Full text of "Hlas"

Google

This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct

to make the worlďs books discoverablc onlinc.

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr.

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc

publisbcr to a library and finally to you.

Usage guidelines

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to
prevent abuse by commcrcial parties, including placing technical restrictions on automatcd qucrying.
We also ask that you:

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for
personál, non-commercial purposes.

+ Refrainfrom automated querying Do nol send aulomated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the
use of public domain materials for these purposes and may be able to help.

+ A/íJí/iííJí/i íJíírí&Hííon The Google "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct andhelping them lind
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it.

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whelher any speciflc use of
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe.

Äbout Google Book Search

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders
discovcr the worlďs books while hclping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web

at |http : //books . google . com/|

•j

llAR\';^l<r) (()Í.LÍ-.(.l- I,I}>KAR\'

Bought with theincome of

THEKELLERFUND

Bequeathed inMemory of

Jasper Newton Keller

Betty Scott Henshaw Keller

Marián MandellKeller

Ralph Henshaw Keller

CarlTilden Keller

■^u'/

"^ ! ; v

v.; <- _'

.»

í. í

\ír

Mesačník
fpe literatúru, politiku a otázku sociálnu

Or. PAVEL BLAHO, '

zodpovedný redaktor, majiteľi vydavatel a nakladáte!.

Roéník m.

v ITH. SKAIJOL

Tla&u Jozefa Tealíka (Škamiclovská knihtlaéiareň).

W-^ -i

I ■

HARVA««0 UMIVERSITY
LIBRARY

JUL 1 8 B77

v A '

^ ' \

lÁdí

LĹ I >j

iŕ.'l

t ~ \

sal

I a

1 •, •

Rôzne články.

Strana.
1

Čo sme vykonali ? Dr. Pavel Blaho .....

Miestne názvy slovenské. S. Klíma . . . .

Našim obchodníkom ! F. H. . . . . .

Shťomazdenie MSS., Živeny a martinské výroéité slávnosti. K. K. 33
Tolstoj a jeho román , Vzkriesenie*. A. Štefánek 36, 97, 144, 162

»V reči žije národ «. Dr. V. K. . . . . . .40

Odsúdeným ! Dr. P. Blaho . 66

Priemysel a ol)chod v službách národa. Fedor Houdek.
Obchod knižný. Výšivky a Čipky. Bryndziaretvo, Byrárstvo, maaliarstvo . 71

KoželuŽstYO. KožuSníctvp. Vinárstvo^ Súkeníctto. Pláteníctvo. Farbiaratvo.
Drevársky priemysel. Košikárstvo. Papiernictvo. Nožiarstvo a hre-
benárstvo ......... 106

Hlinený priemysel, hrnČiaratvo a keramika. Strojníctvo a elektrotechnika,
ílrotírstvo a sklárstvo. Mlynárstvo. Pivovarstvo. Včelárstvo a obchod
...s voskom. Ovocinárstvo. Pestovanie hrozna. Hylinárstvo a zeleninárstvo 132
Samoklam. Starý Zvolenčan ...... 76

Maďarisovanie mien. F. J. . . . . . . . ^

Práca mládeže cez prázdniny ...... 113

yMuseálna slov. spoločnosť a obchodníci. F. H. . . .116

Ľudové stavby slovenské a valašské Dr. P. Blaho . . 129

Úvahy Čecha z Moravy o vécech slovenských . . . 160

Ľudová literatťira. Dr. P. Blaho
VzpomÍDky a dojmy ....
Sjazd slovanského študentstva. Dr. P. Blaho
Organisácia. Fedor Houdek
Práca. G. a J. . . . .

> Slovensko «. Dr. P. Blaho .
>Naáe Doba« o slovenských veciach
Schôdzka mládeže. Dr. P. Blaho .
Príspevky k miestopisu Slovenska. F. Houdek

Orava

Liptov

Šariš

Ung

Turec

Spiš

Boj proti alkoholismu (pbežník)
Alkobolismus. Dr. P. Blaho
8. medzinárodný sjazd proti alkoholismu. D. P
Školstvo na Slovensku v éísliciach r. 1898 —
Glossy k organisácii nár. strany slovenskej Dr
Zpráva Českoslovanskej Jednoty

Bhiho

V. Šrobár

Strana.

. 107
. 169
. 193
. 196, 226
. 203
. 226
240, 261, 296
. 267

. 268

. 259

. 291

. 847

. 349

. 860

. t^

. 889

298, 869

. 821

. 357

. 961

Články literárne básne a preklady.

Nový život. Dráma v troch dejoch. Jozef Grregor Tajovský

17, 89, 121, 183, 217, 279

Kým druhí tancovali. Elena Nymbolova. Preložila V. H. . 64, 84
Kde ste, ó, kde ste?! Alfa ....... 96

Ruinae Romae. Alfa
Povedz-že lásko. Alfa

»Theoria moderného dráma«. Max Burghurtl. Preložil A. Š. 204, 237, 353

Láska k vlasti E. Key. Prel. J. Nerád

2Kl
838

364

Strana.

LttiHffttúffa 4á<Míeii8ká.

Slovenský Domový Kalendár na rok 1901. Kar. Kálal . . 118

Báseň »Exegi« od V. v Slov. Pohl. č. 12. 1900. M. R. . . 173

»Zábavné a pouSné knižky <, £. 3« B. . . . 214

♦Revízor* Gogoľov v preklade Fedora Jesenského. F. H. . 250

Obzor príemyselii/*

Baňa na uhlie v Malých Siracinách. Delník hamru . . .13
Koželužstvo na Slovensku r. 1899. F. H 163

Obeor časopisecik:f.

»Obrodenie« u Madarov ....... 14

»Ča8« o martinských slávnostiach ..... 43

»Samostatnost< o martinských slávnostiach .... 46

» Katolícke Noviny« : Klerikom ...... 48

♦Slovácke Noviny « o Lichardových »Še8{ vencov zo slovenských

národných piesní, složených v antických stupniciach*.

Fr. Kretz •*...•... 83
♦Český Lid«: Nékolik slov o slovenské písni. V. Novák . .117

♦Budapešti Hirlap« o zvade československej .... 367

Obzdr iiárodohe8pedéi:<á[7.

Nové továrne na Slovensku F. H. . . . . .43

Obzor sociálny.

Shromaždenie slovenských robotníkov v Pešti 26. nov. 1900.

Jozef Cermák . . . . . . .166

Obzor spoločenský.

Slováci v Amerike {indignaci^é schôdzky) -or -ek

StraDA.

174

Obzor 8polkoy:f.

účinkovanie mládeže slovenskej vo Viedni za rok 1899 — 1900.

Ant. Stefánek ........ 60

Vianočná slávnosť *Národa« yó Viedni S. . . . . 176

Jednatelská zpráva slov. spolku » Detvan* v Prahe, za letné

obdobie r. J 900 . . . . ... . 209

sSlovenský' večierok* Vzdelávacieho odbora Sokola Karlínskeho 249

Obzor iiinelecky.

Úprkova výstiiva vo Viedni

177

Obzor vedecký.

Kaľol V. Zenger — D

. 245

. • • •

Obzor študentský.

»Unia Slavianskych Študentov* a ecské studentstvo — d.

Dopis o ^slovanskej vzájemnosti« v študentstve F. D.

Odpíjved ruských ätudentoy n« návrh »Unii 81. St.« F. H.

Študentské nepokoje V Rusku Fedor Houdek .

O i»rojekto Unio sláv. študentov . . .

»Z Prahy* ........

247
270
.308
309
.^78
380

Referáty.

ťeterburgskija Viedomosti o slovenskýcli pomeroch ,
»Akademie« revue socialistická R. V. .

15
83

Strana.

>Naôe Doba« R. V 120

^Slovanský Pŕehledc R. V. 158

Slovenské melódie vo Viedni . . . . . .216

Slovanský Pŕehled: Postavení slovenské ŕeci na vlastní päde«

K. Kálal ......... 178

»Slovensko«, sborník statí venovaných kraji a lidu sloven-
skému ........ 271; 312

Veliká intriga N. N. . . . . . . . .381

Rozmanité zpráyy.

v každom ôísle.

čo sme yykonali?

Hned po prvom roku pôsobenia »Hla8u< zasypávali nás tajní
i verejní odpomíci otázkamiJ: čo ste vykonali, ôo ste urobili 60 na-
pravili? Tak prísno žiadali od nás odpoveď; žiadali prácu, f aktá, skutky
viditeľné a na život a rozvoj národa základne vplývajťice. A my po-
vedali sme im, ano, to ôo nevykonali ste Ba rohy vy, to nepodarilo
sa ani nám ga jeden rok !

My nevychovali sme národ politicky, neučinili sme ho faktorom
v stolici, v parlamente, nevolili sme poslancov. Ani nechceli sme
v tomto smere účinkovať, lebo zásadou našou je a bude : národ kul-
túrne zaostalý, nie je schopný zdravého, politického života a bez sú-
činnosti ostatných, malých nemaďarských národov, odsúdený k nečin-
nosti a k stálym nezdarom.

Politika, tá nesmyselná, vysoká, komiky nepostrádajúca politika
slovenských národovcov, viedla nás od porážky k porážke, od úpadku
k úpadku. A čím viacej vzďalovali sme sa od roku vyhlásenia slobôd
konštitucionálnych, tým slabšie žili sme politicky, tým viacej vzďalovali
sme sa od ideálu, súčastnií sa správy krajiny a národov cestou politiky,
vydobil národu nášmu slobodný rozvoj na poli kultúry a cirkve, ho-
spodárstva, zabezpečil mu slobodné žitie na základoch najširšieho práva
a účastným ho učinit, všetkých výdobytkov novej doby.

Politika ožobráčila desiatky slovenských ludí o majetky, zničila
mnoho rodín, vyhostila zo starousadlých dvorov, dedín a obcí, sloven-
ských ludí, znemožnila nás v správach miest a stolíc, donútila nás
k všeobecnému, nesriadenému, kvapnému ústupu. Strhla s nás škra-
bošku zdanlivej, na vonok jakosi predsa len imponujúcej sily a pre-
svedčila Maďarov o našej vnútornej biede a slabote. Politika vydrela
slovenských groši na tisíce, kŕmila štát mozolmi farárov, učiteľov a
svetských horlivcov, a znemožnila takto značnej šie obete v prospech

našich snáh kultúrnych.

— 2 —

Politika znemravnila náš lud, naučila ho pijatike, podkupnosti,
a zabila v ňom všetok smysel pre právo a slobodu.

Politika narobila z veľkých poetov a jasných hláv slovenských,
chudobných nádenníkov, mozolujiícich na púšti slovenskej politiky, bez
výsledku a zdaru.

Politikou zanedbala sa naša literatúra slovenská, ludová spisba,
pestovanie jazyka, rozvoj hospodársky, vynášanie starej, samobytnej
kultúry, nášho národopisu, vedecké spracovanie slovenských krás prí-
rodných; pod tlakom politiky klesla u nás veda vo všetkých jej
oboroch, umenie, smysel pre krásu a vkus.

Preto nezaoberali sme sa politikou, zaujímala ona poslednie miesto
v >Hlase« aj v našom verejnom účinkovaní.

Snahy a účinkovanie naše pohybovalo sa v umravňovaní sloven-
ského človeka a v hlUení sa k ideálu krcstanstva láskou vytrvalou, po-
vedomou a stálou prácou, dalej v kritickom rojgbore slovenského života
a v práci kultúrnej a hospodár sk-ej, v pestovaní vzájomnosti českoslo-
venskej, v rozširovaní dobrých kníh a časopisov.

V 1. čísle II. ročníku uverejnili sme úryvok od dánskeho filosofa
Lunda » Vznik Kresťanstva*. Boli sme vždy priatelmi slobodného
slova, dráždiť lebo napádať cirkve nemali sme v úmysle. Neverili nám
a shrkli sa proti » Hlasu « všetky heterogénne elementy, katolícke, evan-
jelické orgány slovenské, spoločnosí i jednotlivci, klerikálne pribarvení
kňazi, národovci, svetskí ochránci cirkví a dogmat, ktorí dla učenia
týchto nežijú, ale z prospechu a výhod do klerik a luterákov sa za-
chytajú, a vôbec všetko čo nazýva sa na Slovensku kresťanským a
slovenským, postavilo sa do bojovného šiku proti » Hlasu «.

Ešte i niektorí horliví akademici, neveriaci v nič a neznajúci
kostol, nazvali nás neznabohmi, tak záslužné bolo vtedy vláčiť sa po
hlasistoch.

No neumoril nás ani tento kombinovaný útok. V skutku bol
dobre premyslený. Prežili sme ho.

Je pravda, naša obrana bola mdlá, mlkva, následok tejto slabej
obrany bol, ée poklesli sme sami v sebe i na vonok. Nemáme príčiny
tajiť tento fakt.

Sme si ho vedomí a čerpáme z neho poučenie pre budúcnost.
Hladal príčinu tejto smutnej okolnosti bolo by zbytočné na tomto
mieste. Tí, ktorí bližšie stoja k »Hlasu« znajú ju.

Ináče držali sme sa dla možnoti vo všetkom verne zásad vyslo-
vených na lanskej schôdzke sv.-mikulášskej. Krúžok priatelov »Hla8u«
s redakciou vydržiavali v Skalici a na okolí od 1. sept. 1899 do 1.
júna 1900 nasledujúce prednášky :

— 8 —

O arganisácii odrásUej mládeíe.

Alkoholismus a jeho následky.

Sústava tudského oka a najčastejšie choroby očnie (s demon-
štráciami).

O trachóme (po prednáške predalo sa 200 výtiskov Makovického
brožúrky »Trachóm«).

Slováci a delnicke pomery v Amerike.

Vinič a jeho nepriatelia (perenospora, oidium albicans^ Oidium
Tuckeri).

RoBheranie. charakteru 12 apoštolov a Judáša zvlášte.

Vliv alkoholu na telo a dušu. (Po tejto prednáške zrieklo sa 80
mládencov pitia pálenky, asi 6 z nich kleslo, ostatní sa držia).

O kresťanskej tlači,

Ján Hus a jeho vek.

tfver a drahé peniaze v našich sporitelnách a pomocniciach.

O spolkoch a ich význame (Holič).

Škoälivost pitia pálenky (Mokrýhaj).

Význam hospodárskeho boja (Mokrýhaj). V tejto obci mládež
zriekla sa proti starým, a od pol roka nenavštevujú židovská krčmu,
kresťanskej kŕčmi niet v obci.

O krojoch a výšivkách.

O umelom hnojive. (Spoločné objednávky).

Význam potravných spolkov. (Kúty).

Ako BcdoHt a viest potravný spolok. (Káty).

čo čílat? (Kosinák, Poučné čítanie, Kalinčák, Kukučín a t. (I.

J ako poUčiavat a splácať peniaze. (Výklad článkov Dr. Krnu).

„Svoj k svojmu^. (Hospodársky boj ni Morave a u nás).

Peňainé ústavy slovensicé. (Výklad článku F. Houdeka).

ruských sektách. Jit olatoj, duchoborci, skopcí).
Kapitoly z dejín íMorska.
Výmena semena v nospodárstve (hanácky jačmeň, zemiaky Agnelky,

»Klenot«.

Vianočné divadelné predstavenie v Skalici pri 10 kr. vstupnom
navštívilo asi 1000 ludí.

1 menšie predstavenia navštívené boly valne.
BroSúrky »Trachóm« rozšírilo sa 4000 výtiskov, zaplatené je za

3000, niektorí učitelia poslali nazad, »že nevedeli čo s tým«. Druhý
i sošit »Poučného a zábavného čítania* rozdával sa medzi školská mládež

k v 40 výtiskoch.

^Poučného čítaniam rozdalo a predalo sa lôO sošitov, 250 kalen-
dárov »Nová Domová Pokladnica*, rozpredalo sa po 10 kr.

~ 4 -

Tolstého »Vzkxieseníac predalo sa 8 sväzkov.

časopisy a knihy redakcii zasielané rozdávali a požičiavali sme ludu.

Založili sme jednu ludovú knižnicu obsahujúcu 100 sväzkov.

Redakcia » Hlasu « so spisovateľmi bratmi Mrštíkovci, a archi-
tektom D. Jurkoviôom- sostavila príruénil knižnicu asi o 60 sväzkoch
z novšej literatúry ôeskej pre našu mladú poetku Ľudmilu Podjavo-
rinskú. Onedlho sa knižnica slečne Ríznerovej zašle.

Naše stanovisko k bratom Čechom sa nezmenilo. Interes pre
slovenské veci v Čechách a zvlášte na Morave potešitelne rastie.

Dôkazom toho boly i slovenské večery na rozličn/ch stranách
usporiadané.

Vo Viedni usporiadal » Národ « dva slovenské večery. Prvý
s Českou Sokolskou Zupou Dolnorakúskou, druhý so spolkom > Sväto-
pluk Čech«.

Na druhom večierku bola prednáška o Sv. Čechovi, a o Hviezdo-
slavovi, ostatný programm vyplňovaly slovenské skladby a piesne. Pre-
dalo sa mnoho slovenských kníh a slov. dopisníc.

Slovenský večierok v Brne, v Uprkovom salóne »Vesny« vypadol
skvele, zvlášte vyznamenal sa mladý skladateľ Víťazoslav Novák, hlavne
po stránke umeleckej so svojimi harmonisáciami slovenských piesní.
Slovenská pieseň našla v ňom nevšedného znatela, prednesené malé
Opusy jeho vyvolaly velké nadšenie.

Na Kromérížskom večierku, prednášal redaktor tohto časopisu:
O kultúrnych pomeroch slovenských. Pán K. Kálal o vzájomnosti česko-
slovenskej. Viedenské československé kvarteto spievalo slovenské piesne
s takou dokonalosťou a vernosťou, s jakou nestretáme sa v obyčajných
našich koncertoch nikdy. Slovenská pieseň podmanila Kroméŕíž, dú-
fame že na vždy.

Slovenských kníh predalo sa za lôO zl., slovenských výšivok za
80 zl., prišly i hojné objednávky.

Výsledok večera bol » Slovenský Krúžok v Kjoméŕíži«.

Slovenský večer v Hodoníne usporiadaný v prospech Matice ho-
donskej vydaril sa tiež, prednášal redaktor tohoto časopisu o kultúr-
nych potrebách slovenských a o vzájomnosti, všetky čísla hudobného
programmu boly slovenské.

Redakcia » Hlasu* podporovala slovenskú študujúcu mládež s väč-
ším obnosom.

Podporovaní boli: 2 technici, 2 obchod, akademici, 1 poslucháč
maliarskej akadémie. Dvaja teológovia 1 kat. a 1 ev. dostali knihy.

— 5 —

V Ružomberku ú^^inkovalo prednjCftkovó družstvo, ktoré dostalo
i úradné povolenie ku prednádkam. Nusíin pričinením založené boly
tri spolky: 1 »Be8eda«, 1 »Kat. Krub« a 1 »Potravný spolok*.

Takýmto smerom niesly sa naše snahy v minulom roku. Všetko
drobná, necdačná práca. Na vonok nevidno jej a neanaČÍ pred svetom
temer nič^ no nám je ona cennou a veľkou^ preto lebo naša práca je
roBorávanim úhoru, stavbou od eákladu, systémom vo výchove a obrodení
ľudu slovenského^ smerom vo výučbe a v odchovaní mládeiel

O nás nebudú písať časopisy, nás pokrok nebudú ohváliií redaktori
a spisovatelia, u nás niet slávy a okázalosti. Dostačí nám precitnutie
duše ludu, a porozumenie pre dobro a pokrok.

Práca naša je len kvapkou v slovenskom mori bied a strašného
úpadku. My nie sme spokojní, nesmieme byt, my mnoho musíme chciel,
vedT slovenský človek pri najsilnejšej vôli, pri túžbe ohnivej, vykonať
nemôže mnoho, vykoná málo alebo nič. Tak slabí sme v láske opravdo-
vej k ludu, tak malí v práci a skutkoch !

Toto bol náš referát na schôdzku mládeže! Ľúto nám, že nebolo
možno podat ho živým slovom. Na rok ak Boh dá, bude naša výročná
zpráva obšírnejšia, bude obsahoval nie jedon kút Slovenska, ale aj iné
kraje a stolice; jestli mládež pochopí nás a bude pracovať tak ako my.
Bratia pripomínajte si povinnosti voči ludu, vždy a všade a pracujte
stále, vytrvale.

Na adressu mládeže ešte toto: odpomíci y^Hlasu^ a nepracujúci
hi<isisti, nepracujte pre „Hlas*' ani za „Hlas*', pracujte za ľud, za jeho
poučenie, sošlachtenie, hospodárske pozdvihnutie a na konci roku po-
vedzte nám vidy smcle; hľa toto sme vykonali. Pred prácou skloníme
hlavu. Dr. P. Blaho.

Miestne názyy sloYenské.

v 11. čísle II. ročníku » Hlasu « vyzýva dr. Joz. Minárik slovenskú
mládež k cestovaniu po rečovom rozhraní slovensko-maďarskom za účelom
štúdia ethnograíicko-topografického. Bolo tým iste mysleno aj sbieranie
miestnych ľudových názvov, k čomu uverejnil som vyzvanie ešte v
2. čísle tohože ročníku. Budiž mi dovolene prosbu moju za sbieranie
miestnych názvov opakoval a niekoľko slovmi naznačil jak dôležité je
toto sbieranie. Snád že vtedy som sa dosť urči to nevyjadril, lebo nebolo
mi porozumeno — bola žeň príspevkov k sostaveniu menoslovu miest
slovenských velmo chudobná. Dostalo sa mi len od pána Štefana Wolfa-

— 6 —

Kňazoldckeho z Novej Bani (soznam mien v 'Tekove a z čiastky aj
v Honte), ďalej od pána Daniela Bodického už. v Lipt. Sv. Mikuláši
(soznam mien v Novohrade) a velmo cenného príspevku od pána Franka
Šujanského, farára v Selciach (soznam mien vo Zvolene s dôležitými
etymologickými poznámkami, dalej soznam mien v Turci a z ôiastky
aj v Tekove a Nitre). Chýbajú mi tedy ešte z úplná tieto stolice:
OenteVy Spiš^ Šariš, Abauj, Zemplín, Ungvár. Zvlášte vo východných
stoliciach sú miestne názvy velmi pomaďar^né a slovensky už i
málo známe, a preto velmi potrebné je znal, ako lud teraz sám svoje
obce nazýva.

Chcejtíc sostavit pre praktickú potrebu Slovensko- maďarsko- ne-
mecký menoslov všetkých obcí a bude-li možno aj podobnú mapu
s názvami rýdzo slovenskými, vyhladával som slovenské mená najprv
zo starších topografických diel uhorských. Najdôležitejšie z nich sú :
♦Geographisch-historisehes und Produkten-Lexikon von Ungarn« 1786.
Lipského; »Repertorium locorum in Hungariae ôccurentium« 1808. a
Nagyove: »Notitiae politico-geographico-statisticae inclyti regni Hunga-
riae« 1828. Mnohé dobré mená nájdeme aj v topografických élánkoch
knihy : »Neues Ungarisches Magazin, od WindÍ8cha« L 1792. Srovnáva-
ním slovenských názvov v týchto dielach nájdeme velké rozdiely a často
správne slovenské meno ani nemôžeme vynájsť, preto je nevylmutelne
potrebné vediet aj terajšie v lude žijúce meno každej obce, má-li byť
sostavený menoslov jire praktickú potrebu. A k tomu netreba nie in-
šieho len na arch papieru písaí na ľavo mená maďarské a na pravo
slovenský názov obce v istej stolici.

Preto prosím, pánov ktorí sa o vec zaujímajú, aby mi týmto pri-
speli ku pomoci. Aby bolo vidno ako ôasto rôznia sa názvy slovenské
v topografických spisoch, uvádzam na konci menoslov okresu svatom artin-
ského, stolice turčianskej a porovnávam z maďarskými názvy z Jekel-
falussyho Helységnévtáru, s ludovými názvami slovenskými a s po-
menovaniami Korabinského aj Lipského.

Krém toho úradné mená maďarské sa čím ďalej, tým viacej stále
maďarisujú. Staršie vydania Helységnévtáru majú viac mien sloven-
ských ako novšie. Aj u vojenských podrobných map je to rovnaké.

Aj diecesánske soznamy sú teraz celkom pomaďarčené, ačpráve ne-
slúži to vždy jasnosti a úplnosti. V tekovskej stolici pri fare Horných
Hámroch (Felsô-Hámor) uvádzaly staršie šematismy tieto osady (dla
sdelenia p. P. Fr. Šujanského) : Beňov Vrch, Biely Vrch, Brod Cerlaže,
Debnárova Hora, Frtál Vrch, Hrabičov, Jančok, Kostí- Vrch, Lipie,
Majsňarovo, Marušková Dolina, Morasť Dolina, Pajer, Pecno, Rovne (pi.),
Zarnovická Huta, Zánibia, Žiar, Zúbkov. Teraz haimo Zarnovickú Hutu

— 7 —

stoja v éematigme len dve mená, do ktor^ stiahli všetky tie osady, aby
si usnadnili pomadarôenie mien. Hrabičov nazvali Gyertánfalva (= hra-
bová dedina)a Zúbkov Erdfí-Surány (= horná mladina).

Ale sbieranie miestnych ludových názvov je. nie len velmi dô-
ležité, ono je tiež zajímavé. Zvlášte kto pozná miestne názvy české,
moravské a sliezske iste zbadá podobnosl v pomenovaniu daktorých
miest, z čoho možno celkom bezpečne súdil na kultúrnu a národnú
jednotu Čechov a Slovákov.

Na Slovensku je Zvolen, v Čechách je Zvol, Zvolenéves (= Zvolen
-ova ves) na Morave Zvolenov: na Slovensku je mnoho Bystríc, aj na
Morave je Bystrice pod Hostýnem a Bystrice pod Pemštýnem; na
Slovensku je Sobotište, v C'Cchách j.e Sobotka (Sobotzr staroslov. vrch
na ktorom sa vatry pálili ) ; na SlovenRku je Trnava, v Čechách sú
početné dediny s názvom Trnová. Slovenské »Hrádky« iste hojne
majú druhov v Čechách aj na Morave, v Čechách nebolo toFko » Podhradí*
ako na Slovensku (15). Slovenskému I5reznu zodpovedá české Brezno,
Slatine Slatiňany, Blatnici Blatná, Bhitnica, Uhorskej Skalici Česká
Skalice a j. Netreba ani viacej príkladov uvádzat lebo je už z tohoto
vidno, že duša oboch bratských kmeňov je rovná a rovnako si utvorila
názvy miest, ktoré ich príslušnici osadili a zvláste názvy vzaté . z prí-
rody nemôžu byť u jednoho národa rôzne. Veď máme Vyšehrady aj
Teplice aj Nové Mestá (nad Kysucu, nad Váhom, nad Metují).

Len v dačom javí sa rôznosť. V Čechách aj na Morave najoby-
čajnejšie pomenovanie dedín je »Lhota« (= lehota), tých je v Čechách
okolo 200 na Morave 50*). Velmi zriedkavé sú však názvy s menami
svätých, takých je zase v Uhrách a menovite na Slovensku hojnost.
Dla Csaploviosovho diela: »Geraälde von Ungam« z r. 1S29 má
v Uhrách 27. čiastka všetkých obcí názov svätý t. j. 468 obcí. Najviac
ich je s menom Svätý Jur (47), najmenej s menom Svätý Jakub (7).
Názov Všech Svätých (Mindszent) nosí 26 obcí.

Dla biskupov, opátov, mnichov a pustovníkov menuje sa 127 obcí,
dla kostolov 72 obcí, čert (ordôg) opanoval názov 8 obcí. V Čechách
máme zase niekolko dedín s názvom »Peklo«.

Dla národnosti majú tiež mnohé obce prívlastky: 100 obcí je
Nemeckých (Német), 76 Uhorských (Magyar), 74 Slovenských (Tót), 41
Ruských (Orosz), 26 Rumunských (Oláh), 23; Srbských (Rácz) a 13
Vlašských (Olaszi), z níchž daktoré sú tiež na Slovensku.

Názvy z prírody vzaté boly najviac od stromov. Dla brezy (Nyirzí:),
menuje sa 100 obcí, dla bukov 51 obcí, dla jabloní 34 a dla stromov

*) Aj DA Slovensku je ich dosť, Homia, Dolnia Lehota atd.

— 8 —

vôbec (fa) 170 obcí, z väôšej čiastky v stolici železnej. Aj dla dňov
v týždni menujú sa mestá a dediny. V Uhorsku je 17 Stried, 5 Štvrtkov,
5 Piatkov a 13 Sobôt. Dla trhov (vásár) volá sa 12 obcí, dla vlkov
(farkas) 30 obcí. Obcí s koncovkou -íalva v maďarskom znení je vraj
170, ôo však sa zdá byť primalým poetom, s koncovkou -háza 123.
Sú 3 obce i dla zemí pomenované a to vo Spiši (snáď v Abauji)
Moldava, v Torontále Macedónia, v Srieme India.

Iste nie bez zaujímavosti je táto štatistika miestnych názvov u-
horských, ačpráve celkom azda nezodpovedá dnešným pomerom, predsa
dôrazne vyzýva k úsilnému sbieraniu krásneho tohoto nášho bohatstva
ľudových názvov prv, kým nám ho slepý šovinismus nepokazí, lebo prv
než upadne v zabudnutie • . .

Turčianska stolica.

Okres Turíiansko-svato-martinský.

Stoličné mesto: Turčiansky Svätý Martin.

Velká obec: Turčiansky Svätý Martin.

Jekdfálu88y :

Slovensky :

Korabinský:

Lipstcý :

(1786.)

(1808.)

Felsč Jeszen

Horné Jaseno

Malé Jesseno

Malé Jeseno vel.
Jaseno

Alsó Jeszen

Dolné Jaseno

Welké Jesseno

Welké Jeseno vel.
Jaseno

AlBÓ Eáhiok

Dolný Kalník

Dolný Kalnik

Dolnj Kelnjk

Deákfalu

Diaková

Diakowa

Diákowá

Dolina

Dráakócz

DraŽkovce

Drasskowcze

Drasskowce

Felaô KÄlnok

Homý Kalník

Homý Kalnik

Homj Kelnjk

Ivánkafôld

IvanČiná

Iwanéina

Iwančiná

Podhrágy .

Podhradie

Podhragya

Podhradj

ätiaynicska

StiarniČka

Malá Sstiawnicza

Sstiawnička

Szklabinya

Sklabina

Sklabjnka
Sklabina Pod-

zámská
Záborja

ňTsklabinya-Váralja

Podzámok Skla-

binský
Zabor

Podzamek

Zabor

Zaboija

Neczpáll

Nécpaly
Bela

Neczpal

Nécpaly

fiella

Bella

Bela

Qyulafalu

Dulice

Dulic

Dulice

Kostyán

Košlany
Svätý reter

Koschtyán

Kossťanv
Swatf Petr
Žabokreky

Szent-Péter

——.

Zsámbokrét

Žabokreky

Zflchámbokréth

Pribócz

Príbovce

Pribowcze

Prjbowce
Walentowa

Bálintfalu

Valentová

Walentowa

Benicz

Benice

Benicze (Benefalva)

Benice (Benefalva)

Blatnicza

Blatnica

Blatnicza

Blatnica

Deánfalu

Dianová

Dianowa

Folkusfalu •

Folkušová

Folkussowa

Károlyíalu

Karlova

Karloiive (Karlsdorf)

Karlova

Kis Bákó

Rakovo

Malé Rakowo

Malé Rakowo vel.
Lehôtka

Tjaazkár

Laskár

Lasakár

Laskár

Nagy Bákó

EAkovo

Welké Rakowo

— 9 ~

Jékéífalu$9ff: -

Sloffenéky

Tamo

Tmovo

Treboflztó

Trebostovo

Buttka

Vrútky

BÍ8ztricflka

Bystrička

Jahodnik

Jahodnfk

Klicflin

Kľačany

Kossut

Košúty

Lipócz

Lipovec

Pi^kopa

Pnekopa

Tomcsán

Tomdany

Zátarcaa

Záturčie

Szacaán

SuČany

Konszké

Konaká

KiDellán
Nolcsó

Krpelany
NolČa

Battkó

Batková
Sútov

Suttó

Turán

Turany

Korahináký:

(1786.)

Traowo
Trebossto
Nižné Wruti a

Weaané
Bisztricschka
Jahodnik
Kelecaény Klicschin

Lipowecz
Pnekopa
TomČani
Zaturza

Sacschan

Konszka

Krpellan

Nolôowa

Batkowo

Turan

lApéký:

(1808.)

Tmowo
Tŕebostowo
Dolnj Wnitky a

Hornj
Bystrička
Jahodnjky

Kossúty
Lipowec
Prékopa
Tomčany

Homj a Dolnj Zá-
turce vel. ZáturČj
Sačany
Konské
Krpelany
NolČawa
Batkowo
Ssútowo
Turany.

8. KUma.*)

Naším obchodníkom!

Maďari chcú z nás narobiť helotov. Myšlienka, že všetko éo je
nemaďarské v Uhrách treba zlomit, ba vyhubií, vštepuje sa stále už
od päťdesiatych rokov i do sŕdc prostého ludu maďarského, a vyznajme,
ujíma sa tam. Je pravda, maďarská štátna idea, nežiada našich ludských
životov, no žiada nemilosrdne vyničenie nášho slovenského ducha, našej
národnosti, bo nás chce vpiť do seba, chce nami zmohntneť, nami
rozmnožii svoj počet.

Cielu toho mienia dosiahnul: umlčaním literatúry slovenskej (pre>
nasledovanie časopisov, kníh, spisovatelov, atď.), ponechaním nás v ne-
vedomosti (násilná maďarisácia, vyučovacím jazykom v školách je len
maďarčina), ochiidobňovaním nás (podporovanie obchodu a priemyslu
maďarského i židovského, prekážanie obeh. a priem, slovenskému),
znemravňovnnim naším (zrejmá podpora pálenečného moru vládou, ude-
lovanie licencií len židom, šírenie kartovníctva, atď.). Keď toto dosiahnu,
bude hračkou pomaďarčiť celý národ!

Aby nedali vzniknúť národnému bohatstvu iných národov v Uhrách,
Maďari, postrádajúc sami obchodného ducha, použili prišlých židov
k zabratiu obchodného a priemyslového poIa medzi národami nema-
ďarskými.

*) Článok písaný je pôvodne slovensky.

Bed.

— 10 —

Fakt je, že na Slovensku obchod a priemysel je v rukáoh židov-
ských. V Semitoch našli Madari znamenitých spojencov, k šíreniu
svojej moci medzi Slovákmi, Malorusmi, Rumunmi, Srbroi, Horvátmi
atd., tak ako zas Nemci v židoch rakťískych a poznauských, medzi
tamejšími slovanskými národmi. Zidia pridávajú sa vždy k silnejšiemu.
Doki sa s otázkami » vyššej «: politiky .... A keď vzdor

— 16 —

tomu dajaká zvest z tohoto kráľovstva biedy na svet Boží príde, tak
to máme jedine dobrým a smelým luďom zo samého Slovenska k po-
ďakovaniu. Autor opisuje ďalej, dla zprávy N. N. vyvážanie sloven-
ských detí z Trenčianskej stolice, vystupovanie »Femkyf , menovite jej
ostatný manifest. Dopisovateľ ľutuje roztržky medzi jednotlivými strán-
kami slovenskými, menovite medzi katolíkmi a evanjelikmi.

O »Hla8e« píše následovne: »Už 2. rok ťahá sa borba medzi
starou stranou patriotov, na čele ktorej stojí Hurban-Vajanský a mlá-
dežou, sústreďujúcou sa okolo žurnálu »Hlasu< v Skalici i okolo Dra
Dušana Makovického. Mládež vyzdvihuje, pod vplyvom Tolstého, oproti
:>politike« starých, »mravné zdokonalovanie 8a«; pod vplyvom prof.
Masaryka a českých realistov, vystupuje oproti pomeru slovenskej
inteligencie k Rusku a nádeji na jej pomoc z Ruska.

Ale rovnako s hlásaním Tolstojismu »Hla8« pojednáva aj viac
konkrétne životné otázky. Zasluhuje pozornosti menovite nedávno
otisknutá stať Fedora Houdeka. Autor vidí jednu z tých najhlavnej-
ších úloh národnej sebaobrany Slovákov v oslobodení sa od hebrej-
skej feruly t. j. v ekonomickom osamostatnení atď. Dopisovateľ »P. V«.
veľmi mnoho citujúc z práce Houdekovej, ukazuje ruskému obecenstvu
hlavné naše neresti : aUcoholism, úpadok hospodársky a morálny, upozor-
nuje na šafárenie semitov na slovenských krajoch a v Uhorsku zvláétp.
Ďalej píše autor, akým spôsobom si myslíme odpomôcl atď.

»Vôbec »Hla8Ísti«, píše ďalej, mnoho bojujú za mravné pozdvi-
hnutie Slovákov; na pr. oni zakladujú spolky striezlivosti, kam pri-
stupuje veľká čásÉ mládeže. Starajúc sa o odtrhnutie národa od krčmy
a pálenky zaoberajú sa » Hlasisti « aj prácou intellektuálnou tým, že
vydávajú mravno-poučné knižky. Dr. Dušan Makovický a jeho stú-
penci vydali pre pospolitý ľud knižky pod všeobecným názvom »Po-
učné čítanie «, atď.

»Nie je pochybnosti, že účinkovanie »HlasÍ8tov« má viac prak-
tický charakter, kdežto Svato-martinskí patrioti vo svojich časopisoch
^Slovenské Pohľady «, ^Časopis Museálnej Spoločnosti* s otázkami
filológie, archeológie a folkloristiky sa zaoberajú. » Hlasisti* robiac
preto svojím nepriateľom výčitky, zabúdajú úplne, že maďarská vláda
nedovolí im, venovat sa viac praktickým a potrebnejším otázkam ná-
rodného života. Maďarská vláda drží » Hlasistov* za menej nebezpeč-
ných pre seba — či právom je druhá otázka — ba ešte sa spolieha,
že účinkovanie hlasistov je napokon užitočné, pre Maďarov, zbudzujúc
v národe rozbroj a oslabujúc sväzok z Ruskom, ktoré je budapešťským
politikom tak strašným*.

— 17 —

Nový život.

s r á. aao. ei -rr 3 d.e]oc3a.
napísal: J. G. Tajovský.

Osoby:

Matúš Jahoda^ rychtár a eedliak 50 r.

Katuša, jeho žena 40 r.

Anička, jejicb dcéra 18 r.

Barbora Chvojková, chudobná vdova 65 r.

Martin, jej syn 24 r.

Piita Bučák, žandár, potom sedliak 30 r.

Janko, paholok u rychtárov 15 r.

Notár.

Posel

2 žandári, 3 muzikanti.

2 — 3 flusedy, 3 — 4 občania.

L dej v auguste, II. vo faáangu a III. v júni.
Dej na dedine. Doba naša.

D<4 I.

Javište predstavuje bohatú, sedliacku izbu. V lavo (divákovi) viac v pozadí
dvere, v pravo dve okná. V úzadí o stupku vySSie komora s dvermi do nej otvo-
renými. Proti dverom v komore postel. Na lavo od dvier komorných neveľké, do
poly zastreté okno. Je večer; na stole horí lampa.

Tfmtup 1.

Matúá, Kata, Anička^ Martin.

(Matúš sedí na posteli v komore. Je chorý. Oblečenú má iba ko-
šelu, nohavice a pletené kapce na nohách. Pri ňom stojí Martin
(driečny šuhaj). Na prostred javiska sedia na stolôokoch Kata i Anička

a oberajú zelený hrach do košíka).

Martin. (Je na odchode. Podáva ruku Matúšovi.) Tak zdravý ostá-
vajte, pán rychtár.

Matúš (podá mu ruku). S Bohom Martine a len ma ty prídi vše
kuknúC, keď pôjdeš okolo.

Martin. Nebude to pani rychtárke po vôli.

Kata. Nuž lebo to je potom na dvoje : jedno ako že k rychtárovi a
ono k dievčalu (dôrazne) a to ja nechcem.

— 18 —

Matúš. A čože by aj k tej nemohol? Je mládenec, ona dievka — len

ty prídi.
Martin. Neobídem vás, aj kamaráti prídu — spomínali. Boli ste vždy

dobrý na mládencov.
Matúš. No, už ako bolo treba; len teda príďte. (Prevalí sa).
Martin (ide von z komory). Iste; zajtra je nedela^ tak odpoludnia.

Dobrú noc vám, pani rychtárka. (Podáva Kate ruku).
Kata (schválne nevidí.) Dobrú noc.
Martin (rozumel stiahne ruku). Aj tebe, Anička.
Antika. Aj tebe, Martinko. (Vstala, ide za ním. K nemu). Po desiatej,

budem čakaf — (Vyndú).
Kata (k Matúšovi). No la, už ho vyprevádza. Má veru aj koho —

ozembucha, trhana — nemá iba čo je na ňom a tú chalupu ako

chlievik.
Matúš. Nuž nech že ho. — Mne sa šuhaj páči, ani by som ja vari

proti tomu nič nenamietal, keby —
Kata (skočí, do reči). Ah oj, aj ja som tu ! (bije sa v prsia). To ja

moje mozole takému nedám, ani nie!
Matúš. Ale mozole, ved dobre mozole. — Je poriadny — nuž aj

mozole.
Kata. Nech ti je, ja neškriepim, ale mne sa Pišta storazí lepšie páči !
Motáš. Ačak ? A ja ani ho videť, ač mi nič neurobil. Ale iíž tá jeho

líškavosť, panština, juj, nie že žena, mati —
Kata, Či žena, či mati, ja stojím na tom.
Matúš. No len no, a ja neprivolím.
Kata. Privolím ja.
Matúš. Dobre — ale —
Katd. Ziadno ale. Ty sa ani nestar, i tak si chorý, potom ti je iba

horšie a mám väčšie trápenie. Lež a ôuš.
Matúš. Že? Aba, ja — čušať nebudem.

Anička (sa vráti volajúc zpät do dvier). Dobrú noc. (Sadne ku hrachu).
Kata (ju odmerala, začrie do zeliny). Až ma var chytá. (Hlasnejšie).

Ci ta už skoro dooberáme? šly by sme podojiť.
Anička. Hneď je to.
Kata (uštipačne). Keby si ho bola šla po chalupu vyprevadií, bolo

by ešte skorej. (Anička premlčí odpovedf).
Matúš. Eolko že je hodín ?
Anička (kukne na hodiny). Devä£ bude, ňanka.
Kata. Dačo ti podať?

Matúš. Nič. Len to ráno, ako že ho zase dočkám?
Kata. Oj, jej, ba hneď je tu.

— 19 —

Anička. Ja sa ani na jedon bok nevyspím.

Matúš, Čože ty — * zdravá; ale kto nemôže oka zavreC celú noo, tomu

je aj hodina dlhá.
Kata. Kieže spíš.

Matúš. Keby som mohol. Ty mne neuznáš.
Kata. Nuž ja už neviem, čoby sme ti robili, keď ti nič nespomáha :

ani zeliny, ani doktor.
Matúš. Ani mne už vari nikto nespomôže, krém hrobára. Slabosť so

dňa na deň väčšia a tu (ukazuje na hrúd) dýchať nedá. Aby som

už radšej ta sa podel . . .
Anička. Nevravte že tak, ňanka, ved vám to ešte prejde. (Vstane; do-

oberala. Kata ostatné ešte sbiera a obchraňuje zelinu). Dám vám

tej medicíny za lyžičku (vníde do komory a podáva mu.)
Matúš. Tá mi ešte horšie robí.
Kata (vstala tiež). Ked doktor kázal, už len uži.
Matúš (prijal, no vychytí ho kaéel). No — vi — diš. Odlož preč.
Kata. A poď, že podojíme.
Anička (vzala kabátik, oblieka si ho). Poďme. (Chce von).

Týtttup 2.

Predo&lí, Janko.

Janko (pribehne). Gazda, gazda, žandári idú k nám !

Anička (zamračí sa, pre seba.) Už zase ide. —

Kata (rada). Aj pán Pišta? — do tohto (na zelinu).

Anička, No veru azda ide gróf, či pán farár.

Matúš. Ešte ani v noci nedajú pokoja.

Janko (hladí na Aničku a prikyvuje Kate). Aj, aj.

Kata (Istive k Matúšovi). Keď im to úrad donáša, čože si počneš?
Chytro, dievča, pober tú zelinu zpred nôh. (Odkladá stôlčoky a
vezme košík s hrachom do ruky a záponkou beží utret stôl).

Anička (s výčitkou). Ale to mu nedonáša úrad, aby ma tu zlostil váš
pán Pišta. (Nesie pred sebou zelinu a chce von. Janko otvoril
dvere a vyšiel. Anička za ním, ale už stretne žandárov vo dve-
rách. Prvý ide Pišta).

Tf tttap 8.

Predofilí (bez Janka), Pifita a 1 žandár.

Pišta (stráža-mešter. Na rukách má plno prsteňov, zlatú reťaz videť,
keď sa rozopne. Vyholený, vylízaný. Fúzy do nosa vysmolenó.

- 30 —

Surový výzor. Odporne líškavý materi a oteovi (z počiatku) ; tento

ho véak prezrel. K Aničke drzo vtieravý. Štipne Aničku v líčko).

Dobrý večer, Anička. Komu že to?
Žandár (ticho). Dobrý večer.
Anička. Ale — čo ma štípu? — Kravám, keď chcú vedíel. (Vyhla

mu — ide von).
KcUa. No — žeby ti ho neodstípli. — Aj, pekne vítam, pekne vítam,

pán Pišta. (Utre si ruku do záponky a podá). Dobrý večer (zdraví

Žandára). Dobrý večer (žandár si jej nevšíma; je cudzí. Ona

mu ruky nepodá, lebo jej nadišlo plno starostí s Pištom).
Pišta (skladá sa a za ním pomaly aj žandár). Akože sa ráča mávať?

a pán rychtár? (hladí do komory).
Kata. My ešte, chvalabohu, nech sa oni pochvala, ale otec je len vždy

horšie. (Ukáže rukou do komory a odíde so slovami). (Hned, hned

prídeme, len odpytujem ponižene — (nechá reč tak a začne znovu).

Či je pekný, viťulny, a tých prsteňov ; — bude iste dobrý gazda.

Ach, budem že ja mať za zata. Nuž či sa ten môže i len porovnal

s ním? Ani po tme. (Rýchle odíde aj s košíkom von).
Pišta (vnišiel do komory, žandár obzerá sa po izbe, sadne, vytiahne

tabak a fajčí). Dobrý večer, pán rychtár, hore že sa, hore. (Podáva

mu ruku).
Matúš (sadne). No je i tak noc. Pán Boh daj. (Pista mu vezme ruku

do svojej).
Pišta. Tak horšie, horšie, no — no —
Matúš. Veru horšie, (vstáva z postele). Ani už hádam le])šie nebude,

len ked ma vynesú.
Pišta (chce pomáhať Matúšovi z komory, ten nedovolí, chytá sa dvier

a výnde pomaly sám; víta žandára). Pekne vítaq).
Žandár. Ďakujem. Dobrý večer.

Matúš (vezme z almarky černidlo, pero, pečať obecnú a sadne za stôl.
Pišta (chvílu sa nemo díval na Matúša, potom zatne zuby a vylahuje

knihu z kapsy). Podpísať by aj ráno bolo dosť času (predloží mu

knižku).
Matúš. Budú tu do rána?
Pišta. Trocha sena nám len dajú.
Matúš. Toho sa nájde.
Piita. Ale dobre, ráno i tak pôjdeme včaššie preč. (Drží knižku, kým

Matúš podpisuje).
Matúš (podpísal, vtlačí obecná pečať, ktorú mu Pišta podal). Tak, už

je to. Nesotrú si!

— 21 —

PiStá (suší nad lampou). A kdeže šli pflni, aj Anička? (zaviera knibu,
potom sadne a uvolní šat na sebe).

Matúš. Ach, aká pani — žena — podojiť šly. (K žandárovi). A ten
pán, to nový.

Žandár (prikývne).

Pišta. Nový, len tot prišiel. Ale 80 po tom. Akože s Ani5kou, pán
ryohtár? Ešte aj dnes taký tvrdý?

Matúš (vážne). Veru ako vždy. Keď dievôa nejaví vôIu, a mne sa to
tiež — poviem rovno — nevidí. Žandár je ako vojak. Hneď je
tuto, hneď tamto. A dievča veru a sedliacke — nebude chciel sa
každú chvíľu premával z miesta na miesto. Oni si nájdu, alebo
už aj majú inakšiu, čo bude pani, nie toto.

Pišta. To sa myla, pán rychtár, ja dokial chcem môžem byť na jednom
mieste, tu. To je inšie (ukáže na žandára) s takýmto.

Matúš. Aba, aj oni len kým dačo nevyvedú. Ja tiež viem —

Pišta. No dobre, je pravda, a preto ako som im už raz spomnel, uro-
bím tak: na druhý mesiac vyprší mi tretí rok, vystúpim a je to 1

Matúš. A potom že čo? —

Pišta. Nuž budem sedliačiť: orať, siať, kosiť. Som mocný predsa!

Matúš. To môžu byť; ale jednak: z pána mrcha sedliak.

Pišta. Nie z každého. Moji nebohí rodičia tiež mávali pole prenajaté,
keď aj nie vela, ale predsa. A ja keď som na vakácie zo školy
domov prišiel, veru tiež som musel pomáhať. A ani som sa ne-
hanbil ani voly pásť.

Matúš. Veď že voly vari nemali.

Pišta (v rozpakoch). Ja, ano, ano, ale kravy sme mali.

Matúš. Ahá! To môŕ byť, ale od tých čias už odvykli.

Pišta (vážne reči prednáša bez citu. Poznať, že je vybíjaný). No, potom,
pravda, šiel som na remeslo. —

Matúš, A aj to nechali.

Pišta (chytrácky). Ale len keď som sa vyučil! Ešte sa ani dnes neza-
hanbím, keby som chcel.

Matúš. To je ten hák. Nevoňala podošva, preto šli k vojsku a
k žandárom.

Pišta (zabudne sa). Bol by blázon sa drieť. (hop!). Lebo takto lahší
chlieb.

Matúš. Ačak? Tak sedliacky by veru už ťažký bol pre nich. Nie,
ani dievča nechce, ani ja. Nech sa oni len oženia tam, v meste.
Nájdu dosť, aj bohatá sa trafí. Dievča len — za akého sa hodí.
(Pišta sa už zjavne zlostí, ale v oči Matúšovi sa premáha, a po-

— 22 —

kojným stavia). To je nič : otrel jablku barvu a potom zahodiL
To potom, ja viem, dobre nebýva.

PiSta (udrie sa do pŕs — líčenou vážnosťou). Pán rychtár, ja, ja by
som taký bol? I

Matúš. Kto vie; ale dosl príkladov.

Pišta. No to nech si nikdy o mne nemyslia.

Matúš (vstáva, odkladá veci a ide potom do komory). No veď ja už
niž. Chuj. Len sedia, ja si idem lahndl; horšie mi je takto —
dýchal, dýchal nedá. Tak teda s Bohom. Ale nebude z toho niô,
ani sa už nemolestujú.

Pišta. No, no, rozmyslia si. (Podáva mu ruku. Matúš nechce vidieť
a zájde).

Matúš. Nie, ja som si dávno rozmyslel. Hneď ako sa ukázali. (Zavre
dvere na komore).

Pišta (hodí za ním rukou). Eh, choď, že ťa radšej nevidím. Už aj tak
pôjdeš, len keby čím skorej a ja som tu pánom. (K žandárovi).
Videls' to dievča? (Smyslne špťili ústa a 2 — 3-krát prinesie ruku
k ústam — že súce k bozku).

Žandár. Tak trocha.

Pišta. Jáj, čože tak; ale počkaj až sa prizrieš. To ti je dievča — !
Vieš, tá postava, tie oči, líčka a (ukazuje) tie bočky — vieš a
(šepne mu) má osemtisíc hotových a grunt. Dva voly, tri kone,
štyri kravy, ovce; a to mi len stará, a čo mi ešte nezradila.

Žandár. Osemtisíc, pekný groš; ale minie sa —

Pišta. Nuž a keď sa minie? Je dom, grunt. Oj I na desať rokov aj
na pätnásť tak pomaly, to stačí.

Žandár. (8 úsmevom). No a potom?

Pišta. Potom (mykne plecom) obzrieme sa inam.

Žandár. Že? To je nápad — no ja — (krúti hlavou)

Pišta. Však že je?!

Žandár. Ale kam potom s paňou? a čo ona?

Pišta- To sú otázky — na ktoré ja nemyslím. — To príde samo, čo
ďalej. Preto mňa hlava nebolí. Ja drenia mal som dost, teraz
chcem žil a žil bez starosti, veselé. Ja by najradšej len tých
osemtisíc a dievča — no tak; ale keď to nejde iba za manželstvo,
ani tak je to nie k zahodeniu. Veď za paňu by sa hodila, len
obliecť. Že je sprostá, čo potom, v koči ju voziť nebudem a lahšie
sa dá ošialiť. — Ba sa to bude žil, bude (mlaskne) pri takom
dievčatku. Zandárčiť? toho som sa už najedol. Tak s paličkou do
poIa, na vozíku do mesta, dobré vínko, vyhral stovku-dve vo
ferbličke, zapaloval si atď. to je život !

— 23 —

Žandár. Ale ako on starý, že —

PiSta (do reči) nechce? Hah, ale stará ukií je hrdál Na rukách by

ma nosila. Len počkaj, uvidíš.
Žandár. Ale že aj dievča —
Pišia (usmeje sa). Pah ! ío len to. V mojej ruke skrotne. Najtiaž ju

len dostať. Ale pôjde to! Mati je vieš (zatne päsIS) rabiátná ako

sa vraví. Ten (na Matúša) — od toho by ju sotva vydriapal; ale

tá ti vie rozkázat, neboj sa! — Ticho, idú.

Týiitnp 4.

PredoUi, Kata.

Kata (dnu). Otec — vari ich nechal ? To je človek. —

Pišta (mrdne plecom, prikývne). Tým lepšie; lebo stále odporuje.

Knia (vyhovára). Co by na to dbali. Je chorý, nahnevaný na všetko.
S toho si nech nič nerobia. Ja som mati, čo ja poviem, to sa
stane. (Tajnostne). Len sa musia ponáhlať, lebo len pred nimi bol
tu ten, ten — (urazená) ba mi rukú podával, ale šiel nevádzaný.
Ba už on mu nadŕža.

Pišta. Preto je taká.

Kata. Pravdaže je zbaláchaná, kým toho nezavrem do komory a fra-
jera neoparím.

Pietam Ja toho chalana zahluším!

Kata. Nie, nie. To by bola voda na ich mlyn a vzdorovali by. Na-
opak musia sa stavať, ako by o ňom nevedeli a jej ho ani ne-
spomenúť.

Pieta Tak bude dačo s toho? Dobrá, mama. Ja som hotový akosi
rozkážu: lebo si ju do mesta vezmem a preoblečiem za paňu —

Kata (do reči) a či by jej to vari nepristalo ? isteže by jej ! Variže
tá má driek hrubý — a ba, ako len tá srnka.

Pieta (pokračuje) alebo prídem sedliačiť a toto by som ja ešte radšej.

Kata. Urobia si ako chcťi. To už sa rozhodne. Som sa jej už dosť do
tej hlavy natrúbila — nebude taká zalatá. Ved sa už šesť týž-
dňov hádame, vadíme, ale jej ešte zakrútim slepani.

PiSta. (Rád prikývne a usmeje sa). A kdeže je Anička ešte. Júj, tak
by ju — ja tú rád! mama, to by neverili. —

Kata. Ako že by som nie, či nevidím? Príde — naložila som jej,
volaco chystá.

Pišta. V kuchyni? To sa mohli neustávať.

Kata. Tam. Nonono, viem, čo sa patrí.

Pišta. Môžem? dovolia? (vstáva smerom ku dverom).

— 84 —

Kata, To je reô; preío žeby nesmelý.

Piita (velkými kroky, Bmiechom surovým, smyslným odchádza) A —

ni — čka, — hu — bi — čka (rýchle) je moja (von).
Kata (prikrýva stôl, kladie taniere a rum s flaškou. K žandárovi).

Bože, či aj oni majú tak radi ich dievSa? Ten si ho už má rád

veru, to ako zbláznený do nej ! (Tajne). A ten, v tej komore, čože

mu už, prosím ich, vravel? ôo?
Žandár. Málo som počúval, lebo viete, ja som neznámy viete, a to je

môj predstavený, (ukáže na dvere) tak žeby, viete, mrcha oko,

to vela robí.
Kata, Ale, ba, ba : to nech sa neboja. Ved je dobrý ako baránok ;

tomu ani nepristane hyl žandárom.
Žandár. Dlho sa hádali, ale pán rychtár sú neoblomný.
Kata. A taký im je celý ôas, hned ako prvô k nám prišiel a oslovil

nás. Nedá sa prehovoriť ona vedia neho, potom ani ona; ale

uvidím —
Anička (z kuchyne, pitvora). Pustia ma! Hrubianl ja som nie! Co

priéli? Nech idú!
Kata, No, no nech počúvajú Čo mu robí pochabá, ako ho prezýva,

vyháňa. Ak ti idem von — (chce von).

Týstvip 5.

Predošlí, Anička, Piata.

Anička (uteká pred Pištom. Ten ju drží za ruku. Ona sa mu bráni

a na javiáti vytrhne).
Kata, No ty divoôka, ty!
Anička. Lebo ma nemusia trhať. Nech mi pokoj dajú. Já som nie ani

na štípanie, ani na bozkávanie pre nich, vedia.
Pišta. Ale pre to — toho (dusí zlosť) —
Anička. Ani pre nikoho!
Kata (k nej). To že je už čo zase? Ako že som ti naložila? Há?! že

sa budeš pekne chovať.
Anička. Ja sa budem, len nech mi pokoj dajú. Nemuseli tam za

mnou prísť.
Pišta, No veď som nič —
Anička, Áno bozkávať, to je nič.
Kata. By ti ani s tým líce neodhryzli.

Pišta (prežre zlosť, chce ju objať). Vari ja, mojej Aničke roztomilej.
Anička Ja som im nie nijaká (nedá sa).
Kata. No len neodvrávaj už toľko. Dones čo máš. (Anička odíde).

Nech sa páči posadal si bližšie ku stolu — sem a oni sem. (Ukazuje

— 25 —

miesta a odťahuje stolií^ky. K Pištoví) Nech že sa nehnevajú^ zato

ni5, mladé dievča^ veď ona bude inakšia a keď nie, vezmem ju ja

na ostro. (Prisadajťí).
Pišia (v tajenej zlosti). Troška, troška by sa ju zišlo. — Je trocha

taká od ruky.
Kata. To každé dievôa, kým sa nevydá.
PiSta (podriekne sa). Neveria, ja som nž. — (spamätá sa.)
Katfi (smiechom). No len dopovedal. Ačak už mali inakšie eéj!
Ptíta. No jednu volakedy — to som už aj zapomnel.
Kata. Tak teraz nič; dáku takto v meste a tu na dedine druhú.
Pišta (strojenou vážnosťou). Keby to mysleli do pravdy, nahneval

byoh sa.
Kata, Pán Boh chráň, ja len smiech, ja viem že nie.
Anička (donesie v troch hrnéokoch ôaj a na tanieri praženicu).
Kata (pomáha jej skladal na stôl). Daj že už daj. (K žandárom) Len

takô sme im napochytre, keď ani neodkázali: trocha ôaj u —

tu je rumôok — (chytí sa flaše) a praženice ako mak. Nech

sa páôi, ako doma. Nedajú sa ponúkať (k žandárovi) aj oni, žo sa

ešte aj neznáme. V

Anička (odchádza s podložkou na nejž jedlo priniesla). Vraj »akodoma«.
Pišta. Ďakujeme, ďakujeme, to bolo škoda trápil moju Aničku.
Anička (vo dverách). Jaj, ani po smrti tvojou — (vyšla).
Kata (sadla si tiež k čaju)^ A kdeže ideš? aj tu môžeš vypil.
Anička (vráti sa). Ale ja nechcem.
Kata. Tak čože si nesadneš a neshováraš sa pekne ako fudia a nie

ako divá.
Anička (z vonku zavolá) Mám robotu.

Kata (skočí a ide do dvier). Nič nemáš čo robil, dnu sa pakuj!
Anička (vráti sa prázdna. Prejíma ju hnev a Iiltosl a sadne do kúta).

Dobre, no, tak som vám tu.
Pišta (vstane). Sem Anička, medzi nás, ja jej dám čaju.
Anička. Ja ďakujem.
Pišta (chytí ju za bočky, ona mu odstrčí ruky) No-no-no, kvapku

z môjho.
Anička (vyskočí). Z niktorého!

Kata. A ja vravím, sem si hybaj sadirúť, ku stolu. Ja kážem !
Anička (ide). Idem, ale nech mi oni pokoj dajú. I^ebo im poviem, čo

sa im páčiť nebude.
Kata. Ty si súca na to ; ale na inšie nie. (K Pištovi, ktorý tají vztek).

Nech si sadnú, čo ich po nej. —
PiSta. Jaj, keď by ju ja vari zjedol !

— 26 —

Kata (obracia na smiech). A potom 80 žeby mali? —

Pišta (sadá a priiahuje sa i s hrnčokom k Aničke ; tá sa odvracia). Je
pravda. Tak nie, až potom, keď bude Anička mojou paňou, (cbytí
ju) ačak bude?

Anička (vyskočí na rovné nohy). Nikdy! paňou.

Kata. Sedieť! Ja rozkážem; lebo ia! — (Anička sadne a zakryje si
oči k tichému plaču).

Matúš (z okienka komory volá). Čože vykrikujete? Som chorý. (Kašle
a ztíchne i títo v izbe na chvílu.)

Kata (tichšie). Tak čuš, keď si chorý (k Aničke). A ty sa ňemraSti.

Pišta (tichšie, zaliečavo, chce chytiť okolo bôčkov Aničku, tá ho od-
strčí). Ja usuším slzy (Odťahuje jej záponku z pred očí. Nedovolí).

Anička. Lebo ma nesilte, čomu sa ja bránim.

Pišta (zaškrípe zubami, ale ostatní to nevidia). Jój, či by la zlomil.

Kata. Ba ťa musím. A čo som ti už sto razí povedala, to ti ešte opa-
kujem aj pred pánom Pištora, aj hen pred tým pánom, (ukáže na
žandára). Kecľ ma nepočúvneš, pôjdeš z domu.

Anička. Som už chcela, kieže ste ma pustili.

Kata. Taák. Sobrať si truhlu, naložiť habitom peniaze ešte — abá
(prísne) — o jednej sukni ťa vyženiem!

Anička. Mne to nebude hanba, pôjdem aj tak.

Kata. Ty že by si išla?? (Zvrtne) Tak práve nepôjdeš. A keď mi
ujdeš, žandári ťa nájdu.

PiSta (zaliečavo, ako vždy). Ale mama, Anička to do pravdy nemyslí.
Že nie?

Anička. Ba tak myslím a to sa aj stane.

Kafq (slabikuje). Nejeduj ma ! Už ma zlost dôjde a uvidíš čo ti urobím.

Anička Otrávte ma, (bôlnym smiechom) jedno mi to bude.

Kata. To že mi viac nepovedz. I^ebo keď som ťa za mala nebíjala,
vyženiem tvoju hlavatosí teraz. Keď ty nemáš rozum musím ho
mať j á. Za štastím neskoro ruku vystieral, keď raz uletelo.

Anička (trpkým smiechom). Také šťastie —

Kata. Áno, šťastie. Že z tisíca jednu nestihne (zlostne a nariekavo). A
preto, ja som ti mati, ja som ťa pod srdcom nosila, ja som ťa vy-
chovala, vyopatrovala a ja vládnem s tebou. A keď mňa, mater
svoju nepočúvaš, zabúdaš na štvrtý príkaz boží a nebude sa ti
nikdy dobre vodil ani ťa Pán Boh nepožehná.

Anička (v zúfalom plači). Na to sa odvolávate? mama, mama — (chytá
ju za ruky).

Kata. Na to!

Pišta. Tak, to je múdra reč, mamička to vedia. (Šluchne žandára, že
musí i ten prikyvovať).

— 27 —

Matúš (z komory). Zase ma budíte. —

Anička. Ňanka môj (chce do komory ale zarazí sa). Nie sťi chorý —

KcUa. Ani kroka! (Chytí ju za ruku). Tento pán (na žandára — ten

prikyvuje hlavou) je svedok ; je ti na výber : lebo pôjdeš do mesta,

a budeš paňou alebo pán Pišta prídu k nám hore, aby ti vo

všetkom bolo po vôli.
Pišta (vstane a načáva Katu a prikyvuje robiac sa vážnym. Hladí nie

stále do stola. Žandár je v rozpakoch, nevie čo má robiť i pášťa

oblaky dymu z úst. Je pohnutý).

Anička (trpkým smiechom, prenikavým plačom). To výber? To vôIa,

rozkaz rodiča.
Pišta (zaliečavo). Všetko, všetko, čo len chce urobím Aničke po vôli,

len aby mojou bola. (Strojenou naivnosfou). Ačak už bude Anička,
ačak moja zlatá prepelička. (Chytí ju za hriadku. Anička v duše-
vnom boji ani sa mu nebráni).

Anička (rozhodla sa. Trpko bôlne, ba zúfale). Nuž dobre. CJo si |>očnem
v tom svete ? Utekala by z tato a snád ušla záhube, ktorá ma iste
očakáva. Ale matka, matka, rodič môj to chce (obráti sa proti
komore). Nanka môj, vy ste chorý, keby ste neboli — chce do
komory, ale iba krok urobí — obráti sa k Pištovi). Ja nemilujem
vás, nemôžem vás vidieť, —

Kata (k nemu). Ona zvu, hlúpemu a nízkemu výbuchu proti p. Kálalovi.
ZÁki a jed slepí, prináša sliny na pery pána redaktora (Či uČitela?), hovorí: že
p. Kálal nezná SSlovensko, že prednáša falošným, nabubreným pathosom. Toto je
zlomyselnost ntú vyššieho stupňa. Nezná pána Kálala a s akou istotou píše o jeho
prednáškach, kde tu logika? kde konsek venčia? Čo je to za argument, ked Český
učitel pýtal sa na Liptó Szent Miklós? Ktorý učitel sostavil u nás soznam slo-
venských miest a obcí? Miestne názvy naše študuje Český uČiteí, „Vzhäru na
Slovensko" napísal Český uČitel, a kto sostavil ^Tatry", „Moravským Valašskem na
Slovensko a Tatry" ? Haiibte sa za urážku, človeka šlachetného, mierneho, opravdu
kreslanského a pracovitého natolko, že prácou ohrozuje svoje zdravie — pre Slo-
vensko. Prestaňte sypaí prach do oČí, vytiahnite z piesku hlavu — .

— Tohoročný výlet na „Tatry" a schôdzka mládeže v Ružomberku vystanú,
tak sdelil nám to p. Dr. Šrobár, 28. júla t. r. Ŕkoda!

— Martinská mládež svoľáva na 8. augusta súkromnú schôdzku mládeže.
Pozvánkv sme nedostali, o čom sa bude referovať nevieme. Za týždeň nemožno sa
na schôdzku pripraviť. Referát o „Zábavných a poučných knižkách" predsa nemožno
považoval za celý programm?!

— V júni t. r. založená bola v Ružomberku „Mešťanská Beseda".
Predseda je dr V. Šrobár, mieMtoprcdseda dr Jozef Burjan, pokladník Ján ^Vozárik,
zapisovateľ Ján Škripeň, sbormajater Jozef Hollý e v. učitel, hospodár J. Ďurkovič,
hospodárka si. Gizela Fridrichova, revísorky pani Berta Šrobárova a slečna Viera
Uoudekova.

— Slovenské výšivky v uhorskom oddelení na parížskej výstave dostaly prvú
cenu: grand prix!

— „L* illustration journal universal" v Čís. 115. t. r. prináša obrázky pútnikov
slovenských v Ríme. Pod jedným je podpis „Un pelerin sláve".

— „Umelecká Beseda" v Prahe chystá nádhernú piemiu pre tento rok;
s názvom „Slovensko". lUustrovaná kniha táto nemala by chýbel v žiadnej intelli-
gentnej rodine slovenskej.

— Vo výročnej zpráve ružomberského gymnásia porovnáva prof. Jozef
Mátyás zvyky zadunajských Madarov, so zvykmi liptovských Slovákov. Nachodí
vraj v nich mnoho jednakého, alebo aspoň podobného a vyvodzuje z toho, že
Liptov obývajú poslovenčení Madari, ale svoiu madarskost si doteraz za-
chovali vo zvykoch a obyČajoch! Ó, vedátori madarskí!:

— Stanovy gazdovsko-potravného spolku v Kútoch boly potvrdené. Spolkový
sklep bude otvorený dňa 1. septembra.

— „Oas" priniesol v Číslach S5., (J8. a 70. pod záhlavím „Veci slovenské" dva
články: ^Naše procesy" a „Spásy náboženské".

— „Živena", spolok slovenských žien a Musedlna slov. spoločnost vydržiavajú
dňa 8. aug. lUX) svoje tohoročné valné shromáždenia v Turč. Sv. Martine.

Shromaždenie MSS., Žiyeny a martinské yýro-

óité sláynosti.

Ako každoročue tak i tohto roku zhromaždili sa členovia hor-
udaných spoločností a vôbec priatelia slovenskej osvety, aby vypočuli
zprávu spráw o účinkovaní M88. a Živeny. Rozumie sa, že každý čestný
Slovák s radosťou pozerá na tieto dva naše spolky a zvedavý je ako
Účinkujú. A tu s pravdou von. Cest a pochvalu zaslúži Slovenská Mus.
Spoločnosť, poťažne jej správa za jej činnosť a slovenské obecenstvo
za zaujatosť, ktorú vyvinulo pri doposielaní darov pre rauseum a kniž-
nicu. Hla, páni moji, ktorí hovoríte o nás, že len kritisujeme a haníme.
Nie. Pozrite, čo je hodno chvály chválime a zo srdca teftíme sa tomu,
že môžeme chválit. Keďby tak všetky naše spolky boly pokračovaly,
tou miernou cestou kráčaly, kedby boly vnútorne vy vinovaly takú čin-
nosí ako to robí MSS., tak by to bolo lepšie bývalo na Slovensku.

Co sa spolku Živeny týka, jej činnost je obmedzená na velmi
úzky kruh. Je pravda, že zakročila o otvorenie hospodiňskej školy, ale
želali by sme si, aby, ked už nemôže účinkovať v rámci stanovami síce
určenom ale vládou hatenom, aby vyvinovala rezkej šiu činnosť na poli
spisobnom a sberatelskom. Máme dosť toho čím možno vplýval na vzdela-
nie a výchovu našich diev. Ci }K)učnó či zábavné Čítanie všetko je nám
potrebné. A preto potrebné je, aby Živena viac pozornosti venovala
prácam týmto, žeby naše dámy nemusely sahať po nemeckých škvároch,
ked sa chcil zabaviť a aby nemusely chytať cudzorečové spisy, keď sa
chcú poučiť. Sbierat kapitál i to je dobrá vec, ale pritom nech správa
pamätá i na potreby súrne, dnešné.

Ináč celkovitý dojem slávností nepozdvihnul sa nad všednosť. Tí
istí ludia, tie isté tváre. Až nás starosl chytá, Bože čo to len bude.
Z okolitých stolíc 3 — 4 z každej, a dalej nič. Smutná representácia.
Officiálne divadlo, obed, výlet a konec. Ľudia prišli, ludia odišli a dosť.

— 34 —

Poôávame, že sa v porade zadržanej pred shromaždeniami radilo i
o tom, 60 a aké stanovisko zaujme strana pri budúcich volbách, ale
usneseniam nedôverujeme. Bude to zaiste tak ako pri minulých volbách.
Ústredný výbor urôí a Slováci pcVjdu zas kam ktorého vetor zaveje.
Ale inšie by sme mali na srdci a to i povieme. Uznáme i my to, že
nemožno podobné schôdzky oddeliť od zábavy, ale pevne veríme, že tí,
ktorí prišli do Martina, priali ta i pre prácu. A síce, každý ôaká od
toho ústredného výboru aby predostrel dáky previesť sa mohúci plán,
či už na politickom alebo spoločenskom poli, ktorý by nás aspoil
o krok posotil napred. Čakáme roky a darmo. Na pr. organisácia. Je
to, uznáme, ťažká otázka a pri upadnutom vidieku nesnadná. Ale predsa
pracovať možno i tu. Ked sa nepodarí raz, podarí sa na druhý. Ďalej,
otázka zakladania raiffei seno viek, potravných spolkov, spolkov miernosti.
Kedy a kde o týchto vážnych veciach sa v ústrednom výbore hovorilo ?
Prečo sa nedvíha v ústrednom výbore otázka ľudovej spisby? Máme
tu nakladatelský spolok a jeho správa — veru nie štastná — vydáva
knihy zväčša pre salón a o lud sa neobzre. To je zle a to treba napra-
vit. Máme tu ďalej temný Šariš, Zemplín, Spíš atď., kedy sa obzrel
ústredný výbor, aby sa na tie strany aspoň 4 — 5 sto exemplárov časo-
pisov pre fud zdarma posielalo. Ako známe veci my, na kultúrne slo-
venské potreby prispeje i prispieva ročne slovenské obecenstvo a tak
bolo by treba na tieto veci pamätať v prvom rade.

Slovom vieme my, že tieto tažké práce potrebujú ludí a títo že
musia vykonať práce tažké. Vieme i to, že mnohí zasypaní sú povin-
noslami, že ich ani sdolat nemôžu, ale vieme i to, že v Martine žijú
ludia, ktorí veru mohli by viac pracovať. A povieme rovno i to. Je
to redakcia *Nár. Novín*. Tento časopis vychádza na 3V« hárku týždenne
(po hárku v utorok a vo štvrtok, na ľ/^ hárku v sobotu.) V tomto
časopise nie je až na úvodník a skromný politický prehlad nič pôvodného.
Mnohoráz i úvodník i prehlad je iba reflexom druhých časopisov. Sú
potom prehľady, drobničky a besednica. Dopisy, besednice ako i úvod-
níky idú často z vonka a tak pôvodnej práce veľmi málo. A sú tam
4, píšeme štyria páni angažovaní. Co asi robia? Povie dakto, že
majú i druhé časopisy, hja, ale z toho majú osoh. Netečie síce ale
kvapne každému. Od týchto pánov čaká slovenské obecenstvo viac.
Tú organisačnú, prepotrebnú prácu oni by mali prevádzať. Dvaja
veľmi pohodlne sdolajú tú prácu a dvaja môžu inšie robiť. Známe časo-
pisy v Cesku a vážne, ktoré vychádzajú ako vNár. Noviny* a tú prácu
vykonáva človek jedon! Chudobný národ, zápasiaci o bytie takto ne-
gazduje. A potom preto nieto v Martine ľudí a preto viazne práca
národná!

— 36 —

Vieme, že zas sa nám bude vy?itovat, že »rýpeme«. Nedbáme,
čest každému. S osobami máme pokoj, ale nesmie nám nikto povedať,
že nehovoríme pravdu.

Ináô obecenstva na slávnostach bol stredný poôet. Chyba je i to,
že slávnosti tieto -dávané sú na august, kedy je najsárnejšia žatva a
tak mnoho ludí, co by i prišlo nemôže. Z ludu za^ nikoho nebolo na
shromaždeniach. Ďalej od nosa hladiaci ludia starostlivo sa spytujú
s králom, ktorého zamkli pred ľudom; »raein Volk, aber wo ist mein
Volk« ? Na táto otázku nech odpovie náš ústredný výbor, potažne jeho
20-roóná politika vedená Sv. Hurbanom Vajanským. .A tak by sme
boli povedali to, ôo bolo treba o martinských slávnosťach povedaí.
Priali by sme si aby páni, ktorých sa vec týka našich poznámok si
povšimli, a zo srdca si želáme aby podobné slávnosti väÔSí úspech za-
nechaly v našom národe ako doposial. H — K,

Tolstoj a jeho román ^^Yzkriesenie^^

Snáď žiadon moderný spisovateľ nedosiahol svojim originálnym
žitím a pôsobením tolko slávy, tolko prívržencov, ovsem aj odpomíkov,
žiadon nezapríčinil tolko vzrušenia v literárnom a filosofickom svete,
ôo staručký mužík, Tolstoj. Tolstoj patrí vlastne medzi spisovateľov rokov
šesťdesiatych, jeho väčší román, » Vojna a mír« vydaný bol roku 1868,
medzi prvé jeho práce patria »8ebas to poľské rozprávky*, v ktorých
svoje zkúsenosti z vojenskej služby podáva, vydané po roku 1851. Naj-
slávnejší ruský spisovateľ nebol vlastne ani náležité od svojich rodákov
uznaný, kým sa jeho diel nechytila evropejská kritika. Tolstého urobila
kritika západnej Evropy týra, čím je. Pekne píše Ivan Prjatel*)
vo svojej štúdii o Tolstom : » Tolstoj sa podobá osamotenému pútni-
kovi. Osirel na pňtnej ceste svojho účinkovania, ba zostal samotným.
Tak, ako by bol zaostal na tom Božom svete! Nová spisovateľská ge-
nerácia vzala literatúru do rúk a ide druhými cestami. Skoro by bol
zabudol svet na samotára z Jasnej Poljany — ked by bolo totiž šlo
po želaní istých horlivých literárnych dejepiscov. A predsa patrí Tolstoj
ku slávnej plejáde spisovateľov posledných 50. rokov. A túto plejádu histó-
ria do podrobná registrovala v knihe literatúry. A medzitým, čo aj on
ustavične sa pripravuje zavŕšiť svoj zvláštny odstavec, je prinútený

*) „Ljublauski Zvon" ročník XX.

— 36 -

ešte vždy nové stránky vyplôovat. Tolstoj dosiahol 9. septembra 1898
sedemdesiaty rok. V takej starobe obyčajne spočívajú spisovatelia na
svojich vavrínoch*.

No Tolstoj nemôže byt en bloc porovnaný s vrstovníkmi svojimi.
Turgeniev, Dostojevský a Tolstoj, ty to traja najhlavnejší spisovatelia
moderného Ruska, majú iba to spoločného, že líčia všetci traja svoj
vnútorný duševný život a život celej spoločnosti. Oni líčia tie nábo-
ženské, politické, morálne a sociálne boje svojho národa, ale každý dla
svojho spôsobu, tak že sa ich duševný život tažko dá do akejsi paral-
lely uviesť. Turgeniev, Dostojevský sú ďaleko odlúčení od neho. Čo
by sme aj v spisoch týchto dvoch veľkých Rusov hladali tú lásku,
tú precítenú a skutkami dokazovanú lásku k bližnému svojmu, nenáj-
deme ju v nich ako v dielach Tolstého. Tolstoj nechce byť ani velkým
spisovateľom v smysle Turgenieva, alebo Dostojevského, on chce byt

— a už aj je — veľkým reformátorom. On chce, aby jeho slová, jeho
obetovaný život vniknul do spoločnosti tejto, aby sa uskutočnil skôr-
neskôr jeho sen o krajšej, blahej kultúre. On nechce by€ ani veľkým
spisovateľom salónov, ani velkým psychológom v užšom smysle vede-
ckom. On chce byt len jednoduchým prostým kresCanom, — mužíkom

— vychovateľom a dobrým Rusom. Láska k bližnému, láska ale
menovite k ruskému, ubiedenému ľudu je v ňom tak veliká, tak uchva-
cujúca, že zanechal všetko pohodlie, ktoré mu poskytovalo jeho bohatstvo
a šiel pracovať s mužíkmi, ktorých si tak zaľúbil. Vôbec Tolstoj je
velkým duchom, ale aj rýdzim charakterom, čo sa o mnohých ruských,
inak veľmi oslavovaných spisovateľoch tvrdiť nemôže; a keď by sme
u Tolstého nič neuznali, ako jeho energiu, jeho neprekonateľnú lásku
k ľudu a jeho prácu zaň, jeho konsekventné jednanie, tak musíme na-
hliadnuť, že nemožno o tom človekovi hovorit iba s úctou, bárs by bol
dakedy aj extrémny a chybujúci. Celý svoj život venoval Tolstoj ku
hľadaniu pravdy. A ku koncu svojho života {)rišiel k poznaniu, že táto
pravda, údajne od všetkých hladaná, je predsa tak blízka, možno ju
len vziať — ovšem predpokladá dobrú vôľu, a skutočne tejto vôle je
tak málo, že ju tí patentovaní » hľadajúcim (?) pri vsetkej námahe nájsť
nemôžu.

»Ja som tak pevne presvedčený, že čo ja držím za pravdu, je
pravda aj pre druhých, ale otázka, kedy príde ten alebo onen ku po-
znaniu tej pravdy, to mňa docela nezajíma.

Co ja nevidím, vidia druhí, ja ale zavŕšim svoje dielo. Myšlienka,
že zákon mravnosti, práve tak ako zákon íilosofie sa »vyvinul« je pre-
krásna. Ale veď to je primálo rečeno, že sa » vyvinul* — riect sa
môže, že ten zákon je »poznaný«.

— 37 —

A nenie to velké štaRtie, hjt robotníkom poznan^io Bo-
žieho diela 1 4.

Tostoj jediný je oprávnený povedať: » Hrdina mojej rozprávky,
ktorého ja s celou mojou dušou milujem, ktorého som v celej jeho
kráse líčil sa snažil, a ktorý vždy prekrásny bol, je a bude; tento
hrdina je — pravda. «

Tolstoj je subjektivistom. Tento subjektivismus je videť dnes
ovsem nielen u neho, než vôbec v modernej literatúre a v umení. Subjek-
tivismus sa ale prieči cirkevnému učeniu. Preto je Tolstoj v úradnom
Rusku, v hierarchii pravoslávnej nenávidený. »Ja som pevne presved-
čený, že, čo ja držím za pravdu, je pravdou aj pre druhých* hovorí
Tolstoj a výpoved táto je dostatočnou charakteristikou jeho subjekti-
vismu. Jeho dielo je čistenie pAjmov, odstraňovanie tej špiny, s ktorou
sa pomaly naša hyperkultňra zaodela. Výsledok tohoto čistenia je
negácia terajšieho spôsobu žitia a hľadanie nových východisk k novej,
lepšej kultúre.

Gróf Lev Nikolajevič Tolstoj narodil sa 28. augusta n>ku 1828
na panstve svojho otca Nikolaja Iljica Tolstého, podplukovníka
v pavlohradskom husárskom pluku. Panstvo toto je všeobecne známa
»Jasnaja Poljana«, na ktorom Tolstoj temer polovicu svojho života
prežil. Praded Tolstých bol druh a priateľ Petra Veľkého. Meno toto
dostala rodina preto, poneváč pochádzajúc z Pruská, vlastne meno-
vala sa »Dick« — Čo je ])0 rusky »tol8tý« ? Rodina Tolstých je
čisto aristokratická bez veškerej messalianci, na čo Tolstoj kedysi veľmi
hrdý býval. Tradícia tejto rodiny, je vlastne tradíciou toho starého
ruského zemianstva (ruskoje barstvo), ktoré menovite pod Petrom
Veľkým značnú úlohu hralo v dejinách ruských.

»Toto staré zemianstvo*, píše Solovjev, » pozostávalo z bojarov,
stolníkov a vysokých úradníkov pri dvore atrf. Boli to radcovia roz-
ličných kategórií, strihali si vlasy, holili bradu, odievali sa v nemecké
šaty, jazdili do cudzozemská — snívali ustavične »o obrane svojich
privilégií* a môže byť, že hútali pri Petrovi II. a Jánovi VI. o dačom
mnoho väčšom, — ... dosiahli nebývalého rozkvetu pri dvore Kate-
riny, hrdo sa utiahli na svoje panstva pod Pavlom Petrovičom. Pod
Alexandrom I. stáli v popredí ruskej spoločnosti, oni prví precitli
duchom rodolásky a západnými osvetnými ideami a zamlkli čo by ich
nebolo »pod cárom Nikolajom«. S touto spoločnosťou ako s represen-
tantom ruského národa sa Tolstoj veľmi zaoberal, skoro všetky osoby
vo svojej epopei » Vojna a mír«, sú charaktery týchto zemanov. Jeho

— 88 —

matku rodend Volkonskťi, krásne Iíči pod menom Mane Bolkonskej,
ktorú bol už ako 3-roôný chlapčok ztratil (1831). Jeho mater a vlastne
ani otca, ktorý mu bol roku 1837 zomrel neznal, preto je tento obraz
iba ideálny. Ako sirota bol prišiel pod tútorstvo svojej tetky grófky
Osten-Sacken. Roku 1840 umrela i tetka a tútorstvo prešlo do rúk
druhej tetky P. J. Juskovej, žijúcej tedy v Kazane, kam aj celá rodina
Tolstých sa presťahovala. Vek detský pre Tolstého, ako sirotu nebol
velmi príjemný. Ovšem on nestrádal vo smysle našom. On mal svojich
uôitelov, guvernérov, zaobchodili s ním láskavé, ale nemal matky ani
otca. Tetka, dáma veľkého salónu, mu bola cudzá, a akýsi odpor mal
oproti nej, tu cítil svoju osamotenosť v tomto svete, a už vtedy dala
sa pozoroval jeho nastávaj ťiea samostatnosť a príliš skorá zralosť. Roku
1843 vstúpil ako 16-roôný mladík do Kazanskej university.

Vysoké učenie ruské, menovite ale Kazanské, bolo toho času
velmi zanedbané. Uni verši ta to bola len dla mena, v skutočnosti sa
tam čítala rusky, 14-, 15-, až 18-a 19-ročným chlapcom, velkou väčši-
nou šľachtickým censurovaná veda, ktorá neo<laševňovala a nezaní-
mala žiadneho, ani professora a ktorej vlastne študenti primálo pripra-
vení, čiastočne ani nerozumeli. V -JO. a 50. rokoch mladíci nevychodili
najprv gymniísium, než pripravovali sa so svojmi domácimi učiteľmi a
guvernérmi alebo odbavili prípravný kurs uni verši t ný a složili prijí-
maču zkúšku. Ani professori, ani študenti necítili nutnost tohoto učenia,
kde protekcia a vysoké postavenie jednotlivcov rozhodovaly, jestli ten
či onen kandidát má dostať diplom privile^ujúci ho vstúpiť do štátnej
služby, ked že privilégium rodu, bohatstva omnoho viac vážilo a väč-
šina týchto študentov, priniesla už toto privilégium na universitu.
Professori kazanského vysokého učilišťa tiež neboli žiadne lumina.
Mnohí z týchto učiteľov boli Nemci, neznajúci dobre po rusky, úplne
skostnateli ako to ovšem ruskej censúre tehdajsej úplne zodpovedalo. —
Hlúpe žarty a vtipy boly často miesto universitných prednášok. Prof.
Zagoskýn uvádza niektoré príklady takých vtipov na pr. : » Kammheck
prof. rimského práva začínal každý rok svoj kurs kriklavým hlasom
nasledujúcimi slovami: ^Rimské právo! R veľké, P taktiež veľké a
punktum. Zapíšte toto sebe na b()ku<'. (t. j. napíšte si Rimské právo
s velkým R a P na obálky vašich sošitov). Tento pán professor ne-
mohol vysloviť »katoravo« na miesto toho vyslovil vždy, aj tak písal
>kravo« (t. j. vokativ od '>krava«) alebo slovo žrec (kňaz) zamenil
v jeho naívnosti v »žerebec« (žriebä, žrebec )« atJ. Ked študentov a
ani professorov takéto pristrihnuté učenie netešilo, zaoberali sa — ho-
voriac s prof. Zagoskýnom — tým viac s plesami, večierkami pesni-
čkami, hlukom, s >trabbíahren«, so ženskými atd. Tieto veci boly

— 39 —

alfa-beta pre študentov vstupujúcich do university. Tak vyzeralo
to na ruských universitách až do dob reformácie školskej.

Tolstoj vstúpivší na vysoké učenie poslúchal zprvu orientálne
reôi, skoro ho to ale zmrzalo a za krátky čas išiel na právnickú fa-
kultUy kde sa ale tiež nezabavil, lebo roku 1847, nerobiac žiadnej
zkúšky, ponechal universitu a išiel do :» Jasnej Poljany«.

Tolstojov duševný stav nerozlišoval sa vôbec od svojich súdru-
hov. Pýcha jeho a namyslenosť bola neohraniôitelná. On neobcofval iba
so sebe rovnými, cechoval s nimi, žil tým rozpustilým životom ako všetci
študenti, pritom všetkom dával ale velmi mnoho na dákusi zovňajšiu
česť. Jeho ideál bol človek comme il-faut a on sa aj snažil všemožne
takým byť. Nazariev líči vo svojej stati : »Z mladosti gr. Tolstého* *)
práve túto stránku tehdajšieho života Tolstého v Kazane.

Ked nezodpovedala Kazanská universita druhým študentom, ne-
zodpovedala Tolstému dokonca. Nemožno tvrdiť že by Tolstoj vtedy
bol býval lenivý, že sa mu nechcelo uČiť, ale jeho samoľúbosť mu ne-
dovolovala sa podrobil takému učeniu, ktoré ohlupovalo a nie poučo-
valo študentov, a Tolstoj bol už vtedy samostatný charakter, už vtedy
krútili mnohí nad ním hlavou.

V Jasnej Poljane oboznámil sa Tolstoj so životom ruského mu-
žíka. Jeho biedny život pohol budúceho veľkého spisovateľa tak, že si
ho pomaly zaľúbil a neskôr vôbec celý svoj život jemu posvätil.

»Ja som odišiel z university, píše Tolstoj, aby som sa zasvätil
životu dedinskému, poneváč cítim, že som zrodený preň. Hlavné zlo
záleží v tom, že život sedliaka je tak veľmi biedny a smutný. (S touto
výpovedou sa stretáme v najnovšom jeho románe » Vzkriesenie* veľmi
často) a takéto zlo možno napravil iba s lažkou prácou a tr|>ením.
Nieje moja svätá a priama povinnosť starať sa o týchto ľudí, za ktorých
ja budem museť zodpovedať sa pred Bohom ?« Cez celé tieto 3 roky
zaoberal sa viac-menej štúdiumom a ekonómiou. (^ítal Rousseana,
ktorý na neho veľmi pôsobil, ačpráve mu nezodpovedal. Roku 1851 vi-
díme Tolstého ako náruživého kartára a aby mohol svoje dlhy po-
platiť vybral sa na Kavkaz do vojenskej služby ku svojmu staršiemu
bratovi, s kíorým bol úzko spriatelený. Pobyt kavkazský bol preňho,
ako svojho Času pre Puškina iba príjemný. Aj tuná sa zaoberal hlavne
s čítsmím a štúdiumom a žil tak skrovne, že za krátky čias svoje
čestné dlžoby vyrovnal. Tuná písal svoje prvé práce: » Detstvo*, »utro
zemana«, »Prípad<3:, »Junosť« atd. i> Detstvo* bolo odtisknuté v Ne-
krasovom »Sovremeniku«. (Pokračovanie.)

*) Vidz: ^Slovenské Pohľady", z roku 1891, str. 26.

f^^ _/■ ,^-^.

-40 —

T reôi žije nároď

často stretáme sa s týmto heslom po časopisoch i knihách
i v živote spoločenskom. Heslo toto je nie nové, ono je puhým pre-
kladom maďarského šovinistického hesla, »nyelvében él a nemzet«, pod
ktorým heslom nás utláčajú, madTarisujtí. A toto heslo zvolili si i ná-
rodovci slovenskí za svoje.

Prv ale ako by sme o tomto rozjímali, musíme prísť na čisto
s pochopom národ. Je národ — reč? Rosfhodne nie. Predbežne nejdem
žiadne definície podávať, ale dla mojej skromnej mienky národ tvoriaci
lud je sebe blízky dla sťistavy tela, dla svetového názoru (čo by
mohol ludovou filosofiou menovať), dla spevu, spoločnej minulosti,
tancu, reči, istých zvykov, niekdy i náboženstva, dfa satenia sa at<I.,
ku čomu ale čo hlavná podmienka prichádza, povedomie týchto vla-
stností a na základe ktorom zase istý l)ližaí, iížSí cit voči druhým
odchylným národom. Reč je teda nie tým najhlavnejším symptómom
národného života ale povedomie, Ved vidíme národ i bez žijúcej reči,
je to národ Židovský, ktorý súc roztratený v rozličných štátoch, pritom
všetkom je národom, lebo má povedomie spolupatričnosti, má i po-
dobnú telesnú sústavu, má svoje náboženstvo, zvláštne, od druhých
odchylne obyčaje, svoj zvláštny názor svetový (starozákonný materia-
lismus) atíT. a predsa tento národ postráda dla niektorých hlavnú
podmienku národa — reč. Naproti tomu, zase jestvuje len lud s jed-
notnou rečou čo ethnografický pochop, lebo im chýba to, čo robí lud
národom: povedomie svojej národnosti.

Čo druhú požiadavku pojmu národa považujú niektorí i to, aby
ten už povedomý národ mal i štátotvornú silu. aby sa utvoril v oso-
by tný štát, kde by sa jeho názory stály panuj úciraa. Dla mienky týchto
učencov lud sa len následkom toho stáva národom, že v boji svetovom
ukáže svoju hodnotu, svoju zvláštnosť a potrebu svojho jestvovania
(poťahom k celému človečenstvu), čo ked sa stane utvorí sa v oso-
bytný štát. Tento druhý požiadavok je, že žiada viac ako je treba a
následkom toho je nepotrebný, lebo národ hodným sa môže ukázať
i bez štátu, poneváč národ je tvoriaca sila a nie štát, len národ žije,
tvorí a nie štát. Len tvoriaci národ má miesto medzi národami, často
môže byť len lud a nie národ v štáte. Je pravda, že v upovedomelom
národe jestvuje istá snaha spojit sa v jedon celok, ale ten celok predsa
nemusí byť štátom. Dla tejto theorie by ani Česi, ani Horvati ani Po-
liaci atcL netvorili národ, ale len lud, čo je ale nesmysel, lebo spome-
nuté národy majú svoje národné povedomie, majú svoje osobytné pre

— 41 —

vSeílovečenstvo vážne a úžitoSné tvorby. Dla tejto theoríe by ale ne-
boli národom ani Maďari, lebo oni sami netvoria štát; len v spojitosti
druhých nemaďarských národov. Tu si ale zase bočnými cestami spo-
raôžu hovoriac, že síce štát netvoria len sami Maďari, ale že im patrí
výlučne tvorivá sila, dla ich obyčajov, názorov, že sa tvoril štát, ná-
sledkom čoho, že sú oni už čo maďarská národnosť sáčasne i národom
t. j., že maďarská národnosť a maďarský národ sú si jedno. Toto sta-
novisko odporuje zákonom prijatým, (18()8. z či. 44. 1. §), ktoré vypo-
vedajú, že národ je summa ludí tvoriacich štát. Dla tohoto zákonného
stanoviska jestvuje maďarská, slovenská, rumunská atď. národnost, ale
len jedon politický uhorský národ.

Dfa mojej mienky je toto zákonné stanovisko tiež nesprávne, lebo
nás Slovákov, Rumunov spolu i s Maďarmi at(f. degraduje na pochop
etnografický, ale súčastne predsa de facto Maďarov uzná len za národ
a nie summu národností, lebo súčastne i vyhlási maďarskú národnosť
za panujúcu, jej reč, obyčaje, právo atď. deklaruje za štátny jazyk,
právo atď. Jestli stojí toto zákonné stanovisko, vtedy by sme museli
uznat i to, že národnosti sú si sebe rovné, museli by mat národnosti
nie len rovnaké povinnosti ale i rovnaké práva, ako je ale de
facto — viete !

Táto štátna theoria, ktorá bola vyjmilc Talianov väčšinou všade
prijatá, je nie len že nepravdivá, ale je pre nás i 08u<lná, lebo ačpráve
nás 8 Maďarmi do jednej kathegorie (národnosti) postavili, v skutočnosti
ale stali sa Maďari národom a mís so štátneho stanoviska považujú len za
národnosti. Nesprávna je táto theoria i preto, lebo ten živý pochop
národ chce umiestiť do rámcov jednoho štátneho systému.

Jestli by táto prijatá zásada všade a pevne stála, teda by Hor-
vati, poneváč Horvatsko netvorí osobitný štát ale len krajinu, nemohli
byt národom (dla zákona 1868. XXX. z. či. sú ale národom!) ale len
národnosťou a ako takí i členom polit. uhorského národa. Oni ale sipiac
líšku nepristali na to, ale dali sa uznal zákonne za národ a nie za
národnosť. Zákon tedy proti svojmu prijatému princípu k vôli Hor-
vatom urobil concessiu.

Nesprávne je toto stanovisko preto: 1. lebo neberie do ohladu
národnostné rozdiele, 2. lebo nekladie nič na povedomie, 3. lebo mŕtvy
štát chce stotožnit so živým telesom národným, 4. lebo ono nezodpo-
vedá ani skutočnému životu. Následkom čoho ono nebýva zo strany
Maďarov vôbec rešpektované, len my sa radi odvolávame naň, (dosť
zle!) chcejúc tým dokázaC svoju rovnoprávnosť s Maďarmi.

_ 42 —

Konsekvencía je z tohto tá, že i my máme odstupovať od tohto
zákonného princípu, ôo i len v theorii a prial na čisto, ôo značí národ,
či sme my národom alebo len ludom?

Dlto môjho presvedčenia sme my áno národom lebo máme, ač
slabé predsa len isté povedomie svojej národnosti; okrem toho máme
i svoju osobitnú minulosi!, svoju osobitnú kultúru, literatúru, svoj spev,
svoju ludovú poesiu, slovom všetko to, čo ku pojmu národnosti a ná-
roda patrí. (Ijen povedomia by sme mohli viacej mať!) Že netvoríme
osobitný štát, nič neváži na veci, lebo sa štáty netvoria vždycky ná-
sledkom v národe zmáhajúcej sa sily, ale tvoria sa oni často násled-
kom kombinácie politického vyrátania a často i náhodou. Vidíme to
na pr. u Cechov, u Poliakov, u Srbov, ktorí sil síce nie v jednom štáte,
alebo aspoň nemajú svoj osobitný štát (ako Poliaci sil na 3 štáty
rozcapartení) a predsa i tieto tvoria svoj osobitný národ, ktorý má
svoje ciele, ideále, ktorý tvorí a pracuje — ale majú súčasne i pove-
domie svojich národných cielov a ideálov a hlavne slávnu minulost,
historicky vypestovaný pojem národa. Naproti tomu sú zase Angliča-
nia a Amerikáni, tí majú tú istii reč, z čiastky i náboženstvo, a predsa
tvoria dva osobytné národy, lebo im chýba povedomie spolupatri-
čnosti. V Amerike je každý človek »Amerikánom«, či Angličan, či
Nemec, Poliak, Slovák, Maďar. V krátkosti by som tak definoval :
národ je nič nie inšie ako povedomá jednotná národnosf. Práve pre
túto príčinu malo by sa stat naším heslom : „v povedomí žije nnrod^
a nie »v reči žije národ*. Odporúčal by to už i preto, lebo my sa ne-
obávame, že nás zbavia našej reči, ale ie pozbavia ná.^ ľud svojho pove-
domia^ že sa stane následkom toho mŕtvou^ demoralisovnnou mnssou. —
Národ bez povedomia, ačpráve i hovorí svojou národnou rečou, je
ničím, aspoň nie národom, najviac ludom. Len ke<I som povedomý
toho, že som človek, môžem tahafi z toho konsekvencie, ako mám robiť,
ako mám ži t čo človek, práve tak som len vtedy opravdivý Slovák,
keď som si povedomý toho, že som Slovák.

MacTarom sa hodí tí)to heslo, lebo oni chcií stvorit z nás najskôr
rovnakú národnosí, oni chcú sa rozširoval na niíš úkor, následkom
Čoho oni potrebujú mať isté vyčnievajúce a spájajúce vlastnosti a medzi
také čo najnápadnejšia vlastnosl národnosti, patrí reč. Oni potrebujú
najskôr jednotnú národnosť, aby raohli mať všetci obyvatelia Uhorska
i povedomie t^jto jednotnej národnosti. IjCu ked jestvujem čo človek,
môžem mal povedomie toho, že som skutočne i človek, len ke(ľ tá
kondícia jednotnej národnosti jestvuje, môže sa vyviňovať povedomie.
U nich je teda jednotná národnosť k ich národným, šovinistickým cie-
lom: conditio sine qua non. — Oni nemôžu na povedomie stavať,

— 43 —

lebo ani Slovák ani Rumun nemôže mat povedomie maďarskej národ-
nosti, toho teda čoho niet — musí sa teda najskôr tá madfarská ná-
rodnosť stvoril. Následkom toho je toto zákonu odporujúce heslo pre
nich vhodné, pre nás ale nevyráža to, čoby chcelo, lebo nám neubýva
ešte našej osobitnej národnosti, ale povedomia. Viem, že nie v tomto
smysle je chápané u nás toto heslo, že ono nás chce len upozorniť na
náš národný poklad na udržanie našej reči, lenže nám práve aspoň
predbežne tá nechýba, ale ono chýba nám často povedomie týchto vla-
stností! My sa nechceme rozširovať na úkor druhých, my chceme udržať
len našu národnosť, ktorá de fakto i teraz žije v reči slovenskej, nám
chýba len povedomie tejto vlastnosti a kto má povedomie ten sa ne-
sriekne tejto vlastnosti. Práve preto buď naším heslom: >V povedomiu
žije národ !« Dr. V. K.

OBZOR.

Ifárodoliospodársky. Nové továrne na Slovensku. V Pre-
šporku stavia firma »Salcher a Riohter« továrňu na nite; v Gemerskej
bruselský spolok zakladá so 4 mil. kor. zákl. istinou magnesitovó to-
váreň; v Ungváre Flór. Herceg z Kakňska chce založit tkalcovňu s 2
mil. kor. zákl. istiny, v ktorej by bolo vyše lOOí) robotníkov zame-
stknano; v Necpahch (Turiec) bude taroejšia továreň sriadená na výrobu
cellulosy, súčastnený bude český a slovenský kapitál; v Roíňave vie-
denská firma ^Martin Miiller a spoločník* mieni postavil továreň na
spracovanie rudy a antimónu s 1 mil. kor. zákl. istinou; v Trnave
jedna česká firma hodlá založiť tkalcovňu na 1000 stavov; Filip
Kirschenberger z Teplíc (v Čechách) vyjednáva o založení tkalcovne
v Nitrianskej ; v Žiline známa íirma Dréher chce vystaviť pivovar, ktorý
má súťažiť s naším pivovarom, v Martine; istý továrnik z Perchtolds-
dorfu zakúpil budovu starej nemocnice v Nitre a chce tam vystavil
škrobáreň; v Košiciach zakladá Armin Szántó továreň na spracovanie
koží; y Trenčianskej Teplej firma Lemis a v Trenčíne »Mai, Auspitz
a Kuffner« stavajú cukrovary. — Ako videl, uhorský priemysel vzniká
z cudzích peňazí zahraničných !

CJasopisecký. Pražský »Ča8« v č. 95. priniesol o martinských
slávnostiach stručný referát. Aby sa nesňdilo nespravodlivé, aby ludia
videli Čo napísal »Cas«, uverejňujeme zprávu doslovne:

— u^

•Martinské slávnosti. Spoleôenský život slovenský po pro-
následováních vlád nich na dlouhoii dobu soustreďoval se v Turôanském
Svatéra Martine. Starší generace slovenská, opojená teoriemi o Slovan-
ství a o mezinárodní politické situaci, jež jednou pŕijde a spásu i ne-
činným pŕinese, uhýbala ze všech mést a míst do Martina. Preépurk
a Pešť, jež pŕeee bývalý živými stŕedisky československého života a
literárního ruchu, opustený zrovna jako i jiná mesta a jako bez boje
vydány národním odpôrcflm. I v Martine samém život se sážoval a
sesýchal. Nebyio vôdôích myšlenek . . . Seschl se bez raála na ilzký
pramének sr p nových každoročních slávností, jež se soustŕeďují kol
valné hromady dámskeho spolku Živeny a Společnosti musejní.
Býva divadlo, ples, společný obed s prípitky a tretí den výlet do
Tater. Jediná vážnejší ch vilka bývavala ta valná hromada. V po-
sledních letech odboje mladých bývalý už i dôverné porady. Martinské
shivnosti jsou prípadným obrazem mélkosti martinského vedení.
Což divno, že silnejší povahy, vrelej ši vlastenci této mélkosti
snésti nemohli — a nesnesli. Rozbil se — chvála Bohu! — jednotný
tábor slovenský. Už nebude se zaháleti na uherském Slovensku ve
jménu svornosti. Živo je a bude i živéji, ve Skalici, na Myjave, v Ži-
line, v Mikuláši, v Ružomberku, brzy vsude. Odboj jde Slovenskem
proti Martinské nečinnosti — a pŕirozeno že odbojníci Martinu se už
i vyhýbají — a poŕádají si schäzky s v é. Tato situace už zrejme se
obrážela pri letošních Martinských slavnostech (7., 8. a 9. srpna);
byly slabé, velmi slabé navštívený. Proto usneseno — aby
martinské vedení své fiasko zakrylo — že se búdou ty to slávnosti
pŕíšté konávat ne už každoročné, nýbrž teprva každé druhé leto.
Zdá se nám, že toto usnesení znamená už — kone c martinských sláv-
ností. A je to dobre ! Coje v ceste pokroku, musí se rozbit ! Cím
dŕíve, tím lépe . . . Tak milujeme my Slovensko pod Tatrami — bez
sentimentality, bez lyrismu!«

»Národnie Noviny « odpovedajit následovne na túto zprávičku:
» Práve tak podlo, lži vo a špinavo (jako madfarsko-židovská žurnalistika)
píše o našich slávnostiach »Cas«: pražský orgán » realistov*, Na výrony
tohto časopisu neodpovedáme po celé roky : špinavá zlosl a ustavičný jed
sa nám protiví, a čestný človek nerád babre sa v kloake. Ale teraz popísal
tento v Čechách poriadnymi luďmi opovrhovaný »orgán« také podlé Iže
a obvinenia, že ich musíme spomína t. Píše, že staršia slovenská generácia
utekala (uhýbala se) zo všetkých miest do Turčianskeho Sv. Martina;
Prešporok a Peší, ktoré boly strediskami česko-slovenského života (!!!),
boly nami opustené, ako i iné mestá, ie sme ich oddali bez boja ná-

— 46 —

rodným odporcom. V Martine sa niô iné nerobí, okrem evolávania au-
gustových slávností. A tie pozostávajú z divadla, plesu a na tretí deň
robí sa výlet do Tatier! To poukazuje na melkosl martinského » vedení «.
Ze silnejšie povahy a vrelejsí vlastenci túto melkost zniest nemohli a
nezniesli. »Ilozbil se — chvála Bohu — jednotný tábor slovenský«,
plesá tento znatel našich pomerov, tento hlupák a Ihár! Živo je vraj
a bude v Skalici, na Mjjave, v Žiline a všade. Odboj ide proti mar-
tinskej nečinnosti, odbojníci všade usporadujťi svoje schôdzky (!!). Preto
boly slávnosti slabo, velmi slabo navštívené. Preto sme vraj uzavreli,
aby sme zakryli fiasko, ée slávnosti budeme odhávat len každý druhý
rok. (O, ty Ihár nehanebný!! Ved spolky musia odbývať každoročne
svoje valné shromaždenia ! ! ) Toto uzavretie znamená — konec martin-
ských slávností. »A to je dobŕe«. Treba Martin rozbil. Cím skôr, tým
lepšie. »Tak milujeme my Slovensko pod Tatrami*. — Myslíme, že
pre našich ludí postačí tento výťah, a že takého podliaka niet medzi Slo-
vákmi, ani medzi našimi opponentmi a hanitelmi, ktorý by pri týchto
slovách neriekol: » Ďakujeme pekne za lásku takýchto Ihárov a vrahov
všetkého, čím sa ešte držíme, čím ešte žijeme! Tak kopú nás » huma-
nisti*, na zemi ležiacich, hrdásených, obieraných, prenasledovaných !
Máme nádej, že ohromná, veliká, čestná časť českého národa s hnuse-
ním odvráti sa od bratovražedlných, oplanských nábehov na slovenský
národ. Dlho žijeme, preniesli sme nejeden nápad, ale tak diabolsko-
zákeruícky, tak podlo lživé nás neiuipadol posial žiaden vrah a nepria-
tel. Takú zlost, spojenú s bornirovanou blbosťou, mohol spáchat iba
Boha a česť opustivší chlap. Smlitno bude, jestli v Čechách nenájde
tento oplan-zákerník náležitého zavrátenia. Toľko sií povinní čestní
Česi slovenskému národu !!«

» Samostatnosť* v čísle 65. — orgán strany radikálne-pokrokovej, —
priniesla obšírny referát o martinských slávnostiach, je velmo poučný
a zajímavý :

» Slávnosti zahájený divadelním predstavením dne 7. t. m. Sehrán
kus Frant. Urbánka » Pokuta za hriech « ve 3 jednáuích prázdny a
chudý na myšlénku, bohatý dvojsmyslnými vtipy a dekadentským ná-
térera. Mladý manžel-advokát pŕichází doma o 3. hod. v noci, vyraéniv
si kal)át se svým pŕítelem lékaŕem. Slúžku podplatí (!), aby ho nepro-
zradila. Druhý den sluha lékaŕäv pŕinese kabát a vytrousí dopis zvoucí
k dostaveníčku. Tento kousek papíľu vnese podezŕívání do domácnosti
mladých manželu. (Pro vetší effekt podléhá též slúžka žárlivosti na
svého milenec, sluhu lékaŕova.) V jednaní druhém dostavují se jedeu
po druhém do lesíka, až celé jednaní ukončí slúžka tím, že hodí svému

— 46 —

s])itému milenci plný koš na hlavu. Opona padá, zavznívá dlouhotrva-
jící potlesk. V jednaní tretím zopakují si manželé celou nešťastnou hi-
stórii a odpoustéjí vzájemné; mezitím vstupují lékaŕ se svoji snouben-
kou, kterou zval oním nešťastným lístkem k dostaveníôku, pŕedstavují
se j ako snoubenci a teší, že historka tak šťastné skončila. Kus končí
zasnoubením ješte tŕetího párku, slúžky advokátovy a sluhy lékaŕova.
— Kus sehrán dosti dobre, bylo vidéti, že herci-ochotníci nepohybují
se poprvé na jevišti. Cím se kus zalíbil poŕadatelúm, aby se jím pre-
sentovali >národu«, je nevysvétiitelno.

Po predstavení byla volná zábava v Domé. Oficielní zahájení
slávností vykonal p. adv. Dula, predseda Spoluvlastnictva Domu.
Velmi zdaŕilý byl prednes zpévu »Vohlady« z » Detvana* ; pamét si.
El. Horvátovč jest obdivuhodná. Posledním bodem večera bylo pred-
vedení burské scény, která došla zvláštni obliby. Hymna burská opé-
tována nékolikráte. Ŕídil p. Blažej Bulla.

Na 8. t. m. projektovaný schfize Museálné společnosti
slovenské, pred ní schôze mládeže, o 11. hod. Živeny, spolku
slovenských žen, pak společný obed v Domé.

Predseda M.S.S. vytkl mládeži, že roku loňského nesúčastnila se
této výroční schôze, že nemá porozumení pro M.S.S. Výtka tato, jak
mi sdéleno — byla neoprávnená, ponévadž současné s M.S.S. mládež
konala svou schôzi. Ze zpráv funkcionára pozornost vzbuzuje prípis
ministerstva kultu a vyučovaní, kterým vyslovuje se M.S.S. úplná
spokojenost a uznaní, dále smutný fakt, že príjmy (a tudíž i vydaní)
společnosti se zmenšily, o 341 K (vydaní o 428 K), celkový príjem
5426 K, cena sbírek asi 35.000 K. Místnosti Domu, kde umísténo
museum, nestačí, rozhodnú to tudíž postaviti budovu novou na po-
zemku Spoluvlastníctva Domu. Po referátech nasledovala prednáška
profes. Ivana Zocha o pôvodu jmen Tatra, Matra, Fatra, které však
obecenstvo nevenovalo té pozornosti, jak toho zasluhovala. Z obecen-
stva k slovu se prihlásil jediný dr. Kabina se dvéma návrhy. Ne-
všímavost, do jaké si stéžovalo predsedníctvo, dala se i zde vyčisti.
Vfbor rozšíŕen na 60 člen ô.

Hned po té sešla se »Zivena, spolek slovenských žen«. Schôze
omezila se na pouhé zprávy funkcionárske; otázka slovenských výšivek
zostáva i na dále nerozŕešena a nepošinuta ani o kousíček dále. Je
zvláštni, že našimi výšivkami v Paríži môže paradovati uherská vý-
stava j akož to maďarskými. Tu Živena nevykonala svoji povinnost.

Současné s touto schôzí radila se mládež. Pro volaní k této po-
rade znelo » mládež «, nikoli » národné smýšlející mládež «. Pŕes to tak

— 47 —

zv. »nenárodní« a »masarykov8ká« mládež činné se nesilčastnila, ač
byli jednotlivci pŕítomni. Po lonskéra odsouzení nebylo také možno.
Proskakovala povést, že nejaký tíŕední pán se príliš zajímal o tuto
achäzi, proto vykonaná v soukroraém domé, nikoli v Domé. Prekva-
pilo, že mládež si za predsedu zvolila k této porade redaktora » Ro-
diny a školyt uôitele Buriana, jakoby sama sobé nedôverovala. Ješte
více však prekvapil pr&béh a obsah porady samé: Ze 3 bod ä porada
omezila se na pouhý referát o » knižnici dobrých a laciných knížek.
Vydano c. 1. v 5000 exempl., ô. 2. v 10.000 ex. První ôíslo »až na
malou výjimku« pŕijato s pochvalou a také rozprodáno, podobné 6. 2.
Dary na vydávaní téchto knížek činí asi 1900 K, zbývající jméní
v hotovosti delá 1812 K. Honorár za práci obdržel vétší pouze Va-
janský (lO'J K), pro nedovolený rozprodej trestáni 3 pokutou po 200
K. Stéžováno si také, že mládež by rada jen kritisovala, aktivní práce
se vzdalujíe. Do zamysleného Almanachu mládeže dosly za päl roku
pouze 2 práce. Hojná úcast v rozprodeji posiluje mládež v mínéní, že
je na dobré ceste.

Ďalším bodem mélo být ustálení programu, slyšeli jsme však
pouze jakýsi konglomerát vecí, které soustavné podány již v »Hlase«.
Debata vyloucena. (pro nedostatek času prý), zvolená pouze komise
pro vypracovaní všeobecného návodu, jak pracovati v lidu. Pokynú,
o které tato žádala, dostalo se jí málo a byly ješte spletenéjší než sára
referát pftvodní. Jednaní pôsobilo dojmem neznalosti potŕeb lidu, jakož
i prostŕedkôv ukojiti je. Akademická mládež celý rok studovavši, ne-
nasbírala si tolik zkušeností o lidu a jeho potrebách, aby mohla jednou
do roka spoleôné dôkladné si pohovoŕiti o práci »v národe*. Dojem,
který jsme si odnáseli, byl velmi chmúrny. Celá porada netrvala ani
hodinu.

Spolecný obed v Domé oslazován hudbou a zpévem vedie
obvyklých prípitku. Z téchto více pozornosti zasloužil hlas rolníka,
který jménem lidu žádal o vzdelaní a o práci v lidu, nebot prý
naše podstata a naše nadeje je v ném a bez neho nezvítézíme. (» Vzde-
lanie, ktorého sami požívate, vnášajte do ludu, lebo bez nás nezvíťazíte;«
»Národnie Noviny* tohoto prípitku ovšem — neslyšely.)

Po obédé konána ješté schôze slovenský ch ôŕedníkô (sou-
kromých hlavné), ale néôeho určitého nedocíleno. Rokováno o pojišťo-
vání úŕednictva; schôze zakončila zvolením komise.

Dozvuky slávností tvoril ples v (Domé), dámy vétšinou v ná-
rodních krojích, pohled velmi milý, ač nej krásnej ši kroje nebyly zastou-
peny, a druhý den odpoledne výlet. Malebnost krojô slovenských jest

— 48 —

obecenstvu pražskému známa z Národopisné výstavy, ale dojem takové
zábavy v téchto krojích by jisté všechno očekávání ješte prevýšil.

O osobní bezpečnosti v Uhrách mohl se každý pŕesvédôiti zde:
ve dne v noci prooházeli se četníci v párech méstem a zvlášté kol
Domu. Bohudík, nestalo se žádné neštestí; nebylo mezi nami tak vy-
sokých osobností, aby na nás pácháno bylo násilí. Proto, kdo by mél
chuť podívati se k nám, o osobní bezpečnost nemej strachu.

Tím se loučím s trpélivým ôtenáŕem. Snažil jsem se vzbuditi
verné dojem, který jsem si odnášel sám.

Keď ctení čitatelia porovnajú našu pôvodná zprávu o martinských
slávnostiach (úvodník) a zprávy výšmenovaných časopisov, lahko
uhádnu kde je pravda, objektívny, spravodlivý názor,
poctivé, neohrožené vyznanie pravdy!

»Kat. Noviny« uverejnili v 15. Čísle so dňa 5. aug. pozoru-
hodný článok »Klerikom«, mladý snaživý spisovatel F. Rudonický,
rezko a živo povzbudzuje kat. teológov k štúdiumu slovenskej reči
najmä cez prázdniny. Z Článku uverejiiujerae nasledovnú stať:

» Teraz však tážem sa: čo robíte vy? Vi sa učíte vzdelanejším
výrazom, čistejšej reči, obratnosti v myslení a vyjadrení myšlienok?
Ci shromažďujete si zásobu slov? Jako vás snáď v tomto ohlade za-
hanbujú a prevyšujú bohoslovci evanjelickí! Vy chcete byť lekármi
ludu, lež jako môžte liečit, radit, keď sa s nemocným neviete dorozu-
meť a slušne, dostatočne vysloviť? Co za jaký úspech a radosť zo
svojho účinkovania ufáte, keď nevládnete rozum osvietiť a srdce rozo-
hriat? Sv. František Saleský praví: » Povedz pravdivého, múdreho a
pekného jako chceš mnoho, keď to nepovieš správne, nič si nepovedal «.

Budete musel účinkoval jako učitelia dospelých, avšak jako kňazi
ste po rodičoch i prvými učiteľmi malučkých. V kruhu dietok nevin-
ných, ktorých duša túži poznať Boha a ktoré s radosťou, bez falošnosti
a pochybovania naslúchajú slovám vašim, môžte byl odleskom Božského
Priateľa dietok; do útlych, vnímavých (srdiečok) musíte vložil semä,
ktoré nikto viac nevyrve a ktoré, bár i neskôr, niekdy pošlapano by
bolo, predsa zase zkleje, vzrostne a ovocie prinese. Koľko obozretnosti
a vedomosti toto požaduje ! Inak kopí sa hriech na hriech.

Tak hriechom je, keď kňaz slovo Božie využitkuje pre cvik na pr.
v maďarčine a zneužijúc svoj stav, miesto biblie mluvnicu učí. Jak
často to badáme u mladých nezbehlých katechétov. Nemajúc obratnosti
v reči školákov, zriekajú sa prirodzeného prostriedku vyučovacieho,

— 49 —

totižto reéi detí, a katecliisujti v reči štátnej, tresky-plesky dietkam
j)ohovoriac. Co 8Ú to potom za spovede a jaký život kresťanský, to
potom videl na veriacich tej obce, kde taký kňaz účinkuje. To viete,
že keď sa daktorý kňaz oddá na missionárstvo, musí sa najprv na-
učiť reč toho národa, ku ktorému chce ísť, a len potom sa vydá na
cestu. A predsa tento ide k necivilizovaným, barbarským národom,
kdežto vy k civilizovaným, k vašim bratom a čiastočne ku vzdelaným
ludom, a nemáte ich reč vedeť?

Vašim povolaním je, lud slovenský kriesit, strážil a pásť, lebo
vám jako duchovným bude stádo slovenské sverené, aby prišlo tiež ku
oblažujácej pravde, a tým činom aj ku povedomiu seba samého. Kto
že má kriesiť Slovákov, nie-li ich vlastní synovia a bratia?

Budete museť účinkovať jako otcovia chudobných, tešitelia zar-
mútených, radcovia v pochybnostiach, praví priatelia všetkých, vedúc
ich k telesnému a duševnému dobru. K tomu je znalosť učenia Ježi-
šovho predovšetkým potrebná. Jako však majú ludia učenie jeho
v život uviesl, to musia na vás, na vašom príkladnom živote videť.
Ze mnohý za doby našej neuznáva záslužnú a užitočnú činnosť kňazskú;
že kňaz za všetky obety, lásku a dobrotu len nevďak, nie-li čo hor-
šieho zakusuje, z toho si nič nerol)te. Všetkého toho okúsite tým viac,
čím kto horlivejším a vernejším sluhom Božíia bude. Vy hľaďte len
na Ježiša, ktorého zástupcami budete, a on vás v boji posilní.

Neberte si príklad z terajšej módy, ktorá dovoľuje smelé čachro-
vanie s vierou a národom, z kňazov, ktorým hrnec je nad Česi, brucho
nad Boha. Vezmite si príklad z drievnych i terajších roduverných,
sociálne činných kňazov slovenských. Oni, mnohí už teraz ustatí v borbe
za práva, celý svoj duchovný majetok, svoje ideály, výsledky svojich
bojov testaraentárne porúčajú vára jako svojmu podrostu.

Láska vaša k viere a národu nech je živá, činorodá. Čítajte usi-
lovne našské knihy a časopisy a navštevujte i hroby našich velikánov,
a tam pred seba si vezmite, že ich dla síl svojich nahradíte cirkvi a
národu. Hľaďte, aby aj iní z príkladu vášho o celom národe našom
dobré poňatie mali. Preč zprenevera, nech žije vernosť! Starajte sa,
aby pole naáe cirkevné a národné nezostalo bez obrancov!

*N/\4 a|^A />^

— 60 —

Referáty.

Úiinkovanie mládeže slovenskej vo Viedni za rok 1899—900.*)

Referujúc po druhý raz v fiasopise tomto, nemôžem hneď na za-
čiatku pominúť tú prajnú okolnosť^ že ačpráve pomery viedenskej
spolodnosti slovenskej — nakolko totiž my mohli sme sa s ňou za-
oberať — skoro sa nezmeniiy^ ba možno povedať skorej sa zhoršily,
no väeobecný pokrok je predsa dost značný a činnosl v spolku i v spo-
ločnosti bola hlbšia a intensívnejšia.

Pozrime bližšie na činnosl »Národa«. O tomto spolku ovšem nie

po novinách; nereferujeme po každej zábave. Život
v »Národe« bol oez toto obdobie zvlášte čulý. Do »Národa« chodie-
vajú, aspoň čo sa pracovníkov tyče, tí istí, teda žiadon prírast pra-
covníkov a predsa sme mali najmä tento rok viacej príležitosti, nežli
predtým, na vonok vystúpiť. Ďalej podarilo sa nám zažehnat vnútornú
slabosi spolkovú — rôznice a nedorozumenia medzi remeselníckou mlá-
dežou a zeleninármi.

Hlavná práca v »Národe« dnes pozostáva v príprave a výchove
aktívnych pracovníkov z ludu pre budúcnosť, keď vo Viedni sloven-
ského študenta a intelligenta nebude. Nedostatok všakovej intelligencie
— do »Národa« chodia 2 — 3 študenti, 1 — 2 úradníci — toto je pre
massu členstva počet úplne nedostatočný. Majúc pred sebou iba po-
spolitý lud, nemohúc zdáme previesť delbu práce vo výbore, sú pre-
kážky spolkového života na jave. 100 a 100' Slovákov sa nechalo za-
písal do spolku, raz dva razy prišli ale nenajdúc to čo očakávali, vy-
stali. Národnostnú otázku chápe viedenský Slovák tažko, pomaly, iba
po pracnej námahe jednotlivcov, po dlhom obcovaní, prebúdzajú sa
niektorí, pochopia účel spolku. Odtial i velká fluktuácia v členstve.
Keby bolo viacej pracovníkov dalo by sa snáď väčšine prichodiaceho
ludu vyhoveť, takto ale hladíme, aby sme zachovali, čo sme zbudovali.

>Národ« odbýval aj tento rok svoje obvyklé divadlá, tance, zá-
bavy atď. Zábavy spolkové boly vždy valne navštívené na pr. tohoto
ročný fašiangový ples, bol velmi silne navštívený, čoho dôkazom je
i tá okolnosl, že pri 30 kr. vstupnom sa vyše i 50 zl. vybralo. Pred-
nášky literárne a vedecké sa hlavne na mesačných zasedaniach odbý-
valy. Deklamácie a komické výstupy si hlavne šohajci remeselnícki
obstarávali, pekne deklamoval sopár razy aj Dr. L. Medvecký.

*) Referát tento pripravený bol na schôdzku mládeže v Ružomberku. Red.

— 61 —

Prednášky vedecké boly následovné:

8./IV. 1900 »Ako vynašiel Columbus »nový 8vet««.
26./VIII. 1899 A. Štefánek: »Moja cesta po Slovensku*.
24./IX. » Fedor Houdek: »0 fajôení, pitia styku mládeže obo-

jeho pohlavia*.
8./X. » »0 vzniku slovenskej literatúry a slovenskej spisobnej

reôi«.

V literárnom odbore sa prednášalo o nasledujúcich predmetoch:
23./III. 1900 » Spolkový život a parlamentárne zvyky*.

30./III. » »Ján Kalinóák a jeho život*.

l./IV. > »0 literatúre vôbec a beletristike.

Na » slovenskom večierku* 6 /V. bola prečítaná prednáška br.
Dr. Zvolenského »o slovenskej literatúre so zvláštnym zreteľom na
Hviezdoslava^.

Najkrajšie manifestácie Slovákov viedenských boly bezpochyby
2 slovenské večierky, ktoré » Národ* prvý raz 16./XII. 1899 v » Ná-
rodnom Dome* českom pri spoluúčinkovaniu » Dolnorakúskej Župy
Sokolskej*, po druhé 6./V. 1900 v dvorane ^katolíckej Recoursi so

spolkom »Svatoplukom Cechom* usporiadal. Ačpráve prvý večierok
nám pre rôzne nehody nevypadol tak ako sme očakávali, možno rieoí,
že sa druhý o toľko lepšie vydaril. Prvá slávnosť, zariadená spoločne
s viedenskými Cechmi bola v prospech ^Ceskoslovanskej Jednoty*
v Prahe, ktorej sa bolo aj 36 zl. poslalo.

V »Národe« sa utvoril zvláštny ^Literárny odbor*, ktorý sa
zaoberal vyučovaním slovenského pravopisu a čítaním slovenských spi-
sovateľov a bíísnikov. Odbor vydržiaval 13 zasedaní, na ktorých sa
učilo pravopisu, čítala sa Kalinčákova » Reštaurácia* a odbývaly sa
tie hore spomenuté prednášky. Ďalej sa cvičilo sborovému spevu
17-kráť.

Hlavný úspech našej činnosti vo Viedni, cez toto obdobie pozo-
stávalo najmä v predávaní slovenských kníh a brožúr. V našich časo-
pisoch teprv v ostatných časoch začalo sa predávanie kníh reálnejšie
propagoval.

Prekážok v kolportáži jako na Slovensku sme my vo Viedni
ovšem nemali, naskytly sa všeliaké iné ťažkosti, ktoré nám môžu byť
výstrahou a vodítkom pre budúcnost. Predovšetkým čo sme boli po-
zorovali pri predávaní kníh, ie . odrastlí, povedzme éenatí ľudia vôbec
neradi kupovali kniSky. Túto antipatiu oproti knihe a oproti novinám

— 62 —

som bol pozoroval vôbec najvuic u Slovákov bo západných stolíc,*)
Hlavné príčiny dla môjho zdania pozostávajú v tom, že ľud je nezvyklí
čítať, ďalej že literárna slovenčina mu je tažko srozumitelná a po tretie,
že máme málo ludovej spisby. Ze lud, kadenáble sa naučí, poťažne,
keď privykne na literárnu slovenčinu, jemu zodpovedajúcu knihu rád
prečíta, toho dôkaz vidím na pr. už v tom, že » Poučného čítaniam sa
najviac minulo: 141 sväzočkov, taktiež z »Lacinej knihovne^ sa po-
merne mnoho minulo: asi 80 sväzočkov.

V ostatnom čase robia sa námahy slovenskú ludovú knižnicu,
čo najviac zväčšiť, snaha iste velmi cbvalitebná. VSeobecne sa ale myslí,
keď kniha bude laciná, hodne lacná, že sa bude lahšie ujímať medzi
ludom. »Laciná knihovna« na pr. je lacná asi>on dla zovňajšku, niektoré
sošitky »Poučného čítaniam sa mi zdajú relatívne di*ahé. Také knižočky
ako je z »Poučného čítaniam číslo I. »Keč Kristova na hore« by sa
hodily najlepšie za dar. Na predaj dávajme knižočky väčšie za 10 kr.
až do 15 kr. Také sa aj najradšej kupujú, na pr. my sme predali
z P. č. č. 16 = 15 exempl. z č. 10 ^ľ 10 exempl. obe knižky sú
po 10 kr. z tých druhých knižok, ktoré sú za päť krajcarov sme prie-
merne 7 alebo 8 exemplárov predali. Tuná musíme ovsem uznal, že
názov knihy má velký zástoj. Dla našich zkúseností, keď si kupuje
Slovák knihu, kúpi si už trošku tlstejšiu, obsažnejšiu jednu, nie ale
2 alebo 3, po 3 či 5 kr.

Velku úlohu má pri predávaní kníh jnredavač. Tento nech je
vždy intelligent alebo aspoň človek-obchodník, pred ktorým má ľud
istú úctu, preto poneváč lud nerád výdava často peniaze za knihy a
predavač mu ju musí natisnúť. Ďalej ten, kto predáva knihy, nech
neprijíma žiadnu druhú funkciu iba túto. Musím poznamenať, že my
vo Viedni sme sa dla tohoto pravidla nedržtili, preto sme aj utrpeli
velkú materiálnu škodu.

Literárne aj peňažné cennejšie knihy predávali sme, hlavne
medzi mládežou remeselníckou, v českých spolkoch a na našich dvoch
večierkoch. Predalo sa:

19 výtiskov Puškin: Kapitánova dcéra,
4 » Sládkoviča,

10 » Hviezdoslava,

2 » Tolstoj: Vzkriesenie,

6 :^ Kukučiu: Dies irae.

•) Ľud ku kupovaniu kníh treba najprv odchovat, Búran radšej kúpi knihu,
nežli ŠaštiAan, 8vatojuran atd. Na Búroch kaplán rozdal stá kníh, predával pod
cenou, dnes už kupujú ai sami knihy. Bed.

saplat.

— 58 —

20 výtiskov » Dobrých knižiek,*
10 » »Vcn?ok« slovenský Spevník, (vôbec

táto knižka ide najlepšie pri pre-
daji) atď.
Všetkých knižok, čo sa predaly a darúvaly, bolo za 74. 03 zl. —

Podrobný soznam predaných kníh:

4 výtisky Sládkoviča á 1. 40 5. 60

Záturecký á - 15 1. 50

Kalinôák á - 35 3. 50

Dobré knižky ä - 10 kr . . . . . - 10

Venec slov. nár. piesní á 50 kr . . 5. -

Dies irae il 40 kr 2. 40

záplat.

(1)

141

Slovenská knižnica II. ä ^6o nemáme kráčať spoločne ?«

»Lebo si vodcom, na ktorého nemožno sa mi spoliehal«, odpove-
dala, »Vieš sa vysloviť pekne a srdnaté slovami, a vraveť pred nami,
akí sme, — ale aký si ty sám? Dbáš sám slobody, ktorú tak vysoko
vychvaluješ, ty, ktorý sa nemôžeš snášať s osobou, ktorá je náhodou
druhého smýšfania ako si ty ? Chceš mať slobodu slova a jednania pre
seba, druhí ale nemajú mať takej slobody, aby smeli žiť podľa svojho
presvedčenia. Ty si najväčší duševný desfmta, ktorého som len poznala«.

»Ak som neznášanlivý s niekým, teda je to len preto, že sa za-
stávam potlačovaných. Pozoroval som pridlho, j ako moc, prepych a
všetko dobré bolo vždy len na jednej strane, kdežto práca, núdza a
starosti na druhej, aby som mohol o tom mlčať, alebo aby som nebo-
joval proti tomu«.

-80-,

»Ale robíš dajako nadobyôajne!« odpovedala mu. >Ako keby ne-
mali sa spojiť všetci, ktorí majú ludské srdce, a zachádzal so svojimi
spohibližnými ako s bratmi, akí zbabelí a biedni sú všetci, my všetci,
ktoľí ue/:istávarae sa chudobných a trpiacich, nebojujeme za nich a
neposkytujeme im ruky pomocnej !«

>No a práve to som ja robil«.

»Ano, hovoril za nich, písal najvýslovnejšie články o nich — ale
v živote? Nevidela som nikdy, že by si bol láskavý alebo snáď ocho-
tný proti niektorým z tých, ktorí pre nás ostatných pracujú. Posmie-
vaš sa sedliakom, ked nás niekedy navstíviš na vonkove, nevšímaš
si tých, ktorí tu v Štokholme nám alebo aj tebe sam<$mu slúžia, ba
videla som, že si sa hanbil i za chudobného súdruha, pretože sa veno-
val remeslu a neočakávane prešiel popri nás po ulici*.

^Ale samu uznáša, vpadol jej do reči, »že sťi to dve docela roz-
ličné veci. Niečo iného je, keíF čo najvrelejšie prajem zlepšenie alebo
zmenu v živote potlačovaných tried; v terajších pomeroch prekáža
nám mnoho podmienok, aby sme s nimi žili ako súdruhovia. V teraj-
ších pomeroch je mi to nemožné*.

»A j)reto čakáš, až sa oni vzdelajťi, preoblečú a prevetrajú svoje
dusné byty, aby si ich mohol potom navštívil?*

»Ty si vášnivá ženská!* poznamenal sucho.

»Tak je, lebo nechápem sveta ako ty«, prisvedčila potom. »Ne-
môžem len sedeť, čakal a raysleť si : Tak to má byť, to sa má stať, a
to sa stane o dvadsať, o sto rokov! Ja musím naskutku vystúpiť,
vyjsť naproti a spriatelil sa i so svojou komornou.

» Zdedila si túto vlastnosť od otca. Veď i on sa vvznamenáva

•ŕ

týmto láskavým chovaním ku svojim podriadeným*.

»Laskavým chovaním!* opakovala opovržlivé. »On si váži svo-
jich spolubližných, a to o mnoho viacej ako ty, so svojimi humánnymi
zásadami*.

»A ja tvrdím, že toto prívetivé chovanie sa tvoje i tvojho otca
objavuje sa u niektorých aristokratických rodín, ktoré boly už od dá-
vnych čias k nemu vedené a v ňom cvičené. Keď je niekto sám sytý
jedlom a pitím, má jemné šaty, podobné izby, tak mu je nie lažko byl
zdvorilým k tým, ktorí nemajú ničoho*.

» Možno teda práve preto, že sám nemáš ničoho z toho, kladieš
na to taký prepiaty dAraz, poznamenala s očima, teraz úplne čiemýma.
»Viem dol)re, ako sa posmievaš všetkým, ktorý sú stvorení k väčšiemu
šťastiu, s akou rozkošou vysvetluješ biedu a chudobu a popudzuješ
ludí proti všetkým, ktorí majú dajaké postavenie alebo príjmy, ale
sám najradšej žiješ u takých rodín. Cchceš dobre jesť a piť a spať

— 61 —

sladko, ale nepozorovala som ani raz, že by 8i sa obetoval aspoň len
na cbvíluy aby si tým poslňžil dákerau núdznemu sádrubovi. Takým
spôsobom je neobyčajne pohodlne byť reformátorom*.

»Pravda ty hovoríš, ako tomu sama rozumieš*, odpovedel jej.
^Nechápeš, že robotník zasluhuje svoju mzdu ? A jestli mám byť scho-
pným sástrednil svoju prácu v tých prostriedkoch, ktoré sú výluône
mojimi, tak nemôžem len obchádzať a hladovať alebo moriť čas hovo-
rom s krajčírmi alebo obuvníkmi «.

»0 to som ťa ani nepýtala^, namietala; »ale tiež viem, že nebol
len jeden alebo dvaja muži, ale celý rad; ktorí sa zriekli všetkého a
trpeli za to, v čo verili, ludí, ktorí žili, ako učili, zkrátka opravdo-
vých ludí, a nie domýšľavých «.

»Tak ty súdiš, že som tak zachvátený domýšfavosťou ?« opýtal
sa hlasom napolo ironickým.

»Ty si velmi domýšľavý !« odpovedala na to. » Pravda tým ne-
mienim, že vieš, že si pekný, alubo poznávaš, že si nadaný. To tu
nemenujem domýšiavostou, ved to je radost nad niečim skutočným.
Ale ty sa trasieš pred oslavovaním alebo nepriazňou obecenstva! Há-
dam mi od}K)vieš, že si stvoril oposíciu; ale vieš celkom tak dobre
ako ja, že teraz práve oposícia je v móde, a že môžeš očakávať potlesk
od všetkých, akonáhle vylíčiš utrpenia svojej strany*.

» Svojej strany? Moja strana^ e vlastne názov toho, čo sám chcem «.

>Vždy«?

» Skoro vždy. Pravda, nájde sa vždy zástup idiotov, ktorí nepo-
chopia myšlienky, alebo pretvoria slová; ale v zásade chcem skoro to
isté, čo moja strana «.

»No áno, ty ani nesmieš mať inú vôIu, to viem dobre. Ty si
vzbudzoval sily, pred ktorými sa leraz sám krčíš. Cítiš teraz odvahu
povedal priamo jedinkú pravdu, o ktorej si sám presvedčený, ale ktorá
by urážala sluch veľkého obecenstva ?«

» Odvahy by mi nechýbelo«, odpovedal, ale chuti k tomu nemám.
Pokladám za hlúpost, hovoriť o tom, čo si sám myslím, ak je to nie
to isté, čo si myslí prítomnosť. Len pre svoju súčastnost máme hovoriť
a pracovať, a len potiaľ, pokiaľ súlilasíme s našou súčastnostou, máme
príležitosť i právo vyjadriť sa«.

»Ked si začaU, vpadla mu do reči, >bol si skoro celkom sám«.

»Ano, sám, ktorý som hlasno prehovoril, ale povedal som len to,
čo si iní pošeptávali v kútoch tak, že bolo len treba, aby niekto to
riekol nahlas, aby potom všetci ostatní to zvolali. Máš pravdu, že
oposícia je módna strana, ale mal by som preto opustiť vlastnú svoju
stranu ?€

»0 nie, ale vzdelávať ju! Nemáš odvahy, aby si opravil aspoň
jeden výrok predčasne odsudzujilci, nesamostatný, nezskiisených mladíkov,
ktorí vykrikujil a prekrucujil tvoje reči a dovolávajú sa tvojho mena,
a nemáš odvahy dať za pravdu osobe, ktorá stojí mimo váš tábor, len
preto, že nenosí vašu rovnošatu «.

»Tu je treba sjednocenosti, sjednocenosti predovšetkým «, vysve-
tloval jej ďalej. » Jeden neprevedie ničoho, ale tisíc ich už možno nie-
čoho dosiahne, a preto nemôžem dráždiť žič posudzovaním svojich
spolubojovníkov « .

Povzdychla si zhlboka, a víchrica von si tiež oddýchla a zasy-
pala celú tabulu sňahom.

»No, veru, zaiste väzí niečo nepochopitelného v tom verejnom
živote, niečo, čomu my ženy vôbec rozumet nemôžeme «, začala ona.
Ja by som aspoň nemohla sdielať svoje svedomie s tisíc druhými
Iudmi«.

»Ano, máš pravdu, je to niečo, čomu vy ženské rozumet nemô-
žete. Ste pri vefmi obmedzené, pri velmi malicherné. Máte také smiešne,
citlivé svedomie. Zabúdate ustavične, že tu vo svete niet nikde úplnej
pravdy. Pravda je len relatívna, a kto by sa odvážil byť si celkom
istým, že sdiela najlepšiu časť z nej? Musíme trošku povolovať, a ak
chceme niečo vykonat spolu s ostatnými, nesmieme príliš dbať, kerf
malá čiastka nášho súkromného svedomia sa proti tomu spiera*.

Dala sa do takého nepríjemného smiechu, že mu bolo pri ňom
nevolno.

>ä>Zdá sa ti to tak sprostým? spýtal sa jej preto.

»Nie, hovoríš skutočne veľmi prefíkane, ani čo by si bol komor-
níkom Jeho Veličenstva z podsvetia; toto je skutočná dvornia reč?
U dvora, ved vieš dobre, nesmie sa povedal množstvo vecí, ktoré by
urazily vznesené panstvo, ačpráve by im možno osožilo, keby ich vy-
počuli; a ak sme sa oddali raz moci širokého obecenstva — a toto je
celkom iný pán, to jest surový a despotický, — tu musíme čušat a
súhlasiť, kde by sme vlastne mali sa chopiť pitevného noža<í.

»Ako som ti povedaK<, prerušil ju; ^>ak chceme niečoho dosiahnuť,
nesmieme mat tak prepiato citlivé svedomie ku každej maličkosti*.

»Ano, máš pravdu; ak chceme niečoho dosiahnuť, tak to môžeme
skoro vždy, len ak sme pri tom šikovní. — Kto ti toto dal?« opýtala
sa odrazu a dotkla sa koncom prstu malej, miniaturnuj hviezdy, ktorú
nosil v gombiČkovej dierke. »Tiež hádam to velké obecenstvo, ľud,
potlačovaný a pohŕdaný, ktorému tak verne slúžiš?«

Začervenal sa pri týchto slovách a trhal si fúzy.

— 63 —

»Vieš veľmi dobre, preôo som ju dostal. Ak je niekto použitý
v niektorých verejných záležitostach, tak je to zprepitné, ktoré za to
dostane. Ostatne nepripisujem tomu celkom žiadnej d(Mežito8ti«.

»A predsa ju nosíš tak verne vo všetkých možných i nemožných
prípadoch^.

»Jednám asnáď hlúpejšie ako všetci tí premovauí páni vedia,

ktorí «a tak vypínajú svojimi odznakmi ?«

(Pokračovanie.)

Rozmanité zpráyy.

— Dňa 3. septembra 1900 sláyi v tíkalici svoj sňatok Dr. Pavel Blaho,
redaktor tohoto časopisu so slečnou Gizkou Okánikovou.

— Na pozvánkach „ku sjezdu jiíátel slovanské jednoty v Brne",
stal i podpis redaktora tohoto Časopisu, na mieste prvom. Na dva listy neodpovedali
sme p. redaktorovi JanČovi, nemienili sme sa súčastnil a Čiastočne prílišná zamest-
knanosl hatila nás v tom. Tretí list. p. redaktora Jauču nezastal nás doma. Odpo-
vedali sme záporne, odôvodniac na§e rozhodnutie. Dla vseho prišla naSa odpoved
neskoro a tak dostali sme sa na pozvánky. Nebolo nám to milým. Hjazd bol poli-
tický a politika je v našom programme poslednou. Na Slovensku nie h li vy-
konané docela žiadne predpráce v tomto smere, na Slovensku niet
ludí pre drorbnú prácu, kdeže by sa našli pre vysoká politiku, pre ten široký
programm „sjezdu pŕátel slovanské jednoty*. Uznávame radi vrelý zajem „Slovana"
i „Samostiitnosti" o Slovensko, tešíme sa účelnému pestovaniu vzájomnosti, ale vy-
slovujeme zároveň ten názor, že nemožno nám súčastnií sa niečoho, k čomu chý-
bajú všetky podmienky zdaru, súci India, prostriedky a vnútorná sila. Nariekaj
paradovať, sluboval na sjazde — jako posiaľ Slováci robili, — a nežit dla vyslove-
ných zásad, nepôsobil na ich rozšírení, n<^splnit z plánov a resohicii ani jottu ne-
chceli sme. Viem že po sjazde boli by sme my Slováci a zvlášte my
hlasisti o jednu blamáž bývali bohatší. Toto je náš názor o celej veci.
Preto myslíme, že meno redaktora „Hlasu" bolo docela zbytočne na prvé miesto
postavené, ked už vôbec či samovolne ^i náhodou náš podpis pod programm prišiel.

— Franko V. Sasinek, vyvolený bol na IX. konvencii „Slovenskej kat.
Jednoty" v Amerike za čestného Člena tohoto 13,000 údov počítajúceho spolku.
Za práce uverejnené p. Sasinkom v kalendáre „Jednota" prisúdil mu spolok 300
doll. honorár.

— V Saštíne zakladajú potravný spolok.

— Počúvame že českí turisti poctení boli na martinskom plese od niektorých
dám košíkom. Chudáci turisti nemali frakov!!

— Madarské časopisectvo vždy hlasitej šie a dôraznejšie vyzýva verejnost
proti naším pláteníkom, drotárom n súkeníkom. Žiada i na vláde, aby zá-
konami zakročila proti ním. Tiež všetky priemyslové vrchnosti a sbory zaujaly ne-

— 64 —

priatelské stanovisko, f ch zločin pozostáva z toho, Že vraj predávajú tovar zahra-
ničný, nie tuzemský, ako to nariaďuje cisársky patent z r. Ibô4. Známo je, Že
títo podomovnici a predavači sú z najchudobnejších krajov Slovenska, nemajúci
zeme a úrody, a predsa im chcú vzial jediný prameň výživy. Vlastne, ich najväčší
hriech je, že sú Slováci. Je len otázka, či zvyk ktorý trvá už päldesiač rokov,
nestal sa právom? Kto sa ujme týchto nevolníkov?

— O štyri mesiace bude sčítanie ludu v krnjiiie, a naŠi politici nerobia ni-
jakých príprav, a i Časopisy „národné" mlčia doteraz úplne o tom. Ci až po spo-
čítaní budú nadával?

— Náš priatei, rev. Ján E. Játas kat. farár v Olyphante Pa, (Amerika) na-
vštívil Slovensko a zdržal sa tu dlhšie.

— Neúnavný p. Ľud. Rízner učiteľ v Zem. Podhradí pracuje na velkom
diele „Rukoväť slovenskej literatúry". Práca trvá už 25 rokov. Bude to
životopisný a bibliografický slovník literatúry slovenskej, od najstaršej doby až do
konca XIX. storočia. Spis bude tvorit dva oddiele: prvý zahrňovať bude mená spi-
sovatelov v abecednom poriadku, a síce, slovenských i českých, ktorí dosial napísali
niečo vzťahujúce sa na Slovensko. Takých mien bude okolo 4000, poneváč pôvodca
prevzal nielen spisovatelov v pravom smysle slova, ale i dopisovatelov všetkých
našich Časopisov. Pri posledných budú životopisy vynechané. Druhý oddiel obsa-
hoval má úplnú bibliografiu od najstaršej doby až do konca XIX. storočia. Tu
budú uvedené všetky spisy bezmenné vyJ^lé a spisy cudzojazyčné Slovákov sa týka-
júce, ktoré neniohly byl do I. oddielu vnesené, ale i tie, ktoré sú už v prvom diele
pri patričnom spisovatelovi spomenuté. — „Česká akadémia'' v Pnihe podpo-
ruje hmotne túto prácu, a zaiste, že ju i vydá svojím nákladom. Tiež americký
„Národný Slovenský Spolok" udelil peňažitú podporu p. Ríznerovi na štu-
dijné cesty. Vyzývame všetkých priatelov našej literatúry, aby p. Riznerovi dFa
možnosti usnadúovali ťažkú prácu!

— „Museálna Slovenská Spoločnosť' žaluje sa, že je málo Členov.
Prosíme našich priaznivcov, aby nelenili si šírit členovstvo M. S. S. v radách
svojich známych.

— Na tohoročnej valnej hromade „Živeny** prijatý bol návrh p. Vine e n-
cie Stodolovej, aby sa založil sirotinec pre dievčatá, a návrh p. Pavla So-
cháňa, aby sa zriadilo obchodné stredisko pre výrobu slovenských
výšiviek.

— Zápis žiakov na českú reálku v Uodoníne, koná sa 17. a 18. semptembra
1900. Bližší vývod podá riaditelstvo ústavu.

Odsúdený!

Od Sasov hromadného posúdenia Rumunov v processe memoran-
dovom, nenachádzame ani v annáloch stldnych, ani v biednych dejoch
nemaďarských národností tak smutného, čierneho listu, j ako tento
najnovší, na ktorom zveSnené sú mená dvadsaťdva odsúdených slo-
venských ludí.

Rumunov súdili pre politiku. Slovákov pre prečin, trestuhodný
skutok vraj — slávnostne vítali navrátivšieho sa, odsúdeného redaktora
Pietra a tým samy stali sa účastnými zločinu, oslavovali ho, pre ktorý
redaktor 8 mesiacov sedel. Motiv politický ac nie jasne vyslovený,
je i tu zrejmý.

Král. kúria posledné fórum, prehovorila a vyniesla výrok tvrdý,
krutý, ktorý trafil odsúdencov, bolastne, citeľne, ale nielen ich, ich ro-
diny, matky, deti; i malý potôčik slovenského života v TurČ. Sv. Mar-
tine, trafený je v prameňoch svojich, prúd podviazaný, na dlhý čas za-
tarasený.

Rozmýšiajme. KecT nastúpil Koloman Széll, ač v maďarsko-ná-
rodnej politike nelíšil sa od Tiszu a Bánffyho v ničom, predsa vy-
dýchli sme si a mysleli sme, že Széll, hlásajúc rovnost, spravodlivosť
všetkým národom stejnú, dokáže skutkami to čo verejne vyznal. Skla-
mali sme sa úplne.

Expoxitťiry bánffovské, prevádzajú pokojne ďalej svoju politiku
pästi a násilia po krajoch národnostných, bánfibvskí husári chytajú
buričov a vlastizradcov ďalej, platení špicli a dennucianti konajú svoju
špinavú prácu práve tak, jako pod Bánffym, administrácia je stále
tureckou, zachádzanie z ludom nehumánne.

Hospodársky sú zvlááte slovenské kraje tak hlboko poklesnuté,
produktívne sily v národe tik dopravované, všetky zdroje svépomoci
tak vyčerpané, že pauperismus, ten strašný, s nim i úpadok mravný

— 66 —

spolukráča, stáva sa všeobecným. Ľud slovenský, tá výborná, nezkazená,
socialismom netknutá, najlacnejšia pracovná sila Uhorska, uteká von
z vlasti za more, necháva ladom svoj dom a role.

Pane Széll nenechte sa Mamat stoličnými pašami u lá Ujhelyi,
o pomeroch v stoliciach slovenských^ nenechte si sypat prach do očú
anketami stoličných a okresných veličín *o prostriedkoch proti sfahovaniu
ľudu do Ameriky €,

Toto je nie národnostná politika, pane ministerpresident, toto je
preparovanie vlasti, k hroznej kalamite, ktorá zachytí celý štát, ktorá
zachváti tak Maďarstvo jako i národy druhé a pomstí sa strašne za
spáchané prechmaty a hriechy.

Hovoríme vo všeobecnosti, nie o výroku kráF. kftrie, ale jedno
napadá nám neustále.

Preôo práve slovenská národnosť, musí irpet naj viacej, prečo jej
synovia práve, stále i>oháňaní sú pred súd, prečo zatvá 70 -

sústavy a molekuly alebo bunky v telesách ústroj ných i neústrojných.
No aj zvieratá znajú zákony spolôoviinia, všimnime si len mravcov,
vôiel, bobrov at(ľ. Stlruženie je nezbytné pri všetkých tých výkonoch,
ktoré presahujú silu jednotlivcov. Okrem toho jestvuje ešte o mnoho
vážnejšia príčina nezbytnosti spolčovania sa: je to spôsob rozdelenia
výrobných prvkov medzi ludmi. Pri každom úkone výrobnom potre-
buje sa totiž určitá plôch i zeme, určitý kapitál a zvlášte určité množ-
stvo práce. Tieto prvky bývajú velmi zriedka slúčené v jednej osobe.
Len pri " malej výrobe je taký prípad možný, na pr. pri roľníkovi,
ktorý obrába svoju zem ramenama svojima, pomocou vlastných malých
úspor. Obyčajne vec sa má inakšie. Spoločnost ludská delí sa na dve
triedy: jedna má k výrobe pôdu alebo kapitále, druhá svoje ruky,
alebo prácu. Poneváč prostriedky bez práce, a práca bez prostriedkov
sú neužitočné, nastalo prirodzene sdruženie na jednej strane, majiteľov
pozemkov a kapitalistov fi Ufi druhej strane pracovníkov. Toto sdruženie
bralo na seba behom doby rôzne -formy. Na počiatku bolo donucované
sdruženie, t. j. otroctvo, to sa pomaly zmiernilo v poddanstvo, ktoré za
dnešného systému mzdy zmizlo. Dnes je v továrúach a pri vefkých
podnikoch soskupené na stá na tisíce fudí, pod autoritou pánovou.
Títo fudia sú zdanlivé slobodní, môžu prísť a odísť, no sloboda táto
je viac len theoretická. I tento spôsob je ešte (Faleko od dokonalosti,
bo v podstate je to len sdruženie činu, a nie práva, spolčenie vo ť//-
rohCj a nie v rozdetmi. Robotníkom nikdy vôbec nenapadne, že by
boli s pánom sdružení.

Donucovacia . forma priemyslových podnikov v minulosti a mo-
níu-chistická forma našich moderných spoločností mohla byť nezbytnou
ku kázni v práci a k donucovaniu Tudí, aby spolu pôsobili pri výrobe.
Ale je pravdepodobné, že to nie sú defínitivne formy, a jako oná
forma ustúpila tejto, tak i táto ustúpi sdruženiu integrálnemu, to jest
slobodnému, úplnému sdruženiu objímajúcemu práve tak rozdelenie
jako výrobu, v ktorom každý hude si jasne vedomý, ze je časťou kollek-
tívneho diela, n fmdr mať pentá vôtu k nemu spolupôsobiť. — Preto
práve musíme liFatleť na podniky, pri ktorých robotníci účíisť majú aj
v zisku, a cste viacej na kooperatívne výrobné spolčenia, ačkolvek
ich je doteraz máličko, Jako na formu, ku ktorej smeruje spoločenský
vývin. Pri výrobných spolčeuiach kooperatívnych pracujú delníci sami
na vlastný účet a zužitkujú výrobné prostriedky, im samým náležajúce
a tým dostávajú celý výnos svojej práce. Je to sblíženie sa k normál-
nemu stavu, kde kapitál hol hy nástrojom práce, a nie jako dnes práca
nástrojom kapitálu.

— 71 —

V nasledujúcom pokusím sa načrtať aspoň v hrubých obrysoch
obraz priemyslu aj obchodu na Slovensku. Látka nie je celkom
vyčerpaná, v mnohých oboroch sú medzery, no omluvou nech mi je
nedostatok materiálu, a že je to prvý podoijný pokus v literatúre
našej. V celku predsa len poslúži článok k informácii o našich hospo-
dárskych pomeroch, keď ona i nebude úplná. Nerozdelujem presne ob-
chodu od priemyslu, lebo ved často ony sú vzájomne poprepletané.

Obchod kniiný.

Význam kníh a časopisov ani nespomeniem, veď každý z nás, je
o ňom presvedčený. V nedávnej dobe hovorilo sa u nás s povzdychom
Oh! kedy že budeme mat svojich slovenských hnihkupcovľc Propago-
vaná bola myšlienka, aby nám Česi sriadili kníhkupectvo. No, k tomu
nedošlo.

Teraz je vcelku obchodníkov s knihami : v Prešporskej 17 (z toho
v meste Prešporku 13), Nitrianskej 16, Trenčianskej 8, Turčianskej 2y
Tekovskej 5, Honte 3, Liptove 3, Novohrade 7, Zvolenskej 3; v Orave
niet ani jedinkého, a z ostatných stolíc Slovenska nemám dát. Sloven-
skí kníhkupci sú len traja, v T, Sv. Martine J. Gašparík, v Ruéom-
herku J. Vozárik, v Petrovci (Báčka) (^áni. K týmto však sluší ešte pri-
počítať naše kníhtlačiarnc, lebo tieto sú vlastne tiež zároveň obchody
s knihami. Sú to: Kníhtlačiarsko účast. spolok v T. 8v. Martinr, Karol
Salva v Ruiomberku a jeho filiálka v v Lipt, Sv. Mikuláši, Jozef
Teslík v Skalici, Ján Bezo v Senici, a najnovšie založená kníh-
tlačiareň v Modre, patriaca Šimonovi Roháčekovi.

Od toho, či je knižný obchod sorganisovaný, aleho prevádza sa
len tak bezúčelne, závisí čiastočne rýchlej «í alebo pomalejší pokrok
v uvedomovaní národa. Že by náš obchod s knihami bol doteraz sria-
dený, nemôže byť ani reči. Naše kníhkupectvá v pravom slova smysle
sú viac papiernické obchody, a keď si niekto žiada knihu, tak sa za-
opatrí táto a predá. Sklad kníh je obyčajne nepatrný. Odhliadnuc od
hmnotnej stránky, obchodu s knihami pripadá vznesený úkol: šíriť
vzdelanosť, a na toto nesmie opravdový kníhkup'ec-národovec nikdy
zabudnúť. On nesmie sa obmedziť len na taký predaj kníh a časopisov,
pri ktorom kupujúci vyhľadajú ho v sklepe, ale má reklamou (nie vý-
hradne v Časopisoch inserovať, ale rozposielať hojne všetkým vrstvám
národa cenníky a soznamy) a predávaním s dom na dom, z obce do
obce, šíriť časopisy a knihy. Musíme počítať so zdržanlivostou ludu,
s akou kupuje tlačené slovo, a treba mu skutočne knihy vnucovat.
Pred pár mesiacmi vyšlý dve hospodárske knižky pre roľníkov, a kolkí
roľníci vedia o nich ? Noviny, v ktorých boiy oznámené čítajú sa málo.

— 72 -

a tak mnohý, čo by si ich kúpil, nemá ani potuchy o nich. I hlavnú
príčinu, že sa slovenských kníh málo predá a tým zvyšujú sa zbytočne
nakladatelské trovy a kniha stáva sa drahou, treba pripísať nesorgani-
sovanosti knižného obchodu.

Nemohli by mat naôi kníhkupci aspoň spoločného cestujúceho,
ktorý s úradním povolením v ruke precestoval by všetky kraje Slo-
venska? Ten by prípadne ziskával aj predplatiteľov pre časopisy,
Z významnejších diel mal by výtisk jeden so sebou, a mimo to, knižky
pri nichž by odbyt bol vsičší, mohol by so sebou nosiť a dať si ich
posielať po pošte s času na čas. Pred pár rokmi mal Karol Salva tiež
podobného cestujúceho, ktorý cestoval s knihami na voze; svoje zkú-
senosti potom zvečnil v besednici bývalých » Slovenských LÍ8tov«. Ačpráve
nevodilo sa mu na cesto všade dobre, predsa pokus ten má nás pobádal
k pokračovaniu, lebo niet iného spAsobu rozšíriť literatúru medzi ľudom.

Dobre urobia kníhkupci, ked do svojich cenníkov pojmu i knihy
české. Naša popeluška-litcratúra má veľké medzery, ktoré výhodne vy-
plniť možno českými knihami. Zvláštny zreteľ by som odporúčal mať
pritom na S])Í8bu týkajúcu sa priemyslu i obchodu. Tiež užitočné by
bolo, vydanie viac kníh v šárištine. Jednota literárna by tým nič ne-
utrpela, lebo myslím lepšie je keď ľud obývajúci východné Slovensko
zaopatríme snadno srozumi teľnými knihami (kecľže už literárnou rečou
písané spisy nevnikajú ta), ako takto necháme ho o^elkom bez kníh.

Ľudu venované knihy musia mat príťažlivý názov a skutočne
cenný, prakticky cenný obsah. Také knihy míňajú sa ľahko i medzi
chudobným ľudom. Spomeniem len » Anglického tlumača«, vypracova-
ného a vydaného nebohým J. Slovenským v Amerike, ktorá kniha roz-
predala sa v 30.000. výtibkoch a dožila sa posial 11. vydaní, no • kú-
pili ju skoro samí robotníci.

Toľko na rozmýšľania kníhkupcom!

Výšivky a čipky.

Domáci priemysel výšivkársky a čipkársky je naša chľúba. A
predsa nenašiel sa doteraz ani jedinký slovenský obchodník, ktorý by
pomáhal ľudu odpredával tieto výrobky.*) Obchod tento by za krátky
čas zkvitol, a mAhol by sa diat nie len v malom ale i vo veľkom.
Krása, pôvodnosť, umeleokosť našich výšiviek uznatá bola jemnoci-
tným a vyberavým Parížom i odmenená prvou cenou na výstave. Fran-
cúzi, ktorí majú v tomto vytriebený vkus (vedľ hlavná črta ich prie-

•) Prácou i tak, preťažený v. p. Andrej K met v PrenČove, predseda MS8., za
súčinnosti niektorých dám nemálo pracuje na rozpredaji výSiviek. Pani Dr. Kardossová
y Dol. Kubíne, pani Y. Markovičová v Krajnom, a slečna A. JurkoviČova ▼ Skalici,
sprostredkujú nateraz so značným zdarom odpredaj a kúpu výšiviek.

— 78 —

myslu je z málo látky urobil cennt! vec, ako zase Nemci hladia viacej
v obore tom na mohutnosť výrobkov), klonia sa takto pred prácou
slovenských rúk, a tým dávajti výšivkám naším znamenité vysvedčenie
a doznanie, že ony obstoja vo svetovej konkurencii.

Zvlášte prršporskéy nitrianske, trenčianske a tekovské (i hontianske,
Red.) výšivky tešia sa dobrej povesti, akokoľvek niet pochybnosti, že aj
v iných krají^ch sú cenné, len dosial menej známe. Český šlachtic gróf
Harraoh, ako aj aroikňažna Izabela majú svoje salóny vyzdobené sloven-
skými výšivkami. Slovenské vyšívané košele a nákrčníky rozšírené sú už
po Morave a Čechách a české aj maďarské bazáre prinášajd často vzory
slov. výšiviek (posledné ovšem pod všeobecným názvom »magyar himzés).
Ale i maďarská spoloônost zaujíma sa o tieto naše skvosty. V PreSporku
založený sjxílok »Izabella házi ipar egylet* od r. 1897 pilne pracuje
na povznesení tohoto domáceho priemyslu, a doteraz zariadili výšiv-
kárske školy v Cffere, Zavare (prešp. st.), Lopaéove (nitr. st.),
Dubnici a Podhradí (trenč. st.). V prvých troch bolo r. 1898 zame-
stnano 174 ženských ktoré s]^>olu dostaly 7.8(>2 zl. mzdy. V Tokove
|>ekne vyšívajil v Lehôtke, LehfUr, a Jrdlových Kostolanoch.

To všetko poukazuje na to, že keby sa našiel podnikavý sloven-
ský kupec, ktorý by riadil tento obchod, vyzkilmajitc vkus obecenstva
a zároveň šetriac pôvodnosť, výšiviek, pri reklame náležitej, vydobyl
by si ľahko a chytro veliký ťispech. Výroba zahrňovala by vyšívané
košele, nákróníky, šiatky, pri kry vadia, podraisníky, presteradlá atd. a
odpredaj rozprestrel by sa nielen na Rakilsko-Uhorsko, ale i za hranice.
Môžeme sa úfat smelo, že tieto výrobky ľudu ujmú sa hojne i medzi
ostatnými Slovanmi.

Na augustovej valnej hromade »Ziveny« prijatý bol návrh Pavla
Socháňa, aby sa sriadilo obchodné stredisko pre výrobu slovenských

výšiviek. Či z toho niečo bude, ukáže nám blízka budúcnosť. —

Čo som povedal o výšivkách, rovnou mierou hodí sa i na čipky.
Spišské, gvolenské, tekovské, hontianske čipkárske práce znalci už dávno
ocenili náležité.

Sám štát založil v Kremnici čipkársku dielňu, ktorá má už i
odbor na Starých horách (zvol. st.). Starohorské čipky boly už v stredo-
veku predmetom obchodu. Vo Zvolene vyrobí sa ročne čipiek za 6000
korún, v Honte za 1200 kor., v Tekove za 2000 kor. Bolo by treba
teda zariadiť dielňu jako pri výšivkách, získal pre ňu najšikovnejšie
Čipkárky a tie by učily a dozeraly na mladšie pracovnice. Okrem či-
piek niťových, zaviedla by sa výroba čipiek z hodvábnej priadze, a to
čiernej, Smetanovej aj bielej barvy, cTalej čipkových látok, záclon, oltár-

— 74 —

nych presteradiel, čepčekov, vložiek a vôbec vecí, spadajúcich do to-
hoto oboru.

Podnikateľ mal by si tiež obzreť daktoré z čipkárskych závodov
v Bruselu, Antverpách, Mechelnu, Grentu, Paríži, Miláne, Harleme,
Elberfelde, Barmách atď. aby poznal výrobky, ktoré sťí tak velmi hla-
dané na svetovom tržisku.

BryndsfiarstvOf syrarstvo, masliarstvo.

Pre výrobu bryndze a syrov, najdôležitejšie stolice sú: Liptov,
Spiš, Zvolen, Gfítncr, Nitra, Prešporok, Orava, Turec. V Ružomberku
chýrna »Prvá liptovská parná bryndziareň* Vladimíra a Petra Mako-
vického, vyrobí ročne okolo 200.000. klg. bryndze liptovskej, (v cene
vyše 280.000 korún), ktorá sa hlavne vyváža do Rakúska, Nemecka a
na Balkán. Majú tiež filiálku v Tisovci. Bryndziareň tííto skupuje ovčí
syr z Liptova, Oravy, Turca, Zvolena, Gemera. Z menších slovenských
bryndziarni spomeniem firmy Daniel M. Bodický v Lipt. Sv. Mikniášiy
Jozef Pábry v Turč, Sv. Martv^r, Karol Bruck (majitelia bratia Sty-
kovci) v Dolnom Kuhíne, i)otom viaceré, sd v Nitrianskej a Zvolenskej
(Brezno*), tieto všetky vyrábajú ^liptovskú bryndzu*. Niekolko brynd-
ziarni je i v cudzích rukách, z ktorých zmienku zasluhuje vo Víglrši
(zvol. st.) Zigmunxl a Kornel Burkarth, vyrábajúc roquefortský a
trapista-syru, ročne asi 13.000. klg., ktorý nachádza odbyt za hra-
nicami. Tiež vefký bryndz. závod je v Keímarku. V samom Spiši do-
robí sa ročne ovčieho syra asi 300.000. klg.

Ďalšie výrobky z ovčieho mlieka sú oštiepky liptovské, oravské
a zvolenské, potom parenice (stužkový oštiepok) zvolenské. Klmovský
syr (podobá sa holandskému, lenže tento má kôru Červenú, kdežto oný
je zelený) je práve tak ako liptovská bryndza schopný svetovej súťaže,
no nenachodí doteraz väčšieho podnikateľa. Bola by veliká škoda pre
národ, keby sa nechopil niekto odpredaju oštiepkov a klenovského syra
vo veľkom, ve(ľ je hriech byt trochármi vo veciach, ktoré majú odbyt
svetový zabezpečený. Doprava týchto výrobkov, ich odpredaj, nenie
ani tak nesnadný jako bryndze, bo táto podlieha skorej zkaze. Zvýšená
spotreba mlieka, zvyšuje aj chov dobytka, čo je pre ľud zase výhoda.

Aj kravské mlieko zúžitkuje sa pekne. V spišskej stolici činí vý-
roba syru kravského ročne asi 100.000. klg. v abaujskej st. (Sena,

♦) Kvetúci obchod bryndziarsky roc^ny Roháékovskej na Starej Turej, zanikol
smríou starého Št. RoháČeka, synom nezdal sa obchod. Skoda. Doteraz obchoduje
B bryndzou efite JurkoviČ a niektorí.

— 75 —

Čaňa, Bodolov.) 80.000. klg, v Ungu 90.000 klg. a tiež mnoho v Honte,
kde sa spracuje podobne ako vo Spiši zväčša na groysky syr.

Veľkých obchodov s maslom niet doteraz na Slovensku. Jedno-
tliví kupci, aj krčmári po dedinách skupujú maslo v malom, a to za-
sielajú do velkých mest. Z našich obchodníkov zaoberá sa týmto len

jediný (na koľko mi je známo), Fridrich Revický v Zárieči (trenč. st.).

(Pokračovanie).

'V. *^'»/^ -/■s, W

Samoklam.

Článok podpisom » Zvolenčan « značený, ktorého počiatok v »81ov.
Listoch*, záverok ale v »Nár. Nov.« uverejnený bol a jako sa mi zdá,
hlavný ciel jeho má byť, aby nás presvedčil o nutnej potrebe sorgani-
sovania sa, lebo nie sme sorganisovaní, vyzval ma k nasledovnému
rozjímaniu.

že nielen túžba táto nie je nová, ale práve už i preto, že sa
takmer od polstoletia s času na čas a preveľmi často opakuje, a Že je
nevypočitateľné závažná, to dokazovat bolo by zbytočným.

Národ je organické teleso, nasledovne organismus absolútnou
podmienkou národného života: my tedy poneváč "nie sme sorganiso-
vaní, máme, musíme sa sorganisovať, ak chceme, môžme a máme za-
počať viesť život národní, dôstojnosti národa zodpovedavý.

Toto je otázka životom samým už dávno prevýšená, z čoho vy-
plýva, poneváč nie sme sorganisovaní, teda nie organické teleso, že aj
život náš nie je národný, nie organicky vyvinutý. My dejstvujeme len
jednostranne, výlučne passívne; život náš je len v čiro-čistej obrane
vyvinutý a i tam len jednostranne v slovách. My pozbavení organických
síl a odkázaní výlučne a jedine len na hmotnú, robotnú silu ľudu,
činnosť našu nemôžeme, správnejšie rečeno, nevieme vyvinúť obšírnejšie,
jako na obranu hmotných, robotných síl ľudu, poťažne na ochranu jeho,
naproti moru, ktorý mu hrozí od nakazených jeho vlastných organi-
ckých síl. Aspoň všetko čokoľvek počíname a konáme, odôvodňujeme
potrebou a j>ožiadavkou ľudovou, či je to ale i v skutku tak, to je
otázka záhadná? — Ak teda chceme čo národ, t. j. ako teleso orga-
nické samostatne a duchu svojmu zodpovedave žiť, tak máme a musíme
nielen passívne v číro-čistej obrane, lež aj aktívne, tvorivé dejstvovať,
t. j. skutkami dokázat, že my nie sme len divadelní herci, epigóni a
copisti západno-evropských kultúrnych národov; ale že v hrudi našej
spočíva zárodok pravej a skutočnej dôstojnosti človeka; že my nielen

— To-
to, čomu sme sa od národov týchže naučili ale viac ako oni, hotoví,
chtiví a schopní sme pre blaho ludského plemena podujat, že vládzeme
väčšími mravnými silami jako oni! Ak ku takémuto podniku máme
naozaj nielen dostatočných síl, nielen púhy smysel lež aj povedomie,
jasný pochop o tom a rozhoflnú obetivii vôIu; ak naozaj jestvuje v ňa-
drách našich takéto sebapovedomie, takáto samobytnosť, ak naozaj
borcuje v duši našej takýto nátlak, osteň k činu: tak môžeme, máme,
ba musíme sa sorganisovaií.

Velkô slovo! Ci ale tým povedali sme už všetko? — Na túto
otázku základne odpovedať, veru nielen že preveľmi ťažko, ale pri te-
rajších pomeroch, je takmer práve dooela nemožno. — Ku tomu aby
sa dačo podujalo, konalo a previedlo, samá dobrá myšlienka a vôIa,
no ani čoby hned i najzákladnejšie vypracovaný plán nepostačuje:
k tomu vyhľadáva sa, aby nielen bolo cieluzodpovedavých dosta-
točných síl, ale aby bol i správca, ktorý tie sily cieluzodpovedave
upotrebia je v stave.

Národ, čo orj^anické teleso, nie je už tým samým, že hovorí jednu,
svoju vlastnú reč, hneď a spolu aj historickým faktorom v dejatefstve
človečenstva, teda členom ku celku neodbytne potrebným. K tomu
aby bol členom celku neodbytne potrebným, požaduje sa aby bol i sa-
mobytným, teda keď aj členom len, ale členom ku celku, tak ako
ohnivo k retazi nevyhnutne potrebným: Maďari hovoria,*) že všetky
vlastnosti politickélio národa jako sú : história, správa, zákony, zvyky
a obyčaje, rodinn, umenie a priemysel atď. netvoria ešte národ, reč že
je jediná, ktorou zvečňuje sa národ, asi tak, ako zvečňuje sa pomníkom
sláva velkých mužov.

Je pravda síce, že sa to všetko v organicky dejstvujúcom národe
nachodí, no nie je pravda, že by reč bola všetkého toho životvomou
silou, z ktorej by všetko to vyplývalo. Reč je práve taký výtvor ži-
votnej sily, jako všetky iné vlastnosti národa. Povaha človeka pravda-
že poznáva sa v samej prvej čiary, z reči, no história, správa, zvyky
a obyčaje atď. sú ale práve tak ako aj reč a iné vlastnosti len výtvor
jeho tvorivej sily. Povaha tak človeka jako i národa je jedine a vý-
lučne tá tvorivá sila, ktorá ho robí alebo závislým alebo samobytným!

Povaha národa slovanského, jako je známo, zjavuje sa povahe
západných národov nepochopitelnou, cudzou, nasledovne samobytnou,
čo má, ba musí nás donútiť ku hlbšiemu zkúmaniu a poznávaniu sa-
mého seba, ak chceme a máme žiť, dejstvovať životom samobytným,
vlastným; ak máme tvorit ohnivo v reťazi človečenstva a tak aj, keď

') „Reggeli Ujság" 898 20/6.

— 77 —

voláme a vyzývame národ aby sa sorganisoval, máme a musíme najprv
samy vedieť, kto, 5o a jako, akým cieľom sa máme sorganisovať?

Politicky dejstvujúci národ pozostáva z vrchnosti cirkevnej i
svetskej, z int^lligencie cirkevnej i svetskej a napokon z hmotnej sily
peňažnej i robotnej, nasledovne tieto čiastky tvoria organické teleso
národa. My jako je známo, nemáme ani vrchnosti ani — výjma nepa-
trný zlomok — intelligenoie žiadnej, ba ani len hmotnej peňažnej,
sily nie, — z čohože tedy budeme organisoval, z krátka a po pravde
rečeno, života schopný národ?

Pôvodca otáznych článkov hovorí, že nemali sme vraj, organi-
sačným talentom obdarených mužov, lebo že chyba čiastočne väzí
i v tom, že sa za stredisko nezvolila aspoň len B. Bystrica, ale
Sv. Martin a navádza aby sa Zvolen ku cielu tomu hladel vydobíja£
a zaujat a v prvom rade pravotári aby hladeli obsadiť centrálne miesta
slov. sňdobných okresov. — Ďalej, dotyčné Zvolena myslí, že akoby
sa čo len dvaja pravotári tam osadili, prvou úlohou ich má by{, zalo-
ženie peňažného ústavu na zásade podpory ludu, ale nie len tým
cielom, aby z toho hlavne koristil spolok a napokon hovorí, že v za-
pätí tomu mal by sa založia časopis atď.

Co sa tej výčitky týka, že by sme neboli mali mužov, ktorí by
boli bývali obdarení organisačným talentom, to ak aj môže platil
o rozhodných kruhoch, t. j. tých, ktorí náhodou zastali si na čelo národ-
ných diel, nemá sa to tak ale v celku a vôbec, lebo kecl sa jednalo o za-
ložení » Matice «, jedon z prednejších národovcov narádzal, B. Bystricu
hovoriac, aby sa na meno dakoho na pr. Červená zakúj>il dom, tak
ale aby ho potom daroval »Matici« a tým usadlil ju stálym bytom tam.
Ten istý nuľádzal bol, keď sa sbierka robila na pomník Štiira*) aby
sa mu predbežne })ostavil jednoduchý náhrobok, — väčší kapitál ale
aby sa upotrebil na základinu stip^ndiuma ^Štúrovského^ atcT. Cas
ospravedlnil v oboch pádoch náhľady jeho, lebo dnes pomníky stavajú
sa základinami na štipendia a uznáva cľalej už i to, že veru Sv. Martin
nezod})ovedá požiadavkom organisačným jednoho národa atď. Neleží
teda chyba výlučne v tom, že by sme neboli mali mužov organisačným
talentom obdarených ale naopak, v tom, že sa- na čelo národných diel
už či náhodou dostali, natisli a či pjverení boli ľudia vodcovstva úplne
neschopní a ľud že sa nachodí ešte vždy len v plienkach. Slová ná-
rodovca toho žial Bohu odzneli jako hlas volajúceho na púšti, a to
stalo sa nie raz, nie dva, lež behom 30 rokov sama intelligencia slo-
venská ubíjala nárady jeho, tu podozrievaním a pochybovaním, tu zase

♦) Vidz „Sokola- čis. 8 r. 1860 6. íiugusta.

— 18 —

tichými vymysleninami, alebo práve vedomou nepravdou a schválnym
klamom, čo i dnes v rukách jeho nachodiacimi sa písemnoslami, po-
vážlivé dokázaC je možno.

Co sa zase týka obsadenia centrálnych miest pravotármi, možno sa
rozhodne vysloviť, že otázka táto pozbavená je dávno už tej ceny,
ktorá sa jej bola privlastňovala, ked matičnými peniazmi právnici pod-
porovaní boli. Keby to ale aj nestálo, život sám je porážlívým svedoctvom
toho, že pravotári veru nie sú to »uou plus ultra«, ktorí by orga-
nísačným talentom vynikali. V Martine je 8 slov. pravotárov a jako
sorganisovali mesto, okres?

Keď ale ďalej pokročíme a zpýtame sa, či slov. národovci a na
čele ich pravotári neboli práve tí, ktorí založili peňažné ústavy s heslom
ffpre blcAo ľudu" a keď behom času octli sme sa v náručí hanebného
úpadku, či neprichodí nám privola£: » blaho národa« áno, — tak sa to
vždy a všade hovorí, lež ako všade inde, tak i u nás, dokázal sa tento
krásny výraz len ako nízke závratníctvo ! — VB. Bystrici založili
národovci slov. »úverkový ústav; v početných mestách, stáli na čele
sporitelne pravotári slovenskí a kamže to doviedli? — »Tatra« banka
je najvýznamnejší národný peňažný spolok, a čože má národ poťažne
úbohý lud slov. z neho? Chcete príklady, ktorými by som vám vohnal
krev do tváre, akoby som vás bol dolapil v krádeži? Dajte si pokoj
8 vašimi peňažnými ústavmi. Kdeže je krupinská sudodielňa, kde ži-
linský mlyn, a čoho svedoctvom sú podniky sv.-martinské ? Sve-
doctvom našej neschopnosti, nespolahlivosti a napokon sobectva!*)

Na dovráok zpomína pôvodca tých článkov, že v zapätí peňi-
žného ústavu, mal by sa založil časopis, ktorým by sa myšlienky trie-
bily a pravda vyvádzala na površie života. — Časopis, a to ešte taký,
ktorý by obsahoval v sebe kvas tvoriaci stránky? Ha, ha, ha! probuj-
teže len písat dačo, čím by ste zakvačil na taligu sv.-martinskú, hneď
máte bilag zrady na čele, hneď ste podkúpeným zradcom vlády ma-
ďarskej, no keď aj to nie, dozaista ale nespokoj nikom a buričom, a slov.
obecenstvo, neschopné samorostlej myšlienky, hlasom bude privolávat
vám na zkázu!

Máme try časopisy politické a síce: »Nár. Nov.« »Iiud. Nov.« a
»Hlásnika€, nuž ale už i tie druhé sú zbytočné, **) lebo to, čo dočítame sa
v jedných opakuje sa i v druhých: k čomu tedy dva razy to samé a
to isté tlačiť a kupovať. —

*) Súdite prioatro. Red.

•*) Divný názor. Co vlatttne chcete dat ludu Čitat? „Ľudové Noviny'" sil vý-
borne redigované, „Hlásnik*' valne rozšírený ale míkvy. O „Nár. Novinách" dalo
by sa už všeličo rozprávai B e d.

— 79 —

Ze je nám Sasopie druhý potrebný, to netrpí žiadnej pochybnosti,
lebo je to samá prvá podmienka organisácie slov. národa, 6i ale máme
k podniku tomu potrebných síl?

Dvadsat rokov uplynulo už od éasu toho, ôo som bol, a síce
8 porozumením nebohého Hurbana, v Prahe tým cielom aby som vy-
zval Cechov ku vzájomnému cielu založenia totižto denníka v Buda-
pešti, na základe účast. spolku >Minervy«. Programra, ktorý som Rie-
grovi bol sdelil, našiel bezvýminečného sáhlasu síce, no nie ale
podpory. Vy jstŕ iia vine všeho neStéstú které nás potkailo — iftoč jsíe
se odtrhCi od nás a prijaH vuH knňiétinu za rcc spuovni^ — bola jeho
odpoveď a odveta moja znela nato: »reô česká u nás dekretovaním
do života uviesť nemožno, a výjma u luteránov na Slovensku nebola re6
česká nikdy v živote. Keď teda z príčiny tej sa od nás stránite, za
cenu vami požadovaní! sa nezapredáme«. Touto odvetou vytriezvený,
požiadal ma tenže pán, aby som mu písomne sdelil náhlady moje, čo
já urobil som takže, pôvodinu mám i teraz v rukách, a riekol som
mu — s Bohom !

Otázka druhého časopisu tedy práve tak ako aj organisácia, je
už dávno považovaná za potrebnú, nie je teda prítomné otázka o tom,
či je toho potreba na čase lež o tom, či a jako sa to dá a môže
uskutočniť ?

Ako vyše som podotkuul, my nemáme ani vrchnosti, ani intelli-
gencie, ani peňažnej sily nasledovne čiastok k organisácii nezbytne
potrebných; sila robotná ale, ktorej máme pre všetky odvetvia osvety
nielen nadostač ale až nazbyt, je slepá, hluchá a nemá! Čože budeme
tedy organisovat? Náš obecný človek, nerozumiem týmto jedine a vý-
lučne len najnižšiu vrstvu národa, rozumiem všetkých, ktorí nie sú
opravdu intelligentnými, nemá vonkoncom žiadneho smyslu pre dôstoj-
nosť človeka, pre hrdosť svojej osuby : on reč svoju sprostou sloven-
činou a seba sprostým Slovákom, nazýva nielen že bez zardenia, lež
práve j akoby s chlúbou. Čo potom s takým ludom započať, ako
z takého ludu, organické teleso národa utvoriť, ako ten a takový národ
organisovať ?

Tých niekolko pravotárov, lebo tí skorej smrti jako vzkriesenia
sú známkou, a či tých pár kňazov, ktorí len pod firmou confesionalismu
smú sa opovážiť pozdvihnúť slova i v záujme národnosti majú a môžu
byt považovanými za dostatočných, pre tak ohromné dielo jako je orga-
nisácia ludu, organisácia telesa národa? Nikdy! Ze tak medzí pravotármi
jako i kňažstvom nachodia sa osoby na slovo výtečného charakteru, to
s radosťou a pýchou vyznal môžeme čo je to ale pomerne ku všetkej
intelligencii ? asnáď tolko, ako asi soli v jídle!

— 80 —

Organisáoia ak je vôbec možná, tak sa ona nie a osobami lež
8 princípom, so zásadou má a musí započal. Red je nie žiadna zásada,
nasledovne rečové agitácie ako zostalj až podnes, tak zostanú i napo-
tom bez žiaduoého výsledku. Ak tedy naozaj a kdokolvek chce orga-
nisovať zo slov. ludu života schopný národ, ten musí vopred vyslovíC
zásadu, princíp, ktorému má slúžiť organisácia.

Já nenachodím v národe slovenskom docela žiadneho princípu,
žiadnej zásady ak len nie opposíciu z princípu t. j. váetko Sokolvek
pochodí od vlády odsudzovať a váetkému sa protiviť; k takémuto pod-
niku je ale ani organisácia nie potrebná, ani lud slovenský nie súci, 60
já týmto s radosCou tvrdím a za výbornú vlastnosl ludu ašich predka. Do podrobností se zde nebudeme pouôtéti, neboC není
CO vytýkati. Harmonisace je plynná a autor docílil vzdor ôetným
úskalím a soutéskám, jaké v hojné míŕe poskytovaly antické melódie,
zpévné vedení doprovázejících hlasú, což za velké umení pokladáme.
Skladby tyto vyôly vlastním nákladem autorovým v Turôanském Sv.
Martine a stojí pouze i korunu. Gratulujeme osvedčenému mistru
k táto nové práci a oôekávame od neho nové kytice ze skvostných
luhô slovenské hudební poesie. Fr. Kretz.

Referáty.

„Akadémie^ pevne soeialístickA. Sositový časopis sociálne-de-

mokratickej strany éeskej pre mesiac august vyšiel j>o konfiškáciách
v treťom opravenom vydaní. Trojmísobná kcnifiškácia je znakom smeru
časopisu. Lilto nám je, že prísna censťira ])ozl)avila nás príležitosti,
úplného poznania zásad českej 8(K5Íálnej-demokracie, ktoré zaiste sa
v článku: »Muž s revolverom « vyjádrovaly, tento ale je zhabaný.
Vôbec články revue robia dojem pilných studií, a akademickej vzde-
lanosti. Najzanímavejší článok uvádza »Fr. Modráčrk o » Význame
konsumního hnutí «. O otjízke tejto i my j)o čase naše myšlienky na
javo dáme, veď presvedčení sme, že pre náš slovenský lud majú po-
travné s[)olky najväčší význam. Jediný to prostriedok ku vzkrieseniu
našeho ubiedeného ludu. Rozdiel medzi národom českým a slovenským
v ohľade sociálnom je taký: že v národe českom český proleta-
riát stojí v súboji oproti českej buržoasii, slovenský národ ale sám
v sebe nepozostáva z nič iného ako zo samého proletariátu či intelli-
gentného či delníckeho, a preto na Slovensku budúcnosť má len ná-
rodní socialism, nie síce v smysle Neumanna, ktorý v imperialisme
vidí budúcnosť, * ale v smysle tom, že sociálny súboj musí byt spolu aj
národním. Na našom Slovensku nenachádza sa slovenský buržoa, lež
cudzý, maďarský alebo nemecký. Slovenský lud pozostáva zo samých
proletárov, a tu i kňažstvo slovenské nerobí žiadnej výnimky, lebo po-
loženie osvedčených kňazov katolíckych aj evanjelických je horšie ako
ktoréhokoľvek továrneho robotníka. Čo slovensky cíti, čo má v sebe

— 84 —

ducha slovenského, je ôistý proletariát, a preto dvojí boj musí po
čase viesl náš proletariát sociálny a národní; píšem viesť, lebo lud náš
slovenský z dobroprajnosti svojich vychovávatelov i dnes ešte vždy
stojí na slabom, nízkom stupni kultúrnom. — Modráčekov článok doka-
zuje nevyhnutnú potrebu potravných spolkov. Odôvodnenia tejže po-
treby sú známe, pri tom ale zrejme dokazujú, že velké vrstvy Zudu
českého delnického nie sú ešte dnes pohybu tohoto povedomé. Z dô-
vodov jeho, ktoré ku dokázaniu potreby založenia kons. spolkov uvádza,
len jedon sa nesrovnáva so zásadami socialistickými. Na strane 365
píše takto: »Povážíme-li, že anglické konsumné spolky vyi)lácejí svým
členúm 12 — 15 proc. dividendy, saské spolky pr&mérné 15 proc. a
vétší atď.« Ked tieto spolky vyplácajú dividendy 12 — 15 prooentov,
ohoc sú aj od sociáldemokratov založené, nestoja na zásadách čisto
sociálno-demokratických, ale usilujú sa utvoril »sociálne-deinokratickú ari-
stokraciu«, ktorá vládnue účastinami práve od toho najchudobnej-
šieho proletariátu berie a derie 15-procentovú dividendu. Potravné
spolky majú svoju osprávnenost v láske braterskej, ktorej ciel je ubie-
denému proletariátu prispievať a nie dividendy bral. Účasti nár nájde
svoju odmenu v lacnom a zdravom tovare, to je jeho dividenda, ktorá
roôite obnáša nie 15 ale najmenej 40 procentov a to je ten najskve-
lejší výsledok. Preto nevyhnutelne potrebné je internacionálne spojenie
všetkých potravných spolkov založených proletariátom europejským,
lebo len takýmto spôsobom sa zakročí prostrednému obchodu. Je to
pravda len blažený sen budúcnosti, a kto vie spočítal, kolko snov
sa už vyplnilo?

Podáva dalej B. Kohn súkromný životopis V. Liebknechta a
dr. B. píše o neutrálnosti odborových spolkov v Nemecku. O otázke
tejto mi slovo nepíšeme, lebo to je pre našich Slovákov terra ignota.

R. r.

Kým dmhí tancovali.

Elena Nymbolová.
(Dokončenie.)

»Tak aj má byť; lebo u nich má to význam, u teba ale žiadny
— a ak nie pre nič iného, teda aspoň k vôli tým, ktorým si tolko
toho rečnil o spoločenskom humbugu, nemal by si byt príčinou takého
pohoršenia. Ako majú teda veriť čo len slovu z toho, čo si im po-
vedal ?€

— 85 —

»Keby som mal žiť podla tvojich názorov, vyrazil zo seba prudko,
»tak by som sá musel odievať ťavovou srstou, jesť korienky a žil
medzi divokou zverou na poli«.

lAspoA by to bolo dôsledné, a nevážila by som si ta preto o ni6
menej «, riekla dooela vážne«.

»DovoI mi len jednu otázku. Jednáé ty na puntík a na vlas tak,
ako uznávaš za správne? Neprihodí sa ti nikdy, že máá nejaké pre-
svedčenie, ale v živote odbočíš čiastočne od neho?«

»To robím skoro vždy«, odpovedela, »poneváč všetci sme velký
hriešnici a Ihári, ale som predsa tak poctivá, že sama sebou opovrhu-
jem keď to spozorujem «.

»Nuž, vy ženy to máte teraz tiež tak j>ohodlné. Váš svet je
medzi štyrmi stenami, a taký sa lahko prezre. My mužovia, ktorí sme
ustavične v takých rozbitých a popletených pomeroch, nemôžeme íst
rovno. Trochu odpustenia tu, trochu priznania tam, môže často skorej
pomôcť ako škodil, len ked sme v jadre poctivci«.

»Poctivci!« opakovala po ňom pomaly.

»No, azda nechceš tvrdiť, že ním nie som? opýtal sa ironicky.

»Veď si sám nedávno povedal, že pravda je relatívnou*^ odpo-
vedala mu na jeho otázku.

»Ty môžeš veru človeka ubláznil«, zvolal a stal. » Bojím sa, že
celá moja dôvera vo velké vlohy žien začne sa otriasal. Vieš sama,
akým vášnivým bojovníkom som bol za ženskťi otázku, ale teraz ne-
viem skutočne sám, či smiem tak dobre o ženách súdiť, ked vidím, že
taká ako ty, tak nadaná, a taká dobrá, môže byť tak obmedzená«.

»My máme našu morálku len pre sel)a, ako vieš, odpovedahi.

»Ano, a to morálku, ktorej som sa nikdy nemohol dosl vynadiviť
a doporučovať mužom k nasledovaniu «.

»A potom sám máš ešte milenku^, poznamenala.

Prestal na skutku chodiť, s rukama vo vreckách. Odrazu zbladol
a šiel k nej dlhými krokmi. Ona sklopila oči, sedela a pozerala bez
pohnutia na svoj vejár; ale on k nej pristúpil celkom blízko, dotknul
sa jej brady a pozdvihnul jej tvár. Jeho ruky bol y stisnuté a oči mu
svietily zvláštnym leskoln v bladej tvári.

»Och tak, teda to je príčina«, vyrazil zo seba slabo, a začal sa
zase prechádzať sem a tam po izbe.

Sedela chvílu úplne nehybne.

»Nie«, prehovorila konečne, »to je nie tá príčina! Vedela som to
už dávno. Viem to už tri roky a tri mesiace, a priznávam sa, kecf
som sa to vtedy dozvedela, mala som sa zblázniť. Nie som totižto
lepšia ako ostatné ženské, a žiadna netrpíme istej nevernosti. Nechcem

— 86 —

la už videt, nechcem nikdy za teba ísť. Nechcem mat so žiadnym
mužom známoBt » prekážkami. Pred tým som vôbec nevedela, ako
niektorý mužský môže žiť dvojakým životom*.

»A nikdy si sa o tom predo mnou nezmienila*, vpadol jej do
reôi. Vrhnul sa na druhý konec pohovky a sedel povalený s rukama
pod hlavou a s prsama vysoko sa vlniacimi prudkým oddychovaním.

>Nie, chcela som ťa premôcť alebo ťa jednoducho opustit, no
umienila som si urobiť to posledné*.

On sa neozval ani slovom, a preto ona pokračovala:

» Okolnosti mi však j)omohly. Vtedy, ked som v sebe zápasila
najkrutejší boj, odcestoval si od nás, a skoro potom odcestovali sme
my s vonkova do Štokholmu. Ty si bol na cestách ešte niekoľko
týždňov, a za ten čas som ju navštívila*.

»Ty .... si s ňou hovorila!*

*Ano, hovorila som s ňou, a na svete sa nájdu vždy a všade
veci, ktoré sa ozývaj ň proti ľudským previneniam. Pokúsila som sa
odpustiť jej, a kecľ som ťa zase uvidela, moja náklonnost k tebe
bola «

»Jako prv tá istá?* vpadol jej do reči.

»Ano — nie — áno, vlastne sama to neviem.

A no, možno ako predtým, ale s prídavkom súcitu, ktorého som
prv nepociťovala*.

>A potom?*

> Potom žila som s tebou a pre teba, možno aj s nežnejšími ci-
tami ako kedykoľvek druhý raz, ale — ' bola som už raz tvojou a ľudia
nedávajú srdce ako dajaký druhý dar*.

»A potom ?«

»Nuž prihodilo sa niečo, čo ma úplne vyliečilo. Bol to tvoj di-
vadelný kus, ktorý mal taký úspech, a v ktorom tak vrelo dokazuješ
nespravedlivost spoločenského odsudzovania padlých žien a odpustenia
mužom*.

»Ale vecľ ja tak i smýšľam*, vyra^^il z úst, »uisťujem ťa, že tak
smýšľam. Ci muž, ktorý sám raz zhrešil, nesmie hovoriť o nesprave-
dlivom ako uespravedlivom? Práve taký, ktorý podobnú zkúšku pre-
stal, má právo i spôsobnost uvažoval druhých*.

»Ovšem, ale len v tom prípade, ked svojho skutku ľutuje*, na-
mietala ona. ^>Ale ty si neprerušil svojho pomeru s tým dievčať(3m«.

Sklopil oči a poznamenal :

» Neprerušil, viem to a tiež ma to trápi o mnoho viac, ako by
sa to dalo vysloviť. Ver mi, rozhorčenie v oci mužovej ľahostajnosti
bolo rovnako ostro namierené na mňa ako na druhých «.

— 87 —

»C)o znamená rozhorčenie, ktoré nezanecháva po sebe žiadnych
následkov? opýtala sa. »Ten, ktorý tak zmužile šibe druhých, ncBmie
v tajnosti sám pokračoval v dvoj istom živote*.

»Ale musíš pamíitovať*, poznamenal, »že tu neide len o rafta.
Tu ide o človeka ktorý má byt k vôli mne obetovaný*.

»V tom sme oba rozdielneho náhľadu. Nesmieš ju odstrčiť, musíš
si ju vziat a vychovať svoje diéta Bám«.

»A to vravíš ty?« divil sa.

»Ano, ja to hovorím, poneváč ťa už nemilujem «, odpovedala mu.
♦ Dokiaľ si mi bol najmilejším na svete, vravela som si to mnoho níz,
ale priznávam sa teraz, že som bola vtedy priveľmi sebecká, aby som
mohla pripustit a chciet spravodlivosť. Pravda, vedela som, že ani ja
ani ona nesmieme byť obetované, a spytovala som sa v dlhých, pre-
bdených nociach stále a stále: , Ktorá z mís to bude?* Nemyslela som,
že by som mohla žiť bez teba. Snažila som sa samú seba prehovorí t,
že oba, i ja i ty zahynieme, jestli sa od seba odlúčime, a tehdy som
možno mala pravdu. Veľká láska má právo k muohčnui, a ja som fia
vtedy milovala hrozne. Teraz však je to už nie správne, poneváč ti
nemôžem dať nič. Keby si mohol nah liatinu t do môjho vnútra, zatriasol
by si sa vidiac, aké je prázdne. Preto môžem vypovedať teraz to, čo
som vtedy nemohla: Chod a vykonaj svoju povinnosť«.

»A ty myslíš, že by stmi sa dakedy mohol oženit stou ženskou?
Mladistvé previnenie malo by byí potrestané tak, aby sa tým zničil
celý život môj i jej? Nie, aj ke(ľ ma navždy opustíš, pre<lsa ma nikdy
neprinútiš k tomu, aby som sa dopjistil takého hriechu, oženiť sa
bez lásky*.

»Musíš rozhodne pokhulaC to za smrtelný hriech «, odpovedala
mu, ^ked si chceš vziať na svedomie videť hyniíť človeka, ktorého
život 8i sám podkopal a videť dieťa, svoje vlastné dieťa, vystavené
hanbe a ľútosti «.

»0 to sa nemusíš starať«, odpovedal prudko. *BuJ presvedčená,
že si sám celkom dobre urovnám svoje pomery na -všetkých stranách,
a tvoje dobré rady majú preto dozaista len ten účel, aby si sa mňa
zbavila«.

»Zbavit sa ta môžem celkom dobre, bez toho, aby som ťa musela
požiadal, aby si sa oženiU, odpovedala a stávala pomaly. »Ale máš
pravdu: chcem byl teba úplne zbavená. Nechcem ta už videt, a naj-
radšej by som na všetko zabudla, na všetko od prvého nášho stretnu-
tia až do dnešného večera. Chcela by som si spomínať na teba tak,
ako si sa mi zdal, ke(T tvoja postava a tvoje slová boly mi ešte
svätými €.

— 88 —

»Je skutočne možno«^ riekol svojim miernym trastioim sa hlasom,
>je skutočne možno, aby tolko láäky, ktorú si ku mne cítila, odrazu
s čistá jasná vyhaslo? Mohla by si to sniesl a mňa takým spôsobom
od seba odstrčiť?*

Stála zakrývajúc si oči a neodpovedala.

»Ach, ty si mňa nikdy nemilovala — teraz tomu rozumieme,

začal znova.

Spustila ruky a zdalo sa, že chce ostro odpovedať, ale mlčala a

hladela len dlho na neho. Bola celkom bladá, ústa sa jej triasly a oči

boly červené.

»Ano«, ozvala sa konečne, zmilovala som la z celého srdca,

spôsobom, ktorým môžeme len raz v živote miloval. Možno, že sa

mýlim v tomto svojom náhľade, možno, že sa niekedy presvedčím, že

nemôže byt žiadnej platnej lásky. dokiaT zároveň nemáme vzájomnej

dôvery k sebe. »Ijen teraz viem, že keď sa lúčim s tebou, lúčim sa

80 svojou mladosťou a so všetkým, čo som prežila od okamženia, keď

som precitla ako človek*.

Podišla niekolko krokov ku dverám, ale zastaviac sa tam, ohlia-

dla sa na neho.

»Podáš mi ruku na rozlúčenie?* spýtala sa ho.
» Nepodám!* odpovedal sucho.
»Nemôžerae sa predsa rozlúčiť ako . . .«

»Ako priatelia*, prerušil ju ironicky. »No, ale ver, dla toho, čo
si mi povedala, musíš uznať, že už ďalej nemôžeme zostať priatelmi«.

» Možno máš pravdu*, odpovedala mierne. »Ale musím ti ešte
povedat: kedykoľvek počujem; že si robil správne a dobre a nie len
hovoril alebo tak písal — nuž vždy si spomeniem na teba s radosťou.
Budem ti za to vďačná*.

Neodpovedal jej. Sedel ďalej na pohovke a preložil nohu na nohu.

Díval sa strnulé pred seba a trhal si fúzy, krútiac ich ustavične na

opačnú stranu.

Ona zastala pri záclone a hladela naň. Zase sa tvárila, akoby

chcela niečo povedať, ale jej pery švitorily nezvučne, a ona zakývala

niekolko rázy slabo hlavou. Potom odkryla záclonu a odišla.

Záclony spadly tažko zase k zemi, a sotva odišla niekolko krokov
ďalej, už jej šla mládež, ktorá vo velkom salóne tancovala, oproti —
niekolko veselých, hovoriacich párkov.

Prihovárali sa jej so všetkých strán.

Prečo netancuje? Nevyzerá dnes dáko veselo. Ale teraz musí
si zatancovať rozhodne nasledujúci valčík — a potom ešte.

Odpovedala všetkým prívetivé, ako sa patrilo na domácu dcéru.
Nikto nevedel, že sa svalila povala nad milostnou komédiou jej
mladosti. Prel. F. H.

— 89 —

Nový život.

D^. n.

Jayifite ako ▼ deji I., lenže popanStené. Nové panské postele, dve kasne, stolce
a svetské obrasy po stenách. Od komorných dvier na pravo na stene rám, na ňom
je Sabla a pidtole. Stôl aakiytý bielym obrusom. Prvá sieň je bývaním „mladých**,
v komore bývajú „starí "*. Ked sa dvere otvoria, vidno je aj v komore, ako v isbe
prvej. Pri okne maäina na l^itie. Je po poludní v týždni.

Týstnp 1.

Pi s t a, Kata.

PiSta (v hrdom sedliackom kroji prichádza. Na nohách do kolien Sieme
kapce, na pleci flinta a polovnicka kapsa; okolo pása na remeni
náboje. V ruke valaška, za sárou končiar na srnčom rožku. Zavesí
valaňku, flintu, kapsu i náboje na rám. Končiar síce vytiahne
zpoza sáry, ale zastrčí ho zpät a skladá na }K>steI kabát a bara-
nicu. Rozopne vestu a utre si šatočkou čelo. Je zamračený. Často
sa zahladí na jedno miesto, alebo sadne, preloží nohy krížom a
nervósne nimi potriasa, alebo preberá prstami po stole.)

Kata (ide zápät za ním dnu. Na ruke donesie drevo a chce položit
do kachiel.)

Pfšta (medzi skladaním sa). Nože nekladú, je tu ako v pekle, čo je aj
vonku odmäk. (Kročí rýchle a otvorí okno.)

Kata. Neotvárajže, tým bude zima.

nSla. V komore im bude teplo dosl.

Kata, Tak im idem ta priložiť. (Vezme drevo, ide do komory, ale
hneď sa vráti. Láskavo). Tak čože bude za pečienka? Pištík.
Ešte by som sa zavrtla, kým otec s Annou dôjdu.

Pišía. Ako vidia: ani peria, ani srsti. Ani sme nič nevideli.

Kata. To ste boli s horárom z Kamenia?

Pišta. Vlastne sa ma pýtajd, či som s horárkou bol? Nuž —
dneska nie.

Kata. Bože, PiSta, ak som ja to len pomyslela . . .

PiSia. Nonono. Známe sa.

Kata. Ale, Pišta, Pišta. Na môj dušu som to ani v päte nemala a ty
sa hneď nasrdíš.

PiSta. Lebo — (obráti sa k nej). Dajú obed? Ak nie, hneď idem
k nej.

— 90 -

KcUa. Nože sa nezlosti, nezlosti sa. (K sebe). Že som si radšej do ja-
zyka nezahryzla. VetT ti to musí škodit, deň po deň si takto
snlce hrýzť. A je navarené — donesiem ti (ide von).

Pišta (podopre si hlavu, druhou rukou klepe na stôl a po chvíli). »Srdce
hrýzť*. Ti ho ja pohryziem. Už ma dochádza — len ma podpaľuj
ešte. A just pôjdem za ňou. Co mi je z chorej ženy?? Zastrčiť
volakam. Len peniaze, keby tu boly, by ti ja ukázal — päty.
(Zahrozí). Ale poôkaj! Uvidím, čo donesieš z toho mesta. Či mi
dáš, ôo mi (na dvere) táto stryga nasľubovala. Nazdáš sa, že ja
stále takým trpezlivým baranom budem ? Ha hoj ! ta hegne. Ked
som dosiaľ bol, ale od dneška nie som viac paholkom u Jahodov.
To by sa márne kto nazdal.

Kata (dnu; donesie na tmieri poHevku a náčinie). 8 kým že sa do-
právaš? Pištík.

Pišta (odvrkom). Len tak — sám sebe si pripomíii .:ii, že paholkom
u Jahodov nikdy nebudem ! (chvatom v zlosti jie.)

Kata, Ale, ale, len si nevymýšľaj : to nikto nevraví !

Pišta. Nikto nevraví; ale všetko tak vyzerá, Tesť, žena by ma radi
mali tu paholkom a naposledy aj oni, len mi to nepovedia. Pišta
Bučák je nie taký sprostý, aby to nevidel.

Kata. Tak ty sa paholkom tu vidíš. Od kedy, prosím ťa?

Pišta. Od kedy mi nasľubovali a nič nedávajú.

Kata. Nuž ve(ľ všetko máš. Ci komoru, či kasňu zamikám pred tebou?
(Ide k nemu a položí mu ruku na plece). Len nebuď taký mr-
chavý, ty, ty syn môj. Ano, ja si ta tak uznávam.

Pišta, Mama! To je zrovna posmech. Nemám nič — a mám všetko.
Haha. Za syna si ma uznávajú; ale v čom mi to preukázali? čo
mi dali z nasľubovaného ? Ani dvadsiatu čiastku.

Kata. Nuž ved je ešte všetko tu. Sme nič nikam nepodeli. Len už
nebuď taký a sa ti len aj dalo už dačo. Kedy že som ta pustila
bez dvadsať aj tridsať zlatých do mesta a to je tiež dačo. (Ide
pro nčila. Dojmy z tých
čias napísal Tolstoj v »Sebafitopolských rozprávkach «. — Po skončení
vojny rozlúčil sa Tolstoj s vojenským životom a šiel do Petrohradu.

V Petrohrade bol prijatý velmi okázalé. Ako mladý, svieži dô-
stojník, k tomu ešte Sebastopolský bohatier, nadovšetko ale už uznaný
spisovateľ, bol všade vítaným hos£om. Život jeho pretekal tým istým
spôsobom, ktorý sa mu zdal neskorej tak hnusným. Ale vzdor všetkému
šumu veľkomestského života necítil sa Tolstoj úplne šťastným, už vtedy
akiste oítil nemravnosť a škodlivosť luxuľiózneho a lenivého života.
So. svojimi takzvanými pľiateľmi, alebo povedzme kollegami sa tiež
znášal všeliako. S Turgenievom sa skoro spriatelil, s Deržavinom, Pa-
lajevom, Nekrasovom len zriedka sa schádzal. Jediného uprinmého
priateľa, ktorého s celou dušou miloval, mal vo svojom bratovi Niko-
lajovi.

Roku 1856 vrátil sa Tolstoj do Jasnej Poljany a zaoberal sa
ďalej hospodárstvom. Cez toto obdobie napísal svoje diela »Junosí<,
»Zápisky markeura«: atď. Baviac sa rok na svojom panstve podujal
prvú cestu do západnej Európy. Na svojich cestách sa mnoho naučil, me-
novite druhá cesta roku 1859 bola preňho veľmi významná. V tomto
čase zaoberal sa mnoho s pädagogikou a výchovou vôbec. Jaques

— 98 -

Rouseau mal na Tolstého vždy vclký vliv. Vliv tento javil sa v celej
jeho Sinnosti literárnej, vo výchove svojich detí a v každodennom živote.
Celý Sas druhej cesty venoval štúdiumu tomuto, navštevoval školy,
skúmal jednotlivé systémy vyučovania, obosnamoval sa s chýrnymi
pädagogmi na pr. s Diesterwegom, prezeral mimo toho aj árešty atd.
Precestoval skoro celú Európu. V ten čas napísal známe diela »Tri
sestry €, » Rodinné šťastie^.*)

Boku 1861 vrátil sa do Ruska. S celou svojou horlivou dušou
venoval sa teraz výchove sedliackych detí. Založil známy časopis päda-
gogický >Jasnaja poljana« a obecnú školu na svojom panstve. Škola
táto vzbudila po celom Rusku, ba v celej Európe velkú sensáciu.
Tolstoj formuloval svoj vychovatelský programm asi následovne : »UčiteI
musí hladeť zainteressovať svojich žiakov, nesmie nikdy neúspech vo
vynaučovaní pripisovat deCom, sile sebe. Delom sa musí necháC tá
najväčšia voľnosť. Solovjev líči Jasno-Poljanskú školu takto: »To bola
prvá v pravom smysle slova slobodná škola. Školáci prichádzali a od-
chádzali, kedy sa im páčilo, robili iba to, čo sa im lúbilo, učili sa len
tie predmety a tak ďaleko jak samy za dobré uznali, bez všakového
nútenia, bez najmenšej disciplíny, vyjmúc tú, ktorú si samy želali.*
Nesedeli v laviciach, než pomiestily sa kde kam bolo lepšie: jedni
ležali na bruchu, druhí sa rozvalovnli na stolici, tretí čupeli kdekolvek
v kúte u okienka, žiadneho nútenia, žiadnych prikázaní sa nedopustilo.
Úloha učitelova pozostávala iba v tom, aby interessom samého učenia
doviedol vnímanie a pozornosť školákov sústredňovai a robit poriadok.
A hla v tejto republike boly prednášky vehni úspešné a školáci na-
učili sa školu a učenie lúbiť. Učitelia boli preniknutí tou istotou, ueraz
vyslovenou Lvom Nikolajevičom : » každé nútenie je škodné a ukazuje
na nedostatok samej methody a prednášky. O čo menším prinútením
školáci sa učia, tým lepšia je methoda a naopak«. Učitelia v čele s Lvom
Nikolajevičom snažili sa vypracovať, čo možno najlepšiu methodiku pri
najväčšej voľnosti školákov. Škola Jasno-Poljanská zanikla po 3 rokoch,
nie preto žeby nebolo bývalo úspechu, ale preto že nebolo školákov
a pre 150 obyvateľov nevyplatilo sa školu na ďalej vydržovať. So
školou zanikol aj pädagogický žurnál »Jasnaja Poljanac Idei vychova-
teľské ale nezanikly. Západná Európa sa ich chopila, tak že dnes
veľká čast francúzskych a nemeckých škôl je spravovaná, keď aj nie
úplne tak ako Solovjev líči Tolstojovskú školu, tak aspoň ideelne po-
dobne ako táto bola vedená.

*} Slov. PolJady 1891 preložené od J. Škultétyho.

— 99 —

Roku 1862 oženil sa Tolstoj s dcérou Dr. Bebrsa^ Sofiou Andre-
jevnou. Život rodinný, že je u Tolstých velrai šťastlivý. Žena chápala
jeho svetové náhlady, keď aj nesúhlasí ilplne s nimi, a prispôsobila sa
jemu. Život Tolstého, je ten jednoduchého sedliaka, takým spôsobom
žije aj väčšina jeho detí.

Kolko niektorý vynikajúci človek pre kultúru istej doby značí,
nemožno určil iba zo summy spoznaných, poťažne nájdených právd,
než vôbec z účinku a formy týchto právd potahom na výšku energie,
vytrvalosti a dôslednosti, s ktorou sú od hlásatela do života uvádzané,
alebo aby sme s Tolstým hovorili: »od výšky praktickej lásky «, od
ktorej všetko závisí.

Sláva Tolstého zakladá sa preto nielen na jeho umeleckej Činnosti,
ktorú musíme presne rozlišovať od činnosti takzvanej špekulatívnej,
filosofickej, než aj v mnohom na láske k ludu n pojme pravdy, ktorý
je uňho tak vyvinutý, že mu dakedy aj pochybné veci do pera diktuje.
Učenie Tolstého ni^e tak veľmi jasné a určité a nezodpovedá v mno-
hom logike a dôslednosti ako si to výstrední tolstojisti snáď myslia.
Ovšem, pri štúdiume a posudzovaniu Tolstého musíme byť velmi opa-
trní, už aj preto, že mnohé veci zaobalí raz do formy poetickej, druhý
raz do tak tažkej prosaiky, tak že je ho lažko rozumeť. Ďalej nemožno
o velkom géniovi, ako je Tolstoj len tak cez pleco hovorií, ako to
býva v istých časopisoch, i slovenských »módou«. Jestli vôbec dakedy
spisovatel mal právo požadoval od kritiky, aby bola spravodlivá a
objektívna oproti nemu, tak to môže menovite Tolstoj žiadať, pred
ktorým každý, aj s jeho náhladmi nesúhlasiaci človek úctu musí mať.

Neidem v nasledujúcich riadkoch sústavne kritisovat učenie Tol-
stého, ani jeho umelecké diela, veď necítim v sebe ani to povolanie,
ani potrebnú zralosť pre takú prácu — načrtam len daktoré myšlienky,
ktoré som si pri štúdiume jeho diel bol utvoril.

Velká chyba u všetkých veľkých mužoch bola, je, a akiste aj
bude tá, že nie sú vstave častokráť hyt nestrannými, že si zalábia da-
jakú ideu, ktorá sa im zdá správnou a pre túto ideu sa stávajú stran-
níckymi. Velký umelec vie aj tú najslabšiu ideu priformiC tak, že sa
nám zdá na prvý pohlad správnou a svätou. Vývin, kultúra, sústava
človečenstva neznamená v krátkosti nič inšie iba summu všetkých vli-
vov psychologických, ethických, náboženských, historických, sociologi-
ckých atd. Istý druh našich pochopov je odvislý od hore uvedených
faktorov a preto ani skoro nemôžeme byť úplne objektívnymi. Preto
hovoriť, že daktorý stojí nad kultúrou, že ju nepotrebuje, že je ona

— 100 —

jako taká zlá, to sa mi zdá príkrym^ výstredným. Tolstoj zavrhuje našu
kultáni, ktorú menuje pseudokultúrou^ na celej čiare a hlása novú
kultúru zo starých časov, ktorú ani my ani on náležité nezná. A práve
táto kultúra, keď aj v mnohom hnilá, všetky tie summandy tohoto
koUektívneho výrazu, spravily Tolstého tým, čím je. Ved ony vštepily
mu ten altruismus, tú humánosf a lásku k biednemu ludu, ony vyvi-
nuly ovšem s pomocou jeho intellektu jeho ethické názory; práve tá
história, ktorú zavrhuje, oboznámila ho s Kristom atď., ovšem on snáJ
myslí žeby bol tým istým, aspoň čo sa týku duševne-mraviiého stavu,
keď by sa bol narodil z matky afrikánky. Ze by ludský intcllekt do-
viedol bez istej výchovy utvoriť si také správne pochopy, ako vycho-
vaný, vypestovaný, o tom pochybujem, tile odhliadnuc od tohoto, fak-
tum je, že náš intellekt je odvyslý od zovňajšku, od oblasti: túto
pravdu nezmenia ani jedna — ani desať výnimok. Preto má kultúrna
výška štátu, na duševný stav podrostu veľký, keď aj nie rozhodujúci
vliv a štát môže, súc v dobrých rukách mnoho robiť pre blaho ludu.
Preto ale, že dnes tá naša kultúra ešte je len v zárodku, že je málo
vyvinutá a že preto aj ten štát akosi nepravidelne pracuje, a že tá
moderná veda je ešte taká chudera, že sa jej nemožno pýtať také veci
ako sa pýtaval Tolstoj; to všetko ešte nezapríčiňuje oprávnenosl za-
vrhovania kultúry. Negoval po Tolstojovsky, znamená negovať vývin,
evolúciu, lebo my dnes neznáme druhú ako tú, ktorú sme zdedili a
ktorá sa tvorila cez tisícročia. Ďakj neukázal nám Tolstoj, ani tí druhí
myslitelia tohoto oboru, jestli je tá druhá kultúra možná a jestli tá
bude neodvislá od tradície a slabých stránok našej ludskosti. Všetko
to želanie po láske a pravde je volmi pekné, vinie práve tú gloriolu
okolo Tolstého, ale to je ideál iba theoretický, ktorý sa môže v praxi
prevádzal len od Tolstého snácf úplne, alebo Iiidí podobnej duševnej,
štruktúry. Tá nová kultúra by sa mohla, dla mojej mienky iba na
základoch starej vystavil. Prečo ale potom túto rúcal, veď Tolstoj sám
uznáva, ovšem nepriamo dobré stránky tejto starej kultúry, prečo nie
reformovať a obnovovať? Učenie Tolstého prichádza mi byť podobným
istým theoriam socialistov. S akou autoritou a určitoslou hovorili Saint-
Simonisti, Marx, Louis Blanc atď. každý pre seba, o tej budúcej slo-
bodnej ére, keď — »sa každému dostane dla potreby, a každý dla
svojich síl bude museť pracovať^. — S akou radosťou hovorili o tom
»Zukunftstaate« a s akou presnosťou vyvodili, že len s revolúciou
možno tento »Zukunftstaat« dosiahnul. Dnes sme o 50 rokov starší a
vidíme, že theorie tieto sú od samých socialistov dávno už pochované.
Práve ako u socialistov, odhliadnuc úplne od jednotlivých druhov anar-
chismu, tak aj u Tolstého tá budúca kultúra, ten »Zukunftstaat«, bez

— 101 ^

štátU; bez vrohnostiy keď každý bude jednaf len dla svojej vôle a dla
svojho dobrého zdania, keď sa óloveSenstvo nebude bránií zlu zl^,
keď sa budú všetci milovať atď., je velmi nejasná a neurSitá a preto
nemôžeme si žiaden konkrétny pochop o nej urobit.

človečenstvo musí hľadať tá pôvodnú formu žitia; s druhými
slovami: musí žiť prostejsic, jednoduchejäie, lepšie, — vraví Tolstoj. Máme
ale garanciu v ruke, že človečenstvo v pôvodnom stave, ale povedzme
len v prvých kresťanských dobách bolo lepšie ako teraz? Kto nám to
môže dokázal? História nám nič menej ako toto dosvedčuje. Hla,
formy a spôsoby žitia boly jednoduchejšie, prostejšie ako teraz, žeby
ale v celku život vtedajší bol býval lepším, svätejším, žeby blahobyt
vtedajší bol býval príjemnejším, to nemôže nik dokázať. To zlo sa
v podstate asi tak prevádzalo, ako teraz. Tie temné stránky nášho
terajšieho života sú blizko nás, preto sa nám zdajú o mnoho horšími ako
tie ďaleké, v minulosti zašlé.

V tom je asi Tolstoj stejný s modernou massou, v ignorovaní
a neuznávaní histórie a historického smyslu. Len že východisko
u tamtej je špinavý mnterialismus, neznajúci žiadnu vlasť, žiaden domov,
žiadne povesti, bájky, žiadne anekdoty a legendy nám tak milé, u TqI-
stého prílišné generalisovanie, tak, že keby posudzovali sme ho dakedy
dla jeho slov a nie dla skutkov, bol by on nie dobrým Rusom, než
Boh vie jakým Nitzscheovským nadčlovekom. Ubi bene, ibi patria
dominuje so stanoviska plného brucha a vrecka takmer všade u tak-
zvanej modernej spoločnosti. My Slováci vieme najlepšie v čom sa
javí, tento nehistorický smysel na príklad u nás — v odnárodňovaní
a v umelom ffakovaní na historických pravdách. Tam nežili Slováci
— nie — to je od pravekov maďarské — !? A privandrovaný žid
dohromady s tou druhou massou verí tomuto, veď oni nemajú histo-
rického smyslu, veď oni vedia práve tolko z maďarskej histórie, čo zo
slovenskej — a keď to potom spletú — nieje div. Tu nesmieme spliesť
históriu, so stanoviska vedeckého, s historickým smyslom, ako menujem
ten istý cit, tú istú lásku k minulosti našich predkov, našej domoviny,
lásku k tým bajkám, povestiam, legendám atď. a ktorá sa v lude
našom javí tak silne — veď celý jeho konservntismus zakladá sa tak-
mer na láske k jednoducliému sfovenskétnu iivotv. História, ktorú Tol-
stoj neuznáva, alebo jej väčšieho významu neprivlastňuje, je tá najsil-
nejšia osnova patriotismu a samostatného povedomia občana, mala by
sa intensívnejšie pestovať nielen už v detskom veku, než aj neskorej
u odrastlých. Tolstoj neuznáva históriu, ale práve s tohoto dôvodu,
lebo i)e8tuje vraj nejednakú lásku k ludu. História odchováva človeka,
ktorý svoju domovinu, svoju matku, svoje deti, svojich priatelov a pri-

— 102 —

buzných, svojich rodákov viac miluje ako tých druhých, cudzích. Histo-
rické smýšlanie je zakladatelom patriotismu a patriotismus zdá sa Tol-
stému škodlivým. » Patriotismus, je mysticismus. Náboženský mysticis-
mus bol v minulosti silný, a teraz je hlavne patriotismus (patriotis-
tický mysticismus) silným, s ním treba sa boriť«.

»Vo Francúzsku ]>atriotismu8 robí, že vládne bouržoasia; v Ne-
mecku, že je polovica mládeže vojakmi ; u nás v Uhorsku, že 7 millio-
nov Madarov potlaôujo 10 raillionov Slovanov, Rumunov a Nemcov.*)

> Dakedy poôuje človek v celkom presnej forme, vyrieknutý úsudoh\
Jeden môj priatel ]>ovedal: »Tie prostriedky, ktoré francúzska vláda
používa proti anarchismu, ukazujú, že proti nemu niet pomoci, že je
primocný. S liberalismu spúšlajú len, aby si kožu ochránili. Jediný
liek je kreslanstvo*.

Dobre, jediný liok je kresťanstvo. Súhlasím, — len ôi patrio-
tismus protirečí kresťanstvu? Môže ten patriotismus zato, že ho
istí ľudia zneužívajú? Môže kresťanstvo zato, že robili v stredoveku
a ôiastoône aj dnes z neho, co chceli, že pomenovali kresťanstvom dačo,
čo bolo práve opak. Môíe kresfanstvo zato, ie ľudí trizniH a pálili
v mene kresfanstva ? Môže kreslanstvo zato, že v jeho mene nekre-
sťanský smýsTajúci, na pápežskom prestole sediaci ludia viedli križácke
vojny ?

A vzdor všetkému, idea kresťanskej lásky zvítazila a tak aj opra-
vdový patriotismus zvíťazí, poneváč sa neprieči pravému kresťanstvu.
Tu vidíme tú starú chybu, ktorú som už raz bol označil, totiž, že Tol-
stoj prílišne generalisuje. Preto, že menom patriotismu Maďari utláčajú
Slovákov a iných, preto že menom patriotismu v Nemecku je mnoho
vojakov at(ľ., preto nemusí byť patriotismus zlý. Postaviac logickú vetu
dla Tolstého, prídeme naposledy k závierke, že kresťanstvo je tiež dačo
zlého, lebo v jeho mene sa strašné veci činily a aj činia. Patriotismus
je dla mojej skromnej mienky láska k svojeti, láska k matke v širšom
slova smysle. Tým, že milujem Slováka, ako môjho rodáka viac ako
cudzinca, nemusím Maďara nenávideť. Keď dám radšej svojmu bratovi
almužnu ako cudzincovi ^ tak to nie je hriech, činil by som opačne,
jednal by som oproti svojej prirodzenosti. Nie rozum, ale cit mi šepká,
núti ma, že musím milovať matku, otca, brata, seátru atď. viac ako
cudzinca. V tom ale je dla Tolstého práve to zlo. My máme milovaf
všetkých rovnako. Nerovná láska je fons všetkého zla, poneváč zaj)ríči-
ňuje boj medzi jednodtlivcami a jednotlivými skupinami a národamiy

•) „SI. Pohl." Roč. XV. títr. 165. Tieto slová povedal Tolatoj Dušanovi
Makovickému.

— 103 -

^ Život je Hnnost fysickn, podriadená rommu. Bomm je onen jtákonf
ktorému musí byt pre blaho podriadená fysická povaha človeka. Láska
je jediná rommná^ ľudslá óinnost^ .... ^Len keď by boli ludia bo-
hovia, len vtedy smeli by fudia milovat vyvolené, len vtedy by bola
prednosť, ktorú dávame jedným pred druhými, skutočnou láskou. Ale
ludia nie su bohovia a nalezajú sa v takom stave, pri ktorom všakové
živé bytosti žijú na úkor druhých, hltajúc sn navzájom v priamom a
obraznom smysle; človek, ako rozumná bytosl to musí videť a vedel.
Musí vedeť, že každé telesné blaho, dosahuje jedna bytosť na úkor
druhej«. My nesmit'me teda v naSej láske liadneho rozdielu roMt, mu-
síme rovnako milovat zlodeja a nevinné decko, hubitela nášho a nášho
najlepšieho priateľa, poneváé, kadenáhle milujem nerovnako, ide to na
úkor druhého a zapríčiňuje zlo.

» Európa kráča po dráhe pokroku a osvety a predsa väčšina Zudí
je nešťastná — preto preč s osvetou a pokrokomc V tom má Tolstoj
pravdu, že isté fásy pokroku a osvety nepokračujú vždy súčasne aj
s polepšením blaha ludu, myslím tuná na velkú massu, žeby ale kul-
túra — pokrok a osveta — neboly pre blaho ludské nič urobily, alebo
žeby blahu ľudskému priamo škodily, to ovšem musíme popieral. Tol-
stoj zavrhuje učenost, knihtisk, ziialosl čítania atď. a predsa on to
bol, ktorý jednoduchý Tud učil čítať, písať a počtovať, on to bol, ktorý
založil Jasno-Poljanskú školu, aby učil školákov tomu škodlivému čí-
taniu. Že vraj znalosť čítania ničí mravne národ. Tolstoj by potom
musel byť tiež medzi tými ničitelmi, lebo on mnoho a velmi mnoho
kníh napísal, ktoré sa velmi často čítajú a čítať budú. Videli by sme
jasne tie tiene minulosti, museli by sme uznať, že ačpráve sa ludu
dnes dobre nevedie, že sa mu vtedy ešte horšie viedlo. A čo polep-
šilo aspoň troška blaliobyt ludu? Velkou čiastkou znalosť čítania a
písania, že by ludia prvobytní, kultúrou nenakazení boli šťastlivejší a
lepší ako terajší sedliak čítajúci časopis, majúci aké také známosti a
novodobé zvyky, to je skrátka paradoxon.

Kam nás povedie veda, respektíve kultúra, jestli ku dobrému či
zlému, jak ďaleko sa bude človečenstvo vyviňovat po tej novej dráhe,
či dospejeme k tomu blahobytu, ktorý bol tak jasný pred očami velkých
mysliteľov francúzskej revolúcie, to dnes nemožno určiť. To jedno vieme
a to vie aj Tolstoj, že sa tí myslitelia mýlili, predpokladajúc, že veda
z mocní všetko, že veda urobí človečenstvo šťastlivým. My sme tú vieru
ztratili. Ale čo robit? ísť nazpät, dľa Tolstého? Zavrhnúť všetko a
začal prostý život sedliacky? Nuž ale môžeme vôbec nazpät, môžeme
prírode nadiktoval, jestli pozostáva prírodný zákon v boji, dajakú druhú
regulu? Je ale zákon prírody morálny? Akiste nie, ale ani zlý nebude.

— 104 —

Práve tak velký fanatism bol u našich predkov ohladom pokroku a
zvíťazenia toho »dobra«, jako je dnes u istých ludí ohladom sily intel-
lektu a vôle. Jak sa mi zdá, my nemôžeme, aô sme tvory rozumné,
s rozumom naším úplne disponoval. Tento rozum je spojený s telom
a toto telo nás hatí v mnohom. U nás niet slobodnej vôle v smysle
Tolstého. Naše telo nás hatí tak velmi, že možno skoro hovorí t, že
telo a rozum vplívajú na dajaký účinok adäquatne. Mať tak silnú volu
ako Tolstoj, je zriedkavost, jestli je ale možno vychoval človečenstvo
8 tak veľkou energiou a vôlou, to my ovšem vedel nemôžeme.

Každý nech pracuje telesne i duševne, nech nežiada ilžitok práce
cudzej. A ako si to Tolstoj predstavuje? Bohatí ludia zrieknu sa svo-
jich pozemkov, peniaze nech prestanú, každý nech ide v potu tvary
pracovat na pole, do lesa, nech si sám svoje potrebnosti zhotovuje atcT.
»Ke<I som počal rozdávať peniaze, videl som, že peniaze ako také, nie
že nie sú blahom, než že sú zlom, zbavujiicira človeka hlavného blaha
— práce . . .« a Tolstoj predsa dáva almužnu, predsa pomáha ludu,
ač vie, že je to zlé. A vzdor tomu má Tolstoj vo všeobecnosti pravdu,
ked hovorí, že peniaze, či subsummovaná práca, je zlom či lepšie pove-
dano, stáva sa zlom. Len že toto zlo by zo sveta nezošlo, keď peniaze
zavrhneme, poneváč peniaze ako také nepredstavujú to zlo. To zlo
dnešnej kultúry je kapitalismus, vulgo peniaze.

Lenže tento kapitalismus sa vyvinoval cez storočia a preto ne-
možno sa ho tak len cez noc striasť. Tolstojov positívny názor svetový
je zbudovaný na základe subjektívneho soznania o prevrate nášho
žitia. Tolstoj myslí, že jak on, tak že sa môže každý, kadenáhle spoznal
zlo, emancipovať od zdedených a mu vštepovaných názorov a foriem.
Ten pomaly napredujúci, zdĺhavý vývin Tolstoj chce zdolať, či nahradiť
silou rozumu a dobrej vôle.

Popri negácii kultúry, ktorá je dla Tolstého akýsi výkon zlého
ducha ľudského, nie teda výkon i>rírody, ktorú ľudská spoločnosť, jestli
nechce aby úplná záhuba ju postihla, zavrhnúť musí, je najobľúbenejšia
idea Tolstého, idea neprotivení a sa zlu zlým, či násilím. Tolstoj sa
vyslovuje na niekoľkých miestach svojich spisov priamo, oeprotiviť sa
zlu vôbec. Budem sa pridŕžal ale len hore uvedenej versie. Definíciu
berie v priamom slova smysle, nenecháva žiadnej výnimky ani vtedy
nie, ke(ľ naše výkony nemôžeme postaviť j)od súd zdravého rozumu,
na pr. pri výkonoch čisto reftektorických. Ked mňa dakto bude zabíjal,
ja nesmiem ublížil svojmu vrahovi, ale trpelive si musím nechať nôž
vrazit do pŕs. Dľa tvrdenia Tolstého, on by sa neprotivil násilím, ani
v tak krajnom prípade, keď by pred jeho očima rezal vrah vraj jeho

— 106 —

vlafitné decko a keď by v rozčúlení a strachu pred smrCou dakto
v zápase so zlodejom tohoto ubil, učinil by vraj »velikij griech«.

^ A ôo máme v takom prípade robit? Predsa každému človekovi

je vrodzená láska k životu, to predsa žiadon psychológ nemôže zapierať,
pred smrlon sa bojí každý, buď to už pred smrlou ako takou, alebo
aspoň pred bolastami, ktoré vidí takmer stelesnené pred sebou? Teda
neprotiveť sa zlu násilím, v takom prípade znamená priamo hnaf člove-
čenstvo do náručia smrti? A bol by toto ôčel prírody? Prečo nám
táto potom vštepila strach a odpor pred smrťou, prečo nám dala pud
a schopnosť rozmnožovať sa? Tolstoj požaduje od ludí lásku a táto
láska sa má dla našich pochopov v tom javiť, že podporujeme vraždu ?
A predsa týmto sa podporuje vražda ? ! I^áska musí byl dla Tolstého
aktívna, keď ale nechám pred mojíma očima zavraždil moju mať bez
toho, že bych sa všemožným spôsobom bránil tomu, tak moja láska
oproti mojej matke nie je aktívnou. Tolstoj povedá, že práve, poneváč
miluje, neprotiví sa násilím. Tieto dva pojmy neprotiveriie sa zlu a
láska, zdajú sa mi hyt v priamej protive. Láska pozostáva v tom, že
sa snažím bôle blížneho umenšil, respektíve jeho blahobyt zvýšit. Láska
pozostáva nielen v odriekaniu sa, lež vôbec v činnosti, keď na to príde
násilnej. To, čo tvrdí Tolstoj žeby on zostal nečinným pri vraždeniu
svojho decka, alebo jak to neprotivenie sa zlu líči v » Hlúpom Janovi «,
to zkrátka neverím. Tu prevládal uňho jeho subjektívny rationalism.

A predsa, ač celková idea neprotiveniu sa zlu je nemožná, je
v nej zárodok veľkej ethickej pravdy Bj'istovho výroku: »keď ta udre
dakto na pravé, nadstav mu ešte lavé líce«. Nie v celkovom neproti-
veniu sa zlu, než v čiastočnom je dla mojej mienky tá pravda. »Miluj
blížneho svojho ako seba samého «, veď tento výrok Kristov nám po-
vedá — aby ch sa tak prostonárodne vyslovil, — že máme nielen bli-
/ žného milovat, než aj seba. Tolstojov výrok povedá čiastočne: »Miluj

bližného svojho viac ako seba*. Takto aspoň rozumiem smysel, či
analysm absolútneho neprotivenia sa zlu. Veď, keď sa nechám bezo-
yáetkého zavraždiť, neznamená to, že ja seba, totiž svoj život menej
milujem ako život vraha? Neznamená to, že seba, svoje deti, rodičov,
alebo 8 Tolstým hovoriac, bližného, l^torému som snáď vyživovatelom
menej milujem, keď sa bez všetkého protivenia nechám zabit a keď
tým dodatočne zničím toho bližného ktorého som živil? Tu vidím tú
veľkú priepasť medzi neprotivenim sa a láskou.

Tolstoj vysvetluje slová Kristove strannícky. Ethická pravda po-
vedá nám: »drž sa stredu, netrat svoje svedomie nikdy a nikde !«
Nezabi človeka, poneváč ťa urazil, nepolám mu ruky, nohy preto, že

— 106 —

ta udrel. Vôbec tvoj boj so sebabližným môže byť v pravom slova
smysle iba v sebeobrane.

Ale Tolstoj vie, či cíti, že neprotivenie sa ún znamená v prírode
smrt. On ovšem sa smrti nebojí, pre neho to niet nič strašného. Nuž
ale je ten život tak bezúčelný, že ho zavrhujeme, niet na ňom nič
dobrého, máme sa všetci samovrahmi stat? Pessimismus Tolsteho ide
vôbec tak ďaleko, že chce aj iným spôsobom ešte človečenstvo do
hrobu položit. Podotýkam tuná idee »Kreutzerovej sonáty «. Smyselná
láska je prameň zla, smyselná láska zapríčiňuje všetky druhé, človeka
pustošiace neresti, ergo plodenie je hriech, alebo dla slov jeho: »nižší
stupeň činnosti telesného človeka«. Dla »Kreutzerovej sonáty « musí
sa vyššia vrstva človečenstva plodenia zriecť. Človek vyššieho vzde-
lania nesmie msí deti, ženu, poneváč manželský život je len legaliso-
vaná prostitúcia a prostitúcia je nemravnosť, jako vôbec plodenie. Toto
je smrt pre človečenstvo ; to akiste nie je vola prírody. Zneužitie sexu-
elného pudu je ovšem proti prírode, príroda sa aj v ta^'om páde pomstí
a keď by sa aj nepomstila, svedomie nám povie, kedy sme spáchali
hriech. Stud velmi účinkuje pri pohfavnom obcovaní. Vyvinutý stud
môže človeku plodenie tak zoškliviť, že ho jednoducho zatracuje. Vy-
vinutý stud u Tolsteho, ale ešte viac jeho prílišný rationalism mu

diktoval »Kreutzerovu sonatu« do pera.

(Pokračovanie).

/■v .^> •" ^^ ^ ■•j*^ 1

Priemysel a obchod y službách národa.

(Pokračovanie).

Koiéluéstvo. Toto odvetvie priemyslu je na Slovensku dobre
známe už od starodávna a miestami požíva znamenitý chýr. Rozpadáva
sa na výrobu továrničku a remeselnícku.

Slovenské továrne na spracovanie koží v LipL Sv. Miku^áši patria
medzi najlepšie v Uhrách a lahko súlažia i so zahraničnými firmami.
Sú to: Prvá severouhorská kazová továreň Kováč a Stodola, Peter
Hubka, Juraj Lacko, Ján Pálka, ďalej v Nemeckej Ĺupči (lipt. st.)
Ruman a Ealman. Výroba zahrňuje: holienky, kože podšívkové, na
topánky, lahké a {ažké kraviny, telaciny bmavé, hladké aj vráskované,
voloviny a bujačiny, podošvy, krpcové, bmavé a dubené tercy atd.
Väčšina výrobkov ide do Rakúska a na Balkán, potom do Nemecka. —
Viac podobných tovární je v rukách židovských.

— 107 —

V celku nachodime 19 tovární na spracovanie koží a síce v Pre-
šporskej 2 (PreSporok), v Nitrianskej 1 (V. Bošany), v Trenčianskej 1
(Bytča), v Turci 2 (Jahodníky, Sv. Martin), v Liptove 6 (Sv. MikuláS,
Nem. Ľupča), v Gemeri ), v Šariši 1 (Prešov), v Spiši 2 (Levoča,
Matejovce), v Zemplíne 1 (Nové Mesto pod Šiatorom): Liptov stojí
teda na prvom mieste v tomto ohlade medzi stolicami Slovenska, no
i v krajine vôbec nasleduje hneď po Peštianskej (13).

Hlavnými strediskami remeselného koželužstva stí Nitran (Na Bre-
zovej bolo do r. 1873. vyše 300 garbiarov dnes ešte zaoberá sa s koželuž-
stvom asi 80 garbiarov, mnohí pracujú pre židov. Väčší remeselníci stí
Št^ánik Štefan a Jan, Černý J. Htískovci, Svatík atd.,) Trenčín^ Hont,
Zvolen, a Novohrad.

Y koželužstve remeselnom nastal žialbohu úpadok. Jednotlivci
majú síce pekné dielne, ale ich výroba je nepatrná a jakosť tovaru nie
zvláštna. Väčšina malých koželuhov bráni sa mame proti konkurencii
tovární a pomaly týmto celkom ustupuje.

Úpadok súvisí s nedostatkom slovenských odborných škôl (niet
ani maďarských!) a s nedostatočným vzdelaním praktickým. Oni totiž
zaostávajú za dobou, neznajtí moderných nástrojov a strojov, nie nových
lučebnín. Aby v cene výrobkov mohli súťažiť s továrňami, musia vy-
rábať podlejšie kože a následkom skrovných majetkových pomerov ne-
môžu nijak napredoval Niekedy tak hladaná »rajČovina« (Rajce v trenč.
st.) na príklad, pozbýva už svojho drievejšieho významu.*)

Úpadok dal by sa zadržať len skorou organisáciou. Organisácia
táto vyžadovala by nie len spolčovania sa koželuhov dla obcí po prí-
klade Novo-Mestského (nitr. st.) spoločenstva na zakupovanie koží, ale
nevyhnutné je spojenie sa všetkých koželuhov slovenských, trebárs
továmikov s remeselníkmi. Sväz tento by lahko mohol zariadil kože-
lužskú školu, ktorá by vychovávala odborne vzdelaných pracovníkov,
z čoho by obom stránkam len osoh kynul. Škola tá by prirodzene bola
v L. Sv. Mikuláši.

Suroviny, zvlášte pre továrne, dochádzajú nateraz z % zo zahra-
ničia. Príčinu tej okolnosti trebi hladať jednak, že vytuČený dobytok
nespotrebuje sa u nás ale vyváža sa a kože tohoto neprichádzajú
nazpät pre vysoké clo, jaké je uvalené na kože polovyrobené. Tiež nie
je bez významu, že pestovatelia dobytku vypalujtí znamenia lichve,
čím sa koža valne poškodí a i mäsiari s nedostatočnou obozretnosíou
zaobchodia s kozami.

*) Bajčovina (=: v Rajci dorábaný, červený remeň), požívala dobrú povest
aj na anglických trhoch. Lichardov „Obzor" r. 1863.

— 108 —

Koiušníctvo. Ľud nosiaci huňky a kožuchy prirodzene udržuje
priemysel kožušnícky, ktorý je pekne rozšírený. Poptávka obmedzuje
en ]>ravda skoro výhradne na lacné kožušiny, teda v prvom rade na
baranie a preto práve menší kožušníci majd význam najviac miestny.
Len dve veľké dielne zabývajú sa výrobou tovaru lepšieho a najle-
pšieho a to sá široko známe firmy v Lipt Sv. Mikuláši: Matej Ko-
stolný, Peter Holeci a syn. No, i za hranioiami stretávame sa hojne
so sloven. kožušníkmi a , síce hlavne v Ruskom Poľsku (Varšava),
v Rusku vôbec, v Paríži, v New-Yorku atď.

Vinárstvo. Kde sa pre mlieko chová toľko dobytka a kde kože-
lužstvo je doma, tam prirodzene musí byť i vinársky priemysel zastú-
pený. Strediskom tohoto oboru je Breeavá (nitr. st.), kde firmy 8a-
muel Gavora, Martin Bzdúch, Št. Poláček, koželužské spoločenstvo,
vedľa dvoch závodov židovských, vyrábajú pratú vlnu, hlavne pre vývoz.

Nevýhoda tohoto priemyslu je, že na našich stranách chová sa
málo dobytka pre vlnu (jemnejšie druhy kôz, oviec), ale najviac len
pre mlieko a míiso. *) Toho následok je, že sa mu poskytuje mnoho
dobrej pase, a cím statok dostáva lepší krm, tým drsnejšiu, hrubšiu
vlnu má.

Súkf^ícivo. Na mnohých miestach ľud upotrebuje pri kroji súkno.
Pôvodne užívalo sa k tomu len bieleho, no časom, keď móda zo zá-
padnej Európy viac a viac vnikala k nám, i ľud začal nosif čierne
súkno. Teraz už i sedliactvo siaha po moderných oblekoch, zahadzujúc
starodávne nosenia sa. Postup ten podporovaný je lacnotou moder-
ných látok.

Priemysel súkenícky pestovali Slováci od nepamäti. Máme tiež
mnohé pamiatky cechov súkeníckych z minulých storočí. Vyrábali
súkno nie len pre seba, ale vozili ho po celom Uhorsku, ba i za hra-
nice. Výtečný tovar dohotovovali už pred stá rokami zvlášte púcho-
vskí (trenč. st.) a skalickí súkeníci, ale aj iní.

V Orave vyrobí sa po domácky súkna asi za 3.5(X) korún,
v Liptove za 6.000 korún. V Zubáku (trenč. st.) je štátom podporo-
vaná dielňa »Zubácky dom. priemysel pre výrobu halienového súkna«,
kde je riadne zamestnaných 7 delníkov a po domoch pracuje vcelku
asi 90 mužov a 120 žien. Z vyrobeného súkna šijú sa papuče. V Prie-
vidgi (nitr. st.) družstvo súkeníkov vyrába halienové súkno a prikry-
vadlá vojanské. Ale i v druhých obciach zaoberá sa ľud týmto reme-
slom, jednak pre spotrebu doma, jednak pre trhy.

*) Mlieko spotrebuje sa rôznym spôsobom, hlavne na syry. Mäsiari vypekajú
u nás najviac baraniny.

— 109 —

Z tovární na súkno nie je ani jediná v rukách slovenských len
pri Žilinskej (K. Lôw a spol.) je súčastnený slovenský kapitál. To-
váme podobné nachodíme v Žiline (trenô. st.), v Banskej Bystrici
(zvol. st.), v Haliôi (novohr. st), a v Prešporku. *) Tieto vyrábajú rôzne
druhy súkna, vlnené prikrývky, pokrovce atď.

V Ptešparku je tkáčska škola a učebná dielňa.

PMtenlcfvo, Podobne jako s výrobou súkna, tak i s tkaním plátna
soznámení boli Slováci už dávno. Spišské a šarišské plátno bolo už
v stredoveku hladané na trhoch. Priemysel tento kvitol zvláí^te v do-
bách, keď sa bavlna nespracovávala v takom množstve jako teraz, a
kedľ luhy naée modraly sa kvietim lanu a zelenaly sa vysokými konopy.
Novodobý priemysel továrničky privádza do obchodu vždy viac a viac
lacné plátna z bavlnenej priadze, ktoré lanové, po domácky pripravené
plátna vytláčajú. I pestovanie lanu a konopí zanedbáva sa, a mnohé
sedliacky pri domácej výrobe plátna užívajú aspoň pre útka kúpenej
priadze bavlnenej. Táto má ovsem tú prednosť, že je stejnomernej-
šia, ale zase je slabšia než lanová. Poneváč sa pestuje málo lanu a
konopí, menej sa" pradie, a miznú i obľúbené priadky, ktoré taký
velký význam majú pre podávanie rozprávok a pesničiek s pokole-
nia na pokolenie.

Oravských plátenikov iste každý pozná v Uhrách, oni sa stali už
istým typom národním, podobne ako sklári a drotári. Na svojich vozoch
chodia s trhu na trh. Oravčania vyrobia si pláteníctvom okolo 200.000
korún ročne. Židovská firma Leivith a Wagner v Námestove má medzi
ludom do 340 krosán (stavov) a v zime zamestnáva asi 800 pracovníkov.
V lete pravda títo rozídu sa zväčša za i>oInou robotou. Pracovníci tí
sú už tak zdokonalení v práci, že i jemnejšie plátna (hustosť 76 nití
na centimeter) vstave sú vyhotovil.

Samostatných plátenikov z povolanití je najviac v tých stoliciach,
kde niet pláteníckych tovární. Kde sú továrne, tam obyčajne všetci
pláteníci pracujú pre ne. Tak na prvom mieste sluší menovať stolice:
Nitru, Prešjíorok, Trenčín a hlavne Oravu.

Továrne na plátno a podobné výrobky nachodíme v Prešporskej
13, Spišskej 12, Oravskej 6, Zvolenskej 4, Liptovskej 3, Novohradskej 3,
Nitrianskej 2, Abaujskej 2, Šáriškej, Hontianskej, Tekovskej a Tren-
čianskej po 1. Tieto všetky sú skoro výhradne v rukách židovských.

Farbiarstvo. Doba farbiarstva pomaly dokvitá. Továrničky vyro-
bené kartdny, tlače a napodobeniny farbiarske vytláčajú drahšie vý-
robky farbiarov.

*) V Haliä (Gáee) a y Pre&porku vyrábajú z väČáiny súkna pre vojsko.

— 110 —

Najväčšieho úspechu na naSich trhoch dosiahli v obore tom tur-
čianski remeselníci. Keď sedliacka chce dobrú tlaó, tak si žiada »šve-
hlovskťíc. Švehla (z Tur. Sv. Martina) totiž patril k tým najlepším
farbiarom slovenským v druhej polovici posledného storočia, a bol tak
oblúbený, že lud i po jeho smrti a zániku jeho závodu zachováva mu
meno. Aj v obchodoch kupci vychvaľujú továrničku tlač, že je šve-
hlovská. Y dobrej povesti sú aj oravskí, zvolenskí, liptovskí a tekovskí
farbiari.

Drevársky priemysel. Tento je na Slovensku o mnoho silnejšie
vyvinutý než v ktorejkoľvek inej časti krajiny, okrem Sedmohradska.
Pripísať to možno jednak hojnosti lesov, jednak zdravosti dreva.

Pár píl, niekoľké rozstrúsené menšie továrne na výrobu dreviec
zápalkových a dieľňa na náradie i nábytok v Turč. Sv. Martine, — to
sú všetky slovenské závody spracujúce drevo. Ej:em týchto spracujú
drevo: tri továrne na paličky a síce v Zay Uhrovci (nitr. st.), v No-
vom Meste n/ Váhom (nitr. st.). Dol. Vesteniciach (nitr. st.), továreň
na ozdobný tovar z dreva v Ilave (trenč. st.), a Lubine (nitr. st.),
dielne na nábytok zo zohýbaného dreva v Baň. Bystrici, Vel. Uhor-
ciach (tekov. st.), vo Zvolene, v Ungváre, Košiciach, továrne na dre-
venú vlnu v Hrádku a na Osade (lipt. st), Popperovský podnik dre-
vený v doline Oravy (sídlo Tvrdošín; píly), továreň na parketty
v Košiciach a mimo to neprehľadná rada väčších-menších píl. Skoro
všetky tieto podniky sú v rukách — židovských I

Dielňa i a náradie v Turč. Sv. Martine je továreň moderne za-
riadená. O dôkladnosti jej výrobkov svedčí už tá okolnosť, že si ve-
dela vydobyť nie len hlavné tržiská v Uhrách a susedných zemiach,
ale teraz rozosiela tovar skoro do všetkých krajín Európy, ďalej do
Asie a Ameriky. Vyrába nábytok z ohýbaného dreva, hlavne stoličky.
— Z počiatku neprajné vplýval na ňu nedostatok odborných praco-
vných síl, ďalej zasiahnuvšie ju vnútorné nesnádze, ale teraz pokračuje
pekne vpred. — V Prahe má stálu výstavu náradia v »Tržnici«.

No prevažnú časí dreva odvážajú po železniciach a po plťach do
vzdialených krajov, sťa kmeny. Na slovenskej pôde vyrastené jedle,
buky, svrčiny atď. zotne Slovák za biedny, mozoľný groš, odvezie na
plti a úžitok z daru prírody shrábne kapitalista, prenasledovateľ všet-
kého, čo nosí meno slovenské, ktorý na Slovensko ani nenakukne, ale
len zďaleka ťaží z jeho bohatstva: »kazár€. Lebo veď veškerý obchod
z drevom — až na 2 — 3 výnimky — je v rukách židov. Obchod
s drevom je iste veľmi riskantný, ale to nesmie nás odstrašoval, a mu-
síme hladeť vydobyl i tento pre nás. Či si dáme všetky hory vyťať,
a zpred nosa stále osoh brať, ktorý príroda nám súdila?

— 111 —

Ale aj v domácom priemysle hrá drevo átíleiitý zástoj. Sem ná-
leží hlavne rýroba Sindlov. Naši sedliaci oddávajú sa radi tejto práci.
Vyrábanie šindlov pekne sorganisoval v Trenčianskej Jakub Neumann
(žid) na Čači, ktorý je sám majitelom viacerých píl a drevokupec.
V okolí ležiacich obciach v Oleénej, Skalitom, Turzovke, Podvysokej,
StaSkove, Rakovej, Svrôinovci, Oemom, Horelici, Oščadnici, obyvatelia
vyrábajú pre neho šindle. V prvých troch dedinách zabýva sa Va oby-
vatelstva týmto domácim priemyslom. Len z čače ročne odváža žele-
znica za 360.000 korún šindlov (vyše 500 vagónov), a čo ich ide po
plCách dolu Váhom! No, dreva ubýva rapídne v tomto kúte Slovenska,
jako vôbec všade, kde lesov zmocnili sa prišelci, ktorým ide hlavne
o okamžitý prospech svoj. O budúcnosl kraju sa nestarajú, čo ich po
tom? S plným vreckom nájdu zase inde domov. — Šindliarstvo na-
chodíme však i v druhých stoliciach. Pestuje sa ono zvlášte v zime —
a má význam naviac miestny. Výrobca spotrebuje buď sám vypraco-
vané šindle, alebo ich predá susedom.

Musíme vážne pomýšiat na rozšírenie drevárskeho priemyslu do-
máceho. Tým, čo navštívili Oravský zámok alebo vo Velkej (spiš. st.)
a prezreli si sbierky tamejšie, iste navždy utkvejú v mysli rezbárske
práce tam uložené, ktoré sú výplodom rúk ludu. Isteže podobnú hbi-
tost rúk i duše nájdeme i v iných krajoch Slovenska.

Bolo by treba zaviesť na viac miestach výrobu hračiek, — a
sveril ju fantásii a rukám ludu. Drevených hračiek priváža sa mnoho
do Uhorska, bol by teda ich odbyt zabezpečený. Dreva dobrého je
dosl, jesto i súci ludia, chybí len slovenský podnikateľ. — Možno to
tak zariadiť, že by celé dediny zabývaly sa týmto domácim priemyslom,
a ludia nemuseli by sa potulovať po šírom svete za kúskom chleba,
kde na nich všade len zkaza čerí zuby. Raz už zavedená táto práca,
prechádzala by s generácie na generáciu za stáleho zdokonalovania. —
Vyrábať by sa malo: malé domčeky, zvieratá, vojaci, salaše, sklepy,
kuchyne, fúriky; záhradnícke náčinia, náradie pre báby, potom rámy,
stoličky (z dreva, kôry a bék) a pod. Výletné miesta, hostiace ročne
nmoho cudzincov, môžu mal rôzne veci »na pamiatku c, pohľadnice vy-
paľované, alebo z kôry atď. Utešené práce dajú sa vyhotoviť z dreva,
maľbou a vypalovaním (taniere, lopáre, misky, soľničky a iné), jaké
videli na pr. navštevovatelia národopisnej výstavy v Prahe, vystavené
v Priemyslovom paláci.

Nesmiem zabudnút spomenul škôl na našich stranách, ktoré majú
pozdvihnúť drevársky priemysel. Si to : v Zay Uhrovci (nitr. st.) škola
pre drevený priemysel, podobná je spojená s učiteľským ústavom

— 112 —

v Kláštore p. Zniovom (turó. st.), ďalej škole pre výrobu hračiek
detských v Chvojnici (nitr. st.).

KoSíkarstvo. Košikársky priemysel domáci, majúci tiež len význam
miestny, stretneme vo väčšej čiastke Slovenska. Upotrebuje sa k tomu
hlavne štiepaných liesok a vŕby obyčajnej, bo košikárskej vŕby u nás
ludia neznajú a ju nepestujú. V košíkarstve vyniká Lai^ková (spiš. st.),
kde sa cez zimu vyrobí za 4 — 5.000 korán z prútia.*) Priekupci sú
židia, tovar vyváža sa do zahraničia. Za potrebným prútim chodia po
Spiši, Šariši a Haliči a len mestečku Starej Ľubovni (spiš. st.), platia
ročite za vŕbie pri Poprade v jej chotári dorastajúce 300 korún. Ked
je prútie doma, podelia sa s ním, potom ho varia, lupu, farbia a. tak
pletú. V nižnom Ruébachu (spiš. st.) pletú sa opálky a košíky zo štie-
paných liesok.

Šírme známosť košikárskej vŕby**) a zavádzajme nie len výrobu
košov, opálok, ale i predmetov jemnejších, ktorá sa lepšie vyplácajú
(koše ozdobné, na kvety, košíčky ručné, ovocné atci.).

V Tur č. Sv. Martine a Banskej Bystrici j ako i v ich okolí, za-
oberajú sa ludia tiež pletením štiepanej trsti, pre tamejšie továrne na
náradie.

V Beluši (trenč. st.) je štátom založená škola pre pletenie košov.
Papiernictvo. Najväčšie papierne na Slovensku nachodíme vo

Veľkých Slabosovciach (geraer. st.) a v Hermanci (zvol. st.), menšie
v Ružomberku, Slovenskej Ľupči izvol. st.), Bobote (trenč. st.), Kre-
mnici atdľ.; tieto vyrábajú biely a farbistý papier z handár a čiastočne
z dreva. Všetky sú v cudzích rukách.

Dve slovenské papierne spracujú drevo na lepenku (Pappendekel)
a na papierovú drevolátku. Sú to nasledovné: » Ružomberská účasť,
spoločnost továrne na papierovú drevolátku*, založená r. 1884. Má 2
turbiny na 250 k. síl, 3 papier, stroje, zamestnáva 3() robotníkov.
Ročná výroba je okolo 600.000 klg. lepenky a pap. drevolátky, ktorá
sa vyváža hlavne do Rakúska, prv i do Ruska a Rumunska. Sídlo je
v Ružomberku, továreň na Bielom Potoku (lipt. st.). — Druhá je »Ma-
kovický, Houdek a 8pol.«, so sídlom v Ružomberku, továreň nachodí
sa v Demčinách (lipt. st.). Má jednu turbínu, s 210 koňskými silami ;
2 stroje papierové vyrobia denne okolo 2.000 klg. lepenky. Tretia
továrňa je v Tisovci (gemer. st.), a patrí Gyúrkimu.

♦) „Ľudové Noviny'* č. 39. J 900. — Škoda, Že podobných cenných príspevkov
dostávajú noviny málo. Koiké kraje majú svoj domáci priemysel, ktorému keby sa
takto reklama robila, zaiste by to len poslúžilo. . ^

**) Malé dielce slovenské o vŕbe košikárskej vyšlo tušim u Horňanského
v PeStL Red.

— 113 —

Banka »Tatra« v Turô. Sv. Martine prevzala v Necpaloch továreň
na cellulosu a zariadit ju chce pre výrobu papieru písacieho.*)

Noíiarstvo a hrebenárstvo. Toto odvetvie priemyslu od dávna
kvitlo v 19 obciach patri vsích driev panstvu Slovenskej Lupči (zvol.
st.), teraz výroba osihotená je vlastne len na Slov. Lupču, Radvaú,
Lubieiovú a Banskú Bystricu, Vyrábajú sa lacné vreckové nožíky,
kuchynské nože a obyčajné kostené hrebene, len škoda, že v dokona-
losti produktov málo napredujú. Dobrý vliv malo by na povzdvihnutie
tohoto domáceho priemyslu sdruženie, aby obstál lahšie v súťaži

8 velkovýrobou.

(Dokončenie nasl.)

Práca mládeže cez prázdniny.

Neidem opísal prázdninovú prácu celej študujúcej mládeže slo-
venskej, ad velmo zajímavé a poučné by bolo, mat pred sebou obraz
prázdninovej činnosti našej akademickej mládeže. V žiadnom národe
nezahála študent cez prázdniny tolko, kolko práve slovenský. Kúsok
spevu, niekolko výletov, martinské slávnosti sú celým programmom
nášho akademika.

Kolko kultúrnej práce pojí sa k prázdninovej činnosti akademika
českého, kolko poučných prednášok, divadelných predstavení koná sa
po krajoch ponemčených a menej prebudených ! A u nás, kde lud žízni
po vzdelaniu, po poučeniu, čo deje sa cez prázdniny? Mnohí študujúci
sa stažovali kým nebolo »IIla8u«, že nemajú kde ukladal svoje prá-
zdninové zkúsenosti, svoje pokusy a práce !

V »Hlase« bolo i vyzvanie jako asi, v ktorom smere môže mládež
najúčinnejšie pracovať, vyzvanie zvlášte poťahovaJo sa na študovanie
rečového rozhrania madarsko-slovenského, zajiste vážna vec a prepo-
trebná k sostaveniu dôkladnej m^ipy národopisnej a k doplneniu mate-
riálu dialektologického.

Neviem či kto redakcii »BQasu« zaslal dáky materiál a či národo-
pisná mapa Slovenska, ktorú už roky pripravuje Dr. Minárik, skoro
bude doplnená a na svetlo vydaná.**)

*) „Tatra" zakúpila pri Turci mlyn a na tomto mieste má byť spomenutá
papiereň postavená. Plány a osnova podniku sú už i vrchnosti zadané.

**) Bolo by nám milšie bývalo keby pisateľ nepýtal sa nás na takéto veci.
Z mládeže neposlal nám nik'ani jotty ; jako to stojí s tou národopisnou mapou,
nevieme. Bude či nebude pane doktore? Stanislav Klíma učitel v HradiSťkii u Šté-
chovic (Čechy) pestuje úsilne a so zdarom topografia Slovenska. Red.

— 114 —

U slovenského študenta majú a musia byt prázdniny časom práee,
Časom váineho štúdiumu medsti ľudom. Slovenská mluvnicu nepre-
dnášajú na gymnásiach, kathedry slovenskej literatúry niet na univer-
sitách. Preto všetko, k čomu dostane sa študent národov slobodných
na vysokých školách, v učených spoločnosťach, to slovenský študent
musí hladaf medzi ludom, v privátnej usilovnosti svojej, vo vlastnom
zvýšenom záujme pre slovenskú literatúru, pre ľudové umenie, pre
národopis, pre život ludu a jeho potreby.

Chcem v krátkosti označiť, Čo robili v jednej málo známej dedine
prešporskej, niekoľkí theologovia a študenti cez prázdniny.

Styk s ludom, bezprostredný styk s nim vo verejnosti, v chráme,
pri zábave, svadbách, hodoch, pohräboch, v dome a rodine, pri práci
a odpočinku bol prvou a základnou zmenou v týchto prázdninách,
ktorú podujali sme návodom osvedčeného pracovníka, kaplána N. Styk
tento otvoril nám nový svet, plný a bohatý psychologických záhad,
pestrý a barvistý v poesii ľudovej, v smyale pre krásu a umenie,
v cite pre vkus a formu. Styk s ľudom otvoril nám čistý a zdravý
prameň ľudovej iilosofie slovenskej duše, poskytnul nám zásobu foriem
a zvratov slovenčiny, slovom stal sa nám školou, učiteľom.

Jak málo známe my nášho sedliaka a jak málo vieme si ho ocenit
a jeho význam v národe pochopil; i k tomuto poznaniu priviedol nás
styk 8 ľudom.

Mluvnici slovenskej, knihe a literatúre venovali sme mnoho času.
Čo neposkytli nám v ústavoch theologických, na universit^ a v gymná-
siach, to nutno bolo nám dohoniť. Cvičili sme sa v pravopise a na
vzájom sa opravovali. V celku boli sme šiesti.

Cásto vyzeralo to u nás ani v škole. Bolo i tak treba, lebo od-
strašujúcich príkladov medzi mladými kňazmi dosl i medzi svetskou
intelligenciou. Počuli ste takého chudáka z maďarských škôl — ktorý
prázdniny prehajdákal zábavou a nečinnosťou — sa modliC? počuli ste
ho izíkať, hátoval? Znal som študenta, ktorý svojim slovenským rodičom
maďarské listy písaval, ač títo nevedeli slova po maďarsky. Chudáci,
museli si daC tlumačif.

Budenie smyslu pre čítanie, rozširovanie poučného čítania, zába-
vných knižiek a iných plodov ľudovej spisby v obci, bolo tiež jedným
bodom nášho účinkovania, a našli sme ľudí čo kupovali, a iným čo ne-
chceli, dávali sme i pod škodou, zdarma. Výsledok i tu bol pekný, ač-
práve číta sa u nás asi 60 výtiskov len ^Ľudových Novine, málo
menej > Hlásnika*, »Kat. Novin« a iných.

Pestovali sme horlivé spev chrámový vo štvorspeve a svetský
tiež tak, tvorili sme prázdninový spevokol, bez stanov a výborov,

— 115 —

opravdovú spevácku republiku, pod vedením veľkého milovoíka slo-
venskej piesne a horlivého uôitela.

Známe sú nám všetky piesne vydané sv.-martinským spevokolom,
i najnovšie BI. BuUom sostavené štvorspevy sme pestovali a často
prednášali, z druhých dedín k nám chodili sa učiť »niečo nového«.

Spevom sa baví, ušlachtujií mravy, Ind odvyká surovému hulá-
kaniu. Mládež idúcky hore dedinou nôtila si o dva týždne naše piesne.
Ťo nás blažilo.

Piesňam ľudu sme načávali, ich značili. Pilne pracovali sme
v národopise ; svojím ľud dôveruje lepšie nežli viedenským a pre-
šporským prišelcom-židom, ktorí z veľkej časti olúpili už náš ľud
o jeho skvosty, umelecké predmety, o výtvory krásu milujúceho ducha
jeho. Celý slovenský západ je už temer vyrabovaný. Tým úsilnejšie
sme pátrali a hľadeli zachránil národu, čo je jeho, ludí poučili
sme o význame starožitností o plachtách o keramike.

Sbierali sme staré listiny, zemanské armálesi, pretekali sme sa vo
vyhľadávaní starých vecí. Misy, žbány, čepáky, staré mince, výšivky,
plachty znášali sme ku kaplánovi, jeho izbietka stala sa na konci
prázdnin museumom, sbierka stala sa i pre nás poučnou, no zvlášte
pre ľud. Prišli, porovnávali : »i my máme doma, takú misu, kmotra
majú podobný čepák, naša starenka majú tiež starý čepák s letopočtom,
u ševca je cechovní žbán, snáď by ho aj predal «, tak rozprával ľud
pri pohľade na sbierku. Ci je to nie poučné? Pre krásu a umen'e má
len malá čiastka dnešnej spoločnosti smysel a cit, sbierkou sa smysel vy-
voláva, cit rozohnieva.

U kaplána zanechali sme museum. Ľudu knihy, časopisy.

Mládeži spevy, nové melódie.

My odniesli sme znalosť mluvnice, slovenskej literatúry, rozhľad
v spisbe a bohaté zkúsenosti spôsobu práce medzi ludom.

Bratia nasledujte nás, tvorte cez prázdniny krúžky a výsledky
práce uverejňujte v » Hlase*.

Duch náš oživnúl, občerstvil sa prácou za ľud a jazyk náš obo-
hatený znalosťou pravidiel, stal sa nám milším a ľahším.

Kadoslou naplnení, posilnení, poznanou pravdou vrátili sme sa
na maďarské školy!*)

•) Ste na pravej ceste. Keby takýchto krúžkov — pracujúcich — ako váS, bolo
na Slovenaku 50, a mohlo by ich byl, mal by „Hlas," aj iné 'Časopisy slovenské aj
cez pol roka o Čom písaC. Budúce prázdniny rozšírie svoj pracovný programm i
poučnými prednáškami. Red.

— 116 -^

^^nseálna slovenská spoločnosť^ a obchodníci.

Bolo to roku 1893^ keď sa M. S. S. založila a cena sbierok od-
haduje sa už teraz na 35.000 kor.

Minulý rok bolo 5426 kor. príjmov, výdajov 4778 kor. a ôlenov
600. čísla tie nesrovnávajú sa nijako s účelom, dôležitosťou a význa-
mom tohoto spolku. Nevšímavosť národa taží jeho vývin, treba teda
stále hladať odpomoc. Akože má napredoval zdatne, keď nemá kapit^u?

Povinnosťou každého z nás je podopierať M. S. S. Spôsoby k tomu
sú väeliaké, oiel jeden. Každý stav môže Sinne zasahoval do jej vývoja
a zvlášte snadno obchodníci.

V našej dobe stalo sa módou, že každý väéší národný spolok má
svoje zápalky, česi majú niekoľké zápalky matičné, Horváti » Pravé
Slávia paraíin šibiee«, Slovinci vžigalice >Družby Cyrila a Methodac,
sedmohradských Nemaďarov maďarisujúca Emka má svoje švíbalky a
naše kraje budú onedlho zaplavené sirkami Femkinými. *) Nemohli by
sa naši obchodníci zavďačil národu zápalkami. Museálnej slovenskej
spoločnosti? Pri trocha dobrej vôle, áno!

Rozhliadnuc sa po Slovensku nachodíme nasledujúce podniky
zápalkové : v Bytči (trenô. st.) Juraj Reitter ml., Fischer a Wittenberg,
v Trnave (prešp. st.) Weiss a Sterrn^ann, v Tvrdošíne (orav. st.) Adolf
Kux. V Ruiomberku (lipt. st.) zamýšľa Ján Janček zariadiť zápalkáreň.
Z tovární teraz jestvujúcich je len prvá kresťanská (majiteľ je Nemec)
a len táto kladie váhu na výrobu dobrých zápaliek švédskych, kdežto
ostatné vyhotovujú hlavne obyčajné švíbalky. Len Va výrobkov ostáva
v krajine, % sa vyvážajú na Moravu, do Galicie a Sliezska. Lepšie
zápalky kupujú naši obchodníci najviac od nemeckých tovární v Ra-
kúsku.

Zo spomenutých zápalkami nášmu podniku zodpovedá len Ju-
ríija Reittera ml. Továreň táto už teraz vyrába ^Slovenské zápalkyc,
ktoré sú však určené jedine pre obchod moravský (slovo »slovenské€
je na nich reklamou). Len niekoľko škatuliek z nich nájdeš v Tisovci,
zopár v Lipt. Sv. Mikuláši a kedy-tedy zatúla sa jedna i do Turč.
Sv. Martina. Majiteľ fabriky opatrne dbá, aby sa v Uhrách nepredá-
valy vo väčšom množstve, bojac sa prenasledovania maďarónov a ne-
nachádzajúc dostatočného odbytu u našich obchodníkov.

•) Femka uzavrela smluvu s ,,Unio Magyar ÄltÄlános Gyufagyár Részvény-
társaság Budafokon". Továreň dorábal bude štvoraké „Femke gyufa"; do obchod-
ných kníh spoločnosti môžu Femkini úradníci uazreť kedykolvek, z príjmov za tieto
zápalky dostane Femka 5% a stane sa zakl. členom „Femky".

— 117 > .

Celá vec dá sa previesť nasledovne. Obchodníci, ktorí predávajú
zápalky ujednajú sa najprv medzi sebou a vyžiadajú si svolenie Spo-
ločnosti. Potom zaradia továrnikovi, že svoje potreby budú u neho
kryť, jestli on venuje z čistého zisku roône 4 — ô"/©- Museálnej slov.
spoločnosti a jestli zápalky označené budú názvom » Zápalky M. S. S.« —
Povinnostou kupcov, bolo by potom, dávať v odpredaji prednosť mu-
seálnym zápalkám a tovarník viazaný by bol vyrábal len najlepšie
zápalky. Ak by Reitter nepristal na to, vyjednávaí možno s niektorou
českou zápalkárňou, *) prípadne hneď s Jančekom.

Týmto spôsobom zvýsily by sa príjmy M. 8. S. o viac sto korún
ročne a mali by sme výhodnú reklamu pre náš národný ústav vedecký,
ktorá vnikne do najširších vrstiev!

Končím. Jestliže kupci nebudú sa maí k dielu, — nech ich vyzve
k tomu sama Museálna slovenská spoločnosť. Fedor Houdek.

r\y'\^\^ ^^\.y\^~^

OBZOR.

Časopisecký. ^Nékolik slov o slovenské písnu. Pod týmto
názvom priniesol » Český Lid^ dvojmesačník (sborník venovaný studiu
lidu českého v Čechách, na Morave, ve Slezsku a na Slovensku, v Praze
dne 15. záŕi 1900. Ročník X. číslo 1.) z pera p. Vítézsláva Nováka
krátku úvahu, z jejž vyberáme nasledujúce:

»Kdo mohl naslouchati nepozorován dvouhiasému zpévu trenčan-
ských dévčín, kterým si ulehčují polní práci; kdo slyšel »ťahavú«
píseň slovenského šuhaj ka zaznívati odkudsi s hory, nebo kdo dokonce
došel tam, kde pravé vše hajdučilo a zpíválo, jak býva na pŕ. o ho-
dech — ten vi, že takové dojmy jsou nade všechny rozbory a výklady.

Komu toho nebylo popŕáno, sáhne po slovenských spevoch (vyd.
v Turč. SV. Martine), které mu odhalí velký poklad lidového umení.

Ovšem ty notové značky nepôsobí tím bezprostŕedním dojmem
jako písné zpívané, slyšíte-li je od Slováka, který do nich vkladá celou
svoji duši, podávaje se nálade hned vážne, hned zase rozmarné. Odtud
ta rozmanitost a bohatosť. Tak slyšíte treba touž písen zpívati kdesi
v dur, jinde v molí, ba týž zpévák zamení tonorod písné. A což ty

*) Vojtech Scheinost v Sušiči vyrába i pre ttlovincov. Informácie o českých
zápalkárňach, možno si zaopatriť u „Vývozného spolku pro Čechy, Moravu a
Slezsko*" v Prahe.

— 118 —

varianty ! Slyšel jsem píseň, jejiž každou strofu zpévák jinak zakončil
— ne snad z nedostatku hudebního sluchu ôi paméti — z bohaté fan-
tasie ! Däkazem znamenitého sluchu jest bezvadná intona.ce zvétšených
a zmenšených intervallô a srázných modulací, které ve všeoh strofách
opakuje s obdivu-hodnou jistotou a vernosti* . , .

Na to uvádza príklady zajímavých modulací a výprava niektoré
drobné svoje príbehy na Slovensku.

• v N.*" v - -'X, -w \^

Referáty.

Slovenský Domový Kalendár na rok 1901. Sostavil a vydal Karol

Salva. Cena 50 hal. Keď kalendár tento od začiatku do konca prečí-
tame, máme dojem, že sme prečítali knihu plnú vážneho obsahu. Takto
mám pre kalendár merítko prísne; pre Slovensko niet dôležitejšej knihy
nad kalendár. Veď je známo, že vedia modlitebných knižek kalendár
býva jedinou knihou v nepočetných rodinách našich. Cítim tak, že vy-
davatelia kalendárov majú na knihu svoju pamätal celý rok a z hojnej
a dobrej látky vybrafi na konci to najlepšie.- A to so zreteľom na
najširšie, vzdelanostou najnižšie vrstvy národa — j ich knihou je ka-
lendár. Rozširovanie kalendárov mali by sme považovať za dôležitú
akciu národniu, hodnú najlepších ľudi. Veď je žalostno pozerať, ako
sa u nás hemžia plané kalendáre, ktoré vydáva Nemec z Vimperka.

Báseň má ovšem v kalendári svoje miesto, ale treba, aby v nej
bolo myšlienkové jadro a aby pôsobila ako iskra. Tejto požiadavke
našej prvá báseň, XX. storočie^ nevyhovuje. Musíme i najlepším pria-
teľom riecť pravdu celkom otvorene.

Článok Vzdelávajme sa sami! je výborný; i myšlienka i po-
danie. Nelietajme v mlhách, hodne vecne, názorne hovorme k ludu,
len taká eetba pohýbä človekom. Poviedka Nesmieriteľný má náhle
zakončenie; bol bych ju bol obrátil na mrzké pravotenie nášho ludu.
Báseň Vianoce je pekná; kto ju napísal? Článok Koľko je nás? je
časový a opät tak dobrý ako článok Vzdelávajme sa! stejne podpísaný
písmenkami F. H. Spisovateľ opakuje tu po Kollárovi, Šafárikovi a i.
spravodlivú pravdu, teraz trošku zabúdanú, že Slováci a Česi tvoria
dovedna jeden národ československý. Spisovatef — súdim, je to pán
Fedor Houdek — študoval tiež na českých školách v Prahe a na
sebe samom vypozoroval blahodarnosť československého sjednotenia.
Pred rokmi rozmýšľal sa jeho pán otec, či by ho dal na obchodniu
akadémiu do Šoprona, či do Prahy. Ja som sa prihováral za Prahu, kamž

— 119 —

by ho bol dal pravdepodobne aj bez mojej príhovorky. Dnes sa spy-
tujem: Či by nám p. Fedor Houdek také pekné ďánky do »Hla8a« a
kalendára písal; keby bol študoval v Šoproni? Kedy sme čítali u nás
tak vecné 51ánky národohospodárske, aké píše Houdek a Hnišovský,
tiež v Prahe vyštudovavší?

Článok Pohanská missia — missiou pre kresťanov (preklad) je
pôsobivý, umravňujúci. O Búroch budú si naši hidia dychtivé a so
súcitom éítať. Poviedka Cesta k pravde (preklad Vraného) vynáša
detskú nevinnost, v ktorej deti hovoria pravdu; sudca neveril starým
ludom, ale uveril — dielaťu.

Dr. Wagner je nevyí^erpatelný v populárnych článkoch hvezdár-
skych. V Salvovom kalendári má článok o hvezde Marsu, Patrí do
kalendára? Patrí. Učit ludí pohlíadať do hviezd — v tom je velký
moment vychovatelský. Hvezdy sú velký katechismus, v tom sa radi
preberajme a i okom laika vypozorujeme vzneSenost tvorca.

Článok Rusky národ a Rusko, ktorý zpraeoval sám redaktor, zdá
sa nám najprv pridlhý ]>re kalendár, ale keď ho prečítame, minie sa
chytro list za listom, lebo je v článku 25 obrázkov. Je to článok dobrý;
chcem vecné poučenie, nie lacné horovanie. Báseň Via dolorosa je
pekná; rýmy sú K. S. Č. ako putá myšlienok, bez rýmov idú mu
myšlienky plynné, ladne a myšlienky skutočne poetické. Pri básni tejto
je pekný obrázok; pozerajúc naň zatvorte jedno oko, druhé privrite a
pozerajte rúrkou alebo dlaňou v rúrku sovrenou. Časový je článok
Krát Humbert a jeho syn. Povesí Robotník Emelian a práedny bubon
ukrýva v sebe myšlienku protimilitaristickú. Potom je zajímavý článok
o hodinách, pieseň Vzhôru srdce! (štvorhlasne), pekný článok Srbsko
na úsvite novej doby a Kávovník a čajovník v kvetníku. Sú tu tiež dva
pekné popevky od Jonáša. Na konci sú zdravotné pravidlá, poučenia
hospodárske, tak zv. Všeličo, žarty a soznam všetkých slovenských
časopisov. V kalendáriu, aby bolo každého miestočka využité, sú za-
riadené náboženské verše.

Ceľkom je tento kalendár Salvov knihou tak vecnou, obsahu-
plnou, že ho riadim medzi najlepšie knihy slovenské! To je kniha, to
dačo mám; vidím v nej aj svedomie. Na budúce radím predsa len
viacej poučenia z hospodárstva a tiež v každom kalendári slovenskom
má byt dačo o liehovinách, nech už vecné poučenie, nech tendenčná
rozprávka. Tiež humoresku, čo by sa človek hodne rozchichotal, dobre
je primiešať.

Chcem hodne: tak to musí by I v kalendári. Kar. Kálal.

— 120 —

9,Naie Doba^. Revue pro vedu, umení a život sooialný. Najvý-
tečnejdí mesačník český, seminár to moderných spisovateľov sociolo-
gických, íilosofických a slovom, vedeckých započal tohoto mesiaca VIII.
ročník. Neviem, či aj na drahých revue táto tak účinkuje, ja, a to
dprimne uznávam, nemôžem j^Ncíšu Dohtŕ odložiť, kým ju do poslednej
písmeny neprečítam. Je to časopis najvzdelanejších českých kruhov; niet
moderného, vedeckého, hospodárskeho, sociálneho pohybu, o ktorom by som
v ňom zprávu vedecktí a dôkladná nenašiel. V svojom pozvaniu ku
predplateniu redakcia píše: »Naši Dobu doporučujeme každému kdo
touží po opravdovém obohacení svých vedomostí, kdo touží po vážne
a účelné četbe«. Ze cielu tomuto zodpovedala, dôkazom sú vedecké
články behom 7 rokov uverejnené.

Moderný Človek, ktorý len názov vzdelanosti si žiada, bez tohoto
časopisu zaobísť sa nemôže. Hlavne pre nás Slovákov má veíký vý-
znam. V našej chudobnej literatúre dačo podobného nejestvuje, a to
je hlavná príčina jednostrannosti a zaostalosti našej, ba čo viac v mo-
dernej mafTarskej literatúre, ktorá temer za desal rokov žiadneho diela
absolútnej ceny nepreukázala, a stálej dekadencii podrobená je, žiadnej
podobnej revue nenachádzame, čo je i hlavnou príčinou filosofickej a
sociologickej nevzdelanosti maďarskej intelligencie, ktorá za vzor slúži
velkej čiastke našej slovenskej intelligencie. Naučme našu inteUigenciu
len trocha tnyslef, vlejme do jej tvrdej hlavy len malú dávku fíiosofickej
vzdelanosti a zaiste popúdime.ju takýmto spôsobom aj ku práci.

Výtečný článok podáva nám T. (x. Masaryk: »Rukovéť socioló-
gie*. Možno že jedna čiastka čitatelov našich hned kliatbu vyriekne
na nás, ako len meno Masarykovo očuje. Nie som Masarykov žiak, ani
jeho protivníkom, ale ako učenca si ho ctím a vážim. Sústava socioló-
gie ním zostavená je dielo hlbokej mysle, a železnej práce. Článok
^Nová škola* od Fr. Drtinu vovedie nás do ústavu p. Demoliusa
v meste Des Roches, v ktorom sa nachádza dielo veľkého francúzskeho
pädagoga. Ked by sme mali i my Slováci pädagogov, by som ich
zaiste poslal do ústavu tohoto, ale naši učitelia sú soštátnení, zahlušení,
mŕtvi, blbými pädagogiekýrai zásadami otupení, ani citu pädagogického
nemajú. Našich maďarských školdozorcov by tam mali poslať, by už
raz prevráteným pochopom pädagogickým a ohlupovaniu dietok našich
zakročeno bolo. Od dvadsať rokov pädagogická literatúra maďarská ne-
zaobiera sa iným predmetom ako: »o spôsobe vynaučovania maďar-
skému jazyku v národnostných školách*. Tento humbug je kvintessencia
celej modernej maďarskej pädagogie.

— 121 —

súvahy a kritiky o yéoeoh slovenských « sa zaoberajú našimi po-
merami. Článok tento nepochádza z pera »hlasÍ8tov<, mienime sa s nim
obšírnejšie zaoberal, a odporúčame ho do pozornosti pánov protihla-
sistov. Len jednu vetu z neho vytrhneme: »Vla8t a Svet prospívá ná-
rodu slovenskému více, hodné více než »Nár. Nov.y« myšlienka táto
zaiste popúdi našich národovcov, by pozornosť tomuto objektívnemu,
nestrannému článku venovali.

Poneváč viem, že »Hla8« i mnohí mladí kňazi éítajú, zaiste sa
budú pýtať, či aj oni môžu :»Našu Dobu c do rúk vziaí? Odpoviem:
pre obmedzených a zakvasených nenie, mládeži ale modernej, vysoké
ciele pred očami majúcej ho odporúčam snažne, zaiste si bude vedieí
sebe patričné vybrať, a pre seba spracoval. Predpláca sa: Naklada-
teľství Jána Laichtera. Praha. Král. Vinohrady, na rok 14 korún:

R. V.

Nový život.

Tj^stup 4.

Kata, Anička, (potom) Matú/^.

Anička (vstúpi je zimne oblečená, v tvári bladá, chorá, v chôdzi tichá.

Len sedieť a sediet. Položí malý košík z ruky na stolec a pomaly

sa soblieka. Skoro šeptom). Pochválen Ježiš.
Kata (tak). Na veki amen. (Ch vílu ju pozoruje a dva-tri razy chce

začiať reč, ale vždy sa odvráti. Konečne láskavo). No, čo že ti

doktor? Anička.
Anička. (Zarazená nad tým oslovením hovorí po malý a tícho). Čo že

mi — predpísal mi prachy a medicínu.
Kata. No ale že to budeš užívať na poriadok — (vyberá z košíčka).

Dám ti to sem (na okno) a lyžičku striebornú a tak, vždy na

hodinu. A otec?
Anička. Tu sú.
Kata. A vytiahol peniaze?
Anička. Hej.
Kata. A kolko že?

Anička. Všetkých osem tisíc — aj vari dve stovky.
Kata (vydýchne). No predsa sa už prebudilo v ňom svedomie.
Anička. Veru, chvalabohu.

Kata. A už ačak aj zaplatil eksekútorovi za lúku aj kasne, postele?
Anička. Ale čoby — nikomu neplatili ešte. Sebou majú peniaze.

— 122 —

Kata (už 8a trasie). Nuž a kedy že chce platiť. Zase bude viacej trov,
keď sem príde do dediny ekzekútor aj tá hanba kolika — na
rychtára.

Anička. Tými peňazmi, že oni nebudú za nikoho platií, len za seba.

Kata. Nuž veď za seba — 6i už ako to mám povedať. Či ťa vari
nerozumiem ?

Anička. Ach veď ňanka nič nepozakladali ; ale za Pištu že oni nebudú
nio platiť.

Kata. (už sa rozohňuje). Nuž načo že teda ťahal peniaze? Či ich chce
darovať dakomu, ôi suché prežriet. Kdeže je?

Anička. Nie darovať, ale iba vrátiť.

Kata. Komu?!

Anička. Viete kde ich vzali. A lúka že i tak nenie naša.

Kata (sa ľakne). Ako že by nebola! Sme ju hádam kúpili. Čože ty
vieš —

Anička. Od inžiniera za tridsať zlatých aj to za cud.'.íoh.

Kata (spamätá sa, ale hneď to strasie). Ktože o tom vie po dvanástych
rokoch? a keď sa starej Barbore ostatné peniaze vyplatily.

Anička. Ňanka a ich svedomie aj ten s kým klamali obec, aj svet —

Kata. Notár by to nikdy nezradil! Sa delili. Ježiš maijajozefe! Nuž
ôi zato vstal? Čože robí? čo mieni t«n človek? Ci ešte väčší
nepokoj a rozbroj v dome?? (Beží von).

Anička. To zaiste, ale pokoj v svedomí a ten vari stojí za to.

Kata (krikom sa vráti). Nuž kdeže ho parom vzal? (otvorí dvere ko-
mory. V nej objaví sa Matúš ešte ako z mesta sa doviezol —
sedliak v ])lnom kroji. Chorý vždy a výraz duševného trápenia
v tvári. Na javiste nevystúpi a keď aj, len aby povedal svoje a
hneď sa vracia do svojej komory. Kata zalomí proti nemu ru-
kama). Nuž ty človek! (Vše položí mu ruky na plecia, zas ho
chytá za ruku, alebo prosí sopnutýma.) čo ty zamýšlaš ? pre pána-
jána. Vrav, vrav, čo ideš robiť. Ja tomu verií nemôžem, lebo ma
porazí od jedu a — a strachu.

Matúš. To dozvieš sa za chvílu; len nekrič a ma netrhaj. Mňa sa už
dosť natrhalo svedomie moje skoro za trištvrte roka, za moju ne-
poctivosť v mojom rychtárstve, bodaj som sa ho nebol dožil, bolo
by ma to minulo. Ja od mojej choroby vediem boj so sebou, nikto
nevidel, a konečne — ďakuj Bohu, aby ešte aj teba netrestal, —
odhodlal som sa napraviť čo sa ešte dá.

Kata. To si len vymýšiaš, aby si Pištovi nemusel dať, nič nebudeš
naprávať, nič, ani mak. Peniaze sem daj I (Ide mu do kožucha).

Matúš (nedovolí). Tie ty už sotva vidíš.

— 123 —

Kata. Ja ta zrvem ! (miká ho). Ty šalieš vari, ani nemožno ! Ktože
o tom vie??

Matúš. My a Boh.

Kata. Ja {a nepôjdem žalovať, keď dáš, ale ak nie, tu sa ti zaklajem,
že ja ta, žena tvoja ta udá.

Matúš. Hoden som trestu.

Kata. (dalej) Nenahliadaš, že pre ne boly boje v dome, čo bude ďalej?
ak ich vôbec nebude.

Matúš. Pokoj svedomia.

Kata. Ale oheň v dome. (K Matúšovi spínajúc ruky prcsebne) Daj,
daj mu tie peniaze a nevrhaj takú potupu pred celým svetom na
náš dom a svoju rychtársku hlavu.

Matúš, (k Aničke) Dcéra moja, čo mám robil?

Anička. Nanka, nanka, väčšia potupa pred Bohom.

Kata. Tak, ty tak stojíš za svojho muža? Ačak, už ti prišiel! By si
nedbala tohoto vyhnať a Martinka si vziať. Čo tebe muž, keď ti
frajer prišiel. Fuj, fuj — !

Anička. Neviem o ňom; ale či prišiel, lebo nie — ja milovala som ho
aj ho aj dnes million razí viac ako vášho Pištu, no ani vtedy ne-
bola som mu, ani mu nikdy frajerkou nebudem! (plače)

Matúš. Tak, tak dcéra moja. (ku Kate) On, on, tvoj pán Pištík má
v každom kúte druhú. Pekné veci sme sa dozvedeli aj teraz v meste.

Kata. Lebo ho ona nechce a to je nie pravda! ja neverím!! Len vy
by ste naň hory-doly svalili, oheň sypali, vy, vy katia jeho, ako
jedon, tak druhý.

Matúš. My že katia? Keď sa sem proti jej a mojej vôli vdral na tvoje
sluby, mal sa nie len za sedliaka obliecť, ale aj sedliackej práce
chytiť, nie záhalky, zábavy, flinty, karát a — a flandier! Fuj, ale
vtedy som ti mal krk vykrútit! keby som bol vládal.

Kata. (hrozí mu) Veď ho on tebe zakrúti, ale ja, ako tu stojím, ne-
budem ťa brániť, ako som ťa dosial. Ba by ťa otrávila sama! lebo
ty otravuješ mňa aj jeho.
, Matúš. No len mi už urob, čo mieniš aj s ním. Trebárs —

Týstup 5.

Predošlí, Janko, (potom Posol).

Janko (pribehne). Gazdiná, (zarazí sa, k sebe) ale som ich len vystrie-
hol. Páni sú už tu a to traja aj notár.
Kata. Chlapče — či ozaj?

— 124 —

Janko. Som na vlastné o6i videl. Gazdovia sú už na obecnom dome^
aj svet sa hrnie, ako na komejdiju.

Kata (bojovala sama so sebou, koneSne sa odhodlá. Prosí Matúša.
Janko sa na prvé slová vytratí). Otec, poôul si 60 je. Ja klakám
pred teba, a keď už inak nie: kúp, óloveče, kúp za ten svoj
pokoj, pokoj domu. Hlaďže, ty si už starý, jedno ti je, dnes-zajtrá
zalahne ťa hruda, 60 iía po nej či ťažšia Si lahSia. — Ale deti
máš —

Matúš. lien jedno; a neklač, mne ťažko sa na to díval.

Kata (klaôí). Čo aj jedno. Prežije ťa — maj nad ňou slutovanie. Ja
prosím la za ňu, kedf ona v zášti proti Pištovi slova neprereôie.
Bu(I mu otcom, neprezývaj, nevyháňaj ho a nešinfuj naňho pred
svetom.

Matúš. Tak ho za to ešte chváliť mám, že mi hrá o život a moje i
cudzé mozole?

Kata. Veď nechce ich premárnil, ale sTubuje dobrým byl. (Vstáva).

Matúš. Ten dobrým? To ti už sto razy slúbil — za každým keď la
chcel podviesl. Zmrhané peniaze, kone, voly, bitky a ôo ešte ani
ja neviem, to všetko ukazuje, že sa ide polepšil.

Kaia. 7jq — keď mu dáš peniaze a grunt a táto obráti srdce svoje
k nemu. (K Aničke) Ja — matka tvoja — ťa prosím — — —

Anička (v slzách). Mama —

Kata (ďalej). Zabudni na Martina, aksi ešte nie a obmäkči proti mu-
žovi svojmu to tvoje kamenné srdce a všecko bude dobre.

Anička. Mama, keď chce v pokoji žiť, to iste môžme aj bez tých pe-
ňazí. A ja, bái*B mi zo dňa na deň ťažšie bremeno nakladá, nie,
do lásky k nemu vsilil bycb sa ani sama nemohla; no vernou
jeho ženou som mu a budem v tom povedomí, že chudobní sme,
ale na svojom — nie ako dosial. Veď statočnosl a práca nám
ostane a tá nás uživí, keď aj povraciame, čo je nie naše.

Matúš. Tak, tak. A peniaze nie sú moje a grunt mu do hrobu ne-
vezmem, ide musí počkať, kým mňa Boh povolá, aby ma nevyho-
dil z môjho a ja nemusel po pýtaní. ^

Kata. Tak nedáš? Ani za toto (ukazuje na náradie) nezaplatíš?

Matúš. Ani krajciara, lebo aj toto je z tých peňazí kúpené.

Kata (Chytí sa za hlavu). Nuž ale či je to napísané na tej kasni?!
(Rúti sa von). Hah ! môj Pišta, môj zal dobrý ! Čo si počnem ?
(Napadne jej čosi, vzpriami sa a beží von) A predsa!

Matúš. Kam sa rúti v zaslei>ení?

Anička. Snáď poň bežia, poň. Chytro choďte vrátiť tie peniaze. Ne-
mučte už tolko seba. Podhuckajú lio — vyrve vám ich ak doletí.

— 125 —

Matúš. Nevyrve, iba mŕtvemu. Ale 60 bude potom? Svoj pokoj azda
nájdem^ ale či tvoj — (objíme ju) Dcéra moja, ja, bárs som si to
vsebe slúbil a už aj vypovedal, ja varí len predsa nemám dosť
sily, abych za poctivosť, teba, jediné dieťa moje, ako aj tá mati
vraví, žobrákom spravil. Mne je, na nme tvoja nemoc, kto ta
opatrí, ked peňazí nebude? — a ja som len na dnes-zajtrá tu.
UmuSia la oni dvaja za živa.

Anička. A nech ma, ňanka môj zlatý, čo mi je z toho života?
Matúš. Veď pravda

Anička. A nám len ešte zostane dačo a potom sú dobrí ludia na svete.

Ale ja prosím vás, pre pokoj duše vašej, zaneste ich kam patría.
Mat^. Tak idem už a bude všetko v poriadku. (Vytiahne tobolku).

Ale kto odovzdá Martinovi, či už materi, jeho stodvadsať zlatých?

Anička. Pošlite im ich, ale potom. Teraz len tieto — ja sa strachom
trasiem, že dobehnú prv, než vy odídete. (Počut kroky). Už aj
tak sú tu!

Posel (dnu). Pán rychtár, že či vy ani neprídete, odkázali páni. Chcú
začať licitovať — fiškál poslal ma po vás. Aj gazdiná vaša letia
stobohujúc s velkým krikom a plačom. A u žida sme sa stretli —
v hornej — bol som na jednom deci, tak ruky spínajú, aby im
požičal — už neviem čo, lebo zatíchli. Ani mi neodpovedali, len
zalamujú rukama, že ak sa to Pišta dovie, ak sa dovie — ja už
neviem čo. Ale ten je u Jakuba — na dobrej krčme — ale ja
vás zahováram. No je pravda, že sa vám odpoludnia zastrája, že
beda-prebeda ak mu nedáte peniaze a grunt prepísať na jeho
meno. Ze si ešte jedon dobrý deň spraví tu, ale ten že pamätal
bude svet, a potom že — už neviem kam sa obráti.

Anička. Vidíte čím sa vyhráža, čo chce. — Len statočnosť a prácu nie.
Posél. (Odchádza, cestou). Hja, každému to neslúži.
Matúš (chystá sa k odchodu). Idem.
Anička. Nedajte že sa ešte prehovoriť.

Matúš. Už nie. Dosial mi bolo Túto, bárs aj za ukradeným, ale keď
ty si s tým usmierená, ja nikomu, ani sebe k vôli nechodím viac
s bremenom špinavého svedomia. (Odíde).

Anička (sama). Tak už je po bohatstve našom. Taká je pravda, prebije
sa na vrch, keď svedomie zvíťazí. Jak dlho to dusili, čo im dušu
tiažilo. Už v ten nešlastný večer, keď som im tu smrl spomnela
jak sa zdesili, a predsa ako ťažko bolo sa im rozlúčiť s nimi. Ale
či mama? a čo ten? Čo ho bude ďalej k nám viazať, keď penia-
zom nebude sa môcť úfať! Či dá sa na nový život a chytí sa

— 136 —

práce? — Možno. Akokoľvek však, dnes ukáže sa, prečo mi

vlastne život zaviazal. A nech že by mi ho bol zahrdúsil, len

keby mi aspoň pokoj dal a telo moje netrýznil. Mua nevýslovný

hnus nadide, vo mne všetko zkypí, keď sa ma len tkne, ale či si

pomôžem^ ked taký zákon je sveta.

(Pokračovanie).

Rozmanité zprávy.

— Macfarčina vo školách: Zo zprávy ministerstva kultu dozve-
dáme sa o rozšírenosti maď. jazyka vo školách nasledujťice:

Opatrovní pre deti je Sb'9% ôisto maďarských, 107o ^ ™^"
cfarčinou mieSano inoreôových, 4*1% bez madarčiny vôbec. Opatrovkýň
je spolu 2582, z týchto vie 81 len nedostatočne maďarsky a 35 nevie
maoarsky docela niô. Je teda asi 2200 takých opatrovní, v ktorých
hovorí opatrovkyna len maďarsky, bez ohladu na to, Ôi jej deti rozu-
mejú alebo nie.

Nemci a Slováci posielajú pomerne najviac detí do školy, ale
v tomto roku už i Maaarov chodí do školy viac než v roku minulom.
Z nemeckých školopovinných chodí do školy 92 187o 55o slovenských
86*02%, u Maďarov len 8 1'81. A len za týmito nasledujú Horvati,
Srbi, Rumuni a Malorusi.

Ľudových škôl bolo vlani všetkých spolu 16,967, z týchto
10,117 čisto maďarských (59*6), maďarských a inoreôových miešano
3522 (20-81), bez maďarčiny inorečových 3318. V roku 1896—7. bolo
ôisto maďarských 58'697o maďarsko-a inorečvo miešaných 19"77o-

S najnepatrnejším úspechom vyučovalo sa maďarčine vo školách
grécko-orientálnych (rumunských a maloruských); výsledok bol tu
len v 57% škôl.

Učiteľov, maďarsky nevediacich, bolo v roku:

1895—6 1755

1896—7 1998

1897—8 1900

1898—9 1865

Učiteľské präparandie malý 70*18 maďarských žiakov,
ostatní boli inorečoví.

Stredné školy sú v 90% maďarské, v 1% maďarsko — ne-
mecké, v 'i-6% nemecké, v 2*6% rumunské; jesto i jedno srbské gy-
mnásium. Zo 100 žiakov na stredných školách bývalo priemerom 75
Maďarov, 12 Nemcov, 3 Slováci, u Rumunov, 2 Horvati.

Na školách vysokých je Maďarov zo 100 84, Nemcov 6*5,
Rumunov 5*6, Slovákov 1*5%. Tu maďarský počet rastie, iné národy
klesajú.

Návrhi na zrušenie národnostného zákona podal v zasedaní stolice
Háromsékskej (Sedmohradsko) advokát Bene. Návrh bol prijatý a
usneseno odporúčal ho k prijatiu aj ostatným právomocnosťam.

Slov. Ľminik,

— 127 —

— Náä literárny trh bude onedlho obohatený dvoma knihami. F. Rich.
Osvald oznamuje III. ročník „Tovaryšstva". Dla sdeleného obsahu kniha
táto dôstojne bude sa družil k predošlým dvom. Asi na 40 tlačených hárkoch vel-
kého kvartu vyjde rada poučných aj zábavných Článkov v mluve prostej aj viazanej,
s četnými illustráciami. tívojim Časom nezabudneme o knihe referoval podrobne. Stál
bude 6 korún, prihlášky prijíma: Fr. Rich. Osvald, na Teplej (Lenge, o. p. Béla-
bánya). — Druhý spis oznamuje sa v Amerike. A. Pavčo preložil Sienkiewiczov
známy román^Quo vadis"? a vydá ho o nedlho svojím nákladom. Cena je vypo-
čítaná asi na 60 centov, =z zl. 1. 50 kr., príhlasy treba poslať: Rev. A. PavČo,
slovenský kňaz v Scranton Pa, 726 Capouse ave.

— V chotári ňaršanskom sú na odpredaj väčšie pozemky, prípadne
podelené na menšie. Bližšie zprávy ochotne podá farský úrad v Naršanoch
(Nyars-Ardó), v Šarišskej stolici.

— Oprava. Nedopatrením sadzaČovým vypadly mená Jozefa Škultétyho a
Jána Cablka, z radov odsúdených vo zpráve v minulom Čísle. Oba odsúdení sú na
2 mesiace.

— t Dňa 13. m. m, umrel v Kochanovciach horlivý rodolub a priatel mládeže
pravotár dr. Jaroslav Minich.

— V Ružomberku vystúpila pred verejnost prvý raz „Občianska Beseda"
dňa 14. m. m. Prednesený bol divad. kus „Strýko" od Benedixa, spevokol riadený
p. J. Hollým, zaspieval v miešanom sbore viac piesní a si. Milina Vraná deklamo-
vala „V žatvu" od Hviezdoslava. Večierok sa zdaril.

— Slovenský Denníkl Toto je najnovšia udalost v slovenskej žurnalistike.
Máme slovenský denník, denne vychádziij úci Časopis I Mimovolne napadajú Časy
„Minervy" a „PeŠťbudínskych Vedomostí", Vždy, i po smutnom zaniknutí spomenu-
tého ústavu a Časopisu, národovci slovenskí túžili po tom, j ako založil slovenský
denník politický v hlavnom meste krajiny. Plánov bolo dosl a je i teraz, jedna
Čiastka súvisí so snahou, založil kultúrne centrum v srdci krajiny vôbec, druhá s tým,
že v PeŠti by malo by£ politické centrum všetkých nemaďarských národností a tak
i slovenské.

Z tohoto nestalo sa posial niČ, no &ií}jpis, denník slovenský vy chodí uŽ v PeŠti,
nepolitický síce, ale význačný dosl, aby na tejto ceste pristápilo sa Časom svojím
k založeniu Časopisu politického. Myslím že nepredchýtame úmyslom vy-
davatelstva a redakcie, ked toto tvrdíme.

Otázka Slovenského Denníka, ktorá pretriasala sa uŽ od rokov na schôdzkach-
a poradách, v priateíských krúžkoch, je rozlúštená!

Mládež ju rozlúŠtila. Chvála Bohu i „Hlas" má svoj podiel uu tomto pod-
niku. Redaktor „Denníka" stál tiež pri kolíske „Hlasu", bol naším spolupracovní-
kom. A duch, ktorý osviežil dusné povetrie náŠho národného žitia, duch mravnej
očisty, hospodárskeho zveladenia, intensívnej kultúrnej práce, dýcha i z riadkov
„Slovenského denníka".

Programm Časopisu je nám neznámy, nedostali sme prvé Čislá. Ale úvodníky
poukazujú jasne na to, jakým smerom bude kráčal denník. Pozrime len „Hospo-
dársky sjazd v Košiciach" a „Ešte jeden hospodársky sjazd'*, (sedmohradskí
Sasi), porovnáva saského sedliaka, jeho spolky s naším slovenským sedliakom ; tam
pokrok, blahobyt, tu nevzdelanosl, bieda. Vidme dalej: Hospodárske sýpky.
Zprávy zo Slovenska. Nové priemyselné podniky na Slovensku.

— 128 —

Dajte nám čítať, pozoruhodný článok o ludovej spisbe a odbornej knihe. N á-
rodný priemysel, pojednáva o stavat sa majúcej papierní v TurČ. S v. Martine.
Stále knižnice. Odborné vzdelanie. Zlé vlastnosti nášho ludu. Výchova
deti. Óo si počneme so slovenskými výšivkami.

Všetky tieto Články pojednávajú o súrnych potrebách nášho ludu, v každom
smere a obore stretáme sa s Článkami, zurávami, myšlienkou. Mimo „Ľud. Novín"
nebolo u nás Časopisu, ktorý by si bol tolko všímal hospodárskej otázky slovenskej.
Denník je Časový, pokrokový a v tom jeho vážny význam. Slovenský delnik pe-
Štiansky nájde v ňom iste svoj orgán. O sociálnych pomeroch slovenských a inoslo-
vanských delníkov v Pešti nájdeme neskoršie v „Denníku", iste obšírnejšie zprávy.
My Čakáme ich. „Slovenský spolok v Peštbudine*' bude mal v „Denníku'' výdatnú
pomoc vo velkom meste. „Slovenskému Denníku" tešíme sa úprimne, len jedno sa
nám nezdá, Že vydavateľstvo je v rukách nekresíanských, neslovenských. Nezne-
užije sa získané odberateFstvo zmenou redakcie niekedy proti nám?

Časopis odporúčame pre jeho dobrý, slovenský, kresťanský smer, pre jeho
pokrokovosť a demokratické názory.

Je lacný, jako žiadon slov. Časopis. Jedno Číslo 2 haliere, predáva sa v Pešti
po uliciach i po iných mestách slovenských.

Veríme že „Denník" pretrvá ťažkosti začiatku a zabezpečí sa pre budúcnosL

Predpláca sa na mesiac 1 kor. 20 hal. na štvrť roka 3 kor. 60 hal. Budapešť
Vm. Aggteleki utca 2. Majitel a vydavateľ Viktor Sékel. Zodpovedný redaktor
Milan Hodža.

— V Pešti vy chodí teraz 5 slovenských Časopisov, „Slovenský Denník", „Slo-
venské Noviny" „Kresían", „Opravdový Kresťan", a „Vlast a Svet". Najrozšírenejší
je z nich „Kresťan" a „Vlasl a Svet".

— „Pustevné na RadhoŠti", je názov skvostného diela vydaného na-
kladateiom PíŠom v Brne, ktoré predstavuje lô pohladov na radhoStské drevené
stavby, v slohu valašsko-slovenskom, zbudované našim Dušanom JurkoviČom. Dielo
vyšlo u Vilíma (Únie) v Prahe, v elegantnej úprave s textom Českým, ruským a
francúzskym. Cena krámska 10 korún. A. Píša Brno.

— Slovenskí väzni. Minister Plósz prijal deputáciu slovenských žien
láskavé, ale ich prosbu odmietnul. Väzni majú velmo sprísnené. Nesmejú Čítať Časo-
pisy, písat môžu len raz do týždňa a kouat mušej ú i obyčajné práce. Redaktor A.
Bielek a J. Fábry ochoreli, ale už sú lepšie.

— Amerikánsko-Slovenské Noviny sobrali, pre rodiny martinských
odsúdzencov, hneď v deň zahájenia sbierok 140 dollárov.

— Urbánkovu „S t rýdza zpod Hája" predstavili skalickí sedliacki ochotníci
„Kat. Kruhu" tri razy po sebe s veíkým zdarom. Predstavenia navštívilo vyše
1000 íudi.

Endoyé stavby slovenské a valašské.

Len krátka doba delí ná» od nezapomenutelnej výstavky národopis-
nej v Prahe. Hromadná návšteva zo Slovenska nepoznala sama seba vo vy-
stavených skvostoch, nie v slovenských ludových stavbách a intelligen-
cia slovenská — táto bola na výstave — lud nie, sotva priznávala sa »k Čič-
manskému gazdovstvu* k valašskému hospodárstvu. Nie div. Ked Jurkoviô
v rokoch 91 — 95 preliezol paseky, gazdovstva valašské a ])ohrani6né
kraje Trenčianskej a ked sitvis v myšlienke a tvorbe ludových stavieb
viedol ho cez hranice Moravy, dalej do severnej Trenčianskej, do Oravy
a na rozhranie stolíc trenčianskej, turčianskej a nitrianskej až do Cič-
man, kde našiel úplnú, prastaró zádruhu slovenskú, vtedy nevšímal si
na Morave a na Slovensku ludových stavieb temer nik. Štádia prof.
Kouly a kresby Prouskove v » Českom I^ide* neznalo vtedy na Slo-
vensku ani 50 ludí.
i Na slovenskej mape ani Cičman nebolo, lebo ked Jurkovič pýtal

I sa v Martine, kde ležia (Hčmany, nevedeli mu nič určitého povedať

E a usmievali sa, ked poukazoval na to, jaký pomník ludového umenia

> staviteľského skrývajú v sebe Cičmany. A predsa v Cičmanoch našiel

£ Jurkovič vzor vysokej stavby drevenej, utriedený celok, účelný, ujedno-

I stajnený štýl behom storočí a zachovalý spôsob stavby, jaký býval

r v Čechách, na Morave, v Slezsku a na Slovensku všeobecný a jaký je ešte

i dnes v haličských Tatrách medzi Horalmi. Od tej doby, čo objavil
Jurkovič svetu Čičmany a predviedol nám ich na národopisnej vý-
stavke, vnikal vždy hlbšie do ludových stavieb, porozumel duchu to-
hoto dôležitého umenia, rozšíril svoj obzor pilným a dôkladným cesto-
vaním a značením, kresbami a fotografiami; Bečvy, Karlovice a vôbec
celé Valašsko poskytovaly mu mnoho ; originálne väzby, štíty, zvonice,
komíny, okapy atd. Orava, Istebné, Veľká Ves, Zázriva obohatily
jeho materiál velmo, ale i sám Turiec poskytnul mu mnoho, ač myslel

— 130 —

by 61ovek, že v tejt<) stolici, kde už kroj skoro cele vyhynul, nájde
národopisných pamiatok vefmo málo, staviteľských pamiatok je tam
dosť, jako to dokazujú doraky a zvonice v Karlovej, v Príbovciaoh a za-
jimavá väzba oblúkov domových vrát, ktoré často sa vyskytujú po Turci.
Takto vyzbrojený a obohatený zkúsenosťou národopisnej výstavky, pri-
kročil Jurkovič k velkému dielu, ku stavbe objektov ^Pohorské Jednoty
Radhošť ve Frenštáte«.

O Radhosti a útuluách radhošťských písalo sa mnoho, zvlášte
v časopisoch moravských ; oživotvorenie starých foriem ludových stavieb,
uvedenie v život a pre verejnú potrebu toho, čo lud staval, zdobil, len
pre seba, pre svoju rodinu ; ďalej vytríbený vkus a jakýsi návrat k tomu
čo naše jest, našlo pochopenie na Morave a západnom Slovensku
v prvom rade. Je to trocha i vyKvetlitefné, Čo poši o z nás, z nášho
okolia, z rúk otcov našich, v čom vyrástli sme to ctíme, ľúbime a mi-
lujeme opravdove, úprimne. Čo vyhrabal, z trosiek vykutral Slovák
Jurkovič, a v ladné celky sostavil prvky už už spráohnivelé, to ctíme
jako prácu našich rúk, jako návrat ku chalupe^ k tej chalupe, v neji
skryto je toľko umenia, toľko vkusu a toľko citu pre krásu, ktorému ne-
vyrovná sa ani národ stojaci na najvyššom stupni kultúry. A v tomto
návrate k Fudu a jeho umeniu, k tej posial nevysvetlenej psycholo-
gickej záhade v nejž kotví — škoda že nie už všade — tvorivosť, tak
hlboká a umná tvorivosť, nie prežitá a životaneschopná, ale spôsobilá
rozvoju a vývinu, elementárne silná k preporodeniu názorov o umení,
o národnom umení a priemysle a skrývajúca v sebe podmienky po-
ki*oku v blízkej budúcnosti.

Keby nič iného nebol vykonal Jurkovič len to, že sosbieraním
materiálu poukázal na pravé cesty k pochopeniu drevených stavieb na
Valašku a Slovensku, bol by iste vykonal mnoho! No on vykonal
viacej. Vytvoril štýl, samostatný a docela neodvislý od drevených
stavieb švajčiarskych, pre moderné obydlia, domy, hostince, villy a
v tomto práve javí sa poki*okovosť a vefká umelecká i hospodárska
dôležitost duchaplného prevedenia »Maménky« a »Jídelny«. Preto
tvrdím že, ač písalo sa o »liadhošti« a útulňach mnoho, predsa pisalo
sa posial málo o význame a dosahu prevedenej myšlienky a o snahách
mladého umelca, Jurkoviča.

Nie sme odborníci, ale zabývame sa už i u nás na Slovensku inten-
sívnejaie týmito vecami, ale chladnosť pnížských, odborných kruhov
voči Jurkovičovi — ovšem vyzbrojených diplomami a papiermi je ne-
pochopiteľná. Ci znamená professúra zdrátovanie ducha a poviazanie
slobody? Aj Jožka Úprka bol v Prahe )> samej cinóbr* a dnes už to
nie je pravda! VeJ náš sedliak je tiež nie diplomovaný odborník, ale

— 181 —

umelcom je, to mu nik neodtají a kreslírka velkonoôných vajec tiež
neštudovala a predsa je umelkyňou.

Na Morave i Slovensku je Jurkoviô uznaný a zdomácnelý a kto
tPustevnéc nevidel in nátura, ten zájde si tam iste, keď prezre nád-
herné dielo, vydané snaživým nakladatelom p. A. Pišom v Bmé, ktorý
v nádhernej, bohatej áprave »Pu8tevné« vydal. O ľudových stavbách
valaésko-slovenských, a vôbec ešte žiadne dielo nevyšlo posial o morav-
skom umení, v takej skvostnej, dokonale prevedenej úprave jako »Pu-
stevné«. Velkých 16 listov pohladových predstavuje nám z čiastky
v svetlotisku, z čiastky v barvotisku, celý komplex budQv a potom
jednotlivé budovy z rozličných strán. Obrazy sd rozkošné, nemôže sa
človek od nich odtrhnúť. Oblúk na V. liste — pôsobí ani maurský
podkovový oblúk v Alhíunbre. Ornamentálna obruba listu VI. je
bizzamí, nadmieru originálna, upomína na hlavy assýrskych kňazov,
8 pristrihlými bradami. Možno že sa mýlim, ale tohoto dojmu sa ne-
môžem zbavil.

Jako v skutočnosti tak i v reprodukcii možno postavil »jídelnu«
»hor8 conooursec List VIII. je mdlý, imi v mlhe radhošlskej, za to
odškodní nás vnútro »jídelne«. Jaký to útulný, milý chrám, čistý
kostolík, keby nie »legátek<í a pokrytých stolov, iUúsia by bola úplná.
Táto budova ovanie človeka j akosi divno.

Cítim ten pocit, ale nemožno mi ho opísať, kto bol na »Radhošti«
ten predstaví si ho, lebo pocítil ho iste.

Tá bladozeleň stien, ten jas a svit bariev lahodí oku, srdcu. Tu
Jánošík tam Portáš, ďalej zas pohanský, obetujúci Slovan a naproti
poledňujúci, modliaci sa pri ovečkách valach, v kútoch rozkrýdlena
holubica, v úzadí kredenc jako oltárik, celá rada malých okienok, do-
statok svetla .... ach tam tolko krásy, citu, poesie, že nedarmo
nazval Jurkoviča, básnik Merhaut, poetom dreva!

Reprodukcie »jídelne« sú tak dokonale a umelecky prevedené,
že každý urobí si pravú predstavu o báječnom, imposantnom vnútre
>jídelne«.

Nikde nevidel som ešte takú harmóniu bariev, taký súlad ná-
bytku so stenami a priestorom jako tu. Pri osvetlení je effekt neza-
pomenutelný.

»Mamčnka« vyniká rozlohou, pavlačami, výstupkami a peknou
väžou, vnútra je účelne využité pre hosťovské byty a izby. Návrhy
náradia do poslednieho kúska robil Jurkovič sám, škoda že dva lustry
pre jedálnu zostaly neprevedené. Nábytkom navrhnutým a z čiastky
prevedeným, jako aj zariadením ústavu »Ve8ny« v Brne, dokázal sa

"á*

— 132 —

slastným a v obore* tomto snáď jediným. Malé ukážky možno i na
obrazoch vidieť.

Jurkovičovou zásluhou je, že učinil sa koniec nesmyselnému fa-
brikovaniu všelijakých »národných« stoličiek a truhlí, na ktoré sa orna-
menty prenásaly s plachiet a starých žbánkov!

Takýmto zneužitím národopisného materiálu, začalo sa už vkrádať
pravé zvrhnutie ľudového ornamentu do priemyslu.

Na Valašsku a Slovensku jestvuje bohatá ornamentika dreva,
rezaná, vpalovaná a malovaná. Táto prenáša Jurkovič z dreva na
drevo a prevárfa očistu v každom smere.

Dnes je už hotovou vecou, že v slovenskom nábytku je Jurko-
vič prvým.

Vdaka »Klubu pŕátel umení v Brné«, ktorý pochopením umenia
Jurkovičovho valne prispel k tomu, že »Pustevné« vyšlý na svetlo.
Krásnejšiej knihy nemohol »Klubc svojim členom dat.

Reprodukcie a obrázky robia »Ceskej grafickej spoločnosti »Unie«
česť, neúnavný pán Vilím dokázal i » Puste vňami«, že stojí v celom
Rakúsko-Uhorsku bez konkurenta.

V žiadnom zámožnejšom slovenskom dome nemalý by »Pu8tevné«
chýbať. Ony sú nie len ozdobou a okrasou, ale i dokumentom ľudového
umenia slovenského a výsledkom dlhoročného trudu, mladého sloven-
ského umelca Dušana S. Jurkoviča. Dr. Pavel Blaho.

Priemysel a obchod y službách národa.

(Dokončenie).

Hlinený priemysel, hrnčiarstvo a keramika. Slovensko je bohaté na
znamenitil hlinu. To dosvedčujú mnohé podniky hlinené.

V Novohradskej, v obciach Poltár, Slaná Lehota a Zelené, za-
oberá sa asi i?00-230 rodín výrobou škridlice po domácky. Skoda, že
sa to deje doteraz velmi primitívnym spôsobom. Pritom všetkom však
vyrobia za rok velké množstvo skridlíc. Bolo by pre nich o mnoho
výhodnejšie, keby sa chytili radšej výroby iných predmetov z hliny
bo za škridlice dostanú velrai málo. Taraejšia ohňuvzdorná hlina je
výbornej jakosti, a nachodí sa v nevyčerpateľnom množstve.

Z väčších slovenských podnikov hlinených, spomeniem továreň na
výrobu hlinených fajek, patriaci Eduardovi Takáčovi, ktorá založená
bola r. 18 j3 Vendelínom Takáčom vo Zoolene, vyrábajúca známe

— 133 —

^štiavnický*' a firma »Dr. Zechentner a Teschler* v Kremnici, vyrá-
bajúca hmotu k osihoteniu teploty. Okrem toho je v našich rukách
viac väčších-menších tehliamí. Hrnčiarstvo v Modre, Stupave, žbán-
karstvo na Dobrej Vode a v Dechticiach potrebuje samostatného spra-
covania.

Ale ešte viac ich je s majitelmi-cudzincami. Tak v Poltáre a
Zelenom je po továrni na škindlicu, rúry k vodovodom, a ohnivzdomé
tehly, v Kalinové a Hrabové (novohr. st,) je po továrni na keramitový
tovar, v Zlatých Moravciach (tekov. st.) je továreň na bahríky a
ozdobné tehly pre kachle, v B. Štiavnici, Kremnici, je niekoľko továrni
na fajky, atď.

Niekde sú velmi šikovní hmôiari. Priemysel tento je síce
v úpadku následkom nerovnej konkurencie s továrňami, ale dal by sa
povzniesť, zavedením výroby jemnejších nádob, ozdobných mís a tanie-
rov so slovenskou ornamentikou.

Strojníctvo a elŕktrotechnika, V priemysle strojníckom zaostáva
dosial celé Uhorsko. Obmedzuje sa hlavne na výrobu hospodárskych
strojov a nástrojov.

Zo slovenských podnikateľov zasluhuje zmienku Michal TreskoĎ
v Bytči (trenó. st.), ktorého seckovice tešia sa dobrému chýru po
celom Slovensku. Pritom všetkom malo by sa viac strojníkov a zámo-
čníkov našich, zaoberat výrobou hospodárskycli strojov aj nástrojov,
\ed spotreba ich je velká a vyhovovaná je cudzími výrobkami.

Uôastinárska spoločnost »Helios« so sídlom aj skladom v Pešti
a s továrňou v Žiline (trenč. st.), založená bola r. 1893. Základná
istina obnáša 400.000 korón, ktorej nemalú časí tvorí slovenský ka-
pitál. Továreň ta zaoberá sa výrobou rôznych menších strojov elek-
trických, v prvom rade však telefónov. Jej vzmach je dosial pomalý, ale
predsa pokračuje isto s roka na rok, pod riaditeľstvom Karola
Kuzmányho. — Robotníkov zamestnano je súhrne 104.

Uhorskú vládu výborne charakterisuje, že špecielne pre mladíkov
sikulských ktorích je hŕstka, založila v Miškovci strojnícku školu,
kdežto o poltreťa millionový národ náš, nestará sa celkom niô vo školstve.

Drotárstvo a sklárstvo. Drotársťvo je už starým remeslom sloven-
ským, skoro by som povedal, že sme v ňom »špecialisti« (aspoň
v ručnej práci). Drotári pochádzajú najviac z hornej Trenčianskej.

Jediná — myslím — väčšia drotárska dielňa je v Závodí pri
Žiline, patrí firme »Adamko a spoločník*. Drotári potĺkajú sa bud
ojedinelé alebo v páre snád: po celom svete. Chod do Ruska, do Francie
(hlavne v Paríži), Nemecka, vo Spoj. Štátoch sev. Ameriky, neho-
voriac ani o Rakúsko-Uhorsku, — stretneš sa s nimi všade. V cudzine,

— 134 —

obzvlášte v značnejších mestách majtí obyčajne ústredný byt, mnohé
mestá obsadili stáli drotári, sdržujťici sa tam za viac rokov (Praha,
Berlín, Brémy atd.). Často predávajd nie len vlastné výrobky (to sú
predovšetkým pasce, fajkové šparkáóe) ale aj továrničke, ba na tých
ôasto viacej zarobia.

Bolo by teda treba založiť v krajoch drotárskych viac dielní, aby
ludia našli doma dostatočnú výživu. Karol Kálal, ktorý kraje drotárske
zvlášte preštudoval, radí založiť dielne na Caci, v Kysuckom Novom
Meste, Hričove, Bytči.*) Vyrábať možno by bolo však i rôzne pred-
mety jemnejšie, na pr. práce filigránske, retiazky atď. nie len z drôtu
ocelového a medeného, ale aj strieborného a zlatého.

Podobne ako slovenskí valasi, pláteníci, pltníci, drotári stali sa
aj sklári národným typom. Sídlom týchto je kút severného Liptova
zvlášte Veľlcé a Malé Borovej ďalej, Novohrad, Hont a Tekov.

Títo nie sú už ani takými umelcami, ako drotári. Ich činnosť
obmedzuje sa výhradne na vrezávanie okenných tabúl, a podobných
prác. Sklo kupujú v rôznych sklárňach, nosia na chrbte v škrošnách,
chodia s obce do obce, často velmi lahodným hlasom spievajúc ^daaaajte
obloky robiť«, upozorňujú na seba obyvateľov.

Mnohý z nich zamení nosu skláreku s košíkom, v ktorom po-
ukladané má rôzne menšie hrnce a hrnčeky, niekdy aj taniere, a stáva
sa podomným obchodníkom.

Mlynárstvo. Výroba a obchod s múkou sústrednená je hlavne
v Peštbudíne. Jej vývoz percentuálne porovnaný s iným tovarom stojí
na prvom mieste (r. 1898. činil 15.037o)

My sme doteraz bez väčších mlynov, ačpráve národ slovenský je
skoro úplne rolničky, U nás skoro každý remeselník, robotník, má
svoju zemiČku, ktorú si obrobí sám každý rok.

Velké mlyny nájdeme v B. Bystrici, Lučenci, Prešporku, Trnave,
Kátlovciach (preš. st.), Bohuniciach (prešp. st.), Nitre, V. Šuranoch

(nitr. st.), Bučanoch (nitr st.). V. Sáriši (sáriš. st.), Cane (abauj), Ung-
váre, Košiciach, Michalovciach (N. Mihály, zempl. st.), všetky nacho-
dia sa v cudzích rukách.

Slovenské mlyny potratené sú po celom Slovensku, a ich význam
obmedzuje sa na ich okolie. Mlynárov približne je v Orave 140,
Tekove 200, v Honte 180, v Novohrade 140, v Liptove 100, vo Zvo-
lene 90, v obvode Prešporskej komory (Prešp. Nitr. Trečn. a Turč.)
spolu 2.000, z ostatných krajov nemám dát.

*) Vid v „Osvete" r. 1899. článok jeho „O kraji a lidu dráteníckem".

— 135 —

Pivovársivo. Počiatočnému priemyslu pivovarskému v Uhrách pri-
padá púšťať sa do nerovného boja s rakúskymi dávnymi, vyspelými
pivovarmi. U nás je na prekážke rozšíreniu piva t. zv. výčapná daň,
v druhých krajinách celkom neznáma, a vysoké dopravné na železni-
ciach. Najväčších výhod v Uhrách dostáva sa od vlády páleniciam,
ktoré privádzajú do obchodu tú najhnusnejšiu otravu chudobných ludí:
pálenku. R. 1898. bolo v Uhorsku (bez Horv. a Sláv.) 38.057 pálenie
(37.549 pripadlo z nich pod výrobnú daň, 488 pod konsumnú daň),
ktoré vyrobily 104.025.510 hektolitrov-stupnov, z čoho bolo prosté
spotrebnej dane 317.792 hl. stup. Teda miesto toho, aby vláda výrobu
pálenky potlačovala a chudobný lud odúčala od tohoto jedu, ona to
ešte podporuje, iste dla pravidla: duševne a telesne zmrzačený národ
dá sa snadnejšie otročiť.

Tým, že je u nás pivo drahé, núti sa robotný lud pi t pálenku a
tým sa nie len ubíja v ňom duša, ale je to aj na škodu zdokonalo-
vania sa v práci ručnej. Je to ibte jedna z príčin, prečo u nás robo-
tnícka práca je dosial na nízkom stupni.

Tak musia bojovať všetky pivovary v Uhrách. Ale proti nášmu
jedinému slovenskému pivovaru stavajú sa ešte iné prekážky. Predne
v mnohých mestách spoločnosl nepije Martinské pivo len pre to, že
je slovenské, ačkolvek jakostou predčí na pr. rozšírenejšie Karaeňo-
lomské (pešť. st.), za druhé pričinia sa dráhy, aby jeho jakosť zhor-
šily. Dokázané je totiž, že zásielky nechávajú sa schválne ležať viac
dní na staniciach, na pr. na Vrútkach, v Žiline, len aby objednavatel
neobdržal ich v čas a aby pivo utrpelo na chuti.

Okrem nášho, pred pár rokmi založeného tur čianskO'Sv, •martin-
ského pivovaru (účastinárka spoločnost), nájdeme na Slovensku ešte
v nasledovných obciach pivovary : v Banskej Bystrici, Prešporku (2),
Košiciach, Poprade, Bardiov (Šariš, st.), Prešove, Kežmarku, Spiš.
Belej (2), Spiš. Podzámku, Nitre, Frastáku (nitr. st.), Novom Meste
n./Váhom (nitr. st.), Ilave (trenč. st.), Bytči (trenč. st.). Výhňach (tek.
st.), Vidinej (novohr. st.). Všetky sú v rukách neslovenských.

Včelárstvo a obchod s voskom. Drobné pracovité včeličky priná-
šajú národu nášmu nemalé bohatstvo, ktoré by rýchlejšie vzrastalo ešte,
keby lud bol dôkladne poučený o výnosnosti včelárstva. Zelenie za
zaniknuvším trojročným „ Vcefárom a Ovocinárom** výborne redigova-

nom Cerňanskym, je všeobecné. Luhy Slovenska sú istou zárukou, že
včelárstvo účelne pestované, mohlo by dat vzniknúť rozsiahlemu j)rie-
myslu a obchodu medovému a voskovému.

Je pravda, nie všade rovnou mierou darí sa včelárstvu. V nie-
ktorých krajoch trud včiel korunovaný je krajším výsledkom, vdaka

— 186 —

teplejšiemu podnebiu a bohatostí kvitnúcich rastlín, než inde, ale
tvrdím, v celku môže sa pestoval po celej zemi slovenskej so zdarom.

Všímajúc si s roka na rok stavu včelárstva, pozorujeme jeho neustály
vzrast. Tento javí sa nie len v množení sa rodín včelárskych ale, aj v upú-
šťaní od starých, nepraktických slamených ulov a klátov, a v šírení sa
nových, moderných klátov drevených, hlavne sústavy Dzierdzonovej. Máme
aj slovenský patentovaný úl, Jozefa Bohúňa s Bieleho Potoka (lipt. st.).

Velmi napomohlo by sa vôelárenie mnohých krajov, keby okraje
ciest, ďalej hranice medzi rolami, lúkami a pusté miesta vysadily sa
ovocnými stromami, akátmi a lipami. Miesto rozšírených topolov, vŕb,
jarabiniek, saďme radšej spomenuté. To je na starosti jednotlivých obcí.

Med najlepšie je rozposielať v plášťoch, alebo metaný v nádo-
bách plachových, sklených láhvach. Na ujmu jakosti medu je — u nás
rozšírený spôsob, — ke(T sa na teple aj s voskom rozpustí, poneváô
takto pozbaví sa vône a zapácha lepom. Najlepšie je med dostat z vo-
štín lisovaním za studená, alebo strojom — vrtidlom zvlášte k tomu
sostaveným. Kvasením medu možno z neho vyrobiť t. zv. medovinu,
ktorá môže nahradil celkom dobre víno.

Nasledujúce číslice najlepšie dokážu dôležitosl včelárstva na Slo-
vensku. Vzťahujú sa na rok 1898.

PreŠporok

Nitra

Trenčín

Tekov

Hont

Tiiriec

Orava

Liptov

Novohrad

Zvolen

Gemer

Abauj

Spiš

Šánš

Zemplín

Ung

295
431
400
213
184
95
97
119
269
134
240
240
170
240
390
200

Počet vč. rodín
v jaseň i

v klátoch \. x ' JL \.

i ui- • ;^ obyčajných
pohyblivej ^j^^j^

sústavy I

Dorobené

2.204
. .527
1.47 J
1.109
1.435
1.002

627
1.082
1.809
2.231
1.890

950
2.816

350
1.653

455

9.791
9.376

5.684
4.761
4.258
1.143
7-29
1.754
8.988
2.867
3.640
8.531
7.320
6.330
11.491
6.731

medu

vosku

v metr. centoch

Hodnota
výrobkov
včelár-
skych v
korunách

640
464
104
183
309
34
27
133
541
174
539
30
433
234
438
292

31
34
21
13
14
()
5
8
27
12
18
27
11
10
21
10

44.574
34.734
10.480
13.558
21.294
3.194
2.616
9.518
37.908
12.784
36.020
37.102
2 .226
16.014
30.464
19.468

— 137 —

Stíhrnný dôchodok ôiní teda v týchto 16 stoliciach 321.964 hor.,

a obnos ten mal by nás pobádal k ďalšej práci v šírení rozumného

vôelárenia.

Voštiny predávajú včelári vždy menej a menej. Príčinu toho treba

hladat jednak v tom, že za vosk dostanú pomerne nízku cenu a jednak
v tom, že pri moderných klátoch môžu sa voštiny upotrebiť viac rázy,
opätovným vkladaním do ulov, ôím včelám usporí sa mnoho zby-
točnej práce.

Voskársky priemysel kvitol niekdy zvlášte v Gemeri^ teraz je

v úpadku. Podobne peraikársky priemysel.

Med vyváža sa hlavne do Nemecka, vosk do Galicie a Ruska.

Za podpory štátnej založené boly vzorné včelince v Nagy Abonyi
(prešp. st.; Madari), Vágkirályfa (Maď.) a Chvojnici {mtr, st.), v Ilave
(trenč. st.) v Kláštore p, Zniovom (turč. st.).

Ovocinárstvo. Rozprestrúc pred seba mapu strednej Európy, pre-
svedčíme sa snadno, že prevažná čast Slovenska nevymyká sa z pásma
ovocného (u nás obvyklých ovocín), totiž neleží v tých oblasťach zeme,
kde podnebie nevyhovuje požiadavkám pestovania ovocia.

Najrozšírenejšia je u nás sliveň, potom nasleduje jabloň, hrušen,
čerešne, višne, orech, menej darí sa morušovým jahodníkom, broskvám,
a gaštanom. Tiež hrozno pestuje sa dosial v niektorých krajoch, ačkol-
vek nemožno upret úpadok vinohradov, zvlášte prispením fylloxery a
peronospory, pustošiacim ešte aj teraz.

Skúmajúc jednotlivé druhy ovocia, stretneme zvlášte nasledovné:

jablká: renetky, pannenky, borovinky, borky, astrachánske, anto-
novky, rozmajrínky, červené malinové, citronky, cecky, cár Alexander,
Olga Nikolajevna, tiež raišianky a zlaté jabĺčka;

hrušky: maslovky hômé a Napoleonské, zelené Magdalénky, ber-
gamotky, muškátky; marmanky, zimné hardepontky at(ľ. ;

slivky : bystričky, durandzie, ringloty, kobylnačky, okrúhlačky,
kozie cecky, velké vlašské, belice atď.;

čerešne a višne : dudečky, velké a malé čierne, včasné koburgské,
náršanské (Ňaršany v Šariši), ostheiraské višne.

Aj v najsevernejších stoliciach, v Trenčíne, Orave, Turci, Liptove,

Spiši, Šariši celkom dobre darí sa slivkám, jabíčkam a hruškám, majú

sa tedy tu predovšetkým tieto pestovat, kdežto v krajoch teplejších,

chránených pred vetrom aj čerešne, višne, orechy, broskyne, marule

gaštany a mandle.

Pre zaujímavost podávam tu čísla, značiace z ktorého druhu,

kolko ovocných stromov našlo sa pri sčítaní r. 1895. v jednotlivých

stoliciach. Vynechané sú župy obeh. a priem, komory B. Bystrickej a

Gemer lebo z tých mi dáta chybia.

B
o

CD*

B
S

•

ímd*

-4

B
i.

O-

á.

(b a
9r -^

SCO N^ CO

w^ os

to 00 00

(O p CO
^ ;Ô 05 •-'

09 CO ;;« OJ 00

C;i
00

»-

»^

-a

•^

-si

if^

CC c

-si IC

ŕ* I*.

é 2

» s» g

KC H-» ^ rf^

Ôd ÚV CO CO »^ H^

•— — • 00 CO »^ CC

-.1 00 K os H-i c;'

«c

-4

— CO

• ■

o: Oi

lo >{»^

t«

-^J

c;»

s©

-si

c;^

-a

C;i

-<i r-
tC) CC

a: h9 CC
— O v?

CC «<l -^

CO 00 -^^

* * •

feO CO

a CO

po H-^ CO
ČC O^ CO

£ s 8

»** CO

-^ CC H*

• • ■

CC — o

^ 00 —

o U< -J

•-^ »0 t9

■^ 00 >-^

CO CO CC

CC 10 —

-a 00 h-

CO -<1 •—

Od (T. 1^

CC ôo
~ CO

1^ -q

- é s

CC H*

»^ CC
CO CJ»

— 139 —

Na 1 kat. jutro pripadá v krajine 57 ovocných stromov, kdežto
v obvode Prešporskej komory 82; vpocítaná je v tom celá tlrodná zem
aj 80 záhradami, bez zahrád pripadá však tam len 1.61.

Úprimne rečeno, lud náš neobľubuje velmi pestovanie stromov
ovocných a zvlažte nie ich sošlachtovanie. Len tým si vysvetlíme,
prečo tolko pustých miest nájdeme, nevysádzaných ovocnýma stromy.
Na druhej strane však aj spoločnosť samd, spolu s vládou taží vina
toho, bo sa málo starajú presviedčať lud o užitočnosti ovocinárstva a
neslíížia mu za príklad. Obciam pripadá tu velký úkol. Vo všetkých
stoliciach malý by byt škôlky, kde by sa pestovaly stromky, výhony,
štepy, zodpovedajúce podnebiu tej onej stolice a potom za darmo
rozdávaly.

Tiež sádžu sa u nás ovocné stromy príliš husto, čím trpí nie len
kolkosť ilrody ale aj jej jakosť. Nevýhodné je sadenie stromov pomedzi
kre hroznové. Odsúdenia zasluhuje predávame ovociny na stromoch, totiŽ,
že sa úroda predá napred, kým je ešte zelená; dostane sa málo za ňu.

Značnou prekážkou ovocinárstva je i v krajoch kde ono kvitne.
Že lud nenie dostatočne zasvätený do spôsobov speňaženia ovociny.
Ked je úroda malá, vtedy sa čerstvé plody lahko predajú v mieste
alebo na susedných tržiskách, ale nastane-li úrodný rok ceny ich klesnú,
obyčajne značne a pestovateľ radšej statok nimi kŕmi, než by ich
predal. Na blízku nedostane za ovocinu nič a nezná spôsobu aby ju do
vzdialených miest zaslať mohol, nevie si pomôcť. Nemá predne k tomu
nezbytných košov a nezná balit. V ovocných krajoch nesmie teda chy-
bovať košikárstvo.

Kde sa rodia jemnejšie druhy, tam sa vypláca aj kupectvo s čer-
stvými plodinami, ale okrem toho prichádza ovocie ešte nasledovne
k úžitku: sušením, zaváraním, pri pravo vaním lekváru, ovocnej stavy
a ovocného vína.

Najznámejšie sú u nás prvé dva spôsoby, totiž predávanie čerstvej
ovociny a jej sušenie, čiastočne aj varenie lekváru. Ľutovať treba, že
sušiarne sú zväčša veľmi primitívne, nedokonalé, čo je na škodu ja-
kosti nadobudnutého tovaru. Treba sa starať, aby kraje bohaté na
ovocie zaopatrené boly modernými sušiarňami, ktoré nie sú o veľa
drahšie než staré a sušené ovocie z nich je krajšie, má teda aj znač-
nejšiu cenu. Sušit odporúčajú sa zvlášte slivky, jabĺčka a hrušky.

Zaváraí možno s výhodou lepšie druhy slivák, hrušiek, potom
orechy, čerešne, višne, polky, ríbizle atd. Pre zaváranie ovocia hodia
sa predovšetkým kraje teplejšie, kde sú plody následkom toho sladšie.
Zavarené ovocie prechováva sa v Táhvach, alebo hrncoch nepriedušne
uzavrených.

— 140 —

Lekvár dorába sa hlavne zo slivák (Trenôianska) a dopravovať
ho možno v geletkách 5 — 25 kilových, alebo v súdkoch rôznej velikosti.

Prv bolo aj u nás rozšírenejšie vífw ovocné, ale po zmohutnení
výroby pálenky, štátom všemožne podporovanej a po zákaze domáceho
pálenia a prípravy ovocných vín, prišlo k úpadku. Až posledné roky,
keď novo vynesený zákon osvobodil domácu výrobu ovocného vína aj
medoviny od dane, začína sa zase ujímal. Jablká zpracované na víno
dajú sa 10-násobne lepšie speňažiť, než ako ked sa predajil čerstvé.
Platí to ovšem len pri druhoch horších. Spôsob výroby ovocných vín
je všelijaký. V krajoch, kde nedarí sa hrozno (Orava, Liptov, Spiš,
Šariš, Trenčín, Turec, Zvolen) nahradit možno lahko takto víno hro-
znové, vínom ovocným.

Krupina (hont. st.) je povestná svojím ovocím. Aké bohatstvo
prinášajú ovocné stromy, dokazuje najjasnejšie toto mesto, ktoré za
jediný rok prijme za ovocinu v meste a jeho okolí najbližšom urodené
do 80 — lOO.(XK) korún. V roku neúrodnom pravda obnos ten klesne
na 10—20.000 korún.

Ale aj j)ríroda sama, bez pričinenia sa človeka, skytá hojnosť
užitočných plodín. Spomeniem len huby, liesky, borievky, maliny, ja-
hody atd. ktoré dajú sa znamenite speňažiť. Šípkový a jarabinkový
lekvár, zavarené l)ru8nice, čučoriedky, černice, drienky, jahody, mali-
nová štava, sušené hul)y (obce okolo Bytče trenč. st.. Rovné, Hričov
aj iné zaoberajú sa sušením húb a vyv«'ížajú ich pilne do Nemecka),
atd. ako aj rôzne ovocné vína, sú všetko články obchodné, ktorých
surovina je u nás velmi lacná a výrobky tie majú dosť vysokú cenu
vo velkých mestách v Pešti, Viedni, Prahe a za hranicou.

Nezapomenutelnú zásluhu na povznesení ovocinárstva slovenského,
zvlášte v západných stoliciach, vydobyl si bez sporu Lichard a jeho
»(Jbzor«. Podobne vzdychnúť nám prichodí za zaniklými »Hospodár-
stvo na Slovensku* (Kmeť), »Ovocinár« (Penzel), » Včelár a Ovocinár*
(Cerňánsky). Výtku zasluhujú terajšie »Obzor« a ^Hospodárske No-
viny «, že nepôsobia dosť v praktickom smysle a miesto spojenej práce
(účel oboch je celkom rovný, aj smer), zbytočne vychodia dva časopisy.
Lepšie by bolo spojiť sa a pracovať radšej na prehĺbení obsahu a
rozšírení časopisu. Tvrdím, keby nakladateľstva slovenských časopisov
svojich riadnych spolupracovníkov platily, našlo by sa ich viac a zá-
roveň usilovali by sa podával cennejšie veci, ako ked pracujú za darmo,
len z povinnosti. Poneváč časopis získal by tak na hodnote, mal by
aj viac predplatiteľov. Zvlášte pri hospodárskych listoch záleží na tom,
aby malý dopisovatefov 250 všetkých kútov. Teraz píšu každé číslo

— 141 —

novín 2—3 ludia, potom by ich písalo 15 — 20. Aké je to oblahcenie
práce a bo ziskom mravným i hmotným.

Pestovanie hrozna. Hroznu darí sa v týchto stoliciach: v pre-
šporskej, nitrianskej, tekovskej, hontianskej, novohradskej, zemplínskej,
ungskej, a južnej trenčianskej i gemerskej.

R. 1898 poskytovalo pestovanie hrozna u nás nasledovný obraz.

iupa

Súhrn

pôdy na

Počet obcí

Muštu

Dorobené

Hrozna

ktorej Ba

zaobera-

urodilo sa

z toho

sa preda-

hrozno pe-

júcich sa

spolu

vína

lo v me-

stovalo

pestova-

hektoli-

v hekto-

trických

v hektá-

niu hrozna

trov

litrov

centoch

roch

Hodnota
úrody

hroznovej
v koru-
nách

PreSporok

Nitra

Trenčín

Tekov

Hont

Novohrad

Abauj

Gemer

Šariä

Zemplín

Ung

4.931

3.611

884

1.077

815

344

197

2.757
399

1G7

100

145

175

64
25

95.428

20.298

112

3.764

3.091

3.720

978

3 8

16.556
2.7 6

85.926

18.176

3.396

2.773

3.351

880

349

14.756
2.509

3.293

3.606.496

654

714.172

5.294

183.484

21.850

815.788

292

163.042

21.944

120

2.307

1.872.H94

149.872

Okrem Trenôanskej a čiastky presporskej, všetky spomenuté stolice
sú z čiastky zaludnené Maďarmi a väčšia ôiast vinohradov pripadá
na kraje nimi obývané.

Presporskej a v nej mestu Prešporku náleží prvé miesto co do
kolkostiy aj ôo do jakosti hrozna, aj vína. V Zemplínskej rodí sa chýrne
tokajské víno.

Podobne jako v celých Uhrách, i u nás boly vinohrady valne
zničené fylloxerou, |)erenosporou a oidiumom a len ťisilným, vytrvalým
bojom proti týmto pliagam, ako aj zavádzaním viniča amerického, lepšie
vzdorujúceho spomenutej chrobači, vzmáhajú sa ony zase.

Slovenské strediská pestovania hrozna sú : Modra (prešp. st.)

PesrinoJc (prešp. st.) Skalica (nitr. st.)

V Pezinku utvorilo sa aj spolcoenstvo »Pezinský víno dorábajúci
spolok.

— 142 —

Bylinárstvo a eeleninárstvo. V západnom kúte Slovenska vyvinulo
sa neobyčajne bylinárstvo, sústredené hlavne v ŠašUne (nitr, st), v Skalici
(nitr. st), v Malackách (prešp. st.) na Búroch, v Zohore a na okolí Stupavy
(preáp. st.). Byliny (sušené a korienky) privádzané do obchodu tešia sa
znamenitej poptávke, obzvlážte u viedenských droguistov už od dávna. Aj
takzvané karpatské pilulky, pripravované Jánom Friedrichom, lekárnikom
v Malackách dakujú iste svoj vznik vyvinutému bylinárstvu mestečka.

Nasledujúce liečivé byliny sú najhľadanejšie: Baccae juniperi,
Baccae myrtillorum, Cortex quercus, Flores acaciae nostr., Flores cha-
monillae, Flores cyani coerul., Flores malvae obor., Flores tiliae, Gem-
mae populi, Herbae absynthii, Herbae altheae, Herbae belladonnae,
Herbae malvae grandfoliae, Herbae saponariaoff, Herbae stramonii,
Herbae viola tricol, flav., Radix bardanae, Kadix graminis, Radix ono-
nidis spinos, Radix saponar. rubr. atd.

Významné je pre náš národ aj zeleninárstvo Tu sú vo výhode
kraje priliehajúce k veľkým mestám, teda Prešporská, Nitranská, čia-
stočne Trenčianska a Tekovská, j)otom slovenské ostrovy poblíž Pešť^
budína, ačkolvek Slováci obývajúce práve spomenuté ostrovy, neza-
oberajú sa zeleninárstvom tak, jako by to mohli.

Svábka, šalát, kapusta, ugorky, paradajky, karfiol, cibula, mrkev,
petržel, cľalej lušteniny (hrach, fazuľa) zo západu slovenského vítané
sú na trhoch vo Viedni, Berlíne, Lwowe, ba až Varšave, nespomenúc
ani viac menších miest.

No, Viedeň je eldoradom nášho zeleninárstva. Tu žije toľko ze-
leninárov z Prešporskej a Nitranskej, že oni tvoria 90% mezi tamnej-
šími zeleninármi. Sú aj sorganisovaní v spolok, ale ačkolvek sú v pre-
vahe, následkom malej uvedomelosti národnej, správu spolku ponechali
Nemcom a spolok je zdanlivé čisté nemecký. Niet medzi nimi dosta-
točne vzdelaného organisátora, presvedčenie sa
bolo tak rýchle, vetľ on musel ten boj na celej čiare viesť, každú ná-
mietku, každú pochybnosť musel najsamprv v sebe rozvážiť a tu vi-
díme ho často klesnúť, kým príde k čistým zaklučujúcim myšlienkam.
Vetl tú konsekvenciu nieje tak ľahko previesť z theorie do praksi.
Pekný príklad nám dáva Tolstoj tohoto na pr. v grófke Katerine
Ivanovny. »Co ako bola podivná a čo ako to nezodpovedalo jej povahe,
bola horlivá prívrženica oného učenia, podFa ktorého sa za podstatu
krestanstva považovala — viera vo vykúpenie, liozvažala sa po shro-
maždeniach, kde kázali toto, vtedy módne učenie, i shromaždovala
v svojom byte veriacich. AČpráve dľa tohoto učenia zavrhovaly sa
nielen všetky obrady, sväté obrazy, ale i sviatosti, grófka Katqiúna
Ivanov na mala vo všetkých chyžiach, ba i nad svojou posteľou sväté
obrazy a zachovávala všetko, čo požaduje cirkev, nevidiac v tom ni-
jakej protimluvy«.

Zkrátka povedano, Nechľudov nám predstavuje preporod samého
Tolstého a tu musíme obdivoval s jakou vernou rukou vedel Tobtoj

10*

— 148 ~

na sklonku svojho života tá dobu nakresliť, keď sa stal »tol8toj ovčom*.
Simonson v III. diele predstavuje nám v krátkosti theareticko-filoso-
fické náhľady Tohtého na svet, ku akým dospel nateraz.

Simonson má dotyčné každej otázky ludského bytia svoj theore-
ticko-filosofický náhlad. On nechodí v botách, poneváô môže chodiť
v galošách, tieto niesu so zabitého zvera. » Náboženské učenie pozo-
stávalo v tom, že všetko vo svete je živé, že mŕtveho nieť, že všetky
predmety, ktoré považujeme za mŕtve, neorganické, sú len čiastky
ohromného organického telesa, ktoré my nemôžeme objaii, a že preto
úloha človeka, ako častica veľkého organismu, pozostáva v podporovaní
života tohoto organismu a všetkých živých čiastok jeho. A preto po-
važoval za priestupok kynožiť živé: bol proti vojne, trestu a všako-
vému vražedlníctvu nielen ludí, ale i zvierat*, preto nenosil boty
z kože zvieracej. » Dotyčné manželstva mal tiež svoju teóriu, pozostá-
vajúcu v tom, že množenie ludí je len nižšou funkciou človeka, vyššia
však že pozostáva v slúžení už jestvujúcemu živému. Nachodíl potvr-
denie tejto myšlienky v jestvovaní fagocytov v krvi (krvenky zvlá-
štneho tvaru). Neženatí ludia boli, dla jeho mienky, tie isté fago-
cyty, účel ktorých pozostával v pcmioci slabým, nemocným čiastkam
organismu*.

Intressantné sú dôvody Simonsona - Tolstého, dla ktorých
»všetci ludia žijil a dejstvujií čiastočne podla svojich myšlienok čia-
stočne podla myšlienok druhých ludí. V tom, nakolko žijú ludia svo-
jimi myšlienkiuni a nakolko myšlienkami druhých ludí, pozostáva jeden
z hlavných rozdielov ludí medzi sebou: jedni fudia, vo väčšine pádov,
upotrcbujú svoje myšlienky sta rozumovú zábavu, zachádzajú so svojím
rozumonv ako s pohonným kolesom, s ktorého je sňatý transmissijný
remeň, a vo svojich skutkoch podrobujú sa cudzím myšlienkam — oby-
čajom, podaniu, zákonu; druhí však, považujúc svoje myšlienky za
hlavné pružiny všetkej svojej činnosti, temer vždy počúvajú požiadavky
svojho rozumu a podrobujú sa mu, sledujúc len zriedka kedy i to len
po kritickej rozvahe, tomu, čo druhí ustálili. Takýto Človek bol Simon-
son. On všetko zkúmal a rozhodoval rozumom a čo rozhodol, to konal.

Ešte ako gymnasist, rozhodnúc, že majetok zadovážený otcom,
ktorý bol intendanstkým úradníkom, je zadovážený nečestne, ohlásil
otcovi, Že majetok tento načim odovzdať národu. Keď ho však otec
nielen že nep*)slúchol, ale ho vyhrešil, odišiel z domu a prestal užívať
otcovskej pomoci. Rozhodnúc, že všetko jestvujúce zlo pochádza z ne-
vzdelanosti národa, vyjdúc z university, sisiel sa s národníkami, išiel
za učitela na dedinu a smelé hlásal i žiakom, i sedliakom všetko to, čo

- 149 —

považoval za spravodlivé a zavrhoval to, ôo považoval za nespra-
vodlivé*.

To čo hovorí a theoreticky vysvetluje, Simonson ôinia Nechlu-
dovci románov Tolstého všelijakým spôsobom a s rôznymi výsledkami
Olenin, Nechludov ^Zemanovho utra«, a »ZápÍ8ok NechIudova« atcľ.
ich dejstvovanie je viac-menej rovnaké, všetci sd naplnení novými
ideáui a ideálmi, všetci chcú napokon pomoci ludu, ktorý trpí v hro-
znej miere. Ale je to s tou dobroôinnoslou práve tak, ako s tou našou
národnostnou činnosťou, medzi pospolitým ludom, Nechludovoi zapáliac
sa v ich ideálnosti, videli mnoho neprávostí, považovali vlastníctvo za
nespravodlivé, nezákonné, chceli biedu a všetku tú neresl, hlad atd.
nemožným urobiť, alebo aspoň umenšiť; pritom boli spokojní so sebou
a čakali, až ten lud príde a bude pochopovat tii ich dobročinnosť,
bude sa im klaňal a bude tiež tak ideálne myslel ako oni. A hla,
prídu do dediny, teprv teraz vidia tú hrôzu života. Lud nielen že trpí
ale je už tak sdegenerovaný pánskou knutou, že nedovedie oceniť na-
bítky; nechce tie dary mu dávané. Ľud už áplne zanevrel na každého
čiernotabátnika, vegetuje ako zviera, tým horšie, že ani tú vieru
v Boha, dla mienky Tolstého, nemôže pochopiť. A predsa táto vrstva
človečenstva, snácf jedna s tých najbiednejších, má ešte vzdor tomu
neporušené vlastnosti v sebe, ktoré ol)kIučujťi ho, ako svätožiara. A
tieto vlastnosti pútajú Nechludovcov-Tolstojov k nemu, vzdor tomu,
že vedia, že lud nepochopuje ich v mnohom. A ač Tolstoj mnoho
trpkého pri svojej missii musel zakúsiť, on neustal ; v tom pozostáva
jeho najväčšia sila. Nechludov v ^Zemanovom utre« nedosiahol toho,
čo si žiadal, sedliactvo mu nedôverovalo, on nebol dosl schopný, biedu
vo svojej dedine už len troška umenšiť a je celý skormútený nad vý-
sledkom svojim. A vzdor tomu, vidíme druhého Nechludova vo » Vzkrie-
seniu « snažiac sa to isté vykonať a už s lepším úspechom. A ačpráve
Nechludov sedliakom velkú dobročinnosť urobil, predsa jeho návrh od
sedliakov nebol prijatý s radostou, ako to očakával, no »prejavu rado-
sti docela nebolo badat«. On im dal zem o ä^o lacnejšie do prenájmu
(darovaný grunt nechceli) ako v okolí, predsa mohol Nechludov ^len
dla toho zatvárať, že návrh jeho je im výhodný, že ked začala reč
o tom, kto berie zem : či celá obec, či spolok, tu začaly sa krut^ hádky
medzi tými sedliakmi, ktorí chceli vytvoriť čo slabších a planých
platcov z účasti v zemi a tými, ktorí ich vytvárali*.

(Pokračovanie nasl.)

— 160 —

Úvahy Čecha z Moravy o vécech slo-
venských.

Byl jsem ješté bohoslovcem, když rayšlénka Česko-slovenská se
počala ujímati také mezi nami. O prázdninách vydali jsme se ôtyŕi
(3 z aluranátu brnenského a jeden z olomouckého) na Slovensko.
Vlastníma oôima chtéli jsme se pŕesvédôiti o pomérech slovenských.
Hned u hranie moravských potkali jsme nékolik dévôat, které z uher-
ského Slovenska pŕicházely. Nepozorovaly nás a krátily si cestu zpévem.
Jak jsme poslouchali napjate a kochali se krásnym požitkem! Však
radost naše brzy se zmenila. Hlad a žízeň pŕivedly nás do prvního
hostince blízko hranie. Jak sme se zarazili, když nás vítal žid ! Puto-
vali jsme od dediny k dedine a kde l)yl nejaký Slovák a farár, toho
jsme navštívili. Zde na téch chudičkých farách, od farárä-vlastencô jsme
hledéli obohatiti své vedomosti o vécech slovenských. Jak nás zabo-
lelo, když nám vykladali, jak málo je knéží, kteŕí se ku svému ná-
rodu hlási. Putovaním po Slovensku poznali jsme tu bídu hmotnou
i mravní v jaké lid žije. Vždyť hospody jsou vsechny v rukách židov-
ských a plný lidu, který tam utápél téžce vydélaný groš! Když pak
2 roky na to jsem zavítal do Lipt. Sv. Mikuláše, jak jsem se zhrozil,
vida, že i intelligence bez ostychu stravuje v hostincích židovských!
Práve tam zasedal konvent evanjelické církve. Výkvet národa (jak jsem
poznal z rečí v chráme) tam byl shroraáždén a ohnivými slovy hájili
práv svého národu proti renegátu Baltíkovi. A sotva vyšli ven, všichni
se ubírali do židovského hostince. I^ítost a zármutek mne tehdy opa-
novaly a pravil jsem si: Oož jsou již všickni tak slabí a otupeli, že
necíti toho pokorení hosti ti se v dome židovském, kteŕí jsou nejvétšími
našimi nepŕáteli? (/ož l)y ae nedalo pH trochu práce docíliti, by aspoň
ve vétších místecli, kde casteji se konají nejaká shromáždéní, byl ho-
stinským našinec Slovák? Když jsem pozdeji odebiral >Národní No-
viny «, nedivil jsem se již nie tém pomérfím. Sama vysoká politika,
články o (^íné a Astralii, nékolik denních zpráv a inseráty vétšinou
židovských íirem ! Proto také jsem po čase 'prestal noviny ty odebírati,
ponévadž opravdu bylo málo které éíslo, z kterého by ch se poučil
o pomérech slovenských. S radostí jsem privítal »Hlas«, jenž si učinil
úkolem obroditi národ mravné a hospodársky, pracovati o povznesení
lidu a hledati národ nejen v radách intelligence, nýbrž u rolníkô a dél-
nictva. Nesouhlasim, a nemohu také j ako katolícky knéz souhlasiti, s né-

-- 151 -

kterými ôlánky »Hla8u« (Ordonanc, poméri k Tolstému) ale vidéti jinak
na redakci; dobrou snahu povznésti lid duševné i hospodárky. »Hlas«
pilné si všíma hospodárske stránky a z jeho élánkú (ku pŕ. » Národo-
hospodárske pomery na Slovensku*, »Terajší stav peňažných spolkov*,
a j.), nabude čtenáŕ dobrého a jasného názoru o pomerech na Slo-
vensku. >Hla8« opravdu hledá pomoci lidu v národu ne od nejakého
>mocného< strýčka z venku; nýbrž ohrozením lidu. A to je zajisté jediná,
správna cesta. Až lid nabude lásky k éetbe, až se vymkne z otroctví,
do néhož upadl nemírným požívaním alkoholu, až se pŕijde k poznaní
a bude provádéti skutkem, že ne politika, nýbrž obchod a prômysl
éiní národ silnýpi, pak také áŕady búdou nuceny jinak s lidem zaohá-
zeti než se dosud deje. Ale první podmínkou je, aby intelligence, hlavné
knéží a uôitelé, byli dbali svého, ilkolu a povolaní, by se stýkali s lidem,
poučovaním, zakladaním potravních a úvémích spolkô vytrhli lid
z rukou lichváŕských a tak pomáhali ku národnímu blahobytu. Pro
poučení nemusíme daleko choditi. Ohlednéme se po Morave. Není tomu
dávno, CO veŠkeré hostince, obchody na moravském Slovensku byly
v rukách židovských. A dnes? Moravské Slovensko je poseto záložnami
Raiffeisenovými, ktoré mnohého rolníka zachránily ze spárň židovských.
Záložný ty prostŕedkují, společný nákup a prodej obila a jiuých potŕeb
hospodárskych a pŕímým prodejem a nákupem ušetrí se mnoho penéz
členom. Doklad mám doma. Založili j sme si pro naši farnost záložnú
Raiffeisenovu, jejíž jsera pokladníkem. Jest pravda, že práce s tím
mám mnoho, ale dobré ňčinky a výsledky, jichž jsme docílili, odmení
práci a námahu. Za 8 mésícô máme obrat penéz pŕes 80 tisíc korún.
Prodali jsme pŕímo pivovaru v Pŕerové 2 vagóny ječmene a dostali
cenu mnohem vyšší než nabízeli obchodníci (bohužel i u nás židovští).
Společné koupili jsme pro členy umelá hnojiva, oves, pytle a všichni
j SOU s pokojení s cenou i j akostí. Zde podán nejlépe dôkaz, že Ize
koupiti i prodati bez žida. V mnoho pŕípadech pak poskytnul členom
ťivér a pôjčku. Zde videli ten blahodarný účinek záložen Raifeisenových.
Tak jeden člen potreboval náhle 100 zl. na zakoupení kone. Pŕišel
v nedeli, kdy úradujeme, (jindy to nejde, neb lid všedního dne pro
práci prijíti nemôže) pŕednesl žádosl, a ponévadž byl znám jako ŕádný
rolník, peníze mu byly hned vyplaceny. A podobných pŕípadô máme
dosti v krátke dobé.

Jaká tu ot^vŕená činnosť knéžím i učitelôm na zanedbaném Slo-
vensku! Kolikrát tak premyslím, co jest asi príčinou, že tak málo
pracovníka mezi knéžstvem slovenským. Jak jsem cestoval Slovenskem,
pravil mi jeden slovenský farár, že by je spočítal na prstách ! A pŕece

— 162 —

je sta a sta knéží, kteŕí pôsobí mezi lidem slovenským. Hlavní prí-
činou je asi nátlak s hory, vždyť co chvíle se doôteme, jak hodnostári
nej vyšší úplné pracují v duchu a intencích vlády uherské, v duchu
madaronském. Jaký to rozdíl mezi biskupy našimi a u vás! Mám na
mysli, našeho nejd. biskupa, který se neostíchal verejné pokárati a na
pranýŕ postaviti jednaní Schulvereinu (vaši Femky). Který slovem
i pŕíkladem vybízí duchovenstvo ku práci mezi lidem, nám svéŕeným.
Když človek vidí, že práce jeho nachází souhlasu u predstavených,
pak zajiste s tím vétší chuti bojuje a pracuje!

Vaše články z oboru otázky hospodárske pouôily nás dosti, jak
to u Vás stojí v ohledu ástavô poučných, prftmyslových a obchodních.
Ceho mimo j iné zvlášté postrádam, jest národopisná mapa Slovenska.
A tu mne opravdu zarmoutila Vaše ])()známka v posledním čísle
»Hlasu«, že Vám nikdo v té veci ješté ničeho neposlal. Kálalovi
články v Osvete mne pouôily, že on zná lépe národopisní pomery Slo-
venska než ti, kteŕí na Slovensku se zrodili a tam pôsobí. Není však
každému pŕáno, by sám navštívil ty kraje a presvedčil se, kam až
sáhá Maďarstvo, kde se stýkají obce slovenské s maďarským a po-
dobné. — O prázdninách setkal j sem se s dvéma evang. farári. Do-
védév se od pŕítele, že jsou úprimnými vlastenci, dal jsem se s nimi
v rozhovor o pomérech slovenských. Názory jejich se úplné kryly
s názorem »Národních Novin«. Mezi jiným jsem se zmĺnil, jak by bylo
treba dobre znáti rozlohu reči slovenské, zvlášté tam, kde se obce
slovenské stýkají s maďarskými. Vždyť dosud určité nevime, kam až
sáhají obce slovenské, zvlášt na jihovýchodu. Dobrá mapa jest zajisté
hlavní pomôckou v boji. Dobrá mapa nejlépe ukazuje, které obce jsou
ohrožené madarstvím, kde by bylo treba, nasaditi všechny páky k zá-
chrane. Odpovéd jejich však se mi nezdala; pravili, že toho není treba,
že by tím nepŕítel byl upozornén a tím více že by postupoval do
vnitŕku zeme. Myslím však, že Maďari i bez toho silno pracují a za-
jisté že chovají plán, jak postupovati na místech, kde se stýkají s ji-
nými národnostmi. Ma|)a taková by ovšem vyžadovala mnoho práce,
ale šlo by to. V každé stolici se nájde nejaký intelligent, knéz, učitel,
študent, s nimiž jste z redakce » Hlasu* známi. Ti by se vybídli, by
si vzali na starosl svoj komitát a od svýoh známych sebrali potrebná
dáta. Nejvétší obtíž by asi pôsobily obce smíšené, neb takové kde pô-
sobí intelligence maďarská. A tam by pripadla úloha o prázdninách
študentom, by cestovali v ta místa a potrebná dáta sebrat. Do dvou
let mohli bychom mapu míti. Taková dobre sestavená mapa by více
poučila než pojednaní a zprávy, ŕoztroušené v rôznych časopisech.
Také by bylo zajímavo a poučno zvédéti, jak to stojí s obecným škôl-

— 153 —

stvím. Vypsati, kolík je v každém komitátu škôl konfesa. katol. neb
evangel. slovenských, s kolika tŕídami. Dále, v kterých slovenských
obcích jsou postavený školy statní. To nejlépe objasní, jak pokračuje
maďarčina! Blíži se doba s čítaní. Jaká tu se skýtá príležitosť ku
práci: poučiti lid, by se priznal ku své materské reči.

's,'-- - ^

OBZOR.

Priemyselný. Košeluistvo va Slovensku r. 1699. (Dla výro-
čných zpráv obchodných a priemyselných komôr: b.-bystrickej, pre-
sporskej, košickej a miškovskej).

Koželužstvo zaujíma dôležité miesto v priemysle severného Uhorska
a viniká zvlášte v Liptove. Preto pár slovami chcem načrtat jeho stav
za minulý rok.

Rok 1899. patrí medzi najkritickejšie. Zvlášte do očú bije ne-
pomer, jaký bolo badaf v rozdiele ceny koží surových a vyrobených.

Následkom nepatrného vývozu vyrobených koží cena týchto klesla,
k čomu pridružilo sa neobyčajné stúpanie cien surových koží.

Príčiny, prečo suroviny v cene vysokovyšly, sú: Spojené Štáty
Severoamerické skúpo valy ich na všetkých tržiskách Európy. Ony totiž
potrebovaly mnoho koží nevyrobený následkom války so Španielskom
a následkom rapídneho rozkvetu MŠehospodárskeho. Ale aj Anglicko
pre válku búrsku prinútené bolo k výzbroju zakúpií väčšie množstvo
surových koží na pevnine európskej. Mnoho ich spotrebovalo aj Ne-
mecko vo svojom rozsiahlom priemysle kožennom, rozvinutím sa vý-
vozu koží výrobkov do Východnej Asie. Nie malťi časť koží zakúpilo
u nás Rumunsko.

Zvýšená poptávka na svetových tržiskách po surových kozách
vplývala teda na zvýšenie ich ceny.

Surové kože sú svetovým tovarom, kdežto u nás vyrobené kože
následkom nedostatočného vývozu odkázané boly na domáce trhy,
ktoré podliehajú premenám cien, čoho následok bol, že tieto v cene po-
stupovaly iným smerom ako surovina, totiž nahídka značne predčila
poptávku.

Neúrodu r. 1897. tiež ešte bolo cítit, na trhoch našich javila sa
malá chuť ku kúpe. Zásoba výrob, koží sa rozmnožila na skladoch, čo
nedovolovalo postupu ceny. Tovarníci zväčša vyrábajúc rovný tovar,
sami zapríčinili prebytočnú výrobu, a len vývoz bol by mal dobrý
účinok na cenu.

— 154 —

Ale časí viny je i v samých tovarníkoch. Často vedení osobnou
ambíciou, zakladajťi príliš rozsiahle továrne a zároveň výrobu natoľko
zvysujťi, že istina závodná je vo velkom nepomere k istine základnej.
A okolnost, že tovamíci postrádajú tak velikej istiny závodnej, ktorou
by si mohli zabezpečiť vývozné spojenie obchodné, zabraňuje vývozu,
a odkazuje ich na vefkoobchodníkov (peštianskych), ktorí^ kupujúc za
hotové, znižujú ceny.

Poneváé podobné pomery boly v celých Uhrách, vznikla koncom
roku: » Krajinská jednota uhorských koželuhov«.

Aj juhoafrická válka a následkom vkladania veľkých obnosov
peňažných domových priemyslov, závodov, v Nemecku zapríčinený ne-
dostatok peňazí neprajné úôinkovaly na tento priemysel u nás.

Uhorské banky zaujaté zpjiťvymeňovaním uhorských hodnôt, po-
skytovaly málo úveru obchodníkom na vidieku. Z toho nasledovala
neschopnosť k plateniu mnohých kupcov a všeobecná neistota.

Rok 18D9. zasadil teda koželužskému priemyslu I .'.okú ranu, ktorá
celkom zahojí sa iba po pár rokoch.

Zmicniac sa o zlých stránkach krisy posvitme si i na jej dobré
účinky.

Predne podľahlo, viac najslabších jednotlivcov. *) Tovarníci uznali
zaiste, zo výrobnosť je závislá na zákonoch poptávky a na nabídky.
Presvedčili sa o škodlivosti nadvýroby a každý tovarník obmedzil
obchod tak, žeby ohromné obnosy vložené do stavieb a strojov boly
v pomere k závodnej istine. Uznali, že skutočný vývin priemyslu ne-
zakladá sa na kolkosti výroby, ale na zlepšovaní j akosti výrobkov.
Prinútení sú lepšie počítať, lepšie rozvrhoval. Teraz sa budú iste vy-
nasnažovať zväčšovať výrobu len dfa postupu závodnej istiny, a vy-
užijú všetky technické výdobytky vedy, teda stanú sa prívržencami nie
extensívnej ale intensívnej výroby.

Následkom tohoto neprajného roku niektoré továrne zariadily sa
na výrobu dosiaľ nevyhotovovaných výrobkov koženných.

Koželužstvo trpí značne i zlou politikou colnou. Naši tovarníci
prinútení sil zadovažoval niektoré druhy ]>olovýrobných koží (ktorých
u nás nedostať) vo Východnej Indii, Anglii, Nemecku, platiac za
100 klg. 12 korún, kdežto Nemci platia z dovozu len 2 marky za
11)0 klg., v Itálii a Francúzsku platia sa len 2 franky.

Vyslovujem ešte žiadosť všetkých koželuhov, pripomínajúc, že

je tiež nezbytné sníženie dopravných j)oplatkov a urýchlenie dopravy.
_ ' F. H.

*) Ovíiem komore nepatrí tešil sa z toho, ale slabým poskytnúc všemožnej
pomoci, uchrániť by ich mala pred pádom. Ale — ved sú to Slováci.

— 156 —

SociAlny. Shromaždenie slovenských robotníkov v Pešti.
Ukrutný regim B&nfiyho udusil každý pohyb slovenského delnictva
v Pestí a ochromil aj účinkovanie Uhorskej sociálnej demokracie
natoľko, že až dnes pozorujeme zase znaky volnejšieho dýchania
v Pesti. „Nová Doba** časopis slov. socialistov, ked vodcov Švehlu,
Martinceka atď. rozprášili, zaniknul na vefkú škodu delnictva.
„Nová Doba^ výborne pôsobila medzi širokými massami sloven-
ských delnikov peštianskych a vplývala a na polnohospodárskych
delnikov dolnozemských.

Radi by sme boli podávali zprávy o hnutí delnictva s oven-
ského v Pešti, a tiež o rozvoji sociálnej demokracie uhorskej,
najmä o národní ch socialistoch maďarských - ak ešte sú totiž takí
— ďalej, o ruchu robotníckom na Dolnej zemi.

Zdá sa, že naši socialisti sbierajú sily; nasvedčuje tomu, i ne-
dávno vydržiavané shromaždenie slovenských robotníkov v Pešti.
Láskavosťou našich priatelov doručená nám bola zápisnica tohoto
shromaždenia vydržiavaného dna 25. nov. 1900.

Programm shromaždenia bol nasledujúci: 1. Rovnoprávnosť
v Uhorsku, položenie slovenského ludu a politické strany. 2. Zá-
ležitosC vzdelávacieho robotníckeho spolku slovenského.

Okolo 3. hodiny bola miestnosť u Weisa, na rohu ulice Be-
zeiedy-ho a Nového Trhu, celkom preplnená. Úrady zastupovali
Dr. Akos Dieper, okresný policajný kapitán a pomocný úradník
Bela Heinzely.

Brat Fraňo Ševčíkj privítal delnikov a predstaviac zástupcov
si. úradu, odporúča za predsedu spolubrata J. Šťastného a za zá-
pisníka Jozefa Cernáka.

Bra€ Šťastný zaujmúc predsední( ky stolec poďakoval sa za
dôveru a požiadal prítomných, aby sa v tichostí držali by sa pro-
gramm zadržať mohol. Týmto otvoril shromaždenie. BraťS. Mar-
tinček, keď navrhnul aby sa obydva body programmu spojily pre-
hovoril asi nasledovne: „Drahí bratia, náš denný poriadok je vý-
znamný a zasluhuje toho, aby sme sa s ním zaoberali. Keď roku
1848 vypovedala sa zásada rovnosť, bratrstvo a sloboda, rozumelo
sa tam tak, že poťahuje sa to na všetky národy, vrstvy a stavy.
Nám Slovákom je dnes slobodno robiť a hľadovať, pozrime čírych
Maďarov, tí smejú sa shromaždovať, organisovať; keď to isté chcú
Slováci, povedia im, že sa chcú od krajiny odtrhnúť, ačpráve zkú-
sujeme i to, že i samým Maďarom prekážajú v slobode.

Keď gróf Zichy má právo cestovať a po celej krajine shro-
maždenia vydržiavať, prečo by sme my nemali mať toho práva

~ 166 —

Cí vari patrí to právo len tým pánom, ktorí s6 v sneme ? Koloman
Széll nastúpiac vládu, hlásal, že chce právo, vofnost a pravda, keď
ale Slováci hlásia sa k svoju právu, slúžny odpovie, v&Ssina obča-
nov ,e proti tomu a zabráni shromaždenie. Ľudu zakazujú sa shro-
maždovaC, ale páni môžu vydržiaval schôdzky bez prekážky.

Svolajú li Slováci robotnícke shromaždenie, hneď je tam slúžny
80 žandármi a už ich prenasledujú.

y Uhorsku je 3 milí. Slovákov a keď žiadame pre nás prajné
zákony, alebo zachovávanie stavajúcich zákonov, odbavia nás, že
by to bolo krajine škodlivá.

My Slováci sme dvojnásobní otroci. Nemáme práva reSového
ako Maďari a i ako ľudia žijeme, čo mučedlníci. Tu v Pešti býva
slovenský lud po pivniciach v biede, vlhkú a tme. Na Homiaky
posielajú len pánov a úradníkov ludu na krky a títo vraj majú
nás oslobodil Oni tešia nás, keď kričíme, že hladujeme; trpte len,
všeiko od Boha. Pekne, ale keď príde bubon, ek . l^átor a berie
nám a naším de£om posledný vankúš zpod hlavy, kto zastane sa
ľudu, kto zmierni jeho biedu.

Ľud slovenský vychádza na vnivoč; biedou hnaný chytá sa
i zločinu, bez práce potuluje sa po svete a živorí, v zime dostavia
sa choroby a Slovákmi naplňujú sa žaláre a nemocnice.

Tie žaláre by nemali staväí pre tých previnilcov, ale pre tých,
ktorí dopustili aby lud tak strašne upadnúl, schudobnel a klesnul

Ministri cestujú, robia sa im vítanky, zábavy, a naše krvopotne
zarobené peniaze rozhadzujú ako plevy, dávajú vývarné prémie
na cukor hapitalistom-fabrikantom a to musíme my robotnici všetko
zaplatit. Do Cíny vyslali vojsko, aby tam ľudí chránili ; a koľkože ich
zachránili? zabíjali bezbranných Číňanov!

Liberálna strana hlása že chce ludu pomôcfi. Kossulhisti shá-
ňajú sa po mandátoch. „Ľudová strana" navrhuje sni ženie pozem-
kovej dane, veď páni z tcjto strany majú mnoho zeme, nuž aby
im vo vačkoch zostalo. A ktorá strana bojuje vlastne za robotníkov?

Strana sociálne demokra: ická, táto nedbá, či Maďar, či Slovák,
či Nemec, nech je len poriadny človek, zastane sa ho.

Ale ani táto nepožíva slobody, sociálnych-demokratov prena-
sledujú, žandári preháňajú. Ľudová strana o nás rozširuje, že ne-
veríme v Boha a podobné, ale jako môžeme my byt za túto stranu,
keď ona za nás ešbe ani krížom slamy nepohla, a neberie na nis
žiadneho ohľadu. My slovenskí robotnici žiadame: slovenské školy.

Keď budeme ticho, nič nám nespomôže. Nám Slovákom treba
slobody." (Všeobecný, hlučný potlesk).

— 157 —

Brat V. KaccTj poznamenáva, že predrečník jeho vyčerpal do-
statočne predmet a nezostalo mu mnoho, oo by mal spomenúf.
Všetky strany požívajú slobodu a ochrana len stránka socíálne-de-
mokratická, ktorá Indn dobre chce, je prenasledovaná.

František Ševčík spomnel K. Szélla a jeho výrok a rovno-
právnosti. Slová sa povedaly a skntek útek, Széll luhal, slo\o ne-
zadržal — (policajný úradník upozorňuje predsedu, hovoriac, že mini-
sterpredsedovi nedá nadávať do Ihárov ; pohyb v lude a výkriky
ďalej, Jalej).Na dôkaz čo si všetko proti sociálnym-demokratom dovolia,
spomína rečník j ako brat G. prišiel domov a keif našli pri ňom
„Nepszava" (socialisbický časopis) zavreli ho na 6 dni a Bobányiho
tiež, ked išiel na Dolnú zem vydržiavať shromaždenie. Pravda keď
panujúca strana drží shromaždenie, to môže byť; hlavni župani
môžu tiež jubilea vydržiavať.

Na koniec vyzýva k svornosti a jednote. Podajme si ruky a
pracujme s jednou silou s jedným srdcom.

František Tupý hovoril: Prečo musí národ a lud trpeť? Preto
lebo toho zasluhuje, lebo sa dá utláčať. Slovenská intelligencia tvorí
stranu, ide za inými stranami, ale o slovenských robotníkov sa
nestará.

česká intelligencia si lepšie všíma svojho delníctva. *) černo-
horci bránili sa štyristo rokov, ale tých povzbudzovali vodcovia,
horliví kňazi. O slovenských delníkov nestará sa nik, slovenská
intelligencia hladí len na svoj prospech. Tu pomôže len sociálna-
demokracia, kto je demokrat nech sa hlási? (Hlásia sa mnohí).

Slováci sú bojazliví, to musí prestať, práca ich spasí!

Brat Martinček reflektujúc na reč Tupýho, ohľadom otázky,
že, kto je sociálny demokrat? hovorí: všetci súhlasíme s predrečuí-
kom, cítime to, ale Slováci sa musia ešte mnoho uči£ aby pocho-
pili, čo je to sociálna demokracia. Vývoj musí sa diať postupue.
Keby Slováci boli tak vzdelaní a učeni, ako druhé národy boli by
iste tam, kde sú dnes bratia Česi, to je chyba naša, ale aj panu-
júcej národnosti ; táto je silná, muhla by aj nám pomôcť ale nechce.

n nás je rovnosť len na papiery. Pred dvoma rokmi zadali
sme stanovy „Slov. vzdelávacieho robotníckeho spolku" a posial
nemáme žiadnej známky o týchto stanovách. Keby sme ich snáď
v druhej reči boli zadali, snáď by už bola odpoveď tu, ale my sme

*) Volby v Čechách do V. kurie nedokazujú toho. Panujúce atrauy málo
váimajú 8Í dehiíctva. Ked.

— 158 —

Slováci, hovoríme a žiadame si naše právo slovensky. Pekne by
bolo keby sme všetci len jednu reo hovorili, ale to je nemožnosC.

Ďalej pripomína rečník, programm sociálnej demokracie a konci
tým, že on je Slovák, hovorí slovensky a cíti sa byt slovenským
medzi-národovcom (!).

Anton Kubik porovnáva vývin sociálnej -demokracie v iných
štátoch a n nás: V TJhor-kn je biedna a pomerne slabá. Ale treba
sa učiC a disciplínu drža£. Poukazuje na Poliakov, títo boli z prvú
vefkí národovci, ale nešlo to, stali si do radov sociálnej- demokracie,
a ich organisácie sú vzorné.

Nie len vola£, kričal my sme Slováci, my sme Slováci: ale
každému pracovať, treba Na koniec navrhuje brat Martinček, aby
sa upravil na magistrát prípis, y ktorom sa má žiadat o potvrdenie
stanov, y protivnom páde, pripoja sa Slováci k sociálno-demokra-
tiokému spolku „Szabadság**. Prítomní podpísali sa na listinu.

Brat predseda vyzývujúc spolubratov na schôdzky, kde sa
v prospech ich pracuje rozklúčil shromaždenie, ktoré sa v poriadku
rozišlo. Jozef Čemáic,

zápisník.

» y v/ ^x y\t» \^

Referáty.

Slovanský Pŕehled. Uznať musírae, že sa jeden druhého nepo-
známe. Bratia srae, od sňažnej Tatry pochádzajúci, a tak málo jedon
o druhom vieme. Slovák má tie naj temnejšie pochopy mnoho ráz
o Rusoch, o Slovincov a ich mravnom a národnom rozvoji ani pochopu.
A kolko bude Slovákov, ktorým by bolo známo, že v tom vsehlta-
júcom Nemecku sa nachádza maličký srbský národ (takzvaný lužicko-
srbský) s krásnou poesiou, výteenymi bíísnikmi a spisovatelmi, vyvy-
nutým ôaáopisectvom ? »Slovanský Pŕehled* by som moh 1 j)omenovať
všeslovanským chýrnikora. Niet toho slovenského pohybu, podniku a
záležitosti, o ktorých by sme pôvodný nestranný článok alebo dopiá ne-
čitali. Niet slovenského velikiíša na poli umenia a vedy s ktorým by
nás ^Slovanský Pŕehled« neoboznámil; slovom, je to Revue celého slo-
vanského kultúrneho života, ktorej čítanie zväčšuje rozhľad a prístupným
robí všetky poklady slovenskej vedy.

Temer v každom sošite Slovanského ťŕehledu máme krome pô-
vodných článkov dopisy so všetkých strán celého slavianskeho sveta.
Na pr. poslednia číslo má dopisy zo Lvova, z Petrohradu, z Ľublane,

— 159 —

zo slovinského Štýrska, zo Subotice (Szabatka), z Poznane, zo Slovenska,
z Juhoslovenská atď., v ktorých líôený je stav slovenského života.

Suboticský dopis uverejňuje memorandum subotičských bunevácov
(katolíckych) zadané na ministérium náboženstva a výučby, kde pre-
dostierajô žalobu svoju, že v buneváckých Sub šticiach, ich jazyk je zo
škôl vykázaný, dietky nesmia sa srbsky shovárať atd., slovom tie isté
veci, ktoré by- sa nechali u nás z každej slovenskej obce na ministérium
výuôby zaslať, a na ktoré odpoved býva: »pánszláv mozgalom s ezért
elfojtandó* :^ pohyb panslávsky a preto byt má utlačený*, a oblbovanie
dietok zase sa len ďalej prevádza. To memorandum je dôkazom, že
bratom Bunevácom sa otvárajú oči. Dôkazom toho je tu i tam sa zja-
vujúce čiastočné odpadnutie od katolicismu a pripojenie sa ku pravo-
sláviu. Šovinismus katolíckej hierarchie v Uhorsku, besná maďarisácia
prevádzaná sborom kat. biskupov prinúti slovanských katolíkov k od-
trhnutiu.

Z Poznane dopis líči uväznenie slečny Omaňkovvskie pre vy-
učovanie chudobných dietok v polskej materinskej reči. Drzosti neme-
ckej najvyšší stupeň. Der ^christliche^ Kaiser, ktorý Ba-ista kjíže, a
v mene ,jkresťanstva^ zabíjať nechá »kuli«-ch, dla svojich yjcrestanských^
princípov nakladá i s úbohými Poliakmi.

Nechceme sa so všetkými dopismi zaoberat, ale tolko tvrdíme,
že krajšie obrazy zo slovenského života nikde nenachádzame.

Články pôvodné, berú vždy temata svoje zo života slovanských
národov, alebo sú ukážky diel básnických a vedeckých, ako na pr.
básne Kazimíra Przerwa-Tetmajera najnovšieho poľského básnika.
Článkom »Sto let lužicko-srbskej poe8Íe« od redaktora A. Černého po-
daný je dejepis spisby lužicko-srbskej

Zanímavý je životopis Antona M. Slomšeka, biskupa evantinského,
opravdového otca, buditela a spisovateľa Slovincov.

Nás ale Slovákov najviacej zaujímal môže článok Karia Kálala:
»Postavení slovenské reči na vlastní pAde.« Tak pravdivé obrazy náš-
ho života slovenského, nik nevie podávaí ako Kálal, milovník to
národa slovenského, ale pri tom aj bezúhonný a spravodlivý sudca
chýb. Ked aj články jeho mnoh ,^m národovcom bôl spôsobia, nám
sú milé, lebo s líčením našich chýb, i spôsob uzdravenia nám podávajú.
Kálalove články sú nám vždy vítané.

Slovanský Pŕehled, vychádza v Prahe Jeruzalemská ulica 11.

Predplatné 6 kor. 40 hal. Redaktorom je A. černý. Praha Pštrosova

ulica čís. 188-11.

R F.

— 160 -

Rozmanité zpráyy.

— Náš Joža Úprka, vynútil na Viedeňákoch svojou výstavkou u Miethkeho,
skvelého uznania. Z referátov dýcha údiv a jakési zarazenie a stud, že Úprku
posial nepoznali. Stará, tvrdá proti vfiemu slovanskému „Neue Freie Presse" písala
jako o zázraku, vSetky vážnejšie časopisy prínáňaly zprávy o tejto nevídanej v „bar-
vách a svetle plávajúcej" výstavke. Úprka vystavil vo Viedni v celku 46 obrazov
a 5 Eadirungov. Mnohé sú z nich predané. „Vlčnovjan", Starenka ze Lhoty", „Pút",
„Návrat z Kyjovského kostela" atd. Vystavená bola i „Púť" u sv. Antonínka, „Jízda
Králú", a najnovší väčší obraz „Lanžhotské hody", mistrovi blahoželáme a tešíme
sa novým obrázkom, zvláší slovenskej madonne!

— Trinásti z martinských odsúdzencov, pretrpeli svoj dvojmesačný trest a
vrátili sa zdraví domov.

— V Pešti je posial 6241 nezamestknaných delníkov, bude ich ešte viacej
lebo i Ganzove továrne a dielne štátnych železníc prepu^lajú hromadne delníkov.
Bieda je medzi nimi veľká!

— Gogolov Revizor v slovenčine vyjde v preklade Fedora Jesenského
u J. Teslíka v Uh. Skalici. Tomuto výtečnému dielu tešíme sa nadmieru, mnoho
prekladalo sa u nás z ruštiny, ale Gogoľ až na menšie práce (Slov. Pohíady)
zostal nepovšimnutý. Kniha vyjde ešte pred Vianocami. Cena 1 kor. Príhlasy príjmu
J. Teslík v Skalici a F. Jesenský v Trnave.

— V ŠaŠtíue zakladá su „Potravný spolok".

— Viedenská universita mala v poslednom zimnom semestre iii^Bl posluchá-
čov, v poslednom letnom semestre 58^2. Ľudové universitné kursy navštívilo 15,87r>
poslucháčov.

— L. Zalkai, (pomaďarčené meno) predák sociálne-demokratický, zvolený bol
do obecného zastupitelstva pre.^porského.

— J. Gregor Tajovský vydáva svoje „Rozprávky" v Skalici u J. Teslíka.
SoŠitok bude obsahovať asi H rozprávok zo Života slov. ludu. Knižočka vyjde ešte
pred Vianocami.

— V Holiči predstavia behom Vianoc tri divadelné kusy, medzi nimi aj
Urbánkovo „Strýdža zpod Hája".

— Kalendár „Nová Domová Pokladnica" s titulným obrázkom Jož. Úprku uŽ
vyšiel. Obsahuje 152 strán textu a mnoho illustrácii. Cena 60 hal. Kníhkupci a od-

predavači majú značný rabatt. K dostaniu u J. Teslíka v Skalici. H*

— Slov. lit. spolok „Národ" usporiada dňa 2. dec. priatelský večierok na í
počesť maliara J. Úprku.

— „Amerikánske Slovenské Noviny" slávily práve 15. ročnicu. Prvé
číslo vyšlo r. 1^S5. pod redaktorstvom J. Slovenského a vychodily tlačené maďar-
ským pravopisom. Až po príchode P. V. Rovnianka. ponenáhle upustilo sa od mad.
pravopisu a od nárečia šarišského. Ony sú dobrým pojidlom americkej SlovaČe a je
to najväčší časopis slovenský nateraz.

— Ján Ste pitá a J. A. Ferienčík svolávaju new-yorských Slovákov ku
dňu 24. novembra na valné shromaždenie do Českej Sokolovni. Predmetom roko-
vania bude uväznenie 22 národovcov v B. Bystrici. Má sa vyniest resolúcia a usro-
zumet sa chcú, jako by bolo treba zakročiť proti takým skrivodlivostiam.

Tolstoj a jeho román „Vzkriesenie".

Tolstoj vidí aptísu človečenstva iba v povznesení a vzdelaní se-
dliactva a ubiednených a preto líči svojich zaľťi))encov vždy v priazni-
vých barvách, totiž zastáva ich vždy a v ostatnom románe sa dopustil
skoro nelásky, oproti týra tak zvaným vládcom tohoto sveta a to len
preto, poneváô miluje sedliakov, jak sa mi zdá, ^viacej^. »Také Tolstoj
prestal v lidech sobé rovných neb vyssícli vidčti svó blizni a vidí
v nich jen pitvorné a odporné karikatúry, a jako takové líôi je svýra
ctenáŕňm, nešetrnou rukou odhaluje nejen jich nitro než i jich telesné
vady, choroby, spúsoby a j. Z toho, co povčdeno, vyplýva hlavní pŕe-
dnost a hUivní nedostatek románu : tam, kde líeí muziky nebo prostý
lid, jejž jako vše na Rusi výtečne zná, silou svého básnického názoru
ôili intuici, úplne vyciťujeme umeleckou pravdu a vidíme, že k ní není
treba žádué karikatúry, aniž brouzdání se v onom hnusu a kalu, kterým
zajiste až na zbyt oplýva mužícký život . . .« píše kritik český
v » Osvete <.<, a ac pán Miks hodne preháňa, má čiastočne pravdu. Tú
vysokú, vzdelanú spolocnost musíme práve tak ľutovať ako biedneho
mužíka. Ale ^Necliludov teraz už ncmoliol bez hryzenia svedomia a
výčitiek sebe samému, obcovať s ludmi tejto spoločnosti, — tej spo-
ločnosti, kde tak bedlivé boly schované útrapy, znášané millioníuni
ludí pre poistenie [»ohodlia a rozkoše malclio počtu, že ľudia tejto spo-
ločnosti nevidia a nemôžu videí týchto útrap a preto nie ukrutnosti a
priestupky svojho života«. Tolstoj týmto vyriekol vinterdict« nad onou
spoločnosťou, on zakazuje obcovanie s ňou, a to ovšem nie je láska.

Vôbec Nechľudov — Tolstoj zavrhuje všetko, čo sa s jeho ka-
júcou povahou a jeho morálnymi zásadami nesrovnáva; čo je so sta-
noviska subjektivismu snácľ správne, v ktorom j>áde ale, je to zavrho-
vanie aj tak relatívne, oproti tomu by sme nemohli mnoho namietať,
lenže Tolstoj — Nechľudov si nie je svojho subjektivismu vedomý, on

— 162 —

drží svoJ6| o ôom je presvedôený — už 6i rozumové^ 8i citové je ve-
dlajiie — sa absolútnu objektivitu, ktorá sa ale nedá — a už tak
extrémnym, lyricko-sentimetálnym spôsobom ako to činíTolstoj vôbec
nie, — Sistým rozumom jednotlivca riešiť, — velké hlavy boly vždy
iba nápomožné pri istých processoch reorganisácie, neriešily ich ale ako
individuality.

Z tohoto stanoviska Tolstého — Nechludova a Simonsona berúc,
nemožno im velkú úlohu pri novooiganisovaniu spoločnosti nepririect.
Ale zmenil ten vývoj, alebo skrátka vykopal nové koryto pre tok tej
vySšej oblažujúcej civilisácie, to nemôže Tolstoj, bárs by bol uko geni-
álny to môžu sta, ba tisídetia vývoju urobiť, človečenstvo musí akosi
vSetky tie chybné kroky porobiť, všetky poklesky musí zažiť, kým príde
o krok ďalej. Zkúsenosť nás učí, že nie je možno, aby človečenstvo
jedným velkým skokom bolo v tej blaženosti a práve ako jednotlivec
musí cez dlhoročné ťažké práce sa dostať k dajakému majetku duše-
vnému, či materiálnemu, tak musí človečenstvo kráčať cez tŕňovú cestu
nerestí a zla, až príde k akejsi civilisácii. A ten velký nepokoj Nechlu-
dova aj pri takých príležitosťacb, kde boly výsledky jeho pokánia
prajné, možno si iba tým vysvetlil, že nebol úplne vo svojom istý,
o absolútnej pravde svojho nazierania nemal úplnej istoty^

Nechludov pomer na pr. k Maslovej v tretej perióde svojho ži-
vota bol plný týchto neistôt. »Není vôbec možno myslel nikde nič na
svete, ba vôbec ani mimo sveta, čo by bez obmedzenia mohlo sa po-
važovať za ^obré, iba jedine dobrá vola. Ja som bez všakovej pochyby,
že veci v mnohom ohlade dobré i žiaducné, môžu byť taktiež nanajviac
zlé a škodlivé, jestli nie je dobrá vola, ktorá ich užívať má«, hovorí
Kant v >Základoch metafysiky mravov* Nechludov bol si toho ve-
domý že činí dobro. Maslová neskorej tiež pochopovala, že on jej
praje, že skutočne je kajúcim, kadenáhle ho ale ona nechcela, videl, že
tá jeho obeť bola namyslená a » nielen že sa hanbil, ale lúto mu bolo
všetkého toho, čo tratil s ňou«. Tu naraz spozoroval Nechludov, že
on sa stal pri všetkom jeho altruisme voči Maslovej skoro egoistom a
to všetko preto, poneváč myslel, že absolútne dobro pre Maslovú bude
manželstvo s ním a že toto absolútne dobro musí zvíťazil u Maslovej.
Tu videl, že človek môže dobre a čestne jednať, dakedy aj vtedy, keď
nepokračuje dla domnelej obsolútnej pravdy Nechludova — Tolstého.
Keby bol býval Nechludov ale úplne nesobecký a len z lásky pre
dobro sa ujal padnutej Maslovej, nebolo by mu bývalo lúto toho, že
vôbec dačo s ňou ztratil.

A tu prichádzame k druhej otázke. Nechludova láska a jeho
zaujatie sa Maslovej je tak pekné a cnostné, že o tom vôbec nemusíme

— 163 —

reči tratiť, napokon ale vysvitá, že táto láska nebola bez v sako vej prí-
chuti sobeotva, nemožno tuná iný výrok Kantov upotrebit: »Úctu za-
slúži jedine ten, kto povinnosť koná k vôli povinnosti*. Nechludov si
to iba namyslel, že koná povinnosť k vôli povinnosti, preto jeho láska
nezodpovedá Tolstómu, ako sa o nej vyslovil v jeho starších knihách.

A zvláštne je aj to, že Nechludov tdži po štastiu familiárnom.
»Ja chcem žiť, chcem rodinu, deti, chcem ludského života*, hovorí,
ked sa má ostatný raz s ňou sísC. Tuná je vidno, akési dilemma.
Tolstoj je rozhodne proti žonbe, dokazuje to mimo »Kreutzerovej sonáty*
aj o » Vzkrieseniu* na mnohých miestach, vôbec intencia románu
bola, dokázal, že všetko zlo pochádza z pohlavného pudu. A predsa
hlavný dejateľ románu, ktorý iste stojí vysoko nad tou nižšou spolo-.
ôenskou triedou, ktorej je dovoleno plodí t, ved on je stotožnený Tol-
stoj, a tento chce deti, ženu, rodinu, tento chová smyselná lásku ku
ženskej, ved lási<a Nechludova k Maslovej bola viac menej smyselná,
poneváô nie je niekde napísano, žeby Nechludov chcel s Maslovou žií
ako fagocyt, práve naopak, on si praje deti atd.

Z toho je vidno, že » Vzkriesenie* ten istý Tolstoj nepísal a aô
po veda zrejme, že všetko zlo pochádza zo smyselnej lásky, predsa ne-
vane z neho ten bystrý prievan »Kreutzerovej sonáty*. Tuná bude
snád niekto namietat, že vlastne vtedy, keď si Nechludov rodinu a deti
žiadal a ked bol tak skormátený nad tým, že v Maslovej nemohol viac
to nevinné, milé dievčatko nájsť 60 bola predtým, že tedy ešt€ nebol
na konci svojho preporodu, že na Nechludova môžeme ako hotového
až po tej ostatnej noci pozerať, ked porozumel evangeliumu. Tu musíme
ale to odpovedať, že si Nechludov tak istých náhľadov na svet z e.van-
geliuma neodniesol, nemohol ich ani dostať, poneváô Tolstoj sám nemá
svoje náhlady na svet iba z evangelia. Dobre, vezmime ten pád, žeby
náhľady, aké on čerpá z evangelia boly správne, na otázky čo potom
bude^ ked budeme ponímať evangelium tak ako on, ked nebudeme
súdiť ako on hovorí »mechanicky«, ked sa budeme » považovať za vi-
novatých pred Bohom a nebudeme preto spôsobní imi trestat, ani na-
právať druhých ľudí*, čo potom bude, na to nám ani Simonson ani
Nechludov, ani »Kreutzerová sonáta* odpovedi nedíily, poneváč tá
odpoved, CO bola daná nemôže sa považovať za reálnu. Žeby zlo-
deji atd. dakedy preto prestali vraždil a veľkí pánovia na prestoloch
preto prestali sužovať ľud, poneváô sa im hnusí bojovať a sužovať
takých, ktorí sa nebrania, jak Tolstoj hovorí v »Hlúpom Janovi*,
o tom by som si dovolil pochybovať.

Jasných náhľadov na svet si Nechludov so svojich zkúseností
neodniesol, úplne odhliadnuc od otázky, či je výpoved Tolstého správna
či nie, že trest neumenšuje zlodejstva. 11*

(

i
i

— 164 —

Druhá hlavná osoba románu je Maslová. Maslová je žena tej
najnižšej triedy spoločenskej. Jej matka bola slúžkou, porodila mnoho
nemanželských detí, medzi nimi aj našu Masloví!. Ako malé dieťa vzali
Katušu tetiôky Nechludova do výchovy. U nich vyrástla, naučila sa
dobrým zvykom, v celku ale zostala necvičenou a hlúpou. Navyknutá
na panský život u slečien, ktoré považovala za matky svoje, nechcela
sa vydať za sedliaka » cítiac, že život s tými robotnými lucľmi, bude
pre ňu, premaznanú na panskom chlebe, Cažkým«. Asi 16-ročná zaľú-
bila sa do Nechludova, ktorý vtedy ako študent u svojich tetičiek
prázdniny prežíval a o 2 roky neskorej sviedol Katušu a vtisuúc jej
storublovú banknótu do ruky, odcestoval a zanechal ju. To bol za-
čiatok klesania Maslovej. Stala sa prostitútkou. Nejdem dopodrobna
líčiť spôsob, ako padla Maslová, dostačí to, že »od tých čias počal
byť život Maslovej chronickým narušovaním prikázaní Božích i ľud-
ských, ktorý vedú sta a statisíce žien nielen z povolenia, ale i pro-
tekciou štátnej moci at(I.« ako to líči Tolstoj vil. kap. » Vzkrieseniu*.

6 rokov žila Maslová ako prostitútka, keď ju obžalovali pre
vraždu, ktorú mala spáchať na jednom boliatom kupcovi. Pri súde
poznal Nechludov, ktorý bol porotcom, svoju bývalú milenku a od
tohoto okamihu datuje prevrat Nechfudov a Maslovej. On sa cítil byť
vinníkom pred ňou, navštívil ju v žalári a snažil sa všemožne osvo-
bodiť ju.

Pri líčeniu povahy Maslovej vidíme pravého umelca Tolstého.
To nie je líčenie povrchného sen timental istú, alebo pochybného realistu,
psychológa. Tu sa Tolstoj osvedčil ako dobrý a hlboký znalec ľudského
života. Maslová je živá osoba, o mnoho reálnejšia ako Nechludov. l*ri
jej opisovaní necítime žiadon odpor, vzdor tomu, že je prostitútkou,
iba lútosť máme s ňou. Je to žena s hlboko eítiacim srdcom, aČ prišla
teprv na Sibire k poznaniu, aký hnusný život vietUa. » Obyčajne si
mysliac, hovorí Tolstoj v XLIV. kap., »že zlodej, vrah, špión, prosti-
tútka, uznávajúc svoje zamestuímie špataým, musejú sa hanbii zaň.
Býva však docela opačne. Ľudia osudom a svojimi hriechami — chy-
bami postavení do istého položenia, bárs by on bol ako nesprávny,
tvoria si taký názor na život vôbec, pri ktorom sa im ich položenie
zdá byť dobrým a -ctihodným. Pre podporu však takého názoru sa
ludia inštinktívne pridŕžajú toho kruhu ľudí, v ktorom sa uznáva po-
chop, aký si oni utvorili o živote a mieste svojom v ňom. My sa tomu
divíme, ked ide o zlodejov, chlúbiacich sa svojou šikovnosťou, o prosti-
tútky — svojim rozvratom, o vrahov — svojou ukrutnosťou. Ale di-
víme sa tomu len preto, že kruh, — atmosféra týchto ludí je ohrani-
čená a hlavne preto^ že sa my nachodíme mimo nej ; ale var' sa neodo-

— 165 —

hráva ten istý zjav medzi boháčmi, chvífliacimi sa svojim bohatstvom,
t. j. zbojstvom, — vojenskými náčelníkmi, ch valiacimi sa svojimi ví-
ťazstvami, totiž vraždením, — mocnármi, chváliacimi sa svojou mooou^
totiž násilenstvom. My nevidíme, hovorí Tolstoj dľalej, v týchto luďoch
zvrátenosť pochopu o živote, o dobrom a zlom pre ospravedlenie svojho
stavu len preto, že je kruh takýchto zvrátených ludí väčší a že my
sami patríme k nemu«.

Jak ďaleko sú tieto náhlady správne nechcem tuná opisovať,
jedno je ale z toho vidno, že všetky názory na svet, v tomto páde na
prostitúciu, sú individuálne, absolútne merítko dla Tolstého pre dobro
a zlo nemáme. Preto možno na učenie Tolstého zväčša iba citom po-
zerat; možno že Tolstého náhlad je správny, potom ale nemôže on
žiadať od druhých, ktorí nie sú jeho náhladu, aby svoje názory na
život odvrhli, poneváč on absolútnej vedomosti na život tiež nemá.

Maslová sa tedy v prvom čase svojho väzenia a počas jej prosti-
túcie nehanbila za svoj stav. Pozerala na seba lahostajne, mysliac, že
jej to bolo od jirozretelnosti tak určené, aby bola dačím inším ako
iné družky jej pohlavia. Preto pozerala na Nechludova, prichodivšieho
k nej do žalára nedôverčivé, vidiac v ňom iba osobu, ktorá by jej
mohla v terajšom stave prospet. Nebola to viac tá Maslová z bývalých
časov. Nevinnú milenku, milujúcu, nenašiel viac, ale jednoduchú ženu,
ktorá sa nezná zapýrit, ktorá nevie viac, čo je nevinnosť.

Interessantný je prevrat jej duševného života neskorej, na ceste
na Sibir a na Sibire samom. ^Cesta do Permy bola velmi lažká pre
Maslovú i telesne, i mravne atd. Telesne — od tesnoty, nečistoty a
hnusného-hmyzu, ktorý nedával pokoja, a mravne — od práve tak hnu-
sných chlapov, ktorí tiež tak, ako hmyz, hoc sa aj menili pri každom
etape, všade boli jednako dotieraví, prilipni a nedávali pokoja. Medzi
areštantkami a areštantarai, dohliadačmi a sprievodnými vojakmi bol
natoľko ustálený zvyk cynického rozvratu, že každá, a menovite mladá
ženská, jestli nechcela použiť svojho ženského postavenia, musela sa
mať stále na pozore.

Neskorej sa dostala medzi j)olitických väzňov a osud jej sa troška
zlepšil. Oboznámila sa s Máriou Pavlovnou, mladou devicou ešte, ktorú
priviedol jej idealism a joj [)()litické názory do katorgy, jako to v Rusku
dosť často vídame. Maria Pavlovna robila velký dojem na Maslovú.

^Oduševňovala sa vštetkými svojimi novými kamarátmi. Ale nado-
všetkých oduševňovala sa Máriou Pavlovnou, a nielen že oduševňovala
sa ňou, ale zamilovala si ju zvláštnou, úctivou a oduševnenou láskou.
To ju prekvapovalo, že toto pekné dievča z bohatého-generálskeho
domu, hovoriace tri reči, držalo sa ako najjednoduchejšia robotníčka,

— 166 —

rozdávalo so seba všetko, co jej posielal jej bohatý brat, a obliekalo
sa nielen jednoducho, ale chudobne, neobracajilc nijakej pozor-
nosti na svoj zovňajšok. Táto ôrta: úplný nedostatok koketstva —
zvlášte zadivila a preto okiizlovala Maslovú. Maslová videla, že Maria
Pavlovna vedela to a že jej i príjemne bolo vediel, že je krásna, ale
že sa nielen neradovala z toho dojmu, ktorý jej zovňajšok robil na
mužských, ale bála sa ho i cítila doprosta odpor a strach pred ľúbo-
sťou. Jej kamaráti, mužskí, znajtíc to, hoc i cítili prítažlivosl k nej, ale
nedovoľovali si ukázať toho jej a zachádzali s ňou ako s kamarátom-
mužským; ale neznámi sa jej často dotierali a od nich, ako ona roz-
právala, chránila ju jej vefká telesná sila, ktorou sa zvlášť chlúbila.

Z tých ôiaH, odkedy ju poznala Katuša, videla, že hoc kde by
bola, v akýchkoľvek okolnostiach, ona nikdy nemyslela o sebe, ale vždy
sa starala, ako by len mohla poslúžiť, pomôct dakomu, už ci vo veľkom,
ôi v malom. Jeden z terajších jej kamarátov, Novodvorov, žartovne
hovorieval o nej, že sa oddáva športu dobročinnosti. A to bola pravda.
Všetok záujem jej života pozostáva ako pre lovca v tom, nájsť zverinu,
aby našla príležitosť slúžiť môcť iným. A tento šport stal sa zvykom,
stal sa úlohou jej života. I konala to tak prirodzene, že všetci, ktorí
ju znali, už si nevážili toho, lež požadovali ho.

»Táto oddaná láska Katušina dojala Máriu ťavlovnu a tiež si
zamilovala Katušu. Ženské tieto sbližoval ešte i ten odpor, ktorý ony
obe cítily k pohlavnej ľúbosti. Jedna nenávidela túto ľúbosť preto,
poneváô zkúsila všetku jej hrôzu; druhá preto, poneváč nezakúsiac jej,
hľadela na ňu ako na čosi nepochopiteľné a súčasne hnusné i uráža-
júce ľudskú dôstojnosU.

Maslová pozerala teraz na pomer s Nochľudovom úplne ináč. Ona
ho milovala poznajúc, že sa skutočne zmenil, ona ale aj teraz videla
hrôzu svojho stavu, ona videla, že ženba s ním znamená úplné zniče-
nie »kniežata« Nechľudova, no videla aj to, že ten starý ľúbezný pomer
medzi ňou* a ním nie je viac možný. Ona bola dosť silná obetovať sa
zaňho, odvrhla ruku jeho a išla za Simonsa.

Postava Maslovej a všetkých iných žien, ktoré líčil Tolstoj vo
»Vzkrieseniu« sú opak jeho ženštín v románe »Vojna a Mír« alebo
»Anna Karenina*, »Rodinné šťastie* atJ. Ideál ženy, bolo jej prirodzené
povolanie, totiž rodenie a vychovávanie detí, teraz považuje tieto akty
za nižšie funkcie, jeho náhľad sa teda úplne premenil. Rodinný život,
ktorý sa mu vtedy zdal ako prvou podmienkou ľudského šťastia, pova-
žuje teraz za škodný. Prevrat ten bol tak ohromný, že nemožno skoro
naň veriť a dnes je dosť Tudí, ktorí čakajú na reakciu tejto stránky
jeho idealismu.

— 167 —

Celkový dojem románu sa zdá mnohým nedostatočným. Na mňa urobil
román tento prajný dojem. Nesúhlasím vo všetkom, bi som presvediený, že
Tolstoj v mnohom preháňal, že bol stranícky. Jeho líSenie ruskej ju-
stície je zdrcujdoe, postavy sudcov nereálne. Nemôžem veriť, žeby sud-
covia ruskí také karikatúri mohli bjl Ale Tostoj týmto akiste nechcel
nič inšie charakterisovať, ako tú velkú duševnú porobu, v ktorej ruský
Tud žije. Že zákoník ruský je stredovekový, to neodtají ani ten naj-
väčší obdivovatel ruského carismu, žeby ale ruskí sudcovia všetci bóU
nemravní to nemožno verit. Ä, Štefánek.

ĽndoTá literatúra.

Nedávno len bolo heslom po celom Slovensku, píšme pre lud,
vydávajme dobré, lacné knižky, sorganisujme mládež k práci literárnej,
dajme jej príležitosť cvičiť sa a vzdelávať v spisbe. Kedf pred dvoma
rokami poukázali sme v tomto časopise, na tú strašnú biedu literárnu,
na tiplný nedostatok kníh pre lud, keď otvoreno povedali sme, že ne-
píše sa u nás pre skutočné potreby ludu, že nepíše sa časové a po-
krokové a docela nie populárne, bolo zle nedobre na nás. Naša kritika,
vlastne náš výkrik mal dvojaký účel, napraviť, odčiniť zlo, povzbudiť
mládež ku práci.

A v skutku zdalo sa, že ruch v mládeži bude blchno.
Vždyí ješté nyní, kdy oba jazyky už 50 let se samostatné vyvíjejí,
kdy slovenčina jisté v mnohém bcžela o pomoc k ruštine, rozdíl ten
není tak veliký, aby se Oeeh se Slovákem nesrozumél. Ba pŕes všechny
separatistické snahy slovenské strany národní, lidé na Slovensku uméjl
čisti česky. Príčina vézela jisté jinde. Byla to asi politika, a osmelil
by ch se tvrditi i doj isté raíry osobní ješitnost tehdejsích vfldcfi na
obou stranách, která podnet dala k tomuto neblahému kroku.*)

Byl by to velmi vdéčný kus práce, kdyby nékterý s historika
otázkA tuto kriticky probral. Vždy ť ješté žijí pamétníci onéch dej ô.
ba i ten, kdo se strany Slovákô byl tak obviuován a nepŕímo snad
dal podnet k odtržení, Dr. Rieger. (?) Jsem pŕesvédčen, že by sice spadlo
kus glorioly Riegrovi i Hurbanovi a Štúrovi, ale véc byla by as{)oň
vyjasnená, V čase, kdy jsem pŕisel do Vídné, byl »Tatran« rozpuštén.
Pro nejakou maličkost, o níž — miraochodera ŕečeno — jsem se nikdy
nedovédél nie určitého, ve které vláda uherská spatŕovída nebezpečí
pro štát uherský, rozpustila vfiči iíŕadôm uherským až })ŕíliš ochotná
policie vídeňská jediný akademický spolek slovenský, existující už od
čtvrť století, k némuž pojily se vzpomínky celých generací. Místnosť
spolková — nemýlíra-li se byla v Hofergasse — pro uherské úrady
už sama byla dost podezŕelá; vždyť bydlel »Tatran« jako podnájemník
u ruské » Bukoviny «.

Tak mél jsem pŕíležitost pri prvém svojem vkročení do »Tatrana«
seznámiti se s neobyčejné d íl kladnými c. k. pece tmi, které visely na
knihovnách, stolech, z krátka na veškerém majetku »Tatrana«.

Nebyl jsem tehdy jesté ve Vídni, kdy ž rozpustení ?'Tatrana« bylo
naŕízeno, ale dovedú si pŕedstaviti, že pro tehdejší kolí)nii slovenskou
muselo rozpustení »Tatrana« býti ranou krutou. Nepracovalo se v nem
sice tuze vážne, ale tradice ješté od starého Okolia dochované, byly
každému drahé. — Pri láskavosti uherské vlády vflči slovenským
spolkflm bylo málo nadeje na restituci »Tatrana«. Rozhodla se tedy teh-
dej ši mladá intelligence založiti nový spolok slovenský. Založení no-
vého spolku byla práce Dr. W. jakož bylo i jeho myšlénkou, že
nový spolek nemél býti stred iskem výlučné akademickým, nybrž mél
na pôde své pojiti lid i intelligenci ve Vídni žijící po príklade jiných
spolkô slovenských v ciziné » Detvana* a »Slov. spolku « v Pešti. Byla to
myslénka jisté zdravá. Vždyt studentfi bylo ve Vídni bez toho málo,
a nadeje na výdatný, nový podrost bylo ješté méné. Právnici už tehdy
nemohli v Pŕedlitavsku trvalé studovati, a dalo se očekávati, že vláda

*) ISvéhlavo8t,'|napro8tá odlúčenosl vodcov, uedostatok dopravných prostriedkov
patria iste medzi vážne príčiny takzv. odtrhnutia. £ed.

— 172 —

uherská spíše ješte více omezí volnost etudia v ciziné, než aby popu-
stila. Na druhé strane treba vyznati, že v té dobé vídenská studující
mlííílež hyla na Slovensku dost diskreditovaná. Nékolik starších pánô,
kteľí za žádnou cenu nemolili dostudovati a osvojili si vlastnosti spíš
pivníeb než národ níoli hrdinfi zastrašovalo pred návštevou Vídné.

Za takovýeh okolností založen slov. lit. spolok »Národ«. Bohužil
dlužno pravde príidiod dáti, že okolnosti, za kterých byl založen na
nem jeste nyní znáti, a což horšího, že »Národ« na ne stále stone. Mél
to hýti spolek pro iutelli^enci i pro lid. Theoreticky velmi dobrá my-
ši énka, v praxi však se ukázala málo života schopnou. Z » Národa « udélán
netopýr, který inteligenei nevyhovoval, ponevadž se musela sniŽovati
k úrovni lidu (a k tomu neméla porozumení), tomuto ovšem vyhovo-
val jeste mene. Kde také pro vídeňské Slováky literárni a ŕeônický
spolek, pro lidi, kteŕí pod siovem spolek znali jen vídeňské Losvereiny
a snad ješte nejaký ten pohrební spolek ; pro lidi, kteŕí ehteli se spolku
vystoupiti, pímevadž si zkratku lit. (erárni) vykladali jako liberálni.
Ale o tom na jiném niíste; vráťme se k životu a ôinnosti »Tatrana«.

. (Pokračovanie desL).

Umenie veda a literatúra.

Nevieme kam vložiÉ to, eo napísať nám káže svedomie a povinnosť.
Literatúra je to nie, báseň je to nie ale kecľže to už vyšlo v »81ov.
Pohladooh« e. V/i r. 900, nuž dáme to do rubriky »literatilry« bárs
takej >''literatťiry« ako je že vraj '^báseň* »Exegi« nieto na celom ši-
rokom svete. Básnik »V« (preeo nie »klo-»báfinik« venoval ju j). re-

daktorovi Jozefovi Skultétymu a v nej hovorí básnik o »jame« (hlbokej?)
v ktorej že sa vraj skrýva zdroj krištálovy a potom, že mu ako juno-
šovi .>víla« takto zaliehotila: že k zdroju šuhaji Boh ti dal požehnanie
z vysokosti ; už z bielych pŕs ssal si »ideále<' (?) tvoji predkovia bárs
boli ešte v tme, ctní mužia už boli a otec to bol Titán prikovaný
»intrik()u« (?) k vieske a predsa boril sa za národ z hluchej jamy.
»^uz šuhaj, hovorí víla: šlachetná krv v tebe prildi ... A šuhaj
(V . . .) išiel. Pohrdol slávoil SVeta, láskou ba i zlatom. Jeho len
víla okúzlila. A slávy bolo dost: šémy, deje, vidoviská, pal lásky,
surma, Tatry, vrcholce, oblaky hviezdy, zefyr, rachétle a bubon, slovom
všetko (M) taký básnik potrebuje aby si dobyl slávy. Ale ôo sa nestalo:
biísnik musel *sŕkat hanu hlupcov« a pri »jeho veľkosti sa plazila
drobná háved*, »ližera« bo vyhľadala a pije »mzdu jeho krve« a ešte
neni sytá, lebo básnik má v »hlbke hrudi« ^kvapku (!!) krve« a tižera
ešte i tú kvapku chce vycecať.

— 173 —

Ale bíísnik je obor ako bývajú básnici takí ^velkí* obyôajne. On
letí cez hory a doly (opatrní hovoria, že mal by radšej po ceste kráca€)
a »hruď« mu horí ale nie dákym obyčajným, ale fajnovým »svatojan-
ským ohňom « a že »8pev« jeho bude zvuôat cez »äóny«. A on je nie
menším vtákom ako orlom. Užera mu môže sobrať po telu, chlieb, ale
jeho slávne meno nedochytí. On bude »žiť« ôo priam itžera bude špintat,
podliačiť a brojiť až dotial (zas tá úbohá Tatra musí pomôct) pokiaľ
»Tatra« (ale nie banka?) stojí.

Toto má byť tá báseň. Kto vie čo sa skrýva pod riíškou, ten
zaiste zhýkne úžasom, že co upotrebujií mnohoráz » básnici « za predmet
svojich »bá8ni«. Oni majú «hlupcov« a skutočne je tak, ved dakto
musí predsa prečítat ich »básne«. A pri ich »veIko8ti« sa musí plazit
»háved« lebo básnici musia mať i háved. Ale nerozumieme už tej
»úžere«. Básnik a úžera! Nuž načo básnici tak zle gazdujú, alebo načo
zarábajú na »taký« spôsob, že im to úžera soberie. Známe my básnikov
i takých, ktorých národ ^kráľovskými odmenil za ich »uuovanie« a
úprimne vyznáme, že práve takíto básnici nech nehovoria o úžere, lebo
úžery sú všeliaké.

Ináč priali by sme si od tých ludí ktorých »víla pobozkala« viac
vkusu a skromnosti. Vieme zrovna o divej reklame o výstrižkoch zo
všetkých možných časopisov, vieme o nezadržaných slubocli, vieme
o ubijaní nadaných ludí, vieme o bubne na ktorom sa už viac ako
dvadsat rokov bubnuje. Slovom vieme všetko a tá sláva a velikost
splaskne až strach, ked kto pozre na ne s triezvym okom. l*ýchu, na-
dutost, zlosť, žič treba krotit. Ziadon » velikán* takto o sebe nepíše.
To sú tichí, skromní ludia a žiadon múdry človek nenadáva, ani obe-
censtvu ani tým bližším do hlupcov, hávede atd. Ďaleko hľadiaci ľudia
ináč hovoria. Beda národu ktorého politiku vedú deti královia « pocti
a Čo priam i takí » vkusní* ako je p. V . . . ktorého mala pobozkať
víla. Kto neverí, nech prehliadne politiku našich posledných 25 rokov
a presvedčí sa.

Obavou nás naplňuje, že takéto vredy možd uzret u nás svetlo
. sveta. To sú nezdravé pomery. Snáď i mretie Slov. l^ohľadov je tomu
príčinou. Právom sa môžeme opýtať či p. redaktor všetko prečíta oo
dáva pod tlač. A či vlastne i toto shorí na úbohej hlave Masaryka?
Ten veru s básnikmi »neúžerníči« a nechlamce mzdu krve. Hľa. ako
sa svet čudno krúti. Ale to sme nevedeli, že príčinou k básni raôže
byt i zklamaný — nie poet ale . . . pugilár. Úbohý Puškin ! Nevedel
si k akému motivu poslúži tvoja báseň »Exegi«. M. It

— 174 —

OBZOR.

Spoloéenský. (Slováci v Amerike). Najnovší náš politický
proces baňeko-bystrický rozprúdil i život amerických Slovákov. Do-
teraz boly usporíadané štyri schôdze k prejaveniu nevôle a to v Pitts-
burgu, Clevelande, Braddocku a Novom Yorku. O priebehu 3 shro-
máždení sdeluje sa nám nasledovné.

Indignainá schôdza v Pittsburgu Pa, 8. novembra 1900.

Počasie nebolo priaznivé, celý deň lialo, ba poletoval i prvý snáh.
Ale to nevadilo, vyberaného obecenstva sislo sa liojne s blízka i s daleka.

Besedu zahájila hudba hymnou »Hej Slováci !«, na to zaspieval
spevokol »Sto ráz vrhnutí «. Gustáv Maršali 6o predseda slávnosti víta
shromaždených a predstaví Rev. Štefana Furdeka (terajší predseda I.
Katol. Slovenskej Jednoty), jako slávnostného rečníka. Tento začal reČ
citátom madarskélio básnika (ako voľakedy dr Michal Mudroň, bráni ac
mad. redaktora Ardényiho, obžal. |)re urazenie úhor. krála; obhajca
započal: »Bťisan szól a magyar nóta, háromszáz esztendo óta!x): »Atok
reád, viszály hona, már nem vagyok fia<I; átok rcád igaztalan itéleted
miatt!!«*) Potom prebral utrpenie nášho národa od prvopočiatku až
po dnešné dni, tiež posledný proces. Po reči tejto, prijatej s odušev-
nením predniesli K. Záruba a J, ĎuHš duetto na husliach, v sprie-
vode pianistu K. Veverku. Gustáv Pivko deklamoval biíseň Ignáca

Gessaya » Žaloba « a aby bolo niečo i na smiech postaral sa o to Ján
Gonda prednáškou » Janko Pantoffa«. Spevokol na to zase zahlaholil
utešená »Hojže Bože (od Sládkoviča)« po čom vystilpil na rečnište
Peter V. Rovnianck ktorý zobrazil terajšie postavenie národa sloven-
ského a čo by sa malo robit. Shromaždenie zakliíčené bolo piesňou
»Kto za pravdu horí« (od K. Kuzmányho), po ktorej nasledovala ta-
nečná zá})ava. Počas spoločnej večeri rečnili ešte 6ŕ. Maršali o 15.
ročnici »Am. Slov. Novín «, Stanislav Cylkowski, Poliak o všeslovan-
skej vzájomnosti, Rev. Ja* Janda a Fr. Pucher o utrpení nášho
národa.

Mravný výsledok tejto shôdzky bol nad očakávanie!

Indignačná schôdza v Clevelande^ O. 11. novembra 1900.

Miestnotít bola plná. Joz f Kiesel predstavil Fr. Puchera ktorý
sa vyslovil v podol)nom smysle: MacTari oslavujú kíiždoročne pamiatku
svojich trinástich mučedlníkov, ktorých vláda rakáska dala r. 1849.

*) ^Kliatba na teba, vlasti nesvárov, už nie som viac synom tvojím; kliatba
na teba pre tvoj nespravodlivý súd".

— lib —

})ovešal preto, že bojovali za práva a neodvislosť svojho národa. To
im nikto nezazlieva, ba schvaľovať to svedôí sa. Nuž a ôi my Slováci
nemáme svojich muôedlníkov? Potom vykladá b.-bystrický proces,
vypoôitiije krivdy naše, uvádza výpoveif : »Opora a základný kameň
každého štátu sú čisté mravy, keď tie zmiznú, Rím sa srúti a prijde
do jarma«, rozberajúc v nej vyslovenú pravdu a konečne navrhuje
nasl. resólúciu:

1. Spracoval treba tnemarandum, ktoré by podpísali všetci ame-
rickí Slováci pomocou organisácii slovenských. V tomto raemorandume
opýtať sa má Jeho Jasnosť král uhorský, ôi má známosl o prisluho-
vaní spravodlivosti Slovákom v starom kraji. Toto memorandum za-
slalo by sa prostredníctvom rak. uhorského vyslanectva vo Washing-
tone jeho Jasnosti královi uhorskému.

2. Všemožne a pri každej príležitosti napomáhat treba Národný
Fond, ktorý nech je základným kameňom Slovenska.

3. Všemožne máme sa starať aby naši bratia po celom Slovensku
prebudili sa 00 spánku zvlášte pomocou časopisov — osvetou k svobode !

Po tejto reči odmenenej potleskom vystúpil na rečnište rev. Štefan
Furdek. Dôkladne objasnil celý proces b. bystritcký od jeho vzniku až
po väzenie.

Uhorsko porovnával s rímskou ríšou z dôb Neronových. Navrhol
doplniť resólúciu: Nech sa požiadajú všetky časopisy v Amerike, pre-
dovšetkým české, poľské a ostatné slovenské, aby svojich čitateľov zá-
kladne soznámily s procesom tým.

Resolúcia na to prídelená bola výboru, do ktorého zvolili: Št.
Furdeka, Fr. Puchera, Joz. Kiesela, Vojtecha Tholta, Martina Haren-
čára, rev. Sam. Bellu, Michala Bajsa.

Indignačná schôdza v Novom Yorku, 24 novembra j 900.

Účasl bola valná. Vefká sieň českého Sokola naplnila sa obecen-
stvom vnímavým, každému v tvári zračila sa vážnosť.

O 9-ej hodine zaujal svoje miesto úrad zvolený už na predbežných
poradách. Predseda, Ján Šiepita uvítal obecenstvo ohnivou, hlboko
precítenou rečou, potom vyzval prítomných predsedov všetkých sloven-
ských spolkov, odborov Nár. Slov. Spol. ako aj sokolských sborov aby
zaujali tiež miesto na rečništi. Prítomné boly tiež hlavné úradníčky.
Živeny. — Predstavil prvého slávnostného rečníka rev. L Novomestského,
ktorý zreteľne vylíčil krivdy páchané na nás. Tiež zobrazil terajšie
pomery Slovenska, kde práve strávil leto. Dostalo sa mu často búr-
livého prejavu. Za Novomestským rečnil veľký priate! Slovákov, pra-
votár Tomáš óapek, ktorý dokázal, že dôkladne zná dejiny národa

— 176 —

nášho. Hovoril o minulosti a budúcnosti Slovákov, spomenul i literárne
roztrhnutie sa národa a posudzoval to velmi správne. Poukázal, ako
sťi Slováci páskou medzi všetkými Slovanmi. Potom prevzal reô J, A.
Ferienčík, podavší jednotlivé deje z našej histórie utrpenia. Po jeho
odstúpení ôítaný pripis P. V, Rovnianeka, prijatý bol pravda s po-
chvalou.

A, 8. Ambrose povzbudzuje k úc^oluejšej a čulejšej práci vo vy-
dobývaní si práv národných, a kladie na srdce každému kto sa vráti
na Slovensko, al)y bol apoštolom národnej veci. E. Jálovecký preho-
voril v mene sokolstva.

Na návrh Gurkov zavedená sbierka vyniesla 22.25.

Potom s volil sa výbor resolucný, ktorý má vypracovať resoluciu.
Táto podá sa na patričné miesto, aby došla záslužného povšimnutia.

Takéto schôdzky sú odpovetTou Maďarom na posúdenie. Shro-

maždení podobných bude však ešte i viacej, okrem toho debatuje sa

silno o processe v jednotlivých odboroch organisácií. Amerikánskymi

Slov. Novimimi zavedená sbierka vyniesla doteraz (dec. G.) 832.11 doU.

ktorý obnos venuje sa rodinám posúdených.

— or —ek.

spolkový. Slovenský lit. spolok -NánxKx vo V^iedni vy<lr-
žiaval v nedeľu, * dňa 23. decembra vianočnú slávnosť. Z príležitosti
tejto ošateno bolo G chudobných slovenských detí. Náklad kryl sa
Čiastočne z peíiazí, ktoré utŕžené boly odpredajom takzvaných ^> dobro-
činných lístkov*, - odpredíJo sa ich asi za 50 zl. behom posledných
troch mesiacov, ostatok doložila spolková pokladňa.

Odpredajom týchto lístkov zaujatí boli menovite naši zeleninári
a nas])ieralo sa týmto spôsobom toFko, jako nikdy i)osiaI. Pán ingenieur
J. Križko s veľkou liorlivostou pracoval za tento ľudomilný podnik
a » Národ « má jemu čo (Fakovať, že ošatenie tohoto roku tak skvele
vypadlo.

I slávnosť sama sa vydarila. Pán učitel Vendovsky z českej
školy »KomeDskélio*, spolu s p. Melicharom nacvičili školské deti
»Koledu dítek« z V^ianočnej spevohry Štedrý večer ve mlýne« od Fr.
Vogncra. Šesť chlapcov a štyri dievčatá v slovenských a českých
krojoch spievali velmo pekne.

Aj piesne pevecko-zábavného spolku lllahob^ páčily sa všeobecne.

Deti deklamovali obvyklé vianočné veršíky, potom nasledovalo
rečnenie a spev. Viedenskí (-esi všímajú si nás čím ďalej tým viacej.
Opravdová, reálna vzájomnosť československá začína sa ujímať medzi
nami. o.

- 177 -

Umelecký. Úprkova výstava vo Viedni Peter Altenberg píše
o Jožovi Úprkovi vo viedenskom časopise *Die Fackeh nasledovne:
Volný, a jako v kúpeli rannej vône rôl očistený od každej lži, je tento
maliar — sedliak. S jednoduchosťou až nepopisatelne sladkou maluje
prírodu, ktorá sa v tomto prirodzenom srdci, v tomto prirodzenom oku
s vlastnými silami obohatila. A pozri, čo nepodarilo sa evolúciám
100,000 dní, preklenút priepasl národnostnú, stáva sa tu skrze tohoto
umelca v jednom okamihu Slovenský sedliak, slovenské dievča stávajú
sa nám srozumitelnými a milými a my stisli by sme jednomu ruku,
druhého pohladili by sme na líce. Rajská jednoduch. sť dýcha a prýšti
z nich a nachádzajú takto harmóniu v nasora lepšom »ja«. A poneváč
umelec tento pozoruje a podáva to večné a spoločné srdca ľudského, pri-
náša hraierstvo a sesterstvo na tento svet, činí pokrevných z nepriateľov.

Role, polia, polia. Nepopisatelne sladký pokoj rozprestiera sa
nad nimi ráno, v poludňajšom odpočinku, v únave popoludnia a večer.

Dievčatá v milých, bieločervených sukňách, zdajú sa byť steles-
neným jarom rôl a starí mužovia a ženy v blinkaní večerného zvonku
dedinskej viežky, pristanú prekrásne ku týmto. Skromné a pekné sú
tieto obrázky a maliara predstavuje si človek tak, jakoby ani luhať
nevedel a ktorý detinský začudovaný pozerá sa na cesty života.

Milý Karol! (Kraus). Takí nech stanú sa semenom na vašom
bitevnom poli skosených ničemov.

Jako jeho krajana Hanuša Švaigera, ktorý ho najskorej ocenil, —
porozumieme Jožovi Úprkovi len následkom jeho vlastných výtek.

Len nech nezabudne sa, ôd radosti nad opravdovým človekom,
ktorý sa nám v obsahu týchto obrazov zjavuje, na tohoto maliarskeho
znalca. Na také obrazy, ktoré sú tak malované jáko Úprkova »Jízda
králfi«, »Proce88Ía«, »Po krste« sme aj — po tých vychvalovaných
pokrokoch, ktoré secessia na poli techniky preukázala, naozaj chudobní.
Dôkazom toho je i to, že umeleckému obchodníkovi ponechané bolo
uviesť Uprku do Viedne, a že je to i najpádnejsím potvrdením toho,
čo sa minulú zimu o secessii popísalo.

Secessia neprerazila cesty ešte ani jedinému talentu, ktorý by bol
predtým nepozorovaný bývaU Kým secessia ku každej svojej výstavke,
privláča obrazy chýrnych umelcov posledných vý.^tav v Mníchove
v Draždanoch v Berlíne, alebo keď to má byí už niečo vyššieho
z Paríža, a ku ktorým sa privesia výrobky vlastného cítenia a spô-
sobnosti, zatial pracuje niekoľko hodin od Viedne vzdialený veľký
umelec, o ktorom sa nič nevie, kým nepostará sa o neho nezištný
obchodník skorej, nežli páni zo secessie. *)

*) Pôvodne mala byť Úprkova výstavka v dome secessie. Bed

— 178 ~

Referáty.

Už v 5 ÔÍ9. »Hla8U« referovanť^, bolo, že nový roôník „Slovnu^kého
Pŕehledu^ (čís. 2 a 3) priniíša peknó stat: Postavení slovenské reči na
vlastní púdé** od p. Karola Kálala* Teraz chceme poukázal na ňu po-
drobnejšie.

Pisateľ zná pomery naÔe dôkladne, ako to svedčia všetky jeho
ôlánky v rôznych časopisoch roztrasené. I v tejto stati líôi znamenite
náš stav, a poneváč i zaslúžime (intellig(mcia), karhá nás.

Líôi obšírne pomery školské od detských opatrovieň počínajúc
až po universitu, prechádza potom na cirkevný život katolícky aj evan-
jelický, opisuje kňazov, semináre, na to preberá držanie sa obcí, mest-
ských zástupiteľství, úradov slúžnovských, stoliôných, súdov, pozemko-
vých a berných úradov, dráh, pošty, voči slovenskému jazyku, o jej
vypudzovaní už aj v obchode a priemysle t\ končí významnou chara-
kteristikou »výkvetu národa<^ ako sa radi nazývajú. Prepusťme však
jemu slovo:

Na université budapeštské je stolice reči rumunské a nemecké,
ale slovenské nikoli, ač je Slovakii v Uhrách více než Uumunu nob
Némcíi. Už tato jediná vec dosvedčuje, v jakém jsou Slováci ponížení.
Na území' sh)venském jsou čtyŕi právnické fiikulty, na nichž rovnež
slova slovenského neslyšeti. Sf redni š/ťoli/ (^50 gymnasií a 5 reálek) a
ústavy učitelské (15) jsou ryže madarskó. Slovenština není tu ani
pŕedmetem nepovinným, l^rofessorum se dovoluje učiti soukrome nižným
ŕečem, na pŕ. angličiné, frančiné, ale jistč se žádný neodváži ohhísit, že
bude vyuČovati reči nej potrebnej ši a nejbližší, totiž slovenštine. Pravde-
podobné zaplatil by takový odviížlivec sraelost tu svou existencí. Rídké
jsou výjimky, že professor dovolí, aby žák v nčjnižších tŕídách vyjadril
se tu a tam po slovenskú, nemôže-li maifarského slova vzpomenouti.
Z pravidla slovenské slovo je v ústech studujícího tajným a vlasti-
zrádným zločinem. Professoŕi vybírají si utlavače, kteŕí oznamují druhy
své, kdykoli pronduvili slovensky, ať už ve škole, na ulici nebo v do-
mácnosti. Zvlášte pak kniha slovenská v rukou studujícího je zločinem,
pro nejž již mnoho mladíkú ze škôl vyloučeuo bylo. Ministerstvo vy-
učovaní už pred lety vydalo naŕízení, že pro panslávi smus mají býti
studující vyloučeni ze všech uherských škôl. A co je u Madaru pan-
slavismus? Slovenské slovo v ústech vzdelaného Slováka, madarsky umé-
jícího, je panslavismus, je vlastizráda. Je to sice smešné, ale je tomu
tak. Pri nekterých gymnasiích byly z dŕívejších dob slovenské knihovny ;
ty byly spálený aneb vynesený na pudu. Professoŕi, treba ve svém

- 179 -

nitru vlastenci, mluví na verejných místech maJarsky nebo nemecky.
Vídaval jsem, kterak gymaaijní professor, rodilý Slovák, navštevoval
evangelického fai'áŕe, vlastenec; sedávali v prítmí, srdečné rozprávéli,
ale professor začínal vždy rozmluvu po nemeckú. On môže ustoupit od
madarstiny a utéci se k nemčine, ale slovensky prôraluvit se bojí.*)
Toliko 8 pŕáteli dobre vyzkousenfmi odváži se mluvit slovensky, a to
jen v soukromí! Kolikráte jsem na procházce za méstem pozoroval, že
se nékterý človek obracel, chtčje zvédéti, kdo jde za ním : mluvil za-
povézenou rečí — slovenskou. Vlastenci slovenští učí se slovensky psáti
soukromné, obyôejné tepi'v, když vyšli ze Akol. O posledných prázdni-
nách konal jsem kousek cesty po Slovensku s dveraa bohoslovci. Byli
to tajní sic, ale nadšení slovenští vlastenci. Chvílemi rozmlouvali ma-
ďarsky, a na otázku, proč tak Činí, odpovedeli, že néco vedeckého ne-
dovedou si po slovenskú povédéti. Slovenský studující na maďarské
škole nejen že nerozhojní materskou reč svou, ale on ješté mnoho slov
a vazeb zapomene. V leto t. r. byl soud v ryže slovenském okrese.
Jednalo se o vraždu. Nejdftležitéjsí svédek pronesl slovo »8rub«. To
jest jakákoli nepatrná stavba ze dreva sroubená, na pŕ. ohrada kol
studny, ale téz chlívek na vepŕový dobyte k a p. Celý soud, vesmés
rodili Slováci, se tázal: Mi az srub? (Co je srub?) Ani tlumočník toho
nevôclél; kaneelista dobehl k slovenskému advokátovi, ale ten znal slovo
to jen ve významu ohrady kolem studny, což se zase nehodilo soudci.
So.udeové na Slovensku pocitují zajisté často, snad každodenné, velké
nesnáze z toho, že neznají náležité reči lidu, ale to pŕeee nemá zadného
vlivu na nápravu. Madarisace je tak vášnivá, že nepripustí k sobé ro-
zumového dôvodu. —

Na méŠfanských školách (polgárkách) je slovenština nepovinným
pŕedmetem, ale po učiteli reči té nepožaduje se žádné kvalifikace.**) Vy-
učovaní odbývá se obyČejné špatným Čtením.

Školy obecné jsou budto statní nebo konfessijni. Na státních ško-
lách je vučovací rečí maJarština. Na učiteli záleží, vypomáhá-li si
trochu slovenštinou. Statní školy jsou nojen v méstech, ale i po de-
dinách, na pŕ. i po nékterých chudobných dedinách drátenických. Školní
budova má nápis maďarský (>ÍHkolac<, čte se iškola), mapy, obrazy,
úŕední knihy a vysvedčení, vše jest maďarské. Z takových škôl vychá-
zející mládež neuraí se obyčejne ani správne po slovenskú podepsati.
Ve škole detem jména pomaďarštují; Jan Dulík dostane jméno Gyulik

*) Zajímavá náhoda! Práv^» mi listono.^ i)odal dopisnici od professora na
madarském gymnasiu, takto slovenského vlastence; dopisuice je slovenská, ale
podpis na ní schází — pŕítel se bál pod slovenské slovo se podepsati.

**) Neznáme polgárky kde by sa jej vyučovalo. Red.

12*

— 180 -

JánoB (čie se : Dulik Jánoš). Prohlédnéte si pracovní knižku dráten(k&v
a uvidíte^ že mají všickni jména svá pomadaršténá ; tak znetvoŕují též
jména ve školách. V nékterém kraji sediaci mají svá jraéna nade
vrátky videl jsem to jmenovitŽ z Pukance do Levie — a to vše
po maďarskú, na pŕ. Szlanyinka Gôrty (má býti : Gyôrgy, 6te se :
Ďôrď, t. j. JiH). To jsou stopy státních (madarských) skol. Záci ze
státních škôl vyšlí uméjí maďarsky ôíst, ale nikoli mluvit; uméjí slo-
vensky mluvit (ov^era z domu), ale neuméjí slojvensky psát. Psávají ma-
ďarským pravopisera, na pŕ. pesz, škola, gyetyi (deti), cztyeni (cténý) a p.
Konfcssijní školy jsou buďto katolické nebo evangelické. Toliko
v téchfo školách má slovenská M svúj /ftulek. Tó jest vyučovací ŕeôí
slovenština a slovenské jsou i úŕední knihy, rozvrh hodin a vysvedčení
žákô. Ale i sem tlačí se maďarisace dosti násilné. Je-li farár, at kato-
lícky nebo evangelický, maďarón, pomaďarštuje i školu. Velmi často
škola konfcssijní je tak maďarská jako škola statní. Maďarština, jakožto
reč statní, je povinným pŕedraôtem i na skohích konfessijních. Už v nej-
nižší tŕídé deti se v názorném vyučovaní učí jmenovati predmety slo-
vensky a maďarsky, a čím vyše, tím je maďarštiny více. Ačkoli zákon
káže učiti maďarštine jen jako pŕechnétu, pŕece maďarisace má tolik
donucovacích prostŕedkä, že i na nej lepších slovenských školách vy-
učuje se zvlášté zemepisu a dejepisu, mnohdy jeŠté jiným predmetom,
v jazyce maďarskéra. Jsou tedy iak zvnnv slovenské školy vlastné if'o-
lami utrakvistickí/tni, utnohdy víc madfirski/uu nez slovenskými. Záleží,
jak jsem už ŕekl, na farári, a kromé neho tčž na učiteli. Učitel maďa-
ron míchá maďarštinu do všech pŕedmčtťi, i do počtä, a je jist, že se
mu od církevního dozoru nie za to nestane, že jej naopak očekává od-
mena a uznaní od státního inšpektora, který dozírá i na školy konfcs-
sijní. Za zvlášte dobré prospechy v macfarstiné dostávají učitelé štipen-
dia a jsou vôbec áčastníky panské i)ŕízne, která je všude tak svňdná,
že si podmaňuje, žel, lidi bohaté a samostatné, tím spíše pak bídné
placeného a opovrhovaného ucitijle. I na tukových konfessijních školách,
kde je učitelem uvedomelý vlastenec, vyučovaní slovenštiné omezuje
se z pravidla na pouhé ctení z čítanky. Je veru velmi málo sloven-
ských skol, kde se uČí i slovenské mluvnici. Ale treba tu ŕíôi, že sami
učitelé — čest výjimkám — slovenské mluvnice a pravopisu neznají.
Vždyl se vzdelávali toliko ve školách maďarských. Dostávam častéji
dopisy od slovenských učit«lä, ale zŕídka se objeví list prostý chyb
pravopisných. I učitelé spisovatelé, učitelé redaktori delají chyby! Ne-
vysmívám se, veda, že nemčli kde se materské reči správne nauČit.
Nedávno dostal jsem dopis od kandidáta učitelství ze IV. ročníku.
Chtél české knihy, byl tedy národné uvedomelý, ale dopis jeho (sloven-

181 —

ský) byl tak nedokonalý a nespráviý, žo jsem téžko porozumel, ôeho
ode mne žádá. Za krátko bude takovému mladíku vyučovati Sloven-
kou mládež, a on neumí napsati správne slovenské vétyl

Ponévadž je universita maďarslvá — tak rozumovali Maďari pred
verejností — musí být i gymnasia maďarská, aby náležité universitní
mládež pripravila. A ponévadž jsou strední školy maďarské, musí býti
maďarské i školy obecné, neboť již prijímací zkouška do škôl stŕedních
koná se v jazyce maďarském. Ale uôitelé škôl obecných, musíoe slo-
venské deti učit po maďarskú, mají velkou obtíž, a tak našli maďari-
satoŕi dôvod, že škola obecná musí býti podepŕena tnadarskou opa-
trávnou, tak zv. óvodou. R. 1891 vydán byl zákon, dle néhož má býti
óvoda v každé obci, vyučovací ŕecí je maďarština, a deti jsou povinný
chodit do nich ode tŕí let do šcsti. Jen ty deti nemusí do opatrovny
chodit, jejicbž rodiée mohou se prokázati, že jsou s to, aby doma vý-
chovu opatroven nahradili. Ponévadž je vyučovací ŕeéí maďarština,
slovenský sedlák neb remeselník nemťiže se ovšem takovou zpúso-
bilostí prokázati, za to sedlák maďarský tuto zpäsobilost má. Vidéti,
že óvody jsou nalíčený na detí maďarské, aby se dŕíve nauéili maďar-
sky, než se rozvinul jej ich jazyk materský. Péátounkou býva z pra-
vidla rodila Maďarka, noznající slova slovenského. Opatrovny vydržují
obce Sprocentní prirážkou, alo štát má k nim dozor; ponévadž se obce
vzpírají novému nákladu, nevyhovuje se zákonu zplna, tak že óvody
SOU sice po vsech méstoch, ale v dedinách je jich málo. —

Nyní se rozhlédnome, jnké postavení zaujíma slovenská reč v cirkvi
kntolieké a evangdické.

Na Slovensku je šest biskupíi, rozumí se Maďarft; Slovák se bi-
skupem nestane. Semináre a klášterní ústavy jsou ryže maďarské a tak
šovinistické jako strední školy. I tady professoŕi pŕemlouvají chovanec,
aby si slovenská jména poraaďarštili, dovozujíce, že slovenské jméno je
pokoŕující signum na vzdélanéra a dôstojný úrad zaujímajícím človeku.
Bohoslovci necvičí se na semináŕích ani ve slovenském kázaní, ani
v katechisování, ani ve ctení evangelia. Pravé knéz, máje šlechtit cit,
potrebuje znáti reč lidu do podrobností, ale on, vyjda ze semináre,
nezná jí ani tolik, jako poslední pastevec na dedine. Tak se starají
slovenští biskupove o hv6 ovečky. Jsou to političtí šovéni, jimž jako
druhým vášnivcum na uicem nezáleží, než na tom, aby již již po celých
Uhrách zahlaholila ze všech úst maďarská statní reč. Jsou prípady, že
biskupove dosadí do slovenské dediny knéze Maďara, jenž nezná slova
slovenského, tak že i Otčenáš modlí se s papírku. Taková je tedy
v cirkvi nevážnost k jazyku slovenskému ! Biskup pŕichází do sloven-
ských dédin a promlouvá k lidu maďarsky, chváli deti za to, že jej po-

— 182 —

zdravují ^DičírteSik a Jezuš Kristus*. MarBchall, knéz ve Sv. Jiŕíu Preš-
purka^ sepsal maďarsko-slovenské modlitby, tak že pri rozevŕení knižky
je na levé strane text maďarský, na pravé slovenský. V pŕedmluvé
praví, že kdo se slovensky modlí, dobre ôiní, ale kdo se maďarsky
modlí, lépe Siní. Slovenští knéží, procházejíce se po dedinách a bese-
dujíce na hostinách, radi rozmlouvají po maďarskú ; i když pŕijdou pŕes
hranice, na Moravu, na pŕ. do lázní v Luhaôovicích, pyšní se maďar-
štinou. Národné uvedomelých knéží katolických, slovenskou literatúru
éítajících, slovensky správne píšících, je tuze málo. Matriky a jinó uŕední
knihy písí se latinsky, kŕestní listy též.

Evangeličtí knéží jsou národu vernejší. Slovenští evangelíci,
poctem asi 650.000, jsou koŕenem svým odchovanci Husitft a českých
emigrantô, éeská Králička Bible je základní jejich kniha náboženská,
oni mají též staré české písné nábožné, mají ve veliké úctivosti Husa,
České Bratry ... je tedy u nich národnost sdružena se samým nábo-
ženstvím a tak pŕirozené jsou evangeličtí Slováci v národnosti pevnejší
než Slováci katolictí. Kdyby bylo osudem slovenské reči, aby vyhynula,
naposled by zaznívala v evangelické rodine.

V 63 evangelických církvích (cirkev =r farnosť) píší se matriky
a jiné úŕední knihy slovensky, kŕestní listy též slovensky, ale maďaronäm
i slovenští farári vydávají obyeejné kŕestní listy maďarské. Mnoho slo-
venských (pomaďaŕilých) faráŕô evangelických píše úŕední knihy ma-
ďarsky. Senioráty*) severozápadní (Nitranský, Trenčanský, Turčanský,
Oravský a Liptovský) zachovávají svou národnost, na shromáždéních
svých rokují a protokol píší slovensky. Ale v ostatních (jihovýchodních)
seniorátech, kde jsou maďarské menšiny, ustupuje slovenština maďar-
štiné, tak na pŕ. protokoly o seniorátních konventech píší se jen ma-
ďarsky, pred konventem zpívají se písné maďarské, a mnohé církve
(farnosti) v téchto seniorátech r. 1894 se usnesly, že na oslavu millenia
búdou napŕíšté místo slovenštiny užívati pri bohoslužbe maďarštiny.

(Dokoaéenie.)

*) Seniorát je obdobrý vikariátu.

— 183 —

Nový život.

Týstnp 6.

Anička. Martin.

Martin (dnu. Špinavá šata, zlomený, biedny, iba tieň bývalého mlá-
denca. Cez dvere.) Snáď po smrť si idem, ale ved tú hladám.
(Hlasnejšie), pochválen Ježiš. (Dusí pohnutie a plaé, len vše si
utre päsťou slzu).

Anička (sa lakne). Na vek — (nedopovie), Jejdažetimne, Martin tos^ ty?

Martin. (Podáva jej ruku).

Anička. Naoo si prišiel načo?

Martin. No k tebe.

Anička. Já som už vydatá.

Martin. Počul som a vidím, však nebárs ti slúži.

Aničlca. Však i ty si strašný, strašný, Martine. Čo je ti, pre Boha
vecného ?

Martin (založí si päsť na čelo). Oh! ty sa pýtal môžeš? Ty už ani ne-
chápeš, kolko som trpel? Ba div sa, že som vôbec ešte vydržal
a nepošiel —

Anička. Nuž a kam?

Martin, Kam — to sára neviera. Tára, kde by už pochované bolo to
srdce, ktoré tolko trpelo, a to všetko márne.

Anička. A či len tvoje trpelo?

Martin. Aj tvoje. Ale iste zobúdzalo, ked ty predsa si sa vydala.

Anička. Nevrav tak, nevrav. Mňa donútili.

Martin. Viem. Však si len predsa vari málo tvrdou bola, ty — čo si
jed chcela z mojej ruky — pamätáš?

Anička (prikývne). A mal si vtedy urobil poriadok, dnes už mohol
pokoj byť.

Martin. Otráviť som ťa predsa nemohol.

Anička. A jednak otrávený môj život. Trpíš ty — nie menej ja. A čo
ty? Pomaly zabudneš — —

Martin (do reči). Jak ľahko sa ti to povie.

Anička (ďalej). A budeš aj šťastný ešte.

Martin (udusí plač). Ja slastný? bez teba? Hej, len pozri na mňa, aký
som šťastný — až k smrti — bodaj by už tu bola.

Anička. Vari pre mňa — i stálo by ti to zato ďalej sa sužovať
k vôli mne — vydatej žene? Nie, len zachráň svoj život, len
utekaj, lebo dnes sa u nás strašné veci robia.

— 18.1 —

Martin, Ja utekať mám? Kam? Hej; k materi. Tú rád vidím; a len
tá mi udržala životy ako som raz počul, že je žandár už mužom
tvojim. K tej ešte —

Aniíka, Veď preto ta prosím, hlad na matku svoju starú. Utekaj od
nás. Ty máš komu žiť. YeJ ani sa nenazdáš — dnes už predá-
vajú lúku čo mu mama dali aj (ukazuje na náradie) toto je všetko
sekvestrované. A 60 viac, ňanka niesli všetky peniaze vrátiť, 60
oudzé boly.

Martin. Jaké cudzé?

Anička. Naklamané. Aj tebe že sú dlžni stodvadsať zlatých.

Martin. Mne — neviem.

Anička. Ale óni vedia — sirotské ešte.

Martin (prekvapený). Ah —

Anička. Veru tak. Ved sa dovieš, len nečakaj, tu nečakaj. Zle bude,
ak ta tu zastane.

Martin. Už horšie byť nemôže. A čo mi môže urobiť takého, čo by
ma viac znivočilo, ako som. Ja sa ho nebojím, ale on sa mňa
bude ešte. Som strašný, hovoríš, ale strašnejší budem, keď ho
strašila začnem, (pristúpi) len, len ty chci. Chceš? (chytí ju
za ruku).

Anička. Nie, nemôžem, Martine. Na čo ty myslíš, to, ked srdce nie,
zákon bráni, prísaha.

Martin. Hah, čo ! Mne si prvému prisahala v srdci svojom, preň ju
len vynútili z úst tvojich — nazdám sa.

Anička. Len. Ale jednak, nie Martine, mňa už podozrievala matka,
ešte si tu nebol. Čo by bolo potom? A ciela svojho by sme pred
svetom predsa nedošli. Veď on by snáď ani nežiarlil — má iné,
ale svet povedal by, že ja som ho vyštvala. Nie, choď preč,
Martine — a prosím ťa, nikdy sa neobzri na tento dom a ne-
vzpomeň si na mňa — hľadaj inú.

Martin. To zadrhnúl bych musel srdce svoje.

Anička. Zadrhni, ako som si ho ja musela. Choď, choď už, nelej oleja
na vatriacu dušu moju. Ja vždy sa budem rozpomínať na lásku
našu, a čo si trpel pre' mňa — lebo mnoho si trpel.

Martin. Oj a ešte by, len bych toho nebol s^ nikdy dožil, že si jeho
ženou. Mne lahko, ba sladko bolo trpeí, kým som tú novinu ne-
počul, ale od tej chvíle mi je každá minúta peklom a zhoreť
predsa nemôžem.

Anička. Neboli sme si súdení.

Martin. Eh, divná to suďba.

— 186 —

Anička. Ba hej. A preto, škoda nárkov — nepomôžu, a hriech sa mi
oškliví^ a svedomie bysme nezadusili časom — ako ho ňanka môj
nemohli.

Martín (prikyvuje).

Anička. Buď teda hrobom lásky našej — aô živým. Sľúb mi to, slúb,
že nikdy ma nebudeš prenasledovať.

Martin. Čo to žiadaš na mne? Čoho sa bojíš? čo ešte ztratil môžeš?

Anička. StatoSnosl pred svetom a sama sebou. — Prosím ťa.

Martin. Nuž — nuž — aô už teraz ozaj zúfat mi prichodí, ale maj môj
slub (podá ruku), že nemienim drzé dorážať na teba. Pôjdem preč.
A keby nie mať moja, rozlúčil by ch sa navždy s tebou. (Chystá
sa k odchodu). Idem, no či premôžem sa, netvrdím, ale na dnes —
s Bohom!

Anička. Len kam ideš, to mi ešte povedz.

Martin (v zúfalom plači). Eh,* nepýtaj sa ma to. Ja žiadal som len
k vám prísť. Tu, myslel som, že nájdem raj, alebo zhyniem, no
ani smrť ma už nechce. Idem k materi a potom, potom iba Boh
sám zná, že kam. (Rýchle obráti sa, odchádza, mávne rukou).
Alebo tu zostanem.

Anička. S bohom, Martine, a zabudni ak môžeš. — Jak sa to lahko
povie! A či ja naň môžem zabudnúť? Chcela bych, aby ch si ani
nevzpomnela, že som ho volakedy milovala — ale to srdce. Oj,
prečo nemám skalu miesto neho, tá by ma aspoň nebolela a snáď
nehrešila. 8 Bohom, Martine, buď šťastlivý, ako som ja nešťastlivá
a sídem ti s mysli; ja pri mojom ňankovi azda tiež lahšie pone-
siem mučenia toho (plače) surovca .... surovca . . . (Ticho.
Potom zutiera si slzy).

Tfmtup 7.

Anióka, Matúš (vstúpi komorou).

Anička. (Je rada). Tu ste ňanka? Jak ste pochodili?
Matúš. Jak? — Tým som povedal, aby si predali —
Anička. Ale mama?
Matúš. Niet jej ešte tam.
Anička. A Pišta?

Matúš. Ten že vraj s notárom popíja v dolnej krčme.
Anička. Tak toto ešte nevie?

Matúš. Neviem, či už bola za ním. Ja len — boli tam traja občania
a kasír, — složil som peniaze a povedal, čie boly a komu patria.

— 186 —

a vrátil som sa. Vo tri vrhy ma páni volali — nešiel som. Oni ei^
myslia, že som ja ešte ten starý — a ja už nový ôlovek. Veru,
akobych sa bol znovu zrodil. (Sopne ruky k obrazu). Ach Bože, ôi
ti ďakujem, tisíckrát ti dakujem, že si mi dal tejto chvíle sa dožiť
a dušu svoju si omyť.

Anička. Aôak mi už teraz, nanka môj (hladí no po tvári) ozdraviete
aj na tele, aôak?

Matúš. (Vzdychne) Dá pán Boh, dá, dcéra moja, že azda. Hej — ved
keby ch ja bol mohol v tých dňoch pohnút sa, lebo aspoň kričať,
nebolo by sa stalo, čo sa; ale robila mati, ako by ma už ani ne-
bolo. V komore ma zamkýňala.

Anička. Veru, veru; však sotva by ste ma boli mohli ratovat. Ved mu
mama ešte kedy pred sobášom dali tých päť stovák a všetko;
i mňa, kebych sa nebola bránila.

Matúš. Ej bol by ch sa ja podíval —

Anička. Už je dávno neskoro. Nehodno to spomínat, len žial mi to
pôsobí. Ja, ako dosial bolo, i na ďalej ponesiem ten žiyot s ním
— za pokoj.

Matúš. Eh, ty aj bit sa mu dáš — • aj so mnou — a nevedeli by sme
si pomoci? Ako ma už strhol dva razy a teba dostrčal. — Ale
Pán Boh nie je náhlivý.

Anička. Aj ja si tak myslím — lebo ho napraví, alebo — (napadne
jej). Ale ňanka, ani vám nevravím, nestretli ste vy Martina?

Matúš. Martina? Nie. Ako, kedy? Vari by —

Anička. Už je doma a len pred vami, Čo odišiel.

Matúš. Chudák. Že si ho nezdržala — tie peniaze by ch mu bol rád
dal. Ja pošlem poň chlapca.

Anička. T^en to nie. Pošlete mu ich.

Matúš. A aký že je, aký? veďže vrav.

Anička. Na nopozrianie zlomený, zbiednený.

Matúš. Skoda clilapa. — Ba mi je do plaču, dievka moja, keď si po-
myslím, že nebolo jej dosť, že previedla svoju vôIu, ale ešte sved-
čila proti nemu, že nemal k nám dovolený prístup a že on začal
bitku. Boh ho požehnaj a vynahraď mu to, čo pre teba trpel bez
viny. Ja by ch ťa mu bol tak rád doprial, tým by ch mu bol azda
krivdu nahradil.

Anička. Už sa to neodstane.

Matúš. Je tak. Ale len predsa — tá mati. No, velmi som ustatý, idem
sa prevaliť. (Odíde do komory).

Anička. Veru si choďte (zavre za nim dvere) ak budete môcť v tomto
lomoze a ešte ak toto sem prídu predávať.

— 187

Anička, PiŠta (potom Notár, Kata a Matdš).

Pišta (dnu, hodne podpitý). Aá — to sa mi u4, žena moja, páôi, vidíš,
od teba aj ňanku veru ; ak je tak, ako mdti vraví, hned ťa radšej
mám. (Utrev si fúzy chce ju bozkať a objať).

Anička (vyhýba mu). Daj pokoj, prosím ťa.

Pišta. Bol by čert jarabí, abych ja teba nebozkal. (Pobehne a chytí ju).

Anička. Nemuc ma, nemuč; choď si za tvojimi.

Pišta. Dnes si ty . moja. Iné zase inokedy. (Zvrátil ju na postel, boz-
káva ju).

Anička. Pusť ma surovec, su — ro — vec — (driape sa).

Pišta (pustí ju). Si hrubianka, je. pravda, ale za osemtisíc ti to ešte
prezriem.

Anička. Nebudeš ich čítať, ani za ne karty brať a pií po krômách a
po kaviarňach a ôo ja viem kade —

Pišta. To je už pravda — čo je z hory len do hory. (Odpľuje a
tichšie). Surová a sprostá ženská! (K nej). A kto že ich bude
čítať? Martin? Má už vari dAjsť. Nech len príde, ja mu už nič
neurobím, aj ťa mu dám, ak budeš chceť — ja si nájdem.

Anička, Ani bych sa ťa nepýtala, keby som bola ako ty. Už aj dnes
tu bol Martin — aby si vedel.

Pišta. Baá? A ste sa bozkali?

Anička. Viera ešte, čo je cit a mám kus hanby.

Pišta. Počkaj, počkaj (hnevá sa). To chceš, ačak, povedať, že ja nemám
hanby, čo? (Dvíha píisť).

Anička. Nuž udri, nebude to po prvé.

Pišta. Vždy, keď zaslťižiň, lebo pysk máš jedovatý — aj s tvojim
ňankom, čo nemužo — (tichšie) zdo — (predrhne) — no ale ne-
budem ho kliať: už dáva peniaze.

Anička. Vari tebe — ešťe sa domnievaš? Vieš, ty mame slúbil si, za
cenu peňazí jpolepšit svoj život, avšak —

Pišta (do reči). Áno, len peniaze sem a budem ako med.

Anička. Dokiaľ? —

Pišta. Dokiaľ? — (K sebe). Osemtisíc za čas potrvá. (Hlasno). A kým
ma nenahneváte, ako ma už ty začínaš.

Anička. A kým by boly peniaze. — Nuž, aby si čistú pravdu z vedel
— peňazí už v dome niet. Ňanka —

Pišta (vytreští oči a pretrhne ju v reči). Čo-že? Kde by boly? (Chytí
ju za plece). Aá — to ste sa tak smluvili s ňankom — strašiť

— 188 —

ma chcete^ Však ja nie som strachopi-d — a s materou ste sa

nesmluvili — to vám chybí k lákaniu. No a kde že by teda boly,

dla vás? —
Anička. Tam, kde ich ňanka vzali pred dvanástimi rokmi.
Pišta, Ha hó — však ne — ty Ižeš!
Anička. Ba ten Ihal, kto ti ináč povedal.
Pišta. (Akoby rozväzoval), či? — Tak mati tvoja, strigaňa.
Anička. Tak tí —

Notár (prestrašený dnu a ku Kate cez dvere). Mlôať, lebo o všetko —
Kata (v zlosti). Ja, ja — (zbadá Pištu mykne chytro notára od chrbta,

a zmäkne na maslo voči Pištovi).
Pišta (k notárovi). Vitaj! (Skočí ku Katc). Mati, kde sú peniaze?
Kata. No, kde by boly ? Tu. (Ťahá ho stranou a vyťahuje zo záňadria).

Na Pištík 9to zlatých. Schovaj (sileným smiechom) a dnes sa môžeš

zabaviť. Vadium som položila, lúka je tvoja, ostatnč zajtra — na-

pozajtre dostaneš do ruky. Poď, pod tam von ti poviem — (tahá

ho von).
Pišta (váhavo ide von). No veď aj tak, lebo ja nežartujem. (Zhákne

sa). Trocha sa mi to nezdá, mama, (hrozí jej prstom) aby v tom

nebol dajaký hák.
Kata. Už zase, už za«e — na môj dušu kresťanskú — to je slovo!

Len poď a na radosť dnešnieho dňa — (vyjdú von, Pišta viac

vytiahnutý Katou).
Anička (shovárala sa s notárom). Nech ich už nebúria, išli si odpočinúť.
Notár. Ja sa musím s nimi shovárat — len pár slov — tu ide o moju

existenciu; a vedia čo je to?
Anička. Viem asi o čo ide.
Notár. Jaj jaj, to ich oni naviedli.
Anička. Sami prišli na to, ja som ich len posmelila.
Notár. Na čo to, načo, posmeľovať?
Kata (dnu komorou, otvára dvere, ťahá Matúša za ruku). Ba bych ťa

strhala, aby už tvojmu vyčíňaniu koniec bol.
Notár. Pán rychtár, pán rychtár, čo ste to urobili? mám ženu, deti —
Matúš. Len starý hriech som vykorenil.

Notár. Ale ja nemôžem. Z čoho že ja vrátim? Ja som peniaze neodkla-
dal. Mňa zavrú a deti, ženu kto mi bude chovať? Vám, vám ich

pošlem.
Matúš. Tak, a keby chorý nebol ! Ja ta opatrovať nebudem. Peniaze si

si dal a keď si chorý — vezmi si palicu a iď z dom do domu.
Notár. Tie písma aspoň kde ste podievali?

— 189 —

Matúš. Volaktoré sa hneď nivoíily — vedia; ale jerlnie sú aj tu
(Zaohodí) Už že to spálim.

Notár. (Ide za Matúšom do komory) Tototo — spáliť také veci. (Vzal
niekoľko hárkov, strôí pod pazuchu a beží von v čertovskej
radosti).

Matúš (už nevyjde). Urobia; 5o chcú, mňa už svedomie nepáli.

Notár. Chachacha! Čože u nás po svedomí len sis^ moja kožka za-
chránená. (Tichšie). To rychtár unesie, ak co bude.

Matúš (z dvier). Poďže dnu Anička — vyzuješ ma. (Anička aj s Ma-
túšom vnídu do komory).

Kata (tajnostne). Tak, akože. Tisíc zlatých si hneď môžu nechať, ak
to prevedú.

Notár. Veď by to šlo, len keby aspoň triezvi neboli bývali, aj oni,
aj občania.

Kata. Povedia, že to v chorobe urobil. Povedia, že —že — z fanta-
zírovania.

Notár (krčí hárky do vrecka). Všetko, všetko urobím, čo sa len dá a
to fantazírovanie, to bude najlepšie. -

Kata. Len nemeškaí. A hneď mi prídu povedat, čo je. Jaj, len aby sa
Pišta nič nedozvedel. Ale som mu ešte päťdesiatkou pripchala uši.

Notár. A kde vzali?

Kata. Čo som sa ja rúk naspínala. U žida, u piatich gazdov som bola,
kým som tri stovky požičala. Jaj, len bežia.

Notár. A vedia, čo mi napadá. Keby už inak nešlo, vydriapeme od
neho podpis a na ich majetok dostanú ešte aj dve tisícky na
intabuláciu.

Kata. To je málo — ale toto bude skorej.

Notár. Idem, idem. (Odchádza).

Kata. (Ide za nim do dvier). Bože len štastlive. (Obráti sa). Lebo čo
si počnem, kde vezmem ešte osem stovák za lúku a stovku za
toto drevo. A on bude driapať peniaze. To mi už bude najtažšie.
Jaj, Bože na nebi! Hlava sa mi rozštiepi tolkým bojom a trápe-
ním. Ale vydržím! — čo ako!!

Kata, Anička, Matilš.

Matúš (dnu, v krátkych pletených kapcoch v slzách, stkaním ku Kate).
Zeno! Chcel som to prežriel, ale povinný som ti to ako muž po-
vedal, že za hriech stojíš.

— 190 —

Kata. Iď mi z očí.

Matúš. Ženo —

Kata. Ja ťa ani nepočúvam.

Matúš. Jednak. Ja hovorím, že môj a tvoj hriech nezatajíš a o jeho

vie celý svet. A keď aj pred svetom — nezatajíš ho pred Bohom.

A z ôoho aj poplatíš? Kde vezmeš peniaze?
Kata. To je moja starosl.
Matúš. Len by si od nej neošedivela.
Kata, Nech ! Len choď zdochýňať a bárs zdochni. Lebo to nikdy svet

nevidel, že by jedon muž, jedon otec, tak pri zdravom rozume

na vnivoô obrátil svoju rodinu ty — ty — ani už neviem, ako

ťa nazvať.
Matúš. Ako chceš. Ale uver, že ako seba, tak teba — aj jeho —

k Bohu vás chcem doviesť.
Kata. A v pekle stojím.
Matúš. To pravdu vravíš. A ako mne bolo ťažko, óím pozdejšie, týra

ťažšie bude aj tebe z neho von. Žena, prosím ťa, ak je v ňom

spravodlivej žilky, rozpovédz mu — uzná; ak nie, nezachrápiš ho

ani všetkými peniazmi — ba mu ešte skôr na zlom krk budil.

Pamätaj.
Anička. Mama, mamičko, urobte tak, urobte. Ja som mu už })ove-

dala — neverí.

Kata. Už čo by som chcela, je neskoro. Však nie, Čož', žijíí ľudia aj

v hriechu a minú trestu. A obec — to nie je<l<m človek.

(Pokračovanie.)

Rozmanité zprávy.

— »Maryša«, slovenské dráma bratov Mrstíkov, dávalo sa po
štyrrocnej prestávke v Prahe i v Brne. Na oboch miestach bol úspech
úplný. Zvlášte v Brne, ktorci predsa len bližšie leží kraju i osobám deju,
pochopili cinoherci »Maryšu« tak hlboko a opravdove, že rozkoš bola sa
dívať na ich výkony. Toľko lásky, toľko vzdoru a trucu, t<jIko jedu
msty a násilia, tolko sily a energie v bôlu a trápení, tolko tempera-
mentu, ohňa a ľahkorayselnosti, dávno nevideli sme na doskách!

Život medzi slovenským ludom moravským, je tak presne, pravdivé
líčený, plný krve, vznetu, vášne a pohybu, jasný, svetelný, že uchva-
cuje proti vôli, otvára srdce a dotýka sii tých najtajnejších strňn slo-
venskej duše. A no, z duše hovoria Mrštíci každému Slovákovi, najmä
zo západu.

— 191 —

A^keby »Maryôa< neznamenala viacej len kus »lid8kých doku-
raentfic i vtedy dokazovala by jasne to, že ôo krásneho v tomto po-
žehnanom kúte Moravy, ôo rázovitého, myšlienkou, reeou zachovaného
a pozoruhodného to bez otázky slovenské je. Oo je v »Maryéi«
silné, prekvapujúce, obdivuhodné, pravdenepodobné, tá verva, ten plam,
tá mužnosl, tá nehynúca lúbosí a vernosť, to Ipenie na rozkazoch a
prísahe, tá hrdosC v ponížení, a ku koncu ten hei'oismus, to všetko
pravý typ z ludu slovenského. Najst interpretov takýchto chara-
kterov je tažkosť prvotriedna. Preto zaslúži také podanie »Maryše« ako
previedla to sleôna Bursova v Brne uznanie dvojnásobné.

Len tí rekruti, ten lud, akoby sa boli zlakli tej bujnosti, toho
výbuchu radosti a žialu pri odchode rekrutov ! Ach to musí žiariť,
sálať, spev musí ísť z hĺbky srdca, precítený, smiešaný s plačom, radost,
zúfanie, jed a vše objímajúca láska milá, zvrhujúca sa v okamihu v hnev
a smútok, javia sa v oku mladíka slovenského, keď opúšťa milú — kerú
mu bránili — ked opúšta kamanítov. Viacej slovenskej krve, nie
k Brnu, k nám sa berte bratia Mrštíci, blíž a bUž ! :&Maryša« bola nám
nevšedným pôžitkom!

— „Slovenský Denník" prešiel koncom mesiaca decembra liKX) v ma-
jetok p. Milana Uodžu. Hnecf prvé číslo zjavilo sa v inom rdchu, formou i obsahom
stal sa „Denník" dokonalejším, duchom zostal starým, slovenským a kreslanským.
Myslíme, že teraz ujme sa slov. obecenstvo s plnou dôverou tohoto najlacnejšieho,
denne vychádzajúceho časopisu. Najnovšia príspevky v „Denníku'* poukazujú na to,
že mladá generácia slovenská v Pešti shromažduje sa okolo neho; táto okolnosť
zabezpečuje budúcnost „Denníka". Staráme sa uŽ teraz o jeho rozšírenie a odporú-
čame ho našim priatelom snažne. ^

„Slov. Denník" vychodí každý deň ráno, len po nedeliach a sviatkoch nie^
Predplatné na celý rok 12 kor. na mesiac 1 kor. Redakcia a správa v Pešťbudine,
VIII. práter u. 44.

— Madarskí polnohospodárski dehiíci socialisti, vydržiavali behom vianoc
výročný sjazd v Hódmezôvásárhelyi. Svoje požiadavky vyslovili v nasleduj ilcich
bodoch: 1. Odvolanie zákona o pomere delníkov ku zamestnávatelom 2. Odvolanie
slúžobníckeho zákona. 3. Úplná obecná samospráva, všeobecqé volebné právo, zru-
šenie virilismu. 4. Zákony na ochranu delníctva. 5. Opatrovanie a podporu chorých
a chudobných, poistovanie proti nehodám, na základe delníckej samosprávy, (i. Zákaz
práce detí niže 14 rokov. 7. Prísne príkazy navštevovania elementániych škôl. 8.
Zrušenie agentúry, upravidelnenie delníc.cych pomerov na železničných dráhach.
Štátne sprostredkovanie práce, pod dozorom delníkov. y. Zrušenie akkordovej práce
a zavedenie všade nádennej práce. 10. Uvedenie nedelného odpočinku i pre slúžob-
níctvo. 11. Dozor nad bytmi delníkov. 12. Právo spolčovania a shromaždovania. 13.
Zrušenie podnikatelstva na žatvy.

— í^ová éra. Pred Vianocami vyhodili z prešovskej ev. teologickej fakulty
7 ev. bohoslovcov pre „panslavismus", ktorý záležal v tom, že sa títo bohoslovci,
Slováci dali spolu odfotografoval a Bvojica maďarských kollegov nevzali medzi seba

— 192 —

Dla mena sťi to: Emil Vaníček, Otto Škrovina, Pavel Šolc, Vladimír Čobrda, Ján
Bezek, Jan Porubiak a Jur. Janoška.

Je o tieto obete kultúrnej vyspelosti maďarskej už postarané?

— Gogolov „Revizor" vyšiel v preklade F. Jesenského v Skalici u Jozefa
Teslíka. Preklad je dobrý, úprava úhladná. Tešíme sa srdečne, že takýmto cenným
vianočným darom obohatil prekladatel na§u chudobnú knižnú policu. Cena 1 kor.
Odporúčame vrela.

— „Slovenské Listy" začnú vychodič v Ružomberku čo denník nákladom
K. Salvu. Jedno Číslo za kraj čiar. Odpredavači dostanú tretinu nádavkom. Toto
bude druhý slovenský krajciarový denník I Vivat sequensl

— Pán učiter Kálal napísal dve brožúrky. Účinky lihových nápoju a
O Kouŕení. Krátke, populárne pojednania o týchto dvoch úhlavných nepríateloch
ludského zdravia. Vyšlý nákladom „Holubova učitelského rádce" v Lysé n. L.
Cena: 12 hal. počažne 8 halierov. Odporúčame vrelé i dospelej mládeži, zvlášte
pp. farárom a učitelom a všetkým priatelom zdravia nášho ludu.

— Jozef Gregor Tajovský vydal u J. Teslíka v Skalici svoje „Roz-
právočky". Sošitok obsahuje 6 rozprávok zo života slovenského ludu. Cena 20 hal.
Dostat u pôvodcu v Trnave a u J. Teslíka v Skalici.

— „Narodenie Pána**. Vianočná hra so spevami pre dospelých. Napísal
Dr. L. Okánik. Vydal J. Teslík v Skalici. Cena 10 kr.

— Vo Gbeloch zakladá sa „Potravný spolok".

— V Moravskom Lieskovom založený bol „úverkový spolok".

— „Narodenie Pána" hralo m v Kat. Kruhu skalickom 5-kráť po sebe,
pri nevídanej návšteve obecenstva.

— V mliekárskycli družstvách na Slatinej a v Dobronivej (zvol. st.)
r. 1899. bolo 1593 členov so 491 podielmi (kravy). Mlieka dodalo sa 323.320 litrov,
a masla vyrobené I3.5ti0 klg. Príjem spoločenstva za výrobky Činí kor. 36.771. To
sú prvé mliekárske družstva na Slovensku, založené boly r. i89;l.

— „Z ábavn o- poučných knižiek" vyšlo 3. číslo s názvom „Skrotenec"
rozprávka od Fr. Sasinka. Náklad obnáša 10.000 výliskov. Cena 20 hal.

— Čulé nakladatelstvo Karola Salvu v Ružomberku vydalo „Všeobecný
vreckový kalendár na rok 1901. Knižočka úhladná, prakticky sostavená, na-
chádzame v nej hojne štatistických dát. Odporúčame každému. Stojí 80 halierov.

— „Neopi sa!" menuje sa brožúrka spísaná J. A. Fábrym a B. v B. Vyšla
jako tretie číslo „Knižnice vnútomomissiovej" v cirkvi evanjelickej.

— Opravenie. Na str. U I (v čís. 4. lU.) v odstavci druhom má byť . . .
„alebo vo Velkej „Tatra háziiparvállalat" a prezreli . . .„ Na str. 141. (v čís. 5. Ilí.)
v Štatistickej tabulke vypadly niekde číala. V Abaujskej Činí hodnota úrod. hrozna
v kor. 65.732, v Gemeri urodilo sa muštu 383 hl. v Ungvárskej 2.785 hl. Na tejže
strane v odstavci za tabulkou Stat. čítaj. „Okrem Trenčianskej a Šarišskej všetky
spomenuté ..."

Sjazd slovanského štadentstya.

Vyskytla sa myšlienka slovanského sjazdu študentského, Slováci
ako vždy, i teraz s chulou a velkými nádejami chytli sa tejto myšlienky.
V Martine stala sa dla všeho táto myšlienka programmom mládeže na
tento rok.

Po sjazde mikulášskom a schôdzke martinskej očakávali sme in*
tensívnejší život v mládeži, verili sme vo Vzpruženie síl, a videli sme
v duši našej už vopred obraz ôulej činnosti slovenského akademika,
theologa, medika, právnika, technika, ochod. akademika, umelca, atd. Dií-
fali sme v polepšenie jednotlivcov a tak i v zlepšenie celkovej činnosti
mládeže. Hlásali sme delbu práce, činnost odbornú, písali o práci
prázdninovej, o účinkovaní mladého theologa-kňaza medzi ludom, spo-
menuli povinnosti lekára, pravo tára, nal)ádali sme všetky vzdelané
stavy, no zvlášt mládei viedli sme horlivou snahou a prácou systema"
tickouj h pochopeniu úkolu svojho medzi slovenským ľudom a k uskutočne-
niu tých ideí, ktoré vedil nás na novej ceste k dosaženiu blaha a po-
kroku ludu nášho.

Nežalujcme sa, že volali sme márne, ale ani neostýchame sa po-
vedal, že výsledky nezodpovedajú námahám.

Na vlaňajšej schôdzke v Martine malo sa pokračovať v práci nami
započatej, no vieme že to bola len paródia schôdzky mikulášskej, bez
plánu, bez prípravy nemohlo to ináč ani byt.

Jako sa mohli i mnohí akademici s výsledkom spomenutej schôdzky
spokojit nerozumieme, starší páni pre náá spôsob práce a sjazdov ne-,
majú smyslu ani lásky, preto sa im nedivíme, ked passívne pozerajú
na mládež ako sa ihrá na schôdzky a kongressi, a ako vždy raz do
roka »pracuje«!

No vôbec pochopifi nemôžeme, že mládež nejaví snahu napraviť
podobné schôdzky, že nepokúša sa voviesÉ do schôdzok programmovosf,

— 194 —

äe nehľadí, netísiluje sa sdókonälit ich v inštitúciu v národe mysliacu a
pracujúcu, v orgán vzájomnej kontrolly a dozoru v našom malichernom
národnom hospodárení, že neuznáva hĺbku a dôležitosť tejto myšlienky,
a že nevidí v nej pokrok a záruku ))re budúcnosť.

Schôdzky mládeže mali by bit »uôenou spoločnosťou slovenskou*
s jasným cielom; vzdelávať, kultúrne dvíhať lud, malý by byť sťaho-
vacou knižnicou, živým telesom učiteľským.

Ale nie, o sjazde akad. mládeže slovenskej niet reôi, veď naša
»peknoduchá« mládež síde sa i tak v dni martinské, poradí sa, povie si
čo má na srdci, oddýchne si, určí sbieranie peňazí, apelluje na dobro-
činnosť slov. obecenstva, nadá Tolstoj ovčom, Masarykovcom a českým
podplatencom a slávne určí vydávanie spisov pre lud. No na pro-
gramm takejto schôdzky netreba sa pol rokom už vopred chystat.
To i my tvrdíme, veru nie.

Iné je »sjazd študentov všeslovanských* »Unia slavianského štu-
dentstva« ! Tieto zvučné nadpisy majú u nás ešte vždy dobrý zvuk,
odchovanci starej školy, neznajúci históriu slovanskej vzájomnosti a
špecielne nášho pomeru k ostatným národom slovanským, veria v sjazdy
všeslovanské a naivne veria, že vzájomnosť slovanská sama nám pomôže !

Veru výborná myšlienka, zakryť mládež slovenská a celý národ
všeslovanským plášťom, keďže naša slovenská halena je rozdriapaná na
samé cáry.

Co chceme na sjazde ukiazat, snáď to čo sme nevykonali, j ako
naša intelligencia opustila lud, jako spyšnela a na duchu klesla? A čo
povie naša mládež svojim slovanským bratom, vystúpi snáď so znalo-
sťou ruštiny, jazykov juhoslovanských^ pochlubí sa snáď svojou prácou
v spolkoch, v Pešti, Viedni a Prahe, prednesie snáď výsledky organi-
sácie 60,000 slov. delníkov v Pešti a 50,000 Slovákov vo ' Viedni ?
Vari len nevezmete »Skrotenca« na ukážku, lebo ani ten chudák nie
je vašou prácou, a docela zbytočné je a nie bez všetkej komiky, odvo-
lávať sa na » vydanie* tohoto sošitku ako na » prácu* ! ?

Myšlienka sjazdu je všeslovanský romantism, docela zvrátené
pochopovanie slovanskej vzájomnosti.

Nie dokazovať »že sme tu«, ale dokazovať čo sme a akí sme,
musí byť svätou povinnostou každého slovenského akademika.

Prvou podmienku slepšenia nášho osudu je : vynútenie uznania zo
stránky Maďarov, uznania na každom poli.

Nemat doma ceny ani hodnoty človeka, byt v očiach Madarov
iuferiornym tvorom, je nielen hriechom Madarov, ah smutným svedectvom
pre nás samých, dôkazom slaboty slovenskej myšlienky^ strašného úpadku
doma, na vlastnej pôde.

— 196 —

Kým neodstránime tiito smutnú skutočnosť, kým vlastnou kultúrnou
prácou nezískame si úcty u nepriateľa v našej vlasti, vyznievajú sloven-
ské návrhy na sjazd študentov všeslovanských vo fantastické bubliny.

Podpisujeme zdravý výrok » Slovenského Denníka« » dokážme
páni moji, že sme tu od Prešporka po Košice«. Advokátske vytáôky
v »Nár. Novinách« nezmenia náš názor a nie naše stanovisko, roz-
prával o » plnomocenstve* je smiešne, nuž a kto dal pánu navrhova-
teľovi plnomocenstvo?

Nevieme ni6 o tom, žeby bola bývala k tomu cielu svolaná
schôdzka slovenských študeutov, a táto sná(T bola poverila navrhova-
teľa, aby hovoril menom »C€lej«i mládeže!

» Žurnalistická povinnosť* »Slov. Denníka^ ohradít sa proti me-
galománii je nám cele srozumi teľná, vyplývala z hlbokého presvedčenia

a z ustáleného názoru o tejto veci. Páni moji nezakrývajte rozorvanosť,
lien a necínnosl v mládeži slovenskej, slovanskými paráde sjazdami,
ale rozmýšľajte o biede ľudu, o jeho duševnej temnote a predne o našej
národnej desorganisácii a budúcej schôdzke mládeže slovenskej. Slo-
venskej rady, iniciativi Slovanstvo nepotrebuje a časy, kde duševne
viedli sme Slovanstvo už sa minulý.

v v

Ďaleko, velmo ďaleko sú epigóni od Kollára a Šafárika!

Dr. Pavel Blaho,

Organisácia.

Každý rok prežitý bez organisácie
je jedna prehratá bitka,
každý rok prežitý s Činnou organisáciou,
je jedna vybratá bitka.

Mnohý čitateľ po precitaní nadpisu povie : už zas o organisácii !
— ale ja mu na to odvetím, áno, zase, vecT ona je naša životná otázka
a následkom toho zasluhuje, íiby sme ju s oÔú nikdy nespúšťali.

Rozmýšľajúc o položení nášho národa musíme stŕpnut, ako sa vy-
dáva na pospas nepriateľovi bez akejkoľvek obrany, vynímajúc časo-
piseckej. Vlastne však obrana táto ani nezasluhuje toho mena, poneváé
ôasopisectvo naše nie je národu dosial nijakou záštitou, ôo treba tak
rozumeť, že noviny slovenské nezabránily doteraz ani jeden kráť — ani
najmenšiemu — prečinu nepriateľskému. Prečo? Bo, úprimne rečeno,
nestojí za nimi nikto, vynímajúc redakcie. Jé pochopitelné, že sa Ma-
ďari len smejú nad takou obranou a nevšímajúc si jej vážne leda s opo-
vržením, pracujú stále aby nás vyhubili. Pracujú proti nám v litera-
túre, politike, súdnictve, obchode, priemysle, vôbec všade, za súruôen-
stav Židov. A priznajme, darí «a im dielo.

— 196 —

Najhríešnejší hriech náš zovie sa nepracovitost všeobecná^ co vyja-
drené iným slovom znamená nesorganisovanost. Tejto máme ôo ďakovať
za všetky neúspechy politické a za úpadok hospodársky. Naša nesor-
ganisovanost je tiež príôina, že zo všetkých národov uhorských skytáme
my Slováci najviac janičiarov Maďarom.*) Už som sa i prestal divit
množstvu slovenských odpadlíkov a malému vzrastu národnej spolo-
čnosti slovenskej uváživ, čo všetko sa robí (= nerobí), aby národ ko-
nečne prebudil sa z mrákot. V podstate nemôžeme mať za zlé vlastnej
mládeži, že stáva sa nám hromadne proti slovenskou pri takom tlaku
úradnom vo všetkých oboroch života a pri našej nečinnosti. Veru,
957o mládeže od útleho veku nepočuje a nečíta nič o národe svojom
preto, lebo jej rodičia nevedia tiež nič o snahách a oieloch národných
a spoločnosl národná je taká zbahnatelá, že sa o uvedomení mládeže
zhola nič nestará.**) Pred prázdninami čítame ročne úvodníky, povzbu-
dzujúce mládež k práci, ale viac nič. Okrem Vlčkových » Dejín litera-
túry slovenskej*, Dohnaný iho » Povstanie národa slovenského r. 1848/9«
a Hurbanovho spisu » Štefan Moyses« niet v literatúre ani knihy, ktorá
by rozšírila tvoj obzor o dejinách národa. Nemáme dejín spísaných!
Ktože má času a príležitosti poprečitovať všetky staré knihy a časo-
pisy aby sa z nich poučil o našej minulosti ? Nedostáva sa nám spisov,
z ktorých by sme seba a iných mohli národne uvedomovat základne!
Kolko obcí môžeme napočítať, kde vôbec nevidíš slovenského časopisu
a slovenskej knihy vôbec — vynímajúc snáď modlitebnej ? Možno povedať,
že nenašlo sa ešte národovca, ktorý by čo len precestoval Šariš, Zem-
plín, Ung, Abauj ! ***) Prednášky, zhromaždenia radšej ani nespomeniem.
Dokial celý národ nepresiakne povedomou povinnosfiou k sebe samému,
dotedy všetky námahy jednotlivcov časom výjdu na zmar. Mohutnenie
Židov na Slovensku v obchode, priemysle (ba už i vo verejnom živote)
dlžni sého, v Trenčíne Dohnányiho,
v Považskej Bystrici Závodníka, v Holiôi dra Ondreja Radlinského,
v Svätých Jánoch Martina Čulena a v Kulpíne V. Pauliny Tótha.
A čo sa nestalo zase? Všetci kandidáti prepadli, len posledný získal
mandát (väčšinou 300 hlasov) ! Rumuni už vtedy nesdôastnili sa volieb.
R. 1874. opäť volili Paulinyho a síce v Turci, ale prepadol. On bol
teda prvým i posledným zástupcom národa nášho na sneme — po
dnes. Je zrejmé, volby tieto nutne vsotily nás do passivity, ktorá vôak
nenie dobrovoľná. My sme preto v passivite lebo nemáme za sebou ľud,
nemáme sa na koho opret a nie z nejakej politickej múdrosti. Zanedbá-
vanie ludu pomstí sa takto.

Doterajšie volby pri ktorých vystúpil za kandidáta — uvedo-
melý Slovák dialy sa bez náležitých príprav s nasej strany, ináč ne-
možný by bol taký hrozný nezdar. Pravda, že sa bezprostredne pred
volbami trocha poagitovalo a že vtehdajšie časopisy trocha rozjímaly
o volbách, ale kamže to vnikalo? Ba r. 1865 pred volbami vydali ná-
rodovci aj brožúru »Vlastimil«, pojednávajúcu o vyslaneckých volbách
a poučujúcu lud o jeho právach (ona bola i hromadne habaná úradmi).
To všetko bolo len tak naspech. Oni tiež primnoho spoliehali sa na
peniaze — oproti prevahe peňažnej a hrubej sile so strany Maďarov a
maďarónov. Doplňme obrázok: ľud len práve oslobodený od poddan-
stva bol 0Šte príliš otrockým a ústupčivým proti zemanom a úradní-
kom. Za takých okolností mala vláda a Maďari iste snadnú úlohu,
aby roduv.erný Slovák neobjavil sa na sneme.

A po takých výborných príučkách, myslíte, že sme zmenili tak-
tiku? Horkýže! Povedalo sa: proti terroru maďarskému sme bezvládni,
vstúpme do passivity ako Rumuni a Maďari budú sa domnievať, že
by sme síce mohli súčatniť sa volieb, ale nechceme. Passivita je zna-
menitý pláštik. Krídla skleslý, oči sa zažmúrily a krásne spíme.

Niektoré české časopisy priniesly zprávu, dla ktorej Slováci naj-
bližšie zanechajú passivitu na základe dohovoru na súkromej porade
v lete roku minulého. Neviem čo pravdy je v tom, veď stará národná
strana radí sa o všetkom potmehúdsky, ale to viem, že ačkolvek sú
volby už na krku, nekonajú sa ešte nijaké prípravy. Vystúpia-li, bu-
deme bohatší o novú blamážu, bo niet na Slovensku okresu, kde by
národný kandidát prerazil. Radšej odložme ešte na dobu neskoršiu po-
stavenie našich kandidátov, a čas ten využime prácou, prípravami,
nech nás volby po 6 rokoch nenájdu zase nepripravených.

Poučenie minulých volieb je: vystupovat len po náleSitom uvedo-
mení ľudu a netricštií sily na šírom poli.

— 202 —

Podelení búc administratívne na stolice, odporúča sa šetrit tohoto
podelenia i pri siíkroranej politickej organisácii. V Šrobárovom ôlánku,
'>0 národnom úspechu a jeho podmienkach* (Hlas. I. 193.) poukazuje
sa na dôležitosť organisácie dla žúp, a ona je i nezbytná.

Nakolko znám pomery Slovenska, odporúčam za prvé stolice, kde
malo by sa zaííať politicky pracovať: Liptov, Oravu, Turec,*) ale
predovšetkým Liptov. V Liptovskej volia sa dva poslanci, jeden v Mi-
kuláši, druhý v Ružomberku. Teraz sii oba vládni. P. Matúska zvolený
horným Liptovom má co ďakovať svoj mandát len rodinkárstvu. Ľu-
dová strana pokúsila sa už tri razy v dolnom Liptove postaviť svojho
kandidáta — posledný raz Andrej Hlinka bol volený — avšak vždy
bez úspechu, tiež len pre nesriadenost, ťažkopádnosť, pri Hlinkovej
voTl)e i ústredný výbor ludov. strany prejavoval nesympatiu s kandi-
dátom, lebo ten je osvedčený Slovák. A predsa, lud Tiiptova je vní-
mavý, nám prístupný, len prebudil ho treba a nedať mu viac zaspat:
naša vec iste vyhrá.

Nech sa utvorí pre túto stolicu výkonný výbor v čele s drom
M. Štefanovičom rozdelený na 2 čiastky, jednej pripadlo by spraco-
vať mikulášsky okres, druhej ružomberský. Výbor poriadal by častejšie
za viac rokov prednášky po obciach, na ktorých prednáškach poučoval
by sa lud osnovne o von)ách obecných, i krajinských, o ich význame,
o právach Slováka ako človeka, o dôstojnosti ludskej, cľalej vysvetlo-
valy by sa zákony a naše pomery-sociálne, hospodárske, školskč atď.,
ale vždy tak, aby sa do Maďarov nezavadilo, síce prednášky vláda a
úrady by prekazily. Časopisy zaopatrily by si od farárov, učitelov a
iných adresy vplivnejších a rozumnejších ludí, voličov i nevoličov a
sostaviac viac rázy číslo s primeraným a vypočítaným obsahom, roz-
poslaly by ho i ncpredplatiterom zadarmo. S času na čas rozhodila by
sa medzi fud brožúra príležitostná. Podol)nč prúdenie keby trvalo nie-
koľko rokov — buďme ubezpečení, prebudí mysle ludu. Po takej prí-
prave prikroČí-li sa pred volbou k agitácii, lud poznajúc svojich sku-
točných priateľov, veruže pôjde pod nás prápor, a námahy maďarónov
zlomia sa. — C/in nosí začala by sa pri obecných voľbách, potom pri
stoličných a konečne pri krajinských, to je jediný správny postup.

Takto si vychovajme fud — staraj úc sa však už vtedy zároveň
i o polepšenie jeho hospodárskeho stavu, budeme silní, nepremožiteľní.
Nebudú nám môcť potom právom (ovšem s ich stanoviska) vyhodil na
oči, že » slovenskú otázku « robí pár agitátorov, ani nebudú mať sily su-
rovej nás tak na ľahko odbaviť vo všetkom, keď sa budeme môcť oprieť
o ľuď, ktorý zriastol s nami. Nezačínajme s hora na dol, ale naopak.

*) Ovšem aj y stoliciach spomínaných stredísk 1

— 203 —

S uvedomelým Tudom prevedieme cokolvek a hoc by sa všetci
Maďari len proti nám obrátili ; bez uvedomelého ludu klesáme neustále.

Peniazmi pitím a jedením podkupovať lud pri volbách nám ná-
rodovcom je nesloboda, lebo to znamená znemravňovanie národa a
stavanie domu na piesku. Nesmá sa opakovať viac výjavy do zapla-
kania, ako ked proti »Memorandu«, ktoré obsahovalo sprostenie národa
od pťit, lud slovenský v nevedomosti sám podpisoval protesty!

Teda výchova, výchova a len výchova ludu, vedie nás k oielu.

Naliehavá potreba je vypracovanie podrobného, pokrokového a
dosažitelného programmu národného, ^by sme mali určitý ciel pred
sebou, a aby sme mohli povedome zaň pracovať!

(Dokončenie nasl.).

Práca.

v Trnave a okolí predalo sa od 1. októbra 1900 do Nového
roku naším prostredníctvom slov. kníh a časopisov za 110 kor. 54 hal.
Komu nešlo za plný obnos, spustilo sa mu na cene, alebo aj darovalo.

Menovite predalo sa:

výt.

Hospodárskych predn

lások

ä 20 h.

10-

Sľubov

á 30 »

ľ-40

k 20 »

8-60

Dom. Pokladnice

k 60 »

3-—

Vzkriesenia (rozl.)

31-50

Zábavné a poučné čítanie I.

II.

3-20

Omrvinky

k 12 ^

—•48

(lacnejšie)

1-34

Prečo sa Fudia omamujú?

a 20 »

—'60

Slov. povestí

(za pol ceny)

1-08

Jej budúci

a 6 »

-•30

Náš lud

—•46

Trachóma

k 4 »

—•48

Malej gazdiny

k 12 »

1-08

Kreutzerovej sonáty

k 1-20 ^

Z dediny

k 20 ^

1^20

k 12 »

1^20

Kresťanského učenia

k 40 »

2-80

* »

—•30

Všeob. vreckového kalendára

i á 80 »

2.40

— 204 —

6 »

brožúrok o Hilsnerovi

& h.

1-92

4 »

Všeobecnej knižnice č. 3 a 4

k 60 »

1 »

» » č. 3 a 4

.40

■

darovalo sa:

5 výt.

Dom. Pokladnice

5 »

Sľubov

14 »

Náš lud

7 »

Z dediny

2 »

Trachdmy

4 »

Jej budúci

2 »

Slov. Po sa totiž akcie smerujúcej ku založeniu
nižšej obchodnej školy v Hodoníne s vyučovacou rečou česko-slovenskou
a »Husovej slávnosti* na Zofíne (s 53 akad. spolky 29ľVI. 1900).
Ďalej podnikali členovia výlety so slovenskými učnami.

Korešpondencia spolku nepresahovala ani riadne medze: dopisov
sme zaslali 22, dostali 8.

Časopisov dochádzalo na spolok zdarma: Nár. Noviny, Hlas,
Hlásnik, Černokňažník, Slov. Pohľady, Ľud. Noviny, Sborník a Časopis
MSS., Kazatelna, Stráž na Sione, Cirkevné Listy a Opravdový Kresťan.

Kresťan a Katolícke Noviny nám nechodily; požiadali sme síce
redakcie menovaných časopisov za láskavé doposielanie, ale sme ich
nedostali. Kresťan nám priniesol odkaz redakční. Kat. Noviny neviem
prečo neprichodia.

Spolkom predplatené Časopisy boly: Slovanský Pŕehled a Slov.
Listy.

Dla zprávy pokladníka obnáša základní kapitál K. —345. Cel-
kový príjem za letné obdobie K. — 66, výdavok 47 K. 48 h; poklad-
ničná hotovosť: 18 K. 62 h.

Dľa zprávy br. knihovníka mala knihovňa »Detvana« do po-
čiatku letného obdobia úhrnom 1139 výtiskov. Pribudla 1 kniha Tol-
stojove ^Vzkriesenie* od dr. Makovického vylúčeno bolo 301 číslo —
staré kalendáre a iné málo cenné spisy — z ktorých 77 čísel určil
spolok pre M.S.S., 67 pre ľudovú knihovnu v Žiline, 66 pre daktorú
dedinskú knihovnu, 6 kúskov rozdal medzi slov. učňov a 85 vylosoval
medzi členov. Tým zmenšil sa ])oéet spisov v knihovne spolkovej na
838. Mimo toho máme ešte 28 výtiskov » Almanachu Detvana* a
značný počet brožúry » Jednota*. Viazat sa dalo 9 sväzkov. Poneváč
sa v knihovne robily poriadky, vypožičalo sa iba 6 kníh.

Po odstúpení starého výboru zvolili sme si nový, ktorý pozostáva
z nasledujúcich členov:

— 211 —

Predseda MUDr. Ivan Fajnor, miestopredseda a jednatel Ján
Procházka, technik; pokladník Pavel Kolár, medik; knihovník Albert
Bundala, technik; zapisovateľ Ján Culen, obeh. akademik; revisori:
Juraj Nerád a Ján Botto, technik, náhradník, Jozef Bundala.

V Prahe, dňa 16. jan. 1901.

Za výbor spolku:

Ing, Cyrill Ursiny, Ján Procháekaj

odst. predseda. nast. jednatel.

átndentský. (Prázdninová práca). Myšlienka myšlienku budí.
Jadrne líčenie práce prázdninovej bohoslovcov a študentov v novem-
brovom ôísle »Hla8u« spomenutých, pohlo ma, aby som i ja dal výraz
naším prázdninovým snahám. Choc nie sťi tak obsažné, j ako týchže
šiestich, lež vzťahujú sa na biednu, i od vlastných synov a dcér za-
nedbaná a zanechanú Oravu.

Štyria sme boli: baník, uôitel a dvaja bohoslovci. Baník a uôitel
dávali nám smer, kritisovali naše činy a riadili nás v náš a svoj pro-
spech. Od nás však záviselo, použit nimi podané prostriedky: medzi
ludom účinkoval a cestovat, aby sme tým viac zkúsili zvláštne so
zretelom, zdokonalovat sa pod všestrannými dojmami a vlivami ' do
seba prijatými a v sebe prepracovanými.

Zaujímal nás náš lud pre jeho prehroznú nevládnosť, uzavreli sme
tedy potechy mu vlial do srdca. Nárek šumí v piesňach Tudu, v bá-
sňach tak svojich synov jak bratov Cechov. Bez myšlienok nádejou
dýchajúcich, bez milosrdenstva trpí ten Tud, pasuje sa so živlami
ukrutnými macošskej prírody, sožierajú ho náruživosti opilstva a besnej
nesvornosti. Trhlo to našimi mladými srdciami. Jako ked vidí diéta
plakať staršieho jemu milého, naivnou útrpnoslou začne slziť i ono a
dáva mu všetky svoje veci: tak i my rozochvení sústrasťou nad zlým
položením nášho ludu hľadali sme a dávali, čo by len mohlo polahčit
jeho stav, a čo sme my chudáci mohli dať? Vmiešali sme sa medzi
lud, naslúchali jeho žalobám, kde tu tíšili, kde tu preukázali odkiaľ
to pochádza.

Aby však naše slova nezostaly jalové, rozdávali sme Tolstého
rozprávky proti liehovým nápojom : » Jako si čertik krajec chleba vy-
slúžil* a podobné. » Ľudové Noviny « so svojimi praktickými článkami
v roľníctve záhradníctve, prečitovali sme. Zo ^zábavných a » poučných*
brožúriek, z kalendárov a inších knižiek usilovali sme sa vybrat umrav-
ňujúce články, ktoré by ich poučili o výchove dietok, dievčatá o zdržan-
livosti, mládencov o čistote jak telesnej, tak duševnej ; o úšase kliatby a

14*

— 212 -

nerozumnosti zlorečenia. Mládencov niekedy v nedeľu sme povolali ku
sehe, so šľachetnými povesťami a rozprávkami, s hádkami krátU sa im
čas. Tak sa míňal čas slobodný v nedele a sviatky, ked sme boli na
návštevách, alebo keď k nám prišla rodina, na návštevách miesto- pi-
jatiky — kde sme mohli — vypýtali sme tie peniaze na ôastovanie
venované a obrátili sme ich na novinky alebo osoéné knižočky.

Ľud porozumel nám : tu o novinky, tam o rozprávky nás prosili ;
ôítali : »Od kolísky*, Tolstého rozprávočky, Tovaryšstvo, » Jednotu*
kalendár. Málo sme mali, málo sme mohli dať. Pravda pomáhal nám
i p. kaplán P. Na svoje útraty donášal: Kresťana, Katolícke Noviny,
Našu Nádej a rozpožičal. Ba siahol i hlbšie. Prispôsobil si niekolko
brožôriek; ^Niektoré spôsoby zárobkov pre sedliaka^, a rozdal ich na
filiálke ňkrz učitela. S tým rozdávaním naučil sa i on, i my volaco
nového, smutného. Tí ludia na filiálke totiž o nedlho prišli ku učite-
lovi a pýtali sa, odkial dostal tie knižočky. Užasli ked im povedal,
že od kaplána: » Nemožno aby p. kaplán rozdávali také sprostosti*.
Ja som videl til knižočku, velmi praktičná je a predsa nevšimli si ju
naši dedinčania. Dla nášho kaplána chyba je v tom, že náš lud nemá
smysel ku čítaniu; váži len tie knižky, ktoré o nábožných veciach
hovoria: teda zanedbaný je; a dalej potreboval by nie len knižky, lež
dobrých vysvetlovatelov, ktorí by mu konkrétne predstavili, celkom
medzi jeho hranice doviedli myšlienky v knižkách, rozprávkach vyslo-
vené. Prečo zanedbaný lud nás? Jako sme hľadali knižky?

Odkial tma u nášho ludu? Cestovanie, skúmanie preukázalo nám
skutočnosť, strašnú upadlosť. Prešiel som krížom-krážom Oravu, vy-
hľadal som farárov, stretol som sa s učiteľmi, čul o jejich účinkovaní.

O ideálDosť kde si sa podela? Prečo karty , jedenie, pajatika za-
ujaly tvoje miesto? Pýcha, baženie po lepších farách, neláska k ľudu za-
ujaly svoje miesto v srdciach našich kňazov. Darmo som úfal, že po-
čujem seriósnejšie reči, nie puhé žarty. Pravda: ťažko účinkovať, kde
treba odlúčenému žiť od sveta celé roky, bez vzdelaných ľudí, bez po-
techy spoločnosti, kde je dedina roztratená na míľu, kde len, kde tu
vidíš domy. Nuž ale načo si ešte život trpčit, že človek vyhadzuje pe-
niaze, jako plevy, kým lud hladuje? liud bez omasty, bez mlieka jie
svoje zemiaky, raduje sa ked má ovesno-jačmenový »kabáČ« a tu páni
farári: 8, 10 jedál pristroja na odpustoch, napájajú sdercov ľudu, hostia
svojich nepriateľov, ktorý len príležitosť hľadajú, aby ich potom inde
čím lepšie mohli pichnút, vysmejú sa z nich a povedia: Čerta chybuje
kňazovi, ked toľké hostiny vie vystrájať. Čul som o farároch ry-
bárochy polovníkoch, „pytliaJcoch^, o dobrých gazdoch, ale málo o praco-
vných. Sú, áno, i pracovní, a stakými radosť bola sa rozprávať. Ru-

— ?13 —

mencom poliala sa ich tvár, keď 5uli o našich hj'ozných pomeroch.
Druhí zas so svojimi prácami pozdvihli ma, Ci nie je radostné poí^ú-
vaí: »Náš p. farár velmi dbá o nás. často rozumnými poučeniami odu-
6uje nás od besnej Čertovice. Vidíš duša moja — povie — nemôžeš
dobre s chuťou jest, ked sa napiješ tej »židovej vody«, válaš sa po
blate, popáliš si žalúdok, biješ deti, biješ ženu, nepokoj vrúti sa do
vašeho domu, práce tvoje zanedbávaš, spánok ti neosoží, slabneš. Žeby
si si miesto tej »goraly« kilpil.klbásku za tie peniaze čo prepiješ, mal
by si i niečo v ústach i v žalúdku, i sily i chuť ku práci všetko sa
ti poddá a tak len zmizne hotová práca s pod tvojich rťík«.

Takí kňazi vedeli by Oravu potešiť. Ľud mal by priateľov proti
tolkým pijaviciam židovským, proti sderačom, proti vlivom cudzím,
znemravĎujúcim, ktord už i maličké mestečká zaplavily. Mal by uči-
teľov zanedbaný ľud náš. My by sme však mali vodcov, predchodcov,
kliesniteľov cesty zarastenej chrasťou netečnosti, nedbalosti. Vtedy by
sme mohli počuí: »Hej Bratia smutné časy idú na nás, lež dôverujme
v Boha! Ľud si postavme za falanks a keď my padneme v boji, ľud
pošle na miesto naše iných, možno horli vejších«.

S takými mužmi sa stretajúc, oprobovali sme im naše idei pred-
niesť. » Nemáme knihy, nik sa nehýbe, aby tomu nedostatku odopo-
môhoU — hovorím. Na to jedon amerikánsky kňaz Slovák v tie
prázdniny v Orave sa zdržovavší prishlbil nám, že nám pomôže jestli
volaco začneme. I to je už. Dr. Šrobár ponúkol sa nám, že zaobstará
nám knižnicu. Pán Boh mu zaplať, jestli už zaobstaral, jestli ešte nie
tak i touto cestou ho prosím, nech len učiní. — Náš mladý učiteľ, jeden
zo štyroch nás, ďalej pokračoval. V Ústi, kde účinkuje, uzavrel založit
knižnicu. Pomaly mu ide, nemá pomoci. Hľadá, vyhrabuje staré knižky,
kde nájde, ale čo to všetko.

Pri takom zamestknaní nezabudli sme na seba pozor dával, seba
zdokonaľoval. Ba medzi krutými okolnosťami tým silnejšie sme cítili,
že nenie dosí, že viac treba. Rozprávajúc sa s mladíkmi v nezdarnom
prúde sa brodiacimi, museli sme čo najlepšie dôvody upotrebil, aby sme
im trocha rozochveli svedomie, že nekráčajú po dobrej ceste. Preto Čím
častejšie sme sa sišli, niekedy i dva razy v týždni. A na tých schôdz-
kach rozoberali sme naše ťažkosti, s radosťou sme si rozprávali o úspe-
choch; vzájomne sme sa na chyby upozorňovali, oduševňovali, methody
dobré sbierali pre budúce práce. Básnikov, novinky, knihy nielen pre-
čítali, lež poznámky robili, debattovali.

Ku koncu prázdnin ešte raz sme potvrdili blahonosný sväzok a
uzavreli sme si s hlbokými city, že cez rok budeme pamätať jeden na
druhého a že budeme v stálom styku duševnom, s tým účelom bu-

— 214 —

deme sa učiť, aby na rok, na budúce prázdniny tým prospešnejšie, sy-
stematičnejšie sme mohli pracovať.

Tak sa pominúly naše prázdniny. Nespokojní sme, viac chceme,
dáme viac. Bože, pomôž! Deurov,

• ,

Referáty.

Zábavné n poučné hníSky 3, Skrotenec a iné články. Turč. Sv.-
Martin. Vydávajú priatelia slovenského ludu. Cena 20 hal.

V Skrotencovi líči Fr. V. Sasinek Antona, rozmaznaného jedi-
náčka svojich rodičov. Anton bol nadmieru zlé chlapčisko, v škole
trápil učitela a katechétu, doniesol vrabca do školy (prastarý spôsob
jedovania precoptorov), učiteľ odchovával ho trstenicou, matka učitela
vyplatila, že káral jej nevinného syna; v kostole šteklil chlapcov at^.,
obrábali ho doma i ševčovským poťahom, ale bol vždy nezbednejší, a
čo najhroznejšie spravil bolo, že učitelkyným kačiciam na Chvojnici po-
odrezoval nohy a hodil ich okyptené na vodu. Rychtár tento priestu-
pok nemohol odsúdiť a vyriekol, že to môže len súd v Skalici. Povia-
zali mu ruky, vhodili ho do šatlavy, temnice. Slova »s(íd« zlakol sa
Anton, lebo napadly mu všelijaké tresty, ktoré bol doma počul, ako
španielska muška, klady, škrypce, marianky, dereše. Anton žandárom
utiekol, a túlal sa po Bielej Hore, tam chytili ho valašskí cigáni a
vzali medzi seba. Neskoršie zase chytili zablúdené dievčatko, Aničku
z Jablonice.

Vodilo sa im dobre, cigáni ich používali ku krádeži a žobraniu.

Dotlkli sa 8 nimi až do Haliče, tam chceli ich použit aby mohli
okradnúť, baróna Korytovskeho a poslali ich do kaštiela prosiť
o noclah.

Anton a Anička vyzradí 1 i kto sú a zemský pán obránil sa cigá-
ňom. Barón a barónka smilovali sa nad nimi, obdarovali ich, natrafil
sa v Haliči i drotár a ten zaviezol ich domov po tolkých útrapách.
Rodičia sa tešili, skrotenému osudom synovi a ztratenej Aničke.

Tak sa pekne konČÍ všetko, že na koniec by človek nič iného
neočakával ako svadbu Antona s Aničkou. Rozprávočka má jedno-
duchý dej, neprepracovaný, obsah mdlý, historky o ztratených synoch
a dcérach sú nieČo tak všedného, že ani nečítajú ea viacej.

Tendencia rozprávky je zrejmá a dobrá, krestansko národný ráz
osôb sa prízvukuje, no žeby malé deti ako Anton a Anička mali po-
chop o ^slovenskej otčine*, pochybujeme, a tá hrozná paedagogia, bitka,

— 215 —

strašenie^ vše bitka^ vyhrážanie, retiazky, súd a konečne temnica, veď
Jánošíkova výchova nemohla byl hroznejšia, a ten bol predsa zbojníkom !

Nedajbože aby sme tak trestali naše deti, veď tie by museli te-
lesne i duševne zakmiet Kus cigánskej romantiky aspoň človeka trocha
rozveselí, mamula, tatula, jankulu sa budú delom páčií. A v skutku
rozprávka je napísaná pre deti, nie pre lud, pre sedliaka, ten potrebuje
tvrdšej, záživnej stravy, nie takéto nevinno, mravokárne, vychovatefsky
surové a pravdenepodobné rozprávanie. Ostatne i to je literatúra, keď
vydá rozprávku Teslík švabachom, bude sa míňal jako »Kryzeldy«,
»Bruncvici« a iné.

Prvá pomoc v náhlych prípadoch choroby dla jDr. Buvida v Kjra-
kove je neúplné, mohlo toho byť hodne viacej a malo to byť od le-
kára spracované. Divné je, že ani jedon z mladších slovenských leká-
rov nespracoval túto látku, veď medzi vydavateľmi je viacej lekárov.
Do knižočky patril populárny článok o suchotách a nákazlivých cho-
robách, článok o alkoholisme nemal vystaC. » Zlodej « je preklad
z ruského. Zrno nn siatie a Pestovanie ovocných stromov sú
dva hospodárske články krátke a silno všeobecné, prvú rozprávku
mali zaplniť dôkladne spracované články hospodárske, opatrovanie do-
bytka nemalo vystať. Jesenského článok je dobre spracovaný, poučný.

Nevinne odsúdený. Rozprávka zo života Tudu. Podáva Pavel
Sekerka. Pravdivá udalosl. Stáva sa to v tejto forme často. Velké
šlastie rodinné, spokojnosť a blahobyt preruší zločin cudzieho človeka,
i tu tak, mladý Chvojka bol nevinne odsúdený pre smrť človeka, kto-
rého zabil a do Váhu vhodil iný. » Pravda vyjde na javo« hovorí nám
i tu obsah. Sekerka líči milo a dosť šikovne. Končí so svadbou, no
nevyŠvihuje sa z rámcu obyčajného popisu. Ba načo sú nám tie Ku-
kučinové rozprávky, obrázky, tie skvostné oravské črty, ten maj-
strovsky vymalovaný obraz sedliaka, jeho žitia, prečo náš lud obľubuje
tak Kosmáka, preto lebo líči život, osoby a pravdu životnú !

State >Čo je štátom »Národnostný zákon« sú dobré. Katarína vzor
chrabrej ženy a vrelé milujúcej matky, je preklad. O Turkoch je u nás
mnoho povestí, no ak je to skutočná povesť, žijúca i v ľude, bola by
patrila skorej do » Časopisu Museálnej Spoločnosti «.

Nasleduje »Zo života (Manov« a pohádka »Ci jesto pravda na
svete« patrila by tiež do spomenutého časopisu, poučenia v nej ľud
nenájde, cenu národopisnú jej neupierame.

Domáci lehár je neúplný, povrchne sostavený a tiež len jako
preklad laika. Odporúčal ľudu vyplakovanie hrdla s Kali chloricum je
nebezpečné a nemožné i preto, lebo bez predpisu ani ho nevydajú.
A tie procenta j akože si určí ten úbohý pacient? Ozaj a stĺpová ruža.

— 216 —

nie je to slezova ruža ? (Althea rosa, Malvaeeae) a nie Malvia, to je
hotová ostuda a hanba pre slovenských lekárov aEibisehtheec nevedieť
opísať. Na vyplakovanie jako lacný liek a populárny, je citrónová šlava,
octová voda, odvarok salfie (šalvia offic.) ktorá skoro v každej zá-
hrade rastie!

Liečenie šuchot cesnakom zneje jako báchorka, udávanie takéhoto
prostriedku môže ludu viacej škodiť nežli osožiť, lebo menej vzdelaný
verí v takéto prostriedky a môže zameškať cas, v ktorom by lekár
ešte mnoho mohol vykonať k záchrane chorého.

Knižočku ?.akluôujú slovenské piesne, bájky a hádky. Snaha aby
vseho bolo hodne priviedla to k tomu, že obsahom je vlastne vseho
málo, belletria je slabá, to napísali i »PohIady« — hodne slabá. So-
stavenie prezradzuje áplnu bezstarostnosť redakcie, čo do výberu a
obsahu článkov. Spolky vystaly úplne, o alkoholisme, o tejto mo-
rovej rane Slovenska ani zmienky, o vysťahovalectve nič.

Kecľ už tá vydávajúca (!) mládež nič nerobí, mohla by za groše
národom sosbierané aspoň poriadne sostaviť sošitok pre lud určený,
keď pretláča, nech pretláča cenné veci, nájde sa predsa zrna u nás
dosť. Odborné veci nech spracujú odborníci.

Zábavné a poučné knižky s číslom 3 klesly pod úroveň vážnych
plodov literárnych, pod nivó opravdových plodov spisby ludovej.

Kto chce nech si kúpi, ale ubezpečujeme ot. čitateľov, že mimo
dvoch-troch článočkov kúpia si lacný, potlačený papier.

Slovenské melódie vo Viedni, Vítézslav Novák kráča mohutnými
lu-okami vpred, slovenská pieseň jeho zásluhou na prvý raz vydobila
Viedeň. O poslednom jeho koncerte 4 jan. píše »Neue Freie Presse*
nasledovne :

»Národnostný rozruch «, píše najväčší viedenský časopis »N. Fr.
Pr . . .« má v sebe predsa jednu výhodu: žiadna krajina celého sveta
nemá interessantnejších muzikálnych nárečí (dialektov) ako Rakúsko,
štýrske, korutánske pesničky, viedenský víúcer, mazúrka, česká polka,
cigánska muzika sú karakteristické a všeobecne obľúbené. Z pomedzi
týchto elementov si menovite česká hudba prvé miesto vydobyla. Ná-
rečie sa stalo skoro samostatným jazykom a z ludovej melódie povstala
umelecká hudba. Smetana n Dvoŕák, sa volajú tí velkí záhradníci,
ktorí z nepatrných kvietkov vypestovali nádherné a pyšné kvety.
Týchto dvoch velkých vodcov nasledujú, požiadavkom časovým viac
zodpovedajúci a na národnostný moment väČší dôraz kladúci mladší
skladatelia na pr. Sul', žiak a zať Dvoŕákov, známy ako sekundarius

— 217 —

v >Ceskom kvartete*, a v najnovšom čase Vítézslav Novák. Jeho meno
4. januára t. r, vniklo po prvý raz do verejnosti vo Viedni. Jeho diela
sa tu hrály na druhom »Soirée« (večierku) Cechov. Novák patrí medzi
tie najväčšie talenty najnovšej doby a jeho diela budeme pravdepo-
dobne často počúvat.

»Der neue Mann« (nový muž) je teraz 30 rokov starý a pochádza
z >Jičína« v južnom Češku. Vychodil pražskú školu organistov,
kde sa učil od Dvoŕáka. Z jeho mnohočíselných diel sa teprv jedno —
C — moUquartett (Clavierquartett) na klavir poloverejne, vo viedenskom
spolku hudobných umelcov dávalo a obrátilo hned velký pozor na seba.

Ešte väčší dojem pôsobila jeho G-dur opera 22., s ktorou nás
Česi tu oboznámili. Docela zvláštne, neobyčajné, nové zvuky sme po-
čuli ... Novák, ktorý sa dlh^ časy po slotfmskýeh dšdináeh tdlal, na-
sbieral tam mnoho, za čo by sa mnohí ani len nezohli a čo sa nejed-
nomu zdalo nepatrné. Mnoho melancholického ale aj roztopašného, čo
budto očistil, alebo v sebe do umeleckej formy prepracoval a vedome
či nevedome upotrebil, cítime v tom. Ľudové a jednoducho je tretí
odsek (Satz) složený. Pred našíma očima vidíme skoro, jak sa šuhaji
a dievčatá pod košatou lipou točia, jak tu a tam sa párik ku sladkému
a tajomnému rozhovoru ďalej ubiera atd. . . . Celý kúsok, ktorý od
muzikantov znamenite bol hraný, počúvalo publikum s napnutou po-
zornosťou. To je viac hodno ako ten najväčší applaus«.

Nový život

Týfttnp lO.

Predošlí; notár a štyria občania, (do dvier) dve-tri susedky, (potom) Barbora.

(Pomaly sa tmi).

Notár (stranou ku Kate). Ťažko to pôjde. (K občanom). Tak hneď,

hneď sa presvedčíte.
1 občan. Keď sa — to bude iné. — Dobrý večer. —
Všetci (zdravia)

1 občan (ďalej hovorí). — Ale ja som nebol hluchý.
Kata (k občanom). Vítajte u nás. (Zaviera dvere, k susedkám). No,

čo že ste prišly, ako na komédiu.
1 suseda. Ej, na komédii sa smejú. - (Po chvíli zas otvoria dvere a

nakuknú).
Matúš. Co že mi nesiete?

— 218 —

2 občan. Keď tuto dokážu, aj donesieme. Ale tam sme boli.

Notár. Teraz ticho!

1 občan. Tak povedia si svoje, že sa aj my ohlásime.

Notár. Pán rychtár, vy ste dali do obce peniaze, je pravda.

Matúš. Pravda — dal. Jej patrily.

Občania. Há — ahá — (šum)

Notár. Počkajte! (ku Kate). A teraz vy povedzte, pani rychtárka na

vašu kreslanskd dušu, 5i pán rychtár nefantazíroval?
Kata, Ba áno; na to odprisahám.
Notár. (K Aničke). A povedzte to aj vy.
Anička (neodpovie)
Notár. Kto mlSí, ten svedSí. (K občanom). Tak, tu to máte. A So

ôlovek vtedy povie, lebo urobí, na tolko ste nie sprostí ani jedon —
5 občan. Abá — nie sme veru; ale nech si povedia sami.
Matúš. Čo vlastne chcete?
1 občan. Pán notár pýtajú —
Notár: Di*žte hubu, kecT ja vravím !
Kata (k notárovi). Aspoň polovičku aby vrátili.
1 občan. Tak nepoviem nič, ale ôo si myslím —
Notár. Vy nemyslite nič (sbiera ich rukama do kopy). Poďte sem

(tichšie). Kým je čas — (obráti sa ku Kate). Pani rychtárka, na

polovičku pristanú?
Kata. Ja ja jaj! Akože môžem? — Nuž ale už —
Notár (k občanom). Ani slova, ba buďme radi, že pani rychtárka tolkú

summu povoluje obci — (štvrtému občanovi). Pane kasír, choďte

hneď vziať štyri tisícky.
4 občan. (Hlasno). Ej, ba na môj dušu, nejdem. Ja som nebol hluchý,

ani ožraný, keď mi ich oddávali.
Matúš (ku Kate a notárovi). Už vidím, že na čom lamete si hlavy.
Kata. No len ty sem hybaj do komory — zase budeš stonať (ťahá ho

a potom zapcháva mu ústa).
Matúš. Ale teraz sa vám to už nezdarí. Vec sa má tak, občania,

(zdvihne ruku akoby k prísahe) vyznávam sa tu pred Bohom a

vami, že som peniaze tie ukradol.
Kata. Fantazíruje, fantazíruje! (Zapcháva mu ústa).
Matúš (strhne jej ruku). A dnes som ich vrátil. Viete všetko.
Občania. Ach — tak — predsa — akoby nás chceli. — Ha, hla! my

neboli sme ožraní, ani hluchí —
Kata. A ja vám vravím, že ste boli a že neviete nič. A ja vás pôjdem

zajtra žalovať, pán notár budú svedkom. Aj ona (na Aničku) musí

dosvedčiť, či nefantazíroval.

— 219 —

Matúš, Ale dnes mám, ďakovať Bohu, ôistý rozum.

4. občan. Ak si 60 vyžadujete, my budeme kompetentní peniažky
vrátit.

3. občan. Veru na to treba ôistý rozum — osem tisíc vrátiť, o ktorých
nik nevedel! To sú peniaze! Bože môj — ja by — (krúti hla-
vou) ne —

Barbora (stará shrbená žena, vstúpi). Ach, už mi prišiel môj žebráSik,
už mi prišiel. — Bože, ale aký! (Obzerá sa po ludooh, tí sa roz-
tupujú). Kiež ho tak Otec nebeský ztresce, ako on môjho syna
bez viny.

Kata. Čo že tu? Tu si ho nemáte.

Matúš (Vytiahol peniaze). Však ja somi tu, matko, a tu sú aj pe-
niaze vaše.

Barbora. Peniaze? To jeho 6esť, to jeho zdravie?

Matúš. To mu pán Boh prinavráti, ale peniaze tieto stí jeho — Marti-
nove — po otcovi, tak ako je Boh na nebi.

Občania (zadivení). Há — áh — ladše že.

Barbora. Ach spravodlivý Bože! — (váhavo berie a drží v ruke.
Poôuť zvuky hudby).

Matúš. A odpusťte, matko, mne hriešnemu. Deväť rokov som ich
užíval.

Kata. No a už tu nič nemáte. Chodtc (tisne ju von) — hriech začínal — :

Barbora. Ej mám, ej mám —

Týstnp U.

Predošlí, Piata, traja muzikanti (dedinskí cigáni), občania, susedky, Janko a môže

byť aj viac Tudí. (Na koniec) dvaja Žandári.

Muzikanti (hrajú skočnú).

Pišta (prvý dnu, rozgurážený s flaškou v ruke. Keď sa dvere otvoria,

muzikanti sa kus ostiechajú — hrajú tichšie. Výskne). Ujujú!

ťuháj ! (Chry plavým hlasom spieva a schytí. Katu, ktorá pustila

Barboru a nasilu ju zvŕta).
Matúš (k muzikantom). Prestaňte!
Barbora (Pištovi zahrozí). Mám kliatbu na jeho hlavu. — (Ide von

po za ostatných).
Pišta. (Strmo zastane). Otec pite — na smierenie (podáva flašu) — a

ty hraj — ja platím !
Matúš (nevezme). Takto nie — musíš byť triezvy.
Pišta. Z mojej ruky. Neberieš?

— 290 —

Susedka. Ani mu len nedvojí.

Matúš. Plašku nie. (Ide do komory, Anička za nim).

Pieta. Nie? (hodí flašu o zem). Ja ti ukážem, ôo si ty tu za pána!

Mati sem peniaze!
Katčí (sa trasie). Nehnevaj sa Pistík, ve — ve ved ti zajtra.
Tišta. Zajtra! Ale chcem vedieť, kde sú, lebo svet mi všeličo tára.
Kaia (trhne sebou). Pravda že iba tára, ale zajtra ti ich —
Tišta, Nič zajtra, dnes kde sú!
Kaia, Ba zajtra.
Muzikanti (pomaly sa vytratia).
Pišta (Zvraští čelo, zlostne). Už je to nie, ako vravia — sa trasú.

(Chytí ju za ruku a tahá k rámu povešanom zbrojou). Taja. Už

vidím. Ale povedia, lebo donútim ťa k tomu (ukazuje na zbrane)
Susedka, Jój braňteže ich —
Občania (uťaliujú sa a šuškajú si čosi).
2 suseda. Už ani nikomu nedvojí.
Kata, Nech ti otec vydá počet.
Pišta (pustí Katu). Už ja sípim čertovinu (chce do komory, ale nájde

zamknuté dvere). Hah, pravda, zamkli sa. (Búši do dvier, tie sa

otvoria).
Anička. (Ti komory). Jaj, ľudia Boží! (Všetko sa tisne ku komore, ale

iba na diváky).

1 občan. Obráňme ich.

2 susedka. Ublíži aj vám.

Pišta, (Vlečie Matúša z komory von za vlasy). Ty pes starý!

Susedky (hýkajú a zalamujú rukama. Jedni si zakryjú oči a idú von).

Pišta. Zahluším fa, ak si tie peniaze ozaj nekam podel.

Matúš, No len no, bude teba tá ruka ešte trestať.

Susedky, Jéj, ba je človek bez svedomia, bez citu. Ľudia —

Anička. (Spína ruky a potom bráni otca). Ci som ti nepovedala —

dosvečte že ľudia — ukradené boly, obci ich vrátili.
Občania. Tak je tak, svätá pravda, tam sme boli.
4 občaíi. Do mojich rúk ich složili, osem tisíc — ako Boh na nebi,

aby si svedomie ratovali.
Pišta (vzkypí, rozpriahne ruky, vrhne sa na Matúša a zvalí ho na

zem). A mne ich nemusel dať. Nuž tu máš! (Vytrhne nôž z poza

sáry a vrazí ho do Matúša).
Matúš. Už si mi dal — die — ta — moje —

Anička, Nanka môj, nanka môj! (kľaká k nemu. Všetko beží k ním).
Všetci. Ľudia! Krv, krv, ved tí umierajú, zavraždil ich.
Kata (trhá si vlasy). Oj Bože môj, a ja som mu vari pomáhala —

— 821 —

Anička (trhá Matúša, a zúfale volá). Ci to ten — nový život tvoj,
ty vrah, ty vrah — (skloní sa nad Matúša> v zaikavom plači).

Žandári (dnu). Krik, achkanie, božekanie »aj čo skorej neprišli, zaklal
ich«. Jedni bežia k Matúšovi, druhí tratia sa von.

Pišta (vstane s nožom v ruke a j akoby k odchodu kročí). (To som ti
mal už dávno urobit!

Žandári (chytajú sa pušiek.)

(opona padá).

(Pokračovanie.)

Bninae Bomae.

Petrae loquuntur.
V nesmiernom smútku, v tesknom opustení
stre sa starý Rím. Jeho zboreniska
jak zkamenelá kliatba v polosnení,
v temne zmŕtvelom bôlne hladia s nízka
k čiernomrakému nebu, do výšiny
vzpínajúc svoje spálené skaliska.
Ver pozdáva sa, že tie rozvaliny
Boha všemocná ruka vypálila,
plameňom, ktorým sveta ťažké viny
spáli, čo v pote dlho hromadila
pramatky Evy žalostná rodina.
Domy Caesarov, čo v znoji vystavila
v poroby putách hnetená chudina,
sa rozsypaly. Miesto starej slávy
v polotme stre sa pu^tá zrúcanina.
Jako Pompeji pod návalom lávy,
ležia tie zdiská, plod vládychtivosti,
krvomozolov, jak v lone únavy
mŕtveho obra polámané kosti.
Ruka, Čo strhla vežu Babylona,
skvostný jas korún zvrhla do temnosti,
ktorá zborila trón Napoleona,
borí a tvorí vždy nové mocnosti, —
ta sotila Rím, — brlohy tyranov —
8 skvelej vyše v prach, do zahynutia lona.
Na týchto rumoch hlasom plných stonov
— jak v zašlej dobe Jeremiáš trúchly —
mdlá rozpomienka hlaholením zvonov

— 222 —

velkým národom k poučeniu trúcbli

a svoj nárek na vetrov krídla skladá:

y moci niet moci! V sile neni sily!

Sila je v pravde ! Len v práve je vláda !

Jarmu jej vôle, ludské pokolenie

volky-nevolky šij svoju podkladá

Práva deptanie, s pravdou bojovanie,

cnosti dusenie ako končievajú,

o tom Rímu rumy, jejich práchnivenie

k sveta poučeniu v kvíľbe rozprávajú ....

Histórie krídla letom prudkým, orlím,

ponad hrobami národov cbvátajil,

národy velkó hrdlom krvelačnýra

národy slabšie, jak pred tým, hltajú !

IQio nepíše deje ducha, ľudstva, —

deje beštie ! Dnes len tak, jak pred tým !

Hnije, rozsýpa sa kostra Rímu panstva,

trpí za svoje divé neznabožstvo,

však hynúc . . . trvá . . . aby z hriedm rabstva,

jarmenia, tlaku slepé človečenstvo

pred pravdy súdom nemalo výmluvy!

V lírobovej mdlobe záhynu kráľovstvo

nad slávne fórum, caesarov budovy

rozprestre sa. Vekov zub len rúca

mozoľné zbytky dávnej svetoslávy.

O, tras sa, svete! ked Božia pravica,

čo od večnosti do večnosti žije,

čo pekla stavia, silná, všemohúca,

v plameni hnevu tresce, láme, bije!

O, Ríme ztmelý, sivokamenný, ty,

nasiakly krvou, jak zem Kalvárie,

právd (archou, silou, úžasom pustoty,

záhadnosti mhou, tmou disharmónie

a so všetkým, čo mocne hýbe duchy, —

prepodobný si temenu Golgoty!

Aj v tvojom lone hriešnosti výbuchy,

údery krívd, nerovnými boji

vykrvácala pravda. Bôlne vzdychy,

žiaľne náreky v bladošedom roji

chvejú sa kol skál .... pod každým kameňom

mozoľov množstvo, miljon rán sa rojí.

— 223 —

Však predsa prišly po panstve nemravnom
trónu tmy pohräb> tyranov ortele!
Bo pravda, právo po páde dočasnom
vstávajú z hrobu vždy v rastúcej sile,
a majúc Boha mocného k pomoci,
triumfy slávia na bludu mohyle,
zdolajú všetk;fch pekelných brán moci!

Alfa.

PoYodz-že lásko . . .

ó, ty tajn/ kvete, lásko,
kvete milovania,
lásko, mati strastí našich,
nášho utrpenia!

O, ôi vedia rety tvoje,
vedia mi zvestovaí,
prečo že je nám súdeno
miloval .... milovať? . . . .

Načo že nám láskou horet
za svoje idey,
načo že nám láskou trpef
trpeť v beznádeji?

Ustavične žiadaš od nás
krvavé obete:
povedz-že len, milovanie,
načo si na svete! ....

»Ja som sila najmocnejšia,
hýbem celým svetom,
nižiaden tvor neodolá
mocným mojim vznetom.

Ohňa môjho čisté plamy
ničia špinu, blato,
moje lono zdobí žiarora
diamant i zlato.

— 224 —

Moja ruka mieša v slzy
potoky sladkosti;
bez bôlu a lásky nieto
pravej blaženosti! ....

Božia ruka v táto zem ma

na to zasadila^

bych pre nebe ideálne

duše pestovala*. Alfa.

/^'.•" ^ .r .

Bozmanité zprávy.

— Slovák v Amerike uverejnil článok v ktorom tvrdí, že martinskí od-
súdenci sú z vfii^šiny zámožní ludia a preto žiadnej podpory nepotrebujú. To je
vedomá lož, ktorej sa pán Spevák akiste len zo záSti proti Amer. Slov. novinám
dopustil. Až na 4 — ; sú väetci nezámožní, ba chudobní.

— Slovenský Denník prestal naraz vychodiť, mysleli sme — aČ neverili,
že zaniknúl. Teraz dozvedáme sa, že v tlačiarni Sv. Gerharda v Pešti vSetci sadzači
Štrajkujú. Do 1. februára majú byť požiadavky sadzačov splnené, Čo prajeme im zo
srdca, lebo bez „Denníka" bolo by krušno.

— Slovensko. Sbomík statí venovaných kraji a lidu slovenskému. Ume-
lecká Beseda svým Členftm na rok 1901. Práve vyšlo nádherné toto dielo i s hu-
dobnou prílohou Vítézslava Nováka „Slovenské spevy", tlačou „Únie". Budúcne
vrátime sa k nemu.

— Na Myjave založili si spoločenstvo na poislovanie dobytka. Zá-
sluha prináleží predovšetkým pp. Klempovi advokátovi, S. Jurenkovi kupcovi, pra-
votárom, drovi Kmovi a Jánovi Valáškovi. Inde by sa tiež sišlo také družstvo.

— y ružomberskej „Občianskej Besede" začali cyklus prednášok zo zdravo-
vedy dri Jozef Burjan a Vavro Šrobár.

— Kupcom odporúčame slovenské zápalky z továrne Jána Jančeka
v Ružomberku.

— V priemyslovom spolku v TurČ. Sv. Martine doteraz prednášali: A. Piet or,
Milan Ivanka a Ivan Pietor.

— V Jablonici nitr. stôl. otvorený bol „potravný a úverkový spolok", za-
mýšla otvorit filiálky v Hlbokom a Veí. Prietrži.

— Skalický „potravný spolok'' mal roku 1900, 108,453 korún obratu, a
2709-51 h. čistého zisku.

— „Čas" uverejňuje články z „Našej Doby**; O vécech slovenských a
má stálu rubriku o Slovensku.

— V Prahe začne znova vychodiť „Časopis pokrokového Študenstva".
Odporúčame našej mládeži.

— Velká slovenská obec na Dolnej zemi Pivnica, hladá slovenského lekára.

— Horná Orava Uadá slovenského lekára i pravotára.

SloYonsko".

Roku 1893 dal prof. Dr. Pastrnek vo Viedni návrh, aby český
»Akademický spolek ve Vídni« a slovenský akad. spolok »Tatran«
vydaly epoloSné dielo na oslavu storočnej paraiatky narodenia Jána
KoUára. Myšlienka sa ujala, dva pomerne chudobné spolky vydaly
dielo cenné a hladané. Redakciu viedol prof. Pastrnek, u Ottu ruôil
velký priateľ literatúry a mäcén mládeže nebohý prof. Albert. Kollárov
almanach bol svojho času literárnou udalosťou na knižnom trhu slo-
vanskom a je i dnes vzácnou knihou, z ncjž bohato čerpá literát, hi-
storik a priatel vzájomnosti.

Po ôsmi rokoch dáva pražská » Umelecká Beseda* popredný to
krúžok literátov a umelcov, svojim členom »81ovensko« co prémiu na
rok 1901. V úvode čítame, že »Umélecká Beseda* po návrhu prof.
Pastrneka vydala toto skvostné dielo. Sme tomuto úprimnému pria-
teľovi vseho slovenského skutočne povdační, že svoju dávnu ideu,
sblíženie dvoch kmeňov jednoho národa, všeobecné rozšírenie názoru
ethnografickej jednoty a jednokultúrnosti privádza k životu a platnosti,
v korporácii vážnej a mocnej.

V našej spoločnej literatúre niet posiaľ diela, ktoré by tak obšírne
a dôkladne pojednávalo o Slovensku, o jeho prírodných pomeroch, o jeho
dávnovekosti, dejinách kultúrnych, o školstve, pomeroch hospodárskych
o jeho pokladoch rečových a hudobných, pamiatkach staviteľských atd.
A jestli aj máme diela, monografie obsahujúce jednotlivé stránky sloven-
skej minulosti a prítomnosti, nemáme knihy, nie diela, ktoré by ja-
y snejšie a pádnejšie dokazovaly kmeňovú jednotnost československú, spo-

ločnú kultúru, spoločný sloh a vkus, spoločné uielodie a výtvory ľu-
dového bitsnictva. Cím viacej vnikáme do minulosti Slovenska, tým
jasnejšie vystupuje obraz vlivov a vzorov českých na Slovensku, čím
hlbšie sa ponorujeme do duše Slováka moravského, čím cfalej vnikáme
na západ tým určitejšie predstavuje sa nám v pravde duch Moravy,

— 226 —

Valašská a i ďalších krajov. Sušil, Fr. Bíirtoš, Aug. Šebestova, J. Klvaňa,
Uprka, bratia Mrštíci, L. Janáôek, atď. odokryli na Morave kus pra-
vého Slovenska, rázovitého, pestrého, rovnajúceho sa na vlas Slovensku
uhorskému. Vzájomnosť v kultúre je prastará, hlboká a objemná; po-
rovnať, podlá seba položifi treba len Bartosa a Holuby-ho.

Všetky sjazdy dohromady a všetky representácie slovenské
v Prahe, neprispeli k vzájomnému ])oznaniu a posilneniu našej jednoty
tolko, ako jedon článok v » Slovensku*.

A ôo keby » Slovensko* bolo celé, iiplné, keby slovenčina nebola
v ňom popelkou, keby nebol z neho vynechaný, či ignorovaný Uprka,
bez nehož je moravské Slovensko torsom — nie, bez Úprku sa moravský
Slovák nedá opisovať, nie kresliť, ba čo viac, malovať slovenské dievča
bez neho a predstavovať ho čo týp, je pravou opovážlivosťou !

Kde je Jurkovič, »Pustevné«, aspoň jedon dva obrázky z jeho
diela, keď už tolko obrázkov? čo je Valašsko bez Jurkoviča? Ľťito
nám je, že práve títo najpovolanejší a najvernejší interpretovia umenia
moravsko-slovenského a valašského vystali z knihy.

^Slovensko<í je nám milé i íak^ lebo vidíme v ňom pokrok my-
élienky, šírenie mjmu pre Slovensko a jeho potreby duševné i hmotné.

Dr. P. Blaho.

»- ^\^^>^ ^^^ -^ ^ .^ .

Organisácia.

(Dokončenie).

Dožadujem-li sa súkromnej organisácie politickej, nie menej žia-
dam i organisáciu hospodársku. Ostatne jedna druhej ruku podáva.

Terajšieho nášho úpadku hospodárskeho neklamný príznak je stále
hromadnejšie vystahovanie sa do Ameriky a chodievanie ľudu na rohoiy
do Čiech, Sliezska, na Moravu a Dolnú zem. Vysťahovanie započulo
sa v Abaujskej v rokoch šesťdesiatych minulého storočia (teda asi 12
rokov po zrušení poddanstva) a stupňuje sa stále. Už neodchodia len
chlapi na pár rokov, ale utekajú ženy i deti, celé rodiny, aby sa nikdy
viac nevráti ly. A v takomto ubúdaní národa väzí velké nebezpečie.
Ačpráve sorganisovanosť americkej Slovače zdanlivé zabraňuje jej po-
angličiť sa, predsa som tej mienky, že ona udrží sa tam len dotial,
kým ruch vystahovalectva potrvá. No, a ten nemôže udržať sa večne,
aspoň oslabne. Tou mierou, akou ubúdať bude vysíahovaleckého ruchu,
budú sa i americkí Slováci na vzdor ich ludovým školám (nakolko
tieto jestvujú) a ich slovenským cirkvám angličiť. Mám na mysli zvlášte
generáciu tam narodenú. Americký duch je príliš silný, než aby ne-

— ?27 —

zmohol hoc millionovň vetvičku národa slovenského. V Amerike niet
budúcnosti našej. A preto lahkomyselne napísané sú slová v »Nár.
Nov.« »My sa vysťahovalectva nebojíme , . . .« (v článku » Slováci
v Amerike*, číslo od 13. novembra 1900), a smiešne sú fantásie toho
istého časopisu o nádejných slovenských gymnásiach amerických, ktoré
majú zahanbiií vládu uhorskú. Tých nebude! Slová tie napísal iste
človek nemajúci ani tušenia o vysťahovalectve. Ze pravdu mám, uve-
diem tri vety v Amerike žijúceho slovenského spisovatela Gustáva
Maršalla, vytrhnuté z jeho povesti »Zpät« ! (v kalendári »Jednote« na
rok 1901.), ony znejú: ^Ved ani millióny doUárov, posiatych na Slo-
vensko, nemôžu nahradit samých zasielateľov: dušu, ducha. Na mámo
výndu naše groše a spolu i lud nás. Cudzí robí, cudzí bere a my tu
tiež zahynieme v záplave cudzoty . . .« *) Áno, kto zná len približne
pomery americké a celú podstatu vysťahovalectva nemožno aby nepri-
volal vystahovalcom : zpät! a čím rýchlejšie tým lepšie, nepretržité
vzrastanie hypotečných dlhov a mnoSenie sa odpredajov malých hospo-
dárství a pozemkov v dražbe na Slovensku, slúži za dôkaz hospodár-
skeho úpadku. Nezabúdajme ani na chatrné fnajetkové pomery naše, a
na biednu výíivu ludu.

Príčiny našej chudoby stí, zovnajéie a vnútorné. Ku prvým po-
čítam: maďarské a nepaedagogické školstvo, zlú administráciu, nesta-
ranie sa vlády o povznesenie blahobytu ludu slovenského, veíké dane
obecné i krajinské, priame potlačovanie národnej myšlienky úradmi a
zahniezdenie sa židov medzi nami. K druhým patria: pridŕžame sa
starého spôsobu obrábania pôdy, kúskovanie pozemkov, malá tuha po
zdokonalení sa v remesle, zostáv anie pri naj primitívnejších formách ob-
chodu, mánia pravotenia sa, rozšírený pálenečný mor atd.

Liečit tieto nezdravé pomery povohmá je vláda i spoločnosť. Po-
neváô od vlády nemôžeme očakávať pomocnej ruky, vo veciach národ
slovenský ako taký zveladujúcich, ostáva práca tá spoločnosti a teda
v prvom rade celej inteligencii slovenskej.

Ako videť z príčin hospodárskeho úpadku Slovenska, oboj práce
tejto je široký a vyžadujúci teda mnoho síl. Je zároveň patrné, že
konal tu nutno postupne a premyslene. Nemáme necháí niesť celú
ťarchu niekolkým pracovníkom, ale haídý kto už k povedomiu národ-
nému prišiel povinný je pomáhaC, lebo len spoločná práca bude zdarom
korunovaná. Preto hrešia všetci tí národovci, ktorí len jazykom omá-
lajú národ, spokoja sa tým, že predplatia slovenské časopisy a milo-

•) Uvádzam zo „Slovenských Pohladov'* (é. i. 1901), ktoré so apisovateíom po-
vesti v jeho tvrdení súhlasia.

15*

— 228 —

stive ich 6ítajú*), a za celý svoj život nepreložia v skutoônosti za rod
vlastný ani krížom slamy. Tí s (i horší než maďaróni, lebo práve oni
slúžia za zlý príklad vo spoločnosti našej, oni uôia pohodlne a bezsta-
rostne žil! A to nás zabíja. Pri čítaní o múmiách vždy oni prichodia
mi na um, a zdá sa mi, ich bytosť vystihnutá je znamenite výrazom:
živé múmie slovenské. Žiaľbohu že ich je tolko.

Sdružená práca prirodzene vedie nás k organisácii. Účelom tejto
bude odstraňovať príčiny nášho úpadku.

Jedna z najchúlostivejších otázok je otázka školstva, tu musíme
sa boril tvrdé s vládou i spoločnosťou maďarskou a maďarónskou. Ale
niet pomoci, každú školu od opatrovne počínajúc až po stolicu sloven-
skej reči na universite prijde nám fonnálne vydobyť, sťa nejakú pe-
vnosť. Lebo kamže chceme prísť bez škôl? Bez nich nemôžeme napre-
dovať, národ bez svojského školstva nedá sa predstavil. Naše školské
pomery nejdem líčií — lebo veď by som zväčša opakovať musel refe-
rát Kálalovho článku. »Postavení slovenské reči na vlastní pfldé«,
(vidz »Hlas« č. 6. III.). Sú také hrozné, že hroznejšie nemôžu ani byt.
Maďari dobre vedeli, čo znamená maďarský vyučovací jazyk v školách
na Slovensku a preto ho zaviedli. Národ (a obzvlášte lud), ktorému je
odňatá možnosť duševne sa vzdelat, je podobný stromu nedostávajú-
cemu vlahy: nenesie ovocia, výhonky vyschýnajú, listie opadáva, a
kmeň živorí, kým ešte trvajú stavy. Takým stromom sme my Slováci.

Boly časy, keď sme mali troje slovenských gymnasií: vo Vefkej
Revúcej, Kláštore pod Znivom a Turč. Sv. Martine, ale tie padlý
v obeť bez akejkoTvek príčiny nenásytnému molochovi : ^myšlienke je-
dnotného štátu maďarského«. Tisza s Trefortom ich zavreli na podnet
stoličného výboru zvolenskej stolice, ktorému predsedal B. Grunwald
(15. marca 1874). Pozdejšie, v rokoch, 90-tych, začal národ znova
sbierať peniaze na nové gymnásium slovenské a sobralo sa tuším vyše
200,000. korún. Ale Bánffy myslel ináč, nielen že gymnásia nepovolil,
ale aj sbierku zavedenú Nár. Novinami jednoducho zakázal. I Széll
ukázal sa byť nepovolným v tejto otázke. Dúfam, ďalšie pokusy o slo-
venskú strednú školu nebudú sa obmedzovať vždy len na prosbu k no-
vému ministrovi, ale začne sa aj pracovať na školstve. — Máme už
aj niekolko základín k podpore chudobných študujúcich.

Dla úradnej štatistiky bolo za školský rok 1898/9. v 16 stoliciach

Slovenska :

detských opatroveň 453

Škola pre det. opatrovníČky I

*) Snád aj kedy-tedy hodia niečo „na oltár národa", — avSak nie
z presvedčenia.

— 229 —

obecných Škôl 4183

ústeyy učitelaké { »." Ä*^ "

gymnásii 33
reálok G

právnických akadémií 4
theologických učelifit 14
odborných fikôl 143

Vo všetkých spolu napočítalo sa 612.465 žiakov. —

Udajne vyučovalo sa slovensky len v 33 det. opatrovĎách a 468
obecných školách; madarsko-slovensky v 53 det. opatrovňách a 1195
obecných školách.

Opakujem, kto zná bližšie naše pomery školské, len zhroziC sa
musí, že sme až doteraz nič nepodnikli sústavne, aby sme ich opano-
vali*). Jediné čo sa tam deti naučia je písanie a čítanie, viac nič. A
to má nášmu chudobnému sedliakovi a remeselníkovi (z ktorých hádam
U8"/j, skončí len obecní školu) stačit v životnej borbe? Ako videl, proti
vzdelaniu sa v školách stavia sa predovšetkým madarčinay lebo tej ve-
novať musí žiactvo najviac Času.

Ovšem neradno je svádzat národ aby dietky svoje odtahoval od
týchto planých škôl (na kolko by to šlo), ale prichodí nám pracoval
na poslovenčení celého školstva na území Slovenska. Vymôcť treba,
aby postupne od opatrovieň až po universitu - slovenčina zavedená bola
za naukosdelnú reč, dopraj ilc madarčine miesta len v stredných a vy-
sokých školách, nakolko je toho treba. Dostačí, ked skončivší či už
jj^ymnásium, alebo reálku alebo odbornú školu ovládal bude úplne jazyk
madarský a oboznámený bude s literatúrou maďarskou.

Ako začal tťíto ťažkú prácu? Časopisy majú sa častejšie zaoberal
a to dôkladne otázkou školskou. No, nemá sa prestal na tom, lež pred-
náškami a letákmi treba v ľude budiť záujem o školstvo slovensko-
národné. Toto odporúča sa zvlášte v mestách a ich okolí, kde sú
stredné školy. Podobne noviny, a brožúry nech rozpošlú sa viac ráz
rodičom žiakov a po čase možno sa už odvážil ku sbieraniu podpisov
pre žiadosť na ministerstvo, aby v tej a tej škole zavedená bola slo-
venčina za vyučovaciu reč z pädagogických ohladov. Prebudenejšie
obecné zastupiteľstvá majú tiež činne zasahovať do tohoto boja. I jedno-
tlivé obce vedené či farárom či iným intelligentom môžu mnoho vy-
konať v prospech veci. Akonáhle dosiahneme pomocou organisácie po-
litickej väčšiny v stoličnom výbore, na stoličných shromaždeniach, to
sa rozumie vynasnažíme sa i tu pracovať k dobru škôl slovenských.
Intelligencia naša príliš zanedbáva učiteľov, v každom vidí len nebo-

*) Jednotlivé pokusy ovšem boly.

— 230 —

raka. Priťahujme do našej spoločnosti dedinských a mestských uôitelov,
dla možnosti aj professorov. Tým získa naša vec. Vôbec vytýkať možno
celej intelligencii slovenskej, že sa privelmi obmedzuje na rodinné
krúžky a málo stýka sa so svojím okolím. Uôme sa brániť samých seba!

Dotýône slej administrácie poznamenávam len tolko, aby sme lud
nevydávali na pospas svevolnému úradníctvu, ale i najmenšie zneužitie
úradnej moci, najmenšie výčiny úradníkov prenasledujme. Úkol ten
pripadá pravotárom. Ujímajme sa chudobného a slabého ludu!

Odpomôcl od velkých daní, alebo aspoň donútit vládu aby dane
spravodlivejšie rozvrhnuté boly (teraz chudoba pomerne viac platí než
boháči ; zvlášl prehnaté sú poplatky od malých pozemkov) na jedno-
tlivé triedy obyvateľstva, (Talej aby MacTari pomerne neplatili menšie
dane jako ostatné národy uhorské — možné je len vtedy, až budeme
mat vlastných poslancov, s Rumunmi, Srbmi, Malorusmi a Nemcami.
Podobne len potom možno primäí vládu k pečlivejšej starosti o napomá-
hanie hmotných pomerov ludu slovenského.

Otázka židovská zasluhuje tiež veľkej pozornosti.

Hospodársky boj proti židom vyplýva prirodzene z ich desného
spôsobu vykoristovania ľudu. Vy kori sto vanie to je zvlášte preto nebe-
zpečné, že ľud vedome o ňom nevie, ale len cíti jeho následky. Z tej
príčiny sú práve výsledky krčmárskej a kramárskej činnosti židovskej
úžasné; ľud nielen očividome hmotne padá, ale badať i mi*avné kle-
sanie. Doklady k môjmu tvrdeniu nachodíme v obciach, kde svedo-
mitý kňaz ujmúc sa ľudu odvliekol ho od úžerníka; tu majetky jedno-
tlivcov naraz začaly rozkvitať.

Obrana proti židom zahrňuje zakladanie rôznych hospodárskych
sdružení, zakladanie spolkov miernosti a urputný boj proti pitiu vôbec,
pobádanie ľudu zvlášte remeselníckej triedy, aby dávala svojich synov
i na kupectvo a pridŕžanie sa hesla »svoj k svojmu*.

Stav nášho rótnictvu je žalostný. Nedostatok dobrých obecných a
odborných škôl slovenských kope hrob najrýchlejšie roľníctvu. Pri te-
rajšom obrábaní zeme roľník budto vyrobí si len toľko, že sa udržuje
nad hladinou, alebo ponenáhle upadáva. K tomu pridružujú sa ešte
príčiny vyše spomenuté, a neohraničené kiískovanie pozemkov. Synovia
roľníkovi zostávajú roľníkmi, otcov majetok si podelia, ich deti roz-
drobia zase jednotlivé majetky a konec je, že ani jed noho nie je v stave
vyži viť otcovská pôda, všetci stanú sa nádenníkmi. Netrpí pochybnosti,
že prv aj u nás zakorenený bol ki'iísny slovenský zvyk, dla ktorého
najstarší člen rodiny bol jej predstaveným a všetci spolupatriaci pra-
covali spoločne. Potom vyvinuvšie sa zemanstvo obdarené veľkými vý-
sadami rozdelilo národ na dve veľké čiastky : pánov a otrokov, čím

— 231 -

ovšem u posledných zanikla bývalá obyôaj. Rok 1848. zbavil síce se-
dliakov od poddanských pilt, ale zanechaný zvyk ostal zabudnutým.
A predsa tak hladko Iťišti sa ním velká otázka sociálna. Drobenia po-
zemkov všímajú si zo slov. časopisov najviac »Ijudovó Noviny«. Prečo
nie aj iné? Treba neustále hlásal slovom i písmom aby lud nekúsko-
val i tak nevelké zemiôky svoje, pod la možnosti nech širšia rodina
pracuje na spoločný ilčet, nech len jeden syn ostáva pri roľníctve,
ostatní majú sa venovať remeslu a obchodu. Nutné je tiež šíriť medzi
ľudom myšlienku, aby si žiadal slovenských škAl hospodárskych. —
Pri tejto príležitosti upozorňujem na spolky malých roľníkov, ktoré
obľubu nachádzajú medzi raaloruským ľudom, v chersonskej gubernii
(v Rusku, pri Čiernom mori). Tu roľníctvo tiež klesalo, až konečne
ujal sa ho zvlášte dr M. Levitský, ktorý pôsobí na rozšírení uvedených
spolkov. Ich podstata je nasledovná. Viac roľníkov sjednotí sa tak, že
ich pozemky tvoria veľké hospodárstvo, na ktorom spoločne pracujú
všetci. Spolok platí z hrubého výnosu všetky dane a réžiu, o čistý
zisk delia sa účastníci dľa počtu pracovných síl a podľa jakosti a veľ-
kosti pozemkov, ktorými jednotlivci prispeli. Aj úver opatrujú si ovšem
takto ľahšie a lacnejšie. Podobné spolky môžu si pre seba neskoršie
zakladat t. zv. »sedliacke banky«, u nás obyčajne pomocnicami nazý-
vané, tiež potravné a odpredajné družstvá.

I rozkvetu nášho priemyslu a obchodu, bráni nedostatok sloven-
ského odborného školstva. Okrem toho aj v praktickom živote stretá-
vame často istú nedbalost o zdokonalení sa odbornom. Uveďme do-
klady : Hrnčiar spokojí sa výrobou najjednoduchejších nádob, nepokúsi
sa robiť lepšie výrobky, na ktorých je väčší zisk; drotár ostáva pri
svojich pascách a drotovaní hrncov, na jemnejšiu prácu ani nepomyslí;
čipkárky a výšivkárky pracujú bud len pre najbližšie okolie, alebo
roznášajú svoje výrobky na chrbte, na založenie obchodu sa neodho-
dlajú; väčšina včelárov len toľko klátov včiel má, že všetok med spo-
trebuje sa doma a snád niečo zvýši na rozdanie známym; málo kože-
luhov vyšvihne sa na továrnikov, ačkoľvek pri remeselnej výrobe dľa
terajšieho spôsobu práce, ohrožená im je výživa a samosta-tnosť ; súken-
níctvo už upadúva celkom, lebo starý spôsob spracovania vlny stáva
sa nemožným, drahým; podobne vedie sa pláteníctvu, nožiarstvu, hre-

benárstvu atď.

Tu prichodí mi pripomenúť, aby sme koristili z hospodárskych

organisácií štátom sriadených, predovšetkým t. zv. priemyselných spol-
kov. Uvedme ich všade do života kde sú len na papieri, nech sa
v nich intelligencia naša schádza s remeselníkmi, nech ich tam počuje *).

♦) V Martine na pr. prednášali v tomto spolku nedávno: A. Pietor, Milan
Ivanka a Ivan Pietor: Pôjde to aj inde!

— 232 —

Na obchodné a priemyselné komory Biahnut teraz nemožno pre malý
požet odborne vzdelaných obchodníkov a priemyselníkov slovenských,
ale priemyselných spolkov môžeme si už v prítomnosti hladeC

Ako roľníctvo tak i kupcov a remeselníkov treba stále pobádať,
aby si žiadali slovenské školy.

V rokoch šestdesiatych a začiatkom sedemdesiatych min. storoSia
na podnet niektorých mužov slovenských zvlášte dra Hurbana, K.
Kuzmányho, Hodžu, Andraščíka, Plošica začala sa pekne šíriť organi-
sáeia proti pijanstvu, ktorým je celý národ tak strašne stížený. Na
všetkých stranách zakladané boly spolky miernosti, ktoré v krátkej
dobe malý vyše 30.000 ôlenov. Ale opatrná vláda, vidiac aký prospech
z toho kynie národu nášmu a jakú škodu by z toho mali židia a
štátna pokladňa, r. 1874 zakázala missie spolku striezlivosti!

Co sa teraz robí proti tomuto zabíjaniu samého seba, proti tejto
pomalej sebe vražde? V novinách a kalendároch píše sa o alkoholisme
málo a vo verejnosti pracuje sa proti nemu ešte menej.*) Aj tu je
treba koneône istej sriadenosti.

Začiatkom apríla t. r. bude všeobecný antialkoholistický sjazd le-
kársky vo Viedni. Ciby sa ho nemali súčastniť aj lekári naši? Veru
áno ! Predne preto aby poznali bližšie svetový boj proti pitiu (na FJazd
oznámené sú prednášky lekárov z Nemecka, Francúzska, Švajčiarska,
Anglie, Rakúska), aby sa tam soznáraili s methodou toho boja, a ko-
nečne aby aj oni u nás začali vyhladzovaciu válku proti pitiu. Pripo-
jením sa vhodnej slovenskej organisácie proti tejto rozšírenej nemoci
ku svetovej antialkoholistickej organisácii, prospeje sa velmi nášmu
národu. Lekári, liečte nás!

Na konec ])rikročujem k načrtaniu organisácie hospodárskej.
Som si vedomý, že sdružením v tom rozmere, s takou rozsiahlou činno-
sťou, nemôžeme hned začat z tej jednoduchej príčiny, bo máme málo
k tomu súcich, odborne vzdelaných ludí. Ale i keď počiatok urobený
bude aspoň čiastkou tejto organisácie (ktorá každý rok bude sa iste
zmáhat) — pristúpme k jej založeniu.

Na základe pf)volených stanov utvorí sa sdruienie pozostávajúce
z ústrednej správy^ tvoriacej zároveň ústredný odbor. Tento dla stanov
povolaný bude zakladaí odbory, kde za dobré uzná.

Vnútorné sriadenie spoločenstva predstavujem si nasledovne.
Ústredná správa podelená na tri hlavné oddiele a síce: roľníckyy prie-
myselný a obchodný, bude sa skladat z riadne platených úradníkov a

*) V poslednej dobe prednášal krúžok priatelov „Hlasú" v Skalici a okoli
tri razy a dr Srobár v Ružomberskej Besede o škodlivosti pitia.

— 288 —

z výboru (30 — 40 Slenového), v ktorom môžu byť zastúpené vôetky
hospodárske triedy a kraje Slovenska.

Činnosli ústr. správy zahrňovala by vedia poisťovania, prácu, asi
aktí vykonávajú obeh. a priem, komory, ale líšila by sa od nich v tom,
že by pracovala čulejšie a v našom smysle. Jednotlivým oddielom pri-
padal by nasl. úkol.

J. Oddiel pre roľníctvo.

Starať sa bude o intensivnejšie obrábanie pôdy a o usnadnenie
odpredajú produktov roľníckych.

Kto si všíma j ako povrchne obrába sa u nás zem, ako nedosta-
točne hnojí sa, ako málo rozšírená je známosť umelého hnojiva, ako
rolníci nezamieňajú plodiny, ale stále alebo s malými premenami pe-
stujú na jednom pozemku tú istú plodinu, čím sa zem zrovna vyssáva,
kolko pôdy ostáva zbytočne úhorom a jako málo hospodárskych strojov
sa užíva, ten iste prispeje činne k organisácii roľníctva. Zakladaním
veomých hospodársM v jednotlivých krajoch, ďalej poúČaním ludu
tlačou i slovom, .podporovaním lesníctva (lesy hrajú dôležitý zástoj
v roľníctve), ovocinárstva a zeleninárstva, ústr. správa bude odstra-
ňovať biedy roľníctva.

Ale i keď sa roľníkovi a ovocinárovi urodí, nevie čo má počať
s úrodou prebývajúcou. On nevie komu a za čo má predať obilie,
zemiaky, ovocie atď. a obyčajne predá to bez najmenšieho zisku jednej
osobe v dedine ktorá mu všetko (akúkoľvek jakosť i koľkost) odkúpi —
krčmárovi židovskému. Takto bez záštity vydaný je náš maloroľník
na pospas úžerníctvu. Aby aj tomuto využívaniu konec bol učinený,
ústr. správe pripadne zakladal odpredajné a nákupné družstvá. Účel
týchto je shromaždiť prebytočné plodiny od roľníkov (či v podobe
vkladov a či kúpou) a potom predať ich vo veľkom t-da výhodne,
8 jednej strany; nakúpiť semena, štepov, hnojiva a strojov pre členov,
na druhej strane. Taktiež odporúčajú sa spoločné obUnice. Už v pro-
striedku minulého storočia mali sme obecné a cirkevné obilnice, žeby
teraz niekde boly na Slovensku, nemám vedomosti. Pobádať bude obce
aby kupovaly na obecný účet veľké hospodárske stroje, ktoré si nemôžu
kúpiť jednotlivci, bo sú drahé. Takéto stroje môžu sa potom občanom
požičiaval za mierny poplatok.

S roľníctvom úzko súvisí aj chov dobytka. Tomu venujeme málo
pozornosti. Koľko je na Slovensku štátom poskytnutých vajčiakov a
jaký úžitok berie z nich ľud? Obyčajne len panstva a židia vedia
o nich, ľud neupozorní, nikto na ne a podľa toho aj vyzerajú naše

— 234 —

koníôky. S rôznym statkom je podobne. Ústr. správa nezabudne ani
na tento nedostatok a bude zavádzať nové druhy dobytka a drúbeže.
Do oboru tohoto oddelenia patrí aj zabraňovanie kúskovaniu p<h
zc'nkov o com už vysej bola rež, tiež sprostredkovanie práce pre pol-
wýah robotníkov/ usporiadanie hospodárskych výstav, činnosť informačná
a predovšetkým vymáhanie slovenského hospodárskeho školstva.*)

TI. Oddiel pre priemysel.

Staral sa bude o pozdvihnutie remesiel, o rozšírenie velkovýrobj
a o ťaženie nerastov.

Povzniesť remeslá mc^žno predne slovenskými odbornými školami,
za druhé spojovaním sa remeselníkov v sdruženia, koneône poučovaním
odborným, tlačou a slovom. V tom smysle pracovať bude toto od-
delenie.

Vydobyť slovenského školstva odborného (ostatne platí to o celom)
nemožno novinami, aj celá intelligencia je v tom bezmocná, ale roz-
hodne dosiahne ich massa národa vedená intelligencou. Preto spojme
remeselníctvo vo spolky, potom vnuknime mu myšlienku slov. škôl,
ono sa ich iste dožiada. Vzdelaný remeselník koná cennejšiu prácu a
ked sa mu i viac platiť musí, dodáva nám zase výrobok cennejší.

Ako pri roľníctve, tak i pri našom chudobnom remeselníctve má
dôležitý význam, spolčovanie sa. Oni majú sa sdružovat, aby dosiahli
lacnejších surovín, lacnejších nástrojov a strojov, aby snadnejšie a
výhodnejšie výrobky svoje odpredať mohli a konečne aby si zaopatro-
vali Tavnej ši úver.

Na podnet oddielu pre priemysel zakladať sa budil spoločenstvá
k nakupovaniu surovín. Tieto kupujú vo veľkom a predávajú svojim
členom na drobno ale lacnejšie, než by to inde dostať mohol. Usnad-
Ďoval by tvorenie sa výrobných drušstiev. V týchto spojujú sa remesel-
níci, že pracujú na spoločný účet, spoločne si zaopatrujú stroje a ná-
stroje i kapitál. Za príklad poslúžia ruské artele. Dôležité sú tiež spo-
ločenstva odpredávacie. Tieto buď skupujú výrobky od remeselníkov
na svoj účet a potom ich predávajú, alebo dodané výrobky remesel-
níkove považujú sa za vklad a spoločenstvo len sprostredkuje odpredaj.

V spolkovom časopise v krátkosti upozorňovali by sa remeselníci
na verejné súbehy, ktoré týkajú sa dodávky rôznych prác a výrobkov
remeselníckych. Toto nerobí dosiaľ ani jeden časopis slovenský a stačil
by jednoduchý odpis zo všeliakých muchotrávok stoličných, tak by sa
spravily celkom zbytočnými tieto pre remeselníkov.

*) Dokial nemáme svojich Škôl, treba odporúčať české Školy.

— 286 —

Ďalšia činnosť tohoto oddielu prejavovala by sa v uvádzaní do
života vSemožných podnikov priemyslových, zvlášte však továrni a
dielní^ v ktorých by sa spracovaly suroviny dodávané ludom: cukro-
vary (repa)^ škrobárne (švábka), mlyny (obylie), pivovary (jaSmoň,
chmel), tkalcovne (lan, konope, vlna), mliekárne atď.

Do rámca jej práce patrilo by ešte sprostredkovanie práce pre
pracovníkov remeselných, sriadovanie priemyslových výstav^ informácia
a porádanie odborných prednášok. Nakolko možno, využime v náš
prospech »priemy8elné spolky «.

IIL Oddiel pre obchod.

Ciel jeho bude vy doby t nám obchod na Slovensku a to jednak
zakladaním obchodných spolkov, jednak napomáhaním jednotlivých
obchodníkov.

K dosaženiu tohoto úkolu je predovšetkým treba, aby smé mali
kupecký dorasty lebo bez odborných ludí obchod nedá sa predstaviť.
Musíme mat teda slovenské kupecké školy a prednáškami odbornými
musíme vzdelávať nielen kupcov ale i pomocníkov. Týchto spojovat
treba tiež vo spolky vzdelávacie a podporné.

Obchody spolkové rozpadávajú sa vo dve veľké triedy, totiž
v peňažné ústavy a v obchody s tovarom. Dfa toho delí sa i práca
pri zakladaní obeh. sdružení v tie dva smery. Oddiel pre obchod pra-
covať bude na tom, aby teraz jestvujúce peňainé spolky a spoločenstvá
spojily sa v jedon sväz a aby čelnejšie z týchto zakladaly nové po-
dobné,*) ale nie iiliálky, lež ústavy samostatné. To poznamenávam
zvlášte preto, že kdežto pri filiálkach obyvateľstvo mesta kde sú ony

založené, nie je hmotne interessované na nich, teda nemôže byť ani reči
o zaujatosti o spolok (filiálku), pri samostatných ústavoch^ však, kde
členovia alebo účastinári bývajú v sídle spolku, starajú sa potom aj
o jeho vývin. Filiálky prichodí nám staval len tam, kde pre neporo-
zumenie nemožno je založiť samostatný ústav peňažný. Viac smyslu
by malý mať peňažné spolky pre národné potreby. (Vypisovanie šti-
pendií na školách odborných, poskytovanie lacného úveru slov. člo-
vekovi a konečne zakupovanie väčších pozemkov, predávajúc ich hneď
rozdelene maloroľníkom). Pre remeselníkov a roľníkov majú sa založiť

pomocnice.

Významné je zakladanie spoločenstiev obchodných, zvlášte druž-
stiev potravných, pre speňaženie výrobkov domáceho priemyslu, po-
isťujúcich (vzájomné poisťovanie sa členov, vzájom. poisť. dobytka ma-
jetku) atdľ. Doteraz jestvujúce potravné spolky sdruží v ústr. správe

*) „Srbská banka" v Záhrebe založila asi ÔO rolnickych sdruŽenl úverných.

— 1186 ~

á zaloSí pre ne spoločný sklad. Musíme 60 nájskorej predísf ich pri-
pojeniu sa k pešfanskému stredisku. Podobne predchádzajúcim oddie-
lom, i pri tomto nebude chybeť sprostredkovanie práce a činnosti
ihformačnej* Vynasnaží sa v národe budiC väčší aj záujem o obchod.

Akonáhle finančný stav mohutného tohoto sdruženia hospodár-
skeho dovolí, utvorí sa štvrtý oddiel pre poisťovanie životné a ma-
jetkové.

Ostáva ešte zmienif sa o pomere odborov k ústr. správe a
o celkovej spojitosti sdruíenia.

Členovia každého spolku alebo spoločenstva založeného listr.
správou patria zároveň k členovstvu celkového družstva. V obci kde
ústr. správa založila spolok, utvorí sa zároveň odborová správa. Táto
bude pestovaí pravidelné styky so strediskom a to tým spôsobom, že
členovské príspevky odvádzat bude ústr. správe a potrebné výplaty
vyzdvihne zase tam. Každý jej ki'ok musí byť vopred schválený ústr.
správou. Jednatel odb. správy je spolu riadnym dopisovatelom stre-
diska o hospodárskom položení kraju jeho pôsobnosti. I v obci kde
povstane viac k organisácii hosp. patriacich spolkov, bude len jeden
odbor. Odborová správa bude síce tiež platená, ale schádzať potrebuje
*8a len občasne.

O složení úátr. správy bola už reč. Póneváč vo výbore zastúpené
budú všetky odvetvia odborníkmi, môže ona rádií v jakýchkolvek ve-
ciach hospodárskych. Jej prináležal bude právo rozhodovať vo všetkých
záležitostach celého sdruženia (teda i odborov) a v záujme pevnosti
celého spoločenstva bude riadne kontroloval jednotlivé odbory. Jej
(Talšie pôsobenie označené je pri jednotlivých odboroch a krém toho
opatrovala by sobratý kapitál. Tento uložil by sa vo viacerých peňaž.
ústavoch slov. Slúžiť má predovšetkým k úhrade výdavkov strediska
i odborov, k zakladaniu škôl, nových sdružení, k poriadaniu prednášok
a výstav (nakoľko neprispejú na tieto obce a štát), k vyplácaniu
odmien na výstavách, ku poskytovaniu pôžičky, nie však členom ale
výhradne len jednotlivým odborom, (ktoré by ručily celým svojím ima-
ním), k agitácii za sdruženie, konečne k vydávaniu odborných kníh a
spolkového časopisu. Posledný dostávali by všetci členovia za darmo,
alebo za malú náhradu.

Ústredná správa stála by vo spojení s organisáciami americkými,
dostávala by od nich soznamy na Slovensko vrátivších sa Slovákov a
zároveň odporúčaly by jej ony prebudilejších, súcejších z nich, ktorým
prideliť by sa mohol nejaký úrad v odborových správach zvlášte po
dedinách. Takto by sme ich priviazali k rodnej pôde.

w^ma^^p^ ' ■

— 287 —

Je zrejmé, že podobné rozsiahle sdruženie svojou mohutnosťou a
svojím veľkým kapitálom bolo by ohromnou oporou našou. Jestli však
neutvorilo by sa hneď i takéto spolčenie, začnime v menších rozmeroch
a trebárs len s jedným oddelením. Ale je už naliehavá potreba začal
organisovať sa hospodársky.

Samo sebou rozumie sa, že t; tejto organisácii politika nemá tniesiaf

ona by len činnosl hamovala. Preto presne oddelme organisáciu poli*-

tickú od organisácie hospodárskej.

Dohovorme sa o celkovom pláne a do práce!!

Fedor Uoudek,

,9Teoria moderného dráma^^

Max Burghard,
(Pokračovanie).

Ale aj na vniltorné sriadenie dramatu naturalistická stránka ne-
zabudla. Predovšetkým sa vyvinul bystrý cit pre všetky šablonovité
scény, najmä pre šablonovitosl pri výstupu a odchodu jednotlivých
osôb. Driev jednoducho autor nechal osobu na javisko prísť, poneváč
ju potreboval. Prečo tá osoba práve vtedy prišla, jestli jej príchod bol
nutný a skutočnému priebehu hry zodpovedajúci, o to sa nik nestaral.
Práve ako svojho času maliar a ]Hiblikum žiadon smysel pre perspe-
ktívu, a vôbec už žiadneho smyslu pre meniaci sa účinok atmosíary na
výzor predmetov nemali, práve tak nemali básnici a divadelné publikum
pražiadneho citu pre pravdenepodobnosl, ktorá v tom väzí, že jednotlivé
osoby vždy v tom momente prišli, kedf sa nutne potrebovali, alebo ked
sa úplne nemohli upotrebií, alebo že sa ludia, ktorí v prvom akte vo
Viedni alebo v Berlíne boli, v osta'nom akte docela náhodou ale bez
všetkej pravdepodobnosti v amerikánskej pustatine, alebo kdekolvek
sišli. Ale obecenstvo sa pomaly nudilo a daktorí autori museli túto
ich vadu draho zaplatiť. Keď sa na pr. v dvornom divadle viedenskom
»Bernhard Lenz« dával, vycítilo publikum docela dobre tento nedo-
statok. V tomto kuse sídu sa jednotlivé osoby dakde v nejakom ho-
stinci a v ostatnom akte vedeli ludin, že musí dfa sústavy kusa práve
tá želaná osoba prísť a ešte než hlavná herečka prišla, bolo poču£
úškfabky »Aha, Pospíšilová*, bez toho žeby bol dakto príchod jej spo-
zoroval. Od dramaturga sa dnes požaduje, aby príchod a odchod
jednotlivých osôb odôvodnil a práve aby to odôvodnil vnútrom samého
kusa, nie náhodilé a bez toho, žeby divák nejakú tendenciu a stroje-
noBť pozoroval.

— 'J3S —

Tým odpadajŕi všetky šablónovito a zdanlivé odôvodnenia^ ktoré
sme driev skoro v každom takzvanom »Conver8ation8stúcke« videli.
»Nuž ale teraz musím už Í8t« povedala jednoducho strýnka, ked práve
prišla dobaj v ktorej sesternica mala rendezvous. Prečo ona práve t^raz
musela odísť^ o to sa nik nestaral; autor urobil dosC, keď nechal ne-
príhodnu strýnku povedať, že musí odísl — ona (strýnka) musí predsa
vedeť, preSo jej odchod je nutný a druhý predsa to nemusí vedeť.
Keď ale neskorej prítomnosť stryny bola nutná a autor nemal tolko
času poslal pre ňu, alebo celú scénu do jej bytu preložil, tak povedala
jedna z jednaj úcich osôb: » Pozrite, teta prichodí práve sem« — a
skutočne, ona už bola tu, a že sa táto okolnosť práve konštatovala, to
dostačilo, a pre bezmyšlienkové publikum bolo to tiež dostatočné, ná-
hodilý príchod bol tým odôvodnený. Keá sa nikto na javisku nedivilf
že teta prišla, prečo by sa muselo obecenstvo diviť? . . .

Teda v tomto ohlade je básnenie iažšie. Vôbec teória naturalismu
zapríčinila, že sa všetko psychologicky preberá, vnútorné duševné zjavy
sa analysujá, menovite duševný process, kým jednotlivý človek istú čin-
nosť vyvinie. Z dramatiky jednania stala sa dramatika psychických
výjavov. A pritom zrieka sa moderné dráma najväčšieho prostriedku,
toho, čo sa driev najviac upotrebovalo, psychologické pohnútky obe-
censtvu vysvetlovať vo forme dialógu.

Teória moderného dráma vôbec nepripúšťa monológ s tým odô-
vodneniu, že žiadon človek v skutočnosti sebe nahlas reči nehovorí.
Možno že moderné dráma v boji oproti monológu príliš ďaleko zašlo,
isté je ale, že sa skorej monológ zneužil. Básnici sa predsa neostýchali
aj celú polovicu deju vo forme monológu obecenstvu sdeliť; vezmime
na pr. hneď Hackländerové : »Magnetické liečenia«.

Ale ako pohodlno si to spravil aj hneď Shakespeare! V » Richar-
dovi III. « vystúpi Gloster v jednej ulici Londýna, postaví sa pred
ludí a vypravuje im, čo sa stalo, a v akom štádiume sa situácia má.
Potom ale sára seba opisuje a vysvetluje obecenstvu svoj charakter: . .
Vnútorná psychológia je docela zrejmá. Gloster sa nudí v tom hnilom
pokoji a poneváč nemá žiadnych vlôh pre pohrávanie sa s láskou, hodí
sa 8 celou dušou na pletichárstvo a intrigu. Ale pravdepodobné je, že
by si človek tak mimochodom mohol vypočítať, že sa stane z »dlhej
chvíle* zločincom. No docela isté je; žeby sa nepostavil na ulicu
v Londýne a svoje predsavzatie nahlas vyslovil.

Teória moderného dráma odsudzovala istý Čas každý monológ,
len vtedy sa dovolnje, keď máme pravdepodobnosť, že by človek
T danom prípade v skutočnosti tiež so sebou hovoril. A predsa by
sme mali pripustiť, že aj tuná by bola istá konvencia na mieste: Aen.

— 239 —

vtedy, keď je pravdivé aspoň pravdepodobné, že človek isté myšlienky
v istej forme prednesie, môže herec tieto slová nahlas predniesť! »Nuž
ale myslí élovek tak, jak vo slovách hovorí? Nikdy — ôlovek myslí
aj v obrazoch, on nemyslí len v duchu, hovoriac hrdlom, on myslí
aj v duchu vidiac očami, v duchu, počujúc ušami, v duchu cítiac
čuvami. Jedným slovom, keď človek nahlas myslí, myslí docela inak,
jako len pre seba mysliaci, a tak príde istý vzťah k celku, keď jazy-
kom chcem to čisté vnútorne myslené rečou vyjadriť (znázorňovať) nie
preto, že prídu k tomu zvuky reči, ale preto, že reč ten skutočný psy-
chologický priebeh pri samom myslení nesprávne podáva. A tak chce
moderný dramatik všetko, čo sa driev vo forme monológu na lahký
spôsob o prípadoch, o úkoloch, o vnútorných psychologických napre-
dovaniach obecenstvu sdelovalo, do dialógu priviesť, v ktorom sa
nenúteno to povedať má, o čom nás driev monológ poučil.

Ale nielen monológ sa pre dramatika znemožnil, ale druhý oslí
most (Eselsbrucke) sa mu zakázal: ^hovorenie na stranu« (Beiseite-
sprechen). Driev jednoducho určil autor čo má počuť herec a čo nie.
Básnik mal tú moc, hocktorú osobu na javisku na istý čas urobiť
hluchou, na jak dlho sa mu zapáčilo. Samo sebou sa rozumie,
aj oslepiť ju mohol. Pán Meier mohol len povedať: »teraz sa
schovám, aby mňa pán Miiller nevidel c a mohol si sadnúť na
pohovku alebo obrus hodil na seba — a keď MúUer prišiel,
nemohol partout Meiera nájsť, ačpráve celé publikum ho videlo
a ačpráve polovica hlavy a brucha z pohovky a obe nohy Meierove
zpopod obrusa vyčnievaly. Pán MúUer jednoducho čiastočne oslepol
ale »Meier-blind« bol: Všetko videl, len Meiera nie. A práve tak sa
stal MúUer »Meier-taub«.. Keď MúUer podobne, ako arcivojvoda Gloster
nahlas svoje predsavzatie zločincom sa stať, všetkým 4 stenám sdolil,
keď vypravoval, aké hanebnosti 0:1 na Meierovi učiní a jak on jeho
snúbenicu Lízku, Ruženku, Marienča alebo Zuzanku Istivo odhovorí,
mohol Meier pod obrusom docela klúdne povedať: »0 ty oplane!«
»Dobre že to viem«. »Tebe ja už nasolím« a p. Ale nielen uschovaný
Meier mohol, bez toho, žeby ho MúUer počul, dlhé reči povedať, ba
v každej »spoločnosti« bolo možné, že daktorý docela nahlas, tak že
ho až na IV. gallerii počuli, o svojom popri ňom stojacom predsta-
venom povedal »taký osel« atď. On potreboval svoju hlavu len troška
na stranu ku obecenstvu uklonil a s ušami k tomu » oslovi « ukázať a
publikum vedelo »aha, to nesmie teraz ten »osel« počuť« — a on to
skutočne nepočul. Ovšem aj moderné dráma nemôže úplne konvenciou
opovrhnúť, keď sa spoločenské scény predstavujú na pr. dajaký »Jour«,
alebo »Soirée« v ktorom väčšie množstvo ludu na javisku zastúpené je.

— 240 —

Tu hovorí predsa najmenej 12 naraz. Keď by sa taká scéna
úplne dla skutočnosti hrála^ počul by poslucháč iba velký krík^ nero-
zumel by ale ani slovo. Preto musejú striedavé jednotliví reč len na-
podobňoval a len tie grupy, ktoré máme počuť dla poriadku zretedelne
hovoriť. Tu musí režisér dopomôcť a tú dieru, ktorá nutne sa na-
skytla dla možnosti a nenápadne zastriet. (Dokončenie budúcne).

5,Nage Doba^^ o slovenských veciach.*)

>Mravnost slovenského národa je v téchto dobách brána v téžkou
zkoušku; ohrožujeť ji zajisté álkóholismus, púsobení hdú a maáarisace.
Ujiôíuji, že jest nebezpečí dosti veliké a že nákaza již také hojné vrstvy
zasáhla. Na Slovensku nejsou si tohoto nebezpečí dobre védomi; vftdčí
národní kruhy kladou hlavní dôraz na politické národní uvedomení,
doufajíce, že se pomery slovenské napraví, bude-li se kde kdo dušo-
vati: jsem Slovák; knéží, jimž by mravnost lidu méla býti prvním
úkolem, kladou d&raz na vyhranení své konfese a prospech její; úrady
a školy dbají hlavné madarisace.

Starejte se o mravnost svou i národu a zvýšite tak i osvetu i
blahobyt; i národnosti posloužíte — nebude zajisté odrodiloô, ktefí slo-
venský národ tolik hubí, nebo mravní lidé odrozují se jen výjimečné.

Toto napomenutí o mravnosti mám právo adresovati zvlášté na
nékteré vúdči osoby. Ŕekl jsem a podávam též doklady.

Drahý člen rodiny umírá a zdravý člen rodiny prožívá noci
v krčme a v jaké ( ! ) krčme ! Historka je delší, ale je tak hnusná a
zarmucující, že se mi pŕíčí povédéti ji až do konce. U takových lidí
mravnost a lidskost ztratily dno, a z toho pramene, úbohý národe, ne-
dočkáš se ničeho dobrého. A co je pri tom ješté žalostného? Historka
je verejným tajemstvím, vi j i celé mesto i širý kraj, a pŕece muž onen
zfistává nadále v däležité funkci národní ! Jednotlivec poklesne, to není
zjev ŕídký, ale my želíme, že i okolí jeho má tak málo citlivosti. V tom
hlavné tkví naše obavy.

Známo je, že zástup národovca martinských šel na nádraží uvítat
odsouzeného redaktora. Ale co jim oslavenec vyvedl? Druhý den sedel
do péti hodin do rána v hospodé s renegátem, úhlavním nepŕítelem
oslavujících jej druhu a Slovákô vftbec. Oni pro neho slzy ronili^
panny podávaly mu kvítí a 22 lidí pro neho strádalo a dosud nékteŕí
strádají ve vézení. Ak je ten svet zmotaný !

*) „Naée Doba" čísla 1— .'>, roč. Vili.

— 241 —

Ale ješté není dost. Tento oslavenec, tonoucí v nápoji^ napsal
knižku proti — pití, ne pro sebe, pro lid (úbohý lide, máé to uôitele !),
a když Slovenské Listy — doplňraež zmĺnku již vyše učinenou — udé-
laly na to satyru, nejpootívanéjší starec napsal do Nár. Novin čliínek,
kterým se pijáckého hrdiny zastal, satyrujícímu redaktoru dal dfttku a
8 nékolika jinými postaral se o zničení listu jeho.

Z takového rozsudku není se kam odvolati, špainost zústane vU
ié$eml Tu čtenáŕ porozumí, že nám, slovenské veci pozorujícím, bylo
téžko nadále pozírati mlčky.

Dva z vôdcôv martinských zajeli si v lété do Mikuláse. Chtíce
poškodit na cti i na majetku nenávideného redaktora Salvu, smyslili
lež takovou, že nenávideného v užší společnosti predstavili jako spro-
stého zlodéje. Když je urazený chtél zažalovati, ubezpečoval jeden z po-
mluvaČôv, že neŕekl ani jediného urážlivého slova — Ihal zase. Tak
jednají mužove inteligentní, už stárnoucí, stavící se v čelo národa!
Není4iž vidéti, že množí ve své vodcovské bujnosti upadli v neváza-
nost takovou, že už docela necíti mravních pout, jako je čest a pravda.

Pokročme dále, držíce se stále Martina.

Tu je banka Tatra. Co všecko slibovali, banku zakládajíce! Jako
by méla spasit národ. Jaké bylo tudíž sklamaní, když akcionári nedo-
stali za deset rokft krejcaru dividendy. A dodnes banka tato naproti
jiným penéžním ťistavflm živorí. Hlavní príčinou je to, že banku ŕídili
a ŕídí lidé nezpäsobilí. Když byl ŕeditelem banky Krupec, byl duší
její jeho švakr, který nemel o vécoch finančních ponéti. V dobé zlé
zvolili za ŕeditele obchodníka Houdka z Ružomberka, k úradu tomu
zpôsobilého, jenž pri^vádél očistu tak, že odstraňoval neschopné úŕed-
níky. Ale v Martine považují banku za sinekuru nezaopatrených lidí,
zvlášté miláčkô, a tak Houdek musil udélati místo jinému. Byl té doby
v Martine mladý muž bez zaopatrení, byl spŕíznén s vládnoucí dynastií
slovenskou a ženitbou se v ni ješté více vetkal : udélali jej ŕeditelem
banky Tatry, ač nemél žádné k tomu kvalifikace, ač neumel hospoda-
ŕit ani s vlastním dédictvím. Pozdéji jej učinili ŕeditelem továrny na
nábytek, kombinujíce tak, že pri dobrém technickém ^právci (Cechu)
mňže bráti ŕeditelský plat človek, který nemá o včci ani ponéti.

Proč odstránili z banky Tatry Kŕĺžka? To je archivár, historik,
uvyklý hledati ke všemu doklady, muž se širokým rozhledem, čistý
karakter, a pŕece se jim nehodil. » Starý Zvolenčan* píše v Hlase III.
str. 78.: »Tatra banka je najvýznamnejší národný peňažný spolok, a
čože má národ, poťažne úbohý lud slov. z neho? Chcete príklady, kto-
rými bych vám vohnal krv do tváre, akobych vás dolapil v krádeži?
D^jte si pokoj s vašimi peňažnými ústavami. Kdeže je krupinská sudo-

— 242 —

dielňa^ kde žilinský mlyn a čoho svedectvom sťi podniky sv.-martinské ?
Svedectvom našej neschopnosti^ nespolahlivosti a napokon 8obectva!«

Množí synkové martinských pŕedákô^ nikoli chudobných^ študo-
vali z národních štipendií a podpor^ kdežto na žáky skutečné chudobné
se nedostalo; než kdyby byli aspoň študovali, ale oni — jak to ŕekl
onen český umelec? A když se navrátili z nedokončených studií, vy-
hledány jim sinekury s dobrými platy pri bance, továmé na nábytek
nebo pivovare. Martin dáva takový príklad, že celé Slovensko vypra-
vuje o tom s pohoršením. Myslíme^ že se čím dál méné národní dané
do Martina schází^ aspoň známe prípady^ že množí odpírali podporu
nejsouce j isti správnym jí použitím. Pokud jsou národní podpory pod
dozorem Mudroňovým a HalaSovým, veríme v počestnost, nicméné j ich
žádáme, aby bránili tomu, by se podpory udílely z pohniltek rodin-
kárskych a kamarádských. Mrzkost nebuď nikdy zakrývaná pláštíkem
vlasteneckým; tak to délají maJaróni a vy jim to vyčítate.

Rozhlédnéme se nyní po vší inteligentní společnosti slovenské.

Dva príznaky shledáváme u inteligence po celém Slovensku: po-
iiíkáŕství a duševní zbahnilost. Choroby tyto pŕipomínají mi vždy Sa-
faríkovy Starožitnosti, z nichž vycifiujeme zbahnilost Slovanô Polab-
ských. Požitkáŕství a línost je vždy pŕíznakem degenerace, upadaní
národa. Požitkáŕská a zlínélá vrstva národa je také bližší odrození, jež
je vždy degenerací; vizme na pŕ. slovenské zemanstvo. Požitkáŕská a
zlínélá inteligence nedrží národ, ona naopak je príživníkom národa;
ona se považuje za vftdce národa, ale jest jeho škňdcem. Jistý advokát
vystoupil jednou o národních slavnostech s hostmi na pavláčku a po
chvíli pripil národu. Dole stál sedlák a uslyáev advokáta pŕipíjet pravil :
»Hia, ty kujone, tobé je snadno pŕipíjet, když si mé včera o tri sta
zlatých . . .« (pripravil). Týž advokát má v místé a okolí tuším 23
domy a hospodáŕství. I je patrno, že lid ochuzuje, že tedy národ po-
škozuje^ a je dle našeho mínéní špatný vlastenec, byt se o banketcch
jakkoli vlastenecky naparoval. My si vlastenectví takových lidí nevá-
žime stej ne j ako onen sedlák. Horování je laciné, my chceme vlaste-
necké skutky; nikoli vlastenecké divadlo, nýbrž vlastenecký íivoL To
je realismus, kterému se vysmíváte. A tento advokát je též jeden
z vôdcfi.

Advokáti slovenští — jsou jisté také výjimky — povéstni jsou
hostinami pŕímo knížecími. Vidíce tuto hojnost a nádheru a hned vedie
ní hladovící a pohŕdaný lid, nemôžeme uvéŕit lásce vaši k lidu tomu.
Nejzachovalejší v inteligentní společnosti jsou dosud — pravím to
z čistého presvedčení — evangeličtí knéží; ale i ti vystrojují hostiny
až s ôsmi jídly a po hostine množí píší žádosti za podpory k evange-

— 243 —

lickému podpômímu spolku v Nemecku nebo k vláde maďarské^ kteráž
podporou 8V0U pevné svazuje ruce ôlenôm samosprávne oírkve. To
valné pŕispívalo k mravnímu životu evangelických knéží, že neoplývali
bohatstvím. Nyní i mezi nimi rozmáha se požitkáŕství^ odtud i snaha
dosíci vládních podpor . . . však také ne bez príčiny farár Janoška
v Církevních Listech napomínaj žaluje, káre a zaprisaháva.

Víno, mnohdy drahé a rôznaké, mají ve sklepech i rodiny nezá-
možné, za to pŕeéasto v požitkáŕském domé není knihy a časopisu.
Chodíváme na Slovensko s predstavou o kraji chudobném, proto bý-
vame, pŕijdouoe na martinské slávnosti, prekvapení, s jakou lehkostí
lidé tady peníze vyhazují. Ale to jen za požitek. Když se nékde vy-
skytne kolportér a nabízí brožúrky a knihy, lidé se od neho odvracejí.
Vím na pŕ., že v mnohé dedine mezi sedláky rozprodal kolportér víoe
knib než o martinských slavnosteoh, kde se sešlo nékolik set zámožné
inteligence.

S požitkáŕstvím jde obyčejné prepych v odevu ; obojí je služba
telu. Hosté na Slovensko prišli, zvlášté na slávnosti martinské, bývají
pŕekvapeni najme drahými výstroji ženskými. R. 1890 byla v Martine
na slavnostech paní Kusá z Brna, nyní provdaná za Fantu v Praze,
pani vzdelaná a zámožná tolik, že mohla tuším deset tisíc Vesné ve-
novati, a pŕece tato paní, pravdepodobné nejzámožnéjší ze vsech, byla
z celé ženské společnosti najskromnéji odéna, t. j. ve vkusné tišténé
šaty. O posledních slavnostech slovenské dívky odmítaly české tane-
ôníky turisty, protože neméli plesového úboru. Takovýto aristokratický
duch zajisté neshoduje . se s chudobou a uhnéteností národa. Luxus
panujicí ve velké vrstve národa není vecí malichernou; jest nepŕítelem
osvety, ba i mravností, kteráž je vždy jednoduchá a skromná. Palacký
varoval český národ pred luxusem, pravé, že zžírá samé koŕeny spo-
lečenského života. Vidím tak, že tímto napomenutím treba zaméŕit
hlavné na inteligenci slovenskou, jež pŕejala luxus od ničemného
zemanstva.

Línost ducha ve slovenské inteligenci rád bych zobrazil nékolika
príklady.

Je všeobecné známo, jak zdlouhava je slovenská inteligence v od-
povídání na dopisy. Ne že by nechtél, ale pro pohodlnost nemňže se
k psaní dostati; odkladá a odkladá, až za uherský mésíc zasedne ku
psaní, často vňbec nezasedne. Hotová oblomovstina ; slyšíte je stále
na práci naŕíkati a nie nedélají. Ve společnosti, zvlášté pri víne, se
nadchnou k práci, slibujíce, ale už druhý den jsou chladní a neteční.
Pred nékolika roky, o martinských slavnostech, jsouce podráždení ja-
kousi persekucí vládni, sešli se četní národovci u advokáta Mudroné

16*

— 244 —

a umluvili organisaci ; ujednali tu též, že dňvérníoi sepísí krivdy kaž-
dého okresu a zašlou Halašovi do Martina. Zjistit dáta a sepsati je —
to je kousek práce; i nemyslete, že hyla vykonaná; myslím, že kroraé
dra Daxnera sotva kdo druhý takový spis, jisté dôležitý, Halašovi
zaslal. Vôbec se organisace tato neosvedčila žádným patrným ôincra.

Redaktori čestí žádají ôasteji u slovenské inteligence za nékterý
literárni pŕíspévek; slibô mají naši redaktori dost, ale príspevky ne-
docházejí ani za rok, ani za dva, tak že redaktori všecku chut po
souôinnosti se slovenskou inteligencí ztratili a mají o ní ponétí tuze
divné. Takový slib, potom stále odkladaní, a konečné nesplnení slibu,
je za^namenáno v Riegrové Naučnéra slovníku pri článku Slovensko.
Je to téžká choroba národa — jí začína odrozování, a inteligence slo-
venská, treba i národné uvedomelá, má na sobé více stop odrozovacího
procesu než obecný lid, jenž je pracovitý, skromný v požadavcích a
mravný.

Tato línost je v hojné míŕe i pri inteligentní mládeži; redaktor
Hlasu stéžuje si v I. Čísle III. ročníku, že mnoho lidí mu práci slí-
bilo, ale neposlalo, anebo poslalo začátek a na dokončení že darmo
čeká. Jsou ovšem i ve slovenské inteligenci pracovníci neobyčejné pilní
a svedomití, lidé mravní a stŕídmí, íile nebude jich zde jmenovati a
chváli ti máje tentokráte úkol vytknouti vady.

Však nejsera s výtkami jesté u konce.

Pýcha inteligence naproti lidu, již jsem se vyše dotekl, je smutnou
špecialitou Slovenska. Je úzko pohlížet, kterak sedlák, jda k inteligen-
tovi, často už na dvore jeho smeká a tento nejedná s ním jinak, než
jako kdysi pyšná vrchnost s robotníky. Na martinských slavnostech
sedláka téméŕ neuvidíme, jako by k národu nepatril, kdežto u Ccchô
neb Némcô mívají sediaci a délníci na národních slavnostech, zvlášté
ve venkovských méstech, prevahu. A pŕece, pŕevracejrae slovenské
veci jakkoli, povznesení národa slovenského nemôžeme očekávati, leda
od povznesení selského a délnického lidu. Zemanstvo, jehož je množství,
je po vétšiné zvrhlé a odrodilé; úŕednictvo je vétším dilem požitkáŕské
a v poutech madarisace; knéžstvo je na výjimky bez ideálního vznétu
a je v poutech maďarské hierarchie, strední školy jsou maďarské; nuže,
odkud Ize se nadít povznesení národa, než od lidu? K tomuto pre-
svedčení nemôže se slovenská inteligence dopracovati. Treba to i vy-
sloví, to je prádzný zvuk, opakovaný po jiném národu, ale v krvi a
tuku toho presvedčivé nemá - skufhj jej í to dosvédčují. Inteligent
nejen že pohlíží na sedláka a délníka se zeraanskou pýchou, štíte se
ho, ale bez mala kde který chce také z lidu téžit: utrhuje mu na mzde,
strhuje mu nemilosrdné, když od neho kupuje, zneužíva ňŕadu k t. zv.

— 246 —

vedlejším pŕ^mflm atd. Ovšem též sedlák »pány« nenávidí, považuje
každého »pána«, at je Maďar nebo Slovák, za svého nepŕítele, škňdce.
Také mu nedôveruje, když ho poučuje. Na jedno strane vidíme pýchu,
hojnosť, požitkáŕství, prepych v odevu i pfíbytcích, na druhé strane
nedostatek lidského sebe vedomí a nenávist k »pán&m«, nedostatečné
vzdelaní a bídu všestrannou. V chudobných stolicích jsou celé téméŕ
dediny bez komínu, príbytky jsou tmavé a nečisté — pŕeôasto jesté
v rodinné jizbé šedá drftbež na bidle pod stropem, v ohrade jsou pra-
satá a telata — odevu je nedostatek, v ohrade strava býva často tak
bídná, že >pán« svému psu lepší dáva. To jsou zajisté nezdravé pomery
společenské a daleko máme ješté k jejich vyzdravení. Mnoho jesté vy-
trpí slovenský lid vinou — slovenskou; nejen Maďar a žid, ale též
Slovák: zeman a pozeraanštélý inteligent tisni lid slovenský. Treba
nápravy nejen ve vécech politických, ale též sociálních (v užším smy-
slu); mám tu na mysli zvlášte pomer zemana a lidu, inteligence a lidu,
židô a celého národa. Robota je zrušená, ale duch z dob téch zústal
do dnes.

Tu nelze mi též pominouti kléru; Jcatolické knééstvo^ cítivši se za
roboty za jedno se zemanem, i po robote zflstává na výjimky k národu
netečným a nečinným, anebo docela slouží maďarisací. Cím méné je
v ném lásky kresťanské, ušlechtilosti a vzdelanosti, tím více je pýchy
st:ivovské a sobeckosti, Lid ŕíká knézi : Jejich Milost, a knéz vidí se
nad úbohým lidem tak vznešeným a mocným že človeku kresťansky
cítícímu je úzko na to vzpomenout. Jistý knéz — príklady nejlépe vy-
svétlují — chteje v kázaní svém ukázati vznešenost stavu knéžského,
vykladal, že má moc z oplatku udélati telo boží a z vína kre v boží,
a tak dôrazné tuto moc svou vyličoval, že lid, z kostela vyšed, kroutil
hlavou a jeden druhého se tázal, zdali dobre porozumel, kázaní tak
pochopiv, že Jejich Milost pravila se býti — nad samého Boha. Pŕi-
l>ustme, že je to ojedinelý výstŕelek, ale vím dobre, že nejvétší ôást
slovenských knéží považuje za nejplnejší potrebu učit, jak vznešený je

Fítav knéžský a ilctu ku kléru stotožňuje se zbožností.

(Pokračovanie nasl.)

OBZOR.

Tedecký. Karol V. Zenger, Minulého roku 17. decembra
slávil narodzeniny svoje český professor-uČenec K. V. Zenger a po
38-ročnom účinkovaniu na pražskej technike zažiadal za pensionovanie.
Kto tolké roky a tak namáhavé pracoval, tak plodne a s takým zda-

— 246 —

rom, ten zaiste oprtfvneno túži po oddychu na sklonku svojho žiyota.
A predsa nemilo, ba bôlno dotkla sa tá zvesť nejednoho žiaka jeho,
veď tratí v ňom nielen uôitela, ktorý predmet svoj v celej rozsiahlosti
ovládal, ale zároveň i otcovského priateľa, ktorý i mimo kathedry
ochotou a láskou vychovával a cestu urovnával do života vstupujúcim.
Pre nás Slovákov zajímavý je i tým, že činnosť svoju zahájil
u nás v Uhrách na Baňsko-Bystrickom gymnásiume, kde od r. 1853 až
do r. 1861 vyučoval. Už z tejto doby sa datujú niektoré pozoruhodné
jeho práce, zaslané akadémii vied vo Viedni, kam sa odobral aj osobne
r. 1861, by na tamejšom fysikálnom ústave vo vedeckom bádaní mohol
pohodlnejšie pokračovať. Meno Zengrovo bolo už známe a spisy jeho
dostatočnou zárukou vedeckej schopnosti, takže sa habilitoval bez
obvyklého zvláštneho pojednávania ako docent fysiky na pražskej
technike tedy ešte českonemeckej a keď táto o krátky čas rozdvojená
bol^, zostal Zenger na českom oddelení ako riadny prifessor fysiky
obecnej a technickej (1867). Len bežne pripomínam, že niekolkokráť
zvolený bol za dekana, rektora, v zkušebnej komissii, že je čestným
členom viacerých vehlasných spoločností vedeckých, od r. 1898 dvorný
rada atď. Kto by sa chcel podrobnejšie informovať o výsledkoch tohoto

_>r_

tvorivého ducha, odkazujeme ho k poslednému sošitku »Zivy«,*) kde
nájde stručne shrnuté obje vy Zengrove, jakož i k čelným jeho spisom
vedeckým (počtom vyše 250), podaných v jazykoch : českom, nemeckom,
anglickom, francúzskom, španielskom a vlašskom.

Pri jednej príležitosti rozprával mi, že chceli mať z neho diplo-
mata a práva aj absolvoval, no silná náklonnost k astronómii prevlá-
dala v ôom. Tuto pestoval ako mladík (bol assistentom na hvezdárni),
i pozdejšie na technike, kde si dal vystavil malé observatórium a za-
riadil ho mnohými krásnymi prístroji i pôvodnými, alebo ním sdoko-
nalenými. Také sú: posičný mikrometer, dialytické refraktory, slnečný
okulár, heliofotografický stroj, katadioptrické teleskopy atď.

Pozorovánim a bedlivým skúmaním príčin daktorých neshod medzi
skutočným stavom telies nebeských a výpočty teórie gravitačnej, prive-
dený a utvrdený bol v domnienke, už — ač nejasne — i u Keplera,
Newtona, Laplacea a i. sa vyskytujúcej, že elektro-dynamické zákony
sú to, čo riadia beh sveta. Považuje slnko »za ohromný zdroj sily
elektrické, za pravý dynarao-elektrický stroj, jehož zmeny a pohyby
pfisobí na jiné, menší stroje dynamo-elektrické, obežnice, vlasatice a
meteority, ŕídíce jejich pohyby a udržujíce je po celé trvaní soustavy

*) Živa, časopis pHrodiiícký. Redaktor univer. prof. Dr. Baýman. Vychodí
10-krát za rok. Cena K. i.0.

^ 247 -

slunežní*.*) Za následok tejto sily vyhlasuje a dôvtipnými experimenty
napodobuje škvrny slnečné, víry, chromosferu, protuberancie, ba i komnu

slnečnú do najmenších detailov.

Prijatie tejto teórie potkáva sa tým ôasom so silným odporom;
čiastočne, že velký prevrat by nastal vo hvezdárstve a čiastočne, že
podrobné vedecké spracovanie dosial nepodal. (Čítaj jeho spisy vedia
už spomínaného : Die Meteorológie der Sonne und ihres Systems. Wien
1886. Le systéme du monde electrodynamique. Paris 1893).

Velmi kusý a nedostatočný je obrázok, ktorý podávam o tomto
velkom mužovi. Dobre som si toho vedomý a predsa ho uverejňujem,
bo chcem aspoň upozorniť naňho naše slovenské čitatelstvo, ktoré tak
málo zná výtečníkov i toho najbližšieho bratského národa. — D.

ätadentfiibý. Pred časom urobený bol so slovenskej strany
návrh založiť úniu slavianskych študentov, ktorá by bola niečim podo-
bným jako unia latinských študentov alebo Corda fratres. Úlohou jej
by bolo: spropagovať ideu slavianofilskú a vychovával svojich členov
do kulttímopolitického boja a obrany proti germanisácii a macľarisácii
íl vzájomne pomáhať si v každom ohIade«, predovšetkým ovsem pra-
covať na sblížení sa slavianskych študentov (podporou a výchovou). Pre-
vedenie tejto myšlienky, realisovanie, bolo adressované v prvom rade
študentstvu pražskému, poneváč sú v ňom vraj zastúpené najčetnejšie
národy. Návrh, vlastne nadhodená myšlienka tá bola v rôznych časo-
pisoch, ale zdá sa, že nenašla svojho muža ešte; o uskutočnení, alebo
aspoň o prípravách doteraz nepočuť.

O návrhu samom bolo už písané tu a tam pro i kontra, tuto
všimnime si stanoviska českej verejnosti, resp. studentstva, jaké zaujalo
proti návrhu. V celku mohli by sme povedať, že študentstvo, jako do
nedávna celá -česká verejnosť, ukázalo tu hodný kus nevšímavosti
»k bratŕím 81ovákám«. Ovšem, príčiny tejto nevšímavosti sú trochu
rozdielne, návrh sám ani nezaslúžil si zvláštnej pozornosti — pre
svoju prázdnotu.

Český študent totiž opúšťa z volná, ale bezpečne, mlhavé túžby
všeslovanské, sem tam ešte zámožnejšia časť urobí si výlet k bratom
Slovanom, usporiada slet, slávnosť, jubileum ap., ale tejto časti stu-
dentstva trvalá práca, vážna práca je neznáma, cudzia. To je naše zá-
možné študentstvo, elita, aristokracia. Druhá časí, pomerne väčšia,
vstupuje do spolkov, vzdeláva sa, chytajúc sa práce v ludu nená-
padnej, drobnej, pri tom nijako nezanedbávajúc svoje odborné štúdia.

•) Zenger „O nové soustavé svôtové na základe elektr. dym. zákonu". Ná-
kladom J. Ottu y Prahe.

— 248 —

Toto študentBtvo, sdružené vo spolkoch krajinských lebo odborných

— máme ich asi 50 — poriada prednášky populárne^ zakladá knižnice
po dedinách, spolky vzdelávacie a zábavné, čitárne Sasopisov ap., zkrátka
organisuje a vzdeláva. Myšlienkami tak vysokého štýlu, jako únia sla-
vianskych študentov, sa toto študenstvo nezabýva, ono pracuje v ma-
lom, v svojom najbližšom okolí a i to ticho, bez lomozu. Šttidium spo-
ločenských pomerov rozumie sa tu samo sebou. Táto éasť študenstva

— dosť nevšímaná — vydáva dva študentské časopisy » (Študentské
Smery « a » Študentský Sborník«) a najnovšie docela nakladá si tretí,
» časopis pokrokového studentstva*.

Tretia, najväčšia časť, nepremýšFajilc o ničom, len aby čo naj-
skoršie odbavila si zkúšky, a dostala sa do úradov, nemajúc vlastných
názorov a presvedčenia, prikloní sa raz sem, raz tam, podla okolností.
K časovým otázkam je netečná, často až tupá.

Za týchto okolností bolo popredku jasné, jaký osud stihne vše-
slovanskú úniu študentskú. Jakýsi » Alexander « v N. L. podal referát
o návrhu, plný sympathie, ale na konec predsa vyslovuje sa nie zcela
určito za úniu, ale len za sjazd, ktorý — dla jeho mienky by bol ja-
kýmsi supplem entom všesokolského sletu (počiatkom leta). Hlbšie vec
neskúma, jeho predstava všeslavianského sdruženia vrcholí v »dôstojné
manifestaci«. Ostatne mienka žurnalistická nepadá v tej veci tak na
váhu: vec týka sa študentstva a nám beží o mienku tohoto.

Zporaenuli sme už vyše, že študentstvo ukázalo velkú nevšíma-
vosť voči tejto myšlienke; aokoTvek sme aj osobne intervenovali a na-
väzovali rozhovory o návrhu, k verejnej diskussii na schôdzkach nikde
nedošlo, preto nedošlo, že nebolo o čom diskutovať, myšlienka podaná
bola holá, neprepracovaná, neudávajúc žiadnych prostriedkov ani len
neodôvodňujúc existenčnú možnosť takého spolčenia! A iste je dosí po-
divné, že myšlienku tú žiaden z českého študentstva neprijal za svoju
a sa o nu nezasadzoval, charakterisuje vclký rozdiel medzi názormi, jaké
mládež dvoch tak blízkych, len politickou hranicou oddelených kmeňov,
má na prácu a prostriedky ku spáse národa. Miluje snáď slovenský
študent lepšie svoj národ ako študent český? Ukázalo sa, že spolky
nemajú kedy sa zapodievať takou otázkou, aspoň kde sa čakalo, že
príde k debate, odbavili nás^ slovy: »vidíte, máme iných vecí dosť a
dost, nemôžeme* ap. » Detvan « sám mal rozhovor; prítomní jednohlasne
dohodli sa na tom, že myšlienka nemá žiadneho základu a prevedenie
je nemožné, hlavne pre rôzne snahy jednotlivých národov slavianskych,
rôzne smýšfanie a názory spoločenské, po prípade aj pomery politické.
Hlavnou výtkou však zostáva nedostatok určitého a jasného cielu, za
ktorým by sa Únia snažila. Vzájoranost »poznávanie snáď na dištanc*.

— 249 —

z Prahy do Moskvy ? A na výlety prostriedkov je málo, zvlažte u tých,
u ktorých toto poznávame vzájomné by malo nejaký úspech pre slovanský
svet. A tak jeden za druhým hmuly sa tie nedostatky a jasných strá-
nok bolo tak málo 1 Nejaký časopis by táto Únia tiež vydávaí nemohla,
leda by chcela vyhovel censorom všetkých končín, v ktorých bývame.
Že by potom bolo škoda aj toho papieru na taký časopis, to snáď

nepotrebuje dôkazov.

Možná, že tak za 50 rokov, až väčšie kmeny slovanské pokročia

politicky a hlavne kultúrne, až budú mal podobné, jednaké záujmy a

snahy, možná že potom tieto podobné snahy spoja v jednu, že budú

spojoval svoje sily aj ponad politické hranice, ale dnes pri vzájomnej

nenávisti a nevraživosti, pri tak nepriatelských prúdoch a smeroch

politických, jaké ovládajú jednotlivé národy slavianské, pri tolkých

kultúrnych rozdieloch, biede sociálnej a politickej, dnes chceť spojiť

tieto národy v celok? organický celok? Až tieto differencie sa umenšia,

až vyspejeme jako jednotlivci, iste sa spojíme a to nepozorovano,

vlastnými potrebami a výhodami k tomu vedení. A aj o tom môžeme

byt presvedčení, že ktorý prv sa domôžu blahobytu a moci, že ochotne

podával budú bratskú ruku tým, ktorí tak daleko nedospeli. Príklad

dalo už Rusko na Balkáne. Žatým súhlasne s národním popevkom:

» sedavej, panenko, v kouté,

budeš-li hodná, najdou té«,
urobíme najlepšie, keď budeme pracovať pekne doma po našich za-
nedbaných, od žida a advokáta sdieraných dedinkách a panslavistické
utópie poodložíme do archivov. — d.

Spolkový. » Vzdelávací odbor Sokola Karlinského^a usporiadal
dna 23. m. m. ^Slovenský večierok*, na ktorom velmi pútavo vylíčila
život v slovenskej dedine pani Karia Slavíková-Welsová, slovenské
piesne so značným úspechom zaspievali si. Amália Bobková a p. Cyr.
Ursíny. V pani Welsovej vítame novú, velmi nadanú a neobyčajno by-
strým talentom pozorovacím obdarenú priatelkyňu slovenského ludu.
V prednáške, trvavsej 1*/^ hodiny, vystihla i najmenšie podrobnosti
života na dedine (Krakovánoch v Nitrianskej), velmi zdarile zachytila
pekné i špatné stránky jeho, reprodukujúc často celé rozhovory —
hlavne ženské — v dialektu krakovanskom. Jednu chybu však musíme
predsa vytýkať: nebolo dostatočne sdôraznené, že zkúsenosti tieto a
celý popis je lokálny (z Krakován a ich najbližšieho okolia) a aj sama
p. prednášajúca mienty nesprávno generalisovala. *) Ničmenej podaný

*) ZkúsenoBti svoje pod názvom „Lidské dokumenty" uverejňuje v Besedách
Času a Kvetoch; rozhovory písané sú dialektom krakovánskym, ale nám sa zdá, že
by bolo dobre podrobiť tento dialekt korrektúre (na pr. mäkké d, ť, ô, sú v Krako-
vanoch iste neznáme).

— 260 —

obrázok bol tak plastický a pri tom vrelým že prítomným iste na dlho
zostane v pamäti. Na koniec zmienila sa p. Welsová o spolku >Zádruba«,
ktorý skupuje a predáva všetky produkty ludového umenia a ktorý
tuto vrelo odporúčame tiež našim priatelom.

-^ y^ »y^^

Referáty.

„Revízor" komédia v piatich dejstvách od Nikolaja Vasiljeviča
Gogoľa, preložil a svojím nákladom vydal Fedor Jesenský. Strán 112,
cena I kor. Tlačil J. Teslík v Uh. Skalici.

Náš slabušký knižný trh obohacený bol na Vianoce m. r. pre-
kladom znamenitej veselohry Gogoľovej »Revizorc. V posledné roky
dákosi viazne vydávanie samostatných kníh slovenských. Vydávajú sa
buď starší spisovatelia, alebo odtisky z časopisov. Málo nových pre-
kladov a ešte menej nových pôvodných spisov oznamujú nakladatelia.
Vysvetlenie k tomu podáva nám citelný nedostatok mládeže spisova-
teľskej a mlčanie starších spisovateľov. Preto len tešil prichodí sa nám
z nového prekladu Fedora Jesenského.

Slovenská spisba divadelná nevyniká nijako. Novšie vzniklé dra-
mata písané sú skoro všetky na zlé kopyto francúzske alebo nemecké.
Niet v nich cennejších myšlienok, ktoré by na mravy spoločnosti našej
poukazovaly, ba hoc len z ďaleká osvetlovaly pomery naše. Uznávam
i dráma literárne neveľkej ceny, koná zdatne svoje poslanie v národe
počínajúcom žiť, veď rozpomeňme sa len na Chalupkove spisy zvlášte
» Všetko naopak «, » Kocúrkovo*, tiež na Palárikovo » Inkognito*, alebo
pripomeňme si prvotné české »vlastenecké€ práce dramatické, — ale
— ich dej bol vo sväzku so skutočným životom. A práve toho sväzku
nenachodíme pri novších spisoch divadelných! Ale i prekladá sa bez
ladu a skladu. Len si sostavme súvahu každý rok čo za hlúpe ne-
mecké > veselohry* prekladajú sa u nás a potom na javiská uvádzajú.
Prečože si prekladatelia, keď už vôľu k prekladaniu (a iste veľmi šľa-
chetný a chvalitebný úmysel) majú, nedajú odporučiť dramata od ľudí,
ktorí sa v literatúrach vyznajú? čím skrovnejšie je písomníctvo nie-
ktorého národa, tým s väčšou pečlivoslou a rozvahou treba vyberať
z cudzích literatúr tie najlepšie i najdôkladnejšie práce a len tieto
majú sa prekladať. Prekladať a vydávať bezcenné diela je pre chu-
dobný národ — prepychom.*) Zhosťme sa toho náhľadu všeobecného
u nás, že nech sa predstavuje čokoľvek na javisku, len nech sa hrá!
Niet príčiny nehrať výhradne najlepšie kusy. Všímajme si pritom

*) I hlúpostou. Bed.

— 251 —

i viacej ostatných literatúr slovaDských. Zanechajme pikantérií ne-
meckých a francúzskych. Z modernej dramatickej literatúry nepriná-
šajú časopisy zhola niS.

Gogoľov '>Revizor« nie je nová komédia, veď spisovateľ sám
patrí prvej polovici minulého storočia. G. napísal ju vrátiac sa s prvej
cesty zahraničnej, vyšla r. 1836. Radia ju medzi najlepšie dramatické
práce ruské a ruský kritik Meňšikov, len Grribojedovu komédiu »ŽiaI
z rozumu« cení vyšie nad »Revizora«. Údajne základnou myšlienkou
k nej, poslúžil Gogoľovi Puškin, dľa iných G. znal podobnú veselohru
maloruského spisovateľa Kvitku Osnovjanenka : »Prijachavší z hlavného
me'sta, alebo trma vrma v okresnom meste«, ktorá už r. 1827 napísaná
bola a nasledujúceho roku — po svolení censúry k vytlačeniu — po-
slal ju pôvodca Petrohradskému divadlu. To však mu rukopis vrátilo.
Onedlho objavil sa Gogoľov »Revizor« v spomenutom divadle a skoro
bol i vydaný. Tak tvrdí Volkov. Obe komédie sú si vcelku podobné,
no líšia sa dôležité v mnohom základnom, čo primalo najlepších zna-
teľov Gogoľa, t. j. Tichonravova, Kulisa a Šenroka k úsudku, že »Re-
vizoŕ« je nezávislý na komédii Kvitkovej.

V »Revizorovi« Gogoľ nemilosrdne bičuje podplatnosi a obmed-
zenosť ruského vidieckeho úradníctva. Po prvom jeho predstavení
v Petrohrade byrokracia s takou vášňou vrhla sa na spisovateľa, že
len osobným zakročením cára Mikuláša zabránený bol zákaz kus na-
ďalej uvádzal na javisko.*) — Dej celého v krátkosti je nasledovný:

Do okresného mesta dorazí bez kraj čiara malý úradník, ubierajúci sa na ro-
dinný majetok. Mešťanosta nedorozumením má ho za revizora, o ktorom mu priatel
jeho písal, že ich prekvapí. Všade piati za neho, poukazuje mu mestské dôležitosti
a prepustí mu aj izbu vo svojom dome. Všetci úradníci príjdu mu na poklonu,
príéom ich on pumpne. Mešťanostova dcéra zasnúbi sa s ním, Chlasťakov domnelý
revízor nato zmizne a miesto neho dostaví sa pravý revízor.

Gogol dokázal sa byí realistickým spisovatelom a satirikom i v „Revízorovi''
ako už prv v ,,Taras Bulboví", „Nose", „Mantlí" atd. pozdejšie v nedokončených
„Mŕtvych dušiach". Vezmime si len jednotlivé osoby v komédií tejto predstavené,
všetky kreslené sú jasne, určite, že Človek musí veríč v ich jestvovanie. A ten
vtip I Človek — nevidiac veselohry tej na javisku, ale Čítajúc si ju doma, volky-
nevolky smeje sa nahlas, nie raz ani d?a, ale nevychodí zo smiechu. Vo vtipe je
Gogol ťažko dostižitelný. Jeho vtipy nie sú nútené, za vlasy pritiahnuté, ony plynú
prirodzene, povedať možno nutne.

Vrelé odporúčam preklad tento ochotníkom tým viacej. Že niet pri prevedení
kusu ani najmenších technických prekážok, celý dej odohráva sa vo dvoch izbách

• Tohoročné divadelné obdobie v Petrohrade zahájené bolo komédiou A. V.
Suchova-Kobvlina „Basilujevské veselé dni", ktorú cenzúra 40 rokov nedovolila
hrail I druhé dráma tohoto spisovateľa : n Svadba EreČinského" je znamenité dielo.

- 262 —

Pri predstavení dobre jé zameniť mená jednotlivých osôb na slovenské. — „Re-
vizor" hodí sa výborne i ku čítaniu, preto čítajte ho!*) F. H.

Boj proti atkoholismu.

účel sjeadu proti alkoholismu ve Vidni ve dnech 9. — 14. dubna 1901).

Osmým mezinárodním sjezdem proti alkoholismu ve Vídni pri-
padá rakouskému obyvatelstvu poprvé úloha, zabývati se otázkou alko-
holovou. Užší kruhy odborné vénovaly jí ovšem i u nás již dŕíve po-
zomostj ale bez zvláštníbo praktického výsledku. Príčina toho jest lehko
pochopitelna; zásada platná u všech pracktických otázek ukázala se i
u otázky alkoholové : tato nem&že býti rozŕešena pj4 kancelárskych po-
radách, nemôže býti zamezena naŕízeními a zákony, mAže býti odstrá-
nená jediné rozhodnutím veškerého obyvatelstva. Tu jest ovsem treba,
by toto vedelo, že stáva otágka alkoholová a co gnaiuruá. Ji objasniti,
jest první a hlavní úlohou blížícího se sjezdu.

Sjezd chce podati z místa velmi závažného obyvatelstvu vše, co
o lihovinách zkušenosl jak vedecká tak i z praktického života vyzkou-
mala, a chce sloučiti vše v názorech umožňujícíoh boj proti opilství.
Methoda jeho bude vedecká, to jest bude spocívati na sgišténé zkuše-
nosti. Úôel jeho bude však naprosto praktický: zahájení boje proti
opilství v rakouských zemích.

Když u nás dnes proneseno býva slovo líhovina a opilství, tu
pomyslí skoro každý hlavné na nešCastné obeti korálky. Ale už o tom
jest oVjyvatelstvo zcela nedostatečné pouéeno. Jen malá časť má pojem
o rozsahu tohoto zla, a všichni otupeli oproti príležitostným zprávám
o neštéstích a zločinech v opilosti spáchaných. Zprávy tyto bývají po-
jímány úplné Ihostejné, jakoby se jednalo o nezménitelné prírodní po-
chody. Kdyby veci ty byly stejné nové a nezvyklé, jako prípady ne-
štéstí zpäsobené elektrickým vedením a dosáhly početné výse, kterou
vykazují prípady neštéstí vzniklé z opilství, — jak by se tu pŕirozený
cit obyvatelstva zbouŕil a volal po odpomoci. Pŕirozený cit v této veci
m&že býti jediné znovu dosažen udánim celkové vyše škody plynoucí
z opilosti a z opilství. Sjezd poskytne k tomu pŕíležitost. Štatistika ví-
denské polície, vykazující ročné asi 8000 téžkých výstŕedností z opilosti
bude značné doplnená dúkazeni o vBtahu megi lihovinami a gločinem^
dflkazem, jenž podán bude ŕečníkem na základe progkoumáni trestních
akt jistého rakouského soudu, Výsledek bude asi souhlasiti se šetrením

*) Knižku túto dostať u vSetkých slov. kníhkupcov aj u prekladatela v Trnave.

— 253 —

v jiných zemích konaným, totiž že 7 až 8 desetin vsech surových zlo-
ôinft Ize pi46ísti vUvu líhovin.

Zde jedná se o ohrožení národního života mravného ; neméné však
nebezpečný jsou lihovinj lidského zdraví. Každému známo, že opilci
onemocní Sasto známou chorobou mozkovou, šílenstvím opilca (delirium
tremens) méné však už známo, že opilství vede k mnohá jiným duše-
vním chorobám, a laik vi málo kdy, že mezi nejôetnéjší príčiny choro-
myslnosti vôbec patrí pravé vliv lihovin. Dokazuje to s dostatek sku-
tečnost, že v jednotlivých letech více než u poloviny mužských ne-
mocných dolnorakouského ústavu pro choromyslné ve Vídni zavinily
jich chorobu lihoviny.

Než nejen ústavy choromyslných, nýbrž i nemocnice znajf liho-
viny jako pňvod nemocí a smrti. Vedie mozku bývají vlivem alkoholu
zasaženy hlavné žaludek, játra, srdce, cevstvo krevní a ledviny. Pitvy
mŕtvol každé velké nemocnice podávají plno dokladu ničivého vlivu
lihovin na skladbu telesného našeho ústroji. I v majetných vrstvách
Ize nalézti obeti alkoholismu, jak dokazují dotazy u zkušených lekaŕä
s velkou privátni praxi. Na sjegdu nastíní rečník, jemui jest pŕlstupen
vélký materiál vtden^ké nemocnice^ vKv alkoholu na lidské telo,

Lihoviny neškodí však jediné tomu, kdo je sám pije, jich nejzár
keŕnéjsi skoro vliv spočíva v tom, že dovedou poškoditi i potomstva.
Jest známo všem odborníkom, že u slabomyslných a padoucnicí stiže-,
ných détl zaviňt^je velmi často jich neduiivý moeek pití jich rodičú, I
tento odstavec bude na sjezdu projednán, promluvi o nem dva lékafi
ústavu choromyslných.

Všechny tyto veci znaji již všichni lékaŕi od mnohá desítileti.
Než lidu musí býti též uvedeno ve známost, že u posuzováni o pro-
spešnosti a škodlivosti lihovin nastal ve védé mnohem dále sahajicí
obrat. Staré názory o prospéšnosli lihových nápoju podrobený prísne
kritice, a dále šíri se názor, že pitím snižuje se ve značné miŕe vzpor-
nost tela oproti vliväm nemoci jakéhokoliv druhu vyvolávajícím, —
vliv to stejné dúležitý, jako vi stní choroby z pití vzniklé. Výzkumy
poslednich let podaly nám pŕekvapující množstvi pŕirozených ochrau'
ných prostrcdkú, jimiS se múie organismus chrániti pred nákazou^ pŕímý
pokus pak ukazuje, že prostŕedky tyto mohou býti jedovatým vlivem
lihovin poškozeny. Na sjezdu objasni to blíée odborník véeí znalý.

Stará lékaŕská zkušenosť o téžsim prúbéhu nákazlivých nemocí
u pijákô oproti nepijákňm stane se tím srozumitelnéjší. Jasné zazáŕí
to však též presvedčivým hromadným pokusem, učineným v zemích,
kde žiji již statisice a milióny lidi, nepijicich zadných lihovin (absti-
nenta). Nemocenské pokladny téchto společností — pŕ. t. zv. Rechabiten

— 2&4 —

v Anglii se 270.000 Sleny — vykaeuji počet onemocnení^ stojícl dalrko
pod prúmémým Uslem v zemi — a anglické spoleSnosti pojišlujíoí, ve-
doučí o abstinentech zvláštni záznamy, podávají stejné zprávy o jich
stáfí. Prednáška štatistika^ početný materiál tento kriticky zpracovavUho^
pomery ty hliie objasni.

Neméné dftležitý pro denní život jsou nové výzkumy o pŕeškod-
nýoh vliveoh lihovin na činnosl našeho telesného ústroji. Skoro vSude
panuje jeäté náhled, že lihoviny živí, bŕejí a sílí. Vedecká kritika po-
nechala však na tvrzeních téchto málo. Doé i>ŕednášky na sjezdu poučí
o tom blíže; jedna z nich pojedná o vlivu lihovin na čisté telesné po-
chody v organismu, druhá pak o vlivu jich na mosel\ na duševní čin-
Hosf, Z fakt téch m&že pak každý posouditi, jaký význam mají v den-
ním živote lihoviny jako potravina.

Dále však vyplyne pro každého otázka, co znamená vliv lihovin
na činnosť mozkovou, jak jej nyni známe, pro kultúrni život národa,
a co tedy se má soudíti o pijáckýoh zvycíoh a jícb vlivu na smýšlení
a jednaní celku. Praktické däsledky z toho odvoditi pro deti jim své-
ŕené pripadne hlavné všem rodičňm a vychovatelôm. Bude to tím
snažším, ponévadž o vlivu poSívání lihovin v détském veku promluví
gkuiený detský lékaŕ, jakoi i prakticky činný vychovatél.

Príležitostné dočasné používaní jedovatého vlivu alkoholu lékaŕem
jako prostŕedku léčebného zfistává ovsem nedotčeno.

Již pohled na ty to predmety jednací ukazuje jasné, jak zvétden
byl význam boje protí opilství nové nabytými zkušenostmi. Ze staré
otázky zabývaffeí se opilstvím vznikla moderní otázka alkoholová.

Úloha sjezdu není však vyčerpaná podaním škôd vyplývajících
z požívaní lihovin, jeho neméné dôležitou úlohou jest projednati pro-
stŕedky a cesty ku odstránení alkoholismu.

Nebude jednáno jediné o návrzích, v&dcové hnutí protialkoholo-
vého skoro všech kulturních zemí nabídli se dobrovolné sjezdu a po-
dají o svých praktických zkušenostech zprávy. Více souhrnných po-
jednaní o hnutí protialkoholovém jednotlivých zemí bude se hlavné
zabývati otázkou^ která úloha v tomto smeru pHpadá zákonodárství, a
kkrá samostatné organisovanému boji.

Švédsky rečník popíše zkušenosti své domoviny^ mající právo na
zásluhu, že nejprve uskutečnila nékteré z nejlepších proátŕedkú proti
alkoholismu, co se tyče živnostenských zákonu a daňové politiky.
V pŕednášce jeho bude však též podán dôkaz, že tato zákonodarná
naŕízení se stala možnými jediné po dlouholetém boji propagandou.

Zvlášf zajímavými búdou na sjezdu zprávy švýcarských proti-
vníka alkoholu. Hnutí ve Švýcarsku jest dnes nejvšestrannéji vyvinuto;

— 256 --

vzorným zp&sobem spolupôsobí zde vedecké poučovaní lidu^ tuhá orga-
nisace spolku, eŕígení hospod bez ná!evu lihovin, vliv eákonodárství a
prostŕedky ku vyléčení opUcú. O každém z téchto pŕedmétň podají
zprávu švýcarští ŕeôníci. Ze ve ovýcarsku v oboru léôení opilcô docí-
leno tak neočekávaných úspéohfl, má svoj dôvod jediné v sile celko-
vého hnutí protialkoholového v této zemi. Vylóôení opilci Btavše se
abstinenty, nalézají pravé v rôznych sdruženícb abatinentních lehce

společnosť a podporu.

Vedie rozdelení akce protialkoholové dle státô a zemí vstoupí

v popredí též rozdelení dle povolaní^ dle náboženských a sociálních
skupin. I když hnutí protialkoholové v každém z téchto smérô jest a
býti musí všestranné a neutrálni, jest pŕec jinak velmi výhodným, aby
každá skupina sociálni nebo konfesionelní je na své vlastní pôde pod-
porovala a péstila dle svých zvláStních názorô. Sjezd ukáže, že to dnes
již částečné stáva. Bude zastoupen spolek abstinujldch lékaŕu, podobné
i abstinující učitelé Nemecka. Katolíci podají zprávy o hnutí v jich
kruzích, sociálni vúdcové délnictva o hnutí v organisovaném délnictvu.
Zvlášl zajímavou bude prednáška švýcarského vôdce délnictva, pojedná*
vající o dôležité otázce, jak dalece jest sociálni bida jediným prame-

nem alkoholismu širokých vrstev lidových.

Historické vylíčení nádejného a v bouŕích roku 1848 zaniklého

pťvního nemeckého hnutí proti alkoholismu bude asi východištém vétší

debatty o všeobecné taktice hnutí toho v prítomnosti. Jedni si pŕejí

prísnou stŕídmosť, jiní volají po úplném zdržovaní se, po úplné abstinenci.

Sjezd ve svém celku nemôže se dle svých stanov vysloviti pro
ten neb onen sxfíéľ, nenífi shromáždéním jediné pŕívržencô stŕídmosti
aneb abstinentô, ponévadž spolupôsobení obou skupin jest v mnohá pri-
padech nutným a žádoucím. Oba smery pŕednesou však dôvody a zkuše-
nosti, svédéící pro jich programm, a vecí účastníkô bude, rozhodnouti.

V jednom bodu však jsou stŕídmí a abstinenti již dnes svoľiii.

Jsou pŕesvédčeni, že otázka alkoholová múze býti jediné rozfešena, kdtji

kaidý bude védéti, Se se kaídého tyká. Nejedná se jediné o nékolik obeti

korálky^ jedná se o gdravi, tudii o podklad vzdelaní národa. Protož

pfijdi kaidý, jemui jest milé zdraví duševní i telesné jeho vlastni i jeho

príbuzných, ale téi kaidý, jehoi cítení pohybuje se v širších mezich,

jenS cíti se býti členem sociálniho celku.

Jednaní sjezdových môže se súčastnitt, kdož složil 6 korún j ako

členský pŕíspévek. Mimo to vydány búdou pro posluchače pri zahájení

sjezdovém lístky po 1 K, platné po celé trvaní sjezdu.

Dotazy a prihlášky na kancelár sjezdovou : Vídeň, IX./3, Schwarz-
spanierstrasse 17, predseda: dvorní rada ^rofessor dr. Max Gruber.

ťenéžní obnosy prijíma pokladník: vládni rada dr. W. Swetlin,
Vídeň, I., Kartnemng čís. 17.

— 256 —

Rozmanité zpráY||p

— Cestou banky ^Tatry" v TurČ. Sy. Martine obdržali sme 150 K. to jest
stopäťdesiat korún od „Nár. Slov. Spolku** a „I. Kat Slov. Jednoty*" v Amerike.
Obnos tento s vďakou potvrdzuj úc osvedčujeme sa, že časopis náS radi budeme na
udané adressy zasielal.

— Mešťanski div. ochotníci v bkalici predstavili dňa 17, februára veselohru
„Okla«ianí klamári". EDráli výborne. Návšteva bola velká.

— V Holiči predstavili ochotníci „Kat. Kruhu". 11. a 12. febr. 1901 dva
slovenské divadelné kusy „Strakonický dudák" (pôvodne Český kus) a „StarúS ple-
snivec". Slúžny nechcel ináče dal svolenie k tomuto divadelnému predstaveniu len
tak, ked ochotníci zahrajú aj jedon madarský kúsok. Urobili im po vôli maďarskou
jednoaktovkou. Maďarónska intelligencia súčastnila sa za túto koncessiu po oba dva
dni na slovenskom predstavení.

— Piatich theologov z Prešova vyhodených prijali na theologickú fakultu
v PreSporku.

— „Cirkevné Listy" v č. 2. uverejňujú zajímavý článok o „Lužických
Srboch".

— „Národný Slov. Spolok" v Spoj ŠtátocJi sev. Ameriky mal dňa 1. fe-
bruára 1901. 12,284 členov.

— V spolku ev. akademikov „J e r on ý m" v Prahe, vydržiavalo sa viacej pre?-
dnášok. Medziinými spomíname prednášku dr. Lukla na akad. slávnosti Husovej
„Hus a jednotný názor na svet". „NČkolik kritických myŠlének o mozku a duši"
„Ján Botto a jeho báseň" „Smrť Jánošíkova", „Škola na Slovensku", „črty ze Slo-
venska". Aj tieto posledné prednášky poukazujú na to, jak vážne všíma si „Jeroným"
slovenskej literatúry a našich pomerov.

Pri novej volbe zvolený bol za prdsedu MUC Bohuslav Šiller, za poklad-
níka Juraj Nerád fílosof. .

— „Samostatnost" všíma si stále a bedlivé slovenských vecí, i v Čísle
Boč. II. uverejňuje zajímavú stať „České výpravy na Slovensko".

— Mesto Malacky (preŠp. stôl.), má dla najnovšieho popisu 4056 obyvatelov.
Maďarsky hovoriacich načítali 978 (!) Zvýšil sa tam vraj behom 10 rokov poČet
Maďarov o 64"/o?!

— Podrobný rozbor diela „Slovensko" prinesieme v budúcom Čísle.

— Na medzinárodnom sjazde proti alkoholismu vo Viedni, zastúpená bude

i redakcia „Hlasu". Súčastniť sa chcejúci lekári slovenskí, nech nám to láskavé
dopisom oznámia.

— Mimo Dohnaný iho napísal knižku o slovenskom povstaní „Očitý svedok".
Knižka vyšla r. 1886 u Horovitza v Trnave. Vidz článok „Organisácia" „Hlas"* č. 7.

'-\

Po dlhej, trapn iládež sloveaskít.

Jednotlivci i gpulky o prispelo k to-

muto vzrušeniu, Čt , di zaniknutie

» Slovenského I)ennfka< a ôi úpadok tofkokráť niimi konštatovaný,
típadok v strane vlastnej, poklesnutie niíŠho časopisu? Jedno i druhé
malo vliv, ale hlavnú príčinu nachádzame zajiste medzi nami a v nits
samých. StniŽne" ale jasne dáva odpovetľ prípis spolku »Detvan»
v Prahe:

Že je na čase prehovoriť — píSe — k svedomiu jak vodcom,
tak najširším vrstvíím a niím sam^ra o tom nebude asi sporu, naiSo
si to tajil. Sme takí, uznajme to, poznajme sa a napravme sa, potreba
nápravy jest.

Úpadok jest, ale zvlášte u nás hlasistov. S veľkou chutou a
oduševDťiifin sa zaí-.tlo, dobrej vôle bolo dosl, ale ukázal sa nedostatok
oi^anisácie. Toho iiajasnejšfm dôkazom bolo odvolanie minuloročného
sjazdu ružomberského a o nedostatku tom, najlepšie viet« vy jako re-
daktor, o tom som presvedčený. Prečo prestali najpovolanejší písal,
pracovaÉ v strane?

V organisovanej strane by sa to stalo len vtedy, ketl by sa
dotyční odchýlili v svojicli názoroch a presvedčení od programmu,
alebo ketT by strana s ich činmi nesúhlasila. U nás väak pre osobné
nedorozumenie a nechuť nastal úpadok veľmo rapídny.

To majúc na mysli, spolok náš usniesol sa na tom, že bude pra-
covať na usporiadaní letného sjazdu mládeže stojacej okolo i>Hlasuc,
za všetkých okolností nespoliehajúc na jednotlivcov a dôvodov výä
uvedených.

I. Schôdzka bude mať za úkol prehĺbil a ujasnifi jednotlivé body
náSho progrommu, určiť spôsob a prostriedky práce kultúrnej a hospo-

— 268 —

dárskej. 2. Poradiť sa o zvelebenie časopisu. 3. Utvoriť stálu radu,
alebo iuó podobné teleso, ktoré by tvorilo stred duchovný a pracovný.

Mali sme úmysel sami výnsť na verejnosť s týmito vecami'"), tak
ako to ide, nemôže to ísť ďalej. Pomery sa z čiastky zmenily a zkáse-
nosti nás o všeličom základne poučily. Nezadržanie vlaňajšej schôdzky
pomstilo sa na nás, cítime to všetci, schôdzka je a musí byť každo-
ročne naše fórum.

Preto je vydriiavanie schôdzky tohoto roku v lete nezbytne potrebné.

Revisia, doplnenie nášho programmu sú neodvratné. Vyrovnanie
nedorozumení podmienkou zdarnej práce pre budúcnosť.

Vyzývame mládež aby rozmýšľala o týchto veciach a aby sa
chystala. Dr. Pavel Blaho,

Príspevky k miestopísu Slovenska.

Orava.

Okres dolno-kubínsky.

Als^ubin: Nižný Kubín (Dolný K.) - Benyó-Leho
Lehota^Ä Bezine: Bziny -||| Felsô-Kubin : Vyšný-l^bín
Gecel BRszteb^ : Istebné V Jasz^ova : Jaseňová ■ Kis
Malý ^^rec M Knyazsa : Kňd|a ^v Kralován : KraJ^any
Lc^átinf S Mal^línA'* 3l£il'<itina/M^Rdzibroitir : Medzibrodie

covo
Zábre

Vel
szadka: Osádka
Poruba: Poruba

hrííífie: ^^f^^^^^^i^^ V ^^^i*^gÍ^^oH|^^^ B Nagy-Biszterecz : Velký
•§ Nagy-Fa

0SZi

Beňova
Geczel :
szterec :
Lestin :
Medzi-

es -w Oll^-Duboye: Valašská Du-
ParnioÄ: Párnma B^Pokrivács: Po-
PribÉTPribiš Ä Pd|zo : Pmjov i P^-
evisnye : Reviäne {wíJL 6.) Bi SzrnyaoB: Srňacie |jl Zábrez^ :
Zászkal: Záskalie';-^ ZázriV: Zazri vá -^ ZsaskdflŽaškov.^ \

OkfW námestovský.

Bábin : Babín — Benedikó : Beňadov — Bobró : Bobrov — Breza :
Breza — Erdôdke: Erdudka (i Erdutka) — Hrustin: Hruštín — Ja-
szenica : Jasenica — Klin : Klin — Kruselnicza : Krušelnica — Lokcza :
Lokca — Lomná: Lomná — Mútne: Mutné — Námesztó: Námestovo
— Novoty : Novoť — Polhora : Polhora — Babcsa : Rabča — ^ Rab-
csicze: Rabôice — Szihelne: Syhelné — Szlanicza: Slanica — Tya-

*) Toto treba i verejnosti vediel, nech všetka mládež vie ako amýšia „De-
tvan". Odpustite že sme listu použili, hovorili ste nám z duše. Red.

pesBÓ : Ťapešovo
Vavrecska: YavrecRa
menné-Klín h Zubrohl

yoTka : Vaňovka

Veszele: Veselé

Zubrohlava.

Vasziló : Vasilovo
Zákamene-KIin :

Alsó-Lipnicza : Doln
|p Brezovicza : Br
Chizsne : Chyžná
Lipnica |k Felsô^
kabúz: mrkabúz
Ljeszek: Liesek
Pekelník — Po
Szuchahora: Suchá Hora
Vittanova: Vitanova.

Ohľts trsteuský.

Lipnioa Si Alsó-Zubrioza : Dolná Zub

vica
Osi
ricza

Hladovka: Hlado
Oravka: Oravka
k: Podnik (Podvi
Trsetena:

Bukoviná^Podszkle : Bukovina-Podeklé
ova: Čimhova -^ Felso-Lipniczai^^o
Horná Zubrica jiš Hamri : Hámry V Har-

a Sŕ Jablonka : Jabl flka
O^da : Osada M Pekelní
Szamja: Srmre (Sarňa)

*" r """■ '*'"•

Okres eámocký.

Alsó-Lehota : Lehota ^^^ Alsó-Stepanó : Nižné Štepanova«i«iB
Váralja: Podzámok ^^^jelipo tok: Biely Potok j^^Chlebnicze : Chle-
bnice «»» Dluha: Dlhá (Dluhá) «i»- Felsô-Lehota : Lehôtka ^ Pelsô-
Stepanó : Vyšné Štepanovo «i» Habovka : Habovka ^i^Krasznahorka :
Krásna Hôrka S^rfCriva : Krivá „.^tc- Medvedze : Medvedze (Meďvedze)
i|Q* Nemes Dedina: Zemanská Dedina ^^ Nizsna: Nižná j^p^Paraszt
Dubová: Dubová-^iÄJ^odbjel : Podbiel ^Turdossin: Tvrdošín j^Zá-
bidó: Zábidovo .^ŕZuberecz : Zuberec.

rva-

Liptov.

Okres sväto-mikúlášsky.

Alsó-Mattyasócz : Dolné Matiašovce ^g^ Alsó- és Felsô-Rásztok :
Horné a Dolné Ráztoky tÉf^Andaháza : Andikovce H Andrásfalu:
Ondrašova - Behárfalu: BeharoWŕ^^ai Benedekfalu: Rňadikova^^jH
Benicz: Benice ^^Benyusháza : Beňušova ^BIHiBemicz : BmiceiB(.Bo-
brovnik: Bobrovník ^^Bodafalu: Bodice imifi Bukovina : Bukovina
Csemicz: Óemice ^ I)echtar : Dechtary 40M Deménfalu : Demänov
Dubrava^Dtíbrava MFelsô Mattjasócz: Ho^^né Matiasovc fs i i Fiacsicz :
Fiaôice ■ GuotÄLurGôtovany íff Híjírom-Malatin : Vyšný, Stredný a

Hora:
lUano': Ilanovo
Jalócz : Jalovec
Király-Lubella :

Nižný miagn jB Hliník:
lá Lúka Jl Intti : Huty
Jakubfalljp Jakubovany
Kelecsén: Klačany

]ôrka^i9 Hosszúrét:

[zsépfalu: Ižipovce

Jánosháza: Jano-

rálovska Lubela

KÍB-Bobrácz: BobroveiSek — ^ Kis-Borove: Malé Borové — Kis-Pa-
lugya: Fali5dzka JWKonBzka: Konská — Kôrmôs: ErmeS — Kvacsan:
KvaiSany 4- LaJKó: Lazisko — Lipt<S-Szt.-MÍkl(58 : Liptovský Svätý
Mikulfíä jÄ Magyarfalu : Uhorská Ves — NádaBd: Treteoft — Nagy-
Bobrócz íFBobroveo ]■ Nagy-Borove : Velké Borové — Nagy-OIaszi :
Vlachy -tn Nagy-Pal^ya és Gálfalu : Paludza a Gálovce — Nemes-
Lubella : Vemanská LuMa ~ Német^Lipoee : Nemecká ĽupSa —
Német-Poľuba : Poruba M Okolicanó és Sztosbáza : Okolicanô a Sto-
Sice — Pálfalu: Pavlov^^ea {PavloMsa) A Parieháza: Parižovce -t-
Paucsiaa Lehota: Pavčini Lehota H Pl^^^ Ploätfn — PrÓBzék:
Frosiek — Szél-Porubu: Veterná Hi^liii V Szent-Aodrás : Svätý
Ondrej — Szeot-Änna: S^tá Anna ■ Ssienb-Iván: Svätý Ján —
Szent-Eereazt : Svätý Kríi. wk Szcat-ML'. Svätá Mara — Szielntcz:
Sielnioa -^ SKmi-ecean : SmJniny H Szokoloa : Sokolče — Tarndcz :
Trnoveo % TvarozBna: Tvarožná J^ Verbira: Vrbica — Vitáliáfalu :
Vitálišovcí^ — Zeár: Žiar,

Okres hrádodtý.

í : Dovah>v» tf ybbe : Hyby — Jam-
: Vyšná lioca • Király-Lehota : Krá-
Porúbka H KoMvii: Kokava — Liptô-
MaluŽina wôl^Pirtornya : Poturňa — Pri-
i-Bocza: Sm^á a Nii^aá Boca — Szt-
ka : Tepliôka^Bk Vavrisó : Vavrišovo —
: Východná. ■■

s ružomberský.
BeBenyJjfalu : BeSeúova — Gombáa: GombáS — Három-Revucza :
Nižná, Stredná a Vyšná Revúca — Három-Szléca : Nižný, Stredný a
Vyšný Sliad — HrboltÓ; Hrboltová — Ivachnófabi: Ivachnová —
Kelemenfalu: Ealameny — Kis-OlaBzi: Vlásky — Kis-Selmecz: Štia-
vnická — Komjatna : Eomjatná — I^ikavka : Likávka — Lipt<í-Tepla :
Teplá — Liszkofalu : Lisková — Lucski : Ltl5ky — Luzsna : Lužná i
Lužné*) — Madocsan: Madočany — Nagy-Selmecz : Štiavnica —
Nemes-Ludrova : Zemanská Ludrova — Oszada: Osada — Patak:
Potok — Róesahegp: Rušomberok — Sésó: Šôsov — Szent-Márton :
Martinček — Szent-Mihály : Svätý Michal — Sztankovan: Stankovany
— Turapatak : Turík — Verbtí : Vrbä.

{Pokračovanie).

O
nik: Ja
lovská
Ujvár:
bílina :
Pétar:
Vazeeo;

*) TamejU obyratelin sú priBÍahovaTÍf sa Poliaci. Medzi eebou hovoria poleky,
ináč slovensky. Oni vravia „do Lužnego".

„Naše Doba" o sloyenských yeciach.

(Pokračovanie).

To je téi úkaz chorobný a ôtenáŕ zajisté vyoiťuje, kterak na S
vensku zneužíváno je »hlouposti lidské« a kolik osvétn^aráce je t
ješté potŕebí ! Za takovéhow pÔBobení katolíckych knéží jH ovšem jso
i zde úctyhodné v^imky A je také lid katolícky níro^než evan
lioký: slýchávám to od ssHycb knéží a sám rovnéž dobre rozdíl
poznávam^ rgtanlouvaje sUidem nebo pozoruje jeho príbytky, od
čistotu a j. B to lepší je^z pravidla pri evangelících.

Ale knH evangeliôtí hojnou mérou napodobují katolícke, dáva-
jíce se títulovatí velebnými a dôstojnými pány, Jejfich Mílostmí, bí-
skupy, a toužíce po velkých pŕíjmech a upadajíce v požitkáŕství,
v némž vézí bezmála celá inteligence, stírají se své církve to nejlepší:
lidovost, rovnost vyplývající z kŕesíanskó lásky ä skromuost v potre-
bách tela, pK jakýchž vždy se apvznásí duch. af j

Pri intelígenci slovenské ■ ovšem í tu Hu výjimky JV jeví so
veliká Ihostejnost, ano lehkomyMnost; jsou to družky línosfl^ požit-
káŕství, o níchž jsem už vyše mluvíl. Doložím to zase skute6nou uda-
lostí. R. 1894 byl v Martine, pravé o národních slavnostech, distrik-
tuální konvent. Byl jsem též konventu pŕítomen, když tu asi o desáté
hodine ráno, po ^selém vénecku, by la pŕítomim jen malá éást sloven-
ských vyslanca -fl maďarstí byli do jednoho B a mélo se hlasovati
o vécech i náro(Sé dôležitých. Nékteŕí se rBfchli, aby delegáty se-
hnalí ; i hledali j" dospávaj ící v ložnicích, ale též v hostinci pri cikán-
ské hudbe, která od véneôku, do bílého dne trvajícího, doprovodila
nékteré úéastníky do hostince druhého, a tu se hralo, zpívalo a pilo
dále. O zejtŕejší den se nestarejme! To je strašný dojem! Olovékem
zachveje a počne príčiny slovenského utrpení hledati ješté jinde než
v maďarisaci. Když potom takovíto lidé reční o utrpení, neveríme je-
jích bolu, jako neveríme redaktoru, jenž ve dne i v noci debužíruje a
í potom s omámenou myslí od 8 do 9 hodín píše národu článek o stra-

; šlívém utrpení dobrého lidu podtatranského. V poslední chvíli behá

I dévče z knihtískárny do redakce pro každých nékolik ŕádkô, kde se

B chvatem shání koncertní kousek Jeremiášova plače. Hŕíšná lehkomy-
slnost je pri vás a pyšné furianství !
í Mluvím-li trpce, nechl si to čtenáŕ vysvetlí tím, že se mi vy-

' noŕuje mnoho obrazô lehkomyslnosti, nedbalosti a že zachvívá mnou

opravdová úzkost o národ. Čtenáŕ si tam predstavuje zápisníky s na-

— 262 —

pjatím mysli jako v Thermopylách a oni zatím — žest v^imkam — :
O zejtŕejší den se nestarejme! —

Vytýkame tedy: heeprogramovost^ eanedbávání a vyuHváni Kdu
obecného, Uhkomyslnost i nedbalosti poiiťkáfstvi i mravní nákazu.

Tuto výtku naši srovnejme se slovy Zvolenčana (pseudonym dra
Štefanoviôe), jež Steme v brožurce Z našich úloh (z r. 1898) na str. 5.
»Deje sa už nahrnuly na nás, je ôas svrchovaný vyrvať sa z navyknu-
tej tuposti, bezmyšlienkového hovenia, jakémusi o<5akávaníu neporozu-
ir.itelnému a neodôvodnenému; je čas prestať videť summu národnej
práce v hodovaní, toastovaní a oslavovaní výteôníkov, je ôas počal
mysle€ a pracovať organicky, systematicky «. —

V samých Nár. Novinách, když tri redaktori byli ve vézení, na-
psal v úvodním článku dne 20. listopadu 1900 Kapitán (pseudonym
jistého ev. faráŕe) takto: »Dobre by bolo rozmýšlať o týchto veciach
a uveriť, že nie naši itstavoborci, ale naša ľahostajnosť (iné označenia
nechcem hľadal, lebo by som prišiel do ostrého tónu), je našim naj-
väčším nepriateľom. Pravda, chyba je aj na vedení . . . « —

Tento náš článek vyšel z úrady nékolika málo Čechov a Slová-
kňv. Jeden ze Slovák íl v, muž po celém Slovensku vážený, píše: » Vidím,
že oni (roz. martinští vôdcové) nemajú žiadneho programu národnej
práce, neznajú ani svoj ciel, ani si)ôsob, ani prostriedky, preto ani ne-
sbierajú sily, ani nevedú nikoho. V tom by ešte nebola vina, možno,
že nemôžu alebo nevedia (neuméjí). Ale v tom je už skutočne vina, že
hneď otočia sa nepriateľsky proti každému , kto dačo rozmyslel a má
ochotu k práci, a podivné je to, že hnevajú sa na to, z čoho mali by
sa tešil«. —

Snažili jsme se celým článkem ukázati, že hlavní chyba je ve
vedení, v Martine, a doufáme, že jsme dňkaz provedli. Vajanský, jsa
vydavatelem a redaktorem malého mésíčníku, Slovenských Pohľadov,
nedovedl časopis ten udržeti : tak málo má tvorivého a organiáátorského
ducha, a hle, tento muž má hlavní slovo v ŕízení národa! Martinu
vyčíta se mélkost a nedbalost, ale tu j ešte treba ŕíci, že dobrou polo-
vinu vší spolkové a verejné práce národní koná jediný človek, advokát
Halaša; i noty opisuje, divadelní úlohy rozepisuje, zpívá a divadlo
hraje, byty hostfim hledá . . . Co by byl teprv Martin bez Halaše ! —

Nebylo možno psáti tak, abychom nezpúsobili tomu a onoiiiu
bol; ale véz každý, že nejvíce vytrpel — pisatel. Vykonal jsera ope-
rační rez, práci to nejnemilejší, do níž se mnohým nechtelo, ač nespo-
kojenost vyslovoval v ústraní kde kdo; nyní svolávám nespokojence —
a ti jsou nejen ve Skalici a Ružomberku, ale i v Prešpurku, Modre,

Pezinku, Ziliné, Mikuláši, Jaseňové, Zvolenu, Tisovci, Prenčové, Krém-

— 268 —

ničí i j. — do koncilia^ aby radili a jali se nemoc léSit od základu.
Sám se radou svou konciliu neoddaluji a zopakuji souhmné nékteré
positivní myšlénky již vyše povedené a jiné k nim ješté pŕiôiním.

Tu a tam na Slovensku slyšíme, že této doby nelze niéeho refor-
movati, protože není ôlovéka . génia, jenž by se mohl národu v čelo
postaviť; také prý není nie plátno délati program, protože není lidí,
kteŕí by ho uskuteôňovali.

To je omyl. Je sice velké štéstí zvlášté pro národ opozdilý, má-li
genie, nebo národ pocbopuje idee snáze, jsou-li sdruženy s človékem,
pňvodcem ideí nebo hlasatelem jich, ale v nedostatku geniálního vädce
nelze skládati ruce v klin, národ musí i tenkráte ku pŕedu. Lidstvo
pokročilo od hmotných bohov k bohu duchovému; treba se národu,
nemá-li génia, dopracovati k ideám čili treba vytknouti cíle národního
snaieni a je postavit namísto vôdce. Jsou tady pomocný dejiny vlastní
i cizí, cíle a pracovní programy národov štastnéjších.

Cílem každého národa je povznésti se mravné^ osvetové, hospO'
dáfsky a sociálne (politicky). Treba pracovati ve všech sraérech, nebo
jeden podporuje se druhým. Ovšem mravnost a osveta je první, odtud
treba zaôít, nikoli od politiky. Ctenárôm neŕekl jsem nie nového, ale
Slovákňm je to potreba dftrazné opakovati, nebo oni celého ducha za-
boŕují v politiku. Mravnost a osveta je základ ; mnohý národ dostal
rázem politickou samostatnosť a pŕece živorí — schází mu onen pevný
základ. Mravnost! Každý očisťuj nejprve sebe, své rodiny, odtud jdi
k obci a národu. Sem spadá pro Slovensko velký úkol : pracovati proti
alkoholismu. Hic Rhodtis! Nedávno bylo kdesi správne ŕečeno, že
Hurban a Hodža v téze dobé, co osnovali revoluci, pracovali usilovné,
nadšené proti alkoholismu. Videli v alkoholismu pohromu na národ se
valící, kdežto nynéjší vfidcové vézí velkou častí v alkoholismu sami.
Ubezpečuji, že alkoholismus na Slovensku ohrozuje zkazit národ do
korene.

Také prostituce je bolavým vŕedem Slovenska, pŕešlým z mést
madarských. I v malých mestečkách jsou verejné nevestince, čehož
pŕece v j iných zeraích nevídame.

Úmyslné úpadky éivnostnfkú uherských (a tak i slovenských), vy-
počítané na ošizení druhých lidí, mají povést už i za hranicemi. Zlý
príklad žida, stále a všude na oči stavený, jakož i maďarisace porušují
mravnost velkých vrstev národa. Proto je potŕebí tím vétsí bdelosti.

Osvetu slovenskou zadržuje madarisace, ovšem trpí Slovensko
i tím, že se uzavírá pred osvetou českou.

Pokud se osvety tyká, pŕedmm úkolem slovenského vedení je
starati se o osvetu lidu; v tom smyslu ponesou se též naše rady.

— 264 —

VýSe povédéno, že Slováci mají doBud v moci vétší žást škólstvi
lidového. Inteligence toto školství bagatelisuje, protože je pro lid a lid
v aristokratickém nazírání jejím je nie. Toto bagatelisování školy lidové
je osudný omyl, jenž Slovensko kruté tresce. Škola lidová je základ
v plném významu slova. Treba byla vzdélanost nízka, je-li všcobectiá,
je to velká sila národa a pri prvním úsvitu svobody národ se rýchle
vzmáha; kdežto naopak ojedinelí géniovo nikdy už nezachráni národ
ve tmu a mravní poruchu upadlý. Pri všech bídných pomérech m&že
Slovensko pŕec ku povznesení školy lidové néôím pŕispéti.

Nechť více dbá o školní btidovy ; nékde je škola v bídném baraku.
Ať zvýši uéitelôm sluíné; dnes mají množí éeledíni více než slovenšti
uéitelé. Treba se starati o -vzdelaní učitélstva ; pri každé škole buď
sebe menší knihovňa uôitelská (aspoň 10-16 — 20 vybraných kníh).
Národní vedení méj na starosti též vychovatelský éasopis. *) Inteligence
chodiž do učitelských porád, tam projev pro školu zajem, povzbud
i pŕednášej (lékaŕ ze zdravovédy, advokát néco z práva). Zvlášté pŕi-
ôinliví uôitelé, docilující v slovenské reči pekných iispéchflv, budte
odmeňovaní národními stipendii, jako raadároni odméňují uôitele raarfa-
risatory; už 200 zl. roéné nešlo l)y možná vétší užitek, než táž pod-
pora nékterému studujícímu, aé i tém podpory srdeéné prejeme; uéi-
telftm nebyla by taková štipendia toliko hmotnou podporou, nýbrž
ješté více mravní odmenou.

♦) Jinde na pŕ. u Čechov, je dosti nakladatelôv, kteŕí sokolím zrakem číhají,
kde jaká časopisecká mezera jest; je také dosti lidí, ktefí se k redakci nabízejí.
Toho na Slovensku není, proto musí národní vedení pamatovati, aby nékterý dôle-
žitý časopis nechybil. Této doby je vychovatelský mésíčník Rodina a bkola, již re-
diguje uČitel Burian; je to Časopis slabý, nemající naprosto lé j iskry, jíž je potŕebí
ke vzpružení slovenského učitélstva. Redaktor naplňuje Časopis vítáinou sám,
mnohdy povidáním tak bezobsažným, že — j sem o tom pŕesvČdČen — i trpclivého
čtenáŕe odpuzuje. Pouhá štylistická zpftsobilost nestačí ani na Slovensku — spíSe
bych mél ŕíci: zvláštČ na Slovensku — k Hzení Časopisu; Iíodiné a »' role schází
obsíih i vznčt. Kdyby tak bylo možno ziskati pro redakci — aC už by byl titulár-
ním redaktorem kdokoli — učitelského časopisu Zigmundíka! len, pfibrav si na
pomoc nékterého spolupracovníka českého, poiHdil by turím nejvíce.

K posouzení redakce Rodiny a Školy poslouží jestr lyto poznámky: V č. 12.
čteme, že tímto naším Článkem „vyzýva se slovenské obecenstvo, aby Vlasť a Svet
všemožné podporovalo". Budto p. Burian článku nafteho jiečte a prece bouchá, anebo
Čte a pak ťimyslné Iže. Pisatel tohoto Článku má k niaílaronfim tuze daleko, ale
Burian už mezi nimi byl. Dnes je takový, zejtrn onaký a pŕece je mu „charakter
a statočnosť (poctivosť) nado vSetko". Jednou jiožádal v listárne, aby mu redakce
čes. UČ. časopisu posílaly časopisy své výmenou; když se tik hne i nestalo — známo,
Že redaktori hmnohdy nestačí strhnouti pásky s doÄlych v. sopisfiv — kopnul surové
do idee, do Československé vzájemnosti. Stal se Zévovým ;i j iných bohn na Olympu
Ganymédem, tož zpyšnél: necht radej .praská do hrivy, t j mu více sluší než re-

— 266 —

Národní vedení méj též na starosti časopis pro détiy protože se
tu nelze spolehnouti na nakladatele, jakož jsem se jíž vyslovil pri ča-
sopise vychovatelském. **) V dobé českého vzkŕíšení i génius Purkyné
napsnl článek do časopisu detského a dnes i nejlepší čestí spisovatelé
do detských časopisov pŕispívají. Martinské vedení si na takovou
»malichernost« ani nevzpomene; oni a detský časopis! Co se od r. 1887
v détském časopisoctvu pŕece vyskytlo, bylo z podnetu a za podj>ory
české. Na Slovensku je stály stesk, že lid nemá pro ctení žízné, a ete-li
pŕece, že není naučený za časopis platit; detský časopis vypestuje onu
žízeň už za mladí, jím si také už za mladí čtenáŕi navykají na litera-
túru obétovati.

Dále je treba míti na starosti zákovskou huhovnu pri každé škole.
Z ní pfijčuje se i lidu dospelému, tak že netreba vymáhati na vláde
povolení kuihovny spolkové; budf tedy v takové knihovne i výber
knih pro mládež škole odrostlou, knihy poučné (zvlášť hospodárske)
i zábavné pro lid dospelý.*)

Poučovati lid nepolitickými prednáškami je na Slovensku úplná
volnost. **) E v. farár Cimrák a ev. ueitel Babka v Sielnici svolávají
v zimní dobé v nedeli večer lid do školy a tam pŕednášejí. Scházejí
se evangelíci i katolíci a velmi si pŕeduífšky chváli. To by mohlo být
v každém mestečku i po dedinách, kde je učitel neb knéz.

Je treba už konečné zakládati hospodárske spolky. Martinské ve-
dení namítne, že by musily být madfarské; ať už by byly stanovy a

•*\

') Této doby vydáva Jan Bezo v Senici (Nitr..:i8ká stolice) Noviny Malých,
osm Čísel do roka po 2 kr. SnaŽl se dost, ale je málo podporovdn. Kdysi jistoii
zpráviČku, jež patrila do novin, vytiskl na obálce svého Časopisu — pravdepodobné
si netroufal obtížit.

*^ Pojednávaje o povznesení vzdelanosti v lidu zmiňuji se o studující
mládeži jen mimocbodem. Btudujíd slovenští at se houfnČ hmou do Českých
Škôl na Morave, Slovensku nejbližMcb (do Hodonína, Stráíinice, HradiStČ, Místku);
tak by nejspĺňe Slováci ) ŕimeli uherskou vládu, aby zakladala slovenské strední
školy na Slovensku. Kteíi studující by hodlali do statní služby, a6 potom pŕestoupí
do G. neb 7. tŕídy reálne neb gymnasijní na ilstav maď., aby tam mohli složit ma-
turitu. Jedná so o madar>tinu; trosku si pŕinesou ze školy obecné, mohou v ní po-
kračovati i na Českých školách, jako se deje v Hodoníne, potom ať se jí uČÍ
o prázdninách jdouce na pŕ. na ni'^které prázdniny do území maďarského. Nabyvše
na českých školách vetMho vzdí-lání vécnóno, snadno potom dohoní, co v madar-
Štinč zameškali.

Jakmile pŕijdou študuj ící na prázdniny, národní společnost se j ich ihned
ujmiž, rozpŕádcj s nimi rozhovory, nabídni Časopis a knihu slovenskou . . . Studu-
jící v Mikuláši o posleduích prázdninách sami od sebe cestovali, to a ono sbírnli,
Četli . . . Nčco takového je všude možné, proto nebudiž zanedbánol

**) Nár. Nov. ŕeknou, že nikoli vyhledavše na doklad ojedinelý pilklad, jakož
jest j ej ich obyČej omlouvati tak nečinnosť.

— 266 —

výkazy maďarské, prednášky — a o ty jde hlavné — búdou slovenské.
Hospodárske spolky, jsouce nepolitické, búdou mít od vlády pokoj a
dá se v nich mnoho pracovati v duchu národním, dá se v nich pésto-
vati pospolitost. Prírodní vedy mají též velkou cenu vychovatelskou
a je v nich hodné zrno demokratismu.

Národní slávnosti nezavrhujeme pŕejíce si jen, aby se na nich
spojovalo užiteôné s príjemným. Na martinských slavnostech — zmĺnili
jsme se už — haleny neshlédneš; i žádáme mladší generaci, jež více
k lidu Ine, aby učinila zaéátek nie takového nepoŕádajío bez úóastenství
lidu v kabanicích. Netreba banketft za 1 zl. 50 kr., uveďte do obyéeje
obedy za 30 neb 40 kr. Nacvičená divadla hrajtež se vždy nejméné
dvakrát, t. jednou též pro chudší lid s malým vstupným, pro nejchu-
dobnéjší bez vstupného.

Na lacifié Čtrní Udové Slovensko dlouho nevzpomnélo. Martinská
mládež vydala od prázdnin r. 1899 tri knižky se zábavným a pouôným
étením pro lid po 10 kr. ; radím, aby se redakce svéŕila muži jednomUj
zpäsobilému a svedomitému; k p. A. P. Zátureckému méli bychom
všecku dfivéru. Netreba se štítit pŕekladô, jen co by bylo čt'ní dobré.
Ostatné vybralo by se pro Slovensko výborné a najlacinéjší étení
z Matice lidu, Libuše, Pŕítele domoviny, Matice rolničke, ale tomu
Martin nechce. Nicméné mnoho Slovákô, i v lidu selském, tyto a jiné
české knihy čte, a rozumí-li jim jeden, rozumí jim i druhý — celý
národ české knize rozumí a byl by nepomérné vyše, kdyby se proň
z české literatúry vybíralo, jakož jsem o tom pŕesvédčen, že jedna
z hlavních príčin, proč Slováci málo čtou, je ta, že se jim predkladá
vétšina ctení slabého, mdlého, ano i veci nechutné, odpuzující. Nízko
stojící čtenáŕ je jako díté : teprv to nejlepší je proň dobré.

Budiž dbáno o dobré kalendáre a buďtež vydávaný na rftzných
místech s lokálni zajímavostí.

K povznesení o ; vety na Slovensku pŕispély by četnéjší slovenské
hiihtiskárny. Šim. Roháček, bývalý Salvftv dílovedoucí, zŕídil si v lété
min. roku knihtiskárnu v Modre, zároveň knihkupectví, obchod papí-
rcm a škôl. potrebami. Koupil si k tomu opotŕebený, však dobrý stroj,
néco liter, zatím je k práci sám s manželkou a učném a jsem pŕesvéd-
čen, že dobre vyžije. Té doby tiskne se u neho malý mésičník Stráž
na Sioné, jejž rediguje místní ev. farár Pav. Zoch, a zdá se, brzy tu
bude vycházet i lokálni časopis. Roháček je zpftsobilý, aby vydával
i svftj kalendár. Tak se vyvíjí nové osvetové ústredí a takových knih-
tiskáren mohlo by býti na- Slovensku jesté deset i dvacet. Clovék oby-
čejné nejvíce dbá, pobízí-Ji jej existence. Takovéto malé knihtiskámy
snažily by se založit lokálni časopisy (prý plíce každé knihtiskárny) a

— 267 —

téoh je Slovensku nevyhnutelné potŕebí. Lokálni časopisy jsou ôtení
nejpŕístupnéjší a pekné uvádéjí do ôtení obecného. Vybízím starší sa-
zeče slovenské i éeské, aby po slovenských méstech — kde by méli
oporu o nékteré národní inteligenty, kde by našli korektora, kdyby
sami k tomu nedostačili — malé knihtiskámy zakladali. Českým saze-
ôftm poskytne v té pŕíôiné radu Ceskoslovanská jednota v Praze. Dr.
Daxner v Tisovci, dr. Štefanovia v Prešpurku a j. méli by míti svoj
ôasopis, ŕeknéme laoiný týdenník. Takoví muži méli by najisto vy-
stoupit na širší p&sobištč.

Je naléhavá potreba zemepisu Slovenska^ treba to byla jen malá
knižka, pŕchledná a napsaná s vroucností k rodné pfidé. Také dejepis-
ného ctení je treba, ovšem v jiné forme, než jak píše Sasinek. Je-li
obava, že maďarisatoŕi knížek takových u nakladatelft nestrpí, a£ se
vytisknou v Oechách. Dále je potŕebí podrobného místopisu ; vidím, že
už sama národní inteligence nemAže často na slovenské j meno místo-
pisné vzpomenouti, kdežto maďarské jakoby méla na dlani. A mapy
Slovenska není! Stále mluvíte o národním uvedomovaní a na takovéto
zdroje jeho nepamatujete doufajíce je vstípit velkým bubnem.

.^^^ (Dokončenie nasl.)*

./• y ^ ^ ^ ■

OBZOR.

Hospod&rsky. Bxieh mliekarenský,*) V posleilních rokoch po-
zoroval na Slovensku jakýsi pohyb, smerujúci k pozdvihnutiu poľného
hospodárstva. Nenie tomu dávno, ôo sa zaéaly zakladať prvé potravné
a úverkové spolky a ešte ani tieto sa dostatočne neudomácnily, už
vzniká nový spôsob družstiev, totiž mliekárske. Začíname s nimi
síce dosť neskoro a je to skutočne len u nás možné, vo vlasti chýrnej
brindze, ale predsa len dobre, že povolaní si tejto neodkladnej potreby
všimli a začínajú konať svoju povinnost.

Ku povzbudeniu v tomto smere uvedieme stručný prehlad mlie-
karenského ruchu na Morave, ktorá nám môže byť vítaným vzorom,
l)omery hospodárske sú naším velice podobné a aj lud je si blízky.
Priučiť sa možno tu mnohému, zvlášte však veľmi dobrá škola bv to
bola pre duchovenstvo slovenské, ktoré z veľkej čiastky nepovažuje iné
za svoju povinnosť ako odbavovať služby Božie a- hľadel si svojich
príjmov.

♦) V Skalici pomf šla sa cele vážne na založenie spolkovej mliekárne. Re-
daktor „Hlasu" prednášal cez zimu dvarazy o mliekárskom ruchu v Skalici a vo
Qbeloch. Red,

— 268 —

Prvé mliekárne moravské založené boly r. 1893, ale r. 1900 bolo
ich už vyše 40, ktoré odoberaly mlieko zo 116 obcí. Jednotlivé druž-
stvá malý 20 až 180 členov so 45 až 300 podiely (20 až 60 kor.),
celkový základný kapitál všetkých obnášal 135.000 kor. Je pochopi-
teľné, že táto nepatrná suma nemohla stačiť ani len na zariadenie a
docela nie už na prevedenie stavisk. Na stavby a stroje bolo treba
711.000 kor., tak že mliekárne obťažené boly dlhom vyše Va milliona
kor. Vnútorné zariadenie u ručných mliekamí obnáša priemerne
4 — 5000 kor., u parných príslušne viac. Štátna podpora nestojí skoro
ani za reč.

Množstvo spracovaného mlieka denne, ktoré dodávajú členovia,
v je rozmanité, od 300 až do 3000 litrov, u väčšiny asi 1000 1. za deň.
Podobne cena mlieka pohybuje sa medzi 8 až 10 h. za 1. dla miestnych
pomerov, kdežto mliekáreň zpeňaží liter na 9*5 až 16 h.

Dnes, skoro po roku, počet mliekamí moravských vzrástol už asi
na 60 a ruch ten jako lavina zachvátil roľníctvo, tak že skoro každý
týždeň noviny oznamujú nové družstvo.

O významu mliekarní nemôže byt sporu, jak už dokazujú hojné
zkdsenosti. Povážme len, že roľník môže každý liter mlieka predat za
8 h., kde je mliekáreň, kdežto predtým vôbec nebolo možné mlieko
predávať a gazdiná bola nútená po mnohých prácach a ztrate ani nie
za polovičnú cenu predávať maslo priekupníkovi. Z toho však vy-
chádza prirodzený následok, že hospodár nestaral sa dosť o dobré
kravy, nevidiac z nich prospechu, dobytek vídame dosti biedny, ne-
šľachtený; to však okamžite sa mení zariadením mliekrane. Hospodár
vidiac značný dôchodok praje dobytku, zadováži si dobré plemená,
cena dobytka stúpa, priekupníctvo naproti tomu mizí a čo je hlavné
v domácnostiach je stále groš, ľud sa zvyká a poznáva veľký význam
spolčovania.

Na tomto p.íp^.de velice pekne možno ukázať, jak úzko súvisí
práca hospodái*ska v ľudu s mocou politickou. Prvé mliekárne mo-
ravské založené boly vplyvom Zemédélskej rady, no hnecT pochopili
veľký význam tohoto ruchu moravskí klerikálovia a vrhli sa preto
plnou parou na zakladanie mliekarní, jako predtým už raiffeisenoviek.
Horlivosť j)p. farárov, s akou pracujú, je obdivuhodná a zaslúži na-
sledovania. Jeden Slovák od Uh. Hradišta sa mi chľúbil takto o ich
kňazovi : »ja, náš panáček, ten porád v tom ležijú«, no ja som mal
pri tom lined rozpomienku na našich pp. duchovných, jak tí v tom
»ležíjú«. Roľník vidiac takúto horlivosť o vlastné svoje dobro pri du-
chovnom obracia sa k nemu s dôverou aj za iných okoľností, dôveruje
a dá sa mu viesť, často aj zaviesť. Toto nebezpečie dobre vidia po^

— 269 —

krokové živly a snažia sa vyniknúť, prevýšil v práci klérus, no ne-
majúc takého prístupu k ludu len ťažko napredujú.

A zrovna tak, na vlas mohli by naôi, katolíci aj evanjelici, zí-
skavať si pôdu v ludu. Vláda sama podporuje také podniky, hoc aj
neráda vidí rásť vplyv kňažstva, ale aspoň prekážky nerobí, netreba
sa báť pravôt. Ze i tu ovšem dovolí si úradníôek-pisár lebo iný jedno-
tlivec nezákonnitosť, nenie pochyby, aj toho príklady už máme, nie to
sú všetko prekážky len okamžité a dajú sa prekonať. Ostatne na
zvláštnu blahosklonnosť niesme chvála bohu zvyklí a preto o jednu
nepríjemnosť viac lebo menej, mnoho nám nezáleží. Ovšem treba tu
dobrej vôle, rozvahy a práce. A tu možno obecne tvrdit, že naše
kňažstvo z nedostatku chuti do práce doteraz sa vzďalovalo hospo-
dárskej činnosti. To nebol strach o úrad, o rodinu vlastnil, ale to bolo
pohodlie, lien a — neznalosť potrieb ludu.

Mal som príležitosť poznať úsudky o tejto veci niektorých du-
chovných, väéšina sa vyhovárala tým, že sa nerozumie do takých vecí.
Ovšem, človek, ktorý považuje za svoju povinnosť len chodiť do ko-
stola, nemôže ináč odpovedať, lebo celý jeho duševný život záleží
v kázaní mravnosti a boji proti sektárstvu, resp. proti druhej cirkvi
a židom. Toľko však možno žiadal vždy od akademicky vzdelaného
človeka, aby hľadal poučenie v knihách a tak taká výmluva je poľu-
tovania hodná.

Jaký smyseľ má antisemitismus v ústach takého bojovníka, ktorý
nebojuje zbraňou, ale len jazykom ? Počujete a dočítate sa velice často,
že lud nemá dôvery k svojim pastierom a prečo? Povie sa, to je žid,
to je váš nepriateľ, nechoďte k nemu, ale nepovedia mu, kam sa má
obrátil v núdzi, kde vypožičal tri-štyri zlaté, kde vziať soli, cukru,
múky aj, jestli nemá ísť k židovi. Jestli hlásam boj, tedy musím dať
do ruky zbraň vojakovi, aby sa mal čím brániť, na to sa však zabúda.
Je možné sa diviť, kcd človek raz dva sa takto dal zviesť, že po-
slúchne aj po tretie! Kto kupuje od našich gazdín maslo? Kto vajcia,
kto od hospodárov zbožie?

Najlepšie východisko k vymaneniu roľníka z rúk semitických leží
v zakladaní hospodársko-potravnýc!i a úverkových družstiev a ďalej
v zakladaní obilných skladišť a mliekarní. Tým zbavili by sme sa
najťažších škodcov, najhorších nepriateľov, tým vyvinoval by sa smyseľ
v ľudu pre spoločný j)ostup, spoločnú obranu, poznal by svoj význam
jako politického faktora, hájil by svoje práva kultúrne a spel by k po-
vedomiu svojej dôstojnosti v ľudskej spoločnosti. Je to ovšem cesta
dlhá, mnohospomínaná cesta tŕnitá. na ktorú sa najpovolanejším nijako
a nijako nechce.

— 270 —

Ale predsa^ našli sa už pracovníci, práca síce je ťažká, časom sa
pokusy aj nezdaria, ale celok ukazuje pokrok. Hospodársko-potravné
a úverkové družstvá už pracujú viac rokov a pribýva ich, hoc aj dosť
pomalú a najnovšie už i mliekárstvo našlo svojho apoštola slovenského,
myslím že celým právom môžeme ukiízať na Dobronivu. A príklad
skutočne už tiahne, povstávajú mliekárne nové, ačkolvek táto existuje
ešte len od lanská. To, čo v krajoch madarských je už v plnom kvete,
u nás zapáSla ešte len korienky, ačkolvek by to malo byť zrovna
naopak. Vláda podporuje ruch mliekarenský, zakladá pre odpredaj vý-
robkov mliekárskych odpredaje v Pešti a poskytuje aj podpory direktnc.
Nie sme ovšem toho náhladu, že by sme mali právo len platiť a nie
aj prijímal zo štátnej kasy: ved bereme len svoje a žiadnu milosť, za
ktorťi by sme sa mali zaväzovať k nejakým povinnosťam. To naše
právo a 'držme si ho.

Mnoho by sa dalo týmto spôsobom vykonať, keby sa len čiastka
tej energie, ktorá sa preraárni v planom politisovaní a mravokárstve,
vynaložila na takéto všedné práce, tiché, nenápadné, ktoré by sa daly
prevádzať bez glorioly mučenníctva k malej radosti našich národních
nepriatefov; ale k velkérau úžitku fudu, toho ludu kriísneho a pohŕdaného
ludu, pre ktorý máme mnoho citu, ale málo dobrej vôle a ešte menej
vykonanej práce. — d.

HtuúeutMÍL^m Neznámy český študent píše nám: V minulém
čísle » Hlasu « ve študentských zprávách vyšel článek, jenž obsahoval
nékolik oprávnených výčitek českému studentstvu, vyznel však príliš
v resignaci, což nutí nás k nekolika poznámkam. Pisatel lituje, že
návrh na utvorení slovanské »Unie študentské « nedožil ohlasu,- že ne-
zŕízeno stredisko, od néjž snád Slováci mnoho očckávali. Myslím však,
že by Únie, i kdyby se utvorila, všeobecné sklamala.

Slovanské vzájemnosti vénován býva ve stanovách téméŕ všech
našich spolkft § 2 — , ale více nie. Vina je tu v neprogramovosti
i jinde. Spolek — chtél-li by opravdu pracovati, musil by vytvoŕit
tolik samostatných odborä, kolik by zastupoval národností, jinak by
tŕíštil své sily na prostoŕe téméŕ neoraezenó.

Pro jednotlivé národnosti mél by vlastne význam skoro jen
její odbor.

Letos sorganisuje se snad Cesko-Slovenská jednota. Bylo by
záhodno, aby tu do té doby stála organisace študentská.

Jen vážne vôle je potŕebí z obou strán a jasné vytčeného programu.

Naše úsilí rozbíjelo se dosud o nesoučinnost Slováka.

My nevime o nich, oni o nás.

Mnoho m&žem, ale dosud jsme málo chtéli. F. D.

— 271 —

Referáty.

„Slovensko'^ shomík stati venovaných kraji a lidu slovenskému.

Mé srdoe krvácí a hruď se tŕese,
když znícen myslí tebe vzpomínára,
a duch mflj bloudí v bolestí tvých lese,
ty lidé slovenský jejž rád tak mám . . .

.... Tak začína kvíliť a žialiC starý sokol tatransky, Adolf
Heyduk, tento neklesajáei prorok vzájemnosti československej. Z tej
istej duše, z toho istého prameňa vytrýsknul prológ *lira(ŕím Slovákúm€^
jako kedysi »Cymbál ahuslec; dlho zunely struny jeho cymbála, dlho
plakaly a žialily husle Heydukove na Slovensku, z českých básnikov
bol on u nán najobľúbenejší^ najčítanejší. Ziadon český verš nerozochvel
posíaT slovenské srdce tak, jako jeho. Nariekať, sťažovať, byt stiesneným,
nešťastným, to nezbytne patrí k vlastnosťam pravej duše slovenskej.
To jej slabá stránka.

Toto prekypovanie v citoch, to kťipanic v citových náladách je
zdrojom mnohého zla; slovenskej lenivosti, nestálosti v práci, poddaj-
nosti. A Ileyduk lahodí tejto slovenskej nálade v plnej miere, žaluje
trpko a hladí ubolená dušu slovenskťi, tiskne na srdce brata a leje
balsam potechy a viery do ítrob jeho. Báseň nadchne každého pra-
voverného staroslováka, i prebddzajáceho mladíka, ktorý striasa práve
nadobudnutá v gymnasiach macfarsku kuliáľu.

Kto uznáva že nie my, ale iní sú nám príčina, že nie my sami
seba utláčame, ale oni utláčajú nás, kto tvrdí že nie my nesieme hlavnú
vinu nášho úpadku, ale pomery, že ludia okolo nás sú horší nežli my,
že trpefr prichádza len nám pod jarmom macTarismu, ten dfa panujúcej
verejnej mienky na Slovensku vystíhnul naše položenie, porozumel
nám. To je žiadost a želanie smerodajných Slovákov aby sa takto
písalo, aby sa takto informovali o nás naši najbližší bratia.

Kto v tomto smysle píše, básni, tomu odpustia aj takúto po-
etickú licenciu :

Což necítiľs týž plameň v žhavé krvi,
když v úzkostech jsi naši ruku chyť ?
Což nepoznal's, že bratŕi jsrae si prví,
ie jeden jazyk jsme a jeden lid ?

Článok Andreja Kmeta ^Prírodní pomery na Uherskom Slovrn-
sÄu« je asi prvým súborným článkom v tomto obore. Na začiatku vy-
počítava autor pramene dla ktorých pracoval. Každému kto len trocha
zaoberal sa s geológiou Slovenska napadne, že prvý geológ slovenský,

— 272 —

blahej pamäti Dyonis Štúr, bývalý spiávca ríšskeho geologického ústavu
vo Viedni, je vynechaný.

Nik posial nevyčerpal prírodné a geologické pomery Slovenska
tak hlboko jako on, jeho geologické mapy, zvláštc okolia Štiavnice sú
pravou studnicou vedy geologickej. Ovšem doma nemáme prístupu ku
knihám odborným a touto okolnosťou dá sa omluviÉ zôiastky tento zá-
kladný nedostatok článku, ináč pracne sostaveného. Žeby názov
»Horôáky« bol vtedy povstal T>1c€d ešte skoro v celej Evrope zavznievcd
jazyk slovanským je tvrdenie nekritické a žeby len cirkev katolícka
m.iďarčila je čirá nepravda. Protestantská cirkev licituje v maďarisme
8 cirkvou katolíckou. Mnohé íív. cirkve slovenské madarčia sa slabotou
a ničemnosťou vlastných kňazov, práve tak jako niektoré katolícke,
bozcharakternostou svojich kňazov považujú maďarism za dôležitejší
nežli náboženstvo samo.

V posledních časoch vniknul maďarism hlboko do samosprávy
cirkve evanjelickej, dnes je i tam kde nebolo ho pred 10 rokami. Po tichu,
bez hluku, poprijímali cirkve - aj tí najhorlivejší panslávi — štátnu
podporu pre konfessionálne slovenské školy! Za biednych, 50—100 zl.
ročnej podpory, zapredali štátu školy, bašty slovenčiny, zavesili Damo-
klesov meč ul)ohému učiteľstvu nad hlavy, ale nielen týmto, aj životu
týchto škôl zadaná bola hrozná rana. KecI padlý katolícke školy, mu-
sely padnúť aj evanjelické? Kto zodpovie pred slovenským svedomím
takéto lahkomyselné zadávanie našich práv?

Ci možno tu vinifi len pomery, biedu, ked chubobné cirkve so-
berň do roka stá a stá zl. na kostoly, organy, oltáre, či nesobrali by
každoročne 50 zL na doplnenie platu učiteľského? I toto poukazuje
na to, že národovci slovenskí nevedia si nie zochránif, štát môže nás
obrať o všetko, len chcieť to musí, a naši svolia, ba i žiadajú dobro-
denia (!) od štátu.

My sami svolujeme na bezprávie, žiadame ho a potom sa žalu-
jeme a čítame s hrôzou články Vajanského v »Nár. Novinách*. Aj
tucat načítate národovcov, farárov čo žiadali a prijali štátnu podporu,
a čo trikrát za týždeň horké slzy ronia nad naším útiskom, trpko sta-
žujú si na ukrutnost madarismu a odkladajú pečlive čísla Nár. Novín,
kde chrlí Vajanský svoj hnev a žič na Madarov, čo nám zhabali Maticu,
pobrali školy. Na tých, čo dobrovoľne predali a predávajú za judášske
groše školu za školou, nehromží sa, ale jako? ved ten je priateľ, ten
kmoter no a všetci dohromady odberatelia!

Nadávame na korrupciu, píšeme o inkompatibilite, ale u nás snesie
sa všetko v skutočnosti, Maďar so Slovákom, zeman so sedliakom, ma-
ďarský nemrav, so slovenským nemravom, národné zlodejstvo s naj-

— 273 —

prísnejšou morálkou^ kazatelský článok so Štátnym kontraktom^ anti-
semitism so židovským kupcom atď.

Cirkve maďarisujú, nevidím medzi nimi rozdielu, ani nie medzi
ich biskupami a nie medzi kňazmi, sťi u nás poctiví jednotlivci kňazi
kotolíci a poctiví kňazi evanjelici. Poriadny kňaz nepozdvibne na Slo-
vensku slova na obranu svojej cirkve v tomto ohlade!

Tu má i „Naše Doba^ zastaralé názory. Na stranníckosl nedá sa
mysleť. Rozdiel bol, dnes ho nieť. Preto nebezpečné je hovoril o slo-
venských kňazoch : tí sú lepší od tých. O celku nedá sa nieSo určitého
tvrdiť, o jednotlivcoch áno, preto treba dla tohoto merítka oceňo-
vať ludí.

Na Slovensku žiadon stav nemá ustáleného názoru na život, žia-
den stav nie je sorganisovaný, v žiadnom niet jednoty a svornosti a
preto písať o korporáciách, vážil ich mravný a národný život je ne-
smierne lažko a ôlovek je vystavený vždy možnosti, dať sa strhnúC k ne-
správnemu súdu. A takýto nesprávne vynesený súd nám škodí. Doma
nás demoralisuje a na vonok kompromituje.

Morava vraj delí nás na uherské a moravské »Slováctvo«, toto
čítal som po prvý raz ; » Slováckom sa hovorí aj píše na Morave, ač-
práve moravskí kopaničiari hovoria „suovensky^, ve Velkej tiež »8lo-
vensky*, Slovácko, slovácky, je výraz uvedený od Čechov, dostal sa do
kníh, časopisov a tak i medzi lud. Prečo má byť za hranicou politickou
»Slovácko« a nie tiež »Sloven8ko«? keďže podmienky: reč, kroj, život
ludu sú tie isté, slovenské skrz na skrz.

Načo pytvať na strany, deliť i tak malé Slovensko. »Slováctvo«
je nesmysel.

Čo je to za prítok Moravy „Fťdríca" taký neznáme, nebude to
Rudava, väčší potok, ktorý medzi Levárami a Malackami do Moravy
vteká? O minerálnych vodách čítame len malú zmienku, pravda ťažko
písať o týchto neodborníkovi, no niektorý slovenský lekár mohol napísať
o prebohatých prameňoch slovenských samostatný článok.

Takto bolo by sa do knihy dostalo viacej národohospodárskych
článkov, a interessovaný svet bol by sa upozornil. Túto stránku treba
vždy mať na zreteli.

Štúr, K. Drož (Tatry) a polskí znalci Tatier mali byť v článku
aspoň spomenutí. Flóra (Holuby) a živočíšstvo malý byť podrobnejšie
označené.

Článok J. Klvaňu o „PnrodwícA pomčrech na Mor. Slovensku a
Valašsku'^ je prehľadný, stručný a jasný.

• Velmo poučná je krátka stať „Z praveku Slovenska^ od Dr. L.
Niederle. Vývody autora sú striezlivé a presvedčivé, mnohému fan-

— 274 —

tastovi slovenskému nebudú sa páčit, no prispejú iste k vjlieSeniu fa-
lošnýchy nekritických názorov o praveku Slovenska, o dobe predhisto*
rickej. Jedno je isté, Slovensko obydlené bolo človekom už v dobe ka-
mennej, jako to archeologické nálezy dokazujú. V II stôl. po Kristu
bývavali na východe Slovenska kmeny trácko-dácke. Sasinek tvrdí
že Tráci, boli kmeňom slovanským, pripúšta i Niederle, že medzi tráko-
dákami boly i kmeny slovanské. Aj Kvádov drží Sasinek a Križko za
Slovanov, zajímavé je, že aj Dr. Niederle tvrdí, že Slovani už pred IV
stoletím z rozličných strán počali vnikal na územie terajšieho Sloven-
ska. A tu, ač sami nikdy nepovažovali sme lisilné bádania Sasinkove
za prísne vedecké, a ač odpudzovalo mnohých historikov a vážnych
ludí jeho prílišné etymologizo vanie, novšie časy, archeológia, a postup
historických bádaní dávaj ťi mu za pravdu. A názor pred 30 rokami
ním vyslovený, že severné Uhorsko bolo už v časoch Kristových v I
a II století slovanskými kmenami obydlené stáva sa historickým fak-
tom. Jako obstojí nemeckost vtrhnuvsíeh na Slovensko mnohých ne-
šlo vanských kmeňov v III století, to vysvetlí nám ďalší pokrok v hi-
stórii. »Šafarík sgermanisoval históriu záj)adných Slovanov* vyslovil
sa častokľá£ Sasinek, do 6 stôl. po Kristu Nemci nepripúštali Slovanov
do západnej Evropy, v 6 stôl. ale a po nom ťahali sa už od Visle, Odry
na západ až k dnešnému Schleswigu, vidíme ich na Dunaji n:i Bal-
káne, a vyskytujú sa všade, kde vziui sa tak rýchlo v sídlach, kde
predtým by diel i kmeny údajne nemecké ?

Naši predkovia prišli súčasne s Čechami a Moravanmi z krajov
zakarpatských, tedy zo severu. » Počiatky slovenskej histórie na Dunaji
náležia v Uhrách už českým Slovákom « končí významne Dr. Niederle.

Dejiny Slovenska od Pavla Križko, potvrdzujú v nove jak vše-
stranný je tento starý pracovník slovenský, dejiny, kultúrna história
slovenská, školstvo, baníctvo, archeológia, veda archiválna sú jeho
obory v ktorých pracuje svedomité a vážne, keby Križko mal po ruke
novú literatúru historickú, knihovnu v blízkosti, práce jeho, zajiste
nelezly by ocenenia i v širšom svete. Hlboké štúdium starých listín
javí sa i na tomto článku. Krestanstvo začido sa šírit ešte pred Vi-
chingom, veď právomoc biskupov nemeckých, hlavne rezenského (Re-
gensburg) siahala až za Nitru. Zpráva o velžupe zvolenskej je pozoru-
hodná. Žeby Valasi čili Rumuni boli až po vpáde tatárskom osadili
sa na Slovensku je pravde nepodobné. Valašské slova žinčica, brindza,
balta boly na Slovensku iste pred vpádom tatárskym, snáď už počas
slahovania národov, i Miklossich to tvrdí. V ďalšej časti líči Križko
dejiny Uhorska velmo pútavé a kladie váhu na to, že Slovensko
8 velžupou zvolenskou tvorilo vždy v mnohom samostatný a neodvislý

— 275 —

ôelok od ostatných čiastok krajiny. Tak pod Matúšom TrenSianskym,
pod Jiskrom a Fankrácom a tíánom Zápolským. U nás rado sa tvrdí,
že Nemci nevplývali na nás tak ako na Čechov, Nemci tvorili na Slo-
vensku pravú republiku, až príboj ôeský po bitve belohorskej sosílil
element slovenský a urobil nemeckej nadvláde koniec. Doma uhli českí
bratia pred presilou nemeckou a urobili na vždy koniec nemeckým
enposituram na Slovensku, v skutku krásny, historický a hlboko poli-
tický skutok vykonala emigrácia Seská u nás, nie my, ale Česi uhájili
Slovensko v jeho čistote a zachovalosti.

Slovenčinu uviedli do života Jezovíti, no keby nie bohatej refor-
mačnej literatúry českej, nikdy by sa neboli chopili Jezovíti živého
jazyka slovenského ludu, jako prostriedku nímž mali byť získané srdcia
a duSe ludu. Bola to myšlienka pokroku vnesená reformáciou i medri
náš Tudy česká kniha, česká biblia, česká kázeň vyvolaly nový ruch,
vtiahli do osvetového pohybu aj elementy predtým národne mrtvé,
katolícke kňažstvo, hierarchiu; živá reč v kázňach a spevoch zobudila
lud a kniha slovenská stala sa nezbytnou potrebou.

Uvedenie jazyka ľudového do kníh bolo len prostriedkom, vplývať
lahäie a účinnejšie na massy a bola ďalej výplyvom nedostatočnej zna-
losti češtiny v kruhoch katolíckych, ktoré sa češtiny jako jazyka pro-
testantského — od časov husitských, bola čeština u nás jazykom od-
boju, jazykom nespokojných a utlačených — štítili, bola nenávidená
u korumpovaného vysokého kňažstva, u Jezovítov a nemeckých vojakov.
Slovenčina mala nahradiť jazyk kacírov a preto k nej obrátili sa všetci,
ktorí katolizovali, Paulini, Jezovíti a biskupi.

Slovenskí evanjelici vidiac stále sa vzmáhajúci ruch slovenský
medzi katolíkmi, nemohli odolať skutočnosti a jako menšina podali sa
ruchu slovenčiacemu, Hodža a Štúr sdokonálili dielo Jezovítov po-
ťažne Bernoláka.

Professor Dr. F. Pastrnék uverejňuje významnú stat „Slovenština^
s mottom: Litera zahiji ale duch oéivuje »Pŕíslušnosť uherských Slo-
váka k národnímu našému celku je vážnou, ba snád nejvážnejší naši
otázkou jak vedeckou, tak i společenskou«. Tieto velké slová sa na
Slovensku sotva dnes ocenia, nebude sa im rozumeť a budú sa zle
vykladal. My tvrdíme i v pevnej nerozlučnej príslušnosti k národu &•
skémuy k jeho kultúre je zabezpečená n(úa existencia a budúcnosí.

Pastmek píše dalej : Pŕes nynéjší, nepŕízní pomérä vynucený stav,
jenž jest takový, že uherští Slováci nemohou než péstovati své zvláštni
pisemníctví a tak zdanlivé nepracovati společné s nami, máme my
povinnost udržovati jednotnost kultúrni, ba činiti tak i tenkráte, kdyby
jednali pHmo proti nám. Na nás zajisté jest, abychom videli dále, nám

18*

— 276 —

pŕíslušejí první kroky, my máme znáti, co nám káže náš národní zajem
a pH tom nespoušteti se nádeje, že toto poznaní časem proníkne i tam,
kde dosud proniknouti nem&že. Je to stav neutešený a to nejen proto,
že uherští Slováci jsou od nás formálne odlouôení, nýbrž i proto, že
táto samostatná písemnost uhersko-slovenská nesplnila nadéjí, které do
ní se vkládaly. Trvá nyní 5tyŕicet let, ale každý znalec tó veci mi
potvrdí, že oo dosud bylo vykonáno, jsou jen skrovňoučké po8átky na
dráze, která vede k vlastní literatúre.

Toto sú trpké slová, toto je nahá a preto jakosi podivne pôso-
biaca pravda. Každý Slovák iste strasie sa pri týchto slovách a spýta
sa sám seba, ale či naozaj tak málo sme vykonali ? Málo, všetky menšie
národy slovanské nás dávno predstíhly v literárnej produkcii, äo v slo-
venčine od Bernoláka počnúc vyšlo, to sotva naplnilo by jeden vôz !

A keby sme ešte väčšmi milovali Sládkovičovu »Marínu« a jeho
»Detvana« a keby sme strážili spisovnú slovenčinu ako oko v hlave,
to jedno musíme priznal : literárna produkcia slovenská nevyhovela po-
trebe duševnej nášho ludu, neuspokojila poptávku, a nesplnila nádeje
našich spisovateľov a dokonca nie náhlej e zakladateľov spisovnej slo-
venčiny. O príčinách tu nehovorím. Konštatujem neodškriepiteľný fakt.
Slovenská literatúra nevnikla na slctvenský východ, a tu príčina
mrtvoty bariŠa, Zemplína, popri nej udržala sa separatistická literatúra
šarišská, biskupstvo košické má svoju literatúru, ani len kňažstvo, nie
knihy náboženské, nepodmánila si slovenčina spisovná, vydania sv. voj-
tešské sú tam tak' cudzie ako vydania martinské.

A na západe slovenskom, v každom dome nájdete 10 českých

kníh a jednu slovenskú, biblie, spevníky, [)ostilly sú české. Život Krista
Pána český, kat. modláce knihy, Rajská Záhrada, Veľký Nebe EllíÔ
české lebo od Landfrassa v Jindŕ. Hradci, alebo v Brne tlačené ; nie
je pravda, že len slovenskí evanjelici pestovali češtinu, že ona len
u nich sa udržala, v kázni áno, ale v knihách mali ju i katolíci ai po
Iíernoláka skoro výlučne, veá protireformácia, hlavne česti jeMvíti, za-
plavili Slovensko českými knihami, protestanskú češtinu, nahradzovali zprvu
češtinou katolíckou, reč zostala, jazyk nedotknutý, zmenil sa len duch.
Malý príklad, podivný na oko ale pravdivý. Bol som v Amerike
v Mahanoy City, Pa, v kostole, spevák či modleník, šarišan, predspe-
voval z tlstej, starej knižky, formát bol mi známy, ovšem čítal a vy-
slovoval po šarišský, po službách Božích pozrel som modlácu knižku

bola v Brne tlačená zdá sa mi okolo r. 1780. Česká kniha donesená
zo Šarišu do Ameriky, on menoval ju » slovenskou « ; i na západe na-
zýva ľud české knihy slovenskými, intelligent rozlišuje »česká«, »slo-
venskác.

— 277 —

Slovenská literatúra nie je v stave uživit lud, intelligenoia naša
živí sa knihou nemeckou, maďarskou, českou. Moderný človek nena-
sýti sa románom, sbierkou básni, alebo rozprávkami a la »Skrotenec<.
Táto pravda sotva bude niekým popieraná, ona určuje nám smer kul-
túrneho rozmachu, nášho vzdelania a pokroku. V živote národov ne-
dejú sa zázraky, kto čaká nečinne už odsúdil sám seba. Týchto čaka-
júcich je na Slovensku mnoho, ale miznú pomaly, až nebude na Slo-
vensku nik čakať, ale všetci pracovať vtedy bude lepšie. Fatalisti musia
vyhynúť, oni sú prekážkou všeho rozvoju, prekážkou svépomoci, to sú
tí, čo veria a nekonajú. Odtial tá nerozhodnosť, to klátenie, raz : .»nech žijú
Cesi«, sláva vzájemnosti, druhý raz: Česi sú Nemci, materialisti, sú

s najmä Masaryk, no teraz bude mat tento posledný v prof.

Pastrnekovi koUegu. Tak ako predstavuje si to prof. Pastrnek, to zna-
mená v očiach našich literátov — nie všetkých — zradu, a dobrý
apetit na Slovensko!

Pastrnek sa pýta : A jest snad za našich časA bez vlastního škol-
ství samostatné národní písemníctví jen pončkud možné?

Prečo tak málo rozšírila sa slovenská literatúra pýtal som sa
hore, povie sa mi zo stránky našich literátov : reč ktorá nemá ohnísk
kde by sa pestovala, ktorá nemá škôl nemôže sa šíriť, nie vnikať do
sŕdc ludu. Odpoveď dáva prof. Pastrnek tú istú, bez škôl sa nemôže
rozvýjať literatúra ani vnútorne ani zovnútome.

Lenže i u nás platí »quod licet Jovi non licet bovi«, Pastrnek
keď to tvrdí, má čosi za lubom, povie sa, keď to priznáme my, má to
význam len domácej sťažoby, domáceho nedostatku, ktorý cítime všetci
ale nedajbože, aby sme ho pripustili od suseda. My hladujeme, ale
nesmie nám to nik povedať že hladujeme, lebo mu nadáme! Tak vy-
padá tento lístok na obidvoch stranách! Tu nezbýva než postaviti bu-
dovu své osvety na základ takový, který i nejsilnejším bouŕim mftže
odolati — píše prof. Pastrnek ďalej.

A tento základ je ^kultúrni jednota« ktorá spisovnej slovenčiny
nevytvára, ale ktorá zabezpečuje slovenčine miesto v literatúre českej,
v ústavoch a školách a v spoločnosti, »kulúmí jednota«, ktorá uvádza
češtinu k nám v knihách a časopisoch, ktorá podáva nám všetko čoho
v slovenčine niet, ktorá vzdeláva nás odborne, pripravuje pre život
hospodársky, ktorá poskytuje literatúru svetovú v českom rúchu, dáva
nám vedu a nahradzuje slovenskú školu doma.

Z tohoto programmu vyplývajú povinnosti, záväzky jednej i dru-
hej strany a zo súčinnosti oboch musí resultovať zlepšenie pomerov
u nás, oživenie stykov československých, rozmnoženie pracovitých,
energických jednotivcov, sorganisovanie sebeobrany, upevnenie pove-

— 278 —

domia v lude naSom, že nie inak, ale tak treba pracovať ako praco-
valo sa v Čechách a na Morave.

A že takouto prácou dospejeme i my k túženému cielu, k uznaniu
našej hodnoty zo strany nepriatelov a k zmene systému.

Inej cesty aevidím nikde a v ničom, a komu zdá sa táto cesta
nebezpeSnou, Slovensku neprajnou, ten alebo nezná kultúrnej histórie
slovenskej, alebo keď ju zná, zatvára pred ňou vedome oči, a hľadá
z pýchy, zaslepenosti v slepej viere iné cesty, iné spôsoby, ktoré neo-
svedfiily sa u nás eSte v ničom, a neosvedčia sa ani v ďalekej bu-
dúcnosti.

Proti vzájemnosti hlásanej Pastmkom a mladou generáciou slo-
venskou, brojí strana staroslovenská, takto ju nazývam v nedostatku
iného pomenovania. No viem, že sami nevedia prečo, nevedia čoho sa
boja ; slovenskí spisovatelia myslia, že cena Fastrnkom hlásanej »kul-
túrní jednoty* má byť spisovná slovenčina.

Zle znajú prof. Pastrneka, v Čechách niet vážneho človeka zna-
lého Slovensko a zvlášte tdto otázku, ktorý by žiadal uvedenie češtiny
na Slovensko čo jazyka spisovného, a keď by sa i našiel, znamená len
názor, veď i u nás sú názory na túto vec rozdielne.

»Otázka slovenská jest vlastné otázkou našého vlastního rozvoje*,
hovorí Pastrnek cele správne, až rozriešená bude otázka moravská a
slezská, príde rad na Slovensko, vieme, že kultúrnemu náporu neodolá
ani politika, veď kultúrny pokrok je podmienkou politickej zdatnosti.

Takto predstavujeme si prirodzený rozvoj českej myšlienky.

Mladá generácia slovenská píše česky a rada používa českej knihy,
najmä mládež vychovaná v Prahe, ale táto mládež píše i slovensky a
nikde sa ešte neukázalo žeby znalost češtiny ukracovala znalosí! slo-
venčiny, máme spisovateľov slovenských, ktorí správne ovládajú češtinu
a slovenčinu. Z Čiech často dostávame slovensky písané listy. (Kálal
Klíma).

Tak predstavujeme si my vzájemnos6, vo vzájemnej úcte češtiny
a slovenčiny, vo vzájemnej práci, vo väčšej pomoci silnejšieho, vo
vzájemnom štúdiume plodov literárnych, v podporovaní mládeže na
školách českých atď. Vzájemnosť u nás bola takáto: zóbrat a brat od
Čechov, z našej strany ani sa nič nevrátilo^ ani nič nedalo, Vzájemnost
sa zneuHvála, Česi vytrezveU^ Slovákom zostal nemrav, aby ho pri
danej príležitosti použili znovu.

Hlavné je : dorozumieme sa, táto srozumiteľnosí češtiny a sloven-
činy musí sa stať tu i tam všeobecnou.

(Pokračovanie naal.)

— 279 —

Nový život.

Dcj m.

Javifite ako v deji I., bez vSetkých ozdôb deju 11. Celý dej odohráva sa ako po
búrke, v tichosti. Vystupujúce osoby hovoria po tichu, tajené. Je ráno, okolo 7 h.

y úzadí z lava pri posteli kolíska.

Týstnp 1.

Anička.

Anička (vychudlá, slabá, biela. Na bosých nohách remenné papučky.
Oblečená má len suknicu, oplecko, vestu. Sedí na stoličke pri
kolíske a rukama ju objíma). Števko, moje dieťa, čo ťa bolká, čo?
Všetko ti snesiem, čo kolenačky pôjdem od ludí prosiť. — Ty
nevieš povedať. Aspoň zaplač. — Nič, tretí deň už nič, ani hlásku
nevydáš. — Oj ani svet, ani ten doktor ti nevie pomôcť. — Jak
som sa ti tešila, že za to všetko v tebe budem mať náhradu, tebe
budem ziť a . . . ty mi uletíš, ty ma necháš. Nie, ja si ťa nedám,
nedám si ťa tej ohavnej smrti, čo strežie na úbohá dušičku od
tvojho narodzenia. (Vezme dieťa na lono, potom vstane). Oj,
zrádnik prekliaty, čo mi nivočíš dieťa moje? Co ti to urobilo, že
toto musí trpeť. — Bože, na nebi, šesť týždňov ťa už prosím, lebo
si nás oboch vezmi, alebo uzdrav dieťa moje. Len na toto sa mi
nedaj, nedaj už dívať. — Jój, ako mu vykrivuje tváričku ! (bozkáva
ho). Moje iístočká zlaté, čo ste sa previnilý, že ste takto mučené?
Jój, ako ho naťahuje, ako mi ho morí. (Položí ho na belčov a
rýchle rozviňuje). Stiahli ťa mi tá stará mati, stiahli ... Ja ti
povolím, ój, tak, môj páčok drobný. (Bozkáva náruživé). Mráz mi
ta zašiel, tuhý mráz; chcel by ťa mi znivočit; ale nedám si ťa,
nedám! Čože by som mala bez teba na tom šírom svete? — Utíš
že sa mi, utíš . . .

Anička, Kata, Barbora.

Kata. (Vstápi aj s Barb. V tvári je ostarená. Mnoho potratila z pre-
dešlej živosti aj jazyka). Anička, Martin došiel —

— 280 —

Anička (asi razom.) Mama^ mama^ — Sože ma je po ňom — kdeže
ste tak dlho? Vedf Števka nemôžem už pol hodiny prebrať. —
Vítajte, stará matí.

Barb. (ďakuje kývnutím) Nebožiatko.

Anička. No len ho pozrite, aké mi je . . .

Kata (vezme s kaohiel a zapáli tkaničku). Ach, veď ešte aj to ti musel
pán Boh nadeliť, také žobráča. A tu je tkanička, kieže mu ju po-
držíš k noštoku. — A ticho, nevykladaj, už ináč nebude. No vidíš,
už precitlo. (Zahasí a odloží). .

Anička. Akožeby nie, od takého smradu. Ešte sa mi zadusí . . .

Kata. Už ho nebude dlho dusiť, smiluje sa pán Boh —

Anička. Mama, nieže. Čože vám to diela zavinilo, že mu tak tú smrť
voláte ?

Kata. Nevolám ; ale ty nepomyslíš, čo má také dieťa za trápenie. A čo
bude z neho ? Veď ja by mu rada bola, ako ty, keby bolo na
svet súce; ale žobráčik na do smrti. Je pred časom, zrádnika má,
tak radšej —

Anička. Tak radšej ja zomrem, ako mi to má.

Kata. To by mi len bolo ! Ty zomret a dieťa, choré dieťa, mne nechať
na trápenie. Ci som ho ešte málo mala?!

Barb. Nežial, Anička, ešte mu to môže aj vyslúžiť. Všetko je v božej
moci. Ci ho mastíte?

Anička. Maslom každý den.

Kata. Aj mokrú handričku na srdiečko sme mu.

Barb. To mu vari nerobte, aj na miesto masielca lepšia bude sladká
smotánka —

Anička. Vy ste dobrá, stará mati. Ďakujem vám na stokrát!

Barb. Daj, Bože, by mu bolo na osoh . . .

Kata. A vezmi ho tam trocha do komory, aby ho zase nevychytilo.

Lebo ak troška hlasnejšie prehovoríte, už ho popadne . . .
Barb. To tak, to tak pri takom —
Anička (ide aj s dietaťom do komory).
Kata. Nebožiatko, už ani nepije, ani len nezaplače . . .
Barb. Nemáte z neho nič, ne —
Kata. Ja viem. Ale aké inakšie že aj mohlo byt? — Ešte otec neza-

stydol, už sme dostaly písmo, že je aj Pišta nebohý . . . (Tajne

si rýchle utre slzu).
Barb. A ako že sa to už stalo? ako?
Kata. Ako že sa stalo? Porval sa s áreštanty, zamiešal sa aj strážnik

— oddal sa doň — a ten ho dopichal do pŕs a za dva dni bolo

po ňom. — Na to musela som predať lúku, zem, statok a drevo

— 281 —

z izby 81 pobrali — nezoBtalo n£n nižoho nič • . . Notár svalil
všetko na otca^ Sože vyžalujem?

Barb, Tak. No daSo len ostalo a ešte pán Boh požehná.

Kata. Aj ja eSte ufám. Len aby s tým pán Boh rozsúdil a ona vyzdra-
vela. Čože Martin ? Vraví svet, že sa mal vyslovil, že Aničku, ked
sa tak stalo — neopustí.

Ľarb. Tak aj mne. Ze zato došiel. Ze lebo pôjde zaň, alebo že pôjde
svetom, do Ameriky. Som sa aj veôer vyplakala, stvora božia.

Kata. A k nám teda ani nenakukne.

Barh, Že ešte raz a že potom — ja neviem ôo už urobí, len tak
tŕpnem.

Kata. Ona ani počut nechce, ale nech príde. Ja si to zo srdca prajem,
ale nech si ona sama rozhodne. — Ja bránit — už. nie som tá,
ôo som bola. (Slzy). Ale ktože vedel, aký je a aký bude a kedľ
len keď bolo zle, vždy sľuboval . . . Nikto ho nepoznal, ani ja,
ani tí. Tí ho odbíjali, mne sa — ja som ho volala. Stalo sa po
mojom a vyšlo po ich. Otec zaichránil si, svedomie ale prišiel pri
tom o život. Pišta? . . . Snáď si aspoň v poslednej chvíli vzdy-
chol — Bože zhrešil som.

Barb. Daj im pán Boh obom lahko duši . . .

Kata. Nešťastie ôakalo nás všetkých. V otcov spravodlivý úmysel som
neverila a tomu dôverovala do posledku, kým aj mne zbraňou
nehrozil. Ja, ja zaslepená žena a mati . . . (plače).

Anička (ticho vstújn). Zaspalo. — Ale mama, veď ste vy nikdy nepla-
kávali a teraz by ste — ?

Kata. Teraz. A vari sa nikdy dosť nenaplačem a nenamodlím. Nie že
sme pri skrivodlivom aj o spravodlivé prišli, ale že neviem si čo
počať, aby ch ti a vám odčinila krivdu, dcéra moja. Anička, stará
mati vravia, že Martin je ešte vždy ten starý a že preč, do Ame-
riky sa sberá, ak nepri volíš. Ja ťa už nenavádzam, ale ak . . .

Barb. Shliadni na mňa, dievka moja, že mňa nebude mať v poslednom
kríži kto opatriť. (Plačil obe).

Anička. Nie, stará mati, Martin si nájde inú. Ja som ho už ani nie
hodná. A nie, vydávat sa nikdy nebudem.

liarb. (na odchode). Keď ťa chce — si ho hodná. Tak čo, ani slova
potechy mu nevzkážeš? . . .

Kata. Zato môže sa prísť poshováraL

Anička. Povedzte mu pozdravenie, ale aj to, že mi milšie bude, keď

nepríde ...

Barb.) .... .
^ . } (idtt von).

-Ä«'a j Zájdem ja k vám . . .

— 282 —

Anička. — Áno, na to ich poslal — o mne sa prezvedať. Aká som?
čo poviem? Vdova, ktorá nie nemá ani zdravia, ani majetku, iba
jedno choré dieťa od tvojho kata. To jediná útecha moja. Ach,
keby mi ozdravelo . . . Bože, 60 si ma tak navštívil. Kedy som
sa tak previnila, že si ma aj na dieťati tak ztrestal. Pre muža?
Veď som ja chcela « ním žiť poctivé a v pokoji; kieže sa dal na
iný život, veci videl, že na zlosti neobstojí. (Ide do komory, v tom
klepanie).

Týstap 8.

Anička, Martin (potom) Kata.

Anička. Predsa ide! — Martine, čo si prišiel, éo chceš u nás? Ty
nemáš kvapky ohladu na mňa a moje choré diéta.

Martin fpodáva jej ruku, tajeným bôlom). Anička, čo chcem, to nejde
na raz vypovedať; a ked by aj šlo neuveríš mi. Večer som došiel,
mienil som a teraz stretnul som mať tvoju, — i prichádzam k vám,
k tebe. Pol roka minulo, všeličo sa porobilo — ani som ťa ne-
videl, iba v mysli svojej vo dne i vo sne.

Anička. Čo by si aj už videl na mne?!* Nie, chod domov, pre Boha
ta prosím odídi. Shliadni na moje trápenie a nikdy sa nepristavuj
u nás. Veď ma svet roznesie, že si ty už otvoril u nás dvere. Ja
si toho sama nežiadam a ty musíš, ked nie ináč rozpomeudť sa
na svoj slub daný mi v ten osudný večer.

Martin. Nejde to ďalej. Ja nemôžem. — Ja dusil som to v sebe, za-
bíjal každú myšlienku o tebe a nebol by ch snáď, keby tak bolo
zostalo, odvážil sa kedy žiadať od teba nemožnosti. Ale ako som
raz počul, že tvoj muž tak smutne skončil, ja miesta, pokoja ne-
nachádzam, ja pracovať nemôžem, ja, ja vari zšaliem.

Anička. Oj, keď som ja nie, už nikto nemusí.

Máriin. Vyše štvrť roka je tomu, čo to viem, čo sa premáham dňom
— nocou, abych verným zostal danému ti slovu a neukazoval sa
tu. Ja sto razí chcel som sa už vybrat z rúbane a vrátil som sa.
No čím ďalej mučím seba, tým neodolatelnejšou silou ženie ma to
k tebe a dnes tu som — rob čo chceš . . .

Anička. Chcem, ba prosím ťa, aby si odišiel. Úmysel tvoj a i môj sa
viac nesplní. Ja mám komu (ukáže na komoru) žiť a ty si —

Martin — a ja nemám komu a tiež žiť chcem, tak ako ty tomu, čo
ti milé, drahé, jediné . . .

Anička. Máš matku stará . . .

— 283 —

MíxrHn. "Eix, ani tú už nemám rád^ na takýto spôsob. PreSo ma radSej
neutopila v prvom kúpeli? Na biede som riastol, ako chlapca
odomrel ma otec a na to som ešte teba zalúbil, aby po tolkom
utrpení, predsa sme svoji neboli. Prečo som len vyšiel 2 väzenia
a vyzdravel? Jak sladko mi bolo trpet pre teba v tej úfnosti, Že
mojou budeš — a našiel som tu iného. No stalo sa, — a ty
jednak ma odbíjaš. Pre^o nie som žobrákom^ abych zahynul na
ceste?! Lebo ôo mi je z toho zdravia, keď nie pre teba, pre teba
(chce ju brat za ruku) mám ho užit I !

ilni^ia. Martine, nie, netýkaj sa ma. Ja ťa, keď ti mám zkrátka po-
vedať, ja ťa, ja ťa už nerada; nemôžem, nesmiem .... Odídi,
prosím ťa. Čo si svet pomyslí . . .?

Martin (hodí rukou). — Pomyslí . . . Tak odísl. mám, ty mi kážeš?

Anička (premáha sa). Áno, ja ti, ja ťa prosím, odídi. Ty nájdeš si iné
šťastie . . .

Martin (hlasom povýšeným). Aj, šťastie moje, jedno je — ty jediná I

Anička. Tichšie, dieťa mi je choré, počuje ťa . . .

Martin. Mňa sa nemusí báí —

Anička. Ba teba, že sa mu za otčima natískaš a ja sa mu macochou
stanem.

Martin. Oj, lepším otcom by som mu bol, ako jeho vlastný.

Kata (dnu). Vitaj, Martine (podá ruku) Si u nás dávno nebol . . .

Martin. Pol rol^a —

Kata. A koľké premeny . . .

Martin. A pre mňa vždy smutné.

KcUa. No — sadni, neokúňaj sa ma. Už som nie tá, čo som bola.
Oľutovala som už neraz, ôo som vám zavinila. — Verila som mu
viac, ako vlastným očiam a svedomiu. A tak sa mi odslúžil. Už
ho viedli, ešte mi aj na tej ceste zlorečil za moje dobro, za moje
trápenia a hriech, preu sme takto hľa o všetko prišly . . .

Anička. Duše pokoj ste našli.

Kata. Našla — nenašla. Hľadám ho a myslím že nájdem, keď odčiním,
čo som zavinila. Ja chcem ti náhradu ... a keď ty Martine chceš,
Anička, poberte sa s pánom —

Anička. Mama, to sa nestane, ja mám dieťa, tomu chcem žiť a ni-
komu inému.

Kata. Diela si vezmem ja.

Martin. Nie tetka, spoločne všetci piati by sme sa živili —

Kata. Alebo tak, dcéra moja.

Anička. To sa nikdy nestane ! Martine, odídi, odídi. Maj cit, maj srdce,
ako si ho voľakedy mal.

-_ 284 —

Martin. Tak. — Nuž s Bohom! S Bohom tetka, uznávam vašu dobrú
vôIu. Anička, bud štastná! (prudko odohádza).

Kata, Nie že, počkaj, Martin! (ide za ním).

Anička (rozhodne). — A tak bude najIepSie pre nás oboch. — Prečo
ja jediná? — Jak divné to srdce. Co hladá u mňa, čo vidia jeho
oči na mne? Ja nič nemám, čo by ho mohlo vábiC ku mne. Nie.
On by to oželel. To sá len vzpomienky na zasló časy. To ho len
tie priviedly sem, a to, že mu vyhýbam, a ešte snád ho aj svet
v reči dohľad uje . . . Nie, on nájde si štastie iné, zaslúžil si toho.
Co ja? Som slabá, chorá, vdova, jej muža zabili. A diéta? Ako
by si ma mohol, Martin, ako milovat, mňa, matku dieťata tvojho
najväščieho nepriateľa? Jaké myšlienky by ta museli nadís6 pri
pohľade na moje drahé diéta? To ti neurobím, Martine, a nie
preto, že ťa radšej vidím, ako by som blenu ti chcela dolievat, do
trpkého života. — Števko, Števko môj ... (V behne do komory
a vynesie diéta na rukách). Pre Boha! Pomoc, pomoc! dieCa mi
umiera — ono umiera. Ručičky studené, očká stípkom . . . Bože,
načo si mi ho dal, ked mi ho berieš?! Mama, mama, kde ste?
Ľudia, pomáhajte, keď ste z Boha!

Výstup 4.

Anička, Kata, 1, 2 suseda (potom) Barbora.

Kata. Ale Anička, Anička, maj že rozum. Keď je taká vôIa božia, nuž
ti ho vezme, čo budeš ako nariekaC. Prežili sme mnohé väčšie
rany, prežijeme aj túto s božou pomocou (berie dieťa).

Anička (nedá). Mama, nevravte tak! nedám si ho, alebo sa aj ja za-
márnim.

1 suseda (príde). Ktože reku volá?

2 suseda (tiež). A ja, že horí —

Anička. Poďte, pomáhajte mi! (rozkrúcajú dieťa)

1 suseda. Už dopracúva . . . Ukáž že ho sem.

2 suseda. Jaj, nuž veď to už stydne.

Anička. Suseda moja zlatá, po doktora bežte, pošlite dakoho, aby bežal,
že mi dieCa umiera, aby mi ho prišiel zachrániť. Že len to som
mala na svete, a že už aj to mi umiera (2 suseda chce ísť).

1 suseda. Ani sa netrov — tomu už iba Boh spomôže.

Anička. Jaj, Bože môj, či ešte aj to mi dáš prežiť. — Všetko nešťastie,
čo po celom svete letí, na mojej hlave sa stavia . . .

— 285 —

Kata (plaSe tiež). Len už tak neplač, veď Je ešte živé. Teraz sa to už

možno prelomí, prejde mu.
Anička (tisne sa k belčovu). Dušička moja milá, úprimná, pozri že ešte

raz na mňa, na tvoju mater smutnú, opustená .... Nikdy už

viacej. (Skríkne) Ježiši! Veď mu už očká vystavilo, už zomiera..

(Trhá dieiía) Števko, Števko, neopusí ma —

1 suseda. Anička, chodže von z izby, nevracaj ho z cesty. Veď sa

musíš prepomôct.

2 suseda. Nerob mu väčší kríž, ako ho má. To je velmi zle, keď

matkin hlas počuje. Ono, chfiďa, ešte cíti, a keď pri ňom plačeš,

tak mu horšie robíš.
Kata (ju vezme z ruku). Poď do komory, poď, dcéra moja.
Anička. Nie, nejdem, ja nejdem.
Kata (na silu). Ba len poď, už ho nevrátiš.

1 suseda. Už, už. Nôžky ako fad. Moje pyšťoky zhorené, ako tá su-

šienočka.

2 suseda. Ach dušička nevinná, už, už letí —

1 suseda (do komory). Rychtárkal

Kata (výnde). Už dopracovalo — nebožiatko.

2 suseda. Hábočky, alebo ju dnu a tam ho oblečieme. (Vezmú dieťa

aj sperinkami a nesú do komory).

Anička (z komory von a hodí sa na belčov. Susedky a Kata zájdu do
komory). Čo mi ho beriete, vy, vy ludia bez srdca!

1 suseda. Už si ho pán Boh vzal, dievka moja.

Anička (na belčove). Môj vtáčik drobný, kamže si mi uletel? Kamže
si sa mi podel, môj poklad drahý? Števko, Števko môj, mamička
tvoja ía volá, vezmi si aj ju sebou, čože ona bude robií bez teba?
Všetky kvietky kvitnú a mrý mi uvädol. Môj svet zarmittený.
Čože ja už idem robit, kamže sa idem obrátil, keď som už všetko
ztratila na tomto svete. Dnša moja zlatá, milá, moja ružička vo-
ňavá, ako že sa stebou rozlúčim?

Yfmtup 5.

Predeäh', Barbora.

Anička (kročí proti Barb.). Stará mati, už mi je tam, moje die€a . . ..
Barb (má väčší klúč v ruke). Nebožiatko; máš anjelička v nebi.
Anička. To ma nepoteší.

Barb. Ja bych ťa rada z toho srdca, ale aj mne je na moje staré dni
do záfania . . . (plače) Óh, načo som sa toho dožila?! Kto ma

— 286 ~

opatrí, kto mne vody podá, keď už nebudem sa vládať! kto mne
moje o6i zatlačí . . .?

1 suseda (donesie oblečené diela a položí na belčov. Ide z komory aj

Kata aj 2. suseda). Tak, ešte jej aj vy robte väžší žial —
Anička. Pozrite môjho anjela . . . (klakne k belčovu .
Kata. Pán Boh dal, pán Boh vzal, budiž meno jeho pochváleno.
Anička, Anjelik moj, oroduj že za mňa, za tvoju mater biednu, a prídi

si po mňa, nenechaj ma tu takú opustená . . .
Kata, Nedajte že jej, veď sa jej srdce pukne.

2 suseda. Nechže sa vyplače, tým sa jej ulahší.

Anička (ďalej). Moj poklad najdrahší! Kamže mi ideš? Do tej čiernej
zemi. Kdeže la budem hľadať? Či ťa ja už nikdy nevidím? Ako
že ja pozrem na to miesto, kde mi ležal môj kvet svädlý? Počo
že ja prídem do tejto izby, keď ta už tu nenájdem ! Už som ostala
ako ten peň v hore, ako tá pena na vode — opustená . • •

Barb, (medzitým ku Kate a susedkám). Už krstný list dovedá, všetko
prehadzuje, Ameriku, smrť spomína. Uchytila som klúč od truhly —

Kata. Nepuslte ho, veď sa len azda utíši . . .

TýMtup 6.

Predošlé, Martin.

Martin (bez haleny). Tu ste, matko, klúč od truhly!

Kata. Martin, Martin, nieže tak.

Barb. (klakne a sopne ruky proti nemu). Syn môj! Radšej mi na raz

život vezmi.
Martin. Vy ste ho mne nemali dať! Ja svetom idem!
Anička, (zodvihne hlavu a vstane). To Martin. Ach, Martine, pozri, už

nič nemám.
Martin. Tolko, čo ja.
Kata. Majte jeden druha. Anička, pozri na tú matku, teba prosia, buď

Martinova.
Barb. (vstáva), Buď, dcéra moja, a nový život nastane aj vám, aj nám.
Anička, Martinova?! — A ty ma chceš? (ide mu proti)
Martin. Len teba, Anička! (obejme ju)
Barb. Boh vás požehnaj, deti moje (žehná ich).

Opona padá.

— 287 —

Bozmanité zpráyy.

— AlkoholismuB je v Belgii strašne rozSírený. Pri 6 aj t'^ milí. obyvateloch
zomiera tam na alkoholimus každoročne 20,000 ludi t. j. na každých 825 zomrelých
pripadá 1 alkoholik. Na druhom mieste je Finsko, zomiera tam ročne 60,000 ludí
na následky alkoholiamu, na 420 zomrelých pripadá 1 alkoholik. Vo Švédsku a Nor-
véžsku zomiera ročne 12,000 ludi, tu je pomer následkom hnutia protialkoholistic-
kého priaznivej i^í, a síce 1 : 830. Vo Francii 1 : 900. V Anglii a Švajčiarsku 1 : 1000,
v Nemecku: 1125, a v Rusku 1: 1350.

— Redaktor tohoto Časopisu prednášal v„Kat. Kruhu" skalickom dňa 10. a
17. marca o alkoholisme a jeho následkoch pri veľkom návale členov i hosti a
najmä mládeže. Po druhej prednáSke zrieklo sa 70 mládencov pitia pálenky na celý
rok, väčšina z nich uŽ nepila ani vlani. Asi 10 ich padlo, títo neodolali pálenke a
tohoto roku ani nevstúpili, ostatní zachovali sa poctivé cez celý rok a budili v hos-
tincoch, v spoločnosti na svadbách obdiv. Pevná vola a energia mládencov vynútila
si uznanie všade. Mravný dosah tejto Čiastočnej abstinencie je velký.

— Vo viedenskom „Národe** utvoril sa spevokol. Sbormaj strom je učitel
českej školy „Komenského" Fr Vendolský. Študenti slovenskí účinkujú v „Národe"
na teraz len 3. Medik, právnik a íilosof. Veru málo intelligentov na tolkú massu
SlovaČe vo Viedni.

— Literárne Listy priniesly kritiku Tajovského Rozprávok, vytýkajú
mu spôsob akým rozpráva o láske a lúbosti mladých ludí. Odúčaním priúča vraj
nemravnosti. „Skrotené a" kritisujú v rukavičkách, a o rozprávke Sasinkovej hovoria:
dej plyne jirirodzene a sama poviedka obsahuje pekné poučenie a výstrahu jak pre
rodičov, tak pre dietky, ktorým ju Čítat odporúčame. Pán kritik je aŽ
nápadne milý, shovievavý voČi tejto rozprávke, akyste hladel viacej na „kto" jako
na „Čo". Na koniec hovorí, že 3 Číslo ukazuje úpadok proti 2 predošlým číslam!
V liste na redaktora básni Ticho mi r o komároch a muchách, ktoré špinia sochu
Zeusa, túto sochu veršom umýva a zastáva úbohý (!) Martin. Odmena v „N ár. Nov."
príde iste v podobe Článku „O pátriČkárskej literatúre"

— 'Prvú umeleckú výstavku usporiadajú v Strážnici v dňoch od 3. do 14.
apríla t. r. slovenskí maliari J. Úprka, C. Mandel, V. Jíoha a A. Frolka. Vkusné
miniatúrni plakátky vystavila fírma J. Teslík v Uh. bkalici. Sv. Václav — stará
drevorezba — a švabach pôsobia tak účinne a umelecky jako najmodernejšia secessia.

— Pre uverejňovanie Článku .,0 slovenských veciach" z „Našej Doby" do-
stávame mnoho káravých, výstražných listov. Mnohým záleží na tom aby článok Šir-
šie obecenstvo slovenské neznalo, pre nás je zase dôležité aby ho znalo. Článok
uverejníme celý, na niektoré nesprávnosti a mylne názory obsažené v Článku odpo-
vieme svojho času. Pravdy je v ňom mnoho a to nám dostačuje.

— V „Slovanskem Pŕehledé" č. 6. uverejňuje St Klíma pod záhlavím
„Z e Slovenska" velmo zajímavý a pracne sostavený Článok. Pomery na národ-
nostní hranici slovensko-madarské.

— 288 —

— Cirkevné Listy č. 2. uverejňujťi ukážky z preSovskej inkvi-
sfcie: Keď dekan Szlávik dal ahabat podobizne slovenských theologov, niektorí
z nich opýtali sa: Načo nám beriete podobizne, Velebný Pane? Szlávik odmietnnl
urazeno: Do toho Vás nič, to je moja vec, Vám sa ani nepríchodi takéto
niečo opýtal.

Takto obcuje dekan s poslucháčmi theologie, s akedemickými občanmi.

— Mladíkov, ktorý prvý rok sú na theologii, okríkol: Ako ste prišli do tejto
slovenskej kompánte? Okríknutý mladík odvetil: Nevedel som, že je to slovenská
kompánia; a ked druhý rozhorlene odmietnul výraz: „Kompánia", Szlávik mu po-
hrozil: Dajte pozor, stojíte pred dekanom! Túto hrozbu: „Stojíte pred dekanom !„
Szlávik Často opakoval, menovite vždy vtedy, ked nevedel odolal otvoreným, sme-
lým slovám pravdy^ inkvirovaných. Najmä Nemcovi Wanitskovi pripísali za hriech.
Že obcoval so slovenskými a nie s maďarskými kollegami. A ked on osvedčil, že
nielen ako so slovenskými kollegami, ale zvlášte ako s mravnými mladíkmi sa pría-
telil — nad tým rozzlobený Szlávik ukázal na podobizne a osopil sa na Wanitska.
Nuž a toto je mrav I

— Dlho sa viedlo vyäetrovanie o tom : kto navrhnul, aby sa dali foiografovat,
kde to uzavreli, kto má sosbierať peniaze, či nenašiel sa nikto, ktorý by bol od-
rádzal od fotografovania. A keď zo všetkého nevysvitlo nič, v Čom by bol mohol
inkvisítor mladíkov polapič, výsledok bol: to obťažuje ich vinu, že sa nenašiel, kto
by bol odrádzal od fotografovania.

— Tiež hrozná bola inkvisícia pre slovenské podpisy mien na fotograi^ich.
Čo by vraj povedal biskup, keby videl tie podpisy! Čo vraj povie verejná mienka!
A viete, uvážili ste, že aká je u nás verejná mienka, že tá z komára urobí slona?
„Veď to je smutné, že je tá verejná mienka taká, a že predsa na ňu dbajú", po-
znamenal jeden z najmladších iukvirovaných. A táto poznámka akiste spôsobila jeho
medzi prvými vylúčenie. Lebo dekan, ktorý mimochodom rečeno, prednáša ethiku,
mravouku, velmi sa pohoršil na tejto poznámke a hned začal presvedčoval, že veru
my musíme dbal na túto verejnú mienku a musíme sa chránil všetkého, Čo by
ju urazilo!

— Dňa 17. febr. a 3. marca t. r. prednášal o alkoholisme Dr. V. Srobár
v Občianskej Besede v Hužomberku.

— Ochotníci „Kat. Kruhu" v Skalici predstavia vo VelkonoČný* pondelok
„Sirotu" od M. Horvátovej a „Za živa v nebi" od F. Urbánka.

— Odpredaj slovenských ludových kníh sriadili priatelia ludu vo Velkej
Bytči. Odbyt je slušný.

— Z trenčianskej je skoro všetko mužské pokolenie vo svete, preto ťažko
tam pôsobil.

— Vo Gbeloch založený bol „Potravný spolok*. Predsedom je Dr. P. Blaho.

— V Petrovej-Vsi založený bol „Potravný spolok": Predsedom j e J. Cellý, farár.

_• s./"-. ~ „x v* ■.^"VX'N. \^

Alkoholismns.

Práve čo zaklúčili porady svoje slovanskí žurnalisti rakúsko-
uhorskí v Dubrovníku, zahájený bol ôsmy medzinárodný sjazd proti
alkoholismu vo Viedni. Oznámili sme ho, aô nám oznámený nebol,
upozornili sme nau, ohládili sme i to, že budeme zastúpení na sjazde,
kto má ťimysel siičaslnií sa, aby prihlásil su. Neprihlásil sa nik.

Slovenské časopisy sjazd zamlčaly. *)

Slováci nesúčastnili sa sjazdu.

Na Slovensku niet alkoholismu!

U nás niet alkoholismu a jeho následkov ; u nás niet nemiernosti,
nie pijanstva a obžerstva, nie duševných a telesných chorôb, nie ho-
spodárskej biedy, nie duševnej tmy a politického úpadku, nie poklee-
losti verejnej mravnosti, nie zkazy, žialu a smrti!

Na Slovensku je raj. StriedmosC a striezJivosÉ sú slovenské cnosti,
ved v jednej trenčianskej dedine zapísané je 1200 ludí v spolku strie-
zlivosti ! Slovenská intelligencia je vzorom mierneho požívania alkoho-
lických nápojov. Protialkoholická literatúra je u nás v kvete, rozšírená
v 10,000 až stotisíc výtiskoch, tak ďjilako sme, že i alkoholici píšu
u nás články a brožúry proti alkoholismu — držím sa toho: kto denne
pije tri štyri razy liehový nápoj je (Alkoholik^ že reční a káže sa proti
pálenke v ľude, pri pálenke panskej — koňaku a starej slivovici, to vraj
nieje u nás nič prekvapujúceho, nič neznámeho. To je pravda. O jak do-
konalý sme my národ oproti tým úbohým 2 milí. Estom v ruských, bal-
tických provinciách o ktorých ich rodák cand. jur. Tônnisson strašné
zprávy priniesol kongressu, »ihor alkoholismu o nič slabšie nezúri medzi
týmto biednym národom^ nežli medzi Poliakmi a Malorusmi v Haliči<í
zvolal ; menom Slovákov nepovedal túto smutnú skutočnosť nik. Ba aj
načo? Sme utlačení, maďarská vláda nedovolí nám žalovaf — na seba,
my nesmieme povedať pred svetom, že sme nemierni, že lud slovenský
je obetou alkoholismu viacej nežli obeťou madarismu — i tento skrýva
v sebe hodnú porciu alkoholismu, ved » vlastenectvo « u nás bez alko-
holu nedá sa skoro ani mysleť.

*) „Slovenské Listy" malý krátky referát. Red.

— 290 —

Nám nedovolili povedať : lud slovenský je ožobráéený, na stupeň
hoväda snížený alkoholom^ predstavujúci nemravnú massu, podobnú
helotom a nie ludom a občanom XX. stoletia. Maďari nám zakázali
podať na sjazde obraz vlivu alkoholu na telesný vzrast slovenského
Sloveka, na jeho duševné vlohy ; my nesmeli sme poukázať na rozšíre-
nosť alkoholismu medzi slovenskými deťmi, my nemohli sme pojednal
o obžerstve slov. žien v trenS. a nitr. stolici, ktoré sa tam úžasne roz-
širuje^ tiež nie o alkoholisme prinášanom našimi vysťahovalcami
z Ameriky.

Príslovečný slovenský pauperism, bieda zemanstva, hospodárstvo
a moc Židov na Slovensku^ fiože^ jaké to otázky, no nesmeli sme ich
predniesí, nedovolili nám

História slovenského protialkoholického hnutia je zajímavá, vzni-
kol alkoholism na Slovensku a tam našiel aj prvých svojich odporcov
už pred 50 rokmi, chceli sme ju k poučeniu a k sláve tým velkým
mužom čo boj podujali predniesť, máme ju i napísanú — ale nedovolili
nám! Jak neštastní sme my Slováci, my chceme ale oni nechcú, my
voláme ale nás nepočujú, my plačeme no neľutujú nás.

Svet nám nerozumie, tak jako nerozumie nemému. Nemí sme a
nemota je naším trestom.

Hla fórum sveta, areopag Evropy zasedá pohromade vo Viedni,
tam tribunál celej zemegule, ktorý tak rád spomína sa u nás, kde ste
boli slovenskí žurnalisti, politici, ludomili, kat. a ev. kňazi, slov. uči-
telia, slovenskí lekári, kriminalisti, či niet vás ? I

Na viedenskom kongresse bolo Slovensko nemé a nemota bola
jeho tldelom. Vo Viedni kde ročne tisíce Slovákov upadá v alkoholisme,
kde Slováci naplňujú brlohy pálenečné, kde pijanstvo slovenské má
svoje zvláštne »mas8enkvartýre«, kde je bieda alkoholikov slovenských
strašná, tam neozvalo sa slovo o tomto lude a jeho chorobe.

Kongress bol shromaždením národov utlačených alkoholom, spu-
tnaných jeho pekelnou silou. Alkohol je nepriatelom človečenstva iste
väčším nežli vojny a mor povedal Gladstone. Nebezpečie je velké !
Slováci vidia a nevidia ho, apathia k sjazdu, nevšímavosť, absolútna ne-
účasť, nedostatok referátov dokazujú dvoje. Po prvé, že slovenská
spoločnosť ešte hlboko väzí v alkoholisme a v ňom si hovie.

Po druhé, že vodcovia slovenského ludu nepochopili svoj úkol
v národe.

Otázka alkoholismu je otázkou slovenskou !

Dr. P. Blaho.

— 291 —

Príspeyky k miestopisn Sloyenska.

III.

Šariš.

Ohre^ niino-torysshý.

Abos: Obyšovce — Abrány: Abranovce — Alsó-Mérk: Nižné
Merkovce (Mirkovce) — Alsó-Sebes: Nižný Šebed — Aranybánya:
Zlatá Baňa — Berettô: Bretejovce (Brecejovce) — Bogdány: Bohda-
novce (Bogdanovce) — Bolyár : Bolarov — Boroszló : Brestov — Bôki :
Habžany — Budamér: Budimír (Budzimir) — Bunyita: Bunetioe
(i Bujetice — Erdôcske: Lesníček — Felsô-Mérk: Vyšné Merkovce
(Mirkovce) — Gulyvész: Gulvas — Harság: Haršak — Huvész: Huvís

— Jánocska: Janovík — Kakašfalu: Kakašovce — Kavecsan — Ka-
veôany — Keezer-Kosztolán : Kečerské Kostolany (Koscelany) —
Keczer-Lipócz : Lipovec — Keczer-Peklén : Kečerské Peklany (Peke-
lany) — Kende: Kendice (Kendzice) — Kis-Ladna: Malá Lodzina —
Kisfalu : Vieska — Kôszeg : Kysak (i Kysag) — Lapispatak : Ploské

— Lemeš: Lemešany — Licsért: Lidartovce — Mocsármány: Moôiar-
many — Mudrócz: Mudrovec — Nagy-Ladna: Velká Lodzina —
Ó-Ruzsin: Starý Ružín — Ó-falu: Opina — Patacskô: Ptáôkovce —
Senyék: Seňakovce (Šeňakovce) — Somos: Drinov — Somos-Ujfalu :
Drinovská Nová Ves — Szent-István : Kostolany (Koscelany) — Szent-
Péter: Petrovany (Petroviany) — Szokoly: Sokol — Tapolcsány:
Teplicsany (Cepliôany) — Terebô: Trebejov — Tizsite: Tižatice (Oi-
žatice) — Tuhrina: Turina — Várgony: Varbaňovce — Vôrôsvágás:
Červenica — Zsegnye: Žegňa —

Okres vyšňo torysshý,

Alsó-Szalók: Nižný pôsobnosť tela
zvieracieho oproti nákaze.

Malé dávky ač nie v tak velkej miere, účinkujú predsa tiež na
vzrast a priebeh nákazy. Ani v jednom páde sa nedokázalo, žeby malé
dávky alkoholu infekciu prekazily, alebo priebeh choroby zmiernilyy
lebo zkrátily.

Môže-li sa z pokusov na zvieratoch súdit o človekovi — v čom
treba byť obozretným, musíme alkohol pri infekčních chorobách nechat •
padnút. Jedno sa dokázalo pri zvieratoch, alkoholom prekaziť hroziaci
eoUaps a udržať pokusné zvieratá celé hodiny a dni pri živote.

Debatta po tejto prednáške bola hlučná. Spôsobili ju vegetariáni
a takzvaní prírodní lekári. Kanitzar žiadal aby vláda zakázala predával
všetky potravné články v hostincoch, ktoré dráždia smäd. (Veselosť).
Dr. Jordy z temperenclárskej nemocnice v Londýne a Dr. Meinert
vyslovili sa za úplné vylúčenie alkoholu z liečenia. Prof. Gruber je
rozhodne proti alkoholismu, ale ešte väčším odporcom fanatismu. Prof.
Forél hovoril: škody ktoré fanatické preháňanie spôsobilo sú strašné.
• Vegetariánom a prírodným lekárom povedal : Jestli páni veria, že veda
tyje z hlúposti, ktorá mala predtým v lude bez vedy prívržencov, tak
je to hlúposť. Pániy ktorí proti vede horlia, nevedia ée z vedy žijú, ale
tyjú nej a svojej vlastnej matke nadávajú. Dr. Schnitzler prírodný
lekár volá rozčúlený: Nie vede ale prírode dakujeme svoje bytie.
Povstal hluk a lomoz. Prof. Gruber energicky prohlásil, že sa kongress
nedá terrorisoval. Prof. Forel hájil účinne vedu.

— 804 —

Prof. A. Forél z Chigny prednášal ; „Alkohol a venerické hémoce".

Už dávno bolo známe, že požívanie alkoholu ochromením rozvá-
žnosti pri podráždeniu ehtíôov, vedie človeka k najnerozvážnejším ex-
cessom sexuellným. Týmto spôsobom rozširuje alkohol venerickú nákazu.
Posial nebolo štatistiky, preto nedalo sa nie určitého tvrdiť.

Dla štatistiky Dr. L. I^angsteina v Strasaburgu možno tvrdiť, že
mnohé ťažké venerické onemocnenie má svoj vznik v krčme.

Kto zná — hovoril prof. Ford — sociálne faktá ludovej hygyeny
a medicíny v tomto pochmúrnom obore, musí už popred očakávať taký
výsledok. Na čo tak veľkej námahy a velkých nákladov, ktorých užíva
sa k látaniu biednych trosiek, ked štát, zákon a spoločnosť zbabelé a
slepo štítia sa napadnúť útočníka a urobiť ho bezmocným. Moje tuše-
nie nezáleží práve v tom žeby ťažké korhelstvo a chronický alkoho-
lismus pôsobily tak hrozne, ale naopak v tom, že podnapitie a drážde-
nie prvým stupňom alkoholickej intoxiciitic vedie k výstupkom sexuellným
a neprozretelnosťam.

Z Čiech bola účast velká. Prof. Masarykj Doc. Dr. Haškovec,
Dr. Er, Vlasák a viacej lekárov, aj české kňažstvo bolo zastúpené.
Reč prof. Masaryka vyhýbala sa skoro z rámcu kongressu — tak
zdalo by sa na prvý pohľad, bola hlboko filosificky založená a myslím,
že v tejto okolnosti bol aj jej ohromný úspech. Kto viacej pije — ho-
voril Masaryk — ten sa obolháva. Nepijeme, aby sme iných obolhá-
vali. Alkoholismus rovná sa sebeklamu. Dotazovanie u mužov vedy,
umelcov dosvedčuje, že motiv pitia javí sa v snahe po stave Rousseau,
odvrhuje civilisáciu. Alkoholismus, náklonnost k alkoholu je vyvoláva-
ním stavu poverčivosti. Ľudia, nielen tí ktorí pijú, naplnení sú jakúsi
bázňou pred svetlom, pred presným myslením. Náklonnosť k alkoholu
je mechanickou modlitbou, že dvakráť dva je päť. Alkoholismus nie je
kultúrny, nie pokrokový, je radikálne reakcionársky. Prof. Masaryk pri-
pisuje svoje uznanie modernému rcalismu za to, že približuje ku pravde.
Jedon sedliak, ked pýtali sa ho, prc(ío vysedá porád v hospode, pove-
dal, že v hospode sú všetci ľudia rovní (veselosť). To je utopia v pitiu !

Niektorí pijáci sa nazdávajú, že v alkohole možno nájsť sentimen-
talitu. To nie je pravda — len spodný človek sa hlási (hlasitá veselosl).
Blúznenie, mysticismus sú také zjavy, ktoré sprevíídzajú alkoholismus.
Človek nemá na dostač individuality. Forel dobre povedal, že alkohol
hrozí nám dekadenciou. Túto netreba hľadať v alkoholisme samom, ale
v deprimujúcom momente, v hladaní akéhosi iného eldoráda. (Hlučný
potlesk). Je v tom háčik vládnu-li, v tej istej dobe hedonisriius a
pessimismus. Alkoholismus je sebaklamom v nedostatku modernej civi-
lisácie. (Živý súhlas). Moderný človek by velmo rád shltnul pilulku

— 806 —

aby na vecnosť bol hodne šťastný. (Potlesk) Oôul som dôvody pre
abstinenciu, prišiel som sem ako skeptik. Nepijem už dlhý ôas žiadnych
alkoholických nápojov, ale predsa ostýchal som sa byť abstinentom.
(Veselost). Dôvody abstinentov pôsobily na mňa rozhodne.

KoUegom z university viedenskej dakujem, že tu verejne preho-
vorili. Je nám v Raktísku už raz treba, aby sme vážnejšie mysleli.
(Búrlivý, niekoľko minút trvajúci, oduševnený súhlas). Radujem sa zo svo-
jich viedenských kollegov, kto povedal A — musí povedať B. Je po-
tešujúcim symptómom, že viedenská žurnalistika berie vec vážne. Tým
je poskytnutý dôkaz, že život bez alkoholu znamená vyššie pochopo-
vanie života, radostnejší, čistejší, životný názor a konečne krásnejšiu
správu života. (Demonštratívny potlesk, členovia kongressu obklopili
rečníka a blahoželali mu). Reč Masarykova dodala kongressu velkej
vážnosti, po hádkach a rozháranosti, ktorú spôsobili vegeteriáni a prí-
rodní lekári a prepiati abstinenti, bola ona pravým vyslobodením. Vie-
denská žurnalistika bola plná obdivu nad jeho rečou, uverejnily ju
skoro všetky časopisy a sprevádzaly s lichotivými poznámkami, tak
»Neue Freie Pres8e«, >Neues Wiener Tagblatt, »Fremdenblatt« a iné.

Ďalej prednášal prof. G. Anton predseda psychiatrickej kliniky
v Štýrskom Hradci : O alkoholisme a dedičnosti. Najtrvalejšie následky
zneužívania alkoholu predstavujú tie nedostatky, ktoré vyskytujú sa
u potomkov pijakov. Medzi týmito stoj i na prvom mieste idiotia a epi-
lepsia. Anton shrnuje svoje vývody v týchto bodoch:

1. Medzi pijanstvom rodičov a nervovými chorobami a zvrhlo-
sťou potomstva, sú výdatné a často konštatované vzťahy.

2. Pijanstvo rodičov a zvrhnutie potomkov môžu sa ponímať jako
následky jednej príčiny, a síce jako následky vopred stávajúcej nervo-
vej nemoci.

3. V tomto prípade je nanajvýš pravdepodobno, že stávajúca ná-
chylnosť k onemocneniu, môže sa stálym alkoholovým otravovaním vy-
vinul v evidentnú chorobu a dedičným prenášaním na potomkov môže
sa sosíliť.

4. Prostredníctvo škôd, ktoré priviedla bieda a núdza a s nimi
ruka v ruke idúca nedostatočná hygyena matky i dieťata, treba odhad-
núť, ale rozhodujúcim tento faktor je nie.

5. Chronická otrava otcovského lebo materinského organismu al-
koholom, je sama v sebe v stave, aby vyvolala chorobné utvárenie a
porušený vývoj detského organismu.

Vety tieto nepotešujú, vanie z nich smutná nálada — hovoril
prof. Anton. Ale je nádej uzdraviť ludí, regenerovať rodiny. Rasa sa
musí vyhojit Lekár sa musí postavil do služby rasovej hygyeny. Hozu-

— 306 —

mieme-li pod kultdrou, stály vzrast poznaní a vedomostí, pribývanie
rozumných a šľachetných tradícií, stupňovanie spolucítenia ôloveka, tak
možno nám označii kultúru jako mocná liečivu silu; lebo jestli vedie
k zušľachtenému pestovaniu tela, k rozumnému a mravnému spôsobu
života a k zreteľom na budúce pokolenie, vtedy stane sa pravdou pre
jednotlivca a jeho potomkov slovo básnika : Duša je to, ktorá si vy-
tvorí telo.

Pekné slová, ktoré mali by si povšimnúť slovenskí lekári zvlášC;
alkoholismus je národnou chorobou slovenskou. O rasovej hygyene slo-
venskej, nie je posiaľ ani zmienky. Či nebolo by možno začať nám boj
na celej čiare proti pijanstvu a pálenke? Myšlienka zdanlivé nepreko-
nateľných ťažkostí, nesčíscľných prekážok, presahujúca náš počet a naše
sily, ale nepopierateľné hodná toho, aby sme sa s ňou vážne začali
zaoberať. Kollegovia nechte predsudky stranou, neberte ohľad na slabo-
myseľných, ale rozmýšľajte o tejto otázke všetkých slovenských otázok!

Dr. Bezzola lekár abstinenčného sanatória na zámku Hardskom
u Bodaraského jazera prednášal : Štatistické pozorovanie vlivu alkoholu
na vznik pôvodnej slahomyseľnosti. Dá sa s veľkou pravdepodobnosťou
súdiť, že y istých čiastkach roku, kecľ požíva sa viacej vína (oberačky,
fašianky) rodí sa viacej slabomyseľných detí.

Minimum pripadá ich na obdobie v ktorom sa najťažšie pracuje,
tedy aj najmenej pije. Z tohoto možno dokázať priame pôsobenie al-
koholu na plodenie slabomyseľných detí. O sociálnych okolnostiach al-
koholismu hovorilo sa v stredu skoro celé odpoludnia. Správca štatis-
tického úradu z Christianie A. N. Kiaer prehovoril o anketách, o pi-
jáckyeh zvykoch. Obyčajné posudzovanie priemernej spotreby alkoholu
je neprípustné a bezcenné. Cennejšie by bolo znať to, ako by mohla
byť roztriedená spotreba dľa rozličných hľadísk. Na pr., ako delia sa
delníci v továrňach v jednej miestnosti na abstinentov, miernych a
a pijakov, pričom by bolo potreba určiť spotrebné množstvo u mier-
nych, práve tak muselo by sa to určiť v triedach stredných a vyšších.
Aj po spôsoboch o okolnostiach by sa malo pátrať, v jakých sa spotreba
alkoholu deje, či sa pije doma, v práci alebo v hostincoch. Všeobecné
zprávy a úradné popisy neprospejú, poneváč poskytujú nepresný ma-
teriál. Podobné ankety treba svolávat, aby doplnily zprávy systema-
tickými, spolahlivými dátami.

Dr. Žofia Daszynska-Golínska z Krakova v zajímavých črtách
líčila alkoholismus a sociálne pomery v jednotlivých haličských okre-
soch. V Haliči nepije sa vraj viacej nežli v iných zemiach rakúskych (?)

Priemerná spotreba pálenky a piva je mierna. Víno nemá v Haliči
významu. Otázka táto je v Haliči i preto ťažká, že výroba pálenky a

— 307 —

piva je tam dôležitým odvetvím priemyslovým. Pálenka je hlavným
nápojom mestského i dedinského obyvatelstva^ spotreba piva stúpa
v mestách. Caj a káva pijú sa medzi delníkmi s rumom a s pálenkou.
V mestách pije sa viacej nežli na dedinách. Zdá sa, že pijactvo
v Haliôi klesá (?!)

Momenty ktoré podporujú požívanie alkoholu sú: prechod se-
dliackeho delníctva, medzi delníctvo priemyslové^ úpadok remesiel^
biedna, monotónna, nehygyenická výživa, rozšírenie presvedčenia, že
alkoholické nápoje síl liekom pre deti i dospelých, nedostatok inštitúcií,
ktoré by slúžili čo len minimálnemu komfortu pracujúcich tried, jako
tržnice, ôajovne, pracovné bursy, shromažďovacie siene. Ďalej výročité
a týždenné trhy, odvody, volebné agitácie, vysťahovalectvo, nestálosl
pracovných pomerov, nízky stav ľudového vzdelania a presila židov-
ského elementu medzi hostinskými. Momenty ktoré obmedzujú pijan-
stvo: takzvané duchovné missie, ktoré zakladajú spolky striezlivosti,
hospodárske syndykáty, ktoré miesto pálenky merajú víno, činnosť
obecných učitelov, zakladanie zahrád, kde práca nepripúšťa návštevu
hostincov, podvihnutie hospodárstva mliekárskeho.

Právom rečeno čakalo sa od Dr. Daszynskej viacej o alkoholisme
v Haliči, na mňa robily jej vývody dojem šablonovitosti, pravú príčinu
tolkej rozšírenosti pijanstva spomenula len pár slovami >element ži-
dovským, šlachtu, kĎazstvo ani nezmienila, o hospodárske následky alko-
holismu ani nezavadila. Keď je nie viacej alkoholismus pomerne rozší-
rený v Haliči, nežli v Čechách, odkial ta všeobecná depauperisácia
ludu, odkial to strašné uníženie poľského a ruského sedliaka? Hlbšie,
dôkladnejšie mala načriel do tej haličskej biedy a špiny, snáď neštítila
sa vyznať pravdu ako Polka o poľskom lude? O Rusku vieme koľko
bolo i)red monopolom a koľko je teraz pálenie, koľko veľkostatkárov
má svoje pálenice, koľko ich je v židovských, koľko v kresťanských
rukách !

Prof. Reinitzer zo Štyrského Hradca prednášal : Odmena pivovar-
ských dclnikov pivom. Je to starý zvyk dávať v pivovaroch delníkom
až do 6 1. piva. Peniaze za toto pivo nemôže delník dostať, ani doma
ho nesmie vypiť, musí byť spotrebované v pivovare, týmto spôsobom
ženu sa delníci do alkoholismu. Delník stáva sa nepozorným a vysta-
vený je častým úrazom, jeho ijracovná schopnosl sa snižuje. Tento
zlozvyk mal by sa odstrániť, delníci dostali by lepšiu mzdu, snížil by sa
počet pijakov a úrazy boly by redšie. Po tejto prednáške vyvinula sa
živá debatta. Docent Dr. Stemberg hovoril, že pri ôsmi desatinách
delníkov spojených vo svazku nemocenských pokladníc, vyskytuje sa

20*

— 308 —

táto odpoveJ na otázku preôo pijá : Pri našom remesle musíme piť,
máme ťažkú prácu.

Bývalý poslanec. Dr. Jarosiewicz, Rus z Hali6a velmo ostro na-
padnul haličskú, poľskú šľachtu. V propinačnej komissii zasadá aj
miestodržiteľ, chef zdravotnej komissie je najväčším pálenčárom. Okres-
ného hajtmana v Sambore, ked prísne prevádzal zákon proti opilstvu,
zavolali hore a povedali mu, jako sa jim jeho účinkovanie páči : gróf
Badeni je sám árendátorom propinačného práva v mnohých okresoch.

Prof. Dr. Bonne hovorí, že v Nemecku pol druha milliona sládkov,
pivovarníckych delníkov, hostinských čaká smrť z alkoholismu.

Sociálni demokrati na budúcom sjazde v Berlíne, zaháju tiež boj

proti alkoholismu povedal delegát Mietke.

(Pokračovanie).

OBZOR.

áftudeutoký. Milan Ivanka uverejnil v »Nár. Nov.« článok:
^Unia Slavianskych Študentov <(j ktorý potom s ruským prekladom uve-
rejnený bol i v ^Slavianskom Vjeku«. Aj niektoré české časopisy pre-
hovorily o ňom. Ako chladne prijalo myšlienku tú české študentstvo,
bolo už v »Hla8e« písané (č. 8). Teraz odpovedalo na ňu ruské štu-
dentstvo prostredníctvom »Slavian V. (č. 18). Poneváč »Nár. Nov.«
zmieňujú sa len na krátce o tejto odpovedi, vynechajúc práve to naj-
dôležitejšie chceme v krátkosti my podat jej obsah.

Podpísaní nesúhlasia s týra, že predovšetkým ruskí študenti vy-
zvaní sú sriadit organisáciu. Pôvodca zaiste nezná pomery rus. štu-
dentstva, zabúda, že ono samo je bez organisácie. Sú síce štud. spolky,
ale tie schádzajú sa zväčša len raz ročne, pri výročnici založenia uni-
versity. Ruskí študenti nefnôžn urohit nič, kým vláda nepovolí im orga-
nisáciu dľa zákona, mnjúcu predstavíte ľstvo a kým policajná moc nepre-
stane prenasledovať ich spolky. Ruské študentstvo však chová málo
nádeje, že v prítomnosti dostalo by sa uzákonenia spolkom, ktorých
sloboda mala by aspoň troška širší rámec a ktoré by sa mohly spojiť
v svaz. Ruské študentstvo prestáva teraz len na viac-menej ráznych
protestoch proti areštovaniu, prenasledovaniu atď.

Avšak rus. študenti ani nezavrhujú celú myšlienku. A síce, lebo:
1. už sú daktoré slovanské sdruženia a schôdzky, 2. záujem o západné
slovanstvo rastie so dňa na deň, 3. jestvuje mnoho spôsobov k pesto-
vaniu vzájomnosti všetkých Slovanov. No rus. študentstvu je nemožný,

— 309 —

z príéin zovnajších i vnejších, prvý krok. Prelo su ono omliiva. Myslia,
že súčasniť sa sjazclu bude im ťažko, jestli časopisectvo ruské a zá-
paduo slovanské nepripraví napred potrebnú náladu (totiž ruskej vlády).

Nad sjazd dôležitejšia je otázka všeslovanského orgánu študent-
ského, ktorý môže vy chodí ť ovšera len v Prahe alebo Viedni. Tam by
sa uverejňovaly články slovanských študentov všetkých krajov, a
zprávy iných časopisov týkajúce sa slovanského študentstva; tiež by
sa poprosily časopisy dat miesta referátom o článkoch uzrevších svetlo
v orgáne študentskom. Tu by sa uverejňovaly i adressy, listy a tele-
graramy o veciach a sjazdoch študentských. Na všetky schôdzky štu-
dentské prístup nech majú všetci slovanskí študenti a i členstvo jedno-
tlivých spolkov študentských, nech je rozšírené na celé Slovanstvo. —
Odporučuje sa i cestovanie po slovanských zemiach. — Ruské štu-
dentské krúžky môžu na sjazdy posielať pisobné zprávy, referáty atcT.

Odpoveď podpísali:

Grupa študentov imperatorskej university petrohradskej a Vo-

jensko-medecínskej akadémie. — SI. (V. Č. 18.).

V 19. čís. Si. V. čítame projekt >Unie< od nemenovaného pisa-

tela. Medziiným nadáva sa tam i na »žurnály Masarykove«, ktoré sa
vraj ozvaly proti projektovanému spolku. Nepravdivé je tvrdenie, že
iné české časopisy vrelé odporňčaly myšlienku til.*) F, H,

V Rusku násle<lkom bujného byrokratismu a policajtstva vypuklý
študentské, nepokoje. — Mám v ruke dva listy Rusa I j. S., chodiaceho
do 8. triedy gym naši ál nej v Petrohrade. Datované sú 2. a 9. marca

dfa rus. kal. Píše svojej sestre:

» Zaiste už vieš z novín, že náš verejný život narušený je v svo-
jom tichom toku. Tieto verejné pohyby silný ohlas našly, ako obyčajne,
vo vnútornom živote vyšších učebných ústavov. Následkom toho te-
rajší pobyt študentov na universitách a ústavoch je velmi neistý a
nebezpečný. Na našom ústave na pr. už vyše 400 ludí, dočasne po-
zbavené bolo práva navštevovať ústav, až do vyšetrenia stupňa viny
každého*. Poneváč je teníz nič nie snadnejšieho, ako byť prideleným
k vojsku, nuž mnohí prosia o dovolenie a poberajú sa za hranice. Buíľ
tak dobrá a pošli mi programmy zahraničných polytechník a universít,
hlavne nemeckých. Potrebujem tieto programmy nie len ja, ale i mnohí

moji priatelia.

Velmi by ma zaujímalo vedet, ako díva sa zahraničná tlač na

prítomné udalosti. V našej spoločnosti nastúpila reakcia, reakcia proti

reakcii 80-tich rokov, proti rokom panovania Alexandra III. Naše

úradné sféry sú rozrušené a necítia pod sebou pevnej pôdy. Ba i naša

buržoasia je nespokojná s jestvujúcim poriadkom vecí a súhlasí so

*) „Národní Listy". Red.

— 310 —

všetkými protestami. V Moskve poí^uť slová » barikády* a boly i prvé
pokusy k ich postaveniu. Všetko to činí život nášho obyvateľstva
vôbec a jestvovanie študentov zvláštnyro, v najvyššej miere neistým
a nebezpečným. Arešty, bitie, postrk, zákazy a t. p., administratívno-
policajné nariadenia sypú sa ani z rohá na všetky prejavy samostat-
nosti a spoločenskej svojpomoci. Zdá sa mi, ešte som ti nepísal, že
Z. Z-ho už pred mesiacom areštovali v noci, ale ako obyčajne, doteraz
sedí v »jednonočnej väzbe«. Za jednu noc previedlo sa 70 areštovaní,
a medzi nimi bol, i je areštovaný professor Miliukov. Vôbec teda ne-
možno dýchal a ja závidím tebe, ženskej, byť pod ochranou zákona . . .

V našich universitách a ústavoch začalo sa vlnenie, študenti
prehovorili. Uverejnily sa nasl. požiadavky: I. odstránenie dočasných
nariadení z 1 899. roku (o zaradení študentov k vojsku), 2. vydanie
kollegov zaradených k vojsku, 8. priznanie práva schôdzok a organi-
sácií študentom, 4. právna zodpovednosť policie pred sfidom za násilia
a bezzákonitosti spáchané v Petrohrade, Charkove a Moskve. — 19.
februára. Spoločnosl naša pobiirená je attentátom Karpoviča na mi-
nistra osvety Bogoliepova. Včera (večerom) bol zároveň attentát na
ministra vnút. záležitostí Sipagina. Na černiševom moste nejaký mladý
človek vystrelil dva razy na vezúceho sa Sipagina a skryl sa. Sipagi-
novi nestalo sa nič. Všetko to strašne naľakalo vrchnosti.

V nedelu 4. marca bude tu pri Kazanskom kostole hromadná
demonštrácia. Demonštrácii 25. februára v Moskve prítomný bol Lev
Tolstoj*.

Z druhého dopisu so %=*73 vynímam.

»Všetky možné cesty k vyjadreniu svojich želaní a potrieb s6
v Rusku študentom zabraňované. Ba i za pokus spoločnej prosby, pred
niekoľkými rokmi na technike charkovskej, niekoľko študentov zaplatilo
draho, boli poslaní do vyhnanstva »v miesta nie veľmi vzdialenéc
Teraz, po celom rade uplynutých násilí spáchaných na študentoch, po
pohoršlivom fakte zaradení k vojsku 183 študentov v Kyjeve, po
potýčke 19. februára (40-ročné jubileum osvobodenia sedliakov) v Char-
kove a Petrohrade, študenti vysokých škôl petrohradských rozhodli sa
verejne pred spoločnosťou predniesť svoje protesty, a za tým cieľom
bola na 4. marca naznačená demonštrácia. Bol som svedkom tejto po-
horšlivej seči v popredí kostola, kde bezzáštitní liľadali ochrany. Bez
vnútorného rozruchu nemôžem myslet na ten strašný obraz. Doteraz
ešte počujem trhané údery bičov, krivých šablí po hlavách, bezbran-
ných, počujem hysterické náreky bičovaných a pred mojima očima stoja
ľudia krvaví, zohavení. Ako som ostal sám netknutý v tejto pračke,
neviem pochopiť. Mnoho postranných ľudí, neštudentov, svojou pri-

— 311 —

toronosfou súhlasiac so študentami, bolo tiež bité. Spisovate? Annenskij
bol zbitý. Jeden z mojich priatelov po obdržanom údere na hlavu
zamdlel a mne prišlo ho vyniesť na rukách a odviesť k sebe domov.
V tento ôas začali zbitých areštovaf. Areštované b^lo 700 ludí. Medzi
nimi z postranných nachodí sa Maksim Gorkij, N. B. Struve a Tugan
Baranovskij. Areštovaní boli rozsadení po petrohradských väzeniach a
sedia ešte doteraz. Stav vecí je teraz v celku neurčitý. Niekolko hodín
po tej pračke, spolok spisovateľov sriadil schôdzku, formuluj úc svoj
vzCah k udalosti 4. marca spôsobom ako nasleduje. V Petrohrade okolo
Kazanského kostola, bolo dnes za svedoctva četného obecenstva pre>
vedené systematické a zrejme napred určené a premyslené ubíjanie bez-
záštitných ludí. Kozáci, okrúžiac bezbranný zástup a zabrániac mu
možnosť rozísl sa bez akejkoľvek príčiny v padli doň, šliapali koňmi a
zasadzovali rany nagajkami. Policajti vytrhovali jednotlivcov, povalili
po niekolko ludí na hromadu, nemilosrdne ich bili pesCami a krivými
šabľami. Zbité a na konec zoslablé ženské, samy šly k policii, spre-
vádzaly ju a tu na námestí poddávaly sa ďalšiemu bitiu. Bili ležiacich,
bili až do bezvedomia, bili možno až do smrti .... To nie sú chýry,
nevedno odkial pochádzajúce, to si faktá, ktorých svedkovia boli
mnohí z nás. Obecenstvo, naliehavo prosiace prestaC v pračke, hnali
preč, ba i dôstojníkov vliekli za liemce. Tí z nás, ktorí prosili pračke
konec urobiť, boli zadržaní. My sme veľmi rozlútostení nad podobnými
zverstvami, ktoré sa prihodily ako nám je známo, i v iných mestách.
Sme plní úžasu pred budúcnosťou, ktorú očakáva krajina, oddaná úplne
šafáreniu pestí a nagajek. Našu lútost a náš úžas — sme presvedčení
— sdielajú naši spolubratia od pera, ktorých niet teraz medzi nami,
sdiela všetka mysliaca časí ruskej spoločnosti, sdielnjú všetci, v ktorých
smysel ľudskej dôstojnosti a láska k bližnému nevyhasla úplne. My
spisovatelia, sme už dávno pozbavení možnosti objasnením ])otrieb
svojej rodiny predísť podobným udalostiam. My sme pozbavení mož-
nosti slovom premysleného presvedčenia osvietiť východ z prítomného
tažkého položenia. Pozbavení sme možnosti zadosť urobií na nás le-
žiacej povinnosti voči rodine. Robíme pokus, keby sme len mohli
oznámiť i skutky.

•Nasleduje vyše 40 podpisov členov spolku spisovateľov*.

Toľlvo stojí v listoch. Poneváč ani jedny slovenské noviny ani tie,
čo rady píšu o generáloch ruských nepriniesly zprávy o týchto pohy-
boch, doplňujeme vyše uvedené zprávy.

Hnutie študentov ruských započalo sa vlani v Kyjeve, a pone-
náhle osmelilo sa študenstvo všetkých predných universít k verejnému
protestu, proti úradným prechmatom, nemravnoslam. Ako už z listov

— 812 —

aj z odpovedi posluchažov petrohradských vysokých tíčelíŠť na »Uniu
si. študentov* videť, títo nesmú si tvoril spolky, ony trpia sa len ak
jestvujú dfa mena a bez akejkoľvek činnosti. V Kyjeve pred Viano-
cami preto nastaly nepokoje, lebo policia zakázala vznikajúci podporný
spolok študentský. Nepokoje zachvátily skoro i ostatné university, lebo
z kyjevských študentov ô o(lvedcn(5 bolo do vojska a ostatní relegovaní
»na čas« (zrna vždy) z university. — Bogoliepov podfahol rane, potom
nasledovalo vy obcovanie Tolstého z cirkve pravoslávnej, nový attentát
na hlavu svätej synody Pobiedonosceva *), tak, že spoločnost nevy-
chádzala z vytrženia a študentstvo opanovala horúčka vždy viac a
viac. — Konečne presila, hrubá moc, prevládala shibších, nateraz ne-
pokoje zatíchly. Či na dlho je ovsem otázka, lebo jiríciny pohybov
študentských nie sú dosiaľ odstránené, a prikrytá sopka hrozí stále
výbuchom.

Ľutujeme velmi, že sú podobné nezdravé pomery v Rusku, ba
i len možné. Ony oslabujú ríšu vnútorne a zbavujú ju sympatií za-
hraničných. My ako Slovania priali by sme si videí v Rusku štát
právny, slovanský, mravný, silný, aby ostatný^n Slovanom skutočne
žiaril na ceste ku slobode. Chceli by sme nie fen nfírod ruský miloval,
ale i ruský štát Avšak jeho byrokratismus nás sám odpudzuje od seba.
Úradné Rusko nepraje osvete ludu, ved })ráve výkvet spoločnosti, štu-
dentstvo, prenasleduje ohyzdné. Ale i tých nešťastných pomerov sa
pomaly zbavuje, škoda, že za cenu krvavú vlastného národa. Veríme
pevne, byrokratismus ruský padne, štát sa odeje novým rúchom, pre-
porodí sa mravne a tým zároveň vyjde i slniečko trpiacim Slovanom,
v lúčach ktorého okrejil im ztŕple údy. Keby sa to len uskutočnilo
čo najskôr.**) Fedor Houdeh

Referáty.

„Slovensko*' sbomík stati venovaných kraji a hdu slovenskému.

V článku » Slovenská národní piseň<í rozberá p. Milan Lichard,
známy pestovateľ slovenskej ľudovej piesne, slovenskú melódiu odborne,
poukazuje na antické stupnice a na vliv cigánskej — maíľarskej hudby.
Lichard vidí v slovenskej piesni prei)orodenie či prechod z východu,
kde sa staré stupnice zvlášt v speve cirkevnom udržaly — k novším

*) Od neho pochádza návrh r. 1882, aby Ŕtiideuti pre nepokoje, do vojska
odvádzaní boli. Bogoliepov bol v názoroch jeho stúpenec.

*♦) Náprava príde až prestanú Rusi, Česi, Slováci, o ruských pomeroch luhat.
Efite musíme dlho Čakal. E e d.

— 313 —

fonnám západu. » Slováci sami zanášajit vliv cigánskej hudby do slo-
venskej piesne, my sami protežujeme tohoto najúhlavnejšieho maďari-
sátora našej piesne, my sami, — česť výnimkám — nepokla-
dáme našu pieseň za dobre prednesenú, — jestli je nie natiahnutá —
sit venia verbo, na cigánske kopyto. Ze cigánska hudba so stanoviska
umeleckého nemá pražiadnej ceny — ide to pri nej, jak známo všetko
len tak »od ucha«, — to mi tušim netreba vysvetlovať a dokazovaK.
Takto píše slovenský hudobník a hlboký znatel slovenskej piesne. My
svojho ôasu aj z iných príôin pozdvihli sme slovo oproti bohopustému
riadeniu slovenskému pri cigánskej hudbe, brojili sme proti cigánskemu
naťahovaniu piesní, pri našich zábavách, divadlách a poukazovali vždy
na to, jak smadfarisovaná je tá naša národná spoločnosť, jak spotvorená
je naša hudba a jak otupelý náš sluch; ale čože my(!) vysmiali sa nám.

Sme ozaj povďační pánu Lichardovi, že mal guráž postaviC sa
proti panujúcej mienke celého smerodajného Slovenska, že zavrátil fan-
tastov hudobných, a biľagoval nemrav slovenskej spoločnosti, hulákanie,
hýrenie pri cigánskej hudbe, ktoré záleží len v prekrucovaní a spotvo-
rovaní slovenskej piesne a nápevu. Môžme sa potom diviť slovanským
hosťom navštívivším Slovensko, keď udivene hladia na náš čardáš a
prekvapení naslúchajú cigánskym melódiám maďarským, veď čardáš tan-
cuje sa výlučne pri piesňach maďarských! Pravda, že takémuto ma-
ďarsky rázovitému, nekultúrnemu tancu nerozumejú Česi, Poliaci, že
nemajú absolútne žiadneho smyslu pre takýto spôsob zábavy, nezazlie-
vajme im to, to sú ludia západu, kultúry európskej, na Slovensku pre-
vláda orientalismus. Slováci to veľmi ťažko nesú, keď Česi nerozumejú
cigáňovi a v tomto vidím tiež prekážku intimity československej.
Svojim tancom, spevom, hogyvoltovaním, (hogy volt=jak to bolo, ešte
raz, opakovať, volá sa na hudbu aj v slovenských hostincoch) — nelíši
sa Slovák od Maďara, nie dvorana »domu« v Martine od tanečnej
siene v Pesti. A predsa s pýchou tvrdí intelligent slovenský, jak za-
chovalý je slovenský spev, jak staré, krásne sú naše melódie ! ano dotiaľ,
kým nezaškrečia husle cigáňa.

I toto bude smutná kapitola slovenskej kultúrnej histórie.

Ostatnia časť článku zaoberá sa hlavne antickými stupnicami
slovenskej piesne a s theoriou nápevu. Od Licharda čakáme viacej a
myslím žeby sa mal venovať slovenskej piesni cele. Všetko na kultúr-
nom poli nemôžu pre nás vykonať Česi, máme úprimnú radosť z Ví-
tézslava Nováka, interpreta, jakého posial medzi skladatelmi slovenská
pieseň nemala, ale hlavnú prácu máme a musíme si vykonal sami.

Pavel Socháň známy svojimi dávnejšími článkami v obore náro-
dopisu podáva v súhrnom článku „Slovenské hr oje lidové^ celkový

— 314 —

obrázok slovenských krojov, vyšívania, domácehD priemyslu a strojenia
sa. Popisuje Slováka a Slovenku od hlavy až do päty, každý kus kroju
zvlášií poukazuje na zvláštnosti krojov, porovnáva sever a juh Slovenska.

Halena i kožuch síl nielen na severe, ale i na západe Slovenska
rozšírené, po dedinách má ešte aj dnes každý sedliak halenu a kožuch,
len mladší prestávajú haleny nosiť, pekné kožuchy s »hazuchami< nosia
v Jablonici, v Osúškom nitr. stôl. Mentieka, je krásna šata a rozšírená
bola po celom Slovensku a na Morave tiež, v Javorniku ešte aj dnes
obliekajú sa ženy do tmavomodrej mentieky, ked idú na sobáš na úvod.
Maliar Úprka obľubuje nad mieru mentieku a umiestil ju vo svojom
najnovšom diele » Slovenská Madonna«, velmo účinne a vkusne. Divné
je, že Socháň ani jedným slovom nespomína kaoabaju, kacabajku len
nemecký špencer, jubku, reklík.

Na západe slovenskom, je šátek na hrdlo viacej parádou, a
u mladých je len zriedka íiemy, ale barvistý, hodbabný na uzúčko na
krku priviazaný. Pri ženskom kroji mohol p. Socháň viacej miesta ve-
novať slovenským čepcom. Súkenné sukne, lemované dolu stuhou, me-
uovaly sa »kolomrážky«, kolondrášky, vidno ich okolo Fraštáku, Pieštan,
nosia ich už len staré ženy.

Škoda, že p. Socháň nevybral si jedon kraj a nepopísal len tento,
ovšem dôkladne. Na pr. jednu stolicu, jedon okres. Pre všeobecný
]>opis je článok jeho malý, úzky — potom nie je nový, toto čítali sme
už od neho. I z jeho krojových fotografii boli by sme si radšej želali
viacej obrázkov.

Kresba L. Kubu *Dívka ze Spisu* je biedna. Velmo zajímavý,
a látku hodne vyčerpávajúci je článok prof. Klvané : »Lidový kroj na
východní Moravé«. Stopy súvislosti krojovej nachádzame i na Lašsku,
v kroji valašskom ešte viacej a v kroji moravsko-slovenskom máme
až posial živého svedka, krojovej jednotnosti, spoločného názvoslovia,
s uhorským-Slovenskom, a čím ďalej vnikáme do časov starých, tým
viacej predstavuje sa nám obrázok starej, spoločnej našej kultúry. Lašský
kroj súvisí s valašským, valašský s moravskoslovenským a uhorsko-
slovenským. Kasánka, župica, širáň, dénko, krpce, obušek, rubač, kaca-
baje, papuče sú na Morave známe, práve tak ako u nás. Divné je mi,
že prof. Klvaňa hovorí, že kroj Velecký a Staro-hrozenkovský T^ponékud
podobá se uherskoslovenskému*. Mieni tým skutočne len tieto dve de-
diny alebo celý kraj velecký a starohrozenkovský ? Mne zdá sa byt
príbuznosť hodne väčšia. Žeby breclavský kroj bol pôvodu horvat-
ského, to sotva bude ešte rozhodnuto. — Skorej by som tvrdil, že
modré nohavice, zvlášte bledomodré sú pôvodu horvatského. Zaoberal
som sa s otázkou j^Krobolov^ := Horvatov vo Viedni a slovenského po-

- 815 —

domového kupectva tam tiež. »Kroboti« okolo Viedne, v kúte medzi
Moravou a Dunajom, ako v Ogrune *), nosili na začiatku tohoto stoletia
modré nohavice, modré kahane a velké širáky so širokou strechou,
živili sa rybárstvom a zeleninárstvom, privážajúc toto do Viedne.
Horvati sa ponemčili a názov Krobot prešiel na zeleninárov Slovákov.
Na obrázkoch Artarie nevidel som ani jedného krobota v íervených
nohaviciach, v Novej Vsi pri Prešporku rozprávajú ešte i dnes hor-
vatsky, kroj majú slovenský, nohavice bledomodré. Tieto horvatské
osady pochádzajú z tých časov, keď osadené boly Hoi*vatmi: Poštorná
a iné dediny na Morave, rozdiel 50 — 80 rokov nerobí mnoho. Horvati
boli roztrúsení po oboch brehoch Moravy až po PreSporok a Viedeň,
Mokrýháj u Skalice, Kuklov, Kúty, Sv. Jur, Sv. Jany (menej.) Leváry,
južnejšie velké osady Zohor, Bistrica, Mást, Nová Ves, v týchto troch
osadách hovorí ešte lud — medzi sebou horvatsky, káže sa jim slo-
vensky. Horvati zadunajskí stýkajú sa na trhoch v Prešporku, s tý-
mito bratmi z údolia Moravy. Táto otázka nie je ešte rozlúštená,
týmto snáď upravím odborníkov na pravé cesty. Históriu Horvatov
treba hladat vo Viedni, tam bol i „Crovotendarfel^, tam sú pramene
kultúrnehistorické, obrazy celých scén viedenských, medzi nimi možno
vybadal lahko »Krobotov« Horvatov — neskoršie Slovákov.

Lanžhotské kabátové šuby, nebudú nič iného, ako dlhé mentieky,
nosia ich staré ženy i v Brockom a Kútoch, tam nazývajú ich »men-
týôkami«, šnurované a premované barančinou«, óo by to bolo iného?
Strážnica, Petrov, Sudomérice a Kohatec nosia ešte otvorené široké
rukávy na košelách s » čipkami «.

V článku „Ze gvyhú a obyčajú^ na Vherském Slovensku'^ podáva
Jozef Holuby, starý, neúnavný pracovník na tomto poli systematickú
sbierku zvykov a obyčajov, najviacej z Bošáckej doliny, vo dvoch od-
sekoch. 1. Zvyky a obyčaje, vsiahujíci se na rozličné doby roční. 2. Zvyky
a obyčaje ;>f« počáiku a skonaní iivota Udského,

V Skalici sa boja kútnice »neúvodené< Magy, či v Trenčianskej
sa nevyskytuje tento názov? Ze vraj dýchla na ňu »Maga«, hovoria,
»tak to fuklo na mňa ako vôl«. Holuby-ho článok je bohatý a zají-
ma vý, vzbudí iste čulý zajem pre slovenskú folkloristiku.

Fr. Bartoš pojednáva obšírne v dôkladnom článku: Ze iivota
moravských SlovákUy opisuje z čiastky to, čo bolo už v článku Klva-
ňovom, ale z rôznych strán a doplňuje takto Klvaňovú stať vo vzácny
národopisný príspevok. Obšírne pojednáva o zvykoch, kmeňovej povahe,
o zpeve, hudbe a tanci. »0 náboženských poméŕech katolíckych Slo-
váka uherských « mal písal nebohý Ján Gerometta, a v terajších pome-
roch kat. Slovákov nenapísal nič, ale len historický náčrtok, dosl ne-

*) WagranL

— 316 --

kritický. »Kresťan« má na pr. ešte redaktora Jandii, kdežto Šándorfi
rediguje ho už na druhý rok. Tvrdenie »že náboženský a mravný stav
slovenských katolíkov je posial uspokojujúci* je nerozmyslene hodená
veta na papier. Díval sa na náš život Geroraetta na sklonku života
svojho, cez opstimistické okuliare a veril j ako všetci starí národovci,
že predsa len nie sme takí zlí, za jakých nás vyhlasujú.

O poméŕech slovenské cirkve evanjelické a, v, napísal krátku stať
J. L. Holuby. Je tiež história, aô zajimavá, no o ^pomeroch cirkve
e v. a. v, niet v nej niô« alebo málo.

Divím sa redakcii jak mohla nadpisy článkov pripustiť. Prečo
nenapísal OsvaJd povedzme, o súčasných pomeroch katolíckych na Slo-
vensku a Janoška o cirkvy evanjelickej niečo, z čoho by sa svet do-
zvedel, akí) to s cirkvami tezaz skutočne stojí. Český čitatel dozvie sa len
veselšie stránky minulosti, o dnešných smutných pomeroch v oboch
cirkvách nenachádzame v článkoch nič.

Velmo cenný a nadmieru poučný je článok, prof. Koulu: Pŕí-
spevek k poznám ^husitskýclŕ kostdíkú na Slovensku.

Gemer, Malohont a Novohrad jako sídla starej českej kultúry na
Slovensku ! Tedy nielen západ slovenský mal styky, česká kultúrne histo-
rická čiara ťahá sa od Javorníka, Miavy až na íľalaký východ do Šariša,
Abauju a Zemplín a.

Pravdepodobne je, že Česi stavali tvŕdze, pevnosti a kostoly
v jednom, rozmach český musel byť vtedy na Slovensku velký a pre-
nikavý. Matiáš sám znal výborne česky a zanechal mnoho diplomov
českých, šľachta dopisovala tiež česky, o maďarčine nebolo vtedy na
Slovensku ani slychu.

Bartolomeides ev. farár ochtinský, zachoval pamiatku bývalých
Husitov na Slovensku, na jeho stopách prišiel Koula k husitským ko-
stolíkom, Koula rozberá sloh, spôsob stavby, porovnáva české stavby
podobné a dochádza k presvedčeniu, že styky československé boly
intensívne a že štúdium dokáže a nájde ešte mnoho čo pošili kultúrnu
jednotu československú. P. Koula píše Saroský potok, Šariš, Šarišský.

Stručné dejinij slovenského školstvi, od Pavla Križku, znázorňuje
v krátkosti obraz školstva na území slovenskom, poukazuje hlavne na
kvetúce školy pod Komenským v Š. Potoku, v Prešove. Na koniec
pojednáva o zrušených slovenských stredných školách.

článok „Literatúra slovenská^ od Jaroslava Vĺčka, ač sám hovorí,
že ihladel len k poesii slovenskej a k jej charakteristike*, je velmo
pútavý a prehľadný. Článok je pozonihodný i tým, že rozberá aj
otázku spisovnej slovenčiny. Článok Vlčkov bolo by záhodno odtlačiť
a v populárnom vydaní rozšíriť, ved malej príručnej knižočky literatúry
slovenskej nemáme.

— 317 —

Fr. Dílý v článku : Literatúra Moravská uverénuje účinkovanie
literátov Moravských Komenského^ Palackého, Bartoša a mladšej ge-
nerácie.

Hospodáfsiví na Slovensku, podáva nám obraz hospodárskeho

stavu Slovenska na základe štatistiky maďarskej. Inej u nás niet.
O špecielnú štatistiku Slovenska pokúsili sa u nás mladí pracovníci :
Igor Hrušovský a Fedor Houdek, vidľ II. roô. » Hlasu* tejto nepo-
užil autor fló je velmo pečlive sostavená na pr. »Slovenské peňažné
ústavy*, z tejto tabelly by mal čitatel a priate! Slovenska istý väôší
osoh, nežli zo zprávy o vinohradníctve medzi Tisou a Marošom.
V článku sú i hrubé nesprávnosti ako: Zeleniny lid náš vúbec nepe-
stuje. To je nepravda, pochádzajúca z neznalosti Slovenska, nielen
Trenčín a Turiec sú Slovenskom, celé západné Slovensko od Skalice
počnúc až po Prešporok pestuje zeleninu, Gbely, Kúty, Lcváry, Ma-
lacky zásobujú Viedeň zemiakami, Zohor, Bistrica, Stupava zaopatrujú
Viedeň nu-kvou, petrželou, cibuľou, veJ týždenne ťahá do Viedne
v utorok v piatok do 40 vozov z týchto osád, títo Slováci sú
teraz »Krobotmi< Viedne. Byliny liečivé vyhľadávajú Búrania po celej
Bielej Hore, predávajú ich čerstvé a suché do Viedne.

O technických bylinách, uvedených na Slovensko Lichardom niet
ani zmienky, dnes pestujú sa ešto v Skalici, farár Agnelly v Cároch,
v okolí Trnavy, takéto veci nemuly by sa vynechát z článku, ktorý
má informovať.

Slovensko je skvostnou publikáciou a veríme, že vykoná svoju
úlohu, oboznámi nás v Čechách a vzbudí zajem v kruhoch, ktoré sa
o Slovensko posial velmo málo zajímali.

Illustrácie mohli byt v „Slovensku" lepšie. Že \ ňom Pustevne chý-
bajú, že nie je zastúpený Úprka, sú ovšem nedostatky neodpustitoľné,
mladé Slovensko nie je v ňom zastúpené ani literou. Ze sa články
slovenské poôeštily, kecľ aj uznávame dôvody, sme predsa tej mienky,
že nemalý sa prepisoval, akože sa má zvyknúť slovenčine to české obe-
censtvo, akože má potom kupovať slovenské knihy, keď sa mu sloven-
ské slovo ani o uši neudrelo, a kecT sa mu odstraňuje i tam, kde mal
by príležitosť oboznámiť sa s ním. Troška námahy a myslenia nemôže
byť dôvodom. Veď aj Slovák musí sa namáhať, aby dôkladne porozu-
mel češtine a ju úplne ovládal. Tedy vzájomnosť!

Hviezdoslav zaklučuje epilógom pekné dielo:

My vytrváme! Mocne vieri viera

tá v nás a nádej naša nezvädá

vzdor mrazom, sparám; každý čuv sa vzpiera

oproti snuti, každá nálada ....

— 318 —

Zit chceme : a tu vieme že je žitie
blesk umu, ramien rozmach, pospech nôh:
a v tom vy skvúci vzor! — nás obodríte
Nie, opustiť tých, ôo si vážia bytie,
ni človečenstvo nemôž^ ani Bôhl

•*y^ y^ .^\y^^

Rozmanité zprávy.

— Slovenský lit. spolok „Národ" vydržiaval dňa 21. apríla mimoriadne valné
shromaždenie, na ktorom sa nasledujúci panovia do výboru zvolili: Predseda,
p. Jaromír KriŽko, inžinier. Podpredseda, p. Anton Štefánek, §tud. íil. Pokladník,
p. Fr. Koch, zeleninár. Knihovník, p. Qustav Čipka, stud. med. Zápisník, p. La-
dislav Majbo, obuvník. Výbomíci : p. Ján Koch, zeleninár, p. Cyríll Hergotič, mäsiar.
Revízori: p. HanuS Kohoutek, Mag. pharm., p. Pavel Mikulík, krajčír.

— PoteSitelný ruch badať tolioto roku na Slovensku, v usporiadaní lacných
predstavení divadelných. Vyniká v tom zvlášte TurČ. Sv. Martin, Ska-
lica, Tisovec a Lipt. S v. Mikuláš. Zo slovenských miest len Martin a Lipt.
Sv. Mikuláš majú stále javiská. Väade najväčšou prekážkou pri poriadaní divadel.
predstavení je postavenie javiska. Prečo v Mikuláäi hrá sa tak zriedka?

— V Pittsburgu Pil. vychodí (O ráz týždenne) od 25. marca t. r. nový „Slo-
venský Denník", Čím splnila sa túžba mnohých našich bratov zámorských. Pred-
platné je na rok ô dollárov.

— Kdežto u nás eŠte ani pokus nebol sorganisoval slovenský ob-
chod, v Spojených Étátoch zakladajú si slovenský obchodníci „Jednotu". Dňa 24.
marca bola predbežná porada, 28. marca zase ustav ujúca schôdza v Pittsburgu. Len
v Allegheny County Pa, žije 200 — 250 slov. obeh.

— V „Nár. Nov." od 20. apr. čítame: „Preto tí, čo, naštvaní z Prahy od
ludí nečestných, hyzdili, chceli hyzdií slovenské meno blbými, zradnými — ismami,
zločin páchali na slovenskom mene, na budúcich slovenských cestovateľoch a budú-
cich cestujúcich skúmateloch a študentoch. Chvála Bohu, dosiaľ nepoškodí". Písal
Svetozár Hurban.

— O prekladoch Tolstého spisov sostavená je v „Slaviunskom Yjeku"
zajímavá štatistika. Prví upozornili sa Gréci (roku 1870) na diela slávneho ruského
spisovatela. Hned po nich Slováci r. 1876., potom Srbi a Francúzi r. 1877., Angli-
čani a Maďari r. 1878. Česi r. 1881., Nemci r. 1882., Bulhari r. 1884., Malorusi
1884. atd. Horváti až r. 1887, Poliaci r. 1891. Slovinci r. 1895. — Čo sa tyče počtu
prekladov, vidíme na prvom mieste Nemcov s 218 prekl., Francúzov so 159, Čechov
so 141, Slovákov s 82, Angličanov so 75, Srbov so 69, Bulharov so 66, Španielov
s 26, Švédov so 34, atd. Horvátov so 17, Maďarov so 17, Poliakov so 16, Malorusov
s 9, Slovincov s 3 atď. — Je už preložený i turečtiny, japončiny. Čínštiny, arabštiny,
tatarčiny, i židovského jazyka. — Slováci zaujímajú teda dôstojné miesto v kultúr-
nom závodení národov.

— 319 —

— Profeasor L. Weiner, lektor slovanských jazykov na Harvardskej universite
v Amerike požiadal p. P. Bovnianka o spisy Vajanského.

— Novotou je Q nás, vypísanie podpory pre Študujúcich, peňaž-
ným ústavom. Krupinská sporítelna vypisuje kor. 100: pre študujúceho na oh-
chodnej Škole. Prednosť majú krupinčania, potom vôbec z Hontu pochádzajúci.
Keby sa taký nenašiel, pridelený bude obnos iste aj inému. Dúfame, ozvú sa aj
iné peňažné spolky, ved je nedostatok obchodnej mládeže citelný.

— Český časopis „Samostatnost" referoval obšírne o našom Článku : „Orga-
nisácia".

— nNár. Nov." v čísle od 18. nprila sdelujú, že slovenská národná
strana vystúpi činne pri nasledujúcich voíbách (asi v septembri), a po-
staví i svojich kandidátov.

— V Turci zakladá „Potravné spolky" p. Pavel MeŠko, zástupca spolku
„Hangya" v Pešti, ďakujeme pánu Meškovi zo srdca^ že stará sa o biednu SlovaČ
v Turci, národovci ktoiých je v ZáturČí, v Martine celé desiatky, nemajú na také
malichernosti ako sú spolky času!

— „Slovanský Pŕehled" mal články v čísle 6. a 7. „Alkoholismus
na Slovensku" od St. Klímu.

— V Prostéjove bude U. mája 1901 „Slovenský večer". Prednášat
budú Salva a Kálal.

— III. Sjazd českých prirodozpytcov a lekárov od 25. do 2ÍI. mája 1901
v Prahe. Pre tento sjazd javí sa velký zajem vo všetkých kruhoch v Čechách na
Morave i na Slovensku. Posial prihlásilo sa 600 účastníkov a oznámené je 270
prednášok.

— V Dubrovníku toastoval Vajanský: aj slovenský lud má svoje more: lásku
ku všetkým slovanským národom . . . Pyramidální frasa, napísaly Bozhledy Č. 2.

— Umelecká výstavka v Strážnici vypadla nad očakávanie. Predalo sa
mnoho diel. Úprkove „Maky" zakúpil Dr. J. Peka z Brna za 350 zl. Nadaný,
mladý maliar V. Jícha predal viacej akvarelov gr. Magnisovi.

— VIIÍ. konvencia „Národ slov. spolku" v Amerike bude sa vydržiaval dňa
3. júna 1901 vo Philadelphii, Pa. Všetky prípisy treba adressoval „National Sla-
vonic Socity" Pittsburg, Pa P. O. B. 130, 614 Grant. Str. U. S. of. Nord Amerika.

— Slovenský lit. spolok „Národ" vo Viedni usporiada v nedelu dňa 5. mája
i901, v miestnosti spolkovej divadelné predstavenie. Predstaví sa: „Jedenáste
prikázanie". Veselohra od J. Samberkn, poslovenčil F. Jesenský. Vstupné pre
členov 25 kr. pre nečlenov 35 kr. Po divadle tanečná zábava.

— „Čas" v č. 117. píše o „N a z arén o c h". Na uherské Dolní zemi je hodné vy-
znavaČô náboženství nazarenského. Tito vŕadí-1 i j e^do vojska, vétŠinou odpírají no-
siti zbraň a bývají proto trestáni vézením dlouholetým. Po uplynutí trestu dávají je
opét do kasáreň a nutí je nositi zbraň. Nazarén však opét odepŕe vojenskou po-
slušnost a Čeká jej proto zase víceleté včzení. To opakuje se u mnohých tak dlouho,
až následkem nemoci ve vézení ulovené zemrou. Nyní trpí ve vézení segedínskéni
34 nazarenft za své náboženské pŕesvédčeaí. Ŕeditel onoho vézení, chtéje osud vo-
jákú-nazarenft zlepšiti, zaslal dúležité podaní uherskému ministra spraveilnosti. Píše

— 320 —

y podaní tom, že trest, jenž vyméŕen býva nasmrénftm, nemá zadaného účinku.
Naopak, odsouzení stávají se v oéích svých souvércft mučedlníky, což je porád
nutká, aby opét od^ŕeli nositi zbraň. Méli by prý trestáui býti vézenim štát ním,
nebot nejsou zlodeji, ňeditel navrhuje, aby nazarénové ktakoyé vojen-
ské sluŽbé byli použití, i)ŕikteréj80u zbrane zbyteČny, aby
však dvakrát nebo trikrát tak dlouho sloužili, j ako vojak
obyČejný. Xynéjší stav pŕíčí se prý zájmúm štátu; systém nynéjší není racio-
nálni a tím méué humánni. Ŕeditel vézení segedinského zpraven byl o tom, že
návrh jeho odcvzdán ministra honvédskemu, jenž jednati musí též se společným
ministrem vojenství dfíve, než by v otázce této rozhodoval.

— Niektorým odberatolom »maHU« a priatelom práce rozposlala
kníhtlačiareu J. Teslíka v Uh. Skalici na dopisniciach nasledujúce
otázky:

J. Jaké spolky sú u vás a v okolí (úverkové, potravné, remesel-
nícke) jako prospievajú, súvaha, poôet ôlenov, výbor?

2. ôím sa živí lud, rolníctvom, chovom dobytka, remeslom?

3. ktoré remeslá kvitnú, ktoré klesajú? Pre?>o?

4. napíšte soznam kresí. slov. remeselníkov, kupcov vo vašej obci?

5. prevádza sa u vás domáci priemysel, výšivky, košíkarstvo, by-
linárstvo, drevený priemysel atd?

6. koľko obyvateľov mala vaša obec pri poslednom sčítaní ludu?

7. sťahuje sa lud do Ameriky? Prečo? Kolko je už v Amerike
od vás?

8. kolko je u vás krčiem a obchodov kresťanských, židovských ?

Ct. obecenstvu sdelujeme, že odpovede dochodia z rozličných
strán s materiálom veľmo zajímavým. Na 160 dopisníc prišlo posial už
2b odpovedí. Je to málo, ale predsa niečo. Prosíme všetkých, ktorí do-
pisnice obdržali, aby nestažoval si čím skorej odpovedať, poslúžia dobrej
veci, ludu i kraju. Nečinnosť a lien zabíja u nás každú dobrú snahu.
Dúfame, že odpovedia nám všetci. Výsledoic nezabudneme sdeliť, ked
podarí sa nám aspoň dva tri okresy sostaviť úplne, snáíľ vydáme ich
samostatne.

školstvo na Slovensku y čísliciach.

(2Za rok 1896/6.)

Politika školská a boj o školstvo po spôsobe českom v uzavrenom
území, sú u nás neznáme. Námahy jednotlivcov nepodporovaných od
spoločnosti bývajú obyčajne bez výsledku preto, že nekonáme sústavne.
Nemožno sa teda diviť, že maďarčina hlce školy jednu po druhej a
naraz zbadáme, že slovenská reč vyhnatá je úplne nielen z university
a stredných škôl, ale i z ludových a opatrovieň a to štátnych, obec-
ných i cirkevných. Je nevysvetlitelné, prečo tak málo všímame si
školstva. Zabúdame, že dobrá škola je základom duševného i hmotného
blahobytu národa a dla toho málo kde badat čo i len snahu, sloven-
skou dobrou školou zabezpečiť rodu svojmu budúcnosť. Sama intelli-
gencia nemá rozhladu širšieho v pomeroch školských vinou časopisov,
z ktorých dosial ani jediný nepriniesol rozhlad o školstve na území Slo-
venska. A predsa nezbytné je mať obraz toho, čo chceme opravovať.

Pokladám za najdôležitejšie vydobyt národu ludových škôl, v kto-
rých sústredňuje sa najviac národa. Tu sa podáva vzdelanosť vše-
obecná najširším vrstvám, ony sú základom ďalšieho školstva. No ne-
dostačí mať len slovenskú školu; jestli v nej vládne duch stredoveký,
jestli sa v nej vyučuje predovšetkým náboženstvo na ujmu iných pred-
metov (ako sme to čítali nedávno v besednici »Nár. Novin«« č. 9. 10. 11
XXXII.), jestli sa učiteľ spokojí, že deti odrapocú úlohy, nenaučia sa
ani myslet, — také jškoly sú zlé. Zároveň je pravda, že intelligencia
naša nevie si dosial skutočne vážiť dobrých, paedagogických učitelov,
hoc sú oni bielymi havranami.

Dobrá škola medzi Slovákmi musí mať za vyučovací jazyk slo-
venčinu. Ďalší požiadavok je, aby v nej bol duch, bezdušné školy sta-
vajú sa proti kultúre, bo odpudzujú deti od náuk, od vedy, ba i od
čítania vôbec. Učiteľ nesmie len na to hľadet, aby deti v určitom čase
shromaždil v škole, tam ich pár hodín držal a potom poslal domov.
Učitel, ktorý svoje zamestnanie pojíma len sťa remeslo jeho živiace, je
nesvedomitý. On si má za povinnosť pokladať vypestovanie nežnej a
sdielnej duše detskej, on má byt vrelým skutočným priateľom a vycho-
vávateľom sverených mu detí. Zavrhovať styk s deťmi mimo školy je
i^tyroeumné, treba vziať častejšie deti v istých oddeleniach do prírody

— 322 —

a tu na volnom vzduchu obohacovať ich vedomosti.'^) Zvlááte vytýkaC
možno učitelom, že neprebúdzajú národné povedomie vo svojich žia-
koch, že sa príliá pridŕžajú predpísaných formalismov a predpísanej
látky učebnej. Kam chceme takto prijst? Ako ťisilne pracujú učitelia
ináč u druhých potlačených národov. — Okrem toho učitel má pôsobiť
i v kruhu dospelých, či na súkromných či verejných schôdzkach. Pred-
nášať netreba o politike, látky inej je hojne (vysvetlovanie zákonov,
prednášky hospodárske, sociálne atď.). Počuť dakedy, že tam a tam
prednášal učitel? Znám len dva prípady: uč. J. Babka v Sielnici a
V. Vraný v Ružomberku (obe obce v Liptove). Takýmto stykom
učitel stane sa oblúbenejším u obyvateľstva a vstúpi do dôvernejšieho
pomeru s ním, ktorý teraz márne hladáme. Ba keby videli občania,
že sa učitel o nich skutočne zaujíma, snad mu i plat povýšia. Nuž
miesto zabíjania času, klepov a karát: ta von, medzi lud, ktorý tak
velmi potrebuje vodcov a nenachádza ich.

Hmotné pomery slovenského učitelstva sú zvlášte po dedinách
žialne. Škoda že nemám dát tejto čiernej stránky Uhorska. Nájdeme
učiteľov, čo v hotovosti dostanú na rok i len 300 korún, teda ani
1 korunu denne^ ovšem pritom niečo dreva, strukovatín, obilia a nejakú
chatrnú izbietku. V čom to väzí? Ľud a spoločnosť vôbec nechápe
ešte vznešenosť škôl, ovšem je to i ťažko pri školách, jaké sú u nás.
Ale učitelia neurobili tiež ani kroka, aby svoje postavenie polepšili,
nemajú dosiaľ sdruženia stavovského. Bol by už veru čas spojiť sa naj-
lepšie v jeden ústredný spolok učitetskýy alebo keby sa to nedalo do-
cieliť, nuž aspoň v katolícky sp. uč. a v evanjelický sp. uč. Účelom
jeho bolo by jednak nadväzovanie stykov učiteľstva medzi sebou, ktoré
teraz nejestvujú a jednak podporovanie a napomáhanie záujmov tried-
nych. Pri trocha dobrej vôle daly by sa sorganisovať zvlášte cirkevné
spolky.**)

Chudoby učitelstva využíva štát a Femka (» Hornouhorský vzde-
lávací spolokc, madarísujúci školstvo) k maďarčeniu detí. Vypisujú
totiž odmeny 25, 60, 100 korunové učiteľom, ktorí sa vykážu najväčším
úspechom v madarisácii žiakov. Ačkoľvek nemožno závidel učiteľstvu
túto malichernú podporu, predsa ona hodna je opovrhnutia, bo pohnútka
k nej je nanajvýš nemravná. Celkom opačného významu mala by pod-

*) Oensurou nedávno zastavený ruský časopis ., Severný Kurýľ** opisuje ^má-
jový spolok" v Odesse, utvorený učiteľmi pre deti 8— 14-roČné. Účel jeho je
chránil vtáctvo, ohradzoval ovocné sady a vzbudzoval vôbec lásku u detí k živo-
čfistvu a rastlinstvu. Činné účastenstvo dielata pri ochrane vtákov a rastlín zu&Iach-
luje jeho dušu velmi úspešne a rýchle. Spolky tieto, v miere ako deti rastú, menia
svoju formu a charakter, venuj úc sa vždy viac a viac mravným a vzdelávacím účelom.

**) Ale naši biskupi I Bed.

— 323 —

pora, poskytovaná intelligenciou slovenskou uSitelomy ktorí s dobrým
výsledkom mravným účinkujú v škole. Doteraz však táto nemyslela
na to a neodmenila ani jedného učitela. Zavádzajme halierové sbíerky
vo spoločnostiach, sbierajme istý čas a potom venujme obnos ten uči-
teľom, čo si odmeny zasluhujú. — Femka vyplatila r. 1899. učiteľom
1610 korún odmeny.

Povinnosťou časopisov je, viac sa zaoberať školou, pomeramí uči-
teľskými. Napomínajme cirkve a obce aby si daly záležať na dobrej
školskej budove, na jej vystrojení, aby učiteľom dávaly slušný plat.
Bieda ženie učiteľov do objatia Femkinho a štátu, tomu treba pred-
chádzat.

Niekde nachádzame učiteľa v nedôstojnom područí kňaza, zvlášte
pri školách cirkevných, málo kde pôsobia títo dva v obci jediní inte-
lligenti spolu. Učiteľa považuje kuaz niekde za svojho sluhu, nakladá
8 ním ani s kostolníkom. To je nemrav. I cirkevný učiteľ má byť
samostatným, neobmedzovaným a činnost oboch má sa vzájomne do-
pĺňať v prospech národa. Kňaz môže mnoho vykonat škole a učitelovi
k dobru a má svojho postavenia k tomu i využiť. Nech vymôže mu
teda riadny slušný plat, nech stará sa o dobré miestnosti školské a
nech nehľadí na učiteľa kaprálskym okom. — Aj slovenská spoločnosť
mala by sa viac stýkat s učiteľmi, mala by ich zvať do svojich ro-
dinných kruhov.

Štát zakladá sám školy, z časti ich podporuje, v oboch pádoch
je taká škola i učiteľ presiaknutý »ideou maďarského štátu«. Tak sa
stará štát o nás a zneužíva peňazí, ktoré sme mu my Slováci odviedli
v podobe daní. Za najmenšiu hmotnú podporu alebo výhodu osobuje
si právo rozhodovať v najzávažnejších otázkach školy, totiž pri vyme-
novaní učiteľa a pri určovaní vyučovacieho jazyka. Štátny učiteľ nutne
odíahuje sa od ludu a slovenčiny, školy štátne sú od ľudu odtrhnuté.
Učiteľ štátny oblieka sa zároveň do byrokratismu a miesto vychová-
vateľa je úradným maiľarisátorom. Z toho pochodí, že zaujímame sta-
novisko proti štátnym školám. Oasto i nechai*akterní kňazi a učitelia
pričinia sa o smadarčenie školy, alebo o jej poštátnenie, čo rovná sa
prvému. Tak sa dobývajú zásluhy. U nás práve za tie najhnusnejšie a
najnemravnejšie výčiny ľudia sú ešte odmeňovaní. K tomu všetkému
pojí sa i nevsímavost Slovákov vo všetkom, čo týka sa školstva.

Mnohé obce sú doíeraz bez školy čiastočne pre chudobu, čia-
stočne pre nedbalosť.

Kdežto aspoň v niekoľkých ľudových školách slovenčina je dosiaľ
trpená, v stredných školách jej už «ict. V Baňsko-bystrickom gym-
násiame je ona síce nepovinným predmetom a vyučuje sa na základe

21*

— 324 —

maďarčiny (1), ale spôsob a výsledok prednášania neeaslubuje byl ani
pomenovaným. — Slovenské gymnásia vo Velkej Revúci (Gemer),
Turčianskom Sv. Martine a Kládtore p. Zniovom (Turec) vláda pod
pláštikom panslavismu r. 1874. jednodacho zavrela a odtedy nemáme
strednej školy slovenskej, čo to znamená pre národ, uhádne každý.
Ba i slovenský rozhovor a slovenská modlitba v škole, na ulioi, i doma
sú prísne zakazované profesormi.

čo je s peniazmi sosbieranými na gymnásium? Povalujú sa po
peňažných ústavoch aby úroky prinášaly ! Prečo sa nechávajú na
»lepšie« časy? Martinu nepovolila vláda gymnásia, malý oň žiadať
uvedomelejšie mestá rad-radom, potom cirkve rad-radom. Chvilkové
prebudenie sa zo spánku nám nepomôže, treba nepretržitého vymáhania
školstva slovenského. R. 1899. liptovský seniorálny konvent uzavrel
cestou cirkevných vrchnosti vymáhať povolenie evanj. nižšieho gymná-
sia v Liptovskom Sv. Mikuláši. Ba utvoril sa i » odbor na pripravenie
potrebných prác«. Ako ďaleko postúpily práce? Týmto spôsobom by
malý aj iné konventy seniorálne zakročil. Hádajme slovenské ikóly hro-
madne, stále a nie len každých 20 rokov raz. A čo robí cirkev

katolícka?

Roku 1890. znalo v Uhrách čítat a písať 44*46% obyvateLstva

(6-742-345), len čítať vedelo 358% ani čítaí ani písaí nevedelo 51'69%
(pomer ten sa r. 1900 zlepšil na 49*4%). Pri našom biednom školstve
Slováci predsa stoja nad krajinským priemerom a síce dla stolíc na-
sledovne: v Prešporku 70.797o, Gemeru 72*27, Liptove 67*18, Honte
67*57, Zvolene 63*31, Nitre 60*13, Turci 61*70, Tekove 60*32, Abauju
59*32, Novohrade 58*22, Spiši, Orave 53*91, nižší je len v Trenčíne
43*15%, Zemplíne 41*57, Šariši 34*46, Ungu 32*59. Spočítanie ludu
r. 1900 dokáže iste ešte vyšší pomer Slovákov v čítaní a písaní.

Prichodí mi ešte zmieniť sa o učiteľskom časopise. Druhý rok
vy chodí v Mai*tine » Rodina a Škola «, menovaným redaktorom je Sve-
tozár Hurban. Po páde >Domu a Školyc vydávanej Karolom Salvom
v Ružomberku, založili učitelia Burian a Zgút, oba v Turci, nový
časopis vychovavatelský. Avšak ministerstvo výučby svevolne zakázalo
učiteľom vydávanie vychovavatelského časopisu! Potom prijal jeho
redakciu Hurban. Myslím, takticky rozumnejšia bola by volba iného
muža (ohradzujem sa popredku z výtky osobnej, jedná sa mi výhradne
o vec), ktorý nie je tak čiemo zapísaný u vlády. Pri politických časo-
pisoch je to niečo iného, ale v čele vychovavatelského časopisu má
stáť človek, ktorý by ztrhol za sebou celé učitelstvo, ale nie Hurban,
ktorého meno ked číta na obálke neuvedomelý učitel, zvlášte štátom
a Femkou podporovaný, nnž odhodí časopis nečítaný. Redaktorstvo by

mal prevziaC niektorý u5itel na odpoSinku. Obsahom zaostáva »B. a 6kL€
ďaleko za »Domom a Školouc

Pre lepSie porozumenie pomerov školských mám za potrebné zná-
zorniť počet obyvaédstva v jednotlivých iupáeh, dla spočítania lada
r. 1900. y Abaujskej žije 156.034 ludí (z toho Slovákov niže V3),
Gemerskej 183.460 (SI. vyše \) Hontskej 113.866 (SI. vyše '/,), Lip-
tovskej 81.727 (slovenská župa), Nitrianskej 4S8.612 (SI. vyše %), No-
vohradskej 236.764 (SI. VJ, Oravskej 84.960 (si. župa), Prešporskej
300.216 (SI. Va), Spišskej 170.445 (SI. 73 ostatok Nemci a Malorusi),
Šarišskej 173.584 (SI. vyše % ostatok Malorusi), Tekovskej 164.570
(SI. Vs), Trenčianskej 285.829 (si. župa), Turčianskej 51.097 (SI. %
ost. Nemci), Ungskej 151.683 (SI. skoro V4 ostatok Rusi a Maďari),
Zemplínskej 326.082 (SI. vyše V3 ostatok Malorusi a Maďari), Zvolen-
skej 123.054 (si. župa). Kde krém Slovákov nenie uvedený iný národ,
tam pripadá ostatok prevažne na Maďarov.

Detské opatrovne.

R. 1891. prijatý bol snemovňou zákon, nariaďujúci aby v každej
obci založila sa detská opatrovňa (kisdedóvó alebo óvoda; lud ich
prekrstil niekde na úvody). Zakladať ich môže podobne ako všetky
iné školy: štát, obec, cirkev, spolok, súkromník, konečne i pomocou
nejakej základiny je to dovolené. Niektoré podporuje štát. Sú 1) riadne
opatrovne, 2) stále utočištia 3) letné utočištia. Vyučovacím jazykom
môže byt hocktorý.

Účel detských opatrovieň je, poskytnúl opatery 3 — 5-ročným
delom tých rodičov, ktorí pri zamestnaní von z domu nemajú ich
komu sveril a prinútení sú zanechať svoje deti bez dohladu. Ako
videt účel ten je velmi humánny a takých stredísk pre malé deti treba
zvlášte po dedinách, kde do poIa ubierajúci sa rodičia často jednoducho
zavrú deti do izby, aby sa sami o seba st traly. Kolko nešťastí, najmä
ohňov zapríčinené bolo týmto spôsobom! V opatrovňach krém toho
majú sa deti zábavou, rozprávkami, veršíčkami ponenáhle pripravovať
do obecnej školy.

Ale nešťastná »idea maďarského štátu< i tento humánny účel
opatrovieň prekrúti a narobí z nich pravých mučiarní pre nemaďarské
detí. Zavádza do nich totiž maďarčinu za obcovací jazyk, :do čisté
inonárodných obcí dáva opatrovníčky rodilé Maďarky,*) ktoré reči

*) ZdeI som osobne jednu takdto y Liskovej (Liptov). Táto nevedela ani
sloriČka slovensky, tak Že si v dedine nič nemohla kúpiť a dohovorila sa len
B tamejším uÔitelom (ktorý je zároveň poštárom). Deti ovSem nenaučila ničomu.
Sama sa mi viac ráz slažovala, čo to za nerozum je od ministerstva yýuČbv, dať ju
do obce Čisto slovenskej. Na mnohé prosby preložili ju do kraju maaarského a jej
miesto zaujala rodená Slovenka, ovšem madaiónka.

— 326 —

deti aerozumejiS. Takto zaSína sa z^uba duše mladej, miesto výchovy
už v počiatočnej škole, a trvá až po uni verši tu. V niektorých predsa
zachovala sa slovenčina s£a popeluška, inde vyučuje sa macfarsko-slo-
vensky, ale väčšina pripadá na čisto maďarské opatrovne.

Nasledujúci výkaz štatistiky predostre nám obraz opatrovieň na
Slovensku.

Stolica

Poíet deti

opatery po-

trebovavšich

Počet fleU,

ktorým sa

rodinuej op.

Z deti op.
potrebovay-
&íťh chodilo

Počet

. opatrovieA [

riad-
nych

stá-
lych
úto-
6\^i

let-
ných
úto-
čiSf

(3-5-ročných)

nedostávalo

do opatroyieí

Abauj

13.016

6.690

2.303 !

Gemer

10.216

1.133

3.018

Hont

7.093

1.136

1.376

Liptov

4.810

1.924

1.223

—

Nitra

29.716

6.363

8.542 ,

Novohrad

15.373

1.282

933

Orava

6.266

433

448 '

Prešporok

2Ý..U7

779

4.399 1

Spiš

11.633

1.693

1.014 .

i 1:^

Šariš

15.122

276

1.333

Tekov

1 11.083

1.264

1.J31

1 , -

Trenčín

20.307

16.316

1.459

Turec

3.275

517

263

Ung

11.391

7.019

1.:í71

Zemplín

21.944

3.083

2.!i6:)

2 2

Zvolen

9.223
212.514

56.088

1.142

13
274

Spolu

32.610

21 1 161 1

Z tých 212.514 detí holo 10 5.524 chlapcov a U)6.0l0 dievčať; do
opatrovieň chodilo 1.^3.677 chlapcov, 16.933 dievčat. Dievčatá chodia
teda riadnejšie ako chlapci a to pozorovaí i v ostatnej krajine. Malo
navštevovať ale nenavštevovalo opatrovne 1 79.904 detí, ku ktorému
číslu prispievajú predovšetkým obce bez opatrovieň.

Deti chodia prevažne do riadnych opatrovieň, tých je i viac. Do
stálych útočišt posielali rodičia deti: v Tekovskej 74, Nitrianskej 611,
Prešporskej 21, Zvolenskej 67, Gemerskej B'2l, Ungskej 36, Zemplín-
skej 83; do letných ntočišl: v Liptovskej 760, Novohradskej 35, Ni-
trianskej 3.348, Prešporskej 371, Gemerskej 1.128, Spišskej 28, Zem-
plínskej 121 detí.

V Trenčianskej nápadne velkó číslo detí nepožívajúcich rodinnej

— 327 —

opatery vysvetlíme si snadno tým, že mnoho obyvateľstva chodí po
svete za robotou (drotári, polní robotníci). V tomto ohlade Trenčianska
stojí na druhom mieste v krajine, prvé prináleží Biharskej (23.469 d.).

V celej krajine bolo detí 3 - 6-roéných 1 .027,299 (na Slovensku
z toho Vs)? z tých chodilo do opatrovieň 2 1 3.877. Bolo: riadnych opa-
trovieň 1.282, stál. útoč. 223, let. útoô. 986, spolu 2.491, vydržovanie
ktorých stálo 2.350.740 k. Poôet opatrujúcich ôinil 2.682 (86 muž.
2.496 žen.), z toho diplomovaných 2.090. Štát založil 349, podporoval
173 (z toho 53 spolkových; Emka a Feraka!); právomocenských bolo
14, obecných 1360, cirkevných 264 (z toho rim. kat. 171, ev. aug. v.
52, ostatok pripadá na rôz. c), spolkových 204, súkromných 90, zá-
kladinami udržovaných 37. — Obce zakladajú zväčša len letné iltoôištia
(= 735, stálych útoôišť 158, riad. op. 467. — Dla vyučovacieho jazyka
rozpadúvajú sa nasledovne: výhradne madarských je 2140, madarsko-
inojazykových 249 (z toho slovensko-mad. 67, malorus. mad. 4, srb.-horv.-
maď. 47, Slovinsko maď. 2, rumun. maď. 66, nem. maď. 61, vlaSsko mad.
2, nem. vlaô. I), len slovenských 10y srb.-horvatskýoh 2, rumunských
32, nemeckých 57, vlašská 1. R. 1891. založené bolo 700 madar. 24,
nemec, 22 mad. nem., 3 srb., 4 madar. hor.-srb., 2 mad. vlas., 1
vlašská a 1 sloven.-mad. Za obdobie 1891 — 99 bolo sloven.-mad. opa-
trovieň: 1,—, 35, 73, 53, 50, 53, 70, 67., len slovenských op. od r. 1893:
1, 17, 32, 29, 33, 31, 10. — R. 1899. boly slovenské op. všetky
obcami založené, zo slov.-madarských založil štát 1, obce 63, cirkev
rim. kat. 1, spolok I, štát podporoval 1 obecnú. Ako videť cirkve sa
málo starajú o opatrovne.

Frmkine opatrovne ôistc maďarské nachodíme: v Bátovoiach, Lie-
tave, Nemciaeh, Dol. Plachtinciach, Štefultove, Hodruši (Hont) ; v Král.
Lehote (Liptov); v Cabaji, Holiči, Klíži, Kovarciach, V. Bieliciach,
V. Bošanoch, Nováku, Prievidzi, Senici, Skačanoch, Chtelnici, V.
Ripňanoch, Dražoviciach, Bojniciach, * Nitre (Nitrianska) ; v Malinci
(Novohrad) ; v Námestove, Trstenej, Tvrdošíne (Orava) ; na Novej Bani,
Oslanoch, Žarnovici (Tekov); v Bánovciach, Beckove, Kysuckom, N.
Meste, Predmieri, Varíne (Trenčianska); v Kláštore p. Zniovom (Turec);
v Slovenskej Ľupči, Radvani (Zvolen); spolu 37. Klížsku opatrovňu
idú zrušiť bo vraj zklamala nádeje v nej skladané a postavia miesto
nej novú v Nižnom Kereškíne. Podobne zrušia Novácku opatroveň.
Novobaňskú prevzala obec. Na väčšinu prispievajú obce a štát!
V opatrovniach Femkiných je asi 2500 slovenských detí.

Ustav pre opatrovnióky je len 1 na Slovensku v Šariši, spolu
v krajine ich je 11. Z posluchačiek vyznalo len 7 slovenčinu za svoj
materinský jazyk, nezabúdajúc ovšem pritom na dôkladnosť úradnej
Štatistiky v tomto smere,

Šiely luáové. ZajímiiTé bud^e, si sa nám doetone objasnenia naiidt
äkolBkýflh pomerov v iiplyniiväfch etorodiacb. Na tejto stránke kultúr-
neho íívota Slovákov začal pracovať Pavel KríŽko (Slovenské Pohlady
r. 1899 a 1900), ktorý na základe kremniokélio arohivn lf5i nemeoké
a slovenské školstvo tamejäie. Niet poobybDosti, že i v archívoeh in^h
miest zachovalý sa podohné zprávy, treba idb len vyhladaf a spraoovat.
V Kremnici r. 1698. vystupuje prvý raz na dejidte slovenský učitel
StilllŤied chodcenus. Tam je tiež reč o školách dedfn rozsiiityoh poblfi
Kremnice. Vlastne nechcem ea tu rozpisovať o minulosti školstva, ale
mám v úmysle znázorniť terajší jeho stav.

Cieľ SkAl ľadových je naučiť deti čítať, písať, počítať, v štepit
im základné pojmy, vypestovať v nich smiid na vzdelanost. Kozozná-
vame Školy obecné (normálky), vyäňie ludové a mešťanské zakladať sa
mAžu právnymi ORoburai (viiT pri opatrovíiách) i pomocou základín. Za
vyučovací jazyk pripustený je trebársktorý. Do ľudových ňkftl povinné
sň chodil deti 6 — ly ročnťí a tlo opakovacích l3 — 15 ročné.

Pomery ľudových ákftl na Slovensku sú ])riehľadne zniízornené
v nasleduj ťicich tnhulkácb.

pofliedné

97.69
90.39
95.34
83.66
93.93
85.00
89.63
95.64
88.81
72.62
88.16
77.27
77.93
81.39
77.42
79.37

ikolu

DBTlteTOVa-

vSicb •)

30.697")
27.761
18.672")
12.126
72.241
33.338
13.277
57.560 *)
29.289
29.632
24785
41.908
7.683
23.916
46.270
19.079

i t

Ikolo

porianích

deti

34.189
29.401
19.806
14494
76.908
39.2-23
14830
61.939
32.981
40.862
28.116

9.869
29.385
59.762
24.037

neiUliek

sssssgiäsa^ssssss

i3 "

CO u

I sa r" I IM

— 330 —

Ako sme videli pri opatrovňach, tak i pri ľadových školách fitát
na úkor nemaďarslvých národov váade natíska maďarčinu. Pracuje teda
vlastne proti vlastným daňujdcim občanom ovšem nemaďarským a tí to
trpia bez protestu.

Školopovinných detí napočítalo sa 286.039 chlapcov, 283.967
dievčat, spolu 670.026, z tých skutočne navštevovalo školu 488.112
detí. Žiakov 6— 12-ročných napočítalo sa 199.246 žiačok 198.916 (spolu
398.162), 13— 14-ročných žiakov 16.793 žiačok 86,071 (spolu 171.864).
Dla stupňa škôl prirodzene najviac ich bolo obecných, potom mešťan-
ských a konečne vyšších ludových. Prevažnú čast tvoria školy so
žiactvom miešaným kde sú (chlapci s dievčatmi spoločne), čisté dievča-
cích je viac (184), než čist« chlapeckých (149). Dfa povahy najviac
fudových škôl má vo svojej správe cirkev rim. kat. (2014), potom na*
sleduje cirkev evanj. a. v. (696), cirkev grčc. kat. (4l0), c. helv. a
kalv. (351), štát (342), obce (190), cirkev židovská (117), súkromníci
(46), spolky (24). Spolkových je najviac v Novohrade.

Vyučovacím jazykom je slovenčina v 518.^ slovenčina s mad. r.
v 1189,*) maďarčina v 2076, maloruština v 35, nemčina v 6, nem. s maď.
v 117**) maloruš. smaď. v 193. Porovnajúc tieto číslice s rokom 1897/8.
vidíme, že ubudlo škôl s maď. vyuč. j. o 3, so slovenským o 18.^
8 nem. o 1, s rus. o 10, a pribudlo slov.-mai. o 24, rus. maď. o 35,
nezmenené ostaly nem. maď. — Číslice tie tiež nás poučujú, že na
západnom Slovensku je viac škôl než na východnom, že na západnom
Slovensku je tolko čisto slovenských škôl ludových, čo na východe
sloven.-maď., že na východe tvoria čisté slov. školy Vs všetkých, kdežto
na západe V5- Na západe prevládajú z cirkevných rim. katolícke, evan-
jelické a. v., na východe ale rim. katolícke, gréoko-katolícke a kalvin-
sko-helvétske.

Jednotlivé ludové školy bez mešCanských, sú zčiastky nedelené
viactriedné s jedným učitelom (3296), a zčiastky viactriedne delené
s viacerými učiteľmi (771), prvých je viac. Podla zákona malý by byl
všade 6—6 triedne obecné školy, ale len */4 s^^l (2921) má toľko

^) V ostatnej krajine nachodíme ludových &kôl so slov. vyuč. jazykom:

v Báčke 12 (roku läJ7/8 — 12), Sneme 3 (8), Zilahskej 2 (2), Torontále 1 (1), krém

tých bolo roku 1897/8 eäte y Čanádakej (i. — So bIot. m a d. v. j.: v Ostrihomskej

6 (7), Bielej 3 (2), Komárňanskej 4 (ô), Báčke 2 (2), PeStskej 25 (25), Békéfiskej

30 (32), Aradskej 2 (2), Čanádakej 5 (— ), Temefiskej 2 (2), Torontálakej 5 (ô).

V Čanádakej y&etkých 6 slovenských fikôl pomadfarčily za rok, 5 na miešané a 1 na

čisté maďarskú. — R. 1897/8. bolo v Uhrách česko-m ad ar ských škôl 6 obecných

1 katolícka.

**) V krajoch slovenských sú nem.-mad. Školy skoro výhradne Židovské, ne-
zabúdajúc ovfiem na spiSských Nemcov.

— 831 —

tried. Z posledných je delených b viac nfittelmi 699, nedelených s jed-
ným uSitelom 2222. Okrem toho nachodíme pri 34^19 školách opako*
vacie vieobecné a pri 278 äk. opakovacie hospodárskeho rázu. Posled-
ných najmenej je v Tekovskej (7), Liptovskej a Preôporskej a Zem-
plínskej (po 5), Gemerskej (3), Spišskej (2); vo Zvolenskej niet ani
jednej.

Štátnych škôl XtAdovýeh na Slovensku bolo 323 v 289 obciach^ so
40.085 žiakmi. Z tých, — nakolko možno veri£ úradnej štatistike, —
shveniinu prignalo ea materinskú reč 26,844 Hákov, *) maďar&inu 8686,
nemčinu 3785, maloruštinu 772, ostatok tvoria iní. — Celkový náklad
na tieto školy obnášal 938.992 korún.

V krajine vAbec (bez Horvateka a Slavonie) napočítalo sa r. 1899

toho chodilo do školy

1.276.710 = 84.18%

814.434 = 92.18

806.667 = 86.18

296.770 = 61.06

62.642 = 76.80

84.714 = 81.94

64.262 = 60.02

9.833 = 96.00

Skolopovmnýeh deti

maďarskifch 1.606.329 =

6l.67»/o

nemeokých 841 . 1 16 =

11.71

slovenských S66.48é —

12.23

nimunskýoh 486.069 —

16.68

(srbských 81.666 =

2.80

jhorvátekyoh 42.363 =

1.46

malomskyoh 90.408 —

3.10

iných 10.860 =

0.36

spolu 2.913.674 =

100%

2.366.022 = 80.86%

Keď i výkaz dla národnosti nezodpovedá celkom pravde bo za
Maďarov a Nemcov prihlasujú i nepatriaci k tým národom, približný
pojem si predsa môžeme utvoriť o školských pomeroch jednotlivých
národov. Najviac školopovinných detí je maďarských, potom prijdu
Rumuni, Slováci, Nemci, Srbo-Horváti, Rusíni a iní. Pomer procentový,
detí školu skutočne navštevujúcich poskytne nám iný obraz, Nemci sú
prví, potom sú na rade Slováci, Maďari, Srbo-Horváti, Rumuni a ko-
nečne Rusíni. My teda prekročujeme priemer krajinský (80.86®/o)
o 5.32^/Qf kdežto Maďari len o 8.827o* V počte žiakov maďarských a
nemeckých je 112.110 Židov (4.987o žiactva), tak že skoro o 27^ %
klesne číslo percentové oboch tých národov. — Dla náboženstva naj-
hojnejšie navštevujú školu evanjelici a. v. (92.737o)> potom katolíci
(86.60), židia (84.13), helvéti (83.32), kalvíni (82.78), grócko východní
(66.14), grécko-katolícki (62.11). — Len 93.81% žiakov malo potrebné
učebné knihy.

♦) V ostatných župách: v Bielej 71, PeStskej 312 (v PeStbudíne len 4!),
Biharakej 8, MarmaroSskej 93, Babolčskej 6, Zilahskej 2, Aradskej 94, Canádskej
(>d, Krafiov-SeTerínskej 54, Temešskei 118, TorontálskeJ S7S, Háromséckej 2, Hu-
ňadskej 29, spolu' v celej krajine 30.978.

— 382 —

Štátne ^dové Skoly navštevovalo Slovákovi

r. 1896 16.687 = 13.7S7o

1897 22.611 = 16.12

1898 25.673 = 1477

1899 30.978 = 16.67 žiactva.

Percentuálne zvýšil sa poSet žiakov vo štát. lud. školách od
r. 1896. : Slovákov o 1.84%, Rumunov o 0.92, Maďarov o 0.89, Srbov
o 0.11, Horvátov o 0.08; klesol u Nemcov o 1.14%, u Busínov o 0.88,
u iných o 1.87.

ASkoIvek i na meštanských školách malo by sa dla zákona vy-
učovať slovensky, predsa niet ani jednej mešť. školy, kde by sa tým
zákonom riadili.

Učiteľské ústttvff nachodíme pre mušských v Tekove, Honte, No-
vohrade, Prešporku, ^urci, Abaujskej, Ungskej, Zemplínskej po 1.,
v äariSskej a Spišskej po 2., pre íenski v Prešporskej 8., Abaujskq
1. Ony zakladajú sa vždy v neuvedomelých slovenských mestách, aby
budúcich vychovavatelov národa nemohol ovievať občerstvujúci vánok
národný. I tu je slovenčina úplne vyhnatá a tak si vysvetlime ten
nenormálny stav, že i medzi národne uvedomelými učitelmi nájde sa
málo takých, čo isto ovládajú pravopis slovenský a skoro všetci vy-
učujú deti nie v spisovnom jazyku, ale vo svojom nárečí. To platí
zvlášte o východnom a západnom Slovensku.*) Literatúru slovenskú ani
nespomeniem. Učiteľské ústavy nestoja na stupni svojej doby, sú to
stredné školy, v ktorých hlavný zástoj hrá pomaďarčenie poslu-
cháčov a zhnusenie vlastného rodu i jazyka. Dla toho je i väčšina

učitelstva. **)

Na učiteľských ústavoch v Uhrách prihlásilo poslucháčov a po-

sluchačiek za svoju materinskú reč:

maďarčinu***; 4979 = 70.187„

nemčinu '""*)

801 =

1 1 .29

slovenôinu

221 =

3.11

rumunštinu

669 =

9.43

maloruštinu

97 =

1.36

horvátétinu

29 =

0.41

srbštinu

280 =

3.96

inú

29 =

0.37

spolu 709B l00.007j

*) Menej o západnom slovenskú.

**). Podrobný rozbor pomerov nčiteľstva by sme velmi potrebovali, prosíme
mladších učitelov, aby nám o tom zaslali Článok. Redakcia.

♦**) V tých ôíslach zahrnuté je 387 Židov.

■ 398 —

Z 321 slovenfiinu vyzuBTäfoh za materinský jazyk bolo 181 muž-
ských (tvorili 4.89*/o " posluchaSov) a 40 ženských {tvorily 1-367,
z posluohafiiflk).

Bez diplomu bolo uSitelov: v Trenčíne 163, Abauju 124, Saridi
95, Zemplíne 89, Novohrade 77, Preäporku 5"^, Cremeri 56, Spiii a
Zvolene po 54, Orave 44, Tekove 37, Liptove -i'.t, Ungu 28, Nitre 21,
Turci 18, spolu 946. Vžetkýoh dohromady bolo učitelov na Slovensku
5809, v celej krajine ^7.957, z týchto 2417 {8.667o) nemalo diplomu.
Maďaroký jazyk uznalo za svoj materinsky 18.719 učitelov, z inoredo-
výoh 7.373 (79.81%) vedelo dokonale maďarsky, 1364 (14.77) nedoko-
nale, vAbflc nevedelo 501 (6.42).

V I8l5 dkoliCoh (v Uhrách) nevyučovala sa maďarčina s dobrým
prospechom.

Stredné školy.

Tieto rozpadávajú sa v gymnásia, reálky a äkoly odborné. Pre-
berieme každé osobitne.

Žopa

•S

1
1

1
>

Abauj

Oemer

Hont

Liptov

Nitra

Novohrad

Orava

Preiporok

Tekov

Tnmíln

Turec

Uug

Zemplín

Zvolen

1
3

i
1
1

13
í
S

16
9
1
9
5

10
3

1
2
10
3

1
1
1
3
1

1
2
1
1
1
1

412
471
480
í!0
996
390
128
1491
868
611

982
937
679
867
630

304

141

440
282

220
71

Spol-

108

,«

946!

1468

I I

— 834 —

PoMnámka. V Abaujskej pripadá z toho na Košice 1 gymnániai, 1 reálka, 7
pnem. a obchod, ákdl (y posledných 1054 žiakov), v Hontianskej na Baň.-Štiavnicu
a Belu 2 gymn., "2 priem, a obchod fikoly (▼ posledných 243 ž.), v PreSporskej na
mesto Prefiporok 2 gymn. 1 reálka., Ô priem, a obchod, (v posled. 166) Ž.). V Číslach
obchod, a priemyselných fikôl sú zahrnuté i učňovské školy, (trebárs ony nepatria
medzi stredné Školy).

Okrem stolice turčianskej nachodíme v ostatných župách aspoň
po 1 gymnásiu, reálka je iba v Abaujskej, Nitrianskej, Preäporskej,
Tekovskej, SpiSskej a Ungskej. Gymnásii spolu je 33, reálok 6. Ony
vydržujú sa čiastočne obcami, čiastočne cirkvami alebo štátom, štát
niektoré podporuje. Katolícke podliehajú všetky priamo štátu, z evan-
jelických ani jediné. Cirkev katolícka nemá ani jednej reálky v celej
krajine. Máme nižšie 4 triedy gymn. a reálky, tiež vyššie 8 triedne
gymn. a 7 tr. reálky.

Slovensky nevyučuje sa vôbec ani na jedinom gymnásiutne alebo
reálke, akoby medzi 10.920 žiakmi iný národ nebol zastúpení len číri
Maďari ! Na b. bystrickom gymnásiume vyučujú slovenčinu čo nepovinn;f
predmet na základe maďarčiny, to však je cele bezvýznamné, bo ešte
i pri tejto hodine vštepuje sa žiakom iba nenávisť proti všetkému, čo
sluje slovenským. Tu tiež jestvuje Čulenovská základina, blahej pamäti
čulenom zanechaná, aby v slovenčine najpilnejší žiaci odmeňovaní boli
jej úrokami. A proti zákonu terajšia správa gymnasia vypláca ňou
odmeny za pokrok v madarčine, a jestli sa zatúla na gymnasium toto
nejaký rodilý Maďar, obdrží on úroky slovenskej základiny.

Zopakujme si na krátko niečo z dejín. R. 1803. vznikol v Pre-
šporku ústav »In8titutum linguae et literaturae 8lavicae« a zanedlho
potom povstala kalrdra iflovenskej reči a literatúry na tamejšom evan-
jelickom lýceu. Tu prvý vykladal o literatúre československej Juraj
Palkovič. Jeho prednášky nevyhovovaly mládeži a preto niektorí z nich
(Samo Chalúpka, S. Godra, Karol Štúr, Daniel Lichard, Caltík, Holko,
Babylon, Klimáček) založili r. 1828. t. zv. »jednotu literárnu^, vedenia
ktorej ujal sa za krátku dobu na ústav zavítavší Ľudovít Štúr, on
pozdejšie prevzal i výučbu na »Ústave pre československú reč a lite-
ratúru«. Tým, čim je slnce pre prírodu, bol Ľ. Štúr pre n&rodný cit
mládeže študovavšej v dobe tej na prešp. lýceu. Možno povedal, to
bol najkrajší čas slovenčiny v škole doteraz. Ustav sa vzmáhal, kvitol,
mládeže pribývalo, uspalé povedomie národné sa prebúdzalo. Tento
pekný príklad prímal mládež založil podobné spolky v Prešove, Le-
voči, Kežmarku a všetky štyri stály v úzkom spojení medzi sebou
dopisovaním. Ale nemalo to dlho trvať. Desať rokov po založení jed-
noty prišiel jej zákaz z Budína a podobne padlý i ostatné tri ústavy.
Keď sa mládež nemohla viac podla svojej vôle vzdelávať v jednote.

— 835 —

preniesla sa duševná výfaňa na Ústav pre československá reč a litera-
túru, kde Palkoviô uôil i s Ľ. Štúrom, Posledného zamilovaný predmet
bol dejepis a literatúry slovanské. Činnosi Štúrova sa tu ešte zväčšila.
Hodiny podelily sa na praktické a teoretické; okrem prednášok vše-
obecných ustálené boly hodiny pre rečnenie s prípravou a bez nej,
pre spev atď. Debaty živé činily prednášky zaujímavejšími.

Preäporský » ústave jagal sa r. 1842 — 3 na vrchole svojej slávy.
A práve preto prebúdzajúci sa divý maďarismus nemohol ho trpe£
dalej, po mnohých vyšetrovaniach Ľudovíta Štúra pozbavili r. 1844.
professorátu. Keď ani prostesty mládeže neprospely nič a Štúr musel
sa vzdiality ona zanechala v rozhorčení tiež ústav, presídliac sa hlavne
do Prešova a Levoče. V tej dobe v Levoči bol Ján Francisci-Ry-
mavský vodcom mládeže, ktorá čulé pracovala v sloven. ústave tamej-
šieho evanj. lýcea. Po roku však i nad týmto ústavom vyriekla sa
kliatba, čím mládež pobádaná bola založii si súkromnú jednotu nazvanú
>Brat6tvom«, ktorá už v rokoch povstania zaniká.*)

B. 1861. námestná rada spravujúca krajinu vyžiadala si mienku
profesorských sborov stredných škôl, ktorú reč považujú za vhodnú
pre vyučovanie. Gymnasií bolo vtedy 48, z tých 42 vyslovilo sa za
maďarčinu, proti maď. reči 6, a síce v Prešporku, Levoči, Banskej
Štiavnici, Beléneši (Rumuni), Budíne a Skalici. Príčina vystúpenia pro-
fesorov menovaných ústavov proti maďarčine zakladala sa hlavne na
neznalosti toho jazyka. Štatistika úradná už tehdy vykazovala z po-
medzi 9077 žiakov len 347o Nemaďarov! Dla toho ustálUa potom ná-
mestná rada maďarčinu za vyučovací jazyk vo všetkých stredných
školách. Tomu nariadeniu vzoprel sa však biskup Moyses, v biskup-
stve ktorého nachádzalo sa baň.-bystrické gymnásium. Prípis jeho vy-
znel namamo, Maďari boli už u vesla. Až r. 1863 podarilo sa tomuto
šľachetnému slovenskému biskupovi získať a dostat na jeho gymnásium
Loosa, bratov Čiernych, Cebeoauera, Mráza, Červeúa, Štefana a Mar-
tina Čulena, ktorý bol jeho riaditeľom. Slovenčina nebola síce výlučne
vyučovacou rečou na tomto gymnásiume, ale mala aspoú rovné právo
8 nemčinou a maďarčinou. Tento útulok slovenského jazyka však tiež
netrval dlho. R. 1866. Maďari rozsadili celý b.-bystrický sbor profe-
sorov, Čulen musel ísl do Levoče a po roku dali ho do výslužby, tak
znemožniac mu ďalšiu prácu v žiactve. Po tomto aj bystrické gymná-
sium premenilo sa úplne na maďarisačný ústav.

Slováci vtedy mali len jediné svoje gymnásium velkorevúcke,
ktoré bolo evanjelické a chránené autonómiou. A preto r. 1867. uza-

*) Jaroslav Vlček: Literatúra na Slovensku.

— 386 -

vrelo sa na seniorálnom konvente v TarS. 8v. Martine zapoSáf pra-
covať na autonómnom evanj. gymnásiume druhom a o rok neskoršie na-
stal pohyb i medzi slovenskými katolíkmi cielom založenia samopráv-
neho kat. gymnasia v KláStore p/Zniovom. Posledné uskutočnilo sa.
r. 180y., za riaditeľa povolaný bol Čulen.

Kultúrne snahy Slovákov nechcela však uznať maďarská vláda a
spoločnosť a zvlášte urputnými ich nepriatelmi bolo maďarónske úrad-
níctvo spolu 8 odrodilým zemianstvom! Tuhý pohon na všetko slovenské
zostril sa ešle značnejSie v rokoch sedemdesiatych. B. 1874. vyzvala
zvolenská stolica ministerstvo, aby slovenské gymnasia sa zrušily, bo
sú panslávske. Minister žiadosti ochotne vyhovel, určil inkvisítorov,
pre kláštorské gymnásium Bartoúa, pre revúcke superintendenta Czé-
kusa, pre martinské superintendenta Gedulyho. A toho istého roku
minister Trefort dal zavreť 25. augusta revúcke, 4. septembra kláštor-
ské a 80. januára nasl. roku martinské gymnásium. Vyšetrenia síce
nevyniesly niČ protištátneho na denné svetlo, ale sloy v 27. r.
katolíckych, len maďarsky v 3 evanj. a. v., v 6 kalvínskych, 1 hel-
vetskej, a 1 židovskej (táto má 90*57% Maďarov !). Na teol. fakulte
vyučuje sa latinsky. Ako je patrné, Slováci nepotrebujú ani lekárov,
ani pravotárov, ani učbárov, ani kňazov.

Okrem už spomenutých ústavov Slováci navštevujú ešte nasl. vy-
soké školy: v Prahe, Viedni, Inomostí (Innsbruck), a Záhrebe.

V Banskej Štiavnici jestvuje už od r. 1770 akadefnia baníckaj
a škola banícka od r. 1873. Prvá je svojho druhu jediná v krajine,
druhých je vcelku 6. Na akadémii údajne bolo 114. Maď., 10 Nem.
1 jSlováky v škole ban. 14 Slovákov^ 73 Maď., 38 Nem., 1 7 Rum, 9 iní.

Slovenského spolku študentského v Uhrách nietj a nevyvinuje sa
vôbec úsilie, získať Slovákov na vysokých učeniach národnej myšlienke.
Jediný slov. štud. spolok jestvuje teraz v Prahe, » Detvan*.

Škola umelecká.

Na Slovensku nachodí sa len jediná Mestská hudobná šk. v Ko-
šiciach, založená r. 1793., ktorá po Pätikostolskej hud. šk. je najstar-
ším umeleckým ústavom krajiny. Na všetkých uhorských umelec, ústa-
voch nevykazuje sa ani jediný Slovák, aôkolvek v počte 4.668 žiakov
je iste aj náš národ zastúpený.

Rosné ústavy.

V Prešporku a Ungváre sú štátne ústavy pre pôrodné báby^
v prvom bolo 60, v druhom 44 návštevníe, k slovenčine ako materin-
skej reči prihlásilo sa ich 36.

Teraz sčítajme, kolko Slovákov vykazuje úradná štatistika v ško-
lách spolu:

v ľudových školách 366.484

z toho v štátnych lud. šk. 30.978

v učitélských ústavoch 221

z toho na štát. uč. úst. 149

v stredných školách 1.852

z toho na gymn. 1.715
na reál. 137
v odborných školách 6.657

z toho v priemys. šk. 6.322.

— 343 —

v obchod. € 174
v hospod. » 47
v banío. » 14

vo vysólcýck školách 152

z toho na fakulte teológ. 12

> » práv. 36

> » lekár. 4
» fil. 11

» behu lekárnic 1
» technike 9

» práv. akad. 6

» bohosl. ústav. 73
» baníck. akad. 1
V rôznych ústavoch 76

z toho v úst. pre pôrod. b. 36
vo všelijakých kursoch 36
vo vojenských ústavoch 6

Spolu 365.341

Samosebou rozumie sa, počet študujúcich Slovákov je znaénejší.
než ho udáva úradná štatistika. Dčitelia i profesona narobia ľahko zo
slovenských žiakov MadTarov, napíšuc im jednoducho mad. reč za ma-
terinský jazyk.

Smutný je veru stav školstva na Slovensku. Najhnusnejší a naj-
nemravnejší cieľ škôl týchto je madarisácia čili systematické priúčanie
Brady svojho vlastného národa (ovšem nemacTarského) ! Slovenské vzde-
lávacie ústavy nechcú povolit Macfari, lebo vedia, že pri našej bez-
organisácii nie je nám možné sprotiviť sa ich protizákonným násilím.
Slováci len ôušať vedia a trpeť, konat nie. A predsa je snadno pri-
nútiť vládu uhorskú ku stavaniu slovenských nižších, stredných i od-
borných škôl, totiž : posielajme deti svoje húfne na české školy. Agitujme
za to vždy cez prázdniny v novinách i súkromne, a nestavajme sa ne-
rozumne proti návšteve českých škôl, lebo tak pracujeme proti sebe
s«mým. Nedajme kaziť duše detí svojich v maďarských školách !

V nasledovnom sostavil som stručný prehľad českých škôl naj-
dôležitejších*), niekde sú pripojené i bližšie údaje. Snáď sa takto
usnadní posielanie Slovákov do českých škôl.

*) Prosíme ostatné Časopisy slovenské, aby tento prehlad tiež uverejnily.

— 344 —

Vysoké Školy.

C. k. česká unwersifn Karí o- Ferdinandova (fakulta filosofická, le-
kárska, právnická, teologická) v Prahe. Prijatie študujúcich podmie-
nené je maturitným vysvedčením gyranásia alebo reálneho gymnásia.
Študujúci môžu poslúchať predmety v jakom kolvek poriadku u ktorého-
kolvek profesora, sú však i povinné prednášky. — Ženské pripustené
sú len na íilosofickú fakultu, vykážu-li sa vysvedčením maturitním, na
daktorom štátnom gymnásiume.

C. k. české vysoké ^kóly technické v Prahe a v Brne. Na technike
prvej sú oddelenia pre staviteľstvo a inžinierstvo, pre stavbu pozemnú,
pre stavbu strojov, pre technickú chémiu. Na technike di uhej je dosiaľ
len oddelenie inžinierske a pre mechaniku, do r. 1902 má byt však
úplná. I tu je platná zásada slobody vyučovania a učenia sa. Za po-
slucháča prijatý je absolvent reálky alebo gymnásia, vykiíže-li sa matu-
ritním vysvedčením.

C. h komická akadémie v Pŕibrami. K prijatiu za ]>osluchača do-
stačí maturitné vysvedčenie z gymnásia alebo reálky. Vyučovacia reč
jo nemecká. Je aj prípravné oddelenie akademické.

C. k, akadeniic umení v l*rahe. Pozostáva z jednoročnej prípravky,
štyroch špeciálnych škôl pre maliarstvo figurálne, jednej špec. šk. pre
sochárstvo. Podmienky prijatia obsažené sú v štatúte, ktorý sa bez-
platne zasiela na požiadanie. Do prípravky príjmu sa absolventi nižšej

reálky alebo gymnásia alebo škôl rovnakého postavenia. Školné obnáša
20 kor. polročne. Po trojročných štúdiách skladajú sa zkúšky zo zá-
važných oborov pomocných, čím študujúci nadobúdajú výliod jedno-
ročnej služby vojenskej.

Konservatoŕ hudby v Prahe. Vzdeláva učiteľov hudby, kapelní-
kov, hudobných umelcov atcľ. Podmienky prijatia: vek najmenej IB
rokov, rozhodné vlohy hudobné, i>redbežné vzdelanie v hudbe a speve?
výkaz odbavenia nižšieho gymntísia, reálky alebo celej mešfanskej školy.
Škola inštrumentálna číta 6 ročníkov, šk. pre organistov a pre skladbu
Šk. klavírna 6, šk. spevácka 4 ročníky. Školné v šk. inštrumentálnej
a v šk. pre organistov 80 kor., v ostatných 200 kor.

Školstvo stredné a odborné.

Spolu je 42 českých (jymnásli, z ktorých Slováci navštevujú
zvlášte v Uhorskom Hradišti a Stť:(žnici obe na Morave, '^9 reálok^
z ktorých Slováci navštevujú zvlášte v Hodoníuc na Morave, 7 rcáU
nych gymnásii po rôznych mestách. Na gymnásiach a reálkach navšte-
vovaných Slovákmi uhorskými sriadi sa ochotne nepovinné vyučovanie
maďarčiny, bude-li dosť žiakov k tomu.

— 345 —

Pre obéhcdníkcv sú školy tieto:

Českých obchodných akadémií je 6, z ktorých Slováci navštevujú
zvlášte v Prahe (Česko-slovanská obeh. akadémie), a Chrudime. Do
prvých ročníkov prijímajd sa absolventi nižších stredných škôl alebo
šk. mešťanskej. Sú tri roôníky. Školné je na prvej 240 kor., na druhej
200 kor. roône. Usilovní chudobní poslucháči dostávajú štipendia alebo
odpustí sa im školné. Obchodných škôl je 6, majú len dva ročníky,
školné na rok obnáša 100 korún. Chudobpým, pilným žiakom sa i tu
školné odpúšla. Absolventi obeh. akadémií majú právo na jednoročnú
dobrovoľnícku službu.

Pre priemyselníkov sú nasl. školy :

Všeobecných remeselnícky^^ škôl je 7. (Kutná Hora, Ml. Boleslav,
Jaroraéŕ, Kladno, Kolín, liitomyšl, Volyne), slúžia ku príprave pred
vyučením sa remeslu; poskytujú všeobecné vedomosti oborov technic-
kých a znalosť v kreslení a rysovaní. Výučba trvá 2 — 3 roky, prijí-
majú sa žiaci od 12 rokov, školský plat asi 15 zl. ročne.

C. k. prúmyslové školy sú v Pardubiciach, Plzni (oddelenie stroj-
nícke a staviteľské 2 ročníky). Prahe (oddelenie srojnícke a staviteľské
a chemické 4 ročníky), Smichove.

C. k. umélecko-prúmyslová škola v Prahe. Podmienky prijatia za
poslucháča vek: najmenej 14 rokov, absolvovanie nižšej strednej alebo
celej meštanskej školy. Má 3 ročníky všeobecnej školy pre íigur. a
ornam. kreslenie, malovanie, modelovanie, a 6 škôl odborných, každá
so študijnou dobou 3 — 4 roky.

C. k. odborná škola keramická pro umelé hrnčíŕstvf, kamnáŕstvi a
keramickou málbu na Bechyni. — C. k, odb. šk. pro zpracování dreva
vo Valašskom Meziŕičí (Mor.) so 4 ročníkmi a o Chrudime s 2 roč. prí-
pravLaz — Nagy-Szlatina : Velká Solotvina — Neviczke: Nevicky —
0-Kemencze: Kamenica (Kamianica) — Orlyava: Orlava (i Eriava

— Oro8z-Komorócz : Ruské Komarovce — Petrócz: Petrovce(-i) —
Pinkócz: Pinkovce(-i) — Putka-Helmecz : Chlmec (Chomec) — Rad-
váncz: Radvanka — Rahoncza: Orechovica — Székó: Lejkov — Sze-

^ 340 ~

rednye: Seredné (Serednie) — Sztrippa: Stripa — Tasolya: Taôola —
Ungvár: Vngvar — Valkaja: Volkovaja — Zahar: Zabor

Okres hapuHanshy,
Asvány: Aávan — Bajánbáza: Bajanbaz — Bátfa: Batfa — Bés:

_ Y

Bíš — Botfalva: Botfala — Budaháza: Budkovce — Csap: Cop —
Csepely: Čepel —r Csicser: Oíéer — Dobóruezka: Ruská — Fekete-
mezô: Čierno Pole (Čarnopolie) — Gálócs: Galoô — Gyôrôcske: De-
reôka — Iske: Iška — Kelecseny: Klaôany — Kerész: Krysov —
Kis-Kapos: Malé Kapučany — Kis-Rát: Malé Ratovce — Kis-Szel-
mencz: Malé Selmence — Kis-Szeretva : Stretá vka (Stretavka) —
Konczbiíza: Koncbáz — Krászka: Krások (Krašok) — Lakárt: Lekart

— Mátyócz: Maťovce — Mocsár: Moôiar — Mogyorós: Modoroš —
Mokcsa: MokSa — Nagy-Kapoš: Veľké KapuSany — Nagy-Rát: Velké
Ratovce — Nagy-8zelmencz : Veľké Selmenoe — Nagy-Szeretva : Stre-
táva (Stretáva) — Nyarád: Ňarad — Ór-Darma: Jovro a Derma —
Palágy: Palad — Palágy-Komorócz : Komarovce — Palló: Palov —
Pálócz: Pavlovoe — Pályin: Palín — Ptruksa: Ptrukéa — Rebrin:
Rebrín — Salamon : Šalamúnova — Sislóez : Sišlovcc — Szenna : Senné
(Senný) — Szurte : Sjurta — Tarnócz : Trnovee (Tai'oovce) - Tegenye :
Tegeôa — Téglás: Tiglaš — Vajan: Vajany — Viijkóez: Valkovce
(i Vajkovce) — Veskócz: Vieskovce (Veškovce) — Viszoka: Vysoká

— Zábony : Zábony.

Okres hrezňanský je čisté ruský, jeho názvy iniestopisn<5 nepo-
darilo sa mi sosbierať.

Turec.

Okres mošovský.

Abrabamfalu: Abramová — Alsó-Stubnya : Dolná Stubňa —
Alsó-Turcsek : Dolný Turôek — Andrásfalu : Andrašová — Balázsfalu :
Blážovce — Bodófalva: Bodovice — Bodorfalva: Bodorova — Borcz-
falu: Borcova — Brjesztya: Briešla — Budis: Budiš — Csremosnó:
Čeremošné — Divék: Diviaky — Dubová: Dubovô — Dvorecz:
Dvorec — Felsô-Stubnya : Horná Stubňa — Felsô-Turcsek : Horný
Turôek — Hadviga : Hadviga — Háj : Háj — Ivankófalu : Ivanôiná —
Jaszenová: Jaseňová — Jezernicz-Markovicz : Jazernica-Markovice —
Kelemenfalu: Kalamenová — Kevicz: Kévice — Kis-Csepcsén : Malý-

— 350 —

Čepéín — Ki8-Szó8zócz és Szt. Maria : Malé Socovoe a Svätá Mara —
Kisfalu: Vieska — Lászlófalu: Laclavá — Lazan: Lazany — Lezs-
jachó: Ležiachovo — Ljesnó: Liešno — Moskóoz: Modkovec — Mos-
sócz : Mošovoe — Nagy-Cseposény : Velký ČepSín — Nagy-Szószóez :
Veľké Socovce — Nedozor : Nedozor — Polorjeka : Polerieka — Raksa :
Rak§a — Rudnó: Rudné (i Rúdno) — Stubnyaííirdô : (Stubnianské)
Teplice — Szent-Gyôrgy : Svätý Ďur (i Jur) — Szent-Mihály : Svätý
Michal — Szklenó: Sklenô — Szlován: Slovany (Sloväny) — Tót-
Próna: Slovenské Pravno — Valcsa: Valéa — Vriczkó: Vrícko —
Zniováralja: Kláôtor pod Zniovom — Zorkócz: Zorkovce.

Okres sv.'marUnskO'blaimelý.

Alsó-Kálnok: Horný Kalník (H. Kalník) — Bálintfalu: Valen-
tová — Bella: Bela — Benicz: Benice — Bisztricska: Bystrička —
Blatnicza: Blatnica — Deákfalu: Diaková — Deánfalu: Ďanová —
Draskéczdolina : Dražkovce a Dolina — Felsô-Kálnok : Horní Kalník
Folkusfalu: FolknSová — Gyulafalu: Dulice — Ivánkafôld: Ivankov-
ská Strana — Jabodnik: Jahodníky — Károlyfalu: Karlova — Kis-
Jeszen: Horné Jaseno — Kis-Rákó: Lehôtka — Klicsin: Klaôany —
Konszké : Konské — Kossut : Košuty — Kostyan : Koštany — Krpellán :
KrpeTany — Laszkár : Laskár — Lipócz : Lipoveo — Nagy-Jeszen :
Dolné Jaseno — Hagy-Rákó: Rakov i Rakovo — NeczpáU: Necpaly
Nolcsó: Nolčovo — Podhragy: Podradie — Príbócz: Pribovce —
Prékopa: Priekopa — Rattkó: Ratkovo — Ruttka: Vrútky — Kis-
Selmecz: Štiavnická — Suttó: Sútovo — Szt.-Péter: Sv. Peter —
Szklabinya: Sklabina — Szklabinya-Váralja : Podzámok — Szucsány:
Suôany — Tarnó: Trnovo — Tomcsan: Tomôany — Ti*ebo8ztd: Tre-
bostovo — Turan: Turany — Turócz-Szt.-Márton : Turôiansky-Sv.-
Martin — Zabor: Záhorie — Záturcsa: Záturčie — Zsámbokrét:
Zabokreky.

VI.

Spiš.

Okres gelniásý.

Alsó-Szlovinka : Nižné Slovinky — Felsô-Szlovinka: Vyšné Slo-
vinky — Gblniczbánya: Otlnica — Hrisócz: Hrišovce — Jekelfalu:
Jaklovce — Kalyava: Kalava — Kis-Folkmár: Malý Folkmár —
Kluknó: Kluknava — Kajsó: Koisov — Margitfalu : Margecany —
Nagy-Folkmár : Velký Folkmár — Nagy-Kunchfalu : Helcmanovce —
Opáka: Opaka — O viz: Stará Voda — Prakfalu ; Prakovce —

— 361 —

Richnd: Richnava — Svedlér: Švedliar (Švedlár) — Szepes-Remete :
Mníšek — Szomolnok: Smolník — Szomolnok-Huta : Smolnicka Huta.

— Zakarfalu: Žakarovce.

Okres novoveský.

Amótfalu : Arnutovoe — Betlenfalu : Betlanovce — Dénesfalu ;
D.inišovce — Hadusfalu: Hadiišovce — Haraszt: Chrasí (Hrasc) —
Igló : Nová Ves — Imrichfalu a Istvánfalu spolu : Dedinky (Dzedzinky)
Káposztafalu : Hrabošice (i Hrabušice) — Kis-Hnilecz: Hnilčík —
Kotterbach: Koterbaeh — Lassúpatak: Štilbach i Štelbach — Lesz-
kovján: Lieskovany (Leskoviany) — Letánfalu: Letanovce — Mar-
kusfalu-Csí proti cirkvám vôbec.
Ktože to urovná, tieto nesmieriteľné živly spojí v organický celok?
A o školstve našom tiež niet jednotného smýšiania, až na to, aby
bolo slovenské. Ale niet jednoty v tom, ci brať podporu od štátu, ôi
nie, ôi je výhodnejšie pre národ, ked štát zbaví dediny od In'emena
vydržovat školy, či keby ich vzal do svojej správy? Jaká to bude jed-
nota voči nepriateľovi i sebe samým, keď v programme bude vyslovená
požiadavka neodvislej školy od štátnej a v praxi budú snáď tí istí
mužovia písať prosby, aby štát udelil pomoc (a item i právo) pre a
na učitela? A ako sa srovnáva s neodvislosťou cirkve štátna podpora
kňažstva evanjelického ? A koľko obcí je, kde na universitné cirkevné
školy nechce väčšina dobrovoľne prispet pomocou peňažitou, až je
k tomu súdom nútená. Koľko tu vzniká hnevu a rozopri !

A náš literárny a jazykový programm. Temer každá redakcia je
neomylným sudcom vo veciach týkajúcich sa celého národa. Kto pre-
svedčí o pravde stranu jednu a o mýlke druhú ? Kto vyrovná prepásť
medzi Nár. Novinami, Hlasom, Slov. Listami, Literárnymi Listami,
Cirkevnými Listami a Katolíckymi Novinami ? Kto spojí ľudí týchto
v jeden organický celok ? Kto zabráni haniť » Poučné čítanie* a vy-
chvalovať vydania »Priateľov ľudu slovenského ?« Kto smieri, ba len
slušne naučí písat p. Svetozára Hurbana o realisme a realistoch, ktorí
predsa sú na Slovensku a účastnia sa práce národnej ? Majorita na
shromaždení ? A či majorita z= pravda ? A ]>ostavte si stá rôziíych
otázok náboženských, filosofických, politických a sociálnych, a kto po-
zorne študuje náš život ako sa on už dosiaľ javí, uzná, že rozdielov je
o mnoho viacej, akoby sa to na prvý pohľad zdalo. A už nieto väčšej
slabosti a neštastia pre niektorú organi saciu, ako keď nemá jednotného
podkladu, jednotnej zásady, jednotného názoru. V takej strane nastáva
nedorozumenie, roztržka hneď pri prvom skutku, kadenáhle na dvoch

— 361 —

vzdialených stranách počínajú Tudía uvádzať do života zásady program-
rau takého.

Obtiaže tieto dajťi sa rozviesť ešte dalej, kehy sme mali ílmysel
rozberať podrobnosti.

Druhá nie menej vážna prekážka je : nedostatok národnej výchovy.
Pod tou národnou výchovou rozumiem práve tú morálnu zaviazanosť
jednotlivých ôlenov jak medzi sebou, tak i \oiSi vodcovstvu. Tento nedo-
statok cítilo i celé shromaždenie velmi hlboko 11. apríla na porade
martinskej a odtial ten búrlivý úspech reči dra. Burjana, ktorý pro-
stými, ale tým pravdivejšími slovami potriasol mysľou shromaždených.
Ano, soznať treba, bez okolkov a bez okrášlovania, že u nás v tomto
smysle panuje úplná anarchia. My bývame svorní vtedy, kým plynú
zvučné slová z úst našich, kadenáhle však ide slovo stať sa skutkom,
tu už každý ide za svojim rozumom. Takým činom u nás nikdy nebude
žiadnej strany, celku organizovaného, spojeného ako ľudské telo, jed-
notným ústredným orgánom: šedou hmotou kôry modzgovej. Život
nás učí, že všetky také útvary si)oločenské, v nichž jednotlivé časti
nemajú iného cielu, než aby každá len sebe samej slúžila, tie útvary
obyÔ íjne neprežijú dňa svojho vzniku. A tak i nádejná strana sloven-
ská bez tejto » výchovy národnej <»^ nevykoná ničoho, čoby v živote ná-
rodov zanechalo dajakej trvácejšej stopy.

Príčina tohoto nedostatku je zrejmá : práca (duševná i hmotná) a
zamestnanie býva najlepším vychovatelom človeka, v čom človek naj-
viac pracuje v tom je uajzručnejší, najstatnejší a rád sa vracia k svo-
jej práci i po zahálke. U nás nebolo organisovanej strany a preto ne-
bolo ani času a príležitosti k výchove v prospech celku, strany, národa.
I začne-li organisovaná strana pracoval, príde i disciplina a vý-
chova . . .

Oo donúti nos k disciplinovanej práci — o tom pár slov

budúcne.

Dr. F. Šrobár.

Zpráva o činnosti Ceskoslovanskej Jednoty

v Prahe.

Českoslovanská Jednota odbývala dňa 14. mája svoju VI. valnú
hromadu. Predseda univ. professor dr. František Pastrnek, odkazujúc
v podrobnostiach na zprávy funkcionárov, podotknul vo svojej zahaju-

— 382 —

júcej reôi, že spolok pokračoval i v poslednom — piatom — roku
svojho tťvania na ceste už vyšliapanej. Mnohé nepriaznivé okolnosti
zapríčinily, že činnost nebola intensivnejôia než v rokoch minulých,
krok nazpät však učinený nebol. Poteší telnou nazval predseda okolnosť,
že snahám Jednoty dostáva sa ohlasu a podpory i v kruhoch mimo
nej stojacich. Tak vzdelávací odbor Sokola karlínskeho usporiadal
v prospech Jednoty zvláštny večierok, na ktorom prednášafi uvolila sa
pani Slávikova- Wclsová. Na Morave podniknuté akcie, paralelné s činno-
sfiou Jednoty, viedly k torau, že utvoril sa blovenský Kroužek v Kroméŕíži,
ktorý stane sa odborom Jednoty. V Prostčjove usporiadaný bol ne-
dávno slovenský veeer, ktorý vydaril sa velmi pekne. Konečne prihlá-
silo sa v poslednej dobe dakolko českých a slovenských pražských
študuj ťicicli, ktorí sfi'ibili spolučinnost svoju v Jednote. Predseda čerpá
zo všetkého toho nádej, že čo nepodarilo sa vykonať za prvých pat
rokov, podarí sa behom (ľalších.

Zo zpráv funkcionárov vynímame nasleduj ťice:*

Valnou hromadou dňa 25. apríľa roku 1900 zvolení boli: za
predsedu p. prof. dr. František Pastrnek a za členov výboru pánovia:
Karol Anderle, Pntrik Blažek, Ant. Havlík, Frant. Holas, Ignác HoiHca,
dr. Vilém Kurz, dr. Jan Lošťák, G. N. Mayerhoffer, Vlád. Malýpetr,
Frant. Táborský, dr. Lad. Valenta; náhradníkmi stali sa pánovia:
J. Hlinka, dr. J. Fuhrich, T. Stypa a Z. Zigmundík; za revísorov
účtov zvolení pánovia: Ferd. Kavka a J. Maglén.

V ilstavujácej schôdzke výboru zvolení boli za miestopredsedu
]). dr. Ján Lošťiík, za jednatela p. G. N. Mayerhoffer, za pokladníka
p. Ant. Havlík, za knihovníka p. Frant. Holas a za zapisovatefa
]). Karol Anderle.

Výbor konal 5 schôdzok.

Pod])ory hmotnej dostalo sa spolku jednak od jednotlivcov, jednak
od českých väčších peňažných ústavov a sborov samosprávnych. Z kor-
porácií samosi)rávných sluší zvlášte menovať slávnu radu král. hlavného
mesta Prahy, ktorá i v tomto roku poskytla Jednote podporu 600 K.
Výdatným prameňom príjmov boly dva cykly hier, ktoré vo Svando-
vom divadle usporiadal krúžok pritetov Ceskoslovanskej Jednoty.

Morálnej podpory v akcii agitačnej a v iných smeroch poskytly
výboru časopisy české a slovenské, menovite Národní Listy, Národní
Politika, Hlas Národa, ("as, Kurýr, Katolické Listy, Radikálni Listy,
Pražské Noviny, Národnie Noviny, Hlas a iné.

Agenda Jednoty, obstarávaná i v uplynulom roku z ochoty, bola
značná; počet vypravených dopisov obniúsal 3458.

Hlavnou činnosťou Ceskoslovanskej Jednoty i toho roku bolo

— 363 —

podporovanie mládeže slovenskej, študujiícej na školách českých. Pod-
pory udelené boly tieto:

siedmim žiakom českej reálky v Hodoníne K 1060- -

šiestim žiakom českého gymn. v Strážnici » 600* —

štyrom poslucháčom vysokých škôl technických v Prahe » 660* —

jednomu študujúcemu lekárstva v Prahe » 100* —

dvom študujúcim Českoslovanské obchodní akadémie . > 400* —

trom žiakom maliarskej akadémie » 6(X)* —

V celku 23 študujúcim K~3420^

Vo výročnej zpráve vyslovená bola vďaka riaditelstvám horeme-
novaných škôl zato, že i v uplynulom roku rozdelovaiy žiakom patričné
podpory. Vyučovanie jazyku maďarskému, ktoré zavedené bolo roku
minulého na reálke hodonínskej, potkáva sa so zdarom.

Učňovská akcia Jednoty nepokročila v tomto roku. Stalo sa to
hlavne netečnoslou slovenského obecenstva.

Na návrh priaznivca Jednoty p. dra F. L. baróna Riegra rozoslal
výbor všetkým nakladatelom a vydavatelom kníh a časopisov českých
prosbu, aby publikácie svoje pravidelne posielali Museálnej Slov. Spo-
ločnosti a redakciám všetkých časopisov slovenských. Jednota podpo-
rovala tiež jednu na Slovensku pôsobiacu odbormi kníhkupeckú silu.

V celku založeno bolo v uplynulom roku pfiť knižníc ľudových:
tri vo Sliezsku a dve na Morave. Kniliy čisté vedeckého obsahu ve-
nované boly knihovne matičného gymnásia v Zábŕehu na Morave a
školskej knihovne vo Svinove a P. Ostrave. Na Slovensku rozdané
boly časopisy pädagogické a spisy pre mládež V^ celku rozdala Je-
dnota 750 sväzkov beletristických a vedeckých spisov behom posled-
ného roku. Bezplatne posielali na Slovensko na žiadosť Ccskoslovan-
skej Jednoty »Dčdictví Komenského* a vydavateľ A. J. Smrtka da-
kolko exemplárov »Paed. Rozhledov« resp. »Školy naôeho venkova«.
Zdarma rozposlaných bolo 165 exemplárov »Matice Lidu«, ktorej tisk
obstaralo úplne zdarma nakladkteľstvo dra E. Grégra.

Aby šírená bola známosl slovenskej literatúry medzi študujúcimi
českými, zaslala Jednota 40 exemplárov básni Hviezdoslava a Pauliny-
Tótha riaditelstvám všetkých stredných škôl pražských so žiadosCou,
aby rozdané boly abiturientom.

Pokladničný účet za rok 1900 je nasledujúci :

V0al :

K h

Zvyšok z roku 1899 4934 —

Príspevky a dary . . 6055 59

Spolu 9989 59

— 364 —

Ľali

K h

Študentom v Prahe, Mníchove, Drážďanoch 156:^ 24

* v Hodoníne 1430 18

» v Strážnici 350 61

Učňom 128 92

Drobné vydania (poštovné, kolky) . , . . 181 70

Sberat^Iovi provisie 90 70

Poplatky 8 77

Správa B64 96

Knihy 1091 22

Zvfsok 4590 29

Spolu 9989 69

Majetok spolku obnáša K 4590-29 a rozpočet na rok 1901
K 1241^9.

Návrhy podané na valnej hromade odkázané boly výboru. Dôle-
žité boly návrhy ]>. JUC. Pšorna, aby zakúpené bolo 500 exemplárov
halierového letáku o alkoholismu, vydaného Klubom pro ver. zdravot-
nietví a al)y tieto letáky dané boly k disposicii redakciám Hlasu a
Slovenských Listov, ďalej, aby (Vskoslovanská Jednota v jaseni 1901
usporiadala bezplatné verejné prednášky o pomeroch na Slovensku a
získala k ])rednáškam tým pp. dra P Blahu, K. Salvu, K. Kálala a
dra D. Makovického.

Do nového výboru zvolení boli : zj» predsedu p. prof. dr. Frant.
Pastrnek a za členov výboru pánovia: K. Anderle, P. Blažek, dr. J.
Fuhrich, A. Havlík, F. Holas, J. Hoŕica, dr. V. Kurz, dr. J. Loš£ák,
T. Stypa, Fr. Táborský, Fr Zeitharamer; za náhradníkov zvolení pá-
novia: J. Hlinka, A. Rarabousek, L Srb, Ž. Zigmundík. Revísormi
účtov sú pánovia: F. Kavka a J. Maglén.

Láska k ylasti.

Napísal Elien Key*).

Láska k vlasti je pojem, ktorý vo vývoji obsahujúcom všetky
obory života dosť neskoro sa vyvinul. A tak ako v každý čas roční

*) Zeit č. 328. Pekná táto štddia zaslúži iste pozornosti zvláSte u nás, kde sa
tolko násileiistipv a nespravodlivostí páše sub titulo vlastenectva, ('t. čitatelom,
ktorých by zarážalo častí vzpomínanie afťéry preyfusovej pripomfname, že Článok
je písaný z Paríža. Ináč by mohla citlivost národná vytýkať mi, že idem
propagovať lilosemitism.

— 366 —

ludia mali rôzny stupeň kultúrneho vývoja, majú aj rôzne stupne lásky
k vlasti. Avšak tomuto citu háji sa právo, že má by£ považovaný bez-
podmienečno za šľachetný, nczávislo na tom, ci prechováva ho osobnosť
ušlacbtilá alebo nízkosmýšlajúca. Kto veľkými slovami rozpráva o právu
a cti vlasti, lahko sebe a iným môže nahovoriť, že mu veľkú dušu,
bárs aj odporúča v zájmu vlasti nespravodlivosť, zatýin eo druhý,
z vyššieho stanoviska odsudzuj úc vlasteneckú nei^pravodlivosť práve tak
nepochybno býva vyhlásený za nevlastenca, ako kacierom menujú toho,
kto má vyšší pochop o Bohu než súčasný svet.

Francúz jeden poukázal na to, že už slovo vlasť ukazuje, z akého
pôvodu sa vyvinul patriotism. Pôvodne totiž slovo to značilo doslovne
vlasť otcov a čisto egoistická túžba spoludržať k spoločnej obrane bol
celý obsah citu pre bydliská otcov, kmeňu. Avšak behom časov du-
ševný dodatok — ako inde — pojem lásky k vlasti zušľachtil a ne-
ustále rozširoval. Už pre Žida, Hellena, Rimana cit lásky k vlasti
splýval v jedno s kultúrnymi prednosťami, duchovnými vymoženosťami,
ktorými, jak s hrdosťou cítili, vynikali pred ostatními národami a ktorých
proti týmto každou obeťou chránili. A ke<f v Anglicku, Francii, tak
ako vo Švédsku slovo patriot začínalo mať dobrý zvuk, predpokladalo
sa, že vlastenec mal pre svoju vlast ideál vyššieho vývoja, podporova-
ného vždy väčšou mierou osvety, slobody a spravodlivosti.

Avšak slovo to zvolna na cene tratilo. Lebo zkúsenostou, že ro-
dinný alebo kmeňový cit, rozšírený na lásku k vlasti, stal sa pokla-
dom tak mnohých individuelnych a národných predností, ľudia navykli
si považoval cit tento za absolútne dobro. Toto uadovšetku kritiku
povýšené zastavilo predovšeť. ým vyšší vývoj patriotismu.

Je to však jedna z mnohých ľahko spozorovatelných známok času,
že národy začaly vzájomne druh svojeho patriotismu dôkladnejšie zkú-
mat, kdežto v šľachetnosť vlastného vždy ešte veria. V dobe necelého
roku mal som príležitost počut v Rusku výrazy nevôle nad rušením
práva Búrov Angličanmi, kdežto súčasno vedúci mužovia Ruska sebe
samým a svetu snažili sa dokazat, že podľa práva a zákona — ako aj
podľa skutočnej potreby a prospechu národa znásilňujú Finsko.

Niečo neskoršie počul som v Anglii pohoršenie proti Rusku pre jeho
pokračovanie vo Finsku, proti ŕ'rancii pre jej chovanie v otíízke drey-
fusovskej, kdežto súčasno snažia sa sebe a svetu dokázať, že podľa zá-
kona a práva ako aj skutočnej potreby a prospechu národa znásilňujú
Transvaal. V ten istý čas poóul som vo Francii ľutovať politiku Ruska
vo Finsku, odsudzovat politiku anglickú v Transvaale, kdežto Francúzi
ešte pri mene Dreyfus zlosťou bľadli. A konečne so všetkých strán
zavznievajú hrozby Európy proti Cíne, poneváč táto ríša pri obrane

— 366 —

svojho národného rázu, svojho náboženstva, svojich ideálov, svojich
práv, dopášÉa sa podobných násilností proti Európskom, akých títo
dopustili sa v Cíne a všade, kde majú národný záujem, sa dopúšťajú.
Lebo vlastenectvo druhého národa považujeme len potial za sväté, kým
záujmy našeho vlastného národa podporuje, je však zavrženia hodné,
jestli pôsobí proti nim. Tiež cisár, ktorý v Slesvik-Holštýne národ
dánsky olupuje o jeho reô, volá po pomste, ponéváč Číňania vyslanca
jeho národa olúpili o hlavu. A za pomstu žiada, uisťujúc, že kresťan-
stvo je jediné náboženstvo, na ktorom trvalá kultúra môže byť zalo-
žená, suggestia to, pod klatbou ktorej teraz Európa navštívila Cínu
barbarským pustošením a krvavými ôiny a chystá sa žnici t kultúru,
ktorá je o tisícročia staršia od krestanskej. Kresťanstvo, jehož podstatu
nechápeme zle, jestli považujeme ho za náboženstvo bratrskej lásky,
premenil všade militarism v zásteru, ktorou kryje jeho oi)ak. Tak kle-
rikalism a militarism uzavrely spolok, ktorý je jedným z najcharakteri-
stickejších známok šovinismu!

Čo riekli vo Švédsku o Číne, neviera. Avšak viem, že boli na-
plnení roztrpčením nad Dreyfusovským processom, nad osudom Finska,
Šlesvik-Holstýna, Transvaalu a že predsa ludia a ôasopisy, ktoré snád
najhlasitejšie toto roztrpčenie vyrážaly, odporúčali násilenstvá proti
Norvéžsku a to tým istým patheticko-patriotiekým spôsobom, ktorého
používajú v Rusku hájac politiku proti Finsku, v Anglii proti Trans-
vaalu vo Francii v Dreyfiisovskej affere!

Títo dvojakou mierou odvažujúci bývajú vo všetkých zemiach
niezriedka chladno nečestní. Avšak ešte o moc častejšie sú citlivo čestní
vo svojom presvedčení, že ich vlastná krajina stojí docela v inom po-
mere, ktorý robí ich pokračovanie docela rozdielnym od jednania ostat-
ných národov a veciam j)lné ospravedlnenie dáva, ktoré však bystrosť,
poskytnutá politickému zraku diaľkou, a svedomitosť, vyvolaná nespra-
vodlivostou nepriateľov, na druhej strane hranice prezre a odsúdi!

Všade — v Rusku, Nemecku, Anglii, Francii, Švédsku — náj-
deme týchto len do diaľky jasno vidiacich, jakožto panujúce triedy spo-
ločností. Klerikálny, byrokratický, militaristický a kapitalistický pa-
triotism všade, kde pjíšu sa vlastenecké nespravodlivosti, vládne a svodí
massy k surovostam. Všade nepredpojatí a predvídajúci sú to, ktorí
majú odvahu l)ojovať proti tomuto vlastenectvu vo vlastnej krajine,
poneváč sami majú vyšší pojem o láske k vlasti, pojem, ktorý — aj
na (lalej — získava im obvinenie z ne vlastenectva, ba vlastizrady !

Takým obžalobám pravdepodobne nemožno ujsť, pokiaľ ešte vždy
trvajú dva úplne protivné názory o vlastenectve.

Pre jeden pojem táto láska je vždy ešte spojená s vierou v ne-

— 367 —

omýlnost národa vo volbe prostriedkov, ktorými chráni alebo rozširuje
svoje državné postavenie. To zalirňuje pre velké národy tiež snahu
jejich nad svetadiely a musí si zabezpečifi a zvýšiť vo vlastnej zemi
ten spoločenský poriadok a chod myšlienkový udržovat, ktorý umož-
ňuje klerikalismu a byrokratismu, kapitalismu a militarisiuu zmieneným
spôsobom jejich vlastné postavenie s národným poistil! a rozšíriť. A do-
kiaľ tieto moci ovládajú národy, osud Finska a Slesvik-Holštýna bude
sa opakovať, processy dreyfusovské a vojny transvaalske budú znovu

sa vracať.

Naproti tomu nový pojem vlastenectva jo identický s ochranou

ideálnych statkov, ktoré národ už má a so snahou tieto rozmnožiť.

Z tohoto stanoviska národ, jestli moc jeho behom časov ztratila svoju

ethiokú oprávnenosť, nemôže sa utužením, ale popustením tejto moci

ukázať hodným svojich najlepších tradícií.

A práve títo ^nepriatelia spoločnosti a nevlastenci* sil to sve-
domie národa, ked tento pod tlakom zastaralého nacioualismu dopúšťa
sa činov, ktoré na druhých národoch odsudzuje. Tak boli to slobodo-
myselní v umeleckom, literárnom a vedeckom svete, zároveň so socia-
listickou časťou dolníctva a mládeže, ktorí boli vo Francii s dreyíusardy,
ktorí v Anglii trpeli s Boermi, v Nemecku so Šlesvik-Holštýnom, v Ru-
sku s Fínskom*).

A všetci títo, ktorí poznali, že plody vlastenectva môžu byť,
práve tak dobré, ako špatné túžia zlé dobrým prekonať. Svoj vlastný
cit vlastenecký rozšírili na svetoobčiansky, ktorý teší sa spravodlivosti,
nech ju našiel kdekoľvek a rmňti sa nad krivdou, nech ona víťazí
kdekoľvek. Pozdvihli svoj cit vlastenecký tým, že povýšili svoj cieľ
a rozpomienku na veľké skutky svojich otcov spojili so snom o tých,
ktoré vlasť ešte niekdy vykoná. Všade títo nepredpojatí a predvída-
júci bojujú za to, že národ nemá práva ani vlastné záujmy obstarávať
prostriedkami, ktoré jednotlivci v národe si zakázali používať a tvrdia,
že dvojaká moi*álka predovšetkým je hanba pre národy, ktoré — jako
francúzsky, anglický, švédsky - za svoje najlepšie dedictvo si počítajú,
čo sebe samým a ľudstvu slobody] svedomia a spravodlivosti vydobyli.

A všade nachodírae, že tento nový cit k vlasti zvlášte tých
oduševňuje, ktorí svoju nádej kladú v novú spoločnost. Jako pred
r. 1789 životanajschopnejší ľudia pripravovali politickú revolúciu, tak
teraz nielen vo Francii, ale vôkol na svete, práve tí ľudia zo všetkých
spoločenských tried, ktorí naplnení sú myšlienkou nového spoločen-
ského utvárenia, živia plameň svojho vlastenectva nádejou nielen
v záchranu duševného majetku, ktorý národ už má, ale že budú moci

*) Ze v Bakúsko-Uhoroku sú utlačené národy o tom Elien Key nevie
taiíJĽL nič. Bed.

— 368 —

dosiahnuí tiež vyššej spravodlivosti, hlbšieho citu brat>ského vo vlast-
ných hraniciach a v prípadných pomeroch aj mimo týchto. Obnova vla-
steneckého citu súvisí Ôo najtesnejšie s vierou v obnovu vo všetkých
ostatných oboroch. A preto sú to hlboko koreniace pudy sebazacho-
vania, ktoré vyvolávajú proti novému citu vlasteneckému všetko tu-
penie starej spoločnosti. V časoch pohnutej náruživosti národnej nepre-
stávali pri tupých zbraniach tupenia! V tejto Paríži, kde dla krá-
sneho slova Anatola ÍVancea aj kamefi z dlažby sa dvíhal za vec slo-
body a spravodlivosti, obhajcovia Dreyfusovi boli v nebezpečenstve,
že budú od zúriacelio ludu v pravom slova smysle roztrhaní; v Anglii
poznal som mužov u ženy, proti ktorým hádzali holé nože, preto že
verejno vystúpili proti vojne v južnej Afrike a ktorí len s napnutím
síl bezpečnostných orgánov zachránení boli od smrti pod päsťami a
nohami massy. A každý, kto takto o spravodlivosti hovoril, vydával sa
v nebezpečenstvo, že ztratí spoločenskú vážnosť, svoje politické po-
stavenie.

Všade i)opierajú to, že by anglický národ v nespravodlivej vojne
bol rozvinul velkolepé národ nie vlastnosti. Lel)o, keby to uznali, mu-
seli by pripustiť, že skutočný obsah patriotismu neurčuje sa veľkými
viastnostmi a citom moci, ktorý ono budí, ale jedine ciefami, ktoré
národ ukladá upotrebeniu svojich vlastností a citu svojej moci. Ze
najnižšie skutky a najvyššie cnosti národnie nesú meno vlastenectva;
že ]>atriotism sám jako jasný plameň môže žiariť aj vtedy, keď je
živený nečistými substanciami, toto udržuje u väčšiny ešte zastaralý po-
jem vlastenectva. Práve, jireto ovšem, dá sa ťažko vykorenit. Sú nes-
četné složené, storočiami organicky vypestované duševné stavy, ktoré
zahrnujeme pod pojmom vlastenectva. Nikdy nie je sebaklam prirodze-
nejší, jako keJ naše najúbohejšie ohfady prospechové stýkajú sa s na-
šimi najvyššími povinnosťami, pošetilé predsudky s najjemnejšími city,
hrubé náruživosti s najhlbšou oddanosťou. A duševný stav, ktorého
predovšetkým toto všetko sa dotýka, je práve vlastenectvo.

Na tomto poli, jako na každom inom, učiC sa rozoznávať ponúka-
nie povinností od vlastného prospechu, ponúkanie citu od predsudku,
brutality od šfachetncj horlivosti — to znamená vychovával nás —
súčasno jako iudividua i jako spoluobčanov — vo vyšší druh myslia-
cich a cítiacich bytostí. A tento vývoj individuma má najprv samo
sebe dopriať, potom však má ho tiež vo svojom národe podporovať.

Sú slová stlačené jako kapka, nevyčerpateľné jako more. Jedno
také je Spinozovo acquiescentia in se ipso, ktorá podľa neho je najvyš-
ším výsledkom ľudského samo vývoj u. A jako individum nemôže vyš-
šieho duševného stavu dosiahnuť než tento súhlas so sebou samým^

— 869 —

tento vysoký pokoj, ktorý prýSti z konečne vydobytej shody medzi
našou vôlou a našou mocou, našou povahou a pomery životnými, na-,
šim snažením a našimi oielami, práve tak sa vec má aj v národe.

čo jednotlivcovi poskytuje blaho, že totiž prináleží k národu, že
má vlast, je to, že v tomto národe vzdor všetkým jeho slabostiam, že
v tejto zemi vzdor všetkej ohranicenosti viac než kdekoľvek cíti tento
vnútorný súhlas, tento hlboký súzvuk so sebou samým. Ton • našej reči,
tvar a barva našej krajiny, vôňa našej zeme, naše domáce mravy, naše
rozpomienky a naše nádeje — to všetko, ôo je krv z x rve našej — to
vystupuje jako obraz alebo šumí jako spev, kamkoľvek sa pohneme ;
to naplňuje nás radosťou, ked v ďalekej zemi nájdeme známku našej
vlastnej alebo stretneme sa s uznaním našeho národného rázu.

Avšak národný cit nemôže predsa vyvinutému človeku veľký, vše-
obsiahly súhlas so sebou samým poskytnúť vysokého stanoviska, na
ktorom všetko jeho snaženie kryje sa s najlepšími jeho možnosťami a
zpomienkami. Nepredpojatý, do budúcna vidiaci človek nemôže v svo-
jej vlastnosti jakožto občan ])ožívaf oblažujúceho citu súhlasu so sebou
samým, dokial vidí svoj nárofl, jak podľa iných hodnôt súdi, podľa
iných mier merá než on sám. A pokiaf menom patriotismu zdobia sa
krivdy, ktoré prospievajú vlastnému národu, musia tí. Čo dosiahli vyš-
šieho vývoja svojho vlastenectva, žiť bez toho, že by mohli túžbam a
cielom svojho národa dafi celý súhlas.

Na oltároch antických vídame časom rozdielne strany venované
obrazom rôznych božstiev. A tak vyzerá aj oltár, na ktorom obetujú
národy láske k vlasti. Nenjívist a krivda majú tu svoje miesto práve
tak jako láska a obetavosť. Až jedine tieto posledné budú nás vítať
s oltára vlastenectva, až tam, nie pri žiari rudých a čadiacich pochod-
ní váleôných, ale v bielej radosti ranných čer vánkov bude sa obetoval,
až potom len najpokročilejší spoločne s najprostšími budú môc{ tam
sklonit koleno bez pocitu, že vzývajú modlu.

Preložil J. Nerád.

S. medzinárodný sjazd proti alkoholismn.

Mag. philosophiae Hilenius z Helsingforsu referoval vo štvrtok
prvý: Štatistické pozorovanie vlivu mierneho poilvania alkoholu na
díiku éivofu. Anglické poisťovacie ústavy pre život, podávajú o tomto
najspoľahlivejšie dáta. Kto je v podozrení z nemierneho pitia, ten ne-
prijme sa v žiadnom ústave.

— 370 —

Miernych a abstinentov prísne rozliSujťi. Spoločnosť poislujúca
iemperenclárov : The United Kingdom Teinperance et generál Provi-
dent Institution. V Londýne má dve oddelenia, pre abstinentov a
pre miernych. Behom 33 rokov od r. 1866 do 1898, v oddeleniu absti-
nentov nastúpilo zo 7660 očakávaných smrtných prípadov 6383, tedy
707o> ^ oddeleniu miernych, z 10,465 očakávaných smrtných pádov
zomrelo 1Q,066 tedy 907o* ^'^ tohoto súdilo sa že v oddeleniu miernych
nastúpilo preto viacej smrtných pádov, lebo vyskytujú sa tam ehoroby
následkom pitia. Toto je správne, (de fysyologickým faktani ie, ie mierne
pitie vedie k pijanstvu, Dr. Edmunds hovorí: každých 1000 miernych
poskytuje hrubý materiál pre 60 alkoholistov.

Pijactvo je prirodzený následok mierneho požívania alkoholu a
smrt následkom ochorenia z pitia je risiko, ktorému sú zmierni po-
istenci « u spoločnosti vystavení. Aj pri iných spoločnostiach priali
k tomu presvedčeniu, že úmrtnosť v oddelení abstinentov je vždy o 20
až 30% menšia, ncžli v oddelení miernych. Vo všetkých týchto spo-
ločnostiach dostávajú abstinenti väčší bonus, totiž ))odiel na zisku nežli
ostatní členovia. Aj nemocenské pokladnice majú oddelenia pre miernych
a pre abstinentov.

Docent Dr. Lôffler prednášal: O súvislosti medzi zločinom a
alkoholom. Čerpal zo súdnej zkúsenosti a z najobjektívnejších prameňov,
jako ich predstavujú aktá rozličných trestných súdov. O chronickom
alkoholisme nemôže hovorit, tento príde do povahy len tam, kde sú
pochybnosti o duševnom zdraviu obvineného.

Prudký, akútny alkoholismus má svoj z:ístoj pri prečinoch proti
bezpečnosti života a zdravia, chronický pri prečinoch majetkových.

Štatistické dáta iažko obviňujú alkohol. Roku 1897 odsúdeno
bolo vo Viedni pre násilný odpor proti predstaveným osobám 258
ludí, z týchto nachádzalo sa v dobe činu v stave opilom 1 98. Pre tažké
poškodenie na tele bolo trestané 190 ludí, 76 z nich bolo opilých.
Zločiny proti mravopočestnosti vykazujú tiež významné tláta pre túto
otázku. Súdy — hovoril Dr. Lôffler — musia kráčať po stopách alko-
holismu, jako po prameni zločinu a dľa možnosti musia stavať hrádze.

Velmi pútavé a pozoruhodné boly nasledujúce prednášky, ktoré
pretriasaly otázku boju proti alkoholismu. Hlavný lekár blázinca vo Ville
Evrard Dr. M. Legrain prednášal o tom: Jalo klesajú alkoholici zase
epät do pitia a jaké vztahy majú k zločinu. Táto otázka je po stránke
vzdelanostnej, jako i po stránke mravnej veFmi dôležitá. Pijak, ktorý
upadá v pitie, putuje z blázinca do väzenia a z viizenia do blázinca.
Asi 257o alkoholikov opatrovaných v ústavoch, upadá po vypustení
zase v svoj predošlý stav. Celý život takéhoto klesajúceho pijáka nie

— 871 ^^

je ničím iným jako bojom medzi slobodou a internátom. Sú alkoholici,
ktorí behom 10 rokov,, dvadsať íiž styridsaťkrát boli vo väzení. Deti
takýchto alkoholikov, hynú morálne a dostiívajó sa na bezcestie. Spo-
ločnost nerobí niô, aby sa prekazilo toto ohromné zlo. Štáty neposta-
raly sa posial o ústavy, v ktorých by sa takýto alkoholici ošetrovali.

Nie je dosl na tom, dať alkoholika do blázinca, musí sa aj sepa-
rovať. Mnohí lekári v nedostatku poučenia o otázke alkoholu, nevedia
takýchto nemocných ani opatrovať. I v tom je velká prekážka, že spo-
ločnosť týmito úbohými ľuďmi opovrhuje. Len dva spolky v strednej
Európe, spolok »Modrého kríža« a »Bád dobrých templárov€ chová sa
s potrebným porozumením k tejto otázke a snaží s.i vrátiť zablúdilých
do spoločnosti zpät a ratovať aj ich deti. Úkolom všetkých dobre
smýšiajúcich ludí by bolo, aby sa verejná mienka v občianskej spo-
ločnosti úplne ]u*cmcnila a aby cit spojitosti s jednotlivými vrstvami
nebol porušený.

Štátny zá8tui)ca Dr. L. Fald z Mannheimu, prednášal: Opilstvo
v nemeckom óhiianskuín zákonníku. Zákony nemecké pozbaviijú ludí
oddaných pijanstvu svojprávnosti jako náhle nie sú v stave obstarávať
svoje záležitosti^ alebo stanú sa nebezpečnými pre rodinu, alebo pre
iných.

Prof. trestného práva na viedenskej universite Ľr. K. Stoos pred-
niesol svoju úvahu pri veľkej pozornosti a účasti obecenstva. Jeho
prednáška bola hlboká a plná nových stránok tejto myšlienky. Liečivé
ústavy pre pijakov v sluzhe kriminálnej politiky.

Poneváč má alkoholismus ohromný vliv na kriminalitu, je krimi-
nálno-poliťickým zájmom štátu, aby sa pijanstvo potieralo. Jedná sa
len o to, či prostriedky proti opilstvu patria trestnému zákonodarstvu,
alebo či sa majú ponechať štátnym orgánom, ktoré sú povolané
aby luštily S4)ciálne politické úkoly. Opilstvo je nemoc vôbec. Len
opatrovanie pijakov nie je tak všeobecne uznávané za potrebné, ako
pri iných nemocných, ani spôsob ošetrovania nie je známy. Výsledky
liečenia sú také, že potrebu takýchto ústavov nie je treba dokazovať.
Niekoľko ustanovení je len zapoťreby, aby tieto ústavy postavené boly
do služieb kriminálnej politiky. Pokusy sú už urobené, taký je aj
švajčiarsky zákonník z r. 1S96, ktorý oprávňuje sudcu, aby sám roz-
hodnul, či alkoholik patrí do liečebného ústavu. Omyl je vytvorený,
lebo sudcu povinný je vyžiadať si lekárske dobrozdanie. Osobná slo-
boda nie je porušená, lebo zákon určuje dobu pobytu v ústave na dva
roky a tento čas dla zkúsenosti stačí na vyliečenie pijáka. Ovšem
štát prevzal by tu tiež isté povinnosti, ale získal by z druhej strany ;

ubudlo by súdnych útrat, ktoré sa pri pojednávaniach proti takýmto

24*

— 378 —

indíviduam vysoko nahromadia. Dnes zatvára a tresce sa tisíce Iiidí,
aô sudca vedel, že minie sa cielu. Ďalej referoval dr. L. Frank,
správca blázinca v Miinsterlingen vo Švajčiarsku: O zákonodarstve
švajčiarskom, ktoré týka sa opilstva.

Švajčiarsko sa prvé chytilo liečenia opilcov. Kantóny jedon za
druhým prinášajú pozoruhodné zákony v tomto obore. Frank žiada
hlavne, aby opatrenia proti opilstvu nemalý charakteru policajného,
aby vyliečitelní pijaci boli odlúčení od nevylieči telných. Vyliečitelní
majú sa opatrovať v liečebných ústavoch, nevyliečiteľní v útulúách,
liečebné ústavy majú byt súkromné a len štátom podporované a pod
jeho dozor postavené a musia byť vo npolku s nejakým spolkom absti-
nentov, útulne musia byť ústavmi štátnymi.

Správca Dolno-rakúskeho blázinca dr. A. Tilkowski referoval:
O otáeke alkoholikov v Dolnorakúskych blázincoch. Rakúsko je za dru-
hými štátmi velmi pozadu v tejto veci. Počet alkoholikov v blázincoch
neobyčajne stúpa a ohrozuje miesto aj iných duševne chorých.

Prof. Dr. Frítsch súdny lekár prednášal: Forensné posudzovanie
alkoholismu.

Delikty z alkoholismu treba brať dla individua. Psychyatrické do-
brozdanie má sa riadit stupňom vyskytujúcich sa porúch o sebe alebo
v dobe činu. Trestný postup proti alkoholikom je nespravodlivý. Alko-
holici sú ludia psychycky annorraálni, treba ich zbaviť svojprávnosti
ako v Nemecku. Aby sa kriminalita umenšila treba sa usilovať zaviest
opatrenia a prostriedky proti nemiernemu požívaniu alkoholu.

Pán H. Bosshurdt referoval : O zakladaní a správe liečebných
ústavov. Najprv sa musia zakladať spolky abstinentov, aby tieto my-
šlienku propagovali a z ústavov prepustených ďalej opatrovali. Taký
ústav musí byť ako rodinný dom. Proti systému korrekcie vyslovil sa
rozhodne p. Bosshardt. Viacej ako 40 chovancov s jedným predstave-
ným nemá byť v ústave. Opatrovníci musia byt abstinenti.

Chovanci musia fysycky pracoval, ale ani duševná zábava nesmie
chýbať. V EUikone — kde je prednášajúci predstaveným sa spieva,
hrá, vôbec veselá nálada ovláda celf ústav.

Pobyt v ústave trvá 6 mesiacov.

Po ňom hovoril A. Smith z Niendorfu: o právach a úkoloch
laikov pri liečení pijakov.

Pijanstvo je mravná slabosť, ktorá sa nedá žiadnymi lekái*skymi
prostriedkami lieči t, ale len mravnou výchovou môže byt až k úplnej
abstinencii pozdvihnutá.

Ošeti'ovanie musí byť mravne pädagogické.

Popoludní bola obšírna debatta o prednesených themutách. Za-

— 373 —

hájil ju prof. Masaryk, po ňom rečnil Dr. Kalrous z Prahy : o zázna-
moch pražskej policie o tom, ako vyplýva opilstvo na verejné zatvá-
ranie. Prof. Forel hájil svoje názory proti Smithovi, že pijactvo nie je
nemoc a proti Lôfflerovi tiež, že chronický alkoholismus je hlavným
prameňom zločinu. Aj proti TUkowskémtí vystúpil Forel, forensné po-
súdenie duševne nefnocných nie je rovnaké, ako klinické. Môže byť
chorý, ktorý je klinicky tažko nemocný, ale v ohlade forensnom nie
nebezpečný. Naopak psychopatickí ludia a chronickí alkoholisti jasne
hovoria, zdanlivé simulujú, luh aj (i, pretvárajú sa a predsa nemôžu ináč
robiť, lebo nemocná je u nich, hlavne sféra etická a vola, romm menej.
Títo ludia zdajú sa laikom zdravými.

Prof. Loffler predniesol ťažkú obžalobu proti Dolnorakúskemu
blázincu polemisujúc proti Dr. Tilkowskému. Ked preplnily sa tieto
ústavy alkoholikami, vymysleli si, že títo simulujú a prepúštali ich
domov. Otázka ošetrovania alkoholikov bola privedená týmto spôso-
bom ad absurdum a vyvolaly sa konflikty so súdami. Súd uznal alko-
holika za chorého, poslal ho do blázinca a blázinec ho neprijal. Co
s takým človekom? Padne zase spoločnosti za obtiaž. To znamená
experimentovať na chrbáte publika. Zajímavé bolo, ked v debatte prof.
Dr. Wagner, psychyatrik, odporučoval sriadenie liečebných ústavov a
tvrdil, že mali by su odovzdat tieto katolíckemu kňažstvu. Proti tomuto
ohradil sa Dr. Vlasák, vysloviac mienku, že pijaci nemôžu sa liečil
dla istej šablóny ale každý iným spôsobom zvlášť.

Velký interess javil sa pre schôdzku piatkovú, okolo 9. hod. plnila
sa dvorana vyberaným obecenstvom, cudzincov bolo mnoho a dám tiei.
Prišiel na pretras alkoholismus v armádach európskych, iste bolavá
stránka zhubného militarísmu, z ktorej prýšti všetko ostatné zlo. Veď
vojak a alkohol sú už od rokov 30 ročnej války, od Bedricha Velkého a
Napoleona až po výpravy civilisovaných národov do Afriky, naMada-
gaskar a najnovšie do Asie — dva nerozlučiteľné pojmy, dve veci,
ktoré sa opravdove, jedna bez druhej skoro ani myslet a predstaviť ne-
môžu, j akoby jedna bola atribútom druhej. Tak zaspalo svedomie kul-
túrnych národov! Výkvet, mládež každého národa je vo vojsku. A
túto inštitúciu — na sjazde menovali ju nanajvýš vlasteneckou — ro-
zožrala choroba alkoholismu, od velkých pánov so zlatými limcami až
po obyčajného vojaka tak, že s hrúzou pomýšľajú jasnejšie h»avy a
ľudskejšie srdcia vo vojsku na pokánie a nápravu. Padlý i hlasy, že
budúca vojna bude vojna telesných a duševných žobrákov — zaiste nie je
ten výrok prílišný, poukázano bolo na veľké tisíce chorých anglických
vojakov v Afrike. Francúzi, ktorí zľakli sa, mysliac na budúcnost —
svojho, alkoholom v základoch napadnutého vojska, zavádzajú opatrenia

— 374 —

na lieSenie a odstránenie alkoboliemu vo vojsku s velkou dôkladnoslou.
Prednáška Dr. Richarda ^ chófa vojanskej nemocnice v Paríži - - prí-
tomní boli štyria vojenskí lekári francúzsky v pekných uniformách, —
rozobrala predtým až akosi ťažkopádnu hladinu kongressu.

Francúzsky vojenský minister šmahom vykázal pálenku, likéry
z vojanských kantýn, zariadil prednášky vo vojsku h alkoholisme a jeho
následkoch. Platí toto nariadenie aj pre kolónie. Zkásenosti jak zhubne
pôsobí alkohol v tropických krajoch, nadobudli si Francúzi pri posled-
nej výprave na Madagaskar. Generál Galieni je abstinentom, sriadil
oddelenie abstinentov a s týmitx) robil pokusy. Abstinenti vydržali na-
máhavé marše cez močariny a nezdravé kraje, pili vodu akú našli,
kdežto pijaci, ktorí mohli sa kúpať v koňaku, choreli a mreli na úpal,
zimnicu a klesali hromadne.

Hovorilili ešte: Dr, Legrain, Dr. Rudfer n Dr. Boissier všetko
Francúzi o tomto themate pri nevídanej pozornosti poslucháčstva.
Kplinius velebil Franciu, že vykonala slávny kultúrny skutok a ľutuje,
že správa nemeckej armády nevyslala svojich zástupcov k tomuto kon-
gressu. Rakúsko-uhorskí voj. lekári hrali pri tomto kongresse smutnú,
pštrosí politiku, strčili hlavu do piesku, akoby škody spôsobené alkoholom
v našej armáde nevideli, okrašlovali všetko - ako sa česky hovorí »li-
bovali« si v tom, že v našej armáde nepije sa tielko ako v iných. Tak
nepripravene a bez cielu nebol ani jedon cudzí zástupca na kongresse,
robilo to trapný dojem. Dr. Taussig — štábny lekár rakúsky hovoril,
že u nás niet nebezpečia alkoholismu! Shromaždcnie sa zadivilo a
smialo, druhý lekár vojenský Dr. Sickingcr rozprával, že ftj u nás je
obmedzený odpredaj pálenky v kantýnach a že sa už toľko nepije ako
predtým (?) Ktosi zvolal : reforma kantýn, vyárendovanie knntýn, tu vyšlý
by iste pekné veci na javo — ale bol to hlas volajúceho na púšti.

Ked už skoro všetky národy ]>ospomínané boly, zastal sa jcdon
delegát pár jadrnými slovami Búrov a spomenul ich príslovečnú strie-
dmosť, čo vyvovalo živý súhlas a potlesk.

Známy abstinent Dr. Bonney bavorský vojenský lekár hovoril, že
i medzi bavorskými dôstojníkmi tvorí sa spolok abstinentov, pripo-
menul i to, že generál Waldersee je tiež abstinentom a že pri hosti-
nách štmgáva si s Vilemom II. s čistou vodou.

Inšpektor Gerényi povedal, že v kantýnach sa vojaci k pijatike
pridržujú, vojaci by si mali kantýny spravovať sami.

Dr. Blocher, aby smyl sympathij k Búrom pochválil sa, že
v anglickej armáde číta spolok abstinentov L 6,000 členov.

Petrohradský štátny zástupca Dr. Dimitrij Borodin ncznajúc na
tolko nemecky, dal svoju prednášku vytlačenú pani Gedde, ktorá ju

— 375 —

Čítala: O alkoholovom monopole v Rusku, jeho hospodárskom a mrav-
nom význame. Monopol má dobré i zlé stránky, predtým pilo sa v pu-
tikách, teraz pije sa na ulici a v rodinách. Daň sa zvýšila. Vzdelanie
ludu zaostalo.

Dr. Bulovskij tvrdí, že monopol obmedzil v Rusku alkoholismus,
v búdach sa nepije a putik zavrelo sa na tisíce. Pijaci nemajú kde
vysedať. Ruská vláda venuje ročne 3 milliony na tístavy, v ktorých
pracuje sa pre miernosť.

Dr. Daszynska napadla miernymi, ale nemilosrdnými slovami a
vážnymi dátami tvrdenie úradných zástupcov Ruska. Štatistika ruská
je nespoľahlivá, s monopolom pomohlo sa len slachte a zničilo sa
mnoho existencii, pije sa ďalej a snád i viacej jako predtým.

V Rusku hladovalo 20 millionov ludí, koľko ich zomrelo, o tom
ruská štatistika nevie nič.

Tam, kde niet slobody, márne bojuje sa proti alkoholismu. Národ
nevie čítať, čo mu osožia brožiiry. (Potlesk a živý súhlas).

Delegát ruskej vlády gróf Skarzynski odpovedal Dr. Daszynskej
na začiatku slabo, až to robilo trapný dojem, pomohlo mu kecf tvrdil,
že nie je žart zrušiť 140,000 pálenie naraz, bývalí majitelia stali sa
zúrivým' nepriateľmi íinancministra Wittn, ruského štátu, (bola to na-
rážka na Židov, nacionáli tlieskali živo zase tomuto). Medik, Grigo-
rovič z Bukoviny použil kongress tiež na to, aby posvietil na úradné
Rusko. Vláda monopolisuje alkohol, ale i hnutie protialkoholistioké.
Gróf Skarzynski bol celý červený a rozčúlený a vyhováral sa všeli-
jako, apelloval na predsedníctvo, aby toto nedovolilo urážaC hosťov Ra-
kúska. Ale sloboda slova nebola na kongresse v ničom narušená.

Pani Gedda hovorila, že nepomer medzi príjmom z alkoholu a
výdavkami na miernosť je veľký 147 milí. rubl. a 3 milí. !

Po poludní dostavil sa do siene ;>. Weiss prof. kat. university
yo Freiburgu (Švajčiarsko). S nim prišlo mnoho kňažstva, uhorského
kňaza nevidel som medzi nimi ani jednoho.

Učený dominikán prednášal pri všeobecnej pozornosti: O úkoloch
kléru v boji proti alloholismu. Spolupracoval pri sociálnepaedago-
gickom zlepšovaní mass, využitie svojich zkúseností ktorých má kňaz
viacej jako iní a uplatnenie svojho sociálneho postavenia, študovanie
otázky a výchova klerikov v smere protialkoholistickom.

Rektor J. Neumann z Honnefu nad Rýnom o ^katolíckom hnutí
strieglivosti v Nemecku^, Nemeckí katolíci súčastňujú sa internacionál-
neho hnutia protialkoholistického, zakladajú konfessionálne spolky strie-
zlivosti, sriadujú a vydržujú liečebné ústavy. Používajú školy a ko-
stola v tomto boji. V spolkoch striezlivosti sú mierni a abstinenti

— 876 -

dSinkujú sooiálne-charitativne, zhromaždenia katolícke v Nemecku za-
bývajú sa všetky touto otázkou. Rečník si želá, aby prestaly národ-
nostné spory pred týmto óblavným nepriateľom národov.

Predseda prof. Gruhcr poďakoval kňažstvu za jeho dosavádnu
óinnosii.

Potom prednášal ev. farár Bovet o zásadách spolku ^Modrého
kríža*. Prvá a hlavná zásada je úplná abstinencia. Pomôcka je písmo
sväté a kresťanské spolužitie, krestlanský životný názor je vedúcou my-
šlienkou spolku. Spolok bol najprv vo Švajčiarsku, teraz ])rekroôil už
daleko hranice, ôíta 66(5 spolkov lokálnych s 30,000 ôlenami, medzi
týmito je 9113 ôlenov, ktorí sami uznali sa, že boli predtým pijakmi.
»Modrý kríž« sriaďuje kaviarne, hostince bez a) k. nápojov a lieéebné
ústavy pre alkoholikov. Miss Gray referovala: O hnutí oprotialkoho-
liekom na kontinente. O švrdskffch spolkoch str irjl hosti, Dr. Bergmann.
Zajíma vé boly dáta dr. Pressla „o rozéireni^ alkoholismu v Čechách.
Docent Matiejka prehovoril. »0 rlivc alkoholismu va duševne a mravné
vlastnosti obyvateľstva v Čechách.

Po živej debatte o rakúskom tiskovom zákone, ktoril spôsobili
socialisti, určilo sa za miesto budúceho kongressu mesto Bremen a
svolil sa 14 clenový permanentný výbor.

Aôpráve my v Rakúsku po mnohých zkúsenostiach — hovoril
prof. Ghruber — naklonení sme k pesôimismu a nechcem preto tvrdiť žeby
som ružové smýšial, predsa myslím, že sjazd tento bez stopy nevymizne
z pamäti. Do sveta plného hnevu, zúfalstva, zaslepenia a zbabelosti
zkriknul tento sjazd hlasom rozumu, lásky a nádeje. Jako chóry anjelské
vo svätej noci, rozostrel sa po svete duch lásky k bližnému, duch
jednomyselnosti a porozumenia preto, že všetci ľudia majú spoloôné ciele.

Sme opojení myšlienkou na zdravšie, statočnejšie, šľachetnejšie

človečenstvo, ktoré má prísť. Nech sú nám všetci nápomocní, aby tieto

ideály nikdy nevyhynuly. Do videnia v Brémach.

Dr. P. Blaho.

y -, -,- ^ ^y ^

OBZOR.

Časopisecký. Najnovšie vystúpenie slovenských politikov n lite-
rátov proti československej kultúrnej jednntv. v zrkadle madarskcho
sasopisu.

^Budapešti Hirla}i<í priniesol v číslo 89. elíÍQok s nadpisom
»Cseh — tót viszálykodá8« (už zvada čcsko-slovenská). Na dôkaz, ako

Ine sbíerajú Maďari všetky [jpjavy o tejto otázke, podávame jeho
sah. Píše ea tam:

»Tak dlho spomínali pražskí a tur6. sv. martinskí spisovatelia
nslávski jednotu československú, kým sa pekne krásne nedostali Česi
Slovákmi do vlasov. Stalo sa to nasledovne:
»V Prahe vychodiaca česká revue T^Naše Dohat priniesla v ja-
uári štúdium o politickom, spoločenskom a kultúrnom stave uhorského
lovenska, v ktorom sa ostré vytýkala slovenským národným vodcom
lenivosť. Časopis českej fudovej strany Čas uvádzajúc toto štúdium,
nie len že si osvojuje stanovisko pisatela, ale ešte dokladá, že Slováci
majú už dosť dosavádnych snáh po samostatnosti národnej a nechcú
viacej v budúcnosti tvoriť zvláštny národ, ale žiadajil pripojiť sa priamo
k Čechom, lebo im (Slovákom) — ako jeden uhorsko-slovenský učitel
píše — následkom bezmyšlienkovitosti slovenských vodcov už len
česko-slovenská národnosť pomôže «.

»V týchto vývodoch Času videli raartinčania neprosené zamie-
šanie sa so strany českej a vo svojich novinách priamo sa ohradili
proti nim vyznajiíc, že akokofvek ctia si a za dôležité majú vzhľadom
k vlastnej veci priateľstvo české, oni chcú predsa zachovať svoju slo-
venskú národnosť a etnickú samostatnost. Co za politiku majú sledovať
s času na čas v prospech ludu svojho určia si sami a nie sú náklonní
prijal k tomu vzťahujúce sa pokyny od nikoho. Čas nenechal túto
obranu Slovákov bez slova. Jakí obmedzení a krátkozrakí sú vodcovia
sloven. politiky — vraví medzi iným český časopis — dotvrdzuje i to,
že strediskom slovenských národných politických pohybov urobili ne-
patrný Turč. Sv. Martin. Nespôsobilosť vodcov dokazuje ešte i ta
okolnosť, že v posledných rokoch — hoc viac ráz vyskytla sa k tomu
vhodná príležitosť, nevedeli k povzneseniu sloven. nár. ])ohybu nič
pozoruhodného vykonať*!

»Ešte sa ani neutíšil v kruhu slov. nár. politikov hnev a ura-
zenie vzbudené ^Časom^y Česi napadli Slovákov znova. Jeden z naj ^^^o.
livejších apoštolov jednoty Československej, Pasfrtwky pražský univ.r
profesor vydal knihu ^Slovenskot, z diel slovenských a českých spisovate-
ľov. V knihe uverejnené štúdia bez výnimky pojednávajú záležitosti
Slovenska a síce so stanoviska, z ktorého vyšlý články »Naší Doby«

a »Casu«. Zvlášte sám redaktor tvrdé výtky činí sloven. nár. politi-
kom, v prvom rade martinskej klike. MartinČania nazvali knihu Pa-
strnkovu attentátom proti Slovensku a vo svojom časopise čo najroz-
hodnejšie protestujú proti tomu, aby pod rúškom jednoty če8koslovei>
skej miešali sa im do vecí a predovšetkým proti tomu, že sa napj
jazyková a národná samostatnosť Slovákov «.

— 378 —

»D(Skln(lnejšíe do slovenských vecí zasahuje i Blas Národa, píše:
»Martinčanift považujú za urážku všetko to, éo o nich ^Slovenskoc
vraví. Zvlííôte stať Pastrnkova ich znepokojuje. Jeho striezlivý úsudok
a vecný rozbor majú za hanu a očernenie. Dávno vieme, že martinSa-
nov i najnevinejšie protirečenie rozculí práve preto, bo na Slovensku
je pfiálo kritikov a málo príležitosti ku kritike. Preto skutočne iní sú
[laní pred ludora (národom) objasniť pomery a upozorniť ho ako

jeho záležitosti «.

»Preco sa (/csi tak velmi hnevajú na Slovákov, má tiež svoju

LU. V pražskom Slovansíem Pŕehledé niekto soznámil Cechov na
základe staršieho sdelenia IÍu(la})esti HirlopUy že známy slovenský filo-
lóg dr S. Ozambel precestoval v lete celé Slovensko sbierajúc látku,
aby dfa štúdiu dialektologického konaného na mieste v obšíi*nej ve-
deckej knihe dokázal mohol, že slovenská reč nie je náreôím ôeskeho
jazyka, ale samostatná reč a následkom toho rozchyrovaná jednota česko-
slovenská bez gramatického základu. Slováci, podla Cechov, podnik
Czambelov nie len že nezavrhli s dostatočnou rozhodnosťou, ale náchylní
sú ho ešte aj podporoval. Bezprostredný ciel tuhých náporov českých
je, odstrašiť Slovákov od gramatikálneho stanoviska Czambelovho, lebo
podarí-li sa mu pred Slovákmi samostatnosť slovenskej reči náležité ob-
jasniť, vtedy zničená bude viera v československú kultúrnu a jazykovú
jednotu zároveň s nádejou, že po čase Slováci vtopia sa celkom do
českého národa*.

Radi uveríme plesaniu macTarských novín nad brojením » Sloven-
ských PohIadov« a »Národních Novín «, ale neradi vidíme slovenských
literátov a politikov tahať jeden povraz s Maďarami, v tejto vážnej
veci. Maďari sa totiž vynasnažujú všemožne popretrhovaí sväzy nás
s Oechmi pojace, a časť Slovákov ubierajúcich sa po stopách prof*
Florinského, od nedávneho času tiež rada predstavuje československý
národ rozčesnutý vo dva samostatné celky.. F. H

átndentský. O projekte „Vnie Slavianských Študentov^.

Ako sme v minulom čísle spomenuli, '>Slaviansky Viek« priniesol
v č. 19. náčrt »Unie«. Predstavuje sa tam ako riadny verejný spolok,
s potvrdenými stanovami, ktorý má zahrňovať všetkých Slovanov, a
zasahoval by teda do všetkých krajín obývaných Slovanmi, menovite
do Ruska, Bulharska, Srbska, Čiernej Hory, Rakúsko-Uhorska a Ne-
mecka. Dla toho stanovy musely by byt potvrdené vládou každého
z menovaných štátov. Taký spolok nepntvrdia v Rusku (»Otviet, po-
vidimomu, govorit, čto russkie studenty ničego sdelať ne mogut, jesli
im ne dadut organizácii, priznaný ich zákonom, imiejuščich pritom pred-

— 379 —

stavitelstva i ne presledujemyob poHcejskoju ylastiu* 81. V. 5. 18. str.
17.), Rakúsko-Uhorsku a Nemecku, povolia ho v Bulharsku, Srbsku a
na Óiemej Hore. V tých najdôležitejších štátoch by teda »Unia« ne-
mohla právne jestvoval. To je neprekonateľná nateraz prekáíka.

Navrhovatel sriadenia spolku, Slovák, mal a musel brať zretel
predovšetkým na Slovákov, síce jednostranné ponímanie veci by už
samosebou zavrhovalo myšlienku nadhodend. Pýtam sa ho teraz, čo
všetko môžu uskutočnil slovenskí študenti, ale aj iní študujúci slovan-
skí v Uhrách, Rakúsku a Nemecku v cielu Únie, ako je navrhnuté
v projekte: napomáhanie chudobných, alebo Maďarmi a Nemcami pre-
nasledovaných študentov, vymoženie zlevy didaktra pre členov (!), volný
vchod do musci, knihovieň, divadiel, výstav vo všetkých slovanských
zemiach (rozumejú sa pod tým len Rusko, Bulharsko, Čierna Hora,
Srbsko? nemožno), vymoženie zníženia potlatkov železničných. Podobne
nedá sa previesť, žeby spolok svojich členov vychovával ku kultúrno-
politickej borbe a ochrane proti germanisácii a maďarisácii. Ako si to
vlastne predstavuje pisateľ? A to zaväzovania sa čestným slovom,*) aby
každý člen dla svojich schopností a hladiac na všeobecné položenie
pracoval na kultúrnom a hospodárskom rozvití svojho národa a na kul-
túrnom a hosp. sblížení sa národov slovanských; aby každý člen staral
sa o zakladanie čitárni, knihovieň, spevokolov, pomocníc, spoločenství
hospod. a priemysL, poriadanie divadelných predstavení v slovanskom
duchu. Či sa to všetko nerozumie samosebou i bez spolku a bez zavia-
zania sa čestným slovom ? Či nepáše hriech ien^ kto neroH tak bez toho
všetkého? Podobne bez spolku, jednoduchým čulým dopisovaním jedno-
tlivých študentov a ich spolkov dajú sa docieliť ostatné body účelu
»Unie«, totiž: prehlbovanie idey solidárnosti a bratrstva slovan. štu-
dentov, zaoberať sa otázkami týkajúcimi sa slovanských študentov, na-
pomáhanie schôdzok a manifestácií študentov, v časopisoch a spolkoch
soznamovať rodákov svojich s históriou, národným hospodárstvom, lite-
ratúrou, umením inoslovanských národov, — rozširovanie spisov a časo-
pisov v duchu slovan. písaných, — šírenie znalosti ru kého jazyka

(nám zabraňujú slovensky učiť sa).

Ako videť, ciel a sriadenosf spolku zároveň ho znemožňujú v dobe

prítomnej, a preto treba hladat iných spôsobov k docieleniu toho. Do-
siahnutie spomenutých posledných bodov programu navrhnutého možné
je sorgauisovantm riadneho vzájomného dopisovania si študentov slovan-
ských a ich spolkov, pridŕžajúc sa pravdy i spravodlivosti. Ďalej nevy^
hnutelným je, aby kaidý Slovan pracoval predovšetkým na kult. a hmop
tnom zveľadení svojho národa, v rámci užšom, priehladnejšom, a lei
potom nech sa zaoberá širokou a vysokou otázkou slovanskou.

*) Špecielne slovenské cnosti: Čestné slovo, Čestný dlh atd. B e d.

— 380 —

Slovanská otázka priblíži sa riešeniu akonáhle každý slovanský

národ bude pánom vo svojom domove Usilujme sa k tomu.

F. H.

Z Prahy, 7i príležitosti III. sjazdu českých prírodozpytcov a
lekárov, projektovaného na 26. až 29. mája usniesol sa »Spolek českých
medikô« vyšetriť hygienické a spoločenské pomery študentstva na vy-
sokých^ školách pražských. Štatistika taká bola sympaticky prijatá,
j^k u yfitudentstva tak i u jeho priateľov. Malo sa vyšetriť, jak študenti

[aké majťi príjmy od rodičov a priaznivcov, jako sil podporovaní
oí |a(|)olkov (podporovacích študentských), jako sa stravuj i1 (kolko ráz
t^wenne obedujú, raňajkujú ap.), jako bývajú; dTalšie otázky týkali sa
ohíovania v širnej spoločnosti, života pohlavného, presvedčenia nábo-
ženského (verí-neverí — ľahostajný), presvedčenia politického atd.
K tomu iíôelu svolaná bola porada na sostavenie dotazníku, ktorý po
podrobnej debatte bol schválený profesorom hygieny pražskej university.
Menovaný spolok, ktorému dostalo sa hmotnej podpory sa tým účelom
od Spolku českých lékaŕú v obnosu 600 K., dal dotazník ten vytlačil
a rozoslid ho asi v 4000 exempl., žiadajúc, aby bol anonymne vrátený
poštou v priloženej obálke.

Vyskytovaly sa však obavy, že podnik sa nevydarí pre nedosta-
tok porozumenia so strany študentstva, že totiž toto nevyplní vážne
a svedomito dotazník. Ale obavy tieto ukázaly sa bezpodstatnými,
študentstvo obstálo na tejto zkúške : dobrá polovica dotazníkov správne
vyplnená sa vrátila, čím celý podnik je zaistený. Referát — od odbor-
níkov vypracovaný — čítaný bude na zmienenom sjazde prírodove-
deckom.

Ku zdaru celej akcie prispel čiastočne časopis vysokého kléru

českého > Katolícke Listy*. Pár dní po rozoslaní dotazníkov vyšiel
z Čistá jasná zúrivý článok v tomto orgáne pod názvom » Divné proudy
na české universite«. Hlásateľom mravnosti nepozdávalo sa totiž, že
by študenti mali právo zpovedať sa sebe samým, že by malý vyšetriť
svoj pohlavný život, že by boli oprávnení vysloviť — aj len ano-
nymne — čo súdia o cirkvi, náboženstve, strednom školstve, vojsku,
štátu, im nezdalo sa správnym, že by sa mal každý jednotlivé priznať,
čí chodí do kostola, či verí lebo neverí, či hreší proti šiestemu, to
považovali za šírenie nemravnosti volaj úc na pomoc polici u a školské
vrchnosti. Ale útok sa nevydaril docela, policia zakročila, ale až keď
dotazníky boly v rukách odborníkov, takže shabala iba niekoľko ob-
lieskorených, naproti tomu súd osvobodil spolok a tlačiareň z obžaloby,
že dotazník nebol označený tlačiarňou, poneváč bol určený len pre

— 3»1 —

súkromnú potrebu a nespadol pod ustanovenia pre verejnú tlač. Školské
vrchnosti vôbec nemalý prečo a ani nezakročil y nikde. Ačkolvek re-
dakcia dotyčného časopisu vložila do článku najvyšší stupeň svojej
rozhorčenosti a hnevu a dopustila sa najhrubšieho druhu denunciácie,
útok sa nezdaril: pre toho, kto poznrC citlivost rakúskych orgánov pre
túžby klerikálov, je okolnosť, že zakročenie stalo sa len pro forma,
dostatočným dôkazom o neškodnosti celého podniku.

Obe doterajšie čitárne (časopisov), Akad. Cítarňa a » Slávia*
splynú po prázdninách, jak ukazuje zahájené vyjednávanie v tom smere,
v jednu. — d.

Referáty.

Veliká intriga. ^Národnie Novimŕ 30. mája 1901. Čislo 62.

Belmo má na oboch očiach slavianky človek, jestli nevidí velikú,
ba temer, možno povedat, svetovú intrigu, namerenú zastaviť vývin,
rozmach, revolúciu, dozrenie slavianskych národov a kmeňov, ako i ce-
lého Slavianstva. Belmo na očiach má, rozum zatupený alebo náruži-
vosťou omámený. I tá náruživosť vyvolaná je intrigou.

Pozrite: každý zjav v život<3 národnom, vedeckom, spoločenskom,
inde osožný alebo neškodný, obracia veliká intriga na otravu, jed, na
zbraň ostrú, jestli sa on deje u nás, na slavianskej pôde, v slavianskej
krvi. Tu treba príklady.

Kolko universitných študentských búrok bolo vo Viedni, Berlíne,
Pešti? Dvadsat velkých pamätám na viedenskej universitc. Kedy, čo
len raz stály sa ony predmetom skutočného občianskeho záujmu a
strachu? Nikdy, ani raz. Pobúrilo sa, utíšilo sa. Niekofko naliatych cy-
lindrov, polámaných dáždnikov. Noviny odbavily búrky v svojich chýr-
nikoch. A proti Maassenovi na príklad bola búrka ohromná.

Stane sa to samé v Kijcve, Moskve, Petrohrade. Hja, »Bauer,
das ist was Anďres«. Celá Európa počne sa staral o čapicu úbohého
kijevského študenta, ktorá mu spadla do blata pri » demonštrácii «, :»za-

bastovke«, pri »obštrukcii<. Študentské nepokoje razom stanú sa ohro-
mným faktom na jednej strane slobody, na druhej bezprávia. Meetingy
vydržiavajú, tisíc úvodných článkov hlása svetu, že treba zničiť taký
štát, kde možná študentská zjura. Každý pes použije príležitost, aby
mohol brechnúť na život náš. Každý agent, volný či nevolný, chytí sa
príležitosti pohaniť, zahnusiť všetko, čo je slavianske, každý lump vy-
kladá svoje rozumy, aby nás nimi ponížil, sympatií zbavil. Tí pošta-

— 882 —

vení, tučno platení agenti (máme i takých) zarevú na trúby, aby sa
čím skôr srňtilo slavianske Jeríoho.

Tu iné: pred pätnástimi rokami počal Friedrich Nietzsche rýpaf
do germánskeho, práve sviežo vystaveného domu. Sotva odznela ve-
liká hymna ».Wir haben gebauet ein stattliohea Hausc, počal ho pod-
minirovať geniálnou, obrovskou nemilosrdnos£ou. A čo? Nik sa o to
nestaral. Málo kto si ho všímnul, n celkom si nevdímali jeho práce bú-
rajúcej, rozsádzajúcej, an ti patriotickej, antigermánskej. Nietzsche bol
ponechaný tam, kam patrí, v svojej učenej a poetickej respublike, v ríái
;;eniálnych snov a obrazov.

Podobne velkému, kongeniálnemu spisovateľovi slavianskemu za-
chce sa tiež rúcnC a rúcať. A tiež tak vzdušné rúcať, ako Nietzsche,
vzdušnejdie o tolko, o kolko je Tolstoj nad Nietzschom čo básnik.
) A hla, celý svet sa búri. Tisíc jazykov ide popularisovať každý
úder Tolstého čakaná do hradieb a múrov slavianskych. Každý jeho
úder na závetné slavianske miloty, srdciam blízke, budúcnosť slubu-
júce, sprevádzaný je potleskom a huriavkami celej Európy. Každé za-
nesvárenie a potupenie cirkve (a v RuHku je cirkev najvyššia bašta
národa) Tolstým, vyvoláva frenetický aplaus, a každé zhanobenie a vy-
smiatie ruského vojinstva, každé jeho oplutie lesklej ruskej zbrane vy-
náša Tolstého na Olymp europejskej slávy, a ked už i cárstvo zahnu-
sii v cudzej krajine ruskými vagabundami vytlačenými pamfletami;
vtedy je už svätý, veliký, liberálny, ťamflety Tolstého stávajú sa ne-
pohodlnosťou takej ohromnej sile, ako je Rus, a nie preto, že by
v konfúsnych, detinských, dilletantských mudrovaniach bola nejaká
moc, ale preto, že veliká intriga vzala do rúk Tolstého blasfemie, boho-
ruhačstvá, telesné sviústvá, aby ich použila na zhanobenie, ošarpanie a,
možno-H, na kastrovanie Slavianstva, aby stalo sa eunuchom pre ehlip-
ných sultánov europejskej civiltsácie. A tak možno íst radom od vecí
velikých, od titánov, akým je bezsporne Lev Tolstoj, až po platených
otrusinkárov realistických, ktorí tu u nás ^pozdvihli svoje lúbezné
hlásky €. Sami neznamenajú nič, sú nečinní, hlúpi, nevzdelaní, všade,
kde sa nkážu, vyhadzovaní na psom drúku, ale v ruke velkej intiigy

i tupá ihla bóľno raní.

Vypukne na stepách ukrainských mor — celá Európa bola ho-
tová hodiť sa na Rusko, kordonami išli zatarasiť dlhú hraničnú líniu
— ba istý prihorlivý slavožrút radil, aby celé Rusko obložili drevom>
smolou, sírou, ekrasitom a zapálili.

A vari v Európe neboly hrozné nemoce, nebolo cholery, nie sú
hnusné nemoce, nie je lucs, kvietok západnej civilisácie ? *)

*) Frasa, lues (sypilis) je rozMrený v Indií, Číne od nepamäti, je chorobou
všetkých tried a na východe je o mnoho nákazlivej ši nežii na západe. Bed.

^ 383 —

A tak to máte pri vojnách : ked sa bije Prušiak na pravo i ľavo,
to nič, zaslťíži obdiv a slávu. Každá ruská vojna, vedená za najvyššie
ideály človečenstva, býva zakydaná potupou, vyhlásená za barbarísmus
a vyvoláva proti sebe zradnú a podlú koalíciu, ako na príklad vojna
krymská.

Belmo má, kto to nevidí; kto vidí a napomáha velkú intrigu, je
alebo pomätený na rozume, alebo zaplatený darebák a podlý agent
evropejských kapitálov.

Bozmanité zpráyy.

— „Slovenský Spolok v PeŠtbudíne" vydržiaval dňa 29. t. m. riadne
valné shromaždenie, na ktorom buli zvolení: za predsedu: Ján Černoch, za pod-
predsedu: Dr. J. A. Wagner, za zápisníka: Jur. GuČa medik, za knihovníka: Sa-
muel BúFovský stád. phar., za pokladníka: An'lrej Kapusta, za výberčího: Jozef
Kubická, za kQjitroIlorov: Viliam Graca stud. pharm., a Marcell Alberty, za 8b:r-
majstra: Gejza Kehák medik, Ján Zimány st. Výbomíci: Ľudevít Izák, Jozef
Švehla, Fraňo Pristafi, Milan Hodža, Pavel Brxa, Pavel PavlikoviČ. Náhradní:
Štefan Bella technik, Daniel Zámboj, Jozef Somora, Ján KrauH.

Spolková miestnosť sa nachúvlza: VlII. Aggteléki u. č. U>.

— Svetoznáme epochálni dílo „Emil" č. „O vychovávaní" od J. J.
Bousseaua vyjde ve II. oprav, vydaní nákladem Fr. Bayera, odb. uÔitele a nakla-
datele v Pferové. První vydaní z r. 1889 bylo rozebráno za krátky čas. Kdo zašle
4 K.f dostane dílo ihned po vyjití franko. Pozdéji bude cena jeho 6 K: Mimo to
obdrží P. T. pŕedplatitelé ihned prémie v cene 4 K. 80 h pouze za J K, bO h.
a sice illustrov. díla Bayerova „Pŕeroysko" a .^Poslední loučejií Palackého s rodnou
Moravénkou".

— Na Slovensku nachodíme nasledovné dôležitejšie verejné sbierky: Mu-
seálna slovenská spoločnosť v Turč. S v. Martine, — Tatranské museuui
(Tatra múzeum) vo Velkej ^Spiš), — Museum karpatskej jednoty (Kárpate^yesiileti
múzeum) v Poprade (Spiš), — Hornouhorské museum (Felso magynrországi mú-
zeum) v Košiciach (Abauj), — Novohradské stoličné museum (Nó/jrád vármepyei
muzem) v Halážových Ďarmotach (Novohrad) — a verejné knihovne: Museálna
slov. spol. v T. Sv. Martine,— Čaplovičovská knihovňa v Nižnom Ru-
bíne (Orava), — Novoliradská stoličná knihoveú v B. Ďarmotach, — knihoveíi
krd. právnickej akadémie v Košiciach, — knih. na kalvínskej práv. akad. v Po-
toku (Sáros Patak; Zemplín), — Mestská verej. hnihoveň v Lučenci . Novohrad) —
a knihovne král. pravnic akad., Kruhu Toldyho a mestská v Prešporku.

— Fotografom amateurom do pozornosti. Museálna sloven.
sp. bude iste každému povďačná kto jej pošle vypodobené hrady, mestá, dediny,
historické miesta, zajimavé zjavy prírody, typy ludové, kroje, nástroje, výjavy zo
Života atd. Pri každom obrázku nech je stručný popis dotyčného predmetu, kde a
kedy bolo fotografované a podpis fotografa o niekolko rokov mohla by z tej sbierky
povstať malá výstavka.

— 384 —

— V BÍrotČincoch maďarských po krajine je t celku asi 400 sirôt sloven-
ských vychovávané. Číslo to zrejme hovorí za slovenský sirotéinec akého dosial
niet, 60 navrhla pi V. 8todoIová, minulého roku na zhromaždení „Živeny". Mohol
by byi v L. Sv. MikuláSi. Čo je s ním?

— M. M. Hodžov hrob na tešínskom hrobitove neriadi nikto, len sloven-
ské žiaéky očistia ho niekedy. Obyčajne hádžu sa naň staré vence, pomník je celý
počarbaný. Na kameni je nasl. nápis:

S Veľkým piatkom teda dokonávam,
Na Golj^ate viery zmučený!
Pod kríž Kristov do hrobu sa dávam,
Amen! Verím budem zkríeSený!
Blahorečiac vaSim srdciam, hlavám,
Bratia! tu sa s vami rozžehnávam.
Na Hlavian Čas, Krístom určený.
* 1811 sept. 22. t 187í». marc. 26.

Pod krzyzem odpoczuenie. — Tu spočíva v Krístu M. M. Hodža farár ev.
a. v. vrbic.-sv.-mikuláŠsky. — Postavili je ctitelia slovenskí.

— DĎa 1. j dna malo výnsť 1. Číslo madarského Časopisu „Testvériség'J
(Bratstvo) v Dolnom Kubíne. Neznáme posial Časopis a nevieme kto za podniko
stojí, na „Oh lase '^ ktorý nám náhodou došiel do rúk stojí podpísané: Vydáv
telstvo oravsko-stoiičného časopisu (!) Vždy boli sme za časopis, ktorý ľ
maďarským jazykom hájil práva naše, ktorý by oboznamoval poctivé madars
obecenstvo o nalích snahách a biedach. Žeby v Kubíne zadost učinené mohlo b
tejto my Mienke pochybujeme. Miesto pre takýto podnik môže byť len v Pešti.
uvidíme 1 Číslo, donesieme obšimejsie zprávy. Zajímavé je, že „Ohlas" dostali vše
liberálni vlastenci.

— V Modre usadil sa mladý, snaživý slovenský kníh tlačiar p. 8. Roháče k,
ktorý sriadil si aj knižný obchod. Jednotlivé Čísla ev. časopisu „Stráže na 8 ióne**
redigovanej P. 2lochom, prinášajú jako insertnú prílohu .,blovenské knihy", nové
vydania slovenské, obchodníci oznamujú sa na tejto prílohe. Je to novota u nás,
zaiste veimi praktická a prehľadná. Žiadame našich priaznivcov, aby mladého, pod-
nikavého obchodníka všemožne podporovali.

— Na sociálnom kurse krestanských spolkov a kruhov, vydržiavanom minu-
lého mesiaca, povedal p. Ottokar Procházka, duchovný správca semen.nriuma ostri-
homského významuú reč o krestanstve, boly to slová madarského kňaza posial
v Uhorsku neslýchané, naším biskupom a klerikálom, aČ mlčia ani ryby, ježia sa
ešte i dnes vlasy.

— Sjazd českých lékaŕô a pfírodozpytcô vydržiaval sa v Prahe, počns Sväto-
dušných sviatkov pri ohromnej účasti, nielen českého ale i slovanského vedeckého
sveta. Z lekárov slovenských prítomný bol dr. D. Makovický.

— Na sjazde sociálne-demokratickej strany v Pešti, prijatý bol jednohlasne
návrh, Slováka Moravského z Medgyes-Egyházy, aby strana vydávala znovii socia-
listický časopis slovenský „Novú Dobu".

— Slovenska spolok „Detvan" v Prahe, vydá článok prof. Masaryka „Jak
pracovať" uverejnený v II. roč. „Hlasu", vo formáte brožúrky a hodlá ju rozáírií
cez prázdniny medzi mládežou.

— „Slovenský večer" bude vydržiavať beseda „Dobrovský" vo Val. Klo-
boukoch dňa IG. júna

— Na Uodonskej Českej reálke je^ 39 maturantov, medzi nimi traja Slováci
Augusta, Albíni a Okrucký. Dvaja prví z Gemeru, posledný z Nitry.

— „Slovenský Denník" poČal na Turice znova vychodit v Pešti, pod
redakciou Milana Kodžu. Duch časopisu sa nezmenil, preto odporúčame ho Ke-
dakcia a zpráva: Budapešt VI. Dávid utca 4.

— Poneváč vydávame dvojité ôisloj vyély Hala 11. a 12. ô. miesto í. júna.
Prvé äalo IV. roč. „Hlasu' vyjde okolo 10. augusta 1901.

^^ s'i W -