(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Učitelia Kraskovci"

*"*> 



m 



-ijZ-j 






Ucitelia Kraskovci 









zostavila 
Mart a Merkleova 



Marta Merkleova 
2010 



L j 



i 

J 



^^P 



-/,/ < * *w_ ^v: >>■ ^ i. J}*^i 



t 






*Z?>$$f$^<a. .fer??.@'^^T>*. J*t?!^jr|>fi*i( 



Venorane pam'tatke nas'tch rodicov, 
Elene a Martinovi Kraskovcom 

S uctou Marta, Milan a Jan 






j .f 



'I 



i 



jy*- j . '-^ =— ",v. j?^** 








Vladimir Bartos { 

SLOVO NA UVOD 1 






Po prichode Slovakov do Backy, Banatu a Sriemu v 18. a 19. storoci, slovenska inteligencia, ktora sla 
za svojfm narodom, sa casom, a najma po zlepsenf hospodarskeho a spolocenskeho zivota Slova- 
kov na tychto priestoroch, vzmahala z vlastnych radov. Ale vzdy bola nositel'kou a ucitel'kou narod- 
neho povedomia, osvety a kultury medzi dolnozemskymi Slovakmi. 

Jadro tejto inteligencie tvorili ucitelia a knazi a po druhej svetovej vojne, s vyvojom novych spolo- 
censkych pomerov, sa do narodnokulturneho zivota nasej pospolitosti zacali zapajat'aj d'alsie spolocen- 
ske vrstvy. Vzmahajuca sa inteligencia sledovala vsetko, co nova doba sebou prinasala, snazila sa hl'adat' 
nove formy kulturneho i umeleckeho zivota a prisposobovala ich nasmu prostrediu. Zaujimala sa o lite- 
raturu, divadlo, vytvarne umenie, jazykovedu, hudbu, spev a vsetko ostatne. Preto sa nam i darilo udrzat' 
si krok s ostatnymi narodmi a sucasne vytvaraf vlastne kulturne hodnoty, na ktore sme dodnes hrdi. 

Slovenska inteligencia dobre poznala svoj I'ud, jeho dusu, i jeho potreby, vedela, ze je pracovity, 
pobozny, i pokojamilovny, a ze hrdost'je tiez jednou z jeho priznacnostf. 

Ucitelia Martin a Elena Kraskovci, ktorym tuto knihu s laskou venujeme, tiez patrili do radov tej 
a takej inteligencie. Vzdy stall po boku svojho I'udu, boli s nim i v dobrom i v zlom. Cely ich zivot bol 
motivovany vierou, laskou a nadejou. Boli hlboko mravne zalozeni a nadovsetko poctivi I'udia. Sl'a- 
chetni a dobri. Potreba vzdelavat' I'udi, poucat' ich a pomahat' im v kazdodennom tvrdom zapase 
o inaksi a dostojnejsi zivot, svietila im tak, ako majak na sirom mori svieti namornikom, aby nezisli zo 
spravnej cesty. Vazili si basnika, jazykovedca a khaza Jana Kollara a jeho nazory, a po cely svoj zivot sa 
spravali tak, ako keby stale na mysli mali jeho slova: Narod a ndboznosf su ako dve sestry rodne... 

Dali sa do sluzieb naroda a boli v nich do konca. Zakladom ich narodnokulturnej cinnosti bolo 
vzdelavanie. Svoje ucitel'ske povinnosti vykonavali svedomite, ucili, poucali a snazili sa vychovat'zo 
svojich zverencov dobrych, pracovitych a do zivota schopnych I'udi. Vedeli, ze len vzdelani, dobre roz- 
hl'adeni I'udia mozu byt' uspesni, mozu sa orientovat' a ist' vpred, menit' svoj zivot na lepsie, len zivot 
takych I'udi moze byt' obsaznejsi a kvalitnejsi, len taki mozu zvel'ad'ovat' prostredie, v ktorom ziju, kra- 
cat' do kroku s dobou. Ani oni sami sa po skonceni skoly neprestali ucit', rozsirovat' si obzory, citat' nove 
knihy, sledovat' vsetko, co sa okolo nich stava. Svoje vedomosti vd'acne prenasali na deti v skole, ale i 
na dospelych I'udi a snazili sa i osobne vzdy a vsade byt' iba tym najlepsim prikladom. 5 

J 



J 






f 
1 






Ich blahodarnu prftomnost' a starostlivost' si uvedomovali vsetci, s ktorymi sa kazdodenne streta- / j* 

vali. Vzdy boli ochotnf poradit' a pomoct', ked'videli, ze clovek pomoc potrebuje. Nesebecky seba roz- 
davali, pretoze mali srdce pine lasky, porozumenia a tepla. 

Snazili sa svojich ziakovcfm viae naucit, venovali sa aj ich vychovejednos druhym to tesne suvisf, 
vstepovali im i lasku k umeniu, hudbe a vytvarnfctvu, k literature. Vedeli, ze umenie zosTacht'uje I'ud- 
sky zivot, robi ho krajsfm, znesitelhejsfm a sucasne ho i skvalithuje. Nie nadarmo si clovek uz v davnej 
dobe tiez takym sposobom, vselijakymi peknymi vecami skrasToval a spestroval svoj zivot. Pan uci- 
tel'Krasko ktomu este i na husliach hral a spomedzi vsetkych slovenskych pesniciek najradsej mal tu, 
znamu a doteraz oblubenu - Po ndbrezi konfk bezf... 

Ucitel' Krasko pracoval i v kulturno-osvetovych spolkoch osad, v ktorych Kraskovci zili a posobi- 
li. Cinny bol i na poli duchovnom, rad chodil do kostola a svoje texty na biblicke temy uverejhoval 
v hlasniku Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi vo vtedajsej SFRJ, ktory vychadzal v Novom Sade. Aj tym- 
to sposobom sluzil svojmu I'udu. 

Slovom, ucitelia Kraskovci vo vel'kom prispievali k zachovaniu duchovnej bytosti Slovakov vo 
vsetkych prostrediach, v ktorych posobili. Darilo sa im, pretoze vsetko, co robili, robili z lasky, z pre- 
svedcenia, so zapalom, a - po cely svoj zivot. Nie div, ze autorka tejto knihy, ich dcera Marta, zatuzi- 
la poprehrhat sa v minulosti, scelit si obrazok o vlastnych rodicoch, pozriet sa na nich aj z ineho uhla, 
a vidiet nakoniec aj to, ako sa na nich pozerali inf. Kniha je autobiograficka, dokumentarne koncipo- 
vana a verfme, ze zaujme pozornost citatelbv. Preto vam ju vrele odporucame. 

Kniha je kvoli prehl'adnosti rozdelena na niekol'ko statf. V stati, ktoru sme nazvali Ocami inych, 
sa o ucitelbch Kraskovcoch zmiehuju ich kolegovia, priatelia, ako i byvalf ziaci. Vsetci vyzdvihuju ich 
vzdelanost, za ktorou nikdy nebolo ani stipky povysenectva, iba dobroprajnost, pracovitost, vzorny 
zivot... 

V stati Hl'adanie korehov sa autorka knihy snazila dostat sa k samotnemu korehu veci - objavit svo- 
jich predkov. Je za tym nanajvys systematicka, pekna a zaujfmava praca, ktorej mottom by mohol byt' 
i znamy latinsky vyrok - Memo sapiens, nisi patiens (cize: Nikto nieje mudry, ak nieje trpezlivy). O dav- 
nych predkoch jej najviac povedali stare zaznamy v matrikach a zachovane doklady, ktore sa jej do- 
stali do ruk. 



/jf?rr^— 




* 


1 

NASI KRASKOVCI 


1 


1 

h 




1 

J 




Marta Merkleova 

O MOJICH RODICOCH A PREDKOCH 




*M 






Pise sa rok 1899. Spomedzi vsetkych inych udalostf, ktore sa vtedy udiali, pre nas je najdo- 
lezitejsf sobas Evky Mikusovej a Tomasa Krasku. Mladf manzelia si dobre rozumeli, ich zi- 
vot bol skromny ale pekny. Volali ich aj Cabenovci, lebo Tomasovi predkovia, teda Kraskovci, 
sa dost'ahovali do Kovacice z Bekesskej Caby v Mad'arsku, kde zilo hodne Slovakov (po mad'. 
Bekescsaba, bekes znamena mierumilovny a Csaba je muzske meno). Tomasovych potom- 
kov v Kovacici veru este i dnes volaju Cabenovcami. 

Po case Evke a Tomasovi Pan Boh pozehnal syna, najprv Tomasa (1902.), neskor Jana 
(1905.), a 24. septembra roku 1910 na svet prisiel i Martin. 

Mladf rodicia svoje deti vychovavali v naboznom cftenf - tak, ako sa svedcf na dobrych 
a statocnych I'udf. Casto im hovorili o svojich zivotnych skusenostiach. Ucili ich, ze i skrom- 
ne zijuci clovek moze byt' st'astny a naplneny radost'ou, a svojim prfkladom to zo dha na den 
i dokazovali. Evka nemala este ani dvadsat, ked'ochorela, na srdce. Bola to nanest'astie t'az- 
ka a povazliva choroba, ale sa Evka vzdy usilovala byt'dobrou manzelkou, matkou a veru sa, na svoje 
vel'ke potesenie, po case stala i starou matkou. Srdecnost a laskavost stale ziarili z jej dobrych ocf, svo- 
jou priazhou a naklonnost'ou zahfhala kazdeho, s kym sa stykala. 

Nadisiel cas, ked'kazdy z troch bratov, vyrastajucich pod dozorom starostlivych rodicov, zacal roz- 
myslat o svojej rodine, o vlastnej existencii a o torn, ako by bolo najlepsie do zivota zahryznut. Vy- 
zbrojenf boli tym najdolezitejsim poznanfm, ze bez tvrdej a upornej prace sa im v zivote nebude darit, 
ale i naramnou chut'ou pustit sa don. Tomas neotal'al, bol zo synov najstarsf, nuz sa prvy i ozenil, s Ko- 
vacicankou Alzbetou Jonasovou. V ich dome prisiel na svet najprv Tomas, a potom aj Martin. 

Onedlho jedno z kovacickych dievcat ucarilo i Janovi. Zamiloval sa do Evy Kizurovej, osobasili sa 
a zili st'astne so svojimi dcerkami, Evkou a Markou. Martinovi to trvalo najdlhsie, hadam i preto, ze 
bol najmladsi. No laska ani jeho neobisla, pretoze v hu veril. Tiezju raz stretol, ibaze neskorsie, a nie 
v Kovacici. 



Wb 




xn^r 





f 



Start rodicia 

Elenky 

Zapletalovej: 

Juraj a Eva 

Strehdrskovci 







7 



o O o 




10 



Evka a Juraj Streharskovci odisli do d'alekej vychvalenej zeme americkej s jasnym zamerom za- 
robit' si tarn peniaze a po piatich rokoch sa vratit' do rodiska. Ale ked'ze odjakziva platf pravidlo, po- 
dia ktoreho clovek mieni, Pan Boh zmenf, nestalo sa tak, ako si mysleli. Nezarobili dost', ba az prima- 
lo na to, aby si v Laliti postavili dom, a to bolo hlavnou prfcinou ich odchodu, a uz vonkoncom nie 
dost na to, aby Jozefovi, Janovi a Julke, svojim detom, mohli zabezpecit lepsi zivot. Vratili sa domov. 
Ale Amerika, ta zasl'ubena zem za sfrym morom, im nijako nedala pokoja. Nuz sa rozhodli skusit este 
raz a predsa len nejako zarobit tie vytuzene dolare. Za nimi odisiel i syn Jozef. Druhe dve deti zo- 
stali doma. Janko chodil do ucitel'skej skoly a Julka do takej, kde sa mlade dievcata ucili, ako sa stat 
dobrymi gazdinkami. No Julke sa stalo to, co sa mladym dievcatam casto stava, zamilovala sa. Sko- 
lu a lasku clovek v takych mladych rokoch t'azko pomerf, a tak i Julke, ktora rozmysl'ala iba o svojej 
laske a o vydaji, na ucenie nezbudlo vela casu, ani jej na hom nezalezalo. Jej vyvoleny, Stefan Supek, 






m 



^ 



>j 



poriadny mladenec, len co je pravda, a Julka, rojcili o svojom st'astf a spolocnej buducnosti. Nie div, / jl 

boli na prahu zivota. Ibaze na Stefana cakala este vojencina, ktora v torn case trvala cele tri roky. Ste- j 

fan si o vsetkom dobre rozmyslel, a ked'ze aj sam tuzil po torn, aby am skor zacali s Julkou spolu zit', 
povedal jej takto: „P6jdem na vojencinu skor, uz pri prvej prflezitosti, a to znamena, ze sa skor i vra- 
tim. Potom sa vezmeme." 

Po Stefanovom odchode Julka byvala smutna, po svojom milom vel'mi tuzila, cftila sa osihotene 
a nevedela sa dockat'jeho navratu. No osud, ako to casto byva, sa pokusil zvrtnut jej zivot v inom 
smere. 

Isteho dha pricestoval do Lalite z Vel'kej Bytce na Slovensku Karel Zapletal, stolar. Po case sa, ked' 
sa tu zacal cftif uz trosku ako doma, zacal obzerat i za dievcatami. Zapadla mu za oko akurat Julka 
a hned' i zacal za nou chodit. Dvoril jej, bol uporny, priam neodbytny, a usiloval sa zfskat si jej priazen 
vsetkymi moznymi sposobmi. Hovoril, ze ju naramne miluje, ze za nou lipne. Sl'uboval, ze jej znesie 
hviezdy z neba a tvrdil, ze bez nej nemoze zit'. Julka zasla nad tol'kou laskou a takymi silnymi prejav- 
mi lubosti. Karel si ju svojou vytrvalost'ou a sl'ubmi postupne zfskal. Sladke slova jej lahodili, boli jej 
den co den milsie a zdalo sa jej, ze su i uprimne. Nie div, ved' nebola este ani plnoleta, skusenosti ani 
zamak, a rodicia - za sfrym morom! Karlova laska ju ocarila. Na Stefana pomaly zacala zabudat. Bola 
si vedoma, ze nedokaze rovnakou mierou ju opatovat. Sl'ubila, ze sa vyda. 

Nuz sa osobasili. Tak sa Julka Streharska isteho dha stala Julkou Zapletalovou. Ibaze sa po krat- 
kom spoluzitf vo svojom manzelovi nesmierne sklamala. Rychlo pochopila, ze bol k nej neuprimny, 
vycitala si, ze v horn a v jeho lichotivych slovach nespoznala luhara, ze verila sl'ubom, ktore nepricha- 
dzali zo srdca. Rodina a manzelstvo Karlovi neznamenali nie. „Bol to klamar! Ako som mu len mohla 
verit'?!" - vel'akrat spommala aj vtedy, ked'uz bola starenkou. 

Karel Zapletal zradil lasku, o ktorej tak vela hovoril a na ktoru prisahal. Zneuzil Julkinu doveru, ako 
i to, ze bola neskusena, sama. Jedna z dodnes zivych latinskych vypovedf hovori, ucf nas, ze najhor- 
siejezneuzit'najlepsieho - Abusus optimi pessimus. 

Julka nevidela vychodisko z nepriaznivej situacie, do ktorej sa vydajom dostala. A tak sa z mladej, 
veselej a peknej devy stala po case nest'astna manzelka. Potkali ju i mnohe t'azkosti, ktore zivot inac 
prinasa sebou. Sama s nimi t'azko zapasila. Pan Boh jej vsak bol naporudzi, lebo vyslysal jej vrucne 
modlitby, v ktorych volala o pomoc. 

Aj napriek Julkinmu vel'kemu sklamaniu, dha 4. juna 1914 sa u Zapletalov narodila dcera Elenka. 
Pre mlady manzelsky par prfrastok do rodiny priniesol novu nadej na krajsf a radostnejsf zivot. Vy- 
zeralo to nachvN'u, ako keby slniecko svojimi teplymi lucmi ohrialo prve jarne kvety. Prinieslo im aj 
st'astie?! Nie, hrialo iba kratko. Opat' sa objavili temne mracna, ktore nie dobre nemohli priniest. Pr- 
vorodeniatku sa tesila iba matka... 11 

J 



..£ 






f 



Zl'ava: Julia 

Zapletalovd, 

jej dcera 

Elenka, Eva 

Strehdrska a Jan 

Strehdrsky, 

ucitel' 




12 



KecT Elenka mala dva mesiace, otec narukoval do rakusko-uhorskej armady. Povfchrica prvej sve- / >* 

tovej vojny ho odviala na rusky front. Osemnast'rocna matka vsak ani vtychto pohnutych casoch ne- 
stracala duchaprftomnost'. Ba co viae, kedze uz predtym bola pochopila, ze pri muzovi, za ktoreho sa 




vydala, nema buducnost', rozhodla sa zrusit' svoje uradne uzavrete manzelstvo. Urobila to na patric- 
nom vel'vyslanectve, teda tiez uradne. Tymto ukazala, ze je bez ohl'adu na svoje mlade roky predsa 
rozumna, ba co viae smela a emancipovana zena, ktora sa vie o seba postarat. 

Karel Zapletal sa po skonceni vojny do Lalite nevratil. 

Zivot bezal d'alej, ale prinasal i nove t'azkosti. Potrebne bolo nejako uzivit i seba i dcerku. Kedze sa 
ziadnej roboty nebala a nic ine sa jej nenaskytlo, Julka sa dala do vysfvania. Objednavala si roznofa- 
rebne hodvaby a platno, a mnohe ine veci, ktore k tomu patrili a ktore sa vtedy dali kupit iba v Buda- 
pesti, a vysfvala. Svoje vysivky predavala a tak si zarabala na zivot. 



J 




UA 




Napokon sa i Stefan Supek vratil z vojenciny. Ked' videl, co sa stalo, kym ne- 
bol doma, zrutil sa mu svet a zivot obratil naruby. Julka mala ine, nie viae svoje 
rodne priezvisko, a mala i diet'a. Bol prekvapeny, znechuteny a vel'mi ubity, upl- 
ne strateny, zit' sa mu nechcelo. Kamarati ho vselijako tesili hovoriac to, co sa 
pri takych prflezitostiach najcastejsie hovorit zvykne, ze je na svete este mno- 
ho mladych a peknych dievcat a ze si i po neho st'astie raz pride. Stefan trval iba 
na svojom: „Ked'som nedostal Julku, ani jednu inu nechcem!" 

Mala Elenka rastla pri svojej starostlivej matke, a nechybala jej ani laska sta- 
rych rodicov. Bolo to pekne a mile dievca. I do skoly uz zacala chodit. Ucila 
sa dobre a s chut'ou - z coho jej matka mala vel'ke potesenie. 

V torn case Julkin brat a Elenkin ujo - Janko Streharsky, vychodil Ucitel'sku 
skolu v Presove. Stal sa ucitel'om v Nadlaku (Rumunsko), kde sa i ozenil, s Alzbe- 
tou Laczy, Erzikou, ako ju este volali. Coskoro sa dost'ahoval do rodnej Lalite a tu 
sa im narodila dcerka Milotka. 

Janko Streharsky bol dlhe roky ucitel'om v Laliti, kde sa rad stykal so sko- 
lenymi I'ud'mi z radov Slovakov a Srbov. Na ich stretnutiach veru nechybal ani 
pan richtar. Druzne priatel'ske rozhovory byvali raz u jedneho, potom u druhe- 
ho, a radom u vsetkych, ktorf do spolocnosti patrili. Tak vtedy vyzeral spolocen- 
sky zivot inteligencie v nasom prostredf. Nechybali tu vsak ani manzelky a zeny vobec, co tiez malo 
svoj vyznam. 

Ked'domacimi lalitskej inteligencie byvali Streharskovci, pozyvali do spolocnosti i Julku. Dobra 
nalada a chutne zakusky sa pricinili o to, ze sa u nich I'udia vzdy prfjemne cftili. Svojfm zjavom, spra- 
vanfm a vzdelanfm Julka patrila medzi nich a nebyvala ani d'aleko od Streharskovcov. 

Ked'prisla zima, a u Streharskovcov bolo znovu usporiadane pobavenie pre znamych a hostf, do 
vyberanej spolocnosti pozvali raz i Stefana Supeka. Vsetci sa tu cftili ako doma. Pri zarte, smiechu 
a rozhovore na mnohe temy cas rychlo plynul. Bolo treba pomaly rozmyslat' i o odchode a ked'isty 
pan i nahlas povedal, - Pani moji a mile panie, je cas odfst! - bolo treba i vstavat od stola. Darmo 
ich domaci presviedcali, aby este trochu zostali. Nepatrilo sa, nuz sa vsetci zacali chystat na odchod. 
A Janko, ktory Julku ako dobre vychovany mlady muz doteraz vzdy odprevadil domov, hovorf: Jul- 
ka, vonku je tuha zima. Mozno by t'a mohol tentoraz odprevadit i Stefan, ked' pojde domov, ved'to 
nie je d'aleko." Julka neprotestovala a Stefan mlcanfm suhlasil. V mysli sa mu vynorili chvfle, ked' si 
s Julkou navzajom sl'ubovali vel'ku a uprimnu lasku... Este stale trpel. 

Ale, preco by laska, ktora nachvN'u pobludila alebo zatrpkla, musela zakapat? Preco by sa nemoh- 
la vratit a byt este krajsia a vacsia? Niekde som raz precftala, ze opravdiva laska dozrie iba vtedy, ked' 




■J I s - 



Elenka 
Zapletalovd 
roku 1916 





3C 



prekona dlhu cestu, na ktorej sa musf popasovat' s mnohymi prekazkami. Mozno- 
ze takej skuske bola vystavena i laska tychto dvoch mladych I'udf! 

Akokol'vek, ale tento den bol pre nich dnom pamatnym, priniesol obidvom 
novy zaciatok a lasku nehynucu. Trvala nezmenena, zo dna na den silnejsia, takmer 
dvadsat'tri rokov, do konca Stefanovho zivota. No ani potom neuhasla. Julka si cas- 
to na Stefana spomfnala: „Pre dvoch, ktorf sa tak mali radi ako my, je dvadsat'tri ro- 
kov vel'mi malo." Po jeho smrti Julka zila este tridsat rokov. 

Julka a Stefan svoju prinavratenu lasku pocit'ovali ako ten najvznesenejsf dar 
Bozf, a tak si ju i chranili a pestovali. Onedlho ju potvrdili i pred oltarom. 

Maminym vydajom Elenka dostala dobreho otcima, ktory sa k nej spraval ako 
vlastny otec. Obklopoval ju svojou starostlivost'ou v case, kym plnu rodicovsku las- 
ku najvacsmi potrebovala. Mala iba desat rokov. A Stefan? Bol prest'astny, ako i Jul- 
ka. Ich laska bola nekonecna. 

Stefan ako hlava rodiny nezahal'al. Najskor pracoval ako obchodnik a potom bol 
obecnym uradnikom. Jeho zarobky postacovali na zaokrytie zivotnych potrieb ich 
trojclennej rodiny. 

Elenka chodila do skoly, bola dobrou a usilovnou ziackou. Vyrastala v statocnej 
Elenka a pracovitej rodine, ktoraju mohla iskolit'atakjejzabezpecit'lepsiu buducnost. I Stefan i Julka jejtaku 
buducnost uprimne dopriali. 

„Dame ju na vyssie skoly," - povedal Stefan, ked' Elenka vychodila zakladnu skolu. 
„Ked' sa tak dobre a I'ahko ucf, nech je ucitel'kou," - suhlasila matka. 



Zapletalovd 
roku 1927 







14 



J 






MARTIN CHCE BYT UCITELOM 






UA 



3£g 






>\ 



N 



iekol'ko rokov predtym ako Supekovci v Laliti, i Kraskovci v Kovacici vazne rozmysl'ali o torn, na ake 
skoly poslat' svojho mladuckeho syna Martina. Zatial'bol usilovnym a dobrym ziakom. Rodicia sa 

nakoniec rozhodli: „Zapfseme ho do gymnazia..." 

Martin aj sam uvazoval o torn, ake povolanie by bolo pre neho najlepsie, ale i o torn, aby skolenie 

netrvalo dlho. Dobre vedel, ake su majetkove pomery jeho rodicov, z rolhfcenia vela penazf nebyva, 




Absolvent! 
ucitel'skej skoly 
vo Vrsci, 
rok 1932 

15 






J 



ft -A-lA 






^ 



9. 



a okrem neho su tu este i dvaja starsf bratia. Stale si kladol tu istu otazku: Ako to rodicia 
zvladnu? 

Prave v torn case jeden z Martinovych ucitelbv posmelil rodicov, aby ho len dali do 
gymnazia. Ked'skoncf gymnazium, bude moct'pokracovat'vstudiach. Ataksa i stalo, Mar- 
tin spolu s niekol'kymi spoluziakmi zacal chodit do gymnazia vo Vel'kom Beckereku (toto 
mesto po druhej svetovej vojne bolo premenovane na Zrehanin podl'a narodneho hrdinu 
Zarka Zrenjanina, pozn. redaktora). 

Tak ako vsetci chlapci i Martin rad hraval futbal. Za loptou najradsej behal spolu so svo- 

jimi bratmi Janom a Tomasom. Lenze oni uz vtedy boli mladencami, cel'anikmi, ako v torn 

case v Kovacici nazyvali uz trosku starsfch chlapcov, takze Martin, ktory bol este len die- 

t'at'om, sa futbaloval do milej vole i so svojimi rovesnfkmi. Ale si predsa uvedomoval, aku 

obet podstupili jeho rodicia tym, ze ho zapfsali do skol. Bol im za to povd'acny a stale roz- 

Martin Krasko, mysTal o torn, ako by sa im mohol odvd'acit? Vybornym prospechom v skole, povedal Martin sam 

absolvent sebe, s ucenfm problemy nemal, bol usilovny, a uspech, pravdaze nevystal. Ibaze sa mu zdalo, ze je 

uatelskej skoly to m a|o. A tak v lete, pocas prazdnin, usilovne rodicom pomahal pri domacich pracach. Zvlast pocas 
vo Vrsci 




Martin 

Krasko ako 

juhoslovansky 

vojak. Sedi 

v dolnom rade 

tretizl'ava 

16 







J 




UA 



zatvy, ked' kazda pomoc bola vftana, lebo zatva nielenze bola jedna z najt'azsfch polhych prac, muse- 
la sa rychlo i odbavit'. Necas by mohol vsetku urodu za chvN'u znicit', a to znamena, ze takmer celoroc- 
na namahava praca by vysla nazmar. A kosci, ako i hrstiarky, po cely den piju vodu akoby na sporaku 
hriatu, ta im smad veru nezahasf! „Mal by som tym I'ud'om odniest' sviezu a studenu vodu," - povedal 
si Martin. A uz sa aj chytal hlineneho krcaha, v ktorom sa voda nosievala do pol'a. 




Martin stale rozmysTal o torn, ako sa dm skor zamestnat, ale sucasne si bol vedomy aj toho, ze ne- 
chce so svojfm vzdelanfm zastat na polcesty. Kedze sa mu ucitelske povolanie vzdy padlo, rozhodol 
sa, ked'gymnazium uz skondl, zapfsat sa na ucitel'sku skolu vo Vrsci. Tarn mu skolenie na gymnaziu 
scasti aj uznali a tym dnom umoznili skolu rychlejsie skondt. Takto sa Martinovi obidve predsavzatia 
splnili a onedlho veru aj udtel'sku skolu s uspechom absolvoval. 

Teraz Martin uz mal svoje povolanie, ale bolo treba este odbavit si vojendnu. 

Po navrate z vojendny sa roku 1 934 nakratko zamestnal v Selena na tamojsej I'udovej skole a v torn 
istom roku potom v Side. Cast svojho platu riadne daval rodicom. 



■J I s - 



Martin Krasko 
so svojimi 
ziakmi, 
v strede. 
Skolsky rok 
1933/34 






17 



J 



f 



ELENKA CHCE BYT UCITELKOU 



3^— ^.i I; 




Elenka 

Zapletalovd 

vroku 1930 ako 

ziacka ucitel'skej 

skoly vo Vrsci, 

siesta zl'ava 

18 



^^V*yrff ^lenka Zapletalova sa tiez 
zapfsala do ucitel'skej skoly 
vo Vrsci. 

Do vrsackej ucitel'skej sko- 
ly chodili aj dievcata, najcastej- 
sie pochadzali z bohatych ro- 
din. Mnohe z nich sa usilovali aj 
vyberanym a drahym odevom 
upozornit okolie na svoj po- 
vod, na ktory vacsina bola na- 
ramne hrda. 

Ziaci sa v torn case museli 
rovnako obliekat- nosili rovno- 
saty, ale tie marnivejsie dievcata 
si pod ne obliekali drahe hod- 
vabne bluzky, mali aj po nie- 
kol'ko parovtopanok podl'a naj- 
novsej mody a drahe zimniky. 
V Elenka Zapletalova a animno- 
r^t£r^ c^v^JF* he j n e dievcata nepatrili medzi 

deti bohatych rodicova preukazat sa mohli iba svojou usilovnost'ou a vybornym prospechom vskole. 

Vyucovanie mavali jedneho dna predpoludnfm a nasledujuceho dna popoludni. Vtedy obycajne 
mali malo casu na ucenie, a o pisanf domacich uloh vecer, pri svetle, sa vtedy nemohlo ani len roz- 
mysl'at'. Gazdina, u ktorej Elenka byvala, tiez nedovolila svojim podnajomnfkom vecer dlho svietit', 
vo vsetkom vel'mi setrila, uzkostlivo dbala na kazdy dinar. 

„Kazdy vecer o deviatej sme museli pozahasat vsetky svetla a ist do postele, aj domaci, aj my sme 
museli ist spat v presne stanoveny cas..." - spomfnala si casto Elenka, ktoru trapilo, ze si nemohla 




lid 

J 




UA 



urobit' domace ulohy. Ani v posteli sa neuspokojila, zaspat' nemohla, ked' nemala napfsanu doma- 
cu ulohu: „V6bec som sa nepripravila na zajtra, ako odfdem do skoly bez domacej ulohy..." A veru ani 
nesla. Pred domom, v ktorom byvala a v ktorom boli vsetky svetla pozahasane, bol, na st'astie, elek- 
tricky stfp a na horn ziarovka. Svietila do tmy, ale i do okna, za ktorym sedela Elenka s knihou v ruke 
- a ucila sa. A vobec sa pritom nezlostila. Pomocou tej trochy svetla si urobila domacu ulohu, precf- 
tala, co bolo treba, zopakovala si, naucila sa a to bolo najdolezitejsie. No prave to uz vtedy hovorilo 
vela o Elenke a jej vlastnostiach, o usilovnosti tohto mladeho dievcat'a, o jej zodpovednosti, a veru i 
o vynaliezavosti. 



■J I s - 




19 



J 



f 



MARTINA VYLIECIL SKOROCEL 










Martin Krasko 

ako ucitel' 

v Side, r. 1941 




20 



rve roky prace mladeho ucitel'a Martina Krasku boli poznacene nevfdanou horlivost'ou 
a usilovnost'ou. Bol uplne odovzdany svojmu ucitel'skemu povolaniu, vedomy, ze nechy- 
bil, ked'si ho zvolil, spokojny bol i so ziakmi a s uspechom, ktory dosahoval v praci s nimi. 

Ked'prisiel do Sfdu, byval u starenky Chovanovej, kde sa aj stravoval. No radost'z pra- 
ce a sl'ubny zaciatok Martin nevychutnaval dlho, jeho zdravie ktovie preco povolilo, zacal 
slabnut' a kaslal. Dostal zapal pluc. Lieky predpfsane lekarom sfce trochu pomohli, ale ho 
neuzdravili. 

Matka bez meskania prisla navstivit' syna, ked'sa dozvedela, ze ochorel. A tarn, div di- 
vuci, piny dvor - kolocieru 1 . „Ako dobre, ze tu mate tuto bylinku. Je lieciva, vylieci aj Marti- 
na," - povedala. 

Martin nezadlho vyzdravel, vtedy mal okolo tridsat' rokov. Sam sebe pevne slubil, ze 
! i^-v^cJ s ** nebude fajcit' a ze nikdy viae nevypije ani kvapku ziadnej liehoviny. 

Z tohto sa da uzavriet', ze Eva Kraskova, Martinova matka, dobre poznala liecivy ucinok rastlfn, kto- 
rymi pomahala svojim najblizsfm dostat' sa z choroby. Ale k uzdraveniu bezpochyby dopomohla i sku- 
tocnost', ze sa mlady Martinov organizmus aj sam chytil s chorobou za pasy, zvlast' ked' mu v torn po- 
mohla matkina prftomnost', starostlivost'a opatera. 

Dnes sa i za liecive rastliny musi draho platit', ak si ich kupujeme v lekarni. Pritom vieme, ze rastu 
vsade vokol nas- na dvore, vzahrade, na luke, vlese, a su nam na dosah ruky. Potrebneje iba poznat' 
ich, ale i doverovat' im treba. Este starf Rimania tvrdili: Medicus curat, natura sanat - Lekar lied, prfro- 
da uzdravuje. Rastlfn a I'udovych liekovsa netreba ani dnes zriekat', pravdaze tarn, kde mozu pomoct'. 
No moderne easy prinasaju stale nove choroby, sucasne vsak vznika i nove moderne lekarstvo, ktore 
zvadza tuhy boj s mnohymi chorobami. Vysledky byvaju vselijake, v kazdom pripade lekarstvo a le- 
karnictvo su delikatne veci, tu treba vzdy byt' obozretny. 

Akokol'vek, ale Martin sa po chorobe a zotavenf s novou chut'ou pustil do svojej ucitel'skej prace, 
ku ktorej postupne pribudla i cinnost' narodnokulturna. V tych casoch vel'mi patrili k sebe, a Martin, 
ako aj mnohe generacie ucitelbv predtym, si dobre uvedomoval ich vyznam a s radost'ou sa do nich 
zapojil. 







*M 




^s 



Martin Krasko 
(v strede) 
v Kovacici, 
r. 1938 






>\ 



h 



21 



J 



f 



ELENKA NA PRAZDNINACH A JEJ 
PRACOVNE ZACIATKY 







E. Zapletalovd 

v I'udovom kroji 

(vstrede)vLaliti, 

r. 1931 



22 



Kazde svoje prazdniny Elenka travila doma. Vel'mi sa im tesila. Boli pre nu prflezitost'ou byt' dlhsf cas 
s rodicmi a mamastarou Streharskou, ako ju ona a sesternica Milotka volali. No Elenka ani pocas 
prazdnin nezahaTala, chytala sa kazdej prace. Spolu s mamou varievali, piekli kolace, zehlili bielizen 

a v zahrade zasa pestovali zeleninu. Mala 
z toho dobry pocit, jednak pomahala ro- 
dicom a jednak sa ucila domacim pracam, 
ktore aj tak jedneho dna bude musiet' 
zvladnut'. 

Otec Stefan bol vzdy zaneprazdneny, 
pretoze zo dna na den chodil do prace. 
No ked' bol cas polbvaciek, rad si zapolb- 
val. Nedel'ny obed z pol'neho zajaca ale- 
bo mladej srnaciny, ktoru Julka vynikaju- 
co vedela pripravit', vzdy chutil. Niekol'ko- 
krat sla s otcom i Elenka a mala z toho vel'- 
ku radost. Uspokojila tak svoju zvedavost, 
zaujfmalo ju, ako to na polbvacke vyzera, 
a z druhej strany pobyt v prfrode ju vzdy 
vedel osviezit a rozveselit. 

Mamastara svojej vnucke viae raz takto 
hovorila: „Elenka moja, ty budes ucitel'kou, budes mat dost pehazf. Radfm ti, aby si si pre niektore pra- 
ce, take, ktore nedokazes sama urobit, nasla niekoho, kto ti ich urobi za peniaze. Vel'mi by som chce- 
la, keby si sa naucila zivot si trochu obl'ahcit. No nikdy nevieme, co nam buducnost prinesie. Preto sa 
treba naucitvsetko robit. To nikdy niejena skodu. Zivot sa I'ahko zvrtne vsmere, o ktorom sme nikdy 
ani netusili a preto sa nan treba dokladne pripravit. Zajtra budeme licit dom. Pomozes mi?" 

A zajtra rano sa obidve dali do roboty. Elenka sa jednym vrzom naucila hasit vapno, a to vobec 
nie je I'ahko, musi sa vediet, kol'ko vody treba nan naliat, aby sa dobre zahasilo, chce i popalit, ak si 




^-\Q VS* Xi# 





UA 



clovek nedava pozor, a s vap- 

nom potom i natierat' steny. 

Vel'mi je naprfklad dolezite, 

ako sa pri Ifcenf stetka drzf, aby 

ruky neboleli. 

Doma mali, ako v kazdej la- 

litskej domacnosti, psov, mac- 

ky, kury, husi, kacice a kravy. 

Ked'mamastara chovala do- 
mace zvierata, Elenka jej po- 

mahala. Bola si vedoma toho, 

ze zvierata v domacnosti nie 

su len ten osoh, ktory z nich 

mame, ale aj vel'ka zodpoved- 

nost. Zivocfch na dvore alebo 

v stajni musf cakat, aby ho clo- 
vek nachoval, nemoze sa o svo- 

ju potravu postarat'sam. Kazdy 

majitel'sa o zvierata musi nale- 

zite starat, su to tiez zive stvory, 

kazde z nich ma dusu a cit. Ich zivot zavisf od cloveka. Uz len preto im patrf nasa pozornost, a ked'si 

uvedomfme, co vsetko lud'om davaju, tak na tu nasu povinnost nikdy nesmieme zabudnut. 

A ked'sme uz pri domacich zvieratach, tak spomenieme, ze cerstvy 
syr a maslo boli v ich domacnosti vzdy pochut'kou. Jedinou vynimkou 
bola Julka, ktora si neskorsie na maslo ako-tak zvykla, ale syr nikdy ne- 
dokazala polozit si do ust. 

Elenkino skolenie v Statnej ucitel'skej skole vo Vrsci sa pomaly blfzilo 
ku koncu. V skolskom roku 1933/34 skolu skoncila, zfskala diplom a sta- 
la sa ucitel'kou. 

Elenka dlho cakala na svoje prve zamestnanie. Nikde nebolo vol'ne 
ucitel'ske miesto. Vytuzeny den prisiel iba o tri roky po skoncenf sko- 
ly. Ked'si vybavila administratfvne veci, Elenka sa stala ucitel'kou v Hlo- 
zanoch. Vyucovala v tzv. Ferfkovej skole. Tarn na hu v skolskom roku 
1937/38 cakalo 30 miluckych prvacikov. 




■J f* 




Ziacky ucitel'skej 
skoly vo Vrsci 
v skolskom 
roku 1933/34. E. 
Zapletalovdje 
v hornom rade 
prvdzldva 



Elena 

Zapletalovd, 
absolventka 
ucitel'skej skoly 

23 




J^Z 







Skola 

v Hlozanoch, 

kdevsk.roku 

1937/38 ucilaE. 

Zapletalovd 



Prvdci 

v Hlozanoch 

vsk.roku 

1937/38 so 

svojou pani 

ucitel'kou E. 

Zapletalovou 

24 



Toto ucitel'ske miesto bolo Elenke ako na mie- 
ru site, nebola d'aleko od rodnej Lalite. 

Mlada pracechtiva ucitel'ka si ziakov zfskala 
svojou dobrou povahou, bola mila, zhovievava 
a rovnako sa venovala kazdemu ziakovi. 

Ucitel'ske platy boli vel'mi nfzke, najma zacia- 
tocnfcke. No Elenka bola skromna, nikdy sa ne- 
st'azovala. Bola stastna, ze si sama mohla zaro- 
bif, ze mala svoje peniaze. No i z toho mala za- 
sielala rodicom. Ako inak sa im mohla odvdacit? 
Stale mala na mysli, ze ju skolili, ze cele roky mf- 
hali na hu vela pehazf, tesila sa, ze im aspoh te- 
raz moze trosku obl'ahcit' alebo aspoh okraslit 
zivot. 



1 




i 



v,?y~ 



J 




UA 




Ucitel'ka Zapletalova v Hlozanoch stravila pekne chvfle. Zili tarn prfjemnf a dobrf I'udia, s ktorymi 
sa dalo spolupracovat'. No ked'ze zivot pozostava z prfjemnych a neprfjemnych chvN', ktore sa, neved- 
no ako, ale predsa striedaju, po rocnom pobyte v Hlozanoch bola premiestnena do Lugu. „Ale preco, 
ked'mijetu dobre, a ani Lalit' nie je d'aleko..." - trapili Elenku take a podobnemyslienky. Pretoze prave 
vtedy v Lugu nemal kto ucit' a ze si prave ju, Elenku Zapletalovu, a nie niektoreho ineho slovenskeho 
udtela, ak na zozname v tej chvili takych vobec mali, Ministerstvo skolstva Juhoslovanskeho kraTov- 
stva zvolilo a do tejto sriemskej osady, aby tarn malych zvedavych Luzanov ucila cftat a pfsat a vset- 
ko ostatne, co sa v skole robf, vysla- 
lo prave ju. 

Lug. Sriem. To je d'aleko, tarn ni- 
koho nepozna, tarn nasi I'udia ziju 
inakako vBacke! 

No Elenka sa v tejto razovitej 
slovenskej dedine prijemne cfti- 
la. I so ziakmi, i s rodicmi sa rych- 
lo zoznamila. Z casu na cas jej pri- 
sla na navstevu sesternica Milotka, 
takze ani ten cas sa nevliekol tak, 
ako si myslela, kym ta neprisla. Skor 
sa ponahl'al. 

Na mlade slecny Fruska hora 
svojimi kopcekmi a dolinami pri- 
jemne posobila. Pacili sa im aj prf- 
vetivi a dobrosrdecnf Luzania. Na 



Lug a Sriem si obidve i po odchode z neho este dlho spomfnali. 

Druha svetova vojna vypukla 1. septembra r. 1939 utokom nemeckeho vojska na Pol'sko. Cely svet 
bol ustrachany, ale netusil, ake rozmery tato pohroma bude mat a ake vsetko utrpenia I'ud'om prine- 
sie. Mnohf sa snazili o torn nerozmyslat alebo sami seba uspokojovali slovami: „Pol'sko je d'aleko od na- 
sej krajiny, hadam to k nam nepride..." 

Vrat'me sa vsak do Lugu vidiet, ako sa v tych casoch vodilo mladej ucitel'ke Elenke Zapletalovej. 
V peknom svetle nam ju okrem ineho predstavuje prfbeh zo seminara, ktory raz, tak akosi podje- 
seh, organizovalo zdruzenie ucitel'ov. Veduci seminara sa kazdeho z ucitel'ov radom pytal na to, kol'- 
ko ktory ma doma detf. Ked' prisiel rad na Elenku, vazne a razne odpovedala: „Ba veru tridsat'dve!" 
Bolo to mimoriadne sympaticke, vsetci pochopili, o co ide, aj veducemu sa taka odpoved'zapacila, 



■J I s - 




Elenka 
Zapletalova, 
jej sesternica 
Milotka 
Strehdrska 
a nezndmy 
Luzon, r. 1939 




nuz odpocftal z hfbky balonikov presne tol'ko, kol'ko Elenka mala ziakov. 
Pravdaze, vsetci do jedneho sa naramne potesili, ked' im na druhy den 
v triede Elenka tie baloniky rozdelila. 

Vo chvfl'ach volha sa venovala rucnym pracam. Matka jej pred odcho- 
dom do Lugu nachystala peknu vybavu, ktoru bolo treba len prizdobit' vy- 
sivkou alebo obhackovat'. Rada sa s tym zamestnavala, ked'nemala ine po- 
vinnosti, vedoma, ze tym pridava na krase veciam, ktore jej rodicia z lasky 
nachystali. 

Elenka rada pfsavala listy, bol to jediny sposob, ako porozpravat priatel'- 
kam o torn, akosa jej tuvodf.Aj rodicomcasto pfsala,tuzila rozdelit'sis nimi 
dojmy o krasach Fruskej hory a o zivote luzskych osadnfkov. Ani na sviatky 
svojich blfzkych nezabudala, jej uprimne blahozelania vzdy boli opatrene 
krasnym namalbvanym alebo skutocnym, vopred starostlivo pripravenym 
vylisovanym kvietkom. 




7 



Julia Supekovd 

pri ndvsteve 

svojej dcery 

Elenky 

Zapletalovej 

vLugu,r. 1939 



E. Zapletalovd 

spuskou 

v ruke. V uzadf 

pohl'ad 

na Frusku 

horu 

26 



y^j^Z 



^ 
yf 



>M 







Mlatba v Lugu, 
r. 1940. 
E. Zapletalovd 
na mldt'acke, 
prvd sprava 



E. Zapletalovd 
(prvd sprava) 
na zivdnskej 
vLugu,r. 1941 

27 



3£g 






>\ 



J- 



f 



NEZNAMY POSOL A ELENKIN 
ODCHOD DO SIDU 



7 



J 



^Gv^s>^ 




edneho dna sa v Lugu objavil neznamy posol, ktory sa pytal na Elenku Zapletalovu. Ked'mu tunajsf 

obcania povedali, kde Elenka byva, vyhl'adal ju a predstavil sa jej. Bol to uhladeny, prijemny pan. 

„Patram po slecne Elence Zapletalove, narozene 4. juna 1914 v Laliti. Jste to Vy, prosfm?" 

„Ano, som toja." 

„Co je k Vam pan Karel Zapletal?" - opat znela jeho otazka. 

Vzapatf Elenke vysvetlil dovody svojho prfchodu. 



*CET 



KAREL ZAPLETAL 



STAVEBNI A NABYTKOVE 
TRUHLARSTVr a odbojM 
vyroba vlecb dfuhG BEDEN 



KBELY U ?RAHY ■ TELEFON BIO-41/iS • OCET POST. SFOA. 2435? 



Ucet 

s hlavickou 

podniku 

K. Zapletal a 

v Prahe 



=EK3 




28 



„Karel Zapletal byl vprvnfsvetovevalcena ruskefronte. Tarn seseznamil sjistou Ruskou Olgou. Po 
urcitem case se vzali, odesli na Slovensko a potom do Prahy. Zapletal byl velice dobry a schopny sto- 
laf a mistr sveho oboru. Rychle zbohatl. Dnes ma v Praze velkou tovarnu na vyrobu nabytku. S man- 
zelkou Olgou, dcerou Ninou a dvema syny zije v blahobytu. Castokrat si vzpomel a pfemyslel o sve 
nejstarsf dcefi a o jejim zivote. Jak se asi ma. Trapilo ho svedomf, ze za vsecky minule roky byl vuci nf 
nespravedlivym a nesvedomitym. Uvedomil si svoji chybu a chte ji nejak odcinit, aby jeho svedomf 
aspoh castecne dosahlo klidu." 

Preto angazoval tohto pana. Za namahu mu bohato zaplatil. Prikazal mu, aby Elenku doviedol do 
Prahy, aby sa bez nej nevratil! Ze si tarn vraj moze pokojne nazfvat so svojim otcom v blahobyte a 
rozkosi. 

Mlada ucitel'ka Elenka Zapletalova si pozorne vypocula, co jej neznamy pan hovoril, a ked'skoncil, 
razne povedala: „M6j otec je ten, ktory ma vychoval a vyskolil, a nie ten, ktory je mojim pravym ot- 
com. Povedzte to aj tomu, kto vas poslal! Prajem vam st'astny navrat do Prahy!" 



J 




UA 



Nastal den, ked' ucitel'ka Zapletalova musela opustit' i 
Lug, v poradf svoje druhe ucitel'ske pracovisko. Nebolo jej 
I'ahko. Len co si zvykla na svojich ziakov, uz ich musela opus- 
tit', mala ich rada, dobre si s nimi rozumela. A nechcelo sa 
jej fsf ani z Lugu, dobre sa citila medzi tymto jednoduchym 
ale uprimnym, skromne zijucim, poctivym svetom. Konec- 
ne, tol'ko peknych a prijemnych chvN'zazila v Lugu... Teraz 
bude treba zase odznova zacfnaf... 

Dlho rozmysTala o torn, ako toto nutene premiestnenie 
opat drsne zasahuje do jej zivota. No ked'ze so zmenou pra- 
coviska uz mala skusenost, a to dobru, sama seba presvied- 
cala, ze to ani tentokrat nemusf byt zle, ze Sfd je predsa len 
uz nejake mestecko, bude tarn i viae I'udf stretavaf. Ale jej 
to predsa len nedalo pokoja. Bola zvedava na nove prostre- 
die, ale sa ho aj obavala, obavala sa i novych poriadkov, kto- 
re tarn istotne maju. Vsetko bude nezname, inaksie, cudzie, 
a ona si na to bude musiet'zvykat, prisposobovat'sa, zozna- 
movat sa s det'mi, I'ud'mi, prostredfm. Mala akusi predtuchu, 
ze sa jej zivot tarn, kam ju teraz posielaju, zmenf, ale nevede- 
la prist na to, ako sa to stane, a preco by sa vobec malo stat, 
a ani ako to bude vyzerat. 

No nemala kam, prfkaz dostala, bolo sa treba chystat. 




■J f* 



E. Zapletalova 
a M. Streharska 
v Novom Sade, 
r. 1942 




29 



J 






OSUDOVE STRETNUTIE ELENKY A MARTINA 






"fe£j 



v^ 



'i 




A f 



E. Zapletalovd 

v Novom Sade, 

r. 1943 




30 



Martinovi Kraskovi, ucitelbvi v Side, sa prave v torn case zdalo, ze jeden z dnf, 
ktore inak boli obycajne, podobali sa na seba a nic nove ani vzrusujuce nepri- 
nasali, bol predsa len inaksf. Ked'jedneho dna po skoncenf hodiny v triede vosiel 
do zborovne, riaditel' skoly sa mu prihovoril: „Kolega Krasko, dovol'te, aby som sa 
Vas opytal, ci na buduci tyzden - tu presne povedal, o ktory den ide, - budete mat' 
trosku vol'neho casu. V ten den totiz prichadza do Sfdu nasa nova kolegyna. Pre- 
miestnili ju sem z Lugu. Je mlada a slobodna. Poprosil by som Vas, a i patrilo by sa, 
aby ste ju Vy privftali. Pricestuje autobusom. Ste mlady, a tiez ste slobodny. Myslfm 
si, ze je to prirodzene a ze sa aj ona bude vo Vasej spolocnosti lepsie cftit'." Takto 
riaditel'skoncil svoju informaciu a prosbu, ktora sucasne bola i prfkazom. Martin bol 
prekvapeny, no nenamietal. Ani sa nepatrilo, riaditel'mal pravdu v kazdom ohl'ade. 
Martin sa pousiloval riaditelbv prfkaz svedomite vykonat a nacas odisiel 
na miesto, kde buduca kolegyna mala vystupit z autobusu. Nemozno povedat, ze 
nebol zvedavy na osobu, ktoru akurat mal privftat, ale ani to, ze nebol vzruseny. 
Slo predsa o mlade dievca, vzdelane, treba pekne nan zaposobit. Netrpezlivo ca- 
kal, aby to vsetko uz mal za sebou, ale autobus nijako aby sa zjavil. „Preco ten autobus nechodf, aby 
som sa tejto povinnosti uz raz zbavil?!" - pytal sa Martin sam seba. „Ale preco som vlastne taky vzru- 
seny, ked' osobu ani nepoznam? A riaditel'ma pravdu, treba abyju niekto privital, pomohol jej a ob- 
I'ahcil stretnutie s novym prostredfm a novymi I'ud'mi. Ved'zenam to este t'azsie padne ako nam, mu- 
zom," - rozmysTal Martin intenzfvne. 

V torn sa autobus zastavil, vystupilo z neho niekol'ko cestujucich, z ktorych kazdy odisiel na svo- 
ju stranu. Pri ceste zostalo iba jedno dievca, samo a nerozhodne. Pozera sa vokol seba, nevie, kam sa 
pohnut. 

- „Vy ste kolegyna Zapletalova? Dovol'te, aby som sa predstavil. Som Vas kolega, Martin Krasko 
a vftam Vas v mene riaditel'a a kolegov nasej skoly, ktorf na Vas uz netrpezlivo cakaju..." 

Ked'Elenka sedela na koci, ktory ju odvazal do skoly, Martinovi preletelo hlavou: Aka je pekna... Ne- 
vedno, ci mu v tej chvfli aj rumen vystupila na lica, alebo mu z toho bolo iba teplo okolo srdca... 







>M 







3£g 






Ucitelia 
E. Zapletalovd 
a M. Krasko so 
svojimi ziakmi, 
r. 1944 v Side 



Ucitelia 
E. Zapletalovd 
a M. Krasko so 
svojimi ziakmi, 
r. 1944 v Side 



31 



\ 



J 






f 






9.) 



Ucitel'ske kolegium uvftalo novu kolegynu v skolskej zborovni. Potom ju odprevadili tarn, kde bude / j* 

byvat'. J 

A tak toto mestecko bolo bohatsie o jednu obyvatel'ku, skola o novu, mladu, peknu ucitel'ku... 
A ucitel' Krasko? O nove pocity, ktore bude musiet' este len lustit', analyzovat', definovat'... A cakat', co 
sa z nich vykl'uje. 



Ucitel'ka 

E. Zapletalova 

so sidskou 

mlddezou, 

r. 1944 



32 




/JtTn 



J 




POZIAR DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY 
A SOBAS MARTINA A ELENKY 



*M 









Vojna je bezpochyby najvacsia I'udska tragedia, ktorej povodcom od nepa- 
mati je clovek. Vojen, bojov a revolucif, vrazd a prenasledovania bolo v I'ud- 
skych dejinach az privel'a. 

Druha svetova vojna bola opravdivou kataklizmou, na cely svet sa prostred- 
nfctvom nej zrutilo vel'mi vela nest'astia, biedy a utrpenia. Vycfnala vsade, po ce- 
lej Europe, ba i sirsie. 

Neobisla ani Juhoslovanske kralbvstvo, aj tu sa hynulo, padali bomby z neba 
a trpelo sa vselijako. Zastupy utecencov hladali svoju spasu v lesoch, tarn, kde sa 
front este nestvoril alebo kde jeho niciva sila uz urobila svoje. 

Ludia sa ball o svoje zivoty. Tlac a rozhlas nepretrzite informovali o udalos- 
tiach, o torn ako vojna zuri, o uspechoch a porazkach. No zivot je taky, malic- 
ku iskierku nadeje poseje do I'udskeho srdca a tak pomaha prezit aj to najhor- 
sie utrpenie. Mozno je to tak dobre. Nadej v lepsie zajtra, ale i viera, i modlitba, 
tiezvedia pomoct': 

Daj, Boze, mieru v hrud'jak modre nebesd 
- Nech dusa neklesd: Vstdstfivsuzenf 
s nami bud', - s nami bud'... 

(M. Razus, Daj, Boze, pokoja) 

Elenka Zapletalova i vtychto pohnutych casoch pravidelne pfsala obsazne listy svojim rodicom. 
Vedela, ze sa o nu trapia, takze ich dopodrobna oboznamovala o vsetkom, co sa stavalo v prostredf, 
vktorom zila. 

Prvf sa dozvedeli i otom, zeje premiestnena zLugu do Sfdu. Pfsala im i o torn, ako ju vskole privf- 
tali ucitelia a riaditel'. Asrdecneju vraj uzpo vystupenfzautobusu privftal a vyberanymislovamisajej 
prihovoril i jeden z mladych kolegov. Je rodom z Kovacice. A uz sa zoznamila i s niekol'kymi dievcata- 
mi v Sfde, pfsala, a tesila sa i z toho, ze su ziaci aj tu vel'mi poriadni. 



a y^sd ^^^tc 




E. Zapletalova 
na kompe 
na hranicnom 
prechode medzi 
Beocinom 
a Futogom, 
r. 1941 



33 



i 

Ji ^ 




No tak ako inych I'udf, aj ju 
ustarost'ovali hrozne vojnove 
udalosti, kazdodenne neprfjem- 
ne spravy, z ktorych sa este ne- 
dal vidiet' ani koniec vojny, ani 
vlastna buducnost, ani buduc- 
nost' inych... 

Rodicia Supekovci by boli 
radsej, keby ich dcera bola as- 
pon blizsie, ak uz nemoze byt' 
s nimi doma. No osud veci za- 
riadil inak, bola vlastne vel'mi, 
vel'mi d'aleko. Az za hranicami. 



1 



Zaberzo 

sobasa Elenky 

a Martina v Side 

4.jula 1944 




Manzelia 

Kraskovci v Side, 

r. 1944 

34 



Po rozkuskovanf Juhoslovanskeho kral'ovstva 
na zaciatku druhej svetovej vojny, uz roku 1941, 
Backa pripadla Mad'arsku a Sriem bol pripojeny 
ktzv. Nezavislemu statu Chorvatsko. Sfd sa skutoc- 
ne ocitol za hranicami, a to je vzdy d'aleko. A vo voj- 
ne, ktora zuri, je este d'alej. 

Co to znamenalo pre obycajnych I'udf zijucich 
v tychto castiach teraz uz byvaleho statu? Nove 
utrapy a problemy. Cestovat sa nedalo takmer ani 
doma, a nie este za hranice statu! Zivot sa tym na- 
ramne skomplikoval, a bol este t'azsf. 

V jednom zo svojich listov, ktore casto pfsa- , 
la, Elenka opaf spomenula kolegu Martina Krasku. / 
Z d'alsieho listu sa uzdozvedeli,ze kolega Martin po- 
chadza z Banatu, z Kovacice. Je vraj vel'mi pozorny 



I 





UA 



3£g 



\ 







a mily, sprava sa k nej zdvorile. A uz 
v nasledujucom liste cftali, ze vraj 
Elenka a Martin boli na navsteve 
u priatel'a, su radi, ze sa trosku bliz- 
sie zoznamili a tesia sa z toho, ze si 
mozu navzajom pomahat pri pra- 
ci. Neskorsie zasa dostali list, ktory 
im sposobil osobitnu radost. Pfsala 
im o sebe, ale i o Martinovi, a veru 
i o torn, ze su tarn na svojom a ze sa 
cftia ako doma. 

Dna 4. jula 1944 Elenka a Martin 
svoju lasku potvrdili aj sobasom. 
Boli st'astnf. Vedeli, boli si istf, ze je 
ich laska skutocna a uprimna, ze 
budu jeden druhemu oporou co- 
kol'vek by ich v zivote malo potkat, 
pili vodu zivej lasky zo studne vlast- 
nych srdc. 



A v laske ndjde clovek cloveka, 
Hod by presiel od pola k polu - 
Pred namizivot- cesta ddlekd 
A milovafjezifa krdcaf spolu. 

Jan Buzassy 

Teraz, ked'mali jeden druheho a boli st'astnf, a ked'im istotu poskytovala laska, ktoru ksebe cftili, 
bolo im I'ahsie. Byt si vkusne upravili aj napriek neblahym spolocenskym pomerom a mali vsetko, co 
potrebovali. 

Situacia v Side bola kazdym dhom horsia. Ponad mesto v kazdej chvfli preletovali vojenske lietadla 
a z ned'alekeho lesa vtedy rachotili kanony. Vyucba sa v torn case nekonala. Skola bola pusta, zfvala 
prazdnotou, lebo aj ucitelia museli byt v torn case doma. No ked'sa situacia ako-takstabilizovala, uci- 
telia a ziaci museli dohahat'to, co zmeskali a snazili sa ucebnu latku vynahradit. Bola to mimoriadna 
situacia, vsetci boli vyl'akani, v kazdej chvfli sa mohlo stat nieco neprijemne, nic nefungovalo. 



Elena a Martin 
Kraskovci, prvi 
sprava, r. 1944 
v Side 



35 






>\ 



J- 



f 



Je zaujfmave, ze sa ohromna vacsina I'udf v takych okolnostiach snazf zit' normalnym zivotom, ako 
keby ani sebe, ani inym nechceli priznat', co sa stava, ako hlboko pod I'udsku uroven klesa clovek tym, 
ze za nic-pre nic ruca, bura, vrazdf, kynozf, zabfja... Mozno v torn predstieranf normalneho clovek Ma- 
da energiu na prezitie, sposob, ako neklesnut' na duchu, zachovat' si dostojnost'. Cloveka ponizuje 
a degraduje i strach o vlastny zivot a zivot svojich blfzkych, neistota, hlad, bezmocnost'. 



1 



i 



Zdberzjedneho 

z castych 

stretnutitroch 

manzelskych 

pdrov. Kraskovci 

stoja prvi 

sprava, Sid 1944 





36 



J 




m 



SRIEMSKY FRONT, ij 

KRASKOVCI DOCASNE V KOVACICI I 




Sriemsky front dvoch protivnfckych vojsk - nemeckeho a juhoslovanskeho sa ku koncu roku 1944 
formoval na uzemf medzi Sfdom a Tovarnikom. 

Nemecka vojnova masineria 19. januara 1945 prudko zautocila na postavenia juhoslovanskeho 
vojska - bombardovanfm z pevniny a zo vzduchu. Aj napriek t'azkym bojom Juhoslovanske vojsko sa 
snazilo zahnat' nepriatel'a, no Nemcom sa podarilo prerazit' obranne postavenia partizanov, takze sa 
ani mestu nic dobre nesl'ubovalo. Vybuchy bomb, hrmot lietadiel, stekot gulbmetov vyvolali u obca- 
nov panicky strach, I'udia zacali opust'at svoje domy, utekali von z osady. Brali si iba najpotrebnejsie 
veci: trochu odevu a pokrm. A cesta ako natruc, zamrznuta, zaviata snehom a klzka. A treba sa nahlit, 
utekat... Boli takf, co odbocili z cesty hned'za Sfdom, ned'aleko mali prfbuznych. 

Pocet utecencov sa znizoval so vzdialenost'ou od mesta, z ktoreho usli. Za sebou uz mali cele kilo- 
metre. Kracali vsetko pomalsie, ale dolezite bolo stale sa pohybovat, lebo bolo chladno. Nebezpecne 
bolo zastavit sa, mohli na ceste skl'aviet, zmeraviet! Chodza bola jedinou zachranou. 

Medzi utecencami boli i manzelia Kraskovci. Unaveni, do kosti premrznuti. Zrazu poculi hrkot ka- 
miona. Ked'prisiel blizsie, zakyvali. Kamion sa zastavil. Pytali sa vodica, ci by ich zaviezol aspoh kus 
cesty. Vodic sa hned' pustil do vysvetlbvania: „Kamion je nalozeny munfciou, strelivom, ktore ve- 
ziem partizanom. Ak sa nahodou skfznem z cesty alebo nas traff nepriatel'ska bomba, munfcia vy- 
buchne a vsetci zahynieme! Rychle si rozmyslite, a kto chce, nech nasadne! Musfm rychle pokracovat 
v ceste." 

Manzelia Kraskovci, ale aj inf utecenci, si posadali na debny. Bol to hrozny pocit. No unava bola ten- 
toraz silnejsia ako strach. Ucupenf v kamione, preziabnutf do kosti, vyhladovenf niekde hlboko v srd- 
ci verili, ze sa toto dobre skoncf. 

Kamion mal namierene do Belehradu. Ked' uz mal odbocit z hlavnej cesty, zastavil sa. Vsetci ho 
museli opustit. A zase pomaly, krok za krokom, uberali sa kazdy k svojmu ciel'u. Kraskovci do Martino- 
vej rodnej Kovacice. A prisli ta, lebo ich Bozia ruka viedla. „Konecne sme prisli, Kovacica moja... Elen- 
ka, doma sme!" - tfsko sepkal Martin a slzy sa mu stekali po tvari. Otvorili dvere rodicovskeho domu, 
vosli do pitvora. Martin zaklopal: „Kto je? Slobodno!" 

Ked' otvorili dvere, otec a matka sedeli okolo pece a od udivu temer skameneli. 37 

J 



J 






f 



9. 



Konecne boli doma, d'aleko od frontu, od bomb, od nfzkolietajucich lietadiel, ktore seju smrt'. Ro- / j* 

dicia sa postarali o teply kutik st'astnf, ze predsa len prisli zivf. Dorahanf, ale zivf, a rany sa casom zaho- 
ja, i na tele, i na dusi, najdolezitejsie je, ze su tu a ze sa maju kde uchylit'. Teraz uz vsetko bude inak, aj 
vojna sa chyli ku koncu. Objatie, uprimny sucit, podaktora slza a dlhy dobry spanok cloveku vzdy po- 
mozu. Aj ked'este dlho, hoci nechtiac, budu na vsetko pamatat'. Nie div po takej kalvarii, aku museli 
podstupit od chvfle, ked' opustili Sfd. Mnohe detaily zo Sfdu a z cesty im utkveli v pamati, no za naj- 
horsf, najsmutnejsf povazovali den, chvfl'u, ked' museli opustit Sfd. Tarn sa prvykrat stretli, tarn sa do 
seba zamilovali, tarn zostalo vsetko, co si za ten kratky spolocny zivot stvorili. 

Kto neplakal, ten nikdy nepochopf, 
ze zial'a radosfsu dve sestry rodne, 
osudom zviazane zitne snopy, 
ako dva vdnky medonosne... 

Mikulas Sprinc 

Nevesta a svokra doteraz nemali prflezitost dokladnejsie sa zoznamit. No Elenka rychle uvidela, ze 
ma docinenia s dobrymi a srdecnymi I'ud'mi, dojala ju pozornost, ktoru jej venovali. Tak si ich vlastne 
aj predstavovala, a i sama sa snazila nechat' na nich dobry dojem. 

U rodicov zostali, kym sa vojna v Srieme neskoncila. Nevesta pomahala svokre pri vareni a inych 
domacich pracach. Syn sa staral, aby v dome bolo vzdy teplo, narubal dreva. . . Pomahali, ako vedeli. 

Po Kovacici sa sprava o ich prfchode rychlo rozniesla a uz nasledujuceho dha sa vsetci Kraskovci - 
Cabenovci prisli pozriet na mladych manzelov zvedavf, ako to v Side ta vojna vyzerala. Pre Kovacicu 
to bola ale udalost nevfdana. 

Martinovi rodicia si nevestu oblubili. Boli st'astnf, ze si ich syn vedel vybrat take mile a dobre 
dievca. 

Vojna a hrozy, ktore sposobila, stale boli hlavnou temou. Do osady prichadzali vselijake spravy 
o vrazdach, utrapach, ktore I'udia prezfvali, o obetiach. No Elenkin a Martinov unik zo Sfdu bol ako- 
si najhmatatel'nejsf, o horn sa mohlo hovorit konkretne, do detailov, v prvej osobe, ich zivot tarn visel 
na vlasku, ich pribeh bol najzaujfmavejsf. 

Jankove a Tomasove deti pozorne pocuvali vsetko, o com sa dospeli rozpravaju. Prezfvali to svojim 

sposobom a obdivovali svojho stryka a jeho peknu manzelku Elenku. Ona si ich rychlo zfskala svojou 

bezprostrednost'ou a dobrotou. „Som vasou andikou (strynkou)," - povedala im, ked'sa zoznamovali, 

a snazila sa hned'si zapamataf meno kazdeho z nich. Det'om sa hned'zapacila, okrem ineho aj preto, 

38 ze vedela putavo rozpravat o vselijakych prfhodach, ktore ich zaujfmali. 



YJ*?n 





UA 



Preco tomu bolo tak? Elenka Zapletalova, teraz Kraskova vyrastala ako jedinacka, mala 
iba sesternicu Milotku, ktora bola od nej mladsia, ale boli blfzke a dobre si rozumeli. Kras- 
kovci boli pocetnejsf, u nich sa stale nieco stavalo a jej sa to pacilo. 

Martinovi bratia Tomas a Jan mali svoje rodiny a deti rozlicneho veku. V zimnom obdobf 
sa deti najradsej sankovali. Z casu na cas odisli k starym rodicom Kraskovcom, lebo tarn sa 
im andika a bdci (stryko) vzdy osobitne venovali. Ale az potom, ked' porozpravali, ako bolo 
v skole, ake znamky z coho dostali, ukazali svoje domace ulohy, pravdaze vypracovane. 

Rodine Supekovej bol zaciatok 1945. roku vel'mi bol'avy. S akou bolest'ou v srdci sa mu- 
seli navzdy rozlucit so Stefanom - statocnym a dobrym clovekom, vedeli len ony dve - Jul- 
ka a Elenka. Kazda svojfm sposobom a podl'a toho, co Stefan pre nich znamenal. A zname- 
nal mnoho. Jeho umrtie tiez urcitym sposobom suviselo s vojnou. Nedali sa totiz kupit lie- 
ky, ktore potreboval, zo dha na den chradol, a v januari uvedeneho roku opustil tuzem- 
sky zivot. Obidve trpeli predovsetkym preto, ze mu nemohli pomoct' a tak sa odvd'acit za vsetku las- Stefan Supek 
ku a dobrotu, starostlivost, ktorou ich zahfhal. Za takymi I'ud'mi treba smutit. A i ten odchod sa udial 
vel'mi vcas, aj to cloveka boli. 




■J f* 





f 






NAVRAT KRASKOVCOV DO SfDU "fj 

A ODCHOD DO ERDEVIKA I 



V; 



TaprNi r. 1945 v Srieme konecne zavladol pokoj. S akou len tuzbou I'udia cakali na ten den, ked' 
zivot konecne zacne vchadzat' do normalnych kol'ajf! Aj mladf Kraskovci patrili medzi nich. Na- 
ramne sa potesili a hned'sa i vybrali na cestu - domov. Lebo Sfd teraz uz bol ich domovom, na sfdske 
prostredie si po dlhsom pobyte uz zvykli, dobre sa v horn cftili, mali tarn svoje zamestnanie a utulny 
byt. 

Uz z dial'ky videli, ze su dvere na ich dome odchylene, a i poskodene. Ked'si do nich zastali, skame- 
neli. Na taky uzas predsa len neboli pripravenf. Byt zival prazdnotou! Vsetok nabytok, periny z Elen- 
kinej vybavy, ba i to trochu sperkov, na ktore sa zmohli, vsetko bolo vyrabovane. Iba v kuchyni zo- 
stala mala pollitrova pavnicka. Bol to zly, surovy, nel'udsky cin. No nehodno na to vela slovtrovit, ani 
na I'udf, co dokazu take veci pachat. Zivot treba zacat odznovu, nereptat, zabudnut'treba na I'udske 
nel'udskosti... - tak rozmysTal Martin. 

A tak aj urobili, zase si nakupovali, co im bolo potrebne, na zaciatok iba najnevyhnutnejsie veci, 
z ucitel'skeho platu sa inak ani nedalo, a boli spokojnf. 

Vojna, ktora zabfjala, kalicila I'udf a mala sto inych a zlych podob, sa konecne 9. maja 1945. roku 
skoncila. Svet si vydychol, I'udia plakali od radosti a snazili sa am rychlejsie vratit zivot tarn, kde sa pred 
rokmi zastavil. Mnohf sa vsak najprv museli pomerit' so stratou svojich najmilsfch. Zahynulo na tisfce 
I'udf, mnohf sa vratili zmrzacenf, ale otazka, preco sa tomu neda predfst, preco I'udske zlo a hlupost' ne- 
mozno zahatat ani vtedy, ked' vidno, ze cely svet vedie do zahuby, aj teraz zostala nezodpovedana. 

Zivot po druhej svetovej vojne, v novej, inak usporiadanej Juhoslavii nebol I'ahky. Potrebne bolo 
vybudovat zburane domy, tovarne, mosty, cesty, budovat novych I'udf... 

Obchody zfvali prazdnotou. O najnutnejsie potreby, bez ktorych sa zivot nemohol zaobfst ani 
jeden den: maso, cukor, muka, mydlo, tkaniny sa kupovali iba na tzv. bony, a takato situacia veru 
potrvala. 

A prave vtedy, jedneho letneho rana Elenka povedala Martinovi: „Mali by sme tvojim do Kovaci- 
ce a mojej mame oznamit'... no, vies co...?" Martin vedel a oznamil, i testinej do Lalite i rodicom do Ko- 
vacice ze, ak Pan Boh da, na buduci rok budu mat vnuca. Bola to na tie easy najkrajsia mozna sprava 
40 a vsade sa jej rovnako potesili. 



YJ*?n 





UA 




Mama Supekova bola vtedy uz niekol'ko mesiacov vdovou. Ku koncu roka prisla k„de- 
t'om" do Sfdu, aby dcere bola poruke, ked' porodf. 

Doma sa hovorilo iba o torn, co sa im narodf, chlapec alebo dievca? Buduca stara 
mama si zavse zavzdychala: „Len keby bolo dievca, to by ma vel'mi potesilo. Hadam pre- 
to, ze i ja mam dceru." 

Rodicom to nebolo take dolezite, rovnako sa tesili i na chlapca, i na dievca. Aj tak 
bude ich najvacsfm pokladom, ich st'astfm. 

A prisiel i dlho ocakavany den - 10. januara 1946, ked'u Kraskov babatko prvy razza- 
plakalo. St'astnym rodicom sa narodila dcera Marta. 

Manzelia Kraskovci starostlivo opatrovali male title dievcatko a obklopovali ho svojou 
rodicovskou laskou a pozornost'ou. Osobitnu radost im sposobila stara mama Supekova 
tym, ze priniesla veci, ktore zachovala z Elenkinej vybavicky. Celych 32 rokov ich starost- 
livo opatrovala. Verila, ze sa raz budu dat'znovu pouzit, a vtejto situacii, ked'sa nic neda- 
lo kupit, znamenali opravdive bohatstvo. 

S radost'ou zvestovali i Kraskovcom do Kovacice, ze sa im narodila vnucka Martuska. 

Prisla jar a slnecne luce zohriali aj vzduch. Stara mama polozila svoju vnucku do kocfka a si I 
na prechadzku. Vyslizdomu vUlici Leva Tolsteho, smerovali kzeleznicnej stanicia stadial'do parku, 
ktory Sfd'ania este i dnes nazyvaju Slovenskym parkom, a potom domov, do bytu. 

Ako starej maminu lasku a starostlivost o vnucku najlepsie ilustrujeme? Tymto prfbehom: na jed- 
nej z pravidelnych prechadzok, prave ked'sli vedl'a zeleznicnej stanice, zapfskal ruseh. Jeho preni- 
kavy zvuk zobudil Martusku a ta - daj sa do placu... Starej mame, ktora bdela nad kazdym snfckom 
tohto drobceka, bolo tak luto, zeby sa najradsej i sama rozplakala. Ako sa takejto situacii v buduc- 
nosti vyhnut? Spamatala sa a pri prvej prflezitosti odisla na zeleznicnu stanicu nastudovat si ces- 
tovny poriadok vsetkych vlakov, ktore tu premavaju, aby vedela, kedy so svojou vnuckou moze fsf 
na prechadzku bez obavy, ze by ju tarn nejaky ruseh mohol zobudit'zo sladkeho sna. 

Zo Sfdu do Kovacice putovali obsiahle listy. Starf rodicia ich pozorne cftali. Z nich sa dozvedeli, 
ze Martin a Elenka maju v skole a mimo skoly mnoho povinnostf. Su vel'mi radi, ze su akurat ucitelia, 
tak mozu I'ud'om najvacsmi pomahat, a praca so ziakmi, ako ani ine ucitel'ske povinnosti, nie su pre 
nich ziadnym zat'azenfm. No zo skoly jednako nahlia domov. Chcu so svojou dcerou, ktora je neu- 
recna a rastie ako z vody, stravit am viae casu, tesit sa z nej, z kazdeho jej kroku alebo noveho slo- 
va, vychutnavat jej odrastanie. 

Mamicka Kraskova v Kovacici uz takmer nevladali svojim vnuckam, Marke a Evke, odpovedat 
na stokrat polozenu otazku, kedy uz raz pojdu do Sfdu vidiet malu Martu, a tak sa pred koncom skol- 
skeho roka zacali chystat na cestu a osobitne na stretnutie s vnuckou Martuskou. „Na taku d'aleku 




■J I s - 



Marta Kraskova 
(Merkleovd), 
poldruharocnd, 
r. 1947 




f 






cestu sa musfme dobre pripravit'!" - hovorili dievcatam. Nemali to jednoduche. Starej mame pred- / j* 

sa len treba privftat vnucku ako sa patrf. O vsetkom dobre porozmysTali, a nevedeli iba, co tomu ma- 
lemu stvoreniatku kupit? A potom sa spamatali - paplon! O take veci je teraz nudza... 

Den pred odchodom prichystali jedlo, aby na ceste netrpeli hladom a ked' uz mali vycestovat, 
navarili lipoveho caju. Do cistej vdl'anicky zabalili jedlo a pekne ruce ho ulozili do kosfka, potom 
opatrne vlozili don fl'asu s lipovym cajom, ktora z kosfka trochu vycnievala, aby bola poruke. 

Evka a Marka uz boli oblecene a cakali len na chvfl'u, kedy mamicka povedia - ideme! 

„Marka, ty budes niest parazol' (dazdnik) a ty, Evka, kosfk." Mamicka mali pod pazuchou pekne 
zabaleny paplon a hybaj na kovacicku zeleznicnu stanicu. Prisli ta skor, ved'vlak na nikoho necaka. 
Nastupili do vlaku, ktory mal namierene do Belehradu, tarn mali prestupit do ineho vlaku, ktory ich 
odvezie rovno do Sfdu. 

Po niekol'kohodinovej ceste, ked' uz boli celkom blfzo pri Side, mamicka zistili, ze vo fl'asi je este 
hodne toho dobreho zdraveho lipoveho caju. „Nebudeme hadam tento caj nosit do Sfdu! Tarn si 
uvarfme cerstvy a tento si vypijeme teraz, este kym sme vo vlaku. Bude nam I'ahsie." 

Vsetko to pozorne sledoval isty spolucestovatel' a pritom usilovne rozmysl'al, co v tej fl'asi je. 
Moze vfno mat taku ruzovu farbu? Ak je to naozaj vfno, ako ho tato starena moze davat det'om? 
A ked'ze to chcel aj zistit, opytal sa: „Babicka, Vy det'om davate vfno?" Mamicka sa usmiali: „Ale kde- 
ze, je to lipovy caj - najlepsie obcerstvenie na ceste." „To som nevedel!" - uspokojil sa cestujuci. 

o O o 

Pocas letnych prazdnin ucitelia Kraskovci boli so svojou dcerou na navsteve v Kovacici a Laliti. 
Kovacickf prfbuznf sa i tentoraz zhrkli vidiet svojich Kraskovcov. Najvacsmi boli zvedavf na najmlad- 
siu clenku rodiny - na Martusku. 

Elenke sa tieto stretnutia v Kovacici pacili. Vel'ka rodina - to je fajn. Obdivovala najma harmoniu, 
sulad, ktory vladol medzi nimi tol'kymi. A toho si bola vedoma do konca zivota. Tesila sa, ze tu harmo- 
niu nicfm neporusila, ba co viae, aj sama sa stala jej sucast'ou. Nezalezalo jej na torn, ako ju kto oslovil - 
Elenka alebo andika. Pretoze s Martinovou rodinou uplne splynula. Ako keby v nej aj sama vyrastla. 

V Laliti okrem starej mamy Julky boli este i mamastard, Martuskina prababicka. Vedeli sit' na stro- 
ji a hoci boli uz v pokrocilom veku, s ochotou usili niekol'ko satociek pre Martu a jej babiky. 

Ked'sa minuli skolske prazdniny, Kraskovci sa vratili do Sfdu. Este stale to boli povojnove roky, 
nedostatok zakladnych zivotnych potrieb bolo cftit' na kazdom kroku. Nebolo im I'ahko. Tak ako 
vsetci obcania Juhoslavie, i oni stale znasali nasledky druhej svetovej vojny. No snazili sa o torn vela 
42 nemysliet, prisposobovali sa tomu tak, ako i ostatnf. 



YJ*?n 





m 




^ 



>j 



Martuska den co den rastla. Rodicia sa z nej naramne tesili. Len co zima stadia vycerit' svoje zu- / jl 

biska, Martuska uz mala rok. Peknymi kuceravymi vlaskami a miluckymi skomoleninami pri rozpra- j 

vanf, do ktoreho sa smele pust'ala, svojfm detskym sarmom a santivost'ou si vsade zfskala naklon- 
nost', vsetci sa jej prihovarali, obklopovali ju svojou pozornost'ou a nehou. 

A raz, jedneho pekneho jarneho dna Martin zase pfsal do Kovacice a do Lalite: 

„Milf nasi, ak bude vol'a Bozia, na leto budeme mat babatko..." 

Mama Julka a mamastara z Lalite sa vel'mi potesili a takto odpfsali: 

„Mile nase deti, vel'mi sme sa potesili peknej zvesti. Elenke drzfme pake, aby vsetko dobre do- 
padlo!" Natesena mama Julka takto uvazovala: - Elenka bola jedinackou, vzdy bola sama, Martus- 
ke bude lepsie, ked' bude mat braceka alebo sestricku. Ak sa narodf chlapec, budu mat doma pek- 
ny parik, len co je pravda. 

I rodicia v Kovacici sa potesili radostnej zvesti, ibaze sa na prfrastok do rodiny trochu inak poze- 
rali. Kol'ko to potom budeme mat vnuceniec? Syn Tomas ma dvoch chlapcov, Jan dve dcery. Mamic- 
ka si nad tym dost hlavu lamali, ale nevedeli, co sa v Side narodf: alebo budu mat tri vnucky a troch 
vnukov, alebo styri vnucky a dvoch vnukov. Sama nevedia, comu by sa vacsmi tesili. PremysTali, 
kombinovali este aj kym miesili chyrecne kovacicke rejtesfky. Pozorne to sledovali apka a zahriak- 
li mamicku: „Stara moja, co sa nad tym tol'ko suzujes? Najdolezitejsie je, aby dieta bolo zive a zdra- 
ve a aby ich bolo este." 

Uz na zaciatku letnych prazdnin Kraskovci zo Sfdu odcestovali k svojim najblizsfm do Kovacice. 
Vsetci sa im potesili, najma Martuske. Dlho neboli spolu. A tern na rozhovory im nikdy nechybalo, 
prave preto ze si boli takf blfzki a dobroprajnf. Elenka uz dobre poznala Martinovych prfbuznych, 
ale i susedovcov. Vtedy este bolo zvykom posediet popoludm trochu na ulici a porozpravat sa so 
susedovcami a okoloiducimi na vselijake temy. Uprimna zvedavost nie je zla, a Banatcanov zijucich 
na rovine vzdy zaujfmalo, ako sa I'ud'om zije v Srieme. 

Z Kovacice sli do Lalite. V tych dhoch v dome starej mamy Supekovej boli teraz styri generacie: 
mamastara Eva, stara mama Julka, jej dcera Elenka a napokon mala Martuska. 

Susedovci sa zartovali: „Treba aby sa vam narodil chlapec, aby Martin nebol sam v dome:" 

Mamastara boli uz vel'mi stara, sily ich opustali, ani robit uz nevladali. Aj napriek tomu by rada 
potesitsvoju pravnucku, usitjej nejake satocky. Dcera im pri praci pomahala a Elenka s Martinom 
obdivovali ich ochotu, tesili sa z novych satociek, ale aj peknej vybavicke, ktora vychadzala spod ich 
starych usilovnych ruk, pre babatko, ktore len-len ze neprislo na svet. 

No a 4. augusta 1947. u starej mamy v Laliti sa Kraskovcom narodilo i druhe dieta - syn Milan Ras- 
tislav. To je skvele! Maju dceru a syna. Sama radost! Brat a sestra - nic krajsie sa im nemohlo stat. 
Neskorsie Milana volali Milanko, a kratsie Milko. 43 



J 




Elena a Martin 

Kraskovci 

s Milanom 

aMartouvSfde, 

r. 1948 



Ked'ze mamastara v Laliti potrebovali teraz uz opateru, ich dcera Julka, 
Elenkina mama, Martina a Milanova stara mama, tentoraz nemohla s nimi 
odcestovat' do Sfdu. Preto Elenka s det'mi zostala este niekol'ko tyzdnov 
u starej mamy a ked' Milan zosilnel, vsetci traja opustili Lalit' a odisli do Sfdu. 
Na sklonku r. 1947 umreli mamastara. Zahasil sa zivot dobrej usilovnej 
zeny, ktora po cely zivot neunavne pracovala od svitu do mraku. S manze- 
lom Jurajom, vyucenym tokarskemu remeslu, vychovali tri deti. 

Dvakrat boli v Spojenych statoch americkych. Dlho sa ta cestovalo. Lod' 
vtedy pristavala v Hamburgu (Nemecko) a stadial'do Lalite bolo treba pre- 
konat este 1 800 km. Ked'sa na to dnes pozerame, tak to skutocne trva- 
lo celu vecnost. Teraz sa do Ameriky chodieva lietadlom a cesta trva zhru- 
ba pol dna. 

Pobyt v Amerike bol poznaceny namahavou pracou. Za kazdy v pote tva- 
ri zarobeny dolar pracovali do umoru. 

Prababicka varievali pre Slovakov z Dolnej zeme, ktorf v torn case sami 
odchadzali za skyvou chleba, za zarobkom, bez manzeliek a rodfn. Boli dob- 
rou krajcfrkou a vzdy si, ked' mali co len trochu vol'na, sadavali k sijaciemu 
stroju, takze i takymto sposobom si privyrobili nejaky ten dolarik. Za takto 
spolocne zarobene a usetrene peniaze si pred navratom do vlasti kupili 
mnohe osozne veci - stroje do tokarskej dielne a dva sijacie stroje. 

Jeden z tych strojov je vyrobeny v davnom 1883. roku a dnes sa s nim pysi pravnucka Marta 
vo Frankfurte nad Mohanom. Korunou ich usilovnej prace v Amerike je rodinny dom v Laliti, ktory si 
sami postavili. Dodnesjetym najlepsfmsvedkom ich usilovnostiastriedmosti. Zijevhom ich pravnuk 
Milan so svojou rodinou. 



1 



i 



Prdcaje tvrdy chlieb, ktorymje dusa zivd. 
Je Idska, ktord td do smrti neopustf. 
Moj otec - ten to vie, na vlastnu dlah sa diva. 
Kamenne mozole rdtajujeho prsty. 

Jan Turan 




44 



Na zaciatku skolskeho roka 1947/48 manzelia Kraskovci boli premiestnenf do Erdevfka. Zmenili 
svoje bydlisko a prest'ahovali sa do osady ucupenej na okraji Fruskej hory. Byvali u Krasnikovcov v Uli- 
ci T. G. Masaryka. Kedze sa stara mama Julka v Laliti citila osamela, prisla za svojimi do Erdevfka, aby im 





UA 



bola napomocnou v domacnosti a davala pozor na vnucata za ten cas, kym ffif* y "' v - £> ^' 

ich otec a mama boli v skole. 

Martuska vtedy nemala ani dva roky a neprestajne rozpravala. Bolo to 

ako ked'sa potok rozbehne a neprestajne zurcf, hovorili starsf. Slova ako su 

mama, otec a mamika uz neboli ziadnym problemom a denne do zasoby 

pribudali d'alsie. 

Tyzdne a mesiace sa mfnali. Ucitelia Kraskovci boli zaneprazdnenf skol- 

skymi povinnost'ami. Stara mama sa starala o domacnost' a davala pozor 

na deti. 

Mamicka Krasnikova a ich vnucka Zuzka Serfezyova v Erdeviku boli mile 

a dobre osoby. S podnajomnfkmi Kraskovcami vsetko klapalo a bolo vtom 

najlepsom poriadku, ale tie dve miestnosti v prednej casti domu, kde byva- 

li, boli pre ich rodinu pritesne. 

Nahoda chcela, ako to 
casto zivot zvykne vyreziro- 
vat, ze prave v torn case Slo- 
venska evanjelicka cirkev 
nemala v osade svojho fara- 
ra a byt na fare bol prazdny. 
Miestny narodny vybor v Er- 
deviku ho pridelil ucitelbm 
Kraskovcom. 

Vsetko, co som doteraz o zivote svojej rodiny napf- 
sala, som sa dozvedela od svojich rodicov, starych ro- 
dicov, prfbuznych a priatelbv. (Marta Merkleova) 



cG*^Y&y 








FaraSEAVC 
v Erdeviku 



45 






J 









^3< 



j .f 



// KRASKOVCI, NA AKYCH SA JA PAMATAM *lj 

(Moje spomienky a zdzitky) 



Iked' sa pamatam na mnozstvo prfbehov zo svojho raneho detstva, akosi najvacsmi mi v pamati 
utkvelo to, co sa u nas v rodine stavalo 13. novembra roku 1950. 

Byvali sme vtedy uz vyse dva a pol roka na fare v Erdevfku. Ked' sme sa toho pamatneho dna ja 
a Milan zobudili, otec uz bol v skole. Mama sfce bola doma, ale sa akosi stale snazila nebyt' s nami. Za- 
tial' mamika bola pri nas stale. Nieco tu neklapalo, bolo cudne, nezvycajne a pomaly nas to zacalo i 
trapit'. Pytali sme sa do spalne, pochopili sme, ze je mama tarn, ale mamika nas ta nepustila. 

Ked'sa Milan pustil do nariekania a upornechcel ist'kmame, mamika nam povedala, ze mamu ne- 
skorsieuvidfme, a hned'natoodisla do spalne aj ona. Nevedelismesitakeich spravanienijakovysvet- 
lit, boli sme znepokojenf, podobnu situaciu sme nikdy predtym nezazili, i rodicia i mamika vzdy boli 
s nami. 

Odrazu sme poculi buchot do mura, za ktorym bola mamina spalna. Mamika, ktora bola s nami 
v kuchyni, povedala: „Teraz uz mozete fst' k mame!" Vosli sme do spalne. Mama lezala na posteli. To 
sme vonkoncom nevedeli pochopit'. My sme uz davno na nohach a ona, ktora vzdy vstavala skor ako 
ostatnf, doposial' lezf?! A potom este i toto - v spalni bola cudzia zena. Kto je ona a co tu robf? A kedy 
prisla, ked' sme ju doteraz nevideli? No prave ona nam razne povedala: „Deti, teraz sa musfte rychlo 
vratit' k mamike!" 

Pocftila som hnev voci tej prfsnej zene. Preco nas vyhana? Nic mi nebolo jasne. 

A ked' som si po urcitom case pomyslela, ze my dvaja mozeme teraz uz aj sami odfst' k mame, ze 
zakaz viae neplatf, mamika nam to stale nedovolila. 

Po dlhsom case opat ten buchot do mura. Mamika nas konecne pustila ta, kde sme sa po cely 
cas placom a prosbami dobyjali. Mama stale lezala v posteli, ale vedl'a nej bolo teraz polozene akesi 
diet'atko. Milo sa na nas usmievala a povedala: „Martuska, Milko, toto je vas bracek." „Brat?!" - udive- 
ne sme sa pytali. 

Vtedy som mala styri roky a desat' mesiacov. I ked'od tej chvfle ubehlo necelych sest'desiat rokov, 
zda sa mi, ako keby sa to vsetko udialo pred niekol'kymi mesiacmi. Spomfnam si, s akym prfsnym po- 
hl'adom som pozrela na Milana a opytala sa ho: „Mas rad bracoka?" A hned'som na polozenu otazku 
46 sama i odpovedala: „Ja nie!" 



hC^r. 






m 



^ 



>j 



Pretoze bol mladsf odo mna, Milan robil vsetko, co som robila ja, alebo co som mu prikazala robit', / jl 

takze i jeho odpoved' bola zaporna: „Ani ja ho nemam rad." O kratky cas sme vsak obidvaja nasho bra- 
ceka mali nesmierne radi. A ta skutocne bratska laska trva po dnesne easy. 

Potom uz rychlo zavftali i Vianoce. Dnes naisto viem, ze to boli moje najkrajsie Vianoce. Opine 
som sa oddala radostiam z prfpravy na tento vel'ky sviatok. Na Stedry den som sa este za tmy zobu- 
dila a rozmysTala, ako Vianoce budu vyzerat' tohto roku, aky budeme mat' stromcek a tesila sa tomuto 
sviatku, lebo na Vianoce je vsetko inaksie, veselsie, jagavejsie, vsetci sme doma... Vtom som i zaspa- 
la. Zobudila som sa, ked'uz bol den. Len co som otvorila oci, vedl'a postele som uzrela sanky! Neve- 
dela som, ci snfvam alebo je to skutocnost? Nevedela som ani, co to znamena. Patrf toto co tu vidim 
mne? Kto este vie, ze tu, pri mojej posteli su sanky? Rychlo som rozmysTala, ale nevedela som na ziad- 
nu otazku odpovedat, bola som z toho vsetkeho zmylena a bezradna. 

Zdalo sa mi, ze niekto vosiel do izby. Bola to mama, tichucko sa prikradala k mojej posteli. 
Ako vedela, ze uz viae nespfm? Zaumienila som si, ze sa nedam vyrusit z myslienok, ktorych som 
mala plnu hlavu, ale ona, ked' uz bola blfzo pri posteli, tfsko povedala: „Toto vam trom doniesol 
Jezisko." 

Z jej usmevu a pohl'adu sa do mojho srdca v tej jednej jedinej chvfli vlialo nesmierne vela lasky 
a neznosti. 

Takmer sest'desiat rokov tato udalost zije v mojom srdci, ako keby sa vcera udiala. Stacf iba spome- 
nut vianocne sviatky v torn davnom roku 1950., a moje srdce sa naplnf nehou nevidanou, mam z tej 
udalosti osobitnu radost". 

o O o 

Mojou najlepsou priatel'kou v Erdeviku bola Jarmila Balazova. Byvala oproti. Ked'sa z jari oteplilo, 
spolu sme sa hravali raz u nich a raz u nas, a dakedy i na ulici. 

Kedze Jarmila bola o dva roky starsia ako ja a nepochybne i silnejsia, nikdy som si nedovolila zme- 
rat si s hou svoju telesnu zdatnost. Asi preto som na male krivdy a nepravosti, ktore som obcas cfti- 
la, najcastejsie nijako nereagovala. No raz sme sa predsa boli poriadne pohadali. Vo chvfli, na ktoru si 
spomfnam, som sa nemohla zdrzat. A ked' som v blizkosti zbadala nejaku staru handru, hned'som do- 
stala aj inspiraciu. Vzala som tu handru do ruky, odtrhla zihl'avu a vysibala hou Jarmilku po nohach. 
Dala sa do nareku a utekala domov. 

Len neskorsie som prisla na to, ze v mojom detskom podvedomf cupel problem, s ktorym som si 
nijako nevedela poradit. Cftila som, ze som slabsia a ked'sa mi naskytla prilezitost, pokusila som sa vy- 
riesit'to. Hadam som si myslela, zesom sa s Jarmilkou teraz, ked'somju poriadne poprhlila, vyrovnala 47 

J 



J 






f 



i 



aj ohl'adom sily. No vsetko to bolo na urovni akychsi instinktov a citov. Aj to vft'azstvo, ktore som nie- / j* 

kol'ko minut vychutnavala. i 

Skutocne iba niekol'ko minut, lebo hned'nato prisla k nam so zalobou Jarmilkina stara mama a uz 
z dvier si zacala: „Suseda, viete co urobila vasa Marta mojej Jarmilke?" - a pekne dopodrobna a do do- 
sledkovvyrozpravala cely prfpad mamike. 

Zrazu som sa zacala bat. Pre kazdy pripad som sa dobre schovala, ale tak, aby som mohla aj d'alej 
pocut, ako rozhovor bezf. Nepocula som sfce vsetko, ale som mala pocit, ze sa konflikt urovnal a ze mi 
nehrozf ziadne nebezpecenstvo. 

Mamika povedala: „Ozaj, suseda, ci sa my dve mame vadit kvoli detom a ich hlupostiam?" „Pravda- 
ze nie, chcela som vam iba povedat, aby ste o torn vedeli." A d'alej pokracovali v rozhovore, ktory ma 
uz vobec nezaujimal. 

No ked'rodicia prisli domov, mamika im prfbeh s Jarmilkou vyrozpravala a ja som dostala svoje. Bo- 
lelo ma tak, ze som plakala. 

Ale uz o niekol'ko dni sme sa s Jarmilkou opat hrali, ako keby sa nie nebolo stalo. 

Stari Rimania hovorili Tempus fugit, cize Cas letf... A veruze leti. Po uplynutf niekol'kych desat'roci 
som casto rozmysl'ala o torn, ako spolu s casom plynie i nas zivot, ako i z neho ubuda, a uvedomova- 
la som si, ze minulost sme vlastne my sami, ona existuje len dovtedy, kym existuju tf, co si na nu pa- 
mataju. Minulost totiz zije v nas. 

Musfm priznat, ze mi tento nerozvazny detsky pocin spachany na Jarmilke Balazovej, dnes Virov- 
covej, dlho nedal pokoja. Zvlast potom, ked'sme sa z Erdevfka odstahovali, ked'som od Jarmilky bola 
d'aleko. Mala som potrebu zbavit sa toho nepekneho cinu, vari az hriechu, ktory ma stale omfnal, 
a postupne som prisla na ideu poprosit ju o odpustenie. Stalo sa, ze od zrodu tejto idey po jej usku- 
tocnenie ubehlo 50 rokov! 

Navstfvila som svoju priatel'ku Jarmilku uz ako sestdesiatrocna. Bolo to roku 2006, ked'sme s man- 
zelom, bratmi a ich manzelkami odcestovali do Erdevfka. Uprimna radostzo stretnutia s Jarmilou, vre- 
le objatie a slzy najlepsie hovorili o torn, ze mi je nielen odpustene, ale i zabudnute. 

Nase slzy sa rychlo osusili a priatel'stvo sa este vacsmi upevnilo, nadobudlo i novu kvalitu tak, ako 
sme sa i my medzicasom zmenili, stali inaksfmi, skusenejsfmi, zodpovednejsfmi. Akokol'vek, ale zivot 
je predsa len nasfm najvacsim ucitel'om. 

Pocas nasho kratkeho pobytu v Erdeviku sme chceli navstivit i faru, na ktorej sme vol'akedy davno 
byvali. Tej tarn uz ale nieto. Na jej mieste sa pysi nova, vystavana r. 1985. 

Vyuzili sme tuto prflezitost a navstfvili i nasho byvaleho suseda, pana Samuela Anusiaka. V druznej 
besede o zaslych casoch sa slova z nas husto sypali, spomienky akoby vyvierali jedna za druhou. Na 
48 vselico sme sa spamatali, vela toho pospomfnali a za nenavratnymi casmi spolu banovali. 



/JtTn 





UA 



Zuzka Mockova, rodena Serfezyova nam ukazala cast' domu, v ktorej sme u nich nakratko byvali 
skor, nez sme sa prest'ahovali na faru. 

Stretnutie s Bartosovcami v Erdevfku a navsteva u nich bola osobitnou udalost'ou. Po dlhsom roz- 
hovore pan ucitel' Bartos sa nam zdoveril, ze sa chysta do slovenskeho magazfnu Rovina pfsat' o svo- 
jej byvalej ucitel'ke Elenke Zapletalovej (mojej matke), ktora ho v skolskom roku 1937/38 ucila v Hlo- 
zanoch. V pokracovanf rozhovoru sme dospeli k nahl'adu, ze by bolo lepsie a spravodlivejsie pfsat' o 
obidvoch Kraskovcoch, obidvaja boli ucitel'mi, obidvaja svojou pracou este ako prispeli k zvel'adeniu 
prostredf, v ktorych posobili. Postupne sme sa uzhodli na torn, ze by bolo treba urobit i viae, napf- 
sat napriklad knihu o nich. Zrno padlo do urodnej pody a tak mozno povedat, ze zarodok tejto knihy 
vznikol na navsteve u Bartosov. V mene svojich bratov Milana a Jana a vo vlastnom mene panu ucite- 
I'ovi Bartosovi za tuto krasnu ideu a posmelenie aj na tomto mieste vyjadrujem osobitnu vd'aku. 

Vazeny citatel'u, pri dotvaranf obrazu o zivote ucitel'ov Kraskovcov sa teraz vratim na zaciatok pat- 
desiatych rokov. Bol to posledny rok ich posobenia v malebnej fruskohorskej osade - Erdevfku. 



■J I s - 





49 



J 



f 






OCKOVANIE DETf *lj 

I 



V, 



torn uz teraz davnom r. 1951 v erdevfckej skole sa konalo stepenie ziakov a detf predskolskeho 
veku proti nakazlivym chorobam. Je samozrejme, ze toho dna s malymi det'mi prisli do skoly i ro- 
dicia. Lekar a zdravotne sestricky ich cakali s vel'kymi injekcnymi striekackami a dlhymi ihlami, ktore 
u detf vyvolali strach a u tych najmensfch priam zufaly narek a krik. Ked' lekar daval injekciu, a v det- 
skych ociach to vzdy robil nemilosrdne, do usedaveho placu sa dali i deti, ktore sa po lekara este ani 
nedostali. 

Vo chvfli, ked'sa nasi mama a otec rozpravali s rodicmi svojich ziakov a vysvetlbvali im, co ockova- 
nie vlastne je a co pre deti znamena, a pri nich bol v tej chvfli i pan ucitel' Michal Kopcok (ktory mi je- 
diny zostal v pamati spomedzi vsetkych erdevfckych ucitelbv), my sme sa rozhodli odfst, ujst' z toho 
miesta, lebo aj v nas to lomcovalo strachom. Vyuzili sme trmu-vrmu, ktora tarn vladla, poticho sa vy- 
tratili zo skoly a zutekali domov. 

Mamika, ktora prave chovala Janka, bola prekvapena a pytala sa: „A kde su otec a mama?" Milan 
lakonicky odpovedal: „V skole." 

Tak sa to skoncilo s nasfm ockovanfm. 

Ked' v skole zistili, ze tarn nie sme, vsade nas hl'adali a rodicia sa po praci vel'mi ustarostenf nahlili 
domov. Verili akosi, ze sme doma, ale sa predsa nemohli len tak uspokojif. 

Ked' prisli domov, uz z dverf sa pytali starej mamy v kuchyni: „Kde su deti?" „Tu su," - odpovedala 
mamika. Mame a otcovi odl'ahlo, ked'videli, ze sme doma, a hoci aj neockovani. 

„Kym sme deti hl'adali, lekari odisli domov," - vysvetl'ovala mama. A tak nas pred tou velikanskou 
striekackou a este vacsou ihlou zachranil z jednej strany nevfdany strach a z druhej strany to, ze sme 
usli. Bol to hrdinsky cin, alebo to bola zbabelost? Nas to vtedy vonkoncom nezaujfmalo, usli sme 
z miesta, na ktorom sa ozyval plac, z detskych tvarf trcal strach a z ocf tiekli slzy. 

Akokol'vek, ale ja a moj brat sme sa velikanskej a bol'avej injekcnej ihle vtedy vyhli. Boli sme jedi- 
nymi neockovanymi det'mi v Erdevfku. Ake vft'azstvo! Aka radost z toho, ze sme usli pred takou neprf- 
jemnou vecou, akou bolo ockovanie. 

O svojich rodicoch sme v torn veku vedeli, ze su nasi mama a otec, a este ze su ucitelia v skole. No 
50 vyznam toho krasneho slova ucitel' sme nechapali celkom, ani nas tym nikto nezat'azoval. Cftili sme 



/JtTn 




1 77^ 






ho iba podvedome a to nam stacilo. Boli sme hrdf na svojich rodicov, ale sme z toho nikdy net'azili. No 
casom sme pochopili, ze nepatria len nam a ze si ich casto musfme rozdelit' s nejakym tarn zasadnu- 
tfm ci konferenciou, rodicovskou poradou a podobne. Ale ze ich nasi prfbuznf oslovovali s dcera, zat', 
stryko, andika, bad, to sa nijako nemohlo vpratat do nasich detskych hlav. 



■J I s - 




ClenoviaSCS 
v Erdeviku 
zroku 1936 



h 



51 



J 



f 






52 



ZBER LIECIVYCH RASTLfN *lj 

I 



Erdevfcania boli usilovnf I'udia. Okrem prace v poli, v zamestnanf alebo okolo domu, a tych vzdy 
bolo vela, zbierali i liecive rastliny, naprfklad repfk, rumancek, zihl'avu, bazu, I'ubovnfk a ine. Po- 
zorne osusene rastliny alebo ich casti ukladali do vel'kych vriec a to sa potom predavalo do Ameriky. 
Takouto pracou si privyrobili trochu penazf. V Amerike sa z tych rastlfn zhotovovali lieky a vselijake 
kozmeticke prfpravky. 

Moji rodicia ako zamestnanci I'udovej skoly boli pri prfjeme rastlin, ktorych zber robili ziaci, a doze- 
rali na ich susenie, pretozeje praveta faza vspracovanf liecivych rastlfn vel'mi dolezita. Vtedy som pr- 
vykrat pocula, ako otec vysvetl'uje ziakom vyznam zihl'avy dvojdomej, ktorou sa kedysi liecil reuma- 
tizmus, a hovoril i o torn, ze tato burina ma este niektore liecive vlastnosti. Slovu reumatizmus, I'udo- 
vo povedane Idmka, som vtedy nerozumela. Otec mi ho vysvetlil, ked'sme prisli domov. 

Vtedy som zacala chapat', ze moji rodicia nie su len nasimi rodicmi a ucitel'mi v skole, sucasne su 
i I'ud'mi, ktorf si predsavzali sfrit' osvetu a kulturu medzi pospolitym I'udom, vzdelavat a vychovavat 
ho. 






1 



/Jt- a . ^r. 3-^*»J. J^^ 





m 



CESTA DO BINGULE ^ 



i Y 



Po case zaklopalo na dvere i leto a prisla zatva. Prazdniny sa uz zacali, dni boli dlhsie a casu na hra- 
nie nekonecne vela... 

Jarmilka a ja sme toto rocne obdobie naplno vychutnavali. Hry, ktore sme sa doteraz hravali, nam 
pomaly zunovali. Nevedno ako, ale do nasich detskych hlav sa zrazu nast'ahovala idea o torn, ze sme 
uz dost' mudre a do zivota suce. Zdalo sa nam, ze sme dospeli a ze nam treba pomaly zacat skusovat 
svet, a ten svet bolo to, co sa nachadza za erdevfckym chotarom. Aj tak sme na krfdlach fantazie uz 
precestovali vsetky tie casti sveta, o ktorych sme vedeli, ze existuju, a bolo nam pritom mimoriadne 
pekne. Bolo treba nieco aj konkretne podniknut. 

Rozhodli sme sa, ze pojdeme do Bingule {bin quia, po turecky dva potoky), ktora je od Erdevfka 
{erdo veg, po mad'arsky koniec hory) vzdialena 3 km. Nam sa zdalo, zeje Bingula d'aleko, hadam pre- 
to, ze sme v nej nikdy neboli. Doma sme nic nehovorili, ani na ulici nas nikto nezastavil, ked'sme uz 
kracali v torn smere. Zacalo sa sl'ubne, zdalo sa nam, ze sa podujatie vydari, vsetko slo podl'a planu 
a hladko, ako po masle. 

Vyrazili sme z nasej ulice, tzv. Zabnary. Na rohu, pri dome pana majstra Jozefa Jasa sme sa obzreli, 
ci sa niekto nahodou nedozvedel o nasom tajnom plane a ide mozno za nami. Potom sme trochu pri- 
dali do kroku, a ulicou tzv. Malej Bingule sme smerovali k Binguli. Cestou sme si museli davat pozor, 
aby na nas nebodaj nespadli prave vtedy dozrievajuce plody moruse,y'a/7ody, ako sme ich volali, cier- 
ne ako uhlfk, lebo by sme si doma za zaspinene saty poriadne vyznali. 

A uz-uz sme boli na konci dediny. Mali sme prejst este len chodnfkom vedl'a niekol'kych domov 
a boli by sme za dedinou. No ale co? Na predposlednom dome bola ulicna brana dokoran otvore- 
na, na nadvorf mlatili psenicu. Mlat'acka hucala ostosest. Ludia usilovne pracovali. Namahava to bola 
praca, plna neprijemneho prachu a plevy. Jedna zo zien si nas vsimla a razom sa pytala: „Dievcence, 
a kam idete?" 

Kedze som tu zenu poznala, a povazovala som ju za doveryhodnu, tak som jej povedala, ale sme 
to vlastne urobili obidve, a naraz, ako jedna: „Do Bingule!" 

Zena sa zvrtla, zdvihla zo zeme kukuricne steblo a razne povedala: „Aka Bingula! Idete vy domov, 
aj to hned', lebo vam tak navyliepam po zadku touto palicou, ze si zapamatate!" 53 

J 



..£ 






f 



Nasa cesta do Bingule bola tymto cinom zmarena. Nuz, vzali sme nohy na plecia a dali sme sa l $ 



na utek. Tak rychlo sme dovtedy nikdy neutekali, a to prave my dve, mudre a vel'ke, skoroze dospe- 
ledievcata! 

A v nedel'u v kostole sa mamika a Jarmilkina stara mama dopodrobna dozvedeli o nasej slavnej 
ceste - do Bingule. A co sa stalo potom, neprezradfm. Nech si radsej kazdy domysTa sam. 







54 



/JtTn 



J 




-fr^^fKi^- 




m 



>j 



ODCHOD DO LALITE h 

I 



Bol november r. 1951, nas najmladsf bracek Janko mal rok. My sme sa z Erdevfka st'ahovali do Lalite. 
Pre mamu to bol navrat do rodnej osady, pre nas troch odchod z osady, v ktorej sme rastli a po- 
znali ju ako seba samych, no a pre otca to bola uplne prozaicka zalezitost: jedno z niekol'kych st'ahova- 
nf. Mama, mamika a my, drobizgy, sme cestovali vlakom, zatial'co otec a stary otec Krasko kamionom, 
v ktorom sa prepravoval i nas nabytok. 

Vlak pristal na zeleznicnej stanici v Odzakoch. Zvysnych 10 km do Lalite sme zdolali kamionom. 

A cestovanie kamionom vyzeralo takto: pod nepremokavou plachtou kamionu, na jeho zadnej 
platforme boli drevene lavice bez operadiel. Pri vacsej rychlosti alebo nejakej ostrejsej zakrute sa 
na nich nesedelo dobre, ale tym, co sedeli, bolo predsa len lepsie ako tym, ktorf museli stat. A takych 
bolo este viae, I'udia predsa musia cestovat. Stalo sa v dvoch radoch pomedzi lavice. Bolo nas v torn 
kamione vela, presnejsie tol'ko, kol'ko sa don vmestilo. Ludia boli stlacenf ako sardinky v plechovici. Tf 
co stali, sa krivili raz sem, a raz tarn, najma na zakrutach. Nemali sme sa o co drzat, a zavse niekto tra- 
tiac rovnovahu vykrfkol. To vyvolavalo i smiech, i sucit... 

My sme sa cftili, ako keby nas ta tlacenica isla zahrdusit, zmliazdit, dolamat'. No domov sme prisli 
zivf a zdravf. Privftal nas rodinny dom patriaci nasim starym rodicom Supekovcom. Vystavali ho este 
mamikini rodicia,Juraja Eva Streharskovci, zpehazfzarobenych vAmerike. Moji rodicia bolitretia ge- 
neracia, ktora v horn zila. 

Vonku ani nebolo vel'mi chladno, ale vnutri, v dome, bolo veru zima. Vysvetlili nam preco. V dome 
uz dlhsf cas nikto nebyval, nekurilo sa, takze sa aj mury na dome rozchladili. 

Teta Pava, vrstovnfcka nasej mamiky, a k tomu i dobra susedka, byvala na druhej strane ulice. Pris- 
la a pozvala nas k sebe do teplej kuchyne, kym sa nase izby ako-tak zohreju. Tetu Pavu vel'mi tesilo, ze 
nam mohla hoci aj takto pomoct. Vyzerala, ako keby z nej samej salalo teplo, ktore sme tak vel'mi po- 
trebovali po namahavej ceste. A bola to iba uprimna radost zo stretnutia s nami, teraz uz novymi su- 
sedovcami, prameniaca z jej dobreho srdca. 

Ked' sme si dom uz ako-tak dali do poriadku, zacali k nam, ale nie pricasto, prichadzat' susedy, ba 
i priatel'ky nasej mamiky, ale iba tak, na posedenie a rozhovory. Svorne nadpriadali nitku udalostf, 
ktore vypfhali dedinsky zivot. Casto sa pritom vracali na pribehy, o ktorych uz bolo reci a mamika si 55 

J 



J 






f 



9. 



neodpustila: „Jaj, ved'je to z das Pantisloga..." RozmysTala som o Pantislogu a uzavrela, ze to muselo / j* 

znamenat, ze sa daka udalost stala vel'mi, vel'mi davno, pradavno. i 

Pamatam sa aj na jedno obycajne kupanie z tohto domu. Raz vecer, ked'sme sa dohovorili, ze sa 
budeme kupat, a u nas sa to pravidelne robievalo, vsetci sme sa sustredili na tuto udalost. Do vane, 
v ktorej uz bola zohriata voda, rodicia najprv polozili najmladsieho chlapca, Janka. Ked'ho mama oku- 
pala, otec ho zakrutil do prikryvky a odniesol do postiel'ky. Potom mama zacala kupat Milana. A mne 
sa zdalo, ze to kupanie pridlho trva, minuty sa mfhali tak pomaly, ze sa to nedalo vydrzat. 

Bola som nepokojna a netrpezliva, vselico mi prislo na rozum. Hnevala som sa, a nevedela som 
na koho. Kladla som si vselijake otazky, okrem ineho som si uvedomila, ze vlastne nemam nie z toho, 
ze som sa prva narodila, ked'nikdy nemam prednost pred svojimi bratmi?! Nijako sa mi to nechcelo 
vpratat do hlavy. Bolo zrejme, ze rodicia maju nejaky svoj poriadok, aj to kupanie usporiadali tak, ako 
si mysleli, ze je najlepsie. Len ja som ten poriadok nevedela pochopit. Asi som si myslela, ze som ako 
najstarsia mala byt na prvom mieste, a nie na poslednom. 

Konecnesomsa ijadostaladovane. Ked'ma mama okupala, otec ma tak isto ako mojich bratov za- 
krutil do prikryvky a odniesol do postiel'ky. Vyzera, ze medzi nami predsa len nerobili nijaky rozdiel. 

Bola som unavena. Oci sa mi zatvarali a hlava klesala na otcovo rameno. Ale aj tak som za tych nie- 
kol'ko sekund a tych niekol'ko metrov, ktore otec prekracal od vane po postiel'ku, pocftila vsetko bla- 
ho a st'astie, ktore si deti v torn veku mozu uvedomit. Nie rozumom, to srdce dava znat, ako je v otco- 
vom narucf dobre a teplo, ako sladko sa tarn usfna. Neskorsie si clovek vsetko ulozf tarn, kde to pat- 
ri a tak teraz viem, ze je to sucast stastneho detstva a ze by malo patrit vsetkym detom. Zial', v zivo- 
teto byva vselijako. 

Bola som uz temer dospelou osobou a o tomto svojom zazitku ci pocite uplnej blazenosti som sa 
casto rozpravala s rodicmi vedoma toho, ze tie chvfle su neopakovatel'ne, a preto i su take vzacne. 

Zo vselijakych rozhovorov som sa dozvedela, ze sa nasa mama, ktora si pracu v skole svedomite 
vykonavala, snazila aj domacnost drzat v poriadku, aj deti opatrit, nezatazovala nas zbytocnymi po- 
vinnost'ami len kvoli tomu, aby sme nieco robili, nechala nas hrat sa do milej vole. Nase detstvo bolo 
stastne a vesele. 

Kol'kokrat nam len ocistila topanky a kedy to stadia urobit, to len ona vedela. Ale topanky boli nie- 
len odstene, ale i vylestene. 

Najkrajsie nam byvalo, ked' sme vsetci spolu sedeli okolo stola alebo sa takto zoskupenf kazdy 

z nas niecfm zamestnaval. Ako by bolo krasne, keby sa tie pekne easy mohli vratit! Zial', cas je nena- 

vratny a preto treba dokonale vychutnat vsetko pekne vtedy, ked'sa nam ponuka. Casto sa s nostal- 

giou vraciam do tych cias, ked' nasa rodina bola pokope, ked'sme si, teraz to vidfm, z radosti a stastia 

56 ukrajovali vel'ke kusy. 



/JtTn 








No o navrate do starych das nehodno snit', mladf Kraskovci, ja a moji bratia, si medzicasom zalo- 
zili svoje rodiny, kazdy z nas odisiel za svojfm zivotom. Mama, otec a mamika zostali bez nas. Nebo- 
li sami, mali jeden druheho, nemali iba nas. Iba? Telefonicke rozhovory, akokol'vek caste, nemozu na- 
hradit' zivy rozhovor, ani dlhe a obsazne listy, bez ohl'adu na to, ze putuju v obidvoch smeroch. 

Jedine, co nas vtakej situacii uspokojfje skutocnost, ze raz davno, v osudovej chvfli svojhozivota 
aj nasa mama opustila svoju matku, otec tiez. Tak je tomu odjakziva, a bude tak aj v buducnosti. Tf, co 
z domu vyleteli, maju svoje plany, svoj zivot, idu za svojfm cielbm, a tf co zostali doma, vedia, ze tak to 
v zivote je a ze sa s tym treba vyrovnat. 



.Ji^7> 





f 



AKO SME SA FOTOGRAFOVALI 



7 




N; 




Janko, Milan 

a Marta 

Kraskovci 

(zl'ava), La lit 

1952 



58 



I a zaciatku pat'desiatych rokovsme este nemali fotograficky aparat. Ob- 
I cas nas preto dali vyfotografovat', aby sme neskorsie, ked' narastieme, 
mali obrazky z detskych cias. 

Isteho letneho rana, ked'Janko uzmal roka pol, mama nam prikazala neza- 
spinit' sa, lebo prave dnes ma prist ujo fotograf a budeme sa fotografovat'. 

Ja som si ihned'chcela fst'obliect' ine, pekne saty, ale by som taka vyob- 
liekana musela cakat' niekol'ko hodfn, lebo vraj fotograf prfde az poobede. 
Bola som vel'mi nespokojna a nedockava, rada som sa fotografovala, a cas 
sa doslovne vliekol. 

Ked' fotograf konecne prisiel, otec sa s nfm rozpraval iba kym nas mama 
a mamika obliekali do sviatocnych siat. A potom sme vsetci sli do zahrady, 
kde sa vsetko len tak zelenalo. 

Na mieste, ktore sa najlepsie hodilo ako uzadie na fotografiach, fotograf 
nam vysvetlil, ako si kto ma zastat. 

Milan a ja sme posluchli majstrove rady a stall sme ako vojaci v pozo- 
re. Janko bol este maly a vystrajal vselijake kusky a nezbedy. Nechcel stat' 
a zavse niekam odbehol. Otec ho vratil spat a postavil k nam, ale Janko sa 
rozplakal. 

Ako fotografovat takeho placka? Radsej ho nejako uspokojit. Milan a ja 
sme sa zboku pozerali na celu situaciu a bolo nam do smiechu z Jankovho vycmania. Mamika chce- 
la priniest nejaku hracku v nadeji, ze mozno prestane plakat. A i fotograf uz mal vyse hlavy Jankovho 
spravania. Vybral z vrecka zapalkovu skatul'ku a dal mu ju, aby sa s hou pohral. Skatul'ka ho vel'mi za- 
ujala a - div divuci - prestal fhukat. 

Teraz sme sa Milan a ja nemohli prestat smiat, ani sme uz nestali v pozore ako vojaci. Zrazu bolo 
treba nas napomfnat, aby sme trochu zvazneli... 

Ale bez ohl'adu na tol'ke prfpravy a Jankov plac, mame dnes jednu z najkrajsfch fotografif z nasho 
detstva. 



J 







Kraskovci 
so svojimi 
det'mi a starou 
mamou Juliou 
Supekovou 
vLaliti1952 



■J I s - 

1 



J J 



59 






f 






ZACALA SOM CHODlf DO SKOLY *lj 

I 



"W£*^ig*2*ir 



V J ; 



fjanuari r. 1953 som bola uz takmer sedemrocna. Rodicia mi povedali, ze toho roku zacnem chodit' 
do skoly, do prvej triedy a ze sa v skole naucfm pfsat', cftat', ratat', a este mnoho rozlicnych a uzi- 
tocnych vecf. 

V hlave sa mi rojili vselijake myslienky, starosti a obavy, nevedela som si ucebnu a seba v nej nija- 
ko predstavit'. 

Nuz co ma robit' male dievca, ked'je odrazu take vel'mi bezradne? Spamatala som sa na mamin roz- 
hovor s istousi zenou, ktora tvrdila, ze je pre rozvoj detf lepsie, aby do skoly zacali chodit' sest'rocne. 
Mama vsak mala opacny nazor, a opodstatnila ho takto: „Ja si zase myslim, ze je lepsie, aby deti cim 
dlhsf cas zostali doma a uzili si radosti svojho detstva. Skola je vazna vec, prinasa vel'ke zmeny do ich 
zivota, vyzaduje si inaksiu organizaciu dha, kladie pred deti vselijake povinnosti, a vsetko to ich vskut- 
ku obera o bezstarostne hry, ktore deti tiez vel'mi potrebuju. Je to ako keby im niekto ukradol zo zivo- 
ta rok, a to je celych 365 krasnych bezstarostnych dnf. " 

Ustarostilo ma tvrdenie tej zeny, ze je lepsie, aby deti sli do skoly o rok skor. V hlave sa mi zja- 
vilo mnoho otaznikov: ak tato druha mama ma pravdu, tak su moji vrstovnfci uz ziaci, a ja som je- 
dina, co do skoly este nechodf? Ak zostanem doma, s kym sa budem hravat, kym ostatnf budu 
v skole?! 

Bola som z toho ustrachana a zamyslena. Bolo to zbytocne, lebo vsetci moji vrstovnfci sli do prvej 
triedy, ked'mali sedem rokov. 

Na zaciatku septembra r. 1953 sme mama a ja sli spolu do skoly. Mama v ulohe ucitel'ky a ja v ulo- 
he ziacky prvej triedy. V skole na pani ucitel'ku uz netrpezlivo cakalo mnoho mam a tol'ko i detf. Mamy 
sa medzi sebou rozpravali a my, co ine sme mohli robit', hrali sme sa, santili. 

Ked' mama vosla do ucebne a sadla si za katedru, prihovorila sa i mamam, i nam ziakom. Dzavot 
utfchol. Po uvftanf zacala vyvolavat mamy, kazda pristupila k jej stolu odpovedat na otazky, ktore 
mama ako ucitel'ka mala vopred schystane. Odpovede si zapisovala do vel'kej skolskej knihy, o ktorej 
som vedela, ze sa vola - dennfk. 

Kazdej z mam povedala, kde si ma so svojfm diet'at'om sadnut: „Posad'te sa so svojou dcerou do pr- 
60 vej lavice..., Vy s Miskom do druhej...", a tak radom. 



1 



/J 






ZJiSZ 





m 



^ 



>j 



Trvalo to, kym mama neskoncila rozhovor aj s poslednou mamou. Konecne povedala i mne: „Ty si, / jl 

Marta, sadni..." j 

Uz sme vsetci sedeli - kazde diet'a so svojou mamou, iba ja sama. No kde sa vzala, tu sa vzala - ku 
mne sa zrazu posadila moja dobra mamika. Bolo mi trosku I'ahsie, nesedela som sama. Ale ked'ona 
nebola mojou mamou! Bolo mi luto, ale som rychle pochopila, ze je to osud vsetkych ucitel'skych detf, 
a tak som sa s tym zmierila. 

Je samozrejme, ze na zazitky prveho dna v skole si nespommaju vsetci rovnako. Zavisf od toho, ako 
sme ten den dozili. A od toho dha, od toho konkretneho zazitku, od sposobu, ako nas tarn privftali, 
moze zavisiet i vzt'ah k skole ako institucii, v ktorej sa clovek ma vyzbrojit pre zivot, v konecnom do- 
sledku moze od toho zavisiet sam zivot. Preto je ten den dolezity v zivote kazdeho cloveka a verim, 
ze na tuto otazku kazdy z nas ma vlastnu odpoved'. 

Po uplynutf niekol'kych desiatok rokov som z nejakych dovodov rozmysTala o svojom prvom dni 
v skole. Uvedomila som si, ze po cely svoj zivot som sla akosi vlastnou cestou, vzdy som mala pred se- 
bou nejaky ciel' a vzdy bolo nieco, co ma k tomu ciel'u viedlo, jasne, alebo ani nie celkom, ale ja som 
za tym predsa sla. Moznoze sa to moje osamostathovanie zacalo prave toho septembra roku 1953. 
A rodicom som povd'acna za to, ze vzdy mali pre mha a moju naturu dostatok porozumenia a ze ma 
vtom podporovali. 

Do skoly som rada chodila. A mama, tak ako bola dobrou mamou, bola i dobrou ucitel'kou. Trpez- 
livosti jej nikdy nechybalo. Rychlo si zapamatala mena vsetkych v triede, sledovala pracu kazdeho 
ziaka, mala porozumenie pre tych, ktorym sa na zaciatku nedarilo najlepsie, venovala sa im viae ako 
ostatnym, vysvetlbvala, napominala, pomahala... 

Voci mne bola prfsnejsia ako k ostatnym ziakom. 

V skolskom roku 1956/57 som uz bola stvrtackou. 

Mama vtedy ucila slovenske deti od prvej po stvrtu triedu spolu s kolegyhou Emfliou Heinleino- 
vou. Kazda mala po dve triedy, dva roenfky. Vyucovanie sme mavali popoludnf. 

Stalo sa raz, ze mama bola v skole kvoli inym povinnostiam dopoludnia a nestacila prist domov 
na obed. Mamika obed navarila, my sme sa vsetci naobedovali, a ja som potom mala ist'do skoly a vziat' 
obed pre mamu. No mamika s balenim akosi meskala a tak som potom aj ja zmeskala do skoly. Pani uci- 
tel'ka cize mama uz zacala s vyucbou. Ked'som vosla do ucebne, prfsne sa na mha pozrela: „Marta, ty 
vies, ze si sa oneskorila?" Bolo mi neprijemne pred ostatnymi ziakmi, ale som nic nepovedala, ani to, pre- 
co meskam. No niekde hlboko v sebe som citila, ze dobre urobila, ze ma pokarhala tak, ako by bola po- 
karhala ktorehokol'vek ineho ziaka. Bola som si vedoma, ze je to spravne, ze inak ani nemohla urobit. 

Citila som sa zle zakazdym, ked' ma napominala alebo karhala, bolo mi neprijemne, tak ako i ostat- 
nym det'om, ktorym sa tiez obcas uslo nejakeho pokarhania. Mozno mha trosku vacsmi bolelo, mozno 61 

J 



J 















sme si to obidve uvedomovali, ale tak muselo byt'. Medzi mnou a ostatnymi nesmel byt' nijaky roz- < s 

diel. Mala pevny princfp: na hodinach som pre nu bola ziackou ako vsetci tf, s ktorymi som v triede 
sedela. 

Dnes som jej povd'acna za vsetky drobne i vacsie korekcie a upravy, ktore na mne robila prave ta- 
kym sposobom. Nikdy pritom nekrivdila, robila to taktne, pozorne, s mierou. Verfm, zejej to nezazlie- 
vali ani mnohi iniziaci. 




M?% 



1 







UA 



NAVSTEVY 







Starf rodicia Kraskovci nas 
v Laliti casto navstevovali. 
Jeden vjeseni a druhy na jar. My 
deti sme sa kazdej ich navsteve 
naramne tesili, ale i z radostne- 
ho zvftania mamicky alebo apka 
s otcom, mamou a mamikou 
bolo vidno, ze mali z ich prfcho- 
du vzdy iba potesenie. 

Rozhovoru nebyvalo konca, 
kym sa nevycerpali vsetky za- 
vazne rodinne a dedinske uda- 
losti bud'v Kovacici, alebo v La- 
liti. Ked' prisli k nam mamicka, 
vedeli sme, ze prinesu bylinko- 
vy caj, a zakazdym inaksi. A ked' 
nam zacali vysvetl'ovat': „Tento 
caj, deti..." hned'sme vedeli, ako 
to pojde d'alej: „lieci..." taku ale- 
bo onaku chorobu. Taka boli nasa mamicka. Ticha, dobreho srdca, a suca do vsetkeho. 

A tak to slo dokola, raz do roka prisli apka, raz do roka mamicka, kymkol'vek ich zdravie sluzilo. 

Mamika Supekova bola energicka a temperamentna, a mamicka Kraskova zase ticha a vyrovnana 
osoba. Otec bol stelesnenim dobroty svojich rodicov a kraslila ho vnutorna vyrovnanost a dusevny 
pokoj. Moja mama zase bola zhovorciva, dobra a ku kazdemu mala iba pekne slovo. 

Kraskovcom sme navstevy vracali pocas letnych prazdnin. U starych rodicov v Kovacici nam by- 
valo vel'mi pekne. Dobre sme sa cftili medzi tol'kymi Kraskovcami, co do poctu boli skutocne neurec- 
ni. Pacili sa nam i siroke kovacicke ulice s vel'kym priedomfm a malou kvetinovou zahradkou, ktora 




Rodina 
Kraskovcov 
v Kovacici, 
r. 1954 




f 






sama osebehovorilajednakousilovnosti I'udf, ktorfsitotakpeknevedeli upravit'Jednako ichzmysle I ^ 

pre krasu, o potrebe mat' dom a jeho okolie vzdy pekne upravene, aby aj oko malo na com spocinut'. 
A ked'zadul cerstvy karpatsky vietor, pocftili sme aj tu druhu, drsnejsiu stranu Kovacice a Banatu. 

Starf rodicia Kraskovci boli zaujfmavf I'udia. Mamicka vedeli z obycajnej kacky pripravit' hadam 
najchutnejsie jedlo na svete. Zavideli by im na torn i tf najchyrecnejsf kuchari, a na svoje by si pri 
takej pochut'ke prisli i tf najvacsf labuznfci. Chutila nam zakazdym prenaramne, kedykol'vek sa do- 
stala na stol. Apka sa obycajne priplichtili k nam, kym sme sedeli za stolom, len aby videli, ako to, 
co je pred nami na stole, rychlo mizne. Pozitok mali vsetci, my z jedla, mamicka z nas, a apka - zo 
vsetkych. 

Od mamicky som sa naucila mnohe veci o rastlinach, naprfklad ze su pre cloveka uzitocne a mno- 
he z nich i liecive. Naucila som sa niektore i poznat a dozvedela som sa i o takych, o ktorych som pred- 
tym ani nepocula. 

Apka s nami rad zartovali a my sme casto nevedeli, kedy hovoria vazne a kedy zartuju. 

Pytali sa nas: „Budicek je maly, ako taky maly moze fst?" 

Alebo: „Kostolne hodiny su vel'ke, preto musia byt presne..." A uz aj vzali rebrfk, opreli ho o mur, 
vystupili hore, a kedze mali zraksokola, hned' nam aj povedali, kol'koje na nich hodfn. My sme potom 
ozlomkrky utekali do izby prevent, ci nas budfcek dobre ide a ci aj jeho rucicky ukazuju tol'ko hodfn, 
kol'ko tie na kostolnej vezi. 

Taky boli nas apka, mali rad zarty, a povahu dobraka. 

Pred koncom letnych prazdnin, ale iba dovtedy, kym ich zdravie sluzilo, v Laliti nas pravidelne na- 
vstevovali „ujkovci". Tak moji rodicia volali maminho uja, Jana Streharskeho, vol'akedy lalitskeho ucite- 
I'a, a jeho manzelku Erziku. My sme ich volali teta a bad. 

Oni sa medzicasom prest'ahovali z Lalite do Noveho Sadu. Ich dcera sa pozdejsie tarn vydala, po- 
tom uz bola Miholjevicova. Manzelstvo nebolo pozehnane potomkami, takze sme si my traja aj u nich 
prisli na svoje, mali nas radi vsetkych troch a povazovali nas scasti za svojich vnukov. 

Vzdy ked'nas navstfvili, priniesli take darceky, ake sa v Laliti este ani nepredavali. Boli sme si toho 
vedomf, takze sme na svoje hracky dbali, len aby nam cfm dlhsie trvali. Bad vedel putavo rozpravat 
vselijake poviedky, ktore sme pozorne pocuvali. Nemohli sme oci od neho odtrhnut, zaujal nas kaz- 
dy prfbeh, o ktorom hovoril. 

Ja som najradsej pocuvala, ked' rozpraval o skutocnych prfbehoch zo zivota, zvlast o prvej sveto- 
vej vojne, ked' ho udalosti odviedli az do Sibfri. Vtedy tarn vraj bola taka tuha zima, ze i mlieko v hrn- 
cekoch mrzlo. Take nieco sme si tu nevedeli ani predstavit. 

Jeho prfhody zo zivota boli take, ze sme sa z nich vzdy mohli niecomu naucit. Len neskorsie som 
64 si to uvedomila. Pamatam sa tiez, ako ochotne som pomahala mamike a tete, ked' miesili a krajali 



/JtTn 





UA 



\ 






rezancoky a sifliky do polievky (na stvorec alebo kosostvorec krajane natenucko rozval'kane cesto). 
Nebolo to ani take jednoduche, cesto sa muselo dobre vymiesit, natenko rozval'kat a potom sa kraja- 
lo. Mamika to robila vel'mi sikovne a rychlo, spod v^C^ 
jej ruky vychadzala spusta ako nitka tenuckych (?" 
a rovnakych rezancekov. Bolo to hotove umenie. \ 
Mamika s tetou to robili s pozitkom, vobec im - 
to nepadlo t'azko. Osusene rezancoky si ujkovci 
s potesenfm odnasali do Noveho Sadu. 

I my sme chodievali do Noveho Sadu, alebo 
s rodicmi vsetci traja alebo iba ja ako najstarsia 
s mamikou. Zvykli sme zostat u nich cely tyzdeh 
a tak sme mali moznost' zoznamit sa i s mestom. 
Mojfm najvacsfm zazitkom v Novom Sade byva- 
la jazda elektrickou. 

Nas baci bol vtedy uz vo vysluzbe a v sloven- 
skom kostole v N. Sade bol kantorom. Raz v ne- 
del'u vzali do kostola aj mha, sedela som ved- 
I'a neho za organom aj vtedy, ked' hral. Vsetko 
sa mi tarn nesmierne pacilo, zvlast'jeho sikov- 
ne prsty, I'ahucko dotykajuce cierno-biele klave- 
sy. Vedel prekrasne hraf. 

Chodieval i na faru k panu biskupovi Dr. Jurajovi Struharikovi. Nuz aj mne sa naskytla prflezitost' 
zoznamit sa s pana biskupom, jeho manzelkou a dcerou. Tesila som sa tomu, ale som mala i tremu. 
Opine neznami I'udia, k tomu na takom postaveni! Ako sa im prihovorfm, co tarn vobec budem ro- 
bit? A bolo to stretnutie, na ktore si veru dodnes v dobrom spomfnam. Zivot ma naucil, ale to prislo 
len neskorsie, ze vzdelanf a dobrf I'udia nebyvaju zat'azenf predsudkami, rozpravaju sa s I'ud'mi I'ahko, 
otvorene, uprimne, pocuvaju, co inf I'udia majua chcu povedat, snazia sa pochopit'ich.Pretojekomu- 
nikacia s nimi I'ahka, zbavena fraz, prazdnych slov. 

Prekvapilo ma, ze poznali i mojich rodicov. Oni mi o torn nikdy nehovorili. 

A zistila som to nahodou pri mori. Cestovali sme niekam lod'ou po Jadranskom mori, boli sme tarn 
pocas prazdnin, ked'zrazu mama hovorf otcovi: „Zda sa mi, ze tarn tf I'udia su Struharikovci..." Dovtedy 
uz aj oni spozorovali nas a tak sme sa srdecne zvftali uprimne prekvapenf z tohto necakaneho stret- 
nutia. A co pri takej peknej nahode urobit, ak nie zvecnit ju, vyfotografovat. Aby bolo neskorsie na co 
spominat. 




■J f* 



Stretnutie 
Kraskovcov 
a Struhdrikovcov 
na Jadranskom 
mori, r. 1957. 
Zl'ava: Mariena 
Struhdrikovd, Dr. 
J u raj Struhdrik, 
Anna Terekovd, 
Marta a Elena 
Kraskove a pani 
biskupovd 
Mariena 
Struhdrikovd 

65 



J 



f 



Je zaujfmave, ako to zivot vselijake udalosti pekne vyrezfruje! V Novom Sade som vskutku pozna- / j* 

la iba niekol'ko osob, i dokopy malo, a teraz, tu, tak d'aleko od Noveho Sadu, s tromi z nich som sa na- 
raz stretla. 




66 




J 





Letne prazdniny plynu rychlejsie ako skolsky rok, to je neodskriepitel'na pravda. I nam styrom Kras- 
kovcom, mame a otcovi za katedrou a Milanovi a mne v skolskych laviciach, sa cas pocas vacsej 
casti roka naozaj vliekol. No najmladsiemu clenovi nasej rodiny sa ten cas doslova plazil, pretoze vac- 
sinu dna travil bez nas. Vel'mi sme mu chybali. A preto sme si drzali za svatu povinnost hrat' sa s nfm 
vzdy, ked'sme mali volhy cas. A z roka na rok ho bolo vsetko menej, alebo sme boli v skole, alebo sme 
si pfsali domace ulohy. 

Prve jesenne dni byvali dost prijemne a tak som si domace ulohy najcastejsie robievala v gongu. 
Mala som vo zvyku vzdy, ked'som si ulohy napisala, poodnasat svoje veci do izby, totiz sama si ich 
upratat. Keby mi ich upratal niekto iny, musela by som najprv hi ad at', kde su a potom si vsetko od- 
znova preverovat. 

No raz vecer som bola taka unavena, ze som odisla spat bez toho, aby som si veci upratala. Zostali 
porozkladane na stole. Ked'som rano vstala, knihy tarn neboli. Niekto ich upratal. 

Na druhy den sa vec zopakovala. Aj tretieho dha moje knihy ako keby samy vosli do izby. Neviem 
preco, ale mne sa zdalo, ze je to celkom fajn a uz som o torn ani nerozmysTala. 

Netrvalo to vsak dlho. Raz, len co som si I'ahla, otec sa ma opytuje, kde su mi knihy. Prekvapil ma, 
nestacila som ani odpovedat na jeho otazku, lepsie povedane on na nu ani necakal, iba mi tichym, 
pokojnym hlasom povedal: „Tie knihy a zosity v gongu si ihned' uprac!" 

Posluchla som ho. Bola som unavena, t'azko mi bolo vstat z teplej postele, ale omnoho t'azsie mi 
bolo to, ze ma nehresil, nevycftal nedbalost, darebactvo, mozno to bolo i prfzivnfctvo. Bolo mi vel'mi 
t'azko, ale bolo i posledny raz, ze som dovolila, aby moje veci upratoval niekto iny. 

Teraz viem, ze to bol jeho sposob vychovy, nie do tej miery prfsny, do akej adekvatny a preto 
uspesny. 



m 



PORIADOK A DISCIPLINA )j 



f p 1 



67 I 

J 

->S .../". /J^xJ 



f 



VAZA 



7 



Dodnes sa pamatam, s akou chut'ou sme na hodinach rucnej prace vyrabali rozne predmety. Mama 
vzdy mala originalne napady a tak sme raz dostali za ulohu priniest' do skoly fl'asu na zavaranie 
a suche skrupiny z asi 15 vajec. Skrupiny sme polamali, rozdrobili na male, 1 az 2 mm kusky, potom 
sme na fl'asu naniesli lepidlo a celu ju obsypali pripravenymi skrupinami. Ked'sa to vsetko dobre usu- 
silo, kazdy ziak si svoju vazu vyfarbil, ako najkrajsie vedel. 

Moja vaza bola viacfarebna. Cez den sa v nej rado uzeralo slnko, alebo ju objfmalo svojimi lucmi. 
Pacila sa aj mojim doma a casto sme ju pouzfvali. Este aj pred niekol'kymi rokmi som ju videla v rodi- 
covskom dome v Laliti. 






Ucitel'ka 

E. Kraskovd so 

svojimi ziakmi, 

r. 1955 v Laliti 

68 




rftSr. 



J 



^ 
yf 



>M 



Jiri Wolker: Veci 

Miluji veci, mlcanlive soudruhy, 

protoze vsichni nakladajis nimi, 

jako by nezili, 

a onyzatfm zijfa dfvajfse na nds 

jak verni psi pohledy soustfedenymi 

a trpf, 

ze zddny clovek k nim nepromluvi. 

Ostychajise prvnfddtse do feci 

Mlcia cekaji, mlci 

a pfeci 

tolik by chtely trochu si porozprdvet. 



■J I s - 



Proto miluji veci 

a take miluji cely svet. 



4ZZ3& 




69 






J 



f 



ELENKA KRASKOVA V CECHACH 



7 




N 



Elenka Kraskovd 

so svojim 

otcom Karlom 

Zapletalom, 

r. 1956 v Prahe 




70 



la zaciatku r. 1956 prostrednfctvom Miestneho narodneho vyboru 

Iv Laliti mama dostala uradny list z Prahy, v ktorom sa pfsalo, ze pan 

Karel Zapletal z Prahy patra po svojej dcere Elenke Zapletalovej a ze chce 

T s hou nadviazat' co najuzsf kontakt. Bude sa vraj tesit, ak ona prejavf svoj 

suhlas. 

Po prijatf listu mamika, mama a otec zvazili vsetky okolnosti tejto de- 
likatnej zalezitosti a nakoniec vysvitlo, ze vsetci traja o tejto veci rovnako 
rozmysTaju. 

Potom mama odisla opat na MNV v obci a podala na urade ustnu spravu, 
ze s navrhom Karla Zapletala suhlasf a ze mu to mozu oznamit'. 

Uplynul iba kratky cas a mama znovu dostala list od rodiny Zapletalovej 
z Prahy, v ktorom sa ju jej vlastny otec pyta, ci by ho chcela navstivit? Urobi 
mu vraj vel'ku radost, ak pricestuje do Prahy, a jej navsteva by, pfsal v pokra- 
covanf, naramne potesila i celu jeho rodinu. 

Skor nez sa vydala na cestu, otec jej zaslal niekol'ko metrov nadhernej lat- 
ky, aby si dala usit saty, podl'a ktorych ju bude poznat, ked' v Prahe vystupi 
zvlaku. 

V lete r. 1956 spolu s mamikou sme mamu vyprevadili az po juhoslovan- 
sko-mad'arsku hranicu do Subotice. Tarn nastupila do vlaku, ktory ju odviezol rovno do Prahy. 

V Cechach, respektfve v Prahe pobudla mesiac. Ten cas sme my detvaky spolu s otcom travili 
u jeho rodicov v Kovacici. 

Ked' sa mama vratila z Prahy, nestacila odpovedat na nase otazky, taki sme vsetci boli zvedavf. 
A ona nam dopodrobna rozpravala o vsetkom, co tarn videla a co sa dozvedela o nasich novych prf- 
buznych, o peknom dome v Kbely (predmestie Prahy), v ktorom jej otec byva, a kde aj ona byvala, 
kym bolav Prahe. 

Kazdy den siel s hou niekto z domacich do mesta, aby sa am lepsie oboznamila s tymto prekras- 
nym starym mestom a s jeho dlhymi dejinami. Vsetko je tarn zaujfmave a krasne, opakovala mama. 



id. 

J 




m 




^ 



>j 



A Praha je taka vel'ka, a taka stara, kazda jej budova ma svoju vlastnu historiu! Najvacsmi sa jej pa- / jl 

cili Hradcany, Karlov most, Zlata ulicka, Vaclavske namestie atd'., atd'. V Prahe je okrem toho nespo- j 

cetne vela kostolov, muzef, soch, galerif, divadiel, klastorov, opera... Najstarsie budovy datuju z 9. 
storocia. 

Nevedeli sme si vsetko to predstavit, nemali sme v torn ziadnu skusenost a tak sme nemohli po- 
chopit ani to, preco sa naprfklad jedna z prazskych uliciek nazyva prave Zlatou ulickou? Hadam len 
nie je cela zo zlata? Nie. Mama nam vysvetlila: „Preto, ze v minulosti tarn bolo vela zlatnfckych diel- 
nf." Dozvedeli sme sa aj to, ze cez Prahu preteka rieka, ktora sa vola Vltava. Cesky hudobny skladatel' 
Bedfich Smetana (1824) vo svojej symfonickej basni tiez nazvanej Vltava vraj hudbou opfsal cely tok 
tejto najdlhsej ceskej rieky, docaril v nej zblnkot vfn, stebot vtakov zijucich okolo rieky a mnoho inych 
vecf, ktore sa stavali na jej brehoch po cele starocia. 

Toto vel'kolepe dielo slavneho ceskeho skladatel'a Bedficha Smetanu, pripomfnajuce I'udovu pie- 
sen, si mama tarn aj vypocula. 

Ocarilo ju i Vaclavske namesti, ktore datuje zo 14. storocia. Je na nom, a hrdo tarn uz roky sto- 
jf, impozantny pamatnfk patrona „zeme ceske", socha Sv. Vaclava, podl'a ktoreho namestie bolo 
pomenovane. 

Hlavna zeleznicna stanica, po cesky nadrazf, posobf svojou monumentalnost'ou. A pychou mes- 
ta je Staromestska radnice (sfdlo mestskej rady v starobylych mestach). Tiez je vel'mi stara, vela toho 
zazila, a prezila. Na jej vezi su vel'ke hodiny a nad nimi dve okna, v ktorych sa kazdu hodinu zjavuju 
12 apostoli. Vtedy sa tarn zhrnie vela sveta obdivujuceho tieto jedinecne hodiny i majstra, ktory ich 
zostrojil. 

Mamina sestra po otcovi, Nina Bahenska, mala dvoch synov: Petrfka a Pavlfka. Boli priblizneho 
veku ako Milan aja. 

Ked' Bahenskovci prisli k starym rodicom uvftat tetu z Juhoslavie a zoznamit sa s hou, tito sarvanci 
jej povedali: „Teto, pfijdi k nam, ukazeme ti kocku." 

Bolo vari trochu aj skodoradosti v smiechu, ktorym sme reagovali na toto pozvanie, totiz na to, ze 
vtakom vel'kom meste a velikanskom dome, vakom Zapletalovci byvali, mavaju aj kvocky. No mama 
nam hned' pripomenula, ze tarn, kde ona bola, v Cechach, sa hovorf po cesky, teda inak ako u nas. Aj 
ked'su nase dva jazyky, cesky a slovensky, dost'blfzke, predsa su medzi nimi i rozdiely. 

A potom sme zistili: v cestine je kocka macka. Ale my sme sa zase smiali. Dovtedy sme si totiz mys- 
leli, ze macka je na celom svete iba macka. Vedeli sme, ze je na svete mnoho jazykov, ale sme nikdy 
nerozmysTali o torn, ako sa rozdiely medzi nimi prejavuju. Neskorsie nam to predsa len nejako voslo 
do hlavy a prestali sme rozmysTat' o torn, ako si to Cesi poriadne poplietli. No ale nedozvedeli sme sa, 
ako potom nazyvaju kvocku? 71 



J- 



rfj)~ ....... . ... _ '+V 









Hora Krkonose v Cechach na hranici s Pol'skom sa vyznacuje malebnou prfrodou. Pred druhou sve- < s 

tovou vojnou, v case ked'oplyvali bohatstvom, Zapletalovci casto navstevovali perlu ceskych nor, ako 
Krkonose nazyvali. Teraz boli radi, ze tuto krasu moze spoznat' aj Elenka. Mama bola nadsena. Prinies- 
la odtial'tri asi dvadsat'centimetrove jedlicky, ktorym sa na plodnej bacskej zemi dobre darilo a o take 
polstorocie v zahrade nasho rodicovskeho domu narastli do vysky dvojposchodovej budovy. 




A 



.^c&F%^. 



1 








Razvjanuari 1957. roku sa mame prisnil cudny sen a hoci nebola poverciva, vel'mi sa jej dotkol. Ni- 
jako nemohla prestat' nan mysliet' a zbavit' sa akejsi nedefinovanej t'azoby. Slo v torn sne o nejaku 
stratu, zmiznutie nejakej veci. Hovorila o torn aj s otcom, ale bolo to take silne, ze sa stale nanucovalo, 
a tak sa z toho potom vykl'ula akasi zla predtucha. Mamu to vel'mi znepokojilo. No a neskorsie toho 
dna sme dostali telegram, v ktorom nam oznamovali, ze zomrel otcov brat Jan. 

A tak z troch bratov nazive zostal uz len moj otec. Brat Tomas a jeho syn boli uz davno nebohf. 
Stryko Tomas zomrel este pocas vojny a jeho syn, tiez Tomas, padol v tej istej vojne ako partizan. 

Znamena to, ze moji starf rodicia - mamicka a apka, utratili dvoch synov a vnuka. Tazko im to pad- 
lo, zivot im nedozicil odfst skor ako ich deti! Boli z toho takf ubitf, ze sme to aj my deti videli a priam cf- 
tili bolest, ktora nimi otriasala. 

Mamicka boli pobozna zena a vsetko nest'astie, ktore na nich dol'ahlo, i utrpenie, ktore museli zna- 
sat, povazovali za vol'u Boziu. To im dalo sily nezufat a neklesnut duchom. 

Po synovi Tomasovi mali vnuka Martina, ktory byval s nimi. Tesili sa, ked'sa ozenil. Martin s manzel- 
kou Katarfnou Hriesikovou zostal aj d'alej byvat' s nimi, co mamicku a apka naramne tesilo. Verili, ze sa 
dockaju i d'alsfch potomkov po synovi, ktoreho im zivot nemilosrdne a predcasne vzal. V ich srdci bolo 
miesta i pre pravnucata. Potom by im aj staroba I'ahsie padla a bola krajsia a obsaznejsia. 

Vedeli sme aj predtym, ze nase navstevy, akokol'vek kratke, boli pre nich slnkom, na ktorom vzdy 
i dusevne i telesne pookriali, ale i sviatkom, ktory nakratko zahnal jednotvarnost ich spomalene ply- 
nucich dnf. Prinasalisme im radost'a potesenie. Uprimnesa tesili i Marke Cickovej, ked'prisla s manze- 
lom Martinom, i Evke Lenhartovej a jej manzelovi Janovi, i vsetkych d'alsfch vzdy uprimne a s rados- 
t'ou vita I i. 



m 



SEN ij 



f p 1 



73 



J 



f 






74 



ODISLI SME K MORU Ij 

I 



Po navsteve starych rodicov Kraskovcom zostalo este trochu prazdnin, takze sme odcestovali 
k moru, do Rijeky. Na zeleznicnej stanici sme najprv cakali na vlak, ktorym mala pricestovat' ma- 
mina sestra po otcovi Nina s manzelom Adamom z Prahy. Z rijeckeho prfstavu sme sa potom lod'ou 
prepravili na ostrov Krk. Namierene sme mali do mesta Malinska. 

Este v Rijeke, len co sme prisli k moru, svagor Adam (my deti sme ho volali bad) vybral z puzdra fo- 
tograficky aparat a s odusevnenfm konstatoval: „Tak hodne vody jsem jeste nikdy nevidel." A s nadse- 
nfm zacal fotografovat' more. 

Mama a teta Nina ho upozornili, ze to bude jednotvarna a nezaujimava fotografia, pretoze bude 
na nej iba more, voda. No bad hned'vysvetlil, ako sa on na to diva. Vsetko co by zaclonilo pohl'ad 
na to ohromne mnozstvo vody, by pokazilo jeho zazitok mora. Jemu prave zalezalo na torn, aby fo- 
tografoval vodu a iba vodu. 

Jedneho dha nas na plazi prekvapil dazd'. Ludia si co zvacsa pozbierali svoje veci a odisli. Zosta- 
li iba ti odvaznejsf. Ked'ze nasi pribuznf vyuzfvali kazdu chvfl'u byt pri vode alebo v nej, vychutnavali 
more, ako len najlepsie vedeli, nedali sa ani teraz vyrusit, nuz sme zostali aj my. Zacali sme sa obzerat 
po dakom strome v blfzkosti, pod ktory by sme sa ukryli. No teta Nina mala originalny a uplne logicky 
navrh: „Schovame se pod vodu, abychom nezmokli." - povedala a s pozitkom si ihned'zaplavala. 

Teta Nina rada zartovala a vobec bola to mila a vesela osoba. Z nicoho nic vymyslela nejaky zart, 
na ktorom sme sa vsetci schuti smiali, bola sympaticka a I'ahko sa pust'ala do rozhovoru. 








-ff£^* 




m 



POSTOJINSKA JASKYNA )j 



f p 



ZMalinskej sme sa jedneho dna vybrali na celodenny vylet do svetoznamej Postojinskej jaskyne, 
ktoru spomedzi nas vsetkych dovtedy videl iba otec. 

Do vnutra jaskyne sme sa viezli malym vlacikom, ktory pomaly jazdil chodbami. No boli i take 
miesta, po ktorych sa mohlo fst' iba peso. Najzaujfmavejsie zo vsetkeho boli, nam to vtedy tak vyze- 
ralo, I'adove cencule obratene nadol, ale aj nahor, comu sme sa osobitne divili. Na tvari miesta sme sa 
potom dozvedeli, ze ide o utvary, po slovensky sa volaju kvaple, ktore vznikaju zrazanfm mineralnych 
latok. Odborne su to stalagmity (stoja na dne jaskyne a vznikaju z latok, rozpustenych vo vode, kto- 
ra stale na ne dopada zhora), a stalaktity (visia zo stropu a vznikaju tiez z mineralnych latok rozpuste- 
nych vo vode, ktora presakuje cez strop jaskyne). Za 10rokovvraj„narastu"cely 1 milimeter. Potrebu- 
ju niekol'ko tisfc rokov, aby sa spojili. No a kym sa to nestane, mozeme ich obdivovat', pozorovat, ako 
sa menia na vselijake figury pripommajuce zvierata, cloveka a pod. V strede jaskyne bola vel'ka dvo- 
rana. Cez hu preteka rieka Pivka. V tejto rieke zije jeden zo zriedkavych zivocichov, patrf medzi mlo- 
ky a vyskytuje sa iba v tejto casti sveta. Ani veda ho po dlhe roky nepovazovala za osobitny druh. Na- 
zyvaju ho aj clovecia alebo I'udska rybicka, pretoze farbou a vyzorom svojej koze pripomfna I'udsku 
kozu. 

Jaskyha vznikla pred takmer 40 000 rokmi, je najkrajsia v Europe, dlha, zabera 23 km, je jedna 
z najdlhsfch jaskyh na svete. Aj sami sme obdivovali toto dielo stvorene zo vsetkych majstrov najlep- 
sfm - prfrodou. 

Po navrate z mora Bahenskovci pobudli v Laliti este niekol'ko dnf a potom sa vratili do Prahy. Na- 
pfsali nam srdecny list, v ktorom vyjadruju vd'aku za pohostenie a pozornost, ktoru sme preukaza- 
li pocas ich pobytu u nas, vd'aka ktorej si z Lalite, zo Slovinska a z pobytu pri mori domov odnies- 
li len tie najkrajsie spomienky. Boli si vedomf skutocnosti, ze sami by sa ta nedostali, v torn case totiz 
Cesi a Slovaci mohli letovat iba na Blatenskom jazere v zapadnom Mad'arsku alebo pri Ciernom mori 
vBulharsku. 

Mojho stareho otca K. Zapletala vnucata v Prahe oslovovali dedicek. No a ten dedfcek po case napf- 
sal mojim rodicom obsiahly list. Vel'mi bol st'astny, ked' pocul - tak pfsal moj stary otec Zapletal, - ako 
krasne sa jeho dcere a zat'ovi vodilo v Juhoslavii, ako srdecne boli tu vftani, s akym odusevnenim mu 75 

J 



J 






f 



o vsetkom rozpravali, ked'prisli domov, vsetko to aj na neho prfjemne zaposobilo a tak si aj sam dovo- 
lil pfsat'tym, co sa o to postarali, - vysvetlil vo svojom liste. 

Elenka je dobra dusa, - pise neskorsie, - zasluzila si takeho dobreho manzela ako je Martin. Vset- 
ko pekne vraj pocul i o det'och a mamike. Zatuzil vidiet nas vsetkych a zoznamit sa i so svojfm zat'om 
a vnukmi. Nakoniec sa i opytal, ci by sme mu dovolili prist na tyzden k nam? 

Rodicia a mamika uvazovali o torn, co by bolo najlepsie v danej situacii urobit. Mamika sa s nim ne- 
chcela stretnut, ale nechcela mu odopriet ani stretnutie so zat'om a vnukmi. Konecne, mal na to pra- 
vo. Celu tuto po troske delikatnu situaciu vyriesili tak, ako sa na kulturnych a rozumnych I'udf patrf. Ked' 
dedicek uz mal prist, mamika odcestovala k Streharskovcom do Noveho Sadu. 

Vd'aka takemuto rieseniu sme si aj my deti prisli na svoje a zoznamili sa s dedickom. Bol u nas nie- 
kol'ko dni, zial', nevznikol medzi nami nejaky blizsf vzt'ah. Mozno to potrebuje dlhsf cas, mozno i jazyk 
bol na vine, akokol'vek, ale tento nas stary otec bol a zostal pre nas cudzfm clovekom. 

Z Lalite odcestoval a uz nikdy viae sme ho nevideli. Mama si s nfm pfsala, ale ani to netrvalo dlho, 
vjanuari roku 1958. zomrel. 



1 






Zl'ava: Marta, 

Elena a Martin 

Kraskovci a Nina 

Bahenskd 

z Prahy, v Laliti 

vroku 1957 

76 




I 



/JtTn 



J 




m 



JANKO SA STAL ZIAKOM ij 

A NASE HRY l 




Teraz uz i nas najmladsf brat Janko narastol po skolu. Bol vel'mi st'astny, ked' sa naucil cftat' a pfsat'! 
Vzal si do Navy, ze sme teraz uz vsetci rovnakf, chcel, aby sme mu rozpravali, co sa my v skole ucf- 
me, vysvetlbvali mu kadeco, co jeho zaujfmalo a vobec stale sa motal okolo nas. My sme sa, pravdaze, 
s takym drobizgom nechceli vel'mi zaoberat, nemali sme na to ani casu a ani trpezlivosti. No ked'sa 
bolo treba hrat a malo nas tarn byt am viae, brali sme ho s nami. Hry na schovavacky alebo na slepu 
babu su zaujfmavejsie, ked'je viae detf pokope. 

Nasimi oblubenymi hrami boli i riekanky, ktore sme sa naucili v Laliti, ale i v Kovacici. 

Adam, Eva, Abraham, 
vsetky zuby vytrhdm, 
ibajeden zanechdm, 
aj ten zajtra vytrhdm. 

Pri odriekani sa najprv rukou ukazalo na lave lice (Adam), na prave (Eva), na bradu (Abra-), na usta 
(-ham)... 
Alebo: 

Ked'somja pdsence husencoval, 

steky na mha psali. 

Aja plotponad skok, 

vsetky drapy som si roznohavicoval. 

Zlozitejsia bola tato vycftanka: 

Traja mladisa chcelizenif. 

Ten prvysa volalJakci, ten druhy bol Jakci-Drakci a ten tretf Jakci-Drakci-Drone. 

Tri dievky, do ktorych sa zamilovali a s ktorymi sa ozenili, boli: 

Lipka, Lipka-Cipka a Lipka-Cipka-Lipompone. 

Jakci a Lipka malisyna menom Fuj. 

Jakci-Drakci a Lipka-Cipka mail syna Fuj-Fujci. 77 

J 






f 






Jakci-Drakci-Drone a Lipka-Cipka-Lipompone mali syna I ■* 

Fuj-Fujci-Drone-Lipompone. i 



Ked'si na to vsetko spomfname, a robfme to casto, musfme priznat, ze sme mali pekne a bezsta- 
rostne detstvo. 

Byvalo obycajne tak, ze najma od jari a po koniec skolskeho roka ucitelia mali hodne prace v sko- 
le a ziaci museli pfsat mnoho skolskych a domacich uloh. Dobre sa pamatam, ako si mama v torn 
case zo skoly prinasala za naruc zositov, aby ich doma pokojne poprecitovala a cervenou ceruzou 
poopravala. 

Otec nacvicoval ziacky spevokol. Bol vzdy zaneprazdneny, jednak pracou v skole a jednak doma, 
kde sukromne ucil nadanych ziakov hrat na husliach, harmonike alebo na harmoniu. 

Na zaverecnom skolskom programe ziaci recitovali basnicky, spievali a pri tej prflezitosti v skole sa 
pravidelne usporaduvala i vystava ziackych rucnych prac. Rodicia, stari rodicia, tety mali tak prflezi- 
tost pozriet si cast celorocnej prace svojich detf. 

Dobre, ze sme mali doma mamiku, ktora sa o nas starala, lebo rodicia mali v skole skutocne vela 
povinnostf. Len zaverecny program si vyzadoval vel'ke vypatie sfl tak ucitelbv, ako i ziakov. A progra- 
mov i vselijakych inych poriadanf a udalostf byvalo hodne aj cez rok. 



78 M^W$&&& 



A 



1 







UA 



KURZ SITIA, ZIMNE VECERY 
A CESTOVANIE 








Lalitske zeny boli nadsene, keel' poculi, ze budu mat' prflezi- 
tost' naucit' sa sit' na sijacfch strojoch. 

V torn case tovaren na vyrobu sijacfch strojov Bagat poria- 
dala v nasej osade kurz sitia, ktory navstevovalo mnoho zien 
a moja mama si tiez nedala ujst'tejto prflezitosti. 

Kurz prebiehal v tzv. Starej slovenskej skole. Sediac za nie- 
kol'kymi sijacimi strojmi, bagatkami, ako sme ich volali, zeny, 
ktore to mali rady a dobre zvladli techniku, rozpriadali, ako to 
obycajne byva, rozhovor o vselicom. V druznej besede sa tak 
raz dostali k vankusom a hovorili o torn, aky vankus je najlep- 
sf, kol'ko peria treba don vlozit, aby nebol vel'mi vysoky, ale ani 
tenky, a predsa makky, aby sa na horn dalo dobre oddychnut'. 
Mienok o torn, a to vsade tak byva, bolo takmer tol'ko, kol'ko 
i zien, a tak rozhovor na tuto temu potrval. Do debaty o vankusoch sa nakoniec zapojila i mama. Opy- 
tala sa zien, ci vedia, ktory vankus je najmaksf na svete. 

Nevedeli. Mama ich nenechala dlho cakat na odpoved'a tak povedala: „Mamina dlah." Ani teraz 
nezaprela v sebe ucitel'ku, ale to urobila jemne, taktne a s citom. 

Zeny suhlasili: „Mate pravdu, pani ucitel'ka, skutocne je tomu tak." 

Potom sa uz silo na pine obratky a vymysTali nove temy na rozhovor. 

Dlhe zimne vecery otec kratil v spolocnosti literatury. Vyberal nasmu veku primerane knihy, roz- 
praval nam ich obsah svojfm charakteristickym a zaujfmavym sposobom, vedeli sme sa nan uplne su- 
stredit. Boli toto sucasne nase prve stretnutia so svetovou detskou literaturou, spomfnam si na Deti 
kapitdna Granta spisovatel'a Julesa Verneho, tiez na jeho knihu Za 80 dnf okolo sveta a ine. Rozpra- 
val nam ich na pokracovanie, kazdy vecer iba cast. A o dfzke casti kazdy vecer rozhodoval najmlad- 
sf clen nasej rodiny, Janko, pretoze sa jemu prvemu zacalo podriemkavat. Ked'otec videl, ze nevla- 
dze pocuvat, ze mu oci od ospanlivosti klipkaju, povedal: „Na dnesny vecer bude stacit. Zajtra bude- 
me pokracovat'." 



Ucitel'ka 
E. Kraskova 
za sijacim 
strojom v Laliti 
r. 1961 (fotene 
na Bagatovom 
kurze) 




f 






Zajtrajsieho vecera sme sa nevedeli dockat'. / ^ 

Nasi rodicia casto museli navstevovat' seminare v Odzakoch, Sombore alebo v Novom Sade. 

Ked' sa otec z toho ci onoho seminara vratil, iba v skratke nam porozpraval, o com bola rec No ked' 
sa vratila mama, o vsetkom dopodrobna informovala, dozvedeli sme sa priebeh celeho seminara od 
zaciatku do konca. Vzdy bolo dobre pocut, co si ona na takych stretnutiach vsfmala, co ju zaujfma- 
lo a ako o torn rozmysTala. Mamika a ja sme ju vzdy pozorne pocuvali. Inak my tri sme si po cely cas 
nasho spolocneho zivota vel'mi dobre rozumeli. 

Seminare mali za del' pomoct' ucitelbm vo vychovno-vzdelavacej praci, umoznit' im zdokona- 
I it: sa a tak skvalitnit' i svoju pracu i vychovno-vzdelavaci proces, sledovat', co sa v tejto oblasti stava aj 
sirsie, drzat' krok s ostatnymi. 

Vtych casoch sa sucasnes vyvinom a pokrokom spolocenskych a hospodarskych pomerovvJu- 
hoslavii menili i ucebne osnovy. Stavalo sa to dost' casto a tak ako ostatnf ucitelia i moji rodicia sa mu- 
seli prisposobovat' vsetkym zmenam ucebnych osnov a museli ich do dosledkov dodrziavat' a plnit'. 
A to znamenalo takmer kazdy rok sa odznovu pripravovat' na hodiny, spracuvat' nove temy a pod. 

Okrem toho, ze mali sledovat' a uplathovat' nove didakticko-metodicke postupy v praci so ziakmi, 
ucitelia museli spolupracovat' i s rodicmi svojich ziakov. Aj predtym si dali zalezat' na torn, aby spozna- 
li rodinnu situaciu kazdeho svojho ziaka, vedomf toho, ze tak vo svojej pedagogockej praci dosiahnu 
lepsie uspachy. Zaujfmalo ich, do akej miery su deti angazovane na domacich pracach, ci maju dost' 
casu na ucenie, ale aj na hru, i hmotna situacia rodiny, pomery v nej. Taky pristup k vychove mladych 
a vzajomna dovera prinasaju aj dnes dobre vysledky. 

Pamatam sa, zejednaztem na niektorom zo seminarovsa tykala otazky, ci si deti vobec vedia va- 
zit'to, co rodicia pre nich robia, ci su vedome ich starostlivosti a casto aj obetavosti? Naprfklad, mama 
prva v dome vstava nie preto, ze sa jej viae nechce spat', ale preto, aby kuchyha bola tepla a rahajky 
na stole, kym deti vstanu. Deti si to neuvedomia samy od seba, pre nich je to samozrejme, zvykli si 
na to od narodenia. Preto treba, aby im rodicia alebo ucitelia vysvetlili, ze je to vlastne prejav mami- 
nej lasky a starostlivosti, je to nieco, co ona den za dhom nesebecky dava svojej rodine a ze do rodi- 
ny, ak ma v nej byt sulad, zhoda, harmonia, ak sa jej clenovia uprimne maju radi a navzajom uctieva- 
ju, maju vsetci prispievat, kazdy podl'a vlastnych moznostf. 

V zimnych chvil'ach vol'na nam mama hovorila o torn, ze kazde rocne obdobie ma svoje krasy 
a svoje caro, ale prinasa i vselijake nebezpecne situacie, sposobuje hmotne skody I'ud'om, ako i stra- 
ty na zivote. Treba to stale mat na rozume, prfrodu treba spoznat, treba sa naucit cftat'jej mnohorake 
tvare a vrtochy, v kazdej chvfli sa zodpovedne spravat, lebo clovek ju do dnesnych dnf nespoznal do- 
konale, akokol'vek sa veda o to stale usiluje. Pamatam sa, raz taketo svoje rozjfmanie dolozila konkret- 
80 nou udalost'ou, ked'sa veself svadobnfci prevazajucsa cezzamrznuty Dunaj na saniach ocitli vo vode, 



/JtTn 





pretoze praskol lad pod ich t'archou. Doplatili tak na svoju veselost', nezodpovednost'... Tak hovorie- 
vala nasa mama... 

Uz sa nepamatam, aka to bola prflezitost, ale spolu s mamou sme raz cestovali z Lalite do Kovaci- 
ce. Viem iba, ze bolo zimne obdobie a ze bolo hodne snehu. Najprv sme do Odzaku cestovali autobu- 
som. Tarn sme museli pockat na vlak, ktorym sme potom cestovali do Noveho Sadu. Na zeleznicnej 
stanici vNovom Sadesme prestupili na d'alsfvlak, ktorym sme mali cestovat'doOrlovatu. Prechadzali 
sme i cez rieku Tisu. No vlak sa po niekol'kych kilometroch pokazil. Cele hodiny sme cakali v poli, me- 
dzi dvoma stanicami, kym ho opravili. 

Musfm priznat, ze sediet' niekol'ko hodfn v snehom zaviatom vlaku je osobitny zazitok. Nezostalo 
nam nic ine, iba sa dfvat von oknom a vsfmat si prirodu. Casto na to nemame cas a pekne veci vtedy 
nepovsimnute prebehnu povedl'a nas. A to je skoda. Mama hovorila o torn, ako pole pod snehom od- 
dychuje, aka krasna je prfroda, ked' ju nechame na pokoji, vsetko sa belie, dokial' oci dovidia, na sne- 
hu nie su cierne spinave zdrapy, ktore na horn nechavaju I'udia alebo stroje, zvierata po snehu kra- 
caju jemne, nenechavaju hlboke stopy, lepsie prirode rozumeju ako clovek. A to, ako sa slnko v sne- 
hu uzeralo, ako sa slnecne luce odrazali od snehu a ako sa vsetko okolo lesklo, to tiez mozno zazit iba 
vsirom poli! 

Vonku bolo ticho, iba kde-tu prebehol zajac alebo preletel bazant. Vo vlaku nam bolo pomerne 
teplo, takze nam tato prestavka nepadla t'azko. 

Ked' vlak opravili, plnou parou sme uhahali banatskou rovinou. Bolo nam luto, ze sme zanechali ti- 
chu zimnu idylu, v ktorej vsetko bolo dokonale usporiadane. Preto na nas tak silne aj posobila. Konec- 
ne sme prisli do Orlovatu, no vysvitlo, ze vlak do Kovacice na nas necakal. Cakali sme my na d'alsf. Tu, 
na stanici, bolo vsetko inak a v uplnom protiklade s tym, co sme videli v poli. Ani stopy po tej krase! 
A tak sme za kratky cas mali prflezitost vidiet'aj lice, aleaj rub tej istej veci. Nonasvlakrychlodohrmel, 
zastavil sa iba nachvN'u a taky cely ufucany frcal d'alej a rychlo nas dopravil do ciel'a. Na stanici v Kova- 
cici nas privitali apka a doma na nas uz netrpezlive cakali nasa dobra mamicka. 




m 



^ 



'] 



81 

J 

->S ^r. /)■*■** 



f 



9. 



RYBY A KONFIRMANTI *U 

I 



p: 



(risiel cas, ked'si moji vrstovnfci mali odbavit' konfirmaciu. Intenzfvne sa pripravovali na tuto vel'ku 

udalost'. V evanjelickej cirkvi sa pod tym rozumie slavnostne prijatie za dospeleho clena. Uz niekol'ko 
rokov predtym zacali chodit' do tzv. Nedel'nej skoly. Stretavali sa v nedel'u pred zaciatkom rannych slu- 
zieb. 

Konfirmanti boli povinnf riadne chodit' na hodiny, na ktorych im pan farar Pagac tlmocili Bibliu, ucili 
sa tarn o nabozenstve a spievali nabozne piesne. 

No chlapci by neboli chlapcami, keby nieco aj tu nevyparatili. Niekto z nich vraj pocul, ze ryby toho 
leta plavaju po povrchu rybnfka. Takze namiesto do kostola, mnohf z nich odisli k rybniku vidiet', co sa 
tarn deje. 

Pan farar boli vel'mi prisny a o tyzden chlapci veru „dostali svoje". Poriadne ich vyhresili a prikazali, aby 
si take nezmysly v buducnosti vyhodili z hlavy. ich nezbednom kusku upovedomili aj rodicov. 

Dievcata co zvacsa rady chodili do tejto skoly. Mozno i preto, ze vaznejsie chapali vyznam konfirma- 
cie, ktora sa povazuje za akusi hranicu, oddel'ujucu detstvo od dospelosti. V torn veku sa deti po troske 
uz i citia ako dospele, neuvedomujuc si, ze detstvo je to najkrajsie obdobie, ktore im zivot daruje, vese- 
le a bezstarostne. 

Bola som smutna, ze nie som aj ja s dievcatami v kostole, v Nedel'nej skole. Este smutnejsi boli z toho 
moji rodicia. No bol to svojrazny poplatok dobe, cirkev bola vtedy oddelena od statu, vyobcovana zo 
skoly a statni zamestnanci mali zakazane chodit' do kostola, krstif svoje deti, sobasif sa v kostole a drzaf 
sa cirkevnych obycaji. Teda ani konfirmacia neprichadzala do ohl'adu, hoci sa tarn nedalo pocut nic take, 
co by 1'udbm mohlo uskodit. 

My traja sme sa narodili na zaciatku toho obdobia, v case kym to okolo cirkvi este nebolo take prisne, 
a nasi rodicia sa bez problemov mohli spravaf aj v torn ohl'ade tak, ako to nase starocne zvyky prikazova- 
li, takze sme vsetci traja boli hned' po narodeni i pokrsteni. Ale o konfirmacii uz nebolo ani hutky\ Vsetci 
sme to t'azko znasali, citili sme sa ako keby sme medzi nasich I'udi ani nepatrili, ako keby sme ich zradili. 

No ked'sa to vsetko po uplynuti niekol'kych desat'roci zacalo burat' a I'udia sa na to zacali inak pozeraf, 
nahradili sme to, o co sme boli ukrateni v detstve a vsetci traja sme sa dali toho isteho dna konfirmovat'. 
82 Bolo to nase prianie, mali sme z toho radosf a iste by ju boli mali i nasi rodicia, keby boli nazive. 



/JtTn 





VODICE 



*M 






Mala som dvanast' rokov, Milan jede- 
nast'a Janko osem, ked'sme spolu 
s rodicmi letovali na pobrezf krasneho 
Jadranu, v meste pod nazvom Vodice. 

Byvali sme sukromne a hned' po prf- 
chode sme odisli kupit' si olivovy olej, 
ktorym sme si navzajom natierali pokoz- 
ku, aby sme pekne do cokoladova uho- 
reli a sucasne zamedzili ucinok skodli- 
vych ultrafialovych lucov. Veru nam to 
pomohlo. 

Za ten cas, kym mama chystala obed, 
s otcom sme sli k vode. No otec by nebol 
tym am bol, keby kazdu vhodnu chvN'u 
nevyuzil na poucanie. Hovoril nam o prf- 
live (stupanie morskej hladiny) a odlive 
(klesanie hladiny mora). A my sme po- 




*CA->^3 



torn po cely cas boli zaujatf sledovanfm, viae odhadovanfm, ktore kamene na plazi boli pocas prflivu 
vo vode cele a ktore z vody vycnievali. Ako aj hl'adanfm kamienkov, ktore roky, starocia, voda a nasa 
fantazia sformovali do podoby, ktora nam nieco alebo niekoho pripomfna. Vsetky deti na svete maju 
taku fazu. 

Pozorovali sme i morske dno, tiez bolo zaujimave. V plytkej vode, pravdaze. Bolo pine vselijakych 
vacsfch i mensich kamehov, podaktora rastlinka sa predierala pomedzi ne blizsie k slnku, a ked'sme 
boli ticho a vodu nevfrili, tak do tej plytciny priplavali rybicky, malicicke male, a bolo ich vela, hem- 
zili sa jedna cez druhu. Boli take hybke, zdalo sa nam, ze sa ohrievaju na slniecku, ze im je tu dob- 
re, a predsa zmizli na najmensf nas pohyb, este aj na tieh, ak sme nahodou zdvihli ruku a zaclonili im 
slnko. 



Kraskovci 
vo Vodiciach 
r. 1958. Zl'ava: 
Jan, Marta, Milan 
s mamou Elenou 




f 



A objavili sme aj inaksf zapad slnka. To mama nas nan upozornila. Slnko tarn, ako vieme, nezapada / j* 

za posledne kukuricnisko, ktore dovidfme, ale sa uklada do mora. Je krasne dfvat' sa na to, ako sa vel'- 
ka zerava gul'a postupne straca v mori. 

Ani my sme neodolali, tak ako ani ine deti, a nadonasali sme si domov vselijake spomienky, zvlast' 
Milan a Janko si pri mori nazbierali musle, ocistene morske jezovky, hviezdice, ale najviac drobnych 
kamienkov rozneho tvaru a sfarbenia. 

Kufor veru poriadne „zavanal" na tu neodborne urobenu zbierku suvenfrov. 

Toto nase letovanie bolo jedno z najkrajsfch. Kazdy den pri mori mal svoj osobitny povab, kazdy 
bol inaksf, a vsetky bezali rychlo, ako keby sa niekam ponahl'ali, no nam sa to len zdalo, lebo sme sa 
ani nachvil'u nenudili. 



\ 84 J^.^|k^.. 



A 



<?J *- J ^ ^r. 3— ",V. J^^ 




UA 



VRNJACKA BANJA 






V, 



skolskom roku 1958/59 som bola ziackou 1 %£tX-—L- iy^^ssl 

6. rocnfka. Bola jar a oteplilo sa. Ovocne 
stromy boli obsypane kvetmi. Ich vona a vone 
ozfvajucej prfrody sa prfjemne sfrili po okolf. 

Prfroda, ktora sa prave prebudzala zo zim- 
neho spanku, dobre posobila na naladu v sko- 
le. Ziaci boli veself, ocarenf zmenami, ktore jar 
za kratky cas stacila porobit' po celom kraji. 

Bolo asi poludnie, ked'mi uprostred hodiny 
z nicoho nic ucitel'povedal, aby som hned'a za- 
raz sla domov, lebo som vraj chora. Nevedela 
som to pochopit', lebo som sa tak ani necftila. 
Bola som prekvapena, ale ked'sudruh ucitel'tak 
povedal, posluchla som ho, vzala si svoju tas- 
ku a pobrala sa domov. O chorobe som ani ne- 
rozmysTala, bola som iba hladna, takze som sa 
vlastne i tesila, ze idem domov. 

No ked'ma uvidela mama, ktora prave kon- 
cila obed, len-len ze jej varecha nevypadla *^v>^>j 
z ruky: „Pane Boze, Martuska, co je to s tebou? Ako to vyzeras? Ved'si zlta ako vosk!" Mamika tiez bola 
cela vyl'akana, ustarostena. 

Hned'popoludnfsom sla klekarovi, ktoryzistil,ze mam hepatitis, cize zltacku. Ked'sa otom dozve- 
deli nasi ujkovci, ihned'mi z Noveho Sadu zaslali za skatul'u pomarancov. Mama mi viackrat povedala, 
ze som prave vd'aka tym pomarancom rychle vyzdravela. 

Lekar odporucal, aby som pocas troch nastavajucich rokov urcity cas stravila v kupelbch, vo Vr- 
njackej Banji, ze mi tamojsia lieciva voda bude vel'mi osozit. A tak sme hned'toho roku mama, mami- 
ka, Milan a ja sli do tych kupelbv. 



nuniFr 




Elena a Marta 
Kraskove 
v kupelbch, 
Vrnjacka Banja, 
r. 1959 



85 






i 



f 



n 



Ked'ze otec a Janko nemohli odolat' krasnemu Jadranu, hned' po nasom navrate z kupelbv odisli I ; 

na niekol'ko dnf k moru trosku sa tarn zrekreovat'. t 



Tak sme teda aj d'alsie dva roky dovolenku travili v povestnej Vrnjackej Banji. Ubytovanf sme boli 
vo vile Mala Katarina. Tu som sa dozvedela, ze kazdy dom, ktory sluzi na ubytovanie turistov, sa na- 
zyva vila. Bolo to pre mna nieco uplne nove, ale po case som zistila, ze to predsa len neboli celkom 
obycajne do my. 

Ak clovek trosku lepsie porozmysl'a o torn, ako to v zivote bezf, I'ahko zistf, ze aj tie najhorsie situ- 
acie, naprfklad choroba, sa po case obratia na nejaky svoj opak, na nieco dobre. Treba mat iba tro- 
chu trpezlivosti a zhovievavosti, treba vediet zmierit sa so situaciou, v ktorej sa clovek niekedy ocit- 
ne, a vyuzit ju vo svoj prospech. Ked' pre chorobu niekto polihuje a nesmie sa pust'at do t'azkych ro- 
bot, ma casu na rozmysTanie. Tak som aj ja pocas tych dvoch tyzdnov, kym som bola viazana o postel', 
rozmysTala - o buducnosti. Ako to bude, ked'narastiem, dospiem? Kde budem zit? Ako budem zit? Po 
lalitsky, ako teraz? Alebo inak? Ani po lalitsky, ani tak, ako teraz zije moja mama, bude to istotne inak. 
Musi byt inak, v opacnom prfpade by zivot nesiel vpred, vsetko by stalo, nemenilo sa. Ved'ani moja 
mama nezije tak, ako zila jej mama. Stale som hl'adala ten oblocik, cez ktory by som nakukla do bu- 
ducnosti, skusila ho otvorit a vidiet, co sa tarn skryva. 

Mamike a rodicom som stale hovorila: „Ked' budem vel'ka, vsetko bude na elektrinu. Pritlacf sa 
gombfka okno sa otvorf, alebo zatvorf. Ked'sa pritlacf na nejaky d'alsfgombfk, pracka operie a vyzmy- 
ka saty, a vsetko sama." Vtedy sme mali „modernu" poloautomaticku pracku, ktoru bolo treba obslu- 
hovat, ale aj tak bola vel'kou pomocou v nasej domacnosti. 

Podarilo sa mi predsa len odchylit ten spomfnany oblocik? Mam pocit, ze som mala to st'astie. 



) 86 M?%$f$§)£Z&L 









m 



ZOMREL NAS BACI )j 



f p 



A si podjesen roku 1959 nam ujkovci oznamili, ze je bad Janko vazne chory. Nasu mamiku to zar- 
mutiloa hned'po prijatf spravy odisla doNoveho Sadu navstfvit'ho. O niekol'kotyzdnovbola tarn 
tiez, pretoze sa jeho zdravie neustale zhorsovalo. 

Raz vzala mamika sebou aj mna. Bola som prekvapena, ten vysoky, silny a vzdy dobre naladeny 
bad lezal teraz v posteli a vobec sa nepodobal na seba. Bol vychudnuty a chorobou uplne zniceny. 
Pocula som, ako prfbuznf hovorili, ze sa mu blfzi koniec... 

Bolo mi ho luto, ale aj tak som sa nezriekala nadeje, ze sa predsa este zotavf. 

No nebolo tak. Onedlho sa smutna udalost stala a hned'sme sa o nej aj dozvedeli: dha 3. decem- 
bra 1959 bad Janko opustil tento svet. 

Jeho telesne pozostatky, vtedy som to prvykrat pocula, boli vylozene vo vyrezavanej truhle v no- 
vosadskom evanjelickom kostole. S bratmi sme rychle pochopili, ze jeho rakva je tarn z ucty vod 
nemu, a ze sa taka ucta preukazuje iba horlivym a zasluzilym cirkevnfkom, aky bol bad Janko. 

V kostole a na novosadskom cintorine sa s Janom Streharskym, udtelbm a lalitskym rodakom, prf- 
tomni dostojne rozludli. 



VROCENKEZ ROKU 1960 

biskup Juraj Struharik o Janovi Streharskom takto pfse: 

Dha 3. decembra 1959. roku tfsko v Panu usnul kantor - udtel' Jan Streharsky. 

Narodil sa 22. oktobra 1893 roku v Laliti. Zakladnu skolu vychodil v rodisku, mestianku v B. Palan- 
ke a udtel'sky ustav absolvoval v Presove. Udtelbm bol v Nadlaku, kde vstupil i do stavu manzelskeho 
s Alzbetou Laczy. Potom presiel za udtel'a do Lalite a v roku 1930 do Noveho Sadu. Bol udtelbm ztej 
generacie, ktora vedl'a svojho povolania posobila i v cirkvi, vykonaval sluzbu kantorsku, ba v Novom 
Sade bol dlhe roky i levitom a pod spravou viacerych khazov sa ako administrator staral o novosad- 
sky cirkevny zbor. Isty cas zastaval v nasej krajanskej cirkvi i hodnost presbytera. 87 

J 



J 






f 



9. 



88 



Dokonal po asi rocnom chorl'avenf, nie ani 67-rocny, ked'este stale bol svojej cirkvi potrebny, ale I ^ 

k lozku bol priputany iba kratky cas, takze takmer do smrti vykonaval svoje kantorske povinnos- 
ti. Pochovany bol v Novom Sade z chramu Bozieho 4. decembra, za vel'kej ucasti cirkevnfkov a zna- 
mych. Pohrebnu kazen odbavil br. senior M. Strba a odobierky povedali slovensky br. biskup J. Stru- 
harik a nemecky a mad'arsky br. farar S. Cepcanyi, liturgicku cast' obradu vykonal br. farar G. Babylon. 
Nad hrobom prehovorili, menom novosadskeho zboru dozorca J. Castvan, lalitskeho dozorca J.Terek 
a menom skoly ucitel'Michal Benka. 

Nech mu Pan Boh da ticheho spocinutia a raz aj radostneho vzkriesenia. 

Pamiatka jeho nech je pozehnana. 

Juro Struhdrik 



STAROBA - CHOROBA 

Dobre sa pamatam, ze sme od vcasneho detstva pocas letnych prazdnin radi chodievali k nasim 
starym rodicom do Kovacice. 

V poslednom case sme vsak zistili pri nich mnohe zmeny. Mamicka uz nevarili. Nemohli. Staroba 
ich premohla. Na tu chyrecnu kacku sme mohli uz len spomfnat. Dobre bolo, ze ich v tejto praci mal 
kto vystriedat'. Moja mama a andika Kata, vnukova manzelka. Ani apka sa uz nezartovali tak ako dake- 
dy. Ani neopierali svoj rebrfk o stoh slamy, aby videli, kol'ko je hodfn na kostolnych hodinach. Moji sta- 
rf rodicia boli teraz staruckf I'udia. Preto uz viae neprisli ani do Lalite. 

Teraz k nam prichadzali mladsi: nas bratranec Martin Krasko s manzelkou Katarinou a synom Mar- 
cikom, sesternica Eva Lenhartova s manzelom Janom a synmi Jankom a Stefankom - Icom a sester- 
nica Maria Cickova s manzelom Martinom a dcerou Markou. Tesili sme sa, ze nase prfbuzenske vzt'a- 
hy trvaju a utuzuju sa. 



fJt-H A\ 





m 



VOLBA POVOLANIA )j 




f p 



w&fy* 



V skolskom roku 1960/61 som bola ziackou zaverecneho rocnfka lalitskej zakladnej skoly. 
Rodicia sa ma casto opytovali, ci mam uz daku predstavu o svojom buducom povolanf? 

O tejto otazke, probleme, alebo jednoducho veci, zavisf, ako sa clovek na to pozera, som casto uva- 
zovala, ale jednako som si myslela, ze sa to vyriesi samo. V torn zmysle som rodicom i odpovedala za- 
kazdym, ked'sa ma pytali, ci o torn rozmysTam a ake povolanie sa mi pad. 

Boli easy, ked' som seba videla ako spisovatel'ku. Rada som pisala, mala som vyborne znamky zo 
vsetkych jazykov, ktore sme sa v skole udli. Vtedy som si naivne myslela, ze to na take povolanie staci. 

Mama by bola rada, keby som bola ucitel'kou. Ved'bad bol tiez udtelbm, i ona s otcom su udtelia 
a namojveru by bolo pekne, keby som i ja pokracovala v rodinnej tradfeii. No toto povolanie sa mi ne- 
zdalo az take lakave. Ide o to, ze som stale nevedela, cfm ja to chcem v zivote byt! 

Pri istej prflezitosti otec priniesol zo Somboru zaujfmavu knihu o zapise ziakov do strednych skol 
v Srbsku. Tato kniha dokladne poskytovala udaje, v ktorom meste su ake skoly, kol'ko rokovtrva sko- 
lenie a podobne. 

Najednejzfotografifv tejto knihesom si vjednej chvfli vsimla vakosneh bielom plasti laborantku 
a na stole nejaky prfstroj. Srdce mi zaplesalo a hned'aj povedalo: to bude tvoje povolanie!!! 

Svoje rozhodnutiesom ihned'oznamila rodicom. Mala som pocit, zesu prekvapenf. Ved'vcelej La- 
liti, ale ani v rodine, a ani v sirsom kruhu znamych sme nemali nikoho s takymto povolanim. Mama sa 
ma pre kazdy prfpad este raz opytala, ci by som predsa len nechcela fst' za ucitel'ku. 

Nie. Bola som energicka a taka presvedciva, ze som hned' vtedy vsetkych uistila, ze sa budem usi- 
lovne ucit a ze budem dobrou ziackou, ako i doteraz. 

Dane slovo som dodrzala. Vsetky styri rocnfky na Strednej lekarskej skole v Novom Sade som ab- 
solvovala s vybornym prospechom tak, ako i zakladnu skolu doma v Laliti. 

V tych dhoch boli u nas na navsteve teta Erzika, jej dcera Milotka a zat Vladimir, Vladko, ako ho 
vsetci volali, z Noveho Sadu. 

Nuz a z red do red sa mama bacina Vladka opytala, co si myslf o povolanf, ktore som si zvolila. Po- 
vedal, ze som si zvolila krasne povolanie a pochvalil aj to, ze som si dobre rozmyslela. V tej chvfli som 
bola vari najst'astnejsia na svete. 89 



J 



f 



9. 



90 



Opytala som sa Milana a Janka, co si oni myslia o mojom buducom povolanf. Im vsak tato tema / j* 

bola este vel'mi d'aleka, tak sa v rozhovore ani nezucastnili. Radsej obdivovali tetino a bacinovo 
nove auto. 

Mama sa vtedy spamatala na udalost', na ktoru som ja uz davno zabudla: „Marta mala dva roky. 
Ja som ochorela, musela som lezat' a dostavala som injekcie." - rozpravala mama. „Ked' mi zdravot- 
na sestricka davala injekciu, pozorne sa dfvala, ako to ona robf. Len co sestricka odisla, Martuska vy- 
trhla z metly stebielko ciroku, prisla ku mne, pritlacala ho o moju ruku a hovorila: Mama, inecia 1 . - In- 
jekcia bolo vtedy pre hu prit'azke slovo." Niekto z dospelych poznamenal: „Nie div, ze si vybrala pra- 
ve toto povolanie". 

Do rozhovoru sa zapojila i mamika, ktora poznamenala, ze uz oddavna vsetkym v rodine osetru- 
jem rany, ked' sa porezu alebo inak zrania. A je pravda aj to, ze som nikdy nestracala duchapritom- 
nost, ked'niekomu tiekla krv. Moznoze to bolo akousi prfpravou pre buduce povolanie, alebo dava- 
lo tusif, ze sa tak stane. 

Vel'mi zriedkavo sa stavalo, ze som raz alebo dva razy do roka bola doma uplne sama. Za dha v ti- 
chej pohode som si v nasom druhom dvore vtedy zvykla sadnut na klat a vokol mha behali sliep- 
ky. Hrabali, d'obkali okolo a ja som si vsetkymi zmyslami uvedomovala to velikanske ticho, ten po- 
koj a krasu dedinskeho prostredia. 

Rada som sa pozerala i do neba, pozorovala som jeho farbu, jemnu modru farbu, aku len tarn 
hore vidno, sledovala oblaky i oblaciky, ktore putovali za svojfm ciel'om, alebo mozno i bez neho, 
casto menili tvar, podobali sa raz na niekoho z bohateho sveta zivoachov, inokedy pripommali roz- 
pravkovu obludu... 

Raz som niekde pocula, ze kazdy clovek ma svojho anjela, ktory ho sprevadza od narodenia 
az po smrt. Ked'ze I'udske oko anjelov nevidf, clovek si namiesto neho moze zvolit hviezdu a vzdy, 
ked'tu hviezdu uzrie, je ako keby uzrel svojho anjela. Mne sa vsak vsetky hviezdy pacili a nemo- 
hla som sa rozhodnut, ktora by mala byt' „moja". Stacilo mi, ze som vedela, ze jedna z nich svieti i 
mne. 

Neznamy basnik to raz krasne povedal... 

Mam rdd hviezdy, 
vsetky su moji anjeli, 
td, co do mojich oci svieti, 
je hviezda v mojom srdci... 



A 



/J 






?,AZZ 





VDAKA ZA PEKNE DETSTVO fj 

1 

Pdtndst rokov mojich den co den, 

ubehli rychle ako pekny sen. 

VSfde som sa narodila Vdm, 

o krdsnom detstve v Erdevfku zndm. 

Ziackou v Laliti som bola, 

kazdy den ma videla skola. 

Pdtorkyjednu za druhou som mala, 

ziacke povinnosti vzdy si splhala. 

S bratmi sa hrala, liezla na strom, 

bola to velkd radosfvsetkym trom. 

Mamike som bola viae net vnucka, 

ba este ijej velkd mildeka. 

Rodicia moji, Vy ste nado mnou bdeli, 

mne vzdy iba to dobre ste zelali. 

Onedlho vyletim z rodinneho hniezda, 

odletim tarn, kam ma odvedie moja hviezda. 



Zakladnu skolu som vychodila doma. Letne prazdniny v 1961. roku som travila inak nez vsetky 
predchadzajuce. Bola som si vedoma, ze sa minulo moje bezstarostne detstvo. Zacala som chapat', ze 
som na prahu noveho zivota. 

Kazdy den som sa po troske lucila so vsetkym, co doposial'tvorilo napln mojho radostneho det- 
skeho zivota. 

Nezostalo mi uz nic, len sa poberat' za skolou do mesta. Na jednej strane som sa tesila zivotu 
v meste a novej, zaujfmavej skole a na druhej strane som bola uzialena, ze opust'am rodicov, bratov 
a mamiku. 




f 






92 



SOM ZIACKOU MEDICINSKEJ SKOLY "fj 

I 



Na zaciatku septembra skolskeho roka 1961/62 stala som sa ziackou Strednej lekarskej skoly v No- 
vom Sade - kadrovy profil laborantsky technik. 

Vsetky predmety a prednasky profesorov ma od prveho dna zaujali, s pozornost'ou som ich pocu- 
vala a s vel'kou radost'ou som sa ucila. Den za dnom sa mi otvaral novy svet, svet medicfny. Nadhera! 
Pre kazdy vyucovacf predmet sme mali osobitneho profesora, instruktora alebo lekara. 

Instruktorka vyucovacieho predmetu Poskytovanie prvej pomoci a osetrovanie chorych Anna 
Mahdfkova (neskor Ruzicova) bola zaroven i nasou triednou. 

Na prvej hodine, ako to obvykle byva, nasa triedna sa zoznamovala so svojimi ziakmi. Podl'a abe- 
cedneho poriadku ziakov vyvolavala a obcas sa s niektorym i porozpravala alebo sa na nieco pytala. 
Ked'vyvolala mna, konstatovala: „Ty si Marta Kraskova." „Ano." - potvrdila som. „Ake je to zaujfmave 
a pritom i pekne. V Erdevfku, ale je to davno, som bola ziackou tvojho otca a teraz si ty mojou ziac- 
kou." - povedala. Naozaj je svet maly. Vsade stretavame niekoho, koho priamo alebo nepriamo po- 
zname a to cinf zivot krajsim a bohatsfm. 

Pocas stvorrocneho skolenia v Novom Sade som byvala u nasej tete, ktoru sme volali teta Erzika, 
a u tete Milotky a baciho Vladka. Oni boli bezdetnf, tesili sa mojej prftomnosti a ja som sa u nich prf- 
jemne cftila. 

Obcas nas prisla navstfvit mama alebo mamika. Na rodicovske porady chodieval zvycajne otec. Ja 
som chodievala domov pocas vfkendu, kazde dva alebo tri tyzdne. 

Ked'som nemohla prist do Lalite, rodicia mi pfsali dlhe a obsazne listy. Pravidelne som na ne od- 
pisovala. Opisovala som zivot v skole, hovorila o jednotlivych predmetoch, o ucitelbch, ako i o znam- 
kach, ktore som dostala a co bolo noveho u tety. 



/JtTn 





UA 



ZOMRELI NAS STARY OTEC TOMAS 






Nasi starf rodicia v Kovacici uz davno neboli u nas. Dlho sme od nich 
dostavali listy, ktore obsahovali len tie najkrajsie priania. Mamicka 
svoje listy obycajne takto zacfnali: „Mile nase deti, srdecne Vas pozdra- 
vujeme, i nase mile vnucence..." 

Postupne vsak mamickine listy zacali byt smutne, jeden smutnej- 
sf ako druhy. Oni dvaja boli coraz starsf, chorl'aveli. „Staroba - choro- 
ba, nuz co sa tu da robit'..." - cftali sme v ich listoch. „Ved' kolobeh zivo- 
ta nemoze ani nas obist, je neuprosny, vzdy tak bolo, ze jedni umieraju 
a druhf prichadzaju na svet..." 

Nas dobry apka Tomas nas opustili dna 8. januara 1962. Ten apka, 
ktory sa vedeli tak pekne zartovat. Ten usilovny, poctivy apka uz davno 
odpocfvaju v kovacickom cintorfne. 




Tomas Krasko 
v pozdnych 
rokoch, 
Kovacica 1961 







93 



J 



f 



MILANA ZAUJALA FARMACIA *k 

I 



Kazdy moj pobyt doma pocas vfkendu bol radostny. Jednak preto, ze sme boli vsetci spolu pri ro- 
dinnom krbe, a i preto, ze sme sa my traja, myslfm tu na deti, navzajom mali radi. 
S bratom Milanom som sa casto rozpravala o skole, do ktorej teraz chodfm. Uz bol osmakom. Pri- 
siel cas, aby sa aj on rozhodol, do akej skoly pojde. 

Ked' pochopil, ze moje buduce povolanie si vyzaduje denne sediet' v laboratoriu a prezerat' krv, 
ktoru I'udia davaju na analyzu, nepacilo sa mu to. Jeho viacej zaujfmali fl'asky a analyticka vaha. 

Rozhodol sa zapfsat sa na lekarsku skolu v Sombore - kadrovy profil farmaceuticky technik. V tej- 
to praci zotrval do dnesnych dnf a je uspesnym farmaceutickym technikom v Laliti. 



\ 94 -&ci$$§&5&L I 

3 j i 




Pocnuc od skolskeho roka 1962/63 uz dvaja Kraskovci boli z domu prec. Trafilo sa niekedy, ze sme sa 
pocas vfkendu stretli doma, v Laliti, ale vsetko zriedkavejsie sa to stavalo. Kazdy mal svoje povinnosti 
a sposob, ako sa s nimi vyporiadal. Ked'zhodou okolnostf prisiel iba jeden z nas, akokol'vek bolo vsetko 
v poriadku, ten tretf chybal. 

V case letnych prazdnin sme pomahali rodicom. V zahrade sme vykonavali jednoduchsie prace ale- 
bo sme pomahali pri upratovanf dvora. A vynikajuco sme sa organizovali v kuchyni: ja som riad umy va- 
la, Milan utieral a Janko odkladal. Za chvil'u bolo vsetko umyte, upratane, jedna radost". 

O vtakoch, ako konecne vsetky deti odrastajuce na dedine, sme dost'toho vedeli. Viae zo zivota, zo 
skusenostf, ako z knihy. I to, ze sa dive husi, bociany a vtaky na zaciatku jesene st'ahuju do teplych krajov, 
aby tarn prezimovali. Na jar sa vracaju spat do rodiska, ktore si nikdy nepomylili. Bola to normalna vec, 
na hu sme si zvykli a vela sme sa s tym nezamestnavali. Prekvapilo nas vsak, ked'sme videli, a otec nas 
raz na to upozornil, kol'ko divych husi sa vmesti do jedneho kfdl'a. Pohl'ad na ne bol skutocne impozant- 
ny. Vysoko nad nasou osadou leteli v podobe pismena V. Bolo ich tarn hore nespocetne mnozstvo a ich 
gagot sa rozliehal po celej bacskej rovine. 

Od tych cias cakam na ten gagot kazdu jeseh a vyprevadzam husi pohl'adom, kymkol'vek sa aj po- 
sledna z nich nestratf na nekonecnej oblohe. Jedni vravia, ked'sa na ne dfvaju, ako tak plavaju po nebi, 
ze vestia tuhu zimu, ini, ze zima bude dlha. A husi, vedene dokonalym instinktom, iba tiahnu ta, kde 
v priaznivych podmienkach mozu dockat'jar, aby sa opat'vratili spat do rodiska. 

Pred niekol'kymi rokmi som o divych husiach napfsala verse... 




m 



DIVE HUSI "^ 



f p 1 



95 



J 



f 




Pticeselice lj 

I 

U lepoj i dalekoj Africi 
domovinaje ptici selici. 
Oveptice veselo doleprsaju 
i tako nam prolece ulepsaju. 
Na nasu radost veliku 
citavo leto - dojesenisu tu. 
Pre nego dode zima 
jasno namje svima: 
rastati se moramo. 
Tad nase ptice gledamo 
kako lete svom toplomjugu 
a nama ostave malu tugu. 
Onda prolece novo cekamo, 
da lepe ptice opet vidimo! 



96 ..^.^^K^.. 



1 








m 



MARTINO LITERARNE UZNANIE ^ 



i Y 



Bola som ziackou tretieho rocnfka Strednej lekarskej skoly v Novom Sade. Tak ako to aj dovtedy 
byvalo, ku koncu skolskeho roka bola vypfsana sut'az o najlepsiu literarnu pracu. 

Najlepsie literarne prace mali aj tentokrat byt' odmenene, taka bola prax a to uz vsetci aj vedeli. 
O sut'az sa vsak zaujfmalo pomerne malo ziakov. Aj ja som patrila medzi takych. Radsej som mala od- 
borne predmety. Myslela som si, ze pre buducu laborantku su dolezitejsie ako krasna literatura. Ta sa 
bude cftavat' uz len zo zaTuby, rozmysTala som. 

No stalo sa inak. Pocas 1. maja - sviatku prace som bola doma, v Laliti. Vonku sa lialo ako z krhly. 
Ani z izby sa nedalo vyjst pre silny dazd'. Nuz co robit v takej situacii? Vziat pero a pfsat. 

Zacalo sa mi hned'na zaciatku darit'. Napfsala som celu pracu na dusok. Ked'ze som vedela, ze pra- 
ca ma byt podpfsana znackou, zacala som rozmyslaf o torn. Suzovala som sa, lebo som si nevedela 
znacku vymysliet. Opytala som sa otca, lebo v takychto nesnadzach vzdy vedel poradit. A on hned', 
ako z rukava: „Nech je znacka Hymna slobode..." Ked'ze som pracu pisala v srbochorvatcine, tak tomu 
v tych casoch bolo, teda Himna slobodi. 

Na vel'kych skolskych oslavach v juni, ktore sa konali na nadvorf skoly, za prftomnosti vsetkych zia- 
kov a profesorov, zverejnene boli aj vysledky tejto literarnej sut'aze. 

Prvu cenu zfskala literarna praca pod znackou: Himna slobodi. A dozvedela som sa to tarn, na tvari 
miesta, ked'aj vsetci ostatnf. Vel'mi som sa prekvapila, nemohla som vprvej chvili ani verit, ze sa mi to 
stalo! Odmena bola penazna. Tych sedem tisic dinarov mi uplne stacilo na novy sveter. 

Mama sa tesila, ze som si kupila osoznu vec a nestrovila peniaze na nepotrebne veci. 

Priatel'stvo a kamaratenie so spoluziakmi vzniklo a utuzovalo sa po tie styri roky nasho skolenia. Po- 
tom nastal cas rozluky. Ako je to t'azko! Denne sme sa vidali, zdiel'ali i dobre i zle, sut'azili medzi sebou, 
chodievali na vylety, do duse nazerali jeden druhemu a zrazu - nic z toho viae nema existovat, kazdy 
len co nevykrocil na svoju cestu zivota. A tak sme si dobre rozumeli, pomahali si navzajom, navstevovali 
sa, stretavali! Asi uz tu clovek zacina chapat, ze zivot z tych stretnuti a rozlucok sa vlastne i sklada. No nic 
ine sa nedalo urobit, iba si slubit, ze v mene toho pekneho styri roky tkaneho priatel'stva vsetci do jed- 
neho na stretnutie prideme uz o pat' rokov. A budeme pokracovat tarn, kde sme zastali. V tej chvfli sme, 
mladi a neskuseni pevne verili, ze sa tak aj stane. Mozno nam tak rozlucka I'ahsie padla. 97 

J 



J 






f 






A predsa sme na nase prve vyrocne stretnutie, ktore sme si tak svatosvate sl'ubovali, dlho cakali. / j* 

Tak dlho, ze sa tie styri spolu stravene roky osemkrat znasobili. Trvalo to takmer cely pracovny vek! 
No nakoniec sa predsa stalo. Ibaze mladost'z nas medzicasom vyprchala, mnohym hlavy postriebrili 
sediny, na tvar vysadli vrasky, kazdeho z nas cas a zivot nejako poznacil. 

A podaktori sa stretnutia ani nedockali... 

A samo stretnutie bolo dojfmave. Tak dlho sme nan cakali, ze sme zrazu nevedeli, co si s nfm po- 
cat. Spomfnat'tu krasnu, veselu, st'astnu mladost'a banovat'za hou, za sviezimi tvarami a hybkym te- 
lom, za krasnym kamaratenfm? Nechat sa unasat citom, od ktorych vsetkym vlhli oci? 

Alebo sa zo stretnutia tesit, trebars i po tol'kych rokoch? Vyuzit prilezitost a nechat citom a spo- 
mienkam, aby nas jednoducho zaniesli do das, ktore nas takym peknym sposobom raz davno dali 
dokopy? 

Alebo si zaspievat nieco na temu tej nasej starodavnej: Zahucali hory, zahucali lesy / kam ste sa po- 
deli, kam ste sa podeli / moje mlade easy...? 

A veru sme robili i jedno, i druhe, i tretie... 



98 -*G* 



YJ*± a\ y ^ r . 





Dna 15. augusta 1965 som zacala pracovat' v novosadskej detskej klinike. 

No patnasteho augusta bola prave nedel'a, co by malo znamenat', ze do prace nastupim 16-teho. 
Nezdalo sa mi, ze by bolo na mieste zacfnat' niekde s pracou prave v nedel'u, ale ak v zmluve o pra- 
ci pise 15. 8., ako potom mozem odfst' do prace 16. 8.?! A zase, co budem v laboratoriu robit' v nede- 
l'u? Poradila som sa s otcom, ako vzdy, ked'som mala nejaku dilemu. „Pozri sa, Marta, v nemocnici sa 
pracuje stale - cez den alebo v noci, pocas pracovnych dnf, na sviatok, v nedel'u," - povedal mi otec. 
„Chod'do laboratoria 15., v nedel'u, predstav sa kolegyni, ktora ma 15. sluzbu, zoznam sa s nou, po- 
rozpravajte sa o praci a v pondelok potom chod' uz riadne do roboty." A bolo dobre, ze som tak uro- 
bila. I kolegyniam i sefke sa pacilo toto gesto a take zodpovedne spravanie z mojej strany. Predsa len 
zivotna skusenost vela znamena! 

V Novom Sade som mala vynajaty sukromny byt. V izbe so mnou byvala dcera majitel'ky domu. 
Uz na zaciatku som si uvedomila, aky vel'ky je rozdiel medzi byvanfm u pribuznych a u uplne cudzfch 
I'udi. Prfbuzni su predsa len aj tvoji, maju k tebe iny vzt'ah. Ale aj to sa da pochopit. Teraz som musela 
mysliet na kazdu malickost, a u tety som mnohe veci pouzfvala ako svoje. 

Zakazdym, ked'som isla z domu do Noveho Sadu, moj kufor bol plnucicky piny. Vselico mi mama 
don zbalila. Drobnosti, bez ktorych sa neda, naprfklad krem na topanky, na ktory som sa spamatala 
vzdy len vtedy, ked'som ho potrebovala. Mama mi ho sama zbalila, vedela, ze aj drobnosti su kazdo- 
dennou potrebou a ze ich nedostatok este ako strpcuje clovekovi zivot. 



Mojim dobrym rodicom 



m 



PR AC A )j 



f p 1 



Vasou rodicovskou Idskou sprevddzand, 

dobre korene pre zivot som dostala. 

Sfastne detstvo ste mi umoznili, 

v skole ma dobre usmernili. 

Dovolili mi vy brat' si povolanie - 99 



J 



f 



kazdodenne krviskumanie. 
Laboratorium, aja v horn! 
Ten lekdrsky svet, sfastnd som. 
Kazdy mesiac dostanem svoj dindrik, 
stacfpre mha, a zbudne ipre Vds maty da reek. 
Postavili ste ma na nohy. Je cas, 
aby som povedala „vdaka"nahlas. 






Vedela som, ze im dobre robia moje listy, pfsala som casto, nasiroko opisovala, co robfm, kam cho- 
dfm, s kym sa priatelfm... Telefonom sme sa casto rozpravali, ale najvacsiu radost' mali, ked'som pris- 
la domov. 




100 




J 




JANKO BUDE CHEMICKYM TECHNIKOM 






>M 






Bol osmakom a uz hodne vedel o mojej a Milanovej skole. 

Moje buduce povolanie sa mu zdalo byt' zaujfmavejsie nez Milanovo. Praca v laboratoriu sa mu 
pacila, len ta krv mu vel'mi prekazala. Tak hovoril. Roku 1965 sa zapfsal do Strednej chemickej skoly 
vo Vrbase. 





Marta navstivila 
Janka vo Vrbasi, 
r. 1966 

101 



J 



f 



ODCHOD NASEJ MAMICKY DO VECNOSTI 



3^— ^.i >s 




IP 



Eva Kraskovd 

v pozdnych 

rokoch zivota 




102 



fsal sa rok 1966-ty. Mama mi pfsala, ze mamicka Kraskova su chora a slaba a ze 

otec a ona ihned'po skoncenf skolskeho roka odcestuju do Kovacice. 

Tento list bol inaksi ako vsetky dovtedajsie. Nielen preto, ze doniesol smutnu 

spravu o mamickinej chorobe. V norm sa hovorilo o torn, ze otec a mama prvy raz 

odcestuju do Kovacice sami - bez nas. Vyleteli sme z rodicovskeho hniezda a oni 

dvaja - zostali sami. 

Aky je to pocit? Vel'mi boli? Alebo len omina? Stad povedat si, ze je to normalne, 
ze tak aj ma byt', a tesit' sa z toho, ze su deti schopne zacat vlastny zivot? Nestaci, ale 
pomoze. Ako aj vedomie o torn, ze sa vselijake radosti budu v buducnosti mnozit, na- 
sobit s poctom deti, ktore ste odchovali, a ze vlastne okrem tej samoty, ktora na clo- 
veka ziva, ked' sa mu deti vydaju na svoju cestu zivotom, vsetko ine bude dobre. 
S nou si uz nejako predsa len poradia. A ak budu moct a ak bude treba, pomozu, po- 
chvalia, pohladkaju, podporia... Urobili vsetko co mohli, skolili svoje deti, kazdy dostal 
do ruky svoj chlieb, ucili ich poctivemu zivotu, pracovitosti... A nakoniec, aj oni potre- 
buju odpodnok, pokoj, trosku viae casu pre seba, a teraz i pre chord mamicku. 
Otec bol v Kovacici pocas celych prazdnin. Mama sa vratila skor. 
Spravy boli coraz smutnejsie, s mamickinym zdravim bolo vsetko horsie. Sily ich 
opust'ali a najviac casu travili teraz uz v posteli. 

Len teraz som si naplno uvedomila vyznam toho, o com mamicka v poslednych 
rokoch vsetko castejsie hovorili. Kedze po cely zivot t'azko robili, zivot na nich uvalil vselijake neduhy 
a trampoty, chorobu a smrt' najblizsfch, vsetku svoju nadej vkladali do zahrobneho, inaksieho, krajsie- 
ho zivota. Boli pobozna a verili, ze si ako vsetci veriaci a poctivf I'udia po vsetkom utrpeni na zemi zaslu- 
zili kral'ovstvo nebeske a vecny zivot v horn. Ved'i v biblii sa pise, ze posledni budu prvi, tf, co na zemi 
podstupili najvacsie utrpenie, budu po smrti na nebi st'astne zit'. Pre starobou a chorobou zmuceneho 
cloveka su prave tieto slova jedinou nadejou. 

18. augusta 1966. mamicka zomreli. Odpocivaju spolu s manzelom, dvoma synmi a vnukom na ko- 
vacickom cintorine. 



J 






>M 



MILAN JE FARMACEUTICKYM TECHNIKOM 



"fftS* 






i 



Vrodine sme uz niekol'ko mesiacov mali skonceneho farmaceutickeho technika - bra- 
ta Milana. On a ja sme teraz uz mali svoje povolanie, a Janko, najmladsf z nas, mal este 
tri roky chodit' do skoly. 

Milan nemal tol'ko st'astia ako ja, aby sa zamestnal hned' po skonceni skoly. Odisiel 
na studium medicmy do Noveho Sadu. Prvy rok studia ho dokazal zaujat', ale neskorsie sa 
to zmenilo... Medzicasom sa mu naskytla prflezitost' zamestnat' sa v lekarni v Odzakoch, 
takze zanechal studia medicmy. Od roku 1981 pracuje v lekarni v Laliti. 



yyGV^S>^^^^^^YS f n r 





Milan Krasko - 
farmaceuticky 
technik 



103 






J 






PRACA V LABORATORIU 







N 



Marta Kraskovd, 

laborantka 

v Detskej klinike 

v Novom Sade. 

Stoji, druhd 

sprava,jun 1967 




104 



ovy Sad bol mestom mojej mladosti. Zila 
som tarn skromnym ale radostiplnym zi- 
votom. 

V klinike pracovalo mnoho mladych za- 
mestnancov. Nasla som si medzi nimi i priatel'- 
ky: Jelenu - Icuku Jelenovu, dnes Lesceseno- 
vu, ktora bola detskou osetrovatel'kou na jed- 
nom z oddelenf, Mariju Juhasovu, teraz Bizja- 
kovu, pracovala ako uradnfcka v kancelarii. 

Vsetky tri sme spolu s este niekol'kymi 
priatel'kami spolocne chodievali do kina, do 
divadla a na vylety. Po rokoch sme sa rozisli, 
kazda posla, ako to uz v zivote je, svojou 
stranou. 
c ) Icuka sa vydala v Novom Sade, kde dote- 
raz zije, Marija odisla do Lubl'any, tarn sa vy- 
dala, a ja som sa ocitla v Nemecku, vo Frankfurte nad Mohanom. Nase uprimne priatel'stvo sme si za- 
chovali az po dnesne dni. 

Bola som vyse jedneho roka zamestnankynou Detskej kliniky v Novom Sade. Praca v laborato- 
riu sa mi pacila a malf pacienti mi prirastli k srdcu, vedela som si ich zfskat, obohacovali, zosTacht'ovali 
moju dusu svojou nevinnost'ou a uprimnost'ou. 

Deti ako pacienti boli pre mna prijemnejsf, I'ahsie sa s nimi spolupracovalo ako s dospelymi. Labo- 
ranti kazde rano odchadzali na jednotlive oddelenia v nemocnici s presnym zoznamom deti, ktorym 
bolo treba vybrat' krv, ktoru sme potom v laboratoriu analyzovali. Niekedy bolo treba urobit'to i po- 
cas dna, vybrat krv a skontrolovat'ju, zvlast ked'slo o vel'mi choreho maleho pacienta. Nepada to clo- 
veku I'ahko, ale nam pomahalo poznanie, ze pacient potrebuje pomoc, ze jeho zdravotny stav treba 
stale sledovat, ze sa bez toho neda zistit ani choroba a bez toho sa mu ani nepomoze. 



J 




UA 



Jedneho dna som sa tak asi okolo poludnia vratila z obchodzky malych pacientov do laboratoria 
a tarn ma cakalo mile prekvapenie. Uprostred miestnosti na stolicke sedela a trpezlivo na mna cakala 
mamika. Nezvykla si tak dlho ma nevidiet, nuz sa rozhodla prist do Noveho Sadu, navstivit ma, a tak 
je teraz tu - tak jednoducho a presvedcivo mi to povedala, ze kazda namietka bola zbytocna. A mu- 
sim priznat, ze som sa jej necakanej navsteve aj ja naramne potesila. 

Po skoncenf pracovneho casu sme odisli k tete Erzike. Mamika zostala u nej este tri dni a zaciatkom 
vfkendu sme spolu odcestovali do Lalite. 

Obcas ma navstfvili i moji rodicia. Zamestnanie, praca, povinnosti ani im, a ani mne nedovolbva- 
li castejsie sa stretavat. No snazila som sa nechybat im vel'mi, bola som k nim pozorna, vzdy ked'som 
mohla, potesila som ich nejakym darcekom. Ale aj tak som stale mala pocit, ze sa im za lasku a obeta- 
vost, ktorou ma zahfnali, nikdy neodvd'acfm. 



■J I s - 




Mart a so svojou 
mamikou 



105 




J 






j^z 



f 



i 



DUNAJ /* 



t; 



"ato rieka ma vzdy nadchynala svojou mohutnost'ou. Byvala vselijaka, pokojna, tfsko tiekla po- 

pod mosty, ktorymi ju I'udia preklenuli, ale vedela i prekvapit', vziat' zivot, vyjst' z vlastneho ko- 
ryta a tak ohrozovat' I'udf, ale aj ostatne tvory zijuce na jej brehoch. Dunaj rovnako rozdaval i radost' 
i smutok. 

Pozorovala som tuto rieku pocas vsetkych styroch rocnych obdobf. 

Na jar, ked' sa na Alpach topf sneh, hladina vody v horn stupa aj o niekol'ko metrov, voda vtedy 
bura nasypy a rieka sa vylieva. Neraz prave Dunaj, nahliac sa k svojmu ciel'u - Ciernemu moru, za- 
plavil mnohe mesta, ktore si I'udia vystavali vedl'a neho. A stavali preto, ze ocakavali od neho pomoc 
a nie aby im robil neprijemnosti. Zaplavy, ako kazda zivelna pohroma, strpcuju I'ud'om zivot. No voda 
komu-tomu nieco aj prinesie, zvyknu hovorit'starf I'udia. S ohnom to byva horsie. 

K Dunaju som rada chodievala, ako keby bol mojfm priatel'om. Kupavala som sa v nom, plavila sa 
lod'ou, prechadzala sa po moste a rada jedavala ryby. Dokazala som sediet na jeho brehu a dfvat sa 
do vody, pozorovat, ako tecie, ako sa jeho hladina mriezka a menf, vyprevadzala som pohl'adom jed- 
nu jeho vlnku a uz nadchadzala d'alsia, o ktoru som sa okom zachytila, a mohlo to trvat dlho, i po nie- 
kol'ko hodfn. I tak clovek moze odpocfvat' a na pokoji rozmysTat. O vselicom. 

Ked' dunajske vody zamrzli, bolo uplne inak. Slnecne luce sa odrazali od I'adu ako od zrkadla. Taky 
zmeraveny Dunaj posobil inaksou krasou, no z jeho mohutnosti mu nikto nemohol ubrat. 

Obdivovala som jeho sutok s riekou Savou pri hradbach Kalemegdanu. Plaviac sa lod'ou do Klado- 
va, obdivovala som rumunske hory a I'avy breh rieky. V Mad'arsku som Dunaj videla v Budapesti a na 
Slovensku v Bratislave. Po uplynutf niekol'kych desat'rocf bola som i na Schwarzwalde, co v preklade 
znamena cierny les, kde tato mohutna rieka prameni. 

V Nemecku, vo svojom hornom toku, je Dunaj najprv malym veselo zblnkajucim potokom, kto- 
ry postupne rastie a silnie a na svojej ceste do Cierneho mora nazbiera tol'ko vody, ze uz pri Viedni je 
z neho opravdiva rieka. Kym potom navstfvi este Slovensko, Mad'arsko, Chorvatsko, Srbsko, Rumun- 
sko, Bulharsko a takmer v kazdom z tychto statov ma i jeho meno inaksiu podobu (nem. Donau, mad'. 
Duna, rum. Dunarea, srb. Dunav), a ked'zmohutnie, zosilnie a rozsfri svoje brehy, vysluzi si este jeden 
106 prfvlastok- europsky. 



/JtTn 




IvH^ 



/ O Dunaji som napfsala basen, ktoru som s laskou venovala svojej priatel'ke Miladinke Milosevico- / jl 

vej, zijucej v Novom Sade. 

Na Ka men jam 

Europska reka - vojvotfanski Dunav, 
toje nesto lepo, svih nas ponos sav. 
U Svarcvaldu izvire potocic mali 
kojeg zovu i oduvek DONAU su zvali. 
Tece kroz Ulm, Regensburg i Passau, 
na svom nemackom putu za Austriju. 
Od potoka, recice, postaje reka, 
kojoj se divi Line, Bee ijos mesta neka. 
Kratki put pred sobom slovacki ima DUNAJ, 
od Bratislave do Sturova - i tu muje kraj. 
DUNA pozdravlja Budimpestu, Dunaujvaros, 
a iposle Monaco, u Madarskoj je uvekjos. 
Tek stoje u Hrvatsku zavirio, 
DUNAV se s njom vec i oprostio. 
Dobro dosao, Dunave vojvodanski, 
kaze u Apatinu narod bacvanski. 
Dunav je odabrao i najdrazi grad 
na tako dugom putu toje NoviSad. 
U Beogradu se vencao sa Savom, 
tece dalje a u Kladovu kaze - zbogom. 
Znamo da svaka reka tece moru svom 
a DUNAREA - Crnom moru rumunskom. 
Ove fascinantne reke obala 
za mnoge ljudeje odmor izabava. 
Na Kamenjaru smo letos biligosti, 
sto nam je pricinjavalo puno radosti. 
Miladinka i Sava bili su domacini, 
tu, gdeje Dunav najinteresantniji. 
) 107 

JfJ * s. j \_ ^v: >^" ^i. Ji^-^ 



f 



1 



Vjanuari 1967. ma otec a mama poctili tym, ze mi zverili jednu zo svojich, ako oni to chapali, sva- 
tych povinnostf, odfst' na rodicovsku poradu. Poziadali ma, aby som ich zastupila na tomto stretnutf 
v skole vo Vrbasi, do ktorej chodil brat Janko. Bol to prejav dovery. Na porade som bola, dopodrobna 
som ich o vsetkom informovala, o torn ako sa Janko ucf, ako sa sprava, o vsetkom, co som tarn pocu- 
la. Boli so mnou spokojnf. A ja som bola nekonecne st'astna. 



I 





108 



J 




~(r&:^ 



Na konci roku 1967 som sa zoznamila s Petrom Biondicom zo Zahrebu, svojfm buducim manze- 
lom. Bolo to v case, ked' tzv. gastarbeiteri odchadzali za pracou do zapadoeuropskych statov 
Europy, a najviac do Nemecka. 

Bolisme mladfazdravi, plnielanu a priam sme horeli zvedavost'ou spoznat'zivotvcudzine. Dovte- 
dy som uz bola v Mad'arsku, na Slovensku, v Rakusku, Rusku, konkretne v Moskve. Ale ma cestovanie 
stale vabilo. 

Petar mal ujka v Kanade. RozmysTali sme, ze odfdeme najprv do Nemecka, vidiet, ako sa tarn zije, 
a potom do Kanady. Ked' som to povedala doma, mama a mamika dobre z noh nespadli. 

Pocftila som maminu ruku na svojej. Urobila pohyb, ktorym mi kazala sadnut'si. Azacala:„Ked'clo- 
vek rozmysTa na take nieco sa podobrat, musf si dobre rozmysliet. Musis vediet, ze my tu sa navza- 
jom pozname a sme tu doma. V cudzine t'a nikto nepozna, ani ty nikoho nepoznas. Budes tarn sama 
a osamela, bude ti t'azko". Citovala mi i basnika: „Kazda krajina ma svoje - nepozna muky tvoje. / Kaz- 
da krajina ma rada svojich..." 

Dlho sme sa o torn rozpravali, suhlasila som so vsetkym, co mi hovorila, niekde hlboko v sebe som 
vedela, ze ma pravdu. 

Ale, mne to predsa nedalo pokoja, opantali ma myslienky o inom a inaksom zivote, chcela som fst' 
na skusy, vidiet', ako sa inde zije, presvedcena, ze sa aj tarn vynajdem a ze sa vsetko dobre skoncf. 

Ved' i moji prastarf rodicia Eva a Juraj Streharskovci boli dvakrat po pat' rokov v Amerike a zakaz- 
dym sa vratili. Ak sa mi tarn nebude pacit, vzdy sa mozem vratit aj ja. 

Moznoze moje vtedajsie pocity lepsie vystihnu moje verse... 



109 



m 



NA PRAHU NOVEHO ZIVOTA "^ 



f p 1 



-/J 4 V ^\_ ^^ T^t _/, Ji^i-^ 



f 



Lucerne lj 

I 

Kovacica, Sid, Erdevfk, Lalit. 

Vsade bolo aje pekne, pekne zif. 

Boli sme roky spolu v rodine 

a zili pokojnym zivotom na dedine. 

My traja sme pekne mali detstvo, mladosf 

a z kaz.de.ho dha velku radost'. 

Milan je student, Janko ziak, 

ja odletim ako vtdk. 

Z nasej panonskej roviny 

laka ma do ddlekej cudziny. 

Som v najkrajsom zivotnom kvete 

a pojdem vidief, co sa deje vo svete. 

Zostanem Vasou, aj ked'som tarn, 

tento stub Vdm uz teraz dam. 

Mama, otec, mamika, blizi sa rozlucka. 

Dovidenia. Vasa dcera a vnucka. 



\ 110 -^ 



1 



'fJ*H J ,. K ^ r . 3— ",V. J^^ 




m 



ODCHOD DO NEMECKA )j 



-fr^r^ 



f p 



Vlete roku 1968 moj snubenec odisiel do Nemecka. V poslednom mesiaci toho isteho roku odces- 
tovala som ija. 

Mama ma vyprevadila do Belehradu a na zeleznicnej stanici som nastupila do vlaku Instanbul-ex- 
press, nfm som cestovala do Nemecka, presnejsie do Frankfurtu nad Mohanom. 

Pri rozlucke mama plakala. Tesila som ju, ze neodchadzam navzdy... Usmiala sa, ale slzy jej i d'alej 
prudom tiekli dolu tvarou. 

Objali sme sa a nastupila som do vlaku. Cez voznove okno som jej povedala este niekol'ko slov, kto- 
re sa pri takej prflezitosti hovoria, hoci vieme, ze nepomahaju. Po chvili vlak uz uhanal, ako keby vedel, 
co za nedockavu stvoru vezie do sveta. Stacili sme si este raz mavnut' rukou a uz sme sa nevideli. 

Viem, ze mame bolo t'azko. Bala sa o mna, nemohla ma pochopit, cudzina, nezname kraje ju I'aka- 
li, nebude ma vfdat' ani tak ako doteraz... A mna prave tie kraje, d'aleke a nezname, neodolatelhe laka- 
li, sl'ubovali nieco nove, zaujfmave. 

Po niekol'kohodinovom uhananf vlak dohrmel na zahrebsku zeleznicnu stanicu, kolodvor, ako ju 
tarn nazyvaju. 

Tarn ma uz cakala buduca svokra, dala mi orechovy kolac, aby sme si vo Frankfurte pochutnali. 
Vlak mal patnast'minutovu prestavku a cas nam plynul v srdecnom rozhovore. 

A zasa svojim versom necham, aby hovorili o mojich pocitoch z noveho prostredia, v ktorom som 
sa ocitla... 

Telefon 

Snehom zaviaty Frankfurt ma privital. 
Pacim sa ti? - ako keby sa pytal. 
Ano, tynove, nezname mesto, 
viem, ze tu vela peknehojesto. 
Ale najprv napisem list rodicom, 
) aby vedeli, ze dobre prisla som. Ill 

h J 

-/J * * J ■ _ ^^ >^" _/, Ji ^ XJ 



f 



Listy cestovali dlho, cakafich treba bob, 
azpo dva tyzdne, nicsa robifnedalo. 
Vtedy telefonjestvoval vjednej 
jedinej ulici lalitskej, a to hlavnej. 
O krdtku dobu, peknd sprdva pre Lalit': 
kto chce, moze si telefon pripojif. 
Nase cisloje, prisla od rodicov zvest': 
osem, sedem, nulajeden, styri, sesf. 
Halo! Milimoji bratia, otec, mama, 
fajnje tato komunikdcia priama! 



7 




Marta a Petar 

Biondicovci, 

Frankfurt 1969 

112 




^*r 



Rodicia sa ako-tak uspokojili, keel' poculi, ze sa mi 
v Nemecku pad. Po mojom odchode sa v nasom vzt'a- 
' hu nic nezmenilo, aj d'alej sme si boli blizki, uprimnf, 
nikdy som na nich nezabudla, neprestala sa o nich 
trapit', vytrvale som im pfsavala dlhe listy, telefonova- 
la, len aby sa ta fyzicka vzdialenost' dm menej cftila. 

Ked' mi i uradne bol povoleny pobyt, zamest- 
nala som sa v tamojsej novej, modernej frankfurt- 
skej nemocnid, pracovala som vo svojom odbore, 
vlaboratoriu. 

V 1969. roku sme sa s Petrom osobasili a dna 24. 
maja 1970 sa nam narodil syn Egon. Boli sme st'astny- 
mi rodicmi. 

Moji rodida boli hrdf na to, ze sa dozili chvfle stat' sa 
starymi rodicmi, najma mamika, ze je uz prababickou. 

Pretoze mama bola dobra a skusena matka a ud- 
tel'ka, poskytla mi cenne rady, ked'slo o vychovu a psy- 
chology detf. 

Za vsetku jej ochotu preukazanu najma v tych 
chvN'ach, ked' som sa stala matkou, som jej dodnes 
osobitne vd'acna. 



J 




UA 



Otec, mama a mamika mi vzdy pomahali. Prve tri roky svojho zivota Egon bol via- 
cej v Laliti ako v Nemecku. Ked'sa ucil rozpravat', oslovoval ich ako vsetky deti, akym- 
si svojfm sposobom a tak sme sa dostali po celkom nove slova - mamba, vzniklo 
z mam(a) + ba(bicka), a stareho otca volal po kovacicky - apka. Ale aj tu sa Egon tvo- 
rivo spraval, nemohol este vyslovit' k, preto apta namiesto apka, ale bolo to take sym- 
paticke, ze sme tieto slova vsetci zacali pouzfvat. 

Ked'sme Egona doviezli do Frankfurtu, mal tri roky, hned'sme ho zapfsali do skol- 
ky. Aj dnes este pocujem mamine slova, ked'sa s nami, ale predovsetkym s Egonom 
lucila pred odchodom do Nemecka: „M6j Egika ,uz nikdy nebude tak dlho u nas." 




■J f* 




Marta a Egon 
Biondicovci, 
Frankfurt 1970 



Martin a Elena 
Kraskovci 
s vnukom 
Egonom v Laliti, 
r. 1970 



iWvi^* 



113 




J 






j^z 



f 



JANKO SKONCIL STREDNU SKOLU 



7 



>^GV^^^y^w^^^Y&T | 




b: 



Jan Krasko ako 

ziak chemickej 

skoly, Vrbas 

1966 




rat Janko roku 1970 vychodil svoju chemicku skolu vo Vrbasi. Na kratky cas sa za- 
mestnal v Novom Sade, neskorsie v Subotici, a potom sa natrvalo prest'ahoval do 
Noveho Sadu, kde aj dnes zije. 

V rokoch 1971 - 1973 nasi rodicia mali dvoch synov na vojencine. Milan bol vojakom 
v Leskovci a Janko v Belehrade. 

Obidvom pfsali dine a obsazne listy, rovnako ako i nam do Nemecka. Vzdy bolo co 
poradit', pripomenut, napomenut, vystrfhat pred niecim... Pol'utovat', spolucitit', vyhre- 
sit... Boli sme d'aleko od seba, ale nase srdcia si boli blizke. Spajal ich potok vyvierajuci 
z dvoch pramehov, ktory sa vlieval do nasich srdc a v nich vznikali nove potocky spajaju- 
ce nasu malu rodinu do nerozlucneho zvazku. Tomu nas ucili od utleho detstva, tym zi- 
jemedodnes. 



Blazeny je pocit mat' dospele deti, hovorievala moja mama. „Boli ste dobre deti, dobrf ziaci, teraz 
kazdy ma svoje povolanie a som hrda na vas. Vsetci ste dospelf a budete zit' vlastnym zivotom. Pra- 
jem vam st'astia a Bozieho pozehnania. Marta je vydana a Milan a Janko si tiez raz zalozia svoje rodi- 
ny. Mat dospele a dobre deti je pre rodicov vel'ke potesenie. Je pravda, ze rodicia, ked' im deti dospe- 
ju, zostanu sami, cftia sa byt'opustenf,ziadostivf su svojich detf, ale zivotjetaky, take su poriadky a je 
dobre, ze je tomu tak." 

Otec nehovoril mnoho. Iba z casu na cas potvrdil mamine slova. 

Vtedy uz boli vo vysluzbe. Svoje povolanie vzdy vykonavali svedomite, vzdelavaciu, vychovnu, 
a narodnokulturnu pracu konali tiez statocne a obetavo. Vsetko to, spolu s rodinou, ktorej sa tiez ve- 
novali ako najlepsie vedeli, tvorilo naplh ich zivota. Preto si, ked'uz boli vo vysluzbe, s uspokojenfm 
a ul'ahcenfm vydychli. Nadisiel cas venovat sa opat jeden druhemu a cirkvi, castejsie chodit do kosto- 
la a prist si konecne na svoje, nahradit to, co zmeskali, kym do kostola ako ucitelia chodit nesmeli. 



114 



J 




-fftS^* 



Mamika den co den chradla. Ked'sme ju navstfvili roku 1975 hovorila, ze stary cloveksa zivotu uz 
netesf tak ako skor. Telo je vycerpane, kazdy den nieco zabolf. „Uz by som nedbala umriet'..." - 
zvykla povedat' obcas. A znelo to uprimne. 

Ako sa asi cfti clovek, ktory by radsej zomrel, nez zil? Zelela som ju a tak rada by som jej pomoh- 
la. Ale ako? Iba tak, ze jej opat' a opat' davas znat, ako vel'mi ju mas rada, ako cftis s jej bolest'ami, ako 
ti je luto, ze odchadza... 

Opustila nas dna 31. maja 1975, ked'vtichosti usnula. 

Jej zivot nebol lanky. Ale vzdy mala pred sebou nejaky ciel'. Ked'sa jeden uskutocnil, uz smerovala 
kdruhemu. To jej davalo vol'u zit'a silu vydrzat. 

Pamatam sa na jej slova: „Diet'a moje, len keby som dozila, aby si skoncila zakladnu skolu, aby som 
vedela, do akej skoly budes chodit'a chcela by som vidiet, kde sa zamestnas, kde budes pracovat'. Ale 
aj za koho sa vydas? Kol'ko budes mat detf?" Bolo to take charakteristicke pre nu. 

Vsetky jej priania tykajuce sa mojho zivota, sa splnili a zo vsetkeho mala radost. Uz temer 78-rocna 
po prvykrat cestovala lietadlom. Svoju radost ani vtedy netajila. A hadam preto bol jej zivot taky po- 
zehnany, ze si vsetko, co sa jej v zivote stalo, vedela rozdelit s inymi. 



m 



MAMIKA NAS NAVZDY OPUSTILA "^ 



f p 1 




X*ci$jfi§&3*L 115 I 

J 

->S ^./-. /J^xJ 



f 



ZIVOT BEZI DALEJ 



7 




Moj najmladsf brat 25.januara 1976vstupil do manzelstva sosvojou kolegy- 
nou Natasou Maletinovou. Vtomto roku 18. augusta Pan Boh im pozehnal 
syna Mirka. 

V 1976. roku mama, Egon a ja sme boli kratko v Pored. Nedovolili sme si unik- 
nut' prflezitosti odfst' na jednodnovy vylet do Terstu - pozriet' si toto mesto, prf- 
stav a obchody. Mama podotkla: „Ako sa tie easy menia, kedysi som ja tebe 
umoznila spoznavat svet, a dnes je naopak. Dobre mi je, ked'sa takto bezstarost- 
ne prechadzam po meste a vychutnavam jeho krasu." A skutocne jej to dobre 
robilo, usmev a radost jej stale ziarili z tvare. 

Roku 1977 sme sa s Petrom rozviedli. Zistili sme, ze sa nase nazory na zivot di- 
ametralne rozchadzaju. Jedine vychodisko bol rozvod. A tak kazdy z nas posiel 
inym smerom. Mama bola z toho vel'mi nest'astna. S otcom zili v krasnom a vy- 
rovnanom manzelstve spojenom uprimnou laskou a vzajomnym uctievanfm sa. 
Taky zivot priali i svojim det'om. No kedze su I'udia rozlicnf, i manzelstva su vse- 
lijake, a tak sa potom aj nase zivoty Ifsia. 



Jan a Natasa 

Kraskovci, Novy 

Sad 1976 




116 





VIANOCE V NEMECKU 



J ^ 



>M 







Na Vianoce roku 1978 nas do Nemecka, do Frankfurtu nad Moha- 
nom, prisla navstfvit' mama. 

Dni boli slnecne, obloha cista ako oko, jasna a bez mrakov. Pocasie 
bolo pekne, dni akoby sa zavodili, jeden krajsf ako druhy, utkveli v pa- 
mati i mojmu synovi. Dodnes si na ne spomfna. 

Dna 24. decembra, na Stedry den, v predvecer vel'keho sviatku po- 
koja a lasky, narodenia Jezisovho, sa zrazu pocasie zmenilo a nahle za- 
chladilo. Na severe Nemecka, na necelych 500 km od nas sa sneh priam 
sypal z neba, cela prfroda bola za chvfl'u pokryta bielou prikryvkou. 

„Ozaj ci bude i u nas padat?" - Egon by rad sankovacku. 

Auzo niekol'ko hodfn zacali i u nas poletovat' prve snehove vloc- 
ky a na nasu vel'ku radost' cele mesto sa zachvil'u zabelelo. Bolo ako 
z rozpravky. 

„Mamba, pozri ako pekne snezf!" - zvolal Egon. „P6jdes sa s nami 
zajtra sankovat?" „Pravdaze pojdem." - odpovedala mamba... „Vy sa tu 
snehu vzdy tak tesfte?" „Ano, mame ho radi." 

Den sa chylil k veceru, k Stedremu veceru. SI i sme do kostola. Von- 
ku sama radost', nalada sviatocna, stedrovecerna, sneh pada, len 
sa tak sype z neba. Po chodnfkoch ho je uz hodne, vrzga nam pod 
nohami... 

Ludia prichadzaju zo vsetkych stran na sviatocne bohosluzby. Zvony oznamuju prfchod vel'keho 
krest'anskeho sviatku. 

V kostole je tiez sviatocna nalada. Blizo pri oltari hrdo stoji vianocny stromcek ozdobeny malymi 
mihotavymi svetielkami a lustre st'a hviezdy osvetl'uju cely kostol. Hudba organu sprevadza spev cir- 
kevnfkov, ktory splyva do strhujuceho harmonickeho celku. Vsetci su sustredeni na vznesenost chvf- 
le, docarenu ovzdusfm v kostole, ktoru si I'udia Vianocami sprftomhuju, na narodenie Jezisa, syna Bo- 
zieho, Spasitel'a. 




Elena Kraskovd, 

mamba, 

s vnukom 

Egonom 

na Vianoce r. 

1978 v Nemecku 

117 




f 



Vzrusenf atmosferou vsetci radostne spievaju Tichu noc. 

Za zvukov zvonov na vychode z kostola si I'udia vzajomne podavaju ruky a praju krasne prezitie 
vianocnych sviatkov. 

Vonku sneh neustale pada. Domov prichadzame veself. Mama je bohatsia o krasny zazitok zo 
Stedreho vecera, ma dobru naladu, zda sa mi nachvN'u - st'astna. A ja spokojna, ze som jej to mohla 
darovat'. 

Dna 14. aprfla 1979 brat Milan vstupil do manzelskeho stavu s Vericou Ostoicovou. Pan Boh im po- 
zehnal dve deti: dha 28. aprfla 1980 sa im narodila dcera Jelena a 11. aprfla 1986 aj syn Vladimfr. 



1 



i 



9. 



Zl'ava: teta 

Milotka, 

synovec Egon 

a manzelsky par 

Verica a Milan 

Kraskovci, 

Beocin 

14. 4. 1979 

118 




/jf?rr^— 



J 




TIENE ZIVOTA 



-fr&:^ 



>M 






Roky sa mfnali. Rodicia navidomoci starli. Moji bratia a ja 
sme ich casto navstevovali. Tesili sa nam zakazdym, 
z ich zvedavosti neubudlo ani zamak, ale este stale ich naj- 
vacsmi zaujimalo, ako sa mame, ako sa nam dari, kam sa 
uberaju nase zivoty. Teraz uz viem preco. Videli v nas pokra- 
covanie vlastneho zivota, ale nie v zmysle fyzickeho trva- 
nia. Zivot je ovel'a komplexnejsia zalezitost', ako si to clovek 
v mladom veku dokaze uvedomit'. 

No aj tak mi nebolo I'ahko, ked'zacali ochorievat'a slabnut. 
Zoci-voci takej neodskriepitel'nej a nenapravitel'nej skutoc- 
nosti som uz viackrat bola, moja profesia sa do urcitej miery 
tiez zamestnava touto fazou I'udskeho zivota. Vedela som, 
ze to, co sa im stava, je vlastne nevyhnutne a ze sa tym sme- 
rom vsetci uberame, ibaze sme od ciel'a nerovnako vzdiale- 
ni. Hodne som o torn aj citala, prave preto, aby som mohla 

am viae po- 
moct, ked' 





pomoc bude potrebna. Neviem, ci im moje vedomos- 
ti a do urcitej miery aj odborna opatera starobu a t'azke 
chvile aspoh trochu obl'ahcili, skutocne neviem. Viem 
vsak celkom iste, ze jedno je vediet o takych veciach, 
kym sa nas priamo nedotknu, a celkom ine vidiet, ze sa 
stavaju nasim najblizsim. Jedno je vediet, ze je smrt ne- 
vyhnutna a celkom ine vidiet ju predodvermi. 

Obidvaja sa vsetko viae uzatvarali do seba, zrieka- 
li sa rodinnych slavnosti, tazko im padli a postupne ich 
prenasali na nas. 



Elena Kraskovd 
so svojimi 
najblizsimi, 
Lalif 
r. 1984 



Kraskovi vnuci: 
Egon a Mirko so 
psom Merry 



119 








yfiy^-^ 






Elena a Martin 

Kraskovci so 

svojimi vnukmi: 

Egonom, 

Jelenou 

a Mirkom. 

Lalif 1985 




120 



Roku 1984 sme spolu stravili vel'konocne sviatky. Boli sme u nich vsetci. Vsetkych nas rovnako hria- 
lo teplo rodinneho domu. Prisla i teta Milotka, ktora medzi nami tiez nasla radost' a utechu, lebo zo- 
stala sama. Uz takmer vsetci jej prfbuznf odpoavaju vo vecnom pokoji. Spommala si na svojich ro- 
dicov vedoma ich dobroty a tak isto si myslela aj o mojich rodicoch. „Su to dobrf a statocnf I'udia. Ich 
mravny zivot bol vzorom mnohym rud'om. Ukazali, ze st'astie a pokojny zivot vedia I'udia najst' aj vte- 
dy, ked' ziju skromne, bohabojne, ked'usilovne robia a vedia sa tesit'z malych vecf. Bohatstvo nie je 
zarukou st'astia." A dolozila: „Dobre je zit' v zhode so vsetkymi, nezabudat na svojich blfzkych. Tvoja 
mama je najlepsfm dokazom toho. Starostlivo pestovala dobre vzt'ahy i v sirsej rodine, na obidvoch 

G^*Y*)ru t stranach, nezabudala ani na nase osobne sviatky, na nase 
narodeniny." 

Prave v tej chvfli vosla do izby mama: „Skutocne si tak 
myslfs o mne a Martinovi?" - opytala sa. „Ano, este i viae si 
myslfm. Prave preto t'a teraz povazujem tak trochu i za svo- 
ju mamu. Ved' okrem teba nikoho viae ani nemam." Obi- 
dvom sa v ociach zjavili slzy. 

V lete sme zase vsetci boli u rodicov v Laliti. Milan a Jan- 
ko s rodinami prisli cez vfkend. Ja som so synom Egonom 
bola tarn uz tri tyzdne. Pomahala som. Mame uz t'azko pa- 
dalo aj obed pripravit, hoci to nepriznala. Vd'acne som tie 
1 povinnosti prebrala na seba. Viackrat s usmevom konsta- 
tovala, ako sme teraz obidve na dovolenke: „Ja oddychu- 
^) jem od svojej roboty a ty od svojej, ibaze ty upratujes, ze- 
hlfs, vans... no vd'aka tebe ja teraz skutocne oddychujem." 
Spestrovala som im jedalny Ifstok novotami z Nemecka, nemali s tym problem, zakazdym nove 
jedlo uprimne pochvalili, ak sa im pacilo, a veru boli tak isto uprimni aj vtedy, ak im nechutilo. 

No aj v tych pozdnych rokoch sa zaujfmali o vsetko, co bolo nove a rozsirovalo ich vedomosti. Du- 
chom boli sviezi a mladf. 

Nasim navstevam a pomoci sa vzdy tesili. Bolo na nich vidno, ze im sily ubudaju, ale prijfmali to 
tak ako vsetky zivotne danosti predtym - s pokorou a dostojne. Zivot ich nikdy nemaznal, ale sa nan 
nest'azovali. 

Otec roky chodieval na nakup potravfn do domacnosti. Mai vo zvyku, a rad to robieval, obcas kupit 
mame nejaku vecicku, drobnost, ktora jej sposobila radost, alebo urobil nieco, co ju potesilo. Tak udr- 
ziavali svoju lasku, davali na javo jeden druhemu, ze sa stale maju radi, pestovali to, na com im obom 
zalezalo a robili to tak dobre, ze im vydrzalo do konca. 



7 




i 





Pri jednej z mojich navstev som uz i sama pobadala 
zmeny v ich zivote. Doteraz o nich iba hovorili, uvedomo- 
vali si ich, a teraz sa uz i videlo, ako rychlo sa unavia, t'az- 
ko sa pohybuju, co zvacsa poseduvaju. Mama viacej ne- 
chcela cestovat' do Nemecka, a predtym nas rada navste- 
vovala. Neskorsie mi povedala, ze otca nechce nechat' sa- 
meho... Co ak sa prave v torn case, nedajboze, niektoremu 
z nich nieco stane? Ako ten druhy moze pri torn nebyt'! 
„Ani jeden z nas by to sebe neodpustil," - povedala. Bolo 
mi jasne, ze styridsat rokov trvajuce spoluzitie a dokonala 
harmonia ich manzelstva neznesie viacej ziadnu rozluku. 
Okrem tej, na ktoru nemohli vplyvat a s ktorou sa uz obi- 
dvaja vyrovnali. Mali silnu potrebu kazdy den byt'spolu, je- 
den bez druheho nemohli a nechceli byt. 

Ked'som ich o niekol'ko mesiacov navstfvila znovu - de- 
finitfvne ostareli. Otec bol vyrovnany, realny, ale mama sa 
este vzpierala. „Donedavna som okolo domu vsetko ako-tak porobila, a teraz mi trva celu vecnost, 
kym nieco urobfm," - st'azovala sa. 

Radila somjej, aby si popoludnfvzdy trochu odpocinula. Takakoto robieva otec. Nech skusi, moz- 
no pomoze. „Ja som nikdy cez den nespala, nebudem ani teraz!" - energicky mi odpovedala. 

Tak, ze keby tuto odpoved'pocula neznama osoba, pomyslela by si, ze ide o styridsat'rocnu oso- 
bu, nie o niekoho, co ma vyse sedemdesiat! Otec sa tiez snazil presvedcit'ju, aby si popoludnf skutoc- 
ne trostfcku odpocinula, to cloveku pomoze, sily sa obnovia a hned'sa lepsie cfti. „Nemusfs spat," - ne- 
dal sa otec, - clovek oddychuje aj vtedy, ked'lezf," - trval otec na svojom. 

Pri kave, ktoru sme si prave upfjali, otec akoby nahlas premysTal o zivote: „ Vyzera, ako keby clovek 
pocas svojho zivota mal zdolat nejaku pologul'u. Hned'po narodenf sa oblukom tej pologule zacfna 
splhat'kjej najvyssiemu bodu. Ked'vynalozf vela usilia a konecne sa ta dostaneje vrozkvete svojich 
dusevnych a telesnych schopnostf. Po case sa pomaly zacne uberat dolu - a zacfna chradnut, vadnut, 
schnut. Stale je slabsi, pomalsi. Je to ta cast zivota, ktoru volame starobou a po ktoru sme sa i my pra- 
ve dostali. Je to jeseh zivota, jar je uz davno prec, prichadza zima..." 

Takto moze hovorit len rozumny, vyrovnany a so svojfm zivotom spokojny clovek. 




■J f* 



Elena a Martin 

Kraskovci 

s vnukmi 

Mirkom 

a Jelenou, 

Lalit'1985 





f 



nAvStevy 



7 



|*ry^? ^^_<^v* x |\| 




Kraskovi vnuci: 

Egon a Jelena 

priDunaji, 

Bogojevo 1985 




KEgonovi 

aJelene 

pribudolivnuk 

Vladko, Lalif 

1989 

122 



asledujuceho roku, 1985., som viackrat cestovala domov a vracala sa spat'. Cas 

medzi dvoma navstevami plynul pomaly, doslovne sa vliekol, a ledvy som doc- 

kala den, aby som ich obidvoch zase videla. Ich trapil ten isty problem, nevedeli sa 

dockat', kedy zase pridem. Dni stravene spolu bezali rychlo, minuli sa ako dlanou 

o dlan. A na odchode bol'ava, zaslzena otazka: „Kedy znovu prides?" 

Prisiel i ten den, ked'otcovi bolo t'azko fst' do obchodu na nakup, po tlac a listy 
na postu. 

Vol'akedy vsetky postove zasielky adresovane na lalitskych ucitelbv postar odna- 
sal do skolskej zborovne. Po odchode do vysluzby si otec kazdy den siel na postu 
sam vyzdvihnut predplatenu tlac a podl'a potreby zaplatit nejaky ten ucet a vyba- 
vit' i rozne ine veci. Taka kazdodenna prechadzka bola okrem toho uzitocna a otco- 
vi dobre robila. 

Pri jednej z mojich castych navstev som 
sa nemalo prekvapila, ked' som zistila, ze 
postar priniesol postove zasielky domov. Na druhy den sa to 
zopakovalo. 

Kedze brat Milan byval v Odzakoch a bol zamestnancom 
lalitskej lekarne, ked'mu cas dovolil, odskocil po otcove novi- 
ny a bolo to aj tak dobre. Ked' uz nemohlo byt' inak. 

Pocas vfkendov rodicov navstevovali synovia so svojimi 
rodinami, striedali sa - raz Milan, potom Janko. 

Milan a Janko pracovali vzahrade a okolo domu, nevesty 
varili a upratovali. I otec i mama si pochval'ovali taku organi- 
zaciu a boli spokojnf, ze nie su ponechanf sami na seba. No 
najviac radosti im sposobovala prftomnost'celej rodiny, dom 
akoby ozil, ozyval sa smiechom, trkotanfm, a ak bolo treba, 
nuzi placom. 







J 




UA 



ROZJIMANIE O ZIVOTE A SMRTI 






■J I s - 



Otec o vselicom premysTal, mal skutocne siroke pole zaujmov, 
ale pri nasich kratkych posedeniach, ktore sme si s rodicmi 
dopriali, ked'som bola u nich, obycajne za stolom v gongu, vset- 
ko castejsie hovoril o zivote, o torn, cez ake uskalia clovek precha- L 
dza, ake boje zvadza i so sebou i s inymi, ale i s roznymi nastraha- 
mi, ktore sa pred neho vedia postavit'... 

„Raz su to st'astfm naplnene chvfle a potom same neprijem- 
nosti, choroby, bieda a ktovie co vsetko nie... a tak po cely zivot. 
Nie div, ze sa clovek unavf, ze mu to vsetko zunuje. Ze nevladze..." 
- hovoril, ale nesmutil. 

Bola som uprimne zvedava, a chcela som preniknut' do samej 
podstaty veci, vidiet i pocut, ako clovek, ktory si je vedomy, ze zi- 
vot v horn pomaly hasne, sa moze s tym pomerit', na to pristat, pokorit sa a byt k tomu uplne pokoj- 
ny. „Clovek oddany Bohu sa na starobu, i na chorobu, i na svoj odchod do vecnosti inak pozera. Vie, 
ze nie je sam, ze Boh je s nfm od jeho narodenia, a ze ho ani teraz, vtejto rozhodujucej chvfli neo- 
pustf," - povedal mi otec pevne presvedceny, ze clovek, ak poctivo zil a pracoval, aj po smrti zazije ra- 
dostiplne chvfle. „Ako vieme, ze Boh je s nami a ze nas sprevadza na nasej tuzemskej ceste?" - opyta- 
la som sa ho. Otcova tvar sa rozjasnila a z ocf mu ziarilo st'astie: „Boh je s nami stale, a my sme s nfm, 
i v dobrom i v zlom, teda i v chorobe, i v starobe. On nas ochrahuje, skusa, vselico na nas dopust'a, ale 
nam i pomaha..." 




Rodicia s dcerou 
Mar tou, La lit' 
1986 




O tri mesiace som zase prisla. Mama mi nedovolila vela robit. Bolo jej milsie, ked'sme spolu sedeli 
a rozpravali sa. „Kym sme este nazive..." - zvykla coraz castejsie dolozit. 

Mala som pocit, ze sa i mama luci. Vtedy som si jasne uvedomila, ze su skutocne starf a chorf a ze 
rozlucka uz neda na seba dlho cakat. 



123 




f 



Ako je t'azko pomerit' sa s tym! A tak rada by som im dopriala este trosku radosti, potesenia, este 
stale som sa im neodplatilaza vsetko, cosomod nich dostala. A potom som si uvedomilajedinuaako 
svet vel'ku pravdu: odplatit' sa rodicom za to, ze nas narodili, vychovali, ze nad nami takmer po cely zi- 
vot bdeli, mozeme iba vtedy, ak ich - nezradime. A nezradit rodicov znamena zachovat si po cely zi- 
vot I'udsku dostojnost, tak ako si ju oni zachovali, zif a spravat sa tak, aby sa za nas nemuseli hanbit. 
Len vtedy I'udsky zivot nevyjde nazmar, ked'potomkovia nezavrhnu to, co od rodicov do vienka do- 
stali. A pomoc, pozornost, laska, to je to, co si navzajom a stale mame davat', to zivot robf krajsfm, I'ah- 
sfm a znesitel'nejsfm, to nam ako I'ud'om aj beztak patrf, to je to, am sa kazdy z nas preukazuje pred 
svojimi a pred cudzfmi I'ud'mi. 



1 



i 






124 




YJ*?n 



J 




UA 



STYRIDSIATE NARODENINY 






m; 



,6jmu umyslu oslavit' svoje styridsiate narodeniny u 
Inich, spolu s bratmi a ich rodinami, sa mama nesmier- 
ne potesila. „Bude to pre nas nekazdodenny zazitok a tesfm 
sa, ze ti take nieco vobec napadlo," - povedala mama, ked' 
som jej to navrhla. 

A skutocne sme sa vsetci prfjemne cftili. Bola som pre- 
svedcena, ze najst'astnejsf boli otec a mama, ked' videli, ako 
sme vsetci traja obratenf k sebe a ako dobre nazfvame. Nas 
vzt'ah doteraz ani len nachvN'u nebol iba poza. 

O tri mesiace neskorsie sa im narodil d'alsf vnuk, stvrty, 
Vladko. Pravdaze sa mu tesili, tak ako i tomu prvemu. 

V nastavajucich rokoch veselych prfhod bolo coraz menej. 
Otec zacal polihovat uz i predpoludnfm. Mama bola rezkej- 
sia, ale robota jej nijako neodbudala. Fotografia z roku 1989 prezradza tuto skutocnost na prvy po- 
hl'ad, ale este lepsie hovorf o torn, ako ich ten ich lasky a porozumenia piny zivot za styridsat'pat rokov 
zblfzil, kol'ko nehy je v ich ociach pre toho druheho. 




Elena a Martin 
Kraskovci, 

posted ny zdber. 
Lalii 1989 




125 



J 



f 
1 






126 



ZIVOTZHASfNA tj 

I 



Ubehlo niekol'ko rokov, ako sme mama a ja boli v Kovacici. 

V roku 1990. otec uz viae nemohol cestovat' do rodnej Kovacice, bolo by to pren vel'mi namahave 
a riskantne. Anija som vtakej situacii nechcela viacej cestovat' nikam, iba do - Lalite. Dovtedy som uz 
precestovala mnoho europskych statov. Bola som i v Rusku, i v Severnej Afrike, a teraz som o cestova- 
nf ani nerozmysTala, vsetka moja pozornost bola sustredena na rodicov. 

Najt'azsie mi bolo vtedy, ked' som od nich odchadzala, bez ohl'adu na to, ze som uz vopred vedela, 
kedy opat' pridem. Lucenie mi t'azko padlo. Zakazdym t'azsie a t'azsie. Pritom vsetci sme ukryvali slzy, 
aj ked' sa clovek za take slzy nema co hanbit. A ani neslo o hanbu, islo o to, ze sme nechceli vlastnymi 
slzami jatrit rany tym druhym, tym takym vzacnym a drahym, blfzkym I'ud'om. 

V polovici novembra r. 1990 som sa zase chystala na cestu k rodicom. 

Uz roky som im telefonovala raz do tyzdna. A ked' som v ten stvrtok 1. novembra opat zavolala, 
mamin hlas znel uplne inak ako obvykle. Hned' mi bolo jasne, ze sa s otcom nieco stava. 

Opytala som sa len tak, akoby nic, ako sa maju? Mama mi povedala: „Otcovi je zle!" 

Bolo jej t'azko, na viae slov sa nezmohla. Vyl'akala som sa a nevedela som, co mam robit: cestovat 
tak, ako som si bola naplanovala, alebo teraz hned? Chudera mama, nevedela mi poradit. Povedala 
iba, aby som o torn rozhodla sama. 

Na druhy den som sa so svojfm problemom zdoverila sefovi laboratoria: „Chod'te hned', aby ste ne- 
prisli neskoro, bude vam vel'mi luto a nikdy si to neodpustfte." 










m 



DOHASOL OTCOV ZIVOT )} 

Pfsane slzami... 



Uz nasledujuceho dna, v sobotu, som sedela v lietadle, na letisku vo Frankfurte. A ledvy som doc- 
kala, aby vzlietlo. Aj na takmer 10 000 metrovej vyske moje myslienky a srdce boli neustale pri 
otcovi. 

Brat Janko ma cakal v Surcine na letisku. U neho som prenocovala. V nedel'u rano sme spolu s ne- 
vestou Natasou odcestovali do Lalite. Mama pocula, ked' Janko otvaral branu, vysla na dvor a tfsko po- 
prosila: „Trochu tichsie s tou branou, otec je vel'mi chory!" 

Vsetci sme videli, ze otcov zdravotny stav je nozaj povazlivy, kriticky. Bol pri vedomf a trochu sa so 
mnou i rozpraval... O hodinu neskorsie prisiel i Milan s Vericou z Odzakov. Boli sme spolu, tak ako sa 
patrf v takej situacii. Ale bezradnf a bezmocnf. Srdcia sa nam zvierali bolbm pri pohl'ade na otca. 

Popoludnf mal navstevu, znama osoba to bola, nemala potuchy, ze je otec na smrtel'nej posteli. 

Mama a ja sme celu noc prebdeli pri otcovi. 

I zajtra predpoludnim ho prisli navstivit susedy a znami. Jedna zo zien priniesla jablko: „Aby pan 
ucitel'ozdraveli a boli cerveny ako toto jablko." Ake pekne gesto, aka symbolika, znelo vsak ako hlas 
volajuceho v pusti a zdravie otcovi nevratilo. 

Okolo poludnia prisiel d'alsf navstevnfk. Ked' uvidel choreho otca, posepky povedal: „Pan ucitel' 
pracuju..." 

A v pondelok 5. novembra 1990. navzdy usnul nas milovany otec, manzel a stary otec. 

Sprava o jeho smrti sa rychlo rozniesla po dedine a uz vecer I'udia zacali prichadzat vyjadrit nam 
sustrast. Prfbuznf, priatelia, znami, susedovci, obycajnf I'udia z dediny cftili potrebu povedat nam tych 
niekol'ko slov potechy a rozlucit sa predovsetkym s pana ucitel'om. Clenky cirkevneho zboru vo vecer- 
nych hodinach spievali nabozne piesne a tak sa snazili zmiernit nas bol'. 

So zosnulym sa prisli rozlucit prfbuznf z Kovacice, Lalite, Noveho Sadu, priatelia a znami z roznych 
nasich osad, i zo Sfdu. Prisli otcovi i mamini kolegovia, celyjeden rocnfkziakovz nizsich tried, to bolo 
zvlast dojimave, ziaci vyssfch rocnfkov lalitskej skoly a mnoho, mnoho Lalit'anov. 

Od zosnuleho sa lucili dvaja farari: miestny farar SEAVC v Laliti, ThMgr. Vladimir Lovas a ThMgr. Ju- 
raj Sefcfk, farar kulpfnsky, vtedy i hlavny a zodpovedny redaktor Evanjelickeho hlasnika SEAVC v Srb- 
sku, ktoreho sidlo bolo v Novom Sade. 127 

J 



J 






f 



i 



Liturgoval farar Juraj Sefcfk a pohrebnu kazen odbavil farar Vladimfr Lovas. / j* 

Slova rozlucky v mene Metodistickej cirkvi v Side povedal jeho byvaly ziak, sfdsky rodak Martin 

Chovan, a v mene ZS Nestora Zucneho riaditel'skoly, ucitel'Jan Zornan. 

Mnozstvo prftomnych, ktorf prisli vzdat' pohrebnu pocestnost zosnulemu, hovorilo o horn s uctou 

a vd'akou za jeho vel'ky prfnos v sfrenf osvety, vychovy, za jeho narodnokulturnu cinnost', toleranciu 

a humanizmus. 

ThMgr. Vladimir Lovas, evanjelicky farar 

POHREBNA KAZEN 

MARTINOVI KRASKOVI 



Pane zivota i smrti, Hospodaru vel'ky, drahy, osvecuj nas, posvacuj nase snahy, kym nam to prajes 
na tejto pozemskej puti. A ked'prfde jeseh ta pozdna - zatvy chvN'a, posilni nas svojfm hlasom a pre- 
nes v stany svoje, kam sa vernf uchylia. 

Amen 

II. Mojz. 3;5 

„Nepriblizuj sa sem, zobuj si obuv z noh, lebo miesto, na ktorom stojfs, je posvatna poda." 

Stalo sa to v zemi Midjanskej, ze muz Bozf, Mojzis, pasol na hore Choreb stado. Ako tak pa- 
sol, zazrel ker, ktory horel, ale nezhorel. Zvedavy na tento jav Mojzis, si povedal: „Odbocfm z ces- 
ty a pozriem... preco ker nezhara?" Ale ako sa k tomu miestu priblfzil, pocul silny hlas vychadzaju- 
ci sprostred kra: „Mojzisu, Mojzisu!... Nepriblizuj sa sem, zobuj si obuv z noh, lebo miesto, na kto- 
rom stojfs, je posvatna poda." 

Nuz, tymito slovami, mozno sa na to este niekto pamata, pred desiatimi rokmi som uz odpreva- 
dil jednu matku na vecny odpocinok. Bola sl'achetna, usilovna, vtedy este styri svoje deti spreva- 
dzajuca. A potom uz po nej len spomienky zostali. 

Viem, povie niekto: Precoze sa vraciam k tomuto slovu? Preto, lebo je v horn zahrnuty boha- 
ty prameh potechy i pre vas, mila rodina. Vraciam sa preto, lebo toto slovo je dobrym balzamom 
na rany srdca vasho. Ale nadovsetko vraciam sa preto, ze ja v tomto prfpade vidfm istesi spojivo, 
blfzkost s tym davnym prfpadom, ktory sa odohral v krajine Midjanskej. Vtedy tarn, ako o torn Pfs- 
mo svedcf, jeden muz, menom Mojzis pasol stado, ovce svojho testa, a tu dnes vidfme, ze ten- 
to muz pasol ine stado, na inom mieste. Na troch pasienkoch pasol mladucke stado svojho rodu. 
128 V Side, Erdevfku a potom nakoniec i tu, v Laliti, tento ucitel', pastier to rodu svojho, Slovace svojej 



/JtTn 





m 




^ 



>j 



skromnej a vernej snazil sa dat' to, co srdce jeho cftilo, co ho hrialo, co v zivote otuzovalo. A otu- / jl 

zovali a hriali ho, vieme to vsetci, laska, dobrota, usilovnost, uprimnost, cest a mnohe ine I'udske j 

cnosti. 

Touto svojou vnutornou hodnotou pasol - vyucoval tento pastier jemu zverene stado svojich 
nie na hore Choreb, ale v spomenutom Side, Erdevfku a v Laliti. Ale co je este dolezitejsie, tento 
pastier popri tych barankoch a oveckach - detf v skolskych laviciach, ktore ucil, k dobru privadzal 
este jedno stado, domace, rodinne. 

Vy traja, dcera a synovia, ako tri ovecky ste, poskakujuce si bezstarostne po lukach zelenych, 
vzapatf coho ich mat a otec hore zdvihnutu hlavu maju, davajuc pozor, aby daky votrelec nezasia- 
hol necakane i zhubnou tlamou nesposobil im uraz. Tak aj vy traja, Marta, Milan a Janko, pod do- 
zorom hore zdvihnutych hlav svojich rodicov cftili ste bezpecie, lasku oboch rodicov, cftili ste zdar- 
nost ich vychovy. Ved' nielen, ze sa mi zda, ale ja to aj vidfm dnes jasny m zrakom, ze ako ten pastier, 
co pasol stado svojho testa Jetru, tak aj tento pastier pri usilovnosti a statocnosti, s ktorou sa skla- 
hal k jemu zverenemu stadu, k tomu v skolskych laviciach, mal silu, chut a vol'u, aby sa este zvlasf 
venoval vam det'om, svojmu stadu. 

Odkial'mal na to sfl? V com zaklad nachadzal, aby nikdy zjeho ust nevyslo ani jedno mrzke slo- 
vo? Kde nasiel sfl, aby sa manzelke nikdy v nicom nepriecil a aby v poslednych tychto dhoch cho- 
robou uz zlomeny tfsko a odovzdane niesol svoj krfz? Zaklad zivotnych sfl, ta laska k cudzfm det'om 
ako k svojim vlastnym. Dobre mravy a vychova, ze aj dnes si mnohe generacie spomfnaju na svoj- 
ho ucitel'a, ktory im mnoho toho dal. Mal predovsetkym tu silu, cerpal ju z Toho a v Tom, ktoreho 
poznal i Mojzis. Mojzisovi sa Boh po prvykrat zjavil v horiacom kre. Stadial'ho oslovil a kazal: „Zo- 
buj si obuv z noh, lebo zem, na ktorej stojfs, je posvatna poda." 

A posvatna poda, ktoru Boh ukazal vasmu drahemu ucitel'ovi, kolegovi, manzelovi, otcovi, pria- 
tel'ovi, bola Biblia, Pfsmo svate. Na tejto pode i on stal. Stal nie nohami, ale dusou a srdcom. Z tej- 
to pody cerpal silu, lasku manzelskej vernosti, pokory, skromnosti, uprimnosti a peclivej vychovy. 
S touto silou teda vychovaval a zaopatroval zvedave detske duse, ucil ich - pasol, vedomosti da- 
val, aby sa vychovaval zdravy rod I'udskeho pokolenia. 

Nuz, vd'acia ti, mily ucitel'u, mnohf dnes tu vokol teba stojaci. Mnohf si v myslienkach zaspomf- 
naju na tu-ktoru chvfl'u, ked'si nenapfsali domacu ulohu, za ktoru horuca packa dopadla na dlah. 
Za hu ti vd'acia, lebo si ich nenechal v hore zivota divo rast. 

Za vychovu rodicovsku, za to privadzanie k spravnym cestam zivota dnes ale vd'acia ti slzavymi 
pohl'admi zastrete oci tvojich detf, dcery a synov, ktorych vfr zivota, hoci aj javiac sa krutost'ou svo- 
jou, nezmylil. A nezmylil ich preto, lebo v tebe im Boh dobreho otca dal, ktory bol verny a vytrva- 
ly, prfsny a laskavy, uprimny a pokorny a vo vsetkom sa vzdy na Boha spoliehajuci. 129 



J 



f 



i 



Za tvoju lasku, pomoc a ochrannu ruku vd'acf ti dnes i tvoja manzelka. Ona nepoznala lasku otco- / j* 

vu. Ten ju opustil, ponechal ju na lasku tvoju a za nu ti ona aj d'akuje. j 

Dakujeme ti ale aj my, spolocenstvo veriacich tohto zboru, ale aj vsade, kde verna Slovac evanjelic- 
ka rada cfta nejake to slovo nabozne. Pre nich si pfsal slova rady a ponaucenia. Prfbehy zo zivota, kaz- 
ne prezite. Tie si uverejnoval prostrednfctvom nasho Evanjelickeho hlasnika. Nimi si prejavil duchov- 
ne bohatstvo, bohatstvo svojho srdca. 

Nuz vd'acia ti za to mnohf, nas oslavenec. Ano, opravnene ti patria tieto slova, lebo prave dnes je 6. 
novembra - Den osvetovych pracovnfkov Srbska, medzi ktorych si i ty patril. 

Amen 

Jan Zorhan, riaditel'lalitskej skoly 
LUCENIE S MARTINOM KRASKOM 



Cintorin SEAVC v Laliti 

Vazena smutiaca rodina, vazene smutiace zhromazdenie! 

Ked' v zivote stretnes cloveka takej dobrackej tvare a sTachetneho srdca a ked' vies, ze bol osveto- 
vym pracovnfkom, pomyslfs si, ze iba tymto aj mohol byt, lebo len takto mohol dennodenne rozda- 
vat'zo svojej bohatej klenotnice vedomosti, skusenosti a dobroty vo vzdelavani a vychove mnohych 
mladych generacif. Iba takto mohol najviac dat seba a tak cestne spfhat poslanie narodneho ucitel'a 
a tym sa natrvalo zapfsat do knihy snazivcov, ktorf nikdy nesetrili seba, ale vzdy boli ochotnf priniest 
akukol'vek obet v prospech spolocnej veci. 

Kolega Krasko pocas mnoho rokov posobenia dosahoval mimoriadne uspechy ako vo vzdelava- 
ni, tak aj vo vychove mladych, ktorym bol viae nez ucitel', bol im niekedy aj otcom, aj poradcom. Vzdy 
mal pochopenie pre kazdeho z nich a vzdy nachadzal ospravedlnenie aj pre ich nezbedy a vycihanie. 
Jednako mal vsak pochopenie i pre starsfch. Na kazdom kroku bol tym, pre co sa rozhodol uz v mla- 
dom veku, bol opravdovym ucitelbm. 

Pana ucitel'a Krasku, ako sme ho vsetci volali, aj ziaci, aj rodicia, kraslili tie najkrajsie cnosti: laska, 
dobrota, sTachetnost a obetavost. Kolega Krasko mal sudruzsky vzt'ah ku svojim kolegom, ale i ro- 
dicovsky ku ziakom, ktori s vel'kou zaTubou sledovali jeho prednasky a vyklady na hodine. Vsetci sa 
dobre pamataju, ako netrpezlivo ocakavali jeho prfchod na hodiny, na ktorych okrem mnohych fak- 
tov nikdy nechybovalo ani hodne ponaucenf. Vsetko im to podaval takym putavym sposobom, ze 
hlas skolskeho zvonceka, oznamujuceho koniec hodiny, prerusil ziacke prezivania a ktorf hned'vyjad- 
130 rili ziadost obetovat prestavku pre zakoncenie zaujimaveho rozpravania. On im to nikdy neodmietol. 



/JtTn 





UA 



— 'err 1 — 




Jeho ochota nemala hranfe. Preto jeho ziakom, teraz uz rodicom, pan ucitel'zostal natrvalo v pama- 
ti ako dobry vychovavatel', ktory po cely svoj zivot stedrym priehrstfm rozsieval vokol seba nezistnu 
lasku a zivotny optimizmus. 

Kolega Martin Krasko zil a posobil v t'azkych vojnovych a povojnovych rokoch, ked' nebolo ziad- 
nych skolskych pomocok, ba ani tabule. Avsak on sa svojou schopnost'ou vynachadzal aj v takychto 
okolnostiach a dosahoval jednako pozoruhodne vysledky ako v skolskej, tak aj v mimoskolskej praci. 

Po dlhe roky bol predsedom KUS Stefanika a sucasne knihovnfkom spolkovej kniznice. Dalo by sa 
uviest' este mnoho prac, ktore uspesne ^ yCV^s>-) 
a s ochotou vykonaval. Nikdy sa nest'azo- QJ' 
val, ze je toho mnoho. Mai tol'ko sfl a zi- 
votneho optimizmu ako maloktory clo- 
vek, a taky bol aj v rodinnom zivote. Te- 
sil ho kazdy st'astny krok a uspech jeho 
troch detf, dnes uz dospelych, ale vzdy 
ochotnych prijat' radu od svojho mudre- 
ho, spravodliveho a rozvazneho otca. 

Bol laskavy a pozorny voci svojmu 
okoliu a prfkladom cloveka duchovne 
hlboko zalozeneho, ktory ma na mys- 
li uskutochovanie dobra a st'astia pre 
vsetkych, ktory sa v prfpade potreby do- 
kaze odosobnit'. 

Vazena rodina! 

Vedomie, ze sa dnes lucime s drahym 
kolegom, otcom a manzelom vysokych 
moralnych kvalft, je skl'ucujuce. Uvedomujeme si vsak, ze je nutne nepoddavat sa zial'u, ale obstat aj 
vtejto t'azkej zivotnej skuske. 

Tichou spomienkou prichodf pod'akovat'zosnulemu za vsetku obetavu pracu. Jeho vlastny prfnos 
k spolocnemu dielu bude stale zit' v srdciach jeho najblizsich, prfbuznych, priatelbv, kolegov a zna- 
mych. Zostane spomienka na dobreho, statocneho a laskaveho cloveka. 

Lucime sa so zosnulym d'akujuc mu za to, co pre nas svojfm celozivotnym dielom utvoril. 

Jeho pamiatka zostane v nasich srdciach a mysliach. 

Cest'jeho svetlej pamiatke. 

V Laliti dha 6. novembra 1990 



■J I s - 



-^va^ 




Pohreb u cite la 
Martina Krasku. 
Pri rakve sa 
s nim /tic/7/ farari 
(zl'ava) J. Sefcik 
a V. Lovds 




f 



i 



A ZIVOT BEZf DALEJ... *lj 

I 



i^^/$$?^r 



H: 



I ovorf sa, ze zivot plynie, letf, tecie, nepozna zastavky, a my musfme kracat' spolu s nfm. Ano, ale 
I ako?! Po strate manzela mame akoby sa zrutil cely svet, a nam, det'om, a vskutku uz dospelym 
I'ud'om, nas dom tiez bol prazdny a pusty. 

Mama si priala, aby vsetky otcove veci zostali na svojom mieste, tarn kde boli aj za jeho zivota. 
A tak sme mu i tymto sposobom vyjadrili uctu. 

Dni mojho pobytu v Laliti po otcovej smrti rychlo plynuli. Bolo treba vratit' sa do Nemecka a pokra- 
covat tarn, kde som zastala pred poslednym prfchodom sem. Vedela som, ze sa bratia o mamu posta- 
raju. No t'azko mi bolo nechat' ju tu. Najradsej by som bola, keby sla so mnou do Nemecka. No musim 
priznat', ze ma neprekvapilo, ked'moju ideu o ceste do Nemecka bez rozmysTania odmietla: „Nehne- 
vaj sa, Marta moja, nepojdem. Nechcem tak dlho byt' d'aleko od otcovho hrobu." 

Po kratkej prestavke sa ma spolovice pytala a spolovice akoby konstatovala: „Ty budes, ako i dote- 
raz, castejsie chodievat'..." Nenechala som ju dopovedat', nemohla som dovolit', aby co len na chvil'u 
pochybovala o torn, ze teraz sa budem inak spravat', a tak som ju prerusila: „Pravdaze budem, v torn 
ohl'ade sa nic nezmenf." 

Keby som mala moznost', zostala by som pri nej. No ked'ze som pred rokmi tak vel'mi chcela ces- 
tovat' a skusovat svet, a nechala, aby ma zivot odvial inde, musela som sa vratit ta, kde na mna cakal 
syn, praca, zamestnanie. 

A potom prisiel i novy rok, 1991. Ozaj, co nam len prinesie? Nad nasou krajinou sa zacali zbiehat 
mracna. Ked' som na jar bola u mamy, hovorila, ze z miestneho spolocenstva chodili po domoch vi- 
diet', kde by pre prfpadnych utecencov mohli zabezpecit ubytovanie. Take spravy nic dobre nevestili. 

Mama tiez bola vyl'akana. Co to ma znamenat, akf utecenci?! Preco? „Hadam len nebude vojna!?" - 
vyhfklo to z mamy. Ved'sa este nezahojili ani rany sposobene druhou svetovou vojnou. Ale tato nera- 
dostna sprava ustarostila i mna... 

„Ale, mama, kdeze by vojna? Kto tu bude s kym bojovat?" - zdalo sa mi, ze som ju trochu 
uspokojila. 

V rozhovore mi neskorsie povedala: „Ty si, chvala Bohu, vojnu neskusila, nevies, co vsetko sebou 
132 nosi." 



1 



/J 






?,AZZ 




UA 



Mala pravdu, skutocne som nevedela. 

Vojna je uzas, je smrt', Mad, vrazdenie, buranie... vsetkeho, co clovek stvoril. Vojna je to najhorsie, 
co clovek vymyslelje to tragedia, ktoru len podliaci mozu ludbm pripravit. 

Mama mi pfsala, zejejjebezotcasmutnoa t'azko. Milan a Jankoju casto prfdu vidiet, posilnit'a po- 
tesit. Ani kolegyne a susedy na nu nezabudaju, tiez obcas pridu, posedia u nej, porozpravaju sa. Dob- 
re jej to robi, aspon nachvfl'u zabudne na svoj smutok a bol'... 



■J I s - 







133 



J- 



f 



i 



USNULA I NASA MAMBA Ij 

I 



"ff^r^fefH^i"' 



d: 



|Ockali sme sa i dna, ked'Egon vychodil gymnazium, mala byt este maturitna skuska a po nej - 
obidvaja cestujeme k nasej mambe. No po vsetkych povinnostiach, ktore mali maturanti, a po 
absolvovanf takej dolezitej skusky, akou je skuska zrelosti, Egonovo gymnazium tradicne uspora- 
duvalo este jednu slavnost pre svojich chovancov, ale aj pre ich rodicov a prfbuznych, priatel'ov. 

V tych dnoch bol u nas na navsteve Janko, takze na slavnost' siel i on. Sviatocna atmosfera, vese- 
la nalada, vsetci prftomnf veself a st'astnf. Kazdy ma svoj dovod tesit' sa z toho, ze je tu - ziaci, ze ma- 
turu maju za sebou a vfziu buduceho zivota v hlave, a rodicia - ze vychovali poriadnych I'udf. Ani my 
sme neboli vynimkou, tesili sme sa z Egonovho uspechu a mali svoje plany do buducna. Po pol noci 
sme z tohto slavnostneho posedenia odisli plnf peknych dojmov, spokojnf. Matura je za nami, vsetko 
sa dobre skoncilo, prichodf nam uz len si oddychnut a pripravit sa na cestu domov, kde si dojmy a ra- 
dost' z poslednych udalostf rozdelfme s I'ud'mi, ktorf sa z nich budu tiez tak uprimne tesit. Odomky- 
name a vchadzame do bytu... zvonf telefon... Co to ma znamenat? K nam tak neskoro nikto netelefo- 
nuje! Sluchadlo zdvihol Janko. Ticho. Vsetci sme zmeraveli. 

„Mamba zomrela!" - zopakoval Janko dve otrasne slova a sluchadlo podal mne. Volal Milan. V pr- 
vej chvfli som jeho hlas ani nepoznala. Zopakoval spravu, ktora mi nijako nemohla vojst do hlavy. 
Nevpratala sa, taka bola nemilosrdna, zdrvujuca. 

Potom Milan rozpraval, ako sa to stalo. 

Toho dha, a bolo to 27. juna tak asi okolo poludnia, mamu vraj navstfvila suseda Galambosova. 
A po skoncenf vyucby prisla ju obfst i pani ucitel'ka Zorhanova, s ktorou bola zadobre. Vzdy si rozu- 
meli, mali vela spolocnych tern, ktore ich bavili. Aj vten osudovy den si vela toho povedali. 

Co bolo potom, nevieme. Lekar, ktory zistil smrt, predpoklada, ze jej v istej chvfli prislo zle, sadla 
si a jednoducho usnula. Tisko, bez slova. 

Pred tromi dhami v nemeckych televfznych spravach sme poculi, ze v Juhoslavii vypukla vojna. 
Boli sme ustarostenf a znepokojenf. No jednako sme si mysleli, ze sa tato I'udska pohroma rychlo 
skoncf, takze sme sa s tym doteraz vel'mi ani nezamestnavali. 

Teraz sa situacia zrazu zmenila a museli sme na hu rychlo reagovat. Ma Egon fst' s nami alebo nie? 
134 Tarn je predsa vojna. Pustia ho po pohrebe domov?! Nakoniec sme rozhodli, aby nesiel. Ak sa veci 



/JtTn 





m 



^ 



>j 



pohnu v zlom smere, bude to pre nas nove nest'astie a trampoty. V takejto situacii nam nikto nebu- / jl 

de zazlievat', ze zostal tu. Aj ja v Laliti zostanem iba tol'ko, kol'ko bude nevyhnutne, razom sa vratim j 

spat'. 

A tak sme sa ja a Janko vydali na najsmutnejsiu cestu v zivote. Rychlo sme prekrocili rakusko-ma- 
d'arske statne hranice. V Mad'arsku sme si museli trochu odpocinuf a tak sme zastali pri restauracii 
vedl'a dial'nice, kde sme obedovali. Casnfk prave pocuval televfzne spravy, z ktorych sme sa dozvede- 
li, ze v Juhoslavii vojna zuri. Ukazovali niekol'kych dostojmkov vo vojenskych uniformach, ktorf hovo- 
rili, ze uz maju niekol'kych zajatcov. Zhrozili sme sa nad touto skutocnost'ou. Este stale sme nevede- 
li, kto proti komu bojuje? 

V Mad'arsku sa nam ako natruc este aj auto pokazilo a museli sme ho dat do opravovne. 

Opantali ma myslienky o vojne a hrozach, ktore prinasa, hoci som ich dovtedy nezazila. Uvedo- 
movala som si, kam ideme, ale nic sa nedalo robit. Spomfnala som si na mamine slova o torn, ako 
I'ahko sa situacia vo vojne zvrtne, aj o torn, ako oni vo vojne pochodili a tak sa strach vo mne umoc- 
hoval s kazdym d'alsfm kilometrom. Nikomu by som nedopriala take pocity, ake sa vo mne vtedy 
rodili. 

Do Lalite sme prisli za tmy. Vela casu nam vzala i oprava auta. Na dvore sme stretli I'udf v cier- 
nom, smutocnom oblecenf, uplakanych, tichych. Prisli vyjadrit sustrast, ale i pomoct'. A niet clo- 
veka, co v takejto situacii pomoc nepotrebuje. Najviac v podobe uprimneho sucitu a liecivych 
slov. 

Bol iba zaciatok leta, ale horucavy boli mimoriadne vel'ke, Milan sa postaral, aby mamine telesne 
pozostatky boli odnesene do Noveho Sadu. 

Najuzsf kruh rodiny tvorili teraz moji bratia Milan a Janko a ja spolu s nasimi rodinami, sesternice 
Maria a Eva, potom bratranec Martin z Kovacice a teta Milotka. No neuprosne redli i nase rady. 

Pohreb bol den po nasom prfchode. 

Dlhodobej lalitskej ucitel'ke poslednu pocestnost preukazali jej blizsf a d'alsf prfbuzm, priatelia 
z Lalite, znami, susedovci, kolegyne a kolegovia, priatelia z inych osad a mnoho, mnoho Lalit'anov. 
Rozlucil sa s hou farar, ThMgr. Vladimir Lovas a v cintorfne ucitel'ka Anna Zorhanova. 

ThMgr. Vladimir Lovas, evanjelicky farar 
POHREBNA KAZEN ELENE KRASKOVEJ 

Kriste, i v starobe bud'vernych posilou, potes mdlych pri hrobe tou nadejou premilou. Ano, utvrd' 
v pravde svojej, ze nas opat'zhromazdfs tarn, ked'sam smutokrazna radost'vecnu premenfs! 
) Amen 135 

h A 

./J i •* j ■ _ ^v: >^" ^i. Ji^-^ 



f 



i 



v 

Mk. 4, 35 'j 

„Vten isty den, ked'sa zvecerilo, povedal: Prejdime na druhu stranu!" 

Amen 

Smutocne krest'anske zhromazdenie, milf synovia, dcera, znami, blfzki, priatelia. Ani pred rokom, pres- 
nejsie 6. novembra, lenze vtedy bol utorok, v to jesenne poobedie stal som tu, kde stojfm i dnes. Vtedy 
stall sme nad po dlhej chorobe sa luciacim manzelom, otcom, rodakom, ucitelbm Martinom Kraskom. 
A dnes uz svoju lod'ku zivota za nfm usmernila, hovorfm, ani nie po celom roku ticheho vdovstva, i jeho 
manzelka, vam dietkam dobra matka, tiez ucitel'ka, na ktoru si este generacie a generacie niekdajsich zia- 
kov budu dlho spominaf. I ona uz rozhodla sa prejst'tam, na druhu stranu, k brehom vecneho pokoja. 

Jej odchod javi sa prevel'kym smutkom poznaceny, najma pre vas synov a dceru, ktori ste ju nahle 
a necakane stratili. Ved' pondelok, napozajtre, mal byt den, kedy ste sa mali stretnut. Letna dovolen- 
ka vas mala zblizit, potesit, urobit vas bezstarostnymi a st'astnymi. Iste by si s hou, ty mila Marta, vyuzi- 
la prvu prilezitost a sla na cintorin, k hrobu svojho otca. Ved'tak to robia vsetky dcery, to by bol tvoj prvy 
ciel'po navrate sem, domov. A stalo sa naopak. Najprv smutna telefonicka sprava a potom aj tvrda prav- 
diva skutocnost, ano, tato rakva svedci, ze uz len za nou vy traja pojdete a k boku toho, ktoreho milova- 
la, ktoremu bola do krajnosti verna, k boku jej manzela ju ulozite. 

Myslim si, ze ani verit'sa vam nedalo, ked'stecezplac aslzy rozoznali znamy hlas, ktory vam oznamil, 
co sa tu stalo. Ano, kto by bol veril, ze ju tak nahle stratite a uz len vecnym snom uspokojenu vidiet' bu- 
dete!? Ona nahle, ze uz ani nahlejsie nemohla, rozhodla sa z mod Bozej svoju put zamerat ku konecne- 
mu del'u. 

Nuz, toto vsetko co sa stalo, co sa javi ako nepopieratel'na skutocnost a pravda, ja vidim, ze je to v istom- 
si zmysle ten rovnaky pribeh, ktory sa odohral i vtedy, 2 000 rokov dozadu pri jazere Genezaretskom. 

Ano, vtedy davno, ked'tu este nohami svojimi po zemi tejto kracal Pan Jezis. Na sklonku jedneho dna, 
ked' ucil zastupy o Bozich pravdach, sam tiez unaveny, ved' hoc bol Bozim synom, bol aj pravym clove- 
kom, teda unaveny od zastupov, ktore Ho sliedili na kazdom kroku, ktore chceli pocut dm viae o tej novej 
idei, ktora im dovtedy bola neznama, on sam citiac z toho unavu, kaze svojim ucenikom nasadnut na lod' 
i preplavit sa na druhu stranu. Chcel si tarn v tichosti odpodnut, nacerpat novych dusevnych i telesnych 
sfl. Ten udtel', Jezis Kristus, udl svojich posluchacov o kraTovstve Bozom, o rovnopravnosti vsetkych, kto- 
ri miluju Boha, o zivote vecnom, ktory dosiahne kazdy Boha znajuci. A po jednom namahavom a t'az- 
kom dni poziadal ucenikov, aby mu dopriali chvil'koveho odpodnku tym, ze Ho lod'kou prevezu na dru- 
hu stranu. Pismo svate v suvislosti s tymto spomina, ze len co sa dali k plavbe na druhu stranu, Jezis una- 
136 veny zaspal. V torn okamihu strhla sa ale vel'ka burka. Boli by sa potopili. Ta prisera by ich bola pojala do 



yjtTn 









hlbfn, keby vtedy pri sebe nemali Jezisa. Ten totiz kratko nato, ked' videl strach na tvarach ucenfkov, vstal i ^ 

a pohrozil burke, ktora sa ihned'utfsila. 

Nuz ajhl'a, aj tu jeden ucitel', vlastne ucitel'ka, vy nikajuca ucitel'ka ziakov v skolskych laviciach, trufala si 
na chvil'ocku odpocinut'. Sadla si na priedomie a tisko uvazovala, mozno o torn, ze sa coskoro stretnete. 
Mozno uvazovala o torn, ked' kedysi davno v malebnej dedinke, v Lugu, zacala svoju ucitel'sku drahu ale- 
bo o prvych dnoch manzelskeho zivota. Moznoze uvazovala o nedelhej kazni. Ved'tak peclivo nedel'u za 
nedelbu pocuvala o tych vecnych pravdach, ktore zaujat' mozu kazdeho cloveka. Predvcerom tak uvazu- 
juc iste mala potesenie z kratkej kazdodennej navstevy svojej susedy, syna Milana a nakoniec i kolegyne, 
ucitel'ky Zornanovej. S nou sa pozdravila a potom odisla, odisla navzdy. Odisla tak, ako je to i v slovach 
nasho textu podotknute - „na druhu stranu", k brehom vecnosti. 

Nuz, smutocne krest'anske zhromazdenie, mila rodina. Ked' si priblizime tieto slova z Pisma a ked'tu 
udalost' davame do jedneho suvisu s touto udalost'ou, na este jednu skutocnost', blizkost', spolupatric- 
nost' hodne je poukazat'. Avsak vtedy na rozkaz Panov ucenici zamierili lod'kou k druhej strane jazera Ge- 
nezaretskeho a na tej ceste ich k strachu priviedla burka. A keby vtedy nemali pri sebe Jezisa, boli by na- 
sli zanik v hlbinach jazera. Slobodne mozeme povedat' a musime na to prizvuk dat', ze i tu, v plavbe tejto 
lod'ky zivota nasej matky, vzdy s nou bol Ten, ktory tisil burky jej zivota, ktory riadil a cez bezpecne uska- 
lia ju spol'ahlivo sprevadzal. 

Veru ano, pocas vsetkych 77 rokov, kol'ko trvala jej put' pozemska. I v mladosti, ale i v starobe, v jej lod'- 
ke zivota bol a zostal, a Ten ju aj na tu druhu stranu previedol - Jezis Kristus. S Nim sa plavila, alebo vari 
je lepsie povedat' dopriala, aby On riadil kormidlo jej zivota. Ved' preto ste mohli poznat' ju ako laskavu 
a dobru matku, ako vernu manzelku, o ziakov sa neustale starajucu ucitel'ku. A preto, ze ona bola taka, 
s vd'akou a uctou pamatajte na jej zivot, pamatajte ale aj na jej smrt', ktora nech nas nesuzuje, ale zaujme 
toho isteho sprievodcu zivota si vziat'. 

Amen 

Odobierka 

Smutocne krest'anske zhromazdenie, mile dietky, rodina, znami a priatelia. V zivote sme niekedy doja- 
ti roznymi prekvapeniami. Niekedy prijemnymi, milymi, z ktorych sa radujeme, ale veru niekedy i smut- 
nymi, bolest'ou poznacenymi. Taketo prekvapenie ste zazili i vy, mile smutiace a luciace sa dietky. Ved' kto 
by bol povedal, ze tak zrazu a necakane odide, a to navzdy, tou poslednou cestou vasa matka? Neveri- 
li ste ani prvym hlasom, ktore vam tuto smutnu skutocnost' tlmocili. Veru ano, nahle a necakane skonci- 
la sa pozemska put' vasej matky. Tak nahle odisla, ze neviete ani, ktore boli jej posledne slova, jej posled- 
ne myslienky. Moznoze radost'zoskorehostretnutia s vamijej dopomohli ktakemu nahlemu odchodu? 137 

J 






f 
1 






Nuz, bolo ako bolo, skutocnost nam tato hovorf, ze jej zivot sa predsa skoncil s pozehnanou naplnou, I ^ 

v pravom a dobrom zameranf. j 

Za tento a takyto zivot vd'acte jej dnes vy, dietky, rodina, znami, vd'acte priatelia a susedia. Vd'acte ale 
nadovsetko vy, ktorych vas ucila rozumief, chapat'a brat' zivot v pravom a dobrom zmysle. 

Rozlucka tato nech preto nie je nahodila, ale vazna, vd'acna, uctou a dostojnost'ou poznacena, lebo 
ta, ktora sa od nas odobrala, iste si to zasluzila svojou svedomitou a statocnou pracou, svojou uprimnou 
laskou. Popri svojich troch det'och, Marte, Janovi a Milanovi, mala este i mnohe ine „svoje" deti rovnako 
rada. Vsetkych ziakov zo skolskych lavic v Lugu, Side, Erdeviku a tu v Laliti milovala, davala im kus svojho 
srdca. A za tuto lasku, za vludne slova, za trpezlivost' a vychovu jej dnes mnohi d'akuju. 

Nuz lucime sa s vd'akou a laskou s Elenou Kraskovou, ktora svetlo dna po prvykrat uzrela 4. juna roku 
1914 v dome rodicov Karla Zapletala a Julie narodenej Streharskej. Ako 30-rocna vstupila na spolocnu 
put manzelsku a to s Martinom Kraskom. Ich manzelstvo Boh pozehnal dcerou a dvoma synmi - Mar- 
tou, Janom a Milanom. 

Teda, po zivotnej puti, ktora trvala 77 rokov a 23 dni, dnes sa so svojou matkou lucia predovsetkym 
vd'acne dietky - dcera Marta so svojim synom Egonom, syn Milan s manzelkou Vericou a dietkami Jele- 
nou a Vladimirom a konecne syn Jan s manzelkou Natasou a synom Mirkom. Z vd'aky za lasku svojej mat- 
ky odovzdajte jej kyticu vecnych spomienok. 

Zosnula sa luci i so svojou sesternicou Milotou Mihaljevicovou, narodenou Streharskou. Po svagro- 
vi Tomasovi Kraskovi sa luci s jeho synom Martinom a jeho rodinou. Po svagrovi Janovi Kraskovi sa luci 
s jeho dcerami Evou a Mariou a s ich rodinami. 

Zosnulu do vecneho objatia Otca nebeskeho odovzdavaju kolegovia z lalitskej zakladnej skoly, byva- 
li ziaci, kmotrovci, svatovci, priatelia, znami a susedia. Nuz, pokoj bud'! 



Modlitba 

Svaty a vecny Boze, ajhl'a dnes znovu vtomto neistom a zlozitom zivote, ked'ako to aj v Pfsme sva- 
tom bolo poukazane, lod'ky zivotov nasich sa plavia cez rozburene more vasnf a ziadostf na tu druhu 
stranu, kdema nastat'vecneodpocinutie, kTebe, Pane, volame, pripoj sa nam na nasej puti, ako si bol 
a zostal i so spolusestrou nasou, tak bud's nami i ved'nas na ceste zivota istotou, pravdou a laskou. 
Ved'tych, co tuzia po Tebe, neponechas samych. Daj i nam preto k Tebe sa utiekat', v radosti i v zia- 
li s Tebou byt. Napokon, umozni nam i to vecne spocinutie najst', zivot novy, zivot vecny, zivot v Tebe 
a s Tebou. Otcenas... 
138 Amen 



/JtTn 





Anna Zornanova, odbornd ucitel'ka 







r 

LUCENIE S ELENOU KRASKOVOU \ 

Cintorin SEAVC v Laliti 

Draha smutiaca rodina, vazene smutocne zhromazdenie, drahf kolegovia, priatelia a susedovci! 

Nahla a necakana smrt' vyrvala z kruhu rodiny i z nasho kruhu nam vsetkym znamu pani ucitel'ku 
Kraskovu, ktora ako vykvet svojej dlhodobej prace na skole zanechala generacie a generacie skonce- 
nych ziakov poznacenych vedomost'ami a obohatenych jej zivotnym optimizmom, ktory salal z celej 
jej bytosti. Mnohf tuna prftomnf boli jej ziakmi a predstavuju si jej veselu, usmievavu, dobracku tvar 
a jej rodicovsky prfstup kpraci, zvlast so ziakmi prvej triedy, ked'im iste viedla ruku vzaciatocnom pf- 
sani. Vyhla sa ostremu tonu v praci so ziakmi. Jej teple slova umoznili det'om cftit' sa prfjemne v jej blfz- 
kosti a verfm, ze takou zostane navzdy v pamati. 

Sklaname sa nad pamiatkou zosnulej, vzdavajuc jej poslednu poctu nielen ako laskavej matke, 
milujucej manzelke, ale aj ako vzornej a zasluzilej ucitel'ke a verejnej pracovnfcke. Poznali sme ju ako 
obetavu pracovnfcku v spolku priatelbv deti, ktory roky uspesne viedla. A vobec vsetky usilia veno- 
vala spolocnym cielbm. 

Bola st'astna, ze mala prave take povolanie, pre ktore akoby bola zrodena - bola ucitel'kou. Taku 
lasku k det'om, ako mala zosnula, ma malokto a preto aj mohla tak uspesne spfnat svoje poslanie na- 
rodnej ucitel'ky. Bola bohata laskou k det'om, vedomost'ami a skusenost'ami, ktore stedro rozdava- 
la ziakom, kolegom a znamym. Iba taku ju pozname my - jej kolegovia, vy - jej byvali ziaci a ostatni 
znami. 

Pre tu svoju nezistnu lasku k det'om a svoju obetavost dosahovala take pozoruhodne vysledky. 
Deti pre nu znamenali zivot, optimizmus a preto po odchode do vysluzby vsetky svoje usilia a las- 
ku venovala svojim styrom vnucatam, ktore si s laskou na nu spominaju a za vsetko d'akuju - svo- 
jej MAMBE. My, ktorf sme boli blizsf s nou, vedeli sme, co pre nich znamena prichod do domu mam- 
by. Bolo to nesmierne st'astie, ktore, ako sa im zda, kratko trvalo. A skutocne trvalo kratko. Teraz su uz 
ukratenf on. Verfme, ze si budu na nu s laskou spomfnat a nikdy na nu nezabudnu. 

Vo svojej rodine vytvarala priaznive ovzdusie pre mladych I'udf, svoje deti. Zila skromne. Praco- 
vala pre rodinu, pre svoje deti, vnucata a pre spolocnost. Laska k nim bola hybnou silou v jej poci- 
noch. Jej idealy a pokrokove zasady budu aj nad'alej sprevadzat'vasjej deti. Verila vam a nesklama- 
la sa. Zila v presvedcenf, ze vo vas, svojich det'och, ma spol'ahlivych pokracovatel'ov vlastneho zivot- 
neho usilia. Laskava a pozorna voci svojmu okoliu bola prfkladom cloveka hlboko zalozeneho, kto- 
ry ma na mysli uskutocnovanie dobra a st'astia pre vsetkych, a ktory sa v prfpade potreby dokaze 
odosobnit. 139 



J 







Pohreb Eleny 
Kraskovej 



140 



Uplynulo iba niekol'- 
ko mesiacov od smr- 
ti pana ucitel'a Krasku, 
manzela zosnulej, a uz 
sa rozniesol chyr o smr- 
ti pani ucitel'ky. Bolo 
to na neuverenie. Ved' 
o pol druhej vyprevadi- 
la svoju poslednu nav- 
stevu a potom ju nahla 
smrt' zastavila v praci. 
Bola neunavna v praci. 
Ked'ze ocakavala nav- 
stevu drahej dcery z Ne- 
mecka, mala ziadost' 
uvftat' ju v najvacsom 
poriadku. Mnoho pra- 
^) covala, ale nahla smrt' ju 
vtom prekazila. 

„Mama, kol'ko raz som neprisiel k staremu prahu, ked'si ma cakala, 

ked'si nic necakala, iba to slovko: mama. 

Mama, 

uz necakas, 

roztratila si sa mi 

stebielkom po stebielku a vzlykom po vzlyku, 

pozvol'na si sa stotoznila s tichom. 

Akoby iba ticho bola podstata. 

Akoby iba praocami hrudy 

bolo mozne vidiet neviditel'ny svet 

na slnci, co spaja." 

(Lutosf, Jan Brezina) 

Vedomie, ze sa lucime so zosnulou, matkou, clovekom vysokych mravnych kvalft, je skl'ucujuce. 







S _ f. Si -i^ 







Uvedomujeme si vsak, ze je nutne nepoddavat' sa zial'u a obstat' aj v tejto t'azkej zivotnej skuske. 
Ved'tak by si to zelala aj ta, ktora nas navzdy opustila. j 

Smutiaca rodina, vo svojom ziali nezostavate osamotenf. Bolest' nad stratou osoby vam najdrah- 
sej prezfvame s vami. Lucim sa so zosnulou v mene kolektfvu zakladnej skoly a vo vlastnom mene. 
Tichou spomienkou prichodi pod'akovat' sa zosnulej za vsetku obetavu pracu. Jej vlastny prfnos pre 
spolocne dielo bude stale zit' v srdciach jej najblizsfch, prfbuznych, priatelbv a znamych. 

Cest'jej svetlej pamiatke. Nech jej je I'ahka rodna hruda. 

VLalitidna29.juna 1991 




.^?>^^>^^. 141 

J 






f 



ODCHOD DO SPOMIENOK *Tj 

I 



Atak nasi milf rodicia odisli navzdy a nenavratne z nasho zivota. Spomienky na nich si nepretrzite 
ozivujeme v nasich srdciach. Zasle easy sa ako sen prelinaju so skutocnost'ou. 
Boli opravdivi krest'ania - poctivf a uprimni, dobrf pedagogovia, svedomiti a obetavi pracovnici, 
ucitelia. 

Svojim rodicom dobre deti a nam trom dobrf rodicia. Vychovali a vyskolili nas. Bdeli nad nami i vte- 
dy, ked'sme boli uz dospelymi. Radili nam a naucali nas. Mali k nam vzdy iba tie najkrajsie slova. 




142 



1 







m 



KOLEGOVIA NASICH RODICOV ij 

I 



na Zakladnej skole Nestora Zucneho v Laliti boli: 

Michal Benka, Maria Kyselbva, Emilia Heinleinova, Emilija Popovicova, Spira Rakocevic, Jan Zornan, 
Anna Zornanova, Jan Frana, Juraj Turcan, Johana Turcanova, Jan Ocenas, Anna Ocenasova, Miodrag 
Stojkovic, Dominka Stojkovicova, Michal Bazal'a, Anna Terekova, Anna Mravfkova, Milovan Marjano- 
vic, Stevana Cepancicova, Milivoj Pavlovic, Vladislav Popovic, Ljiljana Popovicova, Mileva Stojanovico- 
va, Dragica Milanovicova, Dragomir Jankovic. 




X*ci$jfi§&3*L 143 I 

J 

->S ^./-. /J^xJ 



f 



NASI RODICIA SA NEDOZILI 



7 




Herbert, 

Marta, Egon 

v den sobdsa 

Merkleovcov 

vo Frankfurte 

nad Mohanom, 

30. augusta 

1994 





144 



Milan a Verica Kraskovci, 

pani fardrka Bdtoriovd J\ 

a Marta a Herbert 

Merkleovci po cirkevnom 

sobdsi. Lalit'4. 9. 2004 



...pre nas zivot dolezitych udalostf, ktore by aj pre nich urcite znamenali vel'ke st'astie a radost'. 

Nedozili sa dna 30. augusta 1994, ked' sme sa Herbert a ja osobasili. S nfm zijem v st'astnom man- 
zelstve uz 15 rokov vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko). 

Nedozili sa Milanovej, Jankovej a mojej konfirmacie. 

Nedozili sa ani dha 4. septembra 2004, ked'sme sa Milan s Vericou a ja s Herbertom osobasili i v slo- 
venskom evanjelickom kostole v Laliti. 



J 



^ 
yf 



>M 




Kostol 
v Laliti 



3£g 






>\ 






145 



J- 



f 






146 



A ZIVOT OPAT BEZf DALEJ... ^ 

I 



"i^^fef^tf' 



Pri istej prflezitosti v davnom roku 1966 navstfvila ma mama v Novom Sade. Teta Milotka, ktora 
tarn stale byvala, sa prisla na nu pozriet' spolu s manzelom, a ked'ze casu bolo dost', vybrali sme sa 
na kratky vyletdoFruskej hory, ktora jena krokod NovehoSadu. Vychutnavalismejej krasu,vohu, ale 
ked'clovek ma za sebou poriadny kus zivota, ani o spomienky nebyva nudza, a tak sa i v mame pre- 
budili. Nahlas privolala easy, ked'bola v Srieme ucitel'kou a ked'ju tarn navstfvila sesternica Milotka... 
Nie div, Sriem je pekny, taky hrbol'aty, zeleny, vonavy, inaksf... A bolo tu este nieco, v Srieme zostali i 
mamine najkrajsie roky, a tarn si na nu pockala i laska, taka vel'ka a krasna, ze obidvom na cely zivot 

vystacila... 

* 

Neskorsie som i sama chodievala do Fruskej hory s rovnakym odusevnenfm. Ucarila mi svojou prf- 
rodou. Dobre sa cftim i v Erdevfku a dodnes si rada don zajdem, kedykol'vek mam prflezitost. Blfzki su 
mi i I'udia, ktori tarn ziju, stale sa mame o com rozpravat. Som predsa jednou z nich. 

A ja dodnes neviem, co za tym je? No ani nemienim vel'mi sa tym zaoberat. Jednoducho Sriem 
mam rada, tarn som sa narodila. Mam rada i Backu, i Banat, stadial' pochadzaju moji rodicia, tarn som 
stravila svoje mlade roky. A som st'astna, ze je tomu tak. 

Mam rada i Nemecko, tarn zijem a je mi v horn dobre, a mam rada i Prahu, i Bratislavu... mam rada 
cely svet. 

Keby len tej spravodlivosti bolo v horn viae, mala by som ho este radsej! 



/jtTrr^— 





UA 



Milan Krasko 

MOJI, NASI RODICIA 







Bol tretf den v tyzdni, stvrty v siestom mesiaci roku osmeho tretieho milenia. 
Tri stolicky su vol'ne, sedfm na stvrtej. Siesta odbila, dfvam sa do vybled- 
nuteho mesiaca tajuplno pozorovatel'skymi a trojdimenzionalne - mileniovymi 
ocami. 

Dvadsat'styri hodfn je interval medzi vcerajskom a zajtrajskom, obdobie kratke, 
i dlhe na to, aby sa nieco dozilo, pochopilo, zaznamenalo alebo vytrelo. Aby sa zi- 
vot zrodil vlastnymi a pred nasimi ocami, ten prfrodny jav potrebuje devat' mesia- 
cov, niekedy sa zacne aj desiaty alebo... 

Vecne tajomstva o kvalite dosiahnuteho a dosahu neuskutocneneho v clo- 
veku boli odjakziva, su i teraz, navzdy budu. Existencia bude aj bizarna, aj bi- 
morfna, nepochopitel'na pre vsetkych I'udf. Pre mna tiez! Uvazoval som, premys- 
I'al o jestvovanf existujuceho, este stale som zamysleny v samote, ale i poteseny 
tym, ze predsa nie som sam. Myslfm si, ze ma obklopovali myslitelia sugerujuc mi, 
aby som nebol na ich druhej strane, aby som odisiel tarn, kde mnohf uz boli a ja 
som este ani nekrocil. 

Posluchol som ich radu a vlastne svedomie, pokusil som najst seba v svojej najblizsej rodine. Zda- 
nie, ci skutocnost? To je to: skromna koliba, dom alebo palac - vsetko jedno. Dom pre dvoch. Symbi- 
oza bytosti, ktore zacinaju a rodia nove. Tak sa ta ret'az odjakziva nadvazovala donekonecna, koliby 
rastli, rodila sa spokojnost st'astnych, i trapenie, a vsetko opat a znova... 

V tych biotickych ret'aziach vytvarali to, co vytvarat vedeli vsetci tf vtedajsf moji, aj ich predkovia, 
aj buducich buduci. Zivot tak oslnil prarodicov mojich a oni svojim jasanim a srdecnost'ou povzbudili 
novonarodenych potomkov svojich, rodicov mojich, nasich. 

Rodic po vel'kej vojne bol tvorca a opatrovatel', reziser a priatel', krotitel'a podporovatel', myslitel' 
a ucitel'... Vydrzali to vsetko nasi rodicia!? Ako, pytame sa teraz tak, ako sa oni pytali vtedy. S ktorou 
davkou strachu z opatovneho krachu, s akou obetavost'ou spolucftiac s tol'kymi obet'ami. Spytovali sa, 
ako kupit stravu pre dievcatko a dvoch chlapcov, co urobit, aby sa trasovala cesta, na ktorej sa privo- 
lava slobode, slobode a len slobode? 




r*c- 



147 




f 



i 



My tri deti sme necftili nedostatok pehazf. Pozadovali sme len svoju kasicku a fl'asticku. Rodicia, / j* 

ako aj vsetci vtedajsf I'udia, zivili sa skromne, malou lyzicou. Jedina radost' im bol zriedkavy zart a det- 
ska hra. Tak to bolo vtedy, taky bol pulz zivota nebojacnych srdc dvoch rodicovskych bojovnfkov. 

Aj neskorsie bolo „vojen" a mensfch zrazok, degradujucich, bez zbrane, na bojovej relacii: clovek 
- clovek, clovek - spolocnost, clovek - statne zriadenie. Kol'kokrat nasi rodicia drzali jazyk za zubami, 
akokol'vek im to t'azko padlo, vypili kalich horkosti do dna alebo sa pokorili pred takymi, co velebili ne- 
mravnost' - to len predpokladame a tusfme z ich zriedkaveho rozpravania. Boli sme malf a nerozvaz- 
ni, oni vel'kf v nasich, ale i cudzfch ociach, nevel'mi prftomnf na vel'kej scene. 

Nasi rodicia mali dobre meno, ked'ich hodnotili ti, ktorf vedeli, kto akemu oceneniu podlieha. 

Prichadzali aj krajsie easy, ked'sa usmev neskryval a nekradol. Mamba a apta (tak ich volali vnuko- 
via), sa tesili zo svojich a zo vsetkych detf, starali sa o nas a o ne na patorku, lebo boli pedagogovia. Ve- 
deli aj vo vsetkej tej biede usmerhovat deti, aby v buducnosti, dokonca aj vtedy, ked' uz budu mat se- 
diny, nezili v biede. Za tie ich hrdinske skutky vd'acfm im osobne, v mene sestry a brata, ale aj v mene 
mnohych sestier a bratov pokorneho a pobozneho I'udskeho rodu. Lebo nie nadarmo bolo poveda- 
ne: Gens una sumus (Smejedna rodina). 

My traja sme vyrastali, ale este stale sme detskymi ocami vpijali vsetko to, co sa mohlo a dalo. V ro- 
dicoch sme videli ochranu nechapajuc, ako oni to dokazu preniest na nas. Odrastali sme bezstarost- 
ne, bez analyz vsetkych ich starostf, ukolembanf do reality vd'aka bajom, lebo sme mali predobrych 
mamu a otca. 

Nase skolenie prebiehalo tak, ako sme my chceli. Kol'ko sa pritom zriekali nasi rodicia, nikdy sa ne- 
dozvieme, lebo kazdy rodic vie, ze diet'at'u netreba rusit' sen o idylickosti, alebo aspoh nerobit'to pri- 
casto. Nasi rodicia boli setrnejsf ako vacsina I'udf v nasom okolf, tomu ucili aj nas a my sme sa pytali, ci 
to musf byt prave tak. Uctievali sme si rodicov a ich konanie, vsetku tu skromnost a vedomosti, ktory- 
mi fascinovali najprv nas, ale i znamych, spolupracovnikov, rovnako zmysTajucich I'udf, dokonca aj ta- 
kych, co s nimi nemali mnoho zhodnych nazorov. 

Starf Rimania povedali: Tempora mutantur, et nos mutamur in Mis alebo Casy sa menia a my sa me- 
nfme s nimi. To kazdy skusi, ale mnohf nechcu uznat vsetky tri alebo aspoh jednu svoju metamor- 
fozu, ci tu u vsetkych, alebo aspoh u niekoho svojho. Prichadzajuce roky v niecom zmenili aj Ele- 
nu, aj Martina, aj Martu, aj Milana, aj Jana. My traja sme viae neboli takf mali, ale ani takf vel'kf, aby 
sme sa mohli predierat zivotom bez poradcov. Rodicia zosTacht'ovali vsetko to, co sa nam nedarilo, 
mali na to sfl a vole. Ich dobrota sa mohla porovnavat len s mudrost'ou, trpezlivostou a poboznos- 
t'ou velikanov. 

V tychto dhoch, rokoch, desatrociach, vraciame sa v myslienkach do obdobia nasej ranej i neskor- 
148 sej mladosti, potom zrelosti a do das, ked' sme boli spolu s rodicmi, a oni s nami este vacsmi. Casto 



/JtTn 







>M 



1 



sme im nerozumeli, budovali sme vlastne princfpy I'ubovol'ne, v behu, v rozmare a nejakom len nam 
znamom zadost'ucinenf. 

Rodicia nam tolerovali aj nevedomosti, aj buricske vytrznosti, trpezlivost'ou usmernovali tie za- 
hmlene zasady k bystrejsfm prudom buduceho obstatia. Kazdy chcel a musel prijat' ich podanu ruku, 
posmel'ujuce vychovno-duchovne pokyny, lebo ak sa kadeco moze i neprijat', toto sa nesmelo od- 
mietnut'. To je hodnota nad vsetky ostatne, bohatstvo, ktore nemoze zlyhat', to kazdy rodic vlastnf 
a MUSf prenasat na tych, ktorf sa rovnako tak raz tiez stand rodicmi... 

Tento prfbeh by bol vel'mi zdfhavy, keby obsahoval sporadicke ci caste detaily. Mozno by sa tak 
dalo hlbsie ponorit do tajomstiev a krasy zitia, no aj s malo slov, esencialne, sa moze vzdat uznanie I'u- 
d'om. Nasim rodicom to uznanie a ucta patria polyvalentne - a na vsetky easy. 

Vd'aka im za vsetko! 



■J I s - 




Kraskovci 
najradsej 
letovali 
pri mori 



149 







Jan Krasko 

MOJA MLADOST A MOJI RODICIA 






~fc£j 



Hepfr 





150 



Narodil som sa 1 3. novembra roku 1 950 v Erdevfku. 

Sotvaze som mal rok, ked'sa moji rodicia z Erdevfka prest'ahovali do matkinho ro- 
diska, Lalite. 

Tu som stravil svoje hrave a vesele detstvo, ktore sa mi dobre uchovalo v pamati. 
Uz ako devat'rocny chlapec som chodieval do Zornanovej pekarne po cerstve roz- 
ky, lebo brat Milan a sestra Marta chodili doobedu do skoly. My, ziaci nizsfch rocmkov 
- od prveho po stvrty - museli sme fsf poobede. 

Kym som sa vratil z pekarne domov, mamika, ako sme volali nasu staru mamu, 
l strhla smotanku z mlieka, ktoru som si natrel na rozky. Na rozkach so smotanovou na- 
j tierkou som si potom sladko vychutnaval. 

Ked'som o torn rozpraval svojej kolegyni na pracovisku, vhfbila sa do svojich mys- 
lienok, trochu sa zamyslela a potom mi povedala:„Moji rodicia boli chudobnf, prvy 
raz v zivote som rozok ochutnala, ked' som mala uz temer 1 8 rokov, ked' som uz bola zamestna- 
na." I ja som sa zamyslel - nad jej minulost'ou. 

Ked'som vychodil zakladnu skolu, stal som sa ziakom Strednej chemickej skoly vo Vrbasi. By- 
val som sukromne. 

Moj nepokojny duch ma nepretrzite prenasledoval, pobadal k niecomu, k praci. Nuz co? Kupil 
som si skromne laboratorium na zhotovovanie fotografif a tak som si ich sam vyrabal. 

Po absolvovanf strednej skoly som sa vsemozne usiloval zamestnat sa v Novom Sade. Prve 
pracovne miesto som dostal v tovarni Kulpin. Praca bola zaujfmava, ale plat maly. Rozmysl'al som 
o torn, ako by som si mohol najst inu pracu. O niekol'ko mesiacov som sa dozvedel, ze Zorka, to- 
varen na vyrobu mineralnych hnojfv v Subotici, potrebuje robotmkov, nuz som odisiel ta. Pres- 
lo asi pol roka a zavolali ma do vojska. Po navrate z vojenciny, som sa zamestnal v„mojom" No- 
vom Sade vo Vetprome. Moje posledne pracovisko bolo od roku 1977 po rok 2008 v novosad- 
skej rafinerii. 

Vtom case, ked'som pre maly plat rozmysl'al zanechat'tovaren Kulpin, rodicia mi boli dobrf po- 
radcovia. Boli opravdivi ctitelia svojich detf. Hovorili mi, aby som zotrval na torn pracovnom mieste, 



J 

* _/. Ji Mwl 





m 



^ 



>j 



a ze prave tych niekol'ko mesiacov mi mozno bude raz chybat' do plnej pracovnej doby. Vd'aka ich / jl 

mudrym radam by moj odchod do vysluzby skutocne trval dlhsie. Chybaju mi este 4 roky. 

Moje civilizacne ambfcie sa postupom casu rozrastali. Za svoj prvy plat som si kupil sportovy 
bicykel znacky FAVORITz CSR, ktory stal viae. O niekol'ko mesiacov som vlastnil motocykel znacky 
TOMOS - APN HIPI. V torn case, ked' bolo vela hippikov, mat' taku motorku vyvolavalo senzaciu. 

Tak ako aj inf mladf I'udia, i ja som kracal s duchom casu. Mai som dine vlasy a bradu. 

Moje ambfcie, ked'slo o dopravne prostriedky, nezostali pri motorovom bicykli. Roku 1975 
som si kupil osobne auto znacky Citroen ci Spaceka. Tak rychle som isiel vpred, ze som si zacal 
mysliet', ze je moj cely svet. Auto by som si nemohol kupit, keby nebolo vydatnej podpory rodi- 
cov, sestry, brata a este i bankovych uverov. 

Na torn dobrom motorovom konfku brat Milan a ja sme z Lalite odisli navstfvit sestru Martu 
v Nemecku. A len pocas jedneho mesiaca sme boli vo osmych europskych statoch: v Mad'arsku, 
Ceskoslovensku, Nemecku, Francuzsku, Belgicku, Luxembursku, Svajciarsku, Taliansku, najazdi- 
li sme 10 000 km. 

Zamladi hnany tuzbou spoznat ine staty, niekedy ma cesta odviedla do Ceskoslovenska a Pol'- 
ska, kde som vedel zostat i do dvoch mesiacov u svojich priatel'ov. Jedine spojenie s rodicmi boli 
pohl'adnice z miest, v ktorych som pobudol. 

Mama, ako vsetky dobre mamy, moje pohl'adnice ukazovala inym a nosila ich so sebou. Mno- 
hf mi zavideli, ako som travil cas. 

Chvala Bohu, mal som dobrych rodicov a tf nas mravne a hmotne pomahali. Ked' som sa oze- 
nil, manzelkini a moji rodicia nam tiez pomohli, aby sme si kupili byt. 

V sucasnej dobe som otcom a starym otcom. Ako mi pribudol syn a neskor i vnucata, pribu- 
dali i starosti. 

Zivot, ten najlepsf ucitel', naucil ma chapat'vznesene ulohy rodica. Ked'deti ziju vzhode a vza- 
jomnom porozumenf s rodicmi, to napfha radost'ou a st'astfm i rodicov i deti. 

Pre spolocny zivot dvoch ci troch generacif vzakladnej spolocenskej jednotke - rodineje po- 
trebne, aby clenovia jednotky boli trpezlivf, znasanlivf a tolerovali urcitusi cinnost, aby v rodine 
nedoslo k roztrzke. S vyvojom spolocnosti takych rodfn je stale menej. 

Ked'ide o rodinu vyclenenuzosirsieho rodinnehozvazku, i tu musf byt'vysoky stupeh toleran- 
cie medzi starsou a mladsou generaciou. 

Nasi rodicia nas na vlastnom vzornom zivote naucili, aky mame mat vzt'ah k svojim det'om. 
Ako chapat ich problemy a spolocne ich riesit. 

Neskorsie sme uvideli, ze v zivote byva aj inak. Ved' my sme teraz rodicia a starf rodicia, easy sa 
zmenili, treba inak aj reagovat. 151 

J 



J 






f 



Zijeme rychlym zivotom a nemame casu venovat' sa svojim det'om. A ked'im hovorfme o zi- I ^ 

vote nasich rodicov, po boku ktorych sme rastli, a ze i tri generacie zili v zhode a v laske, neve- 
dia to pochopit. 

My starsf, ktorf sme zazili spolocny zivot niekol'kych generacif, mame na tie easy trvale spo- 
mienky. Mame co porovnavat, ten zivot vol'akedy a dnes. 



#\ 




152 




J 

S _,./_ Ji Mwl 




UA 



Egon Merkle 

MAMBA A APTA 







X*C^ 




Takto som oslovoval svojich starych rodicov- kym som bol celkom maly, kym som sa yr&Y^&X-j^ ' 
ucil rozpravat. Spojil som si, ktovie preco, mama + babicka, takze z toho bola Mamba, (3 ) 
a Apta je od slova apka, ibaze to k som vtedy este nebol zvladol a tak som si, ako to robf 
vacsina deti v torn veku, zavolal na pomoc t. A to moje Apta bolo potom vsetkym take 
sympaticke, ze ho aj oni casto tak oslovovali. A viem, ze tiez to robili s vel'kym A. 

Na svojich starych rodicov si zachovavam trvalu pamiatku. Casto sa v myslien- 
kach vraciam na krasne dni, ktore som u nich travil. Ako najstarsf vnuk prvych sest 
rokov som ich mal iba pre seba. Je zaujfmave, ako si deti I'ahko privlastnia I'udf, kto- 
rf su im blfzki a maju ich radi. V mojej naivnej detskej hlave oni boli iba moji a patri- 
li len mne. 

Po case pribudol d'alsf vnuk, Mirko, a neskorsie i Jelena a Vladko. Rychlo som si na to 
zvykol, pretoze Mamba a Apta nerobili medzi nami ziadny rozdiel, vsetku svoju lasku 
spravodlivo na nas delili a vsetkych nas mali uprimne radi. Ale aj my ich! Vtedy som to 
iba cftil, a dnes to uz viem. 

Spomedzi vsetkych vnukov prave ja som bol ten, co byval od nich najd'alej, medzi nasimi bydlis- 
kami bolo viae ako 1 300 km. Navstevoval som ich spolu s mamou a neskorsie, v dospievajucom veku 
i sam, dvakrat do roka. Viackrat prisla i Mamba k nam do Nemecka. 

Do skoly som zacal chodit' 6. septembra 1 977. roku v nemeckom Bad Homburgu. Pamatam sa, ze 
vsetci prvaci, nasa ucitelka, rodicia a prfbuznf sli toho dha predpoludnfm najprv do kostola. Tarn sme 
dostali Bozie pozehnanie a iba potom sme sli do skoly. Mamba bola vtedy s nami, lebo mame zaleza- 
lo na torn, aby ona ako byvala ucitelka tiez bola prftomna, ked'sa stanem ziakom. 

Moja prva ucitelka sa volala Honigova. Ked'sa mama s hou zoznamovala, povedala jej, ze i moja 
stara mama je ucitelkou na jednej zo slovenskych skol v Juhoslavii. Vsimol som si, ze sa ony dve po- 
tom rozpravali medzi sebou po slovensky. Pre mha to nebola nijaka zvlastnost, nevenoval som tomu 
ziadnu pozornost preto, ze fungovanie vo viacerych jazykoch bolo pre mha uz vtedy samozrejmos- 
t'ou. Ludia okolo mha hovorili vselijako a vzdy si rozumeli. No bol som aj dost maly, v torn veku sa deti 
takymi vecami nezaoberaju, ak len nie su k tomu prinutene. 



153 




f 






Ked' sme prisli zo skoly domov, Mamba mi povedala, ze pani ucitelka Honigova pochadza z Ces- / j* 

koslovenska a ze uz mnoho rokov zije v Nemecku. No ja som sa so svojou ucitelkou nikdy nerozpra- 
val po slovensky, vzdy iba po nemecky, tak ako i moji spoluziaci. 

Kazdemu odchodu do Lalite som sa tesil. Vo Frankfurte som nastupil do lietadla a po ani dvojho- 
dinovom lete som uz bol na letisku v Surcine.Tam na mna spravidla cakal moj dobry ujko Janko. Z le- 
tiska sme sa na aute rychlo dostali do Noveho Sadu (zhruba to trvalo tolko, kolko i moja cesta lie- 
tadlom). U neho som prenocoval a na druhy den pod'ho s ujkom do Lalite. 

A tarn bolo tak pekne! V meste je inak, tarn sa neda tak bezstarostne zit, ani vystrajat ako na de- 
dine. Tu je clovek ovel'a vacsmi svoj, treba len mat fantaziu a smele skusovat svet. Okrem toho Mam- 
ba vynikajuco varila, u nej mi vsetko chutilo, a piekla i vyborne kolace. Veru este i dnes citim chutjej 
krempity alebo torty. Pamatam sa, ako vela vajec rozbila zakazdym, ked' robila nejaku tortu. Ale co 
potom robfs s tolkymi skrupinami? - pytal som sa jej. Mamba mi hned' povedala, ako sa najlepsie daju 
zuzitkovat. Treba ich len dobre osusit, pomrvit a potom davat sliepkam. Aby dobre nosili vajka, po- 
tom bude zase nova torta alebo krempita, - hovorila mi. Sam som potom sliepkam kazdy den daval 
pomrvene skrupiny, aby sme mali am viae vajec. 

Apta sa so mnou rozpraval o vyucbe na skole a boli i chvfle, ked' sme si spolu zaspievali. 
Naprfklad: 

Komm, Weber Mai und mache 
die Baume wiedergrun. 
Und lass uns an dem Bache 
die kleinen Veilchen bluh'n.. . ! 
Alebo... 

Mily mdj, teba cakdm, 
abystromyznovu ozeleneli 
a vedla potoka nam 
male fialky zakvitli...! 



Cudoval som sa: ako to, ze Apta vie aj po nemecky spievat? No najviac sme spievali slovenske 
piesne. A vel'araz mi rozpraval i zaujfmave rozpravky. 

Bol som ziakom druheho roenfka zakladnej skoly. Vianoce len-len ze neprisli, ale na nase velke 
potesenie niekolko dnf skor prisla nasa Mamba. Tak tento velky krest'ansky sviatok bol pre nas este 
154 slavnostnejsi. 



YJ*?n 






m 



^ 



>j 



Jej pracovite ruky nikdy nezahaTali. Mama este predtym kupila biely papier no a Mambe viae nic / jl 

nebolo treba, hned' sa pustila do prace. Zhotovila utesene hviezdicky, ktorymi sme vyzdobili nas 
stromcek. Uschovali sme si ich a dodnes kazdy rok nimi zdobfme vianocny stromcek. 

Mamba bola u nas tak asi tri tyzdne. Ja som prave mal zimne prazdniny a bol som po cely den 
s nou. Boli to pre oboch pekne chvfle, pine radosti a st'astia. Nikdy nesedela bez prace, ale predsa cela 
patrila mne, o vselicom sme sa rozpravali a vzdy sa snazila pripravit' prave tie jedla, ktore ja mam rad. 
Bolo to take samozrejme, a pritom spontanne, uprimne, bez mnoho slov. 

Pocas vikendovych dni, ked'i mama mala vol'ny cas, odisli sme na vylet naTaunus. Je to pohorie s vrch- 
mi okolo 900 m nadmorskej vysky.Vzali sme si, pravdaze, sanky, beztej rekvizity sa naTaunus nechodi. 

Mamba si pri tejto prflezitosti nostalgicky zaspominala na svoje mlade easy, ked'bola ucitelkou 
v Srieme, lebo jej hory Taunusu pripominali oble sriemske kopceky. 

Ked'prisli letne prazdniny, mama a ja sme sa, a ako inak, vybrali do Lalite. Cestovali sme vlakom do 
Prahy, tarn sme pobudli niekol'ko dnf, potom este zopar dnf v Bratislave a Budapesti. Potom sme pri- 
sli do nasej Lalite, kde bolo vlastne najkrajsie.Tam sme boli doma. 

Mamba a Apta sa nam vel'mi tesili a pes Merry stale vrtel chvostom a od radosti na nas vyskakoval. 
Tusil, ze v hre bude mat' spolocnfka. A veru ho mal, a to kazdy den. Vystrajali sme vselijake kusky, hra 
nemala konca-kraja. 

Jedneho dha Mamba mi hovorf:„Egika, si ty pocul ako sliepka kotkodaka? Kotkodak, kotkodak, 
znesiem vajce ako klat... Ona kotkodakanim oznamuje, ze zniesla vajce a ze my dvaja mame teraz ist 
ku hniezdu a vidiet, ci sme dobre poculi." Lenze hniezd bolo viae, tak sme isli od jedneho k druhemu, 
kym sme vajce nenasli. A odvtedy, len co sliepka zakotkodakala, uz som bol pri hniezde a este s tep- 
lym vajcom bezal do kuchyne. 

Bolo nam veselo a prfjemne, ked'k nasim starym rodicom prisli na navstevu bratranec Mirko a ses- 
ternica Jelena (bratranec Vladko vtedy este nebol na svete). 

Boli sme dost neposedni, nijako sme nemohli dlho byt na jednom mieste, stale sme nieco robili. 
Radi sme sa splhali na stromy, najradsej na morusu na dvore. Pre istotu pod morusou vtedy stal ujko 
Milan. A nechybalo ani upozornenie starych rodicov, aby sme davali pozor na seba, aby sme nebo- 
daj nespadli a neublfzili si. 

Ked'som uz trochu narastol, bol som starym rodicom trochu i napomocnym. Pflil som a rubal dre- 
vo, pomahal som v zahrade a pri inych pracach - zakladal oheh v sporaku, siel do obchodu alebo 
k susedovcom po mlieko. 

Ujko Milan s rodinou byval v Odzakoch. Bol som viackrat u nich a s ujkom som po cele hodiny hra- 
val sach. Raz som u nich oslavil i novorocne sviatky. Ked'ujko Milan prisiel do Lalite, vyskusali sme 
nase st'astie vhre na tombole. 155 

J 



J 






f 






Ujko Janko rad chytal ryby na udicu na Dunaji a ked'bol v Laliti, sli sme na kanal Dunaj-Tisa-Dunaj. / j* 

Na rybacku sme sli zavcas rana, viackrat sa nas, kym sme tak pri tichosti sedeli, chcel zmocnit' i spa- 
nok. Nedovolili sme, aby sa nam take nieco stalo, lebo ak by sme prisli domov s prazdnou kapsou... 

Nasa Mamba z tych ryb, co sme nachytali, vzdy pripravila chutny obed. 

Co este zaverom povedat' o svojich starych rodicoch? Zhrnul by som to do niekolkych viet: obaja 
boli uprimne oddanf nabozenstvu. Apta hovoril rozvazne, ale malo. Mamba nebola skupa na slova, 
ale vsetko, co hovorila, bolo premyslene a malo svoj del'. 

Apta zomrel v novembri r. 1 990 a Mamba v juni r. 1 991 . Bol som uz velky, skoncil som strednu 
skolu. Odvtedy ubehli roky, ale si na svojich starych rodicov s laskou spominam. Budem sa snazit do- 
drzat v zivote tie princfpy, ktore aj oni povazovali za zaklad I'udskeho bytia, pretoze su univerzalne 
a vecne. 

Cest ich pamiatke! 



156 -*G* 



YJ*± a\ y ^ r . 






II 

HLADANIE KORENOV 

* 

Carasco 
* 

Kraskovo 
* 

Kraskovci 
* 




i 

Si 

./J 4 s. 4 \_ ^"_ 




i 

J 




Mart a Merkleova 

HLADANIE KORENOV NA SLOVENSKU 



*M 






"rr^ 



Gemer a Malohont, juzne Slovensko, nas odusevnili krasnou prfrodou, historiou a I'ud'mi. De- 
dinky su tu male, casto je v nich i menej ako 200 obyvatel'ov. Pre nas to bolo zaujfmave, hoto- 
va romantika, ale sme si boli vedomf toho, ze sa tam nel'ahko zije. 

A ako tomu bolo vol'akedy, predtym ako Slovaci zacali opust'at' tuto krasnu prfrodu a za sky- 
vou chleba fsf do neznama, hl'adat' svoj domov na Dolnej zemi? Dozvieme sa, aspon scasti, na tva- 
ri miesta, lebo sme sa za odpoved'ou na WW"--^ 
tuto otazku do tych krajov, teda na Slo- ($ 
vensko, prave vybrali. 

Dna 27. augusta 2008 som sa so svo- 
jfm manzelom Herbertom vybrala na 
cestu do Kraskova. Preco prave do tej- 
to osady? Nuz preto, ze som sa z kni- 
hy profesora Dr. Daniela Dudka Prie- 
zviskd juhoslovanskych Slovdkov dozve- 
dela, ze Kraskovci pochadzaju z dedin- 
ky Kraskovo. 

Kilometer za kilometrom a boli sme 
coraz blizsie k vlasti mojich predkov. 
Hoci som na Slovensku bola uz niekol'- 
kokrat, tentoraz to bolo celkom inak. 
Sla som s urcitym ciel'om - do„mojho" Kraskova. Uz sam vstup na teritorium Slovenska sa Ifsil 
od vsetkych predchadzajucich. Ani na hranici nas viae necakali namosurenf uniformovanf colnf- 
ci a policajti. Teraz su aj tam inaksie poriadky, je to skratka povedane Europa a hranice v tej starej 
podobe viacej neexistuju. 

Cesta do Kraskova nas viedla vedl'a Bratislavy, Nitry, Zvolena, Detvy, Lucenca, Rimavskej Sobo- 
ty... Boli sme zvedavf, co tam na nas caka. Nepozname nikoho, cestujeme k uplne neznamym I'u- 
d'om a predsa sa tesfme. Ako je to mozne? 




Obecny urad 
v Kraskove 



159 



^ 
"*>*■£ 

3J*? 



J 







3C 



Pred obecnym uradom sa hrali deti a na lavicke sedel isty starsf pan. Ked'sme zapar- 
kovali, vstal, pozdravil nas a povedal, ze nas na obecnom urade uz ocakavaju. V tej chvfli 
sa zjavila i starostka obce, pani Zdena Ocovayova, a srdecne nas privftala. Na urade nas 
potom este uvftala najstarsia Kraskovcanka, 86-rocna pani Julia Sramkova a uradnfcka 
Zdenka Ocovayova mladsia. Ponukli nas domacimi pampuchmi a kavou, co nas po dlhej 
ceste obcerstvilo. 

Ubytovanf sme boli v hoteli Drienok na Teplom Vrchu, v dedine vedl'a jazera s naj- 
teplejsou vodou na Slovensku. Hotel sa nachadza v chranenej prfrodnej oblasti, ktora 



Bdsnik Ivan 
Krasko 



Rodny dom 

Ivana Krasku 

v Lukovistiach 



dakedy patrila ne- 
meckemu sl'achtii 
kemu rodu Cobur- 
govcov (cftaj ko-), 
ktorf roku 1827 zfs- 
kali vyznamne majetkove po- 
stavenie vUhorsku. 

Ned'alekoKraskovajededinka 
Lukovistia, kde sa 12. 7. 1876 na- 
rodil, a tam je i pochovany, bas- 
nik a chemik Ing. Dr. Jan Botto, 
velky slovensky basnik a tvorca 
moderny, ktory svoje basne pisal 





Pamatnd izba 

Ivana Krasku 

v Lukovistiach 

160 




pod krycim menom Janko Cigan, a neskor- 
sie pod pseudonymom Ivan Krasko. 

Boli sme pri jeho hrobke a vzdali sme 
poklonu zivotu a dielu tohto velkeho slo- 
venskeho basnika. Vedl'a neho vecnym 
snom odpociva jeho manzelka Elena Bot- 
tova, rod. Khazovicova. V Lukovistiach sme 
navstfvili aj jeho pamatnu izbu - muzeum 
a pozreli sme sa i na jeho rodny dom. 

Pri prflezitosti 50. vyrocia smrti Iva- 
na Krasku (3. 3. 1958) sme navstfvili 








UA 



<~^c-. 



rv 






Gemersko-malohontske muzeum v Rimavskej Sobote a vy- 
stavu o zivote a diele tohto velkeho basnika. 

Dedinka Driencany sa nachadza v blfzkosti Kraskova a Lu- 
kovfst'. Tarn sme si obzreli tzv. Slnecne hodiny. 

V Driencanoch sme vzdali poctu zberatelbvi slovenskych 
I'udovych rozpravok Pavlovi Dobsinskemu (1828 - 1885), 
ktory bol v tejto osade evanjelickym fararom. Vd'aka nemu 
su slovenske I'udove rozpravky dnes zname i mimo hranfc 
Slovenska. 

Po obchodzke tychto osad sme sa vratili do Kraskova. Sta- 
rostka obce Kraskovo, pani Ocovayova, nas poprosila napfsat' 
par slov do kraskovskej kroniky. Poctila nas tym a radi sme 
vyhoveli jej ziadosti: 

Mild pani Ocovayova, vdzenf Kraskovcania! 



Z pn'lezitosti ndsho pobytu v Gemeri a Malohonte a zvldst'v „mojom" Kraskove, chcem sa Vdm priho- 
vorit'a popriat'vsetko najlepsie. 

ar** N/J '-^ r ' £=,iv~££a*i f:-fe^"-v«Vip Narodend som v Side, 

ktory sa nachadza vo Voj- 
vodine a patri do Srb- 
ska. Moji rodicia, Martin 
Krasko a Elena, rod. Zaple- 
talovd, boli ucitelia v La- 
liti (Vojvodina). O rodine 
Kraskovcov pisem knihu 
a na Slovensku pdtram po 
nasich kraskovskych kore- 
hoch. Podld profesora Dr. 
Daniela Dudka, my Kras- 
kovci by sme mohli po- 
chddzat' z Kraskova. Je to 
aj moja mienka a tak sa 
cftim trochu i Vasou. 



■J I s - 



Ndhrobny 
kameh Ivan a 
Krasku, 
Lukovistia 




Slnecne hodiny 
v Driencanoch 

161 




J 




Moj manzel Herbert je Nemec, s nfm a synom Egonom zijem vo Frankfurte nad 
Mohanom. 
(£ Z rodiny Kraskovcov este nikto v Kraskove nebol. Ked'odideme k nasim do Voj- 
vodiny, bude mnoho reci o „nasej" dedinke a jej srdecnych obyvatelbch. 
Kraskovo 5. 9. 2008 

Marta Merkleovd 
Herbert Merkle 



Pri tejto prflezitosti sme na Obec- 
nom urade odovzdali niekol'ko darce- 
kov, medziinym pre kazdeho kraskov- 
skeho ziaka - ceruzku. 

A ako dar som vsetkym Kraskovca- 
nom venovala svoju basen: 



Marta 

Merkleovd pri 

pamatniku Pavla 

Dobsinskeho 






i 




±t^> ^Yfoft 




162 



Herbert Merkle 
md do kroniky 
tiez co pripfsat' 





Marta 

Merkleovd pise 

do kraskovskej 

kroniky 



\^sp rS*^> t-eviAS , 'A 



J 




UA 




Kraskovo 

Vol'akedy, v casoch ddvnych, 

niekolko pdrov manzelskych, 

zanechalo hrudu rodnu: 

odsfahovali sa na Zem dolnu. 

Rozlucili sa s dedinkou KRASKOVO 

i so vsetkym, co dovtedy ich bolo. 

Odisli tarn, kam ich volala: 

BEKESCSABA, nezndma, ich nezldkala. 

No Kraskovcov ddlsia viedla cesta 

do KOVACICE - pekneho, maleho mesta. 

Vyse dvesto rokovje tomu: 

pry nez odisli zKRASKOVA, z rodneho domu. 

Uz ddvno ich domovje VOJVODINA, 

tdto peknd Panonska rovina. 

27. 8. 2008 
Marta Merkleova 



Po kratsom case sme zacali patrat' po priezvisku 
KRASKO. Den za dnom sa nam otvarali nove„dvere" do- 
stavali sme sa po nove cenne informacie. Vsetko slo ako- 
by po masle. Zacali sme vstupovat' do minulosti... Velka 
radost'vyplnila moje srdce a tuto radost'si chcem podelit' 
i s tebou, mily citatel'u tejto knihy. 

Podl'a ustneho podania starsfch Gemercanov a Malo- 
hont'anov, ako i podl'a literatury (naprfklad knihy P6\iod de- 
din Kraskova a Lukovisfz pera basnika Ivana Krasku z roku 
1937), po asi 13. storocie tato cast' juzneho Slovenska 
mala prekrasne lesy, luky, rieky a jazera, bola ale neosidle- 
na. Krali, farari a majitelia tychto pozemkov, tychto prirod- 
nych kras, hl'adali kolonistov na roznych stranach Europy. 



■J I s - 



Manzelia 

Merkleovci 

Zdene 

Ocovayovej 

odovzddvaju 

darcek - 

zardmovanii 

bdsen Kraskovo 

Marty 

Merkleovej 

163 




J^Z 




Evanjelicky 

kostol 

v Kraskove 




Kazetovy strop 

v evanjelickom 

kostole 

v Kraskove 

164 



A v 13. i 14. storocf prichadzaju sem cudzin- 
ci roznych povolanf (banfci, remeselnfci, rol'nfci) 
z Ciech, Nemecka a Talianska. 

Sustred'me sa na Talianov, lebo je to pre rodi- 
nu Kraskovcov najzaujfmavejsie. Cast' prist'ahoval- 
cov pochadzala z Ligurie, oblasti vTaliansku ned'a- 
leko Janovskeho zalivu, v blfzkosti miest Rapallo 
a Chiavari na talianskej riviere, presnejsie z dedin- 
ky Carasco. 

Kolonisti, ktorych ohl'aduplni staroosadlici vo- 
lali hostmi, si v novej vlasti, teda na dnesnom juz- 
nom Slovensku, zalozili sfdlisko, ktoremu dali 
meno svojho rodneho mesta: CARASCO. 

Kolonisti postupne osvojili i hory. Boli medzi 
nimi I'udia vselijakych povolanf, najviac banici a na- 
tieraci (remeselnik, ktory natiera steny vapnom, farbou, maliari, ako sa to u nas hovorf), ale i inf reme- 
selnfci, potom i rol'nfci, ktorf obrabali luky vedl'a riek a starali sa o to, aby dedincania mali co jest. Caras- 
covcania si vystavali i kostol a interier ozdobili krasnymi freskami, mozno najkrajsf je kazetovy strop. 
Kostol bol povodne ka- 
tolfcky a po reformacii sa 
stal evanjelickym. 

Storocia ubiehali, vel'- 
mozi statne hranice po- 
suvali a v sulade s tym sa 
zakazdym trochu zmeni- 
lo i meno dedinky: Ka- 
razkou, potom Cras- 
co alebo Kardsko, Ka- 
raszko. Od roku 1920 
ma nazov slovensku po- 
dobu - KRASKOVO. 

Podl'a knihyPdvodc/e- 
dfn Kraskova a Lukovisf 



7 





UA 






od Ivana Krasku„...pomenovanie Kraskova vzniklo vsuvislosti s na- 
zvom talianskej obceCarasco, odkial'pochadzali kraskovskf kolonis- 
ti... Pomenovanie I'udf podl'a obce, odkial'pochadzali, je a bolo vzdy 
vel'mi caste. Roku 1 71 7 sa z Kraskova a i z Lukovfst' odst'ahovalo nie- 
kol'ko rodfn na Cabu a tarn niektore z nich pomenovali Krasko a Lu- 
kovicky, hoci ich povodne mena doma boli ine; Kraskovo meno bolo 
napr. v Kraskove Zugan..." 

Ako sa stalo, ze Slovaci, dost'ahovalci na Dolnu zem, teda v Cabe 
(Bekescsaba), dostali ine mena? Doma (na dnesnom Slovensku) boli 
^^"' —— ixtr* r -f J ' ^^" poddani a robili 

pre zemepanov, 
g/ ktorf ich nemilo- 
> srdne vyuzfvali. 
Ked'ze sa vykupit 
nemohli, lebo na 
to potrebne pe- 
niaze nemali, je- 
dine vychodis- 
ko z t'azkej situ- 
acie videli v ute- 
ku. Ked'zemepan 
potom poslal 
zandarov, aby 



■J f* 



■fTtft: 



■ 











jC-^ _:£— *- Tj 



.•* 



\ft- 



*.'*.. - j 






iu^*-; 






SI^S* 






«** 



Pfnlfl J'nttq- TOT* [TiKf **UI 



nJtf(f|SirrtH^ d *Jii ftTirtfnp 



SJYifi 



*- 



Ac'fflKi 









„t 






"I~- 



ich chytili a vrati- 
li na majetok, z ktoreho usli, utecenci si vymysleli 
ine meno, presnejsie priezvisko, najcastejsie pod- 
l'a dediny, z ktorej pochadzali alebo podl'a svojho 
povolania. Tak obuvnik povedal, ze sa vola Suster, 
zo Zugana z dedinky Kraskovo sa stal Krasko atd'. 
Su to teda vylozene utecenecke priezviska. 

Podl'a udajov, s ktorymi doteraz disponujeme, 
sa zda, ze i priezvisko Krasko prechadzalo cez take 
obmeny ako i nazov osady preto, ze ho v starych 
matrikach stretavame raz Kraskowsky, inokedy 



Faksimile prvej 
matriky v Cabe 



165 






J 



f 



















166 



Kraszkovszky, Kraskoviech, Kraszko. No podl'a nasich domnienok sa 
vsetko toto udialo este kym Kraskovci boli na Horniakoch, cize pred- 
pokladame, ze sa do Caby vybrali pod vlastnym menom a priezvis- 
kom, teda ako Kraskowsky, a ze sa nejakym sposobom vyhli nudzo- 
vemu meneniu svojho priezviska, o ktorom hovoril I. Krasko vo svo- 
jej knihe. 

V torn case podnikali do tych krajov Slovenska svoje vyboje aj 
Turci, plienili a palili, cast' obyvatel'stva odvliekli do Turecka, inym 
sa podarilo zachranit a tak sa s priezviskom Krasko nasi znami, tiez 
Kraskovci, ale z Nitry, stretli aj v martinskom archive, v ktorom sa 
v udajoch z roku 1596 spommaju i dvaja Kraskovci, Adam a Ur- 
ban. Jeden z nich by mohol byt priamym predkom toho Tomasa 
Kraskowskeho, ktory v Bekescsabe pfsal svoj testament a ktoreho 
vnuk Adam z Bekescsaby odisiel najprv do Slovenskeho Bardaha, 
potom do Ecky a zakotvil v Kovacici. Ten Adam je nasfm prapred- 
kom, o com svedcf Dr. Jan Pavlovic v knihe Dejiny slovenskeho cir- 
kevneho zboru v Kovacici. Vyzaduje si to este hodne prace a patra- 
nia, no mame nadej, ze sa aj ta vec rozlusti, tym prv, ze sa hou vytr- 
valo a huzevnate zaoberaju aj spommam Kraskovci. Zicf im skutoc- 
nost, ze su na prameni veci a blizsie k zdrojom, cize doma, na Slo- 
vensku. 

Na utek sa obycajne rozhodli len usilovnf, smelf a odvazni I'udia. 
Pust'ali sa do d'alekeho, neznameho sveta... Skoncovat'so sposobom 
zivota vjednom prostredf znamenal zaciatok noveho a inaksieho, 
lepsieho zivota. Nikto necakal, ze v novom domove bude tiect med 
a mlieko, bude stacit, ked'clovek nebude musiet hrdlacit od svitu do mraku, ked'ten zivot bude tre- 
bars len trosfcku I'ahsf, znesitelhejsf. A dolnozemskf zemepani radi prijfmali tychto utecencov. Vedeli, 
ze dostavaju prvotriednu pracovnu silu! 

Zivot na Cabe bol trochu lepsi, no ruze nekvitli ani tarn. Preto sa cast tychto Slovakov rozhodla na 
d'alsie st'ahovanie a tak roku 1 785 prisli do Slovenskeho Bardaha. I tu zostali iba tri roky, r. 1 788 odisli 
do Ecky. Vsade bolo o poznanie lepsie ako doma, ale dobre nebolo nikde, ani v Cabe, ani v Bardani, 
a veru ani v Ecke. Pre nepriaznive podmienky opust'aju i Ecku. Medzicasom sa dozvedeli, ze na uzemf 
tzv. Vojenskej hranice sa zije I'ahsie, ze tarn zemepan berie mensie dane, a vedeli i to, ze je tarn zeme 
neurekom. Preto v rokoch 1 802 - 1 803 opust'aju Ecku a prichadzaju do Kovacice. 



7 









* i t&i 






^ 








m 



nAhoda alebo OSUD? )j 




f p 



~(?&:^ 



Aj jedno, aj druhe! Na Slovensku sme sa zoznamili s manzelskym parom, inziniermi Katarfnou 
a Pavlom Kraskovcami z Nitry. Aj ich zaujfmala minulost' - predkovia, ktorf sa kedysi na Hor- 
niakoch volali Kraszkovszky, neskorsie Kraszko a potom Krasko. V rozhovore sme zistili, ze mame 
spolocneho predka v osobe Tomasa Kraszkovszkeho. Aky to bol objav, aka to bola radost! Nasi 
nitrianski d'alekf prfbuznf boli ochotnf dat nam doklady o torn pre nas take vzacne, za co sme im 
osobitne povd'acm. Jeden z nich je originalny testament, pochadza z Evanjelickeho archfvu v Be- 
kesskej Cabe. 



TESTAMENT 
alebo posledne porucenstvo slovutneho a vdzeneho muza Kraszkovszky Tomasa, 

byvaleho obyvatel'a Caby 

V mene blahoslovenej Trojice Svatej, Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svateho zacina sa testa- 
ment alebo posledne porucenstvo slovutneho a vdzeneho muza Kraszkovszky Tomasa, majuc na pa- 
mdti, ze sa uz del' a termfn zivota jeho priblizuje a on tento zemsky zivot ziada premenit'a byt's Kristom. 
Takto nasleduje: 

1. Pretoze viem to iste, ze umriet'musfm, kym hodina mojej smrti povedomd nieje - preto zanechd- 
vam mojmu synovi Michalovi a ostatnym mojim domdcim, priatelbm, susedom a dobre prajucim moje 
bezduche telo k poctivemu pohrebu a dusu svoju odddvam do ruk mojho Hospodina, ktory mi ju dal, 
aby on sdm k sebe vziat'rdcil a k vyvolenym svojim do vecneho nebeskeho raja pripojil. 

2. Majuc na pamdti moje pozostale sirdtky, zvldst'moju uprimnu manzelku, ktord takmer uz na naj- 
vdcsi stupeh biedy prisla, pretoze okrem veku stareho i zraku pozbavend je - z tej prfciny tebe, syn moj 
mily, zanechdvam tvoju macochu a moju uprimnu manzelku k vernemu opatrovaniu, aby si o hu taku 
starosfmal ako na svoju vlastnu matku ajej vo vsetkom poctivost'a poslusnost' synovsku poukazoval, 
krivdu ani sdm, ani skrze svoju zenu, ani skrze ziadneho ineho robit' nedopustis, lebo tak budes moct' 
ocakdvat' pozehnanie od Pdna Boha. 167 



J 



f 



3. K tebe obraciam este moju rec, mily syn moj Michal - ty najlepsie vies, co mdme a z milosti Bozej 
dm zvlddneme a pritom aj toje tebe zndme, ze po tvojom nebozkom bratovi Pavelovi zostala sirota 
menom Adam, leboje to tak moje diet'a ako i ty - preto ho tebe zanechdvam a dm nam sdm Pan Boh 
dalzvlddnutie - tretiu dastku a to do toho casu, kymjemu milostivy Pan Boh dopomdze do muzskeho 
veku, ked'sa bude mat' ozenit' da], ana to fa prosfm, moj mily syn, ze by si tej sirote v nicom neukrivdil, 
alepodld toho, ako som ti porudl, zo vsetkeho tretiu dastku vydelil. 

Aj o to t'a prosim, aby si do rukjeho otdnovi a materi nicoho nedal okrem tej kravy, ktoru si k opat- 
rovaniu toho chlapca oddal - td nech im bude za opatrovanie, pretoze musia prdcu vynalozit'na neho, 
pokial'nevyrastie. Ak by ale milostivy Pan Boh inak nalozil - tu sirdtku, ze byzomrel v detstve a do stavu 
muzskeho nedordstol, vtedy z nicoho cokol'vek mas tvoje bude a s nikym sa ti delit'netreba. 

A to este zanechdvam v testamente, ze ked'ten cas bude, ze sa budete mat medzi sebou delii, potom 
za tvoje opatrovanie zo vsetkeho statku dva voly, ktore sa tebe budu pddt'na svoju stranu vezmes a tak 
ostatne na troje rozdelis a tak tretiu dastku jemu verne das a spravodlivo oddds k rukdm. Toto zanechd- 
vam a porucam, aby toto moje porucenstvo nezmenitel'ne, tak ako som porudl, zostalo. 

Caba4.janudra 1749 

vpritomnosti vdzenych a statocnych I'udia notdra 
Meky Jdnosa, Csicsel Paid a Brezovszki Mihdlya. 



1 



i 



Zaznamenanie sirotskeho platu, ktory som dostal na chlapca pozostaleho po Kraskovi Palbvi: 



9.) 



168 



fJt-H A\ 





zlatka - floren 


krajciar 


1)dalsom na kozuchjemu kupeny 


1 


45 


2) dal som za klobukjemu 


- 


27 


3) dal som za cizmy 


- 


54 


4) nohavice za 


1 


3 


5) penazi hotovych som mu dal 


2 


- 


6) penazi hotovych som jej dal 


3 


- 


7) za sTabikar 


- 


9 


8) za donat 


- 


24 


9) za katechizmus 


- 


15 


10) za evanjelium 


- 


17 


1 1) dal som bratovmu chlapcovi 


1 


59 


12) na nohavice 


- 


17 


13) na klobuk 


- 


32 


14) dal som Erzi na d'ule na jarmoku 


3 


30 







>M 



3£g 



Za vydatnej pomoci nitrianskych Kraskovcov, ako aj za 
pomoci Dr. Jana Marka, univerzitneho profesora na do- 
chodku, v osobnom rozhovore s nfm a na zaklade jeho 
knihy Prve slovenske osadnicke rodiny v Kovacici z roku 












1995, ktoru sme od neho dostali do 
daru, vznikol nas ciastocny rodokmen. 
Mai este vel'a otaznikov, co znamenalo, 
ze nam chybalo hodne informacif. Pani 
Anna Hrkova, byvala kovacicka matri- 
karka, umoznila nam dostat' sa k starej 



Faksimile 
Testamentu 
Tomdsa 

Kraszkovszkeho 
zr. 1749 



169 






>\ 



J 






J^Z 



W 




rf ^T- -.- - - - - S 



matrike v Kovacici a tak sa pocet nasich otaznikov zacal 
zmensovaf. 

Dalsiu pomoc sme dostali v zapadoslovenskej Seni- 
ci, nachadzajucej sa v blfzkosti hranfc s Rakuskom a Ces- 
kom. Pri navsteve rodiny Sefcfkovej, u pana farara Juraja 
Sefcfka, seniorasenioratu Myjava ajehomanzelky, dosta- 
li sme fotokopiu knihy Dejiny slovenskeho ev. a. v. cirkev- 
neho zboru v Kovacici od Dr. Jana Caplovica z roku 1 928. 
Tarn sme sa dozvedeli, ze prvy Krasko, ktory r. 1 803 prisiel 
do Kovacice, bol nas prapraotec Adam. Ako novy dos- 
jhovalec s rodinou dostal 36,5 jutra zeme. Jeho povod 
a put' sme vierohodne zistili: Bekesska Caba, Slovensky 
Bardan, Ecka. 
Na tomto mieste chcem pripomenut': dnes senicky farar,ThMgr. Juraj Sefcfk, bol predtym kulpfn- 

skym fararom (Vojvodina), ktory r. 1990 spolu s vtedajsfm lalitskym fararomThMgr. Vladimfrom Lo- 

vasom pochoval mojho otca Martina Krasku. 

Pobytom v Senici a obchodzkou Mohyly Milana Rastislava Stefanika na Bradle, skoncili sme nasu 

cestu po peknom Slovensku. Cestu, ktora sa zacala v Kraskove, romantickej dedinke mojich predkov. 

Domov sme sa vratili plnf zazitkov, bohatsf o mnohe krasy a poznatky, st'astni. Pretoze, a niekde som 

take cosi i precftala: C/'m viae vieme o svojich predkoch, tym viae vieme o nas samych. 



7 







170 



J 




m 



SAGA o rodine kraskovej ( *> )j 



"rf&qj* 



Kraszkovszky Tomas, o ktorom sa podarilo zfskat' najstarsie pfsane udaje (narodeny v roku 1675), 
zalozil svoje druhe manzelstvo v Bekesskej Cabe s Doroteou (narodena v roku 1683, umrela v B. 
Cabe 31. 1. 1749; 66-rocna). Toto manzelstvo zostalo bezdetne. 

V matrikach je evidovane, ze sa v Tomasovom prvom manzelstve narodili styria potomkovia: 
Elena (v roku 1 71 1 - umrela v BC 2. 3. 1 746; 35-rocna), Jan (1712), Michal (1 71 4 - BC 8. 8. 1 757; 43- 
rocny) a Pavel (1 724 - BC 8. 1 . 1 745; 21 -rocny). 

Podl'a matricnych udajov manzelstvo zalozili: 

Tomasova dcera Elena (1 71 1 ) s Tomasom Lukovickym (1711 - 1 766 v BC; 55-rocny); potomko- 
via neboli evidovanf. 

Tomasov syn Michal (1714), vtedy 19-rocny, ozenil sa (BC 1733) s Doroteou Sebianovou (zo- 
mrela pri porode v BC 1 752). 

Narodilo sa im sedem detf: 

Michal I (BC 1736-?), 

Zona (BC 1 739 - 1 781 ; 42-rocna), ktora sa ako 1 4-rocna 1 753. roku vydala za Mateja Farkasa, ich 
deti: Jan (BC 1 754), Dorota (BC 1 757), Michal (BC 1 760), Matej (BC 1 761 ). Zofia sa druhykrat vydala 
1 763. roku za Ondreja Sarvasa, deti z tohto manzelstva: Ondrej I (BC 1 764), Pavel (1 767), Ondrej 
II (BC 1771), Katarma (BC 1 775), 

Jan (BC 1 742 - 1 792; 50-rocny), 

Nona (BC 1 744 - 1 804; 60-rocna), ktora sa 1 6-rocna vydala za Jana Lustika, mali osem detf, 

Michal II (BC 1746-?), 

Pavel (BC 1 751 - 1 775; 24-rocny), 

Dorotea (BC 1 752 a 6-mesacna zomrela). 

Michalova manzelka Dorotea 1752. zomrela. Vdovec Michal sa v B. Cabe 1753. ozenil s vdovou 
Dorotou Zilakovou. Mali tychto potomkov: Juraja (BC 1 754 - 1 761 ; 7-rocny) a Ondreja (BC 1 757 - 
1761;4-rocny). 

Tomasov syn Pavel (1 724) sa 1 8-rocny ozenil (BC 4. 1 . 1 742) s Alzbetou. Narodil sa im syn Adam 
(BC 1 0. 1 2. 1 744 - Kovacica 22. 1.1818; 73-1 -1 2). Po Pavlovej smrti vdova Alzbeta sa v BC 1 5. 4. 1 747 
vydala za Martina Balika. 171 




f I s - 



J 



f 



9. 



172 



Andreas Kraszkovszky, Tomasov brat (1678 - BC 9. 3. 1730; 52-rocny) mal podl'a matricnych I ^ 

udajov synov Andreja (1 699 - BC 6. 1 2. 1 739; 40-rocny) a Jana (1 703 - BC 1 766; 63-rocny). i 

Andrej (1 699) sa ozenil s Dorotou (1 709 - BC 12. 2. 1 741 ; 32-rocna) a ich potomkovia boli: Ma- 
ria, Nona, Andrej I a Andrej II. Synovia zomreli dojedneho roka od narodenia. 

Jan (1703) bol v manzelstve s Doroteou (1701 - BC 1771; 70-rocna). Ich deti: Maria (BC 1731 - 
1 732; 1 -rocna), Pavel (BC 1 1. 1. 1733 - ?), Adam (BC 24. 5. 1 739 - ?), Katarfna (BC 3. 1 0. 1 740 - 1 788; 
48-rocna), Juraj (BC 25. 4. 1 744 - ?; a 1 8. 1 1 . 1 764 sa ozenil s Mariou Babincovou - mali 11 deti) 
a Matej (BC 1 5 9. 1747 -?). 



Potomkovia Pavla Kraszkovszkeho a Alzbety 

Adam Kraszko, narodeny 1 0. 1 2. 1 744, 20-rocny zalozil v Bekesskej Cabe 1 8. 1 1 . 1 764 manzelstvo 
s Elenou Sipkovou (BC 1 747 - 20. 1 0. 1 776; 29-rocna), 1 7-rocnou dcerou Tomasa Sipku. 

V manzelstve sa narodili styri deti: Jan (BC 1 766 - 1 770; 4-rocny), Pavel (BC 1 3. 8. 1 770 - Kov. 1 5. 
12. 1831; 61-4-2), Adam (BC 3. 2. 1773) a Michal (BC 1776). Manzelstvo mali prilezitost'zalozit Pavel 
a Adam. 

Po smrti Eleny Sipkovej (1776) 32-rocny Adam Krasko v BC 3. 6. 1777 zalozil manzelstvo s 25- 
-rocnou Mariou Zomborszkou (nar. v BC 1 752 - Kov. 4. 3. 1 821 ; zila 69 rokov). 

Pocas pobytu v Bekesskej Cabe sa im v roku 1 779 narodili dvojcata Jan a Ondrej, ktorf v torn is- 
tom roku aj umreli. Tu sa narodil aj Ondrej II (BC 1 2. 1 1 . 1 780 - Kov. 27. 4. 1 826; 45-5-1 5). Po prichode 
na Slovensky Bardah sa narodil Samuel (SB 1 8. 9. 1 786 - Kov. 8. 5. 1 845; 58-7-20). 

Manzelstvo mali prNezitost'zalozit' Ondrej a Samuel. 



Potomkovia Adama Kraszku a Eleny Sipkovej 

Pavel Krasko, nar. 1 3. 8. 1 770 bol ako 27-rocny v Ecke sobaseny 26. 2. 1 797 s Mariou, dcerou 
Jana Slobodnika a Anny Strelcovej. V matrikach sa uvadza, ze sa vtomto manzelstve narodilo 10 
potomkov (piati chlapci a pat dievceniec). Tazko je dnes vysvetlit, preco sa po siedmom potomkovi 
ako matka-macocha uvadza Pavlova vdova Maria Zvarova - Veresova. O sobasi Pavla s touto oso- 
bou neexistuju ziadne zaznamy. 



/JtTn 




^ 
yf 



>M 



Meno 


Osada nar. 


Datum nar. 


Osada urn. 


Datum urn. 


Poznamka 


Anna 1 


Ecka 


1799 


Ecka 


1801 


2-0-0 


Anna II 


Ecka 


3. 6.1802 


Kovacica 


21. 7.1807 


5-1-18 


Pavel 1 


Kovacica 


4. 9.1808 


Kovacica 


5. 9.1808 


0-0-1 


Pavel II 


Kovacica 


29. 5.1810 


Kovacica 


30. 5.1810 


0-0-1 


Anna III 


Kovacica 


20. 7.1812 


Kovacica 


29. 7.1812 


0-0-9 


Pavel III 


Kovacica 


14. 8.1813 


Kovacica 


20. 8.1813 


0-0-6 


Maria 


Kovacica 


28. 2.1816 


Kovacica 


18. 6.1832 


16-3-20 


Eva 


Kovacica 


...3.1818 


Kovacica 


22. 6.1818 


0-3-0 


Pavel IV 


Kovacica 


24. 1.1820 


Kovacica 


24. 1.1820 


0-0-0 


Matus 


Kovacica 


19.11.1821 


Kovacica 


19.11.1821 


0-0-0 



■J I s - 



Adam Krasko (3. 2. 1773) mal bezmala 27 rokov, ked'sa 26.1 1. 1799 vEckesobasil s Elenou Stev- 
kovou, dcerou Pavla Stevku a Anny Bielej. Manzelstvo bolo bezdetne. 



Potomkovia Adama Krasku a Marie Zomborszkej 



Ondrej Krasko (1 2. 1 1 . 1 780) sa ako 23-rocny ozenil v Kovacici 15.11.1 803 s Alzbetou Huraviko- 
vou, dcerou Jana Huravika a Katarfny Kovacovej. 

V spomfnanom manzelstve podl'a matricnej evidencie bolo narodenych 9 detf. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Maria 


18. 2.1805 


18. 2.1805 


0-0-0 


Alzbeta 1 


25.10.1807 


3. 1.1808 


0-2-8 


Zuzana 


14.10.1808 


26.12.1842 


34-2-12 


Eval 


5. 3.1811 






Alzbeta II 


10.10.1812 


16. 1.1864 


57-3-6 


Ondrej 


1817 


24.11.1822 


5-....-.... 


Eva II 


1.11.1820 


1.11.1820 


0-0-0 


Anna 


...11.1823 


4. 4.1824 


0-5-... 


Eva III 


17. 3.1824 








173 



J- 



f 



1 



Samuel Krasko (18.9. 1786) mal osemnast'a pol roka, ked'sa 26.2. 1 805 v Kovacici sobasil sosvo- 
jou vrstovnfckou Katarinou Duricovou (Stamora 1 786., umrela v Kovacici 3. 6. 1 849; 63-rocna), dce- 
rou Juraja Duricu a Marie Hamovej. 

V spominanej rodine su evidovanf deviati potomkovia. 



I 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Maria 


29. 9.1807 


26.12.1856 


49-2-27 


Samuel 


2. 3.1811 


1. 2.1831 


19-10-29 


Katarina 


4. 4.1815 


14.12.1889 


74-8-10 


Jan I 


22. 10.1817 


12.12.1822 


5-1-20 


Pavel 


4. 1.1820 


19. 4.1826 


6-3-15 


Eva 


12. 3.1822 






Jan II 


15. 2.1824 


11.10.1892 


68-7-26 


Anna 


16. 7.1826 


27.10.1827 


1-3-11 


Zuzana 


8. 8.1829 


10.12.1906 


77-4-2 



Potomkovia Ondreja Krasku 
a Alzbety Huravikovej 

V matricnej evidencii je zaznacene, ze sa Zuzana Kraskova (14. 10. 1808) vydala za Pavla Gala- 
ta, narodeneho 1807. Ked'34-rocna Zuzana umrela (1842), on saako vdovec28. 1 1. 1847ozenil s38- 
-rocnou vdovou Evou Hrkovou, narodenou 1809. 

Alzbeta Kraskova (10. 10. 1812) zila 57 rokov, tri mesiace a sest'dnf. Nezisteneho dna sa vydala 
za Samuela Hriesika. 

Potomkovia Samuela Krasku 
a Katanny Duricovej 






/JtTn 



174 



Maria Kraskova narodena 29. 9. 1 807, zila 57 rokov. Sobasena bola s Ondrejom Balazom. 

V tejto rodine sa narodili dvaja chlapci. 



J 




UA 



Meno 


Datum narodenia 


Datum limrtia 


Poznamka 


Pavel 


...2.1831 


15.8.1831 


6-mesacny 


Ondrej 


...1833 


24.4.1840 


7-rocny 



Katarina Kraskova (4. 4. 1 81 5) sa dozila hlbokeho veku; zila 74 rokov, 8 mesiacov a 1 dnf. Bola 
osobasena s Martinom Holikom. 

Eva Kraskova (12. 3. 1822) sa vydavala dva raz. Prvy raz sa ako 23-rocna vydala (5. 11. 1844) za 
Stefana Karkusa, druhy raz (14. 5. 1872), bola 50-rocna, ked'sa ako vdova vydala za vdovca Stefa- 
na S vet lika 

Jan Krasko (15. 2. 1824) mal 20 rokov, ked'sa (2. 1 1. 1843) sobasil so svojou rovesnfckou Mariou 
Tomanovou (narodenou v Kovacici 21.4. 1 824, umrela 1 5. 1 1 . 1 897; 73-6-24), dcerou Jana Tomana 
z Luboreca a Katariny Kralikovej. 

V rodine sa narodilo sest' detf - traja chlapci a tri dievcata. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum limrtia 


Poznamka 


Alzbeta I 


9.11.1844 


10.12.1844 


0-1-1 


Jan 


28.10.1845 


30. 6.1934 


88-8-2 


Katarina 


3. 9.1848 


23. 1.1921 


72-4-20 


Alzbeta II 


23.12.1852 


16. 10.1855 


2-9-23 


Pavel 


15.12.1854 


8. 5.1921 


66-4-23 


Adam 


4. 5.1865 


22.12.1899 


34-7-18 



Zuzana Kraskova (8. 8. 1 829) bola 20-rocna, ked'sa 8. 1 1 . 1 849 sobasila so svojfm rovesnfkom Ada- 
mom Korehom (1 829 - 2. 5. 1 904; 75-rocny). 

Narodili sa im tri deti, ktore umreli v utlom veku. 



^S 






>\ 



Meno 


Datum narodenia 


Datum limrtia 


Poznamka 


Jan 


....9.1852 


14. 3.1853 


0-6-0 


Adam 


5. 3. 1854 


1.10.1855 


1-6-26 


Maria 


22.10.1858 


28.10.1858 


0-0-6 






175 



J- 

S ^s. .■■■>'-.. 



f 



Potomkovia Jana Krasku a Marie Tomanovej 



7 



Jan Krasko (28. 10. 1845) bol 20-rocny, ked'sa (7. 11. 1865) sobasil s 18-rocnou Mariou Liptako- 
vou (1 3. 1 . 1 848 - 20. 2. 1 927; 79-1-7), dcerou Michala Liptaka (nar. 5. 1 0. 1 825) a Anny Kralikovej 

(27.7.1827). 

V tomto manzelstve sa narodilo desat' detf. Styria synovia a sest' deer. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Jan 


9. 10.1866 


10.11 


1931 


65-1-1 


Martin I 


29. 4.1869 


25. 9 


1869 


0-4-26 


Martin II 


6. 10.1870 


7.11 


1956 


86-1-1 


Alzbeta 


3. 4.1873 


2.10 


1902 


29-5-29 


Zuzana I 


11. 8.1875 


18.11 


1882 


7-3-7 


Maria 


29. 3.1878 


28. 8 


1939 


61-4-29 


Tomas 


20. 12.1880 


8. 1 


1962 


81-0-12 


Zuzana II 


3. 9.1883 


29. 4 


1965 


81-7-26 


Anna 


1886 


11.10 


1891 


5-...-.... 


Maria 


9. 4.1887 


2.11 


1891 


4-6-23 



Katarina Kraskova (3. 9. 1848) bola 17-rocna, ked'sa toho isteho dna (7. 11. 1865), ked'aj jej brat 
Jan, sobasila s 20-rocnym Janom Jaskom (narodenym v roku 1 845). 

Pavel Krasko (1 5. 1 2. 1 854) sa 21 -rocny 4. 1 1 . 1 875 ozenil s Mariou Cizikovou, (1 857 - 1 0. 2. 1 930; 
zomrela 73-rocna), dcerou Jana Cizika (priezvisko otca sa uvadza aj ako Cicka alebo Cesnak) a Evy 
Paluskovej. 

V kovacickych matrikach je zaevidovane, ze sa v tomto manzelstve narodili styri deti. 



9.) 






176 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Zuzana 


28. 11.1879 


23.12.1955 


76-0-25 


Jan 


23.11.1882 


1. 1.1965 


82-1-8 


Pavel 


1. 2.1885 


7. 2.1885 


0-0-6 


Martin 


2. 7.1887 


29. 4.1919 


31-9-27 



J 




UA 



Adam Krasko (4. 5. 1 865) sa 21 -rocny 25. 1 0. 1 886 sobasil so 1 7-rocnou Zuzanou Cizikovou 
(nar. 1 869 - umrela 1 0. 1 . 1 942; 73-rocna), dcerou Michala Cizika, matka Ferova. 
V manzelstve sa narodili tri dcery. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Maria 


1. 6.1888 


14.7.1960 


72-1-13 


Zuzana 


2. 4.1891 


26.1.1952 


60-9-24 


Anna 


7.11.1893 


14.1.1895 


1-2-7 



■J I s - 



Potomkovia Jana Krasku 
a Marie Liptakovej 

Jan Krasko (9. 10. 1866) bol 21 -rocny, ked'sa 17. 1 1. 1887 sobasil s Evou Cickovou (1869-1934; 
65-rocna), dcerou Martina Cicku a Evy Galikovej. 

V manzelstve sa narodili dievcence. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Katarfna I 


5. 8.1888 


16. 4.1891 


2-8-11 


Anna 


12.11.1892 


11.12.1892 


0-0-29 


Katarfna II 


15.11.1893 


16. 7.1894 


0-8-1 


Maria 


27.12.1895 


25.10.1897 


1-9-28 


Zuzana 


1901 


umrela na Slovensku 









Po smrti Jana (10. 11. 1931) 62-rocna vdova Eva sa 16. 12. 1932 vydala za J u raja Cicku, ktory zo- 
mrel23. 7. 1933. 

Martin Krasko (6. 1 0. 1 870) bol 20-rocny, ked' sa 1 9. 1 1 . 1 890 sobasil so 1 6-rocnou Zuzanou Cic- 
kovou (1 6. 1 2. 1 874 - 27. 4. 1 945; 70-4-1 1 ), dcerou Jana Cicku a Anny Litavskej. 
V tomto manzelstve sa narodili traja chlapci a jedno dievca. 



177 




J 



f 
1 






y.r>: 



178 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Martin 


2. 2.1892 


17.5.1967 


75-3-15 


Jan 


21.12.1898 


31. 1. 1959 


60-1-10 


Zuzana 


6. 1.1905 


24. 7. 1 987 


82-6-18 


Pavel 


6. 6.1909 


Daruvar 25.2.1968 


58-8-19 






Alzbeta Kraskova (3. 4. 1 873) sa 1 9-rocna sobasila s Tomasom Boleracom 15.11.1 892. 
Maria Kraskova (29. 3. 1 878) bola 1 8-rocna, keel' sa 1 9. 1 1 . 1 896 sobasila s Marti no m Galatom. 

Tomas Krasko (20. 1 2. 1 880) mal 1 9 rokov, keel' sa 27. 1 1 . 1 899 sobasil so 1 6-rocnou Evou Miku- 
sovou (1 8. 5. 1 883 - 1 8. 8. 1 966; 83-3-0), dcerou Martina Mikusa (26. 1 0. 1 854) a Zuzany Jonasovej 
(15. 9. 1854-4. 1. 1931; 76-3-19). 

V manzelstve sa narodili traja synovia. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Tomas 


12.5.1902 


12.10.1935 


33-5-0 


Jan 


10.7.1905 


11. 1.1957 


51-6-1 


Martin 


24.9.1910 


Lalif 5.11.1990 


80-1-11 



Zuzana Kraskova (3. 9. 1883) prve manzelstvo zalozila 20-rocna, ked' sa 30. 4. 1903 osobasila 
s Michalom Cemanom (1882 - 23. 1. 1905; 23-rocny), druhe ako mlada vdova 11. 12. 191 1, ked'sa 
vydala za Jana Kotvasa (1880- 5. 3. 1939; 59-rocny), a tretie, ked'sa ako vdova 21. 5. 1940 vydala za 
vdovca Jana Kadanca, nar. 4. 9. 1879. 



Potomkovia Pavla Krasku 
a Marie Cfzikovej 

Zuzana Kraskova (28. 1 1. 1879) sa 15-rocna 27. 12. 1894 sobasila s Martinom Hriesikom (nar. 
27. 7. 1 876 - 1 1 . 4. 1 959; 82-8-1 4). 

Jan Krasko (23. 11. 1882) nezisteneho dna zalozil prve manzelstvo (zostalo bezdetne) so Zuza- 
nou Mikusovou, a druhe, vtedy bol 27-rocny, 16. 11. 1909 so 1 6-rocnou Annou Takacovou (nar. 
23. 3. 1 893 - 1 4. 2. 1 965; 71-10-21), dcerou Juraja Takaca a Anny Petrikovej. 



J 




UA 



V manzelstve sa narodilo sedem detf. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Maria 




.1910 


10.5.1965 


55-0-0 


Anna 


6.11 


1917 


9.1.1981 




Jan 


19.9 


1921 


umrel v Bratislave, SK 




Pavel 




.1924 


umrel v Bratislave, SK 




Juraj 


28.10 


1926 


5.9.1990 


63-10-7 


Katarfna 


6.11 


1928 


23.2.1995 


66-3-17 


Zuzana 


8.9 


1933 


6.3.2004 


70-5-10 



Martin Krasko (2. 7. 1887) sa nezisteneho dna ozenil s Mariou Boleracovou (29. 3. 1891 - 1955; 
64-rocna). 

Vtomto manzelstve sa narodili styri deti. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Zuzana 


...1908 






Pavel 


10.9.1910 


Belehrad 23.9.1982 


72-0-13 


Maria 


...1913 


23.3.1943 


30-...-... 


Martin 


13.9.1919 


3.5.2003 


83-8-20 



■J I s - 



Potomkovia Martina Krasku 
a Zuzany Cickovej 

Martin Krasko (2. 2. 1 892) sa 1 8-rocny 1 0. 1 1 . 1 91 ozenil so 1 7-rocnou Annou Marcekovou 
(1 1 . 6. 1 893 - 22. 3. 1 968; 74-9-1 1 ), dcerou Martina Marceka a Anny Labatovej. 
V manzelstve sa narodili tri deti. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Martin 


19.1.1912 


22.12.1989 


77-11-03 


Vladimir 


19.3.1923 


2. 5.1923 


0-1-13 


Jan 


12.1.1925 


1. 3.2004 


79-1-19 




179 



J- 



f 






/JtTn 



180 



Jan Krasko (21. 12. 1898) sa 23-rocny 28. 11. 1921 ozenil s 21-rocnou Juditou Jonasovou (21.9. K 

1 901 - 6. 1 2. 1 968; 67-2-1 5), dcerou Juraja Jonasa a Marie Cizikovej. j 

V tomto manzelstve sa narodil syn Jan Krasko (24. 3. 1 935 - 5. 1 1 . 2009; 74-7-1 1 ). 

Zuzana Kraskova (6. 1. 1905) sa 17-rocna dna 28. 12. 1921 sobasila s 18-rocnym Janom Svetli- 
kom (1 903 - 6. 1 . 1 990; 87-rocny). 

Pavel Krasko (6. 6. 1909) bol 28-rocny, ked'sa 29. 7. 1937 ozenil s vtedy 27-rocnou Zofiou Zubko- 
vicovou (nar. 11.11.1911- 2004; 93-rocna). 

V tomto manzelstve sa narodil syn Ivan Krasko (Zrenanin, 7. 12. 1940). 



PotomkoviaTomasa Krasku 
a Evy Mikusovej 

Tomas Krasko (12.5. 1902) bol 20-rocny, ked'sa 24. 11. 1921 sobasil so 1 7-rocnou Alzbetou Jo- 
nasovou (9. 1. 1905 - 31. 1. 1984; 79-0-22), dcerou Michala Jonasa a Katariny Kucharikovej. 

V tomto manzelstve sa narodili dvaja synovia. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Tomas 


3. 10.1923 


20.4.1945 


21-6-17 


Martin 


2. 5.1928 


3.1.1999 


70-8-1 



Jan Krasko (1 0. 7. 1 905) sa ako 21 -rocny mladenec sobasil 4. 5. 1 926 s 1 8-rocnou Evou Kizurovou 
(25. 1 . 1 908 - 24. 1 1 . 1 994; 86-9-29), dcerou Antona Kizura a Evy Raspirovej. 
Narodili sa im dve dcery. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Eva 


16.8.1928 


20.7.2007 


78-11-4 


Maria 


6.3.1936 







Martin Krasko (24. 9. 1910) 34-rocny sa v Side 4. 7. 1944 zosobasil s 30-rocnou Elenou Zapleta- 
lovou (Lalit 4. 6. 1 91 4 - 27. 6. 1 991 ; 77-0-23), dcerou Karela Zapletala a Julie Streharskej. 

Narodili sa im tri deti. Marta (Sid 1 0. 1 . 1 946), Milan (Lalit 4. 8. 1 947) a Jan (Erdevik 1 3. 1 1 . 1 950). 



J 



i? 



*M 









Potomkovia Jana Krasku a Army Takacovej 

Maria Kraskova sa narodila v roku 1910a ako 1 9-rocna sa 1 929. roku osobasila so svojfm vrstov- 
nfkom Michalom Bartosom (1910 - 2. 2. 1991; 81-rocny), synom Fera Bartosa a Zuzany Mlynari- 
covej. 

Narodilo sa im pat'detf. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Michal 


1929 


2000 


71-...-... 


Jan 


3.6. 1937 






Pavel 


1939 






Anna 


1940 


1940 


6-mesacna 


Maria 


1946 


2000 


54-...-... 



Anna Kraskova (6. 1 1.1917) sa vydala sa za Jozefa Sokola (17.3. 1914-15.3. 1976; 61-11-28), 
syna Jozefa Sokola a Katariny Babkovej. 

Manzelom sa narodilo pat'detf. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Anna 


26. 9.1942 






Maria 


11. 4. 1 944 






Jan 


15.11.1946 






Katarina 


11. 3.1952 






Zuzana 


7.12.1955 







Jan Krasko (19. 9. 1921) sa 20-rocny 28. 1. 1941 v Padine osobasil s 21-rocnou Zuzanou Dispi- 
terovou (1 3. 1 2. 1 920 - 3. 1 0. 2004; 84-9-20). Manzelia sa pozdejsie rozviedli, Jan sa prest'ahoval do 
Bratislavy, kde aj umrel. 

V manzelstve sa narodili dvaja synovia. 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Jan 


29.1.1942 


Belehrad 26.4.2005 


63-2-27 


Pavel 


28.2.1944 


20.3.1944 


...-...-21 



181 



8* 



^S 






>\ 



J- 



f 



Pavel Krasko (1 924) bol osobaseny so Zuzanou Patakovou. Potom sa, ako aj jeho o tri roky star- 
sf brat Jan, prest'ahoval do Bratislavy, kde aj umrel. 

Juraj Krasko (28. 10. 1926) sa 22-rocny 4. 2. 1948 osobasil so 17-rocnou Katarinou Siskovou 
(8.2. 1931 - 18. 8. 2008; 77-6-1 0),dcerouJanaSisku a KatarinyCickovej. 

V tomto manzelstve sa narodili dvojcata Anna (20. 11.1 948) a Katarina (20. 11.1 948). 

Katarina Kraskova (6. 1 1. 1928) bola 27-rocna, ked'zalozila manzelstvo s 32-rocnym Janom Brt- 
kom (6. 7. 1 923 - 29. 1 1 . 1 977; 54-4-23), synom Jana Brtku a Katarmy Zlochovej. 

Narodil sa im syn Jan (2. 3. 1 956). 



1 



i 



Zuzana Kraskova (8. 9. 1933) ako 18-rocna 18. 11. 1951 vstupila do stavu manzelskeho so svo- 
jfm vrstovnfkom Jurajom Puskarom (25. 7. 1933 - 26. 3. 1985; 51-8-1), synom J u raja Puskara 
a Alzbety. 

V manzelstve sa narodili: Maria (30. 12. 1951) a Zuzana (20. 8. 1958). 






/JtTn 



182 



Potomkovia Martina Krasku 
a Marie Boleracovej 

Zuzana Kraskova (1908) sa vydala za Stefana Hriesika, nar. 1904, syna Stefana Hriesika a Zu- 
zany Haviarovej. 

V tomto manzelstve sa narodili tri dcery: Zuzana (1 928), Maria (1 935) a Alzbeta (9. 7. 1 938). 

Pavel Krasko (10. 9. 1910) bol 19-rocny, ked'sa 5. 11. 1929 osobasil s 15 a polrocnou Katarinou 
Farkasovou (24. 5. 1 91 4 - 1 0. 3. 1 977; 62-9-1 6), dcerou Jozefa Farkasa a Alzbety Bartosovej. 
Manzelom sa narodili 2 deti: 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Katarfna 


10. 11.1931 


31.7.2006 


74-8-21 


Pavel 


9.11.1936 


14.1.2000 


63-2-5 



Martin Krasko (1 3. 9. 191 9) sa ako 1 9-rocny mladenec 29. 1 2. 1 938 osobasil so 1 7-rocnou Zuza- 
nou Farkasovou (16. 12. 1921 -3.4. 2001; 79-3-17), dcerou Martina Farkasa a Zuzany Paraskovej. 

Narodili sa im tri deti. 



J 




UA 



Meno 


Datum narodenia 


Datum umrtia 


Poznamka 


Martin 




...1942 


umrel 6-mesacny 


Zuzana 


9.5.1944 






Anna 


12.8.1946 


2.6.2008 


61-9-20 



■J I s - 



Potomkovia Martina Krasku 
a Anny Marcekovej 

Martin Krasko (1 9. 1 . 1 91 2) sa 26-rocny 1 5. 2. 1 938 ozenil s Evou Ferovou (1 905 - 1 977; 72-roc- 
na). Od nej sa rozviedol a 1967. roku sa ozenil s hodne mladsou Evou Bartosovou (nar. 1945). Obi- 
dve manzelstva boli bezdetne. 

Jan Krasko (12. 1. 1925) bol 20-rocny, ked'sa 27. 12. 1945 ozenil s 22-rocnou Zuzanou Patako- 
vou (22. 6. 1 923 - 27. 5. 2008; 84-1 1 -5), dcerou Pavla Pataka a Alzbety Samporovej. 

Narodili sa im dve dcery: Anna (1 6. 7. 1 946) a Zuzana (7. 4. 1 950). 



Potomkovia Jana Krasku 
a Judity Jonasovej 

Jan Krasko (24. 3. 1935) bol 25-rocny, ked'sa 19. 11. 1960 ozenil so 16-rocnou Mariou Sokolo- 
vou, nar. 11.4. 1944, dcerou Jozefa Sokola (1914) a Anny Kraskovej (1917). 
Narodili sa im dve deti: Maria (26. 2. 1 962) a Jan (1 3. 4. 1 967). 




Potomkovia Pavla Krasku 
a Zofie Zubkovicovej 

Ivan Krasko (7. 12. 1940) sa 32-rocny v Lubl'ane 26. 4. 1972 osobasil s 33-rocnou Marinkou Hu- 
merovou (31.5. 1939 v mestecku Skalce pri Celji - 29. 8. 2008 /Lubl'ana/; 69-2-28), dcerou Jozeho 
Humera a Doroty Moserovej. 

Vtomto manzelstve sa narodili dve dcery: Spela (Lubl'ana 3. 8. 1973) a Katarina (Lubl'ana 13. 9. 
1975). 



183 



J- 



f 



i 



Potomkovia Tomasa Krasku /. 



a Alzbety Jonasovej K 



Martin Krasko (2. 5. 1 928), vtedy 1 8-rocny mladenec, bol sobaseny 6. 1 . 1 947 s 1 9-rocnou Katari- 
nou Hriesikovou (12. 9. 1 927 - 28. 3. 2008; 80-6-1 6), dcerou Jozefa Hriesika a Katariny Bartosovej. 

V manzelstve sa narodil syn Martin (3. 1 0. 1 955 - 22. 1 0. 2009; 54-0-1 9). 



Potomkovia Jana Krasku a Evy Kizurovej 

Eva Kraskova (16. 8. 1928) bola 18-rocna, ked'sa 29. 10. 1946 sobasila s 23-rocnym Janom Len- 
hartom (28. 1. 1924-27. 3. 2000; 76-1-29),synom Stefana Lenharta a Anny Vargovej. 

V tomto manzelstve sa narodili dvaja chlapci: najprv Jan (29. 9. 1947 - 2. 12. 1993; 46-2-3) po- 
tom Stefan (18. 6. 1950). 

Syn Jan Lenhart (29. 9. 1947), dna 29. 1 1. 1969 zalozil manzelstvo sobasom s 1 9-rocnou Nadez- 
dou Kukuljovou (nar. 1 0. 8. 1 950). Z tohto manzelstva pochadzaju dve deti: Jan (1 9. 5. 1 970) a Ste- 
van(2. 9. 1976). 

Syn Stefan Lenhart (18. 6. 1950) bol 22-rocny, ked'sa 30. 12. 1972sobasils 18-rocnou Katarinou 
Hriesikovou (1 9. 5. 1 955). V tomto manzelstve sa narodili dve deti. Katarina (1 3. 4. 1 973) a Vladimir 
(21.4.1978). 

Maria Kraskova (6. 3. 1936) mala 17 rokov, ked'(8. 1. 1953)zalozila manzelstvo s 18-rocnym Mar- 
tinomCickom (9. 11. 1934- 14. 10. 2008; 73-11-5), synom Martina Cicku a Zuzany Hriesikovej. 

V tomto manzelstve je narodena dcera Maria Cickova (26. 7. 1953). 



Potomkovia Martina Krasku a Eleny Zapletalovej 

Marta Kraskova (Sid 10. 1. 1946) bola 23-rocna, ked'sa vo Frakfurte/M 24. 12. 1969 sobasila s 25-roc- 
nym Petrom Biondicom (Vinica, RCH, 25. 1. 1944), synom Ivana Biondica a Ljubice Pavlakovicovej. 

Marta Kraskova (48-rocna) vo Frankfurte/M 30. 8. 1994 zalozila svoje druhe manzelstvo s 54-roc- 
nym Herbertom Merklem (nar. vo Frankfurte/M 25. 10. 1939), synom Eduarda Merkleho a Anny 
184 Kremerovej. 



1 



/J 






?,AZZ 




m 



^ 



>j 



Do tejto rodiny patrf aj syn Egon Merkle (predtym Egon Biondic), narodeny v Nemecku, vo Frank- / jl 

furte/M 24.5.1970. 'j 

Milan Krasko (Lalif, 4. 8. 1 947) bol 32-rocny, ked'sa v Beocine 1 4. 4. 1 979 ozenil s 31 -rocnou Veri- 
cou Ostoicovou (Beocin 6. 6. 1 948), dcerou Petra Ostoica a Ljubice Svircevicovej. 

Ich potomkovia su: Jelena Kraskova (Belehrad 28. 4. 1980) a Vladimir Krasko (Odzaci 11.4. 
1986). 

Jan Krasko (Erdevfk 13.11.1 950) mal 25 rokov, ked' v Novom Sade 25. 1 . 1 976 uzavrel manzelstvo 
s 27-rocnou Natasou Maletinovou (nar. vZrenanine 17. 9. 1948), dcerou Vitomira Maletina a Per- 
sidy Karanjcovej. 

V tomto manzelstve sa narodil syn Mirko Krasko v Novom Sade (1 8. 8. 1 976). 



Potomkovia Jana Krasku 
a Zuzany Dispiterovej 

Jan Krasko (29. 1. 1942), vtedy 30-rocny, sa 24. 8. 1972 v Padine osobasil s Evou Bflekovou, nar. 
6. 2. 1 948 v Padine, dcerou Pavla Bileka a Evy Kotvasovej. 

V manzelstve je narodeny syn Jan Krasko (Pancevo 1 3. 2. 1 973). 



Potomkovia Juraja Krasku 
a Katariny Siskovej 

Anna Kraskova (20. 11.1 948) sa ako 20-rocna dievka 30. 1 1 . 1 968 vydala za 24-rocneho Stanisla- 
va Struharika, nar. 8. 1 2. 1 944, syna Jozefa Struharika a Olgy Veresovej. 

V tomto manzelstve sa narodili dve deti. 

Syn Ladislav (Novy Sad 8. 6. 1 970), ktory sa 25. 4. 2009 v Bratislave osobasil s Nadou Ocokoljico- 
vou, nar. 28. 1 . 1 974 v Belehrade. V Belehrade sa im 9. 1 2. 2009 narodila dcera Ana. 
Dcera Olja sa narodila v Belehrade 22. 2. 1 976. 

Katarina Kraskova (20. 1 1. 1948), vtedy 21-rocna, 12. 7. 1969 zalozila manzelstvo s 26-rocnym 
) Jurajom Hriesikom, nar. 30. 1 1 . 1 943, synom Fera Hriesika a Evy Mikusovej. 185 

k A 

J J * s. j ■ _ ^v: >^" _/ f Ji ^ xj 



f 



i 



186 



Vtomto manzelstve sa narodili: l ■* 

Syn Fedor (Novy Sad 28. 7. 1972), ktory je v manzelstve so Snezanou Ivanovicovou, nar. 16. 7. 
1 971 . Ich syn je Vidak-Hugo (1 7. 2. 2005). 

Dcera Maja sa narodila v Novom Sade dna 7. 1 2. 1 978. 



Potomkovia Pavla Krasku 
a Katariny Farkasovej 

Katarina Kraskova (10. 11. 1931) sa 21-rocna 28. 6. 1952 osobasila s 23-rocnym Ljubomirom 
Stojkovim (1 . 4. 1 929 - 1.8. 2007; 78-4-0). 

Manzelom sa narodili dve deti: 

Zelmira (28. 6. 1954), 

Branislav (9. 3. 1960), ktory sa ako 25-rocny, mladenec 29. 6. 1985 ozenil s 26-rocnou Mirjanou 
Pavicovou (4. 6. 1 959). Ich deti su: Irena (5. 1 . 1 986) a Stevan (1 2. 1 . 1 989). 

Pavel Krasko (9. 1 1 . 1 936), vtedy 22-rocny sa 1 8. 1 1 . 1 958 osobasil s 1 8-rocnou Annou Babinco- 
vou (1 0. 5. 1 940 - 28. 1 . 1 986; 45-8-1 8), dcerou Jana Babinca a Evy Ferovej. 

Narodili sa im styri deti: Anna I (1 8. 9. 1 959 - 4. 4. 1 960; 0-6-16), Anna II (25. 1 . 1 961 ) a dvojcata Ka- 
tarina (1 9. 5. 1 965) a Pavel (1 9. 5. 1 965). 



Potomkovia Martina Krasku 
a Zuzany Farkasovej 

Zuzana Kraskova (9. 5. 1 944) sa 1 9-rocna 1 . 5. 1 963 osobasila s 23-rocnym Janom Cickom (5. 1 0. 
1 940 - 1 5. 1 2. 1 999; 59-2-10), synom Jana Cicku a Evy Marcekovej. 

V manzelstve sa narodili dvaja synovia: 

Jan (23. 1 . 1 965) sa ako 23-rocny mladenec 2. 7. 1 988 osobasil s Annou Siskovou, nar. 29. 4. 1 969. 
Ich synovia: Jan (4. 3. 1 989) a Jaroslav (24. 9. 1 994). 

Pavel (23. 9. 1978) sa ako 25-rocny ozenil s 26-rocnou Annou Cizikovou, nar. 13. 10. 1977. Maju 
syna Pavla (1 . 2. 2004) a dceru Jaroslavu (4. 9. 2006). 



/JtTn 




rf [/ ^ f* m 

i / Potomkovia Jana Krasku a Zuzany Patakovej / > 



Potomkovia Jana Krasku a Zuzany Patakovej 

Anna Kraskova (1 6. 7. 1 946) sa 26-rocna 5. 9. 1 972 osobasila s 28-rocnym Istvanom Raczom, nar. 
13. 7. 1944 v Debeljaci, synom Istvana Racza a Estery Fejesovej. 

Do tohto manzelstva patria dve deti: Tatjana Mitrovicova (Pancevo 4. 11. 1967) a 1st van Racz 

(Belehrad8. 10. 1973). 

Zuzana Kraskova (7. 4. 1 950), vtedy 30-rocna, sa 25. 4. 1 980 vydala za 27-rocneho Martina Baj- 
zu, nar. 7. 2. 1953. 

V manzelstve sa narodili dve deti: Martin (Pancevo, 1 6. 1 2. 1 980) a Anna (Pancevo 7. 3. 1 984). An- 
nin syn je Ladislav, nar. 21. 6. 2006. 

Potomkovia Jana Krasku a Marie Sokolovej 

Maria Kraskova (26. 2. 1962) sa 25-rocna 21. 11. 1987 vydala za 23-rocneho Zlatka Pavicevica, 
nar. 23. 1 1. 1964, syna Slobodana Pavicevica a Evy Babincovej. 

V manzelstve sa narodili deti: Nemanja (Belehrad 8. 5. 1 988) a Igor (Belehrad 22. 4. 1 998). 

Jan Krasko (13. 4. 1967) sa 27-rocny 8. 10. 1994 osobasil s 22-rocnou Vesnou Labatovou, naro- 
denou 5. 12. 1972, dcerou Martina Labata a Marie Petrakovej. 

Narodili sa im deti: Maja (Pancevo 8. 3. 1998) a Ivan (Pancevo 25. 9. 2002). 

Potomkovia Ivana Krasku a Marinky Humerovej 

Spela Kraskova (Lubl'ana 3. 8. 1 973) sa 33-rocna 1 4. 1 0. 2006 sobasila s 36-rocnym Jurem Gerbe- 
com, narodenym 6. 2. 1 970 v Lubl'ane. 

V tomto manzelstve sa narodili dve deti: Manca (Lubl'ana 25. 1. 2007) a Tina (Lubl'ana 11.6. 
2008). 

Katarina Kraskova (Lubl'ana 13. 9. 1975) je v manzelstve s Urbanom Stebljajom, narodenym 
1.1. 1978v Lubl'ane. 

Narodil sa im syn Lovro (Lubl'ana 1 0. 8. 2008). 1 87 

JfJ 4 v ^\_ ^v: T^t _/« Ji^.^ 



f 



i 






> If 



Potomkovia Martina Krasku a Katariny Hriesikovej / 

Martin Krasko (3. 10. 1955) ako 22-rocny mladenec uzavrel v Padine 4. 6. 1977 manzelstvo s 18- 
-rocnou Annou Bacurovou (Padina 1. 6. 1959), dcerou Michala Bacura a Anny Petrovicovej. 

Maju dve dcery: Annu (Pancevo 31. 12. 1977) a Katarinu (Pancevo 21. 6. 1984). 



Potomkovia Milana Krasku a Verice Ostoicovej 

Jelena Kraskova (Belehrad 28. 4. 1 980) sa 21 -rocna v Odzakoch 11.8. 2001 vydala za 26-rocneho 
Roberta Komaromiho (Malsch, Nemecko 7. 1 2. 1 975), syna Duru Komaromiho a Elviry Gali. 

Vtomto manzelstve sa narodili dve deti: Daniel (Novy Sad 30. 11. 2001) a Ervin (v Novom Sade 
5.3.2007). 

Potomkovia Jana Krasku a Natase Maletinovej 

Mirko Krasko (Novy Sad 1 8. 8. 1 976) bol 27-rocny, ked'sa v Novom Sade 4. 1 0. 2003 sobasil so svo- 
jou vrstovnfckou Aleksandrou Mitovovou (nar. v Novom Sade 24. 7. 1976), jej rodicia su PetarMi- 
tov a Mara Marjanovicova. 

Narodili sa im dvaja synovia: Aleksa (Novy Sad 22. 6. 2005) a Ognjen (Novy Sad 21. 9. 2007). 



Potomkovia Jana Krasku a Evy Bilekovej 

Jan Krasko (Pancevo 13. 2. 1973) bol 23-rocny, ked'sa 24. 8. 1996. v Padine osobasil s 24-rocnou 
Katarinou Brachnovou (Pancevo 26. 7. 1972), dcerou Jana Brachnu a Katariny Pokorackej. 

Maju dvoch synov: Jana (Belehrad 30. 1 0. 1 996) a Daniela (Belehrad 8. 3. 2008). 



Potomkovia Pavla Krasku a Anny Babincovej 

Anna Kraskova (25. 1. 1961) bola 22-rocna, ked'sa 5. 11. 1983 osobasila s 23-rocnym Pavlom 
Markom (12. 12. 1960), synom Pavla Marku a Zuzany Lenhartovej. 

188 Narodili sa im dve deti: syn Ivan (Pancevo 16. 9. 1984) a dcera Iveta (Pancevo 31.8. 1992). 



£ 



/J 






-fMZ 





m 



^ 



>j 



Katarina Kraskova (19. 5. 1965) sa 18-rocna 21. 5. 1983 vydala za 31-rocneho Adama Suchane- ( ^ 

ka (1.12. 1952), syna Martina Suchaneka a Zuzany Veharskej. 

Manzelom sa narodili styri deti: Katarfna (Pancevo 23. 5. 1984), Jan (Pancevo 10. 5. 1985), Jaro- 
slav (Pancevo 28. 3. 1990) a Zlatko (Pancevo 2. 4. 1995). 

Pavel Krasko (19. 5. 1965) bol 26-rocny, ked'sa 21. 9. 1991 osobasil s 19-rocnou Zuzanou Jasko- 
vou (7. 8. 1 972), dcerou Pavla Jasku a Zuzany Takacovej. 

Vtomto manzelstve sa narodil syn Vladimir (Pancevo 9. 6. 1993) a dcera Vieroslava (Pancevo 10. 
9.1997). 



Potomkovia Martina Krasku a Anny Bacurovej 

Anna Kraskova (3 1 . 1 2. 1 977) bola 1 9-rocna, ked'sa 31 . 8. 1 996 vydala za 23-rocneho Michala Du- 
dasa (5. 1. 1973), syna Michala Dudasa a Zuzany Veharskej. 

V tomto manzelstve sa narodil syn Denis (Belehrad 21.5. 1 998). 



Katarina Kraskova (21 . 6. 1 984) sa 23-rocna 7. 7. 2007 osobasila s 25-rocnym Janom Lenhartom, 
narodenym 22. 12. 1982, synom Jana Lenharta a Zuzany Jonasovej. 



******************* 

*Povazujem za svoju povinnost' vyslovit' vd'aku pani Anke Hrkovej, kovacickej matrikarke na do- 
chodku, za jej nezistnu pomoc a trpezlivost' pri zist'ovanf najdolezitejsfch udajov (narodenie, umrtie, 
sobas) pre vsetkych kovacickych Kraskovcov a clenov ich rodfn. 

Osobitnou vd'akou som zaviazana kovacickemu rodakovi Dr. Janovi Markovi, profesorovi Novo- 
sadskej univerzity na dochodku, za jeho rady, odporucania a pomoc pri zarad'ovani a genealogickom 
spracuvanf udajov o Kraskovcoch. 

Svoju uprimnu vd'aku vyjadrujem i manzelskemu paru, inzinierom Katarfne a Pavlovi Kraskovcom 
z Nitry, ktorf mi poskytli vzacny genealogicky material o d'alekych predkoch Kraskovcov, ktory pred- 
tym objavili v cabianskej matrike. 



189 



J 









Moja uprimna vd'aka patrf i vojlovickemu fararovi,ThMgr. Martinovi Bajzovi, ktory vzacnymi udaj- i 

mi prispel k spresnovaniu udajov o mojich predkoch, a teda i ku konecnej podobe rodokmena Kras- 
kovcov. 



Poznamka 

Nas rodokmen tymto nie je zaokruhleny, pretoze nateraz sa nam nepodarilo hodnoverne zistit' 
niektore podstatne udaje o vsetkych jeho prfslusnfkoch. 




190 M?i*<&W%S?&. 




1 







Svetlusa Hlavacova 

bAsnicko-nitrianske korelAcie 
kraskovcov 



*M 







Ked'sa prfpravy knihy o ucitelbch Elene a Martinovi Kraskovcoch zintenzfvnili, v inter- 
netovej komunikacii so zostavovatel'kou knihy, Martou Merkleovou, ich dcerou, som 
medzi prvymi dostala i jej prfspevok Hl'adanie korehov na Slovensku. Hned'mi na zaklade 
textu vpadla do oka jej vytrvalost' a systematickost', lebo sa podujala do knihy zaradit' aj 
vlastny prieskum svojho povodu. Zaznelo mi to akosi silne kraskovsky. Preco? 

Nuz zaujfmava mi bola uz samotna zhoda mien - pseudonymickeho mena basnika 
Ivana Krasku a dievcenskeho priezviska Marty Merkleovej, teda Kraskovej. Oboch ako- 
si spojilo aj Kraskovo, dedinka na Slovensku, z ktorej pochadzaju Martini predkovia.Tato 
dedinka je ktomu ned'aleko Lukovfst, rodneho kraja basnika Krasku. I tohto vyznamne- 
ho slovenskeho basnika symbolizmu dedinka Kraskovo kedysi silne ovplyvnila. Zvlast'jej 
kostolik- stredoveka architektonicka pamiatka, a potom aj stredoveky povod talianskej 
kolonie Kraskova. 

Autorka sa v knihe, a zvlast v stati, v ktorej opisuje rodnu obec svojich predkov - Kraskovo, v nad- 
senf pokusne prejavuje i basnicky. V rovnomennej versovacke Kraskovo sa zapozera do davnych das, 
ked'jej predkovia opustili Kraskovo, usadili sa v Bekescsabe a potom sa este raz presunuli juznejsie, 
do Kovacice. 

Merkleova hromadiactoponyma (Kraskovo, Bekescaba, Kovacica,Vojvodina, Panonia)jemne, ne- 
priamo a nevedomky vlastne naraza na Kraskove verse z basne Otcova rol'a. Z jej versovnfckych do- 
zvukov cftit' podliehanie smutku ci nostalgii predkov, podobne ako to prejavovali aj symbolisti, kto- 
rych tieztryznil pocit pesimizmu a odsudenia. Spolocne pozadie Merkleovej (Kraskovej) vjej basni 
Kraskovo a Ivana Krasku v Ofcwe/ro/Zrezonuje i spolocnou - socialnou tematikou. Socialna nerov- 
nost totiz i Martinych predkov hnala, aby kolonizovali najprv malo zal'udnene a neskor aj kraje Dolnej 
zeme, kym basnik Krasko podobne postupuje, poddanstvo spaja s postavenfm slovenskeho naroda. 

V takejto frecitej symbolike rodnej zeme k zahadnej zhode mien autorky narodenej Kraskovej 
s basnikom Kraskom, pribudlo este jedno obdivuhodne ohnivo. Tiez kraskovske, hoci tentoraz uz 
menej basnicke, skor vsak genealogicke. 




191 



i 



f 
1 






yi^gV^^^c^^C^^Yarnf 




Zdena 

Ocovayovd, 

starostka obce 

Kraskovo, 

ktord mala 

sfastie drzaf 

celu zdlezitosf 

v hrsti a spojif 

nitrianskych 

a frankfurtskych 

roddkov - 

Kraskovcov 



Nitrania 

Katarina a Pavol 

Kraskovci 

s Martou 

Merkleovou 

pri svojej prvej 

stretdvke roku 

2008 v Nitre na 

Slovensku 



192 



Ked'totiz Marta Merkleova s manzelom Herbertom v auguste roku 2008 podnik- 
la cestu na Slovensko za svojimi korenmi do obce Kraskovo, ani netusila, ake zaujfma- 
ve a sl'ubne (akurat vprospech jej uzspomenutej misie) stretnutiejutam ocakava. Po- 
mohla im v torn prave starostka obce Kraskovo, pani Zdena Ocovayova, ktora Merkle- 
ovcov zaroven zoznamila s okolfm tejto obce. 

Ako k tomu doslo? Ked' sa totiz v stanoveny den na Obecnom urade u starostky 
Merkleovci objavili, ohromila ich slovami: „Predstavte si, pred asi hodinou z nicoho za- 
zvonil telefon, a isty pan, Pavol Krasko z Nitry, tiez hlddd svoje korene. Povedala som mu, 
ze si u nds este nikdy nikto korene nehladal a teraz zrazu dvaja; tuna su hostia z Nemecka, 
ktorisi taktiez hladaju korene a o asipolhodinku prfdu na urad. Slubila som, ze mu potom 
\ zatelefonujeme..." 

Nasledovalo bleskove telefonicke zoznamenie sa dvoch potomkov rodiny Kraskov- 
cov -Marty a jej noveho nitrianskeho rodaka Pavla Krasku, ktory akobytelepaticky pre- 

citol a v pravej chvfli vytocil cfslo Obecneho uradu v Kraskove... Nuz a tak sa Merkleovci na svojej spia- 

tocnej ceste zastavili i u svojich novoobjavenych rodakov - inzinierskeho paru Katarfny a Pavla Kras- 
kovcov v Nitre. Vymenili si poznat- 

ky a udaje, ku ktorym sa dopracovali, 

a dohodli sa o d'alsej spolupraci a naj- 

ma cieli - spolocnu vec dotiahnut do 

konca a objavit vsetky povodne vetvy 

svojho rodokmena. Dnes to uz maju 

nastopercent overene, ze Marta a Pa- 
vol maju spolocneho prapraotca To- 

masa Kraszkovszkeho (vtedy sa pf- 

sal aj ako Kraskovsky, Kraskoviech, 

Kraszko..., ale ide o to iste priezvisko). 
Novoobjavena rodinna vazba me- 

dzi nitrianskymi Kraskovcami a frank- 

furtskymi Merkleovcami nadobudla 

navyse aj blfzky a priatel'sky raz. Zro- 

dili sa medzi nimi i cule internetove 

korespondencne styky. Prebrali sme 

z nich casti, v ktorych si vymienali 

udaje o svojom spolocnom povode... 



7 






E-mail pisu Merkleovci... 

Mill roddci, Katka a Pavol! 

E-mail, ktory sme Vdm pred niekolkymi dhami poslali, ste istotne dostali. V dnesnom Vdm zasielame 
Kraskove deti, narodene od sameho zaciatku prisfahovania Slovdkov do Kovacice. Fotky z ndsho pobytu 
na Slovensku su hotove. Aj nasa spolocndje vel'mi peknd; radi by sme Vdm ju poslali, ale nemdme Vasu 
adresu. Texty pfsane po latinsky, ktoreste nam poslali e-mailom, sme ukdzali nasim zndmym. Pokusia sa 
aspoh jednu ciastku prelozifdo nemciny aja ich potom prelozfm do slovenciny... (...) 

Pozdravujeme Mas, Marta a Herbert 



Betreff : Re: Kraskove deti... 
Datum: 06. oct 2008, 20:34 

Dobry vecer, 

vel'mi pekne Vdm ddkujemeza informdcie o narodenych defoch v Kovacici, vel'mi rids topotesilo. Takto 
sme zas o krocik blizsie k poskladaniu rodokmeha... Chceli by sme Mas poprosif, aby ste zistili informdcie 
o prvych zomretych KRASKOVCOCH v Kovacici, lebo tarn su pre nds dolezite udaje. Zaujimali by nds: mend 
zomretych prislych do Kovacice zBekescaby, a aksa ddzistit', kedy zomreli av akom veku (kolko rokovsa do- 
zili, lebo tieto udaje sa zvyknu uvddzat'v matrikdch zomretych). Ak by sme mail tieto udaje, vedeli by sme si 
poskladat', kto bolirodicia tych sobdsenych I'udi, ktorych ste nam poslali a takisto bysmesivedelidoplnifich 
rodicov v nasom rodokmeni... Vprilohe Vdm posielame testament, napisany 4. janudra 1749vBekescabe 
nasim a mozno aj Tvojim prapredkom Tomdsom Kraskovskym. Poprosili sme historika o pomoc pri ci- 
tani (preklade) tohto testamentu. Ked'ho budeme mat', tak Vdm ho posleme. V tomto zdvete sa spomi- 
na Adamko, ktory je vnukom Tomdsa a v case pisania zdvetu mal 4 roky. Tento Adamko sa neskor ozenil 
a mal tiez syna Adamka a v Bekescabe sme zatial nenasli v matrike zomretych ziadneho Adama... Tak si 
myslfme, ze mozno odisiel do Kovacice a preto by sme potrebovali udaje o prvych Kraskovych zomretych 
v Kovacici. Bolo by dobre vyziadat'aspoh do roku 1850 - 60. 

Srdecne Vds zdravia Kraskovci 



m 



^ 



'] 



193 

J 






f 



i 



Po case este jeden mail od Merkleovcov... / j. 

I 

M/7d /Caf/co a m/7y Pai/o/, 

hned'Vdm chcem odpovedat'na Vase maily, ktorym sme sa vel'mi potesili a za ktore sa Vdm poddku- 
vame. Testament ndsho (verfm, ze spolocneho) praotca Tomdsa v origindli a prekladeje vec, ktord obo- 
hatikazdu Kraskovu dusu. Vtedajsie ndhlddy na zivot a smrt', ako aj vzt'ah k Bohu, boli celkom inaksie ako 
dnes, boli prirodzenejsie a pre mha vlastne krajsie. Ak dovolite, tento testament by som rada prevzala do 
„mojho romdnu", vlastne do knihy o rodine Martina a Eleny Kraskovcov. 

Zmluvy o predaji domu Michala a Juraja K. su taktiez vel'mi zaujimave. Ajza to Vdm velkd vddka. Ako 
keby ste cftali moje myslienky. Zaujima Vds to iste, co i mha: kedy zomrel Samuel K. (otec Jdna, narodene- 
ho 15. 2. 1824) a ci on bolsyn alebo vnuk toho chyrecneho Adama, ktory ako prvy Krasko prisiel do Kova- 
cice. Ci ten Adam nieje mozno Adamko z „ndsho" testamentu? 

O vsetkom torn sa dozviem, ale rada by som vedela, dokedy Vdmje to potrebne? Kraskove deti narode- 
ne v Kovacicipo rok 1845 som dostala od pan! Hrkovej, kovacickej matrikdrky vo vysluzbe. Osobne sa ne- 
pozndme, ale ona mi to, ako zndma nasej roddcky Lenhartovej, rada spravila. Povedala mi, ze ked'prfde- 
me do Kovacice, ze nds odvedie do matriky, aby sme videli tie stare knihy. Bob to asipred troma tyzdha- 
mi a teraz by mi bob trochu neprijemne zaseju zat'azovaf. 

Ja najneskorsie na jar pojdem do Vojvodiny na ddlsi dohovor o Kraskovej knihe, tak navstivim aj pani Hr- 
kovu. Staci Vdm to najar? Pred asi desiatimi dhami sme Vdm poslali lists nasou spolocnou fotkou z Nitry. . . 

Srdecne Vds pozdravujeme - Marta a Herbert 



Betreff : Re: Pozdrav z Ffm 
Datum: 1 7. Oct 2008 1 0:37 

Dobry den, 

ddkujeme Vdm za e-mail. Zial', fotky sme zatial' nedostali. Samozrejme, nds potesf, ak moze- 
me prispiet' nejakym materidlom do rodinnej knihy. To znamend, ze tento testament mozes prevziat', 
pripadne ine materidly, ktore sa hodia do knihy... 

Priamo z Kovacice sme si objednah jednu knihu, v ktorej by mail byt'popisane dejiny evenjelickeho cir- 
kevnehozboru v Kovacici, ocakdvame, ze aj tarn budu nejake zaujimave informdcie, ktore obohatia nase 
1 94 bddanie o rodine Kraskovcov. 



A 



/J 






-TJtZL 




Momentdlne mdme dosf materidlov, ktore budeme studovaf a zarad'ovaf pocas zimy, takze ddtumy 
zomrelych, ktore by sme potrebovaliz Kovacice, nam postacia aj najar. Dakujeme za ochotu ich zohnaf. 
Ked'pridu fotografie, ozveme sa. 

Srdecne Vds zdravia Kraskovci 



>M 






BASNIK IVAN KRASKO 



Pri prflezitosti pfsania tejto knihy do srdca sa mi okrem zivej pamati na mojich mi- 
lych rodicova vsetkych mojich pribuznych Kraskovcovhlbokovrezal doduseestejeden 
Krasko. Jeden z najvacsfch slovenskych basnikov, ktory zije v nepretrzitej ucte nasho na- 
roda po uplynutf viae ako pol storocia. 

V srdci hrdo nosfm svoje rodne priezvisko. Vd'aka korehom mojich davnych predkov, 
povodiacich z Kraskova ned'aleko Lukovfst', rodiska basnika Ivana Krasku, som este vac- 
smi spata s jeho menom a dielom, ktoremu muza Erato bola naporudzi: vybasnil bas- 
ne svojske jeho citlivej dusi, srdcu, hlboko spaty so svojfm narodom a oddany svojej zi- 
votnej druzke. 



Zivotopis basnika 
Ivana Krasku 



Vlastnym menom Jan Botto narodil sa v dedinke Lukovistia r. 1876. Ludovu skolu skoncil doma 
v rokoch 1882 - 1887. Navstevoval mad'arske gymnazium v Rimavskej Sobote v rokoch 1887 - 1892, 
sukromne studium u Michala Bodickeho, Potok, v rokoch 1 889 - 1 890, nemecke gymnazium v Sibiu 
(Rumunsko) v rokoch 1892 - 1894, rumunske gymnazium v Brasove (Rumunsko), kde zmaturoval 
v rokoch 1 894 - 1 896, chemicke inzinierstvo v Ceskom vysokom ucenf technickom v Prahe v rokoch 
1900- 1905, ked'sa stal inzinierom a doktoratztechniky zfskal r. 1925. 

V ulohe chemickeho inziniera pracoval v cukrovare Klobuky pri Slanom a bol i veducim chemickej 
tovarne Slane. Ked'bola utvorena Ceskoslovenska republika, bol poslancom Docasneho narodneho 
zhromazdenia. Pozdejsie bol statnym uradnfkom. Roku 1938 odisiel do dochodku. V 1946. roku bol 
vyhlaseny za narodneho umelca. Posledne roky spolu so svojou manzelkou travil v Piest'anoch. Zo- 
mrel v Bratislave r. 1958 a pochovany bol v rodnej dedinke Lukovistia. 




Bdsniklvan 
Krasko 



195 




f 



i 



196 









Basnicke vyplody / 

Ivan Krasko vo svoje ranej tvorbe nadvazoval na Hviezdoslavovu poeziu. Svoje basnicke prvotiny 
na zaciatku 20. storocia podpisoval pseudonymom Janko Cigan. To preto, ze v Lukovistiach, v jeho 
rodisku, zil iba jeden etnicky Cigan, a hral na husliach. Po torn, kto sa skryva za tym menom, patral 
basnik FrantisekVotruba a roku 1906 zistil, ze ide oJana Bottu. 

Dna 7. februara 1906 Ivan Krasko napfsal list Svetozarovi Hurbanovi... 

Slovutny pane, 

Vds vzdcny list som dostal dues. Privolili ste byfkrstnym otcom mojich piesni, nuz Vds prosfm, aby ste 
ma aj pokrstili prihodnym menom. Pseudonym chcem mat'radsej nez vlastne meno. 

Tesfm sa zvldsf na to, ze piesne vyjdu s Vasfm prologom, za co som Vdm, slovutny pane, obzvldsf 
povddcny. 

V ucte Vdm oddany 

Jan Botto 



Hurban vyhovel jeho ziadosti. Pseudonym mu dal podl'a dedinky Kraskovo, ktora sa nachadza 
blizko jeho rodnej dedinky Lukovistia. 

Uz vzrelom veku svoju umelecku cinnost'zacal basnickou zbierkou Noxetsolitudo (Noc a samo- 
ta) r. 1 909, ktora vyvolala vel'ky ohlas v slovenskej verejnosti a v kritike. Boli to basne, v ktorych, ako i 
v zbierke Janka Jesenskeho Verse z r. 1 905, doslo k vyraznemu odklonu od ustalenej poezie. 

Basnik Krasko na rozdiel od inych basnikov starsej generacie vyjadroval svoj vzt'ah k skutocnemu 
zivotu vlastnou osobnost'ou. Silne prezfval rozlicne prfrodnejavy {Topole, Zmrdka sa...). 

Dominantnou myslienkou v jeho prvej basnickej zbierke boli lubostne city a zazitky {Aminka, Uz 
je pozde, Plachy). 

Po druhej basnickej zbierke Verse z r. 1912 basnik uzavrel svoju tvorbu. Na rozdiel od prvej zbier- 
ky, v druhej je Krasko realnejsf a ma objektfvnejsf vzt'ah k svetu. V bashach Otcova rold, Banfci Krasko 
reagoval na socialne a narodne otazky. 

Ivan Krasko je zakladatelbm modernej slovenskej lyriky a predstavitelbm slovenskej moderny 
a slovenskeho symbolizmu a takisto vyznamnym basnikom europskeho symbolizmu. 

Kraskove basne boli prelozene do anglickeho, nemeckeho, pol'skeho, mad'arskeho, ukrajinskeho 
a bulharskeho jazyka, a v inych jazykoch bol zastupeny v rozlicnych antologiach. 



/JtTn 




\~jM~S 








V 






J .r 

"% 


Ivan Krasko 


pradedov este, 




Vesper dominicae 


matnosa lisnu 
vprfpozdnom svetle - - 


1 




Tarn niekde v dialke 


Posledny na list 






v ciernavych hordch 


diva sa, diva, 






dedinka biela 


- tarn naznacene 






tulisa kzemi 


je t'azkou rukou: 






pokojnd, tichd. 


„Pdn Bun pozehnal 






V nej staroddvne 


nam syna, kteryz..."- 






vdzneho vzhlddu 


az dobre oci 






domy si cusia. 


slzami skropia 






Ztych vjednom iste 


zazltle listy... 






ustarostend 


Vsak stard kniha, 






maticka moja 


co rozplakala, 






samotnd sedi 


maticku moju 






pri starom stole. 


utisizase: 






Kostnatou rukou 


uz spieva mdkkym, 






podpiera celo 


tenuskym hlasom: 






vrdskami zryte 


„Den nedelnise 






- starosti tiene 


skondvd, chvdlmez..." 






vzdy sedia na horn: 


-- Asumrakpadd 






taksomhovfdal 


vzdyvdcsi,hustsi 






od mala svojho-- 


v izbietku malu - 






Tranoscius ma 


- - A pokoj sadne 






pootvoreny 


pomaly, tisko 






- mosadzne sponky, 


na sivu hlavu 






hladene hmatom 


maticky mojej. 




i 






197 

i 


&* 






-k, 








■>-* ^r. /^ii^ 




UA 



Dr. Jan Marko 

KOVACICAN UCITEL MARTIN KRASKO 







^»Kr 



Vkovacickej rodine Tomasa Krasku (1880) a Evy Mikusovej (1883) zalozenej sobasom iu^V^-^^-^^S. 
(1899) narodili sa traja synovia - Tomas (1902), Jan (1905) a Martin (1910). g 

Rodinny majetok nebol vel'ky, ale dostatocny pre dobreho pol'nohospodara a jeho ro- 
dinu. Inymi slovami, rodinny majetok bol urceny najstarsiemu synovi -Tomasovi. 

Aby sa vyhla drobeniu majetku, rodina sa rozhodla mladsieho syna usmernit na re- 
meslo. Ktore? Krajarske. Jan sa krajcfrskemu remeslu aj vyucil. Bol dobrym a uctievanym 
krajcirskym majstrom. 

Syn Martin bol ako diet'a cintl'avy, chorl'avy a rodina sa obavala, ze bude nachylny su- 
chotam. Rozhodla sa poslat' ho do skol. Ale, ako pfse Dr. Jan Caplovic: „Studovafd'aleko 
od rodiska, to bolo i drahe i take zvldstne, ze sa na to odhodlal len mdloktory rodic spome- 
dzi rolhfkov a malych remeselnikov." Kraskova rodina sa vsak odhodlala a Martin sa stal 
ucitelbm. 

Autor tychto riadkov nemal prilezitost osobne sa spoznat s pana ucitelbm pre veko- 
vy rozdiel. Ked' moji rodicia r. 1 936 kupili Tomanov dom v Hviezdoslavovej ulici, dostali sme sa do su- 
sedstva s Kraskovou rodinou. Kraskov (Cabenov) dom bol na rohu, na krizovatke ulfc Dr. Jana Bulfka 
a Hviezdoslavovej. Bol to dom murovany z tehal, mal tri okna, ktore hl'adeli na ulicu Dr. Jana Bulfka. 
Mai hospodarsky dvor a velku zahradu, vlastne ovocny sad. 

My, susedia, sme vedeli, ze pan ucitel'je zamestnany a ze posobf v Side, lebo mu zdravotne zod- 
povedaju podmienky Fruskej hory. Cez prazdniny chodieval domov do rodnej Kovacice. Pokojne ich 
travil v chladku rodinneho ovocneho sadu a tak sa branil pred letnou paTavou, horucavami a kova- 
cickym prachom. 

Neskor, ked'som uz ako stredoskolak chodieval k jeho bratovi - majstrovi Janovi, krajcfrovi, ten 
mi ukazoval nemecko-srbskochorvatsky slovnfk (Deutsch Serbokroatisches Worterbuch) a nemecku 
cftanku (Lesebuch) - knihy, na ktorych bol azbukou podpfsany ako stredoskolak jeho vlastny brat - 
Martin Krasko. Bol na to hrdy. 

Mne tento obraz utkvel v pamati a rad si nan spomfnam. 




201 



J 






m 



WO' 



Stefan Smisek h 

MARTIN KRASKO " 

VSESTRANNY VZDELANEC A PEDAGOG 










Pana ucitel'a Martina Krasku moji rovesnfci a ja sme poznali od prveho rocnfka zaklad- 
nej skoly v Laliti bez ohl'adu na to, ze prednasali viacero vyucovacfch predmetov i vo 
vyssfch rocnfkoch: hodobnu vychovu, technicke vzdelanie, vytvarnu vychovu a krasopis. 
Zhodou okolnostf zastupovali vsetkych ucitelbv, bez ohl'adu na vyucovacf predmet. 

V prvom, druhom a stvrtom rocnfku ma ucili ich manzelka, pani ucitelka Elenka Kras- 
kova. Pocas tychto troch rokov sa niekolkokrat stalo, ze nasa ucitelka sli na seminar. Boli 
sme zvedavi, ozaj, kto ich len bude zastupovat? 

Tesne pred zaciatkom prvej hodiny sme sa to dozvedeli a hlasnym zvolanfm HURAl 
i suhlasili. Zastupovali ich manzel, pan ucitel'Krasko, ktory spracovali vsetky naplanova- 
ne vyucovacie jednotky a pritom na kazdej hodine sa nam usla i nejaka poviedka, pribeh 
zo zivota o torn alebo onom, prfpadne o nest'astf, v ktorom sa deti mozu ocitnut. Este aj 
dnes sa pamatam na ponaucenia z poviedok, o ktorych nam hovorili. 
Ich umelecke sklony, nachylnost k umeniu, sme postrehli na hodinach vytvarnej vychovy. Pama- 
tam sa, ako sme na tabuli vo velkej ucebni, kde predpoludnfm mavali hodiny kreslenia s inymi ziakmi, 
videli razopravdu umelecky namal'ovanu krajinku. My, ktorfsmevtej ucebni mali vyucovanie poobe- 
de, sme sa na obraz pozerali s udivom a potom sme si ho odkreslbvali do svojich kreslienok. 

Vtret'om rocniku sme sli na vyletdo Belehradu. Pretaku d'aleku cestu nas pan ucitel'dokladne pri- 
pravili. Na tabuli nam radom popfsali vsetky mesta ci zeleznicne stanice, cez ktore mame prejst. 

Do vlaku sme mali nastupit v Odzakoch. Ten bude uhahat do Noveho Sadu, Cortanoviec, Besky 
a potom vbehne do tunelu. Vsetci sme sa zhacili, strach nas opantal, ako to v torn tuneli len bude?! 

Ucitel' Krasko boli vynikajucim pedagogom. Ziakov do skolskeho choru brali od piateho rocnfka. 
Skusali vsetkych, kazdy ziak musel spievat pred triedou, oni pozorne pocuvali a podl'a toho, ako sa im 
hlas pozdaval, rozhodli, ci v chore moze spievat alebo nie. 

V chore sme spievali dvojhlasne. Pre mha to bolo nieco uplne nove a zvlastne, to, ze sa jedna pie- 
sen spieva na dva hlasy, ale nas pan ucitel' nas to vedeli naucit. Dobre nacvicenf, ucinkovali sme na 
vyznamnych oslavach v osade, na Den povstania, Den bojovnfka, Den republiky, pri skladanf pionier- 
202 skej prfsahy pri vstupe do Zvazu pionierov a na den exdmenu - najvacsej oslavy na konci skolskeho 



/JtTn 





m 




^ 



>j 



roka. Spievali sme najcastejsie I'udove piesne, ako i tie, ktore v tych casoch boli aktualne. Dirigoval ( ^ 

ziak, ktory vysku tonu kazdej piesne udaval intonacnou pfst'alkou. 

Hudobnemu vzdelavaniu ziakov boli nas pan ucitel' skutocne oddany, vsetkych nas chceli uviest' 
do sveta tajov tohto umenia. Dali nam naprfklad i takuto ulohu, a kazdy ju pritom musel splnit': 
z domu sme si mali priniest' dosku dlhu tak asi 1 meter a siroku 20 cm. Na kazdej z tychto dosak roz- 
planovali a nakreslili biele a cierne klavesy, na ktorych sme„hrali" napisane noty: c, d, e, f... 

Kto prejavil vacsf zaujem o hudbu a mal predpoklady cize zmysel, vol'u a bol usilovny, toho pan 
ucitel'Krasko vsetko toto, aj este viae, ucili zdarma. 

Cely zivot banujem, ze som tuto moznost, ktora sa nam tak stedro nukala, nevedel vyuzif. 

Na hudobnej vychove sme piesne nacvicovali tak, ze cela trieda spievala a pan ucitel' nas spreva- 
dzali na husliach. Mnohe piesne, ktore som sa vtedy naucil, este aj dnes viem zaspievat. 

Pan ucitel' Krasko kazodenne mali pri sebe noviny Politika, ktore doma precftali a niektore veci 
z nich nam potom rozpravali, vysvetlbvali. Bolo to v siestom alebo v siedmom rocnfku, ked'sme sa na 
zaklade spravy uverejnenej v tychto novinach slovom a kresbou dopodrobna dozvedeli, akojadrova 
ponorka Nautilus prave precestovala Severny pol, pravdaze pod vodou, presnejsie pod I'adom. Pan 
ucitel' nam vysvetlili aj to, ako sa tu„spravala" kompasova ihla. Zaujimava vec! 

Uz v strednej skole som pochopil, rozmysl'ajuc o svojich byvalych ucitel'och na zakladnej skole, ze 
pan ucitel'Krasko boli skutocne dobrym ucitel'om. Prisiel som k tomu zaveru vtedy, ked'som si uve- 
domil, ake vedomosti som si priniesol do tejto skoly a kto sa o to najvacsmi zasluzil. Casto som o torn 
uvazoval a najprv som nevedel prist na to, preco prave oni. Preto, ze seba ako cloveka v ucitel'skom 
povolanf maximalne realizovali, im praca v skole nikdy nezunovala, povazovali seba za osobu, kto- 
ra stale ma ucit, vychovavat, stale rozsirovat svoje vedomosti a prenasat ich na inych. Robili to dobre 
a pritom spontanne, I'ahko, ako ktorykol'vek iny clovek, dobre sa vyznajuci vo svojom remesle. I oni sa 
svojmu povolaniu venovali celou svojou bytost'ou. Roky pracovali s rovnakym odusevnenfm a svedo- 
mite, ako keby stale boli na zaciatku. Boli piny elanu, kreativity, zodpovednosti. 

Mienku o panu ucitel'ovi som si doplnil, ked'mi mama raz po navrate z nedel'nych sluzieb poveda- 
la, ze kantora na bohosluzbach v kostole toho dha zastupovali - pan ucitel' Krasko. 

V torn case hrali i na organe! Aj z tohto vidno, aka vsestranna osobnost to bola. A sucasne clanky 
s nabozenskou tematikou uverejhovali v Evanjelickom hlasniku, co tiez svedci o bohatstve ich duse, 
ich charaktere a smelosti. 

Moja sestra, Zuzana MihaTova rodena Smisekova, zijuca v Odzakoch pfse:„Mne vtedy este na sest- 
rocnej zakladnej skole vo vyssfch roenfkoch vsetky predmety prednasali iba dvaja ucitelia: pani uci- 
tel'ka AnnaValentova a pan ucitel'Krasko, ktory boli autoritou medziziakmi. Snazilisa naucit'nas vset- 
kemu, nie iba tomu, co je napfsane v ucebniciach, ale i to, co nas ocakava v zivote. Este i dnes sa mi 
zda, ze pocujem ich pokyny a ponaucenia, ktore nas mali varovat pred vselijakym nest'astim." 203 



J- 



f 



9. 






Maria Cickova /) 



N 



O MOJICH KRASKOVCOCH \ 



I a mojho stryka a strynku, ucitelbv v Srieme a Backe, si s laskou a uctou spomfnam. My sme ich 

I volali tak po nassky, ci po kovacicky: stryka - baci a strynu - andika. 

Dobre sa pamatam, ze bad a andika pocas letnych prazdnin chodievali do Kovacice k svojim rodi- 
com na navstevu. Bol to dovod, aby sa cela nasa rodina Kraskovcovzoskupila u starych rodicov, kde 
sme sa vsetci srdecne vftali. 

Po kazdom ich odchode z Kovacice sme boli bohatsi o mnohe ponaucenia a vedomosti. Mnohe 
ich rady i dodnes pouzfvame. 

Baci Martin a andika Elenka nam vzdy rozpravali zaujfmave prfhody zo zivota, ktore boli lakave tak 
pre nas dospelych, ako i pre nase deti. A na nase deti nikdy nezabudali, zaujfmali sa o to, ako sa kto- 
remu dari v skole, aky prospech dosahuju, o co sa najviac zaujfmaju, a to len preto, ze mali siroke ob- 
zory a vedeli, ze vo vzdelanijezachrana kazdehojednotlivca. 

Roku 1948 som bola cintl'ave dvanast'rocne dievca. Baci a andika mojim rodicom radili a sucasne 
navrhli, aby ma odviezli k nim do Erdevfku, na trochu dlhsiu navstevu, aby som sa nadychala cerstve- 
ho fruskohorskeho vzduchu. 

Tarn som zazila krasne chvfle. Byvali sukromne. Majitelka domu, starenka, mali vnucku, s ktorou 
sme spolu zabavali rocneho Milanka. 

Kym andika boli v skole, s bacim sme sli na prechadzku po dedine, ukazali mi, kde je posta, kde 
ambulancia a pod. 

Potom sme sli do lesa, ktory je blizo, na jedno poriadne zavolanie. Ked' sme sa na ceste pristavili 
a obzreli sa, videli sme tri erdevfcke kostolne veze, vycnievajuce k nebu. 

Trochu vl'avo bol krasny pohl'ad na Bingul'u. Dodnes mi utkveli v pamati cervene bingul'ske stre- 
chy, obnovene po vojne. 

V lese nam baci stale hovorili, aby sme si vsfmali rozne chrobaky, lesne bylinky a stromy. 

S andikou to bolo inak. S nimi som chodievala do skoly, do triedy, v ktorej ucili svojich ziakov. Vy- 
ucovanie vtedy este trvalo, mha otec pred koncom skolskeho roka totiz vypytal zo skoly vcasie, aby 
204 som bola dlhsie na zotavovani v Erdevfku. 



1 



/J 






■fhZL 





m 



^ 



>j 



Raz vecer prislo k nam akesi dievca - malo nedostatocnu znamku z poctov. Videla som, ze latku / jl 

nerozumie, vysvetlila somjej sposob vypocitovania konkretnych prfkladov. Pochopila. 

Raz sme sli i na faru na navstevu tamojsieho pana farara. A v nedel'u som bola so svojimi priatel'- 
kami i v kostole. 

Pamatam sa i na to, ako som s andikou sla do Luby, ktora je tak asi 6 km vzdialena od Erdevfka 
a nachadza sa 220 m nad morom. Navstfvili sme tarn I'udf, u ktorych andika byvali, kym tarn boli uci- 
tel'kou. Sli sme ta peso. Po srdecnom zvftanf a pohostenf, a po rozhovore, ktory nijako aby sa skon- 
cil, nas do Erdevfka odviezli starky na sedliackom voze po hrbol'atej a kl'ukatej ceste az pred dom, kde 
andika a bad byvali. 

Po mojom trojtyzdnovom pobyte v Erdeviku sme odcestovali do Lalite k andikinej mame. Martus- 
ka tarn uz dlhsf cas bola. U nich som zostala d'alsie dva tyzdne. Andika a ja sme sa starali o deti a po- 
mahali mamike v zahrade. 

Moja navsteva u baciho a andiky sa skoncila spolocnym odchodom do Kovacice. Tak sa skoncili i 
moje dovtedy najkrajsie a najzaujfmavejsie prazdniny, pine peknych zazitkov. 

Menujem sa Maria Cickova, rodena Kraskova. Som dcera Jana, stredneho brata nasho bdcina Mar- 
tina. Narodena som roku 1 936 v Kovacici, kde i teraz zijem so svojou rodinou. 



!&7^$$%y^.. 205 



J 








206 



Michal Macko 

SPOMIENKY NA MANZELSKY PAR 
UCITELOV KRASKOVCOV 

"V 

Zavse si rad zaspomfnam na svoje prve skolske dni a na pani ucitelku Kraskovu. Vtedy 
sme do skoly chodili este s tabulkou a griflfkom. Spomfnam si, ako mi ako I'avakovi 
t'azko padlo rysovat' pravou rukou rovne ciary na tabul'ku tak, aby boli bezchybne a jed- 
nako vzdialene jedna od druhej. 

Neskorsie, ked'som odrastol a odisiel na murarske remeslo, bol som rad, ze som mo- 
hol pracovat' i pravou rukou, ked'sa mi lava unavila. 

K pani ucitelke som chodil aj do druheho a stvrteho rocnika. Vo vynimocnych situa- 
ciach ich zastupovali pan ucitel'. Vsetkych tesili take situacie, lebo sme na ich hodinach 
okrem ucenia mali prflezitost' pocut' i mnohe zaujfmave poviedky a prfbehy. 

Ale aj pozdejsie, vo vyssfch rocnfkoch, pan ucitel' vedeli vyuzit hoci len cast svojej ho- 
diny na to, aby nas odviedli do sveta rozpravok. 

Akykol'vek bol v ucebni krika vrava, ked'pan ucitel's usmevom na tvari vosli, popoze- 
rali po nas, zavladla tichost, ze sa i mucha mohla pocut. 
Neviem, ci som vtedy bol ziakom stvrteho alebo piateho rocnfka, ked'pan ucitel' navrhli, zeziakov 
budu ucit na husliach. Slo im o nase hudobne vzdelanie a boli ochotny obetovat aj svoj vol'ny cas, len 
aby ziakov niecomu naucili. Tieto hodiny ziaci mali zdarma. 

Mne vypozicali svoje husle, na ktorych som doma mal cvicit a potom, raz v tyzdni, som siel k nim 
do domu, aby poculi vysledky mojho ucenia. 

Moju vol'u ucit sa hrat a zdokonalit sa v tejto oblasti udrziavali a podporovali tak, ze mi obcas zahra- 
linejakuznamu piesen. Milosom bol prekvapeny, ked'mizahra I iZdhradoc/cuspan/'/u. Piesen velebikra- 
su prirody. Na moje velke potesenie sa nachadza i v krestanskom spevniku Piesne sionske. Tento spev- 
nik sme mali doma. Mama, ktora krasne spievali, vedeli bezmala vsetky piesne ztohto spevnika. Po cele 
dni si spievali a prave vd'aka tomu som tuto piesen poznal i z obsahovej, ale i z melodickej strany. 

Pan ucitel'mi pri jednej prflezitosti vyrozpravali, ako za svojho posobenia v Srieme chodili do Spol- 
ku modreho krfza (krestanske zoskupenie I'udf proti pozfvaniu alkoholu, blfzke evanjelickej cirkvi). 
Ako zamestnanec v statnej sluzbe mali v torn case zakazane verejne vyznavat nabozenstvo. Podrobi- 
li sa tomuto zakazu, ale svojfm presvedcenfm zostali veriacim krestanom. 



7 



i 



J 





m 



^ 



>j 



Mne bol znamy i tento spolok, lebo i moji rodicia chodievali don. A pretoze tato cirkev nebola ( ^ 

statom uznana, pripojila sa k Baptistickej cirkvi. Od malicka som bol vychovavany v nabozenskom 
duchu. 

Vedomie, ze mam ucitel'a, ktory ma take iste nabozenske presvedcenie ako moji rodicia a ja, mi 
v torn case vela znamenalo. Davalo mi vzpruhu a odvahu vytrvat' vo svojich nahl'adoch a spravat' sa 
podl'a nich. Toto tajomstvo o mojom ucitelbvi a ich nabozenskom presvedcenf som rad nechal iba 
pre seba. 

Neskorsie ma pan ucitel' ucili hrat' na harmoniu. Pretoze sme doma nemali tento hudobny nastroj, 
podl'a ich pokynov som si na dosku nakreslil klaviaturu a tak som sa ucil preberat prstami, cvicil ako 
keby som na harmoniu skutocne„hral" podl'a not a„chytal" akordy. 

Pana ucitel'a som navstivil po mnohych rokoch. Bolo to v case, ked'som pracoval v Nemecku, v Dui- 
sburgu, a oni boli vtedy uz na dochodku. Hovorili mi, ze cftia vnutornu potrebu spolupracovat s eva- 
njelickou cirkvou. Okrem ineho su literarne cinny. Pfsu do Evanjelickeho hlasnika (SEAVC v Juhosla- 
vii). Bolo jasne, ze ich to vypfha radost'ou, ze konecne bez prekazok mozu robit to, co si zelaju a verej- 
ne vyznavat svoje krest'anske presvedcenie. 



207 

J 






f 



Adam Rago 

PORTRET MARTINA KRASKU: 
ZASLUZENE UZNANIE 



7 



■<r£s<fy$.^i^ 




m: 



Martin Krasko 

vzborovni 

lalitskej skoly 




208 



Iedzi styrmi menami obcanov Odzackej obce, ktorym je na 
slavnostnom zasadnutf Obecneho zhromazdenia udelena Ok- 
tobrova cena, nachadza sa i meno Martina Krasku, ucitel'a z Lalite. 
Z tej prflezitosti sme navstfvili nositel'a Oktobrovej ceny a uprimne sa 
porozpravali o jeho viae ako 35-rocnej uspesnej pedagogickej a spo- 
locenskej aktivite. Zastihli sme ho v ucebni ako na hodine hudobnej 
vychovy s huslami v rukach nacvicuje svojich ziakovtemperamentne 
piesne. Martin Krasko svojfm zjavom posobi pomerne svieze i napriek 
tomu, ze prekrocil sest'desiatku a spfha podmienky pre penzionova- 
nie. So svojou manzelkou, taktiez osvetovou pracovnfckou, pracuje 
na Zakladnej skole Nestora Zucneho v Laliti uz plnych dvadsat' rokov. 
Krasko je kovacicky rodak. Pochadza z rol'nfckej rodiny. Po zakon- 
cenf ucitel'skej skoly vo Vrsci posobil ako ucitel'v Selenci, Side (plnych 
14 rokov) a vErdevfku. Od roku 1951 dodnes pracuje v Laliti. 

V kazdej z tychto osad Martin Krasko zanechal kus svojej uzitoc- 
nej pedagogickej a verejnej spolocenskej prace. Pocas svojho poso- 
benia v Side a Erdevfku nepretrzite vykonaval funkciu tajomnfka Miestneho vyboru Matice sloven- 
skej. I napriek tomu, ze pracoval v skole s 80 ziakmi, vacsinu svojho vol'neho casu venoval pozdviho- 
vaniu slovenskej mladeze a slovenskeho I'udu. S nadsenfm nam rozpraval o obsahu a metodach pra- 
ce v torn case. 

- Najvacsiu pozornosf sme venovali propagovaniu slovenskych knih, prednaskovej cin- 
nosti, nacvicovaniu divadiel a poriadaniu kulturno-zabavnych programov. Snazili sme sa dlhe 
zimne dedinske vecery vyplnif vychovno-vzdelavacim posobenim, uplathovaf pritom zvlast- 
ne metody striedania zabavnych hier a vaznej prace, pocnuc od nacvicovania piesni po ucenie 
pravopisnych pravidiel. 

V odovodnem Oktobrovej ceny sao jeho cinnosti hovorftakto:„Krasko Martin, ucitel',znamyje ako 
aktivny spolocensko-politicky pracovnfk. Uz ako mlady ucitel'zapojil sa do prace Matice slovenskej, 



J 





m 



^ 



>j 



dosahujuc pozoruhodne vysledky na poli hudobneho vzdelavania mladeze a skolskych detf, osveto- / jl 

vej cinnosti v dedinskom prostredf. Organizoval kurzy, usporaduval prednasky, rezfroval divadelne 
hry s pozoruhodnym uspechom." 

Pocas NOB-a sa aktfvne zapojil do odboja. Podporoval organizovanie zbierania financnych 
prostriedkov, odevu a stravy pre sriemskych partizanov. 

Po oslobodenf sudruh Krasko s este vacsfm zapalom pokracuje vo svojej vychovno-vzdelavacej 
a spolocensko-politickej aktivite v Laliti. Dlho rokov bol tajomnfkom SKOS-u Stefanika, jeden zo za- 
kladatel'ov a dlhorocnych tajomnfkov STV Partizan, clenom vedenia spolocensko-politickych orga- 
nizacif, clenom druzstevnej rady a inych organov spolocenskeho samospravovania. Takouto svojou 
pracou zfskal si autoritu i vsirsom okolf a uctu obcanovLalite. Uz 12 rokovje vcele Komisie pre pro- 
fesionalnu orientaciu v zakladnej skole a za dosiahnute vysledky v tejto praci mu udelili diplom. 

Martina Krasku okrasTuju i sl'achetne vlastnosti cloveka, kolegu a otca troch detf, ktore pripravil do 
zivota. Vzdy bol ochotny pomoct, poradit a konstruktfvne vplyvat na mladsfch kolegov v ucitel'skom 
kolektive, ktorf spolu s nfm zdiel'aju radost za udelenu Oktobrovu cenu, ktora je zvyraznenim naozaj 
zasluzeneho uznania za 35-rocnu obetavu pracu. 

V sukromnom zivote je Martin Krasko uctivy, svedomity, dobroprajny, jednoduchy a skromny clo- 
vek. Ked'nam ukazoval vkladnu knizku, s 1.000 dinarovym vkladom, ktoru dostal s Oktobrovou ce- 
nou, jeho manzelka poznamenala, ze im je to prva vkladna knizka, lebo ju doteraz, kym skolili tri deti, 
nepotrebovali. 

Rozlucili sme sa s Martinom Kraskom, zelajuc mu i v buducnosti mnoho uspechu v zivote a praci. 

Hlas I'udu c. 44,31. oktobra 7 970 



^<$$%S3&.- 209 I 



J 






f 



Jarmila Virovcova 

MOJI SUSEDOVCI KRASKOVCI 







M 




210 



ala som pat' ci sest' rokov, ked' sa do nasej ulice, oproti nasmu domu, dost'ahovali 
novf susedovci Kraskovci: pan ucitel' Martin, pani ucitelka Elena s dcerkou Martou, 
synom Milanom a starou mamou Supekovou. 

Po case sme sa Marta a ja stali nerozlucitel'nymi priatelkami. Kazdy den sme sa spolu 
hravali. Ked' som raz bola u nich, pani ucitelka prave piekli kolace. Dali aj nam trochu ces- 
ta - ucili nas, ako cesto treba rozvalkat a povykrajovane kolaciky ukladat na plech. Upe- 
cene kolaciky som si odniesla domov. Bola som vel'mi hrda na seba, ze som upiekla kola- 
ce, plna seba, dolezita. Hned'som sa aj mame pochvalila, ako som sa prave naucila piect 
kolace. A i chutili mi, ani neviem povedat ako. Boli to vari moje najlepsie kolace. Na tie 
krasne chvfle si este i dnes spomfnam. 

A i na toto: bola som u Kraskov, pravdepodobne som ta prisla za Martou a tarn pani 
ucitelka stopkaju ponozky. V I'avej ruke drzia dreveny hrib, na ktorom je natiahnuta dera- 
va ponozka, a pravou rukou robia pomocou nite jemnucku mriezku, ktora dieru pomaly 
zatvara. A robia to tak dobre, ze sa takmer ani nevidi, ze este predchvil'ou na torn mieste zivala diera. 
Mne sa zdalo, ze je to vel'mi t'azko robit, ze sa to nemoze kazdy ani naucit. Ale pani ucitelka to ro- 
bili I'ahko, ako i vsetko ostatne. Obdivovala som ich sikovnost. Vsimli si, s akym zaujmom sa na tu ich 
robotu dfvam, nuz sa ma opytali:„Jarmilka, ty by si tiez chcela vediet stopkat ponozky?" -„Pravdaze 
by som chcela," - odpovedala som. 

Okamzite mi zacali vysvetl'ovat a ukazovat, ako sa to robi. Vedeli, ze tato praca je pre male dievca 
narocna, ale vycitili, ze ma to skutocne zaujima a ze ich snaha nebude marna. A mali pravdu. Ocarena 
ich sikovnost'ou a vysledkom stopkania, tym malym pravidelnym stvorcekom takej istej farby ako po- 
nozka na mieste niekdajsej diery, som priam tuzila naucit sa tomu tiez. Pozorne som sledovala, sustre- 
dila sa na vysvetlenia, na kazdy pohyb rukou a - hura, naucila som sa stopkat. Dodnes som na to hrda. 
Inak po druhej svetovej vojne bolo stopkanie dost'zauzfvane.To, co sa mi zdalo skoro nemoznym, 
bolo zrazu zaujfmave a pekne, a veru i uzitocne. Este aj dnes, hoci mam po sest'desiatke, rada stop- 
kam. Pritom sa v myslienkach vraciam do tych cias a spomfnam si na pani ucitelku Kraskovu a na ten- 
to ich neobycajny a vzacny dar, ktory som od nich dostala. 












211 



m 



^ 



>j 



Moja priatelka mala brata, ja som bola sama. Sama ako prst. Myslela som si: preco aj ja nemam / jl 

brata alebo sestru? Neskorsie sa u nas narodili este dve moje sestry a u Kraskov jeden syn. Vsetci vsak j 

boli malf a v nasej hre sa nijako nemohli zucastnit. Len sa vecne... No jednako sme ich mali radi. 

Nam dvom sa zdalo, ataksmesa hadam ajcftili, zesme uzvelke, dospele. Nepresiel ani jeden den, 
aby sme neboli spolu, hrali sme sa a tak sme si dobre rozumeli, ze sa nam zdalo, ze by sme jedna bez 
druhej ani nemohli. 

Nuz ale, ako to v detskom veku byva, prisla i ta chvfl'a, ked' sme sa pohadali. Ta moja dobra a mila 
priatel'ka bola zrazu nemozna. Neviem, kde vzala, ale v ruke drzala zihl'avu a vysibala ma hou po no- 
hach. Mha to strasne palilo! Dala som sa do velkeho placu, slzy mi len tak tiekli dolu tvarou. Utekala 
som domov a vyzalovala sa starej mame. Vypocula ma, povedala, ze to, co Marta urobila, nebolo pek- 
ne, ale ze prejde. Potom odisla do Kraskov vidiet, co sa to vlastne stalo a ja som sa, este stale sa hne- 
vajuc na Martu, dala opat' do usedaveho placu. 

O kratky cas sa stara mama vratila a ja som prestala nariekat. Vysvetlila mi, ze sa my dve musfme 
pomerit' a zase byt priatelky ako doteraz. Potom sa ma opytala, ci ma este bolf. Nebolelo, preslo, a uz 
som zase bola vesela ako vzdy. 

Ved'deti su ako letne pocasie. Po burke zasvieti slniecko a tak to bolo i s nami. Uz na druhy den 
sme boli, ako aj dovtedy, najlepsie priatelky! Keby sme sa jedna na druhu hnevali, s kym by sme sa 
potom hrali? 

Kym sa Kraskovci z Erdevfka neodst'ahovali, Marta a ja sme mali este vela peknych zazitkov. 



J 



f 



Michal Zapka 

ZAZITKY Z PRVEJ TRIEDY 







b; 




212 



olo to zaciatkom septembra roku 1953. Pre mna to boli zvlastne a vyznamne dni, 
lebo som sa coskoro mal stat'ziakom! 

Moji kamarati, vtedy uz druhaci alebo tretiaci, ktorf to, co mna este len cakalo, uz mali 
za sebou, zavse mi davali vselijake rady. Do skoly sa musf chodit umyty a pekne oblece- 
ny! Tak sa to patrf na poriadneho ziaka. Bol som z toho mrzuty, lebo som cele leto naj- 
radsej behal bosy. 

Prislo vsak aj to zvlastne a dlhoocakavane: prvy skolsky den a stretnutie s pani ucitel'- 
kou. Boli to zena pevna, usmiata, so sirokou tvarou, s velkymi okuliarmi a v reci rezka.Tak 
som videl pani ucitelku Elenu Kraskovu. 

Hovorili peknou spisovnou slovencinou. Bolo to pre mna nieco nove a nezname, lebo 
u nas v Laliti sme hovorili po nassky - cize tak, ako rozpravaju lalitskf Slovaci. 

Pani ucitelka Kraskova mali priam rodicovsky vzt'ah k svojim ziakom, ako dobra mat- 
ka k svojim det'om.Vedeliziakovpotesit'a povzbudit, alejednakotaki pokarhat- najma 
nas samopasnfkov. Predsa vsak nikdy na nas nekricali, hoci sme si to casto zasluzili... 

Ba veru bolo i tak, ze nas nezbednych sarvancov vyvolali k tabuli a potom nam vycftali nase ne- 
zbedne kusky, a to znamenalo, ze nemame t'ahat dievcence za vrkoce alebo jeden druhemu zotierat 
ulohy napfsane na tabul'kach (bridlicova tabulka a taktiez bridlicovy griflfk, ktorym sa vtedy v skolach 
pfsalo). Potom sme sa s pocitom hanby usilovali vyhybat sa takymto nezbedam. 

Pocas skolskeho roka nasa pani ucitelka sposobom priliehavym nasmu veku nam obcas pripomf- 
nali, ze ulohou skoly a ich osobnou ziadost'ou je z nas prvakov spravit dobrych ziakov, z ktorych sa raz 
stand statocnf remeselnfci alebo uradnfci. Tieto slova sa vryli do nasej pamati a boli smernicou v na- 
som d'alsom zivote. 

Pani ucitelka nielenze nas naucili tie elementarne veci ako je citat, pisat, ratat, ale sa o nas starali 
ako dobra matka o svoje deti, ktora chce z nich vychovat am lepsfch I'udi. 

Teraz, ked'uz davno zijem v nemeckom Malterdingene, rad si spominam na tie davne easy so ze- 
lanfm, aby aj moje vnucata mali taku ucitelku, ako som ju mal ja na zaciatku mojho ziackeho zivota. 
Spomfnam si na tieto zazitky az do dnesnych dnf. 





UA 



Michal Rybar 

JEDNA ZO SPOMIENOK NA 
RODINU KRASKOVU 






I 



i^E^^T^^p^T^i 




Pana ucitel'a Martina Krasku som spoznal pred sest'desiatimi rokmi. Boli mi triedny uci- ^nCV^-S^,^ 
tel' v stvrtom rocniku zakladnej skoly v Erdevfku. Do Erdevfka, rodneho mesta mojho 
otca Michala Rybara, sme sa dost'ahovali roku 1947 z Panceva. V Panceve som chodil do 
skoly so srbskym vyucovacfm jazykom. Po slovensky som hovoril tak, ako som sa naucil, 
ked'som chodieval s bratom cez letne prazdniny k strykovi do Petrovca a k mamicke do 
Erdevfka. V Panceve som sa iba s otcom rozpraval po slovensky, on ma naucil abecedu, i 
cftat', ale to bolo vel'mi malo (pre robotu otec byval malo doma). A teraz zrazu mam ist do 
slovenskej skoly, ucit' sa a hovorit po slovensky. Bolo mi t'azko, ziaci sa mi neraz posmieva- 
li, ked'som niektore slovo nepovedal spravne. Ale boli tu pan ucitel' Martin Krasko, ktory 
mi vtakejto mojej zlej situacii vel'mi pomohli a podporili ma. Pomohli mi ten prechod zo 
srbciny do slovenciny I'ahsie zvladnut. 

Do triedy s nami stvrtakmi chodili i ziaci druheho rocnfka. Prvy a tretf rocnfk ucili vte 
dy pan ucitel' Michal Kopcok. Pani ucitelka Kraskova vtom case boli na nemocenskej do 
volenke. V triede nas bolo vela, detf bolo vtedy omnoho viae ako teraz. Boli vtedy i takf ziaci, ktorf sa 
oneskorili, boli starsf od nas, pre vojnu nemohli riadne chodit do skoly. Pamatam sa, ze pan ucitel', ak 
chceli udrzat disciplfnu v triede, neraz museli pouzit i prut. Vedelo sa, ze ziaci, ktorf boli trochu zivsf 
a samopasnejsf, dostavali prutom neraz i kazdy den, len sa tak prasilo. Aj ja som raz dostal packy pred 
tabul'ou, uz sa nepamatam preco, istotne som nevedel ulohu, pocty mi t'azko isli. Ale dost o torn, tak 
muselo byt'. 

Pan ucitel' vedeli zaujfmavo prednasat, pre kazdu temu mali pripravenu nejaku rozpravku, tak sme 
ulohy I'ahsie pochopili. Zaujfmave boli zvlast rozpravky z dejfn Slovenska, ktore sa mne najviac pacili, 
hadam preto, ze som dejiny mal rad. Najviac sa mi pacila rozpravka o Jurovi Janosfkovi. 

Zostali mi v pamati i hodiny spevokolu. Pan ucitel' nas naucili spievat hymnu vtedajsieho Cesko- 
slovenska: Kdedomovmuj, potom NadTatrou sa blyska, ako i to, ako tato pieseh vznikla a kto ju spfsal. 
A spevali sme i Kto za pravdu horf, Po ndbrezi konik bezf, Kysuca, Kysuca vodicka, Pri Presporku na Du- 
naji... Mne to vsetko bolo nove a pekne, takze som proste hltal vsetko, co s tym suviselo. Ale najvac- 
smi sa mi pacila pieseh Nitra, mild Nitra. 



b=£^Qaf 




i 



213 




f 



9. 



214 



Ked'sme sa raz tak na hodine spevu rozospievali (a spievali sme kazdy den), unesenf krasnymi pes- / j* 

nickami, tfsko sa otvorili dvere a v nich sa zjavila tvar spravcu skoly Taneho Bosnjaka. Na tvari pana 
ucitel'a som videl, ze sa im to nepacilo. Bol to znak, aby sme boli tichsf alebo prestali spievat. Stalo sa 
to druhe, presli sme na inu temu. 

Pan ucitel' boli veriaca osoba, ked'prisli do Erdevfka boli isty cas i kantorom v kostole. Ked'ucite- 
Ibm i vsetkej inteligencii zakazali chodit'do kostola, niekolkokrat som ich videl, ked'isli do zhromaz- 
denia metodistov, vtedy ich volali Modry krfz.Totozhromazdenie bolo vnasej ulicke, ked'sme byvali 
u mamicky. Chodili ta, kym ich neudali v„komitete" (udavacov vtedy bolo na kazdom kroku, aj moji 
rodicia mali neprijemnosti, moja mat bola Nemka). 

Ked'som zacal chodit'do prvej triedy gymnazia (vtedy v Erdevfku bolo nizsie gymnazium), cho- 
dil som do citatel'skeho spolku poziciavat si knihy na citanie. Bolo tarn aj harmonium a pan ucitel' mi 
ponukli, ze ma naucia na horn hrat. Pristal som. Ucili ma najprv noty a pozdejsie i pesnicky. Potom 
sa o harmonium zacalo zaujfmat viae mladych I'udf, takze bolo stale obsadene, chodili sem i srbske 
dievcata ucit'sa hrat, istesa im pacilislovenskf chlapci.Vzimnych vecernych hodinach pan ucitel' uci- 
li i starsiu mladez hrat na harmoniu. Ked'prisli skolske prazdniny, spociatku sme riadne chodili cvi- 
cit, ale casom vsetko menej a menej. Potom sa pan ucitel' s rodinou prest'ahovali do Lalite, takze sa 
uplne prestalo hrat na harmoniu. O rok neskorsie, pocas skolskych prazdnin som pana ucitel'a Krasku 
stretol v Laliti. Boli sme na navsteve u prfbuznych. Pan ucitel' sa prechadzali s det'mi - synom a dce- 
rou. Bol som rad, ze som ich videl. Pytali sa, ako sa maju moji rodicia, ako je v Erdevfku, ci este cho- 
dfm do skoly. 

Roku 1991. som so svojou rodinou cestoval na Slovensko. Len co sme vosli do Komarna, zbadal 
som tabul'u, na ktorej pfsalo: Nitra a vedl'a tolko a tolko kilometrov. Povedal som: Ideme do Nitry. Zo- 
stali sme v nej tri dni. A potom sme sli d'alej po krasnom Slovensku - do Bratislavy, Piest'an, Liptov- 
skeho Hradku... 








UA 



Durdina Panic 

DELIC IZ DETINJSTVA 






Naviru mi secanja na detinjstvo u nasem Lalicu. Skolski dani i zajednicka druzenja kroz •*p&/^>^ l r ; * : - x jc<5^Y&& 
ucenje u kuci porodice Krasko. (3 

Pamtim casove muzickog u petom razredu, ucitelja Martina Kraska za pijaninom i 
prve taktove C-dur lestvice. Mi deca, onako znatizeljna, prvi put se susrecemo sa dirka- 
ma. Sa puno ljubavi ucitelj nas uvodi u tajne muziciranja, lepog pevanja, ali i jos lepseg 
ponasanja. Sveu razredu, a nijenasbilomnogo,voleojekaosvoju decu. Uvekvedari na- 
smejan unosio je posebnu toplinu na svaki cas, a mi smo mu uzvracali paznjom. Ucitelj 
Martin Krasko - divan i neponovljiv na casovima horskog pevanja i u pripremama skol- 
skih priredbi - za pamcenje. 

Posebno se secam zajednickog ucenja u vreme vikenda, narocito zimi, u kuci Kras- 
kovih. Mi, Martini drugovi iz razreda: Smisek, Zapka, Marka, Ana i Miladinka uvek smo 
bili dobrodosli. Mirisu dunje sa ormana u toploj sobi a uciteljica Elenka nas u pauzi slu- 
zi backim dakonijama, kompotom od visanja i toplim krofnama sa pekmezom od kajsija. 
Posle Bozicnih praznika opekancima sa makom. Sirokog osmeha i blage naravi bila nam je kao maj- 
ka. Nije mi bila uciteljica, ali je pamtim po divnom rukopisu i pricanju. U skolu je dolazila tihim kora- 
kom a zimi u prelepoj dugoj bundi od jagnjeceg krzna, sva isarana ornamentima tradicionalnog slo- 
vackog veza od raznobojnog konca i sarenih kozica. Mi smo je posmatrali sa divljenjem, postovali i 
voleli. 

A kad prolece grane i leto dode, dvoriste u kuci Elenke i Martina Krasko odzvanja decijom grajom. 
Igramo se zmurke, a u prelepom travnatom dvoristu mirise bagrem, zumbul i bozuri a nad nama bdi- 
ju tople oci i umilne red ucitelja, koji se odmaraju u pletenim stolicama. 

Delic uspomena iz detinjstva uz puno ljubavi i postovanja poklanjam svojim uciteljima Krasko, 
koji su delimicno uticali da izaberem prosvetiteljski poziv i da kao nastavnik likovne kulture radni vek 
do penzionisanja provedem u Osnovnoj skoli„Miroslav Antic" u Conoplji, gde i sada zivim. 




x«c^ 




215 




f 









m 






Anna Zornanova n 

nezAbudka pre mojich ctenych i 

kolegov kraskovcov 



'lovo nezdbudka vtomto vyzname som prebrala od svojho spoluziaka novinara a basnika Jana Cicku, 

^ ktory ho casto pouzfval, ked'sa myslienkami vracal do minulosti.Tak je to i so mnou. Cfm viacej krfzikov 
na chrbat ukladam, tym castejsie myslievam na zaciatky svojej osvetovej prace v lalitskom prostredf. 

Bol rok 1957., ked' som sa do Lalitedostalaako nova ucitelka a lalitska nevesta, atu som nadviaza- 
la styky s novymi kolegami a kolegynami. Medzi inymi tu bola Emilia Heinleinova (boli sme susedy, 
byvali sme v tej istej budove) a potom obaja Kraskovci. 

Na navsteve u nich sme sa dohovarali o rozdelenf tried, ktorych bolo styri a uciteliek iba tri. Jedna 
z nas mala vyucovat' v kombinovanom oddelenf (II. a III. rocnfk) a ostatne dve sa mali dohovorit' oko- 
lol.a IV.triedy. Pretozesom bola najmladsia, slecna Heinleinova prevzala kombinovaneoddelenieja 
prvu triedu a pani ucitel'ka Kraskova stvrtu, ktora bola najpocetnejsia. 

Teraz trochu o kolegyni Kraskovej, lebo som bola s nimi najblizsia. Boli to osoba mila, usmievava, 
zhovorciva, dost' vysoka, a ako sama o sebe v zarte hovorievali, plnostfhla, jemnej duse, spolucftiaca 
s nest'astnymi osobami, vzdy ochotna pomoct', materialne alebo duchovne, kolko bolo treba. 

Mali dceru Martu a dvoch synov, starsieho Milana a mladsieho Janka, ktory bol mojfm ziakom, 
a ktory bol vtipny a zartovlivy. Pamatam sa na davnu prihodu, ked'juhoslovanskaTV bola este v roz- 
voji. Jeden z hlasatel'ov urobil chybu pri cftanf sprav. Mali Kraskovci sa zacali smiat' hovoriac„Bratku, 
lapsus, budes mat' o 1 % nizsf plat!" Pani ucitelka, hned' hotova zastat' sa hlasatel'a, ich zacali karhat': 
„Deti, mozno je cloveku chora zena alebo diet'a, nie div, ze sa zmylil". Det'om bolo taketo ospravedlne- 
nie smiesne, lebo vedeli, ze si ta praca vyzaduje absolutnu koncentraciu, preto vypukli do smiechu. 

Svoju pracu v skole vykonavali s laskou, chapali ju vazne a hoci uz boli v pokrocilom veku, rada 
chodievali na rozne schodzky a seminare, kde sme dostavali smernice a dozvedali sa rozne novinky 
z metodologie, ktore sme potom aplikovali vo svojej praci. 

Pani ucitelka Elenka Kraskova boli spolocenska bytost'. Rada rozpravali. Vyuzili kazde stretnutie so 
znamymi, aby sa porozpravali o vselijakych novinkach, poradach a spravach. Vobec, mali velku lasku 
k I'ud'om a o kazdom clovekovi mali iba peknu mienku. 

Vazila som si u nich skromnost' a sporovitost', lebo ich zivotom prehrmeli okrem ineho hrozy dru- 
hej svetovej vojny - Sriemsky front, ked'posobili v Srieme ako ucitelka. Vzdy si na tie easy spomfnali 
216 so smutkom, lebo vsetko, co si dovtedy zhonobili, vetry vojny odfukali. 



/JtTn 





m 




^ 



>j 



Pozdejsie, ked' som sa stala matkou, cftila som coraz vacsiu potrebu rozpravat' sa s nimi, lebo som / jl 

od nich dostavala vel'a vzacnych rad a ponaucenf, ked' ide o domacnost' a pestovanie diet'at'a, za co 
som im bola vel'mi povd'acna. Casto som nedel'ne poobedie travila so svojimi det'mi u nich a vzdy som 
sa od nich vracala bohatsia o nove skusenosti a ponaucenia. 

Tazko mi bolo, ked'sa rozhodli odist'aj ked'dozasluzeneho dochodku spolu so svojim manzelom, 
ktory v nizsfch rocnfkoch vyucovali hudobnu vychovu. U ziakov boli ako ucitel'oblubeny, lebo pred 
koncom hodiny vzdy ziakom rozpravali o niecom inom, co ani nesuviselo s hodinou, napriklad obsah 
knihy Deti kapitana Granta. Bol to pekny zazitok a v triede vladla tichost' ako zriedkakedy. 

Pani ucitelkinym odchodom zo skoly som sa citila ukratena o uprimne priatel'stvo. No aj d'alej na 
pozvanie kolegov prisli do skoly, zvlast' do mojej triedy, lebo si takto spritomhovali pracu v skole, kto- 
ru vykonavali s vel'kym elanom. 

Vjuni roku 1991, ked' som sa aj ja rozhodla odfst'do dochodku, s radost'ou som im to sla oznamit' 
a sl'ubila som, ze ich odteraz budem castejsie navstevovat. Dlho sme sa rozpravali a potom ma vypre- 
vadili az po hlavnu cestu. Uz sa i zamestnanci z Odzakov vratili autobusom domov, lebo bolo 14.30, 
a my dve sme sa nemohli rozist. Akoby sme boli tusili, ze je toto nase posledne stretnutie. 

Vosli do dvora a ako obycajne, zamkli ulicne dvere. Syn Milan ich kazdy den po praci prisiel obfst, 
tak okolo 1 7.00-tej, sam si vzdy odomkynal, porozpraval sa s nimi, urobil, co bolo treba okolo domu, 
lebo otec uz nebol nazive, a potom odisiel domov. Pani ucitel'ka sa tymto jeho pravidelnym navste- 
vam vel'mi tesili. No v to popoludnie ich nasiel nehybne sediet na terase. Ani po oslovenf sa nepohli. 
Zomreli, tisko, tak, ako zili. 

Bolo to hrozne pre syna a jeho rodinu. A neuveritel'ne pre mha, ktora som ich posledna videla a 
s nimi sa rozpravala. 

Casto si na nich spomfnam a ked'odfdem do predajne, predavacka Jarmila Krivokucova (ich by- 
vala ziacka, teraz uz matka dvoch dospelych synov) rada si so mnou zaspomfna na ziacke easy a svo- 
ju ucitelku Kraskovu. Neverila, ze dokazali nikdy sa nenahnevat na ziakov, ich najvacsim pokarhanim 
boli slova:„Robota jedna, s robotou!" 

Na pana ucitel'a Martina Krasku sa mnohf dnes pamataju podl'a toho, ze uz ako penzista nukali de- 
t'om cukrfky, ked' sa s nimi niekde na ulici stretli. Tie mensie deti ich ani nepoznali, ale cukrfk si vzali. 
Teraz si s nostalgiou spomfnaju:„To boli easy!" 

I ja suhlasim, to skutocne - boli easy. Mozno i preto, ze som vtedy bola mlada a mladost, ta vsetko 
chce i moze. Zostava cloveku v pamati najdlhsie. 

No ucitel'sky par Kraskovcov sa v kazdom prfpade postaral o to, aby tie easy predsa len mali iny 
cveng, obsaznejsf, fajnovejsf, uprimnejsf, I'udskejsf. 

217 

J 






f 



Anna Krasnikova 

VZDY SI OZIVUJEM SPOMIENKY 
NA UCITELOV KRASKOVCOV 



7 



y^y^^'Cj^^^f^^^tW D ^ n 3sho zivota sa nepretrzite mfnaju. Navzdor tejto neuprosnej skutocnosti v pa- 
lp ^gjjj^^^ ■►) r\mati mi dobre utkveli spomienky na krasnechvile ziackeho zivota nazakladnej skole 

v Laliti. Su stale v mojom vedomf a pretrvavaju az do dnesnych dnf. 

Mojou prvou ucitelkou v nizsfch rocnfkoch boli Elena Kraskova, zvlastna a dobra oso- 
ba. Ich velka laska k ziakom a porozumenie pre ich dusevne a telesne potreby, a ich prfs- 
nost' pramenili z hfbky ich bytosti. Vzdelavat' a vychovavat' - boli ich hlavne pedagogic- 
ke postulaty. 

Tieto ich vlastnosti hodne prispeli k tomu, aby som si aj ja osvojila podobne idealy 
a stala sa ucitel'kou. 

Ucitelka Elena Kraskova mi vstepili do srdca iba tie vysoke mravne hodnoty I'udske. 
Rovnakym sposobom i ich manzel, ucitel' Martin Krasko, vychovali mnohe genera- 
cie statocnych ziakov. Prednasali mi styri predmety. Na ich hodinach vzdy bolo pracov- 
ne a prfjemne ovzdusie. 
Pan ucitel' boli osobity, zvlastny a originalny ucitel': vlievali nam lasku k literature, vytvarnemu 
umeniu a hudobnej kulture. 

Zda sa mi, ze i dnes vidfm pohyb slacika po ich husliach a pocujem krasu nasej slovenskej pesnic- 
ky: Po ndbrezi konfk bezf, konik vrany... 

Tuto pieseh nam vzdy ochotne a s radost'ou zahrali, dozfvali sme ju ako darcek, ktory nam stale 
znovu a znovu prinasali. 

Davneho roku 1 962 so mnou sa uprimne tesili i moj pan ucitel'- zapfsala som sa do Ucitel'skej sko- 
ly v Sombore. Uznam, ze to bol aj ich uspech, lebo ma pripravovali na prijfmaciu skusku. Aj dnes som 
im povd'acna za dobracky usmev a pamatlive slova:„Anna, bud' dobra a spravodliva ucitelka k svo- 
jim ziakom." 

Dnes som hrda, ze mi pan ucitel' Krasko boli ucitel'om, ale i priatel'om. 





218 



J 




UA 



Miladinka Milosevic 

UVEK SE RADO SECAM PORODICE KRASKO 






"G& 




^*r 




Bila sam devojcica od deset ili jedanaest godina, kad sam pocela da se druzim sa Mar- ■*p&/^^j^^* : -'*J^^YZkTf 
torn. 

Martini roditelji su bili ucitelji u nasoj skoli. Uciteljica Elena Krasko je ucila slovacku 
decu, ali meni je bila bliska, jer je bila majka moje drugarice i na taj nacin sam bila puno 
u kontaktu s njom. Uvek je bila blaga i strpljiva sa nama, koristeci priliku da nam, i dok se 
igramo i dok radimo zadatke za skolu, nesto lepo pokaze, da nas nauci. 

Bila je vrlo prakticna zena, sistematicna i njeni saveti su bili dakako korisni. 

Ucila nas je kako se treba odnositi prema drugima, prema svojim predmetima za sko- 
lu i za igru, kako treba biti uctiv prema starijima. 

Znala je da nasu paznju zaokupi najobicnijim igrama i da pri torn iskaze puno 
kreativnosti. 

U njenoj kuci je uvek bio red iako je imala troje dece, a nikada se nije osetila neka pre- c 
terana strogost. I kada je trebalo da nas prekori zbog neceg, uciteljica Elena je to radila V9 
blago, vise savetujuci nas, da bi smo same shvatile svoje greske. *R5^-^4 

Danas, kada je od tog vremena proteklo pola veka, secam se sa simpatijom kako su ucitelji Krasko 
bili skladan bracni par, koji su ljudi u selu cenili. 

Gospodin ucitelj je svojom pojavom unosio istovremeno mir i radost, kad je usao u ucionicu. Ucio 
nas je lepom. A to lepo bilo je: muzicko, likovno, tehnicko - sve ono sto daci vole. 

Sve je to bilo uvek praceno divnim pricama o ljudima i dogadajima, sto su nase radoznale oci i usi 
pratile sa velikom paznjom. No ono sto ga je posebno krasilo, bila je njegova volja da pomogne i ze- 
Ija da dete nauci. O, kako se radovao nasim uspesima i bio srecan, kada je njegov dak nastavio dalje 
da se skoluje posle odlaska iz osnovne skole. 

Govorio nam je cesto da je jako vazno da budemo cestiti, vredni i da cemo sigurno uspeti u 
zivotu. 

Iako je proslo puno vremena, pisuci ovih nekoliko redova o postovanim uciteljima Krasko, i sada 
mi naviru slike iz njihove prelepe baste, belo okrecene kuce, uvek pune dece, u kojoj sam provela div- 
ne trenutke detinjstva. 

Moji dragi ucitelji, roditelji moje drugarice Marte, su zasigurno tome puno, puno doprineli. 

Zato ih se uvek rado i toplo secam. 21Q 




f 



Nadezda Lenhartova 

ANDIKA ABACI 







d: 



odnes mam uschovane listy blahozelania, ktore nam pocas vianocnych a velkonoc- 
nych sviatkov prichadzali z Lalite. Napfsane su peknym rukopisom - najprv mnoho 
zhustenych riadkov s podpisom Andika, a v spodnej casti gratulacie kratky riadok s pod- 
pisom Bad. 

Boli to stryna a stryc mojej svokry, nasi lalitskf Kraskovci, na ktorych sme si spomedzi 
vsetkych nasich rodakov najcastejsie spomfnali. 

Ked' nasi synovia Janko a Stevan dost' narastli, aby mohli ist na trochu dlhsiu cestu, 
vybrali sme sa jedneho dna pocas dovolenky do Lalite. Nevedeli sme ani meno ulice 
ani cislo domu, ale sme sa rychlo presvedcili, ze nam adresa tamojsfch ucitelbv Kraskov- 
cov ani nenacim. Kazdy obyvatel'tejto malej bacskej dediny vedel, kde Kraskovci, ucite- 
lia na dochodku, byvaju. Kazde z ich troch detf uz malo svoju rodinu: Milan zil v Odza- 
koch, Marta v Nemecku a Janko v Novom Sade. 

Po prfchode do Lalite nas, Kovacicanovz Juzneho Banatu, sprevadzali zvedave pohl'a- 
dy. Vacsina I'udf, ktorych sme stretli, akoby nam pohl'adom chcela povedat':„My sme boli ich ziaci...". 

A konecne sme prisli pred ich stary dom, vybudovany vo vojvodinskom style. Vel'ka predsieh, 
priestranny dvor, zahrada plna zreleho ovocia... 

Niekolko rokovzaradom sme potom pocas dovolenky isli, aspoh na hodinu-dve navstfvit'andiku 
Elenku a bacina Martina. 

Ak by sa spocftalo, kolko hodfn spolu trvali vsetky nase stretnutia, bol by to jeden letny den. Pek- 
ny letny den. Den vyplneny vohou malm, s ktorymi andika pripravovala sTahacku pre deti, bacinovym 
pokojnym hlasom s bacskym prfzvukom, ked' nam vypraval otom,ze podl'a legendy kavu, ktoru den- 
ne vypfjame, objavili kozy, obzierajuc kriky na istom greckom ostrove... 

Den oziareny srdecnost'ou dvoch I'udi, vyznacujucich sa jednoduchost'ou a dobrotou, ako aj ne- 
vsednou pozornost'ou venovanou kazdemu diet'at'u a kazdej bytosti vobec. 




220 



J 





m 



^ 



>j 



T 

Miroslav Chovan * 

REMINISCENCIE NA UCITELA I 

MARTINA KRASKU 



Zadal som si t'azku ulohu: napfsat' niekol'ko slov o slovenskom ucitel'ovi Martinovi Kraskovi a vratit' 
sa do das, ked'posobil na zakladnej skole v Side. Reminiscencie siahaju d'aleko do minulosti, tarn 
niekde do rokov 1940- 1943, ked'som bol ziakom pana ucitel'a Krasku v zakladnej skole. 

Pana ucitel'a som poznal aj inak. V rokoch svojho pobytu v Side ucitel' Martin Krasko ako najomca 
byval u mojho apku Stefana Chovana. Pre moju mamicku Ancu Chovanovu bol idealnym najomcom. 
Rozvazny, tichy, prfvetivy a vzdy na pomoci. A co bolo zvlast dolezite, dbal o priestor, v ktorom byval. 
U nas byval az do konca, totiz kym si nezalozil vlastnu rodinu. 

Pan ucitel' bol obl'ubeny aj v samom meste, lebo bol ucitel'om v pravom slova zmysle. Poma- 
hal vsade, kde bolo treba, jeho vzdelanie a bohate prakticke vedomosti, ale i dobra vol'a, mu to 
umoznovali. 

Na mna a na moj rozvoj mal zvlastny vplyv. K mamicke som aj inac rad chodieval, a ked'tam byval 
ucitel' Krasko, tak este radsej, pretoze som rad pocuval zvuk huslf, ktory prichadzal zjeho izby. Husle 
som si vel'mi obl'ubil, a bolo to take detsky silne nadsenie, ze mi ich otec musel i kupit. A nikto vtedy 
nebol st'astnejsf ako pan ucitel', ktory ma potom vzal za svojho ziaka. Bol som usilovny a tak sa hudba 
stala mojfm stalym sprievodcom vzivote. 

Pan ucitel' ma uz v detskom veku zoznamil s knihou a nejakym cudnym sposobom som sa stal i 
milovnfkom knihy na cely zivot. Za to som mu aj dnes povd'acny. 

Bol opravdivym ucitel'om v tych pohnutych casoch, vychovaval mnohe generacie, ktore ako i ja 
vyjadruju hlboku vd'aku jeho pamiatke za vsetko, co nas naucil a co do nas vstepil, zasial v tej pravej 
chvfli a na cely zivot. 



221 



J 



f 



Vera Ledenac 

USPOMENE NA UCITELJE 
ELENU I MARTINA KRASKO 



7 



^fr^^^ypv l/aoucer 
P ^tfM^ I *) IXnju, koj 




ucenica Osnovne skole „Nestor Zucni" prva cetiri razreda sam bila u srpskom odele- 
koje se tada nalazilo u tzv. Srpskoj skoli u istocnom delu Lalica. U zapadnom delu 
sela je bila Slovacka skola, koju su pohadala slovacka deca od prvog do cetvrtog razreda. 

Ucenici ovog uzrasta su imali predavanje popodne, dok su u obe skole u prepodnevnim 
satima bili daci visih razreda. U novosagradenoj skoli (1960 god.) se u nastavi nista nije pro- 
menilo, osim sto smo svi bili u istoj zgradi. Ja pripadam srecnoj generaciji koja je kao prva 
zavrsila osmi razred u novoj skoli. 

Kao ucenica poznavala sam uciteljicu Elenu Krasko, koja je predavala u slovackom ode- 
lenju. Mogu da kazem, da je to bila dobra uciteljica a kao osoba divna, smirena, puna volje i 
entuzijazma. Decu je ucila i usmeravala na dobar put. 

Po zavrsetku cetvorogodisnjeg skolovanja prelazimo u peti razred, gde se spajaju dve 
nacionalnosti: Srbi i Slovaci.Tada dobijamo novog ucitelja ili nastavnika Martina Kraska. To 
je bio jedan dobar i plemenit covek, koji nam je predavao likovno i muzicko vaspitanje, ali 
i druge predmete. Uvek je bio smiren i sa puno razumevanja za decu. Zeleo je da nam pomogne, da 
nas nauci i usmeri na dobar put. Cetiri godine nas je ucio i vaspitavao. 

Nikada ne bih mogla red nista lose. Naprotiv, samo ono najbolje o nastavniku Martinu Krasku i 
njegovoj supruzi, uciteljici Eleni. Jako sam im zahvalna za njihovu dobrotu. 




222 



J 




Anna Hlozanova 

SPOMIENKY NA SPORAK 



*M 






R; 



|az, pamatam sa, bola jesen a bol pondelok, ja som bola ziackou druheho rocnfka 

Lzakladnej skoly v Laliti. Pani ucitel'ka Elena Kraskova sedeli za katedrou, rozpravali 
sme sa. Potom vstali zo stolicky, pristupili k vel'kej tabuli a zacali kreslit' skatul'u v podo- 
be kvadra. Po skoncenf na hornu cast' kvadra nakreslili styri kruzky a povedali: „Toto su 
vypfnace, sluzia na zapfnanie a vypfnanie plynu na plynovom sporaku. Sporak je takeho 
tvaru, ako je nakreslene na tabuli". 

Potom pokracovali:„Vcera som bola v Novom Sade u ujka a tarn sme na plynovom 
sporaku za pat'minut uvarili kavu.Voda hriata natakomto sporaku rychlovriea kypf". My, 
ziaci druheho rocnfka, sme nevedeli pochopit, zeby voda za taky kratky cas mohla zo- 
vriet. Ved' na zeleznom sporaku bolo na to potrebne omnoho viae casu. 

No a tak asi o rok i moji rodicia kupili taku skatul'u - plynovy sporak, ktory nakreslili 
pani ucitel'ka. A veru aj nam za pat' minut uvarena kava este ako chutila. 

Teraz zijem v kanadskom Toronte. Spomfnala som svojej vnucke plynovy sporak, kto- 
ry bol pred pat'desiatimi rokmi ohromnou novinkou.Takou, ze nam o nej vtedy, ziakom druheho roc- 
nfka zakladnej skoly, osobitne hovorili i ucitelka Elenka Kraskova. 







h 



223 



J 



f 






Vladimir Bartos 

cinorodA praca ucitelov kraskovcov 



1 "i^ 1- 

1 



i^f$<fK2^ 




o; 




224 



d zakoncenia druhej svetovej vojny sotvaze ubehli dva roky, ked'ucitelia Elena a Mar- 
tin Kraskovci boli prelozenf zo Sfdu do Erdevfka - bolo to v davnom 1947. roku. 
Vojnou znicena krajina bola spustosena. Narod st'a na krfdlach neseny dal sa do ob- 
novy a vystavby krajiny. 

Budovatel'sky elan zachvatil vsetky oblasti zivota. Neobisiel ani kulturu a osvetu, tarn 
bolo hadam i najviac roboty. 

Stavaju sa domy kultury. U I'udf cftif smad po vedomostiach a pokroku. Nacvicuju sa 
divadelne predstavenia, spevy, I'udove tance, rozsiruje sa tlac, knihy, organizuju sa anal- 
fabeticke kurzy, rozne prednasky a pod. Nositel'mi tohto usilia v kratkom povojnovom 
obdobfvo FLRJ vslovenskych prostrediach boli miestne odbory Matice slovenskej, kto- 
re vyvfjali kulturu bezmala vo vsetkych nasich osadach. 

Taketo ovzdusie vladlo v celej krajine a do takejto spolocenskej nalady zapadla i pra- 
ca ucitelov Kraskovcov, ktorf posobili na zakladnej skole so slovenskou vyucovacou re- 
cou vErdevfku od 1947. do 1951. roku. Obaja uzmali cenneskusenosti vpraci soziakmi. 

Elenka Kraskova podl'a rozpravania zijucich ziakov s celou svojou vervou poskytovala ziakom za- 
kladnevedomostiazrucnosti.Vociziakom bola prfsna, ale vzdy mala mieru.Vedela ich motivovat pre 
pracu. Ziaka povazovala za subjekt, t. j. za bytost, ktora je schopna mysliet, vnimat, poznavat a cftif 
vlastny a vonkajsf svet. 

Bola to jej vychodiskova zakladna, z ktorej pramenili vsetky jej pedagogicke a metodicke 
postupy. 

Erdevfcania tvrdia, ze jej vel'mi zalezalo na torn, aby ziakov naucila pracovitosti, discipline, kul- 
turnym, hygienickym a spolocenskym navykom. Preto i bola prfsna, skor dosledna vo svojich po- 
ziadavkach. Jej zamerom bolo naucif deti cfm viae a vychovat' z nich statocnych a usilovnych 
I'udf. 

Ucitel' Martin Krasko pracoval i v nizsfch i vo vyssfch roenfkoch. Vsetci Erdevfcania, ktorf ho poznali, 
zhoduju sa v nazore, ze to bol clovek blahej povahy - vyrovnany, pokojny a ohl'aduplny. Naklonnosf 
a srdcia ziakov si zfskal najma svojfm hudobnym nadanfm. 



J 





m 



^ 



f*i 



Hudba bola jeho zaTubou, konfckom, radost'ou. Takou velkou, ze sa o nu vd'acne rozdelil s inymi. / jl 

Rozdaval ju vsetkym det'om, a ony si z nej brali tolko, kol'ko vladali uniest'. j 

V pamati zostal ziakom este i svojfm charakteristickym rozpravanfm poviedok a vselijakych prfbe- 
hov - tvrdf Dusanka Radicova, ucitelka vo vysluzbe. 

Spolu s vtedajsfmi ucitel'mi viedol i analfabeticky kurz a rozsiroval slovensku tlac a knihy. 

Jeho narodnokulturna cinnost' je tesne spata so vznikom Slovenskeho kulturno-osvetoveho spol- 
ku roku 1948. 

Na druhom valnom zhromazdenf SKOS-u sa Martin Krasko s kolegom Michalom Kopcokom stal 
tajomnikom tohto duchovneho telesa erdevfckych Slovakov. 

Spolok v tomto roku kvitoval pozoruhodne vysledky v oblasti kultury a osvety. Usporaduvaju sa 
prednasky, kona sa nacvik divadelneho predstavenia, tanecne zabavy a divadelne sut'aze. 

Vd'aka iniciatfve ucitelbv Martina Krasku a Michala Kopcoka, i predsedu Michala Durfka a agilnej 
sprave SKOS-u, rozputal sa kulturny a narodny zivot erdevfckej Slovace. 

Roku 1950 Martin Krasko znovu bol na kormidle SKOS-u. A o rok neskorsie (1951.) sa manzelia 
Kraskovci natrvalo prest'ahovali do Lalite. 

V narodnej a osvetovej praci vtychto rokoch panovalo vzajomne porozumenie medzi slovenskou 
inteligenciou - ucitel'mi, clenmi spravy, ktorf s clenskou zakladhou tvorili harmonicky celok. V ta- 
kychto priaznivych okolnostiach boli dosiahnute pozoruhodne vysledky na kulturnom, narodnom 
a osvetovom poli. 

Ucitelia Kraskovci pobudli v Erdevfku iba niekolko rokov. Boli v sluzbach I'udu a naplno rozvili svo- 
ju cinorodu pracu. 



.^?>^i>^^.. 225 < 

J 

->S ^./-. /J^xJ 



f 



i 



226 



Spira Rakocevic h 

NA EKSKURZIJI: SPLIT I OKOLINA < 



Jedan dan pred polazak kuci iz Splita razbolela se ucenica osmog razreda. U splitskoj bolnici nam 
rekose da devojcica mora ostati u bolnici. Nastavnik, voda puta, predlozio je telefonski razgovor sa 
roditeljima. Oni su bili za to da uciteljica E. Krasko bude pratilja njihove kcerke sve do kuce. 

Splitski lekari su nam pomogli i dobili smo poseban vagon. Krenuli smo na put kuci. Uciteljica 
Krasko je rekla:„A sada, deco, na posao!"Trebalo je napraviti lezaj za bolesnicu. Prvo nismo mogli da 
joj snizimo temperaturu.Tekposle pet, sest sati devojcicije bilo malo bolje. Uciteljica jesvoj lezaj na- 
mestila pored male pacijentkinje. Odbila je da bolesnicu cuvaju dve, par meseci starije ucenice. Ona 
nijespavala! Kad jedosao voda puta, video je bledu uciteljicu, svu u strahu i suzama u ocima. Najed- 
noj stanici je uspela da skuva solju caja, koju je bolesnica popila zajedno sa antibiotikom, koji je usko- 
ro poceo da deluje. 

Uciteljica je zatim predlozila da istresemo svi svoje dzepove i da nabavimo keks ili slicne kolacice 
i tako obradujemo drugaricu, kojoj je vec bilo bolje. 

Kada je temperatura konacno spala, neko je viknuo:„Kolo Vranjanki!" U hodniku voza jedan decak 
je svirao na mundharmonici. A uciteljica je tiho plakala - od srece. 



„Dodite, uciteljice, na nas maturski bal." - rekose daci. 
„Budite srecni!" - rekla je nasa dobra uciteljica. 

Onda su ucenici pevali dobro uvezbane pesme, koje ih je naucio ucitelj Krasko, izmedu ostalog i 
onu: 

Ich weiss nicht was soil es bedeuten, 

class ich so traurig bin. 

Ein Marchen aus den alten Zeiten... 



1 



/J 






?,AZZ 




3? 

Jarmila Simekova 

BOLA SOM ICH ZIACKOU I 






■ff^r^^^^fi 



Manzelsky par ucitel'ov Kraskovcov bol vel'mi popularny a vazeny. I teraz si este s uctou mnohf na 
nich spomfnaju. 

Dine roky boli ucitel'mi na zakladnej skole v Laliti, vychovavajuc z mnohych generacif ziakov poc- 
tivych a statocnych I'udf. 

Bola som pani ucitelkinou ziackou, naucili ma pfsat' prve pfsmena. Mali trpezlivost' pre kazdeho 
ziaka. Vedeli pochvalit', ale veru i pokarhat', ked' bolo treba 

Ked' ich tvar zvaznela a pritom este i povedali:„Robota jedna, s robotou!", a ukazovakom si po- 
klopkali po cele, vedeli sme, ze uloha je zle, nespravne urobena. 

Pan ucitel' Martin Krasko ucili ziakov vovsetkych rocnfkoch. Nohodinamispevu nasocarili, kazde- 
mu ziakovi umoznili spievat podl'a vlastneho vyberu. Vzdy boli pohotovy kazdeho ziaka sprevadzat 
na husliach.To bolo ale spevu a smiechu! 

No pan ucitel'nas aj tak na konci hodiny pochvalili. 



■&£?^$$§frK&.- 227 
./J i s. t \_ ^v: >^" ^i. Ji^-^ 



f 
1 






228 



Martin Marci Krasko 



<i 



NASI LALITANIA I 



Andika Elenka a bad Martin boli vel'mi dobrf a poctivf I'udia, stale veself a hotovf k zartu. Zili v Laliti, 
boli tarn ucitelia a tarn i odpocfvaju vo vecnom pokoji. 

Vzdy sa vel'mi potesili, ked'sme im my Kovacicania prisli na navstevu. Moji rodicia a ja, neskorsie 
ja s manzelkou Ankou, potom i nase dcery, radi sme k nim chodievali! Pocas leta sme si zvykli odist 
k nim i na niekolko dm a nase deti si od nich vzdy priniesli pekne spomienky. 

A ked' nas bad ucitel', tak sme ho volali, a andika, prisli pocas letnych skolskych prazdnin do Kova- 
cice, bolo tiez veselo. 

Za mojho detstva deti nemali st'avy, cukrfky, cokoladky ako dnes maju. Ale ked'andika a baci prisli 
k nam, ja som mal aj st'avu, aj cukrfky, ba i cokoladicky. Bol som vel'mi st'astny. 

S rodicmi som byval v starom Kraskovom - starorodicovskom dome spolu s mamickou a apkom, 
cize s rodicmi nasho bacina ucitel'a. Pamatam sa, ked' baci prisli k nam, obycajne odisli do zahrady. 
V rohu bol velky strom a v lete, ked'bola velka pal'ava, bol pod nim prijemny chladok.Tam si sadli, po- 
lozili fl'asu s vodou na slnko a tak na pokoji citali a oddychovali. 

Cela nasa Kraskova rodina - kovacicka a lalitska - chodievala do cintorma obfst hrobky svojich 
zosnulych. A tak byvalo aj vtedy, ked'sme my boli v Laliti. Aj tarn sa zavazne slo do cintorma. Andi- 
ka nam ukazali hrobky svojich prfbuznych a znamych. Videl som, ze prejavovali velku uctu voci svo- 
jim predkom. 

Svoju radost'z nasej navstevy andika netajili a susedovcom sa vzdy pochvalili:„Mame hostiz Ko- 
vacice." Pri odchode nam baci na rozlucku kazdemu dali do ruky dinariky. 

Baci ucitel' a moj stary apka Tomas boli vlastnf bratia. Moj otec a ja mame bacinovo meno 
- Martin. 



/JtTn 








^ p. 

Spira Rakocevic h 

NA CASU NEMACKOG JEZIKA l 



'fr^r^jtkf&S^f! 




UOsnovnoj skoli „Nestor Zucni" u Lalicu na jednom od zadnjih casova, koji je istovremeno bio i 
mali ispit iz stranog jezika, bio sam prisutan ja kao nastavnik nemackog jezika a nasla se tu i kole- 
ginica Elena Krasko. Jedna ucenica (odlikas) je procitala sledecu pricu na nemackom: 

Der Engel mit Schuhen 

Ein Priester hatte bei einem Maler ein grosses Bild fur seine Kirche bestellt. 

Nach einigen Wochen war das Bild fertig. Es war prachtig. 

Der Priester war zuerst en tziickt und lobte es sehr. 

«Aber» fragte erplotzlich «was haben Sie da gemacht... der Engel hatja Schuhe». 

.«Gewiss» antwortete der Maler. «Warum denn nicht...?!» 

«Haben Sieje einen Engel mit Schuhen gesehen?» 

«Und haben Sieje einen Engel ohne Schuhe gesehen ?» 

Razred se smejao, jer je prica duhovita. Gospoda uciteljica Krasko je bila takode odusevljena, pri- 
sla je ucenici, koja je citala i rekla joj:„Cestitam." Uciteljica Krasko je bila razdragana i opustena, pone- 
sena dobrom atmosferom u ucionici. 

„Ali ko ce to sada da prevede na srpski ili slovacki jezik?" - pitao sam svoje ucenike. 

„Ja, ja, ja..." — vikali su daci. Jedan ucenik, takode odlikas, poceoje da prevodi: 

Ancfeo sa cipelama 

Jedan svestenikje kod slikara narucio veliku sliku za svoju crkvu. 

Nakon nekoliko nedeljaje slika bila gotova. Bilaje divna. 

Svestenikje u pocetku bio odusevljen ijakoje hvalio. 

«AH» pitao je najednom «sta ste to napravili... andeo ima cipele». 

«Naravno» odgovoriojeslikar. «Zasto da ne...?!» 

«Jeste li ikada videli andela sa cipelama?» 

«Ajeste li Vi ikada videli andela bez cipela?» ^* 



J 



f 



Uciteljica Kraskoje rekla decaku:„Kako mije milo i kakose ponosim stojos uvekvolisjezike. U ni- 
zim razredima si bio moj dak: petice, petice." Bila je dirnuta, srecna.„Da znas da cu svratiti ponekad u 
srednju skolu da pitam da li ti jezici i dalje dobro idu. A danas posle podne pricacu svojim ucenicima 
kako mije bilo lepo ovde sa vama. Kad zakazete sastanak u skolskoj bastijavite mi, ija cu doci." 



1 



i 





230 



J 




Anna Ocenasova 



K spomienke na ucitel'ov Kraskovcov pripajam sa aj ja, ich byvala kolegyna. 

Ked'som ako zaciatocnicka prisla r. 1952 do rodnej Lalite pracovat', Kraskovci tarn uz boli. Ked'ze 
to bola iba sest'rocna skola a bol nedostatok ucitel'ov pre vyssie rocnfky, pan ucitel'Krasko a ja sme si 
rozdelili vsetky predmety 5. a 6. rocnfka. Spolupracu sme mali vel'mi dobru. 

Kolega Krasko uz mali bohate skusenosti v praci s det'mi, takze som sa mala s kym poradit, ked'sa 
vyskytli nejake problemy. To iste sme urobili aj s predmetmi, ktore sme prednasali ucnom vo vecer- 
nych hodinach. 

Neskorsie, pocnuc od roku 1961, vyucovanie sa konalo v novej budove zakladnej skoly. Teraz to 
uzbolaosemrocna skola. Pan ucitel' prednasali hudobnu vychovu vnizsfch a vytvarnu vo vyssfch roc- 
nfkoch. Ja som prednasala slovencinu. Zhodou okolnostf som dostala za ulohu nacvicovat chor so 
ziakmi vyssfch rocnfkov. My, prva generacia slovenskych ucitel'ov, sme ziskali iba skromne vedomos- 
ti z hudobnej vychovy a ja som nemala ine vychodisko, iba znovu poziadat svojho starsieho kolegu 
o radu a pomoc. 

Piesne, ktore som chcela nacvicovat, zakazdym mi niekolkokrat zahrali na harmoniu. Boli to jed- 
nohlasne a dvojhlasne piesne. Tato ich pomoc mi bola nevyhnutna a znamenala pre mna vel'mi mno- 
ho, bez toho by som tie piesne nemohla nacvicit'. 

Aj dnes si spomfnam na tie easy a povd'acna som kolegovi za vsetku trpezlivost a ochotu. Nikdy 
som nepocftila, ze im to predstavuje nejaku zat'az. Vzdy ochotne prerusili zacatu pracu doma a s dob- 
rackym usmevom a porozumenfm vyhoveli mojej prosbe. 

Tak mozno povedat, ze nebolo len mojou, ale vo velkej miere aj ich zasluhou, ze tie piesne dob- 
re a pekne vyzneli. 

Aj dnes si s uctou a vd'akou spomfnam na dobreho kolegu Krasku. 






5 

KOLEGOVIA KRASKOVCI 



231 



-/J 4 V ^\_ ^^ T^t _/, Ji^i-^ 



f 



Radivoj Brkic 

MOJA SECANJA NA UCITELJA 
MARTINA KRASKA 



7 




J 



a sam Brkic Radivoj. Bio sam sezdesetih godina ucenik Osnovne skole „Nestor Zucni" 
u Lalicu. 

Proslo je skoro pola veka od tog vremena i mnogo toga se zaboravilo, ali jos uvek mi 
jezivo secanje na jednog od najdrazih nastavnika, na nastavnika Martina Kraska. 

Nastavnik Krasko je bio pedagog starog kova, svestran, tako da je predavao a cesto 
i zamenjivao nastavnike iz vise predmeta, izmedu ostalih: matematiku, fiziku, muzicko, 
opste tehnicko obrazovanje tada rucni rad itd. 

Secam se casova muzickog. Vecina nas nije imala nekog narocitog sluha, ali on je 
uporno nastojao da nas muzicki opismeni. U to vreme nije bilo kajdanki, pa smo u sves- 
ku bez linija crtali notnu skalu i pisali note. Uz violinu, koju je pokojni nastavnik svirao, i 
nogom davao takt, pevali smo do-re-mi... i neke pesme, od kojih se jedino secam „ I s I a 
Marina do cintorfna", koju je cesto svirao i koju smo svi rado pevali. Izvodio nas je poje- 
dinacno da pevamo uz violinu, pa ako sa nekim nije bio zadovoljan,„udario" bi ga guda- 
lom po glavi i rekao:„Od tebe nece nista biti!" Ja sam sa prosecnim sluhom na kraju pevao u horu i to 
sve zahvaljujuci nastavniku Martinu Krasku. 

Secam se jos, da je umeo jako lepo da nam prica i da nam je prepricao nekoliko interesantnih ro- 
mana, kojeje procitao. Biojetoliko ubedljiv, da je mogao i po dva casa da nam drzi paznju a mi uce- 
nici i da ne trepnemo. Pricao nam je i za vreme casova rucnog rada, jer smo mi kod kuce uradili ono 
sto smo trebali na casu, samo da nam nastavi pricu. Kada je dosao na cas, prvo bi nam pregledao do- 
mace zadatke a zatim smo mi ucenici svi u glas govorili: nastavite pricu a on bi rekao -„Hocete da 
vam pricam?" A mi svi u horu:„Da, da...!" Zatim bi pocinjao cas tisine. Mi smo se udobno namestili i 
ne trepcuci slusali nastavak price. Cesto se desavalo da neko od nastavnika upadne u ucionicu, mis- 
led da nema nikoga - tolika je tisina bila. 

Eto, to su ukratko moja secanja na pokojnog nastavnika Martina Kraska. 




232 



J 








Anna Ruzicova * 

TICHY HLAS UCITELA KRASKU I 

POSOBIL USPOKOJUJUCO 



Kpanu ucitelbvi Kraskovi som chodila iba jeden skolsky rok, ked'som bola ziackou stvrteho rocnfka 
zakladnej skoly v Erdevfku. 

Napriek tomu, ze od toho casu ubehlo viacej nez pol storocia, v pamati mi utkvelo niekol'ko uda- 
lostf, ktore tarn pretrvavaju az do dnesnych dnf. 

Do tretieho rocnfka som chodila k pani ucitel'ke Bozene Skul'covej. Bola to ucitel'ka vel'mi prfsna, 
ktora nesanovala svoj hlas. Len tak odzvahal ucebhou, a casto hovorila i zvysenym tonom. 

Opakom toho bol ucitel'Krasko - jeho hlas znel uspokojujuco a prijemne bolo pocuvat'jeho vyklad 
na hodine a vysvetlenia, ktore nasledovali. 

V nasej ucebni bolo stare harmonium, na ktorom pan ucitel'hral pri nacviku piesnf. 

Inak, bola som naruzivou milovnfckou hudby a spevu. I jedno i druhe ma vedelo nadchnut rovna- 
ko tak ako i fakt, ze nam pan ucitel'dovolil hrat na harmoniu. 

Pretoze nikto zo ziakov nemal doma hudobny nastroj, kazal nam narysovat klaviaturu na tvrdsi 
papier. Takze som potom i doma na torn tvrdom papieri usilovne „hrala", cvicila, prepletala prstami 
a pesnicky mi v hlave len tak odzvahali. 

Moja mladsia sestra tiez bola ziackou ucitel'a Krasku, i jej zostal v blahej pamati. 

Neskorsie som sa s pana ucitelbm Kraskom stretla, bohuzial', iba raz. Bolo to roku 1961, ked'som 
pracovala ako odborna ucitel'ka na Medicinskej skole v Novom Sade a sucasne som bola triednou 
ucitelkou jeho dcere Marte. 

Bolo to prijemne stretnutie byvalej ziacky a ucitel'a. 

Natriednickej hodine som spoza katedry uvftala rodicovsvojich ziakov. Pan ucitel'Krasko, otecvy- 
bornej ziacky, sedel v lavici a pozorne sledoval priebeh tohto zoskupenia. 

Hovorila som o kazdom ziakovi osobite a ked'prisiel rad na Martu Kraskovu, povedala som jedno- 
ducho:„Vasa dcera je vybornou ziackou". Ale dovolila som si i osobitne oslovit pana ucitel'a s poznam- 
kou, ako to v zivote bezf, ako totiz v Erdevfku bol on triednym ucitelbm mne a ako sa po rokoch stre- 
tavame na inom mieste a kazdy z nas ma teraz inaksiu ulohu. 

To sam zivot, ta najvacsia zahada, pripravil toto mile stretnutie . 

233 

J 






f 






234 



Vladimir Bartos h 

SCIENTIA IPSA POTENTIA EST I 

Vedomosti su bohatstvo 

V 

Ucitel' Martin Krasko sa v ramci vychovno-vzdelavacieho procesu usiloval o vsestranne vzdelava- 
nie a vychovu jedinca. Pine chapal a podnecoval vzdelanost' ako to najvacsie bohatstvo. Zaroveh 
pestoval a zosTacht'oval cit spolupatricnosti. Hlboko mu zalezalo na pestovanf dobrych mravov. 

Uloha inteligencie podl'a neho spocfvala v ukazovanf smeru, ktory vedie k pokroku a prebudza 
zmysel pre vsetko dobre, nadchyna I'udf. Zaroveh podnecoval kritiku toho, co zivot znehodnocuje 
a kazf. 

Ucitel' Krasko vychovaval ziakov, aby mali spravny vzt'ah k umeniu, lebo vedel, ze bez umenia 
nieto radostneho zivota. Uprednosthoval zaroveh technicku kulturu, bez ktorej zase nieto vyssieho 
stupha celkoveho rozvoja spolocnosti. 

So ziakmi pestoval slovesne umenie - literaturu s prfzvukom na jej vychovno-vzdelavacie 
poslanie. 

Jeho mottom bolo verit, milovat'a pracovat, co podnecoval i u svojich ziakov. Nadovsetko si vazil 
skromnost a veril, ze clovek tichy a pokorneho srdca dokaze pocut aj hovor inych. 

NON SCHOLAE, SED VITAE DISCIMUS 
(Nie pre skolu, ale pre zivot sa ucime) 

Ucitelka Elena Kraskova ucila ziakov nie pre skolu, ale pre zivot. Tak, ako hovorf i tento latinsky vy- 
rok. Bola skusenou ucitelkou a mala rada svoje povolanie. Vo svojej vychovno-vzdelavacej praci zia- 
kom poskytovala zakladne a trvanlive vedomosti. Mravna vychova bola jej srdcovou zalezitost'ou. 
Nastojcivo bdela nad formovanim pracovnych navykov ziakov tak, ze trvala na torn, aby vykonava- 
li svoje povinnosti. 

Voci ziakom bola prfsna preto, aby u nich vypestovala svedomity vzt'ah k praci. Zalezalo jej na es- 
tetickej vychove, co uskutochovala prostrednfctvom vytvarnej a hudobnej vychovy. Svedomite pra- 
covala so ziakmi, ktorf t'azsie chapali ucivo. Radila a rozdavala svoje vedomosti a skusenosti nie iba 
ziakom, ale kazdemu, kto sa o ne uchadzal. 



1 



/J 






?,AZZ 





IV 

K NABOZENSKEJ TVORBE 

MARTINA KRASKU 


■J I s - 


1 

Si 




i 

J 

>y ^.y. /Jijvi 




ThMgr. Juraj Sefcik 

(senior myjavskeho seniordtu slov. ev. c. a. v. na SI.) 

MARTIN KRASKO - SVOJEJ CIRKVI A LUDU 



-fffc* 



*M 







V malych narodnych zoskupeniach, najma ked' su ako mensina odstiepenf od ma- 
terskeho kmena, aj malf I'udia mozu byt' skutocne vel'kymi. Nie aby „vycnievali" nad 
ostatnymi, ale preto, ze su nositel'mi pochodne kultury a duchovnosti medzi sukmenov- 
cami. Starozmluvny Vyvoleny narod bol nepatrnym narodom, politicky ci hospodarsky 
v dejinach zanedbatel'ny, a predsa sa mnohe mena malych I'udf dodnes pamataju a pa- 
matame si ich i my. Preco? Lebo vnuknutie, ktore prijali ako hlas Hospodina, zobrali ako 
svoju ucitel'sku ulohu vo vzt'ahu k tym, ktorych boli sucast'ou. Do I'udsky zrozumitel'nej 
reci „prekladali" hlas vole Bozej. V dobe starozmluvnej ich nazyvali prorokmi, v posled- 
nych storociach sme ich nazyvali narodnymi buditel'mi, ci ucitel'mi. Mali sme ich aj v na- 
sich radoch. Bez ich hlasu a varovania by sme dnes mozno hovorili inou recou, je otazne 
aj to, ci by sme vyznavali evanjelicko-krest'anske nabozenstvo a mozno by sme sa modlili 
aj k inemu Bohu. Ano, uz je rec o nasom slovenskom evanjelickom I'ude dvoma hranicny- 
mi drotmi oddelenom od vlastnej narodnej kolisky - v srbskej Vojvodine. Vd'aka Bohu aj 
on mal svojich malych vel'kych I'udf, ktorf neunavne pracovali, vedl'a svojho bezneho povolania aj na 
poli narodneho obrodzovania, tak na poli vseobecnej kulturnosti, ako i v oblasti krest'ansko-nabo- 
zenskeho skvalithovania. 

Kovacicky rodak a lalitsky ucitel' Martin Krasko bol jednym z tych zanietencov, ktorym na srdci le- 
zala zodpovednost za duchovne skvalithovanie sukmehovcov. Ako pedagog pochopil, ze si kazdy 
clovek v srdci nosf aj dobre aj zle vlastnosti a ze nabozenskou vychovou sa pomaha cloveku, aby hl'a- 
dal a nachadzal v sebe tie dobre a potom ich uplathoval vo svojej zivotnej praxi, vytvarajuc krajsf svet 
okolo seba. Pan ucitel' Krasko si toto svoje poznanie a potom aj skusenost svojej osobnej krest'anskej 
viery nenechaval len pre seba. Az teologicky zdatne prehovoril k citatel'om Evanjelickeho hlasnika. 
V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storocia temer nebolo cfsla, aby sa v horn neprihovoril svo- 
jfm, hlboko premyslenym odkazom. Nevymysl'al, kazdy svoj postoj zdovodnil biblickou myslienkou, 
doslovne citujuc Svate pfsmo s presnym urcenfm lokality citatu a az psychologicky odborne pouka- 
zujuc na dusevne zlomy, cez ktore clovek casto musf prechadzat, chcejuc tak citatel'ovi ponuknut du- 
chovnu barlicku, aby sa mu zivotom I'ahsie krivkalo. Do prfspevkov vklada svoju osobnu skusenost 




X#£r 



237 




f 
1 






viery a je zrejme, ze touto vierou i sam zije, to sa da usudit z toho, ze nehovorf len ako nabozensky / j* 

teoretik, hovorf totiz o nutnosti praktickeho uplatnovania nabozenstva vzivote. Urcite mal vzdy na 
mysli slovo apostola Jakuba, ktory tiez svojich citatel'ov nabada, aby neboli len posluchacmi Slova, 
ale Jeho cinitel'mi (Jak. 1,22). 

Jeho prfspevok nebol filozofovanfm nad nejakym duchovnym, moralnym, ci etickym problemom, 
vychadzal z toho, co videl okolo seba. Otvorene poukazoval na potrebu duchovneho prebudenia, 
pozyval k viere, lebo vedel, ze aj sam Jezis Kristus, kedykol'vek a komukol'vek pomohol, vzdy pripo- 
menul„tvoja viera t'a zachranila, tvoja viera t'a uzdravila..." , teda bol si vedomy toho, ze viera pomo- 
ze aj jeho I'udu v pretrvavanf. 

V pamati naroda zostava ako laicky spolupracovnfk Evanjelickej a. v. cirkvi vo vtedajsej Juhoslavii 
a v tej dobe posobiaci i duchovne, ktory ako maly vel'ky clovek svoju hrivnu ucitel'a nenechal zakrpa- 
tiet", ale ju zvel'ad'oval prihovarajuc sa a uciac aj prostrednfctvom Evanjelickeho hlasnika. Ani ked'odi- 
siel, jeho slovo neprestalo hovorit skusenost'ou viery, aj ked' uz len skrze pozltnutej stranky tridsat'roc- 
nych cfsel mesacnfka evanjelickej cirkvi. 

Osobne som ho poznal a rad som si precital jeho prispevky, dokonca mnohokrat z nich cerpal 
myslienky pre svoje kazne k zverenemu mi I'udu pocas mojho posobenia v Bielom Blate a v Kulpfne. 
O to som s hlbsfm pocitom vd'aky Panu Bohu za neho stal nad jeho rakvou na lalitskom cintorfne, ked' 
sme hoodprevadzali v naplnenie jeho osobnej viery a nadeje.Verfm, zemu Panzivotaa smrti pripra- 
vil pozehnanu vecnost. 

(Autorje fardr v Senici na Slovensku a senior 
myjavskeho senioratu ev. cirkvi a. v. ) 



238 -*G* 








m 




^ 



>j 



r 

Marta Merkleova * 

K nAbozenskej tvorbe i 

MARTINA KRASKU 



Moj otec, ucitel' Martin Krasko, svoju nabozensku tvorbu uverejnoval v Evanjelickom hldsniku Slo- 
venskej ev. a. v. cirkvi v byvalej Juhoslavii, pocnuc od roku 1973. 
Po jeho smrti (1 990) nasla som v dvoch jeho textoch male porovnanie suvisiace s istou lalitskou 
udalost'ou. 

V clanku Boh ddva otec napfsal: Zacheus si ziadal vidiet Jezisa. Chcel prist k nemu, ale nemohol 
pre zastup. Pobehol trochu dopredu, ale aj tarn bolo mnoho I'udi a ze bol malej postavy, rozhodol sa 
vylieztna strom. 

Dospely clovek a k tomu este i uradnfk na vysokom postaveni vyliezol na strom! A potom videl Je- 
zisa? Ano, videl. Ale i Jezis videl Zachea, videl jeho srdcejeho tuzbu. I riekol mu Jezis:„Dnes sa stalo 
spasenie tomuto domu." (Luk. 19,9). 

V clanku Sfastny zivot atame:„Zacheus, ked'pocitil Boziu radost, hned'sa zriekol polovice svojho 
majetku". Po uplynuti takmer tridsat tri rokov od uverejnenia otcovho prveho clanku a dvadsat osem 
od druheho, v roku 2007 frankfurtska pani fararka Elisabeth Icklerova prisla na tyzdhovu navstevu do 
Lalite, kde v nedel'u 24. juna 2007 mala kazeh v slovenskom ev. kostole. V knihe sa v pokracovani uva- 
dza i clanok o torn z pera redaktora Juraja Pucovskeho. A hl'a, co napisal:„Hostka z Frankfurtu si za za- 
klad svojej kazne zvolila slova Pisma svateho napisane v Evanjeliu podl'a Lukasa 19(1 - 1 0) o Zacheo- 
vi". A Jezis povedal:„Zostup rychlo zo stromu." Zacheus ho hned'uposluchol a rychlo zisiel dolu. Urob- 
me to aj my. Vhfbme sa do Jezisovho odkazu, lebo On chce tu aj dnes na tychto sluzbach Bozich vojst 
do nasho srdca a do nasho zivota, - vyzdvihla pani fararka vo svojej kazni. 

Martin Krasko bol clovekom siroko rozhl'adenym. Snazme sa ho poznat i z toho zorneho uhla. 
V pokracovani i on sam o sebe povie viae prostrednictvom svojich clankov. Do vyberu su zaradene 
tieto clanky, uverejnene v Evanjelickom hlasniku: 

Zivot vc. 7/1 973, s. 86-88 

Bohddvavc. 3-4/1974. s. 31 -32 

Sfastny zivot v c. 6/1 980, s. 38 - 39 

Preco?vc. 11/1 981, s. 88-89 

Jezis Kristus v c. 9/1 982, s. 78 239 

J 






f 







j&2£te* 



1 



Kovacicky kostol 



7 



9.) 



240 



*;#;>: 







Martin Krasko 




m 



^ 



r> 



ZIVOT 



Zivot jestastie. 

Ked'sa clovek nachadza vo vel'kom nebezpecenstve, stastny je, ak ostane zivy. Vyznam zivota naj- 
lepsie mozu ocenitti I'udia, ktorfsu odsudenf na smrt. Clovek odsudeny na smrt podnika vsetko moz- 
ne, len aby zostal zivy. Vtedy, pre zachranu zivota, vstave je dat' cely svoj majetok. 

Ale I'udia su zabudlivi a nevd'acni. Keby toho nebolo, zivot by bol inaksi, omnoho krajsi a st'astnejsi. 

Vsetci sme my odsudenf na smrt', len na to casto zabudame a nevd'acni sme, ze nam Boh predsa 
dava zivot. 

Od prveho cloveka Adama az podnes nad vsetkymi I'ud'mi panuje smrt, aj nad nami. Kedy zomrie- 
me? To nevieme. Raz to musf byt, ci to bude dnes alebo zajtra. Pozrime okolo seba, ked' pride smrt, 
to vsetko zanechame tu, so sebou nic nevezmeme. Vieme si to cenit, ze este zijeme, ze neprisla smrt 
vcera? A co keby sme boli vcera zomreli? Bolo by to dobre, alebo zle? Na tuto otazku nedavame vzdy 
rovnaku odpoved'. 

V nebi je zivot pekny, ak sme pripravenf, najlepsie by bolo am skorej zomriet, am skorej sa dostat 
do tej krasy. To je celkom prirodzene, lebo k tomu sme aj stvorenf, aby sme mali vecny zivot. Ale pri 
nasje to casto naopak, chceli by sme am pozdejsie zomriet. Precojeto tak? 

V tomto casovom zivote niekedy sa radujeme, inokedy sme zase zarmutenf. Nasa radost casto je 
prerusovana trapenfm, suzenim, nemocou, nepokojom a tomu podobne. K tomu ked'dodame este 
aj to, ze smrt panuje nad nami, (mozeme kazdeho dha zomriet) vidime, ze v tomto nasom zivote je 
mnoho neprijemnostf. V nebi je celkom inak, tarn sa nenachadza nijaky nepokoj, ani pokusanie, ani 
nemoc, ani smrt - teda nic neprfjemneho, tarn je len sama radost a pokoj. A my predsa po torn kras- 
nom nebi malo tuzime, radsej chceme byt'tu na zemi, kde je viacej nepokoja ako pokoja, viacej tra- 
penia ako radosti. Preco je to tak? 

Co milujeme, to tazko opustame. Keby sme nemilovali svet, I'ahko by sme ho opustili, ale ze ho mi- 
lujeme, tak ho tazko opustame. 

Co milujeme, po torn tuzime, Boha, nebo nemilujeme, po Norn ani netuzime. Je to dobre, alebo 
zle? Samozrejme ze je zle, ale predsa nie je to najhorsie. Najhorsie by bolo to, keby sme v tomto zlom 
svete uz vcera zomreli. Ked' este zijeme, da sa vsetko napravit. 241 

J 






f 



i 



U Boha je vsetko mozne. On moze v kratkom case zly stav zmenit' na dobry. Pan Jezis uzdravoval / ^ 

v okamihu, tak telesne ako aj duchovne nemoce. Nikomu nepovedal, ze ho nemoze uzdravit', nikomu 
nepovedal, ze mu nepomoze. Lotrovi na krfzi nepovedal, ze mu nemoze pomoct', lebo je vel'mi zly. 
Uprimna lotrova prosba hned'bola vypocuta.„A povedal (lotor) Jezisovi: Rozpomeh sa na mha, Pane, 
ked'prfdes do svojho kraTovstva. A Jezis mu povedal: Amen ti hovorfm, dnes budes so mnou v raji." 
Luk. 23,42 - 43. Rychla zmena a naprava! 

Ked'sa nas zly stav premenf v dobry, potom budeme moct' povedat':„Vieme, totiz, ze ked'sa sta- 
nok nasho pozemskeho prfbytku aj zborf, mame dom od Boha, prfbytok, nie rukou zhotoveny, vec- 
ny v nebesiach. Lebo pre to aj vzdychame, tuzobne si ziadajuc, aby sme sa mohli obliect vo svoj prf- 
bytok zneba." 2. Kor. 5,1 -2. 

Ale my malo vzdychame, malo tuzime po torn prfbytku z neba. Co je tomu na prfcine, slaba laska 
kBohu alebo mala viera? Niekedy nam chybujeajjednoaj druhe. Ked'mame nadostacaj lasky aj vie- 
ry, vtedy inak hl'adfme na svet. Vtedy mozeme povedat':„Sme dobrej mysle, a radsej si volfme vyst'a- 
hovat sa z tela a prebyvat s Panom." 2. Kor. 5,8. 

Vyst'ahovat'ztela, ked'dusa opustftelo, znamena zomriet, a odfst'domovk Panovi. 

To iste ap. Pavel napfsal aj takto:„mam ziadost zomriet a byt's Kristom." Fil. 1,23. 

Ktorf I'udia budu v nebi? Tf, ktorf sa stali det'mi Bozfmi. „Ale vsetkym, ktorf ho prijali, dal pravo 
a moc statsa det'mi Bozfmi, tym, ktorf veria vjeho meno." Jan 1,12. Ak sme Pana Jezisa prijali tu na 
zemi, tak On nas prijme tarn v nebi. 

S kym maju byt I'udia v nebi? S anjelmi. 

Ked' anjeli navstfvili Abrahama, Lota a inych I'udf, anjeli boli podobnf I'ud'om. Ludia, ktorf budu 
v nebi, o nich je napfsane: „ale tf, co budu uznanf za hodnych dojst tamtoho sveta a vzkriesenia 
z mftvych, tf sa ani nezenia ani nevydavaju. Lebo ani umriet nemozu viae, pretoze su anjelom rovnf 
a ako synovia vzkriesenia su synovia Bozi." Luk. 20,35 - 46. - Anjeli na zemi boli podobnf I'ud'om, I'udia 
v nebi budu podobnf, rovnf anjelom. Spolu budu vjednom nebi? Ano. 

„Znam cloveka... ktory bol taky vytrhnuty az do tretieho neba." 2. Kor. 12,2. Co je to tretie nebo? 

Predstavme si velky chram. Ked' vkrocfme do neho, vidfme len jednu ciastku, ako kracame sme- 
rom k oltaru, vsetko viacej vidfme. Chram je podeleny na ciastky, oddelenia. Je oddelenie pre star- 
sfch, pre mladez, pre deti, pre cirkevnych hodnostarov, atd'. Inak je zariadene pri vchode a inak pri ol- 
tari. Ap. Pavel hovorf o jednom takom oddelenf neba. 

Zivot je pekny ale mrtvy clovek krasu nevidf. 

„Aj vas, ktorf ste boli mrtvi vo svojich previneniach a vo svojich hriechoch..." Ef. 2,1. Dusa, ktora 

necfti hriech, je mftva. Zivy clovek v sebe nosf mrtvu dusu. Mftva, umrtvena dusa necfti hriech tak, 

242 ako umrtvene telo necfti bolast. Ked' lekari pri operacii umrtvia clovekovi telo, tym mu urobili dobre. 



/JtTn 





m 




^ 



>j 



Boh urobil dobre rud'om, ked' ako hriesnici necftia hriech. Keby cftili hriech, neradovali by sa zo zivo- / jl 

ta, ale umrtvenf sa raduju. Mnohf hriesnici su veself a radostnf, Boh im dava radost' zo zivota, tak ako 
im dava, aby ich slnko hrialo. Slnko hreje aj dobrych aj zlych, zo zivota sa raduju aj dobrf aj zlf, a ze zlf 
robia zle, za to budu zodpovedat na sudnom dni. Keby hriesny clovek mal zivu dusu, to by bol stras- 
ny, neznesitelhy zivot. Pozrime preco. 

Clovek je nespokojny, ked'vidi, ze nieco zle urobil. To co je zle, menujeme chybou, nepravost'ou 
alebo hriechom. Maly hriech - male trapenie, velky hriech - velke trapenie. Ked'stretneme strapene- 
ho cloveka, pytame sa ho, co mu je, lebo sa to na horn vidf. Vsetci my klesame, niekedy urobfme, co 
by nemalo byt alebo nieco zle povieme. Hriechy sa hromadia, kazdy den ich je viacej, na stare sa pri- 
kladaju nove. Velka hromada, velky nepokoj. Clovek, ktoremu je urcene zit' 70-80 rokov, cely svoj zi- 
vot previedol by v nepokoji, v trapenf. Predstavme si, zeby sme takychto umucenych, strapenych I'udf 
stretavali kazdy den. Aky by to bol zivot? Hrozny! 

Ked'je clovek mrtvy v hriechoch, vtedy robf zle ale necfti, neuvedomuje si, ze robf zle, hriechy si 
hromadi a predsa zije na pokoji, to je svetsky pokoj, ktory je povrchny a nestaly. Takto clovek moze 
zit' cely zivot, az do smrti, jeho hriechy budu odkryte len na sudnom dni. 

Mrtvy clovek moze ozit. 

O marnotratnom synovi cftame:„lebo tento moj syn bol mrtvy a ozil; bol zahynul a nasiel sa. A za- 
calisa veselit'."Luk. 15,24. Co jepotrebne robit, aby mrtvy ozil? Potrebneje rozhodnut'sa preBohazit. 
Kedy ozil marnotratny syn? Ked'sa vratil k otcovi. Kedy hriesnik ozije? Ked'sa obrati k Bohu. 

„Ale Boh sue bohaty v milosrdenstve pre mnohu svoju lasku, ktorou nas zamiloval, ked'sme aj boli 
mrtvi v previneniach, spolu nas ozivil s Kristom - milost'ou ste spasenf." Ef. 2,4-5. 

Mrtva dusa nema nadej na vecny zivot. Ziva dusa hovorf sap. Pavlom:„Uzmijepripraveny veniec 
spravodlivosti, ktory mi da v onen den Pan, ten spavodlivy sudca, a nielen mne, ale aj vsetkym, ktorf 
milovali Jeho zjavenie." 2. Tim. 4,8. Tedy veniec dostanu vsetci, ktori miluju Boha. - To iste pfse aj ap. 
Jakob:„Blahoslaveny muz, ktory znasa pokusenie, lebo ked'budeskuseny a dokaze sa, dostane koru- 
nu zivota, ktoru Pan zaslubil tym, ktorf ho miluju." Jak. 1,12. -Tedy: „Blahoslaveny (st'astny) muz, kto- 
ry... dostane veniec zivota." 

Ked'je tuzemsky zivot st'astie, ake je to potom st'astie dostat vecny zivot? Skutocne budu blaho- 
slavenf, st'astni I'udia? 

Zivot je st'astie. Tuzemsky trapny zivot nam je vzacny, o kol'ko je vzacnejsi ten krasny vecny zivot! 
Pre zachranu casneho zivota vstave sme vsetko dat a na vecny zivot niekedy ani len nemyslfme. V na- 
som tele nachadza sa dusa, kolko sa starame o telo, a kolko o dusu? Hl'adajme najprv kral'ovstvo ne- 
beske a vsetko nam bude pridane, aj ten krasny vecny zivot. 

Evanjelicky hldsnik 243 

J 






f 



i 






m 



Martin Krasko h 

BOH DAVA I 



i^f$<fK2^ 



Vsetko, co nam je potrebne pre casny a vecny zivot, dostavame od Boha. 

„Jako nam je vsetko jeho bozskej moci darovanej potrebne k zivotu a k poboznosti pravou zna- 
most'ou toho, ktory nas povolal vlastnou slavou a hrdinskou cnost'ou, am su nam darovane prevelke 
a predrahe zaslubenia, aby sme sa tym stali ucastnymi bozskej prfrody uniknuc poruseniu, ktore je 
na svete v zlej ziadosti." 2. Petra 1 , 3-4. 

Apostol Peter pfse:„...nam darovane prevelke a predrahe zaslubenia..." Tie prevelke a predrahe za- 
slubenia platia tak pre casny, ako aj pre vecny zivot. 

Kazdy den potrebne nam je zdravie, pokrm, sila, pokoj a ine.To vsetko dostavame od Boha. 

Z desiatich malomocnych len jeden d'akoval za uzdravenie. Ked' sme zdravf, zda sa nam, ze za to 
nemame d'akovat Bohu. 

„Ked'budesjest'a nasytissa, budesdobrorecit'Hospodinovi, svojmu Bohu natej krasnej zemi dobrej, 
ktoru ti dal." 5. Mojz. 8,10. - Kazdy rok d'akujeme Bohu za urodu. Dobre je to, ze tak robime. Byva to raz 
rocne. Vtedy spolocne d'akujeme Bohu za tu krasnu zem (urodu, pokrm), ktoru nam dal. Niekto len raz 
v roku d'akuje a - dost'. Ci len raz v roku jeme? Kedy mame d'akovat? „Ked'budes jest' a nasytis sa, budes 
dobrorecit' Hospodinovi, svojemu Bohu."„Boh dava ustatemu silu a tomu, kto nema vlady, hojne udel'uje 
moci." Iz. 40, 29. - Kazda praca cloveka vycerpava, odobera silu, niekedy viacej a niekedy menej. Ked'na- 
dobudneme novej sily, odkial'je ta sila?„Boh dava ustatemu silu." Ale to malokedy vidime a prizname. 

„Pokoj vam zanechavam, svoj pokoj vam davam, nie ako svet dava, vam ja davam. Nech sa vam 
nermuti srdce a nestrachuje." Jan 14,27. s. Pekne a predrahe zaslubenie! Syn Bozf, ked'mal odfst'zo 
zeme povedal:„Pokoj vam zanechavam." Svoj pokoj nechal na zemi. A nevzal ho do neba? Nie. V nebi 
je viacej pokoja ako na zemi. Nam je ten pokoj vel'mi potrebny, On nam ho doniesol z neba. Pokoj za- 
nechal na zemi. Ked'je na zemi, kde ho mozeme najst? Vsade, na kazdom mieste. -„Svoj pokoj vam 
davam." To, co sa dava, to je dar. Chceme ten dar prijat? To je pekny a vzacny dar. 

Co Boh este dava? 

„Dal si mi vacsiu radost'do srdca, ako ked'oni maju mnoho obilia a mustu (vma)."Zalm 4,8. 

Radujeme sa z mnohych vecf, ale Bozia radost je vacsia od vsetkych ostatnych radosti. Ludia si 
244 myslia, ze ak zanechaju svet, svetske radosti, ze sa potom nebudu ani radovat. Krai' David bol kral'om 



/JtTn 




'if a povedal,zeBozia radost'jevacsiaod svetskej. On mal Boziu radost'. Aj namjezaslubena taka radost': { ■* 

J „Toto som vam hovoril, aby moja radost' bola vo vas, a vasa radost', aby bola uplna." Jan 1 5,1 1 . 

„Dam vam nove srdce a noveho ducha do vasho vnutra, a odstranim kamenne srdce z vasho tela 
a dam vam srdce z masa." Ezech. 36, 26. - Ked'sa pomerne dobry clovek obrati k Bohu, to sa na horn 
ani vel'mi nevidf, ale ked' sa zly clovek obrati k Bohu, ta zmena je tak viditel'na, ze je az napadna. Ako 
sa zly clovek moze zmenit? Mnohf I'udia nemozu sa zrieknut ani obycajneho fajcenia, co je omnoho 
jednoduchsie ako zmenit svoju zlu prirodzenost. Boh hovorf:„Dam vam." On da nove srdce, noveho 
ducha, nove myslienky, zo stareho stane sa nove stvorenie. To vsetko da Boh. Pekne zasl'ubenie, pek- 
ny dar, len ho nacim prijat. 

„Ked'teda vy, hoci ste zli, viete davat svojim dietkam dobre dary, o co skor da dobre veci vas Otec 
nebesky tym, co Ho prosia." Mat. 7, 11 . 

Toto vsetko su dobre veci, ale aj„zle" veci mozu byt dobre. 

Apostol Pavel pfse:„Bol mi dany osteh do tela, anjel-satan, deptat ma..." 2. Kor. 12,7. - Vel'mi ne- 
prijemna vec, ale dobra, uzitocna, lebo Bozia moc v slabosti sa dokonava. Preto ap. Pavel d'alej pfse: 
„Najradsej sa teda budem chvalit slabost'ami, aby prebyvala vo mne moc Kristova. Pre to mam za- 
lubenie v slabostiach, pohanach, suzeniach, prenasledovaniach, v uzkostiach pre Krista; lebo prave 
ked'mdliem, som mocny." v. 9-10. - Krai' David podobne hovorf:„Tvoj prut aTvoja palica ma potesu- 
ju." Zalm 23,4. Dvaja velkf muzovia Bozf pfsu o svojej skusenosti v sluzbe Bozej. Skola niekedy je t'az- 
ka, alejezato osozna. Dobry ziakskolu chvali azlyju hanf. 

Toto su vsetko zasl'ubenia, ktore Boh dava I'ud'om tuna na zemi, vtomto casnom zivote. Ale aj pre 
vecny zivot darovane su nam prevelke a predrahe zasl'ubenia. 

Pan Jezis povedal:„Ale kto sa napije z vody, ktoru mu ja dam, ten nebude zfznit naveky; ale voda, 
ktoru mu aj dam, obrati sa v horn na prameh vody, vyvierajucej do vecneho zivota." Jan 4,14. - Vzac- 
ny prameh a dobre obcerstvenie na kazdy den. Trva z casnosti do vecnosti. 

„Ja im davam vecny zivot, a nezahynu naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky." Jan 10, 28. - Jed- 
no krajsie zasl'ubenie od druheho. 

„Neboj sa, male stadecko, lebo zal'ubilo sa vasmu Otcovi dat vam kral'ovstvo." Luk. 12,32. - Kras- 
na vec! 

Boh nam dava vsetko, co nam je potrebne k zivotu a k poboznosti, a predsa my z toho niekedy tak 
malo mame. Je viacej pricin. Hlavna pricina je ta, ze I'udia nechcu tie dary. 

Syn Bozf povedal:„Ale nechcete prist ku mne, aby ste mali zivot." Jan 5, 40. 

Mnohf I'udia nechcu ani len pocut, co im Boh chce dat. Tf neprichadzaju k Bohu, ku slovu Bozie- 
mu. Zacheus ziadal si vidiet Jezisa, chcel prist k Nemu, ale nemohol pre zastup. A co urobil? Pobehol 
teda vpred, ale aj tarn bolo mnoho I'udf, a ze bol malej postavy, rozhodol sa vyliezt na strom. Dospely 245 

J 







f 



clovek a k tomu este uradnfk na vysokom postavenf vyliezol na strom! A potom videl Jezisa? Ano, vi- / j* 

del. Ale aj Jezis videl Zacheusa, videl jeho srdce, jeho tuzbu. Ako sa to skoncilo?„l riekol mu Jezis: 
Dnes sa stalo spasenie tomuto domu." Luk. 1 9,9 - Ked'vol'akto chce prist' k Bohu, najde si sposob, ako 
to urobi, prekona vsetky prekazky.Takemu clovekovi aj Boh sa priblfzi a da mu radost, st'astie, spase- 
nie, vecny zivot. 

Ina prekazka je nerozhodnost. 

Niektorf I'udia pocuvaju slovo Bozie, ale sa nemozu rozhodnut opustit svet, ustami sa priblizuju 
k Bohu, ale nie aj srdcom. Ani takyto I'udia nedostavaju tie zvlastne dary Bozie. 

Do tretej skupiny patria I'udia, ktori sa rozhodli pre Boha zit'.Taki I'udia okrem obycajnych dostavaju 
aj zvlastne dary Bozie. 

Prorok Izaias pise:„Pan Hospodin mi dal jazyk ucenych, aby som vedel obcerstvit ustaleho slo- 
vom." Iz. 50,4. - My chceme od Boha prijfmat pekne dary, ale je otazka, co s nimi robfme. Naco je dany 
jazyk ucenych? Aby vedel obcerstvit ustaleho slovom. Naco je laska? Aby milovala. Co, ak laska nemi- 
luje ani Boha ani blizneho? Potom je mozno zakopana ako hrivna, vtedy z nej nikto nema uzitok, ani 
ten kto ju zakopal. Bozie dary su pekne a dobre, ked' ich pouzijeme k tomu, k comu su dane. 

Kazdy clovek ma nejaky pekny dar, peknu vlastnost, to su obycajne dary. Jestvuju aj zvlastne dary. 
Najvzacnejsf dar je tento:„Lebo tak Boh miloval svet, ze svojho jednorodeneho Syna dal, aby nezahy- 
nul, ale vecny zivot mal kazdy, kto verf v Neho." Jan 3,1 6. Komu je dany tento dar? 

Kazdemu - kto veri v Neho. Aky je to dar?„Ale anjel im povedal: Nebojte sa, ved' zvestujem vam 
velku radost, ktora bude vsetkemu I'udu." Luk. 2,1 0. To je dar, ktory prinasa velku radost. Ked' my ten- 
to dar- Pana Jezisa- prijmeme, nasa dusa ozijea bude vecnezit.V nebiju prijmeTen, kohoona pri- 
jala tuna na zemi, to je Spasitel' sveta Pan Jezis. 

Evanjelicky hldsnik 



\ 246 X^$f$§)£Z&L 





Martin Krasko 




m 



^ 



r> 



STASTNY ZIVOT I 



"G& 



Pad sa nam pekny dom, pekne saty, pekny majetok, z toho mame radost'. Bohatf I'udia to vsetko 
maju, tesia sa vel'kemu majetku. Ked'je majetok vacsf, aj radost je vacsia, chudobnf I'udia nemaju 
tol'ko takej radosti. 

Preco bohatf I'udia maju malo pokoja? 

S velkym majetkom prichadzaju aj velke starosti, to vsetko nacim v poriadku udrziavat, zachovat, 
aby to neprepadlo. Mnoho starosti - malo pokoja. Ak pride bohatemu clovekovi myslienka, aby ma- 
jetok zvacsil, aby ho bolo viae a s nim bude aj radosti viacej, vtedy prichadzaju nove starosti, potom 
je aj nepokoja viae. 

Chudobnf I'udia nemaju mnoho majetku, niekedy ziju tak ako vtaci, ocakavaju pomoc od Boha, 
a kto sa na Boha spolieha, nebude zahanbeny. 

Trapny je zivot bez pokoja alebo bez radosti. Ak ma clovek jedno a nema to druhe, zivot nemoze 
byt st'astny. Najhorsie je, ked' clovek nema ani jedno ani druhe, ked'nema ani pokoja ani radosti. Po- 
koj je dar od Boha. 

Svetsky a Bozf pokoj. 

Od sveta, od I'udf mame pokoj vtedy, ked' nam I'udia nerobia skodu, ked' nam nerobia zle, jednym 
slovom, ked' nas nechaju na pokoji. My od I'udf mozeme mat pokoj, ale ak v srdci mame nepokoj, to 
nam I'udia nemozu odstranit a nase srdce naplnit pokojom. Ludia nas mozu potesit, ale srdcu ne- 
mozu dat pokoj. 

Bozf pokoj je inaksf, krajsf, lepsf, ten prevysuje kazdy I'udsky rozum.,,0 nic nebud'te ustarostenf, 
ale vo vsetkom s vd'akou predkladajte Bohu svoje ziadosti vo vsetkych svojich modlitbach a pros- 
bach. A pokoj Bozf, ktory prevysuje kazdy rozum, bude hajit vase srdcia a vase mysle v Kristu Jezisi." 
(Fil. 4,6 a 7). 

Mat majetok a nestarat sa, nepecovat, nebyt ustarosteny, to neznamena nepracovat, nechat, aby 
majetok prepadol, ale mame davat pozor, aby majetok neskodil nasej dusi. Ako k tomu prfdeme? Ak 
skutocne tuzime po Bozom pokoji, vtedy nam Boh pomoze, odstrani zbytocnu a skodlivu ustaroste- 
nost a srdce bude naplnene vd'akou a pokojom Bozfm. 

Pokoj Bozf v trapenf a suzenf. 247 

J 



J 






f 






Ked' sa narodil Jezis, Spasitel' sveta, Herodes Ho chcel zabit'. Jezisov utek do Egypta. Z Egypta sa I ^ 

vratil len potom, ked' Herodes zomrel. Pozdejsie sa farizeji a zakonnfci radili, ako by Jezisa chytili a za- 
bili. Koniec vsetkeho bolo ukrizovanie. Trapenie, suzenie, prenasledovanie od narodenia az do smr- 
ti. A teraz pocujme toto:„Pokoj vam davam, nie ako svet dava, vam ja davam. Nech sa vam nermu- 
ti srdce a nestrachujte!" (Jan 1 4,27). Pan Jezis nemal svetsky pokoj, ale mal nebesky, Bozf pokoj a ten 
Bozf pokoj daval lud'om. Velky je rozdiel medzi svetskym a Bozfm pokojom. Aj vtrapenf mozeme mat' 
pokoj Bozf. 

Aka je Bozia radost? 

David povedal:„Dal si mi vacsiu radost do srdca, ako ked'oni maju mnoho obilia a mustu." (Zalm 
4,8). - Zacheus, ked'pocitil Boziu radost, hned'sa zriekol polovice svojho majetku. Velky je rozdiel aj 
medzi svetskou a Bozou radostou. 

Viera v Boha prinasa stastny zivot, radost a pokoj. Aka je nasa viera, taky je aj nas zivot, radost 
a pokoj. 

Davajme pozor, aby sme tieto vzacne veci nestratili. 

Evanjelicky hldsnik 



248 -*G* 



YJ*± a\ y ^ r . 





Martin Krasko 



c -, 



m 



^ 



r> 



PRECO? I 



fc^ 



Pekny a st'astny zivot. Preco zivot nie je vzdy st'astny? 

Od prveho cloveka Adama az po dnesnu dobu v Biblii a pozdejsie i v mnohych inych knihach je na- 
pfsane, ako I'udia zili. Ako I'udia ziju dnes, to nam je zname. Vsade po svete I'udia su st'astnf alebo ne- 
st'astnf. St'astie a nest'astie nie je vsade rovnake, niekde je viacej alebo menej. 

Pozrimezalmy. 

Tujeopisany stavduse, akosa cfti I'udska dusa, ked'dobre robf a zase ako sa cfti, ked'zle robf. Hned' 
na zaciatku sa pfse:„Blahoslaveny clovek..." Zalm 1 ,1 a d'alej. Kto je blahoslaveny, st'astny? Ako sa k st'as- 
tiu prichadza, co ma clovek robit, abyjeho dusa bolast'astna?PosledneZalmy (146- 150) opisuju, ako 
sa taka dusa cfti, ktora zije podl'a rady Bozej. 

Zalm 103. 

„Dobrorec, dusa moja, Hospodinu... a nezabudaj na ziadne z Jeho dobrodeni! On odpust'a ti vsetky 
tvoje viny... Zivot ti syti dobrymi vecami..." (Vers 1 . a d'alej). V tomto Zalme je opisane, co vsetko dob- 
reho dava Boh I'ud'om. 

Ake su nase myslienky, taky je nas zivot. 

Ked'chceme nieco robit, najprv o torn myslime, ako to urobime. Niektore myslienky su t'azke, ine 
suzasejednoduchea I'ahke. Cocasto robime, otom nemusime mnoho rozmysTat. Pomysliet'na nieco 
pekne alebo dobre prinasa uspokojenie a radost. Mysliet na pekne veci mozeme vzdy a vsade. Mysli- 
me casto na pekne a dobre veci, potom aj v t'azkych chvfl'ach bude nam zivot prijemnejsi. Zalm 1 03. je 
vel'mi vhodny, ako mozeme mysliet na dobre veci:.. nezabudaj na ziadne z Jeho dobrodeni! Kolko nam 
Boh v zivote urobil dobreho, a vzdy nam dobre robi aj teraz a my to nevidime alebo zabudame. 

V zivote na nas prichadzaju vselijake pokusenia, trapenia, ale zato prezivame aj pekne chvile. Ked' 
pridu t'azkosti, pomyslime si na dobre veci, co nam Boh dava a cini. Take pekne myslienky obcerstvia 
a potesia nasu dusu, zabudneme na trapenie a srdce sa rozveseli. Dobre myslienky su vselijake: raz 
je to radost z odpustenia, ked' sme nieco zle povedali alebo zle urobili a Boh nam to odpustil. Nieke- 
dyjeto dobra rada, ked'sme vt'azkom postavenia Boh nam da dobru myslienku a pomoze nam, aby 
sme boli oslobodeniod zleho. Inokedyje to radost zozivota.Veriaci clovek moze kazdy den dobrore- 
cit'Bohu. 249 



J 



f 









Boha mame milovatzcelej mysle. I ■* 

Ako mozeme Boha milovat' z celej mysle? Ked' myslfme na nieco zle, vtedy nemilujeme Boha. Ak 
niekomu zavidfme, ze ma nieco krajsie alebo lepsie ako my, alebo ze sa mu lepsie darf ako nam, vte- 
dy sa v nasom srdci nachadza zavist' a to je zla myslienka. Na prvy pohl'ad zda sa nam, ze je to malic- 
kost, nepatrna vec. Ale kolko takych nepatrnych vecf sa nachadza v nasom srdci, ktore maju vselijake 
mena: zavist, svar, rozbroj, roztrzka, nenavist, hnev, zvada a ine.To su drobne, male komare, ktore nas 
casto znepokojuju. Ako potom budeme chvalit Boha, ked'sme znepokojenf? Ako budeme dobrore- 
cit, ked'sa viacej hnevame ako radujeme? Boh moze zo srdca odstranit vsetko zle. Ak si dame Bohu 
ocistit srdce, potom z cisteho srdca budu vychadzat dobre myslienky, dobrorecenie, chvala a radost. 
Kolko my mame z toho pekneho a stastneho zivota? Boh chce vsetkym 1'ud'om dat pekny a stastny zi- 
vot. Preco nas zivot nie je vzdy pekny a stastny? Kazdy clovek pozna seba, pozna svoj zivot, vie preco 
nie je v Bohu taky stastny, aky by mohol byt stastny. 

Evanjelicky hldsnik 



250 .^*$WthS?£, 






Martin Krasko 




m 



^ 



r> 



JEZIS KRISTUS 



„Jezis Kristus ten isty vcera i dnes i naveky." (Zid. 13,8). Ked'sa narodil Spasitel'sveta, Jezis Kristus, 
anjel zvestoval pastierom velku radost'. Pekna zvest', velka radost' vsetkemu I'udu. (Lk. 2,1 On) 

Jezis ucf, uzdravuje a mnozf radost'. 

Clovek sa potesf, ked' vidf krasne kvety a pocuva pekny spev vtakov. Kto dal kvetom krasu a kto 
ucil vtakov spievat? Ludia o takych veciach malo rozmysTaju. Jezis ucil I'udf, co maju robit, ked' 
sa nachadzaju v trapenf, maju si vziaf prfklad z kvetov a vtakov. Ked' Boh dava kvetom taku kra- 
su a vtakov ucf peknemu spevu, omnoho viacej myslf na I'udf, aby im bolo dobre. 6, 1'udia malej 
viery! 

Nepokoj vdome. 

Rodicia mali nemocne diet'a. Ta nemoc, zly duch, hadzalo ho do ohha a do vody. Rodicia nemohli 
nechat'diet'a, aby sa samo hralo, museli stale davat' pozor, kdejea co robf, ci neprislo kvode, lebo by 
sa utopilo, alebo k ohhu, lebo by zhorelo. V noci zase vo sne chodilo po ulici. Nikto z I'udf nemohol 
tym rodicom pomoct'. Jezis uzdravil to diet'a. V dome namiestonepokojazavladol pokoj a radost. (Mt 
17,14-18) 

Vselijake nemoce. 

Ako sa cfti hluchy clovek, ked'je uzdraveny? Ako sa cfti slepy clovek, ked'sa mu otvoria oci? Jezis 
uzdravoval vsetky nemoce a tak sfril vsade radost, tak robil az do smrti. Prislo ukrizovanie. 

S Jezisom boli ukrizovani dvaja lotri. Jeden z nich poziadal Jezisa, aby sa rozpomenul na neho, ked' 
prfde do svojho kral'ovstva. Jezis mu odpovedal, ze dnes bude s Nfm v raji. Aka to bola radost, ked' 
tento hriesny clovek prisiel do raja? Od narodenia az po smrt Jezis Kristus sfril radost a pokoj. Mnohf 
I'udia prijali Boziu pomoc a boli st'astnf. 

Jezis Kristus, Syn Bozf v nebi. 

Povstupenfdo neba Spasitel'nezabudol na I'udf. Azdodnes mnohf I'udia, ktori prijali Spasitel'a, do- 
stali taku radost, aku nemoze dat cely svet. A co I'udia, ci vsetci prijali tu vel'ku radost? 

Viera v Boha odstrahuje zle myslienky a nepokoj. (Sk. ap. 1 6,25 - 34) 

Pavel a Silas boli v zalari. Tak boli palicovani, ze boli krvavi. O polnoci spievali a chvalili Boha. 
Dvere zalara sa otvorili. Zalarnik si myslel, ze vazni utiekli, vzal mec a chcel si vziat zivot. Pavel mu 251 

J 






f 






Titulnd strana 

Evanjelickeho 

hldsnika, mdj 

1974 

252 



povedal, aby to nerobil, ale aby uveril v Jezisa Krista. Zalarnik tak urobil a stal sa st'astnym clovekom, 
zle myslienky boli odstranene a srdce bolo naplnene radost'ou. 

Radost' vtrapenf. 

Trapenie prichadza na kazdeho cloveka, prislo aj na Pavla a Silasa. A co potom robili? Spievali 
a chvalili Boha, trapenie nepremohlo Boziu radosf. 

Ak ma clovek zle myslienky, nepokoj a ine zle veci, nech uverf v Boha, srdce mu bude ocistene od 
vsetkeho zleho a naplnene radost'ou. Jezis Kristus dava I'ud'om radost a pokoj i v trapenf. 

Pekne veci potesuju. 

Dnes vidfme a mame mnoho peknych veci. Ale mnohf I'udia z toho si urobili modly, ako pohania 
hl'adaju len svetske veci a na Boha zabudaju. Nadhera, rozkos a pycha tak naplnili lud'om srdce, ze I'u- 
dia uz netuzia po Bozej radosti. Pekne veci mnohych I'udi odvadzaju od Boha, miesto Bozej radosti 
sfri sa svetska radost. Aky bude koniec vsetkemu tomu? 

Evanjelicky hldsnik 



1 



i 





Homlllo 

Yrtilpd m»**"i. 

O &uchrtj ivfifcjrci 
MW 

&AHt Ducha Sy<U*h<3 
Clrktr — ebt*™ 

U*t no frtiwQzllu dobf 

Z na*e| drlm 

£ notosh thenar a knfcdroT 

CjlaJriJa ndmF*g 

see 



Ai*TP 



T*3PT 




/JtTn 





Juraj Pucovsky 

FARARKA ELISABETH ICKLEROVA Z FRANKFURTU NAD MOHANOM BOLA V LALITI 

Slovo Bozie zblizuje I'udi 



VPO 



s&r 



>M 






Vd'aka rodinnej znamosti a priatel'stvu s Martou a Herbertom 
Merkleovcami, na tyzdnovej navsteve nasej krajiny pobud- 
la velebna pani, fararka Luterdnskej evanjelickej cirkvi z Frank- 
furtu nad Mohanom Elisabeth Icklerova. Pobyt v Laliti, kde 
jej priatel'ka Marta vyrastala v znamej ucitel'skej rodine Eleny 
a Martina Kraskovcov, duchovna pastierka z Frankfurtu vyuzila 

na navstevu do- 
macehoSloven- 
skeho evanjelic- 
keho a. v. zboru, 
kde sa v nedel'u 
24. juna 2007 
zucastnila slu- 
zieb Bozfch. 




±$&L 



CIRKEVVO FRANKFURTE 



Luteranska evanjelicka cirkev 
vo Frankfurte nad Mohanom ma 
3 600 clenov a dva kostoly. Ten 
stary je vyse 300-rocny, kym novy, 
moderny vystavali pred 35 rokmi. 
V ramci cirkvi pracuju aj dve skol- 
ky pre 3- az 5-rocne deti. V zbore 
okrem E. Icklerovej pracuje este 
jedna fararka a jeden kantor. Na- 
bozny spev v cirkvi pestuje velky 
120-clenny zbor. 

Pani Elisabeth Icklerova pocha- 
dza zo Svedska, kde vystudovala 
dva roky teologie. V studiach po- 
kracovala v Nemecku, kde sa vy- 
dala, ma dceru a syna. Jej manzel 
je koncertnym organistom. 



jfc^^T 







s 



Uvodom sluzieb velebna pani, fararka Viera Ba- 
toriova pozdravila pocetnych hostf a domacich, 
pricom zdoraznila: „Zabudnime na vsetky jazyko- 
ve a ine bariery, pocuvajme slovo Bozie." A naozaj, 
v tu 3. nedel'u po Trojici na sluzbach v lalitskom kos- 
tole sa zucastnili pocetnf hostia, bratia Milan a Jan 
Kraskovci s rodinami, prfbuznf, priatelia a spoluzia- 
ci Marty Merkleovej z Noveho Sadu, Kysaca, Sombo- 
ru, Conoplje, Kuly, Vrbasu, Petrovaradfna, Beocfna a, 
pravdaze, Lalite. Slovo Bozie, bez ohl'adu na rec, kto- 
^ rou sa hovorilo, pozorne pocuvali Slovaci, Srbi, Ma- 
d'ari, Nemci a tri sestricky (Katarina, Jelena a Emilija), 
Americanky z Chicaga. 



Marta 
Merkleovd, 
Elisabeth 
Icklerova a Viera 
Bdtoriovd 
pred oltdrom 
lalitskeho 
kostola (zldva), 
foto J. Pucovsky 



i 



253 






J 



f 



MJ 



Kazen odznela dvojjazycne. V nemcine kazala pani Elisabeth Icklerova, po slovensky to iste tlmo- / j* 

cila domaca pani fararka Viera Batoriova. Hostka z Frankfurtu si za zaklad svojej kazne zvolila slova 
Pfsma svateho, napfsane v Evanjeliu podl'a Lukasa 1 9 (1 - 1 0) o Zacheovi. Hlavnou myslienkou kazne 
by bolo asi toto... A Jezis povedal:„Zostup rychlo a Zacheus hned' reagoval a rychlo zostupil. Urobme 
to aj my, vhfbme sa do Jezisovho odkazu, lebo On chce tuna a dnes, na tychto sluzbach Bozfch vojst 
do nasho srdca i do nasho zivota." 

Okrem beznych naboznych piesnf, ktore hral domaci kantor LadislavTamasi, ku klaviature si sa- 
dol aj host'z Noveho Sadu. Skladatel', profesor na novosadskej Hudobnej akademii a kantor v Refor- 
movanej cirkvi novosadskej, pan Svetozar Sasa Kovacevic zahral niekolko duchovnych a naboznych 
skladieb. Vyjadrujuc vd'aku za jeho hudobny kumst, pani Batoriova zhodnotila, ze„sme tymto orga- 
novym minikoncertom mohli pocitit aspoh kusticek tej majestatnosti a slavy, ktora nas caka v Kra- 
Ibvstve nebeskom, kam sa pripravujeme a kde budeme vsetci spolu svojimi hlasmi, aj hudbou slavit 
nasho Pana." 

Pozdravujuc veriacich vo Frankfurte, lalitsky evanjelicky cirkevny a. v. zbor sa za povzbudzuju- 
cu kazeh pani Elisabeth Icklerovej odvd'acil skromnym darcekom, ktory jej pred oltarom odovzda- 
la predsednicka Oltarneho kruzku zien OlinkaTurcanova. Nedel'ne sluzby Bozie v lalitskom evanje- 
lickom kostole este raz potvrdili, ze slovo Bozie vzdy zblizuje I'udf aj rozlicnych vierovyznanf a nepo- 
zna ziadne hranice. 

Hlas I'udu 30. juna 2007 



) 254 ItXftftlJfi&S&L 



YJ*± a\ y ^ r . 





UA 



3£g 



POZDRAV Z FRANKFURTU NAD MOHANOM 

Dojmy z pobytu v Laliti 



"fc&: 






>\ 



Dostali sme list s postovou peciatkou nemeckeho mesta 
Frankfurt nad Mohanom. V norm pozdravy od Marty 
a Herberta Merkleovcov, ktorf nam v zasielke poslali aj ca- 
sopis tamojsej Luteranskej evanjelickej cirkvi Betlehemsky 
posol. V septembrovom cfsle tohto cirkevneho mesacnfka 
zverejnili pekny ohlas na junovu udalost' roku 2007 v slo- 
venskom evanjelickom kostole v Laliti. Je to vlastne clanok 
pani fararky Elisabeth Icklerovej pod nazvom Cesta do Lalite 
vo Vojvodine (vSrbsku) a jej dojmy z tyzdnoveho pobytu medzi nami. 

Merkleovci nam zaslali aj preklad uvedeneho textu, zverejneho na viditel'nom mieste, na 3. strane 
casopisu Betlehemsky posol. Pani fararka Icklerova v clanku pfse: 

„Vd'aka manzelskemu pdru, Marte a Herbertovi Merkleovcom, nasa Luterdnska evanjelickd cirkev 




AEISE NACH LALlf IN DER VOJVODINA (Serbien) 




t-S^v+w nadviazala kontakt 




■IMi ScmM rn jid irsn EH El 



j«m*» PirttNi ano><Mt Cm dvhi i<t*t)* K«M 




tnvlMtf En i 



or l*i +jd jom EradM. ■■%■ j-y 




T<rZ~X$d* 



s Lalit'ou v Srbsku. 
Marta Merkleovd sa 
postarala o to, abyzo 
Slovenskeho evanje- 
lickeho a. v. cirkevne- 
ho zboru v Laliti prisla 
pozvdnka pre moju 
ndvstevujej rodiska. 

Vojvodina hrani- 
cis Maddrskom a roz- 
prestiera sa na zirnej 
rovine. V krajine ziju 
pocetne ndrody (Slo- 
vdci, Maddri, Srbi, 



Hlavicka 
casopisu 
Betlehemsky 
posol 



Faksimile clanku 

frankfurtskej 

fararky 

Elisabeth 

Icklerovej 

255 



J 



f 



Rusi, Rumuni, Bulhari, Chorvdti...), a preto sa tarn hovori viacerymi jazykmi. V decline Lalifzije menej ako 
2 000 obyvatelbv, asi polovicu tvoria Slovdci, druhu Srbi. V evanjelickej cirkvije fardrkou Viera Bdtoriovd, 
ktord tarn pdsobi 15 rokov. 

Spolocne sme 24. juna 2007 uskutocnili sluzby Bozie. Ja som mala kdzeh o Zacheovi z Evanjelia pod- 
Id Lukdsa 19(1 - 10). Do slovenciny prekladala fardrka Bdtoriovd. Tamojsia liturgia sa rozlisuje od nasej. 
Inakje koncipovand a fardrka ju spievala... Niektore pesnicky su identicke s nasimi, a tak som Velky Bote, 
oslavujeme fa, spievala v nemcine... Otcends sa kazdy modlil svojimjazykom. Pozehnanie sme dali dvoj- 
recove. Po sluzbdch Bozich hostitelia prichystali obcerstvenie v budove niekdajsej cirkevnej skoly. Odusev- 
nila ma radost'a srdecnosftychto I'udf. Mam nddej, ze fardrka Viera Bdtoriovd prijme moje pozvanie a pri- 
de na ndvstevu do Frankfurtu, aby smeju undsv Ginnheime (cast mesta, v ktorej sfdli Luterdnska evanje- 
lickd cirkev), medzi nasimi veriacimi srdecne privitali..." 

Takto o svojom prvom tyzdnovom pobyte v Srbsku, vo Vojvodine a v Laliti napfsala fararka Elisa- 
beth Icklerova. Pan Herbert Merkle v liste len dodal, ze„navstevy jednych u druhych, a ked'sa o torn 
pfse este aj v novinach, su tiez jednym zo sposobov, ako sa priblfzit k Europe". Nech tak aj bude! 






i 



Hlas I'udu 26. janudra 2008 



Otec a syn: 

ThMgr. Vladimir 

Lovds St., 

fardr silbassky 

a ThMgr. 

Vladimir Lovds 

ml., fardr 

araddcsky 





256 



J 



/ V oamati a soomienkach nezabudnutelnvch I. 



t. 



V pamati a spomienkach nezabudnutel'nych 

zostane MARTIN KRASKO \ 

- ucitelna ddchodku 



Tisko, Panom z tejto casnosti odvolany 5. novembra 1990 sa odobral od svojich die- 
tok: Marty, Milana a Jana i od peclivej a do konca zivota opatrujucej ho manzelky Eleny rod. 
Zapletalovej. 

Kto by nepoznal pana ucitel'a Krasku? 

Poznali ho vsetci Lalifania, mnohi v Side a Erdevfku. Poznali ho nielen deti v skolskych la- 
viciach, ale aj nas pospolity I'ud - evanjelicka Slovac. Ved' prave pre nu tento ucitel', najma ked' 
sa utiahol na zasluzeny odpocinok, pisal a temer ani jedno cfslo Evanjelickeho hlasnika v torn 
case nebolo vytlacene bez jeho clanku. Dlhe roky svoje bohate zivotne skusenosti vnasal do 
zaujimavych textov, ktore sme vsetci radi citali. 

Teraz uz viacej nie je medzi nami. Rozlucili sme sa s nim najprv v dome smutku a potom i 
na lalitskom cintorine. Pohrebnu kazen, zalozenu na slovach Pisma z 2. Mojz. 3,5, hovoril pod- 
pisany, a sustrasf rodine vyjadril kulpinsky farar J. Sefcik menom redakcie nasho Hlasnika. So 
svojim byvalym ucitelbm sa prisiel rozlucif a zarmutenu rodinu potesif i jeden z najstarsich 
ziakov zosnuleho pana ucitel'a Martin Chovan, sidsky rodak. 

Ten den, 6. november, a cerstva hrobka, do ktorej boli ulozene telesne pozostatky otca, 
manzela, stareho otca, ucitel'a, priatel'a a nadovsetko veriaceho muza, budu tym dnom a mies- 
tom, ku ktorym sa budemev spomienkach dlho vracat'. Pamiatku na pana ucitel'a Krasku chce- 
me upevnif i tymito slovami: „Ale mudriskviet'sa budu ako blesk oblohy a ti, ktorimnohych pri- 
vddzaju k spravodlivosti, budu ako hviezdy na vecne veky." (Dan. 1 2,2-3). 

Vladimir Lovas st. 
Evanjelicky hldsnik, 12/1990 



L j 



257 



^?& 



./J t v ^\_ "^r. >^ _/, Ji^i^i 



f 






258 




S*^ — 

ThMgr. Vladimir Lovas st. 
ABSOLUTNETICHO 

(Bdsne venovane ucitelbvi 
Martinovi Kraskovi) 

Prestala vrava, 

td zo skolskych lavfc zvedavd. 

Zndmky su pozapisovane. 

Prdzdniny sa mdzu zacaf. 

Teraz uz ten 

tam,ztohosveta 

sfreho-dialheho, 

nad oblakmi, 

blankytom poliateho 

ucitelia sa pozeraju, 

co kdeje zasiate, 

ci vzrastd k urode. 

A ver'vysledkovje mnoho, 

spomienok zrelych. 

Teraz uz lenjednoje treba 

- s vddkou fsfdalej. 



tt 




'iXsl^ 



T^T 



-^j^Ji 




**$&* 

ThMgr. Vladimir Lovas st. 
ZNAKYVEDLACESTY 

Ci zivot je narodit'sa, 

prist' na svet, 

v dychu prvom zaplakaf 

a ked'onemies, 

byf vza tydoneba? 

Zivot ma i svoje pazuchy. 

Byfmilovany 

a Idsku vracaf 

taku cistu ozonovu, 

co zjari sa spoza vyjav slz zjavf. 

Zivo tje, ked's topy zos tanu 

nievpiesku mdkuckom, 

ale vzule drsnej-sriemskej. 

To je zivot, ked'sepoces 

a ozvena mocnd, 

mohutnd fa laka, 

ked'tisice sladkych akordov 

splefrobia nebesku. 

Aj Boh miluje ozvenu, 

ked'ona z duse vdacnej vychddza. 

Bud'vddkou naplneny 

za dielo zvecnelych. 




te?s3- 



t^t 



tKrvXy* 






1 








Autor monografije „Ucitelji Krasko" Marta Merkle (devojacko prezime Krasko) citaocima predstavlja 
zivot i rad svojih neposrednih i daljih predaka. 

Najvecu paznju posvecuje svojim roditeljima Martinu i Eleni Krasko (rodenoj Zapletal) - prosvet- 
nim radnicima, koji su zapoceli svoj pedagosko-vaspitni rad - Martin u Selenci 1934. godine, Elena 
1937. godine u Glozanu, te u Lugu azajedno u Sidu, Erdeviku, a od 1951. godine sve do kraja zivota u 
Lalicu. Tamo umire otac g. 1 990. a majka g. 1 991 . 

Zbog svog svestranog angazovanja u oblasti sirenja obrazovanja i kulture ostavili su duboktrag u 
svim sredinama svog boravka a narocito u mestu Lalic. 

Sem ovih bitnih segmenata autor govori i o njihovom„hodu po mukama" za vreme Drugog svet- 
skog rata, kada su iz Sida godine 1945. bezali po snegu i ledu prilikom probijanja Sremskog fronta od 
strane nemackih oruzanih snaga. 

Ucitelj Martin Krasko je posedovao talenat za pismeno izrazavanje, tako da je svoje literarne rado- 
ve iz oblasti teologije objavljivao u glasniku Slovacke evangelisticke crkve u bivsoj SFRJ u Novom Sadu 
(na slovackom jeziku - Evanjelicky hlasnik Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v SFR Juhoslavii) u peri- 
odu od 1973. do 1982. godine. U ovim radovima je na slikovit nacin, prilagoden citaocima, objasnja- 
vao svoja teoloska videnja i zapazanja. 

O pedagoskom i drustvenom radu Martina i Elene Krasko pisu najbolji poznavaoci njihovog sa- 
mopregornog rada, u kojem nisu sebe stedeli. Pozrtvovano su radili na unapredivanju kvaliteta zivo- 
ta svojih sunarodnika. Njihov put i njihova nastojanja jesu odraz njihovih vlastitih moralnih vrednosti 
koje su sluzile za primer ostalima. 

U drugom poglavlju autor ove knjige nesvakidasnjim istrazivackim entuzijazmom neumorno traga 
za svojim precima u njihovoj postojbini - Slovackoj. Uz pomoc knjiga koje se bave ovom problema- 
tikom ulazi u trag svojih predaka u selu Kraskovo, region Gemer u Slovackoj, odakle potice njen naj- 
stariji predakTomas Kraskovski (1675). Pratilajezatim iseobu svojih predaka izKraskova u Bekescabu 
(Madarska), te u Slovacki Bardanj, pa u Ecku, i najzad g. 1803. u Kovacicu. Knjiga sadrzi znacajan doku- 
ment - testament Tomasa Kraskovskog napisan u Bekescabi dana 4. januara 1 749. 

Monografijom „Ucitelji Krasko" autor Marta Merkle potvrduje poznatu devizu: upoznajmo svoju 
proslost zarad boljeg vlastitog duhovnog bogatstva. 






Ucitelji Krasko * 

REZIME I 



259 

J 






f 






Die Lehrer Krasko /,. 

RESUMEE \ 



D! 



I ie Autorin der Monografie Die Lehrer Krasko, Marta Merkle (mit Madchennamen Krasko), stellt in 
ihrem Werk den Lesern das Leben und Wirken ihrer direkten und ferneren Vorfahren vor. 

Die groRte Aufmerksamkeit richtet sie auf ihre Eltern Elena (geb. Zapletal) und Martin Krasko, bei- 
de Lehrer, die mit ihrem padagogisch- erzieherischen Wirken wie folgt begonnen haben: Martin 
1934 in Selenca und Elena 1937 in Hlozany, danach in Lug. Gemeinsam waren sie tatig in Sfd, Erde- 
vfk und von 1951 bis zum Ende ihres (Berufs-) Lebens in Lalit. Dort verstarb der Vater 1990 und die 
Mutter 1991. 

Durch ihr vielseitiges Engagement auf dem Gebiet Bildung und Kultur hinterlieGen sie tiefe Spu- 
ren in alien ihren Wirkungsorten und besonders in Lalit. 

AuRer diesen bedeutenden Abschnitten beschreibt die Autorin auch ihren „Qualengang", als sie 
im Zweiten Weltkrieg im Jahre 1945 bei Schnee und Eis vor der Deutschen Wehrmacht aus Sid (an 
der Srem-Front) fliichten mussten. 

Der Lehrer Martin Krasko war sehr glaubig und hatte Talent fur die schriftliche Ausdrucksform. So 
veroffentlichte er regelmaRig seine theologischen literarischen Beitrage in der Zeitung der Slova- 
kischen evangelischen Kirche in Jugoslawien, in Novi Sad (slowakisch: Evanjelicky hlasnik Slovenskej 
evanjelickej a.v. cirkvi v SFR Juhoslavii) im Zeitraum von 1973 bis 1983. In diesen hat er, den Lesern 
angepasst, bildhaft seine eigenen theologischen Ansichten und Beobachtungen vermittelt. 

Uber das padagogische und gesellschaftliche Wirken von Elena und Martin Krasko berichten die 
besten Kenner ihres segensreichen Wirkens und zeigen, dass sich diese nicht schonten, sondern auf- 
opfernd arbeitetenfiirdasWohl und den Fortschritt ihrer Landsleute. Ihr personliches Bemiihen und 
der Weg zu diesem Ziel war ein Leitbild eigener moralischer Werte. 

Im zweiten Kapitel des Buches forscht die Autorin Marta Merkle unermiidlich und mit groRem 
Enthusiasmus in der Heimat ihrer ferneren Vorfahren. Mit Hilfe bedeutender Linguisten begibt sie sich 
auf die Spuren ihrer Stammvater ins Dorfchen Kraskovo und die Region Gemer (Slowakei), von wo ihr 
altester AhneTomas Kraszkovszky (geb. 1675) stammt. In systematischer und akribischer Arbeit ver- 
folgt sie die Volkerwanderung ihrer Vorfahren aus Kraskovo nach Bekescsaba (Ungarn) und weiter 
nach Slovensky Bardan, Ecka und zuletzt 1803 nach Kovacica. Das Buch beinhaltet ein bedeutsames 
Dokument: das Testament von Tomas Kraszkovszky verfasst am 4Januar 1 749 in Bekescsaba. 

Mit der Monografie Die Lehrer Krasko bestatigt die Autorin Marta Merkle die bekannte Devise: ler- 
260 nen wir unsere Vergangenheit kennen, um zu mehr eigenem geistigem Reichtum zu gelangen. 



/JtTn 




UA 



Literatura i 



W 






Slovaci v Erdevfku 1 860-1 907-1 997, red. In Vladimir Bartos, Kultura, Bacsky Petrovec 2001 

Povod dedfn Kraskova a Lukovfst', Ivan Krasko,Turciansky Svaty Martin 1937 

Priezviska Slovakovv Juhoslavii, Dr. Daniel Dudok, SVS, Novy Sad 1999 

Aforizmy a sentencie vyznamnych slovenskych osobnostf, vydal Miestny odbor 
Matice slovenskej v Nitre 2002 

Najpoznatiji latinski citati, Mladinska knjiga Belehrad 

Bud'pevny, Ivan Sensel,Tranoscius, Liptovsky Mikulas 1998 

Basnicke dielo, Ivan Krasko, Kalligram, Ustav slovenskej literatury, SAV, Bratislava 2005 

Prve slovenske osadnicke rodiny v Kovacici, Dr. Jan Marko, Novy Sad - Kovacica 1 995 



261 

J 



-/J 4 V ^\_ ^^ T^t _/, Ji^i-^ 



f 
1 






O B S A H U 

I 



iSSSHj^H^r 



Vladimfr Bartos: SLOVO NA UVOD 5 

I 

NASI KRASKOVCI 

Marta Merkleova: O MOJICH RODICOCH A ICH PREDKOCH 9 

Milan Krasko: MOJI, NASI RODICIA 147 

Jan Krasko: MOJA MLADOST A MOJI RODICIA 150 

EgonMerkle:MAMBAAAPTA 153 

II 

HLADANIE KORENOV 

Marta Merkleova: HLADANIE KORENOVNA SLOVENSKU 159 

SAGA O RODINE KRASKOVEJ 171 

Svetlusa Hlavacova: BASNICKO-NITRIANSKE KORELACIE KRASKOVCOV 191 

BASNIK IVAN KRASKO 

III 

OCAMI INYCH 

Dr. Jan Marko: KOVACICAN - UCITEL MARTIN KRASKO 201 

Stefan Smisek: MARTIN KRASKO -VSESTRANNYVZDELANEC A PEDAGOG 202 

Maria Cickova: O MOJICH KRASKOVCOCH 204 

MichalMacko:SPOMIENKYNAMANZELSKYPAR-UGTELOV KRASKOVCOV 206 

Adam Rago: PORTRET MARTINA KRASKU: ZASLUZENE UZNANIE 208 

Jarmila Virovcova: MOJI SUSEDIA KRASKOVCI 210 

MichalZapka:ZAZITKYZPRVEJTRIEDY 212 

MichalRybanJEDNAZOSPOMIENOKNARODINUKRASKOVU 213 

Durdina Panic: DELlC IZ DETINJSTVA 215 



/JtTn 





m 




^ 



n 



Anna Zornanova: NEZABUDKA PRE MOJICH CTENYCH KOLEGOV KRASKOVCOV 216 

AnnaKrasnikova:VZDYSIOZIVUJEMSPOMIENKYNAUCITELOVKRASKOVCOV 218 % 

Miladinka Milosevic: UVEK SE RADO SECAM PORODICE KRASKO 219 I 

Nadezda Lenhartova: ANDIKA A BACI 220 

MiroslavChovan: REMINISCENCE NAUGTELA MARTINA KRASKU 221 

Vera Ledenac: USPOMENE NA UGTELJE ELENU I MARTINA KRASKO 222 

Anna Hlozanova: SPOMIENKY NA SPORAK 223 

Vladimir Bartos: ClNORODA PRACA UClTELOV KRASKOVCOV 224 

Spira Rakocevic: NAEKSKURZIJI: SPLIT I OKOLINA 226 

Jarmila Simekova: BOLA SOM ICH ZIACKOU 227 

Martin Marci Krasko: NASI LALITANIA 228 

Spira Rakocevic NA CASU NEMACKOG JEZIKA 229 

Anna Ocenasova: KOLEGOVIA KRASKOVCI 231 

Radivoj Brkic: MOJA SECANJA NA UGTELJA MARTINA KRASKA 232 

AnkaRuzicova:TICHYHLASUCITELA KRASKU P0SOBIL USPOKOJUJUCO 233 

Vladimir Bartos: SCIENTIA IPSA POTENTIA EST -Vedomosti su bohatstvo 234 

IV 

NABOZENSKA TVORBA MARTINA KRASKU 

ThMgr.JurajSefcik: MARTIN KRASKO - SVOJEJ CIRKVI A LUDU 237 

MartaMerkleova:KNABOZENSKEJTVORBE MARTINA KRASKU 239 

Martin Krasko: ZIVOT 241 

Martin Krasko: BOH DAVA 244 

Martin Krasko: STASTNY ZIVOT 247 

Martin Krasko: PRECO? 249 

Martin Krasko: JEZIS KRISTUS 251 

JurajPucovsky:SLOVOBOZIEZBLIZUJELUDI 253 

JurajPucovsky:DOJMYZPOBYTUVLALITI 255 

ThMgr. Vladimir Lovas St.: V pamati a spomienkach nezabudnutel'nych zostane 

MARTIN KRASKO - ucitel'na dochodku 257 

ThMgr. Vladimir Lovas St.: Absolutneticho/Znaky popriceste 258 

REZIME Ucitelji Krasko (vsrbcine napfsal Vladimir Bartos) 259 

RESUMEE Die Lehrer Krasko (resume zo srbciny do nemciny prelozila Marta Merkleova) 260 

Literatura 261 



J 



f 



UCITELIA KRASKOVCI 



7 



Publikaciu UCITELIA KRASKOVCI zostavila Marta Merkleova - Redakcia: Vladimir Bartos 

(hlavny a zodpovedny redaktor), Svetlusa Hlavacova, Jan Krasko, Milan Krasko, ThMgr. Vladimir 

Lovas st., Dr. Jan Marko, Egon Merkle, Marta Merkleova - Recenzentka: Svetlusa Hlavacova 

- Rezime: Vladimir Bartos, preklad resume do nemciny Marta Merkleova - Jazykova uprava: 

Katarina Melichova - Korigovala: Katarina Melichova -Technicky redaktor: Jan Hlavac - Obalku 

navrhol: Jan Hlavac - Obalku vypracoval: Miroslav Dobrohovsky - Pocftacove spracovanie textu: 

Svetlusa Hlavacova - Knihu zalomil: Miroslav Dobrohovsky - Knihu vydala: Marta Merkleova 

v roku 201 - Naklad 300 vytlackov. 

Na titulnej strane ucitelia Martin a Elena Kraskovci. 




J 




Kraszkovszky Tomas 

Nar. 1675. 
Zomrel ? 

(Bekescsaba, HU) 



DorOtea — druha manzelka 

Nar. 1683. 
Zomrela 31.1. 1749 

(Bekescsaba, HU) 



Pavel a d'alsie 3 deti s nezistenou prvou manzelkou. 



g 



Kraszkovszky Pavel 

Nar. 1724. 
^Zomrel 8. 1. 1745 

(Bekescsaba, HU) 



Alzbeta 

Nar. ? 
Zomrela ? 



Zosobasenf 04. 1. 1742 

(Bekescsaba, HU) 



Kraszko Adam 

Nar. lO. 12. 1744 

(Bekescsaba, HU) 

Zomrel 22. 1. 1818 



(Kovacica) 



Maria Zomborszka 

Nar. 1752. 

(Bekescsaba, HU) 

Zomrela 4. 3. 1821 

(Kovacica) 



Samuel a d'alsfch 7 detf 



Zosobasenf 3. 6. 1 777 

(Bekescsaba, HU) 



Kraszko Samuel 

Nar. 18. 9. 1786 

(SI. Bardan) 

Zomrel 8. 5. 1845 

(Kovacica) 



Katarina Duricova (Hamova) 

Nar. 1786. 

(Stamora, RO - Banat) 

Zomrela 3. 6. 1849 

(Kovacica) 



Jan a d'alsfch 8 detf 



Streharsky Martin 

Nar. 1832. 

(La I if) 

Zomrel 27. 12. 1 900 

(La I if) 



Zuza Pavlovicova 

Nar. ? 



Zomrela ? 

(La I if) 



Zosobasenf 26. 2. 1805. 

(Kovacica) 



Zosobasenf ? 



Krasko Jan 

Nar. 15. 2. 1824 

(Kovacica) 

Zomrel 1 1 . 1 O. 1892 

(Kovacica) 



Maria Tomanova 

Nar. 21. 4. 1824 

(Kovacica) 

Zomrela 15. 1 1. 1897 

(Kovacica) 



Jan a d'alsfch 5 detf 



Streharsky Juraj 

Nar. 16. 2. 1866 

(Lai if) 

Zomrel 3. 2. 1923 

(La I if) 



Eva Grnova 

Nar. 5. 1. 1 870 

(La I if) 

Zomrela 30. 1 O. 1947 

(La I if) 



Zosobasenf 2.11.1 843 

(Kovacica) 



Zosobasenf 1 889. 

(Lalif) 



Krasko Jan 

Nar. 28. 10. 1845 

(Kovacica) 

Zomrel 30. 6. 1934 

(Kovacica) 



Maria Liptakova 

Nar. 13. 1 . 1848 

(Kovacica) 

Zomrela 20. 2. 1927 

(Kovacica) 



Tomas a d'alsfch 9 detf 



Streharska Julia 

Nar. 21. 2. 1896 

(Lalif) 

Zomrela 31. 5. 1975 

(Lalif) 



Karel Zapletal 

Nar. 27. 12. 1887 

(Velka Bytca, SK) 

Zomrel 1 4. 1 . 1958 

(Praha-Kbely, CZ) 



Zosobasenf 7. 1 1 . 1 865 

(Kovacica) 



Krasko Tomas 

Nar. 20. 12. 1 880 

(Kovacica) 

Zomrel 8. 1. 1962 

(Kovacica) 



Eva Mikusova 

Nar. 18. 5. 1883 

(Kovacica) 

Zomrela 18. 8. 1966 

(Kovacica) 



Zosobasenf 27. 1 1 . 1899 

(Kovacica) 



Zosobasenf 13.1.1913 

(Lalif) 



Stefan Supek 

Nar. 8. 4. 1891 

(Lalif) 

Zomrel 16. 1. 1945 

(Lalif) 



Zosobasenf 29. 12. 1924 

(Lalif) 



Krasko Tomas 

Nar. 12. 5. 1 902 

(Kovacica) 

Zomrel 1 2. 1 O. 1935 

(Kovacica) 



Alzbeta Jonasova 

Nar. 9. 1. 1 905 

(Kovacica) 

Zomrela 31.1. 1984 

(Kovacica) 



Krasko Jan 

Nar. lO. 7. 1 905 

(Kovacica) 

Zomrel 11.1. 1957 

(Kovacica) 



Eva Kizurova 

Nar. 25. 1. 1 908 

(Kovacica) 

Zomrela 24. 1 1. 1994 

(Kovacica) 



Krasko Martin 

Nar. 24. 9. 1910 

(Kovacica) 

Zomrel 5. 1 1 . 1 990 

(Lalif) 



Elena Zapletalova 

Nar. 4. 6. 1914 

(Lalif) 

Zomrela 27. 6. 1991 

(Lalif) 



Zosobasenf 24. 1 1 . 1921 Zosobasenf 4. 5. 1926 

(Kovacica) (Kovacica) 

Potomkovia po Tomasovi Kraskovi a Alzbete Jonasovej, ako aj po Janovi Kraskovi a Eve Kizurovej existuju, ale zostavovatelka tohto rodokmena sa 
zamerala predovsetkym na rodinnu vetvu, ktora vznikla po Martinovi Kraskovi a Elene Zapletalovej. 



Zosobasenf 4. 7. 1944 

(Sfd) 



Krasko va Marta 

Nar. lO. 1. 1946 

(Sfd) 



Petar Biondic 

Nar. 25. 1. 1944 

(Vinica, HR) 



Krasko Milan 

Nar. 4. 8. 1947 

(Lalif) 



Verica Ostoicova 

Nar. 6. 6. 1948 



(Beocin) 



Krasko Jan 

Nar. 13. 1 1. 1950 

(Erdevfk) 



Natasa Maletinova 

Nar. 17. 9. 1948 



(Zrenanin) 



Zosobasenf 24. 12. 1969 

(Frankfurt a.M., DE) 



Zosobasenf 1 4. 4. 1 979 

(Beocin) 



Herbert Merkle 

"Nar. 25. 1 O. 1939 

(Frankfurt a.M., DE) 



Zosobasenf 30. 8. 1 994 

(Frankfurt a.M., DE) 



Zosobasenf 25. 1 . 

(Novy Sad) 



1976 



Merkle (predtym Biondic) Egon 

Nar. 24. 5. 1970 

(Frankfurt/a.M., DE) 



Krasko Jelena 

Nar. 28. 4. 1 980 

(Belehrad) 



Robert Komaromi 

Nar. 7. 12. 1975 

(Malsch, DE) 



Krasko Vladimir 

Nar. 1 1. 4. 1986 

(Odzaci) 



Krasko Mirko 

Nar. 18. 8. 1976 

(Novy Sad) 



Aleksandra Mitovova 

Nar. 24. 7. 1976 

(Novy Sad) 



Zosobasenf 11.8. 2001 

(Odzaci) 



Zosobasenf 4. 10.2003 

(Novy Sad) 




Daniel 
Nar. 30. 1 1. 2001 

(Novy Sad) 



Ervin 
Nar. 5. 3. 2007 

(Novy Sad) 



Aleksa Ognjen 

Nar. 22. 6. 2005 Nar. 21 . 9. 2007 

(Novy Sad) (Novy Sad) 



V 



Rodokmen po Martinovi Kraskovi (1910 — 1 990) a Elene Zapletalovej (1 914 — 1991), vypracovany v r. 2009, siaha po potomkov narodenych zaverecne s rokom 2007. f-<^