(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Cory_Doctorow_-_Niekto_prichadza"

NIEKTO DO MESTA PRICHADZA, 
NIEKTO Z MESTA ODCHADZA 



Cory Doctorow 



Slovak translation of C. Doctorow's 

Someone comes to town, someone leaves town 

Translation © Pavol Hvizdos, 2007 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 



Z anglickeho onginalu SOMEONE COMES TO TOWN, SOMEONE LEAVES TOWN 

Preklad © Pavol Hvizdos, 2007 

Text som prelozil vo svojom vol'nom case pre vlastne potesenie. Nepresiel gramatickou ani 
jazykovou upravou. 

PH (2007) 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 



NIEKTO DO MESTA PRICHADZA, NIEKTO Z MESTA ODCHADZA je 
nadherna kniha, ale takych su stovky. Je vsak viae nez to. Je to nadherna 
kniha, ktora sa nepodoba nicomu, co ste kedy citali. 

- Gene Wolfe 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 



Rodine, do ktorej som sa narodil a rodine, ktoru som si zvolil. 
Obidva razy som mal st'astie. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 



Alan smirgl'oval dom na Wales Avenue. Trvalo mu to sesf mesiacov a cely 
ten cas bol piny vone pilin, prastarej a sladkej, a smradu chemickeho cistica 
a vlhkeho zapachu hrdzavejiicej ocel'ovej vlny. 

Alan prebral dom do vlastnictva 1. januara a pine zan zaplatil pomocou 
prevodu e-zlata. Realitnii agentku pritom musel dosf viesf za ruku, aby 
dokazala nastavif a spustif prevod e-zlata, ale jemu sa taketo veci pacili, 
miloval sedenie pri lakti novacika, a tak ju viedol cez cvaknutia a 
poklepkania a formulare. Vel'mi rad sa pustil do improvizovanych prednasok 
o principoch, na ktorych sa transakcie zakladali a tak obdaril nesfastnu 
agentku tuctom vykladov o podstate medzinarodneho trhu s valutami, 
o hodnote vzacneho kovu ako o lingue franca, do ktorej sa da previesf kazda 
mena, o poezii polic v trezoroch stoviek bank na celom svete, ktore sa 
prehybaju pod farchou najfazsich kovov blystiacich sa vo svetle ziariviek, 
opatrovane gnomskymi bankarmi, ktori hovoria stovkou jazykov, ale medzi 
sebou sa dorozumievaju pomocou tejto univerzalnej reci vah a mier a 
cistoty. 

Predavaci, ktori viedli Alanove mnohe obchody - obchod s pouzitymi 
odevmi v Beaches, antikvariat v Annex, obchodik so zberatel'skymi 
plechovymi hrackami v Yorkville, starozitnictvo na Queen Street - mali 
zjeho rozvlacnej natury uzitok, ale ich trpezlivosf pri torn podstupovala 
fazke skusky. Alan predstieral, ze si nikdy nevsimol ako jeho zamestnanci 
nenapadne prevracajii ocami a tocia prstami pri spankoch, ked' sa vybudil 
k dobremu recneniu, ale v skutocnosti jeho pozornosti uniklo len maloco. 
Zakaznici zbozhovali jeho drobne preslovy, milovali, ako dokazal splodif 
rapsodiu o zmucenej proze viktorianskej varnej kanvice, o takmer erotickej 
krivke nohy stareho otlceneho stola, o objemnych manzetach vysivaneho 
hodvabneho fajciarskeho saka. Predavaci, ktori pocuvali Alanove prednasky, 
si potom otvorili vlastne obchody po celom meste, a vo vel'kej vacsine sa im 
vel'mi dobre darilo. 

Ked' kiipil dom na Wales Avenue, pustil chyr vsetkym svojim 
chranencom: drevene knihovnicky! Jeho mobil zvonil kazdy den, prinasajiic 
novinky o d'alsej drevenej knihovnicke najdenej na hentom blsom trhu, 
v onom starinarstve, tamtom vypredaji ci podomovej drazbe. 

Mai cloveka, ktoreho vyuzival na polovicny uvazok, Tonyho, ktory 
viedol drobmi dodavkovu sluzbu, a ked' zazvonil telefon, poslal Tonyho 
sjeho veFkou dodavkou do obchodu svojho chranenca, aby tam skrinku 
vyzdvihol a dopravil ju do suterenu domu na Wales Avenue, suterenu, ktory 
sa vetvil do spajzi, pivnic a nepouzivanych klzaciek na uhlie. Kym Alan 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 6 

skoncil so smirgFovanim, vsetky zakutia suterenu boli zapratane drevenymi 
knihovnickami vsemoznych vefkosti a tvaru a stavu. 

Alan pracoval na bniseni pocas dlhej torontskej zimy. Dom vypitvali 
predchadzajiici majitelia, ktori mali s budovou veFke plany, lenze potom ich 
zlakala praca v Bostone. Museli predaf rychlo a ziadne kuzla realitky - 
kvety na stole v jedalni, polievka bublajiica na sporaku - nedokazali 
odcarovaf ubohosf vybrakovaneho domu, odhalene tramy s ovisajucimi 
drotmi a nirkami, skrabance vyryte do dlazky bezohl'adnymi sfahovakmi. 
Alan ho dostal za babku a svojim sfastim bol nadseny. 

Samozrejme bol drevom posadnuty a bol by zaplatil omnoho viae, keby 
si to bola realitka vsimla, ale Alan stravil cely svoj zivot posadnuty 
trivialnymi vecami zo zivotov inych, vecami, ktore si nikto iny nevsimal, a 
vyvinul si ten alkoholicky trik ako svoju intoxikaciu zamaskovaf. Alan sa 
pustil do prace hned' ako sa realitna agentka odpotacala, motajuc sa este po 
novorocnej opici. Zaparkoval svoj pickup na zamrznutom travniku, odomkol 
bicyklovy zamok Kryptonite, ktory pouzival na zaistenie turistickej postele, 
a vytiahol vel'ku pasovu bnisku a mnozstvo krabic s brusnymi papiermi 
vsetkych vel'kosti a zrnitosti, opal'ovacky a fl'ase so zieravinovou chemickou 
skrabkou. Este stale si podrzal aj neupratany dvojizbovy byt piny haraburdia 
na opacnej strane mesta v Danforthe, kde mienil platif najom, az kym 
nebude jeho velTcy smirgl'ovaci projekt dokonceny a dom na Wales Avenue 
obyvatel'ny. 

Alanov smirgl'ovaci projekt: Najprv dokoncif pitvanie domu. Zbavif sa 
vedenia, ktore nezodpoveda standardu, prastarej, olovo pusfajucej instalacie, 
popraskanych dlazdic a drobiacej sa sadry, pokrivenej od vody. Naplnil pol 
tucta smetiarskych kontejnerov, pracujuc spolu s Tonym a jeho krajanom 
Natom, ktory bol ochotny pomahaf za prachy na drevo, pokial' sa od neho 
nechcelo, aby prisiel do prace dva dni po sebe, ked'ze potreboval cely deri na 
zotavenie sa z bohatierskej pitky, do ktorej sa pustil vzdy hned' potom, ako 
mu Alan polozil peniaze na dlah. 

Ked' bol dom vyprazdneny az po tehly a tramy a omamne drevo, prisli 
instalateri a elektrikari a polozili svoje rovne blyskave potrubia a nirky a 
vedenia. 

Alan pozakryval dlazky plachtami a priniesol fazku pieskovacku 
a z tehal odral vek a sadze a spinu, az kym neziarili cervehou ako zadok 
golema. 

Alanov otec, vrch, mal mnoho golemov, ktori ho nazyvali svojim 
domovom. Zili na opacnej strane jeho otca a Alana a jeho bratov nechavali 
na pokoji, pretoze aj golem ma dostatok rozumu, aby nenastval horu, 
a zvlasf nie tii, v ktorej zije. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 7 

Potom sa Alan pustil do tramov, pracujiic nad hlavou rucnymi bniskami 
a stale jemnejsim bnisnym papierom az kym neboli hladke ako adirondacke 
stolicky. Hrud' a ramena a plecia mu bolestivo pulzovali v agonii 
dvojtyzdnovej driny. Potom prisli na rad dlazky, ale nie podlahy samy o 
sebe, ktore si nechaval nakoniec, lebo boli ovocim na dosah. 

V mysli zostavil novii prednasku, o spravnej lilohe ovocia na dosah, co 
bola obl'iibena tenia promovaneho manazera, ktory podporoval jeho 
obchody aj jeho sameho, a daval mu nevyziadane rady o vedeni a 
zasobovani skladov, zalozene na zargone a zbytocnych skolometskych 
vedomostiach, za ktore vsak, ako sa zdalo, firmy z Fortune 100 platili veFke 
prachy. Ked' manazer povedal „ovocie na dosah", myslel tym ,,1'ahky zber", 
nieco, co mohlo a malo byf uchmatnute s minimalnym usilim. Ale skutocne 
ovocie na dosah dozrieva posledne, preto by malo byf obrate co najneskor. 
A d'alej, obraf najprv ovocie na dosah znamena, ze, ako sa den chyli ku 
koncu, musite vlacif kosik vyssie a vyssie, co je zrejma hliiposf. Ovocie na 
dosah sa ma oberaf nakoniec. Toto bol jeden zo sposobov, ako chapaf l'udi, 
a jeden z druhov l'udi, ktorych sa naucil chapaf. Napokon, o to vlastne ide - 
rozumief l'ud'om. 

Takze dlazky pridu na rad posledne, az po rimsach, po schodoch, po 
zabradliach a obkladoch. Zvlasf zabradlia, pokryte tridsiatimi emailovymi 
natermi s roznou hnibkou a toxicitou, sa otrasne cistili. Alan stravil cele dni 
pracujiic s drotenou kefou a zaspicatenymi chumacmi ocel'ovej vlny, 
nanasajuc stipl'avy odstrahovac farby, az kym vlakna neboli ciste a 
neposkvrnene ako v den ked' vysli zo sustruhu. 

Potom sa pustil do dlazok, pouzivajuc najprv vel'ku rotacnii brusku. Boli 
to uz roky odkedy sa ohahal bniskou naposledy - bolo to ked' otvoril 
obchodik s plechovymi hrackami v Yorkville a vtedy, ked' to miesto chystal, 
si brusku prenajal. Zrucnosf sa mu dosf rychlo vratila a dostal sa do staleho 
rytmu, takze coskoro mal vsetky dlazky chladne a suche a makke 
s odhalenym nahym drevenym srdcom. Pozametal dom a zamkol a vratil sa 
domov. 

Nasledujiici deri sa zastavil v portugalskom obchode pre stavebnikov 
v Ossingtone, ktory mal rad. Otvarali o piatej rano a l'udia pri pokladni boli 
vzdy ochotni nacrtnuf alternativne riesenia jeho amaterskych konstrukcnych 
problemov, nikdy sa mu nevysmievali pre jeho neznalosf, a vzdy prihodili 
desafpercentmi „zl'avu pre kontraktora", co ho naplhalo iracionalnou 
pychou, ktora ho miatla. Preco by mal syn hory potrebovaf uznanie sf uplych 
Portugalcov s kolikmi ceruziek za usami a poskrabanymi prstami? Vzal si 
par penovych chranicov kolien a desafkilovu krabicu bezchlpych handier 
a d'alsi karton jednorazovych papierovych masiek. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 8 

Odviezol sa k domu na Wales Avenue, zaparkoval na travniku, na 
ktorom sa zacinal topif sneh a bolo na nom vidno hlboke blatiste brazdy od 
pneumatik. Nasledujucich dvanasf hodin stravil plazenim sa stvornozky, 
vlaciac za sebou vedro na naradie naplnene bnisnym papierom a ocel'ovou 
vlnou a tmelom a ceruzkami na drevo a handrami. Prstami ohmataval kazdy 
centimeter dlazky a obkladu, ohmatavajuc mastencovii makkosf preosiatych 
pilin, hmatajiic po drsnych skvrnach a ryhach, obrusujiic ich svojimi 
nastrojmi. Skusal zatmelif ryhy v dlazke, ktore zbadal v den, ked' dom 
prevzal, ale tmel mu pripadal ako loz, menej poctivy nez ryhovane dosky, a 
tak ho zasa pozbieral a bnisil ryhy, az kym neboli hladke ako drevo okolo 
nich. 

Potom prisiel na rad vosk, sladky a leskly. Pukalo mu srdce, ked' ho 
nanasal, lebo makke, novoodhalene drevo bolo tak lahodne jemne a 
zmyselne. Vedel vsak, ze drevo ponechane samo na seba by sa po case 
stiepilo a vylamovalo a zltlo. Vtieral vosk az kym ho nebolel lakef, 
vmasirovaval vosk do dreva, handrami ho vtlacal, az sa dom leskol. 

Dvadsaf naterov uretanom zabralo styridsaf dni - den na nanesenie 
a den na vysusenie. Dalsie lestenie, a dom dostal vysoky lesk, klzkii 
hladkosf. Skoro si na klzkych schodoch zlomil krk, a Portugalci mu 
vypomohli vreckom cistej posypky z mletych orechovych skrupin. 
Molitanovym stetcom naniesol na kazdy schod este jeden nater uretanu a 
kym bol este lepkavy, posypal ho granulatom z orechovych skrupin. 
Dopustil sa zriedkavej chyby a urobil to smerom zdola nahor a uvaznil sa na 
tret'om poschodi, v podkrovi s vikiermi a citil sa ako uplny idiot, ked' sa 
chulil do klbka, aby sa vyspal na studenej, tvrdej, klzkej, hladkej dlazke, 
kym cakal az schody vyschnu. Ten uretan mu liezol na mozog. 

Kniznice sa vyberali z pivnice po jednej. S Tonyho pomocou s nimi 
Alan zapasil, kym ich dostal na predmi verandu, kde ich docista 
vysmirgl'oval a potom ich odovzdal Tonymu, aby ich natrel uretanom a 
opravil dvierka. 

Dvierka boli zo skla s UV-filtrom, s pantmi hore a plst'ou na vnutornych 
stranach, aby sa jemne zatvarali. Vsetky mali na l'avej strane malii mosadznii 
tycku, aby sa dali pri otvoreni podoprief. Tony bol zodpovedny za 
premeranie kazdej kniznice potom, ako ju prevzal z obchodov Alanovych 
chranencov, a za odoslanie rozmerov sklenarovi v Mississauga. 

Technicky vzate bol sklenar na dochodku, ale to on postavil kazdu 
vitrinu aka kedy stala vmitri ktorehokol'vek z Alanovych obchodov a bol 
sfastny ked' mohol pouzivaf dielnicku, ktorii mu jeho dcera a zaf zriadili 
v garazi, ked' ho presfahovali na predmestie. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 9 

Vitriny potom sli do domu, pozdlz kazdej steny, podl'a systemu cisel 
napisanych na ich zadnych stenach. Alan pouzil Tonyho merania a nejaky 
CAD softver a prisiel s permutaciami ukladania skriniek tak, ze uplne 
pokryvali kazdu stenu - s vynimkou steny pri kozube v prednom salone, 
steny nad pracovnou doskou v kuchyni, a steny pri schodisku - az po strop. 

S Tonym sa vel'a nerozpravali. Tony rozmysTal nad tym, nad cim 
rozmysl'aju l'udia s dodavkou na rozvazanie, a Alan rozmysTal o pribehu, 
ktory napise v dome, ktory stavia. 

Maj na Kensington Market vorial prekrasne. Aprilove dazde rozpustili a 
splachli fosilizovane psie hovienka a vzduch voiial jarou, ilom a puciacimi 
kvetmi a rozliatym ovocnym puncom z tetrapakov, pozostatkom 
z multietnickej poulicnej hokejovej ligy, ktora sa spontanne sformovala pred 
jeho domom. Ked' fukal vychodny vietor, bolo citif stanky s rybami 
v Spadine, slane, pripominajuce cinske grilovacie korenia. Ked' fukalo 
zo severu, vorial peceny chlieb v koser pekarnach a niekedy zriedkavy zavan 
pripeceneho cesnaku, to voiiali pizze v pariacich sa peciach u Massima, az 
hen od College. Zapadne vetry pachli po nemocnicnej spal'ovni, stipl'avo a 
za dymom. 

Od otca, vrchu, sa Art naucil vyznaf sa v zapachoch, pretoze boli 
hlavnymi znamkami jeho naiad, sirove grgnutia z hlbok v jaskyniach ked' sa 
mu nieco nepacilo, studeny ne-zapach pramenitej vody ked' bol zamysleny, 
voha pokoseneho sena na jeho svahoch ked' bol sfastny. Ked' ste mali otca 
vrch, tak rozumief pachom bolo nieco, co ste proste vedeli. 

Ked' boli kniznice ulozene a priskrutkovane k stenam, prisli knihy, 
tisicky knih, desaftisice knih. 

Knihy pre male deti s trasl'avymi podpismi, prastare prvotlace v tvrdej 
vazbe, nadmerne knizne novinky o umeni, masovo predavane broziirky, 
prirucky hrube ako stavebne kvadre. Vacsinou boli uz pouzite, ked' sa 
k nemu dostali, a to bolo to, co na nich mal rad: Vohali ako ini l'udia a ich 
strany obsahovali naznaky ich zivotov: marginalie a listky zo zalozne, 
autobusove permanentky vekom zazltnute a zamazane davnymi jedlami. 
Ked' ich cital, bol na troch miestach: vo svojej obyvacke, v hlavach autorov, 
a vo svete byvalych vlastnikov. 

Prisli z polic v jeho byte, zo skladu desafkrat-desaf dole pri jazere, prisli 
od priatel'ov a nepriatel'ov, ktori si pozicali jeho knihy pred mnohymi rokmi 
a „zabudli" ich vratif, ale Alan nikdy nezabudol, kazdu knihu mal vo veFkej 
a hlbokej relacnej databaze, ktora sa zrodila ako skromny linearny siibor, ale 
ktory importoval do postupnych generacii priemyselnej databazy. 

Tato, pre zmenu, bola len cast'ou Super-databazy, Inventaru, do ktoreho 
Alan vlozil hodnotu, cenu, vyznacne crty, jedinecne identifikatory, a 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 10 

fotograficky zaznam kazdej jednej veci, ktorii vlastnil, od ponoziek 
v zasuvke po hrnce v kredenci. Udrzba Inventaru bola vazna vec, nemenej 
dolezita teraz nez v case, ked' ho zalozil v snahe vybavif si poistku pre 
knihkupectvo. 

Alan bol poist'ovakovou nocnou morou, zakaznikom z pekla, ktory vam 
pri najmensej provokacii poslal pat' krabic detailneho inventara s krizovymi 
odkazmi. 

Knihy naplnali police, rad za radom, za protiprachovymi, protislnecnymi 
sklenenymi dvierkami. Zacali v predsieni a obtocili dookola obyvacku, 
pokryli stenu za jedalnou v kuchyni, naplnili pracovriu a hlavnu spalriu a 
hlavnu kupelriu, vysplhali sa po nizkych stenach k vikierom na tret'om 
poschodi. Boli zorganizovane podl'a idiosynkratickych predmetnych 
kategorii, a v ramci tychto kategorii abecedne podl'a autorov. 

Alanov otec bol vrch a jeho matka bola automaticka pracka - on drzal 
strechu nad ich hlavami a ona udrziavala ich saty v cistote. Jeho bratmi boli: 
mrtvy muz, trio matriosiek, jasnovidec a ostrov. Mai len dva ci tri rodinne 
portrety, ale vel'mi si ich cenil, aj ked' cudzi l'udia, ktori ich videli, ich 
omylom povazovali za zabery krajiny. Na jednom jeho rodina stala na 
otcovom svahu, mama bola vel'mi vynimocne vonku, dlhy chvost 
predlzovaciek sa od nej hadil do jaskyne k trojhrotej zasuvke dieseloveho 
generatora. Zavesil si ho nad krbovu rimsu, pricom pouzil dva haciky a 
vodovahu, aby sa uistil, ze bude dokonale vyrovnany. 

Tony pomohol Alanovi nainstalovaf plytke zberatel'ske skrinky pozdlz 
dvojposchodovej schodist'ovej sachty, drziac vodovahu, zatial' co Alan 
pracoval s bezdrotovym elektrickym skrutkovacom. Alanov sklenar zhotovil 
tieto skrinky podl'a Alanovych poziadaviek, siahali od schodov po strop. 
Alan ich naplnil plechovymi hrackami Made-in-occupied- Japan, plstenymi 
turistickymi vlajockami z krokodilich fariem centralnej Floridy, kamehom 
z hrobky Marie Laveauovej z Cintorina Sv. Louisa I v New Orleans, 
zajdenymi mosadznymi drobnost'ami, malymi zaramovanymi komiksovymi 
kulturistickymi reklamami, vyrezavanymi polynezskymi kokosovymi 
opicami, melaminovymi tranzistorovymi radiami, bakelitovymi snehovymi 
gul'ami, vsetkymi haraburdami, nazhromazdenymi pocas celeho zivota, 
ktory venoval zbieraniu a snoreniu a zhahaniu. 

Boli hrdo osuchane a pouzivane: sterilne predmety, fungl-nove-v-obale 
vzdy predal tak rychlo, ako len mohol, skreckujuc veci oznacene trasl'avym 
napisom gul'ockovym perom „Majetok Freddyho Terazza", alebo 
s odtlackami po zuboch, ci odrate krabice prelepene lepiacou paskou, aka sa 
uz pat'desiat rokov nepredava. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 11 

Poslednou vecou, ktora sa upravovala, bol suteren. Strhli vsetky steny, 
ktore neboli nosne, na kazdy povrch naniesli beton a polozili vol'nu mozaiku 
zo skla a porcelanu, hladku a bielu, s pavucinkovymi modrymi ilustraciami, 
bledymi ako sen. Po troch vrstvach uretanu sa povrchy trblietali. 

Potom to uz bola len zalezitosf natiahnutia kablov na pripnutie 
halogenov, ktorych luce starostlivo nechal rozptyl'ovaf sa na strope, aby 
blyst'anie bolo minimalne. Nasfahoval si svoj gauc s konskou srst'ou 
a kresla, svoju stani postel', hrnce a panvice a pribornik s novymi karafami, 
a svoj zabavny totem. 

Prisiel clovek z Bell Canada a zaviedol mu datalinku do suterenu, do 
miestnosti, ktorii vybavil nepretrzitym elektrickym napajanim, falosnou 
podlahou, praskovymi hasiacimi pristrojmi a senzorom prerusenia potrubia. 
Nainstaloval a nakonfiguroval smerovac, zostavil skromny regal a domace 
servre, tri stvorparove kable vytiahol cez obyvacku, pracovnu a podkrovie, 
kde ich pripevnil k nenapadnemu bezdrotovemu bodu pristupu a odtial' 
k odolnym vsesmerovym antenam, zhotovenym z medenych nirok a PVC, 
ktore pripevnil k budove zvonku na kratke stoziariky, nasmerovane ponad 
Kensington Market, cim pokryl cely blok voFnym pristupom k Internetu. 

Predstavoval si, ze pribeh, ktory bude pisaf, si bude vyzadovaf iste 
uvazovanie na prechadzkach, a chcel mat' moznosf vziaf si svoj laptop 
hocikam do okolia, sadniif si, napichniif sa na sief a s pomocou 
vyhl'adavacov si pozrief drobne fakty, tak aby sa nezasekol na hlupych 
detailoch. 

Dom na Wales Avenue bol hotovy. Interier premal'oval krasnou modrou, 
ako drozdie vajicko, opravil predne schody, a do predzahradky umiestnil 
kombinaciu vel'kych skal z Kanadskeho stitu s divymi travami, ktore si 
vyzadovali malo starostlivosti. Prveho jula Alan oslavoval Deii Kanady tak, 
ze vyliezol cez okno v podkrovi na strechu a pozoroval ohriostroj a nacuval 
kolektivnym vzdychom l'udi, ktori sa tlacili okolo neho v Markete, potom sa 
vratil do domu a chodil z izby do izby a hl'adal nieco, co by nebolo na 
svojom mieste, nejake zvysky drsnosti, ktore by bolo treba este vyhladif, a 
ziadne nenasiel. Knihy a zbierky lemovali steny, ventilatory na strope jemne 
vrcali, filtre pod otvorenymi oknami bzucali, ako z izieb nasavali pel' a prach 
- Alanove obchodnicke skusenosti ho uz davno presvedcili o moci cerstveho 
vzduchu a zvukov ulice, takze odmietal nechavaf okna zatvorene aj napriek 
fantastickemu mnozstvu mestskeho prachu, ktory vnikal dovmitra. 

Dom bol dokonaly. Stolicka, ergonomicky zazrak doruceny deri predtym 
cez UPS, bola zastrcena pod drevenym pribornikom, ktory si dal namiesto 
pisacieho stola do komorky na druhom poschodi. Jeho uplne novy pocitac 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 12 

sedel v prostriedku stola, spickovy laptop s kartou bezdrotoveho pripojenia a 
obrazovkou, ktoni by v istych kruhoch povazovali za domace kino. 
Zajtra zacne s pisanim. 



O osmej rano Alan zazvonil na zvoncek susedneho domu. Niesol vrecko 
s kavami z greckej restauracie. Pat' kav, jednu na kazdy bicykel, priputany 
k drevenemu zabradliu prehybajiicej sa verandy, plus jednu pre seba. 

Cakal pat' minut, potom zazvonil znovu a, drziac tlacidlo zatlacene, 
nacuval, kedy sa cez tlmene drncanie zvonceka ozve zvuk krokov. Podl'a 
jeho odhadu to trvalo d'alsie dve minuty, ale jemu to nevadilo. Bol krasny 
letny den, makky a vlhky a zeleny, a cez jemne hnede vypary silnej kavy uz 
citil pach rybieho trhu. 

Dvere otvorila mlada zena v teplakoch a vrecovitom karovanom tricku. 
Bola vzrusujuco bacul'ata, obla a jemne makka, typ zeny, na aky Alan vzdy 
letel. Jasne, mala nejakych dvadsat'dva, takze urcite nebola vhodna ako 
predmet jeho romantickych zaujmov, ale bolo zabavne pozorovaf, ako si 
rozlepuje oci a snazi sa odstranif z hlasu ospalosf. 

„Ano?" povedala cez zamknute dvere so siefkou. Jej hlas nestrpel 
ziadne taraniny, co sa tiez Alanovi pacilo. Keby este viedol obchod, hned' by 
ju najal. Rad zamestnaval bystre decka ako ona, pacilo sa mu spoznavaf ich, 
snazif sa pozorovanim prist' na koreri ich pohmitok a citov. 

„Dobre rano!" povedal Alan. „Som Alan a prave som sa nast'ahoval 
vedl'a. Doniesol som kavu!" pot'azkal vrecko jej smerom. 

„Dobre rano, Alan," povedala. „Dakujem a vsetko, ale -" 

„Ach, netreba d'akovaf! Len sa spravam susedsky. Priniesol som pat' - 
jednu pre kazdeho z vas a jednu pre mha." 

„No, to je od teba vel'mi pekne -" 

„To je nic. Pekne rano, vsak? Prave som videl drozda, hen, na torn 
strome v parku, ani nie pred hodinou. Fantasticke." 

„Vyborne." Odsunula zavoru siefkovanych dveri, otvorila ich a siahla 
po vrecku. 

Alan vosiel do predsiene a podal jej ho. „Je tam aj smotana a cukor," 
povedal. „Spusta - nevedel som, ako to mate, l'udkovia, radi, tak som si 
povedal, ze radsej viae ako primalo, radsej to pre istotu prehnaf. No teda, 
pozrime sa, vas dom ma uplne ine usporiadanie, ako moj. Myslim, ze boli 
postavene naraz, totiz, vyzerajii vel'mi podobne. V skutocnosti o architektiire 
vel'a neviem, ale naozaj vyzeraju z vonku rovnako. Ale aha toto! U mha tu 
mam dlhii chodbu nez sa dostanes do obyvacky, ale u vas je to cele 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 13 

otvorene. Zaujimalo by ma, ci to bolo tak postavene, alebo to niekto neskor 
upravil. Nevies nahodou?" 

„Nie," povedala, nadvihnuc vrecko. 

„No, ja si len zatial' sadnem kym zavolas svojich spolubyvajucich, 
dobre? Potom si mozeme vsetci daf salku dobrej kavy a porozpravaf sa a 
navzajom sa spoznaf." 

Na chvil'ocku zavahala, potom zasla dozadu do kuchyne a ku schodom. 
Alan pokyval hlavou a trosku sa presiel po obyvacke. Bol tam vel'mi pekny 
totem s mediami, nekonecne policky s DVD a videokazetami, vratane 
dobreho vyberu cinskych VCD o kung-fu a ciernobielych komedii. Na 
otlcenom servirovacom stoliku bol stlpik gitarovych casopisov a vedl'a stal 
pohodlny divan s vlnenou dekou uhl'adne poskladanou na jednej opierke na 
ruku. Dobre deti, bolo to vidno z toho, ze sa o svoje veci starajii. 

Ale o bezpecnosf prilis nedbaju. Mala ho bud' vykopnut' alebo ho 
povlacif po dome, kym budila ostatnych. Napadlo mu suchniif si niekol'ko 
VCD do vrecka a vratif im ich az neskor, len aby ich upozornil, ale pomyslel 
si, ze to by nebol vhodny zaciatok. 

Vratila sa za momentik, na sebe chumacikovity zlty zupan, ktoreho 
opasok a svy boli uful'ane a obnosene do siva. „Uz idu dolu," povedala. 

„Vyborne!" povedal Alan a usadil sa na divane. „Hej, a co kava?" 

Potriasla hlavou, trochu sa usmiala, a podala mu kavu. „Smotanu? 
Cukor?" 

„Nie," povedal Alan. „Grek ju robi presne taku, aku mam rad. Ciernu a 
silnu a aromaticku. Najprv ochutnaj, kym nieco pridas - je vazne 
fantasticka. Podl'a mha je to jedna z najlepsich veci v okoli." 

Do obyvacky sa dosuchtala d'alsia mlada zena, chuda ako trieska, s 
oholenou hlavou, vrecovitymi dzinsami a priliehavym trickom, ze jej mohol 
pocitaf rebra. Alan sa postavil a natiahol ruku. „Ahoj ! Som Adam, vas novy 
sused! Priniesol som kavu!" 

Potriasla mu rukou, na dlani zacitil jej dlhe ostre nechty. „Natalie," 
povedala. 

Druha mlada zena jej podala kavu. „Priniesol kavu," povedala. 
„Ochutnaj ju, nez si cokol'vek do nej pridas." Otocila sa k Alanovi. „Myslela 
som, ze sa voids Alan." 

„Alan, Adam, Andy. Na torn nezalezi, reagujem na hociktore z nich. 
Moja mama sa v nasich menach fazko orientovala." 

„Srandovne," povedala Natalie, odpijuc si diisok. „Dva cukry, tri 
smotany," povedala natiahmic ruku. Druha zena jej ich mlcky podala. 

„Tvoje meno este neviem," povedal Alan. 

„Spravne," odvetila. „Urcite ho este nevies." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 14 

Do izby vkrocil mlady muz, takych sedemnasf, s riedkymi 
bokombradami a pramefiom ruzovych vlasov trciacich kolmo nahor do 
vzduchu, obleceny do odstrihnutych krafasov a rozopnutej guayabery. 

„Adam," povedala Natalie, „toto je Link, moj mladsi brat. Link, toto je 
Arthur, priniesol kavu." 

,,'hoj, vd'aka, Arthur," povedal Link. Vzal si kavu a ostal staf pri sestre, 
uctivo si upijajiic. 

„Takze ostava este jeden," povedal Alan. „A potom mozeme zacaf." 

Link si odfrkol. „To sotva. Krishna nevstava z postele pred poludnim." 

„Krishna?" povedal Alan. 

„M6j chlapec," povedala bezmenna zena. „Bol dlho hore." 

„Takze asi viae kavy pre nas," povedal Alan. „Sadnime si a spoznajme 
sa, dobre?" 

Posadili sa. Alan vysrkal zvysok svojej kavy a zagestikuloval smerom 
k vrecku. Bezmenna zena mu ho podala, vybral poslednii kavu a pustil sa do 
nej. 

„Som Andreas, vas novy sused odvedl'a. Prave som skoncil s renovaciou 
a vcera vecer som sa nasfahoval. Vazne sa vel'mi tesim na travenie casu 
v tomto susedstve - pracujem doma, takze sa tu budem motaf vel'a naokolo. 
Keby ste potrebovali pozicaf cukor alebo cokol'vek, kl'udne sa zastavte." 

„To je od teba vel'mi pekne," povedala Natalie. „Som si ista, ze budeme 
dobre spolu vychadzaf!" 

„Vd'aka, Natalie. Si studentka?" 

„Hej," povedala. Zalovila v objemnych vreckach svojich dzinsov, ktore 
tym stiahla az pod kostnate bedra, a vytiahla balicek cigariet. Pomikla jednu 
bratovi - ktory si vzal - a jednu Alanovi, ktory odmietol, a zapalila si. 
„Studujem modne navrharstvo na OCAD. Som v poslednom rocniku, takze 
odteraz je to uz len sama prax." 

„M6da! To je zaujimave," povedal Alan. „Kedysi som mal v Beaches 
maly obchod so starsim oblecenim, volal sa Tropical." 

„0, zboznovala som ten obchod," povedala. „Mali ste tam najlepsi 
material! Po skole som tam zvykla zabehnuf elektrickou." Hej. Presneyw si 
nepamatal, ale jej typ urcite ano. Solo dievcata s nacrtnikmi v tvrdych 
doskach a v staromodnych satach, doma upravenych, aby dobre padli. 

„Nuz, vel'mi ochotne fa predstavim l'ud'om, ktorych poznam - 
v Parkdale je jeden obchod s trvalkami, ktory patri mojmu priatel'ovi. Vzdy 
hl'ada navrharov, aby mu pomohli s opravami a presivanim." 

„To by bolo senzacne!" 

„A co studujes ty, Link?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 15 

Link si potiahol a odklepol popol na krbovy rost. „Nic extra. Nedostal 
som sa na Ryerson na elektroinziniera, takze travim rok ako kurier na 
bicykli, chodim na vecerne kurzy a pripravujem sa na d'alsie prijimacky." 

„No, to fa aspoii udrzi d'alej do problemov," povedal Alan. Obratil sa 
k bezmennej zene. 

„A co robis ty, ApuT' opytala sa skor ako mohol cokol'vek povedaf. 

„0, ja som na dochodku, Mimi," povedal. 

„Mimi?" zacudovala sa. 

„Preco nie? Je to tak dobre meno, ako hociktore ine." 

„Ona sa vola -" zacal Link, ale prerusila ho. 

„Mimi je tak dobre ako hociktore. Som nezamestnana. Krishna je 
barman." 

„HTadas pracu?" 

Zaskl'abila sa. „Jasne. Co mas?" 

„Co vies robif?" 

„Mam tristvrte titulu z environmentalnych studii, jeden rok kineziologie, 
a do polovice napisami jednoaktovku. Ach, a studentsky dlh do roku 3000." 

„Jednoaktovku!" povedal a plesol sa po stehnach. „Mala by si ju 
dokoncif. Som tiez spisovatel', vies." 

„Myslela som, ze si mal obchod s odevmi." 

„To som mal. A knihkupectvo, a obchod so zberatel'skymi predmetmi, 
a starozitnictvo. Nie vsetky naraz, chapete. Ale teraz pisem. Chystam sa 
napisaf roman, a potom si asi otvorim d'alsi obchod. Ale viae ma zaujimas 
ty, Mimi, a tvoja hra. Preco napoly dokoncena?" 

Pokrcila plecami a prstami sa prehrabovala vo vlasoch. Jej vlasy boli 
hnede a huste a kucerave, po plecia. Alan zbozhoval kucerave vlasy. 
V obchode s komiksami maval predavacku s takymi istymi kuceravymi 
vlasmi, svedomite a sikovne mlade stvorenie, pocas prestavok si v zadnej 
miestnosti kreslila vlastny komiks, pouzivajuc prijimaci stol ako kresliacu 
dosku. Ako umelec sa nepresadila, ale dotiahla to k publikovaniu popularnej 
vyrocnej antologie undergroundoveho komiksu, o ktoni pred rokom prejavil 
zaujem The New Yorker. „Minula sa mi inspiracia," povedala Mimi, 
pofahujuc sa za vlasy. 

„Tak vidis. Je cas nechaf sa znovu inspirovaf. Zastav sa niekedy 
a porozpravame sa o torn, dobre?" 

„Ak sa k tomu vratim, budes prvy, kto sa to dozvie." 

„Vynikajuce!" povedal. „Vedel som, ze to bude fantasticke. No a kto tu 
hra na gitare?" 

„Krishna," povedal Link. „Ja trochu brnkam, ale on je naozaj dobry." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 16 

„To iste je," povedal Alan. „Vcera v noci bol v dobrej forme, okolo 
tretej rano!" Kratko sa zasmial. 

Nastalo trapne ticho. Alan dosrkal svoju druhu kavu. „Jaj!" povedal. 
„Myslim, ze sa vam budem musief vniitif na sociable zariadenie." 

„Co?" povedali sucasne Natalie a Link. 

„Potrebuje na zachod," povedala Mimi. „Hore schodmi, druhe dvere 
vpravo. Po splachnuti potras drzadlom." 

Kupel'na bola preplnena privel'a uterakmi a primnohymi zubnymi 
kefkami. Vylevka bola zaprasena od cervene na tvar a poznackovana 
zvyskami nizu a maskary. Alan sa citil ako doma. Mai rad mladych l'udi. Ich 
energiu, ich hnev, a ich nadsenie. Nemal rad ked' hrali na gitaru o tretej rano; 
ale to coskoro vyriesi. 

Umyl si ruky a starostlivo posplachoval dlhe kucerave vlasy, potom sa 
vratil do obyvacky. 

„Abel," povedala Mimi, „je mi luto, ze ti v noci gitara nedala spat'." 

„Nic v zlom," povedal Alan. „Musi byf fazke najsf si cas na cvicenie, 
ked' pracujes v noci." 

„Presne," povedala Natalie. „Presne tak! Krishna vzdy cvici ked' pride 
z prace. Musi sa trochu uvolnif, aby mohol zal'ahnuf do postele. My sme sa 
proste naucili pri torn spat'." 

„Nuz," povedal Alan, „aby som povedal pravdu, dufal som, ze ja sa to 
nebudem musief ucif . Ale myslim, ze poznam riesenie, s ktorym mozeme 
zif obaja." 

„A to ako?" povedala Mimi, vystrciac bradu dopredu. 

„Je to celkom l'ahke. Mozem namontovaf vodiacu drazku a odhlucnif 
tamui stenu. Namal'ujem to na bielo a ani si nevsimnete rozdiel. Nemalo by 
mi to zabraf viae ako tyzdeh. Ochotne to urobim. Hrube steny robia dobrych 
susedov." 

„Nemame peniaze na zaplatenie renovacie," povedala Mimi. 

Alan zamaval rukou. „Kto hovoril o peniazoch? Jednoducho chcem 
vyriesif problem. Urobil by som to na mojej strane steny, ale prave som 
dokoncil prestavbu." 

Mimi potriasla hlavou. „Nemyslim, ze by domaci suhlasil." 

„Robite si privel'a starosti," povedal. „Dajte mi cislo na domaceho a ja 
to s nim vybavim, dobre?" 

„Dobre!" povedal Link. „To je uzasne, Albert, vazne!" 

„Suhlas, Mimi? Natalie?" 

Natalie nadsene prikyvovala, jej oholena hlava sa na tenkom krku 
povazlivo kyvala. Mimi uprene hl'adela na Natalie a Linka. „Spytam sa 
Krishnu," povedala. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 17 

„Tak dobre!" povedal Alan. „Nechajte ma premeraf stenu a zacnem 
nakupovaf material." Vytiahol cierne, matne, digitalne meracie pasmo 
v tvare vajca, a zacal zameriavaf laserove luce na stenu, cvakajuc tlacidlami 
na vajicku, ked' si zameral rohy. Portugalski predavaci vjeho oblubenom 
obchode dostali hystericky zachvat, ked' im pysne ukazal 300 dolarovu 
hracku, ale presne CAD nacrty jeho projektov, ktore s jej pomocou 
produkoval, na nich potom robili dojem. Natalie a Link fascinovane hl'adeli, 
ako sa tak predvadzal viae, nez bolo technicky potrebne, ale Mimi vyjadrila 
svoj nazor prevratenim oci. 

„Este nemiiiaj peniazky, kovboj," povedala. „Este sa musim porozpravaf 
s Krishnom, a ty sa este musis dohodniif s majitel'om." 

Zalovil v naprsnom vrecku svojej dzinsovej bundy a vybral zvysok 
ceruzky a maly blok, napisal cislo svojho mobilu, a odtrhol list. Podal list, 
blok a ceruzku Mimi, ktora napisala cislo domaceho a vratila mu ho. 

„Okej!" povedal Alan. „Tak to by sme mali. Bolo mi ozajstnym 
potesenim sa s vami stretnuf. Vedel som, ze budeme spolu dobre vychadzaf. 
Hned' zavolam vasmu domacemu a vy mi dajte vedief, ked' bude Krishna 
hore, a uvidime sa zajtra o desiatej, aby sme zacali so stavbou, ak boh da a 
kfee dovolia." 

Link sa postavil a podal mu ruku. „Tesilo ma, Albert," povedal. 
„Naozaj. A vd'aka aj za kafco." Natalie ho obdarila kostnatym objatim 
a Mimi ml'andravym potrasenim ruky, a potom bol opaf vonku na slnku, 
s hlavou plnou napadov a logistiky a planov. 



Slnko zapadalo o deviatej vecer a dlho letne ziarilo. Alan sa usadil na 
prednej verande na skladaciu stolicku, vytiahol si skladaci stolik a polozil 
naii pohar na vino a fl'asu Niagara Chardonnay, ktoru si priniesol z pivnice. 
Nalial si do pohara a zodvihol ho proti svetlu, obdivujuc novy pl'uzgier, 
ktory sa mu urobil na malicku, ked' vynasal fosne a falosmi kameninu 
z nakladiaku do prednej izby susedov. Dookola sa vozili deti na bicykloch 
apunkaci na skateboardoch. Dvojice sa prechadzali po parku na opacnej 
strane ulice, ich mrmlave rozhovory sa niesli v sepotavom vanku, ktory 
trepotal listim. 

Nenapisal nic, ale to bolo v poriadku. Ma kopu casu a ked' bude 
protihlukova stena hotova, bude sa mocf v noci dobre vyspaf a sustredif sa 
na pribeh. 

Po chodniku kracalo cinske dievca sbielym chlapcom a zaujato sa 
zhovarali. Mali asi tak sesf rokov a chlapec mal rusky prizvuk. Rozmanitosf 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 18 

Marketu Alana vzdy vzrusovala. Chlapec vyzeral trochu ako Alanov brat 
Doug (Dan, David, Dearbome) ked' mal tol'ko rokov. 

Doug bol tym, koho pomahal zavrazdif. Vsetci bratia pomahali 
s vrazdou, dokonca aj ostrov Charlie (Clem, Carlos, Cory), ktory otvoril svoj 
hlavny zlom a uzavrel ho nad Dougovou mftvolou, aby sa rodicia o nicom 
nedozvedeli. Ale Doug bol tvrdohlavy maly sviniar a jeho mrtvola 
v priebehu nasledujiicich siestich rokov pretunelovala von a postavila si pit' 
z bambusu a lian, ktore rastli v hojnom mnozstve na Carlosovom zapadnom 
brehu. Na plti sa plavil po zradnych moriach rok a deri, pristal na miernych 
svahoch ich otca a ukazal sa pred matkou. Do tej doby sa telo rozlozilo a 
rozpadlo a odralo natol'ko, ze z neho ostalo sotva nieco viae, ako trup a 
pahyle, jazyk mal zosuseny a stuhnuty, ale predniesol matke svoj pripad a ta 
sa tak rozrusila, ze jej naklad stratil rovnovahu a museli ju restartovaf. Otec 
bol taky nahnevany, ze sposobil zemetrasenie a zavalil Billyho (Bobovu, 
Bradovu, Bennyho) izbu a rozdrvil vsetko jeho naradie a vsetky ocenenia. 

Avsak uplynulo uz vel'a casu a bratia uz neboli defmi. Alan mal 
devatnasf, bol pripraveny odsfahovaf sa do Toronta a zacaf pracu ako 
realitny agent. Len Doug stale vyzeral ako maly chlapec, alebo ako vysuseny 
pnik. Vrieskal a dupal az jeho prstne kosti hrkotali na dlazke a jeho jazyk 
preletel cez izbu a praskol na stene. Ked' sa mu hnev minul, vyskriabal sa na 
ich matku a nechal sa ukolisaf do dlheho, predlheho spanku. 

Nasledujiice rano Alan opustil svojho otca a rodinu, odnesuc si ruksak 
obfazkany zlatom spod hory, a zisiel dolu do mesta po cesticke, ktorou 
chodieval kazdy skolsky deri od svoj ich piatich rokov. Ked' cakal na 
autobusovej zastavke, maval l'ud'om, ktori sa viezli okolo neho po hradskej . 
Bol prvy zo synov, ktory z vlastnej vole opustil domov a mal pocit akoby 
bol piny motyFov, ale mal pol tucta dobrych knih, ktore si pozical z pobocky 
kniznice v Kapuskasingu, s ktorymi sa pocas 14 hodinovej cesty zabavil, a 
skor nez si uvedomil, autobus odbocil z Gardinerovej dial'nice okolo 
SkyDome do polnocnych ulic Toronta, kde sa budovy tycili k oblohe, kde 
blikajiice svetla striptizovej Yonge Street ubiehali do diaFky ako pristavacia 
draha pre nadrzane UFO. 

Jeho hotovosf bola skromna a tak stravil noc v hoteli Rex, v najhorsej 
izbe, rovno nad cinelovou supravou, do ktorej jazzovy bubenik pod nim 
mlatil skoro do druhej nad ranom. Postel' bola mala a tvrda a bolo ju citif po 
bielidle a stuchline, umyvadlo zahadne bublalo a vypl'iivalo vlhke splaskove 
pachy, a on uz mal vsetky knihy precitane takze sedel pri okne a pozoroval 
opilcov a vandrakov potulujucich sa po Queen Street a vdychoval zadymeny 
vzduch a skor nez si uvedomil, zaspal v stolicke so svojim fazkym kabatom 
obtocenym okolo tela ako dekou. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 19 

Cinske dievca zrazu vrazilo pasfou ruskemu chlapcovi do ucha. Chytil 
sa za hlavu a jacal, slzy sa mu kotul'ali po tvari, a cinske dievca uslo. Alan 
potriasol hlavou, vstal zo stolicky, vosiel dnu pre chladnii kuchynsku utierku 
a vreciisko s l'adom a vratil sa von. 

Tvar ruskeho chlapca bola skrivena a napuchnuta, so smuhami od slz, 
takze vyzeral este viae ako Doug, ktory vzdy byval ufiiukancom. Alan mu 
nerozumel, ale snazil sa, kl'akol si k nemu a poutieral chlapcovu tvar, potom 
polozil vreciisko s 1'adom do jeho malych nik a pritlacil ho na bok jeho malej 
hlavy. 

„Pod'me," povedal a chytil chlapca za druhii ruku. „Kde byvaju tvoji 
rodicia? Vezmem fa domov." 



Alan sa stretol s Krishnom nasledujuce rano o desiatej, ked' spustil stolovii 
pilu na prednom travniku u susedov a zacal pilif svorniky na zafixovanie 
izolacnej steny. Krishna vysiel z domu v uful'anom zupane, kratke vlasy 
rozstrapatene gelom z minulej noci. Bol vysoky, vo forme, svalnaty, hnede 
lytka mu vykukovali z domaceho odevu. Fajcil rucne usul'anu cigaretu a 
v ruke drzal plechovku koly. 

Alan vypol pilu a posunul si ochranne okuliare na celo. „Dobre rano," 
povedal. „Byf vami, ostal by som na verande, alebo by som si nieco obul. Je 
tu naokolo mnozstvo klincov a triesok." 

Krishna, uz-uz vykracujiici z verandy, stiipil nazad. „Vy musite byf 
Alvin," povedal. 

„Ano," povedal Alan vystupujiic po schodoch, a natiahol ruku. „A vy 
musite byf Krishna. Ste dosf dobry s gitarou, viete o torn?" 

Krishna mu kratko potriasol rukou, potom sa mu vytrhol a posuchal si 
strnisko. „Viem. A vy ste skurvene dosf hlucny so stolovou pilou." 

Alan vyzeral byf v rozpakoch. „Prepacte. Chcel som dokoncif fazku 
pracu skor nez bude privel'mi honico. Dufam, ze vas vel'mi nevyrusujem - 
pilif sa bude iba dnes. Nasledujuci den alebo dva budem buchaf kladivom, a 
potom je to uz len praca navlhko - najhlucnejsia vec co budem pouzivaf 
bude smirgel'. Nepotrva to viae ako styri dni, maximum, a bude to fajn." 

Krishna nahho dlho, zamyslene pozeral. „Co vy vlastne ste?" 

„Som spisovatel' - nateraz. Maval som nejake obchody." 

Krishna vyfukol dym do diaFky. „To nie je to, co som mal na mysli. Co 
ste, Adam? Alan? Andrew? Uz som sa stretol s l'ud'mi ako ste vy. Cosi na 
vas nie je v poriadku." 

Alan nevedel, co na to odpovedaf . Jedneho dha to muselo prist'. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 20 

„Odkial' ste?" 

„Zo severu. Blizko Kapuskasingu," povedal. „Male mestecko." 

„Neverim vam," povedal Krishna. „Ste mimozemsfan? Vila? Co?" 

Alan potriasol hlavou. „Obavam sa, ze asi len to, na co vyzeram. 
Obycajny chlapik." 

„ Obycajny, co?" povedal. 

„Obycajny." 

„Okolo toho obycajny je vel'ka vol'a, Arthur. Toto je slobodna krajina, 
ale aj tak, nemyslim si, ze sa mi vel'mi pacite. Pokial' ide o mha, mohli by ste 
zmiznuf a nevracaf sa." 

„Je mi luto, ze to tak citite, Krishna. Dufam, ze si na mha casom 
zvyknete." 

„Ja dufam, ze k tomu nedojde," povedal Krishna a cvrnkol ohorok 
cigarety ku chodniku. 



Alanovi sa Krishna nepacil a nechapal ho, ale to bolo v poriadku. Ostatnym 
rozumel celkom dobre, viac-menej. Natalie mu po skole pomahala miesaf 
anavrtavaf sadrokartonovii stenu, potom ju bnisila, natierala zaklad a 
mal'ovala. Jej brat Link prisiel domov z prace spoteny a uful'any od prachu 
ciest, ale potom, ked' sa osprchoval, vzdy priniesol pivo pre Natalie a Alana. 
Usadili sa na verandu a kibicovali. 

Mimi bola menej pohostinna. Kym Alan pracoval na protihlukovej 
stene, mracila sa vo svojej izbe a dolu schadzala len vziaf si rahajky, pricom 
ho napriek jeho bodrym pozdravom chladne ignorovala. Alan sa musel niitif, 
aby za hou necivel, ked' vosla do kuchyne prinesiic zo svojej izby vcerajsie 
riady; a potom znovu von, so sendvicom na cistom tanieri. Jej kucerave 
vlasy nadskakovali, ked' dupala hore-dolu, jej makky oknihly zadok sa vlnil 
pod teplakmi. 

Ten vecer, ked' Alan a Natalie dali prvy nater farbou na stenu, Mimi 
prisla dolu v babikovskych satach, pasikave pancuchy nad kolena, robustne 
topanky, tvar pomal'ovana pasmi lesku. 

„Vyzeras nadherne, zlatko," povedala jej Natalie, ked' sa zjavila na 
verande. „Ides von?" 

„Do klubu," odvetila. „Dnes toci DJ Do-Toho Ta-Hovno a Krishna ma 
tam dostane gratis." 

„Dance muzika," povedal znechutene Link. Potom k Alanovi, „Poznas 
to? To sa nehra hudba, hraju sa nahravky. Chrrrr." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 21 

„Znie to zaujimavo," povedal Alan. „Mate z toho nieco, co by som si 
mohol vypocuf? CD alebo nejake MP3-ojky?" 

„0, takto sa to nepocuva," povedala Natalie. „Musis isf do klubu a 
tancovat'" 

„Vazne?" povedal Alan. „A musim si vziaf extazu, alebo to nie je 
povinne?" 

„Je to nariadene," povedala Mimi, prve slova, ktore k nemu prehovorila 
za cely tyzderi. „Plna hrsf ecka a potom musis skonzumovaf kilo 
cukrikovych koralkov pri nasledujucej orgii." 

„Nie celkom," povedala Natalie posepky. „Ale tancovaf musis. Mai by si 
isf s, hmm, Mimi do klubu. DJ Do-Toho Ta-Hovno je iizasny" 

„Nemyslim, ze Mimi stoji o spolocnosf," povedal Alan. 

„Preco si to myslis?" povedala Mimi a recou tela z toho urobila vyzvu. 
„Prezlec sa a pojdeme spolu. Ale budes musief zaplatif vstupne." 

Link a Natalie na seba zacudovane zodvihli obocia, ale Alan uz kracal 
k svojmu domu siahajuc po klucoch. Vybehol hore schodmi, prebehol si po 
tvari zinkou, hodil na seba stare dzinsy a vyblednute tricko s napisom Steel 
Pole Bathtub, ktore si kedysi kupil, lebo hoci tii skupinu nikdy nepocul, 
pacila sa mu mnohoznacnosf napisu, prihodil vyblednutii dzinsovu bundu a 
par hi-tech tenisiek, schmatol mobil a zbehol naspaf po schodoch. Bol 
presvedceny, ze kym sa dostane k prednym dveram, Mimi bude uz davno 
prec, ale bola stale tam, pruzky na jej pancuchach svetielkovali v sikmom 
svetle. 

„Retro sik," povedala a ustipacne sa zasmiala. Natalie mu ukazala 
zdvihnute palce a usmev, ktory Alan nemilosrdne pochopil ako usmesok a 
hned' ho preto prepadol pocit viny. Aj on zdvihol palce a vyrazil za Mimi, 
ktora uz vystartovala dolu Augustou, smerom na Queen Street. 

„Ake je vstupne?" opytal sa, ked' ju dohonil. 

„Dvadsaf dolcov," povedala. „Je to sou pre kazdeho, takze nepredavajii 
kopy chlastu, preto je vstup drahy." 

„A co tvojahra?" 

„Ser na hru, dobre?" povedala a odpl'ula si na chodnik. 

„Fajn, v poriadku," povedal. „Ja zajtra zacinam s mojou poviedkou," 
povedal. 

„Tvoja poviedka, hm?" 

„Hej." 

„A naco?" 

„Ako to myslis?" spytal sa hravo. 

„Preco pises poviedku?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 22 

„Nuz, musim! Uz som prestaval cely dom, postavil zvukotesnu stenu - 
bola by skoda, keby som teraz tii poviedku nenapisal." 

„Pises poviedku o svojom dome?" 

„Nie, vo svojom dome. Este som sa nerozhodol o com bude. Pustim sa 
do toho zajtra." 

„To si porobil vsetku tii pracu aby si mal kde pisaf? Clovece, a ja som si 
myslela, zeja otal'am." 

Sebakriticky sa zachichotal. „Asi sa na to da pozeraf aj takto. Len som 
chcel mat' na pracu pekne, tvorive prostredie. Ta poviedka je pre mria 
dolezita, to je vsetko." 

„Co s hou budes robif az bude hotova? Vies, ze dnes niet vel'a miest, 
kde by ti vydali kratke poviedky." 

„Ach, to viem! Napisal by som roman keby som mal trpezlivosf. Ale to 
nie je na publikovanie - zatial'. Pojde do suplika a vyda sa po mojej smrti." 

„Coze?" 

„Ako Emily Dickinsonova. Napisala tisicky basniciek, strcila ich do 
suplika, umrela. Niekto iny ich opublikoval a stala sa kanonom. Ja sa 
chystam urobif to iste." 

„To je strelene - zomieras?" 

„Nie. Ale nechcem to odkladaf, az kym budem. Moze ma zrazif bus, 
chapes." 

„Si trafeny blazon. Krishna mal pravdu." 

„Co ma Krishna proti nine?" 

„Myslim, ze obaja vieme o co ide," povedala. 

„Nie, vazne, co som mu urobil?" 

Boli na Queen Street, kracali v podvecernom dave na vychod, obklopeni 
letnymi hipikmi a vznasajucimi sa lakavymi vohami z bistier a obchodov 
sjamajskym pecivom roti. Prudko sa zastavila a chytila ho za plecia, 
poriadne nim zatriasla. 

„Ty si ale pako, Ad-man. Ja to viem aj ty to vies." 

„Ja naozaj neviem o com hovoris, cestne slovo!" 

„Fajn, tak urobme toto." Zovrela mu rukou predlaktie a fahala ho do 
postrannej ulicky a zabocila do aleje. Postavila sa pod branu a zacala si 
rozopinaf belase babikovske saty. Alan v rozpakoch odvratil pohl'ad, bol 
rad, ze v sumraku nevidno, ako sa cervena. 

Ked' mala saty rozopnute po pas, siahla dozadu a odopla hacik na svojej 
bielej vystuzenej podprsenke, ktora klesala pod vahou jej fazkeho poprsia. 
Otocila sa, poskytniic mu kratky pohl'ad na plmi krivku jej prsnika, a striasla 
saty dolu k pasu. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 23 

Z prostriedku chrbta, tesne nad lopatkami, jej vyrastali dve kratke, 
zavalite, koznate kridla. Boli zacervenale, pritlacene k chrbtu, a ako Alan 
pozeral, tak sa roztiahli a ohli, niekol'kokrat zamavali, a ulozili sa nazad na 
svoje miesto, uhniezdene v makkych vankiisikoch pod jej krkom. 

Proti svojej voli na ne civel, prezerajuc si kridla pokryte jemnymi 
hnedymi paperovymi chlpkami, a ich korene, ovencene svalmi a obklopene 
motanicou skaredych jaziev. 

„Ty... si si ich ... prisila?" povedal Alan zhrozene. 

Zvrtla sa, oci sa jej leskli od slz. Prsia jej vyklzli z rozopnutej 
podprsenky. „Nie, ty sprosty idiot. Ja som si ich odpilila. Styri razy do roka. 
Stale dorastu. Ked' ich neodrezem, narastii mi az po clenky." 



Potom, co si pozapinala saty a pokracovali v ceste ku klubom pozdlz 
Richmond Street, bola Mimi zvlastne a nepochopitel'ne rozcitena. Polozila 
ruku na jeho predlaktie a potichu mrmlala posmesne poznamky na adresu 
podivne vymodenej klubovej mladeze - v plastikovych kovbojskych 
klobukoch, kostymoch zo Sailor Moon, a plastikovych smokingoch. Vzala 
mu z ust cigaretu, potiahla si a strcila mu ju spat', este mokni od jej slin, 
z coho Alanovi prebehli dolu krkom zimomriavky a chlpy na rukach sa mu 
zjezili. 

Vyzeralo to, akoby si myslela, ze kridla sa vysvetl'uju same a ze ziadna 
diskusia nie je potrebna, a Alan sa uspokojil s tym, ze si ich v duchu drzal 
pred ocami, netopierie, mocne, nepokojne, obklopene siet'ou rozhnevanych 
jaziev. 

Ked' sa dostali do klubu Shasta Disaster, renovovanej tehlovej budovy 
s robotickymi halogenovymi bodovymi svetlami, ktore na chodniku pred 
vchodom vykresl'ovali pulzujiice logo v tvare penisu, pustila mu ruku a jej 
telo stuhlo. Nieco povedala do ucha chlapikovi pri dverach a ten ju nechal 
vojsf. Ked' sa Alan pokusil nasledovaf ju, vyhadzovac ho zastavil poloziac 
mu masitu ruku na hrud'. 

„M6zem vam pomocf, pane," povedal bezvyrazne. V podstate to bol 
blok tuku a svalov s hlavickou navrchu, ramena hrube ako Alanove stehna sa 
mu sotva zmestili do striebornej pozapinanej kosele s kratkymi rukavmi. 

„Vstupne platim vam?" opytal sa Alan siahajuc po pehazenke. 

„Nie, vstupne neplatite. Vy nejdete dnu." 

„Ale ja som tu s hou," povedal Alan, gestikulujiic smerom, ktorym 
odisla Mimi. „Som jej a Krishnov sused." 

„Nespomenula to," povedal vyhadzovac. Uskrhal sa. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 24 

„Pozrite sa," povedal Alan. „Nebol som v ziadnom klube uz dvadsaf 
rokov. Este stale sa nechate podplatif?" 

Vyhadzovac prevratil oci. „Niektori mozno. Ja nie. Co keby ste sli 
domov, pane." 

„To je vsetko, co?" povedal Alan. „Nem6zem nic povedaf alebo 
urobif?" 

„Nebud'te chytrak," povedal vyhadzovac. 

„Tak teda dobni noc," povedal Alan a otocil sa na opatku. Kracal nazad 
na Queen Street, ktora bola osvetlena televiznymi svetlami z otvoreneho 
studia pred budovou CHUM-City. Hordy tinedzerov v malickych 
skandaloznych uboroch sa premiel'ali sem a tam medzi kaviarnami a oknom 
studia, kde hrala nejaka skupina, o ktorej nikdy nepocul, a vo vseobecnosti 
smerovali na juh ku klubom. Alan si v Second Cup kupil kavu so 
sestnasfslabicnym latinizovanym obchodnym nazvom („Mocca-latte- 
merican-e-spress-o-cino," ako tomu hovoril) a zamaval na taxik. 

Citil len kratucky moment zlosti na Mimi, ale ten rychlo ochladol 
a vystriedal ho zmatok. Lustenie mystickych cinov mladych l'udi bolo jeho 
zal'ubou akonickom odkedy najal prvii vystrednii a sikovnii sestnastku. 
Mimi sa s nim zahravala, to vedel, a naschval naraficila jeho ponizenie. Ale 
zaroveh s nim chcela byf chvil'u osamote, hl'adala prilezitosf konfrontovaf 
ho sjej kridlami - kridlami, ktore teraz v jeho predstavach nadobudali 
eroticky vyznam, co ho zamrzelo. Predstavoval si, ze boli makke a ohybne 
ako pery, ale s hubovitou chrupavkou naspodku, ktora sa poddala ako prsna 
bradavka. Chlpky musia byf hodvabne, makke a smykl'ave ako ochlpenie na 
ohanbi, vlhke od potu a stiav. Boze, 6 boze, sam seba dostaval do tranzu, 
predstavujuc si tie kridla padajiice az k zemi, ako sa mocne rozfahujii v jeho 
izbe, obkl'ucujuc ho, obklopujiic ho tak, ako jeho pery obklopovali jej sl'achu 
na krku, ako jej vagina obklopovala jeho... uff! 

Taxik presiel okolo jeho domu a to Alana vyrusilo, co vel'mi potreboval. 
Navigoval taxikara bludiskom jednosmeriek Kensigton Marketu nazad 
k svojim prednym dveram. Nechal mu sprepitne o dva dolare viae nez 
obvyklych desaf percent a vypytal si od neho cigaretu. Uvedomil si, ze 
Mimi si od neho jednu vypytala, ale nevratila mu balicek. 

Vyfukol dym a potriasol hlavou a zahl'adel sa hore ulicou na vzdialene 
svetla College Street, potom sa otocil k svojmu vchodu. 

„Ahoj, Albert," ozvali sa unisono z tiehov na jeho verande dva hlasy. 

„Jezis," povedal, stlacil dial'kovy ovladac na klucenke a zapol vchodove 
svetlo. Bol to jeho brat Edward, najstarsi z matriosiek, kora ich trojice, drsny 
a huzevnaty a duty. Bol este tucnejsi, ako ked' bol maly chlapec, dosf tucny 
na to, aby jeho ruky a nohy vyzerali ako nedovyvinute a bez klbov. St'azka 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 25 

fuciac sa postavil na drobne nohy - nohy ako podmierecne vykricniky pod 
zuzenym O jeho tela. Jeho tvar, hoci cestovita, sa neroztiekla do 
nedefinovatel'nej makkosti. Skor sa zdalo, ze kazda crta ziskala vlastne 
tukove vankiisiky, vankiisiky, siiperiace medzi sebou, kto bude definovaf 
jeho vzhl'ad - nos a lica a obrvy a pery, vsetko groteskne a napuchnute a 
tlste. 

„Eugene," povedal Alan. „To je ale davno." 

Edward naklonil hlavu. „To teda je, vel'ky bracek. Mam zle spravy." 

„Ake?" 

Edward sa naklonil dol'ava, vrchna polovica tela sa mu celkom 
vyklopila, oddeliac sa v mieste lizkeho kozeneho opasku, takze jeho trup, 
krk a hlava viseli dolu hlavou vedl'a kratkych valcovitych noh a drobnych 
chodidiel. 

V jeho vnutri bol Frederick, vecne prostredne diefa. Frederick polozil 
dlane na suche, hladke hrany pasu svojho starsieho brata a vypacil sa von, 
vystiipiac z Edovych noh s nevsimavou l'ahkosfou celozivotnej praxe. „Rad 
fa vidim, Andy," povedal. Bol bledy a mal svoj obvykly sovi vyraz 
prekvapenia z pohl'adu na svet nie skrz oci starsieho brata. 

„Aj ja fa rad vidim, Frederick," povedal Alan. S Frederickom vzdy 
dobre vychadzal, vzdy sa mu pacila jeho schopnosf urovnavaf spory a 
nacuvaf inym. 

Frederick pomohol Edwardovi zasa sa narovnaf , metodicky obchadzajuc 
jeho obrovske brucho a zastrkavajuc mu zaful'anu bielu kosel'u. Potom si 
vyhrnul tricko cez chlpate blede brucho a vyklopil sa do strany. 

Alan ocakaval, ze uvidi Gregoryho, ich jadro, ale namiesto toho vnutri 
Fredericka nebolo nic. Dutina v tvare Gregoryho bola prazdna. Frederick sa 
vyrovnal a povytiahol si opasok. 

„My slime si, ze je mftvy," povedal Edward, jeho gumovite crty 
znetvorene ako grecka tragicka maska. „My slime si, ze ho Doug zabil." 
Zavrtel okruhlymi ramenami, potom si pripleskol ruky na tvar a vzlykal. 
Frederick mu polozil ruku na rameno. Aj on plakal. 



Kedysi davno Alanova matka porodila za tri mesiace troch synov. Rodenie 
synov bolo sotva cimsi mimoriadnym - pred tymito tromi uz mala styroch 
inych. Ale ten interval, nuz, ten bol neobvykly. 

Alan, ako najstarsi, prvy spozoroval priznaky jej tehotenstva. Naklady 
plienok a oblecenia na hranie, ktore nakladal do jej brucha, castejsie stracali 
balanc, jej odstredivy cyklus sa staval nedbanlivym, takze saty museli visief 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 26 

na sniire cele dni, kym stuhli a celkom vyschli. Alan rad sedaval chrbtom 
oprety o matkin tvrdy smaltovany bok, kym ona sa kyvala a bublala a virila. 
To ho ucicikalo. 

Detaily jej pocatia boli pre Alana vzdy zahadou. Chodieval dolu do 
mesta do skoly uz pat' rokov a dozvedel sa uz vsetko o vtacikoch a 
vcielkach, a myslel si, ze jeho otec - vrch - mozno oplodnil matku pomocou 
nejakeho zvlastneho pel'u, ktory vietor prinasal z jeho hlbokych a temnych 
jaskyh. A bol tam aj gnom, ktory sa staral o to, aby dlha hadica, co viedla od 
Alanovej matky do prameniteho jazierka v otcovych utrobach, bola vzdy 
cista a neupchata, a Alan niekedy uvazoval, ci sa gnom nepotapa za otcovym 
semenom a nedava ho do matkinho privodu. Alanov zivot bol piny zahad a 
davno sa naucil nehovorif v skole o svojom zivote doma. 

Bol pri vsetkych troch porodoch, spolu s mensimi bratmi - Billom 
a Donaldom (Charlie, ostrov, bol stale este dostatocne maly na to, aby mohol 
plavaf v otcovom srdci-jazierku) - cakali s napinacimi hacikmi az sa zastavi 
matkin bolestivy nepravidelny tociaci cyklus, aby potom uctivo otvorili jej 
oknihle sklenene dvierka a vytiahli z vmitra diefatko. 

Edward bol tucny, dokonca aj na babatko. Vyzeral ako predlzena 
futbalova lopta s mensou loptickou navrchu. Ale zdravo plakal a ked' Alan 
odstranil zjeho telicka mydlove bubliny a zvysky zmakcovaca na tkaniny, 
mocne sal s matkinho vypusfacieho ventilu. Otec na nich a ich malii 
domacku scenu pustil hrdy, teply, buracajuci poryv vetra. 

Alan si vsimol, ze maly Edward bol na svoj objem vel'mi l'ahky a 
rozmysTal, ci babatko nie je naplnene heliom alebo nejakou vzdusnou 
naplhou. Kazdopadne nevyzeral ako normalne babatko, lebo vsetko, co 
zjedol avypil, cez neho preslo za niekolTio sekiind a nevyzeralo vobec 
stravene. Alan musel isf dva razy do mestecka kiipif nove pafkilove krabice 
cistych bielych handier, aby mohol cistif lepkavii stopu, co diefatko za 
sebou nechavalo. Zdalo sa, ze trojrocny Drew mal zvratemi zal'ubu 
v odpornej vode aroznasal ju po jaskyni, koFko sa len dalo. Hajik pred 
vchodom do jaskyne bola naplneny smirami na bielizeh, jednou pri druhej, 
vsetky ovesane plienkami a handrami, susiacimi sa na skorom jarnom slnku. 

O tridsaf dni neskor sa Alan vratil zo skoly a nasiel mladsie deti 
zhromazdene okolo matky, ktora sa kolisala zo strany na stranu, az 
vyskakovala z jamiek, ktore jej kovove nozky za tie roky vyryli do dna 
jaskyne. 

Dve deti za tridsaf dni! O niecom takom v jaskyni ich otca este 
nepoculi. Edward, ktory bol obycajne pokojnym diefafom, zavyjal v dlhych 
vykrikoch, od ktorych Alanovi rezonovali mliecne zuby a gul'ky sa mu 
scvrkavali az stvrdli ako orechy. Alan vedel, ze jeho matka bola radsej, ked' 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 27 

ju nechali na pokoji, keel' mala porodne bolesti, ale nemohol tam len tak staf 
a pozeraf ako sa chveje a trasie. 

Pristupil k nej a pritlacil dlane na jej vrch, snazil sa ju upokojif a dostaf 
pod kontrolu. Bill, druhy najstarsi, len stvorrocny, ho nasledoval. Edwardov 
krik este zosilnel, bol hlasny a drsny a desivy, v ozvenach sa odrazal od 
otcovych stien. Coskoro sa aj Alan rozvzlykal, hryzuc si do pery, aby udrzal 
vzlyky vniitri, ale ostatne deti sa rozplakali tiez. Dillon nakrcil obocie 
a krical vysokymi tonmi, ktore by rozbili sklo. 

Alanova matka sa kyvala stale silnejsie az sa jej odpojila odtokova 
hadica. Zjej zadnej casti vystrekol pod vysokym tlakom pnid chladnej 
mydlovej vody a pomal'oval stenu jaskyne mydlinami. Edward sa doplazil 
do vzniknutej mlacky a medzi vzlykmi si drobnymi dlaiiami naberal 
kvapalinu do list. 

A potom to prestalo. Matka sa prestala knisaf, prestala sa triasf. Vytok 
zoslabol na slaby pramienok. Alan prestal plakaf, po iiom prestali mensie 
deti a potom aj Edward. Ozveny este chvil'u pokracovali a potom tiez stichli. 
Ticho bolo prekvapive - a skoro rovnako neznesitel'ne - ako predosla 
kakofonia. 

Trasucou sa rukou Alan otvoril matkine dvere a vytiahol maleho 
Fredericka. Diet'a bolo male a kyanoticky modre. Alan ho prevratil dolu 
hlavou a jemne nim potriasol, a diet'a mohutnym prudom vyvrhlo fantasticke 
mnozstvo prackovej vody, ktora premocil predok Alanovych skolskych 
nohavic a jeho obnosene hnede papuce. Konecne to prestalo a novorodenec 
sa zdravo rozkvical. Alan si presunul diet'a na jedno rameno a opatrne znovu 
pripojil odtokovu hadicu a polozil diet'a k jej koncu. Ale diet'a nesalo. 

Zo svojej premocenej sedacky v mlake odpadovej vody na opacnej 
strane jaskyne Edward zvedavymi ocami sledoval nove diet'a. Preplazil sa 
krizom cez jaskyhu a strcil do brata vysokym celom. Frederick sa zamrvil 
a zaprotestoval a Edward ho odstrcil nabok a zacal cicaf. Z jeho malej 
plienky zacalo kvapkaf ako nim kvapalina pretekala. 

Alan trpezlivo zodvihol Edwarda, z ktoreho kvapkalo, a polozil si ho na 
jedno piece a podal Frederickovi hadicu, aby sa z nej napil. Frederick 
ohmatal jej koniec d'asnami a znovu fhukajuc protestoval. Edward sa mu 
skrutil v naruci, az skoro spadol na tvrdu kamennu dlazku. 

„Billy," povedal Alan vaznemu malemu chlapcovi, ktory prikyvol. 
„M6zes sa na chvilTiu postaraf o Edwarda? Musim to tu vycistif." Billy 
znova prikyvol a natiahol kratke rucky. Alan vzal nejake ciste handry 
a rezko poutieral Fredericka, potom prelozil jednu Billymu cez piece a dal 
mu Edwarda. Diet'a hned' zacalo chrapaf. Danny znovu, bez dovodu, zacal 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 28 

vrest'af a Alan k nemu urobil dva svizne kroky a dal mu facku silnu akurat 
tak, aby ho umlcala. 

Alan vzal mop a vedro a splachol mlaky do odtokoveho zliabku, kade 
obycajne tiekla odpadova voda z jeho matky von cez ustie jaskyne do urody 
horskej travy, ktora ju lacno pila a divoko prosperovala z fosfatov v pracom 
prostriedku. 

Frederick nejedol nic tridsaf dni a za ten cas schudol tak, ze sa zdalo, ze 
sa scvrkol ako susene hrozienko, stvrdol a akoby sa do seba poskladal. Alan 
travil cele hodiny trpezlivym vkladanim lyzicky s mydlovou vodou do jeho 
ruzovych list, ale diet'a neprehltalo, len vsetko vypl'ulo a fhukalo a zlostilo 
sa. Edward sa rad omotal Alanovi okolo noh ako maca, ked' ten zapasil a 
kfmil a staral sa o Fredericka. To bolo vsetko, co mohol Alan urobif aby sa 
celkom nezblaznil, ale drzal sa, hoci jeho znamky v skole sa zhorsili. 

Matka nervozne vibrovala a otcove vetry sa stali tak neposlusnymi, az 
do jaskyne prisli dvaja golemovia predniesf svoje pomale mrzute sfaznosti. 
Alan strcil kazdemu z nich do narucia jedneho novorodenca a dokladne na 
nich vypustil svoju nasratosf, vrieskal na nich do zachripnutia, pricom na 
snury rozvesiaval viae plienok, viae handier, viae oblecenia, a vrhal im do 
tvari svoje nedokoncene ulohy. 

Avsak na tridsiaty den matku znovu pochytili porodne bolesti - take 
divoke, ze to vylomilo stalaktit az zrachotil na pode jaskyne a rozprskol sa 
na trblietave rozstiepane ulomky. Alana jeden porezal na krku, ranka bola 
drobna ale hojne krvacala a znicila, znicila jeho oblubene tricko so 
Snoopym, ako sedi na svojej biide v leteckej prilbe a striel'a zo svojho 
imaginarneho guFometu na prekliateho Cerveneho Barona. 

Toto bola pre Alana takmer posledna kvapka, ale drzal sa a vyckal, az sa 
porod skonci, a konecne odistil dvierka a vytiahol drobuckeho Georga, 
diefatko ako orech, novorodenca ako mesacna fazul'a, stoceneho a fetalneho 
a podivne tichuckeho. Polozil drobne polodiefatko k odtokovej hadici, kam 
predtym ulozil sevrknuteho Fredericka v beznadejnej nadeji, ze bude 
konecne sat', jest'. 

A Frederick jedol. Jeho suche, odvodnene cel'uste sa roztvorili ako 
u hada, vyklbili a roztiahli do sirky a zhltol maleho Georgea, zjedol ho na tri 
kfcovite prehltnutia, a Frederickovo brucho napuchlo ako balon. Alan 
preglgol paniku, schytil Fredericka za paty a triasol nim dolu hlavou. 
„Vypl'uj ho," krical Alan, „Vypl'uj ho von!" 

Ale Frederick tvrdohlavo drzal pery zovrete a Alan sa unavil touto 
strasnou zalezitost'ou a polozil chlapca s ich najmladsim bratom vniitri na 
kopku sena, ktoru bol priniesol na vysusenie Edwardovych neustalych 
vyluckov. Alan polozil tvar ho dlani a vzlykal, pretoze sklamal pri svojich 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 29 

povinnostiach najstarsieho z rodiny a nebolo nikoho, komu by sa svojim 
zial'om zdoveril. 

Zvuk detskeho chichotu jeho plac zastavil. Edward sa priplazil po 
bruchu k Frederickovmu malemu zadocku, vysusenemu a koznatemu, a 
pokracoval d'alej, prehltajiic rucky a bradu a hlavicku, chichotajucu sa, 
usmievavii hlavicku, smejucu sa hlavu, ktora dovtedy nerobila nic ine, len 
fnukala a zlostila sa, odkedy ju Alan po vytiahnuti z matkinho brucha ocistil 
od prackovej vody. 

A potom bol Frederick prec. Zhrozeny Alan pribehol a zdvihol Edwarda 
- teraz uz t'azkeho ako delova gul'a - a roztvoril mu usta a hl'adel mu dolu 
pazerakom, hl'adel do druhych list, Frederickovych, ktore, rozd'avene, 
odhal'ovali tretie usta, Georgeove. Najmensie usta sa skrutili a otvorili, 
potom zavreli. Edward sa zurivo zamrvil a skoro Alanovi vypadol. Polozil 
diet'a na slamu a pozoroval, ako sa plazi krizom k matke, kde zacal hladne 
pit'. Alan automaticky schytil plrni name handier a chystal sa utieraf pnid, 
ktory coskoro Edward vypusti. 

Ale ziaden pnid neprisiel. Diet'a sa kfmilo a krmilo, a potom v trojitej 
harmonii si hlboko grglo, trosku vyblinklo a este trochu pilo. Akosi sa krmili 
aj Frederick a George. Alan trpezlivo cakal, kym sa Edward nakrmi, potom 
si ho polozil na piece a hojdal ho, az kym si neodgrgol, potom ho ulozil do 
nahrubo vysekanej kolisky - kolisky, ktoni vyrezali golemovia pre Alana, 
ked' sa narodil - potom vycistil jaskyhu a, opierajuc sa o matku, znovu 
plakal. 



Frederick sa schulil do seba, napoly schovany za Edwardom na verande, 
s navyknutou fobiou z otvorenych priestorov. Alan ho chytil za ruku a objal. 
Vohal za Edwardovymi vlhkymi vniitornosfami a od potu. 

„Ste hladni, vy dvaja?" opytal sa Alan. 

Edward urobil grimasu. „Samozrejme, ze sme hladni, ale bez Georgea sa 
s tym neda nic robif, no nie?" 

Alan potriasol hlavou. „Ako dlho je prec?" 

„Tri tyzdne," zasepkal Edward. „Som taky hladny, Alan." 

„Ako sa to stalo?" 

Frederick sa kymacal na svojich nohach, potom sa st'azka oprel 
o Edwarda. „Musim sa posadif," povedal. 

Alan vytiahol kl'uce a vpustil ich do domu, kde sa usadili do rohov jeho 
stareho prevypchateho divanu z konskej srsti. Nastavil nastenne svietidla na 
jemne, domacke svetlo, ohl'aduplny k Frederickovym citlivym ociam. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 30 

Z pribornika vzal karafu Apollo 8 Jim Beam plmi vynikajiicej irskej whisky 
a nalial si jej za prst, nepomikajuc bratom. 

„Takze, ako sa to stalo?" 

„Chcel hovorif s otcom," povedal Frederick. „Vysiel zo mha a putoval 
dolu cez tunely k pramenitemu jazierku. Skriatok nam povedal, ze si 
zobliekol saty a zacal sa brodif a sepkaf." Ako vacsina chlapcov, George 
veril, ze ich otec je najviac vedomim pritomny vo svojom prostriedku, kde 
mohol smerovaf ozveny zblnkajucej vody, v prazdnote veFkej jaskyne ich 
mohol tvarovaf do slov a viet. 

„Takze skriatok videl ako sa to stalo?" 

„Nie," povedal Frederick a Edward sa znovu rozplakal. „Nie. George ho 
poziadal o trochu siikromia a tak poodisiel d'alej do tunela. Cakal a cakal, ale 
George sa nevracal. Volal, ale George neodpovedal. Ked' sa za nim isiel 
pozrief, bol prec. Jeho saty boli prec. Vsetko, co nasiel bolo toto." Zasmatral 
svojou tucnou rukou vo vrecku saka a vylovil maly cierny obly kamienok. 
Alan ho vzal a videl, ze to nie je okruhliak, ale odhnity a vysuseny koncek 
prsta, prepichnuty drotom z narovnanej sponky na papier. 

„To je Daveove, vsak?" povedal Edward. 

„Myslim, ze ano," povedal Alan. Dave travieval hodiny tym, ze si 
pridrotovaval odpadnute casti tela, do hlavy si vlepoval zuby. „Kriste." 

„Zomrieme, vsak?" povedal Frederick. „Zomrieme od hladu." 

Edward drzal svoje tlste ruky v lone polozene jednu na druhej, a zacal sa 
kolisaf sem a tam. „Budeme v poriadku," klamal. 

„Videl niekto Davea?" spytal sa Alan. 

„Nie," povedal Frederick. „Pytali sme sa golemov, pytali sme sa otca, 
pytali sme sa skriatka, ale nikto ho nevidel. Nikto ho nevidel uz roky." 

Alan chvil'u rozmysl'al, ako sa polozif d'alsiu otazku. „Pozreli ste sa do 
jazierka? Na dno?" 

„Tam nie je!" povedal Edward. „Pozerali sme tam. Pozerali sme vsade 
okolo otca. Hl'adali sme v meste. Alan, obaja su prec." 

Alan citil, ako mu hore pazerakom stupa kyselina. „Neviem, co robif," 
povedal. „Neviem, kde hl'adaf. Frederick, nemozes, cojaviem, niecim sa 
napchaf! Aby si mohol jest'?" 

„Skusali sme," povedal Edward. „Skusali sme latky a piliny a hlinu a 
chlieb a nefunguje to. Mysleli sme si, ze mozno by sme mohli vziaf diet'a a 
strcif si ho do vmitra, ale preboha, Albert, take cosi nechcem urobif, je to 
nieco, co by urobil Dan." 

Alan hl'adel na jemne ziarivii drevemi dlazku, odrazajucu makke 
osvetlenie. Posuchal prstami v ponozkach po voskovom laku a citil jeho 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 31 

hladkosf. „Nerobte to, dobre?" povedal. „Nieco vymyslim. Nechajte ma, 
nech sa na to vyspim. Chcete spat' tu? Mozem pripravif pohovku." 
„Vd'aka, veFky bracek," povedal Edward. „Vd'aka." 



Alan sa prechadzal po pracovni, okolo zatisia s laptopom a stolom 
a stolickou, citil lakanie pribehu, a pokracoval v chodeni, prifahujuc si 
domaci plasf tesnejsie okolo tela. Letne rano sa stavalo honicim a vzduch v 
dome sa zdal lepkavy, zaroseny. 

Edwarda nasiel sedief na pohovke, prikryvky a vankuse uhl'adne 
poskladane vedl'a neho. 

„V kupel'ni na druhom poschodi som vam prichystal dva uteraky a 
nasiel som zvysnu zubmi kefku," povedal Alan. „Ak ich chcete." 

„Vd'aka," povedal Edward s ozvenou v prazdnej hrudi. Hrube zahyby 
jeho tvare boli skrivene do karikatury smiitku. 

„Kde je Frederick?" spytal sa Alan. 

„Prec!" povedal Edward a kfcovito sa rozvzlykal. „Je prec je prec je 
prec, zobudil som sa a bol prec." 

Alan odsunul postel'nu bielizen na zem a sadol si k Edwardovi. „Co sa 
stalo?" 

„Vies, co sa stalo, Alan," povedal Edward. „Vies to tak dobre ako ja! 
Dave ho v noci vzal. Sledoval nas sem a v noci prisiel a ukradol ho." 

„To nemozes vedief," povedal Alan a jemne hladil Edwardove mastne 
vlasy. „Mohol si vyjsf na prechadzku, alebo nieco podobne." 

„Samozrejme, ze to viem!" krical Edward, jeho hlas buracal v dutine 
jeho hrude. „Pozri sa sem!" Podal Alanovi malu vysusemi hrudku, co 
vyzerala ako cierna fazulTia prepichnuta drotikom zo sponky na papier. 

„To si mi ukazoval vcera -" povedal Alan. 

„Tato je z ineho prsta\" povedal Edward a zaboril tvar do Alanovho 
pleca a nekontrolovatel'ne vzlykal. 

„Hl'adal si ho?" opytal sa Alan. 

„Cakal som na teba, az vstanes. Nechcem isf vonku sam." 

„Budeme hl'adaf spolu," povedal Alan. Vzal si nohavice a tricko, 
zastrcil nohy do Birkenstockov a viedol Edwarda z dveri von. 

Vlhkosf predchadzajucej noci zhustla do sivej zamracenej polievky, 
svizne blesky sa objavovali na vsetkych stranach. Pesia premavka klesla na 
zriedkavy, rychly pohyb dazdnikov, l'udia sa v ocakavani prietrze ponahl'ali 
pod strechu. Ozon praskal vo vzduchu a hrmenie sa zdanlivo valilo zo zeme 
smerom hore, hlboke a desive. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 32 

Zacali obchodzkou domu, hl'adajuc stopy, casti tela. Nasli utrzok 
roztrhanej sivej kosele z diskontu, zachyteny na ruzovom kriku pri chodniku 
pred domom. Vonal domackym teplom Edwardovych utrob a bolo na nom 
prilepenych niekoFko Frederickovych kratkych kuceravych vlasov. Alan ho 
ukazal Edwardovi, potom ho poskladal a vlozil do svojej pehazenky do 
priehradky na mince. 

Kracali pozdlz chodnika, presli cez ulicu a pomaly zacali krizovaf cez 
parcik. Edward obisiel maly betonovy bazenik na cl'apkanie, sledujiic 
politicke runy, ktore zanechali veseli anarchisticki sprejeri z Marketu, 
bolestivo zohnuty, takmer zalomeny vo svojom enormnom pase. 

„Co hl'adame, Alan?" 

„Odtlacky noh. Kosticky prstov. Stopy." 

Edward odfucal spat' k lavicku a posadil sa. Slzy sa mu kotul'ali dolu 
tvarou. „Som taky hladny" povedal. 

Alan, plaziaci sa dookola po travniku, rozrytom ked' niekto fahal 
piknikovy stolik, skryval svoje sklamanie. „Ked' najdeme Daniela, 
dostaneme Fredericka a Georgea spat', dobre?" 

„Dobre," smrkal Edward. 

Ked' Alan znova vzhliadol k nemu, videl, ze Edward si vyzul svoje 
zodrate topanky a do siva zaful'ane ponozky, vyhrnul si manzety svojich 
nohavic o vel'kosti stanu, a brodil sa v bazeniku, prasacie ocka sklopene 
nadol. 

„Dobry napad," zvolal Alan a otocil sa k pieskovisku. 

V nasledujiicej chvili sa ozval dunivy vykrik, takmer strateny v hluku 
hromu, a ked' sa Alan otocil, Edward bol prec. 

Alan odkopol svoje Birky a vletel do jazierka az po lem sortiek. V strede 
bazenika bol skriveny vrak oknihlej fontanky, vydrobeny beton, suche 
ocel'ove a mosadzne kovania poohybane a popraskane. Na nich boli dlhe 
pasy zodratej koze, potrhanej kosele a krvi, veduce dolu do utrob fontany. 

Alan sa opatrne nahol a hl'adel dolu do tmaveho tunela, ktory bol 
vyvrtany do betonovej ozdoby. V slabom sivom svetle videl drsne steny, 
nahrubo osekane nejakym ostrym nastrojom. „Edward?" zvolal. Nezacul 
ziadnu ozvenu, hlas sa k nemu neodrazil. 

Skusmo siahol do tunela, zohnuc sa v pase cez drsny okraj byvalej 
fontany. Nacahoval sa hlbsie a hlbsie a hlbsie, a ked' jeho prsty narazili na 
vol'nu hlinu, naklonil sa d'alej a naslepo hmatal, zaryjuc ruky do zatky 
z hliny, ktora bola narychlo nahadzana do ohybu tunela niekol'ko stop pod 
povrchom. Narovnal sa a vliezol dovniitra, ponoriac sa az po pas, a snazil sa 
odkopnuf hlinu z cesty, ale ta sa nepoddavala - a tunel sa zacal nicaf. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 33 

Vyliezol von a na holych ramenach a na temene hlavy zacitil prve veFke 
kvapky dazd'a. Lopata. Jedna bola v malej maringotke v zadnej casti jeho 
pozemku, za poskladanymi skatul'ami a bicyklovou pumpou. Ked' bezal cez 
ulicu, uvidel Krishnu ako sedi na verande a s naznakom usmevu ho 
pozoruje. 

„Dalsi sa stratil, co?" povedal. Vyzeral, akoby bdel celu noc a teraz bol 
na pokraji ospalosti a rozrusenia. Treskol hrom a z oblohy sa spustila 
dazd'ova opona. 

Alan sa nikdy nepovazoval za nasilnicku osobu. Hoci niekedy musel 
vyhodif prilezitostneho problemoveho zakaznika z niektoreho svojho 
obchodu, urobil tak skoro so srdecnou silou. Teraz sa vsak triasol a nizil 
zdrapif Krishnu za krk a vrazif mu hlavu, tvarou napred, do stlpu, ktory 
podopieral jeho prednii verandu, a znova a znova, az kym by sa mu prsty 
nesmykali po krvi z Krishnovho rozbiteho nosa. 

Alan prebehol okolo neho, plecia nahnute a paste zat'ate. Krishna sa 
odporne zachichotal a Alan si pomyslel, ze vie, komu pripadla praca 
s odpilenim Miminych kridel, ked' privel'mi narastli, a tiez si pomyslel, ze 
Krishna sa v tej ulohe musi vyzivaf. 

„Kam ides?" volal Krishna. 

Alan zapasil so svojimi klucmi, v ziifalej snahe dostaf sa dnu a vziaf 
kluce od maringotky a doniesf si lopatu skor nez sa tunel pod parkom 
celkom zavali. 

„Uz je prilis neskoro, chapes," pokracoval Krishna. „Uz to mozes rovno 
vzdaf. Prilis neskoro, prilis neskoro!" 

Alan sa zvrtol a zvrieskol, bezslovny, deformovany vojnovy pokrik, 
zvuk z jeho zverskych utrob. Ked' sa mu pohl'ad znovu zaostril, zbadal 
Mimi, ako stoji vedl'a Krishnu, naboso, vo vyblednutom zupane. Oci mala 
nasiroko roztvorene a ked' sa od neho odvratila, uvidel, ze jej kratke kridla 
boli roztiahnute ako to len slo, takze tvorili na jej zupane stan, ktory jej ho 
vyfahoval nad kolena. Alan stichol a stisol pery a nasiel kluce. Ako utekal, 
blatom zasliapal vylestene dlazky a stare osuchane perzske koberce, 
v kuchyni schmatol kluce od maringotky z hacika nad vylevkou. 

Zvierajuc lopatu bezal naspaf cez ulicu do parku. Zastrcil hlavu do 
fontany a snazil sa uvidief, ktorym smerom sa tunel zakrivoval za zakrutou, 
ale bolo tam prilis una a hlina bola prilis sypka. Vytiahol sa von, lopatu 
chytil do nik ako kopiju a bodal do betonoveho dna bazenika, nacuvajiic, ci 
nezacuje dutu ozvenu, ako clovek, hl'adajuci dutinu pod omietkou. 

Sum dazd'a bol prisilny, hrmenie prilis vytrvale. Hrudnik sa mu dvihal a 
slzy sa miesali s dazd'om, ktory mu stekal tvari, a on udieral, znova a znova, 
do dna bazenika. Mysel' mal zmatemi a preplnemi, pohl'ad zahmleny 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 34 

vlhkosfou, ktora mu stiipala z drinou rozhonicenej hrude, a kvapkami 
zachytenymi na mihalniciach. 

Vyliezol z bazenika a prisiel s lopatou na okraj travnika, vybral si 
nahodne miesto a zacal tam bezvysledne a hystericky kopaf, kazdym 
uderom viae vykrivujuc hrot lopaty. 

Zrazu na pleciach zacitil dve silne ruky a d'alsi par mu z prstov vypacil 
lopatu. Vzhliadol, zazmurkanim si precistil oci, a hl'adel do tvari dvoch 
mladych aziatskych policajtov. V kevlarovych vestach, ktore mali pod 
prsiplasfami, vyzerali mohutne, na tvarach mali vludny, ale akoby 
roztrpceny vyraz. 

„Pane," povedal ten, co drzal lopatu, „co to robite?" 

Alan zhlboka dychal, kym nadobudol aku-takii rovnovahu. „Ja..." zacal 
a potom stichol. Krishna ho s krutym uskrnom pozoroval z verandy. 

Tvor, ktory predtym vresfal na Krishnu sa schulil v Alanovej hrudi. 
Alan odvratil pohl'ad od Krishnovho vyzyvaveho uskrnu, pochopil, ze to on 
vytocil 911. Upriamil sa na ciapku policajta, co stal pred nim s plastovou 
ciapkou do dazd'a, aby mu nezmokli vlasy. „Ospravedlhujem sa," povedal. 
„Bol to - pes. Strateny, mozno tiilavy. Maly skotsky terier, skocil do stredu 
fontanky a zmizol. Pozeral som za nim a zdalo sa mi, ze tam vidim tunel, 
ktory sa za nim zasypal." 

Policajt sa na neho zahl'adel spod stitku ciapky, v jeho mladej dobrackej 
tvari sa zretel'ne zracila pochybovacnosf. „Tunel?" 

Alan si utrel z oci dazd'ove kvapky, snazil sa opaf ziskaf rovnovahu, 
snazil sa prebudif svoj sarm. Neslo to. Namiesto toho vzdy, ked' siahol po 
niecom vtipnom a ukFudiiujucom, videl pred sebou krvave smuhy a 
roztrhane satstvo, tmave na kyprej pode v centre fontanky, a ked' sa mu 
podarilo tieto obrazy zapudif, zjavil sa mu Krishna, ktory s uskl'abkom 
hovoril, „Stratil si d'alsieho, co?" Triasol sa na celom tele a prehltol vzlyk. 

„Myslim, ze si potrebujem sadniif," povedal tak pokojne, ako len 
dokazal a pomaly klesol na kolena. Ruky na jeho bicepsoch ho nechali 
klesnuf. 

„Pane, by v ate tu nablizku?" opytal sa jeden z policajtov blizko jeho 
ucha. Prikyvol a dlahami si zakryl tvar. 

„Hned' tu cez ulicu," povedal. Pomohli mu vstaf a podopierali ho, ked' 
sa tackal, oslabnuty a dychciaci k svojim dveram. Kym tam dosli, Krishna 
zmizol. 

Policajti mu pomohli vyzuf premocene topanky a ponozky a ulozili ho 
na pohovku z konskej srsti. Alan sa silou vole pozviechal a dal im svoje ID. 

„Prepacte, musite si myslief, ze som uplny blazon," povedal, trasiic sa 
v mokrych satach. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 35 

„Pane," povedal policajt, co mu vzal z ruky lopatu, „vidame uplnych 
blaznov kazdy den. Podl'a mna ste len trochu rozruseny. Kazdemu z nas 
z casu na cas trochu sibne." 

„Hej," povedal Alan. „Ano. Trochu sibne. Mai som dlhu noc. Rodinne 
problemy." 

Policajti prestupili z nohy na nohu, pokropiac dlazku dazd'ovymi 
kvapkami, ktore ostali na laku ako koralky. 

„Budete v poriadku ked' vas nechame sameho? Ak chcete, mozeme 
niekoho zavolaf." 

„Nie," povedal Alan nasadiac slaby usmev. „Nie, to bude dobre. Budem 
v poriadku. Prezleciem sa do niecoho sucheho a cisteho a, ech, neviem, asi si 
pospim. Myslim, ze trochu spanku mi prospeje." 

„To znie ako vyborny napad," povedal policajt, co mu vzal lopatu. 
Poobzeral sa dookola po knizniciach. „Toto vsetko ste precitali?" spytal sa, 

„Niee," odvetil Alan, sklznuc do nacvicenej odpovede majitel'a 
knihkupectva. „Naco je vam dobra kopa knih, ktore ste uz precitali?" Vtip 
mu pripomenul lepsie easy a vyvolal uprimny usmev. 



Hoci ho pichl'ava horuca sprcha trochu prebrala, stale sa ho pri pomysleni na 
Davida vkradajuceho sa do domu suchtajuc na vysusenych ciernych 
detskych nozickach, s rozd'avenou dierou medzi mumifikovanymi perami, 
zmochovala panika. 

Eakal sa imaginarnych zvukov a hukotu dazd'a a sucheho skripania 
stareho domu, kym sa drhol uterakom do sucha a obliekal. 

V hore nebol ziaden telefon, ziaden sposob, ako sa spojif s ostatnymi 
bratmi, s golemami, s rodicmi. Zafal paste a postavil sa do stredu svojej 
spalne, chvejiic sa v bezmocnych obavach. 

David. Nikto z nich ho nemal vel'mi rad. Billy, vestec, sa narodil 
s tichou mudrosfou, zahadnou vaznosfou, vd'aka ktorej bolo pre maleho 
Alana l'ahke sa o neho staraf. Carlos, ostrov, sa vyplazil z matkinej 
maternice a sam sa odtiahol do ustia jaskyne a hore otcovym povrchom, kde 
lezal desaf rokov, zvacsoval sa, az kym sa nedokazal osamostatnif. 

Ale Daniel, Daniel bol od svojho prveho dna nenavistne diefa. Maval 
bolesti brucha a jeho krik sa ozyval v otcovych jaskyniach. Jacal od 
okamihu, ked' prisiel na svet a Alan ho otocil a jemne ho do sucha vyutieral, 
a neprestal po cely rok. Alan uz nerozoznal den od noci, stratil prehl'ad 
oryzdhoch amesiacoch. Vyvinula sa u neho chut' na jedlo, na ozajstne 
l'udske jedlo, ktore si kupoval v mestecku v Loblaws Superstore, ale 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 36 

nemohol nechaf Davea v jaskyni sameho, a urcite nemohol ani niesf 
vrestiace, kakajiice, zvracajuce, cikajiice, zaspinene decko do mesta so 
sebou. 

A tak jedli, co im priniesli golemovia: sladke travy, makke bobule, 
zmrazene zimne ovocie vykopane pri sadoch na okraji mesta, slepe zimne 
ryby z potokov. Pili roztopeny sneh, jedli borovicove susky a maly Dave len 
plakal a plakal, az kym si Alan uz ani nepamatal, ako to bolo, zif vo svete 
slov a rozhovorov a myslienok a uvah. 

Nikto nevedel co s Daveym robif. Ich otec na neho fukal teple vanky 
voiiave po uhlikoch a hline, aby ho upokojil, ale Davey stale jacal. Alan 
schadzal dolu svahom ku Carlovej mase, ktora rastla od prachu a dazd'a 
a snehu, a posadil ho tam na makucku prsf a podu, ale Davey stale krical, 
a Carlos sa posiival po centimetroch d'alej a d'alej k morskemu kanalu Sv. 
Vavrinca, pomalicky sa premiesthujuc do oceanu a co najd'alej od diefafa. 

Po svojich prvych narodeninach zacal David robif vo svojom kriku 
prestavky, naucil sa liezf a potom batolif, stal sa stelesnenim teroru. Ked' 
Alan nechal svoje ucebnice v chlapcovom dosahu, v priebehu niekol'kych 
miniit ich zmenil na hrudu vlhkych utrzkov. Ked' dovfsil dva roky, jeho 
hlava bola presne vo vyske Alanovho rozkroku, a zvykol vitaf svojho brata 
pri navrate zo skoly tym, ze sa naplno rozbehol do Alanovych guliek, 
dosahujuc pritom na svojich tenkych nozkach nepravdepodobne rychlosti. 

Ked' mal tri, zacal tyraf zvierata - kraliky, ktore si Billy choval 
vkotcoch naukladanych vedl'a ustia jaskyne, prisli na rad ako prve. 
V druhom rocniku bezal Billy domov z hodiny, oci zjavenim nepritomne 
roztiahnute, a nasiel Davida, ako metodicky vyknica zvieratkam krky 
a potom ich rozrezava kuskom zaostreneho kremeha. Tyzdeh predtym ho 
Billy naucil, ako si zaostrif pazurik a kremeh, ked' o torn v triede videl film. 
Vykopol neumely noz z Daveyho ruky, zlomiac mu pritom palec tvrdou 
kozenou topankou, ktorii pre neho vyrobili golemovia, a nechal Daveyho 
revaf v jaskyni, zatial'co on sa staral o mrtvolky svojich milacikov, vkladal 
im vniitornosti nazad do tiel a balil ich do rubasov zo starych plienok. Alan 
mu ich pomohol pochovaf a potom nasiel Daveyho, paskou mu zafixoval 
palec a bil ho po zadku az kym sa mu rameno neunavilo tak, ze nim nevladal 
pohnuf. 

Alan presiel do obyvacky, kde bola dlazka zaspinena od blata a vody. 
Isiel do kuchyne a nabral do vedra mydlovu vodu a z vreca s handrami si ich 
vzal plmi name. Metodicky cistil blato. Topanky, v ktorych zmyval vodu, 
polozil na radiator a vytocil termostat vyssie. Urobil si misku granoly a salku 
kavy a sadol si k staremu drevenemu kuchynskemu stolu a bezmyslienkovite 
jedol, potom poumyval riady a poukladal ich na odkvapkavac. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 37 

Bude sa musief porozpravaf s Krishnom. 



Dvere otvorila Natalie v peknych letnych satach, vojenskych topankach 
a bejzbalovej ciapke. Obozretne nanho hl'adela. 

„Chcel by som hovorif s Krishnom," povedal Alan spod kapucne ponca. 

Nastalo trapne ticho. Nakoniec Natalie povedala, „Nie je doma." 

„Neverim ti," povedal Alan. „A je to siirne a nemam naladu na hranie. 
Mozes mi zavolaf Krishnu, Natalie?" 

„Povedala som ti," vyhybala sa jeho pohl'adu, „nie je tu." 

„Tak dosf," povedal Alan svojim sefovskym hlasom, viae nahnevanym 
nez smutnym. „Zavolaj ho, Natalie. Netreba, aby si sa do toho miesala - a 
od neho nie je spravne, ze to od teba chce. Zavolaj ho." 

Natalie zatvorila dvere a pocul ako zapadla zavora. Dovedie ho, alebo 
ma len vymkla? 

Uz-uz vrazil znovu do zvonceka, ked' sa mu dostalo odpovede. Krishna 
otvoril dvere a vykrocil na kvapkajiicu verandu, odsumic Alana hrud'ou. 

Temne sa na Alana usmial a gestom naznacil, tak co chcesl 

„Co si videl?" povedal Alan priskrtenym hlasom, ale pod kontrolou. 

„Videl som teba a toho tucneho chlapika," povedal Krishna. „Videl som 
ako snorite v parku. Videl som ho zmiznut' vo fontane." 

„Je to moj brat," povedal Alan. 

„No a co, vari nie je tlsty? Je tucny, ale asi to ma svoj dovod. Vas druh 
som uz videl, Adam. Nemam vas rad a nedlhujem vam ziadne laskavosti." 
Otocil sa a siahol po siefovanych dverach. 

„Nie," povedal Alan, chytiac ho za zapastie a stisol silnejsie, nez bolo 
potrebne. „Este nie. Povedal si, ,Stratil si d'alsieho.' Akeho d'alsieho, 
Krishna? Co si este videl?" 

Krishna si hryzol do svojej hladko zastrihnutej briadky. „Pusf ma, 
Andrew," povedal, takmer prilis potichy, skoro ho v dazdi nebolo pocuf. 

„Povedz mi, co si videl," povedal Alan. "Povedz mi to a ja fa pustim." 
Jeho druha ruka sa zafala v past'. „Kurva, povedz mi to\" krical Alan 
a sknitil Krishnovi ruku za chrbat. 

„Zavolal som policajtov," povedal Krishna. „Zavolal som ich zasa a uz 
su na ceste. Pusf ma, netvor." 

„Ani ja fa nemam rad, Krishna," povedal Alan a vykrucal mu ruku 
vyssie. Zrazu ho prudko pustil a potom sa zapotacal, ked' Krishna zosuchol 
opatok svojej motorkarskej bagance dolu Alanovym clenkom a dupol mu na 
priehlavok. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 38 

Padol na koleno a chytil si nohu a Krishna zatial' vklzol do domu 
a zamkol za sebou. Alan odkrivkal domov tak rychlo ako len vladal. Snazil 
sa bolesf v chodidle rozchodif, ale pulzovanie sa este zhorsilo, takze si 
pripravil vrecko s l'adom a sadol si na gauc v cistuckej obyvacke a kolisal sa 
sem a tam, prikladajuc si Fad k bosej nohe. 



Ked' mal Davey pat', pokrocil od tyrania zvierat k bitiu mensich deti. Deii po 
Sviatku prace ho Alan vzal dolu do skoly, aby ho zapisal do skolky. Na sebe 
mal nove tuhe modre dzinsy a tenisky, batoztek piny povrazkov a ceruziek. 
Objav takychto veci bolo Alanovou prvou skusenosfou s veFkym svetom, 
skolkar rozsirujuci si obzory rychlosfou, akii len zvladal chapaf. David 
vyzeral ako rozkosne diet'a a cerpal z Alanovych skusenosti. Mal malu lisciu 
tvaricku a strapate plave vlasy, miidro sa usmieval a nesikovne zmurkal, ale 
napriek tomu vsetkemu to bol netvor. 

Prisli dvadsaf minut po zaciatku hodiny, Alanov novy triedny ucitel' este 
stale vysvetl'oval pravidla a pokyny pre ziakov druheho stupha. Alan si 
bolestne uvedomoval pohl'ady na svojom chrbte, ked' nasledoval pani 
z kancelarie von z unimobunky a do starej skolskej budovy, kde bola 
umiestnena skolka i kancelarie riaditel'stva. 

„Potrebujeme sa spojif s vasimi rodicmi," povedala pani z kancelarie, 
ked' boli sami na chodbe starej budovy. 

„To sa neda," povedal Alan. „Nemaju telefon." 

„Tak tam musime zajsf a stretnuf sa s nimi," povedala pani z kancelarie. 
Vohala po umelej kvetinovej voni a mydle Ivory, ako ulicka so zenskou 
hygienou v drogerii. 

„Mama je vel'mi chord," povedal Alan, uchyliac sa k tradicnej historke. 

„Tak s tvojim otcom," povedala pani z kancelarie. Rozne variacie tejto 
konverzacie absolvoval s kazdou pani zo skolskej kancelarie, a vedel, ze to 
nakoniec vyhra. Ale medzirym, co vlastne chcu? 

„M6j ocko, no viete, on je prec," povedal. „Odkedy som bol celkom 
maly." Tato veta tety z kancelarie vzdy dostala, ked' zaculi „odkedy som bol 
celkom maly," chcelo sa im zapisaf si to do ich vlastnej rodinnej vianocnej 
kroniky. 

Pani z kancelarie sa usmiala napudrovanym usmevom a polozila mu 
ruku na piece. „Dobre, Alan, pod' so mnou." 

Davey sedel na zaprasenej pohovke v kancelarii zastupcu riaditel'a. 
Rytmicky buchal past'ou do vankusa. „Alan," povedal, ked' ho pani 
z kancelarie voviedla dovmitra. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 39 

„Ahoj, Dave," povedal Alan. „0 co ide?" 

„Su hlupi. Nenavidim ich." Ustedril pohovke obzvlasf kruty buchnat 

„Privediem pana Davenporta," povedala pani z kancelarie a zavrela za 
sebou dvere. 

„Co si urobil?" spytal sa Alan. 

„Nenechala ma hraf sa!" povedal David a uprene na neho pozeral. 

„Kto fa nenechal?" 

„Dievca! Mala kocky a ja som sa chcel s nimi hraf a ona ma nenechala!" 

„Chn si ju udrel?" spytal sa Alan, obavajiic sa odpovede. 

„Kockou," povedal David, zrazu vrazedne vesely. „Udrel som ju do 
oka!" 

Alan zastonal. Dvere sa otvorili a zastupca riaditel'a, pan Davenport, 
vosiel a sadol si za stol. Bol to clovek na tresty, ten, ku ktoremu nikto 
nechcel byf poslany. 

„Ahoj, Alan," povedal vazne. Alana osobne nikdy predtym nepredvolali 
pred pana Davenporta, ale Billy sa niekedy dostal do problemov kvoli 
predvidaniu, ked' vybiehal z triedy aby zabranil nejakej nehode doma alebo 
aj v skole. Pan Davenport vedel, ze Alan je slusnak, nie niekto, o koho sa 
treba osobne zaujimaf . 

Povytiahol si nohavice a cupol si k Darrenovi. „Ty musis byf David," 
povedal, nizko sa zohmic, aby zachytil Daveyho nadol smerujiici pohl'ad. 

Davey udrel past' ou do pohovky. 

„Ja som pan Davenport," povedal a podal mu ruku s veFkym triednym 
prsteriom a mensou svadobnou obnickou. 

Davey ho kopol do nosa a zastupca riaditel'a sa prevratil dozadu a udrel 
si hlavu o ostry roh svojho stola. Zvalil sa na bok a drzal si hlavu. „Kurva\" 
zalapal po dychu, Davey sa maniacky chichotal. 

Alan schmatol Daveyho za zapastie, zohol mu ruku za chrbat a prehol si 
ho cez koleno. Pleskol ho po zadku tri razy tak silno ako len dokazal. 
„Nikdy viae -" zacal. 

Zastupca riaditel'a sa posadil, stale sa drziac za hlavu. „To staci!" 
povedal chytiac Alanovu ruku. 

„Prepacte," povedal Alan. „A aj David to l'utuje, vsak?" Uprene pozeral 
na Davida. 

„Si sprosty kokot\" povedal David a vyknitil sa z Alanovho lona. 

Zastupcove pery sa stisli. „Alan," povedal potichy, „vezmi svojho brata 
na chodbu. Napisem poznamku, ktoni musi tvoja matka podpisaf pred tym, 
nez sa po dvojtyzdhovom vyliiceni bude David mocf vratif do skoly." 

David na nich striedavo uprene hl'adel. „Nevratim sa na toto kokotske 
miesto!" povedal. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 40 

A nevratil sa. 



Do popoludnia dazd' ustal, zanechajuc nad Marketom kristal'ovo cisty 
vzduch, sviezi ako po koseni. 

Andrew sedel vo svojej kancelarii pri laptope a pozoroval, ako vykuklo 
slnko. Musel najsf Eda, musel najsf Franka, musel najsf Granta, ale co sa 
tykalo sposobov hory a jej synov, vysiel z cviku. Vzdy, ked' sa snazil 
predstavif si, co by mal urobif, v mysli sa zamotal a z jeho vniitra sa vynaral 
neartikulovane vyjuci tvor. Cim viae sa snazil spomeniif si, ake to bolo byf 
synom hory, tym viae mal pocit, ze mu unika to, na com tak tvrdo pracoval, 
jeho krehka normalnosf . 

Takze vlozil premocene saty do susicky, strcil si laptop pod pazuchu 
a vysiel von. Sklucene sa motal po parku a okolo fontany, ale mamicky na 
prechadzke, ktorych drobci sa cTapkali v bazeniku, na neho podozrievavo 
zazerali, takze odisiel ku Grekovi, vytiahol si stolik na terasu a objednal si 
smrfaka. 

Otvoril laptop a otacal sa okolo stolika az kym nebola obrazovka v tieni 
a karta bezdrotoveho spojenia nasmerovana pre najlepsi prijem z Yagiho 
anteny v zadnom okne jeho domu. Otvoril si prehliadac a spustil MapQuest, 
potom si vyvolal detailmi mapu ulic Marketu. Vlozil ju do CAD aplikacie 
a zacal ju oznacovaf, zaznamenaval vsetky rozne pristupy, ktore mohol 
Davey nabuduce pouzif. Mapy ho ukFudiiovali, vd'aka nim sa citil byf 
sucasfou znameho sveta. 

Augusta Avenue a Oxford boli vyliicene; dokonca aj po polnoci, ked' 
boli vsetky obchody zatvorene, bol na nich prilis vel'ky ruch na to, aby nimi 
Davey nepozorovane preklzol. Ale bludisko zadnych uliciek bolo idealne. 
Niektore boli ohradene plotmi, ine priiizke na to, aby sa nimi chodilo, ale 
vacsina z nich - skiisal ich prejsf na bicykli a dokonale sa stratil. Musel 
pomaly jazdif dookola, az kym sa mu nepodarilo zazrief CN Tower aby ju 
mohol pouzif ako orientacny bod. 

Pracoval nad mapou, uchlipkujuc si z kavy, potom si objednal d'alsiu od 
Grekovho syna, ktory si este nevsimol, ze bol stalym zakaznikom a tak 
opovrzlivo ohrnul nosom nad jeho laptopom. „Kompjutre, ha?" povedal. 
„To uz nikto necita knizky?" 

„Kedysi som vlastnil knihkupectvo," povedal Alan, zdvihol prst 
a presiival mys cez svoj fotoalbum a vytiahol nahl'ady fotiek svojho stareho 
obchodu. „Vidis?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 41 

Grekov syn, tridsiatnik s bruskom a kolesami potu pod pazuchami 
bieleho tricka s napisom „U Greka", si prisadol a pozrel na fotky. „To 
miesto si pamatam, na Harbord Street, ze?" 

Alan sa usmial. „Ano. Prisli sme o to, ked' vedl'a vyhodili do vzduchu 
potratovii kliniku," povedal. „Poisfoviia to zaplatila, ale ja som nemal chut' 
otvaraf d'alsie knihkupectvo." 

Grekov syn pokyval hlavou. „Dalsiu kavu?" 

„Dobre," povedal Alan. 

Znovu zorientoval laptop na optimalny prijem a vratil sa k mape. 

„Mate v torn bezdrotovii kartu?" opytal sa mladik od vedl'ajsieho stolika. 
Bol obleceny na sposob crusty-punkacov z Kensington Market, handry 
apiercingy v tvari, spinavosive tricko ,bandaskurvenychflakacov', sortky 
s odstrihnutymi nohavicami a upotene vysoke bagance ovesane refazami. 

„Hej," povedal Alan. Vzdychol si a zatvoril okno s mapou. Aj tak to 
nikam neviedlo. 

„A mate tu signal? Kde je vas bod pristupu?" Crusty -punk ci nie, 
vyjadroval sa ako kockac, presne ako hocikto z tych internetovych hlav, co 
stretnete na nakupoch lacnych prazdnych CD na College Street. 

„Tri bloky tymto smerom," ukazal Alan. „Visi na mojom dome. Meno 
sieteje ,Walesave.'" 

„Doriti, tak to ste vy?" povedal mladik. „Do certa, zahlcujete nase body 
pristupu!" 

„Ktory bod pristupu?" 

„Body pristupu. ParazitNet." Ukazal na nalepku na klope svojej 
dostrihanej kozenej bundy, ktora zobrazovala lebku so skrizenymi radiovymi 
stoziarmi pod iiou. „Snazim sa v celom Markete rozbehaf mesh-net, sief 
z okruhov, a vy ma prebijate. Boze, uz som sa chystal, ze vas bonznem 
radiofizlom z Kanadskej Komisie pre radio a televiziu. Clovece, musite si na 
torn stiahnuf zosilnenie." 

„Co je sief z okruhov?" 

Mladik si prelozil pivo na Alanov stol a prisadol si. „Okej, predstavte si, 
ze vas laptop je bod pristupu. Vyzaruje priblizne rovnako vo vsetkych 
smeroch, v zavislosti na charakteristikach vasej anteny, a nechava PvF tiene, 
ktore generuju mikrovlnky a mobilne telefony." Rozmiestnil salku kavy 
a pivo do rovnakych vzdialenosti od laptopu, potom nimi pohyboval, aby 
znazornil pokrytie. „Dobre, no a co sa stane, ked' som mimo dosahu, niekde 
tuto -" polozil pivo nazad na svoj stolik - „a vy sa chcete so mnou spojif? 
Nuz, mozete proste zvysovaf zosilnenie na vasom bode pristupu, a to bud' 
zvysovanim vykonu, takze vyzaruje d'alej vsetkymi smermi, alebo 
fokusovanim vysielania, takze ide d'alej v jednej priamke." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 42 

„Jasne." povedal Alan, srkniic si z kavy. 

„Dobre. Ale obidva pristupy su na hovno. Ak zvysite vykon, prehlusite 
signaly vsetkych ostatnych, takze ked' budem mat' bod pristupu tu" - podrzal 
past' medzi stolmi - „ostatni ma nemozu pocuf , pretoze ste ma prehlusili. Je 
to ako keby ste kricali tak nahlas, ze sa nikto iny nemoze rozpravaf ." 

„No a co keby ste pouzili moju sief? Ja chcem mat' moznosf pripojif sa 
kdekol'vek v Markete, ale to znamena, ze kazdy moze, nie?" 

Crusty-punk odmietavo zamaval rukami. „Iste, jasne. Ale co ked' vasa 
sief spadne? Alebo co ked' sa rozhodnete odpocuvaf ostatnych? Alebo ked' 
sa niekto chce spojif s tlaciarnou vo svojej obyvacke? Takto to nejde." 

„Tak co teda, chcete aby som presiel na smerove anteny?" 

„Ani to nejde. Ak pouzijete smerovany signal, budete musief byf 
dokonale zamerany, ak budete chcief komunikovaf so svojou zakladiiou, 
takze ak nechcete mat' spojenie iba v jednom malom bode niekde par 
kilometrov d'aleko, na nic vam to nebude." 

„Takze riesenie neexistuje? Mam sa toho jednoducho vzdaf?" 

Punkac zdvihol ruky. „Ale nie, docerta! Neexistuje centralizovane 
riesenie. Neda sa byf Supermanom a pokryvaf cely svet bezdrotovym 
spojenim zo svojho vsemocneho antenoveho majaka, ale no a co? Presne na 
to sliizia siete okruhov. Overte si to." Rozlozil pivo, laptop a kavu, aby boli 
v jednej priamke. „Okej, takze vy ste laptop a ja som salka. Obaja mame 
radio a chceme sa porozpravaf . 

,JMohli by sme zvysif zosilnenie na nasich radiach, takze by volali dosf 
hlasno na to, aby sa na tii diaFku poculi, ale to by prehlusilo tuto tohto 
chlapika." Ukazal na prazdne pivo. ,JMohli by sme pouzif smerovu antenu, 
ale ked' sa pohnem trosicku mimo luc" - postrcil kavu do strany - „mame po 
spojeni. Ale existuje tretia moznosf." 

„Poziadame pivo, aby odovzdavalo nase spravy?" 

„Sakra, presne tak! To je sief ova cast'. Kazda stanica v sieti dostane dve 
radia - jedno na hovor jednym smerom, druhe na vysielanie druhym 
smerom. Cim viae stanic sa prida, tym mensi vykon kazda z nich potrebuje - 
a tym je viae drah, ktorymi sa dajii preniesf data." 

Alan potriasol hlavou. 

„To je predsa bohovske, nie?" 

„No hej," povedal Alan. „Iste. Ale ako to funguje? Nespomal'uju vsetky 
tie preskoky medzi bodmi a a b spojenie?" 

„Trosku hej . Ale nie natol'ko, aby to bolo poznaf . Nemusia zasa chodif 
vel'mi d'aleko. Najd'alej, koFko musi kazdy signal cestovaf, je 151 Front 
Street." 

„Co je na 151 Front?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 43 

„TorIx - hlavna siefova vymena dat pre cele mesto! Tam vystrcime 
antenu z okna a pripojime sa na krabicku, kde sa spajaju UUNet a PSINet - 
voila, okamzita 1 1 megabitova celomestska vol'ne pristupna sief!" 

„A kde na to chcete vziaf peniaze?" 

„Kto tu hovoril o peniazoch? KoFko myslite, ze si vzajomne uctuju 
UUNet a PSINet ked' si vymienaju prevadzku? Kto ma uzitok z toho, ked' sa 
UUnet a PSINet navzajom prepoja? Vyuziva UUNet prevadzku PSINetu, 
alebo je to naopak? Pristup k internetu stoji peniaze na okraji - a u mesh- 
netu ziaden okraj neexistuje. Je to prienik vo vnutri, presne ako pesnicka od 
Devo." 

„Volam sa Adrian," povedal Alan. 

„Ja som Kurt," povedal crusty -punk. „Nekupis mi pivo, Adrian?" 

„Bude mi potesenim," povedal Alan. 



Kurt byval v zadnej casti obchodu na Oxfordskej s vykladom prelepenym 
papiermi. Prednii cast' tvorilo bludisko onalepkovanych z plechu vyrazenych 
regalov, preplnenych technickym odpadom: prastary softver baleny do 
zmrsfovacej folie, nakopene nizkokapacitne pevne disky, kable a pasky 
a vymenitel'ne media. Alan sa v torn snazil vyznaf, ukladal si to do Inventara 
a citil cosi ako zavrat. 

V malej kutici celkom vzadu mal Kurt preplneny stol, odrami dvojpostel' 
a policu z prepraviek na mlieko naplnemi trickami a spodnou bieliziiou. 

Alan sa opatrne presmykol cez skladisko a nasiel sa sedief na otocenej 
prepravke. Kurt si sadol na poster a vyckavavo sa usmieval. 

„No?" povedal. 

„Co no?" povedal Alan. 

„No, ako sa ti toto tu paci! Nie je to super?" 

„No, mas teda kopy materidlu, to sa musi nechaf," povedal Alan. 

„To je vsetko z odpadu," povedal Kurt nemitene. 

„Ty sa hrabes v srote?" povedal Alan. „Aj ja som sa zvykol." Bola to 
skoro pravda. Alan bol vzdy hl'adac, vzdy pripraveny na vyhodne nalezy, aj 
keby trcali z cudzieho smetia. Niekedy najma ak trcali z cudzieho smetia - 
vidief, co normalni l'udia vyhadzovali do smeti mu poskytovalo zriedkavii 
moznosf nazrief do ich zivotov. 

Kurt pristupil k najblizsiemu regalu a vzal PC minivezu bez krytu. „Ale 
videl si niekedy toto?" Strcil pristroj Alanovi pod nos a posvietil mu do neho 
stolnou lampou na ohybnom krku. Bola to biela krabica, tuctove PC, 
s niekol'kymi siefovymi kartami. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 44 

„Co]eto?" 

„To je bod pristupu zo smetia! Vyrobil som ho z odpadu! Jedine, co som 
kupil, su siet'ove karty - dve bezdrotove, jeden Ethernet. Bezi na torn 
distribiicia FreeBSD z CD, takze OS sa nikdy nepokazi. Toto distro obsahuje 
mnozstvo fajnovosti a vsetko, co treba urobif, je zapojif to do zastrcky, 
nasmerovaf antenky opacnymi smermi, a ides. Samo si to riadi vykon, 
automaticky sa pripaja na ine body pristupu, ak ich najde, a robi si vlastnii 
dynamicku vol'bu kanalu tak, aby sa vyhlo koliziam s ostatnymi bodmi 
pristupu." 

Alan otacal hlavu sem a tam, uznanlivo pohmkaval. „To si vsetko 
vyrobil?" 

„Asi za osemdesiat dolcov. Toto je osemnasty kus. Na konci by som ich 
chcel mat' zopar stoviek." 

„Ambici6zne," povedal Alan a vratil mu krabicu. „Ako platis za tie 
casti, co musis kupif? Mas nejaky grant?" 

„Grant? Ale hovno! Mam partiu ulicnikov, ktori prichadzaju a robia 
digitalne fotky veci, ktore nepotrebujem. Online si ich preklepmi a poslu na 
eBay. O zisk sa delime. Nesie to par tisic za tyzdeh a popri torn krmim zo 
pat'desiat deti z ulice. Chodim zbieraf tri razy do tyzdha do Concord 
a Oakville a na Richmond Hill, vsade, kde najdem priemyselny park. Keby 
som mal viae miesta, zverboval by som si este jednu pat'desiatku deti - 
nosim to sem rychlejsie, nez to oni dokazu predaf." 

„A preco proste nezbieras menej ?" 

„Ufahujes si zo mha? Maximum co mozem urobif je neisf kazdii noc! 
Neveril by si, co vsetko nachadzam - cely cas myslim len na to, kol'ko veci 
prepasiem. Niekedy si zelam, aby tie decka boli menej poctive; keby mi tak 
nieco pokradli, mal by som viae miesta." 

Alan sa smial. Starosti o Edwarda a Fredericka a Georgea mu nedali 
pokoj, ale toto bolo jednoducho tak fascinujuce. Fascinujuce a rozptyl'ujuce 
a, ak aj nie normalne, aspoh zd'aleka nie tak cudne ako by mohlo byf. 
Predstavil si mesto ovesane vybavou z odpadu, vysielajuce pristupy na 
Internet od brehu jazera po vonkajsie predmestia. VelTioleposf brala dych. 

„Aha," povedal Kurt, rozfahujuc mapu Kensigton Marketu na 
neupratanej posteli. „Mam body pristupu tu, tu a tu. Este tak osem, ci desaf 
a budem mat' pokryty cely Market. Potom to nasmerujem na sever, aby som 
pokryl univerzitny areal, a na vychod k Yonge Street. S Bay Street 
a University Avenue bude problem - ako presvedcim bankarov, aby ma to 
nechali umiestnif vedl'a ich okien?" 

„Kurt," povedal Alan. „Obavam sa, ze postup k University Avenue bude 
ovel'a pomalsi, nez si myslis." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 45 

Kurt vystrcil bradu. „Co tym chces povedaf?" 

„V ceste je mnoho pozemkov a nehnutel'nosti. Mnozstvo stromov 
a veziakov, kancelarske mrakodrapy a prazdne plochy. Budes musief klopaf 
na nejake dvere kazdych dvesto metrov - prinajlepsom - a presvedcif ich, 
aby fa nechali nainstalovaf a zapojif jeden z tvojich boxov z odpadkov, za 
to, aby sa ziicastnovali coho?" 

„Demokratickej komunikacie!" povedal Kurt. 

„Aha, nuz, mne sa vidi, ze vacsine l'udi, ktorych potrebujes presvedcif, 
na torn v skutocnosti pramalo zalezi. Nebudu schopni vidief, co konkretne 
sa za tymto abstraktnym pojmom skryva." 

Kurt si cosi mumlal. Alan videl, ze zuri. 

„Len preto, ze ty nie si schopny pochopif viziu -" 

Alan zdvihol ruku. „Moment. Nic take som nepovedal. Osobne si 
my slim, ze je to vefka a vzrusujuca vec a vyzera to aj ako dobra zabava. 
A myslim si, ze zvonif na dvere a presviedcaf l'udi, aby si nechali pribif na 
stenu body pristupu bude vazne vel'mi zabavne. Naozaj, nezartujem." 

„Ale to je cesta, nie ciel'. Hodnota, ktoni z toho celeho ziskas, spociva 
viae v praci, nez v jej konecnom vysledku. A odhadujem, ze dokoncif celii 
vec bude trvaf desafrocia. Ale samo budovanie, to bude nieco." Alanov 
lismev bol tak siroky, az mu trpli usta. Ten napad sa ho zmocnil. Bol nim 
opojeny. 

Zabzucal zvoncek a Kurt vstal aby otvoril dvere. Alan natiahol krk, aby 
videl parik bradatych neohipikov v rastafarianskych klobukoch. 

„Ty si Kurt?" opytal sa jeden. 

„Ano, som Kurt." 

„Marcel nam povedal, ze by sme si tu mohli zarobif . Snazime sa ziskaf 
peniaze na autobus na Horiaceho Muza. Nejaka praca by sa hodila." 

„Dnes nie, ale mozno zajtra," povedal Kurt. „Prid'te okolo obeda." 

„Naozaj pre nas dnes nic nemas?" 

„Dnes nie," povedal Kurt. „Dnes som zaneprazdneny." 

„V poriadku," povedal druhy a odklatili sa prec. 

„Ustne podanie," pokrcil Kurt plecami. „Prichadzaju len tak, hl'adaju 
nejaku pracu s odpadom." 

„Myslis, ze sa zajtra vratia?" Alan dokazal dosf dobre odhadmif l'udi, 
a tito nevyzerali vel'mi spol'ahlivo." 

„Tamti dvaja? Sanca fifty-fifty. Nieco ti ale poviem: vzdy je dosf l'udi 
a dosf smetia, po ktorom sa da isf ." 

„Ale ty budes musief organizovaf montaz a napojenie tych tvojich 
bodov pristupu. Musis to vybavif s l'ud'mi, ktori vlastnia obchody a domy." 

„Nechcel by si klopkaf na dvere?" povedal Kurt. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 46 

„Myslim, ze ano," povedal Alan. „Zda sa mi to celkom prijatel'ne. 
Mozeme zacaf s majitel'mi obchodov." 

„S kramarmi nemam vel'a sfastia," povedal Kurt pokrciac plecami. Jeho 
refaze zacinkali a v klaustrofobickom kumbalku zavanul zapach potu. 
„Kapitalisticke prasce." 

„Preco asi," povedal Alan. 



„Wales Avenue, hm?" povedal Kurt. 

Kracali dolu Oxford Street a Alan si ju obzeral novym sposobom, 
upierajuc zrak nahor, sledoval priamky viditel'nosti zjednej budovy na 
druhu, a v duchu si zaznamenaval radiove tiene, ktore vrhali transformatory 
na stlpoch osvetlenia. 

„Nasfahoval som sa prveho jula." povedal Alan. „Este sa len usadzam." 

„Ktory dom?" 

„Taky modry s vel'kou verandou, na rohu." 

„Jasne, poznam. Odtial' som v zime zo smetiaka ziskal vyborne 
instalaterske nirky." 

„Nech sa paci," povedal Alan. 

Zabocili na Spadinu a predierali sa cez davy turistov, ktori nakupovali 
u cinskych dovozcov, co vystavovali bambusove slnecniky a papuce Hello 
Kitty, okolo zarosenych okien dim-sum restauracii s voriou cerstvych 
bravcovych fasirok. Alan si od poulicneho predavaca kiipil kondenzovane 
mlieko a kiwi zmrzlinu a pomikol aj Kurta, ale ten odmietol. 

„U tychto nikdy nevies," povedal Kurt. „Aky cisty je ich Fad? Kde 
umyvaju riady?" 

„Ty zijes z toho, ze sa hrabes v odpadkoch," povedal Alan. „Nie si 
imunny proti bacilom?" 

Kurt zahol na Baldwinovu a Alan ho nasledoval. „Ja smeti nejem, len 
ich zbieram," povedal. Znelo to namosurene. 

„Ano, prepac," povedal Alan. „Prepac. Ja som to tak -" 

„Ja viem, ze nie," povedal Kurt, zastaviac sa pred obchodom so 
susenymi plodmi. Do vrecuska si nabral kandizovany zazvor. Podal ho 
vekom zhrbenej matrone, ktora ho hodila na vahu a oprasila si ruky o svoje 
cierne saty. Kurt jej podal dvojdolar a vzal si vrecko. „Som len trochu 
citlivy, okej? Moje posledne dievca ma nechalo, pretoze sa cez to nemohla 
preniesf. Nech som sa hocikolTiO sprchoval, nikdy som pre hu nebol dosf 
cisty." 

„Prepac," povedal Alan znovu. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 47 

„0 torn modrom dome na rohu som pocul cosi cudne," povedal Kurt. 
„Jeden z mojich chlapcov mi dnes rano spominal, ze minulu noc, ked' bol 
v parku, cosi zazrel." 

Alan sa prudko zastavil a skoro sa zrazil s trojicou peknych dievcat 
z univerzity tlaciacich nakupne voziky pine ryb v novinovom papieri a 
s vreckami jemnych praclikov, z ktorych sa este parilo. Obisli ho, vlecuc 
svoj nakup potravin cez obrubnik a nazad na chodnik, nenechajuc sa vyrusif 
zo svojej diskusie. 

„Co to bolo?" 

Kurt na neho ukosom pozrel. „Znie to cudne, okej? Chlapec, co to videl, 
nikdy nebol vel'mi doveryhodny, rad veci prikrasTuje." 

„Okej," povedal Alan. Eudia v dave ich strkali ako ich tesne miiiali. 
Predavacka suchych plodin mrzuto zasycala cez zuby. 

„No tak ten chlapec fajcil vcera v noci v parku jointa, uz vel'mi neskoro, 
ked' pozatvarali kluby. Bol sam a videl nieco, o com si myslel, ze je pes, 
ktory fahal vrecko so smetim dolu schodmi tvojho domu." 

„Ano?" 

„Takze sa podisiel pozrief blizsie, a videl, ze to bolo privel'ke na smetne 
vrecko, a ten pes vyzeral chory, pohyboval sa uplne divne. Priblizil sa este 
o krok a musel asi zapniif senzor pohybu, lebo svetlo na verande sa 
rozsvietilo. Tvrdil..." 

„Co?" 

„Nie je vel'mi spol'ahlivy. Tvrdil, ze to nebol pes, povedal, ze to bolo 
ako vysusena miimia alebo nieco take, a malo to zuby zat'ate v krku veFkeho 
tucneho naheho chlapa a ze ho to vlieklo na ulicu. Ked' sa vsak svetlo 
rozsvietilo, silne to krkom tucneho chlapa myklo, potom ho to pustilo 
a otocilo sa k nemu, vykrocilo to k nemu na pahyl'ovitych nozkach. Tvrdil, 
ze to vrcalo a zdvihlo ruky, akoby ho to chcelo vyfackaf, tak ten chlapec 
vykrikol a dal sa na utek. Ked' sa dostal na Dundasovu, otocil sa a videl, ako 
to tucniaka zatiahlo do ulicky medzi dvomi obchodmi na Auguste." 

„Aha," povedal Alan. 

„Viem, je to hlupost'," povedal Kurt. 

Spoza rohu vykrocili Natalie a Link, nesuc si platky pizze z 
Pizzabilities, vrchovato nalozene baklazanom a karfiolom a inymi prilohami, 
ktore by v spojitosti s pizzou nikoho nenapadli. Ked' zbadali Alana a Kurta, 
strhli sa a vykrocili prec. 

„Pockajte," zavolal Alan. „Natalie, Link, pockajte." Ospravedlhujuco sa 
usmial na Kurta. „Moji susedia," povedal. 

Natalie s Linkom sa zastavili a obratili. Alan a Kurt prisli k nim. 

„Natalie, Link, toto je Kurt," povedal. Vsetci si potriasli rukami. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 48 

„Chcel som sa ospravedlnif," povedal Alan. „Nechcel som vas zatiahnuf 
medzi seba a Krishnu. To bolo nefer." 

Natalie sa ostrazito usmiala. Link si s prehnanou l'ahostajnosfou zapalil 
cigaretu. „To je v poriadku," povedala Natalie. 

„Nie, nie je." povedal Alan. „Bol som rozruseny, ale to nie je 
ospravedlnenie. Asi budeme susedmi dlho a niet dovodu, preco by sme 
nemali dobre spolu vychadzaf." 

„Naozaj, je to OK," povedala Natalie. 

„Hej, OK," povedal Link. 

„Traja moji bratia su nezvestni," povedal Alan. „Preto som bol taky 
rozruseny. Jeden sa stratil pred par tyzdnami, druhy minulu noc a treti dnes 
rano. Krishna..." Na moment sa zamyslel. „Ufahoval si zo miia kvoli tomu. 
Len som chcel zistif, co videl." 

Kurt potriasol hlavou. „Tvoj brat zmizol minulej noci?" 

„Z mqjho domu." 

„Takze co ten chlapec videl..." 

Alan sa otocil k Natalie. „Jeden Kurtov priatel' bol minulii noc v parku. 
Tvrdi, ze videl, ako mqjho brata odtiahli." 

Kurt zavrtel hlavou. „Tvoj brat?" 

„Co tym myslis, ze ,ho odtiahli'?" povedala Natalie. Prelozila si svoj 
platok napoly, aby jej nepopadali prilohy. 

„Ktosi mojich bratov sleduje," povedal Alan. „Ktosi vel'mi silny a vel'mi 
prefikany. Traja sa stratili, aspoh pokial' viem. Mam este d'alsich, ale mozno 
somnarade ja." 

„Sleduje?" povedala Natalie. 

„Moja rodina je trochu zvlastna," povedal Alan. „Vyrastol som na 
severe a veci su tam ine. Poculi ste o krvnej pomste?" 

Natalie a Link si vymenili vyznamne pohl'ady. 

„Viem, ze to znie smiesne. Nemusite sa do toho zapliesf. Len som chcel, 
aby ste pochopili, preco som sa v noci spraval tak cudne." 

„Musime sa vratif," povedala Natalie. „Tesilo nas, Kurt. Dufam, ze 
najdes svojho brata, Andy." 

„Bratov," povedal Alan. 

„Bratov," povedala Natalie a svizne vykrocila. 



Alan bol najstarsi z bratov a to znamenalo, ze on bol ten, kto v rodine 
presTapaval nove chodnicky. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 49 

V siedmej triede spoznal dievca. Volala sa Marci a prave sa prisfahovala 
zo Skotska. Jej otec bol bansky inzinier a ona viedla cigansky zivot, co ju 
postavilo do ostreho kontrastu s tret'ou generaciou domasedov, ktori tvorili 
vacsinu zvysku ich triedy. 

Mala rysave vlasy a modre oci a tvarila sa uvol'nene, akoby stale 
prefikane. Nikto nerozumel jej prizvuku, ale v jej pohyboch bola hiizevnata 
divokosf, ktora varovala kazdeho, kto by si ju kvoli tomu chcel doberaf. 

Alan sa po skole rad hraval v mocaristom vybezku lesa, ktory susedil so 
skolskym ihriskom, plazil sa dookola v burine, chytal zaby a zasa ich pust'al, 
pozoroval cvrcky a tajny zivot lariev, ktore sa hemzili na glejovkach. Ked' 
tam jedneho popoludnia zhrbeny cupel, cez vysoku sustiacu travu prisla 
Marci. Schiilil sa este viae, potom vykukol zo svojho ukrytu a videl, ako si 
pridrepla a zacul nezamenitel'ny pnid mocu, ked' cikala do krikov. 

Sanka mu klesla. Nikdy predtym nevidel mocif dievca a nemal ani 
potuchy, preco pri torn cupi. Teniska sa mu zaborila do vlhkej pody a on sa 
s vykrikom prevratil na zadok. Marci sa prudko vystrela a skocila naiiho, 
prudko ho kopla do rebier, nechajuc zablatene odtlacky noh na jeho jesennej 
vetrovke. 

Natiahla sa k d'alsiemu kopancu a on zjacal cosi bez slov a odsuval sa 
prec, rozmazavajiic si blato mociara po dzinsoch a bunde. 

„Ty zvrhlik!" vyslovila to ako Te zvrhlek! 

„To nie som!" povedal, stale cuvajuc. 

„Ocumovaf z krikov!" povedala. 

„Ja nie - ja som tu uz bol, a ty - teda, co si ty vlastne robila? Ja som sa 
tu staral o svoje veci a ty si sem prisla, ja som len chcel mat' pokoj, toto je 
moje miesto!" 

„Nevlastnis ho," povedala, ale znela uz trochu pokojnejsie. „Nikomu 
nehovor, ze som tu cikala, dobre?" 

„Nepoviem," povedal. 

Sadla si k nemu, nevsimajuc si blato na denimovej sukni. „Slub mi to," 
povedala. „Je to strasne zahanbujuce." 

„Srubujem," povedal. 

„Prisahaj," povedala a pichla ho kostnatym prstom do rebier. 

Pritisol si ruky na rebra. „Pozri," povedal, „sl'ubujem. V tajomstvach 
som dobry." 

Prizmurila oci. „0, hej? Tak to mas iste kopec tajomstiev, nie?" 

Nepovedal nie, len sa snazil udrzaf, aby sa mu v kutikoch ust nezjavil 
usmev. 

Prstom ho d'obla do rebier a ked' sa pootocil, aby si chranil hrud', zvalila 
ho na brucho. „Tajomstva, co?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 50 

Zavrtel hlavou a pevne stisol pery. Pichala a stuchala ho, kym on 
posediacky cuval a potom zaborila ruky do jeho brucha a zlomysel'ne ho 
steklila. Zachichotal sa, potom sa rozosmial, potom zacal nekontrolovatel'ne 
ckaf. Drsne ju odsotil a zdvihol sa na kolena, napinalo ho na davenie. 

„Ach, to sa mi paci," povedala, „len sa na seba pozri. Trosku steklenia 
a ty skoro zo seba vyhodis obed." Nezne ho hladila po vlasoch, az kym ho 
ckanie preslo, potom znovu zautocila na jeho brucho az ho kotul'ajuc sa 
poslala do blata. 

Ked' sa mu podarilo postavif na nohy, zadychcane na hu pozrel. „Preco 
to robis?" 

„To nemyslis vazne! Toto je najlepsia zabava, aku som zazila, odkedy 
sme sa prisfahovali na toto priserne miesto." 

„Si sadistka!" To slovo sa naucil z knihy, ktoni si kupil z kopky 
desafcentovych kniziek pred antikvariatom. Medzi strankami mala pripnuty 
recept na pecehove kotlety a mnozstvo nechutnych dospelackych veci 
o sexe, ktore vyzerali nepravdepodobne, ak nie rovno smiesne. Slovo 
„sadista" si potom pozrel v skolskom slovniku. 

„Hej," povedala. „To som." A s rukami ako klepetami sa k nemu 
pomaly blizila. Nezvladnutel'ne sa rozchichotal a cuval pred hou. „Pocem, 
ty, mas precebou este kopec mucenia, kym si budem ista, ze udrzis 
tajomstvo." 

Vystrel pred seba ruky ako filmovy zombie a kracal k nej. „Ahno, pahn 
mohj," povedal monotonne. Ked' bol uz skoro pri nej, odskocil nabok 
a pustil sa do behu. 

Nahahala ho a smiala sa, az do polovice cesty k hore, potom vykrikla. 
Zastavil sa od nej asi sto metrov hore cestou. Bola hlboko predklonena, 
dlane mala na stehnach, tvar cervenu a hrud' sa jej fazko dvihala a klesala. 
„Tak si teraz chod"' zavolala. „Ale zajtra fa v skole caka d'alsie mucenie, to 
si pamataj ! " 

„Iba ked' ma chytis!" zakrical naspaf. 

„0, chytim, o to sa neboj." 



Chytila ho pocas obeda. Sedel v rohu skolskeho dvora, z papieroveho vrecka 
jedol huby a susene kralicie maso a pozoroval Edwarda-Fredericka-Georgea, 
ako sa hral s ostatnymi skolkarmi na chytacku. Prikradla sa k nemu zozadu 
a hodila mu za hrsf strku do skary medzi nohavicami a trenirkami. Vyskocil 
na rovne nohy a vysypal hrkotajuci strk dolu nohavicami. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 51 

„Hej!" zacal a ona mu cosi svacla do ust. Bolo to vlhke a teple od jej 
ruky a hybalo sa to. Vypl'ul to a s makkym plesknutim to pristalo na zemi. 

Bola to dazd'ovka, cela zamazana od ilovitej hliny. 

„Ty!" povedal, hl'adajuc dostatocne ostni nadavku. „Ty!" 

Poskakovala pred nim z nohy na nohu zjavne potesena jeho reakciou. 
Natiahol sa za nou ale odtancovala z dosahu. Vyrazil za nou a nahanali sa 
okolo dvora, okolo hojdaciek a preliezaciek a hradov z piesku a von do 
mocaristeho lesa. Smykala sa cez mlaky a preskakovala ich. Zohla sa, aby 
prebehla popod vetvu a on ju chytil za kapucnu vetrovky. 

Bez zavahania vyhodila rukami do vzduchu a vyklzla z vetrovky, takze 
ostala v zltom tricku, ktore sa jej vyhrnulo az odhalilo hrbolceky stavcov 
chrbtice a prsty rebier. Znovu vyrazila vpred, on stocil vetrovku do dlane 
a pustil sa za nou. 

Zabehla za kriakovitu piniu a ked' za nou zabocil, uz nanho cakala 
s rukami ako pazury, zaryla mu ich pod rebra az sa rozosmial. Zaciival do 
ihlicia pinie a ona ho nasledovala, prisadla ho v pase a steklila ho, az sa 
rozkasTal a zadusal sa a lapal po vzduchu. 

„Povedz mi!" vravela. „Povedz mi svoje tajomstva!" 

„Prestah!" volal Alan. „Prosim! Pocikam sa!" 

„Co je mne do toho?" povedala, stekliac ho este energickejsie. 

Snazil sa ju zhodif, ale bola prilis rychla. Chytil ju za zapastie, ale ona 
mu prikl'akla druhii ruku. Vzopal sa az padla nahho. 

Jej tvar bola na centimetre od jeho, na tvari citil jej vlhky dych. 
Obidvaja dychcali, vnimal vohu jej vlasov, ktore mal na tvari a krku. 
Naklonila sa dopredu a vyckavavo zavrela oci. 

Skusmo otrel svoje pery o jej a ona sa pritiahla blizsie a pobozkali sa. 
Bolo to vlhke a trochu nesikovne, ale vobec nie neprijemne. 

Odtiahla sa o otvorila oci, potom sa zaskerila. „To je na jeden den dosf 
mucenia," povedala. „M6zes isf." 



Pocas nasledujucich dvoch tyzdhov ho „mucila" rano a na poobedhajsej 
prestavke, a ked' po poslednom zvoneni v piatok popoludni odchadzal zo 
skoly, cakala ho na skolskom dvore. 

„Ahoj," povedala, stuchmic ho do ramena. 

„Cau," odpovedal. 

„Co keby si ma cez vikend pozval k vam na veceru?" povedala. 

„Na veceru?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 52 

„Ano. Som predsa tvoja frajerka. Takze by si ma mal vziaf domov, aby 
som sa spoznala s tvojimi rodicmi. Na buduci vikend mozes ty prist' ku mne 
a spoznaf mojho otca." 

„Nem6zem," povedal. 

„Nemozes." 

„Nie." 

„Preco nie?" 

„To je tajomstvo," povedal. 

,,066, tajomstvo," povedala. „Ake tajomstvo?" 

„Rodinne tajomstvo. K nam l'udia nechodia na veceru. Tak to proste je." 

„Tajomstvo! Supedofili?" 

Zavrtel hlavou. 

„Hrozostrasne zdeformovani?" 

Zavrtel hlavou. 

„Tak co? Aspoii napovedz?" 

„Je to tajomstvo." 

Schmatla ho za ucho a skrutila. Najprv jemne, potom drsnejsie. 
„Tajomstvo?" povedala. 

„Ano," lapal po dychu. „Je to tajomstvo a ja ti ho nemozem prezradif. 
Toboli." 

„To dufam," povedala. „A bude to pre teba ovel'a horsie, ked' mi 
nepovies, co chcem vedief." 

Schytil ju za zapastie a zafal svoje silne prsty do tenkych sliach na jeho 
vmitornej strane, ohynajiic konceky prstov pre maximalny efekt. Odrazu mu 
pustila ucho, vopchala si ruku medzi stehna a silno si ju masirovala. 

„Aauuu! Docerta, to boli, ty somar. Preco si to urobil?" 

„Moje tajomstva," povedal Alan, „sii tajne." 

Zodvihla a prezerala si zapastie. „Nech ti nebo pomaha, ked' si mi urobil 
modrinu, Alvin," povedala. „Zabijem fa." Otacala zapastie z jednej strany na 
druhu. „Tak dobre," povedala. „V poriadku, radsej mi na to daj pusu 
a v sobotu o siestej vecer mozes prist' ku mne na veceru." Strcila mu ruku 
pred tvar a on pobozkal jemnii kozu na vmitornej strane jej zapastia, vloziac 
do toho trochu aj jazyk. 

Zachichotala sa a udrela ho do pleca. „Tak v sobotu!" zvolala, ked' 
bezala prec. 



Edward-Felix-Gerald boli prilis mali, nez aby si vsimali jeho romanik zo 
skolskeho dvora a Brian bol prilis citlivy, ale Dave s obl'ubou cihal v okoli 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 53 

skolskej zahrady, spehoval deti, avidel ako sa Marci vyvliekla zobjatia 
s Alanom, vzala jeho ruku a pevne ju pritisla na svoj drobny prsnik, cin, 
ktory Dannym do hlbky otriasol. 

„Cau, zvrhlik," povedal David, ked' sa vratil do chladku jaskyne. 
„Zvrhlik" bola nova prezyvka, ktorou ho David castoval, a dokladne si 
vybnisil sposob, ako to vyslovif tak, ze z toho opovrhnutie len tak kvapkalo. 
„Sexoval si dnes so svojou frajerkou, zvrhlik?" 

Alan sa od neho odvratil a pomohol E-F-G vyzuf sa a vyhrnul si 
nohavice, takze mohol zisf dolu k jazierku v otcovom strede a brodif sa na 
jeho plytcinach, nacuvajiic otcovym vankom, povievajiicim cez veFku 
jaskyhu. 

„Dotykal si sa jej cicusiek? Cmul'ala ti tvoj pipi? Strcil si do nej prst?" 
Litania bude pokracovaf, az pokial' David nepojde spat', a ani potom nebude 
v bezpeci. Jednej noci sa Alan prebudil a uvidel Darrena, ako stoji nad nim, 
ruky v bok, tvar skrivena do prepracovaneho uskrnu. „Strcil si penis do jej 
vniitra?" zasipel a vratil sa do postele. 

Alby vysiel von a splhal sa po skalach rychlejsie nez dokazal Doug, 
takze ked' dosiel k svojmu posedu vysoko nad lesom, odkial' mohol vidief 
borovice tancujuce vo vetre a na cestach auta ako mravce, Doug zostal 
d'aleko za nim, pravdepodobne sediac na veku ich matky, mrzuto si cmul'al 
palec a vymysTal d'alsie zvrhlosti, z ktorych by Alana obvinil. 



Sobotny vecer nastal rychlejsie, nez si Alan uvedomil. Dopoludnie v sobotu 
stravil v lese zbieranim hub a kontrolou pasci, popoludni potom zamieril do 
mesta, aby sa dal ostrihaf a zasiel do kniznice. 

Ked' ste nemali adresu tak vymenif otcovo zlato za peniaze bolo l'ahsie 
ako ziskaf preukaz do kniznice. Bol tam stary klenotnik, ktoreho mu 
golemovia popisali skor, ako siel prvy raz do mesta. Bol to vydriduch, ale 
o zvlastnostiach hor vedel dosf, takze ho prilis neklamal. Prisna 
knihovnicka, ktora ho sledovala, ked' kracal okolo regalov, niekedy 
obzerajuc nazvy knih, inokedy autorov, inokedy zasa Deweyho Decimalne 
Kody, ziadny takyto respekt necitila. 

Deweyho kodovanie ho fascinovalo. Sledovalo mody v l'udskej znalosti 
a mudrosti. Bolo celkom l'ahke pochopif, preco spravcovia systemu rozdelili 
Pozemne Motorove Vozidla (629.2) do niekolTiych kategorii, ale tu, 
v 629.22, kde boli automobily, bolo vidno aj nedostatky v planovani. 
Automobily rozdelene do tuctov vacsich subkategorii (taxiky a limuziny, 
autobusy, l'ahke nakladiaky, t'azke nakladiaky, t'ahace, karavany, motocykle, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 54 

pretekarske auta, a tak d'alej) sa vetvili v kombinatorickej explozii sub-sub- 
subkategorii. Na chrbtoch niektorych knih o autach boli Deweyho cisla, 
ktore mali za bodkou dvadsaf ba aj viae cislic, cely d'alsi Deweyho 
Decimalny system skryty medzi 629.2 a 629.3. 

Knihovnicke pripadalo toto regalove citanie ako amaterske ocumovanie, 
ale co ju skutocne znervozhovalo, boli Alanove exkurzie do katalogu 
s kartickami, ktore si vyzadovali neustalu starostlivosf, ked' nepozorni 
navstevnici svojvol'ne menili ich usporiadanie. 

Nazvy kategorii v tret'om oddieli kartickovych zasuviek boli zo vsetkych 
najzaujimavejsie. Tak ako ine, tiez sa vetvili a delili a znovu spajali ako 
cesticky mravcej kolonie na pochode. Chvil'u isiel podl'a postupnosti, potom, 
ked' nasiel zaujimave vetvenie, zacal sledovaf krizove odkazy, robiac si na 
katalogovych zasuvkach poznamky na papierove litrzky. Dosf casu stravil 
nad mytologickymi kategoriami, hl'adajuc golemov a skriatkov, meiiavcov a 
obludy, hl'adajuc vestcov a polobohov, ale ziadna z knih, ktore vzal z polic, 
neobsahovala nic, co by mu pomohlo lepsie pochopif jeho rodinu. 

Jeho rodina nebola v l'udskom vedeni katalogizovana ani klasifikovana. 



Presne o siestej zazvonil na zvoncek na peknom malom tehlovom dome, kde 
byvala Marci, drziac niekolTiO sedmokrasok, ktore kupil v obchodiku, 
riadiac sa podl'a etikety, naznacenej v niekol'kych mizernych romantickych 
knizkach, ktore si prezrel v to popoludnie. 

Otvorila v dzinsach a tricku, a skor nez jej mohol daf kvety, d'obla ho do 
pleca. „No ci nevyzeras pekne?" povedala. „Nuz, vies, tu nikoho 
neoklames." Dala mu pusu na lice a schmatla sedmokrasky. „Tak pod' d'alej, 
coskoro budeme jest'." 

Marci ho usadila v obyvacke, zariadenej neutralnymi pohovkami a 
neutralnym kobercom a neutralnym servirovacim stolikom. Kniznice boli 
prazdne. „Je to tu hrozne," povedala s grimasou. Bola trochu rozrusena, 
prestupovala z nohy na nohu. Alan bol rad, ze nie je jediny, kto sa citi 
nesvoj. „Vsakze. Firma nas dala sem. V Skotsku sme mali vel'ky byt." 

„Je to pekne," povedal Alan. „Ale zda sa, ze by sa vam zisli nejake 
knihy." 

Prevratila oci. „Knihy? Jasne - v suterene ich mam desat' krabic. Mozes 
prist' a pomocf mi ich porozbal'ovaf." 

„Desaf krabic?" povedal Alan. „To si vymysl'as." Desat' krabic knih! 
Take veci ako knihy pod horou dlho nevydrzali, vo vlhku a s vsetecnym 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 55 

kazisvetom Daveym snoriacim po kazdom centimetri jaskyn a chodieb, 
hl'adajucim kazdu prilezitosf na plienenie. 

„V6bec nie," povedala. „Desaf prinajmenej. Bol to vel'ky byt a vsetky 
sme mali podl'a abecedy." 

„M6zeme sa isf pozrief?" opytal sa Alan, vstavajuc z pohovky. 

„Pozrief na krabice?" 

„Ano," povedal Alan. „A do nich. Mohli by sme ich vybalif po veceri, 
okej?" 

„To je viae, nez projekt na jeden vecer," ozval sa hlas zhora zo schodov. 

„To je moj tatko," povedala. „Pod' dolu a predstav sa Alanovi, tatko," 
povedala. „Nie si hlas bozi, takze by si sa teda mohol rozhybaf a ukazaf." 

„Velmi nedrzkuj, moja, lebo sa ty to nemusi vyplatyt," povedal hlas. 
Mai prizvuk ako Marci na druhu, hutny ako ovsena kasa, ako fazky liker. 
Tak nezrozumitel'ny, ale hlas znel laskavo a mudro a aj trpezlivo. 

„Zhora zo schodov ma len fazko zasiahnes, tatko, a Alan vyzera, ze 
umrie, ked' nezides dolu aspoh pozdravif." 

Alan sa prudko zacervenal. „M6zete zisf dolu kedykol'vek sa vam 
zachce, pane," povedal. „To je v poriadku." 

„To je od vas vel'mi laskave, mlady muz," povedal hlas. „Ano. Ale skor 
ako zidem dolu, povedzte mi, su vase zamery s mojou dcerou pocestne?" 

Lica mu horeli este viae a zdalo sa mu, ze usi sa mu roztapajii od 
rozpakov. „Ano, pane," povedal slabym hlaskom. 

„Je to hnusny zvrhlik, tatko," povedala Marci. „Mal by si vidief, ake 
veci skiisa, zabil by si ho, veru tak." Lisiacky sa skerila a stuchla ho do 
pleca. Klesol do vankusov, krv sa mu zrazu stratila z tvare. 

„CoT' zrycal hlas a zo schodov ozvalo sa fapkanie papiic po neutralnom 
koberci. Alan sa tam nechcel pozeraf, ale nemohol si pomocf, jeho hlava sa 
neodvratne otocila za zvukom, a uvidel par hrubych noh, ked' mu zrazu 
Marci skocila do lona a hodila ruky okolo jeho hrdla. 

„Nechaj ma, ty vado!" povedala a zacala pokryvaf jeho tvar rychlymi 
bozkami ako d'atel'. 

Stuhol a snazil sa ponorif uplne do pohovky. 

„Dobre, dobre, tak to uz staci," povedal jej otec. Marci sa postavila a 
oprasila sa. Alan uprene hl'adel na svoje kolena. 

„Je strasna, vsak?" povedal hlas a v jeho zornom poli sa zjavila veFka, 
hruba ruka. Opatrne hou potriasol, vsimmic si fazky skolsky prsteh a tenku 
jednoduchu svadobmi obrucku. Pomaly zdvihol pohl'ad. 

Otec Marci bol nizky ale mohutne stavany, ako zapasnici na obedaroch 
ostatnych deti. Mai kucerave cierne vlasy so skvrnkami lupin a huste 
stetinate fiizy, ktore mu dodavali bojovny vzhl'ad, hoci jeho oci boli laskave, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 56 

oci knihomol'a za hrubymi sklami okuliarov. Na sebe mal vlnene nohavice 
a pleteny sveter, ktory sa mu na lakfoch rozplietal. 

„Rad fa poznavam, Albert," povedal. Vazne si potriasli rukami. „Uz 
odkedy sme sa sem nasfahovali chcem, aby povybal'ovala tie knihy. Mohol 
by si prist' zajtra popoludni a pomocf nam, keby sa ti chcelo - myslim, ze to 
je jediny sposob ako ju primaf, aby rozhybala ten svoj lenivy zadok 
a urobila nieco okolo domu." 

„06ch, tatenko\" povedala Marci. „Kto tu vari? Kto perie?" 

„Vacsinou vari donaskova pizzeria, dcerenka. A ked' som naposledy 
pozeral, tak na pranie uz mame bielizne za dva tyzdne." 

„Taticko," povedala sladkym hlaskom, ,,1'ubim fa, taticko," povedala, 
oviniic svoje ruky okolo jeho pasa. 

„Uz vidis, co musim znasaf ?" povedal jej otec, schytil ju a vyzdvihol, 
a hompal'al iiou, drziac ju za clenky. 

Mavala rukami dookola a vydavala rozciilene pridusene zvuky, zatial'co 
iiou kyval hore-dolu ako kyvadlom, a potom ju na vrchole obluka pustil, 
takze v spleti tenkych koncatin padla na pohovku. 

„Je to tu hotovy blazinec," pokracoval jej otec, ked' sa Marci zasa 
pozviechala, kopmic pritom Alana teniskou do spanku, „ale co sa da robif ? 
Ked' troska vyrastie, budem ju mocf poslaf na pracu do bani a potom tu 
budem maf trosku kl'udu." Posadil sa do hrubo caluneneho kresla 
s navlekom na operadle. 

„Ma obrovsku zivotmi poistku," povedala Marci spiklenecky. „Len 
cakam, kedy zatrepe krpcami a potom odidem na dochodok." 

„0, hej," povedal jej otec. „D6chodok. Tvoj zivot je strasny, vsakze. 
Stredna skola su hrozne utrapy, to je jasne." 

Alan zistil, ze sa uskrna. 

„Co je tu take zabavne?" spytala sa Marci, buchmic ho do pleca. 

„Vy dvaja," povedal, chytiac ju za rameno a zaboriac jej prsty pod rebra, 
az sa od steklenia zohla. 



Bolo tam dvanast' krabic s knihami. Vo vlhkosti suterenu karton zmakol na 
syrovitu kasu a tvrde vazby spodnej vrstvy knih boli makke ako file. Alanovi 
to nepripadalo nijako pozoruhodne - vsetok papier pod horou vyzeral po 
tyzdni ci dvoch takto, dokonca aj ked' sa k nemu Doug nedostal - ale Marci 
to zlomilo srdce. 

„Moje knyhy, moje krasne knyhy, su znycene!" povedala, ked' ich vfsila 
na koberec v obyvacke. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 57 

„Su v poriadku," povedal Alan. „Vysusia sa a budu trochu skrcene, ale 
budu v poriadku. Len musime tie vlhke rozprestrief na handru a ostatne 
poukladame na police." 

Tak aj urobili, knihu za knihou - stare knihy, tvrde vazby, detske knihy 
s hrubymi doskami, nove brozury, tucty Penguinovskych brozur so zelenymi 
a oranzovymi chrbtami. Hladil ich, ovoniaval. Voiiali za rybami 
avyprazanymi zemiakmi, a niektore vohali za prachom ciest, a niektore 
voiiali ako Marci, a tie mali somarske rohy tam, kde sa zastavila, a praskliny 
v chrbtoch, kde ich zalomila. Ked' spadli, same sa roztvarali na strankach 
sjej oblubenymi pasazami. Citil sa rozochveny a omameny ked' sa ich po 
jednej dotykal. 

„Tieto vsetky si citala?" spytal sa Alan, ked' presunul Johnov 
Mortimerov o policu nizsie, aby urobil miesto pre Edov McBainov. 

„Nee," povedal, stuchnuc ho do pleca. „Naco ti je kopa knih, ktore si uz 
precital?" 



V pondelok ho chytila na skolskom dvore a za ucho ho odtiahla do 
mocaristej casti. Tam ho zhodila a prisadla mu hrud' a jednou rukou ho 
steklila az kvical a prstom druhej ruky mu brnkala po perach, takze sa jeho 
vykriky menili na komicky bl'abot. 

Ked' ju zhodil, chvil'ku sa bozkavali, potom ho chytila za prsmi 
bradavku a sknitila ju. 

„V poriadku," povedala. „Dosf bolo mucenia. Kedy uvidim tvoju 
rodinu?" 

„Nemozes," povedal, vytriasajiic si borovicove ihlicky, ktore sa mu 
dostali na chrbte pod kosel'u a pichali ho, akoby tam mal zubne kefky. 

„0, mozem a dokazem to," povedala. Ustipla ho silnejsie. 

Odsotil jej ruku. „Moja rodina je naozaj vel'mi cudna," povedal. „Moji 
rodicia vlastne vobec nevychadzaju. Nie su ako ini l'udia. Nerozpravaju." 
Vsetko to bola pravda. 

„Su nemi?" 

„Nie, ale nerozpravaju." 

„Nerozpravaju vel'a alebo nerozpravaju vobec?" Vyslovila to ako vobec. 

„Nerozpravaju vobec." 

„A ako ste sa teda ty a tvoji bratia naucili hovorif?" 

„Susedia." Stale pravda. V susednych jaskyniach zili golemovia. „A moj 
otec, trosicku." Pravda. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 58 

„Takze mate susedov, ktori vas navstevuju?" spytala sa s triumfalnou 
ziarou v ociach. 

Do hctja. „Nie, my navstevujeme ich." Teraz klamal. Potil sa na stici nad 
usami a mal pocit, akoby tam mal lepkavy uhol'ny prach. 

„A ked' si bol babatko?" 

„Nie, moji stari rodicia sa o mna starali, ked' som bol babatko." Hlbsia 
loz. „Ale uz zomreli." To bolo dno. 

„Neverim ti," vyhlasila a uvidel ako sa v jej ociach zaleskli slzy. 
„Hanbis sa ma predstavif svojej rodine." 

„Tak to nie je." Uporne premysTal. „Ide o mojho brata Davida. Nie je 
zdravy. Ma nador na mozgu. Myslime, ze asi zomrie. Preto nechodi do 
skoly. A preto sa sprava cudne. Bije l'udi, rozprava strasne veci." Miesaf 
pravdu s klamstvami bolo ovel'a l'ahsie. „Vykrikuje a ublizuje l'udom a kvoli 
nemu nemozem domov nikdy priviesf priatel'ov. Az kym nezomrie." 

Oci sa jej zuzili. „Ak je toto loz," povedala, „je hnusna. Moja mamicka 
zomrela na rakovinu a z toho sa nerobia vtipy. Takze nech to radsej nie je 
loz" 

„Nie je to loz," povedal a vytlacil slzu. „M6j brat David, nevieme ako 
dlho bude zif, ale nebude to dlho. Sprava sa ako monstrum, takze je fazke 
mat' ho rad, ale vsetci sa snazime." 

Posediacky sa hojdala. „Takze je to pravda?" spytala sa makko. 

Nesfastne prikyvol. 

„Tak o torn viacej nehovorme," povedala. Chytila ho za ruku a 
ohryzenymi nechtami mu kreslila mu na dlah hieroglyfy. 

Ozval sa zvoncek a tak zamierili nazad do skoly. Uz takmer vychadzali 
z mociara ked' nieco tvrde vrazilo Alanovi zozadu do tyla. Zvrtol sa a uvidel 
v trave maly ostry kameh, uvidel Daveyho tvar skrivemi od zlosti, pery 
stiahnute, zuby vycerene. Davey bol napoly skryty medzi vetvami stromu 
a rozhahal sa, ze hodi d'alsi kameh. 

Uhol sa a kameh narazil na zem dosf silno na to, aby nadskocil. Marci 
sa otocila, ale David bol uz prec, vysoko v listi, neviditel'ny, zlomysel'ny, 
vyckavajiici. 

„Cotobolo?" 

„Neviem," klamal Alan a zastonal. 



Kurt s Alanom preskumali kazdu skaru medzi obchodmi na Auguste, 
akokol'vek uzku. Kurt mlcal ked' sa Alan tlacil do miniaturnych medzier 
sirokych akurat dosf na odkvapove rury. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 59 

Ulicku, ktorou fahali Fredericka, nasli blizko konca bloku medzi 
skladom s matracmi a vel'kopredajnou vajec. Bola tak uzka, ze nou museli 
isf bokom, ale tam, na jej zaciatku, tesne nad zemou, boli dve smuhy od 
koze a krvi, ktore viedli do hlbin ulicky, pachnucej po sirovodiku ako 
skazene vajcia. 

Presmykli sa po dlzke ulicky az dozadu, do pritmia. Od Alanovej 
topanky sa cosi odkotul'alo a on sa zohol, ale nevidel to. Smatral rukami po 
zemi a okolo stien a zodvihol ich pokryte povlakom zaschnutej krvi 
a s nalepenym jedinym pramienkom dlhych mastnych vlasov. Otrel si dlane 
o tehly. 

„Nevidim," povedal. 

„Tu mas," povedal Kurt a podal mu miniaturnu baterku, ktorej rukovaf 
bola poznacena stovkami odtlackov zubov. Alan si vsimol, ze je napaty 
a pozorny. 

Pootocenim zapol svetlo. „Vd'aka," povedal a Kurt sa nanho usmial. 
Zdal sa trochu vyssi. Alan sa pozrel este raz. Tam, na zemi bol zaostreny 
cierny zub, prederaveny kuskom drotu z kefy na cistenie potrubia. 

Strcil si ho do vrecka skor, nez si ho mohol Kurt vsimnuf a patral d'alej, 
bliziac sa ku koncu ulicky, ktory bol pokryty humusom rozdrobeneho 
kartonu, listia a vykalov, ktore sem splachlo z cesty. Odkopol to nabok 
najlepsie, ako sa dalo, potom si cupol, aby si prezrel kanalovii mriezku. 
Zelenkave mosadzne skrutky, ktore ju pridrziavali na mieste, mali vo svojich 
starych ryhach cerstve skrabance po nedavnej manipulacii. Zahrkotal 
mriezkou, ktora mala asi pol metra stvorcoveho, potom z puzdra na opasku 
vybral svoj multinastroj. Vyklopil Philipsov skrutkovac a zacal pracovaf na 
skrutkach, bezmyslienkovite si pritom strciac Kurtovu baterku medzi zuby, 
predne zuby zapadli do odtlackov, co tam zanechal Kurt. 

Trochu ho striaslo, ked' si uvedomil, ze Kurt pravdepodobne pouzival 
tiito baterku, ked' bol po krk v odpadkovych kontajneroch, predstavil si 
Kurta, ako ju prenasa z ruky v rukavici do list a zasa spat', ked' sa prehrabava 
vo vreckach s kuchynskym a toaletnym odpadom, hl'adajuc vyhodenii 
techniku. Ale kov na jeho zuboch bol chladny a cisty, takze zahryzol a 
uvol'nil styri skrutky. Prestrcil prsty cez skary pokryte machom, nadvihol 
mriezku a polozil nabok. 

Zasvietil si dolu do otvoru a nasiel d'alsiu kostku z prsta, koncek palca, 
vysuseny do vel'kosti hrozienka, a tiez si ju vlozil do vrecka. Bolo tam 
mnozstvo krvi, mala mlacka, ktora bola v zaschnutom strede este stale 
vlhka. Frederickova krv. 

Postavil sa nad otvorom a zasvietil priamo dolu, vyzyvajuc Kurta, aby sa 
pozrel. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 60 

„Tadeto odisli," povedal, ked' sa Kurt naklonil. 

„Cez tuto dieru?" 

„Cez tuto dieru," povedal. 

„Je to krv?" 

„Je to krv. Nie je l'ahke prestrcif niekoho s rozmermi mojho brata cez 
takyto otvor." Zalozil mrezu nazad, priskrutkoval ju na miesto a vratil 
baterku Kurtovi. „Pod'me odtial'to prec," povedal. 

Na ulici si Alan prezeral svoje zakrvavene a zablatene dlane. Kurt si 
prihladil svoje pruzne, vyrovnane, do biela odfarbene ciro a energicky si 
skrabal zemito hnede chlpy, co mu rastli po bokoch lebky. 

„Myslis si, ze som blazon," povedal Alan. „To je v poriadku, je to 
prirodzene." 

Kurt sa potutel'ne usmial. „Ak fa to ukl'udni, myslim, ze si neskodny 
blazon, okej? Pacis sa mi." 

„Nemusis mi verif, pokial' sa mi nebudes stavaf do cesty," povedal 
Alan. „Ale bolo by jednoduchsie, keby si mi veril." 

„Co by bolo jednoduchsie?" 

„No, vychadzaf spolu," povedal Alan. 



Ked' sa Alan vratil toho vecera domov, Davey zoskocil zo skalneho 
vycnelku a pristal mu na chrbte. Alan sa zakolisal a skolska taska mu 
vypadla. Schytil ruku, co ho skrtila a potom klesol na kolena, ked' ho Davey 
kamehom, vel'kym ako past', tresol do hlavy, hned' za ucho. 

Hodil sa na chrbat, pritlaciac Daveyho na ostre kamene chodnicka, co 
viedol ku vchodu do jaskyne, a lakfami udieral dozadu, a v hlave mu od 
uderu kamehom zvonilo ako veFky gong. Eavy lakef konecne nasiel 
Daveyho solar plexus a ruka okolo jeho krku ochabla. 

Pozviechal sa na kolena a pozrel Daveymu do tvare. Bol belasy a lapal 
po dychu, ale v Alanovi to nevyvolalo vel'a sucitu, lebo si siahol na bok 
hlavy a nahmatal si opuch vel'ky ako husacie vajce. Na koncekoch prstov 
mu ostal prilepeny zakrvaveny prameh vlasov. 

Zucastnil sa uz viacerych ruvaciek na skolskom dvore a toto bol vzdy 
moment, ked' zasiahol ucitel' - jeden z protivnikov znehybneny, druhy na 
hom. Co ste potom este mohli robif? Mai vziaf skalu z Daveyho ruky a 
rozbif mu hou tvar, vyrazif zuby, zlomif nos, vyrobif monokle? Mohol 
Daveyho pustif bez toho, aby sa znovu dostal do bitky? 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 61 

Kolenami pritlacil Daveyho ramena a jednou rukou ho chytil pod 
bradou. „Toto nemozes robif, Danny," povedal, hl'adiac do orieskovo- 
hnedych oci, ktore sa sfarbili viae do zelena, ako vzdy, ked' bol zlostny. 

„Robif coT 

„Spehovaf ma. Snazif sa mi ublizif. Snazif sa ublizif mojim priateFom. 
Vecne ma drazdif . Nemozes to robif, okej ?" 

„Prebodnem fa v spanku, Andy. Tehlou ti dolamem prsty. Vidlickou ti 
vypichnem oci." Sycal ako sopka sody bikarbony, gul'al ocami, jeho lica a 
nozdry a brada boli vlhke od slin. 

Alan citil ako sa ho zmochuje bezmocnosf, udy mu ofazeli. Ako ho 
moze pustif ? Co moze robif? Bude sedief na Daveovych ramenach, az kym 
obaja nezostarnii? 

„Prosim, Davey. Je mi luto, co som povedal. Nemozem ju priviesf 
domov, chapes," povedal. 

„Zvrhlik. Onaje stetka aty si zvrhlik. Odtrhnem jej cecky." 

„Prestah, Danny, prosim. Prestah, dobre?" 

Darren vyceril zuby a zavrcal, mykol hlavou dopredu a snazil sa 
chhapmif zubami Alanovi do rozkroku, nevsimavy k bolestivym narazom 
hlavy o zem po kazdom myknuti. 

Alan cakal, ze sa unavi, ale ked' bolo jasne, ze sa tak lined' neunavi, Alan 
pockal az mu hlava udrie o zem a potom ho prudko udrel do brady, vyskocil 
od neho, otocil ho na brucho a vytiahol ho na kolena, vyknicajuc mu ruky za 
chrbat a fahajuc ho dozadu za vlasy. Pod kontrolou postavil Daveyho na 
nohy skor, nez sa stihol spamataf z uderu. 

„Poviem to otcovi," povedal Daveymu do ucha a zacal ho fahaf cez 
ustie jaskyne a dolu k jazierku v strede hory. Ani len nespomalil, ked' 
dosiahli hladky breh jazierka, len ho tlacil d'alej, spliechajuc az kym nebol 
vo vode po prsia a Daveyho hlava ledva trcala nad hladinou. 

„On neprestane," povedal Alan vetru, vode, klenutemu stropu, chvatne 
utekajucemu skriatkovi. „Myslim, ze ak to bude pokracovaf, zabije ma. Tyra 
ma. Videl si to. Pozri sa nahho!" 

Davey sa mykal vo vode, tvar mal skrvavemi a opuchnutu, oci mu 
poskakovali ako susene hrasky v rumba guli. Alanove prsty, stale zaborene v 
Daveyho jasnych blond vlasoch, sa dotykali napuchnutych podliatin, ktore 
sa stale zvacsovali. „Kurva, zabijem fa!" vyl Davey, vresfal do ozveny 
svojich vykrikov. 

„Ssss," povedal mu Alan do ucha. „Sss. Pocuvaj, Davey, prosim, sss." 

Daveyho krik neutichal. Alanovi sa zdalo, ze vo vetre pocuje sepot a 
vzdychy ich otca, ale nedokazal ich rozoznaf. „Prosim, sss," povedal, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 62 

stisniic Daveyho v objati, ktore mu znehybnilo ruky, prilozil pery k Daveyho 
uchu a nehybne ho drzal. 

„Sss," povedal a Davey sa prestal vzpieraf, prestal s tym prisernym 
vreskom a obaja nacuvali. 

Spociatku boli zvuky sotva pocutel'ne, skucanie vzduchu v tuneloch, ale 
ozveny postupne nahanali jedna druhu cez veFku jaskynu a ponad nehybny, 
temny povrch jazera, a potom rozoznali hlas, klamlivy ako tvar v mrakoch. 

„Chlapci moji," povedal hlas, povedal ich otec. „Moji synovia. David. 
Alan. Nesmiete sa takto bit'." 

„On - !" zacal Davey, ozveny z jeho vykriku rozptylili otcov hlas. 

„Sss," povedal Alan znova. 

„Daniel, musis milovaf svojho brata. On fa lubi. Ja fa lubim. Doveruj 
mu. On ti neublizi. Nedovolim, aby sa ti ublizilo. Eiibim fa, synku." 

Alan citil ako sa Danny chveje v jeho rukach, a on sa chvel tiez, od 
l'adoveho chladu jazera a od hlasu a od slov a lasky, ktore sa odrazali od 
kazdeho povrchu. 

„Adam, syn moj. Drz svojho brata v bezpeci. Potrebujete jeden druheho. 
Nebud' netrpezlivy ci nahnevany. Daj mu lasku." 

„Dam," povedal Alan a uvol'nil ruky, takze drzal Dannyho v objati, nie 
v zovreti. Danny sa tiez uvol'nil. „Mam fa rad, ocko," povedal, a spolu sa 
brodili von z vody, von do posledneho tepla denneho slnka, aby sa osusili na 
svahu hory, so zelenou travou pod telami a nejasnymi mrakmi na oblohe, 
ktore pozorovali az do zapadu slnka. 



Tyzdeh pred vianocnymi prazdninami ho Marci sledovala domov. Spociatku 
si ju nevsimol. Bola prefikana a sledovala stopy jeho ciziem v snehu. 
Uprostred dha bola fujavica a kym sa vyucovanie skoncilo, napadlo prasanu 
po kolena, a on musel vysoko dvihaf nohy, aby sa cez neho dostal, a 
susf anie jeho otepl'ovaciek a fucanie vlastneho dychu boli jedinymi zvukmi 
v l'adovom zimnom veceri. 

Sledovala hlboke odtlacky jeho ciziem v cerstvom snehu, stopovala ho, 
ako sa stopuju v lese kraliky. Ked' sa vo vchode do jaskyne nahodou otocil, 
zbadal ju v jej zltom sneznom ubore, ako sa stvera po svahu, sotva viditel'na 
v siimraku. 

Na ich kopci nikdy nevidel votrelca. Horsky chodnicek, ktory viedol 
k jaskyni sa rozdel'oval pri ceste na kraji mestecka a bol prilis kamenisty aj 
pre horske bicykle. Stal vo vchode do jaskyne, zmietany nerozhodnosfou. 
Chcel pokracovaf v chodzi, smerovaf d'alej hore kopcom, prec od rodinneho 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 63 

hniezda, ale teraz, ked' ho zbadala, mu zamavala. Z tvare stuhnutej od zimy 
sa mu stratila krv a mocovy mechur sa nastojcivo hlasil. Zisiel dolu kopcom 
knej. 

„Preco si tu?" povedal, ked' bol dosf blizko, aby videl jej bledu pehavu 
tvar. 

„Co myslis?" povedala. „Sledovala som fa domov. Kde byvas, Alan? 
Preco nesmiem ani len vidief, kde byvas?" 

Citil ako ho v ociach pichaju slzy. „Jednoducho nemozesl Nemozem fa 
vziaf domov!" 

„Nenavidis ma, vsak?" povedala, ruky zovrete v palciakovych pastiach. 
„Takjeto" 

„Nie, Marci, nie je. Ja -ja fa lubim," povedal, prekvapiac sam seba. 

Tvrdo ho udrela do ramena. „Sklapni." Pobozkala ho na lice studenymi 
suchymi perami a jej dych roztopil jeho pokozku, az zacitil bmenie. 

„Kde byvas, Alan?" 

Nasal vzduch tak chladny, az ho palil v plucach. „Pod' so mnou." Vzal 
jej ruku v palciakoch do svojej a brodili sa k ustiu jaskyne. 

Vosli do letnej jaskyne, kde rodina travila cas v letnych mesiacoch. 
Teraz bola skoro prazdna az na nejaku slamu a zopar roztrusenych kuskov 
odevu a hraciek. Viedol ju cez jaskyhu, jeho oci sa prisposobili pritmiu, 
dozadu poza stalaktitovu nornii stenu, k sirovemu zapachu honiceho 
prameha, na ktoreho brehu travievala rodina zimy. 

„Je tu tma," povedal. „Az budeme dnu, zaobstaram svetlo." 

Stisla mu ruku silnejsie a nepovedala nic. 

Ako postupoval do jaskyne, bolo tam coraz temnejsie a temnejsie, 
pomahal jej dolu jemnym klesanim dna jaskyne. V tme videl dobre - cela 
rodina to dokazala - ale chapal, ze pre hu to bola cesta naslepo. 

Vstupili do jaskyne siroveho prameha, akustika ich dychu sa v dlhej, 
plochej dutine zmenila. V temnote videl Edwarda-Fredericka-Georgea hraf 
sa v kute s autickami zo zapalkovych skatuliek; Davey sa opieral o ich 
matku a cmul'al si palec. Billy nebol nikde v dohl'ade, asi sa skryval vo 
svojej izbe - samozrejme, tuto navstevu predvidal. 

Prilozil jej ruku na stenu jaskyne a povedal, „Pockaj tu." Odisiel od nej a 
rychlo kracal ku kopke zimnych kabatov a ciziem v rohu a vyhrabal z nej 
baterku, pri ktorej si obycajne robieval domace lilohy. Bola na mechanicky 
pohon a on ju stlacenim priviedol k zivotu, namieril na Marci, jej tvar vo 
svetle vyzerala bleda a vystrasena. Parkrat este zapumpoval, aby sa 
zotrvacnik baterky rozknitil a potom jej ju podal. 

„Len ju stlacaj," povedal. „Nepotrebuje baterie." Znova ju chytil za 
ruku. Bola ochabnuta. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 64 

„Veci si mozes daf na kopku," povedal a ukazal na kabaty a cizmy. Sam 
si uz sfahoval ciapku a rukavice a cizmy a otepl'ovacky a kabat. Koza mu 
navlhla od teplych par zo siroveho prameria. 

„Tu zijesT' povedala. Svetlo z baterky slablo a on po nej siahol a parkrat 
stlacil, potom jej ju vratil. 

„Tu zijem. Je to zlozite." 

Daveyho oci boli vytrestene a hl'adel na nich skuliac a mraciac sa. 

„Kde su vasi rodicia?" povedala. 

„Je to zlozite," povedal znovu, akoby to vsetko vysvetl'ovalo. „Toto je 
moje tajomstvo. Nikto iny ho nepozna." 

Edward-Frederick-George sa pribatolil k nim s narucou auticok, ktore 
Marci nemo, ale s nadsenym usmevom poniikol. Alan ho potl'apkal po hlave 
a cupol si. „Nemyslim, ze Marci sa chce hraf s autickami, dobre?" Ed 
dostojne prikyvol a vratil sa nazad na breh tone a zacal si pusfaf auticka 
takmer cez pariacu sa vodu. 

Marci vystrela ruku pred seba do slabeho svetla, pozerala na blaznive 
tiene, poskakujuce po vzdialenych stenach. „Ako tu mozete zif? Je to 
jaskyha, Alan. Ako mozete zif v jaskyni?" 

„Na to si zvyknes," povedal Alan. „Nedokazem ti to vsetko vysvetlif, a 
tomu co dokazem, by si neuverila. Ale teraz si uz bola v mojom dome, 
Marci. Ukazal som ti, kde zijem." 

Davey sa k nim priblizil, nebesky usmev na jeho anjelskej tvaricke. 

„Toto je moj brat Daniel," povedal Alan. „Ten, o ktorom som ti 
rozpraval." 

„Ty si jeho stetka," povedal Davey. Stale sa usmieval. „Dotykas sa jeho 
vtaka?" 

Alan sebou trhol, potlacil nutkanie daf mu facku, ale Marci si len 
pricupla a pozrela mu do oci. „Nie," povedala. „Si vzdy taky protivny 
k neznamym?" 

„Ano!" povedal Davey veselo. „Nenavidim fa a nenavidim jeho," kyvol 
hlavou Alanovym smerom. „A ste vsetci kokoti" 

„Ale zato nie sme protivni zasrani, Danny," povedala. „Nie sme 
nadavajuce detiska, ktore nedokazu slusne rozpravaf ." 

Davey svihol hlavou dozadu a potom vpred, snaziac sa zasiahnuf jej 
nos, co bola jeho oblubena taktika, ale bola na neho prilis rychla a uhla sa, 
takze sa potkol a spadol na kolena. 

„Tvoja mama bude vel'mi nastvana, az zisti, ako si sa spraval. Budes 
mat' sfastie, ak dostanes nejake vianocne darceky," povedala, ked' sa 
zviechal na nohy. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 65 

Rozohnal sa past'ou k jej rozkroku a ona ho chytila za zapastie a zdvihla 
ho za ruku na spicky, potom do vzduchu, az dostala jeho tvar na uroveh 
svojej. „Prestah," povedala. „0kamzite" 

Ako tam tak visel, stichol a prizmuril oci, rozmysl'ajuc o situacii. Potom 
jej napl'ul do tvare. Marci pomaly zatriasla hlavou a slina jej stiekla po obrve 
na lice, potom ho opl'ula, trafiac ho presne na koncek nosa. Postavila ho 
nazad a otrela si tvar rukavicou. 

Davey k nej vyrazil a ona dvihla ruku a on odskocil a potom usiel za ich 
matku a ukryl sa v spleti jej kablov a hadic. Marci niekoFkokrat silne 
zapumpovala baterkou a posvietila si na pracku, potom sa otocila k Alanovi. 

„To je tvoj brat?" 

Alan prikyvol. 

„No, uz chapem, preco si nechcel, aby som prisla k tebe domov." 



Kurt uznanlivo ohodnotil Alanove knihovnicky a trofeje, prstami prechadzal 
po dreve, ochotne prijal l'adovy mentolovy caj sladeny medom a pouzil 
podsalku bez toho, aby ho bolo treba prosit'. 

„Pracka a vrch," povedal. 

„Ano," povedal Alan. „On nam drzal strechu nad hlavou a ona nase saty 
v cistote." 

„Tento vtip si uz rozpraval predtym, vsakze?" Kurtova noha 
nadskakovala az mu refaze na nohaviciach a bunde strngali. 

„A teraz ide Davey po nas," povedal Alan. „Neviem, preco prave teraz. 
Nepoznam dovody cohokol'vek, co Davey robi. Ale zo vsetkych vzdy 
nenavidel najviac mha." 

„Tak preco uniesol najprv tvojich bratov?" 

„Myslim, ze ma chce vystrasif. Chce aby som bal, stale. Som najstarsi. 
Odisiel som z hory. Som ten, kto sem odisiel prvy a vybudoval vsetky 
spojenia s vonkajsim svetom. Vsetci ku mne vzhliadali, aby som im vysvetlil 
svet, ale nikdy som nemal vysvetlenia, ktore by uspokojili Daveyho." 

„To je teda dosf divne." 

Alan k nemu naklonil hlavu. Kurt mal asi tridsaf, na punkaca privel'a, 
a vyzeral akosi mastne lesklo, ako keby si nie vel'mi casto spomenul, ze sa 
ma umyf, napriek jeho tvrdeniam o vlastnej cistote. Ale v tridsiatke uz 
musel vidief dosf sveta na to, aby vedel, ze svet je zaroveh cudnejsi, nez si 
myslel, ale nie az taky cudny, ako by radi verili isti mysticky zalozeni l'udia. 

Arnoldovi nebol pochuti tento moment odhalenia, nepacilo sa mu 
odlozif dokladne pestovany zvyk schovavaf toto vsetko, ale nemohol si 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 66 

pomocf a citil aj ul'ahcenie. Cast' jeho mysle vsak nad'alej dobiedzala a 
tvrdila mu, ze ak to prezenie, prebudi z narkozy svoje starosti o osud bratov. 

„Povedal som to aj inym l'ud'om, len niekoFkym. Neverili mi. Ani ty 
nemusis. Co keby si o torn chvil'u popremysl'al?" 

„Co mienis robif?" 

„Skusim prist' na to, ako najsf mojich bratov. Nedokazem isf do 
podzemia ako Dave. Aspoh si myslim, ze nie. Nikdy som to neskiisal. Ale 
Davey je tak... dolamany... taky maly a pokriveny. Nie je bystry, ale je 
prefikany a vytrvaly. Ja som inteligentnejsi ako on. Takze skusim najsf 
inteligentny sposob. Tiez nad tym porozmysTam." 

„No, tak ja uz musim isf a vychystaf sa na kutranie," povedal Kurt. So 
strngotom sa postavil. „Vd'aka za l'adovy caj, Adam." 

„Rad som fa spoznal, Kurt," povedal Alan a podal mu ruku. 



Alan sa prebudil na to, ze mal na tvari cosi makke. Bola tma ako vo vreci 
anemohol dychaf. Snazil sa dvihnuf ruky, ako nedalo sa. Nemohol sa 
posadif . Cosi fazke mu sedelo na hrudi. Makka vec - vankus? - mu drvila 
tvar, bezcitne mu tlacila na chrupavky v nose a plnila usta, ked' lapal po 
vzduchu. 

Silno sebou zalomcoval a citil, ze cosi pri jeho pravom zapasti povolilo 
a nato sa mu uvol'nilo predlaktie. Pokracoval v pohybe rukou, v hrudi ho 
palilo, a uvol'nil ju az po piece, a nieco ho uhryzlo, tvrde drobne zubky ako 
noziky, do masitej casti pod bicepsom. Otrasmi sa mu zuby zaryvali hlbsie a 
vedel, ze krvaca, citil krv stekajiicu po ramene. Konecne rukou zachytil cosi 
vysusene, kus mumifikovaneho tela. Davey. Daveyho rebra, ako kamienky, 
studene a tenke. Hmatol vyssie, smatral po mieste, kde sa Daveyho rameno 
spajalo s plecom, a potom nim zo vsetkych sil krutil, az kym rameno 
nevyskocilo z klbu. Prudko mykol hlavou a vankus sa sklzol. 

V miestnosti bola stale tma a ako zalapal po dychu, horuci a vlhky 
vzduch mu prudil do nozdier a ust. Pocul Daveyho hybaf sa v tme a ked' sa 
jeho oci prisposobili, videl ako otvara noz. Bol to zatvaraci noz so zlomenou 
poistkou, ktory sa otvoril so zvukom, ako ked' zasliapnete svaba. Ostrie bolo 
hrdzave. 

Alan krizom siahol uvol'nenou rukou a snazil sa oslobodif. Drzali ho 
vlastne prikryvky, prilepene paskou alebo sponami k ramu postele. Pouzijuc 
celii svoju silu sa prevalil, mykal sa a nadhadzoval az citil/pocul, ako na 
jednej strane postele spony odskakuju prave vo chvili, ked' Davey zafal do 
miesta, kde mal pred okamihom tvar. Noz mu zasvisf al okolo ucha a urobil 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 67 

mu pozdlzny hlboky zarez do pleca. Rameno mu bezvladne ovislo, takze 
obaja bojovali jednorucne, hoci Davey mal noz a Adam bol zamotany do 
prikryvky. 

V jeho spalni absoliitne chybalo cokol'vek, co by sa dalo pouzif ako 
improvizovana zbran - uvazoval, ze pouzije fazku encyklopediu ako stit, ale 
bola prilis d'aleko. 

Stiahol sa nazad, snaziac sa uvol'nif prikryvku, ktora bola stale 
pripevnena k nohe postele a zafixovana po celej jednej strane. Uvol'nil si 
zdravii ruku v momente, ked' Davey po nom znovu sekol, mieriac mu na 
stehno, na vel'ke arterie, z ktorych mozete za minutu-dve vykrvacaf. 
Chmatol po Daveyho pleci a na chviFku ho zachytil, stlacil a sknitil, ale 
potom sa koza, ktorii drzal, odliipla a Davey bol vol'ny a odtancoval z 
dosahu. 

Vtom zacul zdola z prizemia buchanie na dvere. Ozyvalo sa uz nejaku 
chvil'u, ale az doteraz ho nezaregistroval. Tlmene volanie. Policia? Mimi? 
Skrikol, „Pomoc!" v nadeji, ze jeho hlas prenikne dverami. 

Podarilo sa. Zacul, ako sa sklenena tabuFka nad kl'uckou roztriestila 
a Davey otocil hlavu, aby sa pozrel smerom k zvuku. Alan schytil vankiis, 
ktory predtym priFahol a svihol nim z celej sily po Daveyho hlave, takze ho 
zrazil, a dvere sa otvorili a vzduch letnej noci pnidil po schodoch do spalne 
na poschodi. 

„Alan?" Bol to Kurt. 

„Kurt, tu hore, pozor, ma noz!" 

Dupot po schodoch a Davey opaf na nohach, zahnany do kiita, svihajuci 
nozom do vzduchu, poskakujuci, Kurtova baterka, zachytena medzi zubami, 
a Davey vyrazil k dveram s nozom dvihnutym do vysky. Svetlo sa prestalo 
pohybovaf a akoby sa zastavil okamih, Davey zachyteny vo svetle, 
popraskane cierne pery odchlipene od ostrych zubov, dvihajuca sa hrud', 
poskakujuci noz, a zrazu bol Alan vol'ny, skocil po jeho kolenach a zrazil ho 
na zem. 

Kurt bol pri nich skor, nez sa mohol Davey dvihnuf na svojom dobrom 
lakti, a odkopol noz prec, rozhodiac pritom kostky prstov ako hracie kocky. 

Davey skriekal ako hrdzavy pant ked' mu Kurt vykrutil ruky za chrbat a 
Alan ho chytil za clenky. Hadzal sebou ako jazvec v pasci a Alan mu 
pritlacil hlavu nadol, tvarou na dlazku, tlmiac tak jeho krik. 

Kurt sa posunul tak, aby mohol drzaf Daveyho zapastia kolenom 
a jednou rukou, druhou zalovil vo vrecku a vytiahol klbko tenkej dvojlinky. 
Polozil ho na zem k Alanovi a opaf chytil Daveyho ruky. 

Akonahle Alan pustil Daveyho zatylok, ten mykol hlavou dohora a sekol 
zubami do Kurtovho lytka, tesne nad jeho vysokii, orefazovami topanku. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 68 

Kurt zjacal a Adam sa naciahol a vzal noz, rychlejsie nez stacil uvazovaf, a 
rukovafou vrazil do Daveyho sanky, ktora nahlas praskla. Davey pustil 
Kurtovo lytko a Alan rychlo zviazal jeho nohy spolu, pouzijiic na to 
polovicu klbka, nevsimajuc si ako sa zarezava do tenkej, praskajiicej koze. 
Nozom presekol drot a potom podal zvitok Kurtovi, ktory sputal Dannyho 
zapastia. 

Alan zazal svetlo, otocil brata na chrbat a pozrel mu do sialenych oci. 
Dale sa snazil kricaf, ale so sankou bezmocne visiacou a rozhadzanymi 
zubami vydal len akysi skripot. Alan sa postavil a zistil, ze je nahy, z pleca 
a z bicepsu mu po boku kvapkala krv a na vylestenej dlazke tvorila mlacku. 

„Vezmeme ho do suterenu," povedal Kurtovi a hrabal sa v kosi na 
pradlo pri posteli a vytiahol dzinsy. Potom nasiel niekol'ko boxeriek a 
s pomocou zubov a brady si jedny obtocil okolo bicepsu a druhe okolo 
pleca. Az na druhy pokus ich utiahol dostatocne silno, aby potlacil bolestive 
pulzovanie. 

Spaliia vyzerala, akoby v nej zaklali nejake zviera. Na dlazke boli 
rozhadzane Darrelove zvysky, zuby a nechty a kostky prstov. Starostlivo 
kl'uckujuc medzi neporiadkom stiahol prikryvku z postele, zvysne spinky 
odfrkovali a odrazali sa od skriniek a tancovali na vylestenom dreve dlazky. 
Zlozil ju napoly a polozil na zem vedl'a Daveyho. 

„Pomoz mi s nim," povedal a potom si vsimol, ze Kurt s hrozou uprene 
hl'adi na jeho zosuvereneho, zvijajuceho sa, odporneho brata, znovu a znovu 
si otierajuc ruky do stehien nohavic. 

Mai sklene, siroko roztvorene oci. „Prechadzal som okolo a videl som 
v okne tiene. Myslel som si, ze fa prepadli -" Objal sa rukami. 

„Prepadli ma," povedal Alan. Vytiahol z kosa d'alsie tricko. „Tu mas, 
obviaz si tym ruky." 

Prevalil Daveyho na plachtu a potom ho do nej zabalil. Bol 
prekvapujuco fazky, husty. Ked' jednou rukou dvihal plachtu, tii zahadnii 
vahu, pamatal si, ako zdvihol Eda-Freda-Geoffa v jaskyni, pamatal si vahu 
brata-v-bratovi-v-bratovi, a zrazu pocitil nevol'nosf, ze mozno je Davey taky 
fazky, lebo ich zjedol. 

Ked' ho uz mali poriadne poviazaneho v plachte, Danny sebou prestal 
hadzaf a ostal celkom nehybny. Opatrne ho niesli dolu tmavym schodisfom. 
Drsnosf orechovych skrupin na Alanovych bosych chodidlach mu 
pripominala zubky a supiny koze. 

Bez okolkov ho hodili na studenu keramicku mozaiku na dlazke. Chvil'u 
hl'adeli na nehybny batoztek. Alan povedal, „Pockaj tu, prinesiem stolicku." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 69 

„Jezis, nenechavaj ma tu s nim osamote," povedal Kurt. „Ten chlapec, 
co ho videl - uniesf - tvojho brata? Nik ho odvtedy nevidel." Vytrestenymi 
ocami pozrel dolu na Daveyho. 

Alanovo piece bolestivo pulzovalo. „V poriadku," povedal. „Ty dones 
stolicku z kuchyne, kapitansku stolicku z rohu, co je na nej pripraveny 
papier do zberu." 

Kym bol Kurt hore, Alan rozmotal brata. Dannyho oci boli zatvorene, 
sanka mu visela nakrivo, ruky zviazane za chrbtom. Alan sa nad neho 
opatrne naklonil, chytil sanku a jemne hou rotoval, az kym nezaskocila spat' 
na miesto. 

„Davey?" povedal. Oci mal stale zatvorene, ale teraz v hom bola akasi 
pozornosf, bol v strehu. Alan rychlo poodstiipil, a citil sa hliipo kvoli 
svojmu strachu z tejto ubohej, dochramanej, zviazanej veci na jeho dlazke. 
Ale nedalo sa inak: mal z Daveyho zimomriavky, semenniky sa mu stiahli a 
vlasy a chlpy na rukach sa mu jezili. 

„Poloz stolicku tuto," povedal Alan a ukazal prstom. Zdvihol Daveyho 
za jeho suche, papierove pazuchy a posadil ho na sedadlo. Zo zasuvky na 
naradie pod schodami do suterenu vybral lepiacu pasku a pripiital hou 
Dannyho k stolicke. 

„Dave," povedal znovu. „Viem, ze ma pocujes. Prestah sa pretvarovaf." 

„To je tvoj brat?" povedal Kurt. „Ten, co -" 

„To je on," povedal Alan. „Teraz mi uz hadam uveris, nie?" 

Zrazu sa Davey neveselo zaskeril. „Stale si hl'adas priatel'ov 
a manipulujes s l'ud'mi, bracek?" povedal. Jeho hlas znel vlhko a preryvane, 
akoby sa topil v hlienoch. 

„Tu nebudes hraf ziadne hry, Davey. Povies mi, kde su Edward, Felix a 
Griffin, inak ti vytrham prsty a rozdrvim ich na prasok. A ked' dqjdu prsty, 
budem pokracovaf zubami." 

Kurt na neho vyplasene pozrel. Zastonal. „Jezis, Adam -" 

Adam sa zvrtol, nieco sa v hom zlomilo. „Nie, Kurt, mlc, okej? Dnes 
v noci sa ma pokusal zabif. Mozno zabil mojich bratov. Toto je na zivot a na 
smrt', a neostava miesto pre sentiment a l'udskosf. Vyber z krabice kladivo, 
tam z tej police." Kurt zavahal. „Urob to!" Alan povedal a ukazal na krabicu 
s naradim. 

Kurt sa schulil, vyzeral, akoby mu dali facku. Pohyboval sa ako vo sne, 
otvoril krabicu a hrabal sa v nej, az vytiahol poskriabane otlcene kladivo. 

Davey potriasol hlavou. „Mha nevystrasis, Albert. Ani na okamih. Mam 
verku zasobu prstov a zubov - kol'ko len potrebujem. A ty - ty si ako on. 
Sentimentalista. Bojis sa sam seba. Bojis sa mha. Bojis sa vsetkeho. Preto si 
usiel. Preto si sa ma zbavil. Si vystraseny." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 70 

Alan siahol do vrecka pre kosti a zuby, ktore pozbieral. Nasiel koncek 
malicka so zahnutym nechtom, hrubym ako musl'a ustrice, so zaschnutou 
hlinou a krvou. „Podaj mi kladivo, Kurt," povedal. 

Daveyho oci ho sledovali, ked' polozil prst na dlazdice a zodvihol 
kladivo. Udrel nim tesne vedl'a prsta, tak silno, az pukla dlazdica. Kurt 
trochu nadskocil a Alan znovu zodvihol kladivo. 

„Povedz mi to, lebo uz neudriem vedl'a," povedal, hl'adiac Daveymu do 
oka. 

Davey pokrcil plecami. 

Alan opaf svihol kladivom. Narazilo do prsta s otrasom, ktory mu 
rozvibroval rameno a rezonoval mu az v pleci. Znovu zdvihol kladivo. 
Cakal, ze sa prst rozdrvi na prasok, ale namiesto toho sa rozpraskol na tri 
nepravidelne kiisky, ako kremeh pod kamenarskym kladivom. 

Daveyho oci boli zuzene do skarociek. „To ty si ten vystraseny. Mha 
nemozes nastrasif," povedal hlasom plnym hlienu. 

Alan sa posadil na nepravidelnu dlazdicu a podoprel si bradu dlahou. 
„Okej, Davey, mas pravdu. Som vystraseny. Uniesol si nasich bratov, mozno 
aj zabil. Terorizujes ma. Nemozem premysFaf, nemozem spat'. Tak mi 
povedz, Danny, preco by som fa nemal jednoducho znovu zabif, zbavif sa 
vsetkeho toho strachu?" 

„Viem, kde su bratia," odpovedal odrazu. „Viem, kde je viae l'udi ako 
my. Vsetky odpovede, Albert, vsetky odpovede, ktore si kedy hl'adal. Mam 
ich. A nepoviem ti ziadnu z nich. Ale pokym chodim a rozpravam, budes 
diifaf, ze by som mohol." 



Alan vzal Marci do svojej izby, zimna izba nebola nic ine ako vyklenok 
v jaskyni s horucim pramehom, kopa handier a spaci vak ako poster. Vzdy 
mu to stacilo, ale teraz sa za to hanbil. Zobral od Marci baterku a nechal ju 
nech sa dotoci, takze ostali sedief v tme. 

„Tvoji rodicia -" povedal a zarazila sa. 

„Je to zlozite." 

„Su mftvi?" 

Naciahol sa v temnote a chytil ju za ruku. 

„Neviem, ako to vysvetlif," povedal. „Mohol by som klamaf a ty by si 
si asi myslela, ze hovorim pravdu. Alebo mozem povedaf pravdu a ty si 
pomyslis, ze klamem." 

Stisla mu ruku. Napriek upotenemu teplu jaskyne boli jej prsty studene 
ako l'ad. Zakryl ich svojou druhou rukou a trel ich. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 71 

„Povedz mi pravdu," zasepkala. „A ja ti uverim." 

A tak to urobil, mumlajuc a sepkajuc. Nenasiel slova, aby vysvetlil 
vsetko, nevedel presne ako to vysvetlif, ale snazil sa. Ako rozoznava otcove 
nalady. Ako citi matkinu lasku. 

Potom, co udrziaval toto tajomstvo cely zivot, pri jeho odhaleni sa citil 
neuveritel'ne. Srdce mu v hrudi buchalo a plecia ho fazili coraz menej, az sa 
mu zdalo, ze by sa mohol vzniesf z postele a lietaf naokolo po jaskyni. 

Nebyf tmy, nebol by schopny rozpovedaf to. Bola tma a jemny mesacny 
svit v Marcinej bezvyraznej tvari mu umoznil celkom sa otvorif a vyliaf zo 
seba vsetky tajomstva. Jej prsty sa zvierali coraz silnejsie a on mal pocit 
akoby tancoval a spieval, pretoze dvaja spolu urcite dokazu najsf v kniznici 
knihu, alebo mozno clanok na mikrofilmoch, ktore by to naozaj vsetko 
vysvetlili. 

Pomaly sa upokojil. „Nikto iny toto nevie," povedal. „Nikto, okrem 
teba." Naklonil sa a pobozkal ju na chladne pery. Pri bozku sedela stuhnuto 
a nehybne. 

„Marci?" 

„Alan," vydychla. Jej prsty ochabli. Odtiahla ruku. 

Odrazu bol Alan tiez chladny. Tych niekoFko centimetrov medzi nimi 
bolo ako neprekonatel'na priepasf. 

„Myslis si, ze klamem," povedal hl'adiac do jaskyne. 

„Neviem -" 

„To je v poriadku," povedal. „Pomozem ti dostaf sa domov, dobre?" 

Zlozila si ruky do lona a nesfastne prikyvla. 

Na ceste z jaskyne sa batolil Eddie-Freddie-Georgie, stale drziac svoje 
auticko. Micky jej ho podal. Vazne si k nemu kl'akla a vzala si ho od neho, 
potom ho pohladila po hlave. „Vesele Vianoce, chlapcek," povedala. Objal 
jej nohu a on sa zl'ahka zasmiala a zohla sa, aby ho zodvihla. Nedokazala to. 
Bol prilis fazky. Pustila ho a nervozne uvol'nila svoje stehno z jeho nik. 

Alan ju odviedol dolu k chodniku na cestu, ktora viedla do mestecka. 
Mesiac svietil na biely sneh, cely svet bol modrasty. DIM chvil'u 
neohrabane stali pri ceste. 

„Dobru noc, Alan," povedala, otocila sa a vykrocila domov. 



Nasledujuci den v skole nebolo ziadne mucenie. Cele dopoludnie ho 
ignorovala a cez prestavku ju nemohol najsf, ale pocas obeda prisla a 
prisadla si k nemu. Jedli mlcky, ale jej pritomnosf, jej teplo, ktore viae 
vnimal nez citil, ho upokojili. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 72 

Sedela pri nom aj pocas popoludnajsich hodin. Nevymenili si ani slovo. 
Alanovi sa zdalo, ze cokol'vek by si povedali by bolo menej pravdive ako 
mlcanie, ale trapilo ho to. Nikdy nedokazal rozpravaf o sebe a svojom 
zivote, a zdalo sa, ze ani v budiicnosti to nebude mozne. 

Ale v nasledujuce dopoludnie na skolskom dvore, ked' kracal okolo 
preliezacky vyrobenej zo zoskrutkovanych brvien, ho schmatla a zatiahla ho 
do prostriedku. Bolo tam slabo citif moc a bolo tam mnozstvo zaujimavych 
chrobakov a prazdnych flias od piva, co tam zanechali adolescenti. 

Cupela tam v snehu, vydychovala oblaciky pary. Chytila ho za koniec 
pleteneho salu, pritiahla si jeho tvar k svojej a drsne ho pobozkala na usta, 
liplne ho sokujiic, ked' mu pretlacila svoj jazyk pomedzi pery. 

Bozkavali sa, az kym nezazvonilo, a ked' Alan isiel do triedy, citil, ze 
mu tvar hori ako ziarovka. Triedny ucitel' sa ho spytal, ci sa citi dobre, a on 
vykoktal akesi prisvedcenie, kym Marci, sediaca zadnej lavici, potlacala 
smiech. 

Znovu obedovali spolu a Marci vyplnila mlcanie beznymi poznamkami 
o nedostatkoch sendvica, co jej otec zabalil, o cudnych pachoch, ktore 
vychadzali zo siveho vrecka, v ktorom si Alan priniesol zimne huby a vlhky 
chlieb so syrom, a o chlpoch na bradavici na kucharkinej brade. 

Ked' prisli na skolsky dvor, snazila sa ho zatiahnuf za brvna, ale zdrahal 
sa a miesto toho ju zaviedol do mociara, kde ju prvykrat spehoval. Zem bola 
zmrznuta a zo sachoriny zostalo len strnisko, trciace zo snehu. Vzal jej ruku 
v rukavici do svojej a cakal, kym sa prestane vzpieraf. 

Co napokon aj urobila. Cele dopoludnie si nacvicoval, co jej povie: 
Verls mi? Co som? Som ako ty? Este stale ma I'iibis? Este stale si mojou 
priatel'hou? Nerozumiem tomu o nic viae ako ty, ale teraz, teraz sme dvaja, 
co o torn vieme, a mozno spolu v torn najdeme nejaky zmysel. Boze, to je 
iil'ava, nebyt' uz viae sdm. 

Ale teraz, ked' tam stal s Marci, ked' sa z ihriska ozyvali vzdialene 
vykriky hier, novy sneh vohal a vietor skucal v korunach stromov, nedokazal 
to zo seba dostaf. Bud' tie veci vedela alebo nie, a ak nie, nevedel, co by mal 
robif, aby pochopila. 

„Co?" povedala nakoniec. 

„Ty -" zacal, potom zmlkol. Nemohol vyslovif tie slova. 

Vyzerala podrazdene, a zvuky a pachy ho obklopovali, ked' sa moment 
predlzoval. Ale potom sa uvol'nila. „Nerozumiem tomu, Alan," povedala. 
„Je to pravda? Je to naozaj tak, ako si mi hovoril? Videla som, co som 
videla?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 73 

„Je to pravda," povedal, a bolo to, akoby sa mraky rozostiipili, svet sa 
rozjasnil sneznou ziarou, a zvuky z ihriska zneli radostne, nie hrozivo. „Je to 
pravda, a ja tomu nerozumiem o nie viae ako ty, Marci." 

„Si... clovek, Alan?" 

,^4yslim, ze ano," povedal. „Krvacam. Jem. Spim. Rozmysl'am a 
rozpravam a snivam." 

Stisla mu ruku a dala mu pusu. „Bozkavas," povedala. 

A vsetko bolo zasa v poriadku. 



Nasledujiici den bola sobota a dohodli sa, ze sa stretnii pri vchode do 
jaskyne. Na zaveternej strane jasne zimne slnko poskytovalo dosf tepla na 
to, aby sa sneh trochu roztopil a odhalil zakrpatenu zimnu travu pod nim. 
Sedeli na suchom snehu a naciivali hvizdaniu vetra v korunach borovic a 
susfaniu snehovych krystalikov po zamrznutom povrchu zavejov. 

„Budem teda mocf spoznaf tvojho otca?" povedala po torn, co 
pozorovali kralicka, ako hopkal hore svahom a stratil sa v lese. 

Hlboko sa nadychol a ovoniaval uhol'ny pach otcovych myslienok. 

„Chcela by si?" povedal. 

„Ano." 

A tak ju viedol dovnutra hory, cez zimnu jaskyiiu, dozadu, dozadu 
k jazierku v srdci hory. Postupovali ticho, ich prsty prepletene. „Teraz musis 
vypniif baterku," povedal. „Vystrasila by skriatka." Zvuk jeho hlasu sokoval 
jeho sameho a zacitil, ze ju vyl'akal. Inak tam bol uplny pokoj, ozyval sa len 
dych a jaskynny vanok. 

Nechala dobehmif vrciace dynamo baterky a vsetko prikryla temnota. 
Bolo tak chladno, ale nie zima, a vzduch voiial po uhli viae ako inokedy. „Je 
tu," povedal Alan. Pocul, ako sa skriatok dal na utek. Jeho slova sa odrazali 
nad hladinou jazierka. „Pod' d'alej." Jej prsty boli vel'mi studene. Kracali 
pomalymi, odmeranymi krokmi, ako kral' a kral'ovna elfskej rise na 
prechadzke lesom. 

Zastavil sa na brehu jazierka. Nebolo tam skoro ziadne svetlo, ale Alan 
rozoznal hladky povrch otcovho jazierka. 

„Co teraz?" zasepkala, jej slova sepotali nad hladinou. 

„S nim sa mozeme rozpravaf len z prostriedku," zasepkal. „Musime sa 
tam prebrodif." 

„Nemozem isf domov v mokrych satach," zasepkala. 

„Nebudes mat' saty," povedal. Pustil jej ruku a zacal si rozzipsovavaf 
otepl'ovacky. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 74 

A tak sa vyzliekli, tam na otcovom brehu. Ziarila v tme, bleda 
dievcenska forma oproti vlnkam jazierka, chuda, s rukami prekrizenymi na 
hrudi. Hoci vedel, ze ho nemohla vidief, uvedomoval si svoju nahotu a 
vstupil do vody lined' ako sa zobliekol. 

„Pockaj," povedala s panikou v hlase. „Neopusfaj ma!" 

Natiahol k nej teda ruku a potom si uvedomil, ze ona ho nevidi, vystupil 
z jazierka a vzal ju za ruku a pritom sa jemne obtrel o jej drobny prsnik. 
Dotyk si sotva vsimol, ale ona sa mykla a takmer spadla. „Prepac," povedal. 
„Pod' so mnou." 

Voda bola chladna, ale ked' vosli po plecia, ohriala sa, alebo sa 
znecitliveli. 

„Je to v poriadku?" zasepkala a uz boli v strede jaskyne, ozvena sa 
odrazala sem a tam a trvalo dlho kym odoznela. 

„Pocuvaj," povedal Andy. „Len pocuvaj." 

A ked' ozvena jeho slov utichla, zdvihol sa vanok, a potom sa zo 
vzduchu vynorili slova. 

„Adam," vzdychol jeho otec. Marci vyskocila na stopu z vody a jej 
cTapnutie rozoslalo vlnive kruhy, ktore sa odrazali od stien jaskyne. 

Alan sa k nej natiahol a obtocil jej ruku okolo pliec. Pritulila sa k jeho 
hrudi, klzka chladna naha husia koza sa pritisla na jeho rebra. Vohala 
nadherne, ako liska. Citil sa nadherne, slavnostne, staf tam nahy, v otcovom 
srdci, a nechaf svoje tajomstva odhalene. 

Znovu zadrzala dych. 

„Alan," povedal jeho otec. 

„Chceme porozumief, Otec," zasepkal Alan. „Co som?" To bola otazka, 
ktoni nikdy nepolozil. Teraz, ked' sa na to opytal, sa citil ako hlupak: jeho 
otec urcite vedel, vrch vedel vsetko, stal tam odjakziva. Na tuto otazku si 
mohol najsf cas hocikedy. 

„Ja nemam odpoved'," povedal otec. „Mozno ziadna odpoved' nie je. 
Mozno sa nikdy nedozvies." 

Adam pustil Marci, nechal ruky klesnut'. 

„Nie," povedal. „Nie!" zakrical a nehybnosf pominula. Vietor bol silny 
a studeny, ale jemu to bolo jedno. ,JfIE!" vresfal a Marci ho schytila a 
zapchala mu rukou usta. V usiach mu buracali ozveny, ale neutichali, 
naopak, pridavali sa jedna k druhej, ako stena hluku, ktora ho plnila hrozou. 

Rozplakala sa, s otvorenymi ustam vydesene vzlykala. Splechla na neho 
a voda mu prskla do nosa a oci. Vietor bol chladnejsi, tak studeny, az to 
bolelo, a on ju vzal za ruku a bezohl'adne sa brodil k brehu. Roztocil dynamo 
baterky a podal jej ju, potom si prudko natiahol saty na mokru pokozku, 
hl'adiac na jazero, pokym ona urobila to iste. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 75 



V zimnej jaskyni stretli golema. 

Stal tam ako socha, tehlovo cerveny so ziariacimi ocami, vedl'a Alanovej 
matky, ruky spustene po stranach. Golemovia nezvykli prichadzaf na tuto 
stranu ich otca vel'mi casto, a skoro nikdy cez den. Marci ho zachytila do 
svetla baterky ked' vosli do vlhkeho tepla jaskyne, trasiic sa v poryvoch 
vetra. Baterka jej vyklzla a Alan ju zachytil skor, ako dopadla na zem. 

„To je v poriadku," povedal. Hrud' sa mu dvihala od vybuchu hnevu, ale 
golemova pritomnosf ho upokojila. Golemovi ste mohli povedaf alebo 
urobif cokol'vek, on vam to nemohol vratif, nemohol odpovedaf. Synovia 
vrchu, ktory golemov prichylil - a splodil? - im neboli nic dlzni. 

Pristupil k nemu a zalozil si ruky. 

„Co sa deje?" povedal. 

Golem zl'ahka sklonil hlavu a pozrel mu do oci. Mai tvar cloveka, ale 
hodne banateho, so svalmi ako zmrazene bahno. Ovisajuce brucho mu ako 
kilt krylo hladky rozkrok. Ked' hybal cel'usfou, zuby ako dlata mu klapali o 
seba. 

„Tvoj otec je smutny," povedal. Hovoril pomaly, ako ked' pada lavina 
rozdrvenych skal. „Nasa strana chladne." 

„To mi je fuk," povedal Alan. „Do riti s mojim otcom," povedal. Davey, 
ktory sedel na ich matke ako na bidielku, sa za jeho chrbtom zlomy seine 
zasmial. 

„Nemal by si -" 

Alan strcil do golema. Bolo to akoby strcil do brala. Vobec to nim 
nepohlo. 

„Nehovor mi, co mam robif," povedal. „Ty mi nemas co rozkazovaf. 
Chcem vedief, co som zac, ako to, ze sme, a ked' mi nevies pomocf, tak 
mozes rovno odisf." 

Vietor sa ochladil, teraz ho bolo citif za golemovou stranou vrchu, za 
hlinou a suchymi kosfami golemskych ulovkov, ktore aranzovali okolo stien 
svojej jaskyne. 

Golem stal nehybne ako skala. 

„Toto... rozumieV opytala sa Marci. Davey sa znovu zachechtal. 

„Nie je hlupy," povedal Alan trochu pokojnejsie. „Je len... pomaly. 
Mysli a kona pomaly. Ale nie je hlupy." Na moment sa odmlcal. „Naucil ma 
rozpravaf," povedal. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 76 

A bolo to. Rozplakal sa, hryzol sa do peri, aby neplakal nahlas, ale slzy 
sa mu kotul'ali po licach a plecia sa mu chveli. Luc baterky nanho namieril, 
a jemu sa chcelo utekaf k matke a skryf sa za nou, chcel ujsf pred svetlom. 

„Chod'," povedal jemne golemovi a dotkol sa jeho lakfa. „Bude to 
v poriadku." 

Golem sa pomaly a so skripanim otocil a odrachotil zjaskyne, 
nemotorny a fazky. 

Marci ho objala a on zaboril tvar do jej chudeho krku, jeho honice slzy 
stekali po jej klucnych kostiach. 



Tej noci prisiel Davey k nemu a zasvietil na neho baterkou. Zobudil sa 
sliephajuc do jasnej ziarovky, zaclonil si oci. Siahol po svetle, ale Darryl 
odtancoval z dosahu a drzal luc svetla na jeho ociach. Zlostne tocil rucnym 
dynamom az sa vzduchom ozyvalo praskanie. 

Alan vyliezol nahy z postele a smatral okolo po dlazke. Maval tam 
geodu, ktoni rucne rozbil a vylestil, bola vel'ka ako softbalova lopticka, 
navrchu hladka ako sklo, spodok mala drsny ako kokosovy orech. 

Micky sa rychlo rozohnal a hodil geodu plnou silou do miesta, kde tusil 
Daveyho hlavu. 

Ozval sa uder a vykrik, svetlo zrachotilo na zem a pomaly tmavlo, ako 
sa dynamo bzuciac dotacalo. V zornom poli sa mu nahahali zelene machule 
a Darrena videl val'af sa po zemi len tak, ze otocil hlavou na stranu a pozeral 
kutikom oka. 

Siahol smerom k Daveymu a zacitil krv. Kl'akol si, nahmatal Daveyho 
ruku a sledoval ju dohora k plecu, ku krku. Lepkave od krvi. Vyssie, 
k Daveyho tvari, k celu, tam bol vtlacok po drsnej strane geody. Krv vol'ne 
tiekla a pod jeho druhou rukou sa dvihala Dannyho hrud', dychal plytko, 
rychlo, takmer sipel. 

Zrak sa mu pomaly vracal. Vzal svoje tricko a zroloval ho, pritlacil ho 
Daveymu na celo. V skole preberali prvii pomoc. S niekym, kto mal 
poranemi hlavu, ste nemali hybaf. Pritlacil tricko, snazil sa zastavif 
krvacanie. 

Vtom, rychlo ako bic, Davey otocil hlavou a zahryzol plnou silou do 
Alanovho konceka palca. Albert odskocil, ale bolo neskoro: Davey mu 
odhryzol koniec palca na pravej ruke. Alan zavyl, prebudiac Eda-Freda- 
Geoffa, ktori zacali plakaf. Davey sa odkotul'al prec a unikol do hlbok 
jaskyne. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 77 

Alan s rukami stisnutymi medzi stehnami knuciac tancoval okolo 
jaskyne. Spadol na zem a stlacil nohy k sebe, potom si pomaly priblizil ruku 
k tvari. Drsny pahyl' palca jemne prskal krv v rytme jeho pulzu. Snazil sa 
spomeniif si na prvu pomoc. Okolo rany si omotal tricko a potom si cez holu 
hrud' pretiahol parku a bose nohy zarazil do ciziem, potom sa vybral k ustiu 
jaskyne a v mesacnom svetle nabral sneh, nesikovne nalepiac snehovii gul'u 
na ruku. Trasiic sa vratil naspaf do zimnej jaskyne a oprel sa o matku, 
zranemi ruku drziac nad hlavou. 

Zimna jaskyiia ochladla ako Fad nalepeny okolo jeho ruky. Bobby, 
ktoreho zobudili jeho vestecke instinkty, sa priplazil k nemu s prikryvkou a 
Alana do nej zaknitil. Samozrejme, ze to predvidal - vsetko. Ale Bobby sa 
riadil podl'a vlastnych pravidiel, svoje zamery si nechaval pre seba, daval do 
poriadku katastrofy, ktorym nedokazal zabranif. 

Hlboko v horach bolo pocuf ozveny Daveyho staccatoveho smiechu. 



„Nebolo spravne priviesf ju sem, Adam," povedal mu Billy rano, ked' 
nakrmil Alana chlebovou korkou a susenymi jablkami, ktore mu doniesol, a 
obalil mu ruku cerstvym snehom. 

„Ja som ju sem nepriviedol, sledovala ma," povedal Adam. Rameno ho 
bolelo od toho, ako ho drzal hore, a chrbat a kostrc mu po celonocnom 
sedeni opierajuc sa o matkin bok celkom stfpli. „A okrem toho, preco by to 
malo byf nespravne? Podl'a cich pravidiel? Akych pravidiel? Ake su vlastne 
tie posrane pravidla?" 

„Pravidla citis, bracek," povedal. Nedokazal pozrief Alanovi do oci, 
nikdy to nerobieval. Od Bobbyho aj toto bola vyznamna rec. 

„Ja necitim nijake pravidla," povedal Alan. RozmysTal, ci je to pravda. 
Nikdy predtym nikomu nepovedal o svojej rodine. Cely cas vedel, ze by to 
nemal robif. 

„Ja ano. Nesmie to vedief. Nikto nesmie. Dokonca ani my. Nikdy to 
nepochopime." 

„Kde je Davey?" 

„Robi... ritual. S tvojim palcom." 

Sedeli mlcky a nafahovali usi, naciivali vetrom a vzdialenemu suchotu 
obyvatel'ov hory. 

Opnic sa o zdravii ruku sa Alan posunul, hl'adajuc pohodlnejsiu polohu. 
Zranemi ruku si polozil do lona a odmotal z nej svoje krvou nasiaknute 
tricko, jemne odfahujuc vrstvy zlepene zrazeninou, ktora ich drzala na 
mieste. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 78 

V noci jeho ruka vyzerala zosuverena od l'adu a obmedzeneho krvneho 
obehu, a mozno od Daveyho ritualu. Alan si prezeral jej kornatu, pazurovitu 
podobu. Pomyslel si, ze vyzera, akoby patrila niekomu - niecomu - inemu. 

Buddy vyliezol po stalaktite, ktory mu sluzil ako rebrik, do svojho 
hniezda vo vyske, kde spaval, a vratil sa drziac fl'asu vody. „Je cista, je 
z jazierka," predniesol d'alsiu dlhu rec. Drzal aj za name plienok, spranych a 
obnosenych, takze boli makke ako flanel. Navlhcil jednu a zacal omyvaf 
vrstvu zaschnutej krvi z Alanovho ramena a ruky. Postupoval od lakt'a, 
potom sa venoval nezranenym prstom, potom vel'mi jemne, jemne ako 
dotykom pierka, pomaly, ako l'adovec, pracoval na Alanovom palci. 

Ked' skoncil, Alanova ruka bola cista a sucha a chladna, a rana na jeho 
palci bola obnazena, naha, tenucka chrasticka, pomaly roniaca kvapalinu. 
Alanovi sa zdalo, ze z rany vidi treat' pahylik kosti. Bol udiveny, ze vidi 
svoje kosti, ze sa moze pozrief na prierez sameho seba. PremysTal, ci by 
nemohol spocitaf kruhy a zistif, aky je stary, pretoze si v tomto smere nebol 
nikdy isty. Strasidelne sa zachichotal. 

Natiahol zdravu ruku. „Pomoz mi vstaf, dobre?" Bobby ho postavil na 
nohy. „Podas mi aj nejake teple oblecenie?" 

Urobil to, lebo to bol Bobby, a ten bol vzdy ochotny pomahaf, 
poskytniif vam hocijakii sluzbu, aj ked' nikdy by vam neposkytol sluzbu, 
z ktorej by ste mali najvacsi uzitok: nerozpovedal svoje videnia, nepomohol 
odvratif katastrofy, vynarajuce sa na obzore. 

Postavif sa na nohy, chodif okolo, byf cisty - znovu sa citil vo svojej 
kozi. Podarilo sa mu dokonca natiahnuf si otepl'ovacky a parku a namahavo 
vysiel na svah vrchu, do jasnej slnecnej ziary, kde si mohol svoju ruku dobre 
poprezeraf. 

To, co povazoval za kosf, nebola kosf. Bol to chuducky drobnucky 
koncek palca, vyrastajuci z dotrhaneho, chrastaveho pahyl'a. Bol na hom 
viditel'ny aj vir odtlacku prsta, a tenucka, skoro neviditel'na kozticka. Dotkol 
sa ho koncekom jazyka a bolo to, akoby pocitil jazyk, odierajuci povrch 
chybajucej spicky palca. 



„To je hnusne, daj to prec," povedala Marci, uhynajiic pred jeho rukou 
v predstieranej hroze. Drzal svoj proto-palec pod jej nosom a vrtel nim. 

„Teraz nezartujme, okej? Chcem jednoducho vedief, co to znamend. 
Rastie mi novy palec" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 79 

„Mozno si scasti mlok. Tym dorastaju nohy a chvost. Ale dazd'ovka - 
rozsekni dazd'ovku napoly a dostanes dve dazd'ovky. Je to v jednej 
z ockovych knih." 

Hl'adel na svoj palec. Viditel'ne vyrastol, dokonca pocas cesty do mesta, 
k domu Marci. Boli schovani v jej izbe, obklopeni akvarelmi koni v pohybe, 
ktore namal'ovala jej matka. Marci vylovila z chladnicky studenii tlacenku a 
syr a bublinkovii limonadu, ktoni jej otec priniesol od Marks & Spencera 
v Toronte. Bolo to najcudnejsie jedlo, ake kedy okusil, ale vypestoval si 
k nemu chut'. 

„Zakyvaj nim znovu," povedala. 

Urobil tak a koncek palca sa ohol ako zmenseny model palca, a porusil 
chrastu okolo. 

„Mali by sme isf k lekarovi," povedala. 

„Ja nechodim k lekarom," povedal prosto. 

,JVechodil si k lekarom - to neznamena, ze by si nemohol." 

„Nechodim k lekarom." Rontgenove pristroje a stetoskopy, krvne testy a 
sikovne male baterocky vo vasich usiach - ktovie, co by ukazali? Chcel byf 
prvy, kto na to pride, nechcel, aby to musel vysvetl'ovaf lekarovi skor, nez to 
vsetko sam pochopi. 

„Ani ked' si chory?" 

„0 to sa postarajii golemovia," povedal. 

Pokrutila hlavou. „Si cudak, vies to?" 

„Viem," povedal. 

„Myslela som si, ze moja rodina je divna," povedala, natiahnuc sa na 
posteli na brucho. „Ale proti vam je nic." 

„Viem." 

Dopil svoju limonadu a l'ahol si vedl'a nej. Odgrgol si. 

„Mohli by sme sa spytaf ocka. Pozna vel'a zvlastnych veci." 

Zaboril tvar do jej periny a ovoniaval bavlnemi obliecku a jej nocny pot, 
ako korenie, ako skorica. „Nechcem to urobif. Prosim, nikomu o torn 
nehovor, dobre?" 

Chytila ho za zapastie a znovu pozrela na jeho drobucky palec. „Zakyvaj 
nim este raz," povedala. Zakyval. Zachichotala sa. „Predstav si, keby si bol 
ako dazd'ovka. Predstav si, ze niekde by z tvojho palca rastol druhy ty." 

Prudko sa vztycil. „Myslis, ze je to mozne?" povedal. Srdce mu buchalo. 
„Co myslis?" 

Pretocila sa na bok a zahl'adela sa nahho. „Nie, nebud' hlupy. Ako by 
mohol tvoj palec dorasf na druheho tebal" 

„Preco nie?" 

Na to nemala odpoved'. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 80 

„Musim isf domov," povedal. „Musim to vedief." 
„Idem s tebou," povedala. Otvoril usta, aby namietol, ale zatvarila sa 
bojovne, jej liscie crty sa zvrastili v posmesnom hneve. 
„Tak pod'," povedal. „Pomozes mi obliecf si kabat." 



Zimna jaskyha bola prazdna. Nazrel do usti vsetkych tunelov, nat'ahujuc usi, 
ci nezacuje Daveyho. Brian ich sledoval zo svojho vysokeho hniezda. 

„BiHy, kde je?" zavolal Alan. „Kurvafix, povedz mi kde je!" 

Billy naiiho zo svojho bidielka pozeral smutnymi prazdnymi ocami - 
vari zasa zabudol jest'? - a zavrtel hlavou. 

Vydali sa do tunelov. Dokonca ani s baterkou mu Marci nestacila. Alan 
citil tunely cez podrazky, vnimal ich cuchom, rozoznal ich podl'a druhu 
ozveny. Kracal rychlo, zdravou rukou t'ahajiic Marci za sebou, kym ona 
pumpovala dynamom koFko len stihala. Pocul ju ako dychci, odhadoval ich 
polohu podl'a toho, ako sa slabe zvuky odrazali od stien. 

Ked' napokon Daveyho nasli, bolo to v jaskyni golemov na opacnej 
strane vrchu. Cupel v kute a golemovia sa pohybovali pomaly okolo neho, 
vyhybajiic sa mu, akoby to bol balvan alebo stalagmit, ktory tam za noc 
vyrastol. Ich kamenne hlavy sa otacali, aby si prezreli Marci a Adama, ich 
svetielkujuce oci ich na moment oziarili a potom sa odvracali. Bolo to 
vyrecne vyjadrene: Totoje zalezitost' vrchu ajeho synov. My sa nemiesame. 

Golemov bolo viae, nez koFko ich Alan kedy naraz videl, sesf, mozno 
sedem. Golemovia vyrabali d'alsich svojich z hliny, ktoni nasli na brehu 
rieky, kedykol'vek chceli alebo potrebovali, a nechali, aby sa ich pocet 
zmensil, ked' potrebovali alebo chceli, jednoducho vhodnym rozobratim 
niekoho spomedzi seba na hlinu, z ktorej vzisiel. 

Jaskyha golemov bola olemovana malymi kost'ami a lebkami, v radoch a 
vrstvach okolo stien, ktore boli prepletene suchymi travami v stiipajucich 
geometrickych tvaroch. Pochadzali z kozusinovych zvieratiek, ktore 
golemovia trpezlivo chytili a zabili, odrali z koze, nakorenili a vyiidili, a 
ukladali do rodinnej jaskyne ako male, do kozusin zabalene, kopky. Bola to 
cast' nevyslovenej dohody z vrchom, a tieto kosticky kedysi niesli maso 
takmer vsetkych dolezitych jedal, co Alan kedy zjedol. 

Davey sa chulil medzi kost'ami na samom konci jaskyne, chrbtom k nim, 
plecia nahrbene. 

Golemovia stali uplne nehybne, ked' sa Marci a on plizili k Daveymu. 
Bol do svojej prace tak zabrany, ze si ich nevsimol, ani ked' sa naklonili cez 
jeho piece a pozerali na vec, co drzal v rukach. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 81 

Bol to Alanov palec, a z neho vyrastal - Allen. Drobucky, vel'ky ako 
figiirka z kefky na cistenie fajky, a rovnako chuducky, ale dokonale 
sformovany, zvijajiici sa a nevedomy, s tvarickou skrivenou v drobnom 
vyraze hrozy. 

Nie celkom dokonale sformovany, vsimol si Alan, ked' pominul prvotny 
sok. Jedna z nik cloviecika Allena chybala, trcala z Daveyho list a on ju 
ml'askajiic s pozitkom chnimal. Alan na nu civel, pozoroval svojho 
miniatiirneho dvojnika, sotva vacsieho nez palec, z ktoreho vyrastal, ako sa 
kruti ako cervik na haciku. 

Davey skoncil s rukou, vsrkol ju ako spagetu. Potom zahompal'al 
Allenom na palci, potriasajiic nim, potom ho chytil za nohy, kazdii palcom a 
ukazovakom jednej ruky, a jemne, takmer laskyplne ich roztiahol. Allen 
vresfal, bol to slabucky a zmuceny zvuk, ako cvrlikanie cvrcka, a potom sa 
fava noha uvol'nila z klbu. Alan citil, ako sa jeho vlastna noha empaticky 
kruti, a nato ho naplnila vrazedna ziirivosf. Obzeral sa po jaskyni, cim by 
brata raz a navzdy zavrazdil, ale nic take tam nebolo. 

Cas Daveyho vrazdy este nenastal. 

Miesto toho skocil Daveymu na chrbat, ovinul mu ramena okolo krku, 
ruku zovrel v dusiacom zovreti, skrtil ho silnejsie a silnejsie. Marci cosi 
kricala, ale stracalo sa to v hukote krvi, co mu sumela v usiach. Davey sa 
zhiipol vzad, snaziac sa ho striasf, ale on sa nedal a pretocil Daveyho tak, ze 
len mlatil kostnatymi rukami a nohami okolo seba. Allen spadol na zem, 
vzlykajiic sa fahal na jednej ruke a jednej nohe prec od ruvacky. 

A potom bol Davey na hom, drviac mu zranenii ruku, druhy palec mu 
zaryl do oka a skriekal ako hrdzavy pant. Alan sa snazil vidief cez slzy, co 
mu vyhfkli, snazil sa dociahnuf Daveyho svojou zdravou rukou, ale ziirivosf 
ho pomaly opiisfala. Ziifalo sa pretocil, ale Davey ho fazil na hrudi ako 
delova gul'a, bol nemozne f azky. 

Zrazu bol Davey z neho zdvihnuty. Alan sa s namahou posadil, drziac sa 
za zranenii ruku. Davey visel za pazuchy v neiiprosnych rukach jedneho 
z golemov, tvar mal skrivenii na nepoznanie. Alan sa postavil a pristiipil k 
nemu, tesne mimo dosah jeho kopajiicich noh a chniapajiicich zubov, a 
Darrel mu napl'ul do tvare, paliaci chuchvalec mu trafil do oka. 

Marci ho chytila za ruku a fahala ho nazad ku vchodu do jaskyne. 
Vzpieral sa jej, hl'adal malickeho Allena, ale nevidel ho. Bol to on, tam 
v pritmi? Nie, bolo to jedno male kostene tablo, vysusene kosti hrabosa, 
vystavene v anatomicky spravnom mystickom hieroglyfe. 

Marci ho fahala prec, von do jasneho snehu, na jasne slnko. Palec mu 
znova krvacal, ronil tucne kvapky s farbou cervenej farbicky, krv tak 
honicu, az sa zdalo, ze skvrci a vnara sa do snehu. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 82 



„Musis to povedaf niekomu dospelemu, Alan," povedala, zaviniic jeho novy 
maly palec do gazy, co vytiahla z vrecka. 

„M6j otec o torn vie. Moja matka vie." Sedel s hlavou medzi kolenami, 
neopovazoval sa na iiu pozrief, vo svojom kutiku zimnej jaskyne. 

Prizmurenymi ocami na neho pozerala. 

„Oni sa ratajii," povedal. „Rozumeju tomu." 

Zavrtela hlavou. 

„Rozumeju tomu lepsie, nez hociktory dospely, co poznas. To sa upravi 
samo, Marci. Aha." Zakyval na hu palcom. Bol uz veFky ako jeho malicek a 
mal dobre sformovany necht. 

„To nie je vsetko, co sa ma upravif," povedala. „Nemozes to nechaf len 
tak. Tvoj brat. Ta vec vjaskyni..." Potriasla hlavou. „Niekto o torn musi 
vedief. Nie si v bezpeci." 

„Slub mi, ze o torn nikomu nepovies, Marci. Je to dolezite. Nikto, 
okrem teba, o torn nevie, a takto musi zostaf. Ak to povies -" 

„Co?" postavila sa a natiahla si kabat. „Co, Alan? Ked' to poviem a 
budem sa snazif ti pomocf, co mi urobis?" 

„Neviem," zamumlal. 

„Nuz, urob, co musis urobif," povedala a s dupanim vysla z jaskyne. 



Na usvite Davey usiel. Kurt vysiel von preparkovaf svoj stary Buick, kufor 
mal napchaty nakladom LCD panelov, prazdnych kaziet na laserovy toner a 
otvorenych balikov drahej japonskej kozmetiky. Alan a Davey na seba len 
uprene hl'adeli, ale potom Davey zatvoril oci a zacal jemne chrapaf, a hoci 
Alan chodil hore-dolu a masiroval si koreh nosa a nafahoval zranene 
rameno, nemohol si pomocf, a ked' si sadol, zatvoril oci a hlava mu klesla. 

Prudko sa prebudil a hl'adel na prazdne slucky lepiacej pasky a povrazu, 
visiace z jeho kapitanskej stolicky, na pasiky suchej koze ako vlakna 
vysusenej bananovej supky, ktore z nich viseli. Potichy pre seba zaklial a 
skrikol Doriti! do nizkeho stropu suterenu. Nemohol zaspaf na viae nez par 
sekund a polookienko, cez ktore Davey unikol, bolo akoby posmesne 
roztvorene. 

Neisto sa postavil a vysiel von pohl'adaf Kurta. Bose nohy vrazil do 
tenisiek, obnazemi hrud' a obvazy zakryl bundou. Kurta nasiel ako sa 
v krvavom svetle usvitu vlecie cez park. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 83 

Kurt pozrel na jeho vyraz a povedal, „Co sa stalo?" Paste mal pozdlz 
tela, vyzeral napato, pripraveny sa rozbehnuf . Alan citil, ze caka na povel. 

„Zmizol." 

„Ako?" 

Alan potriasol hlavou. „M6zes mi pomocf obliecf sa? Myslim, ze si 
kosel'u sam neobleciem." 

Isli ku Grekovi, cakali von na obrubniku, kym sa starky ukaze a odopne 
refaz zo stoliciek a rozostavi ich okolo stola. Ospalo im priniesol vysoke 
salky kavy a omelety, a oni mlcky jedli, prilis unaveni na rozhovor. 

„Vezmem fa k lekarovi?" spytal sa Kurt, kyvnuc hlavou na obvaz, ktory 
sa mu nadiival pod kosel'ou. 

„Nie," povedal Alan. „Ja sa rychlo hojim." 

Kurt si posuchal lytko a mykol sa. „Presekol mi kozu," povedal. 

„Si zaockovany?" 

„To hej. V smetiakoch je privel'a svinstva. V odpade Cerveneho kriza 
som raz nasiel polystyrenovu chladnicku s rozbitymi skumavkami od krvi." 

„Tak budes v poriadku," povedal Alan. Zahniezdil sa na sedadle a 
mykol sebou. Trochu zaochkal. Kurt prizmuril oci a zavrtel hlavou. 

„To si teda v poriadne divnych srackach," povedal Kurt hl'adiac do 
svojej kavy. 

„Pre mha je to len o chip menej cudne, ak fa to ukl'udni." 

„To teda neukl'udni," povedal Kurt. 

„Nuz, prave preto o torn obycajne nikomu nehovorim. Si len druhy 
clovek, ktory tomu uveril." 

„Mozno by som sa mohol stretnuf s tym prvym a utvorif podpormi 
skupinku?" 

Alan odtisol omeletu. „Nemohol. Je mrtva." 



Davey strasil na skolskom dvore. Alan vzdy povazoval skolu a jej okolie za 
bezpecne utocisko, miesto, kde mohol unikmif od nevysvetlitel'neho, miesto, 
kde sa mohol hraf na normalneho. 

Ale teraz bol Davey vsade, striehol na preliezackach, schovaval sa 
medzi stromami, pocas hodiny nazizal cez vyzdobene okna. Alan ho vzdy 
len letmo zahliadol, ale mal pocit, ze keby otocil hlavu dostatocne rychlo, 
uvidel by ho. Na vrchu sa Davey ukazoval zriedka, schovaval sa v jaskyni 
golemov alebo v niektorom z hlbokych tunelov. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 84 

Po pondelku Marci neprisla do skoly. Alan sa trapil kazde rano, cakal, 
kedy sa objavi. Bal sa, ze to povedala otcovi, alebo ze trucuje doma, prilis 
nahnevana na to, aby prisla do skoly, zizajuc na svoj vianocny stromcek. 

Daveyho uskrn bol vsade. 

V stredu ho zavolali do riaditel'ne. Ked' sa blizil, pocul hrmenie 
hlbokeho hlasu Marcinho otca a srdce sa mu rozbuchalo v hrudi. 

Pootvoril dvere a strcil tvar do skarky, pozerajuc na dvoch muzov 
vniitri: pan Davenport, zastupca riaditel'a, so sivymi chlpami, co mu rastli 
z vel'kych usi a priestornych nozdier, sedel za stolom a v pomykove pozeral 
na Marcinho otca, ten, s cervenymi napuchnutymi ocami, s vel'kymi 
vackami pod nimi, s tvarou otocenou do zeme, vyzeral ako iny clovek, obraz 
utrpenia a straty. 

Pan Davenport ho zbadal a zakyval nahho prstom, prisny a strnuly. 
Vtedy si bol Alan isty, ze Marci vsetko porozpravala otcovi, ktory to vsetko 
povedal panu Davenportovi, ktory to povie celemu svetu, a zrazu ziarlil na 
svoje tajomstvo, nemohol zniesf, ze sa vsetko odhali, nemohol zniesf 
myslienku na l'udi prichadzajucich do hor katalogizovaf vsetko podl'a 
kniznicneho predmetoveho indexu, studovaf a rozoberaf ho. 

A... bal sa. Nie toho, co urobia jemu. Co moze Davey urobif im. Odrazu 
vedel, ze Davey sa nezmieri s odhalenim ich tajomstiev. 

Doniitil sa vstiipif, nohy fahal ako mlynske kamene, a postavil sa medzi 
oboch muzov, ruky vo vreckach, nervozne sa posklbavajuc za spodnu 
bielizeh. 

„Alan," zachripel Marcin otec. Pan Davenport ho zdvihnutim ruky 
umlcal. 

„Alan," povedal pan Davenport. „Nevidel si Marci?" 

Alan bol pripraveny poprief vsetko, tvrdif o Marci, ze je klamarka, 
zradif ju tak, ako zradila ona jeho, postavif svoje slovo proti jej. Ochrahovaf 
ju. Ochrahovaf jej otca a skolu a mestecko pred tym, co im mohol Davey 
urobif. 

Teraz vsak zvrtol hlavu k Marcinmu otcovi a nahle pochopil. 

„Nie," povedal. „Nevidel som ju cely tyzdeh! Je poriadku?" 

Otec Marci zavzlykal, bol to zvuk, aky Alan u dospeleho nikdy nepocul. 

A vsetko sa na neho zosypalo. Marci nikto nevidel od sobothajsieho 
vecera. Jej lidajny pohyb viedol od kamaratky k Alanovi, a potom vraj usla 
alebo spadla do jazera alebo bola zrazena autom a lezi azda niekde 
v priekope, a ak ju Alan nahodou videl - 

„Nevidel," povedal Alan. „Od vikendu nie. Od nedele rana. Povedala, ze 
ide domov." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 85 

Dalsi novy zvuk, zvuk placu dospeleho. Marcin otec, jeho vzlyky 
otriasali celym trupom a pan Davenport nesikovne vysiel spoza svojho stola 
a na lavicu vedl'a neho polozil krabicku kleenexov. 

Alan zachytil pohl'ad pana Davenporta a zastupca urobil sss a ukazal na 
dvere. 



Alan sa nezdrziaval navratom do triedy. Isiel rovno do jaskyne golemov, 
priamo tam, kde vedel, ze sa Davey bude - musi - skryvaf , a nasiel ho tam, 
ako sa hra s kostickami, ktore lemovali steny. 

„Kde je?" povedal Alan potom, ako chytil Daveyho za vlasy a bez 
okolkov mu vrazil tvarou do kamennej dlazky tak silno, ze mu rozbil nos. 
Alan mu vykrutil ruky za chrbat a ked' sa snazil postavif, Alan mu podkopol 
nohy, a d'alej vyklboval ramena az z nich zaznel pukot. 

„Kde je?" povedal Alan znovu, prekvapeny svojim vlastnym pokojom. 
To uz Davey plakal, zdalo sa, ze je nefalsovane vystraseny, a Alan sa tesil 
tomu pocitu. „Zabijem fa," takmer laskavo posepkal Daveymu do ucha. 
„Zabijem fa a telo skryjem tak, ze ho nikto nenajde, ak mi nepovies, kde je." 

Davey vypl'ul mliecny zub, pravy horny rezak a plakal cez krv, co mu 
crcala dolu tvarou. „Je - je mi I'uto, Alan," povedal. „Ale bolo to tajomstvo." 
Jeho vzlyky boli hlasnejsie a prudsie ako vzlyky Marcinho otca. 

„Kde je?" povedal Alan, pochopiac. 

„U Caleba," povedal Davey. „Pochoval som ju do Caleba." 

Brata-ostrov nasiel na polceste dolu kopcom, pod zimnym prikrovom sa 
klzal k moru. Vyliezol po svahu ostrovceka smerom ku kruhu vysliapanemu 
v snehu, v snehu poprasenom hnedastou hlinou a zelenkastou travou, a 
hrabal rukami ako pes, vyhadzujuc sneho-hlino-travu pomedzi nohy, hrabal 
v kyprej hline, hrabal k studenej ruke. 

Studena ruka, trciaca teraz z hliny, zo snehu, snehu cerveno-hnedeho od 
krvi. Chuda pehava ruka, s odlomenym nechtom, odtrhnutym tak, ze po hom 
ostal negativny odtlacok. Ruka, rameno. Nebola pripojena k nicomu. Polozil 
ju na stranu, hrabal, nasiel d'alsiu ruku. Dalsie rameno. Noha. Hlava. 

Bola ubita, s podliatinami, napuchnute oci a vyrazene dva zuby, 
natrhnute ucho, vlasy poffkane krvou. Jej krasna hlava mu vypadla 
z trasucich sa studenych ruk. Dalej hrabaf uz nechcel, ale musel, pretoze to 
bolo tajomstvo a muselo sa udrzaf, a - 

- pochoval ju do Caleba, na jej casti navfsil hlinu travu sneh, a jeho oci 
boli suche a neplakal. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 86 



Toho roku bola dlha jesen a dlha zima a dlha jar. Alan upadol do znameho 
rytmu prace na novom podniku, vstaval zavcasu, ukladal sa neskoro, robiac 
vzdy dve-tri veci sucasne: organizoval schodzky, sladkymi recami 
presviedcal obchodnikov, za pochodu vylepsoval svoje postupy. 

Jeho prvym vifazstvom bol Grek, ktory nebol ziadna padavka. Chlap 
mal cez sedemdesiat a po desiatky rokov nalieval kensingtonskym frajerom 
do hrdiel smrtiaco silnu kavu a lacne pivo a vytrvalo vzdoroval vsetkym 
strelenym napadom, ktore jeho zakaznici vymysTali. 

„Larry," povedal Andy, „mam pre teba navrh a nebude sa ti pacif." 

„Uz sa mi nepaci," povedal Grek. Zastrihal elegantnymi fuzikmi. Este 
nebolo ani sedem rano a Grek sa vrtal v stroji na espreso, ktory hlasne sycal 
a vyvrhoval ohavne stuhnute masy pekelne cierneho kavoveho gruntu. 

„Co keby som ti povedal, ze fa to nebude nic staf?" 

„Mozno sa mi bude nepacif trosku menej." 

„Ide o to," povedal Alan a usrkol si z hustej, pariacej sa kavy, ktoni mu 
Grek podal v miniaturnej salocke. Ked' mu tekutina pokryla jazyk, otriasol 
sa. „Aach." 

Grek sa napoly usmial, co bola jeho verzia huronskeho rehotu. 

„Ide o to. S tym punkacom Kurtom pracujeme na projekte internetovej 
komunity pre Market." 

„Pocitace?" povedal Grek. 

„Uhm," povedal Alan. 

„Pche," povedal Grek. 

Anders prikyvol. „Vedel som, ze to povies. Ale neuvazuj o torn ako 
o pocitacovej zalezitosti, dobre? Pozri na to ako na vec slobody slova. 
Instalujeme system, ktory umozni l'ud'om po celom Markete - a raz mozno 
po celom meste - komunikovaf zadarmo, siikromne, bez pytania povolenia 
od kohokol'vek. Budii mocf posielaf spravy, ziskavaf informacie zo sveta, 
konverzovaf. Je to ako kniznica a telefon a kaviareh v jednom." 

Larry si nalial kavu. „Neznasam, ked' sem prilezu s pocitacmi. 
Donekonecna vysedavaju pri stoliku a s nikym nerozpravaju, je to ako mat' 
lokal piny soch alebo zombii." 

„Nuz, iste" povedal Alan. „Ked' si s pocitacom sam, padas do krahcej 
diery. Si vo svojom vlastnom svete. Ale akonahle spojis pocitace do siete, 
stami sa prostriedkom na rozhovor s kazdym na svete. Zadarmo! Pomoz nam 
s tym projektom - vsetko, co chceme, je aby si nam dovolil namontovaf 
krabicku nad tvoj vyvesny stit a napojif ju na tvoju elektrinu, ani nebudes 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 87 

vedief, ze je tam - a zakaznici nebudii nespolocenski, budu sa stretavaf po 
sieti." 

„Myslis, ze to budu robif, ked' im pomozem so siet'ou?" 

Uz chcel povedaf Urcite, ale zarazil sa, lebo Larryho tykadla na taraniny 
sa viditel'ne hybali. „Nie, ale niektori z nich budu. Uvidis ich, ako tu 
diskutujii, fukajii, pisu, zhovarajii sa. Tak to chodieva. Podstatne je, ze my 
este nevieme, ako l'udia sief vyuzijii, ale vieme, ze je to spolocensky 
prinos." 

„Chcete pouzif moju elektriku?" 

„No, ano." 

„Takze to nie je zadarmo." 

„Nie uplne," povedal Alan. „Tu si ma nachytal." 

„Aha!" povedal Grek. 

„Pozri, ak je toto problem, osobne pridem kazdy den a dam ti dolar za 
sfavu. No tak, Larry - ta krabicka je len zosilnovac, aby sa rozsiril dosah 
siete. Sief uz dosiahne az sem, ale krabicka jej pomoze dostaf sa d'alej. 
Budes prvy obchodnik v Markete, ktory ho bude mat'. Prisiel som najprv za 
tebou, lebo si tu najdlhsie. Ostatni si fa vsimaju. Uvidia to apovedia si, 
, Larry to ma, musi to byf dobre.'" 

Grek dopil svoju kavu a uhladil si fuzy. „V oblbovani si umelec, co? 
Dobre teda, dajte sem tu vasu krabicku. Ale ked' moje ucty za elektrinu 
vel'mi stiipnu, dam to dolu." 

„Plati," povedal Andy. „Co keby som to urobil dnes dopoludnia, skor 
nez zacnes mat' frmol? Nepotrva to viae ako par minut." 

Kaviareri bola na polceste medzi jeho a Kurtovym domom, a Kurt sa 
sotva otocil v posteli na druhy bok, ked' k nemu vosiel, aby si z otlceneho 
regalu vzal jeden bod pristupu, a potom zasiel k sebe domov po rebrik a 
vftacku Makita. Trvalo mu vacsinu dopoludnia, kym krabicku nad vyveskou 
poriadne zabezpecil, lebo do stareho spongioviteho dreva musel skrutky 
zaryf hlboko, aby vydrzali navaly snehu, ktore pridu v zime. Potom musel 
nafahaf kable cez vyvesny stit, co mu tiez trvalo dlhsie, nez predpokladal, 
ale potom to uz bolo hotove a na Kurtovej krabicke za rozblikali tie idiotske 
svetielka. 

„A co tam hore vlastne robis, Al?" povedal Kurt, ked' sa konecne 
pripotacal z postele dolu ulicou na svoju popoludnajsiu rannii kavu. 

„Larry nas nechal nainstalovaf bod pristupu," povedal a utrel holubie 
hovienko, aby mohol prilepif drot. Zliezol z rebrika a utrel si ruky do 
svojich maliarskych monterok. „Bude to za desaf , prosim." 

Kurt vylovil za hrsf drobnych a navyberal centiky az to robilo desaf 
dolarov a podal mu ich. „Ukecal si Greka?" zasycal. „Ako?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 88 

„Bozkal som mu zadok bez toho, aby som urazil jeho inteligenciu." 
„Dobry trik," povedal Kurt a plesli si dlanami. „Mal by som sa 

nalogovaf a dostaf tii vec na sief, co?" 

„Ano," povedal Anders. „Idem si objednaf nieco na zjedenie, vezmem aj 

pre teba." 



Co urobili bolo, ze vyhadzali kramy z krabic, ktore Kurt poskladal vo 
svojom skladisku-vrakovisku. 

„Tieto funguju?" povedal Alan. Tri z nich mal vo vel'kej zasobovacej 
nadrzi zo svojho suterenu, ktoni do cista vymyl. Tieto zakladne stanice uz 
nevyzerali ako nieco, postavene z odpadu. Presli na nizkoenergeticke 
maticne dosky Mini-ATX, ktore im dovolili zmensif hardver natoFko, ze sa 
zmestil do 50 dolarovej krabice z Canadian Tire, odolnej proti pocasiu. 

Adam z videnia rozoznal deti ulice, co tam boli toho diia, ako tie, co sa 
uz dlhsie pravidelne motali okolo obchodu, a oni naiiho vrhali zamracene 
pohl'ady, lebo mal tu drzosf zapochybovaf o Kurtovi. Tieto Kurtove decka 
sa nepodobali det'om, co roky pracovali s nim. Mozno boli bystre, ale boli 
ovel'a viae... rozhnevane. Niektore z dievcat boli rezacky s jazvami po 
nozoch na predlaktiach. Niektori chlapci vyzerali, akoby na ulici dostali viae 
bitky, nez bolo treba, akoby boli vzdy pripraveni ruvaf sa. Pred Kurtovym 
obchodom sa Alan snazil rozostrif pohl'ad, aby nikoho z nich nevidel prilis 
podrobne. 

„Funguju," povedal Kurt. Pachol hrozne, kombinaciou odpadkov a potu, 
a mal nervozne, vel'ke vacky pod ocami, ktore sa mu urobili vzdy, ked' bol 
hore celu noc. „Dvakrat som ich testoval." 

„Postavil si mi nahradu?" povedal Alan, prezerajuc si rovne linie 
honiceho lepidla, ktore uteshovali robustne pogumovane antenky a 
maskovali jemne natavene hrany, zanechane tlakovou vrtackou. 

„Nahradu nepotrebujes," povedal Kurt. Alan vedel, ze ked' bol takto 
podrazdeny, musel s nim jednaf opatrne, aby nevzkypel, ale nemienil sa 
pustif do d'alsieho dema Kurtovym sposobom. Jedno take urobili na schodzi 
inspektorov Torontskej Krajskej skolskej rady, ked' Alan dostal napad 
pouzif skolske stoziare na vlajky ako zariadenie na otestovanie moznosti 
budovania siete. Netreba pripominaf, ze to bol debakel. Dva body pristupu 
boli trvale nainstalovane na protil'ahlych koncoch Kurtovho skladu a treti 
bol ulozeny v zasobe cely mesiac od poslednej skiisky. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 89 

Jedno z deti ulice, chlapec s parom nepravdepodobne obrovskych 
raverskych topanok, vzhliadol kAlanovi. „Vsetky tieto sme otestovali. 
Fungujii." 

Kurt si odfukol a vd'acne buchol chlapca do pleca. „Presne tak." 

„Fajn," povedal Adam trpezlivo. „Ale mohli by sme sa ubezpecif, ze 
fungujii teraz?" 

„Budii fungovaf," povedal Kurt aj vtedy, ked' mu Alan vravel, ze chce 
otestovaf body pristupu pred tym, ako ich vezmii na schodzu. „Je to 
prakticky tuha latka. Sii zo standardnej distribiicie. Prakticky ziadna 
konfiguracia." 

Co mohla a nemusela byf pravda - pre Alanovo laicke ucho to urcite 
znelo prijatel'ne - ale to nic nezmenilo na fakte, ze ked' zapli treti box, 
ostatne dva sa zavarili a zhasli. Blikajiice siefove svetielka znehybneli, a 
ked' Kurt vytiahol stary terminal VT-100 a zapojil ho do seriovych portov na 
zadnych stranach vefkych, onalepkovanych a cigaretami popalenych PC 
krabic, bolo zrejme, ze si prestali vsimaf vsetky poziadavky na prepajanie, 
asociacie, deasociacie, zdiel'anie DHCP, a myriadu d'alsich siefovych 
sluzieb, ktore poskytoval softver. 

„Je to prakticky tuha latka," Kurt takmer zakrical potom, co vypli tretiu 
krabicku a zistili, ze ostatne dva - predtym veselo bzuciace a fungujiice - sa 
odmietli vratif do povodneho stavu. Vrhol na Alana zamraceny pohl'ad, 
akoby zdrojom ich problemov bolo jeho trvanie na otestovani. 

Chlapec, ktory sa predtym ozval, az podskocil, ked' Kurt zdvihol hlas, 
potom sa skrcil. Teraz, ked' Kurt zacal pobehovaf po obchode, nazerajuc do 
skatiil' od CD a hadzuc veci na dlazku, sa chlapec celkom schulil a aj ostatni 
traja pozerali pod stol. 

„Len to reinstalujem," povedal Kurt. „V torn je krasa tychto veci. Je to 
standardna distribucia, len to skopirujem, a bim-bam, nabehne to. Ziadny 
problem. Zaberie mi desaf mimit. Mame kopu casu." 

O pat' mimit neskor, „Doriti, zabudol som, ze tento ma inu ma-do, ako 
ostatne." 

„Ma-do?" pobavene povedal Alan. Zistil, ze sa pokazilo nieco vel'mi 
specialne a uz sa vzdal nadeje, ze urobia to demo, takze sa uspokojil so 
sledovanim celeho procesu bez rozcul'ovania, aby sa naucil co najviac. 

„Maticnu dosku," povedal Kurt siahnuc po balicku cistych CD. „Musim 
len zapatchovaf distribuciu, zrekompilovaf, napalif ju na CD a rebootovaf, 
azasapofrcime." 

O desaf mimit neskor, „Doriti." 

„Ano?" povedal Alan. 

„Nezavadzaj, dobre?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 90 

„Zavolam im a poviem, ze budeme meskaf." 

,^febudeme meskaf," povedal Kurt, prsty na klavesnici sa zovreli. 

„Uz meskame," povedal Alan. 

„Doriti," povedal Kurt. 

„Urobme to takto," povedal Alan. „Vezmime dolu dva, co funguju a 
ukazme ich. A zvysok vysvetlime." 

Pohadali sa a Kurt trval na torn, ako si Alan aj myslel, ze bude, ze mu 
potrva len minutu alebo dve, kym vsetko spojazdni. Alan zachovaval pokoj, 
v duchu si robil poznamky, co sa nedarilo, a plany, ako sa tymto problemom 
nabudiice vyhnuf. 

„Mame nahradu?" povedal Alan. 

Kurt sa zaskl'abil a ukazal palcom na pracovny stol, kde sedel d'alsi 
spojovaci box s antenkami ako zajacie usi. Alan ho polozil do svojej debny. 
„Vyborne," povedal. „Otestovane, vsak?" 

„Vsetky permutacie odskusane a pripravene. Ale vies, ty tu nie si sef." 

„Viem," povedal. „Partneri." potl'apkal Kurta po pleci nevsimajuc si 
vlhky sivy uful'any pocit z lepkaveho tricka pod dlariou. 

Piece pod jeho dlariou pokleslo. „Ano," povedal Kurt. „Prepac." 

„To nic," povedal Alan. „Vel'a si na torn makal. Nalozim to, kym sa 
umyjes." 

Kurt privorial k svojmu podpazusiu. „Fuj," povedal. „Hej, dobre." 

Ked' sa Kurt o desaf mimit vynoril z prednych dveri, vyzeralo, ze sa 
aspori snazil. Spice jeho mohawku boli uhladene a zastrcene pod 
bejzbalovou ciapkou, cierne dzinsy neboli potrhane a mal len jednu 
konzervativnu refaz, ktora spajala jeho pehazenku v zadnom vrecku 
s piitkom opasku. Pridajte k tomu ciste tricko s oznamom o starej 
technologickej konferencii namiesto obligatnej hardcorovej skupiny, a mate 
priblizny vzhl'ad pocitaciara, ktory, ako kazdy vie, ovlada tajne znalosti a 
preto sa s nim musi jednaf pozorne, ak nie s respektom. 

„Citim sa ako taky dilbert," povedal. 

„Vyzeras uplne pochybne," povedal Alan, vylozil debnu s ich bodmi 
pristupu na plosinu svojho auta a tesne ju obtocil bungee povrazmi. „Punk 
ako sviha." 

Kurt sa zaskeril a kyvol hlavou. „Prestah," povedal. „Lichotnik." 

„Nastup do auta," povedal Alan. 

Celou cestou do Bellovych kancelarii si Kurt nervozne bubnoval prstami 
do dlani. Alan ho chytil za ruku a znehybnil mu ju. „Prestah si robif 
starosti," povedal. „Bude to vyborne." 

„Stale nechapem, naco to robime," povedal Kurt. „Je to telefonna 
spolocnosf. Nenavidia nas. Nemozeme to nechaf tak, ako je?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 91 

„Neboj sa, ked' skoncime, stale sa budeme vzajomne nenavidief ." 

„Tak preco sa pechorif?" Znelo to podrazdene a unavene, a Alan siahol 
pod sedadlo po termosku, ktoni naplnil u Greka predtym, ako isiel ku 
Kurtovi. „Kava," povedal a podal ju Kurtovi, ktory zavrcal, hltavo sa napil a 
prestal dudraf. 

„Pechorime sa preto," povedal Alan. „Za to, co urobime, ziskame 
mnozstvo publicity." Kurt zafucal do termosky. „Bude to vel'ka vec. Vies, 
aka vel'ka vec to moze byf. Oznamime to do tlace, ktora to rozhlasi 
verejnosti, a potom nastane frmol. Radiofizli, l'udia z telekomu, kadekto - 
pokiisia sa nas zdiskreditovaf. Chcem vedief, co budu hovorif." 

„Kriste, to ma tam fahas pre toto? Ja ti poviem, co budu hovorif. 
Vytiahnu na nas Styroch jazdcov Apokalypsy: detske porno, teroristov, 
piratov a mafiu. Budu hovorif, ze kazdy nastroj na komunikaciu, ktory 
nemozu smirovaf, zaznamenavaf, pripadne vypnuf, je nezodpovednosf. 
Povedia, ze okradame ISPov, poskytovatel'ov internetu. To hovoria 
zakazdym, ked' sa o to niekto pokusi: Philly, New York, Londyn. Na celom 
svete ta ista pesnicka." 

Alan prikyvol. „Dakujem - to je dobry zaciatok. Ale ja stale chcem 
vedief, ako to povedia, ake chyby su v ich argumentoch. A chcem, aby sme 
zbehli demo pre l'udi, ktory ch nikdy nemozeme ziskaf na nasu stranu - to je 
na odhalenie nasich chyb najlepsie publikum. Bude to dobra pripravna 
seansa." 

„Takze ja som makal celu noc, drel ako debil, aby som pripravil demo 
pre bandu chlapikov, na ktorych nam ani nezalezi? Dakujem pekne." 

Alan uz zacinal rovnako stipl'avu odpoved', ale zastavil sa. Vedel, ako 
by to skoncilo - ako zapas v kricani, ktory by ich oboch vynervoval vo 
chvili, ked' potrebovali chladne hlavy. Ale nevedel, co povedaf , aby Kurta 
uzmieril. Cely zivot sa nachadzal v takychto situaciach: konfrontovany 
s l'ud'mi, ktori mali nejaky problem, nejake trapenie, na ktore nemal 
odpoved'. Obycajne sa dokazal dobraf ku korehom problemu, ale niekedy - 
ako napriklad teraz - bol bezradny. 

Chytil sa vety. Makal som celu noc. Kurt makal celii noc, pretoze si to 
nechal na posledmi chvil'u, nie preto, ze by ho s tym bol Alan prekvapil. 
Samozrejme, vedel to. Takze caka, kedy mu to Alan obije o hlavu. Ze mu 
povie, To je tvoja chyba, nie moja. Ze mu povie Ak toto demo zlyha, bude to 
preto, lebo si sa na to vysral a nechal si si to na poslednu chvil'u. Bol 
nahnevany, ale nie na Alana, bol nahnevany na seba. 

Banda chlapikov, na ktorych nam ani nezalezi, co to malo znamenaf ? 
Aha. Kurt vedel, ze ho v skutocnom svete nebrali vazne. Bol prilis spinavy, 
prilis punk, prilis vel'a jeho identity bolo obalene tym, ze bol odcudzeny a 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 92 

odcudzoval sa. Ale svoj sen nemohol uskutocnif bez Alanovej pomoci, a tak 
bol Alan tou priatel'skou tvarou ich podniku, a on to zle niesol - bal sa, ze 
aby si udrzal tvar a postoj punkera, bude musief chodif na schodzky, 
nadavajuc a odfrkujiic, a ze Alan ho este aj za to zrusi. 

Alan sa mracil na volant. V chapani l'udi sa zlepsoval, ale to nemuselo 
nevyhnutne znamenaf, ze sa staval lepsim clovekom. Co ma vlastne 
povedaf? 

„To bolo naozaj heroicke usilie, Kurt," povedal, hryziic si do pery. 
„M6zem ti povedaf, ze si do toho dal naozaj vel'a prace." Neveril, ze by 
takato nepokryta pochvala mohla uchlacholif Kurtov hrdinsky cynizmus, ale 
Kurtove crty sa uvol'nili, odvratil sa, stiahol okienko, zapalil si cigaretu. 

„Myslel som si, ze to nikdy nedokoncim," povedal Kurt. „Bol som 
vel'mi ospaly. Citil som sa vysfaveny. Nemohol som sa sustredif." 

Bol si hore celii noc, lebo si si to nechal na poslednu chvil'u, pomyslel si 
Alan. Ale Kurt to vedel, cakal na nejake uistenie. „Neviem, ako toFko 
postihas. Musi to byf fazke." 

„Nie je to take zle," povedal Kurt fahajuc z cigarety, ale spokojny uskrn 
celkom nezamaskoval. „Je to coraz l'ahsie." 

„Hej, coskoro z toho urobime vedu," povedal Alan. „Nieco, co mozeme 
naucif kazdeho." 

„To by bolo super," povedal Kurt a vylozil topanky na palubmi dosku. 
„Boze, vsetko co potrebujes, by si mohol vyhrabaf v smetiach, pridas trosku 
metodiky, a vypadne ti vecicka, co zlikviduje telefonnu spolocnosf." 

„Toto bude zabavna schodzka," povedal Alan. 

„Boha, hej. Budu z nas vystraseni." 

„Jedneho dha. Mozno to zacne uz dnes." 



Konferencna miestnosf Bellu vyzerala skor vykladna skriha nez ako zadna 
kancelaria, so znackovym vybavenim, od farebnych presivanych kobercov 
po avantgardne svietidla. Mlada sekretarka-barmanka, v sukni a bluzke, 
ktore boli akymsi prerobenym krojom prisposobenym na kancelarske 
pouzitie, im naservirovala espreso. 

„Tak toto je novy Bell," povedal Kurt, ked' odisla. „Nase dane v akcii." 

„Dobra praca," povedal Alan a gestom ukazal na zvacseniny pan- 

etnickych modelov, ktore na stenach vyzerali mimoriadne, hoci nie krasne. 

Bellovska prestavba prisla v torn istom case, ked' sa telekom zviechal 

z pokraja bankrotu, a marketingova firma, ktoru vtedy najali, si silou svojej 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 93 

kampane urobila meno. „Mas z toho pocit, ze pouzivaf telefon je naozaj 
futuristicka, moderna aktivita," povedal. 

Jeho kontakt v polosukromnej firme bol mlady chlapec, ktory kedysi 
nakupoval v obchode s dizajnerskym nabytkom jedneho z jeho chranencov. 
Bol to mlady Turek, ktory sa vo firme rychlo uviedol lacnou akviziciou 
niekol'kych ISP hned' potom, ako praskla dot-com bublina, co sa mu 
podarilo bezchybne, a potom tie firmy hladko a uspesne integroval do siete 
Bellu. Ked' mu Alan zavolal, bol vel'mi zdvorily a obozretne nadseny, 
a pozval ho na stretnutie s niektorymi zo svojich kolegov. 

Hoci ho Alan nikdy predtym nevidel, spoznal ho v momente, ked' 
vstiipil dnu, ako osobu, ktora s nim po telefone hovorila sebaistym hlasom. 

„Lyman," povedal postaviac sa, a vystrel k nemu ruku. Chlapik mal 
mierne azijsky vzhl'ad, vysoky, v perfektne sediacom obleku, ktory dokazal 
vyzeraf sucasne neformalne a draho. 

Potriasol Alanovi rukou a povedal, „Vd'aka, ze ste prisli." Alan mu 
predstavil Kurta a potom zasa Lyman predstavil ich oboch svojim kolegom, 
rodovo vyvazenemu zboru mladych, bystro vyzerajucich l'udi, spolu 
sjednym sivobradym panom (doslovne - mal unixovskii, vel'mi 
neusporiadami a vazemi bradu), ktory mal na opasku nie menej ako sedem 
pristrojov, vratane linkoveho testera a GPS. 

Ked' sa posadili, Alan ukradomky pozrel na Kurta, ktory prizmuril oci a 
prezeral si navstivenky, co mu podali. Toto Alan neocakaval - predpokladal, 
ze bude mat' pred sebou skupinku kariernych byrokratov - a Kurt bol tiez 
zjavne vyvedeny z miery. 

„No, Alan, Kurt, radi vas spoznavame," povedal Lyman. „Pocul som, ze 
pracujete na niecom vzrusujucom." 

„Pracujeme," povedal Alan. „Budujeme celomestskii bezdrotovii mesh 
sief s pouzitim nelicencovaneho spektra, ktora bude poskytovaf 
vysokorychlostne pripojenie na Internet uplne gratis." 

„To je ambiciozne," povedal Lyman bez skepticizmu, o ktorom Alan 
predpokladal, ze bude sprevadzaf jeho vyhlasenie. „A ako to ide?" 

„Nuz, mame uz z vel'kej casti pokryty Kensigton Market," povedal 
Alan. „Kurt sa venoval vylepsovaniu hardveroveho dizajnu a prisli sme 
s niecim lacnym a reprodukovatel'nym." Otvoril svoj kufrik a podal mu body 
pristupu, zabudovane v sivych narazuvzdornych svorkovych skrinkach. 

Lyman jeden vazne vzal apodal ho sivej brade, d'alsi posunul 
vychodoindicky vyzerajucej zene v okuliaroch s rohovinovym ramom, ktorej 
prsty s ohryzenymi nechtami okamzite rozcvakli svorku a zacali hladif 
vmitorne suciastky, sledujuc prepojenia. Treti ostal pred samotnym 
Lymanom. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 94 

„Takze, co robia?" 

Alan kyvol hlavou na Kurta. Kurt polozil ruky na stol a nadychol sa. 
„Obsahuju tri siefove interfejsy; mozeme vyuzivaf l'ubovol'nu kombinaciu 
kablovych a bezdrotovych kariet. OS sa nachadza na flashovej karte; 
automaticky detekuje akekol'vek bezdrotove karty a konfiguruje ich tak, aby 
hl'adali d'alsie body pristupu. Ked' najde partnera, nadviazu vzfah klient- 
server na zaklade aktualnej prevadzky, a potom sa klient priradi serveru. To 
je kl'iicova vymena, ktorou zabezpecujeme, ze sa do siete nepresmyknu 
skodlive BP, a ked' spojenie spadne alebo zacneme mat' prilis vel'a paketov, 
tak na prepojenie drah pouzivame samolieciacu rutinu." 

Siva brada zdvihol pohl'ad. „To je rradio fiir hovorit z Gott!" povedal. 
Lymanov tim sa zasmial a o sekundu nato aj Kurt. 

Alan musel vyzeraf nechapavo, lebo Kurt ho stuchol lakt'om do rebier 
a povedal. „To je z Indiana Jonesa." 

„Ha," povedal Alan. Ten film bol v kinach davno predtym, ako on 
prisiel do mesta - nevidel ho, az kym nemal takmer 20. Ako sa mu stavalo 
casto, pri odkaze na film sa citil ako Marfan. 

Siva brada dal svoju jednotku kolovaf ostatnym okolo stola. 

„Funguje to?" povedal. 

„Ano," povedal Kurt. 

„No, tak to je dosf senza," povedal. 

Kurt sa zacervenal. „Firmware som nenapisal ja," povedal. „Len som to 
poskladal z casti projektov inych l'udi." 

„Takze, aky mate plan?" povedal Lyman. „Kol'ko tych veci budete 
potrebovaf?" 

„Stovky, neskor," povedal Alan. „Ale pre zaciatok budeme spokojni, 
ked' budeme mat' dosf na to, aby sme sa dostali na 15 1 Front." 

„Chcete sa tam pokusif na niekoho pripojif?" Vychodoindicka zena 
zapojila BP do zasuvky pod konferencnym stolom a studovala blikajuce 
kontrolky. 

„Hej," povedal Alan. „Taka je celkova idea." Zacinal sa citif trochu 
nesvoj - tito l'udia neboli k ich napadom ani zd'aleka dostatocne 
nepriatel'ski. 

„No, to je vel'mi ambiciozne," povedal Lyman. Cela jeho suita 
prikyvovala, akoby im vyslovil kompliment, ale Alan si nebol isty. 
Ambiciozne mohol pokojne byf kod pre „smiesne". 

„Co takto predvadzacka?" povedala vychodoindicka zena. 

„Samo," povedal Kurt. Vydoloval svoj laptop, otlcemi vec, ktoni drzali 
pokope nalepky hudobnych skupin a lepiaca paska, a pripojil nan bezdrotovu 
sief ovii kartu. Ostatni mu zacali vracaf body pristupu, ale on zavrtel hlavou. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 95 

„Len si ich pripojte," povedal. „Tu alebo v nejakej inej miestnosti - to bude 
este lepsie." 

Dvaja mladsi od stola zdvihli dva BP avykrocili do chodby. „Jeden 
dajte na moj stol," povedal im Lyman, „a druhy na recepciu." 

Alan zrazu zacitil vzadu na krku svrbenie, hoci nevedel preco - len akasi 
nahodna predtucha, ze sa im prihodi cosi vel'mi zle. Nebol to druh vizie, ake 
maval Brad, ten pohl'ad do dial'ky, nasledovany prudkym navratom do 
pritomnosti s ocami naplnenymi istotou desivej buducnosti. Skor cosi ako 
hus chodiaca po hrobe, zlovestne steklenie. 

Vychodoindicka zena podala Kurtovi VGA kabel, ktory sa hadil do 
utrob stola a dolu do rury v dlazke. Tukla na tlacidlo na diafkovom ovladaci 
a LCD projektor, namontovany pod stropom, zacal bzucaf, premietajiic na 
stenu obdlznik bieleho svetla. Kurt ho zasunul do zadnej strany svojho 
pocitaca a zatocil skrutky, stlacil klavesu a na stene sa zjavila jeho pracovna 
plocha, tri metre vysoka. Ako pozadie tam mal obrazok skupinu cierno 
odetych demonstrantov so satkami, ktori utocili proti policajnemu kordonu 
obuskov a slzakovych dymovnic. Blizsi pohl'ad ukazal, ze demonstrant 
beziaci v cele bol pravdepodobne Kurt. 

Poklopkal na touchpad azjavilo sa okno, zobrazujuce relativnu silu 
signalu dvoch bodov pristupu. Za okamih sa pripojil aj treti. 

„Pracoval som na tejto vizualizacii siete," povedal Kurt. „Snazi sa 
vykreslif logicke mapy topologie siete vo falosnych farbach, ktore oznacuju 
straty paketov medzi preskokmi - je to dosf dobra analogia vzdialenosti 
medzi dvoma BP." 

„Skor zoslabenia," povedal siva brada. 

„Zoslabenie je funkciou vzdialenosti," povedal Kurt. Alan v jeho hlase 
zacul odmietavy ton a vedel, ze sa dostavaju do zapasu muznosti. 

„Zoslabenie je funkciou geografie a topologie," povedal siva brada 
potichy. 

Kurt mavol rukou. „Jasne - vselicoho. Geografie. Topologie. 
Vzdialenosti. Je to politura a sl'ahacka na torte." 

„To nie je zbytocna pedanteria," povedal siva brada. 

„To nie je iba pedanteria," povedal jemne Lyman, pozorujuc obrazovku, 
na ktorej styri animovane vnibkovane krabicky tancovali a miesali sa podl'a 
toho, ako hlasili priepustnosf medzi routermi a laptopom. 

„Nie iba pedanteria," povedal siva brada. „Ked' mas mnozstvo tychto 
krabiciek v znamych lokaciach so znamou nominalnou priepustnosfou, 
mozes ich pouzif svojim sposobom ako senzorovu sustavu. Ked' prevadzka 
medzi bodom foo a bodom bar poklesne, nieco ti to napovie o fyzickom 
svete medzi foo a bar." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 96 

Kurt zamyslene zdvihol zrak od svojej obrazovky. „Hm?" 

„Napriklad, ci cez noc stratil strom listy. Alebo ci v obvykle prazdnom 
priestore nestoji vel'ke mnozstvo l'udi. Alebo ze medzi foo a bar funguje 
odrazu vel'a zariadeni, ktore s nimi interferuju." 

Kurt pomaly prikyvol. „Stratene pakety mozu byf rovnako zaujimave 
ako nestratene," povedal. 

V Alanovej hlave sa rozsvietilo. „Mohli by sme byf ako jazzovi kritici, 
ktori pocuvaju prestavky namiesto not," povedal. Vsetci nanho pozreli. 

„To je dobre," povedal Lyman. „Ako jazzovy kritik." Usmial sa. 

Aj Alan sa usmial. 

„Co vidime, Craig?" povedal Lyman. 

„Kurt," povedal Alan. 

„Ano, Kurt," povedal. „Prepac." 

„Vidime sief prepojeni. Vidite ako body pristupu stupaju v spektre 
stym, ako rastie pocet prijatych paketov? Ja som priradeny ktomuto 
nezbednikovi." Mavol rukou ku krabicke, ktora ticho blikala v prostriedku 
konferencneho stola. „A on je spojeny s d'alsim, ktory je v spojeni s tretim." 

Lyman zdvihol telefon avytocil cislo. „Hej, mohli by ste odpojif 
krabicku na mojom stole?" 

Okamih neskor jeden obdlznik na displeji zhasol. „Sledujte to," povedal 
Kurt, ked' sa zvysne dva prepojili ziarivou linkou. „Vidite? Samoliecenie. 
Minimalna strata paketov. Nadhera." 

„To je sila," povedal Lyman. „Som z toho cely vlhky." 

Nervozne sa zachichotali na jeho hrubosti. „Ale naozaj." 

„Aha," povedal Kurt a zjavilo sa d'alsie okno, ukazujuce dvadsaf alebo 
viae obdlznickov s pohyblivymi mravcimi cestickami medzi nimi. „To je 
priebezny graf kensingtonskej siete. Na uzloch bezia rozne verzie firmveru, 
takze mozete vidief, ako v niektorych hranicnych pripadoch dostavame 
ovel'a viae oscilacii medzi dvomi signalmi. V novej verzii sme to odstranili. 

Siva brada povedal, „Ako?" 

„Hadzeme mincou," zaskeril sa Kurt. „Isti chlapici v Dansku zbehli 
nejake simulacie a dokazali, ze nahodny vyber funguje rovnako dobre, ako 
hocijaky iny algoritmus, avypoctovoje ovel'a lacnej si." 

„Tak co sa to deje kusok na severovychod od centra?" 

Alan sa zameral na oznacemi cast' obrazovky. Tri body pristupu tam 
hrali hru ,na tretieho', stracali signal a znovu nadvazovali, zasa stracali. 

Kurt pokrcil plecami. „Vadny hardver, podl'a miia. Tieto krabicky nam 
zo siiciastok skladaju dobrovol'nici." 

„Zo suciastok?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 97 

Kurtov uskrn sa roztiahol este viae. „Ano. Vacsinou z odpadu. Hl'adam 
ich v smetiakoch." 

Tiez sa uskrnuli. „To je sila," povedal Lyman. 

„V d'alsej revizii by sme chceli siiciastky normalizovaf," povedal Alan. 
„Chceme byf schopni pouzif jedine distro, ktore by fungovalo na vsetkych." 

„Ach, iste," povedal Lyman, ale vyzeral trochu sklamane, rovnako ako 
Kurt. 

„Dobre, funguje to," povedal Lyman. „Funguje to?" spytal smerom 
k svojej suite. Prikyvovali. „Takze, co mozeme pre vas urobif?" 

Alan si hryzol do pery, pristihol sa pri torn, prestal. Predpokladal 
nakladacku a dostalo sa mu pohladenie. 

„Ako to, ze ste k nam taki dobri?" povedal Kurt. „Ludia, ved' vy ste Ten 
Monopol." Smerom k Alanovi pokrcil plecami. „Niekto to musel povedaf." 

Lyman sa usmial. „Ano, my sme telefonna spolocnosf. VeFky 
nemotorny dinosaurus, zmietajiici sa v asfaltovej jame. Natvrdly dinosaurus, 
ktory je hanbou pre ostatne dinosaury, takze nikto z nich nas nechce 
zachranif." 

„Cha, natvrdly dinosaurus," povedala vychodoindicka zena a vsetci sa 
zasmiali. 

„Cha," povedal Kurt. „Ale vazne." 

„Vazne," povedal Lyman. „Vazne. Zamyslite sa na sekundu nad 
veFkosfou telekomu. Tohto telekomu. Tisice kilometrov kablov v zemi. 
Ustredne. Skoleni linkovi technici afahaci kablov. Kodery. Prepinace. 
Spatne pripojenia. Partnerske dohody. To vsetko mame. Dostali ste sa 
niekedy na dial'nici na ploche miesto, kde az po horizont nevidno nic, len 
cestu a telefonne stlpy a droty? To su nase droty. To je vel'a dobra, zvlasf na 
veFku, zlii telefonnu spolocnosf. 

„Takze mame mnozstvo sikovnych hackerov. Kvanta uzasnych 
hraciciek. Giganticky rozpocet. Najvacsiu sief, akii ktokol'vek z nas kedy 
mohol manazovaf - ako hrackarsky vlacik s vel'kosfou mesta. 

„V kazdom pripade ale sotva sme ciperni. Pohnuf Bellom je ako 
posumif bitevnii lod' pomocou klepkania sparadlom. Da sa to urobif, ale 
mozes tym stravif desaf rokov a aj tak si nebudes isty, ci si dosiahol nejaky 
pokrok. Z vonku je l'ahke zamenif si ,pomaly' za ,zly'. Dokonca aj zvmitra 
je l'ahke dopustif sa tejto chyby. 

„Ale ja sa tym nenecham zmiasf . Vacsinou je totiz pre Bell dobre byf 
pomalym a liknavym. Nechceli by ste prist' domov a zistif , ze sme rozoslali 
nindzov pokroku, aby vam upgradovali vsetky telefony a videomonitory 
a zaviedli tajny rezim, ktory vam cita myslienky. Vacsina nasich zakaznikov 
stale nedokaze pouzivaf odkazovac. Niektori si neporadia s rychlovol'bou. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 98 

Takze sme pomali. Konzervativni. Ale dokazeme robif mnozstvo 
spickoveho VV, vyskumu avyvoja, dokazeme vyjsf s naozaj bombovymi 
upgradmi na opacnom konci, dokazeme svetu poskytovaf sluzbu, na ktorom 
stoji jeho schopnosf komunikovaf. Nie sme len moderni, sme podstatni. 

„Takze teraz pridete vy aukazete nam vase skutocne superzaujimave 
databoxy bezdrotovej siete, aja si hovorim ,To je certovsky dobre.' Myslim 
na sposoby, akymi by to za par dekad mohlo byf sucasfou obchodneho 
planu Bellu." 

„Par dekad?" kvikol Kurt. „Jezisikriste, za par dekad ocakavam, ze 
budem mat' cip v mozgu a tryskovy pohon na chrbte." 

„A prave preto by si bol hlupak, keby si sa chcel spajaf s nami," povedal 
Lyman. 

„Kto sa chce spajaf s vami?" povedal Kurt. 

„Nikto," povedal Alvin, poloziac ruky na stol, vd'acny, ze sa konflikt 
konecne dostal na povrch. „To nie to, na co sme prisli." 

„Preco ste tu, Alvin?" povedal Lyman. 

„Sme tu preto, lebo sa ideme zapojif do biznisu presuvania dat, vo 
velTiom, a pretoze vy, l'udkovia, ste ti najvacsi presuvaci dat v meste. Myslel 
som to tak, ze sa zastavime a dame vam vedief, na co sa chystame 
a uvidime, ci pre nas nemate nejake rady." 

„Rady, hm?" 

„Ano. Mate kvanta peiiazi atechnikov austredni auzivatel'ov a tak 
d'alej. Pravdepodobne mate akusi dobre vyvinutii kozmologiu konektivity, 
najlepsie prakticke skiisenosti a filozoficke uvahy a hutne metafory. A pocul 
som, ze ty osobne si naozaj dobry v dosahovani, aby hackeri a telekom 
spolupracovali. Ked'ze budeme svojim sposobom cosi ako telekom," - Kurt 
sa mykol a Alan ho pod stolom nakopol - „myslel som si, ze by ste nam 
mohli pomocf spravne nastartovaf." 

„Rady," povedal Lyman, bubnujiic prstami. Postavil sa a zacal sa 
prechadzaf. 

„Jedna: neobfazujte sa. Je to aspoii o dva rady fazsie, nez si 
predstavujete. Vo vsetkych torontskych skladkach nie je dostatok 
vyhodenych pocitacov na to, aby ste zadarmo pokryli siet'ou cele mesto. 
Dosah je nejakych sto metrov, vsak? Medzi stromami abudovami menej, 
a toto mesto su same stromy a budovy. 

„Dva: neobfazujte sa. Starosti s tym su ohromne. To, co mate, je fajn 
a vsetko, ale idete to daf do nik l'ud'om a nemate sajnu, co s tym budu robif. 
Pricapia na to vacsie anteny a zosiliiovace signalu. Budete mat' radiopoliciu 
za zadkom vo dne v noci. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 99 

„A co viae, otvoria to celemu svetu a kazdy jahu, aky kedy potreboval 
skryvaf, co ma za lubom, pouzije vasu sief na nevyslovne ciny - budete 
najlepsi priatelia kazdeho pirata anajbezpecnejsie utocisko kazdeho 
teroristu. 

„Tri: neobfazujte sa. Nebude to fungovaf. Mate sikovny maly smerovaci 
algoritmus, ktory bezi s tromi uzlami, a mate model, ktory sa mozno 
vyskaluje na takych 300, ale kym sa dostanete na 30 tisic, budete narazaf na 
toFke oneskorenia a stracaf tol'ko paketov a uviaznete v tol'kej signalovej 
rezii, ze to bude giganticky neiispech. 

„Chcete moju radu? Urobte z toho podnikovii technologiu: lacny sposob 
produkcie zvladnutych rieseni pre hotely a kancelarske mrakodrapy a konda 
- siete s vel'kost'ou budovy, nie mesta. A ti chlapci zaplatia - teraz platia 
stovku za kazdii lichytku linkovej siete, takze radi zacvakaju tisicku za 
poschodie pokryte tymito krabickami avam staci jedna na kazde druhe 
poschodie. A tito l'udia siete pouzivajii, nie su hocijaky Jozko Zakaznik, 
ktory nema sajnu, co si pocaf s pripojenim na sief." 

Ked' tirada zacala, Kurt stuhol, aked' zacul slovo „zakaznik", zacal 
zretel'ne vibrovaf. Alan ho varovne stuchol lakt'om. 

„Si zo miia usieras, nie?" povedal Kurt. 

„Pytali ste odo mria radu -" povedal mierne Lyman. 

„Si myslite, ze makame ako blazni pri vyvoji a rozmiestriovani tohto 
hardveru, aby hotelieri abiznismeni usetrili na fahani kablov? Dopekla, 
preco by sme nieco take robili?" 

„Lebo to celkom dobre vynasa," povedal Lyman. Trochu potriasal 
hlavou, odtiahol sa od stola, ajeho suita ho nasledovala, zavladol mierny 
nepokoj, v celej miestnosti nastalo susfanie papierov acvakanie pier 
a zamkov na laptopoch. 

Alan zdvihol ruku. „Lyman, je mi luto, asi sme sa jasne nevyjadrili. 
Nerobime to ako ziskovy podnik -" Kurt odfrkol. „Je to sluzba vo verejnom 
zaujme. Chceme daf nasim susedom pristup k nastrojom a ideam, ktore by 
inak nemali. Na spoplathovani komunikacie je cosi principalne 
nedemokraticke: znamena to, ze cim viae pehazi mas, tym viae mozes 
komunikovaf. Takze to napravame, nasim malym sposobom. Ale sme vam 
zo srdca vd'acni za rady -" 

Lyman zdvihol ruku. „Prepac, Alan, nechcem fa prerusovaf, ale je 
nieco, co som vam dvom chcel povedaf , a asi tak o paf minut uz musim 
odisf ." Bolo jasne, ze schodzka sa konci. „A poznamenal som si to, ked' som 
na to minuly tyzdeh narazil. Mozem si vziaf slovo?" 

„Samozrejme," povedal Alan. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 100 

„Minuly tyzden som si vzal vol'no," povedal Lyman. „Aj so svojou 
priatel'kou. Isli sme do Svajciarska pozrief si Alpy a navsfivif jej sestru, 
ktora v Zeneve robi cosi pre OSN. Jej sestra sa zapodieva cimsi, neviem 
presne, ako je ochrana deti v Afganistane pred upirmi alebo cosi take, a ma 
pristup na Internet v kancelarii a nevidi nijaky dovod zaviesf si ho domov. A 
tak som sa o siedmej rano nasiel putujiic po uliciach Zenevy a snazil som sa 
najsf WiFi pripojenie, aby som si pozrel email a zistil, kol'kymi sposobmi si 
tento tyzden mozem daf zvacsif penis. 

„Ziadny problem - pred kazdym hotelom a vacsinou kaviarni som nasiel 
signal siete s nazvom Swisscom. Nalogujem sa na sief a spustim prehliadac 
a dostanem okno, ktore odo mna chce heslo. Nuz, nijake nemam, ale po 
chvili snorenia dookola zisfujem, ze si kartu s docasnym heslom mozem 
kiipif. Takze cakam, kym sa otvori nejaka mala trafika amojou strasne 
biednou francuzstinou sa zacinam pytaf, ci predavajii internetove karty 
Swisscomu, apo pobaveni nad mojim prizvukom na mna pozrii apovedia 
,Nemam ani potuchy, o com hovorite.', pokrcia plecami a idu si po svojom. 

„Tak dostanem napad a idem sa pytaf do hotelov. V prvom mi povedia, 
ze karty predavaju len host'om, pretoze ich majii nedostatok. Nedostatok 
karat! O tri hotely neskor mi milostivo povedia, ze mi predajii 30-minutovu 
kartu. O, lizasne. Celych tridsaf miniif pripojenia. Jupi. A kol'ko to bude 
stat'? Len nejaky zilion svajciarskych pesos. A nepredavajii karty dlhsej 
platnosti? O iste, dve hodiny, 24 hodin, sedem dni - a kazda stoji priblizne 
dvakrat toFko, ako predchadzajuca, takze, ked' chcete, mozete mat' 
sedemdriovu kartu za toFko, kol'ko vyjde jeden den v 30-minutovych kartach 
- pre vasu info, okolo tristo dolarov kanadskych za tyzden. 

„No, platif 300 dolcov za tyzden Internetu je ohavne, ale typicky 
svajciarske, oni vam zaiictuju, ked' mate na rafiajky o dve siista syra navyse, 
ale cert to ber, mohol som si to dovolif. Ale tristo dolarov za den v 30- 
minutovych kartach? To si strcte niekam. Stoj co stoj musim mat' 
sedemdriovu kartu. Tak sa pytam v d'alsich hoteloch a nakoniec som nasiel 
niekoho, kto mi vysvetlil, ze Swisscom je svajciarsky telekom, a ze majii 
kiosk o niekol'ko blokov odtial'to, kde mi predajii karty, ake budem chcief , 
v akejkol'vek denominacii. 

V torn case je uz skoro devaf a ja my slim na to, ze moja priatel'ka a jej 
sestra uz asi vstali a pekne rahajkuju a cudujii sa, kde trcim, ale uz som do 
toho dobrodruzstva investoval privel'a na to, aby som to vzdal, ked' som tak 
blizko k pokladu. A tak sa nahlim ku kiosku Swisscomu, ktory je zatvoreny, 
hoci napis tvrdi, ze otvarajii o deviatej aje devaf -nula-paf, tol'ko 
k svajciarskej presnosti. Nakoniec prichadza chlapcisko s pohfdavym 
vyrazom a minulorocnym faux-hawkom, otvara dvere a potom mizne hore 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 101 

schodmi v zadnej casti vykladu na poschodi, kam ho nasledujem. Pristupim 
k pultu a hovorim ,Pardonnez moi,' ale on zdvihne ruku a ukaze za mfia 
apovie, ,Numero!' Prehnane krcim ramenami, ale on znovu ukazuje 
ahovori, ,NumeroV Znovu krcim plecami a on vrti hlavou, akoze ma do 
cinenia s nejakym neuveritel'nym tupcom, a potom vyjde spoza pultu 
a prikroci k malej dotykovej obrazovke. Vezme moju ruku za zapastie a dlan 
mi polozi na obrazovku a von vylezie papierovy pasik s cislom nula-nula- 
jedna. Vezmem si ho a on ide za svoj pult a povie, ,Numero unV 

„Vidim, ze toto nebude fungovaf, ale musim to uz cele dokoncif. Idem 
k pultu a pytam si sedemdnovu kartu. Otvara zasuvku a hrabe sa 
v kartickach, potom sa usmeje a zavrti hlavou, je mi luto, vsetky vypredane. 
Moje dievca teraz uz pravdepodobne konci druhii salku kavy a cita brozurky 
o prechadzkach alpskou prirodou, takze hovorim, fajn, dajte mi jednodhovii 
kartu. Na moment sa uskrha mojej francuzstine, potom povie, je mi tak luto, 
aj tie su vypredane. Dvojhodinove? Nie. Polhodinove? Ach, tie mame. 

„Zamyslite sa nad tym na okamih. Sedim s laptopom v ruke o siestej 
rano na svajciarskej ulici, pripojeny na sief Swisscomu, kreditna karta 
v druhej ruke, tuzim im daf nejake peniaze vymenou za pouzitie ich siete, 
anamiesto toho beham hore dolu po vsetkych zenevskych hoteloch za 
kartou, ktora sa neda najsf. Takze idem ku pramehu tychto karat, do 
obchodu Swisscomu, a tam su tiez vypredane. To nie je tricko alebo kus 
chleba: neexistuje nijaky inherentny nedostatok dvoj ci sedemdhovych karat. 
Karta je len miesto, na ktore sa vytlacia nejake ciselka, a vsetko, co na tie 
ciselka potrebujete, je vykiizlif ich z nicoho. Su to len cisla. Mame ich 
tollco, kol'ko chceme. Neexistuje nijaky rozumny, racionalny vesmir, 
vktorom sa vsetky , dvojhodinove' cisla vypredajii aneostane nie ine, len 
,30-minutove' cisla. 

„Takze je to dosf zle. To je druh historky, ktory vykladaju siefari 
o bellakoch po celom svete. Je to nieco, co som si zaumienil v mojom 
biznise prenasledovaf a vykynozif vsade, kde to najdem. Takze som v onen 
tyzdeh odpisal moj e-mail a vratil som sa domov a stiahol stotisic spamov 
o nedostatocnych rozmeroch mqjho vtaka a isiel som do prace a rozpovedal 
som to kazdemu, s kym som sa stretol, a vsetci sa na mha nervozne 
usmievali a zdalo sa, ze nikomu to nepripada take cudne a smiesne ako mne, 
a potom, v piatok, som isiel na schodzu o nasej novej vysokorychlostnej 
WiFi sluzbe, ktoni spusfame v Montreali, a chlapik, co tomu predsedal, nam 
vsetkym rozdal male balicky s marketingovou potlacou - predplatene 30- 
miniitove karticky. 

„To je to, co poskytujeme. Preplateny karticky na pristup na Internet. 
Complet avec, spolu s nedostatkom cisel a obchodnymi cestujucimi, ktori 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 102 

precesavaju kiosky s pecivom na Rue St Urbain a hl'adaju predavaca, ktory 
by mal v zasuvke niekoFko sedemdnovych karticiek. 

„A vy pridete sem a pytate sa ma, pytate sa vladnuceho Bellu, na radu, 
ktoni by sme poskytli vasej gratis celometropolitnej info-hipickej anarcho- 
siete postavenej z odpadu? Povediac pravdu - nemam sajnu. My nemame 
najmensiu sajnu. My sme telefonna firma. My nevieme, ako rozdavaf 
komunikacie zadarmo - my dokonca nevieme ani ako ich spoplatiiovaf." 

„To bolo osviezujuco uprimne," povedal Kurt. „Chcel by som ti potriasf 
rukou." 

Postavil sa a Lyman proti nemu a Lymanova suita sa postavila a vsetci 
sa zhromazdili pri dverach v orgii usmevov a potriasania nik. Siva brada im 
podal bod pristupu a vychodoindicka zena zavolala, aby priniesli ostatne 
dva, a skor, nez si uvedomili, boli na ulici. 

„Pacil sa mi," povedal Kurt. 

„Videl som," povedal Alan. 

„Pamatas, ako si povedal cosi o poradnom zbore? Co keby sme ho 
poziadali, aby sa pripojil?" 

„To je veiled a hlboko podivna myslienka, partner. Poslem mu pozvanie, 
ked' prideme domov." 



Kurt povedal, ze anarchisticke knihkupectvo bude hracka, ale ukazalo sa byf 
najtvrdsim orieskom. 

„Hovoril som s nimi pred mesiacom, povedali, ze to prejednaju na ich 
kazdotyzdennej plenarnej schodzi. Pacilo sa im to. Je to anarcho-radio. 
Navyse vsetci chcu vysokorychlostne pripojenie v obchode, aby mohli 
publikovaf svoje poeticke vylevy. Len sa tam zastav a predstav sa, povedz, 
ze som faposlalja." 

Ambrose prikyvol a napichol si kus omelety a zaviril nim v Grekovom 
zivom jogurte aprezuval. „V poriadku," povedal, „urobim to dnes 
popoludni. Mimochodom, vyzeras vycerpane. Tazka noc v sol'nych 
baniach?" 

Kurt pozrel na hodinky. „Kutral som asi tak hodinu. Zvysok noci som sa 
rozchadzal s Monikou." 

„S Monikou?" 

„Mojou priatelTiou." 

„Uz? Myslel som, ze ste sa dali dokopy len pred mesiacom." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 103 

Kurt pokrcil plecami. „Najdlhsi mesiac v mojom zivote. Vsetko, co 
chcela, bolo chodif cele noci po kluboch. Moje bydlisko neznasala kvoli 
deckam, co rano prichadzali robif na bodoch pristupu." 

„To je mi luto, kamarat," povedal Andy. Nikdy nevedel, ako 
pristupovaf k nevydarenym romanikom. Napokon, v tomto ohl'ade nemal od 
siedmej triedy nijake skusenosti. „Rychlo si zasa niekoho najdes." 

„Prhychlo!" povedal Kurt. „Kricali sme na seba pat' hodin, kym som 
konecne odisiel. Asi to bola moja chyba. Pril'ahko sa rozculim. Mai by som 
byf viae ako ty." 

„Si dobry chlap, Kurt. Na to nezabudni." 

Kurt si pretrel oci past' ami a zastonal. „Som taky blbec," povedal. 

Alan mu odtiahol ruku od tvare. „Prestaii. Si vynimocna osobnosf. 
Nikdy som nestretol nikoho, kto by mal talent ako ty, a to som stretal 
talentovanych l'udi. Mal by si byf vel'mi hrdy na pracu, ktoni robis, a mal by 
si byf s niekym, kto je na teba rovnako hrdy." 

Kurt viditel'ne narastol. „Vd'aka, clovece." Na moment si stisli navzajom 
ruky. Kurt si rukavom bezfarebneho vysiveneho svetra vytrel vlhkosf z oci. 
„Okej, uz davno som mal byf v posteli," povedal. „Ides dnes do 
knihkupectva?" 

„Presne tak. Vd'aka, ze si sa s nimi porozpraval." 

„Uz bolo nacase, aby som urobil nejakii pracu po torn, co si ty zmakol 
obchod s orieskami a ten so syrom a kiosk so salvadorskymi omeletami, 
s pupusami." 

„Kurt, robim len pracu, ktorii si ty uviedol do chodu. Tento projekt, to si 
ty. Ja som len pomocnik. Dobre sa vyspi." 

Andy ho sledoval, ako sa tmoli k domovu, ako trochu vravora 
odnedostatku spanku a emocionalneho vycerpania. Vidlickou pokrajal 
zvysok omelety, zamyslene pozoroval kontrolky na BP nad Grekovou 
vyveskou, hned' nad apostrofom, kam ho pred dvoma mesiacmi pribil. 
Odvtedy umiestnil paf d'alsich, kazdy isiel l'ahsie ako ten predchadzajuci. 
Pri tejto rychlosti bude mat' hlavny fah nad Marketom do konca leta 
pokryty. Aj skor, ak by mohol cast' povinnosti preniesf na niektoreho 
z Kurtovych zapalenych pomocnikov. 

Potom sa vratil na svoju verandu a pozoroval, ako sa Market prebudza. 
Premavku tvorili zvacsa bicyklujiici bankari, ktori sa na svojej ceste do 
obchodnej stvrte stavili na cerstvy praclik. Market bol celkom pokojny. 
Motkal sa ako starcek v papuciach, rozostavujuc poulicne stoliky, ladiac 
mnozstvo radii pri hl'adani niecoho rytmickeho. Pozoroval ako ho mihaju 
salvadorske pupusove damy, jamajski pirozkovi krali, talianski masiari, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 104 

vietnamski predavaci pho, anespocetne zastupy antikvarnych kociek, 
crusty-punkov, afektovanych umelcov, trustafarianov a frajerov-skejterov. 

Ako ich tak sledoval, napadlo mu, ze by tii svoju poviedku mal napisaf 
co najskor, alebo nikdy. Mozno uz nikdy nic: Mozno je toto jeho posledna 
sezona na zemi. Mal taky pocit, apokalypticky. Stare dlhy, vracajuce sa, aby 
ich vyrovnal. 

Vysuchtal sa hore schodmi a zapol zanedbany pocitac, ktory sedel na 
stole uz mesiace a teda uz nebol najmodernejsi, uz nebol ani zd'aleka taky 
vzrusujuci, taky piny prisl'ubov. Aj tak sa prinutil posedief na stolicke pine 
dve hodiny, nez si povolil vstaf, osprchovaf sa, obliecf sa, a potom zamieril 
k anarchistickemu knihkupectvu, zvoliac si pomalu cesticku, ktora mu 
umoznila poprezeraf si kontrolky vsetkych BP, ktore nainstaloval. 

Anarchisticke knihkupectvo otvaralo lezerne o 11 ci o jedenasf-tridsaf, 
alebo nejako okolo poludnia, takze si vzal so sebou na citanie pekny stary 
paperback Johna D. Mcdonalda s ozbrojenym dievcafom v bikinach na 
obale. Mal rad McDonaldove knihy: Vzdy ste vedeli, kto su zlosynovia, 
pretoze rozpravac vzdy poznamenal, ze mali tucne zadky. Bola to rovnako 
dobra skratka ako akakol'vek ina, myslel si. 

Chlapik, ktory prisiel otvorif obchod, bol Alfredovi matne povedomy, 
kensingtonsky bojovnik okolo styridsiatky, ktoreho vyfahane pracaky 
a ostrapkany sveter neboli ani tak hip, ako jednoducho stare a obnosene. Mal 
strih-nestrih vyrovnanych vlasov aniesol obrovsky armadny batoh, ktory 
klesal pod vahou osuchanych l'aviciarskych knih a vrecusok s organickymi 
vegetarianskymi prilohami. 

„Ahoj !" povedal Alan, strcil knihu do vrecka a oprasil si ruky. 

„Cau," povedal chlapik do svojho strniska, zapasiac s kruzkom na kl'iice. 
„Otvorim za par minut, okej? Viem, ze meskam. Mam zly den, okej?" 

Arnold zdvihol ruky dlahami dopredu. „Hej, ziadny problem! Rob ako 
potrebujes. Ja sa neponahl'am." 

Anarchista sa motal po obchode, rozsvecoval svetla, spusfal registracmi 
pokladhu a zakladal odpocet, zapinal automat na kavu. Alan trpezlivo cakal 
pri dverach, nohou ich pridrzal otvorene, ked' predavac vyniesol von policku 
zlacnenych paperbackov a za svoju sluzbu si vysluzil zamraceny pohl'ad. 

„Okej, sme otvoreni," povedal anarchista, hl'adiac na Alanovu nohu. 
Otocil sa a oddupotal spat' do obchodu a usalasil sa za pultom, otvoril si 
husto sadzane punkove noviny a zaboril do nich nos. 

Adam vosiel za nim a postavil sa k pultu, zdvorilo cakal. Anarchista 
vzhliadol od svojich novin a roztrpcene zavrtel hlavou. „Ano?" 

Alan natiahol knemu ruku. „Ahoj, som Archie, pracujem s Kurtom, 
u neho na Auguste." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 105 

Anarchista hl'adel na jeho ruku, potom nou mdlo potriasol. 

„Okej," povedal. 

„No, Kurt spominal, ze hovoril s vasim kolektivom o umiestneni 
bezdrotoveho zosilnovaca nad vas vyvesny stit?" 

Anarchista zavrtel hlavou. „Rozhodli sme sa, ze nie, okej." Vratil sa 
k svojim novinam. 

Andrew ho chvil'u studoval. „No, a ako sa voids?" 

„Nerad hovorim svoje meno," povedal anarchista. „Volaj ma Waldo, 
dobre?" 

„V poriadku," povedal Andy s usmevom. „Mne to vyhovuje. Takze, 
mozem sa spytaf , preco ste sa rozhodli, ze nie?" 

„Nezodpoveda to nasim prioritam. Sme tu na to, aby sme verejnosti 
spristupnili tlacoviny o nasom hnuti. Pristup k Internetu mozu ziskaf niekde 
inde. Okrem toho, pristup k Internetu je pre l'udi, ktori si mozu dovolif 
pocitac." 

„Dobry postreh," povedal Art. „To je dobra poznamka. Ale aj tak by 
som vas chcel poprosif, ci by ste to nemohli prehodnotif. Rad by som dostal 
moznosf vysvetlif vam, preco by to pre vas malo byf dolezite." 

„Nemyslim," povedal Waldo. „Naozaj nemame zaujem." 

„Myslim, ze by ste mali zaujem, keby sa vam to poriadne vysvetlilo." 

Waldo zodvihol noviny a fazko dychciac sa do nich ostentativne zacital. 

„Vd'aka za vas cas," povedal Avi a odisiel. 



„To su taraniny" povedal Kurt. „Boha, ti l'udia -" 

„Predpokladal som, ze ide o nejakii politiku," povedal Austin, „a 
nechcel som sa do toho zamotaf. Viem, ze keby som dostal moznosf 
predostrief to celej skupine, dokazal by som ich ziskaf." 

Kurt nahnevane potriasal hlavou. Jeho obchod bol teraz lepsie 
zorganizovany, so siestimi bodmi pristupu pripravenymi na instalaciu 
a piatimi namontovanymi na stene ako testovacia zakladha pre nove verzie 
softveru. Dvaja korejski hackeri sedeli pri pracovnych stoloch, jedli sisky 
a zapasili so skrutkovacmi. 

„U nich je vsetko politika. Vsetko. Mai by si ich pocuf diskutovaf o 
torn, ci je dobre krmif masom macky v obchode! Kto bol za pultom?" 

„Nepovedal mi svoje meno. Povedal mi, aby som ho volal -" 

„Waldo." 

„Hej." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 106 

„No, tak to mohol byf hocikto z nich siestich. To hovoria fizlom. 
Pravdepodobne si mysleli, ze si niekto od antinarkov alebo federalov alebo 
niekto taky." 

„Aha." 

„Nie je to uplna paranoia. Uz ich predtym zasili - su to vzdy somariny. 
Raz som zohnal pre dvoch z nich kauciu." 

Andrew si uvedomil, ze si Kurt mysli, ze sa urazil, ze ho povazovali za 
policajta, ale on to chapal. Bol zvlastny - viditel'ne zvlastny. Nech prisiel 
kamkol'vek, akoby tam nepatril." 

„Takze su mi dlzni. Este sa s nimi porozpravam." 

„Vd'aka, Kurt. Cenim si to." 

„No, vposlednom case ty robis vsetku drinu. To je to najmenej, co 
mozem urobif." 

Alan ho potl'apkal po pleci. „Nebyf teba, nic z toho tu by neexistovalo, 
vies." Mavol rukou, aby hou obsiahol miestnosf, korejskych chlapcov, cely 
Market. „U Greka som videl skupinu l'udi s laptopmi, ako si ich navzajom 
ukazovali a popijali pivo. V parku inych s PDAckami. Videl som l'udi sedief 
na verandach, ako pisali za sumraku. Cupief vo dverach. Jest' zeml'u rano na 
lavicke. Eudia to nachadzajii, a je to vd'aka tebe." 

Kurt sa placho usmial. „Len sa ma snazis rozveselif," povedal. 

„Jasnacka, ze sa snazim," povedal Andy. „Zasluzis si byf piny 
veselosti." 



„Nerob si starosti," povedal Andy. „Naozaj, nestoji to za to. Proste si na 
zavesenie zosilhovaca najdeme ine miesto. Nestoji to za vsetky tie trampoty, 
co podstupujes. 

„Nasraf. Povedali mi, ze to vezmii. Su jedini, ktorych som ziskaly'a. Moj 
prispevok k usiliu. A su to anarchisti, dofrasa - ved' oni do toho musia 
chcief isf. To je uplne iracionalne!" Skoro sarozplakal. 

„Nechcem, aby si si dobabral priatel'stva, Kurt. Oni potom pridu sami. 
Ides kvoli tomu vypl'ut' dusu ajednoducho to za to nestoji. Aha, toto je 
dobre." Otocil svoj laptop a ukazal Kurtovi obrazok. „Mrkni na to, l'udia 
s chvostami. Cela galena!" Na nete bolo mnozstvo podobnych obrazkov. 
Ale nijaky s l'ud'mi bez pupka. 

Kurt si uhol z piva. „Nechutne," povedal a cvakal cez galeriu. 

Grek mu pozrel ponad piece. „To je skutocne?" 

„Je to skutocne, Larry," povedal Alan. „Divne, co?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 107 

„Je to strasne," povedal Grek. „Pch." U Greka bolo pat' ci sesf 
uzivatel'ov siete, a to bolo este skoro. Do pol siestej ich tam bude pat'desiat. 
Niektori si nosili vlastne napajacie kable, takze sa so suvercami mohli delif 
o sfavu. 

„Vazne chces, aby som to vzdal?" opytal sa Kurt, ked' mu Grek priniesol 
d'alsie pivo a vrhol zamraceny pohl'ad na roztrhanu nalepku z piva na stole 
pred nim. 

„Naozaj si to my slim," povedal Alan. „Je to plytvanie casom." 

Kurt znova vyzeral, ze sa rozplace. Adam nevedel, co povedaf. 

„Okej," povedal Kurt. „Fajn." Micky dokoncil svoje pivo a vytratil sa. 



Ale nebolo to v poriadku a Kurt sa nemienil vzdaf. Dalej bil hlavou o stenu 
a zakazdym, ked' ho Alan stretol, vyzeral zasmusilejsie. 

,^fechaj to tak" povedal Adam. „Dohodol som sa s opravarom 
vysavacov naproti cez ulicu." Cudacky, ale mily stary Poliak, ktory prezil 
holokaust, pozorne nacuval Andyho vykladu a potom vyhlasil, ze uz dlhsie 
sledoval montovanie ich krabiciek po Markete ajednoducho cakal, az ho 
zahrnu do klubu. „To dobre pokryje nas roh ulice." 

„Zorganizujem party," povedal Kurt. „Tu, v obchode. Nie, prenajmem si 
jeden zo skladov na Oxfordskej. Pozvem ich, moje decka, kazdeho, kto nas 
nechal zavesif bod pristupu, vel'ka zranica-chlastanica. Kupim par sudkov. 
Nikto neodola pivu zadarmo." 

Alan bol predtym rozladeny a nastvany na Kurta, ale toto mu zdvihlo 
a otocilo naladu. „To je vynikajiici napad," povedal. „Pozveme Lymana." 



Lyman sa niekedy cestou do prace rano zastavil u Alana na verande na salku 
kavy. Niektore popoludnia, cestou z prace, sa ukazal v Kurtovom obchode, 
aby obdivoval jeho mladeznicku dielhu. Jeho sivobrady kolega napisal akysi 
program, ktory analyzoval strata paketov apokusal sa odhadovaf hustotu 
davu v roznych castiach Marketu, a Lyman si to vzal za svoje a postaval pri 
Bikes on Wheels alebo pri portagalskom obchode s nabytkom, sledoval data 
na svojom PDA a porovnaval ich so skutocnym stavom na ulici. 

Ked' ho Andrew poziadal, aby sa stal inauguracnym poradcom v rade 
ParazitNetu, vahal iba sekundu, a ked' povedal ano, kazdemu bolo jasne, ze 
je ich malou adhokraciou ajej experimentalnym telekomunikacnym 
potencialom nekonecne fascinovany. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 108 

„Ta party znie ako vyborny napad," povedal. Kupoval drinky, pretoze 
on bol ten s paf stodolarovymi okuliarmi a pine odpruzenym pretekarskym 
bicyklom. „Mrkajte sem," povedal. 

Cez Grekovo predne okno videli Oxford Street a cast' Augusty a Lyman 
s obl'ubou pouzival svoj PDA ajeho analyzator hustoty a sediac striedavo 
pozeral zo svojej farebnej mapky na dav vonku. „Aha ako ide nakladiak dolu 
Oxford a otaca na Augustu. Ta signatura je tak zretel'na, ze by som ju zbadal 
aj v spanku. Musim prist' na to, ako to niekomu predaf - mozno fizlom 
alebo tak." Zmurkol na Andyho. 

Kurt niekofkokrat otvoril a zatvoril usta a Lyman udrel dlanou po stole. 
„Vyzeras, ako by si chcel nieco rozbif," povedal. „Neboj. Len zartujem. Ty 
mas ale sakramentsky vel'ke a l'ahko spustitel'ne paky." 

Kurt sa zaskaredil. „Ty si chcel predaf nas napad luxusnych hotelom. 
Chcel si, aby sme to predviedli v SkyDome. Ty si schopny vsetkeho." 

„SkyDome by bol perfektnym miestom pre tieto vecicky," povedal 
Lyman, zahrajuc svoju obl'ubenu variantu hry na podpichovanie anarchistu. 

„SkyDome bol vybudovany za dolare z dani, ktore sa mali pouzif na 
lacnejsie byvanie, potom ho za facku dali bohatym kumpanom pana 
premiera, ktory ho priviedol na mizinu, az ho vyrazili z provincie, a potom 
ho dali inym bohacom. Ten prekliaty SkyDome radsej nespominaj. Musel by 
si mi polamaf obidve nohy a odniest' ma tam, aby si ma dohho dostal." 

„0 party," povedal Adam. „Bavme sa o party." 

„Ano, iste," povedal Lyman. „Kurt, spravaj sa slusne." 

Kurt nahlas grgol, za co od Greka vysluzil zamraceny pohl'ad. 



Waldovia sa ukazali vsetci spolu, s plastovymi hnedymi litrovymi fl'asami, 
naplnenymi tmavym domacim pivom a obrovskou taskou marisky. Party 
bezala len zo dve hodinky, ale uz sa balkanizovala do oddelenych skupiniek: 
obchodnici, mladez, hackeri. Kurt stale zosilhoval hudbu („Ked' sa uz 
nebudii medzi sebou rozpravaf, nech radsej tancujii." „Kurt, tito l'udia su 
stari. Stari l'udia netancuju na takuto hudbu." „Sklapni, Lyman." „Prinuf 
ma.") a Andy ju stale stisoval. 

Ludia z knihkupectva driftovali dovmitra, potom zastali a premiesthovali 
sa pomaly smerom do prostriedku, kde sformovali svoju vlastnii 
konverzacnu republiku. Lyman sa strhol. „Sara?" povedal a jedna 
z anarchistov sa zvrtla. 

„Lyman?" Mala dva kratke vrkociky a oknihlu tvar, vd'aka comu 
vyzerala ako pubertiacka, ale pri blizsom pohl'ade bolo vidno, ze je skor 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 109 

v Lymanovom veku, tridsiatnicka. Zasmiala sa a presla medzeru, ktora ich 
delila a hodila ruky okolo Lymanovho hrdla. „Jezisku na krizku, co ty tu 
robis?" 

„Pracujem stymito l'ud'mi!" Otocil sa k Arnoldovi a Kurtovi. „Toto je 
moja sesternica Sara," povedal. „Toto su Albert a Kurt. Pomaham im." 

„Ahoj, Sara," povedal Kurt. 

„Cau, Kurt," povedala a odvratila sa. Dokonca aj Alanovi bolo jasne, ze 
sa poznali uz predrym. Ostatni l'udia z knihkupectva na nich podozrievavo 
zazerali a pili pivo z termoskovych kaviarenskych salok. 

„Vermi rad vas spoznavam!" povedal Alan, chytiac jej ruku oboma 
dlanami, a mocne fiou potriasol. „Som naozaj vel'mi rad, ze ste vsetci prisli 
sem." 

Spytavo na neho pozrela, ale Lyman sa zamiesal. „No, Sara, tito chlapci 
skutocne, vazne vel'mi chceli s vami vsetkymi cosi prediskutovaf, ale mali 
t'azkosti s tym, aby ich niekto vypocul." 

Kurt a Alan si v pomykove vymenili pohl'ady. Starostlivo planovali ako 
opatrne nadviazu tento rozhovor, ale Lyman do toho vletel po hlave. 

„Nevedel si, ze som v torn zapletena aj ja?" 

„Som z toho cely paf," povedal Lyman. „Vypocujete si ich?" 

Obzrela sa na svoj kolektiv. „Do pekla s tym. Ja ich ukecam." 



„Zacina to potopenim Titanicu" povedal Kurt. V prepchatej zadnej 
miestnosti knihkupectva rozostavili rozne pozbierane stolicky do kruhu 
apopijali ajedli organicke drobiace sa veci, ktore mali chut' a konzistenciu 
nepalenej tehly. Sara povedala Kurtovi, ze na to maju desaf miniif a Alan 
mu povedal, ze to zvladne aj on. Alan stravil cely den na citanim na sieti, 
pripominal si argumenty, ktore na vacsinu l'udi zaberali, nacvicili si rec. Bol 
rozhodnury, ze Kurt musi v tomto zapase zvit'azif. 

„Lod' ide ku dnu a signalizuje S-O-S, S-O-S, ale sprava sa nedostala 
von, pretoze namorne linky boli pine inych lodi s radiami, radiami, ktore 
zahltili signal Titanicu. To preto, lebo vtedy neexistovali nijake pravidla pre 
radio, takze hocikto mohol zapnut' akykol'vek vysielac a vysielaf akykol'vek 
signal na hocijakej frekvencii. Predstavte si miestnosf, kde kazdy krici 
z plneho hrdla, nonstop, a este do toho spust'a sirenu. 

„Po tomto sa rozhodlo, ze federalna regulacia rozdeli radiove spektrum 
na pasma a na tieto pasma udeli vylucne licencie uzivatel'om, ktori si budii 
isti, ze ich radiove vlny sa dostami na miesto urcenia bez rusenia, pretoze 
kazdy narusitel' bude policajne zruseny. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 110 

„Lenze dnes mame lepsi sposob: Dokazeme vyrobif radia, ktore su 
schopne medzi sebou inteligentne spolupracovaf. Dokazeme vyrobif radia, 
ktore pouzivaju databazy, alebo jemne vyladene prijimace, ktore v danom 
momente na danom mieste najdu nepouzivane pasma. Dokazu komunikovaf 
v pomlckach inych signalov. Dokazu preposlaf spravy urcene inym radiam. 
Dokonca sa mozu pokusif zistif pritomnosf obycajnych radiovych zariadeni, 
ako televizne a FM tunery, a z Internetu zaznamenaf signal im urceny 
a odovzdaf im ho tak, ze tieto hlupe pristroje ani nezistia, ze svet pokrocil. 

„Takze povodne pravidla pre radio mali za ciel' ochrariovaf slobodu 
slova, pretoze keby sa kazdemu dovolilo hovorif kedy chce, nebolo by 
pocuf nikoho. Mozno to dokonca aj bola pravda, ale v podstate to bol dosf 
biedny system: vo vseobecnosti radiove licencie napokon mali fizli, 
radiomaniaci amedialni magnati. Niet vel'a beznych l'udi, ktori by vol'ne 
pouzivali radiove vlny na komunikaciu. Niet vel'a slobody slova. 

„Lenze teraz mame vsetku tuto novu techniku, kde pocitace riadia 
operacie flexibilnych vysielaciek, radii, ktorych charakteristiky urcuje 
softver, avyzera to tak, ze nedostatok elektromagnetickeho spektra sa 
poriadne prehana. Tazko sa to dokazuje, pretoze zijeme vo svete, kde 
spustenie hfstky inteligentnych, pruznych radii je zlocinom proti drzitel'om 
legal licencii. 

„Ibaze Parlament radiovlny neotvori, lebo nijaky zvoleny politik nechce 
byf zodpovedny, keby sa volicom nahodou posrali televizory, lebo to je 
najistejsi sposob ako nebyf znovu zvoleny. To znamena, ze ked' vy poviete, 
'Hej, nasa sloboda slova je potlacana zlymi zakonmi', druha strana moze 
povedaf, 'Chod' si nastudovaf fyziku, hipik, alebo vyprodukuj fungujucu 
sief, alebo drz zobak. ' 

„Radiove vysielace, ktore teraz instalujeme, su asi len na miliontinu tak 
chytre, ako by mohli byf, a pouzivaju mozno miliontinu spektra, ktore by 
mohli bez toho, aby hocikomu liezli do signalu, ale su legalne a dovolia 
komunikovaf viae l'ud'om, nez kedykol'vek predtym. Po celom svete su 
l'udia, ktori robia to, co my, a vzdy ked' tito chytraci pojdu na radiopoliciu 
poziadaf o d'alsie radiove pasmo, v ktorom by to mohli robif , predvedii im 
l'udi ako sme my. Sme ako Pinocchiov nos na tvari radiofizlov: Tvrdia, ze 
len ich kamosom z vel'keho biznisu mozno zverif zodpovednosf za 
radiovlny obyvatel'stva, a my ukazeme, ze je to obrovska loz." 

Odmlcal sa a pozrel na nich. Adam zadrzal dych. 

Sara prikyvla a prerusila ticho. „Viete, vlastne to znie dosf fasa." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza ill 

Kurt trval na torn, ze ten bod pristupu namontuje, kym Alan a Lyman mu 
podrzia rebrik. Sara vysla vonku a zartovala s Lymanom, a Alan ich 
roztrzito pozoroval, snaziac sa porozumief pojmu „bratrancov a sesternic". 
Napriek vsetkym rozdielom boli v prostej harmonii a rozpravali sa 
v skratkovej reci davnominulych svadieb a davno zomrelych strestenych 
pribuznych. 

Takze nikto z nich sa nedival, ked' Kurt stratil rovnovahu a Makita mu 
vypadla, v zufalom pokuse zachytif ju sa mu smykla noha a znitil sa dozadu. 
Len Kurtov divoky panicky vykrik Alana instinktivne rozhybal, zdvihol 
ramena a pozrel nahor a zachytil Kurta pod pazuchami a zlozil sa s nim na 
zem, prebenic naraz Kurtovho kosti drviaceho padu na svoj hrudny kos. 

„Si v poriadku?" povedal Alan, ked' sa mu podarilo znovu nadychnuf. 

„Uff," povedal Kurt. „Hej." 

Lezali v objati na chodniku, Kurt na nom, a Lyman a Sara sa sklanali, 
aby im pomohli. „Pekny zasah," povedal Lyman. Pomohli Kurtovi na nohy. 
Vyhlasil, ze je si len vyvrtol clenok a nic horsie, a tak mu pomohli vratif sa 
do jeho obchodu, kde ho jeho chalani zahrnul starostlivosfou, dali mu 
vrecko s l'adom a vankiis a laptop a jeden z mnohych vyhodenych disk- 
manov, co sa tam poval'oval, anejake cedecka jeho oblubenych starych 
punkovych skupin. 

Tam bol vo svojom brlohu, vrciac ako zraneny medved', pan svojho 
kral'ovstva, cele d'alsie dva tyzdne, hrajiic po sieti, a cely bol nesvoj kvoli 
neprezretym odpadkovym kontejnerom, ktore kazdu noc vyvazajii na 
skladku bez jeho odbornej prehliadky. Alan ho kazdy den navstevoval a 
zaujato pocuval, ako ho Kurt informoval o stave denneho vyuzivania siete, 
a Kurt cely cas ziaril od pychy. 



Jedno rano hodil Alan za hrsf drobnych do Grekovej pokladne a prechadzal 
sa po Markete, vdychujuc pach mocu opilcov z minulej noci a rannu vohu 
kvetov. 

Boli tam jeho susedia, pestrofarebne hlavy v oknach ich stareho domu 
vedl'ajeho domu, Link a Natalie v susediacich oknach, najd'alej od jeho 
prednych dveri, podozrievava tvar Mimi vjej okne, a bol tam za hou 
Krishna, hl'adiaci jej ponad piece s rukou medzi jej kridlami, ohmatavajuc 
prstami jazvy na ich svaloch? 

Zamaval im. Vahava zima sposobila, ze kazdy den vyzeral akoby bol 
dhom pred prazdninami. Bankari a obchodujuci otroci prichadzajuci 
a odchadzajuci z Marketu vyzerali slavnostne. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 112 

Maval svojim susedom a Link mu tiez zamaval, potom aj Natalie, a on 
smerom k nim vyznamne nadvihol vrecko Grekovej kavy, a Mimi prudko 
zatiahla svoje zavesy, ale Natalie a Link sa usmiali a o chvil'ocku sedeli 
v pyzamach na pnitenych stolickach na jeho verande a pozorovali, ako ich 
miiia svet, a slnko zahrievalo vzduch a kava chutila rovnako dobre ako 
voiiala. 

„Nadherny den," povedala Natalie suchajiic si padajiici chumac vlasov 
na stici a prizmurovala oci. 

„Uz si nasla nejakii pracu?" povedal Alan a spomenul si, ze prisl'ubil, ze 
ju skontaktuje s jednym zo svojich chranencov od mody. 

Zaksichtila sa. „Vo videoobchode. O-tra-va." 

Link vydal pohfdavy zvuk. „Ty si tak rozmaznana. Nie je to hocijaky 
videoobchod, pracuje v Martian Signal na Queen Street." 

Alan ho poznal, vel'ky obchod s obrovskym vyberom kultovych filmov 
a zivym trhom so zinmi, transgresivnou literaturou, akcnymi figurkami 
a trickami. 

„Tam to musi byf uzasne," povedal. 

Usmiala sa aodvratila pohl'ad. „Je to okej." Zahryzla si do pery. 
„Nemyslim, zeby sa mi predavanie pacilo," povedala. 

„Ach, predavanie!" povedal. „Predavanie by bolo fantasticke, nebyf 
tych posratych zakaznikov." 

Zachichotala sa. 

„Nenechaj sa nimi znechutif," povedal. „Snaz sa vyznaf v zasobach, 
takze je vzdy nieco, o com vies viae, ako oni, a ked' to nahodou nie je tak, 
nechaj ich nech t'a naucia viae, aby si to nabudiice mala pod kontrolou." 

Prikyvla. 

„A ked' mas dlhii chvil'u, zabav sa s pocitacom," povedal. 

„Co?" 

„Taky vel'ky obchod musi mat' telefonne cisla tak sedemdesiatich 
percent Toront'anov, s ktorymi sa kedy budes chcief zoznamif. Vacsiny 
tvojich spoluziakov, dokonca aj takych, s ktorymi si stratila kontakt. Vsetko, 
co si kedy vypozicali. Vsetky ich byvale adresy - mozes odhadmif, ktori zijii 
spolu, kto komu nechal byt, vsetky taketo veci. Taka databaza je ovel'a 
vacsia zabava, nez si uvedomujes. Mozes sa v nej stratif na cele mesiace." 

Pomaly prikyvovala. „Chapem," povedala. Nadvihla svoju salku 
a znovu ju polozila. „Pocuvaj, Arbus -" zacala, potom si znovu zahryzla do 
pery. Pozrela na Linka, ktory si pot'ahoval svoj bledmici ruzovy prameh 
vlasov. 

„To nie," povedal. „Ked' sa jedna orodinu apriatel'ov, casto sme 
emocionalne vypati. Ja by som sa mal ospravedlnif rovnako ako... No, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 113 

dlhujem vam ospravedlnenie." Hl'adeli cez ulicu do parku, na poskodeny 
bazenik, kde zmizol Edward. 

„Aha, vsetci l'utuju abozky aobjatia azasa sme vsetci kamarati, tak?" 
povedal Link. Natalie odfrkla a postrapatila mu vlasy, potom si utrela ruku 
dojeho kosele. 

Alan vsak vazne obom potriasol ruku a pod'akoval im. Ked' skoncil, mal 
pocit, akoby z neho snali bremeno. V susednom dome sa Mimino okno 
zabuchlo. 

„Co to tu vlastne naokolo robis, Akin?" povedal Link. „Stale fa vidam 
pobehovaf s rebrikmi a naradim. Myslel som si, ze si spisovatel'. To stavias 
zvukotesne steny po celom Markete?" 

„To som ti nepovedal?" povedal Alan. Vysvetl'oval bezdrotove siete 
kazdemu, kto dokazal chvil'ku posedief apomaly veril, ze to uz vykladal 
vsetkym obyvatel'om Kensingtonu, ale uplne zabudol na vlastnych susedov! 

„Dobre," povedal. „Sedite pohodlne? Tak zacnem. Ked' spojime 
pocitace, volame to sief. Existuje vel'kct sief milionov pocitacov nazyvana 
Internet." 

„To viem dokonca ajy'a," povedala Natalie. 

„Pst," povedal Alan. „Zacnem od zaciatku, kde som zacal pred rokom, 
arozpoviem to pekne zaradom. Je to zvlastne, je to vel'ke aje to super." 
A rozpovedal im cely pribeh, veci, co sa naucil od Kurta, argumenty, 
ktorymi presviedcal obchodnikov, veci, ktore mu vylozil Lyman. 

„Takze, toto je svate poslanie," povedal nakoniec. „Date kazdemu hlas 
a sancu hovorif na rovnakej urovni ako bohati a mocni, a pomahate 
demokracii, co je dobre." 

Pozrel na Linka a Natalie, ktori sa jeden na druheho uprene divali, 
komunikujuc akousi nemou siirodeneckou recou tela. 

„Krevetovy tanier," povedala Natalie. 

„Zabavna zhoda okolnosti," povedal Link. 

„Prave vcera sme o torn hovorili." 

„0 spektre?" Alan zamihal obrvami. 

„Nie, nie presne," povedala Natalie. „0 vykonani niecoho doleziteho. 
O posvatnych poslaniach. Uvazovali sme, ci este nejake zostali." 

„Mam na mysli," povedal Link, „ze jazdenie na bicykli alebo 
poziciavanie videa su poctive sposoby, ako si zarabaf na zivobytie a tak, 
a davaju nam peniaze na pivo a najom, ale nie su -" 

„- dolezite" Povedala Natalie. 

„Aha," povedal Alan. 

„Aha?" 

„No, to je predsa to, co vsetci chceme? Zmenif veci." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 114 

„Hej." 

„Preto si sa predsa dala na modu," povedal Link a hravo ju stuchol do 
pleca. 

Vratila mu to. „A preto si sa ty dal na elektrikarcinu!" 

„Okej," povedal Alan. „Nemusi isf akurat o karieru, ktoni si vyberiete. 
Je to o torn, ako robite to co robite. Natalie, povedala si, ze si vyuzivala 
obchod na Tropicale." 

Prikyvla. 

„Pacilo sa ti tam, zvykla si tam nakupovaf, vsak?" 

„Ano." 

„A inspirovalo fa to k tomu, aby si sa dala na modny dizajn. Zaroveri to 
poskytovalo po dobu niekoFkych rokov zamestnanie par tuctom l'udi. 
Niekedy som vypomahal dievcatam z altemativy v Severnom Toronte 
vykupovaf na konci roka pouzite plesove saty, a pomahal som revivalovym 
skupinam Motownu poskladaf dokopy ladiace cervene blejzre a siroke 
nohavice. V blizkosti sa otvorilo styri ci pat' obchodikov, ktore predavali 
rovnake veci a imitovali ma - cely ten obchodny pas tam dolu zacal 
Tropicalom." 

Natalie prikyvla. „Okej, myslim, ze som to vedela. Ale to nie je to iste, 
ako urobif nieco naozaj vel'ke, ci hej?" 

Link cvrnkol ohorok ku chodniku. „Obidvoma sposobmi menis zivoty 
l'udi k lepsiemu, je tak?" 

„Presne," povedal Alan. 

Na to sa Link uskrnul. „Ale na torn je cosi dost', hm, cojaviem, triifale, 
na tej bezdrotovej zalezitosti, nie? Nie je to to iste." 

„Nie je," povedal Alan s usmevom. „Je to lepsie." 

„Ako mozeme pomocf?" 



Kurtova vyrobna linka teraz chrlila body pristupu. Pol tucta deti ulice 
pracovalo pred jeho obchodom vo vycistenom priestore na improvizovanych 
pracovnych stoloch, vyrobenych z ohybanej preglejky a doskriabanych 
noziciek od stolikov z IKEY. Alan tesilo, ked' ich pozoroval, ako tomu 
davajii zmysel, citil sa trochu podobne ako ked' pracoval na Inventari. Decka 
pracovali od obeda, kedy sa Kurt vracal z rariajok, do deviatej ci desiatej, 
kedy odchadzal kutraf. 

Boli to bystre ale problemove deti: scasti kvoli tinedzerskym hormonom 
a scasti kvoli zlym rodicom alebo zlym drogam alebo zlej mozgovej chemii. 
Alan rozumel ich typu, ktory sa snazi z prostredia a rodiny vydobyf si atom 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 115 

individualnej identity, ked' si prepichuju telo ihlami a v nepresvedcivom 
afekte predvadzaju svoju drsnosf. Vel'a z nich bolo inteligentnych - 
antikvariat bol piny tychto l'udi, ktori si kupovali dobre osuchane knihy 
z vypredaja za 50 centov, nasledujiici den ich predavali za 20 centov 
a kupovali si d'alsie. 

V to rano prisli aj Natalie a Link, spolu s niekol'kymi novacikmi, 
montrealskymi street-punkmi, ktori sa snazili vyskusaf si nieco ine ako 
umyvanie okien na krizovatke. Punkaci ajeho susedia na seba neisto 
zazerali, ale Alan narocky polozil cukor do kavy na koniec stola k punkacom 
a smotanu pred Natalie a miesadielka spolu s baklavou a obruskami 
k dveram do kupel'ne, takze akysi rudimentarny spolocensky styk predsa len 
zacal. 

Najprv jeden punkac (s hrdzavym odznakom „NO FUTUPvE", o ktorom 
si Alan pomyslel, ze by na zberatel'skom trhu isiel vymenif za ozajstnu 
mincu) poziadal Natalie o smotanu. Potom sa Link a d'alsi punk (frajersky 
hlupy ciernovlasy uces a rozstrihany blejzer sukromnej skoly s kratkymi 
rukavmi, pozopinany radmi zatvaracich spendlikov) stretli pri baklave 
a punk podal Linkovi obnisok. Dalsia punkacka si rozliala svoju kavu do 
lona, zaskriekala ohavne quebecke kliatby a to vsetkych rozveselilo, 
a Arnold, ktory to pozoroval od deky, ktora oddel'ovala Kurtov opici spaci 
kut od zvysku miestnosti, si pomyslel, ze si budii rozumief. 

„Kurt," povedal, odsunuc deku nabok a podal mu dvakrat-dvojitu kavu, 
ked' sa ten posadil a suchal si oci. Na sebe mal biele tricko, ktore uz bolo 
spinavosive ako vsetky jeho veci a vrecovite zokejky. Obtocil sa dekami a 
labuznicky sfkal. 

Kurt naklonil hlavu a nacuval tichej diskusii, prebiehajiicej na opacnej 
strane deky. „Kriste, uz sa do toho dali?" 

„Myslim, ze tvoji dobrovol'nici prisli pred par hodinami - alebo mozno 
boli hore celu noc." 

Kurt teatralne zastonal. „Vediem medzistanicu pre poulicnych 
hackerov." 

„Vsetko pre vec," povedal Alan. „Takze, co je dnes na tanieri?" 

„Poznas ten priecny kostol pri tvojom dome?" 

„No?" povedal Alan opatrne. 

„Jeho vezicka je najvyssim bodom Marketu. Vsesmerova tam hore..." 

„Nakostole?" 

„Hej." 

„Co takto panelaky na vrchu Baldwinovej? Tie su vysoke." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 116 

„To su. Ale su na severnom okraji. Zo zvonice kostola by si obsiahol 
polovicu domov na zapadnej strane Oxford Street, spolu s zadnymi dvormi 
vsetkych obchodov na Auguste." 

„Ako presvedcime cirkev, aby do toho isla. Kristepane, co su vlastne 
zac, ukrajinski pravoslavni?" 

„Grecka ortodoxna," povedal Kurt. „Hej, su dosf konzervativni." 

„Takze?" 

„Takze potrebujem jemne hovoriaceho, dostojneho obcana, aby tam 
zasiel a ukecal pastora. Knaza. Biskupa. Ci co je." 

„Uch," povedal Alex. 

„Ale no tak, v torn si dobry." 

„Ked' mam dosf casu," povedal. Na moment sa zahl'adel do svojej kavy. 
„Idem domov," povedal. 

„Domov?" 

„Do hor," povedal. „Domov," povedal. „K otcovi," povedal. 

„Fiha," povedal Kurt. „Sam?" 

Alan sedel na zemi a opieral sa o mliecnu prepravku, plmi nizko- 
kapacitnych pevnych diskov. „Musim," povedal. „Nemozem prestaf myslief 
na..." S hrozou si uvedomil, ze ma slzy na krajicku. Odkedy Davey zmizol 
do noci uplynuli tri tyzdne ajemu sa kazdii noc snivalo o Eugen-Fabio- 
Gregovi, strasne sny, v ktorych hrabal ako pes, aby vyhrabal ich ruky, ich 
ramena, ich nohy, ale nikdy nie ich hlavy. Sf azka preglgol. 

S Kurtom sa odvtedy o torn nerozpravali. 

„Niekedy uvazujem, ci sa to vobec stalo," povedal Kurt. 

Alan prikyvol. „Je f azke tomu verif . Dokonca aj pre mha." 

„Ja tomu verim," povedal Kurt. „Nikdy tomu nebudem neverif . Myslim, 
ze je to asi pre teba dolezite." 

Alan citil ako sa mu v hrudi dviha vzlyk a znovu prehltol. „Vd'aka," 
vypravil zo seba. 

„Kedy odchadzas?" 

„Zajtra rano. Prenajmem si auto a odveziem sa tam," povedal. 

„Na ako dlho?" 

„Neviem," povedal. Bol mrzuty. „Par dni. Mozno tyzdeh. Nie dlhsie." 

„Nuz, kvoli biskupovi sa netrap. Pocka. Pod' dnes vecer so mnou na 
pivo, predtym ako odides." 

„Ano," povedal. „To znie dobre. Na terase v Kensingtone. Mozeme 
pozorovaf l'udi." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 117 

Ako Alan a jeho bratia zabili Daveyho: vel'mi uvazlivo. 

Alan stravil zvysok zimy vjaskyni a Davey stravil jar vjaskyni 
golemov, a pocas tej jari nikto znich nezisiel dolu do skoly, takze mladsi 
bratia sa museli odprevadif sami. Ked' prisiel odmak a l'adove pramienky 
vymleli na svahu hory docasne potociky, aj oni prestali chodif do skoly - 
namiesto toho sa hrali na svahu, s pomocou skal a predstavivosti stavali 
priehrady a kanaly a plavebne komory. 

Ich otec kypel zivotom. Vrch hucal, ako sa tak nevyrovnane zohrieval 
a ked' sa l'adove platy smykali po jeho svahoch arozpadavali sa nadol 
smerom k ceste. Synovia vrchu si vychutnavali svoju temnu nevedomosf, 
svoju vzdialenosf od skoly a od nezmyselnej a nemagickej mestskej 
spolocnosti. Do pasci lovili drobne zvierata a surove ich jedli a neprali si 
satstvo a pocas pomalej jari sa stali divokejsimi a odvaznejsimi. 

Alan pocas tych mesiacov mlcal, zmenil sa takmer na nocneho tvora, 
odmietal sa zhovaraf s kazdym z bratov, ktory sa mu prihovoril. Ked' Ed- 
Fred-George priniesli domov poznamku od zastupcu riaditel'a, v ktorej sa 
pytal, kedy sa vrati do skoly, Alan si ju strcil do list a zuval a zuval a zuval, 
az sa papier zmenil na kasu, potom ho vypl'ul k rozhadzanej kopke, ktora mu 
bola postel'ou. 

Vrch hucal a on si to nevsimal. Golemovia prisli vyjednavaf a on sa im 
obratil chrbtom. Stalaktity padali na dlazku jaskyne, az bola pokryta 
skalnatymi ulomkami do vysky clenkov, a on sa v nich brodil. 

Cakal a vyckaval. Cakal, az sa Davey pokusi prist' domov. 



„Co to tu mame?" povedal Alan ked' vosiel do Kurtovho obchodu, ktory sa 
zvrhol na vesely zmatok. Police boli poodtlacane k stenam a v strede bol 
uvol'neny vel'ky otvoreny priestor, lemovany dlhymi stolmi na sokloch. 
Crusty-punkaci, mladi gotici, hipici, kockaci vo videohernych trickach 
z druhej ruky, a dokonca aj par starsich tulakov, vsetci zhromazdeni okolo 
stolov sa venovali vykonavaniu konglomeratu zahadnych cinnosti. Vzduch 
bzucal konverzaciou a kavovou vohou, ktora sa linula z bufetovej urny 
v kute. 

Kompletne ho ignorovali - skor, nez sa mohol znovu ozvaf, z jedneho 
z PC na zemi zacala buracaf nejasna, grungy rockabillyovska hudba, ktora 
mu pripomenula kazety s Elvisom, vylovene z morskeho dna. Polovica zo 
zhromazdenych zacala pokyvovaf hlavami a spievaf na hudbu, kym druha 
polovica stonala a prevracala oci. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 118 

Kurt sa vynoril zozadu a sklonil sa k PC, stisiac trochu hlasitosf. „Co 
noveho?" povedal rozpaziac ruky, objimajuc cele svoje panstvo. 

„A co ty," povedal Alan. „Co to tu mame?" 

„Mame tu vagon dobrovol'nikov," povedal Kurt pozorujuc ako stary 
opilec starostlivo odfotil plochy LCD, vybraty zo sasi. „Nedokazem posudif, 
ci tieto monitory z laptopov za nieco stoja," povedal, naklanajiic hlavu. „Ale 
zaberali miesto uz prilis dlho. Je cas ich odprataf." 

Alan sa poobzeral a uvedomil si, ze pracovnici, o ktorych si myslel, ze 
vyrabaju body pristupu, povacsine fotografovali haraburdie z Kurtovych 
odpadovych vyprav a pripravovali ich na ponuky na eBay. Mai z toho dobry 
pocit - dokonca vynikajiici. Bolo to ako pozorovaf vznik Inventara 
z chaosu. 

„0dkiaF vsetci prisli?" 

Kurt pokrcil plecami. „Cojaviem. Asi sme dosiahli kriticke mnozstvo. 
Naverbujes par l'udi, oni naverbuju par l'udi. Je to dobry sposob, ako si 
trochu zarobif, mozes sa pohraf so sefovymi haraburdami, dostanes prachy 
na drevo a mas malebnych spolupracovnikov." Znovu pokrcil plecami. 
„Myslim, ze pochadzaju z toho isteho miesta, ako smetie. Dodava mesto." 

Bezdomovec, pri ktorom stali, na nich zazmurkal. „Ak niektory z vas 
povie cosi, akoze Ach, tychto l'udi spolocnost' odvrhla, ale tak ako 
zachranujeme odpad zo sklddky, tak sme videli cenu tychto chudakov 
a zachranili sme ich zo dna spolocnosti, tak sa pozvraciam." 

„Taka myslienka mi nikdy neskrsla v hlave," povedal Alan dostojne. 

„Len tak d'alej, Wes," povedal Kurt apotl'apkal chlapa po pleci. 
„Uvidim fa dnes vecer u Greka?" 

„Kazdy vecer, kym bude predavaf najlacnejsie pivo v Markete," povedal 
Wes a zmurkol na Alana. 

„Su to hotove prachy," povedal Kurt. „Nakupovaf komponenty je ovel'a 
efektivnejsie ako zhahaf spravne siiciastky." Vrhol na Alana mierne 
vycitavy pohl'ad. Odkedy presli na striktne kontrolovany dizajn, Kurtovi 
pukalo srdce, kol'ko naozaj krasneho odpadu sa nedostalo do bodov pristupu. 

„To je uzasne," povedal Alan. „Delis sa s nimi o peniaze?" 

„0 zisk - to co zostane po nakupeni obalov a zaplateni postovneho." 
Kracal okolo linky, zdravil l'udi po mene, potriasal im rukami, nadchynal sa 
nad haraburdami a sepletami, ktore vlastne on sam v noci ponachadzal 
v smetiakoch a priniesol na recyklaciu. „Boze, toto milujem. Je to ako 
Napster pre tych, co sa hrabu v smetiach." 

„Ako to?" opytal sa Alan, nalial si kavu a pridal si trvanlivu smotanu 
z obrovskej, trochu otlcenej krabice s malymi kelimkami. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 119 

„Vacsina hudby, ktora sa kedy nahrala, nie je na predaj za nijakii cenu. 
Nejakych 80 percent. A nahravacie firmy urobili copyright tak silny, ze 
nikto nevie, komu vlastne vsetka ta hudba patri - dokonca ani oni! Uvol'nif 
pesnicku stoji majetok. Moj kamos raz urobil CD vianocnych remixov 
a snazil sa zistif, kto vlastni prava na vsetky pesnicky, ktore chcel pouzif . Po 
roku to vzdal - a uvol'nil len jednu skladbu! 

„A tak prisiel Napster. Nasiel jediny mozny sposob, ako vratif vsetku tii 
muziku nazad do nasich nik. Dal milionom amilionom l'udi popud 
skopirovaf ich stare CDcka - dopekla, aj ich stare vinyly apasky! - 
a zavesif na sief. Nijaka firma si toto nemohla dovolif, ale l'udia to urobili 
zadarmo. Bolo to ako postavenie stodoly: postavenie kniznice!" 

Alan prikyvol. „Chces tym povedaf - ze l'udia ako ty napsterujii firemne 
odpadkove kontejnery?" Napsterovany Inventar. Alan citil spravnost' toho 
vsetkeho. 

Kurt vybral krehky LCD z balika, kde ich boli tucty, a rozbil ho o hranu 
stola. „Presne!" povedal. „Toto su smeti - je to ako vymazana hudba, ktoni 
si dnes nemozes kupif, iba ak niekde zo spodku krabic z charity alebo 
v poulicnom vypredaji. Na skladkach sa toho nahromadili tony. Nikto si 
nemohol dovolif zaplatif dosf l'udi, ktori by tarn chodili a vsetko to 
preberali a zist'ovali copyrighty a digitalizovali to a subory zavesili na net - 
ale ak das l'ud'om dovod, aby sa pustili do ciastocky problemu a sposob, ako 
moja praca pri torn tebe pomoze..." Presiel kpolici a vybral hotovy BP 
a cvakol jeho zapadkami a otvoril ho. 

„Pozri na to - tieto vniitornosti som nenasiel v odpadkoch ja, ale ktosi 
iny. Predal som siiciastky, ktore som nasiel vo svojom smetiaku a peniaze 
som vymenil za siiciastky, ktore nasla ina vjej smetiaku -" 

„Ona?" 

„Snaha nebyf sexista," povedal Kurt. 

„Sii aj zeny - hl'adacky?" 

„Si ma dostal," povedal Kurt. „Za desaf rokov, co to robim, som stretol 
inych hl'adacov len dva ci tri razy. Potom mi pripomeh, aby som ti 
porozpraval historku o policajtovi. No, takze sme rozptylili lisilie o zachranu 
tohto materialu zo skladky a potom sme nase zistenia dali na sief 
a premiestnili sme to tam, kde je potrebne. Takze pre nejakii vel'ku znacku 
nie je ekonomicke spekulovaf , ako to vyuzif alebo rozpredaf - no a co? Pre 
blbii vel'ku znacku tiez nie je ekonomicke spekulovaf, ako udrzaf muziku 
moj ich obl'iibenych skupin v predaj i. My na to prideme. V torn sme 
strasidelne dobri." 

„Strasidelne?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 120 

„Snaha byf poetickejsi." Zaskeril sa azatocil si rozstiepene konce 
vlasov svojho noveho modreho cira okolo prstov. „Mam nove dievca, 
hovori, ze v mojom pohl'ade na smetie nie je dosf poezie." 



V marci nasli jedno z Daveyho starych hniezd, v den, ked' ste takmer verili, 
ze uz naozaj pride jar a zima pominie a dni sa predlzia na viae nez len zopar 
hodin smutnej sede prikreenej okolo poludnia. Referencny dizajn bodu 
pristupu presiel d'alsimi styrmi iteraciami a ked' ste vedeli, kam sa na 
Markete pozeraf na byty na druhom poschodi, na strechy a stlpy poulicnych 
lamp, mohli ste vystopovaf jeho evoluciu od neohrabanych PC skatul', aka 
bola v Alanovom podkrovi na Wales Avenue, po prostrediu odolne boxy 
z armadnych prebytkov, ktore Kurt prerobil zo starych elektrickych boxov, 
ktore nasiel v smetiaku ustredne Bell Canada vo Willowdale. 

Alan pridrziaval rebrik kym Kurt ufahoval kridlove skrutky na 
antenovej montazi na vrchole strechy synagogy. Vyziadalo si to tri stretnutia 
so starym rabinom, nez Alanovi napadlo isf za chramovou klikou mladych 
anechaf ich, aby to staremu klerikovi vysvetlili. Synagoga bola jednou 
z najstarsich budov v Markete, krasa z tehal a kameha z roku 1930. 

Mali obavy, ako budii zapolif pri prevrtavani strechy, aby mohli 
prevliecf kabel, ale nic to nebolo: Drevo tam bolo makke ako ovci syr a boli 
vhom medzery dosf siroke aj na napajaci kabel. Kurt prskol sekundove 
lepidlo cez skrutky a podlozky a riskantne sa zviezol dolu rebrikom, 
spickami brnkajuc po prieckach. 

Ked' pristal Alan sa rozosmial, mysliac si, ze Kurtovo srdce prekypuje 
pocitom, ze to vsetko dokoncil, konecne, konecne. Ale nato si vsimol Kurtov 
vyraz tvare, bol cely popolavy a mal vytrestene oci. 

„Nieco som videl," precedil kiitikmi list. Ruky sa mu triasli. 

„Co?" 

„Stopy noh," povedal. „Tam hore je kopa zhniteho listia, ako blato, 
a zbadal som tam malicke odtlacky noh. Ako stopy batol'afa, asi tak. Az na 
to, ze na jednej nohe chybali dva prsty. Viedli az dolu a dookola k miestu, 
kde som zbadal vel'a holubich hniezd, ale ziadne holuby tam nie sii, len 
niekol'ko zobakov a noziciek - su take zosusene, ze som najprv neprisiel na 
to, co toje. 

„Ale tie stopy som spoznal. Chybajiice prsty nechali odtlacky ako 
neohnute spinky na papier." 

Alan ako vo sne prikrocil k rebriku a zacal liezf nahor. 

„Davaj pozor, je to tam cele prehnite," zvolal Kurt. Alan prikyvol. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 121 

„Jasne, d'akujem," povedal, pocujiic sam seba akoby z vel'kej dial'ky. 

Strecha bola pokryta porozbijanym sklom a kalnymi mlackami 
roztopeneho snehu a malymi okruhliakmi a kasou z rozkladajuceho sa listia, 
atam, ano, tam boli stopy, presne podl'a popisu. Nepritomne pohladil 
krabicku anteny, citil jej spol'ahlivosf, a sadol si so skrizenymi nohami 
k stopam a zobakom a nozickam. Na vtakoch neboli stopy zubov. Neboli 
zjedene, boli roztrhane, ako nalepka z pivovej fl'ase, roztrzito roztrhana pri 
zapade slnka. Predstavil si Daveyho, ako sedi na streche synagogy, nacuva 
vecernym modlitbam a kriku a hudbe, ktora sa vznasala nad Marketom, ako 
pozoruje prichadzajiice a odchadzajuce sive zimne noci, s metajucim sa 
holubom v hrsti. 

Pomyslel si, ci nezachytava Bradleyho jasnovidne vizie, a ci to 
neznamena, ze je Bradley mftvy. 



Bradley sa narodil s buducnosfou v ociach. Vynoril sa z brucha ich matky 
sjasnymi hnedymi ocami, ktorymi negul'al bezciel'ne, ako to robievajii 
novorodenci, ale hl'adal nimi kuty jaskyne, kde sa diali zaujimave veci, kde 
sa mal zjavif pohyb, kde sa zil zivot. Skor, nez sa mu vyvinuli svalstvo 
a koordinacia, potrebne na plazenie, uz ho napodobnoval, videl, ako sa 
jedneho dna bude pohybovaf. 

Zo vsetkych deti sa onho staralo najl'ahsie, dokonca l'ahsie ako o Carla, 
ktory nemal nijake potreby okrem vody a zeme a laskyplneho uistenia. 
Trening na zachod: Akonahle Benny pochopil, co sa od neho ocakava - 
pouzivali na to najvzdialenejsi ohyb jednej z podzemnych riecok - dalo sa 
spol'ahnuf, ze sa vcas doplazi kam bude treba a spravi vsetko presne na 
spravnom mieste. 

(Alan sa naucil vsimaf si, ked' v onych dnoch Bruce nebol ochotny 
opustif domov a isf na prechadzku - rovnake predtuchy, ktore z neho urobili 
dokonale toaletne vytrenovane diet'a, mu sposobovali trapenie, ked' 
predvidal, ze mu je siidene sa na prechadzke pospinif.) 

Nocne mory zazival dvakrat: raz este pred spanim, v jasnovideni, 
a znovu v hlbkach spanku PvEM. Alan sa naucil, ako sa mu prihovaraf 
v takychto krizach, ako zmiernif jeho obavy, a nakoniec z toho mali vsetci 
uzitok, nocne mory sa rozptylili same od seba. 

Nikdy nic nezabudal - nikdy nezabudol, ked' mal Alan sfalsovaf podpis 
na ospravedlnenke, nikdy nezabudol priniesf fosiliu, ktoni nasiel, na skolske 
praktika, nikdy nezabudol palciaky v satni a neprisiel domov s cervenymi 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 122 

premrznutymi rukami. A ked' zacal chodif do skoly, postaral sa aj o to, aby 
ani Alan nikdy nic nezabudal. 

Vel'mi dobre si pocinal pri skiiskach a testoch a ked' bol na palke, ziaden 
nahadzovac ho nikdy neoklamal. 

Po styroch rokoch osamote s golemami nemohol byf Alan viae sfastny, 
ze mal brata, ktory mu robil spolocnosf . 

Billy vyrastol dosf na to, aby mohol chodif, potom aby mohol zbieraf 
huby, potom aby mohol nahahaf vevericky. Bol dosf veFky, aby sa mohli 
hraf na schovavacku ana otazky a aby sa mohli hraf vjazierku v strede 
hory. 

Cez den ho Alan nechaval osamote, v spolocnosti rodicov a golemov, 
schadzal z hory dolu do skoly a ked' sa vratil, braval braceka von na strah 
a ucil ho, co sa sam naucil, aj ked' bol este malicky. Spolu pisali do blata 
pismena palickou, so smiechom skusali cikajuc pisaf svoje mena do snehu. 

„Toto je zlomok," povedal Brad a kriedou napisal „3/4" na kus bridlice 
po strane jedneho z l'adovcovych potocikov, ktore stekali dolu jarnou horou. 

„Spravne, tri stvrtiny," povedal Alan. V ten den sa to naucil v skole 
amienil to ukazaf Billymu, co znamenalo, ze Billy si uz pamatal, ako to 
bude robif ateda to uz vedel. Vzal kriedu anakreslil vlastne 3 A - to ste 
museli urobif , inak by si to Billy nemohol dopredu pamataf . 

Billy sa zohol. Bol tmavsi, tmave vlasy a oci farby cokolady, ktoni 
nenasytne zbozhoval a zobronil o hu kazde rano, ked' Alan odchadzal do 
skoly, „Dones mi, dones mi, dones mi!" 

Cosi nasiel. Alan sa naklonil a zbadal, ze to bola tobolka glejovky. „Je to 
vajicko," povedal Bobby. 

„Nie, to je burina," povedal Alan. Bobby nemal vo zvyku vymysTaf, ale 
tvar plodu pripominal vajce. 

Billy tloskol jazykom. „To viem. Je tam aj vajicko chrobaka. Zije tam 
vniitri. Vidim, ako sa vyliahne. Na budiici tyzdeh." Zatvoril oci. „Je 
oranzovy! Pekny. Mali by sme sa vratif a pozrief si ho, az sa vyliahne." 

Alan si cupol vedl'a neho. „Je tam dnu chrobak?" 

„Ano. Je ako biely cervik, ale za tyzdeh sa zmeni na oranzoveho 
chrobacika a prehryzie sa von." 

Mal vtedy asi tri, a Alan teda sedem. „Co keby som tu rastlinu odtrhol?" 
povedal. „Aj tak by sa chrobak o tyzdeh vyliahol?" 

„To neurobis," povedal Billy. 

„Ale mohol by som." 

„Nie," povedal Brad. 

Alan siahol po rastline. Chytil ju do dlane. Tepla kora rastlinky 
s drevitym valcekom plodu by sa l'ahko dala vytrhnuf aj s korehmi. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 123 

Neurobil to. 

Ked' sa tej noci ulozil spat', nemohol si spomenuf, preco to neurobil. 
Nemohol zaspaf. Vstal apozeral sa von zjaskyne, na zvlnenu krajinu v 
mesacnom svite a vzdialene svetla mestecka. 

Vratil sa spat' a pohl'adal Benjiho. Spal, tvar mal pokojnu a pery 
naspiilene. Pretocil sa a otvoril oci, hl'adiac na Alana bez prekvapenia. 

„Vravel som ti to," povedal. 



S l'ud'mi z mestecka mal Alan neiste vzt'ahy. V obchode s potravinami, 
v Gape, v kniznici a v oddeleni hraciek v Canadian Tire boli mali chlapci 
bez dozoru podozrivi. Alan sa nikdy „nepoflakoval naokolo" - nech uz to 
znamenalo cokol'vek - ale aj tak sa mu od obchodnikov dostalo omnoho 
viae zamracenych pohl'adov ako si zasluzil, hoci vzdy mal pri sebe peniaze 
a vedelo sa, ze ich prilezitostne mina. 

Osamoteny pat', sesf, ci sedemrocny chlapcek bolo podozrivy, ale ked' 
sa zjavil drziac v dlani nicku svojho malickeho pocerneho braceka a potichy 
vysvetl'oval vaznemu diet'at'u kazdy predmet na polici, kazdy okamzite 
upravil svoj postoj . Obchodnici sa usmievali a prikyvovali, kupujuci si 
medzi sebou suskali, „Take zlate." Mamicky s det'mi v nosidielkach sa 
zohynali, aby ich posteklili pod bradami. Majitelia obchodov ich spontanne 
obdarovavali sladkost'ami a smiali sa Brianovym vykrikom „Cokolada!" 

Ked' zacal Brian chodif do skoly, predvidal avyhybal sa vsetkym 
problemom a nadchynal ucitel'ov svojou vyspelost'ou. Odkedy sa dostal do 
prvej triedy a zacal jedavaf vjedalni spolu s ostatnymi ne-skolkarmi, Alan 
jedaval obedy s nim. 

Ked' sa narodil Craig, Brad sa s nim rad hral, trpezlivo formoval hlinu 
a kamienky na jeho pobrezi, polieval a utl'apkaval ho, sadil na jeho svahoch 
divoke travy, kym sa Craig plazil k ustiu jaskyne. Tie dni - pred prichodom 
Darcyho - boli dlhou idylou dobreho jedla a bratstva a hier na horucom 
slnku alebo v bielom snehu. 

Danny sa nemohol k Bradovi prikradnuf a kopnuf ho zozadu do hlavy. 
Nemohol mu schovaf potkana do vankusa alebo ocikaf mu zubmi kefku. 
Billy nebol taky, aby cakal a nechal na seba kadif len preto, ze Davey mal 
na to chut'. Niekedy sa zdanlivo z nicoho nic rozohnal a svihol Daveyho, 
zraziac ho na zem, potom mu nasilim roztvoril usta aby odhalil cokoladovu 
tycinku, ktoni mu Davey ukradol spod vankusa, alebo mu vylovil komiks 
spod kosele. Davey bol od neho len o dva roky mladsi, ale ked' uz obaja 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 124 

chodili, Brad sa nad nim tycil do vysky a dokazal ho zlozif jednou zlostnou 
ranou paste. 



Ked' sa Alan vratil po torn, ako pochoval Marci, Billy zisiel zo svojho 
vysokeho hniezda abez slova roztiahol ruky. Silno Alana objal, az mu 
takmer vyrazil dych. 

Ramena okolo krku boli prijemne, takze sa prinutil, aby ich nevnimal. 
Strnulo sa odtiahol a pozrel na Briana. 

„Mohol si mi povedaf," povedal. 

Bramova tvar stratila vyraz, bola tvrda a chladna. Hovorif nieco l'ud'om 
nebolo niecim, co by robieval, uz roky. Ublizovalo im to - a aj jemu. To 
bolo dovodom jeho dlheho, dlheho mlcania. Alan vedel, ze niekedy nemohol 
povedaf to, co vedel a ostatni nie. Ale teraz mu to bolo jedno. 

„Mal si mi to povedaf," povedal. 

Bob o krok ustupil a nahrbil plecia a rozkrocil sa, nakloniac sa trochu 
dopredu, ako vo vetre. 

„Vedel si a nepovedal si mi a neurobil si nie a co sa mha tyka, tak si ju 
zabil a rozrezal a zahrabal spolu s Darrylom, ty zbabelec." Adam vedel, ze 
prekracuje hranicu, ale nedbal. Brian sa naklonil dopredu a vystrcil bradu. 

Avramove ruky boli zovrete od zimy a zababrane od hliny, s ozvenou 
zmrznutej koze a zmrznutej hliny na prstoch, a mal pocit, ze miesto zaf atych 
pasti ma skaly. 

Barryho neudrel. Namiesto toho odisiel do svojho kutika avytiahol 
trojuholnikovy kus paziirika, ktory v skole tvaroval ako hrot sipu, a kamenne 
kladivo a vo svetle baterky sa pustil do prace. 



Bnisil noz na Daveyho, tam vo svojej miestnosti, vjaskyni, ked' chlapci 
zdivene behali po lesoch, ked' vrch pomaly a f azkopadne protestoval. 

Ostril si noz, lovecky noz s hrdzavou cepel'ou a prasknutou nickou, 
ktory nasiel na jednom z lesnych chodnickov vedl'a loveckej pasce, nie 
strateny, ale znechutene odhodeny jednej zimy anenajdeny az do 
nasledujucej jari. 

Ale najdena cepel' znovu ziskala ostrie, ked' ju zabnisil okruhlym 
kamehom, a rukovaf sa znovu dala pevne uchopif , ked' ju pevne obtocil 
povrazom, urobiac po kazdej otocke presny uzlik, az kym ho nepichala do 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 125 

dlane, az kym ostrie neodrazalo svetlo prenikajiice od ustia jaskyne 
a neligotalo sa. 

Chlapci mu nosili korienky a ovocie, ktore nazbierali, sladkosti a chlieb, 
ktore ukradli, male zvieratka, ktore ulovili. Red' doslo na lovenie zvierat, 
Ed-Fred- George boli neporazitel'ny tim, aj ked' boli mail, sotva po druhom 
rocniku. Boli rychli a svoje akcie dokazali koordinovaf bez slov, takze 
kralik alebo vevericka sa nikdy nemohli vyhniif alebo prekl'uckovaf 
hociktorym smerom bez toho, aby nenarazili na natiahnute, krk vyknicajuce 
ruky okruhlych chlapcov. Raz mu dokonca priniesli macku. Putovala do 
vecernej polievky. 

Billy si k nemu sadol a rozpraval. Mlcanie, ktorym sa obklopil, sa 
rozptylilo a stratilo vo vetre jeho ust. Rozpraval o lekciach, ktore mal v skole 
a o lekciach, ktore mal so svojim starsim bratom, ked' na svahu byvali sami 
dvaja a Alan ho ucil vsetko, co sam vedel, mena a fakty o vsetkych veciach 
v kral'ovstve ich otca. Rozpraval o pravdach, ktore nazhromazdil citajiic 
obaly cokoladovych tyciniek. Rozpraval o veciach, ktore Davey robil, ked' 
ho nik iny nemohol vidief. 

Jedneho dha k nemu prisiel George, diet'a ako vyrastena limetka, ktore 
sa batolilo na dvoch silnych nozkach, tucne a cervene, lebo bolo vonku a na 
slnku viae ako bolo zvyknute. „Vies, on fa zbozhuje," povedal Glenn, 
gestom ukazuc na miesto na slamniku, kde Brad obycajne sedel a pozoroval 
ho a stebotal. 

Alan uprene hl'adel na svoje smirky na topankach. „To je jedno," 
povedal. Tej noci sa mu snivalo o Daveym, ze sa prikradol do jaskyne 
a sedel vedl'a neho, pozoroval ho rovnako, ako kedysi, a Alan vedel, vedel, 
ze Davey bol tam, pripraveny kmasaf a trhaf, vedel, ze jeho noz s obtocenou 
riickou je hned' po vankiisom, ale nebol schopny pohniif rukami ani nohami. 
Paralyzovany pozoroval, ako sa Davey zaskl'abil a mucivo pomaly za seba 
siahol po skalu, ktoni zdvihol vysoko nad jeho hlavu a Andrew videl, ze sa 
skala, zaostrena ako britva, vznasa niekolTco stop nad jeho hrudnou kost'ou, 
Daveyho ruky sa trasu od namahy, ako ju drzi vo vyske. Z Daveyho brady sa 
oddelila jedna kvapka potu a pristala na Alanovom nose a potom d'alsia, 
akonecne bol schopny otvorif oci aprebudif sa, rozhnevany avyl'akany. 
Zacali jarne dazde avlhkosf sa zrazala na stenach jaskyne, v spanku mu 
kvapkala na ruky anohy, po odpareni zanechavajuc za sebou kriedovo- 
vapencove zvysky. 

„On ju nezabil," povedal Greg. 

Albert mladsim bratom nepovedal o tele, pochovanom v Craigovi, co 
znamenalo, ze Brad sa s nimi rozpraval a povedal im, co videl. Alan pocitil 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 126 

iracionalny napor zlosti na Brada - taral o Alanovym tajomstvach. 
Vystavoval malych veciam, ktore nepotrebovali vedief. Nocnym moram. 

„Nezabranil jej vrazde," povedal Alan. V ruke mal noz a prehraboval sa 
v kopke svojich veci, hl'adajuc bnisny kamen na jeho ostrie. 

Greg pozrel na noz a Andy sledoval jeho pohl'ad k svojim vlastnym 
zbelenym hankam na rukovati. Greg vyl'akane o krok ustupil a Alan, ktory si 
casto robil starosti, ze najmladsi bracek je prilis jemny pre vonkajsi svet, sa 
za seba zahanbil. 

Polozil noz apostavil sa, povystieral si lidy apo prvy raz za mnoho 
tyzdnov vysiel z jaskyne. 



Brad ho nasiel, ako stoji na svahu jemneho, bazinateho hrbu na Charlieho 
svahu, niekol'ko metrov blizsie k moru, nez bol v zime, ked' tam Alan 
vyhrabal a znovu zahrabal Marcino telo. 

„Zabudol si toto," povedal Brad a podal mu noz. 

Alan ho od neho vzal. Bol ostry a zaspineny a nicka bola zaful'ana od 
potu a vapenca. 

„Vd'aka, chlapce," povedal. Zohol sa a vzal Billyho za ruku, ako to 
robieval, ked' boli este len sami dvaja. Traja najstarsi synovia vrchu tam stali 
dotykajuc sa a pozorovali vonkajsi svet, ktory sa v dial'ke nahlil a pachtil so 
svojimi vrciacimi motormi a dymiacimi kominmi. 

Brendan si vyslobodil ruku aprstom nohy kopol do hliny, vyhladiac 
jamku, ktora ostala po jeho podrazke. Andy si vsimol, ze jeho teniska bola 
predrata a mala na spici dieru a ze bola zasnurovana len do polovice. 

„Treba ti nove topanky," povedal, zohnuc sa, aby mu ju zasnuroval. 
Kym pracoval, aby si uvol'nil ruku, musel zapichnuf noz do zeme. Rucka 
zavibrovala. 

„Davey prichadza," povedal Benny. „Prichadza teraz." 

Tak ako vo svojom sne Alan siahol a hmatal po nozi, ale ten tam nebol, 
ako vo sne. Koza na tvari sa mu napla a srdce mu biisilo v usiach, obzrel sa 
dookola a zbadal, ze noz proste len spadol na zem. Zodvihol ho a videl, ze 
na jeho mieste sa odkotul'ala hrudka hliny, ktora sotva zakryvala malu 
pehavu ruku, ktora teraz uz bola cierna a scvrknuta do pasticky ako opicia 
labka. Ruka Marci. 

„Prichadza." Benny urobil krok dolu svahom. „Neprehras," povedal. 
„Mas noz." 

Ta ruka bola mala, zafata v past', tam v hline. Bola tesne pod povrchom 
prave na mieste, kde stal. Bola tam, v Clarencovej pode, mesiace, hnijiica, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 127 

posledne zvysky Marci mizli. Niekde tam pod zemou bola jej hlava 
s odpadavajucou tvarou aplna cervov. Jej rysave vlasy vypadali zjej 
uvol'neneho skalpu. Zaludok sa mu nadvihol a svah postriekal priid zlce. 

Danny mu vrazil do kolien, zraziac ho na zem. Pocitil, ako sa mu mala 
hnijuca past' zaborila do rebier. Jeho telo sa samo vzopalo a kopnutim si 
uvol'nil Dannyho z noh. Jeho ruka bola honica a klzka a ked' sa na hu pozrel, 
uvidel, ze sa mu po nej leje krv. Noz vjeho druhej ruke bol zakrvaveny 
a zbadal, ze si sposobil v bicepse dlhu krivu rezmi ranu. S kazdym uderom 
jeho srdca tam bublinkovala fontanka krvi, blub, blub, blub, a na tretie blub 
zacitil ranu, akoby sa mu do nervu zabodla dlha ihla. 

Postavil sa na neiste nohy aby celil Dannymu. Danny bol nahy a cerveny 
od golemskej hliny. Bolo mu vidief rebra a vlasy mal schlpene a mastne. 

„Vraciam sa domov," povedal Danny vyceriac zuby. Jeho skazeny dych 
smrdel za surovym masom a usta mal olemovane zaschnutymi zvratkami. 
„A ty ma nezastavis." 

„Ty nemas domov," povedal Alan, pritlacajuc si noz na ranu na bicepse. 
Bol to pocit, ako ked' sa hryzie do prasknuteho zuba. „Nie si vitany." 

Danny stal ako simpanz, hlboko zohnuty, kyval rukami, zuby vycerene, 
kolena nasiroko, pripraveny sa odrazif a skocif. „Myslis, ze ma s tym 
bodnes?" povedal amyknutim brady ukazal na noz. „Alebo sa pomocou 
toho len sam ides vykrvacaf?" 

Alan pred sebou ustalil noz nevsimajuc si lepkavu krv. Vedel, ze pride 
uder, ale to nepomoze, az pride. Davey nahho skocil a on sekol, Davey sa 
oblukom uhol a potom drzal Alanovo predlaktie v rukach a zuby zaboril do 
masa na palci, ktorym drzal noz. 

Alan sa zvalil na stranu a pevne zovrel noz, bezvysledne fahajiic ruku zo 
stisnutia krutych zubov a zovretia kostnatych prstov. Davey stratil svoj 
chlapcensky sarm, v spine a zurivosti sa zmenil na opicu, a bol'ave a slabe 
udery, na ktore sa Alan so svojou zranenou rukou zmohol, zjavne na neho 
vobec neucinkovali, lebo hryzol stale silnejsie. 

Arnold fahal ruku dohora, fahajuc leskly hrot noza k Daveyho tvari. 
Drew ho kopol do holene a koleno mu vrazil do rozkroku. Alan svihol 
hlavou dozadu a potom prudko z celej sily dopredu, narazil celom do 
Daveyho temena tak tvrdo, az mu hlava zrincala ako zvon. 

Omracil Daveyho tak, ze ten mu pustil ruku, a seba tiez, az spadol na 
chrbat. Pod pazuchami zacitil drobne nicky, ako ho fahali z kopceka. Brian. 
A George. Pomohli mu vstaf a Breton mu znova podal noz. Darren sa 
zodvihol na kolena, potom vstal, drziac si zatylok. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 128 

Obaja sa mierne knisali, stojac na opacnych stranach Crisovho 
hrbolceka. Alanova ruka s nozom bola cervena od krvi, ktora mu stekala 
z ran po zahryznuti, a druha ruka sa mu pripadala nekonecne t'azka. 

Davey sa trochu kyval dopredu a dozadu, oci mal sklopene k zemi. 
Zrazu sa spustil na jedno koleno a zahrabal do hliny, potom sa zasa narovnal 
s cimsi v ruke. 

Past' Marci. 

Posmesne fiou maval na Andrewa, potom zautocil, prekonavajuc 
vzdialenosf medzi nimi dlhymi skokmi, past' drzal pred sebou ako kopiju. 
Alan zabudol na noz vo svojej ruke a ciivol a vtom bol Davey znovu na 
fiom, past' pustil na zem a schmatol zapastie Alanovej ruky s nozom, zaryjuc 
mu drsne nechty do krvacajiicich ran. 

Alan pustil noz, ktory padol do blata a zvuk, ktory pritom vydal, prebral 
Alana z letargie. Vyslobodil si ruku z Daveyho zovretia a udrel ho plnou 
silou do ucha, siicasne mu vraziac koleno do rozkroku. Davey zasycal 
a udrel ho do oka, az mal pocit, ze mu ocna gul'a pukne, ze ho bodli az do 
zadnej steny ocnice. 

Zaboril nohu do blata, aby mal oporu, potom prehodil Dannyho cez 
seba, takze teraz bol Alan na vrchu a kolena mal na Dannyho chudej hrudi. 
Noz lezal vedl'a Daveyho hlavy a Alan ho schmatol a drzal pripraveny 
bodniif. 

Danny prizmiiril oci. 

Alan to mohol spravif. Konecne ho zabif, skoncovaf to, ano. Bodni ho 
do tvare alebo do srdca alebo do pl'iic, nieco smrtel'ne. Mohol Daveyho 
zabif a navzdy ho odstranif. 

Davey zachytil jeho pohl'ad a drzal ho. A Alan vedel, ze to nedokaze, 
a za okamih to vedel aj Davey. Usmial sa zaschnurym usmevom a ochabol. 

„0, neublizuj mi, prosim" povedal posmesne. „Prosim, velTiy bracek, 
neprebodni ma svojim vel'kym strasnym nozom!" 

Alana vsetko bolelo, zvlasf biceps a palec. Hlava mu spievala od bolesti 
a straty krvi. 

„Neublizuj mi, prosim!" povedal Davey. 

Odrazu pri hom stal Billy. 

„To vravela Marci, ked' sa jej zmocnil, ,Neublizuj mi, prosim,'" 
povedal. „Opakovala to znova a znova. Ked' ju sem t'ahal. Ked' ju skrtil." 

Alan zovrel noz. 

„A on to opakoval znova a znova, ked' ju rezal na kusy a zahrabaval. A 
smial sa." 

Danny sa zrazu vzopal, skoro ho zhodil, a skor nez si to uvedomil Alan 
sekol nozom nadol, mieriac na tvar, hrdlo, pl'uca. Hrot dopadol na kostnatu 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 129 

hrud' a smykal sa po rebrach, noz robil tink, tink, tink, ako xylofon. Spravil 
pozdlzny zarez do vyhladovaneho a nafuknuteho brucha, potom sa zaboril 
trochu bokom vedl'a hladkeho miesta, kde by skutocny clovek - Marci - mal 
pupok. 

Davey zavyl avyknitil sa spod hl'adajuceho ostria, odskocil tri kroky 
dozadu, drziac si slucku creva, ktora sa snazila vyklznuf z rezu. 

„Vravela ,Neublizuj mi.' Vravela ,Prosim.' Znova a znova. Aon to 
opakoval avysmieval sa znej." Hucal donho Benny, stojaci tesne za nim, 
a zvuk jeho hlasu zapliial Alanove usi. 

Odrazu sa Davey zatackal, ked' sa od jeho pleca odrazil kameii. 
Obidvaja pozreli smerom, odkial' priletel, a zbadali Georgea, ktory 
drzal kosel'u pred sebou ako zasteru naplnenii malymi hranatymi kameiimi 
z okraja honiceho prameiia v otcovych hlbinach. Hadzavali s nimi zabky po 
hladine a Ed a Fred a George mali zlomyseFne ruky. 

Davey sa zvrtol a zavrcal a pustil sa hore svahom k Georgeovi a d'alsi 
kameri mu narazil zozadu do krku a Freddie, ktory ho hodil sa skryl za 
hrubou borovicou, ktora nedokazala zamaskovaf jeho cervenii vetrovku, 
cervenii ako vniitro jeho pier, ktore spulil ked' uvazoval nad d'alsim hodom. 

Bol v smere po svahu, takze Drew bol schopny prekonaf vzdialenosf 
k nemu vel'mi rychlo - uz bol takmer pri Felixovi, ked' treti kameri, vacsi 
a rychlejsi nez ostatne, ho trafil strasnou rychlosfou do tyla, co zaznelo, ako 
ked' kladivo minie klinec a udrie do pevnej drevenej steny. 

Bol to Ernie, samozrejme, stojaci na Craigovom vrcholceku, rozhahajuci 
sa k d'alsiemu hodu. 

Trojita druha salva ho zasiahla sucasne, ztroch stran, hore, dolu 
a v strede. 

„Zabil ju, rozrezal ju, zahrabal ju," spieval Benny. „Rozrezal ju 
aposekalju," volal. 

„DRZ ZOBAK!" vresfal Davey. Krvacal zo zatylku, krv mu crcala po 
chrbte dolu stavcami, a vzlykal, plakal. 

„ZABIL JU, ROZREZAL JU, POSEKAL JU," unisono recitovali Ed- 
Fred-George. 

Alan pevnejsie stisol povraz obtoceny okolo rukovate noza, a jeho ruka 
krvacala z ran po Daveyho zuboch. 

Davey ho videl prichadzaf a klesol na kolena. Plakal. Vzlykal. 

„Prosim," povedal, spinajuc ruky pred sebou dlahami k sebe, zobronil. 

„Prosim," povedal, ked' mu slucka creva, ktoru si predtym pridfzal, 
vol'ne vyklzla z rany von. 

„Prosim," povedal, ked' ho Alan chytil za vlasy, mykol mu hlavou 
dozadu a nozom mu svihol krizom cez hrdlo. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 130 

Benny vzal jeho noz a Ed-Fred-George vyziadali od Clarenca pomale, 
hlboke puknutie. Zatiahli telo do pukliny v zemi a Clarence pohltil ich brata. 

Benny odviedol Alana do jaskyne, kde mu prezliekli poster a polozili 
k nej do polovice zjedenii cokoladovu tycinku, nakupnii tasku plnii ostruzin 
a pramienok Marcinych vlasov, zviazany do uzlika. 



Alan vyfahal vsetky svoje kufre zo suterenu do obyvacky, od malickej 
plechovej torby, oblepenej pravymi antikvarnymi dekorativnymi 
zeleznicnymi nalepkami, po lodny kufor, ktory vzdy chcel prerobif na 
skrinku do kupel'ne. Nebol doma uz patnasf rokov. Co by si mal vziaf? 

Oblecenie bolo to najl'ahsie. Blizil sa prelom jiila a augusta a on si 
pamatal leta svojho detstva na horskych svahoch plnych bzuciacich much 
a sirupovej horiicavy. Biele tricka, l'ahke nohavice, supermoderne priedusne 
turisticke bagance, tenka bunda proti komarom za sumraku. 

Rozhodol sa zabalif si styri sady oblecenia, co na gauci vytvorilo vel'mi 
malii kopku. Maly kufor. Maly fahaci na kolieskach? Na hrboratom dne 
jaskyne by kolieska boli zbytocne. 

Prechadzal po izbe aprezeral si chrbty knih, aprechadzal sa d'alej, do 
kuchyne. Bol krasny letny den a vysoka trava v zadnej zahradke sa sklaiiala 
vjemnom vanku. Vykrocil dverami so siefkou a von do zahrady anechal, 
nech mu diva trava skrabka po stehnach. Brectan a dive slnecnice sa splhali 
po plote, ktory oddel'oval jeho dvor od susedov, a cez skarky v zelenej 
bariere videl cosi hybaf sa. 

Mimi. 

Prechadzala po ich zahrade, starostlivo upravovala zeleninove riadky, 
trochu polievala. Sukha a l'anovy blejzer kremovej farby, ktory sa nad jej 
plecami krcil, nepokojne sa pohybujuc. Mocne. 

Alanovi sa v hrdle zastavil dych. Jej blede oble lytka sa na slnku 
blyskali. Citil, ako tvrdne, bolestne. Musel nahlas vzdychnuf, alebo sa inak 
prezradif, alebo mozno zacula, ako sa mu pokozka na tele napina do husej 
koze. Jej hlava sa otocila. 

Ich oci sa stretli a on sa otriasol. Pod jej pohl'adom zmrzol uprostred 
kroku. Jedno lice mala sinave od fialovej modriny, oko nad nim privrete do 
skarky a napuchnute. Urobila krok smerom k nemu, jej bunda sa roztvorila 
a odhalila beztvare sive tricko so skvrnami od jedla a - krvi? 

„Mimi?" vydychol. 

Stisla oci, zatvorila, tvar sa jej zmenila na masku strachu. 

„Abel," povedala. „Pekny den." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 131 

„Si v poriadku?" povedal. Uz videl dievcata, jeho zamestnankyne, ktore 
prisli do prace v takomto stave. Poznal znamenia. „Je teraz v dome?" 

Povytiahla kiitik pery do uskrnu a on zbadal, ze ju ma natrhnutu 
a pramienok krvi zmaca jej zuby a farbi ich do ruzova. 

„Spi," povedala. 

Prehltol. „M6zem zavolaf policiu, alebo fa prichylif, alebo obidvoje." 

Zasmiala sa. „Davam rovnako ako dostavam," povedala. „Sme si viae 
ako kvit." 

„To mi je jedno," povedal. „,Kvit' je nepodstatne. Si v bezpecil" 

„V bezpeci ako doma," povedala. „Vd'aka za starostlivosf." Otocila sa 
k ich zadnym dveram. 

„Pockaj," povedal. Pokrcila plecami akridla pod bundou napli tkaninu. 
Siahla po dverach. Prstami sa zachytil za pletivo pod vrcholom a vytiahol sa 
hore, presvihol sa cez plot a polamajuc paradajky a tycky dopadol na vsetky 
styri. 

Postavil sa na nohy a presiel k nej . 

„Neverim ti, Mimi," povedal. „Neverim ti. Pod' ku mne, nech ti dam 
salku kavy a vrecko s l'adom a pohovorime si o torn, prosim?" 

„0dpaF," povedala fahajuc za dvere. Pritlacil ich nohou, jemne ju chytil 
za zapastie. 

„Prosim," povedala. „Zobudime ho." 

„Prid' ku mne," povedal. „Nezobudime ho." 

Mykla rukou ako bicom a striasla jeho ruku zo zapastia. Hl'adela nahho 
svojim napuchnutym okom a on znova zacitil ten otras. Akesi poznanie. 
Akysi sok. Akesi zrkadlo, jeho tvar, drobna a deformovana v jej oku. 

Otriasla sa. 

„Pomoz mi cez plot," povedala, pretiahnuc si sukhu pomedzi kolena - 
modrina na stehne - a zastrciac si ju vzadu za pas. Vlozila bose prsty na 
nohe do pletiva a on jednou rukou chytil jej pevne, napate lytko a druhou 
podoprel jej makky zadok apomohol jej posadif sa na vrch plota. 
Preskriabal sa na druhu stranu a potom jej podoprel jednu bosu nohu, jedno 
teple lytko, a pomohol jej dolu. 

„Pod' dnu," povedal. 

Nikdy predtym nebola vjeho dome. Natalie a Link chodili dnu a von, 
pouzivali jeho zachod, ked' si na jeho verande vychutnavali zapad slnka, 
alebo isli pre pivo. Ale Mimi nikdy neprekrocila jeho prah. Ked' sa tak teraz 
stalo, mal pocit, akoby sa cosi, co tam cely cas chybalo, konecne naslo. 

Obzerala sa s naznakom usmevu na plnych perach. Prstami prebehla cez 
liatinovy plynovy sporak, ktory opravil, pohladiac bakelitove otocne 
gombiky. Prezerala si nazvy knih vo vitrinach v kuchyni nad medovym 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 132 

drevom nerovnakych stoliciek a vyhladenych jaziev veFkeho jednoducheho 
stola. 

„Pod' do obyvacej izby," povedal Alan. „Prinesiem ti Fad." 

Nechala sa viesf za lakef, potom rozhodne prikrocila k oknam a zatiahla 
zavesy, urobiac tak pritmie. Svoju kopku satstva odsunul nabok a kufre 
poskladal do kiita. 

„Niekam odchadzas?" 

„Pozrief rodinu," povedal. Usmiala sa ajej pera znovu pukla, uroniac 
jedinu tmavii kvapku krvi na ziarive drevo dlazky, kde ostala ako koralka 
vody na voskovom papieri. 

„Vsade dobre, doma najlepsie, tramtara," povedala. Jej takmer zatvorene 
oci boli jasne amihali sa po miestnosti, registrujuc police, kozub, stolicky, 
saty. 

„Prinesiem ti Fad," povedal. Vracajuc sa do kuchyne pocul, ako sa 
prechadza po obyvacke a spominal si, ako ju videl prvy raz, ako chodil po 
ich obyvacke a rozmysl'al, ze si do vrecka suchne VCD. 

Nasiel ju v polovicke schodisfa pred otvorenou plytkou vitrinou 
z bazaru. V ruke drzala plechoveho robotka Made-in-Occupied- Japan 
s farbou vekom popraskanou ako krakelaz obrazu holandskeho majstra 
v galerii. 

„Otoc ho dolu hlavou," povedal. 

Pozrela nanho, potom robota otocila, odhaliac tak vniitro plechovky, 
odhaliac originalnu potlac konzervy s tuniakom, z ktorej bola hracka 
vyrobena. 

„Hm," povedala hl'adiac do jeho vnutra. Stlacil vypinac dolu pri 
schodoch, aby videla lepsie. „Krasa," povedala. 

„Vezmi si ho," povedal prekvapiac sam seba. Bude to musief odstranif 
z Inventara. Zadrzal sa, aby nevysiel po schodoch spravif to skor, nez 
zabudne. 

Po prvy raz co si pamatal, vyzerala zmatene. Jej neudrete lice 
scervenelo. 

„To nemozem," povedala. 

„Je tvoj," povedal. Vysiel po schodoch a zatvoril skrinku, potom ohol jej 
prsty okolo robota a za ruku ju viedol naspaf ku gaucu. „Vrecko s Fadom," 
povedal a podal jej ho, uvol'niac jej ruku. 

S vystretym chrbtom si sadla na gauc, hrboF kridel jej nedovol'oval 
oprief sa. Pristihla ho, ze na hu civie. 

„Je cas ich orezaf," povedala. 

„Ach, vazne?" povedal, v duchu sa vratil k zmati starych jaziev pri jej 
pleciach. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 133 

„Ked' vel'mi narastu nemozem si poriadne sadniif alebo l'ahnuf na 
chrbat. Teda aspofi ked' mam kosel'u." 

„Nemohla by si, co ja viem, odrezaf vzadu z kosele?" 

„Hej," povedala. „Alebo chodif topless. Alebo nosif chomiit. Ale nie na 
verejnosti." 

„Nie, na verejnosti nie. Tajomstva sa musia udrzaf." 

„Mas vel'a tajomstiev, co?" povedala. 

„Zopar," povedal. 

„Hlboke, temne?" 

„Vsetky tajomstva sa stanii hlbokymi. Vsetky tajomstva sa stanii 
temnymi. To je podstata tajomstiev." 

Pritisla si vrecko s l'adom zabalene do rucnika na tvar a hybala hlavou 
a krkom vpred a vzad. Pocul, ako jej praska a puka v stavcoch a svaloch, ako 
sa uvol'novali. 

„Pockaj," povedal. Vybehol hore do svojej izby ahrabal sa v zasuvke 
s trickami, az kym nenasiel jedno, ktore mu nevadilo darovaf. Priniesol ho 
dolu a podrzal ho, aby si ho prezrela. „Steel Pole Bathtub," povedal. „Retro 
sik. Mozem pre teba vyrezaf na chrbte dieru, aspoh pokym si tu." 

Zatvorila oci. „To by sa mi pacilo," povedala tichym hlasom. 

A tak vzal kuchynske noznice a pustil sa do zadneho dielu tricka, 
vystrihnuc v tkanine poriadnu dieru. Zohnutou lepiacou paskou oblepil 
nerovne okraje, aby sa nestrapkali. Pobavene ho pozorovala. 

„Obludna Martha Stewart," povedala. 

Usmial sa a podal jej tricko. „Necham ti sukromie," povedal a odisiel 
dozadu do kuchyne a odlozil noznice a pasku. Snazil sa nenacuvaf jemnemu 
suchotu siat v druhej izbe. 

„Alan," povedala - Alan a nie Abnorm alebo Abel - „zisla by sa mi 
pomoc." 

Opatrne vkrocil do obyvacky a tam, v pritmi zavesov, uvidel Mimi. Bola 
do pasa naha, fazke prsia poznacene zacervenalymi obrysmi popruhov 
a drotikov jej podprsenky. Viseli ako zavazia, hojdali sa a zastavili ho vo 
dverach. Ruky mala nad hlavou, nafahujuc oble brusko dohora, takze jej 
pupocna jamka sa zuzila do skarky s tvarom macacieho oka. Tricko, ktore 
jej dal, sa jej zachytilo na rukach a kridlach. 

Jej veFkolepych kridlach. 

Kazde bolo dlhe meter dvadsaf a nafahovali sa, jedno cez otvor na krk, 
druhe cez dieru, ktoni vystrihol na chrbte. Boli koznate, tak ako si pamatal, 
pokryte hnedou kozusinkou, ktora ziarila tam, kde ju bozkalo tych niekol'ko 
lucov svetla prenikajucich skarami v zavesoch. Siahol po tapajucej, takmer 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 134 

chapavej spicke kridla, ktore sa zachytilo v otvore pre krk. Bola svalnata, 
ako silny prst, stacala sa proti jeho dlani ako v slobodomurarskom pozdrave. 

Ked' sa dotkol jej kridla, zalapala po dychu a zachvela sa, nejasne medzi 
erotikou a pohorsenim. Boli take, ako si ich predstavoval, tieto kridla, silne 
a prvotne a tmave a korenisto vonajuce ako podpazusie po sexe. 

Jemne viedol spicku dolu otvorom pre krk a obdivoval dovtipny sposob, 
ktorym sa skladalo do seba, v siihre zahadnych svalov a chrupaviek, suchotu 
zjezenych chlpkov a pohyblivosti koze. 

Poskladalo sa ako harmonika a on zatiahol za tricko, aby ho uvol'nil 
apotom stiahol predny diel dolu cez jej prsia, bolestne si uvedomujuc 
vlastnu erekciu, ked' tkanina sklzla cez jej oble brucho. 

Ked' sa jej hlava vynorila z tricka, striasla si vlasy von a potom roztiahla 
kridla, pomaly a dokladne, ako nafahujuca sa macka, ohmic sa dopredu 
rozlozila ich ako lodne plachty. Zohol sa popod jedno, na tvari zacitil zavan 
korenisteho vzduchu a zrazu hl'adel na matez jaziev atuhych povrazov 
extremne ponafahovaneho svalstva a klbov. Skusmo sledoval jazvy palcami, 
potom, ked' neurobila nijaky pohyb, aby ho zastavila, zaryl palce do svalov, 
do ich napatosti. 

Hnietol jej maso, silne stlacal uzly a citil ako sa poddavaju a miznu, 
energicky trel miesta, kde boli, aby rozpnidil krv. Ako pracoval, jej kridla 
mavali jemne okolo neho, nevsimajuc si, ze jeho telo sa zauzlilo ako praclik, 
aby dosiahol na jej chrbat, ked'ze nechcel prelomif kiizlo ziadosfou, aby 
presla ponad neho a poskytla mu lepsi uhol. 

Citil jej podpazusie a jej kridla a jej vlasy a zatvoril oci a pracoval podl'a 
hmatu, sledujuc jazvu k svalu, sval k uzliku, postupujuc po dlzke a sirke jej 
chrbta, sledujuc svaly od jej bedroveho hrebeha dohora, ako stopu 
k pokladu, az k svalom jej l'aveho kridla, ktore sa od rozkose jemne chvelo. 

Ked' chytil kridlo do nik, znovu uplne znehybnela. Malo svoju vlastnu 
geometriu, fazko pochopitel'nu a neodolatel'nu. Sledoval zahadne a mocne 
svaly a kosti, veFke rozlohy chrupavky, hl'adajuc uzly a stlacajuc ich, hnetuc 
ju tak, ako hnietol jej chrbat, a ona zastonala a ochabla, oprela sa onho tak, 
ze mal tvar v jej vlasoch a citil vohu jej vlasoveho oleja a stareho samponu 
a potu. To bolo vsetko, cim dokazal vzdorovaf, aby jej nezaboril tvar do 
vlasov a nezahryzol sa jej do svalov na spodku jej zatylku. 

Pohyboval sa pomaly ako morske riasy a presiel rukou kjej druhemu 
kridlu, venujiic mu rovnaku pozornosf. Bol stoporeny, pritlaceny k nej, jej 
kridla ho obklopovali. Sledoval liniu jej sanky k brade a dychali 
v spolocnom rytme a jeho prsty nasli stuhnute miesto v kibe amasiroval aj 
tam. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 135 

Potom sa suchol o jej zranene lice a ona sa strhla, a to ho vytrhlo spat' do 
reality. Spustil ruky k bokom a vystrel sa, uvedomil si, ze erekcia mu napina 
sortky, posadil sa naspaf do jednej z kluboviek a skrizil nohy. 

„No," povedal. 

Mimi rozprestrela kridla ponad operadlo pohovky a nechala ich 
roztiahnuf sa, potom sa so zatvorenymi ocami oprela dozadu. 

„Mala by si zasa vyskiisaf vrecko s l'adom," povedal slabo. Naslepo po 
nom siahla a prilozila si ho na tvar. 

„Dakujem," vzdychla. 

Potlacil nutkanie ospravedlhovaf sa. „Niet za co," povedal. 

„Zacalo to minuly tyzdeh," povedala. „Moje kridla narastli. Privel'mi. 
Krishna prisiel domov z klubu a bol opity a chcel sex. Chcel, aby som bola 
dolu. Nemohla som. Kvoli kridlam. Chcel rovno vziaf noz a odrezaf ich. 
Robime to tak styrikrat do roka, pouzivame vel'ky lovecky noz s pilkovym 
ostrim, ktory kupil v obchode so sportovymi potrebami na Yonge Street, 
vjednom ztych miest, kde predavaju napodobeniny granatov amaskace 
a tasery." 

Otvorila oci apozrela nahho, potom ich zatvorila. Prebehli po nom 
zimomriavky a striasol sa. 

„Robievame to vo vani. Stojim vo vani, naha, a on mi odpili kridla lined' 
pri lopatkach. Nekrvaca to vel'mi. Dava mi uterak, aby som zahryzla, kym 
pili. Aby som mohla do neho kricaf. A potom ich dame do vriec na zahradny 
odpad a on ich vylozi von tesne pred tym, ako pridu smetiari, aby sa k nim 
nedostali psy zo susedstva. Kvoli masu." 

Uvedomil si, ze zviera bocne opierky tak silno, az do riik dostava kfce. 
Uvol'nil ich a zasunul si ich pod stehna. 

„Odtiahol ma do kupel'ne. V jednej chvili sme sa val'ali vposteli, 
chichotajuc sa ako zamilovane deti, a potom mi zrazu drsne stiskal zapastia, 
vliekol ma nahii do kupel'ne a v druhej ruke zvieral noz. Musela som byf 
ticho, aby som nezobudila Linka a Natalie, ale bolelo to abala som sa. 
Snazila som sa mu nieco povedaf, ale dokazala som len pist'af. Hodil ma do 
vane a o tresla som si hlavu o kachlicky. Skrikla som a on presiel cez 
kupel'hu a rukou mi zakryl usta a nos a nemohla som dychaf a hlava sa mi 
tocila. 

„Bol nahy a stal mu a v ruke drzal noz, lenze nie ako na krajanie, ale ako 
na bodanie, a oci mal cervene od dymu v klube a kupel'ha sa plnila pachom 
pijatiky z jeho list a ja som sa schiilila dolu vo vani, prec od neho, a on po 
mne chmatol. 

„On - vrcal. Videl, ze pozeram na noz. Usmial sa. Strasne. Je tam kus 
granitu, ktory pouzivame ako misku na mydlo, byva polozeny na rohu vane. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 136 

Bez rozmysTania som ho schytila a z celej sily som ho dohho smarila. 
Zlomil mu nos a on zazmuril oci a siahol si na tvar aja som ho obtocila 
sprchovym zavesom a chytila ho za ruku a uhryzla do koreha palca tak silno, 
ze som pocula praskmif kosf a on pustil noz. Zdvihla som ho a bezala nazad 
do nasej izby a vyhodila ho von oknom a zacala som sa obliekaf." 

Teraz hovorila monotonne, ale konceky kridel sa jej chveli a kolena 
nadskakovali, akoby mala motor na vol'nobehu vo vysokych otackach. 
Mieme sa kolisala. 

„Nemusis mi to rozpravaf ," povedal. 

Odtiahla vrecko s l'adom. „Ano, musim," povedala. Zdalo sa, ze jej oci 
zapadli hlboko do lebky, stratiac sa v temnych otvoroch. Myslel si, ze jej oci 
su modre alebo zelene, ale teraz vyzerali cierne. 

„V poriadku," povedal. 

„V poriadku," povedala. „Vosiel do dveri aja som nekricala. Nechcela 
som zobudif Linka a Natalie. Nie je to hlupe? Ale nemohla som si natiahnuf 
sveter a oni by uvideli moje kridla. Vyzeral, ze ma chce zabif. Skutocne. 
Prsty ako pazury. Zuby vycerene. Prikrceny ako simpanz, pripraveny 
chmatnuf, pripraveny svihnuf. Aja som bola zasa v kiite, na sebe len 
sportove nohavicky. Ale tentoraz nemal noz. 

„Ked' si po mha prisiel, ostala som bezvladne lezaf, akoby som bola 
prilis vyl'akana pohniif sa, a pevne som zazmiirila oci. Pociivala som, ako sa 
jeho kroky blizia. Zacitila som, ako poster zaskripala, ked' na hu stiipil. 
Citila som jeho dych, ked' po mne siahol. 

„Explodovala som. Citala som knihy o zenskej sebaobrane tam sa o torn 
hovori, o explodovani. Nahromadis vsetku svoju energiu a pevne ju stlacis 
a potom prask-bum, explodujes. Mierila som na jeho makke casti: Gule. Oci. 
Nos. Hrudna kosf. Usi. Preratala som sa vsak vjeho polohe, takze som 
vacsinu ciel'ov minula. 

„A potom bol na mne, kolenami mi tlacil prsia, rukami hrdlo. Vzpinala 
som sa, ale nemohla som ho striasf. Drvil mi hrud' a hrdlo, moje kridla sa 
roztiahli za mnou. Zamavala som nimi a videla som, ako sa jeho vlasy hybu 
vo vanku. Silno sa potil, na cele a na nose a na perach. Vsetko to bolo take 
detailne. A tiche. Ani jeden znas nevydal hlasnejsi zvuk ako vzdych. 
Tichsie ako pri nasom sexe. Teraz som uz chcela kricaf, chcela som zobudif 
Linka a Natalie, ale nemohla som chytif dych. 

„Uvol'nila som si jednu ruku a siahla som po erekcii, ktoni som citila 
lined' pod prsnikmi, siahla som tak rychlo ako utociaci had, schmatla som, 
zovrela jeho gule, a mykala a stiskala ich, akoby som mu ich chcela 
odtrhmif. 

,,A chcela. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 137 

„Teraz sa on pokiisal dostaf prec a ja som ho mala v moci. Dalej som 
stiskala. To vtedy ma kopol do tvare. Bola som otrasena. Kopol ma este 
dvakrat a ja som usla dolu schodmi a zo skrine som si vzala parku a vybehla 
do prednej zahrady a von do parku a tam som sa az do rana ukryvala v krovi. 

„Ked' som sa vratila po torn, ako Natalie s Linkom odisli, spal. Nasla 
som vonku noz a vratila som sa do nasej izby a stala som tam, pri okne, 
s nozom v ruke som pociivala, ako si sa s nimi rozpraval." 

Zviezla sa do vankusov amavla raz kridlami, zl'ahucka, d'alsi zavan 
toho tepleho vzduchu sa prehnal okolo neho. Zodvihla plechoveho robota, 
ktoreho jej dal, z konferencneho stolika a otocila ho v ruke, pozerajuc mu 
pod sukhu na ilustracie tuniakov a japonske ideogramy. 

„Mala som noz a mala som pocit, ze ho musim pouzif. Poznas Cechova? 
,Ak je v prvom dejstve na priborniku puska, v tret'om dejstve musi 
vystrelit'.' Ja pisem jednoaktovky. Pisala som. Ale zdalo sa, ze ten noz tam 
bol v prvom dejstve, ked' ma Krishna vliekol do kupel'ne. 

„Alebo mozno prve dejstvo bolo, ked' ho priniesol domov, po torn, ako 
som mu ukazala kridla. 

„A druhe dejstvo bola moja noc v parku. A tretie dejstvo bolo teraz, ked' 
som stala nad nim s nozom, uzimena a ubolena a unavena, pozerajuc na 
zaschnutu krv na jeho tvari." 

Jej tvar a jej hlas sa akoby zmensili, mala vzdialeny vyraz. „Takmer som 
ho pouzila na seba. Takmer som si otvorila zily nad jeho tvarou. Paci sa mu 
ked'... jazdim... na jeho tvari. Honice sfavy. Zdalo sa mi zlomysel'ne rozliaf 
vsetku tu honicu st'avu a odoprief mu to potesenie. Tiez som rozmysl'ala 
pouzif ho nahho, ale len sekundu. 

„Len sekundu. 

„A potom sa prevratil a ruky sa mu v spanku zafali do pasti a jeho vyraz 
sa zmenil, akoby snival o niecom, co ho rozzurilo. Tak som odisla. 

„Chces vedief, ako som mu prvykrat ukazala toto?" lenivo zamavala 
kridlami. 

Zlozila si vrecko s l'adom z tvare a uvidel, ze opuch sa jej zmensil, sinka 
zbledla do jemneho tieha hrajuceho do zlta a tmavookrova. 

Chcel, ale nechcel. Zavany jej vel'kych kridel boli zvlastne intimne, 
vone viae intimne ako jeho dotyky alebo ako onen moment, ked' uvidel jej 
makke, fazke prsia s ich texturou znaciek od popruhov a drotikov. Citil sa 
nesikovne, hlupy pocit. 

„Nemyslim, ze chcem," povedal nakoniec. „Myslim, ze by sme si mali 
niektore veci odlozif, ze si ich rozpovieme neskor." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 138 

Zazmurkala, pomaly a lenivo, a jedna slza sa jej skotul'ala az jej 
odkvapla z nosa a rozpila sa na cervenom tricku, ktore tam stmavlo do 
vinovopurpurova. 

„Sadnes si ku mne?" povedala. 

Presiel cez miestnosf a sadol si na opacny koniec pohovky, ruku polozil 
na sev, ktory spajal obe polovice, prekrociac tak hranicu jej teritoria 
v pozvani, ktore sa dalo bez trapnosti l'ahko odmietnuf. 

Zakryla mu ruku dlanou, jej ruka bola chladna a hladka, ale nie 
vzdialena: bola bezprostredna, skrabkajiica a pohybliva na jeho pokozke. 
Pomaly, pomalicky sa naklonila knemu, obtocila kridlo okolo jeho 
vzdialenejsieho pleca ako prikryvku, alebo ako ruku milenky, hlavu ulozila 
na jeho hrudi, cez tenku tkaninu tricka citil jej horuci dych na svojej prsnej 
bradavke. 

„Alan?" zamrmlala do jeho hrude. 

„Ano?" 

„Co sme?" povedala. 

„Hm?" 

„Sme l'udia? Odkial' prichadzame? Ako sme sa sem dostali? Preco mam 
kridla?" 

Zatvoril oci a zistil, ze sa mu zaplnili slzami. A ked' mu prva slza sklzla 
dolu licom, zvysok uz prisiel, a rozplakal sa, najprv ticho vzlykajiic a potom 
hikajuc ako osol v kfcoch, ktore zacinali az kdesi v semennikoch a vynarali 
sa mu z hrdla akoby zvracal, vyrazajuc von s horucimi slzami a horucim 
hlienom. 

Mimi ho zahalila do svojich kridel abozkami stierala jeho slzy, 
postupujuc dolu jeho licami ku krku, k ohryzku. 

Vtiahol do seba pine usta hlienov a soli a kvilil, „Ja neviem!" 

Pritlacila usta kjeho klucnej kosti. „Krishna vie," sepkala do jeho koze. 
Zubami ho potiahla za kozu. „A co tvoja rodina?" 

Niekol'kokrat prehltol, bolestne si uvedomujuc jej pery a jej dych na 
svojej pokozke, objimajucu sviezosf jej kridel, a vohu v kazdom nadychnuti. 
Chcel si vyfukaf nos, ale nechcel sa pohnuf, aby nenarusil caro chvile, a tak 
vsmrkol svoje mandle nazad do hrdla a vypil mokvavu ustricu sebalutosti, 
ktora sa mu sklzla dolu hrdlom. 

„Moj a rodina?" 

„Ja nemam rodinu, ale ty mas," povedala. „Tvoja rodina musi vedief." 

„Nevedia," povedal. 

„Mozno si sa ich spravne nespytal. Kedy odchadzas?" 

„Dnes." 

„Autom?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 139 

„Prenajal som si," povedal. 

„Jedno miesto navyse?" 

„Ano," povedal. 

„Tak ma vezmi," povedala. 

„V poriadku," povedal. Zodvihla hlavu a bozkala ho na pery, a teraz 
mohol vonu aj ochutnaf, a krv mu sumela v usiach ked' mu obkrocmo sadla 
do lona, otierajiic onho ohanbie - honice cez tenkii bavlnu jej sukne. Sklzli 
dolu z pohovky a v rezonancii hlasiviek stonali jeden druhemu do ust. 



Prenajate auto zaparkoval na ceste, dotelefonoval s Lymanom a pred 
vystupenim z auta odistil kufor. Zo zvyku mrkol na okno Mimi a Krishnu 
a videl, ze zavesy su stale zatiahnute. 

Ked' vosiel do obyvacky Mimi sa sklaiiala nad kufrom a snazila sa ho 
nasilu zatvorif. Dalsie dva uz stali pri dverach spolu s tromi nakupnymi 
taskami, plnymi plastovych kelimkov a vakuovych vrecusok z jeho 
chladnicky. 

„Pozicala som si od teba nejake oblecenie," povedala. „Nechcela som sa 
vracaf pre moje. A zbalila som aj nieco na piknik." 

Zalozil si ruky v bok. „Myslela si na vsetko, co?" povedal. 

Sklopila oci. „Prepac," povedala slabym hlaskom. „Nemohla som 1st' 
domov." Jej kridla sa nervozne roztvarali a skladali. 

Vosiel dnu a postavil sa vedl'a nej . Stale z nej citil vohu sexu, aj zo 
seba. Na jemnej kozi na krku sa jej vynimal cucflek. Preplietol svoje prsty 
s jej a sklonil sa k jej uchu. 

„To je v poriadku," povedal chrapl'avo. „Som rad, ze si to urobila." 

Otocila k nemu hlavu a obtrela svoje pery o jeho, dlahou mu presla po 
rozkroku. Slabo zastonal. 

„Musime vyrazif," povedal. 

„Ano," povedala. „Naloz auto a potom s nim prid' sem k domu. Eahnem 
si na zadne sedadlo, kym sa nedostaneme prec zo susedstva." 

„Hodne si o torn premysTala, co?" 

„To je vsetko o com som premysTala," povedala. 



Ked' opustili Queen Street, preskriabala sa cez zadne sedadlo, smejiic sa, 
ked' jej kridla, schovane pod bundou, narazili do strechy veFkej Crown 
Victorie, ktoni prenajal. Manipulovala sradiom anasla skolskii stanicu, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 140 

amatersku a plmi statickeho praskotu, a prikyvovala do rytmu pomiesanych 
mixov a ilegalnych nahravok z koncertov, ktore na nej ten DJ tocil. 

Alan ju pozoroval v spatnom zrkadle a citil sa nemozne stary a cudny. 
Bola neuveritel'na a pozorna milenka, pouzivala ruky a usta, prsia a kridla, 
cele telo, a udrziavala ho chvejuc sa na pokraji orgazmu toFko, az sa mu 
zdalo, ze to trvalo cele hodiny, kym ho napokon uvol'nila, a potom ho viedla 
okolo svojho tela jasnymi pokynmi a pevnymi rukami na jeho pleciach. Ked' 
vyvrcholila, zovrela ho medzi stehnami a kricala do jeho krku, mykala a 
chvela sa este dlho potom, pevne ho drziac, mrmluc nezmysly honicim 
dychom. 

V temnote sa zdala byf starsia. V jeho veku, alebo v akomsi neurcitom. 
Teraz, sediac vedl'a neho, vystrajajiic si pre seba do rytmu, zdala sa mat', 
ach, mozno dvanasf. Male dievcatko. Pripadal si spinavy. 

„Kam ideme?" povedala stiahnuc okno a volajuc do vetra, ked' frcali 
hore po Don Valley Parkway. Hustii premavku nechali za sebou pri 
Shepparde a teraz to islo dobre, smerovali do beztvarych predmesti 
Richmond Hillu a Thornhillu a d'alej. 

„Na sever," povedal. „Za Kapuskasing." 

Zahvizdala. „Ako dlho sa tam ide?" 

„Patnasf hodin. Mozno dvadsaf. Zavisi od ciest - mozes nad'abif na 
primestskii zapchu alebo na vaznu nehodu a uviaznes na cele hodiny. Keby 
sme boli unaveni, tak medzi Huntsville a North Bay su dobre motely. Pekne 
neony, postele s magickymi prstami. Ja mam rad jedno miesto, co sa vola 
,Svajciarske chatky' a robia tam na veceru vyborne placky." 

„Boze, to je dlha cesta," povedala. 

„Hej," povedal apomyslel si, ci nechce vystupif. „M6zem tu zastaf 
a daf ti na taxik k najblizsiemu metru, keby si chcela ostaf tu." 

„Nie!" povedala rychlo. „Nie. Chcem isf." 



Krmila ho pri soferovani, krajala syr a kladla ho na susienky spolu 
s kuskami oliv alebo papriky alebo salamy. Zdalo sa, ze do piknikovych 
tasiek zabalila celu jeho chladnicku. 

Po jedle zacala supaf jablko a on sa lepsie prizrel nozu, ktory pouzivala. 
Bol to vel'ky cierny lovecky noz s kompasom v rukovati. Cepel' bola cierna 
svynimkou samotneho ostria, ktore sajasne blyskalo vo svetle dial'nicnych 
lamp, ktore mihali. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 141 

Bol nim ohromeny a auto sa zviezlo nabok, rozffkalo strk z krajnice 
a Alan strhol volant spat', az zadok auta trochu presmykol. Poplasene nafiho 
pozrela. 

„Ty si vzala ten noz," povedal v odpovedi na jej nepolozenu otazku. 

„Nemohla som mu ho nechaf," povedala. „Okrem toho, ostry noz sa 
vzdy zide." 

„Bud' opatrna, aby si nic neporezala, dobre?" 

„Nikdy nic neporezem nechtiac" povedala smiesne dramatickym 
hlasom a drgla ho do pleca. 

Odfrkol a vratil sa k riadeniu, sliapol na plyn a kilometre k Huntsvillu 
d'alej rychlo ubiehali. 

Nakfmila ho krajcekmi jablka, sama tiez nejake zjedla, potom prisli na 
rad sunkove rolky s kusockami hrusky vniitri, potom sfkali cereshovu st'avu 
zo sklenenej fl'ase. 

„Dosf," povedal napokon. „Zenska, som uplne prepchaty!" 

Zasmiala sa. „Vyziabnuty trtko - musime ti na kosti dostaf nejake 
masko." Postriasala omrviny zjedla do prazdnej nakupnej tasky ahodila ho 
cez piece na zadne sedadlo. 

„No," povedala. „Tak ako dlho si nebol doma?" 

Chvil'u uprene pozeral na cestu. „Patnasf rokov," povedal. „Nebol som 
tam odkedy som odisiel." 

Hl'adela rovno dopredu aruku mu vtlacila pod stehno, takze na nej 
sedel, potom zamrvila hankami. 

„Ja som nikdy nebola doma," povedala. 

Zvrastil obocie. „Ako to myslis?" povedal. 

„To je dlha historia," povedala. 

„Nuz tak zidime z dial'nice a najdime si izbu a ty mi o torn porozpravas, 
okej?" 

„Jasne," povedala. 



Ostali v Timberlinskej palacinkovej chate v divocine a Mimi tlieskala 
rukami nad hodvabno-kvetinovou izbou s vodnou postel'ou, pohladila 
ohavnii zajeleniu hlavu na stene a kym Alan nosil kufre, zacala si napust'at' 
vahu. 

Dramaticky vyhadzovala saty kusok po kiisku z dveri kupel'ne cez 
mraky pary a ked' si do vane nalievala fl'asu lacnej peny do kiipel'a, kiipenii 
vo vestibule, letmo zazrel jej oknihly, piny zadok, oramovany nepokojnymi 
kridlami. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 142 

Zo svojho kufra si vyhrabal tricko a ciste boxerky a ked' si ich obliekol, 
citil sa smiesne cudny. Chodidlami sliapal po spaleninach od cigariet 
a zmotkoch na hnedom chlpatom koberci a zelal si, aby si bol vzal nejake 
papuce. Poprepinal obidva zasnezene televizne kanaly arozhodol sa, ze 
momentalne nedokaze stravif ani TV kazatel'a ani tridsat'rocny sitcom a tak 
to vypol a sediac na okraji postele naciival spl'achotu z kupel'ne. 

Mimi mala hrozne dobni naladu, beriic do uvahy, cim prave presla 
s Krishnom. Snazil sa o torn rozmysTaf, snazil sa prist' na zmysel tohto dna 
a tohto dievcat'a, ale spliechanie vo vani sa mu miesalo do uvah. 

Zacala spievaf apo sekunde spoznal melodiu. „Biely kralik," od 
Jefferson Airplane. Nebolo to nieco, co by od nej cakal; a ani ona, lebo stale 
samu seba prerusovala chichotom. Nakoniec strcil hlavu do dveri. 

Bola poskladana vo vani, kolena a prsniky jej trcali z peny, z kridel, 
klzkych od vody, jej kvapkalo na kachlicky. Ruky jej pod mydlinami nebolo 
vidno. Vsimla si jeho pohl'ad ablaznivo sa zaskerila, jej ruky potom 
vystrelili z vody drziac lovecky noz. 

,JVasad'te Bieleho Krdlika!" zakvilila a diabolsky sa chichotala. 

Odskocil dozadu a ona sa stale smiala. „Vraf sa, vraf sa," zadiisala sa. 
„Robim vanovu scenu zo Strachu a hnusu v Las Vegas. Myslela som, ze rad 
citas?" 

Opatrne nakukol okolo zarubne komicky to prehravajiic. „Daj mi ten 
noz," povedal. 

„Aaah," povedala arukovafou napred mu ho podala. Polozil ho na 
bieliznik, potom sa rychlo vratil do kupel'ne. 

„Ty si necital vsetky tie tvoje knihy?" 

Alan sa uskrnul. „Naco je ti kopa knih, ktore si uz citala?" Zhodil 
boxerky a stiahol si tricko a vliezol do vane, vysplechujuc galony vody na 
zapenemi kachlickovami dlazku. 



Ked' som mala dva roky, 

(povedala neskor, ked' sa oprela o celo postele a on sa oprel o hu, ich 
zadky deformovali hrdzave pruziny matraca takze sa prehlbil a plechovky so 
sodou, ktore si otvorili, aby si doplnili vypotene telesne tekutiny, hrozili, ze 
sa skotul'aju po jeho sklone; obklopila ho kridlami, odtieniac svetlo 
a zaplniac vzduch peprovo-skoricovou vohou z tmavohnedych chlpkov) 

Ked' som mala dva roky, 

(povedala, rozpravajuc do strapatych vlasov vjeho tyle, ked' sa jeho 
ubolene svaly chveli a ked' mu pot zaschol na biele slane zvysky na kozi 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 143 

a ked' lezal v temnote izby a kridel, pozorujiic suhvezdia odrazenych 
svetielok radiobudika na ciernej obrazovke televizora) 

Ked' som mala dva roky, 

(zacala ajej telo sa naplo od hlavy az po spicky noh pohybom, ktory 
citil pozdlz celeho tela, vestiac ten cas, ked' milenci zatvarajii oci a otvaraju 
usta a prezradzajii tajomstva, ktore skryvaju pred vsetkymi, dokonca aj pred 
sebou) 

Ked' som mala dva roky, moje kridla mali cherubinsku vel'kosf 
a paperie biele ako sneh. Zila som s mojou „tetou", starou ruskou pani, 
blizko Vojenskej leteckej zakladne Downsview, spinaveho predmestia, kde 
v sobotu kvoli sabatu zatvarali vsetky obchody a Chasidi v ciernych 
klobukoch znackovali dni prechadzanim zjedneho konca na druhy na ich 
cestach do chramu. 

Stara ruska pani ma bravala na prechadzky vo velTiej detskej bugine 
s rozmermi vane. Dokladne ma poprikryvala, takze moje kridla boli 
znehybnene podo mnou. Ale ked' sme boli doma v jej malom byte 
s nafahovacim Sputnikom, ktory hral „Internacionalu", nechavala moje 
kridla vol'ne a zapalila sviecky a pozorovala, ako sa motkam po izbe 
s trepotajucimi kridlami, bradu si oprela do dlani a oci jej ziarili. 
Pripravovala mi mixovanu kapustu s jadierkami ahovadzinu, a fl'ase vody 
so sirupom. Ako zakusok sme mavali tvrde cukriky aja som sa batolila 
s mojimi hrackami, slintala cukornaty sirup kym ona sa prizerala. 

Kym som dovfsila styri roky, vsetky pierka mi opadali a vedela som, ze 
mam nastupif do skoly. „Tetuska" mi vysvetlila, ze deti, ktore som vidala 
chodif okolo, boli na ceste do skoly, a ze jedneho dna tam pojdem tiez 
a budem sa ucif. 

Po anglicky hovorila slabo atak som vyrastla rozpravajiic kreolskou 
zmesou rustiny, ukrajinciny, pol'stiny a anglictiny, a coraz nastojcivejsie 
som sa jej vypytovala, kedy zacnem chodif do skoly. 

Nevedela som citaf ani pisaf, a ani ona. Ale dokazala som rozoberaf 
veci ako nikto. Ktosi - mozno Tetuskin davno zosnuly manzel -jej nechal 
supravu stareho naradia s popraskanymi rukovafami a vystrbenymi hrotmi 
aja som utocila na cokol'vek, co sa dalo uvol'nif zo steny: vel'ky skrinkovy 
televizor a radio, kufrikovy gramofon, sputnikovu hraciu skrinku. 
Rozoberala som lampy a studovala som, ako funguju elektricke kuchynske 
hodiny. 

To som mala styri. V piatich som vsetko znovu poskladala nazad. Zacal 
som s lampami, potom prisiel na rad motorcek z mixera, potom prvky 
hriankovaca. Opravila som stani telku. Nemyslim, zeby som bola vedela ako 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 144 

hociktora z tych veci naozaj funguje - nemala som ani potuchy o, chapes, 
o elektrotechnike, ale bolo mi jasne, ako to malo isf dokopy. 

Od piatich rokov ma teta nenechavala vyjsf zbytu. Mohla som 
pozorovaf deti z okna - chudych Chasidov s kuceravymi pajesami 
a Filipincov s peknymi stuzkami a tinedzerov, co fajcili, ale nemohla som isf 
k nim. Pozerala som Sesame Street a Pcina Dessupa a zacala som nasavaf 
anglictinu. Zacala som nasavaf myslienky na hry s inymi defmi. 

Zacala som nasavaf fakt, ze ziadne z deti v telke nemalo kridla. 

Teta ma popoludni nechavala doma a odchadzala na nakup alebo do 
banky alebo cokol'vek ine este robila, a v torn case som sa mohla dostaf do 
jej izby a prehrabavaf sa v jej veciach. 

Mala mnoho zahadnych bezovych spodnych odevnych siiciastok, ktore 
boli uplne nevysvetlitel'ne, a skatul'ku sperkov, ktore som rada ochutnavala, 
pretoze zlato chutilo naozaj dobre ked' som ho cmul'ala, a kopku starych 
cigaretovych plechoviek, ktore boli pine osuchanych fotiek. 

Tie obrazky boli time a zahadne. Tvare sa vynarali z bezvyrazneho 
cierneho pozadia: ruski rol'nicki chlapci s odstavajucimi usami a vyvalenymi 
ocami, nemotorne rol'nicke dievcata s pracne zvlnenymi vlasmi, vsetci 
vyzerali ako vypchati a naaranzovani. Hadam, ze to boli jej pribuzni, lebo 
ked' si na nich s naklonenim hlavy zaskiilil, dali sa v nich trocha vidief jej 
crty, ale nie ochabnute a vraskave a s tromi bradami, ale mlade a napate 
a takmer ziariace. Vsetci mali velTie plecia a saty, ktore vyzerali ako to, co 
nosievali Chasidi, cierne a triezve. 

Tie tvare boli zaujimave, zvlasf ked' som si uvedomila, ze niektora 
z nich mohla patrif Tetuske, ale mha fascinovala najma vsetka ta cerh okolo 
nich. Chlapci mali cierne obleky a dievcata nosili cierne saty, a za nimi bola 
nariasena cerh, uplna temnota, akoby vystrcili hlavy spoza ciernej opony. 

Avsak cim dlhsie som na tu cerh hl'adela, tym viae detailov som 
rozoznala. Na jednej fotke som si vsimla okraj zavesu, zahyb, a ked' som ho 
hl'adala, dal sa najsf aj na ostatnych fotkach. Nakoniec mi napadlo pouzif 
pohar s vodou ako zvacsovacie sklo a ako som experimentovala s roznymi 
hladinami vody, rozoznavala som na starych obrazkoch d'alsie detaily. 

Zavesy za nimi boli zaprasene apokreene. Vyzerali, akoby boli 
vyrobene z drveneho zamatu, ako suvenirovy vankusik od Niagarskych 
vodopadov s vpletenymi kasmirovymi pramienkami na Tetuskinom kresle 
v obyvacke. Tie pramienky som sledovavala ocami a snazila som sa ich 
odkreslif gul'ockovym perom na papierove vrecuska, ktore som nasla pod 
vylevkou. 

A potom som si na jednej z fotografii vsimla, ze vzorky miznu za a nad 
plecami. Experimentovala som s roznymi urovhami vody v mojom pohari, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 145 

aby som dosiahla vacsie zvacsenie a usilovne som odkresl'ovala. Videla som 
epizodu z Polka Dot Door, kde hostiteFka predvadzala, ako si narysovaf 
stvorcovu sief na povodny obrazok a zodpovedajucu sief na prazdny papier 
apotom skopirovaf kazdy stvorec, reprodukovaf obrazok po mensich, 
l'ahsie zvladnutel'nych kuskoch. 

To som teda urobila, pouzijiic hranu pilnika na nechty ako pravitko som 
starostlivo narysovala sief na papierove vrecko atakii istii na obrazok, 
pricom som pouzila tupy hrot vypisaneho pera na vyrobu siete priehlbiniek 
na povrchu fotky. 

A kreslila som to, stvorcek po stvorceku. Kde boli vzory, kde neboli. 
Ake tvary nadobudala negativna nepritomnosf vzorov na fotkach. A ked' 
som den po dni kreslila, uvedomila som si, ze kreslim tvar cohosi cierneho, 
co zaclanalo zaves vzadu. 

Zacalo to byf vzrusujuce. Kreslila som co najpevnejsou rukou sledujuc 
kazdii krivku mojou lupou, az kym som nemala nakreslene zretel'ne tvary 
a davno pred dokoncenim som vedela, co kreslim, ale aj tak som kreslila. 
Nakreslila som to a pozrela som na moje papierove vrecusko a uvidela som 
nakresleny par kridel, ciernych a silnych, rozprestretych, roztiahnutych von 
z obrazu. 



Stocila chapave konceky kridel, takze sa ho nimi dotkla na chodidlach, az 
skvikol, Jaj ! a vyskocil z postele. 

„Nespis?" povedala otociac hlavu a dotknuc sa perami jeho ust. 

„Som vo vytrzeni," povedal. 

Zachichotala sa az jej prsia nadskakovali. 

„Dobre," povedala. „Lebo teraz pride to dolezite." 



Toho dria prisla Tetuska domov skoro a nasla ma sedief pri jej sperkovnicke 
s fotkami a poharom vody a kresbami na papierovych vrecuskach 
rozlozenymi pred sebou. 

Nase oci sa na moment stretli. Zrenicky sa jej zuzili do malych bodiek, 
pamatam si to, pamatam si, ze som videla, ako zmizli a nechali len knizky 
zltkastej hnedej. Vyrazila po mne jednou rukou so skrivenymi prstami 
a zaborila ich do mojich vlasov. Zdvihla ma zo stolicky za vlasy rychlejsie, 
nez som dokazala skriknuf, takmer rychlejsie nez som si uvedomila, ze mi 
ublizuje - dovtedy ma nikdy ani len neplesla. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 146 

Bola silna, tym sposobom starych ruskych dam, silna dosf na to, aby 
vyteperila desaf vreciek potravin v taske na kolieskach hore schodmi do 
bytu. Ked' ma zodvihla a odhodila, bolo to, akoby ma vystrelili z kanona. 
Odrazila som sa od zaramovaneho moteloveho umenia nad postel'ou, 
rozbijuc pritom sklo, a dvakrat som sa odrazila z matraca, kym som dopadla 
na dlazku. Rameno mi viselo v smiesnom uhle a ked' som nim skusila 
pohniif, bolelo tak, ze som v usiach pocula vysoky piskot ako pisfalka na 
psy. 

Nehybne som lezala ked' stara pani vytrhavala zasuvky zo sperkovnicky 
a vysypavala ich na dlazku, az nasla stani krabicku zapaliek. Zmietla fotky 
a moje nacrtky do plechoveho kosa na odpadky a potom trasucimi sa rukami 
zapalila zapalku a hodila ju dovmitra. Zhasla. Opakovala to a na stvrty pokus 
dostala napad pouzif zapalku na zapalenie vsetkych zostavajiicich zapaliek 
v krabicke a hodif ju celu do kosa. Za moment to veselo horelo a na 
mrakoch cierneho dymu vypusfalo do vzduchu tocite cervene zerave uhliky. 
Zaborila som tvar do schlpeneho koberca a snazila som sa nepocuf ten 
vysoky piskot, snazila som sa dostaf od choreho driapajuceho pocitu 
v ramene. 

Ked' sa konecne otocila ku mne, bola ovencena dymom, zadusala sa. Na 
moment som jej odmietala pozrief do oci, bola som si ista, ze ma zabije, ked' 
sa na iiu pozriem, ze uvidi v mojej tvari vinu a poznanie a ze bude chcief 
udrzaf tajomstvo vrazdou. Sledovala som telku dosf na to, aby som vedela 
o temnych tajomstvach. 

Ale ked' sa ku mne so zaskripanim jej elastickych pancuch sklonila 
a zodvihla ma na nohy, aby sa mi pozrela do tvare, mala v ociach slzy. 

Presla ku kopke drobnosti a lacnych sperkov, ktore zhodila na dlazku 
a prehrabavala sa v nej, az nasla krajcirske noznice, potom rozstrihla moje 
tricko, rukou pridrziavajuc moje zranene rameno. Moje kridla pod tkaninou 
nervozne plieskali az sa zaplietli a ona ma pevne chytila za spicky kridel 
a zlozila mi ich k chrbtu a vyslobodila tricko a hodila ho na kopku odpadkov 
leziacich na jej inokedy bezchybne cistej dlazke. 

Odkedy som opravila telku a zacala som chytaf anglictinu, hovorila so 
mnou stale menej a menej a teraz bez slov jemne prehmatavala moje prsty 
a zapastie, moj lakef a piece, jemnymi pohybmi, nacuvala mojmu 
cajnikovemu sycaniu, ked' natrafila na bolestive miesto. 

„Zlomeno," povedala. „Cholera" povedala. „Prepac, I'ubinta" 
povedala. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 147 

„Nikdy som nebola u lekara," povedala. „Nikdy mi nerobili PAP test ani ma 
neprehmatavali. V zivote ma nerontgenovali. Citis toto?" strcila mu rameno 
pred tvar. Chytil ho, prebehol po fiom prstami a v polovici jej svalnateho 
bicepsu nahmatal tvrdy hrbolcek. 

„Coje to?"povedal. 

„Takto sa ti zrastie kosf, ked' mas skaredu zlomeninu a nezasadruje sa. 
Nakrivo." 

„Jezis," povedal znovu ho stismic. Teraz, ked' vedel, co to je, citil - 
alebo si to mozno iba namysl'al - ako nepravidelne, pod istymi uhlami, sa 
kusy kosti pospajali a zrastli dokopy pri hojeni. 

„Urobila mi dlahu a krmila ma a cistila mi zuby. Musela som jej 
zabranif, aby za mnou nesla na zachod ma poutieraf. A bolo mi to jedno: 
nech by mi hoci zlomila obe ruky keby mi len bola vysvetlila tie fotografie, 
alebo by mi ich bola nechala, aby som ich mohla skumaf, ale nespravila ani 
jedno ani druhe. Sotva ku mne prehovorila." 

Opaf sa uhniezdila medzi vankuse, potom si ho pritiahla nazad 
a privinula si jeho hlavu na hrud'. 

„Zal'ubujes sa do mha?" povedala. 

Strhol sa. Podl'a sposobu akym to povedala, neznela ako mlada dospela 
zena, znela ako male diefa. 

„Mimi-" zacal a zasekol sa. „Nemyslim. Chcem povedaf, pacis sa mi-" 

„Dobre," povedala. „Ziadne zal'ubovanie sa, dobre?" 



O sesf mesiacov Tetuska zomrela. Prevratila sa na schodisti cestou hore do 
bytu aja som ju zacula, ako tam vonku vzdycha ameta sa. Zdravou rukou 
som ju fahala hore schodmi a ona sa plazila po kolenach a vydavala 
kloktajiice zvuky. 

Polozila som ju na koberec v obyvacke. Snazila som sa dostaf ju na 
pohovku, ale neslo hou pohnuf. Tak som jej dala vankuse z pohovky a vodu 
a ked' som skusila caj, nedokazala ho vypif. Okamzite ho vyvratila aja som 
ho vysala cajovou deckou, co mala na sebe jemne povysivane ruzicky. 

Chytila ma za ruku a jej stisk bol slaby, jej silne ruky boli zrazu tenke 
a trasl'ave. 

Trvalo styri hodiny, kym zomrela. 

V momente smrti vydala ostry skrekl'avy zvuk a potom sa posrala. Citila 
som to. 

To bolo vsetko, co som citila, ako som tam tak sedela v malom byte, 
sesfrocna, vonku horuco ako v pekle a prepchato vniitri. Otvorila som okna 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 148 

a pozorovala Chasidov kracajiicich okolo. Citila som, ze by som pre starii 
damu mala cost urobit', ale nevedela som co. 

Vypracovala som si plan. Pojdem von a privediem niekoho dospeleho, 
aby sa o stani pani postaral. Pojdem do potravin na nakup a budem jest' 
sendvice az kym nebudem mat' dvanasf rokov, a potom uz budem veFka 
a najdem si pracu ako opravarka televizorov. 

Isla som do svojej izby a prezliekla som sa do svojich najlepsich siat, 
belasych alicovskych siat, ktore som nosievala pri nedel'nych obedoch 
a vycesala som si vlasy a natiahla som si podkolienky s belasymi volanikmi 
na clenkoch a v skrini na chodbe som nasla svoje topanky. Lenze odkedy 
som nosila topanky uplynuli tri roky a tak mi do nich vosli sotva tri prsty. 
Tetine topanky boli zasa tak vel'ke, ze mi do jednej vosli obe nohy. 

Stiahla som podkolienky - niekedy som vidala vonku deti chodif na 
boso, ale nikdy v ponozkach - siahla som po kl'ucke. Dotkla som sa jej. 

Zastala som. 

Otocila som sa spat'. 

Pod Tetuskou sa tvorila skvrna mocu avykalov aposmrtnych tekutin 
a ako som tak na iiu hl'adela, mala som jasny pocit, ze by nebolo spravne 
priviesf cudzich do jej bytu s iiou v takomto stave. Uz som videla mrtvych 
v telke. Boli ulozeni na vankiisoch v cistych nemocnicnych habitoch, 
s nalicenymi tvarami. Nevedela som, nakolTco sa to podari mne, ale citila 
som, ze jej dlhujem aspon pokus. 

Dospela som k nazoru, ze to bude lepsie ako 1st' von. 

Mrtva bola l'ahsia, akoby ju cosi opustilo. Podarilo sa mi ju odtiahnuf do 
kupel'ne avylozif ju na okraj vane. Musela som ju poumyvaf predtym, ako 
pride niekto iny. 

Krajcirskymi noznicami som rozstrihla jej saty. Pod nimi mala elasticky 
podvazkovy pas avelikansku podprsenku, ktore bolo vel'mi t'azko - boli 
vel'mi tesne - prestrihnuf, takze som zapolila s ich hacikmi a zakazdym ked' 
som jeden odopla, \xxob\\ ping a odhalil cervemi, akoby podobratu a zapalemi 
kozu. 

Ked' som sa dostala kpodprsenke, na chvil'u som sa zarazila. Bola 
cudnou osobou - ani jej nohy som nikdy nevidela bez elastickych pancuch, 
ale ten zapach bol zadusajuci a tak som sa len drzala jej obrazu v nocnej 
koseli a cistych prestieradlach a, chapes, isla som na to. 

Haciky odskocili. Citila som, ako povolili ked' ich jej prsia stiahli 
z chrbta. A zizala som na. 

Dve male kridla. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 149 

VeFke ako moje palce. Skrcene a stlacene. Polamane. Poskladane. Tam, 
nad jej lopatkami. Dotkla som sa ich a boli studene a tvrde ako morcaci krk, 
ktory som raz nasla v odpadkoch potom, ako z neho uvarila polievku. 



„Ako si sa dostala prec?" 
„S mojimi kridlami?" 
„Hej. S kridlami abez topanok a s mrtvou starenou polozenou cez okraj 

net 

vane / 

Pritulila sa kjeho krku, potom ho uhryzla, potom pobozkala, potom 
znovu uhryzla. Presla mu prstami po prsnych bradavkach. 

„Neviem," vydychla mu honico do ucha. 

Prehol chrbat. „Ty nevies?" 

„Neviem. To je vsetko, co si pamatam z onych piatich rokov." 

Znovu ohol chrbat a prstami ako hrablickami prebehol po jej stehnach az 
sa zachvela a sklbla kridlami. 

A vtedy zbadal pri nohach postele mftvolu. Bol to George. 



Den potom ako pochovali Daveyho sa vratil do skoly. Vykupal vsetkych 
bratov v termalnom prameni, umyl im zuby a nakrmil ich horucou kasou 
zhiib aplatkov suseneho masa, azo zabudnutych kiitov zimnej jaskyne 
pozbieral ich ucebnice a nalozil im ich do skolskych tasiek. Potom ich 
vnadherne vohajucom jarnom dni viedol dolu kopcom: il a chladna voda 
v potocikoch stekali dolu svahom a nova trava a kvety vysychali na ostrom 
bielom slnku, ktore akoby sa vyhuplo rovno nad ich hlavu pat' minut po torn 
ako vyslo. 

Ked' kracali dolu svahom drzali sa za ruky a potom sa Elliot-Franky- 
George vytrhli a bezali dolu k ceste, preskakujuc kamene a drziac sa za 
brucho, ked' leteli dolu svahom. Alan sa smial z ich netrpezliveho 
tanecnemu skackaniu, ked' cakali kym ich s Bradom dobehnu a Brad mu 
polozil ruku okolo pleca a v momente netypickej vnicnosti ho pobozkal na 
lice. 

So svojimi bratmi v zavese napochodoval rovno do kancelarie pana 
Davenporta. 

„Sme spat'," povedal. 

Pan Davenport na nich zizal ponad ram okuliarov. „Ale co, vazne?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 150 

„Mama ochorela," povedal. „Vel'mi. Museli sme isf byvaf k tete a ona 
byva prilis d'aleko na to, aby sme mohli chodif do skoly." 

„Aha," povedal pan Davenport. 

„Ucil som malych naj lepsie, ako som dokazal," povedal Alan. Mai rad 
pana Davenporta, chapal ho. Jeho pracou bolo viesf skolu a potreboval, aby 
sa vsetko ziictovalo a zaznamenalo. Alan a jeho bratia mohli vynechaf skolu 
na cele mesiace, ak mali po navrate dobni vyhovorku. Alan to respektoval. 
„A cital som si dopredu aj svoje ucebnice. My slim, ze budeme v poriadku." 

„Som si isty, ze budete," povedal pan Davenport. „Ako sa ma vasa 
mama?" 

„Uz lepsie," povedal. „Ale bola vel'mi chord. V nemocnici." 

„Cojejbolo?" 

Alan to nepremyslel az tak d'aleko. Vedel, ako klamaf dospelym, ale 
vysiel z cviku. „Rakovina," povedal, spomenuc si na matku Marci. 

„Rakovina?" povedal pan Davenport a uprene nahho hl'adel. 

„Ale uz sa ma lepsie," povedal Alan. 

„Aha. Vy chlapci, co keby ste isli do triedy? Alan, pockaj chvil'u." 

Jeho bratia vysli zaradom z miestnosti a Alan nervozne presl'apoval 
pozorujiic triedny prsteh na chlpatom prste pana Davenporta a spomenul si 
na den, ked' ho Davey kopol. Nikdy sa Alana nespytal, kde bol Davey potom 
a Alan ho nikdy nespomenul a bolo to, akoby mali spolocne tajomstvo. 

„Alan, si v poriadku?" spytal sa ked' sa posadil za stol a zlozil si 
okuliare. 

„Ano, pane," povedal Alan. 

„Dostanes doma dosf jest'? Mas tam pokojne miesto na pracu?" 

„Ano," zavrtel sa Alan. „Je to v poriadku, teraz, ked' je mama doma." 

„Aha," povedal pan Davenport. „Pocuvaj, synak," povedal a polozil 
ruky dlahami na stol. „Odbor skolstva ma k dispozicii nejake prostriedky: 
oblecenie, listky na obedy, programy VelTiy brat. Nie je to nic, za co by sa 
bolo treba hanbif. Nie je to ziadna charita, len mala podpora. Trocha 
pomoci. Ostatne deti, ich rodicia su na torn dobre a ziju v meste a majii 
mnozstvo vyhod, ktore tebe a tvojim bratom chybajii. Takto vyrovnavame 
podmienky hry. Si vel'mi bystry chlapec a tvoji bratia pekne rastu, ale prijaf 
malu pomoc nie je ziadny hriech." 

Alanovi sa odrazu chcelo rozosmiaf. „My nie sme znevyhodneni," 
povedal, mysliac na horu, na pocit byf obklopeny otcovou laskou, na 
supinky makkeho, blystiveho zlata, ktore im golemovia dodavali po hrstiach. 
„Sme na torn dobre," povedal, mysliac na domov oslobodeny od Daveyho 
a jeho zlomysel'neho, nenavistneho hnevu. „Ale d'akujem vam," povedal, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 151 

mysliac na zivot, ktory sa pred nim otvaral, bez hroz Daveyho uhryznuti 
a spehovania a z dial'ky hodenych kamefiov. 

Pan Davenport sa zachmuril auprene nafiho pozeral. Alan pohl'ad 
opatoval a usmial sa. „Je cas vyucovania," povedal. „M6zem uz 1st'?" 

„Chod'," povedal pan Davenport. Zavrtel hlavou. „Ale pamataj si, ze 
sem mozes kedykol'vek prist', ak by si mi chcel o comkol'vek porozpravaf." 

„Budem si to pamataf," povedal Alan. 



O sesf rokov neskor bol Bradley veFky a silny a bol brankarskou hviezdou 
vsetkych hokejovych druzstiev v meste, vzdy v ceste puku skor ako dorazil, 
schopny zufalych, takmer nonsalantnych zakrokov, pri ktorych divaci kvilili, 
dupotali a po tribunach rozlievali svoje kavy Tim Horton, aby tam zmrzli do 
hnedeho l'adu. V lete bol nadhadzovacskou hviezdou vsetkych softbalovych 
timov a po zapasoch, ked' ho ostatni hraci viedli do parku na zakazane pivo, 
za nim chodili dievcata ako dlhy chvost komety. 

Alan s ucebnicami v lone z dial'ky sledovaval jeho zapasy a Eric-Franz- 
Greg sa obd'alec hrali s autickami alebo si citali alebo cmul'ali sladkosti. 

Kym nastalo deviate kola poslednej periody, mali boli uz prilis unaveni 
na hranie a tak prichadzali a st'azka, ako olovene vrece, sa s privretymi 
ocami opierali o Alana, a on ich objimal rukou a citil sa byf vjednote 
s vesmirom. 

V popoludnie, ked' sa ovarala sezona mestskej softbalovej ligy, snezili 
velTie biele vlhke vlocky, ktore vas bozkali na lica a okamzite sa roztapali, 
tak makke, ze ste si neboli isti, ci skutocne padali. Bradley Alana dohonil 
pocas obedhajsej prestavky v jedalni strednej skoly, dva bloky od zakladnej 
skoly. Mai so sebou svoje rukavice a siroko sa uskrhal. 

„Planujes hraf v snehu?" povedal Alan, ked' polozil svoj cizburger 
a hl'adel von oknom na rozprylenu bielu ziaru apriloveho poludnia, ktora sa 
odrazala vo vlockach. 

„Do vecera to zmizne. Bude teplo" povedal Bradley akyvol na svojich 
kamosov, ktori sedeli pri ich dlhom stole, sfkali kolu a zizali na dievcata. 
„Bude to dobra hra. Viem to." 

Bradley vedel. Vedel, kedy ich osmekli u odhadcu, ked' priniesli 
golemske zlato, tak ako vedel, ze prist' na obed so sivym vreckom plnym 
platkov suseneho vevericieho masa a hub akyslicky bol zaruceny sposob, 
ako skoncif na spolocenskom dne stredoskolskej hierarchie, rovnako ako 
prist' obleceny ako niekto, koho zachytil vybuch skladu Armady spasy. 
A tak mal peniaze a hamburgery a uzke dzinsy Gap a bundu Roots 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 152 

abejzbalovu ciapku Stussy atenisky Reebok avyzeral vpodstate ako 
skutocna osoba. 

Alan nemohol o sebe povedaf to iste, ale odkedy sa Bradley dostal na 
strednu, snazil sa aspofi, aby usetril brata od rozpakov, ze je pribuznym 
najvacsieho cudaka v budove - ale Alan aj tak dokazal sirif okolo seba auru 
dajte-mi-pokoj tak, aby sa s nim nikto nesnazil zblizif a kamaratif a dostaf 
sa mu na kozu, presne tak ako to chcel. 

Bradley sledoval okolo prechadzajiice dievca, mile stvorenie s rysavymi 
vlasmi a pehami a chudym kostnatym vzhl'adom a Alan si spomenul, ze uz 
dva roky sedava v triede vedl'a neho a on sa nikdy neobfazoval zistif ako sa 
vola. 

A nikdy sa neobfazoval nevsimnuf si, ze je vel'mi podobna Marci. 

„Vzdy som mal slabosf pre cervenovlasky," povedal Bradley. „Kvoli 
tebe," povedal. „Tebe a tvojmu dievcafu. Chcem povedaf, ked' bola dobra 
pre teba, nuz, musela byf stelesnenim sofistikovanosti a zmyselnosti. Vtedy 
si bol pre miia bohom, takze ona bola ako bohyna. Naviazal som sa na nu 
ako kacatka v Bio. Je neuveritel'ne, ako vel'a z toho, cim som dnes, sa da 
vystopovaf k onym diiom. Kto mohol vedief , ze to bude vsetko take 
dolezite?" 

Bol bystry, introspektivny bez toho, aby bol naladovy. Celistvy. Vzdy 
vsunul tie vynikajiice drobne pozorovania do svojich l'ahkych vtipov. 
Dievcata ho zbozhovali, chlapci ho obdivovali, ucitelia boli zahho vd'acni, 
za sposob, akym dokazal preklenuf medzeru medzi ucenim a sportom. 

„Musel som byf cudne decko," povedal. „Tak tiche." 

„Bol si vyborne diefa," povedal Alan. „Vacsinou sme si vtedy uzili 
mnozstvo zabavy." 

„Vacsinou," povedal. 

Obidvaja hl'adeli na dievca, ktore si ich uz vsimlo azacervenalo sa 
a vyzeralo zmatene. Bradley sa odvratil, ale Alan na nu pozeral d'alej a ona 
cosi zasuskala priatel'ke, ktora nahho pozrela a obidve sa rozosmiali a potom 
sa Alan tiez odvratil, Futujuc, ze nechtiac interagoval so spoluziakmi. Mal 
pozorovaf , nie zucasthovaf sa. 

„Bol skutocny," povedal Bradley a Alan vedel, ze ma na mysli Daveyho. 

„Hej," povedal Alan. 

„Nemyslim, ze si nahho mali naozaj pamataju - pre nich je skor ako zly 
sen. Ale bol skutocny, vsak bol?" 

„Ano," povedal Alan. „Ale teraz je prec." 

„Bolo to spravne?" 

„Co tym myslis?" povedal Alan. Pozdlz chrbtice pocitil hnevlive 
palenie. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 153 

„Ale nic," povedal Billy mrmluc do svojej tacky. 

„Co tym myslis, Brad?" povedal Alan. „Co ine sme mohli urobif? Ako 
vobec mozes pochybovaf?" 

„Nepochybujem," povedal Brad. „Je to v poriadku." 

Alan pozrel dolu na svoje ruky, ktore vyzerali, akoby patrili niekomu 
inemu: biele hrudy cesta zafate do pasti, zbelene hanky. Prinutil sa ich 
uvol'nif. „Nie, to nie je v poriadku. Povedz mi o torn. Ty si pamatas, aky bol. 
Co... vykonal." 

„Pamatam," povedal Bryan. „Samozrejme, ze si to pamatam." Hl'adel 
skrz stol, pohl'adom, ktory mal vzdy, ked' nahliadol do budiicnosti, ktoru 
nikto z nich nemohol vidief. „Ale." 

Alan cakal. Vo svojom vniitri sa triasol. Urobil spravnu vec. Zachranil 
ich rodinu. Vedel to. Ale pocas siestich rokov sa vracal k spomienke na 
maleho chlapca na zemi, ktory si klzkymi cervenymi prstami drzi slucky 
vniitornosti. Sesf rokov, ked' bol niekde v tichu dosf dlho na to, aby sa jeho 
vnutorne hlasy upokojili, si spominal na vlasy vo svojej pasti, na smadny 
t'ah noza ked' nim spustil honici pnid krvi z Daveyho hrdla. Pamatal si na 
krivolaku trhlinu, ktora sa roztvorila napriec Clarenceom a na to ako do nej 
Davey padol, taky l'ahky a vysuseny, takmer bez vahy. 

„Ak si to pamatas, tak vies, ze som urobil spravnu vec. Urobil som 
jedinii moznii vec." 

„Urobili sme jedinu mozmi vec," povedal Brian a zakryl Alanovu ruku 
svojou. 

Alan prikyvol a zahl'adel sa na svoj cizburger. „Radsej chod' za svojimi 
priatel'mi," povedal. 

„Mam fa rad, Adam," povedal. 

„Ajjateba." 

Billy presiel cez miestnosf, pokyvoval l'ud'om, ktori ho zdravili od 
kazdeho stola, bifl'osi a sportovci a skupiny a vsetky tie nezmyselne kmene 
stredoskolskeho vesmiru. Mila rysaha mu zakyvala prstami a on jej prikyvol 
a usi mu zruzoveli. 



Do tretej snezenie ustalo a vyslo slnko a sneh roztopilo, takze ked' o pol 
siestej zacala hra, ostavala po hom len rozmocena zem okolo nekrytej 
tribuny s novou travou, ktora vyrastala medzi hnedymi zvyskami vlahajsieho 
travnika. 

Po skole vzal Alan malych na obed, nechal nech si objednaju palacinky 
s dvojitou porciou cokolady. Vo svojich trinastich rokoch dosiahli tucnotu, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 154 

ktora mu pripominala hracky z penovej gumy, zahyby ajamky na ich 
zapastiach a lakfoch a kolenach sa podobali svikom na babike. 

„Na buduci rok zacinate strednii skolu?" povedal Alan, ked' si sirupom 
polievali dupl'u. Prekvapilo ho to - ako to, ze tak rychlo vyrastli? 

„Uhm," povedal Eli. „Myslim, ze hej." 

„Takze tejto jari absolvujete zakladnii skolu?" 

„Hej." Eli sa vyskeril cokoladovym usmevom. „0 nic nejde. Ale bude 
vecierok." 

„Kde?" 

„V dome niektoreho spoluziaka." 

„To je v poriadku," povedal Alan. „M6zeme to oslavif doma. 
Nenechajte, aby sa do vas navazali." 

„Nemozeme tam isf?" Ed zrazu vyzeral ako v panike. 

„Oni vas pozvali?" vyhfkol a zazelal si, aby to neurobil. 

„Samozrejme, ze nas pozvali," ozval sa Fred zvniitra Edovho hrdla. 
„Bude sa tancovaf." 

„Vy viete tancovaf?" spytal sa Alan. 

„Vieme!" povedal Ed. 

„Naucili sme sa na telocviku," povedal z ich hlbky Greg najjemnejsim 
a najpysnejsim hlaskom. 

„Nuz," povedal Alan. Nevedel, co ma na to povedaf. Stredna skola. 
Tancovanie. Pozvania na vecierky. Jeho nikto nepozval na vecierok, ked' 
absolvoval zakladmi skolu abeztak bol vtedy prilis zaneprazdneny 
starostlivosfou o malych. Trochu zaziarlil, ale hlavne bol hrdy. „Chcete 
mliecny kokteil?" spytal sa, prepocitavajuc v duchu drobne vo vrecku 
auvazujuc, ze coskoro bude zasa asi musief poslaf Brada vyjednavaf ku 
klenotnikovi. 

„Nie, vd'aka," povedal Ed. „Davame si pozor na vahu." 

Alan sa zasmial, potom zbadal, ze nezartuju a snazil sa to zamaskovaf 
kasTom, ale bolo neskoro. Ich plachy, cokoladovy usmev sa zmenil na odute 
gumovite pery. 



Zapas zacal presne o siestej, prave ked' zapadalo slnko. Svetla ihriska 
s pocutel'nym cvaknutim zablikali a v pritmi vycarili obdlznik jasneho 
svetla. 

Benny bol uz na place, zahrieval sa s chytacom, nadhadzujiic rychle a 
narocne a sebavedome a kontrolovane vrhy. Na ihrisku mu to svedcalo. 
Rozhodca zavolal k zaciatku a odrazac sa postavil na dosku a Benny ho 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 155 

tromi hodmi vyradil a mali sa isli zblaznif, povzbudujiic svojho brata spolu 
s ostatnymi fanusikmi na tribiinach, najvacsim davom aky ste kedy videli 
mimo skoly, tridsiatimi alebo styridsiatimi l'ud'mi. 

Druhy odrazac sa postavil a Benny zaznamenal strike a druhy strike 
apotom hodil cudne, takmer trafil odrazaca do hlavy. Chytac spytavo 
naklonil hlavu a Benny kopol do hliny a trochu zatocil ramenom a potriasol 
hlavou. 

Znovu nesikovne hodil, tak, ze lopta sa prakticky prekotul'ala cez dosku. 
Jeho spoluhraci sa postavili v boxoch a pozorne ho sledovali. 

„Prestah saskovaf," pocul Alan jedneho z nich. „Proste ho vyrad'." 

Benny sa usmial, odpl'ul si, chytil lopticku a pokrcil plecami. Pripravil 
sa k vrhu, rozohnal a potom pustil lopticku, padol na kolena a vykrikol, 
akoby sa udrel. 

Alan chytil malych za ruku a pretlacil sa na ihrisko skor, nez Bennyho 
kolena dopadli na zem. Zachytil ho, ked' sa vyvracal na bok s kolenami 
pritiahnutymi k hrudi, ocami nasiroko otvorenymi a prazdnymi. 

Alan zachytil jeho hlavu a pridrzal ju v naruci a nejasne si uvedomoval, 
ze sa okolo nich zhfkol zastup. Citil ako Barryho srdce tlcie v hrudi a ruky 
mal pritlacene k bokom, jednu vo vrhacskej rukavici, v druhej pevne zvieral 
lopticku. 

„Ma zachvat," povedal ktosi zo zastupu. „Ma epilepsiu? To je zachvat." 

Ktosi sa snazil odtrhniif Alanovi prsty od Barryho hlavy a on nahho 
zavrcal a zasycal, az vsetci ustupili. 

„Barry?" povedal Alan hl'adiac do Barryho tvare. Ten pohl'ad upreny do 
dial'ky, na miliony kilometrov. Alan ho uz predtym videl, ale odvtedy 
uplynuli uz roky. 

Oci sa mu znovu zaostrili, zatvorili, otvorili. „Davey sa vratil," povedal 
Barry. 

Alana zamrazilo v kozi a uvedomil si, ze stlaca Barryho hlavu ako 
melon. Uvol'nil stisk a pomohol mu na nohy, polozil si Barryho ruku okolo 
pliec a podopierajuc ho viedol z ihriska. 

„Si v poriadku?" spytal sa jeden z hracov, ked' kracali okolo nich, ale 
Barry neodpovedal. Mali isli vedl'a nich, zvierali Barryho ruku a vsetci ako 
jedna rodina sa otocili k mestecku chrbtom a kracali k hore. 



George ho raz prisiel navstivif, nedlho predtym, ako sa Alan presfahoval do 
Toronta. Samozrejme nemohol prist' bez toho, aby nevzal aj Elliota 
aFerdinanda, ale navsteva bol jeho napad, to bolo jasne od chvile, ked' 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 156 

zazvonili pri dverach jeho trochu zanedbaneho bytu v Annexe, vedl'a 
studentov, ktori boli sotva starsi od neho, ale zdali sa byf prislusnikmi uplne 
ineho druhu. 

Mali vtedy asi 16 a boli tucni ako domaci kociir, rovnako graciozni 
a zotrvacni so svojimi pohupujucimi sa bruchami a trasl'avymi podbradkami. 

Alan ich privital avzal dnu. Edward mal na sebe vlnene nohavice 
vytiahnute skoro az k prsiam s kratkymi trakmi, ktore sa napinali cez jeho 
prepotenu bielu kosel'u. Masito sa skeril, vlasy mal vlhke od potu 
a skuceravene od vlhkosti. 

Otvoril usta aozval sa Georgeov hlas. „Toto miesto je..." Stal 
s otvorenymi ustami kym George vjeho vnutri rozmysTal. ,J\feuveritel'ne. 
Nikdy sa mi ani..." Zatvoril usta, potom ich znovu otvoril. ,JJesnivalo. 
Ake..." 

Vtedy sa ozval Ed. „Jezis, rozmysli si, co chces povedaf nez zacnes, 
dobre? Toto je proste -" 

„Nezdvorile," ozval sa z jeho ust Fedeho hlas. 

„Prepacte," ozval sa Georgeov hlas. 

Ed zapolil s trakmi, potom si rozopol kosel'u a spustil nohavice, takze 
stal pred Alanom v zosivenych spodkoch so svojim vlhkym, napnutym, 
chlpatym bruchom. Vyklopil sa a Alan stal tvarou v tvar Freddymu, ktory 
mal na sebe tricko a boxerky s modrymi a bielymi pasikmi. Freddy sa 
komicky mracil a Alan dlahou zakryl svoj pobaveny usmev. 

Freddy sa vyklopil do strany atam bol George, maly a jemne 
sformovany a bledy ako zmrznuty zemiakovy hranolcek. Chytil sa Freddyho 
bokov vydriapal sa z neho von, vyskocil do vzduchu a dopadol na svoje oble 
chodidla, pridrziavajuc si brusko velTiOSti futbalovej lopty nad hulkovskymi 
trenirkami. 

„To je neuveriteFne," zaujukal a tancoval z nohy na nohu. „To je uzasne! 
Boze moj ! Ja sa nikdy, nikdy nevratim domov!" 

„Ale co, vazne?" povedal Alan neskryvajuc usmev, ked' sa Frederick 
a George oddelili a narovnali. „A kde budes spat'?" 

„Tu!" povedal, behajuc okolo malickeho bytu, otvarajiic chladnicku 
a sporak a hriankovac, splachol v zachode, otvoril vodovodne kohutiky. 

„Je mi l'uto," povedal Alan, ked' bezal vedl'a neho. „V Hoteli Anders uz 
nie su vol'ne miesta!" 

„Tak nebudem spat'!" zakrical ked' ho znovu mihal. „Budem sa hraf na 
ulici cele noci a cele dni. Zaklopem na kazde dvere na ulici a kazdemu sa 
predstavim a spytam sa na ich pribehy a budem citaf ich knihy a spoznam 
ich deti a budem sa hraf s ich psikmi!" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 157 

„Si t'uknuty," povedal Alan pouzijiic slovo, ktore pouzivala kucharka 
v skole, ked' ich karhala za to, ze vyvadzali v jedalni. 

„Sa ti l'ahko povie," povedal Greg a smykom pred nim zastal. „Tebe je 
l'ahko — ty si tu, ty si sa dostal prec, nemusis sa stretaf s Daveym -" Zatvoril 
usta a zakryl si ich rukou. 

Alan bol stale este mlady amal slabosf pre dramu atak presiel cez 
kuchyiiu a z mraznicky vytiahol fl'asu vodky a tresol nou na pult a nalial im 
styri kalisky. Exol svoj a vratil fl'asu do mraznicky. 

George ho nasledoval a zakuckal sa az ofialovel, ale dokazal udrzaf 
neutralny vyraz tvare. Fred a Ed si usrkli a s kyslymi tvarami drink polozili. 

„Co doma?" povedal Alan potichy aposadil sa na uzky pultik 
v kuchynke. 

„V poriadku," zamumlal Ed a uvelebil sa na opierke na ruky pohovky 
Goodwill, ktora patrila k zariadeniu bytu. Ked' v sebe nemal bratov, 
pohyboval sa l'ahko a svizne. 

„Je to dobre," povedal Fred hl'adiac z okna na ulicu pod nimi, 
vyklanajuc sa, aby videl Bloor Street adeti fajciace pred vchodom do 
Brunswick House. 

„Je to strasne," povedal Greg a vytiahol sa k nemu na pult. „A ja sa tam 
nevratim." 

Dvaja stars! bratia nahho zlovestne pozreli, potom mlcky prosebne na 
Alana. To bolo nieco nove - od raneho detstva Earl-Frank-Geoff konali 
v dokonalom suhlase. Ked' boli v prvej triede, Alan rozmysTal, ci neboli 
v skutocnosti jednou osobou v troch castiach - taka bola ich zhoda. 

„Brian odisiel minuly tyzdeh," povedal Greg apatami kopal po 
mastnotou poprskanych dvierkach skrinky. „Nepovedal nam ani slovo, 
proste odisiel. Takto prichadza a odchadza stale. Niekedy na cele tyzdne." 

Craig bol na opacnom konci sveta, on bol v Toronte a Brian bol 
bohviekde. Takze Ed-Fred-George a Davey boli v jaskyni sami. Necudoval 
sa, ze prisli k nemu. 

„Co robi?" 

„Len tam sedi a pozoruje nas, ale to staci. Uz sme skoro skoncili skolu." 
Spustil bradu k hrudi. „Mysleli sme si, ze by sme ju mohli skoncif tu. Najsf 
si pracu. Miesto na zivot." Prudko sa zacervenal. „Dievca." 

Ed a Fred si pozerali do lona. Alan sa snazil predstavif si tu logistiku, 
ale nedokazal, skutocne nie. Neexistoval scenar, v ktorom by jeho bratia 
mohli - 

„Nebud' idiot," povedal Ed. Znelo to prekvapivo zatrpknuto. Obycajne 
bol veselym chlapikom - alebo prinajmensom tucnym usmievavym 
chlapikom. Po prvy raz si Alan uvedomil, ze ti dvaja nie su rovnaki. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 158 

George vystrcil bradu smerom k pohovke a svojim bratom. „Oni 
nevedia, co chcu robif. Myslia si, ze pretoze by bolo fazke zif tu, mali by 
sme sa v jaskyni skryvaf navzdy." 

„Alan, dohovor mu," povedal Fred. „Sibe mu." 

„Pozri," povedal George. „Ty si odisiel. Vsetci ste odisli. Pod horou je 
teraz kral'om Davey. Ak tam zostaneme, skoncime ako jeho otroci alebo 
obete. Nech si to tam necha. Je tu cely svet, kde mozeme zif. 

„Nevidim nijaky dovod, preco by ma moj hendikep mal obmedzovaf." 

„To nie je hendikep," povedal Edward trpezlivo. „Jednoducho taki sme. 
Sme ini. Nie sme ako ostatni." 

„Ani Alan nie je," povedal George. „A predsa je tu, vo vel'komeste, zije 
s nimi. Pracuje. Stretava l'udi. Prec z hory." 

„Alan sa na nich podoba viae ako sa podoba na nas," povedal Frederick. 
„My nie sme ako oni. Nemozeme sa tak tvarif." 

Alanovi ochabla sanka. Hendikepovany? Tvarif sa? Ako oni? Nie ako 
oni? Nikdy o svojich bratoch takto nepremysTal. Boli to jednoducho jeho 
bratia. Jeho rodina. Dokazali komunikovaf svonkajsim svetom. Boli l'udia. 
Ini, ale taki isti. 

„Ste dobri taki aki ste," povedal. 

To ich vsetkych umlcalo. Hl'adeli nahho, akoby cakali, ze bude 
pokracovaf . Nevedel, co povedaf . Naozaj su? A on? Je lepsi? 

„Co sme, Alan?" povedal to Edward, ale Frederick a George artikulovali 
listami po hom. 

„Ste moji bratia," povedal. „Ste..." 

„Chcem vidief mesto," povedal George. „Vy dvaja mozete isf so mnou, 
alebo na mha mozete pockaf ." 

,flemozes isf bez nas," povedal Frederick. „Co ked' vyhladneme?" 

„Tym chces povedaf, co ked' sa nevratim, nie?" 

„Nie," povedal Frederick a ocervenel. 

„No, aki hladni mozete byf za dve hodinky? Mate strach, ze odidem 
a nevratim sa. Spadnem do diery. Stretnem dievca. Opijem sa. A vy 
nebudete mocf uz nikdy jesf." Znovu sa prechadzal. 

Ed a Fred nahho pozerali s upenlivou prosbou. 

„Co keby sme isli vsetci spolu?" povedal Alan. „Vyjdeme si a zabavime 
sa - co tak isf si zakorcul'ovaf ?" 

„Korcul'ovaf?" povedal George. „Jezismaria, nesiel som autobusom 30 
hodin aby som sa korcul'oval" 

Edward sa ozval, „Chcem spaf ." 

Frederick povedal, „Dal by som si veceru." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 159 

To je vynikajuce, pomyslel si Alan. „To je vynikajuce. Vsetci budeme 
rovnako nespokojni. Korcul'ovanie je pred Radnicou. Je tam vel'a l'udi 
amozeme isf metrom. Potom si dame veceru na Queen Street, potom sa 
skoro vratime a dobre si pospime. Zajtra sa dohodneme na niecom inom. 
Mozno Chinatown a zoo." 

Pozerali naiiho. 

„Toto je casovo obmedzena ponuka," povedal Alan. „Viete, na dnes 
vecer som mal ine plany. Po prvy raz, po druhy raz -" 

„Pod'me," povedal George. Chytil bratov za ruky. „Pod'me, dobre?" 

Naozaj si to dobre uzili. 



Georgeovo telo bolo podoprete pri nohach postele. Bol biely a zvrasteny ako 
palec vo vani, koza na tvari napata, takze jeho vlasy a obrvy a lica vyzerali 
zdvihnute od prekvapenia. 

Alan ho aj zacitil, zapach ako zdochnuta mys za izolaciou v stene, 
najhorsi smrad, aky sa da predstavif. Citil ako Mimi za nim dycha, hrud' sa 
jej dvihala proti jeho chrbtu. Zdvihol ruku a odtlacil kridla, zatiahol za ich 
priesvitne membrany, prstami sa suchol o drobucke protoprsty na koncoch 
kridel, v dotyku rozoznal aky si evolucny vzfah k jeho vlastnym rukam. 

Ked' vstal z postele, George sa prevratil, pohyb v sere svetla, ktore 
prenikalo popod dvere kupel'ne. Mimi zisla z postele na druhej strane 
a st'ukla vypinacom nad hlavom takze izba sa rozjasnila ako kocka l'adu, az 
Alan bolestivo zazmurkal. Rychlo zatiahla zavesy, potom presla k dveram 
a zahackovala retiazku a zamkla. 

Mimi pozrela dolu. „Skaredy hnusak, nech to bol hocikto." 

„M6j brat," povedal Alan. 

„Ach," povedala. Obisla poster nazad a sadla si na jej okraj celom 
k stene. „Prepac." Prelozila si nohu a kyvala chodidlom az pruziny skripali. 

Alan ju nepocuval. Kl'akol si a dotkol sa Georgeovho lica. Jeho koza 
bola makka a spongiovita, porovita a nasiaknuta. Studena. Na prstoch mu 
ostali prilepene biele vlocky priesvitnej pokozky. 

„Davey?" povedal Alan. „Si tu?" 

Chodidlo Mimi sa zastavilo. Obidvaja pozorne pocuvali. Bolo pocuf 
nocne zvuky motela, vzdialene tlmene televizory a motory aut a sexovanie, 
ale ziaden zvuk papierovej pokozky suchajucej sa po obdratom koberci. 

„Musel prist' cez potrubie," povedal Alan. „V kupel'ni." Na velTcom 
bledom mesiaci Georgeovho brucha boli odrate dlhe sive pasy. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 160 

Postavil sa, otrel si ruky o hole stehna, siahol po kl'ucke do kupel'ne. 
Dvere sa roztvorili a odhalili jasnosf kiipel'ne vycistenej-pre-vasu- 
bezpecnosf, vodu, co Mimi predtym povyspl'achovala, kopky vlhkych 
uterakov. 

„Ako nas tu nasiel?" 

Mimi vjej nadmernom blejzri a leginach sa dotkla jeho obnazeneho 
pleca. Zrazu sa citil strasne nahy. Odstrciac Mimi nabok ciivol z kiipel'ne 
anepritomne si natiahol dzinsy abeztvary sveter, ktory voiial po Mimi 
a v ktoreho tkanine boli zamotane dlhe kucerave vlasy, ktore sa zachytavali 
na jeho tvari ako pavuciny. Nohy zarazil do papiic. 

Uvedomil si, ze kym to robil, musel sesfkrat prekrocif Daveyho telo. 

Znovu pozrel na svojho brata. Nechapal co vidi. Podriapane brucho. 
Konecnik. Jeho gulTiy scvrknute do albinskeho orecha, penis skrkvany na 
nepoznanie. Vlasy, kucerave, schlpene po celom tele, scasti odrane. 

Prechadzal popri posteli, po jedinom priestore na chodenie, kde nemusel 
prekracovaf Georgeovo telo, hore-dolu, dva kroky, obratka, dva kroky, 
obratka. 

„Zakryjem ho," povedala Mimi. 

„Dobre, fajn," povedal Alan. 

„Budes v poriadku?" 

„Ano, budem," povedal Alan. 

„Nejdes do soku?" 

Alan nepovedal nic. 

George vyzeral strasne podobne ako vyzeral Davey v ten den, ked' ho 
zabili. 



Mimi nasla v skrini nahradnii deku, plnii naftalinu a na niekol'kych miestach 
prepalenii od cigariet, a rozprestrela ju na dlazke a pomohla mu preniesf na 
hu Grantovo telo a pevne ho hou omotaf. 

„Co teraz?" povedala. 

Pozrel dolu na zmotanii deku, na hfbku v nej . St'azka sa posadil na 
postel'. Hrud' mu zvieralo, dychal preryvane, v kratkych hup. 

Sadla si k nemu a polozila mu ruku okolo pliec, skusila si priviniif jeho 
hlavu na prsia, ale on napol krk. 

„Vedel som, ze to pride," povedal. „Ked' sme zabili Darrena, vedel som 
to." 

Vstala a zapalila cigaretu. „To je ta rodinna zalezitosf," povedala, „kvoli 
ktorej ideme na sever?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 161 

Prikyvol nedoverujiic svojmu hlasu, hl'adel na obrysy Gradovej tvare, 
crtajuce sa na mol'ami prezratej deke. 

„No," povedala. „Tak teda pod'me na sever. Chyf jeden koniec." 

Noc bola chladna a oni sa tackali pod vahou tela zavinuteho do deky 
a polozili ho do kufra auta a batozinu a piknikove zasoby presunuli na zadne 
sedadlo. O druhej rano boli svefla motela vypnute a cesta bola tmava a ticha, 
az na skucanie vetra a vzdialene zvuky nocnych zvierat. 

„M6zes soferovaf?" povedala, ked' strkala ich saty neusporiadane do 
kufrov. 

„Co?" povedal. Chladny vzduch na tvari ho trochu prebral, ale stale bol 
ako v snovom vesmire. Vzduch bol vidiecky a korenisty a vel'mi mu 
pripominal domov a jednoduchsie easy. 

Pozrel na Mimi bez toho, aby ju naozaj videl. 

„Si v poriadku? Mozes soferovaf?" 

Kluce mal v rukach a auto bolo citif po cistiacom aerosole, ktorym 
pozicovha nasprejovala pofahy, aby sa medzi prenajmami zbavila prdov 
cestovatel'ov so zl'avou. 

„M6zem soferovaf," povedal. Domov, a vrch, a pracka, a kutik, 
vktorom spaval 18 rokov, a golemovia akoliska, ktoni prehho uplietli. 
Dalsich desaf ci dvanasf hodin jazdy a budii na cesticke, kde rastla trava po 
pas. 

„Tak dobre, soferuj." Nastiipila a zabuchla dvere. 

Vliezol na sedadlo, nastartoval a vycuval. 



O dve hodiny neskor si uvedomil, ze zaspava. Buchot tela smykajuceho sa 
v kufri a batozina, hrkotajuca na zadnom sedadle, stratili silu udrzaf ho 
v bdelom stave. 

Ten buchot tela ju nemal ani predtym. Ked' pominul pociatocny otras, 
telo sa stalo len objektom, vecou, nakladom, ktory bolo treba dorucif . Alan 
uvazoval, ci je schopny citif strata. 

„Takze si mala vtedy jedenasf," povedal. Odrazu to bolo, akoby odkedy 
sedeli na posteli a ona mu rozpravala o Tetuske neuplynul nijaky cas. 

„Ano," povedala. „Bolo to, akoby neuplynul nijaky cas." 

Po chrbte mu prebehli zimomriavky. 

Bol uplne bdely. 

„Neuplynul nijaky cas." 

„Ano. Zila som s milou rodinou v Oakville, posielali ma do peknej 
dievcenskej skoly, kde sme nosili na tanikach blejzre a bola som trvalo 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 162 

ospravedlnena z hodin telocviku. V budove naplnenej styristo dievcatami 
v puberte bolo jedno tucne plache dievca, ktore sa odmietalo vyzliecf, sotva 
pozoruhodne. 

„Ta rodina bola mila, bieli anglosaski protestanti. Volali ma Cheryl. 
Ked' som sa pytala, kde som byvala predtym, a na Tetusku, vyzerali smutne 
aublizene austarostene atak som sa naucila otom mlcaf. Objimali ma 
a dotykali sa mojich kridel a nikdy nic nepovedali - nikdy si potom 
neutierali ruky o nohavice. Dali mi izbu s pocitacom a CD prehravacom 
a vlastnou malou telkou a chceli, aby som si priviedla priatel'ov. 

„Nijakych som nemala. 

„Ale nasli d'alsie dievcata, ktore prisli na moje ,narodeninove' oslavy, 
na prveho maja, co bolo presne dva mesiace po narodeninach ich syna a dva 
mesiace pred narodeninami ich dcery. 

„Nepamatam si ich mena. 

„Ale spravili mi narodeninove pozdravy apripravili pre mha rahajky 
a veceru a vitali ma. Z mojho okna som ich v lete mohla pozorovaf, ako 
v zadnej zahrade vedl'a prenosneho bazenu grilovali hamburgery. V zime 
som ich mohla pozorovaf, ako stavali snehove pevnosti alebo chystali 
klziska. Pocula som ako vecerali, kym som si vo svojej izbe robila domace 
ulohy. Pri stole bolo miesto aj pre mha, ale nemohla som si tam sadniif, hoci 
si nepamatam preco." 

„Pockaj moment," povedal Alan. „Nepamatas si?" 

Smutno zaodfhala. „Povedali mi, ze som tam vitana, ale vedela som, ze 
to tak nebolo. Viem, ze to znie paranoicky - blaznivo. Mozno som bola len 
tinedzerka. Ale bol tam dovod, hoci neviem aky. Vtedy som to vedela. A aj 
oni to vedeli - nikto ma neobvihoval. Myslim, ze ma mali radi." 

„Zostala si s nimi, az kym si nesla do skoly?" 

„Takmer. Ich dcera isla do Waterloo a potom nasledujuci rok ich syn 
zacal chodif na McGillovu do Montrealu, takze sme ostali len ja a oni. 
Zostavali mi este dva roky strednej skoly, ale uz to tam bolo neznesitel'ne. 
Ked' ich deti odisli, snazili sa zaujimaf o mha. Snazili sa ma primaf, aby 
som jedavala s nimi. Brali ma so sebou na navstevy ku priatel'om. Kazdym 
dhom to bolo horsie, viae nepatricne. Raz vecer som isla sama na nocny film 
do centra aprechadzala som okolo klubov avidela som klubovu mladez 
a mala som ten strasny pocit osamelosti a ked' som sa mala vratif, mqj 
posledny vlak bol prec. Noc som stravila vonku, tiilala som sa okolo, sedela 
som vzadu u Sneaky Deeho a pila koly, pozorovala som vychod slnka 
z vrcholku Christie Pitts nad bejzbalovym ihriskom. Bola som 
sedemnasfrocne dievca z predmestia vo vel'kom kabate, uprene pozorujuce 
sniirky na svojich topankach, ale nikto ma neobfazoval. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 163 

„Ked' som v nasledujuce rano prisla domov, nikto sa nezdal byf zvlasf 
znepokojeny tym, ze som bola celu noc prec. Nahradni rodicia vyzerali 
nanajvys trochu roztrziti, ked' som dorazila domov. ,Myslim, ze si najdem 
vlastny byt,' povedala som. Suhlasili, a suhlasili aj, ze pozicku napisu na 
svoje meno, aby to bolo jednoduchsie. Zohnala som si hnusny maly suteren 
v mieste, ktoremu moj domaci hovoril Kapustovo, ale ktore sa v skutocnosti 
volalo Regent Park, a prestupila som na velikansku anonymnii strednii skolu 
dokoncif skolsku dochadzku. Po nociach avikendoch som pracovala 
v restauraciach, aby som poplatila ucty." 

Nocna cesta sa hnala tlmene popri nich. Zapalila si cigaretu a stiahla 
svoje okienko, vpustiac tak dnu hluk vetra ako biely sum azapach dymu 
zmiesaneho s voiiami leta a borovic po stranach cesty. 

„Daj mi jednu," povedal Alan. 

Zapalila d'alsiu a vlozila mu ju medzi pery vlhku od jej slin. Po kozi mu 
prebehli zimomriavky. 

„Kto vie o tvojich kridlach?" povedal. 

„Krishna vie," povedala. „A ty." Pozrela von do noci. „Rodina 
v Oakville. Keby som si pamatala, kde zili, vyhl'adala by som ich 
a povypytovala sa ich. Nemozem. Nepamatam si ich mena ani tvare. Ale 
pamatam si bazen a gril." 

„Nikto iny nevie?" 

„Nebol nikto pred Krishnom. Aspoh nikto, co si pamatam." 

„Mam brata," povedal a fazko prehltol. „Mam brata menom Brad. Vidi 
buducnosf." 

„Hej?" 

„Hej." Hmatal dookola po popolniku azistil, ze bol zpalubnej dosky 
auta na prenajom odstraneny. Nadavajiic odklepol popol z cigarety a cvrnkol 
ho ku krajnici dufajuc, ze rychlo dohori, ohorok potom hodil cez piece na 
zadne sedadlo. Ked' pri torn tocil zakrutu, telo v kufri sa prekotul'alo a on 
strmo zabrzdil a zastavil sotva vcas, aby stihol otvorif dvere a pozvracal sa 
na asfalt. 

„M6zes soferovaf? Si v poriadku?" 

„Hej. Som." Vyrovnal sa v sedadle azaradil rychlosf apresiel ku 
krajnici, potom zaradil neutral a spustil blinkre. Auto pachlo po skysnutom 
jedle a ostrych cigaretach a , boze, po tele v kufri. 

„Nie je l'ahke byf jasnovidcom," povedal Alan a znovu sa vratil na 
cestu, signalizujuc smerovkami aj ked' siroko-d'aleko nebolo vidief ziadne 
predne ani zadne svetla. 

„Verim," povedala. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 164 

„Po nejakej dobe nam o torn prestal hovorif. Mai z toho len problemy. 
Napriklad som sa ucil na skusku a on na mfia pozrel a zavrtel hlavou, 
pomaly, smutne. Aja som vyletel abol som presvedceny, ze to ma on 
vypsychozoval. Alebo ho vybrali na futbal a on povedal. ,Na co to, tento tim 
aj tak prehra,' a odisiel a oni prehrali a vestci boli nafiho nastvani. Nechapal 
rozdiel medzi tym, co vedel on a co vedeli vsetci ostatni. Niekedy nevedel 
rozlisif medzi minulosfou a buducnosf ou. A tak nam to prestal hovorif 
a ked' sme prisli na to, ako mu to vycitaf z oci, prestal na nas pozeraf." 

„Potom sa cosi vel'mi - Cosi strasne... Niekto, na kom mi zalezalo, 
zomrel. A on o torn nic nepovedal. Mohol som - tomu - predisf. Zabranif 
tomu. Mohol som jej zachranif zivot, ale on nic nepovedal." 

Soferoval. 

„Vazne videl do buducnosti?" povedala jemne. Vjej hlase bolo viae 
emocii, nez kedy pocul, a ona znovu stiahla okienko a zapalila d'alsiu 
cigaretu, vyfukujuc dym do hukotu vetra. 

„Ano," povedal Alan. ,J[4oznu alebo istu buducnosf, nikdy som na to 
neprisiel. Asi trochu z oboch." 

„Prestal hovorif, hm?" 

„Hej," povedal Alan. 

„Viem, ake to je," povedala Mimi. „Nez som stretla Krishnu, 
neprehovorila som viae ako tri slova za sesf mesiacov. Pracovala som na 
poste, kontrolovala som postove oznacenia. Nikto so mnou nechcel hovorif 
aja som chcela len zmiznuf. Svojim sposobom to bolo upokojujuce, citaf 
vsetky tie mena. Skolu som nechala po vianocnych prazdninach, jednoducho 
som sa ta uz nevratila, nezaplatila som skolne. Vyhodila som moje izbove 
kvety a rybicky som splachla do toalety, aby na mne uz nezavisela ziadna 
ziva bytosf ." 

Zasunula si ruku medzi stehno a sedadlo. 

„Krishna si ku mne prisadol v metre. Bola som zhrbena dopredu, lebo 
moje kridla boli vtedy dlhe - najdlhsie v mojom zivote - a mala som cez 
nich veFku parku. Predklonil sa, aby sa mi prisposobil a poklepal ma po 
pleci. 

„Otocila som sa k nemu a on povedal ,Na nasledujiicej zastavke 
vystupujem. Nevystiipis so mnou a nedas si so mnou kavu? Cestujem vedl'a 
teba v metre uz mesiac a chcel by som zistif aka si.' 

„Nebola by som to urobila, ale skor, nez som si uvedomila, co robim, 
povedala som ,Prosim?' lebo som si nebola ista, ci som ho dobre pocula. 
A ked' som to povedala, ked' som raz prehovorila, nedokazala som uz ani 
pomyslief na to, ze by som zasa mlcala." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 165 



O desiatej rano prefrcali cez Kapuskasing, v sive rano, ktore sa rozbriezdilo 
do mrholenia a skaredych nizko visiacich biirkovych mrakov. Male 
namesticko - ktore si Alan pamatal ako rusne komercne centrum, kde cakal 
pol diia, aby presuipil na autobus - bolo l'udoprazdne, jedinou znamkou 
zivota bolo prilezitostne auto prechadzajiice cez prijazdovu cesticku 
obchodu so siskami. 

„Jezis, kto sa so mnou rozviedol tentoraz?" povedala Mimi rozlepujuc 
oci a zaraziac si cerstvii cigaretu do list. 

„Zasa Strach a hnus, co?" 

„To je predsa Roman o cestovani," povedala. 

„A co Na cesteT 

„Ach, ten," povedala. „Pfff. Kerouac bol Marfan na baterky. Fefacka 
proza nie je vhodna na Fudsku konzumaciu." 

„A Thompson nie je fet'ak?" 

„Nie. To je len pretvarka. On pisal o drogach, nie na drogach." 

„Citala si Kerouaca?" 

„Nedokazala som sa prinutif," povedala. 

Prudko zabocil z cesty na parkovisko. 

„Coje?" povedala. 

„Kniznica," povedal. „Pod' so mnou." 

Voiialo tam presne rovnako ako ked' v sedemnastich stal v ulickach 
najvacsej zbierky knih, akii kedy videl. Sladko, zaprasene. 

„Sem," povedal prejdiic k oddeleniu beletrie. Oddelenie beletrie 
v kniznici v meste sa zmestilo na tri zdrotovane police. Tu zaberalo svoj 
vlastny kiit prepchatych knihovniciek. „Tuto," povedal prebehniic prstom po 
plastikovych Brodartovych obaloch na chrbtoch knih, po deweyovskych 
oznaceniach. 

H, I, J, K... Tu to bolo, vydanie, ktore si pamatal aj po vsetkych tych 
rokoch. Na ceste. 

„Pod'," povedal. „Mame to." 

„Nemozes si to pozicaf," povedala. 

Ked' sa blizili k vypozicnemu pultu vytiahol pehazenku. Vysunul 
plastovy drziak ID kariet, prelistoval cez zdravotnii karticku a soferak - ani 
na jednej sa jeho tvar ani meno prilis nepodobali - apotom vytiahol 
kniznicny preukaz ostrapkany tak, ze vyzeral ako pergamenova piratska 
mapa. Opatrne ho vytiahol z plastikovej priehradky, vyrovnal zahnuty 
roztek, vyhladil zamatovy povrch karticky, rozpite pismena. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 166 

Posunul karticku aknihu cez pult. Mimi aknihovnik - chlapec asi vjej 
veku, ktory mal na hlave siefkovanu ciapku rovnako ako jeho zakaznici, ale 
posunutii nabok, aby tak naznacil mestsku ironiu - na fiu vyvalil oci, akoby 
tam Alan plesol miizejny exponat. 

Chlapec ju zodvihol tak hrubo, az sa Alan strhol v mene svojej karticky. 

„To nie je -" zacal chlapec. 

„Je to preukaz kniznice," povedal Alan. „Kedysi som ho tu pouzival." 

Chlapec ho polozil spat' na pult. 

Mimi don nakukla. „Na tej karticke nie je ziadne meno," povedala. 

„Nikdy som ho nepotreboval," povedal. 

Tu karticku ziskal este doma od knihovnicky s kyslou tvarou, vylakal ju 
od nej trikom tak, ze priviedol so sebou Bradleyho a naviedol ho, aby sa 
primotkal k policiam a zacal z nich vyfahovaf a zhadzovaf knizky. 
Knihovnicka zalozila kartu do pisacieho stroja apotom obidvaja chytali 
Brada, potom sa ho spytala na meno a znova nahahali Brada, potom na 
adresu a znovu bezali za Bradom. Napokon sa mu podarilo karticku 
vytiahnuf z bzuciaceho Selectricu a odisf prec. Nikto sa nikdy na hu 
podrobne nepozeral - dokonca ani vysoko profesionalni clenovia personalu 
v pobocke v Kapuskasingu, ktori ho nechali pozicaf si stlpik knih, aby mal 
co citaf cez noc na autobusovej stanici, kym cakal na ranny autobus do 
Toronta. 

Zodvihol karticku a znovu ju polozil. Bol to prvy identifikacny preukaz 
aky kedy vlastnil, a istym sposobom ten najdolezitejsi. 

„Musim vam vystavif novii kartu," povedal chlapec so siefovanou 
ciapkou. „S ciarovym kodom. Tieto karty uz neprijimame." Zodvihol ju 
a isiel ju roztrhnuf na polovice. 

„NIE!" zreval Alan a vrhol sa cez pult aby schytil chlapca za ruky. 

Chlapec odskocil a reflexivne trhol kartou, ale Alanov zelezny stisk na 
jeho zapastiach mu zabranil pohyb dokoncif. Chlapec vypustil kartu, ktora 
sa zatrepotala na koberec za pultom. 

„Daj mi to," povedal Alan. Chlapcove oci, v soku dosiroka otvorene, sa 
zacali bolestivo prizmurovaf. Alan mu pustil zapastia a chlapec si ich zacal 
trief a ustupil este o krok. 

Vykrik privolal starsie knihovnicky od prijimacich stanovisf a kancelarii 
za pultom, zeny, ktore vyzerali, ze su zvyknute ukoncif detske vylomeniny 
s rovnakou sebaistotou ako vyhodif agresivnych opilcov. Jedna z nich 
hovorila do telefonu a dve, odhadujuc ich, sa k nim opatrne blizili. 

„Mali by sme isf," povedala Mimi. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 167 

„Potrebujem svoju kniznicnii karticku," povedal a rovnako ako 
vsetkych, aj jeho sameho prekvapil ton vlastneho hlasu, zvuk sesfrocneho, 
tvrdohlaveho, ublizeneho diefafa. 

Mimi nafiho ostro pozrela, potom na bliziace sa knihovnicky, potom na 
chlapca so siet'ovou ciapkou, ktory ciivol celkom dozadu do sluzobneho 
priestoru, niekol'ko krokov od nich. Dlanami sa oprela o pult, vysvihla nan 
jednu nohu apreskocila ho. Alan si vsimol vyduvajiici sa chrbat jej 
muzskeho saka, ako sa kridla snazili roztiahnuf, ked' vyskocila nahor. 

Schmatla karticku, znovu polozila dlane na pult a vyskocila nan. 
Spickou jednej nohy sa zachytila za hranu pultu az sa zacala klatif tvarou 
k vysivenemu kancelarskemu kobercu. Alan mal dostatok duchapritomnosti, 
aby ju zachytil, jej prsnik mu vrazil do hlavy, a zjemnil jej dopad na zem. 

„Odchadzame," povedala Mimi. „Okamzite." 

Alan uz pomaly nevedel, kde je. Ale karticku mala Mimi v ruke, takze 
po nej siahol a hlboko v hrdle vydal ostry zvuk. 

„Tu mas," povedala a podala mu ju. Ked' sa znovu dotkol presuchaneho 
papiera akoby prisiel k sebe. „Prepac," krotko povedal chlapcovi so 
siefkovou ciapkou. 

Mimi ho vyvliekla za rameno a naskocili do auta a vyhrabal kluciky od 
zapal'ovania a prebudil auto k zivotu. Hlavu mal ako balon vznasajiici sa na 
konci napnuteho povrazka niekol'ko metrov nad telom. 

Pridal plyn a telo v kufri sa prekotul'alo. V kniznici nan zabudol a teraz 
si ho znovu pripomenul. Mozno cosi aj pocitil, akesi neprijemne pichnutie 
smiitku, ale prehltol a stratilo sa. Klap-klap kolies prechadzajucich po 
obrubniku, ked' minul skloneny vyjazd na cestu, Mimi, ktora vyplasene 
sykla, ked' sa tesne vyhol zrazke so zhrdzavenym pickupom, a potom hukot 
cesty pod kolesami. 

„Alan?" povedala Mimi. 

„Bol to moj prvy preukaz identity," povedal. „Spravil zo mha cloveka, 
ktory si mohol z kniznice vypozicaf knizku." 

Viezli sa d'alej smerom ku kraju mesta trochu nad povolenou 
rychlosfou. Rychlo, cez mnozstvo zelenych semaforov. 

„Co som to prave povedal?" povedal Alan. 

„Povedal si, ze to bolo tvoje prve ID," povedala Mimi. Ustarostene 
sebou na sedadle spolujazdca trhala. Alan si vsimol, ze pri hom riadi, 
soferuje a brzdi neviditel'nym volantom a pakami, ked' sa on prepleta 
v premavke. „Povedal si, ze z teba spravilo cloveka -" 

„To je pravda," povedal Alan. „Spravilo." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 168 



Nikdy nepochopil, ako sa vlastne stalo, ze sa prihlasil do skolky. Dokonca aj 
v tychto novsich casoch tam bolo dosf rodin farmarov, ktorych gramotnosf 
bola tak krehka, ze sa dali oklamaf zvazkom prihlasovacich formularov do 
skoly. Mozno to bolo tym - pat'rocny Alan prikvitol do skoly s tym svojim 
cudnym prizvukom amart'anskym oblecenim zo zvyskov najdenych na 
skladkach pri ceste a cornutych z bieliznovych smir, a kto mal to srdce 
poslaf ho domov v prvy den skoly? Papierovacky sa urcite daju do poriadku 
kym pride cas na prvy rodicovsky siihlas so skolskym vyletom alebo azda 
kym nastane cas vyplnif formulare na ockovanie. A potom sa na to 
jednoducho zabudlo. 

Alan prihlasil ostatnych bratov tak, ze vzal ich formulare domov 
a sfalsoval nerozlustitel'ne haky-baky, ktore paniam v kancelarii vyhovovali. 
Jeho vlastna prihlaska sa nikdy poriadne nedostala na pretras. Suhlasy 
rodicov boli hracka, ockovanie sa odbavilo raz do roka na verejnej klinike 
pri hasicskej stanici. 

Kym nedovfsil osem rokov, nezalezalo na torn, ze bol bez dokumentov. 
Nikto zjeho spoluziakov nenosil nijaky preukaz. Ale jeho spoluziaci mali 
auticka Big Wheels, chytacie rukavice, Batmobily, akcne figiirky, 
fonzijovske obedare abagance Kodiak. Mali rodicov, ktori prichadzali na 
rodicovske schodze ana narodeniny posielali do triedy tacne kolacikov - 
Alanove narodeniny boli teda nutne v lete, aby sa vyhol takymto fazkostiam. 
Rovnako ako narodeniny jeho bratov, ked' nastal cas prihlasok. 

Do osmich rokov sa mu darilo sikovne a tvrdohlavo vyhybaf aktivitam 
ukaz-a-porozpravaj, ale jedneho dha ho nachytali s prazdnymi rukami 
a vsetky oci sa dohho zavrtavali, ked' habkal pred tabul'ou a ucitel' si myslel, 
ze mu robi laskavosf, ked' mu ukaze, ze jeho rucne site jarne mokasiny - 
prispevok od golemov - su predmet hodny kratkeho vykladu. 

„Kiipila ti tvoja mama niekedy aj normalne topanky?" Otazka bola 
polozena bez zlomysel'nosti alebo vypocitavosti, ale zmateny Alan 
ocervenel, zakoktal sa atriedne zraloky nahho zautocili rychlo atvrdo. 
Doposial' neviditel'ny, stal sa zrazu tercom neiinavneho vysetrovania. 
Doterajsi pozorovatel' ihriska sa stal jeho centrom, ohniskom pozornosti, 
sledovali jeho nepatricny prizvuk, zvlastne obedy, cudny vzhl'ad a medzery 
vo vedomostiach o svete. Myslel si, ze prisiel na to, ako zapadmif, ze mal 
l'udi odpozorovanych natolTco, az sa mohol staf jednym z nich, ale vel'mi sa 
my hi. 

Pozorovali ho az do velTionocnych prazdnin, kedy sa skola zatvorila 
a vsetci zmizli v neznamych hlbkach svojich uhl'adnych domov a ked' ho 
zbadali na ulici, ako ide do obchodu, alebo posedava na lavicke, spytavo 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 169 

naklanali hlavy ako keby hovorili, Pozndm t'a odniekial? alebo, ked' mal 
dobni naladu, Zaujimalo by ma kde byvas? Ta druha otazka ho strasila viae 
ako prva. 

Pokial' islo o neho, skrelo ho, ze nebol ani spolovice taky chytry, ako si 
o sebe namysTal. V torn case okolo hory nebolo vel'a pehazi - vlocky zlata, 
ktore priniesol odhadcovi, sa zmenili na hotovosf na nove topanky pre 
mladsich bratov a cokoladove tycinky, ktore priniesol, aby zaplnil Bradleyho 
oknihle brusko. 

Pocas onoho tyzdha mu bolestne chybala skolska kniznica a bol to tento 
problem, ktory ho dohnal k navsteve mestskej kniznice. Stovky raz kracal 
okolo jej nizkej hnedej tehlovej budovy, ale nikdy neprekrocil jej prah. Mal 
pocit, ze tam nebol vitany, ze nebola mienena pre neho. Presmykol sa ta ako 
tulavy pes, skryl sa za zadnymi policami a pocas pozorovania 
prichadzajucich a odchadzajiicich zakaznikov cital knizky, co mu nahodou 
padli do ruky. 

Trvalo mu tri dni, kym vymyslel strategiu, ako sa dostaf k vlastnemu 
citatel'skemu preukazu apian mu vysiel bezchybne. Bradley posledny raz 
stiahol knihy zo zadnej police, knihovnicka sa posledny raz prekvapene 
a zufalo otocila a skor, ako sa mohla otocif nazad k nemu, bol prec aj 
s kartickou v ruke. 

Doveryhodny. 

To slovo vy cital v knihe pribehov z vojny. 

Pacil sa mu jeho zvuk. 



„Co spravil Krishna?" 

„Co mas na mysli?" Obozretne nahho pozerala, ale zdalo sa, ze jeho 
sialenstvo pominulo. 

„Chcem povedaf," povedal a chytil ju za ruku, „co spravil Krishna, ked' 
si s nim isla na kavu?" 

„Ach," povedala. Mlcala, kym vysiel uzkou cestickou hore strmym 
kopcom. „Rozosmial ma." 

„Nezda sa byf vel'mi zabavny," povedal Alan. 

„Vysli sme si do tej kaviarnicky v Little Italy a usadil ma k malickemu 
kovovemu zelenemu stoliku, hoci bola certovska zima, a priniesol drobne 
salocky s espresom a biscotti vo vrecusku z voskovaneho papiera. Potom 
pozoroval l'udi a trusil o nich poznamky. ,Je trochu stara na 
rozmnozovanie,' alebo ,Ach, takto sa teraz nosi obocie v starej vlasti?' alebo 
,Vyzera, ze bije svoju manzelku papucou, ked' mu spravne nepripravi jeho 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 170 

energetickii veceru. ' A ked' to hovoril, vedela som, ze to neboli len drobne 
poznamky, vedela som, ze to bola pravda. On akosi dokazal pozrief na tych 
l'udi a vedel, co si sami o sebe myslia, coho sa obavaju, ake su ich male 
tajomstva. A rozosmial ma, hoci netrvalo dlho, kym som si uvedomila, ze 
mozno pozna aj moje tajomstvo." 

„Takze sme vypili kavu," povedala apotom sa odmlcala, ked' telo 
v kufri zabuchotalo ked' nadskocili na hrboli. „Vypili sme ju a on siahol 
ponad stol a posteklil ma koncekmi prstov po dlani a povedal, ,Preco si so 
mnou isla?' 

„A ja som mumlala a cervenala sa a povedala cosi ako, ,Vyzeras ako 
celkom mily chlapik, je to len kava, dofrasa, nerob z toho vel'ku vec,' a on 
sa zatvaril akoby som prave zrusila Vianoce a povedal, ,Ach, nuz, tak to je 
zle. Ja som dufal vo vel'ku vec, ze to bolo preto, lebo si si myslela, ze by 
som mohol byf dobry chlapik, s ktorym by si mohla vel'a chodif, ak vies ako 
to myslim.' Znovu ma posteklil na dlani. Bola som cervenajiica sa panna, 
doslova, hoci so mnou v skole mozno flirtovalo niekoFko chlapcov, nikdy 
som neopatovala signaly, nedokazala som to. 

„Povedala som mu, ze si nemyslim, ze by sme mohli mat' spolu 
romanticky vzt'ah a on roztiahol dlah, takze mi hou pritlacil ruku na stol 
a povedal. ,Ak je to kvoli tvojej deformite, zabudni na hu. Myslim, ze by 
som ti s tym mohol pomocf. ' Takmer som predstierala, ze neviem o com 
hovori, ale nemohla som, vedela som, ze vie, ze viem. Povedala som, ,Ako?' 
v zmysle Ako si na to prisiel aj Ako pomocf!, ale vydala som len slabe 
zapist'anie a on sa zaskeril akoby Vianoce boli spat' a povedal, ,Zalezi na 
torn?' 

„Povedala som mu, ze nezalezi a potom sme sa vratili do jeho bytu na 
Kensington Market a v obyvacke ma pobozkal, potom ma vzal do kupel'ne 
na poschodi a vyzliekol mi kosel'u a -" 

„Porezal fa," povedal Alan. 

„Opravil ma," povedala. 

Alan natiahol ruku a cez bundu ju pohladil po kridlach. „Vari si bola 
pokazena?" 

„Samozrejme , ze som bola," odsekla a odtiahla sa. „Nedokazala som sa 
rozprdvat' s l'ud'mi. Nedokazala som nic robif. Nebola som clovekom," 
povedala. 

„Dobre," povedal Alan. „Chapem." 

Zachmurene hl'adela na cestu, ktora sa pred nimi odvijala, sediva 
a syciaca od dazd'a. „Je to este d'aleko?" povedala. 

„Asi tak hodinka, ak si dobre pamatam," povedal. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 171 

„Viem, ako hlupo to znie," povedala. „Nedokazala som prist' na to, ci je 
nejaky zvrhlik, ktory rad druhych reze, alebo zvrhlik, ktoremu sa pacia 
dievcata ako ja, alebo ci mam st'astie, alebo som v problemoch. Ale odrezal 
ich a po prvy raz mi dal uterak, aby som si zahryzla, ale potom som ho uz 
nikdy nepotrebovala. Musel to urobif rychlo anoz udrziaval ostry aja som 
znova bola schopna byf osobou - nosif pekne saty a isf kam sa mi zachce. 
Bolo to, akoby mqj zivot znova zacal." 

Na horizonte sa dvihali vfsky, nizke, zvlnene smerom k horam. Jedna 
z nich bola ta jeho. Zhlboka sa nadychol a auto zakl'uckovalo na klzkej 
ceste. Opakovane zosliapol brzdu a zastavil ich na krajnici. 

„To je ono?" povedala. 

„To je ono," povedal. Ukazal prstom. Jeho otec bol zeleny a rozoklany 
a mensi, nez si ho pamatal. Telo v kufri sa zakotul'alo. „Citim -" povedal. 
„Berieme ho domov, konecne. A moj otec bude vedief, co robif." 

„Ziaden chlapec ma nikdy nevzal domov zoznamif ma s rodicmi," 
povedala. 

Alan si spomenul na drobmi past' v hline. „M6zes pockaf v aute, ak 
chces," povedal. 



Krishna prisiel domov, 

(povedala, ked' tak sedeli v zaparkovanom aute na dial'nici a hl'adeli na 
hory na horizonte) 

Krishna prisiel domov, 

(povedala potom, co prudko zastavil na krajnici, vyhodil rychlosf 
a prazdnym pohl'adom pozeral na hory pred nimi) 

Krishna prisiel domov, 

(povedala zapal'ujuc si cigaretu a stiahla okienko a nechala auto zaplnif 
sumom okoloiducich aut, a nepozrela nahho, pretoze vyraz na jeho tvari bol 
na pohl'ad prilis strasny) 

a vosiel dverami s dvomi taskami potravin a fl'asou vina pod jednou 
pazuchou a dvomi taskami raverskych handier z obchodu na Queen Street, 
okolo ktoreho som stokrat kracala, ale nikdy nevosla. 

V to rano ma nechal v jeho byte, sjeho televiziou a jeho knihami 
a gitarou, povedal mi, aby som sa citila ako doma, povedal mi, aby som 
zavolala do prace, ze som chora, povedal mi, aby som si vzala den pre seba. 
Citila som sa... nddherne. Nadherna zvnutra. Bol taky pozorny. 

Dotykal sa ma. Nikto sa ma uz tak davno nedotykal. Nikto sa ma nikdy 
nedotykal takym sposobom. Dotykal sa ma s... iictou. V tvari mal vyraz ako, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 172 

ako keby bol v chrame ci kde. Cosi si vel'mi potichy mrmlal a az ked' 
prilozil pery tesne k mojmu uchu, zacula som, co cely cas hovoril, „Och, 
boze, och, boze mqj, och boze," a citila som teplo, ako pomaly med, ktore 
zacalo v mojich prstoch na nohach a stupalo mnou ako miazga az ku 
korienkom vlasov, takze som mala pocit, akoby som bola naplnena cimsi 
honicim a sladkym a lahodnym. 

V ten vecer prisiel domov so surovinami na obrovskii veceru s varenymi 
makkymi krabmi a fl'asou naozaj slusneho cilskeho cerveneho a tromi 
satami pre mfia, ktore by som nikdy, nikdy nemohla nosif. Ked' ich 
vyfahoval ztasky snazila som sa neukazaf na tvari sklamanie, lebo som 
vedela, ze nikdy neprejdu cez moje kridla, a boli take krasne. 

„Tieto ti naozaj vyborne pristami," povedal a zodvihol saty ako pre 
Heidi s golierom ako lopata, ktory bol vzadu hlboko vystrihnuty, a v kiitiku 
oka som citila honicu slzu. Tie saty som nenosila pred nikym inym, len pred 
nim. Nedalo sa, moje kridla by z nich bolo vidno na kilometer. 

Vedela som, co to znamena byf iny: Znamenalo to zif na druhom 
poschodi so staruckou ruskou tetuskou, d'aleko od davu ajeho oci. Vedela 
som, do coho sa dostavam - zvysok mojho zivota stravim skryta pred 
svetom, budem sa vidaf a zhovaraf len s tymto muzom. 

Zila som vonku vo svete len niekoFko rokov a sotva som sa ho dotkla, 
pohybujuc sa mlcky a skryto, pozorujiic bez toho, aby ma videli, ale 
uvedomovala som si, ach, milovala som to. Myslela som si, ze sa mi to 
nebude pacif, ale milovala som to. Milovala som l'udi a ich rozhovory a ich 
oblecenie a ich zahadne sposoby a obchody pine tovaru a kazdy obchodnik 
pre kohosi cosi zhahal, kazdy z nich ako sucasf pribehu, ktoreho sucasfou 
som ja nikdy nemohla byf, ale mohla som byf lined' vedl'a tych pribehov 
a to stacilo. 

Znovu som mala zif v podkrovi. 

Rozplakala som sa. 

Prisiel ku mne. Polozil mi ruky okolo pliec. Zaboril mi nos do krku 
a olizoval slzy, ktore sa mi skotul'ali pod bradu. „Ssss," povedal. „Ssss." 

Vyzliekol mi bundu a sveter, stiahol zo mha dzinsy a nohavicky 
a prebehol po mne koncekmi prstov, hladil ma, kym som sa neupokojila. 

Stale sa ma uctivo dotykal, jeho horuci dych na mojej kozi. Nik sa ma 
takto nikdy nedotykal. Povedal, „Dam fa do poriadku." 

Odpovedala som, „Nikto ma nemoze daf do poriadku." 

Povedal, „Ja mozem, ale musis byf statocna." 

Pomaly som prikyvla. Dokazem byf statocna. Za ruku ma viedol do 
kupel'ne a z hacika na dverach zvesil uterak a zlozil ho do dlheho pasu. 
Podal mi ho. „Zahryzni do toho," povedal a pomohol mi postavif sa do vane 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 173 

a otocil ma smerom do kiita, takze som mohla pocitaf kachlicky a zelenkavii 
plesefi na omietke. 

„Nehyb sa a zahryzni," povedal a zacula som, ako sa za mnou dvere 
zatvorili. Uctive prsty na mojom kridle ho roztiahli, drzali mi ho od tela. 

„Bud' statocna," povedal. A potom mi odrezal kridlo. 

Bolelo to tak strasne, ze som sa nechtiac mykla dopredu a udrela si celo 
o kachlicku. Bolelo to tak strasne, ze som prehryzla dve vrstvy uteraku. 
Bolelo to tak strasne, ze moje nohy uplne zmakli a zacala som si sadaf, 
akoby som odpadavala. 

Zachytil ma pod pazuchami a pridrzal ma a citila som, ako sa mi cosi 
l'adove pritaca na miesto, kde byvalo moje kridlo - zatvorila som oci, ale 
zacula som koznate zuchnutie, ked' moje kridlo padlo na dlazku, vlhky zvuk 
- a gazova tkanina sa mi ovijala okolo hrude, pridrziavajiic l'adovy uterak na 
mieste rany, raz, dva, trikrat, pomedzi prsia. 

„Nehyb sa," povedal. A odrezal druhe. 

Tentoraz som skrikla, pretoze sa suchol o ranu, ktoru zanechal prvy rez, 
ale dokazala som to ustaf a neudrela som hlavou do nicoho. Citila som, ze 
placem, ale nepocula som to, nepocula som nic, nic, iba vysoky piskot 
v usiach, ako pisfalku na psy. 

Potom, co mi ovinul druhu ranu aby ju udrzal v chlade, ma pobozkal na 
lice. „Si vel'mi statocne dievca," povedal. „Pod' so mnou." 

Odviedol ma do obyvacky, kde posfahoval vankuse z pohovky a rozlozil 
ju na postel'. Pomohol mi ulozif sa na brucho a pod hlavou a okolo mi 
porozkladal vankuse, takze som videla na TV. 

„Priniesol som ti filmy," povedal a ukazal mi kopku DVD pozicanych 
z Martian Signal. „Mame Krcisku v ruzovom, Bratov Bluesovcov, Princeznii 
nevestu, nahravku s monologmi Robina Williamsa a skutocne srandovne 
vyzerajuce porno s nazvom Penisoruky Edward." 

Proti svojej voli som sa aj napriek bolesti musela usmiaf. Vosiel do 
kuchynky a vratil sa s krabickou cokolady. „Pralinky", povedal. „Takze 
mozes lehosif na pohovke a napchavaf sa bonbonmi." 

Usmiala som sa este viae. 

„Taky krasny usmev," povedal. „Das si salku kavy?" 

„Nie," povedala som hlasom chrapl'avym od kriku. 

„V poriadku," povedal. „Ktore video by si si chcela pozrief?" 

,J>rinceznd nevesta" povedala som. Nepocula som o ziadnom z nich, 
ale nechcela som to pripustif. 

„Nechces zacaf s Penisorukym Edwardom?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 174 



Alan chvil'u stal pred videopozicovnou a pozoroval ako Natalie obsluhuje 
zakaznikov. Bola priatel'ska, ale nie familiarna a bolo jasne, ze jej prevazne 
muzska klientela na nu leti, rovnako ako jej zasneny kolega s kravskymi 
ocami, ktory bol z toho prilis roztrzity, nez aby efektivne ukladal videa, 
ktore vyfahoval z krabice pred sebou. Alan sa usmial. Najimaf do obchodu 
pekne dievcata bola chulostiva zalezitosf. Ked' boli bystre, dokazali 
popredaf kopy tovaru abyf pritom certovsky zabavne; lenze mnozstvo 
peknych dievcat (a chlapcov!) sa viezlo zivotom bez namahy aurazili sa, 
ked' ste od nich ziadali skutocnu pracu. 

Bolo jasne, ze Natalie je sikovna a Alan vedel, ze sa fazkej prace neboji, 
ale bolo prijemne sledovaf, ako pracuje, rychlo a efektivne berie od l'udi 
peniaze, odpoveda na ich otazky, vydava uctenky, odratava drobne... Pacilo 
by sa mu mat' niekoho ako ona v niektorom z jeho obchodov. 

Ked' ruch pri pulte ustal, vosiel do obchodu. Samozrejme, Natalie pre 
neho pracovala v improvizovanej montaznej linke v Kurtovej predsale. 
Dokazala, ze je rovnako efektivna pri skladani a testovani bodov pristupu 
ako pri obsluhovani pokladne. 

„Alan!" povedala so sirokym usmevom. Jej kolega sa zvrtol a ziarlivo sa 
nanho zamracil. „Dam si pauzu, okej?" povedala mu ignorujuc jeho kyslu 
grimasu. 

„Coze, teraz?" povedal nevrlo. 

„Nie, myslela som, ze pockam, az tu bude zasa naval," povedala nie 
namrzene a usmiala sa nahho. Vratim sa za desaf," povedala. 

Obisla pokladhu s cigaretami vjednej ruke a zapal'ovacom vdruhej. 
„Kavu?" povedala. 

„Jasne," povedal a viedol ju hore ulicou. 

„Paci sa ti ten dzob?" povedal. 

„Uz je to lepsie," povedala. „Kazdy vecer si nosim domov dva alebo tri 
filmy apozeram ich, tak, aby som spoznala sortiment, a mam tam 
najroznejsie veci, take co som predtym nikdy nepozerala. Stare horory, 
porna s chapadlami, mizerne kung-fu eposy. Takze sa mi teraz vsetci 
klahajii. 

„To je vyborne," povedal Alan. „A Kurt mi vravi, ze aj s nim robis 
vynikajiicu pracu." 

„Ach, to je len pre zabavu," povedala. „Pripojila som sa k jeho bande pri 
niekol'kych smetiakovych vypravach. V smetiaku od Shiseida som nasla ten 
najfantastickejsi kozmeticky kos. Nikdy mi nenapadlo, ze by som isla po 
dievcatkovskych veciach, ale ked' to dostanes gratis zo smeti, je to dosf 
frajerina. Ovohaj," povedala, naklonila hlavu a natiahla krk. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 175 

Opatrne zacuchal. „Vel'ka frajerina," povedal. Uvedomil si, ze ostatni 
navstevnici obchodu na neho zizajii, muz v strednom veku zabarajuci tvar do 
hrdla alterna-kocky. 

Nahle si uvedomil, ze stale nikomu nevolal, aby jej zohnal nove miesto 
a citil sa previnilo. „Hej," povedal. „Dopekla, mal som zavolaf do Tropicalu 
a spytaf sa na tvoj novy dzob. fined' sa do toho dam." Vytiahol z vrecka 
notes a zacal si robif poznamku. 

Rukou ho zastavila. „A, to je v poriadku," povedala. „Tato praca sa mi 
paci. Vyhl'adala som si vsetkych starych kamaratov zo skoly: Mal si pravdu, 
kazdy koho poznam ma ucet v Martian Signal. Preboha, mal by si vidiet', co 
za filmy si poziciavaju." 

„To si vediete v zaznamoch?" 

„Jasne, vsetko. Behajii z toho zimomriavky." 

„To potrebujete tol'ko informach?" 

„No, potrebujeme vedief, kto si pasku pozical predtym pre pripad, ze ju 
niekto vrati a povie, ze je pokazena alebo premazana alebo tak -" 

„Takze potrebujete, povedzme, vypozicky za posledne dva mesiace?" 

„Asi tak. U cudackejsich pasok mozno viae, poziciavaju sa mozno len 
tak raz do roka -" 

„Takze si udrziavate posledne zo dve mena pri kazdej paske?" 

„To by slo." 

„Mali by ste to tak robif." 

Odfrkla a odpila z kavy. „V torn ja nemam ziadne slovo." 

„Tak to povedz sefovi," povedal. „Takto sa v biznise rodia dobre napady 
- l'udia pracujuci pri pokladni na nieco pridu a povedia to svojim sefom." 

„Takze ja by som mala povedaf sefovi, ze si my slim, ze by sme mali 
zmenif cely system vypoziciek, lebo z neho mam zimomriavky?" 

„Presne tak. Povedz mu, ze je to trhle. Uchovavate informacie, ktore 
nepotrebujete aplatite za to. Uchovavate informacie, ktore by fizli alebo 
sliedici ci ini l'udia mohli zneuzif . A uchovavate informacie, o ktorych vasi 
zakaznici urcite nepredpokladaju, ze si ich odkladate. Vsetko toto su dobre 
dovody, aby sa tie informacie neuchovdvali. V tomto mi ver. Sefovia radi 
pocuju navrhy od l'udi, ktori pre nich pracuju. Dokazuje to, ze ti na praci 
zalezi, ze davas pozor na to co sa obchode deje." 

„Boze, teraz mam pocit viny, ze som tam sliedila." 

„Nuz, mozno nemusis spominaf sefovi, ze si travila kopec casu 
hrabanim sa v historiach vypoziciek." 

Smiala sa. Ach boze, miloval pracu s mladymi l'ud'mi. „No, a teraz 
preco som za tebou prisiel," povedal. 

„Ano?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 176 

„Chcel by som umiestnif bod pristupu na okno v druhom poschodi a na 
zadnu stenu obchodu. Tvoj sef vlastni budovu, vsak?" 

„Ano, ale ja si vazne nemyslim, ze mu to dokazem vysvetlif -" 

„To od teba nechcem - potrebujem len, aby si ma s nim zoznamila. 
O vysvetl'ovanie sa postaram." 

Trochu sa zacervenala. „Ja neviem, Abe..." Odmlcala sa. 

„Je to problem?" 

„Nie. Ano. Ja neviem." Vyzerala znepokojene. 

Zrazu sa ocitol na rozburenom mori. Mai pocit, ze tuto interakciu ma 
pod kontrolou, ze chape o co ide. Starostlivo si nacvicil, co povie a co asi 
Natalie odpovie lenze ona mala, hm, strach z neho alebo zo svojho sefa? 
Lebo preco? Lebo jej sef bol obluda? To by ho bola raznejsie odbila, ked' sa 
jej vypytoval na vypozicne zaznamy. Lebo je nesmela? Natalie nebola 
nesmela. Lebo - 

„Urobim to," povedala. „Prepac. Bolo to hlupe. Ja len ze - niekedy si 
dost' neodbytny. Moj sef, mam taky pocit, ze nema rad, ked' nahho l'udia 
tlacia." 

Aha, pomyslel si. Bola nervozna, lebo bol cudak. Nuz, tu to mas. Ani ho 
to nezarmutilo. Cely jeho zivot bol taky. 

„Vd'aka za tip," povedal. „Co ked' ti slubim, ze nahho pojdem jemne?" 

Zacervenala sa. Bolo to pre hu naozaj neprijemne. Citil sa previnilo. 
„Okej," povedala. „Jasnacka. Sorac, clovece -" 

Zodvihol ruku. „To nic." 

Odprevadil ju nazad do obchodu akupil si tam robota vyrobeneho 
z plechovky od Pepsi nejakym vietnamskym remeselnikom, ktory ho obdaril 
obrovskymi plechovymi semennikmi. Rozosmialo ho to. Ked' sa dostal 
domov, oskenoval a zaradil potvrdenku, odfotil ho a zaviedol do Inventara, 
a kym to vsetko dokoncil, citil sa omnoho lepsie. 



Ku Kurtovmu autu sa dostali o piatej vecer, slnko prave zacalo zapadaf. 
Zavislo na horizonte, presne na urovni oka, navzdy, vrezavajuc sa cez ich 
ocne gule az do mozgu. 

„Leto je tu," povedal Alan. 

„A my sme sotva pokryli Market," povedal Kurt. „Pri tomto tempe nam 
pokrytie celeho mesta zaberie desaf rokov." 

Alan pokrcil plecami. „Ide o cestu, kamosko, nie o cief - o samotny akt 
organizovania vsetkych tych l'udi, o umiesthovanie bepeciek, o pokrok 
v probleme. To ma cenu samo o sebe." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 177 

Kurt zavrtel hlavou. „Chces si daf nieco vietnamske?" 

„Jasne," povedal Alan. 

„Poznam jedno miesto," povedal a kl'uckoval autom cez premavku po 
Don Valley Parkway. 

„Kam to, dopekla, idemeV povedal Alan, ked' opustili mesto a vosli do 
krivolakych, identickych, ako formou na kolace vykrojenych ulic 
priemyselneho predmestia na severe. 

„Na miesto, ktore poznam," povedal Kurt. „Je skutocne lacne a skutocne 
dobre. Vsetci polisi z okrsku Peel tarn jedia." Luskol prstami. „Jaj, hej, 
chystal som sa ti povedaf to o torn fizlovi," povedal. 

„Chystal," povedal Alan. 

„Takze, jednej noci som kutral hentam." Kurt ukazal na bezvyrazmi 
nizku rozl'ahlu hnedii budovu. „Tlacia tam zberatel'ske karticky 
s hokejistami, bejzbalistami, obludami - co len chces." 

Usrkol si z kavy z donutoveho kiosku a potom stiahol okienko a vypl'ul 
to von. „Hnus, to bola vcerajsia kava," povedal. „Takze, jednej noci som sa 
tam hrabal anasiel som, cojaviem, pat'desiat, sto krabiciek hokejovych 
karticiek. Mali trosku vystrbene rozky a boli v smetiach. Chapes, hokejove 
karticky su len papier, no nie? Jedina vec, co im dava cenu, su firmy, ktore 
do nich natlacia marketingove kydy a leskle fotky rybohlavych bezzubych 
svalovcov." 

„Povedz mi, ako sa naozaj citis," povedal Alan. 

„Sorry," povedal Kurt. „Hokejisti u nas na strednej boli naozaj chumaji. 
Som dusevne zjazveny. 

„Takze pomaly odchadzam a zakon ma zastavi. Miestni polisi ma 
poznaju, teda vacsinou, lebo ked' ich zbadam, objednavam im hemendex, ale 
tito chlapci ma nikdy predtym nestretli. Takze ma vytiahli z auta aja 
vysvetl'ujem, co robim a citujem pasaz zo zakona o vstupe na cudzi majetok, 
ktora hovori, ze to co robim je dovolene a potom otvorim kufor a ukazem 
mu ho a on uplne salie: ,To mi chcete povedaf, ze ste to nasli v smetiach 1 } 
Moj syn za toto miha majetok! V smetiach?' Opakuje, ,V smetiach?' a jeho 
part'ak ho odvadza prec aja to pust'am z hlavy. 

„Ale potom asi o dva dni som sa tam vratil a v kontejneri niekto je, az 
po bradavky v hokejovych kartickach." 

„Ten policajt," povedal Alan. 

„Ten policajt," povedal Kurt. „Presne tak." 

„Tak to je historka o fizlovi v odpadkoch, co?" povedal Alan. 

„To je ta historka. A poucenie je: Vsetci sme len o p-chlp od skocenia 
do smetiaka a prehrabavania sa v hom." 

„Pe chip? Myslel som, ze sa snazis nebyf sexista?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 178 

5r Pe ako ptcik, okej ?" 

Alan sa uskrnul. Uz nejaky cas si s Kurtom nedali vecerny pokec. Ked' 
Kurt navrhol vecernu vychadzku, Alan najprv vahal: v tych dfioch toho mal 
privel'a, privel'a Dannyho na jeho hlavu. Ale prave take nieco potreboval. 
Obidvaja to potrebovali. 

„Okej," povedal Alan. „Zajdeme sa najesf?" 

„Zajdeme sa najesf," povedal Kurt. „Vietnamska restika je len na skok. 
Pocul som, ze tam raz jeden chlapik skusal na casnikov hovorif po thajsky. 
Neuveritel'ne - akoby bol turista este aj doma, sprosty skaredy turista. Eudia 
su debili." 

„Vazne?" povedal Alan. „Ja ich mam celkom rad. Vies, v cinskej stvrti 
je tiez dosf dobra vietnamska." 

„Toto je dobra vietnamska." 

„Lepsia ako v cinskej stvrti?" 

„Na lepsom mieste," povedal Kurt. „Ak sa ides potom kutraf 
v kontejneroch. Dam si tvoju ceresnu, kamosko." Plesol rukou Alana po 
pleci. Skutocni l'udia sa Alana nedorykali casto. Nebol si isty, ci sa mu to 
paci. 

„Boze," povedal Alan. „Je to take nahle." Ale tesil sa na to. Mnohokrat 
sa snazil predstavif si, co presne Kurt robi, ale nikdy sa mu to vel'mi 
nedarilo. Ateraz sa chystal skutocne vyjsf a liezf dnu a von zo smeti. 
PremysTal, ci je na to vhodne obleceny, predstavoval si vrecia smradl'aveho 
kuchynskeho odpadu a rozhodol sa, ze je ochotny obetovaf dzinsy a stani 
kosel'u znacky Gap, ktoni si kiipil den potom, ako sa mu kosel'a, ktoni 
nosieval v obchode - v torn s nafahovacimi hrackami? - premocila v prietrzi 
mracien. 

Vietnamske jedlo bolo naozaj dobre a rodina, ktora viedla restauraciu 
vitala Kurta ako stareho priatel'a. Miesto bolo pine policajtov, kazde dve 
miniity vosli dvaja ci traja novi, zastavili sa vziaf si salatovii rolku alebo 
sendvic alebo papierovu salku pho. „Polisi vzdy vedia, kde sa da najesf 
rychlo a lacno a dobre," mumlal Kurt s ustami plnymi bravcoveho rebierka 
aprazenej ryze. „Tak som nasiel toto miesto, podl'a policajnych aut na 
parkovisku." 

Alan vysrkol posledne susto pho aponahanal palickami zvysne kiisky 
krvaveho bifteku a namocil ich do cili omacky predrym ako si ich strcil do 
ust. „Kam ideme?" opytal sa. 

Kurt mykol hlavou smerom do veFkeho sveta. „Kamkol'vek nas osud 
zavedie. Proste pqjdem, kym nedostanem nutkanie a potom zastavim na 
parkovisku a zautocime na smetiaky. Tymto smerom je ich dosf, mohol by 
som stravif pafdesiat ci sesfdesiat hodin, kym by som ich presiel vsetky, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 179 

takze si musim vyberaf. Uz viem co ktora firma vyhadzuje - ci mnozstvo 
dobrych veci alebo zvacsa sracky - dnes uz doverujem svojej intuicii, ze ma 
dovedie na tie spravne miesta. Rad by som si zasiel do kontejnerov Sega 
alebo Nintendo, lenze oni to tam maju ako koncentrak - ostre droty 
a senzory pohybu a ozbrojene straze. Su to jedine firmy, ktore beru utajenie 
vazne." Nahle zmenil pruh a zabocil na prijazdovu cestu k priemyselnemu 
komplexu. 

„Pavuci zmysel zasteklil," povedal ked' vypol svetla a priviezol ich ku 
kontejneru. „Pripraveny na strata panictva?" povedal a zapalil si cigaretu. 

„Bol by som rad, keby si prestal pouzivaf tato metaforu," povedal Alan. 
„Ble." 

Ale Kurt bol uz z Buicka von, na opacnej strane a otvaral Alanove 
dvere. 

„Tamten smetiak je piny kartonov," gestikulujiic povedal. „Recyklacia. 
Henten je piny plastikovych flias. Tiez recyklacia. Tento," povedal zafuciac, 
ked' sa prehol cez jeho okraj, cediac cez zuby, medzi ktorymi stiskal baterku, 
„je kam davaju dobre vecicky. Mrkni sem." 

Alan sa pokusil vyliezf na lepkave steny kontejnera, ale nemal sa coho 
chytif. Kurt, stojac v kontejneri na comsi praskajucom, siahol k nemu, chytil 
ho za zapastie avytiahol ho nahor. Predriapal sa cez priecku kontejnera 
a spadol dovmitra. Cakal, ze ho zaplavi kysly kuchynsky odpad, ale 
namiesto toho sa ocitol medzi stovkami patnasfcentimetrovych kartonovych 
skatuliek. 

„Coje to?" spytal sa. 

Kurt skatul'ky dvihal atriasol nimi, nacuvajuc hrkotaniu. „Toto je 
velTiOobchod import/export. Vyhadzujii mnozstva defektnych vyrobkov, 
lebo je to lacnejsie ako dopravovaf to nazad na Tchajvan do opravy. Ale 
moji chlapci to opravia a predaju na eBayi. Aha," povedal otvoriac skatul'u 
a cosi vytriasol a podal mu to. Potom mu podal baterku, ktoni Alan chytil 
nevsimajuc si sliny na rukovati. 

Bola to gumena kacicka. Alan ju otocil a zbadal, ze jej zo zadku vyrasta 
kus kovu. 

„Dalsie taketo?" povedal Kurt. „Minuly mesiac som ich nasiel okolo 
tisic. Su to USB kluciky, mala kapacita, asi 32MB. Zapojis to a ukazu sa ti 
na desktope ako maly harddisk. Robia ich vo vsemoznych farbach. Problem 
je, ze maju vyrobmi chybu, takze v tme svetielkuju len vjednej farbe - 
podl'a toho ako sa farbiaci karusel zasekne. 

„Doma ich mam zo dve tisicky, ale predavaju sa dobre. Dones mi zo dve 
kartonove skatule tam z toho kontejnera a nalozime zo dve stovky." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 180 

Alan zalapal po dychu. Kontejner mal dva kubicke metre, kacicky len 
niekol'ko centimetrov. Boli ich tarn tisice a tisice: viae nez ich kedy mohli 
napchaf do Buicku. Ako omameny siel a vytiahol z odpadu niekol'ko 
poskladanych krabic arozlozil ich aplnil ich kacickami, ktore mu Kurt 
podaval z kopy praskajucich a vfzgajucich odsudenych kaciciek, ktore drvil 
nohami. 

Ked' skoncili, Kurt zamiesal krabice tak, aby vsetko s odtlackami 
topanok skoncilo na spodku. „Nechceme, aby vedeli, ze sme tu boli, lebo 
zacnu tie kacicky pred vyhodenim rozbijaf kladivami." 

Nastupil do auta a vytiahol fl'asu okeny anejake papierove obnisky 
a vyutieral volant a palubnu dosku a rukovaf baterky, potom si vytlacil na 
ruku hrudku dezinfekcneho prostriedku na ruky a ked' skoncil podal ho 
Alanovi. 

Alan sa neobfazoval upozornif ho, ze pokym to robil, tucetkrat si 
prelozil baterku z riik do list a naspaf - myslel si, ze chape, ze tento ritual 
bol Kurtovym uistenim sameho seba, ze neklesa na liroveh tulakov 
a ostatnych, co sa prehrabujii v smetiach. 

Kurt, akoby mu cital myslienky, povedal, „Vidas tych starych ozranov, 
co tlacia nakupny vozik piny prazdnych plechoviek po Spadine? Posrati 
idioti - mohli by si viezf LCDecko, ktore by mohli poziciavaf za desaf 
dolcov, ale namiesto toho sa hrabu ako tchori v odpadkoch a hl'adaju 
poklady za niklak. 

„No dobre, ale co by si bral ty?" 

Kurt na neho uprene zizal. „Robis si zo mha zarty? Co si nevideP. Je tam 
stokrat viae materialu, nez kol'ko mozem kedy vziaf. Kriste, keby len jeden 
z nich mal co len stipku ambicii, mohli by sme zdvojndsobit' mnozstvo, ktore 
zachranime z odpadu." 

„Si vynimocna osobnosf," povedal Alan. Nebol si isty, ci to mysli ako 
kompliment. Napokon, vari nebol aj on sdm vynimocnou osobnosfou? 



Alan bol ohromeny ked' nasli tucet pevnych diskov, ktore sa po zapnuti do 
Kurtovho laptopu, co drzal pod sedadlom spolujazdca, rozbehli a ukazali, ze 
majii veFkorysu kapacitu anavyse su napchate doverne vyzerajiicimi 
informaciami. 

Padal na zadok, ked' objavili tri postarsie laptopy Toshiba, z ktorych sa 
kazdy nabootoval do zastaralych Windows a len jeden z nich mal zjavnii 
vadu materialu: popraskany roh LCD. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 181 

Bol nadseny kontejnermi plnymi plysovych hraciek, mierne 
pouzivaneho kancelarskeho nabytku, technickych knih a cedeciek 
s minulorocnym softverom. Zapachy vacsinou neboli agresivne - Kurt sa 
zmienil o torn, ze zbieranie bolo lepsie v zime, ked' bola vonku jedna vel'ka 
chladnicka, ale Alan sotvaco citil, len kysly pach stareho smetiaka a cas od 
casu zavan kavoveho gruntu. 

U Vietnamcov sa zastavili na kokosovu zmrzlinu a pohare sladkej 
l'adovej kavy a Kurt kyvnutim hlavy pozdravil policajtov v restauracii. Alan 
sa cudoval, ze bol Kurt tak zadobre s tymito vidieckymi policajtmi a tak 
nepriatel'sky k zakonu na Kensington Market. 

„Ako dostaneme konektivitu vonku z Marketu?" povedal Kurt. „Chcem 
tym povedaf, toFko prace a pokryli sme sotva styri ci pat' blokov." 

„Vzmuz sa," povedal Alan. „M6zeme stravif d'alsie dva roky len tym, ze 
by sme pomahali l'ud'om z Marketu vyuzivaf to, co sme nainstalovali a stale 
by to bolo produktivne." Kurt otvoril usta, ale Alan ho zdvihnutim ruky 
zastavil. „Nie zeby som navrhoval, ze to mame robif. Chcel som len 
povedaf, ze sme zatial' spravili vel'a dobreho. Teraz potrebujeme trochu 
publicity, istu kriticku masu a nejakii cestu, ako do toho zapojif obycajnych 
l'udi. Nemozeme napchaf kriticku masu do tvojej prednej miestnosti 
a nechaf ich tam pracovaf." 

„Tak co im dame robif?" 

„Dobra otazka. Minule som na sieti cosi zbadal a chcel som ti to ukazaf . 
Co keby sme sli domov a pripojili sa?" 

„Este tu mame stale vel'a dobrych miest na kutranie. Netreba isf domov 
- poznam jedno miesto." 

Odviezli sa do bludiska slepych uliciek a lacnych, nevkusne ohavnych 
domov s trojitymi garazami a poprehybanymi odkvapmi. Ulice tu nemali 
nijake chodniky a nevyhnutne basketbalove kose nad garazami nevykazovali 
ziadne znamky pouzivania. 

Kurt zaparkoval pred domom nerozoznatel'nym od ostatnych a vytiahol 
laptop spod sedadla, zapojil ho do zasuvky zapal'ovaca a otvoril monitor. 

„Je tu otvorena sief ," povedal, ked' don zastrcil WiFi kartu. Ukazal na 
vikier v podkrovi. 

„Dopekla, ako si to tu nasiel?" povedal Alan hl'adiac do temneho okna. 
Po strane domu bola brana zamknuta ref azou a vzadu nadzemny bazen. 

Kurt sa zasmial. „Tito ,bezpecnostni poradcovia'" - prstami naznacil 
male uvodzovky - „Torontsky dozor. Presli z jedneho konca mesta na druhy 
s GPS-kom awifi kartou analogovali sa na vsetky body pristupu, ktore 
nasli, potom vydali spravu tvrdiac, ze vsetky tieto body pristupu 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 182 

reprezentujii ignorantskych spotrebitel'ov, ktori sa vystavujii litokom 
a poskytuju internetove pripojenie detipozierajucim teroristom. 

„Jeden z identifikovanych bodov pristupu bol moj, prekristapana, a moj 
bol otvoreny, lebo ja som blaznivy vymlety anarchista a nie ze som 
ignorantsky ,spotrebitel", co sa tomu nerozumie, a to mi vnuklo napad, ze 
mozno je okolo mna mnozstvo takych l'udi, co prevadzkuju otvorene 
bepecka. Takze jednej noci som takto kutral askutocne som sa snazil 
spomemif si, kto hral Sundance Kida v Butchovi Cassidym a vedel som, ze 
keby som mal pripojenie, mohol by som si to vygooglif. Mai som stumbler, 
aplikaciu, ktora sa pripaja na vsetky otvorene WiFi body pristupu v dosahu, 
a GPSko, ktore som kedysi vyhrabal, ktore sa dokazalo spojif so softverom 
co mi zakreslil BP-cka na mapu Toronta, takze som si mohol priputaf celu 
masinku na sedadlo spolujazdca avozif sa okolo, az kym som nemal 
zoznam celeho bezdrotoveho internetu, ktory sa dal vidief z ulice. 

„No a potom ma to uz zunovalo, tak som sa vratil ku kutraniu a potom 
som spravil, co obvykle robievam na konci noci, previezol som sa okolo po 
obytnych uliciach, len tak, aby som po noci stravenej v odpadkoch videl 
dokazy l'udskej aktivity a tiez preto, lebo l'udia niekedy vylozia von pekne 
pohovky a ine vecicky. 

„Ked' som sa dostal domov, pozrel som sa na svoju mapu a videl som 
tam tony bodov pristupu okolo priemyselnych budov a zopar na komercnych 
uliciach a niekol'ko malo v obytnych stvrtiach, ale jeden z najlepsich 
signalov bol presne tu aked' som nahho klikol, videl som, ze meno siete 
bolo ,ParazitNet.'" 

Alan povedal, „Ha?" lebo ParazitNet bol Kurtov nazov jeho 
bezdrotoveho projektu, hoci odkedy sa k nemu Alan pripojil a napoly to 
zlegalizovali, vel'mi ho nepouzivali. Ale aj tak. 

„Hej," povedal Kurt. „To som presne povedal - ha? Takze som si 
vygooglil ParazitNet, aby som videl, co sa najde a nasiel som stani spravu, 
ktoni som kedysi, ked' som to spusfal, poslal do toronto.talk.wireless, taky 
manifest mojich zamerov a Google to zverejnil a tento chlapik, nech je to 
hocikto, si ho musel precitaf a rozhodol sa pomenovaf tak svoju sief. 

„Takze si hovorim: Tento chlapik so mnou chce zdiel'af pakety, to je 
nabeton, a tak, ked' sa chcem dostaf online, pripajam sa na tento BP." 

„Nikdy si ho nestretol, hm?" 

„Nikdy. Vzdy som tu okolo druhej rano alebo tak a nikdy sa tam 
nesvieti. Stale planujem zabehnuf sem okolo piatej poobede a zazvonif 
a povedaf ahoj. Nikdy som sa k tomu nedostal." 

Alan naspulil pery a pozoroval, ako Kurt fuka do klaves. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 183 

„Ale pripojenie ma bohovske - to ti poviem. Frci ako Tl a IP adresa 
prichadza od ISP vo Waterloo. Potrebujes prehliadac, vsak?" 

Alan zavrtel hlavou. „Vies co, uz ani neviem, co som ti to vlastne chcel 
ukazaf. Ale teraz mi vfta v hlave iny napad..." 

Kurt prelozil laptop na zadne sedadlo, opatrne aby nezavadil kablami 
a antenou. „0 co ide?" 

„Povozme sa este trochu, nechajme to dozrief, okej? Mas este nejake 
smetiaky, co si mi chcel ukazaf" 

„Bracek, smetiakov mam na tyzdne. Mesiace. Roky." 



Samozrejme to bola vojnova vyprava. Alan hlasil mena sieti, ktore mihali 
a pozoroval ako na mape Toronta naskakuju vlajocky. Vozili sa po uliciach 
celu noc, pozorovali vychod slnka a vlajocky sieti sa znasobili. 

Alan to Kurtovi ani nemusel vysvetl'ovaf, pochopil to ihned'. Boli si 
blizki, premysl'ajuc v honickovitej jazde temnymi nocnymi ulicami. 

„Ide o to," povedal Kurt ked' popijali kavu vo Vesta Lunch, zaful'anej 
jedalni s nepretrzitou prevadzkou, ktoni Alan navstevoval len v skorych 
rannych hodinach. „Zacal som uvazovaf, no, ze mobilove firmy su v riti 
lebo si myslia, ze musia zaplavif cele mesto mocnymi vysielacmi z ich 
vysokych vezi, lenze moje male krabicky budu mat' nizsi vykon a budu 
chytrejsie a realistickejsie a vidieckejsie a demokratickejsie." 

„Spravne," povedal Alan. „Presne na to som myslel. Co moze byf 
demokratickejsie ako jednoducho podporovaf l'udi nech vyuzivajii svoje 
vlastne body pristupu a svoje vlastne internetove pripojenia na postupne 
pozdvihnutie mesta?" 

„Hej," povedal Kurt. 

„Je pravda, ze nedosiahnes svoj sen o rozsireni Internetu zadarmo 
premostenim z vel'kej klietky na Front Street 151, ale stale sa mozeme hraf 
s hardverom. A presvedcif aby sa k nam pridali l'udia, ktori uz vedia preco je 
WiFi senzacne, musi byf jednoduchsie ako presviedcaf obchodnikov, ktori 
o torn nikdy nepoculi, aby nas nechali na steny vesaf antenky a krabicky." 

„Spravne," odpovedal Kurt coraz vzrusenejsie. „Spravne! Ved' ide len o 
ego, no nie? Naco by sme potrebovali ui sief kontrolovatl" Zatocil sa na 
popraskanej stolicke acasnicka nahho vrhla zamraceny pohl'ad. „Prosim, 
prineste mi jablkovy kolac," povedal. „To je na torn to najlepsie: vydrbe to 
s kontraktmi vsetkych l'udi s ich poskytovatel'mi - predavajii ti 
neobmedzene internetove pripojenie apotom ti povedia, ze ked' zacnes byf 
prilis pahltny, sluzbu ti obmedzia. Nuz, do riti s nimi! Nebude to len 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 184 

zosiefovanie v komunite, bude to obcianska neposlusnosf proti mizernym 
podmienkam poskytovania sluzby!" 

Vjedalni bolo zopar ranostajov s ochrannymi prilbami, ktori nafiho 
zizali ponad svoje prazenice. Kurt si ich vsimol a zamaval im. „Prepacte, 
chlapci. Dostali ste niekedy napad taky dobry, ze si nemozete pomocf 
a musite si trochu zatancovaf?" 

Jeden zrobotnikov sa usmial. „Hej, ale zena ma vzdy zrusi." Stuchol 
kolegu do pleca. 

Jeho spolocnik zavrcal do kavy. „Pekne. Vel'mi pekne. S tebou bude 
dnes kopa zabavy, to ti teda poviem." 

S ospalymi mysl'ami vysli z jedalne a zmurkali do vychadzajuceho slnka 
a skerili sa jeden na druheho a grgali po vajciach a klobaskach a slanine 
a kave a zamierili ku Kurtovmu Buicku. 

„Pockaj," povedal Alan. „Prejdime sa peso, dobre?" Mesto vonalo 
ranom, rosou a travou a vyfukovymi plynmi a cerstvym chlebom a slabymi 
zavanmi od vzdialenej tovarne Cadbury roniacej cokoladovu miazmu ponad 
kopce a elektrickove kol'aje. Okolo nich sa miliony vrteli v posteliach, 
stmgotali v kuchyniach, podavali si vodu a brali vitaminy. To ho 
povzbudilo, citil sa sucasfou cohosi ohromneho a vseobjimajuceho, ako ked' 
bol vo svojom otcovi-vrchu. 

„Tam hore," povedal Kurt ukazuc na male ihrisko na pahorku, ktory sa 
strmo dvihal z Dupontovej na Christieho, kde sa vo vanku skripavo kolisalo 
stado plastikovych hojdacich konikov. 

„Tam hore," suhlasil Alan a vykrocili odkopavajiic kvapky rosy z travy 
popri chodniku. 

Z vrcholceka preliezacky bol vychod slnka tisickrat posobivejsi, 
prefiltrovany novymi vyhonkami stromovych vetviciek. Kurt si zapalil 
cigaretu a vyfukol dym do svetelnych lucov a obdivovali efekt, ktory 
vytvaral vietor, ked' ho rozfukoval. 

„Myslim, ze to bude fungovaf," povedal Alan. „Urobime nieco krikl'ave 
pre tlac, presvedcime l'udi, aby premenovali svoje siete - cim viae l'udi ich 
bude pouzivaf, tym viae ich bude vytvaraf... Je to dobry plan." 

Kurt priky vol. „Ano. Sme bystri chlapci." 

Cosi vrazilo Alanovi do hlavy a odskocilo do hliny pod preliezackou. 
Maly ostry kameh. Alan sa omracene zakolisal a znitil sa z preliezacky, 
ledva sa pred dopadom stihol stocif nabok. Vzduch mu vyrazilo z pluc a do 
oci mu vhfkli slzy. 

Opatrne si ohmatal hlavu. Prsty mu zvlhli. Kurt cosi krical, ale nepocul 
ho. Cosi sa pohlo v krikoch, premiestnilo sa do jeho zorneho pol'a. Zamerne 
sa premiestnilo do jeho zorneho pol'a. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 185 

Danny. V ruke mal (falsi kamen a rozohnal sa a vymrstil ho. Kamen 
vrazil Alanovi do cela, hlavou mu trhlo vzad, zastonal. 

Na hlinu niekoFko centimetrov od jeho oci dopadli Kurtove nohy, vel'ke 
bagance so strngotajucimi refazami. Davey sa mihol cez kriky 
a k plastikovym konikom, preskakujuc z konika na kacku na sliepku, 
zanechavajiic za sebou rozkyvane vfzgajiice vel'ke pruziny. Kurt k nemu 
spravil dva kroky, lenze Davey uz zmizol popod plot z pletiva a ponad 
hrebefi pahorku veduceho dolu na Dupont Street. 

„Si v poriadku?" povedal Kurt a cupol si k nemu poloziac mu ruku na 
piece. „Chces doktora?" 

„Ziadni lekari," povedal Alan. „Ziadni lekari. Budem v poriadku." 

Pomaly zostupovali k autu, svet okolo nich sa krutil. Pri vychode 
z Vesta Lunch ich stretli robotnici v prilbach a ich oci sa dvihli na Alanovu 
skrvavemi tvar. Odvratili sa. Alan citil, ako mu puto s okolitym svetom 
unika a vedel, ze v skutocnosti nikdy nebude jeho sucast'ou. 



Nedovolil, aby ho Kurt odprevadil hore schodmi aulozil do postele atak 
Kurt aspoh hliadkoval pri chodniku, az kym Alan nevosiel dovnutra, potom 
nastartoval a vyrazil. Este stale bola ranna spicka a obyvatelia Marketu 
cestou do prace klopkali tvrdymi kozenymi podrazkami alebo nakladali 
potomstvo do rodinnych aut. 

Alan si vymyl krv z vlasov a tvare a opatrne sa osprchoval. Ked' zastavil 
vodu, zacul cez otvorene okno tlmene zvuky. Zavyjajucu elektricku gitaru. 
Presiel k oknu a vystrcil hlavu a uvidel Krishnu ako sedi na neustlanej 
posteli v neodizolovanej spalni, v zaful'anom zupane, gitara v lone, oci 
zatvorene, sustredeny na kvilenie, ktore zmykal z dlheho krku nastroja. 

Alanovi sa chcelo spat', lenze hluk apulzovanie vjeho hlave - vo 
vzajomnom kontrapunkte - apohl'ad na Daveyho, mihajuceho sa od 
preliezacky ku krikom a na svah, cupitajiiceho tak rychlo, ze Alan si skoro 
nebol isty, ci ho vobec videl, vsetko to konspirovalo, aby ho udrzalo bdief. 

Nakupil kavy v Donut Time na College Street - Grek otvori az 
o niekol'ko hodin - a priniesol ich ku Kurtovi, lenze svetla boli zhasnute 
a tak sa upijajuc si z kavy pomaly vliekol domov. 



Na polceste na vrchol mal Benny d'alsi zachvat, stuhol a padol na zem skor, 
ako ho stihli zachytif. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 186 

Keel' Billy lezal horeznacky v hline Alan zacul vzdialene zavytie, nie 
ako ked' vyje vlk ale ako cosi, co vlk ulovil a teraz to trha v cel'ustiach. 
Z toho zvuku mu naskocila na krku husia koza a ked' sa pozrel na malych, 
uvidel, ze ich oci sa blaznivo otacajii. 

„Musime ho dostaf domov," povedal Alan zodvihnuc Bennyho zo zeme. 
Drobci sa mu snazili pomocf ale iba co sa zaplietli do Bennyho bezvladnych 
koncatin atak im Alan povedal, nech hliadkuju vzadu, nech pozoruju, ci 
Davey s kamehom v ruke neciha vo vymol'och alebo vo vetvach. 

Ked' sa vratili k ustiu jaskyne, znovu zacul jeden z tych vykrikov. 
Brendan na jeho pleciach sa zamrvil a Alan ho polozil na zem a rozhliadal sa 
na vsetky strany, ci neuvidi Daveyho, ktory sa vratil, a srdce mu buchalo. 

„Odisiel na celu noc," povedal Burt nevzrusene. Posadil sa a potom sa 
opatrne postavil na nohy. „Ale rano bude spat'." 

Jaskyha bola spustosena. Alanove knihy, Ern-Felix-Gradove hracky 
znicene. Ich satstvo v zdrapoch a franforcoch bublalo v termalnom prameni. 
Brianove rezby boli dolamane a rozbite. Ucebnice boli dotrhane. 

„Si v poriadku?" povedal Alan. 

Brian sa oprasil a ponafahoval ruky a nohy. „To bude dobre," povedal. 
„Po mne nejde." 

Alan tupo hl'adel na bratov ako upratovali jaskyhu a skladali svoje veci 
na kopky. Mali vyzerali vystrasene, bez stopy po tvrdosti, ktoni v nich videl 
v den, ked' bojovali na svahu. 

Benny sa utiahol do svojho hniezda, ale skor nez sa v jaskyni zotmelo, 
zniesol dolu par diek a spustil ich ku vyklenku, kde spaval Alan. Mai so 
sebou bejzbalovu palku, ktora pri opreti o stenu vydala dobry pevny 
hlinikovy cveng. 

Mali presli cez jaskyhu s kopkou svojich vlastnych prikryvok, posledny 
George niesol roztrhane tricko naplnene ostrymi kamehmi. 

Alan na nich pozrel a pocuval dychanie hory okolo nich. Uplynuli uz 
roky odkedy im otec nemal co povedaf. Uplynuli uz roky, odkedy matka 
nerobila pre nich nic ine, len prala ich veci. Ozyval sa teraz v jaskyni hlas? 
Vietor? Voha? 

Necitil nic. Nepocul nic. Benny sa oprel o stenu jaskyne s dekou okolo 
pliec a bezjbalkou vol'ne pripravenou medzi kolenami. 

Potom zapach vo vetre. Splasky a sira. Zapach strachu. 

Alan pozrel na bratov, potom sa postavil a bez obzretia vysiel z jaskyne. 
Nebude cakaf, kym Davey pride za nim. 

Noc bola tepla azvuky z cesty pri upati kopca sa miesali sjarnym 
vankom v novych vyhonkoch na stromoch a v novom ihlici borovic, 
stichymi hlasmi vtakov a smatrajucich chrobakov. Alan vyklzol z jaskyne 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 187 

a obzeral sa v sumraku dufajuc, ze zazrie cosi mimoriadne, lenze okrem 
skorej sovy ahfstky svatojanskych musiek iskriacich sa ako vzdialene 
hviezdy nevidel nic zvlastne. 

Tapkal okolo svahu hory, hlboko sa zohynal, kazdu chvil'u sa 
zastavoval, aby nacuval zvuku krokov. Vo vyske pri malom vchode do 
jaskyne golemov sa zastavil, l'ahol si na brucho apomaly pozoroval okolie 
pukliny. 

Uplynuli uz roky, odkedy bol naposledy vjaskyni golemov, roky, 
odkedy sa naposledy zjavili vjaskyni ich otca. Uz davno prestali nosif svoje 
ulovky na prah jaskyne chlapcov, prestali v predvecer ubiidajuceho mesiaca 
nechavaf kozusinky v uhl'adnych kopkach. 

Vyhl'ad zo svahu bol lizasny. Dedina sa rozrastla na mestecko, rychlo sa 
stavala mestom. Blikal tam milion svetielok. Dial'nica prefala noc ziarivou 
stuhou lamp, rovnou liniou prerezavajucou pahorky a zakruty. Tam dolu boli 
tisice l'udi, vsetci pospajani bzuciacou siet'ou - siet'ou domyselnych uzlov 
domyselnej mriezky - siet'ou kablov a radia a civilizacie. 

Pomaly sa otocil kjaskyni golemov. Pamatal si ako byvala oblozena 
pasmi kosti, barbarskou katedralou, ktorej obliiky boli ozdobene 
usporiadanymi lebkami a prepletenymi stehennymi kosfami drobnych 
zvieratiek. Tieto kosticky boli teraz rozhadzane a dolamane, osifikovany 
obklad s medzerami po chybajiicich a spadnutych kostiach. 

Alan premysl'al, ako asi golemovia reagovali, ked' Darl znicil starocia 
ich starostlivej prace. Potom, ked' sa lepsie prizrel, uvedomil si, ze tie kosti 
boli zaprasene a spinave, pokryte pavucinami a tlejuce. Lezali tu takto uz 
omnoho dlhsie nez len par hodin. 

Alan sa vkradol do jaskyne, oci otvorene, usi napate. Jeho kroky zvirili 
oblaciky prachu osvetlene svetlami Mesiaca a mesta, vnikajiicimi ustim 
jaskyne. Dlazkou prechadzal d'alsi rad stop: male chlapcenske chodidla 
robiace pomale artriticke krociky. Vosli dnu, obknizili jaskyhu azasa vysli 
von. 

Alan napinal usi, ci zacuje zvuky golemov, a nepocul nic. Aj on pomaly 
obisiel jaskyhu upierajuc zrak do tiehov. Kam odisli? 

Tam. Pruh cerveneho ilu vediici ku kope hliny. Alan k nej pristupil 
arozoznal rozmazane obrysy noh anik, trupu ahlavy. Ten golem sa 
privliekol do tohto kiita rozpadol sa v blato. Prach na zemi bol cerveny. 
Zaschnute blato. Golemsky prach. 

Ako dlho nebol v tejto jaskyni? Ako dlho ani neprisiel na tuto stranu 
hory? Dva mesiace. Tri? Styri? Viae. Ako dlho lezia mftvi golemovia 
v prachu tejto jaskyne? 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 188 

Vyrezali jeho kolisku. Kfmili ho. Naucili ho hovorif a chodif. V istom 
zmysle boli jeho otcom rovnako ako hora. 

Hl'adal v sebe nejaku emociu a nenasiel nic. Ul'avu, mozno. Ul'avu. 

Golemovia boli stelesnenim jeho cudzoty, cudni ako jeho hladke brucho 
bez pupocnej jamky, element jeho tajomstva cakajuceho na odhalenie a - 
co? Coho sa vlastne boji? Opovrhnutia? Vivisekcie? Uz ani nevedel, ale 
vedel, ze chcel zapadniif a ze absencia golemov to ul'ahcuje. 

Vo vetre tu bolo citif zapach, mrtvolny a skazeny smrad, ktory si vsimol 
uz v ich jaskyni. Otec si robil starosti. 

Nie. Davey bol dnu. To bol ten smrad, smrad davno mrtveho Daveyho, 
ktory sa vratil z hrobu. 

Alan kracal hlbsie do tunelov nasledujiic svoj nos. 



Davey mu skocil na plecia z rimsy v sale, kde sa strop dvihal d'aleko nad ich 
hlavy. Bol taky l'ahky, ze si Alan najprv pomyslel, ze mu niekto hodil cez 
plecia deku. 

Potom sa mu do oci zaryli nechty. Potom sa mu prsty zakvacili do kiitika 
list. 

Potom jacanie, hrube ako zosuseny jazyk, suche ako prach golema, ako 
ziadny iny zvuk a ako vsetky zvuky naraz. 

Skazeny smrad bol vsade, plnil mu nozdry akoby mal tvar v hfbe 
zhniteho masa. Potiahol za suche, tenke ruky zamotane do jeho tvare a zistil, 
ze su pevne ako zelezne pasy a potom zreval. 

A potom obidvaja jacali a val'ali sa po zemi a zachytil Dannyho palec do 
dlane a bolestivo ho ohybal dozadu, az kym - prask - sa hladko odlomil so 
zvukom praskajiiceho dreva. 

Doug bol zrazu dolu a plazil sa prec smerom do tiehov. Alan stale drziac 
palec sa zodvihol na kolena a s jednou rukou na zranenej tvari sa chystal naii 
vrhniif, ked' za sebou zacul rychly beh a potom okolo neho prefrnkol Bill 
s pripravenou bejzbalkou a svihol hou ako polovym kladivom a zaznelo dute 
krach hlinika o chitinovitii kozu. 

Sok z toho zvuku postavil Alana na nohy, v hrdle mu suipala vlhka 
nevol'nosf. Benny sa rozhahal k druhemu lideru mieriac tentoraz na 
Darrenovu hlavu, k vifaznemu tresk, ktore by odrazilo tii scvrknuui hlavu 
prec ztoho kostnateho scerneteho krku, ale Alan skrikol, „NIE!" arycal na 
Bennyho a skocil po hom. Letiac vzduchom si myslel, ze zachrahuje 
Bennyho pred pocitom, ktory niesol v sebe celych desaf rokov, ale ked' 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 189 

donho vrazil, mal hryzavy pocit, jasny a zretel'ny, a vedel, ze brani Drew a, 
ze ho raz namiesto ublizovania zachrafiuje. 

Stale este drzal palec a Davey bol len centimetre od jeho tvare a on 
kl'acal na Bennym a spolu dychcali. Alan sa pomaly pozviechal a pustil 
palec na Drewovu hrud', potom pomohol Billymu na nohy a odkrivkali do 
postele. Za sebou poculi suche zvuky ako sa Davey zdvihal, kasl'ajuc 
a potacajuc, so skripajucimi tenkymi, popraskanymi rebrami. 



Nasledujuce rano sedel na ich matke. Bol nahy a vysuseny - bezpohlavny - 
vsetci bratia, dokonca aj maly George, prestali chodif nahi, ked' sa dostali do 
puberty - mrzuty atichy na bielom, otlcenom smaltovanom veku, tak 
osuchanom a poskriabanom, ze pripominalo zbierku cinskej keramiky. Uz 
davno nikto z nich nehl'adal utechu v matkinom jemnom kolisani, sotva jej 
venovali inu myslienku okrem naplnania jej brucha satstvom a jeho 
vyberania o hodinu neskor. 

Mali sa zobudili prvi a ked' ho uvideli, skryli sa za stalagmit 
avykukovali spoza neho, kazdy s ostrym plochym kamehom v ruke 
a plnymi vreckami d'alsich. Danny si kazdeho prezrel zltymi koagulovanymi 
ocami a vyceril usta pine polamanych a scernetych zubov v uskrne, ktory bol 
rovnako vtipom aj hrozbou. 

Dalsi sa zobudil Bradley, palka v ruke a oci dosiroka roztvorene, ked' 
vyskocil na rovne nohy a to uz bol hore aj Alan a polozil mu ruku na piece. 

Prikrcil sa a pomaly kracal k Daveymu. Mal noz, rukovaf obtocenu 
povrazom, ostrie, kedysi nabnisene, bolo znovu pokryte hrdzou a cervene od 
desafrocnej krvi, ale na jeho ostrosti zalezalo este menej ako najeho historii. 

„Privitaj ma doma," zaskripal Davey, ked' sa Alan priblizil. „Privitaj ma 
doma, ty kokot. Privitaj ma doma, bracek." 

„V tomto dome si vitany," povedal Alan, ale Davey nebol vitany. Prave 
minuly tyzdeh Alan videl pekmi spalhovu siipravu, ktoni si mozno mohol 
dovolif - golemovia mu zanechali pekmi zasobu zlatych supiniek, hoci 
teraz, ked' ich uz nebolo, zrejme nastal koniec neobmedzeneho rodinneho 
majetku. Lenze so spalhovou supravou by prisiel aj kuchynsky stol a potom 
knihovnicka a varic a chladnicka a az by boli pripraveni, mohol by poslaf 
kazdeho z bratov svojou cestou, vybaveneho spolocenskymi zrucnosfami 
potrebnymi na prezitie v sirom svete, nech si najdu zeny a lasku a zakladajii 
vlastne rodiny. Potom by aj on mohol odisf anajsf si rysave dievca so 
skotskym prizvukom a v spravnom case by sa jej brusko zagul'atilo a mali 
by diefa. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 190 

Vsetko bolo naplanovane, prakticky predurcene, lenze teraz tu trcali so 
stelesnenim ich hanby sediacom na ich matke, s palcom pripevnenym nazad 
k ruke lesklym drotom. 

„To je vel'mi veFkoryse, bracek" povedal Danny. „Si klenotom medzi 
I'ud'mi." 

„Pod'me," povedal Alan. „Ranajky v meste. Ja platim." 

Odisli a ked' mizli z dohl'adu Alan hodil cez piece pohl'ad na Daveyho, 
ktory mal hlavu na kolenach a kolisal sa do rytmu s ich matkou. 



Ked' dokrivkal od Kurta domov, Krishna sa nahho uskfnal z verandy. Na 
sebe mal bundu s kapuchou a prehnane obrovske raverske nohavice, ovesane 
snurkami a odrazkami, ktore im na parkete mali dodaf kineticky vzhl'ad. 

„Ahoj, sused," povedal, ked' Alan prisiel. „Dobry vecer?" 

Alan sa zastavil, polozil si ruky na boky, vystrel hlavu na krku, aby 
vyzeral co najvyssi. „Chapem, co ma on z teba" povedal Alan. „Tomu 
rozumiem dokonale. Kto by nevyuzil drobneho sluhu a poslicka? 

„Ale comu nerozumiem, co nedokazem pochopif, je: Co z toho mozes 
mat' ty?" 

Krishna prehnane pokrcil plecami. „Nemam ani potuchy, o com 
hovoris." 

„Kedysi davno sme mali zlato. Tym si fa kupil? Mozno by si sa mal 
opytaf na protiponuku. Nie som chudobny." 

„Nikdy by som nevzal ani penny, ktoni ty pomiknes - dobrovol'ne." 
Krishna si nonsalantne zapalil cigaretu a cvrnkol zapalku na obschnuty, 
fl'akaty travnik. Medzi divokymi travami tam boli male vypalene skvrny od 
ostatnych podobnych zapaliek, takze d'alsia zahada bola vyriesena, vsakze. 

„Myslis si, ze som netvor," povedal Alan. 

Krishna prikyvol. „Hej. Nie desivy netvor, ale aj tak netvor." 

Alan prikyvol. „Pravdepodobne," povedal. „Pravdepodobne som. Nie 
clovek, mozno ani nie osoba. Nie skutocna osoba. Ale ak som ja zly, on je 
tisickrat horsi, vies? On je desivy netvor." 

Krishna fahal z cigarety. 

„Ty toho vies vel'a o netvoroch, vsakze?" povedal Alan. Kyvol hlavou 
smerom k domu. „S jednym spavas v posteli." 

Krishna prizmuril oci. „Ani ona nie je desiva." 

„Odrezavas jej kridla, ale zato nie je menej obludna. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 191 

„Jednu vec ti ale mozem priznaf, si dosf vynimocny: Vacsina 
skutocnych l'udi nas nevidi. Ty si ma odhalil ihned'. Je to ako v Draculovi, 
kde vacsina l'udi nedokaze rozoznaf, ze je medzi nimi upir." 

„Van Helsing to rozoznal," povedal Krishna. „Prenasledoval Draculu. 
Nemozes prenasledovaf, co nedokazes uvidief," povedal. „Takze tvoj druh 
sa zadarmo vezie uz bohvie ako dlho. Storocia. Zijete na nas ukor. Medzi 
nami. Tvarite sa ako my." 

„Van Helsinga zabili, vsakze," povedal Alan. „Ale okrem neho tam bol 
este niekto, kto dokazal vidief upirov: Renfield. Ubohy poskok a nohsled. 
Pamatas si na Renfielda v klietke v blazinci, ako jedol muchy? Ako sa snazil 
byf netvorom? Van Helsing rozoznal netvora, ale aj Renfield." 

„Ja nie som nici Renfield," povedal Krishna a odpl'ul si na Alanov 
travnik. Najprv oheh apotom voda. Nechaval znacky na Alanovom 
pozemku, to bolo jasne. 

„Ale nie si ani Van Helsing," povedal Alan. „Aky je rozdiel medzi tebou 
a rasistom, Krishna? Ty mi hovoris netvor, preco by som ti ja nemal hovorif 
paki?" 

Pri urazke Krishna stuhol a Alan tiez. Nikdy predtym to slovo nepouzil, 
ale vyklzlo mu zpier l'ahucko, ako keby tam striehlo cely cas cakajuc na 
prilezitosf byf vyslovene. 

„Rasisti tvrdia, ze existuje cosi ako ,rasa' v ramci l'udskeho druhu, ze 
cierni a bieli a Cihania a Indovia su vsetko prislusnici roznych ,ras'," 
povedal Krishna. „Co je somarina. Na druhej strane, ty -" 

Odmlcal sa a nechal to visief vo vzduchu. Nemusel to dokoncif. 
Alanova ruka sklzla k jeho hladkemu bruchu, na miesto, kde skutocni l'udia 
majii pupky, stare zjazvene zvysky spojenia s ich skutocnymi, l'udskymi 
matkami. 

„Takze ty nenavidis prisery, Krishna, vsetky s vynimkou tej, s ktorou 
spavas a tej, pre ktoni pracujes." 

„Nepracujem pre nikoho," povedal. „Len pre seba." 

Alan povedal, „Idem si naliaf pohar vina. Das si tiez?" 

Krishna sa drsne a neveselo uskrnul. „Jasne, sused, to znie dobre." 

Alan vosiel dovmitra a vybral dva pohare, z chladnicky vytiahol fl'asu 
cohosi lacneho a pouzitel'neho z niagarskej vinarskej oblasti, zapracoval 
s vyvrtkou, vsetko automaticky. Ruky sa mu trochu chveli, takze ich pridrzal 
pod studenym kohutikom. Na stene nad pracovnou doskou bola magneticka 
tycka ana nej bola prichytena sada vel'mi ostrych kuchynskych nozov, 
zktorych kazdy bol vykovany zjedneho kusa ocele. Siahol po jednom 
a ucitil v dlani jeho pohodlie, zvodne a blyskave. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 192 

Bol priblizne rovnako veFky ako ten, co kedysi pouzil na Daveyho, noz 
ktory drzal znovu a znovu, po nociach po fiom siahal a mesiace ho nosil na 
rafiajky. Raz ho s pomocou noza okradli, ked' po vianocnych nakupoch 
niesol do banky depozit, tisice dolarov v hotovosti v taske v hnedom 
papierovom vrecku, a zlodej - potichu hovoriaci muz stredneho veku 
v dobrom obleku - presne vedel, co nesie a kde, a teda ho musel predtym 
sledovaf cele dni. 

Potichu hovoriaci muz mal noz podobnej vel'kosti a ked' Alan uvidel, ze 
nahho mieri, mal pocit, ze je to stary priatel', ktoreho orbita pred rokmi 
unikla zjeho gravitacneho pol'a, tak davno, ze zabudol na ich nezne 
kamaratstvo. Nedokazal po hom siahnuf a vziaf muzovi ten noz, zasa ho 
pozdravif a obnovif stare priatel'stvo. 

Prilozil noz nazad k magnetickej tycke a nechal nech mu ho pole 
vytiahne z prstov a pricvakne ho nazad k stene, vzal vinove pohare a vysiel 
nazad na verandu. Zdalo sa, ze sa Krishna ani nepohol, az na zapalenie novej 
cigarety. 

„Napl'ul si do mojho?" povedal Krishna. 

Hoci sa ich verandy dotykali Alan zisiel dolu svojimi schodmi a presiel 
cez travnik k susednym dveram a podal Krishnovi pohar. Ten ho vzal a ich 
ruky sa obtreli, rovnako ako sa obtrela jeho ruka s rukou ticho hovoriaceho 
muza, ked' mu odovzdaval vrecko s peniazmi. Dotyk ho spojil s cimsi 
l'udskym tak, ze sa zahanbil sa svoje zufalstvo. 

„Predpoludnim obycajne nepijem," povedal Adam. 

„Mne je jedno kedy pijem," povedal Krishna a rozvalil sa. 

„U barmana to znie ako nebezpecna filozofia," povedal Adam. 

„Preco. Je spusta opitych barmanov. Nie je to fazka praca." Krishna si 
odpl'ul. „Vsetko co robis vo vel'kom klube je, ze celii noc otvaras piva 
a miesas drinky. Dokazal by som to pospiacky." 

„Mal by si odisf," povedal Alan. „Mal by si si najsf lepsi dzob. Nikto by 
nemal robif pracu, ktoni dokaze robif pospiacky." 

Krishna polozil dlah na Alanovu hrud', teplo zjeho prstov ziarilo cez 
Alanovu vetrovku. „Nesnaz sa mnou hybaf na svojej sachovnici, netvor. 
Mozno dokazes postrkovaf Natalie amozno dokazes pohybovaf bandou 
kensingtonskych zufalcov bez perspektivy a mozno dokazes o par 
stvorcekov posumif moju sprostii frajerku, ale ja na tej sachovnici nie som. 
Mam svoju pracu a ked' z nej odidem, bude to lebo to chcem ja." 

Alan sa vratil na svoju verandu a sfkal svoje vino. V ustach mal stale 
chut' po krvi, chut', ktoni vino znovu prebudilo. Polozil pohar. 

„Nehram s tebou sachy," povedal. „Ja nehram hry. Snazim sa pomahaf - 
japomdham" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 193 

Krishna exol pohar. „Vies, co fa robi netvorom, Alvin? Presne tento 
postoj. Nerozumies skutocnym l'ud'om ani prd, ale vsetok svoj cas travis ich 
presuvanim po tej tvojej sachovnici a tvrdis im a tvrdis sebe, ze im pomahas. 

„Vies ako by si mohol pomocf, clovece? Mohol by si zaliezf pod ten 
svoj kamen a nechal l'udsky svet l'ud'om. " 

V Alanovi cosi prasklo. „Kanada Kanad'anom, co? Poslite ich spat' 
odkial' prisli, co?" Prudko prikrocil k zabradliu, ktore delilo ich verandy. 
V ustach ho stipala chut' krvi. 

Krishna mu celil, pristiipiac rovnako rychlo k zabradliu, kapucha hodena 
dozadu, oci tvrde a leskle a zakalene. 

„Ty si myslis, ze sa ti podari dosiahnuf, aby som sa citil ako rasista, aby 
som sa citil vinny?" Hlas mu na poslednej slabike zapist'al. „Chlape, jediny 
den, kedy by som na teba nenast'al by bol, keby si horel, ty posrata prisera." 

Ista cast' Alana vedela, ze tento clovek je smiesny, Renfield zenici 
muchy. Ale ten hlas rozumu bol prilis tichy, nez aby ho pocul cez zversky 
ryk, ktory sa mu snazil vydraf z hrdla. 

Citil Krishnov pach, cigarety a chlast a klub a pot, videl zlate bodky 
v jeho tmavych duhovkach, zacervenale ocne viecka. Krishna zdvihol ruku, 
akoby ho isiel udrief a zaskl'abil sa, ked' sebou Alan mykol vzad. 

Potom schmatol Krishnu za zapastie a silne nim sklbol, strhmic mladika 
z noh az vrazil hrud'ou do zabradlia tak silno, ze na dlazku verandy prsali 
zoschnute pavucie hniezda a supinky naterovej farby. 

„Som kazdym kuskom rovnaky netvor ako moj brat," sycal Krishnovi 
do ucha. „To ja som z neho urobil netvora, akym dnes je. Nezvijaj sa" 
povedal, vraziac Krishnovi vol'nou rukou prudko do ucha. „Pocuvaj. Mozes 
sa drzaf d'alej od mojej rodiny alebo mozes vojsf do sveta strasneho 
utrpenia. Je to na tebe. Prikyvni, ak rozumies." 

Krishna sa nehybal, iba sa chvel. Chvil'a sa predlzovala a Alan ju 
prerusil d'alsim uderom do ucha. 

„Prikyvni, ak rozumies, boha ti," povedal a jeho zrak sa zahmlieval a po 
okrajoch temnel. Krishna bol tichy, nehybny, stoceny. Kazdu chvil'u sa 
vymani a budu sa zvieraf navzajom. 

Pamatal si, ako prikl'akol Daveymu hrud', drzal nad nim skalu 
a uvedomiac si, ze nevie, co ma d'alej robif, vzal Daveyho k otcovi. 

Lenze Davey udrel prvy. On ho len pridrziaval, brand sa. Krishnu udrel 
Alan prvy. „Prikyvni, ak rozumies, Krishna," povedal a zacul ako sa do jeho 
hlasu vkrada prosebny ton. 

Krishna sa nehybal. Alan sa citil ako idiot stojac tam so susedom 
prelozenym cez zabradlie, ktore oddel'ovalo ich verandy. Okolo jazdili prve 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 194 

auta a v srdci Marketu sa miesali prve vone chleba a ryb a nemocnice 
a pizze. 

Povolil zovretie a Krishna sa so sklopenymi ocami narovnal. Na 
sekundu v Alanovi skrsol zarodok nadeje, ze ziskal nad Krishnom prevahu 
a vyl'akal ho tak, aby ho nechal na pokoji. 

Potom Krishna zdvihol zrak a pozrel mu do oci. Jeho tvar bola prazdna, 
oci ako hnede gul'ocky s fazkymi vieckami, uz ani trochu kalne. Premeriaval 
si Alana kalkulujuc dlh, ktory si prave u neho vyrobil a kol'ko bude treba na 
jeho splatenie. 

Zodvihol Alanov vinny pohar a Alan si vsimol, ze to nebol jeden z tych 
lacnych, z ktorych raz na vernisaz kupil dva tucty, ale irsky kristal', ktory 
objavil na blsom trhu v Hamiltone, uplna nahoda a jeden z jeho najlepsich 
zazracnych nakupov. 

Krishna v ruke otocil pohar na jednu a druhu stranu, nechal nech sa don 
zachyti vychod slnka, nech poohyba svetlo okolo rozmazanych odtlackov 
prstov. Potom, starostlivo vybalancujuc, ho polozil na zabradlie. 

Spravil krok dozadu, potom druhy, az bol skoro vo dverach. Uprene na 
seba hl'adeli a potom behom spravil jeden, dva kroky, ako futbalista 
kopajuci jedenastku a potom sa napriahol, noha vyletela priamo dohora, 
spicka zachytila pohar tak, ze ako gul'ka fical priamo Alanovi do cela. 

Alan sebou mykol a pohar narazil do tehlovej steny za nim, rozbijuc sa 
do oblaku sklenych ulomkov, ktore mu prsali na vlasy, za golier, cez tvar, do 
ucha. Krishna jednym prstom zasalutoval k celu, zvrtol sa vosiel do domu. 

Alan mal v ustach chut' krvi. Z ranky na uchu mu stekala d'alsia krv dolu 
krkom a vsade okolo neho sa na verande blysfal kristal'ovy sneh. 

Vosiel dnu vziaf si metlu, ale skor nez sa pustil do cistenia, si na chvil'u 
sadol na pohovku, aby chytil dych. V okamihu zaspal na konskej usni a ked' 
sa znovu prebral, bola tma a prsalo, a ktosi iny vycistil jeho verandu. 



Horsky chodnicek zarastol burinou a bodliakmi a kondomami a plechovkami 
a nevysvetlitel'nymi maxivypchavkami a casfami babik. 

Drzala sa ho za ruku, ked' sa nim predierali, stupajuc do spinavych mlak 
a zapadajiic do kalnych dier. Sledoval stopu ako horska koza a Mimi za nim 
zaostavala, fahajuc ho za rameno zakazdym ked' zle stupila, az mu nim 
bolestivo mykala v kibe. 

Zvrtol sa k nej, pripraveny sa na hu oborif, Doriti, pohni sa, dobre?, ale 
potom to prehltol. Mala zacervenale a vystrasene oci, pery stocene nadol do 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 195 

klaunskeho zamracenia, obklopene hlbokymi ryhami ziskanymi v inych 
chvil'ach smiitku. 

Vytiahol ju k sebe a otocil sa k hore chrbtom, zahl'adel sa na cestu 
a mesto a auto s kufrom s telom s jeho bratom a polozil jej ruku okolo pliec, 
bratskii ruku, a privinul ju k sebe. 

„Ako sa tam mas?" povedal a snazil sa, aby jeho Mas znel bezstarostne, 
ale vysiel z neho ton tak oloveny, ze slova takmer zuchli do vlhkej hliny, 
ked' mu vypadli z list. 

Pozerala do blata pri svojich nohach a on ju vzal za bradu a vytocil jej 
tvar dohora, takze mu hl'adela do oci a bratsky ju pobozkal na celo, ako 
stars! brat vracajiici sa domov k davno stratenej sestre. 

„Kedysi som chcela poznaf vsetky tajomstva," povedala najtichsim 
hlaskom. „Chcela som pochopif ako svet funguje. Male veci, akoze fazke 
predmety sa davajii na spodok kosa na bielizen, alebo veFke veci, akoze 
najlepsi sposob ako docielif, aby fa chlapec chcel, je ignorovaf ho, alebo 
stredne veci, akoze ked' krajas cibul'u pod teciicou vodou, nebudii fa stipaf 
oci a ked' si potom prsty umyjes citronovou sf avou, nebudii ti smrdief . 

„Chcela som poznaf vsetky tajomstva a zakazdym, ked' som sa 
dozvedela nove, citila som, ze som spravila - d'alsi krok. Na ceste. Niekam. 
Ciel': Byf kymsi, kto poznal vsetky tieto veci, tak ako mi pripadalo, ze vsetci 
okolo mha ich poznali. Myslela som si, ze az spoznam dostatok tajomstiev, 
budem ako oni. 

„Uz nechcem spoznavaf tajomstva, Andrew." Striasla jeho ruku 
a spravila vahavy krok dolu svahom, nazad k ceste. 

„Pockam na teba v aute, dobre?" 

„Mimi," povedal. Citil, ze sa na hu hneva. Ako moze byf tak sebecka 
a mat' krizu prave teraz, tu, na mieste, ktore prehho znamena tak vel'a? 

„Mimi," povedal a prehltol svoj hnev. 



Jeho traja bracekovia zostali uhho na pohovke cely tyzdeh, hoci nechali na 
zemi len jeden vlhky uterak, v dreze len jeden ulepeny tanier, na kredenci 
jeden ohmatany pohar. 

Prave otvoril svoj prvy obchod, ten s pouzitym tovarom - este nie dosf 
na lirovni, aby sa mohol nazvaf starozitnictvom - apracoval nekonecne 
hodiny, ake poznajii len sekundari na zachranke a podnikatelia. Rano 
o siedmej prichadzal porobif lictovnictvo, otvaral o desiatej, do tretej 
pracoval a potom na dve hodiny odovzdal veci chlapcovi pracujiicemu za 
minimalnu mzdu, zatial'co on obchadzal mestske starinarstva ahl'adal 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 196 

sortiment, potom pracoval do osmej, aby vykryl dobu vecernych nakupov, 
potom do desiatej odpovedal veritel'om a bojoval s prenajimatel'om, aby sa 
ojedenastej dotackal do postele na niekoFko hodin spanku a rano to cele 
zacalo odznova. 

Takze im dal sadu klucov a kupil im MetroPass a do starej pehazenky 
napchal 200$ v dvadsiatkach a na okraj maleho prasiatkovskeho klobiicika, 
ktory dobre vyzeral na ich hlave, im napisal svoje telefonne cislo a vypustil 
ich do mesta. 

Obchodik mal vsetky fazkosti kazdeho obchodu - nastvanych 
zakaznikov, tinedzerskych zlodejickov, vlamania, idiotov s podrazdenymi 
psami, vecny nedostatok pefiazi a casu. Miloval to. Kazdu mizernu minutku. 
Nikdy v zivote sa neukladal spat' sfastnejsi anevstaval plnsi energie. 
Konecne bol vo svete, konecne. 

Az kym neprisli jeho bratia. 

Prve rano ich vzal do obchodu, ukazal im, co dokazal vlastnymi rukami. 
Myslel si, ze ich inspiruje, co by mohli robif, az tiez vstiipia do sveta, po 
torn, co sa vratia domov a este trochu podrastu. Co budii musief urobif 
vel'mi skoro, ako im kazdy den pripominal, nevsimajiic si pritom Georgeove 
psie oci. 

Pomaly sa prechadzali po obchode, chytali do nik veci, obracali ich, 
s rozpacitym smiechom konverzovali o pravdepodobnom ucele starej 
Soloflexovej masinky, zajdeneho ruzoveho holiaceho strojceka Epilady, 
bakelitovej karafy na kavu. 

Debata prebiehala asi takto: 

George: Aha, toto je nadobka na mlieko! 

Ed: Nemyslim, ze by to bolo na mlieko. 

Fred: Mal by si to polozif, nech ti to nespadne, vyzera to cenne. 

George: Preco si myslis, ze to nie je na mlieko? Pozri na to striebriste 
vniitro, to ma odrazaf belosf mlieka, aby vyzeralo chladne a svieze, chapes. 

Fred: Poloz to, rozbijes to. 

George: Fajn, ja to polozim, ale povedz mi, preco si myslis, ze to nie je 
na mlieko? 

Ed: Pretoze to je termoska a ta ma udrzaf honice veci honice a ma 
skrutkovaci vrchnak a nech je to zhocicoho, vyzera, ze to znesie dosf silny 
naraz bez toho, aby sa rozbilo. 

A tak d'alej, tarali jeden cez druheho ako jaskynni l'udia nad walkmanom 
az kym nezavolali Alana, aby ich rozsudil autoritativnou odpoved'ou. 

Doslo to tak d'aleko, ze si nastavoval budik na stvrtu rano, aby mohol 
preklznuf okolo chrapajucej kopky na pohovke avyhnuf sa nesikovnym 
a zufalym prosbam, aby ich vzal so sebou do obchodu a cestou im, ked' uz 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 197 

isli okolo, vedl'a u Harveyho kupoval na ranajky hranolceky poutine 
a vajicka. Na druhy den v meste George objavil kavu a otravoval ostatnych 
dvoch, kym mu nekupili salku, potom sesf ci sedem salok denne, takze 
poletovali z miesta na miesto ako kolibrik, prehadzovali sa v spanku, 
prekrikovali sa ked' rozpravali. 

Vyvrcholilo to v tretiu noc, ked' sa zastavili v obchode, kym telefonoval, 
a uchylili sa do zadnej miestnosti, kde sa zasa rozdelili na troch a George 
nosil prasiatkovsky klobucik, hoci mu bol prilis veFky a padal mu az cez usi. 

Adam sa zhovaral so zenou, ktora sa popoludni zastavila v obchode 
a vel'mi obdivovala kancelarsku pohovku z polovice sedemdesiatych rokov, 
ktorej linie prezradzali otrocku poplatnosf danskej modernistickej estetike. 
Ta zena si posedela na pohovke, obdivovala pohovku, obisla pohovku kol 
dokola, rukou sledujiic jej chrbat, bola fascinovana jej povodom, na ktory ju 
upozornil, inventarnou nalepkou oddelenia udrzby Torontskej univerzity, 
ktora uvadzala, ze tato pohovka bola povodne nainstalovana v Robartsovej 
kniznici, ktora bola sama osebe vel'kou a slavnou estetickou zastaranosfou. 

Takze Adam s hou telefonoval auzatvaral obchod s 3000 dolarovym 
ziskom na predmete, ktory ziskal v Centre Dobrej Vole za pat' dolcov 
a vedl'a boli jeho bratia, nad cimsi sa vadili, cosi jeden na druheho kricali. 
Behali okolo ako traja tucni blazni, siriac okolo seba telesne pachy ako 
kravsky zadok: Hlucni, neotesani a neopisatel'ne cudacki. Cudackejsi nez 
pitvorna cudackosf nejakej show kuriozit. Cudackejsi nez zaujimava 
cudackosf punkacov a gotikov a exotov, ktori prechadzajuc sa okolo 
obchodov vystavovali svoje subkultury ako politicku prislusnosf. To boli 
napravitel'ni cudaci, cudaci v medziach normalnej l'udskej existencie. Jeho 
bratia, na druhej strane, boli uplne, absoliitne nenapravitel'ni. 

Prave sa spustil za pult, ked' George cosi povedal Fredovi v ich vlastnom 
skratkovitom jazyku, v tej kombinacii zakrochkani a nezmyselnych slabik, 
ktorym sa ti traja zhovarali uz tak dlho, ze si to ani nevsimol, az kym nebol 
vytiahnuty z ich kontextu a vlozeny do jeho. Oprel sa chrbtom o stenu 
a kolena si pritiahol k hrudi a ked' s tou zenou hovoril, snazil sa znief ako 
niekto, kto ma pupok, „Ano, samozrejme, mozem vam to dodaf zajtra ak by 
ste poslali sek po kurierovi." 

Ten sek, to bolo dost' pehazi na udrzanie chodu obchodu pocas d'alsich 
30 dni, na zaplatenie najmu a zaplatenie chlapca s minimalnou mzdou a na 
nakup potravin. A boli tam jeho bratia a Ed stekal ako pes - zvlastny 
moment veselosti u neho, ktory od detstva byval ich triezvou vrchnou korou 
a zriedkakedy sa spraval ako sedemnast'rocny, tak ako to robil prave teraz. 

„Je vsetko v poriadku?" povedala do telefonu ta zena, ktora bola 
predtym elegantne odeta v kasmirovom svetri akockovanej satke 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 198 

a tristvrt'ovych dzinsov, ktore vyzerali novo akvalitne nad dizajnerskymi 
kozackami na nizkom opatku. Hoci bola aspofi o desaf rokov starsia ako on, 
trochu flirtovali, pretoze flirtovanie bolo pre Alana novinkou a zistil, ze mu 
celkom ide. 

„Vsetko je fajn," povedal. „To su len nejaki sarvanci na ulici. Co keby 
som priviezol pohovku na siestu?" 

„ZABIL JU, ROZREZAL JU, POSEKAL JU," znenazdajky zaskriekal 
George, vklzol za pult, prevalil sa cez neho, vytrhnuc telefon zo steny. 

A v torn momente si uvedomil, ake zvuky vydavali v tej ich sukromnej 
reci: Bola to inscenacia, vrciaci, kvikajuci zaznam onoho dna, osudneho dna, 
dfia, ked' vzal svoj noz a vykonal s nim zlo. 

Siahol po telefonnom kabli a zastrcil ho nazad do zasuvky, ale bolo to, 
akoby sa mu ruky pohybovali same od seba, pretoze jeho pozornosf bola 
sustredena inde, na ich troch, rozostavenych v trojuholniku, tak ako boli na 
svahu, ako boli, ked' k nemu recitovali, ked' mal noz pevne v dlani. 

Ritual - to bolo ono, bol to ritual - ritual, ktory vyzeral dokonale 
vybniseny nespocetnym opakovanim. Zistil, ze je uplne stuhnuty od soku, 
urazeny do spiku kosti. Toto teraz robievali, tam vjaskyni, s Daveym 
sediacim na ich matke, ciernym a zvrastenym, takto sa teraz spravali, 
prehravajuc si tii vel'ku hanbu, den, ked' Davey zomrel? 

Niet sa co cudovaf, ze ich Darren vyterorizoval z domu. Boli za 
hranicami cudactva a vystrednosti, boli - nevhodni. Nevhodni do zdvorilej 
spolocnosti. Do l'udskej spolocnosti. 

Telefon znovu zazvonil. Bola to ta zena. 

„Viete, myslim, ze by som asi mala este prist' s meracim pasmom 
apremeraf si tu pohovku, kym ju kiipim. Je to vel'a pehazi 
a pravdupovediac, ani neviem, ci mam dosf miesta -" 

„Co keby som ju pre vas odmeral? Mozem ju premeraf a zavolam vam 
cisla." Traja bratia nahho upierali identicke sklene, cudzie pohl'ady. 

„To je v poriadku. Ja pridem," a on vedel, ze tym chce povedaf, Nikdy 
viae tam nepridem. 

„Co keby som vam ju aj tak doviezol? Mozem ju priviezf zajtra vecer 
a vy si ju prezriete a rozhodnete sa. Bez zavazkov." 

„To je od vas vel'mi mile, ale obavam sa, ze zajtra vecer budem mimo -" 

„V piatok? Mohol by som prist' v piatok -" Snazil sa spomemif si, ako 
sa flirtuje, ale neslo to. „Mohol by som sa zastavif a dali by sme si pohar 
vinka alebo tak," a vedel, ze povedal presne tu nespravnu vec. 

„Dobre," povedala chladne. „Pridem neskor v tyzdni a znovu sa na to 
pozriem. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 199 

„Teraz uz musim koncif , moj manzel sa vratil," a on si bol dosf isty, ze 
nebola vydata a povedal dovidenia a zavesil telefon. 

Zahl'adel sa na svojich vaznych bratov a oni hl'adeli nafiho. 

„Kedy sa vraciate domov?" povedal a Edward vyzeral spokojne a Fred 
vyzeral trochu sklamane a George vyzeral, akoby sa chcel hodif pod vlak 
a jeho spodna pera sa rozochvela. 

„Bola to Edova hra," povedal. „Hra na Daveyho, to je jeho." Ukazal 
prstom. „Vies, ja nie som ako oni. Ja mozem byf aj sam. Ja som to, co oni 
potrebujii, a nie oni, co ja potrebujem." 

Dalsi dvaja zizali na svoje tucne brucha, smerom k svojim tucnym 
chodidlam. Andrew nikdy nepocul Georgea takto hovorif, nikdy mu ani len 
nenapadlo, ze takato myslienka sa skryvala v jeho srdci, ale teraz, ked' bola 
von, zdala sa byf liplne samozrejmym faktom, ktory treba mat' na zreteli. Za 
predpokladu, ze vsetko bolo rovnake, vsetko nebolo rovnake. Bol skrehnuty 
a otupeny. 

„To je naozaj strasna vec, co hovoris, George," bolo, co povedal. 

„To sa tebe l'ahko povie," bolo, co povedal George. „Ty si tu, ty si vo 
svete. Tebe sa l'ahko povie, ze by sme mali byf spokojni s vecami tak ako 
su" 

George sa otocil na pate a zvesil hlavu a vyrazil z dveri, zatresniic ich za 
sebou tak, ze skara na postu zrincala a sklo sa otriaslo a stlpcek peknych 
melaminovych kavovych tacok spadol z policky a zarachotil na dlazke. 

Tej noci sa nevratil domov. Nevratil sa ani nasledujuci den. Ed a Fred si 
drzali svoje skvfkajuce brucha a hryzli sa zvniitra do tucnych lie a sedeli 
v obchode na nepredanej pohovke danskeho modernizmu a odplasovali mu 
tych par zakaznikov, ktori sa zatiilali dnu a potom vymotali von. 

„Je to horsie ako minule," povedal Ed, oblizujiic si pery a upierajuc 
pohl'ad na sisku, ktoni Alan pred nimi jedol a odmietal mat' kvoli tomu pocit 
viny. 

„Minule?" povedal, nepomimic Felixov rychly varovny pohl'ad na Eda, 
ktory si ho ale asi nevsimol. 

„Odisiel na cely den, jednoducho zmizol do mesta. Ked' sa vratil, 
povedal, ze potreboval byf nejaky cas prec. Ze si sam uzil nadherny den. Ze 
fa chce isf pozrief a ze to urobi, ci chceme alebo nie." 

„Ach," povedal Alvin, pochopiac, preco sa ti traja k nemu nasf ahovali. 
Uvazoval, ako dlho vydrzia bez stredu, bez schopnosti jesf . Pamatal si, ako 
drzal v rukach novonarodeneho Eddieho, l'ahuckeho a prazdneho. Pamatal 
si, ako drzal naraz vsetkych troch, fazkych ako kolkarska gul'a. „Ach," 
povedal. „Porozpravam sa s nim." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 200 



Ked' sa Greg vratil domov Alan nanho cakal sediac na gauci a rukou si 
podopieral hlavu. Eli a Fred nepokojne pochrapkavali v posteli fazko 
dychajuc cez nosy. 

,,'hoj," povedal, ked' vosiel do dveri po torn, co sa minutu ci dve sfiiral 
v zamke. Bol pokrkvany a spinavy, na brade poffkany od blata a umastene 
spinave vlasy mu splihlo padali do cela. 

„Greg," povedal Alan kyvnuc na pozdrav, vystrel si chrbat a pocuval 
ako mu v iiom zapraskalo. 

„Som spat'," povedal George hl'adiac dolu na svoje tenisky, v ktorych 
mu cl'apkala siva voda apremacala koberec. Art neodpovedal, iba sedel 
a cakal, podobne, ako ked' mu do obchodu prisli podvodnici s nejakou fintou 
a cakali, ze im naleti. 

S Georgeom to fungovalo rovnako. Po urputnom pozerani na vlastne 
topanky potriasol hlavou a zacal sa obhajovaf, odhaliac veci, o ktorych sam 
vedel, ze su neobhajitel'ne. „Musel som to urobif, jednoducho som musel. 
Nemozem viae zif v tej jaskyni s tou vecou. Nemozem uz zif vniitri tych 
dvoch. Idem sa zblaznif. Vonku je cely svet a ja sa mu kazdym diiom 
vzd'al'ujem. Som coraz cudnejsi. Chcel som len byf normalny. 

„Len som chcel byf ako ty. 

„Ked' mi dosli peniaze, nedovolili mi vstupif do klubov a vykopli ma 
z kaviarni. Chcel som sa celu noc vozif v metre, ale na konci linie ma 
vyhodili, takze som sa nakoniec hrabal v smetiach, aby som mal na cestu 
nazad a prisiel som nocnym autobusom. 

„Za cely cas na mha nikto dvakrat nepozrel, iba aby sa uistil, ze som 
prec. Sem som dosiel peso od Eglintonu." 

To bolo pat' mil' d'aleko, dobrych styridsaf minut rychlej chodze v noci 
a zime a tme. Greg si spickami noh vyzul tenisky a potom si stiahol sive 
cvachtajuce ponozky. „Nenasiel som nikoho, kto by ma nechal pouzif 
zachod," povedal a Alan zbadal skvrnu na jeho nohaviciach. 

Postavil sa a vzal Grega za studenu ruku, ako vtedy ked' obaja byvali 
chlapci a povedal, „To je v poriadku, Gord. Vycistime fa a prezlecieme 
aulozime do postele, okej? Daj len svoje veci v kupel'ni na kos aja ti 
najdem saty na prezlecenie a pripravim nejake sendvice, dobre?" 

A takto jednoducho bol Gregov duch skroteny. Zo sprchy vysiel cely 
ruzovy avydrhnuty a pariaci sa, natiahol si teplaky, co mu Alan nasiel 
v starej telocvicnej taske, zjedol sendvice a vliezol do Adamovej postele 
k bratom. Ked' ich znovu uvidel, boli znovu poskladani a skiuceni, hoci 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 201 

instantnu ovsenii kasu s hrozienkami a sl'ahackou, ktoni im prichystal, zjedli 
s chut'ou. 

„Autobusovy listok domov stoji okolo styridsaf, nie?" povedal Alan ked' 
si nalieval kavu. 

Vzhliadli k nemu. Edove oci boli vd'acne, lista pevne zovrete. 

„A cestou budete potrebovaf este nejake jedlo, d'alsich pat'desiat alebo 
sesfdesiat, okej?" 

Ed prikyvol a Adam polozil pred neho hnedii stodolarovii bankovku a na 
nu este purpurovii desiatku. „Na taxik na stanicu Greyhoundu," dodal. 



V tichosti dojedli ovsenii kasu kym sa Alan motkal po byte, sfahoval zo 
svojej postele syrom pachnuce postel'ne plachty a zamastene obliecky 
vankiisov, oplachoval vlasy z mydla, cistil zachod. Mazal stopy ich pobytu. 

„Nuz," povedal nakoniec. „Mal by som sa pobraf do obchodu." 

„Ano," povedal Ed Gregovym hlasom, ktory sa zlomil skor, nez stihol 
dovrief usta. 

„Dobre," povedal Adam. „Dobre." 

Poplieskali sa po listach a kratkymi prstami si prehrabli ulizane vlasy, 
ktore im uz redli napriek tomu, ze boli este tinedzeri. Postavili sa a poklopali 
hankami po stole. Roztrzito sa potl'apkali po vreckach, potom odlozili 
stovku a desiatku. 

„Nuz," povedal Adam. 

Odisli, otociac sa este k nemu, aby mu vratili kluce, ktore pre nich 
nechal vyrezaf. To gesto ho akosi uviedlo do pomykova a podrazdilo, aj ked' 
- ako si sam hovoril - ich vzdy podporoval a to skutocne vel'mi trpezlivo. 

A potom aj on odisiel a zamkol nahradnymi klucami. Zbytocnymi 
nahradnymi klucami. Nikto k nemu uz nikdy nepride byvaf. 



Co som nasiel v jaskyni, 

(povedal leziac na trave na svahu, fazko oddychujiic, v listach chut' 
zvratkov, ruky a nohy bol'ave od behu dolu kopcom) 

Co som nasiel v jaskyni, 

(povedal a ona ho nervozne drzala za ruku, jej prsty neiste, ako silno sa 
majii zovrief, ci pohladif) 

Co som nasiel v jaskyni, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 202 

(povedal a bol rad, ze tam nesla s nim, ze nebola pri torn, co tam videl 
a pocul) 

Co som nasiel v jaskyni bolo telo mojej prvej lasky. Jej kostra, vylestena 
do lesku a starostlivo ulozena na zemi. Jej rysave vlasy v dlhom vrkoci, 
vykefovane a krehke, obtacali jej hlavu ako gloriola. 

Polozil ju pred nasu matku a ulozil jej nechty presne na konceky jej 
prstovych kosti. Zem bola spinava a obsypana handrami a smetim. Bola tma 
smrdelo tam hovno, boli ho tam kopky sem a tam. 

Miesta, kde spavali moji bratia boli roztrhane na kusy. Lezovisko mojho 
brata Bradleyho bolo prepadnute. Poprevracal som nejake kamene, ale 
nenasiel som ho tam. 

Benny bol prec. Craig bol prec. Ed, Frankie a George boli prec. 
Dokonca aj Davey bol prec. Vsetko z jaskyne, co ju robilo domovom, bolo 
prec, az na moju matku, ktora bola zhrdzavena a sedela nachylena na krivej 
dlazke. Jedna zjej noziciek celkom prehrdzavela a jej generator sa zadrel 
a bola ticha a sucha, jej kos zababrany humusovou pastou listov a guana 
a ineho svinstva. 

Vosiel som dnu do jaskyne, kde sa knam prihovaral nas otec a zistil 
som, ze - ze - 

Zistil som, ze uz nedokazem vidief v tme. Nikdy som v salach mojho 
otca ani na okamih nezavahal, ale teraz som kracal vahavo, zvuk mojich 
krokov sa vobec nepodobal na kroky syna hory. Pocul som ich ozvenu 
a znela ako ozvena cudzinca a dvakrat som spadol a udrel som si hlavu, tu - 

(dotkol sa hrce, ktora mu navrela na cele) 

atocila sa mi hlava apotom som bol vjazierku, ale neznelo spravne 
a nedokazal som ho spravne pocuf, a vyzliekol som si saty a stal som tam 
a drzal ich v rukach - 

(na ruke mal krv a nepritomne si ju utrel o travu a Mimi ho za hu 
chytila) 

Pretoze. Keby som ich polozil. Bola tma. A uz by som ich potom 
nenasiel. A tak som ich zmotal a niesol som ich nad hlavou a vosiel som do 
vody ata voda nikdy nebyvala taka studena ataka mastna apachlo tam, 
pach stojatej vody. 

Brodil som sa a stal som a triasol sa a sepkal, „Otec?" a nacuval som. 

Pocul som zvuk rozcerenej vody, cl'apkanie okolo mojich usi a na brehu. 
Citil som splasky a olejovy pach, ale ziadnu z obvyklych voni mojho otca: 
Cistu vodu, uhlie, siru, travu a vapenec. 

Znovu som siel z vody von a kracal som k brehu a bola prilis tma, nez 
aby som sa obliekol, tak som si niesol saty pod pazuchou a hmatkal som 
cestou spat' do letnej jaskyne a oprel som sa o nasu matku a cakal som az 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 203 

oschnem. Stupil som na cosi makke, co sa rozpucilo a smrdelo to medzi 
matkou a otcom a nechcel som si obuf ponozky, kym si to nepoutieram, ale 
nemohol som sa prinutif poutieraf to o dno jaskyne. 

Marcine ocne jamky civeli na strop. Bola tam ulozena s takou 
starostlivosfou, az som nemohol uverif, ze by s tym mohol mat' Davey nieco 
spolocne. Myslel som si, ze niekde nablizku musel byf Benny, pozoroval to, 
staral sa. 

Zatvoril som oci, aby som nehl'adel do toho strasneho, obviiiujuceho 
pohl'adu a oprel som sa hlavou o matku a dychal som, az sa ku mne dostal 
smrad apotom som sa prinutil vystrief a vysiel som z jaskyne. Zastavil som 
sa astal vjej usti anacuval tak uporne, ako som dokazal, ale moj otec 
neprehovoril. A obklopoval ma smrad. 



Primala ho prezliecf sa a prehltnuf par hltov vody a donutila ho postavif sa 
a vodila ho dookola okolo malej cistinky, kde predtym spadol. 

„Musim vybraf Georgieho z auta," povedal. „Necham ho v jaskyni. Tak 
to bude spravne." 

Zahryzla si do pery apomaly prikyvla. „M6zem ti s tym pomocf," 
povedala. 

„Nepotrebujem pomoc," povedal slabo. 

„Nepovedala som, ze potrebujes, ale aj tak ti mozem pomocf." 

Pomaly zisli dolu, opieral sa ojej rameno ako starec, kracal neisto po 
suti na svahu. Zisli na cestu a stali pred kufrom a auta svisfali okolo nich. 
Otvoril kufor a pozrel dnu. 

Cestovanie Greggovi neprospelo. Vypadol z plachty, v ktorej bol 
zavinuty a lezal dolu tvarou, krk tuhy, nos zarazeny do dna kufra. Koza sa 
mu zacal olupovaf, zanechavajiic na plochom industrialnom pot'ahu vo 
vmitri batozinoveho priestoru akesi vlocky ci lupiny. 

Alan opatrne vytiahol plachtu a zacal ju nesikovne obtacaf okolo brata, 
nevshnajiic si posypku padajiicej koze a vlasov, ktore sa mu lepili na prsty. 

Mimi ho prudko zafahala za piece a uvedomil si, ze nim trasie uz nejaky 
cas. „Nemozes to robif tu," povedala. „Pocuvas ma? Nemozes to robif tu. 
Niekto to uvidi." Cosi drzala v ruke. Jeho kluce. 

„Cuvnem s tym az k odbocke na chodnicek," povedala. „Zatvor kufor 
a pockaj tam na mha." 

Sadla si za volant a on vysiel ku chodnicku a ostal tam otupene staf , 
drziac si hrcu na cele, a pozeral na zhrdzavemi plechovku koly v blatistej 
mlake. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 204 

Zaciivala skoro az kjeho kolenam, zaradila rychlosf apristupila ku 
kufru. Odistila kapotu a nazrela dovnutra a pokrcila nosom. 

„Okej," povedala. „Pozakryvam ho a vynesieme ho hore kopcom." 

„Mimi -" zacal. „Mimi, to je v poriadku. Kvoli mne tam nemusis isf. 
Viem, ze je to pre teba fazke -" 

Stisla mu ruku. „Uz to preslo, Andy. Teraz, ked' viem, co tam je, uz ma 
to nedesi." 

Pozoroval jej plecia pri praci, pozoroval ako pracuju jej kridla, ked' 
zavinovala jeho brata. Ked' skoncila, vzal jeden koniec balika a zodvihol ho 
a snazil sa ignorovaf dazd' pokozky a vlasov, ktory sa vytriasol na naraznik 
anajehonohavice. 

„Tak stupajme," povedala a premiestnila sa dopredu. „Povedz mi, kedy 
zabocif." 

Kym vysli az celkom hore museli ho dva razy polozif. Prvy raz len ticho 
stali a utierali si stuhnute ruky o stehna. Na druhy raz podisla k nemu 
a polozila mu ruky na plecia a jemnucko ako pierko ho pobozkala na lice. 

„Uz sme skoro tam?" povedala. 

Prikyvol a zohol sa pre svoj koniec. 

Mimi vkrocila do jaskyne bez zavahania a telo usadili lined' pri vchode, 
ned'aleko fl'akatych bavlnenych slipov. 

Alan cakal, az mu srdce prestane buchaf a pot na oboci sa ochladi 
a potom, akoby si to dodatocne uvedomil, slipy odkopol. 

„Boze," povedal. Pristupila k nemu a polozila mu ruku okolo pliec. 

„Si statocny," povedala. 

„Boze," povedal znovu. 

„Vies, daj to zo seba, ak chces." 

Ale neurobil nic, chcel si sadniif. Pristupil k matkinmu boku a oprel sa 
ohu. 

Mimi si cupla pred neho a vzala ho za ruku a jednym prstom mu skusila 
nadvihnuf bradu, ale on sa nepohol a tak sa postavila a dala sa preskumavaf 
jaskyhu. Pocul, ako sa na dlhu chvil'u zastavila pri kostre Marci, potom sa 
znovu pohla. Obisla jeho aj jeho matku, potom otvorila jej poklop 
a zahl'adela sa do jej bubna. Chcel jej povedaf nech sajeho matky nedotyka, 
ale tie slova mu v hlave zneli smiesne a neodvazil sa vyskusaf, ako hliipo by 
zneli vyslovene. 

A vtom sa pracka vzopala a st'ukla a rozhucala sa k zivotu. 

Generator nefunguje, pomyslel si. A je celci zhrdzavend. A predsa sa 
pracka hybala. Pocul, ako ju naplha priid vody, vlhky, blatisty zvuk. 

„Co si urobila?" spytal sa. Pomaly sa pozviechal s odvratenou tvarou, 
nechcel vidief jej strasne vzpinanie sa, ako sa tak kyvala na zlomenej nozke. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 205 

„Nic," povedala Mimi. „Len som sa nazrela dovmitra a spustila sa." 

Zizal na matku, uchvateny, fascinovany. Mimi stala pri iiom a vsimol si, 
ze si vyzliekla bundu a sveter a kridla roztiahla okolo seba. 

Nahmatal jej ruku a stisol. Pracka sa hojdala. Jeho matka sa hojdala 
a bublala a spliechala a potom si nasla akysi lokalny stabilny bod a ustalila 
sa v jemnom hojdavom rytme. 

Spliechanie vody sa odrazalo od stien jaskyne, susfanie bieleho sumu, 
ktore znelo ako lyze klzuce prasanom. Bol to nadherny zvuk, ktory ho 
preniesol do miliona ran stravenych cakanim az sa pranie dokonci a bielizen 
bude treba povesaf na sniiru. 

Vsetci prec. 

Trhol hlavou tak rychlo, az mu v krku cosi puklo a do sluch a cela mu 
vyrazila bodava bolesf. Pozrel na Mimi, ale na nej nebolo vidno, ze by bola 
pocula ten hlas, tie slova, Vsetci prec. 

Vsetci prec. 

Mimi pozeral naiiho a naklonila hlavu. „Co je?" povedala. 

Prilozil jej prsta na usta zabudniic, ze ma daf pozor na jej opuch a ona 
myknutim odtiahla hlavu. Ozval sa suchot kridel a odevu. 

Moji synovia, vsetci moji synovia, prec. 

Hlas sa sformoval z hukotu vody huciacej a spliechajucej sem a tam 
vjej bubne. Mimi zovrela jeho ruku tak silno, az zacitil, ako mu zaskripali 
kosti. 

„Mami?" povedal slabo, zlyhavajucim hlasom. Postupil o pol kroka 
k pracke. 

Tak unavena. Som opotrebovand. Opotrebovala som sa. 

Dotkol sa smaltu na poklope pracky a cez konceky prstov citil vibracie. 
„M6zem - mozem fa vziaf domov," povedal. „Postaram sa o teba, v meste." 

Prilis neskoro. 

Ozvalo sa prasknutie a potom predny roh pracky st'azka poklesol. Jedna 
hrdzava nozka, cisto odlomena, sa kotul'ala cez dlazku jaskyne. 

Zvuk vody zmlkol. 

Mimi vydychla akesi slova, cosi ako Ach bozemoj, ale mozno v cudzom 
jazyku, alebo mozno on sam zabudol svoj vlastny jazyk. 

„Musim isf," povedal. 



Na ceste domov z hory nocovali v inom moteli a ked' lezal v posteli, Mimi 
sa snazila s nim maznaf, lenze sa jej do cesty plietli kridla a tak sa posuval 
k svojmu okraju az skoro spadol na zem, kym si to vsimla a stocila sa na 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 206 

svojej strane. Lezal nehybne az kym ju nepocul ticho pochrapkavaf, potom 
vstal a odisiel si sadnuf na zachod, kde v bielom svetle hl'adel na plesnejuce 
ryhy v kachlickovanej dlazke, snazil sa nemyslief na kosti, na pradeno 
krehkych rysavych vlasov, pevne zviazanych v nakupnej taske v kufri 
prenajateho auta. 

Vychod slnka ho nasiel prechadzaf sa po kupel'ni a cakaf, az sa Mimi 
prebudi a ked' vfapkala dnu a sadla si na zachod, nepozrela mu do oci. 
Pristihol sa, ze mysli na hu stojacu vo vani, stoceny uterak medzi zubami, 
ako sa Krishna s nozom v ruke priblizuje k jej kridlam, a odisiel sa obliecf 
do izby. 

„Dame si rahajky?" spytala sa potichucky. 

Nepovedal nic, nedokazal sa prinutif k rozhovoru. 

„V aute este mame jedlo," povedala po chviFke ticha. „M6zeme ho 
zjesf." 

Bez d'alsich reci nastiipili do auta a celii cestu az do Toronta sliapal na 
pedal, zastavil len raz na benzin a cigarety, ked' vyfajcil vsetky, co este 
ostavali v balicku. 

Ked' minuli okraj mesta a viezli sa popod viadukt na Danforth Avenue 
do samotneho centra, odbocil na Parkway a do mestskej dopravy, viezol sa 
hlavnymi cestami s ich vysokymi budovami a semaformi a l'ud'mi, l'ud'mi. 
l'ud'mi. 

„Ideme domov?" povedala. Posledna vec, co predtym povedala, bola 
pred strnastimi hodinami, „Si hladny?" a on len zavrtel hlavou. 

„Ano," povedal. 

„Ach," povedala. 

Bol Krishna doma? Hrabala sa v kabelke a on vedel, ze hl'ada noz. 

„Ostanes so mnou?" povedal. 

„A smiem?" povedala. Stali na cervenu, takze sa jej pozrel do oci. Boli 
leskle a prazdne ako mramorove gulicky. 

„Ano," povedal. „Samozrejme. Pohovorim si s Krishnom." 

Pozrela von oknom. „Ocakavam, ze aj on si bude chcief pohovorif 
s tebou." 



Jedneho rana, ked' sa hrbil pred pocitacom a premysFal o poviedke, ktoni sa 
chystal napisaf, pri jeho dverach zazvonil Link. Ked' sa do domu 
nasfahoval, citil tvar tej poviedky. Cely ten cas, co smirgl'oval a skrutkoval 
knihovnicky, sa vznasala pod povrchom, jej silueta sa pod nim matne 
rysovala. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 207 

Ale keel' Adam zanechal Mimi pozeraf televizor a posadil sa za svoj stol 
s bzuciacim, neosuchanym a rozziarenym laptopom, prsty nad klavesmi, nic 
neprichadzalo. Nafukal prvu vetu, 

Mam podozrenie, ze moj otec je mrtvy 

a vymazal ju. Potom vymazanie zasa zrusil. 

Otvoril si Inventar apalcom stlacal medzernik, strankujuc cez 
obrazovky fotiek a klucovych slov a cenoviek a oskenovanych potvrdeniek. 
Vratil sa k poviedke a vetu vymazal. 

Moj mrtvy brat sa bohvie ako dlho skryval na streche synagogy. 

Posledna vec, ktoni chcel napisaf bola autobiografia. Chcel napisaf 
pribeh o skutocnom svete, o skutocnych l'ud'och, ktory ho obyvali. Stlacil 
klavesu mazania. 

Dievcina z videopozicovne sa za pultom nikdy nenudila, pretoze sa 
vzdy mohla aj cele hodiny prehrabavaf vo vypozicnych zaznamoch 
popularnych dievcat, ktore ju na strednej skole prehliadali. 

A vtedy Link zazvonil pri jeho dverach a on sa previnilo strhol a uloziac 
otvaraciu vetu ukoncil textovy editor. Pomyslel si, ze je vel'mi sl'ubna. 

„Link!" povedal. „Pod' d'alej !" 

Odkedy sa spoznali chlapec pribral zo pat' ci sedem kil, takze Alanovi sa 
uz nechcelo volaf, Doneste nam niekto sendvicl Vacsinou to bolo svalstvo 
od prudkej jazdy ako kurier na bicykli, prace, ktoru si Link drzal celii 
studemi zimu, obliekajuc sa ako goretexovy Mart'an do sponoviek 
a lyziarskych okuliarov a flisovej bundy, na ktorej spod skrupiny cestnej soli 
a spiny presvitali zvysky purpuru. 

Andrew si vsimol, ze dievcata z Marketu a z Kurtovho obchodu si Linka 
vsimali, jeho jarna garderoba ukazovala vsetko to nove svalstvo s novym 
efektom a z viacerych ublizenych pohl'adov a zlych naiad viacerych dievcat 
pochopil, ze Link ziskava viae zadockov ako zachodova misa. 

Jej brat stravil zimu tym, ze sa z neho staval presne ten druh kanca, 
ktoremu sa pred skoncenfm skoly naucila vyhybat, a bolelo ju, ked' 
videla tie hordy hlupuckych zajacikov robif nahho oci. 

To bude dobra druha veta. 

„Abby, si v poriadku?" povedal Link a tvaril sa ustarostene. Albert si 
uvedomil, ze bol na moment na inej planete. 

„Prepac, na chvil'u som padol do kralicej diery," odpovedal komicky 
mavajiic rukami. „Pisal som" - bolo prijemne to povedaf - „a som tak 
trochu, ako to vyjadrif, v tvorivom opare." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 208 

Link urobil krok dozadu. „Nechcem fa vyrusovaf," povedal. 

Aie pri torn vsetkom pred odchodom z domu vzdy schval'ovala jeho 
odev, nepripustiac aby upadol do hlupej prchavej modnosti 
siefovanych ciapok a pritesnych skautskych kosier. Miesto toho ho 
navliekala do dobre padnucich bavlnenych kosier, ktore zvyrazhovali 
jeho dlhy stfhly pas a siroke plecia. 

„Nic si z toho nerob. Prestavka sa mi hodi. Pod' dnu, napijeme sa alebo 
si nieco dame." Mrkol na zltnuci cifernik tikajuceho budika, ktory drzal na 
bielizniku a videl, ze prave minulo poludnie. „Je po obede, to znamena, ze si 
mozeme daf pivko. Chces pivo?" 

A pri torn vsetkom jej brat stale dokazal prist domov vyzerajuc ako 
akysi suknickarsky ficur, hoci vzdy dufala, ze sa takym nestane. 

„Pivko by bodlo," povedal Link. Vosiel do chladku obyvacky a zmurkal, 
kym sa mu oci neprisposobili. „Toto je bohovske miesto," povedal, 
obzerajuc sa po vitrinach, vratkych stohoch knih, ktore Andrew povyfahoval 
a neulozil nazad do polic, miesto toho z nich pri stolickach narobil 
zikkuraty. 

„Co mozem pre teba urobif?" povedal Adam apodal mu pohar 
Hornokanadskeho leziaku s platkom citrona. V ten tyzdeh si kupil niekol'ko 
skatiil' tohoto piva a vytrvalo ho popijal v obyvacke, listujiic vo svojich 
oblubenych knihach, v ktorych sa snazil cosi najsf, ale nebolo mu jasne co. 

Link si usrkol. „Leto je tu," povedal. 

„Ano," povedal Alan. 

„Nuz, ide o to leto. Budem pracovaf dlhsie po veceroch. No. Chcem tym 
povedaf. Mam 19 rokov, Andy." 

Alan nadvihol obocie a zvratil sa na stolicke. „Co sa mi tym snazis 
naznacif, Link?" 

„Uz nebudem chodif do dielne toho tvojho kamosa. Vazne to bola dobra 
zabava po cely rok, ale chcem vo svojom vol'nom case skiisif nieco ine, 
chapes?" 

„Samozrejme," povedal Alan. Aj predtym od neho decka odchadzali. To 
decka robievaju. Doba pozornosti. 

„Dobre. A, no, vies: nikdy som naozaj nechapal, co to robime..." 

„Ktoru cast'?" 

„To o WiFi -" 

„Aha, tak pozri -" 

„Pockaj, dobre? Pocul som tvoje vysvetlenie desaf raz a aj tak tomu 
nerozumiem. Mozno tak po semestri-dvoch na elektro mi to da lepsi 
zmysel." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 209 

„Dobre," povedal Adam a siroko sa usmial, aby dal najavo, ze sa ho to 
nedotklo. „Hej," povedal opatrne. „Ked' si nechapal, co robime, preco si to 
robil?" 

Link naklonil hlavu, akoby v iiom patral po stopach sarkazmu, potom sa 
odvratil. „Neviem. Bolo to vzrusujuce, aj ked' som to celkom nechapal. 
Zdalo sa, ze to kazdy chape, aspoh trochu, a bolo zabavne s nimi pracovaf 
a aj prachy boli niekedy celkom fajn." 

A preto sa rozhodla - 

Docerta, co sa rozhodla urobif? To sa tvarovalo do naozaj dobreho 
livodu. 

A preto nebola prekvapena, ked' po tri noci za sebou neprisiel 
domov. 

Aha. 

„Ziadny problem, Link," povedal Adam. „Som ti naozaj vd'acny za 
pomoc a diifam, ze na jeseh znovu zvazis, ci sa ti nechce pomahaf..." 

Ale stvrtu noc si zacala robit starosti a zacala obvolavaf jeho 
priaterov. Vsetko to boli chudobnl studenti, takze nik z nich nemal 
pevnu linku, ktoru by ste si mohli vyhTadaf v telefonnom zozname, 
ale to bolo v poriadku, lebo vsetci mali vo videopozicovni, kde 
pracovala, zaznamy, spolu s ich nfzkonakladovymi predplatenymi 
mobilnymi cislami. 

„Hej, to znie dobre, akoze v septembri sa uz skoro stmieva. Prave som 
dostal echo, ze ma na jeseh beni na Ryerson, takze budem chodif na 
inzinierske prednasky. Mozno budem mocf pomahaf takto?" 

„Vynikajuce," povedal Alan. Link o krok ustupil, vypil pivo a podal mu 
pohar. 

„Tak vd'aka," povedal a otocil sa. Alan siahol zahho a otvoril dvere. 
Stali tam dve dievcata, male dievcata z predmestia, akych najdete pine 
priehrstia, ked' v Markete v sobotu rano nakupuju blaznive odevy 
v obchodoch z druhej ruky. Hoci mohli mat' aj 16 ci 17, vyzerali tak na 14 
a boli prave tak srdcelomne naivne. Link sa obzrel cez piece a mal aspoh 
toFko slusnosti, ze vyzeral trochu v pomykove, ked' sa nahho usmiali. 

„Fajn, tak vd'aka," povedal ajedno z dievcat nakuklo okolo neho, aby 
zahliadlo vnutrajsok domu. Andy instinktivne ustupil bokom, aby jej 
umoznil lepsi pohl'ad na jeho vystavnu miestnosf a uz sa chystal ponuknuf 
jej sodu, ale zabrzdil sa. 

„Mate pekny dom," povedala. „Aha, tolTio kniziek!" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 210 

Jej priatefka povedala, „To ste vsetky tie knihy precitali?" Akne mala 
prekryte hrubym kremom, ale mala oknihlu tvaricku a pery v tvare srdiecka, 
takze by vobec nebol prekvapeny, keby ich raz uvidel na obalke casopisu. 
Povedala to s istym vysmechom. 

Link povedal, „Zartujes? Naco je komu piny dom kniziek, ktore uz 
precital?" 

Obidve sa obdivne zasmiali - keby sa Alan necitil veFkoryso, povedal 
by, ze sa nesmiali, ale hliipo skerili - a vydali sa do vzrusujucich tlacenic 
Marketu. 

Alan sledoval ako odchadzaju s Linkovym prazdnym poharom v jednej 
ruke a svojim plnym v druhej. V Markete bolo honico, slnecno, mal pocit, ze 
jar sa naiiho dovalila a prekvapila ho, kym sa nedival. Ten dom mal uz vyse 
roka a poviedka mala tri ci styri odseky (a este ani jeden nebol napisany!). 

„Nemozes umyf hovno," povedala jej matka, ked' volala domov 
a pytala sa, co ma ohl'adne brata robif . „To chlapcisko bolo skazene 
od svojich piatich rokov." 

Mal by tu poviedku napisaf. Vysiel hore schodmi a sadol si za 
klavesnicu a d'atl'oval vety, ktore mu predtym napadli, lenze tam, ziariace na 
obrazovke, mu pripadali sterilne, presne tak, ako sa mu pred chvil'ockou 
zdali nepokojne a zive. Slnecny den ziaril cez okno a osvetl'oval mu 
obrazovku, takze sa zle pisalo, a ked' sa premiestnil na opacny koniec stola, 
pristihol sa, ze hl'adi von oknom na mesto ajar. 

Skontroloval si kalendar a hodinky a zbadal, ze ma len dve hodiny kym 
pride reporter z casopisu NOW. Ten reporter - letny asistent - bol jedinym, 
kto zareagoval na jeho tlacovu spravu o otvorenej sieti. S Kurtom sa celu 
noc preli o formulaciu a ked' bola hotova, takmer ju vyhodil, ked' ju ten 
editorsky tlk zmrzacil takmer do nezmyselnosti. 

Ach veru. Vanok odklonil listy na stromoch na opacnej strane ulice 
takze mu teraz slnko svietilo do oci a vety na obrazovke znehybneli. 

Zatvoril laptop a chytil kabat a co najrychlejsie odisiel z domu, skryto sa 
obavajuc, ze ak nevyjde ihned', nedostane sa vonku po cely den. 



Ked' sa blizil ku Kurtovmu domu, spomalil. Na ulici sa hmyrili davy, 
rozosmiate deti z predmesti a starcekovia v pozapinanych vestach 
arybarskych klobucikoch a subkulturne tropicke rybky vsetkych druhov: 
gotici a punkaci a sesf typov raverov a hipici a podobne. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 211 

Zbadal Linka sediaceho na schodoch, ktore viedli do jedneho z bytov 
nad obchodom ako podava cigaretu malemu dievcafu, ktore mu sedelo 
medzi kolenami. Link ho nevidel, smial sa comusi, co mu povedal mladik 
sediaci za nim. Alan sa prizrel lepsie. Bol to Krishna, az na to, ze si oholil 
hlavu a na sebe mal kapuchu s blyskavym lemovanim okolo dvojitych 
svikov, akiisi futuristicko-sarkasticku raverskii bundu, ktora vyzerala ako 
z naknicania Space: 1999. 

Krishna mal medzi svojimi kolenami svoje vlastne male dievca, so 
srdieckovitymi perami a hrubym mejkapom na vyrazkach. Ruku mal 
neniitene polozemi na jej pleci a ona sa mu o hu otierala licom. 

Alan citil, ze mu to vyrazilo dych, akoby ho niekto udrel do 
zaliidka, oprel sa o stanok s ovocim a pritisol sa k nemu. Obzeral sa na 
vsetky strany, ocakaval, ze uvidi Mimi a mal chut' vyrazif a uchranif ju pre 
tym pohl'adom, ale nebolo ju nikde vidno a kazdopadne, co jeho do toho? 

A potom zahliadol Natalie ako stoji na opacnom konci ulice a drzi 
riadidla jedneho z bicyklov vystavenych pred predajhou Bikes on Wheels. 
S prizmurenymi ocami pozorne hl'adela na brata. 

Istym sposobom to bola jej vina. Alebo si aspon myslela, ze je. 
Nachytala ho, ako pozera porno na Internete a vysmiala ho, ponizila 
ho, povedala mu, ze by mal ist von a najsf si dievca, ktorej 
priezvisko nebude „Jpeg". 

Vsimol si, ze jej ruky boli zafate do pasti a uvedomil si, ze jeho tiez. 

Istym sposobom to bola jej vina, lebo videla s akymi Tud'mi sa 
schadza a nic s tym nespravila. 

Vosiel do davu apredieral sa nim hore ulicou na opacnii stranu od 
susedov. Priblizil sa k Natalie a ostal staf pred hou skor, nez si ho stacila 
vsimniif. 

„Och!" povedala a silno sa zacervenala. Uz niekolTio mesiacov si 
nechala rasf vlasy, takze boli dosf dlhe, aby si k nim mohla pripnut' baretku. 
S vlasmi vyzerala menej vyziabnuta, starsia, trochu menej zranitel'na. 
Roztrzito sa potiahla za pramienok vlasov. ,,'hoj." 

„Budeme s tym nieco robif?" povedal pohodiac hlavou smerom ku 
schodom. Krishna vsunul dievcafu pod tricko ruku, prikryl jej prs a potom 
sa smial, ked' ho po nej plesla. 

Pokrcila plecami a hryzla sa do pery. Nahnevane zavrtela hlavou. „To 
nie je moja vec. A nie je to tvoja vec." 

Sklopila zrak. „Pozri, je tu nieco, co som ti chcela povedaf. My slim, ze 
uz nebudem mocf vypomahaf v obchode, dobre? Mam nejake zalezitosti, 
povinnosti, a beriem si extra sichty v pozicovni -" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 212 

Pohybom ruky ju zastavil. „Som ti vd'acny za pracu, ktoni si urobila, 
Natalie. Nemusis sa ospravedliiovaf." 

„Okej," povedala. Nerozhodne sa poobzerala, potom sa zdalo, ze sa 
rozhodla a silno ho objala. „Davaj na seba pozor, okej?" 

Prislo mu to smiesne. „Ja sa o seba postaram, nerob si ani najmensie 
starosti. Este stale hl'adas pracu v mode? Myslim, ze Tropical bude v lete 
najimaf. Mohol by som im brnknuf." 

„Nie," povedala. „Nie, to je v poriadku." Pozrela sa cez piece a oci sa jej 
rozsirili. Zvrtol sa a uvidel, ze Krishna a Link si ich vsimli a ze Krishna cosi 
sepka do ucha Linkovi, ktory sa protivne usmieva. 

„Mala by som isf," povedala. Krishna mal ruku stale pod trickom 
dievcafa a zamaval Alanovi jej prsnikom. 



Reporter mal v pere dva piercingy a kratko zastrihnute mikrodredy a pozu. 

„Takze toto nechapem. Rozmiestnili ste po Markete drot -" 

„Bezdrot," povedal Kurt, prerusiac ho po desiaty raz za rovnaky pocet 
minut. Alan po hom sl'ahol pohl'adom. 

„Bezdrot, spravne." Chlapec prstami naznacil drobne uvodzovky, ktore 
znamenali, Ano, vymyslel si si vel'mi pekny zargon, trul'o. „Rozmiestnili sa 
po Markete bezdrot a idete spojif svoju sief s vel'kym vymennikom dolu na 
Front Street." 

„Nuz, na koniec," povedal Alan. Zalezitosf bola prilis komplikovana. 
Front Street, Market, otvorene siete... nemalo to ziadny fokus, nebolo to 
siivisle rozpravanie so zaciatkom, prostriedkom a koncom. Snazil sa to rano 
nad omeletou v kuchyni vysvetlif Mimi a ona sa v torn uplne stratila. 

„Na koniec?" Chlapec nahho vrhol pohl'ad piny vasniveho tinedzerskeho 
skepticizmu. Tvrdil, ze ma dvadsaf, ale vyzeral na sedemnasf a stal sa 
pukom v intenzivnom ocnom hokeji rozkosnych malych punkacok, ktore sa 
pri jeho prichode pred obchodom hlasili na vypomoc. 

„No, to je konecny del', ta celomestska sief s vol'nym pripojenim pre 
kazdeho, pine anonymna a zabezpecena proti zlomysel'nym utocnikom 
a nahodnym zasahom okolia." Alan zopal prsty a snazil sa vyzeraf seriozne 
a zaujato. 

„Jasne, toje ciel'." 

„Ale nie je to akoze vsetko alebo nic. Chceme spravif miestnu komunitu 
sucasfou siete. Ziskaf l'udi pre ucasf v sieti je rovnako dolezite ako 
poskytovanie samotnej siete - dopekla, sief, to su I'udia. Takze mame tento 
prechodny stupeh, tento sposob, ktorym sa kazdy moze pripojif ." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 213 

„To znamena co, premenovaf vasu sief na ParazitNet?" 

Kurt prudko prikyvoval. „'sne tak." 

„A ako najdem tie uzly ParazitNetu? Bude k dispozicii nejaka mapa 
alebo nieco so vsetkymi tymito informaciami? 

Alan pomaly prikyvol. „PremysTali sme nad mapovacou aplikaciou -" 

„Ale usudili sme, ze je to hliiposf," povedal Kurt. „Nikto nepotrebuje 
kreslif mapu Webu - jednoducho vyrastol a l'udia si nasli svoje vlastne 
osobite kutiky. Siete nepotrebuju centralizovanu autoritu, to su len refaze 
spiitavajuce mysle -" 

„Refaze mojej mysle?" Chlapec odfrkol. 

Alan ukl'udiiujuco zodvihol ruku. „Pockaj sekundu," povedal. „Vrafme 
sa o krok nazad a pohovorme si o hodnotdch. Tento projekt je o slobode 
prejavu a o spolupraci. Iste, bolo by krasne mat' celomestsku sief, ale podl'a 
mojej mienky je ovel'a dolezitejsie mat' mesto pine l'udi, ktore pracujii na 
tejto sieti preto, lebo si cenia slobodu prejav a chapu, ako nam jej spolupraca 
prinesie viae." 

„A tii slobodu prejavu dostaneme ako?" 

„Tak, ze dame kazdemu vol'ny pristup na Internet." 

Chlapec sa rozosmial a vrtel hlavou. „To je teda zvlastny druh ,vol'neho 
pristupu', teda aspori podl'a miia." Vytiahol svoj telefon. „Chcem povedaf, 
ze to je ako, ,Sloboda prejavu, ak si mozete dovolif laptop za dvetisic 
dolarov a chcete za nim sedief a pisat'.'" 

„M6zem ti postavif desktop z odpadu za dvadsaf dolcov," povedal Kurt. 
„V PC suciastkach sa topime." 

„Jasne, ako myslis. Ale co je to za slobodu prejavu? Sloboda prejavu, 
pokial' sedis doma s PC zapojenym do steny?" 

„No, ved' my nemame v umysle nahradif vsetky ostatne druhy prejavu," 
povedal Alan. „To je d'alsi prispevok ku vsetkym sposobom, ktorymi sa da 
vyjadrovat'-" 

„Ano, tak ako tato vecicka," povedal chlapec. Siahol do vrecka 
a vytiahol maly telefon. „Toto bolo zadarmo - nie za dvadsaf dolarov, nie 
dvetisic dolarov - proste zadarmo od telefonnej spolocnosti, vymenou za 
dvojrocny kontrakt. Kazdy dostal taky. Prave som bol v Indii, tam vidite 
l'udi pouzivaf ich v busi. A viete na co ich pouzivaju? Na prejav! Nie prejav- 
v-iivodzovkach v zmysle nejakej abstrakcie, ale na skutocne rozhovory" 

Chlapec sa naklonil dopredu a polozil si ruky na kolena a odrazu bolo 
omnoho fazsie mavnuf nad nim rukou ako nad akymsi subkulturnym 
stazistom. Mai tu bojovnii vaseh, ktoni Alan poznal u seba, u Kurta, u l'udi, 
ktori verili. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 214 

Alan si pomyslel, ze zacina tusif , preco prave tento stazista odpovedal 
na jeho tlacovu spravu: Nie preto, ze by bol prilis neznaly a nevidel cez 
taraniny, ale prave naopak. 

„Lenze to je komunikacia cez telefonnu firmu" udiv v Kurtovom hlase 
kazdemu bohemovi jasne naznacil, aky je to srackasticky napad. „Ako moze 
byf toto slobodnym prejavom?" 

Chlapec prevratil oci. „Ale no tak. Vy, starci, ohfnate nosy vzdy, ked' 
niekto o desaf rokov mladsi od vas poukaze na to, ze mobily su vlastne 
vel'mi dobry sposob, ako mozu l'udia medzi sebou komunikovaf - a to 
dokonca aj podvratne. Minuly rok som o torn napisal semestralny clanok: 
Volebni skrutineri v Keni sledujii urny od volebnych miestnosti do 
scitavacich miest a pouzivajii mobilne telefony na vyhlasovanie poplachu, 
ked' sa niekto s nimi snazi manipulovaf. Na Filipinach bolo pri pokuse 
o zastavenie vysielania zo sudu za korupciu v priebehu 15 minut 
zmobilizovanych dvadsaftisic l'udi pred prezidentskym palacom. 

„A predsa kedykol'vek niekto z mojej generacie hovori o torn, ake su 
mobily pre demokraciu dolezite, vzdy sa najde nejaky stural, ktory nam 
pedantsky vyklada, ze nase mobily nam nedavajii skutocnii demokraciu. 
Proste kopa sraciek." 

Odmlcal sa a vsetci na seba na moment zizali. Kurtovi ovisla sanka. 

„Ja nie som stary," povedal nakoniec. 

„Si starsi ako ja," povedal chlapec. Jeho ton sa zmakol. „Pozri, nechcem 
byf kruty, ale trpite generacnou slepotou. Internet je vyborny, ale nie je to 
posledna vec, ktoni kedy vynajdeme. Moj otec robil na salovych pocitacoch, 
PC povazoval za hracky. Ty si chlapik od pececok, takze pre teba je moj 
telefon hracka." 

Alan sa na chvil'u zahl'adel do kiita zadnej miestnosti Kurtovho obchodu 
a snazil sa usporiadaf myslienky. Tam vzadu medzi policami skatul' od 
mlieka naplnenymi trickami a sepletami dostal napad. 

„Fajn," povedal. „Dobre teda. Mozno, ze dnes je vonku dostatok 
slobody prejavu umoznenej mobilmi. Ale koniec-koncov" - pomyslel si na 
Lymana - „hovorime o telefonnej spolocnosti. O obrovskom nemotornom 
dinosaurovi, ktory sa meta v asfaltovej jame. O natvrdlom dinosaurovi, za 
ktoreho sa ostatne dinosaury hanbia, takze ho nikto z nich nechce 
zachrahovaf. 

„V sesfdesiatych rokoch sa ti l'udia siidili, aby bolo ilegalne pripojif do 
ich siete cokol'vek ine, nez od nich prenajate telefony. Ale viae k veci, 
s Internetovou sief ou dostavas iny druh slobody, nez s telefonnou sief ou - 
dokonca aj ked' ta Internetova existuje na sieti telefonnej spolocnosti. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 215 

„Ak vynajdes novy sposob pouzitia telefonnej siete - povedzme lacnejsi 
sposob realizacie dial'kovych hovorov pomocou internetovej telefonie, 
nemozes ju spustif bez povolenia prevadzkovatel'a siete. Musis isf k nemu 
apovedaf, ,Hej, vynasiel som sposobom, ako zlikvidovaf vasu 
najziskovejsiu sluzbu, mohli by ste to nainstalovaf na vasich ustredniach, 
aby sme mohli volaf zdarma?' 

„Ale na sieti hocikto moze vyvinuf akiikol'vek aplikaciu, ktoni jeho 
spolocnici budu pouzivaf. Nijaka centralna autorita nedala Webu povolenie 
na existenciu: Isty fyzik ju proste jedneho diia zlozil dokopy, rozoslal softver 
kolegom a za vel'mi kratku dobu mali Web l'udia na celom svete. 

„Takze net moze zif aj na telefonnej sieti a moze uzivaf hlasovu sluzbu 
ako aplikaciu, ale nie je viazany na telefonnu sief. Je mu jedno na cich 
drotoch alebo bezdrotoch zije. Ma vsetky cnosti, ktore su kl'iicom k slobode 
prejavu. Preto nam na tomto tak zalezi." 

Ako hovoril, chlapec netrpezlivo prikyvoval, naznacujiic recou tela, 
ktoni aj Alan rozoznal, ze to uz vsetko pocul. 

„Ano, v abstraktnom zmysle je cely rad veci, ktore sa na torn vasom 
Internete budu pacif. Ale ja hovorim o praktickych, neabstraktnych, 
neteoretickych kazdodennych zalezitostiach. O realnom svete. Telefon 
mozem ziskaf zdarma. Mozem sa s nim spojif s kazdym. Mozem povedaf 
cokol'vek sa mi zachce. Mozem ho pouzif hocikde. Iste, telefonny monopol 
je giganticka konspiracia, ako nas udrzaf pod palcom. Ale dokazete mi 
s vaznou tvarou tvrdif, ze pretoze nemozem spravif Web pre moj mobil ci 
vyvinuf dial'kove telefonovanie zdarma, tak som cenziirovany?" 

„Samozrejme, ze nie," povedal Kurt. Alan mu polozil ruku na piece, aby 
sa upokojil. „Fajn, toto nie je bud'-alebo. Mozes mat' svoje mobily, ja 
mozem mat' svoj Internet aobaja si budeme robif svoje. Kristepane, 
neznamena predsa, ze absencia Webu pre mobily alebo drahe dial'kove 
hovory su dobre pre slobodu vyjadrovania. Snazime sa uvol'nit' net tak, aby 
si ho nikto nemohol prisvojif alebo kontrolovaf. Snazime sa ho strcif na 
kazdy roh v meste, zadarmo, anonymne, pre kazdeho. Robime to pomocou 
recyklovaneho odpadu, a ako sucasf programu platime det'om bez domova 
dost' pehazi, aby sa dostali z ulice. Doriti, co sa na torn komu moze 
nepacif?" 

Chlapec ziirivo skrabal do svojho zapisnika. „Konecne nejake citaty, co 
sa daju pouzif. Chlapi, potrebujete popracovaf na udernosti. , Doriti, co sa na 
torn komu moze nepacif?' To je dobre." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 216 

S Linkom sa stretol nasledujiici den a Link mal so sebou stale tie svoje 
dievcatka. Sedeli u Greka na patiu, popijali pivo a smiali sa jeho vtipom. 

„Hej, vy ste ten chlapik s knihami," povedala jedna, ked' prechadzal 
okolo. 

Zastavil sa a prikyvol. „Spravne, to som ja," povedal. 

Link zoskrabkaval nalepku zo svojej fl'ase piva a pridaval franforce 
k potrhanemu papieru v popolniku. „Ahoj, Abe," povedal. 

„Ahoj, Link," povedal. Pozrel nadol na dievcenske tasky. „Pekne 
nalezy," povedal. „Gratulujem." 

Teraz mali na sebe nieco ine - dvojmo pletene neonove pop-artove saty 
a slnecne okuliare s kostenymi obnickami a biele leginy svietiace spod stola. 
Kopali nohami ausmievali sa a popijali pivo, ktore v ich rukach vyzeralo 
komicky vel'ke. 

Neniitene pozrel, kto obsluhuje u Greka v pokladni a videl, ze je to ten 
hlupak, jeho syn, ktory nebol dosf chytry na to, aby si uvedomil, ze 
servirovaf alkohol mladistvym znamena koledovaf si o vel'ke problemy. 

„Kde je Krishna?" spytal sa. 

Jedno dievca stislo srdieckovite pery do tenkej linky. 

A tak sa rozhodla bratovi pomocf , pretoze ked' sa z vasej viny niekto 
zmenil na hnoj, musite ten hnoj umyt. A tak sa rozhodla bratovi 
pomocf, co znamenalo, po prve, ze musela ho primaf, aby sa 
prestal spusfaf . 

„Zmizol," povedalo dievca. Jej palacinkovy mejkap sa pocas dha 
rozpustil v pote a jej akne nebolo take zle, aby ho potrebovala. „Zmizol 
behom, akoby zabudol na nieco dolezite. Vyzeral vyl'akane." 

„Co keby si zasla po d'alsie pivo," zlostne ju prerusil Link a Alan zacal 
tusif, ze Link sa stal Krishnovym Renfieldom, rekurziou Renfieldov, kazdy 
vniitri prechadzajiiceho, ako opacne matriosky: Vel'ky Link vniitri 
prostredneho Krishnu vniitri pahyl'a, co zostal z Darrela. 

A to znamenalo, ze ho musela dostat zo spolocnosti jeho zlych 
spolocnikov, co mienila dosiahnut jednoduchym trikom a to ich 
vystrasenim tak, ze sa z toho kompletne zoseru. 

Trucovito odisla a zostavajiice dievca si obzeralo spicky noh. 

„Link, kam odisiel?" povedal Alan. Ak sa Krishna kamsi ponahl'al alebo 
chcel nieco vidief, vedel si domyslief, co to bolo. 

Linkov vyraz tvare sa uzavrel, ako ked' sa zabuchnii dvere. „Neviem," 
povedal. „0dkiaF to mam vedief?" 

Dievca siichalo nohami spickami a usrklo si z piva. 

Vsetci sa pozreli na fl'asu. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 217 

„Grek by fa odtial' nadosmrti vyhodil, keby sa dozvedel, ze sem vodis 
maloletych," povedal Alan. 

„V Markete je kopec inych barov," prepracovane pokrcil Link svojimi 
novymi sirokymi plecami. 

Trey bol chlapec, ktory sa poznal sjej bratom od tretej triedy 
a ktoreho pubertou sposobene poskodenie mozgu z neho spravilo 
uplneho chmul'a. Raz ho pristihla prehrabovaf sa v ich kosi 
s bieliznou a privoniavaf kjej nohavickam a nakricala nanho a on sa 
len prikrcil a skeril sa ako maly a nech zurila ako chcela, ten uskrn 
mu z tvare nedokazala zmazaf . Uzije si to. 

„A vsetci poznaju Greka," povedal Alan. „Tri, dva, jedna." Otocil sa na 
opatku a vykrocil prec. 

„Pockaj!" zvolal Link. Dievca prehltlo chichot. Jeho hlas uz neznel 
suverenne ale zufalo. 

Alan sa zastavil, napoly sa otocil a netrpezlivo pozrel ponad piece. 

Link cosi zamumlal. 

„Co?" 

„Za Kurtovym obchodom," povedal Link. „Povedal, ze sa ide mrknuf 
dozadu za Kurtov obchod." 

„Dakujem ti, Link," povedal. Otocil sa uplne a stretol sa s pohl'adom 
druheho dievcafa. „Rad som fa spoznal," povedal. Chcel jej povedaf, Bud' 
opatrnd alebo Ddvaj si pozor alebo Zmizni, kym sa da, ale nic z toho by na 
iiu asi nespravilo veFky dojem. 

Usmiala sa a jej priateFka sa vratila s tromi pivami. „Mate pekny dom," 
povedala. 

Jej priatel'ka povedala, „Ano, je uzasny." 

„Dakujem vam," povedal. 

„Dovi," povedali. 

Linkov pohl'ad sa mu zavrtaval do bodu medzi lopatky celou cestou az 
po koniec bloku. 



Kensingtonske zadne ulicky boli bludiskom karavanov, plotov, slepych 
uliciek a uzkych priechodov. Deti, ktore sa tam vyznali, tam hravali hokej 
s loptickou takmer nerusene autami, narkomani si z nich spravili 
zapachajuce pisoare, bezdomovci si tam lebedili v nizkych budovach 
s blaznivymi uhlami, tinedzeri prichadzali maznaf sa vo vyklenkoch. 

Ale Alan tiez poznal ich tajomstva. Videl ich letecke snimky a s Kurtom 
ich preliezli krizom-krazom, ked' si overovali priamky dohl'adu pre ucely 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 218 

siete a do mapy na obrazovke zapichovali virtualne pripinacky na miesta, 
o ktorych si mysleli, ze by sa hodili na body pristupu. 

Takze akonahle dorazil na Kensington Avenue, vklzol za kiosk 
s guyanskymi pirozkami a presiel cez drevene vrata a blizil sa k zadnej casti 
Kurtovho obchodu. Opatrne. 

Zozadu sa kensingtonske hyrive farby arozhrkane vyvesne stity 
a subkultury ukazali byf len povrchom, supkou natiahnutou ponad 
obstarozne tehlove poschodove budovy s miniaturnymi dvormi 
a zanedbanymi garazami. Zozadu mohol kracaf po hociktorom obytnom 
predmesti, po beztvarej sivej zone nikoho a nicoho. 

Slnko zaslo za mrak a cela sceneria sa stala cimsi monochromatickym, 
akymsi ciernobielym klipom zo stareho domaceho filmu. 

Opatrne postupoval. Opatme preklzaval z priechodu do priechodu, 
presmykoval sa zjednej ulicky do druhej, krohu, ktory viedol k ulicke, 
ktora viedla ku Kurtovi. Opatrne, nacuvajuc, pozorujiic. 

A podarilo sa mu nepozorovane prikradnuf ku Krishnovi a Daveymu 
a vedel, ze tentokrat bol on, aspoii raz, v pozicii vrhaf kamene. 

Sediaci Krishna sa chrbtom opieral o skvarovy kvader ned'aleko 
Kurtovych zadnych dveri, nohy a ruky rozhodene, hlava sklonena 
v prosebnej polohe. V ustach mal nezapalenii cigaretu, ktoni si ako ozuvane 
sparadlo nervozne prehadzoval z kiitika do kiitika. Za nim, na kopke 
otlcenych a pokrivenych smetnych debien stal Dumont. 

Hlavu si opieral o zlozene ruky, ktore mal polozene na parapetnej doske 
a stal na spickach, aby videl cez okno. 

„Som hladny," povedal Krishna. „Chcem si isf vziaf nieco pod zub. 
Mozem odbehnuf po jedlo a vratif sa?" 

„Ticho," povedal Dewayne. „Uz ani slovo, ty mizerne hovno." Povedal 
to potichy neutralnym tonom, ktory vsak jeho slova popierali. Polozil hlavu 
nazad na svoje zlozene predlaktia, ako kojenec ukladajuci si hlavu na 
prsiach, a znovu hl'adel cez okno. „Aach," povedal, akoby sa napil. 

Krishna sa pomaly pozviechal asi na krok-dva od Daveyho a zahl'adel sa 
nahho. Rukou siahol do vrecka svojho bombera a vytiahol zapal'ovac 
a niekoFkokrat nim nervozne skrtol. 

„Nezapal'uj tii cigaretu," povedal Davey. „Neopovaz sa." 

„Ako dlho tu budeme?" v Krishnovom fhukani nebol ani naznak jeho 
zvycajnej nafukanosti. 

„Co je to za cloveka?" povedal Davey. „Co je to za cloveka? Je 
zamilovany do mojho brata, ked' ho vidi, ziza nahho kravskymi ocami, visi 
mu na ustach ako zamilovane dievca." Protivne sa zasmial. „Ako tvoje 
zamilovane dievca, Tak ako nahho pozera ona. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 219 

„Zaujimalo by ma, ci ju uz mal. Myslis, ze hej?" 

„To je mi fuk," nevrlo povedal Krishna a nadvihol sa na spicky. Zacal sa 
prechadzaf a Alan nahlivo cuvol do vyklenku dveri, v ktorom sa ukryval. 
„Je moja bez ohl'adu na to s kym kefuje. Vlastnim ju." 

„Pozri sa na to," povedal Darrel. „Pozri naiiho ako sa im prihovara, 
svojej malej armade, ako general prednasajiici povzbudzujucu rec. To ma od 
mojho brata, som si isty. Vsade kam ide, nechava za sebou zastup 
manipulatorov, ktori riadia zivoty inych l'udi." 

Alanovi sa zovrel zaludok a sedacie a stehnove svaly ho odrazu 
rozboleli ako od rychleho behu. Myslel na svojich protezantov a ich 
obchody a ich mladych zamestnancov, ktori sa od nich ucia remeslu tak, ako 
sa oni ucili od neho. Ako dlho ho Don pozoroval? 

„Kedy to urobime?" Krishna vypl'ul cigaretu a z krabicky vytriasol 
d'alsiu a strcil si ju do ust. 

„Nezapal'uj to," povedal Drew. „Urobime to, ked' poviem, ze je cas, aby 
sme to urobili. Najprv musis pozorovaf. Pozorovanie je najdolezitejsie. Tak 
zistis, co sa ma urobif a komu. Tak zistis, kde mozes najviac ublizif." 

„Ja viem, co treba urobif," povedal Krishna. „M6zeme proste isf dnu 
a cele to rozflakaf a vymrdaf s nim. Mne to tak celkom vyhovuje. A vysle to 
aj ten spravny signal." 

Danny zrazu zoskocil zo smetnej debny a suchy skrabot tvrdej scernetej 
koze o dlazbu Krishnu zastavil uprostred kroku. Davey k nemu kracal na 
svojich nozkach do O s krivymi bedrami, bolo to skor cupitanie ako chodza, 
pohyb akehosi nel'udskeho stvorenia nezvyknuteho na dve nohy. 

„Pozoroval si vobec niekedy ten tvoj druh? Rozumies im vobec aspoh za 
mak? Len preto, ze sa ti podarilo ziskaf trochu moci nad jednym z mojich 
l'udi, myslis si, ze vsetkemu rozumies? Nerozumies. Tento tu je mojmu 
bratovi lojalny do spiku kosti. Ked' mu rozmlatis ten jeho maly obchodik, 
pojde si po ochranu za mojim bratom abude mu coraz vernejsi. Prosim, 
prestah si namysl'af, ze cokol'vek vies, bude to pre nas ovel'a jednoduchsie." 

Krishna stuhol. „Aj ja viem veci," povedal. 

„Tvoje ubohe vtacie dievcatko je nic" povedal Davey. St'azka prisuipil 
ku Krishnovi, postavil sa mu skoro na spicky noh a premeriaval si ho. 
Krishna mimovol'ne o krok ustiipil. „Mala sirotka, najdiich bez klanu a 
akejkol'vek magie." 

Krishna zafal paste vo vreckach svojej kozmickej futuristicko- 
sarkastickej bundy. „Viem o vets nieco," povedal. „0 vasom druhu." 

„0, ano?" Daveyho ton bol hlboky, zlovestny. 

„Viem, ako vas rozoznaf, dokonca aj ked' sa maskujete za normalnych. 
Dokazem vas zbadaf v dave, v priebehu sekundy." Usmial sa. „Ty si 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 220 

pozoroval moj druh cely tvoj zivot, ale ja som pozoroval vas druh cely moj 
zivot. Videl som vas v metre a viesf obchodiky na rohu a ucif v skolach 
a vozif sa do prace." 

Vtedy sa Davey usmial vyceriac scernete pahyle. „Ano, to dokazes, to 
bezpochyby dokazes." Natiahol drobnii, utlu nicku apohladil vniitro 
Krishnovho zapastia. „V torn si vel'mi sikovny, to teda ano." Krishna 
zatvoril oci a fazko dychal nosom, ako od bolesti alebo v extaze. „To je 
uzitocna schopnosf." 

Chvil'ku tak stali a Davey pomaly prechadzal koncekmi prstov po 
Krishnovom zapasti. Potom zrazu schmatol Krishnov palec a vyvratil mu ho 
d'aleko dozadu. Krishna prudko padol na kolena a skvikol od bolesti. 

„Dokazes spozorovaf moj druh, ale nevies o nas nic. Ty si nic, rozumies 
mi?" Krishna pomaly prikyvol. Alan v palci zacitil licastne svrbenie a na 
tvari chapajuci uskrn, ked' videl Krishnu kl'aknuf si apodvolif sa.. 
„Rozumies mi?" Krishna znovu prikyvol. 

Davey ho pustil a Krishna sa pomaly pozviechal na nohy. Davey ho 
znovu chytil za zapastie, jemne. „Pod'me ti zohnaf nieco pod zub," povedal. 

Nez si to Alan uvedomil, boli takmer pri hom. Kracali dolu ulickou 
priamo k jeho ukrytu. Pritisol sa k dveram a krv mu hucala v usiach. Boli len 
krok alebo dva od neho a potom, co nerozvazne hlasito zalapal po vzduchu, 
stisol pery a zadrzal dych. 

Nebolo mozne aby ho minuli. Pritlacil sa k dveram silnejsie a tie sa 
zrazu otvorili a chladna ruka sa mu obtocila okolo bicepsu a vtiahla ho do 
temnej garaze, pachnucej po oleji a stuchline. 

Potkol sa na vlastnej pate a zacal padaf, ale par nik ho chytil a jemne ho 
zlozil na dlazku. 

„Ticho," chrapl'avo sepkal hlas, ktory nedokazal zaradif. 

A zrazu vedel, kto bol jeho zachrancom. Micky sa postavil a dlho 
Billyho objimal. Bol vychudnuty ako smrt'. 



Treyovo telefonne cislo bolo stale v databaze videopozicovne a tak 
mu zavolala. 

„Ahoj Trey," povedala. „Tu je Lara." 

„Lara, ahoooooooj," povedal tonom, ktory ju nenechal na pochybach, 
ze si predstavoval jej nohavicky. „Prepac, tvoj bracho tu neni." 

„Nechces ma dries vziaf na veceru?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 221 

Ticho na druhej strane ju takmer rozosmialo, ale zahryzla si do pery 
a prevratila oci, co pobavilo dievcinu, ktora sa prehrabavala v kung- 
fu eposoch a zjavne nacuvala. 

„Trey?" 

„Lara, ech, ano, vel'mi rad, jasne. Ide o nejake stretnutie, alebo..." 

„Nie, Trey, myslela som, ze by sme to medzi nami mohli udrziavaf . 
Budem v obchode do siestej - prides po mha?" 

„Hej, dobre. Dobre! Iste. Uvidfme sa vecer." 



Brad bol taky chudy, ze vyzeral ako mrtvola. Ale stale bol vysoky a vlasy 
a bradu mal narastene do dlhej, zapachajucej hrivy plnej uzlikov a spiny. 
V polosere garaze bol okamzite identifikovatel'ny ako tulak. 

Stisol Adama v objati, ktore smrdelo mocom apijatikou, objati 
podobnom zovretiu zvazkov konarov. 

„Mam fa rad," povedal. 

Andrew cuvol a pridrzal si ho od seba. V kozi mal hlboke zahyby 
olemovane sadzami, oci mal potiahnute cimsi, co vyzeralo ako kal z mlaky. 

„Brady. Co tu robis?" 

Zodvihol prst aprilozil si ho na usta, potom znovu otvoril dvere do 
prazdnej ulicky. Alan vykukol smerom kam odisli Davey a Krishna prave 
vcas, aby ich videl zahniif za vzdialeny roh. 

„Pockaj este mimitku," Blake skoro uplne privrel dvere. O chvil'ku na to 
poculi, ako sa otvorili ine dvere a potom Kurtove refazami ovesane bagance 
predupali opacnym smerom. Nacuvali ako sa vzd'al'uju a potom Brian dvere 
zasa nasiroko otvoril. 

„Uz je to poriadku," povedal. 

Vystupili do slnecneho svetla a Bert sa pomaly pobral prec. Alan ho 
dobehol a Bert ho kostnatymi prstami chytil za rameno a oprel sa ohho. 
Trochu krival. 

„Kde si bol?" spytal sa Alan, ked' boli na polceste domov vd'aka 
Blakeovym sebaistym a sikovnym odboceniam. 

„Pozoroval som fa," odpovedal, „samozrejme. Ked' som prisiel do 
mesta, tyzdeh som pracoval na dostihoch a zarobil som si dosf na to, aby 
som vyzil par mesiacov, avyhybal som sa drsnym chlapikom, ktori ma 
videli vyhravaf a cakali, ze ma drapnii niekde na zastavke. Zarobil som si 
dosf a potom som fa siel pozorovaf . 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 222 

„Samozrejme som vedel, kde si. Vzdy som vedel, kde si bol. Mohol som 
fa vidief vzdy, ked' som zavrel oci. Vedel som, ked' si otvaral obchody 
a v noci a aj pocas rusnych casti diia som sa prechadzal okolo nich, aby som 
ich lepsie pochopil. Daval som na teba pozor, Alan, strazil som fa. Ale 
potreboval som sa dostaf k tebe blizko, aby som fa mohol citif a pocuf 
a vidief, vidief fa v duchu mi nestacilo. 

„Pretoze som potreboval vedief preco. Videl som co, ale musel som 
vedief preco - preco si otvaral tie obchody? Preco si vravel to, co si vravel? 
Musel som sa dostaf dostatocne blizko, pretoze z vonku je nemozne vedief, 
ci zmurkas, lebo mas tajomstvo alebo ti len nieco padlo do oka alebo si 
uf ahujes z niekoho, kto zmurka, alebo si skusas zmurknutie, aby si neskor 
vedel, ake to je. 

„Su to styri roky, co fa pozorujem, kedykol'vek mozem, len ked' mi 
dojdu peniaze, tak sa vraciam na dostihy, a vies ty co? Viem, co robis." 

Alan prikyvol. „Hej," povedal. 

„Pozorujes. Robis to, co ja. Pozorujes ich, aby si prisiel na to, co vlastne 
robia." 

Alan prikyvol. „Hej," povedal. 

„Nevies o svete o nic viae ako ja." 

Alan prikyvol. „Hej," povedal. 

Billy zavrtel hlavou silnejsie sa oprel o Alanovo piece. „Potrebujem 
drink," povedal. 

„V chladnicke mam nejaku vodku," povedal Alan. 

„Dal by som si trochu z irskej whisky z pribornika v obyvacke." 

Adam nahho ostro pozrel, ale on len pokrcil plecami a previnilo sa 
usmial. „Pozoroval som," povedal. 

Prechadzali krizom cez park a Buddy sa zastavil a prezeral si fontanu. 
„Tadial'to vzal Edwarda, vsak? Videl som to." 

„Ano," povedal Alvin. „Vies, kde je teraz?" 

„Ano," povedal Billy. „Je po hom." 

„Ano," povedal Adam. „Ano." 

Znovu vykrocili, Billyho krivanie zosilnelo. 

„Co mas s nohou?" 

„S chodidlom. Minuly rok som stratil dva prsty kvoli omrzlinam, nedal 
som si to poriadne osetrif ." Smrdel mocom a alkoholom. 

„Oni... nenarastli ti znovu?" 

Bradley zavrtel hlavou. „Nie," povedal. „Mne nie. Ahoj, Krishna," 
povedal. 

Alan sa pozrel k susedom na verandu. Stal tam Krishna, nehybne oprety 
o stenu. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 223 

„Tvoj kamarat, hm?" povedal Krishna. „Priatel'?" 

„Ponukol mi fl'asu vina, ked' s nim pojdem domov," povedal Bradley. 
„Najlepsia ponuka za posledny ryzderi. Mas chuf na trio? Na, jaksapovie, 
,zujmichuj'?" 

Krishna skrivil tvar do prepracovaneho uskl'abku. „Grc," povedal. 

„Maj sa, Krishna," povedal Buddy. Alan vlozil kluc do zamky a otvoril. 

Blaine prekrivkal najkratsou cestou k priborniku a vzal pamatnu karafu 
Jim Beam Apollo 8, v ktorej Adam drzal Bushmills 1608 a nalial si jej piny 
vysoky pohar. Vypil ju na dva dusky, potom v ustach preval'oval jazykom a 
so zatvorenymi ocami vydychoval vypary. 

„Na tuto fl'asu som myslel, odkedy si ju kupil," povedal. „Tato pijatika 
je legenda. Boze, to je dobrota. Chcem povedaf, boha, to je zazrak." 

„Je to dobre," povedal Andrew. „Ked' chces, mozes si daf viae." 

„Hej," povedal Burke a nalial si d'alsi poharik. Odniesol si ho aj 
s karafou k pohovke a usadil sa na nej . „Pekny gauc," povedal. „Pekna 
obyvacka. Pekny dom. Aj ked' nie celkom normalny." 

„Nie," povedal Andrew. „Nezapadam vel'mi dobre." 

„Ja som zapadol vyborne." Vypil d'alsi hit whisky a nalial si d'alsiu 
dvadsat'dolarovu porciu. „Vyborne, to je fakt. Som uplne neviditel'ny 
a nerozoznatel'ny. Uz sesf mesiacov spavam v Skotskej misii a nikto sa mha 
dvakrat nepozrel. Ani nedokazu ukradmif moje veci, lebo vzdy, ked' to 
skusia, ked' si v noci pridu pre moje topanky alebo jedlo, vzdy som hore 
a pozeram na nich a len vrtim hlavou." 

Cela obyvacka teraz pachla po vyparoch z whisky s primesou cpavku. 
„Co keby som ti nasiel nejake oblecenie a uterak?" 

„Zeby som sa ocistil? Zeby som sa zbavil tohto ochranneho sfarbenia 
a stal sa znovu viditel'nym?" Znovu sa napil a vydychoval vypary. „Iste, 
preco nie. Preco nie. Je cas byf viditel'ny. Ty si ma videl, Krishna ma videl. 
Davey ma uvidi. Akurat, ze ja ich musim vidief prvy." 

A tak nechal nech ho starsi brat odvedie za ruku hore schodmi do 
kupel'ne s brozurkami napuchnutymi od vlhkosti a zaramovanymi 
bezcennymi gycovymi kresbami. A tak nechal nech ho brat strci pod bodavu 
honicu sprchu avysamponuje mu vlasy aporiadne mu vydrhne kefou 
chrbat, splachne zazrami spinu ulic - hoci mozole na jeho rukach ostali 
cierne od sadzi ako labky potulnej macky. A tak nechal nech mu starsi brat 
vyumyva pahyle prstov na nohach, kde koza vyzerala ako zlostna zvrastena 
jazva, ako pupok, ktory ani jeden z nich nemal. 

A tak nechal nech mu brat pristrihne bradu, najprv noznicami a potom 
elektrickym holiacim strojeekom, a tak nechal nech mu brat vycese dlhe 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 224 

vlasy a stiahne mu ich gumickou, ktorii vzal zo zvazku brokolice zo 
zeleninoveho salatu. 

A tak, ked' bola cela praca hotova a bol obleceny do privel'kych siat, 
ktore viseli na jeho prepadnutom hrudniku a palickovitych nohach ako stan, 
bol celkom triezvy a celkom cisty a celkom iny. 

„Vyzeras dobre," povedal Adam, ked' si Brant prechadzal prstami po 
brade a prezeral si svoj odraz v zrkadle na dverach Alanovej pracovne, ktore 
siahalo az po zem. „Vyzeras vyborne." 

„Vyzeram napadne. Viditel'ne. Zvykol som si, ze sa po nine oci len tak 
sklznu. Teraz sa na nine zastavia, hoci len na par sekund." 

Andy prikyvol. „Zaiste, je to tak. Vies, byf neviditel'ny nie je to iste ako 
byf normalny. Normalni l'udia su viditel'ni." 

„Ano," utrapene prikyvol Brad. Znovu si siahol na hladke vpadnute lica. 

„M6zes ostaf tu," povedal Alan a gestom ukazal na pracovnu. Jeho stol 
a jeho laptop a jeho kratky zaciatok poviedky sedeli v prostriedku izby, 
obklopene nahadzanymi bodmi pristupu v roznych stadiach opravy 
atlacenou literatiirou plnou optimistickeho netechnickeho vysvetlenia 
ParazitNetu. „Toto vsetko odtial' vypracem." 

„Hej," povedal Billy. „To by si mal. Daj to do skatul' v pivnici. 
Pozoroval som fa, ako tu saskujes s tymi bezdrotovymi hrackami a, vies, ani 
to nie je naozaj normalne. Je to zufalo cudacke. Danny ma pravdu - ten Kurt 
fa nasleduje akoby bol do teba zamilovany. To nie je normalne." Ocervenel 
a zafal paste. „Kriste, Adam, zijes tu v tomto prekliatom muzeu a pribijas na 
rohy budov tie tvoje debilne skolske vedecke projekty. Ako kometa vlecies 
za sebou chvost malych narkosov, co si kupuju fet za prachy, ktore si 
zarobia pracou pre teba. Ty nie si iba viditel'ny, ty ziaris ako majak, a si taky 
cudny, ze este aj mne z teba naskakujii zimomriavky." 

Ako sa prechadzal po miestnosti, jeho bose nohy na ziarivom chladnom 
dreve plieskali, zranena noha inak ako zdrava. 

Andy hl'adel von oknom na zelene javorove listy chvejiice sa vo vetre. 
„Kupuju si drogy?" 

Benny odfrkol. „Financujes kazdotyzdenne heroinove vecierky vo dvoch 
skladistiach na Oxfordskej atri raverske party mesacne dolu na Liberty 
Street." 

Pozrel sa na strop. „Mimi sa zobudila," povedal. „Mal by si nas 
predstavif." 

Mimi si udrziavala vlastny zivotny rytmus, zvacsa nocny, fapkala 
potichy po dome ked' spal, mlcky prichadzala do postele po torn, ako vstal 
a odisiel do kupel'ne. Uz vyse tyzdha s nim neprehovorila ani slovo a on jej 
tiez nie nehovoril. Nebyf pochrapkavania a tepla v posteli, ked' sa ukladal, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 225 

a ranneho riadu v dreze, bolo by to, akoby s nim ani nebyvala. Nebyf toho, 
ze si stale uvedomoval jej pritomnosf v dome atriciek s vystrihnutymi 
chrbatmi v kosi na bielizen, to bolo, akoby zil sam. 

Nebyf noza, ktory nasiel pod matracom, s kompasom v rukovati, 
s blyskavym pilovitym ostrim, mozno by zabudol na tie kridla, ktore teraz 
siahali takmer az po zem. 

Kroky prechadzajuce od hlavnej spalne do kupel'ne. Zastavenie sa na 
vrchu schodisfa. Slabe zakasl'anie. 

„Alan?" 

„To je v poriadku, Mimi," povedal. 

Zisla dolu v boxerkach a plachtou komplikovane omotanou okolo hrude 
tak, aby jej kridla ostali vol'ne. Ich spicky sa dotykali zeme. 

„Toto je mqj brat Bentley," povedal Adam. „Rozpraval som ti o riom." 

„Ty vidis buducnosf," povedala vycitavo. 

„Ty mas kridla," povedal. 

Podala mu ruku a on iiou potriasol. 

„Chcem rariajky," povedala. 

„S tym suhlasim," povedal Brent. 

Alan prikyvol. „Ja varim." 



Urobil palacinky ado ovocneho salatu nakrajal hrusky amarhule ajablka 
a banany. 

„To mi pripomina palacinkareri v mestecku," povedal Bart. „Pamatas?" 

Adam prikyvol. Byvalo to Ed-Fred-Georgeove oblubene miesto na 
nedel'ny obed. 

„Teraz zijes tu?" povedal Mimi. 

Alan povedal, „Ano." Vklzla mu rukou do dlane a stisla mu palec. Bolo 
to necakane a prijemne. 

„Povies jej to?" povedal Billy. 

Odtiahla ruku. „Co je?" Jej hlas bol chladny. 

Billy povedal. „Z tajomstiev nevzide nic dobre. Krishna a Davey planuju 
zautocif na Kurta. Krishna vravi, ze fa vlastni. Pravdepodobne si pre teba 
pride." 

„To si videl?" povedal Adam. „Jeho, ako si pre hu pride?" 

„To nie je ten druh vizie. Len rozumiem l'ud'om dosf na to, aby som 
vedel, co to znamena." 

Trey sa s nou stretol o siestej a bol tucnejsi, nez si ho pamatala, 
jeho skolske svalstvo scasti preslo do tuku. Do ruky jej strcil darcek, 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 226 

hnede papierove vrecusko s litrovkou lacnej vodky. S uskrnom mu 
pod'akovala a vlozila si ho do batozka. „Je pekny vecer. Vyrazme si 
von a zajedzme si v High Parku." 

Videla, ako sa mu v hlave otacaju kolieska, jedlo plus chlast plus 
park v ustrani rovna sa pipinka, pipinka, pipinka, a dovolila, aby sa 
koncekom jazyka dotkol jej pier. Bude to Tahsie, nez si myslela. 

„Ako spoznas rozdiel?" povedal Arthur. „Medzi videnim a chapanim?" 

„Tie si nikdy nepomylis. Vizia je akoby si si pamatal, ako si niekoho 
spehoval, ibaze si ho nespehoval. Akoby si stal za nim a on si to nevsimol. 
Pocujes to, citis to, vidis to. Niekedy akoby si stal v nom, akoby sa to stalo 
tebe. 

„Chapanie je uplne ine. Je to ako hlasok v tvojej hlave, ktory ti to 
vysvetl'uje, vravi ti, co to vsetko znamena." 

„Ach," povedal Andy. 

„Myslel si si, ze si videl, vsak?" 

„Hej. Myslel som si, ze sa mi miha cas a zomriem, alebo znovu zabijem 
Daveyho, alebo nieco take. Ale bol to pocit, nie akoby som tam bol, nie 
akoby mi ktosi cosi vysvetl'oval." 

„Stane sa to?" spytala sa Mimi Brada. 

Brad sklopil zrak na stol. „,Odpoved' nejasna, spytajte sa neskor.' To 
zvykla vravievaf Magicka Gul'a 8, ktoru som si kedysi kupil v obchode." 

„Znamena to, ze nevies?" 

„Myslim, ze to znamena, ze nechcem vedief." 



„Ziadne obavy," povedal Bert. „Dnes vecer je Kurt v bezpeci." 

Alan si prestal snurovaf topanky a zvratil sa dozadu na lavicke 
v predsieni. Mimi umyla riady, Bill ich poutieral a on sa strachoval o Kurta. 
Ale az ked' to uz nemohol vydrzaf a chcel sa pobraf a vyhl'adaf ho a, ak to 
bude nutne, priviesf domov, az vtedy sa s nim Billy prisiel porozpravaf. 

„Vies to urcite?" 

„Ano. Je na veceri so zenou, potom ju berie na kutranie po smetiakoch 
a potom sa vracia a ide spat'. Vidim to." 

„Ale ty nevidis vsetko?" 

„Nie, ale toto vidim." 

„Fajn," povedal Adam. Zoci-voci tymto predpovediam sa citil 
bezmocny, akoby buducnosf bola cosi predurcene a nemenne." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 227 

„Musim isf na zachod," povedal Billy a odisiel hore schodmi a Alan sa 
presunul na pohovku aroztrzito listoval starym vydanim Alice v Krajine 
zdzrakov, z ktorej sa odlepovala mramorovana titulna strana. 

O chvil'ocku nato sa k nemu pripojila Mimi, posadila sa k nemu, kridla 
rozprestrela pozdlz operadla pohovky. 

„Ake vel'ke asi vyrastii, co myslis?" upravujiic si ich sa opytala. 

„Ty to nevies?" 

„Su vacsie ako kedykol'vek predtym. To bolo dobre jedlo," povedala. 
„Myslim, ze by som sa mala isf pozhovaraf s Krishnom." 

Adam potriasol hlavou. „Fiha." 

„Nemusis staf medzi nami. Mozno ho presvedcim, aby vas nechal na 
pokoji, vasu rodinu." 

„Mimi, o torn ani nemienim diskutovaf." 

„Je to spravna vec," povedala. „To, ze tu ostavam, nie je k tebe fer." 

„Ty si chces nechaf odrezaf kridla," povedal Alan. „Preto sa k nemu 
chces vratif ." 

Odtiahla sa, akoby ju udrel. „Nie -" 

„Je to tak. Ale co ti Billy nepovedal je, ze Krishna chodi s inymi zenami, 
dnes som ho videl. S dievcafom. Mladym. Peknym. Normalnym. Ak fa 
vezme spaf , bude to ako hracku, nie ako milenku. On nedokaze milovaf ." 

„Kriste," povedala. „Preco to hovoris?" 

„Pretoze nechcem vidief ako sama seba nicis, Mimi. Ostah tu. Spolu si 
s Krishnom poradime. A s mojim bratom. Teraz je tu Billy, to znamena, ze 
nas nemozu necakane prepadmif ." 

„A co toto?" povedala a mavla kridlami, jeden mohutny naraz rozpnidil 
vzduch v celej izbe az odfiiklo uvol'nenu titulku Alice v Krajine zdzrakov ku 
kozubovemu rostu. „S tymto si tiez poradis?" 

„Co odo mha chces, Mimi?" Nahneval sa. Cele tyzdne s nim 
neprehovorila a teraz - 

„Odrez ich, Alan. Sprav zo mha zasa niekoho, kto moze isf von, kto sa 
moze ukazaf . Urob to. Mam noz." 

Adam zatvoril oci a stisol ich. „Nie," povedal. 

„Zbohom," povedala, postavila sa a vykrocila ku schodom. Na poschodi 
bolo pocuf splachnutie toalety a tecucu vodu v umyvadle. 

„Pockaj !" povedal a rozbehol sa za hou. Ruku mala na kl'ucke. 

„Nie," povedala. Plakala. „Nezostanem. Nedam sa znova chytif do 
pasce. Je lepsie byf s nim ako v pasci -" 

„Urobim to," povedal. „Ak to budes chcief aj o dva dni, urobim to." 

Vazne nahho pozrela. „0 tomto mi neklam," povedala. „Neopovaz sa mi 
klamaf." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 228 

Chytil ju za ruky. „Prisaham," povedal. 

Zhora zo schodov sa ozvalo, „Hups," povedal Billy. „Myslim, ze sa 
poberiem do postele." 

Mimi sa usmiala a vasnivo Alana objala. 

Treyova vasnivosf prisla s jeho opilosfou. Najprv vlhko chladna ruka 
okolo jej pleca, potom nahodny dotyk jej prsnika, potom nemotorny 
bozk na okraj jej ust. Tak d'aleko to mienila nechaf zajsf . Pockala, az 
sa pohol kd'alsiemu bozku, potom vykizla spopod jeho ramena, 
takze spadol ku korenom vel'keho stromu, o ktory sa opierali. Skor 
ako sa mohol pozviechat ho tresla fl'asou od vodky do hlavy, potom, 
kym sa kolisal a nariekal, pokojne vytiahla z tasky lovecky noz, ktory 
si kupila v obchode s turistickymi potrebami. Odtiahla mu od hlavy 
jednu ruku a otocila mu ju, potom mu rychlo pretiahla ostrie napriec 
dlahou a rozrezala ju az k svalu. 

Nebola si ista, ci to bude schopna urobit, ale bolo to I'ahsie, nez si 
myslela. Nebolo sa coho obavaf. Bola schopna tohto a aj viae. 



Po prvykrat, odkedy sa vratili domov, isli do postele spolu v torn istom case, 
ako domacky par, a Mimi zalovila pod vankusom a cosi polozila na celo 
postele s plechovym cink, prilis plechovym na lovecky noz. Alan zazmurkal. 
Bol to robot, ten ktoreho jej kedysi dal, mila vecicka s krakelazou 
holandskych majstrov na suknicke z plechovky od tuniaka. 

„Je krasny," povedala. „Ako ty." Pevne ho obtocila kridlami, makka 
kozusinka maksia ako najmaksi vlneny sal, vtlacila svoje kolena s jamkami 
do medzier medzi jeho nohami a pritulila sa. 

Ked' ho zacala boliet ruka, plakal ako dieta. Namierila hrot noza na 
jeho tvar, dost bllzko na to, aby ho mohla bodnut, ak by bolo treba. 
„Ak nebudes kricaf, nezabijem fa," povedala. „Ale vezmem si jeden 
clanok z prsta na ruke a jeden na nohe. Len aby si vedel." 

Snazil sa nezaspaf, snazil sa ostaf hore a vychutnavaf si ten pocit, ked' 
sa k nemu pritlacala, jej dych na jeho siji, objatie zahybov jej poskladanych 
kridel, ale nedokazal udrzaf oci otvorene. Coskoro zaspal. 

Nevedel povedaf co ho vyrusilo, ale zrazu zistil, ze je omamene 
prebudeny v tesnom teple tych kridel, pevne obtoceny. Pozorne nacuval, 
zacul cosi, plechovy zvuk. Robot. 

Mai piny mechur. Jemne sa vyplietol od Mimi, z jej kridel, a postavil sa. 
Robot bol tam, silueta na konci stola. Usmial sa a odfapkal na zachod. Ked' 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 229 

sa vratil, nasiel Mimi roztiahnutu cez celii postel', okupujiic celii jej sirku aj 
dlzku, na tvari l'ahky nezbedny usmev. Zacal vklzaf nazad do postele, ked' 
zacul ten zvuk, tichucky plechovy sramot. Pozrel na robota. 

Hybal sa. Jeho ruky sa pohybovali. To bolo nemozne. Jeho ruky boli len 
namal'ovane. Prudko sa posadil, vyrusiac tak Mimi, ktora zamrncala, a cosi 
male a skrivene sa zjavilo za robotom a rozbehlo sa k hrane stola. Sposob, 
ako ta vec bezala, mu pripominal pascou skalicene zvieratko. Instinktivne sa 
odtiahol, ale siahol po stolnej lampe a zazal ju. 

Mimi zvrastila viecka a zakryla si tvar dlaiiami, ale on si to sotva 
vsimol, hoci aj podrazdene zavrcala. Pozeral na malu dokalicemi vec, ktora 
sa snazila dostaf dolu zo stola na Miminej strane postele. 

Bol to Allen. Hoci ho nevidel skoro 20 rokov, spoznal ho. Drobny, 
znetvoreny, krivonohy, aj tak bol jeho vernym obrazom. Drzal si ho Davey 
cele tie roky? Opatroval ho v klietke? Mucil ho spendlikmi? 

Mimi znovu zaupela. „Vypni to svetlo, zlatko," povedala - chvil'ka 
domackosti. 

„Hned'," povedal a blizil sa k Allenovi, ktory sa chulil do seba, zizajuci 
a sialeny. 

„Ssss," vydychol Alan. „To je v poriadku." Vel'mi pomalicky 
priblizoval jednu ruku k stolu, naklahajiic sa ponad Mimi, kolenom si 
odtlacal z cesty jej kridlo. 

Allen cuvol este d'alej. 

„Co to robis?" posadila sa Mimi a zmurkala nahho. 

„Nehyb sa," povedal jej. „Nechcem to vyl'akaf. Nekric anerob prudke 
pohyby. Spolieham sa na teba." 

Jej oci sa zaoknihlili a pomalicky pozrela na druhii stranu ku koncu 
stola. Prudko sa nadychla, ale nevykrikla. 

„Coje-" 

„To som ja," povedal. „Vyrastlo to z mojho kiiska. Z mojho palca. 
Potom, co mi ho Davey odhryzol." 

„Jezis," povedala. 

Allen sa triasol a Alan sa mu vrniac prihovaral. 

„Je to zranene," povedala Mimi. 

„To je uz davno," povedal Andreas. 

„Nie, teraz. Krvaca." 

Mala pravdu. Tvorila sa pod tym perlicka krvi. Alan natiahol ruku d'alej . 
Allenovo skrivene cupitanie bolo ubohe. 

So zadrzanym dychom to Alan jemne zdvihol, hojdal to v dlaniach. 
Slabo sa to zvijalo a metalo. „Sss," povedal znovu. Ruky mal okamzite klzke 
a lepkave od krvi. „Sss." Cosi ostre ho bodlo v dlani. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 230 

Teraz, keel' to mal blizko, zbadal odkial' ta krv pochadza: Z nafuknuteho 
bruska, surovo prebodnuteho odlomenou ihlou. 

„Zakryte sa," povedal Bradley, „idem k vam." Poculi jeho krivajuce 
kroky. 

Mimi si vytiahla prikryvku az pod bradu. „Dobre," povedala. 

Bert rychlo otvoril dvere. Mal na sebe len priveFke dzinsy od Alana, 
vychrtlii hrud' a dokalicene chodidla mal hole. 

„Zomrie to," povedal Brad skloneny vedl'a postele. „Davey to prebodol 
a poslal s tym Linka. Nevydrzi ani celu noc." 

Adam mal pocit, ze sa dusi. „M6zeme mu pomocf," povedal. „M6ze sa 
uzdravif. Uzdravilo sa predtym." 

„Tentoraz nie. Vidis, ake mabolesti? Salie." 

„Tak co chces aby som urobil?" 

„Musime ho zbavif trapenia," povedal Brad. „Tak je to spravne." 

Vec vjeho rukach sa zamrvila avydala slaby utrapeny zvuk. „Sss," 
povedal Alan. Ten zvuk znel ako vzlykanie, ale tichucke, take tichucke. 
A slabe. 

Mimi povedala, „myslim, ze mi bude zle." 

„Hej," povedal Brian. „Hej, to vidim." 

Vstala z postele nevsimajuc si svoju nahotu a pretisla sa okolo neho von 
dverami, do kupel'ne. 

„Prestan sa spravaf ako decko," povedala Treyovi, ked' si zvieral 
chodidlo. „Uz to skoro prestalo krvacaf ." 

Vzhliadol k nej a v ociach mal vrazdu. „Mam vziat d'alsi?" povedala. 
Odvratil sa. 

„Ak sa dozviem, ze si sa priblizil k mojmu bratovi na menej nez 
kilometer, vratim sa a vezmem si tvoje oci. Prsty z ruky a nohy boli 
len preddavok." 

Vzdorovito zavrcal a tak schmatla jeho marnive dievcenske blond 
vlasy do paste, mykla mu hlavu dozadu a pobozkala ho na krku 
nozom. 

„Prikyvni, ak rozumies. Pomaly." 



„Pod Miminym vankusom je noz." 

„Nemozem to urobif," povedal Alan. 
„Viem," povedal Brian. „Urobim to ja." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 231 

A urobil. Vzal noz. Vzal Allena. Plakal. Mimi zvracala vo vedTajsej 
miestnosti, zvuk bolo viae citif ako pocuf. Zachod splachol a Brianove ruky 
boli iste a rychle, ale nie dostatocne pevne. Allen skvikol ako psia pisfalka. 
Bruceova ruka sa znovu pohla a bolo po torn. Z kosa na bielizen vyhrabal 
ponozku azatocil do nej Allenove pozostatky. „Pochovam ho," povedal. 
„Vzadu." 

Otupeny Alan sa postavil azacal sa obliekaf. „Nie," povedal. „Ja to 
urobim." 

Pripojila sa k nim Mimi zaknitena v prikryvke. Alan kopal jamu a Brent 
drzal ponozku a Mimi sa smutne prizerala. 

Zahradu prefal lichobeznik svetla. Pozreli nahor a uvideli Krishnu, ako 
na nich hl'adi z okna na druhom poschodi. Zl'ahka sa usmieval. Moment na 
to sa v okne objavil Link, chichunal sa a potacal akoby bol opity. 

Cas akoby na moment zamrzol, vsetci na seba navzajom pozerali, potom 
sa Alan vratil ku kopaniu. Vykopal asi meter a Brent nezne polozil drobneho 
Allena do zeme, akoby ho ukladal do postele, a Alan jamu zasa naplnil. 
Mimi sa pozrela hore do okna, skrizila pohl'ad s Krishnom. 

„Idem dovmitra," oznamil Adam. „Ides tiez?" 

„Ano," povedala Mimi, ale nehybala sa. Stala tam desaf mimit, potom 
dvadsaf, a ked' sa Alan na hu pozrel cez okno, videl, ze stale uprene hl'adi 
nahor na Krishnu, ako vo vytrzeni. 

Nahlas otvoril okno a vyklonil sa. Mimine oci sa stocili k nemu a potom 
sa pomaly vybrala do domu. 

Vzala mu nohavice a topanky a nechala ho v parku, opiteho 
a placuceho. Ked' si to spatne premietala, vsetko slo dobre. Ked' jej 
Trey povedal, ze nema potuchy, kde jej brat je, verila mu. Bolo to 
v poriadku, svojho brata najde. Mai vel'a priaterov. 

Alan si pomyslel, ze to by mohol byf koniec poviedky. Kratkej a milej. 
Cosi ako dama alebo tiger. Zvysok nech urobi citatel'ova predstavivosf. 

Tam na obrazovke vyzerala hrozne mala. Tu, v dome, ktory pre hu 
postavil, vyzerala hrozne nedolezita. Taka vel'ka a prepracovana obalka na 
taku malu vec. Ulozil subor a vratil sa do postele. Mimi spala, co bolo dobre, 
lebo si nemyslel, ze by s hou dokazal zaspaf dvakrat za noc. 

Stocil sa na svojej strane postele a zatvoril oci a snazil sa zabudmif na 
Allenov kvik. 



„Co je to s tebou?" 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 232 

„V6bec nic," povedala. Bratovo zavolanie nebolo neocakavane. 

„Doriti, ty si sa zblaznila." 

„Mozno," povedala. 

„Co odo mna chces?" 

„Chcenn, aby si sa spraval slusne." 

„Doriti, ty si kompletne zosalela." 

Prebudil sa a zistil, ze Billy je prec a na moment ho zachvatila panika, 
spomienka na den, ked' sa v noci stratil Fred. Ale potom nasiel na 
kuchynskom stole odkaz, strucne: „Siel som von. B." Rukopis ho vratil roky 
dozadu, do dni pred Daveyho navratom, do dni, ked' boli rodinou, ked' 
podpisoval Bradove vysvedcenia a objimal ho, ked' prisiel domov 
s najlepsim hodnotenim. 

Kym drzal odkaz ahl'adel na tych par slov, zisla dolu Mimi. Bola 
zakrutena do svojich kridel. 

„Kam odisiel?" 

„Neviem," povedal Alan. „Vonku." 

„Takto to vyzera vo vasej rodine?" 

„Ano," povedal Alan. „Taki su." 

„Ides aj ty vonku?" 

„Ano." 

„Fajn," povedala. Bola namrzena. Dupotala von z kuchyne a pristiipila si 
kridlo, potkla sa a spadla dopredu. „Zajtra, odrezes ich zajtra!" povedala a 
kridla sa jej roztiahli do sirky, s rozmachom vrazili do elektroinstalacie 
a zhodili niekoFko kopok knih. „Zajtra!" povedala. 



„Dobre rano, Natalie," povedal. Mala zacervenale oci a odutii tvar a ruka sa 
jej triasla tak, ze dym z jej cigarety stiipal v nervoznej spirale. 

„Andy," kyvla hlavou. 

Pozeral na hu ponad zabradlie, ktore oddel'ovalo ich verandy. „Nezajdes 
so mnou na kavu?" 

„Nie som na to oblecena," povedala. Na sebe mala odstrihnute krafasy 
a domace papuce a beztvare zelene tricko, ktore jej viselo az pod zadok. 

„Grek si nepotrpi na ceremonie," povedal. Sotva bol obleceny lepsie. 
Nechcel isf nahor do rodinnej spalne a celif Mimi, takze sa obliekol do veci 
z kosa na bielizeh v suterene. 

„Nemam topcinky, Alan." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 233 

„Mohla by si zajsf dnu a nejake si obuf," povedal. 

Zavrtela hlavou. 

Plecia mala napnute, cele chude telo skrcene. 

„P6jdeme naboso a sadneme si do zahrady," povedal po chvil'ke 
a odkopol svoje topanky. 

Pozrela naiiho a smutne sa zasmiala. „Okej," 

Na bose nohy bol chodnik stale dosf studeny. Grek sa na bose nohy 
nepozrel dvakrat, ale priniesol l'adove kavy a jogurt s orechami a medom. 

„Nechces mi o nich nieco povedaf?" 

„Je to zle odkedy - odkedy Mimi odisla. Z nicoho nic je Krishna Linkov 
najlepsi priatel'. Vsade za nim chodi." 

Alan prikyvol. „Krishna Mimi zbil," povedal. 

„Viem," povedala. „Pocula som to. Nic som neurobila, ja hlupaiia, ale 
pocula som ked' sa to stalo." 

„Jedz," povedal. „Tu mas." Naciahol sa kvedl'ajsiemu stolu po cisty 
obnisok a podal jej ho. Osusila si oci a utrela si nos a zjedla za lyzicku 
jogurtu. „Napi sa," povedal apodal jej kavu. Pila. 

„Minulej noci si doviedli tie dievcata. Male dievcata. Sopl'ane. Zmizli 
do svojich spalni. Tie zvuky, co vydavali." 

„Napi sa," povedal Alan a potom jej podal d'alsi obnisok. 

„Opite. Opili ich a priviedli si ich domov." 

„Mala by si odtial' odisf," prekvapil Andrew sam seba. „Vypadni. 
Hadam uz dnes. Odid' k mame a na buduci mesiac si najdes novy byt." 

Starostlivo polozila salku na stol. „Nie," povedala. 

„Myslim to vazne. Je to zla situacia, ktoni nemozes vylepsif, a cim 
dlhsie ostanes, tym to bude horsie." 

„Ale to nie je prakticky navrh." 

„Ostaf tam, v potencialnom nebezpeci, nie je prakticke. Musis 
vypadnuf. Ked' tam ostanes, bude to pre teba len horsie." 

Stisla cel'uste. „Vies, existuje hranica, za ktorou uz neporadis. Za tou 
hranicou uz iba moralizujes, demonstrates svoju hypoteticku nadradenosf, 
co sa tyka spravneho spravania sa. Doriti, ale to vel'mi nepomaha, chapes. Ja 
sa tu snazim drzaf tie sracky pokope a radsej, nez mi tvrdif, ze to nestaci, by 
si mi mohol pomocf spravif nieco, co dokazem." 

Alan to travil. Povedala to nahlas aniekol'ko rahajsich Grekovych 
zakaznikov sa na nich pozeralo. Odvratil sa, pozrel cez ulicu a zbadal 
Billyho staf pod branou a pozorovaf. Ich pohl'ady sa stretli, potom sa Billy 
odvratil. 

„Prepac, Natalie," povedal. „Mas pravdu." 

Zafucala nosom. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 234 

„A co takto. Kedykol'vek mozes zaklopaf na moje dvere. Pripravim pre 
teba pohovku." Pomyslel na Mimi a zhacil sa. Musela by ostaf na poschodi 
a byf tam potichy, ked' bol v dome niekto cudzi. Potom si spomenul na sl'ub 
ohl'adne jej kridel. Zahryzol si do pery. 

Drsne sa zachichotala. „Biidem tam bezpecnejsia?" 

„Co tym chces povedaf?" 

„Si ten najcudnejsi clovek, akeho som kedy stretla, Alvin. Teda, prepac, 
bez urazky, ale preco by som mala klopaf na tvoje dvere?" 

Postavila sa, otocila na bosej pate a odisla, kracajuc sviznym a opatrnym 
krokom. 

Barry sa pritmolil a sadol si na jej stolicku. „Bude v poriadku," povedal. 
Vzal jej lyzicku a pustil sa do jej rariajok. „Vies, nemozem uz pozorovaf tak, 
ako som mohol vcera. Som prilis viditel'ny. Co budem robif?" 

Aaron pokrcil plecami. „Najdi si pracu. Bud' viditel'ny. Najdi si miesto 
na zivot. Mozeme sa stretavaf na veceru." 

Brett povedal, „Mozno by som si mohol najsf pracu, kde treba 
pozorovaf. Trebars straznik." 

August prikyvol. Zatvoril oci. 

„Je vel'mi pekna," povedal Barry. „Krajsia ako Mimi." 

„Ked' myslis." 

„Kurt je zobudeny." 

„Hej?" 

„Hej. Mohol by si nas predstavif." 

Spravila som to pre tvoje dobro, vies. Nedokazala sa prinutif 
povedat tie slova, pretoze vel'kost jej vlastneho cinu ju ohromovala. 
Nasla troch zjeho priatel'ov a kazdemu dopriala vecer hrozy 
a bolesti a ziaden z nich jej nepovedal, kde jej brat je, nikto z nich to 
nevedel. Mozno boli naozaj nevinni. 

„Kde si?" 

„Daleko od teba," povedal. V pozadi zacula dievcensky plac. 



„Dokazeme to, pokryjeme cely Market," povedal Kurt. Mai pred sebou 
najnovsiu mapu pokrytia a vyzeralo to, ze ma pravdu. „Pozri sa na toto." 
Prekrytie kruhov WiFi vo falosnych farbach krylo takmer celu mapu. 

„Vsetko toto su nase vlastne uzly, alebo len spriaznene?" spytal sa Alan. 
Pri pohl'ade na mapu zabudol na vsetok svoj zmatok a starosti. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 235 

„To su nase vlastne," povedal Kurt. „Spriatelenych niet tak vel'a." Stisol 
klavesu a ukazal mapku mesta s biednymi fliacikmi spriaznenych partnerov, 
ktori otvorili svoje siete a premenovali ich na „ParazitNet". 

„Budete mat' viae," povedal Buddy. Kurt spytavo pozrel na Alana. 

„M6j brat Brent," povedal. „Toto je Kurt." 

Podali si ruky. 

„Tvoj brat?" 

Adam prikyvol. 

„Nie jeden z tych stratenych?" 

Zavrtel hlavou. „Iny." 

„Rad fa spoznavam." Kurt si poutieral dlane. Adam sa poobzeral po ich 
sukromnom hniezdocku v zadnej casti obchodu, pozrel na male okienko so 
siefkou v zadnej stene. Na toto okienko niekedy pozeral Danny. 

„K6piu tohto obrazku idem poslaf Lymanovi, ten sa z toho zblazni." 

To Antona rozosmialo. Lyman a Kurt boli ti najnepravdepodobnejsi 
priatelia, ale naozaj nimi boli. 

„Urob to." 

„Preco nemas topanky?" 

Anton sa placho usmial. „Dnes nemas ziadnych dobrovol'nikov?" 

Kurt pokrcil plecami, refaze zastrngali. „Nie. Slaby den. Su take dni. 
Myslel som, ze zajdem do kina alebo nieco take. Chces sa pripojif?" 

„Ja nemozem," povedal Anton. 

„Iste," povedal Brett, nevsimajuc si fakt, ze pozvanie nebolo vlastne 
venovane jemu. „Rad." 

„Oo-keeej," povedal Kurt. „Vyborne. Daj mi hodinku a stretneme sa 
pred kinom." 

„Dohodnute." 



Bol na pol bloku od domu, ked' zbadal Natalie, ako sedi na verande a hl'adi 
do parku. Kurt a Link boli prec. Zahrada u Greka bola plna. Stal tam bosy 
uprostred Kensington Marketu v rusnom dni a nemal absolutne kam isf. 
Nikam nepatril. 

Uvedomil si, ze Natalie ho nikdy neskontaktovala so svojim sefom 
v Martian Signal. 

Nebolo vel'a miest, kam mohol naboso isf. Ale nechcel sa vratif domov 
k Mimi a nechcel isf okolo Natalie. Bosy skoncil zasa len v ulicke za 
Kurtovym obchodikom a nemal sa kam vrtnuf . 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 236 



Blake a Kurt sa vratili, keel' bol cas veceraf, a Alan dovtedy spocital vsetky 
sindle na okolitych strechach a garazach do posledneho, opatrne odlomil 
hroty z dvoch injekcnych striekaciek, ktore nasiel kdesi v burine a sedel 
a cakal toFko, az sa mu chcelo kricaf. 

Blake sebaisto presiel cez obchod, cez Kurtovu kuticu a k zadnym 
dveram. Otvoril ich a usmial sa na Adama. „Pod' dnu," povedal. 

„Dobre," povedal Alan. „Aky bol film?" 

„Slusny," povedal Kurt. 

„Neuveritel'ny," povedal Burt. „Tym myslim neuveritel'ny. Boze, nebol 
som v kine uz aspon desaf rokov. Tak hlucny. Jezis, v zivote som nic take 
nepocul." 

„Bolo to len Z+E," povedal Kurt. „Zadocky a explozie." 

Alan zacitil vlnu naklonnosti k priatel'ovi a nekonecny smiitok, pocit, ze 
sa coskoro rozdelia. 

Kurt sa natiahol a zapraskal hankami. „Blizi sa cas, aby som sa vybral 
kutraf." 

„Pod'me si daf nieco na veceru, dobre?" povedal Andy Bradovi. 

,,'Bni noc, chlapci," povedal Kurt a zamkol za nimi dvere. 

„To je mi I'uto," povedala. Na linke nastalo skoro pafminutove ticho, 
len na jeho strane v pozadi plakalo dievca. Nebola si ista, ci polozil 
sluchadlo alebo pocuva, ale Juto" vyvolalo unho ledva pocutel'ny 
vzdych. 

„Je mi naozaj, naozaj I'uto," povedala a cltila, ze ma ruky lepkave od 
krvi. „Boze, chcela som fa len zachranif." 



Ked' sa vratili domov, Mimi bola v posteli. Alan sa osprchoval a vydrhol si 
chodidla, potom ticho chodil po spalni za zatiahnutymi zavesmi a potme sa 
obliekal. Zdalo sa, ze Mimi spi. 

„Idem robif veceru," povedal. „Das si?" 

„M6zes mi to priniesf sem hore?" povedala. 

„Ano, iste," povedal. 

„Nedokazem sa stretnuf -" Mavla rukou k dveram, potom ju nechala 
klesnut' spat' do postele. 

„To je v poriadku, zlatko," povedal. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 237 

S Bradom jedli mlcky v kuchyni ohriate parky so syrom a malymi 
paradajkami zo zahrady a cerstvou limonadou. Bradley ich zjedol sedem. 
Mimi trikrat odhryzla zjednej, ktoni jej priniesol do spalne aked' sa vratil 
pre jej tanier, spala zaknitena do prikryvok. Z bieliznika vybral nahradnii 
plachtu adeku avzal si ich dolu austlal si v obyvacke na pohovke. 
O chvil'ku uz spal. 

V tu noc si bol jasne vedomy toho, co ho vyrusilo zo spanku. Bol to 
vykrik pri zadnej casti domu. Vystraseny opity krik, takmer rev. 

V momente bol pri zadnych dverach pasfami si pretierajuc oci a Bennet 
uz tam stal. 

Otvoril dvere a st'ukol vypinacom, ktory zapol zahradne lampy, svetla 
zadnej verandy, garazove svetlo v maringotke. Svetlo bolo oslepujuco jasne, 
ale on predvidavo prizmuril oci. 

Takze rozoznaf scenu mu trvalo len moment. Bola tam Link, 
roztiahnuty na zemi dolu tvarou, na sebe boxerky a nic ine, tvar 
v zeleninovom zahone v susednom dvore. Bol tam Krishna stojaci vo 
dverach s nemilosrdnym vyrazom v tvari, drzal kladivo a postupoval 
k Linkovi. 

Skrikol cosi bezslovne a varujiice a Link sa prevratil a pozviechal sa na 
nohy a odtackal sa niekoFko krokov hlbsie do dvorceka o vel'kosti postovej 
znamky. Silno krival. Krishna postiipil o dva kroky do zahrady, kladivo 
drzal nemitene vo vyske pasa. 

Alan sa naboso rozbehol k deliacemu plotu a vysvihol sa naii ako 
macka, tvrdo a bolestivo na hom pristal a citil, ze mu v clenku cosi male 
a dolezite povolilo. Krishna nahho srdecne kyvol hlavou a znovu zdvihol 
kladivo. 

Krishna urobil krok k Alanovi a vtom Natalie, pohybujuc sa tak rychlo, 
ze sa rozmazavala, vyrazila zo zadnych dveri a skocila Krishnovi na chrbat. 
Chvil'ocku sa tam drzala a on sa kymacal na patach, ale potom svihol 
kladivom dozadu, hrotmi napred. 

Zasiahol ju tesne nad l'ave oko so zvukom, ako ked' sidlo prerazi kozu 
a jej narek bol strasny. Pustila sa a spadla dozadu, kriciac si drzala tvar. 

Ale bolo to dostatocne odputanie pozornosti a Alan chytil Krishnu za 
zapastie. Spomemic si na davne easy, pritiahol si Krishnovu ruku k tvari, 
nevsimajiic si kladivo, a z celej sily mu zahryzol do koreha palca, az Krishna 
s vykrikom kladivo pustil. V pade sa suchlo Alanovi po spanku a odrazilo sa 
mu od klucnej kosti, takze bol na okamih ochromeny. 

A uz tu bol Link, dychciac pri kazdom kroku, s bezvladnou l'avou 
nohou, ale aj tak sa fahal vpred, jeho veFke svalnate ruky siahli po 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 238 

Krishnovi, past'ou mu vrazil do lica a potom ho schmatol za hrdlo a stiahol 
ho na zem. 

Alan sa rozhliadol. Benny bol stale na jeho strane plota. Mimina tvar 
vykukovala spoza dveri. Zvuk d'alsieho uderu past'ou ho prinutil obzrief sa 
a videl, ako si Link vytriasa hanky a potom znovu vraza Krishnovi do tvare. 
Predlaktim si ho pridrziaval pod krkom a Krishna lapal po vzduchu. 

„Nie," povedal Adam. Link sa nahho pozrel, pery bojovne vystrcene. 

„Zastav ma," povedal. „Skus to. Ten zmrd ma vzal kladivom po 
kolene." 

Natalie s rukou na tvari k nemu pristupila. „Nerob to," povedala. 
Polozila mu ruku na piece. „Zavolame policajtov." 

Krishna vydal priduseny zvuk. Link trochu povolil stisk a tak sa trhane 
nadychol. „Len do toho, zavolajte ich," zaskriekal. 

Alan pomaly o krok ustupil. „Brian, priniesol by si mi telefon, prosim?" 

Link pozrel na sestru, krv jej crcala dolu tvarou, na Krishnov 
zdeformovany nos a usta, skrivene v ruzovom, masitom uskl'abku. Striedavo 
stiskal paste. 

„Ziadna policia," povedal. 

Natalie si odpl'ula. „Dopekla, apreco nie?" Odpl'ula znovu. Krv jej 
tiekla do oka, dolu licom, do list. 

„To dievca, je vnutri. Opita. Ma len 15." 

Alan pozoroval, ako na seba brat a sestra uprene hl'adia. Blaine mu 
podal telefon. Stlacil rychle vytacanie. 

„Potrebujem taxi do Torontskej zapadnej nemocnice, na 22 Wales 
Avenue, pri Auguste," povedal. Zlozil. „Chod' pred dom," povedal Natalie. 
„Cestou si na tvar vezmi uterak." 

„Andrew -" povedala. 

„Zavolam policiu," povedal. „Poviem im, kde fa najdu." 

Ked' sa otocila, Krishna sa vrhol za kladivom. Ale Billy ho uz odkopaval 
z dosahu a Link, ktoreho zhodil z hrude, sa dvihol na jedno koleno a vrazil 
mu past'ou do l'advin a tak sa Krishna zasa zrutil. Natalie znova plakala. 

„Chod'," povedal Alan jemne. „Budeme v poriadku." 

Odisla. 

Link fazko oddychoval. „Myslim, ze aj ty potrebujes isf do nemocnice, 
Link," povedal Alan. Zranene koleno pod vol'nymi nohavicami bolo 
viditel'ne napuchnute, ako volejbalova lopta. 

„Nie," povedal Link. „Pockam tu." 

„Asi nechces byf tu, az pride policia," povedal Alan. 

Krishna, tvarou v hline, odpl'ul. „Nezavola nijaku policiu," povedal. 
„Chlapcek, toto je zalezitosf dospelych. Mai by si zmiznuf." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 239 

Link ho roztrzito udrel past'ou po zatylku. „Cus," povedal. Dychal uz 
normalnejsie. Posunul sa a zjajkol. 

„Pocujem, ako zastavuje taxik," povedal Alan. „Brian ti moze pomocf 
dostaf sa k prednym dveram. Mozes robif sestre spolocnosf, nechaf si 
prezrief koleno." 

„To dievca -" povedal. 

„Ano. Do rana bude triezva. A prec. O to sa postaram," povedal Adam. 
„Dobre?" 

Brian mu pomohol na nohy a odprevadil k dveram a Andrew stal 
obozretne pri Krishnovi. 

„Vstaii," povedal mu. 

Mimi vo dverach jeho domu za plotom akoby zanariekala. 

Krishna este chvil'ku nehybne lezal a potom sa pomaly pozviechal na 
kolena a potom vstal. 

„A teraz co?" povedal Krishna, jednou rukou si pridrziaval rozbite lice. 

„Nevolam policiu," povedal. 

„Nie," povedal Krishna. 

„Pamatas, co som ti povedal o mojom bratovi? Ja som ho urobil. Som 
silnejsi ako on, Krishna. Na renfieldovanie si si vybral nespravneho Draculu. 
Si odsiideny k zahube. Ked' ho opustis, pojde po tebe. Ak ho neopustis, 
dostanem fa ja. Sam si sa dostal do tejto situacie." 

Billy bol naspaf vo dverach, v ruke drzal kladivo. Keby ho Adam 
poziadal, podal by mu ho. Mohol by ho pouzif. Koniec-koncov, ked' ste raz 
zabili svojho brata, preco by ste nezabili aj jeho Renfielda? 

Krishna vyzeral vyl'akane, trosku vyl'akane. Andrew skumal svoj pocit 
a uvedomil si, ze to nebolo take ako ocakaval. Nebol to dobry pocit. 

„Odid', Krishna," povedal. „Zmizni z tohto domu a zmizni mi z oci 
a nikdy sa nevracaj. Drz sa prec od mojho brata. Z jeho spolocnosti nebudes 
mat' nijaky uzitok. Je mftvy. To najlepsie, co moze pre teba urobif, je urobif 
aj z teba mrtveho. Odid'." 

A Krishna odisiel. Pomaly. S bolesfami. Postavil sa a krival k prednym 
dveram. 

Mimi pozerala ako odchadza a ked' bol prec, usmiala sa. 

Benny povedal, „Kurtov obchod hori." 



Bezali, obidvaja, hore Augustou, nechajuc Mimi zabalemi do prikryvok za 
sebou. Dym zacitili akonahle prebehli cez Kensington a o chvil'ku na to uz 
videli plamene oblizujuce tmave cierne mracna. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 240 

Zapach bol priserny, viriace sa chemicke vypary leptajuce pokozku 
a pluca a oci. Vsetka ta elektronika, skvariaca sa, ohybajuca a cernejuca. 

„Je tam dnu?" povedal Alan. 

„Ano," povedal Barry. „V pasci." 

„Volaj hasicov," povedal Andrew a rozbehol sa k dveram, loviac vo 
vreckukluce. „Volaj 911." 

Otvoril dvere a nechal kluce v zamke. Kosel'u si pretiahol cez hlavu. 
Podarilo sa mu vstupif do budovy, spravil dva kroky a horucava ho zahnala 
na ustup. 

Nadychol sa a znovu vyrazil. 

Teplo bolo neuveritel'ne, spal'ujuce. Vtiahol trochu vzduchu a citil, ako 
mu spal'uje chlpky v nose a pal'ava bola takmer neznesitel'na. Spustil sa na 
vsetky styri a snazil sa zazrief nieco popod dym, snazil sa lokalizovaf Kurta, 
ale nemohol ho najsf. 

Alan sa plazil do zadnej casti obchodika, do Kurtovho brlohu, 
presvedceny, ze jeho priatel' bude tam, unaveny po celonocnom kutrani. 
Nespravne zabocil a ocitol sa pred chladnickou. Kusok linolea, ktory 
oznacoval Kurtovu kuchynku, bol pod jeho rukami honici a makky, roztapal 
sa a palil. Zorientoval sa, pomaly sa otocil a plazil sa d'alej. 

Dolu tvarou mu tiekli slzy a sotva cez ne a dym nieco videl. Priblizoval 
sa k zadnej casti obchodu, uz bol skoro tam - a potom tam dorazil a patral 
po Kurtovi. 

Nasiel ho opreteho o zadny unikovy vychod, prsty vtlacene do skarocky 
medzi spodkom dveri a dlazkou. Alan stlacil otvaraciu tyc, ale z opacnej 
strany dvere cosi blokovalo. 

Parkrat Kurta prefackal, ale ten sa neprebral. Dychal kratko a preryvane. 
Alan chytil jeho jednu ruku, potom druhii, a potom si vylozil jeho hlavu 
a siju a plecia na chrbat a zacal sa plazif k prednym dveram, pohybujuc sa 
v poziari tak rychlo ako len vladal. 

Znovu sa stratil a dlazka bola taka honica, ze mu naskakovali pl'uzgiere. 
Ked' sa s Kurtom vynoril, pocul sireny. Prudko dychcal v nocnom vzduchu. 

Hl'adel, ako spoza rohu vysli dve hasicske auta apo jednosmernej 
Auguste sa k nim v protismere blizili. Pozrel na Billyho. 

„Co?" 

„Je Kurt v poriadku?" 

„Jasne, je v poriadku." Na moment sa zamyslel. „Chlapik zo zachranky 
sa s nim bude chcief rozpravaf," povedal. „A onedlho aj l'udia z TV. 

„Pod'me odtial'to prec," povedal Brad. 

„Dobre," povedal. „To je rozumna rec." 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 241 

Hoci k Alanovmu domu to boli len tri ci styri bloky, trvalo im to viae 
ako polhodinu, spoliehali sa, ze zadne ulicky a tma zakryjii ich ustup, ze tam 
ich zachranari a hasici nenajdu. To, ze vliekol Kurta, bolo obzvlasf 
podozrive a Alan nemal nijake dobre vysvetlenie pre pripad, ze ho uprostred 
noci prichytia prenasaf punkaca v bezvedomi. 

„Tak pod'me, Brent," povedal Adam. „Pod'me domov a strcme tohto tu 
do postele a my dvaja si pekne pohovorime." 

„Nechces, aby som zavolal sanitku?" 

Na to sa Kurt strhol, vyvratil hlavu a malicko pootvoril jedno oko. 

„Nie," povedal Alan. „Nijake sanitky. Nijaki policajti. Nijaki hasici. Len 
ja a on. Ja si s nim poradim," povedal. 

Zapach dymu bol hrozny a prenikal vsetkym, bez ohl'adu na to, akym 
smerom fukal vietor. 

Adam bol takmer doma, ked' si uvedomil, ze jeho dom a jeho milenka 
a vsetko, na com mu na svete zalezalo bolo tiez v plamehoch, co urcite 
nemohla byf nahoda. 



Plamene olizovali jeho verandu a horuci vzduch vyrazil dve okna na druhom 
podlazi. Plamene sl'ahali po vonkajsku budovy, plazili sa po vnutornych 
stenach. 

Ziadna nahoda. 

Kurt sa prudko rozkasTal, jeho hrud' kfcovito narazala na Alan chrbat. 
Alan ho ako vo sne polozil na zem. Ako vo sne presiel cez plamene na 
verande a siahol po kl'ucke. Popalil si ruku. 

Bolo zamknute. Jeho kluc boli v Kurtovych dverach, na opacnom konci 
Augusty. 

„Zozadu," volal Bentley a pustil sa k brane v plote. Alan preskocil 
zabradlie verandy a dopadol do divej travy a ozdobnych krickov. „Pod'me," 
povedal Bentley. 

Popalena dlah mu bolestivo pulzovala. Zadny dvor bol stale vysvieteny 
ako na Vianoce, vsetky svetla cez dym naplno ziarili, popol z knih viril, 
stupal v horucich prudoch, fragmenty slov sa nahahali ako mraky komarov. 

„Alan," zachrcal Kurt. Akosi sa mu podarilo nasledovaf ich dozadu do 
dvora. „Alan." Vystrel ruku, ktora bielo-modro ziarila. Alan sa prizrel lepsie. 
Bol to jeho PDA, z ktoreho trcala karta bezdrotoveho spojenia. „Som online. 
Pozri sa." 

Alan potriasol hlavou. „Teraz nie." Mimi, niekde hore bola Mimi. 

„Pozri sa ," chrcal Kurt. Znovu sa rozkasTal a klesol na kolena. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 242 

Amos vzal PDA do dlane apozeral nan. Bola to znama aplikacia, 
analyza prevadzky, vecicka, co monitorovala strata paketov medzi dvomi 
uzlami. Lyman a Kurt uz davno prekryli logicku mapu siete cez fyzicku 
mapu Marketa a pomocou prekryvania falosnych farieb zobrazovali, do akej 
miery boli body pristapu pospajane a na kol'ko percent bezali. 

Mapa bola zelena, pakety bez zabran lietali prazdnym nocnym 
Marketom. A tarn, priblizujuc sa zadnymi ulickami smerom k jeho garazi sa 
pohybovala skvrna interferencie, pomale, podskakujuce cosi, co rusilo 
radiove vlny a blizilo sa k nemu. Dokonca aj na osemcentimetrovej 
obrazovke rozoznal tu chodzu. Davey. 

Ziadna nahoda, tie poziare. 

„Mimi!" zvolal. Zadne okno bolo vyrazene, kristal'ova sklena triesf bola 
na travniku vsade okolo neho. ,JV[imir 

Billy stal pri riom a cosi drzal v ruke. Noz. Ten noz. Pilkovite ostrie. 
Nabriisene. Prasknuta rukovaf ovinuta uzlikovym povrazkom, ale ked' po 
nej siahol, nebola prasknuta. Bol to noz spod vankusa, noz na kridla, 
Krishnov noz. 

„Na toto si zabudol," povedal, vezmiic PDA. 

A potom bol Davey na dvore. Naklonil hlavu a obozretne sledoval noz. 

„0dkiaF to mas?" povedal. 

Adam zmenil uchop, pripravil sa na sekanie a s dupnutim pokrocil 
dopredu. Davey o krok ustapil, potom spravil dva kroky vpred. 

„On zalozil tie poziare," povedal Bentley. „Akoby uz bola mrtva. 
Upecena. Nepotrva to dlho a bude upecena." 

Darren naiiho po prvy raz pozrel. „Ach ano," povedal. „To sedi. Teba 
som nikdy nenasiel, nech som hl'adal ako som chcel. Nejde fa najsf, ked' 
nechces." 

Brent zavrtel hlavou. „Zalozil tie poziare, pouzil benzin. Rozlial ho po 
schodistiach, aby sa rychlo rozsiril na vsetky poschodia." 

Aaron zavrcal a divoko sekajuc sa vrhol vpred, ale Daveyho cupitanie 
bolo prekvapivo rychle a pohotove. 

„Znovu ma prebodnes, porezes? Co si myslis, ze z toho budes mat'?" 

„Je slabsi ako bol vtedy. Ziskali sme vtedy sesf rokov. Je slabs! 
Ziskame desaf rokov. Dvadsaf." Billy poskakoval z nohy na nohu. „Urob 
to." 

Alan znovu sekol abodol ahrot noza zachytil Dannyho malii krivii 
nohu, akoby sa rezal bochnik stareho chleba a Danny zalapal po dychu 
a odskocil o krok vzad. 

„To on ti dal noz, ci nie? Aj minule ti dal noz. Minule ma vzal na 
skolsky dvor a ukazal mi teba a tvoje dievca. Vysvetlil mi vsetko o 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 243 

dievcatach a co to bude znamenaf, az sa nase tajomstvo prezradi. Naucil ma 
slova, naucil ma hovorif zvrhlik. Pamatas Billy? Pamatas, ako si ma ucil?" 

Andrew zavahal. 

„Naucil ma ritual s tvojim palcom, ako vyrobif maleho teba a potom ho 
odo miia vzal do uschovy. Drzal ho v jednej zo svojich kralicich klietok, na 
druhej strane hory. Uz tam nie je. Videl si ho? Este stale ho ma? 

„Nikdy sa mu nepacilo mat' maleho brata, mha ani ostatnych, ale pacilo 
sa mu mat' pri sebe nieco male na mucenie." 

Billy zasycal. „0 niekol'ko mimit bude mrtva," povedal. „0 niekol'ko 
sekund. Dalsi mrtvy. Jeho dielo! 

„Zabil ju, rozrezal ju, zahrabal ju," recitoval Billy. „Rozrezal ju 
a posekal ju," skriekal. 

Alan vypustil noz z ruky. Benny s natiahnutymi rukami skocil po 
Dannym. Danny sa vzoprel proti narazu, prekotul'al sa nim a skoncil na 
vrchu, male nicky vrazene v Bennyho ociach. 

Vpredu sa teraz ozyvali sireny, mnozstvo siren. 

Ozval sa vzdialeny rachot a na plecia mu prsalo sklo. Otocil sa a pozrel 
nahor, hl'adel do vikiera v podkrovi o styri poschodia vyssie. Z okna 
vykukovala Mimina hlava, ovencena dymom, tvar zamazana a oci 
prizmurene. 

„Mimi!" zakrical. 

Neisto sa vydriapala na parapetu, chvil'ku na nej sedela. Potom sa 
naklonila vpred, sklonila hlavu a vyklzla na oblohu. 

Jej vel'kolepe kridla sa rozprestreli v dyme, v honicom popole, 
v cadiacich zvyskoch celeho Alanovho zivota v l'udskej spolocnosti. Jej 
vel'kolepe kridla sa rozprestreli a s hlasnym plesknutim zachytili vzduch 
a vyslali nadol priid tepleho vetra, ktory mu odfukol vlasy z cela ako ruka 
milenky, zapach dymu a korenistii vohu. 

Letela. 

Sireny boli coraz hlasnejsie a ona sa zniesla ponad dvor. Dva razy 
mocne mavla kridlami a vzniesla sa az nad strechu, potom knizila v sirokych 
sluckach nad dvorom, klesajiic s kazdym kruhom. Davey a Benny na hu 
hl'adeli. Kurt na hu hl'adel. 

Alan na hu hl'adel. Isla rovno k nemu. Vystrel ruky a ona mu padla 
rovno do nich, ovinuc ich oboch kridlami, jej vellcymi a skvelymi kridlami. 

„Pod'me," povedala. Kurt uz krivkal smerom na ulicu. Benny a David sa 
kamsi vytratili. Boli v zahrade sami a sireny zavyjali tak hlasno a okolo nich 
sa od dymu odrazali blikajiice zachranarske svetla. „Pod'me," povedala, 
obtocila mu ruky okolo pasa a pevne sa uchopila za zapastia. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 244 

Bolo treba pat' mavnuti kridel, aby sa vzniesli, a i tak sotva preleteli 
ponad plot, ale potom sa spustili dolu tesne ponad ulicu a znovu zamavala 
kridlami a odrazu naberali vysku, zachytili stiipavy pnid z horiaceho domu 
na Wales Avenue a stupali vysoko na oblohu, az mal pocit, ze poletia na 
mesiac. 



V den ked' boli Lyman a Kurt na obalke casopisu NOW, zastavili sa 
v Martian Signal, aby sa stretli s Nataliinym sefom. Lyman niesol kompletne 
balenie, so zladenymi farbami, polyetnicke, provokativne a senzacne, 
a vel'ku kopiu. 

Natalie ich privitala. Nechala si narasf vlasy anosila ich vyrazne 
prehodene cez jazvu na cele tesne nad l'avym okom, cez dve dierky ako po 
malych zuboch. Tri chirurgicke zakroky jej z ocnice odstranili vsetky 
lilomky kosti a zachranili zrak. Ked' bola von z nemocnice, rychlo sa stala 
najlepsim zamestnancom, akeho kedy Martian Signal mal. Rychlo sa stala 
manazerkou. Rychlo sa podujala spravif niekol'ko vylepseni v kazdodennom 
fungovani obchodu, ktore zvysili obrat o 30 percent. Pomaly a neochotne 
zamestnala svojho brata, ale jeho zmrzacene koleno mu sfazovalo zohybanie 
sa k policiam a tak dal coskoro vypoved'. 

Kurt a Natalie sa objali a Lyman jej formalne potriasol rukou a potom 
podal ruku jej sefovi. 

Presvedcif jej sefa, aby ich nechal nainstalovaf bod pristupu, im trvalo 
menej nez hodinu. Na ceste spat' ich zastavili traja l'udia a povedali im, ako 
vel'mi sa im ten clanok pacil a sl'ubovali, ze prva vec, ktoni urobia, ked' sa 
vratia domov, bude, ze otvoria svoje siete a premenuju ich na ParazitNet. 

Lyman zaobstaral d'akovanie a Kurt sa usmieval a manipuloval so 
svojim PDA a pozoroval oblohu, hl'adajuc dievca s kridlami s rozpatim ako 
dom. 



Sla som do toho domu, 

(povedala, kym on sa staral o oheh, obracal v pahrebe sladke zemiaky 
a miesal v kotliku, kde bublali jeho dusene ryby) 

Sla som do toho domu, 

(povedala, oddychujuc po dlhom lete z Toronta na Craigove vzdialene, 
vyhriate brehy, d'aleko od Kensington Marketu a Krishnu a Billyho 
a Dannyho) 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 245 

Sla som do toho domu, 

(povedala a Andy sa snazil co mu sily stacili, aby sa neskeril, pretoze 
pocas jej dlhej nepritomnosti bol zufaly a teraz sotva dokazal potlacif svoje 
nadsenie) 

Sla som do toho domu a nikto nebol doma. Mala som adresu, ktoni si mi 
dal a bolo to presne tak, ako si to opisal, vratane tej basketbalovej obruce na 
prijazdovej cesticke. 

Bolo tam prazdno. Ale bolo to take, ako som si pamatala. Zili tam. Ja 
som tam zila. Mai si pravdu, bol to ten dom. 

Bol to dom, kde som kedysi zila. Zazvonila som, potom som nakukovala 
cez medzery v zaluziach. Izby boli prazdne. Nijaky nabytok. Len zaluzie. 
Bola noc a nikto sa nedival, takze som vyletela na tretie poschodie, k oknu, 
cez ktore som hl'adievala cely ten cas. 

Okno nebolo zaistene a tak som odsunula tabul'u a vosla som dnu. Izba 
bola prazdna. Nijaky koberec. Nijaka zdobena postel' avypchate zvierata. 
Nijaky stol. Nijake saty v satniku, nijake vesiaky. 

Jedina vec v izbe bola mala skatul'ka, zastrcena do steny, s datovym 
kablom vinucim sa do telefonnej zasuvky. Mala na sebe male svetielka, 
blikali. Bola ako ta, co si maval u seba v podkrovi. Bezdrotovy bod pristupu. 

Vtedy som si spomenula na ich mena. Oliver a Patricia. Na par rokov mi 
boli matkou a otcom. Postarali sa o moj prvy byt. Toto byval ich dom. 

Toho dha som tam prespala, potom, ked' sa zotmelo, znovu som vyrazila 
a vratila som sa domov k tebe. 



Cosi zobudilo Andyho, uhniezdeneho v jej kridlach, v jej naruci, z hlbokeho 
spanku. Kroky na Craigovej nedotknutel'nej pode, ktosi po jeho bratovi 
kracal. 

Pomalicky sa vymanil od Mimi a posadil sa a poobzeral. 

Golem stojaci pred nim bol malicky a jeho oci cerveno ziarili. Sklonil sa 
a cosi polozil na zem, balicek udeneho masa zabaleny v kozusine. 

Kyvol hlavou na Alana. Aj on prikyvol. 

„Dakujem," povedal. 

Mimi mu polozila ruku na lytko. „Je to v poriadku?" 

„Je to v poriadku," povedal. „Presne tak, ako ma byt'." 

Vratil sa do jej narucia a bozkali sa. „Ziadne zal'ubovanie sa," povedala. 

„Smrf takej myslienke," povedal. 

Uhryzla ho do pery a on uhryzol ju a znovu sa bozkali a potom spal 
a vsade bolpokoj. 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 246 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 247 



Zhrnutie Licencnej dohody Creative Commons 

PriznanieAutorstva-NekomercneVyuzitie-RovnakeZdiel'anie 3.0 
(Attribution-NonCommercial-ShareAlike 3.0) 

Je dovolene: 

• Zdiel'at' - dielo kopirovaf, sirif, vystavovaf a predvadzaf 

• Remixovat' - robif odvodene diela 

Za nasledujucich podmienok: 

• Priznanie autorstva. Autorstvo diela sa musi priznaf sposobom, ktory 
urcil autor alebo licensor. 

• Nekomercne vyuzitie. Dielo sa nesmie vyuzivaf na komercne ucely. 

• Zdiel'at' rovnako. Pri tvorbe odvodenych prac, ktore stavajii na tomto 
diele, sa vysledok smie sirif len za rovnakych podmienok, ako v tejto 
licencii. 

Pri kazdom vyuziti alebo distribucii sa musia ostatnym objasnit' licencne podmienky 

tohto diela. 

Kazdd z tychto podmienok sa moze zmenit' so suhlasom drzitel'a kopyrajtu. 

Tdto licencia nijakym sposobom neoslabuje a neobmedzuje moraine prdva autora. 

Podmienky bezneho uzivania a ine prava sa tymto nemema. 

Toto je zhrnutie plnej licencie, ktora sa nachadza na: 
http://creativecommons.Org/licenses/by-nc-sa/3.0/legalcode 



C. Doctorow: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 248 



C. Doctorovv: Niekto do mesta prichadza, niekto z mesta odchadza 249 



Machine-readable metadata 



<rdf : RDF xmlns="http: //web. resource . org/cc/" 

xmlns :dc="http: //purl . or g/dc/ elements/ 1 .1/" 

xmlns:rdf="http: //www. w3.org/1999/02/22-rdf-syntax-ns "> 

<Work rdf : about="http: //craphound . com/ someone "> 

<dc: title>Someone Comes to Town, Someone Leaves Town</dc: title> 
<dc:date>2 005-7-K/dc:date> 
<dc:description>A novel by Cory Doctorow 
</dc:description> 

<dc: creator><Agent> 

<dc: title>Cory Doctorow</dc: title> 
</ Agent ></dc: creator> 
<dc: right sXAgent> 

<dc: title>Cory Doctor ow</dc: title> 
</ Agent ></dc: right s> 

<dc: type rdf : resource="http: //purl . org/dc/dcmi type/ Text" /> 
<li cense rdf: resource="http: //creativecommons . or g/ licenses /by-nd- 
nc/1.0" /> 
</Work> 

<Li cense rdf : about="http: //creativecommons . org/licenses/by-nd-nc/1 . 0"> 
•Creguires rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/ Attribution" /> 
<permits rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/ Reproduction" /> 
<permits rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/ Distribution" /> 
<prohibits rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/CommercialUse" 

/> 

<reguires rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/ Not ice" /> 

</License> 

<rdf : RDF xmlns="http: //web. resource . org/cc/" 

xmlns: rdf ="http: //www. w3.org/1999/02/22-rdf-syntax-ns "> 

•CLicense 

rdf : about="http: //creativecommons . org/licenses/devnations/2 . 0/"> 

<permits rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/ Reproduction" /> 
<permits rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/ Distribution" /> 
<reguires rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/ Not ice" /> 
•Creguires rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/ Attribution" /> 
<permits rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/DerivativeWorks" 

/> 

<prohibits 

rdf : resource="http: //web. resource . org/cc/HighlncomeNationUse" /> 

</License> 

</rdf :RDF> 

eof