Cory_Doctorow-Truncat

Neúplný záznam

Cory Doctorow © 2003

Slovák translation of C. Doctorow's Truncat
Translation © Pavol Hvizdoš, 2007

„Adrián, máš milión priateľov," povedala jeho matka. „To je overená
štatistika. Je mi ľúto, že sa cítiš osamelý, ale nejdeme sa sťahovať do
Bangalúru len preto, aby si sa mohol poflakovať s tým mladíkom.

Adrián úporné potláčal podráždenie. Pred raňajkami bola jeho matka
vždy prchká a poriadna hádka by mohla predĺžiť túto náladu na celý deň. To
nebolo v nikoho záujme. „Mami," povedal, skrúcajúc telo v úzkej
trojmiestnej rakve, o ktorú sa delil s rodičmi, aby sa jej mohol pozrieť do
očí. „Nežiadam ťa, aby sme sa sťahovali do Indie. Len ti vysvetľujem svoj
článok."

Jeho matka odfrkla. posledná generácia na Zemi, no teda! Adrián,
keby som bola tvojím inštruktorom, určite by som ťa s niečím takým
nenechala prejsť. Je mi jedno, či ten chlapec z Indie presvedčil ľudí z ITT, že
jeho módna malá dizertačka za niečo stojí. Torontská Univerzita má vyššie
nároky."

Bolo chybou s matkou o tom vôbec diskutovať. Vo svojich
stoosemdesiatich rokoch bola sotva vybavená na to, aby dokázala pochopiť
tlaky, ktorým on a jeho mizivá generácia museli čeliť. Mal to jednoducho
napísať a zavesiť do verejného adresára svojho poradcu. Lenže on dostal ten
vynikajúci nápad v noci a automaticky jej ho poslal: Akonáhle jeho
generácia dospeje, celá planéta sa stane post-humánnou a nastane nová, nová
éra. Bitchunská spoločnosť, Fáza II.

„OK, mami, OK. Idem si dať raňajky - prídeš tiež?"
„Nie," povedala a odvrátila sa. „Počkám na tvojho otca."
Za ňou videl pochrapkávajúcu kôpku svojho otca, ktorého nevyrušila
ani ich búrlivá výmena názorov. Adrián sa zachytil úchopov na strope
a vysunul sa z ich rakvy do verejného koridoru.

V bruchu mu škvŕkalo, ale rad pred jedálňou bol stále dlhý, plný
ľudkov z bludiska, ktorému vraveli domov. Neochotne sa rozhodol vynechať
raňajky a ísť na svoje súkromné miesto. Bol skoro čas zálohovania
a potreboval nejaké prečistenie.

Pravdupovediac, Adriánovo súkromné miesto nebolo až tak súkromné
a dostať sa tam bola dosť otrava. Jeho netkamoši si radi porovnávali
poznámky o svojich skrýšach a Adrián bol presvedčený, že tá jeho je zo
všetkých najmizernejšia a najnepraktickejšia.

Najprv nasadol na metro, aby ušetril čas rozhodol sa pre hibernáciu.

V stanici Downsview vkročil do trblietavej kryokomory, do zorného poľa si
vyvolal hlavový univerzálny displej (HUD) a vydal povolenie na zmrazenie.

V nasledujúcej chvíli sa už roztápal na nástupišti stanice Union, stlačený
medzi tisíckou bruchom na zadok poukladaných ďalších cestujúcich, ktorí sa
rozhodli pre rovnaký spôsob. V Indii, kde bol takýto spôsob zmrazovania
ešte bežnejší, Mohan poznamenal, že dôvod, pre ktorý boli v ich generácii na
svoj vek takí malí bol, že strávili tak veľa času v hibernácii, šetriac priestor
pri preprave. Adrián mohol mať 18, ale počítal, že celkove strávil zmrazený
aspoň rok.

Adrián sa predieral davom, hore schodmi na povrch so stálou teplotou
a cestou si z pleca odstránil nálepku s adresou určenia, ktorú mu tam kryo
nalepilo. V bruchu mu stále škvŕkalo a tak si ju hodil do úst a žuval, kým sa
nerozpustila, vychutnávajúc si príchuť bifteku a prílev kalórií. Chlapík, čo
vymyslel jedlé adresovacie značky mal Hufi na rozdávanie: Adriánova
mama poznala kohosi, kto poznal kohosi, kto ho poznal, a vravela, že má
celý podmorský palác, v ktorom sa dá aj naháňať.

Uši mu plnilo šumenie zvukov ako pri prehítaní, to ako ľudia v dave
subvokalizovali, konverzovali so vzdialenými priateľmi. Adrián sa vyhrieval
v teplom, simulovanom slnečnom svetle, ktoré vyžarovala kopula nad ich
hlavami. Za niekoľko minút bude z kopuly vonku a mal podozrenie, že dosť
skoro si užije poriadny chlad. Potľapkal po batôžku a uistil sa, že kutňu má
so sebou.

Predieral sa davom na Bay Street dolu k dokom trajektu, roztržito
listoval svojím verejným adresárom a prezeral si veci, ktoré v priebehu noci
nahromadil. Samozrejme to bude musieť všetko pomazať, ale chcel si to
predtým aspoň prebehnúť. Rozumie sa, že väčšina z toho bolo smetie.
Priemerná záloha priemerného občana Bitchunskej spoločnosti bola sotva
natoľko zaujímavá, aby stála za vpálenie do mysle, ale vyskytovali sa
klenoty, ó áno.

Jeho súkromné miestečko viselo lákavo pred ním, hneď za kopulou.
Tlak tiel poľavil a on predĺžil krok k dokom, nastúpil na trajekt, hlavou

kývol na operátora v jeho búdke a pretlačil sa do jedného z niekoľko málo
sedadiel na prove. Keď trajekt vyrazil a vydal sa smerom k vzduchovému
priepustu na Torontský ostrov, pritiahol si kutňu.

Bolo ešte chladnejšie ako minule. Kutňa mu signalizovala -48°C
a vietor. Nos a prsty na nohách mu okamžite znecitliveli atak sa celý
zachumlal do tepla kutne.

Na jeho súkromné miestečko sa bolo treba trochu prebrodiť
z najzápadnejšej pláže pri Hanlonovom bode na Torontskom ostrove, bola to
zabudnutá inteligentná boja, ježiaca sa samoopravujúcou sa elektronikou ako
fraktálny dikobraz. Od jeho poslednej návštevy uplynuli dva týždne a za ten
čas na bóji narástlo ďalšie vybavenie, zakryjúc tak úzky prielez do kabínky
s konzolou. Kľajúc popod fúzy si Adrián omotal kutňu okolo rúk,
poodlamoval anténky a nahádzal ich do rozbúrenej peny jazera Ontario.
Potom vliezol dovnútra a zadržal dych.

Príboj narážajúci na Hanlonov bod. Vzdialený hukot vzduchového
priepustu. Lietadlo bzučiace nad hlavou. Ticho, v istom zmysle. Pri rádiu
vpravo plesnel napoly zjedený sendvič. Znechutene ho vyhodil, nehlasne
preklínajúc údržbárske čaty, ktoré pravidelne prichádzali do jeho boje
a snažili sa vysvetliť záhadné poškodenia, ktoré na nej spôsoboval.

Ale to ticho, ach. Jeho matka nikdy nechápala jeho potrebu ticha.
V prdiacom, dýchajúcom, šuchotajúcom sa rojení ľudstva, ktoré ju
nepretržite obklopovalo, sa cítila dobre. Strávila pár dekád cestovaním
v obrovskej prázdnote vesmíru, potiahnutá kovom, so železnými pľúcami,
a užila si svoju dávku ticha a pokoja. Ale Adrián vo svojich 18 (alebo 17)
rokoch prežitých v hmýriacich sa hordách Bitchunskej spoločnosti
všeobecného dostatku sa ho nevedel nabažiť.

Jeho verejný adresár bol prepchatý zálohami, najnovšou dávkou, ktorú
mu pustili jeho súčasníci z celého sveta. Tieto zálohy boli nanajvýš ilegálne
expirované vedomia-spomienky vytvorené rôznymi občanmi Bitchunskej
spoločnosti ako každotýždňová obrana proti nenapraviteľnému fyzickému
poškodeniu.

Teoreticky, keď ste si uložili novú zálohu, stará sa zahodila, súbor sa
skopíroval na neexistujúci uzol distribuovanej siete, ktorú tvoril súhrn
procesorov všetkých implantovaných počítačov v telách všetkých členov
Bitchunskej spoločnosti. Teoreticky.

Adrián listoval adresárom. Prinesenie niečoho z tohto kontrabandu do
zálohovacieho terminálu by znamenalo okamžitú detekciu. Aj preposlanie
niekomu inému bolo riskantné a dalo sa vypátrať. Ale Mohan, jeho
netkamoš z Bangalúru, vytvoril šikovný malý nástroj, ktorý umožňoval
preposlanie pomocou obojstranného napojenia cez smerovací kanál,

úzkopásmový obvod, ktorý prenášal nespoľahlivé - a preto
nevystopovateľné - informácie, ktoré by na hlavných dátových kanáloch
boli odpočuté. Milión rýchlo prijal ten nástroj a používali ho na
odovzdávanie si kontrabandu medzi sebou, kopírovali si ho predtým, ako ho
zmazali, keď prišiel čas ich každotýždňového zálohovania.

Adrián mal s Miliónom dobré Hufi. Iste, ani zďaleka nie toľko ako
Mohan, ale aj tak dobré - spoľahlivo ukladal kontrabandy Miliónu, dokonca
aj keď to znamenalo odložiť vlastné zálohovanie až pokým nenašiel
spoľahlivú úschovňu pre všetky materiály, ktoré mu zverili. Nevadilo mu to:
byť odkladacím priestorom s vysokým Hufi znamenalo, že mu zverovali do
úschovy tie najdrahocennejšie kontrabandy.

Ako tento, bola to záloha Bitchuna tretej generácie, narodeného
koncom XXI storočia, presnejšie povedané ženy (hoci toto dlho netrvalo).
O sedemdesiat rokov neskôr bola jej/jeho záloha bohatou tapisériou
spomienok, spektakulárnych kozmických bitiek, neuveriteľných sexuálnych
dobrodružstiev, žartov na popukanie, exotických chutí a ezoterických
vedomostí nazhromaždených od vynikajúcich učiteľov z celého sveta. Držal
si ho už dva týždne a prehrával si ho takmer každý deň.

Je čas spraviť to znovu. Rýchlo vydal príkaz a zachvel sa, keď sa mu
cudzie vedomie zmotané do projektilu spomienok a postojov vpálilo priamo
do mysle a rozvinulo sa nad jeho vlastnými myšlienkami a snami, takže
v tom momente bol on onou osobou, jej/jeho Ja ho obklopilo nekonečným
bombardovaním zmyslovými vnemami.

Dojem pomaly opadol, vzruchy v synaptických spojoch zoslabli a
zanechali ho trasúceho sa od vyčerpania. Unavene sa oprel o pichľavé vnútro
boje, vyvolal si HUD a spustil agenta hľadajúceho ďalšieho člena Miliónu
s dostatkom zvyšného miesta, kam by to skopíroval.

Dni zálohovania boli dňami prehrávania si záznamov. V bóji si Adrián
prehral tucet ďalších vecí, striedajúc svoje najobľúbenejšie evergreeny
a najchutnejšie lahôdky uložené ostatnými z Miliónu. Viac než do sýtosti sa
vrhal do prastarých vedomí nesmrteľných z Bitchunskej spoločnosti, naplnil
sa na prasknutie, až mu hlava nebezpečne pulzovala.

Zakaždým starostlivo odoslal súbor do siete a čakal kým škrípajúci
fučiaci kanál obojstranného spojenia dokončil prenos. Čakanie mu
neprekážalo: Dalo mu čas na to, aby synestetické vzruchy odozneli. Čas sa
krátil a jeho vnútornosti protestovali, vysielajúc nahor ketónické grgnutia,
ktoré naplnili uzavretý priestor pachom esterov.

Ešte jeden, ešte jeden, uložený do úschovy v noci samým Mohanom.
Mohan sedel pri prameni, pri zdroji všetkého toho kontrabandu. On bol tým
teoreticky neexistujúcim uzlom, do ktorého zálohovacia sieť splachovala

4

expirované súbory. Keď on identifikoval nosiča, tak to muselo byť dobré.
Adrián si ho odložil na koniec a teraz ho spustil a vpálil si ho do mozgu.

Bože. Bože. Ten človek bol tak starý, pomalý dinosaurus, takmer 300-
ročný, jeden z pôvodných revolucionárov z úsvitu Bitchunskej spoločnosti.
Vtedy bol len chlapcom, staval barikády, ničil kostoly, obliekal sa do
podomácky vyrobenej policajnej uniformy a zakladal prvé ad-hoc policajné
zložky. Trúfalo vychádzal z obchodu s plnou náručou potravín nezaplatiac
ani cent a cez plece bodro volal „Naúčtujte mi to na moje staré Hufi, dobre?"

Aká to doba! Hybridná spoločnosť, napoly Bitchunská. Nábožensky
založení sa vyhýbali zálohovaniu, vymierajúc bez nádeje na obnovu,
zverujúc svoje duše radšej nebesiam než rýchleným klonom, ktoré, až príde
čas, by akceptovali uloženú zálohu. Ľudia skutočne umierajúci, umierajúci
v takých množstvách, že okolo toho vyrástol celý priemysel: hrobári
a pracovníci pohrebníctiev v dôstojných oblekoch! Ľudia odmietajúci voľnú
energiu, neobmedzenú potravu, nesmrteľnosť.

A Bitchunská spoločnosť ich prečkala. Jeden po druhom umierali
a revolucionári spokojne sledovali, ako odchádzajú, s každým o jedného
disidenta menej, až kým ostala iba ekonomika reputácie, všemocné
Bodovanie Hufi a nadbytok všetkého s výnimkou priestoru.

Adrián sa s drsnou veselosťou Revolucionárov doširoka uškŕňal, keď
do zeme vložili posledného odolávajúceho - zabalzamované nerecyklované
telo. Tikali roky a desaťročia a storočia, prišli lekcie naučené a zabudnuté
a znovu naučené. Lásky, cudzie svety, vynálezy a symfónie a veľkolepé
umelecké diela, a vpred, ach vpred, storočia sa valili, večnosť znovuzrodenia
a znovunaučenia, vedomie žijúce navždy.

A potom to skončilo a Adrián sa potil a stále sa ešte uškŕňal, v mysli
mu znela ozvena triumfálneho revolučného hurá, svet je gombička.

„Och, Mohan," vydýchol pre seba. „Och, to bolo úžasné." Na HUDe
prepátraval sieť hľadajúc spoľahlivého člena Miliónu, niekoho, u koho by si
mohol toto uložiť, takže až sa po zálohovaní seba samého vráti, bude si to
môcť vyzdvihnúť. Tam - dievča vo Francúzsku, adresár doširoka otvorený.
Odštartoval prenos a uvelebil sa vychutnávajúc si spomienku na jasavú
radosť tejto poslednej vypaľovačky.

Zacinkala mu kochlea. HUD ukázal, že je to jeho matka. Dofrasa.

„Ahoj, mami," povedal.

„Adrián!" povedala. „Kde si?" Nemala dobrú náladu, to bolo jasné.

„Éé," povedal. „V metre," improvizoval. „Idem sa pozrieť, či na mňa
pán Bosco nemá čas." Bosco bol poradcom pri prijímaní na Torontskú
univerzitu, ktorého v ostatnom čase otravoval, zaliečal sa starému ad-
hokratovi, aby ho v jesennom semestri nechal nastúpiť do školy. Nebolo to

ľahké: Študijný program na Univerzite sa utlmoval v prospech exkluzívnych
individuálnych programov za vysoké Hufi. Obyčajné vyučovanie čoraz
zriedkavejších študentov z Milióna bolo všeličím, len nie prestížnou
záležitosťou.

„Bosco?" upokojila sa matka. „Nuž, tak to je... dobre. Počuj, nechcem,
aby si mu vykladal o prijatí tej tvojej papierovej myšlienky - nikto nie je
zvedavý na to, že ty a tvoji priatelia ste poslednou generáciou ľudí. Každá
generácia si myslí, že je výnimočná - ibaže proste nieje."

„Fajn," povedal. Aj tak s Boscom v blízkej budúcnosti nebude
hovoriť, ak to len bude možné.

„Tvoj otec s tebou pracoval na tom dobrom dôkaze N-P úplnosti.
Prezentuj radšej ten."

„Iste," povedal. Ten revolucionár mu stále znel v mysli ako vzdialená
paľba.

Matka ďalej rozprávala a on sa obmedzil na jednoslabičné odpovede,
až kým ho nenechala tak. Nazad v tichu boje rýchlo vyčistil zo svojho
verejného adresára všetky kontrabandy, pevne si pritiahol kutňu a váhavo
vyliezol a vrátil sa na Ostrov a tam čakal na trajekt.

Adriánovo zálohovanie prebehlo bez problémov, chvíľa pred
širokopásmovým terminálom, kým mu pred očami prebehol život,
skopírovaný a rozložený do redundantnej množiny uzlov v sieti 15 miliárd
ľudí, ktorá pokrývala Zem.

Keď urobil zadosť tejto procedúre Bitchunskej spoločnosti, pustil sa
prechádzať uličkami v centre, čakajúc kým sa mu vrátia súbory, ktoré
naškrečkoval a vymazal. Čakal na revolucionárovu zálohu, na ďalšiu
ochutnávku jasavej radosti a grandiózneho triumfu. Celú cestu zo stanice
Union k Bloor išiel peši, dobrú hodinu poriadnej tlačenice v poludňajšom
dave, a revolucionár sa aj tak neobjavil. Znechutene zatloskal jazykom,
odbočil pod bránu a vyhľadal si to francúzske dievča.

Jej adresár bol vyčistený! Za pár hodín zmazala všetky súbory tretích
strán, ktoré boli uložené v jej osobnom adresári!

To bolo skutočne čosi neospravedlniteľné. Jedinou možnou
poľahčujúcou okolnosťou by bolo, keby pred zmazaním tie súbory postúpila
niekomu ďalšiemu. Vytvoril agenta a pustil ho hľadať súbor v sieti Miliónu,
rozdvojujúc sa v uzloch, ktoré Francúzka najčastejšie využívala.

Matka mu znovu cinkla na kochleu, presmeroval ju na odkazovač, ale
zazvonenie mu spôsobilo starosti. Do termínu prijímacej komisie TU

zostával týždeň a nikdy sa nerozprávali, čo bude, keď sa tam nedostane.
Pomyslel na revolucionára, na jeho účasť na preberaní kontroly nad
Katedrou sociálok v polovici XXI storočia, na to ako Hufi nahradilo
definitívu.

To boli dni! Skutočné zápasy, skutočné princípy a blažený,
obdivuhodný životný priestor. To je to, čo potrebuje. A keď nie to, tak ďalší
pašovaný vypaľovák. Dočerta s tou francúzskou ťapou.

Jeho kochlea znovu zazvonila, jeho matka. Rezignovane odpovedal.

„Adrián, kde si?" V každom prípade sa zdalo, že má lepšiu náladu.

„Som pri Yonge a Bloor, mami. Prechádzam sa, práve pozerám, kde
by som sa najedol."

„Čo povedal pán Bosco?"

Doriti, doriti, doriti. „Povedal, že o tom porozmýšľa - zajtra sa mi
ozve s pripomienkami."

„Naozaj?" povedala matka a zdalo sa, že ju to skutočne zaujalo. Bosco
sa s ním vlastne nikdy presne nedohodol.

„Hej," povedal. „Myslím, že sa mu to páčilo, myslím tá N-P úplnosť.
To druhé nespomenul."

„Zaujímavé," povedala a jej hlas bol zrazu samý ľad. „Keď som s ním
teraz hovorila, vôbec tvoju návštevu nespomenul."

Adriánovi sa z tváre vytratila všetka krv. Toto teraz nebude mať
konca-kraja. „Eé," povedal.

„Počúvaj ma, chlapče, radšej mlč. Aj tak máš už dosť problémov.
Mám otca na konferenčnom hovore a môžem ti povedať, že sa vôbec nezdá,
že by bol nejako šťastný.

„Takže to bude takto. O hodinu som ti dohodla stretnutie s Boscom.
Musela som kvôli tomu prosiť o dosť láskavostí, takže tam budeš načas.
Bude tam tvoj otec a ty povieš Boscovi, aký si touto šancou nadšený.
Nebudeš sa zmieňovať o tej hlúposti, ktorej si sa venoval. Ukážeš mu, aký si
usilovný študent, ukážeš mu, čo všetko môžeš pre univerzitu urobiť a budeš
veselý a bystrý. Pochopil si?"

„Áno," povedal Adrián. Ježiš, tá zúrila.

„O hodinu," povedala a zavesila.

Adriánov agent našiel kontraband v čase, keď Adrián dorazil do
čakárne v Innis College. Francúzka ho pred zmazaním odoslala ďalšiemu
dievčaťu do Kansasu. Uľavené si vydýchol a spustil sťahovanie práve vtedy,
keď dorazil jeho otec.

Adriánov otec vyzeral na 22, máločo staršie ako sám Adrián, ale jeho
skutočný vek bol bližšie k 122. Celý Adriánov život si jeho otec udržiaval
zdanlivý vzhľad len o niekoľko rokov starší než Adriánov. Riadil sa tak

akousi teóriou o výchove dieťaťa, ktorá bola v móde pred 50 rokmi, práve
v dobe, keď Bitchunská spoločnosť začala vymeriavať Hufi-pokuty pre ľudí
natoľko sebeckých, že rozmnožovaním sa prispievali k preľudneniu. Logika
bola taká, že otec vo veku kamaráta zníži osamelosť dieťaťa v jeho
strácajúcej sa generácii.

Dvadsaťdva ročný Adriánov otec bol robustný, mal akné, jeho mäsitá
koža sa vydávala všade, kde prišla do styku z ľahkou bavlnenou džalábíjou,
v ktorej chodil po meste.

Keď dorazil, zdvorilo na Adriana kývol hlavou, ale oči mal upreté do
polovičnej vzdialenosti, kde len pre neho žiaril jeho všadeprítomný HUD.
Sadol si vedľa Adriana a zazvonil mu na kochleu.

Adrián prevrátil oči a subvokálne odpovedal. Nechápal, prečo s ním
otec nerozpráva normálne. „Ahoj, oci," povedal.

„Ahoj. Mal si príjemné ráno?"

„Dosť dobré," odvetil Adrián. „Ako sa má mama?"

Otec sa subvokálne zachichotal, v Adriánovej kochlee sa to čudne
zmiešalo s pregígajúcim zvukom z otcovho hrdla. „Je dosť nahnevaná.
Nerob si pre to starosti - zahráme pre Bosca psíka a poníka a ona na to
zabudne."

Bosco otvoril dvere kancelárie a pozdravil ich. Adriánov otec nahlas
odpovedal, nepoužívaný hlas mal chrapľavý.

V Boscovej v koži viazanej akademickej jaskyni obidvaja dospelí
nudne a zdĺhavo debatovali. Adrián poznal ten rituál, vedel, že potrvá dlho,
kým sa na neho niekto z nich obráti.

Nenápadne pozorujúc otca a Bosca si vytiahol revolucionárovu zálohu
a spustil ju.

V mysli sa mu odvíjal život, rané dni Bitchunskej spoločnosti, fyzické
zápasy a zrážky medzi egami; prvá dospelosť prežitá ako nomád, cestovanie
okolo sveta; druhá a tretia dospelosť, štvrtá, smerujúca k momentu, kedy
bola záloha spravená, keď sa začala odvíjať večnosť a

šmik

Zvyšok bol odrezaný.

Adriánovi sa roztvorili oči. Dopekla. Truncat! Neúplný záznam! Počas
prenosu medzi uzlami bol súbor prerušený. Polovica revolucionárovho
života sa stratila v náhodnom rozptyle bitov a éteru.

Bosco naňho vyčkávajúco hľadel, mal oči s ťažkými viečkami, vlnité
vlasy a husté obrvy a v kútikoch očí vrásky od dlhých hodín premýšľania.
Práve čosi povedal. Adrián náhlivo prebehol svojím krátkodobým AV
záznamom HUDu a prehral si Bosca, ako vraví, „Nuž, Adrián, toto je veľmi

dobre pripravený vstupný článok. Mohol by si mi povedať, čo ťa na
matematike tak zaujíma?"

Teraz už naňho hľadeli obaja, Bosco aj otec, a Adrián zahral
sústredenie, akoby sa bol skutočne zamýšľal nad odpoveďou. V skutočnosti
listoval v súboroch s hotovými odpoveďami, ktoré mu pripravila matka, ale
nebol dôvod dávať to najavo.

„Matematika sa mi vždy páčila," recitoval, spomínal si na formuláciu.
„Nemôžem si pomôcť, vidím matematické vzťahy v každodennom živote.
Dáva mi to zmysel."

Bosco prikývol, rituálna odpoveď mu vyhovovala. Otec naňho
pochvalne pozrel a vrátil sa k debate s Boscom. Aj tak to všetko skončilo pri
Hufi - mali Adriánovi rodičia dostatočnú reputáciu na to, aby ich vďačnosť
Boscovi prevážila rozrušenie, ktoré pocíti učiteľský personál, keď ich
zaťažia nedovyvinutým študentom?

Sotvačo sa schôdzka skončila, matka Adriana i jeho otca zavolala cez
konferenčný hovor. Ukázalo sa, že jeho otec jej počas celej schôdzky
vysielal video v reálnom čase; všetko to videla. „Adrián," povedala ostro.
„Čo je to s tebou? Celý ten čas si bol kdesi mimo."

„Len som premýšľal, mami. Rozptýlilo ma to. Ale aj tak si myslím, že
to prebehlo dobre, však, oci?"

„Iste, iste," subvokalizoval jeho otec a potľapkal ho po pleci.
„Myslím, že sa môžeš chystať na ďalší semester."

Lenže matka sa nedala uchlácholiť. „Adrián, už mám dosť toho
lajdáctva. Viem presne o čom si premýšľal-' Adriánovi stislo srdce: ako
mohla vedieť o kontrabande? „Všetko to puberťácke bľabotanie o tvojej
generácii ťa iba odvádza od skutočných priorít a je načase, aby si sa
vzchopil. Povoľ mi prístup do súkromia, chcem sa pozrieť, čo si mal za
lubom."

Och, doriti. Adrián náhlivo spláchol kontrabandy. Matka už roky
neprechádzala jeho súbormi, takže mu chvíľu trvalo, kým si spomenul na
mnemoniku, ktorá z jeho osobného skladu vymazala všetky ilegálne súbory
a všetky záznamy o ich existencii. Matka mu v kochlee netrpezlivo reptala
a to tiež nepomáhalo.

Keď boli všetky dáta preč, povolil jej vstup. Zasmušilo sledoval výpis
systémového záznamu, každý súbor sa preosieval cez matkin filter
kľúčových slov.

„, Rodičia Miliónu sú pochopiteľne rozčúlení na svojich potomkov,'"
čítala nebezpečným hlasom. Bol to článok, na ktorom spolupracoval
s Mohanom a vedel, že sa jej nebude páčiť. ,„Z rôznych dôvodov sa rozhodli
priviesť túto generáciu na svet v čase, keď to svet vôbec nepotreboval.
Obete, ktoré odvtedy priniesli, sú obrovské, pokuty na Hufi sa hromadia
každým dňom, keď im ich vrstovníci dávajú pocítiť svoj nesúhlas. Naši
rodičia uviazli v čomsi, čo má v Bitchunskej spoločnosti najbližšie
k chudobe a je to naša vina.'"

Zastavila anadýchla sa. „Dobre, mami, dobre, to stačí," povedal
Adrián. „Vyhodím to."

Odfŕkla. „To si teda píš, že vyhodíš. Pubert'ácke nezmysly-"

„Viem," povedal Adrián. „Prepáč." Mohan mal aj tak kópiu - neskôr
si to mohol obnoviť.

„Ale neodpájaj mi prístup," povedala k Adriánovmu zdeseniu.
„Odteraz to budem pravidelne kontrolovať - musíš sa sústrediť na štúdium,
nie na toto, toto-"

Nenachádzala slová.

Adrián si myslel, že sa jeho matka upokojí, keď jej neskôr toho dňa
Bosco zavolal a povedal, že na letný semester prijmú Adriana na Katedru
aplikovanej matematiky Torontskej univerzity. Ale jej podozrenie, že má
niečo nekalé za lubom, to nerozptýlilo.

Mohan mal teóriu, že mala obavy z možnosti, že teraz, keď sa už
takmer zbavila stigmy byť matkou jedného z Miliónu, mohol by zasa
vykonať niečo, čo by na ňu chrstlo novú sprchu čerstvej hanby.

A tak každý deň v rôznom čase pokračovali námatkové kontroly jeho
súborov. V nasledujúcom týždni si Adrián sotvačo prehral a upadol do
bezvýraznej, hyperreálnej nálady, zbavený prístupu k vedomiam iných. To
neznamenalo, že sa v Bitchunskej spoločnosti mal na čo sťažovať: potrava,
bývanie, zábava, cestovanie, komunikácia - všetko bolo voľne prístupné.
Žiadne choroby, ktoré by sa nedali vyliečiť rejuvenáciou, prípadne ak toto
zlyhalo, tak obnovou do klonu. Ale do začiatku semestra zostávali tri
mesiace, tri dlhé mesiace, cez ktoré nebude môcť polemizovať s Mohanom,
nebude si môcť v mysli prehrávať tie rozkošné vedomia, ktoré cez Mohana
získal.

Po týždni v tejto situácii bol pozitívne na dne, hotový nechať sa
zmraziť až kým nezačne výučba. Počas tých pár hodín, keď boli s Mohanom
súčasne hore, mohol pracovať na vzdialenom Mohanovom systéme, ale
oneskorenie kvôli preplneným kanálom bolo neznesiteľné.

Spása prišla desať dní po oznámení o prijatí.

10

Keď sa to stalo, bol na ceste k svojej skrýši. Roztápal sa na chodníku
pri stanici Union, dôkladne žuvajúc svoju smerovaciu nálepku, keď k nemu
pristúpila neznáma. Tá žena mala zdanlivo 17 a rýchly pohľad na jej verejné
ID potvrdilo, že mala naozaj 17, ďalšia členka Miliónu, ihla v kope
demografického sena. Nepozorovane sa k nemu priblížila, kým smutne
listoval verejnými adresármi, kam minule, keď sa mu matka preháňala vo
vedomí, odložil kontraband, a zachraňoval zo svojej milovanej zbierky
útržky, ktoré sa ešte dali. Rovnako ako on mala na sebe kutňu a mala
zvláštne ázijské črty, okrúhlu tvár a plochý nos, ale veľmi svetlú, takmer
papierovo bielu pokožku. Poklopala ho po pleci a hlasno a zreteľne
prehovorila mladým hlasom, ktorý v mumlavom šume subvokalizujúceho
davu jasne zazvučal.

„Ahoj!" povedala. Niekoľko ľudí sa otočilo a zízalo na nich, ich oči
mrkli na HUDy a hodnotili ich Hufi a zatriedenia.

„Čau," povedal Adrián.

„Volám sa Tina," povedala. Vyslovovala dlhé, výrazné samohlásky,
výslovnosť cestovateľa odkiaľsi z temnej prázdnoty medzihviezdneho
priestoru, tak ich bolo počuť v praskajúcich dobrodružných drámach na sieti.

„Adrián," povedal a vystrel k nej ruku.

Zachichotala sa. „Fíha, vy to naozaj robíte, hm?"

„Čo?"

„Podávate si ruky! Videla som to v historických filmoch, ale nikdy
v reálnom živote." Potriasla mu rukou silnejšie, než bolo nevyhnutné. „Rada
ťa spoznávam, Adrián. Čo robíš?"

„Čo?" zopakoval.

„No, rozumieš, čo je tvojou úlohou? Ja som zvykla pomáhať
s hydroponikou, predtým než som prišla sem. Moji rodičia teraz vravia, že
by som si mala nájsť nejakú novú prácu. Čo robíš ty?"

„Ehm," povedal Adrián. Bola cestovateľka, práve sa vrátila z vesmíru,
pravdepodobne pristála na Aristidovom Medziplanetárnom, severne od
mesta. O cestovateľoch toho veľa nevedel, ale vedel, že ich verzia
Bitchunskej spoločnosti bola trochu neštandardná. „Som študent," povedal.

„Fíha!" povedala. „Na plný úväzok? Čo študuješ?"

„Robím aplikovanú matematiku na TU. Teda budem," opravil sa. „Od
tohto leta."

Jej tvár sa na moment, kým to strávila, zachmúrila. „Ako dlho to
budeš robiť?"

„Je to štvorročný kurz."

„Štyri roky?" povedala šokovane.

„Áno."

11

„To je dlho! Kto preberie tvoju prácu kým budeš preč?"

„Akú prácu?" spýtal sa Adrián. Nebol si istý, ako sa nechal zatiahnuť
do tejto konverzácie, ale akýmsi dezorientujúcim spôsobom šiju užíval.

„No prácu, ktorú robíš teraz," povedala, akoby vysvetľovala idiotovi.

Hľadal slová, potom pozoroval, ako jej pomaly dochádzalo. „Ty teraz
nič nerobíš, však nie?"

Uškrnul sa. „Vlastne nie, nič."

Spľasla rukami. „Vy ste tu teda divní ľudia, vieš o tom? Čo robíš celý
deň, keď nepracuješ?"

Adrián otvoril ústa a ona naňho pozerala s toľkou naivitou, že náhle
dostal vynikajúci nápad.

„Ukážem ti to," povedal a vyrazil k doku trajektu.

Bolo ťažké vtlačiť dvoch ľudí do boje, ale akosi sa im podarilo tam
vtesnať s množstvom rozpakov a neplánovaných dotykov rúk a lakťov.
Adriánove sexuálne skúsenosti až dodnes boli výlučne telemasturbačné
a z reality bezprostrednej blízkosti osoby opačného pohlavia mu horeli uši.

Tina to prijala bez problémov a poznamenala, že na lodi, kde vyrástla,
ohýbajúc čas a priestor na dlhej ceste k čomusi, čo sa ukázalo byť mŕtvym
balvanom bez vzduchu, bývala aj v oveľa menších priestoroch. „Zem je ale
senzačná," pripustila.

Adrián zakrýval svoje rozpaky zúrivým prečesávaním siete hľadajúc
nejaký slušný kontraband. Hoci oficiálne nebola jednou z Milióna, Tina bola
ich generačným druhom a mala právo vyskúšať si prehrávanie vedomia za
podmienok, ktorými sa na Mohanovo naliehanie Milión riadil, ak chcel mať
prístup k jeho úlovkom. Adriánov prieskumník lokalizoval skutočný
bonbónik, zálohu revolucionára, žalostne osekanú oproti svojej predošlej
sláve, ale stále dosť dobrú pre Tininu prvú skúsenosť. Stiahol ju od akéhosi
chlapca z Vancouveru a poslal do Tininho verejného adresára. Vyvrátila oči
dohora a sledovala svoj HUD.

„Čo je to?" spýtala sa.

„To je to, čo robím," povedal Adrián a poslal jej prehrávaciu
aplikáciu. „Pustíme si to spolu."

Spolu aktivovali aplikáciu, natiahli kontraband avpálili si ho do
myslí. Adrián potlačil sklamaný vzdych. Súbor bol tak poskracovaný, že ho
sotva spoznal, len vzdialené triumfálne hurá a bolo to preč.

12

Tina však bola úplne bez seba, ťažko dýchala, sánka jej bezvládne
ovisla. Pomaličky a rozochvené otvorila mandľové oči a prevracala hlavu zo
strany na stranu.

„To bolo naozaj dobré," povedala. „Skutočne. Odkiaľ poznáš
Nestora?"

„Koho?"

„Toho chlapíka zo zálohy - Nestora. Bol s nami na lodi."

Adriánovo srdce v hrudi nadskočilo. „Ty ho poznáš?"

„Hej!" povedala. „Samozrejme! Vyrástla som s ním."

Adrián sa zakymácal. Ona pozná toho revolucionára! Mohol by sa
s ním stretnúť, dostať ďalšiu kópiu zálohy -

„Počkaj, ty nepoznáš Nestora?" povedala.

Zavrtel hlavou, jeho myšlienky sa rútili opreteky. Stretne sa s ním,
pôjde s ním za Mohanom, vysvetlia mu svoje teórie o Milióne -

„Ako si sa k tomu dostal, keď nepoznáš Nestora?" spýtala sa.

Myšlienky so škripotom zabrzdili. „Je to kontraband," povedal.
„Ilegálna kópia."

Strmo naňho pozrela a on si uvedomil, čo bolo čudné na jej očiach.
Celý život bývala pokovená, železné pľúca, oceľové oči, až kým neprišla na
Zem. Jej oči boli nahé iba niekoľko dní. Teraz vyzerali zasa oceľové,
vzdialené, zvažujúce.

„Chceš povedať, že to máš bez Nestorovho dovolenia?" opýtala sa.

A tak jej vysvetlil všetko o kontrabandoch, o Mohanovom objave
zadných dvierok, ktoré mu dovoľovali označiť jeho osobný sklad
všeobecným identifikátorom, ktorý systém používal ako odpadkový kôš, ako
Mohan distribuoval zálohy cez dvojstranné kanály. Rozohňoval sa a začínal
prednášať o generačnej politike keď ho zrazu prerušila.

„To je odporné!" povedala. „Toto je súkromné - ako s tým môžete
medzi sebou kupčiť?"

Vlastne o tom už roky neuvažoval. „To nieje ako keby sme špehovali
priateľov," povedal náhlivo. „To sú neznámi ľudia. My nikdy nevieme, kto
to je - ale je to jediný spôsob, ako sa môžeme niečo naučiť o -"

„Nestor nie je neznámy," povedala kategoricky. „Staral sa o motory
na mojej lodi. Ani jemu sa toto nebude páčiť."

„Počkaj!" povedal Adrián vyplašené. „Nemieniš mu to predsa
povedať, však nie? Mohli by sme z toho mať kopu problémov."

„Chceš povedať, (y by si z toho mohol mať kopu problémov,"
povedala.

„Fajn," rozhorčil sa. „Do toho. To mám za to, že sa chcem spriateliť
s cudzincom."

13

To ju zastavilo. „My sme priatelia?" povedala.

„Iste," povedal. „Si jediný človek, ktorého som sem kedy vzal. To je
predsa priateľstvo, nie?"

„Veď sme sa len teraz spoznali!" povedala. „Ako môžeš byť mojím
priateľom?" Zdalo sa, že je skutočne rozrušená.

„No, proste si sa mi páčila, to je celé," povedal. „Kládla si mi dobré
otázky. Myslel som si, že sa aj ja teba na všeličo popýtam. Ukázal som ti
túto skrýšu, nechal som ti vpáliť si jeden z mojich kontrabandov -"

„A to z nás robí priateľov?" Potriasla hlavou. „Na lodi sme sa tak
správali ku každému. Priatelia boli skutočne..." hľadala správne slovo.
„Nebolo to také nezáväzné. Priateľstvo bolo veľká vec."

„Vidíš?" povedal Adrián potešený, že témou už neboli pašované
zálohy. „To je presne to, čo z nás robí priateľov - ty sa nevyznáš v tom, ako
to chodí na Zemi a ja neviem veľa o vesmíre, takže máme toho veľa na
rozprávanie. Aké bolo priateľstvo na lodi?"

A tak sa rozhovorili a sprvu sa Adriánovi proste len uľavilo, ale ona
mala zásobu nádherných príbehov, príbehov o statočnosti a oddanosti,
o priateľoch roztrúsených medzi hviezdami, moriami a Zemou, o túžbe
a pocitoch prázdna, ktoré teraz kvôli nim cítila. Skôr než si uvedomil,
zotmelo sa a on našiel ďalší kontraband, čerstvý od Mohana a spolu si ho
vpálili a zhodli sa vtom, že mať celý súbor bolo lepšie, ako nejaký malý
pahýľ, ale aj tak mal jej priateľ Nestor život oveľa zaujímavejší ako ten 80-
ročný maliar, ktorého si práve prehrali.

Keď sa lúčili na noc, Adrián ju chytil za ruku a povedal jej, ako mu
s ňou bolo dobre. „Myslíš, že by si mi mohla spraviť láskavosť?"

„Jasné!" povedala veselo.

„Mohla by si pre mňa uložiť niekoľko súborov?"

Keby bola zaváhala čo len na okamih, bol by to vzal späť, povedal by
jej, že na tom nezáleží. Nebol sviniar - a ona bola naozaj senzačná, prvý
človek v jeho veku, s ktorým sa stretol za celé roky, a bolo mu s ňou
výborne. Nezaváhala ani len na okamih.

„Jasné," povedala a on presunul všetky pašované súbory, ktoré v to
popoludnie nazbieral, do jej úschovy.

Adrián si nebol celkom istý, ako sa vlastne fyzicky blízki priatelia
zvyknú zabávať, ale Tina mala celú kopu nápadov. Nasledujúce ráno sa
stretli pri raňajkách vo verejnej jedálni neďaleko Adriánovho bydliska a rad
mu nikdy nepripadal kratší, ako tak trkotali v takmer nehlučnom
preľudnenom koridore.

Prechádzali sa hltajúc hojné vafle a klobásky, Tina si neustále všímala
a komentovala davy, to neuveriteľné všadeprítomné množstvo ľudstva.

14

V parkoch bolo na zábavu príliš tesno, ale našli si dosť miesta na jeho
východnom konci, kde si v nepopulárnom bývalom šrotovisku netalentovaní
sochári zriadili verejné ateliéry.

Hádka bola Adriánova vina. „Chcem ho spoznať," povedal, keď
pozorovali muža s kladivom a dlátom, ako lozí po ohavnom mramorovom
levovi.

„Jeho?" povedala Tina. „Prečo? Je mizerný."

Adrián sa usmial a zapstkal. „Nie tak nahlas - a napokon nie je až
taký zlý, ako mnoho ľudí naokolo. Ale nie, nie tohto - Nestora, toho lodného
technika. Vieš -"

Výraz jej tváre stvrdol. „Nie. Ach bože! Nie! Adrián, prečo -"
Nedokázala nájsť slová na to, čo chcela vyjadriť.

Prekvapený Adrián opatrne povedal, „Prečo nie? Chápeš, ja ho naozaj
obdivujem."

„Ale ty si bol v jeho hlave!" povedala pobúrené. „Ako sa mu dokážeš
pozrieť do očí po tom, čo -" Slová jej zasa zlyhali.

„Ale veď práve preto ho chcem spoznať! Čo som videl, čo vie, dáva
mi to zmysel. Mám pocit, že on by mi dokázal povedať o čo tu vlastne ide."

Jej oči znovu nadobudli oceľový výraz, pohľad z diaľky milión
svetelných rokov. „Ak sa budeš rozprávať s Nestorom, už s tebou nikdy viac
neprehovorím. Ja -ja ťa udám! Teba aj tvojich kamošov!"

„Ježiš, Tina, čo je s tebou? Myslel som si, že si moja priateľka a teraz
ma chceš nabonzovať?" Od hnevu takmer nemohol hovoriť. Prial si, aby sa
rozprávali po sieti, takže by jednoducho zložil a nechal ju tak. Urobil druhú
najlepšiu vec, čo dokázal. Zvrtol sa na päte a odkráčal.

„Hej," vykríkla rozhnevané Tina.

Kráčal ďalej.

Našla ho v jeho súkromnej skrýši v jednostrannom spore s matkou.
„Mami, už som dosť starý na to, aby som mohol mať vlastný byt a ty mi
v tom nemôžeš zabrániť," kričal do útrob boje. Vo svojej kochlee počul
zlostné ručanie matky a jeho HUD sa plnil bežiacimi riadkami systémového
záznamu, keď mu nahnevane mazala súbory. Dnes bola výnimočne
zlomyseľná.

„Mami!" kričal znovu. „Hovor so mnou, inak - inak ťa vymknem!"
Tina, do pol tela v bóji, zadok vystavený ľadovému bodavému dažďu,
to pozorovala a od telesného tepla zachyteného vnútri očervenela v tvári.
Adrián, príliš zabratý do rozhovoru, šiju ešte nevšimol.

15

„Tak to stačí," povedal. „Ruším ti prístup."

Otvoril oči a so vzdychom sa oprel o prepážku v bóji. Zbadal Tinu a
od prekvapenia zhíkol.

Rýchlo sa vzchopil, zamračene na ňu pozrel a povedal, „Vypadni!
Prekrista, daj mi pokoj!"

Už týždeň mu volala, nechávala mu odkazy na odkazovači, ale on ju
odblokoval a nevypočuté správy sa jej vracali nazad. Bojovne vliezla celkom
dnu a usadila sa od neho čo naj ďalej, čo aj tak znamenalo, že mu takmer
sedela v lone.

„Bože, tí vo vesmíre musia byť sprostí," rozhorčil sa Adrián.
„Nedokážeš pochopiť, že sa s tebou nechcem rozprávať? Choď preč!"

Tina ho hodnotila pohľadom. „Jedna vec, čo sme sa vo vesmíre
naučili," povedala, ,je ako prečkať zlú náladu. Neodídem, kým nebudeme
mať šancu porozprávať sa, a keď sa ti to nepáči, máš smolu. Nezbavíš sa ma,
ibaže by si ma hodil do jazera."

Adrián zaručal a zatvoril oči. Bezvýsledne pátral po nejakom slušnom
kontrabande, ale za tie dva týždne matkiných námatkových kontrol, ktorými
zastavila jeho výmeny, Adriánove styky upadli a väzby sa pretrhali. Ich
znovuvybudovanie mohlo trvať celé dni.

„Fajn," povedal nakoniec. „Povedz si čo chceš a odíď, dobre?"

„Zapni si verejný prístup," povedala Tina. Adrián začal protestovať,
ale spražila ho pohľadom. „Urob to," povedala pevne.

Adrián melodramatický vzdychol a zatvoril oči, potom sledoval, ako
všetky kontrabandy, ktoré si u nej uložil, naplnili jeho sklad. Všetky!
„Vďaka," povedal opatrne. „Čo sa deje? Umiestňuješ dôkazy predtým, než
ma udáš?"

Zavrtela hlavou. „Asi si to zaslúžim. Tuje ešte jeden," povedala. A na
HUDe sa mu objavilo meno súboru.

„Čo je to?" povedal.

„Vyskúšaj" povedala.

Pripravil a vpálil si to, potom šokovane zastonal. Bola to Nestorova
záloha, kompletná a úplná, storočia života, až do dneška. V spomienkach
bola Tina, jej narodenie na lodi, jej rast. Bolo tam putovanie, dlhá zbytočná
cesta a dlhý návrat domov. Nové spomienky boli zreteľné ako zrkadlo a
chladné ako vesmír, všetok život a vášeň pominuli a na ich mieste ostalo len
čakanie.

Otvoril oči. „Kde -" začal, ale nemohol dokončiť. Zakýval rukou.

Horko sa uškrnula. „Vzala som ju z lode," povedala. „Ešte stále mám
prístup k jej funkčným súborom. Práve teraz je niekde za Plutom, odchádza
na ďalšiu misiu. Kvôli tomu sa prenos trochu skomplikoval, ale podarilo sa."

16

„Ďakujem," povedal.

Naklonila hlavu. „Mne neďakuj," povedala.

Pomaly mu dochádzalo, tá tvrdosť, to čakanie, budúce stáročia nudy,
neodlíšiteľné od tých minulých a bez nádeje, že to niekedy skončí. Útrpná
smrtiaca znalosť, že ďalej už bude len toto, dlhšie a ďalej, navždy, bez
prerušenia monotónnosti. Dopadlo to naňho ako olovená záťaž, vysalo to
z neho všetko, ešte aj zlosť na jeho matku. Nekonečné dni hojnosti...

„Ako sa stal takým, takým -"

„Hovorievali sme, že je ,vysušený'," povedala Tina. „Nik z rodičov
na lodi nepúšťal svoje deti k nemu, takže sme sa za ním prešmykli kedy sa
len dalo. Nepodstúpil omladenie už, ach, nekonečne dlho, a tak vyzerá ako
strieborný kostlivec. Otravovali sme ho otázkami a on len hľadel a hľadel, a
nakoniec potom vždy povedal čosi neuveriteľne deprimujúce."

„Ale ako to? Býval taký... taký - zapálený. Vďaka nemu som mal
pocit, že ešte existuje šanca, že môžem niečo dosiahnuť, niečo zmeniť,"
povedal Adrián. Ten jeho prvý kontraband musel pochádzať z čias pred
odletom lode, asi tak storočie dozadu, a do Mohanovej truhlice pokladov ho
spláchla nová Nestorova záloha, ktorú spravil po návrate.

Tina pokrčila plecami. „Vesmír ľudí zmení," povedala prosto. „Aj čas.
Teraz má skoro 400, chápeš to? Moji rodičia mu vraveli post-človek. Vieš,
to čo príde po ľuďoch. Preto sme sa znovu nenalodili - nechcú aby sa to
stalo im. Nestor nie je jediný."

Adrián sa zachvel. Loď plná takýchto ľudí, roky stlačených
v priestoroch tesnejších než čokoľvek, čo poznal na Zemi...

„Chápeš prečo som nechcela, aby si sa s ním stretol," povedal.

„Ach, ja sa o seba dokážem postarať," povedal. „Nemusela si si o mňa
robiť starosti."

Znovu naňho zamyslene pozrela. Jej pohľad bol už prirodzenejší,
menej kozmický. Aj jej pokožka sa zafarbila, takže vyzerala ľudskejšie.
„Nerobila som si starosti o teba," povedala. „Mala som strach o Nestora!
Väčšinou je v poriadku, ale keď s ním začneš rozprávať o starých časoch,
zrúti sa. Nikdy si nevidel nikoho tak trpieť. Úbohý starý Nestor," povedala
rozcítene.

„Mám pre teba ešte jeden, ak máš záujem," povedala. „Úplne nový,"
dodala.

„Jasné," povedal Adrián a otvoril adresár. Vzal súbor, čo tam našiel,
spustil, vpálil.

Bola to Tina, Tinin krátky život, klaustrofóbia nepredstaviteľných
vzdialeností vesmíru, pevné a hlboké priateľstvá v maličkej lodnej komunite,
osamelosť v pozemskom dave. Ako ho sledovala na uliciach toho zvláštneho

17

a ohromujúceho mesta, jej úľava, keď ju neodohnal. A on - on cez jej oči,
bystrý a dôvtipný a desivý. Desivý? Áno, jeho hnev a jeho odmietanie, jeho
nepochopiteľné hodnoty a myšlienky. Bolo to krátke, tá jej záloha, iba 17
rokov vedomia, jej prehratie mu trvalo iba chvíľočku.

Tina si hľadela na nohy.

„Hej," povedal Adrián. „Tina?"

Zdvihla zrak. Vyzerala vystrašene, oči doširoka otvorené, naivné.

„Áno?" povedala.

„Zapni si hosťovský prístup, dobre?" povedal Adrián. Odoslal jej
kópiu svojej poslednej zálohy.

Čo najdlhšie sa túlal centrom predtým, ako chytil posledné metro
domov. Matka mu nevolala odkedy jej odoprel prístup do svojho osobného
ukladacieho priestoru a poslal jej kópiu svojej zálohy a aplikáciu na
prehrávanie v mysli. Pri pomyslení na stretnutie s ňou tvárou v tvár sa mu
zvieral žalúdok.

S nohami ako z olova zišiel dolu na podzemnú úroveň, kde spávala
ich rodina a na dverách vyťukal kód. Otvorili sa a ukázal sa jeho otec, sám,
uprene pozorujúci strop.

„Oci?" povedal Adrián. Kochlea mu zazvonila. Odpovedal.

„Ahoj Adrián," povedal otec v jeho uchu. Znelo to unavene.

„Kde je mama?" spýtal sa Adrián so zlou predtuchou.

„Ach, vyšla von," povedal neurčito otec.

„Hnevá sa?"

Adrián očakával smiech, ale ten neprišiel. „Nie," povedal otec stručne.
„Nehnevá."

„A ty si nahnevaný?"

Otec posunul svoju masu a vtiahol Adriana do dlhého objatia. „Nie,
synak. Ani ja sa nehnevám," pošepkal nahlas Adriánovi do ucha.

Adriánovi chvíľku trvalo, kým si uvedomil, že otec to vyslovil nahlas,
a keď mu to došlo, jeho nervozita len vzrástla.

„Čo sa deje, oci?" spýtal sa napokon.

Otec sa posadil, zohol hlavu pod nízkym stropom. „Musím sa ti
ospravedlniť," povedal.

„Za čo?"

Jeho otec znovu prešiel na subvokál. „Za celú tú záležitosť
s Univerzitou. Máš právo vybrať si, čo chceš robiť. Dnes popoludní sme
mali dlhý rozhovor a rozhodli sme sa, že nie je na nás, aby sme ti

18

prikazovali, čo máš študovať. Ráno ťa vezmem k Boscovi a môžeme mu
ukázať esej, čo si napísal s tvojím priateľom z Indie."

Adrián nevedel, čo si má myslieť, iba sa cítil akosi neurčito vinný.
„Prečo? Čo vás prinútilo zmeniť názor?"

Otec sa zvalil na chrbát a zahľadel sa do stropu. „Prečítal som si ten
článok," povedal. ,je dobrý. Zaujímavá téza, dobré spracovanie. Na
zamyslenie. Je to dobrý článok. Mohol by si s tým naozaj niečo začať."

„Vážne?" začervenal sa Adrián. Jeho HUD výstražné blikol. Otec mu
do úschovne posielal nejaký súbor. Adrián sa naň pozrel: záloha, otcova
záloha. Adrián pochopil. Vedel, že keby sa pozrel do otcovej úschovne,
uvidel by tam kópiu svojej vlastnej zálohy.

„Áno. Ty a tvoji priatelia možno naozaj máte niečo pred sebou. Post-
ľudia, posledná generácia na Zemi -je to chytré."

Adrián sa strhol. Post-človek. Pomyslel na Nestora, dinosaura, bez
cieľa, studeného a stuhnutého. Na Tinu, hľadajúcu prácu, čosi na každý deň.

Čosi ho napadlo. „Čo budeš robiť, keď začnem školu, oci?"

„Och, ešte neviem. Možno sa nechám na chvíľu zmraziť, pozrieť sa
ako to bude vyzerať tak o sto rokov. Viem, že tvoja matka to plánuje."

O hibernácii sa už rozprávali, ale Adrián nikdy naozaj neveril, že to
urobia. Odísť na sto rokov - zmrazení v chladnom spánku ako milióny
iných, ktorí čakajú, aby si mohli pozrieť, čo chystá budúcnosť.

„Budete mi chýbať," povedal.

„A, na to si zvykneš," povedal jeho otec. „Ani ti neviem povedať,
koľkí z mojich známych teraz hibernujú. Vlastne skoro každý koho som
kedy poznal. Uvidíme sa skôr než sa nazdáš."

Keď sa ráno zobudil, jeho matka bola naspäť, spiaca medzi ním a
otcom. Automaticky si skontroloval sklad. Aj mama mu poslala kópiu svojej
zálohy. Potichu vstal, opatrne aby ich nevyrušil, a vykĺzol von.

Tina odpovedala po druhom zazvonení a znela ospalo.

,,'ló?"

„Tina?"

„Čau," zamumlala.

„Počuj, chceš prácu?" povedal.

„Hm?" Prebúdzala sa.

„Prácu - či ešte chceš prácu?"

„Jasné, že chcem," povedala.

„Beriem ťa," povedal.

19

„Na čo?"

Adrián spustil a prehral Nestorovu zálohu, pocit beznádeje, bezmocnej
ťažoby večnosti. Prehral zálohu svojej matky, potom otca. Uškrnul sa. „Tu
máš, posielam ti pracovné požiadavky," povedal a odoslal jej tie súbory.

„Začni s týmito. Rozošli ich dookola, každému koho poznáš. Nepýtaj
za to nič, ale keď ti niečo dajú, tak aj to pošli ďalej." Preglgol, pripravil celú
sadu na odoslanie Mohanovi. „Budeme post-ľuďmi, ale urobíme to
správne" povedal.

20

Zhrnutie Licenčnej dohody Creative Commons

PriznanieAutorstva-NekomerčnéVyužitie-RovnakéZdieľanie 3.0
(Attribution-NonCommercial-ShareAlike 3.0)

Je dovolené:

• Zdieľať - dielo kopírovať, šíriť, vystavovať a predvádzať

• Remixovať - robiť odvodené diela

Za nasledujúcich podmienok:

• Priznanie autorstva. Autorstvo diela sa musí priznať spôsobom, ktorý
určil autor alebo licensor.

• Nekomerčné využitie. Dielo sa nesmie využívať na komerčné účely .

• Zdieľať rovnako. Pri tvorbe odvodených prác, ktoré stavajú na tomto
diele, sa výsledok smie šíriť len za rovnakých podmienok, ako v tejto
licencii.

Pri každom využití alebo distribúcii sa musia ostatným objasniť licenčné podmienky

tohto diela.

Každá z týchto podmienok sa môže zmeniť so súhlasom držiteľa kopyrajtu.

Táto licencia nijakým spôsobom neoslabuje a neobmedzuje morálne práva autora.

Podmienky bežného užívania a iné práva sa týmto nemenia.

Toto je zhrnutie plnej licencie, ktorá sa nachádza na:
http://creativecommons.Org/licenses/by-nc-sa/3.0/legalcode

21