Skip to main content

Full text of "Mluvnica jazyka slovenského"

See other formats 


Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing lechnical restrictions on automated querying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfivm automated querying Do nol send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attributionTht GoogXt "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct and helping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whether any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http: //books. google .com/l 



SatbBrU ColUfle lUirarg 



THE SLOVÁK COLLECTION 

GIFT OF 

Archibald Čary Cooliáge, Ph.D. 



THE SUMHER OP 1 

Leo Wiener 



Recetved September 23, 1901 




liffcltl ^ 



rtÉi 



»-f ■ ■ <-<*—»; t ^ t I >• 



MLUVNICA 

JAZYKA SIOYMSKÍIIO. 




SLOŽIL 



MARTIN HATTALA. 



DIEL DRUHY. 



SKLADBA. 



NÁKLADOM MATICE SLOVENSKEJ. 




t*|>o<|*> 



v B. Bystrici, 1865. 

Na sklade u Eugena Krčméryho, 

matičného kníhkupca. 




•*.i>. '. i. u 

-3 r 1' ; J' 



J ■' 



DRUHY DIEL 



SKLADBA 



1 



-i Crlle e Libr 



>■ Tr< 



31*1 it> b 



^ 



^/C^ 



^. 



Vstup 



Pojem a rozdelenie. 

§. 296. Skladba jje náuka o vete. Ona sa totižto zanáša 
najviacej skladaním dvoch alebo i viacej slov vo vety čili v ob- ^ 
razy myšlienok (§. 4) jednotlivých a spojovaním dvú lebo i 
viacej viet, majúcich vyobrazovať dve lebo i viacej myšlienok 
slúčenýdi. Jednotlivými slovy naopak oberá sa len natolko, 
nakolko sú samy o sebe i vetami. 

§. 297: Vety delíme vôbec na jednoduché a složené. 

Jednoduchá a síce holá veta je taká, ktorá hlavnie čiast- 
ky čili podmet, prísudok a sponu len samé a po jednej ob- 
sahuje, jako: žiak je pilný, žiak píše, píšeme. Vyniká-li však 
jednoduchá veta krome podstatných čiastok i tak zvanými 
vedľajšími lebo pobočnými, menuje sa vyvinutou. Také sú 
na pr. tri predošlé, ked nasledovne znejú: poriadny žiak je 
pilný, žiak píše list, píšeme perom. 

Složená veta naopak je každý taký celok, ktorý vznikol 
spojením dvú lebo viacej jednoduchých, viet v jednu. V prí- 
pade prvom menuje sa jednoducho, v druhom mnohoná- 
sobne složenou vetou. Onou je na pr. tato: učitel sedí a 
žiak stojí. Mnohonásobne složenou naopak je, znie-li takto: 
učitel sedí a žiak stojí, ked má odpovedať. 

§. 298. SMadba sa teda delí na dve hlavnie časti a síce 
na náuku: 1) o jednoduchej a 2) o složenej vete. Prvá 

1* 



160 §. 299. 

z nich rozvrhuje sa dálej na dva oddiely, rozberajúc: a) holú 
a b) vyvinutú vetu jednoduchú. Práve tak sa rozdeluje 
ešte i druhá hlavnia časť, rozjímajúc: a) o jednoducho a 
b) o mnohonásobne složenej vete. 



Prvá časť. 

IVauka o Jednoduchej Tete. 

A) Holá veta. 

§. 299. Holé vety sú bud o jednom buď o viacej slovách 
(§. 6 a 312). 

I vo vetách o jednom slove pozorovať dosti jasne aspoň 
päť vecí úvahy hodných, menovite: 

1) to, že jedny z nich, jako na pr. píš-e-me a píš-e-te, 
podstatné čiastky myšlienky označujú skutočne (kladne, posi- 
tivne) ; iné naopak len zdajne (záporne, negativne), jako : píš-e 
a píš-u. Ty a podobné vety sú preto kusé, ony úplné. 

V píš-e a píš-u totižto chybí prípona osobná ti, ktorá kedysi ppd- 
met znamenala, jako me & te w píš-e-me a piš-e-te podnes (§. 205). 
Že sa ony obe tretej osoby skutočne týkajú, to sa nám vlastne len 
zdá a síce preto, že sa osoba ta u sloves určitého tvaru vôbec od prvej 
a druhej pravidelne nedostatkom osobitej prípony čili tak rozoznáva, 
jako prítomný čas ukazovací od rozkazovacieho a prvá vrstev sloves 
od ostatních päť (§. 206). 

2) I vety o jednom slove označujú viac alebo menej do- 
konale krom osoby a spôsobu i cas, jako: píše, písal a 
napíše. 

Príčina čeho je zkrátka ta, že všecky ty a pod. vety sú slovesa ur- 
čitého či takého tvaru, ktorý krom osoby a spôsobu i čas vyobrazuje 
(§. 202). Prvá z vytknutých viet ostatne týka sa prítonmého, druhá 
minulého a tretia budúceho času. Osoby naopak sú všecky tri tretej 
a spôsobu oznamovacieho. 

3) I najvätšmi jednoduché vety sú bud tvrdivé, jako: 
píš-e-me; bud záporné, jako: ne-píš-e-me. Onými mluvitel 



§. 299. 161 

oznamuje poslucháčovi, že prísudok podmetu náleží; tými na- 
opak práve to upiera. 

4) Pochybuj e-li mluvitef, či prísudok podmetu náleží či 
nenáleží, pýta sa o tom. Dla čeho delia sa zase vety na o- 
tázkové a odpovedné. 

5) Otázkové vety o jednom slove lišia sa od odpovedných 
v tiskú a písme obyčajne len znamením otázky (?), jako na 
pr. píš-e-š? proti: píš-e-š. V skutočnej mluve naopak rozo- 
znávajú sa ony od tých dokonalej než delidlami a síce tým, 
že otázkové vety. iným hlasom čili prízvukom znejú než 
odpovedné. Ale i ty vynikajú prízvukom, bo sa prvá sylaba 
v nich obyčajne vyšším hlasom vyrieka než ostatnie, jako na 
pr. pí v: píš-e-me, píš-me a inde. 

Záleží-li holá veta vo viacej slovách, pozorovať v nej kro- 
me zvláštností práve vyložených ešte dve o mnoho jasnejšej 
než vo vetách o jednom slove, a síce: 

a) že sa v nich prísudok s podmetom aspoň ponekud 
srovnáva čili shodu nejakú prísudku s podmetom, jako na pr. 
v týchto troch: žiak je piln-ý, žiačka je piln-á a žiača je piln-é. 

Vo vetáck tých totižto srovnáva sa prísudok s podmetom nelen 
rodom než i číslom a 'pádom. 

b) Vo vetách o jednom slove, jako: píš-e-me, objavuje sa 
prísudok obyčajne na mieste prvom, spona na (íruhom a pod- 
met na treťom. Vó vetách o viacej slovách poriadok ten na- 
zýva sa slovosledom a je rozličný. 

Tak na pr. slovosled vety „žiak je pilný" je pravý opak toho po- 
riadku, ktorý sa zračí v „píšeme.^* Veta ona však znie často i dľa toho 
čili takto : pilný je žiak, indy zas i inácej. 

Kusosť, zápornosť a delidla holej vety dajú sa i 
mimochodom dostatočne objasniť, Ostatnie z práve dotknu- 
tých vlastností jej naopak vyložíme osobité, vezmúc do úvahy: 
pomer čiastok reči k vete holej čili to, ktoré čiastky 
reči a jak bývajú hlavními čiastkami viet; pomer vety ku 
poslucháčovi čili osobu, čas a spôsob; shodu prísudku 
s podmetom, otázku s odpoveďou, prízvuk a slo- 
vosled. 

Poznámka. Y náuke tej je často veľmi ťažko, indy doprosta i 
škoda zdržovať sa príkladov náležitých do oboru vyvinutej a složenej 



162 §. 300. 

vety. Preto miestami i tých i oDých potrebujem a síce tak, že slova 
ty v nich, ktorých sa výklad práve tyče, sú bud ležatým písmom tla- 
čené bud! že sa vynecháva z nich krome spojky všetko, o čo práve 
nejde, j?dco na pr. v tomto, potrebovanom v §. 801 : Svet vraví, že atd. 



I) Pomer čiastok reči k vete. 

1) Podmet. 

§.300. Podmetom viet bývajú naj častej sklonitelné čiastky 
reči a síce: podstatné mena vlastne, všetky ostatnie ne- 
vlastne čili tak, že ich bud miesto podstatných mien potrebu- 
jeme, jako zájmen (§. 312), bud zamlčujeme po nich ty pod- 
statné mena, ku ktorým sa ony čo prívlastky posud ešte vzťa- 
hujú alebo kedysi vzfahovaly. 

To pozorovať menovite u mien tvarom prídavných, význa- 
mom však podstatných, jako : Plachý, Jesenská, ' Hlboká, dô- 
chodný, mostné, zlatý, bUžní, sirotčí (§. 164 a 166, č. 2). U 
tých a podobných na bytosti, znamenané po nich kedysi pod- 
statnými meny obecného významu, jako: človek^ žena, dedina, 
mýto, peniaz a pod. obyčajne už ani nemyslíme, potrebujúc 
ich zcela tak, jako keby i tvarom boly podstatné mena. U 
iných prídavných mien a príčastí naopak mávame ešte vždy 
viac abo menej jasne na mysli, žamlčaué po nich podstatné 
meno, jako menovite človek s primereným jemu množným ľudia 
u : dobrý, zlý, múdry, učený, driemuci, spiaci. Tých a podob- 
ných v rode ženskom ani nepotrebujeme a vo sredňom zriedka, 
i to len jednotne najviac m. odťažených mien podstatných, 
jako: dobré m. dobrota a zlé m. zlosť; riedšej srkstle, jako: 
obecné dobré m. lat. commune bonum. Máme-li tedy lat. prí- 
davné mena toho druhu i čo sa čísla tyče verne preložiť, 
musíme primerené im slovenské spojiť s podstatným ved, bež- 
ným prirodzene v prípade tom i jednotne, a riecť: pravdivé 
veci m. vera, spravodlivé veci m. recta atd. 

Príklady. Blázen dáva, múdry bere (Bern. 285). S^avod-- 
livý sa vždy chleba naje. Ľohré sa samo chváli (Por. u KaL 
35 a 70). Vemi sa večne o pravdu delia. Ľohri sa zlostných 
neboja (Slád, 33 q, 121). Dobrý dí, dobrý splní, Spravedlivé 



§. 301. 163 

se nestratí. Ľohré se dlonho pomni a dé ješté dél (Did. 225, 
256 a 257). S lahkosťou nábytá vec ľahko odojde (Hol. I, 248). 

Riedšej býva podmetom vety infinitiv a iné čiastky reči, 
a síc onen vždy vlastne preto, že je též podstatné meno, choť 
sa u nás ani neskloňuje (§. 209); ty to zase nevlastne. Stáva 
sa to menovite tam, kde bud o jednotlivých slovách buď i o 
viacej ich jakokolvek spojených alebo napokon i o jednotlivých 
hláskach a sylabách slov tak mluvíme, j ako sme, o samostat- 
ných bytosťach (§. 109) zvykli. 

Príklady. Nedovéŕovati jeBt opatrnosť. Bohatnouti není 
nejvétší umení, ale s bázní boží hohatnotiti, to jest néco (Did. 
246 a 257). Hanba ti vrmeť, spievat zrada! (Slad. 286) Hanba 
zemanom sä bit Darmodaj umrel, narodil sa kúpsi (Kal. 26 a 86). 
Umrel darmod^y, nastal vydrigroš. Mtis je velký pán (Bern. 287 
a 298). Ja je zájmeno, proti je predložka, a je samohláska atd. 

§. 301. Všeobecný podmet osobný čili nem. man a franc. 
on vyslovujeme obyčajne podstatným menom človek, čo vlastne 
i man i on, po$lé z lat. homo, znamenajú. Riedšej potrebu- 
jeme tak slova svet a samých sloves tretej osoby jednotoej, 
zamlčujúc po nich jednotné človek. Množné ludia naopak velmi 
často zamlčujeme alebo, čo je jedno, man nahradzujeme zhusta 
samými slovesy tretej osoby množnej. I druhá osoba jejich 
jednotná prichádza tak dosti často, množná naopak zriedka. 

v 

Príklady. Bez skúsenosti človek nikde nezájde. Človek sa 
vám nesmie ani zasmiať (Pov. 324 a 403). Všemu zvykne dío- 
vek. Tam dvakráť v roce žnú (Hol. 11, 76 a 82). Tam nás biť 
nebudú. Darmo tam dač hľadáš, kde si nič n^oíoMl, Tak šiel 
rovno, sťa by ste strihali (Pov. 156, 462 a 520). Svet vraví, že 
atd. To je kFatba nášho života, keď nevieš, čo si; nemreš, 
nešiješ, len sa tak od skaly ku skale biješ po jazere bfadých 
časov (Slad. 67 a 232). Vravia, že atd. (Slad. 213 a Pís. U, 
139). Celý svet hovorí = man spricht áUgemein (Kal. 11). 
Nezvaných hosťov pod stôl sádzajú (Kal. 44 a Bern. 290). 
S poctivostí nejdál dcjde (Pŕisl.). 

Vecný podmet všeobecný čili nem. es len v odpovedach 
i^asto vyslovujeme osobité zájmenom mo^ inde naopak zriediť' 



164 §. 302. 

zriedka, potrebujúc najradšej samých sloves neosobných a osob- 
ných neosobne vzatých (§. 197). 

Príklady. Ono ti boly v komôrke ukryté (Pov. 86). Ono 
sa milému líčko červenelo. Ono to môj milý na píšťale píska 
(Pís. I, 37). Hroznejších 5a nevídalo oblud. Z jasná sa Uiskne 
(Hol. n, 38 a 77). V kuchyni sa varilo a peklo (Pov. 272). 
JedlOy pilo sa celý deň (Slad. 364). Vodilo (= mátalo) mä do 
pol noci (Zpiev. I, 15). 

§. 302. Sklonitelné čiastky reči čo podmety viet objavujú 
sa vo troch pádoch : v nominative, vokative a genitive. 

Nominativ a vokativ označujú podmet vlastne a síc onen 
pravidelne vo vetách ukazovacieho spôsobu, jako: chlapec je 
pilný ; tento v rozkazovacích : chlapče, bud pilný ! 

Že by oba tvary ty slov neboly ani pády, jak sa nekto- 
rým grammatikom skutočne zdá, tomu odporujú hlavné dve 
okolnosti. Prvá znich záleží v tom, že nominativ vynikal kedysi 
dozajsta osobitou príponou a síce hláskou s (§. 108), hlavním 
to živlom ukazovacieho zájmena, zachovaného ešte podnes v 
príslovkách: dne-s, s-em a v iných (§. 179). Rozoznával sa 
teda kedysi od ostatních pádov i positivne. Po zaniknutí prí- 
pony s za^ Uší sa od nich aspoň záporne čili tak jako voka- 
tiv už s prvoti (§. 108), alebo nedostatkom osobitej prípony, 
čím sa menovite i tretia osoba sloves od prvej a druhej, uka- 
zovací spôsob od rozkazovacieho a prvá vrstva sloves od ostat- 
ních päť podnes rozoznávajú (§. 206 a 299, č. 1). 

Podruhé nominativ a vokativ majú skutočne též označovať 
istý pomer, čím sa rovnajú ostatním piatim tvarom sklonitel- 
ných čiastok reči, pády menovaným. S druhej strany však 
lišia sa ony od týchto vôbec tak, jako pomery nimi označo- 
vané od seba vospolok. V každom mluvení totiž objavujú sa 
skutočne dva podmety: osoba, ktorá mluví; a osoba alebo vec, 
o ktorej ona mluví, čili podmet mluviaci a podmet vety. Ten 
proti onomu je tedy vlastne predmet čili vec alebo osoba 
od mluvitela rozličná, vyjmúc ovšem ten prípad, kde mluvitel 
o sebe samom hovorí. 

Tak sa pr. vyslovim-li ja o žiakovi nejakom túto vetu: žiak píše 
Ust, som ^a podmetom mluviacim a Šiak je podmetom vety tej o ňom 



§. 303. 166 

znejúcej. Žiak proti mne je teda opravdu predmet čili osoba odo mňa 
rozličná, ktorej sa myšlienka moja vyslovená onou vetou práve t^če. 
List konečne je též predmet čili vec mimo mňa a žiaka súca. 

Keí sa teda akkusativný tvar sklonitelných čiastok reči, 
jakým je v danom príklade slovo list, pádom preto menuje, 
že označuje predmet nejaký :- musia byť i nominativ a vokativ 
pády, ked označujú podmet vety, ktorý je proti podmetu mlu- 
viacemu vlastne též predmetom. 

Predmet, znamenaný vo vetách nominativom a vokativom, 
má sa ku podmetu mluviacemu priamo alebo vzťahuje sa k 
nemu bezposredne a to asi tak, jako na pr. dve priame a rov- 
nobežné čiary jedna ku druhej. Pády ty zovú sa preto pria- 
my m i (§. 108). Päť ostatních naopak menujeme nepria- 
mymi alebo kosými preto, že sa predmety nimi znamenané 
vzťahujú ku podmetu mluviacemu posredne čili posrednictvím 
podmetu vety. Predmety ty totižto sú nimi najprv proti pod- 
metu vety a potom čili vlastne skrze ten teprva i proti pod- 
metu mluviacemu. 

Vysvitá to dosti jasne i z príkladu výsej daného. Rozoznať v ňom 
totižto dobre predne dve osoby a jednu vec: mňaj iiaka a list. Po- 
druhé videť z neho to, že medzi mnou a žiakom neobjavuje sa nič po- 
srednikom, medzi mnou a žiakom naopak posredniči žiak, alebo to, že 
je žiak len proti mne predmetom, list naopak i proti^ mne i proti žia- 
kovi, a síce proti tomu bezposredne, proti mne posredne čili skrze 
toho. Ja a žiak v prípade tom a podobných rovnáme sa teda sebe 
vospolok aspoň tým, že sme oba proti listu podmetom a máme sa 
preto jedon ku druhému príamo čili asi tak, jako dve priame a rovno- 
bežné čiary jedna ku druhej. 

§. 303. Vokativ má sa i tvarom i významom svojím k 
nominativu vôbec tak, jako rozkazovací spôsob k ukazovaciemu. 

Jako sa totiž onen od tohoto, na pr. pís od píšeá, šťup- 
losťou tvaru svojeho podnes ešte makavo rozoznáva: tak vy- 
padal kedysi i každý vokativ proti nominativu. Zamknutím 
prípony nominativnej čili hlásky s a často i iných ešte (§. 17) 
prvotný pomer ten ovšem zatemnel. Dá sa však i teraz ešte 
neraz ápozorovať. Vokativ ryb-o na pr. je posial ešte šťup- 
lejší od nominativu ryb-a preto, že a je závažnejšia samo- 
hláska než o, keď sa ta v onu stupňuje a ne naopak (§. 47, 
51 a 108). Čeština krome toho pňové samohlásky v rožka- 



166 §. 303. 

zóvacom spôsobe obyčajne kráti (§. 60 a 207). Práve t<> pozo- 
rovať i u vokativu aspoň raz a síce v pan-e (§.152). 

Kto teda vokafiv zapiera byť pádom bud preto, že nevy- 
nikal nikdy osobitou príponou, bud z iných príčin ; ten by mal 
i rozkazovacím tvarom slovesa odškriepiť povahu spôsobovú. 
To sa však nepodarí nikdy nikomu: nasledovne musí byť 
i vokativ pádom, medzi iným i preto ešte, že zástupcom jeho 
býva pravidelne nominativ (§. 108), ktorý je dla predošlého §. 
dozajsta pád. Z čeho dálej i to vysvitá, že sa vokativ ani 
významom svojím neliší viac od nominativu než zase len asi 
tak, jako rozkazovací spôsob od oznamovacieho. 

Spôäobom oznamovacím dáva mluviteľ poslucháčovi len to 
vedeť, že to, čo o podmete nejakom vyrieka, dla jeho zdania 
je skutočná pravda, nedbajúc o tom dálej naskrze nič. Mluví-li 
kto však rozkazovacím spôsobom, ujíma s^ toho, o čom práve 
mluví, viacej a síce tak, že chce, aby sa to i skutkom stalo 
preto, že sa mu to nelen pravdivým než i potrebným byť zdá 
(§. 5). Oznamovací spôsob vzťahuje sa teda len k mysli, 
rozkazovací naopak i k citu alebo vôli spolu. Jak už re- 
čeno, objavuje sa s oným podmet pravidelne v nominative, 
s tým vo vokative: nasledovne vzťahuje sa i vokativ krome 
mysli i k citu. On je preto asi tak citoslovným tvarom mien, 
jako rozkazovací spôsob sloves. 

Čo taký mohol sa vokativ už s prvoti lahko obísť bez 
prípony. Nemajúc tej, nemá sa čím pojiť s ostatními čiastkami 
viet. Môže teda i mimo nich čili sám o sebe prichádzať alebo 
nebyť ani podmetom a v nich i čo podmet nemenej voľnosti 
požívať než citoslova (§. 18 a 295), ktoré sa vedia neho často 
objavujú. Niet on podmetom menovite tam, kde sa ním nekto 
abo ^ nečo len volá, oslovuje a vzýva. V prípade tom pisáva 
a tlačieva sa po ňom obyčajne znak podivenia čili ! Ten 
pozorovať pravidelne i po celých vetách rozkazovacieho ažia- 
dacieho spôsobu, po oznamovacích naopak badku alebo punkt. 
Je-li vokativ čiastkou vety čo podmet alebo i činom predo- 
šlým, vídať po ňom a často i pred ním čiarku. Po delidlách 
t;ých a citoslovách možno teda neraz i také vokativy poznať, 
ktoré sa tvarom svojím nelíšia od nominativu. 



§. 304. 167 

Príklady. Martinko! Martin! Martin môj! — Kde je? 
Martin! — či ho sen prepadol? Či, ach Bosé, mrtvý zchla- 
dol? Vráťme sa, brachu! Ach! ľudia boží, pekne vás prosím. 
JVb, chlapci, kosy nž zapadtgú. Martinko, pískaj! (Slad. 192, 193, 
194, 199 a 202) Borho, čo tak smutný sedíš? (Hol. I, 55) 
Vráť sa, pane dndha, vráť sa, mladý zať! Čože je to, pane 
Boée, za žena? čierne oči, poďte spať! Ja/oore, veru si pukatý. 
Ej mamko, daj mä do školy! (Zpiev. I, 236, 254, 357, 359 a 
366) Časy moje, časy! Neužily krásy (Pís. U, 34). 



§. 304. V geuitive' objavuje sa podmet nevlastne čili tak, 
že sa u neho zamlčuje nominativ takých slov, po ktorých je 
rozdeľovači genitiv v obyčají, jako: mnoho, nečo, nič a piod. 
Deje sa to menovite u byť sl ne-byf, ale len v tedy, ked ich 
nepotrebujeme čo spony než čo prísudku čili srastle (§. 196 
a 305), potom prirodzene i u sloves podobného významu, 
jako: chybef, nachádzať sa, náležať sa, dostávať sa, vyskytati 
se, záporne: ne-chybeť, ne-nachádzať sa atd. Riedšej slýchať 
genitiv m. nominativu s inými zápornými slovesy. Medzi tamty 
vlúdilo sa u Čechov nasledovaním nemčiny i s-cházeti (ab-ge- 
hen). U nás ^ase cudzinou zarážajú nominativy bežné v pri" 
páde tom, vyjmeš-li nie a nečo. Ty totiž a jednoduché co od 
nepamäti zostávajú rady v nominative a v akkusative tam, 
kde sa iné slova obyčajne čo genitivy rozdeľovacie objavujú. 
Treba-li však čo ráznejšej upierať, stáva i nie v genitive alebo 
s tým spolu, jako na pr. v tejto vete: Neurodilo sa nám ni- 
čeho nič (Pov. 528). 

Ani ne-mdé^ ktoré i v polštiíie slýchať m. nenie, niet a nie 
alebo m. nem. man hat nicht, es giebt nicht, nesluší pokladať 
za nem. spôsob mluvenia, ked man druhou osobou jednotnou 
vôbec radi naliradzujeme^ (§. 301) a ked menovite záporného 
ne-byť m. ne-mať podnes ešte často potrebujeme, jako na pr. 
v tejto složenej vete: Niet takej pesničky, co by jej konca ne- 
bolo (PoV. 353), znejúcej tamže (na str. 544) takto: ííiet ta- 
kej pesničky, čo by konca nemala. Srbština napokon doprostá 
i tretej osoby tohože slovesa čili ne-ima alebo jie-ma radi^ 
užíva m. a v. ni-j€. 



168 §. 305. 

Príklady. Bolože tu radosti! (Pov. 339) Bolo tam drahých 
jedál B, nápojov, bolo hudby a ťatect^ i všakovej zábavy! (Tamže) 
Takých krás nenie ani nebude! Nod tu nemáé hrobovej. £j, 
ludia, jesto na svete blázni skutočne blažení. Jesto sprosté 
mudreny (Sl^d. 69, 107 a 137). Mojej ženy doma nie. Mňa 
doma nemáé (Zpiev. I, 258 a 259). Zaklopal by Tomáš, ale 
Äo tu nernM (Pís. II, 140). Niet pra/ody v stolici. Vivatom 
honca nebolo (Kal. 42 a 94). Porady ani pomoci nebolo. Ce- 
sty, chodníka nebolo. Nebolo konca kraja posmechu. Starého 
doma nebolo. Y zámku nikoho niet. Takého zámku niet na 
svete. Žiadneho cMeba sa nerodí (Pov. 19, ^Q, 259, 338, 339 
a 347). Není konce pokladftm, vozúm počtu není (Eral. Is. 
2, 7). Nenalézá se milosrdného (Kral. Žalm 12, 2). Jistoty 
se nenacházi (Kral. k 2. Král. 10, 2). Ničehož (= zhola nič 
alebo naskrze nič) není (Kral. Žalm 19, 7). 



2) Prísudok. 

§. 305. Prísudok je najvážnejšia čiastka vety. Najlepšej to 
vysvitá ztade, že prízyuk vetný prirodzene jemu náleží. 

Čo taký označuje sa prísudok najčastej najvážnejšou čiast- 
kou reči čili slovesom (§. 9), a síc určitými i neurčitými tvary 
jeho (§. 202). 

Určité tvary slovesa bývajú často i samy o sebe vetou a 
to vlastne a vždy, ked sú jednoduché a složené, jako: píšem, 
píš; na-pfšem, na-píš a pod. Neurčité naopak objavujú sa ve- 
tou samotné zriedka i to len nevlastne čili tak, že sa u nich 
nektorý z oných zamlčuje, jako na f r. jest a «w v tretej osobe 
obú čísel minulého času: písal, písali; napísala, napísaly atd. 
(§. 273) Bývajú teda prísudkom viet tak, jako skloniteľné 
čiastky reči (§. 306). 

V každej vete o jednom slove je vždy aspoň najvážnejšia, 
čiastka myšlienky čili prísudok skutočne označený a síce po- 
každé pňom alebo koreňom slovesným, jako na pr. v týchto: 
pas, píš, pás-ol a pís-al. Podmet naopak značí sa len v ta- 
kých vetách o jednom slove, kde znaky jeho čili prípony o- 
sobné nezaníkly, jako v: pas-me, pas-te, píš-me, píš-te a pod. 
Jak sa vec ta strany spony má, o tom vidz §. 310. 



^. 306, 169 

Okolnosť ta svedčí též o dôležitosti prísudku. Napriek 
tomu zamlčuje sa preč i on, ale prirodzene riedšej od spony 
a od podmetu, i to len vo vyvinutých a složených vetách, 
jako: Ticho, páni! (Kal. 86) Ticho, šuhajci, pre Boha ticho! 
(Slad. 208) Šťastlivá cestu, junák milý! Za mnou, Srbóvia! 
(Žel. 34 a 94) 

Vo prvom z príkladov tých totižto zamlčaný je prísudok buďte, 
vo druhom tenže dvarazy alebo aspoň raz a podruhé prísudok prosím 
s predmetom vás, vo treťom podobne prajem s ti a vo štvrtom poďte. 

Každým slovesom, mimo byť čo sponu, prisudzujeme pod- 
metu to, čo každé z nich znamená: bytie totižto, stav a pô- 
sobenie nejaké (§. 196 a 197) čili to, že podmet jest, že sa s 
ním nečo deje- čili stáva a že on sám nečo robí. 

I 

§. 306. RiedČej bývajú prísudkom viet sklonitelné čiastky 
reči a neurčité tvary slovesa, i^ to nevlastne čili pravidelne len 
skrze sloveso určitého tvaru, najčastej skrze byf čo sponu. 
Každou z nich vyriekame o podmete též to, čo každá z nich 
znamená, na pr. podstatnými meny to, že jest on bud! sku- 
točne bud smyslene samostatná bytosť (§. 109), jako ked o 
Bohu riekame : Boh je duch atd. 

Mimo podstatné meno všetky ostatnie sklonitelné čiastky 
reči vynikaly kedysi viac než teraz dvojím zakončením : urči- 
tým a neurčitým, a síce tým čo prísudky vždy, oným čo 
prívlastky a iné čiastky vety vôbec asi tam, kde ich jazyky, 
majúce člen, s týmto potrebujú, jako napr. nemčina, gréčtina 
a v oboru slovančiny bulharčina. 

Rozdielu toho čeština podnes viacej šetrí nežli slovenčina. 
My na pr. už ani všetkých príčastí nepotrebujeme čo prísud- 
kov stále s neurčitým zakončením než len vypadajúcich na I 
(§. 213 a 214) ; ostatních zriedka, i to skoro výlučne len vo 
sredňom rode jednotného čísla, inde naopak s určitým, na pr. 

Bndeš bitá od svojej mamičky a ja budem Utý od svojho 
tatíčka(Pis. II, 134). PorúÓeno Bóhnl Tejto noci zbožia nebude 
sozcáo, poviazcmo, posvážano a vymláteno (Pov. 21 a 267). 

Čeština naproti krome príčastí zná sa k neurčitému tvaru 
i u prídavných mien o mnoho častej od slovenčiny, tak že v 



170 §. 307, 308. 

nej slýchať ešte na pr. i: já j sem zdrav, budeš nemocen, ty 
jsi veeel atd. (§. 168—162) . 

§. 307. Pádom prísudku niet u nás a Litevcov len nomi- 
nativ, jako na pr. v nemčine a v latinčine, než veľmi často a 
pravidelne i instrumentaľ, zaniklý v oboch týchto jazykoch už 
dávno. Riedšej objavuje sa prísudok v ostatních štyroch ko- 
sých pádoch, i to zvätša len vo vyvinutých a složených vetách. 
Prísudok nominativný má sa k inštrumentálnemu asi tak- 
to : nominativ v y m e r u j e (definit), instrumental o p i s u j e 
(describit) pojem podmetu. Onýín sa teda vlastne vy rieka, čím 
podmet skutočne je; týmto naopak len to, čím sa podmet byť 
zdá alebo Čím sa v istých prípadoch objavuje. Instrumental sa 
preto týka viacej prípadných vlastností, nominativ podstaty 
podmetu, čím sa tomuto vlastne nič neprisudzuje než len po- 
jem jeho inými slovy vy rieka čili opakuje. DFa toho na pr. vo 
vete „človek je rozumné zviera" nominativný prísudok rozumné 
zviera práve tak sa má ku podmetu človek, jako 2+2 k 4. 
Jako sa totižto 2+2 rovná 4, tak i prísudok dotčenej vety 
zcela a práve to znamená, čo podmet. Inštrumentálny prísu- ' 
dok naopak, neoznačujúc podstatných než len prípadné známky 
podmetu; nerovná sa tomu nikdy. Najlepšej vysvitá to predne 
z takých viet, kde je prísudok akkusativom a predložkou za 
m. instr. vyslovený, a podruhé z takých, ktorými sa vyrieka, 
čím podmet kedysi bol alebo čím sa ešte teprva má stať. Také 
sú na pr. nasledujúce: 

Ona prišla a bola mu za ženu. Bol ten hadík syn toho 
hada, čo je všetkým hadom za kráta (Pov. 343 a 462). L*ubko 
za sudca chcel byť. On býval za mladi hudcom (Hol. I, 27). 
Ja som daked^f bol hráľom. Jej nebohý muž býval horárom. 
Či budeš hrubým či tenkým krajcom? (Pov. 242, 499 a 541) 

§. 308. Práve vyložený rozdiel však neposkytuje vôbec 
platných pťavidel o užívaní nominativného a instrum^ntaíného 
prísudku a síce preto, že jazyk v tom tak, jako i vôbec, o 
mnoho slobodnejšej si vedie než by , si časom nedovolil nečo 
prípadného za podstatné a naopak pokladať alebo vymerovať 



§.'308. 171 

tam, kde by mal vlastne opisovaf, a naopak. Nie teda divu, 
že neraz nájdeš i vo spisoch opravdu vzorných aspoň dva prí- 
sudky docela jednakej povahy a preca rozličnými tými pády 
vyslovené, na pr. Budme aneb vaecko aneb ničím (Kol. 328). 
Eštes len bol patvarista a ja deckom (Kal. 38). Nesluší však 
preca nedržať sa v prípade tom aspoň nasledujúcich pravidel: 

1) Opravdivým výmerom a opisom takých pojmov, ktorých 
vymeriť bud nechceme bud nevieme, patrí prísudok nomina- 
tivný. Takými sa objavujú obyčajne i ty prísudky, ktoré pod- 
metu už skutočne alebo po prednosti náležia. Ty naopak, 
ktorými sa vyrieka, čím podmet kedysi bol alebo čím sa te- 
prva stať má, stávajú v instrumentali. V tom sa objavuje, vždy 
len zájmeno tretej osoby, čo prísudok pobočných viet, kde 
nemčina svojeho es stále čili bez ohladu na rod a číslo patrič- 
ných mien podstatných užíva. 

Príklady. Hlásky sú záMsiáné čiastky slov (Náuka 13). 
Vietor je pohyb povetria. Mráz je zamrznutá rosa (Čí t, 154 
a 156). Jazyk jest oblesk ducha, je dtich sám, konavé živý 
(Nár. 4). Boh láska je. Boh veFký, svet malý (totižto: je. 
Slad. 111 a 121). Ručníček je malá vec. Už nebudem viacej 
dievkou. Už ja budem nevestiókou (Pís. H, 61). Ja som bol 
kráľom (Hol. 134). Podlosť má byť zeraeplazom (Slad. 48). No, 
kmotre, keby ja bol tebou, nepísal by som cedul (Kal. 58). či 
bude ten, který i nejbližším svým lásku svou ntahuje, nméť býti 
čiovékem mezi lidmi, když jim není v malém okresu domu svého? 
(O nár. 53) 

2) Nominativným prísudkom vynikajú obyčajne i jadrne, 
apodiktické výroky a menovite porekadla, osobité spony zba- 
vené, jako: 

To je pravda. Musí to pravda byť (Pov. 178 a 533). To 
je pravda istá. Je to pekná vec (Pís. II, 125 a 189). To nenie 
možná vec (Zpiev. I, 96). Hlad je veľký pán (Pov. 238). Mla- 
dosť radosť. Pes psu brat. Starý priateľ najlepší. Sobota • 
kňazká robota. Starý, ale jarý (Bern. 297, 302, 303, 307 
a 308). 

3) Prídavné mena, vláduucie podnes ešte neurčitým tva- 
rom, jako: dlžen, hoden, vinen a po vinen, majú čo prísudky 



172 §. 308. 

též v nominative zostať (§. 306) a rád musí preto, že ho s 
určitým zakončením ani neužívame,- na pr. 

Je nehoden tolkej lásky (Pov. 369). Hodna je trónu srb- 
' ského Milina (Žel. 12). Nebudem tým vinná (Zpiev. I, 97). 
On je bojom rád (Spevy 71). 

4) V neosobných vetách slýchať ešte viacej aspoň sred- 
ních nominativov neurčitého tvaru takých mien prídavných, 
ktoré inde len určite vypadajú, jako: divno, Túto, možno, sluš- 
no, slobodno, vidno, známo, teplo a iné. I podstatné mena to- 
hože alebo aspoň podobného významu, jako: div, hanba, hrô- 
za, sloboda, škoda, treba, tma, zima, žiaľ, zvyk a iné, zostá- 
vajú též v nominative. Sponu je u tých i oných obyčajne za- 
mlčujeme a n^ z ne-nie prirážame k nim: ne-možno, ne-treba 
atd. m. nenie možno, nenie treba. 

Je-li podmetom infinitiv (§. 300), zamlčuje sa u neho 
zhusta i možnoy slusno a treba a, ne z ne-nie priráža sa k 
nemu. V prípade tom nazýva sa on infinitivom možnosti, 
slušnosti a nutnosti. Nekedy objavujú sa u neho i prí- 
slovky m. nominativu čo prísudku, jako: dobre, statočne atd. 
m. dobro a statočne. 

Príklady. Jaj, beda mne! Predo mnou vidno, za mnou 
tma. Nevidno nič. Ľúto mi tebíl (Pov. 2, 44, 51 a 151). 
Škoda ťa. Škoda že ich, preškoda! (Spevy 26 a 98). Žiaľ mi 
je za tebou, šuhaja! NenaMn jej čepca (Zpiev. I, 6 a 11). 
Netreba ti ženy (Pís. I, 53). Hrôza vyreknúť. HaMa mužom 
• sna sa báť. Úrad sloboda bolo vykonávať (Hol. I, 135; III, 
33 a 96)^. Možno mi nežiť. Na zázrak strašno sa dívať. Jak 
to smutno! Milo mi, že atd. (Slad. -32, 114, 123 a 335). 
Vidno, že atd. Neslušne, aby atd. Jeho obyčaj, že atd. Div, 
že atd. (Žel 10, 38, 43 a 73). 

čo tu dobrého slýchai? Tu nevldat ani ptáčka. Nebolo ani 
neba vidať. Nič nepoM (Pov. 3, 61, 476 a 490). Nevedeť, 
či atd. Poóut ozvenu (Spevy 92). Srdce étU jak bije. 2Wet 
na nej žiale (Žel. 7 a 71). PoM ich pískať (Slad. 193). 
Čože bolo róbit? Len ti už boh) ist na druhý deň (Pov. 82 a 
334). Čeho sa chyHi? (Žel 71) Ďakovať Bohu (Slad. 217). 
Jak té vUixt, zeme, plná cti a posmechu? Y neštéstí Ivem býti 
Upe nežli v štéstí slimákem. Není dobije moudrým býti príliš 



§. 309. 173 

(Kol. 219, 372 a 529). Lepšie padnúť v mužnom boji, jako 
hynúť bez. slobody (Spevy 59). Slovákom býti a ním býti ne- 
chtíti není ani stateóné ani romimné (Záborský). 

3) Spona. 

§. 309. Sponu. označujeme osobité a síce slovesom byť a 
ne-byf len vtedy, ked je prísudkom nektorá zo sklonitelných 
čiastok reči alebo infinitiv a príčastie. 

Ale zamlčujeme ju veľmi často, menovite vždy v tretej 
osobe minulého času (§. 273 a 305). Záporné ne z nej však 
priráža sa ku príčastiu čo prísudku, na pr. žiak ne-písal a 
žiaci ne-písali. Výjav ten ponáša sa velmi na to, že sa ta 
osoba od prvej a druhej inde zvätša nedostatkom osobitej 
prípony rozoznáva (§. 205 a 206). 

Napriek obdobe tej obrátenej už od prvých značnejších grammatikov 
československých XVI veku, menovite od Jána Blahoslava (Gratnm. 
česká. str. 54, 103 a 187) proti užívaniu spony jest a jaou v minulom 
čase, vyskytá sa ona preč i u prekladateľov kralických (§. <21) i u 
iných spisovatelov českých dosti často, osobité tam, kde o dôraz ide, 
na pr. Vstalť jest (Kral. Mat. 28, 6). Sou všickni zemŕeli (Kral. 2 Kor. 
5, 15). 

Inde len je vynechávame velmi radi, jako z pjríkladov da- 
ných v §. 308 pod č. 2 a 4 dostatočne vidno. Sú naopak 
s ostatními tvary spony riedšej sa zamlčuje, i to zvätša len 
v porekadlách a vo výrokoch velmi obvyklých, jako: 

Jakí páni, takí poddaní. Já pán, ty pán (Bern. 301). Po- 
ruôeno {bu^) Bohu! (Kol. 129). ForMeno alebo Poručená 
Bohu! (Pov. 304, 311, 319 a i.) Zimná rosa a ja bosá (Zpiev. 
n, 23). 

I čo prísudok zamlčuje sa by f a nebyť častej od iných 
sloves (§. 305). Ne priráža sa též k tomu slovu, ktorého sa 
zápornosť osobité tyče. Je-li však ta už ináčej dosť označená, 
zaniká zcela i ne, na pr. 

VSade (je) dobre, doma najlepšej (Pof. u Kal. 68). Ch/txda 
(bu^) Bohu! (Pís. U, 147 a Zpiev. I, 15). I vo Viedni {sú) 
ľudia biedni (Bern. 311). I v Praze ne-ha^dénm blaze (Pŕísl.) 
O jeho žene ani chýru ani slychu {nebolo). Dlho {bolo) ticho 
po celom zámku (Pov. 140 a 337). Nikde (niet) útechy a 
nikde pokoja (Spevy 15). Nikde (n^to^o) pomoci, nikde bez- 
pečnosti (Žel. 71). 

2 



174 §. 310, 311. 

§. 310. Kedf je prísudkom vety sloveso určitého a to 
jednoduchého alebo složeného tvaru, niet v nej spona osobi- 
tým slovom označená. Príčina čeho väzí v tom, že každá 
taká veta je buď len o jednom slove, j ako na pr. pasieme a 
na-pasieme; bud o viacej síc, ale o takých, z ktorých žiadne 
neznamená spony, jako : my pasieme, pastýr pasie a pod. 

V každej vete o jednom slove je vždy aspoň najdôleži- 
tejšia čiastka jej čili prísudok skutočne označený a síce po- 
každé pňom alebo koreňom slovesným. Podmet naopak len 
v takých vetách o jednom slove je též opravdu vyobrazený, 
kde znaky jeho čili prípony osobné nezanikly (§. 305). Kde 
sa ty otrely, jako menovite u vätšiny sloves tretej osoby obú 
čísel, tam sa podmet označuje len ' záporne čili rozoznáva sa 
od podmetov prvej a druhej osoby nedostatkom osobitej prí- 
pony (§. 205 a 206). 

Práve tak sa má vec ta i strany spony. I ta totižto len 
v takých vetách o jednom slove je skutočne označená, kde 
znaky jej čili samohlásky sponou menované podnes badať. 
Kde ty zanikly alebo kde ich už s prvoti nebolo, jako u slo- 
ves bezo spony časovaných (§. 203, 204 a 261—268), tam je 
též len záporne vyobrazená spona čili to, ktorým zo troct 
spôsobov mluvenia je prísudok s podmetom spojený : oznamo- 
vacím-li totižto či rozkazovacím a či vymienočným (§. 5). Čo 
ostatne tým lahčej možno poznať, čím makavejšej sa liäi ešte 
podnes rozkazovací spôsob osobitou známkou od oznamovacieho 
(§. 206 a 207) a vymienočný čili spojovad od obú zakrne- 
losťou svojou (§. "276). 

U) Pomer vety ku poslucháčovi. 

§. 311. Posial sme obsah vety rozberali hlavne len sám 
o sebe čili bez osobitého ohTadu na to, že veta niet len vy- 
javením myšlienky vôbec než že má spolu byť oslovenému 
čili poslucháčovi i úplne srozumitelnou. Choť by už čo bolo 
obsahom vety, má-li jej poslucháč náležité vyrozumeť, musí 
mu z nej byť patrno troje vecí a síce: predne to, koho alebo 
čeho sa tyče: osoby-li totižto či veci nejakej; potom to, jak 



§. 312. 175 

a kedy čili jakým spôsobom a ktorého času sa veta osoby 
alebo veci nejakej tyče. 

Bez týchto troch vecí niet žiadnó slovo ani vo spojení s 
inými nie žeby samo o sebe vetou a to preto, že sa ony 
vlastne rovnajú podstatným čili hlavním čiastkam vety. Osoba 
totiž alebo vec, ktorej sa práve veta tyče, je roveň podmetu; 
spôsob spone a čas zračí sa pokaždé buď na prísudku bud 
na spone. 

1) Osoba* 

§. 312. Mluvitel hovorí bud o sebe samom bud o tom, 
s ktorým mluví, alebo konečne o osobe alebo veci rozdielnej 
i od seba samého i od poslucháča lebo osloveného. 

V každom mluvení rozoznať teda tri osoby alebo aspoň 
dve a jednu vec, menovite: prvú čili tu, ktorá mluví ; druhú 
čili tu, s ktorou prvá mluví a tretiu čili tu osobu alebo 
vec, o ktorej prvá s druhou mluvf. 

Vzťah tento menuje sa pomerom osobným a označuje 
sa menením slovesa dľa osôb čili príponami osobnými (§. 205) 
a síce vo slovenčine a latinčine o mnoho jasnejíej nežli na 
pr. v nemčine. 

Tu sa prípony osobné behom času tak otrely, že už len v rozka- 
zovacom spôsobe, i to uezcela, označujú pomer osobný samy, jako: 
schreib-e (píš), schreibe-t (píš-te) ! atd. Inde potrebujú k tomu pomoci 
zájmen osobn;^ch, na pr. ich schreibe, wir schreiben atd. m. slov. a lat. 
píäe-m, scrib-o a píše-me, scribi-mus. Práve preto je. v nemčine i viet o 
jednom slove o mnoho menej než vo slovenčine a latinčine (§. 6). 

My a Latináci pridávame teda ku slovesám zmeneným dla 
osoby zájmena osobné len tam, kde nám o pomer osobný via- 
cej ide než obyčajne, menovite: keď dôrazne oslovujeme ne- 
koho, ked náruživé vykrikujeme, vzdycháme, prosíme atd. 

V prípade tom zastupujú zájmena osobné pokaždé pod- 
statné mena tých osôb a vecí, o ktorých práve ide reč. Preto 
sa ony dobre i podstatnými zájmeny nazývajú. 

Príklady. Zajtra í^i/ pôjdete do hory si, ja ostanem doma 
(Pov. 97). Oni sa ihrali a ja som sa díval. Ja som švárny, 
ty si šumná (Pis. II, 75 a 132). Ja som chudobná a ty pán. 
Ha, bodaj ťa, ty potvora, jasná strela Paromova! Ach, ja pre- 
bieduy, preubohý! T^-s' v CBlej dedine najkrajší mládenec. Čo 

2* 



176 §. 313, 314. 

ty, šelma, deláS? (Zpiev. I, 5, 11, 19, 294 a 296). Ja mám 
rád teba, ty mňa máš rada. Velký svet, ty-s' malá. Jakéhos' 
<y daru hoden! My Tudia sme, ty-s' Človek nie (Slad. 112, 121, 
202 a 388). Ó kéž bych sa i ja tebe chcel jako ty mne za- 
rúbiť! Zráďtty, ach trikrát zrádny vnuku, íy-s' predniu príčinn 
ku mojej skaze podal! (Hol. I, 60 a 135). 

§. 313. Veta týka sa pravidelne tej osoby alebo podmet 
vety jest obyčajne tej osoby, ktorá je na slovese čo prísudku 
alebo spone bud skutočne vyobrazená, jako prvá a druhá, buď 
aspoň záporne, jako tretia vždy, mimo jes-t a nie-t^ kde sa 
prípona jej ešte podnes zachovala (§. 205). Od pravidla toho 
odchyľujeme sa hlavne len vo dvoch prípadoch a«íce: 

1) tam, kdé všeobecný podmet osobný, ktorý je vlastné 
tretej osoby, druhou vyslovujeme (§. 301), 

2) vo vetách, označujúcich podmet genitivom m. nomina- 
tivu (§. 304), vtedy, ked sa ony vlastne prvej a druhej osoby 
týkajú, jako: mňa nenie, nás niet, teba nebolo, vás nebolo. 
Je-li však väzba tých a pod. viet opravdu osnovaná na zaml- 
čanom nie, neprieča sa ony pravidlu, o ktorom je práve reč, 
skutočne než len zdajne preto, že nie patrí medzi podmety 
tretej osoby. Tej sú totižto všetky krome tých, ktoré sa vy- 
slovujú nominativom zájmen 1 a 2 osoby čili slovami : ja, ty, 
my íi, vy. 

2) Čas. 

§. 314. Všetko, čokolvek sa deje, nasledovne i myslenie 
a mluvenie spadá do istého času. Má-li teda poslucháč vete 
vyslovenej náležité rozumeť, musí ona krom osoby čili podruhé 
i čas vyobrazovať. Ten sa zračí v nej vždy dTa toho oka- 
mženia, v ktorom sa práve mluví, t. j. mluviteľ určuje a ozna- 
čuje čas vždy dla tej doby, v ktorej práve mluví, a síce: 

1) dla nej samej čili bez ohľadu na iné deje. Tým či- 
nom rozoznáva tri časy": prítomný, minulý a budúci. 
Prvého z nich potrebuje pravidelne o všem tom, čo sa práve 
v tom okamžení deje, v ktorom mluví, na pr. žiak píSe, Mi- 
nulým naopak oznamuje mluviteľ všetko to, čo sa pred mluve- 



§. 314. 1Í7 

ním jeho stalo, na pr. žiak písal; budúcim konečne to, čo sa 

I 

teprva po mluvení jeho stane, na pr. žiak Imde pUca. 

Rekneme-li totiž o žiakovi nejakom: žiak fUe, každý znatel bIo- 
vQnčiiiy tak nám vyrozumie, jako keď by sme mu takto boli rekli : žiak 
práve v tom okamženi, keď vetu tu o ňom vyriekame, piáe. Písanie žia- 
kovo spadá tedy do tejže doby s mluvenim alebo je mluveniu našema 
pritomné, Rekneme-li zase : žiiúc 'piaal, oznámime poslucháčovi, že sa to 
skorej stalo nežli sme vetu tu yyrekli alebo že písanie žiakovo pred vy- \ 
slovením vety tej o ňom minulo. Bekneme>li napokon: žiak bude p{sať, 
každý znateľ jazyka našeho tak nám vyrozumie, že písania žiakovho ešte 
niet, keď o ňom tak mluvime, než teprva po tom bt*de čili nastane. 

2) Môže mluviteľ v určení časil mať na zreteli i iné a to 
také deje, ktoré sá k tomu, ktorého sa veta hlavne týka, čo 
okolnosti vzfahigú, spadajúc s ním buď do tohože času budí do 
pozdejšieho. Latinčina má na to tri osobité tvary časové: im- 
perfectum, plusquamperf ectum a futurum exactum. 
Ty sa preto menujú vzťažnými (relativa), ony čili praesens, 
praeteritum perfectum a futurum simplex naopak ne- 
vzťažnými (absoluta). 

Lepšie by bolo časy ty hláv nimi alebo priamymi, ony poboč- 
nými alebo kosými menovať a síce preto, že i absolútne časy sú proti 
tej dobe, v ktorej mluvime, vlastne též vzfažné. 

U nás rozdiel ten dávno zakmd tak, že latinskému im- 
perfectu a futúru exactu primerených tvarov ani nemáme. 
Dávnominulý čas náš (§. 273) nerovná sa též úplne lat. plus- 
quamperfectti. Slovančina totiž od nepamäti stará sa hlavne o 
vyobrazenie trvania deja a dosiahla v tom behom času takej 
dokonalosti, že jej sotva nájdeš roveň, jako na pr. v týchto 
vetách: Roky Ba míňUly i paminiUy (Pov. 21). Hladely hlor- 
dely dohľadef sa nemohol (Kal. 74). Celú noc sme chytali a 
nič sme nechytili. 

Následkom toho deUa sa slovesa naše na dokonané a 
n edo konané (§. 198). Ty, majúc označovať deje dlžej trva- 
júce než ony, i tvaru sú vôbec závažnejšieho,* vznikajúceho 
zvätša stupňovaním samohlások, jako na pr. hýbem proti hnem 
(§. 229), kráčam proti kročím, skáčem proti skočím a iné. I 
nedokonané slovesa lišia sa od seba vospolok hlavne též tak 
čili že, čím je ktoré z nich závažnejšieho tvaru, tým dlžej tr- 
vajúci dej znamená a naopak, jako na pr. vodím proti vediem a 



178 §. 315, 316. 

I 

vádzam proti vodíín, vynosím proti vynesiem a vynášam proti 
vynosím. Druhý posriedok, ktorým trvanie deja vyobrazujeme, 
je skladanie sloves s predložkami (§. 284, č. 3). 



§. 315. Jako u pomeru .osobného, tak i u časového pozo- 
rovať viacej odchýlok od pravidla vysloveného pod č. 1 v §. 314. 

Prítomného času totižto nepotrebujeme len o tom, čo sa 
práve počas mluvenia našeho deje, než i inde, menovite: 

F 

1) O takých príbehoch, ktoré sa pred mluvením naším za- 
čaly a počas toho ešte trvajú alebo sa opakujú: teda u popi- 
sovania mravov, zvykov a obyčajov, na pr. 

' Každý pod seba hrabe. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. 
Z mladi sa trň ostri (Berií. 290, 307 a 309). Vlastenec verný 
sám seba rusi a Mje vlasti jedine. V mladom sa veku ide do 
vlády, starému sila nestaéi (Slad. 276 a 282). Trávi od vekov 
Slovan život tichý, jeho netešia lúpeže a boje, starcov má 
v úcte atd. (Žel. 24 a 25) Žížaly jed s žihadlem na nepŕítele 
vypouétéji a nad tím samy mrou (Kral. k ©eut. 1, 44). 

2) Vo výrokoch po všetky časy platných a tam, kde do- 
mnenia iných spomíname, j ako: 

Svornosťou i malé vlády v pevnote sa chovajú. Nesvornosť 
veľké moci tiahne do hrobu (Hol. I, 121). Vina s sebou vždy 
pokutu nosL KoUár lásku ohňom chladným menuje (Slad. 77 a 
335). Svätý Matouš jp*áe. Svätý Augustín smysli (Kral. k Jan. 
19, 29 a 20, 22). 

3) V živom vypravovaní o vecach minulých a budúcich, 
ktoré dla našeho zdania iste nastanú. V prípade prvom bežný 
prítomný čas nazýva sa historickým, na pr. 

Už večer prichodí a otec sa ešte nevracia. Otec vyšol na 
dvor a vidí pekných dvanásť volov. Veru tu paripu od sto du- 
kátov nikto nenesie (m. neponesie. Pov. 15, 111 a 177). Obra- 
cajú sa udartní junáci, terče a štíty stavajú si pred seba, z kúš 
m^etajú strely- atd. (Hol. 11^ 83) 

§. 316. Minulým časom (§. 273) neoznamujeme len vecí, 
ktoré sa pred mluvením naším prihodily, než i také, ktoré by 
sa teprva po tom malý stať, ale zriedka, obyčajne len keď zlo- 



§. 317. 179 

rečínre, jako: Parom toMl takú sliepku I Strela fa zabila! 

Nevôľa ho metala! (Zpiev. I, 9, 99 a 298) 

Že by sa v tých a pod, vetách zamlčovalo bodaj (§. 321), to sa naskrze 
nepodobá pravde. Yed v podobných tomu prípadoch slýchai i n inýdi 
Slovanov častej alebo riedšej čistý minulý čas m. rozkaz, alebo žiadaciehp 
spt^sobU] na pr» u Basov: posol (pisávané : posel) m. našeho hybaj I a u 
vojska m. mar š! U Cechov aspoň deťom rieka sa prívetivé : šel alebo šla 
m. f od f béMo m. bézl atd. U Srbov konečne skoro tak často tsa ozýva 
v žiadostach též čistý min. čas jako rozkaz, spôsob, na pr. /imo m. t/ivo^/ 

Dávnominulý Čas slýchať už zriedka i vo vetách slože- 
ných, k vôli ktorým on s ostatními pobočnými tvary časovými 
vlastne vznikol. Nahradzujeme ho obyčajne minulým časom 
sloves dokonaných. 

§. 317. Budúcim časom (§. 274) vyslovujeme krome vecí 
po mluvení našom nastať majúcich velmi často: 

1) i pravý opak ich čili minulé príhody, ide-li nám o jadr- 
nejšie vyobrazenie ich než obyčajne. Menovite dokonané slo- 
vesa prichádzajú tak veTmi hojne, nedokonané naopak skoro 
len výnimkou. Príčina čeho je ta, že ony prítonmými tvary 
svojimi označujú vlastne též prítomnú dobu, ale tak krátku, 
ktorá sotva že nastala už i prestala čili minula. U sloves do- 
konaných sa teda budúcnosť s minulosťou tak zblízka stýkajú, 
že ich len jedno i to čo najprudšie okamženie oddeluje. , Do- 
bre má preto slovančina, že prítonmými tvary j ejich pravidelne 
budúcnosť (§. 198) a v živom vypravovaní i minulosť označuje 
a to skoro tak často, jako znamenajúcimi trvajúcu prítonmost 
Čili pošiými od nedokonanýdi sloves. 

Príklady. Tu vybehnú dvaja vlci a zw^ú sa rtivai Ohozrú 
sa a tn otvorí sa hrob, starec klesne do neho a zem za nim 
zasype sa. Chlapci, sotva sa rozbrieždilo, vezmú cepy a zaónú 
mlátiť. Kráča hore zlatými schodmi, prejde osem izeb, priýde 
do deviatej. Ja sa mu pekne poklonim a on sa ti mi hude ešte 
posmievat (Pov. 2, 28, 91, 219 a 566)* Boh Parom za oblá- 
kami iwidi to nahnevaný: tresk! zaJirmi jej do čela; hned í s 
deckom skamenela. Keď Zmoka chcela o zem hodiť, zaóne pla- 
kať, začne prosiť (Zpiev. I, Ô a 9) Pretrhne sa nemá zádomči-' 
vosť, myšlienky v hovor šmnivý sa menia; návrh sa prieme, 
(Žel. 11). Trúba zaznie a mnžom dá heslo do koľby. Mutimír 



180 §. 318, 319. 

íideri, pika za/proMi a na tisíc rozékáče sa zlomko^ (Hol. II, 
23 a 24). 
2) V takých rozkazoch, žiadosťach a napomänutiach, kto- 
rých vyplnenia dôverne alebo i neodbytne očakávame, na pr. 

Zveste velespešný, zajdiže do malovských stanov a bohu slí^d- 
kých hostin oznámiš, aby atd. (Hol. Hl, 47) Smérita sé tako 
o dediny: budeta im oba v jedno vlasti, t. j. Smerite sa tskto 
o dedictvo: budete ním oba v jedno vládnuť (LS. 4, 26 a 27). 
Nebudeš miti bohu jiných. Nevezmeš jmóna hospodina Boha 
svého nadarmo. Nezabiješ. Nepokradeš atd. (Kral. Exod, 20, 
3, 7, 13 a 15) 

I 

« 

3) Spôsob. 

§. 318. Každej veci spôsob. Má-li teda poslucháč mluvi- 
telovi náležíte rozumeť, musí sa mu krom osoby a času i 
spôsob čili to dať na javo, jako spojuje mluvitel v mysli svo- 
jej prísudok s podmetom. To sa deje vôbec trojím spôsobom: 
oznamovacím, rozkazovacím a vymienočným (§. 5) a 
vyobrazuje sa vlastne a hlavne sponou (§. 309 a 310). Ta sa 
preto všade, kdekoľvek je ňou samohláska nejaká, dobre nazý- 
va i samohláskou spôsobu. 

Oznamovací spôsob má sa k rozkazovaciemu i tvarom i 
významom svojím asi tak, jako nominativ ku vokativu (§. 303). 
Jako teda pády ty, tak i spôsoby ony sú priame; vymienočny 
spôsob naopak je kosý. 

r 

§. 319. Oznamovacím spôsobom dáva mluvitel poslucháčovi 
vedeť, že on to, čó o podmete nejakom vyrieka, za skutočné, 
isté alebo nepochybné považuje. Má-li sa to však i skutočne * 
čili opravdu tak, do toho reči samej o sebe niet vlastne nič. 

Ona čo taká ponáša sa veľmi na maliara. Jako totižto ten krome 
krásnych veci neraz i špatné maľaje, tak i ona nevyobrazuje len samej 
pravdy než prečasto i všelijaké protivy jej a to vždy primerene pore- 
kadlu : Jaký človek, taká reč. 

Oznamovacím spôsobom, a síce dla troch časov: prítom- 
ného, minulého a budúceho, vyslovujeme pravidelne všetky 
také úsudky a príhody, ktoré za pravdivé, isté a skutočné po- 
kladáme, očakávajúc í od poslucháča, že o nich nebude po- 



§. 320, 321. 181 

chybovať. Od pravidla toho odchylujeme sa ponekud len vtedy, 
keď minulým časom zlorečíme a budúcim i rozkazujeme a na- 
pomíname (§. 316 a ál7, č. 2). 

§.320. Pravý rozkazovací spôsob u ná$ dávno zanikol. 
Terajší (§; 207) je vlastne roveň žiadaciemu čili optativu 
iných jazykov indoeurópskych. 

Z čeho medzi iným i to vysvitá, že Slovan od nepamäti vyniká vľúd- 
nosťou nad pokrvných svojich, Indoeuropcov. 

Rozkaz vzťahuje sa vždy a žiadosť aspoň zvätša k budúc- 
nosti. Preto u rozkazovacieho spôsobu nemáme minulého času 
a prítomného od budúceho nerozoznávame tež viacej než len 
tak, jako nedokonané slovesa odo dokonaných vôbec. Impera- 
tívy nedokonaných sloves totižto, jako na pr. dávaj a Mdzy 
lišia sa od dokonaných daj a hod len tým, že dej onými zna- 
menaný v budúcnosti nečo potrvať, tými vyslovený naopak 
naraz pominúť má. Prirodzená vec je preto i to, že rozkaz, 
spôsob neraz zameňujeme i ukazovacím budúceho času (§. 317, 
č. 2) a že sa u hyt onen od tohoto neliší "pňom (§. 267, č. 2, b). 
Menej vzájomnosti pozorovať medzi rozkazovacím spôso- 
bom a minulým časom oznamovacím. Už toho m. onoho zried- 
ka potrebujeme (§. 216) a naopak ešte riedšej. Imperatív to- 
tižto len u sloves hnutia zastupuje minulý čas, menovite pod 
a hybaj J ale i ty zvätša len vo složených vetách a s inými 
slovesy hnutia, označujúcimi lepšej minulosť, na pr. 

Sobral, čo našiel, do obrusa a poéS dómov. Vzal valašku a 
cedidlo a po&j zachytil sa svetom. Nerozmýšľal dlho, ale hybc^, 
zabral sa do mesta, čo mohla, zachytila a i?oď v nohy, utekala, 
Janík stužku uchytil a poď von dvermi. Najmladšia pod zase 
ku veštici (Pov. 17, 145, 201, 232 a 236). A hyhajy skočí do 
prosried kola (Slad. 188). Štikol som ho krížom na halapartňu 
a h^haj cez raž k našim (Kal. 100). Tamže na str. 65 stojaci 
imperatív vety: nedaj Bože napred! je mi temný. 

§. 321. Sebe samým obyčajne nerozkazujeme, s inými spolu 
čili množné naopak často. Tak sa to má i strany žiadosti. 
Preto u rozkaz, spôsobu niet osobitého tvaru pre prvú osobu 
jednotnú. Máme-li ho teda .nahradiť, potrebujeme k tomu za- 
krnelého imperatívu nech m. nechaj (§. 275) s prvou osobou 



182 §. 321. 

prítomného Času oznamovacieho, na pr. Nech som dobrý (Kal. 
63). Nech sem dobrým (Kol. 142). 

Ta a pod. vety však sú vlastne složené, ale kusé, kedykofvek bez 
ať znejú, čo jest u nás pravidlom. V češtine naopak objavuje sa spojka 
ta i o sebe i s nech ešte často, na pr. Nech ať mŕtvi pochovávají mrtvé 
své (ILral. Mat. 8, 22). Za to slýchať zas u nás aspoň miestami úplné 
nechaj : Nechaj ho porazí ! (Zpiev. I, 270) Nech som dobrý, nech píše> 
nech píšu, a iné pod. vety zakladajú sa teda na týchto složených : nechaj, 
ať som dobrý; nechaj, ať píše; nechaj, ať píši\. Nechaj je v každej i nich 
hlavňou, ostatok pobočnou vetou. Ona sa týka pokaždé tretej osoby, choť 
je vyslovená druhou, čo sa ostatne v rozkaz, spôsobe často deje, a síce 
tak, že patričný podmet len výnimkou sa objavuje vo vokative. Vysvitá 
to už ponekuď z príkladov obsažených v §. 275, jasnejšej z nasledujúcich : 
Pán Boh daj štestia, dievka moja! Pán Boh si daj i vám, starý otecl 
Bože daj štestia, stará matka! JBoze daj i vám! (Pov. 15 a 22.) Rodičo- 
via moji, pán Boh, vám vynahraď tu stratenú pomoc ! Pán Boh vás (ypa* 
truj ! Pán Boh daj dobrú noc ! Buď pochválen pán Boh náš ! (Zpiev. I, 
236 a 308). Bňh rač chrániti ! (Kol. 142) Sem patria i spojky : buď, chof, 
8 čes, chtij a ne-chtéj (§. 292), konečne i bodaj. 

Bodaj y čes. bodej (§. 43) majú mnohí za citoslovo, 
čím však nenie, síce by sa i nech za to vyhlásiť muselo. 
Jako totižto to, tak i ono je vlastne hlavnia veta vzniklá 
vysutím spoluhlásky k z Boh daj! Slýchať ju však i tak čili 
s A ešte. Bodaj čili bohdaj rovná sa dálej predošlému nech y 
i tým, že je též vlastne tretej osoby a že sa po ňom čo 
hlavnej vete pobočná zbavuje též spojky, a síce aby, slože- 
nej z a a z aoristu slovesa byt čili bych (§. 208 a 276, 
Č. 3). DTa Čeho na pr. porekadlo: Bodaj ťa hus kopla! 
vzniklo z tejto složenej vety: Boh daj, aby ťa hus koplal 
Krome tretej osoby minulého času slýchať po bodaj i ostatnie 
a to obú čísel, v češtine konečne m. bodej veľmi zhusta i ké-z, 
t. j. srední rod zájmena ký s príklonným í (§. 76, č. 2 a §. 
183). Naše ke v ke-by znie vlastne keď a vzniklo zcela tak, 
jako ted bežné v češtine viacej než u nás: nerovná sa teda 
pôvodom svojím tvaru kéz krome pňovej spoluhlásky k ničím. 
Významom však ponáša sa ono na toto tak, že ho vo vetách 
žiadacích vedTa bodaj též potrebujeme, zriedka i ké-že, ké-za, 
da-že. 

Príklady. Baze teba, šuhaj, daie Perún trestal! Bodaj teba 
na vršku mátalo! Bodaj si skamenel! Bodaj-s zdravá prebý- 
vala! Bohdaj skamenelo mé srdiečko! Keď ťa brali, kéie ťa i 



§. 322, 323. 183 

vzali! Kéi ja mám posla verného! (Zpiev. I, 6, 13, 87, 104, 
111, 184 a II, 378) 

Poznámka. K vôli dôrazu opatrujeme rozkazovacie tvary slovesa 
obyčajne priklonným /e, čes. /, zriedka da. Pred oným ožíva známka 
imperatívu i u nás (§. 207), kde by ináč skupeniny fažko vyslovitelné 
vzniknúť musely, napr. Povedz ž e náni, Janiček belavý! Cakajda mä! 
(Pís. I, 116 a 117) Nedudriže! (Kal. 63) Darujze mi na košielku 
plátna! 8pi/e mi! Hora, snížiže sa, sbližiže sa! m. sniž-že a sbliž-že 
sa (Zpiev. I, 265, 267 a 290). Každý národ chvaliz Hospodina! 
(Kol 153) 

§. 322. Vymienočný alebo spojovací spôsob i tam, kde sa 
zachoval, jako na pr. v latinčine a nemčine, zriedka sa obja- 
' vuje u jednoduchej vety. Čo je povahe jeho (§. 5) zcela ppi- 
mereno. U nás on dávno zakrnel a nahradzuje sa oznamova- 
cím a rozkazovacím (§. 276) a síce tým i samým aspoň vo 
složených vetách, jako: povedz (povieš-li) pravdu, prebijú ti 
hlavu (Bern. 303); oným naopak vždy len so spojkami,, mimo 
bych a bol bych, ktoré s činným príčastím minulým i bezo 
spojek označujú vymienočnosť, ale vlastne téz len vo slože- 
ných vetách. 

Také sú na pr. i: jedol bych! pil bych! (Pov. 550) a podobné, 

choť sa i jednoduchými objavujú. I v prípade tom totižto vzťahujú sa 

.vždy aspoň k myšlienkam a síce takým, ktoré keby sa vyslovily, boly by 

pobočnými vetami proti oným čo hlavuím, na pr. jedol bych, kebyďi 

mal čo atd. 

III) Shoda. 

I 

§. 323. Prísudok musí sa, nakolko môže, srovnávať s pod- 
metom preto, že oba patria do spolku, ktorý, pokučf v mysli 
väzí, nazývame myšlienkou a vetou, jaknáhle sa vyobrazí slo- 
vami (§. 2—8). Bez jakej takej srovnalosti pak niet vôbec 
žiadneho spolku. 

Srovnalosť ta prísudku s podmetom menuje sa shodou a 
objavuje sa u nich prirodzene len tým, čím oba spoločne vlád- 
nu, t. j. osobou, číslom, rodom a pádom. Spôsob a čas 
naopak sú výlučné vlastnosti prísudkov, označovaných slovesy 
určitého tvaru. 

Shoda je vôbec dvojaká: grammatícká a logická. Ona 
sa zakladá na tvare, tato na význame slov. Každý jazyk 



184 §. 324, 325. 

stojí o tu menej než. o onu, t. j. dbá hlavne éili pravidelne o 
grammatickú shodu, o logickú naopak len výnimkou. Tej pri- 
merené spojenie prísudku s podmetom nazýva sa väzbou po 
smyslu. 

§. 324. Najmenej sa srovnáva prísudok s podmetom vpá- 
de preto, že sa ten objavuje i v genitive a onen krom instru- 
mentaľa i v ostatních kosých pádoch (§. 304, 307 a 308). 

■ Stojí-li podmet v genitive, liší sa prísudok od neho i 
osobou, číslom a rodom, súc vždy tretej osoby, jednotného 
čísla a srednieho rodu (§. 313, č. 2). 

Zbytkom by teda bolo v nasledujúcej náuke vety také i osobité ešte 
do úvahy brať. 

Prísudky náležité podmetom nominativným naopak shodu- 
jú sa s tými predne osobou, súc pravidelne tej osoby, kto- 
rej je podmet, a síce: bud prvg bud druhej bud tretej 

(§. 312). 

Shoda osobná zračí sa viac alebo menej dokonale vždy 
na slovese preto, že obyčajne len to menievame dľa osoby, 
citoslova na a no naopak len výnimkou, riekajuc množné: na- 
te a no-te. Vo vetách, vynikajúcich slovesom byf a nebyf čo 
sponou (§. 309), zračí sa obyčajne na tej shoda osobná; vo 
všetkých ostatních naopak na prísudku samom. 

Naj častej sa odchylujeme od pravidla shody osobnej v roz- 
kazovacom spôsobe, spojujúc druhú jeho osobu s podmetami, 
tretej (§. 321). 

§. 325. Shoda prísudku s podmetom čo do čísla riadi sa 
nasledujúcim pravidlom: s podmety jednotnými stáva prísudok 
i spona osobité vyslovená v čísle jednotnom, s množnými i 
dvojnými (§. 154 a 188, č. 2) v množnom. 

Nedržíme sa pravidla toho: 

1) Ked dvojíme a trojíme alebo vykánue a onikáme 
čili ked o osobách osobitej úcty hodných i samých jnluvíme 
druhou a treťou osobou nmožnou. Cudzotou nenasiakly lud 
náš trojí len o neprítomných osobách, prítomným naopak vyká. 
Mimo príčastia všetky ostatnie sklonné čiastky reči zostávajú pri 
tom pravidelne v čísle jednotnom a srovnávajú sa i rodom s 



§. 325. 185 

podmety, príčastia naopak objavujú sa v rode najprednejšom čili 
v muzkom a v čísle nmožnom. Zvyku toho nasledovaním nem- 
činy spustili sa Česi viacej od Moravanov a ti vätšmi než my, 
onikajúc i tam, kde by vlastne vykať mali. Čeho práve tak 
pilne chrániť sa sluší, jako vôbec každej zbytočnej a škodlivej 
cudzoty a novoty. Ľud náš konečne zná sa i k opaku oni- 
kania, mluvievajúc jednotným číslom o množných podmetoch, 
chce-li bytosti nimi znamenané snevážiť. 

Príklady. Vy ste starý, skúsený; vy skorej dač budete ve- 
def. Pán kapitán nám M0ali von z mesta ho vyviesť, čo si už 
nevedia s ním porady (Pov. 379 a 542). čo vy,, mamko, na to 
dbáte, keď vy sama muža máte! Hamka dobťe vedia, že atd. 
Ešte ste ma, mamko, v živote nosili, už atd. Môže vám, ma- 
mičko, Túto byť. Vychovali ste mä (Zpiev. I, 208, 327, 360 a 
366). Pán kráľ sú doma? (Slad. 211) Ľali mia sem moja 
máti. Náš tata ho (t. j. víno) Fúbia, oni vám mia sl^úbia (Su- 
šil 90 a 239). Ten pán ofícir, co nás hučili, buli jsú Nemec 
(Perly 132 a 168, pozn. 12). 

Bože môj^ dievčence, čože by z nás bolo, keby tých pesni- 

ček na svete nebolo? Veru by sme boli sťa ti Handerburci, čo 

nikdy nespieva, trebas býva v Turci (^Zpiev. I, 62). Ty naše 

nevesty nevedia prať, ani ty šiatočky na seba brať. Úváľa, u- 

dierni jako sára; tam beši, k materi, nech ozvára (Tamže 158). 

2) S hromadnými podmety spájali Slovania za starodávna 

pravidelne množné prísudky a to právom preto, že ony už i 

jednotným číslom množnost znamenajú a čo také nmožne sa 

ani neskloňujú (§. 111 a 145, č. 1). U nás zachovalý sa 

v jednoduchých vetách len nektoré zbytky väzby tej i to ne- 

dosti spolahlivé, jako menovite u rodina,, kde množné číslo 

prísudku i znakom úctivosti byť môže.^ Vo složených vetách 

naopak objavuje sa množné číslo m. jednotného dosti často 

k vôli hromadnosti. 

Príklady. Otvárajte dvere, novotná rodina! Ej neplačte vy, 
moja rodina! (Zpiev. I, 235 a 363) Za nami sa rúti sila voja- 
kov, čo nás premohli a kráľa nám najali. Všetko spalo, jako by 
ich bol poklal (Pov. 382 a 390). Ptactvo nebeské hnízda sobé * 
délaji. Mnohý gástup sUáli roucha. Mnozstvi veliké pfiMi k ne- 
mu (Eral. Mat. 13, 32 a 21, 8. Mar. 3, 8). 



186 §. 326. 

■ 

3) Sú-li podmetom zájmena to, toto, ono h, podobné a pri-* 
súdkom sklonitelné čiastky reči, srovnáva sa spona i číslom í 

rodom s tým m. onoho, na pŕ. 

To sú veliké dediny. Ono to hol pán úradník (Zpiev. J, 24 
a 291). To mýfka bola (Slad. 214). Toto sú moje deti. Nebola 
to ľahká vec. To možná vec nebola (Pov. 453, 549 a 553). 

§. 326. Rodom sboduje sa prísudok s podmetom pravi- 
deľne len tam, kde je nektorou z prechyľných čiastok reči 
(§. 107 a 119) vyslovený. Pozorovať však i tu viacej výni- 
mok, menovite: 

1) U všetkých prísudkov nominativných, náležitých pod- 
metom sredním a množným a vyslovovaných mimo podstatné 
meno ostatními prechylnými čiastkami reči. Najbližšia príčina 
toho väzí v tej okolnosti, že u tých dotčený pád a roveň jeho 
čili akkusativ též srední a množný vo slovenčine a v obec- 
nej češtine dávno zanikol a nahradzuje sa ženským stále, v 
písemnej naopak, znajúcej sa ešte aspoň po tvrdých spolu- 
hláskach ku príponám jeho a aneb á (§. 160, 163, 173 a i.), 
len nekedy, jako: 

Práva vyméŕil-y. Minul-y čtyŕi leta. Jezera vyprahl-y. Ukázal-y se 
tH slunce a všeck-y zdál-y se býti Jednostejné jasnosti (Dobr. 250). 

2) U prísudkov primerených prirodzenému pohlaviu pod- 
metov m. rodu mien jejich (§. 112 a 113) alebo tomu rodu, 
ktorého sú vlastné alebo aspoň obyčajnejšie mepa podmetov, 
na pr. 

Zlatý Zúbok omdlela aj dušu pustila (Pov. 438). Uvilo dievča 
venoček, za/oálila ho pod stoly (Zpiev. I,. 137). Obluda smeral 
každé mesto (Hol. II, ^3). 

Tu sa vzťahuje obluda čo nadávka k Cemobohu, Básnik všímajúc 
si toho viacej než onoho, dovohl si odchýlky od obyčs^nej ináč va^by, 
zachovanej na pr. v tejto vete: Už obluda nosiť išla (Zpiev. I, 10), kde 
je obluda též nadávkou, týkajúcou sa Zmoka. 

Dľa prirodzeného pohlavia potrebujeme najčastej mien zvätšo- 
vacích na ina a isko, nemluvíme-li o bytosfach nimi znamená* 
ných opovržlivé (Náuka 42 a 43), potom zmenšovacieho tva- 
rom mena knieža a titularných, jako: jasnosť, milost, sveUost, 
velebnosti veličenstvo a iné. V češtine k oným patrí i hrah^, 
marJcrabÔ a pod. pošle z nem, gi*af a markgraf. Konečne i déŕi 



§. 327. ^ 187 

a dUhf opatnge ona rada od nepamäti muzkými prísudky i prí- 
vlastky a to preto, že sa deťmi vždy rozumejú i chlapci (Dobr. 
249). 

3) Neosobným vetám sluší prísudok i spona srednieho 
rodu a jedn. čísla, jak toho práve žiada všeobecný podmet 
vecný ono (§. 301 a 308, č. 4). Prichádza-li však vedia toho 
podmet iný, srovnáva sa prísudok i spona s tým a ne s ono 
(§. 326, č. 3). Niet-li napokon vo vetách neosobných vôbec 
žiadneho osobitého podmetu, rovná sa v nich spona rodom 
prísudku aspoň nekedy, jako: Bola už tma (Pov. 204) miesto 
a vedia: boh už tma (563). 

v 

IV) Otázka a odpoveď. 

§. 327. Chceme-li sa čeho dovedeť, pytávame sa o tom. 
Vety, ktorými sa to deje, nazývajú sa tázacími alebo zkrátka 
otázkami; ty zase, ktorými sa na ne odpovedá, odpovedlmi. 

Dla toho, čeho sa otázky vlastne týkajú, delíme ich na vý- 
rokové alebo vetné, jako: píše žiak? a slovné, jako: kto píše? 

Výrokové otázky sú všetky ty, ktorými sa dovedáme, ná- 
leží-li vôbec prísudok podmetu či nenáleží. U nás a v latin- 
čine lišia sa ony od odpovedí daných týriiiže slovy mimo znak 
'otázky samým prízvukom otázkovým o mnoho častej než u 
Nemcov. Ti si totižto v príčine tej obyčajne i slovosledom* 
pomáhajú, pytávajúc sa pravidelne pravým opakom toho po- 
riadku slov, ktorým odpovedať zvykli. 

Tak na pr. naša otázka: Ona sa modli ? (Slad. 37) rovná sa slovo- 
sledom zcela nemeckej odpovedi: Sie betet. Čo otázka znie ta práve 
naopak ľ Betetsie? 

Vetné otázky vynikajú však i osobitými slovy tázacieho 

smyslu, menovite: ci. U, zdá, čes. zda, a co. To objavuje sa v 

nich len tam, kde mluvitel popredku chce vôbec oznámiť, že 

sa ide pýtať. Terajšia čeština opatruje co tu vždy príklonným 

£ (§. 331). Li je též príklonné, t. j. priráža sa též k iným 

slovám, menovite i k ťfí a zdá. U nás to málo kedy slýchať 

a -Zi najviac len vo vymienočných vetách. 

Vo zdá proti stčes. a srb. za je d sotva čírou vsuvkou (§. 90, č. 1), 
Mne sa*zdá, že sa ono od a-zda len spojkou a liši a že je s tým spolu 
vlastne tretia osoba jedn. prítomného času oznamovacieho pošIá od zda-ť 



ľ 



188 §. 328, 329. , 

sa a že 6a partikiúou zcela tak stala, jako : hádam^ myslím, veď, vraj a 

iné ívaiy slovesné (Srovn. §. 331). 

Príklady. Čo ú nikdá stáda nevídal? Zdá-é sa nemal vám 
krk vykrútiť? Zdá-li niesom dobrá? Zdá-li niesom veľká? (Hol. 
I, 3 a 127). Coi ješté nemáte víry? (Kral. Mar. 4, 40) Či ty 
nebannješ? Znáš-li, že atd. (Zpiev. I, 60 a H, 6) Či spíš? Či 
nespíš? Či by ste nedbalý? (Slad. 30 a 55) Za té Tútá roz- 
vlajaše búra? (LS. 1, 13) t. j. Či ťa prudká rozvlnila búrka? 

§. 328. Slovné otázky týkajú sa vždy len jednotlivých 
čiastok viet o sebe, na pr. kto píše? čo píše? kde píše? 

Pýta-li sa kto t^, ten už vie, že prísudok piše istému podmetu sku- 
točne náleží a len o to mu ešte ide, aby sa dozvedel poprvé o tej osobe, 
ktorá píše čili o podmete, podruhé o predmete a potretie o mieste 
písania. 

Jako práve predošlé, tak i iné slovné otázky obsahujú 
v sebe pravidelne buď zájmeno budí príslovku tázacieho smyslu 

(§. 181 a 290), na pr. 

Koho oženíme? Ďura Štefanovie. Či je to domček? Čije to 

ptáča? Zkade si? Z Novej vsi. Čo tu Wadáš? Žobrem si. Kde 

ti je kapsa? Na jelši (Zpiev. I, 16, 163, 164 a 354). 

Obsahige-li už otázka slovná to slovo, ktorého sa práve 

tyče, niet v nej prirodzene tázacích zájmen a príslovek. Dá 

sa však pŕec od vetnej aspoň zvätša rozoznať a síce budí po 

prízvuku, ktorým v nej slovo to proti ostatním rázne vyniká, 

buct po tom, že sa ona m'm počína, na pr. Zázrak je nemú 

počuť prírodu? Je to sokol? Sokol (Slad. 33 a 197). 

§. 329. Otázka sa dovršuje odpoveďou, ktorá je budí pri- 
svedčóvacia alebo potakovacia bučt záporná. O spoji- 
tosti otázky s odpoveďou dosti jasne svedčí ešte podnes 
najobyčajnejšia i u nás prisvedčovacia príslovka áno, čes. ano, 
vzniklá zo spojky a, slyšitelnej i v čes. a-m, a z ono (§. 63 
a 292), po ktorom čo všeobecnom podmete vecnom (§. 301) 
bolo kedysi pravidelne slýchať prísudok: stáva sa, deje sa, 
stalo sa a podobné. 

Dôkazom toho sú zase výňatky, vydané v Obzore (v Praze 1855. II, 
120—129) z Kníh svedomí. Dla tých totižto prisvedčovali Česi na otázky 
výrokové ešte na počiatku XVI stoletia najradšej spojkou a a zájmeny 
osobnými čo podmety, zamlčujúc po nich prísudky slovesné, na pr. na 
otázku: máš syna? odpovedali takto: a já m. a já mám; na: teď ste 



§. 330. 180 

nám plot zborili ? zase : a my m. a my zboHli. ^o-li im Tsak viac o dej 
sám než o podmet či len o to/ čo sa stalo, prísTedčovali na poslednia a 
pod. otázky prirodzene neosobne čili takto : a ono m. a ono se stalo. 
Poslední ten spôsob odpovedania musel byť veľmi obľúbený, keď sa be- 
hom času tak otrel, že oba jeho živly splynuly konečne v jediné slovo ; 
čo sa v češtine dokonalej stalo než u nás, kde sa a za vysuté o stále 
dlži. Spojku a slýchať ostatne i v záporných odpovedach dosti často, jako 
na pr. vo vytknutej niže: A veru nič. Zbytočnou alebo neprirodzenou v 
odpovedach vôbec nenazve jej žiadny, kto aspoň to náležité rozváži, že 
Židi za starodávna ňou často i mluvit i pisať počínali a tak spájali vlastne 
to, čo mluvili alebo písali, s tým, čo mysleli, čili svoje vlastné Tety so 
svojimi vlastnými myšlienkami. 

Krom áno, prisviedčame ešte na vety výrokové a síce též 
určite i prísudky samými a slovami: ba, hej^ m. stbulh. ej (dla 
§. 63, č. 2), jakoze (dTa §. 331), ovšem (§. 195 a 292), tak 
je, veru, i veľmi (okolo Trnavy, snád dTa mad. igen ia); neur- 
čite alebo pochybne slovami: hádam, tvsím, anád a podobný- 
mi, na pr. 

Či ste voľakde ho nevideli? Ba, áno. Pôjdeš, Martinko môj? 
Pôjdem. Či mi kúpiš jarmočné? Kúpim. Ty, Eleaka, prídeš? 
Jakože ! (tu je zamlčano : hych neprišla) Či pôjdeš za mňa? Há- 
dam (Slad. 195, 202 a 203). Či by ste mä nevzali do služby? 
Ba veru vezmem (Pov. 152). 
Na slovné otázky naopak prisvedčujeme obyčajne tými 
slovy, ktorých sa ony práve týkajú, jak to už z príkladov da- 
ných v §. predošlom dostatočne vysvitá. Sú-li však slova ty 
v nich už obsažené, prisvedčujeme na ne i tak, jako na vý- 
rokové. 

Na otázku na pr. vytlačenú na konci §. predošlého : .Te to sokol ? 
môžeme odpovedeť i: émo, ovšem atd. 

§. 330. Záporne odpovedáme na otázky výrokové obyčaj- 
ne samými príslovkami ne, nie a miestami aspoň i ní. Pridá- 
vame však k m často i sponu alebo prísudok slovesný, na pr. 
Či by si neprišla so mnou? Nie ver ja. Či ešte spíš? Ne- 
spím (Pov. 43 a 234). Ale ťa tam nenašli? Nenašli (Kal. 102). 

Nie je vlastne sťaženina vzniklá z ne-je (§. 268, č. 4) : malo by sa 
ho teda len oproti spone alebo prísudku je potrebovať, jako na pr. v od- 
povedach na otázky : je to kniha ? je pán doma ? bol žiak pilný ? a 
podobné. 

Písomnej češtine samotné ne v odpovedach i inde zošklivili ui prví 
značncjôí grammatikári naši, menovite Ján Blahoslav, ktorý ho ovšem 



190 §. 331. 

velmi neslušne „kozímu bečení" lebo „vresku me" podobným byť a stále 
slovami nie i nikoli nahradzovať učí (Gramm. česká, str* 119 a 120). 

Na slovné otázky odpovedáme záporne najčastej záporný- 
mi čili s ni složenými zájmeny a príslovkami tázacieho smyslu^ 
jako: nik, nič, nikde, nikdy, nikam a iné, na pr. Čo rozkážeš, 
najmocnejší králi? A veru nič (Pov. 252). 

Tých so záporným ne nikdy neskladáme. Ne spájané 
s nimi odpovedá českému a stbulh. né (§. 183) : nenie teda 
záporného než neurčitého smyslu. 

Záporné ne má sa ostatne k m syntaktický tak, že len 
ne mení záporné vety v tvrdivé, ked sa v nich opakuje, jako 
na pr. v tejto: Nám je ne-možno ne-spievať! (Slad. 51)* Ne 
s ni naopak nemajú už u nás ani tolko tej moci, koľko u Če- 
chov. Ti totiž aspoň po a-ni, ked sa vo vetách opakuje 
alebo po ne nasleduje a pokaz dé prísudkov jejich sa týka, radi 
tých ešte potrebujú bez ne, na pr. Aniž vím ani rozumím, co 
pravíš. Nesejí ani žnou ani shromaždují do stodôl (Dobr. 267 
a 268); U nás naopak ani v poslednom prípade neslýchať už 
prísudkov bez ne, na pr. Ne-bolo to ni-kdy a-ni ne-môže byť 
(Zpiev. I, 349). Slovom: u nás ne i po ani tak zobecnelo, že 
som v celom prvom svázku Žpievanok len' jedon príklad bez 
neho našiel, a síce: 

Ani pre kňaza ani pre kázeň chodím do kostola (str. 126). Že by tu 
ne omylom tiskovým abo nejakým iným chybelo, tomu odporuje predne 
metrum. Verš „aby ho videla" totižto primerený patričnej čiastke onej 
vety čili „chodím do kostola" je též len o 6 sylabáchl Podruhé za staro- 
dávna bolo ne vedia ni u všetkých Slovanov o mnoho riedšej v úžitku 
než teraz. 

§. 331. Viet otázkových nepotrebujeme len tam, kde sa 
Čeho dozvedeť chceme, než vôbec i tam, kde živejšej, ráznejšej, 
prudšej mluvievame, menovite: ked náruživé rozkazujeme, žia- 
dame, vzdycháme, prosíme atd. I odpovedať môžeme priro- 
dzene rezkejšej než obyčajne či též otázkovými vetami. K vôli 
tomu opatrujeme ich též často nelen príklonným ze a da (§. 
321, pozn.) než i to a. za. Prirážkou to vyniká od nepamäti 
až podnes i tázacie zájmeno k-to a ponekud ešte i záporné 
ni-št (§. 181). 

Za majú nejedni zo spisovateľov našich za predložku, potrebujúc po 



§. 332. 191 

ňom akkusativných tvarov mien. Co by však i vtedy sotva bolo hodno 
nasledovať, keby sa dokázalo, že za je roveň nemeckému fUr^ bežnému 
též v otázkach. Mne naproti tomu nezdá sa ono byť rozdielnym od tá- 
zacieho za (§. 327). 

I zápornosťou podporujeme často enklitické prirážky. 

Príklady. Čože som ja, milý Bože, dokázala ! Povedz že nám, 
Janíček belavý! Jcoľkoda si prešiel vrškov od Trnavy? Kýze ti 
Perún zuby ukázal? Čoh je to za zelina? Prečo tam ideš? 
(m. nechoď tam!) (Zpiev. I, 6, 153 a 363). Čia sa to tak 
smutná kvífba ozýva? Kamže ta svornosť zmizla? Tak sa mi 
odsluhuješ? Ach, 6o si už počnem, kam truchlá mám sa obrá- 
tiť! (Hol. 113, 120, 135 a H, 150) Nač sa namáhaš? (m. ne- 
namáhaj sa!) Čo si to za div zočila? Hojže Bože, jak to 
smutno, keď sa mladosť pominie! Ber len, veď čože stratím? 
Co je toto za novina? Odhoď ho (sokola), éo ho máš vláčiť, 
veď ho, hádam, neideš jesť? (Slad. 50, 57, 123, 124, 194 a 
202) Neviem? Čo bych nevedel? (Kal. 39) Čo si tak smutný? 
Jakoše nemám byť smutný? (Pov. 29) či ste nevideli dvoch po- 
cestných? Kdeže by sa vám tu vzali? (Tamže 45) 



V) Prízvuk a slovosled. 

, §. 332. Prísudok v holých vetách znie obyčajne vyšším 
alebo silnejším hlasom než podmet a spona, na pr. pilný vo 
vete: žiak bude pilný. 

Vyriekanie prísudku alebo iných jednotlivých čiastok viet 
vyšším hlasom než ostatních nazývame prízvukom vety ale- 
bo vetným. Takým jest i ten prízvuk, ktorým sa vety otáz- 
kové od odpovedných (§. 327), potom i rozkazovacie, žiadacie 
a pod. od oznamovacích viac alebo menej rázne rozoznávajú. 
Ten prízvuk naopak, ktorým rečník celé vety alebo i jednot- 
livé čiastky jejich opatruje, aby na ne pozornosť poslucháčov 
osobité obrátil, nazýva sa rečníckym. I ten i onen je vôbec 
dvojnásobný: prirodzený a umelý alebo úmyselný. Pri- 
rodzený prízvuk vety a reči je ten, ktorým jednotlivé čiastky 
viet alebo i celé vety proti ostatním obyčajne vynikajú. Ume- 
lý naopak záleží v jakýchkolvek odchýlkach od prirodzeného. 

V holej vete prirodzený prízvuk náleží prísudku, na pr. slovu pilnr/ 
vo vete : žiak bol pilný. Kto miesto toho bud podmet /ioÄ; budí sponu bol 

3* 



192 §. 333, 334. 

vyôloyuje vyšším hlasom, ten prizrukuje umele alebo úmyselne, dávajúc 
tým na javo, že sa mu pokaždé ináč má rozumeť než obyčajne éili keď 
prirodzene prízvukuje. 

Vysloví-li totižto kto podmet tej vety vyšším hlasom než prísudok a 
sponu, ten má úmysel, aby sa mu asi tak rozumelo, jako keby bol ob- 
šírnejšej riekol: žiak a ne sluha alebo ktokoľvek iný bol pilný. Podobne 
za zmení význam tej vety, ked sa v nej spona hol vysloví s prízvukom. 

§. 333. Krome prízvuku vety a reči možno v každom ja- 
zyku rozoznať ešte i prízvuk slov. Ten je vždy len pri- 
rodzený a riadi sa u nás nasledujúcimi pravidly: 

1) Každé slovo o* viacej sylabách má prízvuk na prvej, 
nech je j akákoľvek: či dlhá či krátka, jako na pr. v drahá a 
dráha. 

2) Jednoslabičné predložky pokladajú sa s náležitými k 
nim pády (§. 280—284) za jedno slovo a vynikajú ony prí- 
zvukom tak, že na pr. v do roka a na strome prvé sylaby pá- 
dov čili ro a stro znejú bez prízvuku. Záležia-li však pred- 
ložky vo dvoch alebo viacej sylabách, nezbavujú pádov k nim 
patriacich prízvuku a dla č. 1 vynikajú ním i ony, jako : podla 
vôle, zpomedzi stromov. 

3) Podružné a síce jednoslabičné tvarý zájmen osobných: 
mä, ta, sa, ho a mi, ti, si, mu splývajú s predchádzajúcimi 
slovy též v jedon celok (§. 172) a čo také znejú vždy bez 
prízvuku. Preto hlavne sa i zovú príklonnými. Dla čeho 
i iné príklonné slovca, menovite: ze, da, U a to sú bezprí- 
zvučné. Spojky a, af, ac, az, ci, než, pak, že a podobné ko- 
nečne znejú s prízvukom len vo složení s inými o sebe též 
bezprízvučnými slovcami, na pr. a v a-by, či v či-li, než v 
nežli atd. 

§.334. Slovosled čili poriadok, ktorým sa jednotlivé 
slova čo čiastky viet alebo jednotlivé vety čo čiastky složených 
jedna za druhou objavujú, je též dvojnásobný: prirodzený a 
umelý. Ten sa ináč i prestavom a prevratom nazýva. 

Jazyk náš s inými skloňovania ešte schopnými vedie si v 
tom veľmi slobodne. Tak na pr. vetu „žiak je pilný" môžeme 
viacráz bez porušenia smyslu prestaviť: pilný je žiak, žiak 
pilný je atd. 



§. 335. 193 

Podobne môže latinčina vetu „Caesar coluit omnes utiles artes'' yýše 
Btoráz prevrátiť, frančtina naopak^ skloňovania skoro zcela zbavená súc, 
primerenú jej ani dv^azy. Bezpečne teda riecť možno, že čím je ktorý 
jazyk schopnejší skloňovania slov, tým sa vätšou slobodou honosí u slo- 
vosledu a naopak. Príčina čeho je ta, že slova náležité sklonené už i prí- 
ponami samými dosti jasne objavujú hodnotu svoju vo vetách. Otrely-li 
sa ty alebo zanikly-li docela, obživujú a nahradzujú sa medzi iným i slo- 
vosledom. 

Ale i najohebnejšie jazyky držia sa preca vždy len istého 
zvykom ustáleného počtu prevratov, chráňac sa viac alebo 
menej pilne všeckých ostatních. Tak je to i u nás. Príklonné 
slovca na pr. musia už vždy za inými slovy stáť. Podobne 
nesmejú ani tvary pomocné: sonty si, je, sme, ste sl sú y opí- 
saných minulých časoch nikdy s počiatku viet a bezposredne 
po spojkách a a i SB. objavovať, na pr. „som pracoval a som 
sa trápil" prieči sa už terajšiemu slovosledu naskrze. Dla toho 
ani sa po a a i nemá hneď prichádzať než aspoň o jedno 
slovo dálej: pracoval som a trápil sa, alebo: pracoval a trápil 
som sa, pracoval som a trápil som sa. 



B) Vyvinutá Teta. 

§. 335. Holá veta ponáša sa velmi na zvieratá tak jedno- 
duše ustrojené, že krome žalúdka a toho, čo k nemu práve 
neodbytne patrí, nemajú žiadnych iných údov. Jako však v 
prírode medzi tými a človekom žije ešte ohromné mnoztvo 
zvierat prerozmanite ustrojených či viac alebo menej udatých, 
vyvinutých: tak i v každej mluve krome holých viet slýchať 
ešte premnoho iných rozmanité ustrojených. 

Prvá vrstva tých obsahuje v sebe jednoducho vyvi- 
nuté vety. Ty sa ináč i rozšírenými a zaodenými zovú 
a síce preto, že sa v nich objavuje jedno alebo i viacej takých 
slov, ktoré bud len jednu bud i všetky hlavnie čiastky jejich 
rozmanité určujú alebo obmedzujú bez toho, že by boly i sa- 
my o sebe vetou, jako na pr. slova list, otcovi, o peniaze, pilný, 
iste a chvály v týchto vetách: syn píše list otcovi o peniaze, 
pilný žiak iste je hoden chvály. Ty a podobné určovacie čiast- 
ky viet menujeme vôbec vedľajšími alebo pobočnými, oso- 



194 §. 336. 

bite pak i doplnkami, príslovečnými určeniami a prí- 
vlastkami. 

Doplnky alebo najbližšie predmety sú všetky také 
slova u sloves a prídavných mien, bez ktorých je pojem, 
týchto jaksi kusý alebo neúplný, jako na pr. list a chvály vo 
vetách predošlých. Slovesa i prídavné mena, potrebujúce do- 
pliiku nejakého, zovú sa preto predmetnými (§. 197). Prí- 
slovečné určenia alebo vzdálenejšie predmety naopak sú 
mimo prívlastky všetky ostatnie vedlajšie čiastky viet, jako 
otcovi, o peniaze a iste v predošlých vetách. Ony sa preto tak 
menujú, že zvätša v prišlo v ká ch záležia. 

- Zamlčí-li totižto mluvitel vo vetách predošlých slova list a chvály, 
nevyrozumie mu poslucháč a, ide-li mu o to aspoň ponekud!, hude sa 
ho iste predo všetkým iným pýtať: čo a ceho? Ide-lí mu však o to ešte 
viac, ohráti sa k mluvitelovi na pr. u prvej, z dotčených viet i s inými 
otázkami, jako: komu f prečo? kde? jako? atd, Odpovie-li sa mu i na ty 
otázky na pr. takto: syn filne píše doma list otcovi o 'peniaze, oznáma 
sa mu krome tej veci, ktorej sa písanie hezposredne tyče, i iné okol- 
nosti písania, menovite: dativom otcovi ciel, akkusativom s predložkou o 
čili o peniaze príčina, príslovkami pilne a doma konečne jakosť a miesto 
písania. 

Prívlastky alebo prídavky, prímetky a prístavky sú 
všetky ty slova, ktorými podstatné mena a iné spôsobom 
tých potrebované čiastky reči a síce nelen čo podmety a prí- 
sudky než i čo doplnky a príslovečné určenia opatrujeme, jako 
na pr. iibohý, obšírny a svojemu vo vete predošlej, znie-li tak- 
to: úbohý syn pilne píše doma obšírny list otcovi svojemu o 
peniaze. 

Vyvinuté vety sú ostatne len natolko rozšírené, nakolko 
skutočne a vždy záležia vo viacej slovách než primerené im 
holé. Významom čili smyslom naopak sú ty vždy širšieho ob-. 
jemu než ony, jako na pr. „žiak píše" proti „žiak píše list." 

V poslednej vete totiž obmedzuje, ohraničuje a práve tým určuje 
sa písanie menovaním tej veci, ktorej sa ono hezposredne tyče. Pridá- 
me-li k nej ešte dativ otcovi, obmedzíme písanie ešte viac. Cím je teda 
Y ktorej vete viac vedľajších čiastok, tým jest užšieho smyslu a naopak.. 

§. 336. Vedľajšie čiastky viet označujú vôbec ty pomery 
lebo okolnosti, ktoré viac alebo menej mávame vždy na zre- 



§. 337. 195 

teli, ked podmetu nejakému nečo prisudzujeme; menovite: 
miesto alebo priestor, čas, spôsob a príčinu. 

Miesto označujeme najčastej primerene otázkam : hdef kam? 
odkuďf a kade f riedšej na iné (§. 339), na pr. 

Otec sedí domas Syn je na poli. Dcéra pradie vonhK. Žiak 
ide g domu do školy. Svetlo vniká do izby oblokom. 

Čas oznamujeme síc už i samým menením sloves dľa neho 
(314). Máme-li ho však určitejšej ustanoviť, stáva sa to též i 
pobočnými čiastkami viet a síce na otázky: kedy? odkedy? po- 
had? dohad? a iné, na pr. žiak včera písal, dnes bude pdpo- 
čívať od rána do večera atd. 

• §. 337. Spôsob označujeme síce též i samým menením slo- 
ves dľa neho (§.318), ale jako čas tak i ten len vôbec. Často 
ho však treba zároveň času i osobité oznámiť. Čo satrojako 
stáva: dľa jakosti, koTkosti a vzťažnosti. 

1) Dľa jakosti označujeme spôsob na otázky: jak-ý^-á^é? 
a jako? bud samotne bud i srovnaním, o ktorom u kolkosti 
osobité ide reč. Samotne určená je j akosť na pr. vo vetácli: 
pilný žiak sa rád učí, budme dobrej vôle, mluvievame oby- 
čajne na hlas. 

2) Kolkosť oznamujeme na otázky: koľko? koľkoráz? na- 
koľko? pokoľko? po Gom? za co? a iné též bud samotne 
bud srovnaním. Ono sa deje, riekame-li na pr. 

Postím sa doarazy za týMeň: poprvé v piatok a podruhé 
v sobotu. Kamenný most prazký je 862 lakte dlhý, vystavenie 
jeho mnoho práce stálo. 

Srovnaním oznamujeme, že sa osoby alebo veci, o ktorých 
práve ide reč, činnosťou alebo vlastnosťou nejakou bud rov- 
najú iným bud ich prevyšujú. Rovnosť a síce dla jakosti 
označujeme, riekajúc na pr. oči mu stlpkom (= jako stlpok) 
stály, ja som tak dobrý jako ty; dTa kolkosti: ja toľko une- 
siem koľko ty atd. U nerovnosti rozoznávame dva stupne: 
vyšší a najvyšší čili komparativ a superlatív. Komparativ 
oznamuje,, že činnosť alebo vlastnosť nejaká prvému členu srov- 
nania vätšmi prislúcha nežli druhému, na pr. ja viacy unesiem 
'^^ ty, ja som lepší od teba. Superlatívom zas označujeme, 
že prvý člen srovnania činnosťou alebo vlastnosťou nejakou naj- 



196 - §. 338. 

vätšmi vyniká zo všetkých, na pr. ja najviacej unesiem zo 
všetkých, ja som najlepší medzi všetkými, 

3) Dla vzťažnosti či dla ohľadu knečemu určujeme spô- 
sob naj častej na otázky címf strany alebo dPa ceho? na pr. 
Ja som rodom Slovák. Môj brat je remeslom krajci. Boh 
trestá hriešnikov i strany tela. i strany duše. 

§. 338. Príčina Čili to, prečo a načo sa čo deje, je vôbec 
trojaká: vecná, logická a mravnia. 

1) Vecná príčina delí sa zase na skutočnú, možnú a 
pripustenú. 

a) Skutočná príčina je buď činná budt trpná. Činná i 
sama o sebe koná nečo a, j e-li osobou, nazýva sa pôvodcom, 
na pr. 

Zvieratá hynú hladom. Trasiem sa od zimy. Všetky veci sú 
od Boha. Na Devíne Mojmírom založený bol chrám. 

Trpná príčina naopak pôsobí len vtedy, ked! sa jej práve 
k vykonaniu nečeho potrebuje, a nazýva sa trojako: posried- 
kom, nástrojom a látkou. Tou je každá vec, z ktorej sa 
nečo robí, a ta, ktorou sa nečo robí,, je nástroj, na pr. ^ dreva 
robievame nožom rozličné veci. Objavujú-li sa osoby alebo 
smyslene samostatné bytosti (§. 109) nástrojom, zovú sa po- 
sriedkom, na pr. 

Pošleme list po sluhovi. Mnohý ^hrze malého dojde ciefa 
, verkého. Mlčaním človek mnoho reči odbude. 

b) Možná príčina nazýva sa vymienkou, ale v jednodu- 
chých vetách označuje sa zriedka, i to zvätša nespôsobné, j ako 
na pr. ked rekneme: v prípade neprítomnosti pánovej (m. 
nebude-li pána doma) oddaj list sluhovi. 

c) Príčina bez účinku menuje sa prípustkou, na pr. nor- 
priek všemožnému namáhaniu nič som nevykonal. 

Ostatne i prípustka lepšej sa dá označiť vedľajšou vetou: ciioť alebo 
trehas som sa všemožne namáhal, preca som nič nevykonal. 

2) Logická príčina záleží v dôvode alebo dôkaze, na 
ktorom sa úsudok mluvitelov zakladá, na pr. 

Poznať ptáka po perí a človeka po reči. Niet na svete podľa 
mcjeho vedomia lepšej veci nad dobré svedomia. Viem to zo 
' skúsenosti. 



§. 339. 197 

3) Mravnía príčina nazýva sa pohnútkou a účinok alebo 
ciel jej úmyslom, účelom, na pr. 

Kain zabil Ábela 00 závisti. Urob to mne k vôli. Stane sa 
ti po vqIL Mučedelníci modlievali sa za trapičov svojich pri* 
kladom Spasiteľovým. 

§. 339. Posriedky, ktorými práve vylíčené pomery vo ve- 
tách jednoduchých osobité označujeme, sú: pády, hlavne kosé 
(§. 108, 302 a 303) a síce bud! samé čili čisté budí s pred- 
ložkami (§. 280); príslovky či vlastne téz pády a slovesné 
tvary viac abo menej zmeravelé (§. 278, 286 a 287) a s rov- 
ná v ani e prídavných mien i príslovek (§. 107, 168 a 289). 

Viac okolností hlasité svedčí podnes ešte o tom, že pr- 
votná osnova jazykov je smyseľná. 

Tak na pr. obecné meno nadsmyseľných osôb čili du-ch pochádza 
neomylne od koreňa du, ktorý čo dtt-f pôsobenie vonkoncom smyselné 
znamená. 

Pravda je teda i to, že jazyky indoeuiopské prvotne též 
len o vyobrazenie okolností priestorných či miestnych dbaly 
a že si vlastne k vôli tým utvorily šesť kosých pádov a síc o 
ablativ viacej nežli sa ich u nás podnes ozýva. Prvotný 
úkon tých záleží teda v označovaní rozličných smerov prie- 
storných, menovite: ablativ znamenal s prvoti miesto čili sta- 
novisko to, odkud podmet pôsobiť počína. Viacej myselné po- 
mery též otázke odkudf primerené označoval kedysi genitiv. 
Po zaniknutí ablativu prevzal úkony jeho, osobité u nás a Li- 
tevcov genitiv. Ciel, kam pôsobenie podmetu smeruje, zname- 
nával sprva dativ, jako podnes velmi pravidelne v srbštine. 
V latinčine prešiel prvotný ten úkon dativu zvätša na akkusa- 
tiv. Niet teda divu, že ten skoro zcela už prestal v nej byť 
posredníkom medzi ablativom alebo genitivom z jednej a da- 
tivom z druhej- strany. Takým uznávajú akkusativ zjavne i 
najznamenitejší jazykozpytci našeho veku, nazývajúc a to velmi 
príhodné prechodnými všetky slovesa, ktoré ním samým čili 
bez predložek bývajú doplňované (§. 197). V jazykoch totižto 
zachovavších dativ ciela akkusativ označige podnes ešte dosti 
zretedelne najbližší predmet čili tu prekážku, ktorú pôsobenie 
slovesom znamenané preniknúť alebo prez ktorú prejsť musí^ 



198 , §, 340. 

aby cieľa svojeho dosiahnuť mohlo. Lokal ziíamenal prvotne 
miesto na otázku kde f instrumental konečne ňa kade f Po- 
družného úkó'nu naopak sú kosé pády všade inde a meno- 
vite tam, kde sa nimi pompry času, spôsobu a príčiny o- 
značujú. 

Ostatne i smerov čisté priestorných jest ó mnoho viacej 
nežli šesť. Nemôže ich teda všetkých tolko pádov o sebe čili 
bez pomoci označiť. Tej sa im dostáva pravidelne od pred- 
iDžek, a síce prirodzene tým častej, čím je v ktorom jazyku 
menej pádov a čím vo ktorom z nich prvotný význam prípon 
pádových viacej zatemnel. 

Prijdú-li jazyky o kosé ^dy zcela, nahradzujú ich všetky viac alebo 
menej dôsledne pňami slov a predložkami, j ako na pr. všetky románske, 
vzniklé smiešanim latinského s keltským , germánskym a s inými, menovi- 
te: francúzky, vlaský, španielsky, portugalský a valaský či romunský, a z 
nárečí slovanských bulharské. To prípony genitivu a dativu nahradzuje 
zvätša predložkou na a nominativnú zájmenom ukazovacím t, ta, to čo 
členom, riekajúc na pr. glado-t, voda-tá a pole-to m. nem. der hunger,- 
das wasser a das feld. Právom sa teda pokladá nekdajšia prípona toho 
pádu, hláska s, za zájmeno ukazovacie (§. 302) a prípony kosých pádov 
za také predložky, ktoré sa prikladajú ku pádom a preto by sa vlastne 
pri lôžkami zvať malý, jakou na pr. u nás bolo kedysi dľa a u Rima- 
nov versus i tentis. 

§. 340. Určené čiastky viet proti určovacím alebo vedľaj- 
ším menujú sa základnými. 

Dla pádu majú sa vedľajšie čiastky viet k základným vô- 
bec dvojako: bud sa totižto rovnajú ním sebe vospolok bud 
nerovnajú. V prípade prvom sú vedľajšie čiastky so základnými 
sriadené, jako na pr. prívlastok môj s podmetom klobúk vo 
vete:- môj klobúk je nový; v druhom naopak sú ony týmto pod- 
riadené, jako též prívlastok brata mojeho proti podmetu 
klobúk v tejže vete, znie-li takto: klobúk brata mojeho je 
nový. 

Jako v tých tak i v iných vetách prívlastkami určujeme 
základné slova i sriaditeľne i podriaditeľne. Doplnky a príslo- 
večné určenia naopak sú základným čiastkam viet obyčajne 
podriadené, sriadenými naopak objavujú sa ony zriedka, meno- 
vite len vtedy, ked ich sriaditeľnými prívlastky nahradzujeme, 
riekajúc na pr. celý m. zcela alebo celkom som utrápený, dlho 
•smutný m. smvtno sedel atd. 



§. 341, 342. 199 

O slovesách a prídavných menách proti doplnkom ríekame mlúv- 
nicky, že ony tým pádom, ktorý ich práve doplňuje, riada alebo že sa 
ony s m'm viažu, spájajú; že sú s nim bežné alebo v úžitku, na 
pr. miesto „sloveso hýbat doplňuje sa instrumentaľom^ ríekame, že ono 
tým pádom riadi, že sa s ním viaže atd. Tak mluvievame i o predlož- 
kách^ na pr. o k, bežnej s dativom, že ona tým ríadi, že sa s ním 
spája atd. 



§. 341. Viedrajšie čiastky viet a menovite doplnky a prí- 
vlastky záležia velmi často vo slovách, ktoré sú so základnými 
tohože koreňa alebo aspoň podobného významu, jako: boj bo- 
jovať alebo biť, život žiť, smrťou mreť, šumom šumeť; konečný 
koniec, večný vek, prácu konať. Ty a pod. vedlajšie čiastky 
menujeme vnútornými, ostatnie zovnútornými. 

Ty sú zase dvojaké: stále a nestále. Stálymi menujeme 
všetky ty vedľajšie čiastky, ktoré sa s istými základnými usta- 
vične alebo aspoň o mnoho častej spájajú než iné. Slovesa ta- 
kými doplnky opatrené sú často opisy sloves nedoplnených 
alebo príslovkami určených. Tak na pr. život mV^f znamená to, 
čo žit; dušu pustiť a kosti slozif to, čo umref; biedu alebo 
mídzu tref to, čo biedne zif atd. Podstatné mena určené též 
prívlastky stálymi rovnajú sa zase často podstatným menám 
alebo prídavným o sebe potrebovaným, na pr. dar Boží zna- 
mená neraz chlieb; dobrej a zly vôle by f zase bez mala to, čo 

veselým a mrzutým byt 

Y tých a' pod. stálych spôsoboch mluvenia čili idiotísmoch záleží 
podstata, duch alebo jadro jazyka. Ony sú preto o mnoho spoľahlivejším 
meridlom rýdzosti a zachovalosti jeho nežli slova samy o sebe. čim je 
teda v ktorom jazyku viacej idiotismov, tým je jadmejší a rydzejší, choť 
by bol i preplnený cudzími slovy, jako na pr. anglický; čim naopak ktorý 
z nich prišiel behom času o viac idiotismov, tým je práznejsí ducha lebo 
života. Nieťli pri tom presiakly cudzími slovy, smie sa len asi natolko 
pokladať pekným, nakoľko ta. larva, o ktorej liska dľa bájky pripomänula, 
že mozgu nemá. 

§. 342. Prízvukom sú základné čiastky vyvinutých viet 
obyčajne podriadené vedTajším, znejúc pravidelne nižším hla- 
som od týchto. Ide-li však mluviteľovi o nektorú z nich viac 
než o vedľajšie, opatruje pokaždé tu z nich prízvukom, na 
ktorú pozornosť poslucháčovu práve obrátiť chce. 



200 ^ §.343. 

Slovosled týchževiet riadi sa prirodzene asi nasledujú- 
cimi pravidly: 

1) Doplnek stáva po základnom slove, príslovečné určenie 
naopak i za i pred týmto, na pr. 

Sova nevysedí sokola, čnosť so zdvistou spolu chodí (Bern. 
-287 a 307). Otec pozrel von oblokom (Pov. 259). 

2) Prívlastok sriadený predchádza, podriadený naopak na- 
sleduje základné slovo, na pr. Krásna panna 'polovica vena 
(Bern, 310). 

ZnačneJBÍe výnimky zpod pravidel tých vyložené sú nížej osobité. 



I) Určovanie sriaditeľné. 
Prívlastok. 

§. 343. Prívlastkom sriadeným bývajú naj častej prídavné 
mena jakosti a bytné i dejné (§. 158, č. 1 a 3), riedšej ostat- 
nie a iné sklonitelné čiastky reči, sú-li aspoň ponekud i pre- 
chylné. 

Ony mimo rád (§, 346) čo prívlastky sú vždy určitého' 
tvaru a tohože čísla so základnými slovy. Rodom naopak lišia 
sa prídavné prívlastky vôbec od určených slov častej a síce 
vo slovenčine a v obecnej češtine stále, sú-li základnými slo- 
vy množné nominativy a akkusativy srednie (§. 326, č. 1). 
S titularnými meny, spomänutými v tomže §. pod č. 2, naopak 
shodujú sa prívlastky rodom vždy, s ostatními z nich sa zas' 
i lišia zároveň prísudkom, na pr. 

Faáa Jasnosť, tamtoho ukojte! Pripáli belko, sňahosrstý j^sisko 
(Slad. 178 a 213). Nepôjdem za teba, ty starý vdovčiskol 
Daronmé chlapčiska, mám vás jako v poli planého stmiska- 
Vyskočilo oknom biele psisko (Zpiey. I, 270, 301 a II, 387). 

Veta: nestaraj sa, milá hrachu! (Tamže II, 113) týka sa osohy žen- 
skej. Ženský prírlastok, v nej je teda prirodzenému pohlaviu primerený 
zároveň prísudkom dvú prvých príkladov obsažených v §. 326 pod č. 2 : 
nasledovne liší sa od opovržlivých, spájaných v obecnej češtine často s me- 
nami muzkého rodu a muzkých osoh, jako: niéemná kluku (chlapče)! a 
po,d. Prívlastok onen vedia hrachu slýchať i u Čechov. Najviac sa ponáša 
na ty ženské, ktorými opatrujeme jednotný gen. a akk. matera, cho£ i 
muzky vypadá, na pr. Bojím sa tej tvojej matera. Nehoden si poznať tej 
mojej matera (Zpiev. I, 228 a 262). Tvar ten, zapománutý v §. 138, slý- 



§. 343. 201 

chát i o sebe: Odpyti^že od otca, materal (Tamže 286) Matera mi zobu- 
dite ! (Slad. 229) Prastarým a už i preto pamäti hodným uzná ho ostatne 
každý, kto vie, že sa primerený jemu peň mátar objavuje muzkým i vo 
Vedách a starej perštine (Bopp, vergleich. Grammatik, 2. yyd. III, 189). 

Vnútorné a stále prívlastky patria z vátša téz do oboru 
prídavných mien j akosti. Oných jest o mnoho menej než týchto, 
menovite: 

Eúdelečko Mď^ľnd, nebudem ťa priasti! Kyselica ^se^eí štyri 

roky visela (Zpiev. I, 313 a 317). Tých neposlušníkov na 

velné veky zaklínam. Chcela ho konečným koncom z paláca 

odpratať (Pov. 312 a 370). Kýže ti Perún, perunský Perrai, 

zuby nkázal! (Zpiev. I, 6) 
Zo stálych prívlastkov najobľúbenejší je menovite pie- 
sňam našim biely alebo bielený. Naj častej ho slýchať u mien, 
znamenajúcich údy tela mimo oči, jako: líce a tvár (Zpiev. I, 
21, 36, 302 a i.), ruka a noha (Tamže 237, 241 a i.), driek 
a život (I, 88 a II, 8); riedšej u iných, jako: dom, dvor, hrad, 
zámok, lavička atd. (I, 86, 87, 88 a H, 468—470). Líce a tvár 
sú však i červené, oci najčastej čierne a sivé, vkusy iHUé (I, 
70—76). Zem sa líči najradšej čiernou (I, 239, 261, 383 a i.)^ 
svet zase šírym (I, 111, 113, 117 a i. Pov. 69 a 61. Slad. 73 
a 240). Pole je též viac šíre (Zpiev. I, 102, 107, 108, 111 
a i.) než pusté: Šly ony pustými poliami celý Boží deň (Pov. 
336). Miesto Boží slýchať u deň i od Boha: Tak to šlo každý 
od Boha deň (Tamže 269 a 260). Krome toho prichádza Boží 
často i s menami človek (Zpiev. I, 233 a 353) a s dar m. chlieb 
(Tamže 6). O dobrý a zlý u genitivu vôle vidz §. 341 a 350. 
Horký čo žalostný ozýva sa zhusta v odpovedach žalostne 
alebo ironicky záporných, na pr. 

Či dač nevidíš? Horké nevidím! Ten ťa zje. Ej horký zje! 

Teraz už dám lepší pozor. Ale horkýže jeho pozor! (Pov. 

93, 100 a 562) A ten slávik, ten, vraj, vodu pije. Horká jeho 

voda — čo tam zhnije! (Slad. 356) 
Prídavné mena j akosti čo prívlastky stávajú obyčajne len 
vtedy za základnými slovy, ked sa predložky pred nimi opa- 
kujú, čo sa za starodávna vôbec o mnoho častej dialo než 
teraz (Poč. 117, 100), na pr. 

Už je za horiČkou za vysokou, za vodičkou za hlbokou. Ja 

za horou za vysokou, ty za vodou za hlbokou. Eebych mala 



202 §. 344. 

jako nemázn, dala bych ma na dolomán, na dolomán na belasý. 
Po čože si prišiel pod oblôček pod náš? (Zpiev. I, 97, 102, 
129 a 169). 



§. 344. Prídavné mena a zájmena prisvojovacie (§. 158, č. 
2 a 176), vyjmúc tázacie cí (§. 181), naopak objavujú sa i 
mimo opakovania predložek velmi často po základných slovách 
a síce preto, že zastávajú podriadené prívlastky genitivné 

(§. 349, 350 a 351), na pr. 

Jazyk jest dar BoM (Nár. 4). Boh náš je láska a láska 
jeho v kráse sa svetu zjavila (Slad. 107). Ľudský jazyk veliká 
zlosť. Slničko . zachodí za háj kalinový, zimná rosa padá na 
list javorový. Prestierajte stoly javorové, obrusy kmentové. 
Počkajte, peštianski páni! Javore, pod tebou sú kremnické du- 
káty a bavorské groše (Zpiev. I, 100, 291, 308, 366 a 369). 
Susedova krava viacej mlieka dáva (Bern. 308). 
Zájmena prisvojovacie, pošle od osobných, shodujú sa v 
nemčine a latinčine nelen rodom a číslom so základnými slovy 
než i osobou a síce s podmetom, kečt je ten majiteľom alebo 
pôvodcom bytosti znamenanej základným slovom. Shoda ta ozýva 

sa už i u nás, na pr. 

Nechcel som slúchať pána mojeho (Zpiev. I, 363). Já mcju 

pesničku započnem (Hol. I^ 58). Ukážže mi tvojho sokola 1 

(Slad. 198) 
Väzba taká však prieči sa duchu slovančiny asi tak, jako 
na pr. spájanie akkusativov zájmen 1 a 2 osoby m. zvratného 
sa so slovesy týchže osôb, jakp: myjem mä, myješ tct atd. m. 
myjem sa^ myješ sa. Treba sa jej teda všemožne chrániť 
a držať prvotnej, žiadajúcej zvratného svoj m. môj, tvoj, was a 
váé, a síce nelen u prívlastkov než i u prísudkov, týkajú-lisa 
ty též podmetov 1 a 2 osoby čo majitelov alebo pôvodcov, 
na pr. 

Budeš bitá od svojej mamičky. Já budem bitý od svojho 

tatíčka (Pís. U, 134). Naprav svoju chybu. Chodíme svetom po 

svojej práci (Pov. 394 a 563). Oj ľudia, znám ja svojJio Jeírema. 

Dovolte, bratia, svojmu spevcovi zpomneť si na žitie svoje (Slad. 

136 a 147). Ber sa radej po svých! (t. prácach. Hol. H, 120). 

Už sme svcji (Zpiev. I, 19). 



§. 345, 346. 203 

§. 345. Číslovky čo prívlastky shodujú sa též zvätša s ur- 
čenými slovy rodom i číslom, t. j. všetky mimo základné od 
päť počnúc až do nekonečna a hromadné (§. 189 a 190). Po 
tých totiž čo akkusativoch objavujú sa určené slova v genitive 
a, sú-li podmetami, ešte i prísudky jejich v 3 osobe jedn. 
srednieho rodu, zriedka po smyslu v množnom čísle a v rode 
primerenom určenému slovu. Sú-li však základné číslovky 
ony sklonené dla §. 189, nelíšia sa pádom od určených slov 
a prísudky shodujú sa s tými, na pr. 

Kúpil troje zlatých jabĺk a tri červené ručníky. Pribehlo 
k nemu dvanásť krásnych srn (Pov. 224 a 245). ĽvanásťtrvĽ 
bačov trúbilo, štvoro pacholiatok spievalo (Pís. I, 64). Šesť dní 
do týdňa a siedma nedeFa. Z triciati koníčkov vyberať mi 
dali. Keby ja vedela, že je už na máraeh, dala by ch mu jvo- 
niť na dvanástich farách, v dvanástich kostoloch. Kto pri ohni 
sedí? Dvanásti zbojníci a trinásty starý, všecek dorábaný (Zpiev. 
I, 339, 373, 388 a H, 37). Stálo najširších troje brán (Hol. H, 
37). Sto bojov nado mnou zahuôia. Na staji rehce sto vran- 
cov. Štyri a dvacať hodin minulo. Tisíc si ty premohol skáz, 
v ranách tisidch ty víťaz! (Slad. 14, 143, 218, 377) Budem 
sa na šiesti paripách voziť (Kal. 35). Jedenácte učedlníkúv šli 
do Galilee (Kral. Mat. 28, 17). 

§. 346. Mnohé z prívlastkov prídavných a číselných ob- 
javujú sa v našej a lat. reči tam, kde nemčina radnej príslo- 
vek potrebuje, menovite: rád a nerád vždy, z ostatních naj- 
častej celý a všetok m. celkom a prvý m. poprvé, riedšej iné. 
Opakuj e-li sa prívlastok, opatrený príponami zmenšovacími alebo 
zvätšovacími, jako: novucichý nový ^veličizný velikým zastupuje 
t^í príslovfcy veľmi, zcela a podobné, na pr. 

Nerada ja robím, nerada pracujem; raťža pekne chodím, rada 
' i tancujem (Zpiev. II, 82). KráT bol celý zbaláchaný. Kráľovič sa 
poberal dálej aj veselý aj smutný (Pov. 54 a 321). Môj má býť 
celý I Jedom je cdá zaliata. Prvý bača kulaček zdvihne (Slad. 
150, 190 a 361). Prázny sa vracal každý. Zažni XDiprvá o Slá- 
vovi, zažni poslednia pieseň! Všecka bola pekná. Zmizla celá 
rozkoš. Naňho chytrý hupky vysadne. Chcel samotný bohovať 
na tróne (Hol. I, 4, 15, 39, 60; II, 42, 63 a 91). Hansu Slá- 
vové prví založili. Hned sem zdra/vý z lóže svého skočil. Tan- 



204 §. 347. 

cají tu bosí (Kol. 198, 344 a 562). Peň bol plnuUčký plný 
včelami. Vykopal MboM Mboéimú jamu. Radšej ti my dáme 
notmčičký nový mešec. To bola veliká veličihiá včela (Pov. 
430, 521, 529 a 537). 
Príslovky m. sriadených prívlastkov naopak zriedka slý- 
ehaf, skoro^ len leda m. ledajaký, na pr. 

Ŕeč vaše jen leda reč (Kol. II, 50). Leda dievčatko (Zpiev. I, 358). 
Pri tom nebude od veci leda i v nasledujúcich a pod. vetách vziať do 
úvahy: Oženil sa ledabol, vzal si leáaboJku. Oba boli ledaboli, srebali 
polievku (Tamže 259). 

§. 347. Podstatné mena čo sriadené prívlastky zovú sa 
osobité prídavky a prístavkami. 

Prídavky záležia obyčajne v jednom podstatnom mene, 
stávajúcom pred, zriedka za určeným sloyom, jako: pán otec 
a Kristus pán. Prídavné mena a číslovky čo prídavky naopak 
prichádzajú vždy po základných slovách, shodujúc sa s nimi 
i číslom a rodom, jako: Aleksander veliký a Štefan prvý. Z 
podst. mien len prechylné (§. 119) sú tohože rodu so základ- 
nými slovy. Pani sa však nikdy ani neskláňa (§. 73, č. 4) a 
mrcha m. mrchavý či zlý zriedka, na pr. 

Nitra milá! Ty si bola bydlo kráía Svätopluka. Bela štvrtý 
z nej pil. Prijde vám pochvala od pani kráľovnej, od pána cie- 
sara. Pani matku prosiť budem: pani matko staričká, proste 
pána tatíčkal Sám chudák nič nemám (Zpiev. I, 29, 31, 362, 
385 a U, 64). Povedzte pani sestrám (Kal. 68). Mám mrcha 
ženu. Deti mrcha macochu dostaly (Zpiev. I, 255 a 270). Na 
teba biednu vladár sa lakomí (Slad. 357). Krčmár sa zľakol 
ozruty chlapa (Pov. 530). 

Prístavky sú obyčajne o dvoch alebo i viacej slovách, od- 
deľovaných čiarkami od ostatních čiastok viet. Ony čo také 
pravideľne po základných slovách stávajú, shodujúc sa s nitni 
rodom i číslom, nakoľko práve môžu, na pr. 

Gejza, kráľ uhorský, prijal Nemcov prvší. A on, šelma oškli- 
vý, ide hore dolu. Žnica som ja, žnica, dobrá robotnica. Sokole, 
Uély pták, ty vysoko lietaš. Chudobný, ten nevoHný, nech ide 
do vojny (Zpiev. I, 41, 193, 300, 309 a 365). Ja som vás 
vetrov divých, hvetin tyranov, na večné veky zbavila. Ružičky 
moje, kvety ôistoty, čo sa vy ráno rosíte? Nad Váhom, riekou 



§.348, 349. 2i06 

' ncíšej rodif^y hrozná sa vypína skala (Sl&d. 56 a 362). Sám 
spey, moja prv najvätHa zo všeko rozkoéj prijemný mi nenie. 
Z pySna si vykračujú Bor a syn jeho, Ylastoň obratný (Hol. I, 
66 a n, 69). 

U) Určovanie podriaditeľné. 
1) Prívlastok. 

§. 348. Prívlastok podriadený objavuje sa najčastej v ge- 
nitive, riedšq v ostatní ch kosých pádoch a síce v dative a 
v instrumentali i ôistom, v akkusative a lokali naopak 
len s predložkami. Onoho sa preto tu i viacej druhov ro- 
zoznáya. Najobyčajnejšie z nich su tyto: genitiv privlastňo- 
vací, látkový, opisovací, srovnávací, rozdeľovači a do- 
plĎovací. Prvé dva genitivy určujú základné slova dla prí- 
činy, tri nasledujúce dla spôsobu (§. 337 a 338), poslední čo 
do podstaty tak jako doplnky, ktoré práve zastupuje (§. 357). 

■v 

§. 349. Genitiv privlastňovací označuje tu bytosť, od 
ktorej znamenaná základným slovom pochádza lebo ktorej ta 
bud čo skutočný majetok bud čo iná jakákoľvek vlastnosť pri- 
slúcha. On sa preto dobre menuje i genitivom pôvodu a' ma- 
jetku, tento zas i prisvojovacím, na pr. 

Noc je odpor svetla^ smrť odpor života. Vtip je zábavy pryemný 
spoločník. Breh étastia je strmý. Na Lrade tomto, hrade zlosti, býval 
raz Ctibor, pán toho okolia (Slad. 10, 320, 329 a 363). Smrť reéi je smrť 
národa (Záborský). 

Genitiv ten vôbec a prisvojovací osobité o mnoho riedšej 
sa objavuje v jazyku našom než na pr. v nem. a latinskom, 
kde niet prídavných mien prisvojovacích primerených naším 
vypadajúcim na ov sl in (§. 158 a 160). Ty totižto, vznikajúc 
z podstatných mien osobných muzkého Bi, ženského rodu, za- 
stupujú genitivy jejich a síce pravideTne len tam, kde by ty o 
sebe čili bez prívlastku, prístavku alebo bez určovacej vety 
prívlastkovej vety stáť malý (§. 344). Miesto Bohov riekame 
v prípade tom vždy Boží mimo den, vedľa ktorého slýchať i 
od Boha (§. 343), čím sa pôvod dna práve tak jasne ustano- 
vuje, jako daru v tejto vete: To je dar od Janicha (íípiev. I, 



206 §. S49. 

134). Je-li však treba genitiv prisvojovací 'nektorým z dotče- 
ných spôsobov určif, nezameňuje sa pravidelne ani u Boh ani 
u inýcb podstatnýdi mien a zájmen, schopných prídavného 
tvaru prisvojovacieho, týmto, na pr. 

Nitra milá í Ty si bola bydlo hráľa Svätopluka, Ty si bola 
sváté iíiesto Methodovo, keď ta našim otcom kázal Boéie slovo 
(Zpiev. I, 29). Syn BoM jsi ty. Ty jsi Kristus, syn Boha Si- 
v^ (Kral. Mat. 14, 33 a 18, 16). 

Ale slýchaf u nás ešte neraz prídavné mena ty i m. ge- 
nitivov, na pr. 

NáSho kráľova (m. kráľa) dcéra je chorá. To je brat toho 

tátoš'Ov (m. *a), čo na ňom drak chodí. Ten zámok je jedneý 

JeMbab-m (m. -^). To bola žena mladého kráľ-ova (Pov. 128, 

152, 226 a 347). V nášho pán-ovom (m. -a) dome stojí 

roža na stole (Zpiev. I, 307). 

Za sts^odávna boly prídavné mena' prisvojovacie i y češtine tak 
obľúbené, že ich m. genitivu nelen základných slov než i « prídavkov k nim 
patriacich potrebovala, na pr. šel k dvom královu Svätoplukovu m. krá- 
ľovu Svätopluka alebo kráTa Svätoplukovu a terajšieho krále Svätopluka 
(Poč. 116, 97). Teraz ozýva sa väzba ta v nej už len m páné (§. 161), 
ked sa rieka na pr. takto : knihovňa páné SafaHkova (m. pcma Safa- 
Hka) byla, prodána za 20.000 zlatých. 

Miesto samotných genitivov človeka a ľudí riekame clo- 
^ečí a ľudský. Týmže pravidlom spravujú sa zvätša i iné prí- 
davné mena vzťažné pošle príponami í a ahý od podstatných 
mien, znamenajúcich rozličné stavy čili hodnosti, úrady, re- 
mesla atd. potom národy, zvieratá, čiastky sveta, krajiny, 
vrchy, okolia, chotáre, mesta, dediny a pod. na pr. 

DoSly mi noviny z francúzkej krajiny. Neprijdú viac lapiť do 
uhorsky zeme. Ej niesom ja z židovského pokolenia. Ja som z 
rodu kráľovského a zo stavu valaského. V Minskom poli hrn- 
Horsky zámok je vystavený. Netopier do myšej dierky skočil 
(Zpiev. I, 22, 29; U, 18, 58 a 130). Kdeže sú moje armorské 
deti? (Hol. I, 114) 

Genitivy mien zvieracích a miestnych s predložkou z ur- 
čujú pôvod jasnejšej než primerené im prídavné mena vzťažné, 
na pr. 

Vidí jednu srsť e myši. Nájde jedno krýdelko zo včely, Zazre 
jedm^ srsť g vlka (Pov. 265 a 266). Švárny Janik zo Štiavnice 



§. 360, 351. 207 

bude ružu voňati. Ono to bol z mesta pán úradník (Zpiev. I, 
Í8 a 201). Mne to nlaroval milý pán Boh e neha (Pís. I, 52). 
Dvoch som daroval is Turca barancov (Hol. I, 6). Zo Spiša 
chlapi dvoria si teraz okolo Trenčína (Spevy 42). 

§. 360. Prídavné jnena prisvoj ovácie, pošle od rodinných 
mien podstatných príponou ov, zameňujeme často nesklonným 
tvarom vypadajúcim na ovie a Česi prastarým genitivom množ- 
ným na ovicy na pr. > 

Koho oženíme? Ďura Štefcmome, Kohože ma dáme? Mara, 
Kalinovie (Zpiev. I, 16). Martin Hudcome vera odolá žalobe 
jakejkofvek (Slad. 2U), 

Tvarom prídavné a významom podstatné mena (§. 1,64 a 
166, č. 2) ani rodinné ani iné sa nemenia príponami ov a in 
znova v prídavné. Preto zostávajú tam v genitive, kde sa ten 
u iných prisvojovacími prídavnými zameňuje, alebo kladú sa 
do dativu, ktorý menovite často slýchať i m. prisvoj ovací ch 
zájmen osobných, riedšéj m. iných takýchže prídavných a geni- 
tivov, na pr. 

NeSťastné sveta márnosti Bdeznaymu donesly do hrobu kosti 
(Zpiev n, 36). Ústa mi spievajú, oči sa mi smejú; ale od 
srdiečka slzy sa mi lejú. Už ti nevoňajú rozmarínom líčka. Kto 
tomu príčina? (Tamže I, 103, 145 a 294). Materami zobudíte! 
(Slad. 229). Trikráť reč uviazla mu v hrdle (Hol. II, 17). Bý. 
. val kedysi ]^ánuBohu za chrbtom medzi horami (Kal. 115). Ta^ 
kej panne nikde ani chýra ani slychu nepočali. To je najvätšia 
striga, tým dvom matka. Zmizol eiarcom z očú. Zahrab kvapka 
'. pod oblok Tcrátovi, Na pravom pleci mu sedel sokol (Pov. 188, 
302, 382 a 561). Syn bláznivý zámatkem (slov. zármutkom) jest 
maJtce své (Kral. Pŕísl. 10, 1). 

§. 351. Čistý genitiv látky slýchat ešte u Rusov a Srbov 
často, u nás naopak opatruje sa buď predložkou z, v češtine 
i od, bud sa zameňuje prídavnými meny, na pr. 

Ty nemáš stola z lipového dreva. Mala živôtok zo zlatoMavu^ 
Uvädlo z rozmarínu perko. Zlomil Janík pero zo eriébra, zo 
zlata. Brány slamené, múry voitené, oblôčky z ľadu. Pán Sova 
JánoS má z pamtéinif preostrý paloš. Ptáčkov šibencov kázal 

4* 



208 §. 352, 353. 

na ražni n dreva obracati. Varte ich v koženom hrnci (Zpiev. I, 
23, 130, 139, 228 a II, 130). Tubalkain byl ŕemeshiík všeli- 
kého dila od medi a od železa (Kral. Gen. 4, 22). 

SHebra v „zlatý sriebra'' a podobných spojeninách nemám už teraz 
za genitiv látky než radnej za rozdeľovači a síce hlavne preto, že m. 
ueho nikdy neslýchať zo sriehra než na alebo v sriebre a sriébomý. 
Poznámke tej však nemá sa tak rozumeť, jako'by sa genitiv látky od 
rozdeľovacielu) podstatne lišil. Oba sú totižto rozličné sic, ale uajpri- 
buznejáie obmeny prvotného, otázke pákitď? primereného úkonu geni- 
tivu (§. 339). 

§. 352. Genitiv opisovací alebo jakosti označuje po- 
dobu a povahu osôb a vecí, ale len tam, kde su mena oných 
určené nektorým zo sriadených prívlastkov prídavného tvaru 

(§. 343-346), na pr. 

, Šohájko! pekného si mena. Páči sa mi šuhaj bieleho ééla. 
Jednej mysli buďme! (Zpiev. I, 77, 126 a 223). Otec velmi do- 
brej vôle bol. Kráľ bol trochu dobrej vôle (Pov; 187 a 417). 
Býval on vždycky najveselšej mysli. Junák to dobrý, díicha vy- 
sokého (Žel. 29 a 38). Zázračnej knihu mi véliéavy^ na kvefaiú 
dlažbu prestrela. Kej je povahy? (Slad. 35 a 214) Tvári Osláv 
krásnej a vlasov bol na hlave bielych. Tak pevných hosti, tak 
ohromnej vlády bol ovšem (Hol. I, 26 a U, 136). Mésíc blesku 
libezného stál. Vidím klečeť starce slepého, vlasu bílých, roucha. 
čemého (Eol. 253 a 619). Buď dobré mysli! (Kral. k Luk. 
12, 19) 

Slova rozmar a rozpološem sú opovrženia hodné stvory ponemče- 

ných mysli, kdekolvek ich slýchaC v terajšej češtine m. mysl a vúlej opa^ 

trených stálymi prívlastky dobrý a zlý u prísudku byť, jako v treťom, 

štvrtom a poslednom z príkladov predošlých. 

§. 3Ô3. Najčastej í najlepšej zameňuje sa opisovací geni- 
tiv inštrumentárom ohľadu a to tak, že sa prívlastok k onomu 
patriaci shoduje s menom osoby alebo veci opísanej. Bledšej 
sa objavuje i ten v instrumentali opatrenom predložkou « a v 
lokali s o. Akkusativ s na zdá sa v prípade tom nemčinou 

zarážať, na pr. 

Dáš bieleho perím .kohúta, predo dverce. Zrelšieho vekom po- 
razí Sigmara. Vziať kážu tri zlaié ostím a steblami klásky. Stres- 
koče tri sto Moren ústami diernych (Hol. I, 44; II, 135, 185 a 
212). Blahoslavení chitdi (= chudobní) duchem (Kral. Mat. 5, 



§. 354, 356. 209 

3). Ta sa vydvihol z plameňa človek so šedivou bradou a ple- 
šivou Mavou (Pov. 137). Sestro s élatýma krýdlama! Už sa 
(m. sú dľa §. 268, č. 3) hviezdiď^y nad nama. Má tri dvory o 
deviati htwránkoch (Zpiev. n, 393 a 396). Vyjde drak o dva- 
nástich hlavách. Dcéra bola na erast hodne véíká (Pov. 56 a 
376). Gorazda výborného na ónost a nq^odleQŠiého na múdrost 
chceli sebou vziať (Hol. n, 244). 

§. 354. y čistom genitive srovnávacom objavuje sa 
meno druhej zo srovnaných bytostí u Čechov ešte podnes o 
mnoho častej než u nás. My totižto držíme sa ho stále už len 
po príslovkách niže a výse^ ináč poniže a povyše; po iných 
komparativoch naopak opatrujeme ho predložkou /oď alebo za- 
menujeme akkusativom s nad^ po superlatívoch zas i instru- 
mentaTom s medzi a m. od kladávame predoň z^ na pr. 

Postavil dve jedličky vysoké vyše domov. Mladý čas je drahší 
od čistého elaJta. Tam trávička raste povyše kolena. Už je žitko 
zralé niže Belehradu. Zasačime niže nUýna. Poniže nUýna hustá 
vrbina (Zpiev. I, 24, 69, 296, 299, 137, 139 a 341). Netreba 
mi lepšieho od teba (Pís. I, 127). Tvé oči peknejšie od oíí hrd- 
ličky, lica milostnejšie od ruže rannej. Lepší nad buhvu orech. 
Lepšia ona nado všecky je panny (Hol. I, 43 a 44). Je nad 
šťastných šťastný (Slad. 176). Neni služebnik vétší pána svého 
Nad povést zadného rychlejšího posla není (Kral. Ján 13, 16 a 
k Jos. 22, 11). Moudrosť dražší jest nade všecko eboH (Ynlg. 
Pŕísl. 3, 15). On bol najvätší medzi všetkými obrý (Pov. 420). 
Nejkrásnéjší nade všecky cnosti cnosť, jenž vlastní cnosti ukrýva 
(Kol. 4). Had byl nejchytŕejší (= niyíalešnejší) ze všech eioo- 
čichú polních (Kral. Gen. 3, 1). 

§. 355. Genitiv rozdeľovači je dvojaký: čistý a pred- 
ložkou z opatrený. V onom objavujú sa mena takých celkov, 
ktoré sa bud prirodzene bud úmyselne delia len hmotne čili 
tak, že sa ani najmenšia čiastka ich bud skutočne nelíši me- 
nom od nich, jako u všetkých podstatných mien hmotných 
(§. 111), bud že sa úmyselne nedbá na osobité než len na 
obecné mena čiastok, na pr. na clovdc u mien smyselných osôb, 
jako: pán, sedliak, žiak a iné; na zver u: holub, kôĎ, pes a 
iných. Čiastky tých 1 oných celkov označujeme ; 



210 §. 356. 

1) Podstatnými meny, znamenajúcimi mieru, váhu a po- 
čet buď určite, jako: cent, funt, holba, hyla, merica, míľa, 
okov, eiaha a iné; buď neurčite, jako: cas(, kajno, krdél, osta- 
tok, vrece, zbytok a iné. Mena hmotných a hromadnýdi celkov 
zostávajú pravidelne v genitive jednotnom a prísudok shoduje 
sa s menami čiastok, zriedka s onými čili po smyslu, na pr. 

Časť jedných píska, časť iných mulitánky nadýma. Čiastka ich 
pletú, čiastka tuhé náprsníky robia (Hol. I, 8 a II, 20). Nemám 
v dome kvapky mlieka (Zpiev. I, 281). Nahrnula sa ifcopa cWap- 
cm. Ukáže mu krdef holubov. Neostala mu ani omelinka chleba 
ani kvapôčka vody. Vdovica našla mešec dukátov. Dal mu kus 
chleba. P,oslal ku kráFovi hrudu syra. Dal mu pohár vina a 
okruch chleba (Pov. 175, 264, 368, 377 a 539)'. Mám bratov 
celý roj. Pár dievčence drkoce (Slad. 214 a 223). Psú/o B,chrtúv 
hávécí veliká sa hemžila (Kol. 567). Lepší funt zlata než olova 
deset. Lepší hrsť jistoty než pytel (= vrece) nádeje (Pŕísl.) 

2) Číslovkami hromadnými a základnými od päf počnúc 
až do nekonečna (§. 345). 

3) Zájmeny co, neco a nie. Jako však po číslovkách práve 
spomänutých, tak i po tých len čo uominativoch a akkusati- 
voch stávajú mena celkov v genitive a síce prídavné a po- 
dobné im čiastky reči, niesu-li prísudky, vždy v jednotnom 
rodu Brednieho, zastupujúc zyätša podstatné mena odtažené 
(§. 300). Co prísudky naopak objavujú sa oijy pravidelne v 
nominative, v genitive len výnimkou, a síce též sredňom preto, 

že sa' zájmena dotčené pokladajú též za také, na pr. 

Čo tu dobrého slýchať? Viem o všetkom, čo kde znamenitého 
jest. Nič zlého sa mi nepríhodilo (Pov. 3, 189 a 409). Nemám 
svého zhola nič. Dajže nám, knchárko, nečo va/reného ! Nevyká- 
zal som nišť ni dobrého ani nového (Zpiev. I, 207^ 243 a 363). 
V mysli jeho dozrieva nečo neobyčajného (Žel. 11). Migú po- 
klady čos' mohutného (Slad. 263). Nuž či je to čo zUho? (Kal. 
63) Dejtež co jest clsafova, císaŕi a co jest Botího, Bohu 
(Eral. Mat. 22, 21). Vulgáta i tu i u Mar. 12, 17 a Luk. 20, 
25 drží sa necíôslednej väzby: dsa/fovo a boiiho. 

4) Príslovkami znamenajúcimi počef neurčite, jako: mnoho, 
málo, doat, hojne, plno, koľko, totko, nékotko a iné, ale též len 
čo nominativami a akkusativami. Miesto mnoho riekame i hrom. 



§. 356, 357. 211 

moc a sila, spájiyúc s nimi čo podmetami prfsuéHcy i po srny- 

slu čili srednieho rodu, na pr. 

Nahrnulo sa hrôza myši. Ľudí bolo neslýchaná sila. Sila 
ľudstva pohgnulo. Shrhlo sa sila kniežat (Pov. 267, 367, 501 
a 508). Óeľadi sa sošlo hodne. Bola tam sila krásnych jponp. Je- 
denia, pitia bolo až nazbyt. Chleba vždy bolo dosť. Mám moc 
husi (Tamže 157, 316, 383, 389 a 538). Trui^lých sh dosti 
naliala. Nenie k tomu vládíf na dostač (Hol. I, 10 a 79). %- 
nov viae má otec tv^? Ľudská sa rozchádza sila (Slad. 214 
a 379). Korko hláv, tolko klobúkov. Koľko krajov, tolko oby- 
čajov (Bern. 290 a 294). 

Sem a síce pod C. 3 a 4 patria i genitívne podmety a 
doplnky, spomänuté v §. 304 a 365. 

§. 356. Predk)žkou z. opatrujeme rozdeľovači genitiv teraz 
o mnoho častej nežli za starodávna (Poč. 114, 91), označujúc ním 
také celky, ktorých bud nemôžeme bud nechceme hmotne roz- 
deliť, a to naj častej po prídavných komparativoch ^ superla- 
tívoch, po zájmenách tázacích a obecných: fclo, ktorý, nifcto, 
každý, ziadon, nektorý a podobných, kionečne po číslov)i^ách 
základných, riadových a ob^ecných, na pr. 

Vlkolak mal tri dcéry. Jfaýmladsia z nich bola veľmi ute- 
šená. KtolQ je z vás smelého srdca? Pokloni sfi j^dm z nich 
(Pov. 22, 201 a 516), Kto rozumie z prítonmvch tým citom? 
(Žel. 10). Z pozdních potomkov Moravy neklo tep kraj náš z 
otroctva vybaví (Spevy 28). Nik z vás nemá nič proti tomuto? 
(Slad. 214). Z baranov jdk všecko je velké! Prední väetcí zo 
starcov škaredým okom patria (Hol. í, 3 a n, 118). Žádný z 
nich nebyl očištén (Vulg. Luk. 4, 27). 

§. 357. Doplňovací genitiv zastupuje najčastej akkuBa- 
tiv, riedšej iné doplnky sloves u primerených tým urien pod- 
statných, jako: počiatok alebo počatie práce, dôkaz nevinnosti, 
kráľ vody a iné proti: počať prácu, dokázaf nevinnosť, kraľo- 
vať nad vodou. Nea^kusativné doplnky slovesné však objavujú 
sa neraz i u mien m. genitivu, na pr. 

Brat môj je kráf nad ohňom. Kráľ nad vetrom sa zamyslel. 
T^on je jiráľ nc^ časom (Pov. 141 a 142). Jllp^ost je t^ba 



212 



§. 358, 359. 



živá po kráse (Slad. 80). Ťaženie po sláve (Žel 31). Chcel sa 
striasť starosti o svojho sestrenca (Kal. 27). Opatrnosť tela jest 
nepfUelhyné Bohu (£ral. Ŕím. 8, 7). 

§. 358. Z ostatních prívlastkov osobitej zmienky sú me- 
novite ty hodný, ktorými prvý čili určovací článok složených 
podstatných mien iných jazykov, na pr. nemeckého a maďar- 
ského, opisujeme, jako: 

Kfúč od izby m. zimmer-schlttssel, szoba-knlcs; klúč od veže 
(Zpiev. II, 395) m. tharm-schlttssel, torony-kulcs; záhradka na 
kviete (Hol. 1, 61) m. blumen-garten, virág-kert; boty do blata 
m. koth-stiefeln, hra v karty m. karten-spiel, masť na vlasy m. 
haar-salbe, šatka na krk m. hals-tnch, šaty do roboty a na 
sviatok m. alltags- a feiertags-kleider. 
Krome tých a. podobných prívlastkov podri^-dených na- 
hradzujeme často i sriadenými prvý článok cudzích podstat- 
ných mien složených, riekajúc na pr. 

domáci pán m. hans-herr, hlaynie mesto m. hanpt-stadt, mor- 
ská voda m. meer-wasser, slonová kosť m. elfen-bein, rybia 
masť m. fisch-thran, kozie mlieko m. ziegen-milch, pšeničný chlieb 
m. weizen-brod a iné. 
Máme konečne^ mnoho jednoduchých mien podstatných 
primerených cudzím složeným. Vypadajú zvätša na ar, iarjía, 
ieriiai ovňa, ec, inec, níkj ica, nica, ina a sko lebo šte, jako: 
rezbár' bild-hauer, tesár zimmer-mann, sušiarňa dôrr-hans, 
mučierňa folter-kammer, ľadovňa eis-grube, očistec feg-feuer, 
pútec haar-scheitel, ovčinec schaf-stall, zlatník gold-schmied, m- 
kavica hand-schoh, okenica fenster-laden, jelenina hirsch-fleisch, 
bučina bnchen-holz, hrachovina erbsen-stroh, hrachovisko erbsen- 

feld a iné. 

Kto by sa preto jazyk nás haniť opovážil, tomu medzi iným to pri- 
pomänúť slaši, že frančtina složených slov vôbec snáď eSte menej má od 
slovančiny a preca je celému vzdelanému svetu tak vzácna, jakou na pr. 
nemänaí nikdá nebola a sotva i kedy bude. 



2) Doplnek a príslovečíié určenie. 

§. 359. Dophiek objavuje sa najčastej v akkusative^ čistom, 
riedäej s predložkami a v ostatních kosých pádoch ; prišlo- 



§. 360, 361. 



213 



večné určenie zase práve naopak ríedšej sa- označuje sdckusa- 
tivom než ostatnfmi kosými pády a síce čistými o mnoho, spo- 
rej nežli s pi:edložkami. 

Hranie medzi tým a oným nemožno ešte na ten čas tak dokonale 
ustanoviť, jak by toho neodbytne bolo potreba k rozdeleniu nasledijgúcej 
náuky o kosých pádoch. Ona je teda dľa počtu tých rozvržená a má 
'hlavne objasniť užívanie pádov čistých, predložkami opatrené naopak 
len mimochodom, a to poriadkom primereným §. 336—340. 



Akkusativ. 

§. 360. Akkusativom na otázky koho a cof doplňujeme 
nelen všetky prechodné slovesa vôbec a príčinné osobité 
(§. 197) než i z neprechodných nektoré. 

Prechodných sloves jest o mnoho viacej než neprechod- 
ných. Vysvitá to dostatočne už z toho, že len dve vrstvy 
sloves a síce: druhá a tretia obsahujú zvätša neprechodné, 
ostatnie štyri naoplak o mnoho viacej prechodných než nepre- 
chodných (§. 229, 2ä4, 242, 245 a 260). Krome toho mnoho 
neprechodných mení sa predložkami v prechodné (§. 284, 2). 

Ku príkladom obsaženým v §. dotčenom pridaj ešte aspoň tyto: 
Šuhaj schodu sveta strany, všetky krajný precestoval. Nám je nie žo- 
bráctvom almužnu vymodlit. Duch silný biedu premóie. Slabé hrozby 
slepých vysmejte. Sud!bo, cos' kraj jeho rozplakala? (Slad. 325, 335, 369 
a 379) Ciesar shehÁ sál (Žel. 61). Chlapci uspia bratov (Hol. I, 224). 
Mňa smutnú, truchlú nikto nerozsmeje (Zpiev. I, 112). 

Akkusativných doplnkov máme teda náramnú silu, ale 
preč o mnoho menej než Nemci a Rímani preto, že ich neraz 
zameňujeme genitívnymi (§. 365). Najvážnejšie z nich sú 
stále a vnútorné (§. 341). 

§. 361. Stále doplnky objavujú 'sa len u sloves prechod- 
ných. Naj častej slýchaf asi nasledujúce z nich: biedu alebo 
núdzu a psotu tret (Pov. 30, 380, 407 a i.) m. biedne žiť či 
živoriť; duiu pustiť a vypustiť (Pov. 221, 333 a i. Zpiev. I, 8 
a Slad. 193), oci zavref (Pov. 257), kosti slozit (Zpiev. I, 34 
a Slad. 216) a život položiť (Zpiev. I, 315) m. mreť a umreť; 
oheh klásť (Pov. 8, 10 a i.) m. nem. machen či robiť; omšu 
slúžiť (Zpiev. I, 210) m. nem. lesen čili čítať; päty ukázať 
(Tamže 137), ináč dať sa v nohy (Slad. 175) m. utiecť; pokoj 



214 §. 362. 

I ' 

doa (Kal. 27) m. nem. sein lai^sen, t. j. nechať byť; poisar dat 

_ < 

(Pov. 565 a Zpiev. I, 2$0) m. Ia4;. attendere; prmdu mat 
(Kal. 105 a Slad. 51), ináč dobre mat (Pov. 88 a SJád. 69) 
m. nem. Recht haben; prísahu složU (Hol. I, 50) m. prisahať; 
predok viest (Pís. I, 112 a Zpiev. I, 327) m. po predku ísť; 
život viest alebo vek trdvit (Hol. I, 40 a 168) m. žiť; kupectvo 
alebo obchod, remeslo atd. viest m. nem. treiben čili hnať; 
ovoce niest (Slad. 337) m. rodiť; vajce niest (Pov. 355, 363 
a i.) m. nem. legén čili klásť; osoh alebo úžitok vziat, brat 
z nečeho (Zpiev. I, 347 a Pís. I, 127) m. nem. haben či mať; 
skazu vziat, brat (Pov. 123, 237, 296 a i.) m. zahynúť; prácu 
konat (Hol. H, 247) .m. pracovať, nečo vykonat m. nem. aus- 
fiihren, durchfíihren čili previesť, vyviesť; ranu, smrt, strach 
atd. podstúpit (Zpiev. H, 16) m. erleiden či vytrpeť. 

y češtine už i z tých idiotismov nejedon buď úplne zanikol buď sa 
aspoň riedsej ozýva než cudzinské náhrady jeho. Tak na pr. slýchai 
v nej už len dľa nemčiny trpéti m. tHti bidu, podobne dUcai m. klásti 
oheň; vedľa slouziti zas i čisti mši; ba i vejce klásti m. nésti atd. 

Nektoré z ostatních nárečí slovanských naopak idiotismy toho druhu 
tak rady majú, že nejednomu z nich daly i v jedno slovo splynúí. Tak 
na pr. Rusi riekajú gore-mykat m. našeho biedu treť a dľa toho i gore- 
myk'tt a goremyc-nyj m. bedár a bedársky. Gore, ées. hore, je podstatné 
meno primerené našemu prídavnému horký (§. 348) a príslovke horko lebo 
horce^ znamenajúcej i biedm^^ na pr. Chudobná mä mati mala^ horko^ 
ťažko vychovala (Zpiev. I, 40). Podobne slýchať u Srbov éarh-gubiti čili 
deň hubiť m. zaháľať alebo lenošiť, u Slovincov ver-jeti čili vieru jať m. 
veriť atd. 

§. 362. Vnútorné doplnky slýchať i u neprechodných slo- 
ves, ač i riedšej než u prechodných, na pr. 

Dievča krok kroói, idú o ňom reči. Mužný hoj, rodáci, Ume! 
(Zpiev. I, 270 a 11, 369). Vsniíe mi aspoň jedon sniček! (Tamže 
I, 267 a Pís. II, 137). Či ^péš sen (m. sep-n dľa §. 91 a 271) 
večný núadosti? Pekný éivot ty kvety ^ly* Budú $i poviedať 
povesti o ňop (Slád. 30, 116 a 219). Sem paitrí jnedzi iným 
e$te i: obet obetovat, ozývajúee sa veľmi často menovite v 3 kn. 
Mojžišovej, a sľub sľubovat dTa zvratných viet: Sľuby sa sľu- 
bujú (Slí-d. 324 a Bern. 307) a: ^nilo sa mi snisko (Zpiev. 

11,387). 

Sen Tnat a sľub činiť sú teda germanismy. Prvý z nich objavuje sa 
na pr. v tejto vete : Taký sen som nikdy nemal (S14d. 232) ; druhý nelen 



§. 363. 216 

▼ó Vulg. než i v Kral. IJfmD. 6, 2; Deut. 23, 21; Ž«lm 182, 2 a iode; 
kdežto by tým skorej malo stáť sUb slibiti, čim je viacej pravda, že lat. 
Vulgáta nelen na dotčených mestách než i inde Častej potrebuje též slo- 
vesá tohože koreňa s votum čili viwere než faeere a iných. 

§. 368. Ku vnútorným doplnkom aapon po 8myslu patrí i 
sa VĹ zvratných sloves (§. 197). Od tých líšia sa vzájom- 
né, jako: bi< sa, vadíf sa a iné, len významom ponekud. 
Zvratné pôsobenie totižto týka sa pokaždé tohože podmetu, 
od ktorého práve pochádza čili tak, že ten jest i predmetom 
spolu. Vzájomné slovesa naopak znamenajú obapolné čili také 
pôsobenie,* ktorým dva lebo i viacej podmetov seba vospolok 
prenikajú, na pr. chlapci sa bijú, čo práve tolko značí, jako 
keby sme rekli: chlapci jedon druhého úeho jedni druhých 
b|jú. Tvarom a väzbou však rovnajú sa vzsuenmé slovesa 
zvratným úplne, menovite: sa objavuje sa u nich vždy čili i 
tam, kde laitinčina a nemčina akkusativu zájmen 1 a 2 osoby 
potrebujú. U sa teda niet u nás ešte ani najmenšej stopy 
tej odchýlky, ktorá sa k nám u svoj (§. 344) vludzovať počí- 
na. I ostatnie pády tohože zájmena zastupujú pošle od zá- 
jmen 1 a 2 osoby, kdekoľvek sa ty v latinčine a nemčine 
vzfahujú k osobám týmže čo podmetom vietv 

Dla čeho na pr. neríekame len: myjem aa a mjijeme sa m. lavo 
m«, ich wasche mieh a lavamus nos^ wir waachen una; než i kúpim si 
knihu, kúpiš 8i knihu atd. m. emam mihi librum, emes tibi librnm a ich 
werde mir ein 'buch kaufen, du wirst dir ein buch kaufen. 

Ide-li nám o doplnok sa viacej než obyčajne (Srovn. §. 
312), vyslovujeme ho závažnejším tvarom jeho čili seba a pri- 
dávame k nemu ešte často i prívlastok sám. Tak zachádzame 
v tomže prípade a menovite po predložkách skoro stále i so 
^ a s ostatními príklonnými tvary zájmen osobných či s md, 
la, ho a mi, ti, mu, na pr. 

Možno mi seba samého zhubiť. Sám seba oklamať miisiš. 
Miía tebe by boli vzali! (Slad. 32, 38 a 202) Nebanigem teba, 
ale sama seba. Rozchádzame sa od seba daleko. Ja to nedám 
aíii na sebe znať. Sama sa na seba čudujem. D^gme pozor 
na seba! (Zpiev. I, 127, 189 a 250) 

Mat sa, riedšej viest sa a. byt ^ dativom riekame m. lat. 
valere a nem. sich befinden, ergehen a pod. sloves čili tam, 



216 §. 364, 365. 

kde o tom mluvíme, jáko sa komu či osobne či hmotne vedie, 

na pr. 

Jako sa máte? (Slad. 142) Veď sa ja dobre mám. SecUiad- 

kovi dobre je (Zpiev. I, 128 a 279). Dobre sa maj, svodná 

sveta márnosť! Dobre sa, majte, Slováci! (Hol. I, 138 a 145) 

Jakože sa ty máš, dievko moja? Začala rozkladať, jako sa j^ 

vodilo. Musí jej dobre byť. Zle sa vodí ľtiďom zlým (Pov. 

16, 17 a 139). Vseckým je dobre, len mne zle (Pís. U, 48). 

U Cechov slýchať už v prípade tom neraz i nevolný preklad ne- 
meckého sich befinden Či vynacházeti se. 

§. 364. Z neosobných sloves objavuje sa akkusativ "a síc 
osoby u: holefy svrbef a ziabsf dla obdoby osobných: mrzeť, 
tešiť a podobných. Mena vecí, ktorých sa zima tyče, stávajú 
též v akkusative, aJe s predložkou v; belavých a svrbiacich 
naopak v nominative, na pr. 

Hlavička má bolí. Bolí má srdiečko (Pís. I, 135—138). Hned 
mňa hlávka odholL Srdce má zabolelo (Zpiev. I, 154 a 385). 
Bolí má celé telo (Pov. 311). Včera mne dlaň svrbela (Kol. 
353). Ziabe má v ruky, v nohy atd. 

Podobne i vedia neprechodného slovesa stáiy ked ho pre- 
chodne či m. lat. conatare a nem. koaten potrebujeme, slýchať 
akkusativ osoby a krome toho i cenu znamenajúci a síce buď 

o sebe buď s predložkou za, na pr. 

Nechám ti ja prsteň zlatý, čo mä stojí tri dukáty (Pís. II, 
70). Za nič dievča nestojí (Zpiev. I, 271). Nestojíš dva. domy 
(Slad. 357). Dobrá rada stojí groš (Pov. 337). 

§. 365. Jako nôminativ (§. 304), tak i doplňovací akkusa- 
tiv zameňujeme pravidelne vo dvoch prípadoch genitivom roz- 
delovacím a síce: 

1) tam, kde prechodné pôsobenie podmetu nepreniká naj- 
bližšieho predmetu zcela než len čiastočne. Strany toho roz- 
vrhujú sa predmety na dve vrstvy. Do prvej z nich patria 
hmotné a hromadné (§. 111), do druhej všetky ostatnie. 
Mena oných objavujú sa o mnoho častej v dotčenom genitive 
než týchto a síce preto, že ony znamenajú celky prirodzene, 
tyto naopak len násilne delitefné. Z tejže príčiny genitivom 



§. 366. 217 

mien hmotných a hromadných m. akkusativu dáva mluviteT 
vždy na javo, že sa pôsobenie podmetu týka čiastky celkov 
onými meny znamenaných, jako na pr. slovom vody vo vete: 
daj mi vody. Genitivom ostatních mien naopak nemieni nikdy 
čiastky bytostí onými znamenaných než čiastku času čili to, 
že pôsobenie podmetu na predmet má len do istého času po- 
trvať a potom prestať, ^ako na pr. ked rekne: daj mi noža, 
čo práve tolko značí, jako keby bol riekol: daj, mi nôž na 
chvíľku alebo na okamzenie. Zo sloves naj častej slýchať geni- 
tiv ten u složených s wa, riedšej u iných a jednoduchých, napr. 

Načrel vody. Navarím z vás masti. Musíš do rána múky 
namleť a cMeha napiecť. Kázala do kotla vody nanosiť. Chleba 
nakrájal, brindíie namelil. Valivrch nasnášal dreva, nasypal 
kaše, nasekal mäsa. Naber si peňazí (Pov. 15, 24, 41, 42, 
54, 95, 96 a 190). Či pripravila tej masti? Bá mi tej masti. 
Sveta chcel skúsiť. Janko si dodal chuti. Strigy daly im pe- 
ňazí, zbožia aj kravu (Tamže 23, 27, 89, 130 a 142). Podaj 
mi ruómóka bieleho! Žena pýta múky, soli, čižmičky, pekný če- 
piec (Pís. I, 114 a II, 143). Darujže mi na kolxúka plátna! 
Ja sveta skúsim. Dajte jej smoly piť! Daj koňom vody! Jaj, 
ženíčko moja, dajže mi pokoja! (Zpicv. I, 267, 363; U, 13, 23 
a 103). Dajte pokoja ! (Slad. 194) 

2) Vo vetách záporných, na pr. 

Bez boja nežiadiu pokoja, bez rozpadlosti nenájdeš jednoty 
(Slad. 298). Nesvornosť nikdá dobrého nemávala konca (Hol. 1, 
125). Psota nemá vole (Kal. 13). Nemám Činka ani vesla. 
Dobrej cesity nenašli (Pís. I, 134 a II, 106). Cestičky nevieme 
(Zpiev. I, 239). Boboty nemal (Pov. 89). Ani babky nestojí 
(Bern. 285). 

§. 366. Najviac odchýlok od pravidla práve vyloženého 
pozorovať vo vetách » záporných, menovite u spisovateľov viac 
aJebo menej cudzinou nasiaklych, riedšej u ľudu. Toho sa 
teda treba držať a nedbať o akkusativ m. rozdeTovacieho 
genitivu, leda v nasledujúcich prípadoch: 

1) u €0, nečo a nič osobité tam, kde slova ty čo doplnky 
s prívlastkom genitívnym (§. 355, č. 3) majú stáť. Ide-li však 



218 §. 367, 368, 369. 

o dôraz, objavujú sa i ony v genitive a menovite tam, kde by 
o sebe čili bez dotčeného prívlastku malý stáť, na ,pr. 

Čo si «i navarU, zedz. Nemá čo pod zuby klásť (Bern. 299 
a 312). Nemám nič doma. Ešte nemáš nič (Zpiev. I, 207 a 
Ií, 23). Mčeho v ohavnosti nemáS (Kral. Móudr. 11, 24). Jako 
v §. 304, tak i tu mčeho =r ghola lebo na^ree nič. 

2) I iné doplnky opatrené genitívnym prívlastkom rady 
zostávajú v akkusative, na pr. 

Nektorý mládenec nestojí chlp sena (Zpiev. I, 298). Oj, ne- 
zná často svet blaženstya ioeíro / (Slad. 319) Neuslyšíš ani krí- 
del éusteh (Kol. 55). 

§. 367. Na otázku kam f latinčina odpovedá pravidelne i 
samým akkusativom priestoru (§. 339), slovančina vôbec a slo- 
venčina osobité velmi zriedka, na pr. 

Paličku zapichol do hrobu honiec hlavy mŕtveho (Pov. 525). 
Čo Jcraj sveta pôjdeš, očiam mým nenjdeS (Zpiev. U, 398). Ja 
už hraj hrobu chodím (Slad. 216). My tu stráii od Tudí (t. 
sme. Spevy 28). 

§. 368. čas určujeme i samým akkusativom mien, zna- 
menajúcich onen vôbec a rozličné doby jeho osobité, a síce 
skoro tak, jako predložkami \eí(i a pŕez opatreným, čili prime- 
rene otázke pokuc^f Najlepšej svedčí o tom príslovka za-váe 
,(§. 196), znejúca. i vse m. vždy. U obú zamlčujeme od nepa- 
mäti bud množný akk. ca^ bud jednotný srednieho rodu 
vremäy ktorému primerené tvary ú iných Slovanov, na pr. u 
Rusov a Srbov, podnes znamenajú cas, Riedšej odpovedáme 
akkusativom na otázku kedy f na pr. 

Každá krása len chvileóku žije. Jedlo, pilo sa celú noc, deň 
cdý (Slad. 170 a 364). Včera mne dlaň celú hodinu svrbela (Eol. 
353), Chráá nás dnešfd deň od hriechu! (Hol. 111,171) S tebou 
sa mi kaMé nôcku sníva (Pis. II, 54). Za rnpou vše patrila. 
Čos' ukradol včera večer v komore? (Zpiev. I, 196 a U, 122) Dnes 
(§. 288, 2) matka plakala deň i noc. Plakala i^re^ei celú noc. To 
tak trvalo dva dni, dve noci (Pov. 1, 10 a 202). 

§. 369. Spôsob mimo príslovečné akkusativy inými o sebe 



§. 870. 219* 

zriedka (miačujeme, bez mala totižto len dFa koTkosti, me- 
novite: 

1) u prídavných mien: dJhý^ dlíen, hlboký, starý, široký, 
vysoký a pod. Ale i vedia nektorých z tých oiíýva sa už ne- 
raz, ovšem zbytočne predložka na, na pr. » 

Dlžen som každémn : komu gr^, komu dm, komn pol toliara, 
krčmáike 2a pivo i>o? druha elatého. Lipa bola široká, na dta- 
násť siah dlhá (Žpi^ev. I, 24 a 282). Vytiahol kačmn,z líšky, skoro 
m ríf dlhú (Kal. 29). 

2) U slovesa štát (§. 364). Niet-li vedfa neho akkusativu 
osoby, opisuje sa i prídavným menom hoden s hyt, na pr. do- 
brá rada je hodna (m. stojí) groš. V prípade tom znie hoden 
nem. werth, čo wurdig riadi ono genitivom, na pr. 

Budeš ešte venca hodna (Zpiev 11^ 19). Je nehoden tolkej 
láshy (Pov; 369). Takéhos' ty daru hoden ! Syn náš prvorodzený 
hoden je trónu (Slad. 202 a 298). Hodna je trónu srbského 
Milina, hodna dediča jeho tak statného ! (Žol. 12) 

§. 370. Z predložek, určujúcich s akkusativom spôsob, 
osobité 8 potrebuje výkladu. U nás ona s dotčeným pádom 
(§. 283) ovšem riedšej označuje koFkosť než u Čechov, ale 
preč o mnoho častej, nežby sa nám zdať mohlo na pr. dľa 
Povestí, kde sa skoro stále nahradzuje predložkou za a prí- 
slovkou asi. Krome tých slýchaf miesto nej ešte i na a jedno. 
Že by z vz bola vznikla, tomu odporuje medzi iným stará bul- 
harčina, rozoznávajúc ju od tejto velmi rázne. Nesluší teda 
z Q. zo m. s a. so písať, jako sa to posiaľ (dTa Náuky 209 a 
Bern. 217) dialo, na pr. 

Kto z koho, ten z toho (Por. a Kal. 42), t. j. kto koho ovládze, 
ten tým vládne. Na strane jedno päť chlapov stálo. Oni z dva 
kroky od neho stoja. Zo dve piesne som mu zahrala (Slad. 140 
a 233). Robia mi krivdu len jedno dva Fudia, len jedno dve 
dievky (Pís. I, 36). Zaneéla bych mu za pohárik vína; nelen za 
pohárik, ale pohár vina, aby atd. Bolo ich tam na tricať neb šty- 
ricať párov (Zpiev. I, 84, 297 a H, 126). Sused mi bol za súsek 
žita dlžen. Odjedz tak (m tretina z tej polievky, odpi asi tre- 
tina z toho vina (Pov. 138 a 192). Ý poslednom príklade nebolo 
z treba, jako ho tamže na str. 192 po tanier a pohár so za m. 
8 skutočne niet. 



220 §. 371, 372. 

§. 371. Príčinu označujeme len v otázkach i čistýmakk. 
ja, síce zájmena co, inde naopak len s predložkami a to ňaj- 
častej s pre, riedšej s na, o, po, skrze a za, na pr. 

Čo si, šuhaj, taký smutný? íože plačeš, éole ti je? Neplakaly 
hy mé očí za ledačo. Ijíňs. pre teba lajú. Nech sa stane otcovi 
na votu, materi na vétaku, ale srdcu tvojmu na malú potechu. 
Išlo dievča po vodu (ináč pre vodu). Ďakujem vám za ty vaše 
dary. Bež skoro i?re Jamdka! O pohreb nestojím. Poďte, chlapci, 
na diváky! Poslali mä na maliny (Zpiev. I, 81, 184, 200, 237, 
241, 363, 376 a II, 20, 24 a 123). Šuhaj na dosvedčenie toho 
ukázal jazyky z draka. Dám ti z vlasov jedón na pamiatku. Na 
ten chýr prihrnula sa sila pánov. Hrnuli sa fnclia na diváky. Bo- 
la na vydaj súca. Tam bol dom na predaj. Pôjdeme za pasy 
(Pov. 7, 157, 244, 272, 415, 644 a 561). Pre svoju dobrotu vyj- 
deš na psotu. O lásku nestojím (Kal. 57 a 78). Na rozkaz bo- 
hov sme sa vybrali z vlasti. Panny za mužov súce do chrámu idú'. 
Prisahám skrze bahna pekelné (Hol. H, 79, 160 a IH, 30). Či 
ktosi o pomoc volá? O kus chleba prosí (Slad. 101 a 327). Skrze 
jednoho človeka hŕich na svHt všel a skrze hrích smrt (Kral. &ím. 
6, 12). Na husle hrať, napišMu pískať atd. (Hol. I, 8 ; H, 244 a i.) 

Genitív. 

§.372. Genitiv, choť u nás a Litevcov zvätša i ablativ 
zastupuje (§. 339), neoznačuje preca sám pomerov priestor- 
ných na otázku odhad alebo zkadef tak často vlastne j ako 
prenesene. Majúc totižto pomery ty vlastne znamenať, obja- 
vuje sa pravideľne s predložkami ablativného smyslu a síce 
najčastej s od, z a. s, riedšej so z-nad^ z-po-za a s inými tak 
složenými (§. 281 a 283), bez tých naopak len výnimkou, me- 
novite u: dalek'ý, -o a opaku jeho blízk-y^ -o. Slýchať však i 
vedia tých a síc od nepamäti od a vedľa blízk-y, -o i dativ 
,čistý alebo s predložkou k, jako u sloves tohože koreňa, čili 
primerene otázke kam? (§. 378), na pr. 

Žalo dievča trávu nedaleko Temešváru. Nedaleko od Tren- 
čína je dolina. Ďaleko je hora od šíreho poFa (Zpiev. I^ 5, 
102 a 295). Bratia nedaleko cieFa boli. Blízko dela boli (Pov. 
316 a 318). Kmeň ten blízky záhuby navštíviti bol mne táhnul 
(Kol. 156). 



§. 373. 221 

Najlepšej badať rozdiel ten u sloves vôbec a u složeného 
u-jst osobité. Vedfa toho totižto stáva vždy genitiv s nektorou 
z dotčených predložek, ked ho vlastne či o skutočnom uchá- 
dzaní z nejakého priestoru potrebujeme, riekajúc na pr. syn 
ušiel z domu, od rodičov atd. Značí-li však asi to, čo zhavit 
sa, je preneseného smyslu a máva u seba čistý genitiv, riedšej 
dativ, na pr. 

Ušlý sme smrti (Slad. 332). Bozkej pomstjf ty neujdeš. Odiam 
mým neujdeš (Zpiev. I, 75 a U, 398). 

§. 373. Krom u-jst čo z-bavii sa slýchať pravidelne čistý 
genitiv i vedľa iných sloves, zvätša zvratných, tohož e a podob- 
ného smyslu, potom i u primerených tým prídavných mien, 
menovite : 

1) u znamenajúcich oslobodenie od nečeho a síce též slo- 
žených, jako: z-baviť, z-hostiť, s-prostiť, s-triasť sa, odriecť sa 
prázny, slobodný a podobné,* na pr. 

Hľadala sa Zmoka sprostiti. Tej Skriaty sa zbavila (Zpiev. 
I, 10). Preca všetkého sa neodklina. Nebezpečia sa zhosti (Žíel. 
72 a 89). Prázny bozkostí Boha nevzýva. Jedna myšlienka smy- 
slov ho zbaví (Slad. 70 a 184). Všelikej úhony prázny vedli 
život. Celého jejich stál práva slobodný. Sám od seba Turčan 
práva sa odrieka (Hol. I, 114; II, 256 a IH, 42). Mne od kletby 
zbaví lidu mého dcéra. Ó smrti,, sprosf mne strasti téchto ! 
Snad mne lék váš rany zbaví. Sprostil sem tebe od poroby 
(Kol. 69, 384 a H, 17, 33). 

2) U sloves ochrany, jako: chrániť, hájiť sa, straniť sa, 
stríecť sa, varovať sa, zdržať sa a iné, mimo kryt sa a tajif 
«a,,kde jest už i pred s instrumentaľom v úžitku. Primerenejší 
1 tým genitiv však ozýva sa též ešte aspoň u hrome (§. 292) 
a tajný y na pr. 

Chráň mne nebe toho hesla (Kol. 353). Chráň nás od hriechu 
(Hol. III, 171). Tajemstva sa zdajú pred duchom mojím ukrývať, 
či hájil ty si sa boja? Priateľstva nášho ša nestraníš (Slad. 
215, 376 a 387). Neopatrného níluveni stŕíci se sluší. Nebylo 
to tajno MojMše. To není tajno pred Bohém (Kral. k Kaz. 5, 
5 a k Num. 12, 1 i 3). Pred daždom sa kryli (Pov. 233). 

5 



222 §. 374, 375. 

Krom vina tokajského samú voda pili (Zpiev. II, 126). Varuj 
sa falešných reči! (Pís. II, 154) 
3) U sloves bdzne a hanby voskrze zvratných: báť sa, 
desif sa, ľakat sa, strachovať sa ; hanbil sa, ostýchať sa, sty diť 

sa a podobných, na pr. - 

Hlad sa šibenice néboií (Bern. 290). Ľaká sa maznák chudoby. 
Nech pána otrok sa bojí (Slad. 62 a 371). Bála sa od divých 
zverov. Nebojíš sa mä ? čo bych sa ta bál ? Eráf sa toho cJiýru 
veľmi zdesil. Ona sa zľakla od pána (Pov. 51, 106, 208 a 
275). Boj se Boha, styd se lidi! (Pŕísl.) Nie se neostýcha BoJia 
(Kral. k Soud. 17, 12). 

§. 374 čas na otázku kedy? označujeme též len geni- 
tivom mien znamenajúcich onen vôbec a rozličíié doby jeho 
osobité, ale o mnoho riedšej než akkusativom (§. 368), meno- 
vite len tam, kde ho prívlastkom opatriť treba, na pr. 

Bude toho roku dobrá tokajčina, draho, vojna (Zpiev. I, 10, 
62 a 324). Či sa ti te^j noci so mnou nesnívalo? Veru sa mi kaédej 
noci sníva. La/nsMho rohu mi zomrela mt^ni^ika (Tamže 90 a 
275). Nezojde to žitko tetj jeseni (Pís. I, 49). 
U mien Svätých zamlčujeme obyčajne deň alebo sviatok 
tak, jako času lebo áisov po za a pred podriadenými onomu 
prívlastkami. Genitivy oných mien sú tedy vlastne též také 
prívlastky a preto len zdanlivé výnimky zpod predošlého pra- 
vidla, na pr. 

Keby ja vedela, kedy bude Jána, veru bych nakládla na tri 
strany ohňa. Pôjdem meno hrati, keď bude ^ničhy. Za oných 
časov, za starých bohov, za boha Pa/roma nesmela žiadna v dome 
samotná byť postielkyňa. Stála bitka za Štefana hrál^a (Zpiev. 
I, 5, 16 ; n, 79 a 403). 

§. 375. Spôsob dla vzťažnosti určujeme genitivom zriedka, 
menovite u istý, s ktorým však i inštrumentár slýchať, na pr. 
jist si tvých cáru (Kol. II, 3), jist jsem já svou nevinností (Kral. 
k Job. 23, 6). Jakosť a kolkosť naopak označuje genitiv 
často a síce čo opisovací, srovnávací a rozdeľovači. 

Opisovací gen. objavuje sa len prívlastkom, t. j. u pod- 
statných mien a iných spôsobom tých potrebovaných čiastok 
reči (§. 336 a 3ô2), srovnávací naopak i príslovečným určením 



, §. 376. 223 

Či u sloves a prídavných mien a síce po komparátivoch a su- 
perlatívoch príslovkových. Čo taký však liší sa od prívlastkového 
len. tým, že ho bez predložek častej slýchať od tohoto (§. 354); 
Rozderovací genitiv napokon býva nelen prívlastkom (§. 355 
a 356) než i podmetom (§. 304) a doplnkom. 

§. 376. Rozdeľovači gen. objavuje sa doplnkom buď stále 
bud rieš t ale. Tak ho slýchať u sloves prechodných m. akku- 
sativu (§. 365). Enklitický gen. ho však ozýva sa podobne 
dativu mravnému (§. 379) zhusta i inde, znamenajúc asi to, čo 
franc. m a vlas. ne, pošle z lat. príslovky inde, t. j. odtud 
alebo ztaáey na pr. 

Ach nepíže mi ho, nepi, veď to medveďacia stúpaj, ostal by 
si medvedíkom ! Ej veď ti ha idem na ten čertov tanec. Dúškom 
mi ho stúpaj tam! Pôjdeš mi ho do mešita za vojaka. Ale že 
ho nezaspí! Si mi ho ty za chlap! Už ste mi ho v rukách. 
(Pov. 232, 391, 394,642, 561, 562 a 563). Kto ho vie, kde 
tvoj' človek chodieva (Slad. 195). 

Stále doplňujeme rozdeľovacím genitiv4)m hlavne nasledu- 
júce' slovesa a prídavné mena: 

1) í*-iíf, za'ž\JÍ, priaf, žiadať, zá-videť, potrebovať, treba byť, 
chceť sa, žiadať sa; potrebný, účastný, žiadostivý, chtivý, vtii- 

lovný, povedomý a podobné, na pr. 

Časem i vyšší mohou rady nižších dobre užití. Kázne všickni 
učastni jsou (Kral. k Exod. 18, 24 a Žid. 12, 8). Pŕijde Beljal, 
chtivý vraM (Kol. 542). Tvoja dcéra praj^ ti pokoja (Slad. 122). 
Tešte sa milovní viery Slováci ! (Hol. I, 85) Myse! dobrého po- 
vedomá zlé povesti v posmechu má (Bern.). Zdraví nepotŕebují 
lékare (Did. 253). Netreba ti ieny (Pís. I, 53). Netreba ti nmša 
(Zpiev. I, 125). Mne krása treba, mne n^ry treba (Tamže 
76) a pod. väzby s nom. m. gen. sú chybné. 

2) Na-byf, ináč na-do-biidnúť a mnoho složených s do, 
zvätša zvratných podobného významu, jakor.dojsf, dosiahnuť, 
dočkať sa, dopustiť sa, dovtípiť sa, doznať sa, dožiť sa a iné. 
U neosobných pri-byť, od-byť, u-byť a zbyť je nom. m. gen. 

práve tak chybný j ako u ireba byť, na pr. 

Kedy už rozumu nabudeš? (Kal. 33) Po niti klbka dojdeš 
(Bern. 292). Veku som staršieho dosiahol (Hol. I, 65). Nemohli 

5* 



224 §. 377. 

. sa dietaía dožiť. Chleba začalo odbývat a hriechu pribýrať 
(Pov. 56 a 475). Mojej' mladosti pomále ubýva. Mati sa toho 
doznala (Pís. I, 143 a H, 47). S vekom sil-a (pi.-^) ti ubýva 
(Slad. 297). Živý se všeho dočekají a mŕtvi doleží (Did. 260). 
Kdo se té loupeže dopustil? (Kol. I) 

3) Zvratné chytiť sa, chopiť sa, lapiť «a, ujať sa, týkať sa^ 
zvnocniť sa, držať sa a podobné, na pr. 

Vojak sa chytil rommu (Pov. 496). Vlastovienka sa neha, 
jseme irýdelečky týkala (Pís. I,* 63). /Ujmi sa biednej dievčiny, 
ujmi sa jej bolestných' r^n/ Už sa dUob, klamú chápe. Mojej 
strany sa držíš (Slad. 151, 326 a 335). 

§. 377. O príčine vôbec pytávame sa čistým gen. o 
íonoho riedšej než akkusativom (§. 371), na pr. Óehože si 
do nás prišiel? (Zpiev I, 135) Ináč ozýva sa on čo taký po 
instrumentaJi zo všetkých kosých pádov naj častej o príčine, 
znamenajúc : 

1) pôvodcu a maj etnika (§. 349). Onoho značí najskorej 
i u sloves pýtať sa, ' radiť sa a podobných zvratných, na pr. 

Pýtam sa hrajamyo (Hol. H, 247). Bolo sa ti radiť druhých 
. dobrých ľudí (Zpiev. I, 106). 

4 

: 2) Genitiv bežný u sloves a prídavných mien: najesť sa, 
ohjesť sa, napiť sa, opiť sa, nasýtiť sa; plný, sytý'a, podobných 
ponáša sa najviacej na látkový (§. 351). Vedia toho slýchať 
už i u sloves stále z a, w češtine i od, miesto onoho zas in- 
strumental o mnoho častej nežli za starodávna, menovite splny, 
sytý a dla tých i s bohatý a hojný. Na sakk. u predpo- 
slednieho zapácha nemčinou, na pr. 

Kratochvíli se žádný nenají ani nenapije (Lab. 164). Napi sa 
vina. Spravím povrieslo zo slamy (Zpiev. I, 15 a II, 23). Vrecko 
plné bolo dukátov. Máte vrecka plné dukátmi (Pov. 407 a 413). 
Sytý chleba nechce otrubú (Pŕísl.) Na potomkov pn bohatý. Ja- 
zyk je sytý storakou sladkosťou (Slad. 282 a 320). Vojska ho 
nasledujú z hojného Slavkova rybmi. Mesto zlatom bohaté (Hol. 
n, 67 a 247). 

3) Pohnútku značí genitiv u Putovať alebo lúto a zial 
byť, u plakať, škoda byi, úfať sa a vdamý. Zameňuje sa však 



§. 378, 379. 225 

neraz inými pády s predložkami: najčastej akkusativom s o a. za 

a inštrumentárom so za^ na pr. • 

Ach pofotig, Bože, tej mojej mladosti ! Čeho ú je žiaľ? Či 
venoéka zeleného či srieborného? Šla Anička plakať Janidka. 
Žiaľ mi je za tébout Snhiga! (Zpiev. I, 6» 22, 69 a 240) Ach 
škoda, preškoda o ta tvoja krásu! Škoda ta, šahajko, škoda 
tvojho mena! Preškoda môjho manžela! (Tamže 36, 85 a 268). 
Ľúto mi iébä. ' Jan|kovi bolo fúto toho zvieratka. Hodnej odmeny 
sa úfali (Pov. 151, 296 a 461). Nebyl vdččen dobrodini sobé 
učineného (Eral. 2 Parai. 32, 25). 

D a t i v. 

§. 378. Dativ sám označuje pomery čisté priestorn<é 
na otázku ham f o nečo častej než protiva jeho, genitiv na 
otázku odkudf (§. 339 a 372) 

Patmo je to predne z prislovek dolu a domu, ináč domov, bežných 
podnes na otázku kam? kdežto doma (§. 288, č. 1 a 2) odpovedá otázke 
kde f na pr. Išiel Gudel domu (Pis. U, 99). Jakže ja mám domov 
iti? Doma kážn vodu piti (Zpiev. I, 226). Nenie' teda doma protivou 
predošlých. Takou sú len genitivy s predložkami oď a ^ čili: od domu, 
z domu a zdola. Podruhé so slovesy hnutia slýchať ešte í iné dativy, 
znamenajúce o sebe piiestor na otázku dotcenú vlastne, na pr. Išlo dievča 
pánom na radu (Zpiev« I, 152). Na skale holub sedí, blíži sa mu strelec 
' mladý (Tamže 347 a Pís. II, 127). 

Ostatne jako genitiv, tak i dativ objavuje' sa v* prípade 
tom pravidelne s predložkou k, riedšej s proti; a naopak 
zvátša bez nich, ked! sa ho prenesene potrebuje. 

I tu zračí sa rozdiel ten ni^lepäej u sloves vôbec a u 'pri'StaX i n- 
hUšit osobité. Ono totižto máva u seba vždy predložkou k opatrený da- 
tiv, keď sa ho vlastne čili čo postaviť sa užíva, na pr. pristať ku brehu. 
Čo svedčiť naopak viaže sa s čistým dativom. Tenže slýchať stále i vedľa 
u-bhziť čo uraziť alebo uškodiť. Prímerené tomu blijHť sa so složenými 
z-blíiiť a pri-blížiť sa srastlého významu naopak mimb príklad výsej daný 
mávajú vždy dativ s X; u seba, na .pr. 

Jak smieš sa blížiť ku kráse? Jako ti ten hnev pekne pristane 
(Slad. 28 a 229). Lev levu neubUži (Hol. I, 116). Či sa ja 
ublížim k vám? Ani mi nesvedčí šablíčka kn boku. Dolomán 
ti pristane (Zpiev. I, 118, 360 a 366). 

§. 379. Najbližší priestornému je dativ osohu a škody. 
V tom objavujú sa mena tých bytostí, ktorých sa pôsobenie 



226 .§. 380. 

slovesné alebo vlastnosť znamenaná prídavným menom buď 
osožné budí škodli\e dotýka, na pr. 

Duchu človečí! Ži človečenstvu^ hud Yernf národu, Doprajteže 
mi trochu pokoja! (Slad. 13 ^ 132} Chudobnému i z hrnca 
vykypí. Ja ti nezávidím. Zahrozil som mu (Kal. 56> 65 a 102). 
£^ veď ti vezieme dobrú maškrtnicu. Nesieme pánu vienok. 
Dala som mu tri groše. Nedobré jest víno deíom^ lepšia jest 
im kasa s mliekom. Prvý lístok svojmu o^ete poslal (Zpiev. I, 
242, 809, 313 a U, H). Holému snadno sa hlava oholí. Žia- 
dnemu pečený holub do úst nevletí (Bern. 290). 
Za taký dativ pokladať sluší i prisvojovací, bežný m. 
genitivu tohože mena (§. 350), a mravný či ethický! Tým 
bývajú len zájmena osobné a to asi tak pleonasticky jako roz- 
deľovači genitiv ho (§. 376), t. j. vždy v takých vetách, ktoré 
by vlastne bez nich malý zneť a len' preto sa nimi opatrujú, 
aby sa prívetivejšími stály. Naj častej sa ozýva tak si a ti. 
Nie teda divu, že Česi to Čo f i s inými slovy spájajú (§. 172), 
na pr. 

Aeh, kdeže si mi tak dlho? Tu som ti jej nahotovíla strovy. 
Pánovi si škody nerob! On í;á?w má zlatú podkovu. Taký ^'e^* bol 
hodný narástol. Kdeže sa nám naša starká podela? É^' budeže 
ti nám! Moje oči sú mi už prislabé (Pov. 9, 14, 117, 250, 338, 
348 a 448). Tam ti budú pekné hostiny. Ale som ti ho len 
šibol!* (Slad. 198 a 202). Ach, jako bych ti nebol smutný! 
(Hol. I, 55). To^é vzácne mesto Slavovi. To-f jsou obojživel- 
ní ci (Kol. 217 a 419). Ľahnúť si, sadnúť si, žiť si atd. 

Dativ osohu a škody slýchati teda velmí často. Krome 
práve dotčených dvú druhov jeho najvážnejšie sú z nich pri- 
rodzene ty, ktorými sa jazyk náš od iných, menovite, od lat. 
a nem. Uší. 

§. 380. O dative u byt a viest sa m. mat sa vidz §. 363. 
I m. mat riekame byf s dat. osoby a s nom. alebo (dla §. 304) 
s gen. veci, a síc o mnoho častej od Nemcov a riedšej od 
Latinákov, menovite: 

1) V neosobných vetách u prísudkov: beda, divno, hanba? 
ľúto, milo, možno, slušno, sloboda, treba, načín, teplo, 2ima, 
žial a podobných. 



§: 381. 2sn 

Ku príkladom obsaženým nž y §. 306, č. 4; 376, č. 1 a ä77, č. 3 pri- 
daj ešte tyto: Beda tomu lesu^ mestu! Bude hanba i mne i tvojej ročÁne» 
Nesloboda mu mať ženy. Bolo ti nepúšťať gunárov medzi ne (Zpiev. I, 
13, 174, 322 a 382). 

2) Miesto menovaf sa, na pr. Cigánke bolo meno Ratka 
(Zpiev. I, 5). Bolo mu meno Výslav (Hol. H, 15). 

3) O veku [osôb a vecí či udalostí. O. tamtom však slý- 

cbaf i mat často, na pr. 

Chlapče! Kolkože je tebe rokov? (í*ov. 248) Mala dvesto* 
rokov bez p^desíat (Zpiev. I, 268). Vedl tomu ešte dosť času 
(Pov. 102). Je tomu dávno (Žel. 54). 

4) V prípadoch predošlým podobných, dopúšťajúcich i maf, 

na pr. 

Práve te'raz nm je sdávka. O nedlho nvu bolo veselie s dra- 
hou. Nebolo konca kraja posmechu (Pov. 6, 259 a 426). Bude 
koniec šalosH. Nebolo mu pára medzi tisícima (Zpiev. I, 119 
a 262). Ver jej nemá roveň stolica zvolenská (Tamže 86). To 
konca kraja mad nemôže (Kal. 95). 

5) Miesto lat. interesse a nem. woran liegen a to tak, že 
sa meno osoby, ktorej je do nečeho, objavuje i v genitive 
a predmet, do ktorého tej je, buď v lokali s po bud též v ge- 
nitive s do. So z m. do značí byt vlastne to, čo lat. prodesse 
a nem. haben s von, na pr. 

Čo mi po topolí, po ^alce, po koníčka, do tej zbroje? (Pís. 
II, 73 a 140). Čože nám do ŕeky, co nám do mesta? čože 
mi je po nej? čo komu do toho? Čože mi je z toho tvojho 
mánia, po tom tvojom statku? Čo koho do toho? Čože mi je 
z toho? (Zpiev. I, 34, 74, 85, 86, 87, 101, 219 a 262). Čo 
Adama do toho? Štefanovi nebolo do smiechu (Kal. 33 a 41). 
Čo nás po hádankách? (Slad! 324) 
U Čechov už i ten spôsob mluvenia riedsej slýchať než nevoľný pre- 
klad nemeckého či zálešeti na né^em. I naopak míti m. býti synem 
alebo dcérou málo kedy sa ozýva u nich, u nás naopak zhusta, na pr. 
Chudobná mä mati mala m. a v. Chudobnej som matere syii. Mať moja 
len mä jednu mala (Zpiev, I, 40 a 262). 

§. 381. Z ostatních sloves sú osobité ty pamäti hodný, 
ktorým primerených latinčixia a nemčina zvätša s akk. a ne- 
precbodne s nom. potrebujú, menovite: 

1) zvratné osobné: Idaňai m, modlU sa, prostí sa, ptijesi 



228 ' §.382. 

sa, posmievat sa a iné s neosobnými^ jako: cnei sa, ^ chcei sa, 
odnechcef sa, žiadaf sa, lenif sa, fažii sa, snii sa, zdaX sa 

a podobné, na pr. 

On sa nikomu neklaňal, nikomu sa neprosiL Už sa nU vo- 
janský chlieb príjedol (Kal. 53 a 106). Nechce sa 99^i rohii 
Išla do kostola modliti sa Bohu, On sa ii tak pekne prosí 
Ťaží sa mi iti (Zpiev. I. 59, 126, 165 a 302). Tehe sa soíVa 
o YÍne! Prisnilo sa mi s kolibou. Odísť sa mu lení (Slad. 199, 
232 a 233). Pasovať sa s ním odnechcelo všeckým (Hol. 1, 22}, 
Či sa ti čnie? U mna sa ti nezadrieme (Pov. 352). Posméva- 
čúm on se posmívá (Eral. Pi4sl. 3, 34). 

2) Bozumef, ucif a príbuzné tomu neprechodné: pri- 
vyknúf, z-vyknúf, od-vyhnút (§. 27 a 64). U dvú predpo- 
sledních a podobných však slýchať i k pred dativom, u oď 
vyknúf zas i genitiv s 0(i a u rozumel sa s do. Na s akk 
vedia tiňf a véif sa jest asi tak chybné jako u poslať, na pr. 

On rozumie piesňam (Hol. I, 27). Ty sa tomu rozumieš (Kal. 
63). Do písma sa dobre rozumeli. Dievča sirigôňstvu vyučila. 
Nemohol sa strigônstvu vyučiť (Pov. 30 a 423). Druhého psoty 
poriadku sveta naučia (Slad. 362). Naučil som sa každému ich 
zvyku (Žel. 63). Na to som sa neučila (Pís. I, 140). My sme 
si odvykli. Ťažko mi od tébä odvykať. K čemu si privykla, ža- 
lostne odvykaj. Komu ste privykly, tomu odvykajte (Zpiev. I, 
108, 110, 181 a 262). 

§. 382. času neoznačuje dativ sám nikdá než len s pred- 
ložkami, na pr. Bolo už k ránu (Pov. 340). 

V určovaní spôsobu naopak slýchať ho o sebe aspoň 
u rovnať sa, rovný a podobný. Nenie však ani tu k neoby- 
čajné, na pr. 

Hrdý se pyšnému rovná (Did. 247). To se k smrti rovná. 
Za nepodobné k víre to býti soudili (Kral. k Žalmu 69, 10 a 
k Luk. 3, 38). Budú všetci si rovní (Hol. II, 200). Podobná 
pleve je láska tvojho Korána! (Slad. 151) Slavský národ rov- 
ným se mi zdáva pokojnému býti potoku (Kol. 271). 

Proti znamená dobre i nem. in vergleich. Netreba ho teda 
dla tohoto opisovať slovy u prirovnaní ku, choť ich už i 
prekladatelia Kralickí neraz potrebujú, na pr. 



§. 383, 384. 229 

"'*<^ te. Zlato u prirovnaní k moudrosti za písek drobný a stŕíbro za 

- ' "" «: ; blato proti ní se počíta. Jako zrno pískn, tak jest tisíc let proti 

dnom večným (Moudr. 7, 9 a Eccl. 18, 8). Moje pieseňky sú 

- U ú proti krásam jej v skutku len tône a strapy! (Slad.. 6 9) 

aipeíi §. 3^. O príčine pytávame sa zriedka čistým dat zá- 

• ^5^3 j mena coj na pr. Cemu ty, panne, nespievaš? Gemu sa na nás 

— i-i: len dívaš? (Zpiev. I, 61). Inde znamená ju on sám též zvátša 
^ Ä;í. len čo obmena genitivu, menovite: 

-V -^^ 1) u dat m. lat. ^wft^r^ a nem. Zíw«m, kde asi to znamená, 

čo genitiv s od, na pr. ' . 

h)iht My si vám do kaše dúchať nedáme. Nedajte sa mýliť darom- 

y^ p^ ným rečam (Kal. 1 a 71). 

;qjjj j 2) u zvratných sloves: čudovať sa, diviť «a, radovať sa, 

y,i , ^ ináč rad ôj/f, teéiť sa, lakomiť sa, Slýchať však vedia tých 
if,Ľi ^ P^4- sloves neraz i predložky, naj častej 2í s genitivom, na 

s akk. i lok. a nad s instrumentalom, na pr. 

Sama sa na sébä. čudujem. Nečuduj sa tomu! Rada si ne- 
veste? Nelakom sa ty telu bielemu (Zpiev. I, 139, 242, 294 a 11, 
5). Na tehä biednu vladár sa lakomí, či sa mám tešiť z tvojich 
radostí? (Slad. 40 a 357). Ja vždy vašej budem obdivovať sa 
kráse. Radi boli príchodu hosťov (Hol. I, 9 a III, 120). Všetko 
sa zmene diví (Žel 20). KráT sa tomu veľmi divil, koňovi sa 
tešil, z toho sa potešil, bol rád jelenom. Kupec sa nad tým 
veľmi zadivil i zaradoval. Princ sa na ohraz čudoval. Janko 
sa na tom zaradoval (Pov. 95, 117, 119, 187, 246, 365, 366 a i.) 



im:: 
í, h- 



^á- 



Inštrumentár. 

§. 384. Pádu toho- krome gen. najrozmanitejšej potrebu- 
jeme a'síce najskorej preto, že sa on s tým o úkony zaniklého 
ablativu podelil. Čisté priestorné pomery však označuje 
on i od dativu (§. 378) častej a to na otázku kade? dvojako: 
poprvé skoro tak jako lokaF s po sl podruhé podobne akku- 
sativu s prez alebo cez, crez atd. (§. 281, č. 3) V prípade 
onom značí instr. to, že sa podmet po priestore len pohybuje; 
v druhom naopak to, že ho i preniká. Onde vedia neho velmi 
často slýchať príslovky hore a dolu, tu von a dnu altí)o po- 
dobné tým i oným určenia príslovečné, na pr. 



230 §. 385, 386. 

Ide hore naším dvorom, ide po zelenej lúče, ide tam dolu 
lúkama (Pis. 1, 114). Zasvieť mi, mesiačku, étUom do komory! 
Vyvediem ťa von h/umný, po záhumrd chodnióhom, Utek^'te, 
chlapci, hore dolinami! Dolu hrehom bežal. Doln vodou letí 
(Zpiev. I, 160, 180, 365 a H, ,10). Vliekol sa žobrák hore 
dedinou. Poslovia blúdili hore dolu krí^inami. Otec pozrel von 
oblokom. Jelenček vybehol von dvermi. Kľúčovou dierkou woy 
deš dnu. Prešmykol sa cez kľúčovú dierku. Vystrčily hlavy von 
oblokom cez mreže. Šly pustými pólami. Vodil ich otec po pu- 
statinách celý Boží deň (Pov. 84, 188, 259, 237, 306; 372 a 
336). Širým svetom sa pustime! Horou, chlapci, horou! Ja 
pôjdem dolinou. Sober sa hore šumným Hronom! Z kotrby sa 
krúťa vipery po plecach a éijou celou (Slad. 73, 166, 197 a 
360). Radšej by si dal jazyk von tylom vytiahnuť (Kal. 64). 
Chytrým dolu vesluje Váhom (Hol. II, 69). 

§. 385. Priestorný instr. ponáša sa na akkusativ, ktorý 
má vlastne a prvotne znamenať najbližší predmet prenikávaný 
pôsobením podmetu (§. 339), i tým, žetéž vyniká vnútornými 

doplnky (§. 341 a 362), na pr. 

Zakvitla čerešňa samým bielym kvetom. Nad potokom ra- 
kyta bielym kvetom zakvitá. Kraj náš vykvitne kvetom novým 
(Zpiev. I, 111, 138 a H, 149). Zahučala hukom zelená hora 
(Pov. 533). Vy, na^e Hole, kvetom bielym v zime kvitnete. 
Šumet šumom váhnym prestaly lístky. Hrči hrčanim chalupa. 
Vatra praští a blkom biči. Jak blkom horí ! Zakvitla kvetom 
jabloni hlava pánu sa kloní (Slad. 41, 77, 82, 130, 187 a 216). 

U hvitnúf zamlčuje sa ča'sto základné slovo kvetom a to 
tak, že podriadený jemu prívlastok z gen. do instr. sa pre- 
kladá, sriadený však zostáva prirodzene v tomto, na Hr. 

Klince, môžete už Mtým kvitnúť ! Rozmarínok bielym prekvitá 
(Pís. I, 61 a II, 85). Tvár moja, kvitni mi ružičkou! Ty 
kvitneš rvéou a ja lalijou (Zpiev. I, 18 a II, 40). Rod náš 
velebnou kvitne nádejou (Slad. 191). Nech jalovec jabloňou, 
jabloň nech kvitne jálovcom (Hol. I, 11). 

§. 386. čas označujeme si c i samým instrumentaľom, 
ale též» len takých mien, jaké sa k tomuže cieľu v akk. a gen. 
(§. 368 a 374) objavujú. Óasom o sebe znamená obyčajne 



§. 387. 231 

to, čo nekedy a síce dla obdoby dova miestami^ rovnajúceho 
sa zage príslovke nekde. ' Spojka kým, znejúca ináč pokud 
alebo pokiaľ, vznikla zamlčanim po nej slova časom čili tak 
jako m^dííŕi/m, na pr. 

,To nebude, %ým svet svetom bude (Zpiev. I, 194). Prepe- 
lička časom nočné vyťukávala piesne. Miestami sa nachádzalo 
dosti políček (Hol. I, 17 a 42). Aj nocou rád bych byť medzi 
vami. čo sa nedá chvíľkou, to sa podá ôasom. Časom hladí 
pod seba. v dolinu, časom sa nehne celú hodinu (Slad. 22, 55 
a 259). Dnes večerom plávaly kačičky po širokom mori, letely 
pustou nocou. Tichými t^e^et^ rozpravával manželke o svojich 
časoch. Bude hfadeť svojim časom sa jej odslúžiť. Ókcmihom 
všetkým zmizol z očí (Pov. 161, 163, 318, 410 a 418). Oko 
dňom i nocqu bdiace nemdlie pátrať (Žel. 22). 
Ostatne určenie času inštrumentálne liší sa od akkusa- 
tivného a genitivného asi takto: akkusativom označený čas za- 
ujíma dej bez mala tak, jáko pôsobenie slovesné celý predmet, 
genitiv naopak označuje len čiastku toho času, do ktorého dej 
spadá; po čase napokon instrumentafnom dej sa tak pohybuje, 
jako po priestore označenom týmže pádom alebo lokálom s po. 

§. 387. Spôsob určujeme samým instr. najčastej dľa 
jakosti a vzťažnosti, riedšej dľa kolkosti, 

Dla jakosti deje sa to'i samotne i srovnaním. 
Samotne označujú jakosť najčastej príslovečné instr. 
čili také, ktoré bučí zcela bud aspoň bez mala to znamenajú, 
čo príslovky iného tvjaru, jako: hlasom, znejúci ináč i na-hlas 
a hlasne; riedšej iné, na pr. 

Spievala bych hlasom, niesom v poli našom (Pís. II, 72). Ne- 
zverboval som sa, na^silu mä vzali. Vzali mňa silou (Zpiev. I, 
365). Prednosť mne musia raz voľky nevoľky prepustiť. Tatry 
kolom truchlý roznášaly ohlas. Hadom núka suseda sused (Hol. 
I, 61, 129 a II, 74). Lahôdku do prstov rad radom berú. 
Stála sklonená hlavou svesenou a náručím rozprestreným. Pred 
mm sklonenou Mavou drábovia ruky prsmi kriéom kladú (Slad. 
134, 144 a 190). Tátoš lietal po dvore cvalom. Jablka chva- 
tom jedlý. To tak ľahkom spôsobom, nejde. Týmto činom mal 
už požehnania dosť (fov. 138, 260, 372 a 381). Milan mlčky 
chodil. Giesar sbéhá sál siahovým krokom (Žel. 6 a 61). 



232 §. 388. 

§. 388. Srovnávacf instr. ozýva sa podnes velmi často 
len čo prísudok (§. 307 a 308), inde ho už radi nahradzujeme 
i čistým nominativom a akkusativom i so spojkami jaho, sta i 
Ä, a s predložkou za; ale o mnoho menej nežli Česi, potre- 
bujúc ho: 

1) u sloves cineniay menwania a OBtavenia prechodných 
a primerených im neprechodných i zvratných, jako: robiť, 
spraviť, ustanoviť, stvoriť; volať, zvať; nechať, ostaviť; činiť 
sa, staviať sa, zvať sa, sluť; stať sa, zostať (manere i fieri), 
byť s podobnými, jako: narodiť sa, písať sa a iné. Prezýval 
znie ináč i nadávať s dat. a s gen. s predložkou do, česky 
bez nej. U Čechov krome toho slýchať tu ešte i neurčité 
akk. prídavné, jako: šťastn-.a, -y, znám-a, -y; a vôbec í iné 
zároveň s nom. m. instr. o mnoho častej než u nás, na pr. 

Vedomosť činí slabého mocným (Záhorský). Smeli mýeh i by- 
volmi volať. Satanáši hrdý, chcel si' Bohom zostať (Hol. I, 114 a 
II, 204). Budeš sa zyať šenou (Zpiev. I, 245). Či on neQadával 
Ondrejovi do recMorov? Ty mňa chceš Ämoírom prezývať? (Kal. 
70 a 85) Za pcmu teba nepostavila nad srdcom Marína. Možno 
mi nemilým ostať. Sitno sa stane hradom odkliatym. Špatník 
chválami svojimi kráse len do špatných nadáva. Svojou mňa ty 
nepozovieš (Slad. 25, 32, 34, 51, a 150). Učiňte šťastný sväzok 
tento! (Žel. 64) Dobrou sa stavia. Ohorou sa staviala, urobila. 
Spravíš sa ptáčatkom. Radúza spravila za pmtovnika. Ostal on 
vdovcom. Do pása kameňom ostal. Janka postavili kráľom. Vy- 
hlásila ho za kráľa. Kupec sa stal boháčom. Mňa menujú ľudia 
Dlhým (Pov. 14, 25, 44, 78, 124, 198, 236, 256, 365 a 419). 
Chladným nechala mne zmužilosť. Búh mé stvoril Slovákem. 
I já synem Slávy sluji (KoL 3, 372 a H, 25). fieč tvá známa 
tebe činí. Slovo telo (m. télem vo Vulg.) učinéno jest. Smrt 
jedny druhj^m rovné činí (Kral. Mat. 26, 73 ; Ján 1, 14 a k ' 
Job. 3, 14). Králem židovským psal jeho (Výb. II, 35). 

2) U sloves vône a smradu výlučne, na pr. 

Už ti nevoňajú rozmarínom líčka. Postielka klobúkom voňala 
(Zpiev. I, 145 a 260). Vonia pomádou (Slad. 324). To musí 
čertom páchnuť« Smrdel grošom (Kal. 50 a 52). Hry lakom- 
stvim zapáchajicí zapovčdél (Kral. k Jos. 14, 2). Dýmem to 
razí (Kol.) 



§. 389. 233 

3) V nasledujúcich a podobných spôsoboch mluvenia: 
Ľubkom im vlSsy vstávajú. Moje vlasy dúbkom stály. Horí 
mi srdiečko plameňom. Moje srdce jako kameň, horí láskou 
jako plameň. Mám brata kňazom. Ani mi robota robotou ne- 
ide. Začalo mi moje srdce hodinkami bití. Od môjho srdiečka 
krv jarčekom tečie. Ked nie pannou, aspoň vdovou preca bu- 
dem jeho ženou. Leje sa krv potokami. Krhla zkamenela me- 
ravým mramorom, Ana zdrevenela zeleným javorom (Zpiev. I, 
5, 75, 79, 84, 91, 126, 210, 216, 387; H, 4, 30 a Pís. I, 95; 
n, 39). Vlas povstane dúbkom (Hol. H, 9). Potokem mu slzy 
k nohám kaňou (Eol. 619). Ľubkom jeho ježia sa vlasy. Ohlas 
vylieva sa slzami. Stojí súdom (= jako sudca) basa šedý. Mar- 
tinkova tvár plameňom blčí (Slad. 84, 127, 144 a 255). Erome 
toho riekame o umierajúcich, že im oči stlpkom stoja; o roliach, 
že prielohom, úhorom ležia; o vyhorelých vecach podobne, že 
popolom Tahly, ležia atd. 

§. 389. Dla kolkosti určujeme spôsob samým instr. už 
len nasledovne : 

1) príslovkami podobnými spomänutým v §. predošlom 
pod č. 1, jako: 

Celkom bol ukonaný. Jeho ženička nebola celhy spokojná. 
Dúškom (= naraz) mi ho stúpaj! (Po v. 239, 394 a 451). Po- 
zdvihne razom pohár naplnený. Dielo iste podarí sa mi celky 
(ŽeL 64 a 81). Mňa naši ľudia von-koncmi znajú (Slad. 181). 
Vypil pohárik dúškom (Kal- 61). 

2) Pomernými spojkami čím -— tým. Ostatnie instr. -toho 
druhu, primerené lat. ablativu miery čili toho vôbec, o čo 
jedna zo srovnaných bytostí druhú prevyšuje (Srovn. §. 364), 
u nás tak zanikly, že už i m. čes. príslovek mnohem a málem 
potrebujeme o s akk. či o mnoho, o málo a tak i inde, na pr. 

Čim schod vyšší, tým pád ťažší (Bern. 306). Váhu chytrý, 
zrýchli tuhý o trikrát beh! (Hol. I, 10) Klobúk o jedon klinec 
nížej zayésil. Nôžky boly o mnoho vätšie. Pero bolo o jedon 
oWoÄ; výšej postavené (Pov. 227, 341 a 508). Dievča od matky 
odvykne o rok (Zpiev. I, 240). 

3) Z instr. spoločnosti slýchať už len sebou, ale i ten vy- 
niká neraz zároveň ostatním predložkou s Čo> opakom bežnej 
s genitivom í i bez, na pr. 



234 §. 390, 391. 

Ber má sebou! Mileráda pôjdem s tebou. lien mä vezmi 
s sebou! (PÍ8. I, 133 a II, 72) Nesvornosť vždycky prená- 
ramnú záhubu tiahla sebou (Hol. I, 125. Tak i: II, 230, 244 
a i.) Pojmi mä sebou! (Žel. 79 a 80) Hadíka 'vzal so sebou 
(Poy. 461. Bez s na 344, 524 a i.) 

§. 390. Dla vzťažnosti označujeme spôsob samým instr. 
nelen tam, kde ním opisovací a yzťažný gen. zameňujeme 
(§. 352 a 376) než i inde často, na pr. 

To sú radcovia krála, chrabrosťou slávneho. Najslávnejší môj 
pane, najvyšší z kniežat mocou, umom, slávou! Brata vekom 
prednejšieho prevyšiye umom i hodrostou, Telom tu, inde sa 
on duéou baví (Žel. 5, 8, 52 a 90). 7 svété buď télem, v Bohu 
srdcem! (Lab. 279) Nejsou ni Slaviané Mvotem nejsou ^ni 
. Nemci. Já kde vfipem, tam i srdcem, bývam. Den svätého Víta 
je značný vsetim Srbska (KoL III, 348 a 358). 

Sem patria naj skorej i ty to a pod. instrumentale : 

On tvárou spáda (Hol. I, 21). V priepasť sa dolu hlavou 
rúti. Rúca do čiernej pHepasti sa hlavou (Žel. 45 a 75). 

s 

§. 391. Z príčinných, ba i z iných pomerov najčastej 
označujeme samým instr. nástroj. Preto sa on i menuje 
nástrojným. Nesluší ho teda čo taký nikdá obťažovať pred- 
ložkou 8, choť ju vedia neho miestajni u nás i skutočne slý- 
chať, na pr. 

Budeš i?iá 5 týra prútom biť (Pov. 258). Inde však dočítaš sa 
tamže zvätša čistých instr. jako: zámok prútom pošíbali, rezal 
nožom prúty, škrípal zubami atd. (132, 260, 217, 271 a i.) 

Za nástroj pokladáme a preto čistým instr. označujeme od 
nepamäti mnoho i takých doplnkov, ktoré latinčina a nemčina 
akkusativom vyslovujú, menovite: 

1) u sloves hnutia, jako: hnúť, hodiť, krútiť, lomcovať, 
mykať, triasť a iné, menovite i preneseného smyslu, jako: opo- 
vrhnúť, pohŕdať a podobné, na pr. 

Ani prstom pohnúť nevládzem. PsU mrdal chvosäkom, Jelen- 
ček kýval, knisal roékama. Tátoš otriasal hrivou. Pokýval 
starý Mavou (Pov. 168, 202, 237, 316 a 462). Sebm si trhla. 



§. 392. 235 

Môj ohlas brehma zatríasa. Mamka krúti Idavou, Drábi lom- 
cujú každou truhlicou. Vlastný tvoj rod hádže blatom na teba. 
' Zúfalstvo srdcom vlasti lomcige (Slad. 57, 89, 136, 142, 280 a 
367). Srdcami Ixýhe^, Opohrdne dedictvom. Pevnou zakláti^cd^ow 
(IIol. I, 107, 128 a 168). Adam zmrštil tvárou. Mykol nim. 
Mrdol plecom (Kal. 70, 88 a 105). 6úh neráči pohrdati lidmi 
(Kral. k Žalmu 36, 8). Nepohrdnite mojimi slovami (Žel. 12). 

2) U dýchai^ hovorif, oítat a píaat aspoň proti nemčine, 
na pr. , 

Valachova pýcha v zime hladom dýcha (Zpiev. I, 326). Už 
otcovským jcutykom mftžete čitávať neomylné pravdy. Jaeyhý 
hovoriť nebráňte (Hol. I, 85 a U, 254). Beó (m., rečou) pra- 
dedov svojich vraví (Slad. 177) zapácha teda nemčinou. 

3) U vládnuť čo posaidere, besitzen. Čo panovať naopak 
riadi ono s týmto a s kraľovať i víťaziť instr. s nad m. nek- 
dajšieho dativu, ač i netak stále jako tyto. U vládny slých^ť 
zbytočne i s, na pr. 

Nebol by si nikdá, $ mojím srdcom vládny. Vládneš mojím 
srdcom (Zpiev. I, 97 a 121), Boh vládze Štastim. Nevďačnosť 
svetom vládne (Kal. 15 a 57). Šuhaju, tebou vládne otčina I 
Nad tým zvládne osud tvrdohlavý. Obratno nad obratným zví- 
ťazil. Ty nad nim máš právo panovať (Slad, 92, 215, 296 a 
333). Lomidrevo nad všetkými kraľoval. Šťastlivé panoval nad 
národami (Pov. 110 a 309). 

§. 392. Mena osôb čo posriedkov objavujú sa obyčajne 
v akk. so skrze ^ v lok. s po; ostatní ch trpných príčin na- 
opak častej v instr. než v iných pádoch, na pr. 

Zmúdreli vlastním neéiastim. Tok bol miesto hliny olovom 
zaliaty (Pov. 101 a 295). Činom slávnym rod tvoj zas ožije I 
Líca šuhaja podbehly krvou (Slad. 15 a 178). Sila rásť musí 
inými silami. On dobrotu našu zradou spláca (Žel. 10 a 67). 
Mal som sa ti dobrým odmeňovať (Zpiev. I, 36). Rozkoš vábi 
lahodou a lesti, práce neslibnými spésoby (Kol. 8). Okušením 
rozeznáni činí se mezi sladkým a horkým. Skrze posly stav 
církve pokleslý napravoval (KraL k Žalmu 119, 66 ak2 Páral. 
17, 7). 

Z činných príčin zas o mnoho častej určuje instrumental 



236 



§. 393, 394 



pôvodcu než ostatnie. V prípade prvom totižto zameňujeme 
ho radšej genitivom s od než vo druhom, na pr. 

Je mladý pár už Mazom požehnaný (Žel. 57). Strelcom ve- 
denú skončiť rozkázala ihru. Tuhým sa pukal hnevom od jedu 
hesný (Hol. II, 33 a 36). Od Boha všecky veci svoj byt mají 
a jim stojí (Kral. k Job. 12, 16). Mé srdce je zcdosiou zo- 
mdlené. Od velkého šiaľu som omdlieval (Pís. H, 75 a 91). 
Jastrabie oči pomstou sa svieťa. On zubmi škripí holestou. Či 
hladom umieraš? /S^ád. 37, 143 a 168). Zapálili sa bratia 
hnevom i hoMou, od hnevu i od haáby (Pov. 314 a 315). Srdce 
se mi hýbalo hrúzou a kosti tŕásly mrazem (Kol. 294). 

§. 393. Vymienka a prípustka neobjavuje sa v instr. nikdá, 
dôvod a pohnútka naopak neraz a síce tato častej od onoho, 
menovite u sloves a prídavných mien pýchy a chlúby, riedšej 

r 

inde, na pr. 

Chcem v šedinách mladým vekom sa chlúbiť. Múdrosťou, vtu 
pom sa chlúbi. Zdvihol baltickú hrdú portskom slivkovým (Slad. 
176, 308 a 327). Novými sa rúchami pýša. Prevládala Češka 
pre krásu hrdá, Prispej jpomocow/ (Hol. I, 7, 89 a H, 160) 
Nech sa Nemec pádom slabca chváli (Žel. 28). Otroetvim se 
chvastá (Kol. 263). Nebudem tým vinná (Zpiev. I, 97). Ohy- 
čejem Pythagorejských učedlníkúm svým mlčem' ukladal. Za tra- 
piče tél svých prikladem sv. Štépána se modlili (Ko.cín). 



Lokal. 

§. 394. Mimo prišlo vky (§. 288 a 289) objavuje sa lokaľ 
teraz už len s predložkami a síce s na, o,pOyprisiv (§. 281— 
284). Z tých najrozmanitejšej ho slýchať s po, menovite: 

1) o priestore a síce naj častej asi tak j ako čistý instr. 
(§. 384), riedšej podobne tomuže pádu so za či m. lat. post, 
prenesene však i m. iných, na pr. 

Váš syn putuje vodqe v noci po svete. Chodíme svetom po 
svojej práci (Pov. 61 a 563). Chodím po slobode jak rybka po 
vode. Pusť páva po potoce. Chodí po éebrani (Zpiev. I, 68, 322 
a 354). Ku studience potme chodím. Ber sa radej po svých! 
Pásli pilne po nich (Hol. I, 51; E, 120 a lE, 117). Či Tud náš 
po neóom túži? Jej oko len po jedinkom mieste baží (Ž(í1. 7 a 
95). Po niti klbka dojdeš (Bern. 192). 



v §. S96. 287 

2) O čase rovná sa po též lat. post v tomže prípade. 
Zo spôsobov mluvenia sem náležitých sú len asi tyto osobitej 
zmienky hodný: 

Už je po mojej Iírave. Hneď bolo po ňom, U nášho statoč- 
ného chlapa bolo nž teraz po Uede (Pov. 2, 92 a 381). 

3) Spôsob určuje po najviac len dľa koľkosti, na- 
hradzujúc zvätša lat. rozdelovacie číslovky (§. 186) a príslovky, 
či primerene nem. zu a. j€ zu, na pr. 

Po čom je tam vlna? Čierna po krajdari, biela po toliari, 
Bnde platiť ^^o tcom grošo^m (m. obyčajnejšieho -eA>. Nechcú mi 
kvetov brať, že po mále dávam. Každej po mládenci, len mne 
vdovca dali (Zpiev. I, 142, 271 a 352). Pochytali sa po troch, 
po štyroch okolo krkov. Z oboch bokov po jedn^ sviečke stálo. 
Má z každého boku pod nosom po pol piatu vlasu (Kal. 42, 88 
a 102). Začnú mlátiť, nie po jednom snope, ale na celý stoh. 
Kúpil tri ručníky, každej po jednom (Pov. 91 o 244). 

4) Z príčinných pomerov označiqe po dôvod a po- 
hnútku bez mala tak, jako podľa s gen. a ä; s dativom, 
na pr. 

Ja ho poznám po tom znaku (Slad. 234). Ja spanilú poznám 
po velebnej spôsobe Umkn (Hol. I, 111). Svoju ženu i^o čiernej 
cveme poznal. To sa ma po vôli stalo. To sa vám môže k v^i 
stať. Nebolo mu to po srsti. (Pov. 31, 142 a 538)* To je mne 
po volu Nech mu je po vôli. Nech sa k vôli stane tej tvojej 
rodine! Yydám sa ja po otcovej vôli. Voľ si teraz podľa svor 
jej hlavy. To mi je k vôli. Napi sa, šuhajko, podľa obyčaje! 
(Zpiev. I, 64, 72, 219, 224, 225, 271 a II, 100). Darilo sa mu 
jeho -remesielce dľa najlepšej t;d^e (Kal. 65). Sem patrí snáď i 
lokaľ s po m. gen. s do a z n byť (§. 383, č. 5). 

Infinitiv. 

§. 395. Infinitiv čo podstatné meno odťažené (§. 209) je 
též pád, .ale jaký, to nepoznať po tvaru jeho preto, že ho už 
od nepamäti neskloňujeme lahko. Dá sa to však preca neraz 
aspoň syntaktický a síce dľa nasledujúceho pravidla rozoznať: 
infinitiv je pokaždé toho pádu, ktorého sú sklonitelné čiastky 
reči vôbec a podstatné mena osobité tejže väzby s ním či rov- 
najúce-sa mu väzbou. 



238 §. 396. 

' Slýchat-li ho teda tain, kde sa podst. menu v geu* objavujú, za geu. 
ho pokladať sluší; rovná-li sa zasq dativii, za dativ atd. Tým je na.pr. v 
tejto vete: učím. sa spievať, a síce preto, že- je tu roveň dativu, bežnému 
s uáiť (§. 881, č. 2). Genitivom je zase v nasledujúcej: nieje hoden 
zradca počestné zomret {Zeh 93), rovn^júc sa tu genitivu pocestnej smHi, 
riadenému prídavným menom hoden (§. 869, č. 2). 

Krome toho, že sa neskloňuje, Uší sa infinitiv náš od podst. 
mena: 1) tým, že ho i čistým akk. doplňujeme a pravidelne 
príslovkami určujeme či jako slovesa určitého tvaru, na pr. 
každý je po vinen tfrúcne milovať vlas f; 2) že sa na ňom. ča- 
sový pomer aspoň natolko zračí, nakoľko je též bud dokona- 
ného bud nedokonaného významu (§. 198 a 314), jako na pr. 
viesť proti vodiť a vádzať. Latinčina rozoznáva u neho i hlav- 
nie časy a to nelen činného než i trpného rodu : amare, amarí, 
amavisse átd. Dla osôb a spôsobov naopak nemení ho ani ona 
ani žiadny iný jazyk indoeurópsky. Tým liší sa infinitiv od 
sloves určitého tvaru podstatne a ponáša sa na podst. mena. 

Nesluší teda naskrze menovať ho spôsobom než radnej neurčitým 
asíce menným tvarom slovesným (§. 202). Ani nahradzovanie lat. 
minulých tvarov jeho prechodnikami tohože času obťaženými príponou ti, 
jako: milovavše-ti m. amavisse a pod. u nás nenie nasledovania hodno, 
chof sa ho neraz i u uesmrtedelného spevca Slávy dcéry dočítať možno^ 
na pr. Nelituji vék m&j strávivšti (Kol. 825) m. nelituji, že sem vék 
svoj strávil 

Nemčina infinitiv i skloňuje (§. 209) a neraz i neskloňo- 
vaný opatruje predložkou zu a síce bud samou bud s ohTie a 
s um. Latinčina zase kosé pády jeho dosť obratne nahradzuje 
supinom a gerundivom: amatum, amatu, amandi, amando atd. 
V tej i v onej zračí sa teda menná povaha infinitivu o mnohá 
jasnq i Častej než vo slovenčine, nevynikajúcej práve dotče- 
nými zvláštnosťmi v užívaní jeho. Mimo sponu označiyeme 
však i , my infinitivom viac . alebo menej radi všetky ostatnie 
čiastky jednoduchých myšlienok. 

§. 396. Že infinitiv podmetom býva, to vysvitá dostatočpe 
už z §. 300, 308, č. 4 a r.80, č. 1. Prísudkom objavuje sa 
on u nás o mnoho riedšej než u Nemcov a častej než u Lati- 
nákov. Príčina čeho je ta, že ho nemčina nelen k opisovaniu 
budúceho času stále než ponekud i spojovacieho spôsobu potre- 
buje, na pr. ich wíirde kommen m. prišiel by ch a lat. venirem. 



§. 896. m 

Mimo opisovania (§. 274) naopak slýchaf u nás prísudkový 
inf. bez mala tak jako v nemčine a latinčine, na pr. 

Bohn i^ci iédiniti jest (Did. 200). Eristn slonžiti krcHovait 
jest (Lab. 245). 
Prívlastkom býva inf. najčastej u podst. mien éas, obp- 
cajy zvyk, spôsob a dla tých i u móda, riedsej u iných. Zame- 
ňuje sa však i u oných neraz vedTajšou vetou, na pr. 

Mám času sa tMobedovat a v karty zahraí. Čas je, aby si 
ku neveste i^rtJsW. Našiel spôsob hada vyvábvt (Pov. 150, 155, 381 
a 500). Dosť ti bude času spati. Čas nám je nž domov Ui, U 
nás móda neveriť nikomu. (Zpiev. 1, 81, 178 a 248). Včif čas 
pomstvu t^^Ziaf (Hol. III, 18). Za čim obyčaj Hiilit, požiaii; čím 
boŔfityltým sa zs^ví (Slad. 177). Kúpi mi Juŕebeň žlté vlasy česaí 
(Pi s. II, 114). Choď mi pre oselník kosák naostriti. Hotuj bača 
hotel variť baraninu. Daia som ti ru&ník vyšívaný emnagaä rany 
(Zpiev. I, 302, 329 a 378). 
Doplnkom a príslovečným určením objavuje sa in- 

íinitiv : 

1) u sloves pomáhajúcich mu opisovať spôsob (§. 190). 

z tých prvé či dať m. kázať alebo lat. juhere Česi teraz už velmi 
často zameňujii dfa nemčiny slovesom nechati, riekiýúc na pr. nechal 
(m. dalj sem si boty uäiti. U nás nič tomu podobného neslýchať, leda v 
3. osobe rozkaz, spôsobu , kde též už zobecnelo nemčinou zarážajúce nech 
alebo nechaj (§. 321) m. rus pnakaj, t. j. pústaj, pusť. Inde nechať čo 
ostayiť pilne a náležité rozoznávame odô dať, na pr. Na peci nechala 
iSiati hrniec plný s repou státí. Tam sme ho nechali stoly prikrývati, 
starších privítati (Zpiev. I^ 9 a II, 34; Pis. I, 130). Daj nám práce v 
mene tvojom začať i zdáme konať!/ (Hol. III, 171). Miesto voleť riekajú 
Česi so starými Bulhary dľa IV vrstvy t;otíít, ale též už riedéej než opi- 
som radéji chttti, na pr. radéji chci mládencem býti, radéji chci šavli 
nositi m. našich: volím mládencom byť, volím šabTu nosiť (Zpiev. I, 
a07 a 858). 

2) U sloves pomocným podobných, jako: dovoliť a dopu- 
stif čo málo rozličné o^o dať; dbať. hladeť, l^niť sa, ťažiť sa, 
usilovať sa, odťahovať sa, čes. zdráhati se a iné znamenajúce 
rozličné stupne chcenia a nechcenia; stačiť, stihnúť, vládať, po- 
dariť sa čo môcf; slušať, svedčiť, náležať, prqsť a iné obmeny 
pomocných mai a mtiset; báť sa a hanbiť sa s ostatnimi (§. 373) 
č. 3) čo nesmet; pofikať, ostať, ostaviť, pustiť a iné len pone- 
kuď rozličné od nechať; zabrániť, zakázať, zapovedéť, naložiť, 
napomínať á iné protivy i obmeny pomocného kázať, ľ opisy 

-6* 



840 §.396. 

tým podobné, jako: byť povinen, hoden, hotový, treba; mať 
chuťf vôTu a iné patria prirodzene sem, na pr. 

Napomínal život viesť poškvrny prázny. Kéž by tvoj žiaľ 
ukojiť vládla pieseňka! Yiere pravej klesnúť nedopustite! (Hol. 
* I, 40, 58 a II, 243) Boji sa slabosť boriť s osudom. Nalsťm& ne- 
budeš vládať. Pisktxť teraz nemám chuti. Martin ho sotva videť 
stačí (Slad. 62, 196, 202 a 211). Nebol by dbal na druhý sveť 
sa odohrať. ^Prišla mu vôľa poznovu sa oiewit Svedčilo by sa 
mu rodičov navštíviť. Ty počkáš dvere zatvoriť. Ostal zapreť 
dvere. Janko si hľadel otcov pomeriť. Aj sa mu ich podarilo 
pomeriť. Bál sa slovo preriecť. Dovoľte sa mi trochu ohriať. 
Hanbil sa pred otca predstúpiť. Nesťažoval si prísť do paláca. 
Ten sa spieral odprevádeat sestru. Raz ti mu prišlo pri oblôčku 
sedeť. Nestačil sa na ne podívať. • Kone pustili jpopásť sa (Pov. 
21. 49, 78, 115, 135, 137, 224, 296, 311, 342- a 516). Neho- 
den si poznať tej mojej matera (Zpiev. I, 262). 

3) U videť, čuť, slyšať; vedeť, znať, zabudnúť; učiť, učiť 
sa, privyknáť a podobných, na pr. 

Na sivku videť leteť šuhaja. Vidí družinu sedeť Detvanov. 
Horou vidno dve fakle blískať. Počuť ich výskať, pískať. Milosť 
vfféóbraJť druh náš nezná, sila v ňom krivdu vie zniesť železná. 
Či vás kočišia vra/oeť učili? (Slad. 157, 187, 193, 210 a 281). 
Vedel pekne rozprávať, litery poznávať. Šuhaj zná hrať na hus- 
iach. Učil sa éitqJt. Ja ťa naučím priasť (Pov. 57, 174, 175 a 
378). Šialiť zvykla nádej (Hol. H, 6). Zabol (§. 268, č. 5) 
som si halienočku vzaU (Zpiev. I, 129). Veletské ženy umejú 
vrašdiť (Žel. 79). Pravda nezná ustoupiti zlobe (Kol. 321). 

4) U pocaf s protivou jeho prestať a s inými hýbanie zna- 
menajúcimi slovesy bežný inf. zastupuje nekdajšie supinum. Čo 
taký véak nevládze už teraz riadiť genitivom <§. 210). 

Slýchať-li teda kedy ten vedľa neho, väzí' príčina jeho vždy inde, 
na pr. Jaméka vo vete: sla Anička plakať JaničSa (Zpiev. I, 22) je gen. 
riadený slovesom plakať práve tak jako medzi iným v E£ (28, 2): jtmoée 
plakacha devy, t. j. mládenca plakaly dievčatá. Tu i tam značí gen. 
príčinu ($. 877, č. 3). 

Slovesa ísf potrebujeme radi i po francúzky m. nem. im 

Begrijfe sein či m. jaf sa, pocaf a podobných, obyč^yných u 

Čechov v tom prípade, na pr. 

Mladý král ide sa ieniť (Pov. 389). Ideš mi skapať. Kráľ 



§. 397. 241 

sa len ide dálej shmdrc^. Nejdem sa v&s^vtfpiftovat (Slad. 192, 

214 a 248). 

5) Temnej povahy sú nasledujúce infinitivy: 

Ach takto sa dať oklamaf! Zábif ho len nezabijeme. Veď 

si prist prišiel, ale neviem, jako sa preč dostaneš. Tretí bude 

jesť variť (Pov. 31, 44, 95 á 130). Tak ti Ijudem jesíi variť. 

Vandravati nôžky bolia. Bol by ja blázen dve hrcUi, Bola by 

ja blázen koUbati sama. Blázen by som ja bol do vody skočiť 

(Zpiev. I, 213, 214, 267, 317 a 358). Výborní spievať, výborní 

pískať obadva (ftol. I, 27). 

Prvý z nich mohol by sa snáft nazvať absolútnym. Dvom nasle* 
dujúcim podobné slýchať často i u Rusov, menovite v záporných vetách, 
jako: vedať nevedaju^ znaf aieznaj u, t. j. vedeť neviem, uHff nezaém* 
Nigskorej označujú s dvoma posledntmi a s vanärovati spôsob dľa 
vzťažností, Jeffť A jesti ciel, ostatnie tri konečne vymienku s obyčaj- 
nými i po vinovatý, na pr. vinovatý bych bol trápiť sa m. kebych sa 
trápil. Jako sa však takými stály, to teraz ešte ťažko uhádnuť. 



Druhá časť. 

iVauka o uloženej vete. 

A) Jednoducho složená veta. 

§. 397. Jednoducho složená veta záleží vo dvoch jedno- 
duchých vetách slúčených v jednu (§. 297). Jednotlivé vety čo 
čiastky složených majú sa vôbec dvojako jedna ku druhej: buď 
totižto každá z nich i sama o sebe bud len vospolok či jedna 
s druhou označujú upbié myšlienky. V prípade prvom zovú 
sa ony sriadenými, jako: učiteľ mluví a žiak poslúcha; v dru- 
hom naopak podriadenými. Jedna z tých je vždy hlavnia 
a druhá pobočná lebo vedľajšia. Hlavňou [e na pr. prvá 
a pobočnou druhá z týchto: učiteľ napomína žiaka, aby po- 
slúchal. 

Prízvukom sriadené vety rovnajú sa obyčajne -sebe vo- 
spolok. Z podriadených naopak vyniká ním pravideľne pobočná 
(Srovn. §. 332 a 342). 



2á2 §. 388, 399. 

§. 398. Jak sriadené tok i podriadené vety masia aspoň 
vnútorne či smyslom k sebe vospolok sa vzfahovat alebo 
patriť. Zovnútorne naopak zračí sa vzfah ten neraz len de- 
lidlami a síce naj častej čiarkou, riedšej inými, na pr. 

Ja som pekný, ty si krásna. Vodička studená, nmnôžem pre- 
brodiť (Pis. I, 44 a II, 132). Človek mieni, pán Boh jneni (Bern. 
297). Umorí raä moja ťažkosť, pamätajte (Zpiev. II, 31). 

Obyčajne však vety náležité k sebe vospolok spájame i 
osobitými slovami a síce hlavne spojkami (§. 293). Ty sú 
vôbec též dvojaké: sriaditeFné a podriaditeTné. Ony sa 
totiž objavujú pravidelne vo vetách sriadených, tyto v podria- 
dených. 

Spájanie viet bezo spojek nazýva sa po grécky asynde- 
tiekým a vety patričnej sebe spojky zbavené asyndetami. 
Tých potrebujeme vôbec tam, kde ráznejšej a prudšej mluvie- 
vame než obyčajne, zamlčujúc sriaditeľné spojky radšej od 
podriaditelných. 

•s 

Tak na pr. z viet predošlých vlastne len poslednia zbavená je po- 
driaditelnej spojky, majúc pravidelne takto zneť: pamätajte to/ žt mä 
umorí moja ťažkosť. Y .ostatnich troch naopak chybejú sriaditeľné spojky 
a to: v prvej a; v druhej 6o, majúcej vlastne takto zneť: nemôžem pre- 
brodiť, ho je vodička studená; v tretej konečne aU, 

Poznámka. Jako v náuke o holej vete (§. 299, pozn.) tak i v na- 
sledujúcej potrebujeme miestami príkladov - nenáležitých zcela do nej. 
Aby sa čo také od ostatnich snadnej rozoznať mohly, sú ty slova jejich, 
ktorých sa práve výklad týée, též ležatým písmom tlačené, jako meno- 
yite v 4 a 7 z príkladov obsažených v nasledujúcom §. 

I) Sriadené vety. 

§. 399. Sriadené vety majú sa vôbec trojako k ísebe vo- 
spolok: bud sa totižto jedna druhej rovnajú bud si odporujú 
bud jedna z nich obsahuje jakúkolvek príčinu druhej. Sriad^é 
vety a patričné im spojky sú teda trojaké: slučovacie, od- 
porovacie a príčinné. 

Slučovacie spojky sú též trojnásobné a síce: 
1) Čisté slučovacie, jako: a, i, aj m. a+i (§. 62, č. 2 
a 207); ha a s i či ha i, ináč áno (§. 329) i; téz (§. 179), 
tak-že alebo tak-téí; da aspoň miestami (§. 321, pozn. a 331); 



§. 4D0. ' 2m 

i — í a obmena tej jak-— tak i; aM — ani, riedšcj bez a 
či ni r- ni (§. 330); nečlen, čes. ne-jen (§. á91, č. 3) a ne- 
toWco — neži, ináč i no ť, ale i a čes. i ale-brš, né-brz, ný-brz, 
a-no'brz (§. 72, č. 3). 

2) Deliteľné slučovacie, jako: An^ď — hneď, to — to, 
tu — tu a tam, u;^ — už, vcuľ — ví?m?, ináč s i m. ti (§. 161, 
č. 2) ; z Sastky — z čiastky, čes. častej dilem — dilem ; predne, 
dáUj, napokon, poprvé, podruhé, krome toho^ potom a podobné 
príslovečné tvary. 

3) Vykladateľne slučovacie, jako: a to, a eíce, ťotiito 
, lebo totiž, jako a na-jmä (§. 147, č. 2), ináč menovite. 

Príklady. Oni sa ihrali a ja som sa díval. Jali, da ho jali 
na múry vysoké (Pís. U, 75 a 101). Hneď ticho stojí, hneď 
sebou zase trhá (Slad. 9). Žiadna v pozemských vecach nepre- 
*dlie stálosť: včil^ slnko svieti, včif šeré mraky tiahnú; už vojna 
zúri, uš milý trvá pokoj. Bráňme zlatú vernosť a zo záhuby 
vydrime krajnú. Jak veselosť tak všecka žalosť sa slávila 
spevmi (Hol. 1, 225; U, 62 a 89). Sluhovia behali: jedon 
sem, druhý ta;n; to ku kupcom, to ku krajčírom, to zase 
ku. remenárom. Nevoľná mati chodievala do hája: to na jahody 
a maliny, to na hríby a lieskovce; a dobrí fudia jej nadávali 
za to tu kus strovicky, tam kus múčičky (Pov. 313 a 499). či 
je to čo nového? Či mi to též nerobíme, a to jedon každý, 
kde môžeme? (Kal. 63 a 78) Zeme s kouzly svými usnula, ba 
i láska láskou minula (Kol. 363). Dobre mi je i dobre mi padá. 
Ani som sa nevyspal ani som nič nezýskal (Zpiev. I, 68 a 
195). 

§. 400. Odporovacie spojky sú též trojaké: 

1) Čisté odporovacie, jako : afo, zriedka po starodávnu 
a; no, ináč nez i lež a lec; naproti, naopak, čes. ipak (§. 78, č. 3). 

2) Pripustiteľne odporovacie: jednak m. a v. je- 
dnako, m>edzitým, preca m, pred + sa; síce lebo sic, čo je 
vlastne príslovka, pošlá od zaniklého prídavného mena sik-ý 
(§. 289), rovného významom terajšiemu tak-ý; však, ináč ved 
(§. 272 a 294), bez toho. 

3) Rozlučitelne odporovacie: hwd — buď, čo je 
vlastne imperatív slovesa by-ť; ci — ci alebo ci-li; lebo-* lebo^ 



244 • §. 401, 402. 

ináč a^lebo i a-ho snáď m. Uho a to m. ľúbo (§.45 a 70), čes. 

s w m. 1: anebo, aneb i nebOy neb (§. 99, č. 2). 

Príklady. Ešte sa ten kameň vo vode obráti, ale moja 
mladosť nikdy sa nevráti. Mamičky sa nebojím, leč o tebft ne- 
stojím. Tebe bude dobre a mne bude beda. Bože daj zdravia 
a chleba, však nám viac netreba! Lebože mä vezmi už, lebo 
iní prsteň vráť! Ach, ja som sa za múdru držala, preca som 
sa oklimati dala! (Zpiev. I, 96, 188, 214, 310; U, 25 a 26). 
Pýtala ho o pomoc už či. na šiatočkách či na peniazoch. Ne- 
učte vy, strýčko, vlka do chrasti, však on tam sám cestu'^zná! 
človek sa môže za druhého potrhať a preca mu niČ nedajú 
(Kal. 26, 38 a 57). Borko, čo tak smutný sedíš? FiaÄ; veselý 
pred tým v každý čas si býval; vždycky si hu& spieval, na 
milú hu& píšťalu hrával. Jedno mi prítomné kedykoľvek svetlo 
opustiť, buď včiľ buď pozdej; starší vek bez toho ťarcha (Hol. 

I. 55 a II, 167). Sídeš sa nám dakedy do stajne posvietiť, jed- 
nak žiadneho lampáša nemáme. Otec a mať proti tomu nič ne- 
mali, jednako ho už oženiť chceli. Pred svetom sa maj na po- 
zore, síce ťa Tahko oklame (Pov. 249, 397 a 526). Sily sjed- 
nocené délajf, neé proud mélkne a schne roztočitý (Kol. 328). 

§. 401. Jedna z príčinných spojek a síce bo, znejúca i so 
zbytočnou predrážkou le či lebo a čes. stále nebo, objavuje sa 
vždy v tej zo sriadených viet, ktorá značí jakúkoľvek príčinu 
účinku, vysloveného druhou z nich. Ostatnie, jako: pr^ío, í>o- 
tom, dľa toho, teda a podobné, naopak slýchať stále vo vete 
znamenajúcej účinok, na pr. 

Pusť má vonka, bo mä bolí moja hlávka (Pís. II, 134). Ne- 
môžem vedeť ani povedeť^ bo ja mladla jak jahoda (Zpiev. 

II, 23). Tvoj brat je človek statočný, preto je požehnaný. Ne- 
ver sestre, lebo ti ta o život chodí (Pov, 139 a 478). Nech 
sa za chudobu nehanbi, lebo i vo Viedni ľudia biedni. Múdri 
sme dosť, ale peňazí nemáme a tak čo je po tom? (Kal. 58 a 

. 70) V otroctve zrodila má mať a preto som otrokom (Slad. 10). 
I nám dal Bôh um a ramena, ať je tedy každý vynaloží (Kol. 
II, 39). 

' §. 402. Zo sriaditeFných spojek zamlčujeme najčastej slu- 
čovacie a z tých zas a s L Najviac príkladov toho objavuje 



s. 403. 245 

sa v odpovecfach, znejúcich teraz už zvátša či pravidelne asyn- 
deticky, s a a s ť naopÄk len výnimkami, jako : dno, i iwľmi a 
iné (§. 329 a 330). K tým patrí menovite a, ozývajúc sa velmi 
často jak slučovatelne tak i po starodávnu či odporovateľne i 
ipleonasticky, osobité v oboru spojek. Nektoré z tých totižto 
srástly sa už s a tak, že ich bez neho málo ked^^ slýchať, 
jako ni, znejúca už veľmi zriedka bez a, na pr. Nevykázal som 
ništ ni dobrého ani nového (ZpieV. I, 363). U iných zase vy- 
padá to už na jedno, vyriekame-li ich s a či bez neho, jako i 
a lebo, znejúce ináč už bez rozdielu i aj a alefio, kdežto za 
starodávna menovite z dvojudých spojek pravideFne len druhá 
vynikala slučovatelným i a též takým alebo odporoVateľným 
a, na pr. i — a-í, ni — a-ni, lebo — a-lebo, éi — a-ci, 
hneď — i'kneď, nelen — no^i alebo nez-i, a-noA atd. V 
nektorých pŕíslovek čo spojek zase slýchať a stále, jako v 
a 9Í€e^ ináč a to;, u iných naopak viac alebo menej často, jako 
v a však, a preca, a preto, a tak. Znejú-li ty a podobné bez 
a, niesu vety ty, do ktorých práve patria, s inými ničím spo- 
jené preto, že ony čo príslotky nevládzu ničelio spojiť. Krome 
toho zamlčujeme často i ty ešte. 

Počef a rozmanitosť asyndeiických viet je teda tak zuacriá, že ue- 
bade od veci objasniť ich ešte aspoň nasledujúcimi príklady a to tak, že 
zamlčané spojky zračia sa v nich ležatým písmom: Mladý čas je drahší 
od čistého zlata, bo zlato sa oavráti, ale nikdy mladé leta. Potešenia 
nemám, poteš mä teda Bože sám! (Zpiev. I, 69 a 110) Ci bola ci nebola; 
čože ti je po tom? Ci poseká či neposeká; ci zje ci nezje; len ly pod! 
(Por. 69 a 154). Zúfal by život v večnej jednote, ho< priemeny plodia 
sladkoftt v živote. Nehaňte ľad môj mladý! Bo v mladom sa veku i^le do 
vlády, starému naproti sila nestačí (Slad. 76 a 282). U prislovek. voľky 
nevoľky^ čes. ehtéj nechtéj (§. 292) chybí též už od nepamäti ci, 

§. 403, K asyndetickým vetám patria i vstavky. Tak 
nazývame vety i jednotlivé slova len smyslom spojené s tými 
vetami, do ktorých sa ony prudším alebo ráznejším vypravo- 
vaním vkladajú. Z viet naj častej sa to deje so žiadacími, z 
jednotlivých slov zase s vokativý a citoslovami. Ty sa preto 
dobre i medzis lovcami zovú (§. 13, 296 a 303). V písme 
a tiskú však odlučujeme vstavky od čiastok základnej vety 
vždy a síce buď čiarkami a pausami bud závorkami. Miesto druhej 

7 



346 §. 404, 405. 

Z čiarok zaujíma často znak podivenia, ktorý ostatne neraz i 
pred poslednou pausou a závorkou vídati, na pr. 

Ja by si žiadal byť, viac mi nie potreby, za živa v Bystrici 
a po smrti v nebi. Ved ťa ja vynesiem, dá pán Boh, na jeseň 
(Zpiev. I, 86 a 153). Moja starosť je — no však som ťa vy- 
choval — na teba mysleť (Kal. 38). Ja, vidíte, už kraj hrobu 
chodím. To je, ďakovať Bohu, dobrým znamením (Slad. 216 a 
217). Zrádny, ach trikráť zrádny vnuku! (hrôza vyrekriuť) tys 
predniu ku mojej príčinu skaze podal (Hol. I, 135). Len jednu 
chybu, ach, má tento národ. Pustí Chunirat — nech ho Boh 
ubije! — kópiu. Vtedy, môj anjel! všesko pozde bude (Žel. 
25, 80 a 92). Teď to símé (Bohu budíž chvála!) plodonosnou 
nepadá na pádu (Kol, 11, 36). 

§. 404. Z ostatních sriaditelných viet sú ešte sťaženéa 
skrátené osobitej zmienky hodný. Ony obsahujú v sebe viac 
či hlavních či pobočných čiastok než po jednej a síce neraz 
ovšem i asyndeticky spojených, ale vždy bez náhrady zaml- 
čanej spojky, na pr. 

Dva podmety: hosť a ryba na tretí deň smrdí (Kal. 82) ^ dva prí- 
. súdky bez doplnkov a s nimi: chorý ani nežil ani neumieral, roboty ne- 
mal a sveta chcel skúsiť (Po v. 89 a 144); dva prísudky a príslovečné ur- 
čenia: chudobná mä mati mala, horko^ ťažko vychovaJa; dva prívlastky: 
milý, mocný Bože! čože budeš nami? (Zpiev. I, 40) atd. 

Skrátené vety naopak vynikajú vždy nejakou náhradou 
zamlčanej spojky, najčastej prechodníkom, príčastím a infiniti- 
vom. Avšak zo sriaditelných spojek len slučovacie asi nahra- 
dzujeme a síce prechodníkom, riekajúc na pr. žiak sediac píše 
m. žiak sedí a píše ; podriaditelných naopak velmi mnoho i tak 
a jináč* rozlične. 

Preto skracovanie viet sriadených s podriadenými 8j)olu v náuke o 
tých, tu naopak sťahovanie oných i to len strany shody objasnime. 

§. 4Ó5. Obsahuj e-li veta sťažená viacej podmetov, badať 
v nej krom odchýlok od pravidel sho dy, dotčených už v §. 325 
a 326 pod č. 2, ešte nasledujúce: 

1) S podmetami rozličných osôb objavuje sa spona lebo 
slovesný prísudok v prednejšej z nich a síce nmožného čísla, 
na pr. 



§. 406. 247 

ZásMpfiídeme já a matka trá i bratŕí tvoji? Ty i Aron nUuvte 
k škále této. Já a otec jedno J8m& (Kisl, Gen. 87, 10;.Niim. 
20, 8 a Jan 10, 30). 

2) Sú-li podmety rozličného rodu, býva prísudok buď 
prednejšieho z tých a množného čísla budí sa srovnáva rodom 
i číslom s najbližším, na pr. 

Otec i matka rásUi od radosti. Synovia a dcéry prišli hneď. 
Brat a sestra plakali (Pov. 69, 310 a 311). Zcňwméla hora 
i zelený ^háj. Zdravá hud i parta i veniec zelený ! (Zpiev. I, 
240 a 246) 

3) S podmetami jednotného čísla slýchaf prísudky množné 
i jednotné. Ony objavujú sa neraz i tam, kde po nomínative 
jedn. nasleduje inštrumentár š predložkou s, znamenajúc spo- 
ločníka podmetu; zriedka inde takže po smyslu, na pr. 

Ylk a le^v uHchnú. Sova a špatný netopýr po mrákote lieta 
(HoL I, 48 a 73). Priepasť i skala v sntinn sa strasú. Staroba 
luSe biely vlas i brada (Hol. 65 a 75). Strach a hrôza ja obiily. 
Matka s dievkoa plakaip a nariekály hrozne. Sjn s otcom šli 
do záhrady (Pov. 403 a 417). Matéria dúška s ďateTnou trávou 
dýchajú naň. Cit za dtom v ňom sa lomia (Slad. 180). 

* II) Podriadené vety. 

§. 406. Podriadené vety majú sa k sebe vospolok čo do 
podstaty zcela tak, jako vedľajšie čiastky jednoduchých viet ku 
hlavním. Pobočné vety oných (§. 397) totiž určujú též ty po- 
mery, ktoré viac alebo menej mávame vždy na zreteli, keď 
podmetu nejakému neéo prisudzujeme, t. j. priestor, čas, spô- 
sob a príčinu (§. 336); avšak o mnoho dokonalej od pobočných 
čiastok jednoduchých viet a síce preto, že ony čo vety krome 
času a spôsobu označujú vždy ešte i osobu; vedlajšie čiastky 
naopak, niesuc vetami (§. 335), nikdá. Z tejže príčiny pod- 
riadenými vetami i také myšlienky náležité vyjaviť možno, 
ktoré S0. ani najvyvinutejšími jednoduchými ani sriadenými1)uď 
naskrze nedajú buď len velmi nespôsobné. 

Dva príklady nesličných viet Jednoduchých obsahige už §. 338 pod 
bac. Nemožno inými než podriadenými vetami vysloviť na pr. tyto 
dve a podobné myšlienky: Komu v srdci závisť horí, ten sa dobrovolae 
morí. Čim kto hredí, tým i trestaný býva. 

7*- 



348 §,407. 

Pobočné vety sú dla toho též trojaké: prívlastkové,. 
doplnkové alebo predmetné a príslovkové. Mimo sponu 
a slovesný prísudok čo jadro každej vety (§. 305) dá sa však 
i podmet pobočnou vetou a síce prívlastkovou vysloviť. Ta v 
prípade tom nazýva sa podmetnou, ponášajúc sa ostatne 
najviacej na podmety prívlastkového pôvodu (§. 300). 

Takou je na pr. druhá z týchto podriadene sloáených viet: ten hla- 
vou kýva, kto drieme; lišiac sa od podmetu jednoduchej, znejúcej: dne- 
muci (m. driemucí človek) hlavou kýva, vôbec tým, čím vety od slov čo 
Čiastok viet (§. 7). Práve~ tak sa majú i nasledujúce ležaté tlačené vety 
pobočné: skončiť rozkázala ihru, ktorú strelec viedol; uznávam, še si 
nevinen; ludom sa zle vedie, keď je vojna, ku prívlastku, predmetu a prí- 
slovečnému určeniu též ležaté tlačeným v týchto jednoduchých vetách: 
skončiť rozkázala ihru vedenú strelcom, uznávam nevinnost tvoju, ľuďom 
sa zle vedie v Has vojny. Prvá z nich je teda též prívlastková, druhá 
predmetná a tretia príslovečná. 

Podmet a predmet označujeme pravidelne či zvätša pod- 
statnými meny (§. 300, 360, 361 a i.). Podmetné a predmetné 
vety vezmeme preto spolu do úvahy, nazývajúc ich podstat- 
nými. 

§. 407. Pobočné vety, majúc určovať mimo sponu a prí- 
sudok všetky ostatnie čiastky hlavních, spájajú sa s tými o 
mnoho tužšej v jedon celok nežli sriadené a síce tak, že po- 
bočnou vetou bez mala vždy odkazujeme poslucháča k tomu, 
na čo v hlavnej ukazujeme alebo ^ narážame. Podriaditelné 
spojky sú dla toho podnes ešte pravidelne dvojudé, vzťahujúc 
sa k sebe vospolok, prečo sa i s ú vzťažnými (correlativae) 
dobre nazývajú. Prvým údom alebo článkom jejich bývajú u- 
kazovacie zájmena a príslovky od tých odvedené, druhým zase 
zájmena a príslovky vzťažné i tázacie vzťažné potrebované, na 
pr. ten — kto alebo ktorý, to — čo, taký — jaký, toľký — 
kôľky, tu — kde, tam — kam, vtedy — kedy, tak — jak^ 
ztade — zkade, potud — pokuď* Prvý • član tých i ostatních 
spojek však velmi často zamlčujeme a Česi druhý o mnoho 
radšej opatrujú teraz príklonným í alebo že (§. 184) nežli za 
starodávna a my podnes. * . 

To som k obrane LS a EK podrobne dokázal v Časopise musejnom 
(r. 1860. Sv. III, str. 313—320). Zamlčovanie úkaz. élanu s inými zvlášt- 
nosťmi podriaditeľných spojek vysvitne z nasledujúcej nauky« 



§. 408. 249 

Pobočné vety stávajú pred hlavními a za nimi alebo vkla- 
dajú sa do nich. V prípade tomto vídať obyčajne i pred nimi 
i po nich čiarku, v onom naopak oddelujeme ich len jednou od 
hlavních, na pr. kto neseje, ten nevej e; ten neseje, kto ne- 
vej e; ten, kto neseje, neveje. 

1) Podstatná veta. 

§. 408. Podstatná veta je vôbec trojaká: isticfia^ táza- 
cia a spomínacia. Tato nazýva sa ináč i nepriamou či 
kosou rečou. Ony zase delíme ešte osobité na srastlé a 
odUížené. 

Srástlá podstatná veta isticia označuje také myšlienky, 
ktorých podmetom alebo predmetom sú osoby alebo veci smy- 
selné, znamenávané v jednoduchých vetách srastlými pod- 
statnými meny (§. 110) alebo prídavnými a príčastiami potre- 
bovanými miesto oných, na pr. 

Kto lie (m. Ihár), i kradne. Kto nevidí (m. slepý ci nevidiaci J, 
je nešťastný. Co ti je súdeno (m, súdené, lepéej: súdená vec dla §. 300), 
neminie ta. Cti tých, ktorí ti dobre činia m. Cti dobrodincov svojich! 

Spojkami tej vety sú zájmena kto, co, ktorý a jenž, vzťa- 
hujúce sa vždy k ukazovacím, náležitým hlavnej vete, a naj- 
častejr k fen, ta, to. Nominativ a čisté kosé pády toho však 
velmi radi zamlčujeme a ty, i ked majú byť predložkami opa- 
trené, zameĎujeme pošlými od pňa «, ja, je, (§. 173 a 179). 
Neraz slýchať vo hlavnej vete i z obecných zájmen a číslovek 
nektore čo prívlastky, j ako: každý, riadny, mktorý, mecek, 
nie a iné. Osobné kto zase nekdy zameiujeme vecným co a 
síc i v kosých pádoch, označujúc ty u neho pošlými od pňa i, 
ja, je, na pr. ten — čo m. kto, ten — čo ho m. koho, čo mu 
m. komu atd. (Srovn. §. 413) Množné či m. ktorí Česi. o 
mnoho radšej potrebujú kdo než my. Ukazovací živeí konečne 
je pokaždé toho pádu, Ktorý prísudku hlavnej vety práve sluší 
alebo v ktorom by sa objavily srastlé podstatné mena, prí- 
davné a príčastia, keby sa pobočná veta tými nahradila a tak 
stala budí podmetom bud predmetom j:ednoduchej vety. Po uka- 
zovacom zájmene hlavnej vety treba teda i povahu pobočnej 
poznávať, t. j^ určovať, jaký podjnet alebo predmet tato zastupuje. 



250 , §. 40d. 

Aby sa to aspou v nasledujúcich príkladoch ľahčej vykonať mohlo, 
pridané sú do nich ležatým pismoili zamlčané v nich tvary zs^mena uka- 
zovacieho a krome tých ešte i prísudky a spony. 

Kto sa radí, ten nezavadí. čo ťa nepáii, toho nehas. Kto 
mlčí, ten svedčí. Komu sa nelení, tomu sa zelení (Ksi. 4, 35, 
40 a 51). Čím som sa tešila, to som i strs^tila. Stalo sa mi to* 
čo sami malo stať. Už sa ten oženil, čo sa mi mal dostať. Kto 
nás rozlučuje, nech mu pán Boh platí (Pís. I, 90; II, 72 a 126). 
Nekaždý ten je^ veselý, kto v rozkoši žge. Kto tomu príčina, ty 
mu Boh zaplatíš (m. Bože zaplať! dľa :§. 317, č. 2). Nekaždý 
je ten šťastný, čo bohactvom vláda. Kto chudým daruje, pán Boh 
ho miluje. Kto chudým ukráti, pán Boh ho zatratí (Zpiey. I, 31, 
61, 103, 341 a 353). Čo sa už stalo raz, to viacej sa nemôže 
odostať (Hol. n, 18). Šťastný ^'6 ten^ kto vášni jedové nápady iskrou 
bozkosti hasí. Beda ^e tomu, kto v mori vidí len vodu ! Beda^'e 
tým, kto náruživosťam sa podvolia! česť mu hud^, kto je verný 
krajan! čo komu súdeno, veru ho to neminie, čo hmota tiahne do 
zeme, to buď zemou! Často svet netuší toU, čo z mladých svitne 
duši (Slad. 13, 33, 284, 311, 363 a 380). Koho zasiahol prútom, 
naraz bolo po ňom. čo mi dáte, na, tom pristanem (Pov.' 246 a 
363). Ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otsok (Kol. J). Zadného 
tohú není, kdo by se pred nim dčsiti nemusil. Nepripisuj toho sobč, 
čehož nemáš a což máš, tím se nechlub (Kral. k Žalmu 89, 8 a 
k Éím. 12, 3) . Nie toho není v svété, čeho by se mysl bezpečné 
chopiti mohla. Všecko to je dobré, cokoli z ruky Boži pochází 
(Lab. 178 a 264). 

§. 409. O dť a ž en á podst. veta isticia zastupuje také pod- 
mety a predmety, ktoré by v jednoduchých vetách odťaženými 
podstatnými meny bolo treba označovať, na pr. 

Teší mä to, že si prišiel m. príchod tvoj mä teší. Presvedčím sa o 
tom, že si ne vinen m. o nevinnosti tvojej. Pros ho o to, aby ti od* 
pustil, alebo: ať ti odpusti m. pros ho o oä/pustenie. 

Krome že, aby a a^ neslýchať v pobočných vetách toho 
druhu žiadnych iných spojek a ukazovací član v hlavních veľ- 
mi zriedka. Spojka že znela za starodávna je-že a čo taká je 
vlastne jednotný a srední akkusativ vzťažného zájmena je-nž 
(§. 65 a 184). Najlepšej vysvitá to podnes ešte ztaďe, že ju 
neraz a síce nelen v podstatných než i v iných vetách zame- 



§. 409. 251 

ňujeme tázacím zájmenom éo užitým yz(ažne, zamlčujúc i pred 
tým ukazovací živel, na pr. 

Odpusť mi, éo (m. to, le) som ťa rozhneTal (Zpiev. I, 372). Pán 
kapitán nám kázali von z mesta ho vyviesť, éo (m. preto, ze) si už ne- 
vedia s ním rady (Pov. 542). 

V aby je vlastne len a spojka, ale jaká, to ťažko určiť. 
Najskorej vznikla z af, prišlej ostatne též už o koncové i 
(§. 77, č. 3), Ta sa totižto s aoristom slovesa byf o mnoho 
lepšej hodí k opisovaniu vymienočného spôsobu (§. 276) než 
fei slučovacie či odporovacie a, Niet-li to pravda, slýchať u nás 
af len s oznamovacím spôsobom i to riedšej než u Čechov 
(§. 321). Že napokon potrebujeme též s vymienočným spôso- 
bom či « bych a síce tam, kde o obsahu pobočnej vety po- 
chybujeme, pokladajúc ho len možným (§. 5 a 322). 

V pobočných vetách, zastupujúcich odťažené podmety, 
objavuje sa dTa toho ze s oznam, alebo s vymien. spôsobom 
jpo hlavních, znejúcich neosobne prísudkami: boleť, mrzeť, 
tešiť; hovoriť sa, spomínať sa; stať sa, videť sa, zdať sa; vidno, 
známo, zjavno, isto, možno, milo, dobre; div, chyba, pravda, 
obyčaj a podobnými. Aby sa zas ozýva po: museť, slušať, 
svedčiť sa ; slušno, nemožno, treba a pod. (§. 396, č. 2) Krom 
úkaz. zájmena zamlčujeme v hlavních vetách toho druhu zhusta 
i sponu (§. 308, č. 4), na pr. 

Teší mä, že ste sa do mojeho chudobného príbytku uponíži-í 
(m. 'U dfa §. 325. Kal. 68). Pravda; že chcem zostať básnik (Hol. 
I, 14). Prišlo mu na pamäť, že by sa mu svedčilo rodičov navštíviť. 
Zdalo sa mu, že sa potvora na človeka ponáša. Kráľovná, div, že 
od zlosti nepukla (Pov. 78, 271 a 420). Dobre, že sa len nezájde* 
Otec, div, že z nôh nepadá. Mrzí mä, že mňa Šťastena otrokyňou 
volá. Milo mi, že sa strany mojej držíš (Slad. 196, 203, 322 a 335). 
Vraví sa, že v stisku ranený padol. Je neomyľná vec, že jeho slovo 
nadprirodzeným mocam rozkazuje. Neslušno, aby hostí tak vzác- 
nych naša mrzela otázka. Jeho obyčaj, že bez ohlásenia mnohé pre- 
trhne radenia (Žel. 26, 30, 38 a 43). Nejhorší chyba našeho veku 
ta jest, že nemoc svou tají (Kol. 823). V svétč býti musí, aôy jedni 
panovali a druzí poddaní byli (Lab. 202). Není možn-c (m. -o dfa 
§. 308, č. 4) človeku, aby se sám od hŕíchu očistil (Kral. k 
Job. 14, 2). 



252 §. 410. 

Zastupujň-li pobočné vety podstatné predmety odťažené, 
slýchať v nich že alebo že hy po hlajrních, vynikajúcich osob- 
nými /prísudky : mluviť, rozprávať, spomänúť, zapománúť, slú- 
biť, javiť, mysleť, nazdať sa, domnievať sa, hádať, tušiť, badať, 
znamenať, čuť, cítiť, videť, vedeť, veriť, uznať, poznať, vyznať, 
oznámiť, ukázať, dokázať, svedčiť, presvedčiť, odpustiť a po- 
dobnými. Aby a miestami i at zase je v úžitku po: chceť, ne- 
chať, kázať, dovoliť, dopustiť, ustanoviť, napomänuť, prosiť, 
žiadať a podobných, na pr. 

Ja som sa nazdala, že póle horelo. Tvoja mati odkázala, že som 
chudobná. Znamená, Se mi Boh dobre dá; a ja si tak myslím, že 
vyžínať musín). Ja to už teraz viem, že som fia sklamala (Pís. I, 37, 
85; II, 85 a 108). Že vládnem krásou čarnou, svet vraví. Len 
kŕčové strhávanie svedčí o nej, že je živá. Pamätaj, že je cesta 
cnosti úzka! Vedz, že vina s sebou vždy pokutu nosí! Zná to svet 
dobre, že ste nám rodina (Slad. 67, 135, 335 a 345). PánPotocký 
kázal, aby bolo ticho (Kal. 44). Všecko to javí, že v mysli jeho do- 
zrieva nečo neobyčajného. Hlas ten vyzradzuje, že ho vyráža ktosi 
ešte mladý. Tuší, že nemé sú shovory ony (Žel. 11a 52). Ja by 
som nechcela, že by (m. častejšieho : aby) ste mne vy pohynuli. 
Šuhaj sluboval, že bude hládeť 'svojím časom sa jej odslúžiť. Pro- 
šili kráľa, aby ich pustil sveta skúsiť (Pov. 65, 410 a 515). Nechce 
Búh, aby kdo bližního'svého pomluvami z poctivosti svláčel (Kral. 
k Deut 22, 18). 

§. 410. Odťažené podstatné vety isticie nezbavujeme len 
ukazovacieho než neraz i vzťažného živlu spojek im náležitých, 
t. j. pobočné vety jejich spájame s hlavními často ásynde- 
ticky (§. 398). Spájaním tým prešlo viacej hlavních viet V par- 
tikuly. Takého pôvodu sú predne lodaj a nech, U prvej, z 
tých totižto zamlčujeme stále podriaditelnú spojku to — aby, 
u druhej zase to alebo toho — af (§. 321). Hádam, myslím 
a tuáím bez to — že rovnajú sa prišlo vke anád, vznildej o- 
statne též z prísudku hlavnej vety, ktorá kedysi takto znela: 
to je sná<I (= snadnosť, ľahkosť) a buď že bud iiby mávala za 
sebou. Podobne sa vyvinula primerená jej nem. príslovka 
viel-leicht. U zdá a a-zda krome to — že zaniklo i zájmeno 
zvratné sa (§. 327). Hláska a pred zda či v a-zda objavuje 



§. 411. 253 

sa i v a-snáď a sfce pleonasticky všade tam, kdekoľvek jej 
ani čo slučovacej ani čo odporovacej spojky netreba. Že ju 
tak vôbec velmi ' často slýchať, to vysvitá dosť už z §. 402. 
U div, dobre a pravda zaniká zas i spona je. Prvé dve z tých 
slov málo sa lišia významom svojím od príslovky skoro, avšak 
s tvrdivým prísudkom tak, že na pr. „div alebo dobre som 
nezahynul** bezmála to značí, čo: skoro som zahynul Pravda 
asyndeticky je roveň i spojke síce i prišlo vkám iste, ovšem. 
Imperatív buď takže potrebovaný nahradzuje spojku lebo (§. 
400, č. 3), veď zase však, veru alebo ver napokon príslovky 
iste i ovsem (§. 272). Ty a podobné partikuly vstavujú sa 
(§. 403) zvätša bez čiarok do tých viet, ktoré im čo hlav- 
■ ním boly kedysi podriadené, na pr. 

Veď by ti ja povedala, ale by ma matka lala. Bohatá veru 
bude pyšná. Ľohre sa to moje srdce za tebou nezblázni. Dobre 
mi nerastú na mej hlave huby. Div sa neochvátil môj koník 
plavý. Budem mať krpce hádam (Zpiev. I, 88, 126, 171, 
222, 291 a 333). Äjsda vidz tamže na str. 87, 177, 186, 193, 
239 ;'^asnáď na 202 a inde. Poslala ti pravda (m. a v. sicej 
gazdina varené žaby, hady na obed, ale som ich ja vykydla na 
zem. Zle mu pravda nebolo. Ja som pravda tam nebol. Od 
smädu a hladu dobre tam už nezahynula. U mňa sa ti veru ne- 
zadrieme. Žijú hádam až podosiaľ (Pov. 40, 41, 174, 200, 202, 
349 a 352). Veď ho, hádam, neideš jesť. Túžba šlechetná, ver, 
neuíniera. Veru sa čudujem vám múdrym (Slad. 202, 259 a 342). 
To je pravda bezočivosť (KaL 56). Pra/vda^ pašou lepšou lepšie 
sú ovce (Hol. I, 3). Ona sa smiechom div neudusila (Žel. 44). 

§. 411. Tázacia podstatná veta objavuje sa vždy tam, 
kde je či výroková či slovná otázka (§. 32*7 a 328) podriadená 
inej vete či isticej či též otázkovej. Ona sa preto dobre me- 
nuje i nepriamou či kosou otázkou. Priapia otázka to- 
tižto je vždy sriadená s druhou vetou a liší sa od kosej ne- 
len dla §. nasledujúceho než i delidlami, mávajúc pred sebou 
vždy dve badky a za sebou znak otázky. Kosú otázku naopak 
delievame od hlavnej vety čiarkou a len tam opatrujeme zna- 
kom otázky, kde je hlavnia veta též tázacia, na pr. 

Matička sa dcéry prezvedá, kde tak zavčas rána bola (Slád« 203)« 
I^amo znelo by to nasledovne: Matička sa dcéry prezvedá: kde si tak 

8 



254 §. 412. 

zavčas rána bola? Neviem, kde mä Boh svetom povodí. K4o ho vie, kde 
tvoj človek chodieva? (Slad. 195 a 250.) 

Tázacie vety podstatné sú ostatne též bud! s r astí é buct 
odťažené. Ukazovací živel spojek obom náležitých též oby- 
čajne zamlčujeme, vzťažným lielišia sa odťažené od otázok vý- 
rokových a srastlé od slovných, na pr. 

Ani už to neznám,, či je duša vo mne (Pís. 11, 91). Nedéje- 
U se kde komu krivdy, doptával sem se (Kral. k Job. 29, 16). 
Ukáže čas, zdcUi dojde cíle (Kol. 456). — Nevie tvoja mať, komu 
ťa chovala. Kto ho vie,- zkade to pošlo? Kto zná, óo zajtrok 
životu pripraví? (Slad. 121, 144 a 318) Dosti som myslela, 
Jede bych ťa videla (Pís. II, 65). Povedzte mi, Fudia Boží, kam 
ten švárny Janík chodí! (Zpiev. I, 340.) 

§. 412. Kosá reč záleží v takých podriadených vetách, 
2 ktorých pobočná obsahuje v sebe podstatu zvätša minulých, 
riedšej budúcich výrokov či našich či cudzích. V hlavnej vete 
jej slýchati vždy nektoré zo sloves, znamenajúcich mluvmie, 
myslenie a,' písanie, ukazovací živel spojek naopak málo, kedy. 
Vzťažným článkom tých býva še, aby a tázacie ci, -41 a zdá so 
zájmenami a príslovkami tohože smyslu, a síce tyto vždy tam, 
kde sa kosá reč týka otázok. Spomína-li sa v nej rozkaz, žia- 
dosť alebo vôbec úmysel nejaký, náleží jej aby, všade inde 
íe. Pobočnú vetu od hlavnej odlučujeme pravidelne čiarkou. 

Štefan Adamovi povedal, &e mu strýc odpovedal, aby si pán 
vicišpán svoje veci sám usporiadal. Darmo to ladia hovoria, ze 
hriech na Uhriech a pokuta v Porskej-(Kal. 65 a 80). 

V priamej reči naopak vyslovujeme či svoje vlastnie či 
cudzie, či nekdajšie či budúce výroky zcela tak, jak práve znely 
alebo jak by kedysi malý zneť, t. j. nepodriadzujeme ich tej 
vete, ktorá sa v nepriamej reči hlavňou objavuje, než sria- 
dzujeme s tou, kladúc po nej zvätša dve badky, riedšej pausu 
pred ňu, stojá-li totiž ony pred touto. Krome toho opatrujeme 
ešte ony výroky neraz i znakom citovania, nazývaným u Nem- 
cov i husími nôžkami, na pr. 

Helena kričí : dievka spať ! (rozumej : id alebo cKod) Ja viac už fl 
tami nejdem bývať — Martin svojim smutne vraví (Slad. 182 a 250). 
Žiadon sa nepýtal: ^suhaju, čo ti je?**. (Zpiev I, 200). Nepriamo znely a 
vypadaly by príklady ty nasledovne: Heleha kričí, aby dievka šla spať. 



J 



§. 413: 266 

Martín svojim smatne vraví, St % nimi už nejde viac bývaf. Žiadon sa ne- 
pýtal, <fo je šuhi^ovi. 

Kosá reč liäí sa dla toho i pomerom osobným od pria- 
mej, ale len tam, kde vyniká patričnými sebe spojkami. Asyn- 
detičky naopak drží sa ona pomeru osobného v priamej oby- 
čajného a to tak, že sa hlavnia jej veta objavuje vstavkou (§. 
403). Stále tak slýchať menovite: teha^ praj, vraj s čes. vece 
(§. 205 a 282) a často paveda. Na vzájem ozýva sa zase ne- 
kedy spojka £e v priamej reči, na pr. 

Pocestní zpytnjú sa vám, že čo tu slýchat? Či by som sa 
vám, reku, na volač nesiäiel? Ja, vraj, mám všetkého dosť. Ta, 
povedá, v tejto izbe budeš teraz bývať (Pov. 95, 129, 262 a 
274). Tam ti budú, vraj, pekné hostmy (Slad. 202). 



2) Frivlastková veta. 

§. 413. Prívlastková veta je též trojnásobná: určovacŕa, 
doplňovacia a nepravá. 

Určovacia veta prívlastková nazýva sa dobre i pri-- 
dávnou preto, že zastupuje alebo nahradzuje sriaďené prívlast- 
ky označované v jednoduchých vetách zvátša prídavnými meny 
(§. 343). Pobočná veta jej vzťahuje sa teda vždy k nejakému 
podstatnému menu alebo k inej podstatne vzatej čiastke reči, 
najmä k zájmenám osobným a prídavným i príčastiam v hlavnej 
vete; čím sa od srastlej podstatnej vety, zastupujúcej alebo 
nahradzujúcej vždy nejaké podstatné meno (§. 408), značne liší. 

Srovnaj na pr. „Človek ten, ktorý Iže, i kradne^ s podstatnou vetou 
dotčenou: Kto Iže, ten i kradne. Pobočná veta tejto rovná sa podstat- 
nému menu Ihár čo podmetu jednoduchej: Ihár i kradne; onej naopak 
prídavnému Išivý Čo prívlastku též jednoduchý: lživý človek i kradne, 
vyjmúc ovšem to,, cim sa pobočné vety od takýchže čiastok jednoduchých 
viet vôbec rozoznávajú (§. 406). 

Vzťažným živlom spojek náležitých prídavnej vete bývajú 
najviac zájmena: ktorý, jenž, jaký^ koľkým čo a čes, ijezto; 
riedäej príslovky: kde, kam, keď, kade a podobné; zo spojek 
len ze a aby. Prvé štyri z nich objavujú sa vždy v rode a čísle 
primerenom tomu menu alebo zájmenu hlavnej vety, ku kto- 
rému sa práve vzťahujú; pádom ich naproti riadi vždy prísu- 
dok pobočnej či tej vety, ktorú začínajú. Ca a ježto, stávajúc 

8* 



266 §. 414. 

m. oných a síce nelen čo nominativov než i čo kosých pádov, 
sú nesklonitelné. Príslušný pobočnej vete pád, číslo a rod ne* 
zračí sa teda na nich než na pridávanom k nim zájmene tre- 
tej osoby tak, že na pr. riekame: čo ona m. ktorá, čo ho m. 
ktorého, čo ich m. ktorých atd. Nominativy onoho zájmena 
však obyčajne též zamlčujeme,'riedšej akkusativy. Ukazovacieho 
živlu ten, ta^ to zas i kosé pády zriedka sa ozývajú v hlavnej 
vete. Príslovky dotčené zastupujú vždy len kosé pády vzťaž- 
ných zájmen, na pr. kde lokal, kade tenže s po lebo inštru- 
mentár (§. 384) atd. Že rovná sa i tu nesklonnému co (§. 409). 
U aby konečne slýchati vždy len kosé pády zájmena on čo ná- 
hrady vzťažných, na pr. 

Není toho manželství, aht^ se v nem (m. v ktorom by 8a)ne- 
pŕihodilo néco odporného (Did. 244). Zájde ten mrak, $o tvoje 
slnce kryje. Čas ešte príde, kde Sitno sa stane vrchom diabel- 
ským. Čas ešte príde, kde Sitno sa stane hradom odkliatym. 
Blaženosť, ktorá drahých neblaží, je úbohá. Kto mi vráti zašlé 
doby, Čo ich mladosť zmámila? Nie je on z tých, čo hája sa 
boja. Sú vám blaženstva večné minutý, ktorých v nízkej chalupe 
niet Slasti majú sedliacke kúty, ktorých v palácoch nevideť (Slad. 
15, 34, 112, 124, 139 a 231). Otvorená dosaváď, kade šiel s 
- nimi, ešte je diera (Hol. 11, 43). Mokré sú chodníčky, kade ja 
chodievam. Šťastný je to človek, čo naáho pozeráš, 6o sa s nim 
shováiraš. Daj mi, Bože, ten dar, óo ťa ja prosím za/h! Aj ta 
zem plakala, éo sme stáli na nej. Nešťastná hodina, ke& som sa 
rodila (Zpiev. I, 61, 70, 85, 110 a 211). Už mä vyprávate do 
cudzej krajiny, kde nemám rodiny. Ale si ja chovám čiernu 
vlastovičku, čo ona vykoná to mému srdiečku. Potešže má ta^ 
kým, čo ho v srdci nosím. Teraz mä taký vzal, čo som ho ne- 
chcela (Pís. I, 74; U, 110, 116 a 126). Ukazovala si mužovi 
ty vretena, čo jeho dievka napriadla (Pov. 13), Obéšen jest 
Naaman na té poprave, ^'e;^ío ji (m. ktorú) byl učinil Mardoche- 
ovi (Výb. I, 631). 

§. 414. Doplňovacia veta prívlastková zastupiye alebo 
nahradzuje podriadené prívlastky vôbec a doplňovacie (§.367) 
osobité. Pobočná jej veta určuje teda zvätša len také pod- 
statné mena hlavnej vety, ktorým primerené slovesa lebo prí- 
davné mena doplnku potrebujú, jako: rada, radosť, znak a iné 



§. 415. 267 

proti: radiť, rád a značif. Najviac sa ponááa na odfaženú ve- 
tu podstatnú vôbec a predmetnú osobité (§. 409), lišiac sa od 
nej len tým, že sa ta vždy vzfahiýe k slovesám a prídavným 
notenám podmetným hlavnej vety, na pr. 

To bude znak^ že sa vám narodila dc(§ra (Pov. 65) liši sa od pod* 
stat ej vety dotčenej len podstatným menom znak, ktoré by sa v tej na- 
hradzovalo slovesom značiť: t» bude značiť; že atd. Že je konečne po- 
bočná veta onej skutočne prívlastkovej povahy, videf z prímereného jej 
prívlastku narodzenia»8a v tejto jednoduchej : to bude znak narodzenia- 
sa vám dcéry. 

Mimo af slýchať i v doplňovacej vete prívlastkovej ze a 
aby čo vzťažné živly spojek a to tak, že sa primerený tým 
ukazovací článok téz často zamlčiye, na pr. 

y tej nádí^ji vždy som postavená, že ho nekdy nzrem smutná, 
neveselá. Sama si si vina, že si odkladala do nového vína. Že 
je čas lúčenia, na znáúiost nám dáva (Zpiev. I, 113, 116 a 377). 
Donesie nám novinočku takovú, že na vojnu verbujú. Vrabec jeg 
tu radu dal, aby len zaň išla. Ty si sama príčina, že sa mi ta 
šabla zapáčila (Pis. I, 50, 111 a D, 89). Odpusť tuto svcJMa- 
vo8Í malú, že chcem sa radšej oproti žiaFu než proti kráse pre- 
hrešiť (Slad. 39). Šiel chýr, že sa sišli. Len jednu chyhu, ach 
(§. 403), má tento národ, že sa rád trhá (Žel. 6 a 2Ô). Gaz- 
dina nás má v podozrení, že ti ja pomáham. Už ani nemáme 
nádeje, že by sa dožili chleba (Pov. 42 a 389). 



§.415. ^(fepravé prívlastkové vety sú vlastne samostatné 
iným len zovnútorne podriadené a liäia sa od predošlých pra- 
vých tým, že sa nevzťahujú k jednotlivým čiastkam než ku 
celému obsahu predchádzajúcich yiet. Spojkou jejich je tázacie 
zájmeno co vzťažné potrebované, a síce vždy srednieho rodu 
jednotného čísla a toho pádu, v ktorom by to stálo, keby sa 
vety, ktorých sa to tyče, sriadily, čo sa u nás o mnoho častej 
deje než u Čechov, zvyklých už odo dávna podríadzovaniu 
onomu, na pr. 

Velebnosti Boží se dotykáte, co& (m. a to) vám na dobré ne- 
vyjde. Pansky sobé nad stádem Božím počínají, h čemuž (m. 
a h tomu) jim falešní proroci napomáhají (Kral. k Núm. 16, 11 
a k Jer. Ô, 31). Dejiny nám psali, isaô (m. a za to) se jim naše 
jidlo národní predkladá (Kol. 490). 



258 §. 416, 417. 

3) Príslovečná, veta. 

§. 416. Príslovečná veta, zastupujúc alebo nahrádzajúc 
príslovečné určenia priestoru či miesta, času, spôsobu a prí- 
činy, je vôbec štvoraká: priestorná, Časová, spôsobová 
a príčinná (Srovn. §. 336-339). 

Priestor určujúce vety spájame príslovkami priestor- 
nými: tu, tam, ta — ~ Jede; tam — kam, kde; tade — kade^ 
potvd — pokud a podobnými, na pr. 

Kde si zmokol, tom sa suš (Pís. I, 47). Choď ho hľadať, kde 
sa schoval (Slad. 212). Kde ty pasieš, na krásu tu pastucha 
nedbá (Hol. I, 30). Kde niet, tam ani smrť nebere. Kde sa do- 
bre vodí, ta sa rado chodí (Eal. 24 a 75). Kom voda má spád, 
tam teče (Did. 204). Vyžlata slídí, kudy zvéŕ béžela (Kral. 
k Jer. pL 4, 18). 

Ukazovací živel spojky^ zamlčujeme i v iných prÍBlovečných vetách. 
On jest ostatne v tých pravidebie príslovečného tvaru, nektorého z posud 
obyčajných pádov naopak len výnimkami a menovite tam, kde ho opisu- 
jeme, riekajúc na pr. na tom mieste m. tam,' od toho času m. odtedy, tým 
spôsobom m« tak a pod. V podstatných a privlastkových vetách naproti 
objavuje sa tenže živel príslovkou len nekedy, jako na pr. tak m. ŕo v j 

tejto podstatnej: Ja si tak myslím, že vyžinať musím (str. 252), ŕo tom | 

sa dajú príslovečné vety od podstatných a prívlastkových najľahčej 
rozoznať. 

§. 417. Cas určujúce vety príslovečné sú trojaké: rove- 
sné, predchodzie a následné dľa toho, že dej pobočnou 
vetou označený buď do jednoho a tohože času, spadá s ozná- ' 

meným hlavňou buď že sa onen od tohoto skorej bud nesko- 
rej stal. 

1) Rovesné vety spájame príslovkami: vtedy ^ tedy^ teď, 
to, tu — kedy, k^ď (§. 321), čes. kdy-í; potvd, zatiat, zatdd 
— pokud, pokiaľ, zakáď, kým (§. 386), zbytočne i po-kým, po^ 
čím a podobnými, na pr. 

Vtedy je čas ružičku trhati, hed kvitne. Takej (t. bitky) viac 
nebude, kým svet svetom bude (Zpiev. I, 143 a II, 403). Kým 
sestrička s vínom prišla, až z bratríčka duia vyšla (Pís. I, 142). 
Pohrabkáva si žrebec mladý, poôlm ho šuhaj napája (Slad. 
250). žTeďsa zvery prebudily, l/u, vidia zabitého pána (Pov ô). 

2) V predchodzích vetách slýchať spojky: poUym (t. čase 



§.418. 269 

dla §. 386), teprv — keď, čo^ cím, jdko, jak, az; odtedy, tomu 

— CO, jako, jak ; sotva, ledva, ináČ sotvy a ledvy (§. 69 a 74) 

— už, na pr. 

Sotvy reč ta z úst jej vyšla, ui obluda nosiť išla (Žpiev. I, 
. 10). Ledva ie to dopoviedala, bolo po nej. Ešte sa len brieždiť 
počalo, ui bol na nohách (Pov. 49 a 501). Ej, aJs za jednu 
misu zedol, priam na jedno ličko zbledol (Pís. I, 141). Hojže 
Bože, jak to smutno, A^^ďsa mladosť pominie! Už štyri a dvacať 
hodin minulo, ia^o zmizol z môjho domu (Slad. 12$ a 143). 
Ľubko prišiel hneď, jah čul hvizd, čim ťa vidí, zas jej vy- 
kvitnú ruže na lícach. Odtedy^ čo ste opustili poctu jeho, zmizla 
celá rozkoš (Hol. I, 15, 27 a U, 42), Je tomu dávno, čo si ne- 
vídaná (Žel. 54). Potom, Myé ji v ohvézdéné uzŕím podobe, slasť 
a rozkoš vččné péti budú. Svčt teprva je slaviti počal, kdyi^ 
už v temném byli hrobS (Eol. 366 a 424). 

• 3) Následné vety spájajú príslovky: driev, drievej, ináč 
2)rv, skôr alebo prvg, skorej toho (t. ca«w dla §. 354 a 386) 

— nez, než-li^ az, kým i Äm, na pr. 

Päty mu ukážem prv, kým mi bude m6cť povedať, že atd. 
(Kal. 39). Skôr vrana jak slávik bude spievať, neB jeho moja 
fajfara prestane sláviť (Hol. I, 6). Košíkov na sto rozdala, ai 
starou dievkou zostala (Slad. 325). Veľa vody i^de, kym ja 
k tebe prijdem (Pís. H, 119). Drive tuším (§. 410) slunce jasné 
svadne, neSli žel múj schladne (Eol. 341). 

• 

§. 418. Spesob a síce dľď jakosti a kofkostí urču- 
jeme vetami srovnávacími a súslednými. 

1) Srovnávacie vety sú bud isticie bud vymienočné. 
Onými oznamujeme, že sa srovnané osoby alebo veci činnosťou 
lebo vlastnosťou nejakou skutočne bud rovnajú sebe vospolok 
bud prevyšujú jedna druhú. Vymienočnými naopak dávame na 
javo, že sa nám to o srovnaných osobách alebo vecach len 
zdá či že sa ony činnosťou lebo vlastnosťou nejakou len po- 
nášajú jedna na, druhú. Isticie vety srovn. spájame súvzťaž- 
nými zájmeny a príslovkami : taký, toľký, tak, toľko, to — jaký, 
koľký, jako, jak, sta, koľko, čo; po komparativoch hlavnej vety: 
ri/eí, neí'li i neíe-li. Vo vymienočných slýchať vedia vzťažných 



260 §. 419. 

živlov dotČených spojek vždy aorist hych: jako by ch, sťa'ln/eh, 
neS hych atd. 

Príklady. Ani tak nesvitá, jako svitávalo. Jako budeš hospo- 
dárif, tak ú budem jesti vari6. Koľko ona vláskov prehrnula, toľko 
ona slzami ronila (Zpievi I, 110, 317 a II, 22). Nech sa ti tak 
vždy vodí, jak spevmi si naňho pamätný. Kto jaký má zvuk, také 
. aj piesne vydáva (Hol. I, 6 a 101). Hostinský' bežal, ío mu len para 
stačiU. Prichodziemu odvážili toľký kruch zlata, koľký sám zavá- 
žil. L^áhšie si vykračoval s plným vrecom, jako (m. neé) tam idúci 
na pražilo (Pov. 94, 138 a 381). Inakšie Ľúta viazať musia 
^ázky, nc^ sú slabé väzby susedskej lásky (Žel, 12). Čo hlava, 
to rozum (Slad. 338). Čo fígel, to groš (Kal. 103). Já jsem živ^- 
v mňohem vétším svété, neéli závisť dopustiti znMe. Já jsem synem 
sylnéjíiho rodu, nešli závisť pomysliti schopná (KoL U, 38). 

Milá mladosť! Ver si sa stratila, jako hjf som kameň do 
vody hodila (Pís. H, 35). Čertovou Svadbou dažde sa lejú, jak hy 
sa pretrhol oblak (Slad. 94). Tak šiel rovno, sta hy ste strihali. 
(Pov. 520). Každý zvláštneho pána radMe volí, w^i hy sily scha- 
trnené v rode zdrobnenom jednej poddaly sa vôli (Žel. 25). 
2) Vsúsledných vetáqli objavuje sa jakosť a kolkosť účin- 
kom alebo výsledkom činnosti a vlastnosti označenej hlavňou 
jejich vetou. Ukazovacím živlom spojek neliší sa ta od srovná- 
vacích, vzťažným bývajú v pobočných : /<?, až, riedšej i ež, aby 
a po komparativoch než aby. Nekedy sa že i zamlčuje, na pr. 
Ptáčence tak spievaly, ze sa hora ozývala (Zpiev. I, 321). 
Mám štyri kone vrané, še je radosť hľadeť na ne (Pís. II, 132). 
Bolo mu dobre, še si ani sám 'lepšie nežiadal (Pov. 7). Y tom za- 
hrmí, ai zem sa celá započínala strásať (Hol. H, 9). Pleštil ko- 
ristí o zem, az se stŕásla (Hol. 559). Svet není tak velký, aby 
snesen, ani tak vzácny, aby oželen býti nemohl (Lab. 264). Po- 
mezí menší bylo, neš aby jim k prebývaní postačilo (Kral. k Jos. 
19, 47). Tak chudiatko ta deva narieka, dobre že sa len nezájde 
(Slad. 196). Tak žral, div sa neochvátil, môj konílí plavý (Zpiev. 
I, 171). V predposlednom príklade je še raz, v poslednom na- 
proti dvarazy zamlčano: pred div a po ňom a síce tuto s je 
a s ^0 dla §. 410. 

§. 419. Df a vz ťažností určujeme spôsob vetami poméť- 
nými, obmedzovacími a ohladnými. 



/7í 



po- 

n. 



\,: 



á- 
c; 
iď 

L 



% *v 



§.420. 261 

1) Pomernými vetami oznamujeme to, že éinnosti alebo 
vlastnosti vyslovenej hlavňou j ej ich vetou práve tak pribýva 
lebo ubýva jako znamenanej pobočnou a naopak. Spojkou je- 
jich je tým, zriedka, i to . len nesprávne, to — cím (§. 389, č. 
2). Jak hlavnia, tak i pobočná veta jejich obsahuje vždy ne- 
jaký komparatív, na pr. 

Čím dálej šiel, tým bolo nešťastie vätšie. Čím viac myslel, 
tým vätšmi sa mu hlava mútila. Čím sa viac díva, to kačka 
blížej k brehu ide (Pov. 130, 402 a 454). Čím scbnd vyšší, 
tým pád ta£ší (Bern. 306). Povést čím dále beží, tím se více 
silí a roste (Kral k Jos. 22, 11). 

2) Obmedzovacími vetami vyhlasujeme medze činnosti 
lebo vlastnosti označenej hlavňou jejich vetou buď za rovné 
vytknutým pobočnou budí za užšie o tyto. V prípade prvom 
spájame ich my príslavkami totko, natoľko — koľko, nakoľko, 
CO ; Česi radšej priestornými potud — pokudz než primere- 
nými našim. Tak dalece —jakoz vzniklý u nich nasledovaním 
nem. insofern — mwiefem, znejúcich i s weit m. fem, V prí- 
pade druhoni zovú sa obmedzovacie vety vynímacími, vy- 
nikajúc spojkami: bez toho — aby, ^e by, čes. radšej sriadi- 
teľnou aniž; krome toho, chyba to, len to a mimo to — ze, co, 
aby, na pr. 

Koľko sa mohlo videť, pletený ^kvel sa na hlave vienok. 
Žiadnemu neodojmite život, krom by (m. krom toho, ée by) n€a 
vás oboril sa (Hol. I, 111 a II, 153). Všetkým činom sa mu 
tak vedlo jako jeho bratovi, len že nezaklial (Pov. 10). Na od- 
stránení této prekážky již od 75 rokfl pracováno bez toho, aby 
se bylo cíle dosáhlo (Lichard). 

3) Ohľadne vety oznamujú, že činnosť alebo vlastnosť, o 
ktorej hlavnia jejich veta znie, je primerená obsahu pobočnej. 
Ta sa počína príslovkou jako, jak vzťahujúcou sa ku dľa toho 
v hlavnej. Také vety však i u Cechov zriedka slýchať, na pr. 

Jakz kdo CO pfi sobé zná, podlé toho leká se a desí le- 
dačehos (Kral. k Gen. 43, 17). 

§. 420. Príéinit skutočnú označujeme príčinnými vetami 
isticími, možnú vymienočnými, pripustenú pripusti- 
vými, logickú dokazovacími a mravniu účelnými. 

9 . 



262 §. 421, 422. 

Isticie vety príčinné a dokazovacie sj^ájame jednako 

a síce príslovkami vzťažnými: že^ oo {%, 409), Ä;^ď (§. 417), 

čes. i ježtOy jdikoz a ponévadž, zamlčujúc obyčajne primerené 

im ukazovacie : preto, zato, potom, tým, vtedy a podobné, na pr. 

Ďakujem ti, ée si mňa od smrti odkúpila. Že ja musím na 

vojnu ísť, plače rodina (Zpiev. I, 325 a 362). Že si lyhal, 

zato ťa trest neminie (Pov. 139). čo sa má človek zastavovať 

na krátkom lebo dlhom veku, hed raz dostane život, večne trvať 

majúci? (Hol. I, 210) 

§. 421. Vymienočné vety pobočné bud znejú rozkazo- 
vacím spôsobom bud sa rovnajú tázacím s -U, časovým s ked 
a srovnávacím ^ják (§. 322, 411, 417 a 418) alebo sa po- 
čínajú spojkou jedt-li, jeeť-li-že a je-íe-^li. 

Jest-li vzniklo z odťaženej vety tázaoej: jest-li to, spájanej asynde- 
ticky či bez to—Še alebo co (§. 409 a 410) s náležitou k nej pobočnou. 
Znie-H teda na pr. porekadlo : povedz pravdu, prebijú ti hlavu s jest-li 
či takto: jest-li povieš pravdu, prebijú ti hlavu; vzniklo z n^isledujúcich 
troch viet zamlčaním v nich slov ležaté tlačených: jest-li to, £e povieš 
pravdu, prebijú ti hlavu. Vysvitá to dosti jasne ešte z jest-li-že a je-že- 
li, kde sa vzťažný živel spojky to— že podnes ozýva. 

Ukazovací živel spojek vymienočných: to, tak, teda, nuz 
a pod. skoro vždy zamlčujeme. Vzťažný keď prichádza zvätša 
o ď pred dych (§. 321) a -Zz stáva vždy pred týmto, na pr. 
Keby sa prebudila, beda by nám bolo (Pov. 122). Keby ste 
reknúť chceli, srieborný ten prsteň vám dám (Slad. 195). Keď- 
pán Boh dopustí, aj motyka spustí. Keď máš škodu, o posmech 
sa nestaraj (Kal. 21 a 72). Škoda by ťa bolo, jak si nohu 
zlomíš. Vezmi mrcha ženu, do pekla ťa vtiahne (Zpiev. I, 174 
a 206). Každý dobrý hospodár varuj sa tých vecí, nechceš-Zi 
své gazdovstvo vyniesti na pleci (Pís. II, 69). Zahyň, jesťU 
klam vyrekneš! Jak Srbsko padne, nuz tak k nám ujdeme 
(Žel. 63 a 79). Jest-li by víťaztvom hoveť nám nechcelo šťa- 
stie, zomrime! (Hol. I, 62) 

§. 422. Pripustivé vety pobočné znejú též neraz roz- 
kazovacím spôsobom a s keď i keby, lišiac sa od t^ýčhže vy- 
mienočných len spojkou precá, ktorá hlavnej jejich vete vôbec 
náleží, ale zamlčuje sa často. Krome keď a keby počínajú 
sa ony i vzťažnými živly: co, ac m. a-co, ačkoľvek m. a^co- 
kotvek a inými složenými s ko^ek, čes. koU, jako : kam^koľvek. 



§. 423. 263 

kde-koľvek, jako-koľvék a podobnými ; dálej vzniklými z prí- 
sudkov nekdajšich hlavních viet, spojených asyndeticky s ná- 
ležitými k nim pobočnými, jako : nech z nechaj toho — ať 
(§. 321 a 410); chot, chod, choc zo chci to — aby (§. 292 a 
410); treba, trebas, trebárs najskorej álSL jesťli (§. 421) z tre- 
ba-Ii je toho, treba-li je asi toho — aby. Jest-Ii to pravda, 
vzniklo r v trebárs, znejúcom ináč i trebar a bez tre i bdrs a 
bár, z I (§♦ 99) tázacej spojky -U. 

V chofas možiio proti §. 292 spatrovať i imperatív choť spojený s as 
m. asi (§. 77, č. 3) v jedno slovo. Hoci a hoc m. chod a choe sú práve 
tak chybné tvary jako ne-haf m. ne-chaf (§. 225). 

V Češtine napokon objavuje sa pripnstivou spojkou i by 
a by-t. Že ta též podobne práve vyloženým a síce zo slovesa 
by f vznikla, o tom niet prečo pochybovať ; ale jako menovite, 

to tažko určiť, na pr. 

Chod som ja kráfova dcéra, preca pochovám telo dobrého 
človiečika (Pov. 321). Ja sebe spievam, hoc mä psota bije. 
Trebas som ledakto, nechcem ledakoho. Nech by malo sto zla- 
tých, za muž ho nevezmú (Zpiev. I, 61, 83 a 271). Nepôjdem 
. ja za muž, trebárs by mä chceli (Pís. I, 68). Duch tvoj neu- 
miera, bárs telo padlo k pokoju. Co ig padne život cnosti za- 
svätený, aspoň padne svätý (Slad. 122 a 333). Polaban, ač sa 
prácou potí, vždycky len preca živorí a psotí (Žel. 25). Bár 
mnoho bys pojedol kohútov, preca nezvládaš, do si rozdujes 
ústa a hrdlo (Hol. I, 27). Peklem jim hroz neb pekné jich 
pros, nie nespravíš (Kral. k Mat. 11, 17). 

§. 423. Účelné vety pobočné obsahujú najčastej aby, 
riedšej af a leda len m. len preto — a%. Z a-by však vyne- 
chávame neraz a lebo af, vzniklo-li totiž a-by z ať-by (§. 
409) dfa ke-by z ked-by. Hlavnej vete jejich častej sluší 
k tomu a na to než preto, ale zamlčuje sa též obyčajne, na pr. 
Dával pozor, aby nevykypelo. Aby ťa za mnou clivo nebolo, 
dám ti z vlasov jedon na pamiatku. Nech ťa pán Boh požehná, 
aby si bol šťastným na svete (Pov. 95, 157 a 312). Čo vás 
k tomu privedlo, aby ste odo mňa bočil? (Kal. 76) Veď som 
sa vydala, leda muža mala (Zpiev. I, 260). 'Ne-preto si spie- 
vam, bych veselá bola; ale preto spievam, bych žiale zabola. 
Pusti chrta po vôli, at zajaca dohoní (Pís. II, 125 a 129). 

9* 



264 §.424, 425. 

Sťahovanie a skracovanie viet. 

§. 424. Zo sťažených (§. 404) viet podriadených najnift 
nasledujúce potrebujú výkladu: 

1) Srovnávacie isticieho . smyslu <§. 418, č. 1) a spoloč- 
ného prísudku. Ten v pobočnej vete jejich stále zamlčujeme, 
najmä i vtedy, ked! sa od obsaženého hlavňou vedlaj sírni 
vecmi, jako: časom, číslom, osobou, rodom, stupňom atd. i 

liší, na pr. 

Ach vek mladý skoro minie jako kvet na ďateline! Krajší je 
Prešporok než Trnava (Zpiev. I, 69 a 90). Pre teba vädnem 
jak tráva (Pís. II, 90). Plával po tráve jako sekera po vode. 
(Kal. 109). V prvej z tých viet zamlčaný je prísudok mlňa^ 
v druhej krásna so sponou je, v tretej vadne a vo štvrtej pláva. 

2) Vety také, vo ktorých z nekdajšej hlavnej zbylo len 

málo, znamenajúc asi to, čo sotva, na pr. 

Sila rozdelená málo čo môže (Hol. III, 10) m. málo je toho, 
čo sila rozdelená môže (t. vykonať). Málo kto je tvoj. Málo 
kto mu uverí (Slad. 15 a 359). I pred príslovkami vzťažnými 
slýchati tak málo, na pr. málo Jede, málo kedj/ atd. 

3) Vety, vo ktorých z nekdajšej pobočnej ostala len spojka, 
znamenajúc s primeréným sebe ukazovacím živlom to, čo vo 

složení sďa, ne^ ei a vôľa, na pr. 

Umrem hedy tedy (Zí)iev. I, 64) m. da-kedy, ne-kedy atd. 
Veru jej musí byť jaká taká vina (Tamže 99) m. jaká-si, voľa- 
jaká atd. vina. 

Ty a pod. vety však znejú neraz i nesťažené, znamena- 
júc zvätša to, čo primerené im sťažené alebo jednoduché ob- 
sahujúce dotčené složeniny zájmen a príslovek vzťažných, na pr. 

Kde bola, tam bola jedna malá dedinka (Pov. 362) = Kde 
tam, dorkde atd. bola jedna malá dedinka. Čo mi je, to mi je ; 
len mi je voľačo (Zpiev. I, 84). Co mi dajú, to mi dajú 
(= čokoľvek mi dajú); len si mä tam radi majú. Jak sa oni 
hrali, tak sa oni hrali (Tamže 21 a 359). Jak si prehráva, tak si 
prehráva (Slad. 177). Pravý význam dvú posledních a podobných 
príkladov s jak— tak je mi temný. 

§. 425. Zo sľiadených viet skracujeme len spojkami a kí 
slúčené (§. 404), podriadených naopak viac alebo menej všetky 



§. 426. . 265 

tri hlavníe druhy, a síce čo do podstaty tak, že prísudok po- 
bočných viet podstatných zameňujeme infinitivom (§. 395), prí- 
vlastkpvých príčastím a príslovečných prechodníkom. 

Z podstatných viet za skrátené mám 
« 

1) nasledujúce a podobné srastlého druhu (§. 408): 

Mám čo jesf, ipám čo piť. Nemám čo do úst položiť. Neznal 
čeho sa skorej chytať. Nemá sa čeho báť (Pov. 57, 174, 249 a 
262). Nenie čo úfať na tom svete, nenie čo veriť jeho kráse 
(Zpiev. II, 263). Nemám ich kde vziati (Pís. II, 103). Nemáte 
kde zač ho chytiť (Slad. 184). Byloť by se tu čemu poučiti (Kral. 
}c 1. Král. 6, 19). 

Tyto a pod. vety, vyuikajúce zvätša slovesami mat a hyt, riedšej 
znať a vedef čo prísudkami či tvrdivými či zápornými, vzniklý najskorej 
tak, že v nekdajšej hlavnej vete jejich zanemel ukazovací živel spojky a 
v pobočnej bud sa zamlčalo pomocné sloveso môcť určitého tvaru, čím in- 
íinitiv k nemu patrivsi o samote zostal, bud sa tomuto primerené sloveso 
určitého tvaru zamenilo nim. Dla toho základom dvú prvých z predo- 
šlých viet sú tyto : mám to, čo by ch mohol jesť, alebo : Čo by ch jedol; 
mám to, čo bych mohol piť, alebo: čo by ch pil; tretej tyto: nemám toho, 
čo by ch do úst mohol položiť, alebo: čo by ch do tistpološil atd. 

2) Z odťažených viet podstatných (§. 409) najčastej 
skracujeme také, ktorých pobočná obsahuje sloveso byť prí- 
tomného čiisu oznamovacieho a vymienočného spôsobu čo sponu 
(§. 309) a to nasledovne. Predne zamlčiyeme spojky im ná- 
ležité a sponu prekladáme do infinitivu, ktorý však též neraz 
a najmä tam vynechávame, kde by vedia iného mal stáť. feň-li 
dotčené vety podmetné, podmet pobočnej z nich zostáva 
v nominative, priťahujúcnekedy slovesoý prísudok z hlavnej 
k sebe tak, že sa ten s ním shoduje. V predmetných na- 
opak prekladáme pobočný podmet do akkusativu a k vôli zá- 
pornosti i do genitivu. Prísudok pobočnej vety podmetnej ko- 
nečne mimo prípad nížej vyložený objavuje sa najčastej v in- 
strumentali, riedšej a síc onde v nominative a tu v akkusative 
i genitive, na pr. 

Veselá sa byť zdám (Zpiev. I, 60) m. zdá sa to, že som veselá. 

• Zdal sa lahkým (bez byť Pov. 387) m; zdalo sa to, že je ľahk-^ 

lebo 'ým. Svet ten šedivý zdá sa mi mladým. Vysoká moc malou 

zdáva sa nám (Slad. 162 a 242). — Kráľovná videla sa byť pre- 

moženou (Pov. 396) m. královna videla to, že je premožená. Ona 



266 ' §. 426. 

ťa byť slávnym súdila (Slad. 48). Mnsí sá v mále dokázať verným 
(bez byť tamže 191). Neprestali modly avé bohmn vyznávati 
(Eral. k 1. Erál. 5, 7) m. neprestali toho vyznávati, že modla je- 
jich je bohém. Pomsty žádqstivého ho býti znal (Tamže k 2. Král. 
^16, 10) m, znal to, že je on pomsty žádostiv. 

Vzťahuje-li sa prísudok pobočnej vety či podmetnej či 
predmetnej k takému dativu, ktorý hlavnia čo logický pod- 
met bud skutočne obsahuje budí by aspoň obsahovať mohla, 
objavuje sa u Slovanov za starodávna bez mala tak často jako 
u Rimanov v dative. Väzba ta nazýva sa latinsky construc- 
tio dativi cum infinitivo a vzniká téz tou mocou, ktorú 
príťažnosťou skladebnou menujeme. Prídavné a podobné 
prísudky nekdajšej vety pobočnej vypadaly v prípade tom 
kedysi vždy neurčite (§. 161) a srovnávaly sa krome pádu i 
číslom a rodom s dotčenými dativy nekdajšej hlavnej vety 
(Miklosieh, vergleich. grammatik der sláv. sprachen. III, 390, 
473 a i.) U nás väzba ta behom času vätšmi zakrnela nežli 
v češtine, kde ešte aspoň neurčitý dativ jednotný muzký a 
srední či vypadujúci na u často slýchať, ao neraz i proti pre- 
došlým pravidlám, t. j. i tam, kde nekdajšej hlavnej vete vô- 
bec ani nesluší taký dativ, o jaký tu práve ide, a kde je ten 
buď jednotného čísla a ženského rodu buď množného čísla a 
ktoréhokoľvek rodu. V prvom z tých prípadov je dativ na u 
naskrze chybný a v druhom tým lepšej sa nahradzuje určitým 
primereného rodu a čísla, čím častej sa to i ináč deje, na pr. 
Není dobré človeku býti samotnému. Náleží každému svetla 
vdéčnu býti (Kral. Gen. 2, 18 a k Deut. 29, 29). Nesluší nám 
podobným býti Bohu (Kocín). Rozkázal všem hotov-u (m. stčes. 
-om) býti (Dobr. 297). Neskrátene znejú. ty a podobné vety s 
aby: To není dobré človeku, aby byl samoten atd. 

Inej povahy je ponekuď dativ v tejto vete : Mladá pokojným chviľu 
nedá krv sedeť (Hol. I. 224), vzťahugúo sa tu ku podstatnému deťom čo 
prívlastok m. príslovky pokojne (§. 346), onde naproti m. prísudku. 

§. 426. Z prívlastkových viet skracujeme len určova- 
cie čili prídavné (§. 413), i to však len také, ktorým vzťažné 
zájmeno ktorý čonominativ sluší. Jedny z tých sú činného, 
iné trpného smyslu* V činných, máme-^li ich skrátiť, zaml- 



§. 427. 267 

čujeme len vzťažné zájmeno s prímereným mu ukazovacím, 
obsahuje-li ho hlavnia veta, a sloveso určitého tvaru poboč- 
nej zameňujeme príčastím (§. 1689 213 a 214) a síce: prítomné 
prítomným či vypadajúcim na cí a ci, minulé minulým na lý a áí, 
budúce napokon budúcim. Toto však mimo byť, vynikajúce 
podnes eäte jednoduchým príčastím budúceho času, znejúcim 
budúci, u všetkých ostatní ch sloves opisujeme infinitivom je- 
jich a pomocným príčastím majúci a chcejúci. Príčastia do- 
tčené. konečne majú sa sriadenými prívlastky (§. 343) objaviť, 
t j. by( toho pádu á dTa možnosti i čísla a rodu, ktorého je 
základná čili ta čiastka hlavnej vety, ktorú pobočná mala ur- 
čovať, na pr. 

Dostane život večne trvať majúci (Hol. I, 210) m. ktorý bude 
večne trvať. Neslýcham potôčkov krčiacich (Tenže H, 5). Žene se 
tlran chrtú roztrhavších svúrku (Kol. 146). Proroci pŕedpovídali 
veci budouci (Kom). 
V trpných vetách prídavných naopak krom úkaz. a vzťaž- 
ného zájmena zamlčujeme i prítomné a minulé tvary spony a 
trpné príčastia minulého času srovnávame pádom a, nakolko 
práve možno, i číslom a rodom s tou čiastkou hlavnej ich 
vety, ktorú pobočná mala určovať. Sponu budúceho času zas 
opisujeme infinitivom hyf a príčastiami majúci a chcejúci. Ty 
sa srovnávajú vždy pádom s tou čiastkou hlavnej vety, ktorú 
pobočná mala určovať, trpné príčastia minulé naproti obja- 
vujú sa vedľa nich zvätša v instrumentali toho rodu a čísla, 
ktorého je základné slovo hlavnej vety. Obsahuje-li pobočná 
veta prídavná akkusativ alebo k vôli zápornosti genitiv vzťaž- 
ného zájmena, zmení sa najprvej na trpnú a síce tak, že sa 
toto čo predmet jej preloží do nominativu, podmet do genitivu 
s od alebo do instr. (§. 392) a prísudok rozpustí sa na trpné 
príčastie minulé a sponu (§. 277, č. 1). Potom teprva môže 
sa i ona skrátiť spôsobom predtým vyloženým, na pr. 

Prinášam rozkaz soslaný od Vševládneho m. ktorý hol so- 
slaný od Vševládneho, a to m. ktorý soslal Vševládny. Skončiť 
rozkázala ihru vedenú strelcom (Hol. U, 8 a 33). 

§. 427. Z príslovečných viet skracujeme všetky ča- 
sové a príčinné (§. 417 a 420 — 423), z označujúcich s p ô- 



268 §. 428. 

sob len vynímacíe (§. 419, č. 2) a zo sriadených len 
spojkami a a í slúčené (§. 404), ale pravidelne len vtedy, keď 
je pobočná veta jejich tohožc podmetu s hlavňou. V prípade 
tom totižto po zamlčaní spojek prísudok pobočnej vety pre- 
kladá sa do prechodníku a síce v češtine o mnoho správnej - 
šej než vo ktoromkoľvek z ostatních nárečí slovanských. 

Pravidla, ktorými sa ona v tom riadi a iné sem spadajúce veci 
podrobne sú vyložené v §. /68 a 74 mojej Srovnávacej mluvnice jazyka 
českého a slovenského. 

U. nás prechodník minulého času zanikol a prítomný, me- 
niac sa už zriedka dTa rodu a čísla (§. 211 a 212), objavuje 
sa vätšmi príslovkou nežli v češtine a čo taký nahradzuje sa 
neraz i príslovkami vzniklými z neho príponou fcy, jako : cho- 
diacky, stojačky a pod. (Náuka 95). Pomocný budúceho času 
či budúc konečne zameňujeme též pošlým od mat a chceť či 
majúc a chcejúc, na pr. 

Plakala, perúd šaty. Pohov si ešte rok, chodiaci okolo. Išli 
mládenci, žalostne hrajúci (Zpiev. I, 133, 206 a II, 5). L^ud 
kolom stojac, bohom úctu dáva. U nich hydliac, naučil som sa 
každému ich zvyku (Žel. 35 a 63). Spali otroctvom, hodnejší 
súce otroctva (Hol. I, 115). 

B) Mnohonásobne složená veta, 

§. 428. Mnohonásobná veta vzniká spojením troch alebo 
i viacej viet, a to bud samých sriadených a podriadených buď 
tých i oných v jedon celok. Spojkami nelíšia sa mnohoná- 
sobné vety od složených vôbec ničím, choť jest i pravda, že 
ony neraz obsahujú jednu lebo i viacej takých pobočných viet, 

ktoré sú proti iným hlavnje, jako na pr. predposlednie z tých'to: 
Teraz som tak zostal, jak rybka bez vody, keď ju von vy- 
hodí (Zpiev. I, 109). Pamätajte, že trest okúsi, kto krivdu čí- 
nieva (Hol. I, 116). 



Predmluva. 



Vysoké kr. uh. Námestníctvo ráčilo výrokom, daným 25 
julia 1864 pod č. 59712, prvý diel tejto mluvnice^čo príručnú 
knihu pre vyššie vrstvy sredních škôl schváliť. Čím sa takej 
milosti nedokonaným ešte knihám riedš^ dostáva, tým vrúc- 
nejšej dakujém za ňu predne vys. Námestníctvu, potom pomerne 
i všetkým láskavým posredníkom. Kojac sa nádejou, že poní- 
žená prosba moja o milostivé prijatie i druhého dielu nebude 
oslyšaná, musím si v §. 23 spomänutý výklad, majúci priro- 
dzene i také veci obsahovať, o ktorých vo sredních školách 
mlčať sluší, k inej príhodnejšej príležitosti odložiť a tu len o 
tom i to čo najkratšej preriecť, čo sa mi k náležitému oce- 
neniu a zažitiu tejto mluvnice neodbytne potrebným byť zdá. 

Prvý jej diel je zvätša len výťah z druhého mojej Srov- 
návacej mluvnice jazyka českého a slovenského, vyšlej tu r. 
1857. Najmä tvorenie sklonitelných Čiastok reči obmedzil som 
dla §. 103, smýšTajúc o ňom teraz bez mala tak jako zname- 
nitý jazykozpytec danský, C. W. Smith, ktorému „der wissen- 
schaftlíche Ertrag von diesem Gebiete nech immer sehr gering 
vorkommt und der praktische Nutzen gleich NuU ist" (Gram- 
matik der poln. Sprache. 2. Aufl. Berlin 1864. S. IV). Ostatne 
hľadel som i ten diel všemožne zdokonaliť a menovite s naj- 
srdečnejšou vďačnosťou osoh vziať z úvahy p. A. Schleichera 
o Srovnávacg mluvnici mojej (Beiträge zur vergleich. sprach- 
forschung. Berlin 1858. I, 245—255). 

Skladba tejže mluvnice, vyšlá i o sebe r. 1855, však nebola 
tu posúdená. Z Českých kritikov jej osobité najsrdnatejší ne- 
prispeli ku prítomnému skoro celkovitému prepracovaniu jej 
ničím. I z iných strán dostalo sa mi k tomu vôbec o mnoho 
menej pomoci, než u slovozpytu a síce preto, že srovnávací 
jazykozpyt o skladbu ešte i za našich čias nad mieru málo 
dbá a slovanský málo ktorou z vydaných od r. 1855 ho- 
nositi sa môže. Takou je na pr. Srbska sintaksa Ď. Da- 
ničiéa, choť ju ešte len dla prvého jej dielu, vyšlého v Bele- 
hrade r. 1858, známe; potom ruská Th. Buslajeva obsažená 
v jeho Opyte istoričeskoj grammatiki russkago 
jazyka (Moskva 1858 a 1859, podruhé 1863), ocenenom i 
odo mňa v Časopise musejnom r. 1862; a ponekucf i polská, 
ktorou vyniká Gramatyka jazyka polskiego vi^ksza, 
vydaná od A. MaJeckého vo Ľvove 1863. Osnovou či sústavou 



IV 

liší sa moja od tých i od iných značne. Zanášajúc sa už odo 
dávna krome náuky o hláskach najradšej skladbou a to z prí- 
čin, vyložených v predmliive Srovnávacej mluvnice a v^ úvode 
rozpravy mojej o ablativé ve slovančiné a litvančiné (Časopis 
mus. r. 1857 a 1858), dospel som v ponímaní obú k jakej 
takej samostatnosti. Zavdačil by sa mi velmi každý, kto by 
si nesťažoval oceniť ju, jak náleží, osobité strany skladby. 
Aby sa to^Iahčej stať mohlo, musím schválne aspoň dve okol- 
nosti pripomänúť: 1) najvážnejšia čiastka každej skladby, ná- 
uka totiž o pádoch, zakladá sa v prítomnej hlavne na dot- 
čenej už rozprave mojej o ablativé a na úvahe a skladbe rus- 
kej p. Buslajeva; 2) majúc skladbou tou hlavne len potrebám 
školským vyhoveť, musel som v nej mnoho vecí doprosta 
mlčaním pominúť, iných zase len mimochodom sa dotknúť. 

U príkladov odchýlil som sa od zásad vyložených na str. 
XVII a XVni Srovn. mluvnice len tým, že skoro u všetkých 
i miesta spisov, z ktorých sú vyňaté, podrobne vytýkam, ozna- 
čujúc mimo výnimky nížej spomänuté strany arabskými a 
sväzky lebo diely' rímskymi čísly. Neoznačené tak pochádzajú 
zo starších sbierok, u ktorých som o dotčenú podrobnosť menej 
dbal, čeho mi teraz tým srdečnej lúto, čím som o škodlivosti 
toho lepšej presvedčený. Všetkých príkladov ostatne je bez 
mala 2000. S tisíc z nasberaných som nespotreboval nelen pre 
nedostatok miesta než a hlavne preto, abych dla možnosti 
vyhovel Quintilianovi, učiacemu takto: „li quoque versus, qui 
ad imitationem scribendi proponentur, non otiosas velim sen- 
tentias habeant, sed honestum aliquid monentes. Prosequitur 
haec memoria in senectutem, et impressa animo rudi, usque ad 
mores proficiet" (Inst. or. I, 1). Vätšina spotrebovaných prí- 
kladov prichádza va spisoch nasledujúcimi skráteninami . zna- 
menaných: 

Bern. Grammatica slavica auctore Antonio Bernolák. Posonii 1790. 
Najčastej od str. 284 do 312, obsahujúcich porekadla, líid* Jana 
Amosa Komenského didaktika. V Praze 1849. Najviac od str. 200 — 268 
či z pHsloví tam obsažených. Hol. Básne Gana Hollého. Ve štiroch zväz- 
koch, y Buďiňe 1841 a 1842. Kal. Reštavrácia od J. Ealinčáka v Lipe, 
vydanej od J. Viktorina v Pešti 1860 na str. 1—130. KoL Díla básnická 
Jana Kollára ve dvou dilich. V Budíué 1845. Čísla rímske o sebe zna- 
menajú strany pŕedzpévu, arabské též o sebe znelky a vedia U strany 
druhého dielu. Kral. Biblí české díl 1—6, vyšlej v Kraliciach r. 1579— 
1593. Najviacej príkladov vyňal som z jej výkladu, z textu samého na- 
opak velmi málo: bo tu prekladatelia jak sami vo zpráve čtenáŕi vyzná- 
vajú, zanechali z úcty k Písmu sv. neraz i také „slova a mluvení, která 
v ŕeci české velmi tvrdé znéjí/* t. j. duchu jej sa protivia. Doklady ony 

Eoznať po predložke k, stojacej pred vôbec obyčajnými skráteninami mien 
níh patričných Písma sv. Cisla arabské po týcn znamenajú též dľa 
zvyku skoro všeobecného kapitole a verše. Pi«. Písné svetské lidu slo- 
venského v Uhŕích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jana Blahoslava 
a j. V Pešti 1823 a 1827. Pov. Slovenské povesti. Vydávajú A. H. 
Skultety a P. Dobšinský. Kn. I. V Rožňave a B. Štiavnici 18m^l661pi 



Erome tej iné knihv bobnžiaľ podnes nevyMy. Dosti je teda citovať ju 
len dla strán. Slad. Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Y B. Bystrici 
1861. Xpiev* Národnié zpiévanky. Sebrané od mnohých a vydané od 
J. Kollára. V Budíné 1834 a 1835. Zel. Pád Milidu^ha od L. Žella 
v Lipe, vydanej od J. Viktorina v Pešti 1862 na str. 1—98. 

Ostatním riedšej pôtrebovaným skráteninám dokladov na^ 
sledovne treba rozumeť: 

íít. Prvá čítanka pre slovenské evanjelické a. v. školy od M. M. 
Hodže. V B. Bystrici 1860. Dobr. Lehrgebáude der bôhm. Sprache von 
J. Dobrowsky. Prag 1819/ Jan. Janua finguarum reserata oa J. A. Ko- 
menského a Kom. či Komenský posriedkom Slovníka česko-ném. J. Jung- 
manna. liab. Labyrint sveta a ráj srdce od J. A. Komenského. , Vydaní 
6. v Hradci Králové 1848. IVlIroa. Slovanský národopis P. J. Šafárika. 
Vyd. 3. v Praze 1849. Manka reči slovenskej od L. Štúra. V Prešporku 
1846. Perly české, spoŕádané od A. J. Vrťátka. V Praze 1855. Por. 
porekadlo ^slovenské a Pŕlsl. prísloví či porekadlo české. Š|»eTy a 
piesne L. Štúra. Y Prešporku 1853. Hwäk, Moravské národní písné. 
Sebral a vydal Fr. Sušil. V Brne "1860. Wnl^. Bible česká, vydaná 
v Prahe 1851 pre katolíkov dla vulgaty. Ostatne citujem ju tak jako 
íralickú. ' Výb. Výbor z literatúry české. Díl L V ťraze 1845. Dla 
toho spomínam i RK či Kukopis Kralodvorský,^LS či Ľubušin súd a 
Po£« či Počátky staročeské mluvnice P. J. Šafárika i citujem, ozna- 
čujúc u LS prvými čísly stĺpce a druhými riadky, u Poč. zas onými strany 
a týmito paragrafy. 

V príkladoch slovenských krome pravopisu zmenil som 
neraz i tvary slov a menovite všetky bernolácke na schválené 
od Matice slovenskej. Vydá-li ta lebo nekto iný znova najmä 
národnié piesne naše, najbohatší a najčistejší prameň rydzej 
slovenčiny, tak dokonale jako Sušil moťavské, nebude tuším 
slušno hýbať formami slov jejich ani v mluvniciach tejto po- 
dobných. Vydania jejich mnou potrebované však nezasluhujú 
naskrze takej šetrnosti. U českých dokladov naopak dovolil 
som si len zmien pravopisných dla §. 22. 

Terminológia moja málo čím sa liší od tej, ktorú obsahuje 
Némecko-český slovník vedeckého názvosloví pro gymnasia a 
reálne školy (V Praze 1853), vypracovaný od výboru k tomu 
osobité ustanoveného a si. rodákom naším, P. J. Šafárikom, 
riadeného. Komu by tých odchýlok nebolo dosť a komu by 
sa snád i iné ohľady moje k češtine zbytočnými zdaly, toho 
bych ovšem uznal horlivejším, ale nikdy prospešnejším ani mú- 
drejším príatelom slovenčiny nežli je na pr. p. M. M. Hodža, 
ktorý už i v Čítanke výšej spomänutej o češtinu aspoň tak 
dbá, jako by bol chcel patričnú mládež i k zažitiu mojej mlu- 
vnice náležité pripraviť. 

V Prahe 22 mája 1865. 

M, Hattala* 



VI 



Opravy a dodat^. 



Obsažené na poslednom liste dielu I prevzaté sú sem. Onen sa 
môže teda bezpečne i odhodiť. V sozname tom prvé čísla označujú 
strany, druhé riadky, zh. a zd. konečne to, čo zhora a zdola. 

9, 17 zd. ť m. ii 13, 6 zh. svedoctví m. svedectvi; 15, 6 a 7 zd. 
vytri: dla toho -— rečeno; 18, 15 zh. iné m. né; 19, 12 zh. medzi m. 
medzs; 19, 13 zlh a s m. a i; 19, 18 zd. Srovnaj m. Srovnej; 21, 46 zd. 
menovite m. menovité; 23, 7 zh. ji m. Jj; 27, 9 zh. spomänutého m. 
spomännutého ; 30, 8 zh. bolo m. bylo; 31, 4 zh. štyri m. styry; 33, 11 
zd. ktorú m. kterú; 39, 16 zd. nýbrž m. nybrž; 46, 15 zd. Najvážnejšie 
a predložek m. Najvážnejšie a pŕedložek ; 71, 2 zh. pridaj : Miestami 
slychať ešte i i m. a síc i po r m. čes. r, na pr. král-i (Pov. 252), hospodári, 
vladári atd. (Zpiev. II, 473); 88, 6 zd. bož-ía m. bož-íti; 123, 3zh. lip-núť 
m. lipn-núf: 144, 13 zh. c) m. b); 156, 9 zh. téprva m, eprva; 164, 1 zh. 
vytri: zriedka; 165, 18 zd. listom m. žiakom; 170," 13: po „vyslovený" 
pridaj: (Srovn. §. 388); 191, 7 zh. po „Trnavy?" pridaj: (Pís. I, 47 a 116); 
192, 7 zn. sa m. za; 197, 12 zd. zvätša genitiv m. geuitiv; 200, 8 zd. vytri 
čiarku; 210, 9 zd. ništ m. nišť; 237, 5 zd. „lahko'* patrí pred „neraz"; 
238, 17 zd. strdvivšeti m. strávivki; 242, 12 zd. tlačené m. tlačené; 
246, 8 zh. vyreknúť m. vyreknuť, 11 zh. všetko m. všesko a 9 zd. aj ináč 
m. a jináč; 250, 3 zd. po „sredni" pridaj : nominativ alebo; 251, 18 zh. 
tešiť m. tešiť; 260, 10 zd. Kol. m. Hol. 



Predmluva, opravy a dodatky . III— VI 

Úvod §. 1-19 1—10 

Diel I. SloTOZpyt. Cast 1. Náuka o hláskaoh .... 13— 55 
Písmo a pravopis §. 20—23. Rozdelenie hlások 24—40. 
Premeny samohlások 41—78 a spoluhlások 79—102. 

Časť 2. Náuka o tvaroch 56—156 

Príprava §, 103-108. 

A") Ohebné čiastky reči. Podstatné meno 6.109— 
157. Prídavné meno 158—169. Zájmeno 170—185. Číslovka 
186—195. Sloveso 196—277. 

B) Neohebné čiastky reči. Pomer ich k oheb- 
ným §. 278. Predložky 279—285. Príslovky 286—292. Spojky 
293 a 294. Gitoslova 295. 

Diel n. Skladba. Vstup §. 296-298. 

Časť 1. Náuka o jednoduchej vete 160 — 241 

A) Holá veta. Príprava §. 299. Pomer čiastok reči 
k vete: podmet, prísudok a spona 300—310. Pomer vety ku 
poslucháčovi: osoba, čas a spôsob 311—322. Shoda 323—326. 
Otázka a odpoved 327-331. Prízvuk a slovosled 332—334. 

B) Vyvinutá veta. Príprava §. 335—342. Určovanie 
sriaditeľné: prívlastok, prídavok a prístavok 343—347. Určo- 
vanie podriaditeľné: prívlastok alebo ^enitiv a iné kosé pády 
čo prívlastky 348—358, doplnek a pnslovečné určenie vôbec 
359 a osobité: akkusativ 360—371, genitiv 372-377, dativ 
378—383, inštrumentár 384-393, lokal 394, infinitiv 395 a 396. 

Casf 2. Náuka o složenej vete 241—268 

A) Jednoducho složená veta. Príprava §. 397 a 
398. Sriadené vety so spojkami 399—401, asyndetické, vsta- 
vené, sťažené a skrátené 402-405. Podriadené vety vôbec 
§. 406 a 407, osobité: podstatné 408—412, prívlastkové 413— 
415, príslovečné 416-428, sťažené a skrátené 424—427. 

B) Mnohonásobne složená veta §. 428. 



Nákladom MATICE SLOVENSKEJ vyšlý a sá na sklade u kníh- 
kupca matičného, Eugena Erčméryho v Banskej Bystaíoi: 

Letopis matice Slovenskej, - 

v tisícročná pamäť pokresťanenia Slovákov a zavedenia písemnbsti 
slovanskej MDCCCLXIIL založenej. Bočník prvý, Z naloženia 
prvého valného shromaždenia tejže Matice sostavil Michal Chrá- 
stek, tajomník Matice Slov. Matičných spisov číslo L Vo Viedni. 

Tlač Karola Goríška 1864. Cena 1 zl. 



"-vy-vy"^ >'^ y^ /■ 



Slovenská Čítanka. 

Pre nižšie gyranasia sostavil Emil čemý, professor na kŕ. kat. 

vyšš- gymn. baňsko- bystrickom. Diel I. Matičných spisov číslo 2. 

Vo Viedni. Tlač Karola Goríška 1864. Cena 1 zl. 20 kŕ. 

Slovenská Čítanka. 

Pre nižšie gymnasia sostavil Emil Černý, professor na kŕ. kat. 

vyšš. gymn. bansko-bystrickom. Diel II. Matičných spisov číslo 3, 

V B. Bystrici, 1865, na sklade u E»gena Krčméryho, matičného 

kníhkupca. Tlač Karola Goríška vo Viedni. Cena 1 zl. 80 kr. 



'jrN /'^ /'^ /~\ . 



REO. 



ktorou druhé valné shromaždenie MATICE SLOVENSKEJ, 
v T. S v. Martine, d. 3. aug. r. 1864 vydržiavané 

otvoril J. ExcelL, osvietený a najdôstojn. pán pán 

l^tefan iňoyses, 

z božej a apošt. stolice milosti biskup b. bystrický, J. c. k. apošt. Veli- 
čestva skut. tajnf radca, si. umení a filosoíie doktor a spolu predseda 
Matice Slov. Vydaná z naloženia II. valného shromaždenia tejže Matice 
nákladom Matice Slov. — Vo Viedni. Tlač Karola Goríška 1864. (Roz- 
dáva sa zdarma.) 



'■v-/' vr v • vy XV 



Rozhovory o Hatici Slovenskej. 

Naložením prvého zasadnutia výboru Matice Slovenskej spísal 
Daniel G. Lichard, vyslúžilý professor, spoluzakladateľ Matice 
Slovenskej a vydavateľ hospodár«ko-remeselníckych novín „Obzoru". 
Matičných spisov číslo 4. V B. Bystrici, 1865, ná sklade u Eug. 
Krčméryho, mat. kníhkupca. Tlač Karola Goríška vo Viedni. Cena 

10 kr. 



Tisk tlačiarne Indr. Mercy-ho v Prahe. 




J