(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Hlas"

Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commcrcial parties, including placing technical restrictions on automatcd qucrying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do nol send aulomated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ A/íJí/iííJí/i íJíírí&Hííon The Google "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct andhelping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whelher any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while hclping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http : //books . google . com/| 









\ 



•j 



llAR\';^l<r) (()Í.LÍ-.(.l- I,I}>KAR\' 



Bought with theincome of 

THEKELLERFUND 



Bequeathed inMemory of 

Jasper Newton Keller 

Betty Scott Henshaw Keller 

Marián MandellKeller 

Ralph Henshaw Keller 

CarlTilden Keller 



■^u'/ 



"^ ! ; v 



v.; <- _' 









\- 



.» 



í. í 




\ír 



ij 




I 



MM 




Mesačník 
fpe literatúru, politiku a otázku sociálnu 



Or. PAVEL BLAHO, ' 

zodpovedný redaktor, majiteľi vydavatel a nakladáte!. 



Roéník m. 




v ITH. SKAIJOL 

Tla&u Jozefa Tealíka (Škamiclovská knihtlaéiareň). 



A 



W-^ -i 



I ■ 



r/ 



HARVA««0 UMIVERSITY 
LIBRARY 

JUL 1 8 B77 



v A ' 



^ ' \ 



lÁdí 



LĹ I >j 



'w 



J 



u 



iŕ.'l 









J 



\ 



t ~ \ 




sal 



% 



I a 

1 •, • 



Rôzne články. 



Strana. 
1 

6 



Čo sme vykonali ? Dr. Pavel Blaho ..... 

Miestne názvy slovenské. S. Klíma . . . . 

Našim obchodníkom ! F. H. . . . . . 

Shťomazdenie MSS., Živeny a martinské výroéité slávnosti. K. K. 33 
Tolstoj a jeho román , Vzkriesenie*. A. Štefánek 36, 97, 144, 162 

»V reči žije národ «. Dr. V. K. . . . . . .40 

Odsúdeným ! Dr. P. Blaho . 66 

Priemysel a ol)chod v službách národa. Fedor Houdek. 
Obchod knižný. Výšivky a Čipky. Bryndziaretvo, Byrárstvo, maaliarstvo . 71 

KoželuŽstYO. KožuSníctvp. Vinárstvo^ Súkeníctto. Pláteníctvo. Farbiaratvo. 
Drevársky priemysel. Košikárstvo. Papiernictvo. Nožiarstvo a hre- 
benárstvo ......... 106 

Hlinený priemysel, hrnČiaratvo a keramika. Strojníctvo a elektrotechnika, 
ílrotírstvo a sklárstvo. Mlynárstvo. Pivovarstvo. Včelárstvo a obchod 
...s voskom. Ovocinárstvo. Pestovanie hrozna. Hylinárstvo a zeleninárstvo 132 
Samoklam. Starý Zvolenčan ...... 76 

Maďarisovanie mien. F. J. . . . . . . . ^ 

Práca mládeže cez prázdniny ...... 113 

yMuseálna slov. spoločnosť a obchodníci. F. H. . . .116 

Ľudové stavby slovenské a valašské Dr. P. Blaho . . 129 

Úvahy Čecha z Moravy o vécech slovenských . . . 160 



Ľudová literatťira. Dr. P. Blaho 
VzpomÍDky a dojmy .... 
Sjazd slovanského študentstva. Dr. P. Blaho 
Organisácia. Fedor Houdek 
Práca. G. a J. . . . . 



> Slovensko «. Dr. P. Blaho . 
>Naáe Doba« o slovenských veciach 
Schôdzka mládeže. Dr. P. Blaho . 
Príspevky k miestopisu Slovenska. F. Houdek 

Orava 

Liptov 

Šariš 

Ung 

Turec 

Spiš 

Boj proti alkoholismu (pbežník) 
Alkobolismus. Dr. P. Blaho 
8. medzinárodný sjazd proti alkoholismu. D. P 
Školstvo na Slovensku v éísliciach r. 1898 — 
Glossy k organisácii nár. strany slovenskej Dr 
Zpráva Českoslovanskej Jednoty 



Bhiho 



99 



V. Šrobár 



Strana. 

. 107 
. 169 
. 193 
. 196, 226 
. 203 
. 226 
240, 261, 296 
. 267 



. 268 

. 259 

. 291 

. 847 

. 349 

. 860 

. t^ 

. 889 

298, 869 

. 821 

. 357 

. 961 



Články literárne básne a preklady. 

Nový život. Dráma v troch dejoch. Jozef Grregor Tajovský 

17, 89, 121, 183, 217, 279 

Kým druhí tancovali. Elena Nymbolova. Preložila V. H. . 64, 84 
Kde ste, ó, kde ste?! Alfa ....... 96 



Ruinae Romae. Alfa 
Povedz-že lásko. Alfa 



»Theoria moderného dráma«. Max Burghurtl. Preložil A. Š. 204, 237, 353 



Láska k vlasti E. Key. Prel. J. Nerád 



2Kl 
838 



364 



mm 



Strana. 



LttiHffttúffa 4á<Míeii8ká. 



Slovenský Domový Kalendár na rok 1901. Kar. Kálal . . 118 

Báseň »Exegi« od V. v Slov. Pohl. č. 12. 1900. M. R. . . 173 

»Zábavné a pouSné knižky <, £. 3« B. . . . 214 

♦Revízor* Gogoľov v preklade Fedora Jesenského. F. H. . 250 

Obzor príemyselii/* 

Baňa na uhlie v Malých Siracinách. Delník hamru . . .13 
Koželužstvo na Slovensku r. 1899. F. H 163 

Obeor časopisecik:f. 

»Obrodenie« u Madarov ....... 14 

»Ča8« o martinských slávnostiach ..... 43 

»Samostatnost< o martinských slávnostiach .... 46 

» Katolícke Noviny« : Klerikom ...... 48 

♦Slovácke Noviny « o Lichardových »Še8{ vencov zo slovenských 

národných piesní, složených v antických stupniciach*. 

Fr. Kretz •*...•... 83 
♦Český Lid«: Nékolik slov o slovenské písni. V. Novák . .117 

♦Budapešti Hirlap« o zvade československej .... 367 

Obzdr iiárodohe8pedéi:<á[7. 

Nové továrne na Slovensku F. H. . . . . .43 



Obzor sociálny. 

Shromaždenie slovenských robotníkov v Pešti 26. nov. 1900. 

Jozef Cermák . . . . . . .166 



Obzor spoločenský. 

Slováci v Amerike {indignaci^é schôdzky) -or -ek 



StraDA. 



174 



Obzor 8polkoy:f. 



účinkovanie mládeže slovenskej vo Viedni za rok 1899 — 1900. 

Ant. Stefánek ........ 60 

Vianočná slávnosť *Národa« yó Viedni S. . . . . 176 

Jednatelská zpráva slov. spolku » Detvan* v Prahe, za letné 

obdobie r. J 900 . . . . ... . 209 

sSlovenský' večierok* Vzdelávacieho odbora Sokola Karlínskeho 249 



Obzor iiinelecky. 



Úprkova výstiiva vo Viedni 



177 



Obzor vedecký. 



Kaľol V. Zenger — D 



. 245 



. • • • 

Obzor študentský. 

»Unia Slavianskych Študentov* a ecské studentstvo — d. 

Dopis o ^slovanskej vzájemnosti« v študentstve F. D. 

Odpíjved ruských ätudentoy n« návrh »Unii 81. St.« F. H. 

Študentské nepokoje V Rusku Fedor Houdek . 

O i»rojekto Unio sláv. študentov . . . 

»Z Prahy* ........ 



247 
270 
.308 
309 
.^78 
380 



Referáty. 



ťeterburgskija Viedomosti o slovenskýcli pomeroch , 
»Akademie« revue socialistická R. V. . 



15 
83 



Strana. 

>Naôe Doba« R. V 120 

^Slovanský Pŕehledc R. V. 158 

Slovenské melódie vo Viedni . . . . . .216 

Slovanský Pŕehled: Postavení slovenské ŕeci na vlastní päde« 

K. Kálal ......... 178 

»Slovensko«, sborník statí venovaných kraji a lidu sloven- 
skému ........ 271; 312 

Veliká intriga N. N. . . . . . . . .381 

Rozmanité zpráyy. 

v každom ôísle. 




;. 



čo sme yykonali? 



Hned po prvom roku pôsobenia »Hla8u< zasypávali nás tajní 
i verejní odpomíci otázkamiJ: čo ste vykonali, ôo ste urobili 60 na- 
pravili? Tak prísno žiadali od nás odpoveď; žiadali prácu, f aktá, skutky 
viditeľné a na život a rozvoj národa základne vplývajťice. A my po- 
vedali sme im, ano, to ôo nevykonali ste Ba rohy vy, to nepodarilo 
sa ani nám ga jeden rok ! 

My nevychovali sme národ politicky, neučinili sme ho faktorom 
v stolici, v parlamente, nevolili sme poslancov. Ani nechceli sme 
v tomto smere účinkovať, lebo zásadou našou je a bude : národ kul- 
túrne zaostalý, nie je schopný zdravého, politického života a bez sú- 
činnosti ostatných, malých nemaďarských národov, odsúdený k nečin- 
nosti a k stálym nezdarom. 

Politika, tá nesmyselná, vysoká, komiky nepostrádajúca politika 
slovenských národovcov, viedla nás od porážky k porážke, od úpadku 
k úpadku. A čím viacej vzďalovali sme sa od roku vyhlásenia slobôd 
konštitucionálnych, tým slabšie žili sme politicky, tým viacej vzďalovali 
sme sa od ideálu, súčastnií sa správy krajiny a národov cestou politiky, 
vydobil národu nášmu slobodný rozvoj na poli kultúry a cirkve, ho- 
spodárstva, zabezpečil mu slobodné žitie na základoch najširšieho práva 
a účastným ho učinit, všetkých výdobytkov novej doby. 

Politika ožobráčila desiatky slovenských ludí o majetky, zničila 
mnoho rodín, vyhostila zo starousadlých dvorov, dedín a obcí, sloven- 
ských ludí, znemožnila nás v správach miest a stolíc, donútila nás 
k všeobecnému, nesriadenému, kvapnému ústupu. Strhla s nás škra- 
bošku zdanlivej, na vonok jakosi predsa len imponujúcej sily a pre- 
svedčila Maďarov o našej vnútornej biede a slabote. Politika vydrela 
slovenských groši na tisíce, kŕmila štát mozolmi farárov, učiteľov a 
svetských horlivcov, a znemožnila takto značnej šie obete v prospech 

našich snáh kultúrnych. 

1 



— 2 — 

Politika znemravnila náš lud, naučila ho pijatike, podkupnosti, 
a zabila v ňom všetok smysel pre právo a slobodu. 

Politika narobila z veľkých poetov a jasných hláv slovenských, 
chudobných nádenníkov, mozolujiícich na púšti slovenskej politiky, bez 
výsledku a zdaru. 

Politikou zanedbala sa naša literatúra slovenská, ludová spisba, 
pestovanie jazyka, rozvoj hospodársky, vynášanie starej, samobytnej 
kultúry, nášho národopisu, vedecké spracovanie slovenských krás prí- 
rodných; pod tlakom politiky klesla u nás veda vo všetkých jej 
oboroch, umenie, smysel pre krásu a vkus. 

Preto nezaoberali sme sa politikou, zaujímala ona poslednie miesto 
v >Hlase« aj v našom verejnom účinkovaní. 

Snahy a účinkovanie naše pohybovalo sa v umravňovaní sloven- 
ského človeka a v hlUení sa k ideálu krcstanstva láskou vytrvalou, po- 
vedomou a stálou prácou, dalej v kritickom rojgbore slovenského života 
a v práci kultúrnej a hospodár sk-ej, v pestovaní vzájomnosti českoslo- 
venskej, v rozširovaní dobrých kníh a časopisov. 

V 1. čísle II. ročníku uverejnili sme úryvok od dánskeho filosofa 
Lunda » Vznik Kresťanstva*. Boli sme vždy priatelmi slobodného 
slova, dráždiť lebo napádať cirkve nemali sme v úmysle. Neverili nám 
a shrkli sa proti » Hlasu « všetky heterogénne elementy, katolícke, evan- 
jelické orgány slovenské, spoločnosí i jednotlivci, klerikálne pribarvení 
kňazi, národovci, svetskí ochránci cirkví a dogmat, ktorí dla učenia 
týchto nežijú, ale z prospechu a výhod do klerik a luterákov sa za- 
chytajú, a vôbec všetko čo nazýva sa na Slovensku kresťanským a 
slovenským, postavilo sa do bojovného šiku proti » Hlasu «. 

Ešte i niektorí horliví akademici, neveriaci v nič a neznajúci 
kostol, nazvali nás neznabohmi, tak záslužné bolo vtedy vláčiť sa po 
hlasistoch. 

No neumoril nás ani tento kombinovaný útok. V skutku bol 
dobre premyslený. Prežili sme ho. 

Je pravda, naša obrana bola mdlá, mlkva, následok tejto slabej 
obrany bol, ée poklesli sme sami v sebe i na vonok. Nemáme príčiny 
tajiť tento fakt. 

Sme si ho vedomí a čerpáme z neho poučenie pre budúcnost. 
Hladal príčinu tejto smutnej okolnosti bolo by zbytočné na tomto 
mieste. Tí, ktorí bližšie stoja k »Hlasu« znajú ju. 

Ináče držali sme sa dla možnoti vo všetkom verne zásad vyslo- 
vených na lanskej schôdzke sv.-mikulášskej. Krúžok priatelov »Hla8u« 
s redakciou vydržiavali v Skalici a na okolí od 1. sept. 1899 do 1. 
júna 1900 nasledujúce prednášky : 



— 8 — 

O arganisácii odrásUej mládeíe. 

Alkoholismus a jeho následky. 

Sústava tudského oka a najčastejšie choroby očnie (s demon- 
štráciami). 

O trachóme (po prednáške predalo sa 200 výtiskov Makovického 
brožúrky »Trachóm«). 

Slováci a delnicke pomery v Amerike. 

Vinič a jeho nepriatelia (perenospora, oidium albicans^ Oidium 
Tuckeri). 

RoBheranie. charakteru 12 apoštolov a Judáša zvlášte. 

Vliv alkoholu na telo a dušu. (Po tejto prednáške zrieklo sa 80 
mládencov pitia pálenky, asi 6 z nich kleslo, ostatní sa držia). 

O kresťanskej tlači, 

Ján Hus a jeho vek. 

tfver a drahé peniaze v našich sporitelnách a pomocniciach. 

O spolkoch a ich význame (Holič). 

Škoälivost pitia pálenky (Mokrýhaj). 

Význam hospodárskeho boja (Mokrýhaj). V tejto obci mládež 
zriekla sa proti starým, a od pol roka nenavštevujú židovská krčmu, 
kresťanskej kŕčmi niet v obci. 

O krojoch a výšivkách. 

O umelom hnojive. (Spoločné objednávky). 

Význam potravných spolkov. (Kúty). 

Ako BcdoHt a viest potravný spolok. (Káty). 

čo čílat? (Kosinák, Poučné čítanie, Kalinčák, Kukučín a t. (I. 

J ako poUčiavat a splácať peniaze. (Výklad článkov Dr. Krnu). 

„Svoj k svojmu^. (Hospodársky boj ni Morave a u nás). 

Peňainé ústavy slovensicé. (Výklad článku F. Houdeka). 

ruských sektách. Jit olatoj, duchoborci, skopcí). 
Kapitoly z dejín íMorska. 
Výmena semena v nospodárstve (hanácky jačmeň, zemiaky Agnelky, 

»Klenot«. 

Vianočné divadelné predstavenie v Skalici pri 10 kr. vstupnom 
navštívilo asi 1000 ludí. 

1 menšie predstavenia navštívené boly valne. 
BroSúrky »Trachóm« rozšírilo sa 4000 výtiskov, zaplatené je za 

3000, niektorí učitelia poslali nazad, »že nevedeli čo s tým«. Druhý 
i sošit »Poučného a zábavného čítania* rozdával sa medzi školská mládež 

k v 40 výtiskoch. 

^Poučného čítaniam rozdalo a predalo sa lôO sošitov, 250 kalen- 
dárov »Nová Domová Pokladnica*, rozpredalo sa po 10 kr. 

1* 



i 



~ 4 - 

Tolstého »Vzkxieseníac predalo sa 8 sväzkov. 

časopisy a knihy redakcii zasielané rozdávali a požičiavali sme ludu. 

Založili sme jednu ludovú knižnicu obsahujúcu 100 sväzkov. 

Redakcia » Hlasu « so spisovateľmi bratmi Mrštíkovci, a archi- 
tektom D. Jurkoviôom- sostavila príruénil knižnicu asi o 60 sväzkoch 
z novšej literatúry ôeskej pre našu mladú poetku Ľudmilu Podjavo- 
rinskú. Onedlho sa knižnica slečne Ríznerovej zašle. 

Naše stanovisko k bratom Čechom sa nezmenilo. Interes pre 
slovenské veci v Čechách a zvlášte na Morave potešitelne rastie. 

Dôkazom toho boly i slovenské večery na rozličn/ch stranách 
usporiadané. 

Vo Viedni usporiadal » Národ « dva slovenské večery. Prvý 
s Českou Sokolskou Zupou Dolnorakúskou, druhý so spolkom > Sväto- 
pluk Čech«. 

Na druhom večierku bola prednáška o Sv. Čechovi, a o Hviezdo- 
slavovi, ostatný programm vyplňovaly slovenské skladby a piesne. Pre- 
dalo sa mnoho slovenských kníh a slov. dopisníc. 

Slovenský večierok v Brne, v Uprkovom salóne »Vesny« vypadol 
skvele, zvlášte vyznamenal sa mladý skladateľ Víťazoslav Novák, hlavne 
po stránke umeleckej so svojimi harmonisáciami slovenských piesní. 
Slovenská pieseň našla v ňom nevšedného znatela, prednesené malé 
Opusy jeho vyvolaly velké nadšenie. 

Na Kromérížskom večierku, prednášal redaktor tohto časopisu: 
O kultúrnych pomeroch slovenských. Pán K. Kálal o vzájomnosti česko- 
slovenskej. Viedenské československé kvarteto spievalo slovenské piesne 
s takou dokonalosťou a vernosťou, s jakou nestretáme sa v obyčajných 
našich koncertoch nikdy. Slovenská pieseň podmanila Kroméŕíž, dú- 
fame že na vždy. 

Slovenských kníh predalo sa za lôO zl., slovenských výšivok za 
80 zl., prišly i hojné objednávky. 

Výsledok večera bol » Slovenský Krúžok v Kjoméŕíži«. 

Slovenský večer v Hodoníne usporiadaný v prospech Matice ho- 
donskej vydaril sa tiež, prednášal redaktor tohoto časopisu o kultúr- 
nych potrebách slovenských a o vzájomnosti, všetky čísla hudobného 
programmu boly slovenské. 

Redakcia » Hlasu* podporovala slovenskú študujúcu mládež s väč- 
ším obnosom. 

Podporovaní boli: 2 technici, 2 obchod, akademici, 1 poslucháč 
maliarskej akadémie. Dvaja teológovia 1 kat. a 1 ev. dostali knihy. 



— 5 — 

V Ružomberku ú^^inkovalo prednjCftkovó družstvo, ktoré dostalo 
i úradné povolenie ku prednádkam. Nusíin pričinením založené boly 
tri spolky: 1 »Be8eda«, 1 »Kat. Krub« a 1 »Potravný spolok*. 

Takýmto smerom niesly sa naše snahy v minulom roku. Všetko 
drobná, necdačná práca. Na vonok nevidno jej a neanaČÍ pred svetom 
temer nič^ no nám je ona cennou a veľkou^ preto lebo naša práca je 
roBorávanim úhoru, stavbou od eákladu, systémom vo výchove a obrodení 
ľudu slovenského^ smerom vo výučbe a v odchovaní mládeiel 

O nás nebudú písať časopisy, nás pokrok nebudú ohváliií redaktori 
a spisovatelia, u nás niet slávy a okázalosti. Dostačí nám precitnutie 
duše ludu, a porozumenie pre dobro a pokrok. 

Práca naša je len kvapkou v slovenskom mori bied a strašného 
úpadku. My nie sme spokojní, nesmieme byt, my mnoho musíme chciel, 
vedT slovenský človek pri najsilnejšej vôli, pri túžbe ohnivej, vykonať 
nemôže mnoho, vykoná málo alebo nič. Tak slabí sme v láske opravdo- 
vej k ludu, tak malí v práci a skutkoch ! 

Toto bol náš referát na schôdzku mládeže! Ľúto nám, že nebolo 
možno podat ho živým slovom. Na rok ak Boh dá, bude naša výročná 
zpráva obšírnejšia, bude obsahoval nie jedon kút Slovenska, ale aj iné 
kraje a stolice; jestli mládež pochopí nás a bude pracovať tak ako my. 
Bratia pripomínajte si povinnosti voči ludu, vždy a všade a pracujte 
stále, vytrvale. 

Na adressu mládeže ešte toto: odpomíci y^Hlasu^ a nepracujúci 
hi<isisti, nepracujte pre „Hlas*' ani za „Hlas*', pracujte za ľud, za jeho 
poučenie, sošlachtenie, hospodárske pozdvihnutie a na konci roku po- 
vedzte nám vidy smcle; hľa toto sme vykonali. Pred prácou skloníme 
hlavu. Dr. P. Blaho. 



Miestne názyy sloYenské. 

v 11. čísle II. ročníku » Hlasu « vyzýva dr. Joz. Minárik slovenskú 
mládež k cestovaniu po rečovom rozhraní slovensko-maďarskom za účelom 
štúdia ethnograíicko-topografického. Bolo tým iste mysleno aj sbieranie 
miestnych ľudových názvov, k čomu uverejnil som vyzvanie ešte v 
2. čísle tohože ročníku. Budiž mi dovolene prosbu moju za sbieranie 
miestnych názvov opakoval a niekoľko slovmi naznačil jak dôležité je 
toto sbieranie. Snád že vtedy som sa dosť urči to nevyjadril, lebo nebolo 
mi porozumeno — bola žeň príspevkov k sostaveniu menoslovu miest 
slovenských velmo chudobná. Dostalo sa mi len od pána Štefana Wolfa- 



— 6 — 

Kňazoldckeho z Novej Bani (soznam mien v 'Tekove a z čiastky aj 
v Honte), ďalej od pána Daniela Bodického už. v Lipt. Sv. Mikuláši 
(soznam mien v Novohrade) a velmo cenného príspevku od pána Franka 
Šujanského, farára v Selciach (soznam mien vo Zvolene s dôležitými 
etymologickými poznámkami, dalej soznam mien v Turci a z ôiastky 
aj v Tekove a Nitre). Chýbajú mi tedy ešte z úplná tieto stolice: 
OenteVy Spiš^ Šariš, Abauj, Zemplín, Ungvár. Zvlášte vo východných 
stoliciach sú miestne názvy velmi pomaďar^né a slovensky už i 
málo známe, a preto velmi potrebné je znal, ako lud teraz sám svoje 
obce nazýva. 

Chcejtíc sostavit pre praktickú potrebu Slovensko- maďarsko- ne- 
mecký menoslov všetkých obcí a bude-li možno aj podobnú mapu 
s názvami rýdzo slovenskými, vyhladával som slovenské mená najprv 
zo starších topografických diel uhorských. Najdôležitejšie z nich sú : 
♦Geographisch-historisehes und Produkten-Lexikon von Ungarn« 1786. 
Lipského; »Repertorium locorum in Hungariae ôccurentium« 1808. a 
Nagyove: »Notitiae politico-geographico-statisticae inclyti regni Hunga- 
riae« 1828. Mnohé dobré mená nájdeme aj v topografických élánkoch 
knihy : »Neues Ungarisches Magazin, od WindÍ8cha« L 1792. Srovnáva- 
ním slovenských názvov v týchto dielach nájdeme velké rozdiely a často 
správne slovenské meno ani nemôžeme vynájsť, preto je nevylmutelne 
potrebné vediet aj terajšie v lude žijúce meno každej obce, má-li byť 
sostavený menoslov jire praktickú potrebu. A k tomu netreba nie in- 
šieho len na arch papieru písaí na ľavo mená maďarské a na pravo 
slovenský názov obce v istej stolici. 

Preto prosím, pánov ktorí sa o vec zaujímajú, aby mi týmto pri- 
speli ku pomoci. Aby bolo vidno ako ôasto rôznia sa názvy slovenské 
v topografických spisoch, uvádzam na konci menoslov okresu svatom artin- 
ského, stolice turčianskej a porovnávam z maďarskými názvy z Jekel- 
falussyho Helységnévtáru, s ludovými názvami slovenskými a s po- 
menovaniami Korabinského aj Lipského. 

Krém toho úradné mená maďarské sa čím ďalej, tým viacej stále 
maďarisujú. Staršie vydania Helységnévtáru majú viac mien sloven- 
ských ako novšie. Aj u vojenských podrobných map je to rovnaké. 

Aj diecesánske soznamy sú teraz celkom pomaďarčené, ačpráve ne- 
slúži to vždy jasnosti a úplnosti. V tekovskej stolici pri fare Horných 
Hámroch (Felsô-Hámor) uvádzaly staršie šematismy tieto osady (dla 
sdelenia p. P. Fr. Šujanského) : Beňov Vrch, Biely Vrch, Brod Cerlaže, 
Debnárova Hora, Frtál Vrch, Hrabičov, Jančok, Kostí- Vrch, Lipie, 
Majsňarovo, Marušková Dolina, Morasť Dolina, Pajer, Pecno, Rovne (pi.), 
Zarnovická Huta, Zánibia, Žiar, Zúbkov. Teraz haimo Zarnovickú Hutu 



— 7 — 

stoja v éematigme len dve mená, do ktor^ stiahli všetky tie osady, aby 
si usnadnili pomadarôenie mien. Hrabičov nazvali Gyertánfalva (= hra- 
bová dedina)a Zúbkov Erdfí-Surány (= horná mladina). 

Ale sbieranie miestnych ludových názvov je. nie len velmi dô- 
ležité, ono je tiež zajímavé. Zvlášte kto pozná miestne názvy české, 
moravské a sliezske iste zbadá podobnosl v pomenovaniu daktorých 
miest, z čoho možno celkom bezpečne súdil na kultúrnu a národnú 
jednotu Čechov a Slovákov. 

Na Slovensku je Zvolen, v Čechách je Zvol, Zvolenéves (= Zvolen 
-ova ves) na Morave Zvolenov: na Slovensku je mnoho Bystríc, aj na 
Morave je Bystrice pod Hostýnem a Bystrice pod Pemštýnem; na 
Slovensku je Sobotište, v C'Cchách j.e Sobotka (Sobotzr staroslov. vrch 
na ktorom sa vatry pálili ) ; na SlovenRku je Trnava, v Čechách sú 
početné dediny s názvom Trnová. Slovenské »Hrádky« iste hojne 
majú druhov v Čechách aj na Morave, v Čechách nebolo toFko » Podhradí* 
ako na Slovensku (15). Slovenskému I5reznu zodpovedá české Brezno, 
Slatine Slatiňany, Blatnici Blatná, Bhitnica, Uhorskej Skalici Česká 
Skalice a j. Netreba ani viacej príkladov uvádzat lebo je už z tohoto 
vidno, že duša oboch bratských kmeňov je rovná a rovnako si utvorila 
názvy miest, ktoré ich príslušnici osadili a zvláste názvy vzaté . z prí- 
rody nemôžu byť u jednoho národa rôzne. Veď máme Vyšehrady aj 
Teplice aj Nové Mestá (nad Kysucu, nad Váhom, nad Metují). 

Len v dačom javí sa rôznosť. V Čechách aj na Morave najoby- 
čajnejšie pomenovanie dedín je »Lhota« (= lehota), tých je v Čechách 
okolo 200 na Morave 50*). Velmi zriedkavé sú však názvy s menami 
svätých, takých je zase v Uhrách a menovite na Slovensku hojnost. 
Dla Csaploviosovho diela: »Geraälde von Ungam« z r. 1S29 má 
v Uhrách 27. čiastka všetkých obcí názov svätý t. j. 468 obcí. Najviac 
ich je s menom Svätý Jur (47), najmenej s menom Svätý Jakub (7). 
Názov Všech Svätých (Mindszent) nosí 26 obcí. 

Dla biskupov, opátov, mnichov a pustovníkov menuje sa 127 obcí, 
dla kostolov 72 obcí, čert (ordôg) opanoval názov 8 obcí. V Čechách 
máme zase niekolko dedín s názvom »Peklo«. 

Dla národnosti majú tiež mnohé obce prívlastky: 100 obcí je 
Nemeckých (Német), 76 Uhorských (Magyar), 74 Slovenských (Tót), 41 
Ruských (Orosz), 26 Rumunských (Oláh), 23; Srbských (Rácz) a 13 
Vlašských (Olaszi), z níchž daktoré sú tiež na Slovensku. 

Názvy z prírody vzaté boly najviac od stromov. Dla brezy (Nyirzí:), 
menuje sa 100 obcí, dla bukov 51 obcí, dla jabloní 34 a dla stromov 



*) Aj DA Slovensku je ich dosť, Homia, Dolnia Lehota atd. 



— 8 — 



vôbec (fa) 170 obcí, z väôšej čiastky v stolici železnej. Aj dla dňov 
v týždni menujú sa mestá a dediny. V Uhorsku je 17 Stried, 5 Štvrtkov, 
5 Piatkov a 13 Sobôt. Dla trhov (vásár) volá sa 12 obcí, dla vlkov 
(farkas) 30 obcí. Obcí s koncovkou -íalva v maďarskom znení je vraj 
170, ôo však sa zdá byť primalým poetom, s koncovkou -háza 123. 
Sú 3 obce i dla zemí pomenované a to vo Spiši (snáď v Abauji) 
Moldava, v Torontále Macedónia, v Srieme India. 

Iste nie bez zaujímavosti je táto štatistika miestnych názvov u- 
horských, ačpráve celkom azda nezodpovedá dnešným pomerom, predsa 
dôrazne vyzýva k úsilnému sbieraniu krásneho tohoto nášho bohatstva 
ľudových názvov prv, kým nám ho slepý šovinismus nepokazí, lebo prv 
než upadne v zabudnutie • . . 

Turčianska stolica. 

Okres Turíiansko-svato-martinský. 

Stoličné mesto: Turčiansky Svätý Martin. 

Velká obec: Turčiansky Svätý Martin. 



Jekdfálu88y : 


Slovensky : 


Korabinský: 


Lipstcý : 






(1786.) 


(1808.) 


Felsč Jeszen 


Horné Jaseno 


Malé Jesseno 


Malé Jeseno vel. 
Jaseno 


Alsó Jeszen 


Dolné Jaseno 


Welké Jesseno 


Welké Jeseno vel. 
Jaseno 


AlBÓ Eáhiok 


Dolný Kalník 


Dolný Kalnik 


Dolnj Kelnjk 


Deákfalu 


Diaková 


Diakowa 


Diákowá 




Dolina 


Dolina 


Dolina 


Dráakócz 


DraŽkovce 


Drasskowcze 


Drasskowce 


Felaô KÄlnok 


Homý Kalník 


Homý Kalnik 


Homj Kelnjk 


Ivánkafôld 


IvanČiná 


Iwanéina 


Iwančiná 


Podhrágy . 


Podhradie 


Podhragya 


Podhradj 


ätiaynicska 


StiarniČka 


Malá Sstiawnicza 


Sstiawnička 


Szklabinya 


Sklabina 


Sklabina 


Sklabjnka 
Sklabina Pod- 

zámská 
Záborja 


ňTsklabinya-Váralja 


Podzámok Skla- 

binský 
Zabor 


Podzamek 


Zabor 


Zaboija 


Neczpáll 


Nécpaly 
Bela 


Neczpal 


Nécpaly 


fiella 


Bella 


Bela 


Qyulafalu 


Dulice 


Dulic 


Dulice 


Kostyán 


Košlany 
Svätý reter 


Koschtyán 


Kossťanv 
Swatf Petr 
Žabokreky 


Szent-Péter 


——. 


Zsámbokrét 


Žabokreky 


Zflchámbokréth 


Pribócz 


Príbovce 


Pribowcze 


Prjbowce 
Walentowa 


Bálintfalu 


Valentová 


Walentowa 


Benicz 


Benice 


Benicze (Benefalva) 


Benice (Benefalva) 


Blatnicza 


Blatnica 


Blatnicza 


Blatnica 


Deánfalu 


Dianová 


Dianowa 




Folkusfalu • 


Folkušová 


Folkussowa 


Folkussowa 


Károlyíalu 


Karlova 


Karloiive (Karlsdorf) 


Karlova 


Kis Bákó 


Rakovo 


Malé Rakowo 


Malé Rakowo vel. 
Lehôtka 


Tjaazkár 


Laskár 


Lasakár 


Laskár 


Nagy Bákó 


EAkovo 


Welké Rakowo 


Welké Rakowo 



— 9 ~ 



Jékéífalu$9ff: - 


Sloffenéky 


Tamo 


Tmovo 


Treboflztó 


Trebostovo 


Buttka 


Vrútky 


BÍ8ztricflka 


Bystrička 


Jahodnik 


Jahodnfk 


Klicflin 


Kľačany 


Kossut 


Košúty 


Lipócz 


Lipovec 


Pi^kopa 


Pnekopa 


Tomcsán 


Tomdany 


Zátarcaa 


Záturčie 


Szacaán 


SuČany 


Konszké 


Konaká 


KiDellán 
Nolcsó 


Krpelany 
NolČa 


Battkó 


Batková 
Sútov 


Suttó 


Turán 


Turany 



Korahináký: 

(1786.) 

Traowo 
Trebossto 
Nižné Wruti a 

Weaané 
Bisztricschka 
Jahodnik 
Kelecaény Klicschin 

Lipowecz 
Pnekopa 
TomČani 
Zaturza 

Sacschan 

Konszka 

Krpellan 

Nolôowa 

Batkowo 

Turan 



lApéký: 

(1808.) 

Tmowo 
Tŕebostowo 
Dolnj Wnitky a 

Hornj 
Bystrička 
Jahodnjky 

Kossúty 
Lipowec 
Prékopa 
Tomčany 

Homj a Dolnj Zá- 
turce vel. ZáturČj 
Sačany 
Konské 
Krpelany 
NolČawa 
Batkowo 
Ssútowo 
Turany. 

8. KUma.*) 



Naším obchodníkom! 

Maďari chcú z nás narobiť helotov. Myšlienka, že všetko éo je 
nemaďarské v Uhrách treba zlomit, ba vyhubií, vštepuje sa stále už 
od päťdesiatych rokov i do sŕdc prostého ludu maďarského, a vyznajme, 
ujíma sa tam. Je pravda, maďarská štátna idea, nežiada našich ludských 
životov, no žiada nemilosrdne vyničenie nášho slovenského ducha, našej 
národnosti, bo nás chce vpiť do seba, chce nami zmohntneť, nami 
rozmnožii svoj počet. 

Cielu toho mienia dosiahnul: umlčaním literatúry slovenskej (pre> 
nasledovanie časopisov, kníh, spisovatelov, atď.), ponechaním nás v ne- 
vedomosti (násilná maďarisácia, vyučovacím jazykom v školách je len 
maďarčina), ochiidobňovaním nás (podporovanie obchodu a priemyslu 
maďarského i židovského, prekážanie obeh. a priem, slovenskému), 
znemravňovnnim naším (zrejmá podpora pálenečného moru vládou, ude- 
lovanie licencií len židom, šírenie kartovníctva, atď.). Keď toto dosiahnu, 
bude hračkou pomaďarčiť celý národ! 

Aby nedali vzniknúť národnému bohatstvu iných národov v Uhrách, 
Maďari, postrádajúc sami obchodného ducha, použili prišlých židov 
k zabratiu obchodného a priemyslového poIa medzi národami nema- 
ďarskými. 



*) Článok písaný je pôvodne slovensky. 



Bed. 



— 10 — 

Fakt je, že na Slovensku obchod a priemysel je v rukáoh židov- 
ských. V Semitoch našli Madari znamenitých spojencov, k šíreniu 
svojej moci medzi Slovákmi, Malorusmi, Rumunmi, Srbroi, Horvátmi 
atd., tak ako zas Nemci v židoch rakťískych a poznauských, medzi 
tamejšími slovanskými národmi. Zidia pridávajú sa vždy k silnejšiemu. 
Dokial zavládali verejnou mienkou v Čechách Nemci, boli židia vždy 
ich hlavnou oporou a sú dosial, ale kocka šťastia nemeckého začína sa 
obracat a židia začínajú sa hlásil k českému národu.'*') 

Zo spojenstva toho majú židia väčší osoh než Maďari: hmotným 
obohacovaním ich nemohutní maďarstvo, ale židovstvo samo. To nič 
nemení na veci, že sa oni k Maďarom hlásia. 

Chceme-li teda obstát v boji a hospodársky sosilnet, musíme si 
obchod a priemysel vydobyí z rúk nepriatelskych ! 

Obchod i priemysel slovenský je ešte ďaleko od svojho rozkvetu. 
Kde-tu vzniká nový peňažný ústav, nový obchod, nová dielňa, nová 
továreň, to jest, pomaly predsa len napredujeme. 

Velkoobchodu chybí na Slovensku nezbytná podmienka, veľké 
mestá, bo on je odkázaný len na velké strediská. Krém Prešporku, 
Košíc, Štiavnice a Belej, Nitry, Trnavy, Nových Zámkov, Prešova, 
majú všetky ostatné mestá menej než 10.000 obyvateľov, a k tomu sa 
ešte druží aj tá okolnost, že v spomenutých mestách niet národného 
ruchu, a tým je hatený i vývin ba vznik obchodu slovenského v nich **) 
Za to tým výhodnejšie môže sa on pestovať v rozmeroch stredných a 
menších po ostatných obciach, bo tu sa mu dostáva všetkých pod- 
mienok. Po vystavení oravskej dráhy, zasahuje sieť železničná v celku 
dostatočne do všetkých stolíc obývaných Slovákmi tak, že premávka 
vyhovuje svojmu požiadavku. Treba je len dostaviť niekoľko kratších 
tratí, pár odbočiek, a mohli by sme povedať, že máme dostatok dráh. 

Ze obchod na našich stranách môže vznikať a rozvíjať sa, doka- 
zujú židia a vzniklé už obchody slovenské. Len malá je u nás podni- 
kavosť. Zid privandruje s nepatrným majetkom alebo s nijakým, za- 
riadi si maličký skliepok, všetok získaný kapitál vkladá doň a stále ho 
zväčšuje. Takto ich vidíme pred našimi očami v dobe krátkej mohut- 
niel. Ačkoľvek na Slovensku tvoria oni len 6% t. j. na 100 Slovákov 
pripadá 6 židov, predsa uchvátili oni všetok obchod a priemysel do 
svojich rúk. 



*) V Prahe Židovský akademický spolok dokonca činne prispieval tohoto roku 
k oslave Husovej ! 

**) Za hranicami jestvujú dva velké obchodné domy slovenské: vo VarSave 
(Busko) „Bratia Ország'S a v BukareŠti (Rumunsko) „Gabriel Polony". 



— 11 — 

Prížiny toho stavu sú: 

1.) nedostatok obchodnej a priemyselnej mládeže, 

2.) nedostatočné jej odborné aj neodborné vzdelanie, 

3.) nesorganisovanost doterajšieho obchodu i priemyslu. 

Mešlanstvo najradšej dáva svojich synov do úradov a na štúdia. 
Mal so svojho syna »pána« (ktoré slovo u nás skoro všeobecne kryje 
sa 8 pojmom »úradník«), je najvyššia tuha našich meštanov. Nevidia, 
že takýto »pán«, zväčša mizerne platený, je vlastne najväčším otrokom 
za našich pomerov. Vyehodí 1 — 6 tried gymnasiálnych, ii triedy školy 
meštanskej (polgárky) a pôjd do úradu, kde potom pracuje do obedu, 
po obede pár hodín perom, vyjde z pisárne a robí pána na ulici. 
Ovzdušie úradné zahluší v ňom i ten naskrytcjší cit lásky k národu, 
ktorý mu zostal napriek námahám škôl. On nie len milovať prestane 
rod svoj, ale i nenávidel ho počne a hlavne lud, ten koreň a kmeň 
národa. Každý taký je pre nás ztratený. Sedliacki synovia ostávajú 
buď všeliakými robotníkmi, nádenníkmi alebo maloroľníkmi žijúcimi so 
dňa na deň, nepatrný počet ide za kňazov a učitelov. 

Z mešťanských synov tí, čo ostávajú pri remesle a obchode |)o- 
strádajú vzdelania odborného i neodborného. Za remeselníkov a za 
kupcov dávajú obyčajne len takých, ktorí pre nešťastnú macTarčinu za- 
ostávajú v školách, v učení, alebo prepadnú v prvej-druhej triet'e 
gymnásia. Ktorí sú už učňami a ]>omocníkmi, lebo zamestnaní v ňčtar- 
ňách, všeobecne myslia, že sa už vzdelával nepotrebuj ň a za výhovorku 
používajú, že celý deň (u nás v dielňadi a obchodoch pracuje sa od 
Vtt7 — 8 do Va^O) zabratí v prácu, večer sú unavení a nechce sa im učil, 
ba ani čítať. Miesto vzdelávania radšej fajčením premrhajú i tú malú 
chvíľu slobodnú, alebo idú do hostinca. Aký div potom, že remesel- 
níctvo upadáva a obchod skoro nenapreduje? 

Ale i tej mládeži, ktorá sa už rozhodla pre dráhu kui)eckú, ne- 
venujú obchodníci náležitej pozornosti. Od doby, keď obchodník príjme 
chlapca za učňa, až do doby, keJ odchádza od neho, nuí mu svrät}- 
mite stále vštepovať do srdca aj uwUf lásku k národu i vedomosti ku- 
pecké. Len takto budeme mať skut^očných obchodníkov a pritom ná- 
rodne povedomých. Väčšina našich obchodníkov nekladie posiaľ váhu 
na takúto výchovu obchodnej mládeže, a ona je predsa nezbytná. Kto 
takto vychová pre obchod aj pre národ ľudí, ten drobnou prácou koná 
veľmi mnoho bez lomozu. Nezabúdajte teda na to. 

Ďalšou našou nevyhnuteľnou potrebou je, sorganisovat obchod 
slovenský. Dokiaľ celý národ uenie dľa zamestnania spojený v spolky, 
dotiaľ smiešno je pomýšľať na všeobecnú organisáciu. Bez spolkov ne- 
postúpime nikdy. Každý spolok je ohnivom reťaze, ktorou sa zabra- 



— 12 — 

Duje (Talši vítazný postup našich nepriateľov. Tých niekoľko speváckych 
spolkov a besied nás neobráni dostatočne, musíme sa sdružií dľa špeci- 
elných záujmov. (Odborová organisácia). Slovinci počtom o polovicu 
menší národ než je nás, roztrhaný po krajinách Štýrska, Krajine, Ko- 
rutanoch, Primorí, Istrii, Gorici, Terstu, predčili nás už v spolčovaní. Tí 
majú spolok kupeckých pomocníkov v Gorici ^Trgovsko in obrtno 
društvo« (obeh. a priem, družstvo), ktoré zamýšľa postaviť slovinskú 
obchodniu školu a obeh. i priem, banku. Nahradiť má tiež obchodnťi 
komoru, ktorá je tam v rukách Talianov. V Štýrsku majrt spolok 
»Merkur«, ktorý zásobuje tamejších slovinských obchodníkov výrobkami 
železnými. My sme doteraz celkom bez organisácie, pristňpme teda ko- 
nečne k založeniu spolku v širokých rozmeroch. 

V hrubých rysoch predstavoval by som si to sdruženie nasle- 
dovne. Spolčenie zahrňovalo by: tnajtieľov obchodov a priemyslových 
podnikov, úradníkov peňažných ústavov v obchode a v priemyslových 
u^tárňach zamestnaných, vynímajúc učňov, tvoriac 3 oddelenia vnútri 
spolku. V jednotlivých okresoch kde by sa potreba toho ukázala, boly 
by odbory a v nich sdružené všetky osoby výš menované, obývajúce 
ten okres. Sídlo ústrednej správy určila by prvá valná hromada. 

Činnosť spolku pozostávala by: v podporovaní členov v páde 
úraeUj nemoce, smrti*) Nemocenské pokladne uhorské sú mizerne sria- 
dené, nevyhovujú ani najmenej svojmu určeniu. No ani to je nie na 
škodu, keď je človek za pár halierov poistený vo dvoch spolkoch. Pre 
poistovanie, sriadilo by sa družstvo ako spoločenstvo, nie ako spolok, 
lebo posledný potrebuje konoessiu a veľkú základnú istinu. 

Ďalej zabýval by sa spolok sprostredkovaním prácCy totiž pre po- 
mocníkov, dopisovateľov a v peň, ústavoch zamestnaných. Staral by 
sa, aby uvedomelí Slováci dostali sa do slovenských obchodných domov. 
Poneváč je pre obchodníka dobre, ked zkúsi trocha sveta a nazre i za 
hranice, spolok by zaopatroval svojim členom miesta von z krajiny, 
stojac vo spojení s podobnými zahraničnými spolky, — hlavne slovan- 
skými. Za hranicu vypravení členovia by sa zaviazali po čase príjst 
nazpäť na Slovensko a tu otvorií obchod, bo z tých kupcov, čo stí 
von z krajiny (zvlášte z menších), nemáme nič! Tiež by bol informa- 
čnou kanceláriou. 



*) Americkí Slováci, v Čele s P. V. Rovniankom založili si „Slovenský Ná- 
rodný Spolok", počítajúci teraz 351 odborov s viac neí 11,000 členmi. Cien platí 
70 centov mesačne. Zomre-li muž dostane dla tohoročnej konvencie jeho žena alebo 
rodina 900 dolárov (2250 zl.,) zomre-li Žena, tak dostane muž alebo jej rodina 300 
dolárov (750 zl.). 



— 18 — 

Jednotlivé odbory predplácdy by si odborné časopisy slovenské, 
české, ruské, maďarské i nemecké, prípadne aj iné, dla znalosti jazykov, 
a z nich by sa týždenne referovalo. Založením odborných knižníc na- 
pomohlo by sa samovzdelávanie. S ôasu na Ôas poriadali by sa pred- 
nášky vzdelávacie. Časopisom spolkovým by mohly byť na pr. •Hospo- 
dárske Noviny «, trocha pozmenené a riadne vydávané. 

Sriadujilci výbor môže všetko podrobne vypracoval. 

Kto zo starších obchodníkov majúcich vliv chytí sa do založenia 
podobného, prepotrebného spoléenia? Vystavil by si navždy nehynilei 
pomník. Nedajme sa prenasledoval jeden po druhom, ale spoločne 
oprime sa proti prtidu. Len v tom je naša spása. 

Kým nebude takéhoto sdruženia, svedomití obcliodníci-národovci 
zaopatrite si príručná odbornú knihovníčku (aspoň 15 30 kníh), pri- 
mäjte k tomu svojich ludí, aby sa z nej vzdelávali! 

F. H 



■ •"- ^v^A" 



o B z o B. 

Prientjrselnfekjr. Za našich časov neprestajne ozýva sa po 
novinách, že vo vlasti našej treba úsilným spôsobom dvíhať priemysel, 
lebo je to prameň bohatstva tak, ako už starodávne porekadlo vraví 
o remesle: že má zlaté dno. Nuž remeslo je nič iného jako priemysel; 
lebo záleží na. vycibrenom rozume a premýšianí a nie na surovej sile 
telesnej, ktorá má váhu pri rolníctve, kde sa jej zdar očakáva od behu 
povetrnosti a požehnania Božieho, ačkolvek v novšej dobe. už aj tu 
rozumom treba využitkilvat tak sily prírody jako aj vrtkavosfi počasia 
a chvíly. — Pri priemysle však h:*á hlavnú úlohu dobrý cvik a pe- 
niaze; lebo nesbehlý priemyselník nevie pochopiť ani vkus kupcov, ani 
potrebu sdokonalovania výrobkov; bez peňazí ale ani pri najlepšom 
cviku nemožno počal provodzovanie remesla a priemyslu. — Cieľom 
zadováženia si cviku zakladajú sa na všetky strany školy a pre zaopa- 
trenie peňazí tvoria sa účastinárske spoločnosti a zakladajú sa peňažné 
ústavy, aby spojené sily menších kapitálov, a využitkovanie osobného 
i reálneho úveru umožnilo podarenie sa diela i väčšieho, osobnú spô- 
sobnosť jednotlivca prevyšujúceho. A toto treba luďom pochopiť. 

V dobe týchto snáh nadobudlo velkej významnosti kamenné uhlie 
a všelijaké stroje; lebo prvé dáva parou lacnú, ženúcu silu, a posled- 
nie rýchlosť a dokonálosl plodov prácou neustále rovnou. — Kto teda 
má uhlie, ten má tú silu a spôsob tej dokonalosti v hrsti. 



— 14 — 

Kamennoubelná baňa je teda diamantom, ktorým sa reže i tvrdé 
sklo nehybnosti ľudskej, a kto takňto baňu má, môže smelo riecť, že 
má p)klad v hrsti, ktorým možno divy tvoriť. 

Nás rodák p. Ignác Lióko odkryl v Malých Stracinách v Novo- 
hrade takéto ložiská šedého uhlia a založil s velkým nákladkom baňu, 
ktorou sa doly tie srábať môžu. Plod bane tejto dokázal sa by{ uži- 
točným po mnohých pokusoch, a aj do nášho železného hámru a inde 
doviezlo sa viacej vagónov na zkiiáku a dokázal sa byť výborným. 

Ale sily tohoto pána nestačia osobité ku náležitému vyúžitkovaniu 
tohto pokladu a preto sa mu narádza so všetkých strán, aby založil 
účastinársku spoločnost a síce tak, žeby daná bola možnosl sáčastniť 
sa aj ludom menšími kapitálmi vládnucim, na pr. 100-korunovými úča- 
stinami, ktorých by sa mohlo vypustiť 1000 kusov, aby sa získala istina 
100.000 korán, čoby postačilo k závodu a každá účastina donášala by 
ročne najmenej 20 korún podielu, ktorý by som veru doprial ct. čita- 
teľom nášho milého ,yHla§lť^*) Ľélník hámru. 

Čafioplsecký. ^Obrodenie** u Madarov. V jednom belletri- 
stickom týždenníku objavil sa zaujímavý Článok. Vanie z neho nadšenosť 
nad nepatrnými prejavmi mravnej renaissancc-y v mravne upadnutej 
maďarskej spoločnosti. A volá z neho snažná túžba za mravným obro- 
dením vo všetkých odvetviach života, za premenou doby poškvrnenej 
úpadkom jednotlivca a tak celých spoločenství, túžba za rozputnaním 
duševnej poroby, v nejž úpie mužský ráz. V celku má pisateľova melanchólia 
pohnútky asi také, aké hýbu i ideami našimi. Časopis, v ňomž článok 
vyšiel, je orgánom maďarských katolíckych spisovateľov. Zredukuj úc 
protivné bombasty slovné až na možné minimum, — borabasty ideové 
sú charakteristické, preto nemeniteľné — podávame článok aspoň vo 
výťahu : 

» Vítajte nám, sľubné predznaky, vy milí, vonní predzvestovatelia 
jarej družiny vesny ; už stretám sa s vami na prostorách náboženstva, 
vo svete spoločenskom i duševnom, stretám sa s vami na poli mravnosti. 
Ešte občas zavláda mnou zúfalstvo, že srdcia pripodobňujú sa zboreným 
chrámom, ktoré v ssutiny zrumil hnev ľudského nepriateľa a v ktorých 
služobník boží neprisluhuje obety Bohu, v ktorých nezneje pieseň vďaky, 
ne vznáša sa k nebu prosba úpenlivá a vôňa tymianu. Ešte zachvieva 
sa mi duša a v bázni o budúcnost vlasti, ešte pozarmútim sa, keď vidím, 
úzkoprsý úpadok, že nenávisť, mrazivá sebeckost, úžas, tyrania pustoší 



*) Proflime o bližáie udanie podmienok, éi sii dáke prospekty novej spoločnosti? 
Jakí znalci vyšetrili baňu, a ktorý finančný ústav súčastní sa podniku, kto je 
na čele? 



~ 15 — 

v sieňach verejného života. Zronený dychtiac za útechou, utiekam sa 
k básni a k umeleckej tvorbe vekov prastarých, bo vidím, že s kalichov 
mi podávaných ssajem miesto radosti blen, miesto toku krištálo-čistého 
špinu a hnus^ miesto techy a nehy, zabudnutia a ulavenia ducha- 
morný jed. Ešte vzplaniem hnevom, keď krok za krokom objavuje sa 
mi v tSstrety úpadok mužského rázu, cnosiou opovrhujúca nečestnosť, 
vädnutie ženskej cnosti a vidím, že hmotárstvo, honba za pôžitkami 
v jej pošetilom burácaní, že úplný nedostatok šľachetného citu n astupuje 
zkazonosné panstvo svoje, vo spoločnosti a to po všetkých jej odtienkoch, 
počnúc v rodine až hore po život štátny. Všetko to vidím, všetko to 
bolí ma; no pozorný môj pohlad v^ade uziera ten dobrý, sotva patrný 

predznak, zvestujúci jediným kvetom celú jar Soznávam, že 

predznaky tie sú pomerne malicherné, prílišne náhodilé, velmi novotné. 
Naproti tomu zmohutnely zjavy pustošenia a všeobecnej zkazenosti, 
roja sa jeden za druhým a panujú tak dávno, že k zúfalsvu náchylné 
duše už-už domnievaly sa : kukol a burina, vybujnelo v záhrade života, 
— tŕnie a jedovaté zelie, že stály na nevyničitelnými. Malodušní mysleli 
tak; lebo ved dejiny sveta a človečenstva učia, že doby zla, zkazenosti 
a úpadku netrvajú večne, že tieto prozretelnosí udržuje akoby len na 
zkúšanie dobrých a šľachetných, akoby len na pozdviženie hodnoty a 
vznešenosti vekov ideálnejších. Po období zkazenom, ktoré teraz od- 
umiera, zavíta svet lepší a ideálnejší; veď doby takéto, — trvajúce 
bárs za celé desatročia, uUmujú o) yčajne uprostred hrôzy velikých otra- 
sov, nesmiernych katastrôf, niekdy ponoria sa v more roniacej sa krve 
a kajúca duša ludská uhliada v tomto úžasuplnom konci zaslúžený 
trest, ktorý keď pretrpí, oblahčene, očistené, preporodene, s poznaním 
pravdy, prinavracia sa k svojím, k ľudským ideálom .... Nadchádza 
doba, v nejž ľudia liknaví stávajú sa predmetom opovrženia . . . « 



%>S^~i^ Ví^ 



Referáty. 

»Petersburg8kija Viedomosti« priniesly 20. júna t. r. na úvodnom 
mieste väčší článok o Slovákoch, ktorý sa bol obšírnejšie aj o »Hlase< 
zmienil. »Ani jedon slovanský národ, píše autor, netrpí tolkú biedu, 
toľké nešťastie a toľké prenasledovania ako Slováci pod egidou koruny 
Svätoštefanskej. Málo kto zná a počuje o tom ; slovenské časopisy a 
žurnály mlčia takmer pod hroznou palicou maďarskej prokuratúry, 
administrácie a žandarmerie; inoslavianské časopisy zase, držia za po- 
vinnosl zanímať sa s otázkami » vyššej «: politiky .... A keď vzdor 



— 16 — 

tomu dajaká zvest z tohoto kráľovstva biedy na svet Boží príde, tak 
to máme jedine dobrým a smelým luďom zo samého Slovenska k po- 
ďakovaniu. Autor opisuje ďalej, dla zprávy N. N. vyvážanie sloven- 
ských detí z Trenčianskej stolice, vystupovanie »Femkyf , menovite jej 
ostatný manifest. Dopisovateľ ľutuje roztržky medzi jednotlivými strán- 
kami slovenskými, menovite medzi katolíkmi a evanjelikmi. 

O »Hla8e« píše následovne: »Už 2. rok ťahá sa borba medzi 
starou stranou patriotov, na čele ktorej stojí Hurban-Vajanský a mlá- 
dežou, sústreďujúcou sa okolo žurnálu »Hlasu< v Skalici i okolo Dra 
Dušana Makovického. Mládež vyzdvihuje, pod vplyvom Tolstého, oproti 
:>politike« starých, »mravné zdokonalovanie 8a«; pod vplyvom prof. 
Masaryka a českých realistov, vystupuje oproti pomeru slovenskej 
inteligencie k Rusku a nádeji na jej pomoc z Ruska. 

Ale rovnako s hlásaním Tolstojismu »Hla8« pojednáva aj viac 
konkrétne životné otázky. Zasluhuje pozornosti menovite nedávno 
otisknutá stať Fedora Houdeka. Autor vidí jednu z tých najhlavnej- 
ších úloh národnej sebaobrany Slovákov v oslobodení sa od hebrej- 
skej feruly t. j. v ekonomickom osamostatnení atď. Dopisovateľ »P. V«. 
veľmi mnoho citujúc z práce Houdekovej, ukazuje ruskému obecenstvu 
hlavné naše neresti : aUcoholism, úpadok hospodársky a morálny, upozor- 
nuje na šafárenie semitov na slovenských krajoch a v Uhorsku zvláétp. 
Ďalej píše autor, akým spôsobom si myslíme odpomôcl atď. 

»Vôbec »Hla8Ísti«, píše ďalej, mnoho bojujú za mravné pozdvi- 
hnutie Slovákov; na pr. oni zakladujú spolky striezlivosti, kam pri- 
stupuje veľká čásÉ mládeže. Starajúc sa o odtrhnutie národa od krčmy 
a pálenky zaoberajú sa » Hlasisti « aj prácou intellektuálnou tým, že 
vydávajú mravno-poučné knižky. Dr. Dušan Makovický a jeho stú- 
penci vydali pre pospolitý ľud knižky pod všeobecným názvom »Po- 
učné čítanie «, atď. 

»Nie je pochybnosti, že účinkovanie »HlasÍ8tov« má viac prak- 
tický charakter, kdežto Svato-martinskí patrioti vo svojich časopisoch 
^Slovenské Pohľady «, ^Časopis Museálnej Spoločnosti* s otázkami 
filológie, archeológie a folkloristiky sa zaoberajú. » Hlasisti* robiac 
preto svojím nepriateľom výčitky, zabúdajú úplne, že maďarská vláda 
nedovolí im, venovat sa viac praktickým a potrebnejším otázkam ná- 
rodného života. Maďarská vláda drží » Hlasistov* za menej nebezpeč- 
ných pre seba — či právom je druhá otázka — ba ešte sa spolieha, 
že účinkovanie hlasistov je napokon užitočné, pre Maďarov, zbudzujúc 
v národe rozbroj a oslabujúc sväzok z Ruskom, ktoré je budapešťským 
politikom tak strašným*. 



— 17 — 



Nový život. 

s r á. aao. ei -rr 3 d.e]oc3a. 
napísal: J. G. Tajovský. 

Osoby: 

Matúš Jahoda^ rychtár a eedliak 50 r. 

Katuša, jeho žena 40 r. 

Anička, jejicb dcéra 18 r. 

Barbora Chvojková, chudobná vdova 65 r. 

Martin, jej syn 24 r. 

Piita Bučák, žandár, potom sedliak 30 r. 

Janko, paholok u rychtárov 15 r. 

Notár. 

Posel 

2 žandári, 3 muzikanti. 

2 — 3 flusedy, 3 — 4 občania. 

L dej v auguste, II. vo faáangu a III. v júni. 
Dej na dedine. Doba naša. 



D<4 I. 

Javište predstavuje bohatú, sedliacku izbu. V lavo (divákovi) viac v pozadí 
dvere, v pravo dve okná. V úzadí o stupku vySSie komora s dvermi do nej otvo- 
renými. Proti dverom v komore postel. Na lavo od dvier komorných neveľké, do 
poly zastreté okno. Je večer; na stole horí lampa. 

Tfmtup 1. 

Matúá, Kata, Anička^ Martin. 

(Matúš sedí na posteli v komore. Je chorý. Oblečenú má iba ko- 
šelu, nohavice a pletené kapce na nohách. Pri ňom stojí Martin 
(driečny šuhaj). Na prostred javiska sedia na stolôokoch Kata i Anička 

a oberajú zelený hrach do košíka). 

Martin. (Je na odchode. Podáva ruku Matúšovi.) Tak zdravý ostá- 
vajte, pán rychtár. 

Matúš (podá mu ruku). S Bohom Martine a len ma ty prídi vše 
kuknúC, keď pôjdeš okolo. 

Martin. Nebude to pani rychtárke po vôli. 

Kata. Nuž lebo to je potom na dvoje : jedno ako že k rychtárovi a 
ono k dievčalu (dôrazne) a to ja nechcem. 

2 



— 18 — 

Matúš. A čože by aj k tej nemohol? Je mládenec, ona dievka — len 

ty prídi. 
Martin. Neobídem vás, aj kamaráti prídu — spomínali. Boli ste vždy 

dobrý na mládencov. 
Matúš. No, už ako bolo treba; len teda príďte. (Prevalí sa). 
Martin (ide von z komory). Iste; zajtra je nedela^ tak odpoludnia. 

Dobrú noc vám, pani rychtárka. (Podáva Kate ruku). 
Kata (schválne nevidí.) Dobrú noc. 
Martin (rozumel stiahne ruku). Aj tebe, Anička. 
Antika. Aj tebe, Martinko. (Vstala, ide za ním. K nemu). Po desiatej, 

budem čakaf — (Vyndú). 
Kata (k Matúšovi). No la, už ho vyprevádza. Má veru aj koho — 

ozembucha, trhana — nemá iba čo je na ňom a tú chalupu ako 

chlievik. 
Matúš. Nuž nech že ho. — Mne sa šuhaj páči, ani by som ja vari 

proti tomu nič nenamietal, keby — 
Kata (skočí, do reči). Ah oj, aj ja som tu ! (bije sa v prsia). To ja 

moje mozole takému nedám, ani nie! 
Matúš. Ale mozole, ved dobre mozole. — Je poriadny — nuž aj 

mozole. 
Kata. Nech ti je, ja neškriepim, ale mne sa Pišta storazí lepšie páči ! 
Motáš. Ačak ? A ja ani ho videť, ač mi nič neurobil. Ale iíž tá jeho 

líškavosť, panština, juj, nie že žena, mati — 
Kata, Či žena, či mati, ja stojím na tom. 
Matúš. No len no, a ja neprivolím. 
Kata. Privolím ja. 
Matúš. Dobre — ale — 
Katd. Ziadno ale. Ty sa ani nestar, i tak si chorý, potom ti je iba 

horšie a mám väčšie trápenie. Lež a ôuš. 
Matúš. Že? Aba, ja — čušať nebudem. 

Anička (sa vráti volajúc zpät do dvier). Dobrú noc. (Sadne ku hrachu). 
Kata (ju odmerala, začrie do zeliny). Až ma var chytá. (Hlasnejšie). 

Ci ta už skoro dooberáme? šly by sme podojiť. 
Anička. Hneď je to. 
Kata (uštipačne). Keby si ho bola šla po chalupu vyprevadií, bolo 

by ešte skorej. (Anička premlčí odpovedf). 
Matúš. Eolko že je hodín ? 
Anička (kukne na hodiny). Devä£ bude, ňanka. 
Kata. Dačo ti podať? 

Matúš. Nič. Len to ráno, ako že ho zase dočkám? 
Kata. Oj, jej, ba hneď je tu. 



— 19 — 

Anička. Ja sa ani na jedon bok nevyspím. 

Matúš, Čože ty — * zdravá; ale kto nemôže oka zavreC celú noo, tomu 

je aj hodina dlhá. 
Kata. Kieže spíš. 

Matúš. Keby som mohol. Ty mne neuznáš. 
Kata. Nuž ja už neviem, čoby sme ti robili, keď ti nič nespomáha : 

ani zeliny, ani doktor. 
Matúš. Ani mne už vari nikto nespomôže, krém hrobára. Slabosť so 

dňa na deň väčšia a tu (ukazuje na hrúd) dýchať nedá. Aby som 

už radšej ta sa podel . . . 
Anička. Nevravte že tak, ňanka, ved vám to ešte prejde. (Vstane; do- 

oberala. Kata ostatné ešte sbiera a obchraňuje zelinu). Dám vám 

tej medicíny za lyžičku (vníde do komory a podáva mu.) 
Matúš. Tá mi ešte horšie robí. 
Kata (vstala tiež). Ked doktor kázal, už len uži. 
Matúš (prijal, no vychytí ho kaéel). No — vi — diš. Odlož preč. 
Kata. A poď, že podojíme. 
Anička (vzala kabátik, oblieka si ho). Poďme. (Chce von). 

Týtttup 2. 

Predo&lí, Janko. 

Janko (pribehne). Gazda, gazda, žandári idú k nám ! 

Anička (zamračí sa, pre seba.) Už zase ide. — 

Kata (rada). Aj pán Pišta? — do tohto (na zelinu). 

Anička, No veru azda ide gróf, či pán farár. 

Matúš. Ešte ani v noci nedajú pokoja. 

Janko (hladí na Aničku a prikyvuje Kate). Aj, aj. 

Kata (Istive k Matúšovi). Keď im to úrad donáša, čože si počneš? 
Chytro, dievča, pober tú zelinu zpred nôh. (Odkladá stôlčoky a 
vezme košík s hrachom do ruky a záponkou beží utret stôl). 

Anička (s výčitkou). Ale to mu nedonáša úrad, aby ma tu zlostil váš 
pán Pišta. (Nesie pred sebou zelinu a chce von. Janko otvoril 
dvere a vyšiel. Anička za ním, ale už stretne žandárov vo dve- 
rách. Prvý ide Pišta). 

Tf tttap 8. 

Predofilí (bez Janka), Pifita a 1 žandár. 

Pišta (stráža-mešter. Na rukách má plno prsteňov, zlatú reťaz videť, 
keď sa rozopne. Vyholený, vylízaný. Fúzy do nosa vysmolenó. 

2* 



- 30 — 

Surový výzor. Odporne líškavý materi a oteovi (z počiatku) ; tento 

ho véak prezrel. K Aničke drzo vtieravý. Štipne Aničku v líčko). 

Dobrý večer, Anička. Komu že to? 
Žandár (ticho). Dobrý večer. 
Anička. Ale — čo ma štípu? — Kravám, keď chcú vedíel. (Vyhla 

mu — ide von). 
KcUa. No — žeby ti ho neodstípli. — Aj, pekne vítam, pekne vítam, 

pán Pišta. (Utre si ruku do záponky a podá). Dobrý večer (zdraví 

Žandára). Dobrý večer (žandár si jej nevšíma; je cudzí. Ona 

mu ruky nepodá, lebo jej nadišlo plno starostí s Pištom). 
Pišta (skladá sa a za ním pomaly aj žandár). Akože sa ráča mávať? 

a pán rychtár? (hladí do komory). 
Kata. My ešte, chvalabohu, nech sa oni pochvala, ale otec je len vždy 

horšie. (Ukáže rukou do komory a odíde so slovami). (Hned, hned 

prídeme, len odpytujem ponižene — (nechá reč tak a začne znovu). 

Či je pekný, viťulny, a tých prsteňov ; — bude iste dobrý gazda. 

Ach, budem že ja mať za zata. Nuž či sa ten môže i len porovnal 

s ním? Ani po tme. (Rýchle odíde aj s košíkom von). 
Pišta (vnišiel do komory, žandár obzerá sa po izbe, sadne, vytiahne 

tabak a fajčí). Dobrý večer, pán rychtár, hore že sa, hore. (Podáva 

mu ruku). 
Matúš (sadne). No je i tak noc. Pán Boh daj. (Pista mu vezme ruku 

do svojej). 
Pišta. Tak horšie, horšie, no — no — 
Matúš. Veru horšie, (vstáva z postele). Ani už hádam le])šie nebude, 

len ked ma vynesú. 
Pišta (chce pomáhať Matúšovi z komory, ten nedovolí, chytá sa dvier 

a výnde pomaly sám; víta žandára). Pekne vítaq). 
Žandár. Ďakujem. Dobrý večer. 

Matúš (vezme z almarky černidlo, pero, pečať obecnú a sadne za stôl. 
Pišta (chvílu sa nemo díval na Matúša, potom zatne zuby a vylahuje 

knihu z kapsy). Podpísať by aj ráno bolo dosť času (predloží mu 

knižku). 
Matúš. Budú tu do rána? 
Pišta. Trocha sena nám len dajú. 
Matúš. Toho sa nájde. 
Piita. Ale dobre, ráno i tak pôjdeme včaššie preč. (Drží knižku, kým 

Matúš podpisuje). 
Matúš (podpísal, vtlačí obecná pečať, ktorú mu Pišta podal). Tak, už 

je to. Nesotrú si! 



— 21 — 

PiStá (suší nad lampou). A kdeže šli pflni, aj Anička? (zaviera knibu, 
potom sadne a uvolní šat na sebe). 

Matúš. Ach, aká pani — žena — podojiť šly. (K žandárovi). A ten 
pán, to nový. 

Žandár (prikývne). 

Pišta. Nový, len tot prišiel. Ale 80 po tom. Akože s Ani5kou, pán 
ryohtár? Ešte aj dnes taký tvrdý? 

Matúš (vážne). Veru ako vždy. Keď dievôa nejaví vôIu, a mne sa to 
tiež — poviem rovno — nevidí. Žandár je ako vojak. Hneď je 
tuto, hneď tamto. A dievča veru a sedliacke — nebude chciel sa 
každú chvíľu premával z miesta na miesto. Oni si nájdu, alebo 
už aj majú inakšiu, čo bude pani, nie toto. 

Pišta. To sa myla, pán rychtár, ja dokial chcem môžem byť na jednom 
mieste, tu. To je inšie (ukáže na žandára) s takýmto. 

Matúš. Aba, aj oni len kým dačo nevyvedú. Ja tiež viem — 

Pišta. No dobre, je pravda, a preto ako som im už raz spomnel, uro- 
bím tak: na druhý mesiac vyprší mi tretí rok, vystúpim a je to 1 

Matúš. A potom že čo? — 

Pišta. Nuž budem sedliačiť: orať, siať, kosiť. Som mocný predsa! 

Matúš. To môžu byť; ale jednak: z pána mrcha sedliak. 

Pišta. Nie z každého. Moji nebohí rodičia tiež mávali pole prenajaté, 
keď aj nie vela, ale predsa. A ja keď som na vakácie zo školy 
domov prišiel, veru tiež som musel pomáhať. A ani som sa ne- 
hanbil ani voly pásť. 

Matúš. Veď že voly vari nemali. 

Pišta (v rozpakoch). Ja, ano, ano, ale kravy sme mali. 

Matúš. Ahá! To môŕ byť, ale od tých čias už odvykli. 

Pišta (vážne reči prednáša bez citu. Poznať, že je vybíjaný). No, potom, 
pravda, šiel som na remeslo. — 

Matúš, A aj to nechali. 

Pišta (chytrácky). Ale len keď som sa vyučil! Ešte sa ani dnes neza- 
hanbím, keby som chcel. 

Matúš. To je ten hák. Nevoňala podošva, preto šli k vojsku a 
k žandárom. 

Pišta (zabudne sa). Bol by blázon sa drieť. (hop!). Lebo takto lahší 
chlieb. 

Matúš. Ačak? Tak sedliacky by veru už ťažký bol pre nich. Nie, 
ani dievča nechce, ani ja. Nech sa oni len oženia tam, v meste. 
Nájdu dosť, aj bohatá sa trafí. Dievča len — za akého sa hodí. 
(Pišta sa už zjavne zlostí, ale v oči Matúšovi sa premáha, a po- 



— 22 — 

kojným stavia). To je nič : otrel jablku barvu a potom zahodiL 
To potom, ja viem, dobre nebýva. 

PiSta (udrie sa do pŕs — líčenou vážnosťou). Pán rychtár, ja, ja by 
som taký bol? I 

Matúš. Kto vie; ale dosl príkladov. 

Pišta. No to nech si nikdy o mne nemyslia. 

Matúš (vstáva, odkladá veci a ide potom do komory). No veď ja už 
niž. Chuj. Len sedia, ja si idem lahndl; horšie mi je takto — 
dýchal, dýchal nedá. Tak teda s Bohom. Ale nebude z toho niô, 
ani sa už nemolestujú. 

Pišta. No, no, rozmyslia si. (Podáva mu ruku. Matúš nechce vidieť 
a zájde). 

Matúš. Nie, ja som si dávno rozmyslel. Hneď ako sa ukázali. (Zavre 
dvere na komore). 

Pišta (hodí za ním rukou). Eh, choď, že ťa radšej nevidím. Už aj tak 
pôjdeš, len keby čím skorej a ja som tu pánom. (K žandárovi). 
Videls' to dievča? (Smyslne špťili ústa a 2 — 3-krát prinesie ruku 
k ústam — že súce k bozku). 

Žandár. Tak trocha. 

Pišta. Jáj, čože tak; ale počkaj až sa prizrieš. To ti je dievča — ! 
Vieš, tá postava, tie oči, líčka a (ukazuje) tie bočky — vieš a 
(šepne mu) má osemtisíc hotových a grunt. Dva voly, tri kone, 
štyri kravy, ovce; a to mi len stará, a čo mi ešte nezradila. 

Žandár. Osemtisíc, pekný groš; ale minie sa — 

Pišta. Nuž a keď sa minie? Je dom, grunt. Oj I na desať rokov aj 
na pätnásť tak pomaly, to stačí. 

Žandár. (8 úsmevom). No a potom? 

Pišta. Potom (mykne plecom) obzrieme sa inam. 

Žandár. Že? To je nápad — no ja — (krúti hlavou) 

Pišta. Však že je?! 

Žandár. Ale kam potom s paňou? a čo ona? 

Pišta- To sú otázky — na ktoré ja nemyslím. — To príde samo, čo 
ďalej. Preto mňa hlava nebolí. Ja drenia mal som dost, teraz 
chcem žil a žil bez starosti, veselé. Ja by najradšej len tých 
osemtisíc a dievča — no tak; ale keď to nejde iba za manželstvo, 
ani tak je to nie k zahodeniu. Veď za paňu by sa hodila, len 
obliecť. Že je sprostá, čo potom, v koči ju voziť nebudem a lahšie 
sa dá ošialiť. — Ba sa to bude žil, bude (mlaskne) pri takom 
dievčatku. Zandárčiť? toho som sa už najedol. Tak s paličkou do 
poIa, na vozíku do mesta, dobré vínko, vyhral stovku-dve vo 
ferbličke, zapaloval si atď. to je život ! 



ZS 



— 23 — 

Žandár. Ale ako on starý, že — 

PiSta (do reči) nechce? Hah, ale stará ukií je hrdál Na rukách by 

ma nosila. Len počkaj, uvidíš. 
Žandár. Ale že aj dievča — 
Pišia (usmeje sa). Pah ! ío len to. V mojej ruke skrotne. Najtiaž ju 

len dostať. Ale pôjde to! Mati je vieš (zatne päsIS) rabiátná ako 

sa vraví. Ten (na Matúša) — od toho by ju sotva vydriapal; ale 

tá ti vie rozkázat, neboj sa! — Ticho, idú. 

Týiitnp 4. 

PredoUi, Kata. 

Kata (dnu). Otec — vari ich nechal ? To je človek. — 

Pišta (mrdne plecom, prikývne). Tým lepšie; lebo stále odporuje. 

Knia (vyhovára). Co by na to dbali. Je chorý, nahnevaný na všetko. 
S toho si nech nič nerobia. Ja som mati, čo ja poviem, to sa 
stane. (Tajnostne). Len sa musia ponáhlať, lebo len pred nimi bol 
tu ten, ten — (urazená) ba mi rukú podával, ale šiel nevádzaný. 
Ba už on mu nadŕža. 

Pišta. Preto je taká. 

Kata. Pravdaže je zbaláchaná, kým toho nezavrem do komory a fra- 
jera neoparím. 

Pietam Ja toho chalana zahluším! 

Kata. Nie, nie. To by bola voda na ich mlyn a vzdorovali by. Na- 
opak musia sa stavať, ako by o ňom nevedeli a jej ho ani ne- 
spomenúť. 

Pieta Tak bude dačo s toho? Dobrá, mama. Ja som hotový akosi 
rozkážu: lebo si ju do mesta vezmem a preoblečiem za paňu — 

Kata (do reči) a či by jej to vari nepristalo ? isteže by jej ! Variže 
tá má driek hrubý — a ba, ako len tá srnka. 

Pieta (pokračuje) alebo prídem sedliačiť a toto by som ja ešte radšej. 

Kata. Urobia si ako chcťi. To už sa rozhodne. Som sa jej už dosť do 
tej hlavy natrúbila — nebude taká zalatá. Ved sa už šesť týž- 
dňov hádame, vadíme, ale jej ešte zakrútim slepani. 

PiSta. (Rád prikývne a usmeje sa). A kdeže je Anička ešte. Júj, tak 
by ju — ja tú rád! mama, to by neverili. — 

Kata. Ako že by som nie, či nevidím? Príde — naložila som jej, 
volaco chystá. 

Pišta. V kuchyni? To sa mohli neustávať. 

Kata. Tam. Nonono, viem, čo sa patrí. 

Pišta. Môžem? dovolia? (vstáva smerom ku dverom). 



i 

— 84 — 

Kata, To je reô; preío žeby nesmelý. 

Piita (velkými kroky, Bmiechom surovým, smyslným odchádza) A — 

ni — čka, — hu — bi — čka (rýchle) je moja (von). 
Kata (prikrýva stôl, kladie taniere a rum s flaškou. K žandárovi). 

Bože, či aj oni majú tak radi ich dievSa? Ten si ho už má rád 

veru, to ako zbláznený do nej ! (Tajne). A ten, v tej komore, čože 

mu už, prosím ich, vravel? ôo? 
Žandár. Málo som počúval, lebo viete, ja som neznámy viete, a to je 

môj predstavený, (ukáže na dvere) tak žeby, viete, mrcha oko, 

to vela robí. 
Kata, Ale, ba, ba : to nech sa neboja. Ved je dobrý ako baránok ; 

tomu ani nepristane hyl žandárom. 
Žandár. Dlho sa hádali, ale pán rychtár sú neoblomný. 
Kata. A taký im je celý ôas, hned ako prvô k nám prišiel a oslovil 

nás. Nedá sa prehovoriť ona vedia neho, potom ani ona; ale 

uvidím — 
Anička (z kuchyne, pitvora). Pustia ma! Hrubianl ja som nie! Co 

priéli? Nech idú! 
Kata, No, no nech počúvajú Čo mu robí pochabá, ako ho prezýva, 

vyháňa. Ak ti idem von — (chce von). 

Týstvip 5. 

Predošlí, Anička, Piata. 

Anička (uteká pred Pištom. Ten ju drží za ruku. Ona sa mu bráni 

a na javiáti vytrhne). 
Kata, No ty divoôka, ty! 
Anička. Lebo ma nemusia trhať. Nech mi pokoj dajú. Já som nie ani 

na štípanie, ani na bozkávanie pre nich, vedia. 
Pišta. Ale pre to — toho (dusí zlosť) — 
Anička. Ani pre nikoho! 
Kata (k nej). To že je už čo zase? Ako že som ti naložila? Há?! že 

sa budeš pekne chovať. 
Anička. Ja sa budem, len nech mi pokoj dajú. Nemuseli tam za 

mnou prísť. 
Pišta, No veď som nič — 
Anička, Áno bozkávať, to je nič. 
Kata. By ti ani s tým líce neodhryzli. 

Pišta (prežre zlosť, chce ju objať). Vari ja, mojej Aničke roztomilej. 
Anička Ja som im nie nijaká (nedá sa). 
Kata. No len neodvrávaj už toľko. Dones čo máš. (Anička odíde). 

Nech sa páči posadal si bližšie ku stolu — sem a oni sem. (Ukazuje 



— 25 — 

I 

miesta a odťahuje stolií^ky. K Pištoví) Nech že sa nehnevajú^ zato 

ni5, mladé dievča^ veď ona bude inakšia a keď nie, vezmem ju ja 

na ostro. (Prisadajťí). 
Pišia (v tajenej zlosti). Troška, troška by sa ju zišlo. — Je trocha 

taká od ruky. 
Kata. To každé dievôa, kým sa nevydá. 
PiSta (podriekne sa). Neveria, ja som nž. — (spamätá sa.) 
Katfi (smiechom). No len dopovedal. Ačak už mali inakšie eéj! 
Ptíta. No jednu volakedy — to som už aj zapomnel. 
Kata. Tak teraz nič; dáku takto v meste a tu na dedine druhú. 
Pišta (strojenou vážnosťou). Keby to mysleli do pravdy, nahneval 

byoh sa. 
Kata, Pán Boh chráň, ja len smiech, ja viem že nie. 
Anička (donesie v troch hrnéokoch ôaj a na tanieri praženicu). 
Kata (pomáha jej skladal na stôl). Daj že už daj. (K žandárom) Len 

takô sme im napochytre, keď ani neodkázali: trocha ôaj u — 

tu je rumôok — (chytí sa flaše) a praženice ako mak. Nech 

sa páôi, ako doma. Nedajú sa ponúkať (k žandárovi) aj oni, žo sa 

ešte aj neznáme. V 

Anička (odchádza s podložkou na nejž jedlo priniesla). Vraj »akodoma«. 
Pišta. Ďakujeme, ďakujeme, to bolo škoda trápil moju Aničku. 
Anička (vo dverách). Jaj, ani po smrti tvojou — (vyšla). 
Kata (sadla si tiež k čaju)^ A kdeže ideš? aj tu môžeš vypil. 
Anička (vráti sa). Ale ja nechcem. 
Kata. Tak čože si nesadneš a neshováraš sa pekne ako fudia a nie 

ako divá. 
Anička (z vonku zavolá) Mám robotu. 

Kata (skočí a ide do dvier). Nič nemáš čo robil, dnu sa pakuj! 
Anička (vráti sa prázdna. Prejíma ju hnev a Iiltosl a sadne do kúta). 

Dobre, no, tak som vám tu. 
Pišta (vstane). Sem Anička, medzi nás, ja jej dám čaju. 
Anička. Ja ďakujem. 
Pišta (chytí ju za bočky, ona mu odstrčí ruky) No-no-no, kvapku 

z môjho. 
Anička (vyskočí). Z niktorého! 

Kata. A ja vravím, sem si hybaj sadirúť, ku stolu. Ja kážem ! 
Anička (ide). Idem, ale nech mi oni pokoj dajú. I^ebo im poviem, čo 

sa im páčiť nebude. 
Kata. Ty si súca na to ; ale na inšie nie. (K Pištovi, ktorý tají vztek). 

Nech si sadnú, čo ich po nej. — 
PiSta. Jaj, keď by ju ja vari zjedol ! 



— 26 — 

Kata (obracia na smiech). A potom 80 žeby mali? — 

Pišta (sadá a priiahuje sa i s hrnčokom k Aničke ; tá sa odvracia). Je 
pravda. Tak nie, až potom, keď bude Anička mojou paňou, (cbytí 
ju) ačak bude? 

Anička (vyskočí na rovné nohy). Nikdy! paňou. 

Kata. Sedieť! Ja rozkážem; lebo ia! — (Anička sadne a zakryje si 
oči k tichému plaču). 

Matúš (z okienka komory volá). Čože vykrikujete? Som chorý. (Kašle 
a ztíchne i títo v izbe na chvílu.) 

Kata (tichšie). Tak čuš, keď si chorý (k Aničke). A ty sa ňemraSti. 

Pišta (tichšie, zaliečavo, chce chytiť okolo bôčkov Aničku, tá ho od- 
strčí). Ja usuším slzy (Odťahuje jej záponku z pred očí. Nedovolí). 

Anička. Lebo ma nesilte, čomu sa ja bránim. 

Pišta (zaškrípe zubami, ale ostatní to nevidia). Jój, či by la zlomil. 

Kata. Ba ťa musím. A čo som ti už sto razí povedala, to ti ešte opa- 
kujem aj pred pánom Pištora, aj hen pred tým pánom, (ukáže na 
žandára). Kecľ ma nepočúvneš, pôjdeš z domu. 

Anička. Som už chcela, kieže ste ma pustili. 

Kata. Taák. Sobrať si truhlu, naložiť habitom peniaze ešte — abá 
(prísne) — o jednej sukni ťa vyženiem! 

Anička. Mne to nebude hanba, pôjdem aj tak. 

Kata. Ty že by si išla?? (Zvrtne) Tak práve nepôjdeš. A keď mi 
ujdeš, žandári ťa nájdu. 

PiSta (zaliečavo, ako vždy). Ale mama, Anička to do pravdy nemyslí. 
Že nie? 

Anička. Ba tak myslím a to sa aj stane. 

Kafq (slabikuje). Nejeduj ma ! Už ma zlost dôjde a uvidíš čo ti urobím. 

Anička Otrávte ma, (bôlnym smiechom) jedno mi to bude. 

Kata. To že mi viac nepovedz. I^ebo keď som ťa za mala nebíjala, 
vyženiem tvoju hlavatosí teraz. Keď ty nemáš rozum musím ho 
mať j á. Za štastím neskoro ruku vystieral, keď raz uletelo. 

Anička (trpkým smiechom). Také šťastie — 

Kata. Áno, šťastie. Že z tisíca jednu nestihne (zlostne a nariekavo). A 
preto, ja som ti mati, ja som ťa pod srdcom nosila, ja som ťa vy- 
chovala, vyopatrovala a ja vládnem s tebou. A keď mňa, mater 
svoju nepočúvaš, zabúdaš na štvrtý príkaz boží a nebude sa ti 
nikdy dobre vodil ani ťa Pán Boh nepožehná. 

Anička (v zúfalom plači). Na to sa odvolávate? mama, mama — (chytá 
ju za ruky). 

Kata. Na to! 

Pišta. Tak, to je múdra reč, mamička to vedia. (Šluchne žandára, že 
musí i ten prikyvovať). 



— 27 — 

Matúš (z komory). Zase ma budíte. — 

Anička. Ňanka môj (chce do komory ale zarazí sa). Nie sťi chorý — 

KcUa. Ani kroka! (Chytí ju za ruku). Tento pán (na žandára — ten 

prikyvuje hlavou) je svedok ; je ti na výber : lebo pôjdeš do mesta, 

a budeš paňou alebo pán Pišta prídu k nám hore, aby ti vo 

všetkom bolo po vôli. 
Pišta (vstane a načáva Katu a prikyvuje robiac sa vážnym. Hladí nie 

stále do stola. Žandár je v rozpakoch, nevie čo má robiť i pášťa 

oblaky dymu z úst. Je pohnutý). 

Anička (trpkým smiechom, prenikavým plačom). To výber? To vôIa, 

rozkaz rodiča. 
Pišta (zaliečavo). Všetko, všetko, čo len chce urobím Aničke po vôli, 

len aby mojou bola. (Strojenou naivnosfou). Ačak už bude Anička, 
ačak moja zlatá prepelička. (Chytí ju za hriadku. Anička v duše- 
vnom boji ani sa mu nebráni). 

v 

Anička (rozhodla sa. Trpko bôlne, ba zúfale). Nuž dobre. CJo si |>očnem 
v tom svete ? Utekala by z tato a snád ušla záhube, ktorá ma iste 
očakáva. Ale matka, matka, rodič môj to chce (obráti sa proti 
komore). Nanka môj, vy ste chorý, keby ste neboli — chce do 
komory, ale iba krok urobí — obráti sa k Pištovi). Ja nemilujem 
vás, nemôžem vás vidieť, — 

Kata (k nemu). Ona zvykne, to tak býva. 

Pišta, O to sa ja, mama, nebojím (smeje sa). 

Anička (pokračuje), ale keď matka moja na tom tak nástoja, všetko mi 

je jedno: tak lebo tak peklo bôlu znášal. (V zaíkavom plači). Ja, 

ja poddávam sa vám v tej svätej nádeji, že ma Boh vyslyší prv 

ešte než sa to stane. 
Matúš (z komory). Bože môj — 

Pišta (vyskočí a bozká Aničku). Na závdavok; Anička moja ai! 

Kata, A žeby si vedela, ako ta pán Pišta rád vidí, nechá žandár- 
stvo a príde k nám bývať. 

Pištn (bozká Kate ruku). Prídem, prídem, pani mamička. 

Anička (spamätá sa). Vy, vy ste mňa bozkali?! (Driape si líco) Nie, 
bozkávať ma nikdy nesmiete! 

Pišta, Anička ved bozk lásky dôkazom — 

Anička, Ja nechcem, ja opovrhujem vašou láskou, áno, opovrhujem ! 

Kntfi. Bo si nikoho nevážiš, ani vlastného rodiča. 

Týstnp 6. 

Predofilf, Matúft. 

Matúš (výnde do dvier). Bože, smiluj že sa nado mnou, a vysloboď 
ma z tohto. Nuž či nemáte ani kúska svedomia so mnou. (K žan- 
dárom), čože už nejdete volakam v peklo — 



— 28 — 

Kata. Čože, ôože si už predsa vyšiel? pôjdeme spat, no — (zachytí 
Anioku, ktorá za reči Matúšovej váhala má-li sa vrhnúť k Matú- 
šovi — lebo nie. Rozhodla sa). 

Anička. Ňanka, ňanka môj dobrý, ja, ja s vami zomriem (driape sa 
Kate z rúk). 

Matúš (náramne sa lakne, chytá sa dvier, steny, seba — (Ty so mnou?? 
Tak ja? ja? zomriem? Ty vravíš dcéra moja dobrá. Kto ti to po- 
vedal? Vnuknutie? Doktor? Oh ja zomriem, zomriem a v hriechu — 
(klesá AniSke v náručí). 

Žandár (beží k nemu, dvíha a kriesi ho). Pán rychtár, pán rychtár. 
Spamätajte sa. Vody, vody! (nesú ho do komory na postel). 

Kata (skočí a prinesie vodu s krčahom). 

Anička (kričí a myká otca). Nanka, ňanka, neumrite, neumrite! Ja 
umriem, ja sama. 

PiSta (iba vstane a rozhadzuje rukama; i chcel by vkročil do komory 
i nie. Konečne za Katou vníde, ale nepomáha). 

Žandár. Mdloba, iba mdloba a slabosť veliká. Len sa im dajte vody 
napiť — (drží mu hlavu. Matúš ťažko dýcha a napije sa). 

Kata (k Aničke). Nerev, nič mu je ! (zaženie sa na ňu). To mu len taký 
závrat prišiel. Len ho teraz už nechajme, to mu prejde (na Aničku). 
Taký krik porobí, ty si vinná, načo že mu také táraš). Anička 
vychádza). 

Matúš (lažko dýcha). Cha, cha — jaj, Bože — Bože — 

Žandár. Ticho potrebujú, pokoj (sbiera sa). 

Kata. No veď už pôjdeme spat. (Zavrie komoru). 

Pišta (ľahostajne). Ja som sa laknúl mama, nech mi veria. 

Kata. Akožeby nie; nuž aj ja som sa. 

Plšta, Ideme spať. Dopovieme si ráno. 

Anička (k sebe). Oj, ešte aj ráno ma budú trápil. 

Pišta (posbieral sa). Tak dobrú noc môj holúbku (nahne sa nad ňu, se- 
diacu na prahu komory). Dobrú noc. 

Aničk/i (ťažko vstane, významne). Pán Boh daj. 

Žandár (pobral svoje aj Pištove ostatnie veci). Dobrú noc vinšujem 
(odchádzajú). 

Kata (za nimi). Dobrú noc, dobrú noc; majú tam už popravené. 

Anička (ticho hovorí). Hah, (tvárou do komory*) prečo, prečo ja neležím 
v tej posteli, už chorá na smrť. Snáď by zmäklo to kamenné mat- 
kino srdce. Prečo ja mám by I za živa pochovaná? Prečo? Ňanka 
môj (blíži sa ku dverom komory) vstaňte, vy nechcete umreť a ja 
rada, tak rada by som. (E^esne na roh stola proti komore. Chvílu 
je ticho, potom vstane a utiera si tvár a vlasy odhŕňa). 



— 29 ~ 

Kata (dnu; akoby ni5, len tichšie mluví). 6a by si sa nesmoklila už. 
Pristala si^ čože už teraz. Otca nebúr, nuž mu prejde, ako už 
kolko razí (Zvrtne sa). A nebude ti zle. 

Anička (prikývne mysliac na iné). Nebude. 

Kata. Pozri: nechá žandárstvo, príde gazdoval, gruntu máme — Ten 
ti ani robiť nedá, ako ťa rád vidí. Čo si ty len taká proti nemu a 
a pre koho? Pre takého šklbana, čo ani košele dobrej nemá. A 
pekný je, hodný je a aký úctivý — teda ešte mi ruku bozkal, či 
by to takýto urobil? To si ačak nevidela! 

Anička (vzpriami sa). Ba hej. Tak to sa vám na ňom páči a — 

Kata A čože mám ešte viac žiadal? Veď by sme s lampášom lepšieho 
nenašli. 

Anička, Mučitela nie. 

Kata. No — už sa stalo; ja sa už nejdem s tebou hádal. Idem sa po- 
modlil a spal. A ty tiež nie dlho svetlo páliť. Pán Boh ti daj 
dobrá noc. (Vníde potichu do komory). Otec spí (zavre dvere). 

Anička, Pán Boh daj aj vám. (Sadne myslí podoprňc si hlavu. Ticho). 
Som sama, sama opustená. Kto sa ma zastane? Nanka. Ach, sťi 
chorý. Nikto na tom svete (chodí po izbe, obzerá sa, nevie čo 
počať. Stiahne svetlo rozpúšťa si vlasy a prinesie hrebene na stôl). 
Martin, Martinko, ty o ničom nevieš. Ale čo, až sa dozvie? Ja ho 
rada, rada. Ale ma už sľúbili, tomu, tomu, ktorého od počiatku 
vidiel nemôžem. Ach, a toho ženou sa mám stal? Ach (sopne 
ruky k obrazu Krista). Ježiši môj láskavý, prečo ma tak strestať 
chceš? Co som zavinila. Ze Martina milujem? tak proti vôli? Oh 
srdce, srdce káže a zabudnúl ho nemôžem, ani za pokoj s vlastnou 
matkou. (Ťukanie na okno). On, ide. (Počáva, potom odstrie okno). 
On je, Martin, Martin — (beží von, ale rýchle sa vráti a sním). 

Tfutup 7. 

Anička, Martin. 

Anička (prvá ide dnu s rozpustenými vlasy. Vedie Martina za ruku. 

Hovorí ticho, len vše to z nej vybúši). — A ty nejdeš, ty nejdeš 

ma vyslobodil. (Padne mu na plece). Ja radšej zomriem. 
Martin (dobrácky, úprimne). Počkaj, počkaj (vykladá na stôl z rukáva 

haleny) nesiem ti čerešne, sám som ich oberal — po tme. 
Anička, Preto tak neskoro. Nebudem ich už jesť. 
Martin. Len koštuj — sladunké ako mäd, a štepené — veru sám 

som ich oberal. 
Anička, Ach, ty ani netušíš? 
Martin, čo je tí Anička? Prečo chceš umrel ? 



— 30 — 

Anička (vypukne v plač). Že už nie som viac tvoja, iba moja duša, 
kým ju Bohu neoddám. 

Mnrtin. Ty chorieš? — Netráp ma, vrav predsa. Ja ía nerozumiem. 

Anička. Bodaj by sme sa radšej ani nikdy neboli rozumeli. Lebo takto 
len žial ti zvestujem a ty utrápiš sa a ja dokonám. Nie, zríekni 
sa ma, nedrž ma, pusť — ja — 

Martin, Anička (drží ju stále, ona sa mu £abá z rúk) moja — 

Aaničkfi. Nie, nevolaj ma tak. Ja nie som viac tvoja. Nemám práva 
k tebe. Ja poddala som sa materi, materi — 

Martin (strachom ôaká slovo) a — a — 

Anička — a tí ma slúbili žandárovi. 

Martin (chytí sa za hlavu omráčený). Môj Bože! Ty ma zabíjaš. 

Aničha. Nie ty Martinko, ja, ja zhyniem, mňa odsúdila moja mat, 
(Rýchle jej napadne) a ja z tvojej ruky chcem, prosím la, pre Boha a 
lásku našu, ty ma miluješ a dopomôžeš, áno! musíš mi pomôcť 
k smrti (sopnutýma rukama proBÍ). Zaklínam ťa. 

Martin. Ja že ťa mám. — 

Anička. Ty, ty, otráviť sa chcem a ty ma miluješ, ty ma musíš — 

Martin. Nie! Nikdy! Ty nezomrieš! Nie, neskončí sa to s tým! Ty 
mojou budeš živá! a čo jeho krvou vykúpime lásku našu. (Kŕčo- 
vite ju obejme a bozká). Kde je? (vždy tichšie a tichšie tajnostne) 
kde je? Ja žandára, ja ho (tajne) zab — zabijem — (ticho). 

Predošlí, Pišta, (potom) Kat4i, žandár a Matúš. (Koniec výstupu veľmi rýchly). 

Piata (bez kabáta, klobúka, ši^ble ticho sa vkráda a hovorí cez dvere 
chechtom) Do — ná — ru — ôia. — (Zazre Aniéku a Martina v objatí, 
trhne sebou, zasipí, zahreší a vrhne sa na Martina). Išteniť! 
Amen si mŕtvy! 

Anička (zkríkne) Martin, jaj, zabije ho, Martin! (bráni Martina). 

Martin (vykĺzne sa mu a v tom minutí je Pišta na zemi a Martin na 
ňom). I mne dal Boh zdravé údy! 

Anička (proti komore kročí a volá). Nanka, ňanka — 

Kata {v komore), čože je, otec, otec, ludia ! — 

Pišta (pod Martinom kričí). Andráš, AndrášI 

Anička (otvorí komoru z nej vychádza Kata). Ma — (nedopovie) 
ňanka môj! 

Martin (k Pištovi). V moci ta mám, žobrákom si na veSnosl — no 
bieda by ti bolo o chlieb! (púšťa ho z pod seba). 



— 31 — 

Kata (vyšla. Za ňou vychádza Matúš). Čože poohytim naň?! (vrtí sa 
po izbe). Pakuješ Ba z môjho domu! 

Martin (pustil Pištu, ten vyskočí a chytí ho). Už idem. (Anička po- 
máhala Matúšovi a i potom ho drží). 

Pišta (ako ho chytil, v náramnej zlosti). Ahá, nepôjdeš! spravíme 
8 ním poriadok! (Príde žandár v plnej zbroj i). Sem retiazku! 
(Chytá mu ruky). 

Martin Ty mňa?! (trhá sa mu). 

Anička. Ňanka, on ho zabije. 

Pišta (k žandárovi). Drž ho! 

Žandár (chytí Martina, vážne). Neprotiv sa. 

Matúš (schádza s prahu komory, poznáva). Ved to Martin — (kročí). 

Anička (pustila otca, chce brániť Martinove ruky, no Kata ju odtrhuje). 
Martin, ňanka, Martin — 

Kata (k Aničke, ke(f ju trhá). Fuj, fuj, nehanblivica ! Tak mu treba! 
trhanovi. 

Matúš. Pustiť ho! ja kážem! (ku Kate). Ty dračica! (zaženie sa na 
ňu). Kebych vládal — 

Pišta (poviazali Martina). Budeš biedny! 

Anička. Život vám daroval, zato — (Kata ju stále drží). 

Kata Fuj, fuj, sverená dievka! 

Pišta. Ber sa! (strčí ho). 

Anička (Kate) so smrťou sverená. 

Matúš (k Martinovi). Neprieč sa im synku, nájdeš pravdu ešte — 
(žandár odvádza Martina, držiac ho za ruku). 

Martin. Ale mati, moja mati — kto ich bude chovať? (zaplače). 

Anička (chce za ním, Kata ju drží. Anička klesne na kolená). On ho 
zabije. — 

Martin (cez dvere). Anička! (videl ju klesnúť, chce sa vrátiť. Pišta ho 
strčí) ujčok, s Bohom! (Žandár, Martin a Pišta idú von). Mať 
moja, mat moja (vzdychá). 

Kata (tiieska si do dlaní). Dobre, dobre, tak ti treba, ako si sa opo- 
vážil?! (k Aničke) a tebe tie vlasy! — (chytí ju za ne). 

Anička (chytí sa za hlavu, vstane a rúti sa von). Jáj, Martin! (Vonku 
počuť krik, tupé búchanie). 

Matúš (klesne na stolec a tvárou na stôl. Ku Kate). Nerúhaj sa po- 
ctivej chudobe v bohatstve, v bohatstve ale — škri — vo — dli — 

vom (zaplače). 

(Opona padne.) 



» vy X/ vrf \^ ^- ' ■»^ ^•' 



— 82 — 

Rozmanité zpráyy. 

— t V Líškovej v Liptove zomrela Maria Šrobárova v 62. roku veku svojho. 
Vycliovala národu nusmn troch kňazov a lekára, z prostriedkov vclmi skromných. 
Bola vzorná žena a starostlivá matka. Bud jej nehynúca a vdaéná pamfiť. 

— „Rodina a Škola", &isopÍ8 pre rodičov u uČitelov v 6. Čísle 1. roČnfku, od- 
povedá na niektoré výrazy a tvraenia článku p. učiteľa K. Kálala, ktorý bol uve- 
rejnil v „Obzore národohospodárskom". V článku medziiným stálo „. . . . že slo- 
venská učitel je ubožák, jehož nedovedú ani popsati. Bezduchý trup, fajfka a „krigl" 
piva. Na slovenském uČitelstvu poznal jsem, jak ďesnó účinky má odrozov^i!" 

Tieto pravdivé, ovSem trpké slová pobiárily redakciu „Rodiny a Školv" tak, 
že dala sa strhnúť, k surovému, hlúpemu a nízkemu výbuchu proti p. Kálalovi. 
ZÁki a jed slepí, prináša sliny na pery pána redaktora (Či uČitela?), hovorí: že 
p. Kálal nezná SSlovensko, že prednáša falošným, nabubreným pathosom. Toto je 
zlomyselnost ntú vyššieho stupňa. Nezná pána Kálala a s akou istotou píše o jeho 
prednáškach, kde tu logika? kde konsek venčia? Čo je to za argument, ked Český 
učitel pýtal sa na Liptó Szent Miklós? Ktorý učitel sostavil u nás soznam slo- 
venských miest a obcí? Miestne názvy naše študuje Český uČiteí, „Vzhäru na 
Slovensko" napísal Český uČitel, a kto sostavil ^Tatry", „Moravským Valašskem na 
Slovensko a Tatry" ? Haiibte sa za urážku, človeka šlachetného, mierneho, opravdu 
kreslanského a pracovitého natolko, že prácou ohrozuje svoje zdravie — pre Slo- 
vensko. Prestaňte sypaí prach do oČí, vytiahnite z piesku hlavu — . 

— Tohoročný výlet na „Tatry" a schôdzka mládeže v Ružomberku vystanú, 
tak sdelil nám to p. Dr. Šrobár, 28. júla t. r. Ŕkoda! 

— Martinská mládež svoľáva na 8. augusta súkromnú schôdzku mládeže. 
Pozvánkv sme nedostali, o čom sa bude referovať nevieme. Za týždeň nemožno sa 
na schôdzku pripraviť. Referát o „Zábavných a poučných knižkách" predsa nemožno 
považoval za celý programm?! 

— V júni t. r. založená bola v Ružomberku „Mešťanská Beseda". 
Predseda je dr V. Šrobár, mieMtoprcdseda dr Jozef Burjan, pokladník Ján ^Vozárik, 
zapisovateľ Ján Škripeň, sbormajater Jozef Hollý e v. učitel, hospodár J. Ďurkovič, 
hospodárka si. Gizela Fridrichova, revísorky pani Berta Šrobárova a slečna Viera 
Uoudekova. 

— Slovenské výšivky v uhorskom oddelení na parížskej výstave dostaly prvú 
cenu: grand prix! 

— „L* illustration journal universal" v Čís. 115. t. r. prináša obrázky pútnikov 
slovenských v Ríme. Pod jedným je podpis „Un pelerin sláve". 

— „Umelecká Beseda" v Prahe chystá nádhernú piemiu pre tento rok; 
s názvom „Slovensko". lUustrovaná kniha táto nemala by chýbel v žiadnej intelli- 
gentnej rodine slovenskej. 

— Vo výročnej zpráve ružomberského gymnásia porovnáva prof. Jozef 
Mátyás zvyky zadunajských Madarov, so zvykmi liptovských Slovákov. Nachodí 
vraj v nich mnoho jednakého, alebo aspoň podobného a vyvodzuje z toho, že 
Liptov obývajú poslovenčení Madari, ale svoiu madarskost si doteraz za- 
chovali vo zvykoch a obyČajoch! Ó, vedátori madarskí!: 

— Stanovy gazdovsko-potravného spolku v Kútoch boly potvrdené. Spolkový 
sklep bude otvorený dňa 1. septembra. 

— „Oas" priniesol v Číslach S5., (J8. a 70. pod záhlavím „Veci slovenské" dva 
články: ^Naše procesy" a „Spásy náboženské". 

— „Živena", spolok slovenských žien a Musedlna slov. spoločnost vydržiavajú 
dňa 8. aug. lUX) svoje tohoročné valné shromáždenia v Turč. Sv. Martine. 



Shromaždenie MSS., Žiyeny a martinské yýro- 

óité sláynosti. 

Ako každoročue tak i tohto roku zhromaždili sa členovia hor- 
udaných spoločností a vôbec priatelia slovenskej osvety, aby vypočuli 
zprávu spráw o účinkovaní M88. a Živeny. Rozumie sa, že každý čestný 
Slovák s radosťou pozerá na tieto dva naše spolky a zvedavý je ako 
Účinkujú. A tu s pravdou von. Cest a pochvalu zaslúži Slovenská Mus. 
Spoločnosť, poťažne jej správa za jej činnosť a slovenské obecenstvo 
za zaujatosť, ktorú vyvinulo pri doposielaní darov pre rauseum a kniž- 
nicu. Hla, páni moji, ktorí hovoríte o nás, že len kritisujeme a haníme. 
Nie. Pozrite, čo je hodno chvály chválime a zo srdca teftíme sa tomu, 
že môžeme chválit. Keďby tak všetky naše spolky boly pokračovaly, 
tou miernou cestou kráčaly, kedby boly vnútorne vy vinovaly takú čin- 
nosí ako to robí MSS., tak by to bolo lepšie bývalo na Slovensku. 

Co sa spolku Živeny týka, jej činnost je obmedzená na velmi 
úzky kruh. Je pravda, že zakročila o otvorenie hospodiňskej školy, ale 
želali by sme si, aby, ked už nemôže účinkovať v rámci stanovami síce 
určenom ale vládou hatenom, aby vyvinovala rezkej šiu činnosť na poli 
spisobnom a sberatelskom. Máme dosť toho čím možno vplýval na vzdela- 
nie a výchovu našich diev. Ci }K)učnó či zábavné Čítanie všetko je nám 
potrebné. A preto potrebné je, aby Živena viac pozornosti venovala 
prácam týmto, žeby naše dámy nemusely sahať po nemeckých škvároch, 
ked sa chcil zabaviť a aby nemusely chytať cudzorečové spisy, keď sa 
chcú poučiť. Sbierat kapitál i to je dobrá vec, ale pritom nech správa 
pamätá i na potreby súrne, dnešné. 

Ináč celkovitý dojem slávností nepozdvihnul sa nad všednosť. Tí 
istí ludia, tie isté tváre. Až nás starosl chytá, Bože čo to len bude. 
Z okolitých stolíc 3 — 4 z každej, a dalej nič. Smutná representácia. 
Officiálne divadlo, obed, výlet a konec. Ľudia prišli, ludia odišli a dosť. 

3 



— 34 — 

Poôávame, že sa v porade zadržanej pred shromaždeniami radilo i 
o tom, 60 a aké stanovisko zaujme strana pri budúcich volbách, ale 
usneseniam nedôverujeme. Bude to zaiste tak ako pri minulých volbách. 
Ústredný výbor urôí a Slováci pcVjdu zas kam ktorého vetor zaveje. 
Ale inšie by sme mali na srdci a to i povieme. Uznáme i my to, že 
nemožno podobné schôdzky oddeliť od zábavy, ale pevne veríme, že tí, 
ktorí prišli do Martina, priali ta i pre prácu. A síce, každý ôaká od 
toho ústredného výboru aby predostrel dáky previesť sa mohúci plán, 
či už na politickom alebo spoločenskom poli, ktorý by nás aspoil 
o krok posotil napred. Čakáme roky a darmo. Na pr. organisácia. Je 
to, uznáme, ťažká otázka a pri upadnutom vidieku nesnadná. Ale predsa 
pracovať možno i tu. Ked sa nepodarí raz, podarí sa na druhý. Ďalej, 
otázka zakladania raiffei seno viek, potravných spolkov, spolkov miernosti. 
Kedy a kde o týchto vážnych veciach sa v ústrednom výbore hovorilo ? 
Prečo sa nedvíha v ústrednom výbore otázka ľudovej spisby? Máme 
tu nakladatelský spolok a jeho správa — veru nie štastná — vydáva 
knihy zväčša pre salón a o lud sa neobzre. To je zle a to treba napra- 
vit. Máme tu ďalej temný Šariš, Zemplín, Spíš atď., kedy sa obzrel 
ústredný výbor, aby sa na tie strany aspoň 4 — 5 sto exemplárov časo- 
pisov pre fud zdarma posielalo. Ako známe veci my, na kultúrne slo- 
venské potreby prispeje i prispieva ročne slovenské obecenstvo a tak 
bolo by treba na tieto veci pamätať v prvom rade. 

Slovom vieme my, že tieto tažké práce potrebujú ludí a títo že 
musia vykonať práce tažké. Vieme i to, že mnohí zasypaní sú povin- 
noslami, že ich ani sdolat nemôžu, ale vieme i to, že v Martine žijú 
ludia, ktorí veru mohli by viac pracovať. A povieme rovno i to. Je 
to redakcia *Nár. Novín*. Tento časopis vychádza na 3V« hárku týždenne 
(po hárku v utorok a vo štvrtok, na ľ/^ hárku v sobotu.) V tomto 
časopise nie je až na úvodník a skromný politický prehlad nič pôvodného. 
Mnohoráz i úvodník i prehlad je iba reflexom druhých časopisov. Sú 
potom prehľady, drobničky a besednica. Dopisy, besednice ako i úvod- 
níky idú často z vonka a tak pôvodnej práce veľmi málo. A sú tam 
4, píšeme štyria páni angažovaní. Co asi robia? Povie dakto, že 
majú i druhé časopisy, hja, ale z toho majú osoh. Netečie síce ale 
kvapne každému. Od týchto pánov čaká slovenské obecenstvo viac. 
Tú organisačnú, prepotrebnú prácu oni by mali prevádzať. Dvaja 
veľmi pohodlne sdolajú tú prácu a dvaja môžu inšie robiť. Známe časo- 
pisy v Cesku a vážne, ktoré vychádzajú ako vNár. Noviny* a tú prácu 
vykonáva človek jedon! Chudobný národ, zápasiaci o bytie takto ne- 
gazduje. A potom preto nieto v Martine ľudí a preto viazne práca 
národná! 



— 36 — 

Vieme, že zas sa nám bude vy?itovat, že »rýpeme«. Nedbáme, 
čest každému. S osobami máme pokoj, ale nesmie nám nikto povedať, 
že nehovoríme pravdu. 

Ináô obecenstva na slávnostach bol stredný poôet. Chyba je i to, 
že slávnosti tieto -dávané sú na august, kedy je najsárnejšia žatva a 
tak mnoho ludí, co by i prišlo nemôže. Z ludu za^ nikoho nebolo na 
shromaždeniach. Ďalej od nosa hladiaci ludia starostlivo sa spytujú 
s králom, ktorého zamkli pred ľudom; »raein Volk, aber wo ist mein 
Volk« ? Na táto otázku nech odpovie náš ústredný výbor, potažne jeho 
20-roóná politika vedená Sv. Hurbanom Vajanským. .A tak by sme 
boli povedali to, ôo bolo treba o martinských slávnosťach povedaí. 
Priali by sme si aby páni, ktorých sa vec týka našich poznámok si 
povšimli, a zo srdca si želáme aby podobné slávnosti väÔSí úspech za- 
nechaly v našom národe ako doposial. H — K, 



Tolstoj a jeho román ^^Yzkriesenie^^ 

Snáď žiadon moderný spisovateľ nedosiahol svojim originálnym 
žitím a pôsobením tolko slávy, tolko prívržencov, ovsem aj odpomíkov, 
žiadon nezapríčinil tolko vzrušenia v literárnom a filosofickom svete, 
ôo staručký mužík, Tolstoj. Tolstoj patrí vlastne medzi spisovateľov rokov 
šesťdesiatych, jeho väčší román, » Vojna a mír« vydaný bol roku 1868, 
medzi prvé jeho práce patria »8ebas to poľské rozprávky*, v ktorých 
svoje zkúsenosti z vojenskej služby podáva, vydané po roku 1851. Naj- 
slávnejší ruský spisovateľ nebol vlastne ani náležité od svojich rodákov 
uznaný, kým sa jeho diel nechytila evropejská kritika. Tolstého urobila 
kritika západnej Evropy týra, čím je. Pekne píše Ivan Prjatel*) 
vo svojej štúdii o Tolstom : » Tolstoj sa podobá osamotenému pútni- 
kovi. Osirel na pňtnej ceste svojho účinkovania, ba zostal samotným. 
Tak, ako by bol zaostal na tom Božom svete! Nová spisovateľská ge- 
nerácia vzala literatúru do rúk a ide druhými cestami. Skoro by bol 
zabudol svet na samotára z Jasnej Poljany — ked by bolo totiž šlo 
po želaní istých horlivých literárnych dejepiscov. A predsa patrí Tolstoj 
ku slávnej plejáde spisovateľov posledných 50. rokov. A túto plejádu histó- 
ria do podrobná registrovala v knihe literatúry. A medzitým, čo aj on 
ustavične sa pripravuje zavŕšiť svoj zvláštny odstavec, je prinútený 



*) „Ljublauski Zvon" ročník XX. 



— 36 - 

ešte vždy nové stránky vyplôovat. Tolstoj dosiahol 9. septembra 1898 
sedemdesiaty rok. V takej starobe obyčajne spočívajú spisovatelia na 
svojich vavrínoch*. 

No Tolstoj nemôže byt en bloc porovnaný s vrstovníkmi svojimi. 
Turgeniev, Dostojevský a Tolstoj, ty to traja najhlavnejší spisovatelia 
moderného Ruska, majú iba to spoločného, že líčia všetci traja svoj 
vnútorný duševný život a život celej spoločnosti. Oni líčia tie nábo- 
ženské, politické, morálne a sociálne boje svojho národa, ale každý dla 
svojho spôsobu, tak že sa ich duševný život tažko dá do akejsi paral- 
lely uviesť. Turgeniev, Dostojevský sú ďaleko odlúčení od neho. Čo 
by sme aj v spisoch týchto dvoch veľkých Rusov hladali tú lásku, 
tú precítenú a skutkami dokazovanú lásku k bližnému svojmu, nenáj- 
deme ju v nich ako v dielach Tolstého. Tolstoj nechce byť ani velkým 
spisovateľom v smysle Turgenieva, alebo Dostojevského, on chce byt 

— a už aj je — veľkým reformátorom. On chce, aby jeho slová, jeho 
obetovaný život vniknul do spoločnosti tejto, aby sa uskutočnil skôr- 
neskôr jeho sen o krajšej, blahej kultúre. On nechce by€ ani veľkým 
spisovateľom salónov, ani velkým psychológom v užšom smysle vede- 
ckom. On chce byt len jednoduchým prostým kresCanom, — mužíkom 

— vychovateľom a dobrým Rusom. Láska k bližnému, láska ale 
menovite k ruskému, ubiedenému ľudu je v ňom tak veliká, tak uchva- 
cujúca, že zanechal všetko pohodlie, ktoré mu poskytovalo jeho bohatstvo 
a šiel pracovať s mužíkmi, ktorých si tak zaľúbil. Vôbec Tolstoj je 
velkým duchom, ale aj rýdzim charakterom, čo sa o mnohých ruských, 
inak veľmi oslavovaných spisovateľoch tvrdiť nemôže; a keď by sme 
u Tolstého nič neuznali, ako jeho energiu, jeho neprekonateľnú lásku 
k ľudu a jeho prácu zaň, jeho konsekventné jednanie, tak musíme na- 
hliadnuť, že nemožno o tom človekovi hovorit iba s úctou, bárs by bol 
dakedy aj extrémny a chybujúci. Celý svoj život venoval Tolstoj ku 
hľadaniu pravdy. A ku koncu svojho života {)rišiel k poznaniu, že táto 
pravda, údajne od všetkých hladaná, je predsa tak blízka, možno ju 
len vziať — ovšem predpokladá dobrú vôľu, a skutočne tejto vôle je 
tak málo, že ju tí patentovaní » hľadajúcim (?) pri vsetkej námahe nájsť 
nemôžu. 

»Ja som tak pevne presvedčený, že čo ja držím za pravdu, je 
pravda aj pre druhých, ale otázka, kedy príde ten alebo onen ku po- 
znaniu tej pravdy, to mňa docela nezajíma. 

Co ja nevidím, vidia druhí, ja ale zavŕšim svoje dielo. Myšlienka, 
že zákon mravnosti, práve tak ako zákon íilosofie sa »vyvinul« je pre- 
krásna. Ale veď to je primálo rečeno, že sa » vyvinul* — riect sa 
môže, že ten zákon je »poznaný«. 



— 37 — 

A nenie to velké štaRtie, hjt robotníkom poznan^io Bo- 
žieho diela 1 4. 

Tostoj jediný je oprávnený povedať: » Hrdina mojej rozprávky, 
ktorého ja s celou mojou dušou milujem, ktorého som v celej jeho 
kráse líčil sa snažil, a ktorý vždy prekrásny bol, je a bude; tento 
hrdina je — pravda. « 

Tolstoj je subjektivistom. Tento subjektivismus je videť dnes 
ovsem nielen u neho, než vôbec v modernej literatúre a v umení. Subjek- 
tivismus sa ale prieči cirkevnému učeniu. Preto je Tolstoj v úradnom 
Rusku, v hierarchii pravoslávnej nenávidený. »Ja som pevne presved- 
čený, že, čo ja držím za pravdu, je pravdou aj pre druhých* hovorí 
Tolstoj a výpoved táto je dostatočnou charakteristikou jeho subjekti- 
vismu. Jeho dielo je čistenie pAjmov, odstraňovanie tej špiny, s ktorou 
sa pomaly naša hyperkultňra zaodela. Výsledok tohoto čistenia je 
negácia terajšieho spôsobu žitia a hľadanie nových východisk k novej, 
lepšej kultúre. 



Gróf Lev Nikolajevič Tolstoj narodil sa 28. augusta n>ku 1828 
na panstve svojho otca Nikolaja Iljica Tolstého, podplukovníka 
v pavlohradskom husárskom pluku. Panstvo toto je všeobecne známa 
»Jasnaja Poljana«, na ktorom Tolstoj temer polovicu svojho života 
prežil. Praded Tolstých bol druh a priateľ Petra Veľkého. Meno toto 
dostala rodina preto, poneváč pochádzajúc z Pruská, vlastne meno- 
vala sa »Dick« — Čo je ])0 rusky »tol8tý« ? Rodina Tolstých je 
čisto aristokratická bez veškerej messalianci, na čo Tolstoj kedysi veľmi 
hrdý býval. Tradícia tejto rodiny, je vlastne tradíciou toho starého 
ruského zemianstva (ruskoje barstvo), ktoré menovite pod Petrom 
Veľkým značnú úlohu hralo v dejinách ruských. 

»Toto staré zemianstvo*, píše Solovjev, » pozostávalo z bojarov, 
stolníkov a vysokých úradníkov pri dvore atrf. Boli to radcovia roz- 
ličných kategórií, strihali si vlasy, holili bradu, odievali sa v nemecké 
šaty, jazdili do cudzozemská — snívali ustavične »o obrane svojich 
privilégií* a môže byť, že hútali pri Petrovi II. a Jánovi VI. o dačom 
mnoho väčšom, — ... dosiahli nebývalého rozkvetu pri dvore Kate- 
riny, hrdo sa utiahli na svoje panstva pod Pavlom Petrovičom. Pod 
Alexandrom I. stáli v popredí ruskej spoločnosti, oni prví precitli 
duchom rodolásky a západnými osvetnými ideami a zamlkli čo by ich 
nebolo »pod cárom Nikolajom«. S touto spoločnosťou ako s represen- 
tantom ruského národa sa Tolstoj veľmi zaoberal, skoro všetky osoby 
vo svojej epopei » Vojna a mír«, sú charaktery týchto zemanov. Jeho 



— 88 — 

matku rodend Volkonskťi, krásne Iíči pod menom Mane Bolkonskej, 
ktorú bol už ako 3-roôný chlapčok ztratil (1831). Jeho mater a vlastne 
ani otca, ktorý mu bol roku 1837 zomrel neznal, preto je tento obraz 
iba ideálny. Ako sirota bol prišiel pod tútorstvo svojej tetky grófky 
Osten-Sacken. Roku 1840 umrela i tetka a tútorstvo prešlo do rúk 
druhej tetky P. J. Juskovej, žijúcej tedy v Kazane, kam aj celá rodina 
Tolstých sa presťahovala. Vek detský pre Tolstého, ako sirotu nebol 
velmi príjemný. Ovšem on nestrádal vo smysle našom. On mal svojich 
uôitelov, guvernérov, zaobchodili s ním láskavé, ale nemal matky ani 
otca. Tetka, dáma veľkého salónu, mu bola cudzá, a akýsi odpor mal 
oproti nej, tu cítil svoju osamotenosť v tomto svete, a už vtedy dala 
sa pozoroval jeho nastávaj ťiea samostatnosť a príliš skorá zralosť. Roku 
1843 vstúpil ako 16-roôný mladík do Kazanskej university. 

Vysoké učenie ruské, menovite ale Kazanské, bolo toho času 
velmi zanedbané. Uni verši ta to bola len dla mena, v skutočnosti sa 
tam čítala rusky, 14-, 15-, až 18-a 19-ročným chlapcom, velkou väčši- 
nou šľachtickým censurovaná veda, ktorá neo<laševňovala a nezaní- 
mala žiadneho, ani professora a ktorej vlastne študenti primálo pripra- 
vení, čiastočne ani nerozumeli. V -JO. a 50. rokoch mladíci nevychodili 
najprv gymniísium, než pripravovali sa so svojmi domácimi učiteľmi a 
guvernérmi alebo odbavili prípravný kurs uni verši t ný a složili prijí- 
maču zkúšku. Ani professori, ani študenti necítili nutnost tohoto učenia, 
kde protekcia a vysoké postavenie jednotlivcov rozhodovaly, jestli ten 
či onen kandidát má dostať diplom privile^ujúci ho vstúpiť do štátnej 
služby, ked že privilégium rodu, bohatstva omnoho viac vážilo a väč- 
šina týchto študentov, priniesla už toto privilégium na universitu. 
Professori kazanského vysokého učilišťa tiež neboli žiadne lumina. 
Mnohí z týchto učiteľov boli Nemci, neznajúci dobre po rusky, úplne 
skostnateli ako to ovšem ruskej censúre tehdajsej úplne zodpovedalo. — 
Hlúpe žarty a vtipy boly často miesto universitných prednášok. Prof. 
Zagoskýn uvádza niektoré príklady takých vtipov na pr. : » Kammheck 
prof. rimského práva začínal každý rok svoj kurs kriklavým hlasom 
nasledujúcimi slovami: ^Rimské právo! R veľké, P taktiež veľké a 
punktum. Zapíšte toto sebe na b()ku<'. (t. j. napíšte si Rimské právo 
s velkým R a P na obálky vašich sošitov). Tento pán professor ne- 
mohol vysloviť »katoravo« na miesto toho vyslovil vždy, aj tak písal 
>kravo« (t. j. vokativ od '>krava«) alebo slovo žrec (kňaz) zamenil 
v jeho naívnosti v »žerebec« (žriebä, žrebec )« atJ. Ked študentov a 
ani professorov takéto pristrihnuté učenie netešilo, zaoberali sa — ho- 
voriac s prof. Zagoskýnom — tým viac s plesami, večierkami pesni- 
čkami, hlukom, s >trabbíahren«, so ženskými atd. Tieto veci boly 



— 39 — 

alfa-beta pre študentov vstupujúcich do university. Tak vyzeralo 
to na ruských universitách až do dob reformácie školskej. 

Tolstoj vstúpivší na vysoké učenie poslúchal zprvu orientálne 
reôi, skoro ho to ale zmrzalo a za krátky čas išiel na právnickú fa- 
kultUy kde sa ale tiež nezabavil, lebo roku 1847, nerobiac žiadnej 
zkúšky, ponechal universitu a išiel do :» Jasnej Poljany«. 

Tolstojov duševný stav nerozlišoval sa vôbec od svojich súdru- 
hov. Pýcha jeho a namyslenosť bola neohraniôitelná. On neobcofval iba 
so sebe rovnými, cechoval s nimi, žil tým rozpustilým životom ako všetci 
študenti, pritom všetkom dával ale velmi mnoho na dákusi zovňajšiu 
česť. Jeho ideál bol človek comme il-faut a on sa aj snažil všemožne 
takým byť. Nazariev líči vo svojej stati : »Z mladosti gr. Tolstého* *) 
práve túto stránku tehdajšieho života Tolstého v Kazane. 

Ked nezodpovedala Kazanská universita druhým študentom, ne- 
zodpovedala Tolstému dokonca. Nemožno tvrdiť že by Tolstoj vtedy 
bol býval lenivý, že sa mu nechcelo uČiť, ale jeho samoľúbosť mu ne- 
dovolovala sa podrobil takému učeniu, ktoré ohlupovalo a nie poučo- 
valo študentov, a Tolstoj bol už vtedy samostatný charakter, už vtedy 
krútili mnohí nad ním hlavou. 

V Jasnej Poljane oboznámil sa Tolstoj so životom ruského mu- 
žíka. Jeho biedny život pohol budúceho veľkého spisovateľa tak, že si 
ho pomaly zaľúbil a neskôr vôbec celý svoj život jemu posvätil. 

»Ja som odišiel z university, píše Tolstoj, aby som sa zasvätil 
životu dedinskému, poneváč cítim, že som zrodený preň. Hlavné zlo 
záleží v tom, že život sedliaka je tak veľmi biedny a smutný. (S touto 
výpovedou sa stretáme v najnovšom jeho románe » Vzkriesenie* veľmi 
často) a takéto zlo možno napravil iba s lažkou prácou a tr|>ením. 
Nieje moja svätá a priama povinnosť starať sa o týchto ľudí, za ktorých 
ja budem museť zodpovedať sa pred Bohom ?« Cez celé tieto 3 roky 
zaoberal sa viac-menej štúdiumom a ekonómiou. (^ítal Rousseana, 
ktorý na neho veľmi pôsobil, ačpráve mu nezodpovedal. Roku 1851 vi- 
díme Tolstého ako náruživého kartára a aby mohol svoje dlhy po- 
platiť vybral sa na Kavkaz do vojenskej služby ku svojmu staršiemu 
bratovi, s kíorým bol úzko spriatelený. Pobyt kavkazský bol preňho, 
ako svojho Času pre Puškina iba príjemný. Aj tuná sa zaoberal hlavne 
s čítsmím a štúdiumom a žil tak skrovne, že za krátky čias svoje 
čestné dlžoby vyrovnal. Tuná písal svoje prvé práce: » Detstvo*, »utro 
zemana«, »Prípad<3:, »Junosť« atd. i> Detstvo* bolo odtisknuté v Ne- 
krasovom »Sovremeniku«. (Pokračovanie.) 



*) Vidz: ^Slovenské Pohľady", z roku 1891, str. 26. 



f^^ _/■ ,^-^. 



-40 — 



T reôi žije nároď 



často stretáme sa s týmto heslom po časopisoch i knihách 
i v živote spoločenskom. Heslo toto je nie nové, ono je puhým pre- 
kladom maďarského šovinistického hesla, »nyelvében él a nemzet«, pod 
ktorým heslom nás utláčajú, madTarisujtí. A toto heslo zvolili si i ná- 
rodovci slovenskí za svoje. 

Prv ale ako by sme o tomto rozjímali, musíme prísť na čisto 
s pochopom národ. Je národ — reč? Rosfhodne nie. Predbežne nejdem 
žiadne definície podávať, ale dla mojej skromnej mienky národ tvoriaci 
lud je sebe blízky dla sťistavy tela, dla svetového názoru (čo by 
mohol ludovou filosofiou menovať), dla spevu, spoločnej minulosti, 
tancu, reči, istých zvykov, niekdy i náboženstva, dfa satenia sa at<I., 
ku čomu ale čo hlavná podmienka prichádza, povedomie týchto vla- 
stností a na základe ktorom zase istý l)ližaí, iížSí cit voči druhým 
odchylným národom. Reč je teda nie tým najhlavnejším symptómom 
národného života ale povedomie, Ved vidíme národ i bez žijúcej reči, 
je to národ Židovský, ktorý súc roztratený v rozličných štátoch, pritom 
všetkom je národom, lebo má povedomie spolupatričnosti, má i po- 
dobnú telesnú sústavu, má svoje náboženstvo, zvláštne, od druhých 
odchylne obyčaje, svoj zvláštny názor svetový (starozákonný materia- 
lismus) atíT. a predsa tento národ postráda dla niektorých hlavnú 
podmienku národa — reč. Naproti tomu, zase jestvuje len lud s jed- 
notnou rečou čo ethnografický pochop, lebo im chýba to, čo robí lud 
národom: povedomie svojej národnosti. 

Čo druhú požiadavku pojmu národa považujú niektorí i to, aby 
ten už povedomý národ mal i štátotvornú silu. aby sa utvoril v oso- 
by tný štát, kde by sa jeho názory stály panuj úciraa. Dla mienky týchto 
učencov lud sa len následkom toho stáva národom, že v boji svetovom 
ukáže svoju hodnotu, svoju zvláštnosť a potrebu svojho jestvovania 
(poťahom k celému človečenstvu), čo ked sa stane utvorí sa v oso- 
bytný štát. Tento druhý požiadavok je, že žiada viac ako je treba a 
následkom toho je nepotrebný, lebo národ hodným sa môže ukázať 
i bez štátu, poneváč národ je tvoriaca sila a nie štát, len národ žije, 
tvorí a nie štát. Len tvoriaci národ má miesto medzi národami, často 
môže byť len lud a nie národ v štáte. Je pravda, že v upovedomelom 
národe jestvuje istá snaha spojit sa v jedon celok, ale ten celok predsa 
nemusí byť štátom. Dla tejto theorie by ani Česi, ani Horvati ani Po- 
liaci atcL netvorili národ, ale len lud, čo je ale nesmysel, lebo spome- 
nuté národy majú svoje národné povedomie, majú svoje osobytné pre 



— 41 — 

vSeílovečenstvo vážne a úžitoSné tvorby. Dla tejto theoríe by ale ne- 
boli národom ani Maďari, lebo oni sami netvoria štát; len v spojitosti 
druhých nemaďarských národov. Tu si ale zase bočnými cestami spo- 
raôžu hovoriac, že síce štát netvoria len sami Maďari, ale že im patrí 
výlučne tvorivá sila, dla ich obyčajov, názorov, že sa tvoril štát, ná- 
sledkom čoho, že sú oni už čo maďarská národnosť sáčasne i národom 
t. j., že maďarská národnosť a maďarský národ sú si jedno. Toto sta- 
novisko odporuje zákonom prijatým, (18()8. z či. 44. 1. §), ktoré vypo- 
vedajú, že národ je summa ludí tvoriacich štát. Dla tohoto zákonného 
stanoviska jestvuje maďarská, slovenská, rumunská atď. národnost, ale 
len jedon politický uhorský národ. 

Dfa mojej mienky je toto zákonné stanovisko tiež nesprávne, lebo 
nás Slovákov, Rumunov spolu i s Maďarmi at(f. degraduje na pochop 
etnografický, ale súčastne predsa de facto Maďarov uzná len za národ 
a nie summu národností, lebo súčastne i vyhlási maďarskú národnosť 
za panujúcu, jej reč, obyčaje, právo atď. deklaruje za štátny jazyk, 
právo atď. Jestli stojí toto zákonné stanovisko, vtedy by sme museli 
uznat i to, že národnosti sú si sebe rovné, museli by mat národnosti 
nie len rovnaké povinnosti ale i rovnaké práva, ako je ale de 
facto — viete ! 

Táto štátna theoria, ktorá bola vyjmilc Talianov väčšinou všade 
prijatá, je nie len že nepravdivá, ale je pre nás i 08u<lná, lebo ačpráve 
nás 8 Maďarmi do jednej kathegorie (národnosti) postavili, v skutočnosti 
ale stali sa Maďari národom a mís so štátneho stanoviska považujú len za 
národnosti. Nesprávna je táto theoria i preto, lebo ten živý pochop 
národ chce umiestiť do rámcov jednoho štátneho systému. 

Jestli by táto prijatá zásada všade a pevne stála, teda by Hor- 
vati, poneváč Horvatsko netvorí osobitný štát ale len krajinu, nemohli 
byt národom (dla zákona 1868. XXX. z. či. sú ale národom!) ale len 
národnosťou a ako takí i členom polit. uhorského národa. Oni ale sipiac 
líšku nepristali na to, ale dali sa uznal zákonne za národ a nie za 
národnosť. Zákon tedy proti svojmu prijatému princípu k vôli Hor- 
vatom urobil concessiu. 

Nesprávne je toto stanovisko preto: 1. lebo neberie do ohladu 
národnostné rozdiele, 2. lebo nekladie nič na povedomie, 3. lebo mŕtvy 
štát chce stotožnit so živým telesom národným, 4. lebo ono nezodpo- 
vedá ani skutočnému životu. Následkom čoho ono nebýva zo strany 
Maďarov vôbec rešpektované, len my sa radi odvolávame naň, (dosť 
zle!) chcejúc tým dokázaC svoju rovnoprávnosť s Maďarmi. 



_ 42 — 

Konsekvencía je z tohto tá, že i my máme odstupovať od tohto 
zákonného princípu, ôo i len v theorii a prial na čisto, ôo značí národ, 
či sme my národom alebo len ludom? 

Dlto môjho presvedčenia sme my áno národom lebo máme, ač 
slabé predsa len isté povedomie svojej národnosti; okrem toho máme 
i svoju osobitnú minulosi!, svoju osobitnú kultúru, literatúru, svoj spev, 
svoju ludovú poesiu, slovom všetko to, čo ku pojmu národnosti a ná- 
roda patrí. (Ijen povedomia by sme mohli viacej mať!) Že netvoríme 
osobitný štát, nič neváži na veci, lebo sa štáty netvoria vždycky ná- 
sledkom v národe zmáhajúcej sa sily, ale tvoria sa oni často násled- 
kom kombinácie politického vyrátania a často i náhodou. Vidíme to 
na pr. u Cechov, u Poliakov, u Srbov, ktorí sil síce nie v jednom štáte, 
alebo aspoň nemajú svoj osobitný štát (ako Poliaci sil na 3 štáty 
rozcapartení) a predsa i tieto tvoria svoj osobitný národ, ktorý má 
svoje ciele, ideále, ktorý tvorí a pracuje — ale majú súčasne i pove- 
domie svojich národných cielov a ideálov a hlavne slávnu minulost, 
historicky vypestovaný pojem národa. Naproti tomu sú zase Angliča- 
nia a Amerikáni, tí majú tú istii reč, z čiastky i náboženstvo, a predsa 
tvoria dva osobytné národy, lebo im chýba povedomie spolupatri- 
čnosti. V Amerike je každý človek »Amerikánom«, či Angličan, či 
Nemec, Poliak, Slovák, Maďar. V krátkosti by som tak definoval : 
národ je nič nie inšie ako povedomá jednotná národnosf. Práve pre 
túto príčinu malo by sa stat naším heslom : „v povedomí žije nnrod^ 
a nie »v reči žije národ*. Odporúčal by to už i preto, lebo my sa ne- 
obávame, že nás zbavia našej reči, ale ie pozbavia ná.^ ľud svojho pove- 
domia^ že sa stane následkom toho mŕtvou^ demoralisovnnou mnssou. — 
Národ bez povedomia, ačpráve i hovorí svojou národnou rečou, je 
ničím, aspoň nie národom, najviac ludom. Len ke<I som povedomý 
toho, že som človek, môžem tahafi z toho konsekvencie, ako mám robiť, 
ako mám ži t čo človek, práve tak som len vtedy opravdivý Slovák, 
keď som si povedomý toho, že som Slovák. 

MacTarom sa hodí tí)to heslo, lebo oni chcií stvorit z nás najskôr 
rovnakú národnosí, oni chcú sa rozširoval na niíš úkor, následkom 
Čoho oni potrebujú mať isté vyčnievajúce a spájajúce vlastnosti a medzi 
také čo najnápadnejšia vlastnosl národnosti, patrí reč. Oni potrebujú 
najskôr jednotnú národnosť, aby raohli mať všetci obyvatelia Uhorska 
i povedomie t^jto jednotnej národnosti. IjCu ked jestvujem čo človek, 
môžem mal povedomie toho, že som skutočne i človek, len ke(ľ tá 
kondícia jednotnej národnosti jestvuje, môže sa vyviňovať povedomie. 
U nich je teda jednotná národnosť k ich národným, šovinistickým cie- 
lom: conditio sine qua non. — Oni nemôžu na povedomie stavať, 



— 43 — 

lebo ani Slovák ani Rumun nemôže mat povedomie maďarskej národ- 
nosti, toho teda čoho niet — musí sa teda najskôr tá madfarská ná- 
rodnosť stvoril. Následkom toho je toto zákonu odporujúce heslo pre 
nich vhodné, pre nás ale nevyráža to, čoby chcelo, lebo nám neubýva 
ešte našej osobitnej národnosti, ale povedomia. Viem, že nie v tomto 
smysle je chápané u nás toto heslo, že ono nás chce len upozorniť na 
náš národný poklad na udržanie našej reči, lenže nám práve aspoň 
predbežne tá nechýba, ale ono chýba nám často povedomie týchto vla- 
stností! My sa nechceme rozširovať na úkor druhých, my chceme udržať 
len našu národnosť, ktorá de fakto i teraz žije v reči slovenskej, nám 
chýba len povedomie tejto vlastnosti a kto má povedomie ten sa ne- 
sriekne tejto vlastnosti. Práve preto buď naším heslom: >V povedomiu 
žije národ !« Dr. V. K. 



OBZOR. 

Ifárodoliospodársky. Nové továrne na Slovensku. V Pre- 
šporku stavia firma »Salcher a Riohter« továrňu na nite; v Gemerskej 
bruselský spolok zakladá so 4 mil. kor. zákl. istinou magnesitovó to- 
váreň; v Ungváre Flór. Herceg z Kakňska chce založit tkalcovňu s 2 
mil. kor. zákl. istiny, v ktorej by bolo vyše lOOí) robotníkov zame- 
stknano; v Necpahch (Turiec) bude taroejšia továreň sriadená na výrobu 
cellulosy, súčastnený bude český a slovenský kapitál; v Roíňave vie- 
denská firma ^Martin Miiller a spoločník* mieni postavil továreň na 
spracovanie rudy a antimónu s 1 mil. kor. zákl. istinou; v Trnave 
jedna česká firma hodlá založiť tkalcovňu na 1000 stavov; Filip 
Kirschenberger z Teplíc (v Čechách) vyjednáva o založení tkalcovne 
v Nitrianskej ; v Žiline známa íirma Dréher chce vystaviť pivovar, ktorý 
má súťažiť s naším pivovarom, v Martine; istý továrnik z Perchtolds- 
dorfu zakúpil budovu starej nemocnice v Nitre a chce tam vystavil 
škrobáreň; v Košiciach zakladá Armin Szántó továreň na spracovanie 
koží; y Trenčianskej Teplej firma Lemis a v Trenčíne »Mai, Auspitz 
a Kuffner« stavajú cukrovary. — Ako videl, uhorský priemysel vzniká 
z cudzích peňazí zahraničných ! 

CJasopisecký. Pražský »Ča8« v č. 95. priniesol o martinských 
slávnostiach stručný referát. Aby sa nesňdilo nespravodlivé, aby ludia 
videli Čo napísal »Cas«, uverejňujeme zprávu doslovne: 



— u^ 

•Martinské slávnosti. Spoleôenský život slovenský po pro- 
následováních vlád nich na dlouhoii dobu soustreďoval se v Turôanském 
Svatéra Martine. Starší generace slovenská, opojená teoriemi o Slovan- 
ství a o mezinárodní politické situaci, jež jednou pŕijde a spásu i ne- 
činným pŕinese, uhýbala ze všech mést a míst do Martina. Preépurk 
a Pešť, jež pŕeee bývalý živými stŕedisky československého života a 
literárního ruchu, opustený zrovna jako i jiná mesta a jako bez boje 
vydány národním odpôrcflm. I v Martine samém život se sážoval a 
sesýchal. Nebyio vôdôích myšlenek . . . Seschl se bez raála na ilzký 
pramének sr p nových každoročních slávností, jež se soustŕeďují kol 
valné hromady dámskeho spolku Živeny a Společnosti musejní. 
Býva divadlo, ples, společný obed s prípitky a tretí den výlet do 
Tater. Jediná vážnejší ch vilka bývavala ta valná hromada. V po- 
sledních letech odboje mladých bývalý už i dôverné porady. Martinské 
shivnosti jsou prípadným obrazem mélkosti martinského vedení. 
Což divno, že silnejší povahy, vrelej ši vlastenci této mélkosti 
snésti nemohli — a nesnesli. Rozbil se — chvála Bohu! — jednotný 
tábor slovenský. Už nebude se zaháleti na uherském Slovensku ve 
jménu svornosti. Živo je a bude i živéji, ve Skalici, na Myjave, v Ži- 
line, v Mikuláši, v Ružomberku, brzy vsude. Odboj jde Slovenskem 
proti Martinské nečinnosti — a pŕirozeno že odbojníci Martinu se už 
i vyhýbají — a poŕádají si schäzky s v é. Tato situace už zrejme se 
obrážela pri letošních Martinských slavnostech (7., 8. a 9. srpna); 
byly slabé, velmi slabé navštívený. Proto usneseno — aby 
martinské vedení své fiasko zakrylo — že se búdou ty to slávnosti 
pŕíšté konávat ne už každoročné, nýbrž teprva každé druhé leto. 
Zdá se nám, že toto usnesení znamená už — kone c martinských sláv- 
ností. A je to dobre ! Coje v ceste pokroku, musí se rozbit ! Cím 
dŕíve, tím lépe . . . Tak milujeme my Slovensko pod Tatrami — bez 
sentimentality, bez lyrismu!« 

»Národnie Noviny « odpovedajit následovne na túto zprávičku: 
» Práve tak podlo, lži vo a špinavo (jako madfarsko-židovská žurnalistika) 
píše o našich slávnostiach »Cas«: pražský orgán » realistov*, Na výrony 
tohto časopisu neodpovedáme po celé roky : špinavá zlosl a ustavičný jed 
sa nám protiví, a čestný človek nerád babre sa v kloake. Ale teraz popísal 
tento v Čechách poriadnymi luďmi opovrhovaný »orgán« také podlé Iže 
a obvinenia, že ich musíme spomína t. Píše, že staršia slovenská generácia 
utekala (uhýbala se) zo všetkých miest do Turčianskeho Sv. Martina; 
Prešporok a Peší, ktoré boly strediskami česko-slovenského života (!!!), 
boly nami opustené, ako i iné mestá, ie sme ich oddali bez boja ná- 



— 46 — 

rodným odporcom. V Martine sa niô iné nerobí, okrem evolávania au- 
gustových slávností. A tie pozostávajú z divadla, plesu a na tretí deň 
robí sa výlet do Tatier! To poukazuje na melkosl martinského » vedení «. 
Ze silnejšie povahy a vrelejsí vlastenci túto melkost zniest nemohli a 
nezniesli. »Ilozbil se — chvála Bohu — jednotný tábor slovenský«, 
plesá tento znatel našich pomerov, tento hlupák a Ihár! Živo je vraj 
a bude v Skalici, na Mjjave, v Žiline a všade. Odboj ide proti mar- 
tinskej nečinnosti, odbojníci všade usporadujťi svoje schôdzky (!!). Preto 
boly slávnosti slabo, velmi slabo navštívené. Preto sme vraj uzavreli, 
aby sme zakryli fiasko, ée slávnosti budeme odhávat len každý druhý 
rok. (O, ty Ihár nehanebný!! Ved spolky musia odbývať každoročne 
svoje valné shromaždenia ! ! ) Toto uzavretie znamená — konec martin- 
ských slávností. »A to je dobŕe«. Treba Martin rozbil. Cím skôr, tým 
lepšie. »Tak milujeme my Slovensko pod Tatrami*. — Myslíme, že 
pre našich ludí postačí tento výťah, a že takého podliaka niet medzi Slo- 
vákmi, ani medzi našimi opponentmi a hanitelmi, ktorý by pri týchto 
slovách neriekol: » Ďakujeme pekne za lásku takýchto Ihárov a vrahov 
všetkého, čím sa ešte držíme, čím ešte žijeme! Tak kopú nás » huma- 
nisti*, na zemi ležiacich, hrdásených, obieraných, prenasledovaných ! 
Máme nádej, že ohromná, veliká, čestná časť českého národa s hnuse- 
ním odvráti sa od bratovražedlných, oplanských nábehov na slovenský 
národ. Dlho žijeme, preniesli sme nejeden nápad, ale tak diabolsko- 
zákeruícky, tak podlo lživé nás neiuipadol posial žiaden vrah a nepria- 
tel. Takú zlost, spojenú s bornirovanou blbosťou, mohol spáchat iba 
Boha a česť opustivší chlap. Smlitno bude, jestli v Čechách nenájde 
tento oplan-zákerník náležitého zavrátenia. Toľko sií povinní čestní 
Česi slovenskému národu !!« 

» Samostatnosť* v čísle 65. — orgán strany radikálne-pokrokovej, — 
priniesla obšírny referát o martinských slávnostiach, je velmo poučný 
a zajímavý : 

» Slávnosti zahájený divadelním predstavením dne 7. t. m. Sehrán 
kus Frant. Urbánka » Pokuta za hriech « ve 3 jednáuích prázdny a 
chudý na myšlénku, bohatý dvojsmyslnými vtipy a dekadentským ná- 
térera. Mladý manžel-advokát pŕichází doma o 3. hod. v noci, vyraéniv 
si kal)át se svým pŕítelem lékaŕem. Slúžku podplatí (!), aby ho nepro- 
zradila. Druhý den sluha lékaŕäv pŕinese kabát a vytrousí dopis zvoucí 
k dostaveníčku. Tento kousek papíľu vnese podezŕívání do domácnosti 
mladých manželu. (Pro vetší effekt podléhá též slúžka žárlivosti na 
svého milenec, sluhu lékaŕova.) V jednaní druhém dostavují se jedeu 
po druhém do lesíka, až celé jednaní ukončí slúžka tím, že hodí svému 



— 46 — 

s])itému milenci plný koš na hlavu. Opona padá, zavznívá dlouhotrva- 
jící potlesk. V jednaní tretím zopakují si manželé celou nešťastnou hi- 
stórii a odpoustéjí vzájemné; mezitím vstupují lékaŕ se svoji snouben- 
kou, kterou zval oním nešťastným lístkem k dostaveníôku, pŕedstavují 
se j ako snoubenci a teší, že historka tak šťastné skončila. Kus končí 
zasnoubením ješte tŕetího párku, slúžky advokátovy a sluhy lékaŕova. 
— Kus sehrán dosti dobre, bylo vidéti, že herci-ochotníci nepohybují 
se poprvé na jevišti. Cím se kus zalíbil poŕadatelúm, aby se jím pre- 
sentovali >národu«, je nevysvétiitelno. 

Po predstavení byla volná zábava v Domé. Oficielní zahájení 
slávností vykonal p. adv. Dula, predseda Spoluvlastnictva Domu. 
Velmi zdaŕilý byl prednes zpévu »Vohlady« z » Detvana* ; pamét si. 
El. Horvátovč jest obdivuhodná. Posledním bodem večera bylo pred- 
vedení burské scény, která došla zvláštni obliby. Hymna burská opé- 
tována nékolikráte. Ŕídil p. Blažej Bulla. 

Na 8. t. m. projektovaný schfize Museálné společnosti 
slovenské, pred ní schôze mládeže, o 11. hod. Živeny, spolku 
slovenských žen, pak společný obed v Domé. 

Predseda M.S.S. vytkl mládeži, že roku loňského nesúčastnila se 
této výroční schôze, že nemá porozumení pro M.S.S. Výtka tato, jak 
mi sdéleno — byla neoprávnená, ponévadž současné s M.S.S. mládež 
konala svou schôzi. Ze zpráv funkcionára pozornost vzbuzuje prípis 
ministerstva kultu a vyučovaní, kterým vyslovuje se M.S.S. úplná 
spokojenost a uznaní, dále smutný fakt, že príjmy (a tudíž i vydaní) 
společnosti se zmenšily, o 341 K (vydaní o 428 K), celkový príjem 
5426 K, cena sbírek asi 35.000 K. Místnosti Domu, kde umísténo 
museum, nestačí, rozhodnú to tudíž postaviti budovu novou na po- 
zemku Spoluvlastníctva Domu. Po referátech nasledovala prednáška 
profes. Ivana Zocha o pôvodu jmen Tatra, Matra, Fatra, které však 
obecenstvo nevenovalo té pozornosti, jak toho zasluhovala. Z obecen- 
stva k slovu se prihlásil jediný dr. Kabina se dvéma návrhy. Ne- 
všímavost, do jaké si stéžovalo predsedníctvo, dala se i zde vyčisti. 
Vfbor rozšíŕen na 60 člen ô. 

v 

Hned po té sešla se »Zivena, spolek slovenských žen«. Schôze 
omezila se na pouhé zprávy funkcionárske; otázka slovenských výšivek 
zostáva i na dále nerozŕešena a nepošinuta ani o kousíček dále. Je 
zvláštni, že našimi výšivkami v Paríži môže paradovati uherská vý- 
stava j akož to maďarskými. Tu Živena nevykonala svoji povinnost. 

Současné s touto schôzí radila se mládež. Pro volaní k této po- 
rade znelo » mládež «, nikoli » národné smýšlející mládež «. Pŕes to tak 



— 47 — 

zv. »nenárodní« a »masarykov8ká« mládež činné se nesilčastnila, ač 
byli jednotlivci pŕítomni. Po lonskéra odsouzení nebylo také možno. 
Proskakovala povést, že nejaký tíŕední pán se príliš zajímal o tuto 
achäzi, proto vykonaná v soukroraém domé, nikoli v Domé. Prekva- 
pilo, že mládež si za predsedu zvolila k této porade redaktora » Ro- 
diny a školyt uôitele Buriana, jakoby sama sobé nedôverovala. Ješte 
více však prekvapil pr&béh a obsah porady samé: Ze 3 bod ä porada 
omezila se na pouhý referát o » knižnici dobrých a laciných knížek. 
Vydano c. 1. v 5000 exempl., ô. 2. v 10.000 ex. První ôíslo »až na 
malou výjimku« pŕijato s pochvalou a také rozprodáno, podobné 6. 2. 
Dary na vydávaní téchto knížek činí asi 1900 K, zbývající jméní 
v hotovosti delá 1812 K. Honorár za práci obdržel vétší pouze Va- 
janský (lO'J K), pro nedovolený rozprodej trestáni 3 pokutou po 200 
K. Stéžováno si také, že mládež by rada jen kritisovala, aktivní práce 
se vzdalujíe. Do zamysleného Almanachu mládeže dosly za päl roku 
pouze 2 práce. Hojná úcast v rozprodeji posiluje mládež v mínéní, že 
je na dobré ceste. 

Ďalším bodem mélo být ustálení programu, slyšeli jsme však 
pouze jakýsi konglomerát vecí, které soustavné podány již v »Hlase«. 
Debata vyloucena. (pro nedostatek času prý), zvolená pouze komise 
pro vypracovaní všeobecného návodu, jak pracovati v lidu. Pokynú, 
o které tato žádala, dostalo se jí málo a byly ješte spletenéjší než sára 
referát pftvodní. Jednaní pôsobilo dojmem neznalosti potŕeb lidu, jakož 
i prostŕedkôv ukojiti je. Akademická mládež celý rok studovavši, ne- 
nasbírala si tolik zkušeností o lidu a jeho potrebách, aby mohla jednou 
do roka spoleôné dôkladné si pohovoŕiti o práci »v národe*. Dojem, 
který jsme si odnáseli, byl velmi chmúrny. Celá porada netrvala ani 
hodinu. 

Spolecný obed v Domé oslazován hudbou a zpévem vedie 
obvyklých prípitku. Z téchto více pozornosti zasloužil hlas rolníka, 
který jménem lidu žádal o vzdelaní a o práci v lidu, nebot prý 
naše podstata a naše nadeje je v ném a bez neho nezvítézíme. (» Vzde- 
lanie, ktorého sami požívate, vnášajte do ludu, lebo bez nás nezvíťazíte;« 
»Národnie Noviny* tohoto prípitku ovšem — neslyšely.) 

Po obédé konána ješté schôze slovenský ch ôŕedníkô (sou- 
kromých hlavné), ale néôeho určitého nedocíleno. Rokováno o pojišťo- 
vání úŕednictva; schôze zakončila zvolením komise. 

Dozvuky slávností tvoril ples v (Domé), dámy vétšinou v ná- 
rodních krojích, pohled velmi milý, ač nej krásnej ši kroje nebyly zastou- 
peny, a druhý den odpoledne výlet. Malebnost krojô slovenských jest 



— 48 — 

obecenstvu pražskému známa z Národopisné výstavy, ale dojem takové 
zábavy v téchto krojích by jisté všechno očekávání ješte prevýšil. 

O osobní bezpečnosti v Uhrách mohl se každý pŕesvédôiti zde: 
ve dne v noci prooházeli se četníci v párech méstem a zvlášté kol 
Domu. Bohudík, nestalo se žádné neštestí; nebylo mezi nami tak vy- 
sokých osobností, aby na nás pácháno bylo násilí. Proto, kdo by mél 
chuť podívati se k nám, o osobní bezpečnost nemej strachu. 

Tím se loučím s trpélivým ôtenáŕem. Snažil jsem se vzbuditi 
verné dojem, který jsem si odnášel sám. 

Keď ctení čitatelia porovnajú našu pôvodná zprávu o martinských 
slávnostiach (úvodník) a zprávy výšmenovaných časopisov, lahko 
uhádnu kde je pravda, objektívny, spravodlivý názor, 
poctivé, neohrožené vyznanie pravdy! 



»Kat. Noviny« uverejnili v 15. Čísle so dňa 5. aug. pozoru- 
hodný článok »Klerikom«, mladý snaživý spisovatel F. Rudonický, 
rezko a živo povzbudzuje kat. teológov k štúdiumu slovenskej reči 
najmä cez prázdniny. Z Článku uverejiiujerae nasledovnú stať: 

» Teraz však tážem sa: čo robíte vy? Vi sa učíte vzdelanejším 
výrazom, čistejšej reči, obratnosti v myslení a vyjadrení myšlienok? 
Ci shromažďujete si zásobu slov? Jako vás snáď v tomto ohlade za- 
hanbujú a prevyšujú bohoslovci evanjelickí! Vy chcete byť lekármi 
ludu, lež jako môžte liečit, radit, keď sa s nemocným neviete dorozu- 
meť a slušne, dostatočne vysloviť? Co za jaký úspech a radosť zo 
svojho účinkovania ufáte, keď nevládnete rozum osvietiť a srdce rozo- 
hriat? Sv. František Saleský praví: » Povedz pravdivého, múdreho a 
pekného jako chceš mnoho, keď to nepovieš správne, nič si nepovedal «. 

Budete musel účinkoval jako učitelia dospelých, avšak jako kňazi 
ste po rodičoch i prvými učiteľmi malučkých. V kruhu dietok nevin- 
ných, ktorých duša túži poznať Boha a ktoré s radosťou, bez falošnosti 
a pochybovania naslúchajú slovám vašim, môžte byl odleskom Božského 
Priateľa dietok; do útlych, vnímavých (srdiečok) musíte vložil semä, 
ktoré nikto viac nevyrve a ktoré, bár i neskôr, niekdy pošlapano by 
bolo, predsa zase zkleje, vzrostne a ovocie prinese. Koľko obozretnosti 
a vedomosti toto požaduje ! Inak kopí sa hriech na hriech. 

Tak hriechom je, keď kňaz slovo Božie využitkuje pre cvik na pr. 
v maďarčine a zneužijúc svoj stav, miesto biblie mluvnicu učí. Jak 
často to badáme u mladých nezbehlých katechétov. Nemajúc obratnosti 
v reči školákov, zriekajú sa prirodzeného prostriedku vyučovacieho, 



— 49 — 

totižto reéi detí, a katecliisujti v reči štátnej, tresky-plesky dietkam 
j)ohovoriac. Co 8Ú to potom za spovede a jaký život kresťanský, to 
potom videl na veriacich tej obce, kde taký kňaz účinkuje. To viete, 
že keď sa daktorý kňaz oddá na missionárstvo, musí sa najprv na- 
učiť reč toho národa, ku ktorému chce ísť, a len potom sa vydá na 
cestu. A predsa tento ide k necivilizovaným, barbarským národom, 
kdežto vy k civilizovaným, k vašim bratom a čiastočne ku vzdelaným 
ludom, a nemáte ich reč vedeť? 

Vašim povolaním je, lud slovenský kriesit, strážil a pásť, lebo 
vám jako duchovným bude stádo slovenské sverené, aby prišlo tiež ku 
oblažujácej pravde, a tým činom aj ku povedomiu seba samého. Kto 
že má kriesiť Slovákov, nie-li ich vlastní synovia a bratia? 

Budete museť účinkovať jako otcovia chudobných, tešitelia zar- 
mútených, radcovia v pochybnostiach, praví priatelia všetkých, vedúc 
ich k telesnému a duševnému dobru. K tomu je znalosť učenia Ježi- 
šovho predovšetkým potrebná. Jako však majú ludia učenie jeho 
v život uviesl, to musia na vás, na vašom príkladnom živote videť. 
Ze mnohý za doby našej neuznáva záslužnú a užitočnú činnosť kňazskú; 
že kňaz za všetky obety, lásku a dobrotu len nevďak, nie-li čo hor- 
šieho zakusuje, z toho si nič nerol)te. Všetkého toho okúsite tým viac, 
čím kto horlivejším a vernejším sluhom Božíia bude. Vy hľaďte len 
na Ježiša, ktorého zástupcami budete, a on vás v boji posilní. 

Neberte si príklad z terajšej módy, ktorá dovoľuje smelé čachro- 
vanie s vierou a národom, z kňazov, ktorým hrnec je nad Česi, brucho 
nad Boha. Vezmite si príklad z drievnych i terajších roduverných, 
sociálne činných kňazov slovenských. Oni, mnohí už teraz ustatí v borbe 
za práva, celý svoj duchovný majetok, svoje ideály, výsledky svojich 
bojov testaraentárne porúčajú vára jako svojmu podrostu. 

Láska vaša k viere a národu nech je živá, činorodá. Čítajte usi- 
lovne našské knihy a časopisy a navštevujte i hroby našich velikánov, 
a tam pred seba si vezmite, že ich dla síl svojich nahradíte cirkvi a 
národu. Hľaďte, aby aj iní z príkladu vášho o celom národe našom 
dobré poňatie mali. Preč zprenevera, nech žije vernosť! Starajte sa, 
aby pole naáe cirkevné a národné nezostalo bez obrancov! 



*N/\4 a|^A />^ 



— 60 — 



Referáty. 

Úiinkovanie mládeže slovenskej vo Viedni za rok 1899—900.*) 

Referujúc po druhý raz v fiasopise tomto, nemôžem hneď na za- 
čiatku pominúť tú prajnú okolnosť^ že ačpráve pomery viedenskej 
spolodnosti slovenskej — nakolko totiž my mohli sme sa s ňou za- 
oberať — skoro sa nezmeniiy^ ba možno povedať skorej sa zhoršily, 
no väeobecný pokrok je predsa dost značný a činnosl v spolku i v spo- 
ločnosti bola hlbšia a intensívnejšia. 

Pozrime bližšie na činnosl »Národa«. O tomto spolku ovšem nie 

po novinách; nereferujeme po každej zábave. Život 
v »Národe« bol oez toto obdobie zvlášte čulý. Do »Národa« chodie- 
vajú, aspoň čo sa pracovníkov tyče, tí istí, teda žiadon prírast pra- 
covníkov a predsa sme mali najmä tento rok viacej príležitosti, nežli 
predtým, na vonok vystúpiť. Ďalej podarilo sa nám zažehnat vnútornú 
slabosi spolkovú — rôznice a nedorozumenia medzi remeselníckou mlá- 
dežou a zeleninármi. 

Hlavná práca v »Národe« dnes pozostáva v príprave a výchove 
aktívnych pracovníkov z ludu pre budúcnosť, keď vo Viedni sloven- 
ského študenta a intelligenta nebude. Nedostatok všakovej intelligencie 
— do »Národa« chodia 2 — 3 študenti, 1 — 2 úradníci — toto je pre 
massu členstva počet úplne nedostatočný. Majúc pred sebou iba po- 
spolitý lud, nemohúc zdáme previesť delbu práce vo výbore, sú pre- 
kážky spolkového života na jave. 100 a 100' Slovákov sa nechalo za- 
písal do spolku, raz dva razy prišli ale nenajdúc to čo očakávali, vy- 
stali. Národnostnú otázku chápe viedenský Slovák tažko, pomaly, iba 
po pracnej námahe jednotlivcov, po dlhom obcovaní, prebúdzajú sa 
niektorí, pochopia účel spolku. Odtial i velká fluktuácia v členstve. 
Keby bolo viacej pracovníkov dalo by sa snáď väčšine prichodiaceho 
ludu vyhoveť, takto ale hladíme, aby sme zachovali, čo sme zbudovali. 

>Národ« odbýval aj tento rok svoje obvyklé divadlá, tance, zá- 
bavy atď. Zábavy spolkové boly vždy valne navštívené na pr. tohoto 
ročný fašiangový ples, bol velmi silne navštívený, čoho dôkazom je 
i tá okolnosl, že pri 30 kr. vstupnom sa vyše i 50 zl. vybralo. Pred- 
nášky literárne a vedecké sa hlavne na mesačných zasedaniach odbý- 
valy. Deklamácie a komické výstupy si hlavne šohajci remeselnícki 
obstarávali, pekne deklamoval sopár razy aj Dr. L. Medvecký. 



*) Referát tento pripravený bol na schôdzku mládeže v Ružomberku. Red. 



— 61 — 

Prednášky vedecké boly následovné: 

8./IV. 1900 »Ako vynašiel Columbus »nový 8vet««. 
26./VIII. 1899 A. Štefánek: »Moja cesta po Slovensku*. 
24./IX. » Fedor Houdek: »0 fajôení, pitia styku mládeže obo- 

jeho pohlavia*. 
8./X. » »0 vzniku slovenskej literatúry a slovenskej spisobnej 

reôi«. 

V literárnom odbore sa prednášalo o nasledujúcich predmetoch: 
23./III. 1900 » Spolkový život a parlamentárne zvyky*. 

30./III. » »Ján Kalinóák a jeho život*. 

l./IV. > »0 literatúre vôbec a beletristike. 

Na » slovenskom večierku* 6 /V. bola prečítaná prednáška br. 
Dr. Zvolenského »o slovenskej literatúre so zvláštnym zreteľom na 
Hviezdoslava^. 

Najkrajšie manifestácie Slovákov viedenských boly bezpochyby 
2 slovenské večierky, ktoré » Národ* prvý raz 16./XII. 1899 v » Ná- 
rodnom Dome* českom pri spoluúčinkovaniu » Dolnorakúskej Župy 
Sokolskej*, po druhé 6./V. 1900 v dvorane ^katolíckej Recoursi so 

v 

spolkom »Svatoplukom Cechom* usporiadal. Ačpráve prvý večierok 
nám pre rôzne nehody nevypadol tak ako sme očakávali, možno rieoí, 
že sa druhý o toľko lepšie vydaril. Prvá slávnosť, zariadená spoločne 
s viedenskými Cechmi bola v prospech ^Ceskoslovanskej Jednoty* 
v Prahe, ktorej sa bolo aj 36 zl. poslalo. 

V »Národe« sa utvoril zvláštny ^Literárny odbor*, ktorý sa 
zaoberal vyučovaním slovenského pravopisu a čítaním slovenských spi- 
sovateľov a bíísnikov. Odbor vydržiaval 13 zasedaní, na ktorých sa 
učilo pravopisu, čítala sa Kalinčákova » Reštaurácia* a odbývaly sa 
tie hore spomenuté prednášky. Ďalej sa cvičilo sborovému spevu 
17-kráť. 

Hlavný úspech našej činnosti vo Viedni, cez toto obdobie pozo- 
stávalo najmä v predávaní slovenských kníh a brožúr. V našich časo- 
pisoch teprv v ostatných časoch začalo sa predávanie kníh reálnejšie 
propagoval. 

Prekážok v kolportáži jako na Slovensku sme my vo Viedni 
ovšem nemali, naskytly sa všeliaké iné ťažkosti, ktoré nám môžu byť 
výstrahou a vodítkom pre budúcnost. Predovšetkým čo sme boli po- 
zorovali pri predávaní kníh, ie . odrastlí, povedzme éenatí ľudia vôbec 
neradi kupovali kniSky. Túto antipatiu oproti knihe a oproti novinám 

4* 



— 62 — 

som bol pozoroval vôbec najvuic u Slovákov bo západných stolíc,*) 
Hlavné príčiny dla môjho zdania pozostávajú v tom, že ľud je nezvyklí 
čítať, ďalej že literárna slovenčina mu je tažko srozumitelná a po tretie, 
že máme málo ludovej spisby. Ze lud, kadenáble sa naučí, poťažne, 
keď privykne na literárnu slovenčinu, jemu zodpovedajúcu knihu rád 
prečíta, toho dôkaz vidím na pr. už v tom, že » Poučného čítaniam sa 
najviac minulo: 141 sväzočkov, taktiež z »Lacinej knihovne^ sa po- 
merne mnoho minulo: asi 80 sväzočkov. 

V ostatnom čase robia sa námahy slovenskú ludovú knižnicu, 
čo najviac zväčšiť, snaha iste velmi cbvalitebná. VSeobecne sa ale myslí, 
keď kniha bude laciná, hodne lacná, že sa bude lahšie ujímať medzi 
ludom. »Laciná knihovna« na pr. je lacná asi>on dla zovňajšku, niektoré 
sošitky »Poučného čítaniam sa mi zdajú relatívne di*ahé. Také knižočky 
ako je z »Poučného čítaniam číslo I. »Keč Kristova na hore« by sa 
hodily najlepšie za dar. Na predaj dávajme knižočky väčšie za 10 kr. 
až do 15 kr. Také sa aj najradšej kupujú, na pr. my sme predali 
z P. č. č. 16 = 15 exempl. z č. 10 ^ľ 10 exempl. obe knižky sú 
po 10 kr. z tých druhých knižok, ktoré sú za päť krajcarov sme prie- 
merne 7 alebo 8 exemplárov predali. Tuná musíme ovsem uznal, že 
názov knihy má velký zástoj. Dla našich zkúseností, keď si kupuje 
Slovák knihu, kúpi si už trošku tlstejšiu, obsažnejšiu jednu, nie ale 
2 alebo 3, po 3 či 5 kr. 

Velku úlohu má pri predávaní kníh jnredavač. Tento nech je 
vždy intelligent alebo aspoň človek-obchodník, pred ktorým má ľud 
istú úctu, preto poneváč lud nerád výdava často peniaze za knihy a 
predavač mu ju musí natisnúť. Ďalej ten, kto predáva knihy, nech 
neprijíma žiadnu druhú funkciu iba túto. Musím poznamenať, že my 
vo Viedni sme sa dla tohoto pravidla nedržtili, preto sme aj utrpeli 
velkú materiálnu škodu. 

Literárne aj peňažné cennejšie knihy predávali sme, hlavne 
medzi mládežou remeselníckou, v českých spolkoch a na našich dvoch 
večierkoch. Predalo sa: 

19 výtiskov Puškin: Kapitánova dcéra, 
4 » Sládkoviča, 

10 » Hviezdoslava, 

2 » Tolstoj: Vzkriesenie, 

6 :^ Kukučiu: Dies irae. 



•) Ľud ku kupovaniu kníh treba najprv odchovat, Búran radšej kúpi knihu, 
nežli ŠaštiAan, 8vatojuran atd. Na Búroch kaplán rozdal stá kníh, predával pod 
cenou, dnes už kupujú ai sami knihy. Bed. 



saplat. 



— 58 — 

20 výtiskov » Dobrých knižiek,* 
10 » »Vcn?ok« slovenský Spevník, (vôbec 

táto knižka ide najlepšie pri pre- 
daji) atď. 
Všetkých knižok, čo sa predaly a darúvaly, bolo za 74. 03 zl. — 

Podrobný soznam predaných kníh: 

4 výtisky Sládkoviča á 1. 40 5. 60 

Záturecký á - 15 1. 50 

Kalinôák á - 35 3. 50 

Dobré knižky ä - 10 kr . . . . . - 10 

Venec slov. nár. piesní á 50 kr . . 5. - 

Dies irae il 40 kr 2. 40 



záplat. 



10 


» 


10 


» 


*1 


» 


10 


» 


G 


» 


2 


» 


19 


» 


* 




10 


» 


10 


» 


5 


» 


5 


» 


2 


» 


(1) 


» 


80 


» 


14 


» 


141 




10 


» 


15 


» 



Slovenská knižnica II. ä ^6 kr . . 
Puškin: Kapitánova dcéra á 40 kr 

Dobré knižky 

I. Bájky Soraolického ä 10 kr 

II. Urara Podtatr. á 10 » 



" 50 
7. 60 



2. - 



Hviezdoslav I. á 1. 20 6. 



7. 50 



25 



» IL á 1. 50 

Tolstoj : Vzkriesenie á 2 2 

* * á 3. 25 .... 3 

Laciná knihovňa á 10 8. - 

Domový kalendár á 30 kr .... 4. 20 

Poučné Čítanie 8. 53 

Kalinôák: R. á 35 kr 3. 50 

Záturecký il 15 kr 2. 25 

30 kusov: Mak. Tradióm á 2 kr - 60 

70 » »Trachómu« sa rozdalo 



Summa 74. 03 



Čo sa tyče cŕnnosti mimo »Národa«, musím uznať, že nebola 
príliš velká, ôo je pochopiteľné, keď uvážime, že »Národ« absorboval 
všetky naše sily. Referovaní e o slovenských veciach do r»udzích časo- 
pisov, menovite českých \^^' ^ ovšem tento rok intensívnejšie. Vieden- 
ský » Slovan « ochotne averejňoval — slovensky — všetky zaslané mu 
články, obšírnejšie práce boly nasledujúce : lO./VIII »0 novom hnutí na 
Slovensku*, podrobný referát bol poslaný aj » Deutsches Volksblattu. *) 
'/IX. »Činnosť mládeže doma a medzi ludom* ako referát o pre- 
dnáške Dr. Šrobára. 



^) Neuverejnil ho. 



Bed. 



— 54 — 

11/X. »Odvláôanie slovenských detí na Maďary«. 

24/V. » Slovenské veôierky«. 

Časopis »SlawÍ8che8 Echo« uverejnil obšírnejšú štúdiu o »Slová- 
koch«, taktiež uverejňovaly tieto dva časopisy (Slovan a 81. Echo) 
skoro v každom čísle menšie- väčšie zprávy týkajúce sa nás. Pozoru- 
hodné je, že časopiseotvo české si nás predsa s roka na rok viac 
všíma. 

Napokon čo sa tyče písania do slovenských časopisov, myslím, 
že o tom sa nemusím prílišne rozširovať. Sopár článkov-dopisov sa po- 
slalo » Slovenským Listom*, » Ľudovým Novinám* » Hlasu «, a do » Ná- 
rodných Novin«, 

Co sa tyče prednášok v iných spolkoch možno tuná iba 2 ozna- 
čiť. Jednu v »Baráku«, druhú vo favoritskej ^Národnej Besede« :» O Slo- 
vákoch a československej vzájomnosti*. Prednášky tieto sa dobre po- 
darily. »Národnia Beseda* sa predplatila na »Národnie Noviny* a je 
ochotná väčšiu čiastku svojich časopisov, medzi nimi aj »N. N.« po- 
sielať zdarma na Slovensko. To isté je ochotný urobiť aj Akademický 
Spolek český vo Viedni. 

Život spolkový vo Viedni udržuje sa s napnutím všetkých síl. 
Len pracovníkov obetivých, horlivých a velká rola slovenská vo Viedni 
stane sa pevnou oporou slovenskej práce na Dunaji i doma. 

Anton Štefánek. 



K^m drnhí tancovalL 

Elena Nymbolová. 

»Povedz, ašak to tak nemyslíš! — Ašak nie, pravda že to tak 
nemyslíš ?« 

Pozeral na ňu uprene svojíma velkýma, sivýma očima. Bol to 
pár nebezpečných očí, sivo-modrých, s čiernym obočím, pár očí, ktoré 
vedely vyjadriť toľko zármutku, a prosiť tak dojímavo. 

Sklopila svoj zrak pred týmto pohľadom, a nepovedala nič, ani 
len obočím nepohla. 

Položil jej ruku na rameno a stisknul ho mocne, ale zdalo sa 
mu, akoby sa bol dotknul neživej veci, lebo ani najmenší pohyb či 
súhlasu alebo odporu neprivítal jeho silné stisknutie. Bielo jej rameno 
ležalo pod žltými hodvábnymi šatami tak ticho a bez citu, ani čo by 
bolo vytesané z mramoru. 



— 65 — 

»Ašak to tak nemyslíS?^ opakoval znova. »Však si to nebola 
ty, ktorá si mi tu zrejme a jasne povedala, že už je tvojej láske konecc 
Zdvihla vĺčka a pozrela naň pokojne. 

»Vieš velmi dobre «, odpovedala potom, že nikdy nepoviem, 80 
si skutočne aj nemyslím. A vidíš, že som nie dáko rozčúlená alebo 
nevravím do sveta. 

>Nie, Bohvie teda prečo ?« vyrazil zo seba. »Si mrazivá ako sňah. 
A čo tu hovoríš, že medzi nami je všetko skončené, je výsledok zra- 
1ého uváženia ?€ 

»Ano«, odpovedala ona určite a sklopila znova oči. 

Zakryl si oboma rukama tvár a sedel tak chvílu celkom nehybne. 

Sedeli samotní v malom kabinete pred velkým salónom. Sedel 
tu síce ešte starší pán, avšak ten driemal nad roztvoreným albumom. 
Ostatní boli v druhých izbách a hrali v karty, alebo v tanečnej sieni, 
dívajúc sa na tancujúcu mládež. Záclona do kabinetu bola spustená, 
ale hluk z tanečnej siene znel až sem. Chvílami sem prenikal vyšší 
zvuk StrauBSOvho valčíku a šum šúchajúcich tanečných krokov po 
podlahe. 

V malom tomto kabinete svietila visiaca lampa a vrhala stlu- 
menné svetlo na temné náradie i odrážala na tureckom koberci červený 
kruh, akoby to bola krvavá škvrna. Dnu bolo ticho a bezzvučno; 
voĎaly tu hyacinty a fijalky, všetko bolo tak milé, takých príjemných 
farieb a tak vycifrované! 

Von vládla krutá zimnia noc. Fúkal ostrý severný vietor, ktorý 
s hnevnými siahami vrhal snáh v dlhých pruhoch na oblok tak, že sa 
na ňom pevno zachytoval. Svetlá svietily blkotajúc v nočnej tme, a 
sane uháňaly vôkol v chytrom behu; kočišia sedeli na nich s vytia- 
hnutými límcami a s čiapkou stiahnutou hlboko do očú, kdežto kone 
bežali chytro po snahu, aby už boly doma. 

Vyzeralo to, akoby všetky víchrice s pobrežia spojily sa, aby 
útočily na Štokholm. Čierne vlny v Norrstrômu hnaly sa napred so 
zúrivou chytrosťou a nebo i zem boly odrazu pohnuté. Ale dnu, v prí- 
jemne zaváňajúcom kabinete, zdalo sa všetko by I tak dobre zaopatre- 
ným, že ani jediné zadutie vetra nemohlo sem vniknúL 

Mladá dáma, sediaca na nízkej pohovke vystreto a celkom ne- 
hybne, bola domáca dcéra. Nebola už vo svojej najbujnejšej mladosti, 
lebo už mala vyše dvadsaťpäť rokov. Nemala sviežej farby prvej mla- 
dosti, ale len bladú a príjemnú pleť, ktorá sa dostavuje až vtedy, keď 
červeň líc neobjavuje sa už tak často. Jej vlasy boly vebni svetlé a 
mäkké, bez okrasy. Mihalnice a obočie boly tiež celkom svetlé, ale 



— 66 — 

oôi temné a zomiôky tak velké, že vyplňovaly väčšiu časť o6nej okrťi- 
hliny a boly príčinou, ppeôo sa zdaly byť úplne čiernymi. 

Pohlad a dosť velké ústa malý najmiemejší výraz, výraz, aký 
dostávame len po velkej hádke; ale na čele odrážaly sa posial skor- 
mútené, nevysvetliteľné mraky. Okolo úst pohrávaly jej bôlne ťahy, 
ktoré zdály sa byť trvácimi a tým jej dodávaly istú nezmazateľnú 
známku. 

Bola oblečená v žltých hodvábnych šatách, odtieňu niečo tma- 
všieho, ako jej vlasy; hruď a ramená žiari ly belostou perál, ktorá roz- 
hodne pristane aj k najsvetlejším vlasom. 

Mladý muž pri nej sedel dosial sklonený, napred s rukama pri- 
tlaČenýma k tvári a s hustými vlasmi shrnutými do čela. Nepozrel na 
ňu, len v náhlosti a šeptom prehovoril: 

^Oím som si to zaslúžil? Povedz, Čoho som sa dopustil, že to 
zasluhujem !« 

»Už ti neverím** odpovedala ticho. 

»A prečo mi neveríš? Bezpochyby preto, že všetci ustavične a 
tolko pred tebou hovoria, že si privelmi láskavá ku mne, že si bohatá, 
ja ale chudobný, že by si mohla dostať, koho by sa ti zachcelo, ja 
ale teraz už siedmy, Asiny rok sem chodím a vzdychám pred tebou, 
predsa nič nevy konám, predsa nemám tolko, aby som si ťa konečne 
mohol vziaU. 

»To predsa viera už všetko dávno«, odpovedala na to ona. 

»Ale konečne ťa to mrzí, že to vieš ?« 

»Ve<I predsa sám tvrdíš, že keby som chcela, môžem dostať bo- 
hatého a vznešeného muža. Prečo som si teda niektorého nevzala ?« 

»Lebo si mňa nechcela urobit nešťastným. Neclicela si zabudnúť, 
že si mi toľkorázy pohľadom i ústami riekla, že miluješ len mňa, ni- 
koho druhého okrem mňa«. 

»Ano, preto že som nemohla na to zabudnúl a preto že ... . 
áno, preto že by mi to bolo nemožné «. 

»A teraz ti je to už možné? Teraz pozoruješ^ že ti roky utekajú 
a nechceš ostat na perašiu«. 

»Ano, skutočne už sa mi hnusí to čakanie, odpovedala a pozrela 
mu rovno do očú. Zprotivil sa mi ten prázdny, bezvýznamný život, 
aký žijem, a teraz chcem začať žit ako druhé ženy, chcem starať sa 
o svoju domácnosť, stať sa manželkou a matkou, pokiaľ som ešte mladá«. 

»A vieš, že živobytie, aké ja mám z môjho pera, je trapné, ne- 
spomínajúc ani sporu, aký by povstal v tvojej rodine, keby si šla 
za mňa«. 



— 67 — 

»Ano, viem to«, riekla zase ona, »ale nf, som ustala samým ôa- 
kaním, a keby som la ešte teraz mala rada, nuž by som ti podala 
ruku, a povedala: Teraz sídme po schodách do snahu; nemám niôoho, 
len tieto svoje plesové šaty, ale za to mám ruky, hlavu, a hlavne 
pevnú vôIu, a milujem ťa a budem robit, ôo ty, budem tvojou v núdzi 
i prebytku*. 

»A preéo to teda nepovieš?* 

j^Verf som ti to povedala: neverím ti už«. 

»Kto ti riekol niečo zlého o mne?« vyrazil zo seba prudko. 
»Ako by inakšie mohlo tolkoroéné priateľstvo a láska tak odrazu 
zmiznút ?« 

» Nestalo sa to práve tak odrazu «, hovorila mu a potriasala 
hlavou. » Mizlo to pomaly, kúsok za kúskom a teraz toho už niet. 
VidÍ8«, vypustila potom odrazu z úst, ^zastávala som teba, zastávala 
proti nim všetkým a prinútila ich všetkých ralcat. V mojej prítomno- 
sti neopováži sa teraz nikto povedať ani slova zlého o tebe; to zlé, 
CO sa teraz o tebe hovorí, to väzí tu vnútri a je mnoho horšie od 
ostatného*. 

»Ale, pre Boha, tak čo som urobil?* vyrazil zo seba. » Domnie- 
vam sa l)yť takým, akým som býval vždy, pravda možno o niečo starší, 
o niečo menej ohnivejsí — ale ináč? V čom som sa tedy zmenil, aby 
si mala príčinu odstrkovat mňa od seba?* 

»Nie, ty si sa celkom nezmenil: ty si býval vždy takým, aký si 
teraz. Len že ja som tomu prv tuk nerozumela, a tým som vinnú je- 
dine ja. Ale teraz, keď ti rozumiem, už si ta nevážim*. 

Chcel ju v tom prerušil, ale ona sa sklonila prudko na po- 
hovku a riekla odhodlane: »Ano, vysvetlím ti všetko, ako najlepšie 
budem môcl, vypočuj ma teda. Dlho som už mlčala; ale je lepšie, ked 
sa pokúsim, sdeliť ti to*. 

»Aký je prievan!* poznamenal on. »Mne sa zdá, že sa otvorily 
obloky*. 

»Ah nie, držia dobre*, odvetila, ale nepozrela k obloku. 

Zbladla a pery sa jej triasly. 

»Tak teda, čo zlého som vykonal? pýtal sa jej. 

» Pamätáš sa, ako sme sa prvý raz stretli — tamtoho večera, keď 
som bola pozvaná k Anne Lindbergovej ?* — vysvetlovala. »Otec mi 
vlastne nechcel dovolil ísť k nej. Nepoznal jej rodiny a bál sa vždy, 
aby som sa nesoznámila s ludmi nižšej triedy, ako my. Ale predsa mi 
bolo dovolené tam zaisl a bola som naozaj zvedavá na tú starosvetsku 
meštiansku domácnost. Jej otec bol obchodníkom; matka, teraz vdova, 
žila spolu s dvoma synmi a jedinou dcérou najblaženejší rodinný život*. 



— 68 — 

»Ano, viem dobre, že som s poôiatku myslel, že si zalúbená do 
jednoho syna«, pretrhol ju. 

»Nevidela som ich prv, len v ten ve^er, ale vedela som, že starší 
píše ílo novín divadelné kritiky, a tým mi imponoval neobyčajne. 
Druhý bol hudobný talent, a celá rodina zaoberala sa všemožnými du- 
ševnými záujmami, ktoró mi boly úplne cudzé. Hovorili tiež o tebe, 
kým si prišiel. — » Nepoznáš Erika Sjôtta? Nečítala si skutočne nikdy 
ničoho od neho? pýtali sa ma všetci nadmieru prekvapení mojou neve- 
domosÉou. Bezpochyby nevedeli, ako málo sa ôítalo v našej domácnosti, 
a ako mi bolo fiplne cudzé všetko, čo sa týkalo literárneho sveta. — 
Ukázali mi tvoju podobizeň, a každý povedal niečo o tebe, aký si 
pekný, aký veselý a úprimný, aký neohrožený pred náhľadmi ludu, a 
ako málo sa staráš o svoju populárnosť, a ako opravdove a nadšene 
kráčaš svojou cestou k ciefu, ktorý si si určil*. 

»A následovne bola si hnecf v prvom okamžení očarovaná. Ty si 
milovala moju vybájenií osobnosť, vážila si si moju osobu a predsa nie 
moju OKobu«. 

Stále sedela a pozerala chvíľami naň, a v jej očiach sa za ten 
čas objavil j)odivný lesk. 

»Nie, ty si bol krajší od všetkého, čo som si o tebe vymyslela*, 
preriekla s povzdych n utím. »Neboly to len tvoje oči, tvoj úsmev, tvoje 
pekné vlasy, nebolo to tvoje chovanie, tvoja pomilovania hodná liytosť, 
ktorá ma okamžite očarovala — nie, bol si celý akýsi mladistvý. 
Všetci mužovia, ktorých som pred tým vídavala, predišli mi tak bla- 
seovaní; všetci boli hotoví so svojím životom už v d vatsiati ch piatich 
rokoch. Navykla som počuť od všetkých skoro to isté, tým jednotvár- 
nym, nudným si)()sobom — a tu si prišiel ty hlučne so všetkými svo- 
jimi myšlienkami, so všetkými prejavmi sily, ktoré sa mi zdaly byť 
paradoxnými, myslievala som, že ich dávaš cítiť len preto, aby sa ti 
ostatní smiali, ale potom si hovorieval tak prudko a vyjadroval sa tak 
prostosrdečne. Bol si okúzlujúcim človekom!^ 

Stuhol ústa, akoby sa mu to velmi lúbilo, že počuje byt tak vý- 
hodne popisovaný týmito jemnými pery, ačpráve celkom dobre vedel, 
že to všetko nepatrilo jemu, ale osobe, nenachodiaeej sa už pred tou, 
ktorá to preriekla. Hudba hlučno vnikala sem z dvorany trištvrtinovým 
taktom a víchrica otriasla von okennými rámami. 

»Ano, pozoroval som, že si o mne tak súdila«, poznamenal 
potom. 

»A ty si si zakladal, možno, velmi na tom, že pôsobíš na mňa 
takým prevládajúcim dojmom «. 



— 59 — 

»Možno«, odpovedal. »Neviem to iste. Ale kel>y to bola pravda, 
nebolo by to niô divného. Celý Štokholm poznal slečnu Máriu Vidovú. 
Stretával som ta na ulici, vídaval v divadle, ale vtedy som ťa videl 
prvý raz z blízka a bola si taká hodná. Nevidel som nikdy tak bielych 
rák a tak udivených, veľkých, jasných očí. 

»Ano, bola som prekvapená*, odpovedala potom, »a čím častejšie 
sme sa schádzavali, tým viacej si mňa prekvapoval. Posudzoval si 
ostro všetko, čo som bola navyknutá obdivovat; celý stroj vznešeného 
sveta bol v tvojich očiach tak smiešny. Pamätítm si ešte, že za mojej 
mladosti stála v jedálni starosvetska váza, ktorá moj brat ani videť 
nemohol. Videl ju už tolko rokov, a vravieval, že pri pohlade na 
tento starý Črep, je mu hrozne nevolno. Umienil si preto, že každý 
deň o ňu slabo narazí, a jednoho krásneho dňa, keď sme stávali od 
svaČiny, padla váza na podlahu s velkýra treskotom. Tak si robieval 
i ty, a narážal na všetky moje staré predstavy, až odrazu, ležaly roz- 
bité na tisíc kiískov a už nikdy viac nemohly sa spojiť*. 

»A teraz sa na mňa hneváš, ked som ti roztvoril oči pred všet- 
kým humbugom, v ktorom si žila? 

»Vždy ti budem povďačná za to, čo si mi ])reukázal«, odpove- 
dala mu potom. »Zila som ako v uzavretom zámku, s vysokými mó- 
rami okolo, a myslela som si, že medzi nimi je celý svet, ale tu si 
prišiel ty, prerazil si v múre dieru, slnce zasvietilo dnu, a ja som 
videla ďaleko na nekonečné krajiny s kopcami, riekami a poliami 
plných ludí, ktorý siali a sviížali, a s velkými mosty a tmavými ho- 
rami. Práve preto som ťa milovala! Ty si mi podal ruku a vyviedol 
do neobmedzenej zeme svobody. 

»A chceš-li teraz v nej zostať, prečo sa zdráhaš podržať moju 
ruku? pýtal sa jej. » Prečo nemáme kráčať spoločne ?« 

»Lebo si vodcom, na ktorého nemožno sa mi spoliehal«, odpove- 
dala, »Vieš sa vysloviť pekne a srdnaté slovami, a vraveť pred nami, 
akí sme, — ale aký si ty sám? Dbáš sám slobody, ktorú tak vysoko 
vychvaluješ, ty, ktorý sa nemôžeš snášať s osobou, ktorá je náhodou 
druhého smýšfania ako si ty ? Chceš mať slobodu slova a jednania pre 
seba, druhí ale nemajú mať takej slobody, aby smeli žiť podľa svojho 
presvedčenia. Ty si najväčší duševný desfmta, ktorého som len poznala«. 

»Ak som neznášanlivý s niekým, teda je to len preto, že sa za- 
stávam potlačovaných. Pozoroval som pridlho, j ako moc, prepych a 
všetko dobré bolo vždy len na jednej strane, kdežto práca, núdza a 
starosti na druhej, aby som mohol o tom mlčať, alebo aby som nebo- 
joval proti tomu«. 



-80-, 

»Ale robíš dajako nadobyôajne!« odpovedala mu. >Ako keby ne- 
mali sa spojiť všetci, ktorí majú ludské srdce, a zachádzal so svojimi 
spohibližnými ako s bratmi, akí zbabelí a biedni sú všetci, my všetci, 
ktoľí ue/:istávarae sa chudobných a trpiacich, nebojujeme za nich a 
neposkytujeme im ruky pomocnej !« 

>No a práve to som ja robil«. 

»Ano, hovoril za nich, písal najvýslovnejšie články o nich — ale 
v živote? Nevidela som nikdy, že by si bol láskavý alebo snáď ocho- 
tný proti niektorým z tých, ktorí pre nás ostatných pracujú. Posmie- 
vaš sa sedliakom, ked nás niekedy navstíviš na vonkove, nevšímaš 
si tých, ktorí tu v Štokholme nám alebo aj tebe sam<$mu slúžia, ba 
videla som, že si sa hanbil i za chudobného súdruha, pretože sa veno- 
val remeslu a neočakávane prešiel popri nás po ulici*. 

^Ale samu uznáša, vpadol jej do reči, »že sťi to dve docela roz- 
ličné veci. Niečo iného je, keíF čo najvrelejšie prajem zlepšenie alebo 
zmenu v živote potlačovaných tried; v terajších pomeroch prekáža 
nám mnoho podmienok, aby sme s nimi žili ako súdruhovia. V teraj- 
ších pomeroch je mi to nemožné*. 

»A j)reto čakáš, až sa oni vzdelajťi, preoblečú a prevetrajú svoje 
dusné byty, aby si ich mohol potom navštívil?* 

»Ty si vášnivá ženská!* poznamenal sucho. 

»Tak je, lebo nechápem sveta ako ty«, prisvedčila potom. »Ne- 
môžem len sedeť, čakal a raysleť si : Tak to má byť, to sa má stať, a 
to sa stane o dvadsať, o sto rokov! Ja musím naskutku vystúpiť, 
vyjsť naproti a spriatelil sa i so svojou komornou. 

» Zdedila si túto vlastnosť od otca. Veď i on sa vvznamenáva 

•ŕ 

týmto láskavým chovaním ku svojim podriadeným*. 

»Laskavým chovaním!* opakovala opovržlivé. »On si váži svo- 
jich spolubližných, a to o mnoho viacej ako ty, so svojimi humánnymi 
zásadami*. 

»A ja tvrdím, že toto prívetivé chovanie sa tvoje i tvojho otca 
objavuje sa u niektorých aristokratických rodín, ktoré boly už od dá- 
vnych čias k nemu vedené a v ňom cvičené. Keď je niekto sám sytý 
jedlom a pitím, má jemné šaty, podobné izby, tak mu je nie lažko byl 
zdvorilým k tým, ktorí nemajú ničoho*. 

» Možno teda práve preto, že sám nemáš ničoho z toho, kladieš 
na to taký prepiaty dAraz, poznamenala s očima, teraz úplne čiemýma. 
»Viem dol)re, ako sa posmievaš všetkým, ktorý sú stvorení k väčšiemu 
šťastiu, s akou rozkošou vysvetluješ biedu a chudobu a popudzuješ 
ludí proti všetkým, ktorí majú dajaké postavenie alebo príjmy, ale 
sám najradšej žiješ u takých rodín. Cchceš dobre jesť a piť a spať 



— 61 — 

sladko, ale nepozorovala som ani raz, že by 8i sa obetoval aspoň len 
na cbvíluy aby si tým poslňžil dákerau núdznemu sádrubovi. Takým 
spôsobom je neobyčajne pohodlne byť reformátorom*. 

»Pravda ty hovoríš, ako tomu sama rozumieš*, odpovedel jej. 
^Nechápeš, že robotník zasluhuje svoju mzdu ? A jestli mám byť scho- 
pným sástrednil svoju prácu v tých prostriedkoch, ktoré sú výluône 
mojimi, tak nemôžem len obchádzať a hladovať alebo moriť čas hovo- 
rom s krajčírmi alebo obuvníkmi «. 

»0 to som ťa ani nepýtala^, namietala; »ale tiež viem, že nebol 
len jeden alebo dvaja muži, ale celý rad; ktorí sa zriekli všetkého a 
trpeli za to, v čo verili, ludí, ktorí žili, ako učili, zkrátka opravdo- 
vých ludí, a nie domýšľavých «. 

»Tak ty súdiš, že som tak zachvátený domýšfavosťou ?« opýtal 
sa hlasom napolo ironickým. 

»Ty si velmi domýšľavý !« odpovedala na to. » Pravda tým ne- 
mienim, že vieš, že si pekný, alubo poznávaš, že si nadaný. To tu 
nemenujem domýšiavostou, ved to je radost nad niečim skutočným. 
Ale ty sa trasieš pred oslavovaním alebo nepriazňou obecenstva! Há- 
dam mi od}K)vieš, že si stvoril oposíciu; ale vieš celkom tak dobre 
ako ja, že teraz práve oposícia je v móde, a že môžeš očakávať potlesk 
od všetkých, akonáhle vylíčiš utrpenia svojej strany*. 

» Svojej strany? Moja strana^ e vlastne názov toho, čo sám chcem «. 

>Vždy«? 

» Skoro vždy. Pravda, nájde sa vždy zástup idiotov, ktorí nepo- 
chopia myšlienky, alebo pretvoria slová; ale v zásade chcem skoro to 
isté, čo moja strana «. 

»No áno, ty ani nesmieš mať inú vôIu, to viem dobre. Ty si 
vzbudzoval sily, pred ktorými sa leraz sám krčíš. Cítiš teraz odvahu 
povedal priamo jedinkú pravdu, o ktorej si sám presvedčený, ale ktorá 
by urážala sluch veľkého obecenstva ?« 

» Odvahy by mi nechýbelo«, odpovedal, ale chuti k tomu nemám. 
Pokladám za hlúpost, hovoriť o tom, čo si sám myslím, ak je to nie 
to isté, čo si myslí prítomnosť. Len pre svoju súčastnost máme hovoriť 
a pracovať, a len potiaľ, pokiaľ súlilasíme s našou súčastnostou, máme 
príležitosť i právo vyjadriť sa«. 

»Ked si začaU, vpadla mu do reči, >bol si skoro celkom sám«. 

»Ano, sám, ktorý som hlasno prehovoril, ale povedal som len to, 
čo si iní pošeptávali v kútoch tak, že bolo len treba, aby niekto to 
riekol nahlas, aby potom všetci ostatní to zvolali. Máš pravdu, že 
oposícia je módna strana, ale mal by som preto opustiť vlastnú svoju 
stranu ?€ 



»0 nie, ale vzdelávať ju! Nemáš odvahy, aby si opravil aspoň 
jeden výrok predčasne odsudzujilci, nesamostatný, nezskiisených mladíkov, 
ktorí vykrikujil a prekrucujil tvoje reči a dovolávajú sa tvojho mena, 
a nemáš odvahy dať za pravdu osobe, ktorá stojí mimo váš tábor, len 
preto, že nenosí vašu rovnošatu «. 

»Tu je treba sjednocenosti, sjednocenosti predovšetkým «, vysve- 
tloval jej ďalej. » Jeden neprevedie ničoho, ale tisíc ich už možno nie- 
čoho dosiahne, a preto nemôžem dráždiť žič posudzovaním svojich 
spolubojovníkov « . 

Povzdychla si zhlboka, a víchrica von si tiež oddýchla a zasy- 
pala celú tabulu sňahom. 

»No, veru, zaiste väzí niečo nepochopitelného v tom verejnom 
živote, niečo, čomu my ženy vôbec rozumet nemôžeme «, začala ona. 
Ja by som aspoň nemohla sdielať svoje svedomie s tisíc druhými 
Iudmi«. 

»Ano, máš pravdu, je to niečo, čomu vy ženské rozumet nemô- 
žete. Ste pri vefmi obmedzené, pri velmi malicherné. Máte také smiešne, 
citlivé svedomie. Zabúdate ustavične, že tu vo svete niet nikde úplnej 
pravdy. Pravda je len relatívna, a kto by sa odvážil byť si celkom 
istým, že sdiela najlepšiu časť z nej? Musíme trošku povolovať, a ak 
chceme niečo vykonat spolu s ostatnými, nesmieme príliš dbať, kerf 
malá čiastka nášho súkromného svedomia sa proti tomu spiera*. 

Dala sa do takého nepríjemného smiechu, že mu bolo pri ňom 
nevolno. 

>ä>Zdá sa ti to tak sprostým? spýtal sa jej preto. 

»Nie, hovoríš skutočne veľmi prefíkane, ani čo by si bol komor- 
níkom Jeho Veličenstva z podsvetia; toto je skutočná dvornia reč? 
U dvora, ved vieš dobre, nesmie sa povedal množstvo vecí, ktoré by 
urazily vznesené panstvo, ačpráve by im možno osožilo, keby ich vy- 
počuli; a ak sme sa oddali raz moci širokého obecenstva — a toto je 
celkom iný pán, to jest surový a despotický, — tu musíme čušat a 
súhlasiť, kde by sme vlastne mali sa chopiť pitevného noža<í. 

»Ako som ti povedaK<, prerušil ju; ^>ak chceme niečoho dosiahnuť, 
nesmieme mat tak prepiato citlivé svedomie ku každej maličkosti*. 

»Ano, máš pravdu; ak chceme niečoho dosiahnuť, tak to môžeme 
skoro vždy, len ak sme pri tom šikovní. — Kto ti toto dal?« opýtala 
sa odrazu a dotkla sa koncom prstu malej, miniaturnuj hviezdy, ktorú 
nosil v gombiČkovej dierke. »Tiež hádam to velké obecenstvo, ľud, 
potlačovaný a pohŕdaný, ktorému tak verne slúžiš?« 

Začervenal sa pri týchto slovách a trhal si fúzy. 



— 63 — 

»Vieš veľmi dobre, preôo som ju dostal. Ak je niekto použitý 
v niektorých verejných záležitostach, tak je to zprepitné, ktoré za to 
dostane. Ostatne nepripisujem tomu celkom žiadnej d(Mežito8ti«. 

»A predsa ju nosíš tak verne vo všetkých možných i nemožných 
prípadoch^. 

»Jednám asnáď hlúpejšie ako všetci tí premovauí páni vedia, 

ktorí «a tak vypínajú svojimi odznakmi ?« 

(Pokračovanie.) 



Rozmanité zpráyy. 



— Dňa 3. septembra 1900 sláyi v tíkalici svoj sňatok Dr. Pavel Blaho, 
redaktor tohoto časopisu so slečnou Gizkou Okánikovou. 

— Na pozvánkach „ku sjezdu jiíátel slovanské jednoty v Brne", 
stal i podpis redaktora tohoto Časopisu, na mieste prvom. Na dva listy neodpovedali 
sme p. redaktorovi JanČovi, nemienili sme sa súčastnil a Čiastočne prílišná zamest- 
knanosl hatila nás v tom. Tretí list. p. redaktora Jauču nezastal nás doma. Odpo- 
vedali sme záporne, odôvodniac na§e rozhodnutie. Dla vseho prišla naSa odpoved 
neskoro a tak dostali sme sa na pozvánky. Nebolo nám to milým. Hjazd bol poli- 
tický a politika je v našom programme poslednou. Na Slovensku nie h li vy- 
konané docela žiadne predpráce v tomto smere, na Slovensku niet 
ludí pre drorbnú prácu, kdeže by sa našli pre vysoká politiku, pre ten široký 
programm „sjezdu pŕátel slovanské jednoty*. Uznávame radi vrelý zajem „Slovana" 
i „Samostiitnosti" o Slovensko, tešíme sa účelnému pestovaniu vzájomnosti, ale vy- 
slovujeme zároveň ten názor, že nemožno nám súčastnií sa niečoho, k čomu chý- 
bajú všetky podmienky zdaru, súci India, prostriedky a vnútorná sila. Nariekaj 
paradovať, sluboval na sjazde — jako posiaľ Slováci robili, — a nežit dla vyslove- 
ných zásad, nepôsobil na ich rozšírení, n<^splnit z plánov a resohicii ani jottu ne- 
chceli sme. Viem že po sjazde boli by sme my Slováci a zvlášte my 
hlasisti o jednu blamáž bývali bohatší. Toto je náš názor o celej veci. 
Preto myslíme, že meno redaktora „Hlasu" bolo docela zbytočne na prvé miesto 
postavené, ked už vôbec či samovolne ^i náhodou náš podpis pod programm prišiel. 

— Franko V. Sasinek, vyvolený bol na IX. konvencii „Slovenskej kat. 
Jednoty" v Amerike za čestného Člena tohoto 13,000 údov počítajúceho spolku. 
Za práce uverejnené p. Sasinkom v kalendáre „Jednota" prisúdil mu spolok 300 
doll. honorár. 

— V Saštíne zakladajú potravný spolok. 

— Počúvame že českí turisti poctení boli na martinskom plese od niektorých 
dám košíkom. Chudáci turisti nemali frakov!! 

— Madarské časopisectvo vždy hlasitej šie a dôraznejšie vyzýva verejnost 
proti naším pláteníkom, drotárom n súkeníkom. Žiada i na vláde, aby zá- 
konami zakročila proti ním. Tiež všetky priemyslové vrchnosti a sbory zaujaly ne- 



— 64 — 

priatelské stanovisko, f ch zločin pozostáva z toho, Že vraj predávajú tovar zahra- 
ničný, nie tuzemský, ako to nariaďuje cisársky patent z r. Ibô4. Známo je, Že 
títo podomovnici a predavači sú z najchudobnejších krajov Slovenska, nemajúci 
zeme a úrody, a predsa im chcú vzial jediný prameň výživy. Vlastne, ich najväčší 
hriech je, že sú Slováci. Je len otázka, či zvyk ktorý trvá už päldesiač rokov, 
nestal sa právom? Kto sa ujme týchto nevolníkov? 

— O štyri mesiace bude sčítanie ludu v krnjiiie, a naŠi politici nerobia ni- 
jakých príprav, a i Časopisy „národné" mlčia doteraz úplne o tom. Ci až po spo- 
čítaní budú nadával? 

— Náš priatei, rev. Ján E. Játas kat. farár v Olyphante Pa, (Amerika) na- 
vštívil Slovensko a zdržal sa tu dlhšie. 

— Neúnavný p. Ľud. Rízner učiteľ v Zem. Podhradí pracuje na velkom 
diele „Rukoväť slovenskej literatúry". Práca trvá už 25 rokov. Bude to 
životopisný a bibliografický slovník literatúry slovenskej, od najstaršej doby až do 
konca XIX. storočia. Spis bude tvorit dva oddiele: prvý zahrňovať bude mená spi- 
sovatelov v abecednom poriadku, a síce, slovenských i českých, ktorí dosial napísali 
niečo vzťahujúce sa na Slovensko. Takých mien bude okolo 4000, poneváč pôvodca 
prevzal nielen spisovatelov v pravom smysle slova, ale i dopisovatelov všetkých 
našich Časopisov. Pri posledných budú životopisy vynechané. Druhý oddiel obsa- 
hoval má úplnú bibliografiu od najstaršej doby až do konca XIX. storočia. Tu 
budú uvedené všetky spisy bezmenné vyJ^lé a spisy cudzojazyčné Slovákov sa týka- 
júce, ktoré neniohly byl do I. oddielu vnesené, ale i tie, ktoré sú už v prvom diele 
pri patričnom spisovatelovi spomenuté. — „Česká akadémia'' v Pnihe podpo- 
ruje hmotne túto prácu, a zaiste, že ju i vydá svojím nákladom. Tiež americký 
„Národný Slovenský Spolok" udelil peňažitú podporu p. Ríznerovi na štu- 
dijné cesty. Vyzývame všetkých priatelov našej literatúry, aby p. Riznerovi dFa 
možnosti usnadúovali ťažkú prácu! 

— „Museálna Slovenská Spoločnosť' žaluje sa, že je málo Členov. 
Prosíme našich priaznivcov, aby nelenili si šírit členovstvo M. S. S. v radách 
svojich známych. 

— Na tohoročnej valnej hromade „Živeny** prijatý bol návrh p. Vine e n- 
cie Stodolovej, aby sa založil sirotinec pre dievčatá, a návrh p. Pavla So- 
cháňa, aby sa zriadilo obchodné stredisko pre výrobu slovenských 
výšiviek. 

— Zápis žiakov na českú reálku v Uodoníne, koná sa 17. a 18. semptembra 
1900. Bližší vývod podá riaditelstvo ústavu. 



Odsúdený! 

Od Sasov hromadného posúdenia Rumunov v processe memoran- 
dovom, nenachádzame ani v annáloch stldnych, ani v biednych dejoch 
nemaďarských národností tak smutného, čierneho listu, j ako tento 
najnovší, na ktorom zveSnené sú mená dvadsaťdva odsúdených slo- 
venských ludí. 

Rumunov súdili pre politiku. Slovákov pre prečin, trestuhodný 
skutok vraj — slávnostne vítali navrátivšieho sa, odsúdeného redaktora 
Pietra a tým samy stali sa účastnými zločinu, oslavovali ho, pre ktorý 
redaktor 8 mesiacov sedel. Motiv politický ac nie jasne vyslovený, 
je i tu zrejmý. 

Král. kúria posledné fórum, prehovorila a vyniesla výrok tvrdý, 
krutý, ktorý trafil odsúdencov, bolastne, citeľne, ale nielen ich, ich ro- 
diny, matky, deti; i malý potôčik slovenského života v TurČ. Sv. Mar- 
tine, trafený je v prameňoch svojich, prúd podviazaný, na dlhý čas za- 
tarasený. 

Rozmýšiajme. KecT nastúpil Koloman Széll, ač v maďarsko-ná- 
rodnej politike nelíšil sa od Tiszu a Bánffyho v ničom, predsa vy- 
dýchli sme si a mysleli sme, že Széll, hlásajúc rovnost, spravodlivosť 
všetkým národom stejnú, dokáže skutkami to čo verejne vyznal. Skla- 
mali sme sa úplne. 

Expoxitťiry bánffovské, prevádzajú pokojne ďalej svoju politiku 
pästi a násilia po krajoch národnostných, bánfibvskí husári chytajú 
buričov a vlastizradcov ďalej, platení špicli a dennucianti konajú svoju 
špinavú prácu práve tak, jako pod Bánffym, administrácia je stále 
tureckou, zachádzanie z ludom nehumánne. 

Hospodársky sú zvlááte slovenské kraje tak hlboko poklesnuté, 
produktívne sily v národe tik dopravované, všetky zdroje svépomoci 
tak vyčerpané, že pauperismus, ten strašný, s nim i úpadok mravný 

Ď 



— 66 — 

spolukráča, stáva sa všeobecným. Ľud slovenský, tá výborná, nezkazená, 
socialismom netknutá, najlacnejšia pracovná sila Uhorska, uteká von 
z vlasti za more, necháva ladom svoj dom a role. 

Pane Széll nenechte sa Mamat stoličnými pašami u lá Ujhelyi, 
o pomeroch v stoliciach slovenských^ nenechte si sypat prach do očú 
anketami stoličných a okresných veličín *o prostriedkoch proti sfahovaniu 
ľudu do Ameriky €, 

Toto je nie národnostná politika, pane ministerpresident, toto je 
preparovanie vlasti, k hroznej kalamite, ktorá zachytí celý štát, ktorá 
zachváti tak Maďarstvo jako i národy druhé a pomstí sa strašne za 
spáchané prechmaty a hriechy. 

Hovoríme vo všeobecnosti, nie o výroku kráF. kftrie, ale jedno 
napadá nám neustále. 

Preôo práve slovenská národnosť, musí irpet naj viacej, prečo jej 
synovia práve, stále i>oháňaní sú pred súd, prečo zatváraní, prečo pre- 
nasledovaní exekutívou, dradmi, cirkvami? Nemcov nevideli sme 
v tuctoch po väzeniach a Ssihov ani po jednom, neprajeme im to, ale 
je to nápadné. 

O Srboch nepočujeme tiež nie, ci vari už poslťichajil ? S Rumunmi 
čo bratričkujii sa s Goldišom Tiszisti zachádza sa tiež miernejšie. 

Nuž či sme Slováci, či ten slovenský človek je ten najhorší naj- 
mizernejSÍ vlastenec? 

či tie stotisíce slovenských vysťahovalcov^ ktorých vlast nevedela 
uéivit, či ti americkí Slováci^ ktorí len v mintUom roku poslali do svojej 
vlctóti 20 milí. korún^ či sú nie dobrí synovia vlasti, mozoHa, trhajú sa, 
hynú v hekatombách pri strašnej povodni Jonstounw-shj, padajú hro- 
madne pod strelami chlapov sheriffa lalimerskéhoj dusia sa v desiat- 
kach v doloch pensylvanských ; padajú v obeť víchru a orkánu na 
rovinách texaských, perú zlato na riekach sibírskych, obchodujú 
v Samarkande a Cite, hospodária na Sachaline a v oblasti amurskej, aby 
pomohli svojím, aby zveladili svoj domov, aby dali štátu čo mu patrí, 
aby obohatili biednu, vycivenú vlasť. 

Ba kolko znoju, kolko nevinnej krve Ipí na týchto mozolných 
grošoch, kolko stonov a strasti viaže sa k ním ! ! 

A predsa najproduktívnejšia, najaktívnejšia národnosť vlasti, je 
najopovrženejšou z pomedzi všetkých, je stále prenasledovaná odstrko- 
vaná; bez práva, uznania, ani tá špetka zákonom zabezpečeného práva 
ne|)rislúži sa mu. Slovák j f v Uhorsku hclotom, proletárom. 

Krváoiame zo váetkýoh údov tela, kieKáuie, hynieme, jako boha- 
tierskí Búri v horách Transvaalu; krajina, spoločnosť, ľudia, vidia nás, 



— 67 — 

ale nemaj ô pre nás srdca, nie potechy, nie pomoci ! Ci rieši sa u nás 
problém malého národa? 

I Maďari sii malý národ .... 

Otcovia, bratia! odsúdení súo, prichodí vám trpet a vytrvat. 

Srdcia naée ichž city majú volný, slobodný let, jemuž nezabráni, 
nemôže zabŕánit nik, sú s vami, spolu cítia, spolu nesú žial a smútok 
duší vašich a spolu trpia s vami. 

Rogdidne zásady a názory na prácu v národe, neuHnia z nás 
nikdy ľudí nehumánnych, i my máme srdcia! Vrelé sympatie míádeše 
shromaidenej okolo ^Hlasu^ nech sú vám pofechou a posilou v taikom 
utrpenia Dr. P. Blaho, 



Priemysel a obchod y službách národa. 

Vyvinutý obchod a priemysel, podobne jako racionálne polné 
hospodárstvo je podkladom blahobytu niíi'odného. Ačkolvek prevažná 
väčšina národa nášho zaoberá sa obrábaním zeme, pripadá nemalý úkol 
v povznesení národného bohatstva aj priemyslu a obchodu. Priemysel 
hladí ťažiť zo štedrosti prírody, obchodu pripadá zas výrobky priemyslu 
aj roľníctva zpeuažiť, pre ne vyhladával nové tržiská. 

Dôležitú úlohu hrajú obchodníci pri napomáhaní domáceho prie- 
myslu, zvlášte v národe takom chudobnom, ako sme my. A tu pozo- 
rujeme dosial velkú nevšímavost nášho obchodu. Dejiny priemyslu 
anglického nás učia, že zo skromného domáceho priemyslu, prirodzeným 
vývojom pri trocha prajných podmienkach vzniká priebehom ôasu veľ- 
kolepý priemysel továrničky. Tak na pr. v Lancashire pred 150 rokmi 
nie bohaté obyvateľstvo živilo sa domácim tkaním plátna. Ženy óesaly 
a priadly bavlnu, mužovi a tkali. Teraz sú tam ohromné tkalcovne, 
majúce význam svetový. Stafford bol sídlom obuvníkov, ktorí vyhotovo- 
vali obuv ručne. Jednotlivec kúpil si kožu, postrihal ju, pokrájal a 
pomocou neôetných, lacných nástrojov robil ôrevíce, topánky atd. 
V našej dobe sú tam velikánske továrne na obuv. To samé v menších 
rozmeroch môžeme však pozoroval i u nás. Nenie tomu dávno čo 
bryndza všeobecne pripravovala sa len ručne v nádobách, v malej koľ- 
kosti a spotrebovala sa najviac doma. ťotom prišly ručné stroje, tie 
zvýSily výrobnost a teraz honosíme sa už pekným továrniokým prie- 
myslom bryndziarskym. Mikulášske koželužne sú tiež výsledkom od 
stá rokov trvajúceho primitívneho vyrábania koží. — V Uhrách má 
Slovensko najlepšie podmienky k rozsiahlemu priemyslu továrnickému. 



— 68 — 

Slovenský lud odkázaný je hlavne na výťažok z pôdy a čo si 
vyrobí mozolne nádeníotvom. Terajšie životné pomery sú u nás násled- 
kom neodborného vzdelania tak neutešené, že je remeselníkovi aj roľ- 
níkovi ťažko vyžiť. Od najnižších škôl uhorských, vtĺka sa žiakom do 
hlavy len maďarský jazyk, na úkor myšlienkovému rozvoju. I pri pred- 
metoch ako sú počty, dejiny, fyzika, atď. ide hlavne o maďarčinu. 
Týmto trpí hlavne lud, bo nenaučí sa v učebných sieňach nič a ma- 
ďarsky ani tak. Následkom toho maďarské školy v nemaďarských 
krajoch sú pravé tryzny kultúry. Poneváč školy úplne nezodpovedajú 
svojmu cielu, treba nám vážne premýšlal o rozširovaní samovzdelávania 
sa ludu. Bez slovenských škôl a samovzdelávania, príde väčšina našich 
rolníkov a remeselníkov onedlho na vnivoč. / 

Poneváč nieto slovenských škôl a remeslá sú v úpadku, musinte 
posielat ftaáu mládei do Čiech, na Moravu, kde je priemysel pokroči- 
lejší a sú české školy odborné. Za toto treba úsilne agitovať všetkým 
časopisom slovenským, bo to je zároveň jediný prostriedok, ktorým 
vládu donútime, aby nám stavala školy s vyučovacou rečou slovenskou. 
dm viac sa bude hrnút naša inlad do eeini koruny českej z*i vgdela- 
nostou, tým chytrejšie povstanú slovenské šĽoly, lebo Maďari neboja sa 
tak velmi plamenných rečí a článkov novinslrskych, ako vzdelanosti 

v v 

ktorá by spomenutým spôsobom z Čiech k nám sa šírila. Ďalej ne- 
zbytne je treba prikročil k vydávaniu T^Kniinice pre roTní/cov n reme- 
selníkovi, z ktorej by mohli čerpať odborné vedomosti. Okrem pár 
spisov pre rolníkov (i tie sú málo rozšírené), niet v našej literatúre 
knihy, ktorá by poučovala hospodárov o racionálnom obrábaní pôdy, 
chove dobytka a remeselníkov o pokroku v priemysle. Roľníci majú 
síce svoje časopisy »Obzor« a ^Hospodárske Noviny«, ale jaký že je 
celkový náklad týchto oboch? Nepatrný! No a remeselníci, tí od za- 
mknutia Lichardovho » Obzoru « nenachodia v literatúre našej nič pre 
svoje obory. Nevšímavosť ludu ku knihám a časopisom vyliečiť pri- 
chodí kňažstvu. Učme sa od Slovincov; tam kolko je slovinských 
kňazov, tolko je zároveň horlivých agitátorov spisby slovinskej : kňaz 
chodí medzi lud a núka knihy, časopisy, pre »Spolok sv. Mohorja« 
sbiera členovské poplatky atď. Len agitácii kňažstva možno ďakovať, 
že spolok tento (vcelku mu je náš sv. Vojtešský podobný, len že náš 
je hrozne nehybný) číta teraz vyše 70.000 členov. Za ročitý príspevok 
2 koruny, dostane člen 6 kníh ročne! Nezbytná podmienka samovzde- 
lávania vedeť čítať a písať u nás nechybí, lebo z 15 stolíc Slovenska 
v 11 presahuje "/„ čítať a písat vediacich vysoko priemer krajiny 
42-23. ♦) 



•) Vid „Hlas** II. Btr. 245. 



— 69 — 

Povinnosťou každého slovenského intelligenta je usnadňovat ludu 
žit, a tým už čiastočne odpomocl vysíahováleetvu* Pozorujeme, že nie 
len z východných stolíc Slovenska uteká lud do Ameriky, ale zo 
všetkých krajov, z Liptova, Oravy, Turca, Trenčianskej, a hlavne Ni- 
trianskej. Nateraz sme malomocní proti tomuto ruchu, ktorý zvlášte 
tento rok nechce utichnúl, a z ktorého málo osohu kynie národu. 
Ačkolvek pobyt v Amerike nie je celkom bezvýznamný pre národné 
uvedomovanie ludu zvlášte z Východu slovenského a tá okolnost, že 
si mnohý zarobí tam pekný groš,*) ktorým si vyplatí »v kraji* dlhy, 
prípadne kúpi zemičku, predsa so stanoviska národného nemožno schva- 
lovať vysťahovalectvo. Naši ludia, roľníci a remeselníci pracujú tam 
ako robotníci z prevažnej časti vo všeliakých baniach a továrňach, 
i pri stavbách. A čo sa pri takejto práci naučí zo svojho oboru ? Keby 
roľníci pracovali na poliach a priúčali sa modernému, rozumnému ho- 
spodárstvu poľnému, a remeselníci zase keby si tam osvojili pokroko- 
vosť priemyslu, malo by to blahodárny účinok na nich. Ale takto? 
Z remeselníkov tí, ktorým podarilo sa dostať zodpovedajúce zamestna- 
nie, alebo pošťastilo sa im otvoriť tan^ samostatnú dielňu a z roľníkov 
tí, ktorí si kúpili farmu, no i mnohí dobre platení robotníci sú všetci 
ztratení pre Slovensko, nevrátia sa viacej. V továrňach a baniach 
hrdlujúci sú síce dobre platení, ale mnoho z toho utratia na mieste, 
a čo je najdôležitejšie, mnoho sa ich dokaličí, mnohí ztratia tam svoje 
zdravie, ten najdražší poklad ľudský. Kolko sa ich vráti odtiaľ po 
krátkej dobe, akonáhle usporili si na cestu domov len preto, že ne- 
stačia znášať veľkú ťarchu práce ! — Amerika je našim ľudom teraz 
už ani čo by susedná dedina; preplavia sa ta, pracujú 2 — 4 roky, 
vrátia sa zase na pár rokov do domova, znova idú na čas za more a 
to sa opakuje viac razy. Ijen ked sú už zmorení prácou, keď ostarejú, 
ochorejú, alebo keď sa im pridá hodne si zarobiť, navracajú sa navždy 
do rodiska. — Príčina vyslahovalectva nenie baženie po zisku, po bo- 
hatstve, vzpruhou k nemu je veľká chudoba, bieda, hlad, pritom veliké 
poplatky aj dane a ústrky úradov. 

Prehovoriac nakrátko o pomeroch pracovných tried zmienim sa 
tiež pár slovami o pomere práce ku kapitálu. **) — Sdružovanie je zákon, 
riadiaci celý vesmír. Javí sa ono zrejme v stykoch ľudí žijúcich vo 
spoločnosti, vo vzťahoch a v stykoch ktoré spojujú svety slnečnej 



*) DÍa výkazu dvoch poštových riaditeíství v Preôporku a KoSiciach, doálo 
na Slovensko minulý rok 2O.4íK).O0O kor. po pošte od vysťahovalcov. A kolko pri- 
niesli ei^te tí 80 sebou, Čo sa cez rok vrátili domov! 

^} Charles Gide: Zásady národného hospodárstva. 



**\ 



— 70 - 

sústavy a molekuly alebo bunky v telesách ústroj ných i neústrojných. 
No aj zvieratá znajú zákony spolôoviinia, všimnime si len mravcov, 
vôiel, bobrov at(ľ. Stlruženie je nezbytné pri všetkých tých výkonoch, 
ktoré presahujú silu jednotlivcov. Okrem toho jestvuje ešte o mnoho 
vážnejšia príčina nezbytnosti spolčovania sa: je to spôsob rozdelenia 
výrobných prvkov medzi ludmi. Pri každom úkone výrobnom potre- 
buje sa totiž určitá plôch i zeme, určitý kapitál a zvlášte určité množ- 
stvo práce. Tieto prvky bývajú velmi zriedka slúčené v jednej osobe. 
Len pri " malej výrobe je taký prípad možný, na pr. pri roľníkovi, 
ktorý obrába svoju zem ramenama svojima, pomocou vlastných malých 
úspor. Obyčajne vec sa má inakšie. Spoločnost ludská delí sa na dve 
triedy: jedna má k výrobe pôdu alebo kapitále, druhá svoje ruky, 
alebo prácu. Poneváč prostriedky bez práce, a práca bez prostriedkov 
sú neužitočné, nastalo prirodzene sdruženie na jednej strane, majiteľov 
pozemkov a kapitalistov fi Ufi druhej strane pracovníkov. Toto sdruženie 
bralo na seba behom doby rôzne -formy. Na počiatku bolo donucované 
sdruženie, t. j. otroctvo, to sa pomaly zmiernilo v poddanstvo, ktoré za 
dnešného systému mzdy zmizlo. Dnes je v továrúach a pri vefkých 
podnikoch soskupené na stá na tisíce fudí, pod autoritou pánovou. 
Títo fudia sú zdanlivé slobodní, môžu prísť a odísť, no sloboda táto 
je viac len theoretická. I tento spôsob je ešte (Faleko od dokonalosti, 
bo v podstate je to len sdruženie činu, a nie práva, spolčenie vo ť//- 
rohCj a nie v rozdetmi. Robotníkom nikdy vôbec nenapadne, že by 
boli s pánom sdružení. 

Donucovacia . forma priemyslových podnikov v minulosti a mo- 
níu-chistická forma našich moderných spoločností mohla byť nezbytnou 
ku kázni v práci a k donucovaniu Tudí, aby spolu pôsobili pri výrobe. 
Ale je pravdepodobné, že to nie sú defínitivne formy, a jako oná 
forma ustúpila tejto, tak i táto ustúpi sdruženiu integrálnemu, to jest 
slobodnému, úplnému sdruženiu objímajúcemu práve tak rozdelenie 
jako výrobu, v ktorom každý hude si jasne vedomý, ze je časťou kollek- 
tívneho diela, n fmdr mať pentá vôtu k nemu spolupôsobiť. — Preto 
práve musíme liFatleť na podniky, pri ktorých robotníci účíisť majú aj 
v zisku, a cste viacej na kooperatívne výrobné spolčenia, ačkolvek 
ich je doteraz máličko, Jako na formu, ku ktorej smeruje spoločenský 
vývin. Pri výrobných spolčeuiach kooperatívnych pracujú delníci sami 
na vlastný účet a zužitkujú výrobné prostriedky, im samým náležajúce 
a tým dostávajú celý výnos svojej práce. Je to sblíženie sa k normál- 
nemu stavu, kde kapitál hol hy nástrojom práce, a nie jako dnes práca 
nástrojom kapitálu. 



— 71 — 

V nasledujúcom pokusím sa načrtať aspoň v hrubých obrysoch 
obraz priemyslu aj obchodu na Slovensku. Látka nie je celkom 
vyčerpaná, v mnohých oboroch sú medzery, no omluvou nech mi je 
nedostatok materiálu, a že je to prvý podoijný pokus v literatúre 
našej. V celku predsa len poslúži článok k informácii o našich hospo- 
dárskych pomeroch, keď ona i nebude úplná. Nerozdelujem presne ob- 
chodu od priemyslu, lebo ved často ony sú vzájomne poprepletané. 

Obchod kniiný. 

Význam kníh a časopisov ani nespomeniem, veď každý z nás, je 
o ňom presvedčený. V nedávnej dobe hovorilo sa u nás s povzdychom 
Oh! kedy že budeme mat svojich slovenských hnihkupcovľc Propago- 
vaná bola myšlienka, aby nám Česi sriadili kníhkupectvo. No, k tomu 
nedošlo. 

Teraz je vcelku obchodníkov s knihami : v Prešporskej 17 (z toho 
v meste Prešporku 13), Nitrianskej 16, Trenčianskej 8, Turčianskej 2y 
Tekovskej 5, Honte 3, Liptove 3, Novohrade 7, Zvolenskej 3; v Orave 
niet ani jedinkého, a z ostatných stolíc Slovenska nemám dát. Sloven- 
skí kníhkupci sú len traja, v T, Sv. Martine J. Gašparík, v Ruéom- 
herku J. Vozárik, v Petrovci (Báčka) (^áni. K týmto však sluší ešte pri- 
počítať naše kníhtlačiarnc, lebo tieto sú vlastne tiež zároveň obchody 
s knihami. Sú to: Kníhtlačiarsko účast. spolok v T. 8v. Martinr, Karol 
Salva v Ruiomberku a jeho filiálka v v Lipt, Sv. Mikuláši, Jozef 
Teslík v Skalici, Ján Bezo v Senici, a najnovšie založená kníh- 
tlačiareň v Modre, patriaca Šimonovi Roháčekovi. 

Od toho, či je knižný obchod sorganisovaný, aleho prevádza sa 
len tak bezúčelne, závisí čiastočne rýchlej «í alebo pomalejší pokrok 
v uvedomovaní národa. Že by náš obchod s knihami bol doteraz sria- 
dený, nemôže byť ani reči. Naše kníhkupectvá v pravom slova smysle 
sú viac papiernické obchody, a keď si niekto žiada knihu, tak sa za- 
opatrí táto a predá. Sklad kníh je obyčajne nepatrný. Odhliadnuc od 
hmnotnej stránky, obchodu s knihami pripadá vznesený úkol: šíriť 
vzdelanosť, a na toto nesmie opravdový kníhkup'ec-národovec nikdy 
zabudnúť. On nesmie sa obmedziť len na taký predaj kníh a časopisov, 
pri ktorom kupujúci vyhľadajú ho v sklepe, ale má reklamou (nie vý- 
hradne v Časopisoch inserovať, ale rozposielať hojne všetkým vrstvám 
národa cenníky a soznamy) a predávaním s dom na dom, z obce do 
obce, šíriť časopisy a knihy. Musíme počítať so zdržanlivostou ludu, 
s akou kupuje tlačené slovo, a treba mu skutočne knihy vnucovat. 
Pred pár mesiacmi vyšlý dve hospodárske knižky pre roľníkov, a kolkí 
roľníci vedia o nich ? Noviny, v ktorých boiy oznámené čítajú sa málo. 




— 72 - 

a tak mnohý, čo by si ich kúpil, nemá ani potuchy o nich. I hlavnú 
príčinu, že sa slovenských kníh málo predá a tým zvyšujú sa zbytočne 
nakladatelské trovy a kniha stáva sa drahou, treba pripísať nesorgani- 
sovanosti knižného obchodu. 

Nemohli by mat naôi kníhkupci aspoň spoločného cestujúceho, 
ktorý s úradním povolením v ruke precestoval by všetky kraje Slo- 
venska? Ten by prípadne ziskával aj predplatiteľov pre časopisy, 
Z významnejších diel mal by výtisk jeden so sebou, a mimo to, knižky 
pri nichž by odbyt bol vsičší, mohol by so sebou nosiť a dať si ich 
posielať po pošte s času na čas. Pred pár rokmi mal Karol Salva tiež 
podobného cestujúceho, ktorý cestoval s knihami na voze; svoje zkú- 
senosti potom zvečnil v besednici bývalých » Slovenských LÍ8tov«. Ačpráve 
nevodilo sa mu na cesto všade dobre, predsa pokus ten má nás pobádal 
k pokračovaniu, lebo niet iného spAsobu rozšíriť literatúru medzi ľudom. 

Dobre urobia kníhkupci, ked do svojich cenníkov pojmu i knihy 
české. Naša popeluška-litcratúra má veľké medzery, ktoré výhodne vy- 
plniť možno českými knihami. Zvláštny zreteľ by som odporúčal mať 
pritom na S])Í8bu týkajúcu sa priemyslu i obchodu. Tiež užitočné by 
bolo, vydanie viac kníh v šárištine. Jednota literárna by tým nič ne- 
utrpela, lebo myslím lepšie je keď ľud obývajúci východné Slovensko 
zaopatríme snadno srozumi teľnými knihami (kecľže už literárnou rečou 
písané spisy nevnikajú ta), ako takto necháme ho o^elkom bez kníh. 

Ľudu venované knihy musia mat príťažlivý názov a skutočne 
cenný, prakticky cenný obsah. Také knihy míňajú sa ľahko i medzi 
chudobným ľudom. Spomeniem len » Anglického tlumača«, vypracova- 
ného a vydaného nebohým J. Slovenským v Amerike, ktorá kniha roz- 
predala sa v 30.000. výtibkoch a dožila sa posial 11. vydaní, no • kú- 
pili ju skoro samí robotníci. 

Toľko na rozmýšľania kníhkupcom! 

Výšivky a čipky. 

Domáci priemysel výšivkársky a čipkársky je naša chľúba. A 
predsa nenašiel sa doteraz ani jedinký slovenský obchodník, ktorý by 
pomáhal ľudu odpredával tieto výrobky.*) Obchod tento by za krátky 
čas zkvitol, a mAhol by sa diat nie len v malom ale i vo veľkom. 
Krása, pôvodnosť, umeleokosť našich výšiviek uznatá bola jemnoci- 
tným a vyberavým Parížom i odmenená prvou cenou na výstave. Fran- 
cúzi, ktorí majú v tomto vytriebený vkus (vedľ hlavná črta ich prie- 



•) Prácou i tak, preťažený v. p. Andrej K met v PrenČove, predseda MS8., za 
súčinnosti niektorých dám nemálo pracuje na rozpredaji výSiviek. Pani Dr. Kardossová 
y Dol. Kubíne, pani Y. Markovičová v Krajnom, a slečna A. JurkoviČova ▼ Skalici, 
sprostredkujú nateraz so značným zdarom odpredaj a kúpu výšiviek. 



— 78 — 

myslu je z málo látky urobil cennt! vec, ako zase Nemci hladia viacej 
v obore tom na mohutnosť výrobkov), klonia sa takto pred prácou 
slovenských rúk, a tým dávajti výšivkám naším znamenité vysvedčenie 
a doznanie, že ony obstoja vo svetovej konkurencii. 

Zvlášte prršporskéy nitrianske, trenčianske a tekovské (i hontianske, 
Red.) výšivky tešia sa dobrej povesti, akokoľvek niet pochybnosti, že aj 
v iných krají^ch sú cenné, len dosial menej známe. Český šlachtic gróf 
Harraoh, ako aj aroikňažna Izabela majú svoje salóny vyzdobené sloven- 
skými výšivkami. Slovenské vyšívané košele a nákrčníky rozšírené sú už 
po Morave a Čechách a české aj maďarské bazáre prinášajd často vzory 
slov. výšiviek (posledné ovšem pod všeobecným názvom »magyar himzés). 
Ale i maďarská spoloônost zaujíma sa o tieto naše skvosty. V PreSporku 
založený sjxílok »Izabella házi ipar egylet* od r. 1897 pilne pracuje 
na povznesení tohoto domáceho priemyslu, a doteraz zariadili výšiv- 
kárske školy v Cffere, Zavare (prešp. st.), Lopaéove (nitr. st.), 
Dubnici a Podhradí (trenč. st.). V prvých troch bolo r. 1898 zame- 
stnano 174 ženských ktoré s]^>olu dostaly 7.8(>2 zl. mzdy. V Tokove 
|>ekne vyšívajil v Lehôtke, LehfUr, a Jrdlových Kostolanoch. 

To všetko poukazuje na to, že keby sa našiel podnikavý sloven- 
ský kupec, ktorý by riadil tento obchod, vyzkilmajitc vkus obecenstva 
a zároveň šetriac pôvodnosť, výšiviek, pri reklame náležitej, vydobyl 
by si ľahko a chytro veliký ťispech. Výroba zahrňovala by vyšívané 
košele, nákróníky, šiatky, pri kry vadia, podraisníky, presteradlá atd. a 
odpredaj rozprestrel by sa nielen na Rakilsko-Uhorsko, ale i za hranice. 
Môžeme sa úfat smelo, že tieto výrobky ľudu ujmú sa hojne i medzi 
ostatnými Slovanmi. 

Na augustovej valnej hromade »Ziveny« prijatý bol návrh Pavla 
Socháňa, aby sa sriadilo obchodné stredisko pre výrobu slovenských 

y 

výšiviek. Či z toho niečo bude, ukáže nám blízka budúcnosť. — 

Čo som povedal o výšivkách, rovnou mierou hodí sa i na čipky. 
Spišské, gvolenské, tekovské, hontianske čipkárske práce znalci už dávno 
ocenili náležité. 

Sám štát založil v Kremnici čipkársku dielňu, ktorá má už i 
odbor na Starých horách (zvol. st.). Starohorské čipky boly už v stredo- 
veku predmetom obchodu. Vo Zvolene vyrobí sa ročne čipiek za 6000 
korún, v Honte za 1200 kor., v Tekove za 2000 kor. Bolo by treba 
teda zariadiť dielňu jako pri výšivkách, získal pre ňu najšikovnejšie 
Čipkárky a tie by učily a dozeraly na mladšie pracovnice. Okrem či- 
piek niťových, zaviedla by sa výroba čipiek z hodvábnej priadze, a to 
čiernej, Smetanovej aj bielej barvy, cTalej čipkových látok, záclon, oltár- 



— 74 — 

nych presteradiel, čepčekov, vložiek a vôbec vecí, spadajúcich do to- 
hoto oboru. 

Podnikateľ mal by si tiež obzreť daktoré z čipkárskych závodov 
v Bruselu, Antverpách, Mechelnu, Grentu, Paríži, Miláne, Harleme, 
Elberfelde, Barmách atď. aby poznal výrobky, ktoré sťí tak velmi hla- 
dané na svetovom tržisku. 

BryndsfiarstvOf syrarstvo, masliarstvo. 

Pre výrobu bryndze a syrov, najdôležitejšie stolice sú: Liptov, 
Spiš, Zvolen, Gfítncr, Nitra, Prešporok, Orava, Turec. V Ružomberku 
chýrna »Prvá liptovská parná bryndziareň* Vladimíra a Petra Mako- 
vického, vyrobí ročne okolo 200.000. klg. bryndze liptovskej, (v cene 
vyše 280.000 korún), ktorá sa hlavne vyváža do Rakúska, Nemecka a 
na Balkán. Majú tiež filiálku v Tisovci. Bryndziareň tííto skupuje ovčí 
syr z Liptova, Oravy, Turca, Zvolena, Gemera. Z menších slovenských 
bryndziarni spomeniem firmy Daniel M. Bodický v Lipt. Sv. Mikniášiy 
Jozef Pábry v Turč, Sv. Martv^r, Karol Bruck (majitelia bratia Sty- 
kovci) v Dolnom Kuhíne, i)otom viaceré, sd v Nitrianskej a Zvolenskej 
(Brezno*), tieto všetky vyrábajú ^liptovskú bryndzu*. Niekolko brynd- 
ziarni je i v cudzích rukách, z ktorých zmienku zasluhuje vo Víglrši 
(zvol. st.) Zigmunxl a Kornel Burkarth, vyrábajúc roquefortský a 
trapista-syru, ročne asi 13.000. klg., ktorý nachádza odbyt za hra- 
nicami. Tiež vefký bryndz. závod je v Keímarku. V samom Spiši do- 
robí sa ročne ovčieho syra asi 300.000. klg. 

Ďalšie výrobky z ovčieho mlieka sú oštiepky liptovské, oravské 
a zvolenské, potom parenice (stužkový oštiepok) zvolenské. Klmovský 
syr (podobá sa holandskému, lenže tento má kôru Červenú, kdežto oný 
je zelený) je práve tak ako liptovská bryndza schopný svetovej súťaže, 
no nenachodí doteraz väčšieho podnikateľa. Bola by veliká škoda pre 
národ, keby sa nechopil niekto odpredaju oštiepkov a klenovského syra 
vo veľkom, ve(ľ je hriech byt trochármi vo veciach, ktoré majú odbyt 
svetový zabezpečený. Doprava týchto výrobkov, ich odpredaj, nenie 
ani tak nesnadný jako bryndze, bo táto podlieha skorej zkaze. Zvýšená 
spotreba mlieka, zvyšuje aj chov dobytka, čo je pre ľud zase výhoda. 

Aj kravské mlieko zúžitkuje sa pekne. V spišskej stolici činí vý- 
roba syru kravského ročne asi 100.000. klg. v abaujskej st. (Sena, 



♦) Kvetúci obchod bryndziarsky roc^ny Roháékovskej na Starej Turej, zanikol 
smríou starého Št. RoháČeka, synom nezdal sa obchod. Skoda. Doteraz obchoduje 
B bryndzou efite JurkoviČ a niektorí. 



— 75 — 

Čaňa, Bodolov.) 80.000. klg, v Ungu 90.000 klg. a tiež mnoho v Honte, 
kde sa spracuje podobne ako vo Spiši zväčša na groysky syr. 

Veľkých obchodov s maslom niet doteraz na Slovensku. Jedno- 
tliví kupci, aj krčmári po dedinách skupujú maslo v malom, a to za- 
sielajú do velkých mest. Z našich obchodníkov zaoberá sa týmto len 

jediný (na koľko mi je známo), Fridrich Revický v Zárieči (trenč. st.). 

(Pokračovanie). 



'V. *^'»/^ -/■s, W 



Samoklam. 

Článok podpisom » Zvolenčan « značený, ktorého počiatok v »81ov. 
Listoch*, záverok ale v »Nár. Nov.« uverejnený bol a jako sa mi zdá, 
hlavný ciel jeho má byť, aby nás presvedčil o nutnej potrebe sorgani- 
sovania sa, lebo nie sme sorganisovaní, vyzval ma k nasledovnému 
rozjímaniu. 

že nielen túžba táto nie je nová, ale práve už i preto, že sa 
takmer od polstoletia s času na čas a preveľmi často opakuje, a Že je 
nevypočitateľné závažná, to dokazovat bolo by zbytočným. 

Národ je organické teleso, nasledovne organismus absolútnou 
podmienkou národného života: my tedy poneváč "nie sme sorganiso- 
vaní, máme, musíme sa sorganisovať, ak chceme, môžme a máme za- 
počať viesť život národní, dôstojnosti národa zodpovedavý. 

Toto je otázka životom samým už dávno prevýšená, z čoho vy- 
plýva, poneváč nie sme sorganisovaní, teda nie organické teleso, že aj 
život náš nie je národný, nie organicky vyvinutý. My dejstvujeme len 
jednostranne, výlučne passívne; život náš je len v čiro-čistej obrane 
vyvinutý a i tam len jednostranne v slovách. My pozbavení organických 
síl a odkázaní výlučne a jedine len na hmotnú, robotnú silu ľudu, 
činnosť našu nemôžeme, správnejšie rečeno, nevieme vyvinúť obšírnejšie, 
jako na obranu hmotných, robotných síl ľudu, poťažne na ochranu jeho, 
naproti moru, ktorý mu hrozí od nakazených jeho vlastných organi- 
ckých síl. Aspoň všetko čokoľvek počíname a konáme, odôvodňujeme 
potrebou a j>ožiadavkou ľudovou, či je to ale i v skutku tak, to je 
otázka záhadná? — Ak teda chceme čo národ, t. j. ako teleso orga- 
nické samostatne a duchu svojmu zodpovedave žiť, tak máme a musíme 
nielen passívne v číro-čistej obrane, lež aj aktívne, tvorivé dejstvovať, 
t. j. skutkami dokázat, že my nie sme len divadelní herci, epigóni a 
copisti západno-evropských kultúrnych národov; ale že v hrudi našej 
spočíva zárodok pravej a skutočnej dôstojnosti človeka; že my nielen 



— To- 
to, čomu sme sa od národov týchže naučili ale viac ako oni, hotoví, 
chtiví a schopní sme pre blaho ludského plemena podujat, že vládzeme 
väčšími mravnými silami jako oni! Ak ku takémuto podniku máme 
naozaj nielen dostatočných síl, nielen púhy smysel lež aj povedomie, 
jasný pochop o tom a rozhoflnú obetivii vôIu; ak naozaj jestvuje v ňa- 
drách našich takéto sebapovedomie, takáto samobytnosť, ak naozaj 
borcuje v duši našej takýto nátlak, osteň k činu: tak môžeme, máme, 
ba musíme sa sorganisovaií. 

Velkô slovo! Ci ale tým povedali sme už všetko? — Na túto 
otázku základne odpovedať, veru nielen že preveľmi ťažko, ale pri te- 
rajších pomeroch, je takmer práve dooela nemožno. — Ku tomu aby 
sa dačo podujalo, konalo a previedlo, samá dobrá myšlienka a vôIa, 
no ani čoby hned i najzákladnejšie vypracovaný plán nepostačuje: 
k tomu vyhľadáva sa, aby nielen bolo cieluzodpovedavých dosta- 
točných síl, ale aby bol i správca, ktorý tie sily cieluzodpovedave 
upotrebia je v stave. 

Národ, čo orj^anické teleso, nie je už tým samým, že hovorí jednu, 
svoju vlastnú reč, hneď a spolu aj historickým faktorom v dejatefstve 
človečenstva, teda členom ku celku neodbytne potrebným. K tomu 
aby bol členom celku neodbytne potrebným, požaduje sa aby bol i sa- 
mobytným, teda keď aj členom len, ale členom ku celku, tak ako 
ohnivo k retazi nevyhnutne potrebným: Maďari hovoria,*) že všetky 
vlastnosti politickélio národa jako sú : história, správa, zákony, zvyky 
a obyčaje, rodinn, umenie a priemysel atď. netvoria ešte národ, reč že 
je jediná, ktorou zvečňuje sa národ, asi tak, ako zvečňuje sa pomníkom 
sláva velkých mužov. 

Je pravda síce, že sa to všetko v organicky dejstvujúcom národe 
nachodí, no nie je pravda, že by reč bola všetkého toho životvomou 
silou, z ktorej by všetko to vyplývalo. Reč je práve taký výtvor ži- 
votnej sily, jako všetky iné vlastnosti národa. Povaha človeka pravda- 
že poznáva sa v samej prvej čiary, z reči, no história, správa, zvyky 
a obyčaje atď. sú ale práve tak ako aj reč a iné vlastnosti len výtvor 
jeho tvorivej sily. Povaha tak človeka jako i národa je jedine a vý- 
lučne tá tvorivá sila, ktorá ho robí alebo závislým alebo samobytným! 

Povaha národa slovanského, jako je známo, zjavuje sa povahe 
západných národov nepochopitelnou, cudzou, nasledovne samobytnou, 
čo má, ba musí nás donútiť ku hlbšiemu zkúmaniu a poznávaniu sa- 
mého seba, ak chceme a máme žiť, dejstvovať životom samobytným, 
vlastným; ak máme tvorit ohnivo v reťazi človečenstva a tak aj, keď 



') „Reggeli Ujság" 898 20/6. 



— 77 — 

voláme a vyzývame národ aby sa sorganisoval, máme a musíme najprv 
samy vedieť, kto, 5o a jako, akým cieľom sa máme sorganisovať? 

Politicky dejstvujúci národ pozostáva z vrchnosti cirkevnej i 
svetskej, z int^lligencie cirkevnej i svetskej a napokon z hmotnej sily 
peňažnej i robotnej, nasledovne tieto čiastky tvoria organické teleso 
národa. My jako je známo, nemáme ani vrchnosti ani — výjma nepa- 
trný zlomok — intelligenoie žiadnej, ba ani len hmotnej peňažnej, 
sily nie, — z čohože tedy budeme organisoval, z krátka a po pravde 
rečeno, života schopný národ? 

Pôvodca otáznych článkov hovorí, že nemali sme vraj, organi- 
sačným talentom obdarených mužov, lebo že chyba čiastočne väzí 
i v tom, že sa za stredisko nezvolila aspoň len B. Bystrica, ale 
Sv. Martin a navádza aby sa Zvolen ku cielu tomu hladel vydobíja£ 
a zaujat a v prvom rade pravotári aby hladeli obsadiť centrálne miesta 
slov. sňdobných okresov. — Ďalej, dotyčné Zvolena myslí, že akoby 
sa čo len dvaja pravotári tam osadili, prvou úlohou ich má by{, zalo- 
ženie peňažného ústavu na zásade podpory ludu, ale nie len tým 
cielom, aby z toho hlavne koristil spolok a napokon hovorí, že v za- 
pätí tomu mal by sa založia časopis atď. 

Co sa tej výčitky týka, že by sme neboli mali mužov, ktorí by 
boli bývali obdarení organisačným talentom, to ak aj môže platil 
o rozhodných kruhoch, t. j. tých, ktorí náhodou zastali si na čelo národ- 
ných diel, nemá sa to tak ale v celku a vôbec, lebo kecl sa jednalo o za- 
ložení » Matice «, jedon z prednejších národovcov narádzal, B. Bystricu 
hovoriac, aby sa na meno dakoho na pr. Červená zakúj>il dom, tak 
ale aby ho potom daroval »Matici« a tým usadlil ju stálym bytom tam. 
Ten istý nuľádzal bol, keď sa sbierka robila na pomník Štiira*) aby 
sa mu predbežne })ostavil jednoduchý náhrobok, — väčší kapitál ale 
aby sa upotrebil na základinu stip^ndiuma ^Štúrovského^ atcT. Cas 
ospravedlnil v oboch pádoch náhľady jeho, lebo dnes pomníky stavajú 
sa základinami na štipendia a uznáva cľalej už i to, že veru Sv. Martin 
nezod})ovedá požiadavkom organisačným jednoho národa atď. Neleží 
teda chyba výlučne v tom, že by sme neboli mali mužov organisačným 
talentom obdarených ale naopak, v tom, že sa- na čelo národných diel 
už či náhodou dostali, natisli a či pjverení boli ľudia vodcovstva úplne 
neschopní a ľud že sa nachodí ešte vždy len v plienkach. Slová ná- 
rodovca toho žial Bohu odzneli jako hlas volajúceho na púšti, a to 
stalo sa nie raz, nie dva, lež behom 30 rokov sama intelligencia slo- 
venská ubíjala nárady jeho, tu podozrievaním a pochybovaním, tu zase 



♦) Vidz „Sokola- čis. 8 r. 1860 6. íiugusta. 



— 18 — 

tichými vymysleninami, alebo práve vedomou nepravdou a schválnym 
klamom, čo i dnes v rukách jeho nachodiacimi sa písemnoslami, po- 
vážlivé dokázaC je možno. 

Co sa zase týka obsadenia centrálnych miest pravotármi, možno sa 
rozhodne vysloviť, že otázka táto pozbavená je dávno už tej ceny, 
ktorá sa jej bola privlastňovala, ked matičnými peniazmi právnici pod- 
porovaní boli. Keby to ale aj nestálo, život sám je porážlívým svedoctvom 
toho, že pravotári veru nie sú to »uou plus ultra«, ktorí by orga- 
nísačným talentom vynikali. V Martine je 8 slov. pravotárov a jako 
sorganisovali mesto, okres? 

Keď ale ďalej pokročíme a zpýtame sa, či slov. národovci a na 
čele ich pravotári neboli práve tí, ktorí založili peňažné ústavy s heslom 
ffpre blcAo ľudu" a keď behom času octli sme sa v náručí hanebného 
úpadku, či neprichodí nám privola£: » blaho národa« áno, — tak sa to 
vždy a všade hovorí, lež ako všade inde, tak i u nás, dokázal sa tento 
krásny výraz len ako nízke závratníctvo ! — VB. Bystrici založili 
národovci slov. »úverkový ústav; v početných mestách, stáli na čele 
sporitelne pravotári slovenskí a kamže to doviedli? — »Tatra« banka 
je najvýznamnejší národný peňažný spolok, a čože má národ poťažne 
úbohý lud slov. z neho? Chcete príklady, ktorými by som vám vohnal 
krev do tváre, akoby som vás bol dolapil v krádeži? Dajte si pokoj 
8 vašimi peňažnými ústavmi. Kdeže je krupinská sudodielňa, kde ži- 
linský mlyn, a čoho svedoctvom sú podniky sv.-martinské ? Sve- 
doctvom našej neschopnosti, nespolahlivosti a napokon sobectva!*) 

Na dovráok zpomína pôvodca tých článkov, že v zapätí peňi- 
žného ústavu, mal by sa založil časopis, ktorým by sa myšlienky trie- 
bily a pravda vyvádzala na površie života. — Časopis, a to ešte taký, 
ktorý by obsahoval v sebe kvas tvoriaci stránky? Ha, ha, ha! probuj- 
teže len písat dačo, čím by ste zakvačil na taligu sv.-martinskú, hneď 
máte bilag zrady na čele, hneď ste podkúpeným zradcom vlády ma- 
ďarskej, no keď aj to nie, dozaista ale nespokoj nikom a buričom, a slov. 
obecenstvo, neschopné samorostlej myšlienky, hlasom bude privolávat 
vám na zkázu! 

Máme try časopisy politické a síce: »Nár. Nov.« »Iiud. Nov.« a 
»Hlásnika€, nuž ale už i tie druhé sú zbytočné, **) lebo to, čo dočítame sa 
v jedných opakuje sa i v druhých: k čomu tedy dva razy to samé a 
to isté tlačiť a kupovať. — 



*) Súdite prioatro. Red. 

•*) Divný názor. Co vlatttne chcete dat ludu Čitat? „Ľudové Noviny'" sil vý- 
borne redigované, „Hlásnik*' valne rozšírený ale míkvy. O „Nár. Novinách" dalo 
by sa už všeličo rozprávai B e d. 



— 79 — 

Ze je nám Sasopie druhý potrebný, to netrpí žiadnej pochybnosti, 
lebo je to samá prvá podmienka organisácie slov. národa, 6i ale máme 
k podniku tomu potrebných síl? 

Dvadsat rokov uplynulo už od éasu toho, ôo som bol, a síce 
8 porozumením nebohého Hurbana, v Prahe tým cielom aby som vy- 
zval Cechov ku vzájomnému cielu založenia totižto denníka v Buda- 
pešti, na základe účast. spolku >Minervy«. Programra, ktorý som Rie- 
grovi bol sdelil, našiel bezvýminečného sáhlasu síce, no nie ale 
podpory. Vy jstŕ iia vine všeho neStéstú které nás potkailo — iftoč jsíe 
se odtrhCi od nás a prijaH vuH knňiétinu za rcc spuovni^ — bola jeho 
odpoveď a odveta moja znela nato: »reô česká u nás dekretovaním 
do života uviesť nemožno, a výjma u luteránov na Slovensku nebola re6 
česká nikdy v živote. Keď teda z príčiny tej sa od nás stránite, za 
cenu vami požadovaní! sa nezapredáme«. Touto odvetou vytriezvený, 
požiadal ma tenže pán, aby som mu písomne sdelil náhlady moje, čo 
já urobil som takže, pôvodinu mám i teraz v rukách, a riekol som 
mu — s Bohom ! 

Otázka druhého časopisu tedy práve tak ako aj organisácia, je 
už dávno považovaná za potrebnú, nie je teda prítomné otázka o tom, 
či je toho potreba na čase lež o tom, či a jako sa to dá a môže 
uskutočniť ? 

Ako vyše som podotkuul, my nemáme ani vrchnosti, ani intelli- 
gencie, ani peňažnej sily nasledovne čiastok k organisácii nezbytne 
potrebných; sila robotná ale, ktorej máme pre všetky odvetvia osvety 
nielen nadostač ale až nazbyt, je slepá, hluchá a nemá! Čože budeme 
tedy organisovat? Náš obecný človek, nerozumiem týmto jedine a vý- 
lučne len najnižšiu vrstvu národa, rozumiem všetkých, ktorí nie sú 
opravdu intelligentnými, nemá vonkoncom žiadneho smyslu pre dôstoj- 
nosť človeka, pre hrdosť svojej osuby : on reč svoju sprostou sloven- 
činou a seba sprostým Slovákom, nazýva nielen že bez zardenia, lež 
práve j akoby s chlúbou. Čo potom s takým ludom započať, ako 
z takého ludu, organické teleso národa utvoriť, ako ten a takový národ 
organisovať ? 

Tých niekolko pravotárov, lebo tí skorej smrti jako vzkriesenia 
sú známkou, a či tých pár kňazov, ktorí len pod firmou confesionalismu 
smú sa opovážiť pozdvihnúť slova i v záujme národnosti majú a môžu 
byt považovanými za dostatočných, pre tak ohromné dielo jako je orga- 
nisácia ludu, organisácia telesa národa? Nikdy! Ze tak medzí pravotármi 
jako i kňažstvom nachodia sa osoby na slovo výtečného charakteru, to 
s radosťou a pýchou vyznal môžeme čo je to ale pomerne ku všetkej 
intelligencii ? asnáď tolko, ako asi soli v jídle! 



r* 



— 80 — 

Organisáoia ak je vôbec možná, tak sa ona nie a osobami lež 
8 princípom, so zásadou má a musí započal. Red je nie žiadna zásada, 
nasledovne rečové agitácie ako zostalj až podnes, tak zostanú i napo- 
tom bez žiaduoého výsledku. Ak tedy naozaj a kdokolvek chce orga- 
nisovať zo slov. ludu života schopný národ, ten musí vopred vyslovíC 
zásadu, princíp, ktorému má slúžiť organisácia. 

Já nenachodím v národe slovenskom docela žiadneho princípu, 
žiadnej zásady ak len nie opposíciu z princípu t. j. váetko Sokolvek 
pochodí od vlády odsudzovať a váetkému sa protiviť; k takémuto pod- 
niku je ale ani organisácia nie potrebná, ani lud slovenský nie súci, 60 
já týmto s radosCou tvrdím a za výbornú vlastnosl ludu nášho pova- 
žujem, lebo lud ktorý sa dá za hoci čo lahko pobúril, ako chytré splá- 
polal tak aj chytro ochladne. Všetko to je čiro-čistý samoklaml 

Starý Zvolenčan. 



^ S^ \^ -• \ » '"*w v v/' ^^ \^ 



Maďari80?anie mien. 

Zpr&va ministerstva vnútra o madarisovani mien. 

Mená maďarské zlacnely, nestoja nič, a hla! odbyt zbožia 
klesol a klesá s roka nárok. Tak to aspoň videl z výkazu vy- 
daného ministrom vnútra o madfarisovaní priezvisk. Dla tohoto 
výkazu súčastnilo sa lacného dobrodenia v prvej polovici tohoto 
roku len 1280 dušičiek, kdežto lanského roku za tie isté me- 
siace prekrstilo sa 1888, teda o 608 viacej. Ba porovnajúc počet 
s predlanským pol rokom vidíme, že vtedy sa nadchlo za maďarské 
mená 2761i osôb na ten spôsob o celých 1482 viac než dnes, keď 
mená sú tak lacné, zrovna zadarmo. 

^Budapešti Hirlap« rozpisujúc sa o tomto výkaze ministra vnútra 
žiali, že príliš mnoho padá na ťešl (33.59^/^) kdežto na vidiek menej. 
Má v tom — vraj — zásluhu hlavne ústredná, mená maďarisujúca 
spoločnosl, ktorá už dvadsai! rokov blahodárne a v tichosti účinkuje. 
Pozrúc sa však na číslice pripadajúce na vidiek s radoslou konštatu- 
jem, že na národnostných územiach madarisovanie je malé, temer šiadne 
a predsa niet pochybnosti, že práve tam je najviac tých »cudzozne- 
júcich« mien. V maďarskom Aradc smaďarisovalo si mená 26 osôb, 
v Miškovci 24, v Pätikostoloch 16, v Debrecíne a v Segedine po 11, 
kdežto v našich slovenských mestečkách, menovite vo Zvolene, tam 
kde 27. a 28. augusta vydržiavala Feraka svoje výročité zasadnutie, 
kde títo maďarskí potentáti slávobránou, zástavami a holdami krásneho 



- 81 - 

pohlavia boli vítaní a kde pán mešťanosta ^krovina slávnostne osved- 
čil, že vo Zvolene >inost már igazán raagyarok vagjunk« tam naály 
sa len 3 zbrklé osoby, v Trenóitie, ktorý je — vraj — dávno maďar- 
ský 2, v Martinej kde sá protivy tak silné laz českýoh a morav- 
ských pristahovalcov trnavských tiež len jediná osoba, ôo potupili 
otoovská mená. Ba ešte i veliký Preipwoky táto baäta maďarstva na 
sápade Uhorska — našiel len 4 duše. Ani tí najväčší maďarisátori na 
našich stranách, všeliaký predsedovia, čestní členovia, tajomníci Femky 
ďalej župani, podžupani, vôbec ludia, čo sami nátlak robia na podria- 
dených, neznížili sa tak, aby pre hlúpu myšlienku stali sa z volačoho 
nič. Tak máme Ostrolúckovcov, Šdlovskovcov, Radvanskovcov^ Benic- 
kovcov, Rudňanskovcov, Janičovcov, Lakičovcov atď. atď. až do 
nekonečna. 

Čo sa postavenia a zamestnania tyče faktum je, že vynikajú osoby 
odvislé a tlaku s vrchu podrobené, menovite železničiari, poštári, štátni 
úradníci, stoličné medzítka a úbohí sluhovia. Tiež učitelia, ač týchto 
bolo hodne menej (46) proti lanskému polroku (131). Ale i počet tam 
tých klesol z 656 (1, r.) na 236, tak že dá sa predpokladal, že obežníky, 
nariadenia a pokyny nestrašily tou mierou než minulých rokov. Z kňa- 
zov, novinárov (!) a umelcov nenašiel sa tohto roku nikto, kdežto 
v lani len kňazov blýskalo sa 13. Za to uedochúdčatá t. j. nedospelí 
vynikli, dosiahnuc počet temer o sto (99) väčší než lanského roku 
(vlani 391 teraz 490). U kupcov (vieme, odkial vietor fúka) stúpla 
číslica zo 16 na 46 a u kupeckých pomocníkov z 8 na 11. Žiaci sa 
akosi zpreneverili myšlienke maďarského štátu: boli toho roku len 
dvaja proti lanským 25. U ostatných postavení je počet asi stejný, 
ale rozhodne v neprospech tohoto roku. 

A teraz príde hlavné: roztriedenie dla nábošrnstva. Ako po iné 
roky i dnes bolo najviacej ludí z mojžišovho vyznania. No i oni klesli 
ač v porovnaní s ostatnými vierovyznaniami nepomerne menej. Bolo 
ich 744 (z 1280, teda prez polovicu všetkých (vlani 861). Za nimi vyni- 
kajú rimsko-katolíci 409 (proti 790); ďulej družía sa evanjelici aug. 
vyznania 62 (103), grécko-katolíci 41 (77), reformáti 22 (38), pravo- 
slávni 2 (18 j. Unitári sa zahanbili: nenašiel sa ani jeden, kto by bol 
zahodil meno otca svojho. 

»Budapesti Hirlap« hovoriac ústami akéhosi Teikesa (!) žalostí: 
iĽud sa ešte vždy stráni maďarisovania mien, čiastočne, že nie je 
o jeho dôležitosti dostatočne poučený, čiastočne ale, že nevie ako po- 
kračoval a tak prirodzene bojí sa £ažkostí a útrat, čo je konečne ani 
nie celkom bezpodstatné. Na vidieku v prospech maďarisovania mien 
najviac môiu vykonať farári, učitelia, notári a slúžnovci a vôbec všetci 

6 



— 82 — 

tí, ktorí sa s ludom častejšie stýkajú. (Zdá sa tedy, že s činnosťou 
týchto pánov nie sťi úplne spokojní.) Oduševneným dotazovatelom dá 
— vraj — každú chvíľu s radosťou vysvetlenia ústredná mená mada- 
risujúca spoločnosť v Pešti (Kozponti névmagyarosító-társaság). Pri 
smadarisovaní mena hlavná vec je, aby vybrané meno bolo maďarského 
znenia, ináč — vraj — meno sa síe^ premení ale nepomadarčí. Naj- 
lepšie asi hodia sa mená — keď nevieme si vhodné sami nájst — 
v prácach najlepších maďarských spisovateľov sa vyskytujúce !!« 

Vidíme tedy jasne ako daleko klesajú v Magyarországu ľudia, 
kde hrajú sa s menami ako s lútkou a ani na to nedbajú, že mená 
vyberajú si z románov! F. J. 



OBZOR. 

časopisecký. * Slovácke Noviny «, vychádzajúce v Ľhorskom 
Hradišti, píšu o Lichardových >Sesť vencov zo slovenských národných 
piesní, složených v antický(;h stupniciach sí nasledovne: 

»Je to pozoruhodná novinka a tím vábnejší, čím cennejší obsahuje 
jadro. Milý náš autor pustil se do odvážne práce. On shannonisoval 
star^* slovenské písne, jež všecky pohybují se ve starých tóninách; tento 
pokus mistruc se mu zdaril, on ncjenom že harmonisací neuškodil rázu 
písne, ani nesetŕel pelu poesic, nýbrž prípadnou, melodickou harmoni- 
sací dodal jim ve sboru c^nnejšího piivabu. Autor podjal se nevdéé- 
neho úkolu, ne1)ot doba naše je uchvácena modernou a prosýtena ume- 
lými harmonisacemi bez pravidel a rádu. On však pečlive musel budo- 
vati, aby zachoval ráz a dästojnost vznešených, starobylých tónin, které 
ješte v X. století byly ozdobou neskonalé majesUítního zpevu eirkevního. 
A naše venkovské chaty, neporušené otravou moderního sveta, po sta- 
letí zachovalý nám po oteích tradicemi z(lé<lčné antické melódie, jež 
pro hudební umení mají dosud nedocenené váhy. Slovenské staré písne 
zachovalý všecky karakteristické znaky choráUi gregoriánskeho, a sice 
pŕebohatou rozmanitosť rhytmickou, kde ho<lnota tónu podmínéna je 
jediné rhytmikou slova mluveného, rhytmikou prósy, jež bohatství svých 
útvarúv, pŕedpokládaje prednes co nej výraznej ši, daleko predčí nad 
rythmikou čisté hudební. V našich národních písních uložený jsou pŕe- 
bohaté poklady, které čekají na šťíistné ruee, aby je oživly. Mistr 
Milan Lichard, nadšený a oddaný pí'ítcl lidové i)ísné, výtečný znalec 
l>ovaliy a rázu starých tónin, učinil pŕeštastny počátek a uvil z draho- 
cenných skvostô národní hudební poesie šest spanilých véncä. Napsal 



— 88 — 

skromné, že J8ou to vence, ale ve skutečnosti jsou to diamantové dia- 
démy, pŕiodéné dokonalou harmonisací, tesné pŕiléhající k melódii. 
Doufáme, že naše pévecké spolky vezmou na programmy ty skvosty 
slovenské músy. Pekné zní ty sbory j ako upomínka na staré zlaté ôasy 
našich predka. Do podrobností se zde nebudeme pouôtéti, neboC není 
CO vytýkati. Harmonisace je plynná a autor docílil vzdor ôetným 
úskalím a soutéskám, jaké v hojné míŕe poskytovaly antické melódie, 
zpévné vedení doprovázejících hlasú, což za velké umení pokladáme. 
Skladby tyto vyôly vlastním nákladem autorovým v Turôanském Sv. 
Martine a stojí pouze i korunu. Gratulujeme osvedčenému mistru 
k táto nové práci a oôekávame od neho nové kytice ze skvostných 
luhô slovenské hudební poesie. Fr. Kretz. 



Referáty. 

„Akadémie^ pevne soeialístickA. Sositový časopis sociálne-de- 

mokratickej strany éeskej pre mesiac august vyšiel j>o konfiškáciách 
v treťom opravenom vydaní. Trojmísobná kcnifiškácia je znakom smeru 
časopisu. Lilto nám je, že prísna censťira ])ozl)avila nás príležitosti, 
úplného poznania zásad českej 8(K5Íálnej-demokracie, ktoré zaiste sa 
v článku: »Muž s revolverom « vyjádrovaly, tento ale je zhabaný. 
Vôbec články revue robia dojem pilných studií, a akademickej vzde- 
lanosti. Najzanímavejší článok uvádza »Fr. Modráčrk o » Význame 
konsumního hnutí «. O otjízke tejto i my j)o čase naše myšlienky na 
javo dáme, veď presvedčení sme, že pre náš slovenský lud majú po- 
travné s[)olky najväčší význam. Jediný to prostriedok ku vzkrieseniu 
našeho ubiedeného ludu. Rozdiel medzi národom českým a slovenským 
v ohľade sociálnom je taký: že v národe českom český proleta- 
riát stojí v súboji oproti českej buržoasii, slovenský národ ale sám 
v sebe nepozostáva z nič iného ako zo samého proletariátu či intelli- 
gentného či delníckeho, a preto na Slovensku budúcnosť má len ná- 
rodní socialism, nie síce v smysle Neumanna, ktorý v imperialisme 
vidí budúcnosť, * ale v smysle tom, že sociálny súboj musí byt spolu aj 
národním. Na našom Slovensku nenachádza sa slovenský buržoa, lež 
cudzý, maďarský alebo nemecký. Slovenský lud pozostáva zo samých 
proletárov, a tu i kňažstvo slovenské nerobí žiadnej výnimky, lebo po- 
loženie osvedčených kňazov katolíckych aj evanjelických je horšie ako 
ktoréhokoľvek továrneho robotníka. Čo slovensky cíti, čo má v sebe 

6* 



— 84 — 

ducha slovenského, je ôistý proletariát, a preto dvojí boj musí po 
čase viesl náš proletariát sociálny a národní; píšem viesť, lebo lud náš 
slovenský z dobroprajnosti svojich vychovávatelov i dnes ešte vždy 
stojí na slabom, nízkom stupni kultúrnom. — Modráčekov článok doka- 
zuje nevyhnutnú potrebu potravných spolkov. Odôvodnenia tejže po- 
treby sú známe, pri tom ale zrejme dokazujú, že velké vrstvy Zudu 
českého delnického nie sú ešte dnes pohybu tohoto povedomé. Z dô- 
vodov jeho, ktoré ku dokázaniu potreby založenia kons. spolkov uvádza, 
len jedon sa nesrovnáva so zásadami socialistickými. Na strane 365 
píše takto: »Povážíme-li, že anglické konsumné spolky vyi)lácejí svým 
členúm 12 — 15 proc. dividendy, saské spolky pr&mérné 15 proc. a 
vétší atď.« Ked tieto spolky vyplácajú dividendy 12 — 15 prooentov, 
ohoc sú aj od sociáldemokratov založené, nestoja na zásadách čisto 
sociálno-demokratických, ale usilujú sa utvoril »sociálne-deinokratickú ari- 
stokraciu«, ktorá vládnue účastinami práve od toho najchudobnej- 
šieho proletariátu berie a derie 15-procentovú dividendu. Potravné 
spolky majú svoju osprávnenost v láske braterskej, ktorej ciel je ubie- 
denému proletariátu prispievať a nie dividendy bral. Účasti nár nájde 
svoju odmenu v lacnom a zdravom tovare, to je jeho dividenda, ktorá 
roôite obnáša nie 15 ale najmenej 40 procentov a to je ten najskve- 
lejší výsledok. Preto nevyhnutelne potrebné je internacionálne spojenie 
všetkých potravných spolkov založených proletariátom europejským, 
lebo len takýmto spôsobom sa zakročí prostrednému obchodu. Je to 
pravda len blažený sen budúcnosti, a kto vie spočítal, kolko snov 
sa už vyplnilo? 

Podáva dalej B. Kohn súkromný životopis V. Liebknechta a 
dr. B. píše o neutrálnosti odborových spolkov v Nemecku. O otázke 
tejto mi slovo nepíšeme, lebo to je pre našich Slovákov terra ignota. 

R. r. 



Kým dmhí tancovali. 

Elena Nymbolová. 
(Dokončenie.) 

»Tak aj má byť; lebo u nich má to význam, u teba ale žiadny 
— a ak nie pre nič iného, teda aspoň k vôli tým, ktorým si tolko 
toho rečnil o spoločenskom humbugu, nemal by si byt príčinou takého 
pohoršenia. Ako majú teda veriť čo len slovu z toho, čo si im po- 
vedal ?€ 



— 85 — 

»Keby som mal žiť podla tvojich názorov, vyrazil zo seba prudko, 
»tak by som sá musel odievať ťavovou srstou, jesť korienky a žil 
medzi divokou zverou na poli«. 

lAspoA by to bolo dôsledné, a nevážila by som si ta preto o ni6 
menej «, riekla dooela vážne«. 

»DovoI mi len jednu otázku. Jednáé ty na puntík a na vlas tak, 
ako uznávaš za správne? Neprihodí sa ti nikdy, že máá nejaké pre- 
svedčenie, ale v živote odbočíš čiastočne od neho?« 

»To robím skoro vždy«, odpovedela, »poneváč všetci sme velký 
hriešnici a Ihári, ale som predsa tak poctivá, že sama sebou opovrhu- 
jem keď to spozorujem «. 

»Nuž, vy ženy to máte teraz tiež tak j>ohodlné. Váš svet je 
medzi štyrmi stenami, a taký sa lahko prezre. My mužovia, ktorí sme 
ustavične v takých rozbitých a popletených pomeroch, nemôžeme íst 
rovno. Trochu odpustenia tu, trochu priznania tam, môže často skorej 
pomôcť ako škodil, len ked sme v jadre poctivci«. 

»Poctivci!« opakovala po ňom pomaly. 

»No, azda nechceš tvrdiť, že ním nie som? opýtal sa ironicky. 

»Veď si sám nedávno povedal, že pravda je relatívnou*^ odpo- 
vedala mu na jeho otázku. 

»Ty môžeš veru človeka ubláznil«, zvolal a stal. » Bojím sa, že 
celá moja dôvera vo velké vlohy žien začne sa otriasal. Vieš sama, 
akým vášnivým bojovníkom som bol za ženskťi otázku, ale teraz ne- 
viem skutočne sám, či smiem tak dobre o ženách súdiť, ked vidím, že 
taká ako ty, tak nadaná, a taká dobrá, môže byť tak obmedzená«. 

»My máme našu morálku len pre sel)a, ako vieš, odpovedahi. 

»Ano, a to morálku, ktorej som sa nikdy nemohol dosl vynadiviť 
a doporučovať mužom k nasledovaniu «. 

»A potom sám máš ešte milenku^, poznamenala. 

Prestal na skutku chodiť, s rukama vo vreckách. Odrazu zbladol 
a šiel k nej dlhými krokmi. Ona sklopila oči, sedela a pozerala bez 
pohnutia na svoj vejár; ale on k nej pristúpil celkom blízko, dotknul 
sa jej brady a pozdvihnul jej tvár. Jeho ruky bol y stisnuté a oči mu 
svietily zvláštnym leskoln v bladej tvári. 

»Och tak, teda to je príčina«, vyrazil zo seba slabo, a začal sa 
zase prechádzať sem a tam po izbe. 

Sedela chvílu úplne nehybne. 

»Nie«, prehovorila konečne, »to je nie tá príčina! Vedela som to 
už dávno. Viem to už tri roky a tri mesiace, a priznávam sa, kecf 
som sa to vtedy dozvedela, mala som sa zblázniť. Nie som totižto 
lepšia ako ostatné ženské, a žiadna netrpíme istej nevernosti. Nechcem 



— 86 — 

la už videt, nechcem nikdy za teba ísť. Nechcem mat so žiadnym 
mužom známoBt » prekážkami. Pred tým som vôbec nevedela, ako 
niektorý mužský môže žiť dvojakým životom*. 

»A nikdy si sa o tom predo mnou nezmienila*, vpadol jej do 
reôi. Vrhnul sa na druhý konec pohovky a sedel povalený s rukama 
pod hlavou a s prsama vysoko sa vlniacimi prudkým oddychovaním. 

>Nie, chcela som ťa premôcť alebo ťa jednoducho opustit, no 
umienila som si urobiť to posledné*. 

On sa neozval ani slovom, a preto ona pokračovala: 

» Okolnosti mi však j)omohly. Vtedy, ked som v sebe zápasila 
najkrutejší boj, odcestoval si od nás, a skoro potom odcestovali sme 
my s vonkova do Štokholmu. Ty si bol na cestách ešte niekoľko 
týždňov, a za ten čas som ju navštívila*. 

»Ty .... si s ňou hovorila!* 

*Ano, hovorila som s ňou, a na svete sa nájdu vždy a všade 
veci, ktoré sa ozývaj ň proti ľudským previneniam. Pokúsila som sa 
odpustiť jej, a kecľ som ťa zase uvidela, moja náklonnost k tebe 
bola « 

»Jako prv tá istá?* vpadol jej do reči. 

»Ano — nie — áno, vlastne sama to neviem. 

A no, možno ako predtým, ale s prídavkom súcitu, ktorého som 
prv nepociťovala*. 

>A potom?* 

> Potom žila som s tebou a pre teba, možno aj s nežnejšími ci- 
tami ako kedykoľvek druhý raz, ale — ' bola som už raz tvojou a ľudia 
nedávajú srdce ako dajaký druhý dar*. 

»A potom ?« 

»Nuž prihodilo sa niečo, čo ma úplne vyliečilo. Bol to tvoj di- 
vadelný kus, ktorý mal taký úspech, a v ktorom tak vrelo dokazuješ 
nespravedlivost spoločenského odsudzovania padlých žien a odpustenia 
mužom*. 

»Ale vecľ ja tak i smýšľam*, vyra^^il z úst, »uisťujem ťa, že tak 
smýšľam. Ci muž, ktorý sám raz zhrešil, nesmie hovoriť o nesprave- 
dlivom ako uespravedlivom? Práve taký, ktorý podobnú zkúšku pre- 
stal, má právo i spôsobnost uvažoval druhých*. 

»Ovšem, ale len v tom prípade, ked svojho skutku ľutuje*, na- 
mietala ona. ^>Ale ty si neprerušil svojho pomeru s tým dievčať(3m«. 

Sklopil oči a poznamenal : 

» Neprerušil, viem to a tiež ma to trápi o mnoho viac, ako by 
sa to dalo vysloviť. Ver mi, rozhorčenie v oci mužovej ľahostajnosti 
bolo rovnako ostro namierené na mňa ako na druhých «. 



— 87 — 

»C)o znamená rozhorčenie, ktoré nezanecháva po sebe žiadnych 
následkov? opýtala sa. »Ten, ktorý tak zmužile šibe druhých, ncBmie 
v tajnosti sám pokračoval v dvoj istom živote*. 

»Ale musíš pamíitovať*, poznamenal, »že tu neide len o rafta. 
Tu ide o človeka ktorý má byt k vôli mne obetovaný*. 

»V tom sme oba rozdielneho náhľadu. Nesmieš ju odstrčiť, musíš 
si ju vziat a vychovať svoje diéta Bám«. 

»A to vravíš ty?« divil sa. 

»Ano, ja to hovorím, poneváč ťa už nemilujem «, odpovedala mu. 
♦ Dokiaľ si mi bol najmilejším na svete, vravela som si to mnoho níz, 
ale priznávam sa teraz, že som bola vtedy priveľmi sebecká, aby som 
mohla pripustit a chciet spravodlivosť. Pravda, vedela som, že ani ja 
ani ona nesmieme byť obetované, a spytovala som sa v dlhých, pre- 
bdených nociach stále a stále: , Ktorá z mís to bude?* Nemyslela som, 
že by som mohla žiť bez teba. Snažila som sa samú seba prehovorí t, 
že oba, i ja i ty zahynieme, jestli sa od seba odlúčime, a tehdy som 
možno mala pravdu. Veľká láska má právo k muohčnui, a ja som fia 
vtedy milovala hrozne. Teraz však je to už nie správne, poneváč ti 
nemôžem dať nič. Keby si mohol nah liatinu t do môjho vnútra, zatriasol 
by si sa vidiac, aké je prázdne. Preto môžem vypovedať teraz to, čo 
som vtedy nemohla: Chod a vykonaj svoju povinnosť«. 

»A ty myslíš, že by stmi sa dakedy mohol oženit stou ženskou? 
Mladistvé previnenie malo by byí potrestané tak, aby sa tým zničil 
celý život môj i jej? Nie, aj ke(ľ ma navždy opustíš, pre<lsa ma nikdy 
neprinútiš k tomu, aby som sa dopjistil takého hriechu, oženiť sa 
bez lásky*. 

»Musíš rozhodne pokhulaC to za smrtelný hriech «, odpovedala 
mu, ^ked si chceš vziať na svedomie videť hyniíť človeka, ktorého 
život 8i sám podkopal a videť dieťa, svoje vlastné dieťa, vystavené 
hanbe a ľútosti «. 

»0 to sa nemusíš starať«, odpovedal prudko. *BuJ presvedčená, 
že si sám celkom dobre urovnám svoje pomery na -všetkých stranách, 
a tvoje dobré rady majú preto dozaista len ten účel, aby si sa mňa 
zbavila«. 

»Zbavit sa ta môžem celkom dobre, bez toho, aby som ťa musela 
požiadal, aby si sa oženiU, odpovedala a stávala pomaly. »Ale máš 
pravdu: chcem byl teba úplne zbavená. Nechcem ta už videt, a naj- 
radšej by som na všetko zabudla, na všetko od prvého nášho stretnu- 
tia až do dnešného večera. Chcela by som si spomínať na teba tak, 
ako si sa mi zdal, ke(T tvoja postava a tvoje slová boly mi ešte 
svätými €. 



— 88 — 

»Je skutočne možno«^ riekol svojim miernym trastioim sa hlasom, 
>je skutočne možno, aby tolko láäky, ktorú si ku mne cítila, odrazu 
s čistá jasná vyhaslo? Mohla by si to sniesl a mňa takým spôsobom 
od seba odstrčiť?* 

Stála zakrývajúc si oči a neodpovedala. 

»Ach, ty si mňa nikdy nemilovala — teraz tomu rozumieme, 

začal znova. 

Spustila ruky a zdalo sa, že chce ostro odpovedať, ale mlčala a 

hladela len dlho na neho. Bola celkom bladá, ústa sa jej triasly a oči 

boly červené. 

»Ano«, ozvala sa konečne, zmilovala som la z celého srdca, 

spôsobom, ktorým môžeme len raz v živote miloval. Možno, že sa 

mýlim v tomto svojom náhľade, možno, že sa niekedy presvedčím, že 

nemôže byt žiadnej platnej lásky. dokiaT zároveň nemáme vzájomnej 

dôvery k sebe. »Ijen teraz viem, že keď sa lúčim s tebou, lúčim sa 

80 svojou mladosťou a so všetkým, čo som prežila od okamženia, keď 

som precitla ako človek*. 

Podišla niekolko krokov ku dverám, ale zastaviac sa tam, ohlia- 

dla sa na neho. 

»Podáš mi ruku na rozlúčenie?* spýtala sa ho. 
» Nepodám!* odpovedal sucho. 
»Nemôžerae sa predsa rozlúčiť ako . . .« 

»Ako priatelia*, prerušil ju ironicky. »No, ale ver, dla toho, čo 
si mi povedala, musíš uznať, že už ďalej nemôžeme zostať priatelmi«. 

» Možno máš pravdu*, odpovedala mierne. »Ale musím ti ešte 
povedat: kedykoľvek počujem; že si robil správne a dobre a nie len 
hovoril alebo tak písal — nuž vždy si spomeniem na teba s radosťou. 
Budem ti za to vďačná*. 

Neodpovedal jej. Sedel ďalej na pohovke a preložil nohu na nohu. 

Díval sa strnulé pred seba a trhal si fúzy, krútiac ich ustavične na 

opačnú stranu. 

Ona zastala pri záclone a hladela naň. Zase sa tvárila, akoby 

chcela niečo povedať, ale jej pery švitorily nezvučne, a ona zakývala 

niekolko rázy slabo hlavou. Potom odkryla záclonu a odišla. 

Záclony spadly tažko zase k zemi, a sotva odišla niekolko krokov 
ďalej, už jej šla mládež, ktorá vo velkom salóne tancovala, oproti — 
niekolko veselých, hovoriacich párkov. 

Prihovárali sa jej so všetkých strán. 

Prečo netancuje? Nevyzerá dnes dáko veselo. Ale teraz musí 
si zatancovať rozhodne nasledujúci valčík — a potom ešte. 

Odpovedala všetkým prívetivé, ako sa patrilo na domácu dcéru. 
Nikto nevedel, že sa svalila povala nad milostnou komédiou jej 
mladosti. Prel. F. H. 



— 89 — 



Nový život. 

D^. n. 

Jayifite ako ▼ deji I., lenže popanStené. Nové panské postele, dve kasne, stolce 
a svetské obrasy po stenách. Od komorných dvier na pravo na stene rám, na ňom 
je Sabla a pidtole. Stôl aakiytý bielym obrusom. Prvá sieň je bývaním „mladých**, 
v komore bývajú „starí "*. Ked sa dvere otvoria, vidno je aj v komore, ako v isbe 
prvej. Pri okne maäina na l^itie. Je po poludní v týždni. 



Týstnp 1. 

Pi s t a, Kata. 

PiSta (v hrdom sedliackom kroji prichádza. Na nohách do kolien Sieme 
kapce, na pleci flinta a polovnicka kapsa; okolo pása na remeni 
náboje. V ruke valaška, za sárou končiar na srnčom rožku. Zavesí 
valaňku, flintu, kapsu i náboje na rám. Končiar síce vytiahne 
zpoza sáry, ale zastrčí ho zpät a skladá na }K>steI kabát a bara- 
nicu. Rozopne vestu a utre si šatočkou čelo. Je zamračený. Často 
sa zahladí na jedno miesto, alebo sadne, preloží nohy krížom a 
nervósne nimi potriasa, alebo preberá prstami po stole.) 

Kata (ide zápät za ním dnu. Na ruke donesie drevo a chce položit 
do kachiel.) 

Pfšta (medzi skladaním sa). Nože nekladú, je tu ako v pekle, čo je aj 
vonku odmäk. (Kročí rýchle a otvorí okno.) 

Kata. Neotvárajže, tým bude zima. 

nSla. V komore im bude teplo dosl. 

Kata, Tak im idem ta priložiť. (Vezme drevo, ide do komory, ale 
hneď sa vráti. Láskavo). Tak čože bude za pečienka? Pištík. 
Ešte by som sa zavrtla, kým otec s Annou dôjdu. 

Pišía. Ako vidia: ani peria, ani srsti. Ani sme nič nevideli. 

Kata. To ste boli s horárom z Kamenia? 

Pišta. Vlastne sa ma pýtajd, či som s horárkou bol? Nuž — 
dneska nie. 

Kata. Bože, PiSta, ak som ja to len pomyslela . . . 

PiSia. Nonono. Známe sa. 

Kata. Ale, Pišta, Pišta. Na môj dušu som to ani v päte nemala a ty 
sa hneď nasrdíš. 

PiSta. Lebo — (obráti sa k nej). Dajú obed? Ak nie, hneď idem 
k nej. 



— 90 - 

KcUa. Nože sa nezlosti, nezlosti sa. (K sebe). Že som si radšej do ja- 
zyka nezahryzla. VetT ti to musí škodit, deň po deň si takto 
snlce hrýzť. A je navarené — donesiem ti (ide von). 

Pišta (podopre si hlavu, druhou rukou klepe na stôl a po chvíli). »Srdce 
hrýzť*. Ti ho ja pohryziem. Už ma dochádza — len ma podpaľuj 
ešte. A just pôjdem za ňou. Co mi je z chorej ženy?? Zastrčiť 
volakam. Len peniaze, keby tu boly, by ti ja ukázal — päty. 
(Zahrozí). Ale poôkaj! Uvidím, čo donesieš z toho mesta. Či mi 
dáš, ôo mi (na dvere) táto stryga nasľubovala. Nazdáš sa, že ja 
stále takým trpezlivým baranom budem ? Ha hoj ! ta hegne. Ked 
som dosiaľ bol, ale od dneška nie som viac paholkom u Jahodov. 
To by sa márne kto nazdal. 

Kata (dnu; donesie na tmieri poHevku a náčinie). 8 kým že sa do- 
právaš? Pištík. 

Pišta (odvrkom). Len tak — sám sebe si pripomíii .:ii, že paholkom 
u Jahodov nikdy nebudem ! (chvatom v zlosti jie.) 

Kata, Ale, ale, len si nevymýšľaj : to nikto nevraví ! 

Pišta. Nikto nevraví; ale všetko tak vyzerá, Tesť, žena by ma radi 
mali tu paholkom a naposledy aj oni, len mi to nepovedia. Pišta 
Bučák je nie taký sprostý, aby to nevidel. 

Kata. Tak ty sa paholkom tu vidíš. Od kedy, prosím ťa? 

Pišta. Od kedy mi nasľubovali a nič nedávajú. 

Kata. Nuž ve(ľ všetko máš. Ci komoru, či kasňu zamikám pred tebou? 
(Ide k nemu a položí mu ruku na plece). Len nebuď taký mr- 
chavý, ty, ty syn môj. Ano, ja si ta tak uznávam. 

Pišta, Mama! To je zrovna posmech. Nemám nič — a mám všetko. 
Haha. Za syna si ma uznávajú; ale v čom mi to preukázali? čo 
mi dali z nasľubovaného ? Ani dvadsiatu čiastku. 

Kata. Nuž ved je ešte všetko tu. Sme nič nikam nepodeli. Len už 
nebuď taký a sa ti len aj dalo už dačo. Kedy že som ta pustila 
bez dvadsať aj tridsať zlatých do mesta a to je tiež dačo. (Ide 
pro mäso a uhorku. Vráti sa čo možná rýchle). 

Pišfa (posmešne) Chacha, 20 — 30 zlatých čo je mne to na osem tisíc? 
To činí desať razí ešte iba dve stovky. K tomu ufňukanú, chorú 
ženu a takú, že radšej by sa dala kolom ovalil, ako ja mám ruku 
na ňu položiť. 

Kata. Veď aj ne — 

Pišta. Počkajú ... No a ten strap gruntu? Ba ešte tých pár zlatých 
pred sobášom, no to bolo najväčšie vnadidlo — naň ma chytili. 
To je všetko. 



— 91 — 

KcUa Horkýže aj všetko. A že je Anna ehorá, ktože zato môže? Ne- 
bola vždy chorá a keď ozdravie, nuž bude ta aj rada vidiet. 

PiSia (hodí rukou) Ph ! Dnes mi je už jej rado videnia nežiadno (rýchle 
doloží). Ja ch<9em peniaze, grunt na svoje meno! to bude rado 
videnie a materinská ich láska. To áno. 

Kata (nesmelo). Nehnevaj sa, Pišta, ale už si aj mal kášlok toho 

gruntu — 
Pišta (do reči) a dnes ho už predávajú. Nuž áno! Nemám mať to, do 

mi bolo slúbené, nech nemám radšej nič a som volný. Šiel otec 

pre peniaze? 
Kata. Nuž pravda že šiel a Anna k doktorovi. 

Pišta (zmierni hlas). A ked otec lúku a toto haraburdie (ukáže na ná- 
radie v izbe) ôo je sekvestrované vymení, to myslia si že mi staČÍ? 
Abá! ja chcem do ruky peniaze, žeby ja (myslí) žeby som ja dačo 
začiat mohol. 

Kata. A čože chceš začínať? zase. 

Pišta. Čo som im už povedal. Kúpim kus hory, 3 — 4 páry koni a tak 
gazdoval, to hej! ale — 

Kata. To by nebolo zlé. Ale Pišta, môj, na čo že aj to máš začínať? 

Či ti je nie lepšie netrápiť sa? Pováž, ako je aj hory kupovať, 

alebo furmaniť? Naraz môžeš o všetko prísť. Ty si človek dobrý, 

oklamú ťa — tam si. 
Pišta. Tak, lebo tak nič nemať . . . 
Kata. A ked teba i tak len samé nešťastie prenasleduje, či v tom, 

ešte len aj v tých kartách. 
Pišta (vstane). Mama, tej kázne mám už dosť. 
Pišta. Donesiem ti teda šunku (chce von). 

Pišta.. Ďakujem. (Významne posunkuje rukou). Som sytý. Paholkovi 

to dosť. A na miesto vína, napije sa vody. 
Kata Kieže povieš, ja som zabudla (kročí po fiašu). 

Pišta (siahne do vrecka vesty a vytiahne). Veď už — mám práve 

šesták. (Posmešne) Jahodovie zaťko má šesták! 
Kata. Ja mám ešte celkovú piatku, zaobídi sa, kým ti otec dá (chytro 

vymne z truhly a podá). 
Pišta. Ja z jeho ruky nevezmem. Oni mi nasľubovali, viac im ako 

sebe k vôli som si ich dcéru vzal, od nich peniaze aj grunt, čo 

mi patrí požadujem. 
Kata. Veď už len aby došli. Ja ti ich už budem pýtať; ale predsa, 

len aj ty aspoň peknú tvár mu ukáž. 



— 92 - 

PiSta (posmeSne, potom zlostou). Ba ho prosiť budem, ruku mu boz- 
kám. Aba! Kto nemá pre mňa iba slova urážky, kto mne už sto 
razí povedal, že som mohol krk zlomit, keď som mal prvô sem 
prísť a kto mňa iba vyháňa, toho ja ani videť nechcem. A tak 
sa mu pozdravia, aby sa chránil mojej ruky, lebo že ak ho ešte 
raz za pažerák chytím, pustí paru, ani nebude vedieť kade! A to 
sa mu zaprisahám! (Obliekol kabát, chce von). 

Kata. (Plače). Keby mi bol radšej umrel, bolo by varí lepšie. 

Piita, Toho už dávno mal čert vziat prv, než by som ja bol sem 

vkročil. 
Kata, Len ho už nechaj, ešte bude dobre, ja sa vždy modlím. 

PiSta. Eh, modliť, modliť! — Tu treba konal! A ja im hovorím, 
mama, lebo budem pánom v Jahodovskom dome, alebo pôjdem, 
kde mi bude vôIa. Mne je svet otvorený. Ja môžem aj dnes ísť 
zpät k žandarmeríi. 

KcUa. Na čo že si sa teda bral hore, keď sa už chceš vrátiť. 

Pišta. Lebo som si myslel, že budem mať lepší život; ale, vidím, že 

som sa sklamal. 
KcUn. Ešte si sa nie. 
Pfšta. Oj, už, už. 
Kata. Nestraš ma, pre Boha, a neodchádzaj nikam. Nebudeš ani vedieť 

čo otec aj Anne čo doktor — 
Pišta Šak sa dozviem a tej doktor? — Martinko by tú vyliečil, 

ale nie — 
Kata (sopne ruky). Nepotváraj že ju už s ním. Veď ho ani nikdy 

nespomnela, nko je s tebou. 
Pišta. Ale v duši si ho pripomína. 

Kata. Ak aj, to len kým ho na dobro zabudne. Len jej neubližuj 
(žialora). Ale keď sa hanbíš vraj za ňu, vraví svet, a zvlášť 
v meste, že ako by ani tvoja žena nebola. 

Pišta. Keď je ako lekvár a (strasie sa) sprostá, ani vidličku panský do 

ruky vziať. Učit ju mali dať, učiť, nie kravy dojil a kôš nachrbát. 

Kata. Ja, ktože vedel, že ty prídeš po ňu. A ja som aj, ale otec ani 
počuť. Ešte len aj tú mašinu (ukáže) mi bránil. — Nechoď 
že nechoď. 

Pišta. (odchádza)' Veď ja ešte nejdem v svety. (K sebe tichšie. Capne 
si na vrecko) Keď budú peniažky. (Hlasno) Aba, tak lahko ne- 
vytiahnem nohy z tato. (Zatína päsť.) Ja sa ešte nezriekam, ale 
ak otec nepopustí — dobre nebude (odišiel). 



— 93 — 

Kata (potom) Janko. 

Kata. (sa vráti k stolu a sadne, potom sberá po Pištovi taniere). On 
ešte nejde v svety «. Nuž 5i by už ozaj to malo príst na mňa?! 
pre nepožebnané peniaze. Ale nečudo, že sme ich nezarobili. 
U cudzích ludí ich mal schované, kým mohol vstať. Ani by sme 
neboli vedeli, keby v noci nebol o nich fantasiroval. Ale vtedy 
som ho mala nechal a dať tomuto peniaze, bol by pokoj. No však 
ti ich už dnes vydriapem od neho, len aby prišiel a doniesol už 
lebo na knižke, lebo hotové. Ej, a to čo by ťa mi vari otrávil 
prišlo! Nech ich už má a začína, kým o ne nepríde. Potom bude 
dobre, skorej nie. Len kde je už aj to chlapčisko tolké čase? (Ide 
do komory proti obecenstvu do okna, ale vráti sa hneď. Hovorí 
vždy). Či už idú, či nie? od rána od šiestej teda sň tam. — Ba 
už beží predsa; len čo donesie za chýr? (Otvorí dvere) Jano, 
Jano, chytro sa })onáhIaj (odstúpi). 

Janko, (dnu, sútrpne) Každého sa opytujem, ale mi nikto nevie pove- 
dať či idú, či nie. Iba dvaja žandári idú hore dedinou. Ani na 
krčme nikoho, iba vari náš pán Pišta ta zahýbal chodníčkom. 
Ale ani pánov dákych, ani našich gazdot ešte nevideť. Len, čo 
vám nechcem povedat — 

Kata. Co, pre pánajána? vrav. 

Jfinko. Martina že už pustili, že ho už videl ktosi na meste. Sa mu 
minulo od leta do fašangu. 

Kat*t. Martina že pustili? Nemožno; vari by to už päl mesiacov bolo? 
Ešte aj to na tento čas — 

Janko, Ba bude. Veď si porátajte: od augusta a dnes je už tretí 
týždeň od vianoc. 

Kaša (prikyvuje). Len že tí naši ešte nejdú. 

Janko. Ľá, Šárokovie kone veru nikdy tak nevozily, ako naše. Tak je 
to, keď ste si svoje predali. Hm. 

Kata, Či sa predali? A či som ich ja? ty papluch. 

Janko. Ja nevravím. Viem, že ich mladý náš pán Pišta v stávke pre- 
hral; ale hádam vám to nemôžem tak vysvetliť. 

Kata. Veď ani nie. A jemu, žeby si sa to neopovážil pripomenúť daraz. 
Teba do toho nič! Pán Boh ťa chráň. Vieš, že je už vtedy 
akoby ani on nebol, keď mu vše gazda dačo. A to je gazda, otec. 
Ba choď sa presvedčiť kde je mladý? 

Janko. Vára vravím kde. Viete, že je jemu krčma domom aj kostolom 
a karty bibliou, víno medecinou, ako sa vraví. 



— 94 — 

Kata, Len nežviakaj (tichšie vzdychne) — veď tie karty. — 

Janko, Nuž veru do večera aj tak bude ferblička (ukazuje) pri huslió- 
kách do ucha. 

Kata. Veru ferblička — ba hra besná!! 

Janko, Besná — ba on šťastie nemá, u bez toho prídete aj o kožuch. 

Kúta. Veru už volaktorá piatka šhi — kade Inhšie. 

Janko, (usmeje sa) Piatka! Ah ste mi krásna. Nazdáte sa, že ja ne- 
viem ? a keď sa ja len vše dívam. A čože ešte tu, a keď som ho 
do mesta vozieval a neprišli sme len k ránu, alebo viete, keď sme 
si to boli pekne i>ešky doďupkali, nuž keď sme tie kone prehrali 
aj 8 vozíkom. Ej to bola nôcka! Gazdina, všetko vám ani nezra- 
dím, ale pili ste vy už šampáúer ? Nepili ! ale ja som ho už ! — 
Aha býk na jedno posedenie, voly dva nadruhé, sú tie tam. Ak 
to tak pôjde, na jar nebudeme mať ani na ôom robiL A druhého 
bíreša môžete už aj skoro domov poslať. Iba ma posmievať budá 
kamaráti, že som ja statok prq^ral, a — lebo rozdal frajerkám a 
ja ešte ani žiadnej nemám. Prosím vás, svet lahko vychytí aj 
nevinného. 

Kata, No len nemel už tolko tými ústy. Ja viera lepšie kto je vina. 

Janko. Hm. Kto? Páni, kamarátstvo; ale naôo ide medzi nich? han- 
drošov, čoby sa iba za cudzé nažrať a napiť chceli? (Odpovie si) 
Keď je pán a chce sa ukázal, že mu stačí vrecko čo kolko. A 
ešte ste si dali lúku na neho prepísať — 

Kaia, Ešte ma aj ty káraj. 

Janko, čože by vás, ja len vravím a vy ste začali reč o ňom. 

Kata. Choď, choď, či už gazda ide? aj čo sa robí na obecnom dome. 

Janko. Ako chcete (odíde). 



IľfnUä^ 8. 

Kata gama. 

Kata. »Začali« — ja. Ale ja som dobre chcela. Veď kto by sa bol 
nazdal? — Taký bol, ako dieťa: dobrý, vďačný, úctivý. Ba by 
som dušu bola zaň dala! A teraz mi ešte neverí, že mu prajem, 
ako nikomu na tom svete. Teda päl stovák ešte pred sobášom som 
mu dala na dlžoby — tam sú. Tej, (zamlčí) tej čo k nej chodil 
kým mal k nám prísť, sa dala stovka za prstene a hodinky a ani, 
že by to už človek ani nepomyslel. Pobil sa — platilo sa — nikto 
nevie. Ale ona, ona a on otec sú mu na vine, len oni. Lebo ho 
rada nemá, láskavého slova mu nedá a ten zazerá nan, vyhania 



— 96 — 

bo, že márni. Ano, ale prečo? Veď musí potom už od žialu a 
zlosti, že si tak svoj život zaviazal, to robit ôo robí. — A ôo 
som im už narobila sa aj jemu aj jej. Modlím sa každý od Boha 
deň za nich, — aj svätenou vodou som ich už kropila všetkých 
troch, aj kadila, ôarila; ôo len vedia ludia od Boh — sveta po- 
jedli, popili už a — je ako bolo, ba horšie so dňa na deň. — On 
by ju aj takto, vše sa ukáže, že by ju rád, ale ona je skala nad 
skaly! A už len s otcom keby sa snášali, že by mu tie peniaze 
dal, aby mu mohol začiať čo mieni. Ale aký jedon zádrapčivý, 
taký druhý neústupný. Ba bitky sa bojím. A čože mu ty chrúst 
starý, chorý urobíš, ak ťa t«n chytí, ako ťa už aj držal. — A na 
to ešte toho pustili. Krv potečie ak sa tu ukáže. Bože, ja o rozum 
prídem. Som si ja len nadobarila trápenia! (Zacengá vonku 
zvonec). Už predsa idú. (Chce von). Ale čo, vedf sa u nás už ne- 
shovárajú ludia ako ludia, dcéra s materou vlastnou, otec so 
zaťom sú si ako cudzí, ba keby, ale horšie, a ani ten svet nedá 
pokoja ešte. (Vráti sa. Vonku hlas; Ho, čihý! hoó). 

(PokraČovuiie.) 



Homineín quaero. 
Diogenes. 

Máme idey, 6, máme zásady 
krásne, spanilé, jak sama spanilost, 
máme idei, ó, máme ich zadosč — 
silných jak tvrdé ocelové hrady! 

Idey krásy, lásky, smilovania, 
zásady pravdy a spravodlivosti, 
idey práva a obetavosti, 
zásady cnosti, stáleho sbratrenia. 

Ich Čistota je . . . Čistota andelská, 
silné sú ony nad žulové kamene, 
vrelé sú ony nad pekla plamene, 
a sladké, ako najvrúcnejšia láska. 

Véetko vzDeáené,čo v mudrcov hlavách 
od vekov vzniklo, fantásie sily 
v nebeských letoch čo len vybásnily . . . 
obsaženo je v slovenských zásadách. 



Kde ste, ó, kde ste?! 



Máme idey, 6, máme zásady, 
krásne, spanilé, jak sama spanilost, 
máme idei, ó, máme ich zadosí, — 
len mužov našich preriedke sú rady. 

Mužov nemáme, Čo by v svätých Knojoch 
právd rodu nášho mužne sa zastaly, 
čo by hriešnosti prehrozné návaly 
zdolali v krutých, vytrvalých bojoch. 

Mužov hladáme, mužov práce, vznetu. 
Čo by v národa zmlándravelé žily 
vliali tých zásad ohňa, vlády, sily, 
v život náš vniesli ruchu, vzmachu, vznetu. 

Kde ste, ó, kde ste, nezlomní mužovia, 
Čo by ste za rod verne bojovali, 
za právo, pravdu smelé umierali, 
jako zašlých dôb velki martyrovia? . . . 

Alfa. 



V"V^ VX'N-X \- 



— 96 — 

Rozmanité zprávy. 

— Odsúdení Sv. Martinskí obyvatelia, nastúpili svoj trest dňa 
24. sept. t. r. Sú nasledujúci: Matúš Dula na 6 mesiacov; Svetozár 
Hurban Yiganský na 5 mesiacov; Blažej BuUa, Pavel Mudroň, Andrej 
HalaSa, každý na 3 mesiace; Vladimír Mudroň, Jozef Capko, Štefan 
Cablk, Ľudovít Soltész, Jozef Fábry, Jozef Cipár, Andrej Sokolík, 
Samo Kuchárik, Ďuro Čajda, Konštantín Hurban, Peter Kompiá, 
Gedeon Turzo, Július Branecký, Anton Novák, Anton Bielek odsúdení 
sú každý na 2 mesiace obyčajného väzenia. V ostatnom kúria pone- 
chala rozsudok král. tabule v platnosti, to jest : slečna Viera Dulová 
bola osvobodená; slečna Etelka Cablková odsúdená je na 100 korún 
peňažnej pokuty; si. Elena Švehlová na 100 korún peňažnej pokuty; 
osvobodení sú: Ján Meličko, Ján Šimko-Klanica a Vladimír Horvát. 

— JáD Slovenský, zakladáte! „Ameríkánsko Slov. Novin**, zomrel dňa 
11. aag. t. r. samovraždou ý Los Angelos ▼ Amerike. 

— Počúvame Že v Turč. Sv. Martine dueloval sa chceli dvaja „hlasisti'*. 
Pokrok. ]^ech žijú zásady! 

— Nová Domová Pokladnica. Kalendár pre slovenský lud, bude ho- 
tový onedlho. Titulný obrázok iia obálke je od Jožky Úprku. Príhlasy prijíma 
Jozef Teslík v Skalici. 

— Zápis poslucháčov na c. k. Českú vysokú školu technickú v Brne, 
koná sa t. r. 5 a 8. októbra. Neskordl zápis dovoluje rektor do 31. okt. poiažne 
do lô. marca. Prednášky začínajú sa na všetkých oddeleniach v dnihom týždni 
mesiaca októbra. Česká technika v Brne obsahuje posial: Odbor stavitelstva 
inŽe^ierskeho. Odbor stavby strojov. Rektor: Dr. Karel Záhradník, pro- 
rektor, Dr. Jaroslav J. Jahn^ dekani: Ján Sobotka, Michal Ursiny, professori: Fr. 
KoláČek, HanuS Schwaiger, Jozef Lička. Na podporu nemajetných Študujúcich je 
sriadeno viacej Štipendií. Obedy obstaráva „Podporný spolek poslucháČft c. k. České 
techniky". Rektorská kancelária, augustynská ulice é. 2/II. 

— Slováci v Chicagu založili si „Slovenský vý pomocný spolok 
„Tatra"". Predseda je Daniel Šustek, tajomník Ján évehla. 

— „Národný slovenský spolok" v Amerike mal v auguste 12.116 údov 
a 361 odborov. 

— Na parížskom Študentskom sjazde bolo usnesené, že nasledujúci sjazd 
bude r. 1902 v Pešti. Študenti naši, robte prípravy. 

— Divadelní ochotníci. „Kat. Kruhu" skalického, predstavili dňa 29 a 30. 
sept t. r- Urbánkovu „Strýdžu^zpod Hája" s verkým zdarom pri velkej účasti 
skalického i prespolného obecenstva. 

— „Slovenský denník". Od I. okt. t. r. bude vydával v Pešti Vikt. Székely, 
ludový krajciarový denník. Redakciu povedú pp. Milau Hodža a Gabriel Bargár. 



Tolstoj a jeho román „Vzkriesenie". 

II. 

lioku 1853 vypukla rusko-tureckií vojna, ktorej sa bol Tolstoj 
Báčastnil. Dňa 2. júla začala invásia .ruského vojska do Moldavy a 4. 
novembra bola officielne vypovedaná vojna; 30. novembra zničil ruský 
admirál turecká ílottu pri Synope. Následok tejto porážky bola žiarli- 
vost francúzska a anglická, ktoré dŕžavy utekaly na výpomoc Turkom. 
Za krátky ôas bol Sebastopol oblahnutý a známa hrozná borba o toto 
mesto začala, ktorá tak nestastlivo pre Rusov skončila. Dojmy z tých 
čias napísal Tolstoj v »Sebafitopolských rozprávkach «. — Po skončení 
vojny rozlúčil sa Tolstoj s vojenským životom a šiel do Petrohradu. 

V Petrohrade bol prijatý velmi okázalé. Ako mladý, svieži dô- 
stojník, k tomu ešte Sebastopolský bohatier, nadovšetko ale už uznaný 
spisovateľ, bol všade vítaným hos£om. Život jeho pretekal tým istým 
spôsobom, ktorý sa mu zdal neskorej tak hnusným. Ale vzdor všetkému 
šumu veľkomestského života necítil sa Tolstoj úplne šťastným, už vtedy 
akiste oítil nemravnosť a škodlivosť luxuľiózneho a lenivého života. 
So. svojimi takzvanými pľiateľmi, alebo povedzme kollegami sa tiež 
znášal všeliako. S Turgenievom sa skoro spriatelil, s Deržavinom, Pa- 
lajevom, Nekrasovom len zriedka sa schádzal. Jediného uprinmého 
priateľa, ktorého s celou dušou miloval, mal vo svojom bratovi Niko- 
lajovi. 

Roku 1856 vrátil sa Tolstoj do Jasnej Poljany a zaoberal sa 
ďalej hospodárstvom. Cez toto obdobie napísal svoje diela »Junosí<, 
»Zápisky markeura«: atď. Baviac sa rok na svojom panstve podujal 
prvú cestu do západnej Európy. Na svojich cestách sa mnoho naučil, me- 
novite druhá cesta roku 1859 bola preňho veľmi významná. V tomto 
čase zaoberal sa mnoho s pädagogikou a výchovou vôbec. Jaques 

7 



— 98 - 

Rouseau mal na Tolstého vždy vclký vliv. Vliv tento javil sa v celej 
jeho Sinnosti literárnej, vo výchove svojich detí a v každodennom živote. 
Celý Sas druhej cesty venoval štúdiumu tomuto, navštevoval školy, 
skúmal jednotlivé systémy vyučovania, obosnamoval sa s chýrnymi 
pädagogmi na pr. s Diesterwegom, prezeral mimo toho aj árešty atd. 
Precestoval skoro celú Európu. V ten čas napísal známe diela »Tri 
sestry €, » Rodinné šťastie^.*) 

Boku 1861 vrátil sa do Ruska. S celou svojou horlivou dušou 
venoval sa teraz výchove sedliackych detí. Založil známy časopis päda- 
gogický >Jasnaja poljana« a obecnú školu na svojom panstve. Škola 
táto vzbudila po celom Rusku, ba v celej Európe velkú sensáciu. 
Tolstoj formuloval svoj vychovatelský programm asi následovne : »UčiteI 
musí hladeť zainteressovať svojich žiakov, nesmie nikdy neúspech vo 
vynaučovaní pripisovat deCom, sile sebe. Delom sa musí necháC tá 
najväčšia voľnosť. Solovjev líči Jasno-Poljanskú školu takto: »To bola 
prvá v pravom smysle slova slobodná škola. Školáci prichádzali a od- 
chádzali, kedy sa im páčilo, robili iba to, čo sa im lúbilo, učili sa len 
tie predmety a tak ďaleko jak samy za dobré uznali, bez všakového 
nútenia, bez najmenšej disciplíny, vyjmúc tú, ktorú si samy želali.* 
Nesedeli v laviciach, než pomiestily sa kde kam bolo lepšie: jedni 
ležali na bruchu, druhí sa rozvalovnli na stolici, tretí čupeli kdekolvek 
v kúte u okienka, žiadneho nútenia, žiadnych prikázaní sa nedopustilo. 
Úloha učitelova pozostávala iba v tom, aby interessom samého učenia 
doviedol vnímanie a pozornosť školákov sústredňovai a robit poriadok. 
A hla v tejto republike boly prednášky vehni úspešné a školáci na- 
učili sa školu a učenie lúbiť. Učitelia boli preniknutí tou istotou, ueraz 
vyslovenou Lvom Nikolajevičom : » každé nútenie je škodné a ukazuje 
na nedostatok samej methody a prednášky. O čo menším prinútením 
školáci sa učia, tým lepšia je methoda a naopak«. Učitelia v čele s Lvom 
Nikolajevičom snažili sa vypracovať, čo možno najlepšiu methodiku pri 
najväčšej voľnosti školákov. Škola Jasno-Poljanská zanikla po 3 rokoch, 
nie preto žeby nebolo bývalo úspechu, ale preto že nebolo školákov 
a pre 150 obyvateľov nevyplatilo sa školu na ďalej vydržovať. So 
školou zanikol aj pädagogický žurnál »Jasnaja Poljanac Idei vychova- 
teľské ale nezanikly. Západná Európa sa ich chopila, tak že dnes 
veľká čast francúzskych a nemeckých škôl je spravovaná, keď aj nie 
úplne tak ako Solovjev líči Tolstojovskú školu, tak aspoň ideelne po- 
dobne ako táto bola vedená. 



*} Slov. PolJady 1891 preložené od J. Škultétyho. 



— 99 — 

Roku 1862 oženil sa Tolstoj s dcérou Dr. Bebrsa^ Sofiou Andre- 
jevnou. Život rodinný, že je u Tolstých velrai šťastlivý. Žena chápala 
jeho svetové náhlady, keď aj nesúhlasí ilplne s nimi, a prispôsobila sa 
jemu. Život Tolstého, je ten jednoduchého sedliaka, takým spôsobom 
žije aj väčšina jeho detí. 



Kolko niektorý vynikajúci človek pre kultúru istej doby značí, 
nemožno určil iba zo summy spoznaných, poťažne nájdených právd, 
než vôbec z účinku a formy týchto právd potahom na výšku energie, 
vytrvalosti a dôslednosti, s ktorou sú od hlásatela do života uvádzané, 
alebo aby sme s Tolstým hovorili: »od výšky praktickej lásky «, od 
ktorej všetko závisí. 

Sláva Tolstého zakladá sa preto nielen na jeho umeleckej Činnosti, 
ktorú musíme presne rozlišovať od činnosti takzvanej špekulatívnej, 
filosofickej, než aj v mnohom na láske k ludu n pojme pravdy, ktorý 
je uňho tak vyvinutý, že mu dakedy aj pochybné veci do pera diktuje. 
Učenie Tolstého ni^e tak veľmi jasné a určité a nezodpovedá v mno- 
hom logike a dôslednosti ako si to výstrední tolstojisti snáď myslia. 
Ovšem, pri štúdiume a posudzovaniu Tolstého musíme byť velmi opa- 
trní, už aj preto, že mnohé veci zaobalí raz do formy poetickej, druhý 
raz do tak tažkej prosaiky, tak že je ho lažko rozumeť. Ďalej nemožno 
o velkom géniovi, ako je Tolstoj len tak cez pleco hovorií, ako to 
býva v istých časopisoch, i slovenských »módou«. Jestli vôbec dakedy 
spisovatel mal právo požadoval od kritiky, aby bola spravodlivá a 
objektívna oproti nemu, tak to môže menovite Tolstoj žiadať, pred 
ktorým každý, aj s jeho náhladmi nesúhlasiaci človek úctu musí mať. 

Neidem v nasledujúcich riadkoch sústavne kritisovat učenie Tol- 
stého, ani jeho umelecké diela, veď necítim v sebe ani to povolanie, 
ani potrebnú zralosť pre takú prácu — načrtam len daktoré myšlienky, 
ktoré som si pri štúdiume jeho diel bol utvoril. 

Velká chyba u všetkých veľkých mužoch bola, je, a akiste aj 
bude tá, že nie sú vstave častokráť hyt nestrannými, že si zalábia da- 
jakú ideu, ktorá sa im zdá správnou a pre túto ideu sa stávajú stran- 
níckymi. Velký umelec vie aj tú najslabšiu ideu priformiC tak, že sa 
nám zdá na prvý pohlad správnou a svätou. Vývin, kultúra, sústava 
človečenstva neznamená v krátkosti nič inšie iba summu všetkých vli- 
vov psychologických, ethických, náboženských, historických, sociologi- 
ckých atd. Istý druh našich pochopov je odvislý od hore uvedených 
faktorov a preto ani skoro nemôžeme byť úplne objektívnymi. Preto 
hovoriť, že daktorý stojí nad kultúrou, že ju nepotrebuje, že je ona 

7* 



— 100 — 

jako taká zlá, to sa mi zdá príkrym^ výstredným. Tolstoj zavrhuje našu 
kultáni, ktorú menuje pseudokultúrou^ na celej čiare a hlása novú 
kultúru zo starých časov, ktorú ani my ani on náležité nezná. A práve 
táto kultúra, keď aj v mnohom hnilá, všetky tie summandy tohoto 
koUektívneho výrazu, spravily Tolstého tým, čím je. Ved ony vštepily 
mu ten altruismus, tú humánosf a lásku k biednemu ludu, ony vyvi- 
nuly ovšem s pomocou jeho intellektu jeho ethické názory; práve tá 
história, ktorú zavrhuje, oboznámila ho s Kristom atď., ovšem on snáJ 
myslí žeby bol tým istým, aspoň čo sa týku duševne-mraviiého stavu, 
keď by sa bol narodil z matky afrikánky. Ze by ludský intcllekt do- 
viedol bez istej výchovy utvoriť si také správne pochopy, ako vycho- 
vaný, vypestovaný, o tom pochybujem, tile odhliadnuc od tohoto, fak- 
tum je, že náš intellekt je odvyslý od zovňajšku, od oblasti: túto 
pravdu nezmenia ani jedna — ani desať výnimok. Preto má kultúrna 
výška štátu, na duševný stav podrostu veľký, keď aj nie rozhodujúci 
vliv a štát môže, súc v dobrých rukách mnoho robiť pre blaho ludu. 
Preto ale, že dnes tá naša kultúra ešte je len v zárodku, že je málo 
vyvinutá a že preto aj ten štát akosi nepravidelne pracuje, a že tá 
moderná veda je ešte taká chudera, že sa jej nemožno pýtať také veci 
ako sa pýtaval Tolstoj; to všetko ešte nezapríčiňuje oprávnenosl za- 
vrhovania kultúry. Negoval po Tolstojovsky, znamená negovať vývin, 
evolúciu, lebo my dnes neznáme druhú ako tú, ktorú sme zdedili a 
ktorá sa tvorila cez tisícročia. Ďakj neukázal nám Tolstoj, ani tí druhí 
myslitelia tohoto oboru, jestli je tá druhá kultúra možná a jestli tá 
bude neodvislá od tradície a slabých stránok našej ludskosti. Všetko 
to želanie po láske a pravde je volmi pekné, vinie práve tú gloriolu 
okolo Tolstého, ale to je ideál iba theoretický, ktorý sa môže v praxi 
prevádzal len od Tolstého snácf úplne, alebo Iiidí podobnej duševnej, 
štruktúry. Tá nová kultúra by sa mohla, dla mojej mienky iba na 
základoch starej vystavil. Prečo ale potom túto rúcal, veď Tolstoj sám 
uznáva, ovšem nepriamo dobré stránky tejto starej kultúry, prečo nie 
reformovať a obnovovať? Učenie Tolstého prichádza mi byť podobným 
istým theoriam socialistov. S akou autoritou a určitoslou hovorili Saint- 
Simonisti, Marx, Louis Blanc atď. každý pre seba, o tej budúcej slo- 
bodnej ére, keď — »sa každému dostane dla potreby, a každý dla 
svojich síl bude museť pracovať^. — S akou radosťou hovorili o tom 
»Zukunftstaate« a s akou presnosťou vyvodili, že len s revolúciou 
možno tento »Zukunftstaat« dosiahnul. Dnes sme o 50 rokov starší a 
vidíme, že theorie tieto sú od samých socialistov dávno už pochované. 
Práve ako u socialistov, odhliadnuc úplne od jednotlivých druhov anar- 
chismu, tak aj u Tolstého tá budúca kultúra, ten »Zukunftstaat«, bez 



— 101 ^ 

štátU; bez vrohnostiy keď každý bude jednaf len dla svojej vôle a dla 
svojho dobrého zdania, keď sa óloveSenstvo nebude bránií zlu zl^, 
keď sa budú všetci milovať atď., je velmi nejasná a neurSitá a preto 
nemôžeme si žiaden konkrétny pochop o nej urobit. 

človečenstvo musí hľadať tá pôvodnú formu žitia; s druhými 
slovami: musí žiť prostejsic, jednoduchejäie, lepšie, — vraví Tolstoj. Máme 
ale garanciu v ruke, že človečenstvo v pôvodnom stave, ale povedzme 
len v prvých kresťanských dobách bolo lepšie ako teraz? Kto nám to 
môže dokázal? História nám nič menej ako toto dosvedčuje. Hla, 
formy a spôsoby žitia boly jednoduchejšie, prostejšie ako teraz, žeby 
ale v celku život vtedajší bol býval lepším, svätejším, žeby blahobyt 
vtedajší bol býval príjemnejším, to nemôže nik dokázať. To zlo sa 
v podstate asi tak prevádzalo, ako teraz. Tie temné stránky nášho 
terajšieho života sú blizko nás, preto sa nám zdajú o mnoho horšími ako 
tie ďaleké, v minulosti zašlé. 

V tom je asi Tolstoj stejný s modernou massou, v ignorovaní 
a neuznávaní histórie a historického smyslu. Len že východisko 
u tamtej je špinavý mnterialismus, neznajúci žiadnu vlasť, žiaden domov, 
žiadne povesti, bájky, žiadne anekdoty a legendy nám tak milé, u TqI- 
stého prílišné generalisovanie, tak, že keby posudzovali sme ho dakedy 
dla jeho slov a nie dla skutkov, bol by on nie dobrým Rusom, než 
Boh vie jakým Nitzscheovským nadčlovekom. Ubi bene, ibi patria 
dominuje so stanoviska plného brucha a vrecka takmer všade u tak- 
zvanej modernej spoločnosti. My Slováci vieme najlepšie v čom sa 
javí, tento nehistorický smysel na príklad u nás — v odnárodňovaní 
a v umelom ffakovaní na historických pravdách. Tam nežili Slováci 
— nie — to je od pravekov maďarské — !? A privandrovaný žid 
dohromady s tou druhou massou verí tomuto, veď oni nemajú histo- 
rického smyslu, veď oni vedia práve tolko z maďarskej histórie, čo zo 
slovenskej — a keď to potom spletú — nieje div. Tu nesmieme spliesť 
históriu, so stanoviska vedeckého, s historickým smyslom, ako menujem 
ten istý cit, tú istú lásku k minulosti našich predkov, našej domoviny, 
lásku k tým bajkám, povestiam, legendám atď. a ktorá sa v lude 
našom javí tak silne — veď celý jeho konservntismus zakladá sa tak- 
mer na láske k jednoducliému sfovenskétnu iivotv. História, ktorú Tol- 
stoj neuznáva, alebo jej väčšieho významu neprivlastňuje, je tá najsil- 
nejšia osnova patriotismu a samostatného povedomia občana, mala by 
sa intensívnejšie pestovať nielen už v detskom veku, než aj neskorej 
u odrastlých. Tolstoj neuznáva históriu, ale práve s tohoto dôvodu, 
lebo i)e8tuje vraj nejednakú lásku k ludu. História odchováva človeka, 
ktorý svoju domovinu, svoju matku, svoje deti, svojich priatelov a pri- 



— 102 — 

buzných, svojich rodákov viac miluje ako tých druhých, cudzích. Histo- 
rické smýšlanie je zakladatelom patriotismu a patriotismus zdá sa Tol- 
stému škodlivým. » Patriotismus, je mysticismus. Náboženský mysticis- 
mus bol v minulosti silný, a teraz je hlavne patriotismus (patriotis- 
tický mysticismus) silným, s ním treba sa boriť«. 

»Vo Francúzsku ]>atriotismu8 robí, že vládne bouržoasia; v Ne- 
mecku, že je polovica mládeže vojakmi ; u nás v Uhorsku, že 7 millio- 
nov Madarov potlaôujo 10 raillionov Slovanov, Rumunov a Nemcov.*) 

> Dakedy poôuje človek v celkom presnej forme, vyrieknutý úsudoh\ 
Jeden môj priatel ]>ovedal: »Tie prostriedky, ktoré francúzska vláda 
používa proti anarchismu, ukazujú, že proti nemu niet pomoci, že je 
primocný. S liberalismu spúšlajú len, aby si kožu ochránili. Jediný 
liek je kreslanstvo*. 

Dobre, jediný liok je kresťanstvo. Súhlasím, — len ôi patrio- 
tismus protirečí kresťanstvu? Môže ten patriotismus zato, že ho 
istí ľudia zneužívajú? Môže kresťanstvo zato, že robili v stredoveku 
a ôiastoône aj dnes z neho, co chceli, že pomenovali kresťanstvom dačo, 
čo bolo práve opak. Môíe kresfanstvo zato, ie ľudí trizniH a pálili 
v mene kresfanstva ? Môže kreslanstvo zato, že v jeho mene nekre- 
sťanský smýsTajúci, na pápežskom prestole sediaci ludia viedli križácke 
vojny ? 

A vzdor všetkému, idea kresťanskej lásky zvítazila a tak aj opra- 
vdový patriotismus zvíťazí, poneváč sa neprieči pravému kresťanstvu. 
Tu vidíme tú starú chybu, ktorú som už raz bol označil, totiž, že Tol- 
stoj prílišne generalisuje. Preto, že menom patriotismu Maďari utláčajú 
Slovákov a iných, preto že menom patriotismu v Nemecku je mnoho 
vojakov at(ľ., preto nemusí byť patriotismus zlý. Postaviac logickú vetu 
dla Tolstého, prídeme naposledy k závierke, že kresťanstvo je tiež dačo 
zlého, lebo v jeho mene sa strašné veci činily a aj činia. Patriotismus 
je dla mojej skromnej mienky láska k svojeti, láska k matke v širšom 
slova smysle. Tým, že milujem Slováka, ako môjho rodáka viac ako 
cudzinca, nemusím Maďara nenávideť. Keď dám radšej svojmu bratovi 
almužnu ako cudzincovi ^ tak to nie je hriech, činil by som opačne, 
jednal by som oproti svojej prirodzenosti. Nie rozum, ale cit mi šepká, 
núti ma, že musím milovať matku, otca, brata, seátru atď. viac ako 
cudzinca. V tom ale je dla Tolstého práve to zlo. My máme milovaf 
všetkých rovnako. Nerovná láska je fons všetkého zla, poneváč zaj)ríči- 
ňuje boj medzi jednodtlivcami a jednotlivými skupinami a národamiy 



•) „SI. Pohl." Roč. XV. títr. 165. Tieto slová povedal Tolatoj Dušanovi 
Makovickému. 



— 103 - 

^ Život je Hnnost fysickn, podriadená rommu. Bomm je onen jtákonf 
ktorému musí byt pre blaho podriadená fysická povaha človeka. Láska 
je jediná rommná^ ľudslá óinnost^ .... ^Len keď by boli ludia bo- 
hovia, len vtedy smeli by fudia milovat vyvolené, len vtedy by bola 
prednosť, ktorú dávame jedným pred druhými, skutočnou láskou. Ale 
ludia nie su bohovia a nalezajú sa v takom stave, pri ktorom všakové 
živé bytosti žijú na úkor druhých, hltajúc sn navzájom v priamom a 
obraznom smysle; človek, ako rozumná bytosl to musí videť a vedel. 
Musí vedeť, že každé telesné blaho, dosahuje jedna bytosť na úkor 
druhej«. My nesmit'me teda v naSej láske liadneho rozdielu roMt, mu- 
síme rovnako milovat zlodeja a nevinné decko, hubitela nášho a nášho 
najlepšieho priateľa, poneváé, kadenáhle milujem nerovnako, ide to na 
úkor druhého a zapríčiňuje zlo. 

» Európa kráča po dráhe pokroku a osvety a predsa väčšina Zudí 
je nešťastná — preto preč s osvetou a pokrokomc V tom má Tolstoj 
pravdu, že isté fásy pokroku a osvety nepokračujú vždy súčasne aj 
s polepšením blaha ludu, myslím tuná na velkú massu, žeby ale kul- 
túra — pokrok a osveta — neboly pre blaho ludské nič urobily, alebo 
žeby blahu ľudskému priamo škodily, to ovšem musíme popieral. Tol- 
stoj zavrhuje učenost, knihtisk, ziialosl čítania atď. a predsa on to 
bol, ktorý jednoduchý Tud učil čítať, písať a počtovať, on to bol, ktorý 
založil Jasno-Poljanskú školu, aby učil školákov tomu škodlivému čí- 
taniu. Že vraj znalosť čítania ničí mravne národ. Tolstoj by potom 
musel byť tiež medzi tými ničitelmi, lebo on mnoho a velmi mnoho 
kníh napísal, ktoré sa velmi často čítajú a čítať budú. Videli by sme 
jasne tie tiene minulosti, museli by sme uznať, že ačpráve sa ludu 
dnes dobre nevedie, že sa mu vtedy ešte horšie viedlo. A čo polep- 
šilo aspoň troška blaliobyt ludu? Velkou čiastkou znalosť čítania a 
písania, že by ludia prvobytní, kultúrou nenakazení boli šťastlivejší a 
lepší ako terajší sedliak čítajúci časopis, majúci aké také známosti a 
novodobé zvyky, to je skrátka paradoxon. 

Kam nás povedie veda, respektíve kultúra, jestli ku dobrému či 
zlému, jak ďaleko sa bude človečenstvo vyviňovat po tej novej dráhe, 
či dospejeme k tomu blahobytu, ktorý bol tak jasný pred očami velkých 
mysliteľov francúzskej revolúcie, to dnes nemožno určiť. To jedno vieme 
a to vie aj Tolstoj, že sa tí myslitelia mýlili, predpokladajúc, že veda 
z mocní všetko, že veda urobí človečenstvo šťastlivým. My sme tú vieru 
ztratili. Ale čo robit? ísť nazpät, dľa Tolstého? Zavrhnúť všetko a 
začal prostý život sedliacky? Nuž ale môžeme vôbec nazpät, môžeme 
prírode nadiktoval, jestli pozostáva prírodný zákon v boji, dajakú druhú 
regulu? Je ale zákon prírody morálny? Akiste nie, ale ani zlý nebude. 



— 104 — 

Práve tak velký fanatism bol u našich predkov ohladom pokroku a 
zvíťazenia toho »dobra«, jako je dnes u istých ludí ohladom sily intel- 
lektu a vôle. Jak sa mi zdá, my nemôžeme, aô sme tvory rozumné, 
s rozumom naším úplne disponoval. Tento rozum je spojený s telom 
a toto telo nás hatí v mnohom. U nás niet slobodnej vôle v smysle 
Tolstého. Naše telo nás hatí tak velmi, že možno skoro hovorí t, že 
telo a rozum vplívajú na dajaký účinok adäquatne. Mať tak silnú volu 
ako Tolstoj, je zriedkavost, jestli je ale možno vychoval človečenstvo 
8 tak veľkou energiou a vôlou, to my ovšem vedel nemôžeme. 

Každý nech pracuje telesne i duševne, nech nežiada ilžitok práce 
cudzej. A ako si to Tolstoj predstavuje? Bohatí ludia zrieknu sa svo- 
jich pozemkov, peniaze nech prestanú, každý nech ide v potu tvary 
pracovat na pole, do lesa, nech si sám svoje potrebnosti zhotovuje atcT. 
»Ke<I som počal rozdávať peniaze, videl som, že peniaze ako také, nie 
že nie sú blahom, než že sú zlom, zbavujiicira človeka hlavného blaha 
— práce . . .« a Tolstoj predsa dáva almužnu, predsa pomáha ludu, 
ač vie, že je to zlé. A vzdor tomu má Tolstoj vo všeobecnosti pravdu, 
ked hovorí, že peniaze, či subsummovaná práca, je zlom či lepšie pove- 
dano, stáva sa zlom. Len že toto zlo by zo sveta nezošlo, keď peniaze 
zavrhneme, poneváč peniaze ako také nepredstavujú to zlo. To zlo 
dnešnej kultúry je kapitalismus, vulgo peniaze. 

Lenže tento kapitalismus sa vyvinoval cez storočia a preto ne- 
možno sa ho tak len cez noc striasť. Tolstojov positívny názor svetový 
je zbudovaný na základe subjektívneho soznania o prevrate nášho 
žitia. Tolstoj myslí, že jak on, tak že sa môže každý, kadenáhle spoznal 
zlo, emancipovať od zdedených a mu vštepovaných názorov a foriem. 
Ten pomaly napredujúci, zdĺhavý vývin Tolstoj chce zdolať, či nahradiť 
silou rozumu a dobrej vôle. 

Popri negácii kultúry, ktorá je dla Tolstého akýsi výkon zlého 
ducha ľudského, nie teda výkon i>rírody, ktorú ľudská spoločnosť, jestli 
nechce aby úplná záhuba ju postihla, zavrhnúť musí, je najobľúbenejšia 
idea Tolstého, idea neprotivení a sa zlu zlým, či násilím. Tolstoj sa 
vyslovuje na niekoľkých miestach svojich spisov priamo, oeprotiviť sa 
zlu vôbec. Budem sa pridŕžal ale len hore uvedenej versie. Definíciu 
berie v priamom slova smysle, nenecháva žiadnej výnimky ani vtedy 
nie, ke(ľ naše výkony nemôžeme postaviť j)od súd zdravého rozumu, 
na pr. pri výkonoch čisto reftektorických. Ked mňa dakto bude zabíjal, 
ja nesmiem ublížil svojmu vrahovi, ale trpelive si musím nechať nôž 
vrazit do pŕs. Dľa tvrdenia Tolstého, on by sa neprotivil násilím, ani 
v tak krajnom prípade, keď by pred jeho očima rezal vrah vraj jeho 



— 106 — 

vlafitné decko a keď by v rozčúlení a strachu pred smrCou dakto 
v zápase so zlodejom tohoto ubil, učinil by vraj »velikij griech«. 

^ A ôo máme v takom prípade robit? Predsa každému človekovi 

je vrodzená láska k životu, to predsa žiadon psychológ nemôže zapierať, 
pred smrlon sa bojí každý, buď to už pred smrlou ako takou, alebo 
aspoň pred bolastami, ktoré vidí takmer stelesnené pred sebou? Teda 
neprotiveť sa zlu násilím, v takom prípade znamená priamo hnaf člove- 
čenstvo do náručia smrti? A bol by toto ôčel prírody? Prečo nám 
táto potom vštepila strach a odpor pred smrťou, prečo nám dala pud 
a schopnosť rozmnožovať sa? Tolstoj požaduje od ludí lásku a táto 
láska sa má dla našich pochopov v tom javiť, že podporujeme vraždu ? 
A predsa týmto sa podporuje vražda ? ! I^áska musí byl dla Tolstého 
aktívna, keď ale nechám pred mojíma očima zavraždil moju mať bez 
toho, že bych sa všemožným spôsobom bránil tomu, tak moja láska 
oproti mojej matke nie je aktívnou. Tolstoj povedá, že práve, poneváč 
miluje, neprotiví sa násilím. Tieto dva pojmy neprotiveriie sa zlu a 
láska, zdajú sa mi hyt v priamej protive. Láska pozostáva v tom, že 
sa snažím bôle blížneho umenšil, respektíve jeho blahobyt zvýšit. Láska 
pozostáva nielen v odriekaniu sa, lež vôbec v činnosti, keď na to príde 
násilnej. To, čo tvrdí Tolstoj žeby on zostal nečinným pri vraždeniu 
svojho decka, alebo jak to neprotivenie sa zlu líči v » Hlúpom Janovi «, 
to zkrátka neverím. Tu prevládal uňho jeho subjektívny rationalism. 

A predsa, ač celková idea neprotiveniu sa zlu je nemožná, je 
v nej zárodok veľkej ethickej pravdy Bj'istovho výroku: »keď ta udre 
dakto na pravé, nadstav mu ešte lavé líce«. Nie v celkovom neproti- 
veniu sa zlu, než v čiastočnom je dla mojej mienky tá pravda. »Miluj 
blížneho svojho ako seba samého «, veď tento výrok Kristov nám po- 
vedá — aby ch sa tak prostonárodne vyslovil, — že máme nielen bli- 
/ žného milovat, než aj seba. Tolstojov výrok povedá čiastočne: »Miluj 

bližného svojho viac ako seba*. Takto aspoň rozumiem smysel, či 
analysm absolútneho neprotivenia sa zlu. Veď, keď sa nechám bezo- 
yáetkého zavraždiť, neznamená to, že ja seba, totiž svoj život menej 
milujem ako život vraha? Neznamená to, že seba, svoje deti, rodičov, 
alebo 8 Tolstým hovoriac, bližného, l^torému som snáď vyživovatelom 
menej milujem, keď sa bez všetkého protivenia nechám zabit a keď 
tým dodatočne zničím toho bližného ktorého som živil? Tu vidím tú 
veľkú priepasť medzi neprotivenim sa a láskou. 

Tolstoj vysvetluje slová Kristove strannícky. Ethická pravda po- 
vedá nám: »drž sa stredu, netrat svoje svedomie nikdy a nikde !« 
Nezabi človeka, poneváč ťa urazil, nepolám mu ruky, nohy preto, že 



— 106 — 

ta udrel. Vôbec tvoj boj so sebabližným môže byť v pravom slova 
smysle iba v sebeobrane. 

Ale Tolstoj vie, či cíti, že neprotivenie sa ún znamená v prírode 
smrt. On ovšem sa smrti nebojí, pre neho to niet nič strašného. Nuž 
ale je ten život tak bezúčelný, že ho zavrhujeme, niet na ňom nič 
dobrého, máme sa všetci samovrahmi stat? Pessimismus Tolsteho ide 
vôbec tak ďaleko, že chce aj iným spôsobom ešte človečenstvo do 
hrobu položit. Podotýkam tuná idee »Kreutzerovej sonáty «. Smyselná 
láska je prameň zla, smyselná láska zapríčiňuje všetky druhé, človeka 
pustošiace neresti, ergo plodenie je hriech, alebo dla slov jeho: »nižší 
stupeň činnosti telesného človeka«. Dla »Kreutzerovej sonáty « musí 
sa vyššia vrstva človečenstva plodenia zriecť. Človek vyššieho vzde- 
lania nesmie msí deti, ženu, poneváč manželský život je len legaliso- 
vaná prostitúcia a prostitúcia je nemravnosť, jako vôbec plodenie. Toto 
je smrt pre človečenstvo ; to akiste nie je vola prírody. Zneužitie sexu- 
elného pudu je ovšem proti prírode, príroda sa aj v ta^'om páde pomstí 
a keď by sa aj nepomstila, svedomie nám povie, kedy sme spáchali 
hriech. Stud velmi účinkuje pri pohfavnom obcovaní. Vyvinutý stud 
môže človeku plodenie tak zoškliviť, že ho jednoducho zatracuje. Vy- 
vinutý stud u Tolsteho, ale ešte viac jeho prílišný rationalism mu 

diktoval »Kreutzerovu sonatu« do pera. 

(Pokračovanie). 



/■v .^> •" ^^ ^ ■•j*^ 1 



Priemysel a obchod y službách národa. 

(Pokračovanie). 

Koiéluéstvo. Toto odvetvie priemyslu je na Slovensku dobre 
známe už od starodávna a miestami požíva znamenitý chýr. Rozpadáva 
sa na výrobu továrničku a remeselnícku. 

Slovenské továrne na spracovanie koží v LipL Sv. Miku^áši patria 
medzi najlepšie v Uhrách a lahko súlažia i so zahraničnými firmami. 
Sú to: Prvá severouhorská kazová továreň Kováč a Stodola, Peter 
Hubka, Juraj Lacko, Ján Pálka, ďalej v Nemeckej Ĺupči (lipt. st.) 
Ruman a Ealman. Výroba zahrňuje: holienky, kože podšívkové, na 
topánky, lahké a {ažké kraviny, telaciny bmavé, hladké aj vráskované, 
voloviny a bujačiny, podošvy, krpcové, bmavé a dubené tercy atd. 
Väčšina výrobkov ide do Rakúska a na Balkán, potom do Nemecka. — 
Viac podobných tovární je v rukách židovských. 



— 107 — 

V celku nachodime 19 tovární na spracovanie koží a síce v Pre- 
šporskej 2 (PreSporok), v Nitrianskej 1 (V. Bošany), v Trenčianskej 1 
(Bytča), v Turci 2 (Jahodníky, Sv. Martin), v Liptove 6 (Sv. MikuláS, 
Nem. Ľupča), v Gemeri ), v Šariši 1 (Prešov), v Spiši 2 (Levoča, 
Matejovce), v Zemplíne 1 (Nové Mesto pod Šiatorom): Liptov stojí 
teda na prvom mieste v tomto ohlade medzi stolicami Slovenska, no 
i v krajine vôbec nasleduje hneď po Peštianskej (13). 

Hlavnými strediskami remeselného koželužstva stí Nitran (Na Bre- 
zovej bolo do r. 1873. vyše 300 garbiarov dnes ešte zaoberá sa s koželuž- 
stvom asi 80 garbiarov, mnohí pracujú pre židov. Väčší remeselníci stí 
Št^ánik Štefan a Jan, Černý J. Htískovci, Svatík atd.,) Trenčín^ Hont, 
Zvolen, a Novohrad. 

Y koželužstve remeselnom nastal žialbohu úpadok. Jednotlivci 
majú síce pekné dielne, ale ich výroba je nepatrná a jakosť tovaru nie 
zvláštna. Väčšina malých koželuhov bráni sa mame proti konkurencii 
tovární a pomaly týmto celkom ustupuje. 

Úpadok súvisí s nedostatkom slovenských odborných škôl (niet 
ani maďarských!) a s nedostatočným vzdelaním praktickým. Oni totiž 
zaostávajú za dobou, neznajtí moderných nástrojov a strojov, nie nových 
lučebnín. Aby v cene výrobkov mohli súťažiť s továrňami, musia vy- 
rábať podlejšie kože a následkom skrovných majetkových pomerov ne- 
môžu nijak napredoval Niekedy tak hladaná »rajČovina« (Rajce v trenč. 
st.) na príklad, pozbýva už svojho drievejšieho významu.*) 

Úpadok dal by sa zadržať len skorou organisáciou. Organisácia 
táto vyžadovala by nie len spolčovania sa koželuhov dla obcí po prí- 
klade Novo-Mestského (nitr. st.) spoločenstva na zakupovanie koží, ale 
nevyhnutné je spojenie sa všetkých koželuhov slovenských, trebárs 
továmikov s remeselníkmi. Sväz tento by lahko mohol zariadil kože- 
lužskú školu, ktorá by vychovávala odborne vzdelaných pracovníkov, 
z čoho by obom stránkam len osoh kynul. Škola tá by prirodzene bola 
v L. Sv. Mikuláši. 

Suroviny, zvlášte pre továrne, dochádzajú nateraz z % zo zahra- 
ničia. Príčinu tej okolnosti trebi hladať jednak, že vytuČený dobytok 
nespotrebuje sa u nás ale vyváža sa a kože tohoto neprichádzajú 
nazpät pre vysoké clo, jaké je uvalené na kože polovyrobené. Tiež nie 
je bez významu, že pestovatelia dobytku vypalujtí znamenia lichve, 
čím sa koža valne poškodí a i mäsiari s nedostatočnou obozretnosíou 
zaobchodia s kozami. 



*) Bajčovina (=: v Rajci dorábaný, červený remeň), požívala dobrú povest 
aj na anglických trhoch. Lichardov „Obzor" r. 1863. 



— 108 — 

Koiušníctvo. Ľud nosiaci huňky a kožuchy prirodzene udržuje 
priemysel kožušnícky, ktorý je pekne rozšírený. Poptávka obmedzuje 
en ]>ravda skoro výhradne na lacné kožušiny, teda v prvom rade na 
baranie a preto práve menší kožušníci majd význam najviac miestny. 
Len dve veľké dielne zabývajú sa výrobou tovaru lepšieho a najle- 
pšieho a to sá široko známe firmy v Lipt Sv. Mikuláši: Matej Ko- 
stolný, Peter Holeci a syn. No, i za hranioiami stretávame sa hojne 
so sloven. kožušníkmi a , síce hlavne v Ruskom Poľsku (Varšava), 
v Rusku vôbec, v Paríži, v New-Yorku atď. 

Vinárstvo. Kde sa pre mlieko chová toľko dobytka a kde kože- 
lužstvo je doma, tam prirodzene musí byť i vinársky priemysel zastú- 
pený. Strediskom tohoto oboru je Breeavá (nitr. st.), kde firmy 8a- 
muel Gavora, Martin Bzdúch, Št. Poláček, koželužské spoločenstvo, 
vedľa dvoch závodov židovských, vyrábajú pratú vlnu, hlavne pre vývoz. 

Nevýhoda tohoto priemyslu je, že na našich stranách chová sa 
málo dobytka pre vlnu (jemnejšie druhy kôz, oviec), ale najviac len 
pre mlieko a míiso. *) Toho následok je, že sa mu poskytuje mnoho 
dobrej pase, a cím statok dostáva lepší krm, tým drsnejšiu, hrubšiu 
vlnu má. 

Súkf^ícivo. Na mnohých miestach ľud upotrebuje pri kroji súkno. 
Pôvodne užívalo sa k tomu len bieleho, no časom, keď móda zo zá- 
padnej Európy viac a viac vnikala k nám, i ľud začal nosif čierne 
súkno. Teraz už i sedliactvo siaha po moderných oblekoch, zahadzujúc 
starodávne nosenia sa. Postup ten podporovaný je lacnotou moder- 
ných látok. 

Priemysel súkenícky pestovali Slováci od nepamäti. Máme tiež 
mnohé pamiatky cechov súkeníckych z minulých storočí. Vyrábali 
súkno nie len pre seba, ale vozili ho po celom Uhorsku, ba i za hra- 
nice. Výtečný tovar dohotovovali už pred stá rokami zvlášte púcho- 
vskí (trenč. st.) a skalickí súkeníci, ale aj iní. 

V Orave vyrobí sa po domácky súkna asi za 3.5(X) korún, 
v Liptove za 6.000 korún. V Zubáku (trenč. st.) je štátom podporo- 
vaná dielňa »Zubácky dom. priemysel pre výrobu halienového súkna«, 
kde je riadne zamestnaných 7 delníkov a po domoch pracuje vcelku 
asi 90 mužov a 120 žien. Z vyrobeného súkna šijú sa papuče. V Prie- 
vidgi (nitr. st.) družstvo súkeníkov vyrába halienové súkno a prikry- 
vadlá vojanské. Ale i v druhých obciach zaoberá sa ľud týmto reme- 
slom, jednak pre spotrebu doma, jednak pre trhy. 

*) Mlieko spotrebuje sa rôznym spôsobom, hlavne na syry. Mäsiari vypekajú 
u nás najviac baraniny. 



— 109 — 

Z tovární na súkno nie je ani jediná v rukách slovenských len 
pri Žilinskej (K. Lôw a spol.) je súčastnený slovenský kapitál. To- 
váme podobné nachodíme v Žiline (trenô. st.), v Banskej Bystrici 
(zvol. st.), v Haliôi (novohr. st), a v Prešporku. *) Tieto vyrábajú rôzne 
druhy súkna, vlnené prikrývky, pokrovce atď. 

V Ptešparku je tkáčska škola a učebná dielňa. 

PMtenlcfvo, Podobne jako s výrobou súkna, tak i s tkaním plátna 
soznámení boli Slováci už dávno. Spišské a šarišské plátno bolo už 
v stredoveku hladané na trhoch. Priemysel tento kvitol zvláí^te v do- 
bách, keď sa bavlna nespracovávala v takom množstve jako teraz, a 
kedľ luhy naée modraly sa kvietim lanu a zelenaly sa vysokými konopy. 
Novodobý priemysel továrničky privádza do obchodu vždy viac a viac 
lacné plátna z bavlnenej priadze, ktoré lanové, po domácky pripravené 
plátna vytláčajú. I pestovanie lanu a konopí zanedbáva sa, a mnohé 
sedliacky pri domácej výrobe plátna užívajú aspoň pre útka kúpenej 
priadze bavlnenej. Táto má ovsem tú prednosť, že je stejnomernej- 
šia, ale zase je slabšia než lanová. Poneváč sa pestuje málo lanu a 
konopí, menej sa" pradie, a miznú i obľúbené priadky, ktoré taký 
velký význam majú pre podávanie rozprávok a pesničiek s pokole- 
nia na pokolenie. 

Oravských plátenikov iste každý pozná v Uhrách, oni sa stali už 
istým typom národním, podobne ako sklári a drotári. Na svojich vozoch 
chodia s trhu na trh. Oravčania vyrobia si pláteníctvom okolo 200.000 
korún ročne. Židovská firma Leivith a Wagner v Námestove má medzi 
ludom do 340 krosán (stavov) a v zime zamestnáva asi 800 pracovníkov. 
V lete pravda títo rozídu sa zväčša za i>oInou robotou. Pracovníci tí 
sú už tak zdokonalení v práci, že i jemnejšie plátna (hustosť 76 nití 
na centimeter) vstave sú vyhotovil. 

Samostatných plátenikov z povolanití je najviac v tých stoliciach, 
kde niet pláteníckych tovární. Kde sú továrne, tam obyčajne všetci 
pláteníci pracujú pre ne. Tak na prvom mieste sluší menovať stolice: 
Nitru, Prešjíorok, Trenčín a hlavne Oravu. 

Továrne na plátno a podobné výrobky nachodíme v Prešporskej 
13, Spišskej 12, Oravskej 6, Zvolenskej 4, Liptovskej 3, Novohradskej 3, 
Nitrianskej 2, Abaujskej 2, Šáriškej, Hontianskej, Tekovskej a Tren- 
čianskej po 1. Tieto všetky sú skoro výhradne v rukách židovských. 

Farbiarstvo. Doba farbiarstva pomaly dokvitá. Továrničky vyro- 
bené kartdny, tlače a napodobeniny farbiarske vytláčajú drahšie vý- 
robky farbiarov. 



*) V Haliä (Gáee) a y Pre&porku vyrábajú z väČáiny súkna pre vojsko. 



— 110 — 

Najväčšieho úspechu na naSich trhoch dosiahli v obore tom tur- 
čianski remeselníci. Keď sedliacka chce dobrú tlaó, tak si žiada »šve- 
hlovskťíc. Švehla (z Tur. Sv. Martina) totiž patril k tým najlepším 
farbiarom slovenským v druhej polovici posledného storočia, a bol tak 
oblúbený, že lud i po jeho smrti a zániku jeho závodu zachováva mu 
meno. Aj v obchodoch kupci vychvaľujú továrničku tlač, že je šve- 
hlovská. Y dobrej povesti sú aj oravskí, zvolenskí, liptovskí a tekovskí 
farbiari. 

Drevársky priemysel. Tento je na Slovensku o mnoho silnejšie 
vyvinutý než v ktorejkoľvek inej časti krajiny, okrem Sedmohradska. 
Pripísať to možno jednak hojnosti lesov, jednak zdravosti dreva. 

Pár píl, niekoľké rozstrúsené menšie továrne na výrobu dreviec 
zápalkových a dieľňa na náradie i nábytok v Turč. Sv. Martine, — to 
sú všetky slovenské závody spracujúce drevo. Ej:em týchto spracujú 
drevo: tri továrne na paličky a síce v Zay Uhrovci (nitr. st.), v No- 
vom Meste n/ Váhom (nitr. st.). Dol. Vesteniciach (nitr. st.), továreň 
na ozdobný tovar z dreva v Ilave (trenč. st.), a Lubine (nitr. st.), 
dielne na nábytok zo zohýbaného dreva v Baň. Bystrici, Vel. Uhor- 
ciach (tekov. st.), vo Zvolene, v Ungváre, Košiciach, továrne na dre- 
venú vlnu v Hrádku a na Osade (lipt. st), Popperovský podnik dre- 
vený v doline Oravy (sídlo Tvrdošín; píly), továreň na parketty 
v Košiciach a mimo to neprehľadná rada väčších-menších píl. Skoro 
všetky tieto podniky sú v rukách — židovských I 

Dielňa i a náradie v Turč. Sv. Martine je továreň moderne za- 
riadená. O dôkladnosti jej výrobkov svedčí už tá okolnosť, že si ve- 
dela vydobyť nie len hlavné tržiská v Uhrách a susedných zemiach, 
ale teraz rozosiela tovar skoro do všetkých krajín Európy, ďalej do 
Asie a Ameriky. Vyrába nábytok z ohýbaného dreva, hlavne stoličky. 
— Z počiatku neprajné vplýval na ňu nedostatok odborných praco- 
vných síl, ďalej zasiahnuvšie ju vnútorné nesnádze, ale teraz pokračuje 
pekne vpred. — V Prahe má stálu výstavu náradia v »Tržnici«. 

No prevažnú časí dreva odvážajú po železniciach a po plťach do 
vzdialených krajov, sťa kmeny. Na slovenskej pôde vyrastené jedle, 
buky, svrčiny atď. zotne Slovák za biedny, mozoľný groš, odvezie na 
plti a úžitok z daru prírody shrábne kapitalista, prenasledovateľ všet- 
kého, čo nosí meno slovenské, ktorý na Slovensko ani nenakukne, ale 
len zďaleka ťaží z jeho bohatstva: »kazár€. Lebo veď veškerý obchod 
z drevom — až na 2 — 3 výnimky — je v rukách židov. Obchod 
s drevom je iste veľmi riskantný, ale to nesmie nás odstrašoval, a mu- 
síme hladeť vydobyl i tento pre nás. Či si dáme všetky hory vyťať, 
a zpred nosa stále osoh brať, ktorý príroda nám súdila? 



— 111 — 

Ale aj v domácom priemysle hrá drevo átíleiitý zástoj. Sem ná- 
leží hlavne rýroba Sindlov. Naši sedliaci oddávajú sa radi tejto práci. 
Vyrábanie šindlov pekne sorganisoval v Trenčianskej Jakub Neumann 
(žid) na Čači, ktorý je sám majitelom viacerých píl a drevokupec. 
V okolí ležiacich obciach v Oleénej, Skalitom, Turzovke, Podvysokej, 
StaSkove, Rakovej, Svrôinovci, Oemom, Horelici, Oščadnici, obyvatelia 
vyrábajú pre neho šindle. V prvých troch dedinách zabýva sa Va oby- 
vatelstva týmto domácim priemyslom. Len z čače ročne odváža žele- 
znica za 360.000 korún šindlov (vyše 500 vagónov), a čo ich ide po 
plCách dolu Váhom! No, dreva ubýva rapídne v tomto kúte Slovenska, 
jako vôbec všade, kde lesov zmocnili sa prišelci, ktorým ide hlavne 
o okamžitý prospech svoj. O budúcnosl kraju sa nestarajú, čo ich po 
tom? S plným vreckom nájdu zase inde domov. — Šindliarstvo na- 
chodíme však i v druhých stoliciach. Pestuje sa ono zvlášte v zime — 
a má význam naviac miestny. Výrobca spotrebuje buď sám vypraco- 
vané šindle, alebo ich predá susedom. 

Musíme vážne pomýšiat na rozšírenie drevárskeho priemyslu do- 
máceho. Tým, čo navštívili Oravský zámok alebo vo Velkej (spiš. st.) 
a prezreli si sbierky tamejšie, iste navždy utkvejú v mysli rezbárske 
práce tam uložené, ktoré sú výplodom rúk ludu. Isteže podobnú hbi- 
tost rúk i duše nájdeme i v iných krajoch Slovenska. 

Bolo by treba zaviesť na viac miestach výrobu hračiek, — a 
sveril ju fantásii a rukám ludu. Drevených hračiek priváža sa mnoho 
do Uhorska, bol by teda ich odbyt zabezpečený. Dreva dobrého je 
dosl, jesto i súci ludia, chybí len slovenský podnikateľ. — Možno to 
tak zariadiť, že by celé dediny zabývaly sa týmto domácim priemyslom, 
a ludia nemuseli by sa potulovať po šírom svete za kúskom chleba, 
kde na nich všade len zkaza čerí zuby. Raz už zavedená táto práca, 
prechádzala by s generácie na generáciu za stáleho zdokonalovania. — 
Vyrábať by sa malo: malé domčeky, zvieratá, vojaci, salaše, sklepy, 
kuchyne, fúriky; záhradnícke náčinia, náradie pre báby, potom rámy, 
stoličky (z dreva, kôry a bék) a pod. Výletné miesta, hostiace ročne 
nmoho cudzincov, môžu mal rôzne veci »na pamiatku c, pohľadnice vy- 
paľované, alebo z kôry atď. Utešené práce dajú sa vyhotoviť z dreva, 
maľbou a vypalovaním (taniere, lopáre, misky, soľničky a iné), jaké 
videli na pr. navštevovatelia národopisnej výstavy v Prahe, vystavené 
v Priemyslovom paláci. 

Nesmiem zabudnút spomenul škôl na našich stranách, ktoré majú 
pozdvihnúť drevársky priemysel. Si to : v Zay Uhrovci (nitr. st.) škola 
pre drevený priemysel, podobná je spojená s učiteľským ústavom 



— 112 — 

v Kláštore p. Zniovom (turó. st.), ďalej škole pre výrobu hračiek 
detských v Chvojnici (nitr. st.). 

KoSíkarstvo. Košikársky priemysel domáci, majúci tiež len význam 
miestny, stretneme vo väčšej čiastke Slovenska. Upotrebuje sa k tomu 
hlavne štiepaných liesok a vŕby obyčajnej, bo košikárskej vŕby u nás 
ludia neznajú a ju nepestujú. V košíkarstve vyniká Lai^ková (spiš. st.), 
kde sa cez zimu vyrobí za 4 — 5.000 korán z prútia.*) Priekupci sú 
židia, tovar vyváža sa do zahraničia. Za potrebným prútim chodia po 
Spiši, Šariši a Haliči a len mestečku Starej Ľubovni (spiš. st.), platia 
ročite za vŕbie pri Poprade v jej chotári dorastajúce 300 korún. Ked 
je prútie doma, podelia sa s ním, potom ho varia, lupu, farbia a. tak 
pletú. V nižnom Ruébachu (spiš. st.) pletú sa opálky a košíky zo štie- 
paných liesok. 

Šírme známosť košikárskej vŕby**) a zavádzajme nie len výrobu 
košov, opálok, ale i predmetov jemnejších, ktorá sa lepšie vyplácajú 
(koše ozdobné, na kvety, košíčky ručné, ovocné atci.). 

V Tur č. Sv. Martine a Banskej Bystrici j ako i v ich okolí, za- 
oberajú sa ludia tiež pletením štiepanej trsti, pre tamejšie továrne na 
náradie. 

* 

V Beluši (trenč. st.) je štátom založená škola pre pletenie košov. 
Papiernictvo. Najväčšie papierne na Slovensku nachodíme vo 

Veľkých Slabosovciach (geraer. st.) a v Hermanci (zvol. st.), menšie 
v Ružomberku, Slovenskej Ľupči izvol. st.), Bobote (trenč. st.), Kre- 
mnici atdľ.; tieto vyrábajú biely a farbistý papier z handár a čiastočne 
z dreva. Všetky sú v cudzích rukách. 

Dve slovenské papierne spracujú drevo na lepenku (Pappendekel) 
a na papierovú drevolátku. Sú to nasledovné: » Ružomberská účasť, 
spoločnost továrne na papierovú drevolátku*, založená r. 1884. Má 2 
turbiny na 250 k. síl, 3 papier, stroje, zamestnáva 3() robotníkov. 
Ročná výroba je okolo 600.000 klg. lepenky a pap. drevolátky, ktorá 
sa vyváža hlavne do Rakúska, prv i do Ruska a Rumunska. Sídlo je 
v Ružomberku, továreň na Bielom Potoku (lipt. st.). — Druhá je »Ma- 
kovický, Houdek a 8pol.«, so sídlom v Ružomberku, továreň nachodí 
sa v Demčinách (lipt. st.). Má jednu turbínu, s 210 koňskými silami ; 
2 stroje papierové vyrobia denne okolo 2.000 klg. lepenky. Tretia 
továrňa je v Tisovci (gemer. st.), a patrí Gyúrkimu. 



♦) „Ľudové Noviny'* č. 39. J 900. — Škoda, Že podobných cenných príspevkov 
dostávajú noviny málo. Koiké kraje majú svoj domáci priemysel, ktorému keby sa 
takto reklama robila, zaiste by to len poslúžilo. . ^ 

**) Malé dielce slovenské o vŕbe košikárskej vyšlo tušim u Horňanského 
v PeStL Red. 



— 113 — 

Banka »Tatra« v Turô. Sv. Martine prevzala v Necpaloch továreň 
na cellulosu a zariadit ju chce pre výrobu papieru písacieho.*) 

Noíiarstvo a hrebenárstvo. Toto odvetvie priemyslu od dávna 
kvitlo v 19 obciach patri vsích driev panstvu Slovenskej Lupči (zvol. 
st.), teraz výroba osihotená je vlastne len na Slov. Lupču, Radvaú, 
Lubieiovú a Banskú Bystricu, Vyrábajú sa lacné vreckové nožíky, 
kuchynské nože a obyčajné kostené hrebene, len škoda, že v dokona- 
losti produktov málo napredujú. Dobrý vliv malo by na povzdvihnutie 
tohoto domáceho priemyslu sdruženie, aby obstál lahšie v súťaži 

8 velkovýrobou. 

(Dokončenie nasl.) 



Práca mládeže cez prázdniny. 

Neidem opísal prázdninovú prácu celej študujúcej mládeže slo- 
venskej, ad velmo zajímavé a poučné by bolo, mat pred sebou obraz 
prázdninovej činnosti našej akademickej mládeže. V žiadnom národe 
nezahála študent cez prázdniny tolko, kolko práve slovenský. Kúsok 
spevu, niekolko výletov, martinské slávnosti sú celým programmom 
nášho akademika. 

Kolko kultúrnej práce pojí sa k prázdninovej činnosti akademika 
českého, kolko poučných prednášok, divadelných predstavení koná sa 
po krajoch ponemčených a menej prebudených ! A u nás, kde lud žízni 
po vzdelaniu, po poučeniu, čo deje sa cez prázdniny? Mnohí študujúci 
sa stažovali kým nebolo »IIla8u«, že nemajú kde ukladal svoje prá- 
zdninové zkúsenosti, svoje pokusy a práce ! 

V »Hlase« bolo i vyzvanie jako asi, v ktorom smere môže mládež 
najúčinnejšie pracovať, vyzvanie zvlášte poťahovaJo sa na študovanie 
rečového rozhrania madarsko-slovenského, zajiste vážna vec a prepo- 
trebná k sostaveniu dôkladnej m^ipy národopisnej a k doplneniu mate- 
riálu dialektologického. 

Neviem či kto redakcii »BQasu« zaslal dáky materiál a či národo- 
pisná mapa Slovenska, ktorú už roky pripravuje Dr. Minárik, skoro 
bude doplnená a na svetlo vydaná.**) 



*) „Tatra" zakúpila pri Turci mlyn a na tomto mieste má byť spomenutá 
papiereň postavená. Plány a osnova podniku sú už i vrchnosti zadané. 

**) Bolo by nám milšie bývalo keby pisateľ nepýtal sa nás na takéto veci. 
Z mládeže neposlal nám nik'ani jotty ; jako to stojí s tou národopisnou mapou, 
nevieme. Bude či nebude pane doktore? Stanislav Klíma učitel v HradiSťkii u Šté- 
chovic (Čechy) pestuje úsilne a so zdarom topografia Slovenska. Red. 

8 



— 114 — 

U slovenského študenta majú a musia byt prázdniny časom práee, 
Časom váineho štúdiumu medsti ľudom. Slovenská mluvnicu nepre- 
dnášajú na gymnásiach, kathedry slovenskej literatúry niet na univer- 
sitách. Preto všetko, k čomu dostane sa študent národov slobodných 
na vysokých školách, v učených spoločnosťach, to slovenský študent 
musí hladaf medzi ludom, v privátnej usilovnosti svojej, vo vlastnom 
zvýšenom záujme pre slovenskú literatúru, pre ľudové umenie, pre 
národopis, pre život ludu a jeho potreby. 

Chcem v krátkosti označiť, Čo robili v jednej málo známej dedine 
prešporskej, niekoľkí theologovia a študenti cez prázdniny. 

Styk s ludom, bezprostredný styk s nim vo verejnosti, v chráme, 
pri zábave, svadbách, hodoch, pohräboch, v dome a rodine, pri práci 
a odpočinku bol prvou a základnou zmenou v týchto prázdninách, 
ktorú podujali sme návodom osvedčeného pracovníka, kaplána N. Styk 
tento otvoril nám nový svet, plný a bohatý psychologických záhad, 
pestrý a barvistý v poesii ľudovej, v smyale pre krásu a umenie, 
v cite pre vkus a formu. Styk s ľudom otvoril nám čistý a zdravý 
prameň ľudovej iilosofie slovenskej duše, poskytnul nám zásobu foriem 
a zvratov slovenčiny, slovom stal sa nám školou, učiteľom. 

Jak málo známe my nášho sedliaka a jak málo vieme si ho ocenit 
a jeho význam v národe pochopil; i k tomuto poznaniu priviedol nás 
styk 8 ľudom. 

Mluvnici slovenskej, knihe a literatúre venovali sme mnoho času. 
Čo neposkytli nám v ústavoch theologických, na universit^ a v gymná- 
siach, to nutno bolo nám dohoniť. Cvičili sme sa v pravopise a na 
vzájom sa opravovali. V celku boli sme šiesti. 

Cásto vyzeralo to u nás ani v škole. Bolo i tak treba, lebo od- 
strašujúcich príkladov medzi mladými kňazmi dosl i medzi svetskou 
intelligenciou. Počuli ste takého chudáka z maďarských škôl — ktorý 
prázdniny prehajdákal zábavou a nečinnosťou — sa modliC? počuli ste 
ho izíkať, hátoval? Znal som študenta, ktorý svojim slovenským rodičom 
maďarské listy písaval, ač títo nevedeli slova po maďarsky. Chudáci, 
museli si daC tlumačif. 

Budenie smyslu pre čítanie, rozširovanie poučného čítania, zába- 
vných knižiek a iných plodov ľudovej spisby v obci, bolo tiež jedným 
bodom nášho účinkovania, a našli sme ľudí čo kupovali, a iným čo ne- 
chceli, dávali sme i pod škodou, zdarma. Výsledok i tu bol pekný, ač- 
práve číta sa u nás asi 60 výtiskov len ^Ľudových Novine, málo 
menej > Hlásnika*, »Kat. Novin« a iných. 

Pestovali sme horlivé spev chrámový vo štvorspeve a svetský 
tiež tak, tvorili sme prázdninový spevokol, bez stanov a výborov, 



— 115 — 

opravdovú spevácku republiku, pod vedením veľkého milovoíka slo- 
venskej piesne a horlivého uôitela. 

Známe sú nám všetky piesne vydané sv.-martinským spevokolom, 
i najnovšie BI. BuUom sostavené štvorspevy sme pestovali a často 
prednášali, z druhých dedín k nám chodili sa učiť »niečo nového«. 

Spevom sa baví, ušlachtujií mravy, Ind odvyká surovému hulá- 
kaniu. Mládež idúcky hore dedinou nôtila si o dva týždne naše piesne. 
Ťo nás blažilo. 

Piesňam ľudu sme načávali, ich značili. Pilne pracovali sme 
v národopise ; svojím ľud dôveruje lepšie nežli viedenským a pre- 
šporským prišelcom-židom, ktorí z veľkej časti olúpili už náš ľud 
o jeho skvosty, umelecké predmety, o výtvory krásu milujúceho ducha 
jeho. Celý slovenský západ je už temer vyrabovaný. Tým úsilnejšie 
sme pátrali a hľadeli zachránil národu, čo je jeho, ludí poučili 
sme o význame starožitností o plachtách o keramike. 

Sbierali sme staré listiny, zemanské armálesi, pretekali sme sa vo 
vyhľadávaní starých vecí. Misy, žbány, čepáky, staré mince, výšivky, 
plachty znášali sme ku kaplánovi, jeho izbietka stala sa na konci 
prázdnin museumom, sbierka stala sa i pre nás poučnou, no zvlášte 
pre ľud. Prišli, porovnávali : »i my máme doma, takú misu, kmotra 
majú podobný čepák, naša starenka majú tiež starý čepák s letopočtom, 
u ševca je cechovní žbán, snáď by ho aj predal «, tak rozprával ľud 
pri pohľade na sbierku. Ci je to nie poučné? Pre krásu a umen'e má 
len malá čiastka dnešnej spoločnosti smysel a cit, sbierkou sa smysel vy- 
voláva, cit rozohnieva. 

U kaplána zanechali sme museum. Ľudu knihy, časopisy. 

Mládeži spevy, nové melódie. 

My odniesli sme znalosť mluvnice, slovenskej literatúry, rozhľad 
v spisbe a bohaté zkúsenosti spôsobu práce medzi ludom. 

Bratia nasledujte nás, tvorte cez prázdniny krúžky a výsledky 
práce uverejňujte v » Hlase*. 

Duch náš oživnúl, občerstvil sa prácou za ľud a jazyk náš obo- 
hatený znalosťou pravidiel, stal sa nám milším a ľahším. 

Kadoslou naplnení, posilnení, poznanou pravdou vrátili sme sa 
na maďarské školy!*) 



•) Ste na pravej ceste. Keby takýchto krúžkov — pracujúcich — ako váS, bolo 
na Slovenaku 50, a mohlo by ich byl, mal by „Hlas," aj iné 'Časopisy slovenské aj 
cez pol roka o Čom písaC. Budúce prázdniny rozšírie svoj pracovný programm i 
poučnými prednáškami. Red. 

8* 



— 116 -^ 



^^nseálna slovenská spoločnosť^ a obchodníci. 

Bolo to roku 1893^ keď sa M. S. S. založila a cena sbierok od- 
haduje sa už teraz na 35.000 kor. 

Minulý rok bolo 5426 kor. príjmov, výdajov 4778 kor. a ôlenov 
600. čísla tie nesrovnávajú sa nijako s účelom, dôležitosťou a význa- 
mom tohoto spolku. Nevšímavosť národa taží jeho vývin, treba teda 
stále hladať odpomoc. Akože má napredoval zdatne, keď nemá kapit^u? 

Povinnosťou každého z nás je podopierať M. S. S. Spôsoby k tomu 
sú väeliaké, oiel jeden. Každý stav môže Sinne zasahoval do jej vývoja 
a zvlášte snadno obchodníci. 

V našej dobe stalo sa módou, že každý väéší národný spolok má 
svoje zápalky, česi majú niekoľké zápalky matičné, Horváti » Pravé 
Slávia paraíin šibiee«, Slovinci vžigalice >Družby Cyrila a Methodac, 
sedmohradských Nemaďarov maďarisujúca Emka má svoje švíbalky a 
naše kraje budú onedlho zaplavené sirkami Femkinými. *) Nemohli by 
sa naši obchodníci zavďačil národu zápalkami. Museálnej slovenskej 
spoločnosti? Pri trocha dobrej vôle, áno! 

Rozhliadnuc sa po Slovensku nachodíme nasledujúce podniky 
zápalkové : v Bytči (trenô. st.) Juraj Reitter ml., Fischer a Wittenberg, 
v Trnave (prešp. st.) Weiss a Sterrn^ann, v Tvrdošíne (orav. st.) Adolf 
Kux. V Ruiomberku (lipt. st.) zamýšľa Ján Janček zariadiť zápalkáreň. 
Z tovární teraz jestvujúcich je len prvá kresťanská (majiteľ je Nemec) 
a len táto kladie váhu na výrobu dobrých zápaliek švédskych, kdežto 
ostatné vyhotovujú hlavne obyčajné švíbalky. Len Va výrobkov ostáva 
v krajine, % sa vyvážajú na Moravu, do Galicie a Sliezska. Lepšie 
zápalky kupujú naši obchodníci najviac od nemeckých tovární v Ra- 
kúsku. 

Zo spomenutých zápalkami nášmu podniku zodpovedá len Ju- 
ríija Reittera ml. Továreň táto už teraz vyrába ^Slovenské zápalkyc, 
ktoré sú však určené jedine pre obchod moravský (slovo »slovenské€ 
je na nich reklamou). Len niekoľko škatuliek z nich nájdeš v Tisovci, 
zopár v Lipt. Sv. Mikuláši a kedy-tedy zatúla sa jedna i do Turč. 
Sv. Martina. Majiteľ fabriky opatrne dbá, aby sa v Uhrách nepredá- 
valy vo väčšom množstve, bojac sa prenasledovania maďarónov a ne- 
nachádzajúc dostatočného odbytu u našich obchodníkov. 



•) Femka uzavrela smluvu s ,,Unio Magyar ÄltÄlános Gyufagyár Részvény- 
társaság Budafokon". Továreň dorábal bude štvoraké „Femke gyufa"; do obchod- 
ných kníh spoločnosti môžu Femkini úradníci uazreť kedykolvek, z príjmov za tieto 
zápalky dostane Femka 5% a stane sa zakl. členom „Femky". 



— 117 > . 

Celá vec dá sa previesť nasledovne. Obchodníci, ktorí predávajú 
zápalky ujednajú sa najprv medzi sebou a vyžiadajú si svolenie Spo- 
ločnosti. Potom zaradia továrnikovi, že svoje potreby budú u neho 
kryť, jestli on venuje z čistého zisku roône 4 — ô"/©- Museálnej slov. 
spoločnosti a jestli zápalky označené budú názvom » Zápalky M. S. S.« — 
Povinnostou kupcov, bolo by potom, dávať v odpredaji prednosť mu- 
seálnym zápalkám a tovarník viazaný by bol vyrábal len najlepšie 
zápalky. Ak by Reitter nepristal na to, vyjednávaí možno s niektorou 
českou zápalkárňou, *) prípadne hneď s Jančekom. 

Týmto spôsobom zvýsily by sa príjmy M. 8. S. o viac sto korún 
ročne a mali by sme výhodnú reklamu pre náš národný ústav vedecký, 
ktorá vnikne do najširších vrstiev! 

Končím. Jestliže kupci nebudú sa maí k dielu, — nech ich vyzve 
k tomu sama Museálna slovenská spoločnosť. Fedor Houdek. 



r\y'\^\^ ^^\.y\^~^ 



OBZOR. 

Časopisecký. ^Nékolik slov o slovenské písnu. Pod týmto 
názvom priniesol » Český Lid^ dvojmesačník (sborník venovaný studiu 
lidu českého v Čechách, na Morave, ve Slezsku a na Slovensku, v Praze 
dne 15. záŕi 1900. Ročník X. číslo 1.) z pera p. Vítézsláva Nováka 
krátku úvahu, z jejž vyberáme nasledujúce: 

»Kdo mohl naslouchati nepozorován dvouhiasému zpévu trenčan- 
ských dévčín, kterým si ulehčují polní práci; kdo slyšel »ťahavú« 
píseň slovenského šuhaj ka zaznívati odkudsi s hory, nebo kdo dokonce 
došel tam, kde pravé vše hajdučilo a zpíválo, jak býva na pŕ. o ho- 
dech — ten vi, že takové dojmy jsou nade všechny rozbory a výklady. 

Komu toho nebylo popŕáno, sáhne po slovenských spevoch (vyd. 
v Turč. SV. Martine), které mu odhalí velký poklad lidového umení. 

Ovšem ty notové značky nepôsobí tím bezprostŕedním dojmem 
jako písné zpívané, slyšíte-li je od Slováka, který do nich vkladá celou 
svoji duši, podávaje se nálade hned vážne, hned zase rozmarné. Odtud 
ta rozmanitost a bohatosť. Tak slyšíte treba touž písen zpívati kdesi 
v dur, jinde v molí, ba týž zpévák zamení tonorod písné. A což ty 



*) Vojtech Scheinost v Sušiči vyrába i pre ttlovincov. Informácie o českých 
zápalkárňach, možno si zaopatriť u „Vývozného spolku pro Čechy, Moravu a 
Slezsko*" v Prahe. 



— 118 — 

varianty ! Slyšel jsem píseň, jejiž každou strofu zpévák jinak zakončil 
— ne snad z nedostatku hudebního sluchu ôi paméti — z bohaté fan- 
tasie ! Däkazem znamenitého sluchu jest bezvadná intona.ce zvétšených 
a zmenšených intervallô a srázných modulací, které ve všeoh strofách 
opakuje s obdivu-hodnou jistotou a vernosti* . , . 

Na to uvádza príklady zajímavých modulací a výprava niektoré 
drobné svoje príbehy na Slovensku. 



• v N.*" v - -'X, -w \^ 



Referáty. 

Slovenský Domový Kalendár na rok 1901. Sostavil a vydal Karol 

Salva. Cena 50 hal. Keď kalendár tento od začiatku do konca prečí- 
tame, máme dojem, že sme prečítali knihu plnú vážneho obsahu. Takto 
mám pre kalendár merítko prísne; pre Slovensko niet dôležitejšej knihy 
nad kalendár. Veď je známo, že vedia modlitebných knižek kalendár 
býva jedinou knihou v nepočetných rodinách našich. Cítim tak, že vy- 
davatelia kalendárov majú na knihu svoju pamätal celý rok a z hojnej 
a dobrej látky vybrafi na konci to najlepšie.- A to so zreteľom na 
najširšie, vzdelanostou najnižšie vrstvy národa — j ich knihou je ka- 
lendár. Rozširovanie kalendárov mali by sme považovať za dôležitú 
akciu národniu, hodnú najlepších ľudi. Veď je žalostno pozerať, ako 
sa u nás hemžia plané kalendáre, ktoré vydáva Nemec z Vimperka. 

Báseň má ovšem v kalendári svoje miesto, ale treba, aby v nej 
bolo myšlienkové jadro a aby pôsobila ako iskra. Tejto požiadavke 
našej prvá báseň, XX. storočie^ nevyhovuje. Musíme i najlepším pria- 
teľom riecť pravdu celkom otvorene. 

Článok Vzdelávajme sa sami! je výborný; i myšlienka i po- 
danie. Nelietajme v mlhách, hodne vecne, názorne hovorme k ludu, 
len taká eetba pohýbä človekom. Poviedka Nesmieriteľný má náhle 
zakončenie; bol bych ju bol obrátil na mrzké pravotenie nášho ludu. 
Báseň Vianoce je pekná; kto ju napísal? Článok Koľko je nás? je 
časový a opät tak dobrý ako článok Vzdelávajme sa! stejne podpísaný 
písmenkami F. H. Spisovateľ opakuje tu po Kollárovi, Šafárikovi a i. 
spravodlivú pravdu, teraz trošku zabúdanú, že Slováci a Česi tvoria 
dovedna jeden národ československý. Spisovatef — súdim, je to pán 
Fedor Houdek — študoval tiež na českých školách v Prahe a na 
sebe samom vypozoroval blahodarnosť československého sjednotenia. 
Pred rokmi rozmýšľal sa jeho pán otec, či by ho dal na obchodniu 
akadémiu do Šoprona, či do Prahy. Ja som sa prihováral za Prahu, kamž 



— 119 — 

by ho bol dal pravdepodobne aj bez mojej príhovorky. Dnes sa spy- 
tujem: Či by nám p. Fedor Houdek také pekné ďánky do »Hla8a« a 
kalendára písal; keby bol študoval v Šoproni? Kedy sme čítali u nás 
tak vecné 51ánky národohospodárske, aké píše Houdek a Hnišovský, 
tiež v Prahe vyštudovavší? 

Článok Pohanská missia — missiou pre kresťanov (preklad) je 
pôsobivý, umravňujúci. O Búroch budú si naši hidia dychtivé a so 
súcitom éítať. Poviedka Cesta k pravde (preklad Vraného) vynáša 
detskú nevinnost, v ktorej deti hovoria pravdu; sudca neveril starým 
ludom, ale uveril — dielaťu. 

Dr. Wagner je nevyí^erpatelný v populárnych článkoch hvezdár- 
skych. V Salvovom kalendári má článok o hvezde Marsu, Patrí do 
kalendára? Patrí. Učit ludí pohlíadať do hviezd — v tom je velký 
moment vychovatelský. Hvezdy sú velký katechismus, v tom sa radi 
preberajme a i okom laika vypozorujeme vzneSenost tvorca. 

Článok Rusky národ a Rusko, ktorý zpraeoval sám redaktor, zdá 
sa nám najprv pridlhý ]>re kalendár, ale keď ho prečítame, minie sa 
chytro list za listom, lebo je v článku 25 obrázkov. Je to článok dobrý; 
chcem vecné poučenie, nie lacné horovanie. Báseň Via dolorosa je 
pekná; rýmy sú K. S. Č. ako putá myšlienok, bez rýmov idú mu 
myšlienky plynné, ladne a myšlienky skutočne poetické. Pri básni tejto 
je pekný obrázok; pozerajúc naň zatvorte jedno oko, druhé privrite a 
pozerajte rúrkou alebo dlaňou v rúrku sovrenou. Časový je článok 
Krát Humbert a jeho syn. Povesí Robotník Emelian a práedny bubon 
ukrýva v sebe myšlienku protimilitaristickú. Potom je zajímavý článok 
o hodinách, pieseň Vzhôru srdce! (štvorhlasne), pekný článok Srbsko 
na úsvite novej doby a Kávovník a čajovník v kvetníku. Sú tu tiež dva 
pekné popevky od Jonáša. Na konci sú zdravotné pravidlá, poučenia 
hospodárske, tak zv. Všeličo, žarty a soznam všetkých slovenských 
časopisov. V kalendáriu, aby bolo každého miestočka využité, sú za- 
riadené náboženské verše. 

Ceľkom je tento kalendár Salvov knihou tak vecnou, obsahu- 
plnou, že ho riadim medzi najlepšie knihy slovenské! To je kniha, to 
dačo mám; vidím v nej aj svedomie. Na budúce radím predsa len 
viacej poučenia z hospodárstva a tiež v každom kalendári slovenskom 
má byt dačo o liehovinách, nech už vecné poučenie, nech tendenčná 
rozprávka. Tiež humoresku, čo by sa človek hodne rozchichotal, dobre 
je primiešať. 

Chcem hodne: tak to musí by I v kalendári. Kar. Kálal. 



— 120 — 

9,Naie Doba^. Revue pro vedu, umení a život sooialný. Najvý- 
tečnejdí mesačník český, seminár to moderných spisovateľov sociolo- 
gických, íilosofických a slovom, vedeckých započal tohoto mesiaca VIII. 
ročník. Neviem, či aj na drahých revue táto tak účinkuje, ja, a to 
dprimne uznávam, nemôžem j^Ncíšu Dohtŕ odložiť, kým ju do poslednej 
písmeny neprečítam. Je to časopis najvzdelanejších českých kruhov; niet 
moderného, vedeckého, hospodárskeho, sociálneho pohybu, o ktorom by som 
v ňom zprávu vedecktí a dôkladná nenašiel. V svojom pozvaniu ku 
predplateniu redakcia píše: »Naši Dobu doporučujeme každému kdo 
touží po opravdovém obohacení svých vedomostí, kdo touží po vážne 
a účelné četbe«. Ze cielu tomuto zodpovedala, dôkazom sú vedecké 
články behom 7 rokov uverejnené. 

Moderný Človek, ktorý len názov vzdelanosti si žiada, bez tohoto 
časopisu zaobísť sa nemôže. Hlavne pre nás Slovákov má veíký vý- 
znam. V našej chudobnej literatúre dačo podobného nejestvuje, a to 
je hlavná príčina jednostrannosti a zaostalosti našej, ba čo viac v mo- 
dernej mafTarskej literatúre, ktorá temer za desal rokov žiadneho diela 
absolútnej ceny nepreukázala, a stálej dekadencii podrobená je, žiadnej 
podobnej revue nenachádzame, čo je i hlavnou príčinou filosofickej a 
sociologickej nevzdelanosti maďarskej intelligencie, ktorá za vzor slúži 
velkej čiastke našej slovenskej intelligencie. Naučme našu inteUigenciu 
len trocha tnyslef, vlejme do jej tvrdej hlavy len malú dávku fíiosofickej 
vzdelanosti a zaiste popúdime.ju takýmto spôsobom aj ku práci. 

Výtečný článok podáva nám T. (x. Masaryk: »Rukovéť socioló- 
gie*. Možno že jedna čiastka čitatelov našich hned kliatbu vyriekne 
na nás, ako len meno Masarykovo očuje. Nie som Masarykov žiak, ani 
jeho protivníkom, ale ako učenca si ho ctím a vážim. Sústava socioló- 
gie ním zostavená je dielo hlbokej mysle, a železnej práce. Článok 
^Nová škola* od Fr. Drtinu vovedie nás do ústavu p. Demoliusa 
v meste Des Roches, v ktorom sa nachádza dielo veľkého francúzskeho 
pädagoga. Ked by sme mali i my Slováci pädagogov, by som ich 
zaiste poslal do ústavu tohoto, ale naši učitelia sú soštátnení, zahlušení, 
mŕtvi, blbými pädagogiekýrai zásadami otupení, ani citu pädagogického 
nemajú. Našich maďarských školdozorcov by tam mali poslať, by už 
raz prevráteným pochopom pädagogickým a ohlupovaniu dietok našich 
zakročeno bolo. Od dvadsať rokov pädagogická literatúra maďarská ne- 
zaobiera sa iným predmetom ako: »o spôsobe vynaučovania maďar- 
skému jazyku v národnostných školách*. Tento humbug je kvintessencia 
celej modernej maďarskej pädagogie. 



— 121 — 

súvahy a kritiky o yéoeoh slovenských « sa zaoberajú našimi po- 
merami. Článok tento nepochádza z pera »hlasÍ8tov<, mienime sa s nim 
obšírnejšie zaoberal, a odporúčame ho do pozornosti pánov protihla- 
sistov. Len jednu vetu z neho vytrhneme: »Vla8t a Svet prospívá ná- 
rodu slovenskému více, hodné více než »Nár. Nov.y« myšlienka táto 
zaiste popúdi našich národovcov, by pozornosť tomuto objektívnemu, 
nestrannému článku venovali. 

Poneváč viem, že »Hla8« i mnohí mladí kňazi éítajú, zaiste sa 
budú pýtať, či aj oni môžu :»Našu Dobu c do rúk vziaí? Odpoviem: 
pre obmedzených a zakvasených nenie, mládeži ale modernej, vysoké 
ciele pred očami majúcej ho odporúčam snažne, zaiste si bude vedieí 
sebe patričné vybrať, a pre seba spracoval. Predpláca sa: Naklada- 
teľství Jána Laichtera. Praha. Král. Vinohrady, na rok 14 korún: 

R. V. 



Nový život. 

Tj^stup 4. 

Kata, Anička, (potom) Matú/^. 

Anička (vstúpi je zimne oblečená, v tvári bladá, chorá, v chôdzi tichá. 

Len sedieť a sediet. Položí malý košík z ruky na stolec a pomaly 

sa soblieka. Skoro šeptom). Pochválen Ježiš. 
Kata (tak). Na veki amen. (Ch vílu ju pozoruje a dva-tri razy chce 

začiať reč, ale vždy sa odvráti. Konečne láskavo). No, čo že ti 

doktor? Anička. 
Anička. (Zarazená nad tým oslovením hovorí po malý a tícho). Čo že 

mi — predpísal mi prachy a medicínu. 
Kata. No ale že to budeš užívať na poriadok — (vyberá z košíčka). 

Dám ti to sem (na okno) a lyžičku striebornú a tak, vždy na 

hodinu. A otec? 
Anička. Tu sú. 
Kata. A vytiahol peniaze? 
Anička. Hej. 
Kata. A kolko že? 

Anička. Všetkých osem tisíc — aj vari dve stovky. 
Kata (vydýchne). No predsa sa už prebudilo v ňom svedomie. 
Anička. Veru, chvalabohu. 

Kata. A už ačak aj zaplatil eksekútorovi za lúku aj kasne, postele? 
Anička. Ale čoby — nikomu neplatili ešte. Sebou majú peniaze. 



— 122 — 

Kata (už 8a trasie). Nuž a kedy že chce platiť. Zase bude viacej trov, 
keď sem príde do dediny ekzekútor aj tá hanba kolika — na 
rychtára. 

Anička. Tými peňazmi, že oni nebudú za nikoho platií, len za seba. 

Kata. Nuž veď za seba — 6i už ako to mám povedať. Či ťa vari 
nerozumiem ? 

Anička. Ach veď ňanka nič nepozakladali ; ale za Pištu že oni nebudú 
nio platiť. 

Kata. (už sa rozohňuje). Nuž načo že teda ťahal peniaze? Či ich chce 
darovať dakomu, ôi suché prežriet. Kdeže je? 

Anička. Nie darovať, ale iba vrátiť. 

Kata. Komu?! 

Anička. Viete kde ich vzali. A lúka že i tak nenie naša. 

Kata (sa ľakne). Ako že by nebola! Sme ju hádam kúpili. Čože ty 
vieš — 

Anička. Od inžiniera za tridsať zlatých aj to za cud.'.íoh. 

Kata (spamätá sa, ale hneď to strasie). Ktože o tom vie po dvanástych 
rokoch? a keď sa starej Barbore ostatné peniaze vyplatily. 

Anička. Ňanka a ich svedomie aj ten s kým klamali obec, aj svet — 

Kata. Notár by to nikdy nezradil! Sa delili. Ježiš maijajozefe! Nuž 
ôi zato vstal? Čože robí? čo mieni t«n človek? Ci ešte väčší 
nepokoj a rozbroj v dome?? (Beží von). 

Anička. To zaiste, ale pokoj v svedomí a ten vari stojí za to. 

Kata (krikom sa vráti). Nuž kdeže ho parom vzal? (otvorí dvere ko- 
mory. V nej objaví sa Matúš ešte ako z mesta sa doviezol — 
sedliak v ])lnom kroji. Chorý vždy a výraz duševného trápenia 
v tvári. Na javiste nevystúpi a keď aj, len aby povedal svoje a 
hneď sa vracia do svojej komory. Kata zalomí proti nemu ru- 
kama). Nuž ty človek! (Vše položí mu ruky na plecia, zas ho 
chytá za ruku, alebo prosí sopnutýma.) čo ty zamýšlaš ? pre pána- 
jána. Vrav, vrav, čo ideš robiť. Ja tomu verií nemôžem, lebo ma 
porazí od jedu a — a strachu. 

Matúš. To dozvieš sa za chvílu; len nekrič a ma netrhaj. Mňa sa už 
dosť natrhalo svedomie moje skoro za trištvrte roka, za moju ne- 
poctivosť v mojom rychtárstve, bodaj som sa ho nebol dožil, bolo 
by ma to minulo. Ja od mojej choroby vediem boj so sebou, nikto 
nevidel, a konečne — ďakuj Bohu, aby ešte aj teba netrestal, — 
odhodlal som sa napraviť čo sa ešte dá. 

Kata. To si len vymýšiaš, aby si Pištovi nemusel dať, nič nebudeš 
naprávať, nič, ani mak. Peniaze sem daj I (Ide mu do kožucha). 

Matúš (nedovolí). Tie ty už sotva vidíš. 



— 123 — 

Kata. Ja ta zrvem ! (miká ho). Ty šalieš vari, ani nemožno ! Ktože 
o tom vie?? 

Matúš. My a Boh. 

Kata. Ja {a nepôjdem žalovať, keď dáš, ale ak nie, tu sa ti zaklajem, 
že ja ta, žena tvoja ta udá. 

Matúš. Hoden som trestu. 

Kata. (dalej) Nenahliadaš, že pre ne boly boje v dome, čo bude ďalej? 
ak ich vôbec nebude. 

Matúš. Pokoj svedomia. 

Kata. Ale oheň v dome. (K Matúšovi spínajúc ruky prcsebne) Daj, 
daj mu tie peniaze a nevrhaj takú potupu pred celým svetom na 
náš dom a svoju rychtársku hlavu. 

Matúš, (k Aničke) Dcéra moja, čo mám robil? 

Anička. Nanka, nanka, väčšia potupa pred Bohom. 

Kata. Tak, ty tak stojíš za svojho muža? Ačak, už ti prišiel! By si 
nedbala tohoto vyhnať a Martinka si vziať. Čo tebe muž, keď ti 
frajer prišiel. Fuj, fuj — ! 

Anička. Neviem o ňom; ale či prišiel, lebo nie — ja milovala som ho 
aj ho aj dnes million razí viac ako vášho Pištu, no ani vtedy ne- 
bola som mu, ani mu nikdy frajerkou nebudem! (plače) 

Matúš. Tak, tak dcéra moja. (ku Kate) On, on, tvoj pán Pištík má 
v každom kúte druhú. Pekné veci sme sa dozvedeli aj teraz v meste. 

Kata. Lebo ho ona nechce a to je nie pravda! ja neverím!! Len vy 
by ste naň hory-doly svalili, oheň sypali, vy, vy katia jeho, ako 
jedon, tak druhý. 

Matúš. My že katia? Keď sa sem proti jej a mojej vôli vdral na tvoje 
sluby, mal sa nie len za sedliaka obliecť, ale aj sedliackej práce 
chytiť, nie záhalky, zábavy, flinty, karát a — a flandier! Fuj, ale 
vtedy som ti mal krk vykrútit! keby som bol vládal. 

Kata. (hrozí mu) Veď ho on tebe zakrúti, ale ja, ako tu stojím, ne- 
budem ťa brániť, ako som ťa dosial. Ba by ťa otrávila sama! lebo 
ty otravuješ mňa aj jeho. 
, Matúš. No len mi už urob, čo mieniš aj s ním. Trebárs — 



Týstup 5. 

Predošlí, Janko, (potom Posol). 

Janko (pribehne). Gazdiná, (zarazí sa, k sebe) ale som ich len vystrie- 
hol. Páni sú už tu a to traja aj notár. 
Kata. Chlapče — či ozaj? 



— 124 — 

Janko. Som na vlastné o6i videl. Gazdovia sú už na obecnom dome^ 
aj svet sa hrnie, ako na komejdiju. 

Kata (bojovala sama so sebou, koneSne sa odhodlá. Prosí Matúša. 
Janko sa na prvé slová vytratí). Otec, poôul si 60 je. Ja klakám 
pred teba, a keď už inak nie: kúp, óloveče, kúp za ten svoj 
pokoj, pokoj domu. Hlaďže, ty si už starý, jedno ti je, dnes-zajtrá 
zalahne ťa hruda, 60 iía po nej či ťažšia Si lahSia. — Ale deti 
máš — 

Matúš. lien jedno; a neklač, mne ťažko sa na to díval. 

Kata (klaôí). Čo aj jedno. Prežije ťa — maj nad ňou slutovanie. Ja 
prosím la za ňu, kedf ona v zášti proti Pištovi slova neprereôie. 
Bu(I mu otcom, neprezývaj, nevyháňaj ho a nešinfuj naňho pred 
svetom. 

Matúš. Tak ho za to ešte chváliť mám, že mi hrá o život a moje i 
cudzé mozole? 

Kata. Veď nechce ich premárnil, ale sTubuje dobrým byl. (Vstáva). 

Matúš. Ten dobrým? To ti už sto razy slúbil — za každým keď la 
chcel podviesl. Zmrhané peniaze, kone, voly, bitky a ôo ešte ani 
ja neviem, to všetko ukazuje, že sa ide polepšil. 

Kaia. 7jq — keď mu dáš peniaze a grunt a táto obráti srdce svoje 
k nemu. (K Aničke) Ja — matka tvoja — ťa prosím — — — 

Anička (v slzách). Mama — 

Kata (ďalej). Zabudni na Martina, aksi ešte nie a obmäkči proti mu- 
žovi svojmu to tvoje kamenné srdce a všecko bude dobre. 

Anička. Mama, keď chce v pokoji žiť, to iste môžme aj bez tých pe- 
ňazí. A ja, bái*B mi zo dňa na deň ťažšie bremeno nakladá, nie, 
do lásky k nemu vsilil bycb sa ani sama nemohla; no vernou 
jeho ženou som mu a budem v tom povedomí, že chudobní sme, 
ale na svojom — nie ako dosial. Veď statočnosl a práca nám 
ostane a tá nás uživí, keď aj povraciame, čo je nie naše. 

Matúš. Tak, tak. A peniaze nie sú moje a grunt mu do hrobu ne- 
vezmem, ide musí počkať, kým mňa Boh povolá, aby ma nevyho- 
dil z môjho a ja nemusel po pýtaní. ^ 

Kata. Tak nedáš? Ani za toto (ukazuje na náradie) nezaplatíš? 

Matúš. Ani krajciara, lebo aj toto je z tých peňazí kúpené. 

Kata (Chytí sa za hlavu). Nuž ale či je to napísané na tej kasni?! 
(Rúti sa von). Hah ! môj Pišta, môj zal dobrý ! Čo si počnem ? 
(Napadne jej čosi, vzpriami sa a beží von) A predsa! 

Matúš. Kam sa rúti v zaslei>ení? 

Anička. Snáď poň bežia, poň. Chytro choďte vrátiť tie peniaze. Ne- 
mučte už tolko seba. Podhuckajú lio — vyrve vám ich ak doletí. 



— 125 — 

Matúš. Nevyrve, iba mŕtvemu. Ale 60 bude potom? Svoj pokoj azda 
nájdem^ ale či tvoj — (objíme ju) Dcéra moja, ja, bárs som si to 
vsebe slúbil a už aj vypovedal, ja varí len predsa nemám dosť 
sily, abych za poctivosť, teba, jediné dieťa moje, ako aj tá mati 
vraví, žobrákom spravil. Mne je, na nme tvoja nemoc, kto ta 
opatrí, ked peňazí nebude? — a ja som len na dnes-zajtrá tu. 
UmuSia la oni dvaja za živa. 

Anička. A nech ma, ňanka môj zlatý, čo mi je z toho života? 
Matúš. Veď pravda 

Anička. A nám len ešte zostane dačo a potom sú dobrí ludia na svete. 

Ale ja prosím vás, pre pokoj duše vašej, zaneste ich kam patría. 
Mat^. Tak idem už a bude všetko v poriadku. (Vytiahne tobolku). 

Ale kto odovzdá Martinovi, či už materi, jeho stodvadsať zlatých? 

Anička. Pošlite im ich, ale potom. Teraz len tieto — ja sa strachom 
trasiem, že dobehnú prv, než vy odídete. (Počut kroky). Už aj 
tak sú tu! 

Posel (dnu). Pán rychtár, že či vy ani neprídete, odkázali páni. Chcú 
začať licitovať — fiškál poslal ma po vás. Aj gazdiná vaša letia 
stobohujúc s velkým krikom a plačom. A u žida sme sa stretli — 
v hornej — bol som na jednom deci, tak ruky spínajú, aby im 
požičal — už neviem čo, lebo zatíchli. Ani mi neodpovedali, len 
zalamujú rukama, že ak sa to Pišta dovie, ak sa dovie — ja už 
neviem čo. Ale ten je u Jakuba — na dobrej krčme — ale ja 
vás zahováram. No je pravda, že sa vám odpoludnia zastrája, že 
beda-prebeda ak mu nedáte peniaze a grunt prepísať na jeho 
meno. Ze si ešte jedon dobrý deň spraví tu, ale ten že pamätal 
bude svet, a potom že — už neviem kam sa obráti. 

Anička. Vidíte čím sa vyhráža, čo chce. — Len statočnosť a prácu nie. 
Posél. (Odchádza, cestou). Hja, každému to neslúži. 
Matúš (chystá sa k odchodu). Idem. 
Anička. Nedajte že sa ešte prehovoriť. 

Matúš. Už nie. Dosial mi bolo Túto, bárs aj za ukradeným, ale keď 
ty si s tým usmierená, ja nikomu, ani sebe k vôli nechodím viac 
s bremenom špinavého svedomia. (Odíde). 

Anička (sama). Tak už je po bohatstve našom. Taká je pravda, prebije 
sa na vrch, keď svedomie zvíťazí. Jak dlho to dusili, čo im dušu 
tiažilo. Už v ten nešlastný večer, keď som im tu smrl spomnela 
jak sa zdesili, a predsa ako ťažko bolo sa im rozlúčiť s nimi. Ale 
či mama? a čo ten? Čo ho bude ďalej k nám viazať, keď penia- 
zom nebude sa môcť úfať! Či dá sa na nový život a chytí sa 



— 136 — 

práce? — Možno. Akokoľvek však, dnes ukáže sa, prečo mi 

vlastne život zaviazal. A nech že by mi ho bol zahrdúsil, len 

keby mi aspoň pokoj dal a telo moje netrýznil. Mua nevýslovný 

hnus nadide, vo mne všetko zkypí, keď sa ma len tkne, ale či si 

pomôžem^ ked taký zákon je sveta. 

(Pokračovanie). 



Rozmanité zprávy. 

— Macfarčina vo školách: Zo zprávy ministerstva kultu dozve- 
dáme sa o rozšírenosti maď. jazyka vo školách nasledujťice: 

Opatrovní pre deti je Sb'9% ôisto maďarských, 107o ^ ™^" 
cfarčinou mieSano inoreôových, 4*1% bez madarčiny vôbec. Opatrovkýň 
je spolu 2582, z týchto vie 81 len nedostatočne maďarsky a 35 nevie 
maoarsky docela niô. Je teda asi 2200 takých opatrovní, v ktorých 
hovorí opatrovkyna len maďarsky, bez ohladu na to, Ôi jej deti rozu- 
mejú alebo nie. 

Nemci a Slováci posielajú pomerne najviac detí do školy, ale 
v tomto roku už i Maaarov chodí do školy viac než v roku minulom. 
Z nemeckých školopovinných chodí do školy 92 187o 55o slovenských 
86*02%, u Maďarov len 8 1'81. A len za týmito nasledujú Horvati, 
Srbi, Rumuni a Malorusi. 

Ľudových škôl bolo vlani všetkých spolu 16,967, z týchto 
10,117 čisto maďarských (59*6), maďarských a inoreôových miešano 
3522 (20-81), bez maďarčiny inorečových 3318. V roku 1896—7. bolo 
ôisto maďarských 58'697o maďarsko-a inorečvo miešaných 19"77o- 

S najnepatrnejším úspechom vyučovalo sa maďarčine vo školách 
grécko-orientálnych (rumunských a maloruských); výsledok bol tu 
len v 57% škôl. 

Učiteľov, maďarsky nevediacich, bolo v roku: 

1895—6 1755 

1896—7 1998 

1897—8 1900 

1898—9 1865 

Učiteľské präparandie malý 70*18 maďarských žiakov, 
ostatní boli inorečoví. 

Stredné školy sú v 90% maďarské, v 1% maďarsko — ne- 
mecké, v 'i-6% nemecké, v 2*6% rumunské; jesto i jedno srbské gy- 
mnásium. Zo 100 žiakov na stredných školách bývalo priemerom 75 
Maďarov, 12 Nemcov, 3 Slováci, u Rumunov, 2 Horvati. 

Na školách vysokých je Maďarov zo 100 84, Nemcov 6*5, 
Rumunov 5*6, Slovákov 1*5%. Tu maďarský počet rastie, iné národy 
klesajú. 

Návrhi na zrušenie národnostného zákona podal v zasedaní stolice 
Háromsékskej (Sedmohradsko) advokát Bene. Návrh bol prijatý a 
usneseno odporúčal ho k prijatiu aj ostatným právomocnosťam. 

Slov. Ľminik, 



— 127 — 

— Náä literárny trh bude onedlho obohatený dvoma knihami. F. Rich. 
Osvald oznamuje III. ročník „Tovaryšstva". Dla sdeleného obsahu kniha 
táto dôstojne bude sa družil k predošlým dvom. Asi na 40 tlačených hárkoch vel- 
kého kvartu vyjde rada poučných aj zábavných Článkov v mluve prostej aj viazanej, 
s četnými illustráciami. tívojim Časom nezabudneme o knihe referoval podrobne. Stál 
bude 6 korún, prihlášky prijíma: Fr. Rich. Osvald, na Teplej (Lenge, o. p. Béla- 
bánya). — Druhý spis oznamuje sa v Amerike. A. Pavčo preložil Sienkiewiczov 
známy román^Quo vadis"? a vydá ho o nedlho svojím nákladom. Cena je vypo- 
čítaná asi na 60 centov, =z zl. 1. 50 kr., príhlasy treba poslať: Rev. A. PavČo, 
slovenský kňaz v Scranton Pa, 726 Capouse ave. 

— V chotári ňaršanskom sú na odpredaj väčšie pozemky, prípadne 
podelené na menšie. Bližšie zprávy ochotne podá farský úrad v Naršanoch 
(Nyars-Ardó), v Šarišskej stolici. 

— Oprava. Nedopatrením sadzaČovým vypadly mená Jozefa Škultétyho a 
Jána Cablka, z radov odsúdených vo zpráve v minulom Čísle. Oba odsúdení sú na 
2 mesiace. 

— t Dňa 13. m. m, umrel v Kochanovciach horlivý rodolub a priatel mládeže 
pravotár dr. Jaroslav Minich. 

— V Ružomberku vystúpila pred verejnost prvý raz „Občianska Beseda" 
dňa 14. m. m. Prednesený bol divad. kus „Strýko" od Benedixa, spevokol riadený 
p. J. Hollým, zaspieval v miešanom sbore viac piesní a si. Milina Vraná deklamo- 
vala „V žatvu" od Hviezdoslava. Večierok sa zdaril. 

— Slovenský Denníkl Toto je najnovšia udalost v slovenskej žurnalistike. 
Máme slovenský denník, denne vychádziij úci Časopis I Mimovolne napadajú Časy 
„Minervy" a „PeŠťbudínskych Vedomostí", Vždy, i po smutnom zaniknutí spomenu- 
tého ústavu a Časopisu, národovci slovenskí túžili po tom, j ako založil slovenský 
denník politický v hlavnom meste krajiny. Plánov bolo dosl a je i teraz, jedna 
Čiastka súvisí so snahou, založil kultúrne centrum v srdci krajiny vôbec, druhá s tým, 
že v PeŠti by malo by£ politické centrum všetkých nemaďarských národností a tak 
i slovenské. 

Z tohoto nestalo sa posial niČ, no &ií}jpis, denník slovenský vy chodí uŽ v PeŠti, 
nepolitický síce, ale význačný dosl, aby na tejto ceste pristápilo sa Časom svojím 
k založeniu Časopisu politického. Myslím že nepredchýtame úmyslom vy- 
davatelstva a redakcie, ked toto tvrdíme. 

Otázka Slovenského Denníka, ktorá pretriasala sa uŽ od rokov na schôdzkach- 
a poradách, v priateíských krúžkoch, je rozlúštená! 

Mládež ju rozlúŠtila. Chvála Bohu i „Hlas" má svoj podiel uu tomto pod- 
niku. Redaktor „Denníka" stál tiež pri kolíske „Hlasu", bol naším spolupracovní- 
kom. A duch, ktorý osviežil dusné povetrie náŠho národného žitia, duch mravnej 
očisty, hospodárskeho zveladenia, intensívnej kultúrnej práce, dýcha i z riadkov 
„Slovenského denníka". 

Programm Časopisu je nám neznámy, nedostali sme prvé Čislá. Ale úvodníky 
poukazujú jasne na to, jakým smerom bude kráčal denník. Pozrime len „Hospo- 
dársky sjazd v Košiciach" a „Ešte jeden hospodársky sjazd'*, (sedmohradskí 
Sasi), porovnáva saského sedliaka, jeho spolky s naším slovenským sedliakom ; tam 
pokrok, blahobyt, tu nevzdelanosl, bieda. Vidme dalej: Hospodárske sýpky. 
Zprávy zo Slovenska. Nové priemyselné podniky na Slovensku. 



— 128 — 

Dajte nám čítať, pozoruhodný článok o ludovej spisbe a odbornej knihe. N á- 
rodný priemysel, pojednáva o stavat sa majúcej papierní v TurČ. S v. Martine. 
Stále knižnice. Odborné vzdelanie. Zlé vlastnosti nášho ludu. Výchova 
deti. Óo si počneme so slovenskými výšivkami. 

Všetky tieto Články pojednávajú o súrnych potrebách nášho ludu, v každom 
smere a obore stretáme sa s Článkami, zurávami, myšlienkou. Mimo „Ľud. Novín" 
nebolo u nás Časopisu, ktorý by si bol tolko všímal hospodárskej otázky slovenskej. 
Denník je Časový, pokrokový a v tom jeho vážny význam. Slovenský delnik pe- 
Štiansky nájde v ňom iste svoj orgán. O sociálnych pomeroch slovenských a inoslo- 
vanských delníkov v Pešti nájdeme neskoršie v „Denníku", iste obšírnejšie zprávy. 
My Čakáme ich. „Slovenský spolok v Peštbudine*' bude mal v „Denníku'' výdatnú 
pomoc vo velkom meste. „Slovenskému Denníku" tešíme sa úprimne, len jedno sa 
nám nezdá, Že vydavateľstvo je v rukách nekresíanských, neslovenských. Nezne- 
užije sa získané odberateFstvo zmenou redakcie niekedy proti nám? 

Časopis odporúčame pre jeho dobrý, slovenský, kresťanský smer, pre jeho 
pokrokovosť a demokratické názory. 

Je lacný, jako žiadon slov. Časopis. Jedno Číslo 2 haliere, predáva sa v Pešti 
po uliciach i po iných mestách slovenských. 

Veríme že „Denník" pretrvá ťažkosti začiatku a zabezpečí sa pre budúcnosL 

Predpláca sa na mesiac 1 kor. 20 hal. na štvrť roka 3 kor. 60 hal. Budapešť 
Vm. Aggteleki utca 2. Majitel a vydavateľ Viktor Sékel. Zodpovedný redaktor 
Milan Hodža. 

— V Pešti vy chodí teraz 5 slovenských Časopisov, „Slovenský Denník", „Slo- 
venské Noviny" „Kresían", „Opravdový Kresťan", a „Vlast a Svet". Najrozšírenejší 
je z nich „Kresťan" a „Vlasl a Svet". 

— „Pustevné na RadhoŠti", je názov skvostného diela vydaného na- 
kladateiom PíŠom v Brne, ktoré predstavuje lô pohladov na radhoStské drevené 
stavby, v slohu valašsko-slovenskom, zbudované našim Dušanom JurkoviČom. Dielo 
vyšlo u Vilíma (Únie) v Prahe, v elegantnej úprave s textom Českým, ruským a 
francúzskym. Cena krámska 10 korún. A. Píša Brno. 

— Slovenskí väzni. Minister Plósz prijal deputáciu slovenských žien 
láskavé, ale ich prosbu odmietnul. Väzni majú velmo sprísnené. Nesmejú Čítať Časo- 
pisy, písat môžu len raz do týždňa a kouat mušej ú i obyčajné práce. Redaktor A. 
Bielek a J. Fábry ochoreli, ale už sú lepšie. 

— Amerikánsko-Slovenské Noviny sobrali, pre rodiny martinských 
odsúdzencov, hneď v deň zahájenia sbierok 140 dollárov. 

— Urbánkovu „S t rýdza zpod Hája" predstavili skalickí sedliacki ochotníci 
„Kat. Kruhu" tri razy po sebe s veíkým zdarom. Predstavenia navštívilo vyše 
1000 íudi. 



Endoyé stavby slovenské a valašské. 

Len krátka doba delí ná» od nezapomenutelnej výstavky národopis- 
nej v Prahe. Hromadná návšteva zo Slovenska nepoznala sama seba vo vy- 
stavených skvostoch, nie v slovenských ludových stavbách a intelligen- 
cia slovenská — táto bola na výstave — lud nie, sotva priznávala sa »k Čič- 
manskému gazdovstvu* k valašskému hospodárstvu. Nie div. Ked Jurkoviô 
v rokoch 91 — 95 preliezol paseky, gazdovstva valašské a ])ohrani6né 
kraje Trenčianskej a ked sitvis v myšlienke a tvorbe ludových stavieb 
viedol ho cez hranice Moravy, dalej do severnej Trenčianskej, do Oravy 
a na rozhranie stolíc trenčianskej, turčianskej a nitrianskej až do Cič- 
man, kde našiel úplnú, prastaró zádruhu slovenskú, vtedy nevšímal si 
na Morave a na Slovensku ludových stavieb temer nik. Štádia prof. 
Kouly a kresby Prouskove v » Českom I^ide* neznalo vtedy na Slo- 
vensku ani 50 ludí. 
i Na slovenskej mape ani Cičman nebolo, lebo ked Jurkovič pýtal 

I sa v Martine, kde ležia (Hčmany, nevedeli mu nič určitého povedať 

E a usmievali sa, ked poukazoval na to, jaký pomník ludového umenia 

> staviteľského skrývajú v sebe Cičmany. A predsa v Cičmanoch našiel 

£ Jurkovič vzor vysokej stavby drevenej, utriedený celok, účelný, ujedno- 

I stajnený štýl behom storočí a zachovalý spôsob stavby, jaký býval 

r v Čechách, na Morave, v Slezsku a na Slovensku všeobecný a jaký je ešte 

i dnes v haličských Tatrách medzi Horalmi. Od tej doby, čo objavil 
Jurkovič svetu Čičmany a predviedol nám ich na národopisnej vý- 
stavke, vnikal vždy hlbšie do ludových stavieb, porozumel duchu to- 
hoto dôležitého umenia, rozšíril svoj obzor pilným a dôkladným cesto- 
vaním a značením, kresbami a fotografiami; Bečvy, Karlovice a vôbec 
celé Valašsko poskytovaly mu mnoho ; originálne väzby, štíty, zvonice, 
komíny, okapy atd. Orava, Istebné, Veľká Ves, Zázriva obohatily 
jeho materiál velmo, ale i sám Turiec poskytnul mu mnoho, ač myslel 

9 



— 130 — 

by 61ovek, že v tejt<) stolici, kde už kroj skoro cele vyhynul, nájde 
národopisných pamiatok vefmo málo, staviteľských pamiatok je tam 
dosť, jako to dokazujú doraky a zvonice v Karlovej, v Príbovciaoh a za- 
jimavá väzba oblúkov domových vrát, ktoré často sa vyskytujú po Turci. 
Takto vyzbrojený a obohatený zkúsenosťou národopisnej výstavky, pri- 
kročil Jurkovič k velkému dielu, ku stavbe objektov ^Pohorské Jednoty 
Radhošť ve Frenštáte«. 

O Radhosti a útuluách radhošťských písalo sa mnoho, zvlášte 
v časopisoch moravských ; oživotvorenie starých foriem ludových stavieb, 
uvedenie v život a pre verejnú potrebu toho, čo lud staval, zdobil, len 
pre seba, pre svoju rodinu ; ďalej vytríbený vkus a jakýsi návrat k tomu 
čo naše jest, našlo pochopenie na Morave a západnom Slovensku 
v prvom rade. Je to trocha i vyKvetlitefné, Čo poši o z nás, z nášho 
okolia, z rúk otcov našich, v čom vyrástli sme to ctíme, ľúbime a mi- 
lujeme opravdove, úprimne. Čo vyhrabal, z trosiek vykutral Slovák 
Jurkovič, a v ladné celky sostavil prvky už už spráohnivelé, to ctíme 
jako prácu našich rúk, jako návrat ku chalupe^ k tej chalupe, v neji 
skryto je toľko umenia, toľko vkusu a toľko citu pre krásu, ktorému ne- 
vyrovná sa ani národ stojaci na najvyššom stupni kultúry. A v tomto 
návrate k Fudu a jeho umeniu, k tej posial nevysvetlenej psycholo- 
gickej záhade v nejž kotví — škoda že nie už všade — tvorivosť, tak 
hlboká a umná tvorivosť, nie prežitá a životaneschopná, ale spôsobilá 
rozvoju a vývinu, elementárne silná k preporodeniu názorov o umení, 
o národnom umení a priemysle a skrývajúca v sebe podmienky po- 
ki*oku v blízkej budúcnosti. 

Keby nič iného nebol vykonal Jurkovič len to, že sosbieraním 
materiálu poukázal na pravé cesty k pochopeniu drevených stavieb na 
Valašku a Slovensku, bol by iste vykonal mnoho! No on vykonal 
viacej. Vytvoril štýl, samostatný a docela neodvislý od drevených 
stavieb švajčiarskych, pre moderné obydlia, domy, hostince, villy a 
v tomto práve javí sa poki*okovosť a vefká umelecká i hospodárska 
dôležitost duchaplného prevedenia »Maménky« a »Jídelny«. Preto 
tvrdím že, ač písalo sa o »liadhošti« a útulňach mnoho, predsa pisalo 
sa posial málo o význame a dosahu prevedenej myšlienky a o snahách 
mladého umelca, Jurkoviča. 

Nie sme odborníci, ale zabývame sa už i u nás na Slovensku inten- 
sívnejaie týmito vecami, ale chladnosť pnížských, odborných kruhov 
voči Jurkovičovi — ovšem vyzbrojených diplomami a papiermi je ne- 
pochopiteľná. Ci znamená professúra zdrátovanie ducha a poviazanie 
slobody? Aj Jožka Úprka bol v Prahe )> samej cinóbr* a dnes už to 
nie je pravda! VeJ náš sedliak je tiež nie diplomovaný odborník, ale 



— 181 — 

umelcom je, to mu nik neodtají a kreslírka velkonoôných vajec tiež 
neštudovala a predsa je umelkyňou. 

Na Morave i Slovensku je Jurkoviô uznaný a zdomácnelý a kto 
tPustevnéc nevidel in nátura, ten zájde si tam iste, keď prezre nád- 
herné dielo, vydané snaživým nakladatelom p. A. Pišom v Bmé, ktorý 
v nádhernej, bohatej áprave »Pu8tevné« vydal. O ľudových stavbách 
valaésko-slovenských, a vôbec ešte žiadne dielo nevyšlo posial o morav- 
skom umení, v takej skvostnej, dokonale prevedenej úprave jako »Pu- 
stevné«. Velkých 16 listov pohladových predstavuje nám z čiastky 
v svetlotisku, z čiastky v barvotisku, celý komplex budQv a potom 
jednotlivé budovy z rozličných strán. Obrazy sd rozkošné, nemôže sa 
človek od nich odtrhnúť. Oblúk na V. liste — pôsobí ani maurský 
podkovový oblúk v Alhíunbre. Ornamentálna obruba listu VI. je 
bizzamí, nadmieru originálna, upomína na hlavy assýrskych kňazov, 
8 pristrihlými bradami. Možno že sa mýlim, ale tohoto dojmu sa ne- 
môžem zbavil. 

Jako v skutočnosti tak i v reprodukcii možno postavil »jídelnu« 
»hor8 conooursec List VIII. je mdlý, imi v mlhe radhošlskej, za to 
odškodní nás vnútro »jídelne«. Jaký to útulný, milý chrám, čistý 
kostolík, keby nie »legátek<í a pokrytých stolov, iUúsia by bola úplná. 
Táto budova ovanie človeka j akosi divno. 

Cítim ten pocit, ale nemožno mi ho opísať, kto bol na »Radhošti« 
ten predstaví si ho, lebo pocítil ho iste. 

Tá bladozeleň stien, ten jas a svit bariev lahodí oku, srdcu. Tu 
Jánošík tam Portáš, ďalej zas pohanský, obetujúci Slovan a naproti 
poledňujúci, modliaci sa pri ovečkách valach, v kútoch rozkrýdlena 
holubica, v úzadí kredenc jako oltárik, celá rada malých okienok, do- 
statok svetla .... ach tam tolko krásy, citu, poesie, že nedarmo 
nazval Jurkoviča, básnik Merhaut, poetom dreva! 

Reprodukcie »jídelne« sú tak dokonale a umelecky prevedené, 
že každý urobí si pravú predstavu o báječnom, imposantnom vnútre 
>jídelne«. 

Nikde nevidel som ešte takú harmóniu bariev, taký súlad ná- 
bytku so stenami a priestorom jako tu. Pri osvetlení je effekt neza- 
pomenutelný. 

»Mamčnka« vyniká rozlohou, pavlačami, výstupkami a peknou 
väžou, vnútra je účelne využité pre hosťovské byty a izby. Návrhy 
náradia do poslednieho kúska robil Jurkovič sám, škoda že dva lustry 
pre jedálnu zostaly neprevedené. Nábytkom navrhnutým a z čiastky 
prevedeným, jako aj zariadením ústavu »Ve8ny« v Brne, dokázal sa 

"á* 



— 132 — 

slastným a v obore* tomto snáď jediným. Malé ukážky možno i na 
obrazoch vidieť. 

Jurkovičovou zásluhou je, že učinil sa koniec nesmyselnému fa- 
brikovaniu všelijakých »národných« stoličiek a truhlí, na ktoré sa orna- 
menty prenásaly s plachiet a starých žbánkov! 

Takýmto zneužitím národopisného materiálu, začalo sa už vkrádať 
pravé zvrhnutie ľudového ornamentu do priemyslu. 

Na Valašsku a Slovensku jestvuje bohatá ornamentika dreva, 
rezaná, vpalovaná a malovaná. Táto prenáša Jurkovič z dreva na 
drevo a prevárfa očistu v každom smere. 

Dnes je už hotovou vecou, že v slovenskom nábytku je Jurko- 
vič prvým. 

Vdaka »Klubu pŕátel umení v Brné«, ktorý pochopením umenia 
Jurkovičovho valne prispel k tomu, že »Pustevné« vyšlý na svetlo. 
Krásnejšiej knihy nemohol »Klubc svojim členom dat. 

Reprodukcie a obrázky robia »Ceskej grafickej spoločnosti »Unie« 
česť, neúnavný pán Vilím dokázal i » Puste vňami«, že stojí v celom 
Rakúsko-Uhorsku bez konkurenta. 

V žiadnom zámožnejšom slovenskom dome nemalý by »Pu8tevné« 
chýbať. Ony sú nie len ozdobou a okrasou, ale i dokumentom ľudového 
umenia slovenského a výsledkom dlhoročného trudu, mladého sloven- 
ského umelca Dušana S. Jurkoviča. Dr. Pavel Blaho. 



Priemysel a obchod y službách národa. 

(Dokončenie). 

Hlinený priemysel, hrnčiarstvo a keramika. Slovensko je bohaté na 
znamenitil hlinu. To dosvedčujú mnohé podniky hlinené. 

V Novohradskej, v obciach Poltár, Slaná Lehota a Zelené, za- 
oberá sa asi i?00-230 rodín výrobou škridlice po domácky. Skoda, že 
sa to deje doteraz velmi primitívnym spôsobom. Pritom všetkom však 
vyrobia za rok velké množstvo skridlíc. Bolo by pre nich o mnoho 
výhodnejšie, keby sa chytili radšej výroby iných predmetov z hliny 
bo za škridlice dostanú velrai málo. Taraejšia ohňuvzdorná hlina je 
výbornej jakosti, a nachodí sa v nevyčerpateľnom množstve. 

Z väčších slovenských podnikov hlinených, spomeniem továreň na 
výrobu hlinených fajek, patriaci Eduardovi Takáčovi, ktorá založená 
bola r. 18 j3 Vendelínom Takáčom vo Zoolene, vyrábajúca známe 



— 133 — 

^štiavnický*' a firma »Dr. Zechentner a Teschler* v Kremnici, vyrá- 
bajúca hmotu k osihoteniu teploty. Okrem toho je v našich rukách 
viac väčších-menších tehliamí. Hrnčiarstvo v Modre, Stupave, žbán- 
karstvo na Dobrej Vode a v Dechticiach potrebuje samostatného spra- 
covania. 

Ale ešte viac ich je s majitelmi-cudzincami. Tak v Poltáre a 
Zelenom je po továrni na škindlicu, rúry k vodovodom, a ohnivzdomé 
tehly, v Kalinové a Hrabové (novohr. st,) je po továrni na keramitový 
tovar, v Zlatých Moravciach (tekov. st.) je továreň na bahríky a 
ozdobné tehly pre kachle, v B. Štiavnici, Kremnici, je niekoľko továrni 
na fajky, atď. 

Niekde sú velmi šikovní hmôiari. Priemysel tento je síce 
v úpadku následkom nerovnej konkurencie s továrňami, ale dal by sa 
povzniesť, zavedením výroby jemnejších nádob, ozdobných mís a tanie- 
rov so slovenskou ornamentikou. 

Strojníctvo a elŕktrotechnika, V priemysle strojníckom zaostáva 
dosial celé Uhorsko. Obmedzuje sa hlavne na výrobu hospodárskych 
strojov a nástrojov. 

Zo slovenských podnikateľov zasluhuje zmienku Michal TreskoĎ 
v Bytči (trenó. st.), ktorého seckovice tešia sa dobrému chýru po 
celom Slovensku. Pritom všetkom malo by sa viac strojníkov a zámo- 
čníkov našich, zaoberat výrobou hospodárskycli strojov aj nástrojov, 
\ed spotreba ich je velká a vyhovovaná je cudzími výrobkami. 

Uôastinárska spoločnost »Helios« so sídlom aj skladom v Pešti 
a s továrňou v Žiline (trenč. st.), založená bola r. 1893. Základná 
istina obnáša 400.000 korón, ktorej nemalú časí tvorí slovenský ka- 
pitál. Továreň ta zaoberá sa výrobou rôznych menších strojov elek- 
trických, v prvom rade však telefónov. Jej vzmach je dosial pomalý, ale 
predsa pokračuje isto s roka na rok, pod riaditeľstvom Karola 
Kuzmányho. — Robotníkov zamestnano je súhrne 104. 

Uhorskú vládu výborne charakterisuje, že špecielne pre mladíkov 
sikulských ktorích je hŕstka, založila v Miškovci strojnícku školu, 
kdežto o poltreťa millionový národ náš, nestará sa celkom niô vo školstve. 

Drotárstvo a sklárstvo. Drotársťvo je už starým remeslom sloven- 
ským, skoro by som povedal, že sme v ňom »špecialisti« (aspoň 
v ručnej práci). Drotári pochádzajú najviac z hornej Trenčianskej. 

Jediná — myslím — väčšia drotárska dielňa je v Závodí pri 
Žiline, patrí firme »Adamko a spoločník*. Drotári potĺkajú sa bud 
ojedinelé alebo v páre snád: po celom svete. Chod do Ruska, do Francie 
(hlavne v Paríži), Nemecka, vo Spoj. Štátoch sev. Ameriky, neho- 
voriac ani o Rakúsko-Uhorsku, — stretneš sa s nimi všade. V cudzine, 



— 134 — 

obzvlášte v značnejších mestách majtí obyčajne ústredný byt, mnohé 
mestá obsadili stáli drotári, sdržujťici sa tam za viac rokov (Praha, 
Berlín, Brémy atd.). Často predávajd nie len vlastné výrobky (to sú 
predovšetkým pasce, fajkové šparkáóe) ale aj továrničke, ba na tých 
ôasto viacej zarobia. 

Bolo by teda treba založiť v krajoch drotárskych viac dielní, aby 
ludia našli doma dostatočnú výživu. Karol Kálal, ktorý kraje drotárske 
zvlášte preštudoval, radí založiť dielne na Caci, v Kysuckom Novom 
Meste, Hričove, Bytči.*) Vyrábať možno by bolo však i rôzne pred- 
mety jemnejšie, na pr. práce filigránske, retiazky atď. nie len z drôtu 
ocelového a medeného, ale aj strieborného a zlatého. 

Podobne ako slovenskí valasi, pláteníci, pltníci, drotári stali sa 
aj sklári národným typom. Sídlom týchto je kút severného Liptova 
zvlášte Veľlcé a Malé Borovej ďalej, Novohrad, Hont a Tekov. 

Títo nie sú už ani takými umelcami, ako drotári. Ich činnosť 
obmedzuje sa výhradne na vrezávanie okenných tabúl, a podobných 
prác. Sklo kupujú v rôznych sklárňach, nosia na chrbte v škrošnách, 
chodia s obce do obce, často velmi lahodným hlasom spievajúc ^daaaajte 
obloky robiť«, upozorňujú na seba obyvateľov. 

Mnohý z nich zamení nosu skláreku s košíkom, v ktorom po- 
ukladané má rôzne menšie hrnce a hrnčeky, niekdy aj taniere, a stáva 
sa podomným obchodníkom. 

Mlynárstvo. Výroba a obchod s múkou sústrednená je hlavne 
v Peštbudíne. Jej vývoz percentuálne porovnaný s iným tovarom stojí 
na prvom mieste (r. 1898. činil 15.037o) 

My sme doteraz bez väčších mlynov, ačpráve národ slovenský je 
skoro úplne rolničky, U nás skoro každý remeselník, robotník, má 
svoju zemiČku, ktorú si obrobí sám každý rok. 

Velké mlyny nájdeme v B. Bystrici, Lučenci, Prešporku, Trnave, 
Kátlovciach (preš. st.), Bohuniciach (prešp. st.), Nitre, V. Šuranoch 

v 

(nitr. st.), Bučanoch (nitr st.). V. Sáriši (sáriš. st.), Cane (abauj), Ung- 
váre, Košiciach, Michalovciach (N. Mihály, zempl. st.), všetky nacho- 
dia sa v cudzích rukách. 

Slovenské mlyny potratené sú po celom Slovensku, a ich význam 
obmedzuje sa na ich okolie. Mlynárov približne je v Orave 140, 
Tekove 200, v Honte 180, v Novohrade 140, v Liptove 100, vo Zvo- 
lene 90, v obvode Prešporskej komory (Prešp. Nitr. Trečn. a Turč.) 
spolu 2.000, z ostatných krajov nemám dát. 



*) Vid v „Osvete" r. 1899. článok jeho „O kraji a lidu dráteníckem". 



— 135 — 

Pivovársivo. Počiatočnému priemyslu pivovarskému v Uhrách pri- 
padá púšťať sa do nerovného boja s rakúskymi dávnymi, vyspelými 
pivovarmi. U nás je na prekážke rozšíreniu piva t. zv. výčapná daň, 
v druhých krajinách celkom neznáma, a vysoké dopravné na železni- 
ciach. Najväčších výhod v Uhrách dostáva sa od vlády páleniciam, 
ktoré privádzajú do obchodu tú najhnusnejšiu otravu chudobných ludí: 
pálenku. R. 1898. bolo v Uhorsku (bez Horv. a Sláv.) 38.057 pálenie 
(37.549 pripadlo z nich pod výrobnú daň, 488 pod konsumnú daň), 
ktoré vyrobily 104.025.510 hektolitrov-stupnov, z čoho bolo prosté 
spotrebnej dane 317.792 hl. stup. Teda miesto toho, aby vláda výrobu 
pálenky potlačovala a chudobný lud odúčala od tohoto jedu, ona to 
ešte podporuje, iste dla pravidla: duševne a telesne zmrzačený národ 
dá sa snadnejšie otročiť. 

Tým, že je u nás pivo drahé, núti sa robotný lud pi t pálenku a 
tým sa nie len ubíja v ňom duša, ale je to aj na škodu zdokonalo- 
vania sa v práci ručnej. Je to ibte jedna z príčin, prečo u nás robo- 
tnícka práca je dosial na nízkom stupni. 

Tak musia bojovať všetky pivovary v Uhrách. Ale proti nášmu 
jedinému slovenskému pivovaru stavajú sa ešte iné prekážky. Predne 
v mnohých mestách spoločnosl nepije Martinské pivo len pre to, že 
je slovenské, ačkolvek jakostou predčí na pr. rozšírenejšie Karaeňo- 
lomské (pešť. st.), za druhé pričinia sa dráhy, aby jeho jakosť zhor- 
šily. Dokázané je totiž, že zásielky nechávajú sa schválne ležať viac 
dní na staniciach, na pr. na Vrútkach, v Žiline, len aby objednavatel 
neobdržal ich v čas a aby pivo utrpelo na chuti. 

Okrem nášho, pred pár rokmi založeného tur čianskO'Sv, •martin- 
ského pivovaru (účastinárka spoločnost), nájdeme na Slovensku ešte 
v nasledovných obciach pivovary : v Banskej Bystrici, Prešporku (2), 
Košiciach, Poprade, Bardiov (Šariš, st.), Prešove, Kežmarku, Spiš. 
Belej (2), Spiš. Podzámku, Nitre, Frastáku (nitr. st.), Novom Meste 
n./Váhom (nitr. st.), Ilave (trenč. st.), Bytči (trenč. st.). Výhňach (tek. 
st.), Vidinej (novohr. st.). Všetky sú v rukách neslovenských. 

Včelárstvo a obchod s voskom. Drobné pracovité včeličky priná- 
šajú národu nášmu nemalé bohatstvo, ktoré by rýchlejšie vzrastalo ešte, 
keby lud bol dôkladne poučený o výnosnosti včelárstva. Zelenie za 
zaniknuvším trojročným „ Vcefárom a Ovocinárom** výborne redigova- 

v 

nom Cerňanskym, je všeobecné. Luhy Slovenska sú istou zárukou, že 
včelárstvo účelne pestované, mohlo by dat vzniknúť rozsiahlemu j)rie- 
myslu a obchodu medovému a voskovému. 

Je pravda, nie všade rovnou mierou darí sa včelárstvu. V nie- 
ktorých krajoch trud včiel korunovaný je krajším výsledkom, vdaka 



— 186 — 

teplejšiemu podnebiu a bohatostí kvitnúcich rastlín, než inde, ale 
tvrdím, v celku môže sa pestoval po celej zemi slovenskej so zdarom. 

Všímajúc si s roka na rok stavu včelárstva, pozorujeme jeho neustály 
vzrast. Tento javí sa nie len v množení sa rodín včelárskych ale, aj v upú- 
šťaní od starých, nepraktických slamených ulov a klátov, a v šírení sa 
nových, moderných klátov drevených, hlavne sústavy Dzierdzonovej. Máme 
aj slovenský patentovaný úl, Jozefa Bohúňa s Bieleho Potoka (lipt. st.). 

Velmi napomohlo by sa vôelárenie mnohých krajov, keby okraje 
ciest, ďalej hranice medzi rolami, lúkami a pusté miesta vysadily sa 
ovocnými stromami, akátmi a lipami. Miesto rozšírených topolov, vŕb, 
jarabiniek, saďme radšej spomenuté. To je na starosti jednotlivých obcí. 

Med najlepšie je rozposielať v plášťoch, alebo metaný v nádo- 
bách plachových, sklených láhvach. Na ujmu jakosti medu je — u nás 
rozšírený spôsob, — ke(T sa na teple aj s voskom rozpustí, poneváô 
takto pozbaví sa vône a zapácha lepom. Najlepšie je med dostat z vo- 
štín lisovaním za studená, alebo strojom — vrtidlom zvlášte k tomu 
sostaveným. Kvasením medu možno z neho vyrobiť t. zv. medovinu, 
ktorá môže nahradil celkom dobre víno. 

Nasledujúce číslice najlepšie dokážu dôležitosl včelárstva na Slo- 
vensku. Vzťahujú sa na rok 1898. 




PreŠporok 

Nitra 

Trenčín 

Tekov 

Hont 

Tiiriec 

Orava 

Liptov 

Novohrad 

Zvolen 

Gemer 

Abauj 

Spiš 

Šánš 

Zemplín 

Ung 



295 
431 
400 
213 
184 
95 
97 
119 
269 
134 
240 
240 
170 
240 
390 
200 



Počet vč. rodín 
v jaseň i 



v klátoch \. x ' JL \. 

i ui- • ;^ obyčajných 
pohyblivej ^j^^j^ 

sústavy I 



Dorobené 



2.204 
. .527 
1.47 J 
1.109 
1.435 
1.002 

627 
1.082 
1.809 
2.231 
1.890 

950 
2.816 

350 
1.653 

455 



9.791 
9.376 

5.684 
4.761 
4.258 
1.143 
7-29 
1.754 
8.988 
2.867 
3.640 
8.531 
7.320 
6.330 
11.491 
6.731 



medu 



vosku 



v metr. centoch 



Hodnota 
výrobkov 
včelár- 
skych v 
korunách 



640 
464 
104 
183 
309 
34 
27 
133 
541 
174 
539 
30 
433 
234 
438 
292 



31 
34 
21 
13 
14 
() 
5 
8 
27 
12 
18 
27 
11 
10 
21 
10 



44.574 
34.734 
10.480 
13.558 
21.294 
3.194 
2.616 
9.518 
37.908 
12.784 
36.020 
37.102 
2 .226 
16.014 
30.464 
19.468 



— 137 — 

Stíhrnný dôchodok ôiní teda v týchto 16 stoliciach 321.964 hor., 

a obnos ten mal by nás pobádal k ďalšej práci v šírení rozumného 

vôelárenia. 

Voštiny predávajú včelári vždy menej a menej. Príčinu toho treba 

hladat jednak v tom, že za vosk dostanú pomerne nízku cenu a jednak 
v tom, že pri moderných klátoch môžu sa voštiny upotrebiť viac rázy, 
opätovným vkladaním do ulov, ôím včelám usporí sa mnoho zby- 
točnej práce. 

Voskársky priemysel kvitol niekdy zvlášte v Gemeri^ teraz je 

v úpadku. Podobne peraikársky priemysel. 

Med vyváža sa hlavne do Nemecka, vosk do Galicie a Ruska. 

Za podpory štátnej založené boly vzorné včelince v Nagy Abonyi 
(prešp. st.; Madari), Vágkirályfa (Maď.) a Chvojnici {mtr, st.), v Ilave 
(trenč. st.) v Kláštore p, Zniovom (turč. st.). 

Ovocinárstvo. Rozprestrúc pred seba mapu strednej Európy, pre- 
svedčíme sa snadno, že prevažná čast Slovenska nevymyká sa z pásma 
ovocného (u nás obvyklých ovocín), totiž neleží v tých oblasťach zeme, 
kde podnebie nevyhovuje požiadavkám pestovania ovocia. 

Najrozšírenejšia je u nás sliveň, potom nasleduje jabloň, hrušen, 
čerešne, višne, orech, menej darí sa morušovým jahodníkom, broskvám, 
a gaštanom. Tiež hrozno pestuje sa dosial v niektorých krajoch, ačkol- 
vek nemožno upret úpadok vinohradov, zvlášte prispením fylloxery a 
peronospory, pustošiacim ešte aj teraz. 

Skúmajúc jednotlivé druhy ovocia, stretneme zvlášte nasledovné: 

jablká: renetky, pannenky, borovinky, borky, astrachánske, anto- 
novky, rozmajrínky, červené malinové, citronky, cecky, cár Alexander, 
Olga Nikolajevna, tiež raišianky a zlaté jabĺčka; 

hrušky: maslovky hômé a Napoleonské, zelené Magdalénky, ber- 
gamotky, muškátky; marmanky, zimné hardepontky at(ľ. ; 

slivky : bystričky, durandzie, ringloty, kobylnačky, okrúhlačky, 
kozie cecky, velké vlašské, belice atď.; 

čerešne a višne : dudečky, velké a malé čierne, včasné koburgské, 
náršanské (Ňaršany v Šariši), ostheiraské višne. 

Aj v najsevernejších stoliciach, v Trenčíne, Orave, Turci, Liptove, 

Spiši, Šariši celkom dobre darí sa slivkám, jabíčkam a hruškám, majú 

sa tedy tu predovšetkým tieto pestovat, kdežto v krajoch teplejších, 

chránených pred vetrom aj čerešne, višne, orechy, broskyne, marule 

gaštany a mandle. 

Pre zaujímavost podávam tu čísla, značiace z ktorého druhu, 

kolko ovocných stromov našlo sa pri sčítaní r. 1895. v jednotlivých 

stoliciach. Vynechané sú župy obeh. a priem, komory B. Bystrickej a 

Gemer lebo z tých mi dáta chybia. 



B 
o 


'S 

CD* 


B 
S 


o 


2- 


3 

OK 

• 


f 

q 




O 




ímd* 


-4 








& 










O 










(X 











B 
i. 



O- 

O 

t 

3* 



á. 

OK 

Q 



(S 



(b a 
9r -^ 



SCO N^ CO 



s 



w^ os 



to 00 00 

Od 



(O p CO 
^ ;Ô 05 •-' 

09 CO ;;« OJ 00 



00 



C;i 
00 



tc 


^ 


*^ 


»- 


00 


»^ 


-a 


S 


r3 


CO 


r' 


•^ 


-si 


o 


^ 


00 


^ 


if^ 


s 


00 


5i 


^ 


8g 


to 




CC c 



-si IC 

ŕ* I*. 



é 



é 2 




» s» g 



KC H-» ^ rf^ 

Ôd ÚV CO CO »^ H^ 

•— — • 00 CO »^ CC 

-.1 00 K os H-i c;' 



«c 



-4 

— CO 

• ■ 

o: Oi 



lo >{»^ 



2 





t« 


-^J 


c;» 


s© 


-si 



CO 

c;^ 

-a 

QC 






00 

o 




C;i 



oc 



-<i r- 
tC) CC 



00 

a: h9 CC 
— O v? 

CC «<l -^ 



CO 00 -^^ 

* * • 

feO CO 

a CO 



CO 




s 



00 



po H-^ CO 
ČC O^ CO 

£ s 8 



»** CO 

-^ CC H* 

• • ■ 

CC — o 

^ 00 — 

o U< -J 




•-^ »0 t9 

■^ 00 >-^ 

CO CO CC 

CC 10 — 

-a 00 h- 



CO -<1 •— 

Od (T. 1^ 

CC ôo 
~ CO 

1^ -q 




- é s 



CC H* 

»^ CC 
CO CJ» 



— 139 — 

Na 1 kat. jutro pripadá v krajine 57 ovocných stromov, kdežto 
v obvode Prešporskej komory 82; vpocítaná je v tom celá tlrodná zem 
aj 80 záhradami, bez zahrád pripadá však tam len 1.61. 

Úprimne rečeno, lud náš neobľubuje velmi pestovanie stromov 
ovocných a zvlažte nie ich sošlachtovanie. Len tým si vysvetlíme, 
prečo tolko pustých miest nájdeme, nevysádzaných ovocnýma stromy. 
Na druhej strane však aj spoločnosť samd, spolu s vládou taží vina 
toho, bo sa málo starajú presviedčať lud o užitočnosti ovocinárstva a 
neslíížia mu za príklad. Obciam pripadá tu velký úkol. Vo všetkých 
stoliciach malý by byt škôlky, kde by sa pestovaly stromky, výhony, 
štepy, zodpovedajúce podnebiu tej onej stolice a potom za darmo 
rozdávaly. 

Tiež sádžu sa u nás ovocné stromy príliš husto, čím trpí nie len 
kolkosť ilrody ale aj jej jakosť. Nevýhodné je sadenie stromov pomedzi 
kre hroznové. Odsúdenia zasluhuje predávame ovociny na stromoch, totiŽ, 
že sa úroda predá napred, kým je ešte zelená; dostane sa málo za ňu. 

Značnou prekážkou ovocinárstva je i v krajoch kde ono kvitne. 
Že lud nenie dostatočne zasvätený do spôsobov speňaženia ovociny. 
Ked je úroda malá, vtedy sa čerstvé plody lahko predajú v mieste 
alebo na susedných tržiskách, ale nastane-li úrodný rok ceny ich klesnú, 
obyčajne značne a pestovateľ radšej statok nimi kŕmi, než by ich 
predal. Na blízku nedostane za ovocinu nič a nezná spôsobu aby ju do 
vzdialených miest zaslať mohol, nevie si pomôcť. Nemá predne k tomu 
nezbytných košov a nezná balit. V ovocných krajoch nesmie teda chy- 
bovať košikárstvo. 

Kde sa rodia jemnejšie druhy, tam sa vypláca aj kupectvo s čer- 
stvými plodinami, ale okrem toho prichádza ovocie ešte nasledovne 
k úžitku: sušením, zaváraním, pri pravo vaním lekváru, ovocnej stavy 
a ovocného vína. 

Najznámejšie sú u nás prvé dva spôsoby, totiž predávanie čerstvej 
ovociny a jej sušenie, čiastočne aj varenie lekváru. Ľutovať treba, že 
sušiarne sú zväčša veľmi primitívne, nedokonalé, čo je na škodu ja- 
kosti nadobudnutého tovaru. Treba sa starať, aby kraje bohaté na 
ovocie zaopatrené boly modernými sušiarňami, ktoré nie sú o veľa 
drahšie než staré a sušené ovocie z nich je krajšie, má teda aj znač- 
nejšiu cenu. Sušit odporúčajú sa zvlášte slivky, jabĺčka a hrušky. 

Zaváraí možno s výhodou lepšie druhy slivák, hrušiek, potom 
orechy, čerešne, višne, polky, ríbizle atd. Pre zaváranie ovocia hodia 
sa predovšetkým kraje teplejšie, kde sú plody následkom toho sladšie. 
Zavarené ovocie prechováva sa v Táhvach, alebo hrncoch nepriedušne 
uzavrených. 



— 140 — 

Lekvár dorába sa hlavne zo slivák (Trenôianska) a dopravovať 
ho možno v geletkách 5 — 25 kilových, alebo v súdkoch rôznej velikosti. 

Prv bolo aj u nás rozšírenejšie vífw ovocné, ale po zmohutnení 
výroby pálenky, štátom všemožne podporovanej a po zákaze domáceho 
pálenia a prípravy ovocných vín, prišlo k úpadku. Až posledné roky, 
keď novo vynesený zákon osvobodil domácu výrobu ovocného vína aj 
medoviny od dane, začína sa zase ujímal. Jablká zpracované na víno 
dajú sa 10-násobne lepšie speňažiť, než ako ked sa predajil čerstvé. 
Platí to ovšem len pri druhoch horších. Spôsob výroby ovocných vín 
je všelijaký. V krajoch, kde nedarí sa hrozno (Orava, Liptov, Spiš, 
Šariš, Trenčín, Turec, Zvolen) nahradit možno lahko takto víno hro- 
znové, vínom ovocným. 

Krupina (hont. st.) je povestná svojím ovocím. Aké bohatstvo 
prinášajú ovocné stromy, dokazuje najjasnejšie toto mesto, ktoré za 
jediný rok prijme za ovocinu v meste a jeho okolí najbližšom urodené 
do 80 — lOO.(XK) korún. V roku neúrodnom pravda obnos ten klesne 
na 10—20.000 korún. 

Ale aj j)ríroda sama, bez pričinenia sa človeka, skytá hojnosť 
užitočných plodín. Spomeniem len huby, liesky, borievky, maliny, ja- 
hody atd. ktoré dajú sa znamenite speňažiť. Šípkový a jarabinkový 
lekvár, zavarené l)ru8nice, čučoriedky, černice, drienky, jahody, mali- 
nová štava, sušené hul)y (obce okolo Bytče trenč. st.. Rovné, Hričov 
aj iné zaoberajú sa sušením húb a vyv«'ížajú ich pilne do Nemecka), 
atd. ako aj rôzne ovocné vína, sú všetko články obchodné, ktorých 
surovina je u nás velmi lacná a výrobky tie majú dosť vysokú cenu 
vo velkých mestách v Pešti, Viedni, Prahe a za hranicou. 

Nezapomenutelnú zásluhu na povznesení ovocinárstva slovenského, 
zvlášte v západných stoliciach, vydobyl si bez sporu Lichard a jeho 
»(Jbzor«. Podobne vzdychnúť nám prichodí za zaniklými »Hospodár- 
stvo na Slovensku* (Kmeť), »Ovocinár« (Penzel), » Včelár a Ovocinár* 
(Cerňánsky). Výtku zasluhujú terajšie »Obzor« a ^Hospodárske No- 
viny «, že nepôsobia dosť v praktickom smysle a miesto spojenej práce 
(účel oboch je celkom rovný, aj smer), zbytočne vychodia dva časopisy. 
Lepšie by bolo spojiť sa a pracovať radšej na prehĺbení obsahu a 
rozšírení časopisu. Tvrdím, keby nakladateľstva slovenských časopisov 
svojich riadnych spolupracovníkov platily, našlo by sa ich viac a zá- 
roveň usilovali by sa podával cennejšie veci, ako ked pracujú za darmo, 
len z povinnosti. Poneváč časopis získal by tak na hodnote, mal by 
aj viac predplatiteľov. Zvlášte pri hospodárskych listoch záleží na tom, 
aby malý dopisovatefov 250 všetkých kútov. Teraz píšu každé číslo 



— 141 — 



novín 2—3 ludia, potom by ich písalo 15 — 20. Aké je to oblahcenie 
práce a bo ziskom mravným i hmotným. 

Pestovanie hrozna. Hroznu darí sa v týchto stoliciach: v pre- 
šporskej, nitrianskej, tekovskej, hontianskej, novohradskej, zemplínskej, 
ungskej, a južnej trenčianskej i gemerskej. 

R. 1898 poskytovalo pestovanie hrozna u nás nasledovný obraz. 



iupa 



Súhrn 










pôdy na 


Počet obcí 


Muštu 


Dorobené 


Hrozna 


ktorej Ba 


zaobera- 


urodilo sa 


z toho 


sa preda- 


hrozno pe- 


júcich sa 


spolu 


vína 


lo v me- 


stovalo 


pestova- 


hektoli- 


v hekto- 


trických 


v hektá- 


niu hrozna 


trov 


litrov 


centoch 


roch 











Hodnota 
úrody 

hroznovej 
v koru- 
nách 



PreSporok 

Nitra 

Trenčín 

Tekov 

Hont 

Novohrad 

Abauj 

Gemer 

Šariä 

Zemplín 

Ung 



4.931 

3.611 

19 

884 

1.077 

815 

344 

197 

2.757 
399 



95 

1G7 

9 

100 

145 

175 

94 

39 

64 
25 



95.428 

20.298 

112 

3.764 

3.091 

3.720 

978 

3 8 

16.556 
2.7 6 



85.926 

18.176 

96 

3.396 

2.773 

3.351 

880 

349 

14.756 
2.509 



3.293 


3.606.496 


654 


714.172 




5.294 


17 


183.484 


21.850 


815.788 


292 


163.042 


38 


2 




21.944 


3 


120 


2.307 


1.872.H94 


54 


149.872 



Okrem Trenôanskej a čiastky presporskej, všetky spomenuté stolice 
sú z čiastky zaludnené Maďarmi a väčšia ôiast vinohradov pripadá 
na kraje nimi obývané. 

Presporskej a v nej mestu Prešporku náleží prvé miesto co do 
kolkostiy aj ôo do jakosti hrozna, aj vína. V Zemplínskej rodí sa chýrne 
tokajské víno. 

Podobne jako v celých Uhrách, i u nás boly vinohrady valne 
zničené fylloxerou, |)erenosporou a oidiumom a len ťisilným, vytrvalým 
bojom proti týmto pliagam, ako aj zavádzaním viniča amerického, lepšie 
vzdorujúceho spomenutej chrobači, vzmáhajú sa ony zase. 

Slovenské strediská pestovania hrozna sú : Modra (prešp. st.) 

PesrinoJc (prešp. st.) Skalica (nitr. st.) 

V Pezinku utvorilo sa aj spolcoenstvo »Pezinský víno dorábajúci 
spolok. 



— 142 — 

Bylinárstvo a eeleninárstvo. V západnom kúte Slovenska vyvinulo 
sa neobyčajne bylinárstvo, sústredené hlavne v ŠašUne (nitr, st), v Skalici 
(nitr. st), v Malackách (prešp. st.) na Búroch, v Zohore a na okolí Stupavy 
(preáp. st.). Byliny (sušené a korienky) privádzané do obchodu tešia sa 
znamenitej poptávke, obzvlážte u viedenských droguistov už od dávna. Aj 
takzvané karpatské pilulky, pripravované Jánom Friedrichom, lekárnikom 
v Malackách dakujú iste svoj vznik vyvinutému bylinárstvu mestečka. 

Nasledujúce liečivé byliny sú najhľadanejšie: Baccae juniperi, 
Baccae myrtillorum, Cortex quercus, Flores acaciae nostr., Flores cha- 
monillae, Flores cyani coerul., Flores malvae obor., Flores tiliae, Gem- 
mae populi, Herbae absynthii, Herbae altheae, Herbae belladonnae, 
Herbae malvae grandfoliae, Herbae saponariaoff, Herbae stramonii, 
Herbae viola tricol, flav., Radix bardanae, Kadix graminis, Radix ono- 
nidis spinos, Radix saponar. rubr. atd. 

Významné je pre náš národ aj zeleninárstvo Tu sú vo výhode 
kraje priliehajúce k veľkým mestám, teda Prešporská, Nitranská, čia- 
stočne Trenčianska a Tekovská, j)otom slovenské ostrovy poblíž Pešť^ 
budína, ačkolvek Slováci obývajúce práve spomenuté ostrovy, neza- 
oberajú sa zeleninárstvom tak, jako by to mohli. 

Svábka, šalát, kapusta, ugorky, paradajky, karfiol, cibula, mrkev, 
petržel, cľalej lušteniny (hrach, fazuľa) zo západu slovenského vítané 
sú na trhoch vo Viedni, Berlíne, Lwowe, ba až Varšave, nespomenúc 
ani viac menších miest. 

No, Viedeň je eldoradom nášho zeleninárstva. Tu žije toľko ze- 
leninárov z Prešporskej a Nitranskej, že oni tvoria 90% mezi tamnej- 
šími zeleninármi. Sú aj sorganisovaní v spolok, ale ačkolvek sú v pre- 
vahe, následkom malej uvedomelosti národnej, správu spolku ponechali 
Nemcom a spolok je zdanlivé čisté nemecký. Niet medzi nimi dosta- 
točne vzdelaného organisátora, ved sa v ich radách nájdu aj vedomí 
národovci, na pr. bratia Kochovci, Kovarovič a mnoho členov » Národa* 
vo Viedni. Takému organisátorovi pripadol by úkol prebudiť národné 
povedomie svojich spolurodákov, potom shodií nemeckú správu a sveriť 
ju rukám, aj umu slovenskému. Ťažká úloha, ale dá sa previesť. Po 
dlhé roky mávali sme vo Viedni študujúcich, uvedomelých národovcov, 
ba nájdu sa i teraz, a predsa ani jednému nepripadlo preložiť krížom 
slamy za ten spolok. Teraz je tam jediný študent skutočne pracujúci 
na uvedomovaní ľudu : Anton Štefánek, ktorý však celý svoj slobodný 
čas venovat musí spolku ^Národ«, ostatní študenti neobzrú sa ani o 
» Národ « ani o zeleninársky spolok. 

Aj v zeleninárstve a bylinárstve osvedčila by sa organisácia 
dôkladná. 



— 143 - 

Mnobo je povďačný národ Romualdovi Zayrausovi, farárovi 
v Bytôici (trenô. st.), Ivanovi Ľubovi hospodárovi v Kraskove 
fgemer. st.), J. Ríznerovi učiteľovi na odpočinku v Bzinciacb (nitr. st.), 
ktorí nie len slovom účinkujú na napomožení polnébo hospodárstva 
slovenského, ale aj činne zasahujd doň, a slúžia svojím vzorným hospo- 
dárstvom za vzor všetkým. 

O zbývajúcich remeslách zmienim sa aspoň na krátko. V oboroch 
týchto pracuje sa až na malé výrainky »po domácky « t. j. je málo 
dielní, kde by majster pracoval s viac pomocníkmi než s 2 — 4 krajčíri, 
obuvníci atJ. V posledných desaťročiach vidíme už aj Židov chápať 
sa remesiel. 

Zle vplýva na vývoj tých zamestnaní, že tovaryžia nečakajú kým" 
by sa riadne vzdelali vo svojom obore, netúžia zdokonaliť sa vo väč- 
ších mestách v Prahe, vo Viedni, Pešti, ale pracujú 4 — 5 rokov sťa 
pomocníci, a potom otvoria vlastný závod. — Poneváč ich práca nevy- 
hovuje vkusu obecenstva, toto vyhľadáva často cudzích, vzdialených 
remeselníkov (mnoho rázy však aj bez podstaty), ich zanedbáva, a taký 
remeselník celý svoj život živorí so dňa na deň. 

Aj továrne, veľkomestské závody, ktoré skrze agentov prinášajú 
do obchodu už hotové obleky, obuv atď. ohrozujú jednotlivé obory 
remesiel, zvlášte však obuvnícky a krajčírsky. Jediný liek proti tej 
pohrome sú ^oločenstva. 

Pre remeselníkov odporúčania zasluhujú zvlašte tieto tri druhy 
spolčenia : 

a) Spoločenstvo ku zakupovániu surovín j ako je na pr. » Spoločen- 
stvo na zakupovanie koží« v Novom Meste nad Váhom, založené 
tamejšími koželuhmi. Družstva takéto zaopatrujú surové články pre 
dielne svojich členov, kupujúc ich vo veľkom, teda lacnejšie. Pre sto- 
lárov kupuje sa drevo, dosky, laty, klince, pre kováčov železo a ocel, 
pre obuvníkov remeň, pre roľníkov semená atJ. 

b) Spoločné sklady. Sklad takýto zariadený je bud v mieste, alebo 
v daktorom väčšom meste, trebárs Prešporku, Košiciach, Pešti, Prahe, 
Viedni atd. Do neho posielajú údovia svoje výrobky na pr. stolári 
nábytok, remenári chomúty a šíry, kolári koče, zámočníci prístroje a 
stroje, krajčíri hotové obleky. Odpredaj je dvojaký: budT výrobky zo- 
stávajú majetkom vyrábateľa a spoločenstvo je len sprostredkovateľom, 
alebo družstvo zakúpi tie výrobky a predáva ich na svoj účet. Rozu- 
mie sa ovšem, že v jednom spoločenstve sú len jednakí remeselníci. 

c) Pomocnice. Tieto peňažné družstva opatrujú svojim členom 
lacný úver, na základe súručenstva. 



— 144 — 

» 

Mojím želaním je, aby tento článok povzbudil odborníkov jedno- 
tlivých remesiel, a kupectva k zovrúbnemu vylíčeniu každého odvetvia 
priemyslu a obchodu. Opísat možno na pr. jeden kraj, jednu obec : 
keželužstvo na Brezovej, alebo v Lipt. Sv. Mikuláši, pláteníctvo 
Oravy atď. Fedar Houdek. 



,~-^/~\.'^ y • r- ,- 



Tolstoj a jeho román ,,Yzkriesenie^^ 

Tolstoj neuznáva ôloveôenstvo ako organismus prírodný, poneváô 
mu chýba hlavná podmienka organismu, totiž : centrum cítenia a po- 
vedomia. Človečenstvo ako také neexistuje, existujú iba ludia so su- 
bjektívnymi citami a myšlienkami. Ale ľudia sú na seba odkázaní, preto 
účel nášho života záleží v tom, pomer medzi jednotlivými ludmi, či indí- 
viduami stále zlepšovať. Toto zlepšovanie sa deje láskou k bližnému. 
Láska k bližnému je úkolom života. Láska musí byť stejná, my ne- 
smieme milovat rôzne, nám musí byfi každý stejne bližný. 

Moderná sociológia má o človeku iné názory, Tostého názorom 
zcela protiviace sa. Charakteristický príklad predstavuje nám nedávno 
zomrelý »Zarathustra« Friedrich Nietzsclie. Tento a Tolstoj sil pre našu 
dobu nadmieru významné osoby. V oboch mysliteľoch je stelesnený 
dvojaký názor svetový. Nietzsche je symbol germánskej, zá}>adnej výboj- 
nosti, symbol krajného individualismu, Tolstoj symbol východu, symboí 
krestanskej lásky, solidarismu. Tamten predstavuje ako ideál svetový, 
» nadčloveka* Zarathustru, vladára, typ tyrana všetko pod svoju volu 
podmaňujúceho, tento hlása lásku, sebaobetu, zavrhnutie všetkého in- 
dividuálneho, ku prospechu bližného. Tolstoj nezná žiadnu »Herren- 
moral« on je zástupcom »der, SclavenmoraU. Nezná kasty kapitalistov, 
šľachticov, umelcov, vedátorov ktorí sa zaoberajú s vedou len preto, 
aby mohli z potu druhých žit, v skutočnosti neprospejú nikomu. 

A predsa si Tolstého so všetkými jeho pochybnými mienkami 
veľmo vážiť musíme, nie preto, že je veľkým vedomcom, ale preto po- 
neváč vidíme v ňom ideál svedomitého človeka, temer obetu svojho 
citu a svedomia. Charakter Tolstého nie je horkým, prekypujúcim, 
rozčúleným, ako u Dostojevského, on je chladný, pritom ale hlboko 
milujúci človek, u ktorého vzdor všetkému jeho rozumovaniu, predsa 
len cit prevyšuje. On našiel po- dlhom boji, ktorý z nás, snácľ každý 
bojoval, ovšem bez toho žeby sme boli zvíťazili, nový život, novú 
subjektívnu pravdu, a jeho chyba pozostáva v tom, že nemôže pochopil, 
že subjektivita a objektivita sú ďaleko rozdielne, menovite keJ cit túto 
prevláda. 



— 146 — 

Lev Nikolajevič bol raz svedkom popravy v Paríži : » akonáhle 
som videl, ako sa hlava od tela odlúčila a počul j ako najprv hlava a 
potom telo buchly v truhle, poňal som nie rozumom, lež celou svojou by- 
tosťou, že žiadna theoria o rozumnosti existencie a progressu tento čin 
ospravedlniť nemôže. A keď by všetci ludia sveta na základe akých- 
koľvek theorií od počiatku sveta boli uznali, že toto je nutné; ja len 
tolko viem, že to nieje nutné, že je to zlé a preto nemôže nad tým, 
čo je dobré alebo nutné, čo ludia vravia a robia, súdi£ ani len pro- 
gress, ale ja s mojim srdcom !« 



Tolstojov najnovší román, lepšie rečeno umelecko-napísaný román 
— katechismus, objasňuje a líči nám jeho náhlady a túžby mravného 
preporodenia v krátkej a dosť jasnej forme. S tohoto stanoviska mô- 
žeme iba s porozumením premýšľať o tomto spise, ktorý tolko ruchu 
narobil jako snáď žiadna druhá jeho kniha, mimo »Kreutzerovej sonáty c 
Tolstoj je ale rozhodne oproti tomu, aby sa jeho kniha s čisté literárno- 
umeleckého stanoviska posudzovala, veif on nechcel napísat román 
v pravom slova smysle, než poučenie pre človečenstvo. A Tolstému sa 
akosi toto predsavzatie dobre nepodarilo. Ovsem » Vzkriesenie « snáď 
nieje umelecky tak dokonalé dielo, ako » Vojna a mier« alebo »Anna 
Karenius«, ale predsa môže sa porovnal s každou aj tou najdokona- 
lejšou knihou svetovej literatúry originálnost, krása formy a umelecké 
viac-menej pravdivé líčenie osôb a dejstva je neodškriepiteľné. Ten, 
ktorý si prečítal prvý odstavec » Vzkriesenia* je ako očarovaný krásou 

Tolstého pera. 

Najhlavnejšia osoba románu je Nechľudov ako zástupca subjekt- 

vistu Tolstého. V každom románe, či väčšom spise Tolstého vidíme 
tohoto Nechľudova v postave viac-menej sa meniacej. Je to človek 
z najvyššej ruskej spoločnosti, ako mladík je vychovaný pestré vo 
všetkých vedách vysokej aristokracii zodpovedajúcich a ač táto vý- 
chova je jednostranná nemôže utlumit v ňom tú prirodzenú iskierku 
dobra, ktorá v ňom je, ale ktorá na istý čas úplne vyhasla, aby ne- 
skôr s tým väčšou silou vzblkla. Ako mladík vyohodivší svoje školy za- 
oberá sa s filosofiou, číta morálne-reformátorské knihy, stane sa idea- 
listou v najkrajšom smysle. Je nepokojný, hladí na svet ako <]ieťa, 
vidí iba dobro, zaľúbi sa nevedomky, chodí po nociach v čírej prírode, 
kuje plány pre budúci pekný, čistý život atď. 

Tu ho osud privedie do spoločnosti, ktorá z neho urobí človeka 
práve tak hnusného, ako bol predtým čistý. » Vtedy bol poctivým, 

sebazapieravým mladíkom, hotovým ua každý dobrý skutok, teraz je 

10 



— 146 ~ 

pokazený, prefíkaný egoist, milujáci jedine pôžitok svoj. Vtedy sa mu 
svet Boží zdal byť tajomstvom, do ktorého on s radostou a nadšením 
hladel vniknút ; — teraz bolo všetko v tomto živote jednaké a jasné 
a bolo určené tými podmienkami života, v akých sa naehodil. Vtedy 
bolo preň potrebné a dôležité stýkať sa s prírodou, ako aj s ludmi, 
ktorí prv ako on žili, mysleli a cítili (filosofia, poesia), — teraz mu 
bol v i>otrebné a dôležité ludské inštitúcie a stvkv s kamarátmi. Vtedv 
sa mu žena zdala byť krém svojej rodiny a žien priateľov, presne ur- 
čený tvor : žena bohi jedným z naj<lokonalejších predmetov zakúseného už 
pôžitku. Vtedy boly ]>eniaze ne^wtrebné preu a mohol sa zaobíst i 
s tretinou toho, eo mu maC dávala, mohol sa zriecť majetku po otcovi 
a rozdať ho sedliakom, — teraz mu nestačilo t^ch IbOO rubľov me- 
sačného, ktoré mu mat dávala i mávid už s úou i nepríjemné rozho- 
vory pre jieniaze. Vtedy za opravdové svoje ja, považoval duchovnú 
bytnoírf svoju, — teraz za seba považoval svoje zdravé, zvieratské ja. 

A celá táto strašná premena sa len preto s ním stala, že prestal sebe 
veriť a veril iným. Prestal však sebe veri€ a p<ičal veriť iným preto, 
poneváe dalej ži€ sel>e veriac bolo príliš ťažko: sebe veriac bolo každú 
otázku zakaždým treba riešit nie v pn>sj)ech svojho zvierat^ského ja, 
bažiaceho po ľalikých radovánkach, lež temer vždy proti sebe; veriac 
však iným, nel>olo treba ničoho riešiť, všetko Ih>1o už riešené, a riešené 
bolo vžtly na úkor duchovného a na prospech zvieratského ja. A nielen 
to, sebe veriac vždy bol vystavený súdu ľudskému, — veriac iným, 
dostávalo sa mu o<Iobrenia ľudí okružujúcich ho«. 

A kadenáhle presta^ sebe veriť, ako Tolstoj hovorí, išlo to s ním 
dolu, padol najhlubšie. V tejto dobe ImiI |H>dobný Oleninovi, ktorého 
pod<»bne líei Tolstoj v svojej novelle >Kozííeit. Stal sa človekom 
>comune ď fánt . , zabudol všetky jeho blúznenia, zássuly a humánne 
myšlienky, híril ako všetci iní a )»ách;U hrozné nesmysly. 

Prišla tretia doba, — preponnl. Pohnútkou bol známy osud 
s Maslovou, jeho bývalou milenkou. Hlas svedomia sa vzbudil v ňom. 
Neehľudov Ih>1 nútený premýšFať o jeht> terajšom živote. Iskierka, tak- 
mer udusená v jeht> srdci, sa ziu>vu v/nietila, začala horet, Nechľudov 
nemohol viac nazpäť, sveilomie zvít;izil«>, stal sa kujúcim hriešnikom a 
napokon zvítazil vôbec; jwdarilo s:i mu niijvačší svoj hriech akosi na- 
praviť. ZWťazil ten druhý ^duchovný čl»>vek, túžiaci p*> takom bla- 
ženstve, ktoré by bolo zároveň bhižeustViMn i pre iných*. 

A táto j>erioila žitia Xechľudova nás najviac zajíma, jej líčeniu 
venoval ToUloj svoj imi, celé svt>je umenie. Kadenáhle sa stal Ne- 
chľudov kajúcim hriešnikom, nevychodil takmer s deliria, práve ako 
driev, len že s tjŕm rozdielom, že vtedy dla jeho náhľadu bolo všetko 



— 147 — 

pre neho a pre jeho rovných, že na svete človek je ])re pôžitok a bla- 
ženstvo materiálne, že ťičel života pozostáva v tom, z tých nám na- 
skytujiícich sa pôžitkov, ôo najviac užit; teraz sa ale celý jeho duše- 
vný stav v opak obrátil, tak že teraz sa stal práve tak extrémnym 
ako bol predtým; vtedy požíval všetky tie výhody a sladkosti jeho 
stavu a majetku, teraz sa ich zriekol, a zriekol sa v jeho idealisme 
žíisto nerozumne t. j. neprospel tým blížnemu, aé to bola najväčšia 
jeho túžba. Vtedy egoista, teraz altruista. A premena táto stala sa tak 
rýchle, že kritika vytýkala Tolstému túto, ovšem len zdanlivú nereál- 
nosť. Dla mojej mienky musel Nechludov sa rýchle zmeniť, poneváô 
ten zdĺhavý preporod by u postavy, ako je NechTudov pražiadneho 
účinku nemal. My môžeme byt v istom stave, totiž môžeme mat ná- 
hľady na svet a iíÔel života bez toho, že by sme seriózne boli o tomto 
predmete premýšlali. V takom stave vegetuje 99 procentov našej tak- 
zvanej int^Uigencie. Ale kadenáhle príde jednotlivec do seriózneho roz- 
mýšľania tohoto predmetu, stane sa v ňom premena, buď má dosť 
odvahy riadiť sa výsledkom tolio premýšľania, alebo nie. Veľká väčšina 
ľudí nemá dosť energie a žije dalej starým spôsobom, tí vyhovárajú sa, 
cítiac svoju slabosť, že Človekovi nieje dané byt pánom svojím, títo, 
dla Tolstého, nedovedú » duševného človeka k víťazstvu priviesť nad 
zverským človekom* v nás. Nechľudov zvíťíizil *nad zverským člove- 
kom « v sebe a že toto víťazstvo sa vybojovalo pomerne veľmi rýchle, 
toho príčinou je jeho individuálnosť. 

Nuž ale v Nechľudovi nevidíme vzdor jeho dobrosrdečnosti a 
láske k ľudu, žeby prevedenie jeho náhľadov a úplné presvedčenie sa 
bolo tak rýchle, vetľ on musel ten boj na celej čiare viesť, každú ná- 
mietku, každú pochybnosť musel najsamprv v sebe rozvážiť a tu vi- 
díme ho často klesnúť, kým príde k čistým zaklučujúcim myšlienkam. 
Vetl tú konsekvenciu nieje tak ľahko previesť z theorie do praksi. 
Pekný príklad nám dáva Tolstoj tohoto na pr. v grófke Katerine 
Ivanovny. »Co ako bola podivná a čo ako to nezodpovedalo jej povahe, 
bola horlivá prívrženica oného učenia, podFa ktorého sa za podstatu 
krestanstva považovala — viera vo vykúpenie, liozvažala sa po shro- 
maždeniach, kde kázali toto, vtedy módne učenie, i shromaždovala 
v svojom byte veriacich. AČpráve dľa tohoto učenia zavrhovaly sa 
nielen všetky obrady, sväté obrazy, ale i sviatosti, grófka Katqiúna 
Ivanov na mala vo všetkých chyžiach, ba i nad svojou posteľou sväté 
obrazy a zachovávala všetko, čo požaduje cirkev, nevidiac v tom ni- 
jakej protimluvy«. 

Zkrátka povedano, Nechľudov nám predstavuje preporod samého 
Tolstého a tu musíme obdivoval s jakou vernou rukou vedel Tobtoj 

10* 



— 148 ~ 

na sklonku svojho života tá dobu nakresliť, keď sa stal »tol8toj ovčom*. 
Simonson v III. diele predstavuje nám v krátkosti theareticko-filoso- 
fické náhľady Tohtého na svet, ku akým dospel nateraz. 

Simonson má dotyčné každej otázky ludského bytia svoj theore- 
ticko-filosofický náhlad. On nechodí v botách, poneváô môže chodiť 
v galošách, tieto niesu so zabitého zvera. » Náboženské učenie pozo- 
stávalo v tom, že všetko vo svete je živé, že mŕtveho nieť, že všetky 
predmety, ktoré považujeme za mŕtve, neorganické, sú len čiastky 
ohromného organického telesa, ktoré my nemôžeme objaii, a že preto 
úloha človeka, ako častica veľkého organismu, pozostáva v podporovaní 
života tohoto organismu a všetkých živých čiastok jeho. A preto po- 
važoval za priestupok kynožiť živé: bol proti vojne, trestu a všako- 
vému vražedlníctvu nielen ludí, ale i zvierat*, preto nenosil boty 
z kože zvieracej. » Dotyčné manželstva mal tiež svoju teóriu, pozostá- 
vajúcu v tom, že množenie ludí je len nižšou funkciou človeka, vyššia 
však že pozostáva v slúžení už jestvujúcemu živému. Nachodíl potvr- 
denie tejto myšlienky v jestvovaní fagocytov v krvi (krvenky zvlá- 
štneho tvaru). Neženatí ludia boli, dla jeho mienky, tie isté fago- 
cyty, účel ktorých pozostával v pcmioci slabým, nemocným čiastkam 
organismu*. 

Intressantné sú dôvody Simonsona - Tolstého, dla ktorých 
»všetci ludia žijil a dejstvujií čiastočne podla svojich myšlienok čia- 
stočne podla myšlienok druhých ludí. V tom, nakolko žijú ludia svo- 
jimi myšlienkiuni a nakolko myšlienkami druhých ludí, pozostáva jeden 
z hlavných rozdielov ludí medzi sebou: jedni fudia, vo väčšine pádov, 
upotrcbujú svoje myšlienky sta rozumovú zábavu, zachádzajú so svojím 
rozumonv ako s pohonným kolesom, s ktorého je sňatý transmissijný 
remeň, a vo svojich skutkoch podrobujú sa cudzím myšlienkam — oby- 
čajom, podaniu, zákonu; druhí však, považujúc svoje myšlienky za 
hlavné pružiny všetkej svojej činnosti, temer vždy počúvajú požiadavky 
svojho rozumu a podrobujú sa mu, sledujúc len zriedka kedy i to len 
po kritickej rozvahe, tomu, čo druhí ustálili. Takýto Človek bol Simon- 
son. On všetko zkúmal a rozhodoval rozumom a čo rozhodol, to konal. 

Ešte ako gymnasist, rozhodnúc, že majetok zadovážený otcom, 
ktorý bol intendanstkým úradníkom, je zadovážený nečestne, ohlásil 
otcovi, Že majetok tento načim odovzdať národu. Keď ho však otec 
nielen že nep*)slúchol, ale ho vyhrešil, odišiel z domu a prestal užívať 
otcovskej pomoci. Rozhodnúc, že všetko jestvujúce zlo pochádza z ne- 
vzdelanosti národa, vyjdúc z university, sisiel sa s národníkami, išiel 
za učitela na dedinu a smelé hlásal i žiakom, i sedliakom všetko to, čo 



- 149 — 

považoval za spravodlivé a zavrhoval to, ôo považoval za nespra- 
vodlivé*. 

To čo hovorí a theoreticky vysvetluje, Simonson ôinia Nechlu- 
dovci románov Tolstého všelijakým spôsobom a s rôznymi výsledkami 
Olenin, Nechludov ^Zemanovho utra«, a »ZápÍ8ok NechIudova« atcľ. 
ich dejstvovanie je viac-menej rovnaké, všetci sd naplnení novými 
ideáui a ideálmi, všetci chcú napokon pomoci ludu, ktorý trpí v hro- 
znej miere. Ale je to s tou dobroôinnoslou práve tak, ako s tou našou 
národnostnou činnosťou, medzi pospolitým ludom, Nechludovoi zapáliac 
sa v ich ideálnosti, videli mnoho neprávostí, považovali vlastníctvo za 
nespravodlivé, nezákonné, chceli biedu a všetku tú neresl, hlad atd. 
nemožným urobiť, alebo aspoň umenšiť; pritom boli spokojní so sebou 
a čakali, až ten lud príde a bude pochopovat tii ich dobročinnosť, 
bude sa im klaňal a bude tiež tak ideálne myslel ako oni. A hla, 
prídu do dediny, teprv teraz vidia tú hrôzu života. Lud nielen že trpí 
ale je už tak sdegenerovaný pánskou knutou, že nedovedie oceniť na- 
bítky; nechce tie dary mu dávané. Ľud už áplne zanevrel na každého 
čiernotabátnika, vegetuje ako zviera, tým horšie, že ani tú vieru 
v Boha, dla mienky Tolstého, nemôže pochopiť. A predsa táto vrstva 
človečenstva, snácf jedna s tých najbiednejších, má ešte vzdor tomu 
neporušené vlastnosti v sebe, ktoré ol)kIučujťi ho, ako svätožiara. A 
tieto vlastnosti pútajú Nechludovcov-Tolstojov k nemu, vzdor tomu, 
že vedia, že lud nepochopuje ich v mnohom. A ač Tolstoj mnoho 
trpkého pri svojej missii musel zakúsiť, on neustal ; v tom pozostáva 
jeho najväčšia sila. Nechludov v ^Zemanovom utre« nedosiahol toho, 
čo si žiadal, sedliactvo mu nedôverovalo, on nebol dosl schopný, biedu 
vo svojej dedine už len troška umenšiť a je celý skormútený nad vý- 
sledkom svojim. A vzdor tomu, vidíme druhého Nechludova vo » Vzkrie- 
seniu « snažiac sa to isté vykonať a už s lepším úspechom. A ačpráve 
Nechludov sedliakom velkú dobročinnosť urobil, predsa jeho návrh od 
sedliakov nebol prijatý s radostou, ako to očakával, no »prejavu rado- 
sti docela nebolo badat«. On im dal zem o ä^o lacnejšie do prenájmu 
(darovaný grunt nechceli) ako v okolí, predsa mohol Nechludov ^len 
dla toho zatvárať, že návrh jeho je im výhodný, že ked začala reč 
o tom, kto berie zem : či celá obec, či spolok, tu začaly sa krut^ hádky 
medzi tými sedliakmi, ktorí chceli vytvoriť čo slabších a planých 
platcov z účasti v zemi a tými, ktorí ich vytvárali*. 

(Pokračovanie nasl.) 



— 160 — 






Úvahy Čecha z Moravy o vécech slo- 
venských. 

> 

Byl jsem ješté bohoslovcem, když rayšlénka Česko-slovenská se 
počala ujímati také mezi nami. O prázdninách vydali jsme se ôtyŕi 
(3 z aluranátu brnenského a jeden z olomouckého) na Slovensko. 
Vlastníma oôima chtéli jsme se pŕesvédôiti o pomérech slovenských. 
Hned u hranie moravských potkali jsme nékolik dévôat, které z uher- 
ského Slovenska pŕicházely. Nepozorovaly nás a krátily si cestu zpévem. 
Jak jsme poslouchali napjate a kochali se krásnym požitkem! Však 
radost naše brzy se zmenila. Hlad a žízeň pŕivedly nás do prvního 
hostince blízko hranie. Jak sme se zarazili, když nás vítal žid ! Puto- 
vali jsme od dediny k dedine a kde l)yl nejaký Slovák a farár, toho 
jsme navštívili. Zde na téch chudičkých farách, od farárä-vlastencô jsme 
hledéli obohatiti své vedomosti o vécech slovenských. Jak nás zabo- 
lelo, když nám vykladali, jak málo je knéží, kteŕí se ku svému ná- 
rodu hlási. Putovaním po Slovensku poznali jsme tu bídu hmotnou 
i mravní v jaké lid žije. Vždyť hospody jsou vsechny v rukách židov- 
ských a plný lidu, který tam utápél téžce vydélaný groš! Když pak 
2 roky na to jsem zavítal do Lipt. Sv. Mikuláše, jak jsem se zhrozil, 
vida, že i intelligence bez ostychu stravuje v hostincích židovských! 
Práve tam zasedal konvent evanjelické církve. Výkvet národa (jak jsem 
poznal z rečí v chráme) tam byl shroraáždén a ohnivými slovy hájili 
práv svého národu proti renegátu Baltíkovi. A sotva vyšli ven, všichni 
se ubírali do židovského hostince. I^ítost a zármutek mne tehdy opa- 
novaly a pravil jsem si: Oož jsou již všickni tak slabí a otupeli, že 
necíti toho pokorení hosti ti se v dome židovském, kteŕí jsou nejvétšími 
našimi nepŕáteli? (/ož l)y ae nedalo pH trochu práce docíliti, by aspoň 
ve vétších místecli, kde casteji se konají nejaká shromáždéní, byl ho- 
stinským našinec Slovák? Když jsem pozdeji odebiral >Národní No- 
viny «, nedivil jsem se již nie tém pomérfím. Sama vysoká politika, 
články o (^íné a Astralii, nékolik denních zpráv a inseráty vétšinou 
židovských íirem ! Proto také jsem po čase 'prestal noviny ty odebírati, 
ponévadž opravdu bylo málo které éíslo, z kterého by ch se poučil 
o pomérech slovenských. S radostí jsem privítal »Hlas«, jenž si učinil 
úkolem obroditi národ mravné a hospodársky, pracovati o povznesení 
lidu a hledati národ nejen v radách intelligence, nýbrž u rolníkô a dél- 
nictva. Nesouhlasim, a nemohu také j ako katolícky knéz souhlasiti, s né- 



-- 151 - 

kterými ôlánky »Hla8u« (Ordonanc, poméri k Tolstému) ale vidéti jinak 
na redakci; dobrou snahu povznésti lid duševné i hospodárky. »Hlas« 
pilné si všíma hospodárske stránky a z jeho élánkú (ku pŕ. » Národo- 
hospodárske pomery na Slovensku*, »Terajší stav peňažných spolkov*, 
a j.), nabude čtenáŕ dobrého a jasného názoru o pomerech na Slo- 
vensku. >Hla8« opravdu hledá pomoci lidu v národu ne od nejakého 
>mocného< strýčka z venku; nýbrž ohrozením lidu. A to je zajisté jediná, 
správna cesta. Až lid nabude lásky k éetbe, až se vymkne z otroctví, 
do néhož upadl nemírným požívaním alkoholu, až se pŕijde k poznaní 
a bude provádéti skutkem, že ne politika, nýbrž obchod a prômysl 
éiní národ silnýpi, pak také áŕady búdou nuceny jinak s lidem zaohá- 
zeti než se dosud deje. Ale první podmínkou je, aby intelligence, hlavné 
knéží a uôitelé, byli dbali svého, ilkolu a povolaní, by se stýkali s lidem, 
poučovaním, zakladaním potravních a úvémích spolkô vytrhli lid 
z rukou lichváŕských a tak pomáhali ku národnímu blahobytu. Pro 
poučení nemusíme daleko choditi. Ohlednéme se po Morave. Není tomu 
dávno, CO veŠkeré hostince, obchody na moravském Slovensku byly 
v rukách židovských. A dnes? Moravské Slovensko je poseto záložnami 
Raiffeisenovými, ktoré mnohého rolníka zachránily ze spárň židovských. 
Záložný ty prostŕedkují, společný nákup a prodej obila a jiuých potŕeb 
hospodárskych a pŕímým prodejem a nákupem ušetrí se mnoho penéz 
členom. Doklad mám doma. Založili j sme si pro naši farnost záložnú 
Raiffeisenovu, jejíž jsera pokladníkem. Jest pravda, že práce s tím 
mám mnoho, ale dobré ňčinky a výsledky, jichž jsme docílili, odmení 
práci a námahu. Za 8 mésícô máme obrat penéz pŕes 80 tisíc korún. 
Prodali jsme pŕímo pivovaru v Pŕerové 2 vagóny ječmene a dostali 
cenu mnohem vyšší než nabízeli obchodníci (bohužel i u nás židovští). 
Společné koupili jsme pro členy umelá hnojiva, oves, pytle a všichni 
j SOU s pokojení s cenou i j akostí. Zde podán nejlépe dôkaz, že Ize 
koupiti i prodati bez žida. V mnoho pŕípadech pak poskytnul členom 
ťivér a pôjčku. Zde videli ten blahodarný účinek záložen Raifeisenových. 
Tak jeden člen potreboval náhle 100 zl. na zakoupení kone. Pŕišel 
v nedeli, kdy úradujeme, (jindy to nejde, neb lid všedního dne pro 
práci prijíti nemôže) pŕednesl žádosl, a ponévadž byl znám jako ŕádný 
rolník, peníze mu byly hned vyplaceny. A podobných pŕípadô máme 
dosti v krátke dobé. 

Jaká tu ot^vŕená činnosť knéžím i učitelôm na zanedbaném Slo- 
vensku! Kolikrát tak premyslím, co jest asi príčinou, že tak málo 
pracovníka mezi knéžstvem slovenským. Jak jsem cestoval Slovenskem, 
pravil mi jeden slovenský farár, že by je spočítal na prstách ! A pŕece 



— 162 — 

I 

je sta a sta knéží, kteŕí pôsobí mezi lidem slovenským. Hlavní prí- 
činou je asi nátlak s hory, vždyť co chvíle se doôteme, jak hodnostári 
nej vyšší úplné pracují v duchu a intencích vlády uherské, v duchu 
madaronském. Jaký to rozdíl mezi biskupy našimi a u vás! Mám na 
mysli, našeho nejd. biskupa, který se neostíchal verejné pokárati a na 
pranýŕ postaviti jednaní Schulvereinu (vaši Femky). Který slovem 
i pŕíkladem vybízí duchovenstvo ku práci mezi lidem, nám svéŕeným. 
Když človek vidí, že práce jeho nachází souhlasu u predstavených, 
pak zajiste s tím vétší chuti bojuje a pracuje! 

Vaše články z oboru otázky hospodárske pouôily nás dosti, jak 
to u Vás stojí v ohledu ástavô poučných, prftmyslových a obchodních. 
Ceho mimo j iné zvlášté postrádam, jest národopisná mapa Slovenska. 
A tu mne opravdu zarmoutila Vaše ])()známka v posledním čísle 
»Hlasu«, že Vám nikdo v té veci ješté ničeho neposlal. Kálalovi 
články v Osvete mne pouôily, že on zná lépe národopisní pomery Slo- 
venska než ti, kteŕí na Slovensku se zrodili a tam pôsobí. Není však 
každému pŕáno, by sám navštívil ty kraje a presvedčil se, kam až 
sáhá Maďarstvo, kde se stýkají obce slovenské s maďarským a po- 
dobné. — O prázdninách setkal j sem se s dvéma evang. farári. Do- 
védév se od pŕítele, že jsou úprimnými vlastenci, dal jsem se s nimi 
v rozhovor o pomérech slovenských. Názory jejich se úplné kryly 
s názorem »Národních Novin«. Mezi jiným jsem se zmĺnil, jak by bylo 
treba dobre znáti rozlohu reči slovenské, zvlášté tam, kde se obce 
slovenské stýkají s maďarskými. Vždyť dosud určité nevime, kam až 
sáhají obce slovenské, zvlášt na jihovýchodu. Dobrá mapa jest zajisté 
hlavní pomôckou v boji. Dobrá mapa nejlépe ukazuje, které obce jsou 
ohrožené madarstvím, kde by bylo treba, nasaditi všechny páky k zá- 
chrane. Odpovéd jejich však se mi nezdala; pravili, že toho není treba, 
že by tím nepŕítel byl upozornén a tím více že by postupoval do 
vnitŕku zeme. Myslím však, že Maďari i bez toho silno pracují a za- 
jisté že chovají plán, jak postupovati na místech, kde se stýkají s ji- 
nými národnostmi. Ma|)a taková by ovšem vyžadovala mnoho práce, 
ale šlo by to. V každé stolici se nájde nejaký intelligent, knéz, učitel, 
študent, s nimiž jste z redakce » Hlasu* známi. Ti by se vybídli, by 
si vzali na starosl svoj komitát a od svýoh známych sebrali potrebná 
dáta. Nejvétší obtíž by asi pôsobily obce smíšené, neb takové kde pô- 
sobí intelligence maďarská. A tam by pripadla úloha o prázdninách 
študentom, by cestovali v ta místa a potrebná dáta sebrat. Do dvou 
let mohli bychom mapu míti. Taková dobre sestavená mapa by více 
poučila než pojednaní a zprávy, ŕoztroušené v rôznych časopisech. 
Také by bylo zajímavo a poučno zvédéti, jak to stojí s obecným škôl- 



— 153 — 

stvím. Vypsati, kolík je v každém komitátu škôl konfesa. katol. neb 
evangel. slovenských, s kolika tŕídami. Dále, v kterých slovenských 
obcích jsou postavený školy statní. To nejlépe objasní, jak pokračuje 
maďarčina! Blíži se doba s čítaní. Jaká tu se skýtá príležitosť ku 
práci: poučiti lid, by se priznal ku své materské reči. 



's,'-- - ^ 



OBZOR. 

Priemyselný. Košeluistvo va Slovensku r. 1699. (Dla výro- 
čných zpráv obchodných a priemyselných komôr: b.-bystrickej, pre- 
sporskej, košickej a miškovskej). 

Koželužstvo zaujíma dôležité miesto v priemysle severného Uhorska 
a viniká zvlášte v Liptove. Preto pár slovami chcem načrtat jeho stav 
za minulý rok. 

Rok 1899. patrí medzi najkritickejšie. Zvlášte do očú bije ne- 
pomer, jaký bolo badaf v rozdiele ceny koží surových a vyrobených. 

Následkom nepatrného vývozu vyrobených koží cena týchto klesla, 
k čomu pridružilo sa neobyčajné stúpanie cien surových koží. 

Príčiny, prečo suroviny v cene vysokovyšly, sú: Spojené Štáty 
Severoamerické skúpo valy ich na všetkých tržiskách Európy. Ony totiž 
potrebovaly mnoho koží nevyrobený následkom války so Španielskom 
a následkom rapídneho rozkvetu MŠehospodárskeho. Ale aj Anglicko 
pre válku búrsku prinútené bolo k výzbroju zakúpií väčšie množstvo 
surových koží na pevnine európskej. Mnoho ich spotrebovalo aj Ne- 
mecko vo svojom rozsiahlom priemysle kožennom, rozvinutím sa vý- 
vozu koží výrobkov do Východnej Asie. Nie malťi časť koží zakúpilo 
u nás Rumunsko. 

Zvýšená poptávka na svetových tržiskách po surových kozách 
vplývala teda na zvýšenie ich ceny. 

Surové kože sú svetovým tovarom, kdežto u nás vyrobené kože 
následkom nedostatočného vývozu odkázané boly na domáce trhy, 
ktoré podliehajú premenám cien, čoho následok bol, že tieto v cene po- 
stupovaly iným smerom ako surovina, totiž nahídka značne predčila 
poptávku. 

Neúrodu r. 1897. tiež ešte bolo cítit, na trhoch našich javila sa 
malá chuť ku kúpe. Zásoba výrob, koží sa rozmnožila na skladoch, čo 
nedovolovalo postupu ceny. Tovarníci zväčša vyrábajúc rovný tovar, 
sami zapríčinili prebytočnú výrobu, a len vývoz bol by mal dobrý 
účinok na cenu. 



— 154 — 

Ale časí viny je i v samých tovarníkoch. Často vedení osobnou 
ambíciou, zakladajťi príliš rozsiahle továrne a zároveň výrobu natoľko 
zvysujťi, že istina závodná je vo velkom nepomere k istine základnej. 
A okolnost, že tovamíci postrádajú tak velikej istiny závodnej, ktorou 
by si mohli zabezpečiť vývozné spojenie obchodné, zabraňuje vývozu, 
a odkazuje ich na vefkoobchodníkov (peštianskych), ktorí^ kupujúc za 
hotové, znižujú ceny. 

Poneváé podobné pomery boly v celých Uhrách, vznikla koncom 
roku: » Krajinská jednota uhorských koželuhov«. 

Aj juhoafrická válka a následkom vkladania veľkých obnosov 
peňažných domových priemyslov, závodov, v Nemecku zapríčinený ne- 
dostatok peňazí neprajné úôinkovaly na tento priemysel u nás. 

Uhorské banky zaujaté zpjiťvymeňovaním uhorských hodnôt, po- 
skytovaly málo úveru obchodníkom na vidieku. Z toho nasledovala 
neschopnosť k plateniu mnohých kupcov a všeobecná neistota. 

Rok 18D9. zasadil teda koželužskému priemyslu I .'.okú ranu, ktorá 
celkom zahojí sa iba po pár rokoch. 

Zmicniac sa o zlých stránkach krisy posvitme si i na jej dobré 
účinky. 

Predne podľahlo, viac najslabších jednotlivcov. *) Tovarníci uznali 
zaiste, zo výrobnosť je závislá na zákonoch poptávky a na nabídky. 
Presvedčili sa o škodlivosti nadvýroby a každý tovarník obmedzil 
obchod tak, žeby ohromné obnosy vložené do stavieb a strojov boly 
v pomere k závodnej istine. Uznali, že skutočný vývin priemyslu ne- 
zakladá sa na kolkosti výroby, ale na zlepšovaní j akosti výrobkov. 
Prinútení sú lepšie počítať, lepšie rozvrhoval. Teraz sa budú iste vy- 
nasnažovať zväčšovať výrobu len dfa postupu závodnej istiny, a vy- 
užijú všetky technické výdobytky vedy, teda stanú sa prívržencami nie 
extensívnej ale intensívnej výroby. 

Následkom tohoto neprajného roku niektoré továrne zariadily sa 
na výrobu dosiaľ nevyhotovovaných výrobkov koženných. 

Koželužstvo trpí značne i zlou politikou colnou. Naši tovarníci 
prinútení sil zadovažoval niektoré druhy ]>olovýrobných koží (ktorých 
u nás nedostať) vo Východnej Indii, Anglii, Nemecku, platiac za 
100 klg. 12 korún, kdežto Nemci platia z dovozu len 2 marky za 
11)0 klg., v Itálii a Francúzsku platia sa len 2 franky. 

Vyslovujem ešte žiadosť všetkých koželuhov, pripomínajúc, že 

je tiež nezbytné sníženie dopravných j)oplatkov a urýchlenie dopravy. 
_ ' F. H. 

*) Ovíiem komore nepatrí tešil sa z toho, ale slabým poskytnúc všemožnej 
pomoci, uchrániť by ich mala pred pádom. Ale — ved sú to Slováci. 



— 156 — 

SociAlny. Shromaždenie slovenských robotníkov v Pešti. 
Ukrutný regim B&nfiyho udusil každý pohyb slovenského delnictva 
v Pestí a ochromil aj účinkovanie Uhorskej sociálnej demokracie 
natoľko, že až dnes pozorujeme zase znaky volnejšieho dýchania 
v Pesti. „Nová Doba** časopis slov. socialistov, ked vodcov Švehlu, 
Martinceka atď. rozprášili, zaniknul na vefkú škodu delnictva. 
„Nová Doba^ výborne pôsobila medzi širokými massami sloven- 
ských delnikov peštianskych a vplývala a na polnohospodárskych 
delnikov dolnozemských. 

Radi by sme boli podávali zprávy o hnutí delnictva s oven- 
ského v Pešti, a tiež o rozvoji sociálnej demokracie uhorskej, 
najmä o národní ch socialistoch maďarských - ak ešte sú totiž takí 
— ďalej, o ruchu robotníckom na Dolnej zemi. 

Zdá sa, že naši socialisti sbierajú sily; nasvedčuje tomu, i ne- 
dávno vydržiavané shromaždenie slovenských robotníkov v Pešti. 
Láskavosťou našich priatelov doručená nám bola zápisnica tohoto 
shromaždenia vydržiavaného dna 25. nov. 1900. 

Programm shromaždenia bol nasledujúci: 1. Rovnoprávnosť 
v Uhorsku, položenie slovenského ludu a politické strany. 2. Zá- 
ležitosC vzdelávacieho robotníckeho spolku slovenského. 

Okolo 3. hodiny bola miestnosť u Weisa, na rohu ulice Be- 
zeiedy-ho a Nového Trhu, celkom preplnená. Úrady zastupovali 
Dr. Akos Dieper, okresný policajný kapitán a pomocný úradník 
Bela Heinzely. 

Brat Fraňo Ševčíkj privítal delnikov a predstaviac zástupcov 
si. úradu, odporúča za predsedu spolubrata J. Šťastného a za zá- 
pisníka Jozefa Cernáka. 

Bra€ Šťastný zaujmúc predsední( ky stolec poďakoval sa za 
dôveru a požiadal prítomných, aby sa v tichostí držali by sa pro- 
gramm zadržať mohol. Týmto otvoril shromaždenie. BraťS. Mar- 
tinček, keď navrhnul aby sa obydva body programmu spojily pre- 
hovoril asi nasledovne: „Drahí bratia, náš denný poriadok je vý- 
znamný a zasluhuje toho, aby sme sa s ním zaoberali. Keď roku 
1848 vypovedala sa zásada rovnosť, bratrstvo a sloboda, rozumelo 
sa tam tak, že poťahuje sa to na všetky národy, vrstvy a stavy. 
Nám Slovákom je dnes slobodno robiť a hľadovať, pozrime čírych 
Maďarov, tí smejú sa shromaždovať, organisovať; keď to isté chcú 
Slováci, povedia im, že sa chcú od krajiny odtrhnúť, ačpráve zkú- 
sujeme i to, že i samým Maďarom prekážajú v slobode. 

Keď gróf Zichy má právo cestovať a po celej krajine shro- 
maždenia vydržiavať, prečo by sme my nemali mať toho práva 



1 



~ 166 — 

Cí vari patrí to právo len tým pánom, ktorí s6 v sneme ? Koloman 
Széll nastúpiac vládu, hlásal, že chce právo, vofnost a pravda, keď 
ale Slováci hlásia sa k svoju právu, slúžny odpovie, v&Ssina obča- 
nov ,e proti tomu a zabráni shromaždenie. Ľudu zakazujú sa shro- 
maždovaC, ale páni môžu vydržiaval schôdzky bez prekážky. 

Svolajú li Slováci robotnícke shromaždenie, hneď je tam slúžny 
80 žandármi a už ich prenasledujú. 

y Uhorsku je 3 milí. Slovákov a keď žiadame pre nás prajné 
zákony, alebo zachovávanie stavajúcich zákonov, odbavia nás, že 
by to bolo krajine škodlivá. 

My Slováci sme dvojnásobní otroci. Nemáme práva reSového 
ako Maďari a i ako ľudia žijeme, čo mučedlníci. Tu v Pešti býva 
slovenský lud po pivniciach v biede, vlhkú a tme. Na Homiaky 
posielajú len pánov a úradníkov ludu na krky a títo vraj majú 
nás oslobodil Oni tešia nás, keď kričíme, že hladujeme; trpte len, 
všeiko od Boha. Pekne, ale keď príde bubon, ek . l^átor a berie 
nám a naším de£om posledný vankúš zpod hlavy, kto zastane sa 
ľudu, kto zmierni jeho biedu. 

Ľud slovenský vychádza na vnivoč; biedou hnaný chytá sa 
i zločinu, bez práce potuluje sa po svete a živorí, v zime dostavia 
sa choroby a Slovákmi naplňujú sa žaláre a nemocnice. 

Tie žaláre by nemali staväí pre tých previnilcov, ale pre tých, 
ktorí dopustili aby lud tak strašne upadnúl, schudobnel a klesnul 

Ministri cestujú, robia sa im vítanky, zábavy, a naše krvopotne 
zarobené peniaze rozhadzujú ako plevy, dávajú vývarné prémie 
na cukor hapitalistom-fabrikantom a to musíme my robotnici všetko 
zaplatit. Do Cíny vyslali vojsko, aby tam ľudí chránili ; a koľkože ich 
zachránili? zabíjali bezbranných Číňanov! 

Liberálna strana hlása že chce ludu pomôcfi. Kossulhisti shá- 
ňajú sa po mandátoch. „Ľudová strana" navrhuje sni ženie pozem- 
kovej dane, veď páni z tcjto strany majú mnoho zeme, nuž aby 
im vo vačkoch zostalo. A ktorá strana bojuje vlastne za robotníkov? 

Strana sociálne demokra: ická, táto nedbá, či Maďar, či Slovák, 
či Nemec, nech je len poriadny človek, zastane sa ho. 

Ale ani táto nepožíva slobody, sociálnych-demokratov prena- 
sledujú, žandári preháňajú. Ľudová strana o nás rozširuje, že ne- 
veríme v Boha a podobné, ale jako môžeme my byt za túto stranu, 
keď ona za nás ešbe ani krížom slamy nepohla, a neberie na nis 
žiadneho ohľadu. My slovenskí robotnici žiadame: slovenské školy. 

Keď budeme ticho, nič nám nespomôže. Nám Slovákom treba 
slobody." (Všeobecný, hlučný potlesk). 



— 157 — 

Brat V. KaccTj poznamenáva, že predrečník jeho vyčerpal do- 
statočne predmet a nezostalo mu mnoho, oo by mal spomenúf. 
Všetky strany požívajú slobodu a ochrana len stránka socíálne-de- 
mokratická, ktorá Indn dobre chce, je prenasledovaná. 

František Ševčík spomnel K. Szélla a jeho výrok a rovno- 
právnosti. Slová sa povedaly a skntek útek, Széll luhal, slo\o ne- 
zadržal — (policajný úradník upozorňuje predsedu, hovoriac, že mini- 
sterpredsedovi nedá nadávať do Ihárov ; pohyb v lude a výkriky 
ďalej, Jalej).Na dôkaz čo si všetko proti sociálnym-demokratom dovolia, 
spomína rečník j ako brat G. prišiel domov a keif našli pri ňom 
„Nepszava" (socialisbický časopis) zavreli ho na 6 dni a Bobányiho 
tiež, ked išiel na Dolnú zem vydržiavať shromaždenie. Pravda keď 
panujúca strana drží shromaždenie, to môže byť; hlavni župani 
môžu tiež jubilea vydržiavať. 

Na koniec vyzýva k svornosti a jednote. Podajme si ruky a 
pracujme s jednou silou s jedným srdcom. 

František Tupý hovoril: Prečo musí národ a lud trpeť? Preto 
lebo toho zasluhuje, lebo sa dá utláčať. Slovenská intelligencia tvorí 
stranu, ide za inými stranami, ale o slovenských robotníkov sa 
nestará. 

česká intelligencia si lepšie všíma svojho delníctva. *) černo- 
horci bránili sa štyristo rokov, ale tých povzbudzovali vodcovia, 
horliví kňazi. O slovenských delníkov nestará sa nik, slovenská 
intelligencia hladí len na svoj prospech. Tu pomôže len sociálna- 
demokracia, kto je demokrat nech sa hlási? (Hlásia sa mnohí). 

Slováci sú bojazliví, to musí prestať, práca ich spasí! 

Brat Martinček reflektujúc na reč Tupýho, ohľadom otázky, 
že, kto je sociálny demokrat? hovorí: všetci súhlasíme s predrečuí- 
kom, cítime to, ale Slováci sa musia ešte mnoho uči£ aby pocho- 
pili, čo je to sociálna demokracia. Vývoj musí sa diať postupue. 
Keby Slováci boli tak vzdelaní a učeni, ako druhé národy boli by 
iste tam, kde sú dnes bratia Česi, to je chyba naša, ale aj panu- 
júcej národnosti ; táto je silná, muhla by aj nám pomôcť ale nechce. 

n nás je rovnosť len na papiery. Pred dvoma rokmi zadali 
sme stanovy „Slov. vzdelávacieho robotníckeho spolku" a posial 
nemáme žiadnej známky o týchto stanovách. Keby sme ich snáď 
v druhej reči boli zadali, snáď by už bola odpoveď tu, ale my sme 



*) Volby v Čechách do V. kurie nedokazujú toho. Panujúce atrauy málo 
váimajú 8Í dehiíctva. Ked. 



— 158 — 

Slováci, hovoríme a žiadame si naše právo slovensky. Pekne by 
bolo keby sme všetci len jednu reo hovorili, ale to je nemožnosC. 

Ďalej pripomína rečník, programm sociálnej demokracie a konci 
tým, že on je Slovák, hovorí slovensky a cíti sa byt slovenským 
medzi-národovcom (!). 

Anton Kubik porovnáva vývin sociálnej -demokracie v iných 
štátoch a n nás: V TJhor-kn je biedna a pomerne slabá. Ale treba 
sa učiC a disciplínu drža£. Poukazuje na Poliakov, títo boli z prvú 
vefkí národovci, ale nešlo to, stali si do radov sociálnej- demokracie, 
a ich organisácie sú vzorné. 

Nie len vola£, kričal my sme Slováci, my sme Slováci: ale 
každému pracovať, treba Na koniec navrhuje brat Martinček, aby 
sa upravil na magistrát prípis, y ktorom sa má žiadat o potvrdenie 
stanov, y protivnom páde, pripoja sa Slováci k sociálno-demokra- 
tiokému spolku „Szabadság**. Prítomní podpísali sa na listinu. 

Brat predseda vyzývujúc spolubratov na schôdzky, kde sa 
v prospech ich pracuje rozklúčil shromaždenie, ktoré sa v poriadku 
rozišlo. Jozef Čemáic, 

zápisník. 



» y v/ ^x y\t» \^ 



Referáty. 

Slovanský Pŕehled. Uznať musírae, že sa jeden druhého nepo- 
známe. Bratia srae, od sňažnej Tatry pochádzajúci, a tak málo jedon 
o druhom vieme. Slovák má tie naj temnejšie pochopy mnoho ráz 
o Rusoch, o Slovincov a ich mravnom a národnom rozvoji ani pochopu. 
A kolko bude Slovákov, ktorým by bolo známo, že v tom vsehlta- 
júcom Nemecku sa nachádza maličký srbský národ (takzvaný lužicko- 
srbský) s krásnou poesiou, výteenymi bíísnikmi a spisovatelmi, vyvy- 
nutým ôaáopisectvom ? »Slovanský Pŕehled* by som moh 1 j)omenovať 
všeslovanským chýrnikora. Niet toho slovenského pohybu, podniku a 
záležitosti, o ktorých by sme pôvodný nestranný článok alebo dopiá ne- 
čitali. Niet slovenského velikiíša na poli umenia a vedy s ktorým by 
nás ^Slovanský Pŕehled« neoboznámil; slovom, je to Revue celého slo- 
vanského kultúrneho života, ktorej čítanie zväčšuje rozhľad a prístupným 
robí všetky poklady slovenskej vedy. 

Temer v každom sošite Slovanského ťŕehledu máme krome pô- 
vodných článkov dopisy so všetkých strán celého slavianskeho sveta. 
Na pr. poslednia číslo má dopisy zo Lvova, z Petrohradu, z Ľublane, 



/ 



— 159 — 

zo slovinského Štýrska, zo Subotice (Szabatka), z Poznane, zo Slovenska, 
z Juhoslovenská atď., v ktorých líôený je stav slovenského života. 

Suboticský dopis uverejňuje memorandum subotičských bunevácov 
(katolíckych) zadané na ministérium náboženstva a výučby, kde pre- 
dostierajô žalobu svoju, že v buneváckých Sub šticiach, ich jazyk je zo 
škôl vykázaný, dietky nesmia sa srbsky shovárať atd., slovom tie isté 
veci, ktoré by- sa nechali u nás z každej slovenskej obce na ministérium 
výuôby zaslať, a na ktoré odpoved býva: »pánszláv mozgalom s ezért 
elfojtandó* :^ pohyb panslávsky a preto byt má utlačený*, a oblbovanie 
dietok zase sa len ďalej prevádza. To memorandum je dôkazom, že 
bratom Bunevácom sa otvárajú oči. Dôkazom toho je tu i tam sa zja- 
vujúce čiastočné odpadnutie od katolicismu a pripojenie sa ku pravo- 
sláviu. Šovinismus katolíckej hierarchie v Uhorsku, besná maďarisácia 
prevádzaná sborom kat. biskupov prinúti slovanských katolíkov k od- 
trhnutiu. 

Z Poznane dopis líči uväznenie slečny Omaňkovvskie pre vy- 
učovanie chudobných dietok v polskej materinskej reči. Drzosti neme- 
ckej najvyšší stupeň. Der ^christliche^ Kaiser, ktorý Ba-ista kjíže, a 
v mene ,jkresťanstva^ zabíjať nechá »kuli«-ch, dla svojich yjcrestanských^ 
princípov nakladá i s úbohými Poliakmi. 

Nechceme sa so všetkými dopismi zaoberat, ale tolko tvrdíme, 
že krajšie obrazy zo slovenského života nikde nenachádzame. 

Články pôvodné, berú vždy temata svoje zo života slovanských 
národov, alebo sú ukážky diel básnických a vedeckých, ako na pr. 
básne Kazimíra Przerwa-Tetmajera najnovšieho poľského básnika. 
Článkom »Sto let lužicko-srbskej poe8Íe« od redaktora A. Černého po- 
daný je dejepis spisby lužicko-srbskej 

Zanímavý je životopis Antona M. Slomšeka, biskupa evantinského, 
opravdového otca, buditela a spisovateľa Slovincov. 

Nás ale Slovákov najviacej zaujímal môže článok Karia Kálala: 
»Postavení slovenské reči na vlastní pAde.« Tak pravdivé obrazy náš- 
ho života slovenského, nik nevie podávaí ako Kálal, milovník to 
národa slovenského, ale pri tom aj bezúhonný a spravodlivý sudca 
chýb. Ked aj články jeho mnoh ,^m národovcom bôl spôsobia, nám 
sú milé, lebo s líčením našich chýb, i spôsob uzdravenia nám podávajú. 
Kálalove články sú nám vždy vítané. 

Slovanský Pŕehled, vychádza v Prahe Jeruzalemská ulica 11. 

Predplatné 6 kor. 40 hal. Redaktorom je A. černý. Praha Pštrosova 

ulica čís. 188-11. 

R F. 



— 160 - 

Rozmanité zpráyy. 

— Náš Joža Úprka, vynútil na Viedeňákoch svojou výstavkou u Miethkeho, 
skvelého uznania. Z referátov dýcha údiv a jakési zarazenie a stud, že Úprku 
posial nepoznali. Stará, tvrdá proti vfiemu slovanskému „Neue Freie Presse" písala 
jako o zázraku, vSetky vážnejšie časopisy prínáňaly zprávy o tejto nevídanej v „bar- 
vách a svetle plávajúcej" výstavke. Úprka vystavil vo Viedni v celku 46 obrazov 
a 5 Eadirungov. Mnohé sú z nich predané. „Vlčnovjan", Starenka ze Lhoty", „Pút", 
„Návrat z Kyjovského kostela" atd. Vystavená bola i „Púť" u sv. Antonínka, „Jízda 
Králú", a najnovší väčší obraz „Lanžhotské hody", mistrovi blahoželáme a tešíme 
sa novým obrázkom, zvláší slovenskej madonne! 

— Trinásti z martinských odsúdzencov, pretrpeli svoj dvojmesačný trest a 
vrátili sa zdraví domov. 

— V Pešti je posial 6241 nezamestknaných delníkov, bude ich ešte viacej 
lebo i Ganzove továrne a dielne štátnych železníc prepu^lajú hromadne delníkov. 
Bieda je medzi nimi veľká! 

— Gogolov Revizor v slovenčine vyjde v preklade Fedora Jesenského 
u J. Teslíka v Uh. Skalici. Tomuto výtečnému dielu tešíme sa nadmieru, mnoho 
prekladalo sa u nás z ruštiny, ale Gogoľ až na menšie práce (Slov. Pohíady) 
zostal nepovšimnutý. Kniha vyjde ešte pred Vianocami. Cena 1 kor. Príhlasy príjmu 
J. Teslík v Skalici a F. Jesenský v Trnave. 

— V ŠaŠtíue zakladá su „Potravný spolok". 

— Viedenská universita mala v poslednom zimnom semestre iii^Bl posluchá- 
čov, v poslednom letnom semestre 58^2. Ľudové universitné kursy navštívilo 15,87r> 
poslucháčov. 

— L. Zalkai, (pomaďarčené meno) predák sociálne-demokratický, zvolený bol 
do obecného zastupitelstva pre.^porského. 

— J. Gregor Tajovský vydáva svoje „Rozprávky" v Skalici u J. Teslíka. 
SoŠitok bude obsahovať asi H rozprávok zo Života slov. ludu. Knižočka vyjde ešte 
pred Vianocami. 

— V Holiči predstavia behom Vianoc tri divadelné kusy, medzi nimi aj 
Urbánkovo „Strýdža zpod Hája". 

— Kalendár „Nová Domová Pokladnica" s titulným obrázkom Jož. Úprku uŽ 
vyšiel. Obsahuje 152 strán textu a mnoho illustrácii. Cena 60 hal. Kníhkupci a od- 

predavači majú značný rabatt. K dostaniu u J. Teslíka v Skalici. H* 

— Slov. lit. spolok „Národ" usporiada dňa 2. dec. priatelský večierok na í 
počesť maliara J. Úprku. 

— „Amerikánske Slovenské Noviny" slávily práve 15. ročnicu. Prvé 
číslo vyšlo r. 1^S5. pod redaktorstvom J. Slovenského a vychodily tlačené maďar- 
ským pravopisom. Až po príchode P. V. Rovnianka. ponenáhle upustilo sa od mad. 
pravopisu a od nárečia šarišského. Ony sú dobrým pojidlom americkej SlovaČe a je 
to najväčší časopis slovenský nateraz. 

— Ján Ste pitá a J. A. Ferienčík svolávaju new-yorských Slovákov ku 
dňu 24. novembra na valné shromaždenie do Českej Sokolovni. Predmetom roko- 
vania bude uväznenie 22 národovcov v B. Bystrici. Má sa vyniest resolúcia a usro- 
zumet sa chcú, jako by bolo treba zakročiť proti takým skrivodlivostiam. 






i 



Tolstoj a jeho román „Vzkriesenie". 

Tolstoj vidí aptísu človečenstva iba v povznesení a vzdelaní se- 
dliactva a ubiednených a preto líči svojich zaľťi))encov vždy v priazni- 
vých barvách, totiž zastáva ich vždy a v ostatnom románe sa dopustil 
skoro nelásky, oproti týra tak zvaným vládcom tohoto sveta a to len 
preto, poneváô miluje sedliakov, jak sa mi zdá, ^viacej^. »Také Tolstoj 
prestal v lidech sobé rovných neb vyssícli vidčti svó blizni a vidí 
v nich jen pitvorné a odporné karikatúry, a jako takové líôi je svýra 
ctenáŕňm, nešetrnou rukou odhaluje nejen jich nitro než i jich telesné 
vady, choroby, spúsoby a j. Z toho, co povčdeno, vyplýva hlavní pŕe- 
dnost a hUivní nedostatek románu : tam, kde líeí muziky nebo prostý 
lid, jejž jako vše na Rusi výtečne zná, silou svého básnického názoru 
ôili intuici, úplne vyciťujeme umeleckou pravdu a vidíme, že k ní není 
treba žádué karikatúry, aniž brouzdání se v onom hnusu a kalu, kterým 
zajiste až na zbyt oplýva mužícký život . . .« píše kritik český 
v » Osvete <.<, a ac pán Miks hodne preháňa, má čiastočne pravdu. Tú 
vysokú, vzdelanú spolocnost musíme práve tak ľutovať ako biedneho 
mužíka. Ale ^Necliludov teraz už ncmoliol bez hryzenia svedomia a 
výčitiek sebe samému, obcovať s ludmi tejto spoločnosti, — tej spo- 
ločnosti, kde tak bedlivé boly schované útrapy, znášané millioníuni 
ludí pre poistenie [»ohodlia a rozkoše malclio počtu, že ľudia tejto spo- 
ločnosti nevidia a nemôžu videí týchto útrap a preto nie ukrutnosti a 
priestupky svojho života«. Tolstoj týmto vyriekol vinterdict« nad onou 
spoločnosťou, on zakazuje obcovanie s ňou, a to ovšem nie je láska. 

Vôbec Nechľudov — Tolstoj zavrhuje všetko, čo sa s jeho ka- 
júcou povahou a jeho morálnymi zásadami nesrovnáva; čo je so sta- 
noviska subjektivismu snácľ správne, v ktorom j>áde ale, je to zavrho- 
vanie aj tak relatívne, oproti tomu by sme nemohli mnoho namietať, 
lenže Tolstoj — Nechľudov si nie je svojho subjektivismu vedomý, on 

11 



— 162 — 

drží svoJ6| o ôom je presvedôený — už 6i rozumové^ 8i citové je ve- 
dlajiie — sa absolútnu objektivitu, ktorá sa ale nedá — a už tak 
extrémnym, lyricko-sentimetálnym spôsobom ako to činíTolstoj vôbec 
nie, — Sistým rozumom jednotlivca riešiť, — velké hlavy boly vždy 
iba nápomožné pri istých processoch reorganisácie, neriešily ich ale ako 
individuality. 

Z tohoto stanoviska Tolstého — Nechludova a Simonsona berúc, 
nemožno im velkú úlohu pri novooiganisovaniu spoločnosti nepririect. 
Ale zmenil ten vývoj, alebo skrátka vykopal nové koryto pre tok tej 
vySšej oblažujúcej civilisácie, to nemôže Tolstoj, bárs by bol uko geni- 
álny to môžu sta, ba tisídetia vývoju urobiť, človečenstvo musí akosi 
vSetky tie chybné kroky porobiť, všetky poklesky musí zažiť, kým príde 
o krok ďalej. Zkúsenosť nás učí, že nie je možno, aby človečenstvo 
jedným velkým skokom bolo v tej blaženosti a práve ako jednotlivec 
musí cez dlhoročné ťažké práce sa dostať k dajakému majetku duše- 
vnému, či materiálnemu, tak musí človečenstvo kráčať cez tŕňovú cestu 
nerestí a zla, až príde k akejsi civilisácii. A ten velký nepokoj Nechlu- 
dova aj pri takých príležitosťacb, kde boly výsledky jeho pokánia 
prajné, možno si iba tým vysvetlil, že nebol úplne vo svojom istý, 
o absolútnej pravde svojho nazierania nemal úplnej istoty^ 

Nechludov pomer na pr. k Maslovej v tretej perióde svojho ži- 
vota bol plný týchto neistôt. »Není vôbec možno myslel nikde nič na 
svete, ba vôbec ani mimo sveta, čo by bez obmedzenia mohlo sa po- 
važovať za ^obré, iba jedine dobrá vola. Ja som bez všakovej pochyby, 
že veci v mnohom ohlade dobré i žiaducné, môžu byť taktiež nanajviac 
zlé a škodlivé, jestli nie je dobrá vola, ktorá ich užívať má«, hovorí 
Kant v >Základoch metafysiky mravov* Nechludov bol si toho ve- 
domý že činí dobro. Maslová neskorej tiež pochopovala, že on jej 
praje, že skutočne je kajúcim, kadenáhle ho ale ona nechcela, videl, že 
tá jeho obeť bola namyslená a » nielen že sa hanbil, ale lúto mu bolo 
všetkého toho, čo tratil s ňou«. Tu naraz spozoroval Nechludov, že 
on sa stal pri všetkom jeho altruisme voči Maslovej skoro egoistom a 
to všetko preto, poneváč myslel, že absolútne dobro pre Maslovú bude 
manželstvo s ním a že toto absolútne dobro musí zvíťazil u Maslovej. 
Tu videl, že človek môže dobre a čestne jednať, dakedy aj vtedy, keď 
nepokračuje dla domnelej obsolútnej pravdy Nechludova — Tolstého. 
Keby bol býval Nechludov ale úplne nesobecký a len z lásky pre 
dobro sa ujal padnutej Maslovej, nebolo by mu bývalo lúto toho, že 
vôbec dačo s ňou ztratil. 

A tu prichádzame k druhej otázke. Nechludova láska a jeho 
zaujatie sa Maslovej je tak pekné a cnostné, že o tom vôbec nemusíme 



— 163 — 

reči tratiť, napokon ale vysvitá, že táto láska nebola bez v sako vej prí- 
chuti sobeotva, nemožno tuná iný výrok Kantov upotrebit: »Úctu za- 
slúži jedine ten, kto povinnosť koná k vôli povinnosti*. Nechludov si 
to iba namyslel, že koná povinnosť k vôli povinnosti, preto jeho láska 
nezodpovedá Tolstómu, ako sa o nej vyslovil v jeho starších knihách. 

A zvláštne je aj to, že Nechludov tdži po štastiu familiárnom. 
»Ja chcem žiť, chcem rodinu, deti, chcem ludského života*, hovorí, 
ked sa má ostatný raz s ňou sísC. Tuná je vidno, akési dilemma. 
Tolstoj je rozhodne proti žonbe, dokazuje to mimo »Kreutzerovej sonáty* 
aj o » Vzkrieseniu* na mnohých miestach, vôbec intencia románu 
bola, dokázal, že všetko zlo pochádza z pohlavného pudu. A predsa 
hlavný dejateľ románu, ktorý iste stojí vysoko nad tou nižšou spolo-. 
ôenskou triedou, ktorej je dovoleno plodí t, ved on je stotožnený Tol- 
stoj, a tento chce deti, ženu, rodinu, tento chová smyselná lásku ku 
ženskej, ved lási<a Nechludova k Maslovej bola viac menej smyselná, 
poneváô nie je niekde napísano, žeby Nechludov chcel s Maslovou žií 
ako fagocyt, práve naopak, on si praje deti atd. 

Z toho je vidno, že » Vzkriesenie* ten istý Tolstoj nepísal a aô 
po veda zrejme, že všetko zlo pochádza zo smyselnej lásky, predsa ne- 
vane z neho ten bystrý prievan »Kreutzerovej sonáty*. Tuná bude 
snád niekto namietat, že vlastne vtedy, keď si Nechludov rodinu a deti 
žiadal a ked bol tak skormátený nad tým, že v Maslovej nemohol viac 
to nevinné, milé dievčatko nájsť 60 bola predtým, že tedy ešt€ nebol 
na konci svojho preporodu, že na Nechludova môžeme ako hotového 
až po tej ostatnej noci pozerať, ked porozumel evangeliumu. Tu musíme 
ale to odpovedať, že si Nechludov tak istých náhľadov na svet z e.van- 
geliuma neodniesol, nemohol ich ani dostať, poneváô Tolstoj sám nemá 
svoje náhlady na svet iba z evangelia. Dobre, vezmime ten pád, žeby 
náhľady, aké on čerpá z evangelia boly správne, na otázky čo potom 
bude^ ked budeme ponímať evangelium tak ako on, ked nebudeme 
súdiť ako on hovorí »mechanicky«, ked sa budeme » považovať za vi- 
novatých pred Bohom a nebudeme preto spôsobní imi trestat, ani na- 
právať druhých ľudí*, čo potom bude, na to nám ani Simonson ani 
Nechludov, ani »Kreutzerová sonáta* odpovedi nedíily, poneváč tá 
odpoved, CO bola daná nemôže sa považovať za reálnu. Žeby zlo- 
deji atd. dakedy preto prestali vraždil a veľkí pánovia na prestoloch 
preto prestali sužovať ľud, poneváô sa im hnusí bojovať a sužovať 
takých, ktorí sa nebrania, jak Tolstoj hovorí v »Hlúpom Janovi*, 
o tom by som si dovolil pochybovať. 

Jasných náhľadov na svet si Nechludov so svojich zkúseností 
neodniesol, úplne odhliadnuc od otázky, či je výpoved Tolstého správna 
či nie, že trest neumenšuje zlodejstva. 11* 



( 



i 
i 



— 164 — 

Druhá hlavná osoba románu je Maslová. Maslová je žena tej 
najnižšej triedy spoločenskej. Jej matka bola slúžkou, porodila mnoho 
nemanželských detí, medzi nimi aj našu Masloví!. Ako malé dieťa vzali 
Katušu tetiôky Nechludova do výchovy. U nich vyrástla, naučila sa 
dobrým zvykom, v celku ale zostala necvičenou a hlúpou. Navyknutá 
na panský život u slečien, ktoré považovala za matky svoje, nechcela 
sa vydať za sedliaka » cítiac, že život s tými robotnými lucľmi, bude 
pre ňu, premaznanú na panskom chlebe, Cažkým«. Asi 16-ročná zaľú- 
bila sa do Nechludova, ktorý vtedy ako študent u svojich tetičiek 
prázdniny prežíval a o 2 roky neskorej sviedol Katušu a vtisuúc jej 
storublovú banknótu do ruky, odcestoval a zanechal ju. To bol za- 
čiatok klesania Maslovej. Stala sa prostitútkou. Nejdem dopodrobna 
líčiť spôsob, ako padla Maslová, dostačí to, že »od tých čias počal 
byť život Maslovej chronickým narušovaním prikázaní Božích i ľud- 
ských, ktorý vedú sta a statisíce žien nielen z povolenia, ale i pro- 
tekciou štátnej moci at(I.« ako to líči Tolstoj vil. kap. » Vzkrieseniu*. 

6 rokov žila Maslová ako prostitútka, keď ju obžalovali pre 
vraždu, ktorú mala spáchať na jednom boliatom kupcovi. Pri súde 
poznal Nechludov, ktorý bol porotcom, svoju bývalú milenku a od 
tohoto okamihu datuje prevrat Nechfudov a Maslovej. On sa cítil byť 
vinníkom pred ňou, navštívil ju v žalári a snažil sa všemožne osvo- 
bodiť ju. 

Pri líčeniu povahy Maslovej vidíme pravého umelca Tolstého. 
To nie je líčenie povrchného sen timental istú, alebo pochybného realistu, 
psychológa. Tu sa Tolstoj osvedčil ako dobrý a hlboký znalec ľudského 
života. Maslová je živá osoba, o mnoho reálnejšia ako Nechludov. l*ri 
jej opisovaní necítime žiadon odpor, vzdor tomu, že je prostitútkou, 
iba lútosť máme s ňou. Je to žena s hlboko eítiacim srdcom, aČ prišla 
teprv na Sibire k poznaniu, aký hnusný život vietUa. » Obyčajne si 
mysliac, hovorí Tolstoj v XLIV. kap., »že zlodej, vrah, špión, prosti- 
tútka, uznávajúc svoje zamestuímie špataým, musejú sa hanbii zaň. 
Býva však docela opačne. Ľudia osudom a svojimi hriechami — chy- 
bami postavení do istého položenia, bárs by on bol ako nesprávny, 
tvoria si taký názor na život vôbec, pri ktorom sa im ich položenie 
zdá byť dobrým a -ctihodným. Pre podporu však takého názoru sa 
ludia inštinktívne pridŕžajú toho kruhu ľudí, v ktorom sa uznáva po- 
chop, aký si oni utvorili o živote a mieste svojom v ňom. My sa tomu 
divíme, ked ide o zlodejov, chlúbiacich sa svojou šikovnosťou, o prosti- 
tútky — svojim rozvratom, o vrahov — svojou ukrutnosťou. Ale di- 
víme sa tomu len preto, že kruh, — atmosféra týchto ludí je ohrani- 
čená a hlavne preto^ že sa my nachodíme mimo nej ; ale var' sa neodo- 



— 165 — 

hráva ten istý zjav medzi boháčmi, chvífliacimi sa svojim bohatstvom, 
t. j. zbojstvom, — vojenskými náčelníkmi, ch valiacimi sa svojimi ví- 
ťazstvami, totiž vraždením, — mocnármi, chváliacimi sa svojou mooou^ 
totiž násilenstvom. My nevidíme, hovorí Tolstoj dľalej, v týchto luďoch 
zvrátenosť pochopu o živote, o dobrom a zlom pre ospravedlenie svojho 
stavu len preto, že je kruh takýchto zvrátených ludí väčší a že my 
sami patríme k nemu«. 

Jak ďaleko sú tieto náhlady správne nechcem tuná opisovať, 
jedno je ale z toho vidno, že všetky názory na svet, v tomto páde na 
prostitúciu, sú individuálne, absolútne merítko dla Tolstého pre dobro 
a zlo nemáme. Preto možno na učenie Tolstého zväčša iba citom po- 
zerat; možno že Tolstého náhlad je správny, potom ale nemôže on 
žiadať od druhých, ktorí nie sú jeho náhladu, aby svoje názory na 
život odvrhli, poneváč on absolútnej vedomosti na život tiež nemá. 

Maslová sa tedy v prvom čase svojho väzenia a počas jej prosti- 
túcie nehanbila za svoj stav. Pozerala na seba lahostajne, mysliac, že 
jej to bolo od jirozretelnosti tak určené, aby bola dačím inším ako 
iné družky jej pohlavia. Preto pozerala na Nechludova, prichodivšieho 
k nej do žalára nedôverčivé, vidiac v ňom iba osobu, ktorá by jej 
mohla v terajšom stave prospet. Nebola to viac tá Maslová z bývalých 
časov. Nevinnú milenku, milujúcu, nenašiel viac, ale jednoduchú ženu, 
ktorá sa nezná zapýrit, ktorá nevie viac, čo je nevinnosť. 

Interessantný je prevrat jej duševného života neskorej, na ceste 
na Sibir a na Sibire samom. ^Cesta do Permy bola velmi lažká pre 
Maslovú i telesne, i mravne atd. Telesne — od tesnoty, nečistoty a 
hnusného-hmyzu, ktorý nedával pokoja, a mravne — od práve tak hnu- 
sných chlapov, ktorí tiež tak, ako hmyz, hoc sa aj menili pri každom 
etape, všade boli jednako dotieraví, prilipni a nedávali pokoja. Medzi 
areštantkami a areštantarai, dohliadačmi a sprievodnými vojakmi bol 
natoľko ustálený zvyk cynického rozvratu, že každá, a menovite mladá 
ženská, jestli nechcela použiť svojho ženského postavenia, musela sa 
mať stále na pozore. 

Neskorej sa dostala medzi j)olitických väzňov a osud jej sa troška 
zlepšil. Oboznámila sa s Máriou Pavlovnou, mladou devicou ešte, ktorú 
priviedol jej idealism a joj [)()litické názory do katorgy, jako to v Rusku 
dosť často vídame. Maria Pavlovna robila velký dojem na Maslovú. 

^Oduševňovala sa vštetkými svojimi novými kamarátmi. Ale nado- 
všetkých oduševňovala sa Máriou Pavlovnou, a nielen že oduševňovala 
sa ňou, ale zamilovala si ju zvláštnou, úctivou a oduševnenou láskou. 
To ju prekvapovalo, že toto pekné dievča z bohatého-generálskeho 
domu, hovoriace tri reči, držalo sa ako najjednoduchejšia robotníčka, 



— 166 — 

rozdávalo so seba všetko, co jej posielal jej bohatý brat, a obliekalo 
sa nielen jednoducho, ale chudobne, neobracajilc nijakej pozor- 
nosti na svoj zovňajšok. Táto ôrta: úplný nedostatok koketstva — 
zvlášte zadivila a preto okiizlovala Maslovú. Maslová videla, že Maria 
Pavlovna vedela to a že jej i príjemne bolo vediel, že je krásna, ale 
že sa nielen neradovala z toho dojmu, ktorý jej zovňajšok robil na 
mužských, ale bála sa ho i cítila doprosta odpor a strach pred ľúbo- 
sťou. Jej kamaráti, mužskí, znajtíc to, hoc i cítili prítažlivosl k nej, ale 
nedovoľovali si ukázať toho jej a zachádzali s ňou ako s kamarátom- 
mužským; ale neznámi sa jej často dotierali a od nich, ako ona roz- 
právala, chránila ju jej vefká telesná sila, ktorou sa zvlášť chlúbila. 

Z tých ôiaH, odkedy ju poznala Katuša, videla, že hoc kde by 
bola, v akýchkoľvek okolnostiach, ona nikdy nemyslela o sebe, ale vždy 
sa starala, ako by len mohla poslúžiť, pomôct dakomu, už ci vo veľkom, 
ôi v malom. Jeden z terajších jej kamarátov, Novodvorov, žartovne 
hovorieval o nej, že sa oddáva športu dobročinnosti. A to bola pravda. 
Všetok záujem jej života pozostáva ako pre lovca v tom, nájsť zverinu, 
aby našla príležitosť slúžiť môcť iným. A tento šport stal sa zvykom, 
stal sa úlohou jej života. I konala to tak prirodzene, že všetci, ktorí 
ju znali, už si nevážili toho, lež požadovali ho. 

»Táto oddaná láska Katušina dojala Máriu ťavlovnu a tiež si 
zamilovala Katušu. Ženské tieto sbližoval ešte i ten odpor, ktorý ony 
obe cítily k pohlavnej ľúbosti. Jedna nenávidela túto ľúbosť preto, 
poneváô zkúsila všetku jej hrôzu; druhá preto, poneváč nezakúsiac jej, 
hľadela na ňu ako na čosi nepochopiteľné a súčasne hnusné i uráža- 
júce ľudskú dôstojnosU. 

Maslová pozerala teraz na pomer s Nochľudovom úplne ináč. Ona 
ho milovala poznajúc, že sa skutočne zmenil, ona ale aj teraz videla 
hrôzu svojho stavu, ona videla, že ženba s ním znamená úplné zniče- 
nie »kniežata« Nechľudova, no videla aj to, že ten starý ľúbezný pomer 
medzi ňou* a ním nie je viac možný. Ona bola dosť silná obetovať sa 
zaňho, odvrhla ruku jeho a išla za Simonsa. 

Postava Maslovej a všetkých iných žien, ktoré líčil Tolstoj vo 
»Vzkrieseniu« sú opak jeho ženštín v románe »Vojna a Mír« alebo 
»Anna Karenina*, »Rodinné šťastie* atJ. Ideál ženy, bolo jej prirodzené 
povolanie, totiž rodenie a vychovávanie detí, teraz považuje tieto akty 
za nižšie funkcie, jeho náhľad sa teda úplne premenil. Rodinný život, 
ktorý sa mu vtedy zdal ako prvou podmienkou ľudského šťastia, pova- 
žuje teraz za škodný. Prevrat ten bol tak ohromný, že nemožno skoro 
naň veriť a dnes je dosť Tudí, ktorí čakajú na reakciu tejto stránky 
jeho idealismu. 



— 167 — 

Celkový dojem románu sa zdá mnohým nedostatočným. Na mňa urobil 
román tento prajný dojem. Nesúhlasím vo všetkom, bi som presvediený, že 
Tolstoj v mnohom preháňal, že bol stranícky. Jeho líSenie ruskej ju- 
stície je zdrcujdoe, postavy sudcov nereálne. Nemôžem veriť, žeby sud- 
covia ruskí také karikatúri mohli bjl Ale Tostoj týmto akiste nechcel 
nič inšie charakterisovať, ako tú velkú duševnú porobu, v ktorej ruský 
Tud žije. Že zákoník ruský je stredovekový, to neodtají ani ten naj- 
väčší obdivovatel ruského carismu, žeby ale ruskí sudcovia všetci bóU 
nemravní to nemožno verit. Ä, Štefánek. 



ĽndoTá literatúra. 

Nedávno len bolo heslom po celom Slovensku, píšme pre lud, 
vydávajme dobré, lacné knižky, sorganisujme mládež k práci literárnej, 
dajme jej príležitosť cvičiť sa a vzdelávať v spisbe. Kedf pred dvoma 
rokami poukázali sme v tomto časopise, na tú strašnú biedu literárnu, 
na tiplný nedostatok kníh pre lud, keď otvoreno povedali sme, že ne- 
píše sa u nás pre skutočné potreby ludu, že nepíše sa časové a po- 
krokové a docela nie populárne, bolo zle nedobre na nás. Naša kritika, 
vlastne náš výkrik mal dvojaký účel, napraviť, odčiniť zlo, povzbudiť 
mládež ku práci. 

A v skutku zdalo sa, že ruch v mládeži bude blahodárne pôsobil 
na latentné sily národa, že v kruh pracovníkov vtiahnutí budú ludia 
noví, svieži. 

My verili sme v oživotvorenie našej literárnej produkcie, nášho 
umeleckého tvorenia na poli spisby ludovej. Tešili sme sa myšlienke 
a priali jej, to úprimne vyznáme i dnes, veď mysleli sme že založe- 
ním » Hlasu « po nepatrných šarvátkach, uskutočni sa uiitočné roedelenie 
pracovných síl, ie vojde v iivot, i u nás na Slovensku prepotrebná 
deľba práce. 

My ovšem z počiatku vytýkali sme, že velká časť mládeže ne- 
pracuje, a nekoná povinnosť voči ľudu a voči vlastnému svedomiu. 
Najprv tvrdilo sa, áno mljídcž pracuje ale »inde« nie v »Hlase«, hla- 
dali sme to »inde«, no nebolo ho v ľudových slovenských spisoch, to 
» inde c bolo len chabou rúškou nečinnosti a nepracovitosti. Lenže rúško 
bolo priezračné, za ňou prázdnota, nihil. V tom priskočili starší na po- 
moc s heslom »vydávajte spisy pre Iud« a tak povstal pohyb, ktorý mal 
ukázať svetu, národu, že i tá druhá čiastka mládeže pracuje a slúži 
osvete a pokroku slovenského ludu. 



— 168 — 

Dnes leží pred nami 3. sošit ^ ^Zábavných a pouSných knižiekc 
a tento sošitok povedá nám hlasne, makave, jako pracuje mládež, eo 
robia tí » priatelia slovenského ludu^f ! V jednom prekonali sa, v na- 
myslenosti! Namysleli si, že budú pracovať, že k nim pridružia sa aj 
iní pracovníci z mládeže, že utvoria družinu mladej slovenskej gene- 
rácie a podoprú starých, pomaly vymierajúcich pracovníkov. Z pôvod- 
ného plánu niô neprešlo v život, len vydávanie spiskov a niô nesplnilo 
sa z tužieb. Dnes uz nik nebude pochy^>ovat o tom, ze celý podnik 
zvrhnul sa v papier a tlač, v expedíciu a administráciu, 

V íoní aspoň predmluva niesla meno mladého advokáta, dnes na 
prvom mieste nájdete v knižke — ktorá mala sa pôvodne stať obrazom 
duševnej vyspelosti, energie a pracovitosti velkej časti mládeže sloven- 
skej, článok od slovenského veterána, slabú rozprávočku od Fr. 
Sasineka. 

Úbohá redakcia »knižiek« musela putovať až do Maria Oelly aby 
si zaopatrila článok na ))rvé miesto, (-i mal slúžiť, tento práve sedem- 
desiatu roČnicu života svojlio sláviaci spisovateľ, tento typ práce ne- 
únavnej len za viechu, a či mal povzbudit, pobúriť sjMacich, svojim 
vypísaným perom tento stíu*ý pán? Skoda veru budiť mŕtvoly, marné 
volať na hhichých, a darmo ukazovať hvezdu spásy tým, ktorí sú slejií. 

Hnusná lien zažrala sa do duší slovenskej mládeže, hriech a zlo 
plodiaca nečinnosť ovládala mládež našu. 

Úsmev útrpnosti vynúti knižočka })()dávaná mládeäou čo novo- 
ročný dar slovenskému ľudu. Nie preto, že je ona obsahom slabá, 
ale preto, lebo neukazuje to, čo vlastne bolo jej určením u v čom sme 
my vidieť chceli to »in(le< v ktorom mládež pracuje. Nepredstavuje 
prácu mládeže, nie jej p(»kusy, nie vystúpenie na dráhu života, nie 
snahu pomôcť ľudu hospodársky. 

Ani len literou neprispela ndádeé do tohoto sošitku! 

Ani jednej pôvodnej práce niet v nej od študenta, akademika; 
kde je tých I (X) akademikov s ktorými sa naši národovci vždy chlúbia, 
všetci vari len neexpedujú a nelepia pásky? 

Takouto prácou neslúži sa pokroku nie osvete nášho ľudu. 

Na to obetoval národ peniaze, aby starí páni za honoráre (ak je 
práca dobrá, zaslúži si ho) j)ísali pre mládež romantické rozprávočky, 
aby redakcia nasnáŠala, navystrihovala a sostavila >Dve na tri« alebo 
»Všeličo«?l K obsahu vrátime sa. 

Bratia minuli ste sa cieľu! Dr. P. Blaho. 



' ^ *\.y , "^^^^■v/>-' * 



— 169 — 



Vzponiínky a dojmy. 

Bylo to na počátku 90-tých let, když vydal jsem sc do Vídné 
na universitu. Priznávam se, že rané bvlo tak divne u srdce, kdvž 
opouštél jsem domov. Na jedn(^ strane radost, že jsem se iiž zb:ivil 
bezmyšlénkovitého otroctví gymnasialního spolu s nekonečným sebe- 
védomím akademika, na druhé strane strach ]>ŕed nemeckou Vídni, 
do níž jsem šel tak nerád, pak zvedavosť na neobmezený, volný život 
študenta vysokých škôl, z krsítka duše má prekypovala témi nejrftznéj- 
šímí city. — Vedl mé tam dobrý pŕítel Palko, který zvláštne první 
čas starostlivé nade mnou rozpínal otcovské svoje ruce. Pamatuju se, 
jak j ešte cestou mé zasvécoval do pomérô uni verši tních a kreslil ja- 
snými barvami obraz mého buducího života. 

Koneôné Videu ! Babylonskou vŕavou lidí, vozfi a tramwaí jsme 
prišli až do vídeňské latinské ctvrti v IX. okresu. Našli jsme si spo- 
lečný byt, urovnali ponékud svoj zevnéjňek a hned jsme se vydali na 
návštevu k tehdejšímu nestoru slovenského studenstva ve Vídni, p. Dr. 
W. Už cestou vykladal mné o nem mnoho ľalko, a tak horel jsem ne- 
dočkavostí poznati ho osobné. Uvítala nás starší pani, jeho matka, 
která raluvila roztomilou slovenčinou; uvedla nás do jeduoduše ale 
vkusné zaŕízené svétničky, že »šak Janko hned bude tuná«. Palko už 
])Ovzpomínal s pani W. živých i mŕtvych, ale Janko nešel. Zatím pŕisel 
starý F. starší, rozšafný pán a podal mné svou ncobycejné mékkou ruku 
na uvítaní usmívaje se tak divné na mné mladého zajíce plného illusí. 
Pokladal jsem si to za nemalou ("-esť, ponévadž jsem byl ])ľesvédôen, 
že je nejméné soudníra radou. No konečné pŕišel Dr. Ach pro Boha 
tak malý, drobounký élovíéek, ale s neobyéejné intelligentní hlavou. 
Mluvilo se o nadcházejícím práve jubileu Kollárove. W. mél hlavu plnou 
myšlének, kt^ré pomalú pred nami rozvinoval, sám kritisoval a s Pa- 
strnkovými srovnával. Sedel jsem tise jak pena, a úcta k tomuto člo- 
veku ve mé rostla stále výš. 

Večer konečné mé zavedl J^alko do kteréhosi ze Stammlokálô 
tehdejších Slovákň. V neveliké, kouŕem preplnené místnosti sedela 
okolo dlouhého stolu rada orašených hláv. Už zdaleka svítila plná, 
vždy spíše zamračená, než prívetivá tvár Janova, vedie néhož s neko- 
nečným sebevédomím sedel starý Pištván. Na pravo od nich mlčící 
Šándor, zadumaný, jako by ŕešil problémy váhy svetové; konečné vy- 
záblý Lajoš s večné červenýma očima; radu zakončoval bélohlavý, po- 
hyblivý Janko. Prišli jsme Palko, Dr. W. a já. Uvítali mé s ja- 



— 170 — 

kousi vznešenou prívetivostí. Sedel jsem ml8ky naslouchaje. pozorné 
nezvyklým rané tehdy zvukfim slovenéiny. 

Už to tak obyčejné býva, že, pŕijde-li nékdo nový do společnosti, 
zutoeí se hovor obyéejne na néco, co s pŕíchozím souvisí. Tak začalo 
se mluviti o nás (/esích. Chtél jsem se pŕirozené také néjak uplatniti 
v tomto hovoru a tak po nedlouhém úvode jsem se vytasil s otázkou, 
proč jste se vy Slováci vlastne od nás odtrhli? Bylo by pro Vás lépe 
bývalo atd. Pozorovíd jsem ihned, že otázka moje zp&sobila nepríjemný 
dojem. Všichni umlkli, a jen Palko víc asi k vftli slušnosti začal nmé 
vypravovati o dejinách odtržení slovenského, pokud je ovšem sám znal. 

Je to o})ravdu divné, a ŕekl bych po svých nynéjsích skušeno- 
stech, skoro nejapné, že kdykoli se sejde Cech se Slovákem, první oo 
mu povi, je otázka, proč jst^ se odtrhli, bylo by Vám bývalo lépe 
s nami. Odpovéd Slovákova ovšem obyčejné dopadne také tak stereo- 
typné, liuíľ nevi j)roč, anebo ŕekne, že to není pravda. Otázka tato 
býva tak často khidena, že na Slovákovi, jehož se týkala, býva pozo- 
rovati i jisté podráždení. Sám béhem času, když jsem ponékud hlou- 
béji vnikl do pomérä slovenských, jsem se na to zlobíval. Je v tom 
8 naši, české strany veliká porce nevedomosti a jeŠitnosti. Z mladších, 
ba myslím i málo kdo ze starších vi néco o príčinách a celém hnutí 
slovenskélio odtržení. To mu však není podnétem, aby se o véoi aspoň 
trochu informoval, ale radéji papouškuje bezmyšlénkovité otrepanou 
frázi, kterou doma už tolikrát slyšel, že jí nyní beze všeho véŕí. Je to 
jcšitnost, když nékdo myslí, že bychom byli neobyčejnou oporou Slo- 
vakii v jich trpkém boji. Je to — nemecky se tomu ŕíká Protzenthum. 
Vždyť touž oporou bychom mohli býti docela dobre i nyní, kdyby- 
chom eh tel i. Ale co vi Cech o Morave, Moravan o Slezsku a všichni 
tri o Slovensku? A za stejného spisovného jazyka by pomery tyto ne- 
byly ani za mák lepší. Konečné upozornil docela správne jednou Vlček 
v »Na8Í Dobé«, že o silné, výdatné pomoci se strany české je téžko 
mluviti. Co poraftže uherským Nemcom, že jejich soukmenovci vedou 
v Cislajtanii první slovo, že za nimi stojí obrovská ríše nemecká? Nie. 
Podléhají macTarisaci snad ješte vice než Slováci, jak vidéti na Spiši 
a Prešpurku. Slováci zas v nedocela odôvodnéném presvedčení, že od- 
tržení nastatí ra ušilo, bývají dokonce hrdí na okamžik, který jim dal 
národní samostatnosť. 

Jisté je, že nyní už se na veci nedá méniti nie. Vyhnulo by se 
však mnohému nedorozumení, kdyby konečné nékdo hnul dejinami 
odtržení. Dosud mluví se jen velmi mnoho reči, které vždy začínaji 
Bernolákem a končí Stúrem, kladouce d&raz na stále se zvétšujíoí 
rozdily mezi obéma jazyky (i na Kollára se odvolávají). Je sice pravda. 



— 171 — 

že rozdíl jazykový v té príčine mnoho zpftsobil, ale nebyl všechno. 
Vždyí ješté nyní, kdy oba jazyky už 50 let se samostatné vyvíjejí, 
kdy slovenčina jisté v mnohém bcžela o pomoc k ruštine, rozdíl ten 
není tak veliký, aby se Oeeh se Slovákem nesrozumél. Ba pŕes všechny 
separatistické snahy slovenské strany národní, lidé na Slovensku uméjl 
čisti česky. Príčina vézela jisté jinde. Byla to asi politika, a osmelil 
by ch se tvrditi i doj isté raíry osobní ješitnost tehdejsích vfldcfi na 
obou stranách, která podnet dala k tomuto neblahému kroku.*) 

Byl by to velmi vdéčný kus práce, kdyby nékterý s historika 
otázkA tuto kriticky probral. Vždy ť ješté žijí pamétníci onéch dej ô. 
ba i ten, kdo se strany Slovákô byl tak obviuován a nepŕímo snad 
dal podnet k odtržení, Dr. Rieger. (?) Jsem pŕesvédčen, že by sice spadlo 
kus glorioly Riegrovi i Hurbanovi a Štúrovi, ale véc byla by as{)oň 
vyjasnená, V čase, kdy jsem pŕisel do Vídné, byl »Tatran« rozpuštén. 
Pro nejakou maličkost, o níž — miraochodera ŕečeno — jsem se nikdy 
nedovédél nie určitého, ve které vláda uherská spatŕovída nebezpečí 
pro štát uherský, rozpustila vfiči iíŕadôm uherským až })ŕíliš ochotná 
policie vídeňská jediný akademický spolek slovenský, existující už od 
čtvrť století, k némuž pojily se vzpomínky celých generací. Místnosť 
spolková — nemýlíra-li se byla v Hofergasse — pro uherské úrady 
už sama byla dost podezŕelá; vždyť bydlel »Tatran« jako podnájemník 
u ruské » Bukoviny «. 

Tak mél jsem pŕíležitost pri prvém svojem vkročení do »Tatrana« 
seznámiti se s neobyčejné d íl kladnými c. k. pece tmi, které visely na 
knihovnách, stolech, z krátka na veškerém majetku »Tatrana«. 

Nebyl jsem tehdy jesté ve Vídni, kdy ž rozpustení ?'Tatrana« bylo 
naŕízeno, ale dovedú si pŕedstaviti, že pro tehdejší kolí)nii slovenskou 
muselo rozpustení »Tatrana« býti ranou krutou. Nepracovalo se v nem 
sice tuze vážne, ale tradice ješté od starého Okolia dochované, byly 
každému drahé. — Pri láskavosti uherské vlády vflči slovenským 
spolkflm bylo málo nadeje na restituci »Tatrana«. Rozhodla se tedy teh- 
dej ši mladá intelligence založiti nový spolok slovenský. Založení no- 
vého spolku byla práce Dr. W. jakož bylo i jeho myšlénkou, že 
nový spolek nemél býti stred iskem výlučné akademickým, nybrž mél 
na pôde své pojiti lid i intelligenci ve Vídni žijící po príklade jiných 
spolkô slovenských v ciziné » Detvana* a »Slov. spolku « v Pešti. Byla to 
myslénka jisté zdravá. Vždyt studentfi bylo ve Vídni bez toho málo, 
a nadeje na výdatný, nový podrost bylo ješté méné. Právnici už tehdy 
nemohli v Pŕedlitavsku trvalé studovati, a dalo se očekávati, že vláda 



*) ISvéhlavo8t,'|napro8tá odlúčenosl vodcov, uedostatok dopravných prostriedkov 
patria iste medzi vážne príčiny takzv. odtrhnutia. £ed. 



— 172 — 

uherská spíše ješte více omezí volnost etudia v ciziné, než aby popu- 
stila. Na druhé strane treba vyznati, že v té dobé vídenská studující 
mlííílež hyla na Slovensku dost diskreditovaná. Nékolik starších pánô, 
kteľí za žádnou cenu nemolili dostudovati a osvojili si vlastnosti spíš 
pivníeb než národ níoli hrdinfi zastrašovalo pred návštevou Vídné. 

Za takovýeh okolností založen slov. lit. spolok »Národ«. Bohužil 
dlužno pravde príidiod dáti, že okolnosti, za kterých byl založen na 
nem jeste nyní znáti, a což horšího, že »Národ« na ne stále stone. Mél 
to hýti spolek pro iutelli^enci i pro lid. Theoreticky velmi dobrá my- 
ši énka, v praxi však se ukázala málo života schopnou. Z » Národa « udélán 
netopýr, který inteligenei nevyhovoval, ponevadž se musela sniŽovati 
k úrovni lidu (a k tomu neméla porozumení), tomuto ovšem vyhovo- 
val jeste mene. Kde také pro vídeňské Slováky literárni a ŕeônický 
spolek, pro lidi, kteŕí pod siovem spolek znali jen vídeňské Losvereiny 
a snad ješte nejaký ten pohrební spolek ; pro lidi, kteŕí ehteli se spolku 
vystoupiti, pímevadž si zkratku lit. (erárni) vykladali jako liberálni. 
Ale o tom na jiném niíste; vráťme se k životu a ôinnosti »Tatrana«. 

. (Pokračovanie desL). 

Umenie veda a literatúra. 

Nevieme kam vložiÉ to, eo napísať nám káže svedomie a povinnosť. 
Literatúra je to nie, báseň je to nie ale kecľže to už vyšlo v »81ov. 
Pohladooh« e. V/i r. 900, nuž dáme to do rubriky »literatilry« bárs 
takej >''literatťiry« ako je že vraj '^báseň* »Exegi« nieto na celom ši- 
rokom svete. Básnik »V« (preeo nie »klo-»báfinik« venoval ju j). re- 

v 

daktorovi Jozefovi Skultétymu a v nej hovorí básnik o »jame« (hlbokej?) 
v ktorej že sa vraj skrýva zdroj krištálovy a potom, že mu ako juno- 
šovi .>víla« takto zaliehotila: že k zdroju šuhaji Boh ti dal požehnanie 
z vysokosti ; už z bielych pŕs ssal si »ideále<' (?) tvoji predkovia bárs 
boli ešte v tme, ctní mužia už boli a otec to bol Titán prikovaný 
»intrik()u« (?) k vieske a predsa boril sa za národ z hluchej jamy. 
»^uz šuhaj, hovorí víla: šlachetná krv v tebe prildi ... A šuhaj 
(V . . .) išiel. Pohrdol slávoil SVeta, láskou ba i zlatom. Jeho len 
víla okúzlila. A slávy bolo dost: šémy, deje, vidoviská, pal lásky, 
surma, Tatry, vrcholce, oblaky hviezdy, zefyr, rachétle a bubon, slovom 
všetko (M) taký básnik potrebuje aby si dobyl slávy. Ale ôo sa nestalo: 
biísnik musel *sŕkat hanu hlupcov« a pri »jeho veľkosti sa plazila 
drobná háved*, »ližera« bo vyhľadala a pije »mzdu jeho krve« a ešte 
neni sytá, lebo básnik má v »hlbke hrudi« ^kvapku (!!) krve« a tižera 
ešte i tú kvapku chce vycecať. 



— 173 — 

Ale bíísnik je obor ako bývajú básnici takí ^velkí* obyôajne. On 
letí cez hory a doly (opatrní hovoria, že mal by radšej po ceste kráca€) 
a »hruď« mu horí ale nie dákym obyčajným, ale fajnovým »svatojan- 
ským ohňom « a že »8pev« jeho bude zvuôat cez »äóny«. A on je nie 
menším vtákom ako orlom. Užera mu môže sobrať po telu, chlieb, ale 
jeho slávne meno nedochytí. On bude »žiť« ôo priam itžera bude špintat, 
podliačiť a brojiť až dotial (zas tá úbohá Tatra musí pomôct) pokiaľ 
»Tatra« (ale nie banka?) stojí. 

Toto má byť tá báseň. Kto vie čo sa skrýva pod riíškou, ten 
zaiste zhýkne úžasom, že co upotrebujií mnohoráz » básnici « za predmet 
svojich »bá8ni«. Oni majú «hlupcov« a skutočne je tak, ved dakto 
musí predsa prečítat ich »básne«. A pri ich »veIko8ti« sa musí plazit 
»háved« lebo básnici musia mať i háved. Ale nerozumieme už tej 
»úžere«. Básnik a úžera! Nuž načo básnici tak zle gazdujú, alebo načo 
zarábajú na »taký« spôsob, že im to úžera soberie. Známe my básnikov 
i takých, ktorých národ ^kráľovskými odmenil za ich »uuovanie« a 
úprimne vyznáme, že práve takíto básnici nech nehovoria o úžere, lebo 
úžery sú všeliaké. 

Ináč priali by sme si od tých ludí ktorých »víla pobozkala« viac 
vkusu a skromnosti. Vieme zrovna o divej reklame o výstrižkoch zo 
všetkých možných časopisov, vieme o nezadržaných slubocli, vieme 
o ubijaní nadaných ludí, vieme o bubne na ktorom sa už viac ako 
dvadsat rokov bubnuje. Slovom vieme všetko a tá sláva a velikost 
splaskne až strach, ked kto pozre na ne s triezvym okom. l*ýchu, na- 
dutost, zlosť, žič treba krotit. Ziadon » velikán* takto o sebe nepíše. 
To sú tichí, skromní ludia a žiadon múdry človek nenadáva, ani obe- 
censtvu ani tým bližším do hlupcov, hávede atd. Ďaleko hľadiaci ľudia 
ináč hovoria. Beda národu ktorého politiku vedú deti královia « pocti 
a Čo priam i takí » vkusní* ako je p. V . . . ktorého mala pobozkať 
víla. Kto neverí, nech prehliadne politiku našich posledných 25 rokov 
a presvedčí sa. 

Obavou nás naplňuje, že takéto vredy možd uzret u nás svetlo 
. sveta. To sú nezdravé pomery. Snáď i mretie Slov. l^ohľadov je tomu 
príčinou. Právom sa môžeme opýtať či p. redaktor všetko prečíta oo 
dáva pod tlač. A či vlastne i toto shorí na úbohej hlave Masaryka? 
Ten veru s básnikmi »neúžerníči« a nechlamce mzdu krve. Hľa. ako 
sa svet čudno krúti. Ale to sme nevedeli, že príčinou k básni raôže 
byt i zklamaný — nie poet ale . . . pugilár. Úbohý Puškin ! Nevedel 
si k akému motivu poslúži tvoja báseň »Exegi«. M. It 



— 174 — 



OBZOR. 

Spoloéenský. (Slováci v Amerike). Najnovší náš politický 
proces baňeko-bystrický rozprúdil i život amerických Slovákov. Do- 
teraz boly usporíadané štyri schôdze k prejaveniu nevôle a to v Pitts- 
burgu, Clevelande, Braddocku a Novom Yorku. O priebehu 3 shro- 
máždení sdeluje sa nám nasledovné. 

Indignainá schôdza v Pittsburgu Pa, 8. novembra 1900. 

Počasie nebolo priaznivé, celý deň lialo, ba poletoval i prvý snáh. 
Ale to nevadilo, vyberaného obecenstva sislo sa liojne s blízka i s daleka. 

Besedu zahájila hudba hymnou »Hej Slováci !«, na to zaspieval 
spevokol »Sto ráz vrhnutí «. Gustáv Maršali 6o predseda slávnosti víta 
shromaždených a predstaví Rev. Štefana Furdeka (terajší predseda I. 
Katol. Slovenskej Jednoty), jako slávnostného rečníka. Tento začal reČ 
citátom madarskélio básnika (ako voľakedy dr Michal Mudroň, bráni ac 
mad. redaktora Ardényiho, obžal. |)re urazenie úhor. krála; obhajca 
započal: »Bťisan szól a magyar nóta, háromszáz esztendo óta!x): »Atok 
reád, viszály hona, már nem vagyok fia<I; átok rcád igaztalan itéleted 
miatt!!«*) Potom prebral utrpenie nášho národa od prvopočiatku až 
po dnešné dni, tiež posledný proces. Po reči tejto, prijatej s odušev- 
nením predniesli K. Záruba a J, ĎuHš duetto na husliach, v sprie- 
vode pianistu K. Veverku. Gustáv Pivko deklamoval biíseň Ignáca 

v 

Gessaya » Žaloba « a aby bolo niečo i na smiech postaral sa o to Ján 
Gonda prednáškou » Janko Pantoffa«. Spevokol na to zase zahlaholil 
utešená »Hojže Bože (od Sládkoviča)« po čom vystilpil na rečnište 
Peter V. Rovnianck ktorý zobrazil terajšie postavenie národa sloven- 
ského a čo by sa malo robit. Shromaždenie zakliíčené bolo piesňou 
»Kto za pravdu horí« (od K. Kuzmányho), po ktorej nasledovala ta- 
nečná zá})ava. Počas spoločnej večeri rečnili ešte 6ŕ. Maršali o 15. 
ročnici »Am. Slov. Novín «, Stanislav Cylkowski, Poliak o všeslovan- 
skej vzájomnosti, Rev. Ja* Janda a Fr. Pucher o utrpení nášho 
národa. 

Mravný výsledok tejto shôdzky bol nad očakávanie! 

Indignačná schôdza v Clevelande^ O. 11. novembra 1900. 

Miestnotít bola plná. Joz f Kiesel predstavil Fr. Puchera ktorý 
sa vyslovil v podol)nom smysle: MacTari oslavujú kíiždoročne pamiatku 
svojich trinástich mučedlníkov, ktorých vláda rakáska dala r. 1849. 



*) ^Kliatba na teba, vlasti nesvárov, už nie som viac synom tvojím; kliatba 
na teba pre tvoj nespravodlivý súd". 



— lib — 

})ovešal preto, že bojovali za práva a neodvislosť svojho národa. To 
im nikto nezazlieva, ba schvaľovať to svedôí sa. Nuž a ôi my Slováci 
nemáme svojich muôedlníkov? Potom vykladá b.-bystrický proces, 
vypoôitiije krivdy naše, uvádza výpoveif : »Opora a základný kameň 
každého štátu sú čisté mravy, keď tie zmiznú, Rím sa srúti a prijde 
do jarma«, rozberajúc v nej vyslovenú pravdu a konečne navrhuje 
nasl. resólúciu: 

1. Spracoval treba tnemarandum, ktoré by podpísali všetci ame- 
rickí Slováci pomocou organisácii slovenských. V tomto raemorandume 
opýtať sa má Jeho Jasnosť král uhorský, ôi má známosl o prisluho- 
vaní spravodlivosti Slovákom v starom kraji. Toto memorandum za- 
slalo by sa prostredníctvom rak. uhorského vyslanectva vo Washing- 
tone jeho Jasnosti královi uhorskému. 

2. Všemožne a pri každej príležitosti napomáhat treba Národný 
Fond, ktorý nech je základným kameňom Slovenska. 

3. Všemožne máme sa starať aby naši bratia po celom Slovensku 
prebudili sa 00 spánku zvlášte pomocou časopisov — osvetou k svobode ! 

Po tejto reči odmenenej potleskom vystúpil na rečnište rev. Štefan 
Furdek. Dôkladne objasnil celý proces b. bystritcký od jeho vzniku až 
po väzenie. 

Uhorsko porovnával s rímskou ríšou z dôb Neronových. Navrhol 
doplniť resólúciu: Nech sa požiadajú všetky časopisy v Amerike, pre- 
dovšetkým české, poľské a ostatné slovenské, aby svojich čitateľov zá- 
kladne soznámily s procesom tým. 

Resolúcia na to prídelená bola výboru, do ktorého zvolili: Št. 
Furdeka, Fr. Puchera, Joz. Kiesela, Vojtecha Tholta, Martina Haren- 
čára, rev. Sam. Bellu, Michala Bajsa. 

Indignačná schôdza v Novom Yorku, 24 novembra j 900. 

Účasl bola valná. Vefká sieň českého Sokola naplnila sa obecen- 
stvom vnímavým, každému v tvári zračila sa vážnosť. 

O 9-ej hodine zaujal svoje miesto úrad zvolený už na predbežných 
poradách. Predseda, Ján Šiepita uvítal obecenstvo ohnivou, hlboko 
precítenou rečou, potom vyzval prítomných predsedov všetkých sloven- 
ských spolkov, odborov Nár. Slov. Spol. ako aj sokolských sborov aby 
zaujali tiež miesto na rečništi. Prítomné boly tiež hlavné úradníčky. 
Živeny. — Predstavil prvého slávnostného rečníka rev. L Novomestského, 
ktorý zreteľne vylíčil krivdy páchané na nás. Tiež zobrazil terajšie 
pomery Slovenska, kde práve strávil leto. Dostalo sa mu často búr- 
livého prejavu. Za Novomestským rečnil veľký priate! Slovákov, pra- 
votár Tomáš óapek, ktorý dokázal, že dôkladne zná dejiny národa 



— 176 — 

nášho. Hovoril o minulosti a budúcnosti Slovákov, spomenul i literárne 
roztrhnutie sa národa a posudzoval to velmi správne. Poukázal, ako 
sťi Slováci páskou medzi všetkými Slovanmi. Potom prevzal reô J, A. 
Ferienčík, podavší jednotlivé deje z našej histórie utrpenia. Po jeho 
odstúpení ôítaný pripis P. V, Rovnianeka, prijatý bol pravda s po- 
chvalou. 

A, 8. Ambrose povzbudzuje k úc^oluejšej a čulejšej práci vo vy- 
dobývaní si práv národných, a kladie na srdce každému kto sa vráti 
na Slovensko, al)y bol apoštolom národnej veci. E. Jálovecký preho- 
voril v mene sokolstva. 

Na návrh Gurkov zavedená sbierka vyniesla 22.25. 

Potom s volil sa výbor resolucný, ktorý má vypracovať resoluciu. 
Táto podá sa na patričné miesto, aby došla záslužného povšimnutia. 

Takéto schôdzky sú odpovetTou Maďarom na posúdenie. Shro- 

maždení podobných bude však ešte i viacej, okrem toho debatuje sa 

silno o processe v jednotlivých odboroch organisácií. Amerikánskymi 

Slov. Novimimi zavedená sbierka vyniesla doteraz (dec. G.) 832.11 doU. 

ktorý obnos venuje sa rodinám posúdených. 

— or —ek. 

spolkový. Slovenský lit. spolok -NánxKx vo V^iedni vy<lr- 
žiaval v nedeľu, * dňa 23. decembra vianočnú slávnosť. Z príležitosti 
tejto ošateno bolo G chudobných slovenských detí. Náklad kryl sa 
Čiastočne z peíiazí, ktoré utŕžené boly odpredajom takzvaných ^> dobro- 
činných lístkov*, - odpredíJo sa ich asi za 50 zl. behom posledných 
troch mesiacov, ostatok doložila spolková pokladňa. 

Odpredajom týchto lístkov zaujatí boli menovite naši zeleninári 
a nas])ieralo sa týmto spôsobom toFko, jako nikdy i)osiaI. Pán ingenieur 
J. Križko s veľkou liorlivostou pracoval za tento ľudomilný podnik 
a » Národ « má jemu čo (Fakovať, že ošatenie tohoto roku tak skvele 
vypadlo. 

I slávnosť sama sa vydarila. Pán učitel Vendovsky z českej 
školy »KomeDskélio*, spolu s p. Melicharom nacvičili školské deti 
»Koledu dítek« z V^ianočnej spevohry Štedrý večer ve mlýne« od Fr. 
Vogncra. Šesť chlapcov a štyri dievčatá v slovenských a českých 
krojoch spievali velmo pekne. 

Aj piesne pevecko-zábavného spolku lllahob^ páčily sa všeobecne. 

Deti deklamovali obvyklé vianočné veršíky, potom nasledovalo 
rečnenie a spev. Viedenskí (-esi všímajú si nás čím ďalej tým viacej. 
Opravdová, reálna vzájomnosť československá začína sa ujímať medzi 
nami. o. 



- 177 - 

Umelecký. Úprkova výstava vo Viedni Peter Altenberg píše 
o Jožovi Úprkovi vo viedenskom časopise *Die Fackeh nasledovne: 
Volný, a jako v kúpeli rannej vône rôl očistený od každej lži, je tento 
maliar — sedliak. S jednoduchosťou až nepopisatelne sladkou maluje 
prírodu, ktorá sa v tomto prirodzenom srdci, v tomto prirodzenom oku 
s vlastnými silami obohatila. A pozri, čo nepodarilo sa evolúciám 
100,000 dní, preklenút priepasl národnostnú, stáva sa tu skrze tohoto 
umelca v jednom okamihu Slovenský sedliak, slovenské dievča stávajú 
sa nám srozumitelnými a milými a my stisli by sme jednomu ruku, 
druhého pohladili by sme na líce. Rajská jednoduch. sť dýcha a prýšti 
z nich a nachádzajú takto harmóniu v nasora lepšom »ja«. A poneváč 
umelec tento pozoruje a podáva to večné a spoločné srdca ľudského, pri- 
náša hraierstvo a sesterstvo na tento svet, činí pokrevných z nepriateľov. 

Role, polia, polia. Nepopisatelne sladký pokoj rozprestiera sa 
nad nimi ráno, v poludňajšom odpočinku, v únave popoludnia a večer. 

Dievčatá v milých, bieločervených sukňách, zdajú sa byť steles- 
neným jarom rôl a starí mužovia a ženy v blinkaní večerného zvonku 
dedinskej viežky, pristanú prekrásne ku týmto. Skromné a pekné sú 
tieto obrázky a maliara predstavuje si človek tak, jakoby ani luhať 
nevedel a ktorý detinský začudovaný pozerá sa na cesty života. 

Milý Karol! (Kraus). Takí nech stanú sa semenom na vašom 
bitevnom poli skosených ničemov. 

Jako jeho krajana Hanuša Švaigera, ktorý ho najskorej ocenil, — 
porozumieme Jožovi Úprkovi len následkom jeho vlastných výtek. 

Len nech nezabudne sa, ôd radosti nad opravdovým človekom, 
ktorý sa nám v obsahu týchto obrazov zjavuje, na tohoto maliarskeho 
znalca. Na také obrazy, ktoré sú tak malované jáko Úprkova »Jízda 
králfi«, »Proce88Ía«, »Po krste« sme aj — po tých vychvalovaných 
pokrokoch, ktoré secessia na poli techniky preukázala, naozaj chudobní. 
Dôkazom toho je i to, že umeleckému obchodníkovi ponechané bolo 
uviesť Uprku do Viedne, a že je to i najpádnejsím potvrdením toho, 
čo sa minulú zimu o secessii popísalo. 

Secessia neprerazila cesty ešte ani jedinému talentu, ktorý by bol 
predtým nepozorovaný bývaU Kým secessia ku každej svojej výstavke, 
privláča obrazy chýrnych umelcov posledných vý.^tav v Mníchove 
v Draždanoch v Berlíne, alebo keď to má byí už niečo vyššieho 
z Paríža, a ku ktorým sa privesia výrobky vlastného cítenia a spô- 
sobnosti, zatial pracuje niekoľko hodin od Viedne vzdialený veľký 
umelec, o ktorom sa nič nevie, kým nepostará sa o neho nezištný 
obchodník skorej, nežli páni zo secessie. *) 



*) Pôvodne mala byť Úprkova výstavka v dome secessie. Bed 

12 



— 178 ~ 



Referáty. 

Už v 5 ÔÍ9. »Hla8U« referovanť^, bolo, že nový roôník „Slovnu^kého 
Pŕehledu^ (čís. 2 a 3) priniíša peknó stat: Postavení slovenské reči na 
vlastní púdé** od p. Karola Kálala* Teraz chceme poukázal na ňu po- 
drobnejšie. 

Pisateľ zná pomery naÔe dôkladne, ako to svedčia všetky jeho 
ôlánky v rôznych časopisoch roztrasené. I v tejto stati líôi znamenite 
náš stav, a poneváč i zaslúžime (intellig(mcia), karhá nás. 

Líôi obšírne pomery školské od detských opatrovieň počínajúc 
až po universitu, prechádza potom na cirkevný život katolícky aj evan- 
jelický, opisuje kňazov, semináre, na to preberá držanie sa obcí, mest- 
ských zástupiteľství, úradov slúžnovských, stoliôných, súdov, pozemko- 
vých a berných úradov, dráh, pošty, voči slovenskému jazyku, o jej 
vypudzovaní už aj v obchode a priemysle t\ končí významnou chara- 
kteristikou »výkvetu národa<^ ako sa radi nazývajú. Prepusťme však 
jemu slovo: 

Na université budapeštské je stolice reči rumunské a nemecké, 
ale slovenské nikoli, ač je Slovakii v Uhrách více než Uumunu nob 
Némcíi. Už tato jediná vec dosvedčuje, v jakém jsou Slováci ponížení. 
Na území' sh)venském jsou čtyŕi právnické fiikulty, na nichž rovnež 
slova slovenského neslyšeti. Sf redni š/ťoli/ (^50 gymnasií a 5 reálek) a 
ústavy učitelské (15) jsou ryže madarskó. Slovenština není tu ani 
pŕedmetem nepovinným, l^rofessorum se dovoluje učiti soukrome nižným 
ŕečem, na pŕ. angličiné, frančiné, ale jistč se žádný neodváži ohhísit, že 
bude vyuČovati reči nej potrebnej ši a nejbližší, totiž slovenštine. Pravde- 
podobné zaplatil by takový odviížlivec sraelost tu svou existencí. Rídké 
jsou výjimky, že professor dovolí, aby žák v nčjnižších tŕídách vyjadril 
se tu a tam po slovenskú, nemôže-li maifarského slova vzpomenouti. 
Z pravidla slovenské slovo je v ústech studujícího tajným a vlasti- 
zrádným zločinem. Professoŕi vybírají si utlavače, kteŕí oznamují druhy 
své, kdykoli pronduvili slovensky, ať už ve škole, na ulici nebo v do- 
mácnosti. Zvlášte pak kniha slovenská v rukou studujícího je zločinem, 
pro nejž již mnoho mladíkú ze škôl vyloučeuo bylo. Ministerstvo vy- 
učovaní už pred lety vydalo naŕízení, že pro panslávi smus mají býti 
studující vyloučeni ze všech uherských škôl. A co je u Madaru pan- 
slavismus? Slovenské slovo v ústech vzdelaného Slováka, madarsky umé- 
jícího, je panslavismus, je vlastizráda. Je to sice smešné, ale je tomu 
tak. Pri nekterých gymnasiích byly z dŕívejších dob slovenské knihovny ; 
ty byly spálený aneb vynesený na pudu. Professoŕi, treba ve svém 



- 179 - 

nitru vlastenci, mluví na verejných místech maJarsky nebo nemecky. 
Vídaval jsem, kterak gymaaijní professor, rodilý Slovák, navštevoval 
evangelického fai'áŕe, vlastenec; sedávali v prítmí, srdečné rozprávéli, 
ale professor začínal vždy rozmluvu po nemeckú. On môže ustoupit od 
madarstiny a utéci se k nemčine, ale slovensky prôraluvit se bojí.*) 
Toliko 8 pŕáteli dobre vyzkousenfmi odváži se mluvit slovensky, a to 
jen v soukromí! Kolikráte jsem na procházce za méstem pozoroval, že 
se nékterý človek obracel, chtčje zvédéti, kdo jde za ním : mluvil za- 
povézenou rečí — slovenskou. Vlastenci slovenští učí se slovensky psáti 
soukromné, obyôejné tepi'v, když vyšli ze Akol. O posledných prázdni- 
nách konal jsem kousek cesty po Slovensku s dveraa bohoslovci. Byli 
to tajní sic, ale nadšení slovenští vlastenci. Chvílemi rozmlouvali ma- 
ďarsky, a na otázku, proč tak Činí, odpovedeli, že néco vedeckého ne- 
dovedou si po slovenskú povédéti. Slovenský studující na maďarské 
škole nejen že nerozhojní materskou reč svou, ale on ješté mnoho slov 
a vazeb zapomene. V leto t. r. byl soud v ryže slovenském okrese. 
Jednalo se o vraždu. Nejdftležitéjsí svédek pronesl slovo »8rub«. To 
jest jakákoli nepatrná stavba ze dreva sroubená, na pŕ. ohrada kol 
studny, ale téz chlívek na vepŕový dobyte k a p. Celý soud, vesmés 
rodili Slováci, se tázal: Mi az srub? (Co je srub?) Ani tlumočník toho 
nevôclél; kaneelista dobehl k slovenskému advokátovi, ale ten znal slovo 
to jen ve významu ohrady kolem studny, což se zase nehodilo soudci. 
So.udeové na Slovensku pocitují zajisté často, snad každodenné, velké 
nesnáze z toho, že neznají náležité reči lidu, ale to pŕeee nemá zadného 
vlivu na nápravu. Madarisace je tak vášnivá, že nepripustí k sobé ro- 
zumového dôvodu. — 

Na méŠfanských školách (polgárkách) je slovenština nepovinným 
pŕedmetem, ale po učiteli reči té nepožaduje se žádné kvalifikace.**) Vy- 
učovaní odbývá se obyČejné špatným Čtením. 

Školy obecné jsou budto statní nebo konfessijni. Na státních ško- 
lách je vučovací rečí maJarština. Na učiteli záleží, vypomáhá-li si 
trochu slovenštinou. Statní školy jsou nojen v méstech, ale i po de- 
dinách, na pŕ. i po nékterých chudobných dedinách drátenických. Školní 
budova má nápis maďarský (>ÍHkolac<, čte se iškola), mapy, obrazy, 
úŕední knihy a vysvedčení, vše jest maďarské. Z takových škôl vychá- 
zející mládež neuraí se obyčejne ani správne po slovenskú podepsati. 
Ve škole detem jména pomaďarštují; Jan Dulík dostane jméno Gyulik 



*) Zajímavá náhoda! Práv^» mi listono.^ i)odal dopisnici od professora na 
madarském gymnasiu, takto slovenského vlastence; dopisuice je slovenská, ale 
podpis na ní schází — pŕítel se bál pod slovenské slovo se podepsati. 

**) Neznáme polgárky kde by sa jej vyučovalo. Red. 

12* 



— 180 - 

JánoB (čie se : Dulik Jánoš). Prohlédnéte si pracovní knižku dráten(k&v 
a uvidíte^ že mají všickni jména svá pomadaršténá ; tak znetvoŕují též 
jména ve školách. V nékterém kraji sediaci mají svá jraéna nade 
vrátky videl jsem to jmenovitŽ z Pukance do Levie — a to vše 
po maďarskú, na pŕ. Szlanyinka Gôrty (má býti : Gyôrgy, 6te se : 
Ďôrď, t. j. JiH). To jsou stopy státních (madarských) skol. Záci ze 
státních škôl vyšlí uméjí maďarsky ôíst, ale nikoli mluvit; uméjí slo- 
vensky mluvit (ov^era z domu), ale neuméjí slojvensky psát. Psávají ma- 
ďarským pravopisera, na pŕ. pesz, škola, gyetyi (deti), cztyeni (cténý) a p. 
Konfcssijní školy jsou buďto katolické nebo evangelické. Toliko 
v téchfo školách má slovenská M svúj /ftulek. Tó jest vyučovací ŕeôí 
slovenština a slovenské jsou i úŕední knihy, rozvrh hodin a vysvedčení 
žákô. Ale i sem tlačí se maďarisace dosti násilné. Je-li farár, at kato- 
lícky nebo evangelický, maďarón, pomaďarštuje i školu. Velmi často 
škola konfcssijní je tak maďarská jako škola statní. Maďarština, jakožto 
reč statní, je povinným pŕedraôtem i na skohích konfessijních. Už v nej- 
nižší tŕídé deti se v názorném vyučovaní učí jmenovati predmety slo- 
vensky a maďarsky, a čím vyše, tím je maďarštiny více. Ačkoli zákon 
káže učiti maďarštine jen jako pŕechnétu, pŕece maďarisace má tolik 
donucovacích prostŕedkä, že i na nej lepších slovenských školách vy- 
učuje se zvlášté zemepisu a dejepisu, mnohdy jeŠté jiným predmetom, 
v jazyce maďarskéra. Jsou tedy iak zvnnv slovenské školy vlastné if'o- 
lami utrakvistickí/tni, utnohdy víc madfirski/uu nez slovenskými. Záleží, 
jak jsem už ŕekl, na farári, a kromé neho tčž na učiteli. Učitel maďa- 
ron míchá maďarštinu do všech pŕedmčtťi, i do počtä, a je jist, že se 
mu od církevního dozoru nie za to nestane, že jej naopak očekává od- 
mena a uznaní od státního inšpektora, který dozírá i na školy konfcs- 
sijní. Za zvlášte dobré prospechy v macfarstiné dostávají učitelé štipen- 
dia a jsou vôbec áčastníky panské i)ŕízne, která je všude tak svňdná, 
že si podmaňuje, žel, lidi bohaté a samostatné, tím spíše pak bídné 
placeného a opovrhovaného ucitijle. I na tukových konfessijních školách, 
kde je učitelem uvedomelý vlastenec, vyučovaní slovenštiné omezuje 
se z pravidla na pouhé ctení z čítanky. Je veru velmi málo sloven- 
ských skol, kde se uČí i slovenské mluvnici. Ale treba tu ŕíôi, že sami 
učitelé — čest výjimkám — slovenské mluvnice a pravopisu neznají. 
Vždyl se vzdelávali toliko ve školách maďarských. Dostávam častéji 
dopisy od slovenských učit«lä, ale zŕídka se objeví list prostý chyb 
pravopisných. I učitelé spisovatelé, učitelé redaktori delají chyby! Ne- 
vysmívám se, veda, že nemčli kde se materské reči správne nauČit. 
Nedávno dostal jsem dopis od kandidáta učitelství ze IV. ročníku. 
Chtél české knihy, byl tedy národné uvedomelý, ale dopis jeho (sloven- 



181 — 

ský) byl tak nedokonalý a nespráviý, žo jsem téžko porozumel, ôeho 
ode mne žádá. Za krátko bude takovému mladíku vyučovati Sloven- 
kou mládež, a on neumí napsati správne slovenské vétyl 

Ponévadž je universita maďarslvá — tak rozumovali Maďari pred 
verejností — musí být i gymnasia maďarská, aby náležité universitní 
mládež pripravila. A ponévadž jsou strední školy maďarské, musí býti 
maďarské i školy obecné, neboť již prijímací zkouška do škôl stŕedních 
koná se v jazyce maďarském. Ale uôitelé škôl obecných, musíoe slo- 
venské deti učit po maďarskú, mají velkou obtíž, a tak našli maďari- 
satoŕi dôvod, že škola obecná musí býti podepŕena tnadarskou opa- 
trávnou, tak zv. óvodou. R. 1891 vydán byl zákon, dle néhož má býti 
óvoda v každé obci, vyučovací ŕecí je maďarština, a deti jsou povinný 
chodit do nich ode tŕí let do šcsti. Jen ty deti nemusí do opatrovny 
chodit, jejicbž rodiée mohou se prokázati, že jsou s to, aby doma vý- 
chovu opatroven nahradili. Ponévadž je vyučovací ŕeéí maďarština, 
slovenský sedlák neb remeselník nemťiže se ovšem takovou zpúso- 
bilostí prokázati, za to sedlák maďarský tuto zpäsobilost má. Vidéti, 
že óvody jsou nalíčený na detí maďarské, aby se dŕíve nauéili maďar- 
sky, než se rozvinul jej ich jazyk materský. Péátounkou býva z pra- 
vidla rodila Maďarka, noznající slova slovenského. Opatrovny vydržují 
obce Sprocentní prirážkou, alo štát má k nim dozor; ponévadž se obce 
vzpírají novému nákladu, nevyhovuje se zákonu zplna, tak že óvody 
SOU sice po vsech méstoch, ale v dedinách je jich málo. — 

Nyní se rozhlédnome, jnké postavení zaujíma slovenská reč v cirkvi 
kntolieké a evangdické. 

Na Slovensku je šest biskupíi, rozumí se Maďarft; Slovák se bi- 
skupem nestane. Semináre a klášterní ústavy jsou ryže maďarské a tak 
šovinistické jako strední školy. I tady professoŕi pŕemlouvají chovanec, 
aby si slovenská jména poraaďarštili, dovozujíce, že slovenské jméno je 
pokoŕující signum na vzdélanéra a dôstojný úrad zaujímajícím človeku. 
Bohoslovci necvičí se na semináŕích ani ve slovenském kázaní, ani 
v katechisování, ani ve ctení evangelia. Pravé knéz, máje šlechtit cit, 
potrebuje znáti reč lidu do podrobností, ale on, vyjda ze semináre, 
nezná jí ani tolik, jako poslední pastevec na dedine. Tak se starají 
slovenští biskupove o hv6 ovečky. Jsou to političtí šovéni, jimž jako 
druhým vášnivcum na uicem nezáleží, než na tom, aby již již po celých 
Uhrách zahlaholila ze všech úst maďarská statní reč. Jsou prípady, že 
biskupove dosadí do slovenské dediny knéze Maďara, jenž nezná slova 
slovenského, tak že i Otčenáš modlí se s papírku. Taková je tedy 
v cirkvi nevážnost k jazyku slovenskému ! Biskup pŕichází do sloven- 
ských dédin a promlouvá k lidu maďarsky, chváli deti za to, že jej po- 



— 182 — 

zdravují ^DičírteSik a Jezuš Kristus*. MarBchall, knéz ve Sv. Jiŕíu Preš- 
purka^ sepsal maďarsko-slovenské modlitby, tak že pri rozevŕení knižky 
je na levé strane text maďarský, na pravé slovenský. V pŕedmluvé 
praví, že kdo se slovensky modlí, dobre ôiní, ale kdo se maďarsky 
modlí, lépe Siní. Slovenští knéží, procházejíce se po dedinách a bese- 
dujíce na hostinách, radi rozmlouvají po maďarskú ; i když pŕijdou pŕes 
hranice, na Moravu, na pŕ. do lázní v Luhaôovicích, pyšní se maďar- 
štinou. Národné uvedomelých knéží katolických, slovenskou literatúru 
éítajících, slovensky správne píšících, je tuze málo. Matriky a jinó uŕední 
knihy písí se latinsky, kŕestní listy též. 

Evangeličtí knéží jsou národu vernejší. Slovenští evangelíci, 
poctem asi 650.000, jsou koŕenem svým odchovanci Husitft a českých 
emigrantô, éeská Králička Bible je základní jejich kniha náboženská, 
oni mají též staré české písné nábožné, mají ve veliké úctivosti Husa, 
České Bratry ... je tedy u nich národnost sdružena se samým nábo- 
ženstvím a tak pŕirozené jsou evangeličtí Slováci v národnosti pevnejší 
než Slováci katolictí. Kdyby bylo osudem slovenské reči, aby vyhynula, 
naposled by zaznívala v evangelické rodine. 

V 63 evangelických církvích (cirkev =r farnosť) píší se matriky 
a jiné úŕední knihy slovensky, kŕestní listy též slovensky, ale maďaronäm 
i slovenští farári vydávají obyeejné kŕestní listy maďarské. Mnoho slo- 
venských (pomaďaŕilých) faráŕô evangelických píše úŕední knihy ma- 
ďarsky. Senioráty*) severozápadní (Nitranský, Trenčanský, Turčanský, 
Oravský a Liptovský) zachovávají svou národnost, na shromáždéních 
svých rokují a protokol píší slovensky. Ale v ostatních (jihovýchodních) 
seniorátech, kde jsou maďarské menšiny, ustupuje slovenština maďar- 
štiné, tak na pŕ. protokoly o seniorátních konventech píší se jen ma- 
ďarsky, pred konventem zpívají se písné maďarské, a mnohé církve 
(farnosti) v téchto seniorátech r. 1894 se usnesly, že na oslavu millenia 
búdou napŕíšté místo slovenštiny užívati pri bohoslužbe maďarštiny. 

(Dokoaéenie.) 



*) Seniorát je obdobrý vikariátu. 



— 183 — 



Nový život. 

Týstnp 6. 

Anička. Martin. 

Martin (dnu. Špinavá šata, zlomený, biedny, iba tieň bývalého mlá- 
denca. Cez dvere.) Snáď po smrť si idem, ale ved tú hladám. 
(Hlasnejšie), pochválen Ježiš. (Dusí pohnutie a plaé, len vše si 
utre päsťou slzu). 

Anička (sa lakne). Na vek — (nedopovie), Jejdažetimne, Martin tos^ ty? 

Martin. (Podáva jej ruku). 

Anička. Naoo si prišiel načo? 

Martin. No k tebe. 

Anička. Já som už vydatá. 

Martin. Počul som a vidím, však nebárs ti slúži. 

Aničlca. Však i ty si strašný, strašný, Martine. Čo je ti, pre Boha 
vecného ? 

Martin (založí si päsť na čelo). Oh! ty sa pýtal môžeš? Ty už ani ne- 
chápeš, kolko som trpel? Ba div sa, že som vôbec ešte vydržal 
a nepošiel — 

Anička. Nuž a kam? 

Martin, Kam — to sára neviera. Tára, kde by už pochované bolo to 
srdce, ktoré tolko trpelo, a to všetko márne. 

Anička. A či len tvoje trpelo? 

Martin. Aj tvoje. Ale iste zobúdzalo, ked ty predsa si sa vydala. 

Anička. Nevrav tak, nevrav. Mňa donútili. 

Martin. Viem. Však si len predsa vari málo tvrdou bola, ty — čo si 
jed chcela z mojej ruky — pamätáš? 

Anička (prikývne). A mal si vtedy urobil poriadok, dnes už mohol 
pokoj byť. 

Martin. Otráviť som ťa predsa nemohol. 

Anička. A jednak otrávený môj život. Trpíš ty — nie menej ja. A čo 
ty? Pomaly zabudneš — — 

Martin (do reči). Jak ľahko sa ti to povie. 

Anička (ďalej). A budeš aj šťastný ešte. 

Martin (udusí plač). Ja slastný? bez teba? Hej, len pozri na mňa, aký 
som šťastný — až k smrti — bodaj by už tu bola. 

Anička. Vari pre mňa — i stálo by ti to zato ďalej sa sužovať 
k vôli mne — vydatej žene? Nie, len zachráň svoj život, len 
utekaj, lebo dnes sa u nás strašné veci robia. 



— 18.1 — 

Martin, Ja utekať mám? Kam? Hej; k materi. Tú rád vidím; a len 
tá mi udržala životy ako som raz počul, že je žandár už mužom 
tvojim. K tej ešte — 

Aniíka, Veď preto ta prosím, hlad na matku svoju starú. Utekaj od 
nás. Ty máš komu žiť. YeJ ani sa nenazdáš — dnes už predá- 
vajú lúku čo mu mama dali aj (ukazuje na náradie) toto je všetko 
sekvestrované. A 60 viac, ňanka niesli všetky peniaze vrátiť, 60 
oudzé boly. 

Martin. Jaké cudzé? 

Anička. Naklamané. Aj tebe že sú dlžni stodvadsať zlatých. 

Martin. Mne — neviem. 

Anička. Ale óni vedia — sirotské ešte. 

Martin (prekvapený). Ah — 

Anička. Veru tak. Ved sa dovieš, len nečakaj, tu nečakaj. Zle bude, 
ak ta tu zastane. 

Martin. Už horšie byť nemôže. A čo mi môže urobiť takého, čo by 
ma viac znivočilo, ako som. Ja sa ho nebojím, ale on sa mňa 
bude ešte. Som strašný, hovoríš, ale strašnejší budem, keď ho 
strašila začnem, (pristúpi) len, len ty chci. Chceš? (chytí ju 
za ruku). 

Anička. Nie, nemôžem, Martine. Na čo ty myslíš, to, ked srdce nie, 
zákon bráni, prísaha. 

Martin. Hah, čo ! Mne si prvému prisahala v srdci svojom, preň ju 
len vynútili z úst tvojich — nazdám sa. 

Anička. Len. Ale jednak, nie Martine, mňa už podozrievala matka, 
ešte si tu nebol. Čo by bolo potom? A ciela svojho by sme pred 
svetom predsa nedošli. Veď on by snáď ani nežiarlil — má iné, 
ale svet povedal by, že ja som ho vyštvala. Nie, choď preč, 
Martine — a prosím ťa, nikdy sa neobzri na tento dom a ne- 
vzpomeň si na mňa — hľadaj inú. 

Martin. To zadrhnúl bych musel srdce svoje. 

Anička. Zadrhni, ako som si ho ja musela. Choď, choď už, nelej oleja 
na vatriacu dušu moju. Ja vždy sa budem rozpomínať na lásku 
našu, a čo si trpel pre' mňa — lebo mnoho si trpel. 

Martin. Oj a ešte by, len bych toho nebol s^ nikdy dožil, že si jeho 
ženou. Mne lahko, ba sladko bolo trpeí, kým som tú novinu ne- 
počul, ale od tej chvíle mi je každá minúta peklom a zhoreť 
predsa nemôžem. 

Anička. Neboli sme si súdení. 

Martin. Eh, divná to suďba. 



— 186 — 

Anička. Ba hej. A preto, škoda nárkov — nepomôžu, a hriech sa mi 
oškliví^ a svedomie bysme nezadusili časom — ako ho ňanka môj 
nemohli. 

Martín (prikyvuje). 

Anička. Buď teda hrobom lásky našej — aô živým. Sľúb mi to, slúb, 
že nikdy ma nebudeš prenasledovať. 

Martin. Čo to žiadaš na mne? Čoho sa bojíš? čo ešte ztratil môžeš? 

Anička. StatoSnosl pred svetom a sama sebou. — Prosím ťa. 

Martin. Nuž — nuž — aô už teraz ozaj zúfat mi prichodí, ale maj môj 
slub (podá ruku), že nemienim drzé dorážať na teba. Pôjdem preč. 
A keby nie mať moja, rozlúčil by ch sa navždy s tebou. (Chystá 
sa k odchodu). Idem, no či premôžem sa, netvrdím, ale na dnes — 
s Bohom! 

Anička. Len kam ideš, to mi ešte povedz. 

Martin (v zúfalom plači). Eh,* nepýtaj sa ma to. Ja žiadal som len 
k vám prísť. Tu, myslel som, že nájdem raj, alebo zhyniem, no 
ani smrť ma už nechce. Idem k materi a potom, potom iba Boh 
sám zná, že kam. (Rýchle obráti sa, odchádza, mávne rukou). 
Alebo tu zostanem. 

Anička. S bohom, Martine, a zabudni ak môžeš. — Jak sa to lahko 
povie! A či ja naň môžem zabudnúť? Chcela bych, aby ch si ani 
nevzpomnela, že som ho volakedy milovala — ale to srdce. Oj, 
prečo nemám skalu miesto neho, tá by ma aspoň nebolela a snáď 
nehrešila. 8 Bohom, Martine, buď šťastlivý, ako som ja nešťastlivá 
a sídem ti s mysli; ja pri mojom ňankovi azda tiež lahšie pone- 
siem mučenia toho (plače) surovca .... surovca . . . (Ticho. 
Potom zutiera si slzy). 



Tfmtup 7. 

Anióka, Matúš (vstúpi komorou). 

Anička. (Je rada). Tu ste ňanka? Jak ste pochodili? 
Matúš. Jak? — Tým som povedal, aby si predali — 
Anička. Ale mama? 
Matúš. Niet jej ešte tam. 
Anička. A Pišta? 

Matúš. Ten že vraj s notárom popíja v dolnej krčme. 
Anička. Tak toto ešte nevie? 

Matúš. Neviem, či už bola za ním. Ja len — boli tam traja občania 
a kasír, — složil som peniaze a povedal, čie boly a komu patria. 



— 186 — 

a vrátil som sa. Vo tri vrhy ma páni volali — nešiel som. Oni ei^ 
myslia, že som ja ešte ten starý — a ja už nový ôlovek. Veru, 
akobych sa bol znovu zrodil. (Sopne ruky k obrazu). Ach Bože, ôi 
ti ďakujem, tisíckrát ti dakujem, že si mi dal tejto chvíle sa dožiť 
a dušu svoju si omyť. 

Anička. Aôak mi už teraz, nanka môj (hladí no po tvári) ozdraviete 
aj na tele, aôak? 

Matúš. (Vzdychne) Dá pán Boh, dá, dcéra moja, že azda. Hej — ved 
keby ch ja bol mohol v tých dňoch pohnút sa, lebo aspoň kričať, 
nebolo by sa stalo, čo sa; ale robila mati, ako by ma už ani ne- 
bolo. V komore ma zamkýňala. 

Anička. Veru, veru; však sotva by ste ma boli mohli ratovat. Ved mu 
mama ešte kedy pred sobášom dali tých päť stovák a všetko; 
i mňa, kebych sa nebola bránila. 

Matúš. Ej bol by ch sa ja podíval — 

Anička. Už je dávno neskoro. Nehodno to spomínat, len žial mi to 
pôsobí. Ja, ako dosial bolo, i na ďalej ponesiem ten žiyot s ním 
— za pokoj. 

Matúš. Eh, ty aj bit sa mu dáš — • aj so mnou — a nevedeli by sme 
si pomoci? Ako ma už strhol dva razy a teba dostrčal. — Ale 
Pán Boh nie je náhlivý. 

Anička. Aj ja si tak myslím — lebo ho napraví, alebo — (napadne 
jej). Ale ňanka, ani vám nevravím, nestretli ste vy Martina? 

Matúš. Martina? Nie. Ako, kedy? Vari by — 

Anička. Už je doma a len pred vami, Čo odišiel. 

Matúš. Chudák. Že si ho nezdržala — tie peniaze by ch mu bol rád 
dal. Ja pošlem poň chlapca. 

Anička. T^en to nie. Pošlete mu ich. 

Matúš. A aký že je, aký? veďže vrav. 

Anička. Na nopozrianie zlomený, zbiednený. 

Matúš. Skoda clilapa. — Ba mi je do plaču, dievka moja, keď si po- 
myslím, že nebolo jej dosť, že previedla svoju vôIu, ale ešte sved- 
čila proti nemu, že nemal k nám dovolený prístup a že on začal 
bitku. Boh ho požehnaj a vynahraď mu to, čo pre teba trpel bez 
viny. Ja by ch ťa mu bol tak rád doprial, tým by ch mu bol azda 
krivdu nahradil. 

Anička. Už sa to neodstane. 

Matúš. Je tak. Ale len predsa — tá mati. No, velmi som ustatý, idem 
sa prevaliť. (Odíde do komory). 

Anička. Veru si choďte (zavre za nim dvere) ak budete môcť v tomto 
lomoze a ešte ak toto sem prídu predávať. 



— 187 



Anička, PiŠta (potom Notár, Kata a Matdš). 

Pišta (dnu, hodne podpitý). Aá — to sa mi u4, žena moja, páôi, vidíš, 
od teba aj ňanku veru ; ak je tak, ako mdti vraví, hned ťa radšej 
mám. (Utrev si fúzy chce ju bozkať a objať). 

Anička (vyhýba mu). Daj pokoj, prosím ťa. 

Pišta. Bol by čert jarabí, abych ja teba nebozkal. (Pobehne a chytí ju). 

Anička. Nemuc ma, nemuč; choď si za tvojimi. 

Pišta. Dnes si ty . moja. Iné zase inokedy. (Zvrátil ju na postel, boz- 
káva ju). 

Anička. Pusť ma surovec, su — ro — vec — (driape sa). 

Pišta (pustí ju). Si hrubianka, je. pravda, ale za osemtisíc ti to ešte 
prezriem. 

Anička. Nebudeš ich čítať, ani za ne karty brať a pií po krômách a 
po kaviarňach a ôo ja viem kade — 

Pišta. To je už pravda — čo je z hory len do hory. (Odpľuje a 
tichšie). Surová a sprostá ženská! (K nej). A kto že ich bude 
čítať? Martin? Má už vari dAjsť. Nech len príde, ja mu už nič 
neurobím, aj ťa mu dám, ak budeš chceť — ja si nájdem. 

Anička, Ani bych sa ťa nepýtala, keby som bola ako ty. Už aj dnes 
tu bol Martin — aby si vedel. 

Pišta. Baá? A ste sa bozkali? 

Anička. Viera ešte, čo je cit a mám kus hanby. 

Pišta. Počkaj, počkaj (hnevá sa). To chceš, ačak, povedať, že ja nemám 
hanby, čo? (Dvíha píisť). 

Anička. Nuž udri, nebude to po prvé. 

Pišta. Vždy, keď zaslťižiň, lebo pysk máš jedovatý — aj s tvojim 
ňankom, čo nemužo — (tichšie) zdo — (predrhne) — no ale ne- 
budem ho kliať: už dáva peniaze. 

Anička. Vari tebe — ešťe sa domnievaš? Vieš, ty mame slúbil si, za 
cenu peňazí jpolepšit svoj život, avšak — 

Pišta (do reči). Áno, len peniaze sem a budem ako med. 

Anička. Dokiaľ? — 

Pišta. Dokiaľ? — (K sebe). Osemtisíc za čas potrvá. (Hlasno). A kým 
ma nenahneváte, ako ma už ty začínaš. 

Anička. A kým by boly peniaze. — Nuž, aby si čistú pravdu z vedel 
— peňazí už v dome niet. Ňanka — 

Pišta (vytreští oči a pretrhne ju v reči). Čo-že? Kde by boly? (Chytí 
ju za plece). Aá — to ste sa tak smluvili s ňankom — strašiť 



— 188 — 

ma chcete^ Však ja nie som strachopi-d — a s materou ste sa 

nesmluvili — to vám chybí k lákaniu. No a kde že by teda boly, 

dla vás? — 
Anička. Tam, kde ich ňanka vzali pred dvanástimi rokmi. 
Pišta, Ha hó — však ne — ty Ižeš! 
Anička. Ba ten Ihal, kto ti ináč povedal. 
Pišta. (Akoby rozväzoval), či? — Tak mati tvoja, strigaňa. 
Anička. Tak tí — 

Notár (prestrašený dnu a ku Kate cez dvere). Mlôať, lebo o všetko — 
Kata (v zlosti). Ja, ja — (zbadá Pištu mykne chytro notára od chrbta, 

a zmäkne na maslo voči Pištovi). 
Pišta (k notárovi). Vitaj! (Skočí ku Katc). Mati, kde sú peniaze? 
Kata. No, kde by boly ? Tu. (Ťahá ho stranou a vyťahuje zo záňadria). 

Na Pištík 9to zlatých. Schovaj (sileným smiechom) a dnes sa môžeš 

zabaviť. Vadium som položila, lúka je tvoja, ostatnč zajtra — na- 

pozajtre dostaneš do ruky. Poď, pod tam von ti poviem — (tahá 

ho von). 
Pišta (váhavo ide von). No veď aj tak, lebo ja nežartujem. (Zhákne 

sa). Trocha sa mi to nezdá, mama, (hrozí jej prstom) aby v tom 

nebol dajaký hák. 
Kata. Už zase, už za«e — na môj dušu kresťanskú — to je slovo! 

Len poď a na radosť dnešnieho dňa — (vyjdú von, Pišta viac 

vytiahnutý Katou). 
Anička (shovárala sa s notárom). Nech ich už nebúria, išli si odpočinúť. 
Notár. Ja sa musím s nimi shovárat — len pár slov — tu ide o moju 

existenciu; a vedia čo je to? 
Anička. Viem asi o čo ide. 
Notár. Jaj jaj, to ich oni naviedli. 
Anička. Sami prišli na to, ja som ich len posmelila. 
Notár. Na čo to, načo, posmeľovať? 
Kata (dnu komorou, otvára dvere, ťahá Matúša za ruku). Ba bych ťa 

strhala, aby už tvojmu vyčíňaniu koniec bol. 
Notár. Pán rychtár, pán rychtár, čo ste to urobili? mám ženu, deti — 
Matúš. Len starý hriech som vykorenil. 

Notár. Ale ja nemôžem. Z čoho že ja vrátim? Ja som peniaze neodkla- 
dal. Mňa zavrú a deti, ženu kto mi bude chovať? Vám, vám ich 

pošlem. 
Matúš. Tak, a keby chorý nebol ! Ja ta opatrovať nebudem. Peniaze si 

si dal a keď si chorý — vezmi si palicu a iď z dom do domu. 
Notár. Tie písma aspoň kde ste podievali? 



— 189 — 

Matúš. Volaktoré sa hneď nivoíily — vedia; ale jerlnie sú aj tu 
(Zaohodí) Už že to spálim. 

Notár. (Ide za Matúšom do komory) Tototo — spáliť také veci. (Vzal 
niekoľko hárkov, strôí pod pazuchu a beží von v čertovskej 
radosti). 

Matúš (už nevyjde). Urobia; 5o chcú, mňa už svedomie nepáli. 

Notár. Chachacha! Čože u nás po svedomí len sis^ moja kožka za- 
chránená. (Tichšie). To rychtár unesie, ak co bude. 

Matúš (z dvier). Poďže dnu Anička — vyzuješ ma. (Anička aj s Ma- 
túšom vnídu do komory). 

Kata (tajnostne). Tak, akože. Tisíc zlatých si hneď môžu nechať, ak 
to prevedú. 

Notár. Veď by to šlo, len keby aspoň triezvi neboli bývali, aj oni, 
aj občania. 

Kata. Povedia, že to v chorobe urobil. Povedia, že —že — z fanta- 
zírovania. 

Notár (krčí hárky do vrecka). Všetko, všetko urobím, čo sa len dá a 
to fantazírovanie, to bude najlepšie. - 

Kata. Len nemeškaí. A hneď mi prídu povedat, čo je. Jaj, len aby sa 
Pišta nič nedozvedel. Ale som mu ešte päťdesiatkou pripchala uši. 

Notár. A kde vzali? 

Kata. Čo som sa ja rúk naspínala. U žida, u piatich gazdov som bola, 
kým som tri stovky požičala. Jaj, len bežia. 

Notár. A vedia, čo mi napadá. Keby už inak nešlo, vydriapeme od 
neho podpis a na ich majetok dostanú ešte aj dve tisícky na 
intabuláciu. 

Kata. To je málo — ale toto bude skorej. 

Notár. Idem, idem. (Odchádza). 

Kata. (Ide za nim do dvier). Bože len štastlive. (Obráti sa). Lebo čo 
si počnem, kde vezmem ešte osem stovák za lúku a stovku za 
toto drevo. A on bude driapať peniaze. To mi už bude najtažšie. 
Jaj, Bože na nebi! Hlava sa mi rozštiepi tolkým bojom a trápe- 
ním. Ale vydržím! — čo ako!! 



Kata, Anička, Matilš. 

Matúš (dnu, v krátkych pletených kapcoch v slzách, stkaním ku Kate). 
Zeno! Chcel som to prežriel, ale povinný som ti to ako muž po- 
vedal, že za hriech stojíš. 



— 190 — 

Kata. Iď mi z očí. 

Matúš. Ženo — 

Kata. Ja ťa ani nepočúvam. 

Matúš. Jednak. Ja hovorím, že môj a tvoj hriech nezatajíš a o jeho 

vie celý svet. A keď aj pred svetom — nezatajíš ho pred Bohom. 

A z ôoho aj poplatíš? Kde vezmeš peniaze? 
Kata. To je moja starosl. 
Matúš. Len by si od nej neošedivela. 
Kata, Nech ! Len choď zdochýňať a bárs zdochni. Lebo to nikdy svet 

nevidel, že by jedon muž, jedon otec, tak pri zdravom rozume 

na vnivoô obrátil svoju rodinu ty — ty — ani už neviem, ako 

ťa nazvať. 
Matúš. Ako chceš. Ale uver, že ako seba, tak teba — aj jeho — 

k Bohu vás chcem doviesť. 
Kata. A v pekle stojím. 
Matúš. To pravdu vravíš. A ako mne bolo ťažko, óím pozdejšie, týra 

ťažšie bude aj tebe z neho von. Žena, prosím ťa, ak je v ňom 

spravodlivej žilky, rozpovédz mu — uzná; ak nie, nezachrápiš ho 

ani všetkými peniazmi — ba mu ešte skôr na zlom krk budil. 

Pamätaj. 
Anička. Mama, mamičko, urobte tak, urobte. Ja som mu už })ove- 

dala — neverí. 

Kata. Už čo by som chcela, je neskoro. Však nie, Čož', žijíí ľudia aj 

v hriechu a minú trestu. A obec — to nie je<l<m človek. 

(Pokračovanie.) 



Rozmanité zprávy. 

— »Maryša«, slovenské dráma bratov Mrstíkov, dávalo sa po 
štyrrocnej prestávke v Prahe i v Brne. Na oboch miestach bol úspech 
úplný. Zvlášte v Brne, ktorci predsa len bližšie leží kraju i osobám deju, 
pochopili cinoherci »Maryšu« tak hlboko a opravdove, že rozkoš bola sa 
dívať na ich výkony. Toľko lásky, toľko vzdoru a trucu, t<jIko jedu 
msty a násilia, tolko sily a energie v bôlu a trápení, tolko tempera- 
mentu, ohňa a ľahkorayselnosti, dávno nevideli sme na doskách! 

Život medzi slovenským ludom moravským, je tak presne, pravdivé 
líčený, plný krve, vznetu, vášne a pohybu, jasný, svetelný, že uchva- 
cuje proti vôli, otvára srdce a dotýka sii tých najtajnejších strňn slo- 
venskej duše. A no, z duše hovoria Mrštíci každému Slovákovi, najmä 
zo západu. 



— 191 — 

A^keby »Maryôa< neznamenala viacej len kus »lid8kých doku- 
raentfic i vtedy dokazovala by jasne to, že ôo krásneho v tomto po- 
žehnanom kúte Moravy, ôo rázovitého, myšlienkou, reeou zachovaného 
a pozoruhodného to bez otázky slovenské je. Oo je v »Maryéi« 
silné, prekvapujúce, obdivuhodné, pravdenepodobné, tá verva, ten plam, 
tá mužnosl, tá nehynúca lúbosí a vernosť, to Ipenie na rozkazoch a 
prísahe, tá hrdosC v ponížení, a ku koncu ten hei'oismus, to všetko 
pravý typ z ludu slovenského. Najst interpretov takýchto chara- 
kterov je tažkosť prvotriedna. Preto zaslúži také podanie »Maryše« ako 
previedla to sleôna Bursova v Brne uznanie dvojnásobné. 

Len tí rekruti, ten lud, akoby sa boli zlakli tej bujnosti, toho 
výbuchu radosti a žialu pri odchode rekrutov ! Ach to musí žiariť, 
sálať, spev musí ísť z hĺbky srdca, precítený, smiešaný s plačom, radost, 
zúfanie, jed a vše objímajúca láska milá, zvrhujúca sa v okamihu v hnev 
a smútok, javia sa v oku mladíka slovenského, keď opúšťa milú — kerú 
mu bránili — ked opúšta kamanítov. Viacej slovenskej krve, nie 
k Brnu, k nám sa berte bratia Mrštíci, blíž a bUž ! :&Maryša« bola nám 
nevšedným pôžitkom! 

— „Slovenský Denník" prešiel koncom mesiaca decembra liKX) v ma- 
jetok p. Milana Uodžu. Hnecf prvé číslo zjavilo sa v inom rdchu, formou i obsahom 
stal sa „Denník" dokonalejším, duchom zostal starým, slovenským a kreslanským. 
Myslíme, že teraz ujme sa slov. obecenstvo s plnou dôverou tohoto najlacnejšieho, 
denne vychádzajúceho časopisu. Najnovšia príspevky v „Denníku'* poukazujú na to, 
že mladá generácia slovenská v Pešti shromažduje sa okolo neho; táto okolnosť 
zabezpečuje budúcnost „Denníka". Staráme sa uŽ teraz o jeho rozšírenie a odporú- 
čame ho našim priatelom snažne. ^ 

„Slov. Denník" vychodí každý deň ráno, len po nedeliach a sviatkoch nie^ 
Predplatné na celý rok 12 kor. na mesiac 1 kor. Redakcia a správa v Pešťbudine, 
VIII. práter u. 44. 

— Madarskí polnohospodárski dehiíci socialisti, vydržiavali behom vianoc 
výročný sjazd v Hódmezôvásárhelyi. Svoje požiadavky vyslovili v nasleduj ilcich 
bodoch: 1. Odvolanie zákona o pomere delníkov ku zamestnávatelom 2. Odvolanie 
slúžobníckeho zákona. 3. Úplná obecná samospráva, všeobecqé volebné právo, zru- 
šenie virilismu. 4. Zákony na ochranu delníctva. 5. Opatrovanie a podporu chorých 
a chudobných, poistovanie proti nehodám, na základe delníckej samosprávy, (i. Zákaz 
práce detí niže 14 rokov. 7. Prísne príkazy navštevovania elementániych škôl. 8. 
Zrušenie agentúry, upravidelnenie delníc.cych pomerov na železničných dráhach. 
Štátne sprostredkovanie práce, pod dozorom delníkov. y. Zrušenie akkordovej práce 
a zavedenie všade nádennej práce. 10. Uvedenie nedelného odpočinku i pre slúžob- 
níctvo. 11. Dozor nad bytmi delníkov. 12. Právo spolčovania a shromaždovania. 13. 
Zrušenie podnikatelstva na žatvy. 

— í^ová éra. Pred Vianocami vyhodili z prešovskej ev. teologickej fakulty 
7 ev. bohoslovcov pre „panslavismus", ktorý záležal v tom, že sa títo bohoslovci, 
Slováci dali spolu odfotografoval a Bvojica maďarských kollegov nevzali medzi seba 



— 192 — 

Dla mena sťi to: Emil Vaníček, Otto Škrovina, Pavel Šolc, Vladimír Čobrda, Ján 
Bezek, Jan Porubiak a Jur. Janoška. 

Je o tieto obete kultúrnej vyspelosti maďarskej už postarané? 

— Gogolov „Revizor" vyšiel v preklade F. Jesenského v Skalici u Jozefa 
Teslíka. Preklad je dobrý, úprava úhladná. Tešíme sa srdečne, že takýmto cenným 
vianočným darom obohatil prekladatel na§u chudobnú knižnú policu. Cena 1 kor. 
Odporúčame vrela. 

— „Slovenské Listy" začnú vychodič v Ružomberku čo denník nákladom 
K. Salvu. Jedno Číslo za kraj čiar. Odpredavači dostanú tretinu nádavkom. Toto 
bude druhý slovenský krajciarový denník I Vivat sequensl 

— Pán učiter Kálal napísal dve brožúrky. Účinky lihových nápoju a 
O Kouŕení. Krátke, populárne pojednania o týchto dvoch úhlavných nepríateloch 
ludského zdravia. Vyšlý nákladom „Holubova učitelského rádce" v Lysé n. L. 
Cena: 12 hal. počažne 8 halierov. Odporúčame vrelé i dospelej mládeži, zvlášte 
pp. farárom a učitelom a všetkým priatelom zdravia nášho ludu. 

— Jozef Gregor Tajovský vydal u J. Teslíka v Skalici svoje „Roz- 
právočky". Sošitok obsahuje 6 rozprávok zo života slovenského ludu. Cena 20 hal. 
Dostat u pôvodcu v Trnave a u J. Teslíka v Skalici. 

— „Narodenie Pána**. Vianočná hra so spevami pre dospelých. Napísal 
Dr. L. Okánik. Vydal J. Teslík v Skalici. Cena 10 kr. 

— Vo Gbeloch zakladá sa „Potravný spolok". 

— V Moravskom Lieskovom založený bol „úverkový spolok". 

— „Narodenie Pána" hralo m v Kat. Kruhu skalickom 5-kráť po sebe, 
pri nevídanej návšteve obecenstva. 

— V mliekárskycli družstvách na Slatinej a v Dobronivej (zvol. st.) 
r. 1899. bolo 1593 členov so 491 podielmi (kravy). Mlieka dodalo sa 323.320 litrov, 
a masla vyrobené I3.5ti0 klg. Príjem spoločenstva za výrobky Činí kor. 36.771. To 
sú prvé mliekárske družstva na Slovensku, založené boly r. i89;l. 

— „Z ábavn o- poučných knižiek" vyšlo 3. číslo s názvom „Skrotenec" 
rozprávka od Fr. Sasinka. Náklad obnáša 10.000 výliskov. Cena 20 hal. 

— Čulé nakladatelstvo Karola Salvu v Ružomberku vydalo „Všeobecný 
vreckový kalendár na rok 1901. Knižočka úhladná, prakticky sostavená, na- 
chádzame v nej hojne štatistických dát. Odporúčame každému. Stojí 80 halierov. 

— „Neopi sa!" menuje sa brožúrka spísaná J. A. Fábrym a B. v B. Vyšla 
jako tretie číslo „Knižnice vnútomomissiovej" v cirkvi evanjelickej. 

— Opravenie. Na str. U I (v čís. 4. lU.) v odstavci druhom má byť . . . 
„alebo vo Velkej „Tatra háziiparvállalat" a prezreli . . .„ Na str. 141. (v čís. 5. Ilí.) 
v Štatistickej tabulke vypadly niekde číala. V Abaujskej Činí hodnota úrod. hrozna 
v kor. 65.732, v Gemeri urodilo sa muštu 383 hl. v Ungvárskej 2.785 hl. Na tejže 
strane v odstavci za tabulkou Stat. čítaj. „Okrem Trenčianskej a Šarišskej všetky 
spomenuté ..." 



Sjazd slovanského štadentstya. 

Vyskytla sa myšlienka slovanského sjazdu študentského, Slováci 
ako vždy, i teraz s chulou a velkými nádejami chytli sa tejto myšlienky. 
V Martine stala sa dla všeho táto myšlienka programmom mládeže na 
tento rok. 

Po sjazde mikulášskom a schôdzke martinskej očakávali sme in* 
tensívnejší život v mládeži, verili sme vo Vzpruženie síl, a videli sme 
v duši našej už vopred obraz ôulej činnosti slovenského akademika, 
theologa, medika, právnika, technika, ochod. akademika, umelca, atd. Dií- 
fali sme v polepšenie jednotlivcov a tak i v zlepšenie celkovej činnosti 
mládeže. Hlásali sme delbu práce, činnost odbornú, písali o práci 
prázdninovej, o účinkovaní mladého theologa-kňaza medzi ludom, spo- 
menuli povinnosti lekára, pravo tára, nal)ádali sme všetky vzdelané 
stavy, no zvlášt mládei viedli sme horlivou snahou a prácou systema" 
tickouj h pochopeniu úkolu svojho medzi slovenským ľudom a k uskutočne- 
niu tých ideí, ktoré vedil nás na novej ceste k dosaženiu blaha a po- 
kroku ludu nášho. 

Nežalujcme sa, že volali sme márne, ale ani neostýchame sa po- 
vedal, že výsledky nezodpovedajú námahám. 

Na vlaňajšej schôdzke v Martine malo sa pokračovať v práci nami 
započatej, no vieme že to bola len paródia schôdzky mikulášskej, bez 
plánu, bez prípravy nemohlo to ináč ani byt. 

Jako sa mohli i mnohí akademici s výsledkom spomenutej schôdzky 
spokojit nerozumieme, starší páni pre náá spôsob práce a sjazdov ne-, 
majú smyslu ani lásky, preto sa im nedivíme, ked passívne pozerajú 
na mládež ako sa ihrá na schôdzky a kongressi, a ako vždy raz do 
roka »pracuje«! 

No vôbec pochopifi nemôžeme, že mládež nejaví snahu napraviť 
podobné schôdzky, že nepokúša sa voviesÉ do schôdzok programmovosf, 

13 



— 194 — 

äe nehľadí, netísiluje sa sdókonälit ich v inštitúciu v národe mysliacu a 
pracujúcu, v orgán vzájomnej kontrolly a dozoru v našom malichernom 
národnom hospodárení, že neuznáva hĺbku a dôležitosť tejto myšlienky, 
a že nevidí v nej pokrok a záruku ))re budúcnosť. 

Schôdzky mládeže mali by bit »uôenou spoločnosťou slovenskou* 
s jasným cielom; vzdelávať, kultúrne dvíhať lud, malý by byť sťaho- 
vacou knižnicou, živým telesom učiteľským. 

Ale nie, o sjazde akad. mládeže slovenskej niet reôi, veď naša 
»peknoduchá« mládež síde sa i tak v dni martinské, poradí sa, povie si 
čo má na srdci, oddýchne si, určí sbieranie peňazí, apelluje na dobro- 
činnosť slov. obecenstva, nadá Tolstoj ovčom, Masarykovcom a českým 
podplatencom a slávne určí vydávanie spisov pre lud. No na pro- 
gramm takejto schôdzky netreba sa pol rokom už vopred chystat. 
To i my tvrdíme, veru nie. 

Iné je »sjazd študentov všeslovanských* »Unia slavianského štu- 
dentstva« ! Tieto zvučné nadpisy majú u nás ešte vždy dobrý zvuk, 
odchovanci starej školy, neznajúci históriu slovanskej vzájomnosti a 
špecielne nášho pomeru k ostatným národom slovanským, veria v sjazdy 
všeslovanské a naivne veria, že vzájomnosť slovanská sama nám pomôže ! 

Veru výborná myšlienka, zakryť mládež slovenská a celý národ 
všeslovanským plášťom, keďže naša slovenská halena je rozdriapaná na 
samé cáry. 

Co chceme na sjazde ukiazat, snáď to čo sme nevykonali, j ako 
naša intelligencia opustila lud, jako spyšnela a na duchu klesla? A čo 
povie naša mládež svojim slovanským bratom, vystúpi snáď so znalo- 
sťou ruštiny, jazykov juhoslovanských^ pochlubí sa snáď svojou prácou 
v spolkoch, v Pešti, Viedni a Prahe, prednesie snáď výsledky organi- 
sácie 60,000 slov. delníkov v Pešti a 50,000 Slovákov vo ' Viedni ? 
Vari len nevezmete »Skrotenca« na ukážku, lebo ani ten chudák nie 
je vašou prácou, a docela zbytočné je a nie bez všetkej komiky, odvo- 
lávať sa na » vydanie* tohoto sošitku ako na » prácu* ! ? 

Myšlienka sjazdu je všeslovanský romantism, docela zvrátené 
pochopovanie slovanskej vzájomnosti. 

Nie dokazovať »že sme tu«, ale dokazovať čo sme a akí sme, 
musí byť svätou povinnostou každého slovenského akademika. 

Prvou podmienku slepšenia nášho osudu je : vynútenie uznania zo 
stránky Maďarov, uznania na každom poli. 

Nemat doma ceny ani hodnoty človeka, byt v očiach Madarov 
iuferiornym tvorom, je nielen hriechom Madarov, ah smutným svedectvom 
pre nás samých, dôkazom slaboty slovenskej myšlienky^ strašného úpadku 
doma, na vlastnej pôde. 



— 196 — 

Kým neodstránime tiito smutnú skutočnosť, kým vlastnou kultúrnou 
prácou nezískame si úcty u nepriateľa v našej vlasti, vyznievajú sloven- 
ské návrhy na sjazd študentov všeslovanských vo fantastické bubliny. 

Podpisujeme zdravý výrok » Slovenského Denníka« » dokážme 
páni moji, že sme tu od Prešporka po Košice«. Advokátske vytáôky 
v »Nár. Novinách« nezmenia náš názor a nie naše stanovisko, roz- 
prával o » plnomocenstve* je smiešne, nuž a kto dal pánu navrhova- 
teľovi plnomocenstvo? 

Nevieme ni6 o tom, žeby bola bývala k tomu cielu svolaná 
schôdzka slovenských študeutov, a táto sná(T bola poverila navrhova- 
teľa, aby hovoril menom »C€lej«i mládeže! 

» Žurnalistická povinnosť* »Slov. Denníka^ ohradít sa proti me- 
galománii je nám cele srozumi teľná, vyplývala z hlbokého presvedčenia 

v 

a z ustáleného názoru o tejto veci. Páni moji nezakrývajte rozorvanosť, 
lien a necínnosl v mládeži slovenskej, slovanskými paráde sjazdami, 
ale rozmýšľajte o biede ľudu, o jeho duševnej temnote a predne o našej 
národnej desorganisácii a budúcej schôdzke mládeže slovenskej. Slo- 
venskej rady, iniciativi Slovanstvo nepotrebuje a časy, kde duševne 
viedli sme Slovanstvo už sa minulý. 

v v 

Ďaleko, velmo ďaleko sú epigóni od Kollára a Šafárika! 

Dr. Pavel Blaho, 

Organisácia. 

Každý rok prežitý bez organisácie 
je jedna prehratá bitka, 
každý rok prežitý s Činnou organisáciou, 
je jedna vybratá bitka. 

Mnohý čitateľ po precitaní nadpisu povie : už zas o organisácii ! 
— ale ja mu na to odvetím, áno, zase, vecT ona je naša životná otázka 
a následkom toho zasluhuje, íiby sme ju s oÔú nikdy nespúšťali. 

Rozmýšľajúc o položení nášho národa musíme stŕpnut, ako sa vy- 
dáva na pospas nepriateľovi bez akejkoľvek obrany, vynímajúc časo- 
piseckej. Vlastne však obrana táto ani nezasluhuje toho mena, poneváé 
ôasopisectvo naše nie je národu dosial nijakou záštitou, ôo treba tak 
rozumeť, že noviny slovenské nezabránily doteraz ani jeden kráť — ani 
najmenšiemu — prečinu nepriateľskému. Prečo? Bo, úprimne rečeno, 
nestojí za nimi nikto, vynímajúc redakcie. Jé pochopitelné, že sa Ma- 
ďari len smejú nad takou obranou a nevšímajúc si jej vážne leda s opo- 
vržením, pracujú stále aby nás vyhubili. Pracujú proti nám v litera- 
túre, politike, súdnictve, obchode, priemysle, vôbec všade, za súruôen- 
stav Židov. A priznajme, darí «a im dielo. 



— 196 — 

Najhríešnejší hriech náš zovie sa nepracovitost všeobecná^ co vyja- 
drené iným slovom znamená nesorganisovanost. Tejto máme ôo ďakovať 
za všetky neúspechy politické a za úpadok hospodársky. Naša nesor- 
ganisovanost je tiež príôina, že zo všetkých národov uhorských skytáme 
my Slováci najviac janičiarov Maďarom.*) Už som sa i prestal divit 
množstvu slovenských odpadlíkov a malému vzrastu národnej spolo- 
čnosti slovenskej uváživ, čo všetko sa robí (= nerobí), aby národ ko- 
nečne prebudil sa z mrákot. V podstate nemôžeme mať za zlé vlastnej 
mládeži, že stáva sa nám hromadne proti slovenskou pri takom tlaku 
úradnom vo všetkých oboroch života a pri našej nečinnosti. Veru, 
957o mládeže od útleho veku nepočuje a nečíta nič o národe svojom 
preto, lebo jej rodičia nevedia tiež nič o snahách a oieloch národných 
a spoločnosl národná je taká zbahnatelá, že sa o uvedomení mládeže 
zhola nič nestará.**) Pred prázdninami čítame ročne úvodníky, povzbu- 
dzujúce mládež k práci, ale viac nič. Okrem Vlčkových » Dejín litera- 
túry slovenskej*, Dohnaný iho » Povstanie národa slovenského r. 1848/9« 
a Hurbanovho spisu » Štefan Moyses« niet v literatúre ani knihy, ktorá 
by rozšírila tvoj obzor o dejinách národa. Nemáme dejín spísaných! 
Ktože má času a príležitosti poprečitovať všetky staré knihy a časo- 
pisy aby sa z nich poučil o našej minulosti ? Nedostáva sa nám spisov, 
z ktorých by sme seba a iných mohli národne uvedomovat základne! 
Kolko obcí môžeme napočítať, kde vôbec nevidíš slovenského časopisu 
a slovenskej knihy vôbec — vynímajúc snáď modlitebnej ? Možno povedať, 
že nenašlo sa ešte národovca, ktorý by čo len precestoval Šariš, Zem- 
plín, Ung, Abauj ! ***) Prednášky, zhromaždenia radšej ani nespomeniem. 
Dokial celý národ nepresiakne povedomou povinnosfiou k sebe samému, 
dotedy všetky námahy jednotlivcov časom výjdu na zmar. Mohutnenie 
Židov na Slovensku v obchode, priemysle (ba už i vo verejnom živote) 
dlžni sme pripísať tiež len nesorganisovanosti, veď lud sám (šefraníci, 
pláteníci, drotári, sklári, čipkári atď.) dotvrdzuje, že národ má smyslu 
pre podnikavost, kupectvo, remeslo. Sú zp^ávy, dla ktorých slovenskí 
»olejkári« a »šefi:aníci« už v 17 a 18 stôl. chodievali po trhoch v ze- 
n^iach túliacich sa ku Slovensku. 

Tých pár spolčekov, pár peňažných spolkov a poraocníc, niekoľko 
potravných a hospodárskych sdružcní, nepoukazuje ešte na nijakú orga- 
nisáciu, to všetko povstalo viacej náhodou, než pričinením sa alebo 



♦) MaJari podržia nadvládu v krajine len dotial, kýin sa budtí silniť odpad- 
kami iných národov. 

**) Chceš-li sa dozvedeť o živote národa od dôb prebudenia, nenachádzaš 
knihy, ale musíš shánať po Časopisoch roztrúsených. 

***) Dr. M. Huiban tuším verboval r. 1848 aj v Žáriši. 



~ 197 — 

vlivom našich vodcov poťažne ich ôasopisov. A tak ubehá rok za 
rokom, Madari zimniône pracujúc očividome postupujú na náš úkor, 
my sa však ani nekýveme.*) 

Ale zabildam na volaco! Bolo treba aby 300.000 Slovákov vy- 
sťahovalo sa do Ameriky a to Slovákov robotníkov zväčša z toho 
» temného zákutia Sloven8ka«, aby sa títo sorganisovali vo spolky a 
tak príkladom poslúžili bratom zanechaným doma. Jaký význam má 
organisácia, nasvedčujú výborne organisačné slovenské spoločenstvá 
americké, zvláste »Národný Slovenský Spolok«, ^Katolícka Jednota* 
^Evanjelická Jednota« a »Zivena«. Prvý spolok má 12.000 ôlenov 
s 364 odbormi, druhý vyše 13.000 členov a »Zivena« 77 odborov 
(úplnejšie dáta nemám po ruke). Povedzme, že približne je vo všetkých 
spolkoch amerických 50 tisíc Slovákov a síce potratených po priestore 
o mnoho väčšom než je Slovensko, žijúcich po malých ostrovkoch 
v mori iných národov a hla: organisácii podarilo sa za krátky čas 
sosbierať tolko členov a noví stále pristupujú. Je pravda, spoločenstvá 
tieto sd prevážne poisťujúce, ale nemožno im uprieť aj význam kul- 
túrno-uvedomovací. Členovia totiž čítajú pilne spolkové časopisy (Ame- 
rikánske Slovenské Noviny, Jednotu atd.) kde okrem spolkových zále- 
žitostí pretriasané býva stále: naša národná otázka, pomer náš k Ma- 
darom, Slovanom atJ., prinášajú ony i belletriu, informujú o záležito- 
slach amerických i krajových. Noviny tieto tlačené sú v literárnej reči 
(Am. Slov. Noviny pôvodne tlačené boly v šarištine, s pravopisom 
maďarským) a učia teda východných Slovákov ju rozumeť a považo- 
vať ju za jedine oprávnenú, tiež odúčajú ich maďarskému pravopisu, 
ktorý užívať navykli sa v školách. Aj podielové knihy dostávajú čle- 
novia a zvláste pekné, obsahom bohaté kalendáre. 

V jednotlivých odboroch schádzajú sa členovia týždenne — me- 
sačne, ročne sídu sa všetky odbory na konvencii a tým zas vyviňuje 
sa cit spolkovitosti a spolupatričnosti u nás prepotrebný.**) 

Nadmietne-li niekto, že americký Slováci nemusia bojovať proti 
úradným prekážkam, pri ký vnem i ja. Ale zároveň dodávam, či chceme 



♦) Zajíma vý úvodník priniesly „Národnie Noviny" v ktoromsi čísle; v ôomž 

porovnávajú pomery rakúske k uhorským a ich vývin. Pôvodca poukazuje na to, 

že je velká podobnosť medzi nimi a že práve tak j ako sa ony v Rakúsku rozvily 

a rozvíjajú v prospech ne nemeckých národností, tak bude i u nás. Mravné poučenie 

článku je: založme ruky, žime bezstarostne, ved pečené holubi sami priletia do 

huby!!! 

*•) Ziadúcne je, aby americkí Slováci venovali väČi^iu pozornost zakladania 

sloven. škôl, bo bez nich už nasl. generácia zanikne v mori anglickom. Kde nenie 

slov. školy ale jesto česká, nech ta posielajú Slováci svoje deti. Spolky by malý 

za to agitovat! 



— 198 — 

ah J nám Maďari svobodu darovali, ci máme len to robiť, pri 2om nám 
úrady nerobia obtiaže; ci sme už takí chabí, že sa zriekame dobro- 
voľne jakéhokolvek odporu; či sme už takí slaboduchí, že nemienime 
naďalej pyšne znásaC všetky krivdy, ústrky nepriatelov; či sme už 
takí vysilení, že spokojíme sa passívnou obranou miesto toho, aby sme 
sa premyslene aktívne súčastnili boja! 



Ovsem časopisy naše volajú už dlho po organisácii, ale ďalej ne- 
ro!)ia sa nijaké reelné kroky. Aj organisačný plán uverejnený len 
nedávno v » Slovenských Listoch* (zaniklých prvých), a v »Národních 
Novinách* od dra Stefanoviča »Z našich úloh«, zapadol už celkom 
v zapomenutie. 

Smerodajné kruhy naše chodia okolo organisácie tak, ako okolo 
hortícej kaše, nedajbože začať. Prečo, neviem si vysvetliť. Ci ich za- 
strašuje malichernost slovenskej spoločnosti, t. j. nedostatok ludí k orga- 
nisácii nezbytných? To je veru malá starosť, organisácia pevná, pre- 
myslená, účelná, nájde už svojich ludí aj tam, kde ani netušíme. Veď 
karakteristika opravdovej organisácie je, že ludí sama k sebe priťahuje. 
Príklady máme zase v Amerike: chudobní robotníci slovenskí zakla- 
dajú si sami odbory (ovsem za podpory správy ústrednej), bo vidia, 
že z toho len osoh budú mat. Nuž a kebv lud tu na Slovensku videl, 
že naša národná organisácia poskytuje fnu úžitku i duševného i hmoť 
néhOf nemohol by k nej zostat nevšímavým.*) 

Pri organisácii predovšetkým dôležit^S je rozhodnúť sa, kde rozžaí 
vatru, kde má byť ohnisko. Terajším strediskom národným je Turč, 
Sv. Martin, avšak sluší sa považovať ho len za dočasné stredisko. Ako 
Prešporok bol niekedy najvýznamnejším mestom Uhorska, ktorého 
význam preniesol sa pozdejšie na nepatrnú dovtedy Pešť, celkom tak 
ubudne aj Martinu dôležitosti s oživením národa. 

Prečo Martin nemôže ostať na veky strediskom Slovenska príčiny 
sú: jeho nepriaznivá pololia vzhľadom k celému Slovensku a spojeniu 
8 ním, tiež jeho malosť a malost Turčianskej.**) 

Nastáva úloha zvoliť si iné stredisko, poťažne pôsobiť na príprave 
iného stredobodu. K ľútosti vyznat musím : za terajších pomerov máme 
malý výber. Už tá okolnosť, že na Slovensku nepovstalo značnejších 
miest (mestá s viac než 10.000. obyvateľmi, vyčítaš na dvoch rukách) 



*) Nedostatok slovenskej intelligencie odstraňujme povolávaním Cechov k nám, 
Čo odporuČitelné je zvlažte v obchode a priemysle. 

*♦) Malost táto mÄ pravda význam podriadenej Ši, ale ju cítit už teraz a niet 
nádeje, že by Martin v budúcnosti, vyvinul sa vo významné mesto. 



— 199 — 

obťažuje tílohu. A predsa nepozostáva nám nič iného, než s celou silou 
udret na niektoré nám zodpovedajúce mesto teraz s náterom maďar- 
ským a vydobyt si ho. Vyžaduje to ovšem námah a práce, ale ved 
preto sme tu, aby sme pracovali! 

V spomenutom už ôlánku od »Zvolenôana« navrhuje sa Zvolen 
za stredisko. S inej strany odporúča sa Trnava, Pcšthudin. 

Mne zamliiva sa tiož Zvolen*) preto, bo vystavením dráhy Ru- 
žomberok - B. Bystrica, ktorá je už pár rokov projektovaná ba i vy- 
značená a vymeraná, ďalej ukončením dráhy Opold - Nitra - Levice, 
bude k nemu snadný prístup so všetkých strán Slovenska. Rozhodnime 
sa teda za toto mesto a zároveň podružné stredisko na západe nech je 
Trnava, na východe Košice. Tieto tri mestá zpäťvydobyť pre národ 
a učiniť z nich ohniská práce má byť našou úlohou najbližšou. 

Duch v týchto mestách nie je síce nateraz prajný našim národ- 
ným snahám, ale či na pr. Praha nemala tiež nemecký náter do ne- 
dávna? Najťažšie bude dobyť Košíc. Tu madarisácia pokročila už 
značne, zvlášte pre hojnosť rôznych úradov. V hlavných časťách mesta 
bývajú madaróni, nepatrní počtom Macľari a 4.000 Židov; Slovákov 
je vyše 10.000 tvoria však zväčša t. zv. »nižšiu vrstvu «, no i mešťa- 
nov je dosť. Okolie košické je národne velmi zaostalé, biedy tu medzi 
Tudom tiež dost, ved v Abaujskej začalo sa vysťahovanie do Ameriky. 
Východne od Košíc je malý ostrovček maďarský. Košice aj Trnava 
sú blízko rozhrania slovensko-maďarského a už tá okolnosť zvyšuje ich 
dôležitosť. I Zvolen leží bližšie ku hranici národnej, než Martin. 

Stará metóda dobývania podobných miest zneje, že sa tam osadia 
pravotári, lekári, obchodníci, priemyselníci národne uvedomelí.**) Ne- 
zbytné je vo všetkých troch mestách vydávat lokálny časopis. V Trnave 
by mal vychodiť Časopis, ktorý by si všímal zvlášte západného Slo- 
venska (jeho pomery sociálne, hospodárske i politické a začal by vy- 
chovávať národ od abcedy), vo Zvolene žiadúcny je podobný časopis 
pre stredné Slovensko a košické noviny staraly by sa v tom istom 
smere o Východ. — Prípadne poukazuje síce »Starý Zvolenčan* 
v článku »Samoklam« (Hlas, č. 3. III.) na Martin, kde je kopa pra- 
votárov, viacerí lekári, ďalej žurnalisti, obchodníci aj remeselníci slo- 
venskí, a predsa nesorganisovali títo nielen maličkej Turčianskej, ale 
ani okresu martinského, ani mesta samého! Ale tu poznamenať možno 
len: vina padá na ich llavy. Ani si nepredstavujem takéto vy dobytie 



•) Do ohladu vlastne môže prÍB6 len Zvolen a B. Bystrica. — Zvolen má dla 
Stat. z r. 1890 obyvatelov 5.446, B. Bystrica 7.485, Trnava 11.500, Košice 28.884. 

*♦) V Trnave už máme slov. peňažný ústav, potreba káže Čím skorej taký 
založit aj vo Zvolene! 



— 200 — 

a obsadenie spomenutých troch miest, lebo zvlášte tie tri pozicie vy- 
žadujil premyslenú, podelenú drobnú prácu, kde čin nasleduje gfa činofu, 

Pešfbudín nehodí sa za stredisko Slovenska, je ďaleko od neho, 
Slováci navštevujú ho málo. Čo by nám na pr. prospely: slovenské 
divadlo, museum a iné podobné spolky v Pešti založené ? No, nesmieme 
podceňovať význam hlavného mesta krajiny pri organisácii politickej^ 
pre stredisko tejto niet lepšieho mesta, zvláste až budeme mať vlast- 
ných poslancov. Preto len schváliť nám prichodí, že Milan Hodža vy- 
dáva tu národný » Slovenský Denník «*), dosial pravda pre kauciu ne- 
politický, ale smelé dúfame, on stane sa politickým. Je to príprava 
pôdy. Mimochodom pripomínam, okolo tohoto časopisu družia sa hlavne 
nespokojenci s terajším vedením národným. 

Tolko o stredisku. 

Organisácia rozpadá sa nutne na politickú a na hospodársku od 
seba presne vymedzené. 

Verejná poHtická organisácia je za terajších pomerov vytvorená, 
nemožná, ona odkázaná je výhradne na súkromé pole. Možno sa však 
účelne politicky sorganisovat aj bez spolku, poťažne bez spolkov, 
ktorích by nám maďarská vláda nepovolila. Ale i tak vykonať dá sa 
mnoho. Len škoda, že máme tak málo politikov skutočných, a tí čo 
sú, utiahnuté mlčia, miesto toho aby dávali podnety k práci politickej, 
družiac okolo seba všetkých prácechtivých. Oni ponechávajú politiku 
nepolitikom, k velkej škode národa. Takýto stav podáva nám lahko 
vysvetlenie, že pri hlásanej politickej passivite, všetci Slováci, aj ná* 
rodovci nielen volia, ale sa i voliť dajú, a že vlastne sme bez pro- 
grammu. Rub a líce. 

Ponevác usnesenia shromaždenia Slovákov, Srbov, a Rumunov 
r. 1880 v Pešti postrádajú, teraz zrejme platnosti, národy tieto len na 
papieri spojily sa k spoločnému postupu a poneváč i Rumuni nie sú 
jednotní ohladom passivity, a konečne poneváč naša passivita je docela 
bezvýznamná, máme sa odhodlal k aktivite. Maďarov to ani nehne, že 
my Slováci sriekame sa politickej aktivity. Naša passivita má koreň 
len v nezdaroch predošlých volieb. Roku 1865. prvý raz vystúpili 
Slováci-národovci pri volbach činne, ale . . . všetci tridsiati kandidáti 
prepadli. Štyri roky neskoršie rozprúdil sa zase volebný boj. Slováci 
(vlastne len intelligencia sjuna seba) postavili znovu kandidátov národ- 
ných: v Pezinku dra M. Mudroňa, v Trnave J. Blahu, v Majcichove 
Michala Ježku, v Prievidzi Slottu, v Sliači Ľud. Turzu, v Novom 
Meste n/Váhom Fr. V. Sasinka, v L. Mikuláši dra P. Matúšku, 



*) „Nár. Noviny" nezmienily sa o ňom doteraz!!! Oj už, museli. Red. 



— 201 — 

V Žiline Turského, v Turci J. Jesenského, v Trenčíne Dohnányiho, 
v Považskej Bystrici Závodníka, v Holiôi dra Ondreja Radlinského, 
v Svätých Jánoch Martina Čulena a v Kulpíne V. Pauliny Tótha. 
A čo sa nestalo zase? Všetci kandidáti prepadli, len posledný získal 
mandát (väčšinou 300 hlasov) ! Rumuni už vtedy nesdôastnili sa volieb. 
R. 1874. opäť volili Paulinyho a síce v Turci, ale prepadol. On bol 
teda prvým i posledným zástupcom národa nášho na sneme — po 
dnes. Je zrejmé, volby tieto nutne vsotily nás do passivity, ktorá vôak 
nenie dobrovoľná. My sme preto v passivite lebo nemáme za sebou ľud, 
nemáme sa na koho opret a nie z nejakej politickej múdrosti. Zanedbá- 
vanie ludu pomstí sa takto. 

Doterajšie volby pri ktorých vystúpil za kandidáta — uvedo- 
melý Slovák dialy sa bez náležitých príprav s nasej strany, ináč ne- 
možný by bol taký hrozný nezdar. Pravda, že sa bezprostredne pred 
volbami trocha poagitovalo a že vtehdajšie časopisy trocha rozjímaly 
o volbách, ale kamže to vnikalo? Ba r. 1865 pred volbami vydali ná- 
rodovci aj brožúru »Vlastimil«, pojednávajúcu o vyslaneckých volbách 
a poučujúcu lud o jeho právach (ona bola i hromadne habaná úradmi). 
To všetko bolo len tak naspech. Oni tiež primnoho spoliehali sa na 
peniaze — oproti prevahe peňažnej a hrubej sile so strany Maďarov a 
maďarónov. Doplňme obrázok: ľud len práve oslobodený od poddan- 
stva bol 0Šte príliš otrockým a ústupčivým proti zemanom a úradní- 
kom. Za takých okolností mala vláda a Maďari iste snadnú úlohu, 
aby roduv.erný Slovák neobjavil sa na sneme. 

A po takých výborných príučkách, myslíte, že sme zmenili tak- 
tiku? Horkýže! Povedalo sa: proti terroru maďarskému sme bezvládni, 
vstúpme do passivity ako Rumuni a Maďari budú sa domnievať, že 
by sme síce mohli súčatniť sa volieb, ale nechceme. Passivita je zna- 
menitý pláštik. Krídla skleslý, oči sa zažmúrily a krásne spíme. 

Niektoré české časopisy priniesly zprávu, dla ktorej Slováci naj- 
bližšie zanechajú passivitu na základe dohovoru na súkromej porade 
v lete roku minulého. Neviem čo pravdy je v tom, veď stará národná 
strana radí sa o všetkom potmehúdsky, ale to viem, že ačkolvek sú 
volby už na krku, nekonajú sa ešte nijaké prípravy. Vystúpia-li, bu- 
deme bohatší o novú blamážu, bo niet na Slovensku okresu, kde by 
národný kandidát prerazil. Radšej odložme ešte na dobu neskoršiu po- 
stavenie našich kandidátov, a čas ten využime prácou, prípravami, 
nech nás volby po 6 rokoch nenájdu zase nepripravených. 

Poučenie minulých volieb je: vystupovat len po náleSitom uvedo- 
mení ľudu a netricštií sily na šírom poli. 



— 202 — 

Podelení búc administratívne na stolice, odporúča sa šetrit tohoto 
podelenia i pri siíkroranej politickej organisácii. V Šrobárovom ôlánku, 
'>0 národnom úspechu a jeho podmienkach* (Hlas. I. 193.) poukazuje 
sa na dôležitosť organisácie dla žúp, a ona je i nezbytná. 

Nakolko znám pomery Slovenska, odporúčam za prvé stolice, kde 
malo by sa zaííať politicky pracovať: Liptov, Oravu, Turec,*) ale 
predovšetkým Liptov. V Liptovskej volia sa dva poslanci, jeden v Mi- 
kuláši, druhý v Ružomberku. Teraz sii oba vládni. P. Matúska zvolený 
horným Liptovom má co ďakovať svoj mandát len rodinkárstvu. Ľu- 
dová strana pokúsila sa už tri razy v dolnom Liptove postaviť svojho 
kandidáta — posledný raz Andrej Hlinka bol volený — avšak vždy 
bez úspechu, tiež len pre nesriadenost, ťažkopádnosť, pri Hlinkovej 
voTl)e i ústredný výbor ludov. strany prejavoval nesympatiu s kandi- 
dátom, lebo ten je osvedčený Slovák. A predsa, lud Tiiptova je vní- 
mavý, nám prístupný, len prebudil ho treba a nedať mu viac zaspat: 
naša vec iste vyhrá. 

Nech sa utvorí pre túto stolicu výkonný výbor v čele s drom 
M. Štefanovičom rozdelený na 2 čiastky, jednej pripadlo by spraco- 
vať mikulášsky okres, druhej ružomberský. Výbor poriadal by častejšie 
za viac rokov prednášky po obciach, na ktorých prednáškach poučoval 
by sa lud osnovne o von)ách obecných, i krajinských, o ich význame, 
o právach Slováka ako človeka, o dôstojnosti ludskej, cľalej vysvetlo- 
valy by sa zákony a naše pomery-sociálne, hospodárske, školskč atď., 
ale vždy tak, aby sa do Maďarov nezavadilo, síce prednášky vláda a 
úrady by prekazily. Časopisy zaopatrily by si od farárov, učitelov a 
iných adresy vplivnejších a rozumnejších ludí, voličov i nevoličov a 
sostaviac viac rázy číslo s primeraným a vypočítaným obsahom, roz- 
poslaly by ho i ncpredplatiterom zadarmo. S času na čas rozhodila by 
sa medzi fud brožúra príležitostná. Podol)nč prúdenie keby trvalo nie- 
koľko rokov — buďme ubezpečení, prebudí mysle ludu. Po takej prí- 
prave prikroČí-li sa pred volbou k agitácii, lud poznajúc svojich sku- 
točných priateľov, veruže pôjde pod nás prápor, a námahy maďarónov 
zlomia sa. — C/in nosí začala by sa pri obecných voľbách, potom pri 
stoličných a konečne pri krajinských, to je jediný správny postup. 

Takto si vychovajme fud — staraj úc sa však už vtedy zároveň 
i o polepšenie jeho hospodárskeho stavu, budeme silní, nepremožiteľní. 
Nebudú nám môcť potom právom (ovšem s ich stanoviska) vyhodil na 
oči, že » slovenskú otázku « robí pár agitátorov, ani nebudú mať sily su- 
rovej nás tak na ľahko odbaviť vo všetkom, keď sa budeme môcť oprieť 
o ľuď, ktorý zriastol s nami. Nezačínajme s hora na dol, ale naopak. 



*) Ovšem aj y stoliciach spomínaných stredísk 1 



— 203 — 

S uvedomelým Tudom prevedieme cokolvek a hoc by sa všetci 
Maďari len proti nám obrátili ; bez uvedomelého ludu klesáme neustále. 

Peniazmi pitím a jedením podkupovať lud pri volbách nám ná- 
rodovcom je nesloboda, lebo to znamená znemravňovanie národa a 
stavanie domu na piesku. Nesmá sa opakovať viac výjavy do zapla- 
kania, ako ked proti »Memorandu«, ktoré obsahovalo sprostenie národa 
od pťit, lud slovenský v nevedomosti sám podpisoval protesty! 

Teda výchova, výchova a len výchova ludu, vedie nás k oielu. 

Naliehavá potreba je vypracovanie podrobného, pokrokového a 
dosažitelného programmu národného, ^by sme mali určitý ciel pred 
sebou, a aby sme mohli povedome zaň pracovať! 

(Dokončenie nasl.). 



Práca. 

v Trnave a okolí predalo sa od 1. októbra 1900 do Nového 
roku naším prostredníctvom slov. kníh a časopisov za 110 kor. 54 hal. 
Komu nešlo za plný obnos, spustilo sa mu na cene, alebo aj darovalo. 

Menovite predalo sa: 



50 


výt. 


Hospodárskych predn 


lások 


ä 20 h. 


10- 


8 


» 


Sľubov 




á 30 » 


ľ-40 


43 


» 


» 




k 20 » 


8-60 


5 


» 


Dom. Pokladnice 




k 60 » 


3-— 


5 


» 


Vzkriesenia (rozl.) 






31-50 


16 


» 


Zábavné a poučné čítanie I. 


II. 


3-20 


4 


» 


Omrvinky 




k 12 ^ 


—•48 


15 


» 


» 




(lacnejšie) 


1-34 


3 


» 


Prečo sa Fudia omamujú? 


a 20 » 


—'60 


18 


» 


Slov. povestí 




(za pol ceny) 


1-08 


5 


» 


Jej budúci 




a 6 » 


-•30 


7 


» 


Náš lud 






—•46 


12 


» 


Trachóma 




k 4 » 


—•48 


9 


» 


Malej gazdiny 




k 12 » 


1-08 


5 


» 


Kreutzerovej sonáty 




k 1-20 ^ 


6- 


6 


» 


Z dediny 




k 20 ^ 


1^20 


10 


» 


» 




k 12 » 


1^20 


7 


» 


Kresťanského učenia 




k 40 » 


2-80 


1 


» 


* » 






—•30 


3 


» 


Všeob. vreckového kalendára 


i á 80 » 


2.40 





— 204 — 






6 » 


brožúrok o Hilsnerovi 


& h. 


1-92 


4 » 


Všeobecnej knižnice č. 3 a 4 


k 60 » 


2. 


1 » 


» » č. 3 a 4 




.40 


■ 


darovalo sa: 






5 výt. 


Dom. Pokladnice 






5 » 


Sľubov 






14 » 


Náš lud 







7 » 


Z dediny 







2 » 


Trachdmy 






4 » 


Jej budúci 







2 » 


Slov. Povestí 







4 » 


Omrviniek 






1 » 


Zábav, a pouč. čítania 








287 výt. v cene kor. 82-74 

k tomu získalo 7 stálych predplatítelov na 

^Slov. Denník « ; od 27. októbra do 30. nov. 

minulo sa okrem toho po 10 výt. a od I dec. 

do konca po 3 výt. denne čo dá dohromady 

896 výt. v cene (vrátajúc porto) kor. 17.80 



čo spolu aj s knihami činí 110*54 

Darované knihy malý krámsku hodnotu kor. 7*98. 

6r. a J, 



jyTeoría moderného dráma". 

Max Burghard. 

Základná idea moderného pohybu v literatúre a menovite v dra- 
mate je revolucionárna. Nie v tom smysle, že by každý jednotlivec 
moderného písomníctva bol povedomý odbojník oproti dnešnej spolo- 
čenskej sústave; nie, . . práve tak ako francúzsky maliar Delacroix 
povedomým revolucionárom nebol a jedon jeho obraz predsa revolu- 
cionársky vyzerá, pred ktorým Heine »vždy velké zástupy ludstva 
videl « a ktorý preto vo svojej »zpráve o maliarskej výstave roku 1831 « 
opisuje, práve tak sa veci majú s mnohými modernými spisovatelmi. 
Jednotlivci môžu myslefi, ako chcú; celkový účinok ich práce, ktorý 
jednotlivcovi nemusí byt ani povedomý, je predsa len otrasenie nateraz 
jestvujúcej ľudskej spoločnosti, ako príprava pre nové sociálne idee. 
Podrobnosti nemusíme ani znať. V tom novom štáte nájde dla jej ich 
mienky alebo len tušenia, každý možnosí svoj talent rozvinúť, vzdela- 



— 205 — 

nosti si nadobudnúc, prácu a zamestnanie nájst a každý bude chránený 
pred pokušeniami biedy a chudoby. 

Tá zovňajsia sponka, ktorá tých nesorganisovaných tvoritelov 
spojuje, ktorá ich, tak bych povedal, nevedorao ku práci pre dosaženie 
toho spoločného ciela núka, je dogma pravdy a pravdivosti, ako prin- 
cip umenia oproti čistej dogme krásy, (das Wahrheitsdogma als Ge- 
gensatz des Schônheitsdogmas). My môžeme požadovať od umelca iba 
jedno t. j., aby bol pravdivý a on nám nevedomky zadováži materiál 
pre boj oproti dnešnej spoločenskej sústave. Pri takých podmienkach 
sa nielen socialisticky-tendenčná hra, tak zvaná delnícka, ako Gerh. 
Hauptmanna »Tkáči« (Weber) revolucionárnym dramatom stane, ale 
takmer všetky moderné dramata, v tých najrôznejších a heterogénnych 
formách hlásajú odboj oproti dnešnej spoločnosti. 

V prvom rade upozorňuje moderné dráma dnešnú spoločnosť na 
to, že je hnilá a spráchnivelá ako na pr. v Ibsenovom » Stĺpy spolo- 
čnosti* (Stútzen der Gesellschaft) a v »Ncpriatcrovi Iudu« (Volksfeind). 
Ale aj rodina, ako hlavná podmienka dnešnej spoločnosti sa bezohladne 
kritisuje. Raz sa upozorní na to, že láska v manželstve je márnivá, 
ako v » Komédii lásky « (Comedie der Liebe) potom zase, že spolužitie 
manželské je často iba zovňajšie a nie vnútorné. V takom páde sa má 
manželstvo bezo všetkého hned rozpustiť, ako v známej hre »Mord« 
alebo sa hlása vôbec voľné rozlúčenie sa man^lov, ako v » Otrokyni « 
od Fulda. Pri inej príležitosti nás chce moderné dráma zase pre volnú 
lásku oduševnil, alebo v platnosť uviesť to, čo sa dá v prospech volnej 
lásky povedať. V tomto čisté formálnom ohľade je mladšie dráma 
s jeho »Dame aux camélias« už predzvestovatelom tak zvanej »mo- 
derny«. Ale aj voľné spojenie ľúbencov sa obraňuje a taký sväzok 
zaľúbených bez manželstva sa velmi vysoko nad manželstvo bez lásky 
stavia, ako v Hackländerovom » Sväté manželstvo* (Heilige Ehe). A 
v Gerh. Hauptmannovom »Pred východom slnca* (Vor Sonnenaiifgang) 
a » Slávnosti mieru « (Friedensfest) sa líôi tá divoká rozorvanosť, ktorú 
tak často v manželstve nalezáme. 

Predo všetkým sa nám ale predstavuje sociálna bieda veľkých 
mass ľudu. Ale nie ako v časiech Pestalozziho a IfHanda, kecľ sa chu- 
doba ako nevinná a cnostná oproti pokazeným boháčom líčila. Moderné 
dráma nám vysvetluje, že bieda a chudoba a nedostatok patričnej vzde- 
lanosti človeka sužujú a do zúfania privádzajú, že surové shovädenie 
je iba následok dnešných spoločenských pomerov. Ako typus takého 
dramata môže nám slúžit Tolstojova » Vláda tmy«. »Pred východom 
8lnca« a »Fuhrmann Henschel* patria tiež do tejto kategórie. Pri- 
rodzený následok toho je, že sa istí ľudia všemožne snažia všetku su- 



— 206 — 

rovosfi a nízkosl na javisko priviest. Z tej istej príčiny, pre ktorá sa 
driev bohatí ludia ako tvrdosrdcí a neludslcí zlodeji a ako pôžitkári 
predstavovali, uvádzajú sa teraz chudobní v zverskom a surovom stave, 
vo svojej zaostalosti a pijanstve ako varujúce príklady, na odstrašenie 
od ludskej nízkosti: tie chudobe vždy slubované nebesá, ktoré im bo- 
hatí a panujúci tohoto sveta vždy v(I:icne popriali, nepôsobia dnes 
v tej miere ako driev a na skazený svet kapitalistický je záhodno 
iným spôsobom účinkovať. Jestli chceme bohatých postrašiť, musí- 
me ich tým strašiť, že ztratia svoj mamôn a takým spôsobom môžeme 
na nich pôsobiť. Iba forma obrany sa zmenila: práve ako predtým aj 
dnes bojuje dráma oproti bohatým. Teraz tým spôsobom, že sa po- 
klesky chudoby líôia a osud a charakter chudobných panujúcu spo- 
ločnost na zodpovednost tahá. 

Chudobný, . . . ten je nevinný, spoločnosť je zodpovedná za 
všetko. Tento útok sa v podrobnosti definuje a správnosť jeho doka- 
zuje. Demonštruje sa nám, že deti sií pre hriechy otcov hereditarne 
obťažené ako v »Strašidlách«^ (Gespenster), v Rosmerovom » Súmraku* 
(Dämmerung), v Hauptmannovom ^Pred východom slnca* a v » Slávnosti 
mieru « atd. Pomer detí ku rodičom sa objasňuje. Rodiéia deti svoje 
často na prah skazy privedú a ich temer zničia ako v Anzengrube- 
rovom »IV. prikázaní* (Vicrtes Gebot) a Sudermannovom »Česť« 
(Ehre). A podobne sa nám závoj pred dušou nevinného dievčatá od- 
kryje a smyselnosť sa nám predstaví, ako skutočná vnútorná forma 
alebo aspoň ako ostatná bytost zdanlivej lásky ideálnej. Ďalej nám 
dokazuje moderné dráma, že tá žena, ktorá z vypočítavosti svoju ne- 
vinnost zachová, je horšia tej, ktorá milujúc ztratí ju, ako v Praga 
»Vergini«, že vlastne tá skutočne naivná cnosť musí zahynút tam, kde 
sa miluje, ako v Halbeho »Mladosti« (Jugend). Mladšie dráma upo- 
zorňuje nás aj na to, aké pokazené sú dievčatá a že vlastne tá zkáza 
je väčšou čiastkou iba následok chudobných pomerov rodinných a 
ako ich konvencionelné lži spoločenského života kynožia na pr. vo 
»Vergini« a Sudermannovom »Boj motýľov « (Schmetterlingsschlacht). 
Napokon vidíme aj lož ženy oproti frajerovi a lož manželky oproti 
mužovi. Vo všetkých barvách a odtienkoch nám predstavujú onú 
»bestiu blondýnku«, ktorá muža odtrhne od svojej prácechtivosti, ktorá 
mu silu tvorivosti odcudzí ako v » Koniec Sodomy* (Sodoms Ende), 
ktorá ho bezčestným urobí a zničí a ktorá vedome tento ciel dosiahnuť 
sa snaží ako v »Hedda Gabler«. Je to oný tvor, ktorý muža klame, 
z hrabivosti kliune ako Augier v »Lionnes«, z vŕtkavosti klame, ako 
v tisíc iných hrách, z rozkoše klame, ako v Henri Becque »Pari- 
sienne*. Ale nielen žena, ako produkt dnešnej spoločnosti sa kritisuje. 



— 207 — 

ale aj muž. V každom zaraestknaní sa nám predstavuje — a všade tá 
prekliata lož, na ktorej je všetko zbudované. V Sudermannovom »Ceát«, 
v Schnitzlerovom »Freiwild«, Hartlebenovom »Rosenmontag« sa bezo- 
hladne analysuje militárny pojem cnosti, v iných kusoch sa zase ho- 
vorí o vefkej zkazenosti zastupitelov najrôznejších vrstiev: kupcov, 
advokátov, ablegátov, žurnalistov, špekulantov atd. a moderné dráma 
trúfalo si aj na tfi okolnosl upozornil, že aj sudcovia a iiradníci sú 
fudia prístupní slabosCam ludským. 

Zlý je vlastne celý dneSný svet, loz je všetko, A tak ďaleko sme 
padli, že človek potrebuje ku svojmu blahobytu lži. *Lož životná « 
(Lebenslúge) je ^životná potreba*, jak Ibsen vo svojej »Divokej ka6ene« 
(Wildente) hovorí a to je tá najhroznejšia pravda, ktorň nám dráma 
vôbec poskytnút mohla. 

Požiadavka pravdy v modernom dramate neouspokojuje sa ale 
iba s materiálnou oblasťou, ona obsahuje v sebe ako theoria umenia aj 
formy umeleck*é, celú techniku dramata. Pravda sa požaduje od deju 
a charaktery musia tiež byť pravdivé. Najsamprv mal tento požiada- 
vok ten dobrý účinok, že sa isté šablonovité deje a figúry aspoň na 
istý ôas do pozadia tisly; známe veselohry s ustavičným milkovaním 
a ženením sa a menovite celým svojím stereotypným behom, ďalej 
známy roztržitý professor a tláchajúci sluha, prostoreká slúžka a zlá 
svokra, svodný dôstojník a ostýchavý assesor a napokon tá hlúpa husa, 
ktorú musela nemecká panenka v nemeckej veselohre ihráť, všetky 
tieto osoby sa musely novým požiadavkom akomodovat. 

Ale ani týmto sa pud za pravdou a skutočnosťou neuspokojil. 
Všetko malo byť pravdivé vo hre a na javisku; všetko nepravdivé sa 
malo odstrániť. Aspoň dla možnosti. 

Docela pravde a skutočnosti zodpovedajúce javisko nemôže byť. 
Nielen, že sa v skutočnosti na ňom nik nemôže zabiť, že kráfovia 
žiadni královia, kuchárky, žiadne kuchárky niesu, že sú steny a stromy 
z plátna, zbraň z dreva a jedy z cukrovej vody, ale v každej izbe 
chýba ešte štvrtá stena a ku každej krajine pokračovanie cez búdku 
šepkára. A to je zdanlivé velká diera, ktorú pravda na javisku má. 
Tuná musíme na konvenciu diváka apelovať, poneváč tá stará obyčaj, 
že na miesto štvrtej steny velká diera sa otvorí, sa nedá obísť. Veď 
diváci sa musia pozerať cez ňu. Ale celý realisra v úprave javiska je 
vôbec čisté zovňajší prídavok, ktorý môže po prípade úplne odpadnúť, 
bez toho, žeby sa realismu deju nejak uškodilo. Veď úkol divadla nie- 
je klamať publikum. Prípad, ako v starej veselohre, žeby snáď dakto 
po predstavení intriganta chcel vypohlavkovať, ako to učinil známy 
vidiecky zemiančok, je dta mojej mienky dnes nemožný. Leu to chce 



— 208 — 

moderné dráma docielit, aby sa v divákovi nevzbudil pocit, že mu 
herci daôo predstavovať chcú, čo sa vo skutočnosti tým spôsobom stať 
nemôže. Ale práve v tomto ohlade malý jednotlivé hry mnoho dier. 
Popri konvencii v zariadení javiska a v li pravé sa vyvinula konvencia 
v rozdelení a v konštrukcii kusa a v dialóge. 

Taká konvencia je rozdelenie v akty. Mnohí sa ale snažili, po- 
neváň museli svoju hru rozdeliť medzi odstavce, aspoň slovo »akt« 
obíst. Práve tak sa snaží moderná škola prastaré názvy Sinohra, smutno- 
hra, veselohra vynechať. Za neprirodzený sa považoval každopádne 
každý zvláštny prízvuk pri » odchode « hlavnej figúry, pri konci aktu a 
pri konci celého kusa. Tuná sa sisiel formálny postulát s požiadavkom 
verismu. Divadelná hra má pozostávať zo samých prípadov životných, 
poneváô chceme len kus, nie celý život istých osôb líóiť. A tak sa po- 
podobajú akty istých čisté veristických hier psom, ktorým maj i tel ocas 
odsekol a ony naraz prestaní! jestvovať a nikto nevie prečo. Ten istý 
osud vidíme často v celej hre, nielen v jednotlivých aktoch. Bez po- 
chyby iíčinkovali v tomto smysle ruskí novellisti a pôsobili na mno- 
hých nemeckých pisateľov. Ale čo u tých slavianska svojskost a dakedy 
aj technická nezručnosť činila, s tým sa nemohol náš germánsky cit na 
dlho spriateliť, ačpráve naši modernisti tento spôsob s odseknutým 
koncom verne opičili. Teraz sa dáva na miesto bývalého, umele sosta- 
veného zaklňčenia aktu a celej hry takzvané neurčité vyznenie (das 
unbestimmte Ausklingen). Tento spôsob má v sebe tú prednosť, že 
básnik jednoducho nemusí povedať, čo chcel docielit; on jednoducho 
núti poslucháča aj po divadle nad týra rozmýšlať, čo bolo básnikovým 
úkolom a tým chce vo väčšej miere na poslucháča pôsobil a napok je 
básnik viac menej neprístupný: ved nej)ovedal nič určitého. 

Majster takého »zakli1čenia« je Ibsen. — Ovšera, on by tých 
zovňajších výhod nepotreboval. Ale o to nutnejší bol iným tento 
princíp. Oni nepotrebovali rozmýšľať, nové idee vymysleť a ich spra- 
coval : oni vôbec teprv teraz mohli sa stať draraaturgami. Docela jedno- 
duchá tupost a blbosť sa mohla deklaroval ako hlboká myšlienka — 
práve tak, ak isté theorie moderného lyrismu sa často zneužily a mno- 
hému modernému lyrikovi umožnily, svoje štylistické pokusy ako ducha- 
plné básne tisknúť nechať, ačpráve nemajú žiadnej súvisiacej vety a 
nedajú sa od nikoho iného čítat iba od veľmi intclligentného a obrazo- 
tvorného čitateľa, ktorý po prípade dovedie z tých jednotlivých nesú- 
visiacich slov, litier a interjekcii nejaký smysel vyrozumeť, ač si sám 
»básnik« nič pri tom nemyslel. Vôbec možno ten moderný ruch na- 
zvať zákonom módy : móda poílporuje v prospech horšie vyvinutej 
menšiny všetko, aby sa prednosti minority a slabosti väčšiny na stejný 



— 209 — 

spôsob paralysovaly. To je zákon módy v obore umeleckej produkcie 
práve tak ako v obore odevu a krajéírstva. Len tak si môžeme vy- 
svetlil jednotlivé módy na pr. krinolíny (Reifrock) a nestydatý Cul de 
Paris, bez ktorého by sa ešte pred nejakými 15 rokami žiadna poriadna 
žena nebola ukázala, obrovské anglické botky, vysoké »Buffarrael«, 
strapeôky na ôele (Stirnfranseln) atd. Všetci mali vyzeral, ako keby 
mali velké nohy, vole (Blähhals) alebo hrb, nízke celo atd. Móda musí 
v rovnakej miere zakryť nedostatky a prednosti. Docela jednoduché 
je pranie nepekných, zakryť pomocou módy svoje nedostatky a dakedy 
sa im to skutočne podarí. A dráma nemá mať žiadne logické zakľú- 
čenie, to je prirodzená snaha všetkých, ktorým chýba patričná zralosť 
a dramatu sa tento postulát chcel istý cas naoktrojovat. 

(Dokončenie nasl.). 



OBZOR. 

SpolkOTý. Jednateľská zpráva slov, spolku ^Detvan<s^ v Prahe 
m letné obdobie r. 1900. 

V uplynulom letnom období mal spolok 63 členov a síce: 2 
čestných 37 zakladajúcich, 5 prispievajúcich a 19 činných. 

Schôdzok sa vydržiavalo v celku 13: 1 valná hromada, 4 výbo- 
rové zasadnutia a 8 riadnych týždňových. Návšteva schôdzok bola 
priemerná, hosťov sme mali 16. 

Programm riadnych schôdzok nebol ten najpestrejší. (Prečo?) 

Pravda, prednášaly sa pôvodne práce a preklady, podávaly sa 
referáty, deklamovalo a kritisovalo sa ako inokedy, ale kde je uply- 
nulé obdobie od svojich predkov, čo i len do počtu prác! 

Pôvodné práce čítali resp. predniesli: 

br. Gregor: »Nový život« (prvé dejstvo pôvodného dramatu); 
»Do konca* obrázok z ludu; 

br. Štefánik: ^Slovenská prosodia«, »Fantastické sny — Láska 
Kráter, Jablko « — a 

br. Zigmundík »0 antisemitisme«. 

S týmto by boly udané tie pôvodné práce, ktoré sa v našom 
spolku predniesli, ak by sa nad nami Margin nebol smiloval a nám na 
pomoc nebol prispel. No česť jeho usilovnému štúdiu prispel nám i on 
na pomoc a tak sme vyplnili dve schôdzky. Poslal nám prácu »Pe8SÍ- 
mismus a Slováci«, ktorá obšírnejšie vyjde v » Tovary Š8tve«. 

Referát nám podal len brat Zigmundík »0 slov. mluvnici Zá- 

tureokého«. 

14 



— 210 — 

Deklamoval br. Štefánik »Modlitbu« od Yajanského a »Dumu 
bratislavskú « od Janka Krála. 

Kritisovali bratia Gregor » Básne -< M. Štefánika a Procházka 
Marginovu filosofickú úvahu ^Pessimismus a Slováci*. Pri predošlej 
kritike bola replika ústna, pri druhej pôvodca, poneváč ústne sa ob- 
hájiť nemohol, písanú ^antikritikuc zaslal. 

Debatty zahájili : br. Nerád »0 slovenskom školstve*, br. Štefánik 
»0 sblížení sa s moravským študentstvom*. 

Br. Kováč preložil a predniesol Eksteinovu humoresku: »Lekár 
a spisovateľ*. 

Týmto bol programm 8 schôdzok vyčerpaný; no činnosť členov 
sahala i mimo spolok: súčastnili sa totiž akcie smerujúcej ku založeniu 
nižšej obchodnej školy v Hodoníne s vyučovacou rečou česko-slovenskou 
a »Husovej slávnosti* na Zofíne (s 53 akad. spolky 29ľVI. 1900). 
Ďalej podnikali členovia výlety so slovenskými učnami. 

Korešpondencia spolku nepresahovala ani riadne medze: dopisov 
sme zaslali 22, dostali 8. 

v 

Časopisov dochádzalo na spolok zdarma: Nár. Noviny, Hlas, 
Hlásnik, Černokňažník, Slov. Pohľady, Ľud. Noviny, Sborník a Časopis 
MSS., Kazatelna, Stráž na Sione, Cirkevné Listy a Opravdový Kresťan. 

Kresťan a Katolícke Noviny nám nechodily; požiadali sme síce 
redakcie menovaných časopisov za láskavé doposielanie, ale sme ich 
nedostali. Kresťan nám priniesol odkaz redakční. Kat. Noviny neviem 
prečo neprichodia. 

Spolkom predplatené Časopisy boly: Slovanský Pŕehled a Slov. 
Listy. 

Dla zprávy pokladníka obnáša základní kapitál K. —345. Cel- 
kový príjem za letné obdobie K. — 66, výdavok 47 K. 48 h; poklad- 
ničná hotovosť: 18 K. 62 h. 

Dľa zprávy br. knihovníka mala knihovňa »Detvana« do po- 
čiatku letného obdobia úhrnom 1139 výtiskov. Pribudla 1 kniha Tol- 
stojove ^Vzkriesenie* od dr. Makovického vylúčeno bolo 301 číslo — 
staré kalendáre a iné málo cenné spisy — z ktorých 77 čísel určil 
spolok pre M.S.S., 67 pre ľudovú knihovnu v Žiline, 66 pre daktorú 
dedinskú knihovnu, 6 kúskov rozdal medzi slov. učňov a 85 vylosoval 
medzi členov. Tým zmenšil sa ])oéet spisov v knihovne spolkovej na 
838. Mimo toho máme ešte 28 výtiskov » Almanachu Detvana* a 
značný počet brožúry » Jednota*. Viazat sa dalo 9 sväzkov. Poneváč 
sa v knihovne robily poriadky, vypožičalo sa iba 6 kníh. 

Po odstúpení starého výboru zvolili sme si nový, ktorý pozostáva 
z nasledujúcich členov: 



— 211 — 

Predseda MUDr. Ivan Fajnor, miestopredseda a jednatel Ján 
Procházka, technik; pokladník Pavel Kolár, medik; knihovník Albert 
Bundala, technik; zapisovateľ Ján Culen, obeh. akademik; revisori: 
Juraj Nerád a Ján Botto, technik, náhradník, Jozef Bundala. 

V Prahe, dňa 16. jan. 1901. 

Za výbor spolku: 

Ing, Cyrill Ursiny, Ján Procháekaj 

odst. predseda. nast. jednatel. 

átndentský. (Prázdninová práca). Myšlienka myšlienku budí. 
Jadrne líčenie práce prázdninovej bohoslovcov a študentov v novem- 
brovom ôísle »Hla8u« spomenutých, pohlo ma, aby som i ja dal výraz 
naším prázdninovým snahám. Choc nie sťi tak obsažné, j ako týchže 
šiestich, lež vzťahujú sa na biednu, i od vlastných synov a dcér za- 
nedbaná a zanechanú Oravu. 

Štyria sme boli: baník, uôitel a dvaja bohoslovci. Baník a uôitel 
dávali nám smer, kritisovali naše činy a riadili nás v náš a svoj pro- 
spech. Od nás však záviselo, použit nimi podané prostriedky: medzi 
ludom účinkoval a cestovat, aby sme tým viac zkúsili zvláštne so 
zretelom, zdokonalovat sa pod všestrannými dojmami a vlivami ' do 
seba prijatými a v sebe prepracovanými. 

Zaujímal nás náš lud pre jeho prehroznú nevládnosť, uzavreli sme 
tedy potechy mu vlial do srdca. Nárek šumí v piesňach Tudu, v bá- 
sňach tak svojich synov jak bratov Cechov. Bez myšlienok nádejou 
dýchajúcich, bez milosrdenstva trpí ten Tud, pasuje sa so živlami 
ukrutnými macošskej prírody, sožierajú ho náruživosti opilstva a besnej 
nesvornosti. Trhlo to našimi mladými srdciami. Jako ked vidí diéta 
plakať staršieho jemu milého, naivnou útrpnoslou začne slziť i ono a 
dáva mu všetky svoje veci: tak i my rozochvení sústrasťou nad zlým 
položením nášho ludu hľadali sme a dávali, čo by len mohlo polahčit 
jeho stav, a čo sme my chudáci mohli dať? Vmiešali sme sa medzi 
lud, naslúchali jeho žalobám, kde tu tíšili, kde tu preukázali odkiaľ 
to pochádza. 

Aby však naše slova nezostaly jalové, rozdávali sme Tolstého 
rozprávky proti liehovým nápojom : » Jako si čertik krajec chleba vy- 
slúžil* a podobné. » Ľudové Noviny « so svojimi praktickými článkami 
v roľníctve záhradníctve, prečitovali sme. Zo ^zábavných a » poučných* 
brožúriek, z kalendárov a inších knižiek usilovali sme sa vybrat umrav- 
ňujúce články, ktoré by ich poučili o výchove dietok, dievčatá o zdržan- 
livosti, mládencov o čistote jak telesnej, tak duševnej ; o úšase kliatby a 

14* 



— 212 - 

nerozumnosti zlorečenia. Mládencov niekedy v nedeľu sme povolali ku 
sehe, so šľachetnými povesťami a rozprávkami, s hádkami krátU sa im 
čas. Tak sa míňal čas slobodný v nedele a sviatky, ked sme boli na 
návštevách, alebo keď k nám prišla rodina, na návštevách miesto- pi- 
jatiky — kde sme mohli — vypýtali sme tie peniaze na ôastovanie 
venované a obrátili sme ich na novinky alebo osoéné knižočky. 

Ľud porozumel nám : tu o novinky, tam o rozprávky nás prosili ; 
ôítali : »Od kolísky*, Tolstého rozprávočky, Tovaryšstvo, » Jednotu* 
kalendár. Málo sme mali, málo sme mohli dať. Pravda pomáhal nám 
i p. kaplán P. Na svoje útraty donášal: Kresťana, Katolícke Noviny, 
Našu Nádej a rozpožičal. Ba siahol i hlbšie. Prispôsobil si niekolko 
brožôriek; ^Niektoré spôsoby zárobkov pre sedliaka^, a rozdal ich na 
filiálke ňkrz učitela. S tým rozdávaním naučil sa i on, i my volaco 
nového, smutného. Tí ludia na filiálke totiž o nedlho prišli ku učite- 
lovi a pýtali sa, odkial dostal tie knižočky. Užasli ked im povedal, 
že od kaplána: » Nemožno aby p. kaplán rozdávali také sprostosti*. 
Ja som videl til knižočku, velmi praktičná je a predsa nevšimli si ju 
naši dedinčania. Dla nášho kaplána chyba je v tom, že náš lud nemá 
smysel ku čítaniu; váži len tie knižky, ktoré o nábožných veciach 
hovoria: teda zanedbaný je; a dalej potreboval by nie len knižky, lež 
dobrých vysvetlovatelov, ktorí by mu konkrétne predstavili, celkom 
medzi jeho hranice doviedli myšlienky v knižkách, rozprávkach vyslo- 
vené. Prečo zanedbaný lud nás? Jako sme hľadali knižky? 

Odkial tma u nášho ludu? Cestovanie, skúmanie preukázalo nám 
skutočnosť, strašnú upadlosť. Prešiel som krížom-krážom Oravu, vy- 
hľadal som farárov, stretol som sa s učiteľmi, čul o jejich účinkovaní. 

O ideálDosť kde si sa podela? Prečo karty , jedenie, pajatika za- 
ujaly tvoje miesto? Pýcha, baženie po lepších farách, neláska k ľudu za- 
ujaly svoje miesto v srdciach našich kňazov. Darmo som úfal, že po- 
čujem seriósnejšie reči, nie puhé žarty. Pravda: ťažko účinkovať, kde 
treba odlúčenému žiť od sveta celé roky, bez vzdelaných ľudí, bez po- 
techy spoločnosti, kde je dedina roztratená na míľu, kde len, kde tu 
vidíš domy. Nuž ale načo si ešte život trpčit, že človek vyhadzuje pe- 
niaze, jako plevy, kým lud hladuje? liud bez omasty, bez mlieka jie 
svoje zemiaky, raduje sa ked má ovesno-jačmenový »kabáČ« a tu páni 
farári: 8, 10 jedál pristroja na odpustoch, napájajú sdercov ľudu, hostia 
svojich nepriateľov, ktorý len príležitosť hľadajú, aby ich potom inde 
čím lepšie mohli pichnút, vysmejú sa z nich a povedia: Čerta chybuje 
kňazovi, ked toľké hostiny vie vystrájať. Čul som o farároch ry- 
bárochy polovníkoch, „pytliaJcoch^, o dobrých gazdoch, ale málo o praco- 
vných. Sú, áno, i pracovní, a stakými radosť bola sa rozprávať. Ru- 



— ?13 — 

mencom poliala sa ich tvár, keď 5uli o našich hj'ozných pomeroch. 
Druhí zas so svojimi prácami pozdvihli ma, Ci nie je radostné poí^ú- 
vaí: »Náš p. farár velmi dbá o nás. často rozumnými poučeniami odu- 
6uje nás od besnej Čertovice. Vidíš duša moja — povie — nemôžeš 
dobre s chuťou jest, ked sa napiješ tej »židovej vody«, válaš sa po 
blate, popáliš si žalúdok, biješ deti, biješ ženu, nepokoj vrúti sa do 
vašeho domu, práce tvoje zanedbávaš, spánok ti neosoží, slabneš. Žeby 
si si miesto tej »goraly« kilpil.klbásku za tie peniaze čo prepiješ, mal 
by si i niečo v ústach i v žalúdku, i sily i chuť ku práci všetko sa 
ti poddá a tak len zmizne hotová práca s pod tvojich rťík«. 

Takí kňazi vedeli by Oravu potešiť. Ľud mal by priateľov proti 
tolkým pijaviciam židovským, proti sderačom, proti vlivom cudzím, 
znemravĎujúcim, ktord už i maličké mestečká zaplavily. Mal by uči- 
teľov zanedbaný ľud náš. My by sme však mali vodcov, predchodcov, 
kliesniteľov cesty zarastenej chrasťou netečnosti, nedbalosti. Vtedy by 
sme mohli počuí: »Hej Bratia smutné časy idú na nás, lež dôverujme 
v Boha! Ľud si postavme za falanks a keď my padneme v boji, ľud 
pošle na miesto naše iných, možno horli vejších«. 

S takými mužmi sa stretajúc, oprobovali sme im naše idei pred- 
niesť. » Nemáme knihy, nik sa nehýbe, aby tomu nedostatku odopo- 
môhoU — hovorím. Na to jedon amerikánsky kňaz Slovák v tie 
prázdniny v Orave sa zdržovavší prishlbil nám, že nám pomôže jestli 
volaco začneme. I to je už. Dr. Šrobár ponúkol sa nám, že zaobstará 
nám knižnicu. Pán Boh mu zaplať, jestli už zaobstaral, jestli ešte nie 
tak i touto cestou ho prosím, nech len učiní. — Náš mladý učiteľ, jeden 
zo štyroch nás, ďalej pokračoval. V Ústi, kde účinkuje, uzavrel založit 
knižnicu. Pomaly mu ide, nemá pomoci. Hľadá, vyhrabuje staré knižky, 
kde nájde, ale čo to všetko. 

Pri takom zamestknaní nezabudli sme na seba pozor dával, seba 
zdokonaľoval. Ba medzi krutými okolnosťami tým silnejšie sme cítili, 
že nenie dosí, že viac treba. Rozprávajúc sa s mladíkmi v nezdarnom 
prúde sa brodiacimi, museli sme čo najlepšie dôvody upotrebil, aby sme 
im trocha rozochveli svedomie, že nekráčajú po dobrej ceste. Preto Čím 
častejšie sme sa sišli, niekedy i dva razy v týždni. A na tých schôdz- 
kach rozoberali sme naše ťažkosti, s radosťou sme si rozprávali o úspe- 
choch; vzájomne sme sa na chyby upozorňovali, oduševňovali, methody 
dobré sbierali pre budúce práce. Básnikov, novinky, knihy nielen pre- 
čítali, lež poznámky robili, debattovali. 

Ku koncu prázdnin ešte raz sme potvrdili blahonosný sväzok a 
uzavreli sme si s hlbokými city, že cez rok budeme pamätať jeden na 
druhého a že budeme v stálom styku duševnom, s tým účelom bu- 



— 214 — 

deme sa učiť, aby na rok, na budúce prázdniny tým prospešnejšie, sy- 
stematičnejšie sme mohli pracovať. 

Tak sa pominúly naše prázdniny. Nespokojní sme, viac chceme, 
dáme viac. Bože, pomôž! Deurov, 



• , 



Referáty. 

Zábavné n poučné hníSky 3, Skrotenec a iné články. Turč. Sv.- 
Martin. Vydávajú priatelia slovenského ludu. Cena 20 hal. 

V Skrotencovi líči Fr. V. Sasinek Antona, rozmaznaného jedi- 
náčka svojich rodičov. Anton bol nadmieru zlé chlapčisko, v škole 
trápil učitela a katechétu, doniesol vrabca do školy (prastarý spôsob 
jedovania precoptorov), učiteľ odchovával ho trstenicou, matka učitela 
vyplatila, že káral jej nevinného syna; v kostole šteklil chlapcov at^., 
obrábali ho doma i ševčovským poťahom, ale bol vždy nezbednejší, a 
čo najhroznejšie spravil bolo, že učitelkyným kačiciam na Chvojnici po- 
odrezoval nohy a hodil ich okyptené na vodu. Rychtár tento priestu- 
pok nemohol odsúdiť a vyriekol, že to môže len súd v Skalici. Povia- 
zali mu ruky, vhodili ho do šatlavy, temnice. Slova »s(íd« zlakol sa 
Anton, lebo napadly mu všelijaké tresty, ktoré bol doma počul, ako 
španielska muška, klady, škrypce, marianky, dereše. Anton žandárom 
utiekol, a túlal sa po Bielej Hore, tam chytili ho valašskí cigáni a 
vzali medzi seba. Neskoršie zase chytili zablúdené dievčatko, Aničku 
z Jablonice. 

Vodilo sa im dobre, cigáni ich používali ku krádeži a žobraniu. 

Dotlkli sa 8 nimi až do Haliče, tam chceli ich použit aby mohli 
okradnúť, baróna Korytovskeho a poslali ich do kaštiela prosiť 
o noclah. 

Anton a Anička vyzradí 1 i kto sú a zemský pán obránil sa cigá- 
ňom. Barón a barónka smilovali sa nad nimi, obdarovali ich, natrafil 
sa v Haliči i drotár a ten zaviezol ich domov po tolkých útrapách. 
Rodičia sa tešili, skrotenému osudom synovi a ztratenej Aničke. 

Tak sa pekne konČÍ všetko, že na koniec by človek nič iného 
neočakával ako svadbu Antona s Aničkou. Rozprávočka má jedno- 
duchý dej, neprepracovaný, obsah mdlý, historky o ztratených synoch 
a dcérach sú nieČo tak všedného, že ani nečítajú ea viacej. 

Tendencia rozprávky je zrejmá a dobrá, krestansko národný ráz 
osôb sa prízvukuje, no žeby malé deti ako Anton a Anička mali po- 
chop o ^slovenskej otčine*, pochybujeme, a tá hrozná paedagogia, bitka, 



— 215 — 

strašenie^ vše bitka^ vyhrážanie, retiazky, súd a konečne temnica, veď 
Jánošíkova výchova nemohla byl hroznejšia, a ten bol predsa zbojníkom ! 

Nedajbože aby sme tak trestali naše deti, veď tie by museli te- 
lesne i duševne zakmiet Kus cigánskej romantiky aspoň človeka trocha 
rozveselí, mamula, tatula, jankulu sa budú delom páčií. A v skutku 
rozprávka je napísaná pre deti, nie pre lud, pre sedliaka, ten potrebuje 
tvrdšej, záživnej stravy, nie takéto nevinno, mravokárne, vychovatefsky 
surové a pravdenepodobné rozprávanie. Ostatne i to je literatúra, keď 
vydá rozprávku Teslík švabachom, bude sa míňal jako »Kryzeldy«, 
»Bruncvici« a iné. 

Prvá pomoc v náhlych prípadoch choroby dla jDr. Buvida v Kjra- 
kove je neúplné, mohlo toho byť hodne viacej a malo to byť od le- 
kára spracované. Divné je, že ani jedon z mladších slovenských leká- 
rov nespracoval túto látku, veď medzi vydavateľmi je viacej lekárov. 
Do knižočky patril populárny článok o suchotách a nákazlivých cho- 
robách, článok o alkoholisme nemal vystaC. » Zlodej « je preklad 
z ruského. Zrno nn siatie a Pestovanie ovocných stromov sú 
dva hospodárske články krátke a silno všeobecné, prvú rozprávku 
mali zaplniť dôkladne spracované články hospodárske, opatrovanie do- 
bytka nemalo vystať. Jesenského článok je dobre spracovaný, poučný. 

Nevinne odsúdený. Rozprávka zo života Tudu. Podáva Pavel 
Sekerka. Pravdivá udalosl. Stáva sa to v tejto forme často. Velké 
šlastie rodinné, spokojnosť a blahobyt preruší zločin cudzieho človeka, 
i tu tak, mladý Chvojka bol nevinne odsúdený pre smrť človeka, kto- 
rého zabil a do Váhu vhodil iný. » Pravda vyjde na javo« hovorí nám 
i tu obsah. Sekerka líči milo a dosť šikovne. Končí so svadbou, no 
nevyŠvihuje sa z rámcu obyčajného popisu. Ba načo sú nám tie Ku- 
kučinové rozprávky, obrázky, tie skvostné oravské črty, ten maj- 
strovsky vymalovaný obraz sedliaka, jeho žitia, prečo náš lud obľubuje 
tak Kosmáka, preto lebo líči život, osoby a pravdu životnú ! 

State >Čo je štátom »Národnostný zákon« sú dobré. Katarína vzor 
chrabrej ženy a vrelé milujúcej matky, je preklad. O Turkoch je u nás 
mnoho povestí, no ak je to skutočná povesť, žijúca i v ľude, bola by 
patrila skorej do » Časopisu Museálnej Spoločnosti «. 

Nasleduje »Zo života (Manov« a pohádka »Ci jesto pravda na 
svete« patrila by tiež do spomenutého časopisu, poučenia v nej ľud 
nenájde, cenu národopisnú jej neupierame. 

Domáci lehár je neúplný, povrchne sostavený a tiež len jako 
preklad laika. Odporúčal ľudu vyplakovanie hrdla s Kali chloricum je 
nebezpečné a nemožné i preto, lebo bez predpisu ani ho nevydajú. 
A tie procenta j akože si určí ten úbohý pacient? Ozaj a stĺpová ruža. 



— 216 — 

nie je to slezova ruža ? (Althea rosa, Malvaeeae) a nie Malvia, to je 
hotová ostuda a hanba pre slovenských lekárov aEibisehtheec nevedieť 
opísať. Na vyplakovanie jako lacný liek a populárny, je citrónová šlava, 
octová voda, odvarok salfie (šalvia offic.) ktorá skoro v každej zá- 
hrade rastie! 

Liečenie šuchot cesnakom zneje jako báchorka, udávanie takéhoto 
prostriedku môže ludu viacej škodiť nežli osožiť, lebo menej vzdelaný 
verí v takéto prostriedky a môže zameškať cas, v ktorom by lekár 
ešte mnoho mohol vykonať k záchrane chorého. 

Knižočku ?.akluôujú slovenské piesne, bájky a hádky. Snaha aby 
vseho bolo hodne priviedla to k tomu, že obsahom je vlastne vseho 
málo, belletria je slabá, to napísali i »PohIady« — hodne slabá. So- 
stavenie prezradzuje áplnu bezstarostnosť redakcie, čo do výberu a 
obsahu článkov. Spolky vystaly úplne, o alkoholisme, o tejto mo- 
rovej rane Slovenska ani zmienky, o vysťahovalectve nič. 

Kecľ už tá vydávajúca (!) mládež nič nerobí, mohla by za groše 
národom sosbierané aspoň poriadne sostaviť sošitok pre lud určený, 
keď pretláča, nech pretláča cenné veci, nájde sa predsa zrna u nás 
dosť. Odborné veci nech spracujú odborníci. 

Zábavné a poučné knižky s číslom 3 klesly pod úroveň vážnych 
plodov literárnych, pod nivó opravdových plodov spisby ludovej. 

Kto chce nech si kúpi, ale ubezpečujeme ot. čitateľov, že mimo 
dvoch-troch článočkov kúpia si lacný, potlačený papier. 

B. 

Slovenské melódie vo Viedni, Vítézslav Novák kráča mohutnými 
lu-okami vpred, slovenská pieseň jeho zásluhou na prvý raz vydobila 
Viedeň. O poslednom jeho koncerte 4 jan. píše »Neue Freie Presse* 
nasledovne : 

»Národnostný rozruch «, píše najväčší viedenský časopis »N. Fr. 
Pr . . .« má v sebe predsa jednu výhodu: žiadna krajina celého sveta 
nemá interessantnejších muzikálnych nárečí (dialektov) ako Rakúsko, 
štýrske, korutánske pesničky, viedenský víúcer, mazúrka, česká polka, 
cigánska muzika sú karakteristické a všeobecne obľúbené. Z pomedzi 
týchto elementov si menovite česká hudba prvé miesto vydobyla. Ná- 
rečie sa stalo skoro samostatným jazykom a z ludovej melódie povstala 
umelecká hudba. Smetana n Dvoŕák, sa volajú tí velkí záhradníci, 
ktorí z nepatrných kvietkov vypestovali nádherné a pyšné kvety. 
Týchto dvoch velkých vodcov nasledujú, požiadavkom časovým viac 
zodpovedajúci a na národnostný moment väČší dôraz kladúci mladší 
skladatelia na pr. Sul', žiak a zať Dvoŕákov, známy ako sekundarius 



— 217 — 

v >Ceskom kvartete*, a v najnovšom čase Vítézslav Novák. Jeho meno 
4. januára t. r, vniklo po prvý raz do verejnosti vo Viedni. Jeho diela 
sa tu hrály na druhom »Soirée« (večierku) Cechov. Novák patrí medzi 
tie najväčšie talenty najnovšej doby a jeho diela budeme pravdepo- 
dobne často počúvat. 

»Der neue Mann« (nový muž) je teraz 30 rokov starý a pochádza 
z >Jičína« v južnom Češku. Vychodil pražskú školu organistov, 
kde sa učil od Dvoŕáka. Z jeho mnohočíselných diel sa teprv jedno — 
C — moUquartett (Clavierquartett) na klavir poloverejne, vo viedenskom 
spolku hudobných umelcov dávalo a obrátilo hned velký pozor na seba. 

Ešte väčší dojem pôsobila jeho G-dur opera 22., s ktorou nás 
Česi tu oboznámili. Docela zvláštne, neobyčajné, nové zvuky sme po- 
čuli ... Novák, ktorý sa dlh^ časy po slotfmskýeh dšdináeh tdlal, na- 
sbieral tam mnoho, za čo by sa mnohí ani len nezohli a čo sa nejed- 
nomu zdalo nepatrné. Mnoho melancholického ale aj roztopašného, čo 
budto očistil, alebo v sebe do umeleckej formy prepracoval a vedome 
či nevedome upotrebil, cítime v tom. Ľudové a jednoducho je tretí 
odsek (Satz) složený. Pred našíma očima vidíme skoro, jak sa šuhaji 
a dievčatá pod košatou lipou točia, jak tu a tam sa párik ku sladkému 
a tajomnému rozhovoru ďalej ubiera atd. . . . Celý kúsok, ktorý od 
muzikantov znamenite bol hraný, počúvalo publikum s napnutou po- 
zornosťou. To je viac hodno ako ten najväčší applaus«. 



Nový život 

Týfttnp lO. 

Predošlí; notár a štyria občania, (do dvier) dve-tri susedky, (potom) Barbora. 

(Pomaly sa tmi). 

Notár (stranou ku Kate). Ťažko to pôjde. (K občanom). Tak hneď, 

hneď sa presvedčíte. 
1 občan. Keď sa — to bude iné. — Dobrý večer. — 
Všetci (zdravia) 

1 občan (ďalej hovorí). — Ale ja som nebol hluchý. 
Kata (k občanom). Vítajte u nás. (Zaviera dvere, k susedkám). No, 

čo že ste prišly, ako na komédiu. 
1 suseda. Ej, na komédii sa smejú. - (Po chvíli zas otvoria dvere a 

nakuknú). 
Matúš. Co že mi nesiete? 



— 218 — 

2 občan. Keď tuto dokážu, aj donesieme. Ale tam sme boli. 

Notár. Teraz ticho! 

1 občan. Tak povedia si svoje, že sa aj my ohlásime. 

Notár. Pán rychtár, vy ste dali do obce peniaze, je pravda. 

Matúš. Pravda — dal. Jej patrily. 

Občania. Há — ahá — (šum) 

Notár. Počkajte! (ku Kate). A teraz vy povedzte, pani rychtárka na 

vašu kreslanskd dušu, 5i pán rychtár nefantazíroval? 
Kata, Ba áno; na to odprisahám. 
Notár. (K Aničke). A povedzte to aj vy. 
Anička (neodpovie) 
Notár. Kto mlSí, ten svedSí. (K občanom). Tak, tu to máte. A So 

ôlovek vtedy povie, lebo urobí, na tolko ste nie sprostí ani jedon — 
5 občan. Abá — nie sme veru; ale nech si povedia sami. 
Matúš. Čo vlastne chcete? 
1 občan. Pán notár pýtajú — 
Notár: Di*žte hubu, kecT ja vravím ! 
Kata (k notárovi). Aspoň polovičku aby vrátili. 
1 občan. Tak nepoviem nič, ale ôo si myslím — 
Notár. Vy nemyslite nič (sbiera ich rukama do kopy). Poďte sem 

(tichšie). Kým je čas — (obráti sa ku Kate). Pani rychtárka, na 

polovičku pristanú? 
Kata. Ja ja jaj! Akože môžem? — Nuž ale už — 
Notár (k občanom). Ani slova, ba buďme radi, že pani rychtárka tolkú 

summu povoluje obci — (štvrtému občanovi). Pane kasír, choďte 

hneď vziať štyri tisícky. 
4 občan. (Hlasno). Ej, ba na môj dušu, nejdem. Ja som nebol hluchý, 

ani ožraný, keď mi ich oddávali. 
Matúš (ku Kate a notárovi). Už vidím, že na čom lamete si hlavy. 
Kata. No len ty sem hybaj do komory — zase budeš stonať (ťahá ho 

a potom zapcháva mu ústa). 
Matúš. Ale teraz sa vám to už nezdarí. Vec sa má tak, občania, 

(zdvihne ruku akoby k prísahe) vyznávam sa tu pred Bohom a 

vami, že som peniaze tie ukradol. 
Kata. Fantazíruje, fantazíruje! (Zapcháva mu ústa). 
Matúš (strhne jej ruku). A dnes som ich vrátil. Viete všetko. 
Občania. Ach — tak — predsa — akoby nás chceli. — Ha, hla! my 

neboli sme ožraní, ani hluchí — 
Kata. A ja vám vravím, že ste boli a že neviete nič. A ja vás pôjdem 

zajtra žalovať, pán notár budú svedkom. Aj ona (na Aničku) musí 

dosvedčiť, či nefantazíroval. 



— 219 — 

Matúš, Ale dnes mám, ďakovať Bohu, ôistý rozum. 

4. občan. Ak si 60 vyžadujete, my budeme kompetentní peniažky 
vrátit. 

3. občan. Veru na to treba ôistý rozum — osem tisíc vrátiť, o ktorých 
nik nevedel! To sú peniaze! Bože môj — ja by — (krúti hla- 
vou) ne — 

Barbora (stará shrbená žena, vstúpi). Ach, už mi prišiel môj žebráSik, 
už mi prišiel. — Bože, ale aký! (Obzerá sa po ludooh, tí sa roz- 
tupujú). Kiež ho tak Otec nebeský ztresce, ako on môjho syna 
bez viny. 

Kata. Čo že tu? Tu si ho nemáte. 

Matúš (Vytiahol peniaze). Však ja somi tu, matko, a tu sú aj pe- 
niaze vaše. 

Barbora. Peniaze? To jeho 6esť, to jeho zdravie? 

Matúš. To mu pán Boh prinavráti, ale peniaze tieto stí jeho — Marti- 
nove — po otcovi, tak ako je Boh na nebi. 

Občania (zadivení). Há — áh — ladše že. 

Barbora. Ach spravodlivý Bože! — (váhavo berie a drží v ruke. 
Poôuť zvuky hudby). 

Matúš. A odpusťte, matko, mne hriešnemu. Deväť rokov som ich 
užíval. 

Kata. No a už tu nič nemáte. Chodtc (tisne ju von) — hriech začínal — : 

Barbora. Ej mám, ej mám — 



Týstnp U. 

Predošlí, Piata, traja muzikanti (dedinskí cigáni), občania, susedky, Janko a môže 

byť aj viac Tudí. (Na koniec) dvaja Žandári. 

« 

Muzikanti (hrajú skočnú). 

Pišta (prvý dnu, rozgurážený s flaškou v ruke. Keď sa dvere otvoria, 

muzikanti sa kus ostiechajú — hrajú tichšie. Výskne). Ujujú! 

ťuháj ! (Chry plavým hlasom spieva a schytí. Katu, ktorá pustila 

Barboru a nasilu ju zvŕta). 
Matúš (k muzikantom). Prestaňte! 
Barbora (Pištovi zahrozí). Mám kliatbu na jeho hlavu. — (Ide von 

po za ostatných). 
Pišta. (Strmo zastane). Otec pite — na smierenie (podáva flašu) — a 

ty hraj — ja platím ! 
Matúš (nevezme). Takto nie — musíš byť triezvy. 
Pišta. Z mojej ruky. Neberieš? 



— 290 — 

Susedka. Ani mu len nedvojí. 

Matúš. Plašku nie. (Ide do komory, Anička za nim). 

Pieta. Nie? (hodí flašu o zem). Ja ti ukážem, ôo si ty tu za pána! 

Mati sem peniaze! 
Katčí (sa trasie). Nehnevaj sa Pistík, ve — ve ved ti zajtra. 
Tišta. Zajtra! Ale chcem vedieť, kde sú, lebo svet mi všeličo tára. 
Kaia (trhne sebou). Pravda že iba tára, ale zajtra ti ich — 
Tišta, Nič zajtra, dnes kde sú! 
Kaia, Ba zajtra. 
Muzikanti (pomaly sa vytratia). 
Pišta (Zvraští čelo, zlostne). Už je to nie, ako vravia — sa trasú. 

(Chytí ju za ruku a tahá k rámu povešanom zbrojou). Taja. Už 

vidím. Ale povedia, lebo donútim ťa k tomu (ukazuje na zbrane) 
Susedka, Jój braňteže ich — 
Občania (uťaliujú sa a šuškajú si čosi). 
2 suseda. Už ani nikomu nedvojí. 
Kata, Nech ti otec vydá počet. 
Pišta (pustí Katu). Už ja sípim čertovinu (chce do komory, ale nájde 

zamknuté dvere). Hah, pravda, zamkli sa. (Búši do dvier, tie sa 

otvoria). 
Anička. (Ti komory). Jaj, ľudia Boží! (Všetko sa tisne ku komore, ale 

iba na diváky). 

1 občan. Obráňme ich. 

2 susedka. Ublíži aj vám. 

Pišta, (Vlečie Matúša z komory von za vlasy). Ty pes starý! 

Susedky (hýkajú a zalamujú rukama. Jedni si zakryjú oči a idú von). 

Pišta. Zahluším fa, ak si tie peniaze ozaj nekam podel. 

Matúš, No len no, bude teba tá ruka ešte trestať. 

Susedky, Jéj, ba je človek bez svedomia, bez citu. Ľudia — 

Anička. (Spína ruky a potom bráni otca). Ci som ti nepovedala — 

dosvečte že ľudia — ukradené boly, obci ich vrátili. 
Občania. Tak je tak, svätá pravda, tam sme boli. 
4 občaíi. Do mojich rúk ich složili, osem tisíc — ako Boh na nebi, 

aby si svedomie ratovali. 
Pišta (vzkypí, rozpriahne ruky, vrhne sa na Matúša a zvalí ho na 

zem). A mne ich nemusel dať. Nuž tu máš! (Vytrhne nôž z poza 

sáry a vrazí ho do Matúša). 
Matúš. Už si mi dal — die — ta — moje — 

Anička, Nanka môj, nanka môj! (kľaká k nemu. Všetko beží k ním). 
Všetci. Ľudia! Krv, krv, ved tí umierajú, zavraždil ich. 
Kata (trhá si vlasy). Oj Bože môj, a ja som mu vari pomáhala — 



— 821 — 

Anička (trhá Matúša, a zúfale volá). Ci to ten — nový život tvoj, 
ty vrah, ty vrah — (skloní sa nad Matúša> v zaikavom plači). 

Žandári (dnu). Krik, achkanie, božekanie »aj čo skorej neprišli, zaklal 
ich«. Jedni bežia k Matúšovi, druhí tratia sa von. 

Pišta (vstane s nožom v ruke a j akoby k odchodu kročí). (To som ti 
mal už dávno urobit! 

Žandári (chytajú sa pušiek.) 

(opona padá). 

(Pokračovanie.) 



Bninae Bomae. 

Petrae loquuntur. 
V nesmiernom smútku, v tesknom opustení 
stre sa starý Rím. Jeho zboreniska 
jak zkamenelá kliatba v polosnení, 
v temne zmŕtvelom bôlne hladia s nízka 
k čiernomrakému nebu, do výšiny 
vzpínajúc svoje spálené skaliska. 
Ver pozdáva sa, že tie rozvaliny 
Boha všemocná ruka vypálila, 
plameňom, ktorým sveta ťažké viny 
spáli, čo v pote dlho hromadila 
pramatky Evy žalostná rodina. 
Domy Caesarov, čo v znoji vystavila 
v poroby putách hnetená chudina, 
sa rozsypaly. Miesto starej slávy 
v polotme stre sa pu^tá zrúcanina. 
Jako Pompeji pod návalom lávy, 
ležia tie zdiská, plod vládychtivosti, 
krvomozolov, jak v lone únavy 
mŕtveho obra polámané kosti. 
Ruka, Čo strhla vežu Babylona, 
skvostný jas korún zvrhla do temnosti, 
ktorá zborila trón Napoleona, 
borí a tvorí vždy nové mocnosti, — 
ta sotila Rím, — brlohy tyranov — 
8 skvelej vyše v prach, do zahynutia lona. 
Na týchto rumoch hlasom plných stonov 
— jak v zašlej dobe Jeremiáš trúchly — 
mdlá rozpomienka hlaholením zvonov 



— 222 — 

velkým národom k poučeniu trúcbli 

a svoj nárek na vetrov krídla skladá: 

y moci niet moci! V sile neni sily! 

Sila je v pravde ! Len v práve je vláda ! 

Jarmu jej vôle, ludské pokolenie 

volky-nevolky šij svoju podkladá 

Práva deptanie, s pravdou bojovanie, 

cnosti dusenie ako končievajú, 

o tom Rímu rumy, jejich práchnivenie 

k sveta poučeniu v kvíľbe rozprávajú .... 

Histórie krídla letom prudkým, orlím, 

ponad hrobami národov cbvátajil, 

národy velkó hrdlom krvelačnýra 

národy slabšie, jak pred tým, hltajú ! 

IQio nepíše deje ducha, ľudstva, — 

deje beštie ! Dnes len tak, jak pred tým ! 

Hnije, rozsýpa sa kostra Rímu panstva, 

trpí za svoje divé neznabožstvo, 

však hynúc . . . trvá . . . aby z hriedm rabstva, 

jarmenia, tlaku slepé človečenstvo 

pred pravdy súdom nemalo výmluvy! 

V lírobovej mdlobe záhynu kráľovstvo 

nad slávne fórum, caesarov budovy 

rozprestre sa. Vekov zub len rúca 

mozoľné zbytky dávnej svetoslávy. 

O, tras sa, svete! ked Božia pravica, 

čo od večnosti do večnosti žije, 

čo pekla stavia, silná, všemohúca, 

v plameni hnevu tresce, láme, bije! 

O, Ríme ztmelý, sivokamenný, ty, 

nasiakly krvou, jak zem Kalvárie, 

právd (archou, silou, úžasom pustoty, 

záhadnosti mhou, tmou disharmónie 

a so všetkým, čo mocne hýbe duchy, — 

prepodobný si temenu Golgoty! 

Aj v tvojom lone hriešnosti výbuchy, 

údery krívd, nerovnými boji 

vykrvácala pravda. Bôlne vzdychy, 

žiaľne náreky v bladošedom roji 

chvejú sa kol skál .... pod každým kameňom 

mozoľov množstvo, miljon rán sa rojí. 



1 



— 223 — 

Však predsa prišly po panstve nemravnom 
trónu tmy pohräb> tyranov ortele! 
Bo pravda, právo po páde dočasnom 
vstávajú z hrobu vždy v rastúcej sile, 
a majúc Boha mocného k pomoci, 
triumfy slávia na bludu mohyle, 
zdolajú všetk;fch pekelných brán moci! 

Alfa. 



PoYodz-že lásko . . . 

ó, ty tajn/ kvete, lásko, 
kvete milovania, 
lásko, mati strastí našich, 
nášho utrpenia! 

O, ôi vedia rety tvoje, 
vedia mi zvestovaí, 
prečo že je nám súdeno 
miloval .... milovať? . . . . 



Načo že nám láskou horet 
za svoje idey, 
načo že nám láskou trpef 
trpeť v beznádeji? 

Ustavične žiadaš od nás 
krvavé obete: 
povedz-že len, milovanie, 
načo si na svete! .... 

»Ja som sila najmocnejšia, 
hýbem celým svetom, 
nižiaden tvor neodolá 
mocným mojim vznetom. 

Ohňa môjho čisté plamy 
ničia špinu, blato, 
moje lono zdobí žiarora 
diamant i zlato. 



— 224 — 

Moja ruka mieša v slzy 
potoky sladkosti; 
bez bôlu a lásky nieto 
pravej blaženosti! .... 

Božia ruka v táto zem ma 

na to zasadila^ 

bych pre nebe ideálne 

duše pestovala*. Alfa. 



/^'.•" ^ .r . 



Bozmanité zprávy. 



— Slovák v Amerike uverejnil článok v ktorom tvrdí, že martinskí od- 
súdenci sú z vfii^šiny zámožní ludia a preto žiadnej podpory nepotrebujú. To je 
vedomá lož, ktorej sa pán Spevák akiste len zo záSti proti Amer. Slov. novinám 
dopustil. Až na 4 — ; sú väetci nezámožní, ba chudobní. 

— Slovenský Denník prestal naraz vychodiť, mysleli sme — aČ neverili, 
že zaniknúl. Teraz dozvedáme sa, že v tlačiarni Sv. Gerharda v Pešti vSetci sadzači 
Štrajkujú. Do 1. februára majú byť požiadavky sadzačov splnené, Čo prajeme im zo 
srdca, lebo bez „Denníka" bolo by krušno. 

— Slovensko. Sbomík statí venovaných kraji a lidu slovenskému. Ume- 
lecká Beseda svým Členftm na rok 1901. Práve vyšlo nádherné toto dielo i s hu- 
dobnou prílohou Vítézslava Nováka „Slovenské spevy", tlačou „Únie". Budúcne 
vrátime sa k nemu. 

— Na Myjave založili si spoločenstvo na poislovanie dobytka. Zá- 
sluha prináleží predovšetkým pp. Klempovi advokátovi, S. Jurenkovi kupcovi, pra- 
votárom, drovi Kmovi a Jánovi Valáškovi. Inde by sa tiež sišlo také družstvo. 

— y ružomberskej „Občianskej Besede" začali cyklus prednášok zo zdravo- 
vedy dri Jozef Burjan a Vavro Šrobár. 

— Kupcom odporúčame slovenské zápalky z továrne Jána Jančeka 
v Ružomberku. 

— V priemyslovom spolku v TurČ. Sv. Martine doteraz prednášali: A. Piet or, 
Milan Ivanka a Ivan Pietor. 

— V Jablonici nitr. stôl. otvorený bol „potravný a úverkový spolok", za- 
mýšla otvorit filiálky v Hlbokom a Veí. Prietrži. 

— Skalický „potravný spolok'' mal roku 1900, 108,453 korún obratu, a 
2709-51 h. čistého zisku. 

— „Čas" uverejňuje články z „Našej Doby**; O vécech slovenských a 
má stálu rubriku o Slovensku. 

— V Prahe začne znova vychodiť „Časopis pokrokového Študenstva". 
Odporúčame našej mládeži. 

— Velká slovenská obec na Dolnej zemi Pivnica, hladá slovenského lekára. 

— Horná Orava Uadá slovenského lekára i pravotára. 



99 



SloYonsko". 



Roku 1893 dal prof. Dr. Pastrnek vo Viedni návrh, aby český 
»Akademický spolek ve Vídni« a slovenský akad. spolok »Tatran« 
vydaly epoloSné dielo na oslavu storočnej paraiatky narodenia Jána 
KoUára. Myšlienka sa ujala, dva pomerne chudobné spolky vydaly 
dielo cenné a hladané. Redakciu viedol prof. Pastrnek, u Ottu ruôil 
velký priateľ literatúry a mäcén mládeže nebohý prof. Albert. Kollárov 
almanach bol svojho času literárnou udalosťou na knižnom trhu slo- 
vanskom a je i dnes vzácnou knihou, z ncjž bohato čerpá literát, hi- 
storik a priatel vzájomnosti. 

Po ôsmi rokoch dáva pražská » Umelecká Beseda* popredný to 
krúžok literátov a umelcov, svojim členom »81ovensko« co prémiu na 
rok 1901. V úvode čítame, že »Umélecká Beseda* po návrhu prof. 
Pastrneka vydala toto skvostné dielo. Sme tomuto úprimnému pria- 
teľovi vseho slovenského skutočne povdační, že svoju dávnu ideu, 
sblíženie dvoch kmeňov jednoho národa, všeobecné rozšírenie názoru 
ethnografickej jednoty a jednokultúrnosti privádza k životu a platnosti, 
v korporácii vážnej a mocnej. 

V našej spoločnej literatúre niet posiaľ diela, ktoré by tak obšírne 
a dôkladne pojednávalo o Slovensku, o jeho prírodných pomeroch, o jeho 
dávnovekosti, dejinách kultúrnych, o školstve, pomeroch hospodárskych 
o jeho pokladoch rečových a hudobných, pamiatkach staviteľských atd. 
A jestli aj máme diela, monografie obsahujúce jednotlivé stránky sloven- 
skej minulosti a prítomnosti, nemáme knihy, nie diela, ktoré by ja- 
y snejšie a pádnejšie dokazovaly kmeňovú jednotnost československú, spo- 

ločnú kultúru, spoločný sloh a vkus, spoločné uielodie a výtvory ľu- 
dového bitsnictva. Cím viacej vnikáme do minulosti Slovenska, tým 
jasnejšie vystupuje obraz vlivov a vzorov českých na Slovensku, čím 
hlbšie sa ponorujeme do duše Slováka moravského, čím cfalej vnikáme 
na západ tým určitejšie predstavuje sa nám v pravde duch Moravy, 

15 



— 226 — 

Valašská a i ďalších krajov. Sušil, Fr. Bíirtoš, Aug. Šebestova, J. Klvaňa, 
Uprka, bratia Mrštíci, L. Janáôek, atď. odokryli na Morave kus pra- 
vého Slovenska, rázovitého, pestrého, rovnajúceho sa na vlas Slovensku 
uhorskému. Vzájomnosť v kultúre je prastará, hlboká a objemná; po- 
rovnať, podlá seba položifi treba len Bartosa a Holuby-ho. 

Všetky sjazdy dohromady a všetky representácie slovenské 
v Prahe, neprispeli k vzájomnému ])oznaniu a posilneniu našej jednoty 
tolko, ako jedon článok v » Slovensku*. 

A ôo keby » Slovensko* bolo celé, iiplné, keby slovenčina nebola 
v ňom popelkou, keby nebol z neho vynechaný, či ignorovaný Uprka, 
bez nehož je moravské Slovensko torsom — nie, bez Úprku sa moravský 
Slovák nedá opisovať, nie kresliť, ba čo viac, malovať slovenské dievča 
bez neho a predstavovať ho čo týp, je pravou opovážlivosťou ! 

Kde je Jurkovič, »Pustevné«, aspoň jedon dva obrázky z jeho 
diela, keď už tolko obrázkov? čo je Valašsko bez Jurkoviča? Ľťito 
nám je, že práve títo najpovolanejší a najvernejší interpretovia umenia 
moravsko-slovenského a valašského vystali z knihy. 

^Slovensko<í je nám milé i íak^ lebo vidíme v ňom pokrok my- 
élienky, šírenie mjmu pre Slovensko a jeho potreby duševné i hmotné. 

Dr. P. Blaho. 



»- ^\^^>^ ^^^ -^ ^ .^ . 



Organisácia. 

(Dokončenie). 

Dožadujem-li sa súkromnej organisácie politickej, nie menej žia- 
dam i organisáciu hospodársku. Ostatne jedna druhej ruku podáva. 

Terajšieho nášho úpadku hospodárskeho neklamný príznak je stále 
hromadnejšie vystahovanie sa do Ameriky a chodievanie ľudu na rohoiy 
do Čiech, Sliezska, na Moravu a Dolnú zem. Vysťahovanie započulo 
sa v Abaujskej v rokoch šesťdesiatych minulého storočia (teda asi 12 
rokov po zrušení poddanstva) a stupňuje sa stále. Už neodchodia len 
chlapi na pár rokov, ale utekajú ženy i deti, celé rodiny, aby sa nikdy 
viac nevráti ly. A v takomto ubúdaní národa väzí velké nebezpečie. 
Ačpráve sorganisovanosť americkej Slovače zdanlivé zabraňuje jej po- 
angličiť sa, predsa som tej mienky, že ona udrží sa tam len dotial, 
kým ruch vystahovalectva potrvá. No, a ten nemôže udržať sa večne, 
aspoň oslabne. Tou mierou, akou ubúdať bude vysíahovaleckého ruchu, 
budú sa i americkí Slováci na vzdor ich ludovým školám (nakolko 
tieto jestvujú) a ich slovenským cirkvám angličiť. Mám na mysli zvlášte 
generáciu tam narodenú. Americký duch je príliš silný, než aby ne- 



— ?27 — 

zmohol hoc millionovň vetvičku národa slovenského. V Amerike niet 
budúcnosti našej. A preto lahkomyselne napísané sú slová v »Nár. 
Nov.« »My sa vysťahovalectva nebojíme , . . .« (v článku » Slováci 
v Amerike*, číslo od 13. novembra 1900), a smiešne sú fantásie toho 
istého časopisu o nádejných slovenských gymnásiach amerických, ktoré 
majú zahanbiií vládu uhorskú. Tých nebude! Slová tie napísal iste 
človek nemajúci ani tušenia o vysťahovalectve. Ze pravdu mám, uve- 
diem tri vety v Amerike žijúceho slovenského spisovatela Gustáva 
Maršalla, vytrhnuté z jeho povesti »Zpät« ! (v kalendári »Jednote« na 
rok 1901.), ony znejú: ^Ved ani millióny doUárov, posiatych na Slo- 
vensko, nemôžu nahradit samých zasielateľov: dušu, ducha. Na mámo 
výndu naše groše a spolu i lud nás. Cudzí robí, cudzí bere a my tu 
tiež zahynieme v záplave cudzoty . . .« *) Áno, kto zná len približne 
pomery americké a celú podstatu vysťahovalectva nemožno aby nepri- 
volal vystahovalcom : zpät! a čím rýchlejšie tým lepšie, nepretržité 
vzrastanie hypotečných dlhov a mnoSenie sa odpredajov malých hospo- 
dárství a pozemkov v dražbe na Slovensku, slúži za dôkaz hospodár- 
skeho úpadku. Nezabúdajme ani na chatrné fnajetkové pomery naše, a 
na biednu výíivu ludu. 

Príčiny našej chudoby stí, zovnajéie a vnútorné. Ku prvým po- 
čítam: maďarské a nepaedagogické školstvo, zlú administráciu, nesta- 
ranie sa vlády o povznesenie blahobytu ludu slovenského, veíké dane 
obecné i krajinské, priame potlačovanie národnej myšlienky úradmi a 
zahniezdenie sa židov medzi nami. K druhým patria: pridŕžame sa 
starého spôsobu obrábania pôdy, kúskovanie pozemkov, malá tuha po 
zdokonalení sa v remesle, zostáv anie pri naj primitívnejších formách ob- 
chodu, mánia pravotenia sa, rozšírený pálenečný mor atd. 

Liečit tieto nezdravé pomery povohmá je vláda i spoločnosť. Po- 
neváô od vlády nemôžeme očakávať pomocnej ruky, vo veciach národ 
slovenský ako taký zveladujúcich, ostáva práca tá spoločnosti a teda 
v prvom rade celej inteligencii slovenskej. 

Ako videť z príčin hospodárskeho úpadku Slovenska, oboj práce 
tejto je široký a vyžadujúci teda mnoho síl. Je zároveň patrné, že 
konal tu nutno postupne a premyslene. Nemáme necháí niesť celú 
ťarchu niekolkým pracovníkom, ale haídý kto už k povedomiu národ- 
nému prišiel povinný je pomáhaC, lebo len spoločná práca bude zdarom 
korunovaná. Preto hrešia všetci tí národovci, ktorí len jazykom omá- 
lajú národ, spokoja sa tým, že predplatia slovenské časopisy a milo- 



•) Uvádzam zo „Slovenských Pohladov'* (é. i. 1901), ktoré so apisovateíom po- 
vesti v jeho tvrdení súhlasia. 

15* 



— 228 — 

t 

stive ich 6ítajú*), a za celý svoj život nepreložia v skutoônosti za rod 
vlastný ani krížom slamy. Tí s (i horší než maďaróni, lebo práve oni 
slúžia za zlý príklad vo spoločnosti našej, oni uôia pohodlne a bezsta- 
rostne žil! A to nás zabíja. Pri čítaní o múmiách vždy oni prichodia 
mi na um, a zdá sa mi, ich bytosť vystihnutá je znamenite výrazom: 
živé múmie slovenské. Žiaľbohu že ich je tolko. 

Sdružená práca prirodzene vedie nás k organisácii. Účelom tejto 
bude odstraňovať príčiny nášho úpadku. 

Jedna z najchúlostivejších otázok je otázka školstva, tu musíme 
sa boril tvrdé s vládou i spoločnosťou maďarskou a maďarónskou. Ale 
niet pomoci, každú školu od opatrovne počínajúc až po stolicu sloven- 
skej reči na universite prijde nám fonnálne vydobyť, sťa nejakú pe- 
vnosť. Lebo kamže chceme prísť bez škôl? Bez nich nemôžeme napre- 
dovať, národ bez svojského školstva nedá sa predstavil. Naše školské 
pomery nejdem líčií — lebo veď by som zväčša opakovať musel refe- 
rát Kálalovho článku. »Postavení slovenské reči na vlastní pfldé«, 
(vidz »Hlas« č. 6. III.). Sú také hrozné, že hroznejšie nemôžu ani byt. 
Maďari dobre vedeli, čo znamená maďarský vyučovací jazyk v školách 
na Slovensku a preto ho zaviedli. Národ (a obzvlášte lud), ktorému je 
odňatá možnosť duševne sa vzdelat, je podobný stromu nedostávajú- 
cemu vlahy: nenesie ovocia, výhonky vyschýnajú, listie opadáva, a 
kmeň živorí, kým ešte trvajú stavy. Takým stromom sme my Slováci. 

Boly časy, keď sme mali troje slovenských gymnasií: vo Vefkej 
Revúcej, Kláštore pod Znivom a Turč. Sv. Martine, ale tie padlý 
v obeť bez akejkoTvek príčiny nenásytnému molochovi : ^myšlienke je- 
dnotného štátu maďarského«. Tisza s Trefortom ich zavreli na podnet 
stoličného výboru zvolenskej stolice, ktorému predsedal B. Grunwald 
(15. marca 1874). Pozdejšie, v rokoch, 90-tych, začal národ znova 
sbierať peniaze na nové gymnásium slovenské a sobralo sa tuším vyše 
200,000. korún. Ale Bánffy myslel ináč, nielen že gymnásia nepovolil, 
ale aj sbierku zavedenú Nár. Novinami jednoducho zakázal. I Széll 
ukázal sa byť nepovolným v tejto otázke. Dúfam, ďalšie pokusy o slo- 
venskú strednú školu nebudú sa obmedzovať vždy len na prosbu k no- 
vému ministrovi, ale začne sa aj pracovať na školstve. — Máme už 
aj niekolko základín k podpore chudobných študujúcich. 

Dla úradnej štatistiky bolo za školský rok 1898/9. v 16 stoliciach 

Slovenska : 

detských opatroveň 453 

Škola pre det. opatrovníČky I 



*) Snád aj kedy-tedy hodia niečo „na oltár národa", — avSak nie 
z presvedčenia. 



— 229 — 

obecných Škôl 4183 

ústeyy učitelaké { »." Ä*^ " 

gymnásii 33 
reálok G 

právnických akadémií 4 
theologických učelifit 14 
odborných fikôl 143 

Vo všetkých spolu napočítalo sa 612.465 žiakov. — 

Udajne vyučovalo sa slovensky len v 33 det. opatrovĎách a 468 
obecných školách; madarsko-slovensky v 53 det. opatrovňách a 1195 
obecných školách. 

Opakujem, kto zná bližšie naše pomery školské, len zhroziC sa 
musí, že sme až doteraz nič nepodnikli sústavne, aby sme ich opano- 
vali*). Jediné čo sa tam deti naučia je písanie a čítanie, viac nič. A 
to má nášmu chudobnému sedliakovi a remeselníkovi (z ktorých hádam 
U8"/j, skončí len obecní školu) stačit v životnej borbe? Ako videl, proti 
vzdelaniu sa v školách stavia sa predovšetkým madarčinay lebo tej ve- 
novať musí žiactvo najviac Času. 

Ovšem neradno je svádzat národ aby dietky svoje odtahoval od 
týchto planých škôl (na kolko by to šlo), ale prichodí nám pracoval 
na poslovenčení celého školstva na území Slovenska. Vymôcť treba, 
aby postupne od opatrovieň až po universitu - slovenčina zavedená bola 
za naukosdelnú reč, dopraj ilc madarčine miesta len v stredných a vy- 
sokých školách, nakolko je toho treba. Dostačí, ked skončivší či už 
jj^ymnásium, alebo reálku alebo odbornú školu ovládal bude úplne jazyk 
madarský a oboznámený bude s literatúrou maďarskou. 

Ako začal tťíto ťažkú prácu? Časopisy majú sa častejšie zaoberal 
a to dôkladne otázkou školskou. No, nemá sa prestal na tom, lež pred- 
náškami a letákmi treba v ľude budiť záujem o školstvo slovensko- 
národné. Toto odporúča sa zvlášte v mestách a ich okolí, kde sú 
stredné školy. Podobne noviny, a brožúry nech rozpošlú sa viac ráz 
rodičom žiakov a po čase možno sa už odvážil ku sbieraniu podpisov 
pre žiadosť na ministerstvo, aby v tej a tej škole zavedená bola slo- 
venčina za vyučovaciu reč z pädagogických ohladov. Prebudenejšie 
obecné zastupiteľstvá majú tiež činne zasahovať do tohoto boja. I jedno- 
tlivé obce vedené či farárom či iným intelligentom môžu mnoho vy- 
konať v prospech veci. Akonáhle dosiahneme pomocou organisácie po- 
litickej väčšiny v stoličnom výbore, na stoličných shromaždeniach, to 
sa rozumie vynasnažíme sa i tu pracovať k dobru škôl slovenských. 
Intelligencia naša príliš zanedbáva učiteľov, v každom vidí len nebo- 

*) Jednotlivé pokusy ovšem boly. 



— 230 — 

raka. Priťahujme do našej spoločnosti dedinských a mestských uôitelov, 
dla možnosti aj professorov. Tým získa naša vec. Vôbec vytýkať možno 
celej intelligencii slovenskej, že sa privelmi obmedzuje na rodinné 
krúžky a málo stýka sa so svojím okolím. Uôme sa brániť samých seba! 

Dotýône slej administrácie poznamenávam len tolko, aby sme lud 
nevydávali na pospas svevolnému úradníctvu, ale i najmenšie zneužitie 
úradnej moci, najmenšie výčiny úradníkov prenasledujme. Úkol ten 
pripadá pravotárom. Ujímajme sa chudobného a slabého ludu! 

Odpomôcl od velkých daní, alebo aspoň donútit vládu aby dane 
spravodlivejšie rozvrhnuté boly (teraz chudoba pomerne viac platí než 
boháči ; zvlášl prehnaté sú poplatky od malých pozemkov) na jedno- 
tlivé triedy obyvateľstva, (Talej aby MacTari pomerne neplatili menšie 
dane jako ostatné národy uhorské — možné je len vtedy, až budeme 
mat vlastných poslancov, s Rumunmi, Srbmi, Malorusmi a Nemcami. 
Podobne len potom možno primäí vládu k pečlivejšej starosti o napomá- 
hanie hmotných pomerov ludu slovenského. 

Otázka židovská zasluhuje tiež veľkej pozornosti. 

Hospodársky boj proti židom vyplýva prirodzene z ich desného 
spôsobu vykoristovania ľudu. Vy kori sto vanie to je zvlášte preto nebe- 
zpečné, že ľud vedome o ňom nevie, ale len cíti jeho následky. Z tej 
príčiny sú práve výsledky krčmárskej a kramárskej činnosti židovskej 
úžasné; ľud nielen očividome hmotne padá, ale badať i mi*avné kle- 
sanie. Doklady k môjmu tvrdeniu nachodíme v obciach, kde svedo- 
mitý kňaz ujmúc sa ľudu odvliekol ho od úžerníka; tu majetky jedno- 
tlivcov naraz začaly rozkvitať. 

Obrana proti židom zahrňuje zakladanie rôznych hospodárskych 
sdružení, zakladanie spolkov miernosti a urputný boj proti pitiu vôbec, 
pobádanie ľudu zvlášte remeselníckej triedy, aby dávala svojich synov 
i na kupectvo a pridŕžanie sa hesla »svoj k svojmu*. 

Stav nášho rótnictvu je žalostný. Nedostatok dobrých obecných a 
odborných škôl slovenských kope hrob najrýchlejšie roľníctvu. Pri te- 
rajšom obrábaní zeme roľník budto vyrobí si len toľko, že sa udržuje 
nad hladinou, alebo ponenáhle upadáva. K tomu pridružujú sa ešte 
príčiny vyše spomenuté, a neohraničené kiískovanie pozemkov. Synovia 
roľníkovi zostávajú roľníkmi, otcov majetok si podelia, ich deti roz- 
drobia zase jednotlivé majetky a konec je, že ani jed noho nie je v stave 
vyži viť otcovská pôda, všetci stanú sa nádenníkmi. Netrpí pochybnosti, 
že prv aj u nás zakorenený bol ki'iísny slovenský zvyk, dla ktorého 
najstarší člen rodiny bol jej predstaveným a všetci spolupatriaci pra- 
covali spoločne. Potom vyvinuvšie sa zemanstvo obdarené veľkými vý- 
sadami rozdelilo národ na dve veľké čiastky : pánov a otrokov, čím 



— 231 - 

ovšem u posledných zanikla bývalá obyôaj. Rok 1848. zbavil síce se- 
dliakov od poddanských pilt, ale zanechaný zvyk ostal zabudnutým. 
A predsa tak hladko Iťišti sa ním velká otázka sociálna. Drobenia po- 
zemkov všímajú si zo slov. časopisov najviac »Ijudovó Noviny«. Prečo 
nie aj iné? Treba neustále hlásal slovom i písmom aby lud nekúsko- 
val i tak nevelké zemiôky svoje, pod la možnosti nech širšia rodina 
pracuje na spoločný ilčet, nech len jeden syn ostáva pri roľníctve, 
ostatní majú sa venovať remeslu a obchodu. Nutné je tiež šíriť medzi 
ľudom myšlienku, aby si žiadal slovenských škAl hospodárskych. — 
Pri tejto príležitosti upozorňujem na spolky malých roľníkov, ktoré 
obľubu nachádzajú medzi raaloruským ľudom, v chersonskej gubernii 
(v Rusku, pri Čiernom mori). Tu roľníctvo tiež klesalo, až konečne 
ujal sa ho zvlášte dr M. Levitský, ktorý pôsobí na rozšírení uvedených 
spolkov. Ich podstata je nasledovná. Viac roľníkov sjednotí sa tak, že 
ich pozemky tvoria veľké hospodárstvo, na ktorom spoločne pracujú 
všetci. Spolok platí z hrubého výnosu všetky dane a réžiu, o čistý 
zisk delia sa účastníci dľa počtu pracovných síl a podľa jakosti a veľ- 
kosti pozemkov, ktorými jednotlivci prispeli. Aj úver opatrujú si ovšem 
takto ľahšie a lacnejšie. Podobné spolky môžu si pre seba neskoršie 
zakladat t. zv. »sedliacke banky«, u nás obyčajne pomocnicami nazý- 
vané, tiež potravné a odpredajné družstvá. 

I rozkvetu nášho priemyslu a obchodu, bráni nedostatok sloven- 
ského odborného školstva. Okrem toho aj v praktickom živote stretá- 
vame často istú nedbalost o zdokonalení sa odbornom. Uveďme do- 
klady : Hrnčiar spokojí sa výrobou najjednoduchejších nádob, nepokúsi 
sa robiť lepšie výrobky, na ktorých je väčší zisk; drotár ostáva pri 
svojich pascách a drotovaní hrncov, na jemnejšiu prácu ani nepomyslí; 
čipkárky a výšivkárky pracujú bud len pre najbližšie okolie, alebo 
roznášajú svoje výrobky na chrbte, na založenie obchodu sa neodho- 
dlajú; väčšina včelárov len toľko klátov včiel má, že všetok med spo- 
trebuje sa doma a snád niečo zvýši na rozdanie známym; málo kože- 
luhov vyšvihne sa na továrnikov, ačkoľvek pri remeselnej výrobe dľa 
terajšieho spôsobu práce, ohrožená im je výživa a samosta-tnosť ; súken- 
níctvo už upadúva celkom, lebo starý spôsob spracovania vlny stáva 
sa nemožným, drahým; podobne vedie sa pláteníctvu, nožiarstvu, hre- 

benárstvu atď. 

Tu prichodí mi pripomenúť, aby sme koristili z hospodárskych 

organisácií štátom sriadených, predovšetkým t. zv. priemyselných spol- 
kov. Uvedme ich všade do života kde sú len na papieri, nech sa 
v nich intelligencia naša schádza s remeselníkmi, nech ich tam počuje *). 

♦) V Martine na pr. prednášali v tomto spolku nedávno: A. Pietor, Milan 
Ivanka a Ivan Pietor: Pôjde to aj inde! 



— 232 — 

Na obchodné a priemyselné komory Biahnut teraz nemožno pre malý 
požet odborne vzdelaných obchodníkov a priemyselníkov slovenských, 
ale priemyselných spolkov môžeme si už v prítomnosti hladeC 

Ako roľníctvo tak i kupcov a remeselníkov treba stále pobádať, 
aby si žiadali slovenské školy. 

V rokoch šestdesiatych a začiatkom sedemdesiatych min. storoSia 
na podnet niektorých mužov slovenských zvlášte dra Hurbana, K. 
Kuzmányho, Hodžu, Andraščíka, Plošica začala sa pekne šíriť organi- 
sáeia proti pijanstvu, ktorým je celý národ tak strašne stížený. Na 
všetkých stranách zakladané boly spolky miernosti, ktoré v krátkej 
dobe malý vyše 30.000 ôlenov. Ale opatrná vláda, vidiac aký prospech 
z toho kynie národu nášmu a jakú škodu by z toho mali židia a 
štátna pokladňa, r. 1874 zakázala missie spolku striezlivosti! 

Co sa teraz robí proti tomuto zabíjaniu samého seba, proti tejto 
pomalej sebe vražde? V novinách a kalendároch píše sa o alkoholisme 
málo a vo verejnosti pracuje sa proti nemu ešte menej.*) Aj tu je 
treba koneône istej sriadenosti. 

Začiatkom apríla t. r. bude všeobecný antialkoholistický sjazd le- 
kársky vo Viedni. Ciby sa ho nemali súčastniť aj lekári naši? Veru 
áno ! Predne preto aby poznali bližšie svetový boj proti pitiu (na FJazd 
oznámené sú prednášky lekárov z Nemecka, Francúzska, Švajčiarska, 
Anglie, Rakúska), aby sa tam soznáraili s methodou toho boja, a ko- 
nečne aby aj oni u nás začali vyhladzovaciu válku proti pitiu. Pripo- 
jením sa vhodnej slovenskej organisácie proti tejto rozšírenej nemoci 
ku svetovej antialkoholistickej organisácii, prospeje sa velmi nášmu 
národu. Lekári, liečte nás! 

Na konec ])rikročujem k načrtaniu organisácie hospodárskej. 
Som si vedomý, že sdružením v tom rozmere, s takou rozsiahlou činno- 
sťou, nemôžeme hned začat z tej jednoduchej príčiny, bo máme málo 
k tomu súcich, odborne vzdelaných ludí. Ale i keď počiatok urobený 
bude aspoň čiastkou tejto organisácie (ktorá každý rok bude sa iste 
zmáhat) — pristúpme k jej založeniu. 

Na základe pf)volených stanov utvorí sa sdruienie pozostávajúce 
z ústrednej správy^ tvoriacej zároveň ústredný odbor. Tento dla stanov 
povolaný bude zakladaí odbory, kde za dobré uzná. 

Vnútorné sriadenie spoločenstva predstavujem si nasledovne. 
Ústredná správa podelená na tri hlavné oddiele a síce: roľníckyy prie- 
myselný a obchodný, bude sa skladat z riadne platených úradníkov a 



*) V poslednej dobe prednášal krúžok priatelov „Hlasú" v Skalici a okoli 
tri razy a dr Srobár v Ružomberskej Besede o škodlivosti pitia. 



— 288 — 

z výboru (30 — 40 Slenového), v ktorom môžu byť zastúpené vôetky 
hospodárske triedy a kraje Slovenska. 

Činnosli ústr. správy zahrňovala by vedia poisťovania, prácu, asi 
aktí vykonávajú obeh. a priem, komory, ale líšila by sa od nich v tom, 
že by pracovala čulejšie a v našom smysle. Jednotlivým oddielom pri- 
padal by nasl. úkol. 

J. Oddiel pre roľníctvo. 

Starať sa bude o intensivnejšie obrábanie pôdy a o usnadnenie 
odpredajú produktov roľníckych. 

Kto si všíma j ako povrchne obrába sa u nás zem, ako nedosta- 
točne hnojí sa, ako málo rozšírená je známosť umelého hnojiva, ako 
rolníci nezamieňajú plodiny, ale stále alebo s malými premenami pe- 
stujú na jednom pozemku tú istú plodinu, čím sa zem zrovna vyssáva, 
kolko pôdy ostáva zbytočne úhorom a jako málo hospodárskych strojov 
sa užíva, ten iste prispeje činne k organisácii roľníctva. Zakladaním 
veomých hospodársM v jednotlivých krajoch, ďalej poúČaním ludu 
tlačou i slovom, .podporovaním lesníctva (lesy hrajú dôležitý zástoj 
v roľníctve), ovocinárstva a zeleninárstva, ústr. správa bude odstra- 
ňovať biedy roľníctva. 

Ale i keď sa roľníkovi a ovocinárovi urodí, nevie čo má počať 
s úrodou prebývajúcou. On nevie komu a za čo má predať obilie, 
zemiaky, ovocie atď. a obyčajne predá to bez najmenšieho zisku jednej 
osobe v dedine ktorá mu všetko (akúkoľvek jakosť i koľkost) odkúpi — 
krčmárovi židovskému. Takto bez záštity vydaný je náš maloroľník 
na pospas úžerníctvu. Aby aj tomuto využívaniu konec bol učinený, 
ústr. správe pripadne zakladal odpredajné a nákupné družstvá. Účel 
týchto je shromaždiť prebytočné plodiny od roľníkov (či v podobe 
vkladov a či kúpou) a potom predať ich vo veľkom t-da výhodne, 
8 jednej strany; nakúpiť semena, štepov, hnojiva a strojov pre členov, 
na druhej strane. Taktiež odporúčajú sa spoločné obUnice. Už v pro- 
striedku minulého storočia mali sme obecné a cirkevné obilnice, žeby 
teraz niekde boly na Slovensku, nemám vedomosti. Pobádať bude obce 
aby kupovaly na obecný účet veľké hospodárske stroje, ktoré si nemôžu 
kúpiť jednotlivci, bo sú drahé. Takéto stroje môžu sa potom občanom 
požičiaval za mierny poplatok. 

S roľníctvom úzko súvisí aj chov dobytka. Tomu venujeme málo 
pozornosti. Koľko je na Slovensku štátom poskytnutých vajčiakov a 
jaký úžitok berie z nich ľud? Obyčajne len panstva a židia vedia 
o nich, ľud neupozorní, nikto na ne a podľa toho aj vyzerajú naše 



— 234 — 

koníôky. S rôznym statkom je podobne. Ústr. správa nezabudne ani 
na tento nedostatok a bude zavádzať nové druhy dobytka a drúbeže. 
Do oboru tohoto oddelenia patrí aj zabraňovanie kúskovaniu p<h 
zc'nkov o com už vysej bola rež, tiež sprostredkovanie práce pre pol- 
wýah robotníkov/ usporiadanie hospodárskych výstav, činnosť informačná 
a predovšetkým vymáhanie slovenského hospodárskeho školstva.*) 

TI. Oddiel pre priemysel. 

Staral sa bude o pozdvihnutie remesiel, o rozšírenie velkovýrobj 
a o ťaženie nerastov. 

Povzniesť remeslá mc^žno predne slovenskými odbornými školami, 
za druhé spojovaním sa remeselníkov v sdruženia, koneône poučovaním 
odborným, tlačou a slovom. V tom smysle pracovať bude toto od- 
delenie. 

Vydobyť slovenského školstva odborného (ostatne platí to o celom) 
nemožno novinami, aj celá intelligencia je v tom bezmocná, ale roz- 
hodne dosiahne ich massa národa vedená intelligencou. Preto spojme 
remeselníctvo vo spolky, potom vnuknime mu myšlienku slov. škôl, 
ono sa ich iste dožiada. Vzdelaný remeselník koná cennejšiu prácu a 
ked sa mu i viac platiť musí, dodáva nám zase výrobok cennejší. 

Ako pri roľníctve, tak i pri našom chudobnom remeselníctve má 
dôležitý význam, spolčovanie sa. Oni majú sa sdružovat, aby dosiahli 
lacnejších surovín, lacnejších nástrojov a strojov, aby snadnejšie a 
výhodnejšie výrobky svoje odpredať mohli a konečne aby si zaopatro- 
vali Tavnej ši úver. 

Na podnet oddielu pre priemysel zakladať sa budil spoločenstvá 
k nakupovaniu surovín. Tieto kupujú vo veľkom a predávajú svojim 
členom na drobno ale lacnejšie, než by to inde dostať mohol. Usnad- 
Ďoval by tvorenie sa výrobných drušstiev. V týchto spojujú sa remesel- 
níci, že pracujú na spoločný účet, spoločne si zaopatrujú stroje a ná- 
stroje i kapitál. Za príklad poslúžia ruské artele. Dôležité sú tiež spo- 
ločenstva odpredávacie. Tieto buď skupujú výrobky od remeselníkov 
na svoj účet a potom ich predávajú, alebo dodané výrobky remesel- 
níkove považujú sa za vklad a spoločenstvo len sprostredkuje odpredaj. 

V spolkovom časopise v krátkosti upozorňovali by sa remeselníci 
na verejné súbehy, ktoré týkajú sa dodávky rôznych prác a výrobkov 
remeselníckych. Toto nerobí dosiaľ ani jeden časopis slovenský a stačil 
by jednoduchý odpis zo všeliakých muchotrávok stoličných, tak by sa 
spravily celkom zbytočnými tieto pre remeselníkov. 



*) Dokial nemáme svojich Škôl, treba odporúčať české Školy. 



— 286 — 

Ďalšia činnosť tohoto oddielu prejavovala by sa v uvádzaní do 
života vSemožných podnikov priemyslových, zvlášte však továrni a 
dielní^ v ktorých by sa spracovaly suroviny dodávané ludom: cukro- 
vary (repa)^ škrobárne (švábka), mlyny (obylie), pivovary (jaSmoň, 
chmel), tkalcovne (lan, konope, vlna), mliekárne atď. 

Do rámca jej práce patrilo by ešte sprostredkovanie práce pre 
pracovníkov remeselných, sriadovanie priemyslových výstav^ informácia 
a porádanie odborných prednášok. Nakolko možno, využime v náš 
prospech »priemy8elné spolky «. 

IIL Oddiel pre obchod. 

Ciel jeho bude vy doby t nám obchod na Slovensku a to jednak 
zakladaním obchodných spolkov, jednak napomáhaním jednotlivých 
obchodníkov. 

K dosaženiu tohoto úkolu je predovšetkým treba, aby smé mali 
kupecký dorasty lebo bez odborných ludí obchod nedá sa predstaviť. 
Musíme mat teda slovenské kupecké školy a prednáškami odbornými 
musíme vzdelávať nielen kupcov ale i pomocníkov. Týchto spojovat 
treba tiež vo spolky vzdelávacie a podporné. 

Obchody spolkové rozpadávajú sa vo dve veľké triedy, totiž 
v peňažné ústavy a v obchody s tovarom. Dfa toho delí sa i práca 
pri zakladaní obeh. sdružení v tie dva smery. Oddiel pre obchod pra- 
covať bude na tom, aby teraz jestvujúce peňainé spolky a spoločenstvá 
spojily sa v jedon sväz a aby čelnejšie z týchto zakladaly nové po- 
dobné,*) ale nie iiliálky, lež ústavy samostatné. To poznamenávam 
zvlášte preto, že kdežto pri filiálkach obyvateľstvo mesta kde sú ony 

založené, nie je hmotne interessované na nich, teda nemôže byť ani reči 
o zaujatosti o spolok (filiálku), pri samostatných ústavoch^ však, kde 
členovia alebo účastinári bývajú v sídle spolku, starajú sa potom aj 
o jeho vývin. Filiálky prichodí nám staval len tam, kde pre neporo- 
zumenie nemožno je založiť samostatný ústav peňažný. Viac smyslu 
by malý mať peňažné spolky pre národné potreby. (Vypisovanie šti- 
pendií na školách odborných, poskytovanie lacného úveru slov. člo- 
vekovi a konečne zakupovanie väčších pozemkov, predávajúc ich hneď 
rozdelene maloroľníkom). Pre remeselníkov a roľníkov majú sa založiť 

pomocnice. 

Významné je zakladanie spoločenstiev obchodných, zvlášte druž- 
stiev potravných, pre speňaženie výrobkov domáceho priemyslu, po- 
isťujúcich (vzájomné poisťovanie sa členov, vzájom. poisť. dobytka ma- 
jetku) atdľ. Doteraz jestvujúce potravné spolky sdruží v ústr. správe 

*) „Srbská banka" v Záhrebe založila asi ÔO rolnickych sdruŽenl úverných. 



— 1186 ~ 

á zaloSí pre ne spoločný sklad. Musíme 60 nájskorej predísf ich pri- 
pojeniu sa k pešfanskému stredisku. Podobne predchádzajúcim oddie- 
lom, i pri tomto nebude chybeť sprostredkovanie práce a činnosti 
ihformačnej* Vynasnaží sa v národe budiC väčší aj záujem o obchod. 

Akonáhle finančný stav mohutného tohoto sdruženia hospodár- 
skeho dovolí, utvorí sa štvrtý oddiel pre poisťovanie životné a ma- 
jetkové. 

Ostáva ešte zmienif sa o pomere odborov k ústr. správe a 
o celkovej spojitosti sdruíenia. 

Členovia každého spolku alebo spoločenstva založeného listr. 
správou patria zároveň k členovstvu celkového družstva. V obci kde 
ústr. správa založila spolok, utvorí sa zároveň odborová správa. Táto 
bude pestovaí pravidelné styky so strediskom a to tým spôsobom, že 
členovské príspevky odvádzat bude ústr. správe a potrebné výplaty 
vyzdvihne zase tam. Každý jej ki'ok musí byť vopred schválený ústr. 
správou. Jednatel odb. správy je spolu riadnym dopisovatelom stre- 
diska o hospodárskom položení kraju jeho pôsobnosti. I v obci kde 
povstane viac k organisácii hosp. patriacich spolkov, bude len jeden 
odbor. Odborová správa bude síce tiež platená, ale schádzať potrebuje 
*8a len občasne. 

O složení úátr. správy bola už reč. Póneváč vo výbore zastúpené 
budú všetky odvetvia odborníkmi, môže ona rádií v jakýchkolvek ve- 
ciach hospodárskych. Jej prináležal bude právo rozhodovať vo všetkých 
záležitostach celého sdruženia (teda i odborov) a v záujme pevnosti 
celého spoločenstva bude riadne kontroloval jednotlivé odbory. Jej 
(Talšie pôsobenie označené je pri jednotlivých odboroch a krém toho 
opatrovala by sobratý kapitál. Tento uložil by sa vo viacerých peňaž. 
ústavoch slov. Slúžiť má predovšetkým k úhrade výdavkov strediska 
i odborov, k zakladaniu škôl, nových sdružení, k poriadaniu prednášok 
a výstav (nakoľko neprispejú na tieto obce a štát), k vyplácaniu 
odmien na výstavách, ku poskytovaniu pôžičky, nie však členom ale 
výhradne len jednotlivým odborom, (ktoré by ručily celým svojím ima- 
ním), k agitácii za sdruženie, konečne k vydávaniu odborných kníh a 
spolkového časopisu. Posledný dostávali by všetci členovia za darmo, 
alebo za malú náhradu. 

Ústredná správa stála by vo spojení s organisáciami americkými, 
dostávala by od nich soznamy na Slovensko vrátivších sa Slovákov a 
zároveň odporúčaly by jej ony prebudilejších, súcejších z nich, ktorým 
prideliť by sa mohol nejaký úrad v odborových správach zvlášte po 
dedinách. Takto by sme ich priviazali k rodnej pôde. 



w^ma^^p^ ' ■ 



— 287 — 

Je zrejmé, že podobné rozsiahle sdruženie svojou mohutnosťou a 
svojím veľkým kapitálom bolo by ohromnou oporou našou. Jestli však 
neutvorilo by sa hneď i takéto spolčenie, začnime v menších rozmeroch 
a trebárs len s jedným oddelením. Ale je už naliehavá potreba začal 
organisovať sa hospodársky. 

Samo sebou rozumie sa, že t; tejto organisácii politika nemá tniesiaf 

ona by len činnosl hamovala. Preto presne oddelme organisáciu poli*- 

tickú od organisácie hospodárskej. 

Dohovorme sa o celkovom pláne a do práce!! 

Fedor Uoudek, 



,9Teoria moderného dráma^^ 

Max Burghard, 
(Pokračovanie). 

Ale aj na vniltorné sriadenie dramatu naturalistická stránka ne- 
zabudla. Predovšetkým sa vyvinul bystrý cit pre všetky šablonovité 
scény, najmä pre šablonovitosl pri výstupu a odchodu jednotlivých 
osôb. Driev jednoducho autor nechal osobu na javisko prísť, poneváč 
ju potreboval. Prečo tá osoba práve vtedy prišla, jestli jej príchod bol 
nutný a skutočnému priebehu hry zodpovedajúci, o to sa nik nestaral. 
Práve ako svojho času maliar a ]Hiblikum žiadon smysel pre perspe- 
ktívu, a vôbec už žiadneho smyslu pre meniaci sa účinok atmosíary na 
výzor predmetov nemali, práve tak nemali básnici a divadelné publikum 
pražiadneho citu pre pravdenepodobnosl, ktorá v tom väzí, že jednotlivé 
osoby vždy v tom momente prišli, kedf sa nutne potrebovali, alebo ked 
sa úplne nemohli upotrebií, alebo že sa ludia, ktorí v prvom akte vo 
Viedni alebo v Berlíne boli, v osta'nom akte docela náhodou ale bez 
všetkej pravdepodobnosti v amerikánskej pustatine, alebo kdekolvek 
sišli. Ale obecenstvo sa pomaly nudilo a daktorí autori museli túto 
ich vadu draho zaplatiť. Keď sa na pr. v dvornom divadle viedenskom 
»Bernhard Lenz« dával, vycítilo publikum docela dobre tento nedo- 
statok. V tomto kuse sídu sa jednotlivé osoby dakde v nejakom ho- 
stinci a v ostatnom akte vedeli ludin, že musí dfa sústavy kusa práve 
tá želaná osoba prísť a ešte než hlavná herečka prišla, bolo poču£ 
úškfabky »Aha, Pospíšilová*, bez toho žeby bol dakto príchod jej spo- 
zoroval. Od dramaturga sa dnes požaduje, aby príchod a odchod 
jednotlivých osôb odôvodnil a práve aby to odôvodnil vnútrom samého 
kusa, nie náhodilé a bez toho, žeby divák nejakú tendenciu a stroje- 
noBť pozoroval. 



— 'J3S — 

Tým odpadajŕi všetky šablónovito a zdanlivé odôvodnenia^ ktoré 
sme driev skoro v každom takzvanom »Conver8ation8stúcke« videli. 
»Nuž ale teraz musím už Í8t« povedala jednoducho strýnka, ked práve 
prišla dobaj v ktorej sesternica mala rendezvous. Prečo ona práve t^raz 
musela odísť^ o to sa nik nestaral; autor urobil dosC, keď nechal ne- 
príhodnu strýnku povedať, že musí odísl — ona (strýnka) musí predsa 
vedeť, preSo jej odchod je nutný a druhý predsa to nemusí vedeť. 
Keď ale neskorej prítomnosť stryny bola nutná a autor nemal tolko 
času poslal pre ňu, alebo celú scénu do jej bytu preložil, tak povedala 
jedna z jednaj úcich osôb: » Pozrite, teta prichodí práve sem« — a 
skutočne, ona už bola tu, a že sa táto okolnosť práve konštatovala, to 
dostačilo, a pre bezmyšlienkové publikum bolo to tiež dostatočné, ná- 
hodilý príchod bol tým odôvodnený. Keá sa nikto na javisku nedivilf 
že teta prišla, prečo by sa muselo obecenstvo diviť? . . . 

Teda v tomto ohlade je básnenie iažšie. Vôbec teória naturalismu 
zapríčinila, že sa všetko psychologicky preberá, vnútorné duševné zjavy 
sa analysujá, menovite duševný process, kým jednotlivý človek istú čin- 
nosť vyvinie. Z dramatiky jednania stala sa dramatika psychických 
výjavov. A pritom zrieka sa moderné dráma najväčšieho prostriedku, 
toho, čo sa driev najviac upotrebovalo, psychologické pohnútky obe- 
censtvu vysvetlovať vo forme dialógu. 

Teória moderného dráma vôbec nepripúšťa monológ s tým odô- 
vodneniu, že žiadon človek v skutočnosti sebe nahlas reči nehovorí. 
Možno že moderné dráma v boji oproti monológu príliš ďaleko zašlo, 
isté je ale, že sa skorej monológ zneužil. Básnici sa predsa neostýchali 
aj celú polovicu deju vo forme monológu obecenstvu sdeliť; vezmime 
na pr. hneď Hackländerové : »Magnetické liečenia«. 

Ale ako pohodlno si to spravil aj hneď Shakespeare! V » Richar- 
dovi III. « vystúpi Gloster v jednej ulici Londýna, postaví sa pred 
ludí a vypravuje im, čo sa stalo, a v akom štádiume sa situácia má. 
Potom ale sára seba opisuje a vysvetluje obecenstvu svoj charakter: . . 
Vnútorná psychológia je docela zrejmá. Gloster sa nudí v tom hnilom 
pokoji a poneváč nemá žiadnych vlôh pre pohrávanie sa s láskou, hodí 
sa 8 celou dušou na pletichárstvo a intrigu. Ale pravdepodobné je, že 
by si človek tak mimochodom mohol vypočítať, že sa stane z »dlhej 
chvíle* zločincom. No docela isté je; žeby sa nepostavil na ulicu 
v Londýne a svoje predsavzatie nahlas vyslovil. 

Teória moderného dráma odsudzovala istý Čas každý monológ, 
len vtedy sa dovolnje, keď máme pravdepodobnosť, že by človek 
T danom prípade v skutočnosti tiež so sebou hovoril. A predsa by 
sme mali pripustiť, že aj tuná by bola istá konvencia na mieste: Aen. 



— 239 — 

vtedy, keď je pravdivé aspoň pravdepodobné, že človek isté myšlienky 
v istej forme prednesie, môže herec tieto slová nahlas predniesť! »Nuž 
ale myslí élovek tak, jak vo slovách hovorí? Nikdy — ôlovek myslí 
aj v obrazoch, on nemyslí len v duchu, hovoriac hrdlom, on myslí 
aj v duchu vidiac očami, v duchu, počujúc ušami, v duchu cítiac 
čuvami. Jedným slovom, keď človek nahlas myslí, myslí docela inak, 
jako len pre seba mysliaci, a tak príde istý vzťah k celku, keď jazy- 
kom chcem to čisté vnútorne myslené rečou vyjadriť (znázorňovať) nie 
preto, že prídu k tomu zvuky reči, ale preto, že reč ten skutočný psy- 
chologický priebeh pri samom myslení nesprávne podáva. A tak chce 
moderný dramatik všetko, čo sa driev vo forme monológu na lahký 
spôsob o prípadoch, o úkoloch, o vnútorných psychologických napre- 
dovaniach obecenstvu sdelovalo, do dialógu priviesť, v ktorom sa 
nenúteno to povedať má, o čom nás driev monológ poučil. 

Ale nielen monológ sa pre dramatika znemožnil, ale druhý oslí 
most (Eselsbrucke) sa mu zakázal: ^hovorenie na stranu« (Beiseite- 
sprechen). Driev jednoducho určil autor čo má počuť herec a čo nie. 
Básnik mal tú moc, hocktorú osobu na javisku na istý čas urobiť 
hluchou, na jak dlho sa mu zapáčilo. Samo sebou sa rozumie, 
aj oslepiť ju mohol. Pán Meier mohol len povedať: »teraz sa 
schovám, aby mňa pán Miiller nevidel c a mohol si sadnúť na 
pohovku alebo obrus hodil na seba — a keď MúUer prišiel, 
nemohol partout Meiera nájsť, ačpráve celé publikum ho videlo 
a ačpráve polovica hlavy a brucha z pohovky a obe nohy Meierove 
zpopod obrusa vyčnievaly. Pán MúUer jednoducho čiastočne oslepol 
ale »Meier-blind« bol: Všetko videl, len Meiera nie. A práve tak sa 
stal MúUer »Meier-taub«.. Keď MúUer podobne, ako arcivojvoda Gloster 
nahlas svoje predsavzatie zločincom sa stať, všetkým 4 stenám sdolil, 
keď vypravoval, aké hanebnosti 0:1 na Meierovi učiní a jak on jeho 
snúbenicu Lízku, Ruženku, Marienča alebo Zuzanku Istivo odhovorí, 
mohol Meier pod obrusom docela klúdne povedať: »0 ty oplane!« 
»Dobre že to viem«. »Tebe ja už nasolím« a p. Ale nielen uschovaný 
Meier mohol, bez toho, žeby ho MúUer počul, dlhé reči povedať, ba 
v každej »spoločnosti« bolo možné, že daktorý docela nahlas, tak že 
ho až na IV. gallerii počuli, o svojom popri ňom stojacom predsta- 
venom povedal »taký osel« atď. On potreboval svoju hlavu len troška 
na stranu ku obecenstvu uklonil a s ušami k tomu » oslovi « ukázať a 
publikum vedelo »aha, to nesmie teraz ten »osel« počuť« — a on to 
skutočne nepočul. Ovšem aj moderné dráma nemôže úplne konvenciou 
opovrhnúť, keď sa spoločenské scény predstavujú na pr. dajaký »Jour«, 
alebo »Soirée« v ktorom väčšie množstvo ludu na javisku zastúpené je. 



— 240 — 

Tu hovorí predsa najmenej 12 naraz. Keď by sa taká scéna 
úplne dla skutočnosti hrála^ počul by poslucháč iba velký krík^ nero- 
zumel by ale ani slovo. Preto musejú striedavé jednotliví reč len na- 
podobňoval a len tie grupy, ktoré máme počuť dla poriadku zretedelne 
hovoriť. Tu musí režisér dopomôcť a tú dieru, ktorá nutne sa na- 
skytla dla možnosti a nenápadne zastriet. (Dokončenie budúcne). 



5,Nage Doba^^ o slovenských veciach.*) 

>Mravnost slovenského národa je v téchto dobách brána v téžkou 
zkoušku; ohrožujeť ji zajisté álkóholismus, púsobení hdú a maáarisace. 
Ujiôíuji, že jest nebezpečí dosti veliké a že nákaza již také hojné vrstvy 
zasáhla. Na Slovensku nejsou si tohoto nebezpečí dobre védomi; vftdčí 
národní kruhy kladou hlavní dôraz na politické národní uvedomení, 
doufajíce, že se pomery slovenské napraví, bude-li se kde kdo dušo- 
vati: jsem Slovák; knéží, jimž by mravnost lidu méla býti prvním 
úkolem, kladou d&raz na vyhranení své konfese a prospech její; úrady 
a školy dbají hlavné madarisace. 

Starejte se o mravnost svou i národu a zvýšite tak i osvetu i 
blahobyt; i národnosti posloužíte — nebude zajisté odrodiloô, ktefí slo- 
venský národ tolik hubí, nebo mravní lidé odrozují se jen výjimečné. 

Toto napomenutí o mravnosti mám právo adresovati zvlášté na 
nékteré vúdči osoby. Ŕekl jsem a podávam též doklady. 

Drahý člen rodiny umírá a zdravý člen rodiny prožívá noci 
v krčme a v jaké ( ! ) krčme ! Historka je delší, ale je tak hnusná a 
zarmucující, že se mi pŕíčí povédéti ji až do konce. U takových lidí 
mravnost a lidskost ztratily dno, a z toho pramene, úbohý národe, ne- 
dočkáš se ničeho dobrého. A co je pri tom ješté žalostného? Historka 
je verejným tajemstvím, vi j i celé mesto i širý kraj, a pŕece muž onen 
zfistává nadále v däležité funkci národní ! Jednotlivec poklesne, to není 
zjev ŕídký, ale my želíme, že i okolí jeho má tak málo citlivosti. V tom 
hlavné tkví naše obavy. 

Známo je, že zástup národovca martinských šel na nádraží uvítat 
odsouzeného redaktora. Ale co jim oslavenec vyvedl? Druhý den sedel 
do péti hodin do rána v hospodé s renegátem, úhlavním nepŕítelem 
oslavujících jej druhu a Slovákô vftbec. Oni pro neho slzy ronili^ 
panny podávaly mu kvítí a 22 lidí pro neho strádalo a dosud nékteŕí 
strádají ve vézení. Ak je ten svet zmotaný ! 

*) „Naée Doba" čísla 1— .'>, roč. Vili. 



— 241 — 

Ale ješté není dost. Tento oslavenec, tonoucí v nápoji^ napsal 
knižku proti — pití, ne pro sebe, pro lid (úbohý lide, máé to uôitele !), 
a když Slovenské Listy — doplňraež zmĺnku již vyše učinenou — udé- 
laly na to satyru, nejpootívanéjší starec napsal do Nár. Novin čliínek, 
kterým se pijáckého hrdiny zastal, satyrujícímu redaktoru dal dfttku a 
8 nékolika jinými postaral se o zničení listu jeho. 

Z takového rozsudku není se kam odvolati, špainost zústane vU 
ié$eml Tu čtenáŕ porozumí, že nám, slovenské veci pozorujícím, bylo 
téžko nadále pozírati mlčky. 

Dva z vôdcôv martinských zajeli si v lété do Mikuláse. Chtíce 
poškodit na cti i na majetku nenávideného redaktora Salvu, smyslili 
lež takovou, že nenávideného v užší společnosti predstavili jako spro- 
stého zlodéje. Když je urazený chtél zažalovati, ubezpečoval jeden z po- 
mluvaČôv, že neŕekl ani jediného urážlivého slova — Ihal zase. Tak 
jednají mužove inteligentní, už stárnoucí, stavící se v čelo národa! 
Není4iž vidéti, že množí ve své vodcovské bujnosti upadli v neváza- 
nost takovou, že už docela necíti mravních pout, jako je čest a pravda. 

Pokročme dále, držíce se stále Martina. 

Tu je banka Tatra. Co všecko slibovali, banku zakládajíce! Jako 
by méla spasit národ. Jaké bylo tudíž sklamaní, když akcionári nedo- 
stali za deset rokft krejcaru dividendy. A dodnes banka tato naproti 
jiným penéžním ťistavflm živorí. Hlavní príčinou je to, že banku ŕídili 
a ŕídí lidé nezpäsobilí. Když byl ŕeditelem banky Krupec, byl duší 
její jeho švakr, který nemel o vécoch finančních ponéti. V dobé zlé 
zvolili za ŕeditele obchodníka Houdka z Ružomberka, k úradu tomu 
zpôsobilého, jenž pri^vádél očistu tak, že odstraňoval neschopné úŕed- 
níky. Ale v Martine považují banku za sinekuru nezaopatrených lidí, 
zvlášté miláčkô, a tak Houdek musil udélati místo jinému. Byl té doby 
v Martine mladý muž bez zaopatrení, byl spŕíznén s vládnoucí dynastií 
slovenskou a ženitbou se v ni ješté více vetkal : udélali jej ŕeditelem 
banky Tatry, ač nemél žádné k tomu kvalifikace, ač neumel hospoda- 
ŕit ani s vlastním dédictvím. Pozdéji jej učinili ŕeditelem továrny na 
nábytek, kombinujíce tak, že pri dobrém technickém ^právci (Cechu) 
mňže bráti ŕeditelský plat človek, který nemá o včci ani ponéti. 

Proč odstránili z banky Tatry Kŕĺžka? To je archivár, historik, 
uvyklý hledati ke všemu doklady, muž se širokým rozhledem, čistý 
karakter, a pŕece se jim nehodil. » Starý Zvolenčan* píše v Hlase III. 
str. 78.: »Tatra banka je najvýznamnejší národný peňažný spolok, a 
čože má národ, poťažne úbohý lud slov. z neho? Chcete príklady, kto- 
rými bych vám vohnal krv do tváre, akobych vás dolapil v krádeži? 
D^jte si pokoj s vašimi peňažnými ústavami. Kdeže je krupinská sudo- 

16 



— 242 — 

dielňa^ kde žilinský mlyn a čoho svedectvom sťi podniky sv.-martinské ? 
Svedectvom našej neschopnosti^ nespolahlivosti a napokon 8obectva!« 

Množí synkové martinských pŕedákô^ nikoli chudobných^ študo- 
vali z národních štipendií a podpor^ kdežto na žáky skutečné chudobné 
se nedostalo; než kdyby byli aspoň študovali, ale oni — jak to ŕekl 
onen český umelec? A když se navrátili z nedokončených studií, vy- 
hledány jim sinekury s dobrými platy pri bance, továmé na nábytek 
nebo pivovare. Martin dáva takový príklad, že celé Slovensko vypra- 
vuje o tom s pohoršením. Myslíme^ že se čím dál méné národní dané 
do Martina schází^ aspoň známe prípady^ že množí odpírali podporu 
nejsouce j isti správnym jí použitím. Pokud jsou národní podpory pod 
dozorem Mudroňovým a HalaSovým, veríme v počestnost, nicméné j ich 
žádáme, aby bránili tomu, by se podpory udílely z pohniltek rodin- 
kárskych a kamarádských. Mrzkost nebuď nikdy zakrývaná pláštíkem 
vlasteneckým; tak to délají maJaróni a vy jim to vyčítate. 

Rozhlédnéme se nyní po vší inteligentní společnosti slovenské. 

Dva príznaky shledáváme u inteligence po celém Slovensku: po- 
iiíkáŕství a duševní zbahnilost. Choroby tyto pŕipomínají mi vždy Sa- 
faríkovy Starožitnosti, z nichž vycifiujeme zbahnilost Slovanô Polab- 
ských. Požitkáŕství a línost je vždy pŕíznakem degenerace, upadaní 
národa. Požitkáŕská a zlínélá vrstva národa je také bližší odrození, jež 
je vždy degenerací; vizme na pŕ. slovenské zemanstvo. Požitkáŕská a 
zlínélá inteligence nedrží národ, ona naopak je príživníkom národa; 
ona se považuje za vftdce národa, ale jest jeho škňdcem. Jistý advokát 
vystoupil jednou o národních slavnostech s hostmi na pavláčku a po 
chvíli pripil národu. Dole stál sedlák a uslyáev advokáta pŕipíjet pravil : 
»Hia, ty kujone, tobé je snadno pŕipíjet, když si mé včera o tri sta 
zlatých . . .« (pripravil). Týž advokát má v místé a okolí tuším 23 
domy a hospodáŕství. I je patrno, že lid ochuzuje, že tedy národ po- 
škozuje^ a je dle našeho mínéní špatný vlastenec, byt se o banketcch 
jakkoli vlastenecky naparoval. My si vlastenectví takových lidí nevá- 
žime stej ne j ako onen sedlák. Horování je laciné, my chceme vlaste- 
necké skutky; nikoli vlastenecké divadlo, nýbrž vlastenecký íivoL To 
je realismus, kterému se vysmíváte. A tento advokát je též jeden 
z vôdcfi. 

Advokáti slovenští — jsou jisté také výjimky — povéstni jsou 
hostinami pŕímo knížecími. Vidíce tuto hojnost a nádheru a hned vedie 
ní hladovící a pohŕdaný lid, nemôžeme uvéŕit lásce vaši k lidu tomu. 
Nejzachovalejší v inteligentní společnosti jsou dosud — pravím to 
z čistého presvedčení — evangeličtí knéží; ale i ti vystrojují hostiny 
až s ôsmi jídly a po hostine množí píší žádosti za podpory k evange- 



— 243 — 

lickému podpômímu spolku v Nemecku nebo k vláde maďarské^ kteráž 
podporou 8V0U pevné svazuje ruce ôlenôm samosprávne oírkve. To 
valné pŕispívalo k mravnímu životu evangelických knéží, že neoplývali 
bohatstvím. Nyní i mezi nimi rozmáha se požitkáŕství^ odtud i snaha 
dosíci vládních podpor . . . však také ne bez príčiny farár Janoška 
v Církevních Listech napomínaj žaluje, káre a zaprisaháva. 

Víno, mnohdy drahé a rôznaké, mají ve sklepech i rodiny nezá- 
možné, za to pŕeéasto v požitkáŕském domé není knihy a časopisu. 
Chodíváme na Slovensko s predstavou o kraji chudobném, proto bý- 
vame, pŕijdouoe na martinské slávnosti, prekvapení, s jakou lehkostí 
lidé tady peníze vyhazují. Ale to jen za požitek. Když se nékde vy- 
skytne kolportér a nabízí brožúrky a knihy, lidé se od neho odvracejí. 
Vím na pŕ., že v mnohé dedine mezi sedláky rozprodal kolportér víoe 
knib než o martinských slavnosteoh, kde se sešlo nékolik set zámožné 
inteligence. 

S požitkáŕstvím jde obyčejné prepych v odevu ; obojí je služba 
telu. Hosté na Slovensko prišli, zvlášté na slávnosti martinské, bývají 
pŕekvapeni najme drahými výstroji ženskými. R. 1890 byla v Martine 
na slavnostech paní Kusá z Brna, nyní provdaná za Fantu v Praze, 
pani vzdelaná a zámožná tolik, že mohla tuším deset tisíc Vesné ve- 
novati, a pŕece tato paní, pravdepodobné nejzámožnéjší ze vsech, byla 
z celé ženské společnosti najskromnéji odéna, t. j. ve vkusné tišténé 
šaty. O posledních slavnostech slovenské dívky odmítaly české tane- 
ôníky turisty, protože neméli plesového úboru. Takovýto aristokratický 
duch zajisté neshoduje . se s chudobou a uhnéteností národa. Luxus 
panujicí ve velké vrstve národa není vecí malichernou; jest nepŕítelem 
osvety, ba i mravností, kteráž je vždy jednoduchá a skromná. Palacký 
varoval český národ pred luxusem, pravé, že zžírá samé koŕeny spo- 
lečenského života. Vidím tak, že tímto napomenutím treba zaméŕit 
hlavné na inteligenci slovenskou, jež pŕejala luxus od ničemného 
zemanstva. 

Línost ducha ve slovenské inteligenci rád bych zobrazil nékolika 
príklady. 

Je všeobecné známo, jak zdlouhava je slovenská inteligence v od- 
povídání na dopisy. Ne že by nechtél, ale pro pohodlnost nemňže se 
k psaní dostati; odkladá a odkladá, až za uherský mésíc zasedne ku 
psaní, často vňbec nezasedne. Hotová oblomovstina ; slyšíte je stále 
na práci naŕíkati a nie nedélají. Ve společnosti, zvlášté pri víne, se 
nadchnou k práci, slibujíce, ale už druhý den jsou chladní a neteční. 
Pred nékolika roky, o martinských slavnostech, jsouce podráždení ja- 
kousi persekucí vládni, sešli se četní národovci u advokáta Mudroné 

16* 



— 244 — 

a umluvili organisaci ; ujednali tu též, že dňvérníoi sepísí krivdy kaž- 
dého okresu a zašlou Halašovi do Martina. Zjistit dáta a sepsati je — 
to je kousek práce; i nemyslete, že hyla vykonaná; myslím, že kroraé 
dra Daxnera sotva kdo druhý takový spis, jisté dôležitý, Halašovi 
zaslal. Vôbec se organisace tato neosvedčila žádným patrným ôincra. 

Redaktori čestí žádají ôasteji u slovenské inteligence za nékterý 
literárni pŕíspévek; slibô mají naši redaktori dost, ale príspevky ne- 
docházejí ani za rok, ani za dva, tak že redaktori všecku chut po 
souôinnosti se slovenskou inteligencí ztratili a mají o ní ponétí tuze 
divné. Takový slib, potom stále odkladaní, a konečné nesplnení slibu, 
je za^namenáno v Riegrové Naučnéra slovníku pri článku Slovensko. 
Je to téžká choroba národa — jí začína odrozování, a inteligence slo- 
venská, treba i národné uvedomelá, má na sobé více stop odrozovacího 
procesu než obecný lid, jenž je pracovitý, skromný v požadavcích a 
mravný. 

Tato línost je v hojné míŕe i pri inteligentní mládeži; redaktor 
Hlasu stéžuje si v I. Čísle III. ročníku, že mnoho lidí mu práci slí- 
bilo, ale neposlalo, anebo poslalo začátek a na dokončení že darmo 
čeká. Jsou ovšem i ve slovenské inteligenci pracovníci neobyčejné pilní 
a svedomití, lidé mravní a stŕídmí, íile nebude jich zde jmenovati a 
chváli ti máje tentokráte úkol vytknouti vady. 

Však nejsera s výtkami jesté u konce. 

Pýcha inteligence naproti lidu, již jsem se vyše dotekl, je smutnou 
špecialitou Slovenska. Je úzko pohlížet, kterak sedlák, jda k inteligen- 
tovi, často už na dvore jeho smeká a tento nejedná s ním jinak, než 
jako kdysi pyšná vrchnost s robotníky. Na martinských slavnostech 
sedláka téméŕ neuvidíme, jako by k národu nepatril, kdežto u Ccchô 
neb Némcô mívají sediaci a délníci na národních slavnostech, zvlášté 
ve venkovských méstech, prevahu. A pŕece, pŕevracejrae slovenské 
veci jakkoli, povznesení národa slovenského nemôžeme očekávati, leda 
od povznesení selského a délnického lidu. Zemanstvo, jehož je množství, 
je po vétšiné zvrhlé a odrodilé; úŕednictvo je vétším dilem požitkáŕské 
a v poutech madarisace; knéžstvo je na výjimky bez ideálního vznétu 
a je v poutech maďarské hierarchie, strední školy jsou maďarské; nuže, 
odkud Ize se nadít povznesení národa, než od lidu? K tomuto pre- 
svedčení nemôže se slovenská inteligence dopracovati. Treba to i vy- 
sloví, to je prádzný zvuk, opakovaný po jiném národu, ale v krvi a 
tuku toho presvedčivé nemá - skufhj jej í to dosvédčují. Inteligent 
nejen že pohlíží na sedláka a délníka se zeraanskou pýchou, štíte se 
ho, ale bez mala kde který chce také z lidu téžit: utrhuje mu na mzde, 
strhuje mu nemilosrdné, když od neho kupuje, zneužíva ňŕadu k t. zv. 



— 246 — 

vedlejším pŕ^mflm atd. Ovšem též sedlák »pány« nenávidí, považuje 
každého »pána«, at je Maďar nebo Slovák, za svého nepŕítele, škňdce. 
Také mu nedôveruje, když ho poučuje. Na jedno strane vidíme pýchu, 
hojnosť, požitkáŕství, prepych v odevu i pfíbytcích, na druhé strane 
nedostatek lidského sebe vedomí a nenávist k »pán&m«, nedostatečné 
vzdelaní a bídu všestrannou. V chudobných stolicích jsou celé téméŕ 
dediny bez komínu, príbytky jsou tmavé a nečisté — pŕeôasto jesté 
v rodinné jizbé šedá drftbež na bidle pod stropem, v ohrade jsou pra- 
satá a telata — odevu je nedostatek, v ohrade strava býva často tak 
bídná, že >pán« svému psu lepší dáva. To jsou zajisté nezdravé pomery 
společenské a daleko máme ješté k jejich vyzdravení. Mnoho jesté vy- 
trpí slovenský lid vinou — slovenskou; nejen Maďar a žid, ale též 
Slovák: zeman a pozeraanštélý inteligent tisni lid slovenský. Treba 
nápravy nejen ve vécech politických, ale též sociálních (v užším smy- 
slu); mám tu na mysli zvlášte pomer zemana a lidu, inteligence a lidu, 
židô a celého národa. Robota je zrušená, ale duch z dob téch zústal 
do dnes. 

Tu nelze mi též pominouti kléru; Jcatolické knééstvo^ cítivši se za 
roboty za jedno se zemanem, i po robote zflstává na výjimky k národu 
netečným a nečinným, anebo docela slouží maďarisací. Cím méné je 
v ném lásky kresťanské, ušlechtilosti a vzdelanosti, tím více je pýchy 
st:ivovské a sobeckosti, Lid ŕíká knézi : Jejich Milost, a knéz vidí se 
nad úbohým lidem tak vznešeným a mocným že človeku kresťansky 
cítícímu je úzko na to vzpomenout. Jistý knéz — príklady nejlépe vy- 
svétlují — chteje v kázaní svém ukázati vznešenost stavu knéžského, 
vykladal, že má moc z oplatku udélati telo boží a z vína kre v boží, 
a tak dôrazné tuto moc svou vyličoval, že lid, z kostela vyšed, kroutil 
hlavou a jeden druhého se tázal, zdali dobre porozumel, kázaní tak 
pochopiv, že Jejich Milost pravila se býti — nad samého Boha. Pŕi- 
l>ustme, že je to ojedinelý výstŕelek, ale vím dobre, že nejvétší ôást 
slovenských knéží považuje za nejplnejší potrebu učit, jak vznešený je 

Fítav knéžský a ilctu ku kléru stotožňuje se zbožností. 

(Pokračovanie nasl.) 



OBZOR. 

Tedecký. Karol V. Zenger, Minulého roku 17. decembra 
slávil narodzeniny svoje český professor-uČenec K. V. Zenger a po 
38-ročnom účinkovaniu na pražskej technike zažiadal za pensionovanie. 
Kto tolké roky a tak namáhavé pracoval, tak plodne a s takým zda- 



— 246 — 

rom, ten zaiste oprtfvneno túži po oddychu na sklonku svojho žiyota. 
A predsa nemilo, ba bôlno dotkla sa tá zvesť nejednoho žiaka jeho, 
veď tratí v ňom nielen uôitela, ktorý predmet svoj v celej rozsiahlosti 
ovládal, ale zároveň i otcovského priateľa, ktorý i mimo kathedry 
ochotou a láskou vychovával a cestu urovnával do života vstupujúcim. 
Pre nás Slovákov zajímavý je i tým, že činnosť svoju zahájil 
u nás v Uhrách na Baňsko-Bystrickom gymnásiume, kde od r. 1853 až 
do r. 1861 vyučoval. Už z tejto doby sa datujú niektoré pozoruhodné 
jeho práce, zaslané akadémii vied vo Viedni, kam sa odobral aj osobne 
r. 1861, by na tamejšom fysikálnom ústave vo vedeckom bádaní mohol 
pohodlnejšie pokračovať. Meno Zengrovo bolo už známe a spisy jeho 
dostatočnou zárukou vedeckej schopnosti, takže sa habilitoval bez 
obvyklého zvláštneho pojednávania ako docent fysiky na pražskej 
technike tedy ešte českonemeckej a keď táto o krátky čas rozdvojená 
bol^, zostal Zenger na českom oddelení ako riadny prifessor fysiky 
obecnej a technickej (1867). Len bežne pripomínam, že niekolkokráť 
zvolený bol za dekana, rektora, v zkušebnej komissii, že je čestným 
členom viacerých vehlasných spoločností vedeckých, od r. 1898 dvorný 
rada atď. Kto by sa chcel podrobnejšie informovať o výsledkoch tohoto 

_>r_ 

tvorivého ducha, odkazujeme ho k poslednému sošitku »Zivy«,*) kde 
nájde stručne shrnuté obje vy Zengrove, jakož i k čelným jeho spisom 
vedeckým (počtom vyše 250), podaných v jazykoch : českom, nemeckom, 
anglickom, francúzskom, španielskom a vlašskom. 

Pri jednej príležitosti rozprával mi, že chceli mať z neho diplo- 
mata a práva aj absolvoval, no silná náklonnost k astronómii prevlá- 
dala v ôom. Tuto pestoval ako mladík (bol assistentom na hvezdárni), 
i pozdejšie na technike, kde si dal vystavil malé observatórium a za- 
riadil ho mnohými krásnymi prístroji i pôvodnými, alebo ním sdoko- 
nalenými. Také sú: posičný mikrometer, dialytické refraktory, slnečný 
okulár, heliofotografický stroj, katadioptrické teleskopy atď. 

Pozorovánim a bedlivým skúmaním príčin daktorých neshod medzi 
skutočným stavom telies nebeských a výpočty teórie gravitačnej, prive- 
dený a utvrdený bol v domnienke, už — ač nejasne — i u Keplera, 
Newtona, Laplacea a i. sa vyskytujúcej, že elektro-dynamické zákony 
sú to, čo riadia beh sveta. Považuje slnko »za ohromný zdroj sily 
elektrické, za pravý dynarao-elektrický stroj, jehož zmeny a pohyby 
pfisobí na jiné, menší stroje dynamo-elektrické, obežnice, vlasatice a 
meteority, ŕídíce jejich pohyby a udržujíce je po celé trvaní soustavy 



*) Živa, časopis pHrodiiícký. Redaktor univer. prof. Dr. Baýman. Vychodí 
10-krát za rok. Cena K. i.0. 



^ 247 - 

slunežní*.*) Za následok tejto sily vyhlasuje a dôvtipnými experimenty 
napodobuje škvrny slnečné, víry, chromosferu, protuberancie, ba i komnu 

slnečnú do najmenších detailov. 

Prijatie tejto teórie potkáva sa tým ôasom so silným odporom; 
čiastočne, že velký prevrat by nastal vo hvezdárstve a čiastočne, že 
podrobné vedecké spracovanie dosial nepodal. (Čítaj jeho spisy vedia 
už spomínaného : Die Meteorológie der Sonne und ihres Systems. Wien 
1886. Le systéme du monde electrodynamique. Paris 1893). 

Velmi kusý a nedostatočný je obrázok, ktorý podávam o tomto 
velkom mužovi. Dobre som si toho vedomý a predsa ho uverejňujem, 
bo chcem aspoň upozorniť naňho naše slovenské čitatelstvo, ktoré tak 
málo zná výtečníkov i toho najbližšieho bratského národa. — D. 

ätadentfiibý. Pred časom urobený bol so slovenskej strany 
návrh založiť úniu slavianskych študentov, ktorá by bola niečim podo- 
bným jako unia latinských študentov alebo Corda fratres. Úlohou jej 
by bolo: spropagovať ideu slavianofilskú a vychovával svojich členov 
do kulttímopolitického boja a obrany proti germanisácii a macľarisácii 
íl vzájomne pomáhať si v každom ohIade«, predovšetkým ovsem pra- 
covať na sblížení sa slavianskych študentov (podporou a výchovou). Pre- 
vedenie tejto myšlienky, realisovanie, bolo adressované v prvom rade 
študentstvu pražskému, poneváč sú v ňom vraj zastúpené najčetnejšie 
národy. Návrh, vlastne nadhodená myšlienka tá bola v rôznych časo- 
pisoch, ale zdá sa, že nenašla svojho muža ešte; o uskutočnení, alebo 
aspoň o prípravách doteraz nepočuť. 

O návrhu samom bolo už písané tu a tam pro i kontra, tuto 
všimnime si stanoviska českej verejnosti, resp. studentstva, jaké zaujalo 
proti návrhu. V celku mohli by sme povedať, že študentstvo, jako do 
nedávna celá -česká verejnosť, ukázalo tu hodný kus nevšímavosti 
»k bratŕím 81ovákám«. Ovšem, príčiny tejto nevšímavosti sú trochu 
rozdielne, návrh sám ani nezaslúžil si zvláštnej pozornosti — pre 
svoju prázdnotu. 

Český študent totiž opúšťa z volná, ale bezpečne, mlhavé túžby 
všeslovanské, sem tam ešte zámožnejšia časť urobí si výlet k bratom 
Slovanom, usporiada slet, slávnosť, jubileum ap., ale tejto časti stu- 
dentstva trvalá práca, vážna práca je neznáma, cudzia. To je naše zá- 
možné študentstvo, elita, aristokracia. Druhá časí, pomerne väčšia, 
vstupuje do spolkov, vzdeláva sa, chytajúc sa práce v ludu nená- 
padnej, drobnej, pri tom nijako nezanedbávajúc svoje odborné štúdia. 



•) Zenger „O nové soustavé svôtové na základe elektr. dym. zákonu". Ná- 
kladom J. Ottu y Prahe. 



— 248 — 

Toto študentBtvo, sdružené vo spolkoch krajinských lebo odborných 

— máme ich asi 50 — poriada prednášky populárne^ zakladá knižnice 
po dedinách, spolky vzdelávacie a zábavné, čitárne Sasopisov ap., zkrátka 
organisuje a vzdeláva. Myšlienkami tak vysokého štýlu, jako únia sla- 
vianskych študentov, sa toto študenstvo nezabýva, ono pracuje v ma- 
lom, v svojom najbližšom okolí a i to ticho, bez lomozu. Šttidium spo- 
ločenských pomerov rozumie sa tu samo sebou. Táto éasť študenstva 

— dosť nevšímaná — vydáva dva študentské časopisy » (Študentské 
Smery « a » Študentský Sborník«) a najnovšie docela nakladá si tretí, 
» časopis pokrokového studentstva*. 

Tretia, najväčšia časť, nepremýšFajilc o ničom, len aby čo naj- 
skoršie odbavila si zkúšky, a dostala sa do úradov, nemajúc vlastných 
názorov a presvedčenia, prikloní sa raz sem, raz tam, podla okolností. 
K časovým otázkam je netečná, často až tupá. 

Za týchto okolností bolo popredku jasné, jaký osud stihne vše- 
slovanskú úniu študentskú. Jakýsi » Alexander « v N. L. podal referát 
o návrhu, plný sympathie, ale na konec predsa vyslovuje sa nie zcela 
určito za úniu, ale len za sjazd, ktorý — dla jeho mienky by bol ja- 
kýmsi supplem entom všesokolského sletu (počiatkom leta). Hlbšie vec 
neskúma, jeho predstava všeslavianského sdruženia vrcholí v »dôstojné 
manifestaci«. Ostatne mienka žurnalistická nepadá v tej veci tak na 
váhu: vec týka sa študentstva a nám beží o mienku tohoto. 

Zporaenuli sme už vyše, že študentstvo ukázalo velkú nevšíma- 
vosť voči tejto myšlienke; aokoTvek sme aj osobne intervenovali a na- 
väzovali rozhovory o návrhu, k verejnej diskussii na schôdzkach nikde 
nedošlo, preto nedošlo, že nebolo o čom diskutovať, myšlienka podaná 
bola holá, neprepracovaná, neudávajúc žiadnych prostriedkov ani len 
neodôvodňujúc existenčnú možnosť takého spolčenia! A iste je dosí po- 
divné, že myšlienku tú žiaden z českého študentstva neprijal za svoju 
a sa o nu nezasadzoval, charakterisuje vclký rozdiel medzi názormi, jaké 
mládež dvoch tak blízkych, len politickou hranicou oddelených kmeňov, 
má na prácu a prostriedky ku spáse národa. Miluje snáď slovenský 
študent lepšie svoj národ ako študent český? Ukázalo sa, že spolky 
nemajú kedy sa zapodievať takou otázkou, aspoň kde sa čakalo, že 
príde k debate, odbavili nás^ slovy: »vidíte, máme iných vecí dosť a 
dost, nemôžeme* ap. » Detvan « sám mal rozhovor; prítomní jednohlasne 
dohodli sa na tom, že myšlienka nemá žiadneho základu a prevedenie 
je nemožné, hlavne pre rôzne snahy jednotlivých národov slavianskych, 
rôzne smýšfanie a názory spoločenské, po prípade aj pomery politické. 
Hlavnou výtkou však zostáva nedostatok určitého a jasného cielu, za 
ktorým by sa Únia snažila. Vzájoranost »poznávanie snáď na dištanc*. 



— 249 — 

z Prahy do Moskvy ? A na výlety prostriedkov je málo, zvlažte u tých, 
u ktorých toto poznávame vzájomné by malo nejaký úspech pre slovanský 
svet. A tak jeden za druhým hmuly sa tie nedostatky a jasných strá- 
nok bolo tak málo 1 Nejaký časopis by táto Únia tiež vydávaí nemohla, 
leda by chcela vyhovel censorom všetkých končín, v ktorých bývame. 
Že by potom bolo škoda aj toho papieru na taký časopis, to snáď 

nepotrebuje dôkazov. 

Možná, že tak za 50 rokov, až väčšie kmeny slovanské pokročia 

politicky a hlavne kultúrne, až budú mal podobné, jednaké záujmy a 

snahy, možná že potom tieto podobné snahy spoja v jednu, že budú 

spojoval svoje sily aj ponad politické hranice, ale dnes pri vzájomnej 

nenávisti a nevraživosti, pri tak nepriatelských prúdoch a smeroch 

politických, jaké ovládajú jednotlivé národy slavianské, pri tolkých 

kultúrnych rozdieloch, biede sociálnej a politickej, dnes chceť spojiť 

tieto národy v celok? organický celok? Až tieto differencie sa umenšia, 

až vyspejeme jako jednotlivci, iste sa spojíme a to nepozorovano, 

vlastnými potrebami a výhodami k tomu vedení. A aj o tom môžeme 

byt presvedčení, že ktorý prv sa domôžu blahobytu a moci, že ochotne 

podával budú bratskú ruku tým, ktorí tak daleko nedospeli. Príklad 

dalo už Rusko na Balkáne. Žatým súhlasne s národním popevkom: 

» sedavej, panenko, v kouté, 

budeš-li hodná, najdou té«, 
urobíme najlepšie, keď budeme pracovať pekne doma po našich za- 
nedbaných, od žida a advokáta sdieraných dedinkách a panslavistické 
utópie poodložíme do archivov. — d. 

Spolkový. » Vzdelávací odbor Sokola Karlinského^a usporiadal 
dna 23. m. m. ^Slovenský večierok*, na ktorom velmi pútavo vylíčila 
život v slovenskej dedine pani Karia Slavíková-Welsová, slovenské 
piesne so značným úspechom zaspievali si. Amália Bobková a p. Cyr. 
Ursíny. V pani Welsovej vítame novú, velmi nadanú a neobyčajno by- 
strým talentom pozorovacím obdarenú priatelkyňu slovenského ludu. 
V prednáške, trvavsej 1*/^ hodiny, vystihla i najmenšie podrobnosti 
života na dedine (Krakovánoch v Nitrianskej), velmi zdarile zachytila 
pekné i špatné stránky jeho, reprodukujúc často celé rozhovory — 
hlavne ženské — v dialektu krakovanskom. Jednu chybu však musíme 
predsa vytýkať: nebolo dostatočne sdôraznené, že zkúsenosti tieto a 
celý popis je lokálny (z Krakován a ich najbližšieho okolia) a aj sama 
p. prednášajúca mienty nesprávno generalisovala. *) Ničmenej podaný 

*) ZkúsenoBti svoje pod názvom „Lidské dokumenty" uverejňuje v Besedách 
Času a Kvetoch; rozhovory písané sú dialektom krakovánskym, ale nám sa zdá, že 
by bolo dobre podrobiť tento dialekt korrektúre (na pr. mäkké d, ť, ô, sú v Krako- 
vanoch iste neznáme). 



— 260 — 

obrázok bol tak plastický a pri tom vrelým že prítomným iste na dlho 
zostane v pamäti. Na koniec zmienila sa p. Welsová o spolku >Zádruba«, 
ktorý skupuje a predáva všetky produkty ludového umenia a ktorý 
tuto vrelo odporúčame tiež našim priatelom. 



-^ y^ »y^^ 



Referáty. 

„Revízor" komédia v piatich dejstvách od Nikolaja Vasiljeviča 
Gogoľa, preložil a svojím nákladom vydal Fedor Jesenský. Strán 112, 
cena I kor. Tlačil J. Teslík v Uh. Skalici. 

Náš slabušký knižný trh obohacený bol na Vianoce m. r. pre- 
kladom znamenitej veselohry Gogoľovej »Revizorc. V posledné roky 
dákosi viazne vydávanie samostatných kníh slovenských. Vydávajú sa 
buď starší spisovatelia, alebo odtisky z časopisov. Málo nových pre- 
kladov a ešte menej nových pôvodných spisov oznamujú nakladatelia. 
Vysvetlenie k tomu podáva nám citelný nedostatok mládeže spisova- 
teľskej a mlčanie starších spisovateľov. Preto len tešil prichodí sa nám 
z nového prekladu Fedora Jesenského. 

Slovenská spisba divadelná nevyniká nijako. Novšie vzniklé dra- 
mata písané sú skoro všetky na zlé kopyto francúzske alebo nemecké. 
Niet v nich cennejších myšlienok, ktoré by na mravy spoločnosti našej 
poukazovaly, ba hoc len z ďaleká osvetlovaly pomery naše. Uznávam 
i dráma literárne neveľkej ceny, koná zdatne svoje poslanie v národe 
počínajúcom žiť, veď rozpomeňme sa len na Chalupkove spisy zvlášte 
» Všetko naopak «, » Kocúrkovo*, tiež na Palárikovo » Inkognito*, alebo 
pripomeňme si prvotné české »vlastenecké€ práce dramatické, — ale 
— ich dej bol vo sväzku so skutočným životom. A práve toho sväzku 
nenachodíme pri novších spisoch divadelných! Ale i prekladá sa bez 
ladu a skladu. Len si sostavme súvahu každý rok čo za hlúpe ne- 
mecké > veselohry* prekladajú sa u nás a potom na javiská uvádzajú. 
Prečože si prekladatelia, keď už vôľu k prekladaniu (a iste veľmi šľa- 
chetný a chvalitebný úmysel) majú, nedajú odporučiť dramata od ľudí, 
ktorí sa v literatúrach vyznajú? čím skrovnejšie je písomníctvo nie- 
ktorého národa, tým s väčšou pečlivoslou a rozvahou treba vyberať 
z cudzích literatúr tie najlepšie i najdôkladnejšie práce a len tieto 
majú sa prekladať. Prekladať a vydávať bezcenné diela je pre chu- 
dobný národ — prepychom.*) Zhosťme sa toho náhľadu všeobecného 
u nás, že nech sa predstavuje čokoľvek na javisku, len nech sa hrá! 
Niet príčiny nehrať výhradne najlepšie kusy. Všímajme si pritom 

*) I hlúpostou. Bed. 



— 251 — 

i viacej ostatných literatúr slovaDských. Zanechajme pikantérií ne- 
meckých a francúzskych. Z modernej dramatickej literatúry nepriná- 
šajú časopisy zhola niS. 

Gogoľov '>Revizor« nie je nová komédia, veď spisovateľ sám 
patrí prvej polovici minulého storočia. G. napísal ju vrátiac sa s prvej 
cesty zahraničnej, vyšla r. 1836. Radia ju medzi najlepšie dramatické 
práce ruské a ruský kritik Meňšikov, len Grribojedovu komédiu »ŽiaI 
z rozumu« cení vyšie nad »Revizora«. Údajne základnou myšlienkou 
k nej, poslúžil Gogoľovi Puškin, dľa iných G. znal podobnú veselohru 
maloruského spisovateľa Kvitku Osnovjanenka : »Prijachavší z hlavného 
me'sta, alebo trma vrma v okresnom meste«, ktorá už r. 1827 napísaná 
bola a nasledujúceho roku — po svolení censúry k vytlačeniu — po- 
slal ju pôvodca Petrohradskému divadlu. To však mu rukopis vrátilo. 
Onedlho objavil sa Gogoľov »Revizor« v spomenutom divadle a skoro 
bol i vydaný. Tak tvrdí Volkov. Obe komédie sú si vcelku podobné, 
no líšia sa dôležité v mnohom základnom, čo primalo najlepších zna- 
teľov Gogoľa, t. j. Tichonravova, Kulisa a Šenroka k úsudku, že »Re- 
vizoŕ« je nezávislý na komédii Kvitkovej. 

V »Revizorovi« Gogoľ nemilosrdne bičuje podplatnosi a obmed- 
zenosť ruského vidieckeho úradníctva. Po prvom jeho predstavení 
v Petrohrade byrokracia s takou vášňou vrhla sa na spisovateľa, že 
len osobným zakročením cára Mikuláša zabránený bol zákaz kus na- 
ďalej uvádzal na javisko.*) — Dej celého v krátkosti je nasledovný: 

Do okresného mesta dorazí bez kraj čiara malý úradník, ubierajúci sa na ro- 
dinný majetok. Mešťanosta nedorozumením má ho za revizora, o ktorom mu priatel 
jeho písal, že ich prekvapí. Všade piati za neho, poukazuje mu mestské dôležitosti 
a prepustí mu aj izbu vo svojom dome. Všetci úradníci príjdu mu na poklonu, 
príéom ich on pumpne. Mešťanostova dcéra zasnúbi sa s ním, Chlasťakov domnelý 
revízor nato zmizne a miesto neho dostaví sa pravý revízor. 

Gogol dokázal sa byí realistickým spisovatelom a satirikom i v „Revízorovi'' 
ako už prv v ,,Taras Bulboví", „Nose", „Mantlí" atd. pozdejšie v nedokončených 
„Mŕtvych dušiach". Vezmime si len jednotlivé osoby v komédií tejto predstavené, 
všetky kreslené sú jasne, určite, že Človek musí veríč v ich jestvovanie. A ten 
vtip I Človek — nevidiac veselohry tej na javisku, ale Čítajúc si ju doma, volky- 
nevolky smeje sa nahlas, nie raz ani d?a, ale nevychodí zo smiechu. Vo vtipe je 
Gogol ťažko dostižitelný. Jeho vtipy nie sú nútené, za vlasy pritiahnuté, ony plynú 
prirodzene, povedať možno nutne. 

Vrelé odporúčam preklad tento ochotníkom tým viacej. Že niet pri prevedení 
kusu ani najmenších technických prekážok, celý dej odohráva sa vo dvoch izbách 

• Tohoročné divadelné obdobie v Petrohrade zahájené bolo komédiou A. V. 
Suchova-Kobvlina „Basilujevské veselé dni", ktorú cenzúra 40 rokov nedovolila 
hrail I druhé dráma tohoto spisovateľa : n Svadba EreČinského" je znamenité dielo. 



- 262 — 

Pri predstavení dobre jé zameniť mená jednotlivých osôb na slovenské. — „Re- 
vizor" hodí sa výborne i ku čítaniu, preto čítajte ho!*) F. H. 



Boj proti atkoholismu. 

účel sjeadu proti alkoholismu ve Vidni ve dnech 9. — 14. dubna 1901). 

Osmým mezinárodním sjezdem proti alkoholismu ve Vídni pri- 
padá rakouskému obyvatelstvu poprvé úloha, zabývati se otázkou alko- 
holovou. Užší kruhy odborné vénovaly jí ovšem i u nás již dŕíve po- 
zomostj ale bez zvláštníbo praktického výsledku. Príčina toho jest lehko 
pochopitelna; zásada platná u všech pracktických otázek ukázala se i 
u otázky alkoholové : tato nem&že býti rozŕešena pj4 kancelárskych po- 
radách, nemôže býti zamezena naŕízeními a zákony, mAže býti odstrá- 
nená jediné rozhodnutím veškerého obyvatelstva. Tu jest ovsem treba, 
by toto vedelo, že stáva otágka alkoholová a co gnaiuruá. Ji objasniti, 
jest první a hlavní úlohou blížícího se sjezdu. 

Sjezd chce podati z místa velmi závažného obyvatelstvu vše, co 
o lihovinách zkušenosl jak vedecká tak i z praktického života vyzkou- 
mala, a chce sloučiti vše v názorech umožňujícíoh boj proti opilství. 
Methoda jeho bude vedecká, to jest bude spocívati na sgišténé zkuše- 
nosti. Úôel jeho bude však naprosto praktický: zahájení boje proti 
opilství v rakouských zemích. 

Když u nás dnes proneseno býva slovo líhovina a opilství, tu 
pomyslí skoro každý hlavné na nešCastné obeti korálky. Ale už o tom 
jest oVjyvatelstvo zcela nedostatečné pouéeno. Jen malá časť má pojem 
o rozsahu tohoto zla, a všichni otupeli oproti príležitostným zprávám 
o neštéstích a zločinech v opilosti spáchaných. Zprávy tyto bývají po- 
jímány úplné Ihostejné, jakoby se jednalo o nezménitelné prírodní po- 
chody. Kdyby veci ty byly stejné nové a nezvyklé, jako prípady ne- 
štéstí zpäsobené elektrickým vedením a dosáhly početné výse, kterou 
vykazují prípady neštéstí vzniklé z opilství, — jak by se tu pŕirozený 
cit obyvatelstva zbouŕil a volal po odpomoci. Pŕirozený cit v této veci 
m&že býti jediné znovu dosažen udánim celkové vyše škody plynoucí 
z opilosti a z opilství. Sjezd poskytne k tomu pŕíležitost. Štatistika ví- 
denské polície, vykazující ročné asi 8000 téžkých výstŕedností z opilosti 
bude značné doplnená dúkazeni o vBtahu megi lihovinami a gločinem^ 
dflkazem, jenž podán bude ŕečníkem na základe progkoumáni trestních 
akt jistého rakouského soudu, Výsledek bude asi souhlasiti se šetrením 



*) Knižku túto dostať u vSetkých slov. kníhkupcov aj u prekladatela v Trnave. 



— 253 — 

v jiných zemích konaným, totiž že 7 až 8 desetin vsech surových zlo- 
ôinft Ize pi46ísti vUvu líhovin. 

Zde jedná se o ohrožení národního života mravného ; neméné však 
nebezpečný jsou lihovinj lidského zdraví. Každému známo, že opilci 
onemocní Sasto známou chorobou mozkovou, šílenstvím opilca (delirium 
tremens) méné však už známo, že opilství vede k mnohá jiným duše- 
vním chorobám, a laik vi málo kdy, že mezi nejôetnéjší príčiny choro- 
myslnosti vôbec patrí pravé vliv lihovin. Dokazuje to s dostatek sku- 
tečnost, že v jednotlivých letech více než u poloviny mužských ne- 
mocných dolnorakouského ústavu pro choromyslné ve Vídni zavinily 
jich chorobu lihoviny. 

Než nejen ústavy choromyslných, nýbrž i nemocnice znajf liho- 
viny jako pňvod nemocí a smrti. Vedie mozku bývají vlivem alkoholu 
zasaženy hlavné žaludek, játra, srdce, cevstvo krevní a ledviny. Pitvy 
mŕtvol každé velké nemocnice podávají plno dokladu ničivého vlivu 
lihovin na skladbu telesného našeho ústroji. I v majetných vrstvách 
Ize nalézti obeti alkoholismu, jak dokazují dotazy u zkušených lekaŕä 
s velkou privátni praxi. Na sjegdu nastíní rečník, jemui jest pŕlstupen 
vélký materiál vtden^ké nemocnice^ vKv alkoholu na lidské telo, 

Lihoviny neškodí však jediné tomu, kdo je sám pije, jich nejzár 
keŕnéjsi skoro vliv spočíva v tom, že dovedou poškoditi i potomstva. 
Jest známo všem odborníkom, že u slabomyslných a padoucnicí stiže-, 
ných détl zaviňt^je velmi často jich neduiivý moeek pití jich rodičú, I 
tento odstavec bude na sjezdu projednán, promluvi o nem dva lékafi 
ústavu choromyslných. 

Všechny tyto veci znaji již všichni lékaŕi od mnohá desítileti. 
Než lidu musí býti též uvedeno ve známost, že u posuzováni o pro- 
spešnosti a škodlivosti lihovin nastal ve védé mnohem dále sahajicí 
obrat. Staré názory o prospéšnosli lihových nápoju podrobený prísne 
kritice, a dále šíri se názor, že pitím snižuje se ve značné miŕe vzpor- 
nost tela oproti vliväm nemoci jakéhokoliv druhu vyvolávajícím, — 
vliv to stejné dúležitý, jako vi stní choroby z pití vzniklé. Výzkumy 
poslednich let podaly nám pŕekvapující množstvi pŕirozených ochrau' 
ných prostrcdkú, jimiS se múie organismus chrániti pred nákazou^ pŕímý 
pokus pak ukazuje, že prostŕedky tyto mohou býti jedovatým vlivem 
lihovin poškozeny. Na sjezdu objasni to blíée odborník véeí znalý. 

Stará lékaŕská zkušenosť o téžsim prúbéhu nákazlivých nemocí 
u pijákô oproti nepijákňm stane se tím srozumitelnéjší. Jasné zazáŕí 
to však též presvedčivým hromadným pokusem, učineným v zemích, 
kde žiji již statisice a milióny lidi, nepijicich zadných lihovin (absti- 
nenta). Nemocenské pokladny téchto společností — pŕ. t. zv. Rechabiten 



I 



— 2&4 — 

v Anglii se 270.000 Sleny — vykaeuji počet onemocnení^ stojícl dalrko 
pod prúmémým Uslem v zemi — a anglické spoleSnosti pojišlujíoí, ve- 
doučí o abstinentech zvláštni záznamy, podávají stejné zprávy o jich 
stáfí. Prednáška štatistika^ početný materiál tento kriticky zpracovavUho^ 
pomery ty hliie objasni. 

Neméné dftležitý pro denní život jsou nové výzkumy o pŕeškod- 
nýoh vliveoh lihovin na činnosl našeho telesného ústroji. Skoro vSude 
panuje jeäté náhled, že lihoviny živí, bŕejí a sílí. Vedecká kritika po- 
nechala však na tvrzeních téchto málo. Doé i>ŕednášky na sjezdu poučí 
o tom blíže; jedna z nich pojedná o vlivu lihovin na čisté telesné po- 
chody v organismu, druhá pak o vlivu jich na mosel\ na duševní čin- 
Hosf, Z fakt téch m&že pak každý posouditi, jaký význam mají v den- 
ním živote lihoviny jako potravina. 

Dále však vyplyne pro každého otázka, co znamená vliv lihovin 
na činnosť mozkovou, jak jej nyni známe, pro kultúrni život národa, 
a co tedy se má soudíti o pijáckýoh zvycíoh a jícb vlivu na smýšlení 
a jednaní celku. Praktické däsledky z toho odvoditi pro deti jim své- 
ŕené pripadne hlavné všem rodičňm a vychovatelôm. Bude to tím 
snažším, ponévadž o vlivu poSívání lihovin v détském veku promluví 
gkuiený detský lékaŕ, jakoi i prakticky činný vychovatél. 

Príležitostné dočasné používaní jedovatého vlivu alkoholu lékaŕem 
jako prostŕedku léčebného zfistává ovsem nedotčeno. 

Již pohled na ty to predmety jednací ukazuje jasné, jak zvétden 
byl význam boje protí opilství nové nabytými zkušenostmi. Ze staré 
otázky zabývaffeí se opilstvím vznikla moderní otázka alkoholová. 

Úloha sjezdu není však vyčerpaná podaním škôd vyplývajících 
z požívaní lihovin, jeho neméné dôležitou úlohou jest projednati pro- 
stŕedky a cesty ku odstránení alkoholismu. 

Nebude jednáno jediné o návrzích, v&dcové hnutí protialkoholo- 
vého skoro všech kulturních zemí nabídli se dobrovolné sjezdu a po- 
dají o svých praktických zkušenostech zprávy. Více souhrnných po- 
jednaní o hnutí protialkoholovém jednotlivých zemí bude se hlavné 
zabývati otázkou^ která úloha v tomto smeru pHpadá zákonodárství, a 
kkrá samostatné organisovanému boji. 

Švédsky rečník popíše zkušenosti své domoviny^ mající právo na 
zásluhu, že nejprve uskutečnila nékteré z nejlepších proátŕedkú proti 
alkoholismu, co se tyče živnostenských zákonu a daňové politiky. 
V pŕednášce jeho bude však též podán dôkaz, že tato zákonodarná 
naŕízení se stala možnými jediné po dlouholetém boji propagandou. 

Zvlášf zajímavými búdou na sjezdu zprávy švýcarských proti- 
vníka alkoholu. Hnutí ve Švýcarsku jest dnes nejvšestrannéji vyvinuto; 



— 256 -- 

vzorným zp&sobem spolupôsobí zde vedecké poučovaní lidu^ tuhá orga- 
nisace spolku, eŕígení hospod bez ná!evu lihovin, vliv eákonodárství a 
prostŕedky ku vyléčení opUcú. O každém z téchto pŕedmétň podají 
zprávu švýcarští ŕeôníci. Ze ve ovýcarsku v oboru léôení opilcô docí- 
leno tak neočekávaných úspéohfl, má svoj dôvod jediné v sile celko- 
vého hnutí protialkoholového v této zemi. Vylóôení opilci Btavše se 
abstinenty, nalézají pravé v rôznych sdruženícb abatinentních lehce 

společnosť a podporu. 

Vedie rozdelení akce protialkoholové dle státô a zemí vstoupí 

v popredí též rozdelení dle povolaní^ dle náboženských a sociálních 
skupin. I když hnutí protialkoholové v každém z téchto smérô jest a 
býti musí všestranné a neutrálni, jest pŕec jinak velmi výhodným, aby 
každá skupina sociálni nebo konfesionelní je na své vlastní pôde pod- 
porovala a péstila dle svých zvláStních názorô. Sjezd ukáže, že to dnes 
již částečné stáva. Bude zastoupen spolek abstinujldch lékaŕu, podobné 
i abstinující učitelé Nemecka. Katolíci podají zprávy o hnutí v jich 
kruzích, sociálni vúdcové délnictva o hnutí v organisovaném délnictvu. 
Zvlášl zajímavou bude prednáška švýcarského vôdce délnictva, pojedná* 
vající o dôležité otázce, jak dalece jest sociálni bida jediným prame- 

nem alkoholismu širokých vrstev lidových. 

Historické vylíčení nádejného a v bouŕích roku 1848 zaniklého 

pťvního nemeckého hnutí proti alkoholismu bude asi východištém vétší 

debatty o všeobecné taktice hnutí toho v prítomnosti. Jedni si pŕejí 

prísnou stŕídmosť, jiní volají po úplném zdržovaní se, po úplné abstinenci. 

Sjezd ve svém celku nemôže se dle svých stanov vysloviti pro 
ten neb onen sxfíéľ, nenífi shromáždéním jediné pŕívržencô stŕídmosti 
aneb abstinentô, ponévadž spolupôsobení obou skupin jest v mnohá pri- 
padech nutným a žádoucím. Oba smery pŕednesou však dôvody a zkuše- 
nosti, svédéící pro jich programm, a vecí účastníkô bude, rozhodnouti. 

V jednom bodu však jsou stŕídmí a abstinenti již dnes svoľiii. 

Jsou pŕesvédčeni, že otázka alkoholová múze býti jediné rozfešena, kdtji 

kaidý bude védéti, Se se kaídého tyká. Nejedná se jediné o nékolik obeti 

korálky^ jedná se o gdravi, tudii o podklad vzdelaní národa. Protož 

pfijdi kaidý, jemui jest milé zdraví duševní i telesné jeho vlastni i jeho 

príbuzných, ale téi kaidý, jehoi cítení pohybuje se v širších mezich, 

jenS cíti se býti členem sociálniho celku. 

Jednaní sjezdových môže se súčastnitt, kdož složil 6 korún j ako 

členský pŕíspévek. Mimo to vydány búdou pro posluchače pri zahájení 

sjezdovém lístky po 1 K, platné po celé trvaní sjezdu. 

Dotazy a prihlášky na kancelár sjezdovou : Vídeň, IX./3, Schwarz- 
spanierstrasse 17, predseda: dvorní rada ^rofessor dr. Max Gruber. 

ťenéžní obnosy prijíma pokladník: vládni rada dr. W. Swetlin, 
Vídeň, I., Kartnemng čís. 17. 



— 256 — 



Rozmanité zpráY||p 



— Cestou banky ^Tatry" v TurČ. Sy. Martine obdržali sme 150 K. to jest 
stopäťdesiat korún od „Nár. Slov. Spolku** a „I. Kat Slov. Jednoty*" v Amerike. 
Obnos tento s vďakou potvrdzuj úc osvedčujeme sa, že časopis náS radi budeme na 
udané adressy zasielal. 

— Mešťanski div. ochotníci v bkalici predstavili dňa 17, februára veselohru 
„Okla«ianí klamári". EDráli výborne. Návšteva bola velká. 

— V Holiči predstavili ochotníci „Kat. Kruhu". 11. a 12. febr. 1901 dva 
slovenské divadelné kusy „Strakonický dudák" (pôvodne Český kus) a „StarúS ple- 
snivec". Slúžny nechcel ináče dal svolenie k tomuto divadelnému predstaveniu len 
tak, ked ochotníci zahrajú aj jedon madarský kúsok. Urobili im po vôli maďarskou 
jednoaktovkou. Maďarónska intelligencia súčastnila sa za túto koncessiu po oba dva 
dni na slovenskom predstavení. 

— Piatich theologov z Prešova vyhodených prijali na theologickú fakultu 
v PreSporku. 

— „Cirkevné Listy" v č. 2. uverejňujú zajímavý článok o „Lužických 
Srboch". 

— „Národný Slov. Spolok" v Spoj ŠtátocJi sev. Ameriky mal dňa 1. fe- 
bruára 1901. 12,284 členov. 

— V spolku ev. akademikov „J e r on ý m" v Prahe, vydržiavalo sa viacej pre?- 
dnášok. Medziinými spomíname prednášku dr. Lukla na akad. slávnosti Husovej 
„Hus a jednotný názor na svet". „NČkolik kritických myŠlének o mozku a duši" 
„Ján Botto a jeho báseň" „Smrť Jánošíkova", „Škola na Slovensku", „črty ze Slo- 
venska". Aj tieto posledné prednášky poukazujú na to, jak vážne všíma si „Jeroným" 
slovenskej literatúry a našich pomerov. 

Pri novej volbe zvolený bol za prdsedu MUC Bohuslav Šiller, za poklad- 
níka Juraj Nerád fílosof. . 

— „Samostatnost" všíma si stále a bedlivé slovenských vecí, i v Čísle 
Boč. II. uverejňuje zajímavú stať „České výpravy na Slovensko". 

— Mesto Malacky (preŠp. stôl.), má dla najnovšieho popisu 4056 obyvatelov. 
Maďarsky hovoriacich načítali 978 (!) Zvýšil sa tam vraj behom 10 rokov poČet 
Maďarov o 64"/o?! 

— Podrobný rozbor diela „Slovensko" prinesieme v budúcom Čísle. 

— Na medzinárodnom sjazde proti alkoholismu vo Viedni, zastúpená bude 

i redakcia „Hlasu". Súčastniť sa chcejúci lekári slovenskí, nech nám to láskavé 
dopisom oznámia. 

— Mimo Dohnaný iho napísal knižku o slovenskom povstaní „Očitý svedok". 
Knižka vyšla r. 1886 u Horovitza v Trnave. Vidz článok „Organisácia" „Hlas"* č. 7. 



'-\ 



Po dlhej, trapn iládež sloveaskít. 

Jednotlivci i gpulky o prispelo k to- 

muto vzrušeniu, Čt , di zaniknutie 

» Slovenského I)ennfka< a ôi úpadok tofkokráť niimi konštatovaný, 
típadok v strane vlastnej, poklesnutie niíŠho časopisu? Jedno i druhé 
malo vliv, ale hlavnú príčinu nachádzame zajiste medzi nami a v nits 
samých. StniŽne" ale jasne dáva odpovetľ prípis spolku »Detvan» 
v Prahe: 

Že je na čase prehovoriť — píSe — k svedomiu jak vodcom, 
tak najširším vrstvíím a niím sam^ra o tom nebude asi sporu, naiSo 
si to tajil. Sme takí, uznajme to, poznajme sa a napravme sa, potreba 
nápravy jest. 

Úpadok jest, ale zvlášte u nás hlasistov. S veľkou chutou a 
oduševDťiifin sa zaí-.tlo, dobrej vôle bolo dosl, ale ukázal sa nedostatok 
oi^anisácie. Toho iiajasnejšfm dôkazom bolo odvolanie minuloročného 
sjazdu ružomberského a o nedostatku tom, najlepšie viet« vy jako re- 
daktor, o tom som presvedčený. Prečo prestali najpovolanejší písal, 
pracovaÉ v strane? 

V organisovanej strane by sa to stalo len vtedy, ketl by sa 
dotyční odchýlili v svojicli názoroch a presvedčení od programmu, 
alebo ketT by strana s ich činmi nesúhlasila. U nás väak pre osobné 
nedorozumenie a nechuť nastal úpadok veľmo rapídny. 

To majúc na mysli, spolok náš usniesol sa na tom, že bude pra- 
covať na usporiadaní letného sjazdu mládeže stojacej okolo i>Hlasuc, 
za všetkých okolností nespoliehajúc na jednotlivcov a dôvodov výä 
uvedených. 

I. Schôdzka bude mať za úkol prehĺbil a ujasnifi jednotlivé body 
náSho progrommu, určiť spôsob a prostriedky práce kultúrnej a hospo- 

17 



— 268 — 

dárskej. 2. Poradiť sa o zvelebenie časopisu. 3. Utvoriť stálu radu, 
alebo iuó podobné teleso, ktoré by tvorilo stred duchovný a pracovný. 

Mali sme úmysel sami výnsť na verejnosť s týmito vecami'"), tak 
ako to ide, nemôže to ísť ďalej. Pomery sa z čiastky zmenily a zkáse- 
nosti nás o všeličom základne poučily. Nezadržanie vlaňajšej schôdzky 
pomstilo sa na nás, cítime to všetci, schôdzka je a musí byť každo- 
ročne naše fórum. 

Preto je vydriiavanie schôdzky tohoto roku v lete nezbytne potrebné. 

Revisia, doplnenie nášho programmu sú neodvratné. Vyrovnanie 
nedorozumení podmienkou zdarnej práce pre budúcnosť. 

Vyzývame mládež aby rozmýšľala o týchto veciach a aby sa 
chystala. Dr. Pavel Blaho, 



Príspevky k miestopísu Slovenska. 

Orava. 

Okres dolno-kubínsky. 

Als^ubin: Nižný Kubín (Dolný K.) - Benyó-Leho 
Lehota^Ä Bezine: Bziny -||| Felsô-Kubin : Vyšný-l^bín 
Gecel BRszteb^ : Istebné V Jasz^ova : Jaseňová ■ Kis 
Malý ^^rec M Knyazsa : Kňd|a ^v Kralován : KraJ^any 
Lc^átinf S Mal^línA'* 3l£il'<itina/M^Rdzibroitir : Medzibrodie 




covo 
Zábre 




t 



Vel 
szadka: Osádka 
Poruba: Poruba 





hrííífie: ^^f^^^^^^i^^ V ^^^i*^gÍ^^oH|^^^ B Nagy-Biszterecz : Velký 
•§ Nagy-Fa 

0SZi 




Beňova 
Geczel : 
szterec : 
Lestin : 
Medzi- 



es -w Oll^-Duboye: Valašská Du- 
ParnioÄ: Párnma B^Pokrivács: Po- 
PribÉTPribiš Ä Pd|zo : Pmjov i P^- 
evisnye : Reviäne {wíJL 6.) Bi SzrnyaoB: Srňacie |jl Zábrez^ : 
Zászkal: Záskalie';-^ ZázriV: Zazri vá -^ ZsaskdflŽaškov.^ \ 



OkfW námestovský. 

Bábin : Babín — Benedikó : Beňadov — Bobró : Bobrov — Breza : 
Breza — Erdôdke: Erdudka (i Erdutka) — Hrustin: Hruštín — Ja- 
szenica : Jasenica — Klin : Klin — Kruselnicza : Krušelnica — Lokcza : 
Lokca — Lomná: Lomná — Mútne: Mutné — Námesztó: Námestovo 
— Novoty : Novoť — Polhora : Polhora — Babcsa : Rabča — ^ Rab- 
csicze: Rabôice — Szihelne: Syhelné — Szlanicza: Slanica — Tya- 

*) Toto treba i verejnosti vediel, nech všetka mládež vie ako amýšia „De- 
tvan". Odpustite že sme listu použili, hovorili ste nám z duše. Red. 



/ 



f 



\ 



pesBÓ : Ťapešovo 
Vavrecska: YavrecRa 
menné-Klín h Zubrohl 






yoTka : Vaňovka 

Veszele: Veselé 

Zubrohlava. 



Vasziló : Vasilovo 
Zákamene-KIin : 






Alsó-Lipnicza : Doln 
|p Brezovicza : Br 
Chizsne : Chyžná 
Lipnica |k Felsô^ 
kabúz: mrkabúz 
Ljeszek: Liesek 
Pekelník — Po 
Szuchahora: Suchá Hora 
Vittanova: Vitanova. 





Ohľts trsteuský. 

Lipnioa Si Alsó-Zubrioza : Dolná Zub 



vica 
Osi 
ricza 

Hladovka: Hlado 
Oravka: Oravka 
k: Podnik (Podvi 
Trsetena: 





i. 




Bukoviná^Podszkle : Bukovina-Podeklé 
ova: Čimhova -^ Felso-Lipniczai^^o 
Horná Zubrica jiš Hamri : Hámry V Har- 

a Sŕ Jablonka : Jabl flka 
O^da : Osada M Pekelní 
Szamja: Srmre (Sarňa) 

*" r """■ '*'"• 

Okres eámocký. 

Alsó-Lehota : Lehota ^^^ Alsó-Stepanó : Nižné Štepanova«i«iB 
Váralja: Podzámok ^^^jelipo tok: Biely Potok j^^Chlebnicze : Chle- 
bnice «»» Dluha: Dlhá (Dluhá) «i»- Felsô-Lehota : Lehôtka ^ Pelsô- 
Stepanó : Vyšné Štepanovo «i» Habovka : Habovka ^i^Krasznahorka : 
Krásna Hôrka S^rfCriva : Krivá „.^tc- Medvedze : Medvedze (Meďvedze) 
i|Q* Nemes Dedina: Zemanská Dedina ^^ Nizsna: Nižná j^p^Paraszt 
Dubová: Dubová-^iÄJ^odbjel : Podbiel ^Turdossin: Tvrdošín j^Zá- 
bidó: Zábidovo .^ŕZuberecz : Zuberec. 



rva- 



IL 

« 

Liptov. 

Okres sväto-mikúlášsky. 

Alsó-Mattyasócz : Dolné Matiašovce ^g^ Alsó- és Felsô-Rásztok : 
Horné a Dolné Ráztoky tÉf^Andaháza : Andikovce H Andrásfalu: 
Ondrašova - Behárfalu: BeharoWŕ^^ai Benedekfalu: Rňadikova^^jH 
Benicz: Benice ^^Benyusháza : Beňušova ^BIHiBemicz : BmiceiB(.Bo- 
brovnik: Bobrovník ^^Bodafalu: Bodice imifi Bukovina : Bukovina 
Csemicz: Óemice ^ I)echtar : Dechtary 40M Deménfalu : Demänov 
Dubrava^Dtíbrava MFelsô Mattjasócz: Ho^^né Matiasovc fs i i Fiacsicz : 
Fiaôice ■ GuotÄLurGôtovany íff Híjírom-Malatin : Vyšný, Stredný a 

Hora: 
lUano': Ilanovo 
Jalócz : Jalovec 
Király-Lubella : 





Nižný miagn jB Hliník: 
lá Lúka Jl Intti : Huty 
Jakubfalljp Jakubovany 
Kelecsén: Klačany 



ee 




]ôrka^i9 Hosszúrét: 

[zsépfalu: Ižipovce 

Jánosháza: Jano- 

rálovska Lubela 



KÍB-Bobrácz: BobroveiSek — ^ Kis-Borove: Malé Borové — Kis-Pa- 
lugya: Fali5dzka JWKonBzka: Konská — Kôrmôs: ErmeS — Kvacsan: 
KvaiSany 4- LaJKó: Lazisko — Lipt<S-Szt.-MÍkl(58 : Liptovský Svätý 
Mikulfíä jÄ Magyarfalu : Uhorská Ves — NádaBd: Treteoft — Nagy- 
Bobrócz íFBobroveo ]■ Nagy-Borove : Velké Borové — Nagy-OIaszi : 
Vlachy -tn Nagy-Pal^ya és Gálfalu : Paludza a Gálovce — Nemes- 
Lubella : Vemanská LuMa ~ Német^Lipoee : Nemecká ĽupSa — 
Német-Poľuba : Poruba M Okolicanó és Sztosbáza : Okolicanô a Sto- 
Sice — Pálfalu: Pavlov^^ea {PavloMsa) A Parieháza: Parižovce -t- 
Paucsiaa Lehota: Pavčini Lehota H Pl^^^ Ploätfn — PrÓBzék: 
Frosiek — Szél-Porubu: Veterná Hi^liii V Szent-Aodrás : Svätý 
Ondrej — Szeot-Änna: S^tá Anna ■ Ssienb-Iván: Svätý Ján — 
Szent-Eereazt : Svätý Kríi. wk Szcat-ML'. Svätá Mara — Szielntcz: 
Sielnioa -^ SKmi-ecean : SmJniny H Szokoloa : Sokolče — Tarndcz : 
Trnoveo % TvarozBna: Tvarožná J^ Verbira: Vrbica — Vitáliáfalu : 
Vitálišovcí^ — Zeár: Žiar, 

Okres hrádodtý. 

í : Dovah>v» tf ybbe : Hyby — Jam- 
: Vyšná lioca • Király-Lehota : Krá- 
Porúbka H KoMvii: Kokava — Liptô- 
MaluŽina wôl^Pirtornya : Poturňa — Pri- 
i-Bocza: Sm^á a Nii^aá Boca — Szt- 
ka : Tepliôka^Bk Vavrisó : Vavrišovo — 
: Východná. ■■ 

s ružomberský. 
BeBenyJjfalu : BeSeúova — Gombáa: GombáS — Három-Revucza : 
Nižná, Stredná a Vyšná Revúca — Három-Szléca : Nižný, Stredný a 
Vyšný Sliad — HrboltÓ; Hrboltová — Ivachnófabi: Ivachnová — 
Kelemenfalu: Ealameny — Kis-OlaBzi: Vlásky — Kis-Selmecz: Štia- 
vnická — Komjatna : Eomjatná — I^ikavka : Likávka — Lipt<í-Tepla : 
Teplá — Liszkofalu : Lisková — Lucski : Ltl5ky — Luzsna : Lužná i 
Lužné*) — Madocsan: Madočany — Nagy-Selmecz : Štiavnica — 
Nemes-Ludrova : Zemanská Ludrova — Oszada: Osada — Patak: 
Potok — Róesahegp: Rušomberok — Sésó: Šôsov — Szent-Márton : 
Martinček — Szent-Mihály : Svätý Michal — Sztankovan: Stankovany 
— Turapatak : Turík — Verbtí : Vrbä. 

{Pokračovanie). 



O 
nik: Ja 
lovská 
Ujvár: 
bílina : 
Pétar: 
Vazeeo; 



*) TamejU obyratelin sú priBÍahovaTÍf sa Poliaci. Medzi eebou hovoria poleky, 
ináč slovensky. Oni vravia „do Lužnego". 






„Naše Doba" o sloyenských yeciach. 

(Pokračovanie). 

To je téi úkaz chorobný a ôtenáŕ zajisté vyoiťuje, kterak na S 
vensku zneužíváno je »hlouposti lidské« a kolik osvétn^aráce je t 
ješté potŕebí ! Za takovéhow pÔBobení katolíckych knéží jH ovšem jso 
i zde úctyhodné v^imky A je také lid katolícky níro^než evan 
lioký: slýchávám to od ssHycb knéží a sám rovnéž dobre rozdíl 
poznávam^ rgtanlouvaje sUidem nebo pozoruje jeho príbytky, od 
čistotu a j. B to lepší je^z pravidla pri evangelících. 

Ale knH evangeliôtí hojnou mérou napodobují katolícke, dáva- 
jíce se títulovatí velebnými a dôstojnými pány, Jejfich Mílostmí, bí- 
skupy, a toužíce po velkých pŕíjmech a upadajíce v požitkáŕství, 
v némž vézí bezmála celá inteligence, stírají se své církve to nejlepší: 
lidovost, rovnost vyplývající z kŕesíanskó lásky ä skromuost v potre- 
bách tela, pK jakýchž vždy se apvznásí duch. af j 

Pri intelígenci slovenské ■ ovšem í tu Hu výjimky JV jeví so 
veliká Ihostejnost, ano lehkomyMnost; jsou to družky línosfl^ požit- 
káŕství, o níchž jsem už vyše mluvíl. Doložím to zase skute6nou uda- 
lostí. R. 1894 byl v Martine, pravé o národních slavnostech, distrik- 
tuální konvent. Byl jsem též konventu pŕítomen, když tu asi o desáté 
hodine ráno, po ^selém vénecku, by la pŕítomim jen malá éást sloven- 
ských vyslanca -fl maďarstí byli do jednoho B a mélo se hlasovati 
o vécech i náro(Sé dôležitých. Nékteŕí se rBfchli, aby delegáty se- 
hnalí ; i hledali j" dospávaj ící v ložnicích, ale též v hostinci pri cikán- 
ské hudbe, která od véneôku, do bílého dne trvajícího, doprovodila 
nékteré úéastníky do hostince druhého, a tu se hralo, zpívalo a pilo 
dále. O zejtŕejší den se nestarejme! To je strašný dojem! Olovékem 
zachveje a počne príčiny slovenského utrpení hledati ješté jinde než 
v maďarisaci. Když potom takovíto lidé reční o utrpení, neveríme je- 
jích bolu, jako neveríme redaktoru, jenž ve dne i v noci debužíruje a 
í potom s omámenou myslí od 8 do 9 hodín píše národu článek o stra- 

; šlívém utrpení dobrého lidu podtatranského. V poslední chvíli behá 

I dévče z knihtískárny do redakce pro každých nékolik ŕádkô, kde se 

B chvatem shání koncertní kousek Jeremiášova plače. Hŕíšná lehkomy- 
slnost je pri vás a pyšné furianství ! 
í Mluvím-li trpce, nechl si to čtenáŕ vysvetlí tím, že se mi vy- 

' noŕuje mnoho obrazô lehkomyslnosti, nedbalosti a že zachvívá mnou 

opravdová úzkost o národ. Čtenáŕ si tam predstavuje zápisníky s na- 



— 262 — 

pjatím mysli jako v Thermopylách a oni zatím — žest v^imkam — : 
O zejtŕejší den se nestarejme! — 

Vytýkame tedy: heeprogramovost^ eanedbávání a vyuHváni Kdu 
obecného, Uhkomyslnost i nedbalosti poiiťkáfstvi i mravní nákazu. 

Tuto výtku naši srovnejme se slovy Zvolenčana (pseudonym dra 
Štefanoviôe), jež Steme v brožurce Z našich úloh (z r. 1898) na str. 5. 
»Deje sa už nahrnuly na nás, je ôas svrchovaný vyrvať sa z navyknu- 
tej tuposti, bezmyšlienkového hovenia, jakémusi o<5akávaníu neporozu- 
ir.itelnému a neodôvodnenému; je čas prestať videť summu národnej 
práce v hodovaní, toastovaní a oslavovaní výteôníkov, je ôas počal 
mysle€ a pracovať organicky, systematicky «. — 

V samých Nár. Novinách, když tri redaktori byli ve vézení, na- 
psal v úvodním článku dne 20. listopadu 1900 Kapitán (pseudonym 
jistého ev. faráŕe) takto: »Dobre by bolo rozmýšlať o týchto veciach 
a uveriť, že nie naši itstavoborci, ale naša ľahostajnosť (iné označenia 
nechcem hľadal, lebo by som prišiel do ostrého tónu), je našim naj- 
väčším nepriateľom. Pravda, chyba je aj na vedení . . . « — 

Tento náš článek vyšel z úrady nékolika málo Čechov a Slová- 
kňv. Jeden ze Slovák íl v, muž po celém Slovensku vážený, píše: » Vidím, 
že oni (roz. martinští vôdcové) nemajú žiadneho programu národnej 
práce, neznajú ani svoj ciel, ani si)ôsob, ani prostriedky, preto ani ne- 
sbierajú sily, ani nevedú nikoho. V tom by ešte nebola vina, možno, 
že nemôžu alebo nevedia (neuméjí). Ale v tom je už skutočne vina, že 
hneď otočia sa nepriateľsky proti každému , kto dačo rozmyslel a má 
ochotu k práci, a podivné je to, že hnevajú sa na to, z čoho mali by 
sa tešil«. — 

Snažili jsme se celým článkem ukázati, že hlavní chyba je ve 
vedení, v Martine, a doufáme, že jsme dňkaz provedli. Vajanský, jsa 
vydavatelem a redaktorem malého mésíčníku, Slovenských Pohľadov, 
nedovedl časopis ten udržeti : tak málo má tvorivého a organiáátorského 
ducha, a hle, tento muž má hlavní slovo v ŕízení národa! Martinu 
vyčíta se mélkost a nedbalost, ale tu j ešte treba ŕíci, že dobrou polo- 
vinu vší spolkové a verejné práce národní koná jediný človek, advokát 
Halaša; i noty opisuje, divadelní úlohy rozepisuje, zpívá a divadlo 
hraje, byty hostfim hledá . . . Co by byl teprv Martin bez Halaše ! — 

Nebylo možno psáti tak, abychom nezpúsobili tomu a onoiiiu 
bol; ale véz každý, že nejvíce vytrpel — pisatel. Vykonal jsera ope- 
rační rez, práci to nejnemilejší, do níž se mnohým nechtelo, ač nespo- 
kojenost vyslovoval v ústraní kde kdo; nyní svolávám nespokojence — 
a ti jsou nejen ve Skalici a Ružomberku, ale i v Prešpurku, Modre, 

v 

Pezinku, Ziliné, Mikuláši, Jaseňové, Zvolenu, Tisovci, Prenčové, Krém- 



— 268 — 

ničí i j. — do koncilia^ aby radili a jali se nemoc léSit od základu. 
Sám se radou svou konciliu neoddaluji a zopakuji souhmné nékteré 
positivní myšlénky již vyše povedené a jiné k nim ješté pŕiôiním. 

Tu a tam na Slovensku slyšíme, že této doby nelze niéeho refor- 
movati, protože není ôlovéka . génia, jenž by se mohl národu v čelo 
postaviť; také prý není nie plátno délati program, protože není lidí, 
kteŕí by ho uskuteôňovali. 

To je omyl. Je sice velké štéstí zvlášté pro národ opozdilý, má-li 
genie, nebo národ pocbopuje idee snáze, jsou-li sdruženy s človékem, 
pňvodcem ideí nebo hlasatelem jich, ale v nedostatku geniálního vädce 
nelze skládati ruce v klin, národ musí i tenkráte ku pŕedu. Lidstvo 
pokročilo od hmotných bohov k bohu duchovému; treba se národu, 
nemá-li génia, dopracovati k ideám čili treba vytknouti cíle národního 
snaieni a je postavit namísto vôdce. Jsou tady pomocný dejiny vlastní 
i cizí, cíle a pracovní programy národov štastnéjších. 

Cílem každého národa je povznésti se mravné^ osvetové, hospO' 
dáfsky a sociálne (politicky). Treba pracovati ve všech sraérech, nebo 
jeden podporuje se druhým. Ovšem mravnost a osveta je první, odtud 
treba zaôít, nikoli od politiky. Ctenárôm neŕekl jsem nie nového, ale 
Slovákňm je to potreba dftrazné opakovati, nebo oni celého ducha za- 
boŕují v politiku. Mravnost a osveta je základ ; mnohý národ dostal 
rázem politickou samostatnosť a pŕece živorí — schází mu onen pevný 
základ. Mravnost! Každý očisťuj nejprve sebe, své rodiny, odtud jdi 
k obci a národu. Sem spadá pro Slovensko velký úkol : pracovati proti 
alkoholismu. Hic Rhodtis! Nedávno bylo kdesi správne ŕečeno, že 
Hurban a Hodža v téze dobé, co osnovali revoluci, pracovali usilovné, 
nadšené proti alkoholismu. Videli v alkoholismu pohromu na národ se 
valící, kdežto nynéjší vfidcové vézí velkou častí v alkoholismu sami. 
Ubezpečuji, že alkoholismus na Slovensku ohrozuje zkazit národ do 
korene. 

Také prostituce je bolavým vŕedem Slovenska, pŕešlým z mést 
madarských. I v malých mestečkách jsou verejné nevestince, čehož 
pŕece v j iných zeraích nevídame. 

Úmyslné úpadky éivnostnfkú uherských (a tak i slovenských), vy- 
počítané na ošizení druhých lidí, mají povést už i za hranicemi. Zlý 
príklad žida, stále a všude na oči stavený, jakož i maďarisace porušují 
mravnost velkých vrstev národa. Proto je potŕebí tím vétsí bdelosti. 

Osvetu slovenskou zadržuje madarisace, ovšem trpí Slovensko 
i tím, že se uzavírá pred osvetou českou. 

Pokud se osvety tyká, pŕedmm úkolem slovenského vedení je 
starati se o osvetu lidu; v tom smyslu ponesou se též naše rady. 



— 264 — 

VýSe povédéno, že Slováci mají doBud v moci vétší žást škólstvi 
lidového. Inteligence toto školství bagatelisuje, protože je pro lid a lid 
v aristokratickém nazírání jejím je nie. Toto bagatelisování školy lidové 
je osudný omyl, jenž Slovensko kruté tresce. Škola lidová je základ 
v plném významu slova. Treba byla vzdélanost nízka, je-li všcobectiá, 
je to velká sila národa a pri prvním úsvitu svobody národ se rýchle 
vzmáha; kdežto naopak ojedinelí géniovo nikdy už nezachráni národ 
ve tmu a mravní poruchu upadlý. Pri všech bídných pomérech m&že 
Slovensko pŕec ku povznesení školy lidové néôím pŕispéti. 

Nechť více dbá o školní btidovy ; nékde je škola v bídném baraku. 
Ať zvýši uéitelôm sluíné; dnes mají množí éeledíni více než slovenšti 
uéitelé. Treba se starati o -vzdelaní učitélstva ; pri každé škole buď 
sebe menší knihovňa uôitelská (aspoň 10-16 — 20 vybraných kníh). 
Národní vedení méj na starosti též vychovatelský éasopis. *) Inteligence 
chodiž do učitelských porád, tam projev pro školu zajem, povzbud 
i pŕednášej (lékaŕ ze zdravovédy, advokát néco z práva). Zvlášté pŕi- 
ôinliví uôitelé, docilující v slovenské reči pekných iispéchflv, budte 
odmeňovaní národními stipendii, jako raadároni odméňují uôitele raarfa- 
risatory; už 200 zl. roéné nešlo l)y možná vétší užitek, než táž pod- 
pora nékterému studujícímu, aé i tém podpory srdeéné prejeme; uéi- 
telftm nebyla by taková štipendia toliko hmotnou podporou, nýbrž 
ješté více mravní odmenou. 



♦) Jinde na pŕ. u Čechov, je dosti nakladatelôv, kteŕí sokolím zrakem číhají, 
kde jaká časopisecká mezera jest; je také dosti lidí, ktefí se k redakci nabízejí. 
Toho na Slovensku není, proto musí národní vedení pamatovati, aby nékterý dôle- 
žitý časopis nechybil. Této doby je vychovatelský mésíčník Rodina a bkola, již re- 
diguje uČitel Burian; je to Časopis slabý, nemající naprosto lé j iskry, jíž je potŕebí 
ke vzpružení slovenského učitélstva. Redaktor naplňuje Časopis vítáinou sám, 
mnohdy povidáním tak bezobsažným, že — j sem o tom pŕesvČdČen — i trpclivého 
čtenáŕe odpuzuje. Pouhá štylistická zpftsobilost nestačí ani na Slovensku — spíSe 
bych mél ŕíci: zvláštČ na Slovensku — k Hzení Časopisu; Iíodiné a »' role schází 
obsíih i vznčt. Kdyby tak bylo možno ziskati pro redakci — aC už by byl titulár- 
ním redaktorem kdokoli — učitelského časopisu Zigmundíka! len, pfibrav si na 
pomoc nékterého spolupracovníka českého, poiHdil by turím nejvíce. 

K posouzení redakce Rodiny a Školy poslouží jestr lyto poznámky: V č. 12. 
čteme, že tímto naším Článkem „vyzýva se slovenské obecenstvo, aby Vlasť a Svet 
všemožné podporovalo". Budto p. Burian článku nafteho jiečte a prece bouchá, anebo 
Čte a pak ťimyslné Iže. Pisatel tohoto Článku má k niaílaronfim tuze daleko, ale 
Burian už mezi nimi byl. Dnes je takový, zejtrn onaký a pŕece je mu „charakter 
a statočnosť (poctivosť) nado vSetko". Jednou jiožádal v listárne, aby mu redakce 
čes. UČ. časopisu posílaly časopisy své výmenou; když se tik hne i nestalo — známo, 
Že redaktori hmnohdy nestačí strhnouti pásky s doÄlych v. sopisfiv — kopnul surové 
do idee, do Československé vzájemnosti. Stal se Zévovým ;i j iných bohn na Olympu 
Ganymédem, tož zpyšnél: necht radej .praská do hrivy, t j mu více sluší než re- 



— 266 — 

Národní vedení méj též na starosti časopis pro détiy protože se 
tu nelze spolehnouti na nakladatele, jakož jsem se jíž vyslovil pri ča- 
sopise vychovatelském. **) V dobé českého vzkŕíšení i génius Purkyné 
napsnl článek do časopisu detského a dnes i nejlepší čestí spisovatelé 
do detských časopisov pŕispívají. Martinské vedení si na takovou 
»malichernost« ani nevzpomene; oni a detský časopis! Co se od r. 1887 
v détském časopisoctvu pŕece vyskytlo, bylo z podnetu a za podj>ory 
české. Na Slovensku je stály stesk, že lid nemá pro ctení žízné, a ete-li 
pŕece, že není naučený za časopis platit; detský časopis vypestuje onu 
žízeň už za mladí, jím si také už za mladí čtenáŕi navykají na litera- 
túru obétovati. 

Dále je treba míti na starosti zákovskou huhovnu pri každé škole. 
Z ní pfijčuje se i lidu dospelému, tak že netreba vymáhati na vláde 
povolení kuihovny spolkové; budf tedy v takové knihovne i výber 
knih pro mládež škole odrostlou, knihy poučné (zvlášť hospodárske) 
i zábavné pro lid dospelý.*) 

Poučovati lid nepolitickými prednáškami je na Slovensku úplná 
volnost. **) E v. farár Cimrák a ev. ueitel Babka v Sielnici svolávají 
v zimní dobé v nedeli večer lid do školy a tam pŕednášejí. Scházejí 
se evangelíci i katolíci a velmi si pŕeduífšky chváli. To by mohlo být 
v každém mestečku i po dedinách, kde je učitel neb knéz. 

Je treba už konečné zakládati hospodárske spolky. Martinské ve- 
dení namítne, že by musily být madfarské; ať už by byly stanovy a 



•*\ 



') Této doby vydáva Jan Bezo v Senici (Nitr..:i8ká stolice) Noviny Malých, 
osm Čísel do roka po 2 kr. SnaŽl se dost, ale je málo podporovdn. Kdysi jistoii 
zpráviČku, jež patrila do novin, vytiskl na obálce svého Časopisu — pravdepodobné 
si netroufal obtížit. 

*^ Pojednávaje o povznesení vzdelanosti v lidu zmiňuji se o studující 
mládeži jen mimocbodem. Btudujíd slovenští at se houfnČ hmou do Českých 
Škôl na Morave, Slovensku nejbližMcb (do Hodonína, Stráíinice, HradiStČ, Místku); 
tak by nejspĺňe Slováci ) ŕimeli uherskou vládu, aby zakladala slovenské strední 
školy na Slovensku. Kteíi studující by hodlali do statní služby, a6 potom pŕestoupí 
do G. neb 7. tŕídy reálne neb gymnasijní na ilstav maď., aby tam mohli složit ma- 
turitu. Jedná so o madar>tinu; trosku si pŕinesou ze školy obecné, mohou v ní po- 
kračovati i na Českých školách, jako se deje v Hodoníne, potom ať se jí uČÍ 
o prázdninách jdouce na pŕ. na ni'^které prázdniny do území maďarského. Nabyvše 
na českých školách vetMho vzdí-lání vécnóno, snadno potom dohoní, co v madar- 
Štinč zameškali. 

Jakmile pŕijdou študuj ící na prázdniny, národní společnost se j ich ihned 
ujmiž, rozpŕádcj s nimi rozhovory, nabídni Časopis a knihu slovenskou . . . Studu- 
jící v Mikuláši o posleduích prázdninách sami od sebe cestovali, to a ono sbírnli, 
Četli . . . Nčco takového je všude možné, proto nebudiž zanedbánol 

**) Nár. Nov. ŕeknou, že nikoli vyhledavše na doklad ojedinelý pilklad, jakož 
jest j ej ich obyČej omlouvati tak nečinnosť. 



— 266 — 

výkazy maďarské, prednášky — a o ty jde hlavné — búdou slovenské. 
Hospodárske spolky, jsouce nepolitické, búdou mít od vlády pokoj a 
dá se v nich mnoho pracovati v duchu národním, dá se v nich pésto- 
vati pospolitost. Prírodní vedy mají též velkou cenu vychovatelskou 
a je v nich hodné zrno demokratismu. 

Národní slávnosti nezavrhujeme pŕejíce si jen, aby se na nich 
spojovalo užiteôné s príjemným. Na martinských slavnostech — zmĺnili 
jsme se už — haleny neshlédneš; i žádáme mladší generaci, jež více 
k lidu Ine, aby učinila zaéátek nie takového nepoŕádajío bez úóastenství 
lidu v kabanicích. Netreba banketft za 1 zl. 50 kr., uveďte do obyéeje 
obedy za 30 neb 40 kr. Nacvičená divadla hrajtež se vždy nejméné 
dvakrát, t. jednou též pro chudší lid s malým vstupným, pro nejchu- 
dobnéjší bez vstupného. 

Na lacifié Čtrní Udové Slovensko dlouho nevzpomnélo. Martinská 
mládež vydala od prázdnin r. 1899 tri knižky se zábavným a pouôným 
étením pro lid po 10 kr. ; radím, aby se redakce svéŕila muži jednomUj 
zpäsobilému a svedomitému; k p. A. P. Zátureckému méli bychom 
všecku dfivéru. Netreba se štítit pŕekladô, jen co by bylo čt'ní dobré. 
Ostatné vybralo by se pro Slovensko výborné a najlacinéjší étení 
z Matice lidu, Libuše, Pŕítele domoviny, Matice rolničke, ale tomu 
Martin nechce. Nicméné mnoho Slovákô, i v lidu selském, tyto a jiné 
české knihy čte, a rozumí-li jim jeden, rozumí jim i druhý — celý 
národ české knize rozumí a byl by nepomérné vyše, kdyby se proň 
z české literatúry vybíralo, jakož jsem o tom pŕesvédčen, že jedna 
z hlavních príčin, proč Slováci málo čtou, je ta, že se jim predkladá 
vétšina ctení slabého, mdlého, ano i veci nechutné, odpuzující. Nízko 
stojící čtenáŕ je jako díté : teprv to nejlepší je proň dobré. 

Budiž dbáno o dobré kalendáre a buďtež vydávaný na rftzných 
místech s lokálni zajímavostí. 

K povznesení o ; vety na Slovensku pŕispély by četnéjší slovenské 
hiihtiskárny. Šim. Roháček, bývalý Salvftv dílovedoucí, zŕídil si v lété 
min. roku knihtiskárnu v Modre, zároveň knihkupectví, obchod papí- 
rcm a škôl. potrebami. Koupil si k tomu opotŕebený, však dobrý stroj, 
néco liter, zatím je k práci sám s manželkou a učném a jsem pŕesvéd- 
čen, že dobre vyžije. Té doby tiskne se u neho malý mésičník Stráž 
na Sioné, jejž rediguje místní ev. farár Pav. Zoch, a zdá se, brzy tu 
bude vycházet i lokálni časopis. Roháček je zpftsobilý, aby vydával 
i svftj kalendár. Tak se vyvíjí nové osvetové ústredí a takových knih- 
tiskáren mohlo by býti na- Slovensku jesté deset i dvacet. Clovék oby- 
čejné nejvíce dbá, pobízí-Ji jej existence. Takovéto malé knihtiskámy 
snažily by se založit lokálni časopisy (prý plíce každé knihtiskárny) a 



— 267 — 

téoh je Slovensku nevyhnutelné potŕebí. Lokálni časopisy jsou ôtení 
nejpŕístupnéjší a pekné uvádéjí do ôtení obecného. Vybízím starší sa- 
zeče slovenské i éeské, aby po slovenských méstech — kde by méli 
oporu o nékteré národní inteligenty, kde by našli korektora, kdyby 
sami k tomu nedostačili — malé knihtiskámy zakladali. Českým saze- 
ôftm poskytne v té pŕíôiné radu Ceskoslovanská jednota v Praze. Dr. 
Daxner v Tisovci, dr. Štefanovia v Prešpurku a j. méli by míti svoj 
ôasopis, ŕeknéme laoiný týdenník. Takoví muži méli by najisto vy- 
stoupit na širší p&sobištč. 

Je naléhavá potreba zemepisu Slovenska^ treba to byla jen malá 
knižka, pŕchledná a napsaná s vroucností k rodné pfidé. Také dejepis- 
ného ctení je treba, ovšem v jiné forme, než jak píše Sasinek. Je-li 
obava, že maďarisatoŕi knížek takových u nakladatelft nestrpí, a£ se 
vytisknou v Oechách. Dále je potŕebí podrobného místopisu ; vidím, že 
už sama národní inteligence nemAže často na slovenské j meno místo- 
pisné vzpomenouti, kdežto maďarské jakoby méla na dlani. A mapy 
Slovenska není! Stále mluvíte o národním uvedomovaní a na takovéto 
zdroje jeho nepamatujete doufajíce je vstípit velkým bubnem. 

.^^^ (Dokončenie nasl.)* 



./• y ^ ^ ^ ■ 



OBZOR. 

Hospod&rsky. Bxieh mliekarenský,*) V posleilních rokoch po- 
zoroval na Slovensku jakýsi pohyb, smerujúci k pozdvihnutiu poľného 
hospodárstva. Nenie tomu dávno, ôo sa zaéaly zakladať prvé potravné 
a úverkové spolky a ešte ani tieto sa dostatočne neudomácnily, už 
vzniká nový spôsob družstiev, totiž mliekárske. Začíname s nimi 
síce dosť neskoro a je to skutočne len u nás možné, vo vlasti chýrnej 
brindze, ale predsa len dobre, že povolaní si tejto neodkladnej potreby 
všimli a začínajú konať svoju povinnost. 

Ku povzbudeniu v tomto smere uvedieme stručný prehlad mlie- 
karenského ruchu na Morave, ktorá nám môže byť vítaným vzorom, 
l)omery hospodárske sú naším velice podobné a aj lud je si blízky. 
Priučiť sa možno tu mnohému, zvlášte však veľmi dobrá škola bv to 
bola pre duchovenstvo slovenské, ktoré z veľkej čiastky nepovažuje iné 
za svoju povinnosť ako odbavovať služby Božie a- hľadel si svojich 
príjmov. 

♦) V Skalici pomf šla sa cele vážne na založenie spolkovej mliekárne. Re- 
daktor „Hlasu" prednášal cez zimu dvarazy o mliekárskom ruchu v Skalici a vo 
Qbeloch. Red, 



— 268 — 

Prvé mliekárne moravské založené boly r. 1893, ale r. 1900 bolo 
ich už vyše 40, ktoré odoberaly mlieko zo 116 obcí. Jednotlivé druž- 
stvá malý 20 až 180 členov so 45 až 300 podiely (20 až 60 kor.), 
celkový základný kapitál všetkých obnášal 135.000 kor. Je pochopi- 
teľné, že táto nepatrná suma nemohla stačiť ani len na zariadenie a 
docela nie už na prevedenie stavisk. Na stavby a stroje bolo treba 
711.000 kor., tak že mliekárne obťažené boly dlhom vyše Va milliona 
kor. Vnútorné zariadenie u ručných mliekamí obnáša priemerne 
4 — 5000 kor., u parných príslušne viac. Štátna podpora nestojí skoro 
ani za reč. 

Množstvo spracovaného mlieka denne, ktoré dodávajú členovia, 
v je rozmanité, od 300 až do 3000 litrov, u väčšiny asi 1000 1. za deň. 
Podobne cena mlieka pohybuje sa medzi 8 až 10 h. za 1. dla miestnych 
pomerov, kdežto mliekáreň zpeňaží liter na 9*5 až 16 h. 

Dnes, skoro po roku, počet mliekamí moravských vzrástol už asi 
na 60 a ruch ten jako lavina zachvátil roľníctvo, tak že skoro každý 
týždeň noviny oznamujú nové družstvo. 

O významu mliekarní nemôže byt sporu, jak už dokazujú hojné 
zkdsenosti. Povážme len, že roľník môže každý liter mlieka predat za 
8 h., kde je mliekáreň, kdežto predtým vôbec nebolo možné mlieko 
predávať a gazdiná bola nútená po mnohých prácach a ztrate ani nie 
za polovičnú cenu predávať maslo priekupníkovi. Z toho však vy- 
chádza prirodzený následok, že hospodár nestaral sa dosť o dobré 
kravy, nevidiac z nich prospechu, dobytek vídame dosti biedny, ne- 
šľachtený; to však okamžite sa mení zariadením mliekrane. Hospodár 
vidiac značný dôchodok praje dobytku, zadováži si dobré plemená, 
cena dobytka stúpa, priekupníctvo naproti tomu mizí a čo je hlavné 
v domácnostiach je stále groš, ľud sa zvyká a poznáva veľký význam 
spolčovania. 

Na tomto p.íp^.de velice pekne možno ukázať, jak úzko súvisí 
práca hospodái*ska v ľudu s mocou politickou. Prvé mliekárne mo- 
ravské založené boly vplyvom Zemédélskej rady, no hnecT pochopili 
veľký význam tohoto ruchu moravskí klerikálovia a vrhli sa preto 
plnou parou na zakladanie mliekarní, jako predtým už raiffeisenoviek. 
Horlivosť j)p. farárov, s akou pracujú, je obdivuhodná a zaslúži na- 
sledovania. Jeden Slovák od Uh. Hradišta sa mi chľúbil takto o ich 
kňazovi : »ja, náš panáček, ten porád v tom ležijú«, no ja som mal 
pri tom lined rozpomienku na našich pp. duchovných, jak tí v tom 
»ležíjú«. Roľník vidiac takúto horlivosť o vlastné svoje dobro pri du- 
chovnom obracia sa k nemu s dôverou aj za iných okoľností, dôveruje 
a dá sa mu viesť, často aj zaviesť. Toto nebezpečie dobre vidia po^ 



— 269 — 

krokové živly a snažia sa vyniknúť, prevýšil v práci klérus, no ne- 
majúc takého prístupu k ludu len ťažko napredujú. 

A zrovna tak, na vlas mohli by naôi, katolíci aj evanjelici, zí- 
skavať si pôdu v ludu. Vláda sama podporuje také podniky, hoc aj 
neráda vidí rásť vplyv kňažstva, ale aspoň prekážky nerobí, netreba 
sa báť pravôt. Ze i tu ovšem dovolí si úradníôek-pisár lebo iný jedno- 
tlivec nezákonnitosť, nenie pochyby, aj toho príklady už máme, nie to 
sú všetko prekážky len okamžité a dajú sa prekonať. Ostatne na 
zvláštnu blahosklonnosť niesme chvála bohu zvyklí a preto o jednu 
nepríjemnosť viac lebo menej, mnoho nám nezáleží. Ovšem treba tu 
dobrej vôle, rozvahy a práce. A tu možno obecne tvrdit, že naše 
kňažstvo z nedostatku chuti do práce doteraz sa vzďalovalo hospo- 
dárskej činnosti. To nebol strach o úrad, o rodinu vlastnil, ale to bolo 
pohodlie, lien a — neznalosť potrieb ludu. 

Mal som príležitosť poznať úsudky o tejto veci niektorých du- 
chovných, väéšina sa vyhovárala tým, že sa nerozumie do takých vecí. 
Ovšem, človek, ktorý považuje za svoju povinnosť len chodiť do ko- 
stola, nemôže ináč odpovedať, lebo celý jeho duševný život záleží 
v kázaní mravnosti a boji proti sektárstvu, resp. proti druhej cirkvi 
a židom. Toľko však možno žiadal vždy od akademicky vzdelaného 
človeka, aby hľadal poučenie v knihách a tak taká výmluva je poľu- 
tovania hodná. 

Jaký smyseľ má antisemitismus v ústach takého bojovníka, ktorý 
nebojuje zbraňou, ale len jazykom ? Počujete a dočítate sa velice často, 
že lud nemá dôvery k svojim pastierom a prečo? Povie sa, to je žid, 
to je váš nepriateľ, nechoďte k nemu, ale nepovedia mu, kam sa má 
obrátil v núdzi, kde vypožičal tri-štyri zlaté, kde vziať soli, cukru, 
múky aj, jestli nemá ísť k židovi. Jestli hlásam boj, tedy musím dať 
do ruky zbraň vojakovi, aby sa mal čím brániť, na to sa však zabúda. 
Je možné sa diviť, kcd človek raz dva sa takto dal zviesť, že po- 
slúchne aj po tretie! Kto kupuje od našich gazdín maslo? Kto vajcia, 
kto od hospodárov zbožie? 

Najlepšie východisko k vymaneniu roľníka z rúk semitických leží 
v zakladaní hospodársko-potravnýc!i a úverkových družstiev a ďalej 
v zakladaní obilných skladišť a mliekarní. Tým zbavili by sme sa 
najťažších škodcov, najhorších nepriateľov, tým vyvinoval by sa smyseľ 
v ľudu pre spoločný j)ostup, spoločnú obranu, poznal by svoj význam 
jako politického faktora, hájil by svoje práva kultúrne a spel by k po- 
vedomiu svojej dôstojnosti v ľudskej spoločnosti. Je to ovšem cesta 
dlhá, mnohospomínaná cesta tŕnitá. na ktorú sa najpovolanejším nijako 
a nijako nechce. 



— 270 — 

Ale predsa^ našli sa už pracovníci, práca síce je ťažká, časom sa 
pokusy aj nezdaria, ale celok ukazuje pokrok. Hospodársko-potravné 
a úverkové družstvá už pracujú viac rokov a pribýva ich, hoc aj dosť 
pomalú a najnovšie už i mliekárstvo našlo svojho apoštola slovenského, 
myslím že celým právom môžeme ukiízať na Dobronivu. A príklad 
skutočne už tiahne, povstávajú mliekárne nové, ačkolvek táto existuje 
ešte len od lanská. To, čo v krajoch madarských je už v plnom kvete, 
u nás zapáSla ešte len korienky, ačkolvek by to malo byť zrovna 
naopak. Vláda podporuje ruch mliekarenský, zakladá pre odpredaj vý- 
robkov mliekárskych odpredaje v Pešti a poskytuje aj podpory direktnc. 
Nie sme ovšem toho náhladu, že by sme mali právo len platiť a nie 
aj prijímal zo štátnej kasy: ved bereme len svoje a žiadnu milosť, za 
ktorťi by sme sa mali zaväzovať k nejakým povinnosťam. To naše 
právo a 'držme si ho. 

Mnoho by sa dalo týmto spôsobom vykonať, keby sa len čiastka 
tej energie, ktorá sa preraárni v planom politisovaní a mravokárstve, 
vynaložila na takéto všedné práce, tiché, nenápadné, ktoré by sa daly 
prevádzať bez glorioly mučenníctva k malej radosti našich národních 
nepriatefov; ale k velkérau úžitku fudu, toho ludu kriísneho a pohŕdaného 
ludu, pre ktorý máme mnoho citu, ale málo dobrej vôle a ešte menej 
vykonanej práce. — d. 

HtuúeutMÍL^m Neznámy český študent píše nám: V minulém 
čísle » Hlasu « ve študentských zprávách vyšel článek, jenž obsahoval 
nékolik oprávnených výčitek českému studentstvu, vyznel však príliš 
v resignaci, což nutí nás k nekolika poznámkam. Pisatel lituje, že 
návrh na utvorení slovanské »Unie študentské « nedožil ohlasu,- že ne- 
zŕízeno stredisko, od néjž snád Slováci mnoho očckávali. Myslím však, 
že by Únie, i kdyby se utvorila, všeobecné sklamala. 

Slovanské vzájemnosti vénován býva ve stanovách téméŕ všech 
našich spolkft § 2 — , ale více nie. Vina je tu v neprogramovosti 
i jinde. Spolek — chtél-li by opravdu pracovati, musil by vytvoŕit 
tolik samostatných odborä, kolik by zastupoval národností, jinak by 
tŕíštil své sily na prostoŕe téméŕ neoraezenó. 

Pro jednotlivé národnosti mél by vlastne význam skoro jen 
její odbor. 

Letos sorganisuje se snad Cesko-Slovenská jednota. Bylo by 
záhodno, aby tu do té doby stála organisace študentská. 

Jen vážne vôle je potŕebí z obou strán a jasné vytčeného programu. 

Naše úsilí rozbíjelo se dosud o nesoučinnost Slováka. 

My nevime o nich, oni o nás. 

Mnoho m&žem, ale dosud jsme málo chtéli. F. D. 



— 271 — 



Referáty. 

„Slovensko'^ shomík stati venovaných kraji a lidu slovenskému. 

Mé srdoe krvácí a hruď se tŕese, 
když znícen myslí tebe vzpomínára, 
a duch mflj bloudí v bolestí tvých lese, 
ty lidé slovenský jejž rád tak mám . . . 

.... Tak začína kvíliť a žialiC starý sokol tatransky, Adolf 
Heyduk, tento neklesajáei prorok vzájemnosti československej. Z tej 
istej duše, z toho istého prameňa vytrýsknul prológ *lira(ŕím Slovákúm€^ 
jako kedysi »Cymbál ahuslec; dlho zunely struny jeho cymbála, dlho 
plakaly a žialily husle Heydukove na Slovensku, z českých básnikov 
bol on u nán najobľúbenejší^ najčítanejší. Ziadon český verš nerozochvel 
posíaT slovenské srdce tak, jako jeho. Nariekať, sťažovať, byt stiesneným, 
nešťastným, to nezbytne patrí k vlastnosťam pravej duše slovenskej. 
To jej slabá stránka. 

Toto prekypovanie v citoch, to kťipanic v citových náladách je 
zdrojom mnohého zla; slovenskej lenivosti, nestálosti v práci, poddaj- 
nosti. A Ileyduk lahodí tejto slovenskej nálade v plnej miere, žaluje 
trpko a hladí ubolená dušu slovenskťi, tiskne na srdce brata a leje 
balsam potechy a viery do ítrob jeho. Báseň nadchne každého pra- 
voverného staroslováka, i prebddzajáceho mladíka, ktorý striasa práve 
nadobudnutá v gymnasiach macfarsku kuliáľu. 

Kto uznáva že nie my, ale iní sú nám príčina, že nie my sami 
seba utláčame, ale oni utláčajú nás, kto tvrdí že nie my nesieme hlavnú 
vinu nášho úpadku, ale pomery, že ludia okolo nás sú horší nežli my, 
že trpefr prichádza len nám pod jarmom macTarismu, ten dfa panujúcej 
verejnej mienky na Slovensku vystíhnul naše položenie, porozumel 
nám. To je žiadost a želanie smerodajných Slovákov aby sa takto 
písalo, aby sa takto informovali o nás naši najbližší bratia. 

Kto v tomto smysle píše, básni, tomu odpustia aj takúto po- 
etickú licenciu : 

Což necítiľs týž plameň v žhavé krvi, 
když v úzkostech jsi naši ruku chyť ? 
Což nepoznal's, že bratŕi jsrae si prví, 
ie jeden jazyk jsme a jeden lid ? 

Článok Andreja Kmeta ^Prírodní pomery na Uherskom Slovrn- 
sÄu« je asi prvým súborným článkom v tomto obore. Na začiatku vy- 
počítava autor pramene dla ktorých pracoval. Každému kto len trocha 
zaoberal sa s geológiou Slovenska napadne, že prvý geológ slovenský, 



— 272 — 

blahej pamäti Dyonis Štúr, bývalý spiávca ríšskeho geologického ústavu 
vo Viedni, je vynechaný. 

Nik posial nevyčerpal prírodné a geologické pomery Slovenska 
tak hlboko jako on, jeho geologické mapy, zvláštc okolia Štiavnice sú 
pravou studnicou vedy geologickej. Ovšem doma nemáme prístupu ku 
knihám odborným a touto okolnosťou dá sa omluviÉ zôiastky tento zá- 
kladný nedostatok článku, ináč pracne sostaveného. Žeby názov 
»Horôáky« bol vtedy povstal T>1c€d ešte skoro v celej Evrope zavznievcd 
jazyk slovanským je tvrdenie nekritické a žeby len cirkev katolícka 
m.iďarčila je čirá nepravda. Protestantská cirkev licituje v maďarisme 
8 cirkvou katolíckou. Mnohé íív. cirkve slovenské madarčia sa slabotou 
a ničemnosťou vlastných kňazov, práve tak jako niektoré katolícke, 
bozcharakternostou svojich kňazov považujú maďarism za dôležitejší 
nežli náboženstvo samo. 

V posledních časoch vniknul maďarism hlboko do samosprávy 
cirkve evanjelickej, dnes je i tam kde nebolo ho pred 10 rokami. Po tichu, 
bez hluku, poprijímali cirkve - aj tí najhorlivejší panslávi — štátnu 
podporu pre konfessionálne slovenské školy! Za biednych, 50—100 zl. 
ročnej podpory, zapredali štátu školy, bašty slovenčiny, zavesili Damo- 
klesov meč ul)ohému učiteľstvu nad hlavy, ale nielen týmto, aj životu 
týchto škôl zadaná bola hrozná rana. KecI padlý katolícke školy, mu- 
sely padnúť aj evanjelické? Kto zodpovie pred slovenským svedomím 
takéto lahkomyselné zadávanie našich práv? 

Ci možno tu vinifi len pomery, biedu, ked chubobné cirkve so- 
berň do roka stá a stá zl. na kostoly, organy, oltáre, či nesobrali by 
každoročne 50 zL na doplnenie platu učiteľského? I toto poukazuje 
na to, že národovci slovenskí nevedia si nie zochránif, štát môže nás 
obrať o všetko, len chcieť to musí, a naši svolia, ba i žiadajú dobro- 
denia (!) od štátu. 

My sami svolujeme na bezprávie, žiadame ho a potom sa žalu- 
jeme a čítame s hrôzou články Vajanského v »Nár. Novinách*. Aj 
tucat načítate národovcov, farárov čo žiadali a prijali štátnu podporu, 
a čo trikrát za týždeň horké slzy ronia nad naším útiskom, trpko sta- 
žujú si na ukrutnost madarismu a odkladajú pečlive čísla Nár. Novín, 
kde chrlí Vajanský svoj hnev a žič na Madarov, čo nám zhabali Maticu, 
pobrali školy. Na tých, čo dobrovoľne predali a predávajú za judášske 
groše školu za školou, nehromží sa, ale jako? ved ten je priateľ, ten 
kmoter no a všetci dohromady odberatelia! 

Nadávame na korrupciu, píšeme o inkompatibilite, ale u nás snesie 
sa všetko v skutočnosti, Maďar so Slovákom, zeman so sedliakom, ma- 
ďarský nemrav, so slovenským nemravom, národné zlodejstvo s naj- 



— 273 — 

prísnejšou morálkou^ kazatelský článok so Štátnym kontraktom^ anti- 
semitism so židovským kupcom atď. 

Cirkve maďarisujú, nevidím medzi nimi rozdielu, ani nie medzi 
ich biskupami a nie medzi kňazmi, sťi u nás poctiví jednotlivci kňazi 
kotolíci a poctiví kňazi evanjelici. Poriadny kňaz nepozdvibne na Slo- 
vensku slova na obranu svojej cirkve v tomto ohlade! 

Tu má i „Naše Doba^ zastaralé názory. Na stranníckosl nedá sa 
mysleť. Rozdiel bol, dnes ho nieť. Preto nebezpečné je hovoril o slo- 
venských kňazoch : tí sú lepší od tých. O celku nedá sa nieSo určitého 
tvrdiť, o jednotlivcoch áno, preto treba dla tohoto merítka oceňo- 
vať ludí. 

Na Slovensku žiadon stav nemá ustáleného názoru na život, žia- 
den stav nie je sorganisovaný, v žiadnom niet jednoty a svornosti a 
preto písať o korporáciách, vážil ich mravný a národný život je ne- 
smierne lažko a ôlovek je vystavený vždy možnosti, dať sa strhnúC k ne- 
správnemu súdu. A takýto nesprávne vynesený súd nám škodí. Doma 
nás demoralisuje a na vonok kompromituje. 

Morava vraj delí nás na uherské a moravské »Slováctvo«, toto 
čítal som po prvý raz ; » Slováckom sa hovorí aj píše na Morave, ač- 
práve moravskí kopaničiari hovoria „suovensky^, ve Velkej tiež »8lo- 
vensky*, Slovácko, slovácky, je výraz uvedený od Čechov, dostal sa do 
kníh, časopisov a tak i medzi lud. Prečo má byť za hranicou politickou 
»Slovácko« a nie tiež »Sloven8ko«? keďže podmienky: reč, kroj, život 
ludu sú tie isté, slovenské skrz na skrz. 

Načo pytvať na strany, deliť i tak malé Slovensko. »Slováctvo« 
je nesmysel. 

Čo je to za prítok Moravy „Fťdríca" taký neznáme, nebude to 
Rudava, väčší potok, ktorý medzi Levárami a Malackami do Moravy 
vteká? O minerálnych vodách čítame len malú zmienku, pravda ťažko 
písať o týchto neodborníkovi, no niektorý slovenský lekár mohol napísať 
o prebohatých prameňoch slovenských samostatný článok. 

Takto bolo by sa do knihy dostalo viacej národohospodárskych 
článkov, a interessovaný svet bol by sa upozornil. Túto stránku treba 
vždy mať na zreteli. 

Štúr, K. Drož (Tatry) a polskí znalci Tatier mali byť v článku 
aspoň spomenutí. Flóra (Holuby) a živočíšstvo malý byť podrobnejšie 
označené. 

Článok J. Klvaňu o „PnrodwícA pomčrech na Mor. Slovensku a 
Valašsku'^ je prehľadný, stručný a jasný. 

• Velmo poučná je krátka stať „Z praveku Slovenska^ od Dr. L. 
Niederle. Vývody autora sú striezlivé a presvedčivé, mnohému fan- 

18 



— 274 — 

tastovi slovenskému nebudú sa páčit, no prispejú iste k vjlieSeniu fa- 
lošnýchy nekritických názorov o praveku Slovenska, o dobe predhisto* 
rickej. Jedno je isté, Slovensko obydlené bolo človekom už v dobe ka- 
mennej, jako to archeologické nálezy dokazujú. V II stôl. po Kristu 
bývavali na východe Slovenska kmeny trácko-dácke. Sasinek tvrdí 
že Tráci, boli kmeňom slovanským, pripúšta i Niederle, že medzi tráko- 
dákami boly i kmeny slovanské. Aj Kvádov drží Sasinek a Križko za 
Slovanov, zajímavé je, že aj Dr. Niederle tvrdí, že Slovani už pred IV 
stoletím z rozličných strán počali vnikal na územie terajšieho Sloven- 
ska. A tu, ač sami nikdy nepovažovali sme lisilné bádania Sasinkove 
za prísne vedecké, a ač odpudzovalo mnohých historikov a vážnych 
ludí jeho prílišné etymologizo vanie, novšie časy, archeológia, a postup 
historických bádaní dávaj ťi mu za pravdu. A názor pred 30 rokami 
ním vyslovený, že severné Uhorsko bolo už v časoch Kristových v I 
a II století slovanskými kmenami obydlené stáva sa historickým fak- 
tom. Jako obstojí nemeckost vtrhnuvsíeh na Slovensko mnohých ne- 
šlo vanských kmeňov v III století, to vysvetlí nám ďalší pokrok v hi- 
stórii. »Šafarík sgermanisoval históriu záj)adných Slovanov* vyslovil 
sa častokľá£ Sasinek, do 6 stôl. po Kristu Nemci nepripúštali Slovanov 
do západnej Evropy, v 6 stôl. ale a po nom ťahali sa už od Visle, Odry 
na západ až k dnešnému Schleswigu, vidíme ich na Dunaji n:i Bal- 
káne, a vyskytujú sa všade, kde vziui sa tak rýchlo v sídlach, kde 
predtým by diel i kmeny údajne nemecké ? 

Naši predkovia prišli súčasne s Čechami a Moravanmi z krajov 
zakarpatských, tedy zo severu. » Počiatky slovenskej histórie na Dunaji 
náležia v Uhrách už českým Slovákom « končí významne Dr. Niederle. 

Dejiny Slovenska od Pavla Križko, potvrdzujú v nove jak vše- 
stranný je tento starý pracovník slovenský, dejiny, kultúrna história 
slovenská, školstvo, baníctvo, archeológia, veda archiválna sú jeho 
obory v ktorých pracuje svedomité a vážne, keby Križko mal po ruke 
novú literatúru historickú, knihovnu v blízkosti, práce jeho, zajiste 
nelezly by ocenenia i v širšom svete. Hlboké štúdium starých listín 
javí sa i na tomto článku. Krestanstvo začido sa šírit ešte pred Vi- 
chingom, veď právomoc biskupov nemeckých, hlavne rezenského (Re- 
gensburg) siahala až za Nitru. Zpráva o velžupe zvolenskej je pozoru- 
hodná. Žeby Valasi čili Rumuni boli až po vpáde tatárskom osadili 
sa na Slovensku je pravde nepodobné. Valašské slova žinčica, brindza, 
balta boly na Slovensku iste pred vpádom tatárskym, snáď už počas 
slahovania národov, i Miklossich to tvrdí. V ďalšej časti líči Križko 
dejiny Uhorska velmo pútavé a kladie váhu na to, že Slovensko 
8 velžupou zvolenskou tvorilo vždy v mnohom samostatný a neodvislý 



— 275 — 

ôelok od ostatných čiastok krajiny. Tak pod Matúšom TrenSianskym, 
pod Jiskrom a Fankrácom a tíánom Zápolským. U nás rado sa tvrdí, 
že Nemci nevplývali na nás tak ako na Čechov, Nemci tvorili na Slo- 
vensku pravú republiku, až príboj ôeský po bitve belohorskej sosílil 
element slovenský a urobil nemeckej nadvláde koniec. Doma uhli českí 
bratia pred presilou nemeckou a urobili na vždy koniec nemeckým 
enposituram na Slovensku, v skutku krásny, historický a hlboko poli- 
tický skutok vykonala emigrácia Seská u nás, nie my, ale Česi uhájili 
Slovensko v jeho čistote a zachovalosti. 

Slovenčinu uviedli do života Jezovíti, no keby nie bohatej refor- 
mačnej literatúry českej, nikdy by sa neboli chopili Jezovíti živého 
jazyka slovenského ludu, jako prostriedku nímž mali byť získané srdcia 
a duSe ludu. Bola to myšlienka pokroku vnesená reformáciou i medri 
náš Tudy česká kniha, česká biblia, česká kázeň vyvolaly nový ruch, 
vtiahli do osvetového pohybu aj elementy predtým národne mrtvé, 
katolícke kňažstvo, hierarchiu; živá reč v kázňach a spevoch zobudila 
lud a kniha slovenská stala sa nezbytnou potrebou. 

Uvedenie jazyka ľudového do kníh bolo len prostriedkom, vplývať 
lahäie a účinnejšie na massy a bola ďalej výplyvom nedostatočnej zna- 
losti češtiny v kruhoch katolíckych, ktoré sa češtiny jako jazyka pro- 
testantského — od časov husitských, bola čeština u nás jazykom od- 
boju, jazykom nespokojných a utlačených — štítili, bola nenávidená 
u korumpovaného vysokého kňažstva, u Jezovítov a nemeckých vojakov. 
Slovenčina mala nahradiť jazyk kacírov a preto k nej obrátili sa všetci, 
ktorí katolizovali, Paulini, Jezovíti a biskupi. 

Slovenskí evanjelici vidiac stále sa vzmáhajúci ruch slovenský 
medzi katolíkmi, nemohli odolať skutočnosti a jako menšina podali sa 
ruchu slovenčiacemu, Hodža a Štúr sdokonálili dielo Jezovítov po- 
ťažne Bernoláka. 

Professor Dr. F. Pastrnék uverejňuje významnú stat „Slovenština^ 
s mottom: Litera zahiji ale duch oéivuje »Pŕíslušnosť uherských Slo- 
váka k národnímu našému celku je vážnou, ba snád nejvážnejší naši 
otázkou jak vedeckou, tak i společenskou«. Tieto velké slová sa na 
Slovensku sotva dnes ocenia, nebude sa im rozumeť a budú sa zle 
vykladal. My tvrdíme i v pevnej nerozlučnej príslušnosti k národu &• 
skémuy k jeho kultúre je zabezpečená n(úa existencia a budúcnosí. 

Pastmek píše dalej : Pŕes nynéjší, nepŕízní pomérä vynucený stav, 
jenž jest takový, že uherští Slováci nemohou než péstovati své zvláštni 
pisemníctví a tak zdanlivé nepracovati společné s nami, máme my 
povinnost udržovati jednotnost kultúrni, ba činiti tak i tenkráte, kdyby 
jednali pHmo proti nám. Na nás zajisté jest, abychom videli dále, nám 

18* 



— 276 — 

pŕíslušejí první kroky, my máme znáti, co nám káže náš národní zajem 
a pH tom nespoušteti se nádeje, že toto poznaní časem proníkne i tam, 
kde dosud proniknouti nem&že. Je to stav neutešený a to nejen proto, 
že uherští Slováci jsou od nás formálne odlouôení, nýbrž i proto, že 
táto samostatná písemnost uhersko-slovenská nesplnila nadéjí, které do 
ní se vkládaly. Trvá nyní 5tyŕicet let, ale každý znalec tó veci mi 
potvrdí, že oo dosud bylo vykonáno, jsou jen skrovňoučké po8átky na 
dráze, která vede k vlastní literatúre. 

Toto sú trpké slová, toto je nahá a preto jakosi podivne pôso- 
biaca pravda. Každý Slovák iste strasie sa pri týchto slovách a spýta 
sa sám seba, ale či naozaj tak málo sme vykonali ? Málo, všetky menšie 
národy slovanské nás dávno predstíhly v literárnej produkcii, äo v slo- 
venčine od Bernoláka počnúc vyšlo, to sotva naplnilo by jeden vôz ! 

A keby sme ešte väčšmi milovali Sládkovičovu »Marínu« a jeho 
»Detvana« a keby sme strážili spisovnú slovenčinu ako oko v hlave, 
to jedno musíme priznal : literárna produkcia slovenská nevyhovela po- 
trebe duševnej nášho ludu, neuspokojila poptávku, a nesplnila nádeje 
našich spisovateľov a dokonca nie náhlej e zakladateľov spisovnej slo- 
venčiny. O príčinách tu nehovorím. Konštatujem neodškriepiteľný fakt. 
Slovenská literatúra nevnikla na slctvenský východ, a tu príčina 
mrtvoty bariŠa, Zemplína, popri nej udržala sa separatistická literatúra 
šarišská, biskupstvo košické má svoju literatúru, ani len kňažstvo, nie 
knihy náboženské, nepodmánila si slovenčina spisovná, vydania sv. voj- 
tešské sú tam tak' cudzie ako vydania martinské. 

A na západe slovenskom, v každom dome nájdete 10 českých 

v 

kníh a jednu slovenskú, biblie, spevníky, [)ostilly sú české. Život Krista 
Pána český, kat. modláce knihy, Rajská Záhrada, Veľký Nebe EllíÔ 
české lebo od Landfrassa v Jindŕ. Hradci, alebo v Brne tlačené ; nie 
je pravda, že len slovenskí evanjelici pestovali češtinu, že ona len 
u nich sa udržala, v kázni áno, ale v knihách mali ju i katolíci ai po 
Iíernoláka skoro výlučne, veá protireformácia, hlavne česti jeMvíti, za- 
plavili Slovensko českými knihami, protestanskú češtinu, nahradzovali zprvu 
češtinou katolíckou, reč zostala, jazyk nedotknutý, zmenil sa len duch. 
Malý príklad, podivný na oko ale pravdivý. Bol som v Amerike 
v Mahanoy City, Pa, v kostole, spevák či modleník, šarišan, predspe- 
voval z tlstej, starej knižky, formát bol mi známy, ovšem čítal a vy- 
slovoval po šarišský, po službách Božích pozrel som modlácu knižku 

v 

bola v Brne tlačená zdá sa mi okolo r. 1780. Česká kniha donesená 
zo Šarišu do Ameriky, on menoval ju » slovenskou « ; i na západe na- 
zýva ľud české knihy slovenskými, intelligent rozlišuje »česká«, »slo- 
venskác. 



— 277 — 

Slovenská literatúra nie je v stave uživit lud, intelligenoia naša 
živí sa knihou nemeckou, maďarskou, českou. Moderný človek nena- 
sýti sa románom, sbierkou básni, alebo rozprávkami a la »Skrotenec<. 
Táto pravda sotva bude niekým popieraná, ona určuje nám smer kul- 
túrneho rozmachu, nášho vzdelania a pokroku. V živote národov ne- 
dejú sa zázraky, kto čaká nečinne už odsúdil sám seba. Týchto čaka- 
júcich je na Slovensku mnoho, ale miznú pomaly, až nebude na Slo- 
vensku nik čakať, ale všetci pracovať vtedy bude lepšie. Fatalisti musia 
vyhynúť, oni sú prekážkou všeho rozvoju, prekážkou svépomoci, to sú 
tí, čo veria a nekonajú. Odtial tá nerozhodnosť, to klátenie, raz : .»nech žijú 
Cesi«, sláva vzájemnosti, druhý raz: Česi sú Nemci, materialisti, sú 

s najmä Masaryk, no teraz bude mat tento posledný v prof. 

Pastrnekovi koUegu. Tak ako predstavuje si to prof. Pastrnek, to zna- 
mená v očiach našich literátov — nie všetkých — zradu, a dobrý 
apetit na Slovensko! 

Pastrnek sa pýta : A jest snad za našich časA bez vlastního škol- 
ství samostatné národní písemníctví jen pončkud možné? 

Prečo tak málo rozšírila sa slovenská literatúra pýtal som sa 
hore, povie sa mi zo stránky našich literátov : reč ktorá nemá ohnísk 
kde by sa pestovala, ktorá nemá škôl nemôže sa šíriť, nie vnikať do 
sŕdc ludu. Odpoveď dáva prof. Pastrnek tú istú, bez škôl sa nemôže 
rozvýjať literatúra ani vnútorne ani zovnútome. 

Lenže i u nás platí »quod licet Jovi non licet bovi«, Pastrnek 
keď to tvrdí, má čosi za lubom, povie sa, keď to priznáme my, má to 
význam len domácej sťažoby, domáceho nedostatku, ktorý cítime všetci 
ale nedajbože, aby sme ho pripustili od suseda. My hladujeme, ale 
nesmie nám to nik povedať že hladujeme, lebo mu nadáme! Tak vy- 
padá tento lístok na obidvoch stranách! Tu nezbýva než postaviti bu- 
dovu své osvety na základ takový, který i nejsilnejším bouŕim mftže 
odolati — píše prof. Pastrnek ďalej. 

A tento základ je ^kultúrni jednota« ktorá spisovnej slovenčiny 
nevytvára, ale ktorá zabezpečuje slovenčine miesto v literatúre českej, 
v ústavoch a školách a v spoločnosti, »kulúmí jednota«, ktorá uvádza 
češtinu k nám v knihách a časopisoch, ktorá podáva nám všetko čoho 
v slovenčine niet, ktorá vzdeláva nás odborne, pripravuje pre život 
hospodársky, ktorá poskytuje literatúru svetovú v českom rúchu, dáva 
nám vedu a nahradzuje slovenskú školu doma. 

Z tohoto programmu vyplývajú povinnosti, záväzky jednej i dru- 
hej strany a zo súčinnosti oboch musí resultovať zlepšenie pomerov 
u nás, oživenie stykov československých, rozmnoženie pracovitých, 
energických jednotivcov, sorganisovanie sebeobrany, upevnenie pove- 



— 278 — 

domia v lude naSom, že nie inak, ale tak treba pracovať ako praco- 
valo sa v Čechách a na Morave. 

A že takouto prácou dospejeme i my k túženému cielu, k uznaniu 
našej hodnoty zo strany nepriatelov a k zmene systému. 

Inej cesty aevidím nikde a v ničom, a komu zdá sa táto cesta 
nebezpeSnou, Slovensku neprajnou, ten alebo nezná kultúrnej histórie 
slovenskej, alebo keď ju zná, zatvára pred ňou vedome oči, a hľadá 
z pýchy, zaslepenosti v slepej viere iné cesty, iné spôsoby, ktoré neo- 
svedfiily sa u nás eSte v ničom, a neosvedčia sa ani v ďalekej bu- 
dúcnosti. 

Proti vzájemnosti hlásanej Pastmkom a mladou generáciou slo- 
venskou, brojí strana staroslovenská, takto ju nazývam v nedostatku 
iného pomenovania. No viem, že sami nevedia prečo, nevedia čoho sa 
boja ; slovenskí spisovatelia myslia, že cena Fastrnkom hlásanej »kul- 
túrní jednoty* má byť spisovná slovenčina. 

Zle znajú prof. Pastrneka, v Čechách niet vážneho človeka zna- 
lého Slovensko a zvlášte tdto otázku, ktorý by žiadal uvedenie češtiny 
na Slovensko čo jazyka spisovného, a keď by sa i našiel, znamená len 
názor, veď i u nás sú názory na túto vec rozdielne. 

»Otázka slovenská jest vlastné otázkou našého vlastního rozvoje*, 
hovorí Pastrnek cele správne, až rozriešená bude otázka moravská a 
slezská, príde rad na Slovensko, vieme, že kultúrnemu náporu neodolá 
ani politika, veď kultúrny pokrok je podmienkou politickej zdatnosti. 

Takto predstavujeme si prirodzený rozvoj českej myšlienky. 

Mladá generácia slovenská píše česky a rada používa českej knihy, 
najmä mládež vychovaná v Prahe, ale táto mládež píše i slovensky a 
nikde sa ešte neukázalo žeby znalost češtiny ukracovala znalosí! slo- 
venčiny, máme spisovateľov slovenských, ktorí správne ovládajú češtinu 
a slovenčinu. Z Čiech často dostávame slovensky písané listy. (Kálal 
Klíma). 

Tak predstavujeme si my vzájemnos6, vo vzájemnej úcte češtiny 
a slovenčiny, vo vzájemnej práci, vo väčšej pomoci silnejšieho, vo 
vzájemnom štúdiume plodov literárnych, v podporovaní mládeže na 
školách českých atď. Vzájemnosť u nás bola takáto: zóbrat a brat od 
Čechov, z našej strany ani sa nič nevrátilo^ ani nič nedalo, Vzájemnost 
sa zneuHvála, Česi vytrezveU^ Slovákom zostal nemrav, aby ho pri 
danej príležitosti použili znovu. 

Hlavné je : dorozumieme sa, táto srozumiteľnosí češtiny a sloven- 
činy musí sa stať tu i tam všeobecnou. 

(Pokračovanie naal.) 



— 279 — 



Nový život. 

Dcj m. 

Javifite ako v deji I., bez vSetkých ozdôb deju 11. Celý dej odohráva sa ako po 
búrke, v tichosti. Vystupujúce osoby hovoria po tichu, tajené. Je ráno, okolo 7 h. 

y úzadí z lava pri posteli kolíska. 



Týstnp 1. 

Anička. 

Anička (vychudlá, slabá, biela. Na bosých nohách remenné papučky. 
Oblečená má len suknicu, oplecko, vestu. Sedí na stoličke pri 
kolíske a rukama ju objíma). Števko, moje dieťa, čo ťa bolká, čo? 
Všetko ti snesiem, čo kolenačky pôjdem od ludí prosiť. — Ty 
nevieš povedať. Aspoň zaplač. — Nič, tretí deň už nič, ani hlásku 
nevydáš. — Oj ani svet, ani ten doktor ti nevie pomôcť. — Jak 
som sa ti tešila, že za to všetko v tebe budem mať náhradu, tebe 
budem ziť a . . . ty mi uletíš, ty ma necháš. Nie, ja si ťa nedám, 
nedám si ťa tej ohavnej smrti, čo strežie na úbohá dušičku od 
tvojho narodzenia. (Vezme dieťa na lono, potom vstane). Oj, 
zrádnik prekliaty, čo mi nivočíš dieťa moje? Co ti to urobilo, že 
toto musí trpeť. — Bože, na nebi, šesť týždňov ťa už prosím, lebo 
si nás oboch vezmi, alebo uzdrav dieťa moje. Len na toto sa mi 
nedaj, nedaj už dívať. — Jój, ako mu vykrivuje tváričku ! (bozkáva 
ho). Moje iístočká zlaté, čo ste sa previnilý, že ste takto mučené? 
Jój, ako ho naťahuje, ako mi ho morí. (Položí ho na belčov a 
rýchle rozviňuje). Stiahli ťa mi tá stará mati, stiahli ... Ja ti 
povolím, ój, tak, môj páčok drobný. (Bozkáva náruživé). Mráz mi 
ta zašiel, tuhý mráz; chcel by ťa mi znivočit; ale nedám si ťa, 
nedám! Čože by som mala bez teba na tom šírom svete? — Utíš 
že sa mi, utíš . . . 



Anička, Kata, Barbora. 

Kata. (Vstápi aj s Barb. V tvári je ostarená. Mnoho potratila z pre- 
dešlej živosti aj jazyka). Anička, Martin došiel — 



— 280 — 

Anička (asi razom.) Mama^ mama^ — Sože ma je po ňom — kdeže 
ste tak dlho? Vedf Števka nemôžem už pol hodiny prebrať. — 
Vítajte, stará matí. 

Barb. (ďakuje kývnutím) Nebožiatko. 

Anička. No len ho pozrite, aké mi je . . . 

Kata (vezme s kaohiel a zapáli tkaničku). Ach, veď ešte aj to ti musel 
pán Boh nadeliť, také žobráča. A tu je tkanička, kieže mu ju po- 
držíš k noštoku. — A ticho, nevykladaj, už ináč nebude. No vidíš, 
už precitlo. (Zahasí a odloží). . 

Anička. Akožeby nie, od takého smradu. Ešte sa mi zadusí . . . 

Kata. Už ho nebude dlho dusiť, smiluje sa pán Boh — 

Anička. Mama, nieže. Čože vám to diela zavinilo, že mu tak tú smrť 
voláte ? 

Kata. Nevolám ; ale ty nepomyslíš, čo má také dieťa za trápenie. A čo 
bude z neho ? Veď ja by mu rada bola, ako ty, keby bolo na 
svet súce; ale žobráčik na do smrti. Je pred časom, zrádnika má, 
tak radšej — 

Anička. Tak radšej ja zomrem, ako mi to má. 

Kata. To by mi len bolo ! Ty zomret a dieťa, choré dieťa, mne nechať 
na trápenie. Ci som ho ešte málo mala?! 

Barb. Nežial, Anička, ešte mu to môže aj vyslúžiť. Všetko je v božej 
moci. Ci ho mastíte? 

Anička. Maslom každý den. 

Kata. Aj mokrú handričku na srdiečko sme mu. 

Barb. To mu vari nerobte, aj na miesto masielca lepšia bude sladká 
smotánka — 

v 

Anička. Vy ste dobrá, stará mati. Ďakujem vám na stokrát! 

Barb. Daj, Bože, by mu bolo na osoh . . . 

Kata. A vezmi ho tam trocha do komory, aby ho zase nevychytilo. 

Lebo ak troška hlasnejšie prehovoríte, už ho popadne . . . 
Barb. To tak, to tak pri takom — 
Anička (ide aj s dietaťom do komory). 
Kata. Nebožiatko, už ani nepije, ani len nezaplače . . . 
Barb. Nemáte z neho nič, ne — 
Kata. Ja viem. Ale aké inakšie že aj mohlo byt? — Ešte otec neza- 

stydol, už sme dostaly písmo, že je aj Pišta nebohý . . . (Tajne 

si rýchle utre slzu). 
Barb. A ako že sa to už stalo? ako? 
Kata. Ako že sa stalo? Porval sa s áreštanty, zamiešal sa aj strážnik 

— oddal sa doň — a ten ho dopichal do pŕs a za dva dni bolo 

po ňom. — Na to musela som predať lúku, zem, statok a drevo 



— 281 — 

z izby 81 pobrali — nezoBtalo n£n nižoho nič • . . Notár svalil 
všetko na otca^ Sože vyžalujem? 

Barb, Tak. No daSo len ostalo a ešte pán Boh požehná. 

Kata. Aj ja eSte ufám. Len aby s tým pán Boh rozsúdil a ona vyzdra- 
vela. Čože Martin ? Vraví svet, že sa mal vyslovil, že Aničku, ked 
sa tak stalo — neopustí. 

Ľarb. Tak aj mne. Ze zato došiel. Ze lebo pôjde zaň, alebo že pôjde 
svetom, do Ameriky. Som sa aj veôer vyplakala, stvora božia. 

Kata. A k nám teda ani nenakukne. 

Barh, Že ešte raz a že potom — ja neviem ôo už urobí, len tak 
tŕpnem. 

Kata. Ona ani počut nechce, ale nech príde. Ja si to zo srdca prajem, 
ale nech si ona sama rozhodne. — Ja bránit — už. nie som tá, 
ôo som bola. (Slzy). Ale ktože vedel, aký je a aký bude a kedľ 
len keď bolo zle, vždy sľuboval . . . Nikto ho nepoznal, ani ja, 
ani tí. Tí ho odbíjali, mne sa — ja som ho volala. Stalo sa po 
mojom a vyšlo po ich. Otec zaichránil si, svedomie ale prišiel pri 
tom o život. Pišta? . . . Snáď si aspoň v poslednej chvíli vzdy- 
chol — Bože zhrešil som. 

Barb. Daj im pán Boh obom lahko duši . . . 

Kata. Nešťastie ôakalo nás všetkých. V otcov spravodlivý úmysel som 
neverila a tomu dôverovala do posledku, kým aj mne zbraňou 
nehrozil. Ja, ja zaslepená žena a mati . . . (plače). 

Anička (ticho vstújn). Zaspalo. — Ale mama, veď ste vy nikdy nepla- 
kávali a teraz by ste — ? 

Kata. Teraz. A vari sa nikdy dosť nenaplačem a nenamodlím. Nie že 
sme pri skrivodlivom aj o spravodlivé prišli, ale že neviem si čo 
počať, aby ch ti a vám odčinila krivdu, dcéra moja. Anička, stará 
mati vravia, že Martin je ešte vždy ten starý a že preč, do Ame- 
riky sa sberá, ak nepri volíš. Ja ťa už nenavádzam, ale ak . . . 

Barb. Shliadni na mňa, dievka moja, že mňa nebude mať v poslednom 
kríži kto opatriť. (Plačil obe). 

Anička. Nie, stará mati, Martin si nájde inú. Ja som ho už ani nie 
hodná. A nie, vydávat sa nikdy nebudem. 

liarb. (na odchode). Keď ťa chce — si ho hodná. Tak čo, ani slova 
potechy mu nevzkážeš? . . . 

Kata. Zato môže sa prísť poshováraL 

Anička. Povedzte mu pozdravenie, ale aj to, že mi milšie bude, keď 

nepríde ... 

Barb.) .... . 
^ . } (idtt von). 

-Ä«'a j Zájdem ja k vám . . . 



— 282 — 

Anička. — Áno, na to ich poslal — o mne sa prezvedať. Aká som? 
čo poviem? Vdova, ktorá nie nemá ani zdravia, ani majetku, iba 
jedno choré dieťa od tvojho kata. To jediná útecha moja. Ach, 
keby mi ozdravelo . . . Bože, 60 si ma tak navštívil. Kedy som 
sa tak previnila, že si ma aj na dieťati tak ztrestal. Pre muža? 
Veď som ja chcela « ním žiť poctivé a v pokoji; kieže sa dal na 
iný život, veci videl, že na zlosti neobstojí. (Ide do komory, v tom 
klepanie). 



Týstap 8. 

Anička, Martin (potom) Kata. 

Anička. Predsa ide! — Martine, čo si prišiel, éo chceš u nás? Ty 
nemáš kvapky ohladu na mňa a moje choré diéta. 

Martin fpodáva jej ruku, tajeným bôlom). Anička, čo chcem, to nejde 
na raz vypovedať; a ked by aj šlo neuveríš mi. Večer som došiel, 
mienil som a teraz stretnul som mať tvoju, — i prichádzam k vám, 
k tebe. Pol roka minulo, všeličo sa porobilo — ani som ťa ne- 
videl, iba v mysli svojej vo dne i vo sne. 

Anička. Čo by si aj už videl na mne?!* Nie, chod domov, pre Boha 
ta prosím odídi. Shliadni na moje trápenie a nikdy sa nepristavuj 
u nás. Veď ma svet roznesie, že si ty už otvoril u nás dvere. Ja 
si toho sama nežiadam a ty musíš, ked nie ináč rozpomeudť sa 
na svoj slub daný mi v ten osudný večer. 

Martin. Nejde to ďalej. Ja nemôžem. — Ja dusil som to v sebe, za- 
bíjal každú myšlienku o tebe a nebol by ch snáď, keby tak bolo 
zostalo, odvážil sa kedy žiadať od teba nemožnosti. Ale ako som 
raz počul, že tvoj muž tak smutne skončil, ja miesta, pokoja ne- 
nachádzam, ja pracovať nemôžem, ja, ja vari zšaliem. 

Anička. Oj, keď som ja nie, už nikto nemusí. 

Máriin. Vyše štvrť roka je tomu, čo to viem, čo sa premáham dňom 
— nocou, abych verným zostal danému ti slovu a neukazoval sa 
tu. Ja sto razí chcel som sa už vybrat z rúbane a vrátil som sa. 
No čím ďalej mučím seba, tým neodolatelnejšou silou ženie ma to 
k tebe a dnes tu som — rob čo chceš . . . 

Anička. Chcem, ba prosím ťa, aby si odišiel. Úmysel tvoj a i môj sa 
viac nesplní. Ja mám komu (ukáže na komoru) žiť a ty si — 

Martin — a ja nemám komu a tiež žiť chcem, tak ako ty tomu, čo 
ti milé, drahé, jediné . . . 

Anička. Máš matku stará . . . 



— 283 — 

MíxrHn. "Eix, ani tú už nemám rád^ na takýto spôsob. PreSo ma radSej 
neutopila v prvom kúpeli? Na biede som riastol, ako chlapca 
odomrel ma otec a na to som ešte teba zalúbil, aby po tolkom 
utrpení, predsa sme svoji neboli. Prečo som len vyšiel 2 väzenia 
a vyzdravel? Jak sladko mi bolo trpet pre teba v tej úfnosti, Že 
mojou budeš — a našiel som tu iného. No stalo sa, — a ty 
jednak ma odbíjaš. Pre^o nie som žobrákom^ abych zahynul na 
ceste?! Lebo ôo mi je z toho zdravia, keď nie pre teba, pre teba 
(chce ju brat za ruku) mám ho užit I ! 

ilni^ia. Martine, nie, netýkaj sa ma. Ja ťa, keď ti mám zkrátka po- 
vedať, ja ťa, ja ťa už nerada; nemôžem, nesmiem .... Odídi, 
prosím ťa. Čo si svet pomyslí . . .? 

Martin (hodí rukou). — Pomyslí . . . Tak odísl. mám, ty mi kážeš? 

Anička (premáha sa). Áno, ja ti, ja ťa prosím, odídi. Ty nájdeš si iné 
šťastie . . . 

Martin (hlasom povýšeným). Aj, šťastie moje, jedno je — ty jediná I 

Anička. Tichšie, dieťa mi je choré, počuje ťa . . . 

Martin. Mňa sa nemusí báí — 

Anička. Ba teba, že sa mu za otčima natískaš a ja sa mu macochou 
stanem. 

Martin. Oj, lepším otcom by som mu bol, ako jeho vlastný. 

Kata (dnu). Vitaj, Martine (podá ruku) Si u nás dávno nebol . . . 

Martin. Pol rol^a — 

Kata. A koľké premeny . . . 

Martin. A pre mňa vždy smutné. 

KcUa. No — sadni, neokúňaj sa ma. Už som nie tá, čo som bola. 
Oľutovala som už neraz, ôo som vám zavinila. — Verila som mu 
viac, ako vlastným očiam a svedomiu. A tak sa mi odslúžil. Už 
ho viedli, ešte mi aj na tej ceste zlorečil za moje dobro, za moje 
trápenia a hriech, preu sme takto hľa o všetko prišly . . . 

Anička. Duše pokoj ste našli. 

Kata. Našla — nenašla. Hľadám ho a myslím že nájdem, keď odčiním, 
čo som zavinila. Ja chcem ti náhradu ... a keď ty Martine chceš, 
Anička, poberte sa s pánom — 

Anička. Mama, to sa nestane, ja mám dieťa, tomu chcem žiť a ni- 
komu inému. 

Kata. Diela si vezmem ja. 

Martin. Nie tetka, spoločne všetci piati by sme sa živili — 

Kata. Alebo tak, dcéra moja. 

Anička. To sa nikdy nestane ! Martine, odídi, odídi. Maj cit, maj srdce, 
ako si ho voľakedy mal. 






-_ 284 — 

Martin. Tak. — Nuž s Bohom! S Bohom tetka, uznávam vašu dobrú 
vôIu. Anička, bud štastná! (prudko odohádza). 

Kata, Nie že, počkaj, Martin! (ide za ním). 

Anička (rozhodne). — A tak bude najIepSie pre nás oboch. — Prečo 
ja jediná? — Jak divné to srdce. Co hladá u mňa, čo vidia jeho 
oči na mne? Ja nič nemám, čo by ho mohlo vábiC ku mne. Nie. 
On by to oželel. To sá len vzpomienky na zasló časy. To ho len 
tie priviedly sem, a to, že mu vyhýbam, a ešte snád ho aj svet 
v reči dohľad uje . . . Nie, on nájde si štastie iné, zaslúžil si toho. 
Co ja? Som slabá, chorá, vdova, jej muža zabili. A diéta? Ako 
by si ma mohol, Martin, ako milovat, mňa, matku dieťata tvojho 
najväščieho nepriateľa? Jaké myšlienky by ta museli nadís6 pri 
pohľade na moje drahé diéta? To ti neurobím, Martine, a nie 
preto, že ťa radšej vidím, ako by som blenu ti chcela dolievat, do 
trpkého života. — Števko, Števko môj ... (V behne do komory 
a vynesie diéta na rukách). Pre Boha! Pomoc, pomoc! dieCa mi 
umiera — ono umiera. Ručičky studené, očká stípkom . . . Bože, 
načo si mi ho dal, ked mi ho berieš?! Mama, mama, kde ste? 
Ľudia, pomáhajte, keď ste z Boha! 



Výstup 4. 

Anička, Kata, 1, 2 suseda (potom) Barbora. 

Kata. Ale Anička, Anička, maj že rozum. Keď je taká vôIa božia, nuž 
ti ho vezme, čo budeš ako nariekaC. Prežili sme mnohé väčšie 
rany, prežijeme aj túto s božou pomocou (berie dieťa). 

Anička (nedá). Mama, nevravte tak! nedám si ho, alebo sa aj ja za- 
márnim. 

1 suseda (príde). Ktože reku volá? 

2 suseda (tiež). A ja, že horí — 

Anička. Poďte, pomáhajte mi! (rozkrúcajú dieťa) 

1 suseda. Už dopracúva . . . Ukáž že ho sem. 

2 suseda. Jaj, nuž veď to už stydne. 

Anička. Suseda moja zlatá, po doktora bežte, pošlite dakoho, aby bežal, 
že mi dieCa umiera, aby mi ho prišiel zachrániť. Že len to som 
mala na svete, a že už aj to mi umiera (2 suseda chce ísť). 

1 suseda. Ani sa netrov — tomu už iba Boh spomôže. 

Anička. Jaj, Bože môj, či ešte aj to mi dáš prežiť. — Všetko nešťastie, 
čo po celom svete letí, na mojej hlave sa stavia . . . 



— 285 — 

Kata (plaSe tiež). Len už tak neplač, veď Je ešte živé. Teraz sa to už 

možno prelomí, prejde mu. 
Anička (tisne sa k belčovu). Dušička moja milá, úprimná, pozri že ešte 

raz na mňa, na tvoju mater smutnú, opustená .... Nikdy už 

viacej. (Skríkne) Ježiši! Veď mu už očká vystavilo, už zomiera.. 

(Trhá dieiía) Števko, Števko, neopusí ma — 

1 suseda. Anička, chodže von z izby, nevracaj ho z cesty. Veď sa 

musíš prepomôct. 

2 suseda. Nerob mu väčší kríž, ako ho má. To je velmi zle, keď 

matkin hlas počuje. Ono, chfiďa, ešte cíti, a keď pri ňom plačeš, 

tak mu horšie robíš. 
Kata (ju vezme z ruku). Poď do komory, poď, dcéra moja. 
Anička. Nie, nejdem, ja nejdem. 
Kata (na silu). Ba len poď, už ho nevrátiš. 

1 suseda. Už, už. Nôžky ako fad. Moje pyšťoky zhorené, ako tá su- 

šienočka. 

2 suseda. Ach dušička nevinná, už, už letí — 

1 suseda (do komory). Rychtárkal 

Kata (výnde). Už dopracovalo — nebožiatko. 

2 suseda. Hábočky, alebo ju dnu a tam ho oblečieme. (Vezmú dieťa 

aj sperinkami a nesú do komory). 

Anička (z komory von a hodí sa na belčov. Susedky a Kata zájdu do 
komory). Čo mi ho beriete, vy, vy ludia bez srdca! 

1 suseda. Už si ho pán Boh vzal, dievka moja. 

Anička (na belčove). Môj vtáčik drobný, kamže si mi uletel? Kamže 
si sa mi podel, môj poklad drahý? Števko, Števko môj, mamička 
tvoja ía volá, vezmi si aj ju sebou, čože ona bude robií bez teba? 
Všetky kvietky kvitnú a mrý mi uvädol. Môj svet zarmittený. 
Čože ja už idem robit, kamže sa idem obrátil, keď som už všetko 
ztratila na tomto svete. Dnša moja zlatá, milá, moja ružička vo- 
ňavá, ako že sa stebou rozlúčim? 



Yfmtup 5. 

Predeäh', Barbora. 

Anička (kročí proti Barb.). Stará mati, už mi je tam, moje die€a . . .. 
Barb (má väčší klúč v ruke). Nebožiatko; máš anjelička v nebi. 
Anička. To ma nepoteší. 

Barb. Ja bych ťa rada z toho srdca, ale aj mne je na moje staré dni 
do záfania . . . (plače) Óh, načo som sa toho dožila?! Kto ma 



— 286 ~ 

opatrí, kto mne vody podá, keď už nebudem sa vládať! kto mne 
moje o6i zatlačí . . .? 

1 suseda (donesie oblečené diela a položí na belčov. Ide z komory aj 

Kata aj 2. suseda). Tak, ešte jej aj vy robte väžší žial — 
Anička. Pozrite môjho anjela . . . (klakne k belčovu . 
Kata. Pán Boh dal, pán Boh vzal, budiž meno jeho pochváleno. 
Anička, Anjelik moj, oroduj že za mňa, za tvoju mater biednu, a prídi 

si po mňa, nenechaj ma tu takú opustená . . . 
Kata, Nedajte že jej, veď sa jej srdce pukne. 

2 suseda. Nechže sa vyplače, tým sa jej ulahší. 

Anička (ďalej). Moj poklad najdrahší! Kamže mi ideš? Do tej čiernej 
zemi. Kdeže la budem hľadať? Či ťa ja už nikdy nevidím? Ako 
že ja pozrem na to miesto, kde mi ležal môj kvet svädlý? Počo 
že ja prídem do tejto izby, keď ta už tu nenájdem ! Už som ostala 
ako ten peň v hore, ako tá pena na vode — opustená . • • 

Barb, (medzitým ku Kate a susedkám). Už krstný list dovedá, všetko 
prehadzuje, Ameriku, smrť spomína. Uchytila som klúč od truhly — 

Kata. Nepuslte ho, veď sa len azda utíši . . . 



TýMtup 6. 

Predošlé, Martin. 

Martin (bez haleny). Tu ste, matko, klúč od truhly! 

Kata. Martin, Martin, nieže tak. 

Barb. (klakne a sopne ruky proti nemu). Syn môj! Radšej mi na raz 

život vezmi. 
Martin. Vy ste ho mne nemali dať! Ja svetom idem! 
Anička, (zodvihne hlavu a vstane). To Martin. Ach, Martine, pozri, už 

nič nemám. 
Martin. Tolko, čo ja. 
Kata. Majte jeden druha. Anička, pozri na tú matku, teba prosia, buď 

Martinova. 
Barb. (vstáva), Buď, dcéra moja, a nový život nastane aj vám, aj nám. 
Anička, Martinova?! — A ty ma chceš? (ide mu proti) 
Martin. Len teba, Anička! (obejme ju) 
Barb. Boh vás požehnaj, deti moje (žehná ich). 

Opona padá. 



— 287 — 



Bozmanité zpráyy. 

— AlkoholismuB je v Belgii strašne rozSírený. Pri 6 aj t'^ milí. obyvateloch 
zomiera tam na alkoholimus každoročne 20,000 ludi t. j. na každých 825 zomrelých 
pripadá 1 alkoholik. Na druhom mieste je Finsko, zomiera tam ročne 60,000 ludí 
na následky alkoholiamu, na 420 zomrelých pripadá 1 alkoholik. Vo Švédsku a Nor- 
véžsku zomiera ročne 12,000 ludi, tu je pomer následkom hnutia protialkoholistic- 
kého priaznivej i^í, a síce 1 : 830. Vo Francii 1 : 900. V Anglii a Švajčiarsku 1 : 1000, 
v Nemecku: 1125, a v Rusku 1: 1350. 

— Redaktor tohoto Časopisu prednášal v„Kat. Kruhu" skalickom dňa 10. a 
17. marca o alkoholisme a jeho následkoch pri veľkom návale členov i hosti a 
najmä mládeže. Po druhej prednáSke zrieklo sa 70 mládencov pitia pálenky na celý 
rok, väčšina z nich uŽ nepila ani vlani. Asi 10 ich padlo, títo neodolali pálenke a 
tohoto roku ani nevstúpili, ostatní zachovali sa poctivé cez celý rok a budili v hos- 
tincoch, v spoločnosti na svadbách obdiv. Pevná vola a energia mládencov vynútila 
si uznanie všade. Mravný dosah tejto Čiastočnej abstinencie je velký. 

— Vo viedenskom „Národe** utvoril sa spevokol. Sbormaj strom je učitel 
českej školy „Komenského" Fr Vendolský. Študenti slovenskí účinkujú v „Národe" 
na teraz len 3. Medik, právnik a íilosof. Veru málo intelligentov na tolkú massu 
SlovaČe vo Viedni. 

— Literárne Listy priniesly kritiku Tajovského Rozprávok, vytýkajú 
mu spôsob akým rozpráva o láske a lúbosti mladých ludí. Odúčaním priúča vraj 
nemravnosti. „Skrotené a" kritisujú v rukavičkách, a o rozprávke Sasinkovej hovoria: 
dej plyne jirirodzene a sama poviedka obsahuje pekné poučenie a výstrahu jak pre 
rodičov, tak pre dietky, ktorým ju Čítat odporúčame. Pán kritik je aŽ 
nápadne milý, shovievavý voČi tejto rozprávke, akyste hladel viacej na „kto" jako 
na „Čo". Na koniec hovorí, že 3 Číslo ukazuje úpadok proti 2 predošlým číslam! 
V liste na redaktora básni Ticho mi r o komároch a muchách, ktoré špinia sochu 
Zeusa, túto sochu veršom umýva a zastáva úbohý (!) Martin. Odmena v „N ár. Nov." 
príde iste v podobe Článku „O pátriČkárskej literatúre" 

— 'Prvú umeleckú výstavku usporiadajú v Strážnici v dňoch od 3. do 14. 
apríla t. r. slovenskí maliari J. Úprka, C. Mandel, V. Jíoha a A. Frolka. Vkusné 
miniatúrni plakátky vystavila fírma J. Teslík v Uh. bkalici. Sv. Václav — stará 
drevorezba — a švabach pôsobia tak účinne a umelecky jako najmodernejšia secessia. 

— Pre uverejňovanie Článku .,0 slovenských veciach" z „Našej Doby" do- 
stávame mnoho káravých, výstražných listov. Mnohým záleží na tom aby článok Šir- 
šie obecenstvo slovenské neznalo, pre nás je zase dôležité aby ho znalo. Článok 
uverejníme celý, na niektoré nesprávnosti a mylne názory obsažené v Článku odpo- 
vieme svojho času. Pravdy je v ňom mnoho a to nám dostačuje. 

— V „Slovanskem Pŕehledé" č. 6. uverejňuje St Klíma pod záhlavím 
„Z e Slovenska" velmo zajímavý a pracne sostavený Článok. Pomery na národ- 
nostní hranici slovensko-madarské. 



— 288 — 

— Cirkevné Listy č. 2. uverejňujťi ukážky z preSovskej inkvi- 
sfcie: Keď dekan Szlávik dal ahabat podobizne slovenských theologov, niektorí 
z nich opýtali sa: Načo nám beriete podobizne, Velebný Pane? Szlávik odmietnnl 
urazeno: Do toho Vás nič, to je moja vec, Vám sa ani nepríchodi takéto 
niečo opýtal. 

Takto obcuje dekan s poslucháčmi theologie, s akedemickými občanmi. 

— Mladíkov, ktorý prvý rok sú na theologii, okríkol: Ako ste prišli do tejto 
slovenskej kompánte? Okríknutý mladík odvetil: Nevedel som, že je to slovenská 
kompánia; a ked druhý rozhorlene odmietnul výraz: „Kompánia", Szlávik mu po- 
hrozil: Dajte pozor, stojíte pred dekanom! Túto hrozbu: „Stojíte pred dekanom !„ 
Szlávik Často opakoval, menovite vždy vtedy, ked nevedel odolal otvoreným, sme- 
lým slovám pravdy^ inkvirovaných. Najmä Nemcovi Wanitskovi pripísali za hriech. 
Že obcoval so slovenskými a nie s maďarskými kollegami. A ked on osvedčil, že 
nielen ako so slovenskými kollegami, ale zvlášte ako s mravnými mladíkmi sa pría- 
telil — nad tým rozzlobený Szlávik ukázal na podobizne a osopil sa na Wanitska. 
Nuž a toto je mrav I 

— Dlho sa viedlo vyäetrovanie o tom : kto navrhnul, aby sa dali foiografovat, 
kde to uzavreli, kto má sosbierať peniaze, či nenašiel sa nikto, ktorý by bol od- 
rádzal od fotografovania. A keď zo všetkého nevysvitlo nič, v Čom by bol mohol 
inkvisítor mladíkov polapič, výsledok bol: to obťažuje ich vinu, že sa nenašiel, kto 
by bol odrádzal od fotografovania. 

— Tiež hrozná bola inkvisícia pre slovenské podpisy mien na fotograi^ich. 
Čo by vraj povedal biskup, keby videl tie podpisy! Čo vraj povie verejná mienka! 
A viete, uvážili ste, že aká je u nás verejná mienka, že tá z komára urobí slona? 
„Veď to je smutné, že je tá verejná mienka taká, a že predsa na ňu dbajú", po- 
znamenal jeden z najmladších iukvirovaných. A táto poznámka akiste spôsobila jeho 
medzi prvými vylúčenie. Lebo dekan, ktorý mimochodom rečeno, prednáša ethiku, 
mravouku, velmi sa pohoršil na tejto poznámke a hned začal presvedčoval, že veru 
my musíme dbal na túto verejnú mienku a musíme sa chránil všetkého, Čo by 
ju urazilo! 

— Dňa 17. febr. a 3. marca t. r. prednášal o alkoholisme Dr. V. Srobár 
v Občianskej Besede v Hužomberku. 

— Ochotníci „Kat. Kruhu" v Skalici predstavia vo VelkonoČný* pondelok 
„Sirotu" od M. Horvátovej a „Za živa v nebi" od F. Urbánka. 

— Odpredaj slovenských ludových kníh sriadili priatelia ludu vo Velkej 
Bytči. Odbyt je slušný. 

— Z trenčianskej je skoro všetko mužské pokolenie vo svete, preto ťažko 
tam pôsobil. 

— Vo Gbeloch založený bol „Potravný spolok*. Predsedom je Dr. P. Blaho. 

— V Petrovej-Vsi založený bol „Potravný spolok": Predsedom j e J. Cellý, farár. 



_• s./"-. ~ „x v* ■.^"VX'N. \^ 



Alkoholismns. 

Práve čo zaklúčili porady svoje slovanskí žurnalisti rakúsko- 
uhorskí v Dubrovníku, zahájený bol ôsmy medzinárodný sjazd proti 
alkoholismu vo Viedni. Oznámili sme ho, aô nám oznámený nebol, 
upozornili sme nau, ohládili sme i to, že budeme zastúpení na sjazde, 
kto má ťimysel siičaslnií sa, aby prihlásil su. Neprihlásil sa nik. 

Slovenské časopisy sjazd zamlčaly. *) 

Slováci nesúčastnili sa sjazdu. 

Na Slovensku niet alkoholismu! 

U nás niet alkoholismu a jeho následkov ; u nás niet nemiernosti, 
nie pijanstva a obžerstva, nie duševných a telesných chorôb, nie ho- 
spodárskej biedy, nie duševnej tmy a politického úpadku, nie poklee- 
losti verejnej mravnosti, nie zkazy, žialu a smrti! 

Na Slovensku je raj. StriedmosC a striezJivosÉ sú slovenské cnosti, 
ved v jednej trenčianskej dedine zapísané je 1200 ludí v spolku strie- 
zlivosti ! Slovenská intelligencia je vzorom mierneho požívania alkoho- 
lických nápojov. Protialkoholická literatúra je u nás v kvete, rozšírená 
v 10,000 až stotisíc výtiskoch, tak ďjilako sme, že i alkoholici píšu 
u nás články a brožúry proti alkoholismu — držím sa toho: kto denne 
pije tri štyri razy liehový nápoj je (Alkoholik^ že reční a káže sa proti 
pálenke v ľude, pri pálenke panskej — koňaku a starej slivovici, to vraj 
nieje u nás nič prekvapujúceho, nič neznámeho. To je pravda. O jak do- 
konalý sme my národ oproti tým úbohým 2 milí. Estom v ruských, bal- 
tických provinciách o ktorých ich rodák cand. jur. Tônnisson strašné 
zprávy priniesol kongressu, »ihor alkoholismu o nič slabšie nezúri medzi 
týmto biednym národom^ nežli medzi Poliakmi a Malorusmi v Haliči<í 
zvolal ; menom Slovákov nepovedal túto smutnú skutočnosť nik. Ba aj 
načo? Sme utlačení, maďarská vláda nedovolí nám žalovaf — na seba, 
my nesmieme povedať pred svetom, že sme nemierni, že lud slovenský 
je obetou alkoholismu viacej nežli obeťou madarismu — i tento skrýva 
v sebe hodnú porciu alkoholismu, ved » vlastenectvo « u nás bez alko- 
holu nedá sa skoro ani mysleť. 



*) „Slovenské Listy" malý krátky referát. Red. 

19 



— 290 — 

Nám nedovolili povedať : lud slovenský je ožobráéený, na stupeň 
hoväda snížený alkoholom^ predstavujúci nemravnú massu, podobnú 
helotom a nie ludom a občanom XX. stoletia. Maďari nám zakázali 
podať na sjazde obraz vlivu alkoholu na telesný vzrast slovenského 
Sloveka, na jeho duševné vlohy ; my nesmeli sme poukázať na rozšíre- 
nosť alkoholismu medzi slovenskými deťmi, my nemohli sme pojednal 
o obžerstve slov. žien v trenS. a nitr. stolici, ktoré sa tam úžasne roz- 
širuje^ tiež nie o alkoholisme prinášanom našimi vysťahovalcami 
z Ameriky. 

Príslovečný slovenský pauperism, bieda zemanstva, hospodárstvo 
a moc Židov na Slovensku^ fiože^ jaké to otázky, no nesmeli sme ich 
predniesí, nedovolili nám 

História slovenského protialkoholického hnutia je zajímavá, vzni- 
kol alkoholism na Slovensku a tam našiel aj prvých svojich odporcov 
už pred 50 rokmi, chceli sme ju k poučeniu a k sláve tým velkým 
mužom čo boj podujali predniesť, máme ju i napísanú — ale nedovolili 
nám! Jak neštastní sme my Slováci, my chceme ale oni nechcú, my 
voláme ale nás nepočujú, my plačeme no neľutujú nás. 

Svet nám nerozumie, tak jako nerozumie nemému. Nemí sme a 
nemota je naším trestom. 

Hla fórum sveta, areopag Evropy zasedá pohromade vo Viedni, 
tam tribunál celej zemegule, ktorý tak rád spomína sa u nás, kde ste 
boli slovenskí žurnalisti, politici, ludomili, kat. a ev. kňazi, slov. uči- 
telia, slovenskí lekári, kriminalisti, či niet vás ? I 

Na viedenskom kongresse bolo Slovensko nemé a nemota bola 
jeho tldelom. Vo Viedni kde ročne tisíce Slovákov upadá v alkoholisme, 
kde Slováci naplňujú brlohy pálenečné, kde pijanstvo slovenské má 
svoje zvláštne »mas8enkvartýre«, kde je bieda alkoholikov slovenských 
strašná, tam neozvalo sa slovo o tomto lude a jeho chorobe. 

Kongress bol shromaždením národov utlačených alkoholom, spu- 
tnaných jeho pekelnou silou. Alkohol je nepriatelom človečenstva iste 
väčším nežli vojny a mor povedal Gladstone. Nebezpečie je velké ! 
Slováci vidia a nevidia ho, apathia k sjazdu, nevšímavosť, absolútna ne- 
účasť, nedostatok referátov dokazujú dvoje. Po prvé, že slovenská 
spoločnosť ešte hlboko väzí v alkoholisme a v ňom si hovie. 

Po druhé, že vodcovia slovenského ludu nepochopili svoj úkol 
v národe. 

Otázka alkoholismu je otázkou slovenskou ! 

Dr. P. Blaho. 



— 291 — 



Príspeyky k miestopisn Sloyenska. 

III. 

Šariš. 

Ohre^ niino-torysshý. 

Abos: Obyšovce — Abrány: Abranovce — Alsó-Mérk: Nižné 
Merkovce (Mirkovce) — Alsó-Sebes: Nižný Šebed — Aranybánya: 
Zlatá Baňa — Berettô: Bretejovce (Brecejovce) — Bogdány: Bohda- 
novce (Bogdanovce) — Bolyár : Bolarov — Boroszló : Brestov — Bôki : 
Habžany — Budamér: Budimír (Budzimir) — Bunyita: Bunetioe 
(i Bujetice — Erdôcske: Lesníček — Felsô-Mérk: Vyšné Merkovce 
(Mirkovce) — Gulyvész: Gulvas — Harság: Haršak — Huvész: Huvís 

— Jánocska: Janovík — Kakašfalu: Kakašovce — Kavecsan — Ka- 
veôany — Keezer-Kosztolán : Kečerské Kostolany (Koscelany) — 
Keczer-Lipócz : Lipovec — Keczer-Peklén : Kečerské Peklany (Peke- 
lany) — Kende: Kendice (Kendzice) — Kis-Ladna: Malá Lodzina — 
Kisfalu : Vieska — Kôszeg : Kysak (i Kysag) — Lapispatak : Ploské 

— Lemeš: Lemešany — Licsért: Lidartovce — Mocsármány: Moôiar- 
many — Mudrócz: Mudrovec — Nagy-Ladna: Velká Lodzina — 
Ó-Ruzsin: Starý Ružín — Ó-falu: Opina — Patacskô: Ptáôkovce — 
Senyék: Seňakovce (Šeňakovce) — Somos: Drinov — Somos-Ujfalu : 
Drinovská Nová Ves — Szent-István : Kostolany (Koscelany) — Szent- 
Péter: Petrovany (Petroviany) — Szokoly: Sokol — Tapolcsány: 
Teplicsany (Cepliôany) — Terebô: Trebejov — Tizsite: Tižatice (Oi- 
žatice) — Tuhrina: Turina — Várgony: Varbaňovce — Vôrôsvágás: 
Červenica — Zsegnye: Žegňa — 

Okres vyšňo torysshý, 

Alsó-Szalók: Nižný Slávkov — Bajorvágás: Bajerovec (Bajirovec) 

— Balázsvágás: Blažov — Berzevicze: Brezovica — Bodonlaka: Bo- 
dolak — Csipkés: Čipkoš — Csircs: čirô — Darócz: Zdravce — 
Décsô: Daôov (Dzaôov i Džaéov) — Dobé: Dubovica — Feketekút: 
Šanbron (zo Schwarzbrunn utvorené) — Gombosfalu: Qombošovce 
Gromos: Gromoš — Hajtuvka: Hajtuvky — Hamborg: Hamborg — 
Harcsár-Lucska : Láčka — Héthárs: Lipany (Lipiany) — Hônig: Ha- 
nigovce — Jakab-Volya: Jakubova Vola: Jakoris: Jakovany (Jako- 
viany) — Jesztreb : Jastrebie (Astrebie) — Kijó : Kyjov — Kis-Lipnik : 
Lipník — Kis-Szeben : Sabinov — Krivány : Krivany (Kviviany) — 
Lagnó : Legúava — Litinye : Lucina — Lubotin : Lubotyň — Magyar- 

19* 



— 292 — 

Jakabfalu : Jakubovany (Jakuboviany) — Matíszova : Matišova — Nyáre- 
Ardó : Naršany — Obrucsnó : Obruôné — Olejnok : Olejníkov (Olej- 
nikuv) — Olysó: OIšov — Orkuta: Orkucany — Orló: Orlov — 
Orosz-Volya: Ruská Vola — Palocsa: Plavec — Péch-Ujfalu: Pe- 
ôovská Nová Ves — Plavnicza: Plavnica — Polom: Poloma — 
Pusztamezô: Pusté Pole — Ratvaj: Ratvajovce — Rencsissó: Renči- 
šov (i Ren^.ičov) — Roskovány : Rožkovany (Rožkoviany) — Schônviz : 
Šenviz — Som: Šoma — Stelbach: Štelbach — Szent-Gyôrgy : Svätý 
Jur (Sv. Dzur) — Sztarina: Starina — Szulin : Sulín — Tárcza: 
Torysa — Tarkô: Kamenica -- Tolcseraes: Tolceraeš (Tonôemež) — 
Uják : Ujak — Usz-peklén — Uzovské Peklany — Úsz-Salgó : Šalgov 
Uszfalu: Uzovce — Viszoka: Vysoké — Vorosalma: Cervenic.a 

Okres makovický. 

Alsó-Jedlova : Nižná Jedlová (N. Jadfova) — Alsó-Komarnik : 
Nižný Koraárnik — Alsó-Mirossó: Nižný Mirosov — Alsó-Orlich: 
Nižný Orlík — Alsó-Piszana : Nižná Pisana — Alsó-Pt)lyánku : Nižná 
Poľanka — Alsó-Szvidnik : Nižný Svidník — Bányavolgy : Duplín — 
Beheró: Becherov — Belejócz: Bielcjovee (Belejovee) — Bodruzsal: 
Bodružal — Osarnó: (-erné (Carno) — C/ernina : Cernina (Cernina) 
— Czigla : Cigľa — Dobroszlava : Dobroslav — Dolhonya : Dolhoúa 
(Dolhuňa) — Dubová: Dubová — ^ Felso-Jodlova : Vyšná ledlová 
(V. Jadlova) FeLso-Komarnik : V'^yšny Konuíťnik — Felso-Mirosso : 
Vyšný Mirošov — Felso-Orlich : Vyšný Orlík — Felso-Piszana : Vyšná 
Pisana — Felso-Polyánka: Vyšná Polanka — ľehó^Szvididk : Vyšný 
Svidník — Gavranyecz: Havraneo (Gavranee) — Gribó: Gribov — 
Hrabovcsik : Hrabovcík — Hunkócz : Honkovce — Ilutka : Hutky — 
Jedlinka: Jedlinka — Jurkó-V^olya: Jurkova Vola — Kapissó: Ka- 
pišova — Kecskócz: Kečkovce — Komlósa: Komloša — Korejócz: 
Kirejovce (i Korejovce) — KoASuhócz: Kožuchovec (Kožukovec) — 
Krajnó-liisztra : Bystrá — Krajnó-Csarnó : Cerné (Carno) — Krajnó- 
Polyana: Poľana — Krajnó-Porubku : Krajná Porilbka — Krusinyec: 
Krušinec — Kruzslyova: Kružfova — Kurimka: Kurimka — Lado- 
niér: Ladomirova — Medvedze: Medvedze (Medvedže) — Mergeska: 
Mergeška — Mesztiszkó : Mestisko — Mirolya: Mirofa — Mlinarócz: 
Mlynárovce — Niklova: Niklova — Olysavka: Olšavka — Ondavka: 
Ondavka — Potoka: Potoka — Prikra: Príkre (jed. č.) — Psztrina: 
Pstrina — Rákócz: Rakovec — Regetto: Regetovka (i Redetuvka) — 
Rosztoka: Ráztoka — Rovno: Rovné (Rovno) — Sarbó: Sarbov — 
Seraetkóez: Seraetkovce — Smilnó: Smilnô — Szorocsin: Stročín — 
Sztebnik: Stebník — Sztebnik-Hutta : Hutiská — Szuha: Suché 



— 293 — 

(Suchoj — Szvidnicska: Svidníôky — Tisinyecz: Tesinec (i Tysinec) 
Vagrinecz: Vagrinec — Vapenyik: Vápeník — Váradka: Varadka 
Viskóoz: Vyôkovce — Viszlava: Vyslava — Zboró: Zborov. 

Okres éirocký. 

Alfló-Sebes: Nižný Šebes — Andrásvágás: Andrašovce — Bajor: 
Bajerov — Berki: Rokycany — Bertót: Bertotovce — Berzenke: 
Bzinov (i Bzenov) — Buják: Bujakov — Del<5te: Dalecice (i Dalecice) 

— Enyiczke: Haniska — Eperješ: Prešov — Felso-Sebes: Vyšný 
Sebeš — Finta: Finôice — Frics: Fričovce — Gergelylaka: Gergelák 

y 

— Hedri : Hedrihovce — Hrabkó: Hrabkov — Istvánvágas: Stefa- 
novce — Izsép: Zipov — Jan<): Janov - Jernye: Jarovnice — Ka- 
jata: Kojetice (Kojecioe) — Kelleineš: Kelemeš — Kis-Sáros: Malý 
Šariš — Kis-Vitéz: Ovce — Klerabórk: Kleinbark — Kvacsán: Kva- 
Óany — Lacsnó: Laenov — Lászka: Lažuny — Lubócz: Lubovec — 
Luzsánka: Lužanka — Megye: Medzany — Miklósvágás: Miklušovce 
(Miklušovce) — Mocbnya: Chminany (Hrainany) — Mocsolya: Mo- 
ôidlany — Nagy-Sííros: Velký Šariš — Nagy-Vitéz: Vicež — Néraet- 
Jakabvifgás: Jakubovany (Jakuboviany) — Német-Sóvár: Sovar — 
Osztrópataka : Ostrovany (Ostroviany) — Phonixhutta: Rolova Huta 

— Piller-Peklén : Pekfany — Radács: Radaôov — Salgó: Salgovík — 
Sáros-Szent-Imre : Meretice (i Merečice) — Sebes-Kellemesi-Rétek : ? — 
Sebes-Viíralja : Podhradík (Podliradzik) — Singlér: Kingliar (Singľar 
i Šengiar) — Siroka: Široké — Sóbánya: Baňa (na Baňu) — Sós-Uj- 
falu : Ruská Nová Vefl — Száni/A'olgy : Suchá Dolina — Szedlicze : 
Sedlice (Sedlice) — Szent-Keroszt : Križovany (Križoviany) — Szent- 
Mihály: Miehalany (Michaľany) — Szinye; Sviňa — Szinye-Lipócz 

— Lipovec — Szinye-Ujíalu : ('hraíňanská Nová Ves — Sztanka-Her- 
mány: Hermanovce — Terjékfalu: Terjakovce (i Tirjekovce) — Tot- 
Sdvár: Solivar — Zsebfalu : Zubí^any. 

Okres sekčovský. 

Abrahárafalu : Abraharaovce — Ádainfi3lde: Mošurov — Alsó- 
Tvaroszcz: Nižné Tvarožce (N. Tvaryžce) — Alsó-Volya: Nižná Vola 

— Andrejova: Andrejova — Aranypataka: Zlato — Balpataka: Bal- 
potok — Ľártfa: Ľardiov — Bártfa-Újfalu : Baradiovská Nová Ves 

— Bartosfalu: Bartošovce — Belovezsa: Beloveža — Bérczalja: Ja- 
novce — Boglyárka: Bogliaíka (i Boglarka) — Buozló: Bucloviany 

— Czigelka: Cigolka — Deméte: Deraiaty — Felso-Tvaroszcz : Vyšné 
Tvarožce (V. Tvaryžce) — Felso-Volya: Vyšná Vola — Friczka: 



— 294 — 

Friôkovce — Fricske : Friôkov^^ — Gáboltó : Gaboltov — Gerált : 
Giraltovce — Gerlachó : Gerlachov — Hertnek : Heretník (i Eretník) 

— Hervartó: Hervaltov — Hosszúrét: Dlhá Láka (Dluhá Lúka) — 
HrabBzke: Hrabské — Hradiszko: Hradisko — Kis-8zilva: Malý 
Slivník — Klyussó : Klusov — Komarócz : Komárov — Krivé : Krivé 

— Krizse : Kríže — Kruzslyó : Kružľová — Kuró : Kurov — Lenartó : 
Lanartov (i Lenartov) — Livó: Ľvov (i Livov) — Livóhutta: Ľvov- 
ská Huta — Lófalu: Kobylie (Kobulie) — Lukavicza: Lukavica — 
Lukó : Lukov (i Lukovo) — Magyar-Raszlavicza: Uhorské Raslavice 

— Malczó : Malcov — Nagy-Szilva : Velký Slivník — Ossiko : Osykov 
Pitrova : Petrova (Pitrova) — Ressé : Rešov — Richvald : Richvald — 
Rokiló: Rokytov — Sárpatak: Mokroluh — Siba: Šiba — Sverzsó = 
Sveržov — Szedikeil: Sedikert (Šedzikart) — Sznakó: Snakov — 
Tarnó : Tamov — Temye : Terna — Tót-Raszlavicza : Slovenské Ra- 
slavice — Trocsán : Trojóany — Vanyiskócz : Vaniškovce — Venecia : 

y 

Benátky (i Venecia) — Závadka: Závadka — Zsettek: Zatkovce. 

Olcres topľanský. 

Alsó és Felsô-Ásgút : Nižný a Vyšný Hažgťit — Bábafalu : Babie 

— Benedikócz: Beôadikovce (i Benedikovce) — Brezufka: Brezovka 
(Brezuvka) — Cselfalu : Oelovce (Oelovce) — Dubine : Dubine — Du- 
kafalu: Dukovce — Fias: Fiašice — Fiilyán: Fulanka — Girált: 
Giraltovce — Gyorgyos: Durcľoš (Dzurdzoô) — Hankócz : Hankovce 

— Hanusfalu: Hanušovce — Hazslin: Hažlín — Herhej: Harhaj — 
Hrabócz: Hrabovec — Kálnás: Kalnist — Kapi: Kapušany — Kapi- 
Németfalu: Nemcovce — Kapi-Pálvágás : l^avlovce — Kapi-Vágáš: 
Vagaš — Kaproncza: Koprivnica — Karácsonymezô : Kracúnovce 
(Kracinovce) — Keczer-Pálvágás: Keôerské Pavlov ce — Kerekrét: 
Okrúhle — Kobulnicza: Kobylnice (Kobulnice) — Kohány: Kaha- 
novce — Komlós: Malý Chinelov (tiež Komloš) — Komlós-Keresztes : 
Velký Chmelov — Kozsán: Kožany — Kôkény: Kokiňa — Kôrôsfô; 
Kereštvej — Krucsó: Krucov — Kucsin: Kučín — Kurima: Kurima 

— Kukemezo : Kuková — Lada : Lada — Lapos : Lopuchovo {i Lopu- 
chov) — Lászcsó: Lascov -- Lipová: Lipová — Long: Lužany — 
Margonya: Marhafi (i Marhoňa) — Mátévágás: Maťovec — Mátyáska: 
Maťašok — Megyes : Meges — Micsák : Micakovce — Nádfô : Nádvej 
(i Natvej) — Nyirjes : Brezov — Orosz- Volya : Ruská VoFa — Orsócz : 
Oršavce — Ortutó: OrtutovA — Pétervágás: Petrovce (Pitrovce) — 
Polyakôcz: Poliakovce (Polakovce) — Porubka: Porubka — Pósfalu: 
Pusovce — Procs: Proč (muž. rodu) — Proszáes: Prosaôov — Ra- 
doma : Radoma — Radvány : Radvanovce (i Redvanovce) — Remenye : 



— 295 — 

Remeniny — Sapinyecz: Šapinec — Sassova: Šašova — Scsavnik: 
Štiavnik (Šéavnik) — Stefiiró: Štefurov — Szobos: Soboô — Tapli- 
Lucska: Lúčky — Tapli-Németfalu : Nemôovce (i Nemcovce) — 
Tapoly-Bisztra : Bystré — Tapoly-Hermány : Hermanovce — Tôltszék : 
Tuléík — Valykócz: Valkovce — Vaijufalu: Štulany (Stulany) — 
Yaspataka : Železník (Zelezník) — Vavrincz : Vavrineoc - Vlacsa : 

y/ 

vlača — Zsálmánj: Zelmanovce. 



„Naše Doba^' o slovenských yeciach. 

Na konec této stati o povznesení lidovó vzdelanosti vybízím ješté 
nakladatele, aby jen zkusili hledati sbératele (rozširovatele) svých ča- 
sopisov a knib mezi lidem selským a ŕemeslnickým. 

V národním hospodáŕství nejsem odborníkem a málo tedy poradím. 

Hospodárske časopisy (Obzor a Hospodárske Noviny) mejte roz- 
hled po hospodárskych knihách českých a s nej vhodnejšími své čtenáŕe 
seznamujte. Hospodárske prednášky ve spolcích i mimo spolky; ko- 
čovní »učitel«; potravní a úverné spolky (podobný Raiffeisenovkám) ; 
rolnickč synky posílati do rolnických a hospodárskych škôl na Morave ; 
učné k českým mistrôm; studující mladíky na české obchodní školy; 
zŕídit obchody lidovými výrobky. 

A tak docházím k úkolúm politickým drže se opét toho, co je 
možné a možné hned. 

Martinské vedení, ač nemá jasného politického cíle, pŕece vyro- 
zumívárae, že zaujíma jakési vysoké stanovisko, k jehož naplnení není 
sil. Rozumná politika pojme vec tak, jak jest, a odtud začína nápravu. 

Politický cíl je rovnoprávosty škoda je Maďary »okolím« dráždit. 
Väči Madarôm sluší konstatovati faktu, srovnávati je se zákonem a 
kde i zákon krivdí, srovnávati s právem pŕirozeným a stanov iskem 
humanitním. Politika nejčastéji nemorálni, bývává proti témto heslňm, 
pŕirozenému právu a humanite, hluchá, ale ona na konec pŕece jen 
pronikají. Fakta a rozumný dôvod pôsobí; nadávkami Maďary dráždíte, 
národ svflj znevažujete. Nejméné u vlády uherské platí spílající Martin ; 
mladší generace, t. zv. hlasisté, byli od vládních listô pojmenováni 
stranou činu. Nadávaní je politika laciná, alkoholistická, vidíme i cí- 
time, že se neosvédčuje. 

Voči ostatním národom uherským doporučuje se pomer pŕátelský, 
jakýž je také od Slovákô zachováván; ješté více stykfi, aspoň časopi- 



— 296 — 

seckých. S Cechy kultúrni jednota. Rusky se uôit, ale zanechatí, fan- 
tasování. Hledéti si opét získati prístup ke korune (pomoci Čechô, 
Polákô, zvlášté šlechty ôeské i polské) a probouzet ve Vídni svedomí. 

Drobné politické úkoly: Pflsobit na služné, aby dávali do rych- 
táŕského terna muže ŕádnd;*) dobývaní obecních zastupitelstev a iíŕed- 
nických míst pri obcích; dobýviíní stoličných výborfl a úŕednických 
míst pri stoličných úŕadech; houfné podávaní petic; všeobecné odpí- 
ránl 2% prirážky na maďarské učňovské školy;**) doroáhati se, aby 
obecenstvo, vydržující si školy cirkevní (jsou to školy verejné) nemu- 
silo platit 5% prirážku na macTarské školy statní; pŕipravovati lid 
k volbé poslanec, a to ne až v poslední chvíli, nýbrž po celé období, 
a jíti do volby vždy, bez opíjení a podplácení, at vyhrajeme nebo pro- 
hrajeme, aspoň se národ v politickém zápase cvičí a vyzkouší. Tu 
všude vidéti, jak dobre by sloužily lokálni laciné časopisy. ***) 

To jsou tedy nékteré myšlenky ku programu náiixlní práce slo- 
venské. Je nyní otázka, jak sesbírati a sorganisovati pracovníky? 

Kdyby národ mél pracovní program a kdyby časopisy ve smyslu 

jeho po celá leta psaly, ŕeknerae vc smyslu našich myšlenek, bylo by 

dost vychovaných lidí, kteŕí by dle p.ogramu sami od sebe pracovali. 

Presvedčil jsem se mezi Cechy i Slováky, že je dost ochotných lidí 

k práci, jen jest jich potŕebí hledati i mesi lideni obecným a jest po- 

tŕebí dále povédéti jim, co mají délati a jak. Pri každé práci je hlavní 

znáti cU. Na to nezapomínejme ! Literát na pŕ. vytkne si cíl práce, 

zdélá osnovu a potom tej)rv pracuje jisté. Slabším pracovníkňm, na pŕ. 

žákftm ve školách, povi se cíl i osnova se poradí. V živote je samá 

obdoba; i v práci celé společnosti, národa treba si vyjasnit nejprve 

cíl, potom stanovit poŕádek práce a o práci se rozdélit. Na Slovensku, 

mluví-li se o organisaci práce, vždy se jmenuje jen knéz a učitel; to 

je omyl. Salvovi kdysi odepŕel kncz neb uoitel kolportovati, i vyhledal 

si remeselníka neb rolníka a ten vykonal o hodné více, než by byli 
vykonali oni inteligenti. Neodlučovah lid od spolkové a verejné práce, 

naopak je nezbytno ho do ní co nejvíee iivádéti, hodne mu svérovati 

a tak jej navykati samostatnosti, Odvrzte už jedenkráte aristokratickou 

pýchu : jen já mám rozum a lid je liloupý, já ŕídím, lid musí být 

vodčn. Vidím na pŕ., že skiij)inu starších a starých sedlákň voličÄ 



*) Kdysi tiiäim v íSučanech celá obec slúžnemu vyslovila pŕání, koho si za 
rychtáŕe preje, a služný neodhodlal se odpeiít. 

**) To provádeli v Tisovci, až je ministerstvo od této prirážky osvobodilo. 

***) O speciálních úkolech cirkví se nezmiňuji. Napnutí mezi katolíky a ey^n- 
gelíky je stále — vinou knéží. 

Pomíjím též, co spadá do úkolu Československé vzájemnosti. 



— 297 — 

vede k volbé do mosta mladiôký píeaŕ nevoliô, skoro chlapec; což by 
k tomu dkolu nedostaSil nékterý z voličfi sedlákú? Tamto dr. Samo 
Daxner v Tisovci, aô rodem zeman, žije se svými hasiči, treba se i 
v seiské kabanice odívají, jako s bratry, družné, srdečné, rovný s rov- 
ným; také v Tisovci Ize práci organisovati. Jdéte už jen mezi lid a 
jisté spolupracovníky nájdete. *) Farár a uôitel má vedomosti, sedlák a 
remeselník mfiže mýti rozum, zdravý spoleéenský názor, dobrou vftii a 
vytrvalost. Slovensko musí elidovét, t. povznésti lid, aby se dostal 
k vlivu a moci a tímto vlivem a moci lidu povznese se národ. Bez 
lidu není národa; ta hŕstka inteligence, která pŕichází do Martina na 
radovánky, není národ. Ŕekl jsem už vyše, že inteligence umluvila or- 
ganisaci, a co je z ní? Prijali titule vôdcft neb dňvérníkú a zaháleti 
dále. První je duch, t. výchova národa dle programu. Ale i jakás takás 
organisace je možná; slyšme Salvu, který se o povznesení lidu a ná- 
roda mnoho napŕemyšlel. 

Salva pred nékolika roky rozposlal obežník, ve kterém oznamo- 
val, že založí, dostane-li se mu podpory, časopis, jenž bude míti kromé 
odborných spolupracovníkov dva redaktory. Jeden redaktor prý bude 
celým Slovenskem cestovati ; s cesty bude posílati zprávy o kraji, bude 
hledati dopisovatele, povzbuzovati k zakladaní potravních i ťivérných 
i hospodárskych spolkň, hledati v každém okrese dftvérníky práci ŕí- 
dící a národní daň sbírající, ovsem též kolportery časopisu a knih. 
Redaktor pod stítem svého ťiŕadu raAže bez pŕekážek cestovati, môže 
hodné vystupovati verejné a soukromné dle libosti; néco takového dé- 
lají redaktori macfarští i j iní, tu netreba zadného povolení od vlády a 
bez hluku Ize tu mnoho vykonati. Politikftra treba se uôit i od obchod- 
níka, kteŕí pomoci cestujících hodné docilují. Salvovi nebylo popŕáno 
plán uskutečnit, nebo nedošel podpory. Když potom samojediný redi- 
goval Slovenské Listy, napsal článek o slovenské kancelári tak si ji 
predstavuje, že by se na pŕ. advokátovi, horlivému, zpfisobilému a 
v národe oblíbenému praco vníku, dávala z národní dané taková pod- 
pora, aby so mohl advokátskych prací docela vzdáti a všeeck vénovati 
se národu. Konal by asi touž práci, kterou Salva hodlal pŕidélit re- 
daktorovi. Organisátor takový sám by se postaral, aby se národní daň 
na kancelár sošla. Pomery slovenské, raínil Salva, jsou mimoŕádné, je 
zle, treba už néco začít, zkoušet, to i ono. Ale co je plátno lidem 
dobré vúle pŕemýslet a navrhovati? Martinstí absolutisté se pyšné 



*) Sice nás poučoval jistý ev. farár: Ta propast mezi inteligencí a lidem je 
dobrá, nechť jen zostane dál; nebo jak se lid bude s inteligencí stýkati, z kazí se 
nám. Na to prayime my: Je též inteligence mravná a tu posíláme mezi lid; ta 
propast nadále zfistati nemúže! 



— 298 — 

usméjí a »ŕídí« osudy národa dle svého. To se nedá uskuteSnit, ŕeknou 
8 klidem filosofa a všecko zAstane pri starém, až zase o slavnostech 
hlučné se uderí na buben, zatroubí fanfáry, že to vyburcuje služné, 
župana, snad i ministry, píší se zprávy v zemi i za hranicemi o pro- 
následování ... a to je lilavní úkol národního vedení, to je vrchol 
národní práce. 

Končím své úvahy a kritiky návrhem. 

Budiž pŕíštího leta svolána dňvérná sch&ze Slovák&v a ČJechôv, 
na níž by se ujednal : 1. pracovni program slovenským 2. pracovní pro- 
gram kultúrni veájemnosii československé. 

Pri prvém by Česi, pŕece jen v pracech organisatorských vyško- 
lenéjší, byli rádci, pri druhém je beztak potŕebí obou strán. Za svola- 
vatele a poŕadatele schôze navrhuji Slováka dra Blaha a Čecha dra 
Pastmka. Nechť sami dále uvažují, kde by dftvémá porada méla býti 
a koho na ni pozvati. Pŕijdou-li referenti pripravení, za dva neb tri 
dni se hodné ujedná. 



8. medzinárodný sjazd proti alkoholismn. 

Vysoký úradný svet rakúsky nedal si ujsť príležitosť, osvedčil 
pred celým kultúrnym svetom svoje humánne smýšianie, a iste i dosť 
pokrokové na tomto velavýzuamnom sjazde. Dňa 9. apríla shromaždila 
sa skvelá spoločnost vo veľkej dvorane chudobnej spoločnosti «. Slá- 
vnostnú schôdzu zahájil Francúz Dr. Legrain, predseda permanentnej 
komissie sjazdovej. Na to pozdravil sjazd menom vlády čestný pred- 
seda Dr. Hartelf minister vyučovania a vyslovil že: nielen v Nemecku 
ale i v Rakúsku prepije sa viacej ročne neíli vydá sa na vojsko. 

Ministerský predseda Dr. Koerher pozdravil cudzích delegátov, 

na čo mnohí odpovedali. Hovorili ešte biskup Schneider a mešťanosta 
Neumayer. 

Skutočným predsedom sjazdu bol známy rakúsky hygyenik prof. 
Dr. Gruber, podpredsedom Dr. Daum, generálnym sekretárom Dr. 
Wlassak a Dr. Frôhlich, pokladníkom vládny radca Dr. Svetlin. 
Úvodnú prednášku mal prof. Forel zo Švajčiarska, pôvodca mnohých 
vedeckých i populárnych spisov proti alkoholismu. 

Prof. Forel dokazoval vo svojej úvodnej prednáške že alkohol je 
narkotický jed 2L vo Švajčiarsku zapríčiňuje asi tretinu všetkých samo- 
vrážd a duševných chorôb medzi mužmi. Účinky alkoholu sú v každom 
ohlade strašné. Rozširovanie chorôb venerických, priame zapríčiňovanie 
dedičnosti chorôb duševných a nervových, úzko súvisí s nim. 



— 299 — 

Alkoholismus — hovoril prof. Farél — je problémom kultúrnym 
a národným. 

Kongress rozdvojil sa hneď po prvých parádnych rečiach ministrov 
a ôestných presidentov vo dva velké, protivné tábory. Mierni alebo re- 
latívni abstinenti a prísni, tvrdí, absolútni abstinenti. Dla prejavov zdalo 
sa, že mierni majd prevahu, ač nemožno tajiť, že veľký kontingent 
abstinentov bol zvlášť medzi cudzincami. Keby mnohí návštevníci boli 
viacej z interessu pre dobrú vec a nie zo zvedavosti brali účasť na 
sjazde, bol by sa iste celý kongress klonil viacej k abstinentom. Vie- 
denské publikum, až na malé výnimky, nebralo kongress velmo vážne a 
tlieskalo temer všetkým jednako; mnoho záviselo od rečníka, ked pred- 
nášal chudý, dlhokrký abstinent — všetci tiež neboli takí — s hlbo- 
kou vierou a vrúcnym citom, odmenili ho potleskom i pijaci, vystúpil 
na rečnište relatívny abstinent, ktorý nepohŕda poliárom piva a rečnil 
silne, presvedčivé, vedecky, tlieskali mu tí istí zase. 

Na tiíto zvrátenost nálady treba rozhodne poukázal Svedčí ono 
zaiste len o tom jak málo je ešte taká vysoká spoločnosl vyškolená 
v otázke alkoholismu, čo aj v kongressoch zasadá. Boly ovšem momenty 
v ktorých rečník vynútil si naprostý súhlas a trvalé uznanie zo stránky 
všetkých účastníkov, takéto reči presvedčovaly a vnikaly hlkoko do 
sŕdc a myslí. Tak prednášky prof. Forela, prof. Weichsclhauma^ prof. 
Masaryka, prof. Grubera a francúzskych vojenských lekárov dosiahly 
iste hlbokého a stáleho účinku, ony otriasaly dušami a svedomím prí- 
tomných. 

Vodca saských abstinentov Dr. Meinert z Drážďan, rozbúril hla- 
dinu kongressu hneď na začiatku. Tvrdil, že príčinou veľkej rozšíre- 
nosti alkoholismu sú sami lekári. Väčšina lekárov sú alkoholisti. Dá- 
vajú zlý príklad (krik a odpor medzi lekármi). Toto smelé, ale nie cele 
nepravdivé tvrdenie prítomných lekárov pobúrilo. A neprávom, myslím 
že rozumnejšie by bolo bývalo rozšíriť budúci sjazd o jednu otázku : 
» alkoholismus medzi lekármi «, nežli oboriť sa na Človeka, ktorý sotva 
prišiel luhat na sjazd, ale povedať trpkú pravdu. KecT môže sa po- 
jednávať o alkoholisme medzi vojskom, tedy istým stavom, medzi že- 
nami, deťmi, robotníkmi, prečo nemohlo by sa stúpiť hydre na hlavu 
najslabšiu, napadnúť alkoholismus u tých, ktorí postavením, povolaním 
majú umravňovať, chránit zdravie, dušu a telo ľudu a predchádzať 
dobrým príkladom? Tá falošná devisa, že kazateľský úrad alebo uči- 
teľský neskrýva v sebe i požiadavok prísne mravného života je nemravná 
a hriešna. Kazateľa treba vraj poslúchnuť, čoby sám i sebehorší bol 
a životom svojim dokazoval práve opak toho čo na druhých žiada. Tak 
mudrujú u nás mnohí falošní proroci, to je nízke, úskočné farizejstvo ! 



^300 — 

Toto pestovanie lži musí sa v luďoch radikálne kynožiť, a najmä u nás 
na Slovensku. Proti Dr. Meinertovi ozvalo sa mnoho farizejských duší, 
na druhý deň musel chudák odvolal, » nechcel vraj nikoho uraziCc. 
I vzdelaná spoločnosť vie dávaC slobode slova oflinky a utlumiť priame^ 
odhodlané slová pravdy. 

Prečo hy sa nemohlo pojednávat o álkoholisme u lekárov^ pravo- 
tárov, kňazov^ učiteTov, malých úradníkov, o pijanstve medzi vojskom 
a hlavne dôstojníctvom ? Skôr-neskôr rozčlení sa otázka alkoholismu 
na stavy a zamestknania, len tak bude možno utvoriť si o nej pravý 
pochop jako o celku. Až vnikne sa do všetkých vrstiev spoločnosti 
ľudskej, do všetkých kútov sveta a cvropejskej civilisácie, len potom 
bude možno predstaviť zlo a nebezpečie v celom rozsahu, v celej šírke 
a hĺbke, potom bude i obrana ľahšia! 

V utorok prednášal prof. Dr. H. Meyer z Marburgu v Hessensku : 
„O účinku alkoholu na činnosť našich orgánov'^, 

O alkohole platí : intensíta jedovatého účinku je podmienená množ- 
stvom prijatého jedu a v medzách istej hranice, každý značnejší úči- 
nok vystane. . 

Alkohol spôsobuje v malých dávkach omámenie výkonov modzgo- 
vých a reflexivních. Vo väčších dávkach ochrnuje modzog a centrum 
dýchania v predĺženej raíche (špiku). Oslabuje svaly a činnosť srdca. 

Teplo tela nezvyšuje ale skorej snižuje, len pocit tepla zvyšuje. 
Činnosť zažívaní a alkohol nepodporuje, len v daných okolnostiach zvy- 
šuje alkohol indirektne ehul k jedeniu. Ako potravný článok nesmie 
byť alkohol považovaný. Ako článok pôžitku môže sa postrádal, v kon- 
centrovanej forme jako pálenka je nebezpečný. Bolo by uváženia hodné 
čiby sa v obchode s týmto koncentrovaným jedom práve tak, ako 
8 tabakom a kávou nemalý stanoviť isté medze. 

Dr. R. Wlassak z Viedne predniíšal: O vlive alkoholu na funkcie 
modzgu. 

Od tých čias čo známe sil experimentálne methody rozlúštenia tejto 
otázky, vniklo viacej svetla do celej veci. Názory, že malé dávky alko- 
holu vzrušujú schopnosť duševnej činnosti, veľké že ju snižujú, zakla- 
dajú sa na výsledku bezprostredného sehnpozorovania. 

Methoda experimentu vyžaduje: 1. dve osoby ku každému pokusu, 
pozorovateľa a pozorujúceho: 2. skúmať len také duševné výkony, 
ktoré sa dajú merat a počítat. Prof. Kräpelin v Heidelberku skúmal pri- 
rodzene, len relatívne jednoduché duševné výkony, poneváč len tieto možno 

v 

počítat a merať. Také sú : spočitovanie, nazpamäť sa učenie počtom, voľné 
spojovanie predstav (pokusy associácie) a konečne schopnost pochopo- 
vania a pamätania si jednoduchých dojmov smyslových. Osoby skúmali 



— 301 — 

sa pod vplyvom alkoholu á bez nebo, a táto okolnosť vyniesla na svetlo 
zajímavé zkúsenosti. 

Schopnosť spočitovania klesá rapídne pod vlivom alkoholu. 

Nazpamäi! sa učiť, schopnosť predstavy spojovať klesá tiež. Kvalita 
výkonov modagu trpí tiež, človek pamätá si podobné ale nie tie pravé 
predstavy. 

Pri dosach 30 gr. (to jest ^j^ 1. piva) sú výkony snížené, chybné 
čítanie a vyneehávanie pri čítaniu a písaniu. Ešt^ väčšiu praktická 
cenu majú pokusy o pravidelnom, dennom požívaní alkoholu. Poško- 
denie funkcií sa kumuluje a toto možno spozorovať ešte niekolko dní 
po odejmutí alkoholu. Pijak je každý — hovorí prof. Kräpelin — 
u koho moino dokázat stály, trvalý účinok alkoholu. 

Pôsobenie požitej dávky alkoholu u takéhoto človeka ešte nepre- 
stalo, ked začína účinkovať dávka nová. Pokusy tieto vykonaly sa na 
mladých ludToch, z čiastky na abstinentoch z čiastky na miernych. 
Hlavný výsledok pokusov záleží v tom, že ani jedna z pozorovaných 
osôb nepocUila sníženie výkonnej schopnosti počas nepitia alk. nápojov ! 

Naopak, títo pracovali lahko a dobre. V týchto, skutočné pomery 
falšujúcich pocitoch leží velké nebezpečie. 

Menej cenné výkony prepracťivajú sa luh a ním pri súčasnom sní- 
žení skutočnej výkonnej schopnosti, na výkony dobré. Preto je alkohol 
i tam, kde nemôže byť reči o pijanslve, prekážkou prehĺbenia a rozšírenia 
kultúry. Myšlienky na budúcnosť činí ľahkými, ale cestu k nej robí ob- 
ťažnou. 

O prednáške tejto rozvinula sa zajímavá debatta. Professor patho- 
logickej anatómie na viedenskej universite Dr. A. Weichselbaum pred- 
niesol: Zdraviu škodlivé účinky alkoholu so stanoviska pathologicko- 
anatomického. 

Alkohol účinkuje na ľudský organismus jako jed. Príde najprv do 
žalúdka a zapríčiňuje chronický žalúdkový katarrh. Zo žalúdka prejde 
do krve, účinkuje zhubne na cievy a srdce. Chronické zapálenie ciev a 
rozrušenie svalstva srdca, zapríčiňuje nepravidelný obeh krve a nedo- 
statočné vyživovanie istých orgánov. 

Chronický zápal pečene (jater) u pijakov je známy. Trpí výživa 
a cirkulácia, na koniec vodnatelka. Aj ladviny bývajú často zapálené 
a zmršťujú sa neskoršie. Klesanie výživy organismu býva následok, 
poneváč choré ladviny vylučujú látky organismu potrebné, z druhq 
strany zase nemocné ladviny nevylučujú látky v organisme zbytočné a 
ktoré nahromadiac sa v krve, k otráveniu vedú. Aj na modzog a jeho 
blany účinkuje alkohol škodlivé. 



— 302 — 

Professor J. Wagner prednosta I psychyatriokej kliniky vo Viedni 
prednášal : O jedovatom pôsobení alkoholu pri niektorých nervových a 
psychyckých ochoreniach. Pri akútnom alkoholisme účinkuje alkohol 
pravdepodobne na nervové súčiastky centrálneho nervového systému. 
Pri niektorých zjavoch chronického alkoholismu nesmieme hladať bez- 
prostiedný jedovatý účinok alkoholu, poneváč tieto zjavy, aj delirium, 
zvláste počas abstinencie k výbuchu prichádzajú. Preto musíme veriť, 
že pod vplyvom alkoholu pri stálom zneužívaní povstane v tele jed, 
ku ktorému sa alkohol jako protijed chová. Tento neznámy jed bude 
asi podobný jedom bakteriellným. Aj onemocnenie centrálneho systému 
nervového poukazuje nato, že nielen alkohol jako taký, ale aj autoin- 
toxikácia z čriev vyvoláva nemoc dementía alkoholica. Na koniec po- 
dotknul Dr. Wagner, že súhlasí s myšlienkou zariaďovať pijácke asyly 
a nehrozí sa ani toho, keďby v nich zavedená bola úplná abstinencia. 

Prof. Dr. M. Kassovitss výtečný odborník v nemociach detských 
prednášal: „O álkohoUsfne v detskom veku''. Y 14. bodoch shrnul svoje 
zkúsenosti o užívaní alkoholu vo veku detskom. 

1. Ťažké výkonné poruchy (delirium, alkoholická mánia, padúca 
nemoc — epilepsia). Chorobná zmena orgánov, zpuchnutie pečene, vo- 
dnatelka. 

2. Tieto ochorenia nie su následky požívania snáď len velkých 
dávok alkoholu, pivo, víno a cognac majú ten istý účinok. 

3. Tieto zkúsenosti poukazujú na velkú citlivosť detského systému 
nervového, voči jedovatému účinku alkoholu. 

4. Alkohol podáva sa detom často v tej domnienke, že tento má 
uzdravujúci účinok pri slabote detí a pri ochoreniach vo veku detskom. 

5. Physiologické bádanie dokázalo, že alkohol neživí a že vylučo- 
vanie bielkovín nezmenšuje ale podporuje. 

6. Tento výsledok bádania vysvetluje velkú telesnú zaostalosť 
detí požívajúcich alkohol. 

7. Chýr alkoholu ako prostriedku podporujúceho zaži vanie, nie je 
oprávnený. Zdanlivé protihovoriace subjektívne pocity spočívajú na 
omámeniu pocitov nevolnosti. 

8. U mnohých detí konštatovaná bola nechuť k jedlu následkom 
riadneho požívania alkoholu. Akonáhle odstránený bol alkohol, vrátila 
sa chuť k jedlu. 

9. Účinok alkoholu jako prostriedku proti-zimničného rovná 
sa nulle. 

10. Povzbudzujúca činnost alkoholu na svalové a nervové ústroje 
je zdanlivá a rýchlo pomíňajúca a vedie k depressívnemu stavu, po- 
dobnému ochrnutiu. Užívanie alkoholu proti slabote srdca pri zimni- 
čných onemocneniach nemá žiadnej vedeckej oprávnenosti. 



— 303 — 

11. Vnútorné používanie alkoholu ako prostriedku antiseptického, 
pri chorobách nákazlivých nie je rozumné, pokusy na zvieratoch doká- 
zaly, že náchylnosť k infekcii nielen že neklesá ale sa zvyšuje pod 
vlivom alkoholu. Žeby alkohol ničil v organisme baktérie nedá sa 
mysleť, veď známo je, že alkohol v najkratšom čase v tele zhorí. 

12. Mnohými pokusy bolo dokázané, že alkoholu pripisované 
vzpruženie a podporovanie duševnej činnosti v skutočnosti nejestvuje. 
Chvíľkové podráždenie má za následok niekoľko dní trvajúce sníženie 
duševných schopností. 

13. Pri školských deťoch dokázaná bola i po malých dávkach 
alkoholu, neschopnosť učenia sa. 

14. Poneváč užívanie alkoholu v detskom veku žiadnych výhod 
nevykazuje, preto odradzuje sa medzi všetkými okolnosťami od ])odá- 
vania alkoholu jak zdravým tak i nemocným delom. 

Želám si — hovoril Kassovitz — aby všetci lekári boli dôsled- 
nými odporcami alkoholu. 

Prof. M. Gruber predniesol : Vliv alkoholu na priebeh nákazlivých 
chorôb. Velké dávky alkoholu oslabujú vzdorujúcu spôsobnosť tela 
zvieracieho oproti nákaze. 

Malé dávky ač nie v tak velkej miere, účinkujú predsa tiež na 
vzrast a priebeh nákazy. Ani v jednom páde sa nedokázalo, žeby malé 
dávky alkoholu infekciu prekazily, alebo priebeh choroby zmiernilyy 
lebo zkrátily. 

Môže-li sa z pokusov na zvieratoch súdit o človekovi — v čom 
treba byť obozretným, musíme alkohol pri infekčních chorobách nechat • 
padnút. Jedno sa dokázalo pri zvieratoch, alkoholom prekaziť hroziaci 
eoUaps a udržať pokusné zvieratá celé hodiny a dni pri živote. 

Debatta po tejto prednáške bola hlučná. Spôsobili ju vegetariáni 
a takzvaní prírodní lekári. Kanitzar žiadal aby vláda zakázala predával 
všetky potravné články v hostincoch, ktoré dráždia smäd. (Veselosť). 
Dr. Jordy z temperenclárskej nemocnice v Londýne a Dr. Meinert 
vyslovili sa za úplné vylúčenie alkoholu z liečenia. Prof. Gruber je 
rozhodne proti alkoholismu, ale ešte väčším odporcom fanatismu. Prof. 
Forél hovoril: škody ktoré fanatické preháňanie spôsobilo sú strašné. 
• Vegetariánom a prírodným lekárom povedal : Jestli páni veria, že veda 
tyje z hlúposti, ktorá mala predtým v lude bez vedy prívržencov, tak 
je to hlúposť. Pániy ktorí proti vede horlia, nevedia ée z vedy žijú, ale 
tyjú nej a svojej vlastnej matke nadávajú. Dr. Schnitzler prírodný 
lekár volá rozčúlený: Nie vede ale prírode dakujeme svoje bytie. 
Povstal hluk a lomoz. Prof. Gruber energicky prohlásil, že sa kongress 
nedá terrorisoval. Prof. Forel hájil účinne vedu. 



— 804 — 

Prof. A. Forél z Chigny prednášal ; „Alkohol a venerické hémoce". 

Už dávno bolo známe, že požívanie alkoholu ochromením rozvá- 
žnosti pri podráždeniu ehtíôov, vedie človeka k najnerozvážnejším ex- 
cessom sexuellným. Týmto spôsobom rozširuje alkohol venerickú nákazu. 
Posial nebolo štatistiky, preto nedalo sa nie určitého tvrdiť. 

Dla štatistiky Dr. L. I^angsteina v Strasaburgu možno tvrdiť, že 
mnohé ťažké venerické onemocnenie má svoj vznik v krčme. 

Kto zná — hovoril prof. Ford — sociálne faktá ludovej hygyeny 
a medicíny v tomto pochmúrnom obore, musí už popred očakávať taký 
výsledok. Na čo tak veľkej námahy a velkých nákladov, ktorých užíva 
sa k látaniu biednych trosiek, ked štát, zákon a spoločnosť zbabelé a 
slepo štítia sa napadnúť útočníka a urobiť ho bezmocným. Moje tuše- 
nie nezáleží práve v tom žeby ťažké korhelstvo a chronický alkoho- 
lismus pôsobily tak hrozne, ale naopak v tom, že podnapitie a drážde- 
nie prvým stupňom alkoholickej intoxiciitic vedie k výstupkom sexuellným 
a neprozretelnosťam. 

Z Čiech bola účast velká. Prof. Masarykj Doc. Dr. Haškovec, 
Dr. Er, Vlasák a viacej lekárov, aj české kňažstvo bolo zastúpené. 
Reč prof. Masaryka vyhýbala sa skoro z rámcu kongressu — tak 
zdalo by sa na prvý pohľad, bola hlboko filosificky založená a myslím, 
že v tejto okolnosti bol aj jej ohromný úspech. Kto viacej pije — ho- 
voril Masaryk — ten sa obolháva. Nepijeme, aby sme iných obolhá- 
vali. Alkoholismus rovná sa sebeklamu. Dotazovanie u mužov vedy, 
umelcov dosvedčuje, že motiv pitia javí sa v snahe po stave Rousseau, 
odvrhuje civilisáciu. Alkoholismus, náklonnost k alkoholu je vyvoláva- 
ním stavu poverčivosti. Ľudia, nielen tí ktorí pijú, naplnení sú jakúsi 
bázňou pred svetlom, pred presným myslením. Náklonnosť k alkoholu 
je mechanickou modlitbou, že dvakráť dva je päť. Alkoholismus nie je 
kultúrny, nie pokrokový, je radikálne reakcionársky. Prof. Masaryk pri- 
pisuje svoje uznanie modernému rcalismu za to, že približuje ku pravde. 
Jedon sedliak, ked pýtali sa ho, prc(ío vysedá porád v hospode, pove- 
dal, že v hospode sú všetci ľudia rovní (veselosť). To je utopia v pitiu ! 

Niektorí pijáci sa nazdávajú, že v alkohole možno nájsť sentimen- 
talitu. To nie je pravda — len spodný človek sa hlási (hlasitá veselosl). 
Blúznenie, mysticismus sú také zjavy, ktoré sprevíídzajú alkoholismus. 
Človek nemá na dostač individuality. Forel dobre povedal, že alkohol 
hrozí nám dekadenciou. Túto netreba hľadať v alkoholisme samom, ale 
v deprimujúcom momente, v hladaní akéhosi iného eldoráda. (Hlučný 
potlesk). Je v tom háčik vládnu-li, v tej istej dobe hedonisriius a 
pessimismus. Alkoholismus je sebaklamom v nedostatku modernej civi- 
lisácie. (Živý súhlas). Moderný človek by velmo rád shltnul pilulku 



— 806 — 

aby na vecnosť bol hodne šťastný. (Potlesk) Oôul som dôvody pre 
abstinenciu, prišiel som sem ako skeptik. Nepijem už dlhý ôas žiadnych 
alkoholických nápojov, ale predsa ostýchal som sa byť abstinentom. 
(Veselost). Dôvody abstinentov pôsobily na mňa rozhodne. 

KoUegom z university viedenskej dakujem, že tu verejne preho- 
vorili. Je nám v Raktísku už raz treba, aby sme vážnejšie mysleli. 
(Búrlivý, niekoľko minút trvajúci, oduševnený súhlas). Radujem sa zo svo- 
jich viedenských kollegov, kto povedal A — musí povedať B. Je po- 
tešujúcim symptómom, že viedenská žurnalistika berie vec vážne. Tým 
je poskytnutý dôkaz, že život bez alkoholu znamená vyššie pochopo- 
vanie života, radostnejší, čistejší, životný názor a konečne krásnejšiu 
správu života. (Demonštratívny potlesk, členovia kongressu obklopili 
rečníka a blahoželali mu). Reč Masarykova dodala kongressu velkej 
vážnosti, po hádkach a rozháranosti, ktorú spôsobili vegeteriáni a prí- 
rodní lekári a prepiati abstinenti, bola ona pravým vyslobodením. Vie- 
denská žurnalistika bola plná obdivu nad jeho rečou, uverejnily ju 
skoro všetky časopisy a sprevádzaly s lichotivými poznámkami, tak 
»Neue Freie Pres8e«, >Neues Wiener Tagblatt, »Fremdenblatt« a iné. 

Ďalej prednášal prof. G. Anton predseda psychiatrickej kliniky 
v Štýrskom Hradci : O alkoholisme a dedičnosti. Najtrvalejšie následky 
zneužívania alkoholu predstavujú tie nedostatky, ktoré vyskytujú sa 
u potomkov pijakov. Medzi týmito stoj i na prvom mieste idiotia a epi- 
lepsia. Anton shrnuje svoje vývody v týchto bodoch: 

1. Medzi pijanstvom rodičov a nervovými chorobami a zvrhlo- 
sťou potomstva, sú výdatné a často konštatované vzťahy. 

2. Pijanstvo rodičov a zvrhnutie potomkov môžu sa ponímať jako 
následky jednej príčiny, a síce jako následky vopred stávajúcej nervo- 
vej nemoci. 

3. V tomto prípade je nanajvýš pravdepodobno, že stávajúca ná- 
chylnosť k onemocneniu, môže sa stálym alkoholovým otravovaním vy- 
vinul v evidentnú chorobu a dedičným prenášaním na potomkov môže 
sa sosíliť. 

4. Prostredníctvo škôd, ktoré priviedla bieda a núdza a s nimi 
ruka v ruke idúca nedostatočná hygyena matky i dieťata, treba odhad- 
núť, ale rozhodujúcim tento faktor je nie. 

5. Chronická otrava otcovského lebo materinského organismu al- 
koholom, je sama v sebe v stave, aby vyvolala chorobné utvárenie a 
porušený vývoj detského organismu. 

Vety tieto nepotešujú, vanie z nich smutná nálada — hovoril 
prof. Anton. Ale je nádej uzdraviť ludí, regenerovať rodiny. Rasa sa 
musí vyhojit Lekár sa musí postavil do služby rasovej hygyeny. Hozu- 

20 



— 306 — 

mieme-li pod kultdrou, stály vzrast poznaní a vedomostí, pribývanie 
rozumných a šľachetných tradícií, stupňovanie spolucítenia ôloveka, tak 
možno nám označii kultúru jako mocná liečivu silu; lebo jestli vedie 
k zušľachtenému pestovaniu tela, k rozumnému a mravnému spôsobu 
života a k zreteľom na budúce pokolenie, vtedy stane sa pravdou pre 
jednotlivca a jeho potomkov slovo básnika : Duša je to, ktorá si vy- 
tvorí telo. 

Pekné slová, ktoré mali by si povšimnúť slovenskí lekári zvlášC; 
alkoholismus je národnou chorobou slovenskou. O rasovej hygyene slo- 
venskej, nie je posiaľ ani zmienky. Či nebolo by možno začať nám boj 
na celej čiare proti pijanstvu a pálenke? Myšlienka zdanlivé nepreko- 
nateľných ťažkostí, nesčíscľných prekážok, presahujúca náš počet a naše 
sily, ale nepopierateľné hodná toho, aby sme sa s ňou vážne začali 
zaoberať. Kollegovia nechte predsudky stranou, neberte ohľad na slabo- 
myseľných, ale rozmýšľajte o tejto otázke všetkých slovenských otázok! 

Dr. Bezzola lekár abstinenčného sanatória na zámku Hardskom 
u Bodaraského jazera prednášal : Štatistické pozorovanie vlivu alkoholu 
na vznik pôvodnej slahomyseľnosti. Dá sa s veľkou pravdepodobnosťou 
súdiť, že y istých čiastkach roku, kecľ požíva sa viacej vína (oberačky, 
fašianky) rodí sa viacej slabomyseľných detí. 

Minimum pripadá ich na obdobie v ktorom sa najťažšie pracuje, 
tedy aj najmenej pije. Z tohoto možno dokázať priame pôsobenie al- 
koholu na plodenie slabomyseľných detí. O sociálnych okolnostiach al- 
koholismu hovorilo sa v stredu skoro celé odpoludnia. Správca štatis- 
tického úradu z Christianie A. N. Kiaer prehovoril o anketách, o pi- 
jáckyeh zvykoch. Obyčajné posudzovanie priemernej spotreby alkoholu 
je neprípustné a bezcenné. Cennejšie by bolo znať to, ako by mohla 
byť roztriedená spotreba dľa rozličných hľadísk. Na pr., ako delia sa 
delníci v továrňach v jednej miestnosti na abstinentov, miernych a 
a pijakov, pričom by bolo potreba určiť spotrebné množstvo u mier- 
nych, práve tak muselo by sa to určiť v triedach stredných a vyšších. 
Aj po spôsoboch o okolnostiach by sa malo pátrať, v jakých sa spotreba 
alkoholu deje, či sa pije doma, v práci alebo v hostincoch. Všeobecné 
zprávy a úradné popisy neprospejú, poneváč poskytujú nepresný ma- 
teriál. Podobné ankety treba svolávat, aby doplnily zprávy systema- 
tickými, spolahlivými dátami. 

Dr. Žofia Daszynska-Golínska z Krakova v zajímavých črtách 
líčila alkoholismus a sociálne pomery v jednotlivých haličských okre- 
soch. V Haliči nepije sa vraj viacej nežli v iných zemiach rakúskych (?) 

Priemerná spotreba pálenky a piva je mierna. Víno nemá v Haliči 
významu. Otázka táto je v Haliči i preto ťažká, že výroba pálenky a 



— 307 — 

piva je tam dôležitým odvetvím priemyslovým. Pálenka je hlavným 
nápojom mestského i dedinského obyvatelstva^ spotreba piva stúpa 
v mestách. Caj a káva pijú sa medzi delníkmi s rumom a s pálenkou. 
V mestách pije sa viacej nežli na dedinách. Zdá sa, že pijactvo 
v Haliôi klesá (?!) 

Momenty ktoré podporujú požívanie alkoholu sú: prechod se- 
dliackeho delníctva, medzi delníctvo priemyslové^ úpadok remesiel^ 
biedna, monotónna, nehygyenická výživa, rozšírenie presvedčenia, že 
alkoholické nápoje síl liekom pre deti i dospelých, nedostatok inštitúcií, 
ktoré by slúžili čo len minimálnemu komfortu pracujúcich tried, jako 
tržnice, ôajovne, pracovné bursy, shromažďovacie siene. Ďalej výročité 
a týždenné trhy, odvody, volebné agitácie, vysťahovalectvo, nestálosl 
pracovných pomerov, nízky stav ľudového vzdelania a presila židov- 
ského elementu medzi hostinskými. Momenty ktoré obmedzujú pijan- 
stvo: takzvané duchovné missie, ktoré zakladajú spolky striezlivosti, 
hospodárske syndykáty, ktoré miesto pálenky merajú víno, činnosť 
obecných učitelov, zakladanie zahrád, kde práca nepripúšťa návštevu 
hostincov, podvihnutie hospodárstva mliekárskeho. 

Právom rečeno čakalo sa od Dr. Daszynskej viacej o alkoholisme 
v Haliči, na mňa robily jej vývody dojem šablonovitosti, pravú príčinu 
tolkej rozšírenosti pijanstva spomenula len pár slovami >element ži- 
dovským, šlachtu, kĎazstvo ani nezmienila, o hospodárske následky alko- 
holismu ani nezavadila. Keď je nie viacej alkoholismus pomerne rozší- 
rený v Haliči, nežli v Čechách, odkial ta všeobecná depauperisácia 
ludu, odkial to strašné uníženie poľského a ruského sedliaka? Hlbšie, 
dôkladnejšie mala načriel do tej haličskej biedy a špiny, snáď neštítila 
sa vyznať pravdu ako Polka o poľskom lude? O Rusku vieme koľko 
bolo i)red monopolom a koľko je teraz pálenie, koľko veľkostatkárov 
má svoje pálenice, koľko ich je v židovských, koľko v kresťanských 
rukách ! 

Prof. Reinitzer zo Štyrského Hradca prednášal : Odmena pivovar- 
ských dclnikov pivom. Je to starý zvyk dávať v pivovaroch delníkom 
až do 6 1. piva. Peniaze za toto pivo nemôže delník dostať, ani doma 
ho nesmie vypiť, musí byť spotrebované v pivovare, týmto spôsobom 
ženu sa delníci do alkoholismu. Delník stáva sa nepozorným a vysta- 
vený je častým úrazom, jeho ijracovná schopnosl sa snižuje. Tento 
zlozvyk mal by sa odstrániť, delníci dostali by lepšiu mzdu, snížil by sa 
počet pijakov a úrazy boly by redšie. Po tejto prednáške vyvinula sa 
živá debatta. Docent Dr. Stemberg hovoril, že pri ôsmi desatinách 
delníkov spojených vo svazku nemocenských pokladníc, vyskytuje sa 

20* 



— 308 — 

táto odpoveJ na otázku preôo pijá : Pri našom remesle musíme piť, 
máme ťažkú prácu. 

Bývalý poslanec. Dr. Jarosiewicz, Rus z Hali6a velmo ostro na- 
padnul haličskú, poľskú šľachtu. V propinačnej komissii zasadá aj 
miestodržiteľ, chef zdravotnej komissie je najväčším pálenčárom. Okres- 
ného hajtmana v Sambore, ked prísne prevádzal zákon proti opilstvu, 
zavolali hore a povedali mu, jako sa jim jeho účinkovanie páči : gróf 
Badeni je sám árendátorom propinačného práva v mnohých okresoch. 

Prof. Dr. Bonne hovorí, že v Nemecku pol druha milliona sládkov, 
pivovarníckych delníkov, hostinských čaká smrť z alkoholismu. 

Sociálni demokrati na budúcom sjazde v Berlíne, zaháju tiež boj 

proti alkoholismu povedal delegát Mietke. 

(Pokračovanie). 



OBZOR. 

áftudeutoký. Milan Ivanka uverejnil v »Nár. Nov.« článok: 
^Unia Slavianskych Študentov <(j ktorý potom s ruským prekladom uve- 
rejnený bol i v ^Slavianskom Vjeku«. Aj niektoré české časopisy pre- 
hovorily o ňom. Ako chladne prijalo myšlienku tú české študentstvo, 
bolo už v »Hla8e« písané (č. 8). Teraz odpovedalo na ňu ruské štu- 
dentstvo prostredníctvom »Slavian V. (č. 18). Poneváč »Nár. Nov.« 
zmieňujú sa len na krátce o tejto odpovedi, vynechajúc práve to naj- 
dôležitejšie chceme v krátkosti my podat jej obsah. 

Podpísaní nesúhlasia s týra, že predovšetkým ruskí študenti vy- 
zvaní sú sriadit organisáciu. Pôvodca zaiste nezná pomery rus. štu- 
dentstva, zabúda, že ono samo je bez organisácie. Sú síce štud. spolky, 
ale tie schádzajú sa zväčša len raz ročne, pri výročnici založenia uni- 
versity. Ruskí študenti nefnôžn urohit nič, kým vláda nepovolí im orga- 
nisáciu dľa zákona, mnjúcu predstavíte ľstvo a kým policajná moc nepre- 
stane prenasledovať ich spolky. Ruské študentstvo však chová málo 
nádeje, že v prítomnosti dostalo by sa uzákonenia spolkom, ktorých 
sloboda mala by aspoň troška širší rámec a ktoré by sa mohly spojiť 
v svaz. Ruské študentstvo prestáva teraz len na viac-menej ráznych 
protestoch proti areštovaniu, prenasledovaniu atď. 

Avšak rus. študenti ani nezavrhujú celú myšlienku. A síce, lebo: 
1. už sú daktoré slovanské sdruženia a schôdzky, 2. záujem o západné 
slovanstvo rastie so dňa na deň, 3. jestvuje mnoho spôsobov k pesto- 
vaniu vzájomnosti všetkých Slovanov. No rus. študentstvu je nemožný, 



— 309 — 

z príéin zovnajších i vnejších, prvý krok. Prelo su ono omliiva. Myslia, 
že súčasniť sa sjazclu bude im ťažko, jestli časopisectvo ruské a zá- 
paduo slovanské nepripraví napred potrebnú náladu (totiž ruskej vlády). 

Nad sjazd dôležitejšia je otázka všeslovanského orgánu študent- 
ského, ktorý môže vy chodí ť ovšera len v Prahe alebo Viedni. Tam by 
sa uverejňovaly články slovanských študentov všetkých krajov, a 
zprávy iných časopisov týkajúce sa slovanského študentstva; tiež by 
sa poprosily časopisy dat miesta referátom o článkoch uzrevších svetlo 
v orgáne študentskom. Tu by sa uverejňovaly i adressy, listy a tele- 
graramy o veciach a sjazdoch študentských. Na všetky schôdzky štu- 
dentské prístup nech majú všetci slovanskí študenti a i členstvo jedno- 
tlivých spolkov študentských, nech je rozšírené na celé Slovanstvo. — 
Odporučuje sa i cestovanie po slovanských zemiach. — Ruské štu- 
dentské krúžky môžu na sjazdy posielať pisobné zprávy, referáty atcT. 

Odpoveď podpísali: 

Grupa študentov imperatorskej university petrohradskej a Vo- 

jensko-medecínskej akadémie. — SI. (V. Č. 18.). 

V 19. čís. Si. V. čítame projekt >Unie< od nemenovaného pisa- 

tela. Medziiným nadáva sa tam i na »žurnály Masarykove«, ktoré sa 
vraj ozvaly proti projektovanému spolku. Nepravdivé je tvrdenie, že 
iné české časopisy vrelé odporňčaly myšlienku til.*) F, H, 

V Rusku násle<lkom bujného byrokratismu a policajtstva vypuklý 
študentské, nepokoje. — Mám v ruke dva listy Rusa I j. S., chodiaceho 
do 8. triedy gym naši ál nej v Petrohrade. Datované sú 2. a 9. marca 

dfa rus. kal. Píše svojej sestre: 

» Zaiste už vieš z novín, že náš verejný život narušený je v svo- 
jom tichom toku. Tieto verejné pohyby silný ohlas našly, ako obyčajne, 
vo vnútornom živote vyšších učebných ústavov. Následkom toho te- 
rajší pobyt študentov na universitách a ústavoch je velmi neistý a 
nebezpečný. Na našom ústave na pr. už vyše 400 ludí, dočasne po- 
zbavené bolo práva navštevovať ústav, až do vyšetrenia stupňa viny 
každého*. Poneváč je teníz nič nie snadnejšieho, ako byť prideleným 
k vojsku, nuž mnohí prosia o dovolenie a poberajú sa za hranice. Buíľ 
tak dobrá a pošli mi programmy zahraničných polytechník a universít, 
hlavne nemeckých. Potrebujem tieto programmy nie len ja, ale i mnohí 

moji priatelia. 

Velmi by ma zaujímalo vedet, ako díva sa zahraničná tlač na 

prítomné udalosti. V našej spoločnosti nastúpila reakcia, reakcia proti 

reakcii 80-tich rokov, proti rokom panovania Alexandra III. Naše 

úradné sféry sú rozrušené a necítia pod sebou pevnej pôdy. Ba i naša 

buržoasia je nespokojná s jestvujúcim poriadkom vecí a súhlasí so 

*) „Národní Listy". Red. 



— 310 — 

všetkými protestami. V Moskve poí^uť slová » barikády* a boly i prvé 
pokusy k ich postaveniu. Všetko to činí život nášho obyvateľstva 
vôbec a jestvovanie študentov zvláštnyro, v najvyššej miere neistým 
a nebezpečným. Arešty, bitie, postrk, zákazy a t. p., administratívno- 
policajné nariadenia sypú sa ani z rohá na všetky prejavy samostat- 
nosti a spoločenskej svojpomoci. Zdá sa mi, ešte som ti nepísal, že 
Z. Z-ho už pred mesiacom areštovali v noci, ale ako obyčajne, doteraz 
sedí v »jednonočnej väzbe«. Za jednu noc previedlo sa 70 areštovaní, 
a medzi nimi bol, i je areštovaný professor Miliukov. Vôbec teda ne- 
možno dýchal a ja závidím tebe, ženskej, byť pod ochranou zákona . . . 

V našich universitách a ústavoch začalo sa vlnenie, študenti 
prehovorili. Uverejnily sa nasl. požiadavky: I. odstránenie dočasných 
nariadení z 1 899. roku (o zaradení študentov k vojsku), 2. vydanie 
kollegov zaradených k vojsku, 8. priznanie práva schôdzok a organi- 
sácií študentom, 4. právna zodpovednosť policie pred sfidom za násilia 
a bezzákonitosti spáchané v Petrohrade, Charkove a Moskve. — 19. 
februára. Spoločnosl naša pobiirená je attentátom Karpoviča na mi- 
nistra osvety Bogoliepova. Včera (večerom) bol zároveň attentát na 
ministra vnút. záležitostí Sipagina. Na černiševom moste nejaký mladý 
človek vystrelil dva razy na vezúceho sa Sipagina a skryl sa. Sipagi- 
novi nestalo sa nič. Všetko to strašne naľakalo vrchnosti. 

V nedelu 4. marca bude tu pri Kazanskom kostole hromadná 
demonštrácia. Demonštrácii 25. februára v Moskve prítomný bol Lev 
Tolstoj*. 

Z druhého dopisu so %=*73 vynímam. 

»Všetky možné cesty k vyjadreniu svojich želaní a potrieb s6 
v Rusku študentom zabraňované. Ba i za pokus spoločnej prosby, pred 
niekoľkými rokmi na technike charkovskej, niekoľko študentov zaplatilo 
draho, boli poslaní do vyhnanstva »v miesta nie veľmi vzdialenéc 
Teraz, po celom rade uplynutých násilí spáchaných na študentoch, po 
pohoršlivom fakte zaradení k vojsku 183 študentov v Kyjeve, po 
potýčke 19. februára (40-ročné jubileum osvobodenia sedliakov) v Char- 
kove a Petrohrade, študenti vysokých škôl petrohradských rozhodli sa 
verejne pred spoločnosťou predniesť svoje protesty, a za tým cieľom 
bola na 4. marca naznačená demonštrácia. Bol som svedkom tejto po- 
horšlivej seči v popredí kostola, kde bezzáštitní liľadali ochrany. Bez 
vnútorného rozruchu nemôžem myslet na ten strašný obraz. Doteraz 
ešte počujem trhané údery bičov, krivých šablí po hlavách, bezbran- 
ných, počujem hysterické náreky bičovaných a pred mojima očima stoja 
ľudia krvaví, zohavení. Ako som ostal sám netknutý v tejto pračke, 
neviem pochopiť. Mnoho postranných ľudí, neštudentov, svojou pri- 



— 311 — 

toronosfou súhlasiac so študentami, bolo tiež bité. Spisovate? Annenskij 
bol zbitý. Jeden z mojich priatelov po obdržanom údere na hlavu 
zamdlel a mne prišlo ho vyniesť na rukách a odviesť k sebe domov. 
V tento ôas začali zbitých areštovaf. Areštované b^lo 700 ludí. Medzi 
nimi z postranných nachodí sa Maksim Gorkij, N. B. Struve a Tugan 
Baranovskij. Areštovaní boli rozsadení po petrohradských väzeniach a 
sedia ešte doteraz. Stav vecí je teraz v celku neurčitý. Niekolko hodín 
po tej pračke, spolok spisovateľov sriadil schôdzku, formuluj úc svoj 
vzCah k udalosti 4. marca spôsobom ako nasleduje. V Petrohrade okolo 
Kazanského kostola, bolo dnes za svedoctva četného obecenstva pre> 
vedené systematické a zrejme napred určené a premyslené ubíjanie bez- 
záštitných ludí. Kozáci, okrúžiac bezbranný zástup a zabrániac mu 
možnosť rozísl sa bez akejkoľvek príčiny v padli doň, šliapali koňmi a 
zasadzovali rany nagajkami. Policajti vytrhovali jednotlivcov, povalili 
po niekolko ludí na hromadu, nemilosrdne ich bili pesCami a krivými 
šabľami. Zbité a na konec zoslablé ženské, samy šly k policii, spre- 
vádzaly ju a tu na námestí poddávaly sa ďalšiemu bitiu. Bili ležiacich, 
bili až do bezvedomia, bili možno až do smrti .... To nie sú chýry, 
nevedno odkial pochádzajúce, to si faktá, ktorých svedkovia boli 
mnohí z nás. Obecenstvo, naliehavo prosiace prestaC v pračke, hnali 
preč, ba i dôstojníkov vliekli za liemce. Tí z nás, ktorí prosili pračke 
konec urobiť, boli zadržaní. My sme veľmi rozlútostení nad podobnými 
zverstvami, ktoré sa prihodily ako nám je známo, i v iných mestách. 
Sme plní úžasu pred budúcnosťou, ktorú očakáva krajina, oddaná úplne 
šafáreniu pestí a nagajek. Našu lútost a náš úžas — sme presvedčení 
— sdielajú naši spolubratia od pera, ktorých niet teraz medzi nami, 
sdiela všetka mysliaca časí ruskej spoločnosti, sdielnjú všetci, v ktorých 
smysel ľudskej dôstojnosti a láska k bližnému nevyhasla úplne. My 
spisovatelia, sme už dávno pozbavení možnosti objasnením ])otrieb 
svojej rodiny predísť podobným udalostiam. My sme pozbavení mož- 
nosti slovom premysleného presvedčenia osvietiť východ z prítomného 
tažkého položenia. Pozbavení sme možnosti zadosť urobií na nás le- 
žiacej povinnosti voči rodine. Robíme pokus, keby sme len mohli 
oznámiť i skutky. 

•Nasleduje vyše 40 podpisov členov spolku spisovateľov*. 

Toľlvo stojí v listoch. Poneváč ani jedny slovenské noviny ani tie, 
čo rady píšu o generáloch ruských nepriniesly zprávy o týchto pohy- 
boch, doplňujeme vyše uvedené zprávy. 

Hnutie študentov ruských započalo sa vlani v Kyjeve, a pone- 
náhle osmelilo sa študenstvo všetkých predných universít k verejnému 
protestu, proti úradným prechmatom, nemravnoslam. Ako už z listov 



— 812 — 

aj z odpovedi posluchažov petrohradských vysokých tíčel튝 na »Uniu 
si. študentov* videť, títo nesmú si tvoril spolky, ony trpia sa len ak 
jestvujú dfa mena a bez akejkoľvek činnosti. V Kyjeve pred Viano- 
cami preto nastaly nepokoje, lebo policia zakázala vznikajúci podporný 
spolok študentský. Nepokoje zachvátily skoro i ostatné university, lebo 
z kyjevských študentov ô o(lvedcn(5 bolo do vojska a ostatní relegovaní 
»na čas« (zrna vždy) z university. — Bogoliepov podfahol rane, potom 
nasledovalo vy obcovanie Tolstého z cirkve pravoslávnej, nový attentát 
na hlavu svätej synody Pobiedonosceva *), tak, že spoločnost nevy- 
chádzala z vytrženia a študentstvo opanovala horúčka vždy viac a 
viac. — Konečne presila, hrubá moc, prevládala shibších, nateraz ne- 
pokoje zatíchly. Či na dlho je ovsem otázka, lebo jiríciny pohybov 
študentských nie sú dosiaľ odstránené, a prikrytá sopka hrozí stále 
výbuchom. 

Ľutujeme velmi, že sú podobné nezdravé pomery v Rusku, ba 
i len možné. Ony oslabujú ríšu vnútorne a zbavujú ju sympatií za- 
hraničných. My ako Slovania priali by sme si videí v Rusku štát 
právny, slovanský, mravný, silný, aby ostatný^n Slovanom skutočne 
žiaril na ceste ku slobode. Chceli by sme nie fen nfírod ruský miloval, 
ale i ruský štát Avšak jeho byrokratismus nás sám odpudzuje od seba. 
Úradné Rusko nepraje osvete ludu, ved })ráve výkvet spoločnosti, štu- 
dentstvo, prenasleduje ohyzdné. Ale i tých nešťastných pomerov sa 
pomaly zbavuje, škoda, že za cenu krvavú vlastného národa. Veríme 
pevne, byrokratismus ruský padne, štát sa odeje novým rúchom, pre- 
porodí sa mravne a tým zároveň vyjde i slniečko trpiacim Slovanom, 
v lúčach ktorého okrejil im ztŕple údy. Keby sa to len uskutočnilo 
čo najskôr.**) Fedor Houdeh 



Referáty. 

„Slovensko*' sbomík stati venovaných kraji a hdu slovenskému. 

V článku » Slovenská národní piseň<í rozberá p. Milan Lichard, 
známy pestovateľ slovenskej ľudovej piesne, slovenskú melódiu odborne, 
poukazuje na antické stupnice a na vliv cigánskej — maíľarskej hudby. 
Lichard vidí v slovenskej piesni prei)orodenie či prechod z východu, 
kde sa staré stupnice zvlášt v speve cirkevnom udržaly — k novším 



*) Od neho pochádza návrh r. 1882, aby Ŕtiideuti pre nepokoje, do vojska 
odvádzaní boli. Bogoliepov bol v názoroch jeho stúpenec. 

*♦) Náprava príde až prestanú Rusi, Česi, Slováci, o ruských pomeroch luhat. 
Efite musíme dlho Čakal. E e d. 



— 313 — 

fonnám západu. » Slováci sami zanášajit vliv cigánskej hudby do slo- 
venskej piesne, my sami protežujeme tohoto najúhlavnejšieho maďari- 
sátora našej piesne, my sami, — česť výnimkám — nepokla- 
dáme našu pieseň za dobre prednesenú, — jestli je nie natiahnutá — 
sit venia verbo, na cigánske kopyto. Ze cigánska hudba so stanoviska 
umeleckého nemá pražiadnej ceny — ide to pri nej, jak známo všetko 
len tak »od ucha«, — to mi tušim netreba vysvetlovať a dokazovaK. 
Takto píše slovenský hudobník a hlboký znatel slovenskej piesne. My 
svojho ôasu aj z iných príôin pozdvihli sme slovo oproti bohopustému 
riadeniu slovenskému pri cigánskej hudbe, brojili sme proti cigánskemu 
naťahovaniu piesní, pri našich zábavách, divadlách a poukazovali vždy 
na to, jak smadfarisovaná je tá naša národná spoločnosť, jak spotvorená 
je naša hudba a jak otupelý náš sluch; ale čože my(!) vysmiali sa nám. 

Sme ozaj povďační pánu Lichardovi, že mal guráž postaviC sa 
proti panujúcej mienke celého smerodajného Slovenska, že zavrátil fan- 
tastov hudobných, a biľagoval nemrav slovenskej spoločnosti, hulákanie, 
hýrenie pri cigánskej hudbe, ktoré záleží len v prekrucovaní a spotvo- 
rovaní slovenskej piesne a nápevu. Môžme sa potom diviť slovanským 
hosťom navštívivším Slovensko, keď udivene hladia na náš čardáš a 
prekvapení naslúchajú cigánskym melódiám maďarským, veď čardáš tan- 
cuje sa výlučne pri piesňach maďarských! Pravda, že takémuto ma- 
ďarsky rázovitému, nekultúrnemu tancu nerozumejú Česi, Poliaci, že 
nemajú absolútne žiadneho smyslu pre takýto spôsob zábavy, nezazlie- 
vajme im to, to sú ludia západu, kultúry európskej, na Slovensku pre- 
vláda orientalismus. Slováci to veľmi ťažko nesú, keď Česi nerozumejú 
cigáňovi a v tomto vidím tiež prekážku intimity československej. 
Svojim tancom, spevom, hogyvoltovaním, (hogy volt=jak to bolo, ešte 
raz, opakovať, volá sa na hudbu aj v slovenských hostincoch) — nelíši 
sa Slovák od Maďara, nie dvorana »domu« v Martine od tanečnej 
siene v Pesti. A predsa s pýchou tvrdí intelligent slovenský, jak za- 
chovalý je slovenský spev, jak staré, krásne sú naše melódie ! ano dotiaľ, 
kým nezaškrečia husle cigáňa. 

I toto bude smutná kapitola slovenskej kultúrnej histórie. 

Ostatnia časť článku zaoberá sa hlavne antickými stupnicami 
slovenskej piesne a s theoriou nápevu. Od Licharda čakáme viacej a 
myslím žeby sa mal venovať slovenskej piesni cele. Všetko na kultúr- 
nom poli nemôžu pre nás vykonať Česi, máme úprimnú radosť z Ví- 
tézslava Nováka, interpreta, jakého posial medzi skladatelmi slovenská 
pieseň nemala, ale hlavnú prácu máme a musíme si vykonal sami. 

Pavel Socháň známy svojimi dávnejšími článkami v obore náro- 
dopisu podáva v súhrnom článku „Slovenské hr oje lidové^ celkový 



— 314 — 

obrázok slovenských krojov, vyšívania, domácehD priemyslu a strojenia 
sa. Popisuje Slováka a Slovenku od hlavy až do päty, každý kus kroju 
zvlášií poukazuje na zvláštnosti krojov, porovnáva sever a juh Slovenska. 

Halena i kožuch síl nielen na severe, ale i na západe Slovenska 
rozšírené, po dedinách má ešte aj dnes každý sedliak halenu a kožuch, 
len mladší prestávajú haleny nosiť, pekné kožuchy s »hazuchami< nosia 
v Jablonici, v Osúškom nitr. stôl. Mentieka, je krásna šata a rozšírená 
bola po celom Slovensku a na Morave tiež, v Javorniku ešte aj dnes 
obliekajú sa ženy do tmavomodrej mentieky, ked idú na sobáš na úvod. 
Maliar Úprka obľubuje nad mieru mentieku a umiestil ju vo svojom 
najnovšom diele » Slovenská Madonna«, velmo účinne a vkusne. Divné 
je, že Socháň ani jedným slovom nespomína kaoabaju, kacabajku len 
nemecký špencer, jubku, reklík. 

Na západe slovenskom, je šátek na hrdlo viacej parádou, a 
u mladých je len zriedka íiemy, ale barvistý, hodbabný na uzúčko na 
krku priviazaný. Pri ženskom kroji mohol p. Socháň viacej miesta ve- 
novať slovenským čepcom. Súkenné sukne, lemované dolu stuhou, me- 
uovaly sa »kolomrážky«, kolondrášky, vidno ich okolo Fraštáku, Pieštan, 
nosia ich už len staré ženy. 

Škoda, že p. Socháň nevybral si jedon kraj a nepopísal len tento, 
ovšem dôkladne. Na pr. jednu stolicu, jedon okres. Pre všeobecný 
]>opis je článok jeho malý, úzky — potom nie je nový, toto čítali sme 
už od neho. I z jeho krojových fotografii boli by sme si radšej želali 
viacej obrázkov. 

Kresba L. Kubu *Dívka ze Spisu* je biedna. Velmo zajímavý, 
a látku hodne vyčerpávajúci je článok prof. Klvané : »Lidový kroj na 
východní Moravé«. Stopy súvislosti krojovej nachádzame i na Lašsku, 
v kroji valašskom ešte viacej a v kroji moravsko-slovenskom máme 
až posial živého svedka, krojovej jednotnosti, spoločného názvoslovia, 
s uhorským-Slovenskom, a čím ďalej vnikáme do časov starých, tým 
viacej predstavuje sa nám obrázok starej, spoločnej našej kultúry. Lašský 
kroj súvisí s valašským, valašský s moravskoslovenským a uhorsko- 
slovenským. Kasánka, župica, širáň, dénko, krpce, obušek, rubač, kaca- 
baje, papuče sú na Morave známe, práve tak ako u nás. Divné je mi, 
že prof. Klvaňa hovorí, že kroj Velecký a Staro-hrozenkovský T^ponékud 
podobá se uherskoslovenskému*. Mieni tým skutočne len tieto dve de- 
diny alebo celý kraj velecký a starohrozenkovský ? Mne zdá sa byt 
príbuznosť hodne väčšia. Žeby breclavský kroj bol pôvodu horvat- 
ského, to sotva bude ešte rozhodnuto. — Skorej by som tvrdil, že 
modré nohavice, zvlášte bledomodré sú pôvodu horvatského. Zaoberal 
som sa s otázkou j^Krobolov^ := Horvatov vo Viedni a slovenského po- 



- 815 — 

domového kupectva tam tiež. »Kroboti« okolo Viedne, v kúte medzi 
Moravou a Dunajom, ako v Ogrune *), nosili na začiatku tohoto stoletia 
modré nohavice, modré kahane a velké širáky so širokou strechou, 
živili sa rybárstvom a zeleninárstvom, privážajúc toto do Viedne. 
Horvati sa ponemčili a názov Krobot prešiel na zeleninárov Slovákov. 
Na obrázkoch Artarie nevidel som ani jedného krobota v íervených 
nohaviciach, v Novej Vsi pri Prešporku rozprávajú ešte i dnes hor- 
vatsky, kroj majú slovenský, nohavice bledomodré. Tieto horvatské 
osady pochádzajú z tých časov, keď osadené boly Hoi*vatmi: Poštorná 
a iné dediny na Morave, rozdiel 50 — 80 rokov nerobí mnoho. Horvati 
boli roztrúsení po oboch brehoch Moravy až po PreSporok a Viedeň, 
Mokrýháj u Skalice, Kuklov, Kúty, Sv. Jur, Sv. Jany (menej.) Leváry, 
južnejšie velké osady Zohor, Bistrica, Mást, Nová Ves, v týchto troch 
osadách hovorí ešte lud — medzi sebou horvatsky, káže sa jim slo- 
vensky. Horvati zadunajskí stýkajú sa na trhoch v Prešporku, s tý- 
mito bratmi z údolia Moravy. Táto otázka nie je ešte rozlúštená, 
týmto snáď upravím odborníkov na pravé cesty. Históriu Horvatov 
treba hladat vo Viedni, tam bol i „Crovotendarfel^, tam sú pramene 
kultúrnehistorické, obrazy celých scén viedenských, medzi nimi možno 
vybadal lahko »Krobotov« Horvatov — neskoršie Slovákov. 

Lanžhotské kabátové šuby, nebudú nič iného, ako dlhé mentieky, 
nosia ich staré ženy i v Brockom a Kútoch, tam nazývajú ich »men- 
týôkami«, šnurované a premované barančinou«, óo by to bolo iného? 
Strážnica, Petrov, Sudomérice a Kohatec nosia ešte otvorené široké 
rukávy na košelách s » čipkami «. 

V článku „Ze gvyhú a obyčajú^ na Vherském Slovensku'^ podáva 
Jozef Holuby, starý, neúnavný pracovník na tomto poli systematickú 
sbierku zvykov a obyčajov, najviacej z Bošáckej doliny, vo dvoch od- 
sekoch. 1. Zvyky a obyčaje, vsiahujíci se na rozličné doby roční. 2. Zvyky 
a obyčaje ;>f« počáiku a skonaní iivota Udského, 

V Skalici sa boja kútnice »neúvodené< Magy, či v Trenčianskej 
sa nevyskytuje tento názov? Ze vraj dýchla na ňu »Maga«, hovoria, 
»tak to fuklo na mňa ako vôl«. Holuby-ho článok je bohatý a zají- 
ma vý, vzbudí iste čulý zajem pre slovenskú folkloristiku. 

Fr. Bartoš pojednáva obšírne v dôkladnom článku: Ze iivota 
moravských SlovákUy opisuje z čiastky to, čo bolo už v článku Klva- 
ňovom, ale z rôznych strán a doplňuje takto Klvaňovú stať vo vzácny 
národopisný príspevok. Obšírne pojednáva o zvykoch, kmeňovej povahe, 
o zpeve, hudbe a tanci. »0 náboženských poméŕech katolíckych Slo- 
váka uherských « mal písal nebohý Ján Gerometta, a v terajších pome- 
roch kat. Slovákov nenapísal nič, ale len historický náčrtok, dosl ne- 

*) WagranL 



— 316 -- 

kritický. »Kresťan« má na pr. ešte redaktora Jandii, kdežto Šándorfi 
rediguje ho už na druhý rok. Tvrdenie »že náboženský a mravný stav 
slovenských katolíkov je posial uspokojujúci* je nerozmyslene hodená 
veta na papier. Díval sa na náš život Geroraetta na sklonku života 
svojho, cez opstimistické okuliare a veril j ako všetci starí národovci, 
že predsa len nie sme takí zlí, za jakých nás vyhlasujú. 

O poméŕech slovenské cirkve evanjelické a, v, napísal krátku stať 
J. L. Holuby. Je tiež história, aô zajimavá, no o ^pomeroch cirkve 
e v. a. v, niet v nej niô« alebo málo. 

Divím sa redakcii jak mohla nadpisy článkov pripustiť. Prečo 
nenapísal OsvaJd povedzme, o súčasných pomeroch katolíckych na Slo- 
vensku a Janoška o cirkvy evanjelickej niečo, z čoho by sa svet do- 
zvedel, akí) to s cirkvami tezaz skutočne stojí. Český čitatel dozvie sa len 
veselšie stránky minulosti, o dnešných smutných pomeroch v oboch 
cirkvách nenachádzame v článkoch nič. 

Velmo cenný a nadmieru poučný je článok, prof. Koulu: Pŕí- 
spevek k poznám ^husitskýclŕ kostdíkú na Slovensku. 

Gemer, Malohont a Novohrad jako sídla starej českej kultúry na 
Slovensku ! Tedy nielen západ slovenský mal styky, česká kultúrne histo- 
rická čiara ťahá sa od Javorníka, Miavy až na íľalaký východ do Šariša, 
Abauju a Zemplín a. 

y 

Pravdepodobne je, že Česi stavali tvŕdze, pevnosti a kostoly 
v jednom, rozmach český musel byť vtedy na Slovensku velký a pre- 
nikavý. Matiáš sám znal výborne česky a zanechal mnoho diplomov 
českých, šľachta dopisovala tiež česky, o maďarčine nebolo vtedy na 
Slovensku ani slychu. 

Bartolomeides ev. farár ochtinský, zachoval pamiatku bývalých 
Husitov na Slovensku, na jeho stopách prišiel Koula k husitským ko- 
stolíkom, Koula rozberá sloh, spôsob stavby, porovnáva české stavby 
podobné a dochádza k presvedčeniu, že styky československé boly 
intensívne a že štúdium dokáže a nájde ešte mnoho čo pošili kultúrnu 
jednotu československú. P. Koula píše Saroský potok, Šariš, Šarišský. 

Stručné dejinij slovenského školstvi, od Pavla Križku, znázorňuje 
v krátkosti obraz školstva na území slovenskom, poukazuje hlavne na 
kvetúce školy pod Komenským v Š. Potoku, v Prešove. Na koniec 
pojednáva o zrušených slovenských stredných školách. 

článok „Literatúra slovenská^ od Jaroslava Vĺčka, ač sám hovorí, 
že ihladel len k poesii slovenskej a k jej charakteristike*, je velmo 
pútavý a prehľadný. Článok je pozonihodný i tým, že rozberá aj 
otázku spisovnej slovenčiny. Článok Vlčkov bolo by záhodno odtlačiť 
a v populárnom vydaní rozšíriť, ved malej príručnej knižočky literatúry 
slovenskej nemáme. 



— 317 — 

» 

Fr. Dílý v článku : Literatúra Moravská uverénuje účinkovanie 
literátov Moravských Komenského^ Palackého, Bartoša a mladšej ge- 
nerácie. 

Hospodáfsiví na Slovensku, podáva nám obraz hospodárskeho 

stavu Slovenska na základe štatistiky maďarskej. Inej u nás niet. 
O špecielnú štatistiku Slovenska pokúsili sa u nás mladí pracovníci : 
Igor Hrušovský a Fedor Houdek, vidľ II. roô. » Hlasu* tejto nepo- 
užil autor fló je velmo pečlive sostavená na pr. »Slovenské peňažné 
ústavy*, z tejto tabelly by mal čitatel a priate! Slovenska istý väôší 
osoh, nežli zo zprávy o vinohradníctve medzi Tisou a Marošom. 
V článku sú i hrubé nesprávnosti ako: Zeleniny lid náš vúbec nepe- 
stuje. To je nepravda, pochádzajúca z neznalosti Slovenska, nielen 
Trenčín a Turiec sú Slovenskom, celé západné Slovensko od Skalice 
počnúc až po Prešporok pestuje zeleninu, Gbely, Kúty, Lcváry, Ma- 
lacky zásobujú Viedeň zemiakami, Zohor, Bistrica, Stupava zaopatrujú 
Viedeň nu-kvou, petrželou, cibuľou, veJ týždenne ťahá do Viedne 
v utorok v piatok do 40 vozov z týchto osád, títo Slováci sú 
teraz »Krobotmi< Viedne. Byliny liečivé vyhľadávajú Búrania po celej 
Bielej Hore, predávajú ich čerstvé a suché do Viedne. 

O technických bylinách, uvedených na Slovensko Lichardom niet 
ani zmienky, dnes pestujú sa ešto v Skalici, farár Agnelly v Cároch, 
v okolí Trnavy, takéto veci nemuly by sa vynechát z článku, ktorý 
má informovať. 

Slovensko je skvostnou publikáciou a veríme, že vykoná svoju 
úlohu, oboznámi nás v Čechách a vzbudí zajem v kruhoch, ktoré sa 
o Slovensko posial velmo málo zajímali. 

Illustrácie mohli byt v „Slovensku" lepšie. Že \ ňom Pustevne chý- 
bajú, že nie je zastúpený Úprka, sú ovšem nedostatky neodpustitoľné, 
mladé Slovensko nie je v ňom zastúpené ani literou. Ze sa články 
slovenské poôeštily, kecľ aj uznávame dôvody, sme predsa tej mienky, 
že nemalý sa prepisoval, akože sa má zvyknúť slovenčine to české obe- 
censtvo, akože má potom kupovať slovenské knihy, keď sa mu sloven- 
ské slovo ani o uši neudrelo, a kecT sa mu odstraňuje i tam, kde mal 
by príležitosť oboznámiť sa s ním. Troška námahy a myslenia nemôže 
byť dôvodom. Veď aj Slovák musí sa namáhať, aby dôkladne porozu- 
mel češtine a ju úplne ovládal. Tedy vzájomnosť! 

Hviezdoslav zaklučuje epilógom pekné dielo: 

My vytrváme! Mocne vieri viera 

tá v nás a nádej naša nezvädá 

vzdor mrazom, sparám; každý čuv sa vzpiera 

oproti snuti, každá nálada .... 



— 318 — 

Zit chceme : a tu vieme že je žitie 
blesk umu, ramien rozmach, pospech nôh: 
a v tom vy skvúci vzor! — nás obodríte 
Nie, opustiť tých, ôo si vážia bytie, 
ni človečenstvo nemôž^ ani Bôhl 



•*y^ y^ .^\y^^ 



Rozmanité zprávy. 



— Slovenský lit. spolok „Národ" vydržiaval dňa 21. apríla mimoriadne valné 
shromaždenie, na ktorom sa nasledujúci panovia do výboru zvolili: Predseda, 
p. Jaromír KriŽko, inžinier. Podpredseda, p. Anton Štefánek, §tud. íil. Pokladník, 
p. Fr. Koch, zeleninár. Knihovník, p. Qustav Čipka, stud. med. Zápisník, p. La- 
dislav Majbo, obuvník. Výbomíci : p. Ján Koch, zeleninár, p. Cyríll Hergotič, mäsiar. 
Revízori: p. HanuS Kohoutek, Mag. pharm., p. Pavel Mikulík, krajčír. 

— PoteSitelný ruch badať tolioto roku na Slovensku, v usporiadaní lacných 
predstavení divadelných. Vyniká v tom zvlášte TurČ. Sv. Martin, Ska- 
lica, Tisovec a Lipt. S v. Mikuláš. Zo slovenských miest len Martin a Lipt. 
Sv. Mikuláš majú stále javiská. Väade najväčšou prekážkou pri poriadaní divadel. 
predstavení je postavenie javiska. Prečo v Mikuláäi hrá sa tak zriedka? 

— V Pittsburgu Pil. vychodí (O ráz týždenne) od 25. marca t. r. nový „Slo- 
venský Denník", Čím splnila sa túžba mnohých našich bratov zámorských. Pred- 
platné je na rok ô dollárov. 

— Kdežto u nás eŠte ani pokus nebol sorganisoval slovenský ob- 
chod, v Spojených Étátoch zakladajú si slovenský obchodníci „Jednotu". Dňa 24. 
marca bola predbežná porada, 28. marca zase ustav ujúca schôdza v Pittsburgu. Len 
v Allegheny County Pa, žije 200 — 250 slov. obeh. 

— V „Nár. Nov." od 20. apr. čítame: „Preto tí, čo, naštvaní z Prahy od 
ludí nečestných, hyzdili, chceli hyzdií slovenské meno blbými, zradnými — ismami, 
zločin páchali na slovenskom mene, na budúcich slovenských cestovateľoch a budú- 
cich cestujúcich skúmateloch a študentoch. Chvála Bohu, dosiaľ nepoškodí". Písal 
Svetozár Hurban. 

— O prekladoch Tolstého spisov sostavená je v „Slaviunskom Yjeku" 
zajímavá štatistika. Prví upozornili sa Gréci (roku 1870) na diela slávneho ruského 
spisovatela. Hned po nich Slováci r. 1876., potom Srbi a Francúzi r. 1877., Angli- 
čani a Maďari r. 1878. Česi r. 1881., Nemci r. 1882., Bulhari r. 1884., Malorusi 
1884. atd. Horváti až r. 1887, Poliaci r. 1891. Slovinci r. 1895. — Čo sa tyče počtu 
prekladov, vidíme na prvom mieste Nemcov s 218 prekl., Francúzov so 159, Čechov 
so 141, Slovákov s 82, Angličanov so 75, Srbov so 69, Bulharov so 66, Španielov 
s 26, Švédov so 34, atd. Horvátov so 17, Maďarov so 17, Poliakov so 16, Malorusov 
s 9, Slovincov s 3 atď. — Je už preložený i turečtiny, japončiny. Čínštiny, arabštiny, 
tatarčiny, i židovského jazyka. — Slováci zaujímajú teda dôstojné miesto v kultúr- 
nom závodení národov. 



— 319 — 

— Profeasor L. Weiner, lektor slovanských jazykov na Harvardskej universite 
v Amerike požiadal p. P. Bovnianka o spisy Vajanského. 

— Novotou je Q nás, vypísanie podpory pre Študujúcich, peňaž- 
ným ústavom. Krupinská sporítelna vypisuje kor. 100: pre študujúceho na oh- 
chodnej Škole. Prednosť majú krupinčania, potom vôbec z Hontu pochádzajúci. 
Keby sa taký nenašiel, pridelený bude obnos iste aj inému. Dúfame, ozvú sa aj 
iné peňažné spolky, ved je nedostatok obchodnej mládeže citelný. 

— Český časopis „Samostatnost" referoval obšírne o našom Článku : „Orga- 
nisácia". 

— nNár. Nov." v čísle od 18. nprila sdelujú, že slovenská národná 
strana vystúpi činne pri nasledujúcich voíbách (asi v septembri), a po- 
staví i svojich kandidátov. 

— V Turci zakladá „Potravné spolky" p. Pavel MeŠko, zástupca spolku 
„Hangya" v Pešti, ďakujeme pánu Meškovi zo srdca^ že stará sa o biednu SlovaČ 
v Turci, národovci ktoiých je v ZáturČí, v Martine celé desiatky, nemajú na také 
malichernosti ako sú spolky času! 

— „Slovanský Pŕehled" mal články v čísle 6. a 7. „Alkoholismus 
na Slovensku" od St. Klímu. 

— V Prostéjove bude U. mája 1901 „Slovenský večer". Prednášat 
budú Salva a Kálal. 

— III. Sjazd českých prirodozpytcov a lekárov od 25. do 2ÍI. mája 1901 
v Prahe. Pre tento sjazd javí sa velký zajem vo všetkých kruhoch v Čechách na 
Morave i na Slovensku. Posial prihlásilo sa 600 účastníkov a oznámené je 270 
prednášok. 

— V Dubrovníku toastoval Vajanský: aj slovenský lud má svoje more: lásku 
ku všetkým slovanským národom . . . Pyramidální frasa, napísaly Bozhledy Č. 2. 

— Umelecká výstavka v Strážnici vypadla nad očakávanie. Predalo sa 
mnoho diel. Úprkove „Maky" zakúpil Dr. J. Peka z Brna za 350 zl. Nadaný, 
mladý maliar V. Jícha predal viacej akvarelov gr. Magnisovi. 

— VIIÍ. konvencia „Národ slov. spolku" v Amerike bude sa vydržiaval dňa 
3. júna 1901 vo Philadelphii, Pa. Všetky prípisy treba adressoval „National Sla- 
vonic Socity" Pittsburg, Pa P. O. B. 130, 614 Grant. Str. U. S. of. Nord Amerika. 

— Slovenský lit. spolok „Národ" vo Viedni usporiada v nedelu dňa 5. mája 
i901, v miestnosti spolkovej divadelné predstavenie. Predstaví sa: „Jedenáste 
prikázanie". Veselohra od J. Samberkn, poslovenčil F. Jesenský. Vstupné pre 
členov 25 kr. pre nečlenov 35 kr. Po divadle tanečná zábava. 

— „Čas" v č. 117. píše o „N a z arén o c h". Na uherské Dolní zemi je hodné vy- 
znavaČô náboženství nazarenského. Tito vŕadí-1 i j e^do vojska, vétŠinou odpírají no- 
siti zbraň a bývají proto trestáni vézením dlouholetým. Po uplynutí trestu dávají je 
opét do kasáreň a nutí je nositi zbraň. Nazarén však opét odepŕe vojenskou po- 
slušnost a Čeká jej proto zase víceleté včzení. To opakuje se u mnohých tak dlouho, 
až následkem nemoci ve vézení ulovené zemrou. Nyní trpí ve vézení segedínskéni 
34 nazarenft za své náboženské pŕesvédčeaí. Ŕeditel onoho vézení, chtéje osud vo- 
jákú-nazarenft zlepšiti, zaslal dúležité podaní uherskému ministra spraveilnosti. Píše 



— 320 — 

y podaní tom, že trest, jenž vyméŕen býva nasmrénftm, nemá zadaného účinku. 
Naopak, odsouzení stávají se v oéích svých souvércft mučedlníky, což je porád 
nutká, aby opét od^ŕeli nositi zbraň. Méli by prý trestáui býti vézenim štát ním, 
nebot nejsou zlodeji, ňeditel navrhuje, aby nazarénové ktakoyé vojen- 
ské sluŽbé byli použití, i)ŕikteréj80u zbrane zbyteČny, aby 
však dvakrát nebo trikrát tak dlouho sloužili, j ako vojak 
obyČejný. Xynéjší stav pŕíčí se prý zájmúm štátu; systém nynéjší není racio- 
nálni a tím méué humánni. Ŕeditel vézení segedinského zpraven byl o tom, že 
návrh jeho odcvzdán ministra honvédskemu, jenž jednati musí též se společným 
ministrem vojenství dfíve, než by v otázce této rozhodoval. 

— Niektorým odberatolom »maHU« a priatelom práce rozposlala 
kníhtlačiareu J. Teslíka v Uh. Skalici na dopisniciach nasledujúce 
otázky: 

J. Jaké spolky sú u vás a v okolí (úverkové, potravné, remesel- 
nícke) jako prospievajú, súvaha, poôet ôlenov, výbor? 

2. ôím sa živí lud, rolníctvom, chovom dobytka, remeslom? 

3. ktoré remeslá kvitnú, ktoré klesajú? Pre?>o? 

4. napíšte soznam kresí. slov. remeselníkov, kupcov vo vašej obci? 

5. prevádza sa u vás domáci priemysel, výšivky, košíkarstvo, by- 
linárstvo, drevený priemysel atd? 

6. koľko obyvateľov mala vaša obec pri poslednom sčítaní ludu? 

7. sťahuje sa lud do Ameriky? Prečo? Kolko je už v Amerike 
od vás? 

8. kolko je u vás krčiem a obchodov kresťanských, židovských ? 

Ct. obecenstvu sdelujeme, že odpovede dochodia z rozličných 
strán s materiálom veľmo zajímavým. Na 160 dopisníc prišlo posial už 
2b odpovedí. Je to málo, ale predsa niečo. Prosíme všetkých, ktorí do- 
pisnice obdržali, aby nestažoval si čím skorej odpovedať, poslúžia dobrej 
veci, ludu i kraju. Nečinnosť a lien zabíja u nás každú dobrú snahu. 
Dúfame, že odpovedia nám všetci. Výsledoic nezabudneme sdeliť, ked 
podarí sa nám aspoň dva tri okresy sostaviť úplne, snáíľ vydáme ich 
samostatne. 




» 



školstvo na Slovensku y čísliciach. 

(2Za rok 1896/6.) 

Politika školská a boj o školstvo po spôsobe českom v uzavrenom 
území, sú u nás neznáme. Námahy jednotlivcov nepodporovaných od 
spoločnosti bývajú obyčajne bez výsledku preto, že nekonáme sústavne. 
Nemožno sa teda diviť, že maďarčina hlce školy jednu po druhej a 
naraz zbadáme, že slovenská reč vyhnatá je úplne nielen z university 
a stredných škôl, ale i z ludových a opatrovieň a to štátnych, obec- 
ných i cirkevných. Je nevysvetlitelné, prečo tak málo všímame si 
školstva. Zabúdame, že dobrá škola je základom duševného i hmotného 
blahobytu národa a dla toho málo kde badat čo i len snahu, sloven- 
skou dobrou školou zabezpečiť rodu svojmu budúcnosť. Sama intelli- 
gencia nemá rozhladu širšieho v pomeroch školských vinou časopisov, 
z ktorých dosial ani jediný nepriniesol rozhlad o školstve na území Slo- 
venska. A predsa nezbytné je mať obraz toho, čo chceme opravovať. 

Pokladám za najdôležitejšie vydobyt národu ludových škôl, v kto- 
rých sústredňuje sa najviac národa. Tu sa podáva vzdelanosť vše- 
obecná najširším vrstvám, ony sú základom ďalšieho školstva. No ne- 
dostačí mať len slovenskú školu; jestli v nej vládne duch stredoveký, 
jestli sa v nej vyučuje predovšetkým náboženstvo na ujmu iných pred- 
metov (ako sme to čítali nedávno v besednici »Nár. Novin«« č. 9. 10. 11 
XXXII.), jestli sa učiteľ spokojí, že deti odrapocú úlohy, nenaučia sa 
ani myslet, — také jškoly sú zlé. Zároveň je pravda, že intelligencia 
naša nevie si dosial skutočne vážiť dobrých, paedagogických učitelov, 
hoc sú oni bielymi havranami. 

Dobrá škola medzi Slovákmi musí mať za vyučovací jazyk slo- 
venčinu. Ďalší požiadavok je, aby v nej bol duch, bezdušné školy sta- 
vajú sa proti kultúre, bo odpudzujú deti od náuk, od vedy, ba i od 
čítania vôbec. Učiteľ nesmie len na to hľadet, aby deti v určitom čase 
shromaždil v škole, tam ich pár hodín držal a potom poslal domov. 
Učitel, ktorý svoje zamestnanie pojíma len sťa remeslo jeho živiace, je 
nesvedomitý. On si má za povinnosť pokladať vypestovanie nežnej a 
sdielnej duše detskej, on má byt vrelým skutočným priateľom a vycho- 
vávateľom sverených mu detí. Zavrhovať styk s deťmi mimo školy je 
i^tyroeumné, treba vziať častejšie deti v istých oddeleniach do prírody 

21 



— 322 — 

a tu na volnom vzduchu obohacovať ich vedomosti.'^) Zvlááte vytýkaC 
možno učitelom, že neprebúdzajú národné povedomie vo svojich žia- 
koch, že sa príliá pridŕžajú predpísaných formalismov a predpísanej 
látky učebnej. Kam chceme takto prijst? Ako ťisilne pracujú učitelia 
ináč u druhých potlačených národov. — Okrem toho učitel má pôsobiť 
i v kruhu dospelých, či na súkromných či verejných schôdzkach. Pred- 
nášať netreba o politike, látky inej je hojne (vysvetlovanie zákonov, 
prednášky hospodárske, sociálne atď.). Počuť dakedy, že tam a tam 
prednášal učitel? Znám len dva prípady: uč. J. Babka v Sielnici a 
V. Vraný v Ružomberku (obe obce v Liptove). Takýmto stykom 
učitel stane sa oblúbenejším u obyvateľstva a vstúpi do dôvernejšieho 
pomeru s ním, ktorý teraz márne hladáme. Ba keby videli občania, 
že sa učitel o nich skutočne zaujíma, snad mu i plat povýšia. Nuž 
miesto zabíjania času, klepov a karát: ta von, medzi lud, ktorý tak 
velmi potrebuje vodcov a nenachádza ich. 

Hmotné pomery slovenského učitelstva sú zvlášte po dedinách 
žialne. Škoda že nemám dát tejto čiernej stránky Uhorska. Nájdeme 
učiteľov, čo v hotovosti dostanú na rok i len 300 korún, teda ani 
1 korunu denne^ ovšem pritom niečo dreva, strukovatín, obilia a nejakú 
chatrnú izbietku. V čom to väzí? Ľud a spoločnosť vôbec nechápe 
ešte vznešenosť škôl, ovšem je to i ťažko pri školách, jaké sú u nás. 
Ale učitelia neurobili tiež ani kroka, aby svoje postavenie polepšili, 
nemajú dosiaľ sdruženia stavovského. Bol by už veru čas spojiť sa naj- 
lepšie v jeden ústredný spolok učitetskýy alebo keby sa to nedalo do- 
cieliť, nuž aspoň v katolícky sp. uč. a v evanjelický sp. uč. Účelom 
jeho bolo by jednak nadväzovanie stykov učiteľstva medzi sebou, ktoré 
teraz nejestvujú a jednak podporovanie a napomáhanie záujmov tried- 
nych. Pri trocha dobrej vôle daly by sa sorganisovať zvlášte cirkevné 
spolky.**) 

Chudoby učitelstva využíva štát a Femka (» Hornouhorský vzde- 
lávací spolokc, madarísujúci školstvo) k maďarčeniu detí. Vypisujú 
totiž odmeny 25, 60, 100 korunové učiteľom, ktorí sa vykážu najväčším 
úspechom v madarisácii žiakov. Ačkoľvek nemožno závidel učiteľstvu 
túto malichernú podporu, predsa ona hodna je opovrhnutia, bo pohnútka 
k nej je nanajvýš nemravná. Celkom opačného významu mala by pod- 

*) Oensurou nedávno zastavený ruský časopis ., Severný Kurýľ** opisuje ^má- 
jový spolok" v Odesse, utvorený učiteľmi pre deti 8— 14-roČné. Účel jeho je 
chránil vtáctvo, ohradzoval ovocné sady a vzbudzoval vôbec lásku u detí k živo- 
čfistvu a rastlinstvu. Činné účastenstvo dielata pri ochrane vtákov a rastlín zu&Iach- 
luje jeho dušu velmi úspešne a rýchle. Spolky tieto, v miere ako deti rastú, menia 
svoju formu a charakter, venuj úc sa vždy viac a viac mravným a vzdelávacím účelom. 

**) Ale naši biskupi I Bed. 



— 323 — 

pora, poskytovaná intelligenciou slovenskou uSitelomy ktorí s dobrým 
výsledkom mravným účinkujú v škole. Doteraz však táto nemyslela 
na to a neodmenila ani jedného učitela. Zavádzajme halierové sbíerky 
vo spoločnostiach, sbierajme istý čas a potom venujme obnos ten uči- 
teľom, čo si odmeny zasluhujú. — Femka vyplatila r. 1899. učiteľom 
1610 korún odmeny. 

Povinnosťou časopisov je, viac sa zaoberať školou, pomeramí uči- 
teľskými. Napomínajme cirkve a obce aby si daly záležať na dobrej 
školskej budove, na jej vystrojení, aby učiteľom dávaly slušný plat. 
Bieda ženie učiteľov do objatia Femkinho a štátu, tomu treba pred- 
chádzat. 

Niekde nachádzame učiteľa v nedôstojnom područí kňaza, zvlášte 
pri školách cirkevných, málo kde pôsobia títo dva v obci jediní inte- 
lligenti spolu. Učiteľa považuje kuaz niekde za svojho sluhu, nakladá 
8 ním ani s kostolníkom. To je nemrav. I cirkevný učiteľ má byť 
samostatným, neobmedzovaným a činnost oboch má sa vzájomne do- 
pĺňať v prospech národa. Kňaz môže mnoho vykonat škole a učitelovi 
k dobru a má svojho postavenia k tomu i využiť. Nech vymôže mu 
teda riadny slušný plat, nech stará sa o dobré miestnosti školské a 
nech nehľadí na učiteľa kaprálskym okom. — Aj slovenská spoločnosť 
mala by sa viac stýkat s učiteľmi, mala by ich zvať do svojich ro- 
dinných kruhov. 

Štát zakladá sám školy, z časti ich podporuje, v oboch pádoch 
je taká škola i učiteľ presiaknutý »ideou maďarského štátu«. Tak sa 
stará štát o nás a zneužíva peňazí, ktoré sme mu my Slováci odviedli 
v podobe daní. Za najmenšiu hmotnú podporu alebo výhodu osobuje 
si právo rozhodovať v najzávažnejších otázkach školy, totiž pri vyme- 
novaní učiteľa a pri určovaní vyučovacieho jazyka. Štátny učiteľ nutne 
odíahuje sa od ludu a slovenčiny, školy štátne sú od ľudu odtrhnuté. 
Učiteľ štátny oblieka sa zároveň do byrokratismu a miesto vychová- 
vateľa je úradným maiľarisátorom. Z toho pochodí, že zaujímame sta- 
novisko proti štátnym školám. Oasto i nechai*akterní kňazi a učitelia 
pričinia sa o smadarčenie školy, alebo o jej poštátnenie, čo rovná sa 
prvému. Tak sa dobývajú zásluhy. U nás práve za tie najhnusnejšie a 
najnemravnejšie výčiny ľudia sú ešte odmeňovaní. K tomu všetkému 
pojí sa i nevsímavost Slovákov vo všetkom, čo týka sa školstva. 

Mnohé obce sú doíeraz bez školy čiastočne pre chudobu, čia- 
stočne pre nedbalosť. 

Kdežto aspoň v niekoľkých ľudových školách slovenčina je dosiaľ 
trpená, v stredných školách jej už «ict. V Baňsko-bystrickom gym- 
násiame je ona síce nepovinným predmetom a vyučuje sa na základe 

21* 



— 324 — 

maďarčiny (1), ale spôsob a výsledok prednášania neeaslubuje byl ani 
pomenovaným. — Slovenské gymnásia vo Velkej Revúci (Gemer), 
Turčianskom Sv. Martine a Kládtore p. Zniovom (Turec) vláda pod 
pláštikom panslavismu r. 1874. jednodacho zavrela a odtedy nemáme 
strednej školy slovenskej, čo to znamená pre národ, uhádne každý. 
Ba i slovenský rozhovor a slovenská modlitba v škole, na ulioi, i doma 
sú prísne zakazované profesormi. 

čo je s peniazmi sosbieranými na gymnásium? Povalujú sa po 
peňažných ústavoch aby úroky prinášaly ! Prečo sa nechávajú na 
»lepšie« časy? Martinu nepovolila vláda gymnásia, malý oň žiadať 
uvedomelejšie mestá rad-radom, potom cirkve rad-radom. Chvilkové 
prebudenie sa zo spánku nám nepomôže, treba nepretržitého vymáhania 
školstva slovenského. R. 1899. liptovský seniorálny konvent uzavrel 
cestou cirkevných vrchnosti vymáhať povolenie evanj. nižšieho gymná- 
sia v Liptovskom Sv. Mikuláši. Ba utvoril sa i » odbor na pripravenie 
potrebných prác«. Ako ďaleko postúpily práce? Týmto spôsobom by 
malý aj iné konventy seniorálne zakročil. Hádajme slovenské ikóly hro- 
madne, stále a nie len každých 20 rokov raz. A čo robí cirkev 

katolícka? 

Roku 1890. znalo v Uhrách čítat a písať 44*46% obyvateLstva 

(6-742-345), len čítať vedelo 358% ani čítaí ani písaí nevedelo 51'69% 
(pomer ten sa r. 1900 zlepšil na 49*4%). Pri našom biednom školstve 
Slováci predsa stoja nad krajinským priemerom a síce dla stolíc na- 
sledovne: v Prešporku 70.797o, Gemeru 72*27, Liptove 67*18, Honte 
67*57, Zvolene 63*31, Nitre 60*13, Turci 61*70, Tekove 60*32, Abauju 
59*32, Novohrade 58*22, Spiši, Orave 53*91, nižší je len v Trenčíne 
43*15%, Zemplíne 41*57, Šariši 34*46, Ungu 32*59. Spočítanie ludu 
r. 1900 dokáže iste ešte vyšší pomer Slovákov v čítaní a písaní. 

Prichodí mi ešte zmieniť sa o učiteľskom časopise. Druhý rok 
vy chodí v Mai*tine » Rodina a Škola «, menovaným redaktorom je Sve- 
tozár Hurban. Po páde >Domu a Školyc vydávanej Karolom Salvom 
v Ružomberku, založili učitelia Burian a Zgút, oba v Turci, nový 
časopis vychovavatelský. Avšak ministerstvo výučby svevolne zakázalo 
učiteľom vydávanie vychovavatelského časopisu! Potom prijal jeho 
redakciu Hurban. Myslím, takticky rozumnejšia bola by volba iného 
muža (ohradzujem sa popredku z výtky osobnej, jedná sa mi výhradne 
o vec), ktorý nie je tak čiemo zapísaný u vlády. Pri politických časo- 
pisoch je to niečo iného, ale v čele vychovavatelského časopisu má 
stáť človek, ktorý by ztrhol za sebou celé učitelstvo, ale nie Hurban, 
ktorého meno ked číta na obálke neuvedomelý učitel, zvlášte štátom 
a Femkou podporovaný, nnž odhodí časopis nečítaný. Redaktorstvo by 



mal prevziaC niektorý u5itel na odpoSinku. Obsahom zaostáva »B. a 6kL€ 
ďaleko za »Domom a Školouc 

Pre lepSie porozumenie pomerov školských mám za potrebné zná- 
zorniť počet obyvaédstva v jednotlivých iupáeh, dla spočítania lada 
r. 1900. y Abaujskej žije 156.034 ludí (z toho Slovákov niže V3), 
Gemerskej 183.460 (SI. vyše \) Hontskej 113.866 (SI. vyše '/,), Lip- 
tovskej 81.727 (slovenská župa), Nitrianskej 4S8.612 (SI. vyše %), No- 
vohradskej 236.764 (SI. VJ, Oravskej 84.960 (si. župa), Prešporskej 
300.216 (SI. Va), Spišskej 170.445 (SI. 73 ostatok Nemci a Malorusi), 
Šarišskej 173.584 (SI. vyše % ostatok Malorusi), Tekovskej 164.570 
(SI. Vs), Trenčianskej 285.829 (si. župa), Turčianskej 51.097 (SI. % 
ost. Nemci), Ungskej 151.683 (SI. skoro V4 ostatok Rusi a Maďari), 
Zemplínskej 326.082 (SI. vyše V3 ostatok Malorusi a Maďari), Zvolen- 
skej 123.054 (si. župa). Kde krém Slovákov nenie uvedený iný národ, 
tam pripadá ostatok prevažne na Maďarov. 

Detské opatrovne. 

R. 1891. prijatý bol snemovňou zákon, nariaďujúci aby v každej 
obci založila sa detská opatrovňa (kisdedóvó alebo óvoda; lud ich 
prekrstil niekde na úvody). Zakladať ich môže podobne ako všetky 
iné školy: štát, obec, cirkev, spolok, súkromník, konečne i pomocou 
nejakej základiny je to dovolené. Niektoré podporuje štát. Sú 1) riadne 
opatrovne, 2) stále utočištia 3) letné utočištia. Vyučovacím jazykom 
môže byt hocktorý. 

Účel detských opatrovieň je, poskytnúl opatery 3 — 5-ročným 
delom tých rodičov, ktorí pri zamestnaní von z domu nemajú ich 
komu sveril a prinútení sú zanechať svoje deti bez dohladu. Ako 
videt účel ten je velmi humánny a takých stredísk pre malé deti treba 
zvlášte po dedinách, kde do poIa ubierajúci sa rodičia často jednoducho 
zavrú deti do izby, aby sa sami o seba st traly. Kolko nešťastí, najmä 
ohňov zapríčinené bolo týmto spôsobom! V opatrovňach krém toho 
majú sa deti zábavou, rozprávkami, veršíčkami ponenáhle pripravovať 
do obecnej školy. 

Ale nešťastná »idea maďarského štátu< i tento humánny účel 
opatrovieň prekrúti a narobí z nich pravých mučiarní pre nemaďarské 
detí. Zavádza do nich totiž maďarčinu za obcovací jazyk, :do čisté 
inonárodných obcí dáva opatrovníčky rodilé Maďarky,*) ktoré reči 

*) ZdeI som osobne jednu takdto y Liskovej (Liptov). Táto nevedela ani 
sloriČka slovensky, tak Že si v dedine nič nemohla kúpiť a dohovorila sa len 
B tamejším uÔitelom (ktorý je zároveň poštárom). Deti ovSem nenaučila ničomu. 
Sama sa mi viac ráz slažovala, čo to za nerozum je od ministerstva yýuČbv, dať ju 
do obce Čisto slovenskej. Na mnohé prosby preložili ju do kraju maaarského a jej 
miesto zaujala rodená Slovenka, ovšem madaiónka. 



— 326 — 



deti aerozumejiS. Takto zaSína sa z^uba duše mladej, miesto výchovy 
už v počiatočnej škole, a trvá až po uni verši tu. V niektorých predsa 
zachovala sa slovenčina s£a popeluška, inde vyučuje sa macfarsko-slo- 
vensky, ale väčšina pripadá na čisto maďarské opatrovne. 

Nasledujúci výkaz štatistiky predostre nám obraz opatrovieň na 
Slovensku. 



Stolica 

1 


Poíet deti 

opatery po- 

trebovavšich 


Počet fleU, 

ktorým sa 

rodinuej op. 


Z deti op. 
potrebovay- 
&íťh chodilo 


Počet 


. opatrovieA [ 


riad- 
nych 


stá- 
lych 
úto- 
6\^i 


let- 
ných 
úto- 
čiSf 




(3-5-ročných) 


nedostávalo 


do opatroyieí 


Abauj 


13.016 


6.690 


2.303 ! 


20 







Gemer 


10.216 


1.133 


3.018 


13 


8 


37 


Hont 


7.093 


1.136 


1.376 


12 






Liptov 


4.810 


1.924 


1.223 


10 


— 


19 


Nitra 


29.716 


6.363 


8.542 , 


61 


7 


87 


Novohrad 


15.373 


1.282 


933 

1 


10 




1 


Orava 


6.266 


433 


448 ' 


4 







Prešporok 


2Ý..U7 


779 


4.399 1 


32 


1 


4 


Spiš 


11.633 


1.693 


1.014 . 


i 1:^ 




1 


Šariš 


15.122 


276 


1.333 


16 




Tekov 


1 11.083 


1.264 


1.J31 


12 


1 , - 


Trenčín 


20.307 


16.316 


1.459 


19 




- 


Turec 


3.275 


517 


263 


6 


1 


Ung 


11.391 


7.019 


1.:í71 


18 


1 


Zemplín 


21.944 


3.083 


2.!i6:) 


26 


2 2 


Zvolen 


9.223 
212.514 


56.088 


1.142 


13 
274 


1 


- 


Spolu 


32.610 


21 1 161 1 



Z tých 212.514 detí holo 10 5.524 chlapcov a U)6.0l0 dievčať; do 
opatrovieň chodilo 1.^3.677 chlapcov, 16.933 dievčat. Dievčatá chodia 
teda riadnejšie ako chlapci a to pozorovaí i v ostatnej krajine. Malo 
navštevovať ale nenavštevovalo opatrovne 1 79.904 detí, ku ktorému 
číslu prispievajú predovšetkým obce bez opatrovieň. 

Deti chodia prevažne do riadnych opatrovieň, tých je i viac. Do 
stálych útočišt posielali rodičia deti: v Tekovskej 74, Nitrianskej 611, 
Prešporskej 21, Zvolenskej 67, Gemerskej B'2l, Ungskej 36, Zemplín- 
skej 83; do letných ntočišl: v Liptovskej 760, Novohradskej 35, Ni- 
trianskej 3.348, Prešporskej 371, Gemerskej 1.128, Spišskej 28, Zem- 
plínskej 121 detí. 

V Trenčianskej nápadne velkó číslo detí nepožívajúcich rodinnej 



— 327 — 

opatery vysvetlíme si snadno tým, že mnoho obyvateľstva chodí po 
svete za robotou (drotári, polní robotníci). V tomto ohlade Trenčianska 
stojí na druhom mieste v krajine, prvé prináleží Biharskej (23.469 d.). 

V celej krajine bolo detí 3 - 6-roéných 1 .027,299 (na Slovensku 
z toho Vs)? z tých chodilo do opatrovieň 2 1 3.877. Bolo: riadnych opa- 
trovieň 1.282, stál. útoč. 223, let. útoô. 986, spolu 2.491, vydržovanie 
ktorých stálo 2.350.740 k. Poôet opatrujúcich ôinil 2.682 (86 muž. 
2.496 žen.), z toho diplomovaných 2.090. Štát založil 349, podporoval 
173 (z toho 53 spolkových; Emka a Feraka!); právomocenských bolo 
14, obecných 1360, cirkevných 264 (z toho rim. kat. 171, ev. aug. v. 
52, ostatok pripadá na rôz. c), spolkových 204, súkromných 90, zá- 
kladinami udržovaných 37. — Obce zakladajú zväčša len letné iltoôištia 
(= 735, stálych útoôišť 158, riad. op. 467. — Dla vyučovacieho jazyka 
rozpadúvajú sa nasledovne: výhradne madarských je 2140, madarsko- 
inojazykových 249 (z toho slovensko-mad. 67, malorus. mad. 4, srb.-horv.- 
maď. 47, Slovinsko maď. 2, rumun. maď. 66, nem. maď. 61, vlaSsko mad. 
2, nem. vlaô. I), len slovenských 10y srb.-horvatskýoh 2, rumunských 
32, nemeckých 57, vlašská 1. R. 1891. založené bolo 700 madar. 24, 
nemec, 22 mad. nem., 3 srb., 4 madar. hor.-srb., 2 mad. vlas., 1 
vlašská a 1 sloven.-mad. Za obdobie 1891 — 99 bolo sloven.-mad. opa- 
trovieň: 1,—, 35, 73, 53, 50, 53, 70, 67., len slovenských op. od r. 1893: 
1, 17, 32, 29, 33, 31, 10. — R. 1899. boly slovenské op. všetky 
obcami založené, zo slov.-madarských založil štát 1, obce 63, cirkev 
rim. kat. 1, spolok I, štát podporoval 1 obecnú. Ako videť cirkve sa 
málo starajú o opatrovne. 

Frmkine opatrovne ôistc maďarské nachodíme: v Bátovoiach, Lie- 
tave, Nemciaeh, Dol. Plachtinciach, Štefultove, Hodruši (Hont) ; v Král. 
Lehote (Liptov); v Cabaji, Holiči, Klíži, Kovarciach, V. Bieliciach, 
V. Bošanoch, Nováku, Prievidzi, Senici, Skačanoch, Chtelnici, V. 
Ripňanoch, Dražoviciach, Bojniciach, * Nitre (Nitrianska) ; v Malinci 
(Novohrad) ; v Námestove, Trstenej, Tvrdošíne (Orava) ; na Novej Bani, 
Oslanoch, Žarnovici (Tekov); v Bánovciach, Beckove, Kysuckom, N. 
Meste, Predmieri, Varíne (Trenčianska); v Kláštore p. Zniovom (Turec); 
v Slovenskej Ľupči, Radvani (Zvolen); spolu 37. Klížsku opatrovňu 
idú zrušiť bo vraj zklamala nádeje v nej skladané a postavia miesto 
nej novú v Nižnom Kereškíne. Podobne zrušia Novácku opatroveň. 
Novobaňskú prevzala obec. Na väčšinu prispievajú obce a štát! 
V opatrovniach Femkiných je asi 2500 slovenských detí. 

Ustav pre opatrovnióky je len 1 na Slovensku v Šariši, spolu 
v krajine ich je 11. Z posluchačiek vyznalo len 7 slovenčinu za svoj 
materinský jazyk, nezabúdajúc ovšem pritom na dôkladnosť úradnej 
Štatistiky v tomto smere, 



Šiely luáové. ZajímiiTé bud^e, si sa nám doetone objasnenia naiidt 
äkolBkýflh pomerov v iiplyniiväfch etorodiacb. Na tejto stránke kultúr- 
neho íívota Slovákov začal pracovať Pavel KríŽko (Slovenské Pohlady 
r. 1899 a 1900), ktorý na základe kremniokélio arohivn lf5i nemeoké 
a slovenské školstvo tamejäie. Niet poobybDosti, že i v archívoeh in^h 
miest zachovalý sa podohné zprávy, treba idb len vyhladaf a spraoovat. 
V Kremnici r. 1698. vystupuje prvý raz na dejidte slovenský učitel 
StilllŤied chodcenus. Tam je tiež reč o školách dedfn rozsiiityoh poblfi 
Kremnice. Vlastne nechcem ea tu rozpisovať o minulosti školstva, ale 
mám v úmysle znázorniť terajší jeho stav. 

Cieľ SkAl ľadových je naučiť deti čítať, písať, počítať, v štepit 
im základné pojmy, vypestovať v nich smiid na vzdelanost. Kozozná- 
vame Školy obecné (normálky), vyäňie ludové a mešťanské zakladať sa 
mAžu právnymi ORoburai (viiT pri opatrovíiách) i pomocou základín. Za 
vyučovací jazyk pripustený je trebársktorý. Do ľudových ňkftl povinné 
sň chodil deti 6 — ly ročnťí a tlo opakovacích l3 — 15 ročné. 

Pomery ľudových ákftl na Slovensku sú ])riehľadne zniízornené 
v nasleduj ťicich tnhulkácb. 











' 


pofliedné 


97.69 
90.39 
95.34 
83.66 
93.93 
85.00 
89.63 
95.64 
88.81 
72.62 
88.16 
77.27 
77.93 
81.39 
77.42 
79.37 


1 


ikolu 

DBTlteTOVa- 

vSicb •) 


30.697") 
27.761 
18.672") 
12.126 
72.241 
33.338 
13.277 
57.560 *) 
29.289 
29.632 
24785 
41.908 
7.683 
23.916 
46.270 
19.079 


2 

i t 


Ikolo 

porianích 

deti 


34.189 
29.401 
19.806 
14494 
76.908 
39.2-23 
14830 
61.939 
32.981 
40.862 
28.116 

9.869 
29.385 
59.762 
24.037 


« 


neiUliek 


sssssgiäsa^ssssss 


i3 " 

CO u 



fi 






I sa r" I IM 



— 330 — 

Ako sme videli pri opatrovňach, tak i pri ľadových školách fitát 
na úkor nemaďarslvých národov váade natíska maďarčinu. Pracuje teda 
vlastne proti vlastným daňujdcim občanom ovšem nemaďarským a tí to 
trpia bez protestu. 

Školopovinných detí napočítalo sa 286.039 chlapcov, 283.967 
dievčat, spolu 670.026, z tých skutočne navštevovalo školu 488.112 
detí. Žiakov 6— 12-ročných napočítalo sa 199.246 žiačok 198.916 (spolu 
398.162), 13— 14-ročných žiakov 16.793 žiačok 86,071 (spolu 171.864). 
Dla stupňa škôl prirodzene najviac ich bolo obecných, potom mešťan- 
ských a konečne vyšších ludových. Prevažnú čast tvoria školy so 
žiactvom miešaným kde sú (chlapci s dievčatmi spoločne), čisté dievča- 
cích je viac (184), než čist« chlapeckých (149). Dfa povahy najviac 
fudových škôl má vo svojej správe cirkev rim. kat. (2014), potom na* 
sleduje cirkev evanj. a. v. (696), cirkev grčc. kat. (4l0), c. helv. a 
kalv. (351), štát (342), obce (190), cirkev židovská (117), súkromníci 
(46), spolky (24). Spolkových je najviac v Novohrade. 

Vyučovacím jazykom je slovenčina v 518.^ slovenčina s mad. r. 
v 1189,*) maďarčina v 2076, maloruština v 35, nemčina v 6, nem. s maď. 
v 117**) maloruš. smaď. v 193. Porovnajúc tieto číslice s rokom 1897/8. 
vidíme, že ubudlo škôl s maď. vyuč. j. o 3, so slovenským o 18.^ 
8 nem. o 1, s rus. o 10, a pribudlo slov.-mai. o 24, rus. maď. o 35, 
nezmenené ostaly nem. maď. — Číslice tie tiež nás poučujú, že na 
západnom Slovensku je viac škôl než na východnom, že na západnom 
Slovensku je tolko čisto slovenských škôl ludových, čo na východe 
sloven.-maď., že na východe tvoria čisté slov. školy Vs všetkých, kdežto 
na západe V5- Na západe prevládajú z cirkevných rim. katolícke, evan- 
jelické a. v., na východe ale rim. katolícke, gréoko-katolícke a kalvin- 
sko-helvétske. 

Jednotlivé ludové školy bez mešCanských, sú zčiastky nedelené 
viactriedné s jedným učitelom (3296), a zčiastky viactriedne delené 
s viacerými učiteľmi (771), prvých je viac. Podla zákona malý by byl 
všade 6—6 triedne obecné školy, ale len */4 s^^l (2921) má toľko 

^) V ostatnej krajine nachodíme ludových &kôl so slov. vyuč. jazykom: 

v Báčke 12 (roku läJ7/8 — 12), Sneme 3 (8), Zilahskej 2 (2), Torontále 1 (1), krém 

tých bolo roku 1897/8 eäte y Čanádakej (i. — So bIot. m a d. v. j.: v Ostrihomskej 

6 (7), Bielej 3 (2), Komárňanskej 4 (ô), Báčke 2 (2), PeStskej 25 (25), Békéfiskej 

30 (32), Aradskej 2 (2), Čanádakej 5 (— ), Temefiskej 2 (2), Torontálakej 5 (ô). 

V Čanádakej y&etkých 6 slovenských fikôl pomadfarčily za rok, 5 na miešané a 1 na 

čisté maďarskú. — R. 1897/8. bolo v Uhrách česko-m ad ar ských škôl 6 obecných 

1 katolícka. 

**) V krajoch slovenských sú nem.-mad. Školy skoro výhradne Židovské, ne- 
zabúdajúc ovfiem na spiSských Nemcov. 



— 831 — 

tried. Z posledných je delených b viac nfittelmi 699, nedelených s jed- 
ným uSitelom 2222. Okrem toho nachodíme pri 34^19 školách opako* 
vacie vieobecné a pri 278 äk. opakovacie hospodárskeho rázu. Posled- 
ných najmenej je v Tekovskej (7), Liptovskej a Preôporskej a Zem- 
plínskej (po 5), Gemerskej (3), Spišskej (2); vo Zvolenskej niet ani 
jednej. 

Štátnych škôl XtAdovýeh na Slovensku bolo 323 v 289 obciach^ so 
40.085 žiakmi. Z tých, — nakolko možno veri£ úradnej štatistike, — 
shveniinu prignalo ea materinskú reč 26,844 Hákov, *) maďar&inu 8686, 
nemčinu 3785, maloruštinu 772, ostatok tvoria iní. — Celkový náklad 
na tieto školy obnášal 938.992 korún. 

V krajine vAbec (bez Horvateka a Slavonie) napočítalo sa r. 1899 

toho chodilo do školy 

1.276.710 = 84.18% 

814.434 = 92.18 

806.667 = 86.18 

296.770 = 61.06 

62.642 = 76.80 

84.714 = 81.94 

64.262 = 60.02 

9.833 = 96.00 



Skolopovmnýeh deti 


maďarskifch 1.606.329 = 


6l.67»/o 


nemeokých 841 . 1 16 = 


11.71 


slovenských S66.48é — 


12.23 


nimunskýoh 486.069 — 


16.68 


(srbských 81.666 = 


2.80 


jhorvátekyoh 42.363 = 


1.46 


malomskyoh 90.408 — 


3.10 


iných 10.860 = 


0.36 


spolu 2.913.674 = 


100% 



2.366.022 = 80.86% 

Keď i výkaz dla národnosti nezodpovedá celkom pravde bo za 
Maďarov a Nemcov prihlasujú i nepatriaci k tým národom, približný 
pojem si predsa môžeme utvoriť o školských pomeroch jednotlivých 
národov. Najviac školopovinných detí je maďarských, potom prijdu 
Rumuni, Slováci, Nemci, Srbo-Horváti, Rusíni a iní. Pomer procentový, 
detí školu skutočne navštevujúcich poskytne nám iný obraz, Nemci sú 
prví, potom sú na rade Slováci, Maďari, Srbo-Horváti, Rumuni a ko- 
nečne Rusíni. My teda prekročujeme priemer krajinský (80.86®/o) 
o 5.32^/Qf kdežto Maďari len o 8.827o* V počte žiakov maďarských a 
nemeckých je 112.110 Židov (4.987o žiactva), tak že skoro o 27^ % 
klesne číslo percentové oboch tých národov. — Dla náboženstva naj- 
hojnejšie navštevujú školu evanjelici a. v. (92.737o)> potom katolíci 
(86.60), židia (84.13), helvéti (83.32), kalvíni (82.78), grócko východní 
(66.14), grécko-katolícki (62.11). — Len 93.81% žiakov malo potrebné 
učebné knihy. 



♦) V ostatných župách: v Bielej 71, PeStskej 312 (v PeStbudíne len 4!), 
Biharakej 8, MarmaroSskej 93, Babolčskej 6, Zilahskej 2, Aradskej 94, Canádskej 
(>d, Krafiov-SeTerínskej 54, Temešskei 118, TorontálskeJ S7S, Háromséckej 2, Hu- 
ňadskej 29, spolu' v celej krajine 30.978. 



— 382 — 

Štátne ^dové Skoly navštevovalo Slovákovi 

r. 1896 16.687 = 13.7S7o 

1897 22.611 = 16.12 

1898 25.673 = 1477 

1899 30.978 = 16.67 žiactva. 

Percentuálne zvýšil sa poSet žiakov vo štát. lud. školách od 
r. 1896. : Slovákov o 1.84%, Rumunov o 0.92, Maďarov o 0.89, Srbov 
o 0.11, Horvátov o 0.08; klesol u Nemcov o 1.14%, u Busínov o 0.88, 
u iných o 1.87. 

ASkoIvek i na meštanských školách malo by sa dla zákona vy- 
učovať slovensky, predsa niet ani jednej mešť. školy, kde by sa tým 
zákonom riadili. 

Učiteľské ústttvff nachodíme pre mušských v Tekove, Honte, No- 
vohrade, Prešporku, ^urci, Abaujskej, Ungskej, Zemplínskej po 1., 
v äariSskej a Spišskej po 2., pre íenski v Prešporskej 8., Abaujskq 
1. Ony zakladajú sa vždy v neuvedomelých slovenských mestách, aby 
budúcich vychovavatelov národa nemohol ovievať občerstvujúci vánok 
národný. I tu je slovenčina úplne vyhnatá a tak si vysvetlime ten 
nenormálny stav, že i medzi národne uvedomelými učitelmi nájde sa 
málo takých, čo isto ovládajú pravopis slovenský a skoro všetci vy- 
učujú deti nie v spisovnom jazyku, ale vo svojom nárečí. To platí 
zvlášte o východnom a západnom Slovensku.*) Literatúru slovenskú ani 
nespomeniem. Učiteľské ústavy nestoja na stupni svojej doby, sú to 
stredné školy, v ktorých hlavný zástoj hrá pomaďarčenie poslu- 
cháčov a zhnusenie vlastného rodu i jazyka. Dla toho je i väčšina 

učitelstva. **) 

Na učiteľských ústavoch v Uhrách prihlásilo poslucháčov a po- 

sluchačiek za svoju materinskú reč: 

maďarčinu***; 4979 = 70.187„ 



nemčinu '""*) 


801 = 


1 1 .29 


slovenôinu 


221 = 


3.11 


rumunštinu 


669 = 


9.43 


maloruštinu 


97 = 


1.36 


horvátétinu 


29 = 


0.41 


srbštinu 


280 = 


3.96 


inú 


29 = 


0.37 



spolu 709B l00.007j 



*) Menej o západnom slovenskú. 

**). Podrobný rozbor pomerov nčiteľstva by sme velmi potrebovali, prosíme 
mladších učitelov, aby nám o tom zaslali Článok. Redakcia. 

♦**) V tých ôíslach zahrnuté je 387 Židov. 



■ 398 — 



Z 321 slovenfiinu vyzuBTäfoh za materinský jazyk bolo 181 muž- 
ských (tvorili 4.89*/o " posluchaSov) a 40 ženských {tvorily 1-367, 
z posluohafiiflk). 

Bez diplomu bolo uSitelov: v Trenčíne 163, Abauju 124, Saridi 
95, Zemplíne 89, Novohrade 77, Preäporku 5"^, Cremeri 56, Spiii a 
Zvolene po 54, Orave 44, Tekove 37, Liptove -i'.t, Ungu 28, Nitre 21, 
Turci 18, spolu 946. Vžetkýoh dohromady bolo učitelov na Slovensku 
5809, v celej krajine ^7.957, z týchto 2417 {8.667o) nemalo diplomu. 
Maďaroký jazyk uznalo za svoj materinsky 18.719 učitelov, z inoredo- 
výoh 7.373 (79.81%) vedelo dokonale maďarsky, 1364 (14.77) nedoko- 
nale, vAbflc nevedelo 501 (6.42). 

V I8l5 dkoliCoh (v Uhrách) nevyučovala sa maďarčina s dobrým 
prospechom. 

Stredné školy. 

Tieto rozpadávajú sa v gymnásia, reálky a äkoly odborné. Pre- 
berieme každé osobitne. 



Žopa 


1 


•S 

!_ 

1 

1 
1 


". 


^ 


1 


1 
1 

> 


1 

1 
> 




Abauj 

Oemer 

Hont 

Liptov 

Nitra 

Novohrad 

Orava 

Preiporok 

Tekov 

Tnmíln 

Turec 

iS 

Uug 

Zemplín 

Zvolen 


1 
3 

93 


3 

i 
1 
1 

1 

1 

1 


10 

13 
í 
S 

16 
9 
1 
9 
5 

10 
3 

1 
2 
10 
3 


3 

4 

1 
1 
1 
3 
1 

1 
2 
1 
1 
1 
1 


412 
471 
480 
í!0 
996 
390 
128 
1491 
868 
611 

982 
937 
679 
867 
630 


304 

141 

440 
282 

220 
71 




Spol- 


6 


^ 


108 


,« 


946! 


1468 





I I 



— 834 — 

PoMnámka. V Abaujskej pripadá z toho na Košice 1 gymnániai, 1 reálka, 7 
pnem. a obchod, ákdl (y posledných 1054 žiakov), v Hontianskej na Baň.-Štiavnicu 
a Belu 2 gymn., "2 priem, a obchod fikoly (▼ posledných 243 ž.), v PreSporskej na 
mesto Prefiporok 2 gymn. 1 reálka., Ô priem, a obchod, (v posled. 166) Ž.). V Číslach 
obchod, a priemyselných fikôl sú zahrnuté i učňovské školy, (trebárs ony nepatria 
medzi stredné Školy). 

Okrem stolice turčianskej nachodíme v ostatných župách aspoň 
po 1 gymnásiu, reálka je iba v Abaujskej, Nitrianskej, Preäporskej, 
Tekovskej, SpiSskej a Ungskej. Gymnásii spolu je 33, reálok 6. Ony 
vydržujú sa čiastočne obcami, čiastočne cirkvami alebo štátom, štát 
niektoré podporuje. Katolícke podliehajú všetky priamo štátu, z evan- 
jelických ani jediné. Cirkev katolícka nemá ani jednej reálky v celej 
krajine. Máme nižšie 4 triedy gymn. a reálky, tiež vyššie 8 triedne 
gymn. a 7 tr. reálky. 

Slovensky nevyučuje sa vôbec ani na jedinom gymnásiutne alebo 
reálke, akoby medzi 10.920 žiakmi iný národ nebol zastúpení len číri 
Maďari ! Na b. bystrickom gymnásiume vyučujú slovenčinu čo nepovinn;f 
predmet na základe maďarčiny, to však je cele bezvýznamné, bo ešte 
i pri tejto hodine vštepuje sa žiakom iba nenávisť proti všetkému, čo 
sluje slovenským. Tu tiež jestvuje Čulenovská základina, blahej pamäti 
čulenom zanechaná, aby v slovenčine najpilnejší žiaci odmeňovaní boli 
jej úrokami. A proti zákonu terajšia správa gymnasia vypláca ňou 
odmeny za pokrok v madarčine, a jestli sa zatúla na gymnasium toto 
nejaký rodilý Maďar, obdrží on úroky slovenskej základiny. 

Zopakujme si na krátko niečo z dejín. R. 1803. vznikol v Pre- 
šporku ústav »In8titutum linguae et literaturae 8lavicae« a zanedlho 
potom povstala kalrdra iflovenskej reči a literatúry na tamejšom evan- 
jelickom lýceu. Tu prvý vykladal o literatúre československej Juraj 
Palkovič. Jeho prednášky nevyhovovaly mládeži a preto niektorí z nich 
(Samo Chalúpka, S. Godra, Karol Štúr, Daniel Lichard, Caltík, Holko, 
Babylon, Klimáček) založili r. 1828. t. zv. »jednotu literárnu^, vedenia 
ktorej ujal sa za krátku dobu na ústav zavítavší Ľudovít Štúr, on 
pozdejšie prevzal i výučbu na »Ústave pre československú reč a lite- 
ratúru«. Tým, čim je slnce pre prírodu, bol Ľ. Štúr pre n&rodný cit 
mládeže študovavšej v dobe tej na prešp. lýceu. Možno povedal, to 
bol najkrajší čas slovenčiny v škole doteraz. Ustav sa vzmáhal, kvitol, 
mládeže pribývalo, uspalé povedomie národné sa prebúdzalo. Tento 
pekný príklad prímal mládež založil podobné spolky v Prešove, Le- 
voči, Kežmarku a všetky štyri stály v úzkom spojení medzi sebou 
dopisovaním. Ale nemalo to dlho trvať. Desať rokov po založení jed- 
noty prišiel jej zákaz z Budína a podobne padlý i ostatné tri ústavy. 
Keď sa mládež nemohla viac podla svojej vôle vzdelávať v jednote. 



— 835 — 

preniesla sa duševná výfaňa na Ústav pre československá reč a litera- 
túru, kde Palkoviô uôil i s Ľ. Štúrom, Posledného zamilovaný predmet 
bol dejepis a literatúry slovanské. Činnosi Štúrova sa tu ešte zväčšila. 
Hodiny podelily sa na praktické a teoretické; okrem prednášok vše- 
obecných ustálené boly hodiny pre rečnenie s prípravou a bez nej, 
pre spev atď. Debaty živé činily prednášky zaujímavejšími. 

Preäporský » ústave jagal sa r. 1842 — 3 na vrchole svojej slávy. 
A práve preto prebúdzajúci sa divý maďarismus nemohol ho trpe£ 
dalej, po mnohých vyšetrovaniach Ľudovíta Štúra pozbavili r. 1844. 
professorátu. Keď ani prostesty mládeže neprospely nič a Štúr musel 
sa vzdiality ona zanechala v rozhorčení tiež ústav, presídliac sa hlavne 
do Prešova a Levoče. V tej dobe v Levoči bol Ján Francisci-Ry- 
mavský vodcom mládeže, ktorá čulé pracovala v sloven. ústave tamej- 
šieho evanj. lýcea. Po roku však i nad týmto ústavom vyriekla sa 
kliatba, čím mládež pobádaná bola založii si súkromnú jednotu nazvanú 
>Brat6tvom«, ktorá už v rokoch povstania zaniká.*) 

B. 1861. námestná rada spravujúca krajinu vyžiadala si mienku 
profesorských sborov stredných škôl, ktorú reč považujú za vhodnú 
pre vyučovanie. Gymnasií bolo vtedy 48, z tých 42 vyslovilo sa za 
maďarčinu, proti maď. reči 6, a síce v Prešporku, Levoči, Banskej 
Štiavnici, Beléneši (Rumuni), Budíne a Skalici. Príčina vystúpenia pro- 
fesorov menovaných ústavov proti maďarčine zakladala sa hlavne na 
neznalosti toho jazyka. Štatistika úradná už tehdy vykazovala z po- 
medzi 9077 žiakov len 347o Nemaďarov! Dla toho ustálUa potom ná- 
mestná rada maďarčinu za vyučovací jazyk vo všetkých stredných 
školách. Tomu nariadeniu vzoprel sa však biskup Moyses, v biskup- 
stve ktorého nachádzalo sa baň.-bystrické gymnásium. Prípis jeho vy- 
znel namamo, Maďari boli už u vesla. Až r. 1863 podarilo sa tomuto 
šľachetnému slovenskému biskupovi získať a dostat na jeho gymnásium 
Loosa, bratov Čiernych, Cebeoauera, Mráza, Červeúa, Štefana a Mar- 
tina Čulena, ktorý bol jeho riaditeľom. Slovenčina nebola síce výlučne 
vyučovacou rečou na tomto gymnásiume, ale mala aspoú rovné právo 
8 nemčinou a maďarčinou. Tento útulok slovenského jazyka však tiež 
netrval dlho. R. 1866. Maďari rozsadili celý b.-bystrický sbor profe- 
sorov, Čulen musel ísl do Levoče a po roku dali ho do výslužby, tak 
znemožniac mu ďalšiu prácu v žiactve. Po tomto aj bystrické gymná- 
sium premenilo sa úplne na maďarisačný ústav. 

Slováci vtedy mali len jediné svoje gymnásium velkorevúcke, 
ktoré bolo evanjelické a chránené autonómiou. A preto r. 1867. uza- 



*) Jaroslav Vlček: Literatúra na Slovensku. 



— 386 - 

vrelo sa na seniorálnom konvente v TarS. 8v. Martine zapoSáf pra- 
covať na autonómnom evanj. gymnásiume druhom a o rok neskoršie na- 
stal pohyb i medzi slovenskými katolíkmi cielom založenia samopráv- 
neho kat. gymnasia v KláStore p/Zniovom. Posledné uskutočnilo sa. 
r. 180y., za riaditeľa povolaný bol Čulen. 

Kultúrne snahy Slovákov nechcela však uznať maďarská vláda a 
spoločnosť a zvlášte urputnými ich nepriatelmi bolo maďarónske úrad- 
níctvo spolu 8 odrodilým zemianstvom! Tuhý pohon na všetko slovenské 
zostril sa ešle značnejSie v rokoch sedemdesiatych. B. 1874. vyzvala 
zvolenská stolica ministerstvo, aby slovenské gymnasia sa zrušily, bo 
sú panslávske. Minister žiadosti ochotne vyhovel, určil inkvisítorov, 
pre kláštorské gymnásium Bartoúa, pre revúcke superintendenta Czé- 
kusa, pre martinské superintendenta Gedulyho. A toho istého roku 
minister Trefort dal zavreť 25. augusta revúcke, 4. septembra kláštor- 
ské a 80. januára nasl. roku martinské gymnásium. Vyšetrenia síce 
nevyniesly niČ protištátneho na denné svetlo, ale slovenské ústavy 
vzdelávacie musely padnút. 

Avšak slovenčina bola ešte niekde ukrytá a sfce na semeništiach 
v Pešťbudíne, Ostrihome, Nitre, Banskej Bystrici, kde jestvovaly spolky 
pre vzdelávanie sa v slovenčine. No kňažstvo, zvlášte vysoké, zachvá- 
tené tiež mániou maďarisácie učinilo konec za pár rokov aj týmto 
útulkom slovenského jazyka. Prvý spolok padol v Peštbudíne (1874) a 
potom radom ostatné; nielen učiť sa zakázané bolo klerikom po slo- 
vensky, ale i hovorít medzi sebou. To trvá dosial! 

A ked na vzdor týmto barbarským zločinom vždy ešte našli sa 
jednotlivci uprostried žiactva, ktorí chceli sa vzdelávať v materinskom 
jazyku aspoň súkromne, nuž terrorismus maďarský šiel tak ďaleko, že 
i v radách týchto htadal si svoje obete, zatvárajúc pred nimi brány 
školské. Vo viac vrhy povyhadzovali slovenských uvedomelých štu- 
dentov z Prešporka, Kežmarku, Prešova, Banskej Bystrice, Levoče, 
kláštorskej a lučeneckej präparandie, v poslednom čase pridružily sa 
k týmto Ružomberok, Turč. 8v. Martin (mešť. škola) a prešovský 
evanj. teologický ústav. Počet pre svoju ndrodnost zo škôl vyhodených 
Slovákov moino odhadnúť na 60. Ale i mnohí roduverní klerici opustiť 
museli ústavy v Nitre, Pešťbudíne a B. Bystrici a Ostrihome. *) 

To sú v krátkosti dejiny, akým spôsobom vyhnatá bola sloven- 
čina zo stredných škôl. 

Vrálme sa k prítomnosti. Ako som už spomenul, Maďari nespo- 

koja sa vytvorením jazyka slovenského ako reči vyučovacej a prená- 

*) Dla článku „Prenasledovanie Slovákov" od A. B., uverejneného v ka- 
lendáre „Jednota" na r. 1900. Bovnianek, Bielek, YloSák. Bed. 



— 837 --. 

sledovaním mládeže vzdelávajúcej sa v materštine, ale zakazujú žiakom 
i slovensky hovoriť v škole aj na ulici, (v niektor/oh triedach bývajú 
vymenovaní k dozoru nad tým jednotliví žiaci), zakazujú im modliť sa 
po slovensky v kostole i doma (Ružomberok), pri spovedi musia tiež 
len maďarsky obcoval. Tak vyzerá tá madarská »kultúra«, o ktorej 
zlopovestný Bcksics v spise »A román kérdés* *) napísal : ^Maďarský 
národ má kvetúcu literatúru a celým vzdelaným svetom uznané umenie. 
Náš národ je v kultúre už rovnocenným členom západných Bé^odov« 
(str. 166). O špecielne maďarskej kultúre škoda reéi tratiť, bohom ma- 
ďarským je výhradne madarčina všetko dlávi aca, ktorej sa oni všetci 
klaňajú a chcú, aby tak činily aj ind národy. Avšak väz tých ostáva 
vzpriameným. > Kultúra maďarská^ stavá sa len do cesty kultúre sku- 
točnej, bo bráni, aby nemaďarské národy braly sa za osvetou. V tom 
spočíva hriech a nemravnost maďarisáoie. 

Následkom takých pomerov, národu nášmu dostáva sa málo 
opravdových učiteľov a opravdových kňazov. Oni, zanechajúc präpa- 
randie a semeništia, vysielaní sŕí medzi lud s tou čo možno najmenšou 
znalosťou slovenského jazyka, aby boli nositeľmi maďarismu. Úkolom 
tým postavení sú ovšem zcela zrejme proti ľudu a tento to cítiac, 
tiež odťahuje sa od nich. 

Rumuni, Srbi a Nemci v Uhrách majú dosiaľ svoje školy stredné.**) 
Na gymnásiach v Beléncši (cirkevné, podlieha dozoru a vedeniu štátu), 
Nasóde (vy drzo vane základinou, podlieha tiež štátu), Brašove, (auto- 
nómne, patťí pravoslávnej cirkvi) Brade, (autonom. patrí práv. cirkvi) a 
na reálke v Brašove (pravoslávna) vyučuje sa len rumunsky, na gymná- 
siu v Blážovciach (Balázsfalva, pravoslávne pod. doz. štátu), rumunsko- 
maďarsky; — v Novom Sade (Ujvidék) je autonómne, pravoslávne 
gymnisium srbské; ~ cvanj. a. v. autonómne nemecké gymnásia na- 
chodíme v Bystrici (Besztercze), Brašove, Medeši, Sibíne (Nagy Szeben), 
Segešváre, Saskom Régene a Saskom Sebeši (všetky v Sedmohradsku), 
ev. a. v. autonómne reálky nemecké sú v Sibíne a Ober Schútzen, evanj. 
a. v. maďarsko-nemecké gymnásium je v Ober Schútzen a reálka v Bra- 
šove. Na gymn. a reálkach čisté rumunských bolo 1267 žiakov, z toho 
1238 vyznalo rumunštinu za svoj materinský jazyk, na čisté nemeckých 
bolo 19 1 í) žiakov, z ktorých 1466 vyznalo nemčinu za svoj materinský 
jazyk, na srbskom gymnásiume bolo 396 žiakov, z toho 389 Srbov; na 
gymnásiume rumuusko-raaďarskom bolo 311 žiakov, z toho 266 Rumu- 
nov, na gyin. maďarsko-nemeckom bolo 166 žiakov, z toho Nemcov 66, 
na reálke 72 žiakov, z toho 38 Nemcov. 

*) Rumunská otázku. Bed. 

'^*) Zidia y Liptov. iSv. MikuláSi požiadali o povolenie židovského gymnásia 
a minister prejavil najväčšiu ochotu im ho povoliť. Nám nie I 

21 



— 338 — 

V celej krajine bolo dla materinskej reôi (nezabúdajúc, £e je to 
úradná štatistika) žiakov: Maďarov 42.716=76.86%, Nemcov 6.966= 
12.34%, Rumunov 3.365=6.U67„, Sloválcov 1.852=:3.28^U, Horvátov 
a Srbov 1.198=2.13%, Rusínov 90=0.16, iných 226=0.45, spolu 
všetkých 66.441, z toho ženských 232. Medzi tými 66,441 je však 
22.64% Židov, ktorí zvjičšujú počet Maďarov a Nemcov, takže keď 
rozdelíme počet Židov a odpočítame ich od spomenutých, ostane Ma- 
ďarov len 66.77% (a v tom je ešte kolko iných národov zvláéte Slo- 
vákov!) a Nemcov 8.61%. Do povahy berúc, že Nemci v Uhrách ani 
z ďaleká nebývajú tak kompaktne ako my, patrilo by nám vlastne 
prinajmenej 6 vyšších gymnásii a 2 vyššie reálky čisté slovensléf po- 
čítajúc totiž na jednu školu asi 240 žiakov.*) 

Pri Slovákoch a Nemcoch badal vzhľadom k r. 1891. ponenáhle 
klesnutie návštevy gymnásii a stúpnutie návštevy reálok, pri Rumu- 
noch a Horvátoch, Srboch klesnutie návštevy oboch stredných škôl, u Ru- 
sínov klesnutie návštevy gymnásii, stálosť návštevy reálok a u Ma- 
ďarov, to sa rozumie, postup pri oboch stredných školách. 

Zajímavý je tiež pomer žiactva str. škôl dfa náboženstva. Tak 
pripadá na r. katolíkov 43,107o (v krajine vôbec tvoria 47.93), 
židov 22.64 (4.67), kalvínov 14.30 (14.69), evanjelikov a. v. 9.89 
(7.78), grecko- východných 5.04 (13.6'2), grécko-katolíkov 4.20 (10.94), 
unitárov 0.78 (0.41). Ako videC, židia vynikajú nepomeme nad druhé 
náboženstva. 

Rodičia žiakov stredoškolských podla zamestnania trieďa sa nasle- 
dovne: najviac bolo zemedelcov (10.322?), priemyselníkov (10.003), 
potom nasledujú lekári, pravotári, farári a pod. (9. 129), obchodníci 
(8.247), verejný úradníci (8.180), súkromí úradníci (3.68i), súkromníci 

alebo z dôchodu žijúci ( >.541), osobné služby konajúci (2.846), vo- 
jaci (613). 

Nápadne nízky počet Slovákov (3.28"/o), na stredných školách je 
až smiešny, povážime-li, že sčítanie ludu r. 1890.**) vykázalo 1.896.665 
=1?.51% Slovákov v krajine (s Horv. a Sláv. 1.9lÓ.279). Na ľudo- 
vých školách vykazuje Slovákov — ovšem úradná štatistika nespoľa- 
hlivá — 12.23»/o školopovinných (z toho 86.027^ chodilo), na stred- 
ných školách už len 3.287© žiakov. V gymnásiaoh a reálkach na Slo- 
vensku bolo súhrnne žiakov 10.920 (spolu v Uhrách 66.441) a v celej 
krajine našlo by sa len 1.862 slovenských žiakov?! Nemožnost toho je 
očividomá. 



*) Slovákov bolo na gymnásiach r. 1891—95 (priemer) 3.930/a odvtedy 3.49, 
3.43, 3.68, 3.66, na reálkach 1.23" „. 1.22, 1.03, 1.28, 1.43 

♦*) R. 1880. Slovákov bolo 13.49«/„=z 1.855,451, s Horv. a Sláv. 1.864.529. 



— 839 — 



Starostlivosť vlády o rolníctvo, ktoré tvorí 59.24% obyvatelstva 
v krajine, dokazuje jasne tá okolnosť, že je spolu len 64 hospodárskych 

škôl, z čoho len 8 pripadá na Slovensko. 

V Banskej Štiavnici je lesnícka akadémia (založ. r. 1808), v Ko- 
šiciach hospodársky ústav, v Rimavskej Sobote rolnička Sk., v Pre- 
šporku vinársko'Zahradnícka sk., v Tarcale (Zempl.) vincárska škola, 
v Košiciach vodárska šk. v Hrádku (Liptov) polesnícka šk. Slovenský 
roľnícky ľud nemá ani jedinej čo len aspoň najniššej, alebo 8imn^ roľ" 
nickej školy^ ký div potom, že uteká za more, neznajúc sa tu uživit. 

Na lesníckej akadémii priznalo slovenčinu za svoju materinskú 
reč 8 poslucháčov, v roľníckych školách 17, vo vinárskych šk. 2, v mlie- 
kárskych šk. 8, v polesníckej šk. 17, všetkých spolu bolo teda 47, čo 
sa rovná 2.24^/o žiactva hospod. škôl v Uhrách vôbec. Na ostatné 
národy pripadá 84.55°/^ na Maď., 9.4i na Nem., 2.33 na Rum., 0.62 
na Rusínov, 0.90 na Horv. Srb. 0.05 na iných, z toho je však Židov 
10.65%, (na vyšších hosp. šk. tvoria Židia 22.27%). 

Pomery školstva obchodného a priemyslového znázorní nám nasl. 
tabulka. 







P 


Č e 1 


1 






priem, ftkôl obchod, äkôl 


á 


i i a c t T a T 
















• 


"á 


^ 


jí 










•i 






>N 




>00 




•S. 


XD 




• 


Žnpa 


1 








2 

Cl, 




• 

a 


kodi 
pre 


■^ 
g 


•0 


2 

a. 


> 

© 




1 


- * 


OD 
> 

O 




á 


CD 

> 



• 


ch ru 
n. Šk. 


u. učí 
olách 




• 


• 




s 




'Oí 


'-T; *> 


>& 


1 KC 


d 


>G 


►CD 




«ľS 


>eD 


a 


tí 




Ir 


•1^ 




> 






> 


.-a -c 

a o. 


•c-* 

a. 


> 







Abauj 


1 


2 


7, 1 


] 1 


91 


49 


1194 


75 


81 


98 


Gemer 






13 


1 


~ 3 






906 


97 


... 


43 


Hont 




2 


^i 







_ 


81 


367 


— 


— 




Liptov 


— - 




2 




1 







291 




— 




Nitra 




4 


18 




I 1 


— 


100 


1430 




— 


69 


Novohrad 


— 




7 





1 


— 




as7 






28 


Orava 






1 


1 




— 




31 


66 






Prešporok 




1 


« 


1 


1 1 


— 


30 


8060 


838 


34 


814 


Tekov 


— 


1 


4 




— 1 li 


— 


35 


468 




— 


43 


Trenčín 


— 


2 


8 


— 


— 




— 


36 


742 




— 




Turec 




1 


^1 


1 


— 




—— 


83 


180 


111 






Spiš 




2 


7' 


1 




1 


— 


84 


830 


144 




84 


Šariš 






3 







1 


— 




671 






66 


Ung 


— 


1 


1 




— 


1 




15 


330| 





— 


74 


Zemplín 




a 


8 


1 




1 


— 


37 


1140 


100 


— 


59 


Zvolen 


1 — 


— 


3 


1 


1 

1 







636 




— 


31 
739 


Spolu 


1 i; 


18 


89 


1 7' 


2 


13 


191 


489 


UtíHb 


821 


55 



22* 



- -540 — 

Netreba snáď ani pripomenúť, že slovensky nevyučuje sa v hospo- 
dárskych školách. 

Priemyslom zaoberá sa v krajine 12.94°/o obyvatelstva. Súhrnne 
bolo na Slovensku vyšších priemysl. škôl 1 . (Košice), v krajine spolu 3, 
odborných škôl, ako i dielní učebných 18, v krajine spolu 67. K týmto 
patria: v Ungváre škola pre priem, hlinený, v Kežmarku, Prešporku a 
Košiciach tkalcovské šk.^ v Humennom (Zempl.) drevárska šk,j v Ska- 
lici a Holiči šk. ;)rc éenský priemysel^ v Kremnici čipkárska šk, spo- 
jená s odbormi na Starých Horách a Piargu (Zvolenská), košikárske 
školy na Beluši (Trenč.), v Tokaji (Zempl.) a Rudnom (Nitr.), šk. pre 
hračkársky priemysel v Chvojnici (Nitr.), pletáreň v Banskej Štiavnici, 
struhárska šk. spojená s vyššou ľudovou šk. v Uhrovci (Nitr.), spojená 
s učiteľským ústavom v Kláštore p/Zniovom (Turč.), zimný kurs pre 
stavit^Iských remeselníkov v Košiciach. U nás je pekne vyvinutý prie- 
mysel koželužnícky a niet predsa odbornej školy*) a bola by velmi 
treba. Stredných priemysl. škôl všeobecných niet vôbec v Uhrách! 

Učňovských škM nriemyslových bolo 89, v krajine spolu 466, 
z tých 366 obecných. I v týchto sa raaďarčí parou. 

Na vyšších priem. šk. bolo 4 O poslucháčov, z týchto 6* Slovákov, 
379 MacTarov, S 2 Nemcov, 3 iní, medzi Maď. a Nem. je započítané 
124 Židov. V odborných šk. bolo žiakov 3.856, z toho 169 Slovákov, 
2,B30 Maďarov, 344 Nemcov, 20 Rumunov, 3 Rusíni, 8 Horv. Srbov, 
14 iných, k Mad. a Nem. pripočítali 406 Židov. V učuovskýcli šk. 
bolo žiakov 77.B67, z toho 6.146 Slovákov. 51.020 Maď., 14,160 Nem., 
3.311 Rum., 60 Rus., 2.384 Horv. Srbov, 496 iných, medzi Maď. a 

v 

Nemc. je 6.931 Židov. 

Kupectvom zaoberá sa v Uhrách len 2.77% obyvatelstva. Vcelku 
je na Slovensku 7 vyšších obchodných škôl a síce v Nižnom Kubíne, 
Košiciach, Kežmarku, Velkej Revúci, Turč. Sv. Martine, Humennom 
a Prešporku **) (posledná je spolková, predposledná obecná, štátom pod- 
porovaná, ostatné sú štátnč); v krajine spolu ich je 37. Náukobehov 
kupeckých pre dievčatá je v krajine 17, z toho 2 (v Prešporku a Ko- 
šiciach) na Slovensku. 

Učňovských obchodných šhôl napočítalo sa v krajine 85, z toho 
pripadá na Slovensko 13. Kde je nepatrný počet učňov kupeckých, 
tam chodia títo spoločne s remeselníckymi učňami. 

Vo vyšších obchodných školách bolo v Uhrách 5.10i posluchá- 
čov a síce 89 Slovákov, 3.938 Maďarov, 769 Nemcov 149 Rumunov, 
3 Rusíni, 106 Horv.-Srbov a 47 iných, v počte Maďarov a Nemcov 



*) V Sedmohradskii je jediná v Sibíne. 

**) y Koäiciach a Prešporku je akadémia obeh. 



— 341 — 

nachodí Ba však 2.488 Židov. V náukobehoch kupeckých pre ženské 
prihlásily sa len 2 iiaéky k slovenčine z 940 (370 Židoviek). V učňov- 
ských Sk. obchodných bolo spolu žiakov 6.328 a to 85 Slovákov, (1) 
4.80O Madľarov, Oť)! Nemcov, \ib Rumunov, 40 Rusínov, 309 Hor- 
váto-Srbov, 7 iných, medzi MaJ. a Nem. bolo 2.643 Židov. 

V slovenských krajoch majú mať i odborné školy priemyselné i 
obchodné prirodzene slovenčinu za vyučovací jazyk, avšak vo všetkých 
vyučuje sa len macfarsky! 

Vysoké školy. 

Kráľ. právnické akadémie sú 2 na Slovensku a to v Prcšporku a 
Košicíacl), evanj, a, v, práv. akadémia je v Prešove, kalvínska v Potoku 
(Sáros Patak; ZemjJín). Uuiversity sú v Uhrách dve, v Pešti a Kluži, 
(Kolozsvíír), v poslednej dobe je klážska hojnejšie navštevovaná uvedo- 
melými Slovákmi než pešťská. Scmenikt r. kat., gréc. kat. evanj. a v. 
aj kalvínskych je na našich stranách sáhrne 14 a síce v Nitre 1, Prc- 
šporku 4, Zvolene 1, Abauju 2, Gemeri 1, Šariši 2, Spiňi 1, Ungu 1, 

Zemplíne 1. 

Na universitách bolo poslucháčov: 63 Slovákov, 860 Maďarov, 

5*2 Nemcov, 131 Rumunov, 4 Horv.-Srbi (študujú zväčša v Záhrebe), 
na technike v Pešti 9 Slovákov, 1.221 Maďarov, 94 Nemcov, 12 Ru- 
munov, 1 Rusín, 24 Hor.-Srbov, 4 iní. Na lekárskej fakulte tvoria 
Zidia 44'007o, na technike 40*29%, tak že prestihujú pomerne všet- 
kých ostatnýnh, na právnickej fak. ich bolo 24*03, na fílosof. fakulte 
14*02, poslucháčov farmácie 20*86, v priemere spolu na vys. školách 
(bez teológ.) 27*07%, totiž z 8.493. posl, je 2.299 židov. 

Na r. katolíckych ústavoch teologických Slováci činili 6'65\'z=:46, 
Matľ. 77*56=526, Nem. 10*78=73, Rus. 0*30=2, Rum. 2*21=16, 
Hor.-Srb. 2*21=:16, iní 0*30=2. — Na evanj» a, v. teol, úst, bolo 
Slovákov 28.=17'29% Maď. 32=19*75, Nem. 102=62*96. Na grécko- 
katol. semeništiach od r. 1896. nehlásil sa ani jeden Slovák! Dfa úrad. 
štasistiky od r. 1883. bolo r. katol. teológov slovenských: 64, 92, 83, 
98, 97, 99, 86, 69, 102, 94, 102, 119, 80, 77, 6i, 67, 46; — evanj. 
a. v. teológov slov. bolo od r. 1881: 2, 24, 40, 15, 6, 7, 2l, 23, 16, 
25, 29, 26, 23, If), 16, 14, 17, 19, 28; — na gréck. kat. seminároch 
bolo Slovákov od r. 1889—96: 6, — 1, 1, 1, 2, 1, 1. Toto neustále 
kolísanie v počte znamená zväčša odchod na zahraničné ústavy. 

Na Pršporskej akad, právnickej (založ. r. 1783) bolo posluchá- 
čov 175, na Košickej (založ. r. 1859) 169, na Prešovskej (založ. r. 
It566) 161, na Potockej (založ. r. 1793) 77. .— Vyučuje sa len maďar- 
sky, ako vôbec i na ostatných práv. akadémiách, technike a universi- 



— 342 — 

táoh v krajine. Na teologických dstavoch vyučuje sa latinsky v 6 rimsko 
kat., rumusky v 1 gréc. kat., a v 3 gréc. vých., nemecky v 1 evanj. 
a. y., maďarsko-malorusky v 1 gréc. kat., latín. maď. rus. v 10 gréc. 
kat., lat. maď. rum. v 6. gréck. katolíckych, latín, maďarsky v 27. r. 
katolíckych, len maďarsky v 3 evanj. a. v., v 6 kalvínskych, 1 hel- 
vetskej, a 1 židovskej (táto má 90*57% Maďarov !). Na teol. fakulte 
vyučuje sa latinsky. Ako je patrné, Slováci nepotrebujú ani lekárov, 
ani pravotárov, ani učbárov, ani kňazov. 

Okrem už spomenutých ústavov Slováci navštevujú ešte nasl. vy- 
soké školy: v Prahe, Viedni, Inomostí (Innsbruck), a Záhrebe. 

V Banskej Štiavnici jestvuje už od r. 1770 akadefnia baníckaj 
a škola banícka od r. 1873. Prvá je svojho druhu jediná v krajine, 
druhých je vcelku 6. Na akadémii údajne bolo 114. Maď., 10 Nem. 
1 jSlováky v škole ban. 14 Slovákov^ 73 Maď., 38 Nem., 1 7 Rum, 9 iní. 

Slovenského spolku študentského v Uhrách nietj a nevyvinuje sa 
vôbec úsilie, získať Slovákov na vysokých učeniach národnej myšlienke. 
Jediný slov. štud. spolok jestvuje teraz v Prahe, » Detvan*. 

Škola umelecká. 

Na Slovensku nachodí sa len jediná Mestská hudobná šk. v Ko- 
šiciach, založená r. 1793., ktorá po Pätikostolskej hud. šk. je najstar- 
ším umeleckým ústavom krajiny. Na všetkých uhorských umelec, ústa- 
voch nevykazuje sa ani jediný Slovák, aôkolvek v počte 4.668 žiakov 
je iste aj náš národ zastúpený. 

Rosné ústavy. 

V Prešporku a Ungváre sú štátne ústavy pre pôrodné báby^ 
v prvom bolo 60, v druhom 44 návštevníe, k slovenčine ako materin- 
skej reči prihlásilo sa ich 36. 



Teraz sčítajme, kolko Slovákov vykazuje úradná štatistika v ško- 
lách spolu: 

v ľudových školách 366.484 

z toho v štátnych lud. šk. 30.978 

v učitélských ústavoch 221 

z toho na štát. uč. úst. 149 

v stredných školách 1.852 

z toho na gymn. 1.715 
na reál. 137 
v odborných školách 6.657 

z toho v priemys. šk. 6.322. 



— 343 — 

v obchod. € 174 
v hospod. » 47 
v banío. » 14 

vo vysólcýck školách 152 

z toho na fakulte teológ. 12 

> » práv. 36 

> » lekár. 4 
» fil. 11 

» behu lekárnic 1 
» technike 9 

» práv. akad. 6 

» bohosl. ústav. 73 
» baníck. akad. 1 
V rôznych ústavoch 76 

z toho v úst. pre pôrod. b. 36 
vo všelijakých kursoch 36 
vo vojenských ústavoch 6 



Spolu 365.341 

Samosebou rozumie sa, počet študujúcich Slovákov je znaénejší. 
než ho udáva úradná štatistika. Dčitelia i profesona narobia ľahko zo 
slovenských žiakov MadTarov, napíšuc im jednoducho mad. reč za ma- 
terinský jazyk. 

Smutný je veru stav školstva na Slovensku. Najhnusnejší a naj- 
nemravnejší cieľ škôl týchto je madarisácia čili systematické priúčanie 
Brady svojho vlastného národa (ovšem nemacTarského) ! Slovenské vzde- 
lávacie ústavy nechcú povolit Macfari, lebo vedia, že pri našej bez- 
organisácii nie je nám možné sprotiviť sa ich protizákonným násilím. 
Slováci len ôušať vedia a trpeť, konat nie. A predsa je snadno pri- 
nútiť vládu uhorskú ku stavaniu slovenských nižších, stredných i od- 
borných škôl, totiž : posielajme deti svoje húfne na české školy. Agitujme 
za to vždy cez prázdniny v novinách i súkromne, a nestavajme sa ne- 
rozumne proti návšteve českých škôl, lebo tak pracujeme proti sebe 
s«mým. Nedajme kaziť duše detí svojich v maďarských školách ! 

V nasledovnom sostavil som stručný prehľad českých škôl naj- 
dôležitejších*), niekde sú pripojené i bližšie údaje. Snáď sa takto 
usnadní posielanie Slovákov do českých škôl. 



*) Prosíme ostatné Časopisy slovenské, aby tento prehlad tiež uverejnily. 



— 344 — 

Vysoké Školy. 

C. k. česká unwersifn Karí o- Ferdinandova (fakulta filosofická, le- 
kárska, právnická, teologická) v Prahe. Prijatie študujúcich podmie- 
nené je maturitným vysvedčením gyranásia alebo reálneho gymnásia. 
Študujúci môžu poslúchať predmety v jakom kolvek poriadku u ktorého- 
kolvek profesora, sú však i povinné prednášky. — Ženské pripustené 
sú len na íilosofickú fakultu, vykážu-li sa vysvedčením maturitním, na 
daktorom štátnom gymnásiume. 

C. k. české vysoké ^kóly technické v Prahe a v Brne. Na technike 
prvej sú oddelenia pre staviteľstvo a inžinierstvo, pre stavbu pozemnú, 
pre stavbu strojov, pre technickú chémiu. Na technike di uhej je dosiaľ 
len oddelenie inžinierske a pre mechaniku, do r. 1902 má byt však 
úplná. I tu je platná zásada slobody vyučovania a učenia sa. Za po- 
slucháča prijatý je absolvent reálky alebo gymnásia, vykiíže-li sa matu- 
ritním vysvedčením. 

C. h komická akadémie v Pŕibrami. K prijatiu za ]>osluchača do- 
stačí maturitné vysvedčenie z gymnásia alebo reálky. Vyučovacia reč 
jo nemecká. Je aj prípravné oddelenie akademické. 

C. k, akadeniic umení v l*rahe. Pozostáva z jednoročnej prípravky, 
štyroch špeciálnych škôl pre maliarstvo figurálne, jednej špec. šk. pre 
sochárstvo. Podmienky prijatia obsažené sú v štatúte, ktorý sa bez- 
platne zasiela na požiadanie. Do prípravky príjmu sa absolventi nižšej 

y 

reálky alebo gymnásia alebo škôl rovnakého postavenia. Školné obnáša 
20 kor. polročne. Po trojročných štúdiách skladajú sa zkúšky zo zá- 
važných oborov pomocných, čím študujúci nadobúdajú výliod jedno- 
ročnej služby vojenskej. 

Konservatoŕ hudby v Prahe. Vzdeláva učiteľov hudby, kapelní- 
kov, hudobných umelcov atcľ. Podmienky prijatia: vek najmenej IB 
rokov, rozhodné vlohy hudobné, i>redbežné vzdelanie v hudbe a speve? 
výkaz odbavenia nižšieho gymntísia, reálky alebo celej mešfanskej školy. 
Škola inštrumentálna číta 6 ročníkov, šk. pre organistov a pre skladbu 
Šk. klavírna 6, šk. spevácka 4 ročníky. Školné v šk. inštrumentálnej 
a v šk. pre organistov 80 kor., v ostatných 200 kor. 

Školstvo stredné a odborné. 

Spolu je 42 českých (jymnásli, z ktorých Slováci navštevujú 
zvlášte v Uhorskom Hradišti a Stť:(žnici obe na Morave, '^9 reálok^ 
z ktorých Slováci navštevujú zvlášte v Hodoníuc na Morave, 7 rcáU 
nych gymnásii po rôznych mestách. Na gymnásiach a reálkach navšte- 
vovaných Slovákmi uhorskými sriadi sa ochotne nepovinné vyučovanie 
maďarčiny, bude-li dosť žiakov k tomu. 



— 345 — 

Pre obéhcdníkcv sú školy tieto: 

Českých obchodných akadémií je 6, z ktorých Slováci navštevujú 
zvlášte v Prahe (Česko-slovanská obeh. akadémie), a Chrudime. Do 
prvých ročníkov prijímajd sa absolventi nižších stredných škôl alebo 
šk. mešťanskej. Sú tri roôníky. Školné je na prvej 240 kor., na druhej 
200 kor. roône. Usilovní chudobní poslucháči dostávajú štipendia alebo 
odpustí sa im školné. Obchodných škôl je 6, majú len dva ročníky, 
školné na rok obnáša 100 korún. Chudobpým, pilným žiakom sa i tu 
školné odpúšla. Absolventi obeh. akadémií majú právo na jednoročnú 
dobrovoľnícku službu. 

Pre priemyselníkov sú nasl. školy : 

Všeobecných remeselnícky^^ škôl je 7. (Kutná Hora, Ml. Boleslav, 
Jaroraéŕ, Kladno, Kolín, liitomyšl, Volyne), slúžia ku príprave pred 
vyučením sa remeslu; poskytujú všeobecné vedomosti oborov technic- 
kých a znalosť v kreslení a rysovaní. Výučba trvá 2 — 3 roky, prijí- 
majú sa žiaci od 12 rokov, školský plat asi 15 zl. ročne. 

C. k. prúmyslové školy sú v Pardubiciach, Plzni (oddelenie stroj- 
nícke a staviteľské 2 ročníky). Prahe (oddelenie srojnícke a staviteľské 
a chemické 4 ročníky), Smichove. 

C. k. umélecko-prúmyslová škola v Prahe. Podmienky prijatia za 
poslucháča vek: najmenej 14 rokov, absolvovanie nižšej strednej alebo 
celej meštanskej školy. Má 3 ročníky všeobecnej školy pre íigur. a 
ornam. kreslenie, malovanie, modelovanie, a 6 škôl odborných, každá 
so študijnou dobou 3 — 4 roky. 

C. k. odborná škola keramická pro umelé hrnčíŕstvf, kamnáŕstvi a 
keramickou málbu na Bechyni. — C. k, odb. šk. pro zpracování dreva 
vo Valašskom Meziŕičí (Mor.) so 4 ročníkmi a o Chrudime s 2 roč. prí- 
pravnej, a 3 roč. šk. odbornej. Školné sa neplatí. — C. k, odb. šk. pro 
broušení drahokamu, rytí do drahokamu a pro elatnfctvi a klenotnfctví 
v Turnové, so 4 ročníkmi, chudobný Žiaci dostávajú obedy a podpory. 
— C. k. odb. šk. sochárska a kamenická v Hoŕici, sú 2 oddelenia. — 
(7. k. tkcJcovské školy vo Dvore Králové n/L., Humpolci, Jilemnici, 
Lomnici n/Pop., Náchode, Ryohnove n/K., Ústí n/Orl., Frenštáte (Mor.). 
Všade sú kursy 2 ročné, a školné sa neplatí. — C. k. škola strojnická 
v Pŕerové (Mor.). — Odbor. šk. lihovamická v Prahe. — C. k. odb. 
škola stávkáŕská v Strakoniciaoh s 2 ročníkmi, školné sa neplatí. — 
Školy krajkáŕské (čipkárske) v Stražove a Vamberku, vyučovanie trvá 
rok. — Školy košikárske v ČJermnej, Stŕíbmýoh Horách, Mélníku (2 
ročníky), Volyni (2 roč., školné a zápisné sa neplatí), Žamberkn (pre 



— 346 — 

chlapcov í dievčntá; vyučovanie bezplatné, ehndobní žiaci dostanú 
učebné pomôcky za <larmo), Valašskom Meziŕiôí, Ysetíne (posl. 2 
na Mor.). 

Pre roľníkov a statkárov sd nasl. školy: 

Český vyšši Bemský hospodársky ústav v Tábore, s 3 ročníkmi, 
prijímajú sa absolventi 6 tried gym. alebo reálky, prípadne absolventi 
stred, hospo. škAl. Ustav s prospechom skončivší majú jednoročné 
dobr. právo. 

Zemské stredné hospodárske školy v Chrudime, Roudnici a Pŕe- 
rové. Majú 3 ročníky, podmienky prijatia: štyri stredné školy alebo 
úplná mešCanská škola. Absolventom prislúcha právo jednoroč. dobr. 
služby. 

Rotnické školy v Mladej Boleslave, Čes. Budejoviciach, Hore 
Kutnej, Humpolci, Klatovoch, Kostelci n/Orl., Písku, Plzni, Bzenci, 
Klášt. Hradisku, Ivančiciach, Kroméŕíži. Do týchto ústavov prijímajú 
sa žiaci, ktorí skončili s prospechom ľudovú školu a majú najmenej 
14 rokov, výučba trvá 2 roky, školné sa neplatí. Účel rolníckych škôl 
je vychovať samostatných rolníkov a nájomcov menších hospodárství. 

RoľnickO'lnáŕská Sk. v Humpolci, roľnicko-chmeláŕská šk. v Ra- 
kovníku, roľnickO'Iukaŕská šh vo Vysokom Mýte, Dvoutŕfdni šk. revir- 
nická v Písku, záhradnícka šk. v Chrudime, vinaŕsko-ovocnická šk. 
v Mélníku, s 2 ročníkmi, platí sa na rok školné i s celým zaopatre- 
ním 310 kor., kráľ. gemský pomologický ústav v Tróji, s 2 ročníkmi, 
školné 80 kor., internát 320 kor. 

Zimné školy hospodárske sú po četných obciach, majú 2 ročníky, 
kurs trvá 1. novembra — 31. marca. Tu sa poskytuje roľníckej mládeži 
])ríležitoB{ k osvojeniu najpotrebnejších poučení. 

Pre ienské sú nasl. školy: 

Na universite môžu poslúchať len filosofická fakultu. 

Soukromá strední škola divčí spolku jMinerva* v Prahe, nahradzu- 
júca gymnásium. 

Vyšší obchodní a pokračovací prúmy slová škola divil v Prahe. Mest- 
ská prúmysl pokrč, škola pro dívky v Prahe. Ústav skladá sa z 1 
školy ručných prác (odbory pre šitie prádla, šiat, pre vyšívanie s kur- 
sami: malebné a dekorat. vyšívanie, paličkovanie čipiek, drobné práce, 
malba na látkach, umelé žehlenie), 2 zo školy litemej rázu obchodného. 
Žiačky navštevujúce obe školy sú riadnymi a môžu byť od školného 
osvobodené. Školné je mesačne 4 kor. za nepovinné predmety (nemčina, 



— 347 — 

franSina, domáce hospodárstvo, yýohoytLf spev) 1 kor. mesač. Y kar- 
socb platia cudzie hospitantkj 4 kor., žiačky v iných oddeleniach Školy 
2 kor. mesačne. — Prúmyshvá Škola pokroč, pro divky v Karllne, 
Školné sa neplatí. — Dívií obekodní a prúmyslová pokraČ. šk. (založená 
Ženským Výrobným Spolkom Českým) v Prahe, rozdelená na 6 od- 
borov: Sk. obchodní, kresliacu, jazykovú, literárnu, priemyslovú, a pre 
ruôné práce. 

Dívčí ústavy ,F(eray' v Brne. Ústav obsahuje 1. vySSiu dievSiu 
Školu (6 ročníkov), 2, Školu priemyslovú (2 a 1 ročník; Šitie prádla. 
Šiat, varenie, žehlenie, pranie, spravovanie domácnosti, vychovávatelstvo, 
zdravoveda, vlastiveda), 8 večerné kursy pre delnice, a slúžky, 4. kurs 
obchodný ročný, Ď. kursy prázdninové pre učitelky, 6. ústav vycho- 
vávací (pensionat). V pensionáte platí sa 40 kor. mesačne za úplné 
zaopatrenie. — Ústav hr. Fôttinga v Olomouci. Skladá sa z nasl. od- 
borov: 1. Škola litemá, 2. Sk. obchodná, 3. tri pracovne, 4. Sk. ku- 
chyňsko-hospodyĎská, 5. Sk. jazyková, G. hudobné a rôzne kursy. Ustav 
má 8 ročníky litemé a 3 pracovne. Y pensionáte platí sa 40 kor. me- 
sačne za celé zaopatrenie. 

VyiH dívií školy (6 tried) sú v Plzni a Prahe. — Pokračovad 
dívií kursy v Kutnej Hore a Král. Yinohradoch. — VySší pokroč. šL 
dívčí dom. spolku j^Ludmíly** , v Čes. Budejoviciach, s 1. ročníkom. 

Hospodyňské školy su v Prahe, Nem. Brode, Lounech, Opočne, 
Rakovníku, Stéžeroch a Kroméŕíži. 

YSetky uvedené učilištia zasielajú na požiadanie prospekty a vy- 
svetlenia za darmo. 

Chudobné slovenské Studenstvo v • Čechách a na Morave na- 
chádza podpory peňažnej u „Českoslovonskej Jednoty^ v Prahe, a lacné 
alebo bezplatné obedy dostáva od spolku y^Radhošía^ v Prahe. Na 
mnohých Školách odpúSta sa mu Školné buď celé alebo zčiastky. Slo- 
váci sú v kruhoch českých Študentov i českej spoločnosti vítaní. 

Fedor Houdek. 



• N,^* ^^ y~ '^ ^ -■-v •^ 



Príspeyky k miestopisu Slovenska. 

VL Ung. 

Okres sobroneeký. 

Alsó Ribnyicze: Nižná Rybnica — Baskócz: BaSkovce — Bene- 
tine: Beňatiná (Beňatýna) — Bunkócz: Bunkovce — Csecsehó: Če- 
čekov i (Čečahov) — Fekésháza: FekiSovce — Felsô-Remete : YySné 



— 348 — 

'Remety — FelsS-R^viscze : Vyšné ReviSte (V. Revíôôe; mn. 8) — 
Felsô-Ribnyicze : Vyšná Rybnica — Felsô-Remete-Vasgyár : Hámre — 
Gajdoš: Gajdoš — Gézsény: Hažín — Hanajna: Hnojné — Hliviscse: 
Hlivište (Hlivišče; mn. č) — Horný a: Horná (Homía) — Hunkócz: 
Choňkovce (i Cbonikovce) — Jeszeno: Jasenov (Jesenov) — Jesztreb: 
Jastrebie (Jestrebic i Jestreb) — Jósza: Jovsa — Kalusa: Kaluša — 
Kereszt: Kristy — Kis-Zalacska : Malé Zálužice — Klokocsó: Klo- 
kočov — Kolibábócz: Kolibabovce — Konyus: Koňuš (na Koňuš) — 
Kuszin: Kušín — Lucska: liúôky — Nagy-Zalacska : Malé Zálužice 
Német-Poruba : Poruba — Orehova: Orechová — Ostro: Ostrov — 
Ordôg-Poruba : Porťibka — Porosztó : Porostovo — Prikopa : Priekopa 
(Prikopa) — Ruszkóez: Ruskovce — Sáros-Polyánka : Polanka — 
Sííros-Reraete : Nižné Remety — Sáros-Reviscse : Blatné Revište — 

■v v 

Solynios: lôaôovce — Szcntes: Sentuš (Sentuš, Centus) — Saobráncs : 
Sobrance — Szobráncz-Komordcz : Komarovce — Sztrajnyán: Straj- 
ňimy — Tarna : Trnava (Tarnava) — Tiba : Tibava (Cibava) — Ubrezs : 
Ubrež (muž. rod.) — Vajnatina: Vajňatina (Vojňacina) — Váralja: 
Podhradie (Podhorodie, Pudgorodia) — Verbócz: Vrbovce (Verbovcc) 

— Vinná-Bánka: Vinné a Banka — Závadka: Závadka. 

Okres ungvársky. 

Alsó-Domonya : Domaninee — Alsó-Németi: Nižné Nemecké — 
Andrasócz: Andrašovoe(-i) — Antalócz: Antalovoe(-i) — Arok: Jarok 

— Bacsava: Baôava — Barany a: Baraninoe — Bezo: Bežovce (Bežovci) 

— Császlócz: Časlovce (Čašlovci) — Csertész: Čertiaž (Certiž) — Czi- 
j^ányócz: Cigaňovce (Cigant)vci) — Darócz: Zdravce — Deng-Láz: 
Malý Ivaz - Dubróka : Dúbravka (Dubrovka) — Felso-Domonya : 
(^nakovce — Felsô-Németi : Vyšné Nemecké — Gerény : Horany (Ho- 
riany) — Gojdos: Gajdoš (i Gojdoš) — Hegyfark: ? — Hluboka: 
Hiuboké (Hliboke) — Homok : Homok — Horlyó : Chudľovo — Hosszú- 
mezo: Dlhé (Dluhe) — Huszak: Husak — Hutta: Huta — Iglincz: 
Ijince(-i) — Jenke: Jenkovce — Karcsava: Krcava (Karčava) — Ke- 
reknyne : Korytňany — Ketergény : Tekerdýn — Kis-Gôcz : Malé 
Gejovce(-i) - Kis-Szlatina : M. Solotvina — Korumlya: Koromľa — 
Kôblér: Kobyliary (Kyblara, Kyblary) — Lehócz: Ľaohovce(-i) — 
Minaj : Minaj — Nagy.-Gôcz : Velké Gejovce(-i) — Nagy-Láz : Velký 
Laz — Nagy-Szlatina : Velká Solotvina — Neviczke: Nevicky — 
0-Kemencze: Kamenica (Kamianica) — Orlyava: Orlava (i Eriava 

— Oro8z-Komorócz : Ruské Komarovce — Petrócz: Petrovce(-i) — 
Pinkócz: Pinkovce(-i) — Putka-Helmecz : Chlmec (Chomec) — Rad- 
váncz: Radvanka — Rahoncza: Orechovica — Székó: Lejkov — Sze- 



^ 340 ~ 

rednye: Seredné (Serednie) — Sztrippa: Stripa — Tasolya: Taôola — 
Ungvár: Vngvar — Valkaja: Volkovaja — Zahar: Zabor 

Okres hapuHanshy, 
Asvány: Aávan — Bajánbáza: Bajanbaz — Bátfa: Batfa — Bés: 

_ Y 

Bíš — Botfalva: Botfala — Budaháza: Budkovce — Csap: Cop — 
Csepely: Čepel —r Csicser: Oíéer — Dobóruezka: Ruská — Fekete- 
mezô: Čierno Pole (Čarnopolie) — Gálócs: Galoô — Gyôrôcske: De- 
reôka — Iske: Iška — Kelecseny: Klaôany — Kerész: Krysov — 
Kis-Kapos: Malé Kapučany — Kis-Rát: Malé Ratovce — Kis-Szel- 
mencz: Malé Selmence — Kis-Szeretva : Stretá vka (Stretavka) — 
Konczbiíza: Koncbáz — Krászka: Krások (Krašok) — Lakárt: Lekart 

— Mátyócz: Maťovce — Mocsár: Moôiar — Mogyorós: Modoroš — 
Mokcsa: MokSa — Nagy-Kapoš: Veľké KapuSany — Nagy-Rát: Velké 
Ratovce — Nagy-8zelmencz : Veľké Selmenoe — Nagy-Szeretva : Stre- 
táva (Stretáva) — Nyarád: Ňarad — Ór-Darma: Jovro a Derma — 
Palágy: Palad — Palágy-Komorócz : Komarovce — Palló: Palov — 
Pálócz: Pavlovoe — Pályin: Palín — Ptruksa: Ptrukéa — Rebrin: 
Rebrín — Salamon : Šalamúnova — Sislóez : Sišlovcc — Szenna : Senné 
(Senný) — Szurte : Sjurta — Tarnócz : Trnovee (Tai'oovce) - Tegenye : 
Tegeôa — Téglás: Tiglaš — Vajan: Vajany — Viijkóez: Valkovce 
(i Vajkovce) — Veskócz: Vieskovce (Veškovce) — Viszoka: Vysoká 

— Zábony : Zábony. 

Okres hrezňanský je čisté ruský, jeho názvy iniestopisn<5 nepo- 
darilo sa mi sosbierať. 

V. 

Turec. 

Okres mošovský. 

Abrabamfalu: Abramová — Alsó-Stubnya : Dolná Stubňa — 
Alsó-Turcsek : Dolný Turôek — Andrásfalu : Andrašová — Balázsfalu : 
Blážovce — Bodófalva: Bodovice — Bodorfalva: Bodorova — Borcz- 
falu: Borcova — Brjesztya: Briešla — Budis: Budiš — Csremosnó: 
Čeremošné — Divék: Diviaky — Dubová: Dubovô — Dvorecz: 
Dvorec — Felsô-Stubnya : Horná Stubňa — Felsô-Turcsek : Horný 
Turôek — Hadviga : Hadviga — Háj : Háj — Ivankófalu : Ivanôiná — 
Jaszenová: Jaseňová — Jezernicz-Markovicz : Jazernica-Markovice — 
Kelemenfalu: Kalamenová — Kevicz: Kévice — Kis-Csepcsén : Malý- 



— 350 — 

Čepéín — Ki8-Szó8zócz és Szt. Maria : Malé Socovoe a Svätá Mara — 
Kisfalu: Vieska — Lászlófalu: Laclavá — Lazan: Lazany — Lezs- 
jachó: Ležiachovo — Ljesnó: Liešno — Moskóoz: Modkovec — Mos- 
sócz : Mošovoe — Nagy-Cseposény : Velký ČepSín — Nagy-Szószóez : 
Veľké Socovce — Nedozor : Nedozor — Polorjeka : Polerieka — Raksa : 
Rak§a — Rudnó: Rudné (i Rúdno) — Stubnyaííirdô : (Stubnianské) 
Teplice — Szent-Gyôrgy : Svätý Ďur (i Jur) — Szent-Mihály : Svätý 
Michal — Szklenó: Sklenô — Szlován: Slovany (Sloväny) — Tót- 
Próna: Slovenské Pravno — Valcsa: Valéa — Vriczkó: Vrícko — 
Zniováralja: Kláôtor pod Zniovom — Zorkócz: Zorkovce. 

Okres sv.'marUnskO'blaimelý. 

Alsó-Kálnok: Horný Kalník (H. Kalník) — Bálintfalu: Valen- 
tová — Bella: Bela — Benicz: Benice — Bisztricska: Bystrička — 
Blatnicza: Blatnica — Deákfalu: Diaková — Deánfalu: Ďanová — 
Draskéczdolina : Dražkovce a Dolina — Felsô-Kálnok : Horní Kalník 
Folkusfalu: FolknSová — Gyulafalu: Dulice — Ivánkafôld: Ivankov- 
ská Strana — Jabodnik: Jahodníky — Károlyfalu: Karlova — Kis- 
Jeszen: Horné Jaseno — Kis-Rákó: Lehôtka — Klicsin: Klaôany — 
Konszké : Konské — Kossut : Košuty — Kostyan : Koštany — Krpellán : 
KrpeTany — Laszkár : Laskár — Lipócz : Lipoveo — Nagy-Jeszen : 
Dolné Jaseno — Hagy-Rákó: Rakov i Rakovo — NeczpáU: Necpaly 
Nolcsó: Nolčovo — Podhragy: Podradie — Príbócz: Pribovce — 
Prékopa: Priekopa — Rattkó: Ratkovo — Ruttka: Vrútky — Kis- 
Selmecz: Štiavnická — Suttó: Sútovo — Szt.-Péter: Sv. Peter — 
Szklabinya: Sklabina — Szklabinya-Váralja : Podzámok — Szucsány: 
Suôany — Tarnó: Trnovo — Tomcsan: Tomôany — Ti*ebo8ztd: Tre- 
bostovo — Turan: Turany — Turócz-Szt.-Márton : Turôiansky-Sv.- 
Martin — Zabor: Záhorie — Záturcsa: Záturčie — Zsámbokrét: 
Zabokreky. 

VI. 

Spiš. 

Okres gelniásý. 

Alsó-Szlovinka : Nižné Slovinky — Felsô-Szlovinka: Vyšné Slo- 
vinky — Gblniczbánya: Otlnica — Hrisócz: Hrišovce — Jekelfalu: 
Jaklovce — Kalyava: Kalava — Kis-Folkmár: Malý Folkmár — 
Kluknó: Kluknava — Kajsó: Koisov — Margitfalu : Margecany — 
Nagy-Folkmár : Velký Folkmár — Nagy-Kunchfalu : Helcmanovce — 
Opáka: Opaka — O viz: Stará Voda — Prakfalu ; Prakovce — 



— 361 — 

Richnd: Richnava — Svedlér: Švedliar (Švedlár) — Szepes-Remete : 
Mníšek — Szomolnok: Smolník — Szomolnok-Huta : Smolnicka Huta. 

— Zakarfalu: Žakarovce. 

Okres novoveský. 

Amótfalu : Arnutovoe — Betlenfalu : Betlanovce — Dénesfalu ; 
D.inišovce — Hadusfalu: Hadiišovce — Haraszt: Chrasí (Hrasc) — 
Igló : Nová Ves — Imrichfalu a Istvánfalu spolu : Dedinky (Dzedzinky) 
Káposztafalu : Hrabošice (i Hrabušice) — Kis-Hnilecz: Hnilčík — 
Kotterbach: Koterbaeh — Lassúpatak: Štilbach i Štelbach — Lesz- 
kovján: Lieskovany (Leskoviany) — Letánfalu: Letanovce — Mar- 
kusfalu-Csepanfalu : Markušovce a Štefanovce — Matejócz: Matejovce 

— Merény: Ondrišel (Ondrisel, aj Vondrišel) — Odorin: Odorín — 
Pálmafalu : Harikovce — Ponícs : Portó — Szepes-Sumeg : Smižany — 
Sztraczena: Ztratená (Stracena) — Tamásfalu: Tomášovce — Te- 
plicska Teplička (Cepliôka) — Vidernik: Vyderník alebo Videmík — 
Závadka: Závadka. 

Okres Jceimarský. 

Busócz: Buôovce — Durand: Tvarožná — Felsô-Erdôfalu : Sta- 
rolesná — Forberg: Forberg (i Folberg) — Hodermark: Hodermark 

— Holló-Lomicz : Holomnica — Hunfalu : Huncdorf — Izsákfalu : 
Zakovce — Javorina: Javorina — Kcľesztfalu: Krížová Ves — 
Késmárk: Kežmarok (Kežmarek) — Kis-Szalok: Malý Slávkov — 
Krig: Krig — Landok: Lendák — Majerka: Majerka — Maldur: 
Maldur — Ménhard : Vrbov (Verbov) — Nagy-Lorauicz : Lomnica — 
Nagy-Or : Strážky — Rókusz : Rokus (aj Rakúsy) — Szent-Gyôrgy : 
Jurské — Toporcz: Toportc — Tótfalu: Slovenská Ves — Viborna: 
Výborná — Zsdjar: Zdiar (Zdzor). 

Okres levočský. 

Abrahámfalu-Pikfalu : Abrahamovce a Pikovce — Alsó-Répás: 
Nižné Repáée — Csontfalu: Čenôice — Csôtôrtôkhely : Štvrtok 
(Štvartek) — Domán : Domaňovce — Dvorecz : Dvorec — Farkasfalu- 
Lôk: Farkašovce a Levkovce — Felsô-Répás: Vyšné Repaše — 
Gôrgô: Hartiov — Hradiszko: Hradisko — Illésfalu: Iliasovce (Ila- 
sovce) — Kis Kunchfalu: Vilkovce — Koleso: KoKov — Koncsán- 
Dolyán: Končany a Dolany — Kurimján: Kurimany (Kurimiany) — 
Leibicz: Ľubica — Lengvart: Lengvart — Locse: Levoča (i Levoô) 

— Mahalfalu: Muchalovce — Neroessán: Nemesany — Roskócz: 
Rožkovce — Ruszkin: Ruskinovce — Szepes-Darócz : Dravce — 



— 362 ~ 

Szepes-Jánosfalu : Janovoe — Toríszka: Toryská — Ulozsa : . Úloža — 
Závada: Závada. 

Okres luboviaiisky, 

Alsó-Rusbach : Nižné Ružbachy (N. Ruzboky) — FelsS-Rusbacb : 
Vyšné Ružbachy (V. Ruzboky) — Forbász: Forbasy — Gnézda: 
Gnazdy (rus. Hnizda) — Granosztó: Oranastov — Hobgart: Hobgart 
(Ogbart) — Jaremkina : Jarabina (Orabina i »rarembina) — Kamjonka : 
Kamienka (Kamionka) — Kis-Lomnicz : Malá Lomnica — Kolacskó: 
Kolačkovo — Laczkova: Lackova — Littmanova: Litmanova — 
Lubló-Krempach : Krempach — Mnisek: Mníšek — Ó-Lubló: Stará 
Ľubovňa — Pilhó : Pilhov — Podolin : Podolinec — Szadek-Lublóvár : 
Podsádek a Ľubovenský zámok — Szepes Jakabfalva: Jakubiany — 
Szulin: Sulín — Uj-Lubló: Nová Ľubovňa. 

Okres starovesský. 

Alsó-Lapos: Nižné Lapše — Csarnagura: Čierna Hora (Como- 
gura) — Dunajecz-Krempach : Krempach (pri Dunajci) — Durstin: 
Durštín — Felsô-Lápos: Vyšné Lapše — Fíllyvárk: Folvark — 
Fridman: Fridman — Gibely: Gibel — Hafká: Havka — Hági: 
Hagy — HanuBfalu : Hanušovce — Helivágás : Haligovoe — Jezerszkó : 
Jazerské — Jurgó: Jurgov — Kaczvin: Kacvín í— Kahlenberg: Ka- 
lenberg — Kis-Frankvágás : Malá Frankova — Mis-Lápos: Lapšanka 

— Lechnicz: Lechnica — Lessnicz: Lesnica -Ji Mátyásfalu : Matia- 
šovce — Nagy-Frankvágas : Velká Frankova — rtíagy-Lipnik : Lipník 

— Nedecz : Nedeca — O major : Vyšné Šváby — Osztumya : Osturňa 

— Relyov: Relov — Repiszkó: Repisko — Richwald: Richvald — 
Sváb-Lechnicz : Nižné Šváby — Szepes-Ófalu : (Spišská) Stará Ves — 
Trips: Tribš — Uj-Béla- Nová Bela. 

Okres sobotský. 

Alsó-Erdôfalva : Novolesna — Alsó-Sunyava : Nižná Suňava — 
Batizfalu: Batizovce — Felka: Velká (Velka) — Felsô-Sunyava : 
Vyšná Šuňava — Filefalu: Filice — Gánócz: Ganovce — Gerlach- 
falu: Gerlachov — Hozelecz: Hozelec — Kravjan: Kraviany — 
JTubach : Kubachy — Landsásfalu : Spojené obce Hôrka, Kišovcc, 
Miklúšovce, Prímovce a Ondrej — Lucsivna: Lučivna — Mateócz: 
Matejovce (Macejovce) — Mengusfalu: Mengušovce — Muhľenbach: 
Milbach — Nagy-Szalok: Velký Slávkov — Poprad: Poprad . — 
Schavnyik: Štiavnik — Štóla: Štvola (i Štóla) — Svábócz: Švábovce 

— Szepes-Szombat : (Spišská) Sobota — Szepes-Teplicz : Teplica 



— 353 — 

(Ceplica) — Szepes-Véghely : Hranovnica — Sztrázsa: Stráže — 
Vikartócz: Vikartovce. 

Okres podhradský. 

Almás: Jablonov — Baldócz: Baldovce — Beharócz: Beharovce 

— Dúbravu : Dííbrava — Felso-Szalok : Vyšný Slávkov — Gôbôlfalva : 
Bugiovce — Grancs-Pelróez : Granč a Petrovce — Harakócz: Hara- 
kovce — Jamník: Jamiiík — Kattuny: Kaiúň — Kolbak: Kolbachy 

— KolinfiJu: Kolínovce - Korotnok: Korytaé — Kôrtvólyes: Hrušov 

— Krompách: Krompách - Lazonpatak : Podproč — Lucska: Lúčka — 
Mindszent: Bijacovce. — Olcznó: Okmava — Olsavicza: Oléavica — 
Olysavka: Oľšavka — Polyanócz: Polanovce - Pongráczíalu : Pon- 
grácovce — Ragyócz : Ordzoviany — Szepew-Nádasd : Trsťany (Ter- 
scany) — Szepes-Szt.-Lorincz : Brutovce — Szepes-Szt.-Pál : Pavlany 

— Szepes V'^áralja: (Spišsk(^) Podhradie (Podhradz) — Szepeshely: 
Spišská Kapitula — S/latvin : Slatvín — Vitíalu : Vitkovce — 
Voikfalva: V^ojkovoe — Welhaoh: Velbachy — Zsegra: Zegra. 

Poznámka. V ^Českom Lide« ô. 4. rof;. X. v článku »Gierlachov« 
uvádza dr St. Eljasz Radzikowski nasledovné osady: (Jierlachov, Baty- 

v 

zovce, Miengušovce, Štvola, Velkn, Ceplica, Velky Slavkov, Poprad, 
Sobota, Ma<?iejovee, Novolešna, Starolesna, Stráže, Lomnica, Hunstrov, 
Milbach, Zakovce alebo Ziakovce, Vierbov, Ganovce, Filice, Hozolec, 
Šterba, Lucivna. — Niektoré lisia sa od njízvov mnou uvedených. 
Podobne odlišne píše Št. Mišík nasl. : N. a V. Slovinka, Kojšov 
(okr. geln.), Strážka (Nagy-Or), Gňazda. Rozdiel ten je lahko vysvetU- 
telný, vzh ladom k četným podrečiam. Často obyvatelia jednej obce, 
nazývajú ju rôzne. 

Oravu sdelil mi ]). Jozef Gebura, Turec pp. Ivan Pietor a Vi- 
liam Paulíny, Spin ochotne prezrel d. p. Štefan Mišík. Vzdávam im 
za to vcľaku. Fedor Houdek. 



^^Teoľia moderného dráma''. 

Max Burghard. 
(Dokončenie). 

Z druhého ohladu vytvorila sa z princípu pravdivosti konsekven- 
oia pre hovor. V praktickom živote neužíva takmer nik ôistú spisovnú 
re6 a tie takzvané » nižšie vrstvy « už docela nie, poneváč ale práve 

.23 



— 354 — 

tieto v modernom dramate velký zástoj zaujímajú, vydobily si dialekty 
na celej čiare prístup na javište. Br-rlínsky a vďaka Gerhardvi Haupt- 
manovi, sliezsky, u raktískych dramatikov prirodzene rakáske dialekty. 
Tým nechcem povedafi, žeby sa dialekt v modernom dramate poprvé 
užíval. Ehren Rugh Evrn vo „ Veselých ženách g Windsortŕ hovorí 
ôistým dialektom a BirchPfeiffer vedela velmi dobre, že sa na javišti 
8 dialektom pekné effekty docielil dajú. Bez všetkého ostýchania ne- 
chala ^óŕníít*" hovoriť spisovnou nemčinou, ale v „Dorf niid Staät^ 
museli Lindetiwirthf Lorle a Bärble ku všeobecnému gaudiu obecenstva 
p( » arabsky* vraveť. Serióznejšie pracoval Anzengruber. Jeho sedliaci 
h(vofÍB vždy v náreôí, iba vzdelanci upotrebujď spisovnú reč. Ale jeho 
diklo^n jestvuje iba v jeho fantásii, nikde sa nehovorí; to isté možno 
ppY^dat o tom tak zvanom „incsuingisch*' , ktoré počujeme v dramatických 
rÍMEpravkch Frítza Reutera a v podobných kusoch na pr. vo Wilbranď 
iovom ic/oAann Ohlerich*'. 

NA prišiel ôasto i pravý dialekt až na javište, tak že sa nerozumel ; 
popri tôni uži valy odtienky a zvláštne dialektické frázy aj Tudia, ktorí 
mali v smsovnom jazyku vravcC a s nárečím prišla nekonečná rada 
triviálnyclK ba nanajvýš neslušných výrazov a rozličných lokálnych 
bummelvicov\na dosky. Istý čas na pr. nesmelo v žiadnom berlínskom 
kuse ani raz chýbať slovo „Schuf^ alebo slovo „quatschni'^ a od 
tých čias, čo „Bjorne P. Holmsen"^ (Holz und Schlaf) » sväté bimbam« 
novellistický spracoval a HaupUminn dramatický prerobil, nechýba 
toto »sväté bimbam« v žiadnom kuse mladistvých dramatikov obojeho 
pohlavia. K tomu ešte Často prišiel ten známy, trhaný a úsečný spôsob 
hovoru, ktorý sa v živote často upotreb ú va a ktorý je dakedy v dra- 
mate úplne na mieste. Na každý pád to bola blahodárna reakcia oproti 
šablóne, ktorá predtým panovala, oproti ustavičnému krasorečeniu, oproti 
falošnému pátosu a prázdnym tyrádam, oproti pekne sost^iveným pla- 
doyerom resonujúcich hercov, vo francúzskych konversačných kusoch. 
Ovšem i tu sa prestrelovalo. Tí, ktorí by prv bezmyšlienkovite dla 
šablóny v starom slohu, boli pracovali, prisj)Ô8obili t«raz ten nový 
sloh ku šablóne pre ich duševnú chudobu, a čím hlúpejší dakto bol, 
tým hlbšie siahol do pouličného blata. Poneváč sa ale talentovaní ludia 
dakedy v horlivosti naturaliBn^ťl triavialne alebo neslušne vyjadrili, 
hľadeli mnohí na trivialitu, plochatost a neslisšnosť ako na nepochybný 
znak talentu. 

Ale tento názor jeitiež starý. Celý naturalism nie je nič nového, 
on vždy strežie pozadie Jäko blahodárna reakcia oproti prázdnemu kra- 
sorečeniu. Teoreticky JrgíckyJ. dokonale vy vy nuly sa tieto postuláty 
len v ostatných desafofifelaijb. j^ ostatnom čase sa úplná revísia teórie 



— 355 — 

v jednotlivých čiastkach umenia previedla. Jedna perióda naturalismu 
bola na pr. svojho ôasu u tak zvaných »Sturmer und Dränger* a aj 
vtedy splietli mnohí neslušnosť vo výraze s prirodzenosťou, s origina- 
litou a genialitou. Keď pozreme do knihy »Anmerkungen úbers Theater^ 
(Poznámky o divadle) od Jakuba Michala Tieinholda Lenm, nájdeme 
tam mnoho, co nás na teóriu moderného dráma upozorňuje. Toto je 
velmi závažné ; ponevác Lenz, jeden z najnadanejších vtedajšieho kruhu 
»moderných«, istý č»as v fízkom spojení s Godhom žil, tak že sa nielen 
o uprázdnené miesto u Fricderiky zo Sesrnheim uchádzať mohol, ale mnohé 
jeho dramata a ^Poznámky o divadle^ sa najsamprv samému Goethemu 
pripisovaly. Naši moderní dramatici požadujú jak známo, psycholo- 
gické prehĺbenie charakterov a stavajú sa na stanovisko, mnohí ovšem 
len pre ich duševnú chudobu, že otázka: »éo« sa na javište má uviesť, 
je vedlajšia, hlavné je, aby bol celý dej prirodzený totiž skutočnosti 
zodpovedajúci. Na podobný spôsob polemisuje už Lenz (Gesammelte 
Schriften, Tieck, II. str. 212) oproti výroku Aristotela: »bajka je 
základ (principium) a akosi duša tragoedie«. ^Desaťkrát ťažšie je« ho- 
vorí dalej, » figúru s tou istou prcsnostou a pravdivosťou predstaviť, 
ako si ju génius vytvoril, j ako desat rokov na dajakom ideále krásy 
experimentovať, ktorý napokon predsa len v modzgu umelca existuje*. 

Tak dlho, jako extrémny verisraus v teórii dramata panoval, bol 
samo sebou sa rozumie aj verš vytvorený, lebo ludia nehovoria vo 
veršoch medzi sebou a potom sú verše — jestli sú dobré — okrasou 
reči. Ked ale istí umelci krásy (Schônheitskiinstler) pravdu, jestli ne- 
bola pekná, za žiadon predmet umeniu nepovažovali, vytvárali zá- 
sadne z umenia krásu, zase mnohí íanatikovia verismu jako takú, do- 
cela neodvisle od toho, jestli sa oproti pravde prehrešila. Dnes ovšem 
sú tieto extrémy už troška zjemnené. Ved Hauptmann sám dal svojim 
vlastným príkladom dovolenie, že sa isté kusy aj s veršom a rýmom 
spracovať môžu. 

Ale aj v matérii samej sa mnoho povolilo. Najsamprv upotrebil 
Hauptmann na zručný spôsob bajkovú látku a verš v zimničnom snení 
ochorelého murárskeho dieťaťa Hannele. Potom nasledoval so samo- 
statným bajkovým draniatom vo veršoch a hneď sa všetci ponáhlali 
na základe tejto danej dispensy bájky básniť. A keď Hauptmann 
svojho » Floriána Geyera« napísal, dal aj historickému dramatu sprie- 
vodný list. Vážny pokus, akým by sa mohlo historické théma v mo- 
dernom smysle dramaticky spracoval, urobil Stídermann so svojim 
>Teja«. Mnohí nechali od tých čias podobné intensive na seba vplývať. 
V skutočnosti sa má celá vec takto : dovolená je písaí historické dra- 
mata, lenže nezná nik ako ich má písal. 

23^ 



— 856 — 



y 




Ale nielen látkové sriadenie a fórum dramatu chápe naturalismus 
ale aj spôsob predstavovania. Nová perióda naturalismu sa akosi 
uviedla s reformou zovňajšou a v obložke predstavenia: v dekoráciách 
a kostýmoch. Ovéem už dlhé časy sa nehraly historické kusy vo fran- 
cúzskej, dvornej rovnošate, ale vždy ešte raaly dekorácie a kostymi 
mnoho šablonovitého na sebe. Koku 1874 vysttípili Meiningeri v Ber- 
líne pri „Júliusovi Caesarovi** po prvý raz so svojim slohom a svojím 
zvláštnym spôsobom pred väčšie publikum. Podobne anglickým Prac- 
raphaelitom snažili sa zachovať historická presnosť v dekoratívnom 
momente. Oni mali aj dobrý cit pre isté rušiace neprirodzenosti 
vv predstaveniu: hlavné zástoje sa obsadili dosť dobre, o menšie meno- 
o velké massy, sa žiadon nestaral. Dramatický sloh v jednotli- 

zástojoch nechali Meiningeri neporušeno, ale oni cítili, jak ne- 
^idzeno, rušivé účinkuje nemotorná nehybnost na javišti, oni sa 

naturalistami ohľadom na komparseríu skorej, než sa naturalismus 
pre jednotlivé ziístoje divadelným princípom stal. Komparseria musela 
spoluúčinkovať, ona sa musela tak chovať, ako by sa v danom prípade 
dvoranini, vojaci, fud atď. skutočne chovali. 

8 naturalistickým dramatom obnovilo sa naturalistické divadel- 
níctvo. Už dávno existovaly dva navzájom potierajúce sa smery, jedon 
viac deklamátorský, druhý viac realistický. Už v časoch Neuherovej 
jestvoval tento spor oproti jej štylisovanýro, umelým a konvencionel- 
ným pohybom a jej deklamátorskému tónu, postavil sa Schônemann 
a jeho spoločnost s princípom prirodzenosti. Keď pani SchrÔderová, 

" I - I 

matka slávneho herca Ludevífa Schrôdera, roku 1742 vedenie Schô- 
nemannovej trupy prevzala, uznala za dobré, hned pri začiatku svojho 
účinkovania v Hamburgu v jednej predihre allegoricky oznámit, že sa 
prirodzenosti vo hre pridŕžať bude, lebo v tejto predohre » Prirodzenosť* 
nazvanej bolo vedenie komédii ^Múdrosti* oddané. A skutočne začala 
sa reforma najsamprv vo veselohre, tým spôsobom, že sa vzory pre 
jednotlivé predstavenia nie u hercov hladaly, ktorí všeliaké spôsoby 
poťažne nespôsoby na javisko uviedli ale u Tudí skutočného života. 
Hamburg bol od Schonemannových časov hlavné sídlo v.^etkých borcov 
za prirodzenosť v umení divadelnom. Mladý Schrôder sám tam bol 
dvakrát riadi telom. Ale jednotlivé smery sa od jakživa striedajú a tak 
vyvolal naturalistický smer v polovici osemnásteho stoletia, keJ sa 
sám stal šablonovitým, zase idealisujáci protiprúd; dráma v próze ustú- 
pilo dramatu vo veršoch a idealisujúci sloh utvoril si vo Weimare 
pod vedením Goetheho svoje centrum. A novú reakciu oproti tomuto, 
oný silný vzrast naturalismu v umení divadelnom, v ostatnej dobe 
bolo nám popriato zvlááte pozorovat. Ako extrém je idealism herca 



u 

>« 
\ 



— 367 — 

práve tak ako realism falošným. Práve za tak zlé považujem, keď 
herec spievajúc a vreštiac verše recituje, jako keď on osoby, ktoré 
básnik so vzletom v reči a pohyboch načrtal, triviálne dla spôsobu 
každodenného života sníži. S historickým dramatom menovite nejde to 
naším hercom lepšie, ako naším básnikom: oni ešte nemohli vzdor 
velkým námahám ten pravý sloh nájsť. Rydzý naturalism tu nedosta- 
čuje: prázdne krasorečenie ovšem tiež nie. A, Štefánek. 



Glossy k organisácii ^^Národnej strany 

slovenskej". 

I. 

Sme národ malý, kultúrne nevyspelý, hospodársky biedny a ne- 
pokročilý, politiky neuvedomelý a bez moci — sme len národík, sme 
len embryo národové, ktoré rozvíja sa len pozvolne a s pomocou Boha 
a pri pevnej vôli našej môže sa rozviť k mohutnosti a sile len v ďa- 
lekej budúcnosti. 

Túto našu nedostatoonost, toto naše embryonálne štádium vývo- 
jové zaeasto cítime, ale málo kedy si úplne uvedomujeme: veď je to 
bežný úkaz, že človek obyčajne najmenej pozná seba samého, a k tomu 
ešte i najradšej sa preceňuje . . . 

11. apríla t. r. sišli sa čelní mužovia slovenskí v Turč. Sv. 
Martine, aliy porokovali o najpaľčivejších otázkach národních, práve 
o tom, ako rozvíjať sily národa ua poli politickom, hospodárskom, 
osvetnora a literárnom. A poneváč rozvoj tento diať sa môže jedine 
prácou, vyslovená bola jednohlasná potreba, aby v krátkom Čase spo- 
jili sa pracovití ludia v jedno disciplinované teleso, ktoré by dla urči- 
tých zásad a spôsobu úkol tento plnilo. Uzavreto tedy organisovať 
pracovníkov slovenských. 

Formálne vzato, výsledok porady bol skvelý: uzavieranie a pri- 
jatie návrhov dialo sa jednohlasne. Účastníci opúšťali poradu natešení, 
plní najkrajších nádejí v lepší našu budúcnosť. A prirodzene: veď ak 
vyplní sa všetko to, ba len malá čiastka toho, na čom sa dohodli, tak 
ÍL apríla r. 1901 znamenal by počiatok novej epochy v iivote národa 
slovenského. Keď v našom niírode, výjrauc pestovanie jazyka, tak málo 
sa vykonalo, a tu prejavená bola jednohlasná vôIa, aby sa aj iné lány 
tej »národa roli dedičnej* obrábalyl — 



— 8B8 — 

Nuž pozrime po tom našom slovenskom svete, jaký úSinok vjvo- 
lalo usnesenie, čelných mužov v národe. Ci sú plné naše časopisy ná- 
vrhov, umných kritík, rozborov, porád, zpráv o novom živote, sloven- 
skom? Či vzniklý spory o dôležité zásadné rozdiele, názory v smýšianí 
v daktorých špeciálnych otázkach? Či už sa započal y nesčítatelné 
schôdzky, porady, shromaždenia po krajoch Slovenska, kde nie len in- 
telligencia, ale i lud sám účastní sa poučovaní, povzbudzovaní a odu- 
ševnenia za tak životné potreby národa? . . . 

Nie, nič takého nebadať: časopisy naše prinášajú články o veciach, 

aké beh života po šírom svete vynáša na povrch; Búri; Čína, poten- 
táti sveta,, nehody a defraudácie, šuchotá a búrky, Falbove proroctvá 
a nešCastná maďarisácia — všetko toto zajíma našu žurnalistiku ako 
dnes tak aj predtým — akoby 11. apríl r. 1901 nikdy nebol svitnul 
nad národom slovenským. Ba ešte jedna vec čerí tichú, lenivé tekúcu 
hladinu nášho žurnalistického (a temer bych povedal) že i národného 
života: tí bezbožní, hlúpi, materialistickí, egoistickí, zradní, podlí rea- 
listi at<I., atd. — až do nekonečnej variácie vo výrazoch a hĺbke : Toto 
jedno ešte znepokojuje pokojnú dušu slovenského žurnalistu v Nár. 
Novinách.*) A po ujistovaní v týždni trojdennom (aby zbožní čitatelia 
dajako na to nezabudli) človek by bez mala uveril, že keby tej »anci- 
kristovej čeliadky« nebolo, akoby nášmu národu, ba i celému svetu 
dobre bolo, aký rajský život by plynul nielen pod tými našimi nebe- 
tyčnými Tatrami, ale i pod celým azuravým nebasklonom! Keby tých 
nie, nuž nebolo by na svete ani hriechu, ani zvady, ani nevery, ani 
egoismu, ani tiene, ani tmy, život by bol jedna pohádka a snáď by 
ani to slniečko nikdy nezapadalo nad tým utešeným životom . . . Ale 
takto otrávený je vzduch, otrávený duch, otrávený celý život, pokrm, 
ba už i ten trúnok horkne v ústach čestného človeka. A ked toto 
všetko čítavam v tých našich roztomilých Nár. Novinách, prichádza 
mi na um ten starý, bohabojný a vyvolený národ Izraelský, ktorý 
každoročne vešal dajakého lotra, »lebo — dfa jeho učitelov — lepšie 
je ked jedon Človek za národ zomre, akoby mal celý národ zahynúť*. 
Tak aj za náš národ musí aspoň trikráť týždenne dajaký ten »realÍ8ta« 
odvisnút dTa súdu nášho velkokňaza — žreca . . . 

y 

Tak by tedy v našej žurnalistike bolo dosť ticho. Ci je ináč 
v živote verejnom? Bola vyslovená i aktivita pri nastávajúcich volbách. 
To má byt prvý skutok n;íš, ako znamenie znovuzrodeného života ná- 
rodného. Dla toho jednohlasného, nadšeného usnesenia človek by musel 
oČakávat, že práve my Slováci, oživení a odpočinutí celou vehemenciou 
našeho vznetlivého temperamentu vrhli sme sa na prebúdzanie, kapa- 
citovanie a presviedčanie ludu, že po tej morálnej zaviazanosti, ktorú 

♦) Čítaj hrozný článok v „Nár. Novinách" č. 62 : Veliká intriga, Bed, 



— 869 — 

B tolkým potleskom a nadšením prijalo shromažclenie, že totiž každý 
statočný Slovák vyplní úlohu naň sverenú a podrobí sa rozkazu vodcu 
— že po tomto morálnom príkaze len tak bude kypeť životom a 
prácou v tom našom národe ! A je tomu tak ? Na to by nám najlepšiu 
odpoveď dal náš úcty hodný Mudroň. 

Ale i o tom ôo poí^úvame a vidíme, nutno s básnikom povedať, 
že »smutné chýry idú po Slovenskom kraju«. 

A tu už prestáva žart a povstávajú ťažké myšlienky v mysli: 
éo, ak budeme dôslední a začneme plniť hrozbu vyslovenú drora Bur- 
janom medzi sebou, kto ostane medzi tými » statočnými « ? Co potom, 
jestli väčšina octne sa na lavici zavrhnutých, ba ak sa nenájde ani 
len tých pat biblických » spravodlivých « ? — Myslím, že nepoviem 
moc, keď označím to výrokom smrti nad národnou stranou slovenskou ; 
lebo nemožno predpokladať, žeby sa našlo desať ludí, ktorí by sa sišli 
a začali rokovať bez studu a hanby a vynášali uzavretia, ktoré by 
nikto neplnil a plniť nechcel. 

I tak nemožno sa zbavil obavy, že nie len jednotlivé údy, ale že 
celý organisrous strany napadnutý je ťažkou chorobou . . . 



Na porade U. apríla vyslovená bola tedy potreba čo najinten- 
sívnejšej organisácie. Ako lahko vyslovená bola táto myšlienka, práve 
tak ťažko blížime sa k jej uskutočneniu; mnohým sa zaiste ani ne- 
zdalo, do akého tvrdého dreva rúbeme, chcejúc uskutočniť organisáciu 
v slovenskom národe. Odhliadnuc od rôznych bočných prekážok, dovo- 
lím si poukázať hlavne na dve, ktoré sú d ľa našej skromnej mienky 
najdôležitejšie, ba temer neprekonateľné. 

Prvú jiostavíme v podobe otázky: či j o možno v organický celok 
spojiť tak rôzne živly aké sú práve v národnej strane, respektíve v slo- 
venskej intelligencii ? Na oko (ako aj na porade bolo) znela by odpo- 
veď, že áno. Ale keď nezabúdame na to, čo stalo sa a stáva sa i do 
dnes medzi jednotlivými grupami slovenskej intelligencie, tu obtiaže 
povstanú ako hora pred našinci očami. 

Organisačný výbor má vytvoriť jednotný program, tedy quasi 
evangelium strany, aspoň v hlavných zásadách. A ktoby bol taký 
optimista, žeby tvrdil, že jest na Slovensku medzi intelligenciou len 
dvacať ludí, ktorí by i v tých » hlavných* zásadách súhlasili? Specia- 
lisujme túto otázku. (Opakujem ešte, že ten nádejný programm nemá 
byt len náčrtkom fundamentu, ale i obrysom celej budovy národnej, 
ak má si zaslúžiť vážneho mena: programm národnej strany slovenskej, 
8 nimž by sme mohli obstáť nie len pred priateľom a doma, ale i pred 



— 860 — 

nepríatelom a svetom). Pozrime k polítiokému programmu. 8ií mužovia 
slovenskí, ktorí stoja na zásachtch vyslovených v »Memorandume«, sú 
i takí, ktorí spokoja sa s t. zv. národnostným zákonom, sú konečne 
i takí, ktorí žiadajťí si aspoň politickií spravodlivosť voči národnostiam. 
To sú rôzne stanoviská a zásady. Kto rozhodne, čie zásady majú byť 
programom celého národa? Kto morálne prinúti bojovať stránku jednu 
za zásady politické stránky druhej, kerf i v podriadených veciach niet 
žiadnej disciplíny a morálnej zaviazanosti u nás? 

Má sa vy praco vat programm cirkevný a školský. Žijú naše cirkve 
v pokoji ? Ctia a vážia sa naši kňazi na vzájom ? Oítajte si naše cir- 
kevné ôasopisy, a dostanete odpoveď. Urážajú sa, sil neznášanliví, takže 
o dajakej shode a svornosti, o jechiote a bratstve sotva možno hovoriť. 
Jest i taká frakcia v intelligencii, ktorá stojí proti cirkvám vôbec. 
Ktože to urovná, tieto nesmieriteľné živly spojí v organický celok? 
A o školstve našom tiež niet jednotného smýšiania, až na to, aby 
bolo slovenské. Ale niet jednoty v tom, ci brať podporu od štátu, ôi 
nie, ôi je výhodnejšie pre národ, ked štát zbaví dediny od In'emena 
vydržovat školy, či keby ich vzal do svojej správy? Jaká to bude jed- 
nota voči nepriateľovi i sebe samým, keď v programme bude vyslovená 
požiadavka neodvislej školy od štátnej a v praxi budú snáď tí istí 
mužovia písať prosby, aby štát udelil pomoc (a item i právo) pre a 
na učitela? A ako sa srovnáva s neodvislosťou cirkve štátna podpora 
kňažstva evanjelického ? A koľko obcí je, kde na universitné cirkevné 
školy nechce väčšina dobrovoľne prispet pomocou peňažitou, až je 
k tomu súdom nútená. Koľko tu vzniká hnevu a rozopri ! 

A náš literárny a jazykový programm. Temer každá redakcia je 
neomylným sudcom vo veciach týkajúcich sa celého národa. Kto pre- 
svedčí o pravde stranu jednu a o mýlke druhú ? Kto vyrovná prepásť 
medzi Nár. Novinami, Hlasom, Slov. Listami, Literárnymi Listami, 
Cirkevnými Listami a Katolíckymi Novinami ? Kto spojí ľudí týchto 
v jeden organický celok ? Kto zabráni haniť » Poučné čítanie* a vy- 
chvalovať vydania »Priateľov ľudu slovenského ?« Kto smieri, ba len 
slušne naučí písat p. Svetozára Hurbana o realisme a realistoch, ktorí 
predsa sú na Slovensku a účastnia sa práce národnej ? Majorita na 
shromaždení ? A či majorita z= pravda ? A ]>ostavte si stá rôziíych 
otázok náboženských, filosofických, politických a sociálnych, a kto po- 
zorne študuje náš život ako sa on už dosiaľ javí, uzná, že rozdielov je 
o mnoho viacej, akoby sa to na prvý pohľad zdalo. A už nieto väčšej 
slabosti a neštastia pre niektorú organi saciu, ako keď nemá jednotného 
podkladu, jednotnej zásady, jednotného názoru. V takej strane nastáva 
nedorozumenie, roztržka hneď pri prvom skutku, kadenáhle na dvoch 



— 361 — 

vzdialených stranách počínajú Tudía uvádzať do života zásady program- 
rau takého. 

Obtiaže tieto dajťi sa rozviesť ešte dalej, kehy sme mali ílmysel 
rozberať podrobnosti. 

Druhá nie menej vážna prekážka je : nedostatok národnej výchovy. 
Pod tou národnou výchovou rozumiem práve tú morálnu zaviazanosť 
jednotlivých ôlenov jak medzi sebou, tak i \oiSi vodcovstvu. Tento nedo- 
statok cítilo i celé shromaždenie velmi hlboko 11. apríla na porade 
martinskej a odtial ten búrlivý úspech reči dra. Burjana, ktorý pro- 
stými, ale tým pravdivejšími slovami potriasol mysľou shromaždených. 
Ano, soznať treba, bez okolkov a bez okrášlovania, že u nás v tomto 
smysle panuje úplná anarchia. My bývame svorní vtedy, kým plynú 
zvučné slová z úst našich, kadenáhle však ide slovo stať sa skutkom, 
tu už každý ide za svojim rozumom. Takým činom u nás nikdy nebude 
žiadnej strany, celku organizovaného, spojeného ako ľudské telo, jed- 
notným ústredným orgánom: šedou hmotou kôry modzgovej. Život 
nás učí, že všetky také útvary si)oločenské, v nichž jednotlivé časti 
nemajú iného cielu, než aby každá len sebe samej slúžila, tie útvary 
obyÔ íjne neprežijú dňa svojho vzniku. A tak i nádejná strana sloven- 
ská bez tejto » výchovy národnej <»^ nevykoná ničoho, čoby v živote ná- 
rodov zanechalo dajakej trvácejšej stopy. 

Príčina tohoto nedostatku je zrejmá : práca (duševná i hmotná) a 
zamestnanie býva najlepším vychovatelom človeka, v čom človek naj- 
viac pracuje v tom je uajzručnejší, najstatnejší a rád sa vracia k svo- 
jej práci i po zahálke. U nás nebolo organisovanej strany a preto ne- 
bolo ani času a príležitosti k výchove v prospech celku, strany, národa. 
I začne-li organisovaná strana pracoval, príde i disciplina a vý- 
chova . . . 

Oo donúti nos k disciplinovanej práci — o tom pár slov 

budúcne. 

Dr. F. Šrobár. 



Zpráva o činnosti Ceskoslovanskej Jednoty 

v Prahe. 

Českoslovanská Jednota odbývala dňa 14. mája svoju VI. valnú 
hromadu. Predseda univ. professor dr. František Pastrnek, odkazujúc 
v podrobnostiach na zprávy funkcionárov, podotknul vo svojej zahaju- 



— 382 — 

júcej reôi, že spolok pokračoval i v poslednom — piatom — roku 
svojho tťvania na ceste už vyšliapanej. Mnohé nepriaznivé okolnosti 
zapríčinily, že činnost nebola intensivnejôia než v rokoch minulých, 
krok nazpät však učinený nebol. Poteší telnou nazval predseda okolnosť, 
že snahám Jednoty dostáva sa ohlasu a podpory i v kruhoch mimo 
nej stojacich. Tak vzdelávací odbor Sokola karlínskeho usporiadal 
v prospech Jednoty zvláštny večierok, na ktorom prednášafi uvolila sa 
pani Slávikova- Wclsová. Na Morave podniknuté akcie, paralelné s činno- 
sfiou Jednoty, viedly k torau, že utvoril sa blovenský Kroužek v Kroméŕíži, 
ktorý stane sa odborom Jednoty. V Prostčjove usporiadaný bol ne- 
dávno slovenský veeer, ktorý vydaril sa velmi pekne. Konečne prihlá- 
silo sa v poslednej dobe dakolko českých a slovenských pražských 
študuj ťicicli, ktorí sfi'ibili spolučinnost svoju v Jednote. Predseda čerpá 
zo všetkého toho nádej, že čo nepodarilo sa vykonať za prvých pat 
rokov, podarí sa behom (ľalších. 

Zo zpráv funkcionárov vynímame nasleduj ťice:* 

Valnou hromadou dňa 25. apríľa roku 1900 zvolení boli: za 
predsedu p. prof. dr. František Pastrnek a za členov výboru pánovia: 
Karol Anderle, Pntrik Blažek, Ant. Havlík, Frant. Holas, Ignác HoiHca, 
dr. Vilém Kurz, dr. Jan Lošťák, G. N. Mayerhoffer, Vlád. Malýpetr, 
Frant. Táborský, dr. Lad. Valenta; náhradníkmi stali sa pánovia: 
J. Hlinka, dr. J. Fuhrich, T. Stypa a Z. Zigmundík; za revísorov 
účtov zvolení pánovia: Ferd. Kavka a J. Maglén. 

V ilstavujácej schôdzke výboru zvolení boli za miestopredsedu 
]). dr. Ján Lošťiík, za jednatela p. G. N. Mayerhoffer, za pokladníka 
p. Ant. Havlík, za knihovníka p. Frant. Holas a za zapisovatefa 
]). Karol Anderle. 

Výbor konal 5 schôdzok. 

Pod])ory hmotnej dostalo sa spolku jednak od jednotlivcov, jednak 
od českých väčších peňažných ústavov a sborov samosprávnych. Z kor- 
porácií samosi)rávných sluší zvlášte menovať slávnu radu král. hlavného 
mesta Prahy, ktorá i v tomto roku poskytla Jednote podporu 600 K. 
Výdatným prameňom príjmov boly dva cykly hier, ktoré vo Svando- 
vom divadle usporiadal krúžok pritetov Ceskoslovanskej Jednoty. 

Morálnej podpory v akcii agitačnej a v iných smeroch poskytly 
výboru časopisy české a slovenské, menovite Národní Listy, Národní 
Politika, Hlas Národa, ("as, Kurýr, Katolické Listy, Radikálni Listy, 
Pražské Noviny, Národnie Noviny, Hlas a iné. 

Agenda Jednoty, obstarávaná i v uplynulom roku z ochoty, bola 
značná; počet vypravených dopisov obniúsal 3458. 

v 

Hlavnou činnosťou Ceskoslovanskej Jednoty i toho roku bolo 



— 363 — 

podporovanie mládeže slovenskej, študujiícej na školách českých. Pod- 
pory udelené boly tieto: 

siedmim žiakom českej reálky v Hodoníne K 1060- - 

šiestim žiakom českého gymn. v Strážnici » 600* — 

štyrom poslucháčom vysokých škôl technických v Prahe » 660* — 

jednomu študujúcemu lekárstva v Prahe » 100* — 

dvom študujúcim Českoslovanské obchodní akadémie . > 400* — 

trom žiakom maliarskej akadémie » 6(X)* — 

V celku 23 študujúcim K~3420^ 

Vo výročnej zpráve vyslovená bola vďaka riaditelstvám horeme- 
novaných škôl zato, že i v uplynulom roku rozdelovaiy žiakom patričné 
podpory. Vyučovanie jazyku maďarskému, ktoré zavedené bolo roku 
minulého na reálke hodonínskej, potkáva sa so zdarom. 

Učňovská akcia Jednoty nepokročila v tomto roku. Stalo sa to 
hlavne netečnoslou slovenského obecenstva. 

Na návrh priaznivca Jednoty p. dra F. L. baróna Riegra rozoslal 
výbor všetkým nakladatelom a vydavatelom kníh a časopisov českých 
prosbu, aby publikácie svoje pravidelne posielali Museálnej Slov. Spo- 
ločnosti a redakciám všetkých časopisov slovenských. Jednota podpo- 
rovala tiež jednu na Slovensku pôsobiacu odbormi kníhkupeckú silu. 

V celku založeno bolo v uplynulom roku pfiť knižníc ľudových: 
tri vo Sliezsku a dve na Morave. Kniliy čisté vedeckého obsahu ve- 
nované boly knihovne matičného gymnásia v Zábŕehu na Morave a 
školskej knihovne vo Svinove a P. Ostrave. Na Slovensku rozdané 
boly časopisy pädagogické a spisy pre mládež V^ celku rozdala Je- 
dnota 750 sväzkov beletristických a vedeckých spisov behom posled- 
ného roku. Bezplatne posielali na Slovensko na žiadosť Ccskoslovan- 
skej Jednoty »Dčdictví Komenského* a vydavateľ A. J. Smrtka da- 
kolko exemplárov »Paed. Rozhledov« resp. »Školy naôeho venkova«. 
Zdarma rozposlaných bolo 165 exemplárov »Matice Lidu«, ktorej tisk 
obstaralo úplne zdarma nakladkteľstvo dra E. Grégra. 

Aby šírená bola známosl slovenskej literatúry medzi študujúcimi 
českými, zaslala Jednota 40 exemplárov básni Hviezdoslava a Pauliny- 
Tótha riaditelstvám všetkých stredných škôl pražských so žiadosCou, 
aby rozdané boly abiturientom. 

Pokladničný účet za rok 1900 je nasledujúci : 

V0al : 

K h 

Zvyšok z roku 1899 4934 — 

Príspevky a dary . . 6055 59 

Spolu 9989 59 



— 364 — 

Ľali 

K h 

Študentom v Prahe, Mníchove, Drážďanoch 156:^ 24 

* v Hodoníne 1430 18 

» v Strážnici 350 61 

Učňom 128 92 

Drobné vydania (poštovné, kolky) . , . . 181 70 

Sberat^Iovi provisie 90 70 

Poplatky 8 77 

Správa B64 96 

Knihy 1091 22 

Zvfsok 4590 29 

Spolu 9989 69 

Majetok spolku obnáša K 4590-29 a rozpočet na rok 1901 
K 1241^9. 

Návrhy podané na valnej hromade odkázané boly výboru. Dôle- 
žité boly návrhy ]>. JUC. Pšorna, aby zakúpené bolo 500 exemplárov 
halierového letáku o alkoholismu, vydaného Klubom pro ver. zdravot- 
nietví a al)y tieto letáky dané boly k disposicii redakciám Hlasu a 
Slovenských Listov, ďalej, aby (Vskoslovanská Jednota v jaseni 1901 
usporiadala bezplatné verejné prednášky o pomeroch na Slovensku a 
získala k ])rednáškam tým pp. dra P Blahu, K. Salvu, K. Kálala a 
dra D. Makovického. 

Do nového výboru zvolení boli : zj» predsedu p. prof. dr. Frant. 
Pastrnek a za členov výboru pánovia: K. Anderle, P. Blažek, dr. J. 
Fuhrich, A. Havlík, F. Holas, J. Hoŕica, dr. V. Kurz, dr. J. Loš£ák, 
T. Stypa, Fr. Táborský, Fr Zeitharamer; za náhradníkov zvolení pá- 
novia: J. Hlinka, A. Rarabousek, L Srb, Ž. Zigmundík. Revísormi 
účtov sú pánovia: F. Kavka a J. Maglén. 

Láska k ylasti. 

Napísal Elien Key*). 

Láska k vlasti je pojem, ktorý vo vývoji obsahujúcom všetky 
obory života dosť neskoro sa vyvinul. A tak ako v každý čas roční 

*) Zeit č. 328. Pekná táto štddia zaslúži iste pozornosti zvláSte u nás, kde sa 
tolko násileiistipv a nespravodlivostí páše sub titulo vlastenectva, ('t. čitatelom, 
ktorých by zarážalo častí vzpomínanie afťéry preyfusovej pripomfname, že Článok 
je písaný z Paríža. Ináč by mohla citlivost národná vytýkať mi, že idem 
propagovať lilosemitism. 



— 366 — 

ludia mali rôzny stupeň kultúrneho vývoja, majú aj rôzne stupne lásky 
k vlasti. Avšak tomuto citu háji sa právo, že má by£ považovaný bez- 
podmienečno za šľachetný, nczávislo na tom, ci prechováva ho osobnosť 
ušlacbtilá alebo nízkosmýšlajúca. Kto veľkými slovami rozpráva o právu 
a cti vlasti, lahko sebe a iným môže nahovoriť, že mu veľkú dušu, 
bárs aj odporúča v zájmu vlasti nespravodlivosť, zatýin eo druhý, 
z vyššieho stanoviska odsudzuj úc vlasteneckú nei^pravodlivosť práve tak 
nepochybno býva vyhlásený za nevlastenca, ako kacierom menujú toho, 
kto má vyšší pochop o Bohu než súčasný svet. 

Francúz jeden poukázal na to, že už slovo vlasť ukazuje, z akého 
pôvodu sa vyvinul patriotism. Pôvodne totiž slovo to značilo doslovne 
vlasť otcov a čisto egoistická túžba spoludržať k spoločnej obrane bol 
celý obsah citu pre bydliská otcov, kmeňu. Avšak behom časov du- 
ševný dodatok — ako inde — pojem lásky k vlasti zušľachtil a ne- 
ustále rozširoval. Už pre Žida, Hellena, Rimana cit lásky k vlasti 
splýval v jedno s kultúrnymi prednosťami, duchovnými vymoženosťami, 
ktorými, jak s hrdosťou cítili, vynikali pred ostatními národami a ktorých 
proti týmto každou obeťou chránili. A ke<f v Anglicku, Francii, tak 
ako vo Švédsku slovo patriot začínalo mať dobrý zvuk, predpokladalo 
sa, že vlastenec mal pre svoju vlast ideál vyššieho vývoja, podporova- 
ného vždy väčšou mierou osvety, slobody a spravodlivosti. 

Avšak slovo to zvolna na cene tratilo. Lebo zkúsenostou, že ro- 
dinný alebo kmeňový cit, rozšírený na lásku k vlasti, stal sa pokla- 
dom tak mnohých individuelnych a národných predností, ľudia navykli 
si považoval cit tento za absolútne dobro. Toto uadovšetku kritiku 
povýšené zastavilo predovšeť. ým vyšší vývoj patriotismu. 

Je to však jedna z mnohých ľahko spozorovatelných známok času, 
že národy začaly vzájomne druh svojeho patriotismu dôkladnejšie zkú- 
mat, kdežto v šľachetnosť vlastného vždy ešte veria. V dobe necelého 
roku mal som príležitost počut v Rusku výrazy nevôle nad rušením 
práva Búrov Angličanmi, kdežto súčasno vedúci mužovia Ruska sebe 
samým a svetu snažili sa dokazat, že podľa práva a zákona — ako aj 
podľa skutočnej potreby a prospechu národa znásilňujú Finsko. 

Niečo neskoršie počul som v Anglii pohoršenie proti Rusku pre jeho 
pokračovanie vo Finsku, proti ŕ'rancii pre jej chovanie v otíízke drey- 
fusovskej, kdežto súčasno snažia sa sebe a svetu dokázať, že podľa zá- 
kona a práva ako aj skutočnej potreby a prospechu národa znásilňujú 
Transvaal. V ten istý čas poóul som vo Francii ľutovať politiku Ruska 
vo Finsku, odsudzovat politiku anglickú v Transvaale, kdežto Francúzi 
ešte pri mene Dreyfus zlosťou bľadli. A konečne so všetkých strán 
zavznievajú hrozby Európy proti Cíne, poneváč táto ríša pri obrane 



— 366 — 

svojho národného rázu, svojho náboženstva, svojich ideálov, svojich 
práv, dopášÉa sa podobných násilností proti Európskom, akých títo 
dopustili sa v Cíne a všade, kde majú národný záujem, sa dopúšťajú. 
Lebo vlastenectvo druhého národa považujeme len potial za sväté, kým 
záujmy našeho vlastného národa podporuje, je však zavrženia hodné, 
jestli pôsobí proti nim. Tiež cisár, ktorý v Slesvik-Holštýne národ 
dánsky olupuje o jeho reô, volá po pomste, ponéváč Číňania vyslanca 
jeho národa olúpili o hlavu. A za pomstu žiada, uisťujúc, že kresťan- 
stvo je jediné náboženstvo, na ktorom trvalá kultúra môže byť zalo- 
žená, suggestia to, pod klatbou ktorej teraz Európa navštívila Cínu 
barbarským pustošením a krvavými ôiny a chystá sa žnici t kultúru, 
ktorá je o tisícročia staršia od krestanskej. Kresťanstvo, jehož podstatu 
nechápeme zle, jestli považujeme ho za náboženstvo bratrskej lásky, 
premenil všade militarism v zásteru, ktorou kryje jeho oi)ak. Tak kle- 
rikalism a militarism uzavrely spolok, ktorý je jedným z najcharakteri- 
stickejších známok šovinismu! 

Čo riekli vo Švédsku o Číne, neviera. Avšak viem, že boli na- 
plnení roztrpčením nad Dreyfusovským processom, nad osudom Finska, 
Šlesvik-Holstýna, Transvaalu a že predsa ludia a ôasopisy, ktoré snád 
najhlasitejšie toto roztrpčenie vyrážaly, odporúčali násilenstvá proti 
Norvéžsku a to tým istým patheticko-patriotiekým spôsobom, ktorého 
používajú v Rusku hájac politiku proti Finsku, v Anglii proti Trans- 
vaalu vo Francii v Dreyfiisovskej affere! 

Títo dvojakou mierou odvažujúci bývajú vo všetkých zemiach 
niezriedka chladno nečestní. Avšak ešte o moc častejšie sú citlivo čestní 
vo svojom presvedčení, že ich vlastná krajina stojí docela v inom po- 
mere, ktorý robí ich pokračovanie docela rozdielnym od jednania ostat- 
ných národov a veciam j)lné ospravedlnenie dáva, ktoré však bystrosť, 
poskytnutá politickému zraku diaľkou, a svedomitosť, vyvolaná nespra- 
vodlivostou nepriateľov, na druhej strane hranice prezre a odsúdi! 

Všade — v Rusku, Nemecku, Anglii, Francii, Švédsku — náj- 
deme týchto len do diaľky jasno vidiacich, jakožto panujúce triedy spo- 
ločností. Klerikálny, byrokratický, militaristický a kapitalistický pa- 
triotism všade, kde pjíšu sa vlastenecké nespravodlivosti, vládne a svodí 
massy k surovostam. Všade nepredpojatí a predvídajúci sú to, ktorí 
majú odvahu l)ojovať proti tomuto vlastenectvu vo vlastnej krajine, 
poneváč sami majú vyšší pojem o láske k vlasti, pojem, ktorý — aj 
na (lalej — získava im obvinenie z ne vlastenectva, ba vlastizrady ! 

Takým obžalobám pravdepodobne nemožno ujsť, pokiaľ ešte vždy 
trvajú dva úplne protivné názory o vlastenectve. 

Pre jeden pojem táto láska je vždy ešte spojená s vierou v ne- 



— 367 — 

omýlnost národa vo volbe prostriedkov, ktorými chráni alebo rozširuje 
svoje državné postavenie. To zalirňuje pre velké národy tiež snahu 
jejich nad svetadiely a musí si zabezpečifi a zvýšiť vo vlastnej zemi 
ten spoločenský poriadok a chod myšlienkový udržovat, ktorý umož- 
ňuje klerikalismu a byrokratismu, kapitalismu a militarisiuu zmieneným 
spôsobom jejich vlastné postavenie s národným poistil! a rozšíriť. A do- 
kiaľ tieto moci ovládajú národy, osud Finska a Slesvik-Holštýna bude 
sa opakovať, processy dreyfusovské a vojny transvaalske budú znovu 

sa vracať. 

Naproti tomu nový pojem vlastenectva jo identický s ochranou 

ideálnych statkov, ktoré národ už má a so snahou tieto rozmnožiť. 

Z tohoto stanoviska národ, jestli moc jeho behom časov ztratila svoju 

ethiokú oprávnenosť, nemôže sa utužením, ale popustením tejto moci 

ukázať hodným svojich najlepších tradícií. 

A práve títo ^nepriatelia spoločnosti a nevlastenci* sil to sve- 
domie národa, ked tento pod tlakom zastaralého nacioualismu dopúšťa 
sa činov, ktoré na druhých národoch odsudzuje. Tak boli to slobodo- 
myselní v umeleckom, literárnom a vedeckom svete, zároveň so socia- 
listickou časťou dolníctva a mládeže, ktorí boli vo Francii s dreyíusardy, 
ktorí v Anglii trpeli s Boermi, v Nemecku so Šlesvik-Holštýnom, v Ru- 
sku s Fínskom*). 

A všetci títo, ktorí poznali, že plody vlastenectva môžu byť, 
práve tak dobré, ako špatné túžia zlé dobrým prekonať. Svoj vlastný 
cit vlastenecký rozšírili na svetoobčiansky, ktorý teší sa spravodlivosti, 
nech ju našiel kdekoľvek a rmňti sa nad krivdou, nech ona víťazí 
kdekoľvek. Pozdvihli svoj cit vlastenecký tým, že povýšili svoj cieľ 
a rozpomienku na veľké skutky svojich otcov spojili so snom o tých, 
ktoré vlasť ešte niekdy vykoná. Všade títo nepredpojatí a predvída- 
júci bojujú za to, že národ nemá práva ani vlastné záujmy obstarávať 
prostriedkami, ktoré jednotlivci v národe si zakázali používať a tvrdia, 
že dvojaká moi*álka predovšetkým je hanba pre národy, ktoré — jako 
francúzsky, anglický, švédsky - za svoje najlepšie dedictvo si počítajú, 
čo sebe samým a ľudstvu slobody] svedomia a spravodlivosti vydobyli. 

A všade nachodírae, že tento nový cit k vlasti zvlášte tých 
oduševňuje, ktorí svoju nádej kladú v novú spoločnost. Jako pred 
r. 1789 životanajschopnejší ľudia pripravovali politickú revolúciu, tak 
teraz nielen vo Francii, ale vôkol na svete, práve tí ľudia zo všetkých 
spoločenských tried, ktorí naplnení sú myšlienkou nového spoločen- 
ského utvárenia, živia plameň svojho vlastenectva nádejou nielen 
v záchranu duševného majetku, ktorý národ už má, ale že budú moci 

*) Ze v Bakúsko-Uhoroku sú utlačené národy o tom Elien Key nevie 
taiíJĽL nič. Bed. 



— 368 — 

dosiahnuí tiež vyššej spravodlivosti, hlbšieho citu brat>ského vo vlast- 
ných hraniciach a v prípadných pomeroch aj mimo týchto. Obnova vla- 
steneckého citu súvisí Ôo najtesnejšie s vierou v obnovu vo všetkých 
ostatných oboroch. A preto sú to hlboko koreniace pudy sebazacho- 
vania, ktoré vyvolávajú proti novému citu vlasteneckému všetko tu- 
penie starej spoločnosti. V časoch pohnutej náruživosti národnej nepre- 
stávali pri tupých zbraniach tupenia! V tejto Paríži, kde dla krá- 
sneho slova Anatola ÍVancea aj kamefi z dlažby sa dvíhal za vec slo- 
body a spravodlivosti, obhajcovia Dreyfusovi boli v nebezpečenstve, 
že budú od zúriacelio ludu v pravom slova smysle roztrhaní; v Anglii 
poznal som mužov u ženy, proti ktorým hádzali holé nože, preto že 
verejno vystúpili proti vojne v južnej Afrike a ktorí len s napnutím 
síl bezpečnostných orgánov zachránení boli od smrti pod päsťami a 
nohami massy. A každý, kto takto o spravodlivosti hovoril, vydával sa 
v nebezpečenstvo, že ztratí spoločenskú vážnosť, svoje politické po- 
stavenie. 

Všade i)opierajú to, že by anglický národ v nespravodlivej vojne 
bol rozvinul velkolepé národ nie vlastnosti. Lel)o, keby to uznali, mu- 
seli by pripustiť, že skutočný obsah patriotismu neurčuje sa veľkými 
viastnostmi a citom moci, ktorý ono budí, ale jedine ciefami, ktoré 
národ ukladá upotrebeniu svojich vlastností a citu svojej moci. Ze 
najnižšie skutky a najvyššie cnosti národnie nesú meno vlastenectva; 
že ]>atriotism sám jako jasný plameň môže žiariť aj vtedy, keď je 
živený nečistými substanciami, toto udržuje u väčšiny ešte zastaralý po- 
jem vlastenectva. Práve, jireto ovšem, dá sa ťažko vykorenit. Sú nes- 
četné složené, storočiami organicky vypestované duševné stavy, ktoré 
zahrnujeme pod pojmom vlastenectva. Nikdy nie je sebaklam prirodze- 
nejší, jako keJ naše najúbohejšie ohfady prospechové stýkajú sa s na- 
šimi najvyššími povinnosťami, pošetilé predsudky s najjemnejšími city, 
hrubé náruživosti s najhlbšou oddanosťou. A duševný stav, ktorého 
predovšetkým toto všetko sa dotýka, je práve vlastenectvo. 

Na tomto poli, jako na každom inom, učiC sa rozoznávať ponúka- 
nie povinností od vlastného prospechu, ponúkanie citu od predsudku, 
brutality od šfachetncj horlivosti — to znamená vychovával nás — 
súčasno jako iudividua i jako spoluobčanov — vo vyšší druh myslia- 
cich a cítiacich bytostí. A tento vývoj individuma má najprv samo 
sebe dopriať, potom však má ho tiež vo svojom národe podporovať. 

Sú slová stlačené jako kapka, nevyčerpateľné jako more. Jedno 
také je Spinozovo acquiescentia in se ipso, ktorá podľa neho je najvyš- 
ším výsledkom ľudského samo vývoj u. A jako individum nemôže vyš- 
šieho duševného stavu dosiahnuť než tento súhlas so sebou samým^ 



— 869 — 

tento vysoký pokoj, ktorý prýSti z konečne vydobytej shody medzi 
našou vôlou a našou mocou, našou povahou a pomery životnými, na-, 
šim snažením a našimi oielami, práve tak sa vec má aj v národe. 

čo jednotlivcovi poskytuje blaho, že totiž prináleží k národu, že 
má vlast, je to, že v tomto národe vzdor všetkým jeho slabostiam, že 
v tejto zemi vzdor všetkej ohranicenosti viac než kdekoľvek cíti tento 
vnútorný súhlas, tento hlboký súzvuk so sebou samým. Ton • našej reči, 
tvar a barva našej krajiny, vôňa našej zeme, naše domáce mravy, naše 
rozpomienky a naše nádeje — to všetko, ôo je krv z x rve našej — to 
vystupuje jako obraz alebo šumí jako spev, kamkoľvek sa pohneme ; 
to naplňuje nás radosťou, ked v ďalekej zemi nájdeme známku našej 
vlastnej alebo stretneme sa s uznaním našeho národného rázu. 

Avšak národný cit nemôže predsa vyvinutému človeku veľký, vše- 
obsiahly súhlas so sebou samým poskytnúť vysokého stanoviska, na 
ktorom všetko jeho snaženie kryje sa s najlepšími jeho možnosťami a 
zpomienkami. Nepredpojatý, do budúcna vidiaci človek nemôže v svo- 
jej vlastnosti jakožto občan ])ožívaf oblažujúceho citu súhlasu so sebou 
samým, dokial vidí svoj nárofl, jak podľa iných hodnôt súdi, podľa 
iných mier merá než on sám. A pokiaf menom patriotismu zdobia sa 
krivdy, ktoré prospievajú vlastnému národu, musia tí. Čo dosiahli vyš- 
šieho vývoja svojho vlastenectva, žiť bez toho, že by mohli túžbam a 
cielom svojho národa dafi celý súhlas. 

Na oltároch antických vídame časom rozdielne strany venované 
obrazom rôznych božstiev. A tak vyzerá aj oltár, na ktorom obetujú 
národy láske k vlasti. Nenjívist a krivda majú tu svoje miesto práve 
tak jako láska a obetavosť. Až jedine tieto posledné budú nás vítať 
s oltára vlastenectva, až tam, nie pri žiari rudých a čadiacich pochod- 
ní váleôných, ale v bielej radosti ranných čer vánkov bude sa obetoval, 
až potom len najpokročilejší spoločne s najprostšími budú môc{ tam 
sklonit koleno bez pocitu, že vzývajú modlu. 

Preložil J. Nerád. 



S. medzinárodný sjazd proti alkoholismn. 

Mag. philosophiae Hilenius z Helsingforsu referoval vo štvrtok 
prvý: Štatistické pozorovanie vlivu mierneho poilvania alkoholu na 
díiku éivofu. Anglické poisťovacie ústavy pre život, podávajú o tomto 
najspoľahlivejšie dáta. Kto je v podozrení z nemierneho pitia, ten ne- 
prijme sa v žiadnom ústave. 

24 



— 370 — 

Miernych a abstinentov prísne rozliSujťi. Spoločnosť poislujúca 
iemperenclárov : The United Kingdom Teinperance et generál Provi- 
dent Institution. V Londýne má dve oddelenia, pre abstinentov a 
pre miernych. Behom 33 rokov od r. 1866 do 1898, v oddeleniu absti- 
nentov nastúpilo zo 7660 očakávaných smrtných prípadov 6383, tedy 
707o> ^ oddeleniu miernych, z 10,465 očakávaných smrtných pádov 
zomrelo 1Q,066 tedy 907o* ^'^ tohoto súdilo sa že v oddeleniu miernych 
nastúpilo preto viacej smrtných pádov, lebo vyskytujú sa tam ehoroby 
následkom pitia. Toto je správne, (de fysyologickým faktani ie, ie mierne 
pitie vedie k pijanstvu, Dr. Edmunds hovorí: každých 1000 miernych 
poskytuje hrubý materiál pre 60 alkoholistov. 

Pijactvo je prirodzený následok mierneho požívania alkoholu a 
smrt následkom ochorenia z pitia je risiko, ktorému sú zmierni po- 
istenci « u spoločnosti vystavení. Aj pri iných spoločnostiach priali 
k tomu presvedčeniu, že úmrtnosť v oddelení abstinentov je vždy o 20 
až 30% menšia, ncžli v oddelení miernych. Vo všetkých týchto spo- 
ločnostiach dostávajú abstinenti väčší bonus, totiž ))odiel na zisku nežli 
ostatní členovia. Aj nemocenské pokladnice majú oddelenia pre miernych 
a pre abstinentov. 

Docent Dr. Lôffler prednášal: O súvislosti medzi zločinom a 
alkoholom. Čerpal zo súdnej zkúsenosti a z najobjektívnejších prameňov, 
jako ich predstavujú aktá rozličných trestných súdov. O chronickom 
alkoholisme nemôže hovorit, tento príde do povahy len tam, kde sú 
pochybnosti o duševnom zdraviu obvineného. 

Prudký, akútny alkoholismus má svoj z:ístoj pri prečinoch proti 
bezpečnosti života a zdravia, chronický pri prečinoch majetkových. 

Štatistické dáta iažko obviňujú alkohol. Roku 1897 odsúdeno 
bolo vo Viedni pre násilný odpor proti predstaveným osobám 258 
ludí, z týchto nachádzalo sa v dobe činu v stave opilom 1 98. Pre tažké 
poškodenie na tele bolo trestané 190 ludí, 76 z nich bolo opilých. 
Zločiny proti mravopočestnosti vykazujú tiež významné tláta pre túto 
otázku. Súdy — hovoril Dr. Lôffler — musia kráčať po stopách alko- 
holismu, jako po prameni zločinu a dľa možnosti musia stavať hrádze. 

Velmi pútavé a pozoruhodné boly nasledujúce prednášky, ktoré 
pretriasaly otázku boju proti alkoholismu. Hlavný lekár blázinca vo Ville 
Evrard Dr. M. Legrain prednášal o tom: Jalo klesajú alkoholici zase 
epät do pitia a jaké vztahy majú k zločinu. Táto otázka je po stránke 
vzdelanostnej, jako i po stránke mravnej veFmi dôležitá. Pijak, ktorý 
upadá v pitie, putuje z blázinca do väzenia a z viizenia do blázinca. 
Asi 257o alkoholikov opatrovaných v ústavoch, upadá po vypustení 
zase v svoj predošlý stav. Celý život takéhoto klesajúceho pijáka nie 



— 871 ^^ 

je ničím iným jako bojom medzi slobodou a internátom. Sú alkoholici, 
ktorí behom 10 rokov,, dvadsať íiž styridsaťkrát boli vo väzení. Deti 
takýchto alkoholikov, hynú morálne a dostiívajó sa na bezcestie. Spo- 
ločnost nerobí niô, aby sa prekazilo toto ohromné zlo. Štáty neposta- 
raly sa posial o ústavy, v ktorých by sa takýto alkoholici ošetrovali. 

Nie je dosl na tom, dať alkoholika do blázinca, musí sa aj sepa- 
rovať. Mnohí lekári v nedostatku poučenia o otázke alkoholu, nevedia 
takýchto nemocných ani opatrovať. I v tom je velká prekážka, že spo- 
ločnosť týmito úbohými ľuďmi opovrhuje. Len dva spolky v strednej 
Európe, spolok »Modrého kríža« a »Bád dobrých templárov€ chová sa 
s potrebným porozumením k tejto otázke a snaží s.i vrátiť zablúdilých 
do spoločnosti zpät a ratovať aj ich deti. Úkolom všetkých dobre 
smýšiajúcich ludí by bolo, aby sa verejná mienka v občianskej spo- 
ločnosti úplne ]u*cmcnila a aby cit spojitosti s jednotlivými vrstvami 
nebol porušený. 

Štátny zá8tui)ca Dr. L. Fald z Mannheimu, prednášal: Opilstvo 
v nemeckom óhiianskuín zákonníku. Zákony nemecké pozbaviijú ludí 
oddaných pijanstvu svojprávnosti jako náhle nie sú v stave obstarávať 
svoje záležitosti^ alebo stanú sa nebezpečnými pre rodinu, alebo pre 
iných. 

Prof. trestného práva na viedenskej universite Ľr. K. Stoos pred- 
niesol svoju úvahu pri veľkej pozornosti a účasti obecenstva. Jeho 
prednáška bola hlboká a plná nových stránok tejto myšlienky. Liečivé 
ústavy pre pijakov v sluzhe kriminálnej politiky. 

Poneváč má alkoholismus ohromný vliv na kriminalitu, je krimi- 
nálno-poliťickým zájmom štátu, aby sa pijanstvo potieralo. Jedná sa 
len o to, či prostriedky proti opilstvu patria trestnému zákonodarstvu, 
alebo či sa majú ponechať štátnym orgánom, ktoré sú povolané 
aby luštily S4)ciálne politické úkoly. Opilstvo je nemoc vôbec. Len 
opatrovanie pijakov nie je tak všeobecne uznávané za potrebné, ako 
pri iných nemocných, ani spôsob ošetrovania nie je známy. Výsledky 
liečenia sú také, že potrebu takýchto ústavov nie je treba dokazovať. 
Niekoľko ustanovení je len zapoťreby, aby tieto ústavy postavené boly 
do služieb kriminálnej politiky. Pokusy sú už urobené, taký je aj 
švajčiarsky zákonník z r. 1S96, ktorý oprávňuje sudcu, aby sám roz- 
hodnul, či alkoholik patrí do liečebného ústavu. Omyl je vytvorený, 
lebo sudcu povinný je vyžiadať si lekárske dobrozdanie. Osobná slo- 
boda nie je porušená, lebo zákon určuje dobu pobytu v ústave na dva 
roky a tento čas dla zkúsenosti stačí na vyliečenie pijáka. Ovšem 
štát prevzal by tu tiež isté povinnosti, ale získal by z druhej strany ; 

ubudlo by súdnych útrat, ktoré sa pri pojednávaniach proti takýmto 

24* 



— 378 — 

indíviduam vysoko nahromadia. Dnes zatvára a tresce sa tisíce Iiidí, 
aô sudca vedel, že minie sa cielu. Ďalej referoval dr. L. Frank, 
správca blázinca v Miinsterlingen vo Švajčiarsku: O zákonodarstve 
švajčiarskom, ktoré týka sa opilstva. 

Švajčiarsko sa prvé chytilo liečenia opilcov. Kantóny jedon za 
druhým prinášajú pozoruhodné zákony v tomto obore. Frank žiada 
hlavne, aby opatrenia proti opilstvu nemalý charakteru policajného, 
aby vyliečitelní pijaci boli odlúčení od nevylieči telných. Vyliečitelní 
majú sa opatrovať v liečebných ústavoch, nevyliečiteľní v útulúách, 
liečebné ústavy majú byt súkromné a len štátom podporované a pod 
jeho dozor postavené a musia byť vo npolku s nejakým spolkom absti- 
nentov, útulne musia byť ústavmi štátnymi. 

Správca Dolno-rakúskeho blázinca dr. A. Tilkowski referoval: 
O otáeke alkoholikov v Dolnorakúskych blázincoch. Rakúsko je za dru- 
hými štátmi velmi pozadu v tejto veci. Počet alkoholikov v blázincoch 
neobyčajne stúpa a ohrozuje miesto aj iných duševne chorých. 

Prof. Dr. Frítsch súdny lekár prednášal: Forensné posudzovanie 
alkoholismu. 

Delikty z alkoholismu treba brať dla individua. Psychyatrické do- 
brozdanie má sa riadit stupňom vyskytujúcich sa porúch o sebe alebo 
v dobe činu. Trestný postup proti alkoholikom je nespravodlivý. Alko- 
holici sú ludia psychycky annorraálni, treba ich zbaviť svojprávnosti 
ako v Nemecku. Aby sa kriminalita umenšila treba sa usilovať zaviest 
opatrenia a prostriedky proti nemiernemu požívaniu alkoholu. 

Pán H. Bosshurdt referoval : O zakladaní a správe liečebných 
ústavov. Najprv sa musia zakladať spolky abstinentov, aby tieto my- 
šlienku propagovali a z ústavov prepustených ďalej opatrovali. Taký 
ústav musí byť ako rodinný dom. Proti systému korrekcie vyslovil sa 
rozhodne p. Bosshardt. Viacej ako 40 chovancov s jedným predstave- 
ným nemá byť v ústave. Opatrovníci musia byt abstinenti. 

Chovanci musia fysycky pracoval, ale ani duševná zábava nesmie 
chýbať. V EUikone — kde je prednášajúci predstaveným sa spieva, 
hrá, vôbec veselá nálada ovláda celf ústav. 

Pobyt v ústave trvá 6 mesiacov. 

Po ňom hovoril A. Smith z Niendorfu: o právach a úkoloch 
laikov pri liečení pijakov. 

Pijanstvo je mravná slabosť, ktorá sa nedá žiadnymi lekái*skymi 
prostriedkami lieči t, ale len mravnou výchovou môže byt až k úplnej 
abstinencii pozdvihnutá. 

Ošeti'ovanie musí byť mravne pädagogické. 

Popoludní bola obšírna debatta o prednesených themutách. Za- 



— 373 — 

hájil ju prof. Masaryk, po ňom rečnil Dr. Kalrous z Prahy : o zázna- 
moch pražskej policie o tom, ako vyplýva opilstvo na verejné zatvá- 
ranie. Prof. Forel hájil svoje názory proti Smithovi, že pijactvo nie je 
nemoc a proti Lôfflerovi tiež, že chronický alkoholismus je hlavným 
prameňom zločinu. Aj proti TUkowskémtí vystúpil Forel, forensné po- 
súdenie duševne nefnocných nie je rovnaké, ako klinické. Môže byť 
chorý, ktorý je klinicky tažko nemocný, ale v ohlade forensnom nie 
nebezpečný. Naopak psychopatickí ludia a chronickí alkoholisti jasne 
hovoria, zdanlivé simulujú, luh aj (i, pretvárajú sa a predsa nemôžu ináč 
robiť, lebo nemocná je u nich, hlavne sféra etická a vola, romm menej. 
Títo ludia zdajú sa laikom zdravými. 

Prof. Loffler predniesol ťažkú obžalobu proti Dolnorakúskemu 
blázincu polemisujúc proti Dr. Tilkowskému. Ked preplnily sa tieto 
ústavy alkoholikami, vymysleli si, že títo simulujú a prepúštali ich 
domov. Otázka ošetrovania alkoholikov bola privedená týmto spôso- 
bom ad absurdum a vyvolaly sa konflikty so súdami. Súd uznal alko- 
holika za chorého, poslal ho do blázinca a blázinec ho neprijal. Co 
s takým človekom? Padne zase spoločnosti za obtiaž. To znamená 
experimentovať na chrbáte publika. Zajímavé bolo, ked v debatte prof. 
Dr. Wagner, psychyatrik, odporučoval sriadenie liečebných ústavov a 
tvrdil, že mali by su odovzdat tieto katolíckemu kňažstvu. Proti tomuto 
ohradil sa Dr. Vlasák, vysloviac mienku, že pijaci nemôžu sa liečil 
dla istej šablóny ale každý iným spôsobom zvlášť. 

Velký interess javil sa pre schôdzku piatkovú, okolo 9. hod. plnila 
sa dvorana vyberaným obecenstvom, cudzincov bolo mnoho a dám tiei. 
Prišiel na pretras alkoholismus v armádach európskych, iste bolavá 
stránka zhubného militarísmu, z ktorej prýšti všetko ostatné zlo. Veď 
vojak a alkohol sú už od rokov 30 ročnej války, od Bedricha Velkého a 
Napoleona až po výpravy civilisovaných národov do Afriky, naMada- 
gaskar a najnovšie do Asie — dva nerozlučiteľné pojmy, dve veci, 
ktoré sa opravdove, jedna bez druhej skoro ani myslet a predstaviť ne- 
môžu, j akoby jedna bola atribútom druhej. Tak zaspalo svedomie kul- 
túrnych národov! Výkvet, mládež každého národa je vo vojsku. A 
túto inštitúciu — na sjazde menovali ju nanajvýš vlasteneckou — ro- 
zožrala choroba alkoholismu, od velkých pánov so zlatými limcami až 
po obyčajného vojaka tak, že s hrúzou pomýšľajú jasnejšie h»avy a 
ľudskejšie srdcia vo vojsku na pokánie a nápravu. Padlý i hlasy, že 
budúca vojna bude vojna telesných a duševných žobrákov — zaiste nie je 
ten výrok prílišný, poukázano bolo na veľké tisíce chorých anglických 
vojakov v Afrike. Francúzi, ktorí zľakli sa, mysliac na budúcnost — 
svojho, alkoholom v základoch napadnutého vojska, zavádzajú opatrenia 



— 374 — 

na lieSenie a odstránenie alkoboliemu vo vojsku s velkou dôkladnoslou. 
Prednáška Dr. Richarda ^ chófa vojanskej nemocnice v Paríži - - prí- 
tomní boli štyria vojenskí lekári francúzsky v pekných uniformách, — 
rozobrala predtým až akosi ťažkopádnu hladinu kongressu. 

Francúzsky vojenský minister šmahom vykázal pálenku, likéry 
z vojanských kantýn, zariadil prednášky vo vojsku h alkoholisme a jeho 
následkoch. Platí toto nariadenie aj pre kolónie. Zkásenosti jak zhubne 
pôsobí alkohol v tropických krajoch, nadobudli si Francúzi pri posled- 
nej výprave na Madagaskar. Generál Galieni je abstinentom, sriadil 
oddelenie abstinentov a s týmitx) robil pokusy. Abstinenti vydržali na- 
máhavé marše cez močariny a nezdravé kraje, pili vodu akú našli, 
kdežto pijaci, ktorí mohli sa kúpať v koňaku, choreli a mreli na úpal, 
zimnicu a klesali hromadne. 

Hovorilili ešte: Dr, Legrain, Dr. Rudfer n Dr. Boissier všetko 
Francúzi o tomto themate pri nevídanej pozornosti poslucháčstva. 
Kplinius velebil Franciu, že vykonala slávny kultúrny skutok a ľutuje, 
že správa nemeckej armády nevyslala svojich zástupcov k tomuto kon- 
gressu. Rakúsko-uhorskí voj. lekári hrali pri tomto kongresse smutnú, 
pštrosí politiku, strčili hlavu do piesku, akoby škody spôsobené alkoholom 
v našej armáde nevideli, okrašlovali všetko - ako sa česky hovorí »li- 
bovali« si v tom, že v našej armáde nepije sa tielko ako v iných. Tak 
nepripravene a bez cielu nebol ani jedon cudzí zástupca na kongresse, 
robilo to trapný dojem. Dr. Taussig — štábny lekár rakúsky hovoril, 
že u nás niet nebezpečia alkoholismu! Shromaždcnie sa zadivilo a 
smialo, druhý lekár vojenský Dr. Sickingcr rozprával, že ftj u nás je 
obmedzený odpredaj pálenky v kantýnach a že sa už toľko nepije ako 
predtým (?) Ktosi zvolal : reforma kantýn, vyárendovanie knntýn, tu vyšlý 
by iste pekné veci na javo — ale bol to hlas volajúceho na púšti. 

Ked už skoro všetky národy ]>ospomínané boly, zastal sa jcdon 
delegát pár jadrnými slovami Búrov a spomenul ich príslovečnú strie- 
dmosť, čo vyvovalo živý súhlas a potlesk. 

Známy abstinent Dr. Bonney bavorský vojenský lekár hovoril, že 
i medzi bavorskými dôstojníkmi tvorí sa spolok abstinentov, pripo- 
menul i to, že generál Waldersee je tiež abstinentom a že pri hosti- 
nách štmgáva si s Vilemom II. s čistou vodou. 

Inšpektor Gerényi povedal, že v kantýnach sa vojaci k pijatike 
pridržujú, vojaci by si mali kantýny spravovať sami. 

Dr. Blocher, aby smyl sympathij k Búrom pochválil sa, že 
v anglickej armáde číta spolok abstinentov L 6,000 členov. 

Petrohradský štátny zástupca Dr. Dimitrij Borodin ncznajúc na 
tolko nemecky, dal svoju prednášku vytlačenú pani Gedde, ktorá ju 



— 375 — 

Čítala: O alkoholovom monopole v Rusku, jeho hospodárskom a mrav- 
nom význame. Monopol má dobré i zlé stránky, predtým pilo sa v pu- 
tikách, teraz pije sa na ulici a v rodinách. Daň sa zvýšila. Vzdelanie 
ludu zaostalo. 

Dr. Bulovskij tvrdí, že monopol obmedzil v Rusku alkoholismus, 
v búdach sa nepije a putik zavrelo sa na tisíce. Pijaci nemajú kde 
vysedať. Ruská vláda venuje ročne 3 milliony na tístavy, v ktorých 
pracuje sa pre miernosť. 

Dr. Daszynska napadla miernymi, ale nemilosrdnými slovami a 
vážnymi dátami tvrdenie úradných zástupcov Ruska. Štatistika ruská 
je nespoľahlivá, s monopolom pomohlo sa len slachte a zničilo sa 
mnoho existencii, pije sa ďalej a snád i viacej jako predtým. 

V Rusku hladovalo 20 millionov ludí, koľko ich zomrelo, o tom 
ruská štatistika nevie nič. 

Tam, kde niet slobody, márne bojuje sa proti alkoholismu. Národ 
nevie čítať, čo mu osožia brožiiry. (Potlesk a živý súhlas). 

Delegát ruskej vlády gróf Skarzynski odpovedal Dr. Daszynskej 
na začiatku slabo, až to robilo trapný dojem, pomohlo mu kecf tvrdil, 
že nie je žart zrušiť 140,000 pálenie naraz, bývalí majitelia stali sa 
zúrivým' nepriateľmi íinancministra Wittn, ruského štátu, (bola to na- 
rážka na Židov, nacionáli tlieskali živo zase tomuto). Medik, Grigo- 
rovič z Bukoviny použil kongress tiež na to, aby posvietil na úradné 
Rusko. Vláda monopolisuje alkohol, ale i hnutie protialkoholistioké. 
Gróf Skarzynski bol celý červený a rozčúlený a vyhováral sa všeli- 
jako, apelloval na predsedníctvo, aby toto nedovolilo urážaC hosťov Ra- 
kúska. Ale sloboda slova nebola na kongresse v ničom narušená. 

Pani Gedda hovorila, že nepomer medzi príjmom z alkoholu a 
výdavkami na miernosť je veľký 147 milí. rubl. a 3 milí. ! 

Po poludní dostavil sa do siene ;>. Weiss prof. kat. university 
yo Freiburgu (Švajčiarsko). S nim prišlo mnoho kňažstva, uhorského 
kňaza nevidel som medzi nimi ani jednoho. 

Učený dominikán prednášal pri všeobecnej pozornosti: O úkoloch 
kléru v boji proti alloholismu. Spolupracoval pri sociálnepaedago- 
gickom zlepšovaní mass, využitie svojich zkúseností ktorých má kňaz 
viacej jako iní a uplatnenie svojho sociálneho postavenia, študovanie 
otázky a výchova klerikov v smere protialkoholistickom. 

Rektor J. Neumann z Honnefu nad Rýnom o ^katolíckom hnutí 
strieglivosti v Nemecku^, Nemeckí katolíci súčastňujú sa internacionál- 
neho hnutia protialkoholistického, zakladajú konfessionálne spolky strie- 
zlivosti, sriadujú a vydržujú liečebné ústavy. Používajú školy a ko- 
stola v tomto boji. V spolkoch striezlivosti sú mierni a abstinenti 



— 876 - 

dSinkujú sooiálne-charitativne, zhromaždenia katolícke v Nemecku za- 
bývajú sa všetky touto otázkou. Rečník si želá, aby prestaly národ- 
nostné spory pred týmto óblavným nepriateľom národov. 

Predseda prof. Gruhcr poďakoval kňažstvu za jeho dosavádnu 
óinnosii. 

Potom prednášal ev. farár Bovet o zásadách spolku ^Modrého 
kríža*. Prvá a hlavná zásada je úplná abstinencia. Pomôcka je písmo 
sväté a kresťanské spolužitie, krestlanský životný názor je vedúcou my- 
šlienkou spolku. Spolok bol najprv vo Švajčiarsku, teraz ])rekroôil už 
daleko hranice, ôíta 66(5 spolkov lokálnych s 30,000 ôlenami, medzi 
týmito je 9113 ôlenov, ktorí sami uznali sa, že boli predtým pijakmi. 
»Modrý kríž« sriaďuje kaviarne, hostince bez a) k. nápojov a lieéebné 
ústavy pre alkoholikov. Miss Gray referovala: O hnutí oprotialkoho- 
liekom na kontinente. O švrdskffch spolkoch str irjl hosti, Dr. Bergmann. 
Zajíma vé boly dáta dr. Pressla „o rozéireni^ alkoholismu v Čechách. 
Docent Matiejka prehovoril. »0 rlivc alkoholismu va duševne a mravné 
vlastnosti obyvateľstva v Čechách. 

Po živej debatte o rakúskom tiskovom zákone, ktoril spôsobili 
socialisti, určilo sa za miesto budúceho kongressu mesto Bremen a 
svolil sa 14 clenový permanentný výbor. 

Aôpráve my v Rakúsku po mnohých zkúsenostiach — hovoril 
prof. Ghruber — naklonení sme k pesôimismu a nechcem preto tvrdiť žeby 
som ružové smýšial, predsa myslím, že sjazd tento bez stopy nevymizne 
z pamäti. Do sveta plného hnevu, zúfalstva, zaslepenia a zbabelosti 
zkriknul tento sjazd hlasom rozumu, lásky a nádeje. Jako chóry anjelské 
vo svätej noci, rozostrel sa po svete duch lásky k bližnému, duch 
jednomyselnosti a porozumenia preto, že všetci ľudia majú spoloôné ciele. 

Sme opojení myšlienkou na zdravšie, statočnejšie, šľachetnejšie 

človečenstvo, ktoré má prísť. Nech sú nám všetci nápomocní, aby tieto 

ideály nikdy nevyhynuly. Do videnia v Brémach. 

Dr. P. Blaho. 



y -, -,- ^ ^y ^ 



OBZOR. 

Časopisecký. Najnovšie vystúpenie slovenských politikov n lite- 
rátov proti československej kultúrnej jednntv. v zrkadle madarskcho 
sasopisu. 

^Budapešti Hirla}i<í priniesol v číslo 89. elíÍQok s nadpisom 
»Cseh — tót viszálykodá8« (už zvada čcsko-slovenská). Na dôkaz, ako 





Ine sbíerajú Maďari všetky [jpjavy o tejto otázke, podávame jeho 
sah. Píše ea tam: 

»Tak dlho spomínali pražskí a tur6. sv. martinskí spisovatelia 
nslávski jednotu československú, kým sa pekne krásne nedostali Česi 
Slovákmi do vlasov. Stalo sa to nasledovne: 
»V Prahe vychodiaca česká revue T^Naše Dohat priniesla v ja- 
uári štúdium o politickom, spoločenskom a kultúrnom stave uhorského 
lovenska, v ktorom sa ostré vytýkala slovenským národným vodcom 
lenivosť. Časopis českej fudovej strany Čas uvádzajúc toto štúdium, 
nie len že si osvojuje stanovisko pisatela, ale ešte dokladá, že Slováci 
majú už dosť dosavádnych snáh po samostatnosti národnej a nechcú 
viacej v budúcnosti tvoriť zvláštny národ, ale žiadajil pripojiť sa priamo 
k Čechom, lebo im (Slovákom) — ako jeden uhorsko-slovenský učitel 
píše — následkom bezmyšlienkovitosti slovenských vodcov už len 
česko-slovenská národnosť pomôže «. 

»V týchto vývodoch Času videli raartinčania neprosené zamie- 
šanie sa so strany českej a vo svojich novinách priamo sa ohradili 
proti nim vyznajiíc, že akokofvek ctia si a za dôležité majú vzhľadom 
k vlastnej veci priateľstvo české, oni chcú predsa zachovať svoju slo- 
venskú národnosť a etnickú samostatnost. Co za politiku majú sledovať 
s času na čas v prospech ludu svojho určia si sami a nie sú náklonní 
prijal k tomu vzťahujúce sa pokyny od nikoho. Čas nenechal túto 
obranu Slovákov bez slova. Jakí obmedzení a krátkozrakí sú vodcovia 
sloven. politiky — vraví medzi iným český časopis — dotvrdzuje i to, 
že strediskom slovenských národných politických pohybov urobili ne- 
patrný Turč. Sv. Martin. Nespôsobilosť vodcov dokazuje ešte i ta 
okolnosť, že v posledných rokoch — hoc viac ráz vyskytla sa k tomu 
vhodná príležitosť, nevedeli k povzneseniu sloven. nár. ])ohybu nič 
pozoruhodného vykonať*! 

»Ešte sa ani neutíšil v kruhu slov. nár. politikov hnev a ura- 
zenie vzbudené ^Časom^y Česi napadli Slovákov znova. Jeden z naj ^^^o. 
livejších apoštolov jednoty Československej, Pasfrtwky pražský univ.r 
profesor vydal knihu ^Slovenskot, z diel slovenských a českých spisovate- 
ľov. V knihe uverejnené štúdia bez výnimky pojednávajú záležitosti 
Slovenska a síce so stanoviska, z ktorého vyšlý články »Naší Doby« 

y 

a »Casu«. Zvlášte sám redaktor tvrdé výtky činí sloven. nár. politi- 
kom, v prvom rade martinskej klike. MartinČania nazvali knihu Pa- 
strnkovu attentátom proti Slovensku a vo svojom časopise čo najroz- 
hodnejšie protestujú proti tomu, aby pod rúškom jednoty če8koslovei> 
skej miešali sa im do vecí a predovšetkým proti tomu, že sa napj 
jazyková a národná samostatnosť Slovákov «. 





— 378 — 

»D(Skln(lnejšíe do slovenských vecí zasahuje i Blas Národa, píše: 
»Martinčanift považujú za urážku všetko to, éo o nich ^Slovenskoc 
vraví. Zvlííôte stať Pastrnkova ich znepokojuje. Jeho striezlivý úsudok 
a vecný rozbor majú za hanu a očernenie. Dávno vieme, že martinSa- 
nov i najnevinejšie protirečenie rozculí práve preto, bo na Slovensku 
je pfiálo kritikov a málo príležitosti ku kritike. Preto skutočne iní sú 
[laní pred ludora (národom) objasniť pomery a upozorniť ho ako 

jeho záležitosti «. 

»Preco sa (/csi tak velmi hnevajú na Slovákov, má tiež svoju 

LU. V pražskom Slovansíem Pŕehledé niekto soznámil Cechov na 
základe staršieho sdelenia IÍu(la})esti HirlopUy že známy slovenský filo- 
lóg dr S. Ozambel precestoval v lete celé Slovensko sbierajúc látku, 
aby dfa štúdiu dialektologického konaného na mieste v obšíi*nej ve- 
deckej knihe dokázal mohol, že slovenská reč nie je náreôím ôeskeho 
jazyka, ale samostatná reč a následkom toho rozchyrovaná jednota česko- 
slovenská bez gramatického základu. Slováci, podla Cechov, podnik 
Czambelov nie len že nezavrhli s dostatočnou rozhodnosťou, ale náchylní 
sú ho ešte aj podporoval. Bezprostredný ciel tuhých náporov českých 
je, odstrašiť Slovákov od gramatikálneho stanoviska Czambelovho, lebo 
podarí-li sa mu pred Slovákmi samostatnosť slovenskej reči náležité ob- 
jasniť, vtedy zničená bude viera v československú kultúrnu a jazykovú 
jednotu zároveň s nádejou, že po čase Slováci vtopia sa celkom do 
českého národa*. 

Radi uveríme plesaniu macTarských novín nad brojením » Sloven- 
ských PohIadov« a »Národních Novín «, ale neradi vidíme slovenských 
literátov a politikov tahať jeden povraz s Maďarami, v tejto vážnej 
veci. Maďari sa totiž vynasnažujú všemožne popretrhovaí sväzy nás 
s Oechmi pojace, a časť Slovákov ubierajúcich sa po stopách prof* 
Florinského, od nedávneho času tiež rada predstavuje československý 
národ rozčesnutý vo dva samostatné celky.. F. H 

átndentský. O projekte „Vnie Slavianských Študentov^. 

Ako sme v minulom čísle spomenuli, '>Slaviansky Viek« priniesol 
v č. 19. náčrt »Unie«. Predstavuje sa tam ako riadny verejný spolok, 
s potvrdenými stanovami, ktorý má zahrňovať všetkých Slovanov, a 
zasahoval by teda do všetkých krajín obývaných Slovanmi, menovite 
do Ruska, Bulharska, Srbska, Čiernej Hory, Rakúsko-Uhorska a Ne- 
mecka. Dla toho stanovy musely by byt potvrdené vládou každého 
z menovaných štátov. Taký spolok nepntvrdia v Rusku (»Otviet, po- 
vidimomu, govorit, čto russkie studenty ničego sdelať ne mogut, jesli 
im ne dadut organizácii, priznaný ich zákonom, imiejuščich pritom pred- 



— 379 — 

stavitelstva i ne presledujemyob poHcejskoju ylastiu* 81. V. 5. 18. str. 
17.), Rakúsko-Uhorsku a Nemecku, povolia ho v Bulharsku, Srbsku a 
na Óiemej Hore. V tých najdôležitejších štátoch by teda »Unia« ne- 
mohla právne jestvoval. To je neprekonateľná nateraz prekáíka. 

Navrhovatel sriadenia spolku, Slovák, mal a musel brať zretel 
predovšetkým na Slovákov, síce jednostranné ponímanie veci by už 
samosebou zavrhovalo myšlienku nadhodend. Pýtam sa ho teraz, čo 
všetko môžu uskutočnil slovenskí študenti, ale aj iní študujúci slovan- 
skí v Uhrách, Rakúsku a Nemecku v cielu Únie, ako je navrhnuté 
v projekte: napomáhanie chudobných, alebo Maďarmi a Nemcami pre- 
nasledovaných študentov, vymoženie zlevy didaktra pre členov (!), volný 
vchod do musci, knihovieň, divadiel, výstav vo všetkých slovanských 
zemiach (rozumejú sa pod tým len Rusko, Bulharsko, Čierna Hora, 
Srbsko? nemožno), vymoženie zníženia potlatkov železničných. Podobne 
nedá sa previesť, žeby spolok svojich členov vychovával ku kultúrno- 
politickej borbe a ochrane proti germanisácii a maďarisácii. Ako si to 
vlastne predstavuje pisateľ? A to zaväzovania sa čestným slovom,*) aby 
každý člen dla svojich schopností a hladiac na všeobecné položenie 
pracoval na kultúrnom a hospodárskom rozvití svojho národa a na kul- 
túrnom a hosp. sblížení sa národov slovanských; aby každý člen staral 
sa o zakladanie čitárni, knihovieň, spevokolov, pomocníc, spoločenství 
hospod. a priemysL, poriadanie divadelných predstavení v slovanskom 
duchu. Či sa to všetko nerozumie samosebou i bez spolku a bez zavia- 
zania sa čestným slovom ? Či nepáše hriech ien^ kto neroH tak bez toho 
všetkého? Podobne bez spolku, jednoduchým čulým dopisovaním jedno- 
tlivých študentov a ich spolkov dajú sa docieliť ostatné body účelu 
»Unie«, totiž: prehlbovanie idey solidárnosti a bratrstva slovan. štu- 
dentov, zaoberať sa otázkami týkajúcimi sa slovanských študentov, na- 
pomáhanie schôdzok a manifestácií študentov, v časopisoch a spolkoch 
soznamovať rodákov svojich s históriou, národným hospodárstvom, lite- 
ratúrou, umením inoslovanských národov, — rozširovanie spisov a časo- 
pisov v duchu slovan. písaných, — šírenie znalosti ru kého jazyka 

(nám zabraňujú slovensky učiť sa). 

Ako videť, ciel a sriadenosf spolku zároveň ho znemožňujú v dobe 

prítomnej, a preto treba hladat iných spôsobov k docieleniu toho. Do- 
siahnutie spomenutých posledných bodov programu navrhnutého možné 
je sorgauisovantm riadneho vzájomného dopisovania si študentov slovan- 
ských a ich spolkov, pridŕžajúc sa pravdy i spravodlivosti. Ďalej nevy^ 
hnutelným je, aby kaidý Slovan pracoval predovšetkým na kult. a hmop 
tnom zveľadení svojho národa, v rámci užšom, priehladnejšom, a lei 
potom nech sa zaoberá širokou a vysokou otázkou slovanskou. 

*) Špecielne slovenské cnosti: Čestné slovo, Čestný dlh atd. B e d. 



— 380 — 

Slovanská otázka priblíži sa riešeniu akonáhle každý slovanský 

národ bude pánom vo svojom domove Usilujme sa k tomu. 

F. H. 

Z Prahy, 7i príležitosti III. sjazdu českých prírodozpytcov a 
lekárov, projektovaného na 26. až 29. mája usniesol sa »Spolek českých 
medikô« vyšetriť hygienické a spoločenské pomery študentstva na vy- 
sokých^ školách pražských. Štatistika taká bola sympaticky prijatá, 
j^k u yfitudentstva tak i u jeho priateľov. Malo sa vyšetriť, jak študenti 

[aké majťi príjmy od rodičov a priaznivcov, jako sil podporovaní 
oí |a(|)olkov (podporovacích študentských), jako sa stravuj i1 (kolko ráz 
t^wenne obedujú, raňajkujú ap.), jako bývajú; dTalšie otázky týkali sa 
ohíovania v širnej spoločnosti, života pohlavného, presvedčenia nábo- 
ženského (verí-neverí — ľahostajný), presvedčenia politického atd. 
K tomu iíôelu svolaná bola porada na sostavenie dotazníku, ktorý po 
podrobnej debatte bol schválený profesorom hygieny pražskej university. 
Menovaný spolok, ktorému dostalo sa hmotnej podpory sa tým účelom 
od Spolku českých lékaŕú v obnosu 600 K., dal dotazník ten vytlačil 
a rozoslid ho asi v 4000 exempl., žiadajúc, aby bol anonymne vrátený 
poštou v priloženej obálke. 

Vyskytovaly sa však obavy, že podnik sa nevydarí pre nedosta- 
tok porozumenia so strany študentstva, že totiž toto nevyplní vážne 
a svedomito dotazník. Ale obavy tieto ukázaly sa bezpodstatnými, 
študentstvo obstálo na tejto zkúške : dobrá polovica dotazníkov správne 
vyplnená sa vrátila, čím celý podnik je zaistený. Referát — od odbor- 
níkov vypracovaný — čítaný bude na zmienenom sjazde prírodove- 
deckom. 

Ku zdaru celej akcie prispel čiastočne časopis vysokého kléru 

českého > Katolícke Listy*. Pár dní po rozoslaní dotazníkov vyšiel 
z Čistá jasná zúrivý článok v tomto orgáne pod názvom » Divné proudy 
na české universite«. Hlásateľom mravnosti nepozdávalo sa totiž, že 
by študenti mali právo zpovedať sa sebe samým, že by malý vyšetriť 
svoj pohlavný život, že by boli oprávnení vysloviť — aj len ano- 
nymne — čo súdia o cirkvi, náboženstve, strednom školstve, vojsku, 
štátu, im nezdalo sa správnym, že by sa mal každý jednotlivé priznať, 
čí chodí do kostola, či verí lebo neverí, či hreší proti šiestemu, to 
považovali za šírenie nemravnosti volaj úc na pomoc polici u a školské 
vrchnosti. Ale útok sa nevydaril docela, policia zakročila, ale až keď 
dotazníky boly v rukách odborníkov, takže shabala iba niekoľko ob- 
lieskorených, naproti tomu súd osvobodil spolok a tlačiareň z obžaloby, 
že dotazník nebol označený tlačiarňou, poneváč bol určený len pre 



— 3»1 — 

súkromnú potrebu a nespadol pod ustanovenia pre verejnú tlač. Školské 
vrchnosti vôbec nemalý prečo a ani nezakročil y nikde. Ačkolvek re- 
dakcia dotyčného časopisu vložila do článku najvyšší stupeň svojej 
rozhorčenosti a hnevu a dopustila sa najhrubšieho druhu denunciácie, 
útok sa nezdaril: pre toho, kto poznrC citlivost rakúskych orgánov pre 
túžby klerikálov, je okolnosť, že zakročenie stalo sa len pro forma, 
dostatočným dôkazom o neškodnosti celého podniku. 

Obe doterajšie čitárne (časopisov), Akad. Cítarňa a » Slávia* 
splynú po prázdninách, jak ukazuje zahájené vyjednávanie v tom smere, 
v jednu. — d. 



Referáty. 

Veliká intriga. ^Národnie Novimŕ 30. mája 1901. Čislo 62. 

Belmo má na oboch očiach slavianky človek, jestli nevidí velikú, 
ba temer, možno povedat, svetovú intrigu, namerenú zastaviť vývin, 
rozmach, revolúciu, dozrenie slavianskych národov a kmeňov, ako i ce- 
lého Slavianstva. Belmo na očiach má, rozum zatupený alebo náruži- 
vosťou omámený. I tá náruživosť vyvolaná je intrigou. 

Pozrite: každý zjav v život<3 národnom, vedeckom, spoločenskom, 
inde osožný alebo neškodný, obracia veliká intriga na otravu, jed, na 
zbraň ostrú, jestli sa on deje u nás, na slavianskej pôde, v slavianskej 
krvi. Tu treba príklady. 

Kolko universitných študentských búrok bolo vo Viedni, Berlíne, 
Pešti? Dvadsat velkých pamätám na viedenskej universitc. Kedy, čo 
len raz stály sa ony predmetom skutočného občianskeho záujmu a 
strachu? Nikdy, ani raz. Pobúrilo sa, utíšilo sa. Niekofko naliatych cy- 
lindrov, polámaných dáždnikov. Noviny odbavily búrky v svojich chýr- 
nikoch. A proti Maassenovi na príklad bola búrka ohromná. 

Stane sa to samé v Kijcve, Moskve, Petrohrade. Hja, »Bauer, 
das ist was Anďres«. Celá Európa počne sa staral o čapicu úbohého 
kijevského študenta, ktorá mu spadla do blata pri » demonštrácii «, :»za- 

w 

bastovke«, pri »obštrukcii<. Študentské nepokoje razom stanú sa ohro- 
mným faktom na jednej strane slobody, na druhej bezprávia. Meetingy 
vydržiavajú, tisíc úvodných článkov hlása svetu, že treba zničiť taký 
štát, kde možná študentská zjura. Každý pes použije príležitost, aby 
mohol brechnúť na život náš. Každý agent, volný či nevolný, chytí sa 
príležitosti pohaniť, zahnusiť všetko, čo je slavianske, každý lump vy- 
kladá svoje rozumy, aby nás nimi ponížil, sympatií zbavil. Tí pošta- 



— 882 — 

vení, tučno platení agenti (máme i takých) zarevú na trúby, aby sa 
čím skôr srňtilo slavianske Jeríoho. 

Tu iné: pred pätnástimi rokami počal Friedrich Nietzsche rýpaf 
do germánskeho, práve sviežo vystaveného domu. Sotva odznela ve- 
liká hymna ».Wir haben gebauet ein stattliohea Hausc, počal ho pod- 
minirovať geniálnou, obrovskou nemilosrdnos£ou. A čo? Nik sa o to 
nestaral. Málo kto si ho všímnul, n celkom si nevdímali jeho práce bú- 
rajúcej, rozsádzajúcej, an ti patriotickej, antigermánskej. Nietzsche bol 
ponechaný tam, kam patrí, v svojej učenej a poetickej respublike, v ríái 
;;eniálnych snov a obrazov. 

Podobne velkému, kongeniálnemu spisovateľovi slavianskemu za- 
chce sa tiež rúcnC a rúcať. A tiež tak vzdušné rúcať, ako Nietzsche, 
vzdušnejdie o tolko, o kolko je Tolstoj nad Nietzschom čo básnik. 
) A hla, celý svet sa búri. Tisíc jazykov ide popularisovať každý 
úder Tolstého čakaná do hradieb a múrov slavianskych. Každý jeho 
úder na závetné slavianske miloty, srdciam blízke, budúcnosť slubu- 
júce, sprevádzaný je potleskom a huriavkami celej Európy. Každé za- 
nesvárenie a potupenie cirkve (a v RuHku je cirkev najvyššia bašta 
národa) Tolstým, vyvoláva frenetický aplaus, a každé zhanobenie a vy- 
smiatie ruského vojinstva, každé jeho oplutie lesklej ruskej zbrane vy- 
náša Tolstého na Olymp europejskej slávy, a ked už i cárstvo zahnu- 
sii v cudzej krajine ruskými vagabundami vytlačenými pamfletami; 
vtedy je už svätý, veliký, liberálny, ťamflety Tolstého stávajú sa ne- 
pohodlnosťou takej ohromnej sile, ako je Rus, a nie preto, že by 
v konfúsnych, detinských, dilletantských mudrovaniach bola nejaká 
moc, ale preto, že veliká intriga vzala do rúk Tolstého blasfemie, boho- 
ruhačstvá, telesné sviústvá, aby ich použila na zhanobenie, ošarpanie a, 
možno-H, na kastrovanie Slavianstva, aby stalo sa eunuchom pre ehlip- 
ných sultánov europejskej civiltsácie. A tak možno íst radom od vecí 
velikých, od titánov, akým je bezsporne Lev Tolstoj, až po platených 
otrusinkárov realistických, ktorí tu u nás ^pozdvihli svoje lúbezné 
hlásky €. Sami neznamenajú nič, sú nečinní, hlúpi, nevzdelaní, všade, 
kde sa nkážu, vyhadzovaní na psom drúku, ale v ruke velkej intiigy 

i tupá ihla bóľno raní. 

Vypukne na stepách ukrainských mor — celá Európa bola ho- 
tová hodiť sa na Rusko, kordonami išli zatarasiť dlhú hraničnú líniu 
— ba istý prihorlivý slavožrút radil, aby celé Rusko obložili drevom> 
smolou, sírou, ekrasitom a zapálili. 

A vari v Európe neboly hrozné nemoce, nebolo cholery, nie sú 
hnusné nemoce, nie je lucs, kvietok západnej civilisácie ? *) 

*) Frasa, lues (sypilis) je rozMrený v Indií, Číne od nepamäti, je chorobou 
všetkých tried a na východe je o mnoho nákazlivej ši nežii na západe. Bed. 



^ 383 — 

A tak to máte pri vojnách : ked sa bije Prušiak na pravo i ľavo, 
to nič, zaslťíži obdiv a slávu. Každá ruská vojna, vedená za najvyššie 
ideály človečenstva, býva zakydaná potupou, vyhlásená za barbarísmus 
a vyvoláva proti sebe zradnú a podlú koalíciu, ako na príklad vojna 
krymská. 

Belmo má, kto to nevidí; kto vidí a napomáha velkú intrigu, je 
alebo pomätený na rozume, alebo zaplatený darebák a podlý agent 
evropejských kapitálov. 



Bozmanité zpráyy. 



— „Slovenský Spolok v PeŠtbudíne" vydržiaval dňa 29. t. m. riadne 
valné shromaždenie, na ktorom buli zvolení: za predsedu: Ján Černoch, za pod- 
predsedu: Dr. J. A. Wagner, za zápisníka: Jur. GuČa medik, za knihovníka: Sa- 
muel BúFovský stád. phar., za pokladníka: An'lrej Kapusta, za výberčího: Jozef 
Kubická, za kQjitroIlorov: Viliam Graca stud. pharm., a Marcell Alberty, za 8b:r- 
majstra: Gejza Kehák medik, Ján Zimány st. Výbomíci: Ľudevít Izák, Jozef 
Švehla, Fraňo Pristafi, Milan Hodža, Pavel Brxa, Pavel PavlikoviČ. Náhradní: 
Štefan Bella technik, Daniel Zámboj, Jozef Somora, Ján KrauH. 

Spolková miestnosť sa nachúvlza: VlII. Aggteléki u. č. U>. 

— Svetoznáme epochálni dílo „Emil" č. „O vychovávaní" od J. J. 
Bousseaua vyjde ve II. oprav, vydaní nákladem Fr. Bayera, odb. uÔitele a nakla- 
datele v Pferové. První vydaní z r. 1889 bylo rozebráno za krátky čas. Kdo zašle 
4 K.f dostane dílo ihned po vyjití franko. Pozdéji bude cena jeho 6 K: Mimo to 
obdrží P. T. pŕedplatitelé ihned prémie v cene 4 K. 80 h pouze za J K, bO h. 
a sice illustrov. díla Bayerova „Pŕeroysko" a .^Poslední loučejií Palackého s rodnou 
Moravénkou". 

— Na Slovensku nachodíme nasledovné dôležitejšie verejné sbierky: Mu- 
seálna slovenská spoločnosť v Turč. S v. Martine, — Tatranské museuui 
(Tatra múzeum) vo Velkej ^Spiš), — Museum karpatskej jednoty (Kárpate^yesiileti 
múzeum) v Poprade (Spiš), — Hornouhorské museum (Felso magynrországi mú- 
zeum) v Košiciach (Abauj), — Novohradské stoličné museum (Nó/jrád vármepyei 
muzem) v Halážových Ďarmotach (Novohrad) — a verejné knihovne: Museálna 
slov. spol. v T. Sv. Martine,— Čaplovičovská knihovňa v Nižnom Ru- 
bíne (Orava), — Novoliradská stoličná knihoveú v B. Ďarmotach, — knihoveíi 
krd. právnickej akadémie v Košiciach, — knih. na kalvínskej práv. akad. v Po- 
toku (Sáros Patak; Zemplín), — Mestská verej. hnihoveň v Lučenci . Novohrad) — 
a knihovne král. pravnic akad., Kruhu Toldyho a mestská v Prešporku. 

— Fotografom amateurom do pozornosti. Museálna sloven. 
sp. bude iste každému povďačná kto jej pošle vypodobené hrady, mestá, dediny, 
historické miesta, zajimavé zjavy prírody, typy ludové, kroje, nástroje, výjavy zo 
Života atd. Pri každom obrázku nech je stručný popis dotyčného predmetu, kde a 
kedy bolo fotografované a podpis fotografa o niekolko rokov mohla by z tej sbierky 
povstať malá výstavka. 




— 384 — 

— V BÍrotČincoch maďarských po krajine je t celku asi 400 sirôt sloven- 
ských vychovávané. Číslo to zrejme hovorí za slovenský sirotéinec akého dosial 
niet, 60 navrhla pi V. 8todoIová, minulého roku na zhromaždení „Živeny". Mohol 
by byi v L. Sv. MikuláSi. Čo je s ním? 

— M. M. Hodžov hrob na tešínskom hrobitove neriadi nikto, len sloven- 
ské žiaéky očistia ho niekedy. Obyčajne hádžu sa naň staré vence, pomník je celý 
počarbaný. Na kameni je nasl. nápis: 

S Veľkým piatkom teda dokonávam, 
Na Golj^ate viery zmučený! 
Pod kríž Kristov do hrobu sa dávam, 
Amen! Verím budem zkríeSený! 
Blahorečiac vaSim srdciam, hlavám, 
Bratia! tu sa s vami rozžehnávam. 
Na Hlavian Čas, Krístom určený. 
* 1811 sept. 22. t 187í». marc. 26. 

Pod krzyzem odpoczuenie. — Tu spočíva v Krístu M. M. Hodža farár ev. 
a. v. vrbic.-sv.-mikuláŠsky. — Postavili je ctitelia slovenskí. 

— DĎa 1. j dna malo výnsť 1. Číslo madarského Časopisu „Testvériség'J 
(Bratstvo) v Dolnom Kubíne. Neznáme posial Časopis a nevieme kto za podniko 
stojí, na „Oh lase '^ ktorý nám náhodou došiel do rúk stojí podpísané: Vydáv 
telstvo oravsko-stoiičného časopisu (!) Vždy boli sme za časopis, ktorý ľ 
maďarským jazykom hájil práva naše, ktorý by oboznamoval poctivé madars 
obecenstvo o nalích snahách a biedach. Žeby v Kubíne zadost učinené mohlo b 
tejto my Mienke pochybujeme. Miesto pre takýto podnik môže byť len v Pešti. 
uvidíme 1 Číslo, donesieme obšimejsie zprávy. Zajímavé je, že „Ohlas" dostali vše 
liberálni vlastenci. 

— V Modre usadil sa mladý, snaživý slovenský kníh tlačiar p. 8. Roháče k, 
ktorý sriadil si aj knižný obchod. Jednotlivé Čísla ev. časopisu „Stráže na 8 ióne** 
redigovanej P. 2lochom, prinášajú jako insertnú prílohu .,blovenské knihy", nové 
vydania slovenské, obchodníci oznamujú sa na tejto prílohe. Je to novota u nás, 
zaiste veimi praktická a prehľadná. Žiadame našich priaznivcov, aby mladého, pod- 
nikavého obchodníka všemožne podporovali. 

— Na sociálnom kurse krestanských spolkov a kruhov, vydržiavanom minu- 
lého mesiaca, povedal p. Ottokar Procházka, duchovný správca semen.nriuma ostri- 
homského významuú reč o krestanstve, boly to slová madarského kňaza posial 
v Uhorsku neslýchané, naším biskupom a klerikálom, aČ mlčia ani ryby, ježia sa 
ešte i dnes vlasy. 

— Sjazd českých lékaŕô a pfírodozpytcô vydržiaval sa v Prahe, počns Sväto- 
dušných sviatkov pri ohromnej účasti, nielen českého ale i slovanského vedeckého 
sveta. Z lekárov slovenských prítomný bol dr. D. Makovický. 

— Na sjazde sociálne-demokratickej strany v Pešti, prijatý bol jednohlasne 
návrh, Slováka Moravského z Medgyes-Egyházy, aby strana vydávala znovii socia- 
listický časopis slovenský „Novú Dobu". 

— Slovenska spolok „Detvan" v Prahe, vydá článok prof. Masaryka „Jak 
pracovať" uverejnený v II. roč. „Hlasu", vo formáte brožúrky a hodlá ju rozáírií 
cez prázdniny medzi mládežou. 

— „Slovenský večer" bude vydržiavať beseda „Dobrovský" vo Val. Klo- 
boukoch dňa IG. júna 

— Na Uodonskej Českej reálke je^ 39 maturantov, medzi nimi traja Slováci 
Augusta, Albíni a Okrucký. Dvaja prví z Gemeru, posledný z Nitry. 

— „Slovenský Denník" poČal na Turice znova vychodit v Pešti, pod 
redakciou Milana Kodžu. Duch časopisu sa nezmenil, preto odporúčame ho Ke- 
dakcia a zpráva: Budapešt VI. Dávid utca 4. 

— Poneváč vydávame dvojité ôisloj vyély Hala 11. a 12. ô. miesto í. júna. 
Prvé äalo IV. roč. „Hlasu' vyjde okolo 10. augusta 1901. 



^^ s'i W -