fffissp
25&ffi
'h ■'■ '
:/ ,"■"' ■ ;■■ ; £ , ■■■■ -. ■• ■ ■ , ■' r
BlglM^
|gpp:
a'#!;?:;
" : ■
i:'M.:.: S~££
■
HH»|
.:C,::!.:',
:.r.':‘ ;■
^ ^ ^ 'J^'c
'*.-■* S ^'‘T'~''~ *
:r:^sws^
)>»
MONOGRAPHIE
D E R
ORDNUNG THYSANOPTERA
VON
HEINRICH UZEL.
i *,
a'1
MIT 10 TAFELN UND 9 TEXTBILDERN.
GEKRONT MIT DEM JUBILAUMSPREISE DER BOHMISCHEN AKADEMIE DER WISSEN-
SCHAFTEN ETC. IN PRAG.
KONIGGrRATZ 1895.
SELBSTVERLAG DES VERFASSERS. — IN COMMISSION BEI B. E. TOLMAN IN KONNIGGRATZ, BOHMEN.
MONOGRAFIE
Wn
tin
RADU „T H YS AN O PT E R A".
SEPSAL
JINDRICH U Z E L.
S' 10 TABULEMI A 9 OBRA'ZY V TEXTU.
DILO POCTENE JUBILEJNI CENOU GESKE AKADEMJE CISARE FRANTISKA JOSEFA PRO
VEDY, SLOVESNOSt A UMENI V PRAZE.
\ HRADCI KRALOVE 1895.
NAKLADEM SPISOVATELOV^M. — V KOMM1SSJ U B. E. TOLMANA V HRADCI KRALOVE.
Vs echo a prava vv brazen a.
Alio Rechte vorbehalten.
T1SKLI BRATfii PEfilNOVE V HRADCI KRALOVE.
PREDMLUVA.
Je tomn osm let. kdy pojal jsem umvsl zpracovati ceske Ifasnenky *), na nez
upozornilo mne nekolik jimi vyssatych lislu fikusovvch. Jiz tenkrat po.cal jsem sbirati
material. Mezi ttm vsak bvlo mi dokonciti dissertaci svou o ceskveh supinuskach, takze
temi hlavne jsem se zabyval. Hned potom vrhl jsem se plnou silou opet na studium
tfasnenek a sebral jsem po Cechach velike jich zasobv. Behem prace poznal jsem, ze
vice nez dve tretiny z Evropy doSud popsanych druhu tez v Cechach se vyskytuje,
a krome loho mnoho druhu a rodu novych. I uzral ve mne poznenahla umysl shrnouti
vse, co posud znamo bylo o lfasn6nkach. v jeden spis, a pokud mozno, dosavadni prace
vlastmmi vyzkumy bucl potvrditi neb doplnili. K tomu cili bylo nutno ppatfovati si po
cetnych casopisech roztnstenou litcratunu coz mi mnoho svizelu zpusobilo. Ivdvz pak lyto
pfekonanv byly, jal jsem se spisovati monografii hmyzu. tfasnokfidleho, poznav take ana-
tomii jeho a zpracovav jeste druhy, ktere jsem na ostrove Helgolande a u Berlina sbiral,
a line, ktere mi z Pesti a z Reky zaslany byly.
Nedostatek monografie toho fadu byl vseobec.ne pocit'ovan. coz nejlepc vysvita
z okolnosti, ze v poslednich patnacti letech nebylo v systematicc jeho, ac i v oekonomii
veliky vfznam ma, temef nic pracovano, a to jen z te pficiny, ze existoval v literature
neobyccjny zmatek (zpusobeny hlavne prilis kratkymi a tim nepresnvmi diagnosami
starsimi a pomerne pfilis malvm poctem clruhu popsanych), jehoz odklizent vvzadovalo
podrobneho zpracovani celeho pfedmetu
Praci svou dokoncil jsem jiz v kvclnu roku 1894., a v cervnu odevzdal jsem
skoro uplnou sbirku ceskych druhu do zemskeho musea.
Due 8. fijna tehoz roku uchazel jsem se rukopisem teto monografie o jubilejni
cenu Ceske Akademie, takze teprv nyni, prave rok po dokonceni sveho'dila, mohu pri-
krocili k publikaci jeho, kterou mi umoznuje obetavost’ meho draheho otce.
Pohlmm-li na spis svuj dokoncenv, jsou pocitv me velmi smisenv. Musim vy-
znati, ze ukol, v ktery jsem se uvazal, malem prevvsoval me sily, takze nekolikknit
*) Vyldad toho jmena viz na six. 439.
jsem byl nucen od prace uslati, kdyz oci a prsa mi hrozily sluzbu odepftti. Konecne
vsak pfekonala laska k vyvolenemu predmetu vsechna protivenstvi,, a po opetovane na-
maze poprano mi dospeti cile. Strasti zakousene byly ovsem plnou merou vyva^eny
radostmi, spojenymi se shro mazdovam'm maierialu. Tyto arcit’ ocenili muze jen milovnik
pfirody a zvlaste sberalel. Dale oblazuje rune pocit, ze zaroven mohu svou hfivnou pfi-
speti k poznani nasi drahe vlasti. Take mocne pohnula mne vysoka pocta, ktere doslalo
se manuskriptu meho dila od Ce&ke Akademie. Budiz Jl za to vy si oven zde mtij
nej vr oucnejsi dik!
Ke konci dovoluji si jeste poprositi, aby mi za neskromnost’ nebylo vykladano,
zmimm-li se o tom, ze jsem k teto praci uzival vlastm'ch nastroju, vlastnt pracovnv
a pfevaznou vetsinou vlastnr knihovny, a ze jsem sam vedl naklad na vyzkumne cesly.
V HRADCI KRALOVE, v kvetnu 1895.
Spisovatel.
VORREDE
Die Handschrift zur vorliegenden Monographie, das Resultat langjahriger Studien,
wurde schon im Mai 1894, bis auf unbedeutende Zusatze, beendet. Durch Preisbewerbung
hat sic.h jedoch die Publication sehr verspatet, so dass sie erst heuer erfolgt.
Das Bediirfnis einer Monographie der Thysanopteren war sehr fiihlbar. Dies ist
am besten daraus zu ersehen, dass voile 15 Jahre ungemein wenig in ihrer Systematik
gearbeitet wurde, und zwar deswegen, weil in der Literatur eine ungewohnliche Ver-
wirrung herrschte (welche hauptsachlich durch zu kurze und infolge dessen nicht hin-
reichende Diagnosen der alteren Autoren und durch die verhaltnismassig geringe Zahl
der beschriebenen Arten verursacht wurde), deren Abschaffung eine specielle Bearbeitung
des ganzen Gegenstandes erforderte.
Um das Werk breiteren Kreisen zuganglich zu machen, hat der Verfasser den ganzen
systematischen Theil auch deutsch niedergeschrieben und den ubrigen Theilen dieses
Werkes (dem palaeontologischen, anatomischen, entwicklungsgeschichtlichen, biologischen,
oekonomischen und historischen) deutsche Resumes beigefiigt. Der oekonomische und hi-
storische Theil ist ausserdem durch die Art und Weise der Zusammenstellung, und der
anatomische und entwicklungsgeschichtliche durch die Abbildungen auch fur den der
bohmischen Sprache nicht Kundigen brauchbar. Die Tafelerklarungen und die Erklarungen
der Textbilder sind bohmisch und zugleich deutsch gegeben.
Moge diese Schrift, die dem Verfasser sehr viel Muhe kostete, jedoch auch zu
mancher Freude gereichte, zur regen Forschung in dieser sehr vernachlassigten Ordnung
Anlass geben!
KON1GGRATZ, im Mai 1895.
Der Verfasser.
I. CAST
SYSTEMATICKA.
- $s-~-c5 -
I. SYSTEMATISCHER
THEIL.
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
UVODNI POZNAMKY.
EINLEITENDE BEMERKUNGEY.
V teto Cash podavam popisy vsech dosud znamych druhii trasnenek, pokud jsem
o nich dovCdeti se mohl. Mimo to popsano zde 11 novych rodii*), 63 novych druhii
(z tech 34 v obou pohlavich) a 25 novych variet. Dale obsa2eny jsou zde diagnosy dosud
nepopsanych samcii Ctyriadvaceti druhii, jich2 samiCky vsak jiz znamy byly. VSecky nove
druhy (take nove variety a nove popsani samci) byly vesmCs v Cechach nalezeny,
nektere vsak mezi nimi take na Helgolande, u Pesti, Reky, u Berlma a v Laponsku.
TrasnCnky drive popsane rozdelovany byly jen v maly pocet rodii, ktere Casto
nejriiznejgi elementv zahrnovaly. I odhodlal jsem se, naleznuv v prirode zastupce vSech
posud znamych rodu evropskych a mimo to Cetne zastupce rodu novych, rozvrhnouti
trasnenky viibec v 36 rodu. Pres to nemohl jsem arcit’ nektere (poCtem 18) z druhii
znamych vpraviti do rodu uvedenych, je2to nebylo v popisec.h jejich (casto kusych)
zminky o znacich, ktere jednotlive rody charakterisujl, a ponevadZ nemel jsem prileZitost’
sam je ohledati. I uvadim diagnosy techto druhu za kazdym z obou podfadii trasnenek.
Dale podotykam, ze popisy v£ech rodu (krome tropickeho rodu Idolothrips )
a popisy 37 znamych druhii, je2 jsem sam v prirode nalezl**), zakladaji se jen na vlastnich
pozorovanich. U techto druhu doplnil jsem popisy starsi, obyCejne velmi neuplne a
kratke. Diagnosy ostatnich druhu znamych, je2 jsem sam nevidel, uvadim v piivodnim
zneni. — Synonymiku sestavil jsem sam z literatury. — Biologicka data, u jednotlivych
druhii uvedena, jsou podana die vlastnich zkusenosti.
Konecne poznamenavam, ze pfipojil jsem na konec take druhy, jejichz popisy
jsou prilis neuplne aneb obsahuji zrejme odpory a tim platnosti pozbyvaji. Mezi nimi
uvadim tez jmena trasnenek bez popisu uvefejnenych (druhy nominalni).
V celku jest 135 druhu znamych trasnenek, z nich2 na Evropu pfipada 117
druhii. Zde vetsi pozornost’ venovana jejich systematice jen v Anglii (34 druhy) a ve
Finnsku (28 druhii)***).
*) Krome techto je 13 rodd nove navrzenych.
**) Tyto rody a druhy zname, rovneZ jako rody a druhy mnou objevene (tedy vsecky evropske
rody viibec a vsecky druhy, jez jsem sam ohledal) popisuji cesky a nemecky.
***) V Cechach nalezl jsem 100 druhii trasnenek.
— 11 —
H. UZ-EL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS ANOPTE RA.
Myslim, ze prospesno bude pfipojiti poucent o tom, jakym zpusobem nejvyhod-
neji trasnenky sblrame, a jak je vhodne k pozdejsimu studiu upravujeme. K tomu hodlam
pridati, nez jeste pfikrocim k veci same, seznam lokalit, z nichz me zasoby tfasnenek
pochazeji.
- ^ - - - - - - : - '
In diesem Theile biete ich die Beschreibungen aller bis jetzt bekannten Arten der
Thysanopteren, soweit ich sie auszukundschaften vermochte. Ausserdem werden hier
11 ganz neue Gattungen*), 63 neue Arten (von diesen 34 in .beiden Geschlechtern) und
25 neue Varietaten beschrieben. Weiter befmden sicb hier Diagnosen von bis jetzt
unbekannten, 24 Arten angehorenden Mannchen, deren Weibchen schon bekannt waren.
Die friiher beschriebenen Thysanopteren wurden nur in eine kleine Anzahl von
Gattungen eingetheilt, welche oft die verschiedensten Elemente umfassten. Ich entschloss
mich deshalb, nachdem ich in der Natur Vertreter aller bisher bekannten eiiropaischen
Gattungen und ausserdem viele Vertreter neuer Gattungen aufgefunden hatte, die Thysano¬
pteren iiberhaupt in 36 Genera einzutheilen. Trotzdem konnte ich einige (18 an der Zahl)
der bekannten Arten in diese Genera nicht unterbringen, weil in ihren oft mangelhaften
Beschreibungen keine Erwahnung von Merkmalen, welche die einzelnen Genera charakte-
risieren, geschieht, und weil ich nicht Gelegenheit hatte, sie selbst zu untersuchen. Ich
fiihre die Diagnosen dieser Arten, so wie sie von den einzelnen Autoren veroffentlicht
wurden, hinter jeder der beiden Unterordnungen der Thysanopteren an.
Weiter erwahne ich, dass die Beschreibungen aller Gattungen (ausser der tropischen
Gattung Idolothrips ) und die Beschreibungen von 37 bekannten Arten, welche ich
selbst in der Natur auffand, nur auf eigenen Beobachtungen begriindet sind. Bei diesen
Arten habe ich die alteren, oft sehr unvollkommenen und kurzen Beschreibungen erganzt.
Die Diagnosen der iibrigen bekannten Arten (17 europaische und 18 aussereuropaische),
welche ich selbst nicht gesehen habe, fiihre ich im urspriinglichen Wortlaute an. Die Syno-
nymik stellte ich selbst aus der Literatur zusammen. Die biologischen Thatsachen, welche
bei den einzelnen Arten angefuhrt werden, sind nach eigenen Erfahrungen gegeben.
Endlich bemerke ich, dass ich am Schlusse dieses Theiles eine Zusammenstellung der
Arten beitugte, deren Beschreibungen zu unvollkommen sind, oder offenbare Gegenspruche
enthalten und infolge dessen auf Aufrechthaltung keinen Anspruch machen konnen. Unter ihnen
befinden sich auch jene Arten, welche ohne Beschreibung iiberhaupt veroffentlicht wurden.
Im ganzen kennen wir bis jetzt (sammt den hier beschriebenen neuen) 135 Arten
von Thysanopteren, von denen 117 Europa zukommen**). Hier wurde ihrer Systematik
grossere Aufmerksamkeit nur in England (34 Arten) und in Finnland (28 Arten) geschenkt.
*) Nebstdem werden noch 13 Gattungen von mir aufgestellt, die theilweise schon bekannte
Arten umfassen.
**) Es sind also nur 18 aussereuropaische Arten bekannt ! Moge dieser Hinweis zum Sammeln
der jedenfalls sehr zahlreichen aussereuropaischen Thysanopteren aneifern!
— 12 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA“.
SBl'RANl TRASNENEK.
UBER DAS SAMMELN DER THYSANOPTEREN.
Zpusob sbirani tfasnenek fidi se die zpusobu jejich zivota. Jinak nutno sbirati
druhy, ktere v kvetech ziji, jinak druhy na listech se zdrzujici, jinak tfasnenky v drnu,
pod spadanym listim a hnijiclmi latkami rostlinnymi schovane, a opet jinak druhy, ktere
pod zpuchfelou korou se ukryvaji.
V kvetech zije vetsina tfasnenek. Kdo by venku chytati je chtel, musel by kvety
nad satkem neb papirem vyklepavati a vypadavajici tfasnenky namocenou v lihu ste-
tickou nabirati a vpravovati do malych, cislem opatfenych lahvicek, lihem naplnenych, cimz
by se znacne zdrzoval a po velike namaze, prekonav nejruznejsi protivenstvi, praskrovneho
pomerne by dosabl vysledku. — Nejvhodnejsi die mfch zkusenosti zpusob nasbtrati brzy
hojnf material tfasnenek kvetinovych die jednotlivych druhd kvetu, ve kterych ziji, spo-
lehlive roztfidenf , jest nasledujici: Zaopatfime si mno^stvi nevelikych ctyrhranych kornoutu
(pytliku) paplrovych, kterych kupci uzivaji. Pfi tom nutno vsak k tomu pfihlizeti, aby
papir jejich byl dosti tuhy a snadno se nelamal, a hlavne toho dbati, aby byly dobfe
lepene a direk zadnych, zvlaste v rozich, nemely. Krome vetsiho poctu t.echto kornoutu
vezmeme s sebou na vychazky dlouhe. neohybajici se spendliky s velikymi (sklenenymi)
hlavickami. Nejlepe k tomu hodi se onen druh spendllku, ktere tovarnici zhotovuji z ne-
podafenych jehel. Konecne nesmime zapomenouli na velmi mekkou tuzku a nejakou
objemnejsi schranku, at’ jiz je to botanicka torba neb nejaky vak ze zelene latky, ktery
pro lehkost1 svou pfednost’ zasluhuje. V pfirode pak naplnujeme jednotlive kornouty vMy
jednim druhem kvetu, nace^ hofejsi kraj jejich dvakrat pfelozime, dobfe prsty stlacime
a spendlikem uprostfed zapichnutym tak upevnime, aby se pfelozena cast’ nerozvirala.
Krome toho dobfe je ohnouti hofejsi rohy kornoutu takto slo^eneho, aby tfasnenky
nikudy uniknouti nemohly. Na kornout pak napiseme mekkou tuzkou (tvrda by papir
protrhavala) nejprve jmeno rostliny, abychom tak ji^ zevne poznali obsah jeho,
a pak tez naleziste, coz zvlaste pfi vetsich cestach se odporucuje. Kornout jednou uza-
vfeny na ceste jiz neotvirejme a davejme radeji tvtez kvety z jineho. tfeba blizkeho na-
Jeziste do noveho kornoutu, nebot hledanim a oteviranim upotfebeneho uz jednou kornoutu
ztraci se jednak cas, a jednak nedrzi podruhe pfelozene okraje ji^ pevne pfi sobe, takze
pak nekdy propousteji hmyz tak maly, jako jsou tfasnenky. — Naplnene kornouty vkla-
dame do schranky, o niz jsme nahofe se zminili. — Podobnym zpdsobem mMeme
sbirati v zime seschla kvetenstvi nejruznejsich rostlin, ktera casto obsahuji mno^stvi
pfezimujicich zde tfasnenek.
Druhy, jez na listech stromu neb kefu ziji, hledame okem, prohli^ejice spodni
stranu listu tech. Chceme-li vsak brzy seznati, ktere druhy tfasnenek se na tom neb
na onom stromu neb kefi vyskytuji, trhame jeho listi a tfasnenkam velmi mile mlade
jeho vetvicky do objemne botanicke torby s dobfe pf ilehajicimi dvifkami aneb do ne-
— 13 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
jakeho vaku (pri Cemz je vyhodno hledeti, abychom nestali se napadnymi prilis svedo-
mitym lesmkum neb hlidacum). V tom pripade Ize na jedne vychazce ovsem jen jeden
druh listi sbirati, a proto nejlepe jest rmti nejakeho prdvodce, jenz nese vetsi pocet vaku,
z nichz ka2dy opatren jest malym kouskem lepenky, na mi jeho obsah jest poznamenan.
Vaky ty must byti tak zartzeny, aby jejich okraj dal se tkanici stahnouti, ktera mimo
to jeste nekolikrate se ovine, aby trasnenky nemohly vylezti. — Podobnym zpusobem do-
pravujeme si domu kv6tenstvi ruznych trav, klasy obilni a nekvetouci rostliny nizke,
ktere zivi Casto mnohy vzacny druh. Po nekvetoucich rostlinach muzeme vsak tez sit'kou
smykati, nacez uschovame smetene odpadky rostlinne do kornoutu, kdy^ jsme byli napred
nechali vybehnouti hruby hmyz, jako brouky, plostice atd.
Trasnenky, ktere v drnu, pod spadanfm listtm, pod hnijtcimi latkami rostlinnymi
a ruznym smetim, v mechu a na podobnych mtstech se vyskytuji, nejvyhodneji prost-
vame. K tomu ucelu nechame si shotoviti zvlastnt stto, jez lze sloziti. Podam zde popis
dule^iteho toho nastroje. Ze silneho platna sesity vak, jen^ jest asi 27 cm vysoky
a prave tak siroky, ma mtsto dna si to s velikymi (1 cm2) oky, vpletene do kruhu ze
silneho dratu, k nemuz je platno prisito. Okraj otvoru toho vaku jest taktez opatren
kruhem dratenym. Do tohoto stta nahaztme hmoty nahore vyjmenovane (pri cem^ hle-
dime, abychom co mozna nejmene hliny nabirali) a prosivame je do nSjakeho podva-
zaneho vaku. Propadane smeti pak doma po castkach na bilem papiru prohledavame. —
Tento zpdsob sbtrani odporucuje se te2 v zime, 11a mistech nezasnezenych, kdez krom6
trasnenek, po cely rok v drnu a podobnych latkach zijicich, nalezneme take mnozstvi
trasnenek pfezimujicich, jez bychom marne v lete hledali. — Podobnym zpdsobem prost-
vame t ei. v lete i v zime zpuchfelou kuru stromovou, kterou silnym dlatem odlupujeme.
Konecne budiz jeste pripomenuto, ze je nutno, aby sberatel trasnenek vzdy nosil
s sebou maly pocet drobnych lahvicek lihem naplnenych a malou steticku pro pripad,
zeby nalezl nejakou napadnejsi tfasnenku bud’ v letu, neb nekde na zdi, na vlastntm
satu a podobne.
- S2--S -
Die Art des Sammelns der Thysanopteren richtet sich nach ihrer Lebensweise. Anders
muss man die Bliitenbewohner sammeln, anders die Bewohner der Blatter, anders die
Arten, welche sich unter abgefallenem Laube und faulenden Pflanzentheilen aufhalten,
und wieder anders die Arten, welche unter morscher Rinde versteckt leben.
In den Bliiten kommt die Mehrzahl der Thysanopteren vor. Man bemachtigt sich
ihrer am vortheilhaftesten, wenn man die Bliitenkopfchen sammt den darin wohnenden
Insecten in viereckige Papierdiiten einschliesst, worauf man den oberen Rand der nicht
ganz gefullten Duten zweimal umschlagt und mit einer Stecknadel befestigt. Man hat
darauf zu achten, dass nur Bliiten einer Sorte in eine bestimmte Diite gelangen. Zu Hause
angekommen, sucht man die Bliiten auf einem Bogen weissen Papiers durch und fangt
— 14 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
die fliehenden Thierchen mit Hulfe eines in Spiritus getauchten winzigen Pinsels. Auf
diese Weise kann man in kurzer Zeit ein grosses und verlasslich nach den Wohnbliiten
eingetheiftes Material von Thysanopteren zusammenbringen. Ahnlich sammelt man im
Winter mit gutem Erfolge die trockenen Bliitenstande der verschiedenen Pflanzen.
Die Blattbewohner erreicht man leicht, indem man sich Sacke mit Laub einzelner
Baum- und Straucharten eintragen lasst und dasselbe partienweise uber weissem Papier
in einem Drahtsiebe schiittelt. In kleineren Sacken kann man nichtbliihende niedere
Pflanzen, ausserdem auch Bliitenstande verschiedener Grasarten und Getreideahren nach
Hause bringen lassen und ahnlich verfahren. Man kann auch nichtbliihende Pflanzen
abketschern und die in den Ketscher gefallenen Pflanzenabfalle in Papierdiiten fiillen.
Auf diese Weise findet man manchmal Seltenheiten.
Die Arten, welche sich im Rasen, unter abgefallenem Laube, unter faulenden Pflanzen-
abfallen, im Moose und unter ahnlichen Verhaltnissen aufhalten, siebt man an Ort und
Stelle mit einem zusammenlegbaren Kafersiebe mit Leinwandumfassung in einen unter-
gebundenen Sack durch. Das erlangte Siebgut durchsucht man zu Hause partienweise
auf weissem Papier und tupft die vorkommenden Thysanopteren mit dem Pinsel auf.
Diese Art und Weise zu sammeln ist die dankbarste und liefert im Sommer und im
Winter eine Fiille von eigenthtimlichen Arten. Ahnlich kann das ganze Jahr hindurch
morsche Baumrinde mit gutem Erfolge durchgesiebt werden.
UPRAVA TRASNENEK PRO POZDEJSI STUDIUM.
UBER DAS PRAPARIEREN DER THYSANOPTEREN.
Tfasnenky zachovame nejlepe v lihu (as 78°/o). Nasbiran.e zasoby rozdeltme die
nalezisf do malych, velmi uzkych sklenenfch lahvicek, hrdelkem opatfen^ch a jen as
3 cm vysokfch (objedna je ka^dy materialista). Zatky, ktere musi byti uplne zdravymi,
jakoz i lahvicku samu opatrime ctslici, ktera vztahuje se na poznamky v seznamu pod
timtez cislem se nalezajlci. V seznamu tom poznamenavame peclive vsecky dulezitejsi
okolnosti, za kterfch jsme tu neb onu cast’ tfasnenek nalezli. Kdy£ pak mame dosta-
tecny material, muzeme pfikrociti k urceni jeho, nacez teprv zasoby die druhu roz-
delujeme.
Trasnenky lze take nalepovati pomoci arabskeho kit na male prouzky paplru.
K tomu ctli usmrttme je v paracli benzinovfch neb lepe cyankaliovych. Sbtrka takova
zjednava nam sice jakfsi pfehled forem tfasnenek, nema vsak vedecke ceny, ponevadz
nelze uziti pri tomto zpusobu praeparace vetstch zvetsent mikroskopickych. Krome toho
jeste jest spodnt cast’ tela nalepenfch tfasnenek zraku nepflstupna.
Chceme-li nekterou tfasnenku spolehlive urCiti, jest nutno, abychom si z nt sho-
tovili mikroskopicky praeparat glycerinovy, a abychom ji aspon zvetsentm ITOnasobnym
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
ohledavali*). Praeparaty zminene maji tu prednost' pred jinymi, ze muZeme predmet
uzavreny kdykoli vyndati a jehlami jakkoli upraviti; vetsi trvalosti zjedname jim tim, ze
kryci sklo opatfime die znameho zpusobu rameckem z mikroskopickeho laku. — Dobre
take hodi se k praeparatum trasnenek glycerinova gelatina**) (cista, ve vode mocena
gelatina rozpusti se v horkem glycerinu); latka tato stuhne ihned, kdyz vychladne, avsak
zase velmi snadno se roztapi. Ramecku lakovych zde nem zapotrebi. — Ghceme-li temer
vecne praeparaty shotoviti, polozime trasnenky na ctvrt’ hodiny do absolutniho alkoholu,
pak na ctvrt’ hodiny do terpentinove neb hrebickove silice, nacez je znamym zpusobem
v kanadsky balsam uzavirame.
- -
Die Thysanopteren bleiben am besten in Spiritus (etwa 78%) erhalten und
werden vortheilhaft in kleinen Flaschchen, welche mit Nummern versehen sind und in
nebeneinanderstehende Papierhiilsen passen, aufgehoben. Unzweckmassig ist es, sie trocken
aufzubewahren (auf Papier anzukleben), da sie schrumpfen und der Betrachtung mit dem
Mikroskope ziemlich unzuganglich sind. Wollen wir irgend eine Art verlasslich bestimmen,
ist es nothwendig, sie in einem Tropfen Glycerin unter dem Deckglaschen mit dem Mikro¬
skope zu untersuchen***). Zur Beobachtung der Details reicht man meist mit 170facher
Vergrosserung aus. Ein Lackrahmen um das Deckglaschen macht das Praparat dauer-
hafter. Es ist angezeigt, erst einen Rahmen aus Glycerin-Gelatine (reine, in Wasser auf-
geweichte Gelatine wird in heissem Glycerin zerlassen) heiss aufzutragen (sie verbindet sich
leicht mit dem unter dem Deckglaschen hervorgetretenen Glycerin), und nachdem er kalt und
starr geworden, den Lack dariiberzustreichen. Auch sind Praparate aus reiner Glycerin-
Gelatine, welche durch Warme fliissig gemacht werden kann, zu empfehlen, weil sie .sehr
schnell hergestellt werden konnen. Dauerpraparate verfertigt man auf bekannte Weise
vermittelst Canadabalsam ; eine Sammlung von Thysanopteren in solchen Praparaten ist
zum raschen Vergleichen sehr geeignet.
*) Chceme-li se jen orientovati, mflzeme trasnenky pozorovati pri napadajicim svetle a se
slab^m zvetsenim v lihu (v hodinovem sklicku), pri cernz je vyhodno vsunouti pod sklicko kousek
bileho papiru, ponevadz tak zbarveni jejich pekne vystoupi.
**) L. Dip pel, Grundziige der allgeineinen Mikroskopie. Rraunschweig 1885. Strana 509.
***) Zur Orientierung kann man die Thysanopteren bei auffallendem Lichte in Spiritus selbst
(in einem Uhrglas) mit schwacher Vergrosserung untersuchen, wobei es rathsam ist, unter das Uhr-
glas ein Sttickchen weissen Papiers zu schieben, weil so die Farbung der Thiere schon hervortritt.
— 16 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
SEZ NAM STANOVISK, NA KTERYCH ME ZASOBY TRASNENEK
SEBRANY BYLY.
VERZEICHNIS DER FUNDORTE.
V Cechach poCal jsem, jak v pfedmluve feceno, jiz pfed osmi lety shromazd’ovati
zasoby. Nejvetsi Cast’ materialu sebral jsem v okoli prazskem, kralovehradeckem, tfebe-
chovickem, opocenskem a za sveho dvojiho pobytu na Krkonosich. Mimo to hledal jsem
tfasnenky hlavne u Hofic, Jaromefe, Nove Paky, Pecky, Jilemnice, Trutnova, Turnova,
Vrajtu, Vrchlabi, v horach Orlickych, u Solnice, Castolovic, Mukafova, na Milesovce,
u Peruce, Slaneho, Prachatic a na Boubine. — Dale pfenechal mi laskave pan professor
Lad. D u d a svuj material, ktery sveho casu sbiral u Jindfichova Hradce a z male cash
tez u Sobeslavi. Obsahoval 32 neroztridenych druhu, z nichz byly ctyfi (Cryptothrips
dentipes, Acanthothrips nodicornis, Parthenothrips dracaenas a Aeolothrips albo-
cincta) urCeny. V zasobach tech byl take jeden druh (Cephalotl trips monilicornis),
ktereho jsem z Cech jeste nemel. — Nektere druhy sbiral mi tez muj pfitel, univ. assistent
Dali mil Vafecka, nyni ji2 bohuzel zesnuly. Pochazely z okoli Unhoste, Pisku, Jihlavy,
Chotebore a Pardnbic. — Take pfitel muj professor Frant. Bubak pfinesl nekolik
druhu z Turnova, z Cercan a z Postoloprt. — Dale zaslala mi slecna Aloisie Bubak ova
bednicku kvetin s tfasaenkami z Turnova. — Cast’ materialu pfinesla mi tez slecna Anna
Hakova z Jablonce a Liberce. — Nekolik druhu tfasnenek sbiral jsem na Helgolande
a v okoli Berlina. - — Z Pesti a z Reky poslala kvetiny s tfasnenkami slecna Eugenie
Ganzova. Nalezl jsem tu vsak jen druhy, jez tez v Cechach se vyskytuji. — Konecne
dostal jsem jeden druh z Laponska ( TricJiothrips copiosa nov. sp., tez v Cechach zi-
jici) od pana prof. Dudy.
Vsem, kteri k rozmnozeni meho materialu tfasnenek nejak pfispeli, vyjadfuji timto
svuj srdecny dik, zvlaste pak svemu milemu otci, professoru Vine. Uzlovi, i drahe sve
matce a slecne Anne Hakove, ktera nine co nejvydatneji a s obdivuhodnou neunav-
nosti podporovala pfi sbirani zasob v okoli Hradce Kralove, Tfebechovic a Opocna.
- - - 5:-^ - 1 - -
Mein Material von Thysanopteren habe ich zum grossten Theil an verschiedenen
Orten in Bohmen gesammelt; alle neuen Arten (auch die neuen Varietaten und die neu
beschriebenen Mannchen), ausserdem 37 von den bekannten 54 europaischen Arten
wurden hier gefunden. Einige Arten sammelte ich jedoch auc.h noch auf Helgoland und
bei Berlin, andere wurden mir in Blumen aus Budapest und Fiume geschickt, und eine
habe ich aus Lappland bekommen; es war jedoch unter diesen keine Art, die ich in
Bohmen nicht schon gefunden hatte. Die einzelnen Arten der Thysanopteren scheinen
iiberhaupt eine grosse Verbreitung zu haben, was wohl mit der leichien Verbreitungsfahigkeit
durch Wind, wo von noch spater im biologischen Theil die Rede sein wird, zusammenhangt.
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTE RA.
SYSTEMATICKE POSTAVENI TRASNENEK.
SY STEMATISCHE STELLUNG DER THYSANOPTEREN.
Postaveni trasnenek v soustave kolisalo behem Casu znaCnou mCrou, ceho2 hlavne
pricinou jest jejich drobnost’ (jsout' nejmensim hmyzem vubec), tak2e tvar jednotlivych
Casti, pro systematicke postaveni dulezity, zvlaste pak tvar ustroju ustnich, bvlo te2ko
spolehlive rozeznati u zviratek tak malych nedostateCnymi drive nastroji. V nasledu-
jicim podame obraz toho kolisani od poCatku.
R. 1744. shrnuje Degeer (L. C. 2.)*) obe trasnenky, ktere popisuje, v jeden rod
(slagt. genus), jejz nazyva Physapus. — R. 1746. nazvva Linne (L. C. 3.) tento rod
Degeeruv Thrips a Cita ho r. 1761. (L. C. 4.), rovneZ jako ji2 v drivejsich vydanich
dila Systema Naturae, k oddilu hmyzu: Coleoptera v sirs, slova smyslu (brouci, kobylky,
svabi, cvrckove), coz i Sulzer (L. c. 5.) tehoz roku die neho cini. — R. 1763. klade Scopoli
(L. C. 6.) trasnenky do druheho radu hmyzu, jejz jmenuje Proboscidea (os proboscide
inflexa; Cicada, Notonecta, Nepa, Cimex, Aphis, Chermes, Thrips). — R. 1764. radi je
Geoffroy (L. t. 9.) do prvni »sekce« hmyzu, toti^ Coleoptera s. 1. (alae coleoptris seu elytris
tectae, os maxillosum), aC pravi, ^e tvofi prechod mezi sekcemi Coleoptera a Hemiptera. —
R. 1767. cita Linne (L. t. 10.) trasnenky mezi „Ordo II. Hemiptera<( (alae quatuor,
superiores membranaceae incumbentes ; Blatta, Mantis, Gryllus, Fulgora, Cicada, Noto¬
necta, Nepa, Cimex, Aphis, Chermes, Coccus, Thrips ). — R. 1773. klade je Degeer
(L. 6. 11.) k 5. tilde hmvzu ( Thrips , Aphis, Chermes, Psylla, Cicada ). — R. 1776.
radi 0. F. Muller (L. c. 13.) trasnenky k oddilu hmyzu Coleoptera (Leptura, Attelabus,
Meloe, Necydalis, Thrips, Silpha, Forficida, Staphylinus, Acridium, Locusta). —
Teho2 roku cita je Sulzer (L. c. 14.) mezi Hemiptera (v Linneove smyslu), co%
r. 1781. take cini Schrank (L. C. 19.). — R. 1787. radi je Fabricius (L. C. 21.)
mezi Rhyngota (. . . Cicada V . . Nepa . . . Cimex, Reduvius, Pulex, Aphis, Chermes,
Coccus, Thrips). — R. 1806. povfsil Dumeril (L. C. 36.) trasnenky z rodu na celed’
(familia), kterou Cita mezi rad „Hemipteres“ . Nazyva je „ Ves it arses ou P1iysapodes“
a uvadi je uprostred mezi skupinami „Hydrocorees“ (Ranatra, Nepa etc.) a „Auche-
norinques“ (Cercopis etc.). — R. 1829. Cita je Latreille (L. 6. 38.) k Hemipterum
(pod jmenem Physapi) a uvadi pozorovani Straus s Diirkheimova, na zaklade nich2
je tento cita k Orthopterum. — Teho2 roku prirad’uje Stephens (L. c. 39.) trasnenky
k druhe casti (Pars) hmyzu, kterou nazyva Haustellata , a sice ku vOrdo VII. Homo.
ptera“ , jakozto „Fam^a Thripidam (uprostred mezi merami a msicemi). — R. 1835.
pocita je Newman (L. c. 42.) mezi ^Division III. Tetraptera Isomorpha“ (Larva resem¬
bling the imago in structure, appearance, mode of feeding, etc. wings only being wanted.
Pupa, or quiescent state, none.) a uvadi je uprostred mezi „Classis V. Orthoptera“
*) L. c. 2., tolik co Literatura c. 2., znamena, ze dotycna prace naleza se v na§l Casti lite-
rarni pod clslem 2.
— 18 —
J. UZEL, MONO G RAF IE RADU „THYS AN OPTERA“.
a „Classis VI. Hemiptera“ jakozto »Natural Order« (majici platnost skupiny), jeho2 posta-
veni pry posud jest pochybne. — R. 1836. povysuje Hal id ay (L. C. 43.) tfasnenky
na rad a nazyva je Thyscmoptera. Rad tento stavi na roven fadu Orthoptera a Hemi-
ptera. — Tehoz roku klade Burmeister (L. c. 45.) tfasnenky mezi svuj rad Gymnognatha
(hmyzove s volnymi kusadly) jakozto „ Tribus Pliysopoda“. — R. 1838. povazuje West-
wood (L. t. 48.) tfasnenky za pfecbodni fad (Ordo Thyscmoptera ) uprostfed mezi
fady: Orthoptera a Neuroptera. — R. 1843. jednaji Amyot a Serville (L. c. 54.)
o tfasnenkach ( „Physopoda“ ) v pfivesku sve prace o Hemipterech. — R. 1851. nazyva
je Blanchard (L. c. 59.) „Orden Tisanopteros(( . — R. 1852. uvefejnuje Walker
(L. c. 61.) Halid ay ovy manuskripty o tfasnenkach. Uvedeny jsou zde mezi Homoptery,
a sice jakozto „ Order III. Physapoda“ . — R. 1855. fadi Newman (L. c. 68.) tfasnenky ku
;;Classis Neuroptera“ jakozto „ Order Thripsinaa a pravi, ze s Neuroptery v uzsim
slova smyslu shoduji se v promene, v razu lmdel a ve tvaru kusadel. — R. 1856. jmenuje
Fitch (L. c. 69.) tfasnenky „Thripididae“ a povazuje je za fad. — R. 1859. klade
Walker (L. c. 73.) „ Order Physapoda“ na tentyz stupen jako „ Order Orthoptera —
R. 1876. povazuje Butler (L. c. 107.) „Physopocla“ za Hemiptera. — R. 1878.
jmenuje Reuter (L. C. 113.) tfasnenky „Ordo Tliysanoptera“ a podava roku 1880.
(L. c. 118.) obslrnejsi diagnosu toho fadu. — R. 1882. a r. 1883. jmenuji je Pergande
(L. c. 125.) a Osborn (L. c. 131.) „Thripidae“ I — R. 1883. shrnuje Packard
(L. c. 129.) tfasnenky, Mallophaga, Heteroptera a Homoptera v oddil hmyzu, ktery
nazyva Eurliynchota. — R. 1885. deli Brauer (L. c. 139.) po dukladnych studiich
hmyz na 16 fadu, mezi nimiz take naleza se fad Thysanoptera (Dermaptera, Eplie-
mericlae, Odonata, Plecoptera, Orthoptera genuina, Corrodentia, Thysanoptera, Rhyn-
chota etc.). — R. 1888. uznava taktez Jordan (L. c. 162.) opravnenost' fadu hmyzu
tfasnokfidleho. Uziva pro fad ten jmena „Physapoda“ , ponevadz jest pry stars! nez
jmeno Thysanoptera a podava obsirnou diagnosu jeho. — Konecne slusi jeste podo-
tknouti, ze v ucebnicich uvadeji se tfasnenky nekdy jakozto podfad Orthopter v sirshn
slova smyslu, obycejne vsak jakozto podfad neb skupina Pseudoneuropter, k niiM poCi-
tavaji sidla, jepice, posvatky, vsekaze a pisivky.
Ze sestaveni toho je patrno, ze vsichni autofi, ktefl se tfasnenkami vice zabyvali, za
samostatny fad je povazuji.
Pokud se phylogenie tfasnenek tyce, mozno souditi z okolnosti, ze tfasnenky maji
krome mnoha znaku Rhynchotum (zvlaste Phytophthirum) pfislusicich (velmi koncentro-
vana soustava nervova, ctyfi malpighicke zlazy, jednoducha varlata, maly pocet rourek
vajecnych, spore zilky v kfidlech, parthenogenesis a zpusob vyzivy), take nektere znaky
Orthopter (desiticlenny abdomen a ustroje ustni, ktere, ac jsou jiz ssave, jeste slozenim
svym upominaji na Orthoptera), ze odvetvily se z fady pfechodu, spojujici, jak se zda,
Orthoptera s pfedky nynejsich Rhynchot, a sice v tom miste, kde jiz znaky Rhynchot
— 19 —
3*
H. UZEL, MONO GRAP HIE DER ORDNUNG THY SAN OP TER A.
znacne pfevladaly. PonevadZ pak Cocciclae (cervci) jsou nejnizsimi Rhynchoty, tedy jiz
pfedem by se mohlo souditi, ze velmi bllzce jsou pfibuzny s tfasnenkami, cemuz take
skutecne tak. jest.
Die Stellung der Thysanopteren im System schwankte im Laufe der Zeit ausser-
ordentlich, und zwar hauptsachlich wegen der mit ihrer Kleinheit zusammenhangenden
Undeutlichkeit der Mundwerkzeuge, fiber die man erst in der neuesten Zeit ins Klare
kam. Bezeichnend ist jedoch, dass alle Autoren, die sich mit den Thysanopteren einge-
hender beschaftigten, sie als Ordnung betrachten, was auch, wie wir sehen werden,
vollkommen berechtigt ist.
PODOBA PRVOTNYCII TRASNENEK.
GESTALT DER ITRSPRUN GLICHEN THYSANOPTEREN.
Pfedkove tfasnenek podobali se, die meho nahledu, znacne nasim coleoptratum
(= Aeolothripidae), jedne skupine to hmyzu tfasnokfidleho. Pokustm se tento nahled
sviij oduvodniti.
Kridla jak tubulifer (= Phloeothripidcie), tak stenopter (A Thripidae; Tab.
VI., tig. 97.J daji se snadno odvoditi z kridel coleoptrat (Tab. V., fig. 39.). Pokud tubulifer
se tyce, maji kridla jejich charakteristicky tvar kridel onech, to jest znacnou sirku, za-
okrouhleny konec a nekdy i zuzeni uprostred. Zilky ovsem vymizely skoro uplne. V prednim
kfidle zachoval se z hofejsi ^ilky podelne jen zbytek, ktery u vetsiny druliu jest velice
kratky, u nekterych vsak jeste poloviny kridla dosahuje (u druhu Megalothrips Bonannii,
Idolothrips Schotti a Phloeothrips angustifrons). Kridlo stenopter stalo se znacne uzsim
a konec jeho se priostfil. Die zilek prednich kridel jejich vsak zjevne poznavame, ze vyvinula
se take z kridla coleoptrat. Hofejsi zilka podelna zachovala se uplne (Tab. VI., fig. 97., c),
dolejsi vsak jen onou cash (d), ktera u coleptrat lezi za zilkou pricnou*), spojujici ve stredu
kridla obe zilkv podelne. Tato pficna zilka zachovala se v mnohych pripadech taktez
(p) a splyva s poCatkem zbytku dolejsi zilky podelne. Kde vsak pficka vymizela, nenj
ovsem ona zbyla cast’ dolejsi zilky ve spojeni s podelnou zilkou hofejsi. Z ostatnich
pficnych zilek zachovaly se u stenopter obe zilky coleoptrat, ktere spojuji hofejsi zilku
podelnou s pfedni cash zilky okruzni (Tab. VI., obr. 97., f, g), byly vsak posud pro
nezfetelnost’ svou pfehlednuty. — Tykadla prvotnych tfasnenek byla asi deviticlenna,
jako posud tykadla coleoptrat; srustanim pak mensiho neb vetsiho poctu poslednich
*) U nekterych tretihornich tfasnenek zachovala se i tato zilka v cele sve deice. Viz ku pr.
fig. 5. na obr. 1.
20 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTE RA“.
Clanku, jak to ji2 u rodu Aeolothrips (Tab. V., fig. 46.) a Rhipidothrips (fig. 43.) velmi
zretelne je naznaCeno, vytvofilo se osmiClenne tykadlo tubulifer a nekterych stenopter
a sedmiClenna neb sestiClenna tykadla stenopter ostatntch, na nichz dobre lze poznati, ze
nektere Clanky (zvlaste sesty) povstaly srustem nekolika Clanku prvotnych. — Take
makadla nasich coleoptrat poukazuji k tomu, ze skupina tato zachovala si puvodnejsi
podobu svou. Jejich makadJa maxillarnt skladaji se vzdy ze tft Clanku, v kteremzto ohledu
take mnoha stenoptera se s nimi shodujt, kdezto ostatek stenopter a vsecka tubulifera
majt prvy par makadel o dvou Clancich, z nichz druhy, jak zretelne (zvl. u dotyCnych
stenopter) byva naznaceno (Tab. VIE, fig. 109.), povstal srustem dvou clanku prvotnych.
Makadla labialnt skladaji se u vetsiny celeoptrat ze Ctyf clanku, u ostatnich trasnenek
vzdy jen ze dvou, pri Cemz je napadno, ze druhy Clanek jest proti prvemu neobyCejne
dlouhy a dobre mohl povstati srfistem tri clanku prvotnych.
Pokusime se jeste vysvetliti, jakym zpusobem asi mohla tubulifera vzniknouti
z trasnenek nasim coleoptratum podobnych. — Pricinou zvlastniho tvaru tela tubulifer
jest pfizpusobeni se jeho k pomerum ^ivotnim. Tubulifera zdrzuji se totiz pod korou
a v drnu a tu zajiste velmi vyhodno jest pro ne znacne splostile telo, jez mohou nej-
uzsimi skulinami protahovati pomoci svych neobycejne rozsifenych stehen pfedniho paru
noh a pomoci nehtu na pfednich tarsech u mnohfch se nalezajiciho. Rourovity posledni
Clanek abdomenu jest zajiste schopen velmi dobre sluzby konati pri protlacovani tela
skrze skuliny*). Dalsim nasledkem jejich zpusobu zivota jest uzka hlava a klinovita podoba
predohrudi. (Take u nekterych stenopter ma prothorax podobny tvar; tak u rodu
Chirothrips [Tab. I., fig. 2. a 7.j a druhu Oxythrips firma a parviceps.) Ponevadz
kridel malo upotfebovala, mizela i pevnost' jejich a sice tim, ze zilky se ztracely. Take
pohyby jejich staly se nutne volnejsimi, jak to shledavame tez u mnohych stenopter
pod drnem zijicich (Limotlirips, Prosopothrips etc.). Ztrata kladelka pak vysvetluje se
snadno tim, ze nutnost’ skryvati vajicka pomoci ustroje toho do pletiva rostlinneho, aby
k urazu neprisla, u tubulifer prestavala, nebot’ pod korou a v drnu naleza se bezpecnych
skrysi s dustatek**).
Z toho vseho vyplyva, ze bezprostredni predkove trasnenek podobali se asi znacne
nasim coleoptratum, ktera tedy primo odvozuji se z jejich kmene, z nehoz vypucely
jeste dve vetve, totiz tubulifera, znacne nasledkem zvlastniho zpusobu zivota pozmenena,
a stenoptera. od coleoptrat se tak daleko neodchylivsi.
- ^ - S2-~-g— - ; - 7 -
*) Mezi uzkym rouroviRm tubem, ktery take u nekterych stenopter se objevuje (u druhft
Oxythrips hastata a Belotkrips acuminata) a mezi tubem konickym, podobnym poslednimu clanku
abdominalnimu cetnych stenopter, lze sledovati u jednotlivych druhd tubulifer vsechny prechody.
**)' Rod Anthothrips, jenz k tubuliferdm nalezi, zije v kvetech a prijal zajiste sekunderne
tento zpusob zivota, kdyz jiz telo jeho zivotu pod korou neb v drnu se bylo pfizp&sobilo. Pozoru-
hodno jest, ze druh Anthothrips aculeata zije mimo ve kvetech take jeste v drnu, v mechu, pod
spadan^m listim a vyjimkou tez pod korou a ze v zime rad pod zpuchrelou khru se uchyluje.
— 21 —
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Die Vorfahren der Thysanopteren ahnelten, meiner Ansicht nach, bedeutend
unseren Aeolothripiden ( Coleoptrata Halid.), einer der drei Familien dieser Ordnung.
Ich will es versuchen, meine Ansicht zu bekraftigen.
Die Fliigel der Phloeothripiden ( Tubulifera Halid.; Taf. Ill, Fig. 19; Taf. IV,
Fig. 28 und 29) und der Thripiden ( Stenoptera Burm. ; Taf. VI, Fig. 97) lassen
sich leicht aus den Fliigeln der Aeolothripiden (Taf. V, Fig. 39) ableiten. Was die
Phloeothripiden anbelangt, so haben ihre Flugel die charakteristische Form der Aeolo¬
thripiden, namlich die bedeutende Breite, das abgerundete Ende und manchmal
auch die Verengung in der Mitte. Die Adern verschwanden freilich fast vollkommen.
Im Oberfliigel blieb von der oberen Langsader nur ein Rest iibrig, welcher bei der
Mehrzahl der Arten sehr kurz 1st, bei manchen jedoch noch die Fliigelmitte erreicht
(so bei den Arten Megalothrips Bonannii [Taf. Ill, Fig. 19], Idolothrips Schotti und
Phloeothrips angustifrons). Der Flugel der Thripiden wurde sehr schmal und sein
Ende wurde spitzig. Aus der Bildung der Adern im Oberfliigel geht jedoch klar hervor,
dass dieselben sich aus den Fliigeln der Aeolothripiden entwickelt haben. Die obere
Langsader blieb vollstandig erhalten (Taf. VI, Fig. 97, c), die untere jedoch nur in jenem
Theil ( d ), welcher bei den Aeolothripiden hinter der Querader*), die in der Fliigelmitte
beide Langsadern verbindet, liegt. Diese Querader blieb in vielen Fallen ebenfalls erhalten
(p) und vereinigt sich mit dem Anfange des Restes der unteren Langsader. Wo jedoch
die Querader verschwand, ist natiirlich jener Rest der unteren Langsader in keiner
Verbindung mit der oberen Langsader. Von den iibrigen Queradern blieben bei den
Thripiden jene beiden Adern der Aeolothripiden erhalten, welche die obere Langsader
mit der Vorderrandader verbinden (Taf. VI, Fig. 97, /, g ), wurden jedoch bis jetzt wegen
ihrer Undeutlichkeit iibersehen.
Die Fiihler der urspriinglichen Thysanopteren waren wohl neungliedrig, wie bis
jetzt die Fiihler der Aeolothripiden; durch Zusammenwuchs einer kleineren oder gros-
seren Anzahl der letzten Glieder, wie es schon bei den Gattungen Aeolothrips (Taf. V,
Fig. 46) und Bhipidothrips (Fig. 43) sehr gut angedeutet ist, entstand der achtgliedrige
Fiihler der Phloeothripiden und mancher Thripiden , und der sieben- oder sechsgliedrige
Fiihler der iibrigen Thripiden, an welchem oft deutlich zu erkennen ist, dass das
sechste Glied durch Zusammenwuchs mehrerer ursprtinglicher Glieder gebildet wurde.
Auch die Taster unserer Aeolothripiden geben davon Zeugenschaft ab, dass
diese Familie urspriinglichere Verhaltnisse aufweist. Ihre Maxillar taster setzen sich immer
aus drei Gliedern zusammen, in welcher Hinsicht auch viele Thripiden mit ihnen
iibereinstimmen, wogegen bei den iibrigen Thripiden und alien Phloeothripiden die
Maxillartaster aus zwei Gliedern bestehen, von denen das zweite, wie klar angedeutet
*) Bei manchen tertiaren Thysanopteren blieb (nach den Abbildungen v. Schlechtendals
zu schliessen) auch diese Ader ihrer ganzen Lange nach erhalten. Sieh z. B. Fig. 5 auf dem 1.
Textbild.
J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
zu sein pflegt (Taf. VII, Fig. 109), durch Zusammenwuchs zweier urspriinglicher Glieder
entstand. Die Labialtaster setzen sich bei der Mehrzabl der Aeolothripiden aus vier
Gliedern zusammen, bei den iibrigen Thysanopteren immer nur aus zwei, wobei es
auffallend ist, dass das zweite Glied im Vergleiche zum erslen ungewohnlich lang ist und
gut durch Zusammenwuchs dreier urspriinglichen Glieder sich bilden konnte.
Wir wollen es noch versuchen, zu erklaren, auf welche Weise die Phloeothripiden
aus unseren Aeolothripiden ahnlichen Insecten entstehen konnten. Der Grand des
eigenthiimlichen Korperbaues der Phloeothripiden ist Folge der Anpassung an besondere
Verhaltnisse. Die Phloeothripiden halten sich namlich unter der Rinde und im Rasen
auf, und hier ist ein flacher Korper fur sie jedenfalls sehr vortheilhaft ; denn er befahigt
sie. durch die engsten Spalten zu kriechen, wobei sie sich ihrer starken, ungewohnlich
erweiterten Vorderschenkel und des Zahnes auf den Vordertarsen, der bei vielen Arten
vorkommt, mit Vortheil bedienen. Das rohrenformige letzte Abdominalsegment ist ihnen
dabei ohne Zweifel auch recht behilflich*). Eine weitere Folge ihrer Lebensweise ist der
schmale Kopf und die keilformige Gestalt des Prothorax. (Auch bei einigen Thripiden
hat der Prothorax eine ahnliche Gestalt; so bei der Gattung Chirothrips [Taf. I, Fig. 2
u. 7] und den Arten Oxythrips firma und parviceps.) Weil sie wenig von den Fliigeln
Gebrauch machen, schwand auch ihre Festigkeit, und zwar dadurch, dass die Adern
verloren giengen. Auch ihre Bewegungen wurden nothwendigerweise langsamer, wie wir
es auch bei vielen unter Rasen lebenden Thripiden beobachten ( Limothrips , Proso-
pothrips etc.). Der Verlust des Legebohrers lasst sich leicht daraus erklaren, dass die
Nothwendigkeit, die Eier vermittelst dieses Instrumentes in das Pflanzenparenchym zu
verbergen, bei den Phloeothripiden abfiel, da unter der Rinde und im Rasen es genug
sichere Sc.hlupfwinkel gibt**).
Aus allem dem Gesagten geht also hervor, dass die unmittelbaren Vorfahren der
Thysanopteren wohl sehr unseren Aeolothripiden ahnelten.
*) Zwischen dem schmalen rohrenformigen Tubus, welcher auch bei einigen Thripiden
vorkommt (so bei den Arten Oxythrips hastata und Belothrips acuminata) und zwischen dem konischen
Tubus, welcher dem letzten Abdominalsegmente zahlreichen Thripiden ahnelt, existieren bei den
einzelnen Phloeothripidenarten alle Ubergange.
**) Die Gattung Anthothrips , welche zu den Phloeothripiden geho rt, lebt in Bliiten und nahm
diese Lebensweise jedenfalls erst secundar an, nachdem sich schon ihr Korper dem Leben unter
Rinde oder im Rasen angepasst hatte. Zu bemerken ist noch, dass die Art Anthothrips acideata
ausser in Bliiten auch im Rasen, Moos, unter abgefallenem Laube und ausnahmsweise auch unter
Rinde vorkommt, wohin sie sich uberhaupt im Winter gerne verkriecht.
— 23 —
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
OrdoTHYS ANOPTER A halid.
1744. PHYSAPUS DEGEER.
1746. THRIPS LINNE.
(1806. VESITARSES ou PHYSAPODES DUMERIL. )
1829. PHYSAPI LATREILLE.
1829. THRIPIDAE STEPHENS.
1835. THRIPSITES NEWMAN.
1836. THYSANOPTERA HALIDAY.
1836. PHYSOPODA RURMEISTER.
1852. PHYSAPODA WALKER.
1855. TI4RIPS1NA NEWMAN.
1856. THRIPIDIDAE FITCH.
Telo vice nebo mene splostile, obycejne 0’47 — 4 mm, vtjimkou az skoro 1 cm
dlouhe. Celo naleza se na spodni strane hlavy. Tykadla jsou sesti- az deviticlenna, nit-
kovitA Oci vzdy pfltomny; mezi nimi nalezaji se obycejne tfi jednoducha ocka. IJstroje
ustni k ssani uzpusobene majl podobn kuzele a jsou vice nebo mene pod predohrud’
zatlaceny. Plast' kuzele ustniho utvofen jest z hofejsiho pysku, z kusadel druheho paru
a z pysku dolejsiho, kterezto casti vespolek srostly. V jeho dutine pohybuji se kusadla
prveho paru (mandibulae) v podobe dvou bodavych stetin a lichy bodec ustni (prome-
nenf to epipharynx) na leve strane lezici a zavinujici nesoumernost’ ustroju ustnich, pro
tfasnenky vyznacnou. Makadla maxillarni jsou dvou- neb tficlenna, makadla labialni
dvou- neb ctyfclenna. Predohrud’ jest volne pohybliva, stredohrud’ a velsi zadohrud’
srustaji v jeden celek. Nohy jsou kratke; jednoclenne neb dvouclenne, chodidlo ukon-
ceno jest dverna drapky, ktere pfirustaji k stenam vychlipitelneho mechyfku, mezi nimi
se nalezajiciho. Kfidla jsou velmi uzka, blanita, s okrajem. dlouze trasnitym a s zilkami
velmi sporymi; casto jsou zkracena a nekdy uplne chybi. Abdomen sklada se z desiti
clanku, z nichz posledni byva rourovity. Hfbetni cast’ prveho clanku jest pravidlem velmi
kratka a souvisi uzce s metanotem; bfisni cast’ jeho jest vice nebo mene zakrnela.
Soustava nervova jest koncentrovana ; vsecky zauzliny abdominalni splyvaji v jednu
nervovou hmotu, ktera se naleza bud’ v basi abdomenu aneb vstupuje az do hrudi,
— 24 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T FI Y S A N 0 P T E R A“ .
kdez pfiklada se k srostlym zauzlinam stfedo- a zadohrudi. Kommissury (krome jicnove)
a provazec nervovy v abdomenu (na nemz zauzlin nenl) jsou liche. Zazivaci roura jest
v jedinou okliku slozena. Velmi dlouhy jicen saha nekdy az do prvnich clanku abdomenu.
Zaludek sklada se ze dvou odstavcu. Tenke stfevo jest velmi kratke, tluste stfevo jest
objemne a vfetenovite. Do stfeva vyusfuji ctyfi dlouhe malpighicke zlazy. Slinnych zlaz
jsou dva pary, zfidka tfi. Srdce ma podobu maleho vaku a lezi mezi sedmym a osmym
clankem zadku. Otvoru dychacich nalezame vzdy ctyri pary, a sice na stfedohrudi, na
zadohrudi a pak na 2. a 8. clanku abdominalmm. Ustroje pohlavni skladaji se u samcu
ze dvou jednoduchych varlat; do base spolecneho chamovodu usti se jeden neb dva
pary zlaz pfldavnych; u samic pozustavaji oba vajecmky ze ctyf rourek vajecnych. Do
licheho vejcovodu usti se zasobarna chamova, bez zvlastni zlazy pfivesne a nekdy
objemna zlaza mazova. Otvor ustroju pohlavnich naleza se mezi 9. a 10. cl. abdom. ;
u samic terebrantii vsak mezi 8. a 9. Nektere tfasnenky (Terebrantia) maji kladelko
ze ctyf chlopni slozene. Rozmnozovani deje se casto parthenogenetickv a rozsifovani
bezkridlych druhu okfidlenymi stehovavymi samickami (feminae disseminantes). Vajlcko
vyviji se die onoho typu, u ktereho prou^ka zarodecna vchlipuje se dovnitr zloutku,
dlmz zarodek dostava se do polohy obracene (vzhledem k stenam vajecnym); procez na-
stava pozdeji pfevrat plodu. Pokud promeny se tyce, patfi tfasnenky mezi Paurometabola,
ac od nich odchyluji se tim, ze nymfa jejich jest malo pohybliva, ba nekdy i nehybna, a ze
nepfijima polravv. Tfasnenky zivi se pravidlem st’avami rostlinnymi, zfidka zivocisnymi.
R. 1836. rozdelil Haliday (L. c. 43.) tfasnenky na dva podfady (Stirpes), totiz
Terebrantia a Tubulifera. Toto rozdeleni jest velmi pfirozene a zachovalo se tu.diz
az podnes, prave tak jako jeho rozdeleni terebrantii v celedi: Coleoptrata (= Aeolo-
thripidae ) a Stenelytra (kterezto jmeno, jsouc zadano jiste skupine brouku, bylo nahra-
zeno jmenem Stenoptera [ ThripidaeJ).
- - - r3~-g; - -
Korper mehr oder weniger flach, gewohnlich O' 4 7 — 4 mm, ausnahmsweise bis
fast 1 cm lang. Die Stirn befindet sich auf der Unterseite des Kopfes. Die Fiihler sind
sechs- bis neungliedrig, fadenformig. Augen immer vorhanden; zwischen denselben befinden
sich gewohnlich drei Ocellen. Die Mundwerkzeuge, welche zum Saugen eingerichtet sind,
haben die Form eines Kegels und sind mehr oder weniger unter die Vorderbrust
verschoben. Der Mantel des Mundkegels besteht aus der Oberlippe, aus den Maxillen
und der Unterlippe; alle diese Theile sind untereinander verwachsen. In der Hohlung
des Mundkegels bewegen sich die Mandibeln in Form zweier Stechborsten und der
unpaare Mundstachel (wohl ein umgebildeter Epipharynx), welcher linkerseits liegt, und
den ' fiir die Thysanopteren charakteristischen unsymmetrischen Rau der Mundwerkzeuge
bedingt. Maxillartaster zwei- oder dreigliedrig, Labialtaster zwei- oder viergliedrig.
4-
25 -
H. UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Prothorax lrei beweglich, Mesothorax und der grossere Metathorax zu einem Ganzen
verwachsen. Beine kurz; der ein- bis zweigliedrige Tarsus am Ende mit zwei mehr
oder weniger deutlichen Klauen, welche an die Wande einer zwischen ihnen be-
findlichen Blase anwachsen. Fliigel sehr schmal, hautig, mit wenigen Adern; ihre
Rander mit langen Fransen besetzt. Oft sind die Flugel verkiirzt, und manchmal
fehlen sie vollkommen. Abdomen aus zehn Segmenten bestehend, von denen das letzte
oft rohrenformig ist. Die Ruckenplatte des ersten Segmentes regelmassig sehr kurz und
mit dem Metanotum eng verbunden; die Bauchplatte mehr oder weniger verkummert.
Das Nervensystem sehr concentriert ; alle Abdominalganglien zu einer Masse verwachsen,
welche sich entweder im Grunde des Abdomens befindet oder bis in den Thorax steigt.
wo sie sich an die vereinigten Ganglien der Mittel- und Hinterbrust eng anlegt. Der
Darmcanal ist in eine einzige Schlinge zusammengelegt. Der sehr lange Oesophagus reicht
manchmal bis zu den ersten Abdominalsegmenten. Der Magen wird aus zwei Abschnitten
zusammengesetzt. Der Dunndarm ist sehr kurz, der Dickdarm voluminos und spindelformig.
In den Darm miinden vier lange Malpighische Gefasse. Speicheldriisen sind in zwei,
selten in drei Paaren vorhanden. Das Herz hat die Gestalt eines kurzen kleinen Sackes
und liegt zwischen dem siebenten und achten Abdominalsegmente. Stigmen stets in vier
Paaren vorhanden, von denen das erste auf dem Mesothorax, das zweite auf dem
Metathorax, das 3. u. 4. auf dem 2. u. 8: Abdominalsegmente sich befmden. Die Ge-
schlechtsorgane der Mannchen sind aus zwei einfachen compacten Hoden zusammen¬
gesetzt; in den Grand des gemeinschaftlichen Samenleiters (ductus ejaculatorius) miinden
ein oder zwei Paar accessorischer Driisen. Bei den Weibchen bestehen beide Eierstocke
aus je vier Eirohren. In den unpaaren Eileiter miindet das Receptaculum seminis,
welches keine besondere Anhangsdriise hat, und manchmal eine grosse Schmierdriise.
Die Miindung der Geschlechtsorgane befindet sich -zwischen dem 9. u. 10., bei den
Weibchen der Terebrantia jedoch zwischen dem 8. u. 9. Abdominalsegmente. Die
letzteren haben einen aus vier Ivlappen zusammengesetzten Legebohrer. Die Vermehrung
geschieht oft parthenogenetisch und die Verbreitung der fliigellosen Arten durch wandernde
gefliigelte Weibchen (feminae disseminantes). Das Ei entwickelt sich nac.h jenem Typus,
bei welchem der Keimstreif sich von hinten nach vorn in den Dotter einstiilpt, wo durch
der Embryo in eine verkehrte (mit Riicksicht auf die Eiwande) Lage gelangt; deswegen
findet spater eine Umrollung des Embryos statt. Was die Verwandlung anbelangt, muss
man die Thysanopteren zwischen die Paurometabola einreihen (weil ihre Larven dem
vollkommenen Insecte sehr ahneln, weil ihre Verwandlung durch successives Wachsthum
vor sich geht, weil die Lebensweise der Larven dieselbe wie die des vollkommenen
Insectes ist, und weil auch ihre Mundwerkzeuge dieselben sind), obwohl sie von ihnen
dadurch sich unterscheiden, dass ihre Nymphe wenig beweglich, ja manchmal (nach
H e e g e r) sogar unbeweglich ist, und dass sie nicht Nahrung aufnimmt. Die Thysanopteren
leben von Pflanzen-, ausnahmsweise von Thiersaften.
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „T H Y SAN 0 P T E R A“ .
Klfce k urcovanf ceskych trasnenek.
1. KLIC K URCENI PODRAdO A CELEDI.
I. Samice maji na bfisni strane 7. a 8. cl. abdom. Ctyfchlopnove zataZitelne
kladelko (Tab. X., fig. 170.). Hofejsi kfidla jsou dvema podelnymi zilkami (Tab. VI., fig.
97.) a zilkou okruzni (Tab. V., fig. 39., a, b; Tab. VI., fig. 97., a, b ) opatfena. Telo jest
v celku malo splostile. PODRAD TEREBRANTIA HALID.
A. Tykadla jsou devlticlenna (Tab. V., fig. 35., 43., 46.). Kladelko nahoru prohnule.
GELED COLEOPTRATA HALID. (= AEOLOTH R1 PI DAE).
B. Tykadla jsou sesti- az osmiclenna (Tab. VI., fig. 78., 79.; Tab. VII., fig. 108.). Kla¬
delko dolu probmite. CELEl) STENOPTERA BURM. (= TH Rl PI DAE).
II. Samice nemajl kladelka. Horejsi (i dolejsi) kfidla bez zilek (Tab. IV.. fig. 28.),
aneb jen s jedinou podelnou zilkou zkracenou (Tab. TIL. fig. 19.). Tykadla osmiclenna
(Tab. VII., fig. 117.). Posledni clanek abdomenu (tubus) vMy rourovity (Tab. IV., fig. 28.).
Telo ploche. PODRAD TUBULIFERA HALID, s CELEDI PHLOEOTHRIP1 DAE.
2. KLICE K URCENI RODU.
1. GELED COLEOPTRATA HALID. ( AEOLOTH Rl PI DAE).
A. Vsecky clanky v tykadle volne (Tab. V., fig. 35.). Makadla labialni dvouclenna.
1. Rod Melanothrips Halid.
B. Nekolik poslednich clanku v tykadle srusta. Makadla labialni ctyfClenna.
1. Tri posledni clanky v tykadle srustaji (Tab. V., fig. 43.). Krldla beze stuh.
2. Rod Rhipidothrips nov. gen.
2. Pet poslednich clanku v tykadle srusta (Tab. V., fig. 46.). Kfidla se stu-
hami (Tab. I., fig. 4.). 3. R0d Aeolothrips Halid.
2. GELED STENOPTERA BURM. (- THRIPIDAE).
A. Tykadla osmiclenna.
1. Telo jest sit'kovane.
a. Kfidla schazeji. (Tab. II., fig. 9.) 16 r0(j pr0sopothri ps nov. gen.
4*
— 27 -
II. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
b. Kftdla u obou pohlavt pfitomna.
a’. Barva tela cernohneda nebo zlutohneda. Posledni clanek tykadel
mnohem deist nez pfedchazejtct (Tab. VI., dig. 91.).
17. Rod Heliothrips Halid.
b\ Barva tela zluta. Posledni cl. tykadel asi tak dlouhy jako pfedchazejtct
(Tab. VI.. fig. 81.). 14. R0d Dictyotlirips nov. gen.
2. Telo nent stt'kovane.
a. Abdomen prejemnymi chloupky hedvabity; telo kratke, tmave. (Tab. L,
fig- 1-) 6. Rod Sericotlirips Halid.
b. Abdomen nent hedvabity.
a\ Posledni dva clankv tykadel (stylus) deist neb jen nepatrne kratst nez
6. cl. jejich.
a”. Stylus nepatrne kratst nez 6. cl. (Tab. VI., fig. 80.). Dva posledni
cl. abdomenu znacne zuzene; posledni tvoft dlouhou tenkou rouru.
Prothorax bez delstch chlupu. (Tab. II., fig. 10.)-
13. Rod Belothrips Halid.
6”. Stylus mnohem deist nez 6. cl. (Tab. VI., fig. 70.). Konec abdomenu
napadne nezuzeny. 8. Rod Rliapliidotlirips nov. gen.
b\ Posledni dva clanky tykadel patrne kratst nez 6. cl. jejich.
a ”. Tfett cl. tykadla na vnejst strane ve vybezek prodlouzeny (Tab.
I., fig. 8.). Konec abdomenu u samic trnity.
5. Rod Limotlirips Halid.
b". Tfett cl. tykadla bez vybeZku.
a ". Pfednt femora neobycejne rozstfena (Tab. I., fig. 2. a 7.) a
konec jejich vne v zoubek prodlouzeny.
4. Rod Cliirotlirips Halid.
b”\ Pfednt femora uzsi a bez zoubku.
a. Chloupky na konci abdomenu jsou kratke a pravidlem vehni
slabe.
a'. Ocka (i kftdla) schazejt. (Tab. II., fig. 17.)
12. Rod Aptinotlirips Halid.
y Ocka pfitomna.
a". Telo velmi zavalite (Tab. II., fig. 15.); makadla maxil-
larnt dvouclenna.
15. Rod Dendrotlirips nov. gen.
— 28 —
J. UZEL, MONO G RAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
p''. Telo neni zavalite; makadla maxillarni tficlenna.
11. Rod Anapliotlirips m.
Chlupy na konci abdomenu jsou dosli dlouhe a pomerne
silne.
<*'. Konec abdomenu jest napadne, nekdy velmi znacne zuzeny
(Tab. V., fig. 66.; Tab. VI., fig 74.). Samci maji na 9. cl.
jeho nahofe dva pary velmi kratkych silnych ostnu (Tab.
VI., fig. 71.).
a". Telo vynika svou mohutnosti a sirkou. Kfidel jen
pfemala rudimenta. io. R0d Pacliytlirips m.
p". Telo uzsi. Kridla obvcejne vyvinuta. Hofejsi maji na
pfednim okraji mezi trasnemi slabe brvv.
9. Rod Oxytlirips m.
Konec abdomenu neni napadne zuzeny. Samci maji 9. cl.
neozbrojeny. Kridla jsou obycejne pfitomna. Hofejsi maji
na pfednim okraji mezi ifasnemi silne dlouhe brvy. (Tab.
I., fig. 5. a 6.)
7. Rod Pliy sopus (Deg.) Am. et Serv.
B. Tykadla sedmiclenna neb sesticlenna.
1. Makadla maxillarni dvouclenna.
a. Hofejsi kfidla s cernymi stuhami.
a’. Telo sit'kovane. (Tab. 11.. fig. 12.) 18 Rod p-u-thmotln ips m.
b’. Telo neni sit’kovane.
20. Rod Baliotlirips m.
b. Hofejsi kfidla (jsou-li pfitomna) beze sluh.
a’. Telo siroke. Kfidla i ocka schazeji. 25. Rod Platytlirips hi.
b’. Telo velmi uzke. Kfidla i ocka pfitomna. (Tab. II. fig. 16.)
22. Rod Stenotlirips nov. gen.
2. Makadla maxillarni zfetelne tficlenna.
a. Tykadla sesticlenna (Tab. VI., fig. 79.; Tab. VII., fig. 113.).
04ka 1 kMdla Pf“omna' 24. Rod Drepanotlirips nov. gen.
b\ Ocka i kfidla schazeji. (Tab. II., fig. 17.)
12. Rod Aptinotlirips Halid.
— 29 —
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
b. Tykadla sedmiclenna.
a’. Telo neobycejne uzke (Tab. VII., fig. 112.). Ocka schazeji neb jsou
velmi nezfetelna. Kfldla schazeji uplne.
23. Rod Bolacotlirips nov. gen.
b\ Telo nenl napadne uzke.
a”. Konec pfednlch tibii bezbranny.
19. Rod Tlirips (L.).
b”. Konec pfednlch tibii dvouzuby (Tab. VII., fig. 111.).
21. Rod Sminyotlirips nov. gen.
3. CELED TUBULIFERA HALID. ( PH LOEOTH R1 PI DAE).
A. Hlava a prothorax asi stejne delky, aneb prothorax trochu dels! hlavy.
1. Kridla vzdy pfltomna; jsou uprostfed zuzena, takze majl podobu protahle
podesve. ZijI hojne v kvetech. 28. Rod Anthothrips m.
2. Kridla obyCejne schazeji; jsou-li pfltomna, nemajl uprostfed zadneho zu^enl.
ZijI pod korou neb v drnu (Tab. II., fig. 18.).
31. Rod Tricho tlirips m.
B. Hlava patrne dels! nez prothorax.
1. Pfednl stehna pfed koncem uvnitf se zubem (Tab. IV., fig. 28.).
33. Rod Acantliothrips m.
2. Pfednl stehna bezbranna.
a. Cela hrud’ (i prothorax) po obou stranach okraslena snehobllou stuhou, ktera
se prodlu^uje na prvnl clanky abdomenu (Tab. III., fig. 25.).
35. Rod Poecilotlirips nov. gen.
b. Hrud bez takovfch kreseb.
ct’. Prothorax i vzadu nemnoho sirs! hlavy (Tab. VII., fig. 134.).
30. Rod Ceplialotlirips m.
b’. Prothorax vzadu znacne sirs! hlavy.
a”. Sosak na konci siroce zaokrouhlenf (Tab. IV., fig. 31.).
a’”. Delka tela vets! nez 2-5 (az 4) mm. Hlava o 0'7 neb 0-8
dels! nez sirs! (Tab. III., fig. 19.).
26. Rod Megalothrips m.
b’”. Delka tela az 2‘1 mm. Hlava nejvyse o 0’5, obycejne o 0-2
dels! nez sirs!. 27. Rod Crvptotlirips m.
- 30 —
J. UZ EL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
b”. Sosak ke konci zuzeny.
a”’. Strany hlavy opatfene malymi bradavkami, ktere se zakoncuji
malym ostenkem (Tab. IV.. fig. 29.).
32. Rod Pliloeothrips Halid.
b”\ Strany hlavy bez takovych ostnitych bradavek.
a. Ctvrty cl. tykadla nenl napadne siroky. Delka tela vets! nez
1‘1 mm. Kridla vsude stejne siroka.
34. Rod Liotlirips m.
p. Ctvrty cl. jest nejsirsim v celem tykadle (Tab. VII., fig. 133.).
Delka tela as 1‘1 mm. Kridla, jsou-li pfitomna. uprostred
znacne zuZena, takze majt podobu protahle podesve.
29. Rod Zygothrips nov. gen.
3. KLICE K URCOVANI DRUHU*).
1. ROD MELANOTHRIPS HALID.
Jediny zastupce jest druh: 1. M. fusca Sulz.
2. ROD RH I PI DOTH RIPS nov. gen.
Jediny zastupce jest druh: 2. R. gratiosa nov. sp.
3. ROD AEOLOTH Rl PS HALID.
a. Kridla se dvema stuhami (Tab. I., fig. 4.). Nekdy kridla schazeji.
a. Druhy a 3. cl. abdom. bily, sousedni cerne (Tab. I., fig. 3.).
7. Ae. albocincta Halid.
p. Druhy a 3. cl. abdom., jako sousedni, tmave zbarvene.
(Tab. I., fig, 4.) g Ae fasciata L.
b. Kridla na basi a na konci svetla, ostatek zkaleny.
a. Zkalena cast’ kridla uprostred se svetlou skvrnou (Tab. V.,
fig. 45.). 4. Ae. melaleuca Halid.
p. Zkalena cast’ kridla beze skvrny.
3. Ae. versicolor nov. sp.
*) Znaky uvedene tykaji se samic (neni-li vyslovne jinak podotceno), ponevadz tyto jsou
samcd mnohem cetnejsl. — Znaky, jimiz list se samci od samic, sestaveny jsou pro oba podrady
na str. ..a
— 31 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY S ANOPTERA.
4. ROD CHIROTH RI PS HALID.
a. Druhy cl. tykadla ma na vnejsi strane vybezek (Tab. V., fig. 49.).
9. Ch. manicata Halid.
b. Druhy cl. tykadla bez vybezku (Tab. V., fig. 50.).
10. Ch. Hilda e nov. sp.
5. ROD LI MOTH RIPS HALID.
Jediny cesky zastupce jest druh: 11. L. denticornis Halid.
6. ROD SER1COTH RI PS HALID.
Jediny zastupce jest druh: 13. S. staphylinus Halid.
7. ROD PHYSOPUS (DEG.) AM. et SERV.
1. Na pfednich rozich prothoraxu po jednom dlouhem chlupu smyslovem (Tab.
V., fig. 53.). Obe podelne zilkv hof. kfidla po cele deice chlupy posety.
a. Hlava nazad zuzena (Tab. V., fig. 53.).
a’. Barva samic tmave sedohneda az cerna, prvni dva cl. tykadla tmave.
«. Paty cl. tykadla cely neb aspon na basi svetly.
14. Pli. Yulgatissima Halid.
(3. Paty cl. tykadla cely tmavy. Tykadla napadne tenka.
15. Pli. teimicornis nov. sp.
b\ Barva sarnie zlutava, prv.e dva cl. tykadla svetle.
16. Pli. pallida nov. sp.
b. Hlava nazad nezuzena.
a’. Barva tela cernohneda.
«. Konec pfedniho chodidla se zoubkem (Tab. V., fig. 55.).
18. Pli. robusta nov. sp.
p. Konec pfedniho chodidla bez zoubku.
17. Pli. nervosa nov. sp.
b\ Hlava a thorax zlutave, abdomen cernohnedy.
20. Pli. nigriventris nov. sp.
2. Na pfednich rozich prothoraxu neni dlouhych chlupu smyslovych.
a. Pfedni tibie na konci se zubem. Hofejsi Mka hofejsiho kfidla jest skoro
po cele sve deice chlupy poseta.
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SANOPTERA“.
a\ Na tmavvch kfidlech dve svetle stuhy. Predni tarsus nema dole hrbolku.
«. Vedle zubu na konci prednich tibii naleza se ostry hrbolek,
u nehoz stojl silna stetinka (Tab. V., fig. 59.). Ctvrty cl.
tykadla cernohnedy. U samcu prodluzuje se 4. — 7. cl. ab-
dom. dole na zadnlm kraji uprostred v okrouhly cipek.
23. Pli. plialerata Halid.
(j. Ostry hrbolek vedle zubu na konci prednich tibii se nale-
zajici jest stetinkou zakoncen (Tab. V., fig. 61J. Ctvrty cl.
tykadla 2luty, slabeji neb silneji sedohnede zkaleny. Samec
bez onech cipkovitvch prodlouzenin na abdomenu.
24. Ph. intermedia nov. sp.
b\ Kridla jen pfed basi svetla. Predni tarsus dole se dvema hrbolky (Tab.
V., fig. 61.). 25. Ph. ulicis Halid.
b. Predni tibie bez zubu.
a’. Kridla a ocka vyvinuta.
a”. Kridla pfed koncem s sirokou nad okoli vice nebo mene svetlejsi
neurcitou stuhou. Oci znacnou merou vykoulene (Tab. V., fig. 62.).
a. Stredni a zadni tibie cernohnede, na konci zlute.
27. Ph. primulae Halid.
/?. Stredni a zadni tibie zlute, vne slabe hnede zkalene.
28. Ph. distincta nov. sp.
b". Kridla, krome svetle base, stejnomerne vice nebo mene zkalena.
«. Hofejsi ^ilka podelna v hof. kfidle ma v druhe sve polo-
vine tri chlupy, z nichz jeden jest od ostatnich dvou od-
dalen.
a’. Pterothorax nemnoho vetsi nez pro thorax. Posledni clanky
abdomenu opatreny jsou silnymi ostnitymi chlupy po-
strannimi. 31. Ph. Frici nov. sp.
Pterothorax znacne vetsi nez prothorax,
a”. Treti cl. tykadla znacne delsi nez 2.; 3. a 4. cl. dlouze
vfetenovite (Tab. V., fig. 57.). Delka tela 1'3 mm.
22. Ph. i)allipennis nov. sp.
(T. Treti cl. tykadla jen trochu delsi nez 2.; 3. a 4. cl.
ke konci mnohem mene zuzene. Delka tela 0-9 mm.
30. Ph. pini nov. sp.
H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
fj. Hofejsi zilka podelna v druhe polovine jen se dvema chlupy,
na konci jejim stojicimi. Paty cl. tykadel pfileha sirokou
plochou k sestemu (Tab. V., fig. 63.).
29. Pli. ulmifoliorum Halid.
y. Hofejsi zilka podelna v druhe polovine s osmi chlupy. Ty-
kadla cela cernohneda. Hof. kiidla, krome cire base, velmi
silne zkalena. 21. Pli. atrata Halid.
8. Hofejsi zilka podelna v druhe polovin6 s velmi nestalym
poctem chlupu. Hlava trochu delsi nez sirsi. Oci dosti
znacne vykoulene. Na konci predniho tarsu maly zoubek.
26. Pli. inconsequens nov. sp.
b\ Kridel jen nepatrna rudimenta; ocka castecne neb docela zakrnela.
a. Hlava vzadu tmavohneda, mezi ocima a v predu svetle
cervenozluta. Thorax tmavohnedy, abdomen cerny.
32. Pli. frontalis nov. sp.
0. Barva tela zlutava; abdomen silnfmi odstavajicimi chlupy
opatren. 33. Ph. pilosa nov. sp.
8. ROD RHAPH1 DOTH RIPS nov. gen.
Jediny z&stupce jest druh: 34. R. longistylosa nov. sp.
9. ROD OXYTHR1PS m.
a. Barva tela (aspon hlavy a thoraxu) zlutava. Na zadntch rozich prothoraxu
po jednom chlupu smvslovem.
a. Desaty cl. abdom. u samic jest velmi dlouhy, rourovity
(Tab. V., fig. 66.). Hofejsi podelna zilka ma v druhe
Polovici 5 chlupu. 35 0 ]iastata m.
3. Desaty cl. abdom. jest znacne kratsi. Hofejsi podelna zilka
ma v druhe polovici 3 chlupy. Na pfednich tarsech na
konci nehytek. ajUgae nov. sp.
b. Barva tela sedohneda az cerna. Na zadnich rozich prothoraxu po dvou
chlupech smyslovych.
a. Hlava do pfedu trochu zuzena. Pfedni tarsy na konci s ne-
hftkem (Tab. V., fig. 69.). 37 0_ flrma nov. sp
— 34 -
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „THYS ANO P TERA“.
p. Hlava nazad trochu zuzena, neobycejne mala (Tab. VI., fig. 72.).
38, 0. parviceps nov. sp.
10. ROD PACHYTHRIPS m.
Jediny zastupce jest druh: 39. P. subaptera Halid.
11. ROD ANAPHOTHR1PS m.
a. Tykadla od ctvrteho clanku cernohneda.
a’. Treti cl. tykadel dels! nez 4. Barva tela Zlutohneda.
40. A. ferruginea nov. sp.
h’. Treti a ctvrty clanek tykadel skoro stejne dlouhe. Barva tela tmave
sedohneda. 41. A. similis nov. sp
h. Tykadla jinak zbarvena.
a’. Barva tela tmava. Chloupky na konci abdomenu slaboucke.
a. Paty cl. tykadla prileha dosti sirokou plochou k sestemu.
U samcu maji 3. — 6. cl. abdom. dole dlouhou, dosti sirokou,
uprostred trochu stazenou svetlou prohlubinu. Barva tela
($ i C?) tmave sede cervenohneda.
43. A. euphorbiae nov. sp.
(j. Paty cl. tykadla od sesteho oddeleny. U samcu ma 3. — 6.
cl. abdom. dole velikou elliptickou svetlou prohlubinu. Barva
tela (c?) zelenave tmavoSeda. 42 A. armata nov. sp.
b\ Barva tela svetla. Devaty cl. abdomenu nahore na zadnim okraji se
Ctyrmi kratkymi silnymi chlupy.
a. Sesty cl. tykadla ma sikmou prehradku (Tab. VI., fig. 75.).
Kridla obycejne schazeji. 44 yirgo m.
p. Sesty cl. tykadla bez takoveto prehradky.
45. A. so]*dida nov. sp.
12. ROD APTI NOTH RIPS HALID.
Jediny cesky zastupce jest druh: 46. A. rufa Gmel.
13. ROD BELOTHR1PS HALID.
Jediny zastupce jest druh: 48. B. acuminata Halid.
— 35 —
5*
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS ANOPTE RA.
14. ROD DICTYOTH RI PS nov. gen.
Jediny zastupce jest druh: 49. D. betae nov. sp.
15. ROD DENDROTHRIPS nov. gen.
a. Kridla s btlymi stuhami pftcntmi. gQ j) tiliae nov sp
b. Kridla beze stuh.
a. Hlava dvakrat sirs! nez deist. Barva tela tmava.
51. D. Degeeri nov. sp.
(3. Hlava jen o 0-4 sirst nez deist. Barva tela svetla.
52. D. saltatrix nov. sp.
16. ROD PROSOPOTH RI PS nov. gen.
Jediny zastupce jest druh:
53. P. Vejdovskyi nov. sp.
17. ROD HELIOTHRIPS IIALID.
Jediny cesky zastupce jest druh: 54. H. haemorrhoidalis Bouche.
18. ROD PARTH ENOTH RI PS in.
Jediny zastupce jest druh: 56. P. dracaenae Heeg.
19. ROD TH RI PS (L.).
1. Hlava patrne sirst nez deist.
a. Hlava nazad patrne zuzena (Tab. X., fig. 172.). Tykadlo svetle, prve dva
cJanky, sesty cl. v druhe polovine a sedmy tmave. Nohy tmave, vsecky
tarsy a pfednt tibie svetle. 57. T. pliysophus L.
b. Hlava nazad nezuzena. Barva tykadel a noh jina.
a’. Abdomen nent napadne siroky.
a”. Barva tela (Q) tmava.
a’”. Ctvrty a paty cl. tykadla skoro stejne dlouhe.
a. Barva tela tmavohneda az cernohneda. Paty cl. tykadla tmavy,
neb jen na basi svetlejst. Hofejst zilka ma v druhe polo-
vine obycejne tfi chlupy.
Hof. kftdla jsou slabe zkalena. Nohy dosti svetle. Tfett
cl. tykadla svetly, 4. taktez svetly, ke konci zkaleny.
59. T. major nov. sp.
36 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YS AN OPTE R A“.
p\ Hofejsi kfidla jsou silne zkalena.
a”. Prvni cl. tykadla sedy, nepatrne prusvitnf, ostatni cl.
cernosede. jen tfeti kromekonce a ctvrty nabasi zlulave.
58. T. communis nov. sp. var. pulla.
p”. Prvni dva cl. tykadla cerne, 3. zluty, 4. zluty, velmi
slabe zkaleny, 5. cerny, na same basi svetly. Postava
mohutnejsi. 61. T. salicaria nov. sp.
p. Barva tela zlutohneda. Paty cl. tykadla svetly, jen ke konci
velmi slabe sede zkaleny. Hof. zilka ma v druhe polovine
obycejne jen 2 chlupy, na konci jejim se nalezajici.
60. T. sambuci. Heeg.
b’”. Paty cl. tykadla maly, znacne kratsi nez 4.
«. Barva tela cernohneda az skoro cerna. Dva posledni cl. ab-
domenu nejsou tmavsi nez ostatni telo.
a. Delka tela P2 mm. Ctvrty cl. tykadla svetly, jen ke konci
zkaleny, 5. do polou svetly, od polou zkaleny.
62. T. valida nov. sp.
Delka tela 0’9 mm. Ctvrty i 5. cl. cernosede.
68. T. linaria nov. sp
3. Barva tela hnedozluta neb Zlutohneda. Dva posledni clanky
abdom. cerne. 63. T. adusta nov. sp.
b". Barva tela svetla.
a”% Chlupy na tele napadne tmave.
a. Paty cl. tykadel skoro do dvou tfetin belozluty, pak nahle
cernosedy; 6 cl. na basi svetlejsi. 64 j flaya gchr
p. Paty cl. tykadel a nasledujici cele tmave.
Paty cl. tykadel v pfedu ut'aty, takze pfileha sirokou
plochou k clanku sestemu. @5 ajnj noy gp
P'. Paty cl. od sesteho oddelenv. Kfidel obycejne jen rudi-
menta- 73. T. nigropilosa nov. sp.
5’”. Chlupy na tele svetlejsi.
a. Hofejsi zilka podelna jest ve sve druhe polovine opatfena
ctyfmi chlupy, z nichz prvni dva a posledni dva jsou sbli-
zeny. Clanky tykadla dosti zavalite,
58. T. communis nov. sp.
37 -
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOP TERA.
p. Horejsi zilka podelna jest ve sve druhe polovine opatrena
obycejne osmi chlupy. Tri prve clanky dosti zavalite ho
tykadla svetle, ostatni sedohnede .
69. T. minutissima L.
y. Horejsi zilka podelna jest ve sve druhe polovine opatrena
tremi chlupy, z nichz jeden od obou ostatnich jest oddalen.
Paty cl. tykadla jen trochu kratsi nez 4., v predu ut'aty,
takze prileha dosti sirokou plochou k Clanku sestemu.
Sedmy clanek pomerne dlouhy.
66. T. albopilosa nov. sp.
Paty cl. tykadla znacne kratsi ne^ 4., v predu u£si nei,
u druhu pfedchazejiciho. Sedmy Cl. kratsi.
64. T. flava Schr. var. obsoleta.
b\ Abdomen neobvcejne siroky. ^ j[Qatata nov. sp.
2. Hlava tak dlouha jako siroka aneb delsi.
a. Predni tarsus opatren dlouhym zubem (Tab. VI., fig. 104.).
70. T. calearata nov. sp.
b. Predni tarsus bezbranny.
a\ Hlava a thorax ochrove a^ hnedozlute, cely abdomen cerny.
74. T. discolor Halid.
b'. Barva tela sedohneda az cerna.
a”. Telo mohutne, 1‘3 mm dlouhe. Oci vykoulene (Tab. VI., fig. 107.).
76. T. Klapaleki nov. sp.
h”. Telo slabsi, jen O’ 7 — O’ 9 mm dlouhe. Oci nevykoulene.
a’”. Horejsi zilka ma ve sve druhe polovine ke konci pet chlupu.
Kfidla nekdy schazeji. Hlava mala, do predu trochu zu2ena
(Tab. VI., fig. 101.). 67 ^ angUSticeps nov. sp.
6’”. Horejsi zilka ma ve sve druhe polovine tri chlupy, z nich2
jeden jest od ostatnich dvou oddalen.
«. Paty cl. tykadla jen trochu kratsi nez 4.
71. T. viminalis nov. sp.
p. Paty cl. tykadla znacne kratsi ne^ 4. Prothorax v pomeru
k hlave delsi ne^ obycejne. _0 rr
: J 72. 1. longicollis nov. sp.
J. IJZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
20. ROD BALIOTH RI PS m.
Jediny zastupce jest druh: 78. B. (lispar Halid.
21. ROD SMINYOTHRIPS nov. gen.
a. Zuby na konci prednich tibii drobne (Tab. VII., fig. 110.).
79. S. biuncinata nov. sp.
b. Zuby na konci prednich tibii velike a silne (Tab. VII., fig. 111.).
80. S. biuncata nov. sp.
22. ROD STENOTH RI PS nov. gen.
Jediny zaslupce jest druh: 81. S. gramiimm nov. sp.
23. ROD BOLACOTH RI PS nov. gen.
Jediny zastupce jest druh: 82. B. Jordani nov. sp.
24. ROD DREPA NOT RIPS nov. gen.
Jediny- zastupce jest druh: . 83. D. Reuteri nov. sp.
25. ROD PLATYTHRIPS m.
Jediny zastupce jest druh: 84. P. tunicata Halid.
26. ROD M EG A LOTH RIPS m.
a. Delka tela 2'5 — 3 mm. Vseckv tibie hnedozlute.
96. M. lativentris Heeg.
b. Delka tela 4 mm. Vsecky tibie cerne. ^ ^ Boiiannii nov sp
27. ROD CRYPTOTH RI PS m.
a. Prothorax tmavy.
a'. Hlava se stranami skoro rovnobe^nymi. Telo velmi siroke (Tab. III.,
99. C. lata nov. sp.
b’. Hlava v zadu zu^ena.
a”. Ctvrty cl. tvkadla tmavy.
— 39 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
a”’. Hlava skoro v 05 dels! nez sirs! (Tab. VII.. fig. 123. j.
Telo dosti uzke. 100. q angusta nov. sp.
5’”. Hlava jen as o 0-2 dels! nez sirs! (Tab. IV., fig. 33.).
102. C. dentipes Reut.
5”. Ctvrty cl. tykadla zlutv, jen na konci zkaleny.
101. C. Teams nov. sp.
b. Prothorax hnedozluty. 103. C bicolor Heeg.
28. ROD ANTHOTH RI PS m.
a. Tubus o 02 kratsl hlavy, skoro vsude se stejnym prumerem (Tab. VII.,
fig. 129.). Kfidla vice nebo mene sedohnede zkalena. Barva tela leskle
cerna. 104. A. statices Halid.
b. Tubus o 0-26 kratsl hlavy, smerem k basi se rozsifujlcl. Krldla cira.
Barva tela leskle cerna. 105. A. distinguenda nov. sp.
c. Tubus o 0’4 kratsl hlavy, na basi rozslfeny (Tab. VII., fig. 131.). Kfidla
cira. Barva tela cernohneda az cervenohneda. ^ aculeata Fabr
29. ROD ZYGOTH RI PS nov. gen.
Jedinf zastupce jest druh: 108. Z. minuta nov. sp.
30. ROD CEPHALOTHRI PS m.
Jediny zastupce jest druh: 109. C. monilicornis Reut.
31. ROD TRICHOTHRIPS m.
a. Tykadla vice nez dvakrat hlavy dels!. PrvnI cl. tykadla svetly. Delka tela
nejvfse 1’4 mm.
a’. Delka samic jen 0'9 mm. Hlava zluta, ostatnl telo tmavohnede. Zije
v ^rnu- ill. T. caespitis nov. sp.
b\ Delka samic as 1-4 mm. ZijI pod korou.
a’. Tubus svetly, nekdy uprostfed velmi .slabe zkaleny. Konec abdo-
menu zlutf. Hlava casto svetla. n0. T. pedicularia Halid.
6”. Tubus, krome base, cerny. Prothorax tmavsl ne^ ostatnl telo, jez
jest sede zlutave. 112. T. semicaeca nov. sp.
- 40
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA“.
b. Tykadla skoro dvakrat hlavy dels!. Prvnt cl. tykadla velmi tmavv. Delka
tela as 2 mm. 115. T. copiosa nov. sp.
32. ROD PH LOEOTH R1 PS HALID.
a. Delka tela 2-3—3 mm. (Tab. IV., fig. 29.) 116 ppp Coriacea Halid.
b. Delka tela 1'3 — 1-7 mm.
a. Trett cl. tykadla deist nez prve dva dohromady (Tab. VII . ,
% 11 117. Pill. minor nov. sp.
p. Trett cl. tykadla kratst nez prve dva dohromady (Tab. VII.,
fig. 144.). 118 ppp parva nov> sp>
33. ROD ACANTHOTH Rl PS m.
Jediny zastupce jest druh: 120. A. nodicornis Reut.
34. ROD LIOTHRIPS m.
a. Tykadlo zlute, jen prvnt a poslednt clanek tmave. ^22 L. setinodis Reut
b. Vsecky clankv tykadla, krome trettho, castecne neb cele tmave.
121. L. liradecensis nov. sp.
35. ROD POECI LOTH RIPS nov. gen.
Jediny zastupce jest druh: 123. P. albopicta nov. sp.
— 41 —
6
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
Schliissel zurn Bestimmen der europaischen
Thysanopteren.
1. schlOssel zum bestimmen der unterordnung
UND FAMILIE
I. Weibchen auf der Bauchseite des 9. u. 8. Abdominalsegmentes mit einem aus
vier Klappen zusammengesetzten Legebohrer (Taf. X, Fig. 170), welcher eingezogen werden
kann. Oberfliigel mit zwei Langsadern (Taf. VI, Fig. 97) und einer Ringader (Taf. V,
Fig. 39, a. b; Taf. VI, Fig. 97, a , 6) versehen. sUBORDO TEREBRANTIA HALID. -
A. Fiihler neungliedrig (Taf. V, Fig. 35, 43, 46). Legebohrer aufwarts gebogen.
FAM. AEOLOTH RI PI DAE (= COLEOPTRATA HALID.). ✓
B. Fiihler sechs- bis achtgliedrig (Taf. VI, Fig. 78. 79; Taf. VII, Fig. 108). Lege¬
bohrer niederwarts gebogen.
FAM. TH RI PI DAE (= STENOPTERA BURM.). v
II. Weibchen ohne Legebohrer. Fliigel ohne Adern (Taf. IV, Fig. 28) oder nur
mit einer verkiirzten Langsader (Taf. Ill, Fig. 19). Fiihler achtgliedrig (Taf. VII, Fig. 117).
Das letzte Abdominalsegment (der Tubus) immer rohrenformig (Taf. IV, Fig. 28). Korper
flach. SUBORDO TUBULIFERA HALID. - FAM. PH LOEOTH RI PI DAE.
2. schlOssel zum bestimmen der gattung.
1. FAM. AEOLOTH RI PI DAE (= COLEOPTRATA HALID.).
A. Alle Glieder irn Fiihler frei (Taf. V, Fig. 35). Labialtaster zweigliedrig.
1. Gen. Melanotlirips Halid. ^
B. Einige der letzten Glieder im Fiihler untereinander verwachsen. Labialtaster
viergliedrig.
1. Die drei letzten Glieder im Fiihler untereinander verwachsen (Taf. V, Fig. 43).
Fliigel ohne Binden. 2. Gen. Rliipidothrips nov. gen y
2. Die fiinf letzten Glieder im Fiihler untereinander verwachsen (Taf. V, Fig. 46).
Fliigel mit Binden geziert (Taf. I, Fig. 4). 3. Gen. Aeolotlirips Halid. ^
— 42 —
J. UZEL, MON D GRAF IE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A“ .
2. FAM. THRIPiDAE ( STENOPTERA RURM).
A. Ftihler achtgliedrig.
1. Korper mit netzformiger Structur.
a. Flugel fehlend. (Taf. II, Fig. 9.) 16 Gen pr0sopot]irips nov. gen. /
b. Flugel bei beiden Geschlechtern vorhanden.
a’. Korperfarbe schwarzbraun oder gelbbraun. Das letze Fiihlerglied viel
langer als das vorhergehende (Taf. VI, Fig. 91). Glashausbewohner.
17. Gen. Heliotlirips Halid. ^
b’. Korperfarbe gelb. Das letzte Fiihlerglied etwa so lang wie das vor-
hergehende (Taf. VI. Fig. 81). u Gen. Dictyotlilips nov. gen. */
2. Korper ohne netzformige Structur.
a. Der Hinterleib gewinnt infolge ausserst feiner Harchen einen seidenartigen
Glanz (im trockenen Zustande). Korper kurz und dunkel. (Taf. J, Fig. 1.)
6. Gen. Sericotlirips Halid. ✓
b. Der Hinterleib ohne seidenartigen Glanz.
ti. Die letzten zwei Fiihlerglieder (der Stylus) langer oder kaum klirzer
als das 6. Glied.
a". Stylus kaum kiirzer als das 6. Glied (Taf. VI. Fig. 80). Die zwei
letzten Abdominalsegmente bedeutend verengt; das letzte bildet eine
lange diinne Rohre. Prothorax ohne langere Haare. (Taf. II, Fig. 10.)
13. Gen. Belotlirips Halid.'/
b’\ Stylus viel langer als das 6. Glied (Taf. VI, Fig. 70). Das Abdomenende
nicht auffallend verengt. 8. Gen. Rliaphidotlirips nov. gen. v/
b\ Die letzten zwei Fiihlerglieder deutlich kiirzer als das 6. Glied.
a”. Das Abdomenende der Weibchen dornig (Taf. 1. Fig. 8). Das
dritte Fiihlerglied aussen in einen dreieckigen Fortsatz verlangert
(bei der Art cerealium einfach). 5 Gen. Limotlnips Halid. -
b”. Das Abdomenende nicht dornig. Das dritte Fiihlerglied einfach.
a’”. Vorderschenkel ungewohnlich erweitert (Taf. I, Fig. 2 u. 7).
am Ende aussen mit einem kleinen Zahne. (Bei der Art ma-
nicata ist das 2. Fiihlerglied nach aussen in einen Fortsatz
verlangert.) 4 Gen. Chirothrips Halid.
b"\ Vorderschenkel schmaler und ohne Zahn.
a. Harchen auf dem Abdomenende kurz und in der Regel
sehr schwach.
— 43 —
6*
II. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTER A.
Ocellen (und Fliigel) fehlend. (Taf. II. Fig. 17.)
12. Gen. Aptinotlirips Halid. ^
P'- Ocellen vorhanden.
a". Korper sehr gedrungen (Taf. II. Fig. 15); Maxillar taster
zweigliedrig. 15. Gen. Dendrotlirips nov- gen. y
P". Korper nicht gedrungen; Maxillartaster dreigliedrig.
11. Gen. Anaphotlirips m. v
P- Haare auf dem Abdomenende ziemlich lang und verhaltnis-
massig stark.
a'. Abdomenende auffallend, manchmal sehr stark verengt
(Taf. V, Fig. 66; Taf. VI, Fig. 74). Mannchen auf dem
9. Abdominalsegmente oben mit zwei Paar kurzer starker
Dornen (Taf. VI, Fig. 71).
a". Korper durch seine Machtigkeit und Breite ausge-
zeichnet. Vom den Fliigeln nur winzige Reste.
TO. Gen. Pacliytlirips m. ^
p". Korper schmaler. Fliigel gewohnlich vorhanden. Die
oberen am Vorderrande zwischen den Fransen mit
schwachen Wimpern. 9. Gen. Oxytlirips m. ^
S'. Abdomenende nicht auffallend verengt. Mannchen ohne
Dornen auf dem 9. Abdominalsegmente. Fliigel gewohnlich
vorhanden. Die oberen am Vorderrande zwischen den
Fransen mit starken langen Wimpern. (Taf. I, Fig. 5 u. 6.)
7. Gen. Physopus (Deg.) Am. et Serv. v-
B. Fiihler sieben- odcr sechsgliedrig.
1. Maxillartaster zweigliedrig.
a. Oberfliigel mit schwarzen Querbinden.
a\ Korper mit netzformiger Structur. (Taf. IT, Fig. 12.) Glashausbewohner.
18. Gen. Partlienothrips m. ^
b\ Korper ohne netzformige Structur. 20. Gen. Baliotlirips m. ^
b. Oberfliigel, wenn vorhanden, ohne schwarze Querbinden.
a\ Korper breit. Fliigel und Ocellen fehlend.
25. Gen. Platythrips m.
b\ Korper sehr schmal. Fliigel und Ocellen vorhanden. (Taf. II. Fig. 16.)
22. Gen. Stenotlirips nov. gen. >/
— 44 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „TH YS ANOPTER A“.
2. Maxillartaster deutlich dreigliedrig.
a. Fiihler sechsgliedrig (Taf. VI, Fig. 79; Taf. VII. Fig. 113).
a'. Ocellen und Flugel vorhanden. 24. Gen. Drepanotlirips nov. gen.
b\ Ocellen und Flugel fehlend. (Taf. II. Fig. 17.)
12. Gen. Aptinothrips Halid. ^
b. Fiihler siebengliedrig.
a\ Korper ungewohnlich schmal (Taf. VII, Fig. 112). Ocellen fehlend oder
sehr undeutlich. Flugel fehlend. 23, Gen. Bolacothrips nov. gen.
b\ Korper nicht auffallend schmal.
a”. Ende der Vordertibien wehrlos. 19. Gen. Tlirips (L.). ^
b". Ende der Vordertibien innen mit zwei Zahnen. (Taf. VII, Fig. 111.)
21. Gen. Sminyothrips nov. gen.
3. FAM. PHLOEOTHR1PIDAE ( TUBUL1FERA HALID.).
A. Kopf und Prothorax etwa gleichlang, oder Prothorax etwas langer als der Kopf.
1. Flugel immer vorhanden; dieselben sind in der Mitte verengt, so dass sie
die Form einer langgestreckten Sohle haben. Blutenbewohner.
28. Gen. Anthothrips m. ^
2. Flugel gewohnlich fehlend; wenn vorhanden, sind sie in der Mitte nicht
verengt. Rinden- oder Rasenbewohner. (Taf. II, Fig. 18.)
31. Gen. Trichotlirips m. ^
B. Kopf ausgesprochen langer als der Prothorax.
1. Vorderschenkel vor dem Ende innen mit einem Zahne (Taf. IV, Fig. 28).
33. Gen. Acanthothrips m. ^
2. Vorderschenkel wehrlos.
a. Der ganze Thorax (auch der Prothorax) jederseits mit einer schneeweissen
Binde verziert, welche sich auf die ersten Abdominalsegmente verlangert
(Taf. Ill, Fig. 25). Qen Poecilotlirips nov. gen.
b. Thorax ohne weisse Binden.
a\ Prothorax auch hinten nicht viel breiter als der Kopf (Taf. VII, Fig. 134).
30. Gen. Ceplialo tlirips m.
b\ Prothorax hinten bedeutend breiter als der Kopf.
a”. Russel auf dem Ende breit gerundet (Taf. IV, Fig. 31).
— 45 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
Korperlange grosser als 2‘ 5 (bis 4) mm. Kopf um 0‘7 oder 08
mehr lang als breit. Mannchen auf dem 6. Abdominalsegmente
jederseits mit eiiiem rohrenformigen Anhang; ihre Vordertarsen
wehrlos (Taf III, Fig. 19). 26. Gen. Megalotlirips m. ^
fr’”. Korperlange bis 2T mm. Kopf hochstens um 0'5, gewohnlich
um 03 oder um 02, ausnahmsweise zweimal ( C . nigripes
Reut .) mehr lang als breit. Mannchen ohne seitliche Abdominal-
anhange; ihre Vordertarsen mit einem Zahne bewaffnet.
27. Gen. Cryptothrips m. ✓
b". Russel gegen das Ende zu verengt.
a”\ Wangen mit einigen sehr kleinen Warzchen, von denen jedes
mit einem winzigen Stachel versehen ist (Taf. IV. Fig. 29).
32. Gen. Pliloeotlirips Halid. ^
b”\ Wangen ohne solche Warzchen.
«. Das vierte Fuhlerglied ist nicht auffallend breit. Korperlange
grosser als 1‘7 mm. Flugel uberall gleichbreit.
34. Gen. Liotlirips m. y
p. Das vierte Fuhlerglied ist das breiteste im ganzen Fiihler
(Taf. VII, Fig. 133). Korperlange etwa 1*1 mm. Flugel, wenn
vorhanden, in der Mitte bedeutend verengt und infolge dessen
gestreckt sohlenformig. 29. Gen. Zygotlirips nov; gen.'/
3. SCHLUSSEL ZUM BEST1 M MEN DER ART*).
1. GEN. M ELANOTH RI PS HALID.
Der einzige Vertreter ist die Art: 1. M. fusca Sulz.
2. GEN. RH1 PI DOTH RIPS nov. gen.
Der einzige Vertreter ist die Art: 2. R. gratiosa nov. sp. s
*) In diesen Schliissel babe ich die siebert europaischen Arten: Thrips (s.l.) ericae , Ben-
seleri , flavicornis , Phloeothrips (s. I.) annulkornis, subtilissima , parvipennis und albosignata nicht auf-
genommen, weil ibre Gattungszustandigkeit nicht festgestellt werden konnte, da ich die erwahnten
Arten nicht selbst gesehen habe und ibre Rescbreibungen ausserdem unzureichend sind. Ich verweise
hinsichtlich derselben auf die beziiglichen Originalbeschreibungen, welche aucb in vorliegender
Monographie enthalten sind.
Die Charaktere beziehen sich hier, wenn sonst keine Envahnung geschiebt, auf Weibchen,
da dieselben die weit haufigeren sind. — Die Merkmale, nacb denen man die Mannchen der Tere-
brantia und Tubulifera erkennt, sind auf S. (ol u. S. 22.3 zusammengestellt.
— 46 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH Y S ANOPT ERA“.
3. GEN. AEOLOTH RI PS HALID.
a. Fliigel, wenn vorhanden, mit zwei Querbinden (Taf. I, Fig. 4).
a. Das 2. u. 3. Abdominalsegment weiss, die Nachbarsegmente
schwarz. (Taf. I, Fig. 3.) 7. Ae. albocincta Halid.
3. Das 2. und 3. Abdominalsegment ebenso wie die Nachbar¬
segmente dunk'el gefarbt. ' (Taf. I. Fig. 4.)
6. Ae. fasciata L. ✓
b. Fliigel auf dem Grunde und auf dem Ende licht, iibrigens getrtibt.
a’. Der getriibte Theil des Flugels inmitten mit einem lichten Fleck (Taf.
V, Fig. 45). 4 melaleuca Halid.
b\ Der getriibte Theil des Flugels ohne Fleck.
а. Kopf, Prothorax und Mesothorax rothbraun, Metathorax und
Abdomen gelblich, dieses auf dem Ende graubraun.
3. Ae. versicolor nov. sp.
p. Der ganze Korper glanzend schwarz.
5. Ae. vittata Halid.
4. GEN. CHI ROTH RIPS HALID.
a. Das 2. Fiihlerglied aussen in einen Fortsatz verlangert (Taf. V, Fig. 49).
9. Cli. manicata Halid.
b. Das 2. Fiihlerglied einfach (Taf. V, Fig. 50). 10 Clh ])U(|ae nov. sp> ^
5. GEN. LI MOTH RIPS HALID.
a. Das 3. Fiihlerglied aussen in einen Fortsatz verlangert (Taf. I, Fig. 8.).
11. L. dentieornis Halid.
b. Das 3. Fiihlerglied einfach. 12 l. cerealium Halid.
б. GEN. SERICOTHRIPS HALID.
Der einzige Vertreter ist die Art: 13. S. staphylinus Halid.
7. GEN. PHYSOPUS (DEG.) AM. et. SERV.
1, Auf den Vorderecken des Prothorax je eine lange Borste (Taf. V, Fig. 53).
Die beiden Langsadern des Oberfliigels sind der ganzen Lange nach mit
Borsten besetzt.
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA.
a. Kopf nach hinten deutlich verengt (Taf. V, Fig. 53).
a\ Farbe der Weibchen dunkel graubraun bis schwarz, die ersten zwei
Fiihlerglieder dunkel.
a. Das 5. Fuhl'erglied ganz oder wenigstens am Grunde licht. —
Das Mannchen licht. 14. Ph. vulgatissiina Halid.
3. Das 5. Fuhl'erglied ganz dunkel. Die Fiihler auffallend diinn.
15. Pli. tenuicornis nov. sp.
b’. Farbe der Weibchen gelblich, die ersten zwei Fiihlerglieder licht.
16. Pli. pallida nov. sp.
b. Kopf nach hinten nicht verengt.
a\ Korper farbe schwarzbraun.
a. Vordertarsus am Ende mit einem kleinen scharfen Zahnchen
(Taf. V, Fig. 55). — Das Mannchen hat auf dem 8. Ab-
dominalsegmente jederseits einen starken Dorn. Alle Schenke
schwarz, Vordertibien gelb, oben und unten braun getriibt.
Die ubrigen Tibien ganz schwarz. Alle Tarsen gelb. Korper-
lange der Weibchen 1-4 mm. 18 Ph nov. sp. ✓
3. Vordertarsus ohne Zahnchen. Die Adern im Oberfliigel sehr
stark. Korperlange 1 mm. 17. Pli. nervosa nov. spX
b'. Kopf und Thorax gelblich, Abdomen schwarzbraun. Wenn die Fliigel
rudimentar sind, ist das vordere Nebenauge verkiimmert.
20. Pli. nigriventris nov. sp.
2. Auf den Vorderecken des Prothorax keine langen Borsten.
a. Vordertibien am Ende mit einem Zahne. Die obere Langsader des Ober-
fliigels ist fast der ganzen Lange nach mit Borsten besetzt.
a\ Auf den dunlden Oberfh'i'ge.ln zwei lichte Binden. Vordertarsus unten
ohne Hockerchen.
Neben dem Zahne am Ende der Vordertibien befindet sich
ein scharfes Hockerchen, bei dem eine kleine Starke Borste
steht (Taf. V, Fig. 59). Das 4. Fuhlerglied schwarzbraun.
Bei den Mannchen verlangert sich das 4. — 7. Abdominal-
segment unten am Hinterrande in der Mitte in je einen sehr
kleinen gerundeten Lappen. 23. Pli. plialerata Halid.
3. Das scharfe Hockerchen, welches sich neben dem Zahne
am Ende der Vordertibien befindet, tragt auf seinem Gipfel
— 48 —
J. UZEL, MON OtTR A FIE RADU „TH YSANOPTER A“.
eine kleine Borste (Taf. V., Fig. 61). Das 4. Fiihlerglied gelb,
starker oder schwacher graubraun getriibt. Das Mannchen
ohne die lappenformigen Fortsatze der Abdominalsegmente.
24. Pli. intermedia nov. sp.
b\ Die Fliigel nur vor dem Grunde iicht. Vordertarsus unten mit zwei
Hockerchen (Taf. V, Fig. 61). 25. Ph. ulicis Halid. -
b. Vordertibien ohne Zahn.
a’. Fliigel und Ocellen entwickelt.
a”. Die Oberfliigel vor dem Ende mit einer breiten unbestimmten Binde,
welche mehr oder weniger lichter als ihre Umgebung ist. Augen
stark hervorgequollen (Taf. V. Fig. 62).
a. Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am Ende gelb. Das
3. Fiihlerglied gelb, das 4. in der ersten Halfte gelb, in der
zweiten graubraun, die folgenden schwarzbraun. In der zweiten
Halfte der oberen Langsader im Oberfliigel drei Borsten.
27. Pli. primulae Halid.
[3. Mittel- und Hintertibien gelb, aussen schwach braun getriibt.
Das 3. und 4. Fiihlerglied ganz gelb, das 5. bis zur Halfte
gelb, von der Halfte an schwarzbraun, das 6. schwarzbraun,
am Grunde gelb. Die obere Langsader der ganzen Lange
nach mit Borsten besetzt. 28. Pli. (listincta nov. sp.
b'\ Die Oberfliigel, ihre lichte Basis ausgenommen, gleichmassig mehr
oder weniger getriibt.
a. Die obere Langsader im Oberfliigel hat in ihrer zweiten
Halfte drei Borsten, von denen eine von den iibrigen zwei
entfernt steht.
a'. Pterothorax nicht viel grosser als der Prothorax. Korper-
farbe griinlich dunkelgrau oder graubraun, Abdomen gegen
das Ende zu dunkler. Kopf nach hinten etwas verengt.
Die lezten Abdominalsegmente an den Seiten mit sehr
starken Borsten besetzt. Ivorperlange O' 9 mm.
31. Pli. Frici nov. sp.
p'. Pterothorax bedeutend grosser als der Prothorax. Korper-
farbe dunkel graubraun. — Fiihler dunkel, nur das
3. Glied gelblich.
a". Das 3. Fiihlerglied bedeutend langer als das 2.; das
3. u 4. gestreckt spindelformig (Taf. V, Fig. 57). Das
— 49 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
6. Ftihlerglied etwas kiirzer als das 3. Die Fliigel auf-
fallend Jicht. Korperlange 1‘3 mm.
22. Pli. pallipennis nov. sp.
?f|. Das 3. Ftihlerglied nur etwas langer als das 2.; das
3. u. 4. gegen das Ende zu viel weniger verengt.
Das 6. Glied etwas langer als das 3. Korperlange
0-9 mm. 30. Pli. pini nov. sp.
(3. Die obere Langsader hat in ihrer zweiten Halfte nur zwei
Borsten, welche auf ihrem Ende stehen. Das 5. Ftihlerglied
legt sich mit breiter Flache an das 6. an (Taf. V, Fig. 63).
29. Pli. ulmifoliorum Halid. y
y. Die obere Langsader hat in ihrer zweiten Halfte acht Borsten.
Fiihler ganz schwarzbraun. Die Oberfliigel, der helle Grund
ausgenommen, sehr stark getriibt. 21 Pli. atrata Halid ^
§. Die obere Langsader hat in ihrer zweiten Halfte cine sehr
unstete Anzahl von Borsten. Kopf etwas mehr lang als breit.
Augen ziemlich stark hervorgequollen. Am Ende des Vorder-
tarsus unten ein kleines Zahnchen. Korperfarbe gelbgrau bis
graubraun; der Ptero thorax pflegt rothbraun zu sein. Kor¬
perlange 1'3 mm. 26. Pli. inconsequens nov. sp.
b\ Fliigel rudimentar; Ocellen theilweise oder ganz verkiimmert.
a. Kopf hinten dunkelbraun, zwischen den Augen und .vorn
licht rothgelb. Thorax dunkelbraun, Abdomen schwarz. Der
Stylus (die letzten zwei Fiihlerglieder) verhaltnismassig lang.
Pterothorax nur etwa so lang wie der Prothorax. Korper¬
lange 0-9 mm. 32. Pli. frontalis nov. sp.
(3. Korperfarbe gelblich. Abdomen mit starken abstehenden
Borsten versehen. Pterothorax kiirzer als der Prothorax.
Korperlange 07 mm. 33 ph 1)ilosa nov sp
Neben Ph. robustci gehort wohl die mir unbekannte Art: Pli. asprea Halid.,
welche sich von jener schon durch andere Farbung der Beine unterscheidet.
8. GEN. RHAPHI DOTH RIPS nov. gen.
Der einzige Vertreter ist die Art: 34. R. longistylosa nov. sp.i
- 50 -
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH YS AN 0 PTE R A“.
9. GEN. OXYTHRIPS m.
a. Korperfarbe (wenigstens Kopf und Thorax) gelblich. Auf den Hinterecken
des Prothorax je eine Borste. Derselbe etwas langer als der Kopf.
«. Das 10. Abdominalsegment bei den Weibchen sehr lang,
rohrenformig, fast dreimal so lang als das 9 (Taf. V, Fig. 66).
Die obere Langsader tragt auf ihrer zweiten Halfte 5 Borsten.
Korperlange 0 9 mm. 35. 0. hastata m.
(J. Das 10. Abdominalsegment bedeutend kiirzer. Die obere Langs¬
ader tragt auf ihrer zweiten Halfte 3 Borsten. Vorder tarsus
am Ende mit einem kleinen Nagel. Korperlange 0*8 mm.
36. 0. ajugae nov. sp. y
b. Korperfarbe graubraun bis schwarz. Auf den Hinterecken des Prothorax
je zwei Borsten. Derselbe bedeutend langer als der Kopf.
a. Kopf pach vorne etwas verengt. Die Vorder tarsen am Ende
mit einem kleinen Nagel (Taf. V, Fig. 69). Die Fliigel bei den
Weibchen manchmal, bei den Mannchen immer rudimentar.
Korperlange O' 9 mm. 37. 0. firma nov. sp.
p. Kopf nach hinten etwas verengt, ungewohnlich klein (Tal.
VI, Fig. 72). Korperlange 08 mm.
38. 0. parviceps nov. sp.
10. GEN. PACHYTHRIPS m.
Der einzige Vertreter ist die Art: 39. P. subaptera Halid. ^
11. GEN. AN APHOTH RI PS m.
a. Fiihler vom vierten Gliede an schwarzbraun ; die ersten zwei Glieder sind
braungrau, das 3. gelblich. Die Nebenader verliert sich im letzten Fiinftel
des Oberflugels vollstandig.
<x. Das 3. Fiihlerglied langer als das 4. Korperfarbe gelbbraun.
Korperlange 0-9 mm. 40. A. ferruginea nov. sp.
Das 3. u. 4. Fiihlerglied fast gleich lang. Korperfarbe dunkel
graubraun. Korperlange 1 mm. 41. A. similis nov. sp.
b. Fiihler anders gefarbt.
a\ Korperfarbe dunkel. Die Haare auf dem Abdomenende schwach.
«. Das 5. Fiihlerglied legt sich mit ziemlich breiter Flache an
das 6. an. Bei den Mannchen hat das 3. — 6. Abdominal-
— 51 —
7*
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
segment unten je eine lange, ziemlich breite, in der Mitte
etwas verengte lichte Vertiefung. Korperfarbe beider Ge-
schlechter dunkel graurothbraun.
43. A. euphorbiae nov. sp.
13. Das 5. Fiihlerglied yom 6. gesondert. Bei den Mannchen
hat das 3. — 6. Abdominalsegment unten je eine grosse
elliptische lichte Vertiefung. Korperfarbe des Mannchens
grunlich dunkelgrau. Korperlange desselben O' 6 mm.
42. A. arinata nov. sp.
b\ Korperfarbe licht. Das 9. Abdominalsegment oben auf dem Hinterrande
mit vier kurzen starken Borsten.
«. Das 6. Fuhlerglied hat eine schiefe Querwand (Taf. VI.
Fig. 75). Die Flugel fehlen gewohnlich. Kopf etwa so lang
wie breit, nach vorn verengt. 44. A. virgo m.
p. Das 6. Fuhlerglied ohne Querwand. Der Korper oben mit
grauen Zeichnungen. Kopf mehr breit als lang. nach vorn
nicht verengt. Korperlange O' 8 mm. Das 9. Abdominal¬
segment der Mannchen oben ohne Dornen.
45. A. sordida nov. sp.
12. GEN. APT I NOTH RIPS HALID.
a. Korperfarbe licht braungelblich. Korperlange 0'8 mm. 46. A. rufa Gmel.
b. Korperfarbe dunkel braungelb. Korperlange bedeutend kleiner.
47. A. nitidula Halid.
13. GEN. BELOTHRIPS HALID.
Der einzige Vertreter ist die Art: 48. B. acuminata Halid
14. GEN. DICTYOTH R1 PS nov. gen.
Der einzige Vertreter ist die Art: 49. 1). betae nov. sp.
15. GEN. DEN D ROTH R I PS nov. gen.
a. Oberfltigel mit weissen Querbinden. — Korperfarbe schwarz- bis graubraun.
Prothorax weiss, oben mit schwarzer Zeichnung. Kopf zweimal so breit
als lang. Fiihler nur um 0'2 liinger als die Kopfbreite. Korperlange O' 7 mm.
50. D. tiliae nov. sp.
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH YSANOPTERAA
b. Oberfltigel ohne Querbinden, gelblichgrau, am Grande licht.
a. Kopf zweimal so breit als lang. Korperfarbe dunkel, Pro¬
thorax weisslich mit dunklen Zeichnungen. Fuhler etwa um
02 langer als die Kopfbreite. Korperlange 08 mm.
51. D. Degeeri nov. sp. ^
Kopf etwa um 0'4 mehr breit als lang. Korperfarbe weiss-
gelblich, oben mit grauen Zeichnungen. Fuhler um 05 langer
als die Kopfbreite. Korperlange O' 7 mm.
52. D. saltatrix nov. sp.
16. GEN. PROSOPOTH RI PS nov. gen.
Der einzige Vertreter ist die Art: 53. P. Yeplovskyi nov. sp.
17. GEN. H ELIOTH RI PS HALID.
a. Die ganzen Bcine gelblich. 54. H. liaemonlioidalis Bouche.
b. Die Mittel- und Hinterschenkel schwarzbraun.
55. II. femoralis Reut.
18. GEN. PARTH ENOTH RI PS m.
Der einzige Vertreter ist die Art: 56. P. dracaenae Heeg.
19. GEN. TH RI PS (L.).
1. Kopf deutlich mehr breit als lang.
a. Kopf nach hinten deutlich verengt (Tat. X, Fig. 172). Fuhler licht, die
ersten zwei Glieder, das 6. Glied in seiner zweiten Halfte und das 7.
Glied dunkel. Beine dunkel, alle Tarsen und die Vordertibien licht.
57. T. physopus L.
b. Kopf nach hinten nicht verengt. Farbe der Fuhler und der Beine eine
andere.
a’. Abdomen nicht auffallend breit.
a”. Korperfarbe (der Weibchen) dunkel.
a’”. Viertes und funftes Fiihlerglied fast glcichlang.
a. Korperfarbe dunkelbraun bis schwarzbraun. Funftes Fiihler-
glied dunkel oder nur am Grande lichter. Die obere Langsader
des Oberflugels hat in ihrer zweiten Halfte gewohnlich drei
Borsten.
. 53 -
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNONG TH YSANOPTERA.
Oberfliigel schwach getrubt. Beine ziemlich licht. Das 3.
Fuhlerglied licht, das 4. ebenfalls licht, gegen das Ende
zu getrubt. 59. T. major nov. sp.
(3\ Oberfliigel stark getrubt.
a . Erstes Fuhlerglied grau, etwas . durchscheinend, die
iibrigen schwarzgrau, nur das 3., sein Eude ausge-
nommen. und das 4. am Grunde gelblich.
58. T. communis nov. sp. var. pulla.
(3". Die ersten zwei Fiihlerglieder schwarz, das 3. gelb,
das 4. gelb, sehr schwach getrubt, das 5. schwarz,
am untersten Grunde licht. Gestalt machtiger.
61. T. salicaria nov. sp. ^
(3. Korperfarbe gelbbraun. Das 5. Fuhlerglied licht, nur gegen das
Ende zu sehr schwach grau getrubt. Die obere Langsader
des Oberfliigels hat in ihrer zweiten Halfte gewohnlich nur
zwei Borsten, die auf ihrem Ende stehen.
60. T. sambuci Heeg.
b''\ Das funfte Fuhlerglied klein, bedeutend ktirzer als das vierte.
a. Korperfarbe schwarzbraun bis fast schwarz. Die zwei letzten
Abdominalsegmente sind nicht dunkler als der iibrige Korper.
a'. Korperlange 1*2 mm. Das 4. Fuhlerglied licht, nur gegen
das Ende zu getrubt, das 5. in der ersten Halfte licht,
in der zweiten getrubt. 62. T. valida nov. sp.
(3'. Korperlange 0'9 mm. Das 4. u. 5. Fuhlerglied schwarz¬
grau. 68. T. linaria nov. sp.
(3. Korperfarbe braungelb Oder gelbbraun. Die zwei letzten Ab¬
dominalsegmente schwarz. 63. T. adusta nov. sp.
b”. Korperfarbe licht.
a”\ Die Borsten auf dem Korper auffallend dunkel.
a. Das 5. Fuhlerglied in den ersten zwei Dritteln weissgelb, im
letzten Drittel plotzlich schwarzgrau; das 6. Glied schwarz¬
grau, am Grunde lichter. Korperlange T2 mm.
64. T. flava Schr.^
p. Das 5. Fuhlerglied und die folgenden ganz dunkel. Korper¬
lange O’ 8 mm.
— 54 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTER A“.
a'. Das 5. Fuhlerglied vorn abgestutzt, so dass es sich mit
breiter FJache an das 6. anlegt. 65. T. aliii nov. sp.
p\ Das 5. Fuhlerglied vom 6. getrennt. Fliigel gewohnlich
rudimenlar. 73. T. nigropilosa nov. sp.
5’”. Die Borsten auf dem Korper lichter.
a. Die obere Mngsader des Oberfliigels 1st in ihrer zweiten
Halfte mit 4 Borsten beselzt, von denen die zwei ersten
und die zwei letzten einander genahert sind. Fiihlerglieder
ziemlich gedrungen. Korperlange 0‘8 mm.
58. T. communis nov. sp.
p. Die obere Langsader des Oberfliigels ist in ihrer zweiten
Halfte gewohnlich mit 8 Borsten besetzt. Die drei ersten
Glieder des ziemlich gedrungenen Flihlers licht, die iibrigen
graubraun. 69. T. minutissima L.
Y. Die obere Langsader des Oberfliigels ist in ihrer zweiten.
Halfte mit 3 Borsten besetzt, von denen die eine von den
iibrigen zwei entfernt steht.
a. Das 5. Fiihlerglied nur etwas kiirzer als das 4., vorn
abgestutzt, so dass es sich mit ziemlich breiter Flache
an das 6. Glied anlegt. Der Stylus verhaltnismassig lang.
Die Borsten auf dem Korper und auf den Fltigeln weiss.
66. T. albopilosa nov. sp.
p\ Das 5. Fuhlerglied bedeutend kiirzer als das 4., vorn
schmaler. Der Stylus kiirzer. — Der Korper kleiner und
blasser als bei der typischen Form, oben oft grau getriibt.
64. T. liava Schr. var. obsoleta.
b’. Abdomen ungewohnlich breit. — Korperfarbe schwarz. Fiihlerfarbung
graubraun, das 3. Glied gelblich. Fliigel oft rudimentar. Korperlange
0-9 mm. 75. T. dilatata nov. sp. t/
2. Kopf so lang als breit oder langer.
a. Vordertarsen mit einem langen Zahne bewaffnet (Taf. VI, Fig. 104).
70. T. calcarata nov. sp.
b. Vordertarsen wehrlos.
ci\ Kopf und Thorax ochergelb bis braungelb, das ganze Abdomen schwarz.
74. T. discolor Halid.
55
H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
b\ Korperfarbe graubraun bis schwarz.
a”. Korper machtig, 1-3 mm lang. Augen hervorgequollen (Taf. VI,
Fig. 107). Flihler lang. Mitteltibien in der ersten Halfte ’ schwarz-
braun, in der zweiten Halfte gelblich ; Hintertibien ganz schwarzbraun,
nur ihre Spitzen gelblich. 76 T Klapaleki nov. sp.
6”. Korper schwacher, nur O’ 7 — 0’9 mm lang. Augen nicht hervor-
gequollen.
a”. Die obere Langsader des Oberfliigels in ihrer zweiten Halfte
gegen das Ende zu mit 5 Bofsten. Kopf klein, nach vorn
etwas verengt (Taf. VI, Fig. 101). Fliigel manchmal verkiimmert.
67. T. angusticeps nov. sp.
b"\ Die obere Langsader des Oberfliigels in ihrer zweiten Halfte mit
3 Borsten, von denen eine von den iibrigen zwei entfernt steht.
a. Das 5. Fiihlerglied nur etwas kiirzer als das 4. Korperlange
0’9 mm. 7i. T. viminalis nov. sp.
p. Das 5. Fiihlerglied bedeutend kiirzer als das 4. Prothorax
im Verhaltnis zum Kopfe langer als gewohnlich.
72. T. longicollis nov. sp.
Zu dieser Gattung gehort auch die mir unbekannte Art: T. fuscipennis Halid.
Sieh deren Beschreibung auf S. 20L
20. GEN. BALIOTH R1 PS m.
Der einzige Vertreter ist die Art: 78. B. disiiar Halid.
21. GEN. SMINYOTHR1PS nov. gen.
a. Zahne am Ende der Vordertibien klein (Taf. VII, Fig. 110). Korperfarbe
graugelb. Korperlange 0;8 mm. 79. S. biimcinata nov. sp.
b. Zahne am Ende der Vordertibien gross uhd stark (Taf. VII, Fig. 111).
Korperfarbe dunkel gelbgrau. Korperlange 1 mm.
80. S. biuneata nov. sp.
22. GEN. STENOTH RI PS nov. gen.
Der einzige Vertreter ist die Art: 81. S. graminum nov. sp. J
— 56
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H YS AN 0 P TE R A“.
23. GEN. BOLACOTH Rl PS nov. gen.
Der einzige Vertreter ist die Art: 82. B. Jordani nov. sp.
24. GEN. DREPANOTRHIPS nov. gen.
Der einzige Vertreter ist die Art: 83. D. Reuteri nov. sp.
25. GEN. PLATYTH RIPS m.
Der einzige Vertreter ist die Art: 84. P. tunicata Halid. -
26. GEN. M EGALOTH Rl PS m.
a. Korperlange 2 5 — 3 mm. Alle Tibien braungelb.
96. M. lativentris Heeg. y
b. Korperlange 4 mm. Alle Tibien schwarz. 97. M. Bonannii nov. sp.
27. GEN. CRYPTOTH Rl PS m.
a. Prothorax dunkel.
a\ Die Seiten des Kopfes fast parallel.
a. Kopf um 04 mehr lang als breit. Fiihler um 0'6 langer als
der Kopf. — Der Korper sehr breit (Taf. Ill, Fig. 24).
Fiihler schwarz, das 3. Glied gelb. Prothorax fast um 05
kiirzer als der Kopf. Beine schwarz, nur die Tarsen schwarz-
braun. 99. C. lata nov. sp.
p. Kopf zweimal so lang als breit. Fiihler nur wenig langer als
der Kopf. 98. C. nigripes Reut.
b\ Kopf hinten verengt.
a Das 4. Fiihlerglied dunkel.
a. Kopf fast um 0*5 mehr lang als breit. Korper schmal (Taf.
VII, Fig. 123). — Fiihler schwarz, das 3. Glied gelbbraun,
das 4. um 0’3 langer als das 3. Prothorax um 0‘4 kiirzer
als der Kopf. Beine schwarz, alle Tarsen und die Enden
der Tibien gelb. Korperlange 1*6 mm.
100. C. angusta nov. sp.
(3. Kopf nur etwa um 0 2 mehr lang als breit (Taf. IV, Fig. 33).
102. C. dentipes Reut.
H. UZEL, MONO GR A P H I E DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
6”. Das 4. FiiMerglied gelb, nur am Ende getriibt. — Kopf urn 0'3 mehr
lang als breit. Prothorax um O' 3 kiirzer als der Kopf. Beine dunkel-
braun, Tarsen, Schenkel und Tibien gegen das Ende zu lichter,
oder die ganzen Beine sehr licht. Fliigel vollkommen fehlend. Ab¬
domen vor dem Ende erweitert. Korperlange 2 mm.
101. C. Icarus nov. sp.
b. Prothorax braungelb, der iibrige Korper schwarz. jQg C. Tricolor Heeg J
28. GEN. ANTHOTH R1 PS m.
a. Tubus um 0’2 kurzer als der Kopf, fast iiberall gleich breit (Taf. VII,
Fig. 129). Fliigel mehr oder weniger graubraun getriibt. Korperfarbe glan-
zend schwarz. 104. A. statices Halid. y
b. Tubus um O’ 2 6 kurzer als der Kopf, gegen den Grand zu bedeutend er¬
weitert. Fliigel hell. Korperfarbe glanzend schwarz.
105. A. distinguenda nov. sp.
c. Tubus um 0*4 kiirzer als der Kopf, am Grunde bedeutend erweitert (Taf.
VII, Fig. 131). Fliigel hell. Korperfarbe schwarzbraun bis rothbraun.
106. A. aculeata Fabr.
29. GEN. ZYGOTHRIPS nov. gen.
Der einzige Vertreter ist die Art: 108. Z. miniita nov. sp.
30. GEN. CEPHALOTHR1PS m.
Der einzige Vertreter ist die Art: 109. 0. monilicornis Reut.
31. GEN. TR1CHOTH RI PS m.
a. Fiihler mehr als zweimal so lang als der Kopf. Das 1. Fiihlerglied licht.
Korperlange hoclistens P4 mm.
a\ Korperlange der Weibchen nur 0'9 mm. Kopf gelb, der iibrige Korper
dunkelbraun. Der Saugriissel reicht nur etwa bis zur Mitte des Pro¬
sternum. Rasenbewohner. 111. T. caespitis nov. sp.
b\ Korperlange der Weibchen etwa l-4 mm. Der Saugriissel reicht bis
zum Hinterrand des Prosternum. Rindenbewohner.
— 58 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,THYS AN 0 P TE RA“.
a. Tubus licht, rnanchmal in der Mitte sehr schwach getriibt. Abdo-
menende gelb. Kopf oft licht. no. T. pedicularia Halid.
(3. Tubus, der Grund ausgenommen, schwarz. Prothorax dunkler
als der iibrige Korper, welcher graugelblich ist.
112. T. semicaeca nov. sp. ^
b. Fiihler fast zweimal so lang als der Kopf. Das 1. Fiihlerglied sehr dunkel.
Korperlange bedeutend grosser. Rindenbewohner.
a’. Alle Schenkel graubraun. Alle Tibien ganz gelb. Larven weiss, fein
roth gesprenkelt. 115. T. copiosa nov. sp.
b\ Alle Schenkel schwarzbraun. Vordertibien ganz- gelb, Mittel- und Hinter-
tibien schwarzbraun, auf beiden Enden braungelb.
«. Fliigel. wenn ausnahmsweise vorhanden, schwach getriibt.
Larven weiss. 113. T. ulmi Halid.
S. Fliigel, wenn ausnahmsweise vorhanden, stark getriibt. Kor¬
perlange etwas grosser. Vorderschenkel, hauptsachlich die
der Mannchen, breiter. Larven weiss, fein roth gesprenkelt.
114. T. pini Halid.
32. GEN. PHLOEOTHRIPS HALID.
a. Korperlange 2’3 — 3 mm. Vordertarsen bei beiden Geschlechtern mit starkem
Zahne (Taf. IV, Fig. 29). 116. Phi. coriacea Halid.
b. Korperlange 1*3 — L7 mm. Vordertarsen der Weibchen mit einem sehr
kleinen scharfen Zahnchen.
a\ Das 3. Fiihlerglied langer als die zwei ersten zusammen (Taf. VII,
Fig. 143). Tibien schwarzbraun, ihre Enden gelb. Korperlange 17 mm.
117. Pill, minor nov. sp.
b’. Das 3. Fiihlerglied kiirzer als die zwei ersten zusammen.
a. Vordertibien gelb. Korperlange l-3 mm.
118. Pill, parva nov. sp.
(S. Vordertibien braunschwarz, auf beiden Enden gelb. Korper¬
lange 1-6 mm. 119. Phi. annulipes Reut.
33. GEN. ACANTHOTH RI PS m.
Der einzige Vertreter ist die Art: 120. A. nodicornis Reut.
8*
— 59 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTER A.
34. GEN. LIOTHRIPS m.
a. Fiihler gelb, ihr erstes und letztes Glied dunkel. Ivopf um 02 mehr lang
als breit. 122. L. setinodis Reut.
b. AlJe Fiihlerglieder, das 3. ausgenommen, theilweise oder ganz dunkel.
Kopf fast um 03 mebr lang als breit. Vordertibien ganz gelb, Mittel- und
Hintertibien schwarz, auf dem Ende plotzlich gelb.
121. L. hradecensis nov. sp.
35. GEN. POEC1 LOTH RIPS nov. gen.
Der einzige. Vertreter ist die Art: 123. P. albopicta nov. sp.
- 60 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADO „TH YS ANOPTER A“.
I. Subordo TEREBRANTIA Halid.
Tykadla sesti- az devtticlenna. Makadla maxillarm dvouclenna, nekdy tnclehna;
makadla labialni dvouclenna. zftdka ctyfclenna. Ocka jsou obycejne pfttomna, casto
vsak schazeji bud' obema pohlavtm teho2 druhu, neb jen samcum. Prothorax obycejne
vzadu sotva sirs! nez v pfedu; jen vyjimkou nazad znacneji se rozsifuje. Pfednt nohy
jsou casto sirs! nez ostatnt; zadnt jsou nejdelsi. Hofejst kftdla sirst, tuzst a tmaveji
zbarvena nez dolejst. Oba pary kftdel majt na zadntm okraji dlouhe tenke tfasne. Ho-
rejsi krtdla majt na pfedmm okraji krome tfasnt jeste kratst a silnejst brvy; nekdy schazeji
tam tfasne, jindy brvy, a nekdy schazt oboje. Dolejst krtdla opatfena jsou na predntm okraji
kratkymi ftdkymi vlasky. Horejst kftdlo ma krome zilky okruznt, obrubujtct je kol do kola,
jeste dve zilky podelne; dolejst pak nema ziJky okruznt a prostoupeno jest jedinou zilkou po-
delnou (vyjimkou dvema), kt era vsak muze take schazeti. V klidu lezt horejst krtdla na tele
vedle sebe, casto ke konci od sebe se vzdalujtce Pod kazdym horejstm lezt, uplne jtm
skryto, pftslusne kftdlo dolejsi. Krtdla casto zakrnujt. Poslednt clanek abdomenu jest velmi
zftdka rourovity ; obycejne ma podobu kuzele ; u samcu jest abdomen tupy. Otvor pohlavnt
naleza se u samic mezi osmym a devatym cl. abdomenu, u samcu vsak mezi clankem
devatym a desatym. Samice majt kladelko pozustavajtct ze ctyf chlopnt, z nichz dve
vyrustajt z osmeho clanku abdominalntho, dve pak z clanku devateho. V klidu jest
tento pftstroj ukryt v pochve, nalezajtct se na ventralnt strane tft posledntch clanku
abdomenu. Pvjovy apparat, je-li vvchltpen, pfecntva abdomen a jest nahoru ohnut. Telo
jest valcovite, zftdka ponekud splostile; abdomen na basi trochu zuzeny. Samci jsou
menst, uzst a casto svetlejst nez samice. Pohyby tfasnenek, do tohoto podfadu naleze-
jtctch, jsou obycejne cile, nekdy neunavne, nekdy vsak tez velmi volne. Mnohe jsou
zpusobile ke skakant.
Poznamka. Samce rozezname od samice die nedostatku kladelka, die menstch
rozmeru tela, die tupeho zakoncent abdomenu (Tab. I.. tig. 2. a 6.; Tab. X., tig. 172.),
die zbarvent casto svetlejstho a die pohybu cilejstch.
- -
Fiihler sechs- bis neungliedrig. Maxillartaster zweigliedrig, manchmal dreigliedrig;
Labialtaster zwei-, selten viergliedrig. Ocellen gewohnlich vorhanden, oft jedoch beiden
Geschlechtern derselben Art oder nur den Mannchen fehlend. Pro thorax gewohnlich
— 61 —
H. UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG T1IYS ADOPTER A.
hinten kaum breiter als vorn und nur ausnahmsweise nach hinten starker verbreitert.
Vorderbeine oft breiter als die iibrigen; Hinterbeine am langsten. Oberflugel breiter, steifer
und dunkler gefarbt als die Unterfliigel. Beide Fliigelpaare am Hinterrande mit langen
dtinnen Fransen versehen. Die Oberflugel haben am Vorderrande ausser den Fransen
noch kiirzere und starkere Wimpern; manchmal fehlen hier die Fransen, manchmal die
Wimpern und manchmal beides. Die Unterfliigel tragen am Vorderrande kurze diinn
stehende Harchen. Der Oberflugel hat ausser der Ringader, welche den Fliigel ringsherum
umsaumt, noch zwei Langsadern. Der Unterfliigel hat keine Ringader und wird nur von
einer (ausnahmsweise zwei) Langsader durchzogen, welche jedoch auch fehlen kann.
In der Ruhe liegen die Oberflugel am Korper neben einander, nur gegen das Ende zu
oft von einander cntfernt. Unter jedem Oberflugel liegt, vollkommen durch ihn verdeckt,
der bezugliche Unterfliigel. Die Fliigel verkiimmern oft. Das letzte Abdominalsegment ist
sehr selten rohrig; gewohnlich ist es kegelformig; bei den Mannchen ist das Abdomen
stumpf. Die Geschlechtsoffnung befindet sich bei den Weibchen zwischen dem 8. und
9., bei den Mannchen jedoch zwischen dem 9. und 10. Abdominalsegment. Die Weibchen
haben eine Legerohre, aus vier Klappen zusammengesetzt, von welclren zwei dem 8.
und zwei dem 9. Abdominalsegment angehoren. In der Ruhe ist dieser Apparat in einer
auf der Ventralseite der letzten drei Abdominalsegmente befindlichen Scheide verborgen.
Der ausgestreckte Pennisapparat iiberragt die Abdomenspitze und ist aufwarts gebogen.
Korper cylindrisch, selten etwas abgeplattet; das Abdomen an der Basis ein wenig
verengt. Die Mannchen sind kleiner, schmaler und oft lichter als die Weibchen. Die
Bewegungen der in diese Unterordnung gehorenden Thysanopteren sind gewohnlich
rasch, manchmal unermtidlich. bisweilen auch sehr langsam. Viele besitzen ein Spring-
verm ogen.
Bemerkung. Die Mannchen unterscheiden sich von den Weibchen durch den
Mangel des Legebohrers, durch kleinere Korperdimensionen, durch ein stumpfes Abdo-
menende (Taf. I, Fig. 2 u. 6; Taf. X, Fig. 172) und oft durch lichtere Farbung und
raschere Bewegungen.
i. fam. Aeolothri pidae.
(- COLEOPTRATA HALID.)
Tykadla jsou deviticlenna. Makadla maxillarni vzdy triclenna, treti clanek jejich
obvcejne velmi kratky; makadla labialni obycejne ctyrclenna, nekdy dvouclenna. Kfldla
siroka, na konci zaokrouhlena. Predni okraj horejsich kridel nema nikdy trasni a jest
bud opatren velmi malymi chloupky, takze se zda, ze jest uplne holym, aneb ma kratke
silne brvy. Obe zilky podelne v hofejsim krtdle vznikaji z korene jeho. Podelne zilky
mezi sebou a s okruZni ^ilkou spojeny jsou v celku ctyrmi a2 peti zilkami prlcnymi.
— 62 —
J. UZEL, MONO GRA FIE RADU „TH YS ANOPTER A“.
Dolejsi kficllo nema zilek vubec a jen na jeho basi shledavame zbytek zilkv podelne.
Kladelko samic, jest nahoru prohnute. Samci maji prvy clanek abdom. prodlouzeny.
Druhy sem nalezejici nemaji zpusobilosti ku skakani.
Fiihler neungliedrig. Maxillartaster immer dreigliedrig, ihr drittes Glied gewohnlich
sehr kurz; Labialtaster gewohnlich vier-, manchmal zweigliedrig. • Flugel breit, am Ende
abgerundet. Oberflugel am Vorderrande stet.s ohne Fransen und entweder mit sehr kleinen
Harchen besetzt, so dass er ganz kahl zu sein scheint, oder mit kurzen, starken Wim-
pern versehen. Beide Langsadern im Oberflugel entspringen aus seiner Wurzel. Die Langs-
adern werden mit einander und mit der Ringader im ganzen durch vier bis fiinf Queradern
verbunden. Unterfliigel ohne Adern iiberhaupt; nur an seiner Basis ein Uberbleibsel von
einer Langsader. Der Legebohrer der Weibchen ist aufwarts gebogen. Die Mannchen haben
das erste Abdominalsegment verlangert. Die her gehorigen Arten haben kein Springvermogen.
1. GENUS MELANOTHRiPS HALID.*)
Hlava o neco sirs! nez delsi. Ocka u obou pohlavi pfltomna. Tfetl clanek tykadel
sotva dels! nez druhy ; posledni clanky nesrostle. Makadla maxillarni o trech skoro stejne
dlouhych clancich; makadla labialni o dvou clancich, z nichz zakladni jest velmi nizky.
Prothorax as tak dlouhy jako hiava. Pfedni rohy jeho majtpo jednom dlouliem chlupu; na
zadnich jest po dvou takovych chlupech, a zadni jeho okraj nese nekolik brv. Nohy
jsou dlouhe, pfedni nejsilnejsi; jejich fermora zvlaste stlustla. Pfedni tibie ukoncenyjsou
dole u obou pohlavi velmi silirym zubovitym vybezkem. Kfidla jsou u samic i samcu
pfitomna a velmi siroka. Hofejsi par ma krome zilkv okruzni dve zilky podelne, ktere
vychazeji z base kfidla a usti pfed koncem jeho do zilky okruzni. Spojeny jsou pfed
prostfedkem kfidla kratkou ^ilkou pficni. Hofejsi zilku podelnou spojuji s pfedni cash
zilky okruzni dve zilky pficne, a to na konci prve tfetiny delky kfidla a na konci druhe
tfetiny. Pod nimi nalezaji se na zadni cash kfidel dve znacne slabsi zilky pficne, ktere
spojuji dolejsi zilku podelnou se zadni cash zilky okruzni. Pfedni okraj hof. kfidla ma
tuhe brvy. Hofejsi kfidla jsou stejnomerne zlutave zkalena, dolejsi skoro cira. Samci
maji prvni Clanek abdom. skoro sedmkrat delsi nez druhy a nahofe dvema podelnymi
kyly opatfeny; 9. clanek neni nijak vyzbrojen.
Kopf etwas breiter als lang. Ocellen bei beiden Geschlechtern vorhanden. Drittes
Fiihlerglied kaum langer als das 2.; die letzten Glieder nicht zusammengewachsen. Ma¬
xillartaster aus drei fast gleichlangen Gliedern zusammengesetzt; Labialtaster aus zwei
*) MsXaq = cerny, schwarz.
— 63 —
H.mz-EL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Gliedern bestehend, von denen das basale sehr niedrig ist. Prothorax etwa so lang wie
der Kopf. Seine Vorderecken mit einer langen Borste, seine Hinterecken mit zwei solchen
Borsten und sein Hinterrand mit einigen Wimpern versehen. Beine lang, die vorderen
am starksten; hauptsachlich ihre Schenkel verdickt. Vordertibien am Ende unten bei beiden
Geschlechtern mit einem star ken zahnformigen Fortsatz versehen. Fliigel bei den Weibchen
und Mannchen vorhanden und sehr breit. Das obere Flugelpaar hat ausser der Ringader
zwei Langsadern, welche aus der Basis des Fliigels entspringen und vor seinem Ende
in die Ringader munden. Sie sind vor der Flugelmitte durch eine kurze Querader ver-
bunden. Die obere Langsader verbinden mit dem vorderen Theil der Ringader zwei Quer-
adern, und zwar am Ende des ersten und zweiten Drittel der Flugellange. Darunter be-
finden sich auf der hinteren Seite der Fliigel zwei bedeutend schwachere Queradern, welche
die untere Langsader mit dem hinteren Theil der Ringader verbinden. Der Vorderrand
des Oberfliigels tragt starke Wimpern. Die Oberfliigel sind gleichmassig gelblich getriibt,
die Unterfliigel fast klar. Beim Mannchen ist das erste Abdominalsegment fast siebenmal
so lang als das zweite und oben mit zwei Langsleisten versehen; das 9. Abdominal-
segment ist nicht bewaffnet.
1. Melanotlirips fusca Sulz.*)
Tab. V, fig. 34.— 41.
1776. Thrips fuscus Sulzer, Abgek. Geschichte d. Insecten, pag. 112.; fig. 12.
1788. — fusca Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2223.
1836. Melanthrips cibesa Haliday, Entomological Magazine, pag. 450.
1836. Melanotlirips — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 417.
1843. — — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 645.
1852 Melanthrips — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag.
1116.; tab. V., fig. 12. et 13.
1852. Melanotlirips obesa Heeger, Sitzb. Akad. Wiss. Wien. VIII, pag. 133.; tab. XX.
•9;
Barva tela sedohneda neb tmave cervenohneda, jindy cernohneda az cerna. Zridka
jsou hlava a thorax sede zlutavohnede a abdomen svetle sedozlutavy. Prvni cl. tykadel
znacne kratsi nez 2.; tento nemnoho sirs! nez nasledujici clanky; 3. cl. ma kratkou,
velmi uzkou stopku a jest sotva delsi ne2 2.; 3., 4. a 6. cl. skoro stejne dlouhe, 5.
trochu kratsi a uzsi; 6. mezi sousednimi clanky nejsirsi; 7. znacne kratsi nez pfedcha-
zejici; 8. a 9. male, dohromady as tak dlouhe jako 3.; posledni trochu delsi nez pred-
*) Doklad naleza se ve sbirce Musea kralovstvi Geskeho, praep. c. 1. — Sammlung des
bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 1.
— 64 —
J..UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
poslednt. Barva tykadel sedo- neb cernohneda, 3. cl. zluty, slabe sede zkaleny. Prothorax
ma rohy zaokrouhlene. Pterothorax znacne sirs! a deist nez prothorax. K zubovitemu
vYbezku pfedntch tibit prileha na basi z kazde strany maly luptnek. Na konci zadntch
tibit jsou silne ostny. Barva noh cernohneda az cerna. Prednt tibie zlute, casto slabe
sede zkalene, vne a uvnitr uzce cerne; prednt tarsy zlute, casto slabe zkalene. Tarsy
ostatntch noh tmave. Podelne 2ilky v hor. krtdle jsou po cele deice tuhymi chlupy po-
sety; pftcne zilky nahe. Hor. kftdlo jest stejnomerne 2lutavosede zkaleno, zilky jeho jsou
tmavejst; dolejst jest skoro cire, jen na samem konci nekdy velmi slabe sede zkalene.
Abdomen na konci tenkymi dosti dlouhymi chlupy opatren. Prvnt cl. jeho skryt jest
v hrudi. Delka tela 11 mm.
cf (dosud nepopsanv).
Jest svetlejst, znacne menst a uzst nez 9 • Hlava a prothorax sedohnede, pte¬
rothorax tmave zlutavosedy, abdomen teze barvy, na konci sedohnedy. Tvkadla, nohy
a kftdla jsou podobne zbarveny jako u 9 1 Jen tibie na samem. konci a stfednt i zadnt
tarsy jsou ^lutave, temne sede zkalene.
Obe pohlavt teto trasnenky vyskytujt se u nas v kvetnu v ruznych kvetech,
zvlaste pak v Cerastium arvense a Poly gala vulgaris.
Cechy: Hradec Kralove. Zde nalezl jsem ji jen r. 1888., a sice v dosti znacnem
mnozstvt. Od te doby jsem ji tarn jiz nevidel. Milesovka. Lovosice. — NaHelgolande sbtral
jsem nekolik exemplaru v srpnu.
. 9-
Korperfarbe graubraun oder dunkel rothbraun, manchmal schwarzbraun bis
schwarz. Selten ist der Kopt und der Thorax grau gelblichbraun und das Abdomen
licht graugelblich. Das erste Fuhlerglied bedeutend kiirzer als das 2.; dieses nicht viel
breiter als die folgenden Glieder; das 3. hat einften kurzen, sehr schmalen Stiel und ist
kaum langer als das 2.; das 3., 4. und 6. fast gleichlang, das 5. etwas kiirzer und
schmaler; das 6. ist unter den Nachbargliedern das breiteste; das 7. bedeutend kiirzer
als das vorgehende; das 8. u. 9. klein, zusammen etwa so lang wie das 3.; das letzte
etwas langer als das vorletzte. Farbe der Fiihler grau- oder schwarzbraun; das 3. Glied
gelb, schwach grau getriibt. Der Prothorax hat abgerundete Ecken. Der Pterothorax ist
bedeutend breiter und langer als der Prothorax. An den zahnformigen Fortsatz der Vor-
dertibien legt sich am Grunde jederseits ein kleines Blattchen an. Am Ende der Hinter-
tibien stehen starke Stachel. Farbe der Beine schwarzbraun bis schwarz. Vordertibien
gelb, oft swach grau getriibt, aussen und innen schmal schwarz; Vordertarsen gelb, oft
schwach getriibt. Tarsen der iibrigen Beine dunkel. Langsadern im Oberfliigel der ganzen
— 65 —
9
H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
Lange nach mit steifen Borsten besetzt; Queradern nackt. Oberfliigel gleichmassig gelblich-
grau getriibt, die Adern dunkler; Unterfliigel fast klar, nur am aussersten Ende manch-
mal sehr schwach grau getriibt. Abdomen am Ende mit diinnen ziemlich langen Borsten
versehen. Sein erstes Segment im Thorax verborgen. Korperlange 1*1 mm.
cf (noch unbeschrieben).
Lichter, bedeutend kleiner und schmaler als das 9 . Kopf und Prothorax grau-
braun, dieser dunkel gelblichgrau ; Abdomen ebenso gefarbt, am Ende graubraun. Fiihler,
Beine und Fliigel sind von ahnlicher Farbung wie beim Weibchen, nur sind die Tibien
am aussersten Ende und die Mittel- und Hintertarsen gelblich, diistergrau getriibt.
Vorkommen: Im Mai u. 9 ) in verschiedenen Bliiten. — Fundorte: England
(Haliday), Wien (Heeger), Bohmen, Helgoland (Uzel).
2. GENUS RH1 PI DOTH RIPS. (Nov. gen.)*)
Hlava znacne dels! nez sirsi. Ocka u obou pohlavi pfitomna. Tfi posledni clanky
tvkadel tvofi dohromadv celek; tfetl clanek velmi dlouhy. Makadla maxillarni o trech
clancich, z nichz poslednr jest pfekratky; makadla labialni 0 ctyrech clancich. Prothorax
trochu kratsi nez hlava. Pfedni jeho rohy jsou bez dlouhy ch chlupu, zadni maji po
jednom dlouhem chlupu, a zadni okraj jeho poset jest krome toho dosti dlouhymi brvami.
Pfedni femora u obou pohlavi znacne stlustla; pfedni -tibie bez zubu, za to vsak ma
druhy clanek predniho tarsu u samcu i samic dva male hacky. Kfidla u obou pohlavi
pritomna. Tvar a zilkovatosf jejich jako u rodu predchazejiciho ; oba pary zuzuji se
vsak ponekud smerem ke korenu, a pficna zilka, spojujici dolejsi zilku podelnou se zadni
cash zilky okruzni v prve tfetine jeji delky, schazi. Pfedni cast' zilky okruzni opatfena
jest v prve tfetine kfidla kratkymi chloupky, pfes okraj kfidla nemnoho odstavajicimi.
Za prvou tfetinou meni se tyto chloupky v kratke brvy. Oba pary kfidel jsou cire. Samci
maji prvni clanek abdom. sice delsi nez druhy, ale daleko ne tak velikf jako u rodu
pfedchazejiciho ; 9. cl. ma vzadu po kazde strane nepatrny hrbolek.
Kopf bedeutend langer als breit. Ocellen bei beiden Geschlechtern vorhanden. Die
drei letzten Fiihlerglieder bilden zusammen ein Ganzes; das 3. Glied sehr lang. Maxillar-
taster aus drei Gliedern bestehend, von denen das letzte uberaus kurz ist; Labialtaster
viergliedrig. Prothorax etwas kiirzer als der Kopf. Seine Vorderecken ohne lange Borsten,
seine Hinterecken mit je einer langen Borste und sein Hinterrand ausserdem mit ziemlich
langen Wimpern. Vorderschenkel bei beiden Geschlechtern bedeutend verdickt, Vorder-
*) 'Pi m; = vejir, Facher.
- 66 -
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH Y SANOPTE R A“.
tibien ohne Zahn; dafiir hat jedoch das zweite Glied des Vordertarsus bei den Mannchen
und YVeibchen zwei kleine Hackchen. Flligel bei beiden Geschlechtern vorhanden. Form
und Aderung derselben wie bei dem vorhergehenden Genus, beide Paare jedoch etwas
gegen den Grand verengt, und die Querader, welche die untere Langsader mit dem
hinteren Theil der Ringader im ersten Drittel seiner Lange verbindet, fehlt. Der vordere
Theil der Ringader ist im ersten Drittel mit kurzen Harchen besetzt, welche vom Fliigel-
rand nicht viel abstehen. Hinter dem ersten Drittel werden diese Harchen zu kurzen
Borsten. Beide Flugelpaare sind klar. Die Mannchen haben das erste Abdominalsegment
zwar langer als das zweite, aber weit nicht so lang wie bei dem vorhergehenden Genus;
das 9. Segment jederseits mit einem kleinen Hocker versehen.
2. Rhipidothrips gratiosa nov. sp.*)
Tab. V., fig. 42. et 43.
2,
Hlava jest nejtmavsl cash celeho tela. Jest tmave sedohneda. Prothorax jest zlu-
tavy nebo belavy a ma nahore rozvetvenou, vselijak utvofenou kresbu, pterothorax jest
zlutavosedy, abdomen zlutavy, slabe sede zkaleny, na konci sedohnedy. Hlava jest vzadu
ponekud stazena. Prvni dva clanky tykadel nejtlustsl; 1. cl. znacne kratsi nez 2., 3. cl.
jest nejtencl a nejdelsl; jest dels! nez prve dva clanky dohromady; 4. cl. kratsi nez
tfeti a tlustsi, zvlaste ke konci; 5. trochu kratsi nez 4.; 6. trochu kratsi a tlustsl nez
5.; 7. opet trochu kratsi nez 6. a o neco dels! nez poslednl dva dohromady. Barva
tykadel: 1. cl. cernosedy, 2., 3. a 4. bile, 3. nahore ke konci uzce cernosede zkaleny,
4. nahore celv uzce cernosedy; 5. a ostatnl cernosede. Pterothorax znacne sirs! a dels!
nez prothorax. Ke dvema hackum, na druhem cl. pfednlho tarsu se nalezajlclm, sklanl
se nekolik chlupu. Barva noh jest sedohneda, konce a koreny vsech stehen a stfednlch
i zadnlch tibil, pak vsecky tarsy zlutave. Pfednl tibie jsou zlutave a vne (nekdy slabe
tez uvnitf) sedohnede zkalene. Podelne zilky v hof. krldle jsou cele chlupy posety;
pficne jsou nahe. Zilky v hofejslch kfldlech jsou slabe zlute a zadnl cast’ zilky okruznl
jest seda. Chlupy na konci abdomenu jsou dlouhe a cire. Delka tela 1’4 — -1*6 mm. —
Dosti znacne mno^stvl exemplaru nalezeno.
d1-
Jest znacne mens! a uzsl nez 9 • Zbarvenl tela, noh a tykadel totez jako u nl.
Prvni clanek abdomenu opatfen jest dvema podelnymi listnami. — Tfi exemplare
objeveny.
*) Doklad ve sblrce musejni, praep. c. 2. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 2.
— 67
9*
H. TJZEL, MONOGR A P HIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Trasnenku tuto nalezl jsem v cervnu v obou pohlavich v kvetech zahradnich.
Jednoho samce vyklepal jsem z kvetenstvl nejake travv.
Cechy: Praha: V lese mezi Krei a Kundraticemi. Hradec Kralove: Ve Vekosi.
$•
Der Ivopf ist der dunkelste Theil des ganzen Korpers. Er ist dunkel graubraun.
Prothorax gelblich oder weisslich, oben mit einer verastelten, verschieden geformten
Zeichnung, Pterothorax gelblichgrau, Abdomen gelblich, schwach grau getriibt, am Ende
graubraun. Ivopf hinten etwas verengh Die ersten zwei Fiihlerglieder am dicksten; das
1. bedeutend kurzer als das 2., das 3. am diinnsten und am langsten, langer als die
ersten zwei Glieder zusammen; das 4. Glied kurzer und dicker als das 3. und zwar
hauptsachlich gegen das Ende zu; das 5. etwas kurzer als das 4.; das 6. etwas kurzer
und dicker als das 5.; das 7. wieder etwas kurzer als . das 6. und um etwas langer
als die lezten zwei zusammen. Fiihlerfarbung: 1. Glied sChwarzgrau, 2., 3. u. 4. Glied
weiss, das 3. oben gegen das Ende zu schmal schwarzgrau getriibt, das 4. oben ganz
schwarzgrau; das 5. und die iibrigen schwarzgrau. Pterothorax bedeutend breiter und
langer als der Prothorax. Zu den zwei Hackchen, welche sich am zweiten Vordertarsus-
glied befinden, neigen sich einige Borsten. Farbe der Beine graubraun, die Enden und
Wurzeln aller Schenkel und der Mittel- und Hintertibien, dann alle Fiisse gelblich. Vor-
dertibien gelblich und aussen (manchmal schwach auch innen) graubraun getriibt. Die
Langsadern im Oberfliigel ganz mit Borsten besaet; die Queradern nackt. Adern im Ober-
fliigel lichtgelb und der hintere Theil der Ringader grau. Borsten am Ende des Abdomen
lang und hell. Korperlange 1-4 — R6 mm.
d1- :
Bedeutend kleiner und schmaler als das 9 • Farbe des Korpers, der Beine und
der Fiihler dieselbe. Erstes Abdominalsegment mit zwei Langsleisten versehen.
Vorkommen: Im Juni in Gartenblumen und Grasbliiten. — Fundort: Bohmen.
3. GENUS AEOLOTH RIPS HALIDA)
Hlava as tak siroka jako dlouha. Ocka u obou pohlavl pfitomna (u bezkfldle
formy druhu albocincta Halid, napadne malicka). Tykadla deviticlenna, 5. — 9. cl. tvofi
dohromady celek; 3. cl. velmi dlouhy. Makadla maxillarnt a labialnl jako u rodu pred-
chazejlciho. Prothorax as tak dlouhy jako hlava, neb o malo dels!, bez vetsich chlupu;
zadni okraj jeho poset jest obycejne mnohymi, velmi kratkymi ostenky. Nohy jsou ne-
*) A-oXo? = hbity, behend.
— 68 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
obycejne dlouhe, predni nejsilnejsi; predni femora jsou u obon pohlavi znacne stlustla
a mimo to femora zadnich noh jsou rozsifena. Predni tibie jsou bezbranne. Druhy clanek
pfedniho tarsu ma u obou pohlavi podobne dva hacky, jako je nalezame u rodu pfed-
chazejiciho. Kridla obycejne u samcuv i samic pritomna, u druhu Ae. albocincta vsak
schazeji, a to u samic obycejne, u samcu vzdy; v tomto pfipade pak jest pterothorax
znacne mensi a uzsi nez u formy okfidlene. Tvar a zilkovatosf kfidel jako u rodu pfed-
chazejiciho, jen horejsi jsou pfed polovinou trochu zuzena. Predni cast’ zilky okruZni
opatfena jest velice kratkymi chloupky, okraj kridla sotva presahujicimi. Horejsi kridla
jsou bila a maji tmave stuhy. Prvni clanek abdom. u samcu podobne utvofen jako
u rodu predchazejiciho. Devaty clanek abdom. ma nekdy po obou stranach dvouhroty
vytvor pfidrzovaci, jindy jest nevyzbrojeny.
Kopf etwa so breit als lang. Ocellen bei beiden Geschlechtern vorhanden (bei
der fliigellosen Form der Art Ae. albocincta winzig). Fiihler neungliedrig, das 5. — 9. Glied
bilden zusammen ein Ganzes; 3. Glied sehr lang. Maxillar- und Labialtaster wie bei dem
vorhergehenden Genus. Prothorax etwa so lang wie der Kopf, oder wenig Janger, ohne
grossere Borsten; sein Hinterrand gewohnlich mit vielen, sehr kurzen Stachelchen ver-
sehen. Beine sehr lang, die vorderen am langsten; Vorderschenkel bei beiden Geschlech¬
tern bedeutend verdickt und ausserdem die Hinterschenkel erweitert. Vordertibien un-
bewaffnet. Das zweite Vordertarsusglied hat bei beiden Geschlechtern ahnliche zwei Hackchen
wie bei dem vorhergehenden Genus. Fliigel gewohnlich bei den Mannchen und Weibchen
vorhanden; bei der Art Ae. albocincta jedoch fehlend, und zwar bei den Weibchen ge¬
wohnlich, bei den Mannchen immer; in diesemFalle ist der Pterothorax bedeutend kleiner und
enger als bei der gefliigelten Form. Gestalt und Aderung der Fliigel wie bei der vorher¬
gehenden Gattung, nur die oberen vor der Mitte etwas verengt. Der vordere Theil der Ringader
mit ausserst kurzen Harchen versehen, die den Flugelrand kaum tiberragen. Oberfliigel weiss
und schwarz gebandert. Erstes Abdominalsegment beim Mannchen ahnlich gebildet wie
bei der vorigen Gattung. Das neunte Abdominalsegment hat manchmal jederseits ein zwei-
zinkiges Anhalteorgan (bei der Begattung), manchmal entbehrt es jedoch eines solchen.
3. Aeolothrips versicolor nov. sp.*)
Tab. V., fig. 44.
$ •
Hlava, prothorax a mesothorax cervenohnede, metathorax a abdomen zlutave,
tento na konci sedohnedy. Hlava do predu zuzena, mezi ocima tfmz smerem prodlou-
zena. Prve dva cl. tykadel siroke, prvni kratsi nez 2., 3, cl. velmi tenkv a velmi dlouhy,
*) Doklad ve sbirce autorove.
— 69 —
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
dels! nez prve dva dohromady, 4. clanek as o 0'4 kratsi nez treti a zvlaste ke konci
tlustsi; 5. a ostatni clanky tvori dohromady celek tlustsi nez 4. clanek; 5. cl. trochu
kratsi nez 4. a teze delky jako 6. — 9. Tyto mezi sebou asi stejne dlouhe, vzdy tenci
a tenci. Cele tykadlo jest silne chlupate. Barva tykadel: 1. a 2. cl. sede az cernosede,
3. a 4. cl. bile, 5. cl. a ostatm zase sede az cernosede. Pterothorax znacne dels! a sirs!
nez prothorax. Druhy cl. predniho tarsu ma dvouzuby lyrovity utvar, nad nejz se skla-
neji dva chlupy: jeden kratky a jeden dlouhy. Vsecky nohy cernohnede, vsecky tibie
na konci a vsecky tarsy ciste bile. Vsechnv prlcne zilky v kfldle json nekdy velmi nepatrne.
Hofejsl kfldla v prve ctvrtine bila, v druhe a treti ctvrtine zlutavosede zkalena, v po-
slednl ctvrtine opet bila, zde vsak na dolejsim kraji zase, z prvu sire, pak uze, zlutosede
zkalena. Dolejsi kfldla jsou bila, jen uprostred velmi slabe sede zkalena. Abdomen na konci
dosti dlouhy mi tenkymi chlupy opatren. Delka tela l'l mm. Dva exemplare nalezeny.
cf. Nebyl posud' objeven.
Tfasnenku tuto chvtil jsem v kvetnu a v cervnu na rostlinach nekvetoucich.
Cechy: Praha: V lese mezi Krci a Kundraticemi. Milesovka.
Kopf, Prothorax und Mesothorax rotlibraun. Metathorax und Abdomen gelblich,
dieses auf dem Ende graubraun. Kopf nach vorn verengi zwischen den Au'gen in derselben
Richtung verlangert. Die ersten zwei Fiihlerglieder breit, das 1. ktirzer als. das 2., das
3. sehr diinn und sehr lang, langer als die ersten zwei zusammen, das 4. etwa um 0’4
kiirzer als das 3. und besonders gegen das Ende zu dicker; das 5. und die iibrigen
bilden zusammen ein Ganzes, welches dicker ist als das 4. Glied; das 5. Glied etwas
kiirzer als das 4. und ebenso lang wie das 6. — 9. zusammen. Diese untereinander fast
gleich lang, immer diinner und diinner. Der ganze Fiihler stark beborstet. Fiihlerfarbung:
1. und 2. Glied grau bis schwarzgrau, 3. und 4. weiss, das 5. und die iibrigen grau
bis schwarzgrau. Pterothorax bedeutend langer und breiter als der Prothorax. Das zweite
Vordertarsusglied tragt ein zweizinkiges leierformiges Gebilde, iiber welches zwei Borsten
geneigt sind, von denen die eine kurz, die andere lang ist. Alle Beine schwarzbraun,
alle Tibien auf dem Ende und alle Tarsen rein weiss. Alle Queradern im Fliigel sind manchmal
sehr undeutlich. Oberfltigel im ersten Viertel weiss, im zweiten und dritten gelblichgrau
getriibt, im letzten wieder weiss, hier jedoch am Hinterrande von neuem, erst breiter,
dann schmaler, gelbgrau getriibt. Unterfliigel weiss, nur in der Mitte sehr schwach grau
angeflogen. Abdomen am Ende mit ziemlich langen dtinnen Borsten versehen. Korperlange
PI mm.
. [Mf. Noch unbekannt.
V o r k o m m e n : Im Mai und Juni an nichtbliihenden Pflanzen. — F u n d o r t : Bohmen.
J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
4. Aeolothrips melaleuca Halid.*)
Tab. V., fig. 45.
1852. Aeolothrips (Coleothrips) melaleuca Haliday, Walker: Homopt. ins. of Bril.
Museum, pag. 1117.
9-
Tvar a struktura vsech cast! jsou u tohoto druhu jako u druhu pfedchazejiciho.
Rozdil spociva v zcela ruznem, u druhu Ae. melaleuca velmi konstantnim zbarveni
tela a okoncin. — Barva celeho tela a noh, krome bilych koncti tibii a tarsu, hnedo-
cervena. Prvni dva cl. tykadel jsou te2e barvy, 3. a 4. bile, ostatni zlutosede. Hofejsi
kfidla jsou prave tak zbarvena jako u druhu pfedchazejiciho, uprostfed stuhy naleza se
vsak velika, okrouhla, bila skvrna.
|$t Nebyl posud objeven.
Jediny exempl. vzacneho tohoto druhu chytil jsem v lese mezi Krci a Kundra-
ticemi v kvetech smolnicky.
- 52-^5 -
9-
Form und Structur aller Theile wie bei der vorigen Art. Der Unterschied beruht
in einer ganz verschiedenen, bei der Art Ae. melaleuca sehr constanten Farbung des
Korpers und der Extremitaten. — Farbe des ganzen Korpers und der Beine, die weissen
Tibienenden und Tarsen ausgenommen, braunroth. Die ersten zwei Fuhlerglieder ebenso
gefarbt, das 3. und 4. Glied weiss, die iibrigen gelbgrau. Oberfliigel wie bei der vorigen
Art, inmitten der breiten Binde befindet sich jedoch ein grosser runder weisser Fleck.
<$ . Noch unbekannt.
Vorkommen: Im Mai in den Bliiten von Lychnis viscaria. — Fundort:
Bohmen.
5. Aeolothrips vittata Halid.
1836. Aeolothrips (Coleothrips) vittata Haliday, Entom. Mag., pag. 451.
1836. — vittata Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 418.
1843. Coleothrips — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 646.
1852. Aeolothrips (Coleothrips) vittata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit.
Museum, pag. 1117.
*) Doklad ve sbirce autorove.
— 71 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS AN OPTER A.
1878 — 79. Aeolothrips (Coleothrips) limbata Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt.
f. Finland, pag. 16.
Haliday (anno 1836.): »Elylrorum basi et costae dimidio exteriore albis. «
Haliday (anno 1852.): »Nigra, hemelytrorum basi et costae dimidio exteriore
albis; antennis medio albidis. Long. 3U lin.«
Reuter: »Nigra, nitida; capite longitudine vix duplo latiore*), antennis capite
cum pronoto haud longioribus, articulis duobus primis nigris, articulo secundo crasso,
tertio et quarto elongatis, albidis, illo duobus primis conjunctis paulo longioribus, quarto
tertio fere breviore, quinto (ab articulis quatuor aegerrime discernendis composito) tertio
longitudine aequali; pronoto capite longiore sub-rectangulari, mesonoto pronoto circiter
dimidio latiore, lateribus angulato. pronoto aeque-longo; alis anticis albis, nitidis, irides-
centibus, pone quintam aut sextain partem basalem fascia lata fusco-nigra medium fere
alae attingente et versus eius apicem in margine posteriore fere usque ad quintam partem
apicalem ut vitta marginali sat lata, 2/5 alae latitudinis occupante, producta, margine po-
stico apiceque longissime nigro-ciliatis ; pedibus totis nigris, tantum tarsis anticis basi
fusco-testaceis. Long. 1 2/5 — 1 Va mm. — In speciminibus junioribus Abietis; in paroecia
Pargas in horto Lofsdaliensi m. Augusti 1878 parce occurit.«
6. Aeolothrips fasciata L.**)
Tab. I., tig. 4.; Tab. V., tig. 46. — 48.
1746. Thrips elytris albis nigrisque f asciis, cor pore atro; Linne, Fauna Svecica.
Editio I., pag. 221.
1761.
1761.
1764.
1767.
1781.
1781.
1787.
1788.
1789.
Thrips fasciata Linne, Fauna Svecica, pag. 266.
(Bez jmena. — Ohne Namen.) Sulzer. Kennzeichen d. Insekten, tab. 7., fig. 48. b.
Thrips elytris albis nigrisque f asciis, cor pore atro; Geoffroy, Histoire
abregee d. Insectes, pag. 385.
Thrips fasciata Linne, Systema Naturae, pag. 743.
— — Schrank,. Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 297.
— Fabric.ius, Species Insectorum, pag. 397.
— Fabricius, Mantissa Insectorum, pag. 320.
— Gmelin, Caroli a Linrie Systema Nat., pag. 2223.
— Berkenhout, Synopsis of Nat. Hist, of Gr. Britain and Ire¬
land, pag. 133.
1789. — — de Villers, Car. Linnaei Entomologia.
*) Hlava byla zajiste do predohrudi castecne vtazena. — Der Kopf war jedenfalls in den
Prothorax theibveise eingezogen. — **) Doldad ve sbirce musejni, praep. c. 3. — Sammlung des
bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 3.
— 72 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „TH YS ANOPTE R A“.
1794. Thrips fasciata Fabricius, Entomologia systematica, pag. 229.
1802. — — Stew, Elements of Nat. Hist., pag. 114.
1803. — — Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag. 314.
1806. — — Turton, A General System of Nature, pag. 717.
1836. Aeolothrips ( Coleothrips ) fasciata Haliday, Entomological Magazine, pag. 451.
1836. — fasciata Burmeister, Handb. d. Entomologie, IT, pag. 417.
1843. Coleothrips — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 646.
1852. Aeolothrips (Coleothrips) fasciata Haliday, Walker: Homopt. Ins. of Brit.
Museum, pag. 1117.; tab. VII., fig. 31. — 42.
1852. — fasciata Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss. Wien, VIII, pag.
135.; tab. XXI.
1852. — vittata Idem, ibidem, pag. 137., tab. XXII.
1871. Thrips fasciata de Man, Tijdschr. v. Entomol., pag. 147.
1878 — 79. Aeolothrips (Coleothrips) fasciata Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt.
f. Finland, pag. 7.
. 9-
Barva tela cerna, cernohneda, cervenohneda neb sedohneda. Strany hlavy malo vy-
poukle. Clanky tykadel uzke, valcovite. Prvni cl. kratsi nez 2., tento dlouhy, nemnoho
sirsi nez nasledujici clanky; 3. cl. ma velice kratkou, uzkou stopku a jest mnohem delsi
ne2 2.; 4. trochu kratsi nez pfedchazejici, 5. cl. asi tak dlouhy jako nasledujici ctyfi
dohromady. Barva tykadel: 1. cl. cernosedf az cerny, 2. podobne zbarveny, ke konci
vSak bily, ctvrty bily, na konci cerny, ostatni cerne. Prothorax o malo delsi ne2 hlava,
malo sirsi nez delsi, se stranami trochu vypouklymi. Plerothorax znacne delsi a sirsi
nez prothorax. Druhy clanek pfedniho tarsu ma pred koncem dole podobny ustroj jako
oba druhy predchazejici; pozustava vsak ze dvou nestejne utvorenych zubu, ktere spic-
kami k sobe pfilehaji. Nad tyto zuby sklani se chlup, stojici na konci prveho clanku
tarsu. Barva noh jest cerna, jen predni tarsy a pfedni tibie po obou stranach jsou temne
sedozlutave. Hof. kfidlo jest bile a ma dve siroke sedohnede az cerne pficne stuhy,
ktere vyplnuji druhou a ctvrtou petinu jeho delky. Supinka na basi je tmava. Abdomen
na konci dosti dlouhymi tenkymi chlupy opatfen. Delka tela 1*3 — 1*6 mm.
Var. (nov.) adusta. Hlava a thorax Cernohnede, cervenohnede neb sedohnede
az zlutohnede, abdomen hnede zlutavy a^; zlutavy, vice nebo mene sede zkaleny, na
konci tmavosedy. Barva noh jest sedohneda, pfedni tibie jsou po obou stranach zlutave,
sede zkalene, podobne i pfedni tarsy a nekdy tez base pfednich stehen.
&
Mensi nez 9 • Zbarveni tela pestre a velmi nestale. Hlava a posledni dva clanky
abdomenu jsou nejtmavsimi castmi. Thorax jest tmavy, pfedni okraj prothoraxu, po-
— 73 —
10
H. UZEL, MONO GR APHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
stranni a spodni jeho cash jsou bile. Abdomen ma prvnl clanek tmavy, nasledujici be¬
lave neb zlutave, nahofe sotva, jindy slabe sede zkalene; ke konci jest abdomen, jak
jiz feceno, tmavejsi. Vyjimkou nalezaji se exemplafe cele velmi tmave. Prvni dva clanky
tykadel belave; 1. cely sede zkaleny, 2. jen na basi; 3. cl. belavy, na konci tmavy;
ostatek tykadla tmavy. Zbarvent noh jest nestale. Obycejne jsou pfedni nohy belave,
femora a tibie jejich vne tmave; stfednt nohy majt tibie casto tmavsi nez femora, kteraz
byvaji az belava a ke konci tmavsi. Zadni nohy byvaji cele tmave. Paty cl. tykadel
delsi nez nasledujici ctyfi dohromady. Prvni cl. abdomenu jest dlouhy a ma dvojitou
podelnou listnu. Ctvrty a 5. cl. jeho maji nahofe po obou stranac.h tupy vyrostek. De-
vaty cl. ma nahofe cernou trojhrannou desku, a kraje jeho prodlouzeny jsou v dvouhroty
vytvor pfidrzovaci (pfi pafeni). Kfidla jsou utvofena a zbarvena jako u samic.
Zije v obou pohlavich od konce dubna do poslednich teplych dnu podzimnich
v nejruznejsich kvetech, avsak vzdy jen jednotlive. Nejoblibenejsimi jsou ji pfedevsim
kvety od Linar ia vulgaris , pak kvety od Solanum tuberosum (zvlaste samci navste-
vovane), Linum usitatissimum, Papaver somniferum , Hyoscyamus niger , Onobrychis
sativa. Take kvetenstvi cukrovky a klasy prosa a ovsa rada navstevuje. — Var. adusta
vyskytuje se poruznu mezi formou typickou.
Tfasnenka tato jest vsude v Cechach hojna. Na Krkonosich nalezl jsem ji na
stranich Maleho Snezneho bfezna a na stranich Snezky.
- 5: — ^ -
9-
Korperfarbe schwarz, schwarzbraun, rothbraun oder graubraun. Koptseiten wenig
gewolbt. Fiihlerglieder schmal, walzig. Erstes Glied kurzer als das 2., dieses lang, nicht
viel breiter als die folgenden Glieder; das 3. Glied hat einen sehr kurzen und diinnen
Stiel und ist viel langer als das 2.; das 4. etwas kurzer als das vorhergehende, das 5.
etwa so lang wie die folgenden vier zusammen. Fuhlerfarbung: 1. Glied schwarzgrau bis
schwarz, das 2. ahnlich gefarbt, gegen das Ende jedoch weiss, das 3. weiss, am Ende
schwarz, die ubrigen schwarz. Prothorax wenig langer als der Kopf, wenig breiter als
lang, mit gewolbten Seiten. Pterothorax bedeutend langer und breiter als der Prothorax.
Das zweite Tarsusglied an den Vorderbeinen hat ein ahnliches Gebilde wie die zwei
vorhergehenden Gattungen; es besteht jedoch aus zwei ungleichen Zahnen, welche sich
mit ihren Spitzen beriihren. Uber diese Zahne neigt sich eine Borste, welche am Ende
des ersten Tarsusgliedes steht. Farbe der Beine schwarz, nur die Vordertarsen und die
Vordertibien beiderseits triib graugelblich. Oberfliigel weiss, mit zwei breiten graubraunen
bis schwarzen Querbinden, welche das zweite und vierte Funftel seiner Lange ausfiillen.
Fliigelschuppe am Grunde dunkel. Abdomen am Ende mit ziemlich langen diinnen Borsten
besetzt. Kdrperlange 1‘3 — P6 mm.
— 74 —
J. UZEL. MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
Var. (nov.) adusta. Kopf und Thorax schwarzbraun, rothbraun oder graubraun
bis gelbbraun, Abdomen braungelblich bis gelblich, mehr oder weniger grau getriibt, am
Ende dunkelgrau. Farbe der Beine graubraun, Vordertibien beiderseits gelblich, grau ge-
trubt, ebenso die Vordertarsen und manchmal auch die Vorderschenkel am Grunde.
(Bohmen.)
cT-
Kleiner als das 9 . Korperfarbe bunt und sehr unstat. Der Kopf und die zwei
letzten Abdominalsegmente sind die dunkelsten Theile. Thorax dunkel, Vorderrand des
Prothorax und seine Seitentheile und Unterseite weiss. Erstes Abdominalsegment dunkel,
die folgenden weisslich oder gelblich, oben kaum oder schwach getriibt; Abdominalende,
wie schon erwahnt, dunkler. Ausnahmsweise kommen ganz dunkle Exemplare vor. Die
ersten zwei Fiihlerglieder weisslich; das 1. ganz grau getriibt, das 2. nur am Grunde;
das 3. weisslich, am Ende dunkel; die folgenden Glieder dunkel. Farbung der Beine
veranderlich. Die Vorderbeine gewohnlich weisslich, ihre Schenkel und Schienen aussen
dunkel; die Schienen der Mittelbeine oft dunkler als ihre Schenkel, welche oft weisslich
und gegen das Ende zu dunkler sind. Hinterbeine pflegen ganz dunkel zu sein. Fiinftes
Fiihlerglied langer als die vier folgenden zusammen. Erstes Abdominalsegment lang und
mit zwei Langsleisten versehen. Das 4. und 5. Segment tragen beiderseits oben einen
kleinen stumpfen Auswuchs. Am 9. Segm. oben befindet sich eine schwarze dreieckige
Platte; seine Seiten tragen je ein zweizinkiges Gebilde. Gestalt und Farbe der Fliigel wie
bei den Weibchen.
Vor kommen: Von Ende April bis zu den lezten warmen Herbsttagen in beiden
Geschlechtern auf mancherlei Bliiten (hauptsachlich Linaria vulgaris ) einzeln. — Fund-
orte: England (Haliday), Wien (Heeger), Finnland (Reuter), Deutschland (Jordan, Bohls;
bei Berlin Uzel), Bohmen.
7. Aeolothrips albocincta Halid *)
Tab. I., fig. 3.
1836. Aeolothrips albicincta Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 451.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 418.
1843. — albocincta Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 646.
1852. — albicincta Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum,
pag. 1117.
1878-79 — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f Finland, pag. 7.
*) Doklad ve sblrce musejnl, praep. c. 4. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 4.
— 75 —
10*
H.-UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
9-
Jest velmi pestra. Hlava a prothorax sedohnede az cerne, pterothorax belavy,
po stranach a nekdy take vzadu sedo- az cervenohnedy, jindy cely sede zkaleny. Prvnl
cl. abdom. jest cervenohnedy az cerny, 2. a 3. cl. jeho jsou bile. 4. — 8. cerne. 9. a 10.
zlatozlute. Hlava v pfedu zaokrouhlena. Prve dva clanky tykadel nejtlustsl, 1. cl. znacne
kratsl nez 2., 3. cl. nejdelsl z celeho tykadla, tenky, znacne dels! nez prve dva dohro-
mady, 4. znacne kratsl nez 3., taktez tenky, 5. trochu kratsl a ke konci tlustsl ne2 4.
a trochu dels! ne2 6. — 9. Cl. dohromady. Vsecky clanky tykadla jsou znacne chlupate.
Barva tykadel: 1., 2. a 3. cl. bile, tento na same spicce cernosedy, ostatnl cernosede
az cerne. Prothorax trochu dels! nez hlava, as tak siroky jako tato, v zadu trochu
zuzeny. Dvouzuby ustroj na pfednlm tarsu jest podobne utvoren jako u druhu pred-
chazejlclho. Barva noh jest zlutave seda, pfednl tarsy, prednl tibie ke konci uvnitf
a strednl i zadnl femora ke konci svetlejsl. U jednoho velmi tmaveho exemplare, jejz
jsem nalezl, jsou nohy sedohnede, jen pfednl tibie ke konci a prednl tarsy zlutosede.
Abdomen uprostred znacne rozslreny, ke konci zuzeny, ostre prispicately a na konci
dlouhymi tmavymi chlupy opatfeny. Delka tela 1-4 mm.
FORMA MACROPTERA (nove objevena). Krldla jsou uplne vyvinuta. Horejsl
jsou hnedoseda, na basi a na konci uzce blla a uprostred s nesirokou bllou stuhou.
Pterothorax jest znacne dels! a sirs! ne2 prothorax. Nohy stejnomerne tmavosede. Je-
diny exemplar nalezen.
FORMA APT ERA. Kfldel ani nejmensl rudimenta. Pterothorax velmi napadne
stazeny. Tento jest dels! nez prothorax, avsak jen tak siroky. Ocka mens! nez u formy
dlouhokrldle.
C? (nove objeveny).
Hlava a prothorax sedohnede, pterothorax blly, vzadu cerveny, cely abdomen
krome 2. a 3. cl. cerveny, tyto jsou bile. Tykadla a nohy zbarveny jako u 9 > jen
cl. tyk. jest od polovicky sede zkaleny. Kfldel ani nejmensl rudimenta. Prvnl cl. abdom.
jest as dvakrat dels! ne^ druhy a ma dva podelne kyly. Abdomen jest uzky; devaty
cl. jeho nema zubu. Jediny exemplaf nalezen.
Forma neokfldlena krasne teto tfasnenky objevuje se od dubna az do srpna.
V dubnu sblral jsem ji mezi drnem. Formu okfldlenou nalezl jsem na nekvetouclch
nlzkych rostlinach v srpnu, v kteremzto meslci pan prof. Du da i samce (na Galium)
objevil.
Cechy: Hradec Kralove: U Vekose. Tfebechovice. Pod Vys. Ujezdem (fma macro-
ptera). Jind. Hradec: V lese za Skrejchovem (Duda).
- S3-~- © -
— 76 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
■ 9-
Korperfarbe bunt. Kopf und Prothorax graubraun bis schwarz, Pterothorax weisslich,
an den Seiten und manchmal auch hinten grau- bis rothbraun, zuweilen ganz grau ge-
triibt. Erstes Abdominalsegment rothbraun bis schwarz, das 2. u. 3. Segm. weiss, das
4. — 8. schwarz, das 9. u. 10. goldgelb. Kopf vorn abgerundet. Die ersten zwei Fiihler-
glieder am dickesten, 1. Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. das langste im ganzen
Fiihler, diinn, bedeutend langer als die ersten zwei zusammen, das 4. bedeutend kurzer
als das 3., ebenfalls diinn, das 5. etwas kurzer und gegen das Ende dicker als das 4.
und etwas langer als das 6. — 9. zusammen. Alle Fuhlerglieder sind stark beborstet.
Fiihlerfarbung: 1., 2. u. 3. Glied weiss, dieses an der aussersten Spitze schwarzgrau,
die iibrigen schwarzgrau bis schwarz. Prothorax etwas langer als der Kopf, etwa so breit
wie derselbe, hinten etwas verengt. Das zweizinkige Gebilde am Vordertarsus hat eine
ahnliche Gestalt wie bei der vorhergehenden Art. Farbe der Beine gelblichgrau, Vorder-
tarsen u. Vordertibien gegen das Ende innen und die Mittel- und Hinterschienen gleich-
falls gegen das Ende lichter. Bei einem sehr dunklen Exemplar, das ich fand, sind die
Beine graubraun, nur die Vordertibien gegen das Ende und die Vordertarsen gelbgrau.
Abdomen in der Mitte stark erweitert, gegen das Ende zu verengt, scharf zugespitzt und
am Ende mit langen dunkeln Borsten besetzt. Korperlange 1*4 mm.
FORMA MAGROPTERA (neu entdeckt). Fliigel voUkommen entwickelt. Die
oberen braungrau, an der Basis und am Ende schmal weiss und in der Mitte mit einer
schmalen weissen Binde. Pterothorax bedeutend langer und breiter als der Prothorax.
Die Beine sind gleichmassig dunkelgrau.
FORMA APTERA. Fliigel vollkommen fehlend. Pterothorax auffalend zusammen-
gezogen. Derselbe langer als der Prothorax, aber nur ebenso breit. Ocellen kleiner als bei
der gefliigelten Form.
$ (neu entdeckt).
Kopf und Prothorax graubraun, Pterothorax weiss, hinten roth, das ganze Abdomen,
mit Ausnahme des 2. u. 3. Segm., welche weiss sind, roth. Fiihler und Beine ahnlich
wie beim Weibchen gefarbt, nur ist das 3. Fiihlerglied von seiner Mitte an grau getriibt.
Fliigel fehlen vollkommen. Erstes Abdominalsegment etwa zweimal so lang wie das zweite
und mit zwei Langsleisten versehen. Abdomen schmal; sein neuntes Segment ohne
Zinken.
Vorkommen: Die ungefliigelte Form lebt von April bis August im Rasen; die
gefliigelte Form (feminae disseminantes) fand ich im August auf nichtbliihenden Pflanzen.
Im August wurde auch das Mannchen entdeckt. — Fundorte: England (Haliday),
Finnland (Reuter), Bohmen.
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
8. Aeolothrips fasciatipennis Blanch.
1851. Aeolothrips fasciatipennis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI,
pag. 152.
»Ae. fuscus; capite brevi, leviter striolato; antennis fuscis, articulis secundo et
tertio pallide flavidis; prothorace sat nitido, fere laevi, paullo striolato; alis hyalinis, basi
fasciaque media lata pallide fuscis; pedibus testaceo-fuscis, tibiis anticis dilutioribus. Long.
3ii lin. — Cuerpo pardo, bastante brillante. Cabeza finamente estriolada. Antenas pardas,
con sus segundo y tercer articulos de un amarillo claro. Protorax igual, liso, guarnecido
solamente de estrias pequenas sumamente delicadas. Alas diafanas, con su base y una
faja ancha mediana de un pardo palido. Patas de un pardo testaceo, con las piernas
anteriores un poco mas palidas que las otras partes. Abdomen de una gradacion de
color tirando a moreno, uniforme, mas clara que la porcion anterior del cuerpo. —
Esta pequena especie se encuentra en la provincia de Valdivia (Chile). «
2. fam. Thripidae.
(= STENOPTERA BURM.*))
Tykadla sesti- az osmiclenna (neb zdanlive deviticlenna), 7. cl. neb 7. a 8. cl.
jejich (stylus) velmi tenke a obycejne kratke. Makadla maxillarni jsou dvouclenna, nekdy
triclenna; makadla labialnt jsou vzdy dvouclenna. Kridla uzka, ostre zakoncena. Predni
okraj hofejsich kridel pravidlem jest opatren trasnemi, mezi nimiz stoji obycejne kratsi
brvy. Ze Zilek podelnych v horejsim kridle vznika horejsi (hlavni) z korene kridla a be2i
az na konec jeho, kdez zanika, nespojujic se s zilkou okruzni. Asi pod prvou tretinou
jeji delky vznika podelna zilka dolejsi (vedlejsi), ktera spojuje se s zilkou hlavni sikmou
zilkou pricni, vice nebo mene zretelnou (Tab. VI., fig. 97.). Bezi pak s ni rovnobezne
a te^ zanika pred koncem kridla. Horejsi zilka v jednom pfipade (u rodu Parthenothrips)
jest kratka a spojuje se na konci prve ctvrtiny delky kridla s zilkou okruzni. Hlavni
zilku spojuji s pfedni cash zilky okruzni dve zilky pricne, sotva znatelne: jedna neda-
leko za mistem, kde se k hlavni zilce priklada zilka vedlejsi, druha za polovinou delky
kridla. Dolejsi kfidlo prostoupeno jest jednou Zilkou podelnou (vyjimkou dvema). Kla-
delko samice jest dolu prohnute.
Hal id ay (L. c. 43.) rozdelil Stenoptera ve tri rody: Heliothrips, Sericothrips
a Thrips. Rod Thrips pak opet na pet podrodu: Chirothrips, Limothrips , Aptino-
thrips, Thrips s. str. a Belothrips. Vseckv ty skupiny druhu, az na podrod Thrips,
jsou prirozene a byly v nasi praci prijaty ; Halidayuv podrod Thrips vsak zahrnuje
v sobe tolik ruznych elementu, ze bylo nutno ho znovu rozdeliti. — Burmeister pri-
*) = Stenelytra Halid.
78 —
J. UZ EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
jlma jen rody Halidayovy a zastupce podrodu Aptinothrips povazuje za larvy. —
Amyot a Serville (L. c. 54.) rozdelujl Stenoptera na 10 rodu. Podrzujl totiZ rody
Halidayovy, podrody jeho povysujl na rody, podrod Aptinothrips , prave tak jako
Burmeister, neuznavajl a podrod Halidayuv: Thrips rozdelujl v rody: Odontothrips ,
Physapus, Thrips, Taeniothrips a Tmetothrips. Oba posledne jmenovane rody a rod
Odontothrips nejsou rody prirozenymi, ponevadz zakladajl se na znaclch vedlejslch (viz
prlslusne misto v Casti historicke). — R. 1852. rozdeluje Halid ay (L. C. 61.) rod
svuj Thrips na sedm »Sectiones« ( Gymnopterae , Eudactyli, Homopterae, Neogami ,
Heterogynae , Micropterae, Br achy der i) die prltomnosti neb nedostatku krldel u je-
dnoho neb obou pohlavi a die jinych znaku velmi nepodstatnych. (Viz prlslusne misto
v Casti historicke.)
Fiihler sechs- bis achtgliedrig (oder scheinbar neungliedrig), ihr 7. Glied, oder
das 7. u. 8. (Stylus) sehr diinn und gewohnlich kurz. Maxillartaster zweigliedrig, manch-
mal dreigliedrig ; Labialtaster immer zweigliedrig. Fliigel schmal, scharf zugespitzt. Der
Vorderrand der Oberfliigel ist regelmassig mit Fransen besetzt, zwischen welchen ge¬
wohnlich kiirzere Wimpern stehen. Von den Langsadern im Oberfliigel entspringt die
obere (Hauptader) aus der Fliigelwurzel und lauft bis zu seinem Ende, wo sie sich ver-
liert, ohne sich mit der Ringader zu verbinden. Etwa unter dem ersten Drittel ihrer
Lange entsteht die untere Langsader (Nebenader), welche mit der Hauptader mittelst
einer schiefen Querader verbunden wird, die mehr oder weniger deutlich ist (Taf. Vr,
Fig. 97) und der in der Mitte des Oberfliigels der Aeolothripiden betindlichen Querader ent-
spricht. Die Nebenader lauft mit der Hauptader parallel und verschwindet auch vor dem
Fliigelende. Die obere Langsader ist in einem Falle (bei der Gattung Parthenothrips)
kurz und verbindet sich am Ende des ersten Viertels der Flugellange mit der Ringader.
Ahnlich wie bei den Aeolothripiden wird auch hier die obere Langsader mit dem vor-
deren Theil der Ringader durch zwei Queradern verbunden, die jedoch sehr undeutlich
sind, und von welchen die eine unweit hinter der Stelle, wo die Nebenader an die Haupt¬
ader sich lehnt, zu sehen ist, die andere hinter der Fliigelmitte sich befindet. Der Unter-
fliigel wird von einer (ausnahmsweise von zwei) Langsadern durchzogen. Der Legebohrer
der Weibchen ist nach unten. gebogen.
4. GENUS CHI ROTH RIPS HALID.*)
Telo zavalite. Hlava jest velmi mala a prodluzuje se pred ocima ve veliky vy-
bezek o trech clpech, na nemz nalezajt se tykadla. Ocka u samic pritomna, znacne do
zadu posunuta; u samcu schazeji. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclenny). Druhy clanek
*) Xe(p = ruka, Hand.
79 —
II. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TFIYSANOPTERA.
jejich prodluzuje se nekdy (u druhu manicata ) na hofejsim vnejsim rohu v tupy vy-
be^ek. Makadla maxillarm o tfech clancich. Prothorax skoro dvakrat tak dlouhv jako
hlava. V pfedu neni sirs! nez tato, nazad se vsak znacne rozsifuje, takze na zadnim
kraji jest dvakrat tak siroky jako na pfednlm. Na zadnich jeho rozich jest po dvou
chlupedi smyslovych. Nohy zavalite; pfedni u obou pohlavl napadne stlustle. Pfedni
femora velmi znacne rozsifena, na konci vne s kratkym, ostrym zoubkem (nazpet
ohrnuty kraj); pfedni tibie kratke, velmi stroke. Pfedni tarsus uzky. Kfidla neobycejne
uzka, dlouha (pfesahuji konec tela), trochu prohnuta a hofejsi prostoupena dvema po-
delnymi zilkami, kterezto se za polovinou jejich delky ztraceji. Pfedni cast’ okruzni 2ilky
ma delsi tfasne a kratke slabe brvy. Samci jsou bezkfidli. Desaty cl. abdom. jest na-
hofe rozdsnuty. Druhy sem nalezejici pohybuji se zvolna a nejsou ke skakani zpusobile.
- i - 53— ^5- -
Korper gedrungen. Ivopf sehr klein und vor den Augen in einen dreizipfeligen
Fortsatz verlangert, auf dem die Fiihler sich befinden. Ocellen bei den Weibchen vor-
handen, stark riickwarts verschoben; bei den Mannchen fehlend. Fiihler achtgliedrig
(Stylus z weighed®. Ihr zweites Glied manchmal (bei der Art manicata ) am ausseren
Vordereck mit einem stumpfen Fortsatz. Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax fast zweimal
so lang als der Kopf, vorne nicht breiter als derselbe, nach hinten jedoch stark erweitert,
so dass er am Hinterrande zweimal breiter als am Vorderrande ist. Auf seinen Hinter-
ecken stehen je zwei Sinnesborsten. Beine gedrungen. Die vorderen bei beiden Ge-
schlechtern auffallend verdickt. Die Vorderschenkel bedeutend erweitert, am Ende a,ussen
mit einem scharfen Zahn (der zuriickgestulpte Rand); die Vordertibien kurz und sehr
breit. Vordertarsen schmal. Fliigel ungewohnlich schmal, lang (sie iiberreichen das Korper-
ende), etwas gebogen und die oberen von zwei Langsadern durchzogen, welche hinter
ihrer Mitte sich verlieren. Der vordere Theil der Ringader hat langere Fransen und
kurze schwache Wimpern. Die Mannchen sind flugellos. Das zehnte Abdominalsegment
ist oben aufgeschlitzt. Die her gehorenden Thysanopteren bewegen sich langsam und
haben kein Springvermogen.
9. Chirotlirips manicata Halid.*)
Tab. L, fig. 2.; Tab. V., fig. 49.
1886. Thrips ( Chirothrips ) manicata Haliday, Entomol. Magazine, pag. 444.
1836. — manicata Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 413.
1836. — longipennis Idem, ibidem.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. e. 5. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 5.
— 80 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y S AN OPTER A“.
1838. Thrips longipennis Idem, Genera Insectorum. (Kolorovane vyobrazeni. —
Colorierte Abbildung.)
1843. Chirothrips mdnicatci Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 642.
1843. — longipennis Iidem, ibidem.
1852. Thrips (Chirothrips) manicata Haliday, Walker: Homopt. insects of
Brit. Museum, pag. 1106.; tab. VI.,
fig. 12.
1878-79 — — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Fin¬
land, pag. 5. et 6.
1883. Chirothrips antennatus Osborn, The Canadian Entomologist, pag. 154.
1887. Thrips (Chirothrips) antennata Lindeman, Bull. Soc. Imp. d. Natur. d.
Moscou, pag. 322.; fig. 12.
Barva tela tmave sedohneda az cernohneda, zfidka cerna. Pterothorax byva
nekdy sede cervenohnedy neb sede zlutohnedy. Cele telo jest na pfic vrascite (imbri-
catum). Tykadla kratka, clanky jejich velmi zavalite. Prvni cl. jest nejsirsim a jest sikmo
ut’aty, 2. cl. jest trochu delsi nez prvni a prodluzuje se na hofejsim vnejsim rohu v tupy
vybezek; 3. cl. jest as tak dlouhy, avsak znacne tenci nez druhy, sedi na malinke,
velmi tenke stopce a je nepravidelne kulaty; 4. cl. jest delsi a znacne sirsi nez 3., jest
kratce nepravidelne ellipticny; 5. cl. jest asi tak veliky jako treti a ma tou2 podobu,
nesedi vsak na stopce; 6. cl. jest as tak dlouhy jako treti (nekdy trochu delsi, nekdy
trochu kratsi), avsak znacne uzsi. Stylus jest dosti dlouhy a tenky, o dvou skoro stej-
nych clancich. Treti a ctvrty clanek opatfeny jsou pfed koncem vne sirokym priostrenym
a pruhlednym ostnem. Barva tykadel je sedohneda a2 cernohneda, 2. cl. na konci a 3.
^lutave, sede zkalene. Zadni okraj prothoraxu jest cetnvmi kratkymi a silnymi chloupky
opatfen. Pterothorax delsi a sirsi nez prothorax. Nohy jsou sedo- az cernohnede a jen
tarsv a predni tibie uvnitr jsOu zlutave sede zkalene. Spicka kridla jest kratkymi ten-
kymi chloupky pokryta a ma podobu kartacku. Zilka v hofejsim kfidle vychazi
z base jeho a deli se asi na konci prve ctvrtiny delky sve (zdanlive) ve dve vetve.
V prodlouzeni hlavni zilky jsou 2 chlupy, na vedlejsi a v prodlouzeni jejim nalezame
4 az 5 chlupu. Hof. kfidla jsou silne ^lutavosede zkalena, na basi svetlejsi a pfed basi
s podelnym cirym okenkem. Dol. kfidlo velmi slabe sede,' skoro cire. Abdomen ostfe
pfispicately a na konci nedlouhfmi chlupy opatfeny. Delka tela 0‘ 8 — 1 mm.
Var. (nov.) adusta. Hlava a thorax tmave, nekdy svetleji sedohnede (pterothorax
nekdy sede cerveno- az zlutohnedy), abdomen svetle sedozlutavy, na konci cernosedy,
aneb hlava a prothorax tmave sedohnede, pterothorax cervenohnedy, abdomen svetle
hnedozluty, na konci cernosedy; vyjimkou jest cely thorax sede zlutohnedy.
— si-
ii
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
$ (nove objeveny).
Mnohem mens! nez 9 • Barva tela tmave sedozlutava neb zlutavohneda, abdomen
pak obycejne ke konci - cernohnedy. (Jeden exempt, mnou nalezeny mel hlavu, prothorax
a konec abdomenu zlutavosede, ostatek Zlutavy, nohy a tykadla tmavoseda.) Jindy jest
barva tela sedo- az cernohneda a ptero thorax byva sede cervenohnedy. Tykadel 2. a 3.
cl. jsou zlutave, sede zkalene; 3. a 4. cl. majt take ony pruhledne ostny jako samice;
jsou vsak tupe. Nohy sedozlutave, tarsy vsecky a predni tibie uvnitf zlutave. Ptero-
thorax jest as tak dlouhy jako prothorax. Na 3. — 7. cl. abdom. dole naleza se po jedne
brzy mensi, brzy vetsi svetle kruhovite prohlubine. Delka tela 0‘47 — 0‘7 mm. — - Ve-
like mnozstvi exempl. nalezeno.
Poznamka. Samecek tohoto druhu jest nejmenst posud znamou trasnenkou.
Zije v kvetenstvl trav (ve Spojenych statech a u Moskvy zvl. ve Phleum pra-
tense), a to nekdy ve velikem mnozstvt; tez v kvetenstvt kukurice, sttiny, trtiny a v kla-
sech jecmene, zita a psenice; nent vsak zde u nas nikdy hojnou*). Ojedinele vyskytuje
se tez v ruznych kvetech jinvch. Pfezimuje v suchych kvetenstvtch trav a v drnu. Var.
adusta jest hojna mezi formou typickou. Samce nalezame po cely rok.
Cechy: Praha. Mukarov. Cercany (Bubak). Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno.
Turnov (Bubak). Liberec. Milesovka. Ptsek, Chotebof, Krucemburk (Varecka). Jindfich.
Hradec (Duda).
9-
Korperfarbe dunkel graubraun bis schAvarzbraun, selten schwarz. Pterothorax
manchmal grau rothbraun oder grau gelbbraun. Der ganze Korper ist dachziegelformig ge-
runzelt. Fiihler kurz, ihre Glieder sehr gedrungen. Das erste Glied ist am breitesten und ist
schief abgestutzt, das 2. etwas langer als das 1. und nach aussen oben in einen stumpfen
Fortsatz verlangert; das 3. Glied ist etwa so lang, aber bedeutend diinner als das 2.; es sitzt
auf einem kleinen, sehr diinnen Stiele und ist unregelmassig rund; das 4. Glied ist langer und
bedeutend breiter als das 3. und ist unregelmassig elliptisch; das 5. ist etwa so gross wie das 3-
und hat dieselbe Gestalt, ist jedoch nicht gestielt; das 6. ist etwa so lang wie das 4 . (manchmal
etwas langer, manchmal etwas kiirzer), jedoch viel schmaler. Der zweigliedrige Stylus ist ziem-
lich lang und diinn. Das 3. und 4. Fiihlerglied ist vor der Spitze aussen mit einem
scharfen und durchsichtigen Stachel versehen. Die Farbe der Fiihler ist graubraun bis
schwarzbraun, das 2. Glied am Ende und das 3. gelblich, grau getrubt. Der Hinterrand'
des Prothorax ist mit zahlreichen kurzen und starken Stachelchen besetzt. Pterothorax
langer und breiter als der Prothorax. Die Beine sind grau- bis schwarzbraun und nur
*) U Moskvy nalezl Lindeman tuto trasnenku v zite a psenici ve velikem mnozstvi, ne-
pozoroval vsak, ze by jim skodila.
— 82 —
J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
die Tarsen und Vordertibien innen gelblichgrau getrubt. In der Verlangerung der oberen
Langsader stehen zwei Borsten; auf der unteren Langsader und in ihrer Verlangerung
findet man 4 bis 5 Borsten. Die Oberfliigel sind stark gelblichgrau getrubt, am Grunde
lichter und vor dem Grunde mit einem klaren langlichen kleinen Fensterfleck. Unterfliigel
sehr schwach grau, fast klar. Abdomen scharf zugespitzt und am Ende mit ziemlich
kurzen Borsten besetzt. Korperlange 0 8 — 1 mm.
Var. (nov.) adusta. Kopf und Thorax dunkel, manchmal lichter graubraun (Pte-
rothorax zuweilen grau roth- bis gelbbraun), Abdomen licht graugelblich, am Ende schwarz-
grau, oder Kopf und Prothorax dunkel graubraun, Pterothorax rothbraun, Abdomen licht
braungelb,, am Ende schwarzgrau; ausnahmsweise der ganze Thorax grau gelbbraun.
(neu entdeckt).
Viel kleiner als das 9 • Korperfarbe dunkel graugelblich oder gelblichbraun, Ab¬
domen dann gewohnlich gegen das Ende zu schwarzbraun. (Ein Exemplar, welches ich
fand, hatte den Kopf, den Prothorax und das Ende des Abdomen gelblichgrau, das Ubrige
gelblich; Beine und Fiihler waren dunkelgrau.) Zuweilen ist die Korperfarbe grau- bis
schwarzbraun, und der Pterothorax pflegt grau rothbraun zu sein. Das 2. und 3. Glied
der Fiihler gelblich, grau getrubt; das 3. u. 4. Glied ebenfalls mit jenen durchsichtigen
Stacheln versehen wie das Weibchen; dieselben sind jedoch stumpf. Beine graugelblich,
alle Tarsen und die Vordertibien innen gelblich. Pterothorax etwa so lang wie der Pro¬
thorax. Am 3. — 7. Abdominalsegmente unten befindet sich je eine grossere oder kleinere
lichte runde Vertiefung. Korperlange 04 7- — 07 mm.
Vorkommen: In der warmen Jahreszeit in verschiedenen Grasbliiten, oft mas-
senhaft. Vereinzelt auch in anderen Bluten. Uberwintert in trockenen Bliitenstanden und
im Rasen. Das findet man das ganze Jahr hindurch. — Fund or te: England (Ha-
liday), Deutschland (Burmeister, Jordan, Bohls), Finnland (Reuter), Russland: Moskau
(Lindeman), Nishegoroder Gubernie (UJjanin). Vereinigte Staaten: Delaware, Manchester, Jowa
(Osborn), Bohmen.
10. Cliirothrips Dudae nov. sp.*)
Tab. I., fig. 7.; Tab. V., fig. 50.
$•
Barva tela cernohneda. Tykadla pomerne dels! nez u druhu pfedehazejfcfho,
a clankv ne tak zavalite. Prvnf jest nejsirsf, a je kratsf nez 2.; tento pfileha sirokou
basf k pryemu, jest znacne uzsf; na vnejsf stranu nenf prodlouzen; 3. cl. jest as tak
*) Dovolil jsera si tento druh nazvati die pana professora Lad. Dudy v Praze. — Doklad
ve sbirce musejni, praep. c. 6. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 6.
11*
— 83 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
dlouhy jako druhy. ma kr&tkou tenkou stopku a jest nepravidelne kratce opak vejcity;
4. cl. as tak dlouhy jako 3. a podobneho tvaru, uzka stopka vsak schazi; 5. cl. trochu
kratsi nez 4. a uzsi; 6. cl. o trochu dels! nez tfeti, ke konci zuzenf. Stylus dlouhy,
ne pfilis tenky, o dvou asi stejnych clancich. Tretl a 4. cl. opatfeny jsou pfed koncem
vne sirokym, prohnutym a pruhlednym ostnem. Barva tykadla cernohneda, 2. cl. na
konci a 3. zlute, slabe sede zkalene. Zadnl okraj prothoraxu opatfen necetnymi kratkymi
chloupky. Pterothorax dels! a sirs! nez prothorax. Pfedni tibie majl na konci uvnitf dva
tupe hrbolky. Nohy jsou cernohnede, vsecky tarsy zlute, pfedni tibie taktez zlute, na
basi a vne cernohnede. Spicka kfidla podobnym kartackem opatfena jako u druhu pfed-
chazejiciho. V prodlouzeni hlavni zilky lze videti dva chlupy. Na vedlejsi zilce a v pro-
dlouzeni jejim nalezame 6 neb 7 chlupu. Horejsi kridla jsou silne zlutavosede zkalena,
na basi svetlejsi a pfed basi s podelnym cirfm okenkem. Dol. kridla skoro cira. Abdomen
jest znacne pfispicately a na konci nedlouhymi tenkymi chlupy opatreny. Clanky abdo-
minalni jsou na zadnim kraji kol do kola kratkymi spicatymi privesky ozdobeny. Delka
tela 1 mm. — Dosti znacne mnozstvi exempl. nalezeno.
Malo mensi nez 9 > jen vyjimkou znacneji mensi. Barva tela cernohneda. Clanky
tykadel jsou ponekud delsi nez u 9- Na 3. a 4. cl. jsou tez ony pruhledne ostny.
Prothorax neni nazad tou merou rozsiren. Pterothorax jest jen as tak dlophy jako pro¬
thorax. Pfedni tibie na konci uvnitf podobne jako u samic dvema tupymi hrbolky opa-
tfeny. Take abdominalni clanky maji na zadnich krajich dole spicate pfivesky, ktere
vsak na hfbete jsou zakrnele. Na 3. — 7. cl. abdom. dole po jedne velike, velmi dlouhe,
svetle prohlubine. Delka tela O' 9 mm, zfidka O’ 75 mm a jen vyjimkou O’ 6 mm. —
Dosti znacny pocet exempl. nalezen.
Zije v drnu lucnim a vvleza nekdy do kvetenstvi trav. Samice nalezal jsem od
dubna do cervna, samce v dubnu a kvetnu.
Cechy: Hradec Kralove: Na nekolika mistech v okoli.
- - - - - - —
' 9- '
Korperfarbe schwarzbraun. Die Fiihler verhaltnismassig langer als bei der vorher-
gehenden Art, ihre Glieder weniger gedrungen. Das 1. ist am breitesten; es 1st kiirzer
als das 2.; dieses sitzt mit breiter Basis auf dem 1., und ist viel schmaler; an der
Aussenseite hat es keinen Fortsatz; das 3. Glied ist etwa so Jang wie das zweite, hat
einen kurzen diinnen Stiel und ist unregelmassig kurz verkehrt eiformig; das 4. Glied
etwa so lang wie das 3. und ahnlich gebildet, jedoch ohne Stiel; das 5. etwas kiirzer
als das 4. und schmaler; das 6. etwas langer als das 3., gegen das Ende zu verengt.
— 84 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RAD U, „THY S ANOPTER A“.
Stylus lang. nicht sehr diinn und seine GJieder etwa von gleicher Lange. Das 3. u 4.
Glied ist vor dem Ende aussen mit einem breiten, gebogenen und durchsichtigen Stachel
versehen. Farbe der Fiihler schwarzbraun, das 2. Glied am Ende u. das 3. gelb, schwach
grau getriibt. Der Hinterrand des Prothorax mit wenigen kurzen Harchen besetzt. Pte-
rothorax langer und breiter als der Prothorax. Die Vordertibien haben am Ende innen
zwei stumpfe Hockerchen. Die Beine sind schwarzbraun, alle Tarsen gelb, die Vorder¬
tibien ebenfalls gelb, am Grunde und aussen schwarzbraun. In der Verlangerung der
oberen Langsader befinden sich zwei Borsten. Auf der unteren Langsader und in ihrer
Verlangerung stehen 6 oder 7 Borsten. Oberfliigel stark gelblichgrau getriibt, am Grunde
lichter und vor dem Grunde mit einem kleinen langlichen klaren Fensterfleck. Unter-
fliigel fast klar. Abdomen bedeutend zugespitzt und am Ende mit ziemlich kurzen dunnen
Borsten besetzt. Abdominalsegmente am Hinterrande ringsherum mit winzigen kurzen
spitzigen Anhangseln geziert. Korperlange 1 mm.
c?-
Nicht viel kleiner als das 9 5 nur ausnahmsweise bedeutend kleiner. Korperfarbe
schwarzbraun. Fiihlerglieder sind etwas langer als beim 9- Am 3. u. 4. Gliede befinden
sich ebenfalls jene durchsichtigen Stacheln; der Prothorax ist nach hinten nur in gerin-
gerem Masse erweitert. Pterothorax nur etwa so lang wie der Prothorax. Vordertibien am
Ende innen ahnlich wie bei den Weibchen mit zwei stumpfen Hockerchen versehen. Auch
haben die Abdominalsegmente an den Hinterrandern unten spitzige Anhangsel, die jedoch
auf der Dorsalseite verkiimmern. Am 3.- — 7. Abdominalsegment unten befindet sich je eine
grosse, sehr lange, lichte Vertiefung. Korperlange 09 mm, selten 0'75 mm und nur aus¬
nahmsweise O' 6 mm.
Vorkommen: Weibchen von April bis Juni, Mannchen im April und Mai im
Rasen und zuweilen in Grasbliiten. — Fundort: Bohmen.
5. GENUS LI MOTH RIPS HALID.*)
Telo mohutne. Hlava dels! nez sirsi, nazad rozsirena. Pred ocima prodluzuje se
ve vybezek o trech cipech, na nemz se nalezaji tykadla. Ocka u samic pritomna; u samcu
schazeji. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclenny); tfeti c.lanek prodluzuje se u druhu L.
denticornis na vnejsi strane v siroky trojhranny, do predu namifeny vybezek. Makadla
maxillarni o dvou (u druhu L. cerealium o trech?) stejne dlouhych clancich. Protho¬
rax trochu kratsi nez hlava, nazad trochu rozsireny, zadni rohy zaokrouhlene a jednim
chlupem smyslovym opatrene. Nohy velmi zavalite, predni jeste sirs! nez ostatni, bez-
branne. Kridla dosti siroka, dvema podelnymi zilkami prostoupena. Predni cast’ okruznl
*) A qj.ic hlad, Hunger, Hungersnoth.
V
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
zilky nese trasne a mezi nimi kratsf silne brvy. Samci jsou bezkridli. Desaty clanek ab¬
domen u jest u samic trochu delsi nez 9.; ze stran jest znacne splostilf, takze shora
vypada skoro jako rourovity. Nahore uprostred jest rozcisnuty. Posledni clanky abdo-
menu opatfeny jsou silnymi ostny, z nichz vynikaji zvlaste dva sblizene, ktere se na-
lezaji na hfbetni strane 10. clanku. Samci majt abdomen na konci siroce zaokrouhleny.
Devaty clanek jeho opatren jest na zadnlch rozich jednim dosti dlouhym ostnem a upro-
stred nahore jednim parem sblizenfch mohutnych trnu, ostre zakoncenych. Zadni okraj
jeho lemovan jest (aspon u druhu L. denticornis ) klikatou listnou. Druhy sem naleze-
jici pohybuji se zvolna a nejsou zpusobile ke skakani.
Korper machtig. Kopf mehr lang als breit, nach hinten erweitert und vor den Augen
in einen dreizipfeligen Fortsatz verlangert, auf welchem sich die Fiihler befinden. Ocellen
beim Weibchen vorhanden, beim Mannchen fehlend. Fuhler achtgliedrig (Stylus zweigliedrig) ;
ihr drittes Glied (bei L. denticornis ) aussen in einen breiten, dreieckigen, nach vorn
gerichteten Fortsatz verlangert. Maxillartaster aus zwei (bei L. cerealium drei?) gleich-
langen Gliedern bestehend. Prothorax etwas kiirzer als der Kopf, nach hinten etwas
erweitert, die Hinterecken abgerundet und mit einer Sinnesborste versehen. Beine
sehr gedrungen, die vorderen breiter als die ubrigen, wehrlos. Flugel ziemlich breit.
Der Vorderrand der Ringader tragt Fransen, zwischen denen sich starkere kurze Wim-
pern befinden. Mannchen flugellos. Das 10. Abdominalsegment ist bei den Weibchen
etwas langer als das 9.; von den Seiten ist es bedeutend abgeplattet, so dass es, von
oben gesehen, eine rohrige Gestalt hat. Oben ist es der Lange nach aufgeschlitzt. Die
lezten Abdominalsegmente mit starken Stacheln versehen, von denen hauptsachlich ein
auf der Dorsalseite des 10. Abdominalsegmentes befindliches Paar durch seine Starke
auffallt. Das Abdomenende bei den Mannchen breit abgerundet. Das 9. Segment an den
Hinterecken mit einem langen Stachel und oben in der Mitte mit einem Paar einander
genaherter machtiger Dornen versehen. Sein Hinterrand mit einer zickzackformigen Leiste
(wenigstens bei L. denticornis ) umsaumt. Die her gehorenden Arten bewegen sich
langsam und haben kein Spring vermogen.
11. Limothrips denticornis Halid.*)
Tab. I., fig. 8.; Tab. V. fig. 51.
1836. Thrips ( Limothrips ) denticornis Haliday, Entomol. Magazine, pag. 445.
1836. — denticornis Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 414.
1843. Limothrips denticornis Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 642.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 7. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 7.
— 86 —
J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
1852. Thrips (Limothrips) denticornis Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit.
Museum, pag. 1106.
1852. — Kollari Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, IX, pag. 485.,
tab. XXI.
1878-79. — ( Limothrips ) denticornis Reuter, Diagn. ofv. nyaThys. f. Finland, pag. 6.
1878-79. — — bidens Idem, ibidem, pag. 12.
1887. — secalina Lindeman, Bull. Soc. Imp. d. Natur. d. Moscou, pag.
308.; pag. 308., fig. 4., pag. 309., fig.
5., pag. 310., fig. 7.
$•
Barva tela cerna az cernohneda; zfidka jest abdomen zlutavohnedy, sede zkaleny,
ke konci cerny. Ocka stoji na rozich velmi nizkeho trojuhelnika. Clanky tykadel kratke,
1. sikmy, siroky, kratsi a trochu sirsi nez 2., tento nesoumerny, sikme bankovity;
2. — 5. cl. jsou skoro stejne dlouhe. Vnejsi strana 3. cl. prodluzuje se v siroky troj-
hranny, do pfedu namifenY vybezek, jenz se zakoncuje kratkym pruhlednym ostnem.
Mezi nim a koncem clanku naleza se jeste jeden osten; 6. cl. jest nejdelsi a na basi
a ke konci zuzeny. Stylus dlouhy, silny, o dvou asi stejnych clancich. Barva tykadel:
prvni dva cl. cerne, 3. ^lutavy, sede zkaleny, ostatni cernohnede, 4. casto sedohnedy.
Pterothorax delsi a silnejsi nez prothorax. Mesothorax s vycnivajicimi predmmi rohy.
Nohy cernohnede ; vsecky tarsy a predni tibie zlute, tyto uvnitf uzeji, vne sire cernohnede
zkalene. Hlavni zilka ma ve sve druhe polovine tfi chlupy, z nichz jeden od ostatnich
dvou jest oddalen. Vedlejsi ^ilka poseta jest deviti chlupy. Kfidla silne sedozlutave zka-
lena; pred basi jest mala cast’ kridla velmi svetla. Dolejsi kridla skoro cira. Posledni
cl. abdomenu jest trochu delsi ne2 pred posledni a jest ze stran znacne splostily. Konec
abdomenu opatren jest silnymi ostny. Desaty Cl. ma nahore za polovinou dva velmi
silne ostny sblizene. Delka tela 1*3 mm.
$ (= L. bidens Reut.).
Zbarveni dvou exemplaru, jez jsem nalezl, lisilo se od sebe velmi znacne. U je-
dnoho byly hlava a prothorax sedohnede, pterothorax svetleji sedohnedy; abdomen cerny,
1. cl. jeho vsak jako pterothorax zbarveny. Tykadel 1., 2., 5., 6. cl. a stylus sedo¬
hnede (2. cl. nejtmavsi), 3. a 4. belave. Nohy cernohnede, vsecky tarsy a predni tibie
zlute. Tyto vne a uvnitf uzce cernohnede. — U druheho exemplare byly hlava a pro¬
thorax sedohnede, pterothorax a prvni polovice abdomenu zlutave, slabe sede zkalene,
druha polovice abdomenu cernohneda, skoro cerna. Tykadel 1., 5., 6. cl. a stylus zlu-
tavosede, 2. sedohnedy, 3. belavy, 4. zlutavy, sede zkaleny. Nohy sedo- skoro cerno¬
hnede; vsecky tarsy a predni tibie zlute, tyto vne a uvnitf uzce cernohnede jako
— 87 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDN'UNG THYS AN OPTERA.
u prveho exemplafe. — Pterothorax jest u samcu jen as tak dlouhy jako prothorax
a malo sirs!. Abdomen siroky, vzadu zaokrouhleny. Tykadla jsou jen trochu deist hlavy,
a vybezek treltho clanku jejich jest vice zaokrouhleny nez u samice; 5. cl. pfileha si-
rokou plochou k siroke basi clanku 6., kteryzto jest jen o malo deist nez onen.
Samice vyskytujt se po cely rok, a to nejvtce v drnu Ihcntm i lesntm; mnohe
nalezame take v kvetenstvt trav. V jecnych klasech byva jich velike mnoZstvi, v zitnych,
psenicnfch klasech a v ovse objevujt se zfidka, a nejvtce jeste tehdy, kdyz klasy zmt-
nene jsou velmi mlade. Die Lind em ana (L. c. 153.) skodt znacne 2itu, psenici, jec-
menu a trave Phleum pratense. Casern zdrzujt se na listech ruznych rostlin (zvl. od
Lappa) a die Heegra (L. c. 63.) zpusobujt na ros-tlinach ve sklentctch vadnutt a opa-
davant listu. Nekdy navstevujt take jednotlive ruzne kvety (zvl. Onobrychis viciaefolia
a Hyoscyamus niger). V zime ukryvajt se v drnu, pod spadanym listtm a vetvickami,
v mechu a castecne tez pod korou. Samci jsou velmi rtdct. Nalezl jsem je koncem
cervna na psenici.
Cechy: Praha. Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno. Jaromer. Krkonose: Vrchol
Snezky a Vys. Kola (v drnu). Liberec. Milesovka. Peruc. Jind. Hradec (Duda).
9 •
Korperfarbe schwarz bis schwarzbraun ; selten ist das Abdomen gelblichbraun,
grau getriibt, gegen das Ende zu schwarz. Die Ocellen stehen auf den Ecken eines sehr
niedrigen Dreieckes. Flihlerglieder kurz, das 1. schief, breit, kiirzer und etwas breiter
als das 2., dieses unsymmetrisch, schief napfformig; das 2. — 5. died fast gieich lang.
Die Aussenseite des 3. Gliedes in einen breiten, dreieckigen, nach vorn gerichteten Fort-
satzt verlangert, de'r am Ende einen kurzen durchsichtigen Stachel tragt. Zwischen dem-
selben und dem Gliedende befindet sich noch ein Stachel; das 6. Glied ist am langsten
und ist am Grunde und gegen das Ende zu verengt. Stylus lang, stark, aus zwei etwa
gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fiihlerfarbung: die ersten zwei Glieder schwarz, das 3.
gelblich, grau getriibt, die iibrigen schwarzbraun, das 4. oft graubraun. Pterothorax
langer und starker als der Prothorax. Mesothorax mit vorragenden Vorderecken. Beine
schwarzbraun; alle Tarsen und die, Vordertibien gelb, diese innen schmaler, aussen
breiter schwarzbraun getriibt. Die Hauptader tragt in ihrer zweiten Halfte drei Borsten,
von denen eine von den iibrigen zwei entfernt ist. Die Nebenader ist mit neun Borsten
besaet. Fliigel stark graugelblich getriibt; vor dem Grunde ist ein kleiner Theil des
Fliigels sehr hell. Unterfliigel fast klar. Das letzte Abdominalsegment ist etwas langer als
das vorletzte und von den Seiten bedeutend abgeplattet. Das Abdomenende ist mit
starken Stacheln versehen. Das letzte Segment tragt oben zwei besonders starke gena-
herte Stacheln. Korperlange 1*3 mm.
— 88 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH Y S AN 0 P TE RA“.
cf (= L. bidens Reul.).
Die Farbung der zwei Exemplare, die ich fand, ist sehr verschieden. Bei dem
einen ist der Kopf und der Prothorax graubraun, der Pterothorax lichter graubraun; das
Abdomen schwarz, sein 1. Segment jedoch wie der Pterothorax gefarbt. Das 1., 2., 5.,
6. Fiihlerglied und der Stylus graubraun (das 2. am dunkelsten), das 3. u. 4. weisslich.
Beine schwarzbraun, alle Tarsen und die Vordertibien gelb. Diese aussen und innen
schmal schwarzbraun. — Bei dem anderen Exemplar ist der Kopf und der Prothorax
graubraun, der Pterothorax und die erste Abdomenhalfte gelblich, schwach grau getriibt,
die zweite Halfte des Abdomen schwarzbraun, fast schwarz. Erstes, 5., 6. Fiihlerglied
und der Stylus gelblichgrau, das 2. graubraun, das 3. weisslich, das 4. gelblich, grau
getriibt. Die Beine grau-, fast schwarzbraun, alle Tarsen und die Vordertibien gelb, diese
aussen und innen schmal schwarzbraun. — Pterothorax bei den Mannchen nur etwa
so lang wie der Prothorax und wenig breiter. Abdomen breit, hinten abgerundet. Fiihler
nur etwas langer als der Kopf, und der Fortsatz ihres 3. Gliedes mehr gerundet als
beim Weibchen; das 5. Glied legt sich mit breiter Flache an die breite Basis des 6.
Gliedes, welches nur wenig langer ist als jenes.
Vorkommen: Die Weibchen das ganze Jahr hindurch im Rasen, jedoch auch in
Gras- und einzeln in anderen Bliiten. Die Mannchen fand ich im Juni. — Fun dor te:
England (Haliday), Wien (Heeger), Deutschland (Beling, Bohls; bei Berlin Uzel), Moskau
(Lindeman), Finnland (Reuter), Bohmen.
12. Limothrips. cerealium Halid.
1796. Thrips physapus Kirby, Transact. Linn. Soc., pag. 242.
180. — — Vassalli-Eandi, Mem. Accad. Sc. di Torino, XVI, LXXVI.
1836. — ( Limothrips j cerealium Haliday, Entomol. Magazine, pag. 445.
1836. — cerealium Burmeister, Handb. d. Entomologie, pag. 414.
1837. — — Haliday, Entom. Mag. Additional Notes, pag. 146. (larva).
1843. Limothrips physapus Amyot et Serv., Ins. Hemipteres, pag. 642.
1852. Thrips (Limothrips) cerealium Haliday, Walker: Homopt. ins. etc., pag.
1105.; tab. VI., fig. 4. — 6., fig. 15.; tab.
VII., fig. 6., fig. 27.-29.
Poznamka. Pozdejsi udaje, tykajici se toho druhu, nejsou urcite (viz Cast’ hi-
storickou) a vztahuji se na nejruznejsi druhy, na obili zijicf, ktere vsecky shrnovany
byvaji pod jmenem Thrips cerealium.
Berner kung. Die spateren Angaben, welche sich auf diese Art beziehen, sind nicht
bestimmt, denn es werden in ihnen die verschiedensten auf Getreide lebenden Arten vermengt.
12
— 89 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Haliday (anno 1836.): »Prothorax aequilatus; antenna estylus biarticulatus, articulo
sexto brevior; ocelli tres; alae feminae completae, maris nullae. Feminae segmenta poste-
riora spinosa. — Antennae articulo tertio rotundato. — The larva is yellow; the pupa
paler, with long wing-cases. «
Haliday (anno 1837.): »The larva is deep yellow, with the greater part of the
head, and two spots on the prothorax dusky. The antennae and legs have alternate rings of
pale and dusky. The pupa paler yellow, with the antennae, legs, and wing-cases, whi¬
tish, the latter reaching to the middle of the abdomen. The eyes are dusky red, and
the simple eyes sometimes indicated by red dots.«
Halid ay (anno 1852.): »Antenna apicula discreta brevi biarticulata; prothorax apice
parum attenuatus; abdomen dorso efoveolatum, segmento fern, extremo biglumi; ocelli
3; frons inter oculos impressa; mares apteri (an semper?), abdominis lateribus appen-
diculatis ante apicem.«
Z vykresu Halidayovych z tohoto roku Ize jeste souditi na nasledujici znaky:
Telo jest velmi uzke a dlouhe. Hlava jest patrne delsi nez sirsi, na basi trochu rozsi-
rena. Sosak jest tupy, zaokrouhleny. Makadla maxillarni skladaji se ze tri skoro stejne
dlouhych clanku. (Tento znak, potvrdi-li se, nenasvedcoval by, ze druh cerealium na-
le2i do rodu Limothrips.) Zadni okraj 9. cl. abdomenu samcu ma nahofe uprostfed
dva trny a po kazde strane tela jeden osten. Desaty cl. abdom. samic ma nahofe dva
sblizene trny. — V Cechach nebyl druh tento posud objeven.
Aus Hal id ays Zeichnungen aus dem Jahre 1852 kann man noch folgende Cha-
raktere beifiigen: Ivorper sehr schmal und lang. Saugriissel stumpf, abgerundet. Maxillar-
taster aus drei fast gleich langen Gliedern zusammengesetzt. (Dieser Charakter, wenn
er sich bewahrt, wiirde die Zugehorigkeit dieser Art zu der Gattung Limothrips stark
erschiittern.) Der Hinterrand des 9. Abdominalsegmentes der Mannchen hat oben in der
Mitte zwei Dornen und auf jeder Seite des Korpers einen Stachel. Das 10. Abdominal-
segment der Weibchen oben mit zwei einander genaherten Dornen.
Vorkommen: In Getreideahren. - — Fundorte (sichere) : England (Haliday) ,
Deutschland (Jordan, Bohls). — In Bohmen lebt diese Art im Getreide nicht.
6. GENUS SER1COTH Rl PS HALID.*)
Telo velmi kratke a siroke, cerne, za ziva a za sucha stfibfite leskle, coz po-
chazi od nescislnych pfemalych chloupku, jimi^ jest abdomen poset. Hlava trochu vice
nez dvakrat tak siroka jako dlouha; oci jsou znacnou merou vykoulene. Ocka u obou
pohlavi pritomna. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclennf). Makadla maxillarni tficlenna.
Prothorax skoro dvakrat delsi nez hlava, s poruznu roztrousenymi silnejsimi chlupy;
*) SYjpiy.iq, sericeus = hedvabite leskly, seidenglanzend.
— 90 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“
zvlastnich delsich chlupu smyslovych na zadnich jeho rozich neni. Nohy bezbranne.
Kridla jsou u samic obycejne, u samcu vzdy zakrnela. Horejsi jsou na basi siroka; na
konci prve tretiny se znacne zuzuji a zustavaji zuzenymi az do konce, kde jsou prispi-
catela. Jimi jde jen jedna 2ilka, ktera vychazi z base. Pfedni cast’ okruzni zilky jest
opatrena po cele sve deice trasnemi a kratsimi ostny. Abdomen znacne vyklenuty. Clanky
jeho velmi siroke a kratke. Zadni okraje jejich na brise jsou drobne lalocnate. U samic jest
abdomen ke konci velmi zuzen; u samcu jest cely uzky. Druh sem nalezejici leze velmi
rychle a skace obratne.
Korper sehr kurz und breit, schwarz, beim lebenden Oder getrockneten Thiere
silberglanzend, was durch unzahlige winzige Harchen bewirkt wird, mit denen das Ab¬
domen besetzt ist. Kopf etwas mehr als zweimal so breit als lang; die Augen stark
hervortretend. Ocellen bei beiden Geschlechtern vorhanden. Fiihler achtgliedrig (Stylus
zweigliedrig). Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax fast zweimal so lang als der Kopf, mit
zerstreut stehenden starkeren Borsten; besondere langere Sinnesborsten sind auf seinen
Hinterecken nicht vorhanden. Beine wehrlos. Fliigel bei den Weibchen gewohnlich, bei
den Mannchen immer verkiimmert. Die oberen am Grunde breit; am Ende des ersten
Drittels verengen sie sich bedeutend und bleiben verengt bis an ihr zugespitztes Ende. Sie
werden nur von einer Ader, die aus der Wurzel entspringt, durchzogen. Der vordere Theil
der Bingader ist der ganzen Lange nach mit Fransen und kurzeren Wimpern versehen.
Abdomen stark gewolbt. Seine Segmente sehr breit und kurz. Ihre Hinterrander am Bauche
mit kleinen Anhangseln versehen. Bei den Weibchen ist das Abdomen gegen das Ende zu
sehr verengt; bei den Mannchen ist es iiberall schmal. Die her gehorende Art kriecht sehr
rasch und springt gelaufig.
13. Sericothrips staphylinus Halid.*)
Tab. I., fig. 1.; Tab. V., fig. 52.
1836. Sericothrips staphylinus Haliday, Entomol. Magazine, pag. 444.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II. pag. 413.
1843. — — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 641.
1852. — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum,
pag. 1103.; tab. V., fig. 14.
1878-79. — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland,
pag. 11.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 8. a 9. — Sammlung des bohmischen Landes-
museums, Praep. Nr. 8 u. 9.
— 91
12*
H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
Prvni cl. tykadel znacne kratsi nez 2., tento podlouhle bankovity; 3. znacne dels!
nez; druhy, 4. kratsi nez 3.; 5. malo kratsi nez 4.; 6. trochu kratsi nez 3.; stylus dosti
dlouhy, o dvou clancich, 2. jeho clanek delsi prveho; 3. a 4. cl. jsou ke konci hrdlo-
vite zu2eny. Prvni cl. tykadla jest 2luty, casto na basi slabe sedohnedy, zfidka cely po-
nekud neb silneji hnede zkaleny; 2. cl. zluty, 3. cl. zluty, sede zkaleny, na konci cerno-
hnedy; 4., 5.. 6. cl. a stylus cerne. Zadni tibie jsou na konci dole opatfeny parem
ostnu a oba zadni tarsalni clanky maji dole na konci po jednom ostnu. Vsecka femora
jsou cerna, konce jejich zlute, tibie zlute, stfedni a zadni nekdy krome konce a zvlaste
vne slabe (jen vyjimkou cele silneji) hnede zkalene. Abdomen jest ke konci znacne
zuzeny a konec jeho opatfen jest slabymi a kratkymi chlupv. Zadni kraje abdom. clanku
dole jsou drobne lalocnate. Delka tela O' 7 — 0'9 mm.
(dosud nepopsany).
Znacne mensi a uzsi ne2 9- 5 abdomen zuzeny, takze §irku pterothoraxu nepre-
sahuje. Pomerne rozmery hlavy, hrudi, noh, tykadel, barva tela, noh a tykadel, to vse
totez jako u 9 • Zadni kraje abdominalnich clanku dole jsou take drobne lalocnate.
Abdomen ma dole na 4. cl. malou, na 5., 6. a 7. cl. vetsi svetlou prohlubinu.
FORMA MACROPTERA. (Objevena Halidayem r. 1852.) 9 i cf- Podelna
zilka v hor. kfidle jest po cele deice mnohymi siln^mi chlupy poseta. Zadni kridla jsou
uzka a maji jednu silnou zilku. Hof. kridla jsou cervenosedohnede zkalena a pred basi
naleza se siroka svetla bila stuha. Dol. kridla jsou na basi cira, jinak velmi slabe sede
zkalena, zilka pak jest cernoseda. Pterothorax znacne sirsi a delsi nez prothorax.
FORMARRACHYPTERA. 9 1 d- Kffdel jen rudimenta, pterothorax nepre-
sahujici. Tato rudimenta jsou siroka a bila, na same basi cernohnede zkalena. Ptero¬
thorax as tak dlouhy jako prothorax.
Zije v drnu a nalezame ji v obou pohlavich po cely rok. V lete vyleza nekdy
na ruzne rostliny, kvetu zvlaste nevyhledavajic. Hal id ay vsak udava, ze nalezl ji cetne
v kvetech od TJlex europaea , a Reuter zastihl ji v motylokvetych. Exemplafe, takto
neskryte zijici, byvaji casern okfidlene i 9)- Plezimuji v drnu, nekdy te^ pod spa-
danfm listim a v suchych kvetenstvich. Mezi prezimujicimi nalezl jsem koncem listo-
padu na jednom miste po dve leta tez samicky dlouhokridle.
Cechy: Praha: V Divoke Sarce. Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Prales
boubinsky. Jind. Hradec (Duda).
- - — .
92 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA".
9-
Das erste Fuhlerglied bedeutend kiirzer als das 2., dieses langlich napfformig;
das 3. bedeutend langer als das 2., das 4. kiirzer als das 3., das 5. wenig kiirzer als
das 4., das 6. etwas kiirzer als das 3.; der Stylus ziemlich lang, zweigliedrig, sein 2.
Glied langer als das erste; das 3. u. 4. Fuhlerglied gegen das Ende halsformig zu-
sammengezogen. Das erste Fuhlerglied gelb, oft am Grunde schwach graubraun, selten
ganz schwach oder starker braun getriibt; das 2. Gl. gelb, das 3. ebenfalls gelb, grau
getriibt, am Ende schwarzbraun; das 4., 5., 6. Glied und der Stylus schwarz. Die Hinter-
tibien sind am Ende unten mit einem Paar Stacheln versehen, und die hinteren Tarsen-
glieder haben unten am Ende je einen ahnlichen Stachel. Alle Schenkel sind schwarz,
ihre Enden gelb, Tibien gleichfalls gelb. die mittleren und hinteren manchmal, das Ende
ausgenommen, hauptsachlich aussen (nur ausnahmsweise ganz), braun getriibt. Das Ab¬
domen ist gegen das Ende zu bedeutend verengt, und sein Ende ist mit schwachen und
kurzen Borsten versehen. Die Hinterrander der Abdominalsegmente sind unten mit kleinen
Anliangseln besetzt. Korperlange 0'7. — 0'9 mm.
(noch unbeschrieben).
Bedeutend kleiner und schmaler als das $ ; Abdomen eng, nicht breiter als der
Pterothorax. Dimensionen des Kopfes, des Thorax, der -Berne, der Fiihler und die Korper-
und Extremitatenfarbe wie bei dem Weibchen. Die Hinterrander der Abdominalsegmente
sind unten ebenfalls mit kleinen Anliangseln versehen. Das Abdomen hat unten am 4.
Segmente eine kleine, am 5., 6. u. 7. je eine grossere lichte Vertiefung.
FORMA MAGROPTERA. (Von Haliday entdeckt.) 9 u- J'* Die Hauptader
ist der ganzen Lange nach mit vielen starken Borsten besetzt. Die Hinterfliigel sind
schmal und haben eine starke Ader. Die Oberfliigel sind rothgraubraun getriibt und vor
dem Grunde mit einer breiten lichten Binde versehen. Die Unterfliigel sind am Grunde
hell, sonst sehr schwach grau getriibt, ihre Ader ist schwarzgrau. Pterothorax bedeutend
breiter und langer als der Prothorax.
FORMABRAGHYPTERA. 9 u- C?- Die F1(i§el sehr kurz’ den pterothorax
nicht iiberreichend. Die Fliigelrudimente sind b'reit und weiss, am Grunde schwarzbraun
getriibt. Pterothorax etwa so lang wie der Prothorax.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch (9 u. tf) hauptsachlich im Rasen.
Gefliigelte Exemplare (9 u. manchmal auf Buschen und Blumen. — Fundorte:
England (Haliday), Finnland (Reuter), Bohmen.
— 93 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTER A.
7. GENUS PHYSOPUS (DEG.) AM. et SERV.*)
Ocka jsou obycejne prttomna, nekdy vsak vice nebo mene zakrnuji. Tykadla
osmiclenna (stylus dvouclenny). Makadla maxillarni tficlenna. Prothorax as tak dlouhy
jako hlava neb trochu delsi. Na prednich jeho rozich nalezame u druhu: vulgatissima,
tenuicornis, pallida, nervosa, robusta a nigriventris po jednom dlouhem chlupu
smyslovem, ktereho tarn u ostatnich druhu neni. Na zadnich rozich jeho po dvou po-
dobnych chlupech. Nohy obycejne bezbranne, u nekterych druhu vsak (phalerata,
intermedia a ulicis) opatrenv jsou predni tibie na konci dole silnym zubem; u druhu
robusta a inconsequens pak ukonceny jsou predni tarsy na konci dole malym ostrym
zoubkem. Kfidla jsou obycejne vyvinuta, nekdy vsak jsou zkracena, takze pterothorax
nepresahuji (pak i ocka vice nebo mene zakrnuji). Jsou dosti siroka a na predni cash
zilky okruZni nalezaji se mezi trasnemi silne, dosti dlouhe brvy. U druhu, ktere maji
dlouhy smyslovy chlup na prednich rozich prothoraxu, jsou vzdy obe zilky v hor. kfidle
po cele deice cetnymi silnymi brvami opatrenv. Horejsi par byva nekdy svetle a tmave
stuhovany. Abdomen dosti silne chlupatf; chlupy na jeho konci tenke a dlouhe; u samcu
druhu robusta a aspera ma 8. cl. po ka^de strane silny trn. Druhy sem nalezejici
jsou k skakani zpusobile.
- - -
Ocellen gewohnlich vorhanden, zuweilen jedoch mehr ode'r weniger verkiimmeri.
Fiihler achtgliedrig (Stylus zweigliedrig). Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax etwa so lang
wie der Kopf oder etwas langer. Auf seinen Vorderecken steht bei den Arten: vulga¬
tissima, tenuicornis , pallida, nervosa, robusta und nigriventris je eine lange Sin-
nesborste, welche bei den tibrigen Arten dort fehlt. Auf seinen Hinterecken befinden sich
je zwei ahnliche Borsten. Beine gewohnlich wehrlos, bei manchen Arten jedoch (phale¬
rata, intermedia, ulicis) sind die Vordertibien am Ende unten mit einem starken
Zahn bewaffnet; bei den Arten robusta und inconsequens sind die Vordertarsen am
Ende unten mit einem kleinen scharfen Zahn versehen. Fliigel gewohnlich entwickelt,
manchmal jedoch verkiirzt, so dass sie den Pterothorax nicht uberreichen (in diesem
Falle verkiimmern auch die Ocellen mehr oder weniger). Sie sind ziemlich breit und am
Vorderrande befinden sich zwischen den Fransen starke, ziemlich lange Wimpern. Bei
den Arten, die eine lange Borste am Vordereck des Pro thorax haben, sind immer beide
Langsadern im Oberfliigel der ganzen Lange nach mit zahlreichen starken Wimpern be-
setzt. Die Oberfliigel pflegen manchmal licht und dunkel gebandert zu sein. Abdomen
ziemlich stark borstig; die Borsten auf seinem Ende diinn und lang; bei den Mannchen
der Arten robusta und aspera hat das 8. Segment jederseits einen starken Dorn. Die
her gehorenden Arten haben ein Springvermogen.
*) ^ucraw = nadymam, ich blahe auf; toj? = noha, Fuss.
— 94 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
14. Physopus vulgatissima Halid.*)
Tab. V., fig. 53. et 54.
1744. Physapus ater , alls albis; Degeer, K. Swenska Wetensk. Acad. Handl., V,
pag. 6.; tab. I., fig. 4.
1773. Thrips atra, alls albis , antennis sexnodiis; Degeer, Mem. p. servir h
l’hist. d. Insectes, pag. 6.; tab. I., fig. 1. (Goeze I1J, pag. 4.).
1776. Thrips , Physapus atra , elytris albidis, conjunctis, fastigatis; Muller,
Zoologiae danicae Prodromus, pag. 96.
1777. Thrips physapus Goeze, Entornol. Beytrage, pag. 347.
1836. — vulgatissima Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 447.
1836.. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 414.
1843. Physapus ater Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643.
1852. Thrips vulgatissima Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag.
1110.; tab. VI., fig. 14.
?1852. — — Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, IX, pag.
488.; tab. XXII.
1878-79. — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 6.
$•
Barva tela dosti nestala, tmave sedohneda az cernohneda a vyjimkou cerna; pte-
rothorax jest sede cervenohnedy, pri svetlejsich exempl. sede zlutohnedy; abdomen ke
konci cerny. Hlava sirsi nez delsi, nazad dosti znacne zuzena. Z vrasek, jez se na tyle
nalezaji, jest jedna nejpatrnejsi. Ocka jsou pritomna. Tykadel 1. cl. kratsi nez 2., 3.
delsi nez tento; 3., 4. a 6. skoro stejne dlouhe, 5. znacne kratsi; stylus dosti dlouhy,
ne prilis tenky, o dvou stejnych clancich. Barva tykadel: 1. a 2. cl. tmavo- neb cerno-
hnede (1. cl. byva svetlejsi nez 2. a prusvitavy), 3., 4. a 5. zlutave, nahofe ke konci
velmi slabe sede zkalene (paty byva vyjimkou skoro cely silneji zkaleny) ; 6. cl. a stylus
cernohnede. Prothorax nepatrne delsi hlavy, zadni rohy siroce zaokrouhlene. Na prednich
rozich po jednom dlouhem chlupu, na zadnich po dvou. Krome techto chlupu ma jeste
prothorax na zadnim svem okraji po ka^de strane pet malych chloupku, z nichz ctvrty
*) Uzivam zde jmena Physopus (©uffaw, 5 tfasnenka, nad^majici sve chodidlo) v rodu
zenskem (die analogie se slovem rt ux6xou<; = bystronoha) z toho ddvodu, aby docilen byl souhlas
v rodu jmen rodovych, ktery jest vsude jinde v tomto radu zensky.
Ich gebrauche hier den Namen Physopus (©ucaw, tou;; ein Insect, welches seinen Fuss auf-
blaht) im weiblichen Geschlechte (nach Analogie mit dem Worte r, wy.6T:oji; = die Schnellfiissige)
damit eine Ubereinstimmung im Geschlechte mit den ubrigen Gattungsnamen, die in dieser Ordnung
durchgehends weiblich sind, erreicht werde.
Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 10. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 10.
— 95 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
jest nejdelsi. Pterothorax znacne sirst a deist nez hlava. Nohy bezbranne. Prednl femora
na konci a uvnitr zlutava, vne sedohneda. Stredni a zadnt femora sedohneda, na konci
zlutava, tibie prveho paru noh pred bast vne slabe sedohne.de zkalene, stredni uprostred
sedohnede, zadnt tibie taktez sedohnede zkalene, na same basi a na konci zlutave;
tarsy zlutave. Obe Silky v hor. kridlech cetnymi chlupy stejnomerne posety. Tato jsou
slabe sedozlute zkalena, ke konci casto trochu silneji; dolejst jsou cira. Abdomen na
konci tmavymi dlouhymi stetinami opatren. Delka tela 1 2 mm.
Var. (nov.) adusta. Hlava a prothorax zlutave, obycejne sede zkalene, nekdy
svetle hnedozlute s sedym naletem. Pterothorax svetle hnedozluty, vice nebo mene sede
zkaleny. Vyjimkou jest pterothorax sedozlutavy. Abdomen belozlutavy, zlutavy neb velmi
svetle hnedo^lutavy, zpocatku slabe, ke konci pak silneji zkaleny a na konci (obycejne
na dvou posledntch clanctch) cernosedy. Tykadla a nohy jsou podobne zbarveny, jako
u typicke formy, ale mnohem bledeji. Prvnt cl. tykadel nekdy byva i prusvitavy. —
Mezi touto varietou a formou typickou existujt mnohe prechody. Mnozstvt exemplaru
nalezeno.
Var. (nov.) albicornis. Tykadel 1. a 2. cl. sedohnede, ostatek tykadla btly.
Hlava a abdomen tmave sedohnede zbarvene, tento ke konci cernohnedy; thorax sede
cervenohnedf. Nohy jako u typicke formy. — Dva exempl. nalezeny.
Var. (nov.) fulvicoi'iiis. Tykadla cela zlutave sedohnede zbarvena, 3. cl. trochu
svetlejst; zbarvent tela jako u typicke formy. — Jeden exempl. nalezen.
Var. (nov.) nigTopilosa. Barva tela ^luta, thorax trochu tmavejst. Nejzazst ko-
necek abdomenu tmavy; chlupy na tele, cerne. Barva tykadel zlutava, 2. cl. celf, .3., 4.
a 5. cl. na konci velmi slabe sede zkalene, 6. cl. a stylus cernosede. Nohy zlute, ne-
zkalene. Kftdla slabe sedozlute zkalena, dosti kratka. Dva exempl. nalezeny.
|!
Jest znacne mens! a uzsi nez 9 • Hlava zlutava, thorax nadherne zluty, abdomen
zlutavy, nahore slabeji neb silneji, zridka velmi silne sede zkalenf. Chlupy na tele cerne.
Tykadel 1. a 2. cl. zlutave, 3., 4. a 5. cl. taktez zlutave, na konci sede zkalene, 6. cl.
tmavosedy, na basi, jindy do polou zlutavy neb jen svetlejsi, stylus tmavosedy. Kridla
slabe zlutave zkalena. Nohy zlutave, vne nekdy slabe (zridka silneji) sede zkalene. Dva
poslednl cl. abdomenu jsou velmi silnfmi cernymi zahnutymi chlupy opatreny. Safra-
nove zluta varlata prosvitaji. Na 3. — 7. cl. abdom. dole jsou dlouhe uzke svetle pro-
hlubiny, jez vsak nelze pro svetlost’ okoll zretelne videti a jen pri exemplarich, ktere
maji abdomen i dole trochu zkalenf , zretelneji vystupuji.
Druh tento jest nejhojnejsi trasnenkou vubec. Samicky lze nalezti po cely rok.
Kdyz z jara paprsky slunecni pudu jen trochu rozehrejou a prvni kvety pocinaji se ob-
jevovati, vylezaji trasnenky tyto ze svych zimnich skrysi a navstevuji je vsecky, nejsouce
— 96 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTER A\
nijak vybiravfmi. Pozdeji 2iji ve velikem mnozstvi skoro ve vsech kvetech (i na Peta-
sites , ktera se zda byti trasnenkam protivnou) a vyskytuji se na nich casern v preve-
likem mnozstvi, takze je temer naplnuji. Takovym zpusobem obtezovany byvaji vrbove
kocickv, vadnouci jiz kvety od Galanthus nivalis , dale kvety od Onobrychis saliva,
Solanum tuberosum, Armeria vulgaris a Colchicum autumnale. Kvetum papilionacei
(ve kterfch jiz Hal id ay je nalezal) davaji prednosf pred kvetv sloznokvetych a zvl.
okolicnatych. Krome v kvetech zdr^uji se take na listech ruznych nizkych rostlin i stromu,
zvlaste mladych, a ssaji jejich st’avu. Ziji tez na mnohfch rostlinach pestovanych a sta-
vaji se jim skodlivymi. Mimo ligrus a brambory, o kterych jsme se jiz zminili, navste-
vuji hojne kvety od Papaver somniferum, Vida sativa, Vida faba, Linum usita-
tissimum, samci kvety kukurice, cetne kvety zahradni; mlade vyhonky chmelu, kve-
lenstvi cukrovky; mene obyvaji kvety ovocnych stromu. Kvetenstvim travin a klasy
obilnymi pohrdaji. Samci objevuji se v prvni polovici cervna a mizeji v fijnu. Vyskytuji
se nekdy v poctu uzasnem. Samice prezimuji v drnu, pod spadanym listim a vetvickami,
pod korou stromovou a mnohe take v seschlych kvetenstvich, a to zvlaste kvetin za-
hradnich, takze si je v zime snadno v libovolnem mnozstvi muzeme ke studiim anato-
mickym opatriti. Druh tento pro svou neobycejnou hojnost1 jest velikou svizeli sberatele
trasnenek, kteryz jest nucen schytati trasnenky vsecky bez rozdilu, nebot’ bez ohledani
mikroskopickeho nelze vetsinu druhu pro jejich drobnost’ rozeznati. Tim jiz mnoho casu
pfichazi na zmar; jeste mnohem vice casu vsak vyzaduje oddelovani druhu jinych, ktere
casto jsou jen nepatrnym procentem v zastupech druhu vulgatissima, a jez velmi snadno
Ize prehlednouti.
Vyskytuje se vsude po Cechach. V Krkonosich jest velmi hojna a dostupuje tarn
nejvyssich vrcholku. Var. adusta zije mezi typickou formou dosti zhusta. Var, albi-
cornis a var. fulvicornis objeveny na vreholu Sneaky. Var. nigropilosa nalezena
v cervnu a srpnu u Mukarova a nedaleko Chotebore (Varecka).
: - : - 5^— e - -
Korperfarbe ziemlich veranderlich, dunkel graubraun bis schwarzbraun, ausnahms-
weise schwarz; Pterothorax grau rothbraun, bei lichteren Exemplaren grau gelbbraun;
Abdomen gegen das Ende zu schwarz. Kopf mehr breit als lang, nach hinten bedeutend
verengt. Von den am Hinterhaupte befindlichen Runzeln ist eine am auffallendsten.
Ocellen vorhanden. Erstes Fiihlerglied kiirzer als das 2., das 3. langer als das vorher-
gehende; das 3., 4. u. 6. fast gleich lang, das 5. bedeutend kiirzer; der Stylus ziemlich
lang, nicht sehr diinn, aus zwei gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fiihlerfarbe: 1. u.
2. Glied dunkel- oder schwarzbraun (das 1. pflegt lichter zu sein als das 2., und dabei
13
— 97 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
dnrchscheinend), das 3., 4. u. 5. gelblich, oben gegen das Elide zu sehr schwach grau
getriibt (das 5. pflegt ausnahmsweise ganzlich dunkler getriibt zu sein); das 6. Glied und
der Stylus schwarzbraun. Prothorax unbedeutend langer als der Kopf, seine Hinterecken
breit abgerundet; auf den Vorderecken ist er mit je einer, auf den Hinterecken mit je
zwei langen Borsten versehen. Ausser diesen Borsten hat der Prothorax auf seinem
Hinterrande jederseits fiinf kleine Harchen, von denen das vierte am langsten ist. Pte-
rothorax bedeutend breiter und langer als der Prothorax. Beine wehrlos. Vorderschenkel am
Elide und innen gelblich, aussen graubraun. Die mittleren und hinteren Schenkel grau-
braun, am Ende gelblich; die Tibien des ersten Beinpaares gelblich, vor dem Grunde aussen
schwach graubraun getriibt, die mittleren gelblich, in der Mitte graubraun, die hinteren
graubraun getriibt, am Grunde und am Ende gelblich; Tarsen gelblich. Beide Langsadern
im Oberfliigel mit zahlreichen Borsten gleichmassig besetzt. Die Oberfliigel schwach grau-
gelb getriibt, gegen das Ende zu oft etwas starker; die Unterfliigel sind hell. Abdomen
am Ende mit langen dunklen Borsten versehen. Korperlange 1*2 mm.
Var. (nov.) adusta. Kopf und Prothorax gelblich, gewohnlich grau getriibt, manchmal
licht braungelb mit grauem Anflug. Pterothorax licht braungelb, mehr oder weniger grau
getriibt. Ausnahmsweise ist der Pterothorax graugelblich. Abdomen weissgelblich, gelblich
oder sehr licht braungelblich, anfangs schwach, gegen das Ende zu jedoch starker getriibt
und am Ende (gewohnlich die zwei letzten Segmente) schwarzgrau. Fiihler und Beine
ahnlich wie bei der typischen Form gefarbt, nur viel lichter. Das erste Fiihlerglied pflegt
auch manchmal durchscheinend zu sein. — Zwischen dieser Varietat und der Stamm-
form existieren viele Ubergange.
Var. (nov.) albicornis. Die ersten zwei Fiihlerglieder graubraun, die iibrigen
weiss. Kopf und Abdomen dunkel graubraun, dieser gegen das Ende zu schwarzbraun;
Thorax grau rothbraun. Beine wie bei der Stammform.
Var. (nov.) fulvicornis. Fiihler ganz gelblich graubraun, das 3. Glied etwas
lichter; Korperfarbe wie bei der Stammform.
Var. (nov.) nigTopilosa. Korperfarbe gelb, Thorax etwas dunkler. Das ausserste
Abdomenende dunkel; Borsten am Korper schwarz. Fiihlerfarbung gelblich, das 2. Glied
ganz, das 3., 4. u. 5. am Ende sehr schwach grau getriibt, das 6. Glied und der Stylus
schwarzgrau. Beine gelb, nicht getriibt. Fliigel ziemlich kurz, schwach graugelb getriibt.
H
Bedeutend kleiner und schmaler als das 9 • Kopf gelblich, Thorax hochgelb, Ab¬
domen gelblich, oben schwacher oder starker, selten sehr stark grau getriibt. Borsten
am Korper schwarz. Die ersten zwei Fiihlerglieder gelblich, das 3., 4. u. 5. ebenfalls
gelblich, am Ende grau getriibt, das 6. Glied dunkelgrau, am Grunde, manchmal bis zur
Halfte gelblich oder nur heller gefarbt, der Stylus dunkelgrau. Fliigel schwach gelblich
— 98 —
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU JHYS ANOPTERA*.
getriibt. Beine gelblich, aussen manchmal schwach (selten starker) grau getriibt. Die zwei
letzten Abdominalsegmente sind mit sehr starken schwarzen gebogenen Borsten versehen.
Die safrangelben Hoden scheinen durch. Am 3. — 7. Abdominalsegmente befindet sich je
eine schmale. lange, lichte Vertiefung, die jedoch wegen der lichten Umgebung nicht
deutlich wahrzunehmen ist und nur bei Exemplaren, bei welchen das Abdomen auch
unten etwas getriibt ist, deutlicher hervortritt.
Vorkommen: Weibchen das ganze Jahr hindurch iiberall, nur nicht in Gras-
und Getreidebluten. Mannchen von Juni bis October. — Fundorte: England (Ha-
liday), Wien (Heeger), Finnland (Reuter), Deutschland (Jordan, Bohls; bei Berlin Uzel),
Bohmen.
15. Pliysopus tenuicornis nov. sp*)
m
Barva tela tmave sedohneda az cernohneda; pterothorax jest sede cervenohnedy,
pri svetlejsich exemplafich sede Slutohnedy; abdomen ke konci cerny. Hlava as tak Si¬
rota jako dlouha, s tvafemi nevypouklymi ; nazad znacne zuzena. Z vrasek, jez se na
tyle nalezaji, jest jedna nejpatrnejsi. Tykadla velmi tenka. Prvni cl. kratsi nez 2., 3.
znacne dels! nez tento, 4. trochu kratsi nez 3., 5. kratsi nez 4., 6. clanek tak dlouhy
jako 3., stylus dlouhy, silny, o dvou skoro stejnych clancich. Barva tykadel: 1. a 2.
cl. sedohnede, prvni trochu svetlejsi, 3. a 4. zlutave, 5., 6. cl. a stylus cernosede. Nekdy
jest 3. cl. trochu, a vyjimkou jen silneji zkalenf. Prothorax jest o neco kratsi hlavy
a zadni rohy nejsou tak siroce zaokrouhlene jako u druhu predchazejiciho, ani predni
tak ostre. Na techto naleza se po jednom dlouhem chlupu, na zadnich po dvou. Male
chloupky na zadnim okraji prothoraxu jsou v tem2e poctu a tehoz tvaru jako u pre-
desleho druhu. Pterothorax znacne sirsi a delsi ne^ prothorax. Predni nohy trochu stlustle.
Vsecka femora sedohneda, na konci Zlutava. Predni a stredni tibie zlutave, pred basi zvlaste
vne slabe, nekdy silneji sedohnede zkalene, zadni tibie sedohnede, na same basi a ke konci
zlutave; tarsy te£ zlutave. Obe Silky v horejsim kridle cetnvmi chlupy stejnomerne po-
sety. Horejsi kridla jsou zlutave zkalena, na basi skoro cira, dolejsi cira. Abdomen na
konci tmavymi dlouhymi stetinami opatren. Delka tela P4 mm.
Var. adusta. Barva hlavy a prothoraxu sedoSlutava, pterothoraxu svetle
hnedozluta, sede zkalena. Abdomen jest zlutavy, slabe sede zkaleny, ke konci tmavejsi;
posledni dva clanky jeho jsou cernosede az cerne. Tykadla a nohy podobne zbarveny
jako u typicke formy, ale mnohem (zvlaste nohy) bledeji. Prvni clanek tykadel jest
prusvitavy.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 11. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep Nr. 11.
— 99 —
13*
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDN.UNG TH YS AN OPTERA.
'
Mens! a uzsi nez $. Hlava, prothorax a abdomen zlutave; tento nahofe, krome
poslednich dvou clanku, silne zkaleny. Pterothorax byva temneji zlutavy az svetle hne-
dozlutavy; jest bud’ taktez sede zkaleny aneb miva rovnez tak jako prothorax sede skvrny
kre'sby tvofici. TykadJa jsou zlutava, 5., 6. cl. a stylus vsak cernosede; casto byvaji 2. a 4.
cl. velmi slabe sede zkalene. Nohy jsou zlutave, vne velmi slabe sede zkalene; konec
abdomenu opatfen dosti silnymi cernymi chlupy. Safranove 2luta varlata prosvitaji. Na
3. — 7. cl. dole jsou dlouhe uzke prohlubiny, jez vsak nelze pro svetlost' okolt zfetelne
videti. — Dosti znacne mnozstvi exempl. nalezeno.
Vyskytuje se misty hojne v klasech jecnych a ovesnych. V zite a v psenici byva
hostem vzacnym. Dale zije necetne v kvetech od Papaver somniferum, Cirsium pa-
lustre, Panicum miliaceum, v kvetenstvi trav, na rozlicny.ch nizkych rostlinach ne-
kvetoucich, na listech kukurice a na listech olsovych. Samice ziji po cely rok a pfezimuji
v drnu. Samci objevuji se od cervna do zafi. Var. adusta vyskytuje .se mezi formou
typickou poridku.
Cechy: Praha. Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Krkonose: Na temeni i na
stranich Snezky v drnu; na temeni Vys. Kola.
- 53-..-SS -
gl
Korperfarbe dunkel graubraun bis schwarzbraun, Pterothorax grau rotbbraun, bei
lichteren Exemplaren grau gelbbraun; Abdomen gegen das Ende zu schwarz. Kopf etwa
so breit wie lang, seine Wangen nicbt gewolbt; nach hinten bedeutend verengt. Von den
am Hinterhaupte befindlichen Runzeln ist eine am auffallendsten. Fiihler sebr diinn.
Erstes Glied kurzer als das 2., das 3. bedeutend langer als jenes, das 4. etwas kiirzer
als das 3., das 5. kurzer als das 4., das 6. so lang wie das 3., der Stylus lang. stark, aus
zwei fast gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fuhlerfarbung: 1. u. 2. Glied graubraun,
das 1. etwas lichter, das 3. u. 4. gelblich, das 5., 6. Glied u-. der Stylus schwarzgrau.
Manchmal ist das 3. Glied wenig, nur ausnahmsweise starker getrtibt. Prothorax etwas
kurzer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken befinden sich je zwei, auf den Vorderecken je
eine lange Borste. Die kleinen Harchen auf seinem Hinterrande gleichen in Zahl und Gestalt
jenen der vorhergehenden Art. Pterothorax bedeutend breiter und langer als der Prothorax.
Die Vorderbeine etwas verdickt. Alle Schenkel graubraun, am Ende gelblich. Vorder- und
Mitteltibien gelblich, vor der Basis besonders aussen schwach, manchmal starker graubraun
getrubt; Hintertibien graubraun, am untersten Grunde und gegen das Ende zu gelblich, Tarsen
gelblich. Beide Langsadern im Oberflugel mit zahlreichen, gleichmassig vertheilten Borsten
100 —
J UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
beselzt. Die Oberfliigel gelblich getriibt, am Grunde fast klar, die Unterfliigel ganz klar.
Abdomenende mit langen dunklen Borsten versehen. Korperlange 1*4 mm.
Var. adusta. Farbe des Kopfes und des Prothorax graugelblich, des Ptero-
thorax licht braungelb, grau getriibt. Abdomen gelblich, schwach grau getriibt, gegen das
Ende zu dunkler; seine zwei letzten Segmente schwarzgrau bis schwarz. Fiihler und
Beine ahnlich wie bei der Stammform gefarbt, jedoch (hauptsachlich die Beine) lichter.
Erstes Fiihlerglied durchscheinend.
Kleiner und schmaler als das 9 • Kopf, Prothorax und Abdomen gelblich ; dieses
oben, ausser den letzten zwei Segmenten, stark getriibt. Der Pterothorax pflegt dunkler
gelblich bis licht braungelblich zu sein; er ist entweder ebenfalls grau getriibt oder hat
ahnlich wie der Prothorax graue Flecke, welche Zeichnungen bilden. Fiihler gelblich, 5.,
6. Glied und der Stylus jedoch schwarzgrau; oft pflegt das 2. u. 4. Glied sehr schwach
grau getriibt zu sein. Beine gelblich, aussen sehr schwach grau getriibt; das Abdomen¬
ende mit ziemlich starken schwarzen Borsten besetzt. Die safrangelben Hoden scheinen
durch. Am 3. — 7. Abdominalsegmente unten je eine lange schmale, lichte Vertiefung, die
jedoch wegen der lichten Umgebung schwer zu unterscheiden ist.
Vorkommen: Zuweilen liaufig in Gersten- und Haferahren. sonst vereinzelt in
verschiedenen Bliiten. Weibchen findet man das ganze Jahr hinduch; sie iiberwintern
im Rasen. Die Mannchen leben von Juni bis September. — Fundort: Bohmen.
16. Pliysopus pallida nov. sp.*)
■
Hlava a thorax zlutave, abdomen svetle zlutohnedy, slabe sede zkaleny, aneb hlava
a abdomen zlutave, thorax slabe zlutohnedy; cele telo nahore slabe sede zkaleno. Hlava sirs!
ne^ deist, nazad trochu zuzena. Tykadla tenka; 1. cl. jejich znacne kratst nez 2., 3. trochu
deist nez tento, ke konci hrdlovite zuzeny, 4. a 6. trochu deist a 5. trochu kratst ne2 3.;
stylus dlouhy, tenky, 2. cl. jeho deist prveho. Barva tykadel: 1 cl. cely zlutavy, 2. cl. zlutavy,
slabe sede zkaleny, 3. zlutavy, ke konci slabe sede zkalenf, 4. skoro do polou zlutavy, ostatek
sedy, 5. zlutavy, od polou nebo na konci sedy; ostatnt clanky tmavosede. Prothorax as tak
dlouhy jako hlava. Na zadnich roztch po dvou dlouhych chlupech, na predntch po jednom.
Pterothorax mnohem silnejst a deist nez prothorax. Male chloupky na zadntm okraji
jeho podobne jako u druhu pfedeslych rozestavene i utvofene. Nohy zlutave, pfednt
trochu stlustle. Kftdla jsou dosti kratka, hofejst slabe zlutave sede zkalena a na basi.
*) Doklad ve sbirce autorove.
101 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA.
sotva svetlejsi. Obe zilky jejich jsou stejnomerne mnohymi chlupy posety. Spodnt kridla
jsou cira. Delka tela 1 mm. — Dva exempl. nalezeny.
Nebyl posud objeven.
Nalezena v dubnu v kvetech mochny.
Cechy: Praha: U Sv. Prokopa. Hradec Kralove.
— - - - -
$•
Kopf und Thorax gelblich, Abdomen lichl gelbbraun, schwach grau getriibt, oder
Ivopf und Abdomen gelblich, Thorax licht gelbbraun; der ganze Korper oben schwach
grau getriibt. Kopf mehr breit als lang, nach hinten etwas verengt. Fiihler diinn; ihr 1.
Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. etwas langer als jenes, gegen das Ende zu
halsformig verengt, das 4. u. 6. etwas langer und das 5. etwas kiirzer als das 3.; der
Stylus lang, diinn, sein 2. Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung : 1. Glied ganz gelb¬
lich, das 2. gelblich, schwach grau getriibt, das 3. gelblich, gegen das Ende zu schwach
grau getriibt, das 4. fast bis zur Mitte gelblich, iibrigens grau, das 5. gelblich, hinter
der Mitte oder am Ende grau; die iibrigen Glieder dunkelgrau. Prothorax etwa so lang
wie der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei, auf seinen Vorderecken je eine lange
Borste. Pterothorax viel starker und langer als der Prothorax. Die kleinen Harchen auf
seinem Hinterrande ahnlich vertheilt und gebildet wie bei der vorhergehenden Art. Beine
gelblich, die vorderen etwas verdickt. Die Fliigel sind ziemlich kurz, die oberen schwach
gelblich grau getriibt und am Grunde kaum lichter. Beide Langsadern derselben gleich-
massig mit vielen Borsten besetzt. Die unteren Fliigel sind hell. Korperlange 1 mm.
unbekannt.
Vorkommen: Im April in den Bliiten von Potentilla. — Fund or t: Bohmen.
17. Physopus nervosa nov. sp.*)
9-
Barva tela cernohneda, pterothorax zlutohnedy. Hlava jen trochu sirsi nez delsi,
strany jejt za ocima jsou rovnobezne. Ocka od sebe oddalena. Na tyle mnoMvi pa-
rallelntch vrasek, z nichz zadna nent zvlaste vyznacena. Tykadla tenka, 1. cl. jejich
znacne kratsi nez 2., 3. trochu delsi nez predchazejici, 3. a 4. cl. skoro stejne dlouhe,
%
Doklad ve sbirce musejm, praep. c. 12. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 12.
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y S AN 0 P TE R A\
5. kratsi, 6. dels! nez 3.; stylus dlouhy, o dvou stejnfch clancich. Barva tykadel: 1.
a 2. cl. cernohnede, prvnl trochu svetlejsi, 3. a 4. cl. zlutave, 4. slabe, nekdy silneji
hnede zkaleny, 5., 6. cl. a stylus cernohnede. Prothorax tak dlouhy jako hlava a malo
sirsi. Na pfedntch jeho roztch po jednom dlouhem chlupu, na zadnlch po dvou. Male
chloupky na zadnim okraji jeho podobne jako u predeslfc.h druhu rozestavene i utvorene.
Pterothorax znacne deist a sirsi nez prothorax. Pfednt nohy jsou trochu stlustle. Femora
tmave sedohneda, na basi a zvl. na konci (predni te2 nekdy uvnitr) 2lutava, tibie teze
barvy a krome konce nahore a dole sedohnede zkalene. Obe zilky podelne v hof. kftdle
jsou velmi silne a stejnomerne po cele deice mnohymi chlupy posete. Hof. kftdla jsou
zlutave neb sedozlutave zkalena. Abdomen na konci cernymi dlouhymi a tenkymi chlupy
opatfen. Delka tela 1 mm. — Tfi exempl, nalezeny.
Posud nebyl objeven.
Nalezena v prvntch jarntch kvetech; take v drnu, kdez pfezimovala.
Cechy: Hradec Kralove. Turnov: U Rovenska (sic. Aloisie Bubakova).
9-
Korperfarbe schwarzbraun. Pterothorax gelbbraun. Kopf nur ein wenig mehr breit als
lang, seine Wangen parallel. Ocellen weit auseinander stehend. Auf dem Hinterhaupte viele
■\ parallele Runzeln, von denen keine besonders ausgezeichnet ist. Fiihler diinn, ihr 1. Glied
bedeutend kiirzer als das 2., das 3. etwas langer als das vorhergehende, das 3. und 4.
fast gleich lang, das 5. kiirzer, das 6. langer als das 3.; der Stylus lang, aus zwei
gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied schwarzbraun, das 1.
etwas lichter, das 3. u. 4. gelblich, das 4. schwach, manchmal starker braun getriibt,
das 5., 6. Glied und der Stylus schwarzbraun. Prothorax so lang wie der Kopf und wenig
breiter. Auf seinen Vorderecken je eine, auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten.
Die kleinen, auf seinem Hinterrande beflndlichen Harchen ahnlich wie bei den vorher-
gehenden Arten dislociert und gebildet. Pterothorax bedeutend langer und breiter als der
Prothorax. Vorderbeine etwas verdickt. Schenkel dunkel graubraun, am Grunde und
hauptsachlich am Ende (die vorderen auch manchmal innen) gelblich; Tibien ebenfalls
gelblich und, das Ende ausgenommen, oben und unten graubraun getriibt. Beide Langs-
adern im Oberfliigel sind sehr stark und gleichmassig der ganzen Lange nach mit vielen
Borsten besetzt. Die Oberfliigel gelblich oder graugelblich getriibt. Abdomen am Ende
mit schwarzen langen Borsten versehen. Korperlange 1 mm.
$ unbekannt.
Vorkommen: In den ersten Friihlingsblumen ; uberwintert im Rasen. — Fundort:
Bohmen.
— 103 —
II. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THY SAN OP TER A.
18. Pliysopus robusta nov. sp.*)
Tab. V., fig. 55. et 56.
' $•
Barva tela cerna. az cernohneda; postava velmi mohutna. Hlava jen trochu sirs!
ne2 dels!, nazad sotva zuzena. Prvnt clanek tykadel znacne kratst a trochu sirs! nez 2.,
3. mnohem deist nez pfedchazejtct, 4. kratst nez 3., 5. kratsi nez 4., 6. trochu kratst
nez 3. Stylus silny, a to zvl. jeho prvnt clanek, ktery jest znacne kratst druheho. Barva
tykadla: 1. a 2. cl., pak 5., 6. cl. a stylus cerne, nekdy cernohnede, 3. cl. zlutavy, 4.
taktez zlutavy, nahore hnede zkaleny. Prothorax trochu deist a sirst nez hlava. Na
predntch roztch po jednom, na zadntch po dvou dlouhfch chlupech. Male chloupky na
zadntm okraji jeho podobne jako u pfedeslych druhu rozestavene i utvorene. Pterothorax
mnohem deist a sirst nez prothorax. Nohy zavalite, bezbranne; jen na konci tarsu pfed-
ntho naleza se dole malf ostrf zoubek. Prednt femora tlustst nez femora ostatntch noh.
Vsecka femora cerna; prednt tibie zlute, nahore a dole hnede zkalene. Ostatnt tibie cele
cerne. Vsecky tarsv zlute. Obe zilky v hof. kftdlech stejnomerne mnohymi chlupy po-
sete. Tato silne hnedosede zkalena, ke konci svetlejst, na basi cira. Dol. kftdla cira.
Abdomen ke konci zuzeny, znacne pfispicately. Chlupy na konci abdomenu tenke, cerne.
Osmy cl. jest po obou stranach opatfen sirokym, ostfe se zakoncujtctm ctpkem, ktery
sice u jinych druhu jest take pfitomen, avsak mene jest patrnym. Delka tela 1-4 mm. —
Dvacet ctyry exempl. nalezeny.
cT-
Menst a slabst nez 9* Barva tela cernohneda. Tykadel 1. a 2. cl. jsou zlutave,
slabe sedohnede zkalene; ostatnt clanky jsou podobne zbarveny jako u samice. Take
barva noh jest u obou pohlavt tataz. Samci majt rovnez prednt femora stlustlejst a prednt
tarsus ma te2 na konci dole malf ostry zoubek. Osmy cl. abdom. ma po obou stranach
na mtstech, kde u samice ostre ctpky vystupuji, po jednom silnem, dosti dlouhem, od-
stavajtctm trnu. Devaty cl. abdomenu jest dlouh\^, 3. — 7. cl. jeho majt dole u predntho
okraje po jedne dlouhe, uzke, uprostred trochu zuzene svetle prohlubine. Pochvy pyje
vyzbrojeny jsou pred koncem zubem zpetnym. — Nekolik exempl. nalezeno.
Trasnenku tuto sbtral jsem jen v cervnu jednotlive v obou pohlavtch na roz-
licnych kvetech lucntch, zvl. na Scabiosci arvensis.
Cechy: Mukafov. Hradec Kralove: Na mnoha mtstech v okoli. Turnov. Solnice:
U Skuhrova. Jind. Hradec (Duda).
- - - S3— €= -
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 13. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 13.
— 104 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA".
9-
Korperfarbe schwarz bis schwarzbraun, Gestalt sehr machtig. Kopf nur etwas mehr
breit als Jang, nach hinten einigermassen verengt. Das 1. Fiihlerglied bedeutend kiirzer
und etwas breiter als das 2., das 3. viel langer als das vorhergehende, das 4. kiirzer
als das 3., das 5. kiirzer als das 4., das 6. etwas kiirzer als das 3. Stylus stark, und
zwar besonders sein erstes Glied, welches bedeutend kiirzer ist als das zweite. Fiihler-
farbung: die ersten zwei Glieder, dann das 5., 6. und der Stylus schwarz, manchmal
schwarzbraun, das 3. gelblich, das 4. ebenfalls gelblich, oben braun getriibt. Prothorax
etwas langer und breiter als der Kopf. Auf seinen Vorderecken je eine, auf semen
Hinterecken je zwei lange Borsten. Die kleinen Harchen auf seinem Hinterrande ahnlich
wie bei den vorigen Arten gestellt und gebildet. Pterothorax viel langer und breiter als
der Prothorax. Beine gedrungen, wehrlos; nur am Ende des Vordertarsus unten befindet
sich ein kleiner scharfer Zahn. Vorderschenkel dicker als die Schenkel der iibrigen
Beine. Alle Schenkel schwarz. Die Vordertibien gelb, oben und unten braun getriibt, die
iibrigen Tibien ganz schwarz. Alle Tarsen gelb. Beide Langsadern im Oberfliigel gleich-
massig mit vielen Borsten besetzt. Die Oberfliigel stark braungrau getriibt, gegen das Ende
zu lichter, am Grunde hell. Unterfliigel hell. Abdomen gegen das Ende zu verengt und
bedeutend zugespitzt. Borsten am Ende des Abdomen diinn und schwarz. Das achte
Segment ist beiderseits mit einem breiten scharfen Zipfel versehen, welcher wohl auch
bei anderen Arten vorkommt, jedoch weniger auffallend ist. Korperlange 1'4 mm.
n
Kleiner und schwacher als das Weibchen. Korperfarbe schwarzbraun. Die ersten
zwei Fiihlerglieder gelblich, schwach graubraun getriibt; die iibrigen Glieder ahnlich ge-
farbt wie beim Weibchen. Auch die Farbe der Beine ist bei beiden Geschlechtern die-
selbe. Die Mannchen haben ebenfalls die Vorderfemora verdickt und der Vordertarsus hat
auch am Ende unten einen kleinen scharfen Zahn. Das achte Abdominalsegment hat jeder-
seits an der Stelle, wo bei den Weibchen die scharfen Zipfel hervortreten, einen starken.
ziemlich langen abstehenden Dorn. Das 9. Abdominalsegment ist lang, sein 3. — 7. Glied hat
unten beim Vorderrand je eine lange, schmale, in der Mitte etwas verengte lichte Vertiefung.
Die Pennisscheiden sind vor dem Ende mit einem ruckwarts gcrichteten Zahn versehen.
Vorkommen: Im Juni in verschiedenen Bliiten. — Fund or t: Bohmen.
19. Physopus asjjera Halid.
1852. Thrips aspera Halidav. Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1109.
»Alae evolutae; tibiae muticae. — Nigra, hemelvtris nigricantibus basi albidis, pedibus
fuscis, femorum anticorum et tibiarum basi, tibiis anticis tarsisqiie et antennarum medio
pallidis; abdominis segmento antepenultimo basi utrinque mucronato, mas. — England. «
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
20. Physopus nigriventris nov. sp.*)
$•
Hlava a thorax zlutave neb zlutohnede. sede zkalene ; abdomen cernohnedy, nekdy
sedohnedy. Hlava sirs! nez dels! a nazad ponekud zuzena. Mezi vraskami na tyle jest
jedna nejpatrnejst. Prvnt cl. tykadel znacne kratsi nez 2.; 2., 3. a 4. cl. postupne deist,
5. kratsi nez predchazejtct ; 6. deist nez 3.; stylus dlouhy, tenky, 2. jeho cl. patrne deist
nez prvy. Barva tykadel: 1. cl. sedozluty, 2. cl. tmavosedf, 3. zlutavf, na konci sedf
neb zlutosedy, 4. sedy, na basi zlutavy, 5., 6. cl. a stylus tmavosede, 5. cl. nekdy
v prve polovici zlutav^. Prothorax trochu deist ne2 hlava. Na pfedntch roztch po jednom,
na zadntch po dvou dlouhych chlupech. Male chloupky na zadntm okraji jeho podobne
jako u pfedeslych druhu rozestavene i utvofene. Femora tmave sedozluta, ke konci
zlutava, tibie zlutave, vne trochu sede zkalene. Abdomen na konci s dlouhymi tenkymi
chlupy. — Pet exempl. nalezeno.
FORMA MACROPTERA. Vsecka tri ocka vyvinuta. Krtdla pfttomna, avsak
kratka; dosahujt jen k 6. cl. abdom. Hofejst jsou trochu zlutave zkalena a majt obe zilky
po cele deice opatfene cetnymi chlupy. Delka tela skoro 1 mm.
FORMA BRACHYPTERA. Jen zadnt dve ocka jsou pfttomna; pfednt jest za-
krnele. Kftdel jen rudimenta, nepfesahujtct pterolhorax. Tento nent patrne menst nez
u dlouhokftdle formy. Delka tela 0‘ 7 mm.
<$ . Nebyl posud objeven.
Zije v drnu, kdez i pfezimuje.
Cechy: Praha: V Divoke Sarce. Hradec Kralove: V lese Oulisti u Piletic. Tfebe-
chovice. Opocno.
$•
Kopf und Thorax gelblich oder gelbbraun, grau getrubt; Abdomen schwarzbraun
manchmal graubraun. Kopf mehr breit als lang und nach hinten einigermassen verengt. Unter
den Runzeln auf dem Hinterhaupte ist eine am starksten. Das erste Fuhlerglied bedeutend
kiirzer als das 2.; das 2., 3. u. 4. Glied immer langer und langer, das 5. kiirzer als das
vorhergehende ; das 6. langer als das 3.; der Stylus lang, diinn, sein 2. Glied deutlich
langer als das erste. Fuhlerfarbung: 1. Glied graugelb, 2. Glied dunkelgrau, 3. Glied
gelblich, am Ende grau oder gelblichgrau, das 4. grau, am Grunde gelblich, das 5., 6.
und der Stylus dunkelgrau, das 5. manchmal in der ersten Halfte gelblich. Prothorax
*) Doklad ve sbirce musejnl, praep. c. 14. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 14.
— 106 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERAK.
etwas langer als der Kopf. Auf seinen Vorderecken je eine, auf seinen Hinterecken je
zwei lange Borsten. Die kleinen Harchen auf seinem Hinterrande sind ahnlich gestellt
und ahnlich gebildet, wie bei den vorhergehenden Arten. Schenkel dunkel graugelb,
gegen das Ende zu gelblich, Tibien gelblich, aussen etwas grau getriibt. Abdomen am
Ende mit langen dtinnen Borsten versehen.
FORMA MACROPTERA. Alle drei Ocellen entwickelt. Fliigel vorhanden, jedoch
kurz; sie reichen nur bis zum 6. Abdominalsegmente. Die Oberfliigel sind etwas gelblich
getriibt; ihre beiden Langsadern sind der ganzen Lange nach mit zahlreichen Borsten
versehen. Korperlange fast 1 mm.
FORMA BRACHYPTERA. Nur die hinteren zwei Ocellen vorhanden; das vor-
dere ist verkiimmert. Die Fliigelrudimente iiberragen den Pterothorax nicht. Dieser ist
nicht besonders kleiner als bei der langfliigeligen Form. Korperlange O’ 7 mm.
<$ unbekannt.
Vorkommen: Im Rasen, wo sie auch uberwintert. — Fundort: Bohmen.
21. Pliysopus atrata Halid.*)
Tab. I., fig. 6.
1836. Thrips atrata Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 447.
1843. Physapus atratus Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643.
1852. Thrips atrata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1109.
1878-79. — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thvsanopt. f. Finland, pag. 6.
$'•
Barva tela cernohneda, nekdy cerna; pterothorax byva, zvl. po stranach, tmave
cervenohnedy. Vyjimkou jest barva tela svetlejsi, a sice jsou hlava a thorax zlutohnede,
silne (zvl. hlava) sede zkalene, abdomen svetle sedohnedy. Hlava trochu sirs! nez delsi.
Prvni Cl. tykadel kratsi (ne znacne) nez 2., 3. znacne delsi nez predchazejici, 3. a 4.
skoro stejne dlouhe, 5. znacne kratsi nez 4., 6. as tak dlouhy jako 3. Stylus dosti
dlouhy, tlusty, 2. jeho cl. trochu deist nez prvy. Barva tykadel cernohneda, jen 3. cl.
jest na basi sede zlutavy; vyjimkou jest celf zlutavf, sede zkaleny. Prothorax as tak
dlouhy jako hlava. Na pfednich rozich neni dlouhy ch chlupu, na zadnich po dvou.
Krome tec-hto chlupu ma jeste prothorax na svem zadnim okraji po kazde strane tfi
male chloupky, z nichz treti jest nejdelsi. Pterothorax znacne sirsi a dels! nez prothorax.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 15. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 15.
— 107 —
14*
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTE RA.
Vsecka femora jsou cernohneda. Prednt tibie temne zlutave, nahore a dole cernohnede
zkalene, strednt a zadnt tibie cernohnede, na samem konci temne zlutave. Tarsy zlu¬
tave, sede zkalene. Za tfemi chlupy na hlavnt zilce v hor. kftdle, nalezajtctmi se nad
rmstem, kde pocina 2ilka vedlejsi, nasleduje mala mezera, za ntz je osm chlupu (velmi
zrldka 7 neb 9) stejnomerne rozestavenych az na konec krtdla. Vedlejsi zilka jest po
cele deice mnohymi chlupy opatfena. Hof. kftdlo jest silne zlutosede zkalene, na basi
cire. Dol. krtdlo cire. Abdomen na konci dlouhymi tmavymi stetinami opatfen. Delka
tela 1-2 — 1'4 mm.
(dosud nepopsany).
Jest znacne mens! nez $ . Barva tela a barva tykadel tataz jako u nl. Nohy
jsou podobne zbarveny, konec stfedmch a zadnlch tibil vsak jest trochu sire temne zlu-
tavy. Krtdla jsou ke konci trochu svetlejst a hlavnt zilka ma v druhe polovici nekdy
jen 5 neb 6 chlupu. Stylus jest pomerne trochu kratst ne^ u $. Tfett az 7. cl. abdom.
majt dole po jedne podlouhle, trochu ohnute, svetle prohlubine. Na 7. cl. jest tato pro-
hlubina trochu menst nez na clanctch pfedchazejtctch.
Var. (nov.) adusta. 9 • Hlava a thorax cervenohnede, nahore tmavosede zka¬
lene, abdomen svetle hnedozluty s sedym naletem. Konec abdomenu cerny. - — Hlava
a thorax zlutohnede, nahore slabe sede zkalene, abdomen svetle hnedozluty, konec abdo¬
menu tmavosedy.
Tfasnenka tato jest velmi hojnou a obyva jiz od brezna nejruznejst kvety, avsak
zftdka kdy v tak velikem mnozstvt jako Ph. vulgatissima. Kvety jt zvlaste obltbene
jsou pfedevstm Papaver somniferum, Melandryum pratense, Agrostemma githago,
Monotropa liypopitys, Malva alcea, ColcMcum autumnale, Solcmum tuberosum
a mnohe kvety zahradnt. Mimo to nalezame ji take na nekvetouctch rostlinach, a to
nekdy v dosti znacnem mnozstvt. Tak videl jsem, jak z jara vyrazejtct koukol jimi byl
temef obsypan. Casern zdrzuje se v drnu neb navstevuje Equisetum arvense. — Na-
hore poznali jsme jiz nektere pestovane rostliny, ktere obyva a jimz zajiste i skodt.
Krome onech jiz vyjmenovanych slust v tom ohledu jeste uvesti kvety od Linum usi-
tatissimum, Vicia sativa , Beta vulgaris; hostem, ac rtdkym, byva nekdy tez v klasech
obilnych. — Samci objevujt se v kvetnu, ba nektert ji^ koncem dnbna a mizejt v zart.
Samice prezimujt v drnu, pod mechem, pod korou stromovou, v seschlych kvetenstvtch
a pod spadanym listtm. — Var. adusta vyskytuje se mezi typickou formou jednotlive.
Jest po cefych Cechach rozstfena a objevuje se te2 vsude po Krkonostch, kdez
dostupuje nejvysstch vrcholku. — Z Rekv byla mi v kvetinach zaslana. V okolt Berltna
sbtral jsem ji v zime.
- 2 — ^ -
— 108 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERAV
9-
Korperfarbe schwarzbraun, manchmal schwarz. Der Pterothorax pflegt, besonders
an den Seiten, dunkel rothbraun zu sein. Ausnahmsweise ist die Korperfarbe lichter,
und zwar ist der Kopf und der Thorax gelbbraun, stark (hauptsachlich der Kopf) grau
getriibt, das Abdomen licht graubraun. Kopf etwas mehr breit als lang. Erstes Fiihlerglied
etwas kiirzer als das 2., das 3. bedeutend langer als das vorhergehende, das 3. u. 4.
fast gleich lang, das 5. bedeutend kiirzer als das vorhergehende, das 6. etwa so lang
wie das 3. Der Stylus ziemlich lang, dick, sein 2. Glied etwas langer als das erste.
Fiihlerfarbung schwarzbraun, nur das 3. Glied am Grunde graugelblich ; ausnahmsweise
ist es ganz gelblich, grau getriibt. Prothorax etwa so lang wie der Kopf. Auf seinen
Vorderecken ohne lange Borsten, auf den Hinterecken mit je zwei solchen. Ausserdem tragt
der Prothorax auf seinem Hinterrande jederseits drei kleine Harchen, von denen das
dritte am langsten ist. Pterothorax bedeutend breiter und langer als der Prothorax. Alle
Schenkel schwarzbraun. Vordertibien duster gelblich, oben und unten schwarzbraun ge¬
triibt, Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am aussersten Ende duster gelblich. Tarsen
gelblich, grau getriibt. Hinter den drei Borsten, die sicli auf der Hauptader im Ober-
fliigel iiber jener Stelle befinden, wo die Nebenader anfangt, folgt eine kleine Liicke,
hinter welcher acht (sehr seiten 7 oder 9) Borsten bis zum Ende der Ader gleichmassig
auf derselben vertheilt sind. Die Nebenader ist der ganzen Lange nach mit vielen Borsten
besetzt. Oberfliigel stark gelbgrau getriibt, am Grunde hell. Unterfliigel hell. Abdomen
am Ende mit langen diinnen Borsten versehen. Korperlange 1-2 — 1*4 mm.
C? (noch unbeschrieben).
Bedeutend kleiner als das Weibchen. Korper- und Fiihlerfarbe dieselbe. Beine
ahnlich gefarbt, das Ende der Mittel- und Hintertibien ist jedoch breiter gelblich. Fliigel
gegen das Ende zu etwas lichter; die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte manchmal
nur 5 oder 6 Borsten. Der Stylus ist verhaltnismassig etwas kiirzer als beim Weibchen.
Das 3. — 7. Abdominalsegment haben unten je eine langliche, etwas gebogene, lichte
Vertiefung. Auf dem 7. Segmente ist diese Vertiefung etwas kleiner als auf den vorher-
gehenden.
Var. (nov.) adusta. $. Kopf und Thorax rothbraun, oben dunkelgrau getriibt,
Abdomen licht braungelb mit grauen Anflug. Abdomenende schwarz. — £?. Kopf und
Thorax gelbbraun, oben schwach grau getriibt, Abdomen licht braungelb, das Abdomen¬
ende dunkelgrau.
Vorkommen: Sehr haufig in den mannigfaltigsten Bliiten. Die Weibchen findet
man das ganze Jahr hindurch (sie iiberwintern im Rasen), die Mannchen von Ende
April bis September. — Fundorte: England (Haliday), Finnland (Reuter), Bohmen,
Berlin (Uzel), Fiume.
— 109 —
H. UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
22. Physopus pallipennis nov. sp.*)
Tab. V., fig. 57.
||
Barva tela tmave sedohneda, zrtdka cernohneda, pterothorax sede cervenohnedy.
Hlava malo sirs! nez dels!. Oci trochu vykoulene. Tvare nemnoho vypoukle. Prvnl clanek
tykadel kratst, 3. znacne deist nez 2., 4. cl. trochu kratst nez 3., 5. uzky, kratst nez
4., 6. cl. trochu kratst nez 3. Stylus kratky, tlusty, o dvou skoro stejnych clanctch; 3.
a 4. cl. jsou ke konci znacne zu^eny. Barva tykadel jest cerna, 2. cl. na konci a trett
jsou 2lute; tento jest na konci sede zkaleny. Prothorax as tak dlouhy jako hlava, zadnt
rohy jeho jsou zaokrouhlene ; na predntch roztch nent dlouhych chlupu, na zadntch po
dvou. Krome techto chlupu ma prothorax na zadntm svem okraji tfi male chloupky,
z nichz trett jest nejdelst. Femora sedohneda, prednt na konci 2luta; prednt tibie zlute,
nahofe a dole uzce sedohnede, ostatnt tibie sedohnede, na konci zlute; tarsy zlute. Krtdla
slabe zlutosede zkalena, u korene skoro cira; dolejst cira. Hlavnt zilka jest v druhe sve
polovine opatrena tremi chlupy, z nichz jeden jest od ostatntch obou vice oddalen. Ve-
dlejst zilka jest po cele. deice huste chlupy poseta. Delka tela 1-3 mm.
Var. adusta. Hlava a thorax svetle hnedozlute, hlava silneji, thorax slabe sede
zkaleny. Hlava a prothorax mtvajt slaby zelenavy nalet. Abdomen zlutavy, nahofe sotva,
jindy slabe, ke konci silneji sede zkaleny; dva poslednt clanky tmavosede.
. Nebyl posud objeven.
Naleza se v ruznych kvetech (zvl. v bllnu) od dubna do srpna v poctu neve-
likem. Var. adusta vyskytuje se mezi formou typickou velmi portdku.
Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice : U Jenikovic. Opocno. Nova Paka. Pecka.
Vrajt. Vrchlabt. Liberec. Ptsek (Varecka). V Krkonostch sbtral jsem ji u Krausovych
mlynu, u Spindelmtihlu, v Labskem dule, v Malem Sneznem bfeznu, okolo Peterman-
novy boudy, po strantch nad Malym stavem, u Velike Cpy a na vrcholu Snezky (zde
var. adusta). Hory Orlicke. — Na Helgolande nalezl jsem ji v srpnu.
9-
Korperfarbe dunkel graubraun, selten schwarzbraun, Pterothorax grau rothbraun.
Kopf ein wenig mehr breit als lang. Augen etwas hervorgequollen. Wangen nicht viel gewolbt.
Erstes Ftihlerglied kurzer, 3. bedeutend langer als das 2., das 4. etwas kurzer als das
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 16. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 16.
110 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU JHYSAN OPTER A“.
3., das 5. schmal, kiirzer als das 4., das 6. elwas kiirzer als das 3. Stylus kurz, dick,
aus zwei fast gleichen Gliedern zusammengesetzt; 3. u. 4. Glied gegen das Ende zu be-
deutend verengt. Fiihlerfarbe schwarz, 2. Glied am Ende und das 3. gelb, dieses am Ende
grau getriibt. Prothorax etwa so lang wie der Kopf, seine Hinterecken abgerundet; auf
seinen Vorderecken keine, auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Ausserdem ist
sein Hinterrand jederseits mit drei kleinen Harchen besetzt, von denen das dritte am
langsten ist. Schenkel graubraun, die vorderen am Ende gelb; die Vordertibien gelb,
oben und unten schmal graubraun, die ubrigen Tibien graubraun, am Ende gelb; Tarsen
gelb. Oberfliigel schwach gelbgrau getriibt, am Grunde fast hell; Unterfliigel hell. Die
Hauptader ist in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten besetzt, von denen die eine von
den ubrigen zwei entfernt ist. Die Nebenader der ganzen Lange nach dicht mit Borsten
besaet. Korperlange L3 mm.
Var. adusta. Kopf und Thorax licht braungelb, jener starker, dieser schwach
grau getriibt. Kopf und Prothorax haben zuweilen einen schwachen grunlichen Anflug.
Abdomen gelblich, oben kaum, manchmal schwach, gegen das Ende zu starker grau ge-
triibt ; die zwei letzten Segmente dunkelgrau.
unbekannt.
Vorkommen: Von April bis August in verschiedenen Bliiten, hauptsachlich
jedoch in jenen von Hyoscyamus niger. — Fundorte: Bohmen, Helgoland (Uzel).
Bemerkung. Da diese Art als H a 1 i d a y s vulgatissima aufgefasst werden konnte (wegen
der bei der dunklen Korperfarbe auffallend lichten Fliigel und wegen der Farbung der Fuhler),
erlaube ich mir hier einige Betrachtungen anzufiihren. FI a li day wendet den Namen vulgatissima
zuerst im Jahre 1836 an, gibt jedoch von dieser Art keine Beschreibung und identificiert sie nur
mit einer gewissen Art Degeers. Er erwahnt, dass sie die bei weitem haufigste sei, das ganze
Jahr hindurch in den verschiedensten Gartenblumen vorkomme und im Friihjahre sehon mit den
Narcissen erscheine. Erst in Walkers Katalog der Homopteren des britischen Museums, der eine
Abhandlung iiber Thysanopteren, nach den Manuscripten Hal id ays zusammengestellt, enthalt, be-
findet sich folgende Beschreibung: „ Nigricans, hemelytris albidis, antennis pedibusque fuscis, anten-
narum articulo secundo apice, tertio toto, femoribus tibiisque basi et apice tarsisque pallidis, fern.
Fusco-testacea, abdomine citra basin nigricante, antennis pedibusque pallidis, antennis apice femo¬
ribus tibiisque medio infuscatis, mas.“ Weil nun Ph. pallipennis stets alle Schenkel (das Ende der
vorderen ausgenommen) bis zur Spitze dunkel hat und auch die mittleren und hinteren Tibien
vom Grunde an ganz dunkel und nur ihre Enden hell sind, erscheint sie als gut gesonderte Art. —
Ubrigens glaube ich Hal i days Art vulgatissima richtig aufgefasst zu haben, obwohl die Fiihler-
farbung bei meinen Exemplaren in der Regel abweichend ist. Bei der grossen Mehrzahl meiner
Exemplare ist namlich das 3., 4. u. 5. Glied licht, oben, gegen das Ende zu sehr schwach grau
getriibt. Es pflegt jedoch (je nach dem Fundorte) auch das 5. Glied fast ganz grau getriibt zu
sein, wobei auch das 4. Glied an Triibung gewinnt: dadurch nahern sich die Fiihler der
betreffenden Exemplare in Farbung sehr den Halidayschen Exemplaren. Da ich nun auch
eine (allerdings sehr seltene) Varietat ( fulvicornis ) entdeckt habe, bei welcher die ganzen Fiihler
gelblich graubraun sind, und das. 3. Glied sogar nur etwas lichter ist, bei der Varietat albi-
cornis (auch nur sehr selten) die Fuhler im Gegentheil (die ersten zwei Glieder ausgenommen)
weiss werden, so ist ersichtlich, dass die Farbung der Fuhler Veranderungen unterworfen ist. Viel-
111 —
H. UZEL, MO NOGRAPH IE DER ORDNUNG THY SANOPTER A.
leicht ist es auch nicht bei den sehr knappen Beschreibungen Halidays ganz ausgeschlossen, dass
das 4. u. 5. Fuhlerglied bei seinen Exemplaren theilweise licht waren, da der Autor moglicher-
weise nur besonderen Nachdruck auf das helle 3. Glied im Gegensatz zu seiner vorhergehenden
Art atrata gibt, bei der hervorgehoben wird, dass das 3. Fuhlerglied dunkel ist. Dass ich Halidays
Art vulgatissima vor mir habe, beweisen auch die Fliigel ineiner Exemplare, die im Verhaltnis zur
Korperfarbe auffallend (noch auffallender als bei pallipennis) licht sind, die Farbung ihrer Beine,
die mit Halidays Exemplaren ubereinstimmt; weiter ist auch die Verengung des Kopfes nach
hinten, welche bei meinen Exemplaren vorkommt, auf Degeers Zeichnung, auf die Haliday
hinweist (Mem. p. servir a l’hist. d. Insectes, tab. I., fig. 1.), angedeutet, und endlich ist die betref-
fende Art bei uns entschieden die gewohnlichste und bewohnt in Unmassen Blumen uberhaupt
und auch speciell Gartenblumen, und zwar gleich vom Fruhjahre an sehr zahlreich. Was die
Mannchen, die ich gesammelt habe, anbelangt, so sind ihre Fiihler und Beine ahnlich wie bei
Halidays Exemplaren gefarbt. Der Korper jedoch ist gewohnlich viel lichter, obwohl er ausnahms-
weise auch ahnlich dunkel erscheinen kann, wie es Haliday angibt.
23. Physopus phalerata Halid.*)
Tab. I., fig. 5.; Tab. V., fig. 58.— 60.
1836. Thrips phalerata Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 447.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 413.
1843. Odontothrips phalerata Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643.
1852. Thrips phalerata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1108.
1852. — — Heeger, Sitzb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII, pag. 131.,
tab. XIX. (spatne! — sehlecht!).
9-
Barva tela cernohneda az cerna. Hlava trochu sirs! nez deist. Tykadel 1. cl. kratst
nez 2., stejne vsak siroky. Trett cl. deist nez predchazejtct; 3., 4. a 6. cl. asi stejne
dlouhe, 5. znacne kratst; 3. a 4. cl. ke konci trochu zuzene. Stylus dlouhy. 2. cl. jeho
deist nez prvni. K spodnt strane 6. cl. dole prileha cira supinka, v predu v ctpek pro-
dlouzena. Cele tykadlo cernohnede, 2. cl. na konci, 3. clanek cely zluty. Prothorax jest
trochu deist nez hlava, na predntch jeho roztch nent dlouhych chlupu, na zadntch po
dvou. Prvni par noh znacne stlustly. Vsecka femora jsou cernohneda; prednt tibie zlute,
nahore a dole uzce sede zkalene, ostatnt tibie cele cernohnede; tarsy vsecky ^lute.
Prednt tibie majt na konci dole silnY, dlouhy, dolu zakfiveny zub. Vedle tohoto zubu
naleza se jeste ostry hrbol, u nehoz stojt silna stetinka. Prednt tarsus nema dole zadnych
hrbolku. Hlavnt zilka jest po cele sve deice stejnomerne chlupy poseta; jen pred dvema
posledntmi chlupy jest vetst mezera. Vedlejst zilka taktez cela chlupy poseta. Horejst
krtdla bila, uprostred s velmi sirokou tmavou stuhou; koren a konec krtdla jsou tez
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 17. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep Nr. 17.
112 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
tmave zkalene. Bila cast' kfidla mezi prostfedni tmavou stuhou a tmavym kancem jest
trochu temnejsi nez bila cast kfidla ria basi. Toto nepatrne zkaleni neni vsak nijak na
ujmu zfetelnosti tmavych stuh. Dol. kfidla slabe zkalena, ke konci trochu silneji, na basi
cira. Delka tela 11 mm.
<$ (dosud nepopsany).
Mensi nez 9 I telo, tykadla, nohy i kfidla prave tak zbarvene jako u ni. Pfedni
nohy jsou taktez stlustle a maji na pfednich tibiich podobny zub, jenz vsak jest trochu
tenci a vice zakfiveny. Vedle neho jest te2 u samce ostry hrbol. Clanky abdom. nemaji
dole zadnych svetlych prohlubin; za to prodluzuji se 4. — 7. cl. dole na zadnim kraji
uprostfed v okrouhly cipek.
Zije v drnu. V kvetnu nalezl jsem ji v obou pohlavich, a to misty hojne. Jednu
samici sbiraljsem take pocatkem listopadu. Die Halid aye zije v kvetech od Vicia saliva.
Cechy: Hradec Kralove: U Vekose. Tfebechovice : V lese pod Vvsokym Ujezdem.
Opocno: V haji Cbropotine. Milesovka.
- S3-~-£5 -
$•
Korperfarbe schwarzbraun bis schwarz. Kopf etwas mehr breit als lang. Erstes Fiihler-
glied kiirzer als das 2., jedoch gleich breit. Das 3. Glied langer als das vorhergehende ;
das 3., 4. u. 6. Glied etwa gleich lang, das 5. bedeutend kiirzer; das 3. u. 4. Glied
gegen das Ende zu etwas verengt. Stylus lang, sein zweites Glied langer als das erste.
An der Unterseite des 6. Gliedes befmdet sich eine helle Schuppe, welche vorne in
einen kleinen Zipfel verlangert ist. Der ganze Fiihler schwarzbraun, das 2. Glied am Ende
und das 3. ganz gelb. Prothorax etwas langer als der Kopf; auf seinen Vorderecken keine,
auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Das erste Paar Beine bedeutend verdickt.
Alle Schenkel schwarzbraun; die Vordertibien gelb, oben und unten schmal grau getriibt,
die librigen Tibien ganz schwarzbraun; alle Tarsen gelb. Vordertibien am Ende unten
mit' einem starken, langen nach unten gekriimmten Zahn versehen. Neben diesem Zahn
befindet sich noc.h ein scharfer Hocker, bei welchem eine kleine starke Borste steht.
Vordertarsus unten ohne Hockerchen. Die Hauptader ist der ganzen Lange nach gleich-
massig mit Borsten besaet; nur vor den zwei letzten befindet sich eine Liicke. Die
Nebenader iiberall mit Borsten versehen. Oberfliigel weiss, inmitten mit einer sehr breiten
dunklen Binde; auch die Wurzel und das Ende des Fliigels dunkel. Der lichte Theil
des Fliigels zwischen der dunklen Mittelbinde und dem dunklen Ende ist etwas triiber
als der lichte Theil vor der Wurzel. Diese unbedeutende Triibung ist jedoch der Deutlich-
keit der dunklen Binden nicht nachtheilig. Unterfliigel schwach getriibt, gegen das Ende zu
etwas starker, am Grunde hell. Korperlange 1-1 mm.
113 —
15
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
cf (noch unbeschrieben).
Kleiner als das 9 I Korper, Fiihler, Beine und Fldgel ebenso gefarbt. Vorder-
beine ebenfalls verdickt und die Enden der Vordertibien mit einem ahnlichen Zahn ver-
sehen, der jedoch etwas diinner und mehr gekrummt ist. Neben ihm steht auch hier
ein scharfer Hocker. Die Abdominalsegmente haben unten keine lichten Vertiefungen; dafiir
sind die Hinterrander des 4. — 7. Segm. in der Mitte unten mit je einem abgerundeten
Zapfen versehen.
Vorkommen: Im Mai wurden Weibchen und Mannchen gefunden, im November
nurWeibchen. Lebt im Rasen. — Fundorte: England (Haliday), Bohmen.
24. Pliysopus intermedia nov. sp.*)
■
Barva tela cerna. Pfedni tibie maji na konci veliky silny, znacne ohnuty zub,
vedle nehoz stoji hrbolek, stetinou zakonceny. Na pfednim tarsu neni hrbolku. Hofejsi
i dolejsi kfidla a nohy jsou tak zbarvene jako u druhu pfedchazejiciho. Chlupatost’ zilek jest
rovne^ tataz jako u druhu phalerata. Tvar a zbarveni tykadel vsak jako u druhu nasle-
dujiciho. Delka tela 1’5 mm. — Dvanact exempt bylo nalezeno.
d1-
Barva tela cernohneda. Tykadel prvni clanek sedohnedy, 2. zlutavy, slabe hnede
zkaleny, 3. zlutavy, 4. dole zlutavy, nahofe ke konci sedohnedy; nasledujici clanky
taktez sedohnede. Femora cernohneda, predni na. konci zlutava. Predni tibie zlutave,
stredni a zadni cernohnede, na konci zlutave. Tarsy vsecky zlutave. Predni tibie na
konci dole s mohutnym zahnutym zubem. Na pfednim tarsu dole neni hrbolku. Kfidla
jsou zbarvena jako u samice. Dole na clancich abdomenu neni onech cipku na zadnim
kraji jako u samcu druhu pfedchazejiciho. Delka tela 0‘9 mm. — Jediny exempt nalezen.
Tfasnenku tuto sbiral jsem v cervnu v obou pohlavich na kvetech u Piletic,
nedaleko Hradce Kralove.
9. ..
Korperfarbe schwarz. Die Vordertibien haben am Ende einen grossen, starken,
bedeutend gekrummten Zahn, neben welchem ein Hocker steht, auf dessen Ende eine
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 18. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 18.
— 114 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH Y S ANOPTER A“.
Borste sich befindet. An den Vordertarsen keine Hockerchen. Beine, Ober- und Unterflngel
sind ahnlich wie bei der vorhergehenden Art gefarbt. Die Behaarnng der Flugeladern eben-
falls dieselbe wie bei der Art phalerata ; Gestalt und Farbung der Fiihler jedoch wie bei
der folgenden Art. Korperlange P5 mm.
(?;
Korperfarbe schwarzbraun. Erstes Fiihlerglied graubraun, 2. gelblich, schwach
braun getriibt, 3. gelblich, das 4. unten gelblich, oben gegen das Ende zu graubraun;
die folgenden Glieder ebenfalls graubraun. Die Schenkel schwarzbraun, die vorderen
am Ende gelblich. Vordertibien gelblich, Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am
Ende gelblich. Alle Tarsen gelblich. Vordertibien am Ende unten mit einem machtigen
gekrummten Zahn versehen. Am Vordertarsus unten keine Hockerchen. Flugel ahnlich
wie beim Weibchen gefarbt. Die Abdominalsegmente haben an der Bauchseite keine
Zapfen wie bei der vorhergehenden Art. Korperlange 0*9 mm.
Vorkommen: Im Juni in beiden Geschlechtern auf Bliiten. — Fundort:
Bohmen.
25. Pliysopus ulicis Halid.*)
Tab. V., fig. 61.
1836. Thrips Ulicis Haliday, Entomolog. Magazine, str. 446.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 414.
1843. Oclontohrips ulicis Arnyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643.
1852. Thrips — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag.
1108.; tab. VII., fig. 43. et 44.
1852. — Loti Idem, ibidem.
1852. — Ulicis Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII, pag. 130.;
tab. XVIII. (spatne! — schlecht!).
1878-79. — basalis Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 13.
$•
Barva tela cernohneda, casto cerna. Hlava trochu sirs! nez dels!. Prvni cl. ty-
kadel kratsi nez 2., stejne vsak sirokY; 3. jest dels! druheho a ke konci hrdlovite se
zuzuje; 4. jest podobneho tvaru, mirneji vsak ke konci zuzeny; 3., 4. a 6. cl. jsou skoro
stejne dlouhe, 5. mnohem kratsi nez predchazejlcl. Stylus dlouhy, druhy jeho clanek
dels! nez prv^. K 6. cl. prileha dole velika ellipticna, v pfedu pfispicatela, svetla supinka.
Tykadlo cernohnede, 2. cl. na konci, 3 cl. cely zluty, 4. zluty, slabeji nebo silneji ^e-
dohnede zkaleny. Prothorax jest dels! nez hlava. Na zadnlch rozlch jsou dva dlouhe
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 19. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums^
Praep. Nr. 19.
— 115 —
15*
H. UZEL, MONO GRAP HIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
chlupy. Prvni par noh jest znacne stlustly. Pfedni tibie maji na konci dole silny, dolu
zakfiveny zub, ktery vsak jest mens! nez u druhu pfedchazejiciho. Vedle toho zubu
naleza se jeste maly hrbol, zakoncujici se silnou stetinou. Pfedni tarsus ma ke konci
dole dva male ostre hrbolky, tesne vedle sebe stojici. takze, divame-li se ze strany, vi-
dlme toliko jeden. Vsecka femora jsou cernohneda; predni tibie zlute, nahofe a dole uzce
sede zkalene, ostatni tibie cele cernohnede; tarsy vsecky zlute. Zilky v hof. kfidle po-
dobne obrvene jako u druhu pfedchazejiciho, mezera vsak pfed poslednimi dvema chlupy
na 2ilce hlavni jest znacne mensi. Hofejsi kfidla jsou az po zacatek spodni zilky bile,
jen kofen jest tmavy; od pocatku spodni zilky az na konec jest kfidlo silne sedohnede
zkalene. Dot. kfidla cira a jen ke konci nepatrne zkalena. Delka tela 1*3 mm.
$ (dosud nepopsany).
Mensi nez 9- Telo tmave sedohnede. Tykadel 1. — 3. cl. zlutave; prvni clanek
bfva trochu hnede zkaleny; 4. nekdy cely zlutavy, jindy jen dole zlutavy. nahofe vsak
ke konci svetle sedohnedy; nasledujici vsecky svetle sedohnede. Kfidla jsou podobne
jako u samickv zbarvena, od polovice vsak do konce trochu mene zkalena; spicka kfidla
jest opet tmavsi. Nohy jsou utvofeny a zbarveny jako u samice. Pfedni nohy take stlustle.
Zub na koncich tibii jest tez zde pfitomen, jakoz i hrbolek se stetinou na konci vedle neho
a dva ostre hrbolky dole pfed koncem tarsu. Nekdy jsou stfedni a zadni tibie na samem
konci zlutave. Ctvrty az 7. cl. abdom. dole nemaji na zadnim kraji uprostfed onoho vy-
be^ku jako samci druhu phcilerata.
Vyskytuje se v obou pohlavich od kvetna do srpna v drnu. Mimo to zije v ruznych
kvetech, zvlaste v papilionaceich, v kopretine a v jeteli. Nekdy nalezame ji tez na nizkych
rostlinach nekvetoucich v poctu dosti znacnem.
Cechy: Mukafov. Hradec. Kralove. Tfebechovice. Turnov. Jilemnice: U Branne. Li-
berec: U Habendorfn. Solnice: U Skuhrova. Pisek. Chotebof (Vafecka). Jindf. Hradec (Duda).
- - e -
■
Korperfarbe schwarzbraun, oft schwarz. Kopf etwas mehr breit als lang. Erstes
Fuhlerglied kiirzer als das 2., jedoch gleich breit; das 3. ist langer als das 2. und gegen
das Ende zu halsformig verengt; das 4. ahnlich geformt, jedoch massiger verengt; das 3.,
4. u. 6. Glied fast gleich lang, das 5. viel kiirzer als das vorhergehende. Stylus lang,
sein zweites Glied langer als das erste. Am 6. Gliede unten befindet sich eine grosse
elliptische, vorn zugespitzte lichte Schuppe. Fuhler schwarzbraun, das 2. Glied am Ende,
das 3. ganz gelb, das 4. gelb, schwacher oder starker graubraun getriibt. Prothorax
langer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Erstes Beinpaar be-
— 116 —
J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU ,,THYSANOPTERAK.
deutend verdickt. Vordertibien am Ende unten mit einem starken, nach unten gekriimmten
Zahn bewaffnet, der jedoch kleiner ist als bei der vorhergehenden Art. Neben diesem Zahn
befindet sich noch ein kleiner Hocker, auf dessen Spitze eine starke Borste steht. Vordertarsus
unten mit zwei kleinen scharfen Hockerchen versehen, welche dicht neben einander stehen,
so dass wir, wenn wir sie von der Seite betrachten, nur eins derselben wahrnehmen.
Alle Schenkel schwarzbraun ; Vordertibien gelb, oben und unten schmal grau getrubt, die
iibrigen Tibien ganz schwarzbraun; alle Tarsen gelb. Langsadern im Oberfliigel ahnlich
beborstet wie bei der vorhergehenden Art, jedoch ist die Lucke vor den zwei letzten
Borsten auf der Hauptader bedeutend kleiner. Oberfliigel bis zum Anfang der Nebenader
weiss, die Wurzel selbst jedoch dunkel; vom Anfange der Nebenader bis zum Ende ist
der Oberfliigel stark graubraun getriibt. Unterfliigel hell und nur gegen das Ende zu un-
bedeutend getrubt. Korperlange 1*3 mm.
cJ (noch unbeschrieben).
Kleiner als das 9- Korper dunkel graubraun. Erstes bis 3. Fiihlerglied gelblich;
erstes Glied oft etwas braun getriibt, das 4. manchmal ganz gelblich, zuweilen nur unten
gelblich, oben jedoch gegen das Ende zu licht graubraun ; alle folgenden Fiihlerglieder licht
graubraun. Fliigel ahnlich wie beim Weibchen gefarbt, von der Mitte an bis zum Ende jedoch
etwas lichter; die Flugelspitze ist wieder dunkler. Gestalt und Farbe der Beine wie beim
Weibchen. Vorderbeine ebenfalls verdickt. Auch der Zahn auf den Enden der Vordertibien
ist hier vorhanden, ebenso wie der Hocker mit der Borste auf seiner Spitze neben ihm
und die zwei scharfen Hockerchen unten am Tarsus. Manchmal sind die Mittel- und
Hintertibien am aussersten Ende gelblich. Das 4. — 7. Abdominalsegment unten ohne
Zapfen wie bei den Mannchen der Art phalerata.
Vorkommen: Von Mai bis August in beiden Geschlechtern in Rasen, zuweilen
in verschiedenen Bliiten. — Fun d or te: England (Haliday), Finnland (Reuter), Bohmen.
26. Pliysopus inconsequens nov. sp.*)
$•
Barva tela zlutoseda a2 sedohneda; pterothorax byva cervenohnedy neb temne
Zlutohnedy. Pfi svetlejstch exemplaftch byvaji hlava a konec abdomenu nejtmavstmi
castmi. Hlava trochu dels! nez sirst. Oci dosti znaCne vykoulene. Prvnt clanek tykadel
velmi silny a jen trochu kratst nez 2., 3. cl. deist a 4. malo kratst ne2 3., 5. velmi
maly, 6. kratst nez 3. Stylus kratky, tlusty, konicky, ze dvou stejne dlouhych clanku
*) Doklad ve sblrce musejni praep. c. 20. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
praep. Nr. 20.
— 117 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SAN OP TER A.
slozenf. Tykadla sedohneda, 2. cl. na konci a tfetl cely zlutave. Prothorax hlavy troc.hu
kratsl. Na zadm'ch rozlch dve dlouhe stetiny. Nohv stlhle. Pfednl tarsus ukoncen jest
malyrn, dolu obracenym zoubkem (podobne jako u druhu robusta). Vsecka femora a tibie
sedohnede (u svetlych exempl. sedozlute); vsecky tibie, zvlaste pfednl, na konci kalne
zlutave. Hof. kfidla jsou malo prohnuta. Rozestaveni chlupu na hlavnl zilce, ktere jest
u jinych druhu velmi stale, men! se zde merou znacnou a to nejen u ruznfcb indi-
vidui, ale tez u praveho a leveho kfidla tehoz individua. Pro tuto nestalost zvoleno jmeno
inconsequens. Na one cash hofejsl zilky, pod ntz zactna zilka dolejsi, a kde u jinych
druhu jsou pravidlem 3 chlupy, jsou u druhu tohoto chlupy ctyri (nekdy az 6). Za nimi
byva vetsi neb mens! mezera, obycejne jednim, jindy dvema chlupy pfervana, a ke
konci 2ilky stavaji 2 — 7 chlupu. Dolejsf zilka stejnomerne po cele deice chlupy poseta.
Hof. kfidla jsou znacne zlutosede zkalena, na basi svetlejsl, pfed basl pak naleza se
podelne, nekdy dosti nezfetelne, cire okenko. Kfidla dolejsi cela velmi slabe sede zka¬
lena. Delka tela P3 mm.
C?. Nebyl posud objeven.
Tfasnenka tato zije v dubnu a v kvetnu na spodnl strane listu kastanu konskeho.
dale v kvetech od Acer platcmoides a Primus cerasus misty v mnozstvl; v menslm
poctu pak vyskytuje se v kvetech od Anemone nemorosa a Populus tremula.
Cechv: Praha: Jen v Cibulce. Peruc. — Take z Pesti mi byla v kvetech zaslana.
$•
Korperfarbe gelbgrau bis graubraun; Pterothorax oft rothbraun oder dunkel gelb-
braun. Bei lichteren Exemplaren pflegen der Kopf und das Abdomenende die dunkelsten
Theile zu sein. Kopf etwas mehr lang als breit. Augen ziemlich stark hervorgequollen.
Erstes Flihlerglied sehr stark und nur etwas kiirzer als das 2., das 3. Glied langer, das
4. wenig kiirzer als das 3., das 5. sehr. klein, das 6. kiirzer als das 3. Stylus kurz,
dick, konisch, aus zwei gleich langen Gliedern bestehend. Fiihler graubraun, das 2. Glied
am Ende und das 3. ganz gelblich. Prothorax etwas kiirzer als der Kopf. Auf seinen
Hinterecken zwei lange Borsten. Beine schlank. Vordertarsus am aussersten Ende mit
einem kleinen, nach unten gewendeten Zahnchen (ahnlich wie bei der Art robusta).
Alle Schenkel und Tibien graubraun (bei lichten Exemplaren . graugelb), alle Tibien,
hauptsachlich die vorderen, am Ende triib gelblich. Oberfliigel wenig gebogen. Die Stellung
der Borsten auf der Hauptader, welche bei anderen Arten sehr constant ist. andert hier
ungemein ab, und zwar nicht nur bei verschiedenen Individuen, sondern auch am rechten
und linken Fliigel desselben Individuum. Wegen dieser Unbestandigkeit wurde der Name
inconsequens gewahlt. Auf jener Stelle der Hauptader, unter welcher die Nebenader
— 118 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
ihren Ursprung nimmt, stehen bei dieser Art 4 Borsten (manchmal bis 6), hinter welchen
eine grossere oder kleinere Liicke folgt, durch eine oder zwei Borsten unterbrochen ;
gegen das Ende der Hauptader zu betinden sich noch 2 — • 7 Borsten. Die Nebenader
gleichmassig der ganzen Lange nach mit Borsten besaet. Oberflugel bedeutend gelbgrau
getrubt, am Grande lichter. Unterflugel sehr schwach gran angehaucht. Korperlange l-3 mm.
C? unbekannt.
Vorkommen: Im April und Mai auf der Unterseite der Blatter von Aesculus
hippocastanum und in verschiedenen Bliiten stellenweise zahlreich. — Fundorte:
Bohmen, Pest.
27. Pliysopus prinralae Halid.*)
Tab. V., fig. 62.
1836. Thrips Primulae Halidav, Entomolog. Magazine, pag. 449.
1836. — decora Idem, ibidem.
1836. — Primulae Burmeister, Handb. d. Entomologie. II, pag. 415.
1836. — ■ decora Idem, ibidem, pag. 416.
1843. Taeniothrips primulae Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 644.
1843. — decora Idem, ibidem.
1852. Thrips Primulae Haliday, Walker : Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1109.
1852. — decora Idem, ibidem.
$•
Barva tela cernohneda a£ cerna; vyjimkou jest pterothorax aneb cele telo svet-
lejsl. Hlava dels! nez sirs!, oci znacnou merou vykoulene. Tykadel prvni cl. velmi silny
a jen trochu kratsl nez 2., 3. mnohem dels! ne2 tento, ke konci hrdlovite se zuzujicl,
4. malo kratsl nez 3., ke konci mene zu^eny, 5. velmi maly, 6. kratsl nez 3. Stylus
dlouhf, tenky, o dvou skoro stejnych clanclch. Barva tykadel: prvni. dva cl. cernohnede,
konec druheho a tret! Cl. zluty, 4. od polou sedo- az cernohnedy, do polou zluty az
zlutohnedf ; ostatnl clanky cernohnede. Prothorax hlavy trochu kratsl. Na zadnlch rozlch
dve dlouhe stetiny. Femora cernohneda, prednl na konci casto zluta; pfednl tibie zlute,
casto z pocatku slabe, vzdy pak nahofe a dole uzce hnede zkalene; ostatnl tibie cerno¬
hnede, na konci a na same basi zlute. Hof. kfldla jsou za prvni tfetinou zuzena a znacne
nahoru prohnuta, spicata. Na one cash hlavnl zilky, pod nlz zaclna ^ilka vedlejsl, na-
lezame u druhu tohoto, rovne£ jako u druhu predchazejlclho, Ctyfi chlupy, kdezto
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 21. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep Nr. 21.
— 119 —
II; UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
u jinfch tfasnenek zde byvaji toliko tfi. As uprostfed mezi nimi a spickou kfidla jest
jeden, na konci zilky pak dva chlupy. Vedlejsi zilka jest stejnomerne po cele deice
clilupy poseta. Hof. kfidla jsou od base az k pocatku vedlejsi zilky bila, pak sedohnede
zkalena, a to z pocatku a ke konci velmi znacne, uprostfed mnohem slabeji. Pfed spickou
naleza se nekdy podelne svetle okenko. Dolejsi kfidla jsou na basi cira, pak sede zka¬
lena, na konci tmavejsi. Delka tela 1;3 — 1*5 mm.
Var. (nov.) adusta. Hlava a thorax cervenohnede, slabe az silne sede zkalene,
abdomen svetle zlutohnedy, se slabym sedym nadechem; dva posledni clanky cerne.
$ (dosud nepopsany).
Mnohem mensi nez 9 • Barva tela, tykadel, noh i kfidel tataz jako u ni. Ab¬
domen ma na 3. — 7. cl. dole po jedne velmi dlouhe, piskotovite, svetle prohlubine.
Prvni kvetiny jarni lakaji tuto tfasnenku z jejich zimnich skrysi, ktere si vyhle-
dava v drnu a pod spadanym listim. Tak nalezame Casto kvety od Leucojum vernum
jimi cetne navstivene. Mimo to zije zvlaste cetne v kvetech od Anemone nemorosa,
Corydalis cava, Viola, Oxalis acetosella , Stellaria holosericea, Fragaria a Mono-
tropa hypopitys. Samci objevuji se v dubnu a obe pohlavi nalezal jsem az do srpna,
za nehoz mizeji. Var. adusta zije jednotlive mezi formou typickou.
Cechy: Praha: V lese mezi Krci a Kundraticemi, u Sv. Prokopa, v Cibulce. Mu-
kafov. Cercany (Bubak). Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Jaromef. Turnov (Bubak).
Jablonec. Liberec. Milesovka. Peruc. Jind. Hradec (Duda).
9- :
Korperfarbe schwarzbraun bis Ichwarz ; ausnahmsweise der Pterothorax oder der
ganze Korper lichter. Kopf mehr Jang als breit, Augen stark hervorgequollen. Erstes
Fuhlerglied sehr stark und nur etwas kurzer als das 2., das 3. viel langer als das vor-
hergehende, gegen das Elide zu halsformig verengt, das 4. wenig kurzer als das 3., gegen
das Ende. zu weniger, verengt, das 5. sehr klein, das 6. kurzer als das 3. Stylus lang,
diinn, aus zwei fast gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fuhlerfarbung: die ersten zwei
Glieder schwarzbraun, das Ende des 2. u. das 3. gelb, das 4. von der Mitte an grau-
bis schwarzbraun, bis zur Mitte gelb bis gelbbraun; die iibrigen Glieder schwarzbraun.
Prothorax etwas kurzer ' als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten.
Schenkel schwarzbraun, die vorderen am Ende oft gelb; die Vordertibien gelb, anfangs
oft schwach, immer jedoch oben und unten schmal braun getrubt; die iibrigen Tibien
schwarzbraun, am Ende und an der untersten Basis gelb. Oberflugel hinter dem ersten
Drittel verengt und bedeutend aufwarts gebogen, spitzig. Auf jener Stelle der Hauptader,
120 —
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSAN 0 PTER A“.
unter welcher die Nebenader ihren Ursprung nimmt, finden wir bei dieser Art, ebenso
wie bei der vorhergehenden, vier Borsten, wogegen hier bei anderen Thysanopteren nur
3 Borsten zu sein pflegen. Die Nebenader der ganzen Lange nach mit Borsten besaet.
Oberfliigel vom Grunde bis zum Anfang der Nebenader weiss, dann graubraun getriibt,
und zwar an der Basis und gegen das Ende sehr stark, in der Mitte viel schwacher.
Vor der Spilze befindet sich manchmal ein langlicher heller. Fensterfleck. Unterfliigel am
Grunde hell, dann grau getriibt, am Ende noch dunkler. Korperlange l-3 — P5 mm.
Var. (nov.) adusta. Kopf und Thorax rothbraun, sc.hwach bis stark grau getriibt,
Abdomen licht gelbbraun, mit einem grauen Anflug; die beiden letzten Glieder schwarz.
C? (noch unbeschrieben).
Viel kleiner als das 9- Farbung des Korpers, der Fiihler, der Beine und der
Fliigel dieselbe. Das 3. — 7. Abdominalsegment unten mit je einer sehr langen, lichten,
in der Mitte verengten Vertiefung.
Vorkommen: Weibchen in den ersten Friihlingsblumen schon im Marz. Beide
Geschlechter bis August. — Fundorte: England ' (Haliday), Bohmen.
28. Physopus distincta nov. sp.*)
$•
Barva tela uplne cerna. Telo mohutne. Hlava trochu delsi nez sirsi, oci znacnou
merou vykoulene. Za ocima jest hlava trnita. Prvni cl. tykadel velmi silny a jen trochu
kratsi nez 2., 3. znacne delsi ne£ prve dva clanky dohromady, uzky, ke konci hrdlo-
vite se zuzujici, 4. trochu kratsi nez 3., podobneho tvaru, 5. kratky, pomerne vsak
delsi nez u druhu primulae a inconsequens, 6. jen o trochu kratsi nez 3., stylus
dlouhy, 2. cl. jeho tenci a patrne delsi prveho. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cernohnede,
konec druheho, 3. a 4. zlute, 5. do polou zluty, od polou cernohnedy, 6. cernohnedy,
na basi zluty, stylus cely cernohnedy. Prothorax hlavy trochu kratsi. Na zadnich jeho
rozich po dvou dlouhych chlupech smyslovych. Nohy stihle. Vsecka femora cerna, vsecky
tibie zlute, vne slabe hnede zkalene, tarsy zlute. Kfidla uzka, spicata. Obe zilky stejno-
merne mnohymi chlupy posety. Hof. kfidla na same basi tmava, pfed basi az k pocatku
vedlejst zilky bila, ostat.ni cast’ velmi silne, a to zvl. z pocatku a na konci, sedohnede
zkalena. Dolejsi s velmi slabym sedohnedym nadechem, na konci trochu silnejsim; zilka
jejich jest cernohneda. Delka tela l-3 mm.
*) Doklad ve sbirce autorove.
— 121 —
16
H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
<$. Nebyl posud objeven.
Jedinou samici toho druhu chytil jsem v srpnu do site, smykane po nekve-
toucich rostlinach v lese pod Vys. tijezdem, nedaleko Trebechovic.
- - 53 — -
9-
Korper ganz schwarz, machtig. Kopf etwas mehr lang als breit, die Augen stark
hervorgequollen. Hinter den Augen ist der Kopf dornig. Erstes Fiihlerglied sehr stark
und nur wenig kiirzer als das 2., das 3. bedeu tenet langer als die zwei ersten zusammen,
schmal, gegen das Ende zu halsformig verengt, das 4. etwas kiirzer als das 3., ahnlich
geformt, das 5. kurz, verhaitnismassig jedoch langer als bei den Arten primulae und
inconsequent, das 6. nur etwas kiirzer als das 3., Stylus lang, sein 2. Glied diinner
und deutlich langer als das erste. Fiihlerfarbung : 1. u. 2. Glied schwarzbraun, das Ende
des 2., das 3. u. 4. gelb, das 5. bis zur Mitte gelb, von der Mitte an schwarzbraun,
das 6. schwarzbraun, am Grunde gelb, Stylus ganz schwarzbraun. Prothorax etwas kiirzer
als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Beine schlank. Alle Schenkel
schwarz, alle Tibien gelb, aussen schwach braun getriibt, Tarsen gelb. Fliigel schmal,
spitzig. Beide Langsadern im Oberfliigel gleichmassig mit vielen Borsten besetzt. Ober-
fliigel am untersten Grunde dunkel, vor dem Grunde bis zum Anfang der Nebenader
weiss, iibrigens sehr stark, und zwar besonders anfangs und gegen das Ende, graubraun
getriibt. Unterfliigel mit einem sehr schwachen graubraunen Ton, am Ende etwas dunkler;
ihre Ader schwarzbraun. Korperlange 1'3 mm.
$ unbekannt.
Vorkommen: Im August auf nichtbliihenden Pflanzen. — F u n d 0 r t : Bohmen.
29. Physopus ulmifoliorum Halid.*)
Tab. V., fig. 63.
1836. Thrips ulmifoliorum Haliday, Entomol. Magazine, pag. 447.
1843. Physapus — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643.
1852. Thrips — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum,
pag. 1111.
1878-79. — Salicis Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 14.
1886. Euthrips consociata Targioni Tozzetti, Bull. Soc. entom. ital., pag. 425.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 22. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 22.
— 122 —
J. UZEL, MONO GR AFIE RADU „THYSANOPTERA“.
$•
Barva tela zluta az svetle hnedozluta; prothorax nahofe na discu, pterothorax
mezi kftdly a abdomen nahore, jen pokud je kftdly pokryt, tmave sede zkalen, posledni
dva krouzkv cele, nahore i dole, Cernosede. Hlava jest sirs! nez delsi a nazad se trochu
zuzuje. Vrasky na tyle jsou huste stesnany. Prvnl cl. tykadel znacne kratst druheho,
3. deist nez 2. a 4. Paty cl. jest znacne kratst nez pfedchazejtct a pfileha sirokou plo-
chou k nasledujtctmu clanku, tvofe s ntm jaksi celek. Stylus dlouhy, 2. cl. jeho znacne
deist prveho. Barva tykadel: 1. cl. zlutavy, nekdy trochu sede zkaleny, 2. sedy, 3. ^Iu-
tavy a slabe, ke konci silneji sede zkaleny, 4. tmavosedy, na basi svetlejst, ostatnt cerno-
sede. Prothorax as tak dlouhy jako hlava. Zadnt rohy se dvema dlouhymi chlupy. Mimo
to nalezajt se na zadntm kraji jeho na kazde strane jeste dva chlupy: vnejst slabst,
vnitrnt silnejst. Nohy zlutave az svetle hnedozlute, femora a tibie vne slabe sede zka-
lene, Kftdla dosti silne zlutavoseda, na basi sotva svetlejst. Zilky byvajt obycejne ne-
zretelne, nekdy vsak velmi patrne. Hof. 2ilka ma na konci dva chlupy, dolejst je po
cele deice chlupy poseta. Dva posledni clanky abdom. majt dlouhe, tuhe a tmave chlupy.
Delka tela 0-9— 1-2 mm.
Var. (nov.) obscura. Cele telo nahore i dole hnedosede. Tykadla cela tmava,
jen 1. a 3. &. (casern i 4.) trochu, nekdy sotva svetlejst. Jindy jsou 1. a 2. cl. sede,
3. zluta vy, 4. zluta v^, slabe sede zkalenf, ostatek tykadla cerny. Vsecka femora a vsecky
tibie hnedosede a na konci (zvl. tibie) zlutave. Kftdla znacne sede zkalena.
Var. bicolor m. Hlava a celf thorax zlutohnedt, abdomen cerny. Prvnt cl.
tykadel sedy, 2., 5., 6. cl. a stylus cerne, 3. cl. zlutavy, 4. zlutavy, slabe sede zkaleny.
Var. (nov.) annuli cor nis. Trochu menst nez typicka forma. Barva tela svetle
zluta, nahofe misty velmi slabe sede zkalena. Tykadel 1. cl. zlutavy, prosvttavy, druhy
svetle sedy, ostatnt Cerne, 3., 4. a 5. na basi bile. Sesty cl. jest na same basi zuzeny,
nasledkem cchoz netvoft s patym clankem celek jako u formy typicke.
cf (nove objeveny).
Menst, znacne svetlejst nez Q , zlutavy, nahofe slabe sede zkaleny, abdomen
belavy. Tykadel cl. 1., 2. i 3. byvajt belave, 2. nekdy slabe, 3. jen na konci a nasle-
dujtct cele sede zkalene; 4. byva svetlejst. Sesty cl. tykadla jest pomerne deist nez u sa-
mice. Zuzent hlavy nazad jest jeste patrnejst nez u nt.
Zije v lete na listech (obycejne na hofejst. strane) vrb, topolu cerneho, olst, bftz,
die Halid aye jilmu a die Targ.-Tozzettiho na keftch Itskovych. Tez pod korou
vrbovou a olsovou jsem ji zastihl. Samce nalezal jsem v srpnu. Samice pfezimujt pod
korou stromu, na kterychz v lete zijt a castecne tez v drnu neb mechu pod nimi. —
16*
— 123 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPERA.
Var. obscura vyskytuje se dosti zhusta mezi formou typickou. Var. bicolor a annuli-
cornis nalezeny po jedinem exemplari u Hradce Kralove (v srpnu).
Cechy: Hradec Kralove, Opocno. Jind. Hradec (Duda).
- ---..^5 -
n
Korperfarbe gelb bis licht braungelb, Prothorax oben auf dem Discus, Pterothorax
zwischen den Fliigeln und Abdomen oben, nur soweit es von den Fliigeln bedeckt ist,
dunkel grau getriibt, die letzten zwei Segmente ganz (oben und unten) schwarzgrau. Kopf
mehr breit als lang, nach hinten etwas verengt. Die Runzeln auf dem Hinterhaupte dicht ge-
drangt. Das 1. Fiihlerglied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. langer als das 2. u. 4.
Das 5. ist bedeutend kiirzer als das vorhergehende und legt sich an das folgende Glied
mit breiter Flache an, so dass es mit ihm ein Ganzes bildet. Stylus lang, sein 2. Glied
bedeutend langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. Glied gelblich, manchmal etwas grau
getriibt, 2. grau, 3. gelblich und schwach, g'egen das Ende starker grau gelriibt, das 4.
dunkelgrau, am Grunde lichter, die iibrigen schwarzgrau. Prothorax etwa so lang wie
der Kopf. Seine Hinterecken mit zwei langen Borsten versehen. Ausserdem belinden
sich auf seinem Hinterrande jederseits noch zwei Borsten; die ausseren sind schwacher,
die inneren starker. Beine gelblich bis licht braungelb, die Schenkel und die Tibien
aussen schwach grau * getriibt. Fliigel ziemlich stark gelblichgrau, am Grunde kaum lichter.
Die Adern pflegen gewohnlich undeutlich zu sein, zuweilen jedoch kenntlich. Die Haupt-
ader am Ende mit zwei Borsten besetzt, die Nebenader der ganzen Lange nach mit
Borsten versehen. Die zwei letzten Abdominalsegmente mit langen steifen und dunklen
Borsten besaet. Korperlange 09— L2 mm.
Var. (nov.) obscura. Der ganze Korper oben und unten braungrau. Die Fiihler
ganz dunkel, nur das 1. u. 3. Glied (zuweilen auch das 4.) etwas, manchmal kaum
lichter. Zuweilen ist das 1. u. 2. Glied grau, das 3. gelblich, das 4. gelblich, schwach
grau getriibt, die iibrigen Glieder schwarz. Alle /Schenkel und alle Tibien braungrau und
am Ende (hauptsachlich die Tibien) gelblich. Fliigel bedeutend grau. getriibt.
Var. bicolor m. Kopf und der ganze Thorax gelblich, Abdomen schwarz.
Erstes Fiihlerglied grau, 2., 5., 6. Glied und der Stylus schwarz, das 3. Glied gelblich,
das 4; gleichfalls gelblich, schwach grau getriibt.
Var. (nov.) annulicornis. Etwas kleiner als die typische Form. Korperfarbe
lichtgelb, oben stellenweise sehr schwach grau getriibt. Erstes Fiihlerglied gelblich, durch-
scheinend, das 2. lichtgrau, die iibrigen schwarz, das 3., 4. u. 5. am Grunde weiss.
Das 6. Glied ist an der Wurzel verengt, so dass es mit dem vorhergehenden kein Ganzes
bildet, wie es bei der typischen Form der Fall ist.
124 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH YSANOPTER A\
(neu entdeckt).
Kleiner, bedeutend lichter als das Q , gelblich, oben schwach grau getriibt, Ab¬
domen weisslich. Erstes, 2. u. 3. Fuhlerglied pflegen weisslich zu sein, das 2. manchmal
schwach, das 3. nur am Ende und die folgenden ganz grau getriibt; das 4. ist oft
lichter. Das 6. Fuhlerglied ist verhaltnismassig langer als beim Weibchen. Die Verengung
des Kopfes riickwarts ist noch deutlicher als beim Weibchen.
Vorkommen: Weibchen wahrend der warmen Jahreszeit auf Blattern (gewohnlich
auf der Oberseite) von Weiden, Schwarzpappeln, Erlen, Birken. nach Halid ay auch von
Ulmen und nach Targioni-Tozzetti auf Haselniissen. Mannchen im August. Weibchen
uberwintern unter Baumrinde und theilweise im Rasen und Moos. — Fund or te: England
(Haliday), Finnland (Reuter), Sicilien (Targioni-Tozzetti), Bohmen.
30. Pliysopus pini nov. sp.*)
9-
Barva tela tmave sedohneda az cernohnSda. Hlava trochu sirs! nez deist, na same
basi dosti znaCne zaskrcena. Tvafe vypoukle. Prvnt cl. tykadel kratst nez 2., 3. clanek
trochu deist nez tento, 3. a 4. cl. skoro stejne dlouhe, 5. tak siroky jako 4., avsak
znacne kratst; 6. trochu deist nez 3. Stylus kratky, tlustf, o dvou skoro stejne dlouhych
clanctch. Tfett a 4. clanek jsou ke konci trochu zuzene. Barva tykadla: 1. a 2. clanek
sedohnede, 2. na konci zlutavy, 3. zlutavf, nahore ku konci obycejne slabe sedohnede
zkaleny, 4., 5., 6. cl. a stylus cernohnede, 4. nekdy na basi dole zlutavy. Prothorax as
tak dlouhy jako hlava, se zadntmi rohy zaokrouhlenymi. Na predntch roztch nent dlouhych
chlnpu, na zadntch dva. Mimo tyto chlupy ma prothorax na svem zadntm okraji na kazde
strane jeste 3 male chloupkv, z nichz tfett jest nejdelst. Pfednt femora na konci a uvnitr zlu-
tava, vne sedohneda, stfednt a zadnt na obou konctch zluta, uprostred siroce sedohneda.
Vsechny tibie zlute, pred bast dosti siroce slabe sedohnede zkalene, tarsy zlute. Hlavnt zilka
ma ve druhe polovine tfi chlupy, z nichz prvy byva od ostatntch dvou trochu oddalen.
Vedlejst 2ilka po cele sve deice jest rtdce chlupy poseta. Hof. kftdla jsou slabe Zlutave
zkalena, uprostfed jeste svetlejst a na basi skoro cira. Dol. kftdla cira. Abdomen jest na
konci tenkymi nedlouhymi chlupy opatfen. Delka tela 0’9 mm. — Tfinact exempl. nalezeno.
Nebyl posud objeven.
Tfasnenku tuto nalezal jsem od dubna do zaft na jehlict mladych smrcku a mimo
to jednotlive v rdznych kvetech a na ntzkych nekvetouctch rostlinach.
Cechy: Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Vrchlabt. Liberec.
- - -
*) Doklad ve sbtrce musejnt, praep. c. 23. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 23.
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTER A.
9-"
Korperfarbe dunkel graubraun bis schwarzbraun. Kopf etwas mehr breit als lang.
hinten ziemlich stark halsformig eingeschniirt. Die Wangen gewolbt. Erstes Fiihlerglied
kiirzer als das 2., das 3. etwas langer als das vorhergehende, das 4. fast so lang wie
das 3., das 5. so breit wie das 4., jedoch bedentend kiirzer; das 6. etwas langer als
das dritte. Stylus kurz, dick, aus zwei fast gleich langen Gliedern zusammengesetzt. Das
3. u. 4. Fiihlerglied sind gegen das Ende zu etwas verengt. Fiihlerfarbung: 1. 11. 2. Glied
graubraun, 2. am Ende gelblich, 3. gelblich, oben gegen das Ende gewohnlich schwach
graubraun getriibt, das 4., 5., 6. Glied und der Stylus schwarzbraun, das 4. manchinal an
der Basis unten gelblich. Prothorax etwa solang wie der Kopf, mit abgerundeten Hinterecken,
welche mit zwei langen Borsten versehen sind (Vorderecken ohne dieselben). Ausserdem ist
sein Hinterrand jederseits noch mit drei kleinen Harchen besetzt, von denen das dritte am
langsten ist. Die Vorderschenkel am Ende und innen gelblich, aussen graubraun, die mittleren
und hinteren auf beiden Enden gelb, in der Mitte breit graubraun. Alle Tibien gelb,
vor dem Grunde ziemlich breit schwach graubraun getriibt, die Tarsen gelb. Die Haupt-
ader ist in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten versehen, von denen die erste von den
iibrigen zwei etwas entfernt zu sein pflegt. Die Nebenader der ganzen Lange nach
sparlich mit Borsten besetzt. Oberfliigel schwach gelblich getriibt, inmitten noch lichter,
am Grunde fast hell. Unterfliigel hell. Abdomen am Ende mit diinnen, nicht langen Borsten
besetzt. Korperlange O’ 9 mm.
<$ unbekannt.
Vorkommen: Selten und einzeln auf jungen Fichtennadeln ; vier Exempl. fand
ich ausserdem auf Blattern nichtbliihender Pflanzen und drei waren (wohl nur zufallig)
auf Bliiten. — Fundort: Bohmen.
31. Physopus Frici nov. sp*)
9-
Barva tela sede olivova, abdomen ke konci tmavsi a na konci skoro cernohnedy.
Jindy jest telo cele sedohnede, abdomen ke konci cernohnedy. Hlava skoro tak dlouha
jako siroka, nazad trochu zuzena. Tykadla pomerne kratsi nez u predchazejicich druhu.
Prvni cl. jejich znacne kratsi druheho; 2., 3. a 4. cl. skoro stejne dlouhe, 5 malo
kratsi. Stylus dosti dlouhy, 2. cl. jen malo delsi prveho. Barva tykadla: 1. cl. zlutavy,
sede zkaleny, 2. cl. tmavosedf, na konci zlutavy, 3. a 4. cl. zlute, velmi slabe sede
zkalene, 5. zlutavy, se slabym sedym naletem, 6. tmavosedy k obema koncum svetlejsi,
stylus tmavosedy. Sosak jest velmi kratky a zaokrouhleny. Prothorax as tak dlouhy jako
*) Dovolil jsem si tento vzacny druh nazvati die pana Dr. Ant. Frice, professora uni-
versitniho v Praze. — Doklad ve sbirce autorove.
— 126 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A* .
hlava. Na jeho zadnlch rozich po dvou nedlouhych chlupech; na zadmm kraji pak po
kazde strane 4 chloupky, prvm nejmensi, posledni nejvetsi. Pterothorax jest pomerne
mens! nez u druhu predchazejicich. Ostny na zadnlch tibiich jsou mnohem slabs! nez
u ostatnich druhu toho rodu. Femora sede olivova, jen pfedni ke konci trochu svetlejsi.
Pfedni tibie zlutave, po obou stranach slabe sede zkalene, ostatni tibie sede olivove, na
konci zlutave. Tarsy zlutave. Hof. kiidla zlutavosede zkalena. Hlavni zilka v druhe po-
lovine se tfemi chlupy, z nichz prvni od dvou ostatnich jest oddalen. Posledni clanky
abdomenu opatfeny jsou silnymi ostnitymi chlupy postrannimi. Na 8. cl. uprostfed po
obou stranach jest hrbolek, ktery zde, podobne jako u druhu robusta , jest dosti na-
padny. Delka tela 0‘9 mm. — Dva exempl. nalezeny.
Nebyl posud objeven.
Tfasnenku tuto sbiral jsem v kvetnu a v cervnu v kvetech lesnich u Hradce
Kralove.
9-
Korperfarbe grau olivengrun, Abdomen gegen das Ende zu dunkler, am Ende
fast schwarzbraun. Es kann jedoch der Korper auch ganz graubraun und das Abdomen
gegen das Ende zu schwarzbraun sein. Kopf fast so lang wie breit, nach hinten etwas
verengt. Fuhler verhaltnismassig kurzer als bei den vorhergehenden Arten. Ihr erstes Glied
bedeutend kurzer als das zweite; dieses, das 3. u. 4. fast gleich lang, das 5. nicht viel
kurzer. Stylus ziemlich lang, sein 2. Glied nur wenig langer als das erste. Fuhlerfarbung:
1. Glied gelblich, grau getrubt, 2. dunkelgrau, am Ende gelblich, 3. u. 4. Glied gelb,
sehr schwach grau angeflogen, das 5. gelblich, ebenfalls mil schwachem grauen Anflug,
das 6. dunkelgrau an beiden Enden lichter, der Stylus dunkelgrau. Der Russel sehr
kurz, abgerundet. Prothorax etwa so lang wie der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei
nicht lange Borsten; ausserdem befinden sich auf seinem Hinterrande jederseits 4 Harchen,
von denen das erste am kleinsten, das letzte am grossten ist. Pterothorax verhaltnis¬
massig ldeiner als bei den vorhergehenden Arten. Die Stachelhaare auf den Hintertibien
sind viel schwacher als bei den anderen Arten dieser Gattung. Schenkel grau oliven-
griin, nur die vorderen am Ende etwas lichter. Vordertibien gelblich, beiderseits schwach
grau getrubt, die ubrigen Tibien grau olivengrun, am Ende gelblich. Tarsen gelblich.
Oberfliigel gelblichgrau getrubt. Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten,
von denen die erste von den beiden anderen entfernt ist. Die letzten Abdominalsegmente
sind mit ungewohnlich s'tarken Seitenborsten besetzt. Auf dem 8. Segmente befindet
sich beiderseits (wie bei Ph. robusta ) ein ziemlich auffallender Hocker. Korperlange 0‘9 mm.
unbekannt.
Vorkommen. Im Mai und Juni in Waldbluten. — Fundort: Bohmen.
— 127 —
H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YSANOPTER A.
32. Physopus frontalis nov. sp.*)
Tab. V., fig. 64.
' $'• '
Hlava vzadu tmavohneda, mezi ocima a v pfedu svetle hnedo- az cervenozluta.
Thorax tmavohnedy, abdomen cernohnedy az leskle cerny. Hlava trochu sirs! nez deist,
do zadu trochu rozstrena. Prednt ocko jest velmi malicke a zadni stavajt se nekdy ne-
zfetelnymi. Sosak jest veliky. Prvrfi cl. tykadel velmi silny, trochu silnejst nez druhy
a nemnoho kratst; 3. cl. deist ne2 2. a ke konci hrdlovite se zuzujtct, 4. as tak dlouhy
jako 3., ke konci mtrneji hrdlovite zuzeny ; 5. cl. kratst, 6. deist nez 3. Stylus velmi
dlouhy, tenky, 2 cl. jeho deist nez prvnt. Barva tykadel: 1. a 2. cl. sedohnede, 1. trochu
svetlejst ne2 2., 3. cl. zluty, ke konci nepatrne sede zkaleny, 4. zlutavy, ke konci neb
jiz od polou sedohnedy, 5. as v prve tretine zluty, ostatek sedohnedy, 6. cl. sedohnedy,
na basi zluty, stylus sedohnedy. Chlupy na clanctch tykadelntch (zvl. na 2. a 3.) velmi
silne a cerne. Prothorax trochu deist nez hlava. Na jeho zadntch roztch po dvou dlou-
hych chlupech smyslovvch. Pterothorax jen as tak dlouhy jako prothorax. Pfednt femora
temne zlutohneda, ostatnt cernohneda. Vsecky tibie a tarsy zlute. Krtdel jen nepatrna
rudimenta. Abdomen silne chlupaty, na konci dlouhymi tenkymi stetinami opatreny.
Delka tela 0*9 mm. — Sedm exemplarfi nalezeno.
<$ . Nebyl posud objeven.
Tato tfasnenka zije poftdku v drnu lesntm i lucntm a prezimuje tamtez.
Cechy: Hradec Kralove: na nekolika mtstech v okolt. Jind. Hradec (Duda).
Kopf hinten dunkelbraun, zwischen den Augen und vorn licht braun- bis rothgelb.
Thorax dunkelbraun, Abdomen schwarzbraun bis glanzend schwarz. Kopf etwas mehr
breit als lang, nach hinten etwas erweitert. Das vordere Nebenauge ist winzig und die
hinteren werden zuweilen undeutlich. Der Russel ist gross. Das erste Fiihlerglied sehr
stark, etwas dicker als das 2. und nicht viel kiirzer; das 3. Glied langer als das 2. und
gegen das Ende zu halsformig verengt, das 4. etwa so lang wie das 3., gegen das Ende zu
massiger verengt; das 5. kiirzer, das 6. langer als das 3. Stylus sehr lang, diinn,
sein 2. Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. und 2. Glied graubraun, das 1.
etwas lichter als das 2., das 3. gelb, gegen das Ende zu unbedeutend grau getriibt, das
4. gelblich, gegen das Ende zu oder schon von der Mitte an graubraun, das 5. etwa
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 24. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 24.
J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU ,,T LI Y SAN 0 P T E R A“ .
im ersten Drittel gelb, iibrigens graubraun, das 6. graubraun, am Grande gelb, der Stylus
graubraun. Die Borsten auf den Fiihlern (hauptsachlich am 2. u. 3. Gliede) sehr stark
und schwarz. Prothorax etwas langer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei
lange Borsten. PLerothorax nur etwa so lang wie der Prothorax. Vorderschenkel duster
gelbbraun. die iibrigen schwarzbraun. Alle Tibien und Tarsen gelb. Die Fliigel verkum-
mern zu unbedeutenden Stummeln. Abdomen stark borstig, am Ende mit langen dunnen
Haaren besetzt. Korperlange O' 9 mm.
<$ unbekannt.
Vorkoramen: Im Rasen, das ganze Jahr hindurch. — F u n d o r t : Bohmen.
33. Physopus pilosa nov. sp.*)
Tab. V., fig, 65.
Barva tela a noh kalne zluta, thorax nahofe slabe sede zkaleny. Jindy jest barva
tela a noh svetle zluta, prothorax a abdomen ke konci zlutohnede. Chlupy na tele (zvl.
na abdomenu) silne, odstavajici a velmi tmave. Hlava jest sirs! nez dels!. Ocka velmi
zakrnela. Misto nich nalezame dve nebo tri nepravidelne skvrnky cerveneho pigmentu.
Prvni cl. tykadel kratky, 2. cl. mnohem delsi, nejsirsi v celem tykadle, 3. cl. delsi nez
pfedchazejici, 4. trochu kratsi nez 3., 5. kratsi nez 4., 6. as tak dlouhy jako tfett.
Stylus dlouhy, tenky, skoro jen o 0*3 kratsi nez 6. cl.; 2. cl. jeho malinko delsi ne2
prvni. Barva tykadel: Prvni cl. zlutavy, nezkaleny, 2. zlutavy, slabe sede zkalenf, 3. as
do polou zlutavy, od polou sede zkaleny, ostatni cernosede. Prothorax trochu delsi nez
hlava. Na zadnich rozich po dvou dlouhych chlupech. Krome nich ma zadni okraj jeho
na kazde strane tri chloupky, z nichz je prostredni nejdelsi. Pterothorax jest kratsi nez
prothorax. Kridel jen rudimenta, pterothorax nepresahujici. Delka tela O' 7 mm. — Dva
exempl. nalezenv.
€?•
Barva tela mdle zlutava. Chlupy na tele cire a na abdomenu znacne odstavajici.
Ocka nelze rozeznati. Tykadla trochu stihlejsi ne2 u samicky; zvl. 6. cl. ke konci znac-
neji zuzen. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cire, 3., 4. a 5. cl. zlutave, na konci slabe zluto-
sede zkalene a na same basi cire. Sesty cl. do polou zlutavy, od polou slabe zlutosede
zkaleny, 7. a 8. cl. zlutosede. Pterothorax as tak dlouhy jako prothorax, malo sirsi. Kiidel
jen velmi nepatrna rudimenta. Prvni cl. abdom. skoro tak dlouhy jako 2. Delka tela
O' 6 mm. - — Jediny exempl. objeven.
*) Doklad ve sbirce autorove.
— 129 —
17
H. DZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Poznamka. Neni vyloucena moznost', ze tento samecek nalezi jinemu, velmi
blizkemu druhu, jehoz samice posud nezname.
Trasnenka tato ^ije velmi pofidku v drnu, kdez i pfezimuje. Samce nalezi jsem
v kvetnu.
Cechy: Hradec Kralove: Na pokraji lesa u Noveho Hradce Krai.
- -
$•
Farbung des Korpers und der Beine triibgelb, Thorax oben schwach grau ange-
flogen. Auch kann die Farbe des Korpers und der Beine lichtgelb sein. wobei der Pro¬
thorax und das Abdomen gegen das Ende zu gelbbraun sind. Borsten am Korper (haupt-
sachlich am Abdomen) stark, abstehend und sehr dunkel. Kopf mehr breit als lang.
Ocellen sehr verkiimmert. An ihrer Stelle finden wir zwei oder drei unregelmassige
Pigmentfleckchen. Erstes Ftihlerglied kurz, 2. Glied viel langer, am breitesten im ganzen
Fiihler, das 3. langer als das vorhergehende, das 4. etwas kiirzer als das 3., das 5.
kiirzer als das 4., das 6. etwa so lang wie das dritte. Stylus lang, diinn, fast nur um
0‘3 kiirzer als das 6. Ftihlerglied; sein 2. Glied wenig langer als das erste. Ftihler-
farbung: 1. Glied gelblich, nicht getrubt, 2. gelblich, schwach grau getriibt, das 3. etwa
bis zur Mitte gelblich, von der Mitte an grau angeflogen, die iibrigen Glieder schwarz-
grau. Prothorax etwas langer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten.
Ausserdem hat sein Hinterrand jederseits drei Harchen, von denen das mittlere am
langsten ist. Pterothorax kiirzer als der Prothorax.- Fliigel zu Stummeln verkiimmert, die
den Pterothorax nicht iiberragen. Korperlange O’ 7 mm.
c?.
Korperfarbe matt gelblich. Borsten am Korper hell und am Abdomen bedeutend
abstehend. Ocellen sind nicht wahrzunehmen. Fiihler etwas schlanker als bei dem
Weibchen; hauptsachlich ist das 6. Glied gegen das Ende zu mehr verengt. Fiihler-
farbung: 1. u. 2. Glied klar, 3., 4. u. 5. gelblich, am Ende schwach gelbgrau getriibt
und an der Wurzel klar. Sechstes Glied bis zur Mitte gelblich, von der Mitte an schwach
gelbgrau getrubt, das 7. u. 8. Glied gelbgrau. Pterothorax etwa so lang wie der Pro-
thorax und wenig breiter. Die Fliigel verkiimmern zu unbedeutenden Rudimenten. Erstes
Abdominalsegment fast so lang wie das 2. Korperlange 0‘6 mm.
Bemerkung. Moglicherweise gehort dieses Mannchen zu einer nahe verwandten
Art, deren Weibchen noch nicht bekannt ist.
Vorkommen: Im Rasen, wo die Weibchen auch iiberwintern. Das Mannchen
fand ich im Mai. — Fund am. : Bohmen.
130 —
J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THY S ANOPTER A“.
8. GENUS RHAPHIDOTHRIPS. (Nov. gen.)*)
Ocka pfttomna. Tykadla osmiclenna. Paty cl. jejich jest v predu utaty a prileha
tesne k siroke basi sesteho clanku, takze spolu s ntm tvoft dvouclenny celek. Stylus o dvou
velmi tenkych clanctch o stejnem prumeru a neobycejne dlouhy, takze delka jeho pre-
sahuje neco malo delku 5. a 6. Cl. dohromady. Makadla maxillarnf tftclenna. Prothorax
hlavy malo deist, nazad trochu rozstfeny; na zadntch roztch jeho po dvou chlupech
smyslovych; na predntch roztch nent takovych chlupu. Nohy bezbranne. Krtdla u samic
obycejne, u samcu vzdy zakrnela. Jsou-li u samic pfttomna, jsou dosti kratka a majt
tvar podobny jako u rodu pfedchazejtc.tho. Mezi tfasnemi na predntm okraji hofejstch kftdel
nalezajt se kratst silne brvy.
Ocellen vorhanden. Fiihler achtgliedrig. Ihr funftes Glied ist vorne abgestutzt und
legt sich mit breiter Flache an die breite Basis des folgenden Gliedes an. Beide Glieder
bilden demnach zusammen ein zweigliedriges Ganzes. Stylus aus zwei sehr diinnen Gliedern
zusammengesetzt und ausserordentlich lang, so dass seine Lange diejenige des 5. und 6.
Gliedes zusammen ein wenig uberragt. Maxi liar taster dreigliedrig. Prothorax wenig langer als
der Kopf, nach hinten etwas erweitert; auf seinen Vorderecken keine, auf seinen Hinterecken
je zwei lange Borsten. Beine wehrlos. Fliigel bei den Weibc.hen gewohnlich, bei den
Mannchen immer verkummert. Wenn bei den Weibchen vorhanden, sind sie ziemlic.h
kurz und in Gestalt jenen der vorhergehenden Gattung abnlich. Zwisc.hen den Fransen
am Vorderrande des oberen Fliigelpaares belinden sich kiirzere, starke Borsten.
34. Rhaphidothrips longistylosa nov. sp.**)
Tab. VI., fig. 70.
$•
Barva tela velmi tmave cervenohneda. Hlava trochu deist nez sirst ; nazad trochu
rozstrena; oci jsou trochu vvkoulene. Ocka tvoft rovnostranny trojuhelntk. Prvnt clanek
tykadel kratst nez 2., avsak prave tak siroky; 2., 3., 4. a 6. cl. vespolek skoro stejne
dlouhe; 3. cl. ma kratkou uzkou stopku, 4. cl. a 5. majt stopky velmi kratke a siroke,
5. cl. jest znacne kratst ne^ 4., jest v predu utaty a prileha tesne k siroke basi sesteho
clanku; tento ke konci poznenahla se zuzuje. Stylus neobycejne dlouhy a tenky. Barva
tykadel: 1., 2., 5., 6. cl. a stylus sede cervenohnede; 5. cl. na basi nekdy 2luty; 3. a 4.
zlute, nahore slabe, jindy silneji zkalene. Vsecka femora jsou velmi tmave cervenohneda,
*) 'Potaiq = jehla, Nadel.
**) Doklad ve sbtrce musejni praep. c. 25. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 25.
131 —
17*
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY S AN OP TE RA.
pfedni tibie zlute, vne sire, uvnitf uzeji tmave zkalene. Ostalni tibie jsou tmave cerve-
nohnede a stavaji se ke konci znenahla temne zlutvmi. Tarsy vsecky zlute. Abdomen
na konci tenkymi dlouhymi chlupy opatfen. Delka tela 1-1 mm.
FORMA MAGROPTERA. Hlavni zilka ma v druhe polovine tfi chlupy, v stejnych
asi vzdalenostech rozestavene. Vedlejsi zilka jest po cele deice asi sedmi chlupy poseta.
Hof. kfldla jsou silne zlutavosede zkalena, na basi uplne cira, dolejsi slabe sede zkalena;
zilka techto jest tmava. Pterothorax o neco delsi a sirsi nez prothorax. Pfedni rohy
mesothoraxu vycnivajici. — Dva exempl. nalezeny.
FORMA BRAGHYPTERA. Kfidel toliko rudimenta pterothorax nepfesahujici.
Pomerne rozmery pterothoraxu jsou tyte^; jako u formv dlouhokfidle. — Sedmnact exempl.
nalezeno.
d1-
Znacne mensi nez 9 • Telo, tykadla a nohy stejne zbarvenv. Kfidel jen rudimenta
pterothorax nepfesahujici. Ivonec abdomenu dlouhymi tenkymi chlupy opatfen. Tfeti az
7. cl. ma dole po jedne velmi dlouhe, uzke, na koncich rozsifene, svetle prohlubine. —
Jediiry exempl. nalezen.
Tfasnenka tato zije na nekvetoucich rostlinach lucnich a v drnu. Kratkokfidlou
formu nalezal jsem od dubna do srpna. Dlouhokfidlou formu sbiral jsem jen v srpnu,
v kteremzto mesici i samce jsem zastihl.
Cechy: Hradec Kralove. Liberec. Milesovka. Jind. Hradec (Duda).
Koperfarbe sehr dunkel rothbraun. Ivopf etwas mehr lang als breit; nach hinten
etwas erweitert; Augen einigermassen hervorgequollen. Erstes Fuhlerglied kiirzer als das
2. und ebenso breit wie dieses; 2., 3., 4. uiid 6. Glied untereinander fast gleich lang;
das 3. Glied ist mit einem kurzen dunnen, das 4. und 5. mit einem kurzen dicken Stiel
versehen; das 5. Glied bedeutend kiirzer als das 4.; es .ist vorne abgestutzt und legt sich
dicht an die sehr breite Basis des 6. Gliedes an; dieses wird gegen das Ende zu allmahlich
schmaler. Stylus ausserordentlich lang und diinn. Fuhlerfarbung: 1., 2., 5., 6. Glied und
der Stylus grau rothbraun; 5. Glied am Grunde manchmal gelb; 3. und 4. Glied gelb,
oben schwach, zuweilen starker getriibt. Alle Schenkel sehr dunkel rothbraun, die Vorder-
tibien gelb, aussen breiter, innen schmaler dunkel getriibt. Die iibrigen Tibien dunkel
rothbraun; gegen das Ende werden sie allmahlich duster gelb. Alle Tarsen gelb. Abdo-
menende mit dunnen langen Borsten besetzt. Korperlange 1-1 him.
FORMA MAGROPTERA. Hauptader in ilirer zweiten Halfte mit drei etwa gleich
von einander entfernten Borsten versehen. Nebenader der ganzen Lange, nach etwa mit sieben
J. UZEL, MONO GR A FIE RADU „THYS ANOPTERA11.
Borsten besaet. Oberfliigel stark gelblichgrau getriibt, am Grande vollkommen hell. Unter-
flugel schwach grau getrubt; ihre Langsader dunkel. Pterothorax etwas langer und breiter
als der Prothorax. Vorderec.ken des Mesothorax vorstehend.
FORMA BRACHYPTERA. Fliigel zu Rudimen ten verkiimmert, die den Pterothorax
nicht iiberragen. Die Dimensionen des Pterothorax wie bei der langfliigeligen Form.
d1-
Bedeutend kleiner als das 9 • Korper, Fiihler und. Beine ahnlich gefarbt. Fliigel
rudimentar. Abdomenende mit langen diinnen Borsten versehen. Das 3. — 7. Abdominal-
segment hat unten je eine sehr l.ange, diinne, auf den Enden erweiterte lichte Vertiefung.
Vorkommen: Die kurzfliigelige Form von April bis August auf nichtbliihenden
Wiesenpflanzen und im Rasen. Die langfliigelige Form und die Mannchen im August. —
Fundort: Bohmen.
9. GENUS OXYTHRIPS m*)
Ocka u obou pohlavt pfitomna. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclennf), pomerne
znacne kratsi a zavalitejsl nez u rodu Physopus. Stylus jest dosti dlouhy, vzdy vsak
znaene kratsi nez 6. cl. Makadla maxillarnl o tfech clanclch. Prothorax trochu az znacne
dels! nez hlava; na zadnlch rozlch jeho po jednom neb dvou chlupech smyslovych; na
prednlch rozlch nenl takovvch chlupu. U nekterych druhu ukonceny jsou prednl tarsy
obou pohlavl malym nehytkem. Krldla pfitomna, tvaru obvykleho; jen u druhu firma
schazejl u samic casto, u samcu v^dy. Brvy mezi tfasnemi na prednl casti zilky okru^nl
jsou (na rozdll od rodu Physopus ) slabe. Abdomen jest ke konci znacne zuzen; u samic
druhu hastata jest 10. cl. velmi dlouhy, rourovity, takze upomlna ponekud na rod Be-
lothrips. Samci majl nahofe na 9. cl. abdomenu dva pary velmi kratkych a obyCejne
velmi silnych ostnu, z nichz prednl jest mohutnejsl nez zadnl.
Ocellen bei beiden Geschlechtern vorhanden. Fiihler aclitgliedrig (Stylus zweigliedrig),
verhaltnismassig bedeutend kiirzer und gedrungener als bei der Gattung Physopus. Stylus
ziemlich lang, jedoch bedeutend kiirzer als das 6. Glied. Maxillartaster dreigliedrig. Pro¬
thorax etwas bis bedeutend langer als der Kopf; auf seinen Vorderecken ohne Borste,
auf seinen Hinterecken mit je zwei oder einer langen Borste. Bei manchen Arten sind die
Vordertarsen am Ende mit einer kleinen Kralle versehen. Fliigel vorhanden, ihre Gestalt
wie bei den vorhergehenden zwei Gattungen; nur bei der Art firma fehlen sie bei den
Weibchen oft, bei den Mannchen immer. Die Wimpern zwischen den Fransen am Vor-
*) ’0;6t; ’== ostry, spicaty, spitzig.
— 133 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
derrande der Oberfliigel sind (im Gegentheil zu der Gattung Physopus) schwach. Abdomen
gegen das Ende zu bedeutend verengt; bei den Weibchen der Art hastata ist das 10.
Abdominalsegment sehr lang and rohrenformig, so dass es etwas an die Gattung Belothrips
erinnert. Die Mannchen haben auf dem 9. Abdominalsegmente oben zwei Paar sehr kurzer
und gewohnlich sehr starker Dornen, von denen das vordere mach tiger als das hintere ist.
35. Oxytlirips hastata m.*)
Tab. V., fig. 66.
$•
Hlava a prothorax zlutave, pterothorax svetle hnedozlutv, abdomen zlutavy, ke
konci hnedosedy. Hlava o trochu sirs! nez delsi, do predu se zuzujici. Prvni cl. tykadel
kratsi nez 2., tento, pak 3., 4. a 5. cl. vespolek skoro stejne dlouhe. Stylus o 0 4
kratsi nez 6. cl. tykadla; druhy cl. stylu znacne delsi prveho. Barva tykadel: 1. a 2.
cl. zlutave, 3. zlutavy, nahofe se slabym sedym nadechem, , ostatni silne sede zkalene.
Prothorax hlavy patrne delsi. Pfed zadnimi rohy po jedne dlouhe stetine. Na konci pred-
niho tarsu neni nehytku. Nohy zlutave, nekdy vsecka femora i tibie vne trochu sede
zkalene. Hof. kridla slabe zlutosede zbarvena. Hlavni zilka v druhe polovine s peti
chlupy v stejnych asi vzdalenostech rozestavenymi. Vedlejsi zilka ma as 13 chlupu. Po-
sledni cl. abdomenu jest velmi dlouh^. rourovitf, skoro trikrat tak dlouhy jako pred-
posledni. Delka tela 0-9 mm.
Var. bicolor Reuter sp. Hlava a thorax zlute se slabfm hnedym neb cervenym
nadechem. Cely abdomen cernosedy. Barva tykadel: 1. — 4. cl. zlutave, 3. slabe, 4. silne
sede zkalenf, ostatni cernosede. Nohy zlutave, vne se slabym sedym naletem. Telo mo-
hutnejsi; delka jeho PI mm.
Poznamka. Reuter (L. c. 113.) fadi tuto varietu jakozto druh bicolor (nov.
sp.) do rodu Belothrips. Jsem vsak presvedcen, ze jen vzhledem k zuzenemu posle-
dnimu clanku abdomenu tak ucinil, a ze druhy znak, kterym rod Belothrips se honosi,
totiz neobvcejna delka stylu, ktery se u tohoto rodu sestemu clanku skoro vyrovnava,
omylem uvadi u sveho (jedineho), jak se zda, ususeneho exemplafe. Ze exemplar Re u-
teruv byl suchy a tudiz nespolehlivf, soudim hlavne z jeho udaju, tykajicich se roz-
meru hlavy, o nlz pravi, ze je »sotva dvakrate sirsi nez delsi « (patrne castecne v pro¬
thorax vtazena, nebot' ani rod Belothrips nema tak • sirokou hlavu) a z rozmeru clanku
abdominalnich, z nichz prvni jest pry patrne delsi nez druhy. Take neni basis posle-
dniho clanku chlupy opatfena, nybrz zadni kraj pfedposledniho clanku atd.
*) Doklad ve sbirce musejnl, praep. c. 26. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 26.
— 134 -
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y S AN 0 P TE R A“.
$ (nove objevenf).
Trochu mensi nez 9 • TeJo zlutave, nahofe slabe sede zkalene. Nohy zlutave,
vsecka femora a vsecky tibie vne trochu sede zkalene. Tykadla a kfidla zbarvena jako
u samice. Uspofadam chlupu na zilkach totez. Na 4. — 6. cl. abdom. dole po jedne male,
skoro kruhovite, dosti nezfetelne prohlubine.
Nekolik exemplaru tohoto druhu nalezl jsem na mladem jehlicl smrkovem; po
jednom exemplafi sbiran v kvetu borovice (Duda), vstavace a v drnu. Obe pohlavl pfe-
zimujl pod mechem a spadanym listim. — Var. bicolor chy.lil jsem v nekolika exempl.
na nekveloucich rostlinach v kvetnu.
Cechy: Praha: V lese mezi Krcl a Kundraticemi. Hradec Kralove (zde tez var.
bicolor). Jind. Hradec (Duda).
- g -
$•
Kopf und Prothorax gelblich, Pterothorax licht braungelb, Abdomen gelblich,
gegen das Elide zu braungrau. Kopf etwas mehr breit als lang, nach vorne etwas verengt.
Erstes Fuhlergiied kiirzer als das 2., dieses, das 3., 4. u. 5. untereinander fast gleich
lang. Der Stylus um 0'4 kurzer als das 6. Fiihlerglied; sein zweites Glied bedeutend
langer als das erste. Ftihlerfarbung: 1. u. 2. Glied gelblich, das 3. ebenfalls gelblich,
oben mit einem schwachen grauen Anflug, die ubrigen stark grau getriibt. Prothorax
deutlich langer als der Kopf. Vor seinen Hinterecken je eine lange Borste. Vordertarsu's
am Elide ohne Kralle. Seine gelblich, manchmal alle Schenkel und Tibien aussen etwas
grau getriibt. Oberfliigel ganz schwach gelbgrau gefarbt. Hauptader in drier zweiten
Halfte mit fiinf von einander etwa gleich entfernten Borsten versehen. Nebenader mit
etwa 13 Borsten besetzt. Das letzte Abdominalsegment sehr lang, rohrenformig, fast
dreimal so lang wie das vorletzte. Korperlange 09 mm.
Var. bicolor Reut. sp. Kopf und Thorax gelb mit schwach braunem oder rothem
Ton. Das ganze Abdomen schwarzgrau. Ftihlerfarbung: 1. — 4. Glied gelblich. 3. schwach,
4. stark grau getriibt, die tibrigen schwarzgrau. Beine gelblich, aussen mit schwach
grauem Anflug. Ivorper machtiger; seine Lange 1-1 mm.
Bemerkung. Reuter (Diagn. ofv. nya Thysanoptera f. Finland, S. 15 u. 16)
betrachtet diese Varietat als eine Art der Gattung Belothrips. Ich bin jedoch tiberzeugt,
dass der erwahnte Autor sie nur mit Hinsicht auf das rohrenformige letzte Abdominal-
segment zu jener Gattung brachte, und dass er das zweite Kennzeichen, welches der
Gattung Belothrips zukommt, namlich die ungewohnliche Lange des Stylus, welche bei
dieser Gattung der des sechsten Ftihlergliedes fast gleichkommt, nur irrthtimlich ftir sein
einziges, wie es scheint, getrocknetes Exemplar angibt. Dass Reuters Exemplar trocken !
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTER A.
und daher ziemlich unverlasslich war, glaube ich hauptsachlich aus seiner Angabe
schliessen zu diirfen, welche sich auf die Dimensionen des Kopfes bezieht, von dem
er sagt, dass er »kaum zweimal mehr breit als lang ist« (jedenfalls war er theilweise
in den Prothorax eingezogen; denn es hat auch das Genus Belothrips keinen so
breiten Kopf).
<$ (nen entdeckt).
Etwas kleiner als das 9 . Der Korper gelblich, oben schwach grau getriibt. Beine
gelblich, alle Schenkel und alle Tibien aussen etwas grau getriibt. Farbung der Fiihler
und der Fliigel wie bcim Weibchen. Die Stellung der Borsten auf den Adern ebenfalls
dieselbe. Auf dem 4. — 6. Abdominalsegmente unten je eine kleine, fast kreisformige, ziemlich
undeutliche Vertiefung.
Vorkommen: Auf jungen Fichtennadeln, in verschiedenen Bliiteil und auf nicht-
bluhenden Pflanzen. Beide Geschlechter uberwintern unter Moos und abgefallenem Laube. —
Fundorte: Finnland (Reuter), Bohmen.
36 Oxytlirips ajugae nov. sp.*)
Tab. V., fig. 67.
'$•
Barva tela belozluta; pterothorax jest nekdy svetle hnedozluty. Abdomen (zridka
i thorax) bvva nahore slabe sede zkalen, a to zvl. na poslednich dvou clancich. Hlava
trochu sirsi nez dels!, za ocima po obou stranach oblouckem rozsirena. Prvni cl. tv-
kadel znacne kratsi nez druhy; 2., 3. a 4. cl. mezi sebou skoro stejne dlouhe. Stylus
jen as o 04 kratsi nez 6. cl. Jeho druhy cl. trochu tenci a znacne delsi nez prvy.
Barva tykadel: 1., 2. a 3. cl. jsou zlutave, 4. a nasledujici hnedo- az cernosede; casto
vsak jest jiz treti cl., zvl. ke konci, slabe sede zkaleny. Prothorax trochu delsi nez
hlava. Na zadnich jeho rozich po jednom dlouhem chlupu. Vsecky ostatni chlupy na
prothoraxu nepatrne. Nohy zlutave. Predni tarsy ukonceny jsou malym nehytkem. Hor.
kridla slabe zlutave zkalena. Hlavni zilka ma v druhe sve polovine tfi chlupy. Vedlejsi
poseta jest deviti neb desiti chlupy. Posledni clanek abdomenu sotva delsi nez predpo-
sledni a mnohem mene zuzeny nez u druhu predchazejiciho. Delka tela 08 mm. —
Deset exempl. nalezeno.
Var. bicolor. Hlava a thorax nadherne zlute, abdomen nahore i dole tmave
sedy. (Ve zbarveni tela jest velmi podobna variete bicolor druhu hcistata.) Postava mo-
hutnejsi ne^ u formy typicke. Hof. kridla slabe sedozlutave zkalena. Delka tela 1 mm. —
Pet exempl. nalezeno.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 27. — Sammlung des bohmischen Landesmuseumsr
Praep. Nr. 27.
— 136 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA'.
g§
Men si nez 9? belozlu.tavf, pterothorax zluty. Zridka kdy jest telo krome hlavy
nahore velmi slabe sede zkaleno. Oba pary kratkych ostnu nahore na 9. cl. abdom.
nejsou tak silne jako u ostatnlch druhu toho rodu. — Trinact exempl. nalezeno.
Trasnenka tato zije obycejne v kvetech zbehovce a vyjimkou lez na mladem je-
hlici smrkovem. Samicc nalezal jsem (zaroven s var. bicolor ) v kvetnu a cervnu, samce
v kvetnu.
Cechy: Hradec Kralove: V lese hradeokem. Opocno: V haji Chropotine. Peruc.
9-
Korperfarbe weissgelb; Pterothorax zuweilen licht braungelb. Das Abdomen (selten
auch der Thorax) pflegt oben schwach grau getrubt zu sein, und zwar hauptsachlich
auf den zwei letzten Segmenten. Kopf etwas mehr breit als lang, hinter den Augen stark
gewolbt. Erstes Fiihlerglied bedeutend kiirzer als das zweite; das 2., 3. u. 4. Glied fast
gleich lang. Stylus nur etwa um 0-4 kiirzer als das 6. Fiihlerglied. Sein zweites Glied
etwas diinner und bedeutend langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1., 2. u. 3. Glied
gelblich, das 4. und die folgenden braun- bis schwarzgrau, oft ist jedoch schon das dritte
Glied, hauptsachlich gegen das Ende, schwach grau getrlibt. Prothorax etwas langer als
der Kopf. Auf seinen Hinterecken je eine lange Borste. Alle iibrigen Borsten am Pro¬
thorax winzig klein. Beine gelblich. Vordertarsen am Ende mit einer kleinen Kralle. Ober-
fliigel schwach gelblich getrubt. Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drci Borsten. Neben-
ader mit neun oder zehn Borsten besetzt. Letztes Abdominalsegment kaum langer als
das vorletzte und viel weniger verengt als bei der vorhergehenden Art. Korperlange
0 8 mm.
Var. bicolor. Kopf und Thorax hochgelb, Abdomen oben und unten dunkel grau.
(In der Farbung sehr ahnlich der Varietat bicolor der Art hastata.) Gestalt machtiger
als die der Stammform. Oberfliigel schwach graugelblich getrubt. Korperlange 1 mm.
c?-
Kleiner als das 9 > weissgelblich, Pterothorax ,gelb. Selten ist der Korper, den
Kopf ausgenommen, oben sehr schwach grau getrubt. Beide Paare kurzer Dornen oben
auf dem 9. Abdominalsegmente sind schwacher als bei den iibrigen Arten dieser Gattung.
Vorkommen: Gewohnlich in den Bliiten von Ajuga , einzeln auch auf jungen
Fichtennadeln. Die Weibchen im Mai und Juni, die Mannchen im Mai. — Fundort:
Bohmen.
— 137
18
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPERA.
37. Oxythrips firma nov. sp.*)
Tab. V., fig. 68. et 69.; Tab. VI., fig. 71.
$•
Barva tela leslde cerna, nekdy cernohneda, pterothorax vsak tmavohnedy. Hlava
o malo sirs! ne2 deist, do pfedu troc.hu zuzena. Z vrasek na tyle jest jedna nejpatrnejst.
Clanky tykadla kratke, 1. cl. znacne kratst druheho; tento jest nejsirstm clankem v celem
tykadle a jest as tak dlouhy jako 3.; 4. cl. deist nez 3.; 5. cl. znacne kratst nez 4.;
stylus dlouhy, tenky, 2. cl. jeho deist prveho. Barva tykadel: 1. cl. a 2., tento krome
konce, sedohnede, 2. na konci a 3. cely zlutave, 4. zlutavy, sede zkaleny, 5., 6., 7.
a 8. cl. tmavosede. Prostfednt clanek makadel maxillarntch jest neobycejne kratky. Pro-
thorax znacne deist nez hlava, v zadu sirst nez v predu a na zadntch obou roztch se
dvema dlouhymi chlupy. Pfednt nohy stlustle. Pfednt tarsy na konci s nehytkem. Fe¬
mora cernohneda, pfednt na konci svetlejst az zluta. Pfednt tibie zlute. vne a uvnitf
velmi uzce a slabe zkalene, stfednt a zadnt tibie cernohnede, na konci zlute; vsecky
tarsy zlute. Delka tela 0‘ 9 mm.
FORMA MAGROPTERA. Kftdla uzka, hofejst sedozlute zkalena, na basi znacne
svetlejst. Obe zilky stejnomerne mnohymi dlouhymi chlupy posety. Dolejst kftdla svetla,
ke konci trochu zkalena. Pterothorax znacne deist a sirst nez prothorax. — Velike
mnozstvt exempt, nalezeno.
FORMA BRACHYPTERA. Kftdel jen nepatrna rudimenta. Pterothorax jen as
tak dlouhy jako prothorax. — Ctyfi exempl. sbtrany.
c?-
Mnohem menst ne^ $ , barva tela, tykadel a noh tataz. Pfednt nohy jeste na-
padneji stlustle. Kftdel jen nepatrna rudimenta. Pterothorax pomerne kratst a uzst nez
u 9- Abdomen siroky; 3. — 7. cl. dole majt po jedne uzke, velmi dlouhe, uprostfed
piskotovite zu^ene prohlubine. — Dosti znacne mnozstvt exempl. sbtrano.
Tfasnenku tuto nalezal jsem v obou pohlavtch v dubnu a zvlaste v kvetnu mezi
drnem na lukach v nejblizstm okolt Hradce Kralove.
9-
Korperfarbe glanzend schwarz, manchmal schwarzbraun, Pterothorax dunkelbraun.
Kopf ein wenig mehr breit als lang, nach vorne etwas verengt. Von den Runzeln auf
dem Hinterhaupte ist eine am auffallendsten. Fiihlerglieder kurz, das 1. bedeutend kiirzer
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 28. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 28.
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN OP TER A*'.
als das 2.; dieses ist das breiteste Glied im ganzen Fiihler und ist etwa so lang wie
das 3.; das 4. Glied ist langer als das 3.; das 5. Glied bedeutend kiirzer als das 4.:
der Stylus lang, diinn, sein 2. Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. Glied und
das 2., dieses mit Ausnahme des Endes, graubraun, das 2. am Ende und das ganze 3.
gelblich, das 4. gelblich, grau getriibt, das 5., 6., 7. u. 8. dunkelgrau. Das mittlere Glied
der Maxillartaster ist ungewohnlich kurz. Protborax bedeutend langer als der Kopf, hinten
breiter als vorn und auf den beiden Hinterecken mit je zwei langen Borsten. Vorderbeine
verdickt. Vordertarsen am Ende mit einer kleinen Kralle versehen. Schenkel schwarz-
braun, die vorderen am Ende lichter bis gelb. Vordertibien gelb, aussen und innen sehr
schmal und schwach getrubt, die Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am Ende gelb;
alle Tarsen gelb. Korperlange 09 mm.
FORMA MACROPTERA. Fliigel schmal, die oberen graugelb getrubt, am Grunde
bedeutend lichter. Beide Adern gleichmassig mit vielen langen Borsten besetzt. Unter-
fliigel hell, gegen das Ende zu etwas getrubt. Pterothorax bedeutend langer und breiter
als der Prothorax.
FORMA BRACHYPTERA. Fliigel rudimentar. Pterothorax nur etwa so lang
wie der Prothorax.
cf-
Viel kleiner als das 9 > Farbe des Korpers, der Fiihler und Beine dieselbe. Vor¬
derbeine noch mehr verdickt. Fliigel rudimentar. Pterothorax verhaltnismassig kiirzer und
schmaler als beim kurzfliigeligen Weibchen. Abdomen breit; sein 3. — 7. Segment unten
mit je einer schmalen. sehr langen, in der Mitte verengten lichten Vertiefung.
Vorkommen: Im April und Mai im Rasen. — Fundort: Bohmen.
38. Oxythrips parviceps nov. sp.*)
Tab. VI., fig. 72.
9-
Barva tela sedohneda az zlutohneda, v tomto pade sede zkalena, nekdy Cerno-
hneda. Pterothorax jest tmave Zlutohnedy s sedym naletem. Hlava velmi mala, znaCne
sirsi nez delsi, nazad zuzena. Prvni cl. tykadel znacne kratsi nez 2.; 2. a 3. Cl. skoro
stejne dlouhe, 4. patrne delsi; 5. trochu kratsi nez 3.; 6. Cl. trochu delsi nez 4.; stylus
dlouhy, 2. jeho Cl. trochu delsi a tenCi nez prvy. Barva vsech Clanku tykadelnich Cerno-
hneda (ani 3. Cl. neni svetlejsi). Prothorax jest znaCne sirsi a delsi nez hlava. Nazad se
rozsiruje. Na zadnich jeho rozich po dvou chlupech. Pterothorax jest delsi a sirsi nez
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 29. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 29.
139 —
18*
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA.
prothorax. Femora zlutoseda, pfedni uvnitr ke konci zlutava. Pfedni iibie zlutave, na-
hore a dole uzce sede zkalene, prostfednt a zadni 2iutosede, na same basi obycejne
zlutave neb jen svetlejsi a ke konci vzdy zlutave. Vsecky tarsy svetle. Kridla dosti pro-
hnuta. Na hlavni zilce naleza se nad mtstem, kde zacina zilka dolejsi, pet (zridka 4
nebo 6) chlupu; v druhe sve polovici ma tato zilka tfi chlupy, z nichz prvni od obou
ostatnich jest znacne oddalen. Vedlejsi zilka jest po cele deice cetnfmi chlupy poseta.
Hofejsi kiidla jsou cela sedozlute zkalena; pfed bast naleza se cire okenko. Dolejsl
kridla jsou cela cira. Delka tela O’ 8 mm.
$ . Nebyl posud objeven.
Tfasnenku tuto nalezal jsem od kvetna do pocatku listopadu jednotlive v ruznych
kvgtech, v mnozstvt vsak v kvetech vresovych.
Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice. Turnov (Bubak). Vrchlabi. Krkono§e: Na
strantch nad Malym stavem. Jindr. Hradec (Duda).
Korperfarbe graubraun bis gelbbraun, in diesem Falle grau getrubt, zuweilen
schwarzbraun. Pterothorax dunkel gelbbraun mit grauerri Anflug. Kopf sehr klein, be-
deulend mehr breit als lang, nach hinten verengt. Erstes Fuhlerglied bedeutend kiirzer
als das 2.; dieses und das 3. fast gleich lang, das 4. deutlich langer; das 5. etwas
kiirzer als das 3.; das 6. etwas langer als das 4.; Stylus lang, sein zweites Glied etwas
langer und diinner als das erste. Farbung des ganzen Fiihlers schwarzbraun. Prothorax be¬
deutend breiter und langer als der Kopf, nach hinten erweitert. Auf seinen Hinterecken
je zwei Borsten. Pterothorax langer und breiter als der Prothorax. Schenkel gelbgrau,
die vorderen innen gegen das Ende zu gelblich. Vordertibien gelblich, oben und unten
schmal grau getrubt, Mittel- und Hintertibien gelbgrau, an der Wurzel gewohnlich gelblich
oder nur lichter und gegen das Ende zu immer gelblich. Alle Tarsen licht. Fliigel ziemlich
gebogen. Auf der Hauptader befinden sich auf jener Stelle, unter welcher die Nebenader
ihren Ursprung nimmt, fiinf (selten 4 oder 6) Borsten; in ihrer zweiten Halfte stehen
drei Borsten, von dehen die erste von den iibrigen zwei bedeutend entfernt ist. Die
Nebenader ist der ganzen Lange nach mit zahlreichen Borsten versehen. Oberfliigel ganz
graugelb getriibt; vor dem Grunde betindet sich ein kleiner heller Fensterfleck. Unter-
fliigel ganz hell. Korperlange 0-8 mm.
<$ unbekannt.
Vorkommen: Von Mai bis Anfang November einzeln in verschiedenen Bliiten,
haufig jedoch in jenen von Calluna. — Fundort: Bohmen.
— 140 —
J. UZ EL, MON O GRAF IE RADU ,THY SAN OPTERA6.
10. GENUS PACHYTH Rl PS m.*)
Cele telo, zvl. vsak abdomen vynika strkou. Oci trochu vykoulene. Ocka schazejt.
Tykadla osmiclenna, pomerne dels! nez u rodu pfedchazejtctho. Stylus velmi dlouhy,
kratst vsak nez clanek sesty. Makadla maxillarnt o trech clanctch. Prothorax trochu deist
ne2 hlava; na zadntch jeho rozich po jednom chlupu smyslovem. Pterothorax kratst nez
prothorax, avsak sirs!. Nohy zavalite, bezbranne. Kftdel premala rudimenta. Prvnt clanek
abdomenu jest zretelne od pterothoraxu oddelen a jest tak siroky jako tento. Poslednt.
clanek jeho jest znacne zuZeny a zaspicately. Samci majt na devatem clanku abdom.
nahofe dva pary velmi kratkych, silnych ostnu, z nichz prednt jest mohutnejsl nez zadnt.
- — - — - “ — ■
Der ganze Korper, hauptsachlich jedoch das Abdomen durch betrachtliche Breite
ausgezeichnet. Augen etwas vorgequollen. Ocellen fehlen. Fiihler achtgliedrig, verhaltnis-
massig langer als bei der vorhergehenden Gattung. Stylus sehr lang, jedoch kiirzer als
das 6. Fuhlerglied. Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax etwas langer als der Kopf; auf
seinen Flinterecken je eine Borste. Pterothorax kiirzer als der Prothorax, jedoch breiter.
Beine gedrungen. wehrlos. Fliigel zu uberaus kleinen Rudimenten verkummert. Das erste
Abdominalsegment ist deutlich vom Pterothorax getrennt und ist so breit wie dieser.
Das letzte Abdominalsegment ist stark verengt und zugespitzt. Die Mannchen haben auf dem
9. Segmente oben zwei Paar sehr kurzer, starker Dornen, von denen das vordere mach-
tiger ist als das hintere.
39. Pachythrips subaptera Halid.**)
Tab. VI., fig. 73. et 74.
1836. Thrips subaptera Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 450.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 416.
1843. Tmetothrips subaptera Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 645.
1852. Thrips subaptera Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1 114.
?'•
Barva tela leskle cerna, zrtdka Cernohneda. Hlava sirst nez deist, nazad trochu
rozstrena. Tykadla majt clanky kratke, zavalite. Prvnt clanek jejich kratst nez druhy
a trochu sirst nez tento; 3. cl. deist ne2 druhy, 3. a 4. skoro stejne dlouhe, 5. mnohem
kratst, 6. cl. deist nez trett, stylus tenky, 2. jeho cl. znacne deist prveho. Barva tykadel:
*) Ilaxi? = tlusty, dick.
**) Doklad ve sbirce musejm, praep. c. 30. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 30.
— 141 —
H. UZEL, MON 0 GR APHIE DER ORDNUNG THYSANOPTER A.
1. a 2. cl., pak 6. cl. a stylus jsou cerne, 3., 4. a 5. cl. svetle sedohnede, nekdv zlute,
sede (zvl. nahofe) zkalene. Vsecka femora cerna. vsecky tibie zlute az (zridka) svetle
hnedozlute, na basi trochu sedohnede zkalene. Delka tela FI mm.
(nove objeveny).
Mnohem mensi a slabsi ne2 2 • Barva tela cerna neb cernohneda. Tykadla po-
dobne utvorena a zbarvena jako u samicky. Nohy taktez bezbranne. Barva noh podobna
jako u samicky, predni femora jsou vsak' na konci hnedozluta. Na 3. — 7. cl. abdom.
dole naleza se po jedne uzke, velmi dlouhe svetle prohlubine. — Dva exempl. nalezeny.
Trasnenka tato zije po cely rok v drnu; na jare vyleza nekdy na nekvetouct
rostlinky. Samci nalezeni v cervenci.
Cechy: Hradec Kralove. Na mnoha mtstech v okolt. Jindr. Hradec (Duda).
— 77 - 3—-^ -
9-
Korperfarbe glanzend schwarz, selten schwarzbraun. Kopf mehr breit als lang,
nach hinten etwas erweitert. Fuhlerglieder kurz, gedrungen. Das 1. kurzer als das 2.
und etwas breiter als dasselbe; das 3. langer als das 2., das 3. u. 4. fast gleich lang,
das 5. viel kurzer, das 6. langer als das 3.; Stylus diinn, sein 2. Glied bedeutend langer
als das erste. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied, dann das 6. und der Stylus schwarz, das 3., 4. u.
5. licht graubraun, manchmal gelb, grau getriibt (hauptsachlich oben). Alle Schenkel schwarz,
alle Tibien gelb bis (selten) licht braungelb, am Grunde etwas graubraun getriibt. Korper-
lange 1‘1 mm.
$ (neu entdeckt).
Viel kleiner und schwacher als das 9 • Korperfarbe schwarz oder schwarzbraun.
Fiihler ahnlich gebildet und gefarbt wie beim Weibchen. Beine ebenfalls wehrlos. Farbe
der Beine ahnlich wie beim Weibchen, Vorderschenkel jedoch am Ende braungelb. Auf
dem 3. — -7. Abdominalsegmente unten je eine schmale, sehr lange lichte Vertiefung.
Vorkommen: Weibchen das ganze Jahr hindurch im Rasen und nur im Friih-
jahr manchmal auf nichtbliihenden Pflanzen. Mannchen im Juli. — Fund or te: England
(Haliday), Bohmen.
11. GENUS ANAPHOTH Rl PS m*)
Ocka pritomna, telo jen kratkymi chloupkv opatfeno; dlouhych stetin na protho-
raxu a na konci abdomenu neni. Tykadla osmiclenna, oba clanky stylu pomerne dlouhe.
U druhu virgo ma 6. cl. tykadla pred koncem sikmou prehradku, takze se tykadla zdaji
*) ’A.(av) privativum; iari = hmat, das Fuhlen, die Betastung; t. j. bez delsich chlupu hma-
tav^ch na tele ; das ist ohne langere Tasthaare am Korper.
— 142 —
J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU ,TH Y S ANOPTERA\
byti devtticlennymi. Makadla maxillarnt o tfech clanctch. Prothorax as tak dlouhy jako
hlava. Nohy bezbranne. Kftdla pravidlem jsou pritomna. Jen druh virgo jest obycejne
bezkrtdly. Brvy mezi tfasnemi na pfednim okraji hofejstch kftdel jsou pfekratke. Chloupky
na zilkach jsou tenke, obycejne velmi kratke a nepatrne. Chloupky na konci abdomenu
jsou velmi slabe a kratke, jen druhy virgo a sordida maji na zadmm okraji 9. cl.
nekolik silnych kratkych chlupu. Samci maji obycejne nahofe na devatem clanku abdom.
dva pary velmi kratkych, silnych ostnu, z nicM pfednt jest mohutnejsi nez zadni. —
Druhy sem nalezejici nejsou k skakani zpusobile.
Ocellen vorhanden, Korper nur mit kurzen Harchen besetzt; auch am Ende des
Abdomen und auf den Hinterecken des Prothorax gibt es keine langeren Borsten. Fuhler
achtgliedrig, beide Stylusglieder ziemlich lang. Bei der Art virgo hat das sechste Fiihlerglied
vor dem Ende eine schiefe Querwand, so dass die Fuhler neungliedrig zu sein scheinen.
Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax etwa so lang wie der Kopf. Beine wehrlos. Flugel
regelmassig vorhanden. Nur die Art virgo ist gewohnlich flugellos. Die Wimpern zwisctjen
den Fransen am Vorderrande der Oberfliigel sind iiberaus kurz. Die Borsten auf den Adern
sind diinn und gewohnlich sehr kurz und unscheinbar; ebenfalls sind die Borsten am
Abdomenende sehr kurz und diinn; nur bei den Arten virgo und sordida sind die
Borsten, welche sich am Hinterrande des 9. Abdominalsegmentes befinden, kurz und
stark. Die Mannchen haben gewohnlich auf dem 9. Abdominalsegmente oben zwei Paar sehr
kurzer, starker Dornen, von denen das vordere machtiger als das hintere ist. — Die her
gehorenden Arten haben kein Springvermogen.
40. Anaphotlirips ferruginea nov. sp.*)
$•
Barva tela sede zlutohneda, pterothorax mene sede zkaleny. Hlava trochu sirs!
nez delsi, pfed basi nahle ponekud se rozsirujici. Prvni clanek tykadel velmi kratky, 2.
znacne delsi a sirsi, 3. cl. dels! nez 2. a 4. Stylus dlouhy, jen o 0-4 kratsi ne2 6. cl.
Druhy cl. stylu delsi a tenet nez prvy. Barva tykadel: 1. a 2. cl. hnedosede, 2. na konci
zlutavy, 3. zlutavy, nekdy ku konci trochu tmave zkaleny, 4., 5., 6., 7. a 8. cernosede,
4. cl. na basi nekdy trochu svetlejst. Nohy jsou dosti zavalite. Pfednt femora jsou ^lu-
tava a vne, krome konce, sede zkalena, stredni a zadni bud’ cela zlutoseda, aneb nekdy
ku konci svetlejst. Pfednt tibie zlutave, vne velmi uzee sede, strednt a zadni zlutave,
po obou stranach, zvl. vsak vne, sede zkalene, na konci cele zlutave; tarsy zlutave.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 31. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 31.
— 143 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
Horejsi kridla slabe zlutave zkalena. Hlavni zilka ma v druhe sve polovine tfi nepatrne
chloupky; vedlejsi zilka jich ma 6, nekdy 7. Zvlastnosti teto zilky jest, ze v posledni
petine kridla se ztraci uplne, kdezto hlavni teprv blizko konce zanika. Delka tela O’ 9
mm. — Sedm exempl. nalezeno.
:
Znacne mensi ne£ Q , stejne vsak zbarveny, jen pterothorax jeste svetlejsi, skoro
hnedo^luty. Abdomen dosti siroky, na konci zaokrouhleny. Na spodni strane clanku abdo-
minalnich nenl zretelnych prohlubin. Na vedlejsi zilce jsou jen ctyfi chlupy. — Ctyri
exempl. nalezeny.
Trasnenka tato sbirana u Peruce v kvetnu v obou pohlavich. Nekolik exempl.
nalezl jsem mezi travou lesni a jeden v kvetnu od Poly gala amara.
9-
Korperfarbe grau rothlich gelbbraun, Pterothorax weniger grau getriibt. Kopf etwas
mehr breit als lang, hinten plh4zheh etwas erweitert. Erstes Fiihlerglied sehr kurz, das 2.
bedeutend langer und breiter, das 3. langer als das 2. u. 4. Stylus lang, nur um 0'4
kiirzer als das 6. Glied. Sein 2. Glied langer und dunner als das erste. Fiihlerfarbung:
1. u. 2. Glied braungrau, das 2. am Ende gelblich, das 3. gelblich. manchmal gegen
das Ende zu etwas dunkel getriibt, das 4., 5., 6. Glied und der Stylus schwarzgrau,
das 4. Glied am Grunde zuweilen etwas lichter. Beine ziemlich gedrungen. Vorderschenkel
gelblich und aussen, mit Ausnahme des Endes, grau getriibt, Mittel- und Hinterschenkel
entweder ganz gelbgrau, oder manchmal gegen das Ende lichter. Vordertibien gelblich,
aussen sehr schmal grau, Mittel- und Hintertibien gelblich, jederseits, besonders jedoch
aussen, grau getriibt, am Ende ganz gelblich; Tarsen gelblich. Oberfliigel schwach gelblich
getriibt. Die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte drei winzige Borsten; die Nebenader
hat 6, manchmal 7 solche Borsten. Dieselbe verliert sich im letzten Funftel der Fliigel-
lange, wogegen die Hauptader erst in der Nahe des Fliigelendes aufhort Korperlange
0.9 mm.
Bedeutend kleiner als das 9> jedoch von gleicher Farbung; nur der Pterothorax
noch lichter, fast braungelb. Abdomen ziemlich breit, am Ende abgerundet. Auf der
Unterseite der Abdominalsegmente keine deutlichen Vertiefungen. Auf der Nebenader nur
vier winzige Borsten.
Vorkommen: Im Mai in beiden Geschlechtern zwischen Gras und in den Bliiten
von Poly gala amara. — Fundort: Bohmen.
— 144 —
J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
41. Anapliotlirips similis nov. sp.*)
9.
Barva celeho tela tmave sedohneda. Hlava trochu sirs! nez dels! a pred basi
nahle ponekud se rozsifujici. Tykadla podobna co do tvaru i co do zbarveni tykadlum
druhu pfedchazejiciho, avsak clanky jejich jsou zavalitejsi a 3. i 4. cl. jsou skoro stejne
dlouhe. Vsecka femora tmave sedohneda; predni tibie zlutave, vne silneji, uvnitr slabe
sede zkalene, ostatni tibie sedohnede, na konci zlutave, na same basi trochu svetlejsi.
Horejsi kridla jsou sedodute zkalena, pfed basi s malym okrouhlym cirym okenkem.
Hlavni zilka ma v druhe sve polo vine tri chlupv, vedlejsi po cele sve deice 8 chlupu.
Chlupy na ^ilkach jsou silnejsi nez u druhu pfedchazejidho. Take zde, jako u tohoto,
ztraci se zilka vedlejsi v posledni petine kridla uplne, kdezto horejsi teprv blizko konce
zanika. Delka tela 1 mm. — Jediny exempl. nalezen.
cf. Nebyl posud objeven.
Trasnenka tato sbirana na vrcholu Milesovky v kvetnu.
- 3: — e -
9-
Korperfarbe dunkel graubraun. Kopf etwas mehr breit als lang und hinten
etwas erweitert. Fuhler ahnlich gefarbt und gebildet wie bei der vorhergehenden Art,
die Glieder jedoch gedrungener und das 3. u. 4. fast gleich lang. Alle Schenkel dunkel
graubraun, Vordertibien gelblich, aussen starker, innen schwach grau getriibt, die iibrigen
Tibien graubraun, am Ende gelblich, an der Wurzel etwas lichter. Oberfliigel graugelb
getrubt. Die Hauptader tragt in ihrer zweiten Halfte drei Borsten, die Nebenader ihrer
ganzen Lange nach 8 Borsten. Die Borsten auf den Adern sind starker als bei der vor¬
hergehenden Art. Die Nebenader verliert sich auc.h bier im letzten Fiinftel der Fliigel-
lange. Korpeiiange 1 mm.
unbekannt.
Vorkommen: Im Mai. — Fundort: Bohmen.
42. Anapliotlirips armata nov. sp.**)
9 . Nebyla posud objevena.
$
Barva tela zelenave tmavoseda, hlava nejtmavsi. Tato jest sirsi nez delsi. Clanky
tykadel kratke, zavalite. Prvni cl. jest znacne kratsi a trochu sirsi nez 2., 3. cl. trochu
delsi nez tento, 4. trochu kratsi nez 3., 5. kratsi nez 4., 6. trochu delsi nez 3. Stylus
*) Doklad ve sbirce autorove.
145 —
19
H. U Z EL, MONOG RAP HIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
dosti dlouhy, tlusty, 2. jeho clanek dels! nez prvy. Barva tykadel: 1. cl. napadne tmavy,
cernohnedy, skoro cerny ; 2., 3., 4. a 5. cl. zlutave, 2. a 5. slabe sede zkalene, 6. Cl.
a stylus cernosede. Pfednl femora vne tmavoseda, uvnitf zlutava, stfedni a zadnl tmavo¬
seda, na obou konclch svetlejsi. Tibie zlutave, pfednl vne a uvnitr velmi slabe zkalene,
stfedni a zadnl zlutave, vne a uvnitf trochu vice sede zkalene. Tarsy vsecky zlutave.
Kfldla siroka, zilky v hof. kfldle velmi slabymi kratkvmi chloupky opatfeny. Hlavnl
zilka ma ve sve druhe polovine 2 neb 3 chlupy, vedlejsl zilka po cele sve deice 7 neb
8; pfed poslednlm jest vets! mezera. Hof. kfldla jsou velmi slabe zlutave zkalena, do-
lejsl cira. Ostny na 9. cl. abdomenu jsou velmi silne. Na 3. — 6. cl. jeho dole naleza
se po jedne velike, svetle, ellipticke prohlubine. Delka tela 0-6 mm.
Jediny exemplaf nalezen v kvetech u Peruce v kvetnu.
9 unbekannt.
c?-
Korperfarbe griinlich dunkelgrau; Ivopf der dunkelste Theil. Derselbe ist mehr breit
als lang. Fuhlerglieder kurz, gedrungen. Erstes Glied bedeutend kiirzer und etwas breiter
als das 2., das 3. etwas langer als das vorhergehende, das 4. etwas kiirzer als das 3.,
das 5. kiirzer als das 4., das 6. etwas langer als das 3. Stylus ziemlich lang, sein
zweites Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. Glied auffallend dunkel, schwarz-
braun, fast schwarz; 2., 3., 4. und 5. Glied gelblich, 2. und 5. schwach grau getriibt,
das 6. Glied und der Stylus schwarzgrau. Vorderschenkel aussen dunkelgrau, innen
gelblich; Mittel- und Hinterschienen dunkelgrau, auf beiden Enden lichter. Tibien gelblich,
die vorderen aussen und innen sehr schwach getriibt, die mittleren und hinteren gelblich,
aussen und innen etwas starker grau getriibt. Alle Tarsen gelblich. Fliigel breit, Adern
im Oberfliigel mit sehr kurzen diinnen Harchen besetzt. Die Hauptader hat in ihrer
zweiten Halfte zwei oder drei Harchen; die Nebenader ihrer ganzen Lange nach 7 oder
8; vor dem letzten belindet sich eine grossere Liicke. Oberfliigel sehr schwach gelblich
getriibt, Unj.erfliigel hell. DieDornen oben auf dem 9. Abdominalsegmente sehr stark. Auf dem
3. — 6. Segmente unten je eine grosse, lichte, elliptische Vertiefung. Korperlange 0’6 mm.
Vorkommen: 1m Mai in Bliiten. — Fundort: Bohmen.
43. Anapliothrips eupliorhiae nov. sp.*)
$•
Barva tela tmave sede cervenohneda, hlava Cernohneda, zfidka cele telo cerno-
hnede. Hlava jest sirsi nez dels!, nazad trochu se rozsifujici. Clanky tykadel dosti kratke,
*) Doklud ve sbirce musejni, praep. c. 32. — Sammlung des bohmischen Landesmuseuins,
Praep. Nr. 32.
14G —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU JHYSANOPTERA'.
zavalite. Prvni cl. znacne kratsi nez 2., 3. trochu dels! ne2 tento, 4. trochu kratsi nez
3.; 5. jest kratsi nez 4. a pfileha dosti sirokou plochou k sestemu; tento cl. as tak
dlouhy jako 3. Stylus velmi dlouhy, tenky, 2. cl. jeho dels! prveho. Barva tykadel: 1.
a 2. cl. tmave sedohnede, 3. a 4. zlutave, 5. zlutavy, sede zkaleny, 6. cl. a stylus cerne.
Nohy zavalite. Vsecka femora tmave sedohneda. Prednl tibie zlutave, nahofe a dole uzce
tmavosede, strednl a zadnl tmavosede na obou konclch zlutave, tarsy zlutave. Kfldla
siroka. Hlavnl zilka ma v druhe sve polovine 3 chloupky, z nichz jeden jest od obou ostatnlch
oddalen; zilka vedlejsl jest po cele deice poseta chlupy, ktere jsou ke konci fldke. Hof. kfldla
slabe 2lutosede zkalena, dolejsl cira. Delka tela 0-9 mm. — Dvacet pet exempl. nalezeno.
sSk
Znacne mens! a slabs! nez 9- Barva tela tataz. Tykadel 1. cl. sedohnedy, 2.,
3., 4. a 5. zlutave, 5. ke konci sede zkaleny, 6. cl. a stylus sedohnede. Femora sedo¬
hneda; tibie a tarsy zlute, ony vne slabe sedohnede zkalene. Na 3. — 6. cl. abdomenu
naleza se dole po jedne dlouhe, dosti siroke, uprostred trochu stazene, svetle prohlubine. —
Jediny exempl. objeven.
Trasnenka tato nalezena v dubnu a kvetnu na kvetech od Euphorbia cypa-
rissias a jeden exempl. tez na kvetech od Taraxacum. Samce chytil jsem v kvetnu.
Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice : V lese pod Vys. Hjezdem.
- 3 — £5 -
$■
Korperfarbe dunkel grau rothbraun, Kopf schwarzbraun, selten der ganze Korper
schwarzbraun. Kopf mehr breit als lang, nach hinten etwas erweitert. Fuhlerglieder
ziemlich kurz, gedrungen. Erstes Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. etwas langer
als das vorhergehende, das 4. etwas kiirzer als das 3.; das 5. ist kiirzer als das 4.
und legt sich mit ziemlich breiter Flache an das 6. Glied an; dieses etwa so lang wie das 3.
Stylus sehr lang, diinn, sein 2. Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied
dunkel graubraun, das 3. u. 4. gelblich, das 5. gelblich, grau getriibt, das 6. und der
Stylus schwarz. Beine gedrungen. Alle Schenkel dunkel graubraun. Vordertibien gelblich,
oben und unten schmal dunkelgrau, Mittel- und Hintertibien dunkelgrau, auf beiden
Enden gelblich, Tarsen gelblich. Fliigel breit. Die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte
3 kleine Borsten, von denen die erste von den beiden iibrigen entfernt ist; die Neben-
ader der ganzen Lange nach mit Borsten besetzt, welche gegen das Ende zu diinn stehen.
Oberfltigel schwach gelbgrau getriibt, Unterfliigel hell. Korperlange 0 9 mm.
C?.
Bedeutend kleiner und schwacher als das 9 • Korperfarbe dieselbe. Erstes Fiihler-
glied graubraun, 2., 3., 4. u. 5. gelblich, dieses gegen das Ende grau getriibt, das 6. Glied
19*
147
H. UZEL, MONOGRAPHIC DER 0RDNIJN6 THYSANOPTERA.
und der Stylus graubraun. Schenkel graubraun. Tibien und Tarsen gelb, jene aussen
schwach graubraun getriibt. Auf dem 3. — 6. Abdominalsegmente unten je eine lange, ziemlich
breite, inmitten etwas verengte, lichte Vertiefung.
Vorkommen: Das Weibchen im April und Mai gewbhnlich in den Bluten von
Euphorbia cyparissias. Das Mannchen im Mai. — Fundort: Bohmen.
44. Anaphotlirips virgo m.*)
Tab. 11., fig. 11.; Tab. VI., fig. 75. — 77.
1 836. Thrips obscura Haliday, Entom. Magaz., pag. 447.
1843. Physapus obscurus Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643.
1852. Thrips obscura Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1107.;
tab. VI.. fig. 8.
Haliday uvadi tento druh pod jmenem Thrips obscura Mull., pod kterymz
Muller (L. c. 13.) mel zcela jiny druh na mysli, a sice die meho pfesv6dceni onen druh,
ktery Haliday nazyva T. discolor. I odhodlal jsem se, ponevadz mimo to jmeno obscura
nijak na svetlf nas diuh se nehodi, navrhnouti pro nej jmeno virgo , pro okolnosf, ze
zajiste parthenogeneticky se rozmnozuje.
:f •
Barva tela zluta az svetle hnedozluta. Vyjimkou jest telo barvy zlutohnede. Hlava
as tak dlouha jako siroka, do pfedu zuzena. mezi ocima v tomtez smeru trochu pro-
dlou^ena. Prvni cl. tykadel znacne kratsi nez 2., 3. delsi nez pfedchazejici, 4. cl. trochu
kratsi ne^ 3.. 4. a 5. cl. stejne dlouhe, 6. cl. dels! nez 3. Stylus dlouhy, 2. jeho cl. tenci
a nemnoho dels! nez prvy. Sesty cl. ma na konci treti ctvrtiny sve delky sikmou, vne
nizsi pfehradku, takze se tykadla zdaji bvti deviticlennymi. Barva tykadel: 1. cl. skoro
ciry, 2. cl. zlulavy a krome konce slabe sede zkalenf, 3. a 4. zlutave, cele slabe sede
zkalene, 4. nekdy na konci sedy az tmavosedy, 5. as do polou zlutavy, sede zkaleny,
as od polou secly az cernosecly, aneb cely sedy, 6. cl. a stylus sede az cernosede. Me-
solhorax ma prednl roby vycnivajici. Nohy jsou zlutave, vne slabe a^ velmi slabe sede
zkalene. Konec abdomenu opatfen nahofe nedlouhymi, silnymi chlupy. Belka lelaas 1 mm.
FORMA MAGROPTERA. Telo jest pravidlem nahofe sedohnedymi skvrnami,
kresby tvoficimi, ozdobeno. Kfidla dosti prohnuta. tupa. Chloupky na zilkach hofejsiho
kfidla jsou spore, nepravidelne rozestavene a velmi nepalrne. Hlavnl zilka miva v druhe
sve polovine 2 neb 3 chloupky; na vedlejsi zilce jest pocet jejich vetsi, avsak velmi ne-
stc'dy. Oba pary kridel jsou slabe sedozlutave zkalene.
*) Doklacl ve sblrce musejni, praep. c. 33. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nro 33.
— 148 —
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
FORMA B R AG H YP T ERA. Kridel jen rudimenta pterothorax nepfesahujici. Jedinf
exemplar z nalezenych mel kridla pres prvnt clanky abdominalni prodlouzena. Pterothorax
neni napadne kratsi nez u formv dlouhokridle.
■<$ . Nebyl posud objeven.
Tfasnenka tato zije po celf rok hojne v drnu. V lete mimo to nalezame ji casto
na nekvetouclch nizkych rostlinach, na listech stromu a jednotlive v ruznych kvetech.
Take nekdy vyskytuje se v kvetenstvich irav a v klasech obilnych, ba i na preslicce.
Od dubna do rijna jest valna vetsina techto trasnenek opatfena dlouhymi kf idly ; pre-
zimujtct pak skoro vsecky jsou kratkokrtdle. Samce nikdv jsem nenalezl. Jest tudiz
jisto, 2e tento druh, jako mnohe jine, rozmno^uje se v nekolika generacich po sobe par-
thenogeneticky.
Cechy: Praha. Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno. Krkonose: Vrchol Snezky,
Male Snezne bfezno, Bouda prince Jindricha. Liberec. Pisek (Vafecka).
- -
$•
Korperfarbe gelb bis licht braungelb, ausnahmsweise gelbbraun. Kopf etwa so
lang wie breit, nacli vorn verengt, zwischen den Augen in derselben Richtung etwas
verlangert. Erstes Fiihlerglied bedeutend kurzer als das 2., das 3. langer als das vor-
hergehende, das 4. etwas kurzer als das 3., das 4. u. 5. gleich lang, das 6. langer als
das 3. Stylus lang, sein zweites Glied dunner und nicht viel langer als das erste. Das
6. Glied am Ende des dritten Viertels seiner Lange mit einer schiefen, nach aussen
geneigten Scheidewand, so dass die Fiihler neungliedrig zu sein scheinen. Fiihlerfarbung:
erstes Glied hell, 2. Glied gelblich und ausser dem Ende schwach grau getriibt, das 3. und 4.
gelblich, schwach grau getriibt, das 4. zuweilen am Ende grau bis dunkelgrau, das 5. etwa bis
zur Mitte gelblich, grau getriibt, hinter der Mitte grau bis schwarzgrau, oder ganz grau, das
6. Glied und der Stylus grau bis schwarzgrau. Mesothorax mit vorragenden Vorderecken.
Beine gelblich, aussen schwach bis sehr schwach grau getriibt. Abdomen am Ende oben
mit nicht lan gen starken Bor s ten versehen. Korperlange etwa 1 mm.
FORMA MACROPTERA. Korper regelmassig oben mit graubraunen Flecken
versehen, welche Zeichnungen bilden. Fliigel ziemlich gebogen, stumpf. Die Harchen auf
den Adern der Oberfliigel sparlich, unregelmassig gestellt und winzig. Die Hauptader hat
in ihrer zweiten Halfte 2 oder 3 solche Harchen; auf der Nebenader ist ihre Zahl grosser,
jedoch sehr unslat. Beide Fliigelpaare sind schwach graugelblich getriibt.
FORMA BRAGHYPTERA. Fliigel zu Rudimenten verkiimmert, welche den
Pterothorax nicht iiberragen; ausnahmsweise sind sie iiber die ersten Abdominalsegmente
verlangert. Pterothorax nicht auffallend kiirzer als bei der langfliigeligen Art.
— 149 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SANOPTERA.
$ unbekannt.
Bemerkung. Haliday fiihrt diese Art unter dem Namen Thrips obscura Mull,
an. Muller (Zoologiae danicae Prodromus, S. 96) bezeichnet jedocb mit diesem Namen
(Thrips obscura flavescens, elytris pallidis; oculis abdominisque annulis nigris)
eine andere, und zwar meiner Meinung nach jene Art, welche Haliday T. discolor
nennt. Ich erlaube mir daher fiir unsere Art den Namen virgo vorzuschlagen, und zwar
wegen der bei ihr zweifellos vorkommenden parthenogenetischen Vermehrung, und weil
ausserdem der Name obscura auf eine lichte Art keineswegs passt.
Vorkommen: Weibchen das ganze Jahr hindurch haufig im Rasen. Im Sommer
oft auf nichtbluhenden Gewachsen und einzeln in Bliiten. Von April bis October sind
fast alle Weibchen langfliigelig ; die uberwinternden Exemplare fast alle kurzfliigelig. Kein
Mannchen unter tausenden von Weibchen! — Fundorte: England (Haliday), Bohmen.
45. Anapliothrips sordida nov. sp*)
$• -
Barva zlutava; telo nahore velmi slabymi, sedymi skvrnami, kresby tvoficlmi,
ozdobeno. Hlava sirs! nez delsi, do predu nezuzena, tvare dosti znacne vypoukle. Prvni
Cl. tykadel jest znacne kratsi nez 2., 3. cl. delsi nez 2., 4. trochu kratsi nez 3., 5. cl.
patrne kratsi nez 4., 6. delsi ne£ 3. a bez pfehradky. Stylus dlouhy, tenky, 2. cl. jeho
znacne delsi nez prvy. Barva tykadel: 1. cl. skoro ciry, 2. belavy neb 2lutavy a krome
konce velmi slabe sede zkaleny, 3. hnedosedy, na basi zlutavy, slabe sede zkaleny, 4.,
5., 6. cl. a stylus hnedosede, 4. cl. nekdy trochu svetlejsi. Mesothorax ma predni rohy
vycnivajici. Nohy jsou zlutave, vne slabe sedozlute neb jen temneji zlute zkalene. Chloupky
na podelnych zilkach hofejsiho kridla jsou sice kratke a slabe, ale mnohem patrnejsi
nez u druhu predchazejiciho. Na konci hof. zilky jsou 2, na dolejsi zilce pak jest jich
sest. Hof. kridla jsou slabe sedozlutave zkalena, dolejsi z pocatku cira, ke konci slabe
sedozlutava. Abdomen opatren na konci nahore nedlouhymi, silnymi chlupy. Druhy az
8. cl. jeho maji nahore uprostfed po dvou kratkych chlupech. Delka tela 0.8 mm. —
Dosti velike mnozstvi exempl. nalezeno.
c?-
Znacne mensi a slabsi nez 9 • Zbarveni tela totez. Safranova varlata prosvitaji.
Devaty cl. abdomenu nahore bez ostnd. — Jediny exempl. objeven.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 34. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 34.
— 150 —
J. UZEL, MONO G.R A FIE RADU „THYSANOPTERA“.
Druh tento nalezl jsem v kvetnu a cervnu v drnu a nekolik exempl. (mezi nimi
jednoho samce) v kvetech.
Cechy: Hradec Kralove: U Pouchova a v haji Oulisti u Piletic.
9-
Farbe gelblich; der Korper oben mit sehr blassen, Zeichnungen bildenden Flecken
geziert. Ivopf mehr breit als lang, nach vorn nicht verengt, Wangen ziemlich gewolbt. Erstes
Fuhlergliei bedeutend kurzer als das 2., das 3. langer als das vorhergehende, das 4. etwas
kiirzer als das 3., das 5. deutlich kurzer als das 4., das 6. langer als das 3. und ohne Sc.heide-
wand. Stylus lang, dunn, sein zweites Glied bedeutend langer als das erste. Fiihlerfarbung:
1. Glied fast klar, das 2. weisslich oder gelblich und, das Ende ausgenommen, sehr schwach
grau getrubt, das 3. braungrau, am Grunde gelblich, schwach grau getrubt, das 4., 5., 6.
und der Stylus braungrau, das 4. Glied manchmal etwas lichter. Vorderecken des Me-
sothorax vorstehend. Beine gelblich, aussen schwach graugelb oder nur dunkler gelb
getrubt. Die Harchen auf den Adern der Oberfliigel sind wohl sehr kurz und dunn,
jedoch viel deutlicher als bei der vorhergehenden Art. Am Ende der Hauptader be-
finden sich zwei solche Harchen, auf der Nebenader sechs. Oberfliigel schwach grau-
gelblich getrubt, Unterflugel anfangs hell, gegen das Ende zu schwach graugelblich. Ab¬
domen am Ende mit kurzen starken Borsten versehen. Auf dem 2. — 8. Segmente oben
in der Mitte je zwei kurze Borsten. Korperiange 0‘8 mm.
c?.
Bedeutend kleiner und schwacher als das $ . Korperfarbe dieselbe. Die safran-
gelben Hoden scheinen durch. Das 9. Abdominalsegment oben ohne Dornen.
Vorkommen: Weibchen im Mai und Juni im Rasen und einzeln in Bliiten.
Mannchen im Juni. — Fundort: Bohmen.
12. GENUS APTI NOTH RIPS HALID.*)
Telo uzke, skoro lyse. Hlava dels! nez sirsi, mezi ocima do pfedu v tupy vy-
bezek prodlouzena. Oci jsou male, ocka schazeji. Tykadla osmidenna (stylus dvouclenny).
U variety connaticornis druhu Apt. rufa schazl stylus, takze jest tykadlo jen sesti-
clenne. Makadla maxillarm 0 trech clancich, z nichz prvni jest nejdelsl. Prothorax jest
kratsl nez hlava a nazad trochu se rozsifuje; na zadnich rozich jeho neni chlupil smy-
slovych. Nohy jsou kratke. Femora znacne rozsirena, tibie na same basi uzke, nace2
*) ’A tct/'v, = neletav^, nicht fliegend (Aptenothrips).
151
H. UZEL, MON 0 GR APHIE DER ORDNUNG TH Y S AN OPTER A.
pojednou velmi znacne se rozsiruji, Tarsy jsou siroke. Krfdel ani nejmensi rudimenta.
Chloupky na konci abdomenu nedlouhe a velmi tenke. Samci maji die Halid aye na
9. cl. nahore uprostred dva ostny. — Druhy sem nalezejfcf pohybuji se zvolna, nejsou
zptisobile ku skakanf a drazdeny byvse hadovite se svlji.
Poznamka. Gmelin (L. c. 22.), Burmeister i Amyot a Serville domnf-
vali se nepravem, ze zastupcove tohoto rodu jsou asi larvy.
- $2 — =5 -
Korper schmal, fast kahl. Kopf mehr lang als breit, zwischen den Augen nach
vorn in einen slumpfen Fortsatz verlangert. Augen klein, Ocellen fehlen. Fuhler acht-
gliedrig (Stylus zweigliedrig). Bei der Varietat connaticornis der Art Apt. rufa fehlt der
Stylus, so dass der Fuhler nur sechsgliedrig erscheint. Maxillartaster aus drei Gliedern
zusammengesetzt, von denen das erste am langsten ist. Prothorax kiirzer als der Kopf
und nach hinten etwas erweitert; auf seinen Hinterecken befinden sich keine Borsten.
Beine kurz. Schenkel bedeutend erweitert, Tibten aut dem Grunde sehr schmal, sonst unge-
wohnlich breit, Tarsen ebenfalls breit. Flugel vollkommen verkiimmert. DieHarchen am Abdo-
menende kurz und sehr diinn. Die Mannchen haben nach Hal i day auf dem 9. Segmente
oben in der Mitte zwei Dornen. — Die her gehorenden Arten bewegen sich langsam
und haben kein Springvermogen ; gereizt, winden sie sich schlangenartig.
46. Aptinothrips rufa Gmel.*)
Tab. II., fig. 17.; Tab. VI., fig. 78. et 79.
1764. „Der rothe Blasenfuss“ v. Gleichen, Das Neueste aus dem Reiche d. Pflanzen,
tab. 16., fig. 6. et 7.
1788. Thrlps rufa Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2224.
179 . — — Nicholson, Journ. of Nat. Phil., tab. 8., fig. 1.
1886. — ( Aptinothrips ) rufa Haliday, Entomol. Magazine, pag. 445.
1852. — — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum.
pag. 1103.; tab. V., fig. 5. — 11.
1887. Aptinothrips rufa Lindeinan, Bull. Soc. Imp. d. Natur. d. Moscou, pag. 319.;
pag. 320., fig. 11.
1894. — stylifera Trvbom, Entomol. Tidskrift, pag. 43.
9.
Barva tela svetle hnedozlutava. Nejzazsi konec abdomenu jest sedohnedy az cerny;
lez konec kuzele ustnlho jest cerny. Hlava smerem k basi trochu se rozsiruje. Clanky tykadel
*) Roklad ve sbirce musejni, praep. c. 35. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 35.
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN 0 PTERA“.
jsou velmi kratke, podlouhle kulate. Prvnt cl. velmi siroky a ntzky, znacne kratst nez
2., avsak trochu sirs!, castecne pod vybezkem celntm skryty, 2. clanek bankovity, velmi
siroky, na uzke stopce. Treti, 4. a 5. cl. asi stejne dlouhe, asi stejne siroke, trochu
kratst nez 2. cl. , na kratkych stopkach; 6. cl. dels! nez 2. a uzst. Stylus dosti
dlouhy, 2. cl. jeho jest tenet a trochu deist nez prvy. Tykadla 2lutava, 4. a 5. cl. na
konci slabe sedohnede zkalene, 6. cl. as do polou nezkaleny, od polou sedohnedy, stylus
sedohnedf. Velmi zridka jsou zkaleniny na clancich tykadelntch blede. Vyjimkou jest
3. cl. ke konci slabe sedy, 4. cl. krome base, 5. celf, 6. cely a stylus sedohnede az
cernohnede. Pterothorax malo delsi nez hlava, deist nez prothorax a malo sirst nez tento.
Prednt rohy mesothoraxu vycntvajtci. Delka tela 08 mm.
Var. connaticornis m. Sestf cl. tykadla a stylus srustajt v jediny celek,
na nemz nelze rozeznati hranic clanku, z nichz se sklada. Spojene tyto tfi clanky jsou
na basi zlutave, jinak sedohnede.
c?-
Die Hal id aye blede zlutf; abdomenem jeho prosvttajt safranova varlata; pfed-
poslednt clanek abdom. ma pred koncem uprostred dva ostny.
Druh ten jest jedntm z nejhojnejstch. Mezi tistci exempl., ktere jsem zkoumal, ne-
nalezl jsem ani jedineho samce; jest tudt^ jisto, ze rozmnozuje se trasnenka tato pravidlem
parthenogeneticky. Zije po cel^ rok v drnu, mimo to v lete hojne v kvetenstvich nejru-
znejstch trav a nekdy i v klasech obilnych (vyjtmaje oves). V kvetech jinych rostlin jt
nent. — Var. connaticornis jest hojnejst ne2. forma typicka.
Cechy: Praha. Mukarov. Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno. Turnov. Krko-
nose: Po celem hrebenu v mechu a drnu; na vrcholu Snezky v mnozstvt. Jablonec.
Liberec. Solnice. Hory Orlicke. Milesovka. Peruc. Jind. Hradec (Duda). — Na Helgolande
a v okolt Berltna prostval jsem ji z drnu.
- 3: — S -
$.
Korperfarbe licht braungelblich. Das ausserste A.bdomenende ist graubraun bis
schwarz; ebenfalls sc.hwarz ist die Spitze des Russels. Kopf nach hinten etwas erweitert.
Fuhlerglieder sehr kurz, langlich kugelig. Erstes Glied sehr breit und kurz, bedeutend
ktirzer als das 2., jedoch etwas breiter, theilweise unter dem Stirnfortsatz verborgen,
das 2. Glied napfformig, sehr breit, mit kurzem, schmalem Stiele. Das 3., 4. u. 5.
Glied etwa gleich lang, etwas ktirzer als das 2., kurz gestielt; das 6. langer und
schmaler als das 2. Stylus ziemlich lang, sein zweites Glied diinner und etwas langer
als das erste. Fiihler gelblich, das 4. u. 5. Glied am Ende schwach graubraun
getriibt, das 6. Glied etwa bis zur Mitte licht, von der Mitte an graubraun, Stylus
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TI1YS AN OPI'ERA.
graubraun. Ausnabsmweise ist das 3. Glied gegen das Ende blassgrau, das 4. Glied
mit Ausnahme seines Grundes, das ganze 5., 6. und der Stylus graubraun bis schwarz-
braun. Pterothorax wenig langer als der Kopf, langer als der Prothorax und wenig breiter
als derselbe, Vorderecken des Mesothorax vorstehend. Korperlange 0’8 mm.
Var. connaticornis m. Das sechste Fiihlerglied und der Stylus in ein Ganzes
zusammengewachsen, an dem man nicht die Grenzen der Glieder. aus welchen es ent-
standen ist, unterscheiden kann. Dieser zusammengcwachsene Theil ist am Grunde gelblich,
iibrigens graubraun.
'%■
Nach Haliday blassgelb; durch die Abdomenwandungen scheinen die safrangelben
Hoden durch; das 9. Abdominalsegment hat oben in der Mitte unweit vom Hinterrande
zwei Dornen.
Vorkommen: Selir haufig im Rasen das ganze Jahr hindurch, im Sommer auch
zahlreich in Grasbliiten. Var. connaticornis haufiger als die Stammform. Unter vielen
Tausenden von Weibchen land ich kein Mannchen. — Fundorte: England (Haliday),
Moskau (Lindeman), Bohmen, Berlin, Helgoland (Uzel), Schweden (Trybom).
47. Aptinothrips nitidula Halid.
1836. Thrips (Aptinothrips) nitidula Haliday, Entomol. Magaz., pag. 446.
1837. — - — — Haliday, Entomol. Magaz., pag. 146.
1852. — - — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Mu¬
seum, pag. 1105.
Haliday (anno 1836.): » Prothorax aequilatus; ocelli nulli nec alae; antennae
articulus 6. apice attenuatus, absque stylo articulato. — Fern. Testacea, abdominis in-
cisuris, etc. fuscis. — One half smaller than Apt. rufa.« England.
Haliday (anno 1837.): »Shorter than Thr. rufa, dusky chestnut, with the eyes and
incisures of the abdomen darker; the antennae (except the 6th joint) with the shanks and
feet paler. «
Haliday (anno 1852.): »Fusco-ferruginea, abdominis incisuris fuscis. Long. Va lin. «
13. GENUS BELOTHRIPS HALID.*)
Ocka prltomna. Tykadla osmiclenna, oba clanky stylu neobycejne dlouhe a tenke.
(Cely stylus jen as o 0'2 kratsi nez 6. cl.) Makadla maxillarni o trech clancich; makadla
labialni zakrnela. Sosak jest uzky a ostry. Prothorax trochu dels! nez hlava; na zadnich
rozich jeho neni delsich chlupu smyslovych. Nohy bezbranne. Kfidla jsou u obou po-
hlavi pritomna a maji tvar obvykly, jen dolejsi kfidla jsou v pomeru k horejsim velmi
*) BeXo<- = kopi, Wurfspiess.
— 154 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU JHYSANOPTERA".
uzka. Brvy mezi trasnemi na prednim okraji hofejsiho kridla jsou prekratke (po-
dobne jako u rodu Anaphothrips). Abdomen uzky, 8. cl. se stranami nazad sbihavymi.
Dva posledni clanky abdom. znacne zuzene; posledni tvori dlouhou tenkou rouru. Na
konci obou poslednich clanku jsou slaboucke pruhledne chloupky. Samci maji konec
tela tupy.
- 53-~-E5 - - -
Ocellen vorhanden. Fiihler achtgliedrig, beide Glieder des Stylus ungewohnlich
lang und diinn. (Der gauze Stylus nur etwa um 0’2 kiirzer als das 6. Glied.) Maxil-
lartaster dreigliedrig; Labialtaster verkummert. Russel schmal und scharf. Prothorax
etwas langer als der Kopf; auf seinen Hinterecken keine langeren Borsten. Beine wehrlos.
Fliigel bei beiden Geschlechtern vorhanden, von ublicher Form, nur die unteren im Ver-
haltnis zu den oberen sehr schmal. Die Wimpern zwischen den Fransen am Vorderrande
der Oberflugel winzig (ahnlich wie bei der Gattung Anaphothrips). Abdomen schmal,
die Seiten des 8. Segmentes nach hinten convergierend. Die zwei letzten Abdominal-
segmente bedeutend verengt; das letzte bildet eine lange diinne Rohre. Am Ende der
zwei letzten Glieder diinne durchsichtige Harchen. Mannchen mit stumpfem Abdomenende.
48. Belotlirips acuminata Halid.*)
Tab. II., fig. 10.; Tab. VI., fig. 80.
1836. Thrips ( Belothrips ) acuminata Haliday, Entom. Magazine,^ pag. TTT5.
1836. — acuminata Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 416.
1843. Belothrips — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 645.
1852. Thrips ( Belothrips ) acuminata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit.
Museum, pag. 1115.
9,
Barva tela tmave cervenohneda, pterothorax a prvni clanky abdomenu maji nekdy
2luty odstin. Telo jen velmi nepatrnymi chloupky opatfeno. Hlava troc.hu sirs! nez dels!,
s tvaremi nevvpouklymi. Prvni cl. tykadel znacne kratsi ne^ 2., 3. cl. nejuzsi v celem
tykadle, trochu delsi nez 2., 4. cl, trochu kratsi nez tfeti, 5. jest znacne kratsi nez 4.
a ma, jako oba predchazejici, kratkou uzkou stopku; na konci jest velmi siroky.
Sesty clanek as tak dlouhy jako 3., siroky, na same basi zuzeny. Druhy cl. stylu byva
trochu kratsi prveho. Barva tykadel cerna, 3. cl. na same basi 2lutavf. Pterothorax delsi
a sirsi nez prothorax. Predni rohy mesothoraxu vycnivajici. Nohy zavalite, zvlaste predni
femora a tibie rozsirene; na basi jsou vsecky tibie velmi zuzene; tarsy napadne stihle
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 36. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 36.
— 155 —
20*
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPERA.
a dlouhe. Barva noh jest sedohneda neb sede cervenohneda, vsecky tarsy a pfedni tibie
jsou temne zlutave, tyto vne i uvnitf uzce tmave zkalene; ostatnf tibie pak na konci
temne zlutave. Chloupky na kfidlech jsou dosti slabe a kratke. Hlavni zilka ma v druhe
polovine tfi od sebe znacneji vzdalene chloupky; vedl. zilka ma as 9 chlupii po cele
deice sve rozestavenych. Hof. kfidla jsou dosti silne sedozlutave zkalena, na basi trochu
svetlejsi a lam uprostfed s malym, nepravidelnym, podlouhlym, cirym okenkem. Dol.
kridla slabe sedozlutave zkalena; zilka jejich jest tmava. Delka tela 1 mm.
cf-
0 neco mensi nez Q. okiidleny a lez cervenohnedy ; uprostfed tela nahofe ma
zlutavy odstln. Zbarveni tykaclel, noh a kfidel totez jako u 9- Abdomen na konci tupf;
na 3. — 7. cl. abdom. dole po jedne velmi velike svetle skvrne, ktera jest v pfedu
okrouhla, v zadu pak dosli rovna.
Vzacnou iuto tfasnenku, tvaru podivneho, nalezl jsem jen jednou v polovici
kvetna u Hradce Kralove na lukach za vojenskou plovarnou, a to mezi travou (11 ex.).
Die Ha lid aye naleza se v kvetech od Rosa spinosissima.
Korperfarbe dunkel rothbraun, Pterolhorax und die ersten. Abdominalsegmente
manchmal mit gelbem Ton. Der Korper mit nur unbedeutenden Harchen versehen. Ivopf
etwas mehr breit als lang, mit nicht gewolbten Wangen. Erstes Fuhlerglied bedeutend kiirzer
als das 2., das 3. am schmalslen im ganzen Fuhler, etwas langer als das 2., das 4.
etwas kiirzer als das 3., das 5. bedeutend kiirzer als das 4. und ebenso wie die zwei
vorbergehenden mit kurzem engem Stiele versehen; auf dem Ende ist es sehr breit.
Das 6. Glied etwa so lang wie das 3., breit, an der Wurzel verengt. Das 2. Stylus-
glied pflegt unbedeutend kiirzer zu sein als das erste. Fiihlerfarbung schwarzbraun, 3.
Glied an der Wurzel oft gelblich. Pterothorax langer und breiter als der Prothorax. Vor-
derecken des Mesothorax vorragend. Beine gedrungen, hauptsachlich die Vorderschenkel
und Vorderlibien erweitert; am Grunde sind alle Tibien sehr verengt; Tarsen auffallena
schlank und lang. Farbe der Beine graubraun oder grau rothbraun, alle Tarsen und die
Vordertibien duster gelblich, die letzteren aussen und innen schmal dunkel getrubt;
die iibrigen Tibien am Ende duster gelblich. Die Harchen auf den Fliigeladern sind ziemlicli
schwach und kurz. Die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte drei von einander entfernte
Harchen, die Nebenader 9, welche ihrer ganzen Lange nach zerstreut sind. Oberfliigel
ziemlich stark graugelblich getrubt, am Grunde etwas lich ter ■ Unterfliigel schwach graugelblich
gefarbt; ihre Ader ist dunkel. Ivorperlange 1 mm.
156 —
J. U Z EL, MONO GRAF IE RADU „THYS ANOPTERAU
• m
Elwas kleiner als das 9 > geflugelt und auch rothbraun; der Korper oben in der
Mitte mit gelblichem Ton. Farbe der Fiihler, Beine und Fliigel dieselbe wie beim Weibchen.
Abdomen am Ende stumpf; auf dem 3. — 7. Segmente unten je eine sehr grosse, vorn run.de,
hinten ziemlich gerade lichte Vertiefung.
Vorkommen: Im Mai zwischen Gras. Nach Halid ay in den Bluten von Rosa
spinosissima. — Fundorte: England (Haliday), Bohmen.
14. GENUS D1CTYOTH R1 PS. (Nov gen.)*)
Telo sit’kovane. Hlava jen trochu sirsi nez delsi, do pfedu ponekud zuzena. Ocka
pfitomna, sblkfena. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclenny). Makadla maxillarni tficlenna.
Prothorax as tak dlouhy jako hlava; na zadnich rozich jeho neni chlupu smyslovych,
za to vsak po jedne bradavce. Kfidla nedosahuji u samic konce tela, u samcu vsak az
k nemu se prodluzuji. V prvni ctvrtine jsou znacne rozsirena a zakoncuji se (na rozdil
od druhu nasledujiciho) obvyklym zpusobem. Zilka okruzni dokonale lemuje hofejsi.kfidlo.
Zilka vedlejsi odvetvuje se od zilky hlavni asi v prve tretine jeji delky. Na obou po-
delnych zilkach hofejslho kfidla jsou pfemale chloupkv. Predni cast' zilky okruzni ozdo-
bena jest kratkymi trasnemi. Brv mezi nimi neni. Posledni clanek abdomenu jest velmi
maly a ctyrmi kratkymi, dosti silnymi chlupy opatfenf; predposledni clanek ma ctyfi
ostenky piimo do zadu namifene.
— - -
Korper mit netzformiger Structur. Kopf nur ein wenig mehr breit als lang, nach
vorn etwas verengt. Ocellen vorhanden, einander genahert. Fiihler achtgliedrig (Stylus
zweigliedrig). Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax etwa so lang wie der Kopf; auf seinen
Hinterecken keine Borsten; dafiir jederseits eine kleine Warze. Fliigel reichen bei den
Weibchen nicht bis zum Korperende, bei den Mannchen verlangern sie sich jedoch bis
zu demselben. lm ersten Viertel ihrer Lange sind sie bedeutend erweitert und enden (im
Gegentheil zur folgenden Gattung) auf iibliche Weise. Die Ringader umsaumt vollkommen den
Oberfliigel. Die Nebenader zweigt (manchmal undeutlich) von der Hauptader etwa im ersten
Drittel ihrer Lange ab. Die beiden Langsadern des Oberfliigels sind mit winzigen Harchen
besetzt. Der vordere Theil der Ringader ist mit kurzen Fransen geziert. Wimpern
zwischen ihnen nicht vorhanden. Das lelzte Abdominalsegment ist sehr klein und mit vier
kurzen, ziemlich starken Borsten versehen; das vorletzte Segment hat vier kleine Stachel-
borsten, welche direct nach hinten gewendet sind.
*) AiV.t'jcv = sit, Netz.
157 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSAN OPTER A.
49. Dictyothrips betae nov. sp.*)
Tab. VI., fig. 81.— 83.
?•
Barva tela zluta, thorax se slabvm cervenfm odstlnem. Vsecky tykadelni clanky
jsou huste krouzkovane. Prvnt cl. znacne kratsi a uzsi nez 2., 3. cl. uzky a znacne
deist nez predchazejici, 4. kratsi nez 3., 5. kratsi nez 4. Stylus dosti dlouhy, tenky,
2. jeho clanek trochu deist nez 1. Barva tykadel: 1. a 2. cl. zlutave, 3., 4. a 5. taktez
zlutave, nahore, zvl. ku konci slabe hnede zkalene, 6. cl. a stylus cerne. Pterothorax
jest deist a sirst nez prothorax. Nohy slabe sit’kovane. Predni trochu stlustle. Predni fe¬
mora majt na konci vne maly zoubek (ohrnuty ostry okraj). Barva noh jest ^lutava.
Hof. krtdla jsou slabe hnedozlute zkalena, na basi mnohem slabeji, na konci silneji.
Abdomen opatren jest v zadu cirymi, kratkymi a dosti silnymi stetinami. Delka tela
O’ 8 mm. — Jediny exempl. nalezen.
Menst nez samice, jinak jt velmi podoben tvarem i zbarventm. Jediny exempl. objeven.
Trasnenka tato zije na chraste cukrovky. — Samici nalezl jsem v srpnu u Ji-
lovice nedaleko Trebechovic, samce v cervenci u Pouchova blt^e Hradce Kralove.
9-
Korperfarbe gelb, Thorax mit schwachem rothem Ton. Alle Fiihlerglieder sind
dicht geringelt. Erstes Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. schmal und be-
deutend langer als das vorhergehende, das 4. kiirzer als das 3., das 5. kiirzer als
das 4. Stylus ziemlich lang, diinn, sein zweites Glied etwas langer als das erste. Fiihler-
farbung: 1. u. 2. Glied gelblich, 3., 4. u. 5. ebenfalls gelblich, oben, besonders gegen das
Ende zu, schwach braun getriibt, das 6. Glied und der Stylus schwarz. Pterothorax langer
und breiter als der Prothorax. Beine mit schwacher netzformiger Structur. Die vorderen
etwas verdickt. Die Vorderschenkel am Ende aussen mit einem kleinen Zahne (der
umgebogene scharfe Rand). Farbe der Beine gelblich. Oberfliigel schwach braungelb ge-
triibt, am Grunde viel schwacher, am Ende starker. Korperlange O' 8 mm.
C?-
Kleiner als das Weibchen, sonst demselben schr ahnlich in Gestalt und in Farbung.
Vorkommen: Im Juli und August auf den Blattern der Runkelriibe. —
Fund or t: Bohmen.
*) Doklad ve sbirce autorove.
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH YSANOPTER A“.
15. GENUS DEN DROTH RIPS. (Nov. gen.)*)
Telo zavalite, nikoliv sit’kovane. Hlava o 04 az dvakrat sirs! nez delsi, oci velike,
do pfedu znacne vycnivajici. Ocka u obou pohlavi pfitomna, daleko od sebe vzdalena;
pfed nimi jest hlava prohloubena, pfed prohlubinou, t. j. mezi tykadly, opet zvysena.
Tykadla napadne kratka, osmiclenna (stylus dvouclenny). Sesty clanek jejich ma obycejne
pred koncem sikmou pfehradku, takze tykadla zdajl se byti deviticlennymi. Makadla
maxillarnl o dvou clancich; makadla labialnl velmi kratka. Prothorax asi tak dlouhy
jako hlava, obycejne vice nez dvakrat sirsi nez deist; na zadntch rozich jeho po jednom
kratkem slabsim neb silnejsim ostnu. Pfedni a stfedni nohy jsou zavalite. Zadnt par
jest znacne deist nez ostatnt a k zrucnemu skakani zpusobily ttm, ze kycle jeho opiraji
se o velike, uvnitf hrudi umistene pero. Zadni tibie ukoncuji se dole dv6ma ostenky a zadni
tarsy maji jeden kratky silny osten. tJcel techto ostnu jest zajiste ten, aby trasnenka
pri skoku lepe jimi mohla se odrazeti. Kfidla jsou velmi dlouha a presahujt konec tela.
Hofejsi jsou v prve ctvrtine siroka, pak se zuzuji a zustavaji uzkymi az na konec.
Dolejsl okraj jejich jest primy a hofejsi ohyba se k nemu, coz jest tvar kridla u tra-
snenek neobvyklf. Zilka okruzni jest tlm pametihodnou, ze neobrubuje pfedni okraj
kfidla, nybr^ ze bezi pod okrajem, nechavajic uzkou ca;st’ jeho pfecnivati. Krome zilky
okruzni jsou tu jeste dve zilky podelne. Hofejsi vychazi z base kfidla a pfiblizuje se
v mistech, kde kfidlo pocina se zu^ovati, k zilce okruzni, nacez bezi vedle teto az do konce.
Zuzenou casti kfidla probiha pod ni jeste jedna slaba zilka. nad niz naleza se jednoducha
fada bodu. Pfedni i zadni okraj kridel jest tfasnity. Na pfedni cash zilky okruzni neni
kratsich brv. Na konci pfednich kfidel tfasne schazeji. Pfedni tfasne vychazeji na ho-
fejsich kfidlech z uzke mezery mezi pfedni okruzni zilkou a hofejsi zilkou podelnou.
Dolej si kfidla jsou velmi uzka a maji jednu hlavni zilku, vychazejici z kofene jejich; ne-
daleko kofene vznika jina slaba zilka, ktera bezi nad ni a jest zvlaste z pocatku malo
vyznacena. Posledni clanek abdomenu jest velmi maly. Druhy az 8. cl. jeho opatfeny jsou
nahofe uprostfed parem sblizenyc.h chlupu; 9. cl. ma na zadnim okraji ctyfi rovne, dosti
dlouhe, silne chlupy. Posledni clanek opatfen velmi tenkymi a kratkymi chloupky. Satnci
jsou mensi a svetlejsi nez samice, tvar kfidel, zilkovani jejich, tvar tykadel, noh i ozbro-
jeni techto tote^ jako u samic.
Korper gedrungen, ohne netzformige Structur. Kopf um 04 bis zweimal mehr
breit als lang, Augen gross, nach vorn stark hervorgequollen. Ocellen bei beiden Ge-
schlechtern vorhanden, weit von einander entfernt; vor ihnen ist der Kopf vertieft, vor
der Vertiefung, das ist zwischen den Fuhlern, erhoht. Fuhler auffallend kurz, achtgliedrig
(Stylus zweigliedrig). Ihr sechstes Glied hat gewohnlich vor dem Ende eine schiefe
Qaerwand, so dass der Fuhler neungliedrig zu sein scheint. Maxillartaster zweigliedrig;
*) Asv§pov = . strom, Baum.
— 159
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Labialtaster sehr kurz. Prothorax etwa so lang wie der Kopf, gewohnlich mehr als zwei-
mal so breit als lang; auf seinen Hinterecken je ein kurzer diinnerer oder starkerer
Stachel. Vorder- und Mittelbeine gedrungen. Hinterbeine bedeutend langer als die
iibrigen und durch eine im Thorax liegende Chitinfeder (Taf. VI. Fig. 86), an die
sich ihre Hiiften stiitzen, zum gewandten Springen besonders befahigt. Hintertarsen
mit einem kurzen starken Stachel versehen. Fliigel sehr lang, das Korperende iiber-
ragend. Oberflugel schmal, im ersten Viertel stark erweitert. Eine bei den Thysano-
pteren ungewohnte Gestalt erhalten sie dadurch, dass sich ihr Vorderrand am Ende
zu dem durchaus gerade verlaufenden Unterrande biegt (Taf. 11. Fig. 15). Die Ring-
ader ist dadurch merkwiirdig, dass sie einen schmalen Theil des Vorderrandes unum-
saumt lasst, indem sie unter ihm verlauft. Zwischen den beiden Langsadern im Ober¬
flugel befindet sich eine Reihe von Punkten. Vorder- und Hinterrander der beiden
Fliigelpaare sind mit Fransen versehen. Zwischen den Fransen am Vorderrande der Ober¬
flugel befinden sich keine Wimpern. Am Ende der Oberflugel fehlen auch die Fransen.
Die vorderen Fransen am Oberflugel entspringen aus der Fliigelflache zwischen dem vor-
deren Theil der Ringader und der oberen Langsader. Die Unterfliigel sind sehr schmal
und haben eine Langsader, die aus ihrer Wurzel entspringt; unweit von der Wurzel
entsteht eine zweite Langsader, welche fiber der erwahnten Ader verlauft; sie 'ist haupt-
sachlich anfangs wenig ausgedriickt. Das letzte Abdominalsegment ist sehr klein. Das
2. — 8. Segment ist oben in der Mitte mit je einem Paare nahe an einander stehender
Rorsten versehen; das 9. Segment hat am Hinterrande vier gerade, ziemlich lange und
starke Rorsten. Das letzte Segment ist mit sehr diinnen und kurzen Harchen besetzt.
Die Mannchen sind kleiner und lichter als die Weibchen; die Gestalt der Fliigel, der
Verlauf der Adern, die Form der Fiihler und Beine wie bei denselben.
50. Dendrothrips tiliae nov. sp.*)
Tab. J.I., fig. 15.; Tab. VI., fig. 84.-86.
? 1773. (T. fasciata L .) Thrips atra, alls f asciis tribus transversis a lb is; an-
tennis annulo albo; De Geer, Mem. p. servir k ■ l’hist.
d. Insectes (Goeze, III, pag. 11.).
9-
Barva tela cerno- az sedohneda, prothorax bily s cernou kresbou, ktera obycejne
pozustava v tom, ze zadni kraj lemovan jest tmavou stuhou, uprostred casto prervanou,
jez vysyla po kazde strane do predu jeden kratky vybezek, pred mm2 stojl cerna skvrnka.
Jindy nalezame na prothoraxu jen dve sikme stuhy, nazad se rozbihajlci. Pres cely ab-
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 37. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 37.
- 160 —
J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANO PTERA“.
domen jde nahofe uprostred svetla stuha, kterou pfikrfvajt kftdla, jsouce slo^ena. Dole
jest abdomen svetlejsi, velmi casto sedobelavy. Nekdy jsou hlava a pterothorax zluto-
hnede, sede zkalene, a abdomen jest nahofe belavy, slabeji neb silneji sedivy. Hiava
dvakrat sirst nez dels!. Tykadla jen o 0-2 dels! nez stfka hlavy; 1. cl. jejich znacne
kratsi nez 2; Tento jest bankovity, skoro kulaty; 3., 4. a 5. cl. mezi sebou asi stejne
dlouhe, vesmes . trochu kratsi a znacne uzst ne2 2.; 6. cl. malo deist nez pfedchazejict;
na basi jest nejsirst, nacez poznenahla znacne se zuzuje; pfed koncem ma sikmou pfehradku;
7. a 8. cl. dohromady mnohem kratst nez 6., mezi sebou skoro stejne dlouhe. Barva lykadel:
1. cl. tmavosed^ az cernohned^, 2., 6., 7. a 8. cl. cernohnede, 3.. 4. a 5. cl. zlute. Ptero¬
thorax jest mnohem sirst a deist ne2 prothorax. Nohy jsou cernosede, femora zvl. pfednt
a zadnt, na Same basi btla,. vsecky tibie, zvl. zadnt. ke konc.i po obou stranach taktez bile,
vsecky tarsy belave. Hof. kftdla jsou btla a majt tfi cerne stuhy, z nichz jedna zaujtma kofen
krtdla, druha uprostred neho se naleza a trett pfed koncem ; konec pak jest take cerny.
Jsou-li kftdla slozena, majt svetle cash jejich podobu tft btlych okrouhlych skvrn. Dolejst kftdla
jsou as uprostfed a ke konci velmi slabe sede zkalena, jinak cira. Delka tela 0-7 mm.
C?-
Znacne menst (05 mm) a svetlejsi nez 9. Barva hlavy zlutoseda, prothorax
btly se slabymi kresbami, nekdy bez kreseb, pterothorax sede zlutohnedy, abdomen zluty
neb belavy, slabe neb silneji sede zkaleny. Stuhy na kftdlech slabst. Nohy slabe sede:
femora na basi, tibie ke koncum a tarsy bile. Tykadla belava, slabe sede zkalena,
2., 6. cl. a stylus silneji.
Pfekrasny tento druh zije od dubna do zaft na listech kfovitych lip, a to misty
v mnozstvt pfevelikem. Take na listech olsovych a seftkovych casern se zdrzuje. Samce
naliezal jsem velmi cetne v srpnu a zaft.
Cechv: Praha: V Cibulce. Tam zastihl jsem ji2 dne 11. dubna samicku, jez kladla
vajtcko, majtc kladelko zapustene do listu seftkoveho prave se rozvijejtctho. Hradec Kralove:
V lese hradeckem i novohradeckem a v haji Oulisti u Piletic. Opocno : V bazantnici mo-
chovske v neobycejnem mnozstvt. Milesovka.
- -
9-
Korperfarbe schwarz- bis graubraun, Prothorax weiss mit einer schwarzen Zeich-
nung, welche gewohnlich darin besteht, dass der Hinterrand mit einer dunklen Binde
umsaumt ist, die, inmitten oft unterbrochen, beiderseits nach vorn einen kurzen Auslaufer
entsendet, vor dem ein schwarzes Fleckchen steht. Zuweilen finden wir auf dem Prothorax
nur zwei nach hinten divergierende Streifen. Oben geht iiber das Abdomen in der Mitte
eine lichte Binde, welche die Flugel, wenn sie zusammengelegt sind, bedecken. Unten
21
— 161
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN 0 PTE RA.
ist das Abdomen lichter als oben, lehr oft grauweisslich. Manchmal ist der Kopf und
der Pterolhorax gelbbraun, grau gelriibt, und das Abdomen oben weisslich, schwacher
oder starker grau angehaucht. Kopf zweimal mehr breit als lang. Fiihler nur um O’ 2
langer als die Kopfbreite; ihr 1. Glied bedeutend kiirzer als das 2. Dieses ist napfformig,
fast rund; das 3., 4. u. 5. Glied untereinander etwa gleich lang und durchgehends
etwas kurzer und bedeutend schmaler als das 2.; das 6. Glied wenig langer als das
vorhergehende, gegen das Ende zu bedeutend verengt, vor dem Ende mit einer
schiefen Querwand; das 7. u. 8. Glied zusammen viel kurzer als das 6., untereinander
fast gleich lang. Fiihlerfarbung: 1. Glied dunkelgrau bis schwarzbraun, das 2., 6., 7. u.
8. Glied schwarzbraun, das 3., 4. u. 5. gelb. Pterothorax viel breiter und langer als
der Prothorax. Beine schwarzgrau, Schenkel, hauptsachlich die vorderen und hinteren,
an der Wurzel weiss, alle Tibien (hauptsachlich die hinteren) gegen das Ende zu jeder-
seits ebenfalls weiss, alle Tarsen weisslich. Oberflugel sind weiss und haben drei schwarze
Querbinden, von denen die eine die Wurzel des Fliigels einnimmt, die andere in seiner
Mitte verlauft, und die dritte vor dem Ende sich befindet. Das Fliigelende ist ebenfalls
schwarz. Wenn die Fliigel zusammengelegt sind, bilden ihre lichten Oberfliigelpartien
drei rundliche weisse Flecke. Die Unterfliigel sind etwa in der Mitte und gegen das Ende
zu schwach grau getrubt, sonst hell. Korperlange O’ 7 mm.
<?'■
Bedeutend kleiner (0’5 mm) und lichter als das 9 • Kopf gelbgrau, Prothorax
weiss mit schwachen Zeichnungen, welche auch fehlen konnen, Pterothorax grau gelb¬
braun, Abdomen gelb oder weisslich, schwach oder starker grau getrubt. Die Fliigelbinden
lichter. Beine schwach grau gefarbt; Schenkel am Grunde, Tibien gegen das Ende und
Tarsen weiss. Fiihler weisslich, schwach grau getrubt, 2., 6. Glied und der Stylus starker.
Vorkommen: Von April bis September auf Lindenblattern, seltener auf Erlen-
und Fliederblattern. Mannchen im August und September. — Fundort: Bohmen.
51. Dendrothrips Degeeri nov. sp.*)
Tab. VI., fig. 87.
$•
Hlava a abdomen sedohnede, oci belave obroubene, prothorax belavf s sedo-
hnedymi kresbami, podobnymi kresbam na prothoraxu u druhu predchazejictho, avsak
vetslmi. Pterothorax sede zlutohnedy. Jindy jsou hlava a abdomen sedozlutave, prothorax
zlutav^ s sedymi kresbami a pterothorax sede zlutohnedy. Hlava dvakrat sirst nez deist.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 38. — Sammlung des bohmischen Landesmuseuras,
Praep. Nro 38.
— 162 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T Ii Y S AN 0 P TE R A“.
Tykadla jen as o 02 dels! nez slfka hlavy, ve tvaru podobna tykadlum druhu pfed-
chazejiclho (take pfehradka v 6. cl. jest pfltomna), jen 3., 4. a 5. cl. jsou ponekud
kratsl a tlustsl. Prvni, 3., 4. a 5. cl. sede, 4. z nich nejsvetlejsl, 2., 6. clanek a stylus
Cernosede. Barva noh sedohneda, pfednl tibie kc konci po obou stranach belave, stfednl
tibie na konci dole taktez belave, zadni femora na basi a zadni tibie ke konci bile. Ho-
fejsl kfldla silne zlutosede zkalena, na basi mnohem svetlejsl a zde na pfednlm okraji
skoro cira; supinka cela ^lutoseda. Dolejsi kfldla slabe sede zkalena, zilka tmava. Delka
tela O- 8 mm.
d1-
Znacne mens! a svetlejsl ne^ 9- Barva tela svetle zluta. Tykadel 1. a 2. clanek
belozlute, 3. — 6. cl. a stylus sede, nekdy 3., 4. a 5. cl. belave, jen na konci sede.
Kfldla slabe sede zkalena. Nohy belozlute. Safranova varlata prosvltajl. Vyjimkou jsou
telo, nohy a prvni dva clanky tykadel bile, ostatek tykadla tmavosedy; kfldla zustavajl
slabe sede zkalenymi.
Tfasnenka tato zije po cely rok pod korou stromu, zvlaste vrb, topolu, dubu,
bflz a hrusek; mimo to pak v lete na listech kastanu kohskeho v poctu nekdy znacnem,
dale na listech llpovych, olsovych, seflkovych a jasanovych. Samci vyskytuji se cetne v srpnu.
Cechy: Hradec Kralove: Ve Vekosi. Opocno: u Mezflce a v ba^antnici Mochove.
$•
Kopf und Abdomen graubraun, Augen weisslich umsaumt, Prothorax weisslich
mit graubraunen Zeichnungen, welche denen der vorhergehenden Art ahnlich sind. Pte-
rothorax grau gelbbraun. Zuweilen ist der Kopf und das Abdomen graugelblich, der
Prothorax gelblich, seine Zeichnungen grau ; der Pterothorax bleibt grau gelbbraun. Kopf
zweimal mehr breit als lang. Fuhler nur etwa um 0'2 langer als die Kopfbreite, in der
Form ahnlich denjenigen der vorhergehenden Art (auch die Querwand im 6. Glied ist
vorhanden), nur ist das 3., 4. u. 5. Glied etwas kiirzer und dicker. Das 1., 3., 4. u. 5.
Glied grau (das 4. lichter), das 2., 6. Glied und der Stylus schwarzgrau. Farbe der Beine
graubraun, Vordertibien gegen das Ende zu beiderseits weisslich, Mitteltibien am Ende
unten ebenfalls weisslich, Hinterschenkel am Grunde und Hintertibien gegen das Ende
weiss. Oberfliigel stark gelbgrau getrubt (ohne Binden), am Grunde viel lichter und hier am
Vorderrande fast hell; die Schuppe ganzlich gelbgrau gefarbt. Unterfliigel schwach grau
getrubt, die Langsader dunkel. Korperlange 08 mm.
Bedeutend kleiner und lichter als das 9 • Korperfarbe lichtgelb. Erstes und
zweites Fiihlerglied weissgelb, die ubrigen grau, manchmal das 3., 4. u. 5. Glied
21*
— 163 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA.
weisslich, mir am Ende grau. Flugel schwach grau getriibt. Beine weissgelb. Die safran
gelben Hoden scheinen durch. Ausnahmsweise sind der Korper, die Beine und die ersten
zwei Fuhlerglieder weiss, die ubrigen dunkelgrau.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch unter der Rinde verschiedener Baume ;
ausserdem im Sommer auf verschiedenen Baumblattern, vorzuglich auf denen der Ross-
kastanie. Mannchen im August. — Fun dor t: Bohmen.
52. Dendrothrips saltatrix nov. sp.*)
Tab. VI., fig. 88.
$■
Hlava, prothorax a abdomen zlutavobile, tento ke konci zluty, pterothorax zluty,
zfidka brlozlulavy. Nahofe na tele nalezame sede kresby, z nichz zvlaste napadna jest
kresba na protboraxu, majic vice mene podobu koruny. Hlava as o 04 sirsi nez delsi.
Tykadla o 0‘5 dels! nez sifka hlavy. Tvar tykadla tentyz jako u druhu tiliae, jen 1. cl.
trochu delsi, a 6. cl. nema pfehradky. Barva tykadel: 1., 3. a 4. 61. ^lutave, 2. zlutavy.
silne sede zkaleny, 5., 6., 7. cl. a stylus cerne. Prothorax as tak dlouhf jako hlava a malem
dvakrat sirsi nez delsi; na zadnich jeho rozich po jednom silnem ostnu. Pterothorax
znacne sirsi a delsi nez prothorax. Nohy zlutave, misty sede zkalene, a sice: vsecka
femora uprostfed, tibie pfedni a stfedni vne a slabe tez uvnitf; zadni nohy vsak jsou
skoro nezkalene. Kfidla presahnji konec abdomenu znacneji' nez u obou predchazejicich
druhu. Vedlejsi zilka v hof. kridlech jest nezfetelna. Kfidla tato jsou silne zlutosede
zkalena, na konci svetlejsi; rozsifena basalni cast’ jejich jest v pfedni polovine skoro
cira; take supinka jest v prve polovine bezbarva, v druhe vsak seda. Dol. kfidla jsou
velmi slabe sede zkalena, hlavni zilka jejich jest tmava. Delka tela O' 7 mm.
Znacne mensi nez 9 • Barva tela, tykadel a noh tata^; jako u ni, i kresby tytez.
Kfidla jsou cernoseda (krome na basi v pfedu, kdez jsou skoro cira). Safranova varlata
prosvitaji.
Tuto tfasnenku nalezl jsem v obou pohlavich v kvetnu a v srpnu na listech
olsovych, samicky pak tez v zime pod korou nejruznejsich stromu, zvlaste bfiz, vrb,
svestek a hrusek.
Cechy: Hradec Kralove. Opocno: V baZantnici Mochove.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 39. — Samrnlung des bohmischen Landestnuseums,
Praep. Nr. 39.
— 164 —
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A“ .
$./
Kopf, Prolhorax und Abdomen gelblichweiss, . dieses gegen das Ende zu gelb, Pte-
rothorax gelb, selten weissgelblich. Oben auf dem Korper befinden sich graue Zeichnungen,
von denen besonders jene auf dem Prothorax auffallt, indem sie mehr oder weniger
einer Krone ahnelt. Kopf etwa um 0-4 mehr breit als lang. Fiihler um 0’5 langer als
die Kopfbreite. Fiihlerform dieselbe wie bei der Art tiliae , nur ist das 1. Glied etwas
langer, und das 6. Glied hat keine Querwand. Fiihlerfarbung: 1., 3. u. 4. Glied gelblieh.
2. gelblieh, stark grau getrubt, das 5., 6., 7. Glied und der Stylus schwarz. Prothorax etwa
so lang wie der Kopf und fast zweimal so breit als lang; auf seinen Hinterecken je ein
starker Stachel. Pterothorax bedeutend breiter und langer als der Pro thorax. Beine gelblieh,
theilweise grau getrubt, und zwar: alle Schenkel in der Mitte, die Vorder- und die Mittel-
tibien aussen und schwach auch innen; die Hinterbeine sind fast ungetriibt. Fliigel iiber-
reichen das Abdomenende bedeutender als bei beiden vorhergehenden Arten. Die Neben-
ader im Oberflugel ist undeutlich. Die Oberfliigel sind stark gelbgrau getrubt, am Ende
lichter: ihre erweiterte basale Partie ist in der vorderen Halfte fast klar; auch die Schuppe
ist in der ersten Halfte klar, in der zweiten jedoch grau. Unterfliigel sehr schwach grau
getrubt, ihre Hauptader dunkel. Korperlange 0-7 mm.
c?-
Bedeutend kleiner als das 9 • Farbe des Korpers, der Fiihler und Beine ebenso
wie bei demselben, auch ahnliche Zeichnungen sind vorhanden. Fliigel dunkelgrau
(ausser am Grunde vorn, wo sie hell sind). Die safrangelben Hoden scheinen durch.
Vorkommen: In beiden Geschlechtern im Mai und August auf Erlenblattern.
Im Winter fand ich Weibchen unter der Rinde der verschiedensten Baume. — Fund or t:
Bohmen.
16. GENUS PROSOPOTH Rl PS. (Nov. gen.)*)
Telo sit’kovane. Hlava jest sirs! nez dels!, za ocima vypoukla. Po kazde strane
jejl naleza se. maly hrbol s chloupkem. Oci jsou vykoulene. Mezi nimi v predu na hlave
jsou dva hrboly. Ocka nejsou pritomna. Tvkadla osmiclenna (stylus dvouclenny). Makadla
maxillarni o trech clancich. Prothorax jest znacne delsi nez hlava. Na zaclnich rozich
jeho neni chlupu smyslov^ch. Nohy jsou kratke a velmi zavalite, bezbranne. Kfidel ani
nejmensi. rudimenta. Chloupkv na konci tela jsou velmi nepatrne.
- : — ; - -
Korper mit netzformiger Structur. Kopf mehr breit als lang, hinter den Augen
gewolbt und jederseits mit einem Hocker versehen, an dessen Spitze ein Harchen steht.
*j UpoffwTOv = skraboska, Maske.
— 165 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY SAN OP TER A.
Augen hervorgequollen. Zwischen ihnen vorn auf dem Kopfe zwei Hocker. Ocellen fehlen.
Fiihler achtgliedrig (Stylus zweigliedrig). Maxillar taster dreigliedrig. Prothorax bedeutend
langer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken keine Sinnesborsten. Beine kurz und sehr
gedrungen, wehrlos. Fliigel vollkommen fehlend. Harchen am Abdomenende unbedeutend.
53. Prosopothrips Vejdovskyi nov. sp.*)
Tab. IT., % 9.; Tab. VI., fig. 89.
$•
ITlava, prothorax a mesothorax jsou cerne, metathorax a abdomen svetle zluto-
hnPde. Prvnl cl. tykadel jest kratky, znacne kratsl nez 2. a velmi siroky, se stranami
vypouklymi; 2. cl. jest sikmy, neobycejne veliky, ke konci zuzenf; 3. — 5. cl. jsou uzke,
mezi sebou skoro stejne dlouhe a stejne utvofene; 6. cl. jest nejdelslm v celem tykadle
a taktez ponekud sikmv. Barva tykadel: prvnl cl. jest zluty, vice nebo mene hnede
zkalenf az cernohnedy, 2. cl. svetle zlutohnedf, 3., 4. a 5. zlute, 6. zluty, na konci
cerny, stylus cerny. Pterothorax jest kratsl a sirs! ne2 prothorax. Mesothorax a meta¬
thorax jsou velmi zretelne od sebe oddeleny. Onen jest velmi kratky. Pfedni femora
cerna, pfedni tibie svetle zlutohnede, na basi. vne tmave zkalene; pfedni tarsy a stfednr
i zadnl nohy cele zlutohnede. Prvnl cl. abdomenu kralkv a 9. cl. jeho daleko do osmeho
vsunuty. Zadnl kraje clanku abdom. majl nahofe zubaty lem. Delka tela 0 8 mm. —
Dosti znacny pocet exempl. nalezen.
cf. Nebyl posud objeven.
Tfasnenka tato zije v lete i v zime v hajich pod drnem.
Cechy: Hradec Kralove: Haj Ouliste u Piletic. Tfebechovice: Pod Vys. tijezdem.
9-
Kopf, Prothorax und Mesothorax schwarz, Metathorax und Abdomen licht gelb-
braun. Erstes Flihlerglied kurz, bedeutend kurzer als das 2. und sehr breit, mit ge-
wolbten Seiten; 2. Glied schief, ungewohnlich gross, gegen das Ende zu verengt; das
з. — 5. Glied schmal, unlereinander fast gleich lang und gleich gebildet; das 6. ist im
ganzen Fiihler am langsten und ebenfalls etwas schief. Fiihlerfarbung: erstes Glied gelblich,
mehr oder weniger braun getrubt bis schwarzbraun, das 2. licht gelbbraun, das 3 , 4.
и. 5. gelb, das 6. gelb, am Ende schwarz, der Stylus ebenfalls schwarz. Pterothorax
*) Dovolil jsem si tento druh nazvati die pana Ur. Frant. Vejdovskeho, universitnlho
professora v Praze. — Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 40. — Sammlung des bohmischen Lan-
desmuseums, Praep. Nr. 40.
166 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THYS ANOPTERA'. .
kurzer und breiter als der Prothorax. Mesolhorax und Metathorax sehr deutlich von
einander getrennt. Vordcrschenkel schwarz, Vordertibien licht gelbbraun, am Grunde
aussen dunkel getriibt; Vordertarsen und die ganzen Mittel- und Hinterbeine gelbbraun.
Erstes Abdominalsegment kurz; das 9. Segment weit in das 8. eingeschoben. Hinter-
rander der Abdominalsegmente oben gezahnt. Korperlange 0*8 mm.
$ unbekannt.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch im Waldrasen. — Fun dor t: Bohmen.
17. GENUS HELIOTHRIPS HALIDA)
Telo, zvlaste hlava a prothorax silne slt'kovane. Hlava sirs! ne2 dels!, hrbolata,
do zadu trochu rozsifena, mezi ocima do pfedu v ostry hrb prodlouzena. Tvafe nevy-
poukle, uprostfed sedlovite stazene. Oci nevykoulene, nybrz jen do pfedu vycnlvajlcl.
Ocka pfltomna. Tykadla osmiclenna. Stylus dvouclenny, 2. jeho clanek mnohem dels!
nez prvy, vlasovity, as tak dlouhy jako 3. cl. tykadla a na konci jeste tencim kratkym
vlaskem opatfemh Na 3. — 6. cl. tykadel naleza se na vnejsl strane po jednom clpku
cichovem. Makadla maxillarnl o dvou clanclch, z nichz druhy jest mnohem dels! prveho.
Prothorax znacne kralsi nez^hlava, hrbolaty, uprostred trochu stazeny; na zadnich rozich
jeho neni chlupu ani ostnu. Nohv bezbranne. Kridla pritomna a neslt’kovana. Horejsi
silne nahoru prohnuta; na basi jsou siroka, za prvni ctvrtinou se vsak znacne zuzuji
a zustavaji zuzenymi az ke konci, kdez jsou zaokrouhlena. Krome ^ilky okruzni jest
zde podelna zilka, ktera se rozdeluje na konci prve tretiny ve dve vetve, z nichz ho-
rejsl bezl az do konce kfldla tesne vedle prednl cash zilky okruzni, dolejsl pak tesne
vedle jejl zadnl cash. Na zilkach jsou kratke, spore chloupky (tak zvlaste na horejslm
rameni zilky podelne). Prednl okraj horejslch krldel opatfen jest tenkymi dosti dlouhymi
trasnemi; kratslch brv mezi nimi nenl. Dolejsl kfldla jsou uzka a na basi tez rozsifena.
Chlupv na konci abdomenu jsou velmi slabe a svetle. Rozmno2ova.nl deje se obycejne
parthenogenetic.ky .
Korper, hauptsachlich der Kopf und der Prothorax mit tiefer netzformiger Structur.
Kopf mehr breit als lang, uneben, nach hinten etwas erweitert, zwischen den Augen
vorne mit einem scharfen Hocker versehen. Wangen nicht gewolbt, inmitten sattelformig
eingeschnlirt. Augen nicht hervorgequollen, sondern nur vorstehend. Ocellen vorhanden.
Fuhler achtgliedrig. Stylus zweigliedrig, sein 2. Glied viel langer als das 1., haarformig,
etwa so lang wie das 3. Fiihlerglied und am Ende mit einem noch dunneren, kurzen
Harchen versehen. Am 3. — 6. Fiihlergliede befindet sich aussen je ein Geruchszapfen.
*) "HXto$ = slunce, Sonne; jmeno nevhodne; willkiirlich gewahlter Name.
— 167 —
H. UZEL, MONO GRAPH I E DER ORDNUNG Til Y SAN OPT ERA.
Maxillar taster aus zwei Gliedern zusammengesetzt, von denen das 2. viel danger als das
erste ist. Prothorax kiirzer als der Kopf, uneben, inmitten etwas eingeschniirt; auf
seinen Hinterecken weder Borsten noch Stacheln. Beine wehrlos. Flugel vorhanden.
ohne netzformige Structur. Die oberen stark aufwarts gebogen, am Grunde breit, vom
ersten Viertel an jedoch schmal und am Ende abgerundet. Ausser der Ringader betindet
sich hier eine Langsader, welche aus der Flugelwurzel entspringt und sich im ersten
Drittel der Fliigellange in zwei Aste gabelformig theilt. Der obere Ast lauft dicht neben
dem vorderen Theil der Ringader, der untere Ast dicht neben ihrem hinteren Theil. Die
Adern sind mit Harchen diinn besetzt (so besonders der obere Ast der Langsader). Der
Vorderrand der Oberflugel tragt dunne, ziemlich lange Fransen; kiirzere Wimpern zwischen
denselben sind nicht vorhanden. Die Unterflugel sind schmal und am Grunde ebenfalls
erweitert. Die Borsten am Abdomenende sind sehr schwach und licht.
54. Heliothrips haemorrhoidalis Bou'che.*)
Tab. VI., fig. 90. — 92.
1833. Thrips haemorrhoidalis Bouche, Naturg. d. schadl. Garten-Ins., pag. 206.
1836. Heliothrips Adouidum Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 443.
1836. — haemorrhoidalis Burmeister, Handb. d. Entomolog-., II, pag. 412.
1838. — - — Burmeister, Genera Insectorum. (Kolorovane
vyobrazeni. — Colorierte Abbildung.)
1843. — — Amvot et Serville, Jns. Hemipteres, pag. 641.
1852. — — Halidav, Walker: Homopt. ins. of Brit. Mu¬
seum, pag. 1002.; tab. VI., fig. 13.
1852. — — Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien,
IX, pag. 473.; lab. XVII.
1855. Thrips — Bremi, Stettiner Entomolog. Zeitung, pag. 313.
1882. — — Fric, Pfirodopis zivocisstva, pag. 113. (vy¬
obrazeni).
1886. Heliothrips adonidum Cameron, Transact. Natur. Hist. Soc. Glasgow, pag. 300.
1891. — haemorrhoidalis Reuter, Thvsanopt. i finska orangerier, pag.
164. et 165.
9:
Barva tela cernohneda, hlava trochu svellejsi, dva posledni clanky abdomenu
dervenave zlutohnede; 8. cl. jeho jen uprostred tak zbarveny. Tykadla velmi tenka.
dlouha. Prvni jejich clanek jest kratsi a uzsi nez 2., tento jest bankovity, nemnoho
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 41. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 41.
168
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN 0 P TE R A“.
dels! nez sirsi; 3., 4. a 5. cl. na basi uzke, ku konci vsak kyjovite se rozsifujici
a poslupne kratsi a kralsi; 6. cl. na basi siroky, znaCne kralsi ne2 3., ano i kratsi
n.e2 5., 7. cl. tenky, o polovinu kratsi nez 6. Barva tykadel: 1. — 5. cl. Zlutave, prvni
dva slabe sedohnede zkalene, 6. cl. cernosedy, na basi svetly, 7. a 8. zlutave, velmi
slabe sede zkalene. Pterothorax znacne sirsi a delsi neZ prothorax. Predni rohy meso-
thoraxu vycnivajici. Nohy zavalite, cele zlutave. Hof. kridla Zlutava, na basi svetlejsi.
Dolejsi kridla taktez zlutava, slabe sede zkalena. s zilkou tmavou. Devaty cl. abdomenu
prodlouzeny, konicky; jest nejdelsim clankem vubec; 10. cl. velmi uzky, znacne kratsi nez
predchazejici. Delka tela 12 mm.
Var. abdominalis Reut. Hlava a thorax cernohnede, abdomen sede zlutavo-
hnedy. Prvni cl. abdom. cely a 2. — 5. po stranach uzce slabe (jen 2. silneji) sedohnede
zkalene.
cf-
Objeven Heegrem (L. c. 63.), avsak nepopsan.
Trasnenka tato by la zavlecena z cizich kraju do nasich skleniku, kdez zdrzuje
se na spodni strane listu niznych rostlin a nekdy znacne skodi. Var. abdominalis vy-
skytuje se dosti zhusta mezi formou typickou.
Cechy: Praha (prof. Reznik). Hradec Kralove. Hofice.
$•
Korperfarbe schwarzbraun, Kopf etwas lichter, die zwei letzten Abdominalsegmente
ganz, und das 8. in der Mitte rothlich gelbbraun. Fiihler sehr dunn u. lang. Ihr erstes Glied
kurzer und schmaler als das 2., dieses napfformig, nicht viel langer als breit; das 3.,
4. u. 5. Glied auf dem Grunde schmal, gegen das Ende jedoch keulenformig erweitert und
jedes etwas kurzer als das vorhergehende ; das 6. Glied auf dem Grunde breit, bedeutend
kurzer als das 3., und sogar etwas kurzer als das 5.; das 7. dunn, um die Halfte kurzer als
das 6. Fiihlerfarbung: 1. — 5. Glied gelblich, die ersten zwei schwach graubraun getriibt,
das 6. schwarzgrau, am Grunde licht, das 7. u. 8. gelblich, sehr schwach grau ange-
flogen. Pterothorax bedeutend breiter und langer als der Prothorax. Die vorderen Ecken
des Mesothorax vorragend. Beine gedrungen, gelblich. Oberfliigel gelblich, am Grande
heller. Unterflugel ebenfalls gelblich, schwach grau getriibt, ihre Ader dunkel. Das neunte
Abdominalsegment verlangert, konisch, am langsten. Das 10. Segm. sehr schmal, bedeutend
kurzer als das vorhergehende. Korperlange 1*2 mm.
Var. abdominalis Reut. Kopf und Thorax schwarzbraun, Abdomen grau gelb-
lichbraun, Erstes Abdominalsegment ganz, das 2. — 5. an den Seiten schmal schwach
(nur das 2. starker) graubraun getriibt.
— 169
22
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS AN OPTER A.
cf-
Von Heeger entdeckt, jedoch nicht beschrieben.
Vorkommen: Auf der Blattunterseite vieler Pflanzen in unseren Glashausern (aus
fremden Landern eingeschleppt). — Fundorte: England (Walker, Cameron), Deutschland
(Bouche, Burmeister, Bremi, Jordan, Bohls), Wien (Heeger, Low), Finnland (Reuter), Nord-
amerika (bei Washington Pergande), Bohmen.
55. Heliothrips femoralis Reut.
1891. Heliothrips femoralis Reuter, Thysanoptera i finska orangerier, pag. 165.
» Caput rufo-ferrugineum, thorax fusco-ferrugineus, abdomen, apice excepto, nigro-
piceum; capite vitta media pone ocellos infuscata: antennis pedibusque rufo-ferrugineis,
illis articulo sexto ultimisque fuscis, his femoribus quatuor posterioribus nigro-fuscis ;
capite longitudine fere V2 latiore; oculis ultra latera capitis haud prominulis; antennis
utroque articulorum 3 — 5 secundo minus quam duplo longiore; pronoto capite Vs bre-
viore; mesonoto pronoto dimidio latiore, lateribus fortius rotundato; alis anticis pronoto
2/5 angustioribus, abdomine paullo longioribus (in exsiccatis!), linearibus, basi solum leviter
dilatatis, nigricantibus, basi albida, apice extremo fasciolaque supra quartam apicalem
partem pallidis, margine externo (antico) dense et longe ciliatis, ciliis marginis interni
(postici) adhuc longioribus; venis parum elevatis, setosis, longitudinali in tertia basali
parte bifurcata, venis apicalibus parallelis; vena brevi basali interiore in marginem in¬
ternum exeunte. Long. 1 2/5 — lVa mm.«
18. GENUS PARTH ENOTH RI PS m*)
Telo, zvl. hlava a prothorax, silne sit’kovane. Hlava sirsi nez dels!, mezi ocima
do pfedu v hrbol prodlouzena, vzadu v krcek zuzena. Oci znacne vvkoulene. Tvare
vypoukle. Ocka pfitomna. Tykadla sedmiclenna, krome prvych dvou clanku velmi tenka.
Stylus jednoclenny, vlasovity, tak dlouhy jako 6. cl. tykadla a na konci jeste tencim
vlaskem stejne delky opatfeny. Na 3. — 6. clanku po dvou od sebe oddelenych cipcich
cichovych. Makadla maxillarni 0 dvou clancich, z nichz druhyjest znacne delsi nez prvv.
Prothorax valne kratsi nez hlava; hrbolatv, do zadu se rozsifujici, na zadnich svych
rozich po jednom nedlouhem kfidlatem ostnu. Nohy bezbranne. Kfidla jsou velmi siroka
a velmi dlouha, takze presahuji konec abdomenu. Hofejsi maji podobu kuchynskeho
noze, jsou sit’kovana a maji krome zilky okruzni jen jednu zilku podelnou. Tato vysvla
za prvou ctvrtinou sve delky kratke, sikme rameno k pfedni casti zilky okruzni. sama
pak ohyba se k spodnimu okraji kridla a bezi rovnobe^ne s nim. Tato zilka jest po
*) IlapOevG? = panna, Jungfrau ; vzhledem k parthenogenetickemu rozmnozovani se; ira Bezug
auf die parthenogenetische Vermehrung.
— 170 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY S ANOPTE R A“.
cele deice chlupy poseta. Pfedni cast’ zilky okruzni jest opatfena silnymi, kratkymi brvami;
tfasni mezi nimi neni. Zadni okraj kridla ozdoben jest dlouhymi trasnemi. Za onou kratkou,
sikmou zilkou jsou horejsi kridla nahle trochu stazena. Dolejsi kridla jsou ke konci nahoru
prohnuta. Dva posledni clanky abdomenu jsou u samic znacne zuzene. Chlupy na konci
abdomenu jsou slabe a svetle. Drub sem nalezejici jest k skakani zpusobily.
Der Korper, hauptsachlich der Kopi und der Prothorax, mit tiefer netzformiger
Slructur. Kopf mehr breit als lang, zwischen den Augen vorn mit einem Hocker; ganz
hinten halsformig verengt. Die Augen bedeutend hervorgequollen. Die Wangen gewolbt.
Ocellen vorhanden. Fiihler siebengliedrig, ausser den ersten zwei Gliedern .sehr diinn.
Stylus eingliedrig, haarformig, so lang wie das 6. Fiihlerglied und am Ende mit einem
noch dunneren Harchen von gleicher Lange versenen. Am 3. — 6. Gliede je zwei von
einander getrennte Geruchszapfen. Maxillartaster zweigliedrig, ihr zweites Glied bedeutend
langer als das erste. Prothorax bedeutend kurzer als der Kopf, uneben, nach hinten
erweitert, auf seinen Hinterecken mit je einem nicht langen geflugelten Stachel. Beine
wehrlos. Fliigel sehr breit und sehr lang, so dass sie das Abdomenende iiberragen. Die
oberen haben die Form eines Kiichenmessers, ihre Structur ist netzformig, und sie be-
sitzen ausser der Ringader nur eine Langsader. Dieselbe entsendet hinter dem ersten
Viertel ihrer Lange einen kurzen schiefen Ast zum vorderen Theil der Ringader, wendet
sich nachher zum Hinterrand des Fliigels und lauft parallel mit ihm. Diese Ader ist der
ganzen Lange nach mit Borsten besetzt. Der Vorderrand des Fliigels ist mit kurzen
starken Wimpern versehen; Fransen sind hier nicht vorhanden. Hinter jenem kurzen
schiefen Ast ist der Oberflugel plotzlich etwas zusammengezogen. Die Unterfliigel sind
gegen das Ende zu aufwarts gebogen. Die zwei letzten Abdominalsegmente sind bei den
Weibchen bedeutend verengt. Die Borsten am Abdomenende sind schwach und licht. Die
her gehorige Art hat ein Springvermogen.
56. Parthenothrips dracaenae. Heeg.*)
Tab. II., fig. 12. — 14.; Tab. VI., fig. 93.
1852. Heliothrlps Dracaenae Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, pag.
1858.
Thrlps
365. (V separatnim otisku pag. 3.; tab. I. —
Separatabdruck : pag. 3; tab. I.)
Regel, Bull, phys.-math. Acad. St. Petersb., pag.
1888.
Heliothrlps
632.; fig. 4. et 5.
Jordan, Zeitschr. f. wiss. Zool., 47. Jahrg.
1891.
—
—
Reuter, Thysanopt. i finska orangerier, pag. 166.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 42. — Sammlung des bohmischen Landesmusemns,
Praep. Nr. 42.
— 171
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPERA.
2-
Hlava a thorax hnedozlutave, s postrannt tmavou carou, nekdy sede zkalene.
Abdomen cernolmedy, posledm tfi clankv zlutohnede. Ocka v pfedu na hlave blizko
vedle sebe seskupena. Prvnt cl. tykadel umisten jest v nizke misticee a jest kratsi
a uzsi nez 2., tento jest bankovity, nemnoho deist nez sirs!, 3. a 4. cl. velmi uzke,
z tenke base ke konci poznenahla kvjovite se rozsifujici, v posledm asi ctvrtine zase
zuzene, mezi sebou skoro stejne dlouhe, krouzkovane; 5. cl. trochu kratsi. taktez z uzke
base ke konci se rozsifujici, na konci vsak nezuzeny, tez krouzkovany; 6. cl. znacne
kratsi nez tfeti. Barva tvkadla idutava, 6. a 7. cl. sedohnede. onen na basi trochu
svetlejsi. Pterothorax znacne sirsi a delsi nez prothorax. Nohv jsou sit'kovane. Pfedni
femora slabe hnedozlutava, uprostred ponekud sede zkalena. Stfedni a zadni cerno-
hneda, na basi a na konci slabe hnedozlutava, vsecky tibie a tarsv svetle hnedozlutave.
Hof. kfidla jsou bila a maji dve tmave pricne stuhv. Prva jest silnejsf a naleza se za
vidlici, t. j. na konci prve tfetiny kridla. Druha, sikma, dosl.i neurcita, jest na konci
druhe tfetiny jeho. Mezi druhou stuhou a koncem kfidla znamename jesle na pfednim
kraji slabou skvrnu. Zilky jsou na onech castech, kde lezi ve sluhach neb ve skvrne,
cernosede. Pod onou skvrnou na horejsim okraji kfidla, Irochu stranou, byva zilka
podelna i okruzni na malem miste dosti tmava. Delka tela 1 mm.
Var. (nov.) concolor. Barva celeho tela, i abdomenu, slabeji neb silneji hnedo¬
zlutava, hlava a thorax po stranach taktez s tmavou carou.
cf-
Die Heegra (L. c. 66.) zlutohnedy.
Tfasnenka tato bvla do nasich skleniku rosllinami z cizich zemi zavlecena. Zije
zde na spodni strane listu nejruznejsich rostlin a skodi nekdv znacne. Var. concolor na-
lezena mezi formou typickou v nekolika exemplafich.
Cechy: Praha (prof. Reznik). Hradec Kralove. Jind. Hradec (Duda).
$•
Kopf und Thorax braungelblich mit einer dunklen Seitenlinie, manchmal grau
getriibt. Abdomen dunkel- bis schwarzbraun, die letzten drei Segmente gelbbraun. Ocellen
einander sehr genahert. Das 1 . Fuhlerglied sitzt in einem seichten Napfe und ist kiirzer und
schmaler als das 2., dieses ist napfformig, nicht viel langer als breit. das 3. u. 4. Glied
sehr schmal, auf dem Grunde dumi, gegen das Ende allmahlich keulenformig erweitert, im
letzten Viertel wieder vefengt, untereinander fast gleich lang, geringelt; das 5. Glied etwas
kiirzer, ebenfalls auf dem Grunde dunn und gegen das Ende zu erweitert, jedoch auf dem
Ende selbst nicht wieder so verengt, auch geringelt; das 6. Glied bedeutend kiirzer als das
172 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH Y SANOPTER A\
dritte . Fuhlerfarbung gelblicli, das 6. u. 7. Glied graubraun. jenes am Grande elwas lichter.
Pterothorax bedeulend breiter und langer als der Prothorax. Beine mil netzformiger
Structur. Vorderschenkel schwach braungelblich, in der Mitte etwas grau getriibt. Mittel-
und Hinterschenkel schwarzbraun, am Grande und am Ende schwach braungelblich, alle
Tibien und Tarsen ebenfalls licht braungelblich. Die Oberflugel sind weiss und haben
zwei dunkle Querbinden. Die erste ist, starker und befindet sich hinter der Gabel, d. i.
am Ende des ersten Dritlels der Flugellange. Die zweite Querbinde ist schief, ziemlich
undeutlich und liegt am Ende ihres zweiten Drittels. Zwischen der zweiten Binde und
dem Flugelende nehmen wir am Vorderrande noch einen schwachen Fleck wahr, und
schief unter ibm eine Trubung der Langs- und Ringader. Korperlange 1 mm.
Var. (nov.) concolor. Farbe des ganzen Korpers lichter oder dunkler braun¬
gelblich (die letzten Abdominalsegmente ebenso gefarbt), Kopf und Thorax an den Seiten
ebenfalls mit einem schwarzen Strich.
f,
Nach Heeger gelbbraun.
Vorkommen: In unseren Glashausern auf der Blatlunterseite vieler Pflanzen,
aus fremden Landern verschleppt. Schaden manchmal bedeutend. — Fundorte: Wien
(Heeger, v. Frauenfeld), Finnland (Reuter), St. Petersburg (Regel), Deutschland (Jordan,
Bohls), Nordamerika (bei Washington Pergande), Bohmen.
19. GENUS THR1PS (L.).*)
Ocka pntomna. Tykadla sedmiclenna (stylus jednoclenny). Makadla maxillarm o
tfech clanclch. Prothorax pravidlem o neco deist hlavy; na zadntch jeho roztch po dvou
dlouhych smyslovych chlupech. Prednt nohy jsou pravidlem bezbranne; jen u druhu
calcarata opatreny jsou prednt tarsy dlouhym, tenkym, ohnutym zubem. Krtdla obycejne
pfttomna, jen nekdy schazejt; jsou dosti siroka, a zilka okruznt na prednim kraji krtdla
jest opatrena dlouhvmi trasnemi a kralstmi tuhymi brvami. Druhy sem nalezejtct jsou
k skakant zptisobile.
Augen vorhanden. Fiihler siebengliedrig (Stylus eingliedrig). Maxillartaster dreigliedrig.
Prothorax regelmassig etwas langer als der Kopf; auf seinen Hinterecken je zwei lange
Borsten. Vorderbeine regelmassig wehrlos; nur bei der Art calcarata sind die Vorder-
tarsen mit einem langen, dunnen, gebogenen Zahn bewaffnet. Fliigel gewohnlich vorhanden;
sie sind ziemlich breit und ihr Vorderrand ist mit langen Fransen besetzt, zwischen denen
sich kiirzere steife Borsten befinden. Die her gehorenden Arten haben ein Springvermogen.
*) 0ptd/, cerv ve dreve zijicl, Holzwurm (bei Theophrast).
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA.
57. Thrips physopus L.*)
Tab. VI., fig. 94.-99.; Tab. X., fig. 172.
1746. Thrips elytrls glaucis, cor pore atro; Linne, Fauna Svecica. Editio I.. pag. 220.
1761. Thrips physapus Linne, Fauna Svecica, pag. 266.
1 7 64. Thrips elytrls glaucis , cor pore atro ; Geoffroy, Histoire abregee d. Ins., pag. 385.
1767. Thrips physapus Linne, Systema Naturae, pag. 743.
1776. Thrips fusca, nigricans , elytrls glaucis; Muller, Zoologiae danicae Prodromus,
pag. 96.
1780. Thrips physapus Schaffer, Elementa entomologica, pag. 127.
1781. — — Schrank, Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 296. et 298.
1781. ■ — — Fabricius, Species Insectorum, pag. 396.
1787. — — Fabricius, Mantissa Insectorum, pag. 320.
1788. — — Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2222.
1789. — — Berkenhout, Synopsis of Nat. Hist, of Gr. Britain and
Ireland, pag. 122.
1789. — — de Villers, Car. Linnaei Entomologia.
1794. — — Fabricius, Entomologia Systematica, pag. 228.
1802. — — Stew, Elements of Nat. Hist., pag. 114.
1803. — — Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag. 313.
1806. — - — Turton, A General System of Nature, pag. 716.
1806. — — Shaw, General Zoology, pag. 199.; tab. 63.
1821. — — Wood. Illustr. of the Linn. Genera of Ins., pag. 118.; tab. 42.
1836. — — Haliday, Entomological Magazine, pag. 448.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 415.
1843. — — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 644.
?1852. — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag 1111.;
tab. VI., fig. 7. — 11.**)
1878-79. — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 6.***)
5-
Barva tela cernohneda, pterothorax vsak casto tmave zlutohnedv. Hlava sirsi nez
delsi, nazad patrne zuzena. Prvni cl. tykadel znacne kratsi nez druhy; 3. a 4. cl. mezi
sebou skoro stejne dlouhe, 5. znacne kratsi. Barva tykadel: 1. a 2. cl. sedohnede, 3.,
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 43. — Samnilung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 43.
**) Vykresy vztahuji se najisto na drab T. physopus. — Die Zeichnungen beziehen sich siclier
auf die Art T. physopus.
***) Poukazali jsme .jen na popisy starsi a na ddlezitejsi. — Von den uberaus zahlreichen
Beschreibungen dieser Art warden nur die iilteren und die wich tiger en beriicksichtigt.
174 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU JHYSANOPTERA4.
4. a 5. cl. zlutave, 5. obvcejne na samem konci trochu zkaleny, 6. do polou zlutavy,
od polou cernohnedy. 7. cernohnedy. Vyjimkou jest 4. a zvl. 5. cl. ke konci tmavy
a 6. cl. jen na basi svetly. Prothorax nepatrne delsi hlavy; na jeho zadnim okraji na-
lezaji se krome dlouhych c.hlupfi smyslovych jeste na ka 2de strane ctyfi male chloupky.
Nohy cernohnede, vsecky tarsy a pfedni tibie belozlutave, tyto z pocatku po obou
stranach, zvl. vne, trochu hnede zkalene. Hlavni zilka v hofejsim kfidle ke konci se
trend chlupv stejne od sebe vzdalenymi anebo s prvnim trochu oddalenym. Vedlejsi
s cetnymi chlupv. Hofejsi kfidla silne sede neb sedohnede zkalena, na basi svetlejsi a pfed
samou vidlicl s velikym cirym mistem. Dolejsi kfidla jsou dosti cira. Delka tela 1‘2 mm.
Var. (nov.) adusta. Hlava a thorax jsou zlutohnede, vice nebo mene sede zka¬
lene. Abdomen svetle sedozluty, na konci cerny.
$ (dosud nepopsany).
Zna6ne mensi nez 9 • Barva tela bud' cernohneda aneb belozlutava, pfi cemz
jest thorax zluty. U tmavych samcu jsou tykadla a nohy podobne zbarveny jako u samic;
u svetlych jsou prvni tri clankv tykadel cele zlutave, 4. a 5. taktez zlutave, na samem
konci vsak tmave, 6. do polou zlutavy, od polou tmavosedy, 7. tmavosedy, nohy cele
zlutave. Kfidla pfitomna. U tmavych naleza se na spodni strane 3. — 7. cl. abdom. po
jedne bile podelne prohlubine. U svetlych jsou tyto prohlubiny jeste delsi a uprostfed
trochu stazeny; na svetle pude vsak nejsou tak zfetelnymi.
Tfa§nenka tato zije od jara do podzimu v nejruznejsich kvetech a jest po druhu
Physopus vulgatissima nejhojnejsi. Vyskytuje se nekdv v uzasnem mnozstvi. Tak
nalezl jsem kvety od Tragopogon pratensis v haji mezi Krci a Kundraticemi jimi
temef naplnene. Krome kvetu lucnich a lesnich obyva take kvety zahradni, avsak nikdy
ve vetsim poctu. Pokud se jinych pestovanych rostlin tyce, vyskytuje se, ac ne hojne,
v kvetech jabloni, lnu a brambor. Na obili je fidka; nalezl jsem jen nekolik exemplafd
v klasech psenicnych. Pfezimuje pod spadanym listim, v seschlych kvetenstvich a v drnu.
Samce nalezl jsem od pocatku dubna az do polovice listopadu, a sice svetle i tmave
v stejnem asi mnozstvi. Var. adusta naleza se dosti zhusta mezi formou typickou.
Vyskytuje se po cele nasi vlasti a stoupa az na vrchol Snezky, kdez dosti hojne
zije v sporych kvetech. Krome toho zvlaste hojne nalezl jsem ji v kvetech v Malem
Sneznem bfeznu, okolo Boudy prince Jindficha, na stranich nad Malym stavem a kolem
Obfi boudy. — Z Pesti mi byla s kvetinami zaslana.
- 3-^ -
?•'
Korperfarbe schwarzbraun, Pterothorax jedoch oft dunk el gelbbraun. Kopf mehr
breit als lang, nach hinten deutlich verengt. Erstes Fiihlerglied bedeutend kiirzer als das
zweite; das 3. u. 4. untereinander fast gleich lang, das 5. bedeutend kiirzer. Fiihler-
— 175 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YSAN OPTER A.
farbung: 1. u. 2. Glied graubraun, 3., 4. u. 5. Glied gelblich, das 5. gewohnlich am
aussersten Ende etwas getriibt, das 6. bis zur Mitte gelblich, von der Mitte an schwarz-
braun, das 7. schwarzbraun. Ausnahmsweise ist das 4. und hauptsachlich das 5. Glied
gegen das Ende dnnkel und das 6. nur am Grunde licht. Prothorax unbedeutend langer
als der Kopf; auf seinem Hinterrande befinden sich ausser den langen Sinnesborsten
noch jederseits vier kleine Harchen. Beine schwarzbraun, alle Tarsen und die Vorder-
tibien weissgelblich, diese anfangs jederseits, hauptsachlich aussen, etwas braun getriibt.
Die Hauptader im Oberfliigel gegen das Ende zu mit drei Borsten, die von einander
etwa gleich entfernt sind, oder die erste etwas weiter von den iibrigen abstehend. Die
Nebenader mit zahlreichen Borsten besetzt. Oberfliigel stark grau oder graubraun
getriibt, am Grunde lichter. Unterfliigel ziemlich hell. Korperlange 12 mm.
Var. (nov.) adusta. Kopf und Thorax gelbbraun, mehr oder weniger grau getriibt.
Abdomen licht graugelb, am Ende schwarz.
$ (noch unbeschrieben).
Bedeutend kleiner als das 9 • Korperfarbe entweder schwarzbraun oder weiss¬
gelblich, wobei der Thorax gelb ist. Bei den dunklen Mannchen sind die Fiihler und die
Beine ahnlich wie bei den Weibchen gefarbt; bei den lichten Mannchen sind die ersten
drei Fiihlerglieder gelblich, das 4. und 5. ebenfalls gelblich, am aussersten Ende jedoch
dunkel. das 6. bis zur Mitte gelblich, von der Mitte an dunkelgrau, das 7. dunkelgrau,
die Beine gelblich. Fliigel vorhanden. Auf der Unterseite des 3. — 7. Abdominalsegmentes
befindet sich je eine weisse langliche Vertiefung. Bei den lichten Mannchen sind diese
Vertiefungen etwas langer als bei den dunklen, jedoch viel weniger deutlich.
Vorkommen: Die ganze warme Jahreszeit hindurch in allerlei Bliiten in beiden
Geschlechtern. Die dunklen Mannchen ebenso haufig wie die lichten. Die Weibchen iiber-
wintern unter abgefallenem Laub, in trockenen Bliitenstanden und im Rasen. -- Fund-
orte: (alle Localitaten anzufiihren, wo diese Art angeblich gefunden wurde, ist unrathsam,
da sehr oft die verchiedensten Arten unter dem Namen Thrips physapus angefuhrt
werden): England (Haliday), Finnland (Reuter), Deutschland (Bohls), Bohmen, Pest.
58. Thrips communis nov. sp. *)
Tab. VI., fig. 100.
' 9-
Barva tela blede zluta, zlutoseda neb zlutozelena az svetle sedolmeda, zrldka bila
neb beloseda. Hrud’ jest pravidlem silneji zlute zbarvena. Chlupy na tele jsou tmave.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 44. a 45. — Sammlung des bohmischen Landes-
tnuseums, Praep. Nr. 44 u. 45.
J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA\
Hlava trochu sirs! nez dels!, se stranami vypouklymi, nazad nezuzena. Prvni cl. tykadel
kratsi nez druhv, tento clanek, pak 3. a 4. mezi sebou skoro stejne dlouhe, 5. cl. jen
trochu kratsi nez 4., 7. cl. kratky, na basi siroky, casto tupy. Tykadla jsou u bledych
exemplafu nasledovne zbarvena: 1. cl. ciry. ostatnl kalne zlutave; 3. (ne vzdy), 4. a 5.
ke konci, 6. a 7. cele sede zkalene. Clm tmavsl se stava telo, tlm jsou take tmavsl
tykadla, pfi temz se i prvni cl. trochu zakaluje, ac zustava stale prusvitnym; druhy
pak a 6. i 7. jsou nejtemnejsimi. Na zadnlm okraji prothoraxu nalezame krome dlouhych
chlupu smyslovych na kazde strane (podobne jako u nasledujlclch osmi druhu) jeste tri
male chloupk'y. Barva noh jest pri exemplanch nejsvellejslch belava, bez mlstnlch zkalenin.
Clm tmavsl se vsak barva tela stava, tlm tmavslmi tez jsou nohy, a tlm zretelneji lze
na nich pozorovati mlstnl zkaleniny, ktere jsou nasledujlcl: prednl femora jsou v zadu
uprostfed zkalena; strednl a zadnl jsou zkalena cela, krome spicky. prednl tibie pak po
obou stranach, strednl a zadnl v prvni polovine, krome base. Hlavnl zilka ma v druhe
sve polovine pravidlem ctyri chlupy, z nichz prvni dva a poslednl dva jsou sbllzeny.
U bledych exemplafu jsou hofejsl krldla velmi slabe zlutave zkalena; u tmavslch pristupuje
slabe sede zkalenl, k nemuz jeste slaby neb silnejsl hnedy nadech se pfidava. U korene
jsou hofejsl krldla vzdy znacne svetlejsl, ne vsak cira. Delka tela 0 8 mm.
Var. annulicornis. Zkalenl 3. — 5. cl. tykadla na konci jest velmi silne a nahle,
takze tykadlo uprostfed zda se byti krouzkovanym.
Var. pulla. Abdomen stava se u teto variety tmavslm a tmavslm, az uplne zcerna;
po nem ztmavl poznenahla hlava a posleze prothorax, ano tyto cash nabyvajl barvy tmavo-
hnede az cernohnede. Pterothorax pfi tom pravidlem jest 2lutohnedy. Mlstnl zkaleniny noh,
jak u formy typicke jsou udany, vystupujl zde velmi patrne; nekdv vsak, a to u nej-
tmavslch exemplafu, ztmaveji cele nohy. Prvni cl. tykadel jest nejsvetlejsl, sedy, nepatrne
prusvitny, ostatnl cernosede, jen tfetl krome konce a ctvrtv na basi zlutave. Hofejsl
kfldla jsou krome svetlejsl base hnedoseda neb sedohneda. Sedmy clanek tykadla jest
dels!, oslfejsl a na basi uzsl nez u formy typicke, clmz bllzl se druhu nasledujlclmu.
Hlavnl zilka ma v druhe sve polovici obycejne tfi chlupy.
C?-
Hlava a abdomen zlutoblle, thorax zluty. Prvni dva clanky tykadel bile, 3., 4.
a 5. svetle, na konci sede (3. velmi slabe) zkalene, 6. cl. jest sedy, na basi aneb do
polou blly, 7. jest cely sedy. Kfldla pfltomna.
Tfasnenka tato zije od bfezna do listopadu v nejruznejsich kvetech, obycejne je-
dnotlive. Nektere kvety vsak obzvlaste miluje, a tarn nalezame ji v mnozstvi nekdy pfe-
velikem. Jsou to pfedevslm kvety lilkovitych (Solcmum tuberosum , dulcamara , nigrum.
Lycium barbarum, Hyoscyamus niger), a kvety vetsiny okolicnatych, pak Erythraea
centaurium, Eupatorium cannabinum, Valeriana officinalis a kvetenstvl cukrovky
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
i lebedy. Sloznokvete za to navstivuje zffdka. Mimo to vyskytnje se v kvetenstvi ruznych
trav; v malem poctu tez v klasech obilnych a na listech ruznych rostlin nizkych (zvl.
na bramborove nati) i stromu. — Krome na uvedenvch rostlinach pestovanych zije jeste
v kvetech od Papaver somniferum, Onobrychis sativa, Linum usitatissimum, Vicia
sativa, na kvetinach zahradnich, na mladych vynoncich pestovaneho chinelu a na kar-
fiolu. — Samci objevuji se od dubna do rijna, v tomto mesi'ci vsak i v predchazejicim
poridku. Samice pfezimuji v seschlych kvetenstvich, pod spadanym listim a v drnu.
Naleza se vsude po Cechach. Take po celych Krkonosich, i na nejvyssich temenech.
Z Pesti a Reky poslana mi byla v kvetech. Na Helgolande vyskvtuje se cetne. — Var.
annulicornis jest hojna na Krkonosich. Var. pulla vyskytuje se vsude po Cechach mezi
formou typickou a take po celych Krkonosich. Na nejvyssich vrcholcich vsak jest znacne ridsi.
- $5-~-£S -
$•
Korperfarbe blassgelb, gelbgrau oder gelbgriin bis licht graubraun, selten weiss
oder weissgrau. Thorax regelmassig starker gelb gefarbt. Die Borsten am Korper sind
dunkel. Ivopf etwas mehr breit als lang, mit gewolbten Wangen, nach hinten nicht verengt.
Erstes Fiihlerglied kiirzer als das 2., 4iese&, 4ann das 3. u. 4. untereinander fast gleich
jang, das 5. Glied nur etwas kiirzer als das 4., das 7. Glied kurz, auf dem Grunde breit,
oft stumpf. Die Fiihler sind bei lichten Exemplaren folgendermassen gefarbt: 1. Glied
hell, die iibrigen trub gelblich, das 3. (nicht immer), das 4. u. 5. gegen das Ende, das
6. u. 7. ganz grau getriibt. Je dunkler der Korper wird, desto dunkler werden auch
die Fiihler, wobei sich auch das erste Glied etwas triibt, obwohl es immer. durchscheinend
bleibt; das 2., 6. u. 7. Glied sind dann am dunkelsten. Am Hinterrande des Prothorax
befinden sich ausser den langen Borsten noch jederseits (ebenso wie bei den folgenden
acht Arten) drei kleine Harchen. Die Farbe der Beine ist bei den lichtesten Exemplaren
weisslich, ohne locale Triibungen. Je dunkler jedoch die Korperfarbung wird, desto dunkler
werden auch die Beine, und desto deutlicher treten die localen Triibungen hervor. Es
sind dann die Vorderschenkel hinten in der Mitte dunkel, die Mittel- und Hinterschenkel
bis auf die lichte Spitze stark getriibt, die Vordertibien jederseits, die Mittel- und Hinter-
tibien in ihrer ersten Halfte mit Ausnahme der Basis dunkel. Die Hauptader im Ober-
fliigel ist in ihrer zweiten Halfte regelmassig mit vier Borsten versehen, von denen die
ersten zwei und die letzten zwei einander genahert sind. Bei lichten Exemplaren sind die
Oberfltigel sehr schwach gelblich getriibt; bei den dunkleren tritt eine schwache graue
Triibung hinzu, der sich noch ein schwacherer oder slarkerer brauner Ton zugesellt.
Am Grunde sind die Oberfliigel immer viel lichter, jedoch nicht hell. Korperlange (P8 mm.
Var. annulicornis. Die Triibung des 3. — 5. Fiihlergliedes am. Ende ist sehr stark
und plotzlich, so dass der Fiihler in der Mitte geringelt erscheint.
— 178 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH YS ANOPTERA" .
Var. pulla. Das Abdomen triibt sich bei dieser Varietat immer mehr und mehr,
bis es vollkommen schwarz wird; nachher werden auch der Kopf und endlich der Pro¬
thorax immer mehr dunkel bis dunkelbraun und schwarzbraun. Der Pteroth'orax ist dabei
regelmassig gelbbraun. Die localen Trubungen der Beine treten hier, so wie sie bei der
Stammform angegeben wurden, sehr deutlich hervor; zuweilen werden jedoch, bei sehr
dunklen Exemplaren, die ganzen Beine ebenfalls dunkel. Erstes Fuhlerglied am lichtesten,
grau, wenig durchscheinend, die ubrigen schwarzgrau, nur das dritte ausser dem Ende
und das vierte am Grunde gelblich. Die Oberfliigel sind ausser dem lichteren Grunde
braungrau Oder graubraun. Das 7. Fuhlerglied ist langer, scharfer und am Grunde schmaler
als bei der Stammform, wodurch diese Varietat sich der folgenden Art nahert. Die Hauptader
hat in ihrer zweiten Halfte gewohnlich drei Borsten.
J1
Kopf und Abdomen gelbweiss, Thorax gelb. Die ersten zwei Fiihlerglieder
weiss, das 3. auf dem Ende sehr schwach, das 4. u. 5. starker grau getrubt, das 6.
ist grau, auf dem Grunde Oder bis zur Mitte weiss, das 7. ganz grau. Flugel vorhanden.
Vorkommen: Die Weibchen von Marz bis November in den verschiedensten
Bliiten, hauptsachlich jedoch in jenen der Solanaceen und der Umbelliferen. Die Mannchen
von April bis August haufig, im September und October selten. Die Weibchen liberwintern
in trockenen Bliitenstanden, unter abgefallenem Laube und im Rasen. — Fundorte:
Bohmen, Helgoland (Uzel), Fiume, Pest.
59. Thrips major nov. sp.*)
Podoba se druhu predchazejicimu, a to zvl. tmave jeho variete. Postava jeji jest
vsak znacne mohutnejsi, zbarvenl tela v2dy velmi tmave, zbarveni noh a kridel svetlejsi,
tykadla stihlejsi, 7. cl. jejich jeste delsi a tenci; hlavni zilka pak ma v druhe sve polovine
vzdy jen tri chlupy. — Barva tela cernohneda. Hlava trochu sirsi nez delsi se stranami
vypouklymi, nazad nezuzena. Paty cl. tykadel jen o neco malo kratsi nez 4.; dva prve
clanky tykadel tmave, 3. svetly, 4. ke konci zkaleny, 5. krome base tmavy, 6. a 7
taktez tmave. Nohy jsou dosti svetle; femora zlutava, vne uprostfed zkalena, zadni tmava,
na obou koncich svetlejsi; predni tibie obycejne cele svetle, stredni a zvl. zadni vne
uprostfed zkalene. Jindy jsou vsecka femora tmava, na obou koncich svetlejsi. Tarsy
jsou svetle. Kfidla svetla, na basi skoro cira. Delka tela 1 mm.
*) major, vztahem k druhu predchazejicimu. — major, in Bezug auf die vorhergehende
Art. — Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 46. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 46.
179
23*
H. U Z EL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Var. adusta. Hlava, prothorax a abdomen jsou zlutave, slabe sede zkalene;
abdomen ma posledni dva clanky tmavosede; pterothorax jest slabe zlutavohnede zbarveny.
Tvkadla jsou zlutava, dva prvni clanky, 4. cl. ke konci, pak 5., 6. cl. a stylus sede
zkalene.
Var. gracilicornis. Tykadla jsou utlejsi a tenci nez u formy typicke. Nohy velmi
svetle. Hof. kridla jsou dosti temne zkalena, na basi vsak znacne svetlejsi.
cT-
Maly, bledy a velmi podobny samci druhu communis , dobfe vsak od neho lisi
se znaky u samice udanymi. Kfidla taktez pfitomna.
Trasnenka tato zije hojneji jen v krajinach vyse polozenych, a sice od kvetna
do zari v ruznych kvetech, zvl. od Sambucus nigra , Senecio nemorensis, Eupatorium
cannabinum a na listech od Solanum dulcamara , je2 znacne poskozuje. Samci objevuji
se od cervna do zaii. Samice prezimuji v suchych kvetenstvich a pod korou stromovou.
Cechy: Hradec. Kralove. Tfebechovice. Opocno. Trutnov. Vrajt. Marsov. V Krkonosich
hojne; tak zvl, na vrcholu Snezky, v Malem Sneznem breznu, na stranich nad Malym
stavem a pod Labskym slapem. Liberec. Gastolovice. Solnice: u Skuhrova. Milesovka.
Prachatice : U Kubern. Prales boubinsky (velmi hojne v kvetech od Senecio nemorensis).
Var adusta nalezena (1 ex.) na Snezce v zari; var. gracilicornis (6 ex.) u Turnova
(Bubak) a u Peruce.
9-
Der vorigen Art, hauptsachlich ihrer dunklen Varietat, ahnlich. Ihre Gestalt ist
jedoch bedeutend machtiger, die Korperfarbe immer sehr dunkel, die Farbung der Beine und
der Fliigel lichter, die Fiihler schlanker, ihr 7. Glied nochlanger und diinner; die Hauptader
im Oberfliigel hat in ihrer zweiten Halfte immer nur drei Borsten. — Korperfarbe schwarz-
braun. Kopf etwas mehr breit als lang, seine Wangen gewolbt; nach hinten ist er nicht
verschmalert. Das 5. Fiihlerglied nur wenig kiirzer als das 4.; die ersten zwei Glieder
dunkel, das 3. u. 4. licht, letzteres gegen das Ende zu getrubt, das 5. ausser dem Grunde
dunkel, das 6. u. 7. dunkel. Beine ziemlich licht; Schenkel gelblich, aussen in der Mitte
getrubt, die hinteren dunkel, an beiden Enden lichter; Vordertibien gewohnlich licht, die
Mittel- und hauptsachlich die Hintertibien aussen in der Mitte getrubt. Zuweilen sind alle
Schenkel dunkel und an beiden Enden lichter. Die Tarsen sind hell. Fliigel licht, auf dem
Grunde fast klar. Korperlange 1 mm.
Var. adusta. Kopf, Prothorax und Abdomen gelblich, schwach grau getrubt; die
zwei letzten Abdominalsegmente dunkelgrau; Pterothorax schwach gelblichbraun. Fiihler
gelblich, die zwei ersten Glieder, das 4. gegen das Ende, dann das 5., 6. und der Stylus
grau getrubt.
180 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA‘.
Var. gracilicornis. Fuhler diinner als bei der Stammform. Beine sehr Jicht.
Oberflugel ziemlich dunkel gelriibt, auf dem Grunde bedeutend heller.
c?-
Klein, blass und sehr ahnlich dern Mannchen der Art communis , jedoch leicht
nach den beim Weibchen angegebenen Kennzeichen zu unterscheiden.
Vorkommen: In verschiedenen Bliiten und auf der Unterseite der Blatter von
Solanum dulcamara. Weibchen yon Mai bis September, Mannchen von Juni an. Die
Weibchen uberwintern in trockenen Blutenstanden und unter Baumrinde. — Fundort:
Bohmen.
60. Thrips sanibuci Heeg. *)
1854. Thrips Sambuci Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, pag. 369.
(V separatnim otisku str. 7.; tab. II. — Separatabdruck :
S. 7, Taf. II.)
.9-
Podoba se druhu pfedchazejicimu, od nehoz ji Ize ihned rozeznati die svetleho
5. cl. tykadla a die stehen tmavych. — Barva tela zlutohneda. Hlava jest trochu sirsi
nez dels!, se stranami vypouklymi, nazad nezuzena. Paty cl. tykadel tak dlouhy jako
ctvrty. Dva prvni cl. jsou tmave, 3., 4. a 5. zlute, tento ke konci velmi slabe zkaleny, 6.
a 7. tmave. Femora jsou cela tmava, predni a stredni tibie belave, na basi tmave, zadni tibie
tmave, ke konci belave, vsecky tarsy belave. Hlavni zilka v hor. kridle ma ke konci obycejne
2 chlupy, nekdy tfi. Hofejsi kridla jsou temneji zkalena nez u druhu pfedchazejiciho,
basis jejich jest cira. Chlupy na konci abdomenu jsou slabsi. Delka tela 1 mm.
d-
Velmi svetly. Prvni cl. tykadel ciry, 2. bily, 3. — 5. ^lutave, 6. sedy, na basi
svetlejsi. Hlavni Zilka na konci pravidelne se tremi chlupy. — Podoba se znacne samcum
druhu communis , rozeznava se vsak od nich tretim az patym clankem tykadelnim
nezkalenym, sedmym ostrym i tenkym a tremi chlupy (ne ctyrmi) na konci hlavni zilky.
Trasnenka tato zije od pocatku dubna az do zari na listech od Sambucus nigra ;
jednou nalezl jsem ji tez na Samb. racemosa. Die Jordana vyskytuje se take na
listech lipovych a jasanovych. Samce sbiral jsem v zari. Samice prezimuji pod spadanym
lislim a ve skulinach kury.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 47. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nro 47.
181 —
H. UZEL, MON 0 GRAPHIE UER ORDNUNG TH YS ANOPTE RA.
Cechy: Praha: Zahrada v byvalem Museu na Pfikopech (Prof. Dr. Fric), na Stvanici.
Hradec Kralove: V hradbach pevnostnich.
5-
Der vorhergehenden Art ahnlich, von der sie jedoch sogleich nach dem hellen
5. Fiihlerglied und nach den dunklen Schenkeln zu unterscheiden ist. — Korperfarbe
gelbbraun. Kopf etwas mehr breit als lang, nach hinten nicht verengt; seine Wangen
sind gewolbt. Fiinftes Fiihlerglied so lang wie das vierte. Die zwei ersten Fiihlerglieder
sind dunkel, das 3., 4. u. 5. gelb, dieses gegen das Ende zu sehr schwach getriibt, das
6. u. 7. dunkel. Alle Schenkel dunkel, die Vorder- und Mitteltibien weisslich, am Grunde
dunkel, die Hintertibien dunkel, gegen das Ende zu weisslich, alle Tarsen weisslich. Die
Hauptader gegen das Ende gewohnlich mit zwei, zuweilen mit drei Borsten. Die Oberfliigel
mehr als bei der vorhergehenden Art getrubt, am Grunde klar. Die Borsten am Abdomenende
schwacher. Korperlange 1 mm..
d1-
Sehr licht. Erstes Fiihlerglied klar, das 2. weiss, das 3.-5. gelblich, das. 6. grau,
am Grunde lichter. Die Hauptader am Ende regelmassig mit drei Borsten. — Ahnelt
stark den Mannchen der Art communis , unterscheidet sich jedoch von ihnen durch das
ga ¥kz helle dritte bis fiinfte Fiihlerglied, durch das scharfe und diinne 7. Glied und durch
drei (nicht vier) Borsten am Ende der Hauptader.
Vorkommen: Die Weibchen von Anfang April bis September hauptsachlich an
den Blattern von Sambucus nigra. Die Mannchen im September. Die Weibchen iiber-
wintern unter abgefallenem Laube und unter Baumrinde. — Fundorte: Wien (Heeger),
Deutschland (Jordan), Bohmen, Helgoland (Uzel).
61. Tlirips salicaria nov. sp *)
$•
Podoba se ponekud druhu pfedchazejicimu, lze ji vsak ihned rozeznati die zbarveni
tela odchylneho a die tmaveho 5. cl. tykadla. — Barva tela cernohneda. Hlava trochu sirsi
nez dels!, se stranami vypouklymi, nazad nezuzena. Vrasky na tyle jsou rovnobezne
a nevbihaji tak casto do sebe jako u druhu sambuci. Paty clanek tykadel jen o neco
malo kratsi ne2 ctvrty, v pfedu ut'aty. Barva tykadel: prvni dva clanky cerne, 3. zluty,
4. ^luty, velmi slabe zkaleny, 5. cerny, na same basi svetly, 6. a 7. cerne. Nohy po¬
nekud zavalitejsi a mnohem urciteji zbarvene nez u druhu predchazejiciho. Vsechna femora
cernohneda, predni tibie zlute, po obou stranach velmi slabe sedohnede zkalene, stredni
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 48. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 48
182 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „TH YS AN 0 PTE RA“.
a zadnl tibie cernohnede, na konci zlute, vsecky tarsy zlute. Hlavni zilka ke konci vzdy se
tfemi chlupy. Hof. kffdlo tmave zkaleno, zvl. lined za koncem prve tfetiny a ke konci. Basis
jeho skoro uplne cira. Chlupy na konci abdomenu jsou mohutnejsl a tmavsl nez u druhu
sambuci. Delkatela 1*1 mm.
C?. Nebyl posud objeven.
Tfasnenku tuto nalezl jsem v zimnlch meslclch hlavne pod korou vrb, zrldka tez
pod korou briz, morusl a svestek; v dubnu pak zastihl jsem jediny exemplar na mladych
vyhonclch divokeho chmelu.
Cechy: Hradec Kralove: Na nekolika mlstech v okoli.
Ahnelt etwas der vorhergehenden Art; man unterscheidet sie jedoch von ihr
nach der abweicbenden Korperfarbe und nach dem dunklen 5. Fiihlergliede (von T.
major nach der abweicbenden Beine- u. Fliigelfarbe).' — Korperfarbe schwarzbraun.
Kopf etwas mehr breit als lang, seine Wangen gewolbt; nach hinten ist er nicht verengt.
Die Runzeln auf dem Hinterhaupte sind parallel und verbinden sich nicht so oft mit-
einander wie bei der Art sambuci. Das 5. Fuhlerglied nur um wenig kurzer als das
vierte, vorn abgestutzt. Fuhlerfarbung: die ersten zwei Glieder schwarz, das 3. gelb, das
4. ebenfalls gelb, sehr schwach getriibt, das 5. schwarz, an der Wurzel hell, das 6. u.
7. schwarz. Beine etwas gedrungener und viel bestimmter gefarbt als bei der vorher¬
gehenden Art. Alle Schenkel schwarzbraun, die Vordertibien gelb, aussen und innen sehr
schwach graubraun getrubt, die Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am Ende gelb,
alle Tarsen gelb. Die Hauptader gegen das Ende immer mit drei Borsten besetzt. Ober-
fliigel dunkel getrubt, hauptsachlich im Anfang des zweiten Drittels seiner Lange und
gegen das Ende zu. Auf dem Grunde fast vollkommen klar. Die Borsten am Abdomen-
ende sind starker und dunkler als bei der Art sambuci. Korperlange l’l mm.
<$ unbekannt.
Vorkommen: Im Winter hauptsachlich unter Weidenrinde. Im April fand ich
ein Exemplar auf jungen Trieben des wilden Hopfens. — Fundort: Bohmen.
62. Thrips valida nov. sp. *)
9-.
Jest podobna obema druhum pfedchazejlcim, od nich2 se vsak na prvnl pohled
rozeznava patym clankem tykadla, jenz jest malinky, znacne kratsl nez ctvrty, a telem
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 49. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 49.
— 183 —
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORUNUNG TH YS AN 0 PTE R A.
mnohem mohutnejsim. — Barva tela cernohneda, dva posledni clanky abdom. nejsou
tmavsi nez ostatni telo. Hlava patrne sirs! nez delsi, se stranami vypouklymi, nazad ne-
zuzena. Tykadla jsou ponekud zavalita Prvni clanek jejich jest tmavy, druhy svetly, na
basi vsak a po obou stranach uzce zkaleny, 3. svetly, 4. taktez svetly, ke konci zkaleny,
5. do polou svetly, od polou zkaleny, 6. tmavy, na basi svetlejsi, 7. tmavy. Vsecka
femora tmave zbarvena, predni casto na samem konci svetlejsi. Pfedni tibie svetle, po
obou stranach trochu zkalene, stredni a zadni tmave, ke konci svetlejsi. Vsecky tarsy
svetle. Hlavni zilka ke konci se tremi chlupy. Horejsi kfidla jsou trochu zkalena, a to
na pocatku druhe tretiny a ke konci znacneji. Na basi jsou svetlejsi. Dolejsi kridla jsou
na konci nepatrne zkalena. Posledni clanek abdom. znacne zuzeny. Delka tela 1‘2 mm.
m
Mensi a trochu svetlejsi nez 9 • — Barva tela tmave zlutohn6da, dva posledni
clanky abdom. nejsou napadne tmavsimi. Kridla pritomna. Na 3. — 7., cl. abdom. dole
po jednom malem bilem okrouhlem puntiku. Ctvrty a 5. cl. tykadel jsou jen slabe zka¬
leny; 6. cl. skoro do polou svetly.
Trasnenka tato zije od kvetna do zari v ruznych kvetech a casern i v drnu.
Samce nalezl jsem v cervnu.
Cechy: Praha. Mukarov. Hradec Kralove. Tfebechovice. Stara Paka. Vrajt. Ja-
blonec. Liberec. Solnice: U Skuhrova. Pisek (Varecka). Prales boubinsky.
•9,
Ahnlich den beiden vorhergehenden Arten, von denen man sie jedoch sofort
nach dem winzigen 5. Fiihlerglied, welches viel kiirzer ist als das vorhergehende, und nach
der machtigeren Korpergestalt unterscheiden kann. — Korperfarbe schwarzbraun, die
zwei letzten Abdominalsegmente nicht dunkler als der iibrige Korper. Kopf deutlich
mehr breit als lang, nach hinten nicht verengt; seine Wangen sind gewolbt. Fiihler et-
was gedrungen. Ihr erstes Glied dunkel, das 2. licht, am Grunde jedoch und beiderseits
schmal getriibt, das 3. licht, das 4. ebenfalls licht, gegen das Ende zu getrubt, das 5.
bis zur Mitte licht, von der Mitte an getrubt, das 6. dunkel, am Grunde lichter, das
7. dunkel. Alle Schenkel dunkel, die vorderen oft am aussersten Ende lichter. Die Vor-
dertibien licht, jederseits etwas getrubt, die Mittel- und Hintertibien dunkel, gegen das
Ende zu lichter. Alle Tarsen licht. Die Hauptader gegen das Ende zu mit drei Borsten.
Oberfliigel etwas getrubt, und zwar im Anfang des zweiten Drittels und gegen das Ende
zu bedeutender. Am Grunde sind sie lichter. Unterfliigel am Ende unbedeutend getrubt.
Das letzte Abdominalsegment schmal. Korperlange P2 mm.
— 184 —
J. UZEL, MON 0 GRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
Kleiner und etwas lichter als das 9 • — i Korperfarbe dunkel gelbbraun, die zwei
letzten Abdominalsegmente sind nicht auffallend dutikler. Fliigel vorhanden. Auf dem 3. — 7.
Abdominalsegmente unten je ein kleiner weisser Pankt. Das 4. a. 5. Fuhlerglied nur
schwach getrubt; das 6. Glied fast bis zur Milte licht.
Vorkommen: Weibchen von Mai bis September in verschiedenen Bluten und
zuweilen auch im Rasen. Mannchen im Juni. — Fundort: Bohmen.
63. Thrips adusta nov. sp .*)
$•
Rozeznava se od druhu pfedchazejiciho ihned dvema poslednimi clanky abdomenu,
ktere maji cernou barvu, kdezto telo jinak je hnedozlute neb zlutohnede. Take postava
jest znacne mensi. — Hlava trochu sirs! nez deist, se stranami vypouklymi, nazad nezuzena.
Paty cl. tykadla malinky, znacne kratst nez ctvrty. Barva tykadel: prvnt dva clanky
tmave, 2. na konci svetly, 3. cely zlutavy, 4. zlutavy, v posledni tfetine (zvl. nahofe)
tmavf, 5. do polou zlutavf, od polou tmavy, 6. a 7. tmave, onen na basi svetlejsi.
Vsecka femora ke konci pravidlem svetlejsi, pfedni tibie zlutave, jen vne sede zkalene,
stredni tibie na same basi a v druhe polovici, zadni tibie na same basi a ke konci
svetle. Hlavni zilka ke konci se tremi chlupy. Hof. kridla jsou tmaveji zkalena nez u druhu
predchazejiciho, a to zvl. ke konci. Basis kridla jest dosti cira. Delka tela 1 mm.
Var. nigra. Hlava a abdomen jsou cerne, pterothorax cernohnedy. Tykadla jsou
podobne zbarvena jako u formy typicke. Vsecka femora a stredni i zadni tibie cerne.
Vsecky tarsy a pfedni tibie zlutave, tyto vne sede zkalene. — Jediny exempl. nalezen.
c?-
Sotva svetlejsi nez samice, dva posledni clanky abdomenu tmave. Kfidla pfitomna
Na 3. — 7. cl. abdom. dole po jednom malem bilem okrouhlem puntiku.
Tfasnenka tato jest hojna od dubna do cervna v obou pohlavich v ruznych kvetech,
zvlaste v kvetech od Ranunculus ficaria a Taraxacum officinale.
Cechy: Praha. Cercany (Bubak). Hradec Krai. Opocno. Jaromef. Turnov. Jablonec.
Milesovka. Peruc. Slane. Unhosf (Vafecka). Prachatice. Prales boubinsk^.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 50. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 50.
— 185 —
24
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPERA.
Von der vorigen Art sofort zu unterscheiden nach den zwei letzten Abdominal-
segmenten, welche schwarz sind, wogegen der iibrige Korper braungelb oder gelbbraun
ist. Auch die Gestalt ist bedeutend kleiner. — Kopf etwas mehr breit als lang, nach
liinten nicht verengt; seine Wangen sind gewolbt. Das 5. Fiihlerglied winzig, bedeutend
kiirzer als das vierte. Fiihlerfarbung: die ersten zwei Glieder dunkel, das 2. am
Ende licht, das 3. ganz gelblich, das 4. gelblich, im letzten Drittel (hauptsachlich oben)
dunkel, das 5. bis zur Mitte gelblich, von der Mitte an dunkel, das 6. u. 7. dunkel,
jenes am Grunde lichter. Alle Schenkel gegen das Ende zu regelmassig lichter, die Vor-
dertibien gelblich, nur aussen grau getriibt, die Mitteltibien an der Wurzel und in der
zweiten Halfte, die Hintertibien an der Wurzel und gegen das Ende zu licht. Die Haupt-
ader in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten. Die Oberfliigel sind dunkler getriibt als bei
der vorhergehenden Art, und zwar hauptsachlich gegen die Spitze zu. Ihre Basis ist
ziemlich hell. Korperlange 1 mm.
Var. nigra. Kopf und Abdomen schwarz, Pterothorax schwarzbraun. Fiihler
ahnlich gefarbt wie bei der Stammform. Alle Schenkel und die Mittel- und Hintertibien
schwarz. Alle Tarsen und die Vordertibien gelblich, diese aussen grau getriibt.
cf.
Kaum lichter als das Weibchen, die zwei letzten Abdominalsegmente dunkel. Fliigel
vorhanden. Auf dem 3. — 7. Abdominalsegmente unten je ein kleiner weisser Punkt.
Vorkommen: Haufig von April bis Juni in beiden Geschlechtern in verschiedenen
Bliiten und hauptsachlich in jenen von Ranunculus ficaria und Taraxacum offici¬
nale. — Fund or t: Bohmen.
64. Thrips Hava Schr.*)
177 .
1781.
1781.
1781.
1787.
1788.
1789.
Thrips flava, alls albidis; Schrank, Beytrage zur Naturgesch., pag.
tab. I., fig. 25. et 26.
Thrips flava Schrank, Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 297.
— melanopa Idem, ibidem, pag. 298.
— Urticae Fabricius, Species Insectorum, pag. 397.
— Fabricius, Mantissa Insectorum, pag. 320.
— Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2223.
— — de Villers, C. Linnaei Entomologia.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 51. a 52. — Sammlung des bohmischen Landes-
museums, Praep. Nr. 51 u. 52.
— 186 —
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „THYSANOPTERA\
1794. Thrips Urticae Fabricius, Entomologia Systematica, pag. 229.
1803. — — Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag. 313.
1806. — i — Turton, A General System of Nature, pag. 716.
1836. — — Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 448.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, pag. 415.
1843. — — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 644.
1852. — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1113.;
tab. VII., fig. 7. et 8.
1878-79. — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 6.
1882. — Solanacearum (Widgalm), Portschinsky. (Pfeklad [Ubersetzung] jeho
prace v casop. : Revue Mens. d’Ent. St. Petersb.,
pag. 44.)
?•
Telo nadherne Mute, thorax (nekdy cele telo) s odstinem do cervena. Chlupy na
tele a kfidlech velmi tmave. Hlava trochu sirsi nez.delsi, se stranami vypouklymi, nazad
nezuzena. Prvni cl. tykadel kratsi nez 2., 3. a 4. stejne mezi sebou dlouhe, 5. clanek
znacne kratsi nez pfedchazejici, smerem k basi se zuzujici. Barva tykadel : prvni tri cl.
belozlute, 3. casto na konci slabe sede zkaleny, 4. cl. as do polou belozluty, od polou
silne sede &Z cernosede zkaleny, 5. cl. skoro do dvou tretin belozluty, v posledni tfetine
nahle cernosedy (velmi charakteristicke!), 6. a 7. cl. cernosede, onen na basi svetlejsi
a nekdy zde az zlutavy. Nohy cele beloMute, nijak nezkalene. Hlavni zilka v hof. kfidle ma
v druhe sve polovici tri chlupy, z nichz prvf jest od ostatnich dvou oddalen. Hor. kfidla
jsou slabe Mutavosede zkalena, na basi svetlejsi. Delka tela 1*2 mm.
Var. (nov.j obsoleta. Rozmery tela mensi nez u formy typicke, zbarveni jeji
jest vsak podobne, jen bledsi; thorax i abdomen jsou krome toho casto nahofe slabe
sede zkaleny a chlupy na tele a kfidlech jsou svetlejsi. Tykadla podobne zbarvena jako
u formy typicke. Varieta tato blizi se typicke forme druhu communis , rozeznava se vsak
od ni stihlejsim a pomerne delsim telem a zvl. stihlejsimi tykadly, patym clankem jejich
znacne kratsim nez ctvrtf a sedmym clankem na basi ne tak sirokym, dale vzdy jen
tremi chlupy na druhe polovine hlavni zilky v horejsim kfidle a take barvou tela obycejne
svetlejsi.
.
Belavy, thorax slabounce zlutavy ; tykadla podobne zbarvena jako u 9- Kridla
pfitomna. Chlupy na tele svetle. Dole na nekolika clancich abdom. nalezaji se velmi ne-
zfetelne piskotovite prohlubiny.
Tfasnenka tato Mje v obou pohlavich od dubna do zafi v nejruznejsich kvetech
a objevuje se casern ve velikem mnozstvi; tak v kvetech od. Cornus mas (kvetouci
u*
— 187 —
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
kere dfinove u Sv. Prokopa jimi byvaji pfeplneny), Monotropa hypopitys, Pulsatilla
pratensis , Vicia faba , Calluna vulgaris , Epilobium angusti folium, Humulus lupulus
(plodni sisky). Mimo to vyskytuje se tez casern v kvetenstvi trav (zvl. Sesleria coerulea)
a nekdy tez na listech ruznych nizkych rostlin i stromu. Krome na uvedenych roSt-
linach pestovanych zije jeste v kvetech tresni, brambor, ligrusu, maku a nekdy velmi
cetne na kvetinach zahradntch. Ze by zvlaste zlutym kvetum pfednost davala, jak Halid ay
tvrdl, nemohl bych potvrditi (viz o tom prislusne misto v Casti biologicke).
Jest rozstrena po celych Cechach. Na Krkonosich zije sice vsude (dostupnje tez
nejvyssich vrcholku), avsak jen ojedinele.
$■
Korper hochgelb, der Thorax (manchmal der ganze Korper) mit rothem Ton.
Die Borsten am Korper und auf den Fliigeln sehr dunkel. Kopf etwas mehr breit als
lang, mit gewolbten Wangen; nach hinten ist er nicht verengt. Erstes Fiihlerglied kiirzer
als das 2.. das 3. u. 4. untereinander gleichlang. das 5. bedeutend kiirzer als das vor-
hergehende, gegen die Basis zu verengt. Fiihlerfarbung: die ersten drei Glieder weissgelb,
das 3. oft auf dem Ende schwach grau getriibt, das 4. Glied etwa bis zur Mitte weiss¬
gelb, von der Mitte an stark grau bis schwarzgrau getriibt, das 5. Glied fast bis zum
zweiten Drittel seiner Lange weissgelb, im letzten Drittel plotzlich schwarzgrau (sehr
charakteristischl), das 6. u. 7. schwarzgrau, jenes auf dem Grunde lichter bis gelblich.
Die ganzen Beine weissgelb, nicht getriibt. Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei
Borsten besetzt, von denen die erste von den beiden iibrigen entfernt ist. Die Oberfliigel
schwach gelblichgrau getriibt, auf dem Grunde lichter. Korperlange . 1*2 mm.
Var. (nov.) obsoleta. Ivorperdimensionen kleiner als bei der typischen Form,
die Farbung jedoch ahnlich, nur blasser; der Thorax und das Abdomen sind ausserdem
oft oben schwach grau getriibt, und die Borsten auf dem Korper und den Fliigeln sind
lichter. Die Fiihler ahnlich gefarbt wie bei der Stammform. Diese Varietat nahert sich
auch der Stammform der Art communis , unterscheidet sich jedoch von ihr durch einen
schlankeren und verhaltnismassig langeren Korper und besonders durch schlankere
Fiihler, durch das 5. Fiihlerglied, welches bedeutend kiirzer ist als das 4., und durch
das 7. Glied, welches auf dem Grunde weniger breit ist, weiter durch immer nur drei
Borsten in der zweiten Halfte der Hauptader und endlich auch durch die gewohnlich
lichtere Korperfarbe.
c?-
Weisslich, der Thorax sehr schwach gelblich; die Fiihler ahnlich wie beim 9
gefarbt. Fliigel vorhanden. Borsten auf dem Korper licht. Auf einigen Abdominalsegmenten
unten befindet sich je eine langliche, in der Mitte verengte, sehr undeufliche Vertiefung.
— 188 —
■
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANGPTERA‘.
Vorkommen: In beiden Geschlechtern von April bis September in den ver-
schiedensten Bliiten, zeitweise in grossen Mengen. Zuweilen auch in Grasahren und auf
Blattern. — Fund or t e : England (Haliday), Finnland (Reuter), Deutschland (Jordan), bei
Berlin (Uzel), Bohmen. Var. obsoletct : Bohmen, Pest.
65. Thrips alni nov. sp.*)
Telo svetle zelenave zlute, chlupy na tele a na kfidlech velmi tmave. Hlava trochu
sirs! nez delsi, se stranami vypouklymi, nazad nezuzena. Prvni cl. tykadel kratsi nez
2., 4. cl. nepatrne kratsi nez 3., 5. cl. kratsi nez pfedchazejici, v pfedu ut'aty, takze
pfileha sirokou plochou k clanku sestemu; 7. cl. pomerne delsi ne2 u druhu pfedcha-
zejiciho. Prvni tfi clanky tykadla jsou belozlute, ostatni cele cerne; treti byva nekdy na
konci nahofe velmi slabe sede zkaleny. Nohy cele zlutave, nezkalene. Hlavni ^ilka v hof.
kridle ma v druhe sve polovine tfi chlupy skoro stejne od sebe vzdalene. Hof. kfidla
jsou slabe zlutavosede zkalena, na basi svetlejsi. Chlupy na abdomenu, zvlaste na jeho
konci, mohutnejsi nez u druhu pfedchazejiciho. Delka tela O’ 8 mm. — Dvacet sedm
exempl. nalezeno.
c?-
Zelenave zlutavy; tykadla prave tak zbarvena jako u samice. Kfidla pfitomna.
Chlupy na tele tmave. — Ctyfi exempl. nalezeny.
Tfasnenka tato zdrzuje se na mladych listech olsovych. Sbirana v srpnu v obou
pohlavich. — Cechy: Opocno: V bazantnici Mochove.
Korper licht griinlichgelb, die Borsten auf ihm und auf den Fliigeln sehr dunkel.
Kopf etwas mehr breit als lang, mit gewolbten Wangen; nach hinten ist er nicht verengt.
Erstes Fiihlerglied kiirzer als das 2., das 4. Glied unbedeutend kiirzer als das 3., das 5.
kiirzer als das vorhergehende, vorn breit und abgestutzt, so dass es sich mit breiter Flache
an das 6. Glied anlegt; 7. Glied verhaltnismassig langer als bei der vorhergehenden Art.
Die ersten drei Fiihlerglieder sind weissgelb, die ubrigen schwarz, das 3. pflegt zuweilen
auf dem Ende oben sehr schwach grau getriibt zu sein. Beine gelblich, ungetriibt. Die
Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte drei Borsten, welche fast gleich von einander
entfernt sind. Die Oberflugel sind schwach gelblichgrau getriibt, auf dem Grunde lichter.
*) Doklad ve sbirce musejnl, praep. c. 53. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 53.
— 189 —
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Die Borsten auf dem Abdomen, hauptsachlich auf seinem Ende, machtiger als bei der
vorhergehenden Art. Korperlange O' 8 mm.
d-.
Griinlichgelb; die Fiihler ebenso wie beim Weibchen gefarbt. Flugel vorhanden.
Borsten auf dem Korper dunkel.
Vorkommen: Im August auf j ungen Erlenblattern in beiden Geschlechtern. —
Fund or t: Bohmen.
66. Thrips albopilosa nov. sp.*)
9-
Cele telo zlutave, velmi slabe sede zkalene, chlupy na tele i na kfidlech bile.
Hlava trochu sirsi nez delsi, se stranami sotva vypouklymi, nazad nezuzena. Clanky
tykadel zavalitejsi nez u druhu ftava. Prvni cl. jejich kratsi ne2 2., 4. patrne kratsi nez
3., 5. jen trochu kratsi nez pfedchazejici, v predu ufaty, takze prileha dosti sirokou plochou
k clanku sestemu; 7. cl. pomerne delsi nez u druhu predchazejiciho a pomerne znacne delsi
nez u druhu ftava. Prvni a tfeti cl. zlutave, 2. zlutavf, slabe sede zkalenf, 4. zlutavy,
na konci velmi slabe sedy, 5. do polou zlutavy, od polou tmavosedf, 6. a 7. tmavosede,
6. nekdy skoro do polou zlutavy. Nohy cele zlutave, nezkalene. Hlavni zilka v hof. kridle
ma v druhe polovici tri chlupy, z nichz jest prvni od obou ostatnich velmi znacne oddalen.
Hof. kfidla jsou velmi slabe zlutave zkalena. Chlupy na konci abdomenu nedlouhe, velmi
tenke, bile. Delka tela O’ 9 mm. — Osm exempl. nalezeno.
$ . Nebyl posud objeven.
Cechy: Hradec Kralove.
- Ss— cs -
$•
Der gauze Korper gelblich, sehr schwach grau getfubt, Borsten auf dem Korper
und den Fliigeln weiss. Kopf etwas mehr breit als lang, seine Wangen kaum gewolbt;
nach hinten ist er nicht verengt. Fiihlerglieder gedrungener als bei der Art ftava. Ihr
erstes Glied kiirzer als das 2., das 4. deutlich kiirzer als das 3., das 5. nur etwas
kurzer als das vorhergehende, vorn abgestutzt, so dass es sich mit ziemlich breiter Flache
an das 6. Glied anlegt; das 7. Glied verhaltnismassig langer als bei der vorhergehenden
Art und verhaltnismassig bedeutend langer als bei der Art ftava. Erstes und drittes Glied
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 54. — Sainmlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 54.
— 190 —
J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THYS ANOP TER AK.
gelblich, das 2. gelblich, schwach grau getriibt, das 4. gelblich, auf dem Ende sehr schwach
grau, das 5. bis zur Mitte gelblich, von der Mitte an dnnkelgrau, das 6. u. 7. dunkelgrau,
jenes manchmal fast bis zur Halfte gelblich. Beine gelblich, nicht getriibt. Die Hauptader
ist in ihrer zweiten Halfte mit. drei Borsten versehen, von denen die erste von den
iibrigen zwei sehr stark entfernt ist. Die Oberfliigel sind sehr schwach gelblich gefarbt. Die
Borsten am Abdomenende sind nicht lang, sehr diinn und weiss. Korperlange O' 9 mm.
unbekannt.
Fund or t: Bohmen.
67. Thrips angusticeps nov. sp.*)
Tab. VI., fig. 101. et 102.
5-
• Barva tela sedohneda az cernohneda, pterothorax svetlejsi. Hlava mala, asi tak
dlouhajako siroka, s tvaremi sotva vypoukl^mi, do predu nepatrne zuzena. Prvni cl. tykadel
trochu kratsi nez 2., avsak asi tak sirokf, 2., 3. a 4. cl. skoro stejne dlouhe, 3. a 4.
trochu vretenovite, 6. cl. rozsirenf, 7. cl. velmi kratlvy, na basi siroky. V barve jsou
tykadla promenliva. Prvni cl. jest vzdy tmavy, 2. cl. nekdy zlutavy, jindy na basi a po
obou stranach sede zkalenf neb krome konce cely tmavy, 3. svethf, zlutavf, 4., 5., 6.
a 7. casto cernosede neb tmavosede, 4. cl. a nekdy i 5. bVvaji sedozlutave. Nohy se-
dohnede, pfedni tibie zlute, na basi zkalene, ostatni tibie sedohnede, jen na konci vice
neb mene svetle, tarsy zlutave. Prothorax ma na zadnim okraji krome dlouhych chlupu
smyslovYch jeste 4 male chloupky na kazde strane. Delka tela 0-9 mm.
FORMA MAGROPTERA. Hof. kridla zlutave zkalena, na basi svetlejsi. Hlavni
zilka ma v druhe sVe polovici obycejne pet, nekdy sest chlupu; vedlejsi zilka jest po
cele deice chlupy opatrena.
FORMA BRACHYPTERA. Kridel jen rudimenta pterothorax nepresahujici aneb
jen malo presahujici. Tento jest pomerne kratsi ne^ u formy dlouhokridle.
d1-
Trochu mensi nez samice a jen malo svetlejsi. Na spodni strane 3., 5., 6. a 7.
cl. abdom. naleza se po jedne podelne bile prohlubine; na 4. cl. jest uprostfed dole jen
malinka bila tecka. Kridla jsou pfitomna.
Trasnenka tato zije v kvetech od Trifolium pratense , Armoracia rusticana,
Centaureci cyeinus, Melcmdryum pratense, Agrostemma githago , Linum usitatissi-
mum. Take na psenici a jecmeni jsem ji zastihl, ac velmi poridku. Pan prof. Duda
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 55. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 55.
— 191 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
sbiral ji na listech bramborovych. V dubnu a kvetnu nalezal jsem samice formy kratko-
kndle. V cervnu a v cervenci samice formy dlouhokridle. Samci objevuji se v cervnu.
Cechy: Praha: U Krce. Hradec Krai. Tfebechovice. Turnov. Postoloprty (Bubak)-
Unhosf: U Hajku; Pisek (Varecka). Jindrichuv Hradec (Duda).
Korperfarbe graubraun bis schwarzbraun, Pterothorax lichter. Kopf kleln, etwa
so lang als breit, seine Wangen kaum gewolbt. Das 1. Fiihlerglied etwas kiirzer
als das 2. und etwa gleich breit, das 2., 3. u. 4. Glied untereinander fast gleich lang,
das 3. u. 4. etwas spindelformig, das 6. erweitert, das 7. sehr kurz, auf dem Grunde
breit. Die Fiihlerfarbung veranderlich. Erstes Glied immer dunkel, das 2. manchmal
gelblich. zuweilen am Grunde und beiderseits grau getriibt, oder ganz dunkel, das
Ende ausgenommen, das 3. Glied licht, gelblich, das 4., 5., 6. u. 7. oft schwarzgrau oder
dunkelgrau, das 4. Glied und manchmal auch das 5. pflegen graugelblich zu sein. Die
Beine graubraun, die Vordertibien gelb, auf dem Grunde getriibt, die iibrigen Tibien grau¬
braun, nur auf dem Ende mehr oder weniger licht, die Tarsen gelblich. Der Prothorax
ist auf seinem Hinterrande ausSer mit den langen Sinnesborsten noch jederseits mit
vier kleinen Harchen besetzt. Korperlange 0-9 mm.
FORMA MAGROPTERA. Oberfliigel gelblich, auf dem Grunde lichter. Die Haupt-
ader ist in ihrer zweiten Halfte gewohnlich mit ffinf, manchmal mit sechs Borsten ver-
sehen; die Nebenader ist der ganzen Lange nach mit Borsten besaet.
FORMA BRAGHYPTERA. Fiiigel zu Rudimenten verkiimmert, die den Ptero¬
thorax nicht oder wenig iiberragen. Dieser verhaltnismassig kiirzer als bei der langfliige-
ligen Art.
Etwas kleiner als das § und nur wenig lichter. Auf der Unterseite des 3. ,5., 6. u. 7.
Abdominalsegmentes je eine langliche weisse Vertiefung, auf dem 4. Segmente in der
Mitte nur ein winziger weisser Punkt. Fiiigel vorhanden.
Vorkommen: In verschiedenen Bliiten, und zwar die kurzfliigeligen Weibchen
im April und Mai, die langfliigeligen im Juni und Juli, die Mannchen im Juni. — Fundort:
Bohmen.
68. Thrips linaria nov sp. *)
$•
Barva tela cernoseda az skoro cerna. Hlava patrne sirsi nez deist. Clanky tykadel
kratke; prvni cl. kratsi nez 2., 3. a 4. skoro stejne dlouhe, 5. kratsi nez 4., 6. ke konci
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 56. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 56.
— 192
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
znacne zuzeny, 7. dosti dlouhy a pfispicately. Barva tykadel cernoseda, 2. cl. ke konci
a trett c.ely belavy. Prothorax patrne deist nez hlava. Na zadntm okraji jeno nalezajt se
krome chlupu smyslovych jests na kazde strane tfi male chloupky. Nohy tmavst ne£ telo,
Serne, jen pfednt tibie zlutave, vne tmave zkalene; vsecky tarsy zlutave. Hlavnt zilka
v hor. kftdle na konci se tfemi chlupy, vedlejst s mnohymi. Hof. krtdla dosti silne sedo-
hnede zkalena, u kofene trochu svetlejst. Pfed bast uprostred s podelnym cirym okenkem.
Dolejst krtdla na basi a na konci slabs zkalena. Delka tela O' 9 mm. — Sest exempl.
nalezeno.
Nebyl posud objeven.
Trasnenka tato ^ije v cervenci a v srpnu nehojne na kvetech lnu.
Cechy: Hradec Kralove: U Malsovic. Tr ebechovice : U Jilovice.
- 53--C5 -
$•
Korperfarbe schwarzgrau bis fast schwarz. Kopf dentlich mehr breit als lang.
Fiihlerglieder kurz; das 1. Glied kiirzer als das 2., das 3. u. 4. fast gleich lang, das 5.
kiirzer als das 4., das 6. gegen das Ende zu bedeutend verengt, das 7. ziemlich lang
und zugespitzt. Fiihlerfarbung schwarzgrau, das 2. Glied gegen das Ende zu und das
dritte ganz weisslich. Prothorax deutlich langer als der Kopf. Auf seinem Hinterrande
betlnden sich ausser den langen Sinnesborsten noch jederseits drei kleine Harchen. Beine
dunkler als der Korper, schwarz, nur die Vordertibien gelblich, aussen dunkel getriibt;
alle Tarsen gelblich. Die Hauptader auf ihrer zweiten Halfte mit drei, die Nebenader der
ganzen Lange nach mit vielen Borsten besetzt. Die Oberfliigel ziemlich stark graubraun
getrubt, auf dem Grunde etwas lichter. Die Unfeerflugel auf dem Grunde und auf dem
Ende schwach getrubt. Korperlange O' 9 mm.
$ unbekannt.
Vorkommen: In Flachsbliiten nicht haufig im Juli und August. — Fund or t:
Bohmen.
69. Tlirips minutissima L.*)
Tab. VI., fig. 103.
1761. Thrips minutissima Linne, Fauna Svecica, pag. 266.
1767. —
—
Linne, Systema Naturae, pag. 743.
1776. —
—
Muller, Zoologiae danicae Prodromus, pag.
96.
1781. —
—
Schrank, Enumeratio Ins. Austriae indig.,
pag.
*) Doklad ve sbirce musejnt, praep. c. 57. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 57.
— 193 —
25
H. UZEL, MONO GRAP HIE DER ORDNUNG THYS AN OPTER A.
1781. Thrips minutissima Fabricius, Species Insectorum, pag. 396.
1787. —
—
Fabricius, Mantissa Insectorum, pag. 320.
1788. —
—
Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2222.
1794. —
—
Fabricius, Entomologia Systematica, pag. 229.
1802. —
—
Stew, Elements of Nat. Hist., pag'. 114.
1803. —
—
Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag. 314.
1806. —
—
Turton, A General System of Nature, pag. 717.
1836. —
—
Halidav, Entomolog. Magazine, pag. 449.
1843. —
—
Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 644.
1852.
—
Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1112.
$•
Barva tela sedozlutava, pterothorax zlutohnedf; nekdv jest cele telo tmavejst.
Hlava o neco sirs! nez deist, nazad trochu rozstfena, strany jejt znacne vypoukle. Clanky
tvkadel kratke, zavalite; prvnt cl. znacne kratst nez druhy, 3. a 4. mezi sebou skoro
stejne dlouhe, 4. sirs! nez pfedchazejtct, 5. znacne kratst; 7. velmi kratky, na basi siroky.
Barva tykadel: 1., 2. a 3. cl. zlutave, nekdy 3. cl. na konci nahore trocliu temneji
zkaleny; 4., 5., 6. a 7. sedohnede. Prothorax jen malo deist hlavy. Femora sedozluta,
pfednt na konci a uvnitf belozluta, ostatnt na konci trochu svetlejst, stfednt a zadnt tibie
sedozlute, na konci belozlute, prednt tibie belozlute, vne zpocatku sede zkalene. Hlavnt
zilka ma v druhe sve polo vine obycejne osm chlupu; vedlejst jest po cele sve deice
chlupy poseta. Hof. kftdla slabe sedozlute zkalena, ke konci silneji; u korene dosti cira.
Delka tela O' 9 mm.
$ (nove objeveny).
Mnohem menst a svetlejst ne£ 9- Kftdla pfttomna. Na 2. — 7. cl. abdom. dole
po jedne uzke, dlouhe, svetle prohlubine.
Tato mala tfasnenka zije v kvetech od Fragaria vesca a Prunus cerasus;
ojedinele tez v jinych kvetech (ku pf. od Plrus malus). Ve vetstm poctu nalezl jsem
ji tez na spodnt strane Jistu od Aesculus Mppocastanum. Die Halid aye zdrzuje se take
v obilt a die Jordan a na spodnt strane listu bramborovfch. Samice i samci objevujt
se v dubnu a kvetnu.
Cechy: Praha: Na Cibulce. Tfebechovice : U Vys. tfjezda. Vrchol Milesovky. Peruc.
Unhost’: U Hajku (Vafecka)
$•
Kopf und Abdomen graugelblich, Pterothorax gelbbraun; zuweilen ist der ganze
Korper dunkler. Kopf um etwas mehr breit als lang. nach hinten etwas erweitert, seine
— 194 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTER A“.
Wangen bedeutend gewolbt. Fiihlerglieder kurz, gedrungen; erstes Glied bedeutend kiirzer
ais das 2., das 3. u. 4. untereinander fast gleich lang, das 4. breiter als das vorher-
gehende, das 5. bedeutend kurzer; das 7. sehr kurz, auf dem Grunde breit. Fuhlerfarbung:
1., 2. u. 3. Glied gelblich, manchmal das 3. auf dem Ende oben etwas dunkler getriibt;
das 4., 5., 6. u. 7. graubraun. Prothorax nur wenig langer als der Kopf. Scbenkel
graugelb, die vorderen auf dem Ende und innen weissgelb, die iibrigen auf dem Ende
etwas lichter, die Mittel- und Hintertibien graugelb, auf dem Ende weissgelb, die Vorder-
tibien weissgelb, anfangs aussen grau getriibt. Die Hauptader ist in ihrer zweiten Halfte
gewohnlich mit acht Borsten besetzt; die Nebenader ist der ganzen Lange nach mit
Borsten besaet. Die Oberfliigel schwach graugelb getriibt, gegen das Ende zu starker;
auf dem Grunde ziemlich klar. Korperlange 0-9 mm.
$ (neu entdeckt).
Viel kleiner und lichter als das $ . Fliigel vorhanden. Auf dem 2. — 7. Abdominal-
segmente unten je eine lange, schmale, lichte Vertiefung.
Vorkommen: Beide Geschlechter im April und Mai in einigen Bliitenarten,
zuweilen auf der Unterseite von Blattern, und nach Haliday auch im Getreide. —
Fundorte: England (Haliday), Deutschland (Jordan), Bohmen.
70. Thrips calcarata nov. sp.*)
Tab. VI., fig. 104.
?•
Barva tela sedozluta, pterothorax nekdy sedohnedy. Hlava tak dlouha jako siroka,
s tvaremi vypouklymi, nazad nerozsirena. Oci vvkoulene. Prvni cl. tykadel mohutny, tak
dlouhy a trochu sirs! nez 2., 3. cl. trochu delsi nez tento, 4. a 5. cl. postupne kratsi,
6. cl. siroky. Barva tykadel: 1. a 2. cl. tmave, 2. na konci svetlejsi, 3. svetly, 4. trochu
zkaleny, 5., 6. a 7. tmavosede. Prostredni clanek makadel maxillarnich jest nejkratsim.
Predni tarsy majt dlouhy, tenky, ohnuty zub. Zadnt nohy jsou velmi dlouhe. Vsecka
femora, krome koncu, tmava; tibie predni svetle, po obou stranach s tmavou carou,
ostatni tibie, krome konce a same base, tmave zkalene; tarsy svetle. Hlavni zilka ke
konci se tremi chlupy, z nicM prvni od obou ostatnich jest oddalen. Vedlejsi zilka s cet-
nymi chlupy. Hof. kridla jsou trochu zlutosede zkalena, na basi cira. Delka tela 0-9
mm. — Sest exempl. nalezeno.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 58. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 58,
195 —
25*
H. UZEL, MONO GRAF H IE DER OR DNUNG THY SANOPTERA.
(f . Nebyl posud objeven.
Vzacny tento drith nalezl jsem v kvetnu na kvetech od Mercurialis perennis
a Sesleria coerulea.
Cechy: Vrchol Milesovkv. Perac.
- S3-- Eg -
9-
Korperfarbe graugelb, Pterothorax zuweilen graubraun. Kopf so lang wie breit,
nach hinten nicht erweitert, seine Wangen gewolbt. Augen hervorgequollen. Erstes Fiihler-
glied machtig, so lang und etwas breiter als das 2., das 3. etwas langer als das vor-
hergebende, das 4. u. 5. stufenweise kiirzer, das 6. breit. Fuhlerfarbung: 1. u. 2. Glied
dunkel, dieses auf dem Ende lichter, das 3. licht, das 4. etwas getrubt, das 5., 6. u.
7. dunkelgrau. Das mittlere Glied der Maxillar taster am kiirzesten. Vordertarsen mit
einem langen, diinnen, gebogenen Zahn bewaffnet. Hinterbeine sehr lang. Alle Schenkel,
die Enden ausgenommen, dunkel; die Vordertibien licht, jederseits mit einem schwarzen
Strich, die iibrigen Tibien, ausser auf dem Ende und ganz auf der Wurzel, dunkel getrubt;
die Tarsen licht. Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei, die Nebenader ihrer ganzen
Lange nach mit vielen Borsten besetzt. Die Oberfliigel etwas gelbgrau getrubt, auf dem
Grunde hell. Korperlange 0-9 mm.
unbekannt.
Vorkommen: lm Mai in den Bliiten von Mercurialis perennis und Sesleria
coerulea. — Fundort: Bohmen.
71. Tlirips viminalis nov. sp.*)
$•
Barva tela cernohneda. Hlava as tak dlouha jako siroka, se stranami vypouklymi.
Prvni cl. tykadel velmi kratky, tak siroky jako 2., 3. a 4. cl. skoro stejne dlouhe, 5.
jen trochu kratsi nez pfedchazejici clanek, 7. pomerne dlouhy. Barva tykadel: 1. a 2.
cl. cernosede, tento ke konci svetlejsi, 3. zlutavy, 4. zlutavv, ke konci slabe zkaleny,
5. cernosedy, na basi zlutavy, 6. a 7. taktez cernosede. Prothorax delsi nez hlava. Vsecka
femora cernohneda, predni na samem konci svetlejsi, nekdy zlutava, stfedni a zadni na same
basi svetla. Predni tibie zlutave, po obou stranach trochu zkalene, stfedni a zadni cerno-
hnede, casto na same basi trochu svetlejsi, ke konci svetle Mutave. Tarsy taktez zlutave. Hlavni
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 59. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 59.
— 196 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H YS AN- 0 P TE RA\
zilka ve druhe sve polo vine se tfemi chlupy, z nichz prvnf jest od obou ostatnich oddalen.
Hof. kfidla znacne sedohnede zkalena, na pocatku druhe tfetiny a ke konci jeste silneji,
na basi cira. Delka tela O’ 9 mm.
d-
Mens! ne2 9? sotva svetlejsf. hof. kfidla jeho bledsi. Na spodni strane 3. — 6.
cl. abdom. po jedne svetle okrouhle prohlubine.
Tfasnenka tato zije na listech vrbovych a topolovych (Populus nigra), a to misty
v znacnem mnozstvi. Take zdrzuje se pod korou vrbovou. Samice i samci nalezeni v srpnu.
Cechy: Tfebechovice : Pod Vys. IJjezdem. Opocno: U Mezfice.
9-
Korperfarbe schwarzbraun. Kopf etwa so lang wie breit, seine Wangen gewolbt.
Das erste Fiihlerglied sehr kurz, so breit wie das 2., das 3. u. 4. untereinander fast
gleich lang, das 5. nur etwas kurzer als das vorhergehende, das 7. verhaltnismassig
lang. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied schwarzgrau, dieses gegen das Ende zu lichter, das
dritte gelblich, das 4. ebenfalls gelblich, gegen das Ende zu schwach getrubt, das 5.
schwarzgrau, am Grunde gelblich, das 6. u. 7. ebenfalls schwarzgrau. Prothorax langer
als der Kopf. Alle Schenkel schwarzbraun, die vorderen am aussersten Ende lichter,
manchmal gelblich, die mittleren und hinleren ganz auf der Wurzel licht. Die Vordertibien
gelblich, jederseits etwas getrubt, die Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, oft ganz auf der
Wurzel etwas lichter, gegen das Ende zu licht gelblich. Die Tarsen ebenfalls gelblich. Die
Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten versehen, von denen die erste von den
ubrigen zwei entfernt ist. Die Oberfliigel bedeutend graubraun getrubt, am Anfang des zweiten
Drittels und gegen das Ende zu noch starker, am Grunde klar. Korperlange 0‘ 9 mm.
d1-
Kleiner als das 9-? kaum lichter, seine Oberfliigel blasser. Auf der Unterseite des
3. — 6. Abdominalsegmentes befindet sich je eine lichte runde Vertiefung.
Vorkommen: Im August in beiden Geschlechtern auf Weiden- und auch auf
Schwarzpappelblattern. — F u n d o r t : Bohmen.
72. Thrips longicollis nov. sp.*)
?• ’
Telo mens! a slabs! nez u druhu pfedchazejfcfho. Barva tela sedohneda. Hlava
as tak dlouha jako siroka, se stranami znacne vypouklymi. Tykadla maji dosti kratke
*) Doklad ve sbirce autorove.
197
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNITNG THYSANOPTERA.
a siroke clanky. Prvnl jest velmi kratky a tak siroky jako 2., 3. a 4. cl. mezi sebou
skoro stejne dlouhe, 5. znacne kratsi, 7. cl. pomerne dlouhy. Barva tykadel: 1. a 2. cl.
zlutosede, 3. a 4. zlute, 5. taktez zluty, slabe sede zkaleny, zvl. ke konci, 6. a 7. zluto¬
sede. Prothorax v pomeru k hlave o neco dels! nez obycejne. Nohy sedohnede, tarsy
a prednl tibie cele, pfedni femora na samem konci zlutave. Hlavnl 2ilka v druhe sve
polovine se tremi chlupy, z nichz prvnl jest od obou ostatnlch oddalen ; vedlejsl po cele
sve deice s cetnymi chlupy. Hof. kridla cela sedohnede zkalena, jen na basi se svetlym
mlstem. Delka tela 07 mm.
<$ . Nebyl posud objeven.
Jediny exemplar, ktery mam, prosivan z drnu v srpnu u Vys. IJjezda nedaleko
Trebechovic.
$•
Korper kleiner und schwacher als bei der vorhergehenden Art. Korperfarbe grau-
braun. Kopf etwa so lang wie breit, seine Wangen bedeutend gewolbt. Fiihlerglieder
ziemlich kurz und breit. Das 1. ist sehr kurz und so breit wie das 2., das 3. u. 4.
untereinander fast gleich lang, das 5. bedeutend kiirzer, das 7. verhaltnismassig lang.
Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied gelbgrau, 3. u. 4. gelb, das 5. ebenfalls gelb, schwach grau
getrubt, hauptsachlich gegen das Ende zu, das 6. u. 7. gelbgrau. Prothorax im Ver-
haltnis zum Kopfe etwas langer als gewohnlich. Beine graubraun, die Tarsen und die
Vordertibien ganz, die Vorderschenkel am aussersten Ende gelblich. Die Hauptader in
ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten, von denen die erste von den beiden ubrigen ent-
fernt ist; die Nebenader ihrer ganzen Lange nach mit zahlreichen Borsten besetzt. Die
ganzen Oberfliigel graubraun getrubt, nur auf dem Grunde mit einem hellen Fleck. Korper-
lange 0-7 mm.
($ unbekannt.
Vorkommen: 1m August im Rasen. — Fundort: Bohmen.
73. Thrips nigropilosa nov. sp .*)
Tab. VI., fig. 105. et 106.
$•
Barva tela i celych noh zluta. Vyjimkou jest cele telo vice nebo mene sede zka-
leno. Veskere chlupy na tele jsou dlouhe, silne a cerne. Hlava o neco sirs! nez delsi.
Prvnl cl. tykadel trochu kratsi a slabs! nez 2., tento mohutny, 3. a 4. mezi sebou
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 60. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 60.
198 —
J. UZ E L, MONOGRAFIE RADU JHYSANOPTERA*.
skoro stejne dlouhe; 5. malo kratsi, 7. cl. pomerne dlouhy. Barva tykadel: 1. cl. ciry,
2. zlutavy, 3. taktez zlutavy, vice nebo mene sede zkaleny, na konci silneji, 4. silne sede zka¬
leny, na basi slabeji, 5., 6. a 7. cernosede. Prothorax o neco hlavy dels!. Delka tela 0'8 mm.
FORMA MAGROPTERA. Hof. kfldla slabe zlutave zkalena. Hlavnl zilka ma
v druhe sve polovine dva ehlupy.
FORMA BRAGHYPTERA. Krldla jsou bud' tak zkracena, ze nepfesahujl pte-
rothorax, nebo dosahujl jen ctvrteho cl. abdom. Pterothorax jest trochu kratsi nez u formy
dlouhokfldle.
Var. laevior. Nahofe na abdomenu jsou ehlupy velmi slabe. Ivfldla jsou zkra¬
cena a sahajl jen az ke ctvrtemu cl. abdom.
d-
Znacne mens! nez 9^ 1- — 3. cl. tykadel svetle, 4.. 5. a 6. sede, na basi svetle.
Krldel jen rudimenta pterothorax nepresahujlcl. Na 3. — 7. cl. abdom. dole po jedne
piskotovite,- dosti nezretelne prohlubine.
Tfasnenka tato zije po celf rok v drnu lucnlm i lesnlm. V zime vyskytuje se
jen forma kratkokfldla, mezi nlz jsou jednotlive exemplafe, jichz rudimenta krldel dosa¬
hujl az k ctvrtemu cl. abdom. Od dubna do listopadu vylezajl mnohe exemplafe na
rozlicne rostliny nekvetoucl, a tez jednotlive v kvetech se vyskytujl. Mezi nimi jiz od
dubna nalezame nektere dlouhokfidle, jichz pocet znacne vzroste v meslci srpnu, nacez
rychle mizejl, takze pocatkem zafl zaniknou uplne, a pfes zimu do dubna zase jen kratko-
kfldle samice se objevujl. Samce nalezl jsem ve dvou exempl., a sice jednoho v polovici
srpna a druheho 18. zafl.
Cechy: Praha: V Divoke Sarce. Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Jaromer.
Krkonose: Na Snezce nedaleko Obfl boudy. Liberec.
f;
Farbe des Korpers und der Beine gelb. Ausnahmsweise ist der ganze Korper
mehr oder weniger grau getriibt. Alle Borsten auf dem Korper sind lang, stark und schwarz.
Kopf etwas mehr breit als lang. Erstes Glied etwas kiirzer und diinner als das 2.; dieses
machtig; das 3. u. 4. untereinander fast gleich lang, das 5. wenig kiirzer, das 7. ver-
haltnismassig lang. Fiihlerfarbung: 1. Glied klar. das 2. gelblich, das 3. ebenfalls gelblich,
mehr oder weniger grau getriibt, am Ende starker, das 4. stark grau getriibt, am Grunde
schwacher, das 5., 6. u. 7. schwarzgrau. Prothorax etwas langer als der Kopf. Korper-
lange 0*8 mm.
FORMA MACROPTERA. Die Oberfliigel schwach gelblich getriibt. Die Haupt-
ader in ihrer zweiten Halfte mit zwei Borsten.
— 199 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTER A.
FORMA BRACHYPTERA. Flugel entweder so verkurzt, dass sie den Ptero-
thorax nicht uberragen, oder sie reichen nur bis zum 4. Abdominalsegment. Pterothorax
etwas kiirzer als bei der langflugeligen Form.
Var. laevior. Die Borsten oben auf dem Abdomen sehr schwach. Die Flugel reichen
bis zum 4. Abdominalsegment.
ps
Bedeutend kleiner als das $ ; 1. — 3. Fuhlerglied licht, 4.. 5. u. 6. grau, am
Gyun.de lichter. Die Flugel zu Rudimenten verkiimmert, die den Pterothorax nicht iiber-
ragen. Auf dem 3. — 7. Abdominalsegmente unten je eine ziemlich lange, in der Mitte ver-
engte, undeutliche Vertiefung.
Vorkommen: Weibchen das ganze Jahr hindurch im Rasen. In der warmen
Jahreszeit viele Exemplare auch auf verschiedenen nichtbliihenden Pflanzen und einzeln
in Bliiten. Darunter einige (die meisten im August) langflugelig. Mannchen im August
und September. — Fund or t: Bohmen.
74 Tlirips discolor Halid.*)
1776.
1788.
1836.
1836.
1836.
1843.
1843.
1852.
1852.
Tlirips obscura flovescens, elytris pollidis ; oculis abdominisque annulis
nigris; Muller, Zoologiae danicae Prodromus, pag. 96.
Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2223.
— discolor Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 449.
— pollens Idem, ibidem, pag. 450.
— Burmeister, Handb. d. Entomologie, II. pag. 416.
: — discolor Amyot et Serville, Ins. Hemiptdres, pag. 644.
Tmetothrips pollens Iidem, ibidem, pag. 645.
Tlirips discolor Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1112.
— pollens Idem, ibidem, pag. 1115.
Hlava a thorax ochrove az hnedozlute, cely abdomen leskle cerny. Hlava sotva
sirs! nez delsi. Ocka sice pfitomna, avsak bez pigmentu a tudiz nezretelna. Prvni cl. ty-
kadel dosti mohutny, kratsi nez druhy, tento, pak 3. a 4. mezi sebou skoro stejne
dlouhe; 7. cl. pomerne dlouhy. Barva tykadel: 1. cl. svetlf, nekdy se slabym sedym
naletem, 2. tmav^, na konci svetly, 3. svetly, s sedvm nadechem, zvl. ke konci, 4. sedy,
5. tmavy, na basi svetlejsi, 6. a 7. tmave. Prothorax nepatrne hlavy delsi. Barva noh
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 61. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr.6l.
200 —
J. UZEL, MO.NO GRAF IE RADU „TH Y S ANOPTER A“.
bfva skoro stejnom6rne zlutava, Casto vsak jsou femora pred basi, a to zvl. zadni, si-
reji neb uzeji sede zkalena. Delka tela O' 8 mm.
FORMA MACROPTERA (— T. discolor Halid.). Horejsi kftdla trochu prohnuta.
Hlavnt zilka se ctyfmi chlupy nad mistem kde zacina zilka vedlejsi, a se dvema na svem
konci. Vedlejsi jest stejnomerne po cele sve deice chlupy poseta. Hof. kfidla jsou slabe
jzlulave zkalena.
FORMA BRACHYPTERA ’(*= T. pallens Halid.). Kridel jen rudimenta ptero-
thorax nepfesahujici. Tento znacne kratst a uzsi nez u formy dlouhokridle.
c?-
Die Hal id aye svetlejsi nez samice.
Forma kratkokfidla teto trasnenky zije v drnu, kdez jsem ji nalezal v kvetnu,
srpnu a listopadu. V srpnu sbiral jsem tez formu dlouhokiidlou. Tato die Hal i day e
vyskytuje se na kfizokvetych (asi nahodou).
Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno: V haji Chropotine.
9-
Ivopf und Thorax ocher- bis braungelb, das ganze Abdomen glanzend schwarz.
Kopf kaum mehr breit als lang. Ocellen wohl vorhanden, jedoch ohne Pigment und in-
folge desseri undeutlich. Das erste Fuhlerglied ziemlich machtig, kurzer als das zweite,
dieses, dann das 3. u. 4. untereinander fast gleich lang, das 7. verhaltnismassig lang.
Fiihlerfarbung : 1. Glied licht, manchmal schwach grau angehaucht, das 2. dunkel. am
Ende licht, das 3. licht, mit grauem Anflug, hauptsachlich gegen das Ende zu, das 4.
grau, das 5. dunkel, am Grunde lichter, das 6. und 7. dunkel. Prothorax unbedeutend
langer als der Kopf. Die Farbung der Beine pflegt fast gleichmassig gelblich zu sein;
oft sind jedoch die Schenkel, und zwar hauptsachlich die hinteren, breiter oder schmaler
grau getrubt. Korperlange O' 8 mm.
FORMA MACROPTERA (== T. discolor Halid .). Die Oberfliigel etwas gebogen.
Die Hauptader fiber der Stelle, wo die Nebenader ihren Ursprung hat, mit vier, und
am Ende mit zwei Borsten besetzt. Die Nebenader ist gleichmassig der garizen Lange
nach mit Borsten versehen. Die Oberfliigel sind schwach gelblich getrubt.
FORMA BRACHYPTERA (= T. pallens Halid.). Die Fliigel zu Rudimenten
verkiimmert, die den Pterothorax nicht tiberragen. Dieser bedeutend kurzer und schmaler
als bei der langfliigeliaen Form.
, •<?.
Nach Halid ay lichter als das Weibchen.
?-6
— 201 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPERA.
Vorkommen: lm Rasen. Die kurzfliigelige Form fand ich im Mai, August und
November, die Jangfliigelige Form im August. — Fund or te: Danemark (Muller), Eng¬
land (Haliday), Bohmen.
75. Thrips dilatata nov. sp.*)
9-
Barva tela cerna, pterolhorax tmavohnedy. Chlupy na tele silne a dlouhe. Hlava
sirs! nez deist. Oci trochu vykoulene. Prvni cl. tykadel kratst nez 2., skoro prave tak
silny, 2., 3. a 4. cl. mezi sebou asi stejne dlouhe. Barva tykadel sedohneda, 3. cl. zlu-
tavy. Femora cernohneda, prednt tibie zlutave, po obou stranach tmave zkalene. ostatni
tibie cernohnede, na konci zlutave; tarsv cele zlutave. Abdomen siroky, nejsirst v tomto
rodu. Delka tela O' 9 — 1 mm.
FORMA MACROPTERA. Hor. krldla sedohnede zkalena, na basi cira, ke konci
poznenahla svetlejsi. Hlavni zilka ke konci se tfemi chlupy, od sebe skoro stejne
vzdalenymi.
FORMA BRACPIYPTERA. Kfidel jen rudimenta pterothorax nepresahujid. Tento
pomerne kratst a uzst nez u formv dlouhokftdle.
cf-
Mens! nez 9 a sotva svetlejsi. Kftdel jen rudimenta. Pterothorax kratky. Na 3.
az 7. cl. abdom. na spodnt strane po jedne piskotovite bile prohlubine.
Tfasnenka tato zije v drnu lesntm a zdrzuje se nekdy v kvetech, tak zvl. od
Pedicularis pcilustris. Formu kratkokrtdlou nalezl jsem v kvetnu a cervnu, formu
dlouhokftdlou v kvetnu a zart. Samce sbtral jsem v cervnu a srpnu.
Cechy: Hradec Kralove: Na Obicke. Trebechovice : U Vys. Ujezda. Vrchlabt:
U Hackelsdorfu. Jindf. Hradec: V obofe (Duda).
9-
Farbe des Kopfes, des Prothorax und des Abdomen schwarz, der Pterothorax
dunkelbraun. Borslen auf dem lvorper stark und lang. Kopf mehr breit als lang. Augen etwas
hervorgequollen. Erstes Fiihlerglied kiirzer als das 2., fast ebenso stark, das "2^ 3. und
4. Glied untereinander fast gleich lang. Fiihlerfarbung graubraun. das 3. Glied gelblich.
Schenkel schwarzbraun, die Vordertibien gelblich, jederseits dunkel getrubt, die iibrigen
*) Doklad ve sbiree musejni, praep. c. 62. — Satnmlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 62.
— 202
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU JHYSANO PTER A“.
Tibien schwarzbraun, am Ende gelblich; die Tarsen gelblich. Abdomen breit, am brei-
testen im ganzen Genus. Korperlange O' 9 — 1 mm.
FORMA MAGROPTERA. Die Oberflugel graubraun getriibt, auf dem Grunde
klar, gegen das Ende zu allmahlich lichter. Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit
drei Borsten, welche von einander fast gleich entfernt sind.
FORMA BRAGHYPTERA. Flugel zu Rudimenten verkiimmert, die den Ptero-
thorax nicht uberragen. Dieser ist verhaltnismassig kiirzer und schmaler als bei der lang-
flugeligen Form.
cf-
Kleiner als das § und kaum lichter. Flugel rudimentar. Pterothorax kurz. Auf dem 3.-7.
Abdominalsegmente unten je eine lange, in der Mitte zusammengezogene, weisse Vertiefung.
Vorkommen: Im Waldrasen und zuweilen in Bliiten thauptsachlich von Pedi-
cularis palustris). Kurzflugelige Weibchen fand ich im Mai und Juni, langflugelige im
Mai und September, Mannchen im Juni und August. — Fundort: Bohmen.
76. Thrips Klapaleki nov. sp. *)
Tab. VI., fig. 107.
?'•
Telo mohutne, barvy cerne. Hlava trochu dels! nez sirs!; oci vykoulene. Tykadla
silna a dlouha. Prvni dva clanky jejich skoro stejne delky, prvnl clanek vsak sirs! nez 2.; 3.
a 4. cl. taktez mezi sebou skoro stejne dlouhe, na basi a na konci zuzene, 5. nejslabsl, znacne
kratsl nez predchazejid, 7. pomerne dlouhy. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cernohnede, 2.
na konci zlutavy, 3. take dutavy, nekdv, zvl. nahore, sede zkaleny, 4. — 7. sedohnede,
4. na basi a na konci svetly. Prothorax jest o neco kratsl nez hlava. Pterothorax pomerne
kratsl nez u ostatnlch zastupcu tohoto rodu. Femora cernohneda. Prednl tibie zlutave,
na same basi a po stranach trochu tmave zkalene, strednl as do polou cernohnede, od
polou zlutave, zadnl cele cernohnede, jen spicka jejich zlutava. Tarsy cele zlutave. Krldla
jsou kratka, prohnuta, horejsl znacne sedohnede zkalena, na basi cira. Hlavnl zilka ma
ke konci tri chlupy, z nichz jeden jest od obou ostatnlch vice vzdalen; vedl. zilka s ce-
tnymi chlupy. Abdomen na konci znacne zuzeny. Delka tela 1-3 mm. — Sest exempl.
nalezeno.
'<$. Nebyl posud objeven.
Vzacny ten druh sblral jsem v kvetnu na lukach, rozldadajlclch se na upatl Mi-
lesovky, a to v kvetech od Orchis sambucina.
- — s -
*) Dovolil jsem si nazvati tento druh die pana professora Fr. Klapalka v Treboni. —
Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 63. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep.
Nr. 63.
26*
B 203 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
■ 9-
Korper machtig, schwarz. Kopf etwas mehr lang als breit; Augen hervorgequollen.
Fiihler stark und lang. Ihre ersten zwei Glieder fast gleich lang, das erste jedoch breiter
als das 2., das 3. u. 4. untereinander ebenfalls fast gleich lang, auf dem Grande und
auf dem Ende verengt, das 5. am schwachsten. bedeutend kiirzer als das vorhergehende, das
7. verhaltnismassig lang. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied schwarzbraun, das 2. am Ende gelblich,
das 3. ebenfalls gelblich, manchmal, hauptsachlich oben, die beiden Enden ausgenommen,
grau getriibt, das 4. — 7. graubraun, das 4. am Grande und am Ende licht. Prothorax um etwas
kiirzer als der Kopf. Pterothorax verhaltnismassig kiirzer als bei den iibrigen Arten dieses
Genus. Schenkel schwarzbraun. Die Vordertibien gelblich, an der Wurzel und an den Seiten
etwas dunkel getrubt, die Mitteltibien etwa bis zur Mitte schwarzbraun, von der Mitte an
gelblich, die Hinterlibien ganz schwarzbraun, nur ihre Spitze gelblich. Die Tarsen gelblich.
Fliigel kurz, gebogen, die oberen bedeutend graubraun getrubt, auf dem Grande ldar. Die
Hauptader gegen ihr Ende zu mit drei Borsten besetzt, von denen die erste von den
iibrigen zwei entfernt ist; die Nebenader mit zahlreichen Borsten versehen. Abdomen
auf dem Ende bedeutend verengt. Korperlange 1'3 mm.
$ unbekannt.
Vorkommen: Im Mai in den Bliiten von Orchis sambucina. — Fundort:
Bohmen.
77. Tlirips fnscipennis Halid.
1836. Thrips fuscipennis Haliday, Entom. Magazine, pag. 446. (bez popisu —
ohne Beschreibung).
1852. — • — Haliday, Walker: Homopt. insects of Brit. Museum,
pag. 1111.
Haliday (anno 1852.): „Fusca vel fusco-testacea, abdomine eitra basin obscu-
riore, antennis basi, tibiis apice tarsisque pallidioribus, hemelytris fuscanis basi albida.
Oculis glabris, fem. (Mas minor, pallidior, abdominis incisuris fastis, hemelytris pallidis ?)
Hab. in gramine pascuorum Julio mense frequens, in Bumice etc.“
20. GENUS BALIOTH R1 PS Halid.*)
Ocka pfltomna. Tykadla sedmiclenna; 5. cl. jejich na konci utaty, takze tesne
prileha k sestemu; stylus jest jednoclenny. Makadla maxillarni o dvou clancich. Prothorax
o malo delsi nez hlava, vzadu o trochu sirsi nez v predu; na zadnic.h rozich po dvou
*) BaX’i; = pestry, bunt.
— 204 —
J. UZEL, MON 0 GRAFIE RADU „TH YSANOPTER A“.
dlouhych smyslovych chlupech. Pfedni nohy bezbranne. Kfidla pfitomna, pfedni napfic
cerne stuhovana, ostatne jako u rodu pfedchazejiciho utvofena. Samci die Hal i day e
jsou bezkfidli.
Augen vorhanden. Fiihler siebengliedrig; ihr 5. Glied auf dem Ende abgestutzt,
so dass es sich mit breiter Flache an das 6. Glied anlegt; der Stylus ist eingliedrig.
Maxillar taster zweigliedrig. Prothorax wenig langer als der Kopf, hinten etwas breiter als
vorn; auf seinen Hinterecken je zwei lange Sinnesborsten. Vorderbeine wehrlos. Flugel vor¬
handen, die vorderen schwarz gebandert, ubrigens wie bei dem vorhergehenden Genus.
Die Mannchen sind nach Halid ay flugellos.
78. Baliotlirips dispa i* Halid.*)
Tab. VII., fig. 108. et 109.
1836. Thrips dispar Halidav, Entomol. Magazine, pag. 449.
1836. — brevicornis Idem, ibidem.
1836. - — - dispar Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 416.
1836. — brevicornis Idem, ibidem.
1843. TaeniOthrips dispar Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 644.
1843. — brevicornis Iidem, ibidem.
1852. Thrips dispar Halidav, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1113.
;s-
Barva tela cerna. pterotliorax hnedy. Hlava jen trochu sirsi nez delsi. Oci po-
nekud vykoulene. Prvni cl. tykadel kratsi nez 2., 4. a 5. mezi sebou skoro stejne dlouhe,
3. trochu delsi. Barva tykadel: 1. a 2. cl, cerne, 2. ke konci svetlejsi, 3. sveilf, 4.
sed^ zkaleny, .5., 6. a 7. cerne. Vsecka femora cerna. Tibie zlutave, na basi, zadni skoro
do polou, cerne. Tarsy zlutave. Hlavni zilka ke konci se tremi chlupy. z nichz prvni
jest vice nebo mene od ostatnich vzdalen; zilka vedlejsi cetnfmi chlupy stejnomerne po-
seta. Hof. kfidla jsou svetla, v druhe a v posledni ctvrtine tmave zkalena; pfed spickou
naleza se nekdy na tmave pude podelne vice nebo mene svetle misto. Dolejsi kfidla
jsou cira a v druhe a posledni ctvrtine slabe zkalena. Abdomen vzadu znacneji zuzeny
a zaspicately. Delka tela 0- 9 mm.
cT-
Barva tela die Ha lid aye cernohneda; tykadla bleda, na basi a na konci tmava, nohy
blede, predni a stredni femora na basi a zadni, krome koncu, tmava; kfidel jen rudimenta.
*) Doklad ve sbirce musejni, praepv c. 64. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 64.
205 —
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Trasnenku tuto chytil jsem (10 exempl.) v srpnu u Opocna do vlecne site, kterou
smykal jsem po nekvetoucich rostlinach. Die Halid aye naleza se v klasech od Festuca
fluitans a jinych travin na podzim.
- 1 - 52-~-CS - - -
9.
Kopf, Prothorax und Abdomen schwarz, Pterothorax braun. Kopf nur etwas mehr
breit als lang. Amgen etwas hervorgequollen. Erstes Fiihlerglied kiirzer als das 2., das
4. u. 5. untereinander fast gleich lang, das 3. etwas langer. Fuhlerfarbung: 1. u. 2. Glied
schwarz, das 2. gegen das Ende lichter, das 3. licht, das 4. grau getriibt, das 5., 6.
u. 7. schwarz. Alle Schenkel schwarz. Tibien gelblich, am Grunde, die hinteren fast bis
zur Halfte, schwarz. Tarsen gelblich. Die Hauptader gegen das Ende zu mit drei Borsten
besetzt, von denen die erste von den ubrigen zwei mehr oder weniger entfernt ist; die
Nebenader mit zahlreichen Borsten gleichmassig besetzt. Die Oberflugel licht, in dem
zweiten and letzten Viertel dunkel; vor der Spitze beflndet sich manchmal auf dunklem
Boden ein mehr oder weniger lichter langlicher Fleck. Die Unterfliigel hell, im zweiten
und letzten Viertel schwach getriibt. Abdomen hinten ziemlich stark verengt und zugespitzt.
Korperlange O' 9 mm.
<?•
Korperfarbe nach Haliday schwarzbraun ; Fuhler blass, am Grunde und am Ende
dunkel; Beine blass, die Vorder- und Mi ttel schenkel am Grunde und die Hinterschenkel,
das Ende ausgenommen, dunkel; Fliigel rudirnentar.
Vorkommen: Im August auf nichtbliihenden Pflanzen. In England nach Ha¬
liday im Herbst auf Festuca fluitans und anderen Grasarten. Fundorte: England
(Haliday), Bohmen.
21. GENUS SMINYOTHRIPS. (Nov gen.)*)
Ocka pritomna. Tykadla sedmiclenna, stylus jednoclennf. Makadla maxillarni
o trech clancich. Listna, obrubujici nahofe zadni okraj hlavy, jest uprostred prerusena.
Prothorax o neco delsi nez hlava; na zadnich rozich jeho po dvou chloupcich smy-
slovych. Predni tibie u obou pohlavi na konci dole se dvema ohnutfmi zubv opatrene.
Kridla u samic a samcu pritomna, podobne utvorena jako u rodu Thrips, jen brvy na
pfednim okraji horejsich kfidel, mezi tfasnemi se nalezajici, jsou slabe, a to zvl. ty,
ktere stoji na vnejsi jeji polovici.
- S3 -
*) = kopac o dvou zubech, Hacke mit zwei Zacken.
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU JH YS AN OPTER A“.
Ocellen vorhanden. Fuhler siebengliedrig (Stylus eingliedrig). . Maxillartaster drei-
gliedrig. Die Leiste, welche den Hinterrand des Kopfes oben umsaumt, ist in der Mitte
unterbrochen. Prothorax etwas langer als der Kopf; auf seinen Hinterecken je zwei
Sinnesborsten. Vordertibien am Ende unten bei beiden Geschlechtern mit zwei gebo-
genen Zahnen bewaffnet. Fliigel beim Weibchen und beim Mannchen vorhanden, ahnlich
wie bei dem Genus Thrips gebildet, nur sind die Wimpern, welche sich am Vorder-
rande der Oberfliigel zwischen den Fransen befinden, schwach, und zwar hauptsachlich
jene, welche auf seiner ausseren Halfte stehen.
79. Sminyothrips biuncinata nov. sp.*)
Tab. VII., fig. 110.
$•
Barva tela sedo^luta, hlava nekdy tmavst. Tato skoro prave tak dlouha jako si-
roka, se stranami dosti rovnymi. Ocka vsecka skoro stejne velika. Druhy cl. tykadel
sotva deist nez 1., 3. trochu dels! nez 2., 4. trochu kratst nez pfedchazejtct, 5. kratst
nez 4., na konci ut'aty. Barva tykadel zlutava, 1., 2. a 4. cl. slabeji, 5., 6. a 7. silne sede zka-
lene. Druhy clanek jest na konci zlutavy; vyjimkou jest cely zluty a jen na basi trochu
sede zkaleny. Prednt tibie na konci dole se dvema kratkymi zoubky vedle sebe. Tyto
jsou v pfedu pfed koncem chloupkem opatreny. Nohy krome tarsh, pfedntch tibit a
koncu tibit ostatntch zlutose.de, tmavst nez telo. Prednt tibie zlutave, vne znacneji, uvnitf
slabeji sede zkalene; konce tibit ostatntch a tarsy zlutave. Chlupy na zilkach slaboucke.
Hlavnt zilka ma ke konci tfi chloupky, z nichz prvni jest od obou ostatntch oddalen.
Vedlejst zilka jest cetnymi chloupky poseta. Horejst kftdla jsou slabe zlutave zkalena.
Abdomen jest ke konci znacne zuzeny. Delka tela 01 8 mm. — Sedm exempl. nalezeno.
C?.
Trochu menst nez teze barvv. Na bfisnt strane 3. — 7. cl. abdom. naleza se
po jedne ellipticke svetle prohlubine. Druhy cl. tykadla jest skoro cely zlutavy, jen na
basi slabe sede zkaleny. — Jediny exempl. objeven.
Tfasnenka tato nalezena v kvetech pryscovych na lukach kralovehradeckych
v kvetnu.
- -
$•
Korperfarbe graugelb, Kopf manchmal dunkler. Dieser fast ebenso lang wie breit,
seine Wangen kaum gewolbt. Alle Ocellen fast gleich gross. Das 2. Ftihlerglied kaum
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 65. — Sammlung des bohmischen Landesmuseuins,
Praep. Nr. 65.
— 207 —
H. U Z EL, MONOGRAPHJE DER 0 R D N LI N G T H YS AN 0 PTE R A.
langer als das 1., das 3. etwas langer als das vorhergehende und das folgende, das 5. kiirzer
als das 4., auf dem Ende abgestutzt. Fiihlerfarbung gelblich, 1 .. 2. u. 4. Glied schwacher, 5.,
6. u. 7. starker grau getriibt. Das 2. Glied ist am Ende gelblich, ausnahmsweise 1st es
ganz gelblich und nur am Grande etwas grau getriibt. Vordertibien am Ende unten mit
zwei kurzen Zahnchen, die nebeneinander stehen, bewaffnet. Dieselben sind vorn vor
dem Ende mit einem Harchen versehen. Beine, die Tarsen, die Vordertibien und die
Enden der iibrigen Tibien ausgenommen, gelbgrau, dunkler als der Korper. Die Vorder¬
tibien gelblich, aussen starker, innen schwacher grau getriibt; die Enden der iibrigen
Tibien und die Tarsen gelblich. Die Borsten auf den Adern se.hr schwach. Die Hauptader
hat in ihrer zweiten Halfte drei kleine Borsten, von dehen die erste von den iibrigen
zwei entfernt ist. Die Nebenader mit vielen Borsten besaet. Die Oberfliigel schwach
gelblich getriibt. Abdomen gegen das Ende zu verengt. Korperlange O’ 8 mm.
I . , ,
Etwas kleiner als das $ und ebenso gefarbt. Auf der Bauchseite des 3. — 7. Abdo-
minalsegmentes befindet sich je eine elliptische lichte Vertiefung. Das 2. Fiihlerglied
immer fast ganz gelblich, nur am Grunde schwach grau getriibt.
Vorkommen: Tin Mai in den Bliiten von Euphorbia. — Fun dor t: Bohmen.
80. Sminyotlirips hiuncata nov. sp.*)
Tab. VII., fig. 111.
$•..
Barva tela tmave zlutoseda; chlupy na nem silnejsi nez u druhu pfedchazejiciho.
Hlava trochu sirs! nez dels!, se stranami ponekud vypouklymi. Pfedni ocko o polovinu
mensi nez zadni. Tykadla s clanky kratkymi, okrouhlymi; 1. a 2. Cl. mezi sebou skoro
stejne dlouhe; 3, as tak dlouhy jako 2. i 4. Barva tykadel: 1. cl. a 4. zlutosede, 5., 6.
a 7.cernosede, 2. nejsvetlejsi, zlutav^, jen na basi a po obou stranach velmi slabe Aede
zkaleny, treti zlutavy s sedvm naletem. Prothorax trochu dels! nez u druhu pfedchaze¬
jiciho. Pfedni tibie na konci dole se dvema dosti silnymi, ohnutymi zuby, jez jsou chloup-
kem v pfedu pfed koncem opatfeny. Vsecky tarsy a pfedni tibie . ztutave, tyto po obou
stranach trochu sede zkalene. Pfedni femora zlutoseda, ostatni femora a stfedni i zadni
tibie skoro cernosede. Chlupy na zilkach dosti silne. Hlavni zilka ke konci se tfemi
chlupy, z nic.hz prvni jest od obou ostatnich oddalen. Vedl. zilka cetnymi chlupy poseta.
Hof. kfidla zlutosede zkalena, na basi svetlejsi. Abdomen neni ke konci napadne zuzen.
Delka tela 1 mm. — Jediny exempl. nalezen.
*) Doklad ve sbirce antorove. .
— 208 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA“.
Nebyl posud objeven.
Trasnenku tuto nalezl jsem v kvetnu mezi travou na Milesovce.
Korperfarbe dankel gelbgrau; die Borsten auf dem Korper starker als bei der vorher-
gehenden Art. Kopf etwas mehr breit als lang, seine Wangen etwas gewolbt. Das vordere
Nebenauge um die Halfte kleiner als die beiden hinteren. Fiihlerglieder kurz, rundlich;
1. rr. 2. Glied fast gleich lang; das 3. etwa so lang wie das 2. u. 4. Fuhlerfarbe: 1. u.
4. Glied gelbgrau, das 5., 6. u. 7. schwarzgrau, das 2. am lichtesten, gelblich, nur am
Grunde und jederseits sehr schwach grau getrubt, das 3. gelblich mit grauem Anflug.
Prothorax etwas Ganger als bei der vorhergehenden Art. Die Vordertibien auf dem Ende
unten mit zwei ziemlich starken, gebogenen Zahnen bewaffnet, welche vorn vor dem Ende
mit einem Harchen versehen sind. Alle Tarsen und die Vordertibien gelblich, diese jeder¬
seits etwas grau getrubt. Vorderschenkel gelbgrau, die ubrigen und die Mittel- u. Hinter-
tibien fast schwarzgrau. Die Oberfliigel gelbgrau getrubt, am Grunde lichter. Die Borsten
auf den Adern ziemlich stark. Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten
besetzt, von denen die erste von den beiden ubrigen entfernt ist. Die Nebenader mit
zahlreichen Borsten versehen. Korperlange 1 mm.
$ unbekannt.
Vorkommen: Im Mai in Rasen. — F u n d o r t : Bohmen.
22. GENUS STENOTHRIPS. (Nov. gen.)*)
Telo velmi uzke. Hlava o ctvrtinu delsi nez sirsi. Ocka pritomna. Tykadla sedmi-
clenna (stylus jednoclenny). Makadla maxillarm o dvou clanclch, z nichz druhy jest skoro
dvakrat delsi prveho; je zfejmo, ze povstal srustem dvou clanku. Prothorax as tak dlouhy
jako hlava, na zadnich jeho rozich po dvou chlupech smyslovvch. Nohy bezbranne.
Kridla podobne utvofena jako u rodu Thrips , jen o neco uzsi; u obou pohlavi pritomna.
Desaty cl. abdom. jest nahofe rozcisnuty.
Korper sehr schmal. Kopf um ein Viertel mehr lang als breit. Ocellen vorhanden.
Fuhler siebengliedrig (Stylus eingliedrig). Maxillartaster zweigliedrig ; ihr zweites Glied fast
zweimal so lang als das erste und offenbar aus zwei urspriinglichen Gliedern zu-
*) Izeviq = uzky, schmal.
27
— 209 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
sammengewachsen. Prothorax etwa so lang wie der Kopf; auf seinen Hinterecken je
zwei Borsten. Beine wehrlos. Fliigel ahnlich denjenigen der Gattung Thrips , nur etwas
schmaler; bei beiden Geschlechtern vorhanden. Das 10. Abdominalsegment oben auf-
geschbtzt.
81. Stenothrips graminum nov. sp.*)
Tab. II., fig. 16.
$•
Barva tela zlutavoseda az svetle sedohneda; hlava a konec abdomenu jsou tmavsl,
casto dosti silne sedohnede. Hlava ma na tyle velmi cetne huste vrasky. Prvn! cl. ty-
kadel kratsl a slabs! nez druhy, 3. a. 4. cl. mezi sebou skoro stejne dlouhe, 5. trochu
kratsf, 7. cl. dosti dlouhy, casto tupy. Barva tykadel: dva prvm clanky zlutave, slabe
sede zkalene, tret! zlutavf, nezkalenf, 4., 5., 6. a 7. cernosede, 4. dole nekdy trochu
svetlejs!. Na zadnim okraji prothoraxu naleza se krome delsich chlupu smyslovfch na
kazde strane jeste pet malvch chloupku. Femora zlutavoseda, tibie zlutave, stfedn! a zadnl
na basi trochu sede zkalene, tarsv zlutave. Horejs! kfldla slabe zlutosede zkalena,
na basi sotva svetlejs! a pred kofenem uprostfed s podelnfm cirym okenkem. Hlavn!
4ilka ma v druhe sve polovine tfi chlupy, z nichz jeden od ostatnich dvou jest oddalen;
vedlejs! zilka jest po cele sve deice cetnymi chlupy poseta. Na konci abdomenu jsou
slabe chlupy. Delka tela O' 9 mm.
d1-
Mens! nez 9 1 barva tela a noh svetlejs!; hlava a konec abdomenu jsou nej-
tmavsimi castmi. Na spodn! strane 3. — 7. cl. abdom. naleza se po jedne okroulile, svetle
prohlubine.
Poznamka. Tento druh celym svym vzhledem upomina ponekud na Halidayuv
druh Limotlirips cerealium, rozeznava se vsak od neho hlavne tykadly sedmiclennymi
(stylus jest jednoclenny), samci vzdy okridlenfmi, koncem abdomenu u obou pohlav!
netrnitym a neostnitym.
Tfasnenka tato zije v kvetenstv! trav lucnich a v klasech obilnych. V jecmeni
vyskytuje se nekdy v pfevelikem mnozstv!; take na ovse jest casern hojna ; v psenici
a v zite j! byva poskrovnu. Samice i samce nalezl jsem v cervnu a v cervenci.
Cechy: Praha. Mukarov. Hradec Kralove. Trebechovice. Jindr. Hradec (Duda).
- S=— HS - ^ -
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 66. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 66.
— 210 —
J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
9-
Korperfarbe gelblichgrau bis licht graubraun; der Kopf und das Abdomenende
dunkler, oft ziemlich stark graubraun. Das Hinterhaupt ist mit zahlreichen, dicht ge-
drangten Runzeln versehen. Erstes Fiihlerglied kiirzer und schwacher als das 2.. das 3.
u. 4. untereinander fast gleich lang, das 5. etwas kiirzer, das 7. ziemlich lang, oft stumpf.
Fiihlerfarbung : die ersten zwei Glieder gelblich, schwach grau getriibt, das dritte gelblich,
ungetriibt, das 4., 5., 6. u 7. schwarzgrau, das 4. unten manchmal etwas lichter. Am
Hinterrande des Prothorax befinden sich ausser den langeren Borsten jederseits noch
fiinf kleine Harchen. Schenkel gelblichgrau, Tibien gelblich, die mittleren und die
hinteren am Grunde etwas grau getriibt, Tarsen gelblich. Die Oberfliigel schwach gelb-
grau getriibt, am Grunde kaum heller. Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei
Borsten versehen, von denen die erste von den iibrigen zwei entfernt ist; die Nebenader
ihrer ganzen Lange nach mit zahlreichen Borsten besetzt. Auf dem Abdomenende schwache
Borsten. Korperlange 0’9 mm.
d1-
Kleiner als das $ ; die Farbe des Korpers und der Beine lichter, der Kopf und
das Abdomenende am dunkelsten. Auf der Unterseite des 3. — 7. Abdominalsegmentes
befindet sich je eine rundliche, lichte Vertiefung.
Bemerkung. Diese Art erinnert durch ihre Gestalt etwas an Hal id ays Li-
mothrips cerealium, unterscheidet sich jedoch von ihr hauptsachlich durch siebenglie-
drige Fiihler (der Stylus ist eingliedrig), durch stets gefliigelte Mannchen und durch ein
unbedorntes Abdomenende bei beiden Geschlechtern.
Vorkommen: Beide Geschlechter im Juni und Juli in den Bliitenstanden der
Wiesengraser und in Getreideahren. In der Gerste manchmal in iiberaus grosser Menge,
auch im Hafer zeitweise haufig; im Weizen und Korn selten. — Fund or t: Bohmen.
23. GENUS BOLACOTH RI PS. (Nov. gen.)*)
Telo uzke. Hlava dels! nez sirsi, mezi ocima do predu prodlouzena. Ocka jsou
velmi zakrnela aneb schazeji uplne. Tykadla sedmiclenna (stylus jednoclenny). Makadla
o trech clancich. Sosak jest tupy, dolejsl pysk na konci zaokrouhleny. Prothorax as tak
dlouhy jako hlava, na zadnich rozich po dvou chlupech smyslovych. Nohy bezbranne,
kratke a siroke. Kridel ani nejmensi rudimenta. Abdomen opatren jest v druhe polovici
po stranach dosti dlouhymi chlupy; na konci abdomenu jsou tyto chlupy velmi tenke
a dlouhe. Druh sem nalezejici neni k skakani zpusobily.
- & -
*) BfoXa; = dm, Rasen.
— 211 —
27*
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSAN OPTER A.
Korper schmal. Ivopf mehr lang als breit, zwischen den Augen nach vorne er-
weitert. Ocellen sehr verkiimmert oder ganz fehlend. Fiihler siebengliedrig (Stylus ein-
gliedrig). Maxillartaster dreigliedrig. Russel stumpf, die Unterlippe auf dem Ende gerundet.
Prothorax etwa so lang wie der Kopf, auf seinen Hinterecken je zwei Borsten. Beine
wehrlos, kurz und breit. Fliigel vollkommen fehlend. Abdomen in seiner zweiten Halfte
mit ziemlich langen Borsten besetzt; auf dem Abdomenende sind diese Borsten sehr diinn
und lang. Die her gehorende Art hat kein Springvermogen.
82. Bolacotlirips Jordani nov. sp.*)
Tab. VII., fig. 112.
9-
Barva tela svetle zluta; 10. cl. abdom. krome base cernosedy. Chlupy na tele
svetle. PrvnI cl. tykadel kratst nez 2., prave tak siroky jako tento, 3. cl. o trochu deist
nez pfedchazejtct, 4. as tak dlouhy jako 3., 7. cl. pomerne dlouhy. Barva tykadel: 1. cl.
ciry, 2. zluty, 3. a 4. zlute, na samem konci tmavosede zkalene, 3. nekdy cely zluty,
5. taktez zluty, v poslednt tfetine zkaleny, 6. tmavosedy, na basi aneb do polou zluty,
7. tmavosedy. Nohy cele svetle zlute. Delka tela 0'9 mm. — Jedenact exempl. nalezeno.
. <$ . Nebyl posud objeven.
Trasnenka tato zije jednotlive po cely rok v drnu lucntm i lesntm.
Cechy: Hradec Kralove: Na nekolika mtstech v okolt.
- S3-~-£> -
.9 - '
Korperfarbe lichtgelb, das ausserste Abdomenende schwarzgrau. Die Borsten auf
dem Korper licht. Erstes Fiihlerglied kurzer als das 2., jedoch ebenso breit, das 3. Glied
etwas langer als das vorhergehende und etwa so lang wie das folgende, das 7. verhalt-
nismassig lang. Fiihler farbung: 1. Glied klar, das 2. gelb, das 3. u. .4. ebenfalls gelb,
am aussersten Ende dunkelgrau getriibt, das 3. zuweilen ganz gelb, das 5. im letzten
Drittel dunkel, sonst gelb, das 6. dunkelgrau, am Grunde oder bis zur Halfte gelb, das
7. dunkelgrau. Die ganzen Beine lichtgelb. Korperlange 0-9 mm.
$ unbekannt.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch einzeln im Wiesen- und Waldrasen. —
Fundort: Bohmen.
*) Dovolil jsem si nazvati tento druh die pana prof. Dr. Karla Jordana. — Doklad ve
sbirce rausejni, praep. c. (37. — Sammlung des bohmisehen Landesniuseums, Praep. Nr. 67.
— 212 —
•T. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS AN 0 P TERA“.
24. GENUS DREPANOTH RI PS. (Nov. gen.)* **))
Ocka pfitomna. Tykadla jen sesticlenna, ponevadZ hranice mezi sestym a sedmym
clankem jejich nent zretelna. Makadla maxillarnt o trech clanctch. Sosak jest dosti ostry.
Prothorax o malo deist nez hlava; na zadntch roztch jeho po dvou chlupech smyslovvch.
Nohy bezbranne. Kftdla prttomna a tvaru obvykleho. Chloupky na konci abdomenu jsou
slabe a kratke. U samcu jest 9. clanek abdomenu ozbrojen na kazde strane velmi dlou-
hym, srpovite prohnutym cernym pftveskem; 10. cl. jeho ma podobu kratke roury.
Ocellen vorhanden. Fuhler nur secbsgliedrig, weil die Granze zwichen dem 6.
Glied und dem Stylus undeutlich ist. Maxillartaster dreigliedrig. Der ITOssel ziemlich
scharf. Prothorax wenig langer als der Ivopf; auf seinen Hinterecken je zwei Borsten.
Beine wehrlos. Fliigel vorhanden und von ublicher Form. Auf dem Abdomenende schwache
und kurze Harchen. Das 9. Abdominalsegment bei den Mannchen jederseits mit einem
langen, sichelformig gebogenen schwarzen Chitinanhang bewaffnet; das 10. Segment ist
kurz, rohrenformig.
83. Drepanotlirips Reuteri nov. sp.*)
Tab. VII., fig. 113. et 114.
$•
Barva tela blede zluta neb belozluta, pterothorax svetle hnedozluty neb zlutavy,
nohy belozlute, cele telo mimo to nahore slabe sede skvrnite. Hlava trochu sirst nez
dels!, oci dosti vvkoulene. Prvnt cl. tykadla kratsi nez 2., tento, pak 3. a 4. mezi sebou
skoro stejne dlouhe, 5. trochu deist. Barva tykadel: 1. cl. ciry, 2. a 3. svetle, 4., 5.
a 6. tmavosede. Pterothorax malo sirst nez prothorax. Hor. kftdla slabe Slutosede zka-
lena. Hlavnt zilka v druhe polovine se tremi chlupy od sebe skoro stejne vzdalenymi;
vedlejst po cele sve deice jen ctyfmi chlupy opatfena. Delka tela O’ 6 mm. — Dosti
znacne mnozstvt exempl. nalezeno.
H
Trochu menst nez Q . Na 9. cl. abdom. dva srpovite pftvesky; 10. cl. ma po¬
dobu kratke rourky.
Tfasnenka tato zije na listech stromovych, zvl. ltsek, dubu a buku. Samice
nalezl jsem v srpnu a zaft, jedineho samce v zart.
Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice: Pod Vys. Ujezdem.
*) Ap s^avsv = srp, Sichel.
**) Dovolil jsem si druh tento nazvati die pana prof. Dr. 0. M. Reuter a v Helsingforse. —
Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 68. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 68.
— 213 —
H. UZEL, MONOGR APHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
%
Kopf, Prothorax und Abdomen blassgelb oder weissgelb, Pterothorax licht braun-
gelb oder gelblich, Beine weissgelb, der ganze Korper ausserdem oben schwach grau-
fleckig. Kopf etwas mehr breit als lang, die Augen ziemlich hervorgequollen. Erstes Fiihler-
glied kiirzer als das 2., dieses, dann das 3. u. 4. untereinander fast gleich lang, das
5. etwas langer. Fuhlerfarbung: 1. Glied klar, das 2. u. 3. licht, das 4., 5. u. 6, dunkel-
grau. Pterothorax wenig breiter als der Prothorax. Oberfliigel schwach gelbgrau getrubt.
Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten versehen, die von einander fast
gleich entfernt sind; die Nebenader im ganzen nur mit vier Borsten besetzt. Korper-
lange O' 6 mm.
%
Etwas kleiner als das 9- Am 9* Abdominalsegmente zwei sichelformige Anhange;
das 10. Segment kurz, rohrenformig.
Vorkommen: Auf den Blattern verschiedener Baume, hauptsachlich der Eiche,
der Buche und der Haselnuss. Weibchen im August und September, Mannchen im
September. — Fundort: Bohmen.
25. GENUS PLATYTH RI PS m>)
Telo velmi siroke. Ocka schazejl. Tykadla sedmiclenna (stylus jednoclennf). Ma-
kadla maxillarnl o dvou clancich. Prothorax as tak dlouhy jako h lava; na zadnich rozich
jeho po dvou chlupech smyslovych. Nohy bezbranne. Kridel ani nejmensi rudimenta.
Abdomen mnohymi velmi tuhymi chlupy opatfen. Desaty jeho clanek jest nahore rozclsnuty.
- -
Korper sehr breit. Ocellen fehlend. Fiihler siebengliedrig (Stylus eingliedrig). Ma-
xillartaster zweigliedrig. Prothorax etwa so lang wie der Kopf; auf seinen Hinterecken je
zwei Sinnesborsten. Beine wehrlos. Fliigel vollkommen fehlend. Abdomen mit vielen sehr
steifen Borsten besetzt. Sein zehntes Segment oben aufgeschlitzt.
84. Platythrips tunicata Halid.**)
Tab. Illi fig. 21.
1852. Thrips tunicata Halidav, Walker: Homopt. insects of Brit. Museum.
pag. 1115.
*) IlXa-j; == siroky, breit.
**) Doklad ve sbirce musejni, praep.. c. 69. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 69.
— 214 —
J. UZ EL. MONOGRAFIE RADU „TH Y S ANOPTERA“.
$•
Hlava, thorax a poslednt dva clanky abdomenu hnedozlute; ostatnt clanky abdo-
minalnt cerne. Vyjimkou jest prvnt z nich svetlejst. Hlava sirs! nez deist, mezi ocima do
predu prodlouzena. Prvnt cl. tykadel znacn6 kratst nez druhy, avsak prave tak siroky,
3. a 4. cl. k obema koncum zuzene, mezi sebou skoro stejne dlouhe, 5. na konci jen
nepatrne se zuzujtct, malo kratst. Tykadia tmavoseda, 1. cl. a 2., aneb jen konec tohoto,
zlutohnede, slabe sede zkalene. Nohy hnedozlute, prednt bud' nezkalene, aneb jejich femora
vne a tibie z pocatku se slabym sedym nadechem ; strednt femora krome obou koncu a strednt
tibie krome konce slabe hnede zkalene; zadnt nohy nejtmavst: femora tmavohneda az
cernohneda, tibie svetle hnede, ke konci zlutohnede. Die Halidaye jsou nekdy zadnt
nohy cele hnede. Delka tela 0-8 — 1 mm. — Znacne mnozstvt exempl. nalezeno.
Nebyl posud objeven.
Tfasnenka tato zije v lete v kvetech lesntch, zvl. od Galium (take Halid ay
nalezl ji na Galium mollugo ) a pfezimuje v drnu.
Cechy: Hradec Kralove. Jind. Hradec: Za zidovskym hfbitovem (Duda).
- S3-~- g -
9-
Kopf, Thorax und die letzten zwei Abdominalsegmente braungelb; die iibrigen
Segmente schwarz. Ausnahmsweise ist das erste Abdominalsegment lichter. Kopf mehr breit
als lang, zwischen den Augen nach vorn erweitert. Das erste Fiihlerglied bedeutend ktirzer
als das zweite, jedoch ebenso breit, das 3. u. 4. Glied gegen beide Enden zu verdiinnt,
untereinander fast gleich lang, das 5. auf dem Ende nur unbedeutend verengt, wenig
kiirzer. Fiihler dunkelgrau, das 1. u. 2. Glied, oder nur sein Ende, gelbbraun, schwach
grau getrubt. Beine braungelb, die vorderen entweder nicht getrubt, oder ihre Schenkel
aussen und ihre Tibien am Grunde mit schwachem grauem Anflug; die Mittelschenkel,
die beiden Enden ausgenommen, und die Mitteltibien, ausser dem Ende, schwach grau
getrubt; die Hinterbeine am dunkelsten: die Schenkel dunkelbraun bis schwarzbraun,
die Tibien lichtbraun, gegen das Ende zu gelbbraun. Nach Hal id ay sind die Hinterbeine
manchmal ganz braun. Korperlange 08 — 1 mm.
unbekannt.
Vorkommen: Im Sommer in Waldblumen, hauptsachlich m Galium (schon
Haliday), im Winter in Rasen. — Fundorte: England (Haliday), Deutschland (Bohls),
Bohmen.
— 215 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNITNG THYSANOPTERA.
POPISY DRUHU TEREBRAYTII, JICHZ PRISLUSYOST RODOVOU
NEBYLO LZE STAYOVITI.
BESCHRE IBUYGE Y DER TEREBRA YTI E YARTE Y, DEREY GATTUYGS-
/ U ST AYDIGKEIT YICHT FESTGESTELLT WERDEY KOYYTE.
U nasledujicich druhu terebrantil nemohl jsem piislusnost’ rodovou zjistiti, ponevadz
jsem nemel pfilezitosf je ohledati, a ponevadz v popisech jejich neni zmlnky o znaclch,
charakterisujidch jednotlive rody. Uvadim je tedy pod jmenem rodovym Tlirips s. 1.
Die folgenden Terebrantienarten konnte ich nicht in die angefiihrten Gattungen
einreihen, weil ich nicht Gelegenheit hatte, sie selbst zu untersuchen, und weil in ihren
Beschreibungen keine Erwahnung von den Charakteren, welche jene Gattungen kenn-
zeichnen, geschieht. Ich zahle sie infolge dessen unter dem Gattungsnamen Tlirips s. 1. auf.
85. Tlirips ericae Halid.
1836. Tlirips Ericae Haliday, Entomol. Magazine, pag. 448.
1852. — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1114.
Haliday (anno 1852.): » Mares apteri, ocellis nullis; feminae alatae; antennae apicula
biarticulata. Vasa hepatica rufescentia, quod in hac familia fere singulare. — Nigra, abdomine
piceo, hemelytris fuscanis et fusco-ciliatis, tibiis tarsisque ferruginosis, illis margine, his
puncto apicali fuscis, fem., aut crocea, antennis basi dempta oculisque fuscis, abdominis
glandulis ruffe perlucentibus, segmento penultimo biglumi, mas. Long. A lin. Var. fem.
piceo-rufa (immatura). Etiam in varietate antennae nigro-fuscae, et inde corpore obscuriores
sunt. Hab. in floribus Ericae Tetralix in montosis; larva simul lecta pinguis lutea«.
England.
Zda se, 2e samecek nalezi jinemu druhu. — Es scheint, dass das Mannchen
einer anderen Art angehort.
86. Tlirips striaticeps Blanch.
1851. Tlirips striaticeps Blanchard. Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI. pag. 149.;
tab. 2., fig. 12.
»T. niger, capite elongato, transversim striolato; antennis fuscis, articulo tertio
Ilavido, apice infuscato, quarto testaceo-fusco ; alis paulo infuscatis, basi flavidis; pedibus
nigris, tibiis anticis fuscis. Long. 1 lin. — Cuerpo enteramente negro, cabeza una vez
J. UZ EL, MONOGRAFIE RADU „THY SANOPTER A“.
mas larga que ancha, guarnecida de estrias transversales muy pronunciadas las unas
contra las otras. Antenas con sus dos primeros articulos pardos; el terCero amarillo,
pero un poco mas oscurecido en su extremidad ; el cuarto de un testaceo tirando a mo-
reno, y los siguientes enteramente pardos como los primeros. Protorax un poco convexo,
muy finamente estriolado transversalmente. Alas levemente ahumadas, poco transparentes ,
con un pequerio viso de amarillo en su base. Patas negras finamente pestahadas, con
las piernas anteriores solas de un testaceo tirando a moreno, . los muslos muy poco hin-
chados. Abdomen medianamente ensanchado, negro y guarnecido lateralmente de pelos
largos y tiesos. — Esta especie se encuentra en las plantas en las cordilleras de Ovalle.«
87. Thrips rugicollis Blanch.
1851. Thrips rugicollis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 149.
»T. niger, capite striolato; antennis fuscis; prothorace striolato, profunde lateque
transversim sulcato; alis infuscatis, longis, fimbriatis; pedibus nigris, tibiis anticis fuscis.
Long. 1 lin. 1jA — Cuerpo ancho, enteramente negro. Cabeza larga estriada transversal¬
mente, pero con las estrias menos apretadas que en la especie precedente ( T . striaticeps).
Antenas tirando a moreno. Protorax ancho estriolado transversalmente, y que presenta
un hondo sulco irregular que le hace parecer divido en tres rodetes. Alas muy ahumadas
guarnecidas de franjas sumamente largas. Patas negras un poco peludas, con las piernas
anteriores par das. Abdomen muy ancho y velludo. — Esta especie difiere notablemente
de la precedente por su protorax, por la anchura de su abdomen y por las alas mas
ahumadas, los muslos anteriores mas hinchados. Parece encontrarse en las mismas
localidades.«
88. Thrips femoralis Blanch.
1851. Thrips femoralis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 150.
»T. sat angustus, niger, capite striolato, areolato; antennis fuscis; prothorace
laevi, nitido, vix striolato, medio foveolato posticeque sulcato; alis infuscatis; pedibus
nigris, tibiis anticis flavo-rufis, femoribus valde inflatis. Long. 1 lin. V,. — Cuerpo ba-
stante angosto, enteramente negro y brillante. Cabeza muy estriada, formando las estrias
un enrejado areolado. Antenas que tiran a moreno. Protorax espeso, convexo, delicada-
mente estriolado, brillante, con un hovuelo ancho en el medio, y atras un sulco trans¬
versal. Alas ahumadas franjeadas. Patas negras, muslos anteriores muy gruesos, muy
hinchados, piernas anteriores de un amarillo tirando a encarnado. Abdomen alargado,
parallelo, poco ensanchado, ciliado lateralmente. — Esta especie se distingue facilmente
de las precedentes (T. striaticeps, T. rugicollis) por su coselete mas estrecho, mas
28
— 217 —
H. U ZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
convexo, mas brillante y marcado de impresiones diferentes, y sobre todo por lo grueso
de los muslos anteriores. Se encuentra en Ja provincia de Valdivia (Chile). «
89. Thrips annulicornis Blanch.
1851. Thrips annulicornis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 150.
»T. niger, laevis, -sat nitidus; capite elongato, striato; antennis fuscis, articulo
lertio flavo, apice fusco; prothorace convexo, lateribus foveolato; pedibns fuscis, femo-
ribus anticis valde incrassatis, nigris, libiis flavidis. Long. 1 lin. V4 — 1 lin. Vs. — Cnerpo
negro, liso y brillante. Cabeza larga fuertemente estriada transversalmente. Antenas
pardas ciliadas, guarnecidas de pelos tiesos, con todos sus articulos muy adelgazados
en su base. El terc.ero solo amarillo con su estremidad parda. Protorax muy combado,
medianamente ancho, muy finamente estriado, presentando de cada lado un hoyuelo
longitudinal, alargado. Alas completamente rudimentales. Patas de un pardo marchitado
con las piernas anteriores muy gruesas, mas negras, con sus patas tirando a moreno.
Abdomen negro pestanado. — Esta especie fue hallada sobre plantas en Calbuco
(Chile). No la conocemos ma que en estado aptero.«
90. Thrips tibialis Blanch.
1851. Thrips tibialis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 151.
»T. niger, antennis nigris articulo secundo toto tertioque apice excepto flavidis;
prothorace transversim sulcato; pedibus nigris, tibiis anticis totis, mediis et posticis basi
excepta pallide testaceis. Long. 1 lin. — Cuerpo negro. Cabeza estriada. Antenas negras
peludas con su segundo articulo en totalidad y el tercero, con escepcion de la estremidad,
de un amarillo palido. Protorax muy ensanchado de delante atras, desigual por encima
y sulcado transversalmente. Alas nulas, patas con muslos hinchados, sobre todo las an¬
teriores, negras con las piernas anteriores en totalidad, y las piernas intermedias y poste-
riores, con esception de su origen, de un color testaceo bastante claro. — Tampoco
conocemos este insecto mas que en estado aptero. Se halla en Valdivia (Chile). «
Zda se, ze tato tfasnenka nalezi do rodu Chirothrips. — Es scheint, dass diese
Art der Gattung Chirothrips angehort.
91. Thrips laevicollis Blanch.
1851. Thrips laevicollis Blanchard. Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI. pag. 151.
»T. niger, capite valde elongato; antennis fuscis, articulis secundo, tertio ultimisque
testaceis; prothorace laevi, convexo, postice depresso, striolato; pedibus piceis, tibiis tes-
— 218 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THYS AN OPTER A*.
taceis. Long. 1 lin. — Esta especie se parece mucho a la precedente ( T . tibialis ), pero
se distingue facilmente de ella por la coloracion de sus antenas y de sus patas, y sobre
todo por el conselete. Cabeza estrecha, muy larga, estriada transversalmente. Antenas
pardas con su segundo articulo, la mayor parte del tercero y los tres ultimos testaceos.
Protorax convexo, muy liso por debajo con borde posterior rebajado, aplastado y deli-
cadamente estriado. Alas nulas. Patas de un pardo negruzco con todos los muslos hin-
chados, pero sobre todo las anteriores. Las piernas testaceas, las anteriores provistas
de una espina corta junto a su estremidad. — Esta especie fue hallada en San Carlos de
Chiloe (Chile). «
92. Tlirips Benseleri v. Frauenf.
1836. Tlirips Benseleri v. Frauenfeld, Verhandl. Zool.-bot. Gesellsch., Wien,
pag. 800.
»Ganz bleich lehmfarbig. Kopf sammt Vorderbrust etwas langer als der Theil,
woran die Flugel sitzen, schmaler als letzterer, besonders nach vorne zu. Die Fiihler
6-, respective 8gliedrig, da das oberste zugespitzte Glied 2 deutliche Trennungslinien
zeigt. 1. und 2. verkehrt, kuglich abgestutzt. 1. gleich lang wie breit, 2. fast 2 Mai so
lang als das 1., das 3. fast l3/* so lang als das 2., unten diinn, im letzten Drittel stark
gebaucht, dann wieder diinner, 4. und 5. gleich lang, kaum kurzer als das 3., mitten
verdickt, das 6. am Grunde angeschwollen, fast doppelt so lang als das vorhergehende,
endet spitz, und ist 2 Mai abgetheilt. Fiihler und Thorax sind gross beborstet. Augen
dunkel. Die schmalen schwertformigen Oberfliigel haben an der Wurzel, etwas vor der
Mitte und am letzten Drittel ihrer Lange einen rundlichen schwarzen, zusammen also
3 Paar Flecken. Der Aussenrand ist mit einer Reihe weitschichtiger Borsten besetzt, die
Flugelflache mit 2 Reihen. Am Innenrande stehen doppelt so lange dichte steife Haare.
Lange P2 mm.« Auf im Garten im Freien gebautem Kukuruz. Wien.
93. Tlirips flavicornis Reut.
1878-79. Tlirips flavicornis Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland,
pag. 13.
»Piceus, nitidulus ; capite longitudine duplo latius, oculis magnis fortiter granulatis;
antennis capiti et pronoto aeque longis, totis dilute flavis, articulo secundo crasso.
tertio — sexto inter se sub-aequalibus, sexto quinto hand latiore et stylo distincte lon-
giore, hoc distincte bi-articulato ; pronoto capite parum latiore, lateribus' le viter rotun-
datis, disco postice bifoveolato; mesonoto pronoto latiore et hoc duplo breviore; alis
anticis griseis, margine antico triseriatim ciliatis. serie nempe pilarum longarum, alia
mediocrium et adhuc alia pallidarum breviorum, margine postico longe ciliatis, disco
28*
— 219 —
H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPERA.
venis duabus lofigitudinalibus elevatis piliferis; alis posticis anticis paullo longioribus,
margine postico longe ciliatis; pedibus piceis, anticis totis tarsisque omnibus pallide
flavis. Long. 1 — 1 Vr, mm. In paroecia Pargas (Fenia) inventa. A Thr. vulgatissima
Halid, corpore minore, antennis pallidioribus; totis usque in apicem flavis, colore pedum,
hemelytris obscurioribus etc. diverge®; a Thr. ph ysapodc Linn, statura multo minore,
corpore piceo, antennarum articulo secundo toto flavo pedumque anticorum colore mox
distinguenda.«
94. Tli rips tritici Osborn.
1883. Thrips tritici Osborn, The Canadian Entomologist, pag. 156.
»Male, length .75 — .80 inm. ; width .20 mm. Female, length 1.10 — 1.20 mm.;
width .25 mm. Color yellow, thorax tinted with orange; antennae with dusky annula-
tions. Head from above nearly square, eyes occupying anterior angles. Antennae appro¬
ximate at base, joint 2, apical half of 4. and 6, dusky; joints 3 and 5 dusky at apex,
the antennae appearing annulated under low power of microscope. Head, thorax and
abdomen with few stiff hairs. Legs concolorous with body, all the tibiae with two spines
at distal end, distal joint of tarsi a little dusky, proximal joint of hind tarsi with two
spines. Wings narrow, hyaline, fringes whitish ; anterior wings have costal fringe of shorter
ciliae than posterior ones, and the ciliae are intermixed with shorter, stiffer, spiny hairs,
which at base replace the fringe; two rows of blackish spines on upper surface of wing
corresponding to subcostal and median veins. Posterior wings with no discal spines;
ciliae of anterior edge shorter and more spiny than those of posterior.. Both wings have
numerous rows of very minute hairs on the surface. The males are shorter and smaller
than females, with wings reaching beyond the tip of the abdomen instead of nearly to
it. and there are some strong spines near the tip of the abdomen. « United States.
Tfasnenka tato nema se soujmennym druliem Fitcliovym (L. c. 69.) nic spo-
lecneho, podoba se vsak znacne evropskemu druhu Thrips fiava Schr. — Osborns
Art hat mit Fitchs gleichnamiger Art nichts gemeinschaftliches, ahnelt jedoch bedeutend
der europaischen Thrips fiava Schr.
95. Thrips striata Osborn.
1883. Thrips striata Osborn, The Cctnadian Entomologist, pag. 155.
»Female. Length 1.15 mm. Width .25 mm. Whitish with yellow and blackish
markings. Head rounded in front, appears marked with transverse striae and dusky
border posteriorly; antennae approximate, whitish at base, gradually becoming more dusky
toward the apex, where they are nearly black. Eyes large; ocelli near together and well
— 220 —
J. UZEL. MONO Ci RAF1 E RADU „THY SAN OPTER A“.
upon vertex. Thorax with elongated dusky patches forming a broken subdorsal stripe
each side; on the prothorax these extend latero-cephaled and are broken into spots;
abdominal segments 1 — 6 are dusky on tergum, except at the sides, seventh has dusky
spot in centre, apex slightly dusky and surrounded with black spines; thorax and ab¬
domen tinged with yellow at the sides. Hairs scarce and fine, except at end of abdomen.
Legs concolorous with body, with dusky patches on dorsal aspect of femora and tibiae,
sparsely seet with tine hairs. Wings unmarked, fringe and spines wanting at base of
costal border, no discal spines; both wings covered with very minute hairs. « United
States (Ames, Jowa).
221 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
II. Subordo TUBULIFERA Halid.
Tykadla v2dy osmiclenna. Makadla maxillarm i labialni jsou o dvou clancich,
z nichz prvni jest velmi kratky. Ocka schazeji jen druhum Trichothrips caespitis. i se-
micaeca a bezkrtdle forme druhu Trichothrips pedicularia. Prothorax do pfedu znacne
se zuzuje, takze ma tvar lichobezniku. Pfedm' femora samcii casto velmi rozsirena a ploska.
Oba pary kridel skoro stejne velike, tence blanite, douZkujici a na okraji kolkolem stej-
nomerne tenkymi dlouhymi trasnemi ozdobene. Obycejne jsou kridla bez zilek; nekdy
vsak jde stredem prve jejich poloviny tenka hola zilka. V klidu jsou vsecka ctyri kiidla
na abdomenu slozena tak, ze ve druhe polovici sve delky presne jedno lezi pod druhym;
i vidime toliko celf povrch jedineho kridla (Tab. VII., fig. 142.). Mnohe druhy jsou pra-
vidlem bezkridle. Posledni clanek abdomenu (tubus apicalis) ma podobu rourovitou, a to
u samcuv i samic. Otvor pohlavni naleza se dole mezi devatym a desatfm clankem.
Samice nemaji zvlastniho kladelka. Telo jest splostile, abdomen sirokf , na basi nezuzeny.
K tomuto podradu nale^ieji nejvetsi ze znanrfch trasnenek. Pohyby tubulifer jsou velmi
volne. Neskacou nikdy. Ziji obycejne pod korou a v drnu, zfidka v kvetech.
Poznamka. Samce rozeznavame od samice die postavy mens! a uzsi, die pfednich
stehen obycejne rozsirenejsich, die pravidlem vetsich zubu na prednim tarsu, nekdy die
zvlastnich vyrostku na clancich abdominalnich a konecne velmi spolehlive die velikeho
vykrojku, ktery se naleza pod otvorem genitalnim na basi desateho cl. abdomenu dole
(Tab. VII., fig. 140.). Samici, jez toho vykrojku nema, pozname neomylne die male chi-
tinove tycinky, je^ stoji kolmo (rovnobezne s osou tela) na zadnim dolejslm okraji de-
vateho cl. abdom. uprostred (Tab. VII., fig. 139.).
- 53--S; - : -
Fuhler immer achtgliedrig. Maxillar- und Labialtaster zweigliedrig; ihr erstes Glied
sehr kurz. Ocellen fehlen nur den Arten Trichothrips caespitis , T. semicaeca und der
flugellosen Form von T. pedicularia. Prothorax nach vorn bedeutend verengt, trapez-
formig. Die Vorderschenkel der Mannchen oft sehr erweitert, flach. Beide Fliigelpaare
fast gleich gross, diinnhautig, irisirend, an den Randern ringsum mit langen dunnen
Fransen gleichmassig besetzt. Gewohnlich sind Adern nicht vorhanden, zuweilen durch-
zieht jedoch ihre erste Halfte eine solche. In der Ruhe sind alle vier Fliigel so zusam-
_ 222 _
J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „THYS ANOPTE R A\
mengelegt, dass sie sich in der zweiten Halfte ihrer Lange vollkommen decken, und man
infolge dessen nur die ganze Flache eines einzigen Flugels wahrnimmt (Taf. VII, Fig. 142).
Viele Arteri sind regelmassig flugellos. Das letzte Abdominalsegment (tubus apicalis) ist rohren-
formig, und zwar bei beiden Geschlechtern. Die Genitaloffnung befindet sich unten zwischen
dem neunten und zehnten Segmente. Die Weibchen haben keine besondere Legerohre.
Der Ivorper ist platt, das Abdomen breit, auf dem Grunde nicht verengt. Zu dieser Unter-
ordnung gehoren die grossten der bekannten Thysanopteren. Die Bewegungen der Tubu-
lifera sind sehr langsam. Sie springen nie. Ihr Leben fristen sie gewohnlich unter Rinde
Oder im Rasen, ausnahmsweise (secundar, nachdem sich ihr Korper dem Leben unter
Rinde etc. angepasst hat) in Bliiten.
Bemerkung. Die Mannchen unterscheiden sich von den Weibchen durch kleinere
und schmalere Gestalt, durch gewohnlich sehr erweiterte Vorderschenkel, durch in der Regel
grossere Zahne auf dem Vordertarsus und manchmal durch besondere Anhangsel der Ab-
dominalsegmente; endlich erkennt man sie sehr verlasslich nach einem grossen halbkreis-
formigen Ausschnitt, welcher sich unter der Genitaloffnung auf dem Grunde des 10. Abdo-
minalsegmentes unten befindet (Taf. VII, Fig. 140). Die Weibchen, welche keinen solchen
Ausschnitt besitzen, erkennen wir leicht nach einem kleinen Ghitinstabchen, welches
vertical (parallel mit der Korperachse) auf der Mitte des Hinterrandes der Ventralseite des
9. Abdominalsegmentes steht (Taf. VII, Fig. 139).
3. fam. Phloeothripidae.
(= TUBULIFERA HALID.)
Amyot a Serville (L. c. 54.) rozdelili celed’ Tubulifera na tfi rody, totiz na
Hoplothrips, Haplothrips a Phloeofhrips. Prve dva rody nelze zachovati, ponevadz
zakladaji se na omylech. Rod Hoplothrips jest takto charakterisovan : »Strany hlavy
rovnobezne, predni stehna ozbrojena zubem na vnitfni strane.« Z druhu, ktere sem jsou
zafadeny, ma vsak toliko jeden takovv zub. Znaky pro rod Haplothrips jsou: »Strany
hlavy rovnobezne, predni nohy neozbrojene. * Sem nalezi toliko drub Burmeisteruv
albipennis (— Anthothrips statices Halid.), u nehoz, jak jsem pfesvedcen, Bur me is ter
malinky zoubek (u samice), na pfednlm tarsu se nalezajici, pfehledl. — Take Halidayovo
rozdeleni (L. c. 61.) teto celedi na Apterae (ocka a kfidla schazeji) a na Heteropterae
(ocka pfitomna, kfidla schazeji aneb jsou pritomna) jest nevhodne, ponevadz jeden a tent^z
druh (Trichothrips pedicularia) muze nekdy ocka a kfidla miti, jindy pak obojich
postradati. — I Heegrovo rozdeleni jeji v Aptera a Elyoptera z podobnych duvodu
jest nevhodne.
Nase Tubulifera tvofi, pokud jsem je sam zkoumal, dohromady jednotnou celed'.
Myslil jsem dfive, ze nutno rozeznavati rody, jichz druhy maji sosak v pfedu siroce
— 223 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
zaokrouhleny a makadla maxillarm zavalita (Tab. IV., fig. 31.), a jine rody, utvorene
druhy, jejichz dlouhf sosak jest ke konci znacne zu^enf, a jejichz makadla maxillarni
jsou stihla (Tab. IV., fig. 30.). Objeviv vsak druh Zygothrips minuta , poznal jsem, ze
by rozdeleni to bylo umelym, ponevadz druh zmineny tykadly svymi i kfldly uprostfed
zuzenymi upomina na rod Anthothrips (jehoz sosak jest kratkf a v predu siroce za-
okrouhlenf), ma vsak sosak znacne zuzeny, ac tento jest velmi kratky. Tim tvori
pfechod mezi obema zminenymi sknpinami rodu. Take rody Cephalothrips a Tricho-
thrips jiz ponekud kloni se k skupine druhe, jezto hofejsi pysk jest spicaty a koncem
svVm pfesahuje siroce zaokrouhleny pysk dolejsi.
Unsere Tubulifera bilden zusammen eine einheitliche Familie. Man kann wohl
zwei Gruppen von Arten unterscheiden, namlich die, deren Russel auf dem Ende breit ge-
rundet ist, und deren Maxillartaster gedrungen sind ( Megalothrips , Cryptotl trips, An¬
thothrips, , Cephalothrips , Trichothrips) und jene, deren . Russel lang und gegen das
Ende zu bedeutend verengt ist, und deren Maxillartaster schlank sind ( Phloeothrips ,
Accmthothrips, Liothrips, Poecilothrips). Die Gattung Zygothrips verbindet jedoch beide
Gruppen, indem ihre Fiihler und Fliigel denjenigen der Gattung Anthothrips (der ersten
Gruppe angehorend) sehr ahneln, obwohl ihr Vertreter einen zwar sehr kurzen, jedoch
bedeutend verengten Russel besitzt. Die Gattungen Cephalothrips und Trichothrips
neigen sich ebenfalls etwas zu der anderen Gruppe hin, da ihre Oberlippe in eine kurze
Spitze verlangert ist, welche die breit gerundete Unterlippe iiberragt.
26. GENUS MEGALOTHRIPS m*)
Postava mohutna. Samec jest uzsi nez samice a ma na 6. cl. abdom. dlouhv,
na stranu odstavajici, rourovity privesek. Hlava skoro dvakrat dels! nez sirsi, valcovita.
Sosak jest kratky , saha do tfi ctvrtin prosterna, jest v predu siroce zaokrouhleny a ma
tupy hofejsi pysk. Makadla maxillarm' opatrena jsou dvema dlouhymi cipky smvslovymi
a tfemi kratsimi chloupky hmatavymi. Makadla labialni maji taktez dva cipky smyslove
(cichove). Prothorax as o polovinu hlavy kratsi. Kfidla bud’ pritomna aneb schazeji. Vy-
znamenavaji se tim, ze jsou v pfve polovine uzsimi nez v druhe, dale tim, ze maji
pomerne dosti kratke trasne, a ze prvou polovici jejich prostupuje tenka zilka. Nohy
jsou stihle, predni femora u obou pohlavi sotva neb jen malo stlustla. Tarsy nejsou ani
u samic ani u samcu ozbrojeny. Tubus jest as tak dlouhy jako hlava, u samcu na basi
obklopen z kazde strany prilehajicim lupenkem.
*) MevaXv] = velika, die Grosse.
— 224 —
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „TH YS ANOPTERA‘;.
Gestalt machtig. Das Mannchen schmaler als das Weibchen; sein 6. Abdominal-
segment ist mit einem langen, seitwarts abstehenden, rohrenformigen Anhang versehen.
Kopf fast zweimal so lang als breit, walzenformig. Russel kurz, bis zum Ende des 2.
Drittels des Prosternum reichend, vorn breit gerundet; die Oberlippe stumpf. Maxillartaster
mit zwei langen Sinneszapfen und drei kurzeren Tastborsten versehen. Labialtaster eben-
falls mit zwei Geruchszapfen ausgestattet.. Prothorax etwa um die Halfte kiirzer als der
Kopf. Fliigel entweder vorhanden oder fehlend. Dieselben zeichnen sich dadurch aus,
dass sie in ihrer ersten Halfte schmaler sind als in der zweiten, weiter durch verhaltnis-
massig ziemlich kurze Fransen und durch eine diinne Ader, welche von der Wurzel bis
zur Halfte lauft. Beine schlank, Vorderschenkel bei beiden Geschlechtern kaum oder nur
wenig verdickt. Tarsen bei Mannchen und Weibchen wehrlos. Tubus etwa so lang wie
der Kopf, bei den Mannchen am Grunde jederseits mit einer anliegenden Schuppe.
96. Megalotlirips lativentris Heeg.*)
Tab. III., fig. 20., 22. et 23.; Tab. VII., fig. 115. — 117.
1852. Phloeothrips lativentris Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, IX,
pag. 479.; tab. XVIII.**)
longispina Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt.. f. Finland, pag. 8.
tibialis Idem, ibidem, pag: 9.
longispina Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 8.
tibialis Idem, ibidem, pag. 10.
Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
1878-79. —
1878-79. —
1880. —
1880. —
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 70,
Praep. Nr. 70.
**) Popis a obraz tohoto druhu jest rovnez tak jako ostatni popisy a obrazy Heegrovy
nepresny. Tykadla, hlava a tubus jinak zde popsany jsou a jinak vykresleny. Rourovite privesky
na abdomenu samcft udany jsou na ctvrtem segmentu (v pravde nalezaji se na sestem). Omyl tento
vysvetluje se tim, ze Heeger cita prvni maly segment abdominalni k mesothoraxu a druhy segment
abdom. ze ma za metathorax.
Wie die Beschreibungen und Abbildungen der Thysanopteren von Heeger iiberhaupt un-
genau sind, so ist es auch die Beschreibung und die Abbildung dieser Art. Die Ungenauigkeit ist
hier sogleich daraus zu erkennen, dass Heeger die Form und Farbe der Fuhler anders beschreibt
und anders abbildet, dass er neun (anstatt acht) Glieder im Fuhler beschreibt und zeichnet, dass
er den Kopf als „beinahe walzig“ und den Tubus als „fast walzig, nur gegen das Ende etwas
verschmalert" beschreibt, sie jedoch beide vor dem.Ende recht betrachtlich erweitert abbildet etc.
Was die rohrenformigen Anhange, angeblich auf dem vierten Abdominalsegmente, anbelangt, so ist
die falsche Angabe und Zeichnung ihrer Lage darauf zuruckzufiihren, dass Heeger die kleine
Rtickenschiene des ersten Abdominalsegmentes als Theil des Mesothorax und das zweite Abdomi-
nalsegment als Metathorax betrachtet, so dass ihrri dadurch das 6. Segment, Avelches die Anhange
tragt, zum vierten wird. Dass er die grossen Zipfel auf dem 4. (anstatt auf dem 3.) und die kleinen
auf dem 5. (anstatt auf dem 4.) Abdominalsegmente, vom hinteren Ende gezahlt (den Tubus mitgerechnet),
zeichnet, ist leicht daraus erklarlich, dass er die Schuppen, welche sich beiderseits auf der Basis
des Tubus befinden, als ein besonderes Segment angesehen hat. Um die 10 Abdominalsegmente,
welche er bei anderen Thysanopteren sah, zu erreichen, schaltet er ein Segment zwischen das mit
den Anhangen und das mit den kleinen Zipfeln versehene falschlich ein.
225
29
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
$ (= Phi. tibialis Reut.).
Barva tela cerna. Hlava o 0-7 deist nez sirst*). Za ocima a na basi jest zuzena.
Oci jsou male, ocka pfttomna, avsak nezfetelna. Tvkadla skoro dvakrat hlavv deist.
Tfett cl. jejich-o 0'4 deist nez prvnt dva dohromadv, na konci kvjovite stlustly, 4. cl.
kyjovity, o 0’4 kratst nez tfett, 5. clanek kyjovity. trochu kratst nez pfedchazejtct, 6.
na basi zuzeny, 7. a 8. asi stejne mezi sebou delky, 8. velmi tenkv. Barva tykadel:
1. a 2. cl. cerne, 3. hnedozluty, .na konci slabe zkaleny, 4 teze barvy, na konci vsak
tmavy, 5. do polou hnedozluty, od polou cerny, 6. cerny, na same basi hnedozluty,
7. a 8. cele cerne. Prothorax o 0-4 hlavy kratst. Nohv dlouhe, stthle. Pfednt femora
nepatrne stlustla; zadnt velmi dlouha. Tarsus pfedntch noh bez zubu. Vsecky tibie a tarsy
hnedozlute; pfednt femora cela cerna, stfednt a zvlaste zadnt na basi stfeji, na samem
konci jen trochu hnedozluta. Tubus skoro o 0-l deist nez hlava; na povrchu opatfen
jest tenkymi chloupky. Delka tela 2-5 — 3 mm.
FORMA MAGROPTERA (nove objevena). Ivftdla uplne vyvinuta.
FORMA BRACIIYPTERA. Kftdel jen rudimenta, pterothorax nepfesabujtcl.
cf (= PM. longispina Reut.).
Trochu mcnst nez 9- Kftdla zakrnela. Na 6. cl. abdom. nahofe na kraji po obou
stranach velmi dlouhy, od tela nahoru a trochu na stranu odstavajtct rourovity vyrostek,
zakonceny malym chloupkem. Sedmy cl. abdom. opatfen jest po obou stranach uprostfed
ostrym malym cipkem; 8. clanek ma ctpkv podobne, ale vetst. Tubus tak dlouhy jako
u samice; v prvnt ctvrtine obklopen jest po obou stranach jedntm luptnkem, pftveskem
to devateho clanku abdomenu.
Tfasnenka tato vyskytuje se po cely rok pod spadanym listtm, rosllinnymi od-
padky a mechem ve svetlvch hajtch. Forma dlouhokftdla jest velmi vzacna.
Cechv: Praha: V lese mezi Krct a Kundraticemi. Hradec Kralove: V haji na Za-
mecku cetne. Holice: Chvojno. Jindf. Hradec (Duda).
— - si— - - ^ - - ;
9 (= PM. tibialis Reut.).
Korperfarbe schwarz. Kopf um 0 7 mehr lang als breit**), hinter den Augen und am
Grunde ein wenig verengt. Augen klein, Ocellen vorhanden, jedoch undeutlich. Fiihler fast
zweimal liinger als der Kopf. Ihr 3. Glied um 0 4 langer als die beiden ersten zusammen,
am Ende keulenformig verdickt, das 4. Glied keulenformig, um 0’4 kiirzer als das
*) Delka hlavy merena vzdy od predniho okraje oci k tylnimu olcraji jejimu.
**) Die Kopflange ist stets vom Vorderrande der Augen bis zum Hinter-
hauptrande gemessen.
— 226 —
J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
3., das 5. keulenformig, etwas kiirzer als das vorhergehende, das 6. am Grunde verengt,
das 7. u. 8. untereinander etwa gleich lang, dieses sehr diinn. Fiihlerfarbung: 1. u. 2.
Glied schwarz, das 3. braungelb, am Ende schwach getriibt, das 4. ebenso gefarbt, am
Ende jedoch dunkel, das 5. bis zur Halfte braungelb, von der Halfte an schwarz, das
6. schwarz, an der Wurzel braungelb, das 7. u. 8. schwarz. Prothorax um 0-4 kiirzer als
der Kopf. Beine lang und schlank. Vorderschenkel unbedeutend verdickt; Hinterschenkel
sehr lang. Vordertarsus zahnlos. Alle Tibien und Tarsen braungelb; die Vorderschenkel
ganz schwarz, die Mittel- und hauptsachlich die Hinterschenkel am Grunde breiter, am
aussersten Ende nur schmal braungelb. Tubus fast um 0’1 langer als der Kopf, mit zahl-
reichen diinnen Harchen besetzt. Korperlange 2' 5 — 3 mm.
FORMA MACROPTERA (neu entdeckt). Fliigel vollkommen entwickelt.
FORMA BRAGHYPTERA. Fliigel zu Rudimenten verkiimmert, die den Ptero-
thorax nicht iiberragen.
cf (= Phi. longispina Reut.).
Etwas kleiner als das 9 • Fliigel rudimentar. Am 6. Abdominalsegmente oben
am Vorderrande beiderseits ein sehr langer, vom Korper abstehender, rohrenformiger
Anhang, auf dessen Ende ein kleines Harchen steht. Das 7. Abdominalsegment ist je-
derseits in der Mitte mit einem kleineren, das 8. daselbst mit einem grosseren scharfen
Zipfel versehen. Tubus ebenso lang wie beim Weibchen; an seiner Basis jederseits mit
einer anliegenden Schuppe versehen, welche ein Anhangsel des 9. Abdominalsegmentes
ist und bis zum ersten Viertel der Tubuslange reicht.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch unter abgefallenem Laubwerk, Pflanzen-
abfallen und Moos in lichten Hainen. — Fundorte: Wien (im J. 1818 Ritter v. Goldegg,
spater Heeger), Finnland (Reuter), Bohmen.
97. Megalothrips Bonannii nov. sp.*)
Tab. III., fig. 19.
9 . Nebyla posud objevena.
<d-
Barva tela cerna. Hlava malem o 0 8 dels! nez sirsi se stranami skoro rovno-
beznymi, jen uprostred trochu vypoukla. Oci male. Ocka prltomna, avsak tezko spa-
tritelna. Tykadla o O' 6 delsi ne2 hlava. Prvni dva clanky skoro stejne dlouhe, tretl
trochu delsi nez prvni dva dohromady, kyjovity, 4. taktez kyjovity, o 0'2 kratsi nez 3.,
8. na basi zuzeny. Barva tykadel: 1., 2., 6., 7. a 8. Clanek cerne, 3. zluty, na samem
konci cernohnedy, 4. zluty, za polovinou cerny, 5. cerny, na basi zluty. Prothorax asi
*) Doklad ve sbirce autorove.
— 227 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
o polovinu kratsi nez hlava. Nohy velmi dlouhe, stihle. Pfedni femora trochu stlustla.
Barva noli cerna, tarsy tmavosede. Kfidla uplne vyvinuta, trochu zlutave zkalena. Paty
cl. abdom. upro.stfed nahle rozsifeny; 6. cl. opatfen jest nahofe na prednim okraji po
obou stranach velmi dlouhym, od tela nahoru a trochu na stranu odstavajicim, rouro-
vitym vyrostkem, zakoncenym malym hrbolkem; 7. cl. ma po obou stranach pfed koncem
maly ostry cipek. Tubus asi o 02 kratsi hlavy, na basi asi o 0*7 sirsl nez pfed koncem;
na samem konci nahle vice zuzenv; na povrcliu jeho roztrouseny jsou tenke chloupkv.
Delka tela 4 mm; jest tudiz lato Lfasnenka nejvetsim dosud znamym evropskym druhem.
Jediny exemplar tohoto drubu nalezen v prosinci pod zpucbfelou korou vrbovou.
Cechy: Hradec Kralove: U Slezskeho Pfedmestl.
9 unbekannt.
C?-.
Korperfarbc schwarz. Kopf fast um 0*8 mehr lang als breit, Wangen fast parallel,
nur in der Mitte etwas gewolbt. Augen klein. Ocellen vorhanden, jedocb scbwer wabr-
nehmbar. Fiihler um O’ 6 laager als der Kopf. Die ersten zwei Glieder fast gleich lang,
das 3. etwas langer als die ersten zwei zusammen, kealenformig. das 4. ebenfalls keulen-
forinig, um 02 kiirzer als das 3.. das 8. am Grunde verengt. Fuhlerfarbe: 4,, 2., 6.,
7. u. 8. Glied scliwarz, das 3. gelb, auf der aussersten Spitze scbwarzbraun, das 4. gelb,
hinter der Mitte schwarz, das 5. schwarz, am Grunde gelb. Prothorax etwa um die
Halfte kiirzer als der Kopf. Beine sehr lang und schlank. Vorderschenkel etwas verdickt.
Farbe der Beine schwarz, die Tarsen dunkelgrau. Fliigel vollkommen entwickelt, etwas
geiblich getriibt. Fiinftes Abdominalsegment in der Mitte plotzlich erweitert; das 6. Segment
ist oben am Vorderrande jederseits mit einem sehr langen, vom Korper seitwarts und
etwas nach oben abstehenden, rohrenformigen Anhang versehen, welcher auf dem Ende
ein winziges Hockerchen tragt; das 7. Segment ist jederseits vor dem Ende in einen kleinen
scharfen Zipfel erweitert. Tubus etwa um 0-2 kiirzer als der Kopf, am Grunde ungefahr
um 0*7 breiter als vor dem Ende; auf der Spitze selbst plotzlich mehr verdiinut.; seine
ganze Oberfliiche mit zerstreuten diinnen Harchen besetzt. Korperlange 4 mm; somit ist
diese Art die gross te unter alien bekannten europaischen Thysanopteren.
Vorkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, habe ich im December
aus morscher Weidcnrinde gesiebt. — Fundort: Bohmen.
27. GENUS CRYPTOTH Rl PS m*)
Illava o 02 az 0‘5, vyjimkou dvakrat (C. nigripes Reut.) delsi nez sirsi. Sosak jest
kralky, saha as do poloviny prosterna, jest v pfedu siroce zaokrouhleny a ma tupy
*) Kfwrcss = slcryty, versteckt.
_ 228 _
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN OPTERA11.
hofejsi pysk. Makadla maxillarm jsou opatrena- ctyrmi chlupy hmatavymi ruzne delky.
Makadla labialni maji jeden neb dva cipky cichove a nekolik kratkych chloupku hmatavych.
Prothorax o 0-2 az 0*5 kratsi nez hlava. Kndla jsou u samic tehoz druhu nekdv pfitomna,
obvcejne vsak sc.hazeji. Jsou v prve polovine uzsi nez v druhe. Samci jsou vzdy
bezkfidli. Pfednt femora u samcu znacne stlustla. Pfednf tarsy jsou u samic bezbranne,
u samcu vsak ozbrojene iilnfm zubem. Tubus jest u samcu na basi obklopen z kazde
stranv jednim lupinkem.
Kopf um 0‘2 bis 05, ausnahmsweise zweimal (C. nigripes Reut.) mehr lang als
breit. Russel kurz, bis zur Mitte des Prosternum reichend, vorn breit gerundet; die
Oberlippe stumpf. Maxillar taster mit vier Tastborsten von vers chiedener Lange versehen.
Labialtaster mit einem oder zwei Geruchszapfen und einigen kurzen Tastborsten besetzt.
Prothorax um 0’2 bis 05 kurzer als der Kopf. Flugel bei den Weibchen derselben
Art manchmal vorhanden (feminae disseminantes), gewohnlich jedoch fehlend. Dieselben
sind in der ersten iia’fte schmaler als in der zweiten. Mannchen immer flugellos.
Vordersclienkel bei den Mannchen bedeutend verdickt. Vordertarsen bei den Weibchen
wehrlos, bei den Mannchen jedoch mit einem starken Zahne bewaffnet. Tubus der
Mannchen am Grunde jederseits mit einer anliegenden Schuppe versehen.
98. Cryptotlii*ii)s nigripes Reut.
1880. Phloeothrips nigripes Reuter, Thvsanoptera fennica, pag. 11.
» Nigra, nitida; capite latitudine duplo longiore, praesertim postice tranSversim
convexo ; oculis sub-rotundis; antennis nigris, articulis tertio — sexto oblongo-triangularibus,
illo quarto vix longiore et tribus ultimis conjunctis sat multo breviore, pallide flavente;
pedibus totis nigris. Long. 2 mm. — Caput latitudine circiter duplo longius, praesertim
basin versus transversim convexum et apicem versus lender declive, lateribus rectis,
parallelis, seriebus duabus pilarum brevium e granulis omnium minutissimis nascentibus,
disco transversim subtiliter aciculato-strigosum. Oculi superne visi sub-rotundati, quartam
partem anticam laterum capitis vix occupantes. Ocelli tres. Antennae albido-pubescentes,
capite tantum paullo longiores, nigrae; articulo primo parvulo capitis latitudine fere 4/5
breviore, secundo. crasso primo paullo longiore, apice picescente; tertio secundo circiter
dimidio longiore et latitudine capitis interoculari fere aeque longo, oblongo-triangulari,
pallide luteo-flavo, articulo quarto tertio vix breviore, quinto et sexto sensim brevioribus,
duobus ultimis conjunctis huic longitudine aequalibus, septimo sexto circiter h3 angustiore,
octavo septimo aeque longo gracillimo. Pronotum capite fere duplo brevius, trapeziforme,
apice basique marginatum, basi longitudine duplo latius, disco utrinque prope latera
foveolis duabus, anterioro et posteriore, hac major e, angulisque posticis impressis^ margine
— 229 —
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
laterali pilis duabus exsertis, antica brevi. Pterygonotum pronoto haud longius basique
ejus distincte latius, basi freno instructum, disco planiusculum, sub-laeve, utrinque fovea
impressa. Alae completae apicem tubi apicalis attingentes, nitidae, longe fusco-ciliatae.
Abdomen latius ovatum, medio pronoti basi circiter duplo latius, segmentis longitudine
subaequalibus, utrinque punctis pilam pallidam emittentibus biseriatim impressis, tubo
apicali segmentis tribus praecedentibus longitudine aequali, apice longe albicanti-piloso.
Pedes toti nigri, femoribus anticis reliquis paullo crassioribus. — Unicum individuum
volitantem m. Julii 1879 in paroecia Pargas invenit Lina Reuter.«
99. Cryptothrips lata nov. sp.*)
Tab. HI., fig. 24.; Tab. VII., fig. 118. — 122.
9-
Barva tela cerna. Hlava o 0‘4 delsf nez sirsf; tvafe jeji rovnobezne, jen vza.du
nepatrne se rozsifujfcf. Oci male, v pfedu vycnfvajfcf. Ocka velmi t6zko spatfitelna.
Tykadla jsou o 0'6 dels! nez hlava. Prvnl dva clanky jejich jsou mezi sebou skoro stejne
dlouhe; 3 cl. as tak dlouhy jako prve dva dohromady, od base ke konci se rozsifujfcf,
na konci nahle zuzeny; 4. cl. trochu kratsf nez 3. Barva tykadel cerna, 3. cl. cely zluty
neb na samem konci trochu zkaleny, 4. cernohnedy. Makadla maxillarni jsou opatrena
ctyrmi hmatavfmi chlupy. Makadla labialni maji kratky clpek cichovy, ktery nedaleko
base jejich vyrusta, a k nim pfileha; mimo to nalezame zde tfi hmatave chlupy. Prvnt
par kusadel ukoncen dvema vybe^ky, z nichz delsi jest na vnitrnt strane prejemne zubaty.
Prothorax skoro o 0’5 kratsf nez hlava. Pfedni femora jsou roztrousenymi, dosti dlouhymi
chlupy opatrena. Barva noh cerna, jen tarsy cernohnede. Abdomen siroky. Tubus o 0'3
kratsf ne2 hlava, na konci nahle znacneji zuzeny, na basi as o 0'5 sirsf nez pred koncem.
Delka tela 1*7 mm. — Ctyfi exempl. nalezeny.
FORMA MACROPTERA. Krfdla jsou uplne vyvinuta.
FORMA BRAGHYPTERA. Kffdel jen rudimenta, pterothorax nepresahujfcf.
d-
Trochu mens! nez 9 • Pfedni femora stlustlejsf nez u teto, a prednf tarsus opatfen
silnym zubem. — Dva exempl. nalezeny.
Trasnenku tuto sbfral jsem v zime pod korou svestkovou, vrbovou a morusovou.
Cechy: Hradec Kralove: Na nekolika mfstech v okolf.
- - — - 3 — e - - - - -
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 71. — Sammlung des bohmischen Landesmuseuins,
Praep. Nr. 71.
— 230 —
J. UZEL. MONO GR AFIE RADU „THYSANOPTERA“.
5-
Korperfarbe schwarz. Kopl um 0'4 mehr lang als breit; seine Wangen parallel,
nur hinten unbedeutend gewolbt. Augen klein, vorstehend. Ocellensehr schwer wahmehmbar.
Fiihler um O' 6 langer als der Kopf. Ihre ersten zwei Glieder untereinander fast gleich
lang; das 3. Glied etwa so lang wie die ersten zwei zusammen, von der Basis an gegen
das Elide zu erweitert, am Ende jedoch plotzlich verengt; das 4. Glied etwas kurzer
als das 3. Fiihlerfarbung schwarz, das 3. Glied ganz gelb oder am aiissersten Ende
etwas getriibt, das 4. schwarzbraun. Maxillartaster mit vier Tastborsten. Labialtaster
mit einem kurzen Geruchszapfen, welcher unweit von seiner Basis steht und an denselben
sich anlehnt; ausserdem befinden sich bier noch drei Tastborsten. Die Mandibeln haben
am Ende zwei Fortsatze, von denen der langere auf der Innenseite iiberaus fein gezahnt
ist. Prothorax fast um 0 5 kurzer als der Kopf. Die Vorderschenket mit zerstreuten,
ziemlich langen Borsten besetzt. Farbe der Beine schwarz, nur die Tarsen schwarzbraun.
Abdomen breit. Tubus um O' 3 kurzer als der Kopf, am Ende plotzlich bedeutender
verengt; am Grunde etwa um 0'5 breiter als vor dem Ende. Korperlange 1*7 mm.
FORMA MAGROPTERA. Fliigel vollkommen entwickelt.
FORMA BRAGHYPTERA. Fliigel zu Rudimenten verkiimmert, die den Ptero-
thorax nicht iiberragen.
c?-
Etwas kleiner als das 9 • Die Vorderschenkel mehr verdickt, und der Vordertarsus
mit einem starken Zahn versehen.
Vorkommen: Im Winter unter Pflaumen-, Weiden- und Maulbeerrinde ; Sommer-
aufenthalt unbekannt. — Fundort: Bohmen.
100. Cryptothrips angusta nov. sp. *)
Tab. VII. , fig. 123. et 124.
$•
Barva tela cerna. Toto u2s! nez u ostatnich zastupcu tohoto rodu. Hlava skoro
o 05 dels! nez sirs!, na basi krkovite zuzena. Tvkadla dvakrat delsi hlavy. Tfetl clanek
o O' 3 krais! nez prve dva dohromady, velmi slaby, 4. cl. o O' 3 dels! nez predchazejic!.
5. as lak dlouhy jako 4. Tykadto cerne, 3. cl. zlutohnedy, sede zkaleny. Prothorax
o 0 4 krats! hlavy. Pterothorax jen trochu dels! nez prothorax. Predn! femora zcela
nepatrne stlustla, bez delsich chlupu. Nohy cerne, vsecky tarsy a nejzazs! konce vsech
tibi! (i pfedmch) zlute. Tibie jsou mimo to na same basi trochu svetlejs!. Kfidel jen
rudimenta. Tubus o 0'4 krats! hlavy, na basi skoro dvakrat sirs! nez na konci. Delka
tela 1'6 mm.
*) Doklad ve sbirce autorove.
— 231 —
H. UZEL, MONOGRAPHIC DER ORDNUNG THYSAN OPTE.R A.
.<$ . Nebyl posud objeven.
Trasnenka tato nalezena v jedinem exemplari v srpnu pod korou vrbovou.
Cechv: Tfebechovice : Pod Vys. IJjezdem.
Korperfarbe schwarz. Der Korper schmaler als bei den iibrigen Arten dieser
Gattung. Kopf fast am 0’5 mehr lang als breit, am Grunde halsformig verengt. Fiihler
zweimal langer als der Kopf. Das 3. Glied urii O' 3 kiirzer als die ersten zwei Glieder
zusammen, sehr schwach, das 4. Glied um 0-3 langer als das vorhergehende, das 5.
etwa so lang wie das 4. Die Fiihler schwarz, das 3. Glied gelbbraun, grau getriibt. Pro¬
thorax um 0 4 kiirzer als der Kopf. Pterothorax nur etwas langer als der Prothorax.
Die Vorderschenkel unbedeutend verdickt, ohne langere Haare. Beine schwarz, alle Tarsen
und die aussersten Enden aller Tibien (auch der vorderen) gelb. Die Tibien ausserdem
an der Wurzel etwas lichter. Fliigel rudimentar. Tubus um 0’4 kiirzer als der Kopf, am
Grunde fast zweimal breiter als am Ende. Korperlange 16 mm.
cf unbekannt.
Vorkommen: Im August unter Weidenrinde. — Fundort: Bohmen.
101. Cryptothrips Icarus nov. sp.*)
Tab. VII., fig. 125. et 126.
■ ‘m- •
Barva tela tmavohneda az cernohneda. Hlava o0’3 delsi nez sirsi, za ocima a vzadu
trochu zu^ena. Tykadla dvakrat delsi hlavy. Druhy cl. trochu delsi nez prvy, 3. skoro
tak dlouhy jako prve dva dohromady, z uzke base poznenahla se rozsifujici, 4. skoro
tak dlouhy jako 3., vice kyjovity. Barva tykadel: 1. cl. cernohnedy, 2. na basi tmavy,
jinak zluty, 3. a 4. zlute, tento na konci zkaleny, 5. hnedosedy krome same base, 6.,
7. a 8. takte2 hnedosede. Makadla labialnl opatrena jsou jednlm dosti dlouhym, mo-
hutnvm clpkem cichovym a ctyrmi kratslmi chlupy hmatavymi. Prothorax o 0’3 hlavy
kratsl. Pfedni femora dosti stlustla a roztrousenymi, delsimi chlupy opatrena. Nohy vsecky
tmavohnede, tarsv c.ele a femora i tibie ke konci svetlejsi. Kfidla uplne schazeji. Abdomen
pred koncem znacneji rozslreny. Tubus o 0’3 kratsl nez hlava, na basi dvakrate sirs!
nez na konci. Delka tela 2—2-1 mm.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 72. — Sammluiig des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 72.
— 232 —
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „TH Y SAN OP TER A“.
cf •
Mensi nez samice. Predni femora nejsou vice stlustla nez u ni. Na pfednim tarsu
tenky zub. Nohy tmaveji zbarveny. Lupinky obklopuji z obou stran asi prvni tfetinu tubu.
Var. pallipes. 9 • Nohy mnohem svetlejsi nez u typicke formy, zlute, femora
a tibie velmi slabe, zfidka silneji hnede zkalene, ke konci svetle. — Pfedni femora
vice stlustla nez u 9 • Pfedni nohy hnedozlute, stredni a zadni zlute, femora nezkalena,
tibie pres prvou polovinu hnede zkalene.
Trasnenka tato zije po cely rok v obou pohlavich na lukach i v lesich v drnu.
Samci jsou fidci. Var. pallipes vyskytuje se po ruznu mezi formou typickou.
Cechy: Praha. Liberec. Hradec Krai. Tfebechovice. Opocno. Jindf. Hradec (Duda).
$•
Korperfarbe dunkelbraun bis schwarzbraun. Kopf um 0-3 mehr lang als breit,
hinter den Augen und am Grunde etwas verengt. Fiihler zweimal langer als der Kopf.
Jhr 2. Glied etwas langer als das 1., das 3. fast ebenso lang wie die ersten zwei zu-
sammen, vom engen Grunde an gegen das Ende zu allmahlich erweitert, das 4. fast
von gleicher Lange, mehr keulenformig. Fiihlerfarbung: 1. Glied schwarzbraun, das 2.
am Grunde dunkel, sonst gelb, das 3. u. 4. gelb, dieses am Ende getrubt, das 5. braun-
grau, die lichte Wurzel ausgenommen, das 6., 7. u. 8. ebenfalls braungrau. Labialtaster
mit einem ziemlich langen und machtigen Geruchszapfen und mit vier kurzeren Tastborsten
versehen. Prothorax um 0‘ 3 kurzer als der Kopf. Vorderschenkel ziemlich erweitert und
mit zerslreuten langeren dunnen Borsten besetzt. Alle Beine dunkelbraun, die ganzen Tarsen
und die Schenkel u. Tibien gegen das Ende zu lichter. Die Flugel fehlen vollkommen.
Das Abdomen vor seinem Ende erweitert. Tubus um O' 3 kiirzer als der Kopf, am Grunde
zweimal breiter als am Ende. Korpeiiange 2 — 21 mm.
d1-
Kleiner als das Weibchen. Vorderschenkel nicht mehr erweitert als bei demselben. Am
Vordertarsus ein diinner Zahn. Beine dunkler gefarbt. Die Schuppen am Grunde des
Tubus reichen etwa bis zu seinem ersten Drittel.
Var. pallipes. 9 • Beine viel lichter als bei der Stammform, gelb, Schenkel und
Tibien sehr schwach, selten etwas starker braun getrubt, gegen das Ende zu licht. —
(J1. Vorderschenkel mehr erweitert als beim Weibchen. Vorderbeine braungelb, Mittel-
und Hinterbeine gelb, ihre Schenkel nicht getrubt, ihre Tibien bis hinter die erste Halfte
braun getrubt.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch in beiden Geschlechtern im Wald- und
Wiesenrasen. — Fundort: Bohmen.
— 233 —
30
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
102. Cryptotlirips dentipes Reut.*)
Tab. IV., fig. 31. et 33.; Tab. VII., fig. 127.
1880. Phloeothrips dentipes Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 12.
9-
Barva tela cerna. Hlava as o 0'2 deist nez sirsi, nazad se zu^ujtct a na basi krkovite
stazena. Mezi ocima jest do pfeclu dosti znacne prodlouzena. Tyto jsou trochu splostile,
vykoulene. Tykadla dvakrat tak dlouha jako hlava. Prvnt cl. jejich mohutny, 3. cl. od
base ke konci poznenahla rozstfeny,' prave tak dlouhy jako prve dva clanky dohromady,
4. a 5. trochu kratst nez trett. Barva tykadel cerna, 2. cl. krome base a 3. cl. krome
same spicky zlute. Makadla maxillarnt majt jeden ze ctyf chlupu hmatavych znacne stlustly
a prusvitny. Makadla labialnt opatfena jsou dvema kratkymi, na konci zakfivenymi ctpky
cichovymi. Prothorax o 0-3 kratst hlavy, uzky. Pfednt femora znacne stlustla, bez delstch
chlupu; jsou cernohneda, na konci a uvnitf hnedozluta; pfednt tibie hnedozlute, vne
krome konce tmave zkalene; pfednt tarsy zlute; stfednt a zadnt nohy cerne, base a.ko-
necky tibit a tarsy hnedozlute. Tubus tak dlouhy jako hlava, na basi skoro dvakrat
tak siroky jako na konci. Delka tela 2-l mm.
FORMA MAC R OPT ERA (nove objevena). Kftdla uplne vyvinuta.
FORMA APTERA. Kftdla zakrnujt docela. Pterothorax zfetelne uzst nez u formy
okftdlene.
(nove objevenv).
Trochu menst nez 9 - Na pfedntm tarsu dosti silny, trochu ohnutv zub. Pfednt
femora znacne stlustla, tmavst nez u samice, stfednt a zadnt tibie na samem kofenu
a nejzazst spicce temne hnedozlute. Jinak jsou nohy podobne jako u samic zbarvenv.
Tfasnenka tato zije v mechu, v raselinntctch a v drnu na lukach i v lestch po
cely rok.
Cechv: Hradec Kralove. Sobeslav, Jindf. Hradec (Duda).
- 3 — g -
9-
Korperfarbe schwarz. Kopf etwa um 0-2 mehr lang als breit, nach hinten
verengt, am Grunde halsformig eingeschniirt, zwischen den Augen nach vorn ziemlich
bedeutend erweitert. Diese sind etwas abgeplattet und hervorgequollen. Fiihler zweimal
so lang als der Kopf. Ihr 1. Glied ist machtig, das 3. vom Grunde gegen das Ende
allmahlich erweitert, ebenso lang wie die ersten zwei Glieder zusammen, das 4. und 5.
*) Doklad ve sbtrce musejni, praep. c. 73. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 73.
— 234 —
J. UZ EL, MONOGRAFIE RADU „THY S ANOPTER A“.
elwas kiirzer als das 3. Fiihlerfarbung schwarz, das 2. Glied, den Grand ausgenommen
und das 3., mit Ausnabme der aussersten Spitze, gelb. Von den auf den Maxillartastern
befindlichen Tastborsten ist eine bedeutend verdickt und durchsichtig. Labialtaster mit
zwei kurzen, am Ende gekriimmten Geruchszapfen versehen. Prothorax um 03 kiirzer
als der Kopf. Die Vordefschenkel bedeutend erweitert, ohne langere Borsten, schwarz-
braun, am Ende und innen braungelb; die Vordertibien braungelb, aussen, das Ende
ausgenommen, dunkel getrubt, die Vordertarsen gelb; die Mittel- und Hinterbeine schwarz,
die Wurzeln und Spitzen ihrer Tibien und ihre Tarsen braungelb. Tubus so lang wie
der Kopf, am Grunde fast zweimal so breit als am Ende. Korperlange 2-1 mm.
FORMA MAGROPTERA (neu entdeckt). Fliigel vollkommen entwickelt.
FORMA APTERA. Fliigel vollstandig verkiimmert. Pterothorax deutlich schmaler
als bei der gefliigelten Form.
. <$ (neu entdeckt).
Etwas kleiner als das 9 • Am Vor der tarsus ein ziemlic.b starker, etwas gebogener
Zahn. Vorderschenkel bedeutend erweitert, dunkler als beim Weibchen; die Mittel- und
Hintertibien an der Wurzel und an der aussersten Spitze duster braungelb. Sonst sind
die Beine ahnlich wie beim Weibchen gefarbt.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch im Moos und im Rasen in Waldern
und auf Wiesen. — Fundorte: Finnland (Reuter), Bohmen.
103. Cryptothrips hicolor Heeg. *)
1852. Phloeothrips bicolor Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss. , Wien, IX, pag.
477.; tab. XVIII.
1889. — — Uzel, Vesmir, rocnik XVIII., str. 259.
9-
Barva tela cerna, jen prothorax jest hnedozluty. Hlava skoro o 02 delsi nez
sirs!, do zadu se zuzujici a na basi krkovite stazena; ma vubec podobu hlavy druhu
predchazejiciho. Tykadla dvakrat delsi hlavy, ve tvaru taktez podobna tykadlum druhu
predesleho. Tfetl cl. jejich od tenke base ke konci poznenahla se rozsiruje a jest o 0-2
kratsi nez prve dva dohromady, 4. i 5. skoro tak dlouhe jako 3. a podobneho tvaru.
Barva tykadel: 1. cl. cernohnedv, 2. — 5. zlute, tento ke konci tmave zkalenf. 6., 7. a 8.
cerne. Makadla labialni opatrena jsou jednim dosti dlouhym, mohutnym cipkem cichovfm
a ctyrmi kratsimi chlupy hmatavymi. Prothorax as o 0'2 kratsi nez hlava. Predni femora
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 74. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep..Nr. 74.
— 235 —
30*
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS.AN OPTER A.
stlustla, s roztrousenymi delsimi chlupy. Nohy vsecky hnedozlute. Tubus jest skoro o 0'2
kratsi hlavy; smerem k basi velmi znacne se rozsifuje, tak2e pfed ni jest skoro tfikrat
sirs! nez na konci. Na basi same opet jest trochu zuzeny. Delka tela 2'1 mm.
FORMA MAGROPTERA (nove objevena). Kfi'dla jsou uplne vyvinuta.
FORMA BRAGHYPTERA. Kridel jen rudimenta, pterothorax nepresahujici.
<$ (nove objeveny).
Mens! (1-7 mm) a slabs! nez 9- U nekterych exempl. jsou predni femora velice
rozsifena, u jinych nejsou sirsi nez u samicek. Predni tarsus opatfen velikym ohnutym
zubem. Lupinky na basi tubu se nalezajici sahaji az pres prvou tretinu jeho.
Tfasnenka tato zije po cely rok v obou pohlavich v drnu lucnim i lesnim. V srpnu
nalezl jsem jeden exempl. okfidlene formy (femina disseminans) na kvetu lucnim.
Cechy: Hradec Kralove.
5-
Korperfarbe schwarz, nur der Prothorax ist braungelb. Kopf fast um 0-2 mehr
lang als breit, nach hinten verengt und am Grunde halsformig zusammengezogen ;
er hat grosse Almlichkeit mit demjenigen der vorhergehenden Art. Fiihler zweimal langer
als der Kopf, in Gestalt gleichfalls ahnlich denjenigen der vorigen Art. Ihr 3. Glied von
diinner Basis an gegen das Ende zu allmahlich erweitert und um O' 2 kiirzer als die ersten
zwei Glieder'zusammen. das 4. und auch das 5. fast ebenso lang wie das 3. und ahnlich
geformt. Fiihlerfarbung: 1. Glied schwarzbraun, das 2. — 5. gelb, dieses gegen das Ende
zu dunkel getrubt, das 6., 7. u. 8. schwarz. Labial taster mit einem ziemlich langen,
machtigen Geruchszapfen und mit vier kurzeren Tastborsten versehen. Prothorax etwa
um 0'2 kiirzer als der Kopf. Die Vorderschenkel erweitert, mit langeren zerstreuten
Borsten besetzt. Alle Beine braungelb. Tubus fast um 0'2 kiirzer als der Kopf; gegen
die Basis zu ist er sehr stark erweitert, so dass er vor derselben fast dreimal breiter
ist als am Ende. Auf der Basis selbst ist er wieder etwas verschmalert. Korperlange
2*1 mm.
FORMA M A G R OP T E R A (neu entdeckt). Fliigel vollkommen entwickelt.
FORMA BR ACPI YPTER A. Fliigel rudimenlar.
$ (neu entdeckt).
Kleiner (P7 mm) und schwacher als das 9- Bei manchen Exemplaren sind
die Vorderschenkel sehr erweitert, bei anderen jedoch nicht in grosserem Masse als beim
Weibchen. Die Vordertarsen mit einem grossen gebogenen Zahne versehen.
— 236 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch in beiden Geschlechtern im Wald-
und Wiesenrasen. Im August fand ich ein gefliigeltes Weibchen (femina disseminans) auf
einer Bliite. — Fundorte: Wien (im J. 1808 Ritter v. Goldegg, spater Heeger), Bohmen.
28. GENUS ANTHOTH RI PS m.*)
Hlava nemnolio dels! nez sirsi. Tykadla nezcela dvakrat tak dlouha jako hlava.
Sosak jest kratky, saha do poloviny prosterna a jest v pfedu siroce zaokrouhleny ; ho-
fejsi pysk jest tupy. Makadla maxillarm jsou opatfena ctyfmi chlupy hmatavymi. Makadla
labialni s jednim dlouhym zakfivenym cipkem cichovym. Prothorax tak dlouhy jako hlava.
Kfidla jsou u obou pohlavi vMy pfitomna a vyznamenavaji se tim. ze jsou uprostfed
znacne zuzena, cimz nabyvaji podoby protahle podesve. Pfednl femora u samcu znacne
stlustla. Pfedni tarsv jsou u samic ozbrojeny veimi malym zoubkem, u samcu pak zubem
mohutnym a jen vyjimkou malym. Tubus nema u samcu na basi lupinku.
- - 52 — e -
Kopf nicht viel mehr lang als breit. Fiihler nicht ganz zweimal so Jang wie der Kopf.
Russel kurz, bis zur Mitte des Prosternum reichend, vorn breit gerundet; die Oberlippe
ist stumpf. Maxillartaster mit vier Tastborsten, Labialtaster mit einem langen gebogenen
Geruchszapfen versehen. Prothorax so lang wie der Kopf. Flugel bei beiden Geschlechtern
immer vorhanden und dadurch ausgezeichnet, dass sie in der Mitte bedeutend verengt
sind und somit gestreckten Sohlen ahnlich werden. Vorderschenkel bei den Mannchen
bedeutend erweitert. Vordertarsen bei den Weibchen mit einem sehr kleinen, bei den
Mannchen mit einem machtigen und nur ausnahmsweise kleinen Zahn bewaffnet. Die Basis
des Tubus bei den Mannchen ohne Schuppen.
104. Anthothrips statices Halid.**)
Tab. III., fig. 26.; Tab. VII., fig. 128.— 130.
1691. (Bez jmena. — Ohne Namen.) Bonanni, Observ. circa viventia etc. I, pag.
384.; tab. XII., fig. 38.
1836. Phloeotlirips statices Haliday, Entomol. Magazine, pag. 442.
1836. — — Bucmeister, Handb. d. Entom., II, pag. 409.
1843. Hoplothrips — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640.
1852. Phloeotlirips — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag.
1099.; tab. VIII., fig. 7.
*) ’'Av0s<; = lcvet, Bliite.
**) Doklad ve sbirce musejnt, praep. c. 75. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 75.
H. UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
1852. Phloeothrips ftavipes Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, IX. pag. 127. ;
tab. XVI. (Auf Grand der Abbildung her gerechnet.)
1852. — statices Idem, ibidem, pag. 128.-; tab. XVII.
1880. — — Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 22.
1887. — armata Lindeman, Bull. Soc. Imp. Nat. Moscou, pag. 335.
/ 9-
Barva tela leskle cerna, mezi krouzky cervena. Hlava o 0'2 dels! nez sirs!,
se stranami dosti parallelmmi, na basi trochu krkovite zuzena. Tykadla o 0 75 dels! hlavy.
Clanky jejich zavalite, kratke. Tretl cl. kratsl nez prve dva dohromady a asi tak dlouby
jako 4. Tento jest zakulacenf a je nejsirslm clankem vubec. Barva tykadel sedocerna
az cerna, jen 3. cl. zlutavy, na konci tmavy, a nekdy tez basis ctvrteho svetla. Pfednt
femora trochu stlustla, pfedni tarsy s malym zoubkem. Nohy cerne; predni tarsy a pfedni
tibie ke konci a po stranach temne sedozlute, stfedni a zadnl: tarsy tmavsi az sedocerne.
Kridla nekdy krome samych koncu cela sedohnede zkalena, jindy ke konci cira. Tubus
o 0-2 kratsl hlavy, skoro vsude se stejnym prumerem, valcovity, jen na same basi se-
sileny. Delka tela l-6 — 1'8 mm.
. c?- - . . ■
0 malo mens! samice. Pfedni femora velmi znacne stlustla, zub na tarsu mohutny.
Pfedni tibie, krome tmave base, zlute.
Tfasnenka tato zije v lete v nejruznejslch kvetech lucnlch a lesnlch; nejvlce
v kvetech od Chrysanthemum leucanthemum a (die Halid aye) v kvetech od Armeria
maritima , ktere byvajl tfasnenkou tou naplneny. V zime nalezl jsem ji jednou pod
spadanym listlm a po druhe pod zpuchfelou korou. Samci objevujl se od kvetria do
cervence.
Cechy : Po celem kralovstvl v mnozstvl rozslfena a take na kvetnatych palouclch
krkonosskych vsude pfltomna. Nejvfse sbiral jsem ji na stranlch Maleho Snezneho bfezna,
okolo Boudy prince Jindficha a na stranlch nad Malym stavem. — Z Pesti mi byla
s kvetinami zaslana.
■ 9-
Korperfarbe glanzend schwarz, die Verbindungshaute roth. Kopf um 0‘2 mehr
lang als breit, seine Wangen ziemlich parallel, am Grunde etwas halsformig verengt. Fiihler
um 0‘75 langer als der Kopf. Ihre Glieder gedrungen. Das 3. Glied kiirzer als die ersten
zwei zusammen und etwa so lang wie das 4. Dieses ist gerundet und unter alien am
breitesten. Fuhlerfarbung grauschwarz bis schwarz, nur das 3. Glied ist gelblich, am
Ende dunkel, und manchmal das 4. am Grunde licht. Vorderschenkel etwas erweitert,
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU ,THY SANOPTERA11.
Vordertarsen mit einem kleinen Zahnchen bewaffnet. Beine schwarz, die Vordertarsen
und die Vordertibien gegen das Ende zu und beiderseits duster graugelb, die Mittel- und
Hintertarsen dunkler bis grauschwarz. Flugel graubraun getrubt, gegen das Ende zu oder
nuf an den Spitzen klar. Tubus um O’ 2 kurzer als der Kopf, walzenformig, nur an der
W urzel etwas verd ickt. Korperlange 1 • 6 — 1 ■ 8 ' mm .
;£?:
Wenig kleiner als das Weibchen. Vorderschenkel bedeutend erweitert, der Zahn
am Vordertarsus machtig. Vordertibien, ausse.r dem dunklen Grande, gelb.
Vorkommen: Im Sommer in allerlei Wiesen- und Waldbliiten; oft massenhaft
in jenen von Chrysanthemum leucanthemum und (nach Hal id ay) von Armenia ma~
ritima. Uberwinternde Weibchen fand ich unter abgefallenem Laube und morscher Rinde.
Die Mannchen leben im Mai, Juni und Juli. — Fundorte: England (Haliday), Wien
(Heeger), Finnland (Reuter), Moskau (Lindeman), Deutschland (Jordan, Bohls; bei Berlin
Uzel), Bohmen, Pest.
105. Anthotlirips distinguenda nov. sp. *)
2-
Na prvni pohled podoben druhu pfedchazejicimu. — Barva tela leskle cerna.
Hlava jest trochu kratsl a zavalitejsl nez u druhu statices, v pfedu nejsirsi, takrka utata,
se stranami jiz od oci oblouckem do zadu sbihavymi. Tykadla utvofena podobne jako
u druhu pfedchazejiciho. Barva jejich jest, cerna, 3. cl. cely a 4., 5. a 6. do prve tfetiny
ciste zlute. Cl. 4., 5. a 6. jsou mimo to ke konci trochu svetlejsi nez uprostfed. Predni femora
ponekud vice stlustla nez u druhu statices ; predni tarsy s malym zoubkem. Nohy cerne,
stredni a zadnf tarsy sedozlute neb ciste zlute, predni tarsy cele a predni tibie ke konci
a na stranach ciste zlute. Kfidla uplne cira, jen na same basi hnede zkalena. Tubus
o 0-26 kratsi hlavy, konickf, na basi skoro o 0‘8 silnejsi nez na konci. Delka tela
1-6 — 1‘8 mm.
C?. Nebyl posud objeven.
Tfasnenka tato zije v lete v kvetech, v zime ukryva se pod korou.
Cechy: Jind. Hradec, v srpnu na kvetech od Scabiosa arvensis 12 exempl. (Duda).
Hradec Kralove: U Farafstvi. v prosinci pod korou vrbovou (2 exempl.).
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 76. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 76.
239 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
9,
Korperfarbe glanzend schwarz. Kopf etwas kurzer und gedrungener als bei der vor-
hergehenden Art, vorn am breitesten, sozusagen abgestutzt, seine Wangen etwas gewolbt
und schon von den Augen an nach hinten convergierend. Ftihler ahnlich gebildet wie
bei der vorigen Art. Ihre Farbe schwarz, das 3. Glied ganz, das 4., 5. u. 6. im ersten
Drittel rein gelb. Das 4., 5. u. 6. Giied ausserdem gegen das Ende zu etwas lichter.
Vorderschenkel ein wenig mehr erweitert als bei der Art statices\ die Vordertarsen
mit einem kleinen Zahnchen bewaffnet. Beine schwarz, die Mittel- und Hintertarsen
graugelb oder rein gelb, die Vordertarsen ganz und die Vordertibien gegen das Ende
zu und an den Seiten rein gelb. Fliigel vollkommen klar, nur an der Wurzel braun
getriibt. Tubus um O' 2 6 kurzer als der Kopf, konisch, am Grunde um O' 8 starker als
am Ende. Korperlange 1/6 — 1-8 mm.
cf unbekannt.
Vorkommen: Im Sommer in Bliiten. im Winter unter Rinde. — Fundort:
Bohmen.
106. Antliotlnips aculeata Fabr. *)
Tab. VII., fig. 131.
1803. Thrips aculeata Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag. 312.
1836. Phloeothrips aculeata, Halidav, Entomol. Magazine, pag. 441.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entom., II, pag. 409.
1836. — albipennis Idem, ibidem, pag. 410.
1843. Hoplothrips aculeata Arnyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640.
1843. Haplotl trips albipennis Iidem, ibidem, pag. 640.
1852. Phloeothrips — Halidav, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum,
pag. 1100.
1852. — aculeata Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII,
pag. 124.; tab. XIV.
1872. Thrips frumentarius Beling, Verhandl. Zool.-bot. Gesellsch., Wien, XXII,
pag. 651.
1876. — — Szaniszlo, Erdelyi gazda. Koloszvar. 24.
1878-79. Phloeothrips pallicornis Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland,
pag. 10.
1880. Thrips frumentarius Szaniszlo, Verhandl. Zool.-bot. Gesellsch., Wien, XXIX.
1880. Phloeothrips pallicornis Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 23.
*) Dolda'd ve sbirce musejnl, praep. c. 77. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 77.
— 240 —
J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
1885. Thrips frumentarius Werner: Kornicke u. Werner, Handb. d. Getreidebaues,
Bonn.
1887. Phloeothrips frumentaria Lindeman, Bull. Soc. Imp. Nat. Moscou, pag. 325.;
pag. 329., fig. 15. et 16.
2,
Barva tela cernolmeda az cervenohneda,- zfidka cerna. Telo mens! a slabsi nez
u obou druhu pfedchazejicich. Tvar hlavy jako u druhu statices. Tvkadla o 0'75 deist
hlavy a tvaru podobneho jako u zmineneho druhu, jen 4. cl. jest zde obycejne zfetelne
dels! nez tfeti a ne tak siroce zaokrouhlenv. Zbarvenl tykadel promenlive: 1. cl. cerny, 2. sedo-
hnedy az cerny, na konci zlutavy, 3. zlutavy, na konci tmavy (zfidka cely zlutY), nekdy te2
basis jednoho nebo dvou nasledujicich svetla, jinak tykadlo svetle sede, sedohnede az
cernosede. Casern byvaji clanky: 3., 4. a 5. cele sedozlutave, a vyjimkou byva 6. jen
o neco tmavsi. Za ziva aneb na suchych exempl. jsou tvkadla v ceiku svetlejsi. Pfedni
femora nemnoho stlustla a pfedni tarsy s malym, nekdv pfemalym zoubkem. Nohy
tmave, vsecky tarsy, pak pfedni tibie krome base sedozlute az ciste zlute. Kfidla zcela
cira, jen na same basi hnede zkalena. Tubus o 0'4 kratsi hlavy, smerem k basi vzdy sirs!
a sirs!, na same pak basi niihle jeste rozsifenv a tarn o 0'8 sirsi nez na konci. Delka
tela 1'4 mm.
c?-
0 malo mensi samice. Pfedni femora velmi znacne stlustla, zub na tarsu mo-
hutny, vyjimkou jen maly.
Tfasnenka tato zije v lete ve velikem mno^stvi v nejruznejsich kvetech lucnich,
Jesnich i zahradnich, v kvetenstvi nejruznejsich trav, zvl. v kukufici, tftine a v bojinku;
tez na zite, psenici, jecmeni a ovse v poctu casto uzasnem se vvskytuje; dale objevuje
se na mladych vetvickach smrku, jednotlive take v drnu, na listech rozlicnych rostlin
a stromu, i na houbach kloboukatych, vyjimkou tez nekdy pod zpuchfelou korou. V zime
zaleza pod kuru, do suchych kvetenstvi nejruznejsich rostlin, do drnu, mechu a pod
spadane listi. Samci objevuji se pofidku v cervnu a pocatkem cervence.
Cechy: Po celem kralovstvi ve velikem mno2:stvi rozsifena. Take vsude po Ivrko-
nosich lze ji v kvetech nalezti. Na vrcholu Snezkv zije v drnu.
9-
Korperfarbe schwarzbraun bis rotlibraun, selten schwarz. Korper kleiner und
schwacher als bei den zwei vorhergehenden Arten. Form des Kopfes wie bei der Art
statices. Fiihler um 0 75 langer als der Kopf und ahnlich gestaltet wie bei der eben
erwahnten Art, nur ist das 4. Glied gewohnlich deutlich langer als das 3. und nicht so
31
— 241 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
breit gerundet. Fiihlerfarbung veranderlich : das 1. Glied schwarz, das 2. graubraun bis
schwarz, am Ende gelblic.h, das 3. gelblich, am Ende dunkel (selten ganz gelb), manchmal auch
die Basis eines oder zweier folgenden Glieder licht; sonst ist der Fuhler lichtgrau, grau¬
braun bis schwarzgrau. Zuweilen pflegen das 3.. 4. u. 5, Glied ganz graugelblich zu sein;
das 6. Glied ist ausnahmsweise nur etwas dunkler. Beim lebenden oder trockenen Thiere
sind die Fuhler im ganzen lichter. Die Vorderschenkel nicht viel erweitert und die Vor-
dertarsen mit einem kleinen, manchmal winzigen Zahnchen bewaffnet. Beine dunkel,
alle Tarsen, dann die Vordertibien, ausser am Grunde, graugelb bis rein gelb. Flugel
vollkommen klar, nur an der Wurzel braun gelrubt. Tubus um 0-4 kiirzer als der Kopf,
gegen seinen Grand zu immer breiter und breiter, am Grunde selbst noch plotzlich
erweitert und hier um 08 breiter als am Ende. Ivorperlange P4 mm.
n
Wenig kleiner als das Weibchen. Vorderschenkel bedeatend erweitert, der Zahn
am Vordertarsus machtig, nur ausnahmsweise klein.
Vorkommen: Im Sommer in den manigfaltigslen Bliiten; auch in Grasbluten.
In Getreideahren oft zahllos. Im Winter (nur 9) unter Rinde, in trockenen Bliitenstanden,
im Rasen, Moos und unter abgetallenem Laube. Mannchen selten im Juni und anfangs
Juli. — Fundorte: England (Haliday), Wien (Heeger), Finnland (Reuter), Russland:
Moskau, Kiew, Tamboff (Lindeman), Deutschland (Burmeister, Beling, Jordan, Bohls),
Bohmen.
107. Ant lio til rips nigra Osborn.
1883. Phloeothrips nigra Osborn, The Canadian Entomologist, pag. 154.
»Length 1.75 — 1.80 mm. Width .37 mm. Black, distal portion of anterior tibiae,
proximal joint of all tarsi and joints 3 with base of 4, sometimes 3 — 5, of antennae,
yellowish. Head from above quadrangular, longer than broad, front convex with lateral
angles obtusely rounded. Antennae sub-approximate, third joint yellowish and the
two following ones more or less pale, especially at base; joints nearly equal, 8th short
and small, sparsely set with hairs. Prothorax short, broad, lateral borders converging
toward the head; meso and metathorax together as long as broad, converging slightly
toward the abdomen; abdomen tapering, caudal segments sparsely fringed with hairs;
tube fringed at end. Anterior legs larger than the others, with tibiae and tarsi yellowish,
set with a few very minute hairs; posterior tibiae with spines at the distal extremity.
Wings without veins, perfectly membranous, no minute hairs on the surfaces; anterior
pair with a row of three spines near the costal border at the base; fringe at base waling;
very long on both borders and at apical portion of posterior border composed of two
rows, the additional one of finer ciliae. — Collected from heads- of red clover. United
Slates: Ames, Jowa.«
— 242 —
J. UZEL. MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA".
Tato tfasnenka podoba se znacne nasemu druhu statices, nenl-li s mm
totozna. — Diese Art ahnelt sehr anserer A. statices, und ist vielleicht mit ihr
idenlisch.
29. GENUS ZYGOTHRIPS. (Nov. gen.)*)
Hlava velmi malo deist nez sirst. Tvkadla as dvakrat hlavy deist. Sosak saha do
poloviny prosterna; hofejst i dolejst pysk jsou ke konci zuzene a tupe. Makadla maxillarnt
dlouha, stthla a opatfena ctyfmi chlnpy hmatavymi. Prothorax skoro o 0‘4 kratst nez
hlava. Kftdla jsou u samic pfttomna a majt, uprostfed jsouce znacne zuzena, podobu
protahle podesve; u samcu jsou zakrnela. Pfednt femora u obou pohlavt sotva stlustla.
Pfednt tarsy u samic bezzube, u samcii s malym ostrym zoubkem. Tubus jest na basi
u samcu z kazde strany obklopen luptnkem.
Kopf nur sehr wenig mehr lang als breit. Fiihler etwa zweimal langer als der Kopf.
Der Russel re ich t bis zur Milte des Prosternum; Ober- und Unterlippe gegen das Ende
zu verengt, stumpf. Maxillartaster lang, schlank und mit vier Tasthaaren besetzt. Prothorax
fast um 04 kiirzer als der Kopf. Fliigel bei den Weibchen vorhanden, in der Mitte
verengt und infolge dessen gestreckt sohlenformig; bei den Mannchen verkiimmert.
Vorderschenkel bei beiden Geschlechtern kaum erweitert. Vordertarsen bei den Weibchen
wehrlos. bei den Mannchen mit einem kleinen scharfen Zahnchen bewaffnet. Tubus
bei den Mannchen am Grunde jederseits mit einer anliegenden Schuppe versehen.
108. Zygotlirips minuta nov. sp.**)
Tab. VII., fig. 132. et 133.
9-
Barva tela cerna. Hlava nazad trochu zuzena. Tykadla as dvakrat deist hlavy.
Prvnt cl. kratst druheho, 3. as tak dlouhyjako predchazejtct, slaboucky, 4. znacne silnejst,
siroce zaokrouhleny, 8. na basi velmi siroky. Barva tykadel: 1. cl. cernohnedy, 2. zluty,
na basi a po obou stranach tmavy, 3. zlutavy, nasledujtct vsechny sedozlutave, 7. a 8.
ponekud tmave zkalene. Makadla labialnt majt jeden dlouhy zakriveny a jeden velmi
kratky ctpek smyslovy. Vsecka femora cernohneda, vsecky tarsy zlute; tibie taktez zlute,
pfednt vsak na basi, stfednt as do polou a zadnt do dvou tretin silneji nebo slabeji
hnede zkalene. Kftdla cira, jen na same basi zkalena. Tubus as o 0*3 kratst hlavy, na
basi skoro dvakrate tak silny jako na konci. Delka tela 1*1 mm.
*) Zuyev = clanek spojovaci, Verbindungsglied.
**) Doklad ve sbirce autorove.
— 243 —
31*
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
C?; :
Kridla zakrnela. Tubus na basi z kazde strany obklopen jednim lupinkem, pre-
sahujlcim prvou jeho tfetinu.
Ze tri exempl. telo tfasnenky, ktere mam, nalezen jeden v lete pod korou vrbovou,
druhy v zime pod korou lipovou a tfeti na kve'tu od Sorbus aucuparia.
Cechy: Liberec: U Habendorfu. lira dec Kralove. Trebechovice: U Jilovice.
$•
Korperfarbe schwarz. Kopf nach hinten etwas verengt. Fiihler etwa zweimal so
lang als der Kopf. Das ersle Glied kiirzer als das zweite, das 3. etwa so lang wie das
vorhergehende, schwachlich, in seiner ersten Halfte verengt, das 4. bedeutend starker,
breit gerundet, das 8. am Grunde sehr breit. Fiihlerfarbung: 1. Glied schwarzbraun,
das 2. gelb, am Grunde und jederseits dunkel, das 3. gelblich, alle folgenden grau-
gelblich, das 7. u. 8. schwach dunkel getriibt. Labialtaster mit einem langen gekriimmten
und einem sehr kurzen Sinneszapfen versehen. Alle Schenkel schwarzbraun, alle Tarsen
gelb; die Tibien ebenfalls gelb, die vorderen jedoch am Grunde, die mittleren etwa bis
zur Mitte und die hinteren in den ersten zwei Dritteln starker oder schwacher braun
getriibt. Fliigel klar, nur an der Wurzel getriibt. Tubus etwa um 03 kiirzer als der
Kopf, am Grunde fast zweimal so stark als am Ende. Korperlange l - 1 mm.
cf-
Fliigel verkiimmert. Tubus am Grunde jederseits mit einer anliegenden Schuppe,
die sein erstes Drittel uberragf, versehen.
Vorkommen: Im Sommer fand ich ein Exempl. unter Rinde und ein Exempl.
auf einer Bliite von Sorbus aucuparia. Im Winter unter Rinde. — Fundort: Bohmen.
30. GENUS CEPHALOTHR1PS m*)
Hlava znacne dels! nez sirs!, tlusta, o mnoho delsi nez prothorax. Sosak jest
kratky a saha asi do poloviny prosterna; hof. pysk ukoncen kratkym tup^m hrotem,
presahujicim siroky zaokrouhleny pysk dolejsi. Makadla maxillarni se ctyfmi chlupy hma-
tavfmi. Kridla schazeji uplne. Nohy kratke, zavalile. Pfedni tarsy u samicek opatfeny
premalvm zoubkem.
*) KeoaXii '= hlava, Kopf.
— 244
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YS ANOPTERA“.
Kopf bedeutend mehr lang als breit, dick, viel langer als der Prothorax. Russel
kurz, bis zur Mitte des Prosternum reichend; Oberlippe in eine kurze stumpfe Spitze
auslaufend, welche die breit gerundete Unterlippe iiberragt. Maxillartaster mit vier Tast-
borsten besetzt. Fliigel vollkommen fehlend. Beine kurz, gedrungen. Vordertarsen bei den
Weibchen mit einem winzigen Zahnchen versehen.
109. Ceplialothrips monilicornis Reut.*)
Tab. VII., fig. 134. et 135.
1880. Pliloeothrips monilicornis Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 21.
. 9-
Barva tela cerna. Hlava skoro o 04 delsi nez sirs], velmi zavalita, uprostred trochu
rozsirena, k obema koncum poznenahla ponekud se zuzujici. Oci velike. Tykadia jsou
jen o 0- 5 delsi nez hlava. Treti cl. jejich trochu kratsi a slabs! nez 2., 4. trochu delsi
a mocnejsi nez treti, 5. skoro teze delky jako 3.; 6., 7. a 8. tvori dohromady celek.
Barva tykadel: 1. a 2. cl. cerne, 6., 7. a 8. cernohnede, 3., 4. a 5. 2lutohnede, na
obou koncich zlutave. Makadla labialni maji jeden dlouhv a jeden kratky cipek smyslovy.
Prothorax o 0'4 kratsi hlavy, velmi uzk^, i v zadu jen o malinko sirsi nez tato. Pte-
rothorax jest jen tak siroky jako hlava a trochu delsi nez prothorax; nazad se ponekud
zu^uje. Pfedni femora ponekud stlustla. Barva noh cerna, konce tibii a tarsy zlute. Tubus
o 0'4 kratsi hlavy. Delka tela 11 mm.
■tf. Nebyl posud objeven.
Cechv: Jind. Hradec: V lese nad Skrejchovem (Duda).
9-
Korperfarbe schwarz. Kopf fast um 0'4 mehr lang als breit, sehr gedrungen,
in der Mitte ein wenig erweitert, nach vorn und hinten allmahlich etwas verengt. Augen
gross. Fuhler nur um 0'5 langer als der Kopf. Ihr 3. Glied etwas kiirzer und schwacher
als das 2., das 4. etwas langer und machtiger als das vorhergehende, das 5. fast ebenso
lang wie das 3., das 6., 7. u. 8. bilden zusammen ein Ganzes. Fiihlerfarbung: 1. u. 2.
Glied schwarz, das 6., 7. u. 8. schwarzbraun, das 3., 4. u. 5. gelbbraun, an beiden
Enden gelblich. Labialtaster mit einem langen und einem kurze, h Sinneszapfen versehen.
Prothorax um 0'4 kiirzer als der Kopf, sehr schmal, auch hinten nur wenig breiter
als der Kopf. Pterothorax nur so breit wie der Kopf und etwas langer als der Prothorax;
*) Doklad ve sbirce autorove.
— 245 —
H. UZEL, MONO GRAPH’IE DER ORDNUNG THYSANOPTER A.
nach hinten ein wenig verengt. Vorderschenkel etwas erweitert. Farbe der Beine schwarz,
die Enden der Tibien und die Tarsen gelb. Tubus um 0'4 kiirzer als der Ivopf. Korper-
lange 1*1 mm.
cf unbekannt.
Fund or be: Finnland (Reuter), Bohmen (Duda).
31. GENUS TRICHOTH RI PS m. *) '
Hlava as tak siroka jako dlouha, v pfedu nejsirsi. Hof. pysk jest ve hrot pro-
dlouZen a pfesahuje spodni pysk, ktery jest siroce zaokrouhleny. Makadla maxillarm
maji ctyfi chlupy hmatave ruzne delky. Makadla labialni jsou na vnitfni strane opatfena
jednim cipkem cichovym, na vnejsi pak dvema delsimi chlupy hmatavymi. Oci jsou
velmi male. Ocka casto schazejt. Kfldla nekdy pntomna, jindy iiplne zakrhujt. Pfedni
femora u samicek znacne. u samcu pak merou jeste vetsi stlustla. Pfedni tarsv jsou
u obou pohlavi zubem ozbrojeny. Tubus nema u samcu na basi zadnych lupinku. Chlupy
na tele, zvl. na zadni polovine abdomenu, neobvcejne dlouhe a tenke. Nymfy maji tykadla
pfilozena ke stranam hlavy.
Ivopf etwa ebenso breit wie lang, vorn am breitesten. Oberlippe in eine Spitze
verlangert, welche die breit gerundete Unterlippe uberragt. Maxillartaster mit vier ungleich
langen Tastborsten besetzl. Labialtaster an der lnnenseite mit einem Geruchskolben,
an der Aussenseite mit zwei langeren Tastborsten versehen. Amgen sebr klein. Ocellen
oft fehlend. Fliigel manchmal vorhanden, gewohnlich jedoch vollkommen verkiimmert.
Vorderschenkel bei den Weibchen bedeutend, bei den Mannchen in noch grosserem
Masse erweitert. Vordertarsen bei beiden Geschlechtern mit einem Zahn bewaffnet. Tubus
bei den Mannchen am Grunde ohne Schuppen. Die Borsten auf dem Korper, hauptsachlich
auf der hinleren Haltte des Abdomen, ungewohnlich di.inn und lang. Die Ftihler der Nymphen
an den Ivopfseiten anliegend.
110. Trichothrips pedicularia Halid.**)
Tab. IT., fig. 18. ; Tab. VII., fig. 136. et 137.
1836. Phloeothrips pedicularia Halidav, Entomol. Magazine, pag. 441.
1836. — flavipes Idem, ibidem, pag. 442.
1836. — pedicularia Burmeister, Handb. d. Entomol.. II, pag. 408.
*) 0pl;, -piyjz — chlup, Haar.
**) Doklad ve sbtrce musejnt, praep. c. 78. — Sammlung des bohmischen Landesmuseuins,
Praep. Nr. 78.
— 246 —
J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
1836. Phloeothrips flcwipes Idem, ibidem, pag. 409.
1843. Hoplothrips — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640.
1852. Phloeothrips pedicularia Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum,
pag. 1098.
1880. . } apicalis Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 25.
9,
Telo velmi siroke. Tykadla trochu vice nez dvakrat hlavy deist. Prvnl clanek
nejmohutnejst, 2. as tak dlouhy jako prvnt, 3. cl. as o 0-3 kratst nez prve dva do-
hromady, od velmi uzki base ke konci znacne rozstfeny, na konci opet nahle zuzenf,
4. as tak dlouhy jako pfedchazejtct, 8. na basi zuzeny. Sosak dosahuje zadniho okraje
prosterna. Protliorax deist nez hlava. Nohy kratke. Pfednt femora znacne stlustla, pfednt
tarsy s dlouhym tenkym zubem. Barva noh zluta. Pfednt femora nekdy na basi s sedym
nadechem, stfednt a zadnt casto sede zkalena, na konci neb ke konci svetla. Tubus
jest trochu kratst nez hlava a casto bast vezt v 9. cl. abdom., jsa zde 1 jeste jednou
tak tlusty jako na konci. Delka tela as P4 mm.
d*.
Nemnoho menst samice. Pfednt femora velice stlustla, nekdy az tak siroka jako
hlava. Pfednt tarsus s dlouhym silnym zubem.
FORMA MAGROPTERA. 9 i S ■ ~ Kftdla uplne vyvinuta. Telo cerveno-
hnede. Hlava hnedoseda, konec abdomenu zluty. Tykadla ^lutava, krome dvou prvntch
Clanku (a nekdy i 1., zftdka 2.) sede az tmavosede zkalena. Ocka zfetelna. Hof. kftdla
sedozlute zkalena, pfed bast svetla. Tubus jest zluty, pfed kofenem vsak u^eji nebo
stfeji hnedosede zkaleny.
FORMAAPTERA. $ i $ . — Kftdel ani nej menst rudimenta. Telo cerveno-
hnede. Hlava zluta az cervenozlata, abdomen ke konci zluty. Tykadla svetlejst nez u formy
okftdlene. Oci menst. Ocka obycejne nezfetelna. Tubus zbarven jako u pfedchazejtct formy.
Tfasnenka tato zije ve spolecnostech pod zpuchfelou korou ruznych stromu, zvlaste
bftz, topolu, jefabu, a rada zdrzuje se v okolt polyporu.
Gechy: Praha: V Cibulce. Peruc. Cercany: V lese u Lstent (Bubak).
9-
Korper sehr breit. Fiihler etwas mehr als zweimal so lang als der Kopt. Das 1.
Glied am machtigsten, das 2. etwa so lang wie das 1., das 3. etwa um O’ 3 kiirzer als
die ersten zwei zusammen, von sehr dunner Basis gegen das Ende zu bedeutend er-
— 247 —
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THY SAN OP TER A.
weitert, am Ende jedoch wieder plotzlich verengt, das 4. etwa so lang wie das vorher-
gehende, das 8. am Grande verengt. Der Russel reicht zum Hinterrande des Prosternum.
Prothorax langer als der Kopf. Beine kurz. Vorderschenkel bedeutend erweitert, Vorder-
tarsen mit einem langen diinnen Zahne bewaffnet. Farbe der Beine gelb; Vorder¬
schenkel manchmal am Grunde mit grauem Anting. Mitlel- und Hinterschenkel oft grau
getrubt, am Ende oder gegen das Ende licht. Tubus etwas kiirzer als der Kopf und
oft in das 9. Abdominalsegment etwas eingeschoben; am Grunde noch einmal so dick
als am Ende. Korperlange etwa 1*4 mm.
P
Nicht viel kleiner als das Weibchen. Die Vorderschenkel ungewohnlich er¬
weitert, manchmal so breit wie der Kopf. Vordertarsen mit einem langen starken Zahn
bewaffnet,
FORMA MACRO PTE RA. $ u- cf- — Flugel vollkommen entwickelt. Korper
rothbraun. Kopt braungrau, das Abdomenende gelb. Fiihler gelblich, die zwei ersten Glieder
ausgenommen (und zuweilen auch das 1., selten das 2.), grau bis dunkelgrau getrubt.
Ocellen deutlich. Oberflugel graugelb angehaucht, am Grunde licht. Tubus gelb, vor der
Wurzel jedoch schmaler oder breiter braungrau getrubt.
FORMA APTERA. Q u- cT- — Flugel vollkommen verkiimmert. Korper roth¬
braun, Kopf gelb bis rothgelb, Abdomen gegen das Ende zu gelb. Fiihler lichter als bei
der gefliigelten Form. Augen kleiner. Ocellen gewohnlich undeutlich. Tubus so gefarbt
wie bei der vor'nergehenden Form.
Vorkommen: In Gesellschaften unter morscher Rinde verschiedener Baume
(besonders Birken, Pappeln und Vogelbeeren), und zwar mit Vorliebe in der Nahe von
Polyporen. — Fundorte: England (Haliday), Finnland (Sahlberg), Bohmen.
111. Trichothrips caespitis nov. sp*)
5-
Barva tela tmavohneda, jen hlava jest zluta. Tvar tela jest mnohem stihlejsi nez
u druhu pedicularia. Tvar hlavy jako u druhu tohoto. Take tykadla jsou podobne utvo-
rena a zbarvena; 8. cl. jejich jest vsak na basi znacne sirsi. Ocka jsou nezfetelna. Sosak
dosahuje jen as k polovine prosterna. Prothorax o neco delsi hlavy. Predni femora malo
stlustla; zub na pfednich tarsech jest maly a tenky. Kfidla schazeji uplne. Tubus trochu
kratsi nez hlava. Delka tela O' 9 mm. — Ctyri exempl. nalezeny.
*) Doklad ve sblrce musejni, praep. c. 79. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 79.
— 248 —
J. UZEL, MON 0 GRAFIE RADU „TH Y SAN OPTER A\
tf-
Trochu uzsi a mensi nez- 9 > pfedni femora o neco vice sllustla neZ u teto.
Kiidla schazeji laktez uplne. — Jeden exempl. nalezen.
Tfasnenku tuto prosival jsem v zime z drnu na pasekach lesnich.
Cechy: Hradec. Kralove: V lese hradeckem i novohradeckem.
9-
Korperfarbe dunkelbraun, nur der Kopf gelb. Korpergestalt viel schlanker als bei
der Art pedicularia. Die Form des Kopfes und der Fuhler, sowie die Farbe der letzteren
ahnlich wie bei derselbeir; nur ist das 8. Fuhlerglied am Grunde breiter. Ocellen undeutlich.
Der Russel reicht nur etwa bis zur Milte des Prosternum. Prothorax etwas langer als der
Kopf. Vorderschenkel wenig erweitert; der Zahn auf den Vordertarsen klein und diinn.
FJugel vollkommen fehlend. Tubus etwas kiirzer als der Kopf. Korperlange 0-9 mm.
p
Etwas schmaler und kleiner als das 9 > die Vorderschenkel ein wenig mehr als
bei demselben erweitert. Fliigel ebenfalls vollkommen fehlend.
Vorkommen: Im Winter im Waldrasen; hier olme Zweifel auch im Sommer. —
Fundort: Bohmen.
112. Tricliotlirips seinicaeca nov. sp. *)
9-
Barva tela sede zlutava, prothorax cernohnedy neb sedohnedy a tubus krome
svetle base cerny. Oci velmi male, pomerne nejmensl mezi vsemi trasnenkami vubec.
Ocka schazeji uplne. Tykadla vice nez dvakrat hlavy delsi. Prvni at 3. cl. jejich zlutave,
ostatni hnedocerne. Sosak dosahuje k zadnimu okraji prosterna. Prothorax delsi hlavy.
Pfedni femora znacne rozsirena, na pfednich tarsech dlouhy tenky zub. Nohy zlutave,
vsecka femora slabe sede zkalena. Kfidla schazeji uplne. Tubus prave tak dlouhy jako
hlava, na basi jeste jednou tak siroky jako na spicce. Delka tela P3 mm. — Sedm
exempl. nalezeno.
cf-
Mensi (0‘9 — 11 mm) a zavalitejsl nez 9- Tez bezkfidly a bez ocek. Pfedni
femora jsou nezkalena a vice rozsirena nez u ni, a zub na pfednich tarsech jest mo-
hutnejsi. — Tfi exempl. sbirany.
Tfasnenka tato nalezena v bfeznu pod korou bfezovou u Vekose, nedaleko Hradce
Kralove. _ _ _
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 80. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 80.
— 249
82
H. UZ EL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSAN OPTERA.
9-
Korperfarbe grau gelblich, Prothorax schwarzbraun oder graubraun und der Tubus,
den lichten Grund ausgenommen, schwarz. Augen sehr klein, verhaltnismassig die kleinsten
unter alien Thysanopteren. Ocellen vollkommen fehlend. Fuhler mehr als zweimal langer
als der Kopf. Das 1. — 3. Glied gelblich, die iibrigen braunschwarz. Der Russel reicht
bis zum Hinterrande des Prosternum. Prothorax langer als der Kopf. Die Vorderschenkel
bedeutend erweitert, auf den Vordertarsen ein langer diinner Zahn. Beine gelblich, alle
Schenkel schwach grau getriibt. Fliigel vollkommen fehlend. Tubus ebenso lang wie
der Kopf, am Grunde nochmal so breit als am Ende. Korperlange 1'3 mm.
c?-
Kleiner (0‘9 — PI mm) und gedrungener als das 9- Ebenfalls fliigellos und ohne
Ocellen. Die Vorderschenkel sind nicht getriibt und mehr erweitert als bei demselben,
und der Zahn auf den Vordertarsen ist machliger.
Vorkommen: Unter Birkenrinde. — Fundort: Bohmen.
-
178P
1787.
1788.
1794.
1803.
1806.
1836.
1836.
1837.
1852.
TLaA - K
Tlirips ulmi
Phloeothrips
113. Tricliotlnips ulmi Fabr.
Fabricius, Species Ins., pag. 396.
Fabricius, Mantissa Ins., pag. 320.
Linne (Gmelin), Systema Naturae. Ed. XIII., pag. 2223.
Fabricius, Entomol. System., pag. 229.
Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag 313.
Turton, A General System of Nature, pag. 716.
Ulmi Haliday, Entomol. Magazine, pag. 441.
— Burmeister, Handb. d. Entomol., II, pag. 409.
— Haliday, Entom. Magaz. Additional Notes, pag. 145.
— Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag.
1098.; tab. V., fig. 1. — 4.; tab. VI., fig. 1.
Haliday (anno 1836.): »Ocellis tribus. — Capitis lateribus parallelis. — Piceo-
nigra, antennarum articulo 3tio toto, sequentibus basi flavo-pallidis ; tibiis basi apiceque,
anticis totis tarsisque ferrugineis; femoribus anticis incrassatis; pollice in utroque sexu
distincto. — Var «. Alata, elytris subflavescentibus. — Var (3. Subaptera. — Var y;
Subaptera fusco-castanea. — The male is much shorter than the female, with the
fore thighs twice as large, and the thumb, or tooth, on the inside of the fore foot,
common to all of this genus, very thick. — Inhabits under the bark of old trees
feeding on mucor.«
— 250 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS AN OPTERA".
Haliday (anno 1837.): »Larva much depressed, white; the head, a bilobed spot
on the prothorax, the last two segments of the abdomen and a lateral spot on the
preceding one, black. A few black dots on the thorax. Antennae black, with the base
pale. Pupa white, with a few red dots on the thorax, and in the place of the simple
eyes. Sometimes a faint reddish tinge in parts of the abdomen «
Haliday (anno 1852.): »Subabtera, nigro-picea, pectore dilutius piceo, antennarum
articulo tertio toto. sequentibus basi pallide flavis, tibiis basi et apice, anticis totis tarsisque
ferrugineis, 9- Turn fem. alata, alis anticis extus laevissime flavicantibus. Larva de¬
press^ alba, capite, antennis, prothoracis macula biloba, abdominis apice nigris. Hab.
sub cortice arborum exsiccato, praesertim Ulmi , gregaria. Long. fem. 1 1/'2 lin., mar. l.lin.
England. «
114. Trichotlirips pini Halid.
1837. Phloeothrips Pini Haliday, Entom. Magaz. Additional Notes, pag. 145.
1839. Thrips aptera Dufour, Annales d. Scienc. Nat., 11, tab. VIII., fig. 8.
1840. — Fungi Zetterstedt, Ins. lapponica, pag. 312.
1852. Phloeothrips Pini Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag.
1099.; tab. VIII., fig. 33.
Haliday (anno 1837.): »Phl. Ulmi simillima, sed magis elongata. Mas sub-
apterus; fem. subaptera, vel alata, elytris extrorsum infumatis. — The eggs are milky,
or bluish white, about -A_ of an inch in length, by diameter. They are cylindric,
with each end equally rounded, thus differing from those of Phi. statices. They are
attached in loose clusters to the bark, and hardened by a gummy wash, soluble in water,
by the application of which they are detached, and become flaccid. The larva is longer
and less depressed than that of Phi. Ulmi ; of a red flesh colour, with the head and
feet paler; the body is thickly freckled with bright red on a paler ground, which pro¬
duces the general tint. The last two segments of the abdomen are black; also the an¬
tennae, which have the base pale. Very young larvae are of a dirty watery tint, with
the antennae and tail black. The antennae are then proportionally larger; the abdomen
small and attenuate, the hairs of the body very long and conspicuous. The pupa is very
pale flesh colour, the red dots being fewer; the head whitish, with a reddish patch in
the middle; the legs and last two segments of the abdomen white; the fore-thighs very
little thickened. The pterothecae were very small in those examined, which would pro¬
bably have produced subapterous individuals, these being the most numerous. The
perfect insect exceedingly resembles the last species {Phi. Ulmi), but is longer, a female
of Phi. Ulmi measuring — of an inch in length, by — in breadth; while one of Phi.
Pini , scarcely so broad, was ^ in length. The fore-thighs, besides, are less thickened,
which difference is particularly observable in comparing the males. The winged females
32*
— 251 —
H. UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
evidently differ by the darker colour of their wings, the upper pair being brown in the
outer half, with the hind margin paler, and the lower having that margin alone brown. —
Inhabits under the bark of old pine stumps in profusion. «
Haliday (anno 1852.): »Subaptera, nigro-picea, pectore dilutius piceo, anten-
narum articulo tertio toto, sequentibus basi pallide flavis, tibiis basi apiceque, anticis tods
tarsisque ferrugineis, Turn fem. alata, alis extrorsum infumatis. Larva elongata,
incarnata, abdominis apice et antennis dilutius nigricandbus. Hab. sub cortice arborum
emortuarum, et praecipue Pini sylvestris , gregaria. Long. fem. 1% tin. Praecedenti
(Phi. TJlmi) simillima, modo longior; alata laeviore opere dignoscenda. «
115. Trichotlirips copiosa nov. sp.*)
Tab. IV., fig. 32.; Tab. VII.. fig. 138.— 140.
$•
Barva tela sedohneda, hlava nejtmavsi, pterothorax nahofe a cely thorax dole zlutavo-
hnede. Tvkadla skoro dvakrat hlavy delsi, zavalita. Treti cl. jejich jest as o 0’2 kratsi
ne2 prve dva dohromadv, 4. as tak dlouhy jako 3., avsak trochu silnejsi; 3. — 6. cl.
jsou kratce zavalite kyjovite. Barva tykadel: 1. cl. cernohnedy, nekdy sedohnedy, 2. zluty,
na same basi a po obou stranach uzce tmave zkaleny, 3. zluty, 4., 5. a 6. taktez zlute,
v druhe polovine vsak trochu sede zkalene, 6. a 7. veskrz sede. Nekdy jest cele ty-
kadlo od clanku ctvrteho dosti silne. sede zkaleno. Sosak dosahuje jen as k polovine
prosterna. Prothorax jest prav4 tak dlouhy jako hlava. Pfedni femora znacne rozsirena,
na prednich tarsech velmi dlouhy tenky zub. Femora vsecka sedohneda, tibie a tarsy
vsecky zlute. Tubus prave tak dlouhy jako hlava, na basi jeste jednou tak siroky jako
na spicce a na obou koncich trochu svetlejsi. Delka tela 2-1 mm. — Larvy jsou bile,
jemne cervene kropenate. Hlava a dve s.kvrny na pfedohrudi jsou slabe sede zkalene,
posledni dva clanky abdomenu tmavosede. Nymfy jsou prusvitave belave, sporeji cer¬
vene kropenate a lezou prave tak jako larvy.
FORMA MACROPTERA. Kfidla uplne vyvinuta. Stfedem jejich jde obycejne
zlutohnedy podelny pruh; horejsi jsou mimo to v posledni ctvrtine cela zlutohnede zkalena.
FORMA APTERA. Kridel ani nejmensi rudimenta.
dV
Vzdy bezkridly. Mensi a zavalitejsi nez 9 1 predni femora mnohem vice rozsi-
rena a zub na prednich tarsech mohutnejsi. Konce prednich stehen jsou zlutohnede.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 81. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 81.
— 252 —
J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
Poznamka. Trick, copiosa rozeznava Se od obou predchazejictch druhu na prvni
pohled svfmi zlutymi tibiemi, od druhu Trich. Utmi mimo to zvl. larvou bilou a cer-
vene kropenatou.
Tfasnenka tato zije po cely rok v obou pohlavich ve velikych spolecnostech pod
zpuchfelou korou vrb, svestek, briz a oisl. Forma okridlena vyskytuje se ojedinele mezi
formou bezkridlou.
Cechy: Hradec Kralove: Na nekolika mistech v okoli. — Mezi ruznym hmvzem,
panu prof, Dudovi z Laponska zaslanym, byl tez jeden exempl. druhu tohoto.
9-
Korperfarbe graubraun, der Kopf am dunkelsten, der Pterothorax oben und der ganze
Thorax unten gelblichbraun. Fiihler fast zweimal langer als der Kopf, gedrungen. Das 3.
Glied etwa um 0-2 klirzer als die ersten zwei zusammen, das 4. etwa so lang wie das
3., jedoch etwas starker; das' 3. — 6. Glied gedrungen keulenformig. Fuhlerfarbung: 1.
Glied schwarzbraun, manchmal graubraun, das 2. gelb, an der Wurzel und zu beiden
Seit.en schmal dunkel getrubt, das 3. gelb, das 4., 5. u. 6. ebenfalls gelb, in ihrer zweiten
Halfte jedoch etwas grau getrubt, das 6. u. 7. ganz grau. Zuweilen ist der ganze Fiihler
vom 4. Glied an ziemlich stark grau getrubt. Der Russel reicht nur bis zur Mitte des
Prosternum. Prothorax ebenso lang wie der Kopf. Vorderschenkel bedeutend erweitert,
auf den Vordertarsen ein sehr langer diinner Zahn. Alle Schenkel graubraun, alle Tibien
und Tarsen gelb. Tubus ebenso lang wie der Kopf, am Grunde nochmal so breit als
an der Spitze, seine beiden Enden lichter gefarbt. Korperlange 2,1 mm. — Larven
weiss, fein roth gesprenkelt. Kopf und zwei Flecke auf dem Prothorax schwach grau
getrubt; die letzten zwei Abdominalsegmente dunkelgrau. Die Nymphen durchscheinend
weisslich und sparsam roth gesprenkelt. Sie kriechen ebenso wie die Larven.
FORMA MACROPTERA. Fliigel vollkommen entwickelt. Durch ihre Mitte zieht
sich gewohnlich ein gelbbrauner Langsstreif; die Oberfliigel sind ausserdem im letzten
Viertel ganz getrubt.
FORMA APTERA. Fliigel vollkommen verkiimmert.
cf-
Kleiner und gedrungener als das 9 ? immer fliigellos, seine Vorderschenkel viel
mehr erweitert und der Zahn auf den Vordertarsen machtiger. Die Enden der Vorder¬
schenkel gelbbraun.
Bemerkung: Trich. copiosa unterscheidet sich von den beiden vorhergehenden
Arten auf den ersten Blick durch ihre ganz gelben Tibien, von der Art Ulmi ausserdem
durch ihre weissen, roth gesprenkelten Larven.
— 253 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS A-NOPTERA.
Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch in beiden Geschlechtern in grossen
Gesellschaften unter morscher Weiden-, Pflaumen-, Birken- und Erlenrinde. Die gefliigelte
Form kommt nur vereinzelt vor. — Fund or te: Bohmen. Lappland.
32. GENUS PH LOEOTH Rl PS HALID*)
Hlava trochu dels! nez sirsi, na stranach s nekolika malymi bradavkami, z nichz
kazda jest ostenkem ukoncena; v pfedu se zuzuje. Tykadla dvakrat delsi hlavy. Sosak
jest spicaty a skoro se mesosterna dotyka. Hof. pysk jest hrotem zakoncen. Makadla
maxillarni jsou dlouha a dosti stihla. Ze ctyr chlupu hmatavych, na nich se nalezajicich, jest
jeden velmi kratky. Makadla labialni nedlouhym, na vnejsi stranu ohnutym cipkem opatrena,
kolem nehoz jsou rozestaveny tfi delsi chlupy hmatave. Kfidla u samcuv i, samic vzdy pfi-
tomna. Pfedni tarsy u obou pohlavi ozbrojeny zubem. Tubus nema u samcu na basi lupinku.
Kopf etwas mehr Jang als breit, aut seinen Wangen mit einigen sehr kleinen
Warzchen, von denen jedes mit einem winzigen Stachel versehen ist; vorn ist er
verengt. Fuhler zweimal langer als der Kopf. Der Russel spitzig und fast bis zum Vor-
derrand des Mesosternum reichend. Die Oberlippe in einen Stachel verlangert. Maxillar-
taster lang und ziemlich schlank. Von den vier auf ilmen befindlichen Tastborsten ist
eine sehr kurz. Labialtaster mit einem nicht langen, nach aussen gebogenen Geruchs-
kolben versehen, um welchen drei langere Tastborsten herumstehen. Flugel bei Mannchen
und Wcibchen immer vorhanden. Vordertarsen bei beiden Geschlechtern mit einem Zahn
bewaffnet. Tubus bei den Mannchen am Grunde ohne Schuppen.
116. Phloeothrips coriacea Halid.**)
Tab. IV., fig. 29.; Tab. VII., fig. 141. et 142.
1836. Phloeothrips coriacea Haliday, Entomol. Magazine, pag. 442.
1836. — r- — Burmeister. Handb. d. Entom., II. pag. 410.
1843. — — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640.
1852. — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag.
1100.; tab. VI., fig. 2.
1852. — Ulmi Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII, pag.
126.; lab. XV.
1852. — — Idem, ibidem, IX, pag. 481.
1880. — simillima Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 18.
*) OX oto? = kura, Rinde.
**) Doklad ve sbiree musejni, praep. c. 82. — Sammlung des feohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 82.
— 254 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADII JHYSAN OPTERA“.
9-
Hlava o 0 2 delsi nez sirs!, v predu nepatrne zuzena, v zadu znacne krkovite
stazena. Oc.i velike, jen o 0'S kratsi nez hlava. Tfeti cl. tykadel dlouhy, kyjovity, skoro
o 0‘2 dels! nez prve dva dohromadv a skoro o tretinu dels! ctvrteho; tento a 5. i 6.
vretenovite. Barva tykadel: 1. cl. cerny, 2. ^maveji nebo svetleji (zvl. ke konci) hnedy,
3. hnedozluty, na konci nekdy velmi slabe zkaleny, nasledujici tmave, na basi vzdy uzeji
a u^eji hnedozlute, jen osmy cely tmavy. Prothorax as o 0‘2 hlavy kratsi. Predni fe¬
mora kratka, znacne stlustla. Predni tarsy opatreny silnym zubem, ktery vsak ve veli-
kosti ponekud kolisa. Vsecka femora cernohneda, vsecky tarsy a predni tibie hnedo¬
zlute, tyto obycejne na same basi a zfidka tez uprostred vne slabe hnede zkalene, stfedni
a zadni tibie cernohnede, na obou koncich hnedozlute. Horejsi kridla jsou slabe zlutave
zkalena a maji pred polovinou svetle sedohnedou skvrnu; dolejsi na zadnim okraji s velmi
slabym sedym nadechem. Tubus tak dlouhy jako hlava, na same basi as o 0-7 sirsi
nez na konci. Delka tela 2 3 az skoro 3 mm.
$ (nove objeveny).
Trochu mensi a slabsi ne^ 5 a nem9- stlustlejsich prednich stehen. Zuby na
tarsech jsou v celku vetsi nez u samice, avsak tez ve velikosti kolisaji. Prothorax jest
trochu kratsi nez u ni.
Trasnenka tato ^ije ve velikych spolecnostech pod korou hrusek, topolu, vrb,
jabloni, olsi, dubu, buku, morusi, briz, Svestek a tez jehlicnatych stromu. Samci jsou
velmi ridci, avsak vyskytuji se po cely rok.
Cechy: Hradec Kralove. Jind. Hradec (Duda).
- 53~£S -
9-
Kopf um 0’2 mehr lang als breit, vorn unbedeutend verengt, hinten hals-
formig zusammengezogen. Augen sehr gross. Das dritte Fiihlergiied lang, keulenformig,
beinahe um 0‘2 langer als die ersten zwei zusammen und fast um ein Drittel langer
als das 4., dieses und das 5. spindelformig. Fiihlerfarbung: 1. Glied schwarz, das 2.
dunkler oder lichter (hauptsachlich gegen das Ende) braun, das 3. braungelb, am Ende
manchmal sehr schwach getriibt, die folgenden dunkel, am Grunde immer schmaler und
schmaler braungelb, nur das 8. ganz dunkel. Prothorax etwa um 02 kurzer als der
Kopf. Vorderschenkel kurz, bedeutend erweitert. Vordertarsen mit einem starken Zahn
bewaffnet, welcher jedoch in der Grosse etwas variiert. Alle Schenkel schwarzbraun, alle
Tarsen und die Vordertibien braungelb, die letzteren gewohnlich an der Wurzel und
selten auch aussen in der Mitte schwach braun getriibt, die Mittel- und Hintertibien
255
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „TH YS AN 0 P TER A“.
schwarzbraun, auf beiden Enden braungelb. Oberfliigel schwach gelblich getriibt und vor
der Mitte mit einem licbten graubraunen Fleck versehen. Unterfliigel am Hinterrande mit
sehr schwacbem grauem Anflug. Tubus so lang wie der Kopf, auf der Wurzel etwa um
0'7 breiter als am Ende. Korperlange 2'3 bis fast 3 mm.
• C?’ (neu entdeckt).
Etwas kleiner und schwac.her als das 9 I seine Vorderschenkel nicht breiter als
bci demselben. Die Zahne auf den Vordertarsen sind im ganzen machtiger, variieren
jedoch in der Grosse ebenfalls. Prothorax verhaltnismassig etwas kurzer.
Vorkommen: In grossen Gesellschaften unter Birnen-, Pappeln-, Weiden-, Apfel-,
Erlen-, Buchen-, Maulbeer-, Birken-, Pflaumenrinde. Mannchen sehr selten, jedoch das ganze
Jahr hindurch. — Fundorte: England (Haliday), Wien (Heeger), Finnland (Schulman),
Bohmen.
117. Pliloeothrips minor nov. sp.*)
Tab. VII, fig. 143.
$•
Barva tela cernohneda. Hlava zavalita, podobna hlave drubu nasledujtctho, 0 01
jen deist nez sirst, v predu malo zuzena, na basi krkovite stazena. Na stranach hlavy
jsou v malem poctu roztrouseny bradavky, na nichz stojt slaby ostenek, ktery jest tak
dlouhy jako bradavka sama. Treti cl. tykadel patrne deist nez prve dva dohromady, ky-
jovity, 4. 0 0'3 kratst trettho, rovnez jako 5. vfetenovity, 7. skoro teze delky jako pfed-
chazejtct. Prvnt dva clankv tykadel cerne, druhy na konci zluty, vsecky ostatnt zlulo-
sede, jen 3. na basi svetlejst. Prothorax as 0 0*4 kratst hlavy. Pfednt femora stlustla,
tarsy pfedntch noli s velmi malym ostrvm zoubkem. Barva nob cernohneda, konce vsech
tibit a tarsy zlute. Hofejst krtdla na zadntm kraji uprostfed velmi slabe sedozlute zkalena.
Tubus sotva 0 0-l kratst hlavy, skoro vsude se stejnym prumerem. Delka tela P7 mm.
Nebyl posud objeven.
Jediny exemplar, ktery mam, nalezen v unoru pod zpuchfelou korou vibovou.
Cechy: Hradec Kralove: U Vekose.
$•
Korperfarbe schwarzbraun. Kopf gedrungen, in Gestalt ahnlich demjenigen der
folgenden Art, nur um 0'1 mehr lang als breit, vorn wenig verengt, am Grunde
halsformig zusammengezogen. Aut den Wangen befindet sich eine geringe Anzahl kleiner
*) Doklad ve sblrce autorove.
— 256 —
J. U Z EL, MONO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
Warzchen, von denen jedes mit einem gleich langen kleinen Stachelchen versehen ist.
Das 3. Fuhlerglied deullich langer als die ersten zwei zusammen, keulenformig, das 4.
um 03 kiirzer als das 3. und sowie das 5. spindelformig. Die ersten zwei Fiihlerglieder
schwarz, das 2. am Ende gelb, alle ubrigen gelbgrau, nur das 3. am Grunde lichter.
Prothorax etwa um 04 kiirzer als der Ivopf. Vorderchenkel verdickt, Vordertarsen mit einem
sehr kleinen scharfen Zahne bewaffnet. Farbe der Beine schwarzbraun, die Enden aller
Tibien und die Tarsen gelb. Oberfliigel am Hinterrande in der Mitte sehr schwach grau-
gelb getrubt. Tubus kaurri um 0‘1 kiirzer als der Kopf, mit fast uberall gleichem Durch-
messer. Korperlange P7 mm.
(J unbekannt.
V orkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, wurde im Feber uniter
morscher Weidenrinde gesammell, — Fund or t: Bohmen.
118. Phloeothrips parva nov. sp,*)
Tab. 111., fig. 27.; Tab. VII.. fig. 144.
' !§••
Barva tela hnedocerna. Hlava zavalita, sotva o 0'2 dels! nez sirs!, do pfedu i do
zadu ponekud zuzena a na basi trochu krkovite stazena. Na stranach jejich jsou poruznu
roztrouseny male bradavky, prodluzujid se v silnf ostenek, jenz jest dels! nez bradavky
samy. Tfeti clanek tykadel jest sotva kratsi nez prvnl dva dohromady; z velmi uzke
base znacne se rozsiruje, na konci vsak zase nahle se uzi; 4. cl. jest tak dlouhy a po-
dobne utvofeny jako pfedchazejici. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cerne, 3.-6. sedohnede,
na basi zlute, 3. a 4. tez na konci trochu svetlejsi, 7. a 8. cele tmave. Prothorax o (T35
hlavy kratsi. Prednl femora znacne stlustla, pfednl tarsy velmi malym zoubkem ozbro-
jeny. Vsecka femora cernohneda, tarsy zlute, tibie taktez zlute, stfednl a zadnl krome
obou koncu sede zkalene. Ivfldla se slabym zlutohnedym nadechem. ke konci cira. Tubus
as o 0-3 hlavy kratsi, na basi znacne rozslfeny. Delka tela 13 mm.
<$ . Nebyl posud objeven.
Jediny exemplar, ktery mam, sesmykan s nekvetouclch rostlin.
Cechy: Tfebechovice : Pod Vys. Ujezdem.
■ - — - , - -
9-
Korperfarbe braunschwarz. Kopf gedrungen, kaum um 0'2 mehr lang als breit,
nach vorn und nach hinten etwas verengt und am Grunde etwas halsformig zusammen-
*) Doklad ve sblrce autorove.
— • 257 —
33
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY SANOPTERA.
gezogen. Seine Wangen mit einigen zerstreuten Warzchen besetzt, von denen jedes mit
einem etwas langeren starken Stachelchen versehen ist. Das 3. Fiihlerglied kaum kiirzer
als die ersten zwei zusammen; am Grunde sehr eng, dann bedeutend erweitert, am Ende
jedoch wieder plotzlich verengt; das 4. Glied ebenso lang und ahnlich geformt wie das
vorhergehende. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied schwarz, das 3. — 6. graubraun, am Grunde
gelb, das 3. u. 4. ebenfalls am Ende etwas lichter, das 7. u. 8. ganz dunkel. Prothorax
um 0-35 kiirzer als der Kopf. Vorderschenkel bedeutend verdickt, Vordertarsen mit
einem sehr kleinen Zahne bewaffnet. Alle Schenkel schwarzbraun, die Tarsen gelb, die
Tibien ebenfalls gelb, die mittleren und hinteren, die beiden Enden ausgenommen, grau
getriibt. Fliigel schwach gelbbraun angehaucht, gegen das Ende zu klar. Tubus etwa um
0*3 kiirzer als der Kopf, am Grunde bedeutend erweitert. Korperlange 13 mm.
<$ unbekannt.
Vorkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, wurde von nichtblii-
henden Pflanzen geketschert. — Fundort: Bohmen.
119. Pliloeothrips annulipes Reut.
1880. Pliloeothrips annulipes Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 19.
»Nigra, sat nitida, supra cum femoribus sub-laevis; capite latitudine tantum paullo
magis quam 1,U longiore, deplanato, lateribus sub-muricatis, antice nonnihil angustato;
oculis ovalibus; antennis capite et pronoto brevioribus, articulis sat brevibus, tertio secundo
tantum circiter 2/5 longiore, obconico, duobus ultimis simul sumtis vix longiore, secundo
apice, tertio dimidio basali, quarto et quinto basi, hoc angustissime, pallidius flavo-testaceis ;
femoribus totis nigris, tibiis piceo-nigris, basi et apice sat late nec non tarsis basi flavo-
testaceis. Long. l3/5 mm. — Caput latitudine vix magis quam 1U longius, deplanatum,
lateribus levissime rotundatis apicem versus leviter angustatum, pilis lateralibus brevibus,
rigidis, paucis, e granulis parvulis nonnihil exsertis nascentibus; disco nitidum, subtilius
transversim aciculatum. Oculi oblongiusculi. fere 2/5 anticas laterum capitis occupantes.
Antennae capite cum pronoto breviores, nigrae, articulo secundo apice anguste testaceo,
tertio obconico et secundo lantum circiter 2/r, longiore, quarto etiam obconico, tertio paullo
breviore, sed apice hoc distincte latiore, quinto quarto paullulum breviore, subovali, sexto
huic fere aequali, duobus ultimis conjunctis secundo longitudine aequalibus, ultimo gracili,
acuminato, penultimo fere aeque longo; articulo tertio dimidio basali, quarto parte basali
quarta, quinto et etiam sexto basi angustissime flavo-testaceis, articulis omnibus pilis
fuscis ciliatis. Pronotum trapeziforme, capite circiter V3 brevius, angulis basalibus setis
duabus rigidis instructis; disco sub-laevi. Pterygonotum pronoti basi parum latius. Alae
explicatae, obscure hyalinae, punctatae, fusco-fimbriatae. Abdomen lateribus aequaliter ro-
— 258 —
J. UZEL, MONO GRA FIE RADU „TH YSANOPTER A\
tundatum, lubo apicali segmentis tribus praecedentibus simul sumlis long! I udine sub-
aequali. angulis apicalibus segmenti octavi flavo-testaceis; segmentis 1 — 7 utrinque setis
biserialis pallidis sat longis instructs, quarum setis series interioris ad discum dorsi
vergentibus. Pedes piceo-nigri, femoribus anticis sat incrassatis, muticis*), tibiis omnibus basi
et apice sat late pallidius flavo testaceis, tarsis testaceis, apice picescentibus. — Tantum
individuum unicum D. Schulman in sacellanio Artsjo paroeciae Orimattila invenit.«
33. GENUS ACANTHOTH RI PS m**)
Hlava znacne deist nez sirs! ; na stranach jejtch naleza se nekolik malych bra-
davek, z nichz kazda kratkvm, do pfedu namtfenym ostenkem je opatfena. Tykadla
skoro dvakrat hlavv deist, ctpkv smyslove na nich velmi dlouhe. Sosak jest spicaty
a skoro se mesosterna dotyka; hof. pysk hrotem zakoncen. Makadla maxillarnt dlouha
a stihla. Makadla labialni s velmi kratkym, na vnejst stranu ohnutym ctpkem smyslovfm,
kolem nehoz jsou rozestaveny tri deist chlupv hmatave. Kftdla u obou pohlavt vzdy
pfttomna. Pfednt femora u samcuv i samic pfed koncem uvnitf s ostrym zubem***), jenz
jest u onech menst, u techto vetst. U samcu nejsou pfednt femora sirst nez u samic.
Na predm'm tarsu u samic. silny, u samcd slabst zub (ukaz to u tfasnenek neobvvkly).
Tubus nema u samcu na basi luptnku.
Kopf bedeutend melir lang als breit; auf seinen Wangen befinden sich einige
zerstreute kleine Warzchen. von denen jedes mit einem kurzen, nach vorn gericliteten
Stachelchen versehen ist. Fuhler fast zweimal so lang als der Kopf, die Sinneskolben
auf ihren Gliedern sebr lang. Der Russel ist spitzig und erreicht fast den Vorderrand
des Mesosternum; die Oberlippe ist in einen Stachel verlangert. Maxillartaster lang und
scblank. Labialtaster mit einem sehr kurzen, nach aussen gebogenen Sinneskolben, um
den herum drei langere Tastborsten stehen. Flugel bei beiden Geschlechtern immer vor-
banden. Die Vorderschenkel bei den Mannchen und Weibchen vor dem Ende innen mit
einem f) scharfen Zahne bewaffnel, der bei jenen kleiner, bei diesen grosser ist. Bei den
Mannchen sind die Vorderschenkel nicht mehr erweitert als bei den Weibchen. Die Vor-
dertarsen bei den Weibchen mit einem slarken, bei den Mannchen mit einem schwachen
Zahne versehen. Der Tubus bei den Mannchen am Grunde ohne Schuppen.
*) Velmi maly zoubek byl asi u jedineho objeveneho exemplare prehlednut. — Der sehr
kleine Zahn wurde wohl bei dem einzigen untersuchten Exemplar iibersehen.
**) "Av-avOa = trn, Dorn.
***) Burmeister udava, ze predni femora maji dva zuby. I pocita zajiste vnitrni ostre za-
konceni stehen za zub druhN
f) Nach Burmeister befinden sich auf den Vorderschenkeln zwei Zahne. Somit fasst
dieser Autor das innere scharfe Vorderschenkelende als zweiten Zahn auf.
— 259 —
33*
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG TOYSAN O.P.TE RA.
120. Acanthothrips nodicornis Reut.*}
Tab. IV., fig. 28.; Tab. VII., fig. 145.
1836. Phloeothrips Ulmi Burmeister, Handb. d. Entomol., II, pag. 409.
1839.
coriacea Burmeister, Genera Insectorum. (Kolorovane vyobra-
zeni. — Colorierte Abbildung.)
1843. Hoplothrips corticis Amvot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640
1880. Phloeothrips nodicornis Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 16.
'$•
Barva tela cerna. Na 3. — 8. cl. abdom. nahofe na pfednich rozlch po jedne bile
skvrne. Hlava o 0'4 dels! . nez sirs!, se stranami skoro rovnobeznymi a jen na same
basi trochu krkovite zuzena. Na stranach hlavy nalezaji se mezi bradavkami, ostenky
ukoncenymi, cetna zrnicka bez chloupku. Tfetl cl. tykadel jest o 0‘2 dels! ne2 prve dva
dohromady, kyjovity, 4. cl. taktez kyjovity, oba na konci vsak zase znacne zuzene, 5.
a 6. Cl. vfetenovite. Ctvrtv a paty cl. mezi sebou skoro stejne dloube; oba trochu kratst
nez treti. Barva tykadel: 1., 2., 7. a 8. cl. cerne, 3. zluty, pred koncem (na stlustle
cash) vice nebo mene zkaleny, 4., 5. a 6. tmave, na basi a na konci hnedozlute. Pro¬
thorax as o 0’3 hlavy kratsi. Pfedni femora znacne rozsirena. Vsecka femora cerna,
predni tibie hnedozlute, krome same base a posledni tretiny vne cernohnede zkalene,
stredni a zadni cerne, na konci a na same basi hnedozlute. Tarsy vsecky hnedozlute. Ho-
fejsi kridla velice slabe dutave zkalena, jen vyjimkou uprostfed trochu silneji; dolejsi cira.
Tubus as o 0-l kratsi ne2 hlava, na basi skoro dvakrat sirsi nez na konci. Del ka tela 2*4 mm.
<$ (nove objeveny).
Mensi a slabsi nez 9 • Zrnicka u samic, mezi bradavkami na hlave se nalezajici,
schazeji. Zuby na prednich stehnech a tarsech jsou slabsi. Pfedni tibie jsou cerne, jen
na konci zlutohnede.
Tfasnenka tato zije ojedinele pod zpuchfelou korou vrb, osyk, topolu, bfiz, svestek,
hrusek, olsi. Jednou nalezena na kvetu od Solatium dulcamara , jindy (Reuterem)
na listu lipovem. Samci objevuji se velmi pofidku.
Cechy: Hradec Kralove. Jind. Hradec (Duda).
$•
Korperfarbe schwarz. Auf den Vorderecken des 3.-8. Abdominalsegmentes oben
je ein weisser Fleck. Der Kopf um 0-4 mehr lang als breit, seine Wangen parallel und
*) Doklad ve sbirce rausejni, praep. c. 83. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 83.
— 260 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU JHYS AN OPTER A“.
nur ganz am Grande etwas halsformig zusammengezogen. Auf den Seiten des Kopfes
befinden sich zwischen den mit kleinen Stacheln versehenen Warzchen zahlreiche Kornchen .
Das 3. Fiihlerglied um 0‘ 2 langer als die ersten zwei zusammen, keulenformig, das 4.
ebenfalls keulenformig, beide am Ende jedoch wieder bedeutend verengt, das 5. und 6.
spindelformig, ihre Enden abgestutzt. Das 4. u. 5. Glied untereinander fast gleich lang;
beide etwas kurzer als das 3. Fiihler far bung: das 1., 2., 7. u. 8. Glied schwarz, das 3.
gelb, vor seinem Ende (auf dem verdickten Theile) mehr oder weniger getriibt, das 4.,
5. u. 6. dunkel, am Grunde und am Ende braungelb. Prothorax etwa um 03 kurzer
als der Kopf. Vorderschenkel bedeutend erweitert. Alle Schenkel schwarz. die Vorder-
tibien braungelb, die Wurzel und das letzte Drittel ausgenommen, aussen schwarzbraun
getriibt, die Mittel- und Hntertibien schwarz, am Ende und an der Wurzel braungelb.
Alle Tarsen braungelb. Oberfliigel sehr schwach gelblich getriibt, ausnahmsweise inmitten
etwas starker; Unterfliigel klar. Tubus etwa um O'l kurzer als der Kopf, am Grunde
fast zweimal so breit als am Ende. Korperlange 2'4 mm.
<$ (neu entdeckt).
Kleiner und schwacher als das 9 ■ Die Kornchen, welche sich bei den Weibchen
zwischen den Warzchen am Kopfe befinden, fehlen. Die Zahne auf den Vorderschenkeln
und Vordertarsen sind schwacher. Vordertibien schwarz und am Ende gelbbraun.
Vorkommen: Einzeln unter morscher Weiden-, Zitterpappel-, Schwarzpappel-,
Birken-, Pflaumen-, Birnen- und Erlenrinde. Mannchen seiten. — Fundorte: Deutsch¬
land (Burmeister), Filmland (Reuter), Bohmen.
34. GENUS LIOTHRIPS m. *)
Hlava o 02 az 03 dels! nez sirs! ; strany jeji bez bradavek. Tykadla as dvakrat
delsi hlavy. Sosak jest spicaty a skoro se mesosterna dotyka ; hor . pysk hrotem zakoncen.
Makadla maxillarni jsou dlouha, stlhla a maji ctyri chlupy hmatave. Makadla labialni
opatrena jednim kratsim, tupfm ajednim delsim, ostr^m cipkem smyslovym. Kiidla pritomna.
Predni tarsus u samic bezzuby.
- - -
Kopf um 0-2 bis 0'3 mehr lang als breit; seine Wangen ohne Warzchen. Fiihler
etwa zweimal so lang als der Kopf. Der Russel ist spitzig und erreicht fast den Vorderrand
des Mesosternum ; die Oberlippe in einen Stachel verlangert. Maxillartaster lang, schlank und
mit vier Taslborsten besetzt. Labialtaster mit einem kiirzeren, stumpfen und einem langeren,
scharfen Sinneszapfen versehen. Fliigel vorhanden. Vordertarsen bei den Weibchen wehrlos.
*) == hladky, nedrsn^, totiz na stranach hlavy ; glatt, nicht rauh, namlich auf den
Wangen.
— 261 —
H. UZ EL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA.
121. Lio tli rips hradecensis nov. sp. *)
Tab. VII., fig. 146.
9-
Barva tela cerna. Hlava malem 0 0-3 dels! nez sirs!, se slranami skoro rovno-
beznymi. Tykadla skoro dvakrat hlavy deist. Tfett clanek jejich tenky, as tak dlouhv
jako prve dva dohromady; na basi jest velmi uzky a ke konci poznenahla se rozsifuje;
4. cl. Irochu kratst a silnejst nez predchazejtct. Barva tykadel: 1; a 2. cl. cerne, tento
na samem konci zluty, 3. cely zluty, 4. a 5. taktez zlute, na konci slabe hnede zkalene,
6. as do polou zluty, od polou tmavohnedy, 7. a 8. cerne. Prothorax as 0 03 hlavy
kratst. Prednt femora dosli dlouha, sotva sllustla. Vsecka femora cerna, pfednt tibie cele
zlute, strednt a zadnt cerne, na konci nahle zlute, vsecky tarsy zlute. Tubus as o 0-2
kratst nez hlava. Delka tela 2-l mm.
$ . Nebyi posud objeven.
Jediny exemplar, ktery mam. nalezen v zaft na spodnt slrane listu od TIeracleum
spJiondylium.
Cechv: Hradec Kralove: Na hradbach pevnostntch.
$•
Korperfarbe schwarz. Ivopf fast um 0‘ 3 mehr lang als breit, seine Wangen beinahe
parallel. Fiihler fast zweimal so lang als der Kopf. Ihr 3. Glied etwa so lang wie die
zwei ersten zusammen, am Grunde sehr diinn, gegen das Elide zu allmahlich erweitert,
das 4. Glied etwas kiirzer und starker als das vorhergehende. Ftihlerfarbung: 1. u. 2.
Glied schwarz, dieses an der Spitze gelb, das 3. ganz gelb, das 4. u. 5. ebenfalls
gelb, am Ende schwach braun getriibt, das 6. etwa bis zur Mitte gelb, von der Mitte
an dunkelbraun, das 7. u. 8. schwarz. Prothorax etwa um 0’3 kiirzer als der Kopf. Vor-
derschenkel ziemlich lang, kaum verdickt. Alle Schenkel schwarz, die Vordertibien ganz
gelb, die Mittel- und Hintertibien schwarz, am Ende plotzlich gelb. Alle Tarsen gelb.
Tubus etwa um O' 2 kiirzer als der Kopf. Korperlange 2’1 mm.
rj1 unbekannt.
Vorkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, habe ich im September
auf der Unterseite eines Blattes von Heracleum sphondylium gefunden. — Fundort:
Bohmen.
*) Doklad ve sbtrce autorove.
— 262 —
J. UZ E L, MONOGRAFIE RADU „THY SANOPTER A“.
122. Liotlirips setinodis Reut.
Tab. VII., fig. 147.
1880. Phloeothrips setinodis Reuter, The Scottish Naturalist, V, pag. 310.
$•
Barva tela Cerna. Hlava o 02 dels! nez sirs!, se stranami skoro parallelnimi.
Tykadla dvakrat hlavy dels!, podobna tykadlum druhu predchazejiciho. Tret! cl. jejich
tenky, as tak dlouhy jako prve dva dohromady, na basi veimi uzky, ke konci poznenahla
se rozsirujici, 4. kratsi a silnejsi nez treti, 8. neobyCejne kratky; 4. — 6. cl. na konci
stlustle. Barva tykadel zluta, 1. Cl. vsak cerny, 2. na basi Cernohnedy a 8. hnedy.
Prothorax o 0‘3 hlavy kratsi. Predni femora dosti stlustla, kratsi nez u druhu pred-
chazejiciho. Vsecka femora Cerna, predni tibie a vsecky tarsy Zlute, stredni a zadni tibie
Cerne, na konci zlute. Kridla Cira, horejsi na same basi zkalena. Tubus skoro o 0’2 kratsi
nez hlava, na basi skoro dvakrat tak siroky jako na konci. Delka tela 2 Va — 2 2/3 mm.
Var. (nov.) pragensis. Postava mens!, delka tela jen 1’5 — P8 mm. Druhy Clanek
tykadel cely zluty a osmy obyCejne slabe hnedosede zkaleny, nekdy vsak tmavohnedy.
Vsecky tibie po cele sve deice Ciste ^lute. Jinak jako forma typicka. — Trinact exempl.
nalezeno.
Nebyl posud objeven.
V Cechach sbiral jsem jen varietu toho druhu (v lese mezi KrCi a Kundraticemi
u Prahy), a sice v lete na spodni strane listu dubovych, v zime pod mechem.
- -
$•
Korpertarbe schwarz. Kopf um 0'2 mehr lang als breit, seine Wangen fast parallel.
Fiihler zweimal langer als der Kopf, ahnlich denjenigen der vorhergehenden Art. Ihr 3.
Glied diinn, etwa so lang wie die zwei ersten zusammen, am Grunde sehr schmal,
gegen das Ende zu allmahlich erweitert, das 4. kiirzer und starker als das 3.; das 4. — 6.
Glied am Ende verdickt. Fiihlerfarbung gelb, das 1. Glied jedoch schwarz, das 2. am
Grunde schwarzbraun und das 8. braun. Prothorax um 0‘3 kiirzer als der Kopf. Vor-
derschenkel ziemlich verdickt und kiirzer als bei der vorhergehenden Art. Alle Schenkel
schwarzbraun, die Vordertibien und alle Tarsen gelb. die Mittel- und Hintertibien
schwarz, am Ende gelb. Fliigel hell, die oberen am Grunde getrubt. Tubus fast um 0‘2
kiirzer als der Kopf, am Grunde beinahe zweimal so breit als am Ende. Korperlange
2V2 — 2 2/3 mm.
*) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 84. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums,
Praep. Nr. 84.
— 263 —
H. UZEL, MONOGR APHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
Var. (nov.) pragensis. Gestalt kleiner, Korperlange nur 1-5 — 1-8 ram. Das
zweite Fiihlerglied ganz gelb und das achte gewohnlich schwach braungrau getriibt,
manchmal jedoch dunkelbraun. Alle Tibien ihrer ganzen Lange nach rein gelb. Ubrigens
wie die Stammform.
unbekannt.
Vo rk ora men: Ira Sommer auf der Unterseite der Eichenblatter, im Winter im
Moos (in Bo'nmen). Fundorte: Schottland: Aberdeen, Morayshire (Reuter), Bohmen
(hier nur var. pragensis).
35. GENUS POECILOTH RIPS. (Nov. gen.)*)
Hlava znacne deist nez sirst, mnohem deist nez uzky prothorax. Tykadla jsou
jen o 0’5 deist nez hlava. Sosak jest velmi spicaty a tak dlouhy, ze dotyka se mesosterna.
Hof. pysk zakoncen hrotem. Makadla maxillarnt jsou dlouha, stthla a majt 4 clilupy
hmatave. Makadla labialnt s velmi kratkym, na vnejst stranu ohnutym ctpkem smyslo-
vym, kolem nehoz rozestaveny jsou tfi deist chlupy hmatave. Kftdel jen nepatrna ru-
dimenta. Pfediit tarsus u samicek bezzuby.
- 3 — e -
lvopf viel mehr lang als breit, bedeutend langer als der .schmale Prothorax. Ftihler
nur um 0-5 langer als der Kopf. Der Russel sehr verengt und so lang, dass er den
Vorderrand des Mesosternum erreicht. Die Oberlippe in einen Stachel verlangert. Maxil-
lartaster lang, schlank und mit vier Tastborsten besetzt. Labialtaster mit einem sehr
kurzen, nach aussen gebogenen Sinneszapfen versehen, um den herum drei langere
Tasthaare stehen. Fltigel rudimentar. Vordertarsen bei den Weibchen wehrlos.
123. Poecilotlirips albopicta nov. sp.**)
Tab. Ill, fig. 25.; Tab. IV., fig. 30.
• 9-
Barva tela cervenohneda. Nahore na stranach cele hrudi a dvou prvntch clanku
abdominalntch vine se casto pferfvana, klikata, snehobtla stuha; mimo to jsou zadnt
rohy hlavv svetle a na 4. — -8. cl. abdom. naleza se v pfedntch roztch po jedne sneho-
btle skvrne; na 3. cl. abdom. jest tato skvrna nezretelna. Hlava as o 0/35 deist nez
sirst, nazad trochu zuzena. Tfett cl. tykadel trochu deist nez 2., na basi uzkf, ke konci
znacne se rozsirujtct a na konci zase zuzeny, 4. cl. trochu kratst nez 3. Clanky tykadla
*) IIowiao? = pestre zdobeny, gesprenkelt, gefleckt.
**) Doklad ve sbtrce autorove.
— 264 —
J. UZ EL, MONO GRAF IE RADU „TH Y S AN OPTER A“.
vubec zavalite. Prvni cl. jest cerny, ostatni krome tretiho cernosede, tret! cety a 4., 5.
i 6. na basi zlutave. Prothorax o 0'4 hlavy kratsi. Predni femora trochn stlustla. Vsecka
femora cerna, tibie taktez cerne, na basi a na konci zlutave, vsecky tarsy 2lute. Tubus
o 0’4 hlavy kratsi, na basi o 0’5 sirsi nez na konci. Delka tela 13 mm.
C? . Nebyl posud objeven.
Jedinf exemplar teto tfasnenky, ktery mam, nalezen v lednu pod zpuchrelou korou
lipovou.
Cechy: Hradec Kralove: Ve stromofadi kolem mesta.
9-
Korperfarbe rothbraun. Oben auf den Seiten des Thorax und der ersten zwei
Abdominalsegmente zieht sich ein schneeweisses, oft unterbrochenes Band; ausserdem
sind die Hinterecken des Kopfes weiss und am 4.-8. Abdominalsegmente befindet sich
in den Vorderecken je ein schneeweisser Fleck; am 3. Abdominalsegmente sind diese
Flecke undeutlich. Kopf etwa um 0-35 mehr lang als breit, nach hinten etwas verengt.
Das 3. Fuhlerglied etwas langer als das 2., am Grunde eng, gegen das Ende zu be-
deutend erweitert und am Ende selbst wieder verengt, das 4. etwas kiirzer als das 3.
Fiihlerglieder im allgemeinen gedrungen. Erstes Glied schwarz, die iibrigen, das dritte
ausgenommen, schwarzgrau, dieses ganz und das 4., 5. u. 6. am Grunde gelblich. Pro¬
thorax um 0‘4 kiirzer als der Kopf. Vorderschenkel etwas verdickt. Alle Schenkel schwarz,
die Tibien ebenfalls schwarz, am Grunde und am Ende gelblich, alle Tarsen gelb. Tubus
um 0'4 kiirzer als der Kopl, am Grunde um 0‘5 breiter als am Ende. Korperlange 1*3 mm.
$ unbekannt.
Vorkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, entdeckte ich im
Janner unter morscher Lindenrinde. — Fundort: Bohmen.
36. GENUS I DOLOTH Ri PS Halid.*)
Haliday (anno 1852.): »Ocellus anterior remotus ab basi antennarum; hau-
stellum basim prosterni attingens; palpi labiales papilliformes ; alae anticae vena unica
obsoletiore dimidiata, aut abbreviata. Caput longissimum teres; abdomen excavatum. An¬
tennae graciles, thoracis latitudinem triplo aut quadruplo superantes; prothorax inaequalis
tuberculatus ; metatarsi inermes. Statura procera; trilinearis et ultra. «
*) Eiowaov :== obraz, mlhava (priserna) podoba mrtveho ; Bild, ein (gespenstiges) Schatten-
bild eines Todten.
— 265 —
34
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA.
124. Idolotlirips marginata Halid.
1852. Idolotlirips marginata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum,
pag. 1096.
»Abdomen segmentis posterioribus tam longitudinis quam latitudinis ratione de-
crescentibus, lateribus fere muticum. — Nigra; abdominis maculis lateralibus thoracisque
punclis sanguineis; antennis albidis, articulis apice, interioribus et extremis totis, nigris;
pedibus pallide ferrugineis fusco-cingulatis, femoribus anticis nigris, vel basi plaga san-
guinea.« — New-Holland (Darwin). — Nach Haliday vielleicht ein 9.
125. Idolotlirips spectrum Halid.
1852. Idolotlirips spectrum Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag.
1097.; tab. VI., fig. 3.
»Abdomen longissimum, segmentis penultimis oblongis, lateribus denticulatum,
tubulo basi gibbulo et muricato. — Abdominis lateribus valide 7-dentatis, denticulis spina,
3. et 4. seta tan turn, terminatis'; segmento penultimo gibbere apicali bispinoso; maxima
quam vidi in hoc genere, ideoque inter Physapoda facile princeps. Long. 4 lin. et
ultra. « — New-Holland (Darwin). — Druh tento jest nejvetsl dosud znamou trasnenkou. —
Nach Haliday vielleicht ein Die grbsste bekannte Art (fast 1 cm langl).
126. Idolotlirips lacertina Halid.
1852. Idolotlirips lacertina Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1097.
» Abdomen longissimum, segmentis penultimis oblongis, lateribus denticulatum,
tubulo basi gibbulo et muricato. — Abdominis lateribus subtilius denticulatis, denticulis
intermediis pluribus muticis. segmento penultimo apice biseto. Praecedente (Id. spectrum)
fere duplo minor; long. 3 lin. « — New-Holland (Darwin). — Nach Haliday vielleicht ein
127. Idolotlirips Schotti Heeg.
1852. Thrips Schottii Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII, pag. 139.;
tab. XXIII.
»Thr. Schottii ater, oculis luteis; antennis 8-articulatis filiformibus, alis ensiformibus.
Schwarz, glanzend, sehr gestreckt, Fiihler fadenformig achtgliederig; A.ugen nicht vorne,
sondern an den Seiten, vor der Mitte des Kopfes, gelb; schmale, gleichbreite, ganz umfranste
Fliigel. 1 3/f lang. Kopf stumpf kegelformig, nochmal so lang, am Hinterrande halb so breit
als der Vorderbrust-Abschnitt; Augen, vor der Mitte an den Seiten eingefugt, gelb, rund,
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YSANOPTER A“.
erhoben, mit grossen Pusteln, fast Vs so lang als der Kopf; Nebenaugen keine. Fiihler
fein fadenformig, unbehaart, achtgliederig, nochmal so lJng als der Kopf; erstes und zweites
Glied gleich, kurz, so kurz als das achte; drittes und viertes, jedes viermal so lang als
das zweite; fiinftes und sechstes iU kiirzer als das vierte; siebentes nur halb, achtes
nur Vs~ so lang als das sechste. Vorderbrust- Abschnitt fast glockenformig gewolbt, halb
so lang, am Vorderrande V4 breiter als der Kopf, abgerundet, Hinterrand gerade, um die Halfte
breiter als der vordere; Mittelbrust-Abschnitt Ve breiter, Vs so lang als voriger, der Hinter¬
rand flach gebogen, an den Seiten zur Spitze verschmalert; Hinterbrust-Abschnitt fast
nur so lang als die Schienen und so breit als lang; an den Seiten des Vorderrandes
sind die zwei halbrunden dunnhornigen Platten, so lang als der Kopf breit,- gegen
den Hinterrand eine schildchenartige, hinten ausgebogene schwache Erhohung, und der Hinter¬
rand gerade abgesc.hnitten. Fliigel: die vorderen halb so lang als Brustkasten und Hinterleib
zusammen, alle sehr schmal, kaum Vio'so breit als lang, gleichbreit, gerade, biass, braunlich
gelb, nicht dicht, aber sehr fein behaart, ganz mit Haaren umfranset, welche doppelt
so lang als die Flugel breit sind; aus der Wurzel ziehet sich eine gerade Langsader
bis gegen die Mitte der Fliigellange, wo sie in eine Spitze auslauft. Die Hinterfliigel fast
nur halb so lang als der Hinterleib, Vs kiirzer als die Vorderfliigel. Beine schwarz mit
rothbraunen Borsten besetzt, nur die Fussglieder dunkelbraun, Vorder- und Hinterbeine
gleichlang, halb so lang als der Hinterleib, die mittleren aber lU kiirzer; Schenkel
der Vorderbeine nur halb so lang als das ganze Bein, verkehrt keulenformig, an der
Wurzel V3 so dick als lang, am Knie kaum Vs so breit als die Keule: innen gerade,
aussen am Knie eingebogen; Schienen Ve kiirzer als die Schenkel, spindelformig, am Vorder¬
rande nach innen mit einem langen, diinnen, gebogenen Dorn bewaffnet; Fiisse nur 1U
so lang als die Schienen, halb so dick als lang; Schenkel der Mittelbeine 1U kiirzer als
die vorderen, gegen die Mitte verdickt, V6 so dick als lang; die Schenkel der Hinterbeine,
der Form nach, den mittleren gleich, nur Vs langer und verhaltnissmassig starker; Schienen
beider Paare an Grosse wenig unterschieden, an Form gleich, fast spindelformig gegen
die Mitte verdickt, Vorderrand gerade und etwas erweitert; Fiisse Ve so lang als die Schienen,
halb so dick als lang. Hinterleib, wie oben bemerkt, nochmal so lang als die Hinter¬
fliigel, gegen die Mitte *4 so dick als lang, glatt, spindelformig, mit wenigen Borsten;
erster bis dritter Abschnitt wenig unterschieden, fast |/3 kiirzer als breit, vierter und fiinfter
um VU, sechster um Vs langer als der dritte; siebenter und achter halb so lang
als der sechste, neunter nur halb so lang als der dritte, fiinfter bis neunter allmahlich
bis. zur Afterrohre verschmalert; Afterrohre so lang als der sechste Abschnitt, schmal
kegelformig, Ve so dick als lang, mit vier Borsten am Hinterrand. « Brasilien (Schott).
128. Idolotlirips Halidayi Newm.
1856. Idolothrips Halidayi Newman, Transact, of the Entomol. Soc. London, III,
pag. 265.
— 267 —
34*
H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
»Nigerrima, glaberrima; antennis gracilibus, flavis, basi apiceque ni'gris; capite
elongato, cylindraceo, mgro-piceo; alis .fuliginoso-hyalinis, ' eradiis, nigro-ciliatis ; tarsis
laete flavis; abdomine valde elongato, pedetentim attenuato, segmento apicali cylindraceo,
longissimo. Corp. long. ’25 unc. Alarum dilat. 2 unc. — Head three times as long
as broad, cylindrical, pitchy black; eyes large, lateral, oblong, seated at the anterior
extremity of the head; antennae very slender, 8-jointed; the first and second joints
robust, slightly incrassated exteriorly, black, the apex of the second tinged with yellow;
the third very slender, longer than those next following and pale yellow; fourth, fifth
and sixth slender, slightly incrassated externally, and pale transparent yellow, tipped
with black; seventh rather shorter, subfusiform, and entirely black; eighth extremely
slender, fusiform, very acute, and entirely black. Prothorax broader than long, anterior
and posterior margins straight, anterior as broad as the head, posterior double that
breadth, lateral margins sloped diagonally from the anterior margin half way to the
posterior, but, as regards their posterior half, straight and parallel; pronotum impressed
with wide irregular foveae; meso- and metathorax uniform in breadth with the base of the
prothorax. Abdomen very long, gradually tapering to an acute point, which is armed
with a few bristles; the thoracic segments and abdomen are black and shining. Wings
nearly transparent, but with a slightly smoky tinge; at the base they have a median
ray, which seems almost immediately to divide, and to be lost in the costal and posterior
margins, which are fringed with long silky black hairs. Legs rather short; femora very
slightly incrassated externally, black and shining; tibiae bright yellow; tarsi 2-jointed,
basal joint moderately long, the apical joint short, obtuse, brown. — Hab. Mysore
(Hamilton); feeds on the leaves of a species of Anacardium.«
POPISY DRUHIT TUBULIFER, JICHZ PR1SLUSN0ST RODOYOU
NEBYLQ LZE STANOVITL
BESCHREIBUNGEN DER TUBULIFERENARTEN, DEREN GATTUNGS-
ZUSTANDIGKEIT NIGHT FESTGESTELLT WERDEN KONNTE.
U nasledujicich druhu tubulifer nemohl jsem prislusnosf ro'dovou zjistiti, ponevadz
jsem nemel pfilezitosti je ohledati, a ponevadz v popisech jejich neni zminky o znacich,
charakterisujicich jednotlive nase rody. Uvadim je tedy pod jmenem rodovfm Phloeo-
tl trips s. 1.
Die folgenden Tubuliferenarten konnte ich nicht in die angefiihrten Gattungen
einreihen, weil ich nicht Gelegenheit hatte, sie selbst zu untersuchen, und weil in .ihren
— 268 —
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU ,T H Y S AN 0 P TE RA“.
Beschreibungen keine Erwahnung von den Charakteren, welche die fixierten Gattungen
kennzeichnen, geschieht. Ich zahle sie infolge dessen unter dem Gattungsnamen Pliloeo-
thrips s. 1. auf.
129. Pliloeothrips annulicornis Halid.
1836. Pliloeothrips annulicornis Haliday, Entomol. Magazine, pag. 443.
1836. — — Burmeister, Handb. d. Entom., II, pag. 410.
1843. - — — Anryot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640.
1852. — . — Haliday, Walker, Homopt. ins of Brit. Museum,
pag. 1101.
1860. — Halidayi Ivolenati, Wiener Entomol. Monatschr., IV, pag. 390.
Haliday (anno 1836.): » Ocellis tribus. — Capitis lateribus antrorsum conver-
gentibus, inermibus. — In the general proportions, intermediate between Phi. Ulmi
and Phi. Ptatices. The antennae short; the intermediate joints pale, but all tipped with
brown; the fore shanks and the feet dull ferruginous; the fore thighs thick, and the
thumb as in PM. Ulmi , fem.« Long. 1 lin.
130. Pliloeothrips subtilissima Halid.
1852. Pliloeothrips subtilissima Haliday, Walker: Homopt. ins of Brit. Museum,
pag. 1100.
» Metatarsus anticus muticus (in fern.?). — Nigra, antennarum flagello nisi apice
tarsisque pallide ferrugineis, tibiis anticis nisi basi ferrugineis, alis subhyalinis; fern.? —
Plil. Statices aequalis satis distincta. Caput antice magis rotundato-attenuatum, postice
tanlum subtilissime transversim aciculatum, inter oculos laevissimum; antennae medio
haud crassiores; alae dimidio interiors laevius flavicante ciliis vix fuscis nisi cum congesto
visantur. Tubus analis paulo brevior videtur. Long 2U~3ji lin. — Hab. sub cortice, sat
agilis; in gallis Quercus. England (F. Walker).«
131. Pliloeothrips anacardir Newm.
1855. Pliloeothrips Anaccirdii Newman, Transact, of the Entomol. Soc. London,
III, pag. 266.
»Nigerrima, glaberrima; capite paullum elongato, cylindraceo, piceo; antennis gracilibus'
stramineis, basi apiceque nigris; -abdomine vix elongato, lateribus rectis, fere ad apicem
parallelis, tunc obliquis, in segmento apicali brevi, cylindraceo, desinientibus; alis diaphanis,
eradiis', fusco-ciliatis ; femoribus perpaullum incrassatis ; tarsis stramineis. Corp. long.
•175-unc. Alar, dilat. -15 unc. — Head more than twice as long as broad, cylindrical,
— 269 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA.
pitchy black, having at its anterior extremity two very conspicuous bright ocelli seated
between the large lateral, oblong, compound eyes; antennae very slender, 8-jointed, the:
first and second joints robust, and distinctly restricted at the base, incrassated at the
apex, the apex of the second yellow; third extremely slender, twice as long as the
second, and pale straw-coloured; fourth, fifth and sixth of equal length, but all rather
shorter than the third, elongate, pyriform, straw-coloured, tinged with brown externally;
seventh long-ovate, shorter than the preceding three, black; eighth short, slender, black.
Thoracic segments nearly as described in Idolothrips Halidayi. Abdomen rather robust,
its sides parallel to near the apex, when it diminishes, rapidly terminating in a short
cylindrical apical segment. Wings without rays, hyaline, with long brown cilia. Legs
black, with straw-coloured tarsi; all other parts black and shining. — Hab. Mysore (Ha¬
milton), feeds on the leaves of a species of Anacardium.*
132. Phloeothrips stenomelas Wlk.
1859. Phloeothrips stenomelas Walker, Annals and Mag. of Nat. Hist., pag. 224.
»Ater, antennis concoloribus, capite glabro, thorace striis transversis, abdomine
lineari apice lanceolato. — Deep black. Antennae submoniliform. Head smooth, nearly
as long as the thorax, which is transversely striated. Abdomen linear, lanceolate at the
tip. Fore legs thick. Length VU lin.« Ceylon.
133. Phloeothrips parvipennis Reut.
1880. Phloeothrips parvipennis Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 14.
»Castaneo-fusca, nitida, sublaevis; capite pronoto vix longiore et latitudine cir-
citer 2/5 longiore, lateribus setis fortiter rigidis instructis; oculis subrotundis, circiter quartam
partem anticam capitis occupantibus ; antennis pilosis articulis tertio — quinto apicem versus
sensim clavatis, tantum tertio apice nonnihil constricto, hoc articulo ut etiam secundo
totis flavo-testaceis, quarto et quinto piceis, basi flavo-testaceis, tertio duobus ultimis
conjunctis longitudine sub-aequali; pronoto angulis basalibus, pterygonotis disco, an-
gulis omnibus basalibus segmentorum abdominalium, femoribus apice tibiis tarsisque flavo-
ferrugineis, tibiis posterioribus medio piceis; tarsis anticis articulo primo apice intrinsecus
uncinato; femoribus anticis crassissimis, posterioribus sat gracilibus. Long, circiter 2Va
mm. — Corpus castaneo-fuscum, laeve, nitidum. Caput latitudine parum magis quam
Vs longius, praesertim posterius deplanatum ibique confertim subtiliter punctulatum, la¬
teribus apicem versus sub-ampliatum, setis lateralibus fortiter rigidis, spatio interoculari
oculo latiore, spatio postoculari utrinque prope marginem et paullo pone oculum seta
longa instructo. Oculi superne visi sub-rotundi, deplanati, granulati, circiter quartam
— 270 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA\
partem apicalem laterum capitis occupantes. Ocelli tres. Antennae capiti et pronoto simul
sumtis longitudine aequales, articulo primo nigro, secundo hoc paullo graciliore et bre¬
viore, flavo-testaceo, tertio toto testaceo, spatio interoculari parum breviore, a basi gracili
apicem versus clavato-incrassato, ipso apice sub-constricto, ejus clava articulo secundo
aeque crasso; articulis quarto et quinto etiarn obconicis, piceis, quarto dimidio et quinto
triente basali flavo-testaceis, articulo sexto basin versus leviter gracilescente, ipsissima
basi testacea, septimo ovali, ultimo aciculato-acuminato ; quarto tertio aeque longo, quinto
et sexto sensim paullo brevioribus, septimo sexto circiter 1U breviore, octavo septimo
etiam circiter 1U breviore; articulis 3 — 8 densius pallido-ciliatis. Pronotum capitis fere
longitudine, trapeziforme, lateribus leviter rotundatum, disco apicem versus sat declive,
posterius medio foveola oblonga instructum, sublaeve, castaneo-fuscum. angulis posticis
testaceis (an specimen immaturum?). Pterygonotum pronoti longitudine, laeve, castaneum,
disco medio latius flavo-lerrugineum. Alae anticae brevissime squamiformes, ferrugineae,
pterygonoto magis quam duplo breviores, posticae vix distinguendae. Abdomen laeve, la¬
teribus aequaliter rotundatis, segmento secundo tertio longiore, reliquis longitudine sub-
aequalibus, tubo apicali segmentis duobus ultimis longitudine aequali, apice setoso; limbo
abdominis seriebus duabus setarum albidarum, quarum interna pilis versus discum ver-
gentibus; abdomen castaneo-fuscum, angulis omnium segmentorum basalibus latissime
apiceque tubi apicalis flavo-ferrugineis. Femora picea, apice flavo-ferruginea, antica
crassissima, crassitie capitis latitudini posticae sub-aequali, inermia; posteriora gracilia,
postica capiti vix aeque longa, intermedia his circiter 1U breviora. Tibiae flavo-ferrugineae,
anticae unicolores, posteriores medio picescentes. Tarsi toti flavo-ferruginei, anticorum
articulo primo intrinsecus fortiter uncinato. — Unicum individuum in paroecia Ylane legit
Dr. J. Sahlberg.«
134. Phloeothrips albosignata Reut.
1883. Phloeothrips bigemmata Costa, Geo-fauna sarda (2), pag. 71. (bez popisu —
ohne Beschreibung).
1884. — albosignata Reuter, Revue d’ Entomol., Ill, pag. 290.
1885. — — Costa, Geo-fauna sarda (4), pag. 12.
Reuter (anno 1884.): »Nigra, nitida, margine apicali metanoti fasciaque basali
segmenti primi dorsalis ad angulos retrorsum dilatata nec non macula laterali triangulari
segmenti quinti dorsalis abdominis albis; anntennis articulo tertio ipso apice excepto,
quarto ultra medium basique quinti albido-flaventibus; tarsis basi obscure ferrugineis;
capite longissimo, versus apicem angustato, mutico; antennarum articulo tertio tribus
sequentibus simul sumtis parum breviore; alis nullis; tarsis anticis maris intrinsecus ar¬
ticulo primo valide dentato-producto. Long. 3 mm, $ 32/5 mm. - Corpus nigrum,
nitidum. Caput thorace, segmento primo dimidioque secundo abdominalibus simul sumtis
H. UZEL, MONO'GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA.
longitudine aequale, latitudine maxima circiter duplo et dimidio vel fere 2 2/3 longius, la-
teribus convexum, versus apicem ieviter angustatum, marginibus lateralibus muticum,
spatio interoculari oculo nonnihil latiore. disco praecipue antice dense subtiliter trans-
versim aciculato. Oculi superne visi subovati. Antennae capitis longitudine, articulo primo
et secundo nigris, aeque longis, hoc ipso apice nonnihil pallidiore, tertio latitudine ca¬
pitis postoculari paullulum longiore, albido-flavente, ipso apice nigricante, quarto obco-
nico, tertio circiter duplo breviore, albido-flavente, tertia apicali parte nigra, quinto ob¬
lique obconico, quarto V3 breviore, nigro, basi albido-flavente, reliquis nigris, sexto quinto
paullo breviore, duobus ultimis simul sumtis sexto longitudine aequalibus. Pronotum
capite fere duplo brevius, antice annulo laevi, cetero dense subtiliter coriaceo-punctatum,
subaenescens, feminae ante basin impressionibus duabus transversis sat levibus. Mesonotum
lineare, angulis basalibus dentato-prominentibus. Metanotum subtiliter coriaceum, ipso mar-
gine apicali albo. Dorsum abdominis la'eve, segmento primo fascia dimidium basalem occu-
pante et lateribus retrorsum in angulos basales segmenti. secundi dilatata alba, segmento
secundo primo metanotoque simul sumtis longitudine aequali, tertio secundo paullo breviore,
quarto — octavo longitudine subaequalibus, nono octavo paullo breviore, sexto — nono versus
apicem sensim distinctius angustatis, omnibus utrinque linea longitudinali percurrenti
impressis, decimo tubuliformi duobus praecedentibus simul sumtis longitudine aequali;
quinque ultimis lateribus pilis longioribus exsertis, praecedentibus pilis lateralibus parum
distinctis, brevissimis; segmento quinto utrinque macula marginali triangulari alba. Pedes
nigri, femoribus anticis incrassatis capite circiter 2/5 (9) solum circiter (cf)
brevioribus, tibiis femoribus brevioribus, femoribus intermediis anticis sat multo brevi-
oribus, posticis anticis fere aeque longis. sed multo gracilioribus, tibiis posterioribus
femoribus vix longioribus, tarsis omnibus articulo primo obscure ferrugineo, hoc articulo
tarsorum anticorum maris intrinsecus valide dentato-producto.«
Sardinia (Costa). Algeria: Tlemcen (Marmotton).
135. Pliloeotlirips angustifrons Bergroth.
1888. Pliloeotlirips angustifrons Bergroth, Comptes rend. Soc. Entomol. Belg.,
pag. XXX.
»Elongatus, nitidus, niger; caput cylindricum, compressum, latitudine paulo magis
quam duplo longius, lateribus praesertim antice transversim strigosum, paulo pone oculos
seta brevi nigra rigida utrinque instructum, e latere visum longitudinaliter Ieviter con¬
vexum, spatio interoculari praecipue saperne perangusto, oculis vix quartam partem
laterum capitis occupantibus, antennis tenuibus, capite distincte longioribus, septem-
articulatis, articulis duobus primis brevibus, tertio et quarto apice pilis pauc.ulis longiusculis
obscuris praeditis, tertio quarto dimidio longiore, apice clavato, quarto e basi apicem
— 272 —
J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
versus sensim incrassato, dein nonnihil attenuato, articulis quinto sexto imprimisque
septimo subadpresse longiuscule argenteo-pilosis, fusiformibus, quinto quarto longitudine
subaequali, sexto quinto paulo breviore, septimo quinto subaequilongo ; pronotum trape-
ziforme, dimidia longitudine capitis paulo brevius apice capite haud latius, lateribus
subrectis, prope apicem et basin setis nigris paucissimis munitis, disco paulo inaequali;
mesonotum pronoto plus quam duplo brevius, disco subtiliter transverse rugoso, tuber-
culis duobus obtusis et inter haec fovea impressa praedito; alae ensiformes, nervo crasso
medio longitudinali percurrente instructae, fimbriis fusco-testaceis, alis anticis dilute luteo-
albidis, fasciis duabus indeterminate fuscis notatis, nervo fuscescente in dimidio basali
pilas tres validas erectas crassas capitulatas e papillis nascentes inter se longius distantes
gerente, alis posticis albidis, nervo obscuriore; abdomen lineare, e segmento octavo
apicem versus attenuatum, segmentis longitudine subaequalibus, ultimo tamen penultimo
distincte breviore, tribus ultimis prope angulum apicalem parce longiuscule pilosis, ultimo
praeterea ibidem pilis perpaucis ceteris multo longioribus et apicem tubi apicalis longe
superantibus ornato, tubo apicali segmento antecedent dimidio longiore, apice longe
parce piloso; femora antica valde incrassata. Long. 3 mm. — Patria: Brazilia meridi-
onalis (Blumenau, in provincia Sanctae Catharinae: Dr. Fritz Muller).«
— 273 —
35
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA.
PRIVESEK
ANHANG.
V nasledujicim sestaveny jsou ony druhy tfasnenek, ktere byly od jednotlivych
autord nedostatecne popsany, takze neni mozno je opet poznati. Nasledkem toho dovo-
luji si navrhnouti, aby byly pfis.te! ignorovany.
Im Folgenden hat der Verfasser jene Arten zusammengestellt, welche von den
einzelnen Autoren ungentigend beschrieben wurden, so dass es nicht moglich ist, sie
wieder zu erkennen. Infolge dessen erlaubt er sich anzutragen, sie fernerhin zu ignorieren.
Tlirips juniperina L.
1744. Pliysapus fuscus , alls albicantibus ; De Geer, K. Swenska Wetensk. Acad.
Handl., V, pag. 3.; tab. I., fig. 2.
1746. Tlirips elytris niveis. corpore fusco; Linne, Fauna Svecica. Editio I.,
pag. 221.
1761. Tlirips juniperina Linne, Fauna Svecica, pag. 266.
1767. — — Linne, Systema Naturae, pag. 743.
1773. Tlirips griseo-fusca oculis nigris, alis albescentibus ; De Geer, Mem. p.
servir h l’hist. d. Insectes, pag. 10., tab. I., fig. 5. (Goeze,
III. pag. 7.)
1777.
1781.
1781.
1787.
1788.
1789.
Tlirips juniperina Goeze, Entomol. Beytrage, pag. 348.
Schrank, Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 298.
Fabricius, Species Insectorum, pag. 396.
Fabricius, Mantissa Insectorum, pag. 320.
Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2223.
Berkenhout, Synopsis of Nat. Hist, of Gr. Britain and
Ireland, pag. 122.
— 274 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN OPT ERA".
1789. Thrips juniperina de Villers, Car. Linnaei Entomologia.
1794. — — Fabricius, Entomologia Systematica, pag. 228.
1802. — — Stew, Elements of Nat. Hist., pag. 114.
1803. — — Fabricius, Svstema Rhvngotorum, pag. 313.
1806. — — Turton, A General System of Nature pag. 716.
Linne (anno 1761.): » Thrips elytris niveis, corpore fusco.
Thrips paradoxa L.
175 . Thrips paradoxa Linne, Amoenitales academicae, 6, pag. 401.
1767. — — Linne, Systema Naturae, pag. 743.
1781. — — Sohrank, Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 298.
1788. — — Gmelin, Caroli a Linne, Systema Nat., pag. 2222.
Linne (anno 1767.): »T. fusca, alis abbreviatis, antennis pectinatis, fissilibus,
aliformibus. Insectum valde singulare. Habitat in China. «
Thrips ranunculi Schr.
1763. (Bez jmena. — Ohne Namen.) Scopoli, Entomologia Carniolica, pag. 141.
1781. Thrips Ranunculi Schrank, Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 298.
Schrank: »Thrips Ranunculi, nigra, alis albidis, segmentis abdominalibus mar-
gine rufis.«
Thrips variegata Gmel.
1764. Thrips variegata v. Gleichen, Das Neueste aus dem Reiche d. Pflanzen,
pag. 22.; tab. 21., fig. 6. et 7. (1788, Gmelin, Syst. Nat.,
pag. 2224.).
Thrips leucanthemi Schr.
1763. (Bez jmena. — Ohne Namen.) Scopoli, Entomologia Carniolica, pag. 141.
1781. Thrips leucanthemi Schrank, Enum. Ins. Austriae indig., pag. 298.
Scopoli: »In flore Bellidis major is, copiosissima, nigra tota; antennarum ar-
ticulis basi albidis; tibiis anticis crassioribus, compressis.
Schrank: »Breitfiissiger Blasenfuss. Thrips nigra, alis albidis; tibiis anticis com¬
pressis dilatatis albis.«
— 275 —
35*
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Thrips conica Fabr.
1803. Thrips conica Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag. 312.
Fabricius: »T. atra nitida alis ciliatis albis, abdomine conico. Habitat in America
meridionali (Dom. Smidt). Magna in hoc genere. Antennae fere moniliformes. Corpus
atrum, pilosum, abdomine acuto, conico. Alae ciliatae, albidae. Pedes atri femoribus
anticis incrassatis.«
Thrips cynorrhodi Halid.
1836. Thrips cynorrhocli Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 448.
1843. Physapus — Amypt et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643.
1852. Thrips — Haliday, Walker: Homopt. insects ot Brit. Museum,
pag) 1110.
Haliday (anno 1836.): »Tibiae et tarsi inermes. — Elytra linearia, unicolora,
basi tantum pallidiora. — Antennae stylus filiformis distincte biarticulatus. — Smaller
and paller than T. vulgatissima ; the style of antennae shorter. — Common in the
flowers of wild roses. «
Thrips grossulariae Halid.
1836. Thrips grossulariae Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 448.
Haliday: » Tibiae et tarsi inermes. — Elytra linearia, unicolora, basi tantum
pallidiora. — Antennae stylus perbrevis, articulis vix discretis. — Elytra fusca. — Common
in the flowers of gooseberries in spring. «
Thrips corymbiferarum Halid.
1836. Thrips corymbiferarum Haliday, Entom. Magazine, pag. 449.
1843. — corymbiferorum Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 644.
1852. — corymbiferarum Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum,
pag. 1112.
Haliday (anno 1836.): »Tibiae et tarsi inermes. — Elytra linearia, unicolora,
basi tantum pallidiora. — Antennae stylus perbrevis, articulis vix discretis. — Elytra
pallida. In the flowers of Corymbiferae. with a white border, in the Botanical garden
at Glassnevin, near Dublin. «
Haliday (anno 1852.): »Ferruginea, abdominis incisuris et antennarum apice
obscuris, ocellis rubris, hemelylris albidis, fern. Silacea mas.«
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY S ANOPTER A“.
Thrips livida Halid.
1836. Tlirips livida Haliday, Entomological Magazine, pag. 449.
Hal id ay: » Tibiae et tarsi inermes. — Elytra linearia, unicolora, basi tantum
pallidiora. — Antennae stylus perbrevis, articulis vix discretis. — Elytra testacea (aut
pallida?). — In flowers of Ulex Europaea , very rare.«
Thrips persicae Halid.
1837. Thrips Persicae Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 146.
Haliday: »The larva is entirely light yellow, not unlike that of Thr. ulmifoliorum ,
but without the small spines at the tail. — A small species, found on the diseased
leaves of peach-trees. «
Thrips ocliracea Westw.
1839. Thrips ochraceus Westwood, Introduction to the modern classific. of Insects, II.
Thrips picipes Zett.
1840. Thrips picipes Zetterstedt, Insecta lapponica, pag. 313.
Zetterstedt: »Nigra. nitida; hemelytris subulatis fuscis, basi albidis, pedibus
rufo-piceis, tarsis pallidis. Long. 1I3 lin. — Minutissima, vix \3 lin. longa. Antennae
breviusculae, filiformes, pubescentes, nigrae, basi pallidae. Corpus nigrum, nitidissimum,
glabrum. Abdomen subconvexum, lateribus parum pilosum. Anus acutus, stylo vero parum
elongato, parce piloso, apice vix setigero. Hemelytra longitudine abdominis, subulata,
margine ciliata, tota fuscata, basi alba. Alae angustissimae, albidae. Pedes validi, rufescentes,
femoribus suturatioribus, tarsis pallidis. Femora antica reliquis non crassiora. — Habitat
in Lapponia boreali rarissime. In floribus pratensibus Lapponiae meridionalis passim
inventa.«
Thrips olivaria Tamburin.
1842. Thrips olivarius Tamburin, Memoire sur le Thrips oliv. etc., Draguignan.
Phloeothrips tristis Halid.
1852. Phloeothrips tristis Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1098.
Haliday: »Alae et ocelli desunt. — Nigra, nitida, antennarum articulo tertio albido,
metatarso mutico. Long. 1 lin . «
— 277 —
H. UZEL, MONO GR APHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
Phloeothrips mali Fitch.
1856. Phloeothrips Mali Fitch, Report on the noxious insects of New- York,
pag. 104.
Fitch: »This insect measures only six hundredths of an inch in length and
one hundreth in width. It is polished and shining, and of a blackish purple color. Its
antennae which are rather longer than the head and composed of eight nearly equal
joints, have the third joint of a white color. The abdomen is concave on its upper
side, and is furnished with a conical- tube at its tip which has a hew bristles projecting
from its apex. The wings when folded are linear, silvery white, and as long as the
abdomen; they are pressed closely upon the back, spreading asunder at their bases,
and appear like an elongated white Y-shaped mark. Viewed from above, the head is
of a square form, longer than wide. The first segment of the thorax is well separated
from the second, is broadest at its base, and gradually tapers to its anterior end, where
it is as wide as the head. The following segment is the broadest part of the body and
square, with its length and breadth equal. United States: New-York.« — Gouging into
young apples?
Thrips tritici Fitch.
1856. Thrips Tritici Fitch, Report on the noxious ins. of New-York, pag. 304.
et pag. 308., fig. a — f.
Die vfkresu jest patrno, ze tu spleten jest jakysi zastupce tubulifer s nejakou
trasnenkou terebrantialnf.
Aus den Zeichnungen geht hervor, dass hier ein Vertreter der Tubuliferen mit
einem der Terebrantien vermengt wurde.
Aeolothrix>s trifasciata Fitch.
1856. Coleothrips trifasciata Fitch, Report on the nox. insects of New-York,
pag. 308.; fig. g.
Fitch: »Length 0.07. — It is of a black color, polished and shining, with the
third joint of its antennae white, and its wings black or dark smoky brown, with three
broad white bands, whereof one is upon the base, another across the middle, and the
third, which is somewhat narrower, upon the tip. The wings show two longitudinal
veins, but no transverse ones were noticed upon them -(?), nor could I discover any
fringe upon either their outer or inner (?) margin. The fore legs are larger than the others,
and the antennae instead of arising far apart as in most of the species I have examined,
come out from the front of the head close together (!), and are composed of only five
— 278 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
principal joints, of which the two first are short, and a third thicker than the others,
which are long and cylindrical, the last one gradually tapering to a slender point, its
apical portion being divided into small indistinct segments. — This species is common
upon wheat. « — New-York.
Pliloeothrips caryae Fitch.
1857. Pliloeothrips caryae Fitch, Report (II.) on the noxious ins. of New-York,
pag. 127.
In hickory galls, food ?
Limothrips poaphagus Comstock.
1875. Limothrips poaphagus Comstock, A Syllabus of a Course of Lectures etc.
Nominalni druh. — Nominalart.
Pliloeothrips*) fasciata Butler.
1876. Aptinothrips (!!) fasciatus Butler, Annals and Mag. of Nat. Hist. No. 101.,
pag. 412.
Butler: » Blackish piceous, glabrous; wings hyaline; bases of antennal joints,
eyes, ocelli, and five broad abdominal bands crystalline white; frons fulvous; antennae
7-jointed, basal joint conical, the second to fourth obconical, fifth to seventh fusiform;
the terminal joint terminating in an acute point; head rounded, truncate in front
and behind, with a central obtuse carina and an oblique stria behind each eye. Length
3 millims. Rodriguez; coll, by Gulliver. «
Thrips lini Ladureau.
1877. Thrips lini Ladureau, Assoc, franq. p. 1’ avanc. d. Sciences, pag. 953., fig. 99.
Znaky vytknute tykaji se trasnenek vubec..
Die angefiihrten Kennzeichen beziehen sich auf die Thysanopteren iiberhaupt.
Thrips croceicollis Costa.
1884. Thrips croceicollis Costa, Geo-fauna sarda (2), pag. 71.
Nominalni druh. — Nominalart.
*) s. 1.,
279 —
H. UZEL, MONO GR A P H I E DER ORDNUNG TIIYS ANOPTE R A.
Phloeothrips brunnea Jordan.
1888. Phloeothrips brunnea Jordan, Zeitschr. f. wiss. Zool., 47.
Thrips asperulae Jordan.
1888. Thrips asperulae Jordan, Zeitschr. f. wiss. Zool., 47.
— 280 —
J. UZEL, MONO GRA.FI E RADU „TI1 Y SANO PTER A“.
ZAVERECNE POZNAMKY.
SCHLUSSBEMERKUNGEN.
Ghceme-li studovati tfasnenky, je nutno, jak jiz na str. 15. feceno, zkoumati je v prae-
paratu mikroskopickem. Pfipojime zde jeste nektere pokyny. Tekutina, .v niz tfasnenky tnikroskopem
vyhodne ohledavame, jest glycerin nebo lih (tento vsak rychle se vypafuje, procez musi byti behem
zkoumani ustavicne pipetou nahrazovan). — Kryci sklicko nesmi tuze tesne ke sklu objektivnimu
pfilehati, aby jemna tato zvifatka nebyla smacknuta a deformovana. Toho uvarujeme se, kdyz pod
sklicko to s jedne strany vsuneme spendlik, jimz snadno raflzeme tlak jeho regulovati.
Rozmery jednotlivych cast! tela je naprosto nutno merit! mikrometrem (v okularu), pone-
vadz odhad okem mftze velmi klamati Pfi mereni hlavy musinie vzdy pfihlizeti k tomu, zda-li neni
vtazena do predohrudi, a pri mereni clanknv abdominalnich se presvedciti, zda-li neni vsunut ca-
stecne jeden do druheho, coz se nekdy velikou merou stava. Pravidelne vsak se telo trasnenek po
smrti v lihu rozestoupenim se jednotlivych. clanldi znacne prodlouzi, pri cemz se svetle spojovaci
blany objevi. Odmefujice delku tela, musime k tomuto nepfirozenemu prodlouzeni jeho miti zretel. Spo-
lehlive mohou byti mereny jen zive tfasnenky umele ochlazene (aby se nepohybovaly), coz hodlam pfiste
provadeti, abych nabytymi pfesnymi cisly nahraditi mohl priblizne delky tela, v teto monografii udane.
Tvar a strukturu kfidel, tykadel a noli muzeme jen tenkrat spolehlive posuzovati, kdy2 jo
oddelime od tela a ohledavame je pod jistym tlakem (aby vsecky casti prisly do jedne roviny).
Ghceme-li ustroje ustni a makadla pfesne zkoumati, musime hlavu zvirete jehlami pozorne ode-
jmouti, cimz se sosak, Mery na hlave zustava viseti, stava zrakfim nasim pfistupnym. Ocka uhli-
dame nekdy teprve tenkrat, kdyz jsme byli hlavu v silnem roztoku drasla ziraveho varili. coz tez
velmi se odporucuje ke studiu jemnych struktur chitinu.
Konecne podotykam jeste, 2;.e milerad zodpovim dotazy ke tfasnenkam
se vztahujici, a ze urcim material mi z a si any.
Will man verlasslich Thysanopteren bestimmen, so ist es nothwendig, wie schon auf S.
16 erwahnt wurde, sie in einem Tropfen Glycerin auf dem Objecttrager unter dem Mikroskope
zu untersuchen. Man kann wohl auch Spiritus dazu verwenden, ist jedoch gezwungen ihn im Laufe
der Beobachtung, weil er stark verdiinstet, fortwahrend mit Hilfe einer Pipette zu erneuern. Na-
turlich muss man iiber den Tropfen Flussigkeit., in dem sich die kleinen Insecten befinden, eiri
Deckglaschen legen, dasselbe jedoch gehtirig stiitzen, damit es sich nicht allzu eng an den Object¬
trager anlegt und dadurch das Object breitdruckt. Vor diesem Umstande ist sehr zu warnen, denn
es werden dadurch die Formen des Korpers stark verandert. Hingegen ist ein sehr s.chwacher
Druck, den man durch eine von einer Seite unter das Deckglas geschobene Nadel regulieren lcann,
recht zweckmassig, ja sogar erforderlich, da er den Korper ziemlich in eine Ebene bringt, ohne
ihn zu deformieren. Die Dimensionen der einzelnen Theile sind unbedingt mit dem Ocularmikro-
meter zu messen, da ein Abschatzen mit dem Auge zu grossen frrthumern fuhren kann. — Dio
verhaltnismassigen Langen werden nach folgendem Beispiel angegeben. Ist der Kopf 12 Theile lang
- 281 —
36
e. UZEL. MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA.
und der Tubus 7 Theile, so heisst es : Der Kopf ist um 07 langer als der Tubus (12 : 7 = 1*7;
1’7 — 1 — 07), oder : Der Tubus ist um 0*42 kurzer als der Kopf (7:12 = 0*58 ; 1 -- 0*58 •= 0*42).
Beim Messen der Dimensionen des Kopfes und der einzelnen Abdominalsegmente ist darauf wohl
zu achten, ob nicht jener theilweise in den Prothorax eingezogen und diese nicht ineinander hin-
eingeschoben wurden, weil dies zuweilen in hohem Grade bei todten Thieren geschieht. Regel-
massig erfolgt jedoch nach dem Tode in Spiritus eine sehr betrachtliche, manchmal eine erstaun-
liche Verlangerung des ganzen Insectes, weil die einzelnen Segmente auseinanderweichen. Dabei
werden die weissen Verbindungshaute zwischen Kopf und Prothorax, zwischen diesem und
dem Pterothorax, hauptsachlich jedoch die sehr breiten Haute zwischen den einzelnen Abdominal-
segmenten mehr oder weniger sichtbar. Ein aufgelegtes Deckglaschen tragt zur unnatiirlichen
Verlangerung des Korpers sehr stark bei. Um nun die annahernd genaue Korperlange zu erfahren,
muss man alle Abschnitte des Korpers mit dem Mikrometer einzeln messen und die gewon-
nenen Zahlen addieren, dabei jedoch ja nicht vergessen, dass beim lebenden Thiere die
Abdominalsegmente ineinandergeschoben sind, und dass bei ihnen auch der Kopf und eventuell
der Tubus etwas eingezogen ist. Man sollte daher die Korperlange nach lebenden Thieren
von Durchschnittsgrosse (mit dem Mikrometer) bestimmen, was jedoch wegen ihrer Bewegungen
sehr selten gelingt. Nur eine starke Abkuhlung der Luft (dureh ein Stuck Eis, welches man unter
eine Metallplatte legt, auf der sich das durch ein umgekehrtes Uhrglas zuriickgehaltene Thier be-
flndet) vermag ihre Bewegungen zu sistieren. Ich beabsichtigc nachstens lebende, auf soldi e Weise
zur Ruhe gebrachte Thiere zu messen, um die in vorliegender Monographie nur pro. vis -o rise h
angegebenen annahernden Kbrperlangen durch die gewonnenen genauen Zahlen nach und
nach ersetzen zu konnen. In Betracht. der Schwierigkeiten, welche mit dem genauen Messen der
Korperlange der Thysanopteren verbunden sind, ist es sehr begreiflich, wenn dieselbe von den
Autoren ofters zu gross angegeben wird.
Die Fliigel, Fiihler und Beine kann man nur clann verlasslich beurt.heilen, wenn sie, vom
Korper abgetrennt, unter einem gewissen Drucke beobachtet werden. Will man Mundwerkzeuge
und Palpen genau betrachten, so muss man den Kopf der Insecten vom Leibe vorsichtig mit Nadeln
abtrennen, um den daran hangen gebliebenen Russel untersuchen zu konnen. Ocellen sieht man
zuweilen erst dann, wenn man den Kopf in einer starken Losung von Atzkali gekocht hat, was
auch sonst zum Studium der feinen Structuren des Ghitins sehr zu empfehlen ist.
Ich habe in meiner Monographie durchgehends den Namen T h y s a n o p t e r a (Thysa¬
nopteren) gebraucht, welcher dem Namen Physopoda (Physopoden) vorzuziehen ist, da
jener die Prioritat hat, indem er fur unsere Ordnung von Haliday fr.u her verwendet wurde.
Das Wort Physopoda bildete Burmeister nach Dumerils franzosischem Namen Physa-
podes (der sich auf den Degeerschen Namen Physapus bezieht). Dumeril gebraucht
gleichzeilig auch noch den Namen. Vesi tar ses, und da seine Benennungen fr an z 6 s i s eh und
doppelt sind, konnen dieselben auf Prioritat keinen Anspruch machen. Dem lateinischen Namen
Thysanoptera wtirde der deutsche Fransenfliigler entsprechen, daher erlaube ich mir als
Ersatz fur den Namen Blasenfusse den Namen Fransenflieg'eii (Gartner nennen diese Insecten
„schwarze Fliegen") anzutragen.
Endlich will ich noch erwahnen, dass ich gerne bereit bin, jedermann
Auskiinfte fiber- den hier behandelten Gegenstand zu ertheilen und das mir
zugeschickte Material zu bestimmen*).
*) Auf enth altsort. des Verfassers: Koniggratz, Nr. 12. (Bolimen.)
— 282 -
II. CAST
palaeontologickA.
II. PALAEONTOLOGISCHER
THEIL.
J. UZEL, MON 0 GRAFIE RADU „THYS AN OPTER A“.
UVODNI POZN Am ky.
EINLEITENDE BEMERKUNGEN.
Fossilni tfasnenky posud nalezeny byly pouze v utvaru tfetihornim. Ze starsich
vrstev utvaru tohoto popsano bylo nekolik druhu Oustaletem (L. c. 103.) a jedna davno
pfed ti'm Heerem, a to z lomu u Aix v jizni Francii, jejichz sadrovce nalezeji do vyssiho
eocenu a vyznamenavaji se bohatou zkamenelou floron. Tfi druhy dale popsany byly
Mengem z jantaru (do spodniho oligocenu pocitaneho), smuly to davnovekych konifer,
ktere rostly v lestch skandinavskycb, odkudz k jiznim bfehum more baltickeho splaveny
byly. V mladsim utvaru tretihornim nalezeny byly cetne zbytky vymrelych tfasnenek
v dolech hnedouhelnfch u Rottu, nedaleko Bonnu, vrstvach to, nalezejtctch do slupne
aquitanskeho (die K. May era) a die starstho rozdelent do svrchntho oligocenu. Z naleziste
tohoto popsal v. Schlechtend al 12 druhu. Ze stupne tortonskeho ci oningenskeho
(drive do horejsiho miocenu pocitaneho) popsano nekolik druhu od Oningen v jiznim
Badensku, kterezto misto prebohatou faunou hmyzu z nejruznejsich radu se vyznamenava.
Konecne znamy jsou take fossilni trasnenky ze severoamerickeho utvaru tfetihorniho
(Utah, Fossil Canon, Chagrin Valley), z nehoz Scudder (L. c. 88. a 100.) popsal tfi
druhy. Ac posud nam jsou trasnenky jen z tretihor znamy, neni pochybnosti, ^e jiz davno
pred tim vyvinuty byly. Ba jest mozno, ze jiz v prvohoracn (aspori v utvaru kameno-
uhelnem) byly differencovany, nebof tenkrate z pfedku naseho hmyzu rovnokfidleho jiz
homoptera se byla vyvinula, jak z nalezenych krisu a svitilek nepopiratelne na jevo
vychazi. Vime pak, ze trasnenky z tech prechodnich tvaru mezi orthoptery a homoptery
se odvozuji (viz Cast’ systematickou), jez sice maji jiz znaky, valnou vetsinou homopterum
nalezejici, avsak prece nektere vlastnosti orthopter si zachovaly (zvl. v ustrojich ustnich).
Ze nenalezli jsme posud tfasnenek jinde nez v tfetihorach, jest snadno pochopitelno,
uvazime-li, 2e hmyz vubec ve vrstvach zemskych velmi pofidku se zachoval, ponevadz
zije vetsinou na suchu, kde mrtvoly jeho setlely neb jinymi zivocichy sezrany byly, a ze
jen tenkrate zbytky jejich udrzeti se mohly, kdy^ dostaly se do bahna, kde ihned novou
vrstvou jeho pokryty byly. Jen velikou nahodou dostava se pak petrefakt ten do rukou
znalce, ktery nad to velmi snadno pfehledne hmyz tak drobny jako jsou tfasnenky.
Proto tedy jen z nekolika malo nalezist’ jsou znamy, ac snad na kvetnatych luzich
— 285 —
H. U Z EL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
mladsich period geologickych cetne se vvskytovaly. Jest pravdepodobno, ze bvchom
mnohe fossilni tfasnenkv objevili, kdybychom byslfeji k nejmensim carkam na lupcich
usazenin sladkovodnich pfihlizeli, a to zvlaste na tech naiezistich, kde mistni pomery
zachovani zbytku hmyzovych velmi pfiznivy bylv (krome vyjmenovanyc.h lokalit jsou to
zvlaste: Commentry, Schambelem, Solenhofen, Sezanne, Auvergne, Radoboj). Snad
i v Cechach nalezneme behem casu fossilni trasnenky. Vzhledem k nim upozornoval
bych na vrstvy hnedouhelne u Stareho Sedla a Ivuclina a na stars! pfedcedicove hnede
uhli vubec, pfi jehoz tvofeni se snad podobne pfiznive pomery k zachovani zbytku
trasnenek vladly jako v soudobvch vrstvach (stupen aquitansky) u nepfilis vzdaleneho
Rottu, kdez cetne se vyskytuji.
O FOSS1LNICH DRUZICH TRASNENEK.
UBER FOSSILE TH YSANOPTEREN ARTEN.
Fossilni druhv dosud popsane jsou jednak zastupcove rodu vymfelvch, a sice rodu
Palaeothrips Sc., Lithadothrips Sc. a Calothrips Sc., aneb vfadeny byly do rodu
Melanothrips , Thrips , Heliothrips a Phloeothrips , jejichz druhy posud ziji.
Rod Palaeothrips. Scudderem ze Sev. Ameriky popsany (L. c. 88. a 100.),
patfi, jak tento sam poznal, mezi Coleoptrata. Hlava jeho jest okrouhla, do predu trochu
se zuzujici. Tykadla jsou stihla, o sedmi valcovitych clancich. Posledni z nich jest prave
tak dlouhy jako dva predchazejici, a nelze na nem poznati, ze by byl srostl z mensich
cash. Prostfedni clanky tykadel jsou na konci trochu rozsifene. Prothorax znacne sirsi
nez hlava a trochu sirsi nez delsi. Pfedni femora neobycejne tlusta, sotva vice nez dvakrat
tak dlouha jako siroka; pfedni libie taktez stlustle, o nec.o delsi nez femora; ostatni nohy
jsou mirneji stlustle a tak dlouhe, ze dosahuji konce abdomenu. Pfedni kfidla neoby¬
cejne siroka, na konci nejsirsi. Zde jest jejich sifka o neco vetsi nez ctvrtina delky.
Hofejsimi kfidly jdou dve podelne zilky, ktere rozdeluji plochu jejich na tfi skoro stejne
cash. Uprostfed nahle k sobe se trochu sblizuji a spojuji se pficnou zilkou. Na samem
konci od sebe se vzdaluji. S obema okraji spojeny jsou jinymi pficnymi zilkami, ktere
nalezaji se v prve a druhe Ifetine delky kfidla. Obe pficne zilky dolejsi. tfetiny kfidel
jsou o poznani dale v pfed posunutv nez odpovidajici zilky v hofejsi tfetine. Trasne na
zadnim okraji kfidel jsou asi tfikrat delsi nez na pfednim. Nejen zilka okruzni, nybrz
i zilky podelne jsou chlupate. Dolejsi kfidla jsou bez Ailek a skoro tak dlouha a siroka
jako hofejsi. Abdomen jest tlustf. Jediny druh P. fossilis jest l-6 — 18 mm dlouhy,
Obraz jeho, Scudderem provedeny, nalezneme v Zittelo ve: Handbuch der Palaeonto-
logie, I. Abth., 2. Bd., na str. 784. (fig. 999.). — Kfidla rodu Palaeothrips , jak je
Scud der popisuje, jsou uplne shodna s kfidly recentniho rodu Melanothrips (Tab. V.,
fig. 39.). Tykadla pak jsou podobne utvofena jako u recentniho rodu Bhipidothrips
nov. gen. (Tab. V., fig. 43.). Zde ovsem Ize na poslednim clanku poznati, ze povstal
— 286 -
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU ,TH YSAN OPTERA".
srustem tfi mensich cast!, coz vsak pfi zkamenelem objektu muze snadno stati se ne-
zfetelnym. Misto rodu Palaeothrips jest tedv v soustave mezi obema jmenovanvmi
rody recentnimi.
Rod Lithadothrips , timtez aulorem ze Sev. Ameriky popsany, ma hlavu sirokou,
okrouhlou, oci velike. Tykadla jeho jsou stihla, osmi- neb devitic.lenna; clanky jejich
valcovile. Prothorax tak siroky jako hlava. Kfldla jsou spatne zachovana, avsak pfece
tak, ze na zaklade jich mMe pfislusenstvi toho rodu do skupiny Coleoptrata byti zji-
steno. Nohy jsou sllhle a podobne noham rodu Palaeothrips ; zda se, ze bvly hojne
chlupv opalfeny. Jediny druh L. vetusta jest P7 mm dlouhv. — Sc u d d er nalezl dva
exemplafe toho druhu a pravi, 2e fozeznavaji se od sebe znacne ve tvaru abdomenu.
Tento jest prf u jednoho siroky a vfetenovity,. na konci trochu prodlouzeny a tarn ne-
kolika chlupy opatreny. Druhy ma strany abdomenu rovne a konec jeho siroce zao-
krouhleny. Palrne jest prvy exemplar samice. druhy samec.
K recentm'mu rodu Melanothrips radt Scudder jisty druh tfasnenek, jehoz
zbytky jsou velmi neuplne zachovane, a jejz jmenuje M. extincta. Pravi o nem, ze ma
hlavu malou, napred zuzenou, a ze jeho tykadla jsou velmi dlouha. Z kfidla zachovala
se jen pfedni cast’ zilky okruzni, nesouci podobne chlupy jako druh Palaeothrips fossilis ,
a cast’ jedne z zilek podelnych. Delka tela obnasela 2 2 mm.
Ostatni tfasnenky fossilni vfadeny bvly do recentnich rodu Phloeothrips , Thrips
a Heliothrips. Z tech hodlame venovati vetsi pozornost’ druhum, jez v. Sch lech ten dal
z hnedeho uhli u Rottu popsal, ponevadz, jak jiz praveno, mame tytez vrstvy v Cechach,
a tudiz tytez druhy by zde nalezeny byti mohly. Krome toho pak lze druhy v. Schlech-
tendalovy dobre posuzovati. jezto jsou podrobne popsany a peclive vykresleny.
Zbytky tfasnenek z naleziste toho jsou dosti dobre zachovany, jak ukazuji vy-
obrazeni jejich, z nicM nektera jsem vybral a v Obraz 1. sestavil. — Schlechtendal
popsal v celku dvanact druhu, z nichz jeden zafad’uje do rodu Phloeothrips, sedm do
rodu Thrips v sir. slova smyslu a ctyri do rodu Heliothrips. Pokud se tohoto posled-
nlho rodu t^ce, dalo se priradeni nekterych tfasnenek k nemu jen . ohledem na jejich
mfizkovanou strukturu chitinu, coz zda se autoru samemu znakem nepodstatn^m byti,
a to tim vice, ponevadz neni vyloucena moznost’, ze zminena struktura povstala teprv
pfi zkameneni. — Vsecky druhy byly okfidlene a kfidla jejich zachovala se zvlaste tenkrat
dobfe, kdyz nebyla pfilozena k telu tfasnenky, n^brz volne ve vrstve lezela. Tykadla
celkem zachovala se spatne, takze, jak autor pravi, jen v malo pfipadech mohou popisy
jejich ponekud naroky ciniti na spravnost’. Tim take vysvetluji se bizarni tvary nekterych
vykreslenych tykadel (Obr. 1., fig. 6. a 7.). Ocka lze spatfiti jen zfidka a vzdy jen ne-
dokonale. Metascutellum cita v. Schlechtendal mylne k stfedohrudi, cimz vyklada
se jeho tvrzeni, ze metathorax jest slabeji vvvinut nez mesothorax. — Vykresy v.
Schlechtendalo vy pfedstavuji skoro vesmes samice (jen druh clypeata jest snad
samecek), coz snadno si vysvetlime, povazime-li, ze je u tfasnenek vzdv mnohem vice
— 287
H. UZEL, MO NO GRAPH I H HER ORDNUNG THYSANOPTERA.
sarnie nez samcu. — Pfesne pozorovani delailu techto malych, jen 09 — 2’3 mm dlouhYch
zviratek valne jest znesnadneno tim, ze nemozno u2iti pri napadajicim jen svetle, pfi
nemz zkoumani jejich toliko diti se muze, vetsich zvetseni.
Prvni z tfasnenek v. Schlechtendalo vych jest Phloeothrips (s. 1.) Pohligi
(Obr. 1., fig. 1.). Hlava jeho jest as tak dlouha jako siroka, nazad znacne zuzena. Qcka
pritomna. Prothorax ma podobu lichobe^mka a jest dvakrat kratsl hlavy. Predni femora
nejsou stlustla. Krldja velmi nedokonale zachovana. Posledni clanek abdomenu (tubus)
jest o neco kratsi hlavy, na basi trochu sirs! nez na konci. Delka tela 2*3 mm. —
Krome tohoto druhu nalezl autor jeste zbytky dvou jinych druhu, do tehoz rodu nale-
zejicich, jez vsak jsou velmi neuplne a tudiz popsany nebyly.
Obraz 1. F 0 S S l L N I T R A S NE N K Y. (Die v. S c hi e c h t e n d a 1 a.) *) — 1. Pliloeotlirips
Poldigi. 2. Thrips pygmaea. 3. Thrips clypeata. 4. Th/rips Frechi. 5. Thrips excettens. 6.
Cast tykadla druhu Thrips minima. 7. Tykadlo druhu Thrips hreviventris. 8. Litliado-
thrips cucullata.
Druha tMsnenka, Thrips (s. 1.) excettens (Obr. 1., fig. 5.) mela hlavu zaokrou-
hlenou, skoro dvakrat sirsi nez deJsh Tykadla, dvakrat tak dlouha jako hlava, podobala
se pry tykadlum druhu Tlirips sambuci. Prothorax byl asi o Vs sirsi nez dels! a mel
*) FOSSILE THYSANOPTEREN. (Nach v. Schlechtendal.) — 1. Phloeothrips
Pohligi. 2. Thrips pygmaea. 3. Thrips clypeata. 4. Thrips Frechi. 5. Thrips excellens. 6. Ein Theil des
Fuhlers der Art Thrips minima. 7. Fiihler der Art Thrips hreviventris. 8. Lithadothrips cucullata.
— 288
J. UZEL, MON 0 GRAFIE RADU ,TH Y SAN OPTER A“.
rohy zakulacene. Zadni okraj mesoscutella tvofil nlzky oblouk. Druhy a2 osmy cl. ab-
domenu opatfeny bylv po kazde strane nahofe okrouhlou jamkou a zfetelnou ryhou pod
pfednlm okrajem. Posledni clanky na zadm'm kraji brvite. Kladelko zfetelne. Pfedni
femora byla trochu stlustla. Kfidla dosti siroka a opatfena, je-li pozorovanl spravno,
dvema podelnymi zilkami, celym kfldlem se tahnouclmi. Delka tela 1‘8 mm. Zda se, 2e
tento druh byl sveho casu velmi hojnym.
Thrips (s. 1.) longula mela die v. Sch lech ten dal a telo dlouhe, stlhle a hlavu
tak sirokou jako dlouhou. Prothorax byl o malo sirs! nez dels! a v deice asi hlave se
vyrovnaval; nazad trochu zuzeny. Mesoscutellum male, jeho zadni okraj tvofil vysoky
oblouk, do pfedu otevreny. Pterothorax veliky. Posledni clanky abdomenu byly vzadu
brvite. Prohlubin na clanclch abdominalnlch nebylo. Delka tela P8 mm.
Thrips (s. 1.) pennifera mela hlavu o dve tretiny sirs! nez dels!, v predu za-
okrouhlenou, nazad se rozsirujlcl. Prothorax byl znacne sirs! nez hlava a skoro dvakrat
sirs! nez dels!. Zadni okraj mesoscutella rovny. Kfidla velmi uzka a do kola dlouze tfa-
snita. Tykadla byla stihla, nepfipoustejl vsak, jak autor pravl, zadne urcite pfedstavv; jen
tolik Ize poznati, ze jejich 4. cl. byl mnohem dels! nez 2., jen2 byl prave tak dlouhy
jako clanek tfeti. Delka tela 1-3— 1*5 mm.
Thrips (s. 1.) breviventris mela hlavu podoby polokoule. Tykadla (Obr. l.,fig. 7.)
skladala se ze sedmi clanku, z nichz mely 2. a 4. stejnou delku a byly kratsl nez 3. Clanky
tykadla utrpely asi znacnych deformacl pfi zkamenenl. Prothorax byl dels! nez hlava
a do pfedu trochu se rozsifoval. Pfedni jeho rohy ostre a zadni, na nichz nalezalo se
po dvou dlouhych chlupech, zaokrouhlene. Zadni okraj mesoscutella tvofil oblouk. Ab¬
domen byl zavality a sotva dels! nez hlava a thorax dohromady. Kfidla byla uzka, kratka
a velmi fldkymi, dosti dlouhymi tfasnemi opatfena. Delka tela as 1 mm.
Thrips (s. 1.) minima mela telo male a uzke. Hlava a prothorax dohromady
pry tvofily dosti pravidelny kruh (mvsllm, ze jest to asi deformace tlakem zpusobena).
Abdomen byl uzky. Dlouha kfidla taktez velmi uzka. Nohy byly kratke a zavalite. Z ty-
kadel (Obr. 1., fig. 6.) zachovalo se jen prvych pet clanku. Prvnl, 2., 4. a 5. cl. byly
mezi sebou stejne dlouhe a kazdy z nich kratsl ne£ clanek tfeti. Prvnl clanek stal v pro-
hloubenem na konci vystupku hlavy a mel podobu poharovitou; 4. cl. byl neobyCejne
stlustly. Delka tela O’ 9 mm.
Thrips (s. 1.) pygmaea (Obr. 1., fig. 2.) mela hlavu okrouhlou, o Vs — Vs sirs!
ne2 dels!. Prothorax byl tak dlouhy jako hlava a mel snad nahofe uprostfed podelnou ryhu.
Cast' zadnlho okraje mesoscutella, mezi kofeny kfldel se nalezajici, mela podobu vyso-
keho oblouku. Kofeny hofejslho a dolejslho paru kfldel byly od sebe znacne vzdaleny.
Abdomen jen o malo dels! nez hlava a thorax dohromady. Hofejsl kfidla mela dve
2ilky podelne, z nichz, die vykresu, kazda cele kfldlo prostupovala. Delka tela as
1'2 mm.
— 289 —
37
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY SANOPTERA.
Thrips (s. f.) capito mela hlavu skoro tak dlouhou jako sirokou. Bezprostfedne
za ocima nalezala se pficna cara. Tykadla byla jen o malo dels! nez hlava. Prothorax
o polovici kratsi nez tato a vice nez dvakrat tak siroky jako dlouhy. Mesothorax byl
svou velikosti velmi napadny, nebot’ by] deist nez prothorax a skoro teze delkv jako
metathorax. Mesoscutellum vzadu tfikrat vykrojeno. Koreny hofejstch kftdel byly na-
sledkem neobvcejnych rozmeru stfedohrudi znacne do zadu posunuty. Abdomen dlouhy.
Druhy az 7. cl. jeho mely nahofe na kazde strane okrouhlou jamku a obloucek, jenz
obe jamky spojoval. Zadni kraje clanku abdominalntch byly uprostred obloukovite vy-
krojeny. Kladelko patrne. Delka tela P4 mm.
Lithadothrips cucullata (Obr. 1., fig. 8.), v. Schlechten dalem nepravem
(viz nahore) k rodu Heliothrips pfifadena, vyznamenavala se nasledujtctmi znaky. Hlava
mela skoro podobu polokoule; oci byly velike. Prothorax vzadu zaokrouhlen, pfednt
okraj pronota pokryvala pry tylnl cast’ hlavy (proto jmeno cucullata), coz, jak mysli'm,
jen tlm povstalo, ze hlava se castecne do pfedohrudi vtahla, jak to u tfasnenek po
smrti casto se deje. Pronotum bylo na okrajtch do kola a castecne tez na povrchu krat-
kymi chloupky poseto. Nad prednimi kyclemi staly prf jeste tfi delkou svou se vyzna-
menavajtct chlupy. Zadnt okraj mesoscutella tvofil mezi koreny krtdel nevysoky obloucek,
k nemuz pry prilehal trojhranny stttek. Abdomen byl siroky. Pfednt a stfednt nohy dosti
kratke, jejich femora stlustla, asi dvakrat tak dlouha jako siroka; jejich tibie ke konci
rozstrene. Zadnt nohy dosti silne chlupate, deist a stthlejst nez ostatnt. Druhy cl. tarsu
byl opatren »dvema malymi teltsky, ktere jevt brzy tvar kulaty, brzy podlouhly, a jejichz
vyznam nemohl byti urcen pro drobnosf pfedmetu, jejichz pfttomnost’ vsak nent nijak
nahodilfm zjevem, ponevadz je Ize spatfovati na tomtez mtste tarsu jak u samcu, tak
u samic.« Tento ustroj, v. Schlechtendalem pozorovany, odpovtda jiste onemzoubkum,
jez u recentntch nekterych druhu coleoptrat se na tomtez mtste objevujt (Tab. V.. fig.
47., e). Tykadla zdajt se byti osmiclennymi ; tvar jednotlivych clankh nelze jiz spolehlive
popsati. Delka tela l-4 — 1-6 mm. — Mysltm, ze jsem nechybil, pfiradiv tento druh ke
Scudderovu rodu Lithadothrips, a sice vzhledem na jeho prothorax, ktery jest
tak siroky jako okrouhla hlava, vzhledem na velike oci, na stthla jeho tykadla a jejich
valcovite clankv a na pomerne dosti stthle nohy, hojne chlupy opatfene. Kftdla cha-
rakterisujt tento druh na prvnt pohled jakozto zastupce coleoptrat, nebot’ jsou velmi
siroka, na konci siroce zaokrouhlena a majt na pfednt casti zilky okruznt velmi
kratke tube chloupky, na zadnt casti jejt pak dloulie tfasne. Krome toho Ize rozeznali
na vykresu v. Schlechtendalove dve zilky podelne. Z zilek pftcnych je patrna
jedna, a to sice ta, jez spojuje hofejst zilku podelnou v druhe tfetine jejt delky
s pfednt cash zilky okruznt. Take tfi chlupy na pfedntch kycltch jsou znakem
coleoptrat. — Exemplaf povazovany za samcc nezda se jtm byti.
Palaeothrips longipes, v. Schlechtendalem taktez, a sice nepravem k rodu
Heliothrips pocttana, mela hlavu v pfedu zaokrouhlenou a za ocima pftcnou carou
— 290 -
J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU „THY§ANOPTERA“.
opatfenou. Prothorax nent dosti dobfe zachovan; pfece vsak na nem lze rozeznati. ze
by] sirs! nez hlava a trochu sirs! nez deist. Abdomen velmi siroky. Tykadla pozustavala
ze dvou kratkych clanku basalntch, z nicbz byl pryni miskovitv a velmi kratky, druhy
pak vice bankovity. Nasledujtct clankv, jichz pocet ncda se pfesne urciti, byly dlouhe
a valc.ovile. Prostfednt clanky 11a konci trochu rozstfene. Pfednt femora neobycejne
stlustla, pfednt tibie taktez stlustle. Stfednt femora tak dlouha jako predni, mene vsak
rozstfena. Zadnt nohy neobycejne dlouhe, takze delkou skoro abdomenu se vyrovnavaly;
jejich stlustla stehna dvakrat deist stehen stfedntch. Z kfidel zbylo jen nekolik chlupu.
Delka tela 1-8 mm. — Pftslusnosf toho druhu ke Scudderove rodu Pcilaeothrips po-
kladal jiz v. Schlechtendal za pravdepodobnou, a toliko okolnosf, ze kftdla se
nezachovala. branila mu v. pfifadeni jeho k rodu zmtnenemu. — Ja sam pevne pfe-
svedcen jsem, ze drub v. Sc h 1 e ch ten d al fi v patrt mezi Coleoptrata, a to sice pro
tvar tela, pro tvar noh i pro tvar tykadel, a ze tudtz i kftdla, ktera schazejt, zajiste
mela podobu obvyklou u teto celedi.
Thrips (s. 1.) clypeata (Obr. 1., fig. 3.), v. Schlechten.dalom opet ne-
pravem k rodu Heliothrips pfifadena, mela bezpochyby hlavu az po oci pokrylou
prodlouzenou pfedohrudt, jez bvla silne klenuta, a jejtz pfednt rohy byly zaokrouhlene
a zadnt v osten vybthajtct. Zadnt okraj prodluzoval se mimo to uprostfed v trojhranny
ctp. Pronotum bylo na disku i na okrajtch chlupy poseto. Mesothorax dosti mohutne
vyvinut. Jeho zadnt okraj nahofe dvakrat hluboce vykrojen; ve vykrojctch nalezaly se
kofeny hofejstho paru kfidel. Abdomen mel strany rovnobezne. Die toho zda se byti
exemplaf objeveny sameckem, a to ttm sptse, ze nelze spatfiti stopy po kladelku. Kftdla
jsou dlouha, dvema zilkami podelnymi prostoupena:. Nohy kratke. Na tykadlech nelze
niceho urciteho poznati. Delka tela T7 mm.
Tlirips (s. 1.) Frechi (Obr. 1., fig. 4.), v. Schlechtendalem v rod Heliothrips
zafadena, mela hlavu sirst nez deist. Prothorax byl taktez znacne sirst nez deist a
o malo deist nez hlava. Tykadla trochu deist pronota a skladala se z osmi velmi za-
valitych a sirokych clankii. Poslednt dva (stylus) byly velmi male a tenke. U tohoto
druhu jest abdomen tak dobfe zachovan, ze lze na nem rozeznati vsech deset clankil,
z nichz prvy jest z polovice v zadohrudi skryty. Hofejst kftdla prostoupena byla dvema
zilkami podelnymi, chloupky posazenvmi. Pfednt jejich okraj opatfen kratkymi tfasnemi,
zadnt delstmi. Nohy kratke a dosti zavalite. Delka tela 1*4 mm.
Ukoncivse vypocet podstatnych znaku druhu v. Schlechtendalovych, podo-
tykame, ze tvar hlavy a pfedohrudi jest velmi tezko u fossilntch druhu spolehlive po-
psati; nebof cash tyto mohou tlakem znacne byti deformovany, jak to nejlepe vidtme
u tfasnenek v praeparatech mikroskopickych, na nez jsme neopalrne pfitlacili kryct
sklo. — Jeste slust vytknouti, ze majt druhy od Rottu popsane uplne raz recentntch,
v Evrope zijtctch tfasnenek; jen Thrips capito a T. clypeata se od nich odchvlujt,
— 291
37*
H. UZ EL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA.
a sice prvnl mohutnou svou stfedohrudi, jez zatlacuje koreny kridel neobvcejne nazad,
a prohlubinami na clancich abdominalnich, oblouckem spojenymi, druhf pak zvlastmm
tvarem predonrudi, u evropskych druhu uplne neobvyklym. Podobne pomery snad
nalezneme casern u druhu exotickych.
Tim dokoncujeme Cast’ palaeontologickou s vroucim pfanim, aby fadky tyto
vzbudily u nas zajem pro tfasnenky dob minulycb.
— 292 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN OPTERA*.
Resume des palaeontologischLen Theils.
In diesem Theile hat der Verfasser die wichtigsten der bis jetzt bekannt gewordenen
Thatsachen iiber fossile Thysanopteren zusammengefasst und kritische Bemerkungen beigefugt.
Fossile Thysanopteren wurden bis jetzt nur aus den verschiedenen Tertiarbildungen
von Heer, Oustalet, Menge, Scudder und v. Schlechtendal bescbrieben, und
zwar aus den Gypsen von Aix in Siid-Frankreich, aus dem preussischen Bernstein, den
Susswassermergeln von Oeningen, aus den Briichen von Utah, Fossil Canon und Chagrin
Valley in Nord-Amerika und aus dem Braunkohlengebirge von Rott bei Bonn.
Die bis jetzt bekannten fossilen Arten gehoren den beiden Unterordnungen der
recenten Thysanopteren an und sind einestheils Vertreter ausgestorbener Gattungen (Pa¬
laeothrips, Lithadothrips und Calothrips), anderestheils wurden sie zu den recenten
Gattungen Phloeothrips , Melanothrips, Thrips und Heliothrips gereiht.
Die von Scudder aus Nord-Amerika beschriebene Gattung Palaeothrips zeichnet
sich durch Fliigel, welche vollkommen jenen der recenten Gattung Melanothrips (Taf.
V, Fig. 39) ahneln, aus. Ihre Fuhler sind jedoch ahnlich wie bei der recenten Gattung
Rhipidothrips nov. gen. (Taf. V, Fig. 43) gebildet.
Von der Art Lithadothrips vetusta (welche ebenso wie die Gattung Palaeothrips
zu der Familie Aeolothripidae gehort) beschreibt Scudder zwei Exemplare und bemerkt,
dass sie sich von einander bedeutend in der Form des Abdomens unterscheiden. Dieser
ist bei dem einen Exemplar breit, spindelformig, auf dem Ende etwas verlangert und hier mit
einigen Haaren besetzt. Das andere Exemplar hat die Seiten des Abdomens parallel und
sein Ende breit gerundet. Ohne Zweifel war das erste Exemplar ein Weibchen, das zweite
ein Mannchen.
Den ersten Vertreter der Familie Phloeothripidae beschrieb v. Schlechtendal
aus der oben erwahnlen Rotter Braunkohle. Die ubrigen 11 fossilen Arten, welche er
von dort beschreibt, rechnet er einestheils zu der Gattung Thrips , anderestheils zu der
Gattung Heliothrips.
Wir erlauben uns hier einige Bemerkungen uber die Arbeit v. Schlechtendals
(Nr. 156) zu machen; auch nahmen wir uns die Freiheit, einige seiner sorgfaltig ausge-
fiihrten Zeichnungen im 2. Textbild auf Seite 288 wiederzugeben.*)
*) Fur die Erlaubnis, diese Abbildungen aufnehmen zu diirfen, bin ich der Redaction der
Zeitschrift fiir Naturwissenschaften in Halle a S., in welcher v. Schlechtendals Abhandlung tiber
fossile Thysanopteren erschienen ist, zu besonderem Dank verpflichtet.
— 293 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS AN OPTER A.
Was die Gattung Heliothrips anbelangt. so griindet sich die Einreihung einiger
Arten in dieselbe einzig und allein auf die netzformige Structur des Chitins, welche
jedoch dem Autor selbst ein unwesentlicher Charakter zu sein scheint, umsomehr als,
wie er bemerkt, die Moglichkeit nicht ausgeschlossen ist, dass die erwahnte Structur
erst durch den Versteinerungsprocess herbeigefiihrt wurde. Es wird dies auch wirklich
wohl der Fall sein, denn auch Vertreter fossiler Aeolothripklen zeigen diese Structur,
welche man bei den recenten Vertretern dieser Familie nie antrifft.
Alle die von v. Schlechtendal beschriebenen Alien waren geflugelt, und ihre
Fliigel erhielten sich hauptsachlich dann ziemlich gut, wenn sie frei im Gestein lagen.
Die Fiihler sind im ganzen schlecht erhalten, so dass sie »nur in selteneren Fallen eine
Darstellung zulassen, welche einigermassen auf Genauigkeit Anspruc.h machen kann«.
Dadurch werden die bizarren Formen mancher aufgezeichneten Fuhler genugend erklart
(sieh Fig. 6 u. 7 des 1. Textbildes auf S. 288 der vorliegenden Monographie). Auch die
ursprungliche Form des Kopfes und des Prothorax lasst sich bei fossilen Thysanopteren
sehr schwer beurtheilen ; denn diese Theile konnen durch Druck sehr deformiert werden
(sieh z. B. Fig. 16 u. 17 auf Taf. IV der v. Sch lechtend alschen Arbeit), 'wie wir
es am besten bei Thieren in mikroskopischen Praparaten, auf die wir unvorsic.htig das
Deckglas driickten, beobachten konnen. — Das Melascutellum (der vordere der beiden
Sc.hilder des Metanotum) zahlt v. Schlechtendal irrthumlich zum Mesolhorax, wodurcb
seine Behauptung, dass bei seinen fossilen Thysanopteren der Metathorax meistens kiirzer
als der Mesothorax sei und wenig entwickelt erscheine, leicht, erklart wird. — Die Zeich-
nungen v. Schlechtendals stellen fast durchgehends Weibchen dar, welchen Umstand
man sehr begreiflich finden wird, wenn man erwagt. dass es bei den Thysanopteren
in der Regel viel mehr Weibchen als Mannchen gibt.
Herrn v. Schlechtendals Arten Thrips excellens und Thrips Frechi zeigen
nach dessen Zeichnungen (Taf. Ill, Fig. 6; Taf. IV, Fig. 25 b) zwei den ganzen Ober-
fliigel durchlaufende Adern. Dieses Merkmal wurde auf ursprungliche Verhaltnisse hin-
weisen. (Vergleiche meinen Artikel: » Uber die Gestalt der urspriinglichen Thysanopteren «
auf S. 20 — 23.)
Die Art Heliothrips cucullata v. Schlechtendal gehort meiner Meinung nach
zu Scudders Gattung Lithadothrips, und zwar wegen der Form des Prothorax*),
der ebenso breit ist wie der rundliche Kopf, wegen der grossen Augen, der scblanken
Fuhler und ihrer walzenformigen Glieder und endlich wegen ihrer verhaltnismassig
ziemlich schlanken Beine, welche reich behaart sind. Die Fliigel charakterisieren diese
Art auf den ersten Blick als einen Vertreter der Aeolothripiden, denn sie sind sehr
breit, auf dem Ende breit gerundet und tragen am Vorderrande sehr kurze steife Wimpern,
*) Der Kopf dtirfte wohl bei v. Schlechtendals Exemplaren, wie es bei todten Thy¬
sanopteren sehr oft vorkommt, theilweise in den Pro thorax eingezogen worden sein, so dass letzterer
nach vorn kapuzenartig verlangert erscheint (daher der Namen cucullata).
— 294
J. UZEL. MONOGRAFIE RADU „T H Y S A N 0 PTE R A*.
am Hinlerrande jedoch lange Fransen. Ausserdem kann man auf v. Schlechtcndals
Zeichnung zwei Langsadern erkennen. Von den Queradern ist nur eine (undeutlich) zu
sehen, und zwar jene, welche die vordere Langsader mit dem vorderen Theil der
Ringader verbindet. Die »zwei kleinen. bald rund, bald langlich erscheinenden Korperchen«,
welche v. Schl echtendal auf dem zweiten Tarsalglied findet, und deren Bedeu-
tung er nicht feststellen konnte, sind offenbar die bei den recenten Gattungen Rhipido-
thrips und Aeolothrips auf derselben SLelle bei beiden Geschlechtern vorkommenden
Gebilde (Taf. V, Fig. 47, e).
Herrn v. Schlechtendals Art Heliothrips longipes gehort zur Gattung
Palaeothrips , wie derselbe selbst vermuthet. Obwohl die Fliigel sich nicht erhielten, lasst
sich doch die Zustandigkeit dieser Art zu den Aeolotliripiden behaupten, und zwar
wegen der allgemeinen Kdrperform und wegen der Form der Beine und der Fiihler.
Fast alle aus der Rotter Braunkohle beschriebenen Thysanopteren haben voll-
kommen den Charakter der recenten in Europa lebenden Arten ; nur ist zu bemerken,
dass ihr Korper durchschnittlich etwas grosser war. Die Arten Thrips capito und
Thrips clypeata allein weichen von der gewohnten Form ab, und zwar die erste durch
den machtigen Mesothorax, welcher die Fiihlerwurzeln ungewohnlich nach hinten verdrangt,
und durch zwei auffallend starke. mit einem Bogen untereinander verbundene Vertie-
fungen oben auf jedem Abdominalsegmente, die zweite durch eine besondere Gestalt des
Prothorax, die den europaischen Arten vollkommen fremd ist. Ahnliche Verhaltnisse werden
wir vielleicht mit der Zeit bei exotischen Arten wiederfinden.
— 295 —
III. CAST
ANATOM I CK A.
III. ANATOM ISCHER
THEIL.
J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „TH Y S AN OPTER A\
UVODNI POZNAMKY.
EINLEITENDE BEMERKUNGEN.
V teto cash podavam obraz anatomie trasnenek, spojiv vysledky svych praci
anatomickych s udaji starsimi. Druhy, na nichz jsem hlavne pomery anatomicke sledoval,
jsou z coleoptrat Aeolothrips fasciata, ze stenopter Thrips physopus, T. flava , Phy-
sopus vulgatissima, z tubulifer Trichothrips copiosci nov. sp. a Anthothrips aculeata
i statices. Pfi prac.ich tech pouzival jsem take methody fezu seriovych, a to zvlaste
k sestrojeni nervove soustavy v hlave a v hrudi, k sestrojenl zenskvch ustrojn pohlav-
nich s receptaculem a 2lazou mazovou, castecne take ke studiu ustrojn ustnlch, kladelka
a kostrv chitinove. Pfi studiu soustavy vzdusnic dobrych sluzeb prokazal mi glycerin,
do nehoz jsem zvtre za ziva ponofil. Konecne podotykam, ze vsecka fakta, u nichz
neni jmeno nejakeho pozorovatele vyslovne uvedeno, jsou podana na zaklade vlastnich
zkusenosti. — Iv jednotlivym clankum pfipojil jsem udaje historicke.
INTEGUMENT.
DAS INTEGUMENT.
Pancif chitinovf jest u trasnenek pomerne pevny. Povrch jeho jest obycejne
pfejemnymi rovnobeznymi vraskami opatren, ktere vice nebo mene spolu splyvaji. Na
tyle byvajl tyto vrasky zvlaste zfetelne, a ca^to byva z nich jedna hlubsi, tudiz znacne
patrnejsi nez ostatni (Tab. V., fig. 53.). Jindy tvofi sit’, ktera nejvice vynika na hlave,
na hrudi a na nohach. Rody, jichz druhy maji sit'kovany a nasledkem toho neleskly
chitin jsou: Ileliotlirips, Partlienothrips, Prosopothrips a Dictyotlirips. — Blany,
ktere spojuji pancife chitinove, jsou obycejne sesilene pfejemnymi a velmi cetnymi body
chitinovymi. neb kratbuckymi, v fadach postavenymi listnickami, aneb konecne, a to
zvl. na hrudi tubulifer, drobnymi, mnohobokymi, chitinovymi ploskami.
Zbarveni chitinu jest obycejne tmave, zfidka svetle. Barva hneda a jeji ruzne
svetlejsi a tmavejsi odstiny a ruzne kombinace se zlutou, cervenou a cernou barvou
pfevladaji. Casto nalezame tez barvu zlutou v nejruznejsich odstinech, mnohdy, a to zvl.
na pterothoraxu, s odstinem cervenym. Take barva bila u nekterych samcu se objevuje.
Tito byvajl vubec bledsimi nez samice, ac to neni nikterak pravidlem. Nekdy jsou tmavsimi
38*
— 299 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
neb svellejslmi jen nektere cast! tela; tak casern prothorax jest cerveny, kdezto cele
ostatnt telo jest cerne; jindy stava se telo ke konci znacne svetlejslm ( Heliothrips
haemorrhoidalis, Platythrips tunicata , Aeolothrips albocinda), casteji vsak znacne
tmavslm az cernym ( Tlirips adusta a cetne variety nejruznejslch trasnenek); jindy
opet jsou 2. a 3. cl. abdom. bile, ac vsecky sousedni jsou cerne (. Aeolothrips albocinda );
jindy zase jest hlava a hrud’ svetla, abdomen vsak velmi tmavv (Platythrips tunicata,
Oxythrips hastata var. bicolor , 0. ajugae var. bicolor). U tmavych druhu byva pte-
rothorax o neco svetlejsl, u svetlych o neco tmavsl. Svetle druhy jsou velmi casto vice
nebo mene sede zkaleny, a to zvl. nahore na tele; jindy mlvajl odstln zelenavy ( Thrips
communis i aim). Modra barva schazi uplne. — - Tykadla byvaji uprostfed svetla, na
pocatku a ke konci tmava. Jsou-li zcela tmava, byva aspon 3. cl. o neco svetlejsl.
Zfldka jsou tykadla v prve polovine svetla, v druhe tmava (Thrips minutissima, T.
alni). Casto byvaji jednotlive cliinky tykadelnl na basi svetle a ke konci (nekdy velmi
nahle) tmave. Zcela svetla tykadla jsou vzacnostl (T. flavicornis), rovnez jako tykadla
jen na basi tmava (Physopus vulgatissima var. albicornis). — Nohy jsou ruzne
zbarveny. U tmavych druhu byvaji nekdy cele cerne (Megalothrips Bonannii, Crypto-
thrips lata, C. nigripes ); obycejne vsak jsou pfednl tibie, konce a nekdy i basis stfednich
a zadm'ch tibil a vsecky tarsy svetle. Take pfednl femora ke konci byvaji svetlejsl.
Vyjimkou jsou u tmavych trasnenek nohy cele svetle zbarvene ( Cryptothrips Icarus
var. pallipes a Trichothrips pedicularia). U svetlych druhu jsou nohy taktez svetle
a nikdy nestavajl se tmavslmi nez telo.
Na panclfi chitinovem nalezaji se poruznu rozestavene dels! a kratsl chlupy
a ostenkv. 0 chlupech na tykadlech, o clpclch cichovych na nich, dale o chlupech a tfa-
snlch na kfldlech promluvlme na pflslusnem mlste. — Hlava ma nahore mezi ocima
obycejne dva dels! chlupy, za ocima pak vzdy venec kratkych ostenku. Prothorax ma
v predu kratke, do pfedu namlrene chloupky a na prednlch rozlch nekdv (ku pr.
u Physopus vulgatissima a Melanothrips fusca) dlouhe chlupy smyslove. Na jeho zad-
nlch rozlch nalezame obycejne po dvou podobnfch chlupech, zfldka po jednom, jenz
nahrazen b^yva nekdv jednlm ostenkem neb bradavkou. Mezi temito chlupy smyslovymi
nalezame na zadnlm okraji prothoraxu vets! neb mens! pocet kratslch chloupku neb
ostenku. Zadnl kraje clanku abdominalnlch jsou vzdy delslmi neb kratslmi chlupy
opatfeny a na dvou poslednlch jsou tyto chlupy obycejne nejdelsl a nejsilnejsl. U tu-
bulifer zakoncujl se casto smyslove chlupy na tele, a to zvl. na prothoraxu, malou
palickou. V jednom pfipade (u druhu SericotJirips staphylinus) jest abdomen velice
huste pokryt pfejemnymi bllvmi chloupky, ktere mu dodavajl lesku hedvabiteho. Supin
nikde nenalezame.
HLAVA. — Tvar hlavy (Tab. VIII., fig. 148.) jest vvznacmy tlm, ze nema dva
otvory: jeden v pfedu, totiz otvor ustnl, druhy vzadu, totiz otvor, jlmz pfiklada se
k hrudi, jak byva u jineho hmyzu. nybrz otvor toliko jediny, zadnl. Hlava ma tudlz
- 300 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA“.
podobu nadoby, jejiz okraj utvofen jest okrajem tylnim a okrajem celnim. Zvlastni te podoby
dosahla hlava okolnosti, ze plocha celni ohnula se pres pfedni je.ji okraj na dolejsi jeji
stranu a tlacila kuzel ustni pfed sebou, az jej vice nebo mene pod prothorax zatlacila.
Hrdelni plocha, za ustroji ustnimi u jineho hmyzu se nalezajici, zakrnela. takze z m
nezbylo vice nez pfemala spojovacl blana mezi kuzelem ustnim a prosternem (Tab. VIII.,
fig. 148., g ). Na pfednim okraji hlavy, to jest na rozhram mezi plochou temennl a
celni, nalezaji se facettovane oci. Mezi nimi umistnena jsou tykadla, jichz zakladni clanky
od sebe oddeluje mala vyvvsenina pfedniho okraje hlavy o dvou cipcich. Obe tvafe
prodluzuji se do zadu v malou trojhrannou plpfeku, jez jest od nich silnou chitinovou
listnou oddelena (Tab. IX., fig. 161., it). Stlustly celni okraj hlavy vchlipuje se u tere-
brantii na kazde strane dovnitf, a to smerem k oku. IT nekterych druhu dosahuje leva
vchlipenina zadniho okraje jeho (Tab. IX., fig. 161., s). prava pak dospeje sice nekdy
az k oku, ztraci vsak vzdy souvislost’ s okrajem celnim (t). U tubulifer maji tvto ychli-
peniny podobu malych chitinovych klicek, a pozorujeme je vzdy as uprostfed mezi okem
a okrajem cela. Krome techto vchlipenin nalezame jeste jine, ktere s okrajem timto
souvisi, a o ktere zakladni kus stetinovitych kusadel prveho paru fee opira. Tyto vytvory
tfasnenkam terebrantialnim schazeji. Okraj celni jest u tubulifer symmetricky, u tere-
brantii vsak vybiha na leve strane do pfedu v ostry uhel, jenz smefuje k oku a na
svem hrotu ma nahofe popsanou vchlipeninu (Tab. IX., fig. 161., r).
HRUD. — Prothorax jest volne pohyblivy; mesothorax a metathorax spolu sru-
staji; celku rikame pterothorax. — Prothorax pfileha v pfedu tesne k hlave; jest pra-
vidlem sirsi nez tato a obycejne asi tak dlouhv neb jen malo delsi; v fidkych jen
pfipadech presahuje delka jeho znacne delku hlavy, jako ku pf. u zastupcu rodu Chi-
rothrips. U lohoto rodu a u vsec.h tubulifer rozsifuje se prothorax cim dale do zadu
tim vice, takze vzadu jest znacne sirsi nez hlava. V tomto pfipade tedy ma tvar licho-
bezniku. Jinak ma vsak tvar ctynihelniku s rohy zaokrouhlenymi. Po obou stranach
za prostredkem vchlipuje se casto chitinovy pancif, takze povstavaji kratke ostre
bodce, dovnitf prothoraxu nanfifene, ktere slouzi k upevneni svalu. Take zadni okraj
ma nekdy po kazde strane takovy bodec; jindy pak jen stfed jeho chitinovou vchli-
peninou jest opatfen. Spodni strana prothoraxu (prosternum) ma prvni par noh a jest
u terebrantii blanita, u tubulifer vsak ma tenke c.hitinove platy (Tab. VII 1., fig.
148., i). ■ — Pterothorax jest u okfidlenych druhu . terebrantii znacne delsi a sirsi nez
prothorax; u bezkfidlych pak jest casto jen as tak dlouhy a sotva sirsi. Jsou-li
samci nejakeho druhu, jehoz savnice jsou dlouhokfidle, kratkokfidli, maji pterothorax
znacne uzsi a kratsi nez tyto; nelze tedy souditi ze zmenseneho pterothoraxu kratko-
kfidleho samce na kratkost’ kfidel samice, jak Jordan se domniva. Kdvz vsak sa-
mice jest, byt’ i jen vyjimkou neokfidlena, schazeji kfidla pravidlem take samci. Vy-
jimkou v tom ohledu jest jen druh Sericothrips staphylinus, u nehoz nalezame krome
kratkokfidlvch samcu tez nektere okfidlene. Tito ovsem odpovidaji samicim okfidlenym,
— 301 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
ktere mezi neokftdlenymi jednotlive se objevujt. Vyskytujt-li se od jednoho a tehoz druhu
samice dlouhokftdle a kratkokftdle, jak to velmi zhusta se pfihazt, majt tyto obycejne
pterothorax znacne mens! a uzst nez ony. Vyjimky od toho pravidla jsou ftdke (ku pf.
RJiapliidothrips longistylosa). Z tubulifer majt druhy, jejichz kftdla vzdy uplne jsou
vyvinuta, tez pterothorax u obou pohlavi znatrne deist a sirst nez prothorax. U druhu
vsak, u nichz samice majt kftdla pravidlem zakrnela, jest i pterothorax u obou pohlavi
zkracen. Majt-li tyto druhy vyjimkou (jen samice) kftdla uplna, zustava pterothorax zkra-
cenym, jest vsak vzdy o neco sirst nez u druhu kratkokftdlych. Ma-li tedy nekterf
samec tubulifer kftdla zakrnela a tudtz kratky pteroLhorax, nelze ani zde souditi, ze tez
jeho samice jest vzdy kratkokiidlou. — Hofejst cast pterothoraxu tvoft mesonotum (Tab.
VIII., fig. 148., j; fig. 149., a) a metanotum (Tab. VIII., fig. 148., 1; fig. 149., b, c),
dolejst cast’ jeho tvoft mesosternum (Tab. VIII., fig. 148., fc; fig. 151., m ) a metasternum
(Tab. VIII.. fig. 148., m; fig. 151.. o). Mesonotum jest proti melanolu velmi uzke, do-
sahujef jen as poloviny delky jeho. Mesosternum vsak jest pravidlem tak dlouhe jako
metasternum. Mesonotum obrneno nahofe deskou, ktera sluje mesoscutellum. Tato deska
vchlipuje se uprostfed na zadntm svem okraji dovnitf. Krome toho zda se, jakoby cely
zadnt okraj bvl ohnut dovnitf tela. Tato zdanlive ohnuta cast’ (L zv. diaphragma), ktera
ma uprostfed bodec do zadu smefujict, utvofena jest chitinovymi konci svalu, ktere se
na okraj pfikladajt. Mesosternum jest podobne jako mesoscutellum na zadntm okraji
uprostfed dovnitf vtazeno. K teto vtazenine, ktera byva dvouramenna, pfikladajt se taktez
konce svalu. U druhu Aeolothrips fasciata posunuta jest vice do prostfed mesosterna
(Tab. VIII.. fig. 151., n). Toto jest nekdy tak velike, ze ohnutymi okraji svfmi zasahuje
az na hofejst stranu tela (u druhu Partlienothrips dracaenae). Obycejne vsak jest ob-
mezeno jen na ventralnt stranu mesothoraxu, a mezi ntm a mesonotem lezt pak plalv
postrannt (pleuralie). U mnohych tfasnenek terebrantialntch jest po kazde strane jeden
takovf mohutny postrannt plat (Tab. VIII., fig. 150., d). U tubulifer nalezame po kazde
strane ctyfi desticky, z nichz na Tab. III., obr. 20., lze videti obe hofejst. — Metanotum
pokryto jest obycejne dvema panctfi, z nichz pfednt jest silnejst a sluje metascutellum
(Tab. VIII., fig. 149., 6). U bezkfidlych druhu pokryva metanotum jen jedina, velmi si-
roka deska (Tab. VIII., fig. 148., 1). Metascutellum jest na pfedntm okraji stlustle. Na
ten to okraj pfikladajt se cetne svaly. Metasternum ma uprostfed. zadntho okraje (u rodu
Aeolothrips vsak [Tab. VIII. f fig. 151., p] dale do pfedu posunutou) vchltpeninu chi-
tinovou, podobnou one na mesosternu. U nekterych bezkfidlych tubulifer vsak jest ta
vtazenina zakrnela, a nalezame pak na kazde strane metasterna. jen jednu stlusteninu,
ktere vespolek nesouvist. Mezi metasternem a metanotem lezt dlouhv postrannt platek,
ktery jest obycejne pfirostly k metasternu (Tab. VIII., fig. 149., g\ fig. 150., g). Krome
platu postranntch, jez jsme az dosud poznali, nalezajt se jeste mezi mesothoraxem a me.
tathoraxem nad panvemi stfedm'ch noli obycejne dve desticky (fig. 150., e, e ). Panve zad¬
ntho paru noh umtstneny jsou na zadntm okraji metasterna. — Hofejst kftdla pfikla-
— 302 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY S ANOPTERA".
dajl se k hrudi na stranach mesoscutella, dolejsi kfldla pak na stranach metascutella.
Zadni kraj metasterna jest dale nazad posunut nez zadni kraj metanota. Zbyvajlcl cast’
metathoraxu pokryva dorsalni deska prveho clanku abdominalntho, kde^to spodnl jeho
deska jest obycejne velmi uzka (Tab. VIII., fig. 151., !) aneb daleko pod metasternum
posunuta (Tab. VIII., fig. 148., 1'). Iv dorsalni desce pfirusta obycejne z ka2de strany mala
ploska (Tab. VIII., fig. 149., h), ktera odpovida postrannlm destickam clanku nasledujlclch.
ARDOMEN. — Tento sklada se z deslti krouzkfi. Dorsalni deska prvnlho krouzku,
jak jiz receno, pfikryva vzadu hrud’. Krouzek ten jest obycejne kratslm nez druhy.
U samcu coleoptrat jest vsak velmi prodlouzeny a znacne dels! nez clanek druhy. Tento
a nasledujlclch pet clanku byvajl skoro stejne delky a stejne utvoreny. Poslednl tri
clanky abdomenu jsou ke konci vzdy uzsl a uzsl. U tubulifer a velmi zfldka tez u tere-
brantil (Oxytlirips hastata [Tab. V., fig. 66.] a Belothrips acuminata [Tab. II.,
fig. 10.]) jest poslednl clanek abdom. rourovitv. U tubulifer spojuje se horejsl deska
krouzku s deskou dolejsi uzkou blanou. Postrannlch desticek tu nenl. U tfasnenek tere-
brantialnlch nalezame obycejne dve (Tab. X.. fig. 170., g ), nekdy tez tri desticky po-
strannl, ktere jsou casto na zadnlm okraji zoubkovane, a nekdy castecne mezi sebou
neb s deskou hfbetnl srustajl. U sarnie tfasnenek terebrantialnlch schazl trem poslednlm
clankum deska brisnl, ponevadz tam kladelko se naleza. Zadni okraj 8. cl. abdom.
byva u terebrantil casto kratce a .velmi huste obrveny. Jindy jsou zadni okraje clanku
abdominalnlch na brise (u Sericothrips staphylinus) neb na hfbete (u Prosopothrips
Vejdovskyi) vykrajovane zubate. Poslednl clanek brisnl jest u nekterych rodu (Limo-
thrips, Chirothrips , Stenothrips, Platythrips ) nahore rozclsnut. Ruzne prlvesky na
abdomenu tfasnenek majl vyznam sekundernlch charakteru pohlavnlch, a promluvlme
o nich na pflslusnem mlste. — Z chlupu, na abdomenu se nalezajlclch, casto vynikajl,
jak jiz praveno, svou delkou a mohutnostl ty, ktere se na poslednlch dvou clanclch
nalezajl. U tubulifer jest nahofe na clanclch abdominalnlch po kazde strane jeden silny
chlup, ke stfedu clanku smefujlcl, ktery slouzl k upevnenl kfldel, na hfbete slozenych.
Podobny ucel majl u nekterych druhu terebrantil dva sbllzene chlupy uprostfed hfbetnl
strany jednotlivych clanku abdom. (tak u druhu rodu Dendrothrips [Tab. II., obr. 15.],
Dictyothrips atd.).
USTROJE POHYBU.
ORGANE DER LOCOMOTION.
N O H Y.
BEINE.
Noha tfasnenek (Tab. V., fig. 38.) sklada se ze silne kycle, z jednoclenneho pfl-
kycll (trochanter; Tab. VIII., fig. 151., t ), ze silneho stehna, z tibie a z tarsu, pravidlem
dvouclenneho. Pfednl nohy jsou o neco kratsl, zadni o neco dels! nez stfednl. Pfednl
— 303 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDN.UNG T H YS AN O PTE R A.
kycle jsou zvelicene a uzaviraji mezi sebou kuzel ustnl, k prosternu pfilozeny. Pfedni
femora byvaji caslo stlustla, a to merou nekdv velmi znacnou. U mnohych samcu tubu-
lifer dosahuje stlusteni to miry, nejvetsi (Tab. II., fig. 18.). Zpusobeno jest hromadenim
se Cetnych svalu ve stehnu, jez pfednim noham zjednavaji potfebnou silu, aby mohly
telo protahovati uzkymi skulinami kury. V jednom pfipade (u druhu Acantliothrips
nodicornis ) opatfena jsou femora prveho paru noh pfed koncem uvnitf silnvm kratkym
bodcem (Tab. IV., fig. 81.), jindy pak (u druhu rodu Cliirothrlps [Tab. I., fig. 2.;
fig. 7.] a ponekud tez u druhu Dictyothrips reticulata) jest okraj jejich na konci vne
ohrnut a tvofi odstavajici zub. Tibie. nebyvaji dels! nez femora, vzdy vsak o neco slabsi.
Vyjimkou jen jsou .znacnou merou rozsifene (zvl. u druhu Aptinothrips rufa [Tab. IT,
fig. 17.J a tez u rodu Belotlirips ); v tom pripade vsak jsou vzdy na basi velmi uzke.
Pfedni tibie opatfeny u nekterych tubulifer, jichz tarsus jest aspon u jednoho pohlavi
ozubeny. kratkym, ostrym, k tarsu pfilehajicim zubem. Z tfasnenek terebrantialnich maji
druhove rodu Smlnyotlirips na konci pfednich tibii dva zuby vedle sebe stojici, dru-
hove: Physopus phalerata, intermedia a ulicis jediny. Na konci pfednich a stfednich
tibii stavaji nekdy dva^ kratke pohvblive ostny. Zadni tibie maji obycejne na konci
taktez dva ostny a pfed nimi na vmtfni strane dve fadv podobnych ostnu. Prvni clanek
tarsu jest velmi kratkf a na konci sikme utaty. Druhy clanek jest znacne delsi. Oba
jsou valcovite. Tubulifera maji na pfednich nohach jednoclenny tarsus, ktery casto
u obou pohlavi, jindy jen u samcu na vnitfni strane zubem jest opatfen. U tfasnenek tere¬
brantialnich ma pfedni tarsus druhu Physopus ulicis na dolejsi strane u obou pohlavi
dva male ostre hrbolky, vedle sebe stojici, a zakoncuje u druhu Physopus robusta
a inconsequens malym, dolu obracenym zoubkem, u druhu Oxythrips ajugae a 0.
firma dosti silnvm nehytkem. Thrips calcarata ma na nem dlouhy tenky zub. U druhu
rodu Rhipidothrips a Aeolothrips opatfen jest pfedni tarsus jak samcu tak samic malym
dvouzubym ustrojem. Druhy’ clanek tarsu zadnich noh ozbrojen jest u druhu rodu
Deudrothrips silnvm tupym ostnem. Na konci ma tarsus tfasnenek dva pohyblive drapky,
ktere jsou pevnfe pfirostle k laloku koznimu, jenz mezi nimi se naleza.
Chtejice blize poznati ukonceni nohv tfasnenek, zvolime si nejvhodneji larvu
nektereho velikeho druhu, do celedi tubulifer nalezejiciho. Larvy maji totiz pro pozo-
rovant nase tu vyhodu, ze vsecky casti nohy jsou pruhledne a protoz pfedmety i uvnitf
se nalezajici zfejme. Na Tab. VIII., fig. 152.— 155. vidime konec nohy larvy druhu
Trichothrips copiosa nov. sp. Mezi obema drapky ( b ) naleza se lalok kozni (a). Drapky
nejsou celou plochou k nemu pfirostle, nybrz na konci volne. Kofeny jejich jsou ve-
spolek sblizene a spocivaji na hakovite stlustenine chitinove (e). k niz jsou pfipevneny
tak, ze mohou se.do jiste miry volne kolem ni pohybovati. Ke kofenum jejich pfipojuje
se z kazde strany chitinova obruc (f). Obe obruce jsou na druhe strane nohy pfipevneny
na chitinovou tve (.g), celou tibii se tahnouci, a mimo to jsou pevne pfirostle ke kuzi,
pod niz lezi. Pfedstavime-li si nyni, ze zvife svalem onu chitinovou tyc trochu stahne
— 304
J. UZEL. MON OGRAFIE RADU „TH YSANOPTERA".
do zadu (na obr. 163. ve smeru sipky), pobne zajiste v tom pfipade obema ratneny
obruce, ktere jsou ke kuzi pfirostle, a tudiz rozevrou se i drapky, ktere take s kiM
jsou v tesnem spojent, a kolem pevneho bodu (e) se otaceji. Cim pak toto zatahnuti
jest silnejsi, tim vice se drapky rozevrou, a ttm vice roztahne se kozni lalok, mezi
drapky se nalezajici. Zaroven pak vnikne do laloku toho mnozstvi jiste tekutiny a
napne ho tak, ze vezme na sebe podobu mechytku vodou naplneneho. Tento mechyfek
ma na konci prohlubinu (fig. 155., a), kterouz pfissava se k predmetum, na nez byl
vtlacen. Tekutinu vylucuje velika zlaza, nalezajici se castecne v holeni, castecne v stehnu
(fig. 156.). Kdyz jest tarsus necinny (fig. 152.), vytece veskera tekutina z vacku. a tento
se do vrasek slozi. — Jordan, ktery pomery ty sledoval u larvy sveho druhu Phloeo-
tlirips brunnea, tvrdi, ze kazda obruc pfiklada se jednim koncem na vvbezek drapku
(d), cimz pfimo drapky obrucemi pry se rozeviraji (ac take poznamenava, ze se to
krome toho deje tez prostrednictvim ku^e, k niz jak konec tyce chitinove, tak i drapky
jsou prirostle). To zajiste jest maly omvl ktery snadno lze vysvetliti z fig. 153. Tam
totiz zda se skutecne, jakoby obruce na vybezek drapku se upevnovaly. Pohled vsak
se strany (fig 1 54.) snadno nas pfesvedci o pravem stavu veci. Tekutinu vacek na-
plnujici povazuje Jordan za krev, ac i pripousti, ze by mohla by ti vvmeskem nejake
zlazv; tu vsak nenalezl. — U dospelych tfasnenek jsou pomery tytez jako u larev, jen
mene zfetelne. Chitinova tyc rozsifuje se tu obycejne v chitinovou plosku, z ni^ jde
mnoho chitinovych vlaken do laloku kozniho.
Ke konci dluzno zminiti Se jeste o zvlastnim peru u rodu Dendrothrips , v pte-
rothoraxu ukrvtem (Tab. VI., fig. 86.), o nez zadni nohy pri skoku se opiraji.
Jiz Bonanni (L. c. 1.) pozoroval, ze trasnenky maji nohy zakoncene pruhlednym
mechyfkem, jejz pfitlacuji, rozsirivse ho, na predmety, po kterych lezou a tak' na nich
lpeji. Degeer pak (L. c. 2.) soudil, ze mechyrek onen vylucuje nejakou lepkavou hmotu;
nekdy vsak zdalo se mu pry, ze vidi vydutou blanku, ktera jevi brzy mensi, brzy vetsi
prohlubinu, die toho, jestlize slabeji neb silneji na povrch pfedmetu je tlacena. R. 1761.
pravem tvrdil Sulzer (L. c. 5.), ze noha tfasnenek zakoncena jest krome mechyfkem
jeste dvema drapky. R. 1764. pravi Geoffroy (L. c. 9.), ^e chodidlo tfasnenek sklada
se ze dvou clanku, z nichz druhy promenen jest v puchyfek. R. 1773. opakuje Degeer
(L. c. 11.) svoje pozorovani dfivejsi a dodava, ze vyduty mechyfek snad Ipi na pfed-
metech podobnym zpusobem jako banka k pousteni krve na kuzi lidske. R. 1780. pravi
Goeze (L. c. 18.) v jedne z poznamek, ktere pfidava k pfekladu prace Degee rovy
z r. 1773., ze mechyfek tfasnenek pusobi prave tak jako mechyfek na nohach roztocu,
Acarus coleoptratorum zvanych. jimz se tato zvifatka pfissavaji k hladkemu povrchu
brouku, na nicM cizopasi. R. 1836. povazuje Burmeister (L. c. 45.) mechyfek tfas¬
nenek za pfissavku. R. 1838. (L. c. 50.) vyobrazuje tentfz autor mechyfek ten od druhu He-
liothrips haemorrhoidalis, Chirothrips manicata (u toho kresli dva drapky k mechyfku
pfilozene), Thrips physopus a Acanthothrips nodicornis a nazyva ho areola, plan-
39
— 305 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
tula neb acetabulum suctorium, nekreslt ho vsak nikde spravne. R. 1874. vyobrazuje
Uljanin (L. c. 98.) nohu s mechyfkem od druhu Thrips physopus a vkresluje tez
drapkv k mechyfku pfilehajtct. R. 1888. konecne podal Jordan (L. c. 162.) pravde
dosti pfimefeny popis chodidla tfasnenek i jeho funkct, zvoliv k tomu druh Aeolothrips
fasciata a druh Phloeothrips brunnea i larvy jeho.
KRIDLA.
FLUGEL.
Kftdla tfasnenek jsou velmi uzka a dlouha. U terebranth jsou hofejst kndla
znacne tuzst a o neco deist nez kftdla dolejst; u tubulifer jsou oba pary velmi tenke,
blanite. Tubulifera a coleoptrata maji krtdla po cele sve deice skoro stejne siroka a na
konci zaokrouhlena. Nektere rody tubulifer (zvl. rod Anthothrips ) majt oba pary kftdel
uprostfed zuzene, takze podoby podesve nabyvajt. Tfasnenky terebrantialnt vykazujt krtdla
na basi dosti siroka; nedaleko za bast se vsak zuzujt a zustavajt v tom stavu az do
pfiostfeneho konce. Jedinv rod Parthenothrips ma krtdla po cele deice skoro stejne
siroka. Hofejst i dolejst krtdla vsech tfasnenek majt na basi pravidlem malou supinku,
od plochy kftdla oddelenou (Tab. VI., tig. 97., h).
Zilky v kftdlech jsou u tfasnenek velmi spore. Hofejst kftdla majt u terebrantit
krome zilky okruznt, obrubujtct je kol do kola, jeste dve zilky podelne a nejvyse pet
zilek pftcnych. — U coleoptrat (Tab. V., tig. 39.) vychazejt obe zilkv podelne z base
a be£t vedle sebe az do konce kftdla, kdez kazda zvlast’ vvusfuje do zilky okruznt. Tyto
dve zilkv spojuje as uprostfed kftdla kratka zilka pftent. Hofejst ^ilku podelnou. spojujt
s pfednt castt zilky okruznt dve zilky pftcne, a to na konci prve a druhe tfetiny delky
kftdla. Dolejst zilku podelnou spojnji se zadnt castt zilky okruznt u rodu Melanothrips
taktez dve zilky pficne, prave pod pftcnymi zilkami hofejstmi stojtct. U ostatntch rodu
coleoptrat vsak jest jen zilka v druhe tfetine se nalezajtct patrna. Zadnt par kftdel nema
okruznt zilky. Z jedine podelne zilky nalezame u coleoptrat nekdy jen zbytek na basi
kftdla. — U stenopter (Tab. VI., tig. 97.) vychazt hofejst (hlavnt) 2ilka taktez z kofene
kftdla, dolejst (vedlejst) vsak vznika teprv asi v prve tfetine delky jeho a pfiklada se
k nt vice nebo mene zfetelne pomoct sikme zilky pftcne. Obe zilky podelne bezi pak
rovnobezne obycejne az pfed konec kftdla, kdez se ztracejt, nikdy s zilkou okruznt se
nespojujtce. U druhu Parthenothrips dracaenae (Tab. II., tig. 12.) ohyba se hlavnt
2ilka nedaleko za mtstem, kde se k nt pfiklada zilka vedlejst, nahoru a spojuje se s zilkou
okruznt. U druhu Heliothrips haemorrhoidalis rozdeluje se zilka podelna, vychazejtct
z kofene, na konci prve tfetiny ve dve vetve, z nichz hofejst bezt az do konce kftdla
tesne vedle pfednt Cash zilky okruznt, dolejst pak tesne vedle zadnt jejt cash. U druhu
Sericothrips staphylinus jest jen hlavnt zilka vyvinuta (Tab. V., fig. 52.). Pftcne 2ilky
jsou v kftdle stenopter vubec velmi nezfetelne. Jedna z nich spojuje hlavnt zilku s pfednt castt
— 306 —
J. U Z EL. MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
Zilky okruznf as v prve tfetine delky kffdla a druha za jeho polovinou (Tab. VL, fig. 97., f, g ).
0 tfeti jsme se jiz nahofe zmfnili. Dolejsf kndla nemajf zilky okruznf a pravidlem probfha je
toliko jedna zilka podelna; jen u rodu Dendrothrips dve, z nichz hofejsf jest slaba. — Tubu-
lifera nemajf zilek okruznfch na kfidlech vubec; na basi hofejsfho i dolejsfho jejich paru
nalezame jen zbylek jedine zilky , podelne, ktery vsak nekdy az poloviny kndla dosahuje
(u Megalothrips Bonannii a Idolothrips Schotti i angustifrons). — Supinka na basi kffdel
trasnenek terebrantialnich, o nfz jsme se jiz zmfnili, jest na pfednfm paru opatrena zilkou,
ktera ji obrubuje kol do kola. Vedle vnitrnf casli teto zilky bezf melka ryha. Na supince
zadnfch kndel mizf zilka ji lemujfcf obycejne docela. takze supinka jen ryhou od plochy
kffdla jest oddelena. U tubulifer menf se supinka na zadnfch kfidlech v prfvesny lalucek.
Okraje kffdel trasnenek vyznamenavajf se tfm, ze ozdobeny jsou dlouhymi tenkymi
tfasnemi. U tubulifer jsou oba pary kffdel na obou okrajfch stejnomerne hustymi tfa-
snemi posety; pfed koncem zadnfho okraje horejsfch kffdel stojf tfasne ty ve dvou
fadach. U stenopter jsou zadnf okraje kffdel velmi dlouze tfasnite; u hofejsfch kffdel
jsou tfasne po dvou sblfzene. Pfednf okraje hofejsfch kffdel opatfeny jsou tfasnemi
o neco kratsfmi, mezi nimiz obycejne stojf kratke tuhe brvy. Na dolejsfch kfidlech jest
pfednf okraj poset u vsech terebrantif kratkymi ffdkymi tfasnemi. U coleoptrat schazejf
tfasne na pfednfm okraji hofejsfch kffdel docela; u rodu Melanothrips a Rhipidothrips
nalezame tam jen tuhe brvy. U tubulifer vychazejf tfasne z plochy kffdla pod okrajem,
u terebrantif vsak stojf na zilce okruznf. Jen u rodu Dendrothrips vychazejf z mezery
mezi zilkou okruznf (ktera vsak zde bezf pod pfednfm okrajem) a liofejsf zilkou podelnou.
Tfasne zajiste slouzf k tomu, abv povrch kffdla zvetsily a Ifm pfi letu merou vetsf
o vzduch opffti se mu pomahalv. V klidu nezaujfmajf velikeho mfsta, jsouce vedle
kffdel slozeny.
Zilky podelne jsou v hofejsfch kfidlech kratkymi, tuhymi, jen vyjimkou pfemalymi
chlupy opatfeny, a sice tak pravidelne, ze rozestavenf a poctu jejich Ize uziti za znak
svstematicky. Obycejne jest hlavnf zilka u stenopter opatfena na onom mfste, pod nfmz
vznika zilka vedlejsf, tfemi chlupy (velmi zffdka ctyfmi neb peti). ktere jsou od chlupu
sousednfch v pravo i v levo mezerou oddeleny. Hlavnf zilka bfva pak az ke konci
kffdla nekdy stejnomerne chlupy poseta, obycejne vsak ma uprostfed jeden a ke konci
dva chlupy (vyjimkou jen dva neb ctyfi). Vedlejsf zilka byva po cele sve deice chlupy
poseta. Podelna zilka v kfidlech dolejsfch jest jen na basi nekolika chlupy opatfena.
Coleoptrala majf obe zilky podelne tuhymi chlupy posety. Zilky pffcne jsou nahe.
Porovnanf ^ilek v kfidlech tfasnenek s Zilkami jineho hmyzu nemuze jeste spravne
provedeno byti, ponevadz nezname temef Mdnych z pfecetnVch die meho domnenf
rodu krajin mimoevropskych, ktere zajiste rozvetvenfm svych 2ilek odchylnym uka^ou
nam snad casern cestu, kterou se v tom ohledu brati mame. Redtenbacher a Jordan
tvrdf, ze hofejsf zilka podelna v kffdle rodu Aeolothrips odpovfda zilce v kffdle sfdel,
jez sluje mediana, a dolejsf zilce rovnokffdlych, ktera se nazyva vena interno-media.
39*
— 307 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE der ordnung thysanoptera.
0 zilce, ktera bezi na vnitfni strane supinky, zda se, ze opravdu odpovida zilce rovno-
kfidlych, zvane vena analis.
Cely povrch kfidel u vsech tfasnenek terebrantialnich jest pokryt velice huste
pfejemnymi jehlickami. U druhu Parthenothrips dracaenae jsou kfidla podobne sit'ko-
vana jako povrch jeho tela. — Take slusi zminiti se zde o hackovitem pfistroji, na
basi dolejslho kridla u nekterych trasnenek se vyskytujicim, jenf slouzi k zachyceni
kridla hofejsiho za tim ucelem, abv obe kridla pfi letu vespolek pevne souvisela. —
U rodu Aeolothrips naleza se nad korenem horejsiho kridla silna supinka chitinova,
ktera pfilisnemu ohrnuti jeho zabranuje.
V klidu jsou kridla u terebrantii slozena tak, ze horejsi lezi na tele vedle sebe,
casto ke konci od sebe se vzdalujice; pod kazdfm pak kridlem horejsim lezi prislusne
kridlo dolejsi. U tubulifer lezi vsecka ctyri kridla v klidu tak, ze ve druhe polovici sve
delkv presne jedno druhym jest krvto (Tab. VII., fig. 142.).
U nekterych druhu zakrnuji kridla v jednom neb obou pohlavich tou merou, ze
pterothorax nepresahuji aneb jen malo, velmi zridka az k ctvrtemu clanku abdom., jej
prerustaji. Takove pahylkv kfidel zobrazeny jsou na Tab. VI., fig. 105. a 106. Na
horejsim takto zakrnelem kridle lze.spatriti supinku uplne vyvinutou a tez zilku okruzni,
pahylek obrubujici. U maleho pomerne poctu druhu schazeji kridla uplne, takze ani nej-
mensich zbytku nelze spatriti. Tak ku pr. u rodu Aptinothrips, Prosopothrips a u bez-
kfidle formy druhu Aeolothrips albocincta.
SVALY.
MUSCULATUR.
Cele telo prostonpeno jest cetnymi svaly, z nichz zvlaste mnohe jsou umistneny
v hrudi, kdez slouzi k pohybu noh a bud’ primo neb nepfimo k pohybu kfidel. Mnohe
z nich usazuji se na konce vchlipenin chilinovych, o nichz jsme nahofe promluvili, a na
zadni okraj mesoscutella, kdez jejich chitinove konce tvofi tak zvane diaphragma. Mezi
timto a pfednim okrajem mesoscutella napnuty jsou die Jordan a dva pary nepfimych
svalu letacich: vnitfni mohutnejsi a vnejsi slabsi. V metathoraxu svaly ty zakrnuji. Jine
svaly prostupuji hrud ve smeru kolmem. V abdomenu vynikaji zvlaste cetne, kratke
svaly, ktere spojuji vzdv dva za sebou nasledujici clanky a vtahovani jednoho do dru-
heho umoznuji. Take kladelko samicek jest mnohymi svaly opatfeno, jez vetsinou
umistneny jsou v pfedposlednim clanku abdominalnim.
SOUSTAVA NERVOVA.
NERVENSYSTEM.
Soustava nervova jest u tfasnenek velmi koncentrovana, a to sice u tubulifer
merou jeste vetsi nez u terebrantii. U tech to studovana byla Jordanem na druhu
— 308
J. UZEL, MONO GRAFI-E RADU „THYSANOPTERA“.
Parthenothrips dracaenae. Ja sam pak zvolil jsem si z tubulifer druh Trichothrips
copiosa, jehoz soustavu nervovou v nasledujlclch radclch poplsi, a vytknu pak rozdily
mezi obema zmlnenymi druhy, zastupci to obou podfadu trasnenek.
Trichothrips copiosa ma pomerne veliky mozek (Tab. VIII., fig. 157., b) tvaru
podlouhleho, ktery v predu vysyla dve mohutne kratke vetve k oci'm (a), nahore tri
kratke tenke vetve ke trem ockum a dole dve vetve k tykadlum. Vzadu vychazejl
z neho dve commissury, ktere mezi sebou uzavlrajl jicen a tvorl tak kruh jlcnovy. Dale
vchazejl do zauzliny podjlcnove, ktera vsak zde tvorl se zauzlinou prothorakalni jedinou
hmotu ( d ). Tato ma tvar hruskovity a vysyla v predu po jednom nervu ( e ) do prveho
paru noh. Ze zauzliny prothorakalni vychazl jedina licha velmi kratka a stlustla commissura.
Zauzlina mesothorakalnl ( f ) jest znacne kratsl nez prothorakalni, ma tvar splostily, jest
napred vykrouzena a vysyla v predu na kazde strane po jednom nervu do horejslch
krldel (g) a uprostred po jednom do druheho paru noh ih). Zauzlina metathorakalnl (i)
jest asi tak dlouha jako predchazejlcl, avsak o neco hmotnejsl, a pfiklada se k nl sirokou
plochou, takze commissury mezi obema zauzlinami nenl. As uprostred vychazl z nl na
kazde strane jeden nerv, ktery jde do dolejslch krldel ( j ) a vzadu na kazde strane
jinf, jdoucl do zadnlho paru noh ( k ). Nasledujlcl objemna zauzlina ( l ) povstala srustem
vsech zauzlin abdominalnlch a posunula se do hrudi, kde2 velmi sirokou plochou prileha
k zauzline metathorakalnl, tvorlc takto s nl a se zauzlinou mesothorakalnl jedinou hmotu
nervovou, na kterez meze trl velikych zauzlin, z nich^ povstala, jen zaskrcenlm se
prozrazujl. Ze zauzliny abdominalnl vychazejl po kazde strane dva sbllzene nervy a vzadu
tlusty provazec nervovy, ktery se tahne celym abdomenem az na konec tela, pred nlmz
se dell ve dve vetve. Provazec ten vysyla v ruznych mezi sebou vzdalenostech po ka2de
strane sedm nervu, ktere brzv dell se ve dvl. Nervy prave strany vychazejl z provazce
ponekud nl^e nez nervy na strane leve. Obe vetve pak, ve ktere se provazec pred
koncem rozdeluje, vysylajl jeden nerv na vnitfnl stranu ( 9 ), a pokud jsem mohl pozo-
rovati, dva (10, 11) na stranu vnejsl.
Soustava nervova trasnenek terebrantialnlch lisl se od teze soustavy tubulifer
predevslm tim, ze koncentrace jejl nenl tak velika. Zauzlina metathorakalnl spojena jest
se zauzlinou mesothorakalnl, jakoz i se zauzlinou abdominalnl kratkou commissurou.
Zauzlina abdominalnl pak nelezl v hrudi, nybrz v prvych tfech clanclch zadku. Jiny
rozdll spoclva v tom, ze provazec nervovy, vychazejlcl ze zauzliny abdominalnl, tahne se az
na konec tela, nerozdeliv se ve dve vetve a stavaje se elm dal tlm uzslm. V stejnych
vzdalenostech mimo to vysyla v ka2dem clanku abdominalnlm po jednom paru nervd.
R. 1852. videl Haliday (L. c. 61.) poprve soustavu nervovou trasnenek a pise
o nl, £e sklada se ze ctyr stesnanych zauzlin a z jednoducheho snad provazce nervoveho.
Vykres soustavy nervove druhu Phloeothrips (= Trichothrips ) pint, jejz Haliday
podava (Tab. VIII., fig. 1.), jest malidky a velmi nejasny. Lze tu spatrovati sest ste¬
snanych zauzlin a lichy provazec nervovy.
— 309 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH.YS ANOPTER A.
USTROJE SMYSLOVE.
SINNESORGANE.
USTROJE HMATU.
TASTWERKZEUGE UND TASTORGANE.
Ke hmalu slouzi tfasnenkam tykadla, makadla a chlupy hmatave, 11a ustrojtch
ustntch a poruznu na tele rozestavene.
Tykadla tfasnenek, obycejne as tak diouha jako hlava a prothorax dohromadv,
smefujt do pfedu. Clanky jejich jsou dosti stihle, jen prve dva, zvlaste pak druhv, jsou
zejmena u tfasnenek terebrantialntch zavalitejst, sirs! a pravidlem kratst nez nasledujtct.
Pocet clanku tykadelnlch koli'sa mezi sesti az devtti. — Tubulifera maji tykadla vzdy
osmiclenna. Tfett clanek jejich byva casto nejdelsim v celem tvkadle. Sedmy clanek
jest vzdv kratstm a vMv aspon o neco uzstm nez clanky pfedchazejict. Poslednf jest
pfispicately a vzdy kratst a znacne uzst nez sedmy; jest nejmenstm clankem v celem
tvkadle. U druhu Cephalothrips monilicornis tvoft poslednt tfi clanky dohromady
jakysi celek (Tab. VII., fig. 135.). — Stenoptera majt tykadla sesti- a£ osmiclenna. Rody
Parthenothrips, Thrips, Baliothrips, Sminyothrips, Stenothrips, Bolacothrips a Platy-
thrips majt tykadla sedrniclenna. Sedmy clanek jejich jest mnohem kratst a uzst nez
pfedchazejict a sluje stylus. Sestv clanek bvva nejdelsim z celeho tykadla, takze sedmy
clanek jen jako maly apicalnt pftvesek se jevt. Jen u rodu Parthenothrips jest 6. cl.
mnohem kratst nez paty (Tab. VI., fig. 93 ), a take 7. cl. v deice znacne ho pfekonava.
U rodu Drepauothrips zmizela hranice mezi sedmym clankem a sestym (Tab. VII..
fig. 113.), takze tykadlo jest jen sesticlennym, s sestym clankem mohutnym, pfispicatelym.
Rody Chirothrips , Limothrips , Sericothrips, Physopus, Rhaphidothrips , Oxythrips ,
Pachythrips, Anaphothrips, Aptinothrips, Belothrips. Dictyothrips, Dendrothrips ,
Prosopothrips a Heliothrips majt tykadla osmiclenna. Dva poslednt clanky jejich jsou
mnohem u2st a obycejne kratst nez pfedchazejict a tvoft dohromady tak zvany stylus.
SestY clanek byva Lake u techlo tfasnenek nejdelsim z celeho tykadla a ma u druhu
Anaphothrips virgo (Tab. VI., fig. 75.), Dendrothrips tiliae a D. Degeeri pfed koncem
.zfetelnou sikmou pfehradku, takze u nich tykadlo zda se byti devtticlennvm. U variety
connaticornis druhu Aptinothrips rufa schazt stylus uplne (Tab. VI., fig. 79.), a ty¬
kadlo stava se sesticlennym, s sestym clankem velikym, pfispicatelym. Neobycejne dlouhy
a tenky stylus maji rody Rhaphidothrips (Tab. VI., fig. 70.), Heliothrips (Tab. VI.,
fig. 91.) a Belothrips (Tab. VI., fig. 80.). U rodu posledne jmenovaneho jest stylus skoro
tak dlouhy jako clanek sesty. U rodu Heliothrips jest druhy clanek stylu znacne prodlouzen,
takze delkou svou skoro se vyrovnava nejdelstmu clanku tfettmu. U rodu Rhaphidothrips
pak stylus dokonce znacne pfesahuje delku pateho a sesteho clanku dohromady. Tvto dva
clanky pfikladajt se zde k sobe sirokou plochou a tvoft tak vespolek jakysi celek. Podobne
— 310 —
J. UZEL, MONO GR AFIE RADU *THY SANOPTER A“.
tesne spojeni pateho a sesleho clanku nalezame tez u druhu Physopus ulmifoliorum
a Baliothrips dispar (Tab. VII., fig. 108.). Pokud se tvaru clanku tyce, slusi jeste
poznamenati, ze u druhu Chirothrips manicata prodluzuje se druhy clanek na vnejsi
stranu v trojhranny siroky zub (Tab. V., fig. 49.); u druhu Limothrips denticornis
podobne utvoren jest clanek treti (Tab. I., fig. 8.). — Coleoptrata majf tykadla deviti-
clenna. U rodu Melanothrips (Tab. V., fig. 35.) jsou vsecky clanky v deice ne pfilis
rozdilne. Posledni dva- jsou nejkratsimi a nejuzsimi. U rodu Rhipidothrips (Tab. V.,
fig. 43.) jest treti clanek nejdelsim z celeho tykadla, a posledni tri srustaji v jediny
celek, na nemz vsak zretelne lze spatrovati hranice clanku, z nichz se sklada. U rodu
Aeolothrips (Tab. V., fig. 46.) jsou treti a ctvrty clanek neobycejne dlouhe, valcovite,
a pet poslednich clanku srusta v mohutny celek se zretelnymi hranicemi jednotlivych
cash, z nichz prvni jest as tak dlouha jako ostatni dohromady. — Nepravidelnosti v tvaru
clanku tykadelnich jsou velmi hojne. Casto srustaji na tykadle jedne stranv dva az tri
clanky v jedinou objemnou hmotu. jindy meni se dvouclenny stylus v maly neclankovany
privesek. U druhu Aeolothrips fasciata a albocincta jest uplny srust poslednich peti
clanku dosti obvcejny.
Vlastnimi ustroji hmatavymi na tykadlech jsou cetne chlupy, ktere bud’ jsou po-
ruznu na nich rozestaveny, aneb tvofi pred koncern jednotlivych clanku kruh. U rodu
Parthenothrips a Heliothrips prodluzuje se konec stylu v neobycejne dlouhy hmatavy
vlasek. U rodu Dendrothrips naleza se na sestem clanku jeden ohnuty silny a dlouhy
chlup hmatavy, ktery dosahuje skoro konce tykadla.
Po tykadlech jsou hlavnim sidlem hmatu makadla. Makadla maxillarni jsou vzdy
znacne delsi nez makadla labialni, kterazto u rodu Dendrothrips a Belothrips skoro
uplne zakrnuji. U tubulifer jsou oba pary makadel dvouclenne. Prvni clanek jejich jest
velmi kratky. U terebrantii jsou makadla maxillarni dvou- neb tficlenna, makadla labialni
pravidlem dvou-, a jen u rodu Aeolothrips a Rhipidothrips ctyrclenna. Tficlenna makadla
maxillarni maji rody: Chirothrips , Sericothrips , Physopus , Raphidothrips, Oxythrips ,
Pachythrips, Anaphothrips, Aptinothrips, Belothrips , Dictyotlirips, Prosopothrips,
Thrips , Sminyothrips , Bolacothrips , Drepanothrips a vsecka coleoptrata; dvouclenna
makadla maji rody: Limothrips, Dendrothrips, Heliothrips, Parthenothrips, Balio-
thrips , Stenothrips a Platythrips. Je-li makadlo trojclennym, byvaji obycejne vsechny
tri clanky stejne dlouhe. U rodu Aptinothrips jest prvni clanek znacne delsi nez
ostatni dva, a u druhu Oxythrips firma jest prostredni neobycejne maly. Makadlo ma¬
xillarni dvouclenne ma u rodu Limothrips a Dendrothrips oba clanky asi stejne dlouhe;
u rodu Heliothrips , Parthenothrips, Baliothrips, Stenothrips a Platythrips jest vsak
druhy clanek znacne delsi nez prvy, a zrejme na nem lze znamenati, ze povstal srustem
dvou clanku. Tubulifera maji druhy clanek makadel maxillarnich na konci pravidlem
£tyrmi chlupy hmatavymi opatreny; u terebrantii stoji pak na konci jejich tri az pet,
zridka vice takovych chlupu. Krome toho naleza se jeste na basi posledniho jejich
— 311 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
clanku aneb nedaleko base jeden clilap hmatavy. Velmi dlouhy chlup toho druhu stoji
u tfasnenky Aeolothrips fasciata na konci prveho clanku makadla maxillarniho.
Makadla labialnl jsou u vsech tfasnenek ukoncena nekolika nedlouhymi podobnvmi
chlupy.
Z chlupu hmatavych, na ustrojich ustnich se nalezajicich, vynikaji ty. ktere umi-
stneny jsou na hofejsim pysku. Jest jich obycejne sest, nekdy i vice. Spodni pysk opatfen
jest tez nekolika takovymi chlupy. I maxilly maji nektere ojedinele. — Na samem konci
dolejsiho pysku stoji u terebrantii po kazde strane otvoru ustniho vetsi pocet pruhlednych
trichomu (Tab. IX., fig. 161.), ktere se die Bohlse (L. c. 167.) prodluzuji dovnitr pysku
v chitinovou rourku. Snad take tyto utvory slouzi ku hmatu, nebot' maji podobu hma¬
tavych ustroju, jez na rypaku much nalezame, a jez Ley dig zobrazil*).
Take ostatni telo trasnenek jest opatfeno znacnym poctem chlupu hmatavych;
tak mezi ocima. na zadnim a nekdy i na pfednim okraji prothoraxu a na konci tela.
Mnohe z Lechto chlupu byvaji u nekterych druhu tubulifer palickami ukonceny (Tab.
III., fig. 20.; Tab. IV., fig. 28.). Podobne chlupy na tele i okoncinach larev (Tab. 11..
fig. 13.) a nymf (fig. 14.) jsou casto palickami nebo trychtyrky zakoncene, a dluzno je
za hmatave chlupy povazovati.
USTROJE CHUT1.
GESCHMACKSORGANE.
Boh Is (L. c. 167.) nalezl na spodni (vnitrni) strane horejsiho pysku pficnou radu,
pozustavajici z osmi sikmych prohlubin v chitinu, z nichz v kazde trci pruhledny cipek.
Cipky ty jsou ve spojeni s vlakny nervovymi, vyc.hazejicimi ze dvou malych ganglii, jez
pod mozkem se nalezaj:. 0 tomto ustroji mysli zmineny autor, ze by snad mohl byti
ustrojem chuti, co2 jest velmi pravdepodobno.
USTROJE C1CHU.
GERUCHSORGANE.
Sidlem cichu jsou tykadla a makadla. U tubulifer nalezame na tfetim az sestem
clanku tykadelnim po kazde strane pfed koncem jeden ohnuty pruhledny cipek, klery
za cichovy dluzno povazovati. Nejvetsimi jsou tyto cipky u druhu Acantliothrips nodi-
cornis (Tab. VII. , fig. 145., a). Z trasnenek terebrantialnich ma rod Chirothrips na vnejsi
strane tretiho a ctvrteho clanku (Tab. V.. fig. 49.; fig. 50.) a rod Heliothrips na tfetim a2
sestem clanku po jednom takovem cipku. Vetsina ostatnich rodu ma na tfetim az sestem
clanku tykadla po jednom dvouramennem pruhlednem cipku cichovem, ktery^to sedi na
*) Les sens et l’instinct chez les animaux et principalement chez: les insectes. Par Sir
John Lubbock. Paris 1891, str. 18., fig. 24. ‘ '
— 312 —
J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU ,TH YSANOPTER A“.
prekratke tluste stopce ve svetle prohlubine nedaleko konce jednollivvch clanku. Na
tretim a ctvrtem clanku jsou tyto cipky nepomerne vetsimi nez na nasledujicich dvou.
Na tretim naleza se utvor ten na hofejsi strane jeho, na ctvrtem dole. Nejvetsi takove
cipky ma druh Thrips Klapdlehi (Tab. VI., fig. 107.). Rod Parthenothrips opatren
jest podobne jako tubulifera cipky cichovymi od sebe oddelenymi. Coleoptrata cipku tech
nemaji. Makadla maxillarni jsou jen u nekterych tubulifer a u rodu Aeolothrips na konci
cipky cichovymi opatrena. U rodu Megalothrips jsou dva takove cipky (Tab. VII., fig.
115.), u druhu Cryptothrips dentipes jeden. U rodu Aeolothrips stoji na konci ma¬
kadla maxillarniho taktez jen jeden, a to velmi kratky cipek cichovy (Tab. IX., fig. 161.).
Na makadlech labialnich vyskytuji se cipky tyto casteji. Vsecka tubulifera maji po jednom
(Tab. VII., fig. 120.) nebo dvou (Tab. VII., fig. 116.) takovych cipcich, kterezto jsou
casto zakrivene (Tab. IV., fig. 30.). Rod Aeolothrips ma taktez dva, a sice velmi kratke
(Tab. IX., fig. 161.); rodu Melanothrips ■ schazeji. Stenoptera nemaji, pokud vim, na
makadlech zadnych cipku cichovvch.
USTROJE ZRAKU.
SEHORGANE.
Oci nalezaji se v pfedu na hlave na hrane mezi temenem a celem. Jen vyjimkou
(u rodu Chirothrips a Idolothrips ) byvaji vice do zadu posunuty. Maji podobu bud’
kulatou, nebo ledvinitou (na pr. u rodu Megalothrips). U rodu Aeolothrips sahaji da-
daleko na spodni stranu hlavy (Tab. IX., fig. 161.). Skladaji se z cetnvch slozitych ocek,
jichz rohovky jsou znacne vypoukle, takze oko ma vzhled maliny. Jednotliva slozita ocka
nejsou v celem oku vzdy tak tesne smestnana, Ze tvori sestiboka policka, nybrz stavaji
se nekdy na pokraji oka a v dolejsi cash jeho, ktera naleza se na cele, fidcinii, takze
se mezi sebou ani nedotykaji (Tab. IX., obr. 161.) U nekterych druhu (tak zvl. u Se-
ricothrips staphylinus , Physopus primulae, distincta, inconsequens a Parthenothrips
dracaenae) jsou oci znacne vykoulene. U rodu Trichothrips , a to zvlaste u druhu
semicaeca , jsou velmi male a jen z nepatrneho poctu ocek slozitych se skladaji. Uplne
slepych trasnenek neni.
Ocka jednoducha jsou obyCejne pritomna a nalezaji se na temeni hlavy mezi
ocima na rozich trojuhelnika, jehoz vrchol jest obracen do pfedu. Jsou opatrena mnozstvim
cerveneho pigmentu, ktery nahromaden jest na strane obracene ke stfedu trojuhelnika.
U rodu Aptinothrips, Prosopothrips, Platy thrips, u druhu Trichothrips semicaeca ,
dale u samcu rodu Chirothrips a Limothrips schazeji uplne. U ostatnich druhu rodu
Trichothrips a u druhu Physopus nigriventris, frontalis , pilosa a Bolacothrips
Jordani vice nebo mene zakrnuji. Nekdy, kdy2 jiz rohovka ocka jednoducheho zmizela
uplne, nalezame jeste zbytky pigmentu. Pozoruhodno jest, ze vsude tarn, kde ocka scha¬
zeji aneb kde jsou zakrnela, neni kfidel.
H. U Z EL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA.
USTROJE SMYSLOVE NEZNAMEHO UCELU.
SINNESORGANE VON UN BEK ANN TER FUNCTION.
Takovym ustrojem je dlouha cira supinka, ktera jednim okrajem pfileha na spodni
stranu sesleho clanku tykadla a v pfedu v cipek je prodlou^ena. Naleza se u druhu
Physopus ulicis a phalerata (Tab. V., fig. 58. , a). Jiny zahadny ustroj smyslovy spa-
tfujeme u rodu Aeolothrips. Na tfetim a ctvrtem clanku tykadelmm jest totiz v druhe
polovine dlouha hluboka ryha, chilinu prosta a pokryta svetlou blankou. U tehoz rodu
naleza se jeste na sestem clanku tykadla male okrouhle svetle mislo. — Ivonecne nalezl
B o his (L. c. 167.) u tubulifer dve rourovite prohlubiny na jazyku, z nichz v kazde
naleza se dlouha svetla stetina, ktera na kazde strane z ctpku jazyka vycniva. Ucel
toboto pfistroje nedovede si vysvetliti.
USTROJE ZAZIVACI.
VERDAUUNGSORGANE.
Zazlvaci roura pocina usty. ktera lezi na vrchole kuzele ustniho a koncl fiti na
spicce posledniho clanku abdominalniho. Rozeznavame na ni tri cash, totiz stfevo pfednl
(jlcen), stfevo prostfedni (zaludek) a stfevo zadni.
Pocatek stfeva pfedniho lezl v kuzelu ustnim, ktery utvofen jest ustroji ustnimi.
0 ustrojich techto hodlame obsirne pojednati, ponevadz pfave ony nejvice charakterisuji
hmyz tfasnokfldly jakozto fad a velmi zajimavymi se stavaji tim, ze na nich lepe nez
kdekoli jinde sledovati muzeme postup, kterym ustroje ssave vznikaji z kousavych ; spo-
jujit’ totiz tfasnenky oba ty druliy kusadel v jedno. — Nejprve popiseme kratce, k vuli
vseobecne orientaci, podobu ustroju ustnich, nacez pfikrocfme k dukladnejsimu ohleda-
vani jednotlivvch casti*).
Sosak tfasnenek neboli kuzel ustni, jak jej pro jeho podobu kuzelovitou nazfvame,
naleza se, jak jiz dfive praveno, vice nebo mend, nekdy uplne pod pfedohrudi, takze
zda se byti pfiveskem teto. Tak je tomu u tubulifer (Tab. VIII.. fig. 148.). V klidu jest
sosak pfitlacen k prosternu a lezi mezi kyclemi prveho paru noh, u tubulifer v pro-
hlubine jeho. Delka sosaku u jednotlivych rodu znacnou merou se meni. Obycejne saha
jen do poloviny prosterna; zfidka dosahuje konce jeho, jakz tomu jest ku pf. u rodu
Poecilothrips. Tez tvar jeho jest rozdilny. U vetsiny rodu tfasnenek terebrantialnich jest
sosak sirok^ a tupy, u jinych (ku pf. u rodu Aeolothrips a Rhipidothrips ) tenky a ostry.
U tubulifer maji taktez nektere rody kratky, siroky a tupy sosak ( Megalothrips , Crypto-
thrips, Anthothrips, Zygothrips, Cephalothrips a Trichothrips) ; u jinych pak jest
uzky, dlouliy a ostry ( Phloeothrips , Acanthothrips , Liothrips, Poecilothrips) . V cas
pfijimani potravy jest kuzel ustni pomoci svalu skoro kolmo na osu tela postaven.
*) Druhy nami v tom ohledu zkoumane jsou zvlaste Aeolothrips fasciata, Trichothrips copiosa
a pedicularia , Anthothrips statices , Cryptothrips dentipes a Poecilothrips albopicta.
— 314 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA“.
Velikou pohyblivost’ sosaku umozhuje mekka svetla blana (Tab. VIII., fig. 148 .,d; Tab.
IX., fig. 161., bl), ktera na basi jeho se rozprosttra a spojuje ho s chilinovou kostrou
cast! sousedntch, a to v pfedu s okrajem cela (r), po stranach s okrajem prodlouzenych
tvaft (u) a vzadu s prosternem. Plast’ kuzele ustniho slozen jest ze ctyf castt. V pfedu
(kdyz sosak je vzpftmen) naleza se trojhranny hofejst pysk (a), po kazde jebo strane
siroka kusadla druheho paru (maxillae, b ) s jednlm parem makadel, a dole siroky spodnt
pysk (labium) s druhym parem makadel. Spodnt pysk ze vsech cash merou nejv6tst
zucastnuje se pfi tvorbe. plaste. Na konci rypaku naleza se otvor ustnt, kterym mohou
vymrstena byti kusadla prvntho paru (mandibulae, j), jez u trasnenek lezl uvnitf plaste,
a jez majt podobu velmi dlouhych stetin. Krome toho naleza se jeste y dutine plaste
jeden lichy, velmi silny bodec (m), ktery lezf na jejt leve strane a na sve basi se roz-
sifuje v desku (n). Tento utvor, jenz bodcem ustnlm budeme nazyvati, jest pro tfa-
snenky velmi char akteri sticky, nebot’ nevyskytuje se u zadneho jineho hmyzu. — Po-
znavse tak povsechne podobu sosaku, obrat’me se jiz k dukladnejsimu popisu castt,
z kterych se sklada.
Horejsi pysk (labrum, Tab. IX., fig. 161., a) ma podobu vysokeho trojuhelnika
a pametihodnym jest ttm, ze basis jeho jest nesymmetrickou. U trasnenek terebrantial-
nich prodluzuje se totiz prava jejt strana skoro az k okraji cela, kdezto leva od neho
se oddaluje. U tubulifer pak (Tab. IV., fig. 30., fig. 31.), kde cela basis hofejstho pysku
jest mnohem bliZst okraji celntmu nez u podradu druheho, nesoumernost’ jevt se ttm,
ze rob na leve strane base jest hluboce vykrojen. Ke konci se labrum znacne zuzuje
a konct bud' tupe (u vsech terebrantit a z tubulifer u rodu Megalothrips, Cryptothrips,
Anthothrips a Zygothrips), aneb ohybajt se okraje jeho do zadu a tvoft tak dlouby, duty,
na konci otevreny hrot (Tab. IV., fig. 30.). Kratce pfed koncem jest pysk u terebrantit
na malou vzdalenosf po cele strce blanitym a svetlym, na konci pak ma uzkou blanitou
obrubu (Tab. IX., fig. 161.).
Druhy par kusadel (maxillae, Tab. IX., fig. 161., b ) pfiklada se ke stranam
hofejstho pysku, s nimiz jest pevne spojen. Kazde kusadlo ma tvar trojuhelnika. Blana,
ktera jeho basi spojuje s prodlouzeninou tvafe, jest velmi uzka. Maxilly nedosahujt konce
hof. pysku, nybrz ztracejt se pfed ntm z povrchu kuzele ustntho a vnikajt do jeho dutinv.
kdez die Bo his e pevne se spojujt se stranami jazyka (glossa). Nedaleko base kusadla a rovno-
bezne s nt tahne se nekdy zfetelna pftcna ryha, kterou Jordan povazuje za hranici mezi
dvema. cast’mi, ktere u kusadel druheho paru hmyzu jinych jsou zfetelne oddeleny. Cash tv
slujt cardo a stipes. Malae, tfett to cast' kusadla, zakrnujt zde uplne. As uprostfed ma
ka2da maxilla sve makadlo, ktere stojt na okrouhlem blanitem svetlem mtste (Tab. IV.,
fig. 30.), jez u terebrantit prodluzuje se az k basi kusadla (Tab. IX., fig. 161.).
Spodnt pysk (labrum) tvoft zadnt stenu plaste kuzele ustniho a ohnutfmi kraji
svymi pevne pfileha k okrajum druheho paru kusadel. Nelze na nem spatfovati jiz stop,
ktere by poukazovaly k tomu, ze srostl z leve a prave strany. Za to hranic.emi od sebe
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS ANOPTKRA.
oddeleny jsou casti jeho: submentum (Tab. IV., fig. 30., c), mentum (Tab. IV., fig. 30.,
d; Tab. IX., fig. 161., e) a ligula (Tab. IX., fig. 161., i). Tyto hranice jsou nejpatrnej-
simi u rodu Aeolothrips , kdez pozustavaji ze svetlych a pomerne sirokych spojovacich
blan (d). Mentum ma na svem konci, a sice casto na svetlem blanitem miste (Tab. IX.,
fig. 161., g) druhy par makadel (h). U rodu Aeolothrips prodluzuje se nahofe po
kazde strane v tenky dlouhy vybezek (f), ktery pfiklada se na okraj otvoru ustniho.
Ligula sklada se ze dvou casti. Vnejsi z nich, jez jest na konci blanita (i), obklopuje
otvor ustni ze zadu a ze stran a priklada se nahofe okraji svymi na konec hofejsiho
pysku. Tuto cast' povazuje Bohls za srostle pfivesky jazyka (vnejsi sanice, paraglossae),
ktere uvnitf uprostfed na zadni stene pfed otvorem ustnim maji podlouhly chitinovy
utvor, jenz die Bohls e nekdy na konci jest dvouklanny. Tento utvor jest die tehoz
spisovatele jazyk (srostle vnitfni sanice, glossa). Dvouklanny konec jeho ukazuje na srust
z prave a z leve poloviny. Jazyk ma nahofe uprostfed podelny zlabek, ktery pry tvofi
spodni polovinu roury, do niz usti se zlazy slinne, — Jeste slusi podotknouti, ze dolejsi
pysk ma prave tak jako hofejsi mimo vnejsi take vnitfni stenu (jaksi dvojite dno), kteraz
jest u onoho blanitou, u tohoto chitinovou.
Prostor, ktery uzaviraji mezi sebou ustroje ustni, plast' kuzele tvofici, vyplnen
jest die Bohlse velikym ctyfhrannym chitinovym roubikem, jehoz pfedni stena pfechazi
v zadni stenu jicnu a zadni ve vnitfni stenu spodniho pysku. Jest to tak zvany hypo-
pharynx. Ziizeny konec jeho saha skoro az k otvoru ustni mu. Pfedni jeho plocha ma,
die zmineneho autora, dlouhy zlabek, ktery pokryt jest vnitfni plochou hofejsiho pysku.
takze tvofi uzavfenou rourku, je^ pfimo souvisi s jicnem, a jest pocatkem roury zazivaci.
Konecne pokryva die Bohlse cast' zadni plochy hypopharynxu jazyk a tvofi tak ze
zlabku, na jazvku se nalezajicim, taktez rourku. jez prodluzuje se az k mistu, kde zadni
plocha hypopharynxu pfechazi ve vnitfni stenu dolejsiho pysku. Tam, die popisu
Bohls ova, usti se do zminene roury lichy vyvod zlaz slinnych, a sice skrze malv
duty chitinovy vytvor, jehoz svetlosf svaly se bud' otevira neb uzavira. Slinna rourka
konci, hypopharynxem jsouc tvofena, zaroven s nim nedaleko pfed usty.
Prvni par kusadel (Tab. IX., fig. 161., j) promenen jest u tfasnenek v bodave
stetiny, podobne jako u mnoheho jineho hmyzu. Kazda z techto stetin sklada se ze
dvou kusu: z basalni chitinove paky (l) a z vlastni stetiny bodave (j). Chitinova paka
jest u terebrantii jednim koncem pohyblive spojena s okrajem prodlouzene casti tvafe,
u tubulifer pak vkloubena jest na spicce uzkeho vyrostku stlustleho okraje celniho. Na
druhem konci nese stlustly kofen (k) stetiny bodave. V klidu jest paka zminena do pfedu
namifena. U terebrantii jest kratka a nepfesahuje mnoho okraj cela; u tubulifer vsak
jest prodlouzena az pod oci. Bodave stetiny bezi u terebrantii lined od sve base nizkym
obloukem pod hofejsim pyskem nedaleko jeho postrannich okraju k ustum a konci
kratce pfed nimi. U tubulifer jsou pomery jine. Tam ohybaji se velmi dlouhe stetiny
bodave na dorsalni stranu hlavy a bezi pod stenou tylni, jsouce vice nebo mene k sobe
— 316
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
pfiblizene*), nacez se do kuzele ustniho staceji. Kdy2 trasnenka stetiny ty vymrsti, po-
stavi se die Bohlse chitinove paky kolmo na stenu celni, takze tvori se stetinami
bodavymi uhel pravy. Die tehoz autora netvofi chitinova paka a stetina dohromady
morfologicky celek, co£ jest zfejmym, uvazime-li, ze u vsech ostatnich hmyzu sklada
se prvni par kusadel jen z jedineho kusu. Paku dluzno povazovati za dlouhou vchli-
peninu chitinove kostry vnejsi, ac kloubem s ni spojena jest. Jako^to pfesvedcivy dukaz,
ze paka neni cast! kusadla, uvadi Boh Is pfitomnosf nekterych svalu, ktere ji spojuji
s druhym parem kusadel. Mezi jednotlivymi kusadly za sebou nasledujicimi vsak
u zadneho hmyzu nemame pfikladu takoveho spojeni. — Bodave stetiny maji po cele
sve deice hluboky zlabek, a sice na strane vnitrni. Kdy^: stetiny ty z otvoru ustniho
vvstoupi (coz deje se za pomoci svalu, jdoucich k basalni pace), pfilozi se die Halidaye
a Bohlse jedna na druhou a zlabkv jejich vytvofi uzavrenou rourku ssavou. Kazda
z obou stetin bodavych pohybuje se die posledne jmenovaneho autora v dlouhe rourovite
dutine, vznikle vchlipenim ektodermu. U tubulifer jsou obe roury nasledkem znacne
prodlouzenych stetin taktez velmi dlouhe; podepfeny jsou u nekterych druhu pod tylem
silnou prickou chitinovou, ktera obe roury spojuje. Pficka ta jest zvlaste u rodu
Anthothrips velmi patrnou. V kuzelu uslnim prikladaji se zminene roury k prave
a leve strane hypopharynxu.
Bodec ustni (epipharynx, Tab. IX., fig. 161., m; fig. 162.;. Velmi silny tento
bodavv nastroj hmyzu trasnokfidleho zavinuje nesoumernost’ jejich ustroju ustnich. Lezi
totiz na leve strane v dutine plaste a jest u obou podradu trasnenek jinak utvoren.
U terebrantii pfipevnuje se jeho koren, v dutou desku rozsireny, pomoci ostreho pfivesku
na okraj cela tam, kde vznika vchlipenina chitinova, smefujici k levemu oku (o). Ty
pomery lze dobre pozorovati skrze prfisvitavou blanu spojovaci (&?), pod niz basis bodce
ustniho lezi. Cely ustroj staci se pak v nizkem oblouku k otvoru ustnimu, v nem2 se
dosti tupou spickou zakoncuje. Nedaleko za rozsirenou cash basalni priklada se bodec
ustni k leve strane pozeraku, jenz die Bohlse prijima ho do zvlastni hluboke vchlipeniny.
Kdy2 minul pozerak, prikladaji se k nemu, obklopujice jej: horejsi pysk, leve kusadlo
druheho paru a hypopharynx. Basalni rozsirenina ma okrouhly otvor (Tab. IX., fig. 162.,
c), jimz vstupuje do ni mohutny sval (na fig. 161. vynechany). — U tubulifer zucast-
nuje se tato rozsirenina pfi tvorbe plaste kuzele (Tab. IV., fig. 30., a ), vkladajic se do
vykrouzene cash na leve strane kofenu horejsiho pysku. Od vnitrni strany teto desky
ohyba se bodec nejdfive do predu, nace^ za kratko v oblouku staci se smerem k ustfim.
Konec bodce vystoupi z ust jednak tim, ze cely rypak zatlaci se do zadu, coz nasledkem
blanite jeho base jest snadnym, a jednak tim, ze zakriveni jeho die Bohlse tlakem
pozeraku se vyrovnava. — Jordan vsim pravem povazuje bodec ustni za epipharynx,
*) U rodu Megalothrips, Cryptothrips i Anthothrips jsou bodave stetiny na tyle dosti oddalene;
u rodfi Trichotlirips, Phloeothrips , Acantliothrips velmi sbllzene. Pozoruhodno jest, ze prva skupina
ina horejsi pysk veskrze tup^, druha skupina veskrze ostry.
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
nebot' pozoroval, ze u dospelych zarodku basalni deska jeho souvisi s hofejsim pyskem
a jicnem.
Zbyva nam jeste promluviti o pozeraku, jehoz zadni stena jest promenena v silnou
desku chitinovou, do niz pfechazi, jak jiz nahofe feceno, pfedni stena hypopharvnxu.
Pfedni stena pozeraku jest znacne tenet a pfechazi ve vnitfni (zadni) stenu hofejsiho
pysku. Na ustroj ten pfiklada se die Bohlse jeden par mohutnych svalu, jejichz druliy
konec pfipevnuje se na zadnim okraji oci. Smrstenim techto svalu stavi se cely kuzel
ustni kolmo na podelnou osu tela.
Ssani deje se nasledujicim zpusobem. Tfasnenka. vyhledavsi vhodne misto pomoci
trichomu hmatavych na dolejsim pysku a cipku cichovych na makadlech. navrta je
bodeem ustnim. Do otvoru takto vznikleho zapusti obe stetiny bodave, zlabky na sebe
prilozene. Tak povstane rourka, kterou vystupuje st’ava do otvoru ustniho jiz tak zvanou
kapillaritou. Odtud pak pozerakem cerpa se do pocatku zazivaci roury. Pfedni tenka
stena pozeraku opatrena jest totiz (die Bohlse) mohutnfm svalem, ktery smrstenim svetlost’
jeho znacne rozsifi, cimz vzduch se zredi; nasledkem toho vystupuje tarn tekutina,
puzena jsouc vetsim tlakem vzduchu okolniho. Hermetickeho uzavfeni dosahne pocatek
zazivaci roury (usta), ze mekke cash, ukoncujici horejsi i dolejsi pysk, pevne k povrehu
potravy se prikladaji. Za pozerakem pak uzavira se roura zazivaci die Bohlse v oka-
mziku ssani skupinou svalu.
V nasledujicich radcich vytkneme cestu, kterou se bralo studium ustroju ustnich
trasnenek od pocatku. — R. 1761. videl Sulzer (L. c. 5.) na spodni strane hlavy
trasnenek, zvetsiv je slunecnim mikroskopem na sest stop, dve vejcite vyvfseniny (bez-
pochyby pfedni kycle) a mezi nimi hluboky llabek. Dve leta pozdeji videl Scopoli
(L. c. 6.) zajiste jiz rypacek tfasnenek, nebot’ pocitaje do sveho fadu Proboscidea, jenz
vyznamenava se ohnutym sosakem. R. 1764. mluvi Geoffroy (L. c. 9.) o male podelne
skuline, dole na hlave se nalezajici, ve ktere by pry mohla kusadla ukryta byti. R. 1767.
pravi Linne (L. c. 10.), ze tfasnenky maji rypacek k hrudi pfilozeny. R. 1773. pozo¬
roval Degeer (L. c. 11.), ze hlava dole prodluzuje se pod pfedohrud’, a ze ma na konci
teto prodlouZeniny kratky, kuzelovity, tupy rypacek, na nemz stoji nekolik malych, z clanku
slozenych makadel, a ktery nekdy az k pfednim noham zasahuje. Na konci rypaku videl
tez malou spicatou cast’, coz zajiste byl konec bodee ustniho. R. 1829. rozeznal Strauss-
Durkheim (L. c. 38.) na rypaku tfasnenek maxilly, avsak myslil, ze jsou volne po-
hyblive. R. 1836. uvadi Haliday (L. c. 43.), nasledujici pozorovani: Ustroje ustni
tfasnenek tvofi masity rypacek, ktery neni zatazitelny, a jehoz cash jsou vespolek srostle.
Spodni pysk tvofi zadni cast’ rypacku a Ize na nem rozeznati submentum, dlouhe mentum
a cast’ zvanou ligula. Palpi labialni stoji mezi mentem a ligulou na uzkem blanitem miste.
Maxilly jsou ploche, trojhranne, a muzeme na nich jiz rozeznati cash, z nichz povstaly.
Za polovinou sve delky nesou makadla, ktera jsou delsi nez makadla spodniho pysku.
U terebrantii jsou makadla maxillarni tficlenna, u tubulifer dvouclenna, s prvym clankem
— 318 —
J. UZEL. MO NO GRAF IE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A\
velmi kratkym. Hofejsi pysk ma podobu klinu, aneb jest trojhranny. Mandibulae jsou
stetinovite a opatfene na sve basi nadufeninou; zda se, ze spojuji se s' cipkem maxill,
pod nimiz lezi ; ke konci pfikladaji se k sobe a tvorl rourku o dvou chlopnlch. — Ha-
lid ay take jiz pozoroval, ze okraj celni jest nesoumerny. Burmeister tehoz roku
(L. c. 45.) potvrzuje mnohe udaje Halid ay ovy a mylne soudi, ze makadla labialni
u tubuliler spojena jsou vespolek blanou. Blana tato jsou paraglossae, ktere mezi onemi
makadly lezi, s nimi vsak nesrustaji. R. 1839. prostudoval tentyz autor (L. c. 50.) ustroje
ustni druhu Chirothrips manicata , Heliothrips haemorrho idalis a Acanthothrips nodi-
cornis a podava cetna vyobrazeni, pfedmetu toho se tykajici. V celku nepise vsak nic
noveho, co by jakousi dulezitost’ melo. Nesoumernost’ ustroju ustnich nepozoroval. Do-
mnele kusadlo prveho paru, jez kresll, jest vsude lichy bodec ustni. Nespravny svuj
dfivejsi nazor o makadlech labialnich tubulifer, blanou srostlych, vykresem opravuje.
R. 1852. objasnil Haliday (L. c. 61.) sve dfivejsi vyklady o ustrojich ustnich tfas-
nenek mnohymi vykresy (Tab. V., fig. 2. b, c ; fig. 11. a\ fig. 13. b, c, cl. — Tab. VI.,
fig. 1. a — h] fig. 13. a; fig. 14. a — g ; fig. 15. a, b, c, h, i, h. — Tab. VII., fig.
31. — 37. ■ — Tab. VIII., fig. 23. — 35.), ktere jsou vsak malicke a nezretelne. 0 tubu-
liferech poznamenava, ^e kusadla prveho paru jsou do predu stocena, a ze mohou
byti dale vvmrstena nez u terebrantii. Pozoruhodno je, ze bodec ustni, neznaje
jeho asymmetrickou polohu, povazuje za jazyk (lingua). R. 1888. popsal Jordan
ustroje ustni v celku dosti spravne a cetnymi vykresy, druhu Parthenothrips dra-
caenae a Idolothrips brunnea se tykajicich, vyklad svuj objasnil. R. 1891. prostudoval
Bo his ustroje tyto a na zaklade rezu seriovych doplnil neb opravil lecktere udaje
Jordan ovy, tykajici se hlavne hypopharynxu, slinne rourky a po^eraku, a vzajemnou
polohu jednotlivvch cash v rypaku dobre vylo^il. V teze dobe napsal tez Anglican
Harm an o ustrojech ustnich trasnenek velmi kratkou zpravu, k niz pripojil jeden
vykres.
Dalsi prubeh roury zazivaci popiseme pro kazdy z obou podradu trasnenek
zvlaste, ponevad^ v tom ohledu ponekud mezi sebou se lisi.
U tubulifer saha jicen (Tab. IX., fig. 163., a) az do pocatku zadohrudi, jest
tenkostenny, bledy, a okraje jeho podelntch fas jsou zkadefene; ke konci trochu se
rozsifuje (5). — Stfevo prostfedni cili zaludek sklada se ze dvou odstavcu. Pfedni
odstavec (c) jest nejhmotnejsi cash v celem stfeve a byva u nekterych druhu jen
as dvakrat delsi nez sirsi, u jinych vsak delka jeho vyrovna se skoro pateronasobne
sifce. Jest bud’ tvaru vejciteho, aneb jest valcovity a k obema koncum zuzeny. Vzadu
prodluzuje se v kratkou stopku. Druhy odstavec stfedniho stfeva (d) jest na pocatku
as tak sirokv jako pfedni odstavec uprostfed (e); v pfedu vsak jest znacne prohlouben.
Za rozsifenym pocatkem dosti nahle se zuzuje, ke konci pak poznenahla opet dosti
znacne jest rozsifen (f). — - Zadni stfevo pocina malou kulatou nadufeninou ( g ), do
ktere usti se zlazy malpighicke ( h ). Tenke stfevo ( i ) jest velmi kratke, jen as tfi- az
— 319 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SANOPTERA.
ctyfikrat dels! nez sirst. Tluste stfevo (j) jest velmi objemne, vfetenovite.a velmi uzkou
rourkou zakoncene.
U terebrantii jest jtcen (Tab. IX., fig. 164., a) deist a saha az do pocatku ab-
domenu. Jest podobne vytvofeny jako u skupiny pfedchazejtct; jen na konci jest o neco
vice rozstfeny (6). Stfednt strevo jevt se pomerne znacne delstm nez u tubulifer. Pfednt
odstavec jeho (c) jest u nekterych druhu ( Aeolothrips ) velmi zfetelne od zadntho od-
delen, jest nejsirst cast! celeho stfeva a ma podobu protahleho zamotku bource hedvab-
neho. U jinych druhu ( Thrips flava a Parthenothrips dracaenae ) jest v pfedu
nejsirstm, nazad pak vice a vice se zuzuje a pfechazt poznenahla do odstavce druheho,
jenz vzdy po cele deice ma stejny prumer (d) a jen na konci trochu se rozsiruje (e). —
Zadnl strevo ma u nekterych druhu ( Thrips a Parthenothrips ) na samem pocatku
slabou stlusteninu, do ntz ustt se zlazy malpighicke; u jinych druhu (. Aeolothrips ) takove
stlusteniny nent. Tenke strevo jest u nekterych druhu pomerne o neco deist nez u tu¬
bulifer (u rodu Aeolothrips [h] a Thrips ), u jinych rovnez velmi kratke. Tluste strevo
it) jest objemny vak, ke konci velmi znacne zuzeny.
U obou podradu jest strevo tak dlouhe, ze must se v klicku sloziti. U tubulifer
tvort zadnt odstavec stredntho streva malou zatacku. Tentyz odstavec u terebrantii ohyba
se do predu az k basi abdomenu, nacez teprv prtmo k riti se obract. Konecntk u zivych
tfasnenek neustale cile se stahuje a roztahuje.
R. 1852. popisuje Hall day prvy strevo tfasnenek a pravt, ze tubulifera majt
stfednt stfevo od pfedntho (jtcnu) hlubokou ryhou odskrcene, ze pfednt cast’ tehoz stfeva
(»proventricnlus«) jest hruskovita a zfetelne od zadnt cash oddelena, a ze tenke stfevo
jest sotva deist sveho prumeru. U terebrantii pak, ze pfechazt pfednt cast’ stfedntho
stfeva poznenahla v zadnt jeho cast’, a ze tenke stfevo jest mnohokrate sveho prumeru
deist. Haliday take jiz udava, ze stfevo tubulifer jest o polovici deist nez telo, stfevo
terebrantii vsak dvakrat deist nez toto. K popisu pfidava vykresy stfeva druhu: Aptino-
thrips rufa (Tab. VII., fig. 19.), Thrips (= Physopus ) vulgatissima (Tab. VII., fig.
20. a 21.), Thrips obscura (= Anaphothrips virgo ; Tab. VII., fig. 26.), Limothrips
cerealium (Tab. VII., fig. 24.), Sericothrips staphylinus (Tab. VII., fig. 22.) a rodu
Phloeothrips (= Trichothrips ?; Tab. VIII., fig. 6.).
Do dutiny ustnt vchazejt vyvody slinnych 2laz. U samic tubulifer a tez u tere-
brantit nalezame dva pary techto ^laz, u samcu tubulifer tfi. Vetst z obou paru ma
u samic tubulifer tvar vacku (Tab. IX., fig. 163., k ; Tab. VIII., fig. 158.). Obsah jejich
jest velmi jemne zrnity, a zbarvtme-li je, vyniknou cetna velika jadra. Vyvod zlaz tohoto
paru obklopen jest na basi velikymi bunkami, zfetelnymi jadry opatfenymi. Druhy par
(Tab. IX., fig. 163., l\ Tab. VIII., fig. 159.) jest znacne menst, podlouhly. Uprostfed
zlaz techto naleza se velika dutina v jednotlive skltpky rozdelena. Steny jejich jsou jemne
zrnite a majt jednotliva velika jadra. Kolem vyvodu naleza se nekolik vetstch a nekolik
menstch kulatych a bledych bunek (Tab. VIII , fig. 159., c). Obe ^lazy ukonceny jsou
— 320 —
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
tenkou nitkou ( d ). U samcu druhu Trichothrips copiosa nov. sp. nalezl jsem krome
techto zlaz jeste jeden par (Tab. IX., fig. 163., m), ze vsech nejdelsi, valcovity, smerem
k usti poznenahla se zuzujtci. Obsah techto zlaz jest prostoupen jemnejsimi a hrubsimi
zrnky a rozdelen patrnymi hranicemi na velike bunkv, z nichz ka^da obsahuje mimo
jmenovana zrnka velike jadro (Tab. VIII.. fig. 160.). Stredem zlazy tahne se dutina
velmi nepravidelne zaskrcovana a naplnena cirou latkou, neobycejne silne svetlo lamajici.
U terebrantii jsou oba pary zlaz slinnych mezi sebou velmi rozdilne. Kratsi
z nich (Tab. IX., fig. 164.. I ) podoba se u nekterych druhu ( Aeolothrips ) znacne vet-
simu paru zlaz u samic tubulifer, konec jejich jest vsak zaspicatelv. Druhy par (i) jest
velice dlouhf a tenky a saha az do druhe poloviny abdomenu, kdez pripevnuje se
k stenam pfedniho odstavce zaludkn (k). Touto zlazou po cele deice jeji tahne se jemny
kanalek, ktery v male stlustenine zlazy (j) pfed ustim jejim trochu se rozsiruje. U jinych
druhu ( Thrips flava. Pcirthenothrips dracaenae ) nalezame sice take tyto dlouhe nit-
kovite zlazy slinne, koncem k zaludku prirostle, prvy par vsak ma jiny tvar. Kolem
ustredni dutiny rozestaveno jest toti£ nekolik velikych bunek s velikymi jadry, ktera
tvori kratkf mechfrek, jenz umistnen jest bud’ na konci hrudi neb na pocatku abdo¬
menu. Tenky, nitkovity v^vod jeho jest nasledkem toho velmi dlouhy.
Vyvody obou pard slinnych zlaz jedne strany spojuji se v jednu chodbicku, ktera
opet splyne die Bohlse pred samfm ustim do chitinove slinne banky s chodbickou,
vytvorenou vyvody obou zlaz strany druhe.
R. 1852. videl Haliday poprve zlazy slinne u trasnenek a pise o nich, ze skla-
daji se ze dvou tvarem ruznfch paru, jejichz vyvody jsou nitkovite. V'ykresy jeho, ktere
se zlaz techto tfkaji (Tab. VII., fig. 16.; fig. 19. h, i\ fig. 22. h] fig. 25.; fig. 26. h. —
Tab. VIII., fig. 17. m\ fig. 18. — 22.), jsou castecne neurcitymi.
USTROJE OBEHU KRVE.
KREISLAUFSORGANE.
Srdce jest u trasnenek velmi kratke a ma podobu maleho vacku, k obema koncdm
zuzeneho. Le^i bud’ cele v osmem clanku abdominalmm, aneb jednou polovinou v clanku
sedmem, druhou v osmem. Jest jen as tak dlouhe jako jediny clanek zadku. V predu vystu-
puje z neho aorta, kterou Jordan sledoval a^ do hrudi. Pozorujeme-li nejakou trasnenku
pod mikroskopem v glycerinu, lze velmi dobfe rychlf tlukot pfemaleho srdecka pozorovati.
Haliday r. 1836. udava, ze krev larev i dospeleho hmyzu druhu Anthothrlps
statices jest cervena. To vsak jest omyl. Cerveny pigment, ktery ho klamal, lezi
u mnohych larev tubulifer i dospeleho hmyzu v telese tukovem, v nemz sam Haliday
r. 1852. nalezl vice neb mene cetna, v klubicka shlukla zrnka barvy krvave. Ja po-
zoroval jsem take svetle kulicky tukoveho telesa posete nescislnymi, premalymi, cerve-
nymi zrnicky, ktera jevila cily brownicky pohyb.
— 321 —
41
H. UZEL, MONOG-RA PH I E DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
USTROJE DYCHACI.
ATHMUNGSORGANE.
Rozvetvena sit' vzdusnic u tfasnenek jest ve spojenl se svetem vnejsim vzdy
ctyfmi pary otvoru dychacich (stigmata). Prvni par (Tab. X., fig. 172., 1) naleza se na
pfednich rozich slfedohrudi, druhy {2) na zadohrudi lined za kofenem dolejsich kfidel
(Jordanem u terebrantii pfehlednut), treti (3) par na prvem clanku a ctvrty ( 4 ) na
osmem clanku abdominalnim. — - V nasledujicich fadcich sledovati budeme prubeh
vzdusnic u bilych samcu druhu Thrips physopus, ktefi k tomu pro prusvitnosf sveho
chitinu nejlepe se hodi (Tab. X., fig. 172.). Od otvoru dychaclho, na pfednim rohu
stfedohrudi se nalezajiciho (7), jde do pfedu tela silna vzdusnice (a), smefujici pfimo
ke kofenu tykadla. Tato vzdusnice vysyla as uprostfed pfedohrudi vetev do pfedni nohy
(6). Hned na to vychazi na jejl vnitfni strane tenka vzdusnice (c), ktera spojuje se na
rozhrani mezi pfedohrudi a hlavou se svou symmetrickou vetvickou druhe strany. Spo-
lecne ubiraji se pak primo k pfednimu ocku. kdez se zase rozvetvuji. Vzdusnice obou
stran spojeny jsou mezi sebou pfickou ( d ), jez naleza se za prostfedkem pfedohrudi,
a jez usti se do vetve, jdouci do pfednich noh (h), nedaleko base jeji. Take obe stigmata
stfedohrudi spojuje silna pficka ( e ). ktera pfileha k mesosternu. Jeji zadni stena opatfena
jest velmi cetnymi, tenkymi a kratkymi vetvickami. Nazad vysyla stigma stfedohrudi
silnou vzdusnici, ktera tvofi pulkruh dovnitf vypouldy (/“). Druhy jeji konec usti se do
dychaciho otvoru stfedohrudi ( 2 ). Zvlastnosti toho oblouku jest, ze uprostfed na vnejsi
strane ma velmi kratky pfivesek (/'’), za nimz nahle znacne se zuzuje. Konecne vysyla
stigma stfedohrudi jeste tenkou dlouhou vetev do druheho paru noh ( g ), ktera kratkfm
ramenem ( h ) s otvorem dychacim zadohrudi souvisi. Stigma zadohrudi ( 2 ) spojuje se
se stigmem druhe strany pfickou (£), pfilehajici k metasternu. Take tato pficka ma na
sve zadni strane mnozstvi velmi tenkych a kratkych vetvicek. Stigma zminene vysyla
dlouhou, stocenou vzdusnici (j) do otvoru dychaciho prvniho clanku abdominalniho (3).
z niz vetev vchazi do zadni nohy. Od otvoru dychaciho. posledne jmenovaneho, jde do
hrudi velmi silna vzdusnice ( k ), ktera dosti nahle dvema vetvickami se zakoncuje prave
pfed onim pfiveskem (f) oblouku, spojujiciho stigma stfedohrudi se stigmem zadohrudi,
o nemz jsme nahofe se zminili. Jest pravdepodobno, ze tato vetev s pfedni, silnou casti
oblouku byla v dfivejsich stadiich vyvoje ve spojeni. Nazad vysyla stigma prveho clanku
abdomenu dve dlouhe velve, ktere usti se do otvoru dychaciho na osmem clanku jeho
(4). Z tech vetvi bezi silnejsi (l) dorsalne a lateralne, slabsi pak ventralne {m) a blizi
se stfedni cafe. Pametihodno jest, ze dorsalni vetev v kazdem clanku vysyla kratke
silne rameno na vnejsi stranu (■ n ), jez slepe se zakoncuje*). Do koncu vsech techto
slepych ramen (v 2. — 7. cl. abdom.) usti se tenka vetev (v), vychazejici taktez v kazdem
clanku ze vzdusnice ventralni. V tfetim, ctvrtem a patem clanku abdominalnim pak
*) Srovnej tez vykres Halidaytiv z r. 1852. (L. c. 61.; Tab. VII., fig. 30.)!
— 322 —
J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA“.
pfijima ono slepe rameno na konci jeste velmi kratkou a tenkou, samostatnou vzdusnici
(V), kterou take Jordan jiz videl. Zde mame dobrou prilezitost’ zastihnouti prirodu
takfka v tvofeni. Nent vse hotove v tele zivocichti, mnohe se mem; ovsem poznenahla,
behem tisicileti. Tak i zde pred nami lezi prace nedokoncena. Patrne vedly jednou slepa
ramena i obe vzdusnice k otvortim dychacim, na dotycnych clancich abdominalnich se
nalezajicim, ktere vsak jiz se nezachovaly. — Otvor dychaci na osmem clanku abdo-
minalmm (4) vysyla nazad vzdusnici (i), ktera v obou posledntch clanctch tela znacne
se rozvetvuje. Obe stigmata toho clanku spojena jsou prickou (0), ktera opisuje oblouk
do pfedu ohnuty. U nekterych tubulifer nejsou obe stigmata prickou spojena, nybrz obe
hlavni vetve vzdusnic v clanku sedmem.
Stigmata jsou obycejne okrouhla a maji na svem povrchu mnozstvi svetlejsich
skvrn, z nichz kazda opatrena jest dirkou. Skvrnv zminene pochazeji die Jordana od
mal^ch dutin, dirkou se svetem zevnejsim spojenfch. Uprosred pak naleza se otvor hlavni,
kterym otvira se vzdusnice na venek. Vaku vzduchovych u trasnenek neni. jak to jiz
Halid ay r. 1852. poznamenava.
USTROJE VY MESOV AC I.
EXCRETIONSORGANE.
Zlaz malpighickych, ustroju to vymesovacich hmyzu, nalezame u trasnenek dva
pary, jak jiz Halid ay r. 1852. poznal. U tubulifer a stenopter usti se kazda ze
ctyf zlaz malpighickych do streva samostatne. U coleoptrat ( Aeolothrips ) vsak (Tab. IX.,-
fig. 164.) spojuji se obe zlazy jedne strany (/), v jedine pfirnce lezici, ve spolecny vfvod
(g), na piimku tu kolmy. Prubeh zlaz malpighickych ma zde tedv podobu pismena H.
U tubulifer (Tab. IX., fig. 163.) jsou obe predni zlazy obycejne 0 neco kratsi ne^ obe
zadni. Oba pary byvaji melkymi zaskrceninami rozdeleny v cetne komurky. Obsah zlaz
malpighickych naplnen jest mnozstvim malych hnedych zrnicek, produktu to vymesovani.
Stredem jejich po cele deice vine se uzka chodbicka.
USTROJE POHLAVNI.
GESCHLECHTSORGANE.
Ostroje tyto jsou u obou podradu trasnenek dosti riizne vytvofeny, a bude tudiz
vhodno popsati je pro kazdy zvlaste.
Samci ustroje tubulifer (Tab. IX., fig. 165.) skladaji se ze dvou varlat (a) a dvou parti
zlaz pridavnfch (e, f). Ka2de varle jest celistvou hmotou, k obema konctim zuzenou.
V zrnitem obsahu jeho vidime jednotlive bunky, z nichz se tvofi chamy, jez naplnuji stred var-
lete, kdez jsou seskupeny ve svazky. Vyvod kazdeho varlete (vas deferens, b ) jest as dvakrat
delsi nez toto a nedaleko za svou basi (c) a pred koncem (d) se rozsifuje. Svetlost’ jeho
41*
— 323 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS AN OPTER A.
naplnena jest svazky chamu, ktere zvlaste v onech stlusteninach se nahromad'uji. Vyvody
varlat spojuji se ve spolecny chamovod (ductus ejaculatorius, i), do jehoz base, ponekud
rozsifene, usti se oba parv zlaz pfidavnych. Zlazv vriitrniho paru (e) jsou podlouhle,
zaokrouhlene a i se svfm v'yvodem, v nejz znenahla pfechazeji, as tak dlouhe jako
varle. Svetlost’ jejich, naplnena tmavou zrnitou hmotou, obklopena jest malymi velmi
cetnymi bunkami se zretelnym jadrem. Vvvod techto zlaz ma asi delku Hazy same a jest
uprostred trochu rozsifenv. Zlazy vnejsiho paru (f) jsou i s vvvodem o trochu dels!
nez zlazy vnitrni. Obsah. techto zlaz je svetly a obklopeny dosti velikymi bunkami s jadrem
velmi zretelnym. Vyvod jejich zacina nahle a ma vsude skoro stejny prumer. Jen pfed
koncem najednou se ponekud zuzuje; za zuzeninou pak rozsifuje se v malou banku (g),
jez se usti do licheho chamovodu (i). Tento ma na sve basi nevelikou vedlejsl dutinku
podoby polokoule (Ji) a vchazi do pyje, nalezajici se mezi devatym a desatym krouzkem
abdominalnim. Pvj ma u ruznych druhu tubulifer ruznou podobu. U jednech (tak u Tri-
chothrips copiosa nov. sp. a Phloeothrips brunnea Jordan) pfedstavuje nam kratky
lalok o dvou cipech, jehoz basis obklopena jest fasnatym limcem. U jinych (u Antho-
thrips statices a aculeata ) vidime na konci vychlipene cash spolecneho chamovodu,
majici podobu vacku (Tab. VII., fig. 130., a) dve tenke, tesne vedle sebe stojici chiti-
nove tycinky ( b ). — Cham ma podobu predlouhe lenke nitkv. — Halid ay r. 1852.
jiz udava, ze tubulifera maji mimo varlata dva pary zlaz pfidavnych a kresli ustroje
samci od rodu Phloeothrips (= Trichothrips? — Tab. VIII.. fig. 9. — 11.).
Samici ustroje tubulifer (Tab. X., fig. 167.) sldadaji se ze dvou vajecniku, z nich^
kazdy pozustava ze ctvf rourek vajecnych (a). V tech na distalmm konci vytvofuji se
v^jicka, jez cim dale tim vice vzrustaji, takze vzdy posledni jest nejvetsim a nejzralejsim
(5). Vajecne ro.urky usti se na kazde strane do poharovite rozsireniny vejcovodu (d).
Vejcovody obou stran (c) spojuji se v lichy vejcovod (e), tak zvanou delohu, jejiz konec,
pochva, usti se na venek. rovnez jako ustroje pohlavni u samcu, mezi 9. a 10. cl.
abdom. Lichy vejcovod opatfen jest zasobarnou chamu (receptaculum seminis), ktera
u druhu Trichothrips copiosa nov. sp. zcela jinak je utvorena nez dotycny ustroj, Jor-
danem od druhu Phloeothrips brunnea popisovanv. Zasobarna chamu jest u druhu
Trichothrips copiosa velmi ozdobnou a podoba se loutce, majic. hlavicku ( /*), krcek
(g) a telicko (h). Toto pokryto jest mnohymi velikymi zlaznatymi bunkami se zretelnym
jadrem, skrze nez prosvitaji svazky nahromadeneho chamu (j). Chodba, jdouci krckem,
jest dokola obklopena jednou vrstvou velikych bunek. Hlavicka pak ma velmi tenke sleny,
jedinou vrstvou malych bunek utvofene. Prostranna dutina jeji jakoz i chodba v krcku
byvaji taktez chamem naplneny. Do dutiny hlavickv vchazi pfetenka a velmi dlouha
rourka (i), jez druhym koncem jest ve spojeni s lichym vejcovodem. Misto, kde se tato
rourka s nim spojuje, jest vyznaceno zlutym pigmentem. Rourka pak sama opatfena jest
na samem usti dvema velmi kratkymi chitinovymi tycinkami, ktere svetlost' jeji drzi
otevrenou. Hlavicka zasobarnv chamove lezi v tele trasnenky dotycne mezi sestym
324
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „TH YSANOPTER A8.
a sedmym krouzkem abdominalnim. Zlazy mazove tubulifera nemaji. U nekterych druhu
(ku pfikladu Trichothrips copiosa , Acanthothrips nodicornis atd.) jsou vzdy dve
a dve rourky vajecne distalnim koncem k sobe prirostle. Z toho spolecneho zakonceni
vychazi po jedne tenke nitce (Endfaden; Tab. X., fig. 167., k), ktera brzy spojuje se
s nitkou sousednlbo paru rourek vajecnych. Spolecna nitka (l) pripevnuje se na zadni
konec vetsiho z obou paru zlaz slinnych (m), jak to jiz Haliday r. 1852. (L. c 61.;
Tab. VII., fig. 16.) poznal. Nitkami temi, jadry sem tam opatrenymi, navzajem drzi se
tedy slinne zlazy i vajecniky v poloze stale. U jinych druhu ( Anthothrips statices
a aculeata ) jsou vsecky ctyri rourky vajecne kazdeho vajecntku distalnimi konci spo-
jeny. Z tohoto spolecneho mlsta pak vychazi jen jedina nitka. — R. 1852. pravl
jiz Haliday, ze vajecniky trasnenek vubec jsou prstovite rozlozene, a ze maji po
clyrech rourkach vajeSnych o mnohych komurkach; kresli je od druhu Phloeothrips
(= Anthothrips ) statices a Phloeothrips (= Trichothrips ) pini (Tab. VIII., fig.
12. a 13.).
Samci ustroje terebrantii (v tom ohledu zkoumal jsem zvl. druhy: Thrips phy-
sopus, Physopus vulgatissima a Aeolothrips fasciata ) slozeny jsou ze dvou varlat
(Tab. IX., fig. 166., a) a jen z jednoho paru zlaz pridavnych (f), jak jiz Haliday r.
1852. poznal a od druhu Limothrips cerealium vykreslil (Tab. VII., fig. 1., 4. a 5.).
V arlala maji bud podobu protahle hruskovitou, aneb jsou k obema koncum zuzena.
Barva jejich jest hneda az pomerancova, nasledkem cehoz prosvitaji abdomenem. Vfvod
jejich (b) jest bud jen tak dlouhy jako varle samo, aneb o neco delsi. Na konci nekdy
(u Thrips physopus , c) dosti znacne se rozsiruje. Ductus ejaculatorius (e), do nehoz
vyvodv varlat se usti, jest na basi znacne, nekdy neobycejne rozsireny (d). Do teto
rozsireniny jeho usti se jediny par 2laz pridavnych (f), ktere svou velikosti casto pfeko-
navaji varlata. Tvar jejich jest podlouhle vejcity. Kolem ustredni jejich dutiny jest roze-
stavena jedna vrstva velmi objemnych bunek zlaznatych. Vyvod , techto zlaz jest velice
kratky. Ductus ejaculatorius usti se do apparatu pyjoveho, jenz jest mezi obema posled-
nimi clankv abdominalnimi vychlipitelny. Pyj jest chitinovy osten, k nemuz se z kazde
strany priklada jedna chitinova pochva (Tab. V., fig. 54., a). Vsechny tfi cash bezi,
jsou-li vychiipeny, pod poslednim clankem abdomenu (ktery nema desky bfisni) az na
spicku jeho, kdez koncem svym nahoru jsou ohnuty. Pochvy pyje jsou nekdy hackem
zakonceny (tak u druhu Physopus robusta ; Tab. V., fig. 56., a). Jordan mini, ze
vytok chamu nedeje s.e pyji, nybrz vycblipitelnym lichym chamovodem, a ze pyj i jeho
pochvy slouzi jen k vedeni tohoto ustroje.
Samici ustroje terebrantii (Tab. X., fig. 168.) jsou podobne vytvofeny jako u tu-
bulifer. Take zde pozustava kazdy vajecnik ze ctyr rourek vajecnych (a), ktere na kazde
strane usti se do vejcovodu (c), na konci poharovite rozsifeneho ( d ). Oba vejcovody
spojuji se brzy v lichy vejcovod (e), jenz vchazi do kladelka, vycnivajiciho mezi osmym
a devatym clankem abdominalnim. Rourky vajecne nesrustaji nikdy distalnimi svymi
— 325 —
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSAN OPTER A.
konci. Kazda z nich zakoncena jest svou vlastni nitkou (k). Do licheho vejcovodu usti
se zasobarna chamova. Tento ustroj sklada se u druhu Aeolothrips fasciata z male
banky (f) podoby vejcite, ktera vsak na jedne strane jest znacneji vypoukla nez na
druhe. (Jstfedni dutina jeji obklopena jest cetnvmi zfetelnymi bunkami. Z teto zasobarny
vychazi dlouha, velmi uzka chodbicka (g): jez pfed svym ustim se rozsifuje (h). U jinych
tfasnenek (na pf. u druhu Physopus atrata; Tab. X., fig. 169.) ma dutina banky (c)
a jeji vyvod (b), nekdy na pfic jemne linkovany. podobu kfivule, jak ji k fysikalnim
pokusum uzivame. Opet u jinych (na pf. u druhu Thrips physopus a communis ) ma
banka podobu hlemyzde o jednom zavitu. Krome zasobarny chamove vchazi do licheho
vejcovodu jeste kratky vyvod objemne zlazy mazove (Tab. X., fig. 168., i, j), ktera
pravidlem jest hnede neb cervenave az pomerancove zbarvena a v sedmem clanku
abdom. se naleza.
Csti pohlavnich ustroju samicich obldopeno jest, jak jiz praveno, kladelkem (Tab.
X., fig. 170.). Toto pozustava ze ctyf do oblouku zahnutych, velmi ostre se zakoncu-
jicich chlopni, z nichz obe pfedrii z ventralnl cash osmeho clanku se vyvinuly, obe zadni
pak z ventralni cash devateho. Oba pary chlopni jsou vespolek k sobe prilozeny tak,
ze uzaviraji prostor, jimz prave vajlcko muze prochazeti. Obe pfedni chlopne (Tab. X.,
fig. 171., a, b) jsou na okraji, kterym prilehaji k sobe, ostre a drobne zubate. Vedle
techto zubu ma kaMa chlopen as uprostred jeste radu sikmo lezicich chitinovych listen,
ostre zakoncenych, poctem obycejne sedm (Tab. X., fig. 170., c; fig. 171., c). Pfedni
a zadni par chlopni spojuje se pomoci znacne stlustlycli svfch okraju (Tab. X., fig.
170., b , e ) velmi pevne tim zpusobem, ze okraje zminene opatfeny jsou u chlopni
horejsich po cele deice sve zlabkem nahofe zuzenym, do nehoz zapadaji listny, na okraji
chlopni dolejsich se nalezajici. Tim stava se odchlipeni se jednech od druhych (ve smeru
pficnem) nemoznym, ac pfi tom volnemu podelnemu pohybu jejich tesne podle sebe
vpfed i vzad zafizeni to neni nikterak na zavadu. Zadni chlopne (Tab. X., fig. 170., d)
jsou na zadnim svem okraji, kterym prilehaji k sobe, ostre vroubkovany. Pfedni stlustly
okraj zadniho paru chlopni (Tab. X., fig. 171., e) jest vklouben do melkeho vyfezu silne
chitinove desky (g), ktera na druhe strane taktez kloubem spojuje se se silnou chitinovou
oporou (h), na konci vykrouzenou. Zadni stlustly okraj pfedniho paru chlopni ( d ) ma
na svem konci silny sval, kterf pomoci chitinoveho svazu (f) k nemu pfileha. Pfedni
okraje pfedniho paru chlopni zakoncuji se protahlym poharovitym vytvorem (7), ktery
ma na konci dve melke jamky, jez pfikryva maly poklop (j) podoby stfevicku, jednim
koncem na okraj poharku pfipevneny. Poharek dotyka se jakesi tenke chitinove desky
(fc), ktera se opira o sirokou chitinovou paku (l). Za onou chitinovou deskou naleza se
dlouha chitinova tycinka (m), ktera se svou druzkou z protejsi strany slouzi asi k tomu,
aby dutinu pochvy drzely otevfenou. Cele kladelko v klidu ukryto jest v hluboke ryze,
nalezajici se na ventralni strane dvou poslednich clanku abdominalnich (Tab. X., fig.
170., f), ktere nemaji desek brisnich.
— 326 —
J. U Z EL, M0N0GRAF1E RADU ,TH Y S ANOP.TER A“.
Chce-Ji tfasnenka polozili vajicko do duzniny listove, vychlipi sve kladelko, ktere
pak na osu tela skoro kolmo stoji, a tlaci je ostrou spickou proti povrchu listu. Tim
vznikne otvor, kterym pronika kladelko vzdy hloubeji, vydatne pfi tom si pomabajic
svymi ostfe jako pila ozubenymi chlopnemi, ktere svalv se uvadeji v pohyb stfidave
vpfed a vzad. Pfednim parem hyba sval na konci stlusteniny zadniho okraje pfednich
chlopni se nalezajicl (fig. 171., f). Kdvz lento sval se smrsti, pohvbujt se dotycne chlopne
vzad, kdyz popusli, vpfed. U zadnich chlopni jsou pomerv jine. Kdyz zde smrsti se
svalv, jez jimi hvbaji, a jez se pfikladaji na konec vnejsiho sllustleho okraje silne desky
((/). nahofe popsane, tu pusobi deska tato jako paka, jejiz podpurny bod jest tam, kde
spoclva ve vykrouzene chitinove opofe, tlacic vkloubeny do ni predni okraj zadniho
paru chlopni vpfed. Zpetnf pohyb deje se zvlaste svalem (proti svalu, o nemz prave
byla fee, phsobicim), ktery pfiklada se na konec vnitfnlho (nestlustleho) okraje one
desky, pfi cemz zase deska chitinova jako paka pusobi. — Jeste slusi podotknouti. ze
kladelko stenopler jest prohnuto dolu, kladelko coleoptrat nahoru.
R. 1836. videl Halid ay poprve kladelko terebrantii. Pravi, ze je splostile, ze
sklada se ze ctyf chlopni, ze je ukrvto ve skuline devateho a desateho clanku abdo-
menu, a ze osmy clanek tohoto jest dole rozeisnut. Tehoz roku Burmeister pravem
podot^ka, ze jest 8. cl. abdominalni dole jen vykrojeny. Tentyz autor podava r. 1839.
(L. c. 50.) vyobrazeni kladelka a jeho cash od druhu Heliothrips haemorrlioidalis
a Chirothrips manicata. Poznal jiz, ze obe pfedni chlopne vychazeji z osmeho clanku
abdom.. obe zadni pak z devateho, ze chlopne jedne strany spolu sice pevne souvisi,
ze vsak podle sebe mohou se pohybovati. Take jiz videl chitinove opory kladelka, avsak
nezfetelne. R. 1854. vyobrazil Heeger (L. c. 66.) kladelko druhu Parthenothrips dra -
caenae, avsak ne dosti spravne. Kresli jiz chitinovou desku, s niz na jedne strane spojen
jest stlustly okraj dolejsi chlopne, a jez na druhe strane pfileha kloubem k dlouhe chi¬
tinove opofe. R. 1888. vyobrazuje Jordan kladelko od Parthenothrips dracaenas.
SEKUNDARNI ZNAKY POHLAVNL
SECUNDARE GESCHLECHTSCHARAKTERE.
Samci tfasnenek terebrantialnich lisi se od samicek pfedevsim nedostatkem kla¬
delka, rozmery tela mensimi, zadkem vsude stejne sirokym a tupe zakoncenym, zbar-
venim casto svellejsim a pohyby cilejsimi. Zuby, ktere u nekolika druhu podfadu tohoto
na konci pfednich tibii stoji, jsou u obou pohlavi stejne vyvinuty. Take stlustla pfedni
stehna, jak je u nekterych druhu nalezame, nejsou vfhradnym majetkem jednoho po¬
hlavi. U mnohych druhu, jejichz samice jsou dlouhokfidle, jsou samci opatfeni jen ru-
dimenty kfidel. pterothorax nepfesahujicimi. U tfasnenek terebrantialnich plati rovnez
jako u tubulifer pravidlo, ze druhy, ktere vykazuji samice nekdy dlouhokfidle, jindy
kratkokfidle, maji samce vzdy kratkokfidle. Jedinou vyjimkou u terebrantii jest Serico-
— 327
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
thrips staphylinus , a u tubulifer Trichothrips pedicular ia, u nichz obe pohlavi maji
nekdy kfidla uplne vyvinula, kdezto jindy jsou u obou zkracena, resp. uplne zakrnela.
Samci rodu Chirothrips a Limothrips lisi se od svych samic tlm, ze nemajl ocek.
Nejvetsi pocet sekundarnlch znaku pohlavnich maji samci na abdomenu. U rodu Chiro¬
thrips, Sericothrips , u vetsiny druhu rodu Physopus , dale u rodu Rhaphidothrips,
Oxy thrips, Pachy thrips, Anaphothrips. Belothrips a Thrips maji obycejne 3. — 7.
(zfldka 4. — 6.. 4. — 7. neb 3. — 6.) clanek abdominalni dole po jedne svetle prohlubine
(Tab. VI., fig. 99.), ktera jest bud’ okrouhla neb ellipticna aneb piskotovite napfic pro-
tahla. Samcum druhu Physopus phalerata schazeji na clancich abdominalnich dole
svetle prohlubiny, za to vsak prodluzuje se 4.-7. cl. na zadnim kraji na brisni strane
uprostred v maly okrouhly cipek (Tab. V., fig. 60.). U druhu Physopus robusta (Tab.
V., fig. 56., b ) a aspera maji samci na osmem clanku abdominalnim na obou stranach
po jednom silnem, dosti dlouhem, odslavajicim trnu. Samci rodu Oxy thrips (Tab. VI.,
fig. 71., a), Pachythrips a Anaphothrips jsou opatreni na devatem clanku abdomi¬
nalnim dvema pary velmi kratkych, silnych ostnu, z nichz pfedni jest mohutnejsi nez
zadni. Rod Drepanothrips ma sameckv ozbrojene na devatem clanku abdomenu na
kazde strane velmi dlouhym, srpovite prohnutym, cernym priveskem (Tab. VII., fig.
114., a). Desaty Clanek jeho ma podobu kratke roury. Samci druhu Limothrips denti-
cornis jsou na zadnich rozich devateho clanku abdom. opatreni jednim dosti dlouhym
ostnem a uprostred nahofe jednim parem sblizenych mohutnych trnu, ostfe zakoncenych
(Tab. VI., fig. 51.) Zadni okraj tehoz clanku jest lemovan klikatou listnou. — Samci
coleoptrat maji prvy clanek abdomenu znacne prodlouzeny a nahofe dvema podelnymi
kyly opatfeny (Tab. V., fig. 40.). U rodu Melanothrips jest tento clanek skoro sedm-
krat delsi ne2 nasledujici. U druhu Aeolothrips fasciata ma samec nahofe na devatem
clanku abdom. cernou trojlirannou desku (Tab. V., fig. 48., d), po obou stranach tehoz
clanku dvouhroty vytvor pfidrzovaci (e) a na 4. a 5. cl. abdom. nahofe po dvou malych
laluccich ( b , c); u druhu Rhipidotlirips gratiosa nalezame na mlste dvouhroteho vy-
tvoru na kazde strane devateho clanku jen nepatrny hrbolek. Kotiec abdomenu jest
u samcu terebrantjl v^dv tupv, coz zvlaste napadno jest u tech druhu, jichz samice
maji konec tela znacne prodlouzeny, jako rod Pachythrips . Oxythrips (zvl. druh hastata)
a pfedevsim rod Belothrips. U druhu Physopus vulgatissima (Tab. V., fig. 54.)
a tenuicornis jest konec abdomenu u samcuv opatfen velmi tuhymi cblupv, kdezto
u samcuv ostatnich terebrantii jsou chlupy ty slabe.
Samci tubulifer lisi se od svych samic postavou mens! a uzsi. Pfedni stehna
samcu jsou obycejne znacne sirsi (u rodu Megalothrips, Zygothrips a Acanthothrips
jsou pfedni stehna u obou pohlavi stejne siroka; u druhu Phi. coriacea jsou u samce
sotva vice stlustla ne2 u samice) a zub na pfednlm larsu jest ponejvlce mohutnejsi
(u rodu Acanthothrips jest naopak zub na pfednlm tarsu u samcu slabs! nez u samic).
U nekterych rodu ( Cryptothrips a Zygothrips ), u kterych samice na pfednlm tarsu
— 328 —
J. U Z EL. MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA\
nemaji zubu, jest tento u samcu pritomen. Samci rodu Megalothrips majl na sestem
clanku abdominalnlm nahofe na kraji po obou stranach velmi dlouhy, od tela nahoru
a trochu na stranu odstavajicl, rourovity vyrostek, zakonceny hrboulkem neb chloupkem
(Tab. III., fig. 19., fig. 22.). Mimo to jest u samcu druhu Megalothrips Bonannii paty
krouzek abdomenu na stranach uprostfed nahle rozslfeny, a sedmY opatren jest po obou
stranach malym ostrym ctpkem (Tab. III., fig. 19.). Tento clpek naleza se take u samcu
druhu Megalothrips lativentris (fig. 22.), u nichz mimo to jeste osmy clanek ma po-
dobny clpek, vetsl. U rodu Megalothrips, Cryptothrips a Zygothrips pfiklada se u samcu
k desatemu clanku abdominalnlmu (tubus) na basi po kazde strane jeden luplnek (fig.
22., 6). ktery saha as do prve tfetiny jeho delky. Samce vsech tubulifer pozname ko-
necne velmi spolehlive die velikeho vykrojku, ktery se naleza pod otvorem genitalnlm
na basi desateho clanku abdominalniho dole (Tab. VII., fig. 140., a), a o nemz Jordan
mylne se domnlva, ze u obou pohlavi se naleza. Samice pozname tedy die nedostatku
onoho vykrojku a pak jeste neomylne die male chitinove tycinky, je^ stoji kolmo na
zadnlm dolejslm okraji devateho cl. abdom. uprostfed (Tab. VII., fig. 139., a).
— 329 —
42
H. UZ EL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYSAN OPTERA.
Resume des anatomischen Tlrieiles.
In diesem Theile entwarf ich ein Bild der Anatomie der Thysanopteren, indem
ich die alteren Entdeckungen (von deren Richtigkeit ich mich durch eigene Studien zu
iiberzeugen suchte), hauptsachlich jene Halid ays, Jordans und (was die Mundwerk-
zeuge anbelangt) Bohls mit den Resultaten meiner eigenen Untersuchungen verband.
Das Ganze vervollstandigte icb mit geschichtlichen Daten, welche ich den einzelnen
wichtigeren Organen beifiigte.
Ein iibersichtliches Bild der Anatomie dieser Ordnung verschaffen die Abbildungen
der vorliegenden Monographie, hauptsachlich auf Taf. VIII, IX u. X; ich weise auf dieselben
und auf ihre deutsclien Erklarungen hin. Besonders erlaube ich mir aufmerksam zu
machen auf das stark concentrierte Nervensystem der Phloeothripiden (Taf. VIII, Fig.
157), auf die Druse im Vorderbeine, welche wohl die nothige Fliissigkeit zum Anfiillen
der Haftblase liefert (Taf. VIII, Fig. 156), auf das dritte (ausserste) Paar von Speichel-
drtisen, welches nur bei Mannchen von Phloeothripiden (bis jetzt fand ich es nur
bei Trichothrips copiosa) vorkommt, den Weibchen jedoch fehlt (Taf. IX, Fig. 163,
m), auf die eigenthiimliche Form der Malpighischen Gefasse von Aeolothrips (Taf. IX,
Fig. 164), auf das Receptaculum seminis von Phloeothripiden (welches von Jordan anders
gezeichnet wird; Taf. X, Fig. 167), auf die vier Paar Stigmen bei den Terebrantien
(von denen jenes auf dem Metathorax bis jetzt iibersehen wurde; Taf. X, Fig. 172, 2),
auf das Tracheensystem der Terebrantien (Taf. X, Fig. 172) und endlich auf die zwei
Queradern im Oberflugel der Thripiden, welche die vordere Langsader mit dem vor-
deren Theil der Ringader verbinden (Taf. VI, Fig. 97, f, g) und bis jetzt unberucksichtigt
blieben.
IV. CAST
vTvojepisnA.
IV. ENTWICKLUNGS-
GESCHICHTLICHER THEIL.
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THY SANOPTERA".
VAJ I CKO.
EI.
Vajicka terebrantii maji obycejne tvar bobovity neb ledvinity, jak jiz Hal i day
r. 1852. (L. c. 61.) poznamenava a od druhu Thrips (= Physopus ) atrata kresli
(Tab. VII., fig. 17.). Tak utvofena jsou ku pfikladu vajicka druhu Thrips physopus,
ktera poprve videl Uljanin (L. c. 98.). Vajicka nekterych druhu jsou podelne kulata
(druhu Heliothrips haemorrhoidalis die Heegra), neb podelne vejcita (druhu Par-
thenothrips dracaenae die tehoz autora; L. c. 66.), neb skoro valcovita ( Thrips
sambuci , tamtez). Vajicka druhu Aeolothrips fasciata jsou bobovita, na dolejsim konci
vsak trochu stlustlejsi a na horejsim sikme ut’ata. Jiz komurky rourek vajecnfch u to-
hoto druhu maji podobny tvar (Tab. X., fig. 168.). Barva vajicek terebrantii jest zele-
nave, zlutave neb cist6 bila, a chorion jejich jest velmi tenky a pruhledny. Zvlastni dirky
ku vnikani chamu (micropyle) tu neni. Delka techto vajicek kolisa obycejne mezi 02
a 0-3 mm.
Vajicka tubulifer prvni videl r. 1836. taktez Hal id ay (L. c. 43.). Anthothrips
statices ma die neho vajicka valcovita, na jednom konci zaokrouhlena a na druhem
knotlickem opatrena. Vajicka podobneho tvaru videl tez Jordan (L. c. 162.) u jinych
druhu a nalezl v onom knoflicku dirku (micropyle). Vajicka ostatnich tubulifer, pokud
jsou znama, jsou sice tehoz tvaru, knoflicku vsak nemaji. Tak jest tomu u druhu Tricho-
thrips pint die Halidaye (L. c. 46.), u druhu Phi. coriacea die Heegra (L. c. 63.)
a u druhu Trichothrips copiosa nov. sp. Barva vajicek tubulifer byva hneda neb zlu-
tohneda (die Jordana), jindy belava (tak u druhu Trichothrips copiosa) neb modrave
bila (die Halidaye). Phi. coriacea ma die Heegra z pocatku barvu cervenave bilou
a pozdeji svetle cervenou. — Chorion jejich jest dosti silny a malo (u Trichothrips
pedicularia die Uljanina vice) pruhledny. Delka vajicek vetsich druhu jest as (u Tri¬
chothrips copiosa ) 0-54 mm. a sirka jejich 0'2 mm.
Pod chorionem vajicka trasnenek rozprostira se die Uljanina tenka a tezko
spatritelna blanka zloutkova (Obr. 2., A, b.z .), tvorici vak naplneny kulickami zloutkovymi
(&.) sede barvy. Na vajickach z tela matefskeho vynatych vidime jadro v podobe svetle
skvrny (n.).
— 333 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS AN 0 PTE R A.
VYVOJ VAJICKA.
EMBRYONALENTWICKLUNG.
Vyvoj vajicka podavame die studil Rusa Uljanina (HABilHDAEHIfl Whftb PA3BMTIEM‘"b
K0J160H0EHXT) EIACrBKOMblXrb, 1 874). Obrazky, ktere pfipojujeme, Vfnali js.me z tabulek tfmZ
autorem nakreslenych. Abv jim vsak snaze porozumeno bylo, schematisovali jsme je,
takze bylo mozno Casto dve neb tfi figury Uljaninovy sbrnoati v jedinou.
Prvni zmena, kterou Uljanin na vajlcku tfasnenek (druhu Thrips physopus ,
jehoz se i vykresv tfkaji) pozoroval, bylo zaniknuti jadra a objeve.nl se fady svetlych
malych bunek na zadnlm konci vajicka (Obr. 2., B, bl.). Bunkv tv vznikly nasledujlclm
zpusobem. Kdyz vajlcko bylo oplozeno, kdyz totiz prvojadro muzske spojilo se s prvo-
jadrem zenskym, povstalo tlm tak zvane jadro ryhovacl. ktere se rozryhovalo na mnozstvl
malych bunek, jez v souvislosti, cile se dellce, znenahla postupovaly zloutkem k povrchu
vejce, kde pod blankou zloutkovou se usazovaly. Bunky, ktere Uljanin videl, jsou prvni,
ktere na sve mlsto dospely. Za nimi nasledujr ostatnl, ustavicne se dellce, takze brzy
Obraz 2. VYVOJ VAJICKA TRASNENEK. I. (Schematisovano die vykresft Ulja¬
nin ovych.)*) — a, pfedni konec, 6, zadni konec vajicka, v, ventralni, d , dorsalni strana
jeho, c/«., chorion, b. z., blanka zloutkova, i., zloutek, nucleus, bl blastoderm.
obklopen jest celv zloutek jednou vrstvou prusvitnych techto bunicek — - blastodermem
(C, bl.). V nasledujlclm stadiu zmohutnl na brisnl strane vzadu na podelnem nhste
blastoderm (Obr. 3., D,d.b .), a to, jak Uljanin pozoroval, vytvofenlm nekolika vrstev,
clmz povstane tak zvana deska brisnl (Bauchplatte), zaklad to prouzky zarodecne (Keimstreif).
Tato deska poclna se na jednom mlste bllze zadnlho konce vajicka vchlipovati dovnitf
zloutku ( E , vch.). I povstane dutina, t. zv. dutina amnionova ( F , d. a.), jejlz dorsalni
0 EMBRYONALENTWICKLUNG DER THYSANOPTEREN. I. (Schematisiert
nach Uljanins Zeichnungen.) — a , vorderes, b , hinteres Ende des Eies, v , ventrale, d, dorsale
Seite desselben, ch., Chorion, b. z. Dotterhautchen, z. Dotter, n., Nucleus, bl., Blastoderm.
— 334 —
J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „TH Y S AN OPTER A“.
tenka stena pozustava z plochych bunek a sluje amnion {am), a jejiz ventralni stlustla
stena predstavuje nam prouzku zarodecnou (p. s), z niz behem casu telo hmyzu se vy-
vine. Tato prouzka vchlipuje se cim dal tim vice dovnitf zloutku (Obr. 4.. G), az dostane
se do neho cela, nacez pferoste otvor, ktervm vchlipovani se dalo, blastodermem, a amnion
tvofi pak s prouzkou zarodecnou uzavfeny vak, tak zvany vak amnionovy (H, v. am).
Mezi vchlipovanim dely se na prouzce zarodecne same dulezite zmeny. Nejprve
objevila se podelna ryha, tahnouci se stredem prouzky a delici tuto na dve soumerne
casti. Talo ryha neni nic jineho nez usti velice protahleho blastoporu. Stredni uzke pole
prouzky zarodecne klesa toti^ po cele sve deice pod niveau sveho okoli; kdyz pak do-
sahlo urcite hloubky, zavrou se nad nim sousedni vrstvy, lakze pole se vchlipivsi objevi
se vespod. Talo cast’ vchlipena jest zakladem entodermu a mesodermu, kdezto vrstva ji
pokrvvajici jest zakladem ectodermu.
Obraz 3. VYVOJ VAJIGKA TRASNENEK. II. (Schematisovano die vykresii Ulja-
ninovych.)*) — d.b., deska brisnt, vch., vchlipenina jeji, h., laloky hlavove, d.a,.,
dutina amnionova, am., amnion, p.z., prouzka zarodecna.
Na pfednim konci prouzky zarodecne, hlave budouciho zarodku odpovidajicim,
jevi se jiz zahy postranni vyrustky, tak zvane hlavove laloky (Obr. 3., E, F , h). Tesne
za nimi po case zacina tvofeni se tykadel (Obr. 4., G, t ) a dale za nimi spatfiti lze ji2
zaklady tfi paru kusadel (nid., mxu mx2). Na budouci hrudi pak znamename tfi pary
malych, rychle vsak vzruslajlcich privesku, zaklady to noh. — V tu dobu pocina se
jeviti na pfednim konci vajicka stloustnuti blasl.odermu neboli serosy (jak jej po uzavfeni
se dutinv amnionove jmenujeme), ktere zalezi v tom. ze jednotlive bunky meni svou
podobu, stavajice se z ploskych kulatymi (G, s.s.J.
0 EMBRYONALENT WICKLUNG D E R T H Y S A N 0 P T E R E N. II. (Schematisiert
nach Uljanins Zeichnungen.) — d.b., Bauchplatte, vch., Einstiilpung- derselben, h., Kopflappen,
d.a., Amnionhohle, am., Amnion, p. z., Keimstreif.
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Behem techto zmen roste cele vajlcko, takze chorion nemuze jiz vydrzeti tlak
vnitfni a praskne podelnou skulinou ( H , o. ch.) nad stlusteninou blastoderam. Skulina
se elm dale tlm vice rozsifuje, takze vajlcko pfednlm koncem vycnlva. Kdyz byly ustroje
ustnl a tvkadla i nohy dosahly jakesi velikosti, a kdyz se bvl obsah vajicka od obou
koncu jeho dosti znacne odchllpil (H, d, d), nastane ve vajlcku zmena velmi pamatna,
totiz obrat zarodku. Vchlipovanlm desky bfisnl dostala se totiz prouzka zarodecna vzhledem
k poloze pozdejsl do polohy obracene, takze ventralnl jejl strana jest obracena k dor-
alnl strane vajlcka*).
Pfevrat zarodku deje se zpusobem nasledujlclm. Na onom mlste ( H s.), kde se
drive dalo vchlipova.nl desky bfisnl, tedy nynl nedaleko hlavv zarodku, pfilozl se amnion
B H
^ _ J
Obraz 4. VYVOJ VAJICKA TRASNENEK. III. (Schematisovano dlevykresfiUlja-
ninovy ch.)**) — d. am., dutina amnionova, t, zaklady tykadel, md, zaklady prveho, mxx,
druhelio, mx2, tfetiho paru (spodnlho pysku) kusadel, p2, zaklady noh, abd abdomen,
am., amnion,.. ,C am., vak amnionovy, s., serosa, s.s., stlustenina serosy, o. ch., okraj
praskleho chorionu, b. i., blanka zloutkova, d , d , oba konce vajicka, od nichz se jeho
obsah odchlipil, z., misto, kde amnionovy vak se protrhne.
a serosa tesne na sebe a protrhnou se, takze amnionovy vak poznovu se na venek
otevfe. Tlmto otvorem vystoupl nejdflve hlava a pak nasledujlcl clanky prouzky zaro-
*) Slusi podotknouti, ze predni konec tela zarodku jest u trasnenek (soude die obrazu
Ulj aninovych) vzdy ponekud do pfedu stocen, kdezto u jin^ch hmyzu pfed obratem primo
nazad smeruje.
**) EMBRYONALE NT WIGKLUNG DER THYS ANOPTEREN. III. (Schematisiert
nach Uljanins Zeichnungen.) — d. am., v. am., Amnionhohle, t, Anlage des Fiihlers, md, Anlage
der Mandibel, mxy, Anlage der Maxille, mx2, Anlage der Unterlippe, pi, p2, p3, Anlagen der Beine,
abd., Abdomen, am., Amnion, s., Serosa, s. s., Verdickung derselben, o. ch., Rand des geplatzten Cho¬
rion, b. z., Dotterhautchen, d, d., beide Enden des Eies, von denen sich dessen Inhalt entfernt hat,
z., Stelle, avo die Amnionhohle nach aussen sich offnen und der Embryo heraustreten wird.
— 336 —
J.'UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H YS AN 0 P T E R A“ .
decne. Hlava ubira se k pfednimu konci vajicka, a prouzka zarodecna prilozi se
k ventralni strane jeho. Amnionova dutina stava se tim mensi a mensi (Obr. 5., /,
z. d. ci.),' az zmizi docela. Obrat zarodku deje se velmi rychle, tak^e za 10 — 05 minut
jest dokonan.
Amnion a serosa ohranicuji nyni dohromady v podobe vaku zloutek, na hfbete
zarodku se nalezajici. Serosa mezi tim se poznenahla zkracuje. jeji sllustenina, o niz
drive promluveno, stava se velsi a vetsi ( H , J ), nacez se vsak rychle resorbuje (K, r. s.,
L. z. s.). Zbyla cast’ serosy a amnion zucaslhuji se die Uljanina na tvorbe hfbetni
casti tela. Spise vsak zda se, die analogie s hmyzem jinym, ze serosa a amnion jsou
jen provisornimi prikryvkami hrbetu, a ze pozdeji zahikajl. Hrbetni slranu vytvofi si
Obraz 5. VYVOJ VAJICKA TRASNENEK. IV. (Schematisova.no dlevykreshUlja-
nino vy ch.) *) — e, d. a., zbytek dutiny amnionove, 1c. u., zaklad kuzele ustniho, a., amnion,
s ., serosa, r. s.. resorbujici se stlustenina serosy, z. s ., zbytek jeji, t., tykadlo, abd., abdomen.
pak prouzka zarodecna sama, kdyz byla tak se rozsirila, ze krajc jeji na hrbetni strane
se setkaji. Tim cel'y zbyvajici zloutek dostava se dovnitr embrya (L), a sice do vyvije-
jiciho se prostfedniho streva.
Postupem dalsiho rozvoje tvofi se na povrchu zarodku tenka pokozka**) (Obr. 6.,
M, p. e.), tesne k telu pfilehajici. Zvlastnosti jeji jest, ze vytvofi na miste, pod nimz
*) EMBRY 0 N ALE NT WICKLUNG DER THYS ANOPTEREN. IV. (Sehejmatisiert
nach Uljanins Zeichnungen.) — z.d. a., Rest der Amnionhohle, h. u., Anlage des Mundkegels, a.,
Amnion, s., Serosa,, r.s., die abnehmende Verdickung der Serosa, z. s., Rest derselben, t., Fuhler,
abd., Abdomen.
**) Podobne jako u roztocd (zvl. svilusek), kdez ona pokozka sluje apoderma neb (Cl apa-
rc de) deutovum. Take Sommer nalezl tuto pokozku zuby opatrenou u olovnenky: Macrotoma
plumbea (Linn.) Tullb. (Zeitschr. f. wiss. Zoo!., Bd. XLI, pag. 709).
43
— 337 —
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA.
tykadla zarodku lezl. fadu dlouhych a ostrycli zubu (s.), jezto prilehajl na onu cast’
zloutkove blanky. ktera z praskleho chorionu vycnlva. Tato embryonalni pokozka se brzo
od zarodku odchlipuje, a telo jeho i s udy, na nichz uz prvnl clenitost’ se jevi. pokrf-
vajl se pokoZkou novou, tak zvanou larvovou. Zarodek vezl tedy ve ctyrech obalech:
v pokozce larvove, v pokozce embryonalni, v blance zloutkove a v chorionu.
V luto dobu rozvoje objevuji se jak prvnl stopy zakladu ocl (M, o ) a zauzliny
mozkove ( g ), tak i prvnl pohybv zarodku. Tvto zalezejl v ohybanl prednlho a zadnllio
konce tela. Nasledkem toho pohybu jest, ze ony zubv, na pokozce embryonalni se na-
lezajlcl, protrhnou blanku zloutkovou, a zarodek vytlacuje se tlm, ze se vzprimuje, zne-
nahla ven (N), obklopen. jsa jeste pokozkou embryonalni. Konecne zarodek take tuto
protrhne, kdyz rozclenenl udu a tela dosahlo sveho konce, a mlada larva se uplne uvolnl,
zustavujlc. chorion, blanku zloutkovou a pokozku embryonalni.
Obraz 6. VYVO.J VAJICKA TRASNENEK. V. (Schematisovano die vykresd Ulja-
n inovych.) *) — p. e.,' pokozka embryonalni, ' z., rada zubft na ni, b. i., blanka zloutkova,
o., zaklad oka, </., zaklad zauzliny mozkove, i., zloutek.
Od polozenl vajlcka az do vyllhnutl se larvy uplyne die Heegra u terebrantil
prumerne asi doba devlti dnu; u tubulifer die Heegra o neco dels!, die Jordan a tataz.
Die tehoz typu jako u tfasnenek (die nehoz se prouzka zarodecna vchlipuje
dovnitf vajlcka [invaginovana prouzka zarodecna]) deje se embryonalni vf voj tez u cmelu
(Mallophaga), u polokfldlych (Rhynchota) a u sldel. U partbenogeneticky se vyvljejlclch
*) EMBRY 0 N ALE N TWIG KLUN G( DER THYSANOPTEREN. V. (Schematisiert
nach Uljanins Zeichnungen.) — p. e., Embryonalcuticula, s., Reihe von Zahnen auf derselben,
b.z., Dotterhautehen, o., Anlage des Auges, (/., Anlage des Gehirns, i., Dotler.
— 338 -
J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THYS AN OPTER A“.
vajicek msic nastaly nektere modifikace. Bylo by velmi zajimavo zvedeti, zda podobne
modifikace tez objevuji se u vajicek onech tfasnenek, jez pravidlem parthenogeneticky
se rozmnozuji ( Parthenothrips dracaenas , Heliothrips haemorrhoidalis, Anaphothrips
virgo , Prosopothrips Vejdovskyi etc.) Embryonalm vyvoj trasnenek poukazuje k tomu,
ze jest pfibuznost’ jejich s rhynchoty znacne vetsi nez s orthopterv. Orthoptera totiz,
rovnez jako Trichoptera , Lepidoptera , Diptera a Hymenoptera , maji embryonalm
vyvoj svuj zafizeny die typu jineho, die nehoz prouzka zarodecna dostava se dovnitf
vajicka nikoliv vchlipenim, nybrz tim, 2e pferostou ji rasy amnionove.
LARVA.
LARVE
Larvy trasnenek jsou v celku podobny hmyzu dospelemn. Hlava jejich jest po-
merne velmi mala. Oci jsou taktez male a maji jen skrovny pocet ocek, ktera
die Jordan a teprv po prvem svlekani se objevuji. Ocek jednoduchych larvy nemaji.
Tykadla jejich jsou volna, do pfedu namirena a maji vzdy mensi pocet clanku nez
u hmyzu dospeleho. U larev tubulifer skladaji se ze se sedmi v deice neprilis rozdilnych
clanku. Larvy coleoptrat maji v tvkadle taktez sedm clanku. U larev druhu Aeolotlirips
fasciata jsou prve dva clanky kratke, 3. a 4. velmi dlouhe, 5. cl. taktez dlouhy a na
konci znacne stlustlv. 6. a 7. cl. velmi kratke. U larev stenopter jsou tykadla sesticlenna;
prvni a druhy clanek jsou kratke, treti o neco delsi, 4. a 5 tvofi dohromady mohutny
a dlouhy celek, 6. cl. jest velmi uzky a kratky. Ostroje ustni jsou podobne utvofeny
jako u dospeleho hmyzu; jsou tez k ssani. prizpusobeny. Mandibulae staceji se u larev
tubulifer taktez do pfedu az k ocim, a bodec ustni jest u larev terebrantii take jiz pfi-
pevnen na okraj celni. Makadla maxillarni a labialni nemaji casto hranice mezi jedno-
tlivymi clanky tak zretelne jako u hmyzu dokonaleho. Pozoruhodno jest, ze makadla
maxillarni larvy druhu Aeolothrips fasciata maji vsecky tri clanky asi stejne dlouhe
(jak to jiz Haliday r. 1836. pozoroval), kdezto u dospeleho zvifete jest treti clanek
jejich velice zkraceny. Kuzel ustni neda se u larev rodu Aeolothrips , die Halidaye.
priloziti k hrudi; larvy druhu Parthenothrips dracaenae vsak mohou, die He eg fa
(L. c. 66.), tak uciniti.
Hrud’ larev tfasnenek sklada se ze tfi od sebe velmi zfetelne oddelenych krouzku,
z nichz mesothorax a metathorax jsou velmi mohutne. Prothorax jest slabsi a pravidlem
nazad rozsifeny. Nohy jsou kratke, zavalite a nemaji ani na tibiich, ani na tarsech zubu,
ktere u dospeleho hmyzu Casto nalezame. Take pfedni jejich femora nikdy nejsou stlustla.
Tarsus je vzdy jednoclennym, a mechyfek, na jeho konci se nalezajici, jakoz i chitinove
paky a podpory uvnitf tarsu jsou podobne vvtvofeny jako u dokonaleho zvifete: jen
drapky, po obou stranach mechyfku stojici, jsou u tohoto obycejne celou ploc.hou k nemu
prirostle, kdezto u larev konce jejich volnC odstavaji.
— 339
43 s
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Abdomen larev sklada se z destti krouzku, z nichz prvy jest o neco kratst nez
nasledujtct a ma taktez yentralni cast' uplne vyvinutou. Poslednf dva clanky jsou u tu¬
bulifer a coleoptrat znaciie 'zuzenv.
Kostra chitinova jest u larev velmi mekka a svetla, takze nelist se valne od svych
blan spojovactch. Povrch jejt jest casto hladky a leskly (u tubulifer), jindy velmi drob-
nymi zrnky neb lupymi hrbolky posety neb vrascily (u stenopler), jindy opet (u coleoptrat)
nesctslnymi pfejemnvmi jehlickami pokryty. Cele telo opatfeno jest chlupv, ktere jsou
obycejne ostfe zakoncene; jindy vsak na samem konci ponekud jsou stlustle, nebo se
ukoncuji palickou. U larev lubulifer naleza se takovy palickou ukoncenv cblup na konci
vsech libit. Zvlastm drub chlupu pokryva telo larev druhu Partlienothrips dracaenae
(Tab. IP, fig. 13.). Tam tofiz rozsifuje se kazdy chlup na konci v trychtyfek. jehoz
otvor je pokrvt vypouklou blankou. Steny trvchtyfku jsou na vnejsi strane podepfeny
nekolika tycinkami. Chlupy tv pov^stalv die J ordana z chlupu palickou ukoncenych tak,
ze tato znacne vzrostla a hofejsi cast'1 jeji se - splostila, nacez steny casli dolejsi vvlvofily
podpurne tycinky. Na pfedposlcdntm clanku abdominalntm byvajt nekdv nahofe ctyfi
silne ostnv, na vysokych bradavkach stojlci. Tak jest tomu u slarstch larev rodu Aeo-
lothrips , kdezto u mladsich zde jsou jen obycejne chlupy. Jindy opatfen jest poslednt
clanek abdomenu nahofe na konci dvema podobnymi ostnv, kolmo stojictmi.
larva' larev jest dosti pestra; Larvv lubulifer jsou casto krvave cervene (ku pf. u rodu
Authothrips ), jindy pak jsou bile a posele cetnymi. velmi malymi cervenymi skvrnkami
(ku pf. larvy druhu Trichothrips pediculdria a copiosa ), neb ozdobene krvave cerve¬
nymi pftcnymi stuhami, aneb konecne cele belave nebo zlutave. Hlava, tykadla, dve
velike skvrny na pfedohrudi. jeden nebo dva poslednt clanky abdomenu a nohy jsou
pfi tom casto cernosede. Velmi mlade larvy tubulifer byvajt bezbarve. — Terebrantia
majt larvy ciste bile, zluhive, zelenave, cervenave neb svetle pomerancove a nekdv sede
zkalene. Na pfedohrudi byvaji u nekterych druhu take dve tmavst skvrny.
Pohyby larev jsou v celku volnejst nez pohyby dospeleho hmyzu. Sulzerovo
tvrzent, ze larvy skacou. (L. c. 14.) jest mylne.
Larvy svlekajt svou pokozku behem sveho vzrustu tfi- neb ctyfikrale. Heeger
(L. c. 63. a 66.) pozoroval vzhledem k tomu larvy druhu Heliothrips haemorrhoidalis ,
Phloeothrips coriacea, Limothrips denticornis, Partlienothrips dracaenae a Thrips
sambuci a tvrdf, ze se prumerne za 9 dnt po vvlthnutt se larva poprve svleka, nacez ve
stejnych lhutach jeste dvakrale odvrhuje svoji pokozku. Jordan naproti tomu udava,
ze larva druhu Parthenothrips dracaenae ctyfikrate se svleka. Kratce pfed kazdyin .
svlekantm vidtme pod pruhlednou, starou, od tela kolem odstavajtct pokozkou jiz nasle-
dujlct stadium, coz poskytuje pohled velmi zviastnt.
Vnitfnt ustroje larvy jsou dosti podobne vytvofeny jako u hmyzu dospeleho.
Soustava vzdusnic v tom jest odchylna, ze na tele larvy nalezame vzdy jen tfi parv otvoru
dvchactch: prvnt na pfednich roztch stfedohrudi. druhy na druhem, tfett na osmem
— 340 —
J. UZEL. MON 0 GRAF IE RADU „TH YSANOPTERA6.
clanku abdomenu. Larvy majl tedy o jeden par otvoru dychaclch rriene nez dospely
hmyz, a prvy clanek abdominalnl nema stigmat jako a tohoto, za to vsak clanek drulry.
Prvnl, kdo larvu trasnenky videl, byl Linne, a to r. 1746. (L. c. 3.). Byla to
asi larva druhu Anthothrips statices, nebot' mela barvu nachovou, hlavu, nohy a ty-
kadla cernava, a velmi cetne vyskytovala se v kvetech, »vykracujlc si tarn, jakoby
dokonalym byla zvlfatkem«. R. 1836. popisuje Halid ay larva trasnenek, prave, ze
podoba se dospelemu hmyzu, ze ma vsak mekke telo. se stredohrudl a zadohrudi od-
delenou, ustroje ustnl ze jsou skoro tytez, tykadla a nohy kratsl, jednoduchych ocek ze
neni, a oci ze jsou zastoupeny ocky slozenfmi, jednotlive rozestavenymi. R. 1839. po-
davaji Du four (L. c. 49.) a Burin eis ter (L. c 50.) prva vvobrazeni larev: Du four
od druhu Thrips aptera ■ (= Phloeotl trips ulmi), Bur m eis ter od druhu Heliothrips
haemorrhoidalis. Tento aulor kresli mimo to hlavu teto larvy s kusadly. R. 1852.
kresli Hal i day (L. c. 61.) larvy druhu PUloeotlirips (== Trichothrips) ulmi , Aptino-
tlirips rufa , Melanthrips obesa (= Melanothrips fusca), Limothrips cerealium
a ruzne casti larev druhu vyjmenovanych i nekterych jinych. R. 1852. a 1854. vy-
obrazuje Heeger larvy druhu Phloeothrips coriacea, Partkenothrips dracaenae
a Thrips sambuci. R. 1874. kresli Uljanin (L. c. 98.) jednu velmi mladou a jednu
vyrostlou larvu druhu Thrips physopus a tvrdl nepravem. ze prodelavaji larvy
Irasnenek mnohonasobna sylekanl. R. 1887. zobrazuje Lin deman (L. c. 153.) larvu
druhu Thrips secalina nov. sp. (= Limothrips denticornis Halid.) a druhu Phloeo¬
thrips frumentaria Beling (= Anthothrips aculeata Fabr.). Tfetl larvu, kterou vy-
obrazuje, a o ktere mysll, ze by mohla byti larvou druhu Chirothrips antennatus
Osborn (= Ch. manicata Halid.), jest larva druhu Aeolothrips fasciata L.
N Y M FA.
NYMPHE.
Po tfetlm neb ctvrtem svleka.nl stava se larva nymfou, ktera vyznamenava se
pochvami krldelnymi. Nymfa ma dve rozdllna mezi sebou stadia, z nichz mladsl na-
zyvame pronymfou a stars! nymfou v uzslm slova smyslu.
PRO NYMFA. : — To to stadium jest larve dost.i podobno; tlm vsak zvlaste od
nl se lisl, ze na hrudi poclnajl vyrazeti male pahylky, ktere poznenahla rostou do delky
a dosahnou v tomto stadiu as tfetlho clanku abdominalnlho. Jsou to pochvy, v nichz
v nasledujlclm stadiu kfidla se utvorl. Tykadla jsou, podobne jako u larvy, volne po-
liybliva a do pfedu namlrena. Mezi obema poslednlmi clanky abdomenu dole povstane
die Jordana mala prohlubina. v nl^: lze pozorovati tfi nadory. V prostrednlm z nich
vytvorl se behem casu pyj a v postrannlch obe jeho pochvy. U pronymf, z nichz. samice
se vyvinou. pozorovati lze na osmem a devalem clanku abdominalnlm dole po dvou
pahylclch, v nichz pozdeji clvfi chlopne kladelka se utvorl. Pohyby pronymfy nejsou
— 341
H. UZEL, MO NO GRAPHITE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
jeste volnejst nez pohyby larvy. TakteZ mohou tfasnenky v tomto stadiu potravu pfi-
jimati, ac to die Jordana nent naprosto nutnym. Svleknuvsi pokozku stava se pro-
nymfa nymfou.
Burmeister byl r. 1839. (L. c. 50.) prvnim, ktery pronymfu videl, a to sice
od druhu Heliothrips haemorrhoidalis. Hal id ay r. 185.2. (L. c. 61.) nazyva toto
stadium propupou a kresli ho (zaroven se silneji zvetsenymi detaily) od druhu Pliloeo-
thrips (= Tricbothrips) ulmi , . Apt inothr Ips rufa a Limothrips cerealium. Heeger
toho stadia nezna.
NYMFA. - — Tato vyznamenava se pochvami kftdelnymi, ktere jiz asi do dvou
tfetin abdomenu se prodluzujt a k slranam jeho pfilo^eny jsou. Dolejst par techto pochev
lezi bud’ pfesne pod hofejstm parern aneb ponekud slranou. V jejich vnitfku Ize jiz
spatfiti kridla i huste slozene tfasne. U druhu, jimz kfidla v dospelem stavu schazeji,
nema ovsem ani nymfa pochev kfidelnych. Zvlastnt zmena udala se s tykadly. Ohnuvse
se nazpet, pfilehaji u tubulifer k strauam hlavy, u terebrantii pak lezi vedle sebe nahofe
na hlave, konci vzajemne se dotykajice (Tab. II., fig. 14.). Jen nektere nymfy tubulifer
(tak Pliloeothrips prunnea die Jordana) cini v tom ohledu vyjimku; tykadla jejich
jsou jako u larev volna a do pfedu namifena. Oko u nymf jest jiz znacne vetsi nez
u larev, a ocka v nem jsou cetnejsi. U druhu, jichz imago ma pfednt femora stlustlejst
a pfednt tarsus opatfeny zubem. ma take nymfa tyto cash podobne vytvorene. Pochvy
pro chlopne kladelka dosahly jiz skoro konce tela. Chlopne samy pak jiz prosvttajl
svymi pochvami. Basalni cash kladelka a chitinove vytvory s nimi souvistct berou die
Jordana puvod svfij z ventralntc.h slttii posledntch dvou krouzku abdominalntch, ktere
dovnitr tela se vchllpt. Ghlupy na tele nymfy byva.jt nekdv rozdflne od chlupu larvy.
Tak majt nymfy druhu Parthenothrips clracaenae na tele chlupy palickou ukoncene
(Tab. If., fig. 14 ), kdezto chlupy larev ukoncujt se trvchtyfkem (fig. 13.). Nymfy tra-
snenek pohybuji se jen tenkrat, kdvz byly k tomu pfinuceny. V tom pftpade lezou
velice voltie a neobratne. U nekterych druhu pak jest snad nymfa uplne nehybnou; tak
aspon tvrdi to Heeger o nymfach druhu Pliloeothrips coriacea. Barva nymf
jest obvcejne takova jako barva jejich larev, aneb aspon jt se podoba. Zajtmavo jest,
ze nymfy trasnenek potravy nepfijtmajt, a ze ustroje ustnt jsou pokryty blanou, jiz
cele telo jest potazeno. Z pronymfy ^druhu Parthenothrips dracaenae , kterou Jordan
uzavrel do sklenene rourky bez potravy, vvlihla se po dvojtm svlekant radne vyvinuta
dospela tfasnenka. Svrhovant ^pokozky deje se die Degeera (L. c. 11.) tak, ^e nej-
drive praskne stara cutic.ula nad hlavou. Otvorem vzniklym vyleze nejdftve hlava,
nacez vvchazejt nasledujtct clanky; zvlfe pfi tom stftdave se natahuje a smrsfuje, takze
stara pokozka posunuje se do zadu, soucasne na hfbetnl strane se trhajtc. Sbalene
pokozkv, ktera po nejakou dobu zfistava viseti na konci tela, zbavuje se tfasnenka
tim, ze nekolikkrate bfichem zakroutt. Stadium nymfy trva die Heegra prumerne
devet dni.
J. UZEL, MO NOG RAF IE RADU „TH YSANOPTERA'1.
Nymfa tfasnenek by!a objevena a vykreslena Degeerem r. 1773. (L. c. 11.; Tab.
I.. fig. 8.), a sice od nejakeho zastupce tubulifer. Autor tento videl jiz tvkadla nazpet ke
stranam hlavy ohnuta i pochvy kridelne. R. 1836. popisuje Halid ay nymfy nekolika
druhfi terebrantii a pravi o nicli, ze maji tykadla zpet na blavu ohnuta, a ze jsou v tomlo
sladiu mnohem lenivejsi nez v ostatnich. R. 1837. podava tentvz autor popis nymfy
druhu Phloeothrips ulmi. R. 1839. vvobrazuje Du four (L. c. 49.) nymfu druhu Thrips
aptera (= Trichothrips ulmi). Tehoz roku kresli Burmeister (L. c. 50.) nymfu druhu
Heliothrips haemorrhoidalis a mylne tvrdi, ze zivi se sfavami z listu. R. 1852. po-
zoroval Halid ay (L. c. 61.) prvni, ze nymfa nepfijima potravv a kresli ji (zaroven
se silneji zvetsenymi delaily) od druhu Phloeothrips (~= Trichothrips ) ulmi, Aptino-
thrips rufa a Limothrips cerealium. Tehoz roku (L. c. 63.) a r. 1854. (L. c. 66.)
vvobrazuje ITeeger nymfy druhu Phloeothrips coriacea , Parthenothrips dracaenae
a Thrips sctmbuci. R. 1887. popisuje Lin deman nymfy druhu Thrips secalina
(= Limothrips denticornis) a druhu Phloeothrips frumentaria (== Anthothrips acu-
leata). Tento spisovatel tvrdi asi nepravem, ze nymtv nekterych tfasnenek pfijimaji potravu.
dospelA trAsnenka.
IMAGO.
Tfasnenka, ktera bvla prave opustila pokozku nymfy a kfidla sva i chlopne kla-
delka z pfislusnych poc.hev vylahla, jest jeste velmi mekka a bleda. Taktez pohlavni
ustroje jeji nejsou jeste uplne vyvinutv. Teprv za 6 az 8 dm (?) jest die Heegra tfa¬
snenka uplne vybarvena, jeji chitinove pancire stvrdly, chlopne kladelka se k sobe pfi-
lozily, oba postranni parv jejic.h znamym zpusobem se spojily, a ustroje pohlavni jsou
k snoubeni pfipraveny.
Tfasnenka potfebuje k uplnemu svemu vfvoji prumerne asi 50 dnu. Za ctyfi
az pet dm po oplozeni klade mlada samicka (die Heegra u druhu Heliothrips haemo¬
rrhoidalis) prvni svoje vajtcka (pravidlem parthenogenetic.ky rozmnozujici se tfasnenka
Parthenothrips dracaenae klade die Jordana vajicka ji^ tfetiho dne po svrhnuti po-
kozky nymfy), a kruh, ktery pfiroda vytkla rozvoji tfasnenek, jest uzavfen.
Uvedeme zde jeste hlavni znaky, jimiz se dokonala tfasnenka od larev rozeznava.
Obycejne pozname imago die tfi jednoduchych ocek na temeni hlavy, jez larvam i nymfam
schazeji, a die pfitomnosti kfidel. Jsou vsak dosti cetne druhv, jez i v dospelem stadiu
ani ocek ani kfidel nemaji. Tyto druhy byly nekdy skutecne, ac nepravem, za larvy po-
vazovanv (Burmeisterem, Amyotem i Servillem). Pro tento pfipad nutno jest
pfipomenouti, ^e dospela tfasnenka ma chitinovou kostru znacne silnejsi, hladsi a tmavsi
nez larva, a ze koslra ta vchlipuje se na urcitych mistech hrudi dovnitf, tvofic bodce, na n6z
se svaly pfikladaji. Dale jsou zde jiz stfedohrud’ a zadohrud spojeny v jediny celek
(pterothorax). Tykadla maji velsi pocet clanku nez u larev tstylus terebrantii fadne jest
— 343 —
H. UZEL, MONOGR AP HIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
jiz rozlisen) a clanky jednotlive jsou uhlazenejsi. Oci jsou vetsi a maji mnohem cetnejsi
ocka (slozi(a), kteia zvlaste v stfcdni cash oka tak huste se seskupuji, ze tvori mnoho-
boka policka (facetly). Nohy jsou sliblejsi. Kiadelko u terebrantii jest vyvinulo. U samcu
tubulifer jest jiz desaty clanek abdominalni na basi dole vykrojen, a u samic stoji take
•li a zadnim kraji devateho clanku dole kolma kratka chilinova tycinka.
METAMORFOSA TRASNENEK.
METAMORPHOSE.
Abychom porozumeli, jak iname promenu tfasnenek posuzovati a kam ji vfadili,
promluvime napfed kratce o ruznych promenach hmyzu vubec.
Hmyz die promeny delime na Ametabola a Metabola. U onech nenl promeny
zadne; mladala, z vajicka se vylihnuvsi, podobaji se jiz uplne hmyzu dospelemu. Sem
patfi supinuskv (Thysanura) a krome toho vsi ( Pediculldae ) a cmeli ( Mallophaga ),
ktefi vsak teprv sekundarne, nasledkem c.izopasneho zivota sveho, ametabolnimi se stali.
Metabola delime na Homomorpha a Heteromorpha . U onech podobaji se larvova stadia,
potravu pfijimajici, znacne dospelemu hmyzu, rozeznavaji se vsak od neho hlavne tim,
ze nemaji kridel a privesku genitalnich. Posledni larvove stadium, ktere jiz ma zaklady
kfidel, sluje nymfa. Hmyz promenou svou sem nalezejici delime na Paurometabola
a Hemimetabola. Paurometabola jsou hmvzove, u nichz promena deje se successivnim
vzrustem tela, pri cemz se toto nSkolikkrale svleka. Znenahla dostava kridla a vnejsi
privesky genitalni. Zpusob zivota larev jest tentyz, jako u dospeleho hmyzu. Take ku-
sadla jsou tataz. Sem nalezeji Dermaptera (skvori). Orthoptera genuina, Corroclentia
(Psocidae i Termitidae i a Rhyuchota. Ze zastupcii Rhynchot vsak rod Alearodes, samci
ostatnich coccid a krisi ( Cicadidae ) tim sc vyznamenavaji, ze maji promenu vyssi. Rod
Aleurodes ma larvy stitovite a tim dospelemu hmyzu nepodobne. Tyto promenuji se
v nehvbnou kuklu (jez pokrvla jest pokozkou larvovou), podobne jako larvy na samce
ostatnich coccid, jichz kukla casto lezi v zamotku. Larvy kfisu pak, ktere ziji v zemi,
maji predni nohy k hrabani pfizpusobene, v cemz od dospeleho hmyzu, rostliny oby-
vajiciho, se odchvluji. — Hemimetabola maji larvy, ktere vyznamenavaji se zvlastnimi
provisornimi ustroji. organy dychacimi jinak utvofenymi (dvchaji zabernimi pfiveskv,
prostoupenymi vzdusnicemi. neb vnitfni plochou konecniku) a zivotem ve vode. Sem
nalezeji Ephemeridae , Odonata a Plecoptera. — Heteromorpha pak maji larvy od
dospeleho hmyzu tvarem velmi rozdilne. Zpusob zivota jejich byva zcela jiny, a take
ustroje ustni jsou jinak utvofene. Larvy meni se v nehybne, polravy neprijimajici kukly.
Do toholo oddeleni patfi Neuroptera. Panorpatae, Trichoptera , Lepidoptera , Diptera,
Siphonaptera, Coleoptera, a Hymenoptera.
Uvazime-li nyni, ze tfasnenkv maji larvy znacne hmvzu dospelemu podobne, ze
promena jejich deje se successivnim vrustem tela, ze zpusob zivota larev jest tentyz jako
— 344 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
u dospeleho hmyzu, a ze i kusadla jsou tataz, nezbyva nez vfaditi je mezi Paurome-
tabolci , ac promena jejich ve dvou bodech od nich se odchyluje: jest totiz nymfa malo
pohybliva, ba nekdy (die Heegra) nehybna vubec, a neprijima potravy. Trasnenky v tom
ohledu radi se k samcum coccid.
PARTHENOGENESIS U TRASNENEK.
PARTHENOGENESE.
Pozorujeme casto, ze neoplozene samicky kladou vajicka vf voje schopna, kteryzto
ukaz zoveme samobreznosti (parthenogenesis). Tento zpusob rozmnozovani jest u ne-
kterych druhu trasnenek pravidlem; nasledujcf u nich mnozstvi parthenogeneticky se
mnozicich generaci za sebou, ktere jsou pravidelne samice. Jen nekdy vyskytne se maly
pocet samcu, ktery radu samicek oplodi, nestaci vsak na premnohe jine, kterezto dale
parthenogeneticky se mnozi. Tak jest tornu u druhu Parbhenothrips dracaenae, Helio-
thrips liaemorrhoidalis , Aptinothrips rufa i Limothrips denticornis a zajiste tez
u druhu Bolctcothrips Jordani, Platythrips tunicata , Prosopothrips Vejdovshyi ,
Anaphothrips virgo a jinych, u nichz jsou samci tak vzacni, ze nebyli jeste nikdy na-
lezeni, ac samice jejich po cety rok se vyskytuji, a od posledni z uvedemych trasnenek
vsude ve velikem mnozstvi ^iji. — Aby o parthenogenesi u trasnenek vlastnima ocima
se presvedcil, isoloval Jordan jednu samici druhu Parbhenothrips dracaenae a s ve-
likou pili vypestoval z ni tri parthenogeneticke generace.
Samobreznost trasnenek jest jineho druhu nez samobreznost’ nekterych motylu
( Bombyx , Liparis), zlabatek a msic, U onech motylu jest parthenogenesis jen naho-
dilvm zjevem, nebot’ jen tenkrate nastane, kdyz ta neb ona samicka nahodou nebvla
oplozena. U msic pak a zlabatek pristupuje k samobreznosti heterogonie. Tam totiz na-
sleduje v pravidelne posloupnosti na jednu neb vice generaci, parthenogeneticky rozmno-
zenych, generace, tvarem od predeslych se lisici a pozustavajici ze samcuv i samic,
z jejichz oplozenych vajicek opet parthenogeneticky se rozmnozujici generace vvchazi.
Jordan vyslovuje domnenku, ze u trasnenek po generacich letnich, parthenoge¬
neticky se vyvijejicich, nasleduje generace o dvou pohlavich, a ze snad i zde jako u msic
vsunuje se mezi generace neokridlene okridlena generace tehoz druhu, zijici na jinych
mistech. — Dovolim si zde podati sva pozorovani, ktera se techto pomeru tykaji.
U mnohych druhu, jez po celf rok se vyskytuji, nalezal jsem taktez v kazde dobe, neb
aspon v teplem case rocnim, samce v takovem poctu, ze vystacili zajiste oploditi valnou
vetsinu samic. Takove druhy jsou ku pf . Thrips physopus, T. fbava, Physopus abraba ,
Ph. vulgabissima, Sericobhrips sbaphylinus , Aeolothrips fasciaba, Trichobhrips co-
piosa a zastupcove rodu Crypbobhrips. U jinfch druhu objevuji se samicky s dost!
cetnymi samci na kratsi neb delsi cas. Tak ku pf. Physopus robusba a Ph. primulae.
U techto dvou kategorii trasnenek nemuze ovsem byti reci o parthenogenesi. Ta vzta-
u
— 345 —
H. UZ EL, MONO GRAPH I E DER ORDNUNG THYSAN OPTERA.
huje se jen na druhy, o nichz nahofe jsme se zminili, a krome toho na druhy, jichz
samci jsou sice mnohem hojnejsi, avsak pfece ne tak celni, aby vsecky samice oplodili
(ku pf. u rodu Anthothrips): U druhu sem nalezejicich jest tedy rozsifeno rozmnozo-
vani parthenogeneticke, ktere u nekterych po cele roky muze trvati, az jednou nahodou
se do nescetnych generaci parthenogenetickych vsune jedna generace, jez vylibla se
z vajicek oplozenych. Dale podotykam, ze neznam druhu. jehoz samice by po cele leto
2ily, a jehoz samci by se vyskytli jen v nektere dobe rocni ve velikem poctu, takze by
stacili oploditi skoro vsecky samice soucasne. Die toho soudim, ze u tfasnenek, jichz se
tyce, nestfida se urcity pocet (letnich) generaci parthenogenetickych s generaci, jez vznikla
z oplozenych vajicek, jak tomu jest u msic.
Pokud se jednotlivych okfidlenych samic tyce, jez vsunuji se u nekterych druhu
tfasnenek, skrvte v drnu neb pod korou zijicich, mezi generace samic neokridlenych,
slusi podotknouti, ze ani v tom pravidelnosti nebyva, jak tomu je u msic, ze ukaz ten
shledavame u parthenogeneticky se rozmnozujicich druhu (ku pr. Thrips nigropilosa )
prave tak jako u druhu obojpohlavne se mnozicich (ku pr. Sericothrips staphylinus,
rod Cryptothrips etc.), a ze slouzi kfidla takove vyminecne okfidlene samice k rozsireni
druhu (jinak jen velmi pozvolna se dejiciho) podobne jako cupfiny u semen rostlinnych,
vetrem unasenych. 2e v ohledu tom podobnosti mezi trasnenkami a msicemi neni, vy-
svita nejlepe z toho, ze okfidlene samice tfasnenek nevyskytuji se v urcitem case, ne-
zdrzuji se na urcitych rostlinach ve vfetsim poctu a po delsi dobu, a ze take kvetu zvlaste
nevyhledavaji. Dovoluji si zde tyto samicky vyminecne okfidlene, druh zemepisne roz-
sifujici, nazvati feminae d is sem in antes.
Sem vztahuji se jeste ukazy, jez jsem pozoroval u druhu Sericothrips staphy¬
linus, Trichothrips pedicularia a Anaphothrips virgo. U druhu prveho, v drnu
zijiciho, jenz v^dy obojpohlavne se rczmnozuje, a jehoz obe pohlavi pravidlem kfidel
nemaji, stava se tez nekdv, ze jak samice, tak samci opatfeni jsou dlouhvmi kfidly.
Tato forma okfidlena pak vyleta ze svych skrygi take jen za ucelem rozsifeni druhu,
nebot’ nenalezl jsem okfidlenych samic a samcu pospolu a take nepozoroval jsem, ze-
by nekterou rostlinu si bvli oblibili. nybr2 nalezl jsem je vzdy tekajici. — Podobny
ukaz, ze totiz obe pohlavi pravidelne neokfidlene stavaji se okfidlenymi, jevi se tez
u obojpohlavne rozmnozujiciho se a pod korou zijiciho druhu Trichothrips pedicularia. —
Druh Anaphothrips virgo, jehoz okfidlene samice po cele leto velice cetne se vyskytuji,
jehoz samci vsak posud objeveni nebvli, ma tu zvlastnosf, ze na podzim stava se (jak
ji2 Hal id ay pozoroval) kratkokfidlym, a ze v takovem stavu ve velikem mnozstvi v drnu
pfezimuje, nacez z jara vzdy vetsi a vetsi pocet exemplafu stava se zase dlouhokfidlym
(v cervnu uz skoro vsecky jsou dlouhokfidle) a uchyluje se valnou vetsinou (nekdy
zaroven s inalym poctem neokfidlenych) na nejriaznejsi roslliny, na nichz pfes leto
parthenogeneticky se rozmnozuje. Nektere, ac velmi spore kratkokfidle exemplafe Ize
krome toho nalezli skoro po cely rok v drnu. U toho druhu tedy asi pfezimovane sa-
- 346 —
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „THY S ANOPTERA“.
micky kladou vajicka, z nichz vyvijeji se vetsinou okfidlene samice, zijici na rostlinach,
ktere (parthenogeneticky) mnozi se a2 do podzimu; posledni generace jest pak zase
kratkokridla a uchyluje se do zimnich skrysi.
Ze vseho vidime, 3e neni ve sledu parthenogeneticky a obojpohlavne se rozmnozu-
jiclch a okridlenych i neokridlenych individm tehoz druhu podobnosti mezi tfasnenkami
a msicemi, u nichz casto nektere parthenogeneticke generace nahlc slavaji se okridlenymi
a stehuji se najine rostliny (emigrantes), kdez se rozmnozuji (alienicolae), a v nasledujici
generaci se vracejt na rostlinu pftvodni (remigrantes). — Parthenogenesis trasnenek ma
raz podobneho ukazu u motylu Psyche a Solenobia, a tez (die p. prof. Klapalka)
chrostlka Apatania , u kterychzto hmyzu, jejichz samci velmi zridka se vyskytuji, po-
zorovano mno^stvi parthenogenetickych generaci, za sebon nasledujicich.
( 'sr a ^®)
— 347 —
44*
H. UZEL, MO N 0 GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
Kesn i ne des entwick:lijLngsgeschLicht=
lichen Theiles.
In diesem Theile wurde die Entwicklung der Thysanopteren vom Ei an bis zum
vollkommenen Insect verfolgt. Um die Entwicklung im Ei selbst klar darzustellen, hat
sich der Verfasser die Abbildungen aus Uljanins russischer Arbeit (Nr. 98), welche
sich auf diesen Gegenstand bezieht, zu scbematisieren (2. — 6. Textbild auf S. 334 — 338)
erlaubt. Den einzelnen Abschnitten dieses Theiles wurden auch die betreffenden histo-
rischen Data beigefugt.
Hier wollen wir nur einige Erscheinungen, welche sich auf die parthenogenetische
Fortpflanzung der Thysanopteren beziehen, etwas ausfuhrlicher besprechen. Jordan
(Nr. 162) spricht die Vermuthung aus, dass bei den Thysanopteren nach den Sommer-
generationen, welche sich parthenogenetisch for tpflanzen, eine Generation von Mannchen
und Weibchen erscheine, und dass sich vielleicht hier, ebenso wie bei den Blattlausen,
zwischen die ungeflugelten Generationen eine gefliigelte einschiebe, welche oft auf anderen
Orten lebt. — Ich will meine Beobachtungen, welche sich auf diesen Gegenstand beziehen,
hier anfiihren.
Bei vielen Arten, die das ganze Jahr hindurch vorkommen, fand ich ebenfalls
jederzeit, oder wenigstens' in der warmen Jahreszeit, Mannchen in .solcher Anzalil, dass
sie jedenfalls- im Slande waren, die grosse. Mehrzahl der Weibchen zu befruchten.
Solche Arten sind z. B. Thrips physopus , T. fla/va , Physopus atrata, Ph. vulgatis-
sima, Sericothrips staphylinus, Aeolothrips fasciata , Trichothrips copiosa und
die Vertreter der Gattung Cryptothrips. Von anderen Arten erscheinen die Weibchen
zugleich mit ziemlich zahlreichen Mannchen auf eine kurzere oder langere Zeit. So z. B.
von Physopus robusta und Ph. primulae. Bei diesen zwei Kategorien von Thysano¬
pteren ist natiirlich von Parthenogenese keine Rede. Dieselbe kommt bei denjenigen
Arten als Regel vor, bei denen nur zu bestimmter Zeit eine kleine Anzahl von Mannchen
erscheint, welche nur eine Reihe von Weibchen befruchten. Viele andere Weibchen
bleiben unbefruchlet und pflanzen sich weiter parthenogenetisch fort. Es sind die Arten
Parthenothrips dracaenae , Ileliothrips haemorrhoidalis, Aptinothrips rufa, Linio-
thrips denticornis und jedenfalls auch die Arten Bolacothrips Jordani, Platythrips
tunicata , Prosopothrips Vejdovskyi, Anaphothrips virgo und andere, bei denen die
- 348 —
J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU „TH YSAN 0 PTER A“.
Mannchen so selten sind, dass sie noch nie gefunden wurden, obwohl die Weibchen das
ganze Jahr hindurch vorkommen und von der letzien der genannten Arten sogar uberall
in grosser Menge leben. Ausserdem setzen wir auch Parthenogenese bei Arten voraus,
deren Mannchen wohl viel haufiger, jedoch weit nicht so zahlreich sind, um alle Weibchen
befruchten zu konnen (z. B. bei den Arten der Gattung Anthothrips). Bei den erwahnten
Arten ist also die parthenogenetische Fortpflanzung verbreitet, welche bei manchen der-
selben ganze Jahre hindurch andauern kann, bis sich einmal zufallig zwischen die
unzahligen parthenogenetischen Generationen eine Generation einschiebt, welche aus
befruchteten Eiern entstand. Dazu bemerke ich, dass ich keine Art kenne, deren Weibchen
das ganze Jahr hindurch leben, und deren Mannchen nur in einer bestimmten Jahres-
zeit in grosser Menge auftreten wurden, so dass sie im Stande waren, die grosse Mehr-
zahl der gleichzeitig lebenden Weibchen zu befruchten. Darnach schliesse ich, dass
bei den bezuglichen Thysanopteren eine bestimmte Anzahl von parthenogenetischen
(Sommer-) Generationen mit einer Generation aus befruchteten Eiern nicht regel massig
abwechseln.
Was die einzelnen geflugelten Weibchen anbelangt, die sich bei einigen versteckt
im.Rasen oder unter Rinde lebenden Arten, zwischen Generationen ungeflugelter Weibchen
einschieben, so ist zu erwahnen, dass auch darin keine Regelmassigkeit wie bei den
Blattlausen herrscht, und dass< wir diese Erscheinung ebenso bei den parthenogenetisch
sich vermehrenden Arten (z. B. Thrips nigropilosa), wie bei den zweigeschlechtlich
sich fortpflanzenden (z. B. Sericothrips staphylinus, der Gattung Cryptothrips etc.)
beobachten. Die Flugel eines solc.hen ausnahmsweise geflugelten Weibchens dienen zur
Verbreitung der Art (die sonst sehr langsam vor sich geht), ahnlich wie der Pappus
der Pflanzensamen, die der Wind forttragt. Dass in dieser Hinsicht keine Ahnlichkeit
zwischen Thysanopteren und Aphiden existiert, geht daraus hervor, dass die geflugelten
Weibchen der Thysanopteren nicht zu bestimmter Zeit auftreten und sich nicht auf
bestimmten Pflanzen in grosserer Anzahl und langere Zeit hindurch aufhalten (auch
Bliiten suchen sie nicht besonders auf}. Ich nenne diese ausnahmsweise geflugelten
Weibchen, welche die Art geographisch verbreiten, feminae dissemin antes.
Hierher beziehen sich noch die Erscheinungen, welche ich bei den Arten Serico¬
thrips staphylinus , Trichothrips pedicularia und Anaphothrips virgo beobachtete.
Bei der ersten der genannten Arten, die im Rasen lebt, sich immer zweigeschlechtlich
fortpflanzt, und deren beide Geschlechter regelmassig flugellos sind, geschieht es auch
manchmal, dass sowonl die Weibchen, als auch die Mannchen mit langen Fliigeln versehen
sind. Diese geflugelte Form verlasst ihre Verstecke auch nur zum Zwecke der Verbreitung
der Art; denn ich fand nie geflugelte Weibchen und Mannchen beisammen und be¬
obachtete auch nicht, dass sie bestimmte Pflanzen aufsuchen, sondern ich fand sie immer
umherirrend, die Weibchen, wohl um auf entfernten Stellen ihre Eier abzusetzen, die
Mannchen, wohl um entfernte Weibchen zu befruchten. — Eine ahnliche Erscheinung,
— 349 —
H. UZEL, MONO GRAP HIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
dass namlich beide Geschlechter, die in der Regel fliigellos sind, mitunter geflugelt werden,
beobachten wir auch bei der zwQigeschlechtlich sich fortpflanzenden und unter Rinde
lebenden Art Trichothrips pedicularia. — Die Art Anaphothrips virgo, deren ge-
fliigelte Weibchen das ganze Jahr hindurch sehr haufig vorkommen, deren Mannchen
jedoch bis jetzt noch nicht entdeckt wurden, hat die Eigenthiimlichkeit, dass sie gegen
den Herbst (wie schon Hal id ay bemerkte) nur mit Fliigelrudimenten versehen auftritt
und in solchem Zustande in grosser Menge unter Rasen uberwintert. Im Friihjahre wird
eine immer grossere Anzahl von Individuen langgefliigelt (im Juni sind es fast alle schon).
Dieselben begeben sich der grossen Mehrzahl nach (manchmal zugleich mit einer kleinen
Anzahl ungefltigelter Exemplare) auf die verschiedensten Pflanzen, auf denen sie sich
uber den Sommer parthenogenetisch vermehren. Nur sehr selten finden wir einige kurz-
flugelige das ganze Jahr hindurch im Rasen. Bei dieser Art legen also die iiberwinterten
Weibchen Eier, aus denen sich grosstentheils gefliigelte Weibchen entwickeln, welche auf
Pflanzen leben; die letzte Generation ist wieder kurzfliigelig und begibt sich in die
Winterquartiere.
Aus allem dem Gesagten ist es ersichtlich, dass es sowohl im Wechsel der partheno¬
genetisch und der zweigeschlechtlich sich fortpflanzenden, als auch der ungefliigelten und
gefliigelten Individuen keine Ahnlichkeit mit den Blattlausen gibt.
— 350 —
V. CAST BIOLOGICKA.
-S3—
V. BIOLOGISCHBR THEIL.
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
OBYDLI TRASNENEK.
WOHNORTE DER THYSANOPTEREN.
Valna vetsina tfasnenek zije v ruznych kvetech, jine zdrzuji se na listech rostlin,
opet jine pod korou stromu a ostatni v drnu a mezi hnijicimi latkami rostlinnymi.
Tfasnenky, ktere v kvetech ziji, patfi vetsinou k terebrantiim. Z tubulifer ob^vaji
kvety zastupcove rodu Anthothrips. Pokud vim, neni zadnych trasnenek, jez by se
ve vetsim poctu stale vyhradne v jednorn druhu kvetii zdrzovaly; obycejne obyva
jisty druh urcitou radu rozlicnych kvetu, davaje vsak casto nekterfm z nich pfednost’.
Tak zije Aeolothrips fasciata v ruznych kvetech lucnich, dava vsak vzdy pfednost’
lnici (Linaria vulgaris )• Thrips adusta dava pfednost’ pampelisce (Taraxacum
officinale) pfed jinymi kvety, Physopus pallipennis blinu, Ph. atrata maku a koukolu,
Oxythrips ajugae popenci, 0. parviceps vfesu. Nektere druhy nejsou nijak vybiravymi
a nalezame je v kvetech nejruznejsich. Neznam kvetu, kter^ by byl tfasnenkam tak
odpornym, ze by jim uplne pohrdaly. Take v kvetech od Petasites officinalis a Hyo-
scyamus niger, ve kterych Jordan nikdy tfasnenek nenalezl, vvskytuji se nektere druhy,
a to v onech Anaphothrips virgo a Physopus vulgatissima, v techto Physopus pal¬
lipennis , atrata , vulgatissima , tenuicornis , Thrips communis (ve velikem mnozstvi),
flava , Limothrips denticornis a Phloeothrips aculeata. Tfasnenkam zvlaste mile jsou
kvety bylin: Galanthus nivalis , Onobrychis sativa , Solatium tuberosum , Armenia
vulgaris , Colchicum autumnale, Papaver somniferum, Agrostemmct githago,. Tra-
gopogon pratense, Taraxacum officinale, Lycium barbarum , Valeriana officinalis ,
Eupatorium cannabinum, Beta vulgaris , Calluna vulgaris, Monotropa hypopitys,
Salix fragilis, Armenia vulgaris a Chrysanthemum leucanthemum. Kvetenstvi travin
oblibily si zvlaste druhy: Chirothrips manicata, Limothrips denticornis, Physopus
tenuicornis, Stenothrips graminum, Aptinothrips rufa a Phloeothrips aculeata. Mezi
dospelymi tfasnenkami nalezame v kvetech tez mnozstvi Jarev, ktere vsak vzdv hloubeji
do nich zalezaji. Nymfy jsou v kvetech, jakoz i jinde velmi fidke a nevim jineho pro
ukaz ten vysvetleni, nez tu okolnost’, ze tfasnenky ve stadiu nymfy jen kratky cas ziji.
Mozno vsak je take, ac jsem to nikdy nepozoroval, ze mnohe nymfy zalezaji do zeme,
podobne jak to udava Portschinsky u jisteho druhu, na tabakovych listech zijiciho.
45
— 353 —
H. UZEL, MONO GR AP HIE DER ORDNUNG THY SANOPTERA,
Na listech zdrzuje se jen maly pocet tfasnenek. Vyhradnlmi obvvateli listu jsou
druhy T I trips sa mb uc i, vim it tails , Physopus ulmifoliorum, Dendrothrips tiliae, Didyo-
thrips betae, Drepanothrips Reuteri a skudcove nasich skleniku Parthenothrips dra-
caenae a Heliothrips haemorrhoidalis i femoralis. Z tubulifer pak nalezl jsem dosti
znacne mnozstvi exemplafu druhu Liothrips setinodis na spodni strane listu dubovych,
a jediny exemplar druhu Liothr. hradecensis , ktery mam, sedel na spodni strane listu
bolsevnlkoveho ( Heracleum sphondylium). Exoticky rod Idolothrips zdrzuje se, jak
major Hamilton udava, na listech jisteho druhu Anacardia. Na listech zijl dale ne-
ktere druhy. jez i v kvetech neb v drnu neb pod korou se vyskytuji; tak Physopus
inconsequens. vulgatissima, uncinata, Thrips flava, major, nigropilosa, minutissima ,
Limothrips denticornis, Anaphothrips virgo, Dendrothrips Degeeri. Jine druhy pak
casern na jehlicl lesnlch stromu nalezame (Physopus pint , vulgatissima , atrata, ulicis ,
Thrips flava, physopus, minutissima, Oxythrips hastata, ajugae, Aeolothrips fas-
ciata a Phloeothrips aculeata). — Tez nektere rostliny tajnosnubne jsou navstevovany
tfasnenkami. Tak objevujeme na Equisetum arvense casern druhy Physopus atrata,
i vulgatissima, na Equisetum silvaticum druhy Anaphothrips virgo , Thrips flava
a Aptinothrips rufal Na Pteris aquilina sbiral jsem druhy Thrips flava, Physopus
pini a Oxythrips ajugae (poslednl dva snad sem jen zbloudily), dale mnozstvi belavych
larev trasnenek, ktere se st’avami teto kapradiny zivl. Na houbach kloboukatych casern
objevuje se Phloeothrips aculeata, Aptinothrips rufa a Physopus atrata ; zda se
vsak, ze tam jen zabloudily. — Jeste slusl podotknouti, ze nektere tfasnenky jen vy-
minecne na listech se po nejakou dobu zdrzujl, byvse tam nahodou vetrem zahnany.
Tfasnenky, st'avami listu se zivicl. zdrzujl se pravidlem na spodni strane jejich,
kdez jsou pred vetrem a destem vice chraneny, a kdez pletivo jest mekcl. Vyjimku v tom
ohledu cinl Physopus ulmifoliorum , kterou jsem na horejsl strane listove nalezal.
Cetne tfasnenky zijl tez pod zpuchfelou korou ruznych stromu. Jsou to pfede-
vslm mnoha tubulifera, jez k zivotu takovemu pfizpusobena jsou svym splostilym telem,
ktere. mohou nejuzslmi skulinami protahovati. Zijl zde se svymi larvami i nymfami bud’
ve velslch neb menslch spolecnostech ( Trichothrips ulmi, pini , copiosa, pedicularia,
Phloeothrips coriacea ), aneb vyskytuji se jednotlive ( Megalothrips Bonannii, Crypto-
thrips lata, angusta , Trichothrips semicaeca, Acanthothrips nodicornis, Poecilothrips
albopida). Z terebrantil 2ijl take nektere druhy casern pod korou, avsak jsou zde vzdy
jen vice hostmi; tak Dendrothrips Degeeri a Thrips viminalis. Jine tfasnenky pak
v kufe aneb v lisejniclch ji pokryvajlclch hledajl jen ukrytu pfed nepohodami zivelnlmi.
V drnu zije cela fada tfasnenek, a to jak terebrantil ( Chirothrips Dudae, Limo¬
thrips denticornis, Sericothrips staphylinus, Physopus nigriventris, phalerata, unci¬
nata, frontalis, pilosa, Oxythrips firma, Pachythrips subaptera, Anaphothrips
virgo, Prosopothrips Vejdovskyi, Thrips nigropilosa, discolor, dilatata , Bolacothrips
— 354 —
J. U ZE L, MONOGRAFIE RADU „TH Y SANOP.TER A“.
Jordcmi, Aeolothrips albocincta, Aptinothrips rafa) tak tubulifer, ( Cryptothrips
Icarus , dentipes, bicolor, Trichothrips caespitis). — Take pod spadanym listim
a hnijicimi latkami rostlinnymi nalezame nektere druhv (tak Megalothrips lativentris,
Limothrips denticornis a Sericothrips staphylinus).
Obydli svoje opousteji tfasnenky za ruznymi pficinami. Druhy, jez v kvetech
ziji, jsou nucenv je opustiti, jakmile tylo odkvetaji neb usychaji. a vyhledati si kvetu
jinych. Tak nalezame kvety, ktere po senoseci v kefich zustaly stati, casto trasnenkami
preplnene. Po znich uchyluji se tfasnenky, ktere dosad v obili zily, na jine druhy obili,
jeste neposecene, neb na travinv aneb ruzne kvety lucni.
Ze tfasnenky letem dostavajl se na nova svoje bydliste, toho nejlepsim dukazem
jest jejich pntomnost' v kvetech na vode vzplyvajicich ( Nuphar luteum , Potamogeton
natans , Polygonum amphibium ), kde2 i jejich potomstvo v podobe larev nalezame.
Take druhy, skryte pod korou, v drnu a pod listim zijici, opousteji nekdy svoje skryse
a vyhledavaji jinych. Stehujici se exemplafe byvaji pravidlem samicky (u Sericothrips
staphylinus take samci), ktere v novem obydli svem nove pokoleni zakladaji. Zvlastnosti
je, ze tyto stehovave samicky (feminae disseminantes) jsou opatfeny kfidly take u druhu,
jez jinak kfidel nemaji.
V zajeti chovame (k vuli studiim anatomickym neb biologic kym) nejsnaze tfa¬
snenky, v drnu, pod listim a pod korou zijici. Dame vetsi mnozstvi latek, ve kterych
ziji, do sldenice se sirokym hrdlem a pevne ji zavazeme nejakou fidkou tkaninou. aby
vzduch mel do ni volny pfistup. Musime pak toho dbati, aby uveznene tfasnenky ne-
vyschly; nutno jest tudiz obsah sklenice casern ddkladne pokropiti. Tfasnenky v kvetech
zijici chovame v podobne sklenici, v niz vsak umistnime nekolik kvetoucich rostlin tak,
2e stopky jejich nastrkame do malych uzkohrdlych lahvicek, vodou naplnenych, jichz
hrdla kolem stopky pevne bavlnkou ucpeme, aby tfasnenky nemohly k vode proniknouti.
POTRAVA TRASNENEK.
NAHRUNG.
0 potrave tfasnenek bylo jiz dosti napsano. Jednotlivi autofi udavali, ze tfasnenky
^ivi se nektarem kvetu, zrnky pvlovymi. st’avami rostlinnymi, plisni a konecne te^ st’a-
vami zvifecimi.
Ze nektar tfasnenky po^ivaji, to pokladal za pravde podobno Degeer(L. c. 11.),
k jehoz mineni tez Burmeister (L. c. 45.) se pfidaval. Take Pergande(L. c. 127.)
ma za to, ze nektar jest hlavni stravou tfasnenek. ZadnY z techto tfi autoru vsak pfi
ssani nektaru jich nezastihl.
Dale byla zrnka pylova za potravu tfasnenek povazovana. Prvni tvrdil to New¬
man (L. c. 42.). Pozdeji pak Fern aid (L. c. 136.) nalezl pry kvetinovy pyl v jejich
za^ivaci roufe.
— 355 —
45’
H. UZEL, MONOGR APHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
Ze tfasnenky st'avami rostlinnymi se zivl, to tvrdil prvni Linne r. 1767. (L.
c. 10.), ktery pravl, ze skodl klasum zitnym. Pozdeji dosvedcujl to hlavne Degeer,
Sulzer, Haliday, Burmeister, Heeger, Pergande, Osborn, Lindeman. Jordan,
Bohls a mnozl jinl bud' vyslovne, na zaklade vlastnlch pozorovanl, aneb nepfimo tlm,
ze mluvl o skodach tfasnenek, na rostlinach (zvl. picnlch) zpusobenych. — 0 jejich
ssanl pfesvedcuji nas vyssate listy mnohych rostlin jak v pfirode (zvl. od Sambucus
nigra a Solarium dulcamara ), tak ve sklenlclch. Na obill pak shledavame die Linde-
mana(L. c. 153.) na pochvach listovych, kde ssaly, svetle skvrny (Thripsflecke) ; klasy
pak, trasnenkami vyssavane die tehoz autora zvlastmm zpusobem se pfetvofuji, aneb
stavaji se vice nebo mene hluchymi. V kvetech ssajl trasnenky die Jordana (L. c. 162.)
ze vsech cast! krome llstku okvetnlc.h a davajl, jak jsem mohl pozorovati, casto starslm
kvetum pfednost' pfed zcela mladymi. Take stava z plodu (jablek) slouzl die Fite he
(L. c. 69.) trasnenkam za potravu. Die Ladureaua (L. c. 114.) konecne ssaje pry larva
trasnenky, kterou tento autor nazyva Thrips lini, z koflnku Inu, coz tfeba jeste potvrditi.
Trasnenky pod korou zijlcl ssajl stavy odumrelych latek rostlinnych, zvlaste pak
stavv rozkladajlclch se polyporu (jak Jordan pozoroval). — 0 techto tfasnenkach do-
mnlval se Haliday, ze pozlrajl pllsen.
Nektere trasnenky vyssavajl casern st'avnate nadory ruznym hmyzem na rostlinach
zpusobene a byly povazovany nepravem za puvodee nadoru tech a casto tez za nicitele
jejich obyvatelu. V nasledujlclm sestavlme z literatury data k pfedmetu tomu se vztahujlcl,
Jiz Degeer (L. c. 2.) nalezl svou tfasnenku „P7iysopus fuscus, alls albicantibus“
v jistych nadorech na jalovci a udava, ze zivily se zde asi st’avou nadoru tech, jich2
puvodeem byl jinf hmyz. Linne pak r. 1767. (L. c. 10.) tvrdl, ze Thrips physopus
zpusobuje nadory kvetove na stlrovnlku (Lotus corniculatus ), coz Degeer r. 1773.
(L. c. 11.) vyvracl a dokazuje, ze jsou jistou bejlomorkou vytvofeny. Haliday (L. c.
61.) naleza r. 1852. druh Phloeothrips subtilissima na nadorech dubovych. Take
Targioni-Tozzetti (L. c. 150.) nalezl r. 1886. druh „Euthrips consociata“ (= Phy¬
sopus ulmifoliorum) na nadorech llsky, neprohlasuje vsak tfasnenku tu za puvodee
nadoru zmmenych. Fitch (L. c. 70.) objevil r. 1857. svuj druh Phloeothrips caryae
na nadorech listovych jisteho druhu ofechu a pochybuje, ze je tfasnenka puvodeem na¬
doru tech. Take Osten-Sacken (L. c. 75.) pozoroval nektere nadory, zpusobene
mouchou Lasioptera vitis 0. S., jichz dutiny byly opusteny puvodnlrni obyvateli, za to
vsak obsazeny cetnymi trasnenkami. Dale vypravuje Walsh (L. c. 76.), ze videl larvy
trasnenek v nadorech, zpusobenych msici Phylloxera caryaefolia. O neco pozdeji po-
dava tentyz autor zpravu o tfasnenkach, nalezenfch v nadorech much bejlomorek
(Cecidomyidae). Podobne tvrdi Riley (L. c. 85.), ze ziji larvy jiste tfasnenky na
nadorech msice revove.
Take z masozravosti byly tfasnenky casteji podezflvany a dvakrate z nl usvedeeny.
Prvnim, kdo tfasnenky z masozravosti vinil, byl Walsh, jenz oduvodnuje nahled svuj
— 356 —
J. UZEL. MONOGRAFIE RADU „THYS AN 0 PTER A“.
nasledujicim pozorovanim. Pocatkem cervna nalezl nekolik dospelych trasnenek v na-
dorech, zpusobenych msici Phylloxera caryaefoliae , jak jsme se o tom jiz nahore
zminili. Tyto nadory bylv piny puvodnich svych obyvatelu. Ku konci cervna pozoroval
vsak, 2e tvtez nadory byly phylloxerou skoro opusteny; za to vsak obsahovaly mnozstvi
nymf trasnenek, ktere, jak se mu zdalo, prvni obyvatele bud’ vytlacily, nebo vyhubily.
0 neco pozdeji (L. c. 77.) podal tyz pozorovatel jinou zpravu, pfedmetu naseho se
tykajici, ve ktere hledi vvsvetliti ukaz, ze casto nadory much bejlomorek ( Cecidomyidae )
jsou prazdny. Mysli totiz, ze asi trasnenky larvy onech much sezraly. Pokud se tyce
trasnenek, jez na obilt ziji, domniva se o nich, ze jsou spise prately rolntkovymi, nez
jeho nepfately, nebot’ nici asi vajicka a larvy mouchy Cecidomyia tritici. Vubec zastava
se v teto zprave minent, ze trasnenky jsou z velike casti neb snad vyhradne hmyzo-
zravymi. Napadno vsak jest, ze v nl nenalezame ani jedineho fakta, ktere by hmyzo-
zravost' trasnenek urcite dokazovalo. 0 neco pozdeji zastava se poznovu sveho dfivejsiho
nahledu, a r. 1867. (L. c. 82.) oznamuje, ze objevil vice nez dvacet pfipadu, kdy tra-
snenky zivily se Iarvami hmyzu, nadory rostlinne zpusobujicich. Dale vypravuie, zejeteli
skodl larva malych dfepciku ( Haltica ), mezi nimiz ziji take trasnenky, ktere bezpochyby
je seziraji. Skody na jeteli vsak od rolniku temto poslednim se pficitaji. Take v kvetech
od Calystegia sepium. v nichz zije mnozstvi larev jisteho maleho broucka (Conotelus
obscurus Er.), nalezl trasnenky ve velikem poctu a nepoldada to za nemozne, ze ony
temto slouzi za potravu. Take Riley (L. c. 85.), mluve o prirozenych nepfatelech
msice revove v Sev. Americe, pravi, ze nejvice ji hubi krvave cervena larva jakesi
cerne trasnenky s bilymi kfidly, jiz popsal pod jmenem Thrips phylloxerae. Ta lihne
se z vajicek, polozenych do nadoru, zpusobenych onou msici. Roku 1888. oznamuje
naproti tomu Osborn (L. c. 163.), ze nikdy nevidel trasnenek na nadorech msice revove,
ac k tomu zvlaste pfihlizel. — Vsecky tyto udaje, ktere jsme az posud probrali, nejsou
dosti urcite, takze nevylucuji moznost’, ze trasnenky ssaly pouze stavu nadoru. Roku
1882. vsak Pergande (L. c. 127.) uvadi prve skutecni pozorovani jejich masozravosti.
On sam videl v jednom . pfipade, jak trasnenky poziraly roztoce Tetranychus telarius
zvane, jez na platanech ziji. Z toho pak soudi, ze take trasnenky, na jeteli v mnozstvi
se vyskytujici, asi zivi se vajicky a Iarvami mouchy Cecidomyia leguminicola , jich2
je tam obycejne hojnost'. Druhv autor, jenz trasnenky z masozravosti usvedcuje, a jenz
pfi skutku je zastihl, jest Bo his. Ivoncem cervence pozoroval, ze larvy jiste trasnenky,
v kvetenstvich od Stachys germanica zijici, dokonce netravi zivot klidne vedle sebe,
nybrz navzajem se napadaji(P), pfi cemz napadene zvire vylucuje z fiti jakousi st’avu,
ktera je ma chraniti. Na poranenych soudruzich neb na zabitych mouchach, jez polo-
zime na kvetenstvi jimi obydlene, shromazduji se vsecky larvy z nejblizsiho okoli
a setrvavaji tam tak dlouho, a2 cele telo vyssaji. Skrze tvrdy chitin much nemohou
pry arcit’ proniknouti mekke jejich ustroje ustni. ssaji tedy jen na ranach po odtr2enych
nohach a vnikaji poznenahla dovnitr tela, kdyz toto vysychati pocina. Jest pry vsak
— 357 —
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG TH Y S AN 0 PTE R A.
otazkou, zdali tyto larvy pfece neZivi se st’avami rostlinnymi, stavajice se snad jen
nahodou masoZravymi. Jisto vsak pry jest, Ze davaji pfednost’ st’avam zvifecim.
UvaZime-li udaje jednotlivych autoru, a pfibereme-li k tomu vlastnl zkusenosti,
mvslime, ze od pravdy daleko se neodchylime, tvrdice (castecne s Osborn em [L. c.
163.]), ze tfasnenky jsou valnou vetsinou byloZravymi, ze vsak nekdy, naskylne-li se
jim sama pfileZitost', pohrouZi rypacek svuj i do st’avnate duZniny mrtveho zvirete, a sice
na mistech, kde jiZ je raneno. Ze by Ziva zvifata nejak honily a chytaly, tomu zajiste
nenasvedcuje stavba jejich tela a ustroju ustnich; mozno vsak ovsem, ze casern vyssaji
nejakou mekkou nebybnou larvu neb lenivou msici, ktere jim odporu zadneho nekladou. —
Pokud zrani pylu a plisne se tyce, neodpovida to taktez ssavym jejich ustrojum ustnim,
ktere jen hmoty vice nebo mene tekute mohou prijimati.
prezimovAni trAsnenek.
W1NTERQU ARTIE RE.
Druhy, ktere v lete v ruznych kvetenstvich ziji, zuslavaji z casti v nich take
pres zimu (tak zvlaste Chirothrips manicata , Physopus vulgatissima, Thrips phy-
sopus, communis a rod Anthothrips ), aneb uchvluji se do drnu, pod mech, pod spa-
dane list!, neb zalezaji do skulin kury. Druhy, ktere na lislech se zdr^uji, prezimuji
bud’ na zemi pod listim aneb v drnu a v mechu, jine take v trhlinach kurv a mezi
lisejniky na ni rostoucimi (tak Thrips sambuci a Physopus ulmifoliorum; Dendrothrips
saltatrix prezimuje jen v Imre). Druhy Parthenothrips dracaenae a Heliothrips hae-
morrhoidalis , v nasich sklenicich na listech zijici, nemaji ovsem priciny vyhledavati
zimnich skrysi a zdr^uji se na tvch2 mistech po cely rok. Druhy, zijici v lete pod zpu-
chrelou korou,.v drnu, pod spadanym listim a hnijicimi latkami rostlinnymi, zustavaji
zde ovsem take v zime; jen druh Sericothrips staphylinus z male cash uchvluje se
do seschlych kvetenstvi vselijakvch rostlin. Obilne tfasnenky skryvaji se pred zimou die
Lindemana (L. c. 153.) v dutinach strnu.
Zvlastni ukaz ze zivota trasnenek, sem se vztahujici, vypravuje Cornelius (L.
c. 92.). V krajinach na Dolnim Ryne a v hrabstvi Mark stebuji se pry tfasnenky na
podzim v zastupech do domu a hledaji tu pod calouny, obrazy a ve skulinach ukryt
pfed zimou. Ponevad2 vsak zde nemohou skfehnouti a v tom stavu, spanku podobnem,
zimu pfeziti, umiraji pry vesmes hlady. V krajinach zminenych jest toto stehovani se tfa-
snenek znamym ukazem, a stehovavy druh jest snad Chirothrips manicata. Vse to
dluzno jeste blize zkoumati.
Nektere z tfasnenek, na krytych mistech (zvlaste pod korou) Zijici, pfezimuji ve
vsech stadiich vyvoje a za pocasi jen ponekud teplejsiho pohybuji se i behem zimy
a pfijimaji (die Jordan a) teZ potravu. Ostatni tfasnenky pfezimuji bud’ jen jako do-
spele samieky (velmi mnoho druhu), neb v obou pohlavich (tak vetsina tubulifer, Chi-
— 358 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YSANOPTERA*.
rothrips manicata , Oxythrips hastata , Sericothrips staphylinus a jine), neb jakozto
larvy vice nebo mene dospele. Vajlcek pfezimujicich jsem nevidel; Ladureau (L. c.
112.) vsak tvrdl, ze tfasnenka na Inu zijlci, kterou nazyva Thrips Uni, klade zimnl va-
jlcka. Vyhradne jakozto larvy pfespavajl zimu patrne (sam jsem jich v zime nevidel)
druhy, jez jen na kratsl dobu v dospelem stavn v lete se objevujl (ku pf. Thrips adusta
a Stenothrips graminum). Avsak take Aeolothrips fasciata , jenz po cele leto i podzim
vsude se naleza a hlavne kvety Inice az do prvnlch studenych dnu obyva, hyne kratce
pred zimou, a jen larvy jeho (neb snad i vajlcka) jara se dockavajl. — Pfezimujlcl sa-
micky trasnenek majl die Jordana vajeCbiky zakrnele a ne jinak vyvinute nez nymfy,
samci vsak majl varlata naplnena chamem.
Z jara, kdyz paprsky slunce jen ponekud prohrejl pudu a vyvolajl prvnl kvety,
take trasnenky se probudl k novemu zivotu, takze nektere z nich casto jiz v bfeznu
v prvnlch snezenkach, bledullch, jalernlclch, sasankach, kfivatclch, pampeliskach a chudob-
kach se vyskytujl; sem patft Physopus primulae, atrata, nervosa, vulgatissima ,
Thrips communis , Limothrips denticornis a Anthothrips aculeata. Studene jaro
nebo studenym vetrurn prlslupne stanovisko je ovsem zdrzl dele v jejich skryslch
zimnlch, behem dubna vsak, pokud vim, jiz vsecky se probouzejt.
POHYBY TRASNENEK.
BEWEGUNGEN.
Pohyby terebrantil jsou v celku dosti cile. Zvlaste druhy, ktere v kvetinach zijl,
(tak predevslm Thrips, Physopus a vsechna coleoptrata) behajl rychle a letajl snadno.
Druhy na listech zijlci mlvajl pohyby volnejsl; tak zvl. Parthenothrips , Heliothrips,
Dendrothrips; druhy pak, v drnu. se zdrzujlcl, byvajt velmi lenive; tak Limothrips ,
Ghirothrips , Prosopothrips , Platythrips. Druh Sericothrips staphylinus ovsem cinl
vyjimku, neunavne tekaje z mlsta na mlsto, pfi cemz ustavicne men! smer c.esty a pres
tu chvlli se zastavuje (podobne jako broucek Trichopteryx). Limothrips denticornis
dovede take pozpalku lezti.
Druhy, ktere jsou krldly opatfeny, lltajl vesmes a mohou smer letu sveho samy
rlditi. V obratnem letu predevslm vvnikajl druhy v kvetech zijlci, a to zvlaste sameckove.
V letu pristihl jsem je za dne i podvecer. Casern vsak, chtejlce dostati se jen o malo
vpfed, neb unikajl-li nepflteli, vzletnou jen na kratko a opisujl pfi tom kfivku hado-
vitou, jak to jiz Sulzer (L. c. 5.) pozoroval.
Mnohe rody terebrantil dovedou tez poskakovati; tak Parthenothrips, Dendro¬
thrips, Thrips , Physopus, Sericothrips. Skok deje se nekolikerym zpusobem. Z okfl-
dlen^ch nektere skacou za pomoci svych krldel, jak to jiz Szaniszlo (L. c. 116.)
a Jordan (L. c. 162.) pozorovali. Skok, jejz jsem u druhu Parthenothrips dracaenae
— 359 —
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
sledoval, deje se nasledovne. Zprvu zvedne tato tfasnenka prvy a posledni par noh do
vyse, takze stoji na prostfednim a visi takfka ve vzduchu. Pfi tom ohyba hlavu
a abdomen znacne nahoru. Spicka abdomenu opira se o konce tuhYch kfidel, ktere se
tim taktez znacne prohnou v oblouk nahoru vypoukly. Nahle povoli tfasnenka vsecky
svaly, a jiz unasena jest do v^se nasledkem pruznosti kfidel, ktere opet razem se
narovnavaji. Skakani tohoto druhu jiz Jordan podobnym asi zpdsobem lici. U okfi-
dleneho rodu Dendrothrips deje se skok za pomoci dlouhych zadnich nohou, jejichz
kycle opiraji se o zvlastni silne a pruzne chitinove pero (Tab. VL, fig. 86.), v hrudi
umistnene, a tak telo na pomerne velikou vzdalenost’ odmrst’uji. Jine okridlene trasnenky
skacl, podobne jako nektere neokridlene (ku pr. Sericothrips staphylinus ) die Scopo-
libo (L. c. 6.), Halidaye (L. c. 43.) a Lindemana (L. c. 153.) tim zpusobem, ze
odrazeji se zadkem. Nespravne jest tvrzeni Burmeisterovo (L. c. 45.), jez i Brauer
(L. c. 139.) opakuje, ze totiz nektere trasnenky skaci tak, ze nahle narovnavaji ohnuty
konecek abdomenu. — Nekterym trasnenkam pak, jak okridlenfm, tak neokfidlenym,
mohutnost’ skoku schazt. Sem patfi rodv Chirothrips, Limothrips ( denticornis ),
Prosopothrips , Platythrips, Aeolothrips a Aptinothrips. Tento posledni sviji se hado-
vite, byv drazden.
Podivne pohyby konaji cistici se trasnenky. Otiraji totiz nozickami povrch tela
i kridla na zpusob much; rozje^ene trasne pak uvadeji v poradek za pomoci zadku, a to
tim zpusobem. ze nekolikkrate pohybuji jim mezi slo^envmi kridly nahoru a dolu.
Pohyby tubulifer jsou vzdy velmi volne a nemotorne. Okridlene druhy neb exem-
plare litaji zridka a velmi tezce se do vzduchu vznaseji. Let u nich deje se die Heegra
(aspon u druhu Phloeothrips coriacea ) v noci. Skakati nedovedou. Nektere druhy vsak
kraci casto se zadkem nahoru ohnutym na zpusob drabciku (zvl. Liothrips setinodis ),
jak to jiz Scopoli (L. c. 6.) pozorovai. Tubus na konci tela se nalezajici maji, jak
myslim, k tomu, aby se jim pri prolezani uzkymi skulinami pevne opiraly. Take pri
obraceni tela naznak polozeneho jim platnyc.h sluzeb prokazuje.
POHLAVNI Z1VOT TRASNENEK.
GESCHLECHTSLEBEN.
Ji^ zahy z jara speji nektere druhy tfasnenek k vyplneni hlavniho ukolu sveho,
ku rozmnozeni vlastniho pokoleni a zachovani druhu. Tak jiz v breznu v kaliscich prvnich
bleduli snoubi se tfasnenka Physopus primulae. Behem celeho jara a leta pak snoubi
se ostatni tfasnenky. a jeste pozde na podzim nalezame parky druhu Aeolothrips
v kvetech lnice.
Pafeni deje se obycejne ve dne, nekdy vsak i v noci, jak to pozorovai Heeger
u druhu Heliothrips hciemo rrho idcdis , Limothrips denticornis a Phloeothrips coriacea.
Die tehoz autora samecek brzy po pafeni hvne.
— 360 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „ T H Y S A N 0 P T E R A “ .
U terebrantii vystoupi pri pafeni samecek na hfbet samicky, obejme jeji prothorax
prednimi nohami a oliyba abdomen se strany pod jeji abdomen, takze posledni jeho
krouzky stranou hrbetni dotykaji se brisni strany samicky. Tim vysvetluje se, proc penis
a jeho pochvy ohnutv jsou nahoru. a take ucel hakovitych pfivesku nahofe na devatem
clanku abdominalnim u samecka druhu Aeolothrips fascicita stava se zfejmvm; jest
to toti2 ustroj pfidrzovaci. Ivopulace trva delsi dobu. — U tubuli fer deje se .parent po-
dobnym zpusobem; samecek oliyba vsak svuj abdomen tak pod abdomen samicky, ze
obe brisni strany se stykaji. Spojeni pak netrva tak dlouho a samecek maze za kratky cas
vice samic oploditi. V jednom pripade oplodil die Jordana jediny samecek sest samic
za ctvrt hodiny. Kdyz na to byl zabit a rozrezan, shledano, ze jeho varlata byla jesle
do polou semenem naplnena.
K LADEN I VAJICEK.
EIERABLAGE.
Nekolik dm po oplozeni . polozi samicka tfasnenek svoje prvni vajicko. \ Samicky
terebrantii udelaji ostrym svym kladelkem do pietiva rostlinneho malou skulinu, do niz
vzdy po jednom vajicku vpravi. Druliy v kvetech zijici kladon je do vnitfni steny listku
kalisnich, jak jiz Uljanin (L. c. 98.) pozoroval, aneb die Jordana take do sten
semeniku. V listcich korunnich (platcich) vajicek nalezeno nebvlo, coz Jordan zcela
pfirozene vyklada tak, ze tyto brzy opadnou, a tudiz by i vajicka nazmar pfisla, kdezto
kalich a semenik dlouho po tom jeste st’avnatymi zustanou. Nasledkem poraneni kla¬
delkem vypne se povrch. rostliny v leskly hrbolek, ve kterem zrime, proti svetlu-Ii se
divame, obvcejne jasnou tecku, luzko to embryonalni. Podobnym zpusobem kladou tfa-
snenky na listech zijici vajicka sva do parenchymu listoveho neb i vvjimkou do nadoru
jinym hmvzem zpusobenych, jak to Riley (L. c 85.) pozoroval. Mvlne jest tvrzeni
Heegrovo, ze drub Thrips Kollari (= Limothrips denticornis ) je klade po dvou
az sesti na spodni stranu listu podel jeho zeber, podobne jak to take udava pro drub
Thrips sambuci a Heliothrips haemorrhoidalis , jehoz samicky jiz Bur me is ter (L.
c. 50.) pozoroval, jak kladelkem do listu skuliny delaly, a do nich svoje vajicka pokladaly.
Tez mylna jest zprava Farwicka (L. c. 108.), ktery popisuje kladeni vajicek druhu Me-
lanothrips obesa (= fusca). Toto pry deje se na podzim, a sice tak, ze samicka na-
lepuje sva cerna (?) vajicka na chlupy, nalezajici se na pfizemnich listech ruznych druhu
pryskyfniku. List takovy vypada pry jako sazemi posypany, Jordan domniva se (asi
pravem), ze to nebyla vajicka tfasnenek, ktefa Farwick videl, nybrz jejich trus (!).
Ja sam nalezal jsem na stoncich a zebrech listovych sasanek pfecetne male cerne hrbolky,
ktere snad take mohly zavdati pficinu k Farwickove omylu. Tez velika nalepena
vajicka s velikym otvorem ku vznikani chamu, ktera L-in deman (L. c. 153.) na stoncich
obilnych videl, nenalezeji tfasnence Thrips secalina (= Limothrips denticornis ), jiz je
46
161 —
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA.
pfipisuje, ac jemu samemu je pak nejasno, k cemu by ona tfasnenka mela kladelko.
Tvrzeni nekterych autoru (ku pf. Szaniszloa), ze „Thrips cerealium“ klade vajicka
voine na povrch rostliny, vysvetluje se tim, ze pod om'm jmenovanym druhem shrnuji
se casto vsecky tfasnenky na obili zijici, tedy take druh Anthothrips aculeata , ktery
ovsem jako^to zastupce tubulifer, jak pozdeji uvidime, vajicka svoje nezapousti do pletiva
rostlinneho. Podobne jest Fitchuv (L. c. 69.) druh Thrips tritici prave mixtum com-
positum, nebot’ vykreslene imago jest nejaky zastupce tubulifer, tykadlo pak rozhodne
nalezi nejake trasnence terebrantialni, a stopkata vajicka buh vi kteremu hrnyzu.
Vajicka terebrantii uzravaji ve vajecnicich jednotlive, takze kladeni jejich deje se
taktez jednotlive a vyzaduje tudiz delsi doby, cim2 take se vyklada, ze nalezame ne-
ktere tfasnenky v teze dobe v nejruznejsich stadiich v’y'voje.
Tubulifera nalepuji svoje vajicka jednotlive neb v malych hromadkach na povrch
casti rostlinnych, mezi kterymi ziji. Tak udava Lind em an, ze Anthothrips aculeata ,
v klasech zitnych se zdrzujici, je umistnuje v hromadkach, az 27 kusu citajicich, mezi
pluchami aneb 11a ose klasu. Tak pod zpuchfelou korou nalezame hromadky vajicek
rhznfch druhu tubulifer.
SPOLECNOSTI TRASNENEK.
GESELLSCHAFTEN.
Tfasnenky jsou valnou vetsinou samotafi a jen tam ve vetsim, nekdy v pfeve-
likem poctu ze vsech stran se sletaji, kde hojnosf zvlasle lahodne potravy se jim na-
skyla. Zde tedy nemozno mluviti 0 vzajemne lasce (povstavsi ovsem z nabytvch vyhod),
ktera je vespolek poula. Ve skutecnych spolecnostech zije jen nekolik malo druhu. Z tu-
bulifer jsou to, pokud je znamo, druhy Trichothrips copiosa, pedicularia, Phloeo-
thrips coriacea, ulmi a druh Jordan uv Phloeothrips brunnea , vesmes druhy, pod
zpuchfelou korou stromovou se zdrzujici. Z terebrantii ziji ve stalych spolecnostech jen
larvy nekterych druhu, spodni stranu listu obyvajicich, a to od Eeliothrips haemo-
rrhoidalis , Parthenothrips dracaenae, Thrips sambuci a Thrips major.
neprAtele trAsnenek.
FEINDE.
Tfasnenky maji zvlaste mezi hmyzem mnoho nepfatel. Tak hubi je die Heegra
brouci Scymnus ater a Gyrophaena manca a nekolik musich larev. V Sev. Americe
vyssava je die Osborna (L. c. 163.) stenice Triphleps insidiosa, au nas videl jsem
casto stenici Triphleps minuta L., ve kvetech zijici, jak nabodavala tfasnenky na svuj
sosak do pfedu vztfceny, a jak kofisf taklo si pojistivsi, 11a utek se davala. Krome
hrnyzu pronasleduje tfasnenky die Heegra nekolik druhu malych pavouku. Mnoho
— 362 —
J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
trasnenek, mezi lisejniky a v trhlinach kury pred zimou skrytych , pohubi zajiste sykory,
a druhy, pod korou zijici aneb pred zimou pod m se uchylivsi, padaji za obet’ datlum,
kteri silnym svym zobakem snadno zpuchfelou kuru odtrhavaji.
Trasnenky obtezovanv jsou take nekterymi cizopasniky. Tak velmi zhusta vidame,
jak velika sestinoha larva nejake svilusky ( Trombidium ) pevne se pfidrzuje tela nej-
ruznejsich druhu, a to pravidelne mekke cash za kvclemi zadniho paru noh. Take na
larvach trasnenek se tato sviluska (poridku) vyskytuje. Barva loho cizopasntka jest
cervena, v Hhu vsak uplne vybledne, a to jest snad pncinou, ze nekteft autori (Curtis,
Haliday) mluvi o bilem roztoci na trasnenkach cizopasicim. V dutine telni nalezl jsem
u nekolika trasnenek mnozstvi premalych nematodu a jejich vajicka. Tak napocifal jsem
v jedinem exemplafi druhu Thrips physopus as 200 nematodu a tolikez vajicek jejich!
Vajecniky telo trasnenky byly uplne onemi cervy sezrany.
Proti tem vsem nepratelum jsou trasnenky takrka bezbrannymi. Jen jisty druh
larev die Bohlse (L. c. 167.) vylucuje z fiti jakousi ochrannou tekutinu. Nepozoroval
jsem tez, ze by pfizpusobenim se barve kvetu, v nichz ziji, nejak se chranily, a ne-
mohu potvrditi udaj Halid ay uv, ze zluty druh Thrips flava vyhledava zvlaste zlutvch
kvetu. Jest take zcela prirozeno, ze trasnenky na kvetech zijtci neprijimaji zbarvenl
sveho obydlt, nebot’ nezijt na kvetech, nybrz v jejich vnitrku, a nemusi se tedy ne-
pfitele vnejsiho obavati. Natrhal jsem, abych o pomerech tech se poucil, plnou botanickou
torbu nejruznejstch zlutych kvetu a nalezl jsem v nich trasnenky vsech barev; ba ne-
bylo ani zlutych trasnenek tolik jako jinak zbarvenych. Zcela podobne mela se vec,
kdyz natrhal jsem jen kvety cervene a jindy jen bile.
HORIZONTALNI A VERTIKALNI ROZSIRENf TRASNENEK.
HORIZONTALE UND VERTICALE VERBREITUNG.
0 predmetu tom neda se ovsem mnoho rici, ponevadZ vedomosti nase v tom ohledu
jsou jeste velmi kuse. Vzdyt’ v Evrope same byly trasnenky posud velmi malo sbtrany, o jinych
dilech sveta ani nemluve. Z toho mala, co posud znamo, vychazi na jevo, ze jednotlive
druhy jsou po Evrope velice rozsireny. Tak nalezeny byly nektere na vsech mistech,
kde bylo dosud hledano. Nejlepe dokazuje stejnomerne rozsireni jednotlivych druhu po
Evrope okolnosf, 2e z 53 druhu z ni drive popsanych bylo jich 37 nalezeno tez v Cechach. —
Druh Chirothrips manicata a die Perganda druh Thrips tabaci ma Evropa se Sev.
Amerikou spolecny.
Z mimoevropskfch zemi jest posud jen 18 druhu znamo, ac neni pochybnosti,
ze tam tez velike mnozstvi trasnenek se naleza, ktere vsak nedosly dosud povsimnuti
pro sve male rozmery tela a zdanlivou neuhlednost’. Zajimavfm jest znacne rozsireni
rodu Idolothrips v tropickfch krajinach. Vyskytujit’ se zastupcove toho rodu v Australii
(Id. marginata Halid., spectrum Halid., lacertina Halid.), na Ceylonu (druh posud
46*
— 363 —
11. UZEL, MONOGRAPHIC DER ORDNUNG TI1YSANOPTER A.
nepopsairy), ve .Vvch. Indii u Mysore (Id. Holiday i Newm.), v Brasilii (Id. Schotti
Heeg.) a v Columbii (nekolik druhu nepopsanvch).
Pficinou valneho rozsifeni jednotlivych druhu tfasnenek jest zajiste La- okolnosl',
ze pro svou lehkost' a dlouze tfasnila kfidla snadno bfvaji vetrem vysoko zvednutv
a podobne jako cupfinami opatfena sernena fostlinna pres horv a dolv unaseny. To plati
pro druhy okfidlene. Vime vsak, ze i mezi druhy, jez obycejne kfidel nemaji, vyskyta
se casern okfidlena samicka stehovava (femina dissemiuans), jez muze druh svuj daleko
rozsifiti, v kteremzto ohledu pak tfasnenkam nemalo pfizniva jest mohutnost’ neklerych
druhu, ze parthenogeneticky se mohou rozsifovati. Druhy vzdy neokfidlene, jako Aptino-
thrips rufa (v Anglii, na Helgolande, ve Svedsku, u Berlina, v Cechach a u Moskvy
nalezenf), rozsifily se casern asi jen lezemm, pfi cemz podporoval je skrvty zpusob zivota
jejich (zijit‘ v drnu). Take cestou vodni tfasnenkv mohou se siriti. coz hlavne tyka se tubulifer
pod zpuchrelou korou zijicich. Do vody spadly kmeu casto jich chova velike mno^stvl
a muze lak celou spolecnost’ tfasnenek tech zanesli do vzdalenfch kraju, nebot’ maji
dotycne druhy vlastnost', teto okolnosti velrni piiznivou: snasejl totiz dobfe znacny
stupen vlhkosti.
Take umele bvvajt tfasnenky rozsifovany. Tak dostaly se s rostlinami exotickvmi druhy
Heliothrips haemorrhoidalis, H. femoralis a Parthehothrips dracaenae do skleniku
evropskych i severoamerickych. — Rozsifovani tfasnenek obilim (jak Blaachard [L. c. 59.]
to pfipousti), slamou a suchymi kvetinami nezda se mi byti snadnym, nebof larvy i dospely
hmyz dlouho bez st'av rostlinnych na zivu nezustanou a vajicka jejich (aspon terebrantii) •
v seschlych rostlinach hynou. Mnohem spise muze se rozsifovani nekterych druhu diti
rozvazenim zeleniny. Tak mysli Pergande, ze zeleninu milujici Thrips t abaci, ktery .
byl nalezen v Evrope (Linde manem v Bessarabii a L. Seifertem v Holstyne) i v Se-
verni Americe (cetne na nejruznejsich raislech) dostal se sem tim zpusobem z Evropy.
Listy tfasnenkami poskozene, kiere obycejne lodnici na bfezich pfistavu pohodi, stdvaji
se asi vychodisky jejich pozvolneho rozsifovani se. Mnohem rychleji mohou sifiti se
ovsem vsemi winery zaroven s. rozvazenou zeleninou po zeleznicich.
Pokud vertikalniho rozsifeni se tyce, mohu jen o tom se zminiti, co pozoroval
jsem za s.veho dvojiho pobvtu na Krkonosich. Ac jsem tam stravil v celku asi ctrnacte
dni, ve kterych jsem ustavicne hledal, a to jak v kvetinach, tak v drnu a mechu, ne-
objevil jsem pfece ani jedineho druhu, ktery bych byl odjinud neznal. Jen. Ctyfi variety
bylv dosud pouze na Krkonosich nalezeny; jsou to Physopus vulgatissima yar. albi-
cornis a var. fulvicornis , Thrips major var. adusta a Thrips communis var. an-
nulicornis. Nahofe na hfebenu Krkonos sbiral jsem krome zminbnych tfi druhu jesie
nasledujici tfasnenky: Anthothrips statices, aculeata, Thrips physopus, adusta, flava.
nigropilosa, Physopus pallipennis, atrata, tenuicornis, Anaphothrips virgo , Oxy-
thrips parviceps, Apiinothrips rufa a Limothrips denticornis, tedy celkem jen sestnact
druhu, z nichz nektere (Physopus vulgatissima , pallipennis, Thrips physopus, com-
— 364
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH Y.SAN OPTER A“.
munis, major a Aptinothrips rufa ) byly tam veltni hojne. Vubec tedy mozno rlci,
ze nejvyssl partie Krkonos jsou na druliy chudy, pocet vsak individui ze tam jest ve-
liky. Zvlaste napadno jest, 2e pod drnem (jehoz jsem dva pytle dal dopraviti domu,
kdez jsem je dukladne prohledal) toliko dva druhy jsem nalezl ( Aptinothrips rufa
a AnapTiothrips virgo) A)
*) Pfi teto pfilezitosti dovoluji si mimochodem podotknouti, ze jsem z cele Snezky, zvlaste
pak z jiznich svahfl, prosival (v zari) piny pytel mechu a drnu v nadeji, ze naleznu Steckerovo
zahadne Ghihbocellmn sudeticum , coz se mi vsak dosud nepodafilo.
— 365 -
H. UZ EL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY.S AN OPTERA.
Resume des biologiscben Tbeiles.
In diesem Theile spricht der Verfasser von den Wohnorten der Thysanopteren.
von ihrer Nahrung, ihren Winterquartieren, ihren Bewegungen (Flug, Kriechen, Sprung),
ihrem Geschlechtsleben, ihrer Eierablage, ihren Gesellschaften, ihren Feinden und von
ihrer horizonlalen und vertiealen Verbreitung. Alle bemerkenswerten Beobachtungen der
einzelnen Autoren wurden angefuhrt, untereinander theilweise verglichen, theilweise durch
eigene Beobachtungen bestatigt, und auch neue Thatsachen hinzugefiigt. Da es zu weit
fuhren wurde, den Inhalt der einzelnen Artikel anzugeben, und einiges davon auch schon
im systematischen Theile der vorliegenden Monographie enthalten ist, wollen wir nur
die zwei letzten derselben, welch e fiber die Feinde und die horizon tale Und die verticale
Verbreitung der Thysanopteren handeln, wiedergeben.
Die Thysanopteren haben hauptsachlich zwischen den Insecten Feinde. In Nord-
Amerika saugt sie nach Osborn (Nr. 163) die Wanze Triphleps insidiosa aus. Bei
uns sah ich oft die Wanze Triphleps minuta L . welche in Bliiten lebt, wie sie eizelne
Thysanopteren mit ihrem Russel wie mit einer Lanze aufstach, und wie sie, nachdem
sie sich ihrer Beute auf solche Weise versichert hatte, eilig das Weite suchte. Nach
Heeger werden die Thysanopteren durch die Kafer Scymnus ater , Gyrophaena
manca und einige Fliegenlarven verfolgt. Nach demselben Autor stellen auch noch
einige Arten kleiner Spinnen denselben nach. Viele Thysanopteren, die zwischen Flechten
und in Rindenritzen vor der Kalte ihre Zuflucht suchten, werden von Meisen vertilgt,
und die Arten, welche unter Rinde leben oder sich hier im Winter versteckt halten,
fallen den Spechten und ahnlichen Vogeln zum Opfer, welche mit Hilfe ihres starken
Schnabels leicht die morsche Rinde absprengen.
Die Thysanopteren werden auch durch manche Parasiten belastigt. So sehen wir
sehr oft, wie sich die grosse sechsbeinige Larve eines Trombidium fest an den Korper
der verschiedensten Arten (selten auch ihrer Larven) anheftet, und zwar regelmassig
an die weichen Theile hinter den Hiiften der Hinterbeine. Die Farbe dieses Parasiten
ist roth, wird jedoch in Spiritus vollkommen bleich; dies ist vielleicht der Grand, dass
einige Autoren (Curtis, Haliday) von einer weissen parasitischen Milbe auf dem
Korper der Thysanopteren sprechen. In der Leibesbohle fand ich bei einigen Arten eine
Menge winzig kleiner Nematoden und ihrer Eier. So zahlte ich in einem einzigen Exemplar
— 366 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y S AN 0 PTER A“.
der Art Thrips physopus etwa 200 Nematoden und ebensoviel ihrer Eier! Die Eier-
stocke dieses Individuums waren von den Wiirmern vollkommen autgezehrt.
Gegen alle diese Feinde sind die Thysanopteren sozusagen wehrlos. Nur eine
Phloeothrips-Larve scheidet nach Bo his (Nr. 167) aus dem After eine Schutzfliissigkeit
aus. Ich habe auch nicht bemerkt, dass sie sich durch Anpassung an die Farbe der
Biiiten schiitzen wiirden, und kann die Angabe Hal id ays, welch er behauptet, dass die
gelbe Art Thrips urticae pL flavd) besonders gelbe Biiiten aufsucht. nicht bestatigen.
Es ist auch ganz natiirlich, dass die Blutenbewohner unter den Thysanopteren nicht
die Farbung ihrer Umgebung annehmen, denn sie leben nicht auf den Biiiten, sondern
in denselben und miissen infolge dessen den Feind von aussen nicht furchten. Ich pfliickte,
um mich iiber diese Verhaltnisse zu informieren, eine voile Botanisierbiichse der ver-
schiedensten gelben Biiiten und fand darin Thysanopteren aller Farben; ja es waren anders
als gelb gefarbte in Mehrheit. Ahnliches ergab sich, als ich rothe und als ich weisse
Biiiten in Menge untersuchte.
Was die horizontal Verbreitung der Thysanopteren anbelangt, so lasst sich davon
freilich nicht viel sagen, weil unsere Kenntnisse in dieser Hinsicht noch sehr unvoll-
standig sind. Es wurden ja die Thysanopteren in Europa selbst bis jetzt niir sehr wenig
gesammelt! Aus dem Wenigen, was bis jetzt bekannt ist, geht hervor, dass einzelne Arten
in ganz Europa verbreitet sind. So wurden einige an alien Orten, wo man bis jetzt
Thysanopteren sammelte, aufgefunden. Am besten beweist die gleichmassige Verbreitung
der einzelnen Arten in Europa der Umstand, dass ich von den 53 aus Europa bekannt
gewesenen Arten 37 auch in Bohmen auffand. — Die Art Chirothrips manicata und
nach Pergande die Art Thrips tabaci hat Europa mit Nordamerika gemein. Wahr-
scheinlich noch manche andere!
Aus den aussereuropaischen Landern sind nur 18 Arten bekannt, obwohl dort
ohne Zweifel viele Thysanopteren leben, welche jedoch bis jetzt wegen ihrer Kleinheit
und scheinbaren Unansehnlichkeit unbemerkt blieben. Interessant ist die grosse Verbreitung
der Gattung Idolothrips in den Tropen. Es kommen namlich Vertreter dieser . Gattung
in Australien (Icl. marginata Halid., spectrum Halid., lacertina Halid.), auf Ceylon
(eine noch unbeschriebene Art), in Ost-Indien (Id. Halidayi Newm.), in Brasilien (Id.
Schotti Heeg.) und in Columbia (einige unbeschriebene Arten) vor.
Der Grund der grossen Verbreitung vieler Arten ist jedenfalls darin zu suchen,
dass die Thysanopteren wegen ihrer Leichtigkeit und ihrer langgefransten Fliigel leicht
durch den Wind hoch aufgehoben und ahnlich wie die mit einem Pappus versehenen
Pflanzensamen fiber Berg und Thai fortgefiihrt werden konnen. Dies gilt von den geflii-
gelten Arten. Wir wissen jedoch, dass auch unter den Arten, die gewohnlich der Fliigel
entbehren, mitunter ein wanderndes gefliigeltes Weibchen — femina disseminans —
(sieh das Resume des entwicklungsgeschichtlichen Theiles) auftritt, welche ihre Art weit
verbreiten kann. In dieser Hinsicht ist den Thysanopteren das Vermogen mancher Arten,
— 367 —
H. UZ EL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSAN OPTER A.
sich parlhenogenetisch fortpflanzen zu konnen, von nicht geringem Nutzen, da selbst
einzelne Weibchen, vom Winde verschlagen, die Stammdtter einer grossen Nachkom-
menschaft werden konnen. Die stets ungeflugelten Arten, wie Aptinothrips rufa (in England,
auf Plelgoland, in Schweden, bei Berlin, in Bohmen und bei Moskau gefunden) verbreiten
sich wohl mit der Zeit hauptsachlich durch Kriechen, wobei ihnen ihre versteckte Le-
bensweise (sie leben im Rasen) zugute kommt. Auch auf dem Wasserwege konnen sich
die Thysanopteren verbreiten; dies bezieht sich besonders auf die Phloeothripiclen , welche
unter morscher Rinde leben. Ein in das Wasser gefallener Stamm beherbergt oft eine
grosse Menge dieser Thiere und kann eine ganze Gesellschaft vou Thysanopteren in ent-
fernte Gegenden iibertragen; denn die betreffenden Arten haben eine diesem Umstande
sehr giinstige Eigenschaft: sie vertragen namlich recht gut einen bedeutenden Grad von
Feuchtigkeit.
Auch kunstlic.h pflegen Thysanopteren verbreitet zu werden. So.gelangten die exo-
tischen Arten Heliothrips haemorrhoidalis, H. femoralis und Parthenothrips dracaenae
in die europaischen und nordamerikanischen Glashauser. — Die Verbreitung der Thysa¬
nopteren durch Getreide (wie es Blanchard [Nr. 59] zugibt), durch Stroh und trockene
Blumen scheint mir nicht leicht zu Stande kommen zu konnen, denn die Larven und die
entwickelten Insecten bleiben nicht lange ohne Pflanzensafte am Leben und ihre Eier (we-
nigstens die der Terebrantien ) gehen in trockenen Pflanzen zu. Grunde. Die Verbreitung
durch frisches Gemuse ist schon viel wahrscheinlicher.
Was die vertikale Verbreitung anbelangl, so kann ich nur das erwahnen, was
ich wahrend meines zweimaligen Aufenthaltes. auf dem Riesengebirge bemerkte. Obwohl
ich dort im ganzen etwa vierzehn Tage forlwahrend sammelte, und zwar sowohl in Bliiten,
als auch im Rasen und Moos, entdeckte ich doch keine einzige Art, welche ich nicht
von anderen Orten her gekannt hatte. Nur vier Varietaten wurden bis jetzt ausschliesslich
auf dem Riesengebirge gefunden; es sind dies Physopus vulgatissima var. albicornis
u. var. fulvicornis , Thrips major var. adusta und Thrips communis var. annuli-
cornis. Oben auf dem Kannne des Riesengebirges sammelte ich ausser den erwahnten
drei Arten noch die folgenden: Anthothrips statices, aculeata, Thrips physopus, adusta,
flava, nigropilosa, Physopus pallipennis , atrata , tenuicornis, Anaphothrips virgo ,
Oxythrips parviceps , Aptinothrips rufa und Limothrips denticornis, also im ganzen
nur sechszehn Arten, von denen manche dort sehr zahlreich waren. Die hochsten Partien
des Riesengebirges sind also an Arten sehr arm, die Zahl der Individuen ist dort
jedoch gross. Sehr auffallend ist es, dass ich unter Rasen, von dem ich zwei Sacke nach
Hause bringen Hess, wo ich sie griindlicb durchgesucht habe, nur zwei Arten auffand
( Aptinothrips rufa und Anaphothrips virgo), wogegen in der Ebene die Beute aus
Rasen immer gross ist.
— 368 —
VI. CAST
OEKONOMICKA.
- 3— e -
VI. OEKONOMISCHER
THEIL.
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU JHYSANOPTERA4.
UVODNf POZNAMKY.
EINLEITENDE BEMERKUNGEN.
Skody trasnenkami zpusobene jsou nekdy znacne; casto vsak se pfehaneji, a jeste
•casteji pripisuji se jim skody jinym hmyzem nadelane. Sestavime v teto cash podstatne
veci z jednotlivych zprav, zajmu oekonomickych se tykajicich, y tom pofadi, v jak.em za
sebou uverejnovany byly, a sice uvedeme je die jednotlivych pestovanych rostlin, na
ktere se vztahuji. Nase vlastni zkusenosti pfipojime na prislusnych mistech. Vypocitame
take pri jednotlivych rostlinach vsecky druhy trasnenek, ktere jsme kdy na nich v Cechach
nalezli, a o nichz predpokladame, ze mohou vice nebo mene dotycne rostline skoditi.
JSlezmmime se tedy o tfasnenkach, pod zpuchrelou korou jednotlivych pestovanych stromu
zijicich, ponevadz zde nijake skody nezphsobuji. Za to jmenujeme vsecky druhy, v kvetech
neb na listech se zdrzujtci, i kdyz v nepatrnem mnozstvi se vyskytujt a tudiz skody
citelne nenadelaji, a to sice z te pficiny, ze mohou v jinem case neb na jinem miste
ve velikem mnozstvi se vyskytnouti a pak ovsem znacne skoditi. Sestaveni trasnenek
die rostlin, na kterych ziji, muze take slouziti ku snazsimu urceni jednotlivych druhu.
Dovoluji si jeste podotknouti, ze jsem neohledal jen mimochodem nektere pestovane
rostliny, nybrz ze jsem venoval te veci dlouhy cas, snaseje si od vetsiny vyjmenovanych
rostlin pine botanicke torby neb pevne uzavirajici vaky, do nichz trhal jsem kvety neb
listv teze rostliny po cely den z nejruznejsich stanovisk, abych je vecer nad bilym
papirem vvklepaval.
OBILI (ZITO, PSENICE, JECMEN, OVES). — CEREAL1A.
Prvnim, kdo skody trasnenek na obili pozoroval, byl Linne. R. 1767. (L. c. 10.)
pise tento autor, ze Thrips pltysopus zpusobuje hluchost’ klasu zitnych. Prvni tfasnenku
v psenici objevil v. Gleichen (L. c. 12.), a sice byl to druh Aptinotlirips rufa.
Roku 1790. pojednava R j er kander (L. c. 25.) o jiste trasnence, ktera ve Svedsku
poskozovala vyrazejici jecmen. 0 sest let pozdeji pise Kirby (L. c. 27.) o trasnence,
ktera skodila psenici v Anglii. Nazyva ji Thrips physapus a poznamenava, ze samec
jeji jest bezkridly. Halid ay pozdeji poznal v ni druh novy, ktery nazval Limothrips
cerealium. Tato trasnenka seda die Kir by ho v ryze zrn psenicnych a ssaje tam
mlecnou st’avu jejich. Tim zphsobem pry castecne neb v nekterych pfipadech docela je vy-
47*
— 371 —
H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
ssava, takze se sc.vrknou ; jest pry v Anglii nejhojnejslm hmyzem na psenici. R. 1797. mluvf
Mar sham (L. c. 28.) o tfasnence, jez poskozovala dve leta pred tlm zito v Anglii.
Mysli, 2e je to Thrips physapus. Roku 1798. oznamuje tentyz autor (L. c. 29.) skody
trasnenek na psenici zpusobene. Roku 1806. vypravuje Vassalli-Eandi (L. c. 33.),
ze druh Tlirips physapus (die Halid aye byl to druh Limothrips cerealium ) r. 1805.
v Piemontu v Italii ohIodaval(?) mlada psenicna stebla nad kollnky, nasledkem cehozr
se nevyvinul klas. Na ten zpusob znicena byla tfetina urody. Walsh (L. c. 77.) vsak
domnlva se, ze vlastnim skudcem byla tenkrat bejlomorka obilnt ( Ceciclomyia destructor ).
Roku 1836. popisuje Hal id ay (L. c. 43.) druh Limothrips cerealium , na obilt
v Anglii zijlcl, a poznamenava, ze druh Aptinothrips rufa tez ve velikem mnozstvi
tam se vyskytuje. Tentyz autor nalezl druh Thrips (= Physopus ) ulicis v jednom
exemplafi na zite a mimo to udava, ze druh „ Thrips obscural< (= Anaphothrips
virgo ) na psenici jest obycejny. Takte^ roku 1836. pravl Rurmeister (L. c. 45.), ze
druh Limothrips cerealium jest velmi hojny na psenici, a ze pustosi jejt klasy. Brzy
potom Westwood (L. c. 48.) promlouva o skodach trasnenek na obili v Anglii. Take
Curtis (L. c. 55.) pricita jim skodv na zitu, v Anglii zpusobene, a podava obsirny
prlrodopis druhu Limothrips cerealium. Roku 1847. upozornuje v. Bulow-Rielh
(L. c. 56.) na skody, jez jisty druh trasnenek v Nemecku zpusobil na zimnim i letnlm
obili. Poskozenl jevilo se flrn, ze prostredek klasu stal se hluchym. Tehoz roku poje-
dnava Dohrn (L. c. 57.) o otazce, zdali trasnenky jsou zitu skodlivy cili nic,. V te dobe
asi napsal Harris (L. c. 60.) zpravu o nejake pomerancove zbarvene larve trasnenky,
jez zije na psenici; soudl o nl, ze patrl k druhu Limothrips cerealium. Roku 1852.
udava Hal id ay (L. c. 61.), ze Thrips minutissima v Anglii jest dosti hojna na obili.
Roku 1856. popisuje Fitch (L. c. 69.) druhy Thrips tritici a Coleothrips trifasciata.
PrvY z nich nalezl v severoamerickem statu Wisconsine jisty David AVdlliams, jenz
o nem udava, ze ve velikem mnozstvi vyskytuje se tam koncem cervna na psenici,
kdez zavinuje vadnutl klasd. Die ctvr vykresu Fite ho vych Ize snadno poznati, ze tenta
autor spletl nejakeho zastupce podfadu Tubulifera (die vykresu zvlfete celeho a jeho krldla)
s nejakou trasnenkou terebrantialnl (die tykadla). Druha skodliva trasnenka, totiz Coleo¬
thrips trifasciata (velmi spatne popsana), jest die Fitch e ve state New-Yorku pocatkem
cervna na psenici obycejna. Kdyz tato uzraje, zda se pry, ze ji opoustl a vyhledava
kvetoucl rostliny, na pf. Tanacetum, vulgare. Krome teto trasnenky nalezl Fitch
v statu New-Yorku na psenici jeste nekolik jinych druhu, ktere vsak nevyskytovaly se
v takovem mnozstvi, ze by zen patrne ztencovaly. Jeden z nich jest pry velmi podoben
Halidavovu druhu Pliloeothrips statices. Jiny severoamericky autor, B. D. Walsh
(L. c. 77., 79. a 82.) vyslovuje nekolikkrate domnenku, ze trasnenky jsou hmyzozravymi,
a mysli, ze pozlrajl na psenici vajlcka a larvy bejlomorky Cecidomyia tritici, a tudlz
ze jsou prately rolnlkovy. Pro svoji domnenku nema vsak nizadnych dukazu! R. 1866.
popisuje Deyrolle (L. c. 80.) novy prlstroj, urceny k tomu, aby nicil skodlive trasnenky.
— 372 —
J. UZ EL, MONOGRAFIE RADU „T HY SAN OPTERAu.
Roku 1869. pojednava Cohn (L. c. 87.) mezi jinym tez o skodlive tfasnence Thrips
cerealium. Roku 1870. zminuje se Linde man o skodlive cinnosti tfasnenek na obili
v okoli Moskvy.
R. 1872. popisuje Reling (L. c. 96.) tfasnenku „ Thrips frumentarius^ (= An-
thothrips ciculeata ) a lici jejl skody, na zitu, psenici a jecmenu u Seesena na Harzu
zpusobene. Cinnost’ teto tfasnenky jevila se zprvu b'm, ze z klasu zitnych, prave vy-
metanych, vypadavaly jednotlive kvitky neb cele klasky, ponevadz bvly jejich serneniky
tfasnenkami »ohlodavany«. U nekterfch klasu jevily se skody hlavne na konci, u jinych
uprostfed. u vetsiny pak na basi. Jednotlive klasy ztralily az i polovinu svfch kvitku,
u jinych pak jen nektere klasky pfisly na zmar. Nejcasteji odpadalo nejspodnejsich pet
klasku a mohla ludiz Skoda snadno by ti pfehlednuta. Kdyz pak pozdeji i psenice se
metala, objevily se take na nl trasnenky nadreceneho druhu, skoda vsak. jimi zde zpu-
sobena. nebyla tak znacna jako na ^ite a jevila se jinfm zpusobem. Pluchy i plevy
napadenych klasku neopadavaly totiz a zmenily jen ponekud barvu, sfavse se zlutejslmi.
Skody trasnenek bylo tedy v tomto prlpade zvenci te^ko znamenati; jesle nejsnaze bylo
Ize je zpozorovati die toho, ze poskozene kvitky trochu vylezaly. V cervenci konecne
take na metajici se jecmen trasnenka ona se dostavila. Take zde delo se poskozovani
tim, ze nasledkem ssani na semeniku opadavala jednotliva kvitka i se svymi pluchami,
(akze jen plevy stati zustaly. Kdyz pak zrnka jecna pocala tvrdnouti, davaly se trasnenky
do pluch, cimz vsak nijakych skod nezpusobovaly. Jeste pozdeji stehovaly se trasnenky
do kvetu chrp a do kvetenstvi ruznych travin. Skody na zitu a psenici zpusobene ob-
nasely asi jedno, misty i vice procent v^tezku. Na obili nalezl Be ling take drub Li~
mothrips denticornis. avsak jen v jednom exemplari. Druhu Limothrips cerealium
nepozoroval.
R. 1875. podava Taschenberg (L. c. 99.) zpravu, ze v roce pfedcbazejicim
vyskvtlo se v Prednich Pomoranech velmi mnoho trasnenek na zite, takze jich v jednom
klase 20 — 40 bylo nalezeno. Skoda, kterou zpusobily, jevila se v tom, ze prostredek
klasu, jimi napadenfch, stal se hluchym. R. 1876. mluvi Szaniszlo (L. c. 104.)
o tfasnence Thrips frumentarius Beling(= Anthothrips aculeata), na obili v Uhracb zijici.
R. 1876. pojednava Dimitriewicz (L. c. 106.) o tfasnence Limothrips cerealium , posko-
zujici zito v Uhrach. V teto dobe asi byla die Lindemana (L. c. 153.) pozorovana
skodliva cinnost’ tfasnenek na obili v Rusku, v gubernii charkovske. R. 1877. podava
Becker (L. c. 109.) zpravu o skodach zpusobenych na zite Tarvou (die Beckerazlu-
tavocervenou) tfasnenkv Limothrips cerealium na dolnim Ryne, a to v okresu kem-
penskem, zvlaste pak v okoli Lobbericha. Tvto vyssavaly utly semenik a zavinily, ze
mnohe klasy staly se na sve dolejsi Cash hluchymi, kde2 jednotlive zaschle kvitky bud’
zustaly stati aneb opadaly. V jednotlivych klasecb byly casto tfi, nekdy pet, ba i osm
a vice larev, jez prv zajiste mohou vytezek o nemale procento ztenciti. Becker domniva
se, ze asi mirna zima pfispela k rozmno^eni tohoto hmyzu, ktery je i rolnikum na
H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
dolnim Ryne znam pod jmenem »Gewitterwurmchen«. Pfezimovane samicky kladou po-
catkem leta svoje vajicka na klasy, nacez pustoseni jejich zacina. Za 14 — 20 dm po
rozpraseni pylu jsou zrnka jiz tak pokrocila, ze nebyvaji tfasnenkami vice napadana. Proli
lemto udajum Beckerovvm a zpravam Taschenbergovym zr. 1875. obraci se
Kornicke (L. c. 110.), prave, ze zakrnelost- nejspodnejsich klasku u zita jest jen zjevem
pathologickym, s nimz nema hmyz co ciniti .*) Pokud se pak jejich opadavani tvce, po-
znamenava, ze nemohly byti trasnenkami ohlodany (toho vsak Becker netvrdi), ponevadz
lyto maji ustroje ustni ssave. Proti tvrzeni Taschenbergovu, ze totiz tfasnenky zpu-
sobuji hluchost1 prostfedni casti klasu zitnych, obraci se Kornicke, pfipominaje, ze
onoho autora asi oklamaly kvetouci klasy zitne, ktere svfm tvarem mohou zavdati pri-
cinu k mylnemu nahledu, ze jejich prostfedek jest hluchy. Hluchost' kvetu obilnfch ko-
necne da pry se vysvetliti nasledujicimi zjevv: n zita nedostatecnvm oplozenim pylem,
u jecmenc hypertrofii semeniku, pfi cemz zaroven prasniky zustavaji uzavfenymi, a ko-
necne u psenice pritomnosti larev bejlomorky Cecidomyia tritici , v kteremzto pfipade
se prasniky rovnez neotviraji. Tehoz roku podava jeste Dimitriewicz (L. c. 111.),
zpravu o trasnence Thrips cerealium , skodici zitu ve Slezsku, a La dure au (L. c.
112.) zminuje se o tom, ze tfasnenky '(. ,, Thrips lini“) stehuji se ze lnu v dobe jeho
kvetu, kdyz totiz na nem vice nenalezaji utlych st’avnatvch casti, davajice pry se vetrem
unaseti na ruzne obili, k jehoz klasum dosud nevymetanym se protlacuji a zde utle
casti pletiva vyssavaji. Zvlaste oves je jim pry po lnu velmi mily. — Tez ve Finnsku
casto jiz pozorovanv byly skody trasnenkami zpusobene, jak o tom Reuter (L. c. 113.)
mluvi. Jednollive klasy psenicne, zitne a jecne vadnou totiz a belaji, a to nasledkem
vyssavani sthbla, jez delo se nad prvnim kolenkem, Posud lam na.oseni nalezeny byly
nasledujici druhy : Phloeothrips (_== Antliothrips ) statices, Limothrips denUcotnis (v pse-
nici), Thrips (= Physopus) vulgati'ssima a Thrips physopus. R. 1880. podava Szaniszld
(L. c. 116.) zpravu o druhu Thrips frumentarius (= Antliothrips aculeata ), ktery
objevoval se od r. 1876. ve velikem mnozstvi na obili u Kolose v Uhrach, a sice
obzvlaste na psenici. Take v jinych krajinac.h uherskYch vyskytovala se tfasnenka
ta, a sice take nejvice na psenici, avsak tez na zitu a na jecmenu. Samicky obje-
vuji se z jara a kladou sva mala podelna vajicka vzdy na dolejsi cast jednotlivych klasku;
larva jest zprvu seda, pak zluta a konecne barvv rumelkove; Ac se tato tfasnenka
velmi cetne vyskytovala, byla pry skoda ji zphsobena sotva patrna; ano zda sc
pry, ze neni skodnou vubec. Udaj Szaniszlouv, ze skace za pomoci svy-ch kfidel.
svedci o tom, ze pozorovani autorova vztahuji se nejen na druh Antliothrips acu¬
leata (ktery, jakozto zastupce tubulifer neskace), nybr^ take na nejakou tfasnenku
terebrantialni (z nichz mnohe druhy skakati. dovedou)’. R. 1882. vyslovuje Pergande
(L. c. 127.) d'omnenku, ze tfasnenky nejsou tuze skodnymi, nebot' ac ve velikem
*) Ukaz, ze nekolik klasku nejspodnejsich chybi, pozoroval jsem tez u nas v Gechach a vim
jiste, 2e neni v nizadnem vztahu k trasnenkam.
- 374 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“.
mnozstvi se vyskytuji, prece uroda citelne se neztencuje; ba snad i pfenasenim pylu na
bliznu stavaji se uzitecnymi. R. 1883. popisuje Osborn (L. c. 131.) jistou trasnenku,
ve Spojenych statech na psenici hojne se vyskytujici, je£ znacne se podoba nasemu
druhu Thrips flava. Pova^uje ji za identickou s druhem T. tritici , Fitch em r. 1856.
popsanvm (!). R. 1884. podana jest v casopisu: Entomologisk Tidskrift, Stockholm,
na str. 90., zprava o tfasnence, ktera r. 1881. mlademu osenl velmi skodila. Tehoz
roku oznamuje se v casopisu: Sitzungsberich te der Naturforscher-Gesellschaft
bei der Universitat Dorpat, na str. 149., ze vyskytla se larva jiste trasnenky, snad
druhu Limothrips cerealium , v klasech zimni i letni psenice. V tomto roce jeste ob-
jevily se die Lindemana (L. c. 153.) trasnenky hojne v klasech zitnych v Livonsku.
R. 1885. pojednava Werner (L. c. 141.) o druzich Limothrips cerealium a Thrips
frumentarius ( Anthothrips aculeata ) jakozto o skudcich obili. Tehoz roku mluvi tez
Ormerod (L. c. 143.) o skodlive cinnosti druhu Limothrips cerealium v Anglii. Asi
v teto dobe take zminuje se Packard (L. c. 145.) o skodach, j'ei pusobi severoamericky
druh Thrips striatus na psenici, coz pozdeji ma Osborn za omyl. R. 1886. byla die
Lindemana (L. c. 153.) psenice na jizni Rusi, v gubernii tambovske, trasnenkami tou
merou navstivena, ze skoro polo vice klasu byla jimi vice nebo mene poskozena.
Roku 1887. vydal Lin deman nejvetsi praci, pojednavajici o skudcich obili
z radu hmyzu trasnokridleho. Nadepsana jest: Die am Getreide lebenden Thrips-Arten
Mittelrusslands (L. c. 153.). Autor jedna zde o peti druzich na Rusi, zvlaste v okoli
Moskvy na obili se vyskytujicich. Jsou to Thrips secalina , Phloeothrips frumentaria ,
Aptinothrips rufa a Phloeothrips armata. — Thrips secalina nov. sp. (= Limo¬
thrips denticornis!) zije na 2ite, jecmenu a psenici. Cinnost’ jeji znamenati Ize koncem
kvetna a zacatkem cervna na zite a v cervenci na letni psenici a jecmenu. Tato jevi
se dvojim zpusobem, jednak odumiranim a vadnutim konce klasu neb nekolika jeho
konecnfch kvitku, jednak objevenim se zlutych nebo bilych skvrn na hofejsi pochve
listove. LFprostred kvetna objevuje se tato trasnenka nekdy v ohromnem mnozstvi na
nevymetanem posud zite a protlacuje se k nezralemu klasu, ukrytemu v pochve hofej-
siho listu. Zde ssaje na ose jeho a tim odnima stavu vsem vyse polozenym eastern,
takze tyto odumiraji. To deje se v dobe, kdy plevy, pluchy a osiny nejsou jeste vyvi-
nuty, cimz stava se, ze poskozene cash na vymetanem klasu berou na sebe podobu
tenkych, bilych, vselijak skroucenych a proplitajicich se niti. Cast’ klasu, jez lezi pod
napadenym mistem osy, zustava zdravou a vyvine se nalezite.*) Takovyto klas okreslil
jsem z Linde m an ovy prace a podavam ho na Obraze 7.**) Ssaji-li trasnenky na
*) U Hradce Kralove nalezl jsem pocatkem cervna taktez jeden prave tak znetvoreny klas,
avsak nechci sarn nijak tvrditi, ze byl opravdu trasnenkami znetvoren.
**) Za laskave dovoleni, jez jsem k tomu od Societe Imperiale des Naturalistes de Moscou
obdrzel, budiz teto spolecnosti, v jejimzto casopisu prace L indeman ova vysla, vysloven zde mftj
obzvlastni dik.
— 375 —
H. UZEL, MON 0 GRAPH I E DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
mladfch kvttctch, opadnou jen tyto (plevy nekdy zustanou stati), kdezto ostatnt cash
klasu normalne vzrostou. Rolm'ci povazovali tyto skody za nasledek mrazu. Z vajtcek,
ktere samicky polozily, vylthnou se asi za 10 dm mlade larvy, jezto zustanou pod
pochvou horejstho listu, i kdy2 klas se jiz vymetal. Nasledky jejich cinnosti jevi se nynt
ovsem jinym zpusobem. Nassavajtce vnitrm stenu pochvy listove na mnohych mistech,
jsou pricinou vadnuti napadenych casti, ktere dostavaji svetlou barvu a splynou ve
Obraz 7. ZITNY KLAS, DLE LINDEMANA TRASNENKAMI POSKOZENY.
(Die tehoz autora.)*)
skvrny, nekdy az 6 cm. dlouhe a casto cel^ obvod pochvy zaujimajicl. Tyto skvrny
nazfva Lin deman »Thrips-Flecke«. Asi po mesi'ci stavajt se z larev nymfy, ktere, jak
Lin deman mylne udava, take potravu pfijimajt a po peti neb sesti dnech v dospely
hmyz se promenuji. To deje se koncem Cervna. V tu dobu tedy objevi se zastupy do-
spelfch trasnenek, ktere se stehuji na nevymetane posud druhy obili, a to sice na letni
psenici a jecmen. Tam tvofi tyte2 deformace klasu jako u zita, nassavajtce je podobnym
*) EINE NACPI LINDEMAN DURGH THYSANOPTEREN BESCHADIGTE
KORNAHRE. (Naeh demselben Autor.)
- 376 —
J. U Z EL. MONO GRA FIE RADU „THY S ANOPTER A“.
zpusobem. Take larvy z vajicek jejich se vylihnuvsi ziji pod pochvou listovou a prozra-
zuji se velikfmi svetlvmi skvrnami na ni. V poslednfch dnec.h cervence a pocatkem
srpna vyleta tfeti generace dospelvch Irasnenek, ktera vajicek jiz neklade, nybrz po ne-
jakou dobu po polich se . prohani, nacez vyhledava jiz zimnt skrfse; zaleza totiz do
rourek strnfl a pod ruzne p.fedmely ha zemi lezici, jako kamenky a kousky dfeva.
L i 11 deman pfesvedcil se pokusem (vazenim), ze klasv jednollivych rosllinek obilnych,
na jejich:?; pochvach listovych jevila se cinnost’ tfasnenek jen v podobe skvrn, neutrpela
skody zadne. Za lo jsou ovsem skody, jez trasnenky na klasech samych zpusobilv,
citelne, ponevadz nezfidka byl pocet jimi az pres polovici zkazenych klasu velmi veliky.
Jisto jest, 2e suche pocasi skodlivou cinnost’ jejich podporuje.
Phloeothrips frumentaria (== Anthothrips aculeata ) zije na zite, psenici
a jecmenu. Samicky tototo druhu objevuji se v druhe polovici kvetna, kdy jiz zito se
vymetalo, a shromazd’aji se na mladych jeho klasech, kdez rypacek svuj zapousteji do
mekkeho jeste pletiva sememku, vyssavaji je a zpusobuji tim jejich vadnuli a opadavani,
pri cemz vsak plnchy zustavaji stati, a tak skodlivou cinnost’ tfasnenek zrakum rolnika
zakryvaji. Behem druhe polovice kvetna a behem celehocervna kladou samicky teto trasnenky
svoje cervenava vajlcka na klasy obilne, a sice nalepujl je v hromaclkach az 27 kusu
citajictch mezi pluchy neb na osu klasu. Mlade larvy vyssavaji, poclobne jako rodiCe
jejich, utle semeniky. Behem prve polovice cervence men! se rude larvy v nvmfy a po¬
catkem druhe polovice tehoz mesice objevuji se zastapove dospelych tfasnenek, jez
opousteji klasy zitne, ktere jiz zrati pocinaji, a stehuji se na mlade klasy psenicne, kdez
podobnvm zpusobem vyssavaji semeniky jako na zite. V teto cinnosti pokracuji larvy
z jejich vajicek se vylihnuvsi. Tvto ziji pak az do podzimu. Skoclv tfasnenkou tou zphso-
bene jsou neobycejne. Napadene. jimi klasy obsahovaly jen 6, 10 az 15 zrnek, kdezto
zdrave klasy citaly zrnek 60 az 85!
Lin deman mysli, ze by zaorani strnist’ na podzim a slapani zorane plochy
dalsimu rozmnozovani obou techto druhu tfasnenek pfitrz ucinilo, ponevadz ma za to,
ze pfezimuji ve strnech. Mimo to bylo by prf dobfe stray pak vyvlaceti .a ihned spaliti.
Krome techto dvou druhu nalezl Lin deman na obili jeste druh Aptinothrips
rufa , a to v druhe polovici cervna pod pochvou hofejsiho listu jecmene, dale druh
Chirothrips antennatus (= Ch. manicata) ke konci cervna v klasech zita a jecmene
a nahodou tez jednou druh Phloeothrips armatci nov. sp. (= Anthothrips statices),
jinak na sloznokvetych ve velikem mnozstvi zijici.
R. 1888. jedna Lo w (L. c. 161.) o poskozovani psenice tfasnenkami v Rakousku. —
Tehoz roku popisuje Jordan (L. c. 162.) zivot »obilnfch phloeothripsh« (= Anthothrips
aculeata) asi takto. Pocatkem kvetna dostavuji se tfasnenky tyto na mlade rostlinky zitne
(v Nemecku) a vnikaji k mladym klasum, kdez zivi se st’avami jak klasu, tak mekkeho
stebla. Na vymetanem klasu pozorujeme nasledkern toho, ze jeho konec rovnez tak jako
jeho basis, jsou vice nebo mene poskozene. Vajicka sva kladou tfasnenky tyto bud’
— 377 —
48
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA.
jednotlive neb v malych hromadkach na plevy mladych klasu. Po osmi az deslti dnech
vyvinou se z nich larvy, ktere jsou zpocatku sede, a jez pozdeji stavajl se svetle cervenvmi.
Ssaji zaroven s dospelymi tfasnenkami na vsech castech klasu, jenz posud jest mekky.
V cervnu vyvine se z larev dospely hmyz, ktery svoje vajicka klade opet do klasu.
Vylihnuvsl se z nich larvy mohou nynl skoro jiz jen ssati na zrnkach, mlecnou stavu
obsahujlclch, ponevadz ostatnl cash klasu elm dale tlm susslmi se stavajl, a zdrzujl se
za tlm ucelem hlavne v ryze zrnek. Podobne jako na zite jsou i na psenici skodlivymi.
Po znlch larvy tfasnenek hynou, a dospely hmyz se rozprehne. Jednak stehuje se na
nezraly jeste oves, letnl psenici a Iraviny, kdez mnoha individua jiz drive se zdrzovala,
jednak na zelene klasy zitne a psenicne, ktere poruznu na mezlch a ve kfovl stojl, kde^
nalezame ho zaroven s larvami az do rljna, nacez vyhledava zimnl skryse. Tfasnenka
Limottirips cerealmm objevuje se die Jordana na zite obycejne o neco pozdeji nez
Anthothrips aculeata a zije s lil spolecne v tychz klasech. Larvy jejl vsak secll na,
vnitfnl strane pochvy nejhorejslho listu. Po 2nlch pfichazl tfasnenka tato jednak na zmar,
jednak pfeleta, rovne^ jako Anth. aculeata , na oves a letnl psenici i traviny, kdez jina
individua taktez jiz drive v mnozLvl zila. Tam klade vajicka, z nichz vyvljl se poslednl
generace tfasnenek, jez pfezimuje a na jafe opet na osenl se objevuje.
V temze roce (1888.) pravl Osborn (L. c. 163.) o tfasnlftce Limothrips gra-
mineae, Pergandem tak pojmenovane, closud vsak neuvefejnene, ze die Perganda
a Forbesa napada zito a psenici v Sev. Americe. — Konecne uvefejnuje r. 1891.
Hofmann (L. c. 169.) zpravu, v nlz pficltajl se tfasnenkam velike skodv, na obill ve
Wilrtembersku zpusobene tlm, ze misty, zvl. bllzko lesu, vseckv klasy nekdv pres noc
opadalv, »jakobv ostrym zubem bylv ukousnutv«, a ze jindy stebla v polovici bvla
utrzena; na zemi pak nalezalo se mnozstvl melu od puvodee teto spousty ,'(!!). V lidu
pry panovala domnenka, ze skudeem bvla mys lesnl, coz die popisu skod tech jest velmi
pravdepodobno.
Ja. sam nalezl jsem v klasech zitnych (Secale) nasledujlcl druhv: Anthothrips
aculeata ve velikem, nekdy v pfevelikem mnozstvl, Aptinothrips rufci v poctu daleko
menslm, Physopus tenuicornis a Anaphothrips virgo v nevelikem poctu, Limothrips
denticornis , Chirothrips manicata a Physopus vulgatissima v menslm poctu, Aeo-
lothrips fasciata, Thrips communis a Stenothrips graminum pofldku.
V klasech psenicnych ( Triticum ) nalezl jsem druhv: Anthothrips aculeata nekdy
v neobycejnem mnozstvl, Stenothrips graminum, Thrips communis a Aptinothrips
rufa v poctu daleko menslm, Physopus tenuicornis , Thrips physopus a angusticeps
v poctu jeste menslm, Physopus mdgatissima, Limothrips denticornis , Anaphothrips
virgo, Aeolothrips fasciata a Chirothrips manicata v poctu nepatrnem.
V klasech jeenych (. Hordeum ) sblral jsem druhv : Stenothrips graminum v pfe¬
velikem mnozstvl, Anthothrips aculeata , Physopus tenuicornis a Limothrips denti¬
cornis ve velikem mnozstvl, Anaphothrips virgo v poctu daleko menslm, Thrips
378 -
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „TH YSAN OPTER A“.
communis , Aptinothrips rufa v poctu jeste mensirn, Thrips angusticeps, physopus.
Chirothrips manicata , Physopus citrata a vulgatissima v poctu nepatmem.
V klasech ovesnych (Avena) sbiraljsem druhy : Stenothrips graminum a Antho¬
thrips aculeata v neobycejnem mnozstvi, Physopjus tenuicornis v poctu mensirn. Li-
mothrips denticornis , Thrips communis , Aptinothrips rufa, Aeolothrips fcisciata ,
Anaphothrips virgo v poctu nevelikem a Physopus vulgatissima v poctu nepatmem.
Koukolem ( Agrostemma githago ) zivi se hlavne Physopus atrata , ktera nekdy
temef pokryva miade rostlinky jeho, a Physopus vulgatissima . hojne v kvetu se
vyskylujici.
PROSO. — PANICUM MILIACEUM L.
Na kvetoucim prosu nalezal jsem drub Anthothrips aculeata v neobycejnem
mnozstvi, Physopus vulgatissima , tenuicornis , Aeolothrips fasciata v poctu nevelikem
a Thrips communis zfidka.
KUKURICE. — ZEA MAIS L.
Roku 1867. popsal v. Frauenfeld (L. c. 84.) druh Thrips Benseleri , nale-
zeny u Vidne na kukufici v zahrade pestovane.
Ja, sam sbiral jsem v kvetenstvi kukufice druh Anthothrips aculeata ve ve-
likem poctu, Physopus vulgatissima , v dosti znacnem poctu, Chirothrips manicata
a Physopus pallipennis zridka. — Na listech kukufice nalezal jsem druh Anthothrips
aculeata a Physopus tenuicornis v poctu nevelikem.
KVETENSTVI TRAV LUCNICH. — GRAM INA PRATORUM.
Jiz roku 1790. mluvi Bjerkander (L. c. 25.) o skodach tfasnenkami na tra-
vinach lucnich ve Svedsku zpusobenych. Roku 1836. poznamenava Haliday (L. c. 43.),
ze druhy Aptinothrips rufa, Chirothrips manicata, Limothrips denticornis a Balio-
thrips dispar ziji na travach v Anglii, a prvnl z nich, ze tam ve velikem mnozstvi se
vyskytnje. Roku 1852. pravi tentvz autor (L. c. 61.), ze Thrips fuscipennis zdrzuje
se na travinach. 0 skodach tfasnenek na travinach v Dansku pojednava roku 1875.
Schoyen. Roku 1872. poznamenava Beling (L. c. 96.), ze druh Thrips frumen-
tarius (= Anthothrips aculeata) zdrzuje se v srpnu v kvetenstvic.h ruznych travin
na Harzu, kdez utle semeniky vyssava, nasledkem cehoz tvto opadavaji podobne jako
u obili. Roku 1875. uvefejnuje Comstock (L. c. 102.) nektera pozorovani vzhledem
ke tfasnence Limothrips poaphagus (nominalni druh), poskozujici travu v Sev. Ame-
rice. Roku 1878. podotyka Reuter (L. c. 113.), ze ruzne traviny maji ve Finnsku
v dobe senosece zlute, zvadle ldasy, coz pochazi od toho, ze jejich stebla byla vyssata, a sice
nad hofejsim kolenkem neb ridceji nad pfedposlednim. Puvodcem teto skody jsou pry,
48*
- 379 —
J. UZEL. MONOGRAFIE RADU „T HYSANOPTER A“ .
ne-li vyhradne, tedy aspon jiste vetsim dilem tfasnenky. Roku 1881. podava Lintrier
(L. c. 120.) zpravu o trasnence Limothrips poaphagus, skodici v.Sev. Americe. travinam,
a mluvi tez o jeji'm zpusobu zivota. Roku 1883. popisuje Osborn (L. c. 131.) druh
Chirothrips antennatus (= Ch. manicata), o nemz pravi, ze je v Sev. Americe velmi
hojny v kvetenstvi travinv Phleum pratense (timothy). Ze autor povazuje tenlo druh
za neskodny, vvplyva z jeho soukromebo dopisu,- napsaneho Lindemanovi. 0 nejake
trasnence severoamericke, ktera poskozuje travu, zminuje 'se tel Fernald (L. c. 136.),
jenz v zaludku jejhn nalezl zrnka pylova(?). Take Cook (L. c. 137.) pravi, ze v Sev.
Americe j sou asi pficinou vadnuti travy dva druhy tfasnenek ze tfi, jez na steblech
nalezl. Roku 1885. udava Ormerod (L. c. 143.), ze Tlirips cerealium skodi v Anglii
travinam. R. 1887. poznamenava Linde man (L. c. 153.), ze Thrips secalina(=-.Limo~
tlirips denticornis ) 2ije u Moskvy pod pochvou hofejsiho listu travinv Phleum pratense
zaroven se svymi larvami, a ze tarn zpusobuje zlute skvrny, podobne jako u obili.
Na techze mistech vldal take jednotlive exemplafe druhu Aptinothrips rufa. V klasech
te traviny pak nalezl ve velikem poctu druh Chirothrips antennatus (=±= Ch. mani¬
cata); stopy nejake jeho cinnosti skodlive vsak nepozoroval. Za to zpusobuje tnm
znacne skodv druh Phloeothrips frumentaria (= Anthothrips aculeata ), jenz
mekke semeniky vyssava. takze pak opadavaji. R. 1888. jedna Lintner (L. c. 157.)
o trasnence, ktera vyskvtuje se ve velikem mnozstvi na ruznych travinach v Sev. Ame¬
rice a je poskozuje. Tehoz roku tvrdi Comstock (L. 6. 160.), ze. skudcem tim jest
Limothrips poaphagus. Jeste v tomto roce lake pravi Jordan (L. c.- 162.), ie na
travinach (v Nemecku) ziji v mnozstvi druhy Anthothrips aculeata a Limothrips cere¬
alium , a ze krome toho po znich na ne stehuji se jeste zdstupy techto druhu, jez pfedtim
na obili zily. Dale poznamenava Osborn (L. c. 163.), ze Limothrips gramineae (nomi-
nalni druh) die Perganda a Forbesa napada v Sev. Americe traviny. Konecne popi¬
suje Try bom (L. c. 177.) skody, jez druh Aptinothrips rufa ve Svedsku na travinach
zpusobuje.
Ja sam nalezal jsem v kvetenstvi trav nasledujici druhy -.Anthothrips aculeata ,
Chirothrips manicata, Aptinothrips rufa a Stenothrips graminum ve velikem, nekdy
v neobycejnem mnozstvi, Tlirips communis , Anaphothrips virgo v dosti znacnem
mnozstvi, Pliysopus vulgatissimci a tenuicornis v mensim poctu a druhy: Chirothrips
Dudae, Limothrips denticornis, Tlirips flava , Pliysopus ulicis, pallipennis , Rhi-
pidothrips gratiosa jen zridka.
Cl BU LE. - ALLIUM CEPA L.
R. 1870. pise Packard (L. c. 90.) o jistem druhu tfasnenek, skodicim cibuli.
R. 1872. zminuje se tentyz spisovatel (L. c. 96. A) o jiste trasnence, kterou nazfva
Limothrips tritici (die Perganda jest to Tlirips tabaci ), a jez nadelala toho roku
ve Spojenfch statech (Massachusetts) znacnych skod na cibuli. R. 1887. pise S h i p 1 ey
— 380 —
J. UZEL. MON OGRAFIE RADU „T H YS AN 0 P T E R A“ .
(L. c. 156. A) o jiste tfasnence (die Perga n da taktez Thrips tabaci ), zijici na
ostrovech bermudskyclv na cibuli, kdez vsak, jail se zda, jen male skody zpdsobila.
R. 1889. oznamuje Thaxter (L. c. 165. A), ze jistf druh (die Perganda T. tabaci)
poskodil znacne cibuli ve Spojenych statech (Connecticut) tim, ze zavinoval udumirani
listu, cimz rostlina ve vzrustu bvla zastavovana. Od r. 1892. oznamuji se ze Spojenych
statu mnohe skody zavinene tfasnenkami (die Perganda. vesm5s druhem T. tabaci)
na cibuli, a sice Gillettem (L. c. 172., L. c. 174.), Bakerem (L. c. 174.), Smithem
(L. c. 175.), Osbornem a Mallvm (L. c. 184.) i Pergandem (L. c. 185.) z nej-
ruznejsich statd (California, Colorado,. Columbia, Illinois, Jowa, New Jersey, New York,
Ohio, Pennsylvania, Virginia). Skody jevily se hlavne tim, ze vyssate tfasnenkami listy
cibulove zloutly, hnedly a konecne sesychaly neb za vlhkeho pocasi vodnately.
POR. — ALLIUM PORRUM L.
R. 1895. oznamuje Perg.ande (L. c. 185.), ze mu zasla.1 L. Seifert z Holstyna
trasnenky, jez tarn velmi skodilv ppru. Ma je za drub Thrips tabaci.
CHREST. — ASPARAGUS OFFICINALIS L.
R. 1883. nalezl Osborn (L. c. 131.) tfasnenkv v kvetech chfestu v Sev. Americe.
CH M EL. — HUMULUS LUPULUS L.
R. 1888. poznamenava Osborn (L. c. 163.), ze roku pfedchazejiciho nalezl ve
statu Wisconsine v Sev. Americe na listech chmelovvch jisty druh Ifasnenek, o nemz
mysli, ze je novy.
Ja sam nalezl jsem na mladych vyhoncich pestovan5ho chmelu u Lovosic nekolik
exemplafu druhu Thrips communis. Na mladych vyhoncich divokeho chmelu nalezal
jsem druhy Thrips flava var. obsoleta v znacnem mnozstvi, Physopus vulgatissima
v mensim poctu a Thrips communis i adusta v poctu nepatrnem. Z plodnich sisek
(hlavicek) divokeho chmelu vyklepal jsem velike mnozstvi druhu Thrips flava a maly
pocet jeji variety (obsoleta) a konecne nemnoho exemplafu druhu Thrips communis ,
Physopus atrata a vulgatissima.
CUKROVKA. — BETA VULGARIS L.
Na chfasti cukrovky nalezl jsem v malem poctu nasledujtci druhy: Physopus
atrata , Thrips communis , Aeolothrips fasciata a Dictyothrips betae. — V kve-
tenstvi jejim vyskytuji se Thrips communis ve velikem mnozstvi a Physopus atrata,
vulgatissima a Aeolothrips fasciata v poctu malem.
— 381 —
H. UZEL. MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SANOPTERA.
POHANKA. — POLYGONUM FAGOPYRUM L.
R. 1879. poznamenava Ladureau (L. c. 112). 2e „Thrips Uni y stehuje se
(ve Francii) z uzravajlciho lnu, kdez jiz dosti poiravy nenaleza, krome na obill te£
na pohanku.
Ja sam nalezal jsem na pohance v malem poctu druhy Aeolothrips fasciata,
Physopus atrata , vulgatissima a Thrips communis.
OKURKA. — CUCUMIS SATIVUS L.
R. 1895. pise Pergande (L. c. 185.). ze mu zaslal R. D. Kline ze statu
Illinois (Unie severoamericka) tfasnenky (die neho Tlirips tabaci ), jez tam skodily
okurkam, Dale oznamuje, ze v statech Golumbii a Virginii bvl nalezen tentvz druh na
listech okurkovfch.
MELOUN. — CUCUMIS MELO L.
Westwood (L. c. 48.) mluvl o skodacb druhu Thriys ooMracecfima. melounech
v Anglii zpusobenych, o nichz tez Curtis (L. c. 55.) se zminuje. R. 1895. oznamuje
Pergande (L. c. 185.), ze trasnenky (die neho Thrips tabaci ) objevily se v severo-
americkem state Illinois (die zprav Klineovych) na melounech.
TOPI NAM BUR. H ELI ANTH US TUBEROSUS L.
Na topinamburu nalezal jsem v malem poctu druhy: Thrips communis , phy¬
sopus , nigropilosa a Physopus vulgatissima.
SLUNECN1CE. — H ELI ANTH US ANNUUS L.
R. 1852. udava Heeger (L. c. 62.), ze Melanothrips obesa (= M. fusca) zije
u Vldne ve slunecnicich.
Ja sam nalezl jsem v kvetech slunecnic druh Aeolothrips fasciata.
BRAMBOR. — SOLANUM TUBEROSUM L.
Jiz Curtis (L. c. 55.) udava, ze Thrips minutissima skodl v Anglii bramborum.
Pozdeji naleza Osborn (L. c. 131.) v Sev. Americe tfasnenky v kvetech jejich. R. 1888.
poznamenava Jordan (L. c. 162.), ze druh Thrips minutissima zivl se v Nemecku
st’avou z listft bramborovfch. V Nor dl inger ove knize z r. 1855. (L. c. 68. A) cteme, ze
druh Thrips minutissima, L. nalezen byl ve velikem mnozstvl na nemocnfch listech bram-
— 382 —
J. UZEL. MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
borovych. R. 1888. pise Linde man (L. c. 158.), ze nalezl pofidku drah Thrips tabaci
na lislech bramborovych v Besarabii. R. 1895. popisuje Pergande (L. c. 185.) druh
Euthrips occidentalism ktery mu zaslal D. W. Coquillett z Kalifornie, kdez posko-
zoval JisLy bramborove.
Ja sam shledal jsem v kvetech bramboru velike mnozstvi druhu Thrips com¬
munis a Physopus atrata , dale dosli znacne mnozstvi druhu Physopus vulgatissima
a Aeolothrips fasciata a konecne maly pocet druhu Thrips physopus a fiava. —
Na nati bramborove nalezl jsem druh Thrips communis v pfevelikem poctu a v malem
mnozstvi tez druhv Stenothrips graminum, Thrips angnsticeps, Anthothrips statices ,
Pliysopms vulgatissima a Aeolothrips fasciata .
RAJSKE JABLKO. — SOLANUM LYCOPERSICUM L.
R. 1888. oznamuje Lindeman (L. c. 158.), ze rajska jablka byla tfasnenkou
Thrips tabaci v Besarabii znacne poskozena.
TABAK. — NICOTiANA.
Skody na tabaku tfasnenkami zpusobene pozorovany posud jen v Besarabii. Po
roce 1880. pocal tabak, v tamnejsi krajine ve velikych rozmerech pestovany, znacne
chfadnouti, ba hynouli docela. Komise, ktera ubirala se temi krajinami na Ivrim, aby
tarn skody msici revovou zpusobene ohledavala, mimochodem zkoumala tez pole tabakova
v Besarabii a nabvla pfesvedceni, ze trpi tfasnenkami. Clen komise, M. Widgalm, po-
jmenoval dotycny druh, kterv mimo na listech tabakov’ych nalezl tez na jinych solana-
ceich: Thrips solanacearum.
R. 1882. bvl v tamnejsi konciny vvslan urednik ministerstva domen fisskych J.
Ports chin sky, ktery prisel na zaklade svych zkoumani k nahledu, ze tfasnenky hraji
pfi skodach na tabaku zpusobenvch jen zcela podfizenou ulohu, napadajice listy jiz
onemocnele. Pravou pficinou nemoci rostlin tabakovych dluzno pry hledati v nepfime-
renem pestovani jejich. Trasnenku na tabakovych listech zijici ma za druh Thrips urticae
(= T. fiava).
R. 1887. vyslan byl ministerstvem prof. Lindeman do Besarabie, aby znovu
zkoumal pficiny skod na tabaku zpusobenych. Ukazalo se, ze hlavnim skudcem jsou
larvy dvou brouku: Opatrum intermedium Fisch. a Pedinus femoralis F., ktere jsou
s to zpusobiti odumirani jimi napadenfch rostlin. k cemuz mohou vsak tez pfispeti tfa¬
snenky, a mimo tyto jina pohroma, totiz zahadna nemoc tabaku, t. zv. mosaikova.
Pokud se tfasnenek tyce, udava Lindeman, £e muze na jedne rostline po cely mesic
ziti 200 — 700 larev jejich, aniz by bylo skod obzvlastnich pozorovati. Jen tenkrat, kdyz
mnolio set a tisic jich na jednotlivych listech ssaje, jest nebezpeci vazne. Stopy jejich
skodlive cinnosti jevi se v podobe belavych neb zlutavych, nepravidelnych, stuhovitych
— 383 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA.
skvrn na listech tabakovych, jez nejsou tmavsi [inii obmezeny. Trasnenky .doty one na-
zyva Lind em an Thrlps tabaci. — Jakozto prostredek k jejich zahubeni radi po.sypati
sazenicky tabakove perskym praskem neb ponofili je na kratko do slabe emulse petrolejove.
Z referatu, jejz Portschinsky podal ministerstvu domen fisskych, ucinil Dokh-
touroff vytah, kteryz pfelozil na francinu (L. c. 130.). Prace Lindemanova, po-
jednayajici o nemocech tabaku, vysia r. 1888. (L. c. 158.)
MAK. — PAPAVER SOMNIFERUM L.
V kvelecb makovych nalezal jsem velike mnozstvi druhu Physopus atrata ,
dale znacny pocet druhu Physopus vulgatissima a v nevelikem poctu druhy Thrlps
flava, communis , Physopus tenuicornis , Anthothrips aculecita a Aeolothrips fasciata.
KREN. ARMORACIA RUSTICANA FL Wett.
V kvetech krenu nalezl jsem dosti znacny pocet druhu Physopus vulgatissima ,
mens! pocet druhu Thrlps flava i angusticeps a poftdku druhy Aeolothrips fasciata ,
Physopus atrata a Phloeothrips aculeata.
KARFIOL. — BRASSICA OLERACEA L. p. BOTRYTIS L.
Roku 1892. pise Lintner (L. c. 173.), ze davalv se v severoamerickem state
Perinsylvanii trasnenky (die Per g an da Thrlps tabaci) ve velikem mnozstvi do karfiolu.
Na ruzich karfiolu nalezal jsem sam druh Tlirips communis v dosti znacnem
poctu a druh Physopus atrata v poctu malem.
ZEL1. — BRASSICA OLERACEA L. y. CAP1TATA L.
Roku 1892. oznamuje Lintner (L. c. 173.), ze trasnenky v Pennsylvanii (ve
Spojenych statech) ve velikem mnozstvi davaly se do zeli. R. 1894. podavaji Sirrine
a L ove (L. c. 181.) dalsi zpravy o skodlive cinnosti tfasnenek na listech zelnych. Konecne
pisePergande (L. c. 185.), ze v Columbii i Virginii a die Klinea v Ulinoisu (ve Spo-
jenfch statech) byly trasnenky na zeli nalezeny. Vsecky tyto zeli skodlive trasnenky jsou
die Perganda druh Thrlps tabaci.
Ja sam nalezal jsem na hlavkach zeli jen druh Thrlps communis v malem poctu.
ORANZOVNIK. — CITRUS AURANT1UM L.
Roku 1895. popisuje Pergande (L. c. 185.) druh Euthrips occidentalism ktery
mu zaslal D. W. Coquillettz Kalifornie, kdez vyskytuje se v mnozstvi v kvetech pome-
rancovych. Z tehoz statu poslan G. W. Harneyem jiny druh, na listech pomeran-
covych nalezeny, jejz Pergande (L. c. 185.) nazyva Heliothrips fasciata.
— 384 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
BAVLN1K. GOSSYPIUM.
Roku 1895. mluvi Ashmead (L. c. 179.) o trech trasnenkach, jez nalezl
v statu Mississippi na bavlm'ku. Jsou to Thrips tritici Fitch a Phloeothrips mail
Fitch, ktere sidleji v kvetech, kdez vsak va^nych skod nenadelaji, a konecne jisty
drub, kterehoz pry videl, jak zivil se cervcem Aleurodes gossypii. Nazyva ho Thrips
trifasciatus. Roku 1895. oznamuje Pergande (L. c. 185.), ze druh Heliothrips
cestri H. femoralis ) skodi bavlniku, ve sklenicich u Washingtonu pestovanemu.
LEN. LINUM USiTATISSI 1VI U IVI L.
Roku 1875. podava Wittmack (L. c. 101.) zpravu o skodach trasnenek. na lnu
v Sasku zpusobenych. — Roku 1877. pojednava Ladureau (L. c. 1 12.) o pohromach
na lnislich francouzskych. V letech sedmdesatych objevila se totiz ve Francii, zvlaste
v jejich severnich departementech, jista velmi zla nemoc lnu, pri ktere mlade rostlinky
svesilv sve vrcholky, dostavaly skvrny, vadly a nevvtvofivse kvetu poznenahla odunn'-
raly. Nemoc tuto zkoumal Ladureau a prisel k nahledu, zejejt pricinou jest nedostatek
drasla v pude, ktere se tato latka odjima dlouhym pestovanim lnu na temze poli,
Cimz se rostlina, jezto k zdaru svemu drasla potrebuje, seslabi; kdyz pak pridruzt se
horke pnprsky slunecnl, vadne pod nimi takto zmalatnelv ten a zajde pred uzranim.
Rolnici pficttajt toliko zhavemu slunci pohromu lnu a likajt nasledkem toho nemoci
jeho »uzeh (brulure)«. Mezi svymi zkouskami nalezal Ladureau na lnu mnoho tra-
snenek. kterym z pocatku pozornosti nevenoval. Ponevadz vsak mu bylo napadno, ze
vyskytovalv se ve velikem mnozstvi ' na polich uzehem stizenych, kdezto na polich
zdravych jich nebylo, obiral se roku 1 87 J. dukladneji tlm zjevem a nabyl presvedceni,
ze tento maly hmyz jest vlastne pravou pricinou uze.hu. Prevelike mnozstvi trasnenek
ssaje totiz v nerozvitem vrcholku mladych rostlinek, kde prave je nejutlejsi a nejst’av-
natejsi pletivo, a tim vysvetluji se velike skvrny na rozvijejicich se listech. Rostlinka
takto napadena nemuze vzdy odolati ssavym trasnenkam, a to zvlaste tenkrate, kdyz
neni dosti pokrocila, a kdyz nenaleza se v pude dosti nerostnvch latek, ktere potrebuje.
Brzy chradne, hlavicka jeji se sklani k zemi, neroste vice a nedostava kvetu; kdyz pak
prijde jednoho dne neobycejne -horky paprsek slunce, zajde rostlinka zmorena docela.
Ladureau take pozoroval, ze vsecka lniste trpela uzehem, ktera lezela ve smeru
vetru, jenz val pfedchazejiciho roku ze kvetouciho lniste, nepfilis trasnenkami navsti-
veneho (jinak by bylo nevzkvetlo). l)kaz ten vysvetluje takto: Kdyz len pocina kvesti,
nenalezaji trasnenky na nem ji^ tak mekkeho a st’avnateho pletiva, jakeho by si pfaly,
a ohlizi se tedy po strave jine. Ponevadz vsak nemohou letati (?). ani pro svou ne-
patrnost’ cestu » pesky konati«, vylezou na nejvyssi vrcholek rostlinky lnene a cekaji, a^
prijde vitr, nacez rozepnou kridla a nechavaji se unaseti. Silny vitr odnese je daleko,
slaby jen na sousedni pole. Naleza-li se na novem bydlisti obili, jak obycejne byva,
49
— 385 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTER A.
vlezou do pochvy hofejsich listu k nevymetanemu tou dobou jeste klasu a pokracuji
ve sve skodlive cinnosti, vyssavajice nejiitlejsi casti pletiva. Na polich tech pak se pan,
kladou svoje zimni(?) vajicka a umiraji. Kdyz pak druheho roku zaseje se na ta mista
len, vylezaji mlade larvy z vajicek v zemi ukrytych(?) a davaji se do neho. 0 pfitom-
nosti jejich nejlepe pfesvedcime se, kdyz nekolik chorobnych rostlinek vyklepame nad
bilym papirem, jenz brzv jest pokrvt velikym mnozstvim larev.
Vzhledem k tomuto rozsifovani se tfasnenek vzduchem odporucuje Ladureau
postaveni dosti vysokych plotu, z pletene slamy zhotovenych, ktere letict tfasnenky
zachvcuji a nepropousteji. Ucinek techto ochrannych plotu jest velmi napadny zvlaste
tam, kde jen cast' nektereho lniste obklopovaly. Cast' tato jest, jak, Ladureau a pred
nim jiz Cor en winder se presvedcili, u^ehu prosta, kde^to cast' druha byva nekdv
uplne spalena.
Pravdivost’ svych tvrzeni hledi Ladureau dokazati pokusem. Zasil totiz v za-
brade jistou plochu lnem. Kdyz pak mlade rostlinky dosahovaly delky sesti neb sedmi
cenlimentna, rozdelil tu plochu ve dve poloviny slamenym plotern 1 m vysokym. Na
jednu polovinu roztrousil nekolik kilogrammu uzehem stizenfch rostlinek Inenych, obsa-
hujicich mno^stvi tfasnenek. Po peti asi dnech pocal nakazenv len chfadnouti. Kdyz pak
jednoho dne prislo velike horko, svesily vsecky rostlinky v obou polovinach sve hla-
vicky. Do rana vsak byl len v zdrave polovici uplne zotaveny, kdezto v nakazene cash
zustaly hlavicky jeho nicimi a nezdvihly se vice. Zdrava cast' pole dosahla 65 cm. delky
a kvetla po cele plose, nemocna vsak dosahla nejvyse 40 cm. delky a mela jen ne¬
kolik kvetu.
Z mnohych latek chemickych, ktere Ladureau k zahnani tfasnenek uzival.
osvedcila se nejlepe vodou silne zfedena st'ava tabakova; dale odporucuje k pokusum
jeste petrolej, znacne s vodou smichany, a velmi slaby roztok kyseliny phenove. Krome
toho radi, aby rolnici nahrazovali draslo, pude lnem odnimane, vhodne zhotovenym
umelym hnojivem, a aby po obili pestovali na temze poli cukrovku neb brambory, kterych
pry tfasnenky se netknou (?) pro tvrdost’ jejich pletiva, takze pak larvy z vajicek se
vylihnuvsi hlady umiraji. Nasledujiciho roku bezstarostne mohou opet zaseti len.
R. 1879. opakuje Ladureau (L. c. 114.) sva pozorovani dfivejsi a pfidava,
ze pocalkem kvetna lihnou se larvy z vajicek, polozenfch do zeme tfasnenkou Thrips
Uni. Mlade larvy ssaji na kofinkach lnu. Teprv dokonaly hmyz opousti zemi a ^ivi se
pak st'avami hofejsi cash rostliny, nacez rozsifi se po obili a pohance, kdez klade svoje
vajicka. Generace pak z techto vajicek vznikla klade ji£ vajicka zimni.
Take u nas pocitili jsme v poslednich letech skodlivou cinnost' tfasnenek na lnu
zpusobem velmi citelnym. V okoli Hradce Kralove byly (jak jsem teprve letos se do-
vedel) mlade rostlinky lnu tfasnenkou (ktere sedlaci fikaji »cerne musky«) temef obsy-
pany. Tato »spalila« nekdy cela pole, takze pry musela byti zaorana. Podivno, ze nektera
pole lnu byla usetfena, kdezto jina nedaleka uplne byla znicena. Jakozto dobry pro-
— 386 —
J. UZ EL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
stfedek k zapuzenl trasnenek udavaji sedlaci dfeveny popel, jimz nektefi pole sva po-
prasovali. Lonskeho (vlhkeho) roku tfasnenky na Inu se neobjevily.
Ja sam nalezal jsem v kvetech lnu druhy Physopus vulgatissima a Thrips
communis v dosti znacnem mnozstvi a druhy Thrips linaria, Physopus atrata, Aeolo-
thrips fasciata, Thrips physopus , angusticeps a Anthothrips aculeata v mensim poctu.
REVA VINNA. V1TIS VIN1FERA L.
M Schrank (L. c. 15.) nalezl na spodni strane listu vinnych tfasnenku Thrips
flava. Osten-Sacken (L. c. 75.), Walsh (L. c. 77., 79. a 82.) a Riley (L. c. 85.)
pozorovali v Sev. Americe tfasnenky na nadorech revy zpusobenvch jednak bejlomorkou
Lasioptera vitis 0. S., jednak msicl Schisoneura vitifoliae Fitch a jednak msici re-
vovou (Phylloxera), a tvrdi, ze tam poziraly larvy hmyzu nadory ty tvoridch (viz o tom
v Cash biologicke). R. 1885. uvadl se v casopise ^Bulletin Soc. Ent. Belg., XXIX«
(na str. 70.), ze trasnenka Heliothrips haemorrhoidalis jest velmi skodliva vinu ve
sklenicich pestovanemu. R. 1888. poznamenava Osborn (L. c. 163.), ze nalezl na listech
vinnych v Sev. Americe druh Fitchuv Phloeothrips mall. Pokud se niceni msice
revove trasnenkami tyCe, poznamenava Jordan (L. c. 162.), 2e, ac k tomu (v Nemecku)
prihlizel, nemohl takovou cinnosf trasnenek potvrditi. Nalezl sice take larvy trasnenek
na korenech vlna (jakoz i na kofenech mnohvch jinych rosllin), avsak na mistech, kde
msice revove nebylo. Ba nezda se mu ani, ze by ony larvy zde st’avou z korenu
vinnych se zivily, nybrz mysli (ponevadz je nalezl na podzim), ze tu pred zimou se
ukryvaly. R. 1895. oznamuje Perga nde (L. c. 185.), ze druh Heliothrips cestri
(= H. femoralis ) skodl cizim druhum revy, ve sklenicich u Washingtonu chovanym.
KM1N. — CARUM CARV1 L.
V kvetenstvi kminu nalezl jsem v mnozstvi druh Thrips communis a pofidku
druh Anthothrips aculeata.
PETRZEL. — PET ROSE LI N U IVI SATIVUM Hoffm.
Roku 1892. oznamuje Pergande (L. c. 185.), ze v Columbii a ve Virginii (ve
Spojenych statech) objevovaly se tfasnenky (die neho Thrips tabaci ) na listech petr-
zelovych.
MRKEV. — DAUCUS CAROTA L.
V kvetenstvi mrkve nalezal jsem v nevelikem poctu druh Physopus vulga¬
tissima.
ANGREST. - RIBES GROSSULARIA L. em.
V kvetech angrestu objevil Halid ay (v Anglii) svuj druh Thrips grossulariae.
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DEK OliDNUNG TH YSAN OPTERA.
RYBIZ. - RIBES RUBRUM L.
Z kvetu ryblzu vyklepal jsem velini maly pocet druhu Thrips minutissima
a Physopus vulgaiissima.
JAHODNIK. — FRAGARIA.
Die Osborna (L. c. 163.) byl na jahodnlclch jiz nekolikkrat nalezen v Severn]
Americe drub Thrips tritici Fitch. Die Fie teller a (L. c. 171.) poskozuje lento druh
v Kanade tycinky jejich.
Ja sam sblral jsem v kvetech jahodovych dosti znacne mnozstvl druhu Physopus
vulgaiissima a maly pocet druhu Thrips minutissima a Physopus primulae.
JETEL. - TRIFOLIUM.
Roku 1856. udava Fitch (L. c. 69.), ze David Williams poslal mu ze statu
Wisconsinu v Severni Americe jisty druh tfasnenek {Thrips tritici Fitch), ktery tam
krome na psenici se vyskytoval tez na jeteli a zavinoval vadnuti kvetu. Roku 1867.
vyslovuje Walsh (L. c. 82.) domnenku. 2e trasnenky pozlraji larvy jisteho dfepclka
(Haltica), ktere jetel v Sev. Americe znacne poskozuji. Roku 1880. pravl Szaniszlo
(L. c. 116.), ze v Uhrach po znich lze nalezti tfasnenku Thrips frumentarius
(= Anthothrips aculeata ) v jeteli. Roku 1882. tvrdi Pergande (L. c. 127.), ze jsou
dva neb tfi druhy tfasnenek, zdrzujicl se ve velikem mnozstvl na jetelu v Sev. Ame¬
rice, castecne hmyzozravymi, a dais! pozorovanl ze asi dokazl, ze hlavne zivl se larvami
a vajlcky bejlomorky Cecidomyia leguminicola , jimiz obycejne kvety jetele jsou naplneny.
Roku 1883. pravi Osborn (L. c. 131.), ze Phloeothrips nigra zije v kvetech jete-
lovych v Severni Americe. Tamtez nalezl Cook (L. c. 137.) na jeteli tfi druhy tfa¬
snenek, jedny cerne, druhe svetle zlute, tfetl svetle cervene; nepozoroval vsak, ze
by nejak citelne skodnyrni bvly. Roku 1888. poznamenava Jordan (L. c. 162.), ze
kvety jetele, ktere obsahujl na sta tfasnenek, nemohou dobreho semene vytvofiti,
ponevadz tfasnenky ty vyssavajl mlade semenlky. R. 1895. oznamujl Osborn a Mally
(L. c. 184.), ze Ifasnenky (die Perganda Thrips tabaci ) objevovaly se v Jowe (ve
Spojenych statech) na jeteli.
Ja sam nalezaljsem v kvetech jetele druh Physopus ulicis v prevelikem mnozstvl,
druh Physopus vulgaiissima ve velikem poctu, Anthothrips statices a Thrips angu-
sticeps v poctu menslm, konecne druhy Thrips communis, Anaphothrips virgo , Aeolo-
thrips fasciata a Aptinothrips rufa poskrovnu.
Kokoticl {Cuscuta epithymum ) na jetelistlch cizopaslcl zivl se hlavne Thrips
communis a Physopus vulgaiissima, v kvetech jejich hojne se vyskytujlcl.
— 388 —
J. UZEL. MONOGKAFIE RADU „ T 1 1 Y S AN OP T ERA“.
UROCNIK. - ANTHYLLIS VULNERARIA L.
V kvetech urocnlku nalezl jsern druhy Aeolothrips fasciata, Thrips communis ,
Physopus vulgatissima v poctu nevelikem a druh Anthothrlps aculeata v poctu
nepatrnem.
LIGRUS. — ONOBRYCHIS VICI/EFOLIA Scop.
V kvetech ligrusu shledal jsem druh Physopus vulgatissima v pfevelikem mnozstvl,
druhy Thrips communis , Limothrips denticornis, Anthothrlps aculeata a Aeolothrips
fasciata v poctu nevelikem, konecne druhy Thrips flava a Physopus ulicis v poctu
nepatrnem.
BOBY. — PHASEOLUS VULGARIS L.
R. 1854. udava Heeger (L. c. 66.), ze Thrips sambuci skodl listum bobu.
VIKEV. — VICIA SATIVA (L.) Presl.
R. 1837. udava Mali day (L. c. 46.), ze Physopus phalerata jest obycejna
v kvetech viky sete v Anglii. R. 1852. (L. c. 61.) poznamenava tentyz autor, ze tez
larvy onoho druhu ve vice se zdrzuji.
Ja sam nalezl jsem v kvetech viky hojne druh Physopus vulgatissima , v mensim
poctu druhy Anthothrlps aculeata , Thrips communis a v poctu nepatrnem druhy
Physopus dtrata , Thrips flava a Aeolothrips fasciata.
BOB SVINSKY. — VICIA FABA L.
V kvetech bobu svinskeho shledal jsem druh Thrips flava ve velikem mnozstvi,
Physopus vulgatissima a atrata v poctu malem a Aeolothrips fasciata i Thrips
communis v poctu nepatrnem.
HRACH. — PISUM SATIVUM Poir.
R. 1871. podava Muller (L. c. 94.) zpravu o trasnenkach, jez nezralemu hrachu
v Anglii skodily.
KVET1NY ZAHRADNI. — FLORES HORTORUM.
Jiz r. 1744. pravl Deeger (L. c. 2.), ze druh „Physapus ater , alls albiscc
(= Physopus vulgatissima ) ve velikem mnozstvi vyskytuje se v lete na kvetinach za-
hradnlch. R. 1836. udava Hal id ay (L. c. 43.), ze v Anglii Physopus ulicis zdrzuje
se nekdy v kvetech od Crocus susianus , Physopus vulgatissima pak ze zije pfehojne
v nejruznejslch kvetinach zahradnlch po cely rok, a ze v jeho spolecnosti byva Thrips
— 389 —
H. UZEL, MONOGR APHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
flava a minutissima. R. 1854. pfipomina Heeger (L. c. 66.), ze TJirips sambuci
skodi listum ruzovym. R. 1878. pravi Reuter (L. e. 113.), ze Thrips flava ve Finnsku
v lilifch casto v neobvcejnem mnozstvi se vyskytuje. R. 1888. udava Jordan (L. c-
162.), ze Anthothrips aculeata, naleza se v Jete i na podzim vzdy ve velikem mnozstvi
v kvetenstvich vlnitych zahradnich cistcu, jako jsou Stachys germanica a intermedia.
Ja sam nalezal jsem v kvetinach zahradnich druh Physopus vulgatissima v pre-
velikem nekdy mnozstvi, Thrips communis (take var. pulla ) a Physopus atrata
v znacnem poctu, druhy Thrips flava, physopus a Limothrips denticornis v menslm
mnozstvi a Anthothrips aculeata , Thrips major a nigropilosa v poctu nepatrnem.
R. 1895. oznamuji Osborn a Mally (L. c. 184.), ze v Jowe (ve Spojenych statech) vy-
skytlv se trasnenky (die Perga n da Thrips tabaci) na nejruznejsich kvetinach zahradnich.
ROSTLINY VE SKLENICICH. — PLANTAE IN CALIDARIIS.
Roku 1833. objevil Bouche (L. c. 40.) trasnenku Heliothrips haemorrhoidalis .
skodici v teplych i studenych sklenicich nemeckfch ruznym rostlinam, a vvslovuje do-
mnenku, ze druh ten pochazi z Ameriky. Roku 1836. popisuje Halid ay (L. c. 43.)
druh Heliothrips adonidum (= H. haemorrhoidalis ), jenz byl nalezen Fr. Walke-
rem .ve sklenicich anglickfch. Tehoz roku zminuje se Burmeister (L. c. 45.) o tom,
ze druh Heliothrips haemorrhoidalis zdrzuje se ve sklenicich na spodni strane mekkych
listu, zvlaste malvacei, a vyssava je tak, 2e vadnou a hynou. 0 skodach tehoz druhu.
na rostlinach ve sklenicich anglickych zpusobenych, mluvi tez Westwood (L. c. 48.).
Roku 1852. udava Heeger (L. c. 63.), ze nalezl ho take ve sklenicich videnskych
ve velikem poctu, a ze tarn zdrzuje se na spodni strane mladych listu od Ficus retusa
a Begonia cebrina, ktere nasledkem hojneho nabodavani hynou. Dale pravi, ze tez
Thrips Kollari (= Limothrips denticornis ) na obou zminenfch rostlinach se obje-
vuje, a ze podobne skodi jako Heliothrips haemorrhoidalis. Roku 1854. popisuje
tentyz autor (L. c. 66.) druh Heliothrips (= ParthenotJirips ) dracaenae a pravi
o nem, ze zije v neobycejnem mnozstvi ve sklenicich videnskych na spodni strane
listu ruznych dracen, a ze zpusobuje jejich vadnuti. Roku 1855. pise Bremi (L. c. 67.)
o skodach druhu Heliothrips haemorrhoidalis , jejz jmenuje »schwarze Fliege«. Roku
1858. udava Regel (L. c. 72.), ze ParthenotJirips dracaenae v milionech vyskytuje
se na rostlinach v teplych sklenicich petrohradskych, kdez znache skodi, a sice obzvlaste
dracenam. Roku 1867. zminuje se v. Frauen fe Id (L. c. 84.) o skodlive cinnosti
trasnenek ve sklenicich videnskych. Z nekolika druhu, jez tarn se vyskytuji, jsou Helio¬
thrips haemorrhoidalis a ParthenotJirips dracaenae nejhojnejsimi. Zda pry se pak,
ze jednotlive druhy trasnenek na teze rostline navzajem se vylucuji. Podava take Ben-
selerem usporadany seznam rostlin, jez obzvlaste trasnenkami trpi. Jsou to: Cyano-
phyllum , Lasiandra, Staphidium , Octomeris, Centradenia, Eriocnema, Medinilla ,
— 390 —
J. 11/ EL. MONOGRAEIE RAD IJ „T H V S A N 0 P T EDA".
Heterocentra , Melastoma, Mouochaelum , D ichor isaudra, Cordyline, Pontederia ,
Amaryllis , Kdmpferia , Costas. Curcuma , Maranta, Anthurium , Philodendron ,
-Mens, Coccoloba . Trip! axis. Hargasseria, Hernandia, Bhopala, Conoclinium, Psycho-
tria , Ixora , Hamelia, Cephaelis, Rondeletia , Galipea. Gardenia i, Mussaenda,
Parmentiera, Brunfelsia, Torenia, Thunbergia , Dipter acanthus, Stephanophysum ,
Ardisia, Araliaceae , Passifloreae , Malvaceae , Impatiens Jerdoni, Combretaceae,
Jussieua , Cuphea. Jehlia, Psidium, Eugenia. Roku 1882. poznamenava Pergafnde
(L. c. 127.), ze nalezl ve sklemcich zemedelskeho ustavu washingtonskeho v Spojenych
statech druh Parthenothrips dracaenae. Roku 1885. nalezame v casopisu Dull e tin
Soe. Ent. Belg., XXIX. na sir. 70., zpravu o trasnence Heliothrips haemorrhoidalis,
jez pry znacne skodv zpusobila na vfnu ve sklemcich pestovanem. Roku 1886. zminuje
se Cameron (L. c. 151.) o trasnenc e Heliothrips adonidum (= H. haemorrhoidalis)
ve Skotsku. Roku 1888. pise Jordan (L. c. 162.) o druzich Heliothrips haemorrhoi¬
dalis a Parthenothrips dracaenae, v nemeckych sklemcich se vyskytujicich. Pravi
o nich, ze ^ivi se tam listy prostredni tuhosti, a ze opovrhuji, jak se zda, mekkymi
a st’avnatymi rostlinami. Miluji zvlaste mlade palmy, draceny, fikus, kamelie a aspidistry,
slarsi palmy, Calla, Geranium a Coreus nebyvaji jimi napadany. Listy tfasnenkami
vyssavane odumiraji. Roku 1891. oznamuje Reuter (L. c. 168.). 2e nalezl ve
linnskych sklenicich tri druhy trasnenek. totiz : Heliothrips haemorrhoidalis, femoralis
nov. sp. a Parthenothrips dracaenae. Roku 1895. popisuje Pergande (L. c. 185.)
druh Heliothrips cestrum (_= H. femoralis). Zaslan mu byl B. P. Mannem z Massa¬
chusetts^ kdez nalezen byl na Cestrum nocturnum ve sklenicich. Mimo to pozoroval
ho Pergande sam ve sklenicich u Washingtonu, a to zvl. nadmiru cetne na listech od
Amaryllis, jez znacne poskozoval. Z jinych rostlin, na kterych tam zije, jmenuje zvlaste:
Richardia aethiopica, Ficus grandiflora, F. elastica, Aralia, Gardenia, Phoenix,
Dracaena, Hydrangea, Chrysanthemum. Tez na cizich druzich revy a na bavlnicich
ve sklenicich chovanych. jakoZ i na ruznem pleveli se tam vyskytoval. Zde tez deje
se zminka o tom, ze druh Heliothrips haemorrhoidalis v Evrope a Sev. Americejen
ve sklenicich zijici, nalezen byl v Brasilii mimo na pestovanvch rostlinach take ve volne
pfirode.
BOROVICE. - PINUS S1LVESTRIS L.
Na mladych borovych vetvickach nalezl jsem druh Chirothrips manicata v ne-
patrnem poctu, a z boroveho kvetu vyklepal pan prof. Dud a druh Oxythrips hastata.
JEDLE. ABIES ALBA Mill.
R. 1878. udava Reuter (L. c. 113.), ze Aeolothrips limbata (= Ae. vittata)
vvskytuje se na mladych jedlich ve Finnsku. Take Jordan (L. c. 162.) udava, ze druhy
rodu Aeolothrips zdrzuji se na jehlicnatych stromech.
— 391 —
H. UZEL, M0N0GRAPH1E UER ORDNUNG TH Y S AN 0 PTE R A.
Ja sam nalezl jserri na mladvch vetvickach jedlovfch nekolik velikvch larev ne-
jakeho zastupce tubulifer. (Jsou belozlutave, pfed koncem abdomenu svetle zlutohnede;
poslednl dva clanky jsou cerne. Hlava, tykadla a nohy cernosede. Na pfedohrudi nahore
nalezaji se dve velike skvrny teze barvv. Tfeti clanek tykadel jest znaCne prodlouzeny.)
Mimo to sbiral jsem na jedlich v nepatrnem poctu druhy Physopus tmlgatissima
a atrata.
SMRK. - ABIES PICEA Mill.
Na mladvch smrkovych vetvickach nalezl jsem druh Anthothrips aculeata
v mnozstvl, druhy Oxijthrips ajugae, hastata a Physopus mini v menstm poctu,
Physopus vulggtissima a Thrips physopus v poctu nepalrnem.
MODRIN. ABIES LARIX Lamk.
Na mladem jehlici modrinovem nalezl jsem druh Physopus vulgatissinia v ne-
velikem a druhy Thrips flavci , minutissima a Physopus ulicis v nepatrnem poctu.
DUB QUERCUS.
Na listech dubovvch nalezl jsem druh Liothrips setinodis (12 exempt.) a Thrips
flam v malem, druhy Physopus vulgatissima a Thrips communis var. pulla v ne¬
patrnem mnozstvl.
BUK. — FAGUS SILVATICA L.
Na listech bukovvch sbiral jsem druh Anthothrips aculeata v mnozstvl nevelikem.
HABR. — CARPI N US BETULUS L.
Na listech habrovych nalezl jsem druh Anthothrips aculeata taktez v mnozstvl
nevelikem.
L1SKA. - CORYLUS AVELLANA L.
Na spodnl strane listu llskovych zije die Schranka (L. c. 15.) druh Thrips
flam. Roku 1886. oznamuje Targioni-Tozzetti (L. c. 149. a 150.), ze nalezl
na Sicilii na jistych nadorech llskovych druh Euthrips consociata (= Physopus
ulmifoliorum).
Ja sam nalezl jsem na listech llskovych druh Physopus vulgatissima v malem
a druhy Anaphothrips virgo , Anthothrips aculeata , Drepanothrips Reuteri a Thrips
communis v nepatrnem poctu.
BRIZA. BETULA ALBA L.
Na listech brezovych nalezl jsem v nepatrnem mnozstvl druhy Physopus ulmi¬
foliorum , vulgatissima a Thrips physopus.
— 392 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA".
OLSE. ALNUS GLUTINOSA Gartn.
Na listech olsovych nalezl jsem druhy Thrips alni, Physopus ulmifoliorum ,
vulgatissima , Dendrothrips tiliae, Degeeri a Anaphothrips virgo v nevelikem
mnozstvi a druhy Anthothrips aculeata , Physopus tenuicornis, Limothrips denti-
cornis a Dendrothrips saltatrix v poctu nepatrnem.
VRBA. - SALIX.
Roku 1878. udava. Reuter (L. c. 113.), 2e jeho druh Thrips salic is (= Phy¬
sopus ulmifoliorum ) ve Finnsku vyskytuje se na vrbacb.
Ja sam sbiral jsem v jehnedac.h vrbovych druh Physopus vulgatissima v pre-
velikem mnozstvi a druhy Thrips fiava, Anthothrips aculeata , Physopus atrata-
v poctu nepatrnem. Na listech vrbovych shledal jsem druhy Physopus ulmifoliorum
a Thrips viminalis v znacnem poctu, druh Physopus vulgatissima v poctu menstm
(na zcela mladych, prave vyrazejiclch listech nekdv ve velikem mnozstvi), a v nepa¬
trnem poctu druhy Limothrips denticornis , Thrips physopus , communis (tez var.
pulla) a Physopus pallipennis.
TOPOL. — POPULUS.
V jehnedach topolovych nalezl jsem druhy Physopus incousequens v malem
a druhy Anthothrips aculeata , Thrips fiava a minutissima v nepatrnem mnozstvi.
Na listech topolovych shledal jsem druh Physopus ulmifoliorum a Thrips viminalis
v mnozstvi.
JILM. — ULMUS.
Roku 1888. udava Jordan (L. c. 162.), ze videl jiste trasnenky 2ijici na listech
jilmovych.
Ja sam nalezl jsem na plodech jilmovych druhy Physopus vulgatissima ,
Anthothrips aculeata a Aeolothrips fasciata v nepatrnem poctu.
OLIVA. — OLEA EUROPAEA L.
Roku 1834. podava Passerini (L. c. 41.) zpravu o jiste trasnence, kterou za
druh Thrips physopus povazuje, a jez v Italii velice skodi olivam, na jejichzto listech
se zdrzuje. Pozdeji take Westwood (L. c. 48.) mluvi o skodlivosti trasnenek na olivach.
Roku 1842. zminuje se Tamburin (L. c. 53.) o skodach, jez jista trasnenka na oli¬
vach ve Francii zpusobila, a o prostredcich, jak by se daly zameziti. Roku 1880. nale-
zame v casopisu: Bull. Soc. Entomolog. Ital., Vol. 12., Trim. 3., na str. 250.,
zpravu o dvou trasnenkach, poskozujicich olivy. Jednaznich popsanajest jako^to novy
50
— 393 -
H. UZEL, MO NOGRAPH IE HER ORDNUNG THYSANOPTERA.
druh pod jmenem Phloeothrips oleae , druha pak jest neurcena. Roku 1886. zminuje
se Targioni-Tozzetti (L. c. 150.) o tom, ze trasnenka „Euthrips consociata“ (= Phy¬
sopus ulmifoliorum ) 2ije jakozto larva hojne na kiife- vetvl olivovych na Sicilii.
SERI K. - SYRINGA VULGARIS L.
V knize Nordlingerove z roku 1855. (L. c. 68. A) cteme, ze nemocne listy
seflkove napadanv byly jistou velmi malou trasnenkou.
Na listech serlkovych zastihl jsem samicku druhu Dendrothrips tiliae , prave
kdyz kladla vajicko. Mimo to nalezl jsem jeste na listech v nepatrnem poctu druhy
Dendrothrips Degeeri, Thrips flava a Physopus vulgatissima. V kvetech seriku
shledal jsem velike mnozstvi druhu Thrips flava , cetne tez druh Physopus vulgatis¬
sima v menstm poctu druh Thrips communis a ve skrovnem jen druhy Physopus
pallipennis, a trata , Thrips major a Aeolothrips fasciata.
JASAN. FRAXINUS EXCELSIOR L.
R. 1888. poznamenava Jordan (L. c. 162.), ze nalezl druh Thrips sambuci na
listech jasanovych.
Ja sam sbtral jsem na listech tech druhy Physopus vulgatissima a Dendro¬
thrips Deegeri v malem poctu.
LIPA. — TILIA.
R. 1854. udava Heeger (L. c. 66.), ze Thrips Sambuci skodi lipam.
Ja sam nalezl jsem na listech lipovych (zvl. nakrovitych lipach) druh Dendrothrips
tiliae v pfevelikem mnozstvi, druhy Thrips flava , Dendrothrips Degeeri , Physopus
vulgatissima a Thrips communis v malem poctu a druhy Thrips physopus , Antho-
thrips aculeata a Physopus atrata v poctu nepatrnem. V kvetu llpovem shledal jsem
druhy Thrips flava (take var. obsoleta ). Thrips communis , Physopus atrata a vul¬
gatissima v poctu malem.
KLEN. ACER PSEUDOPLATANUS L.
Na listech klenovych nalezl jsem druhy Chirothrips manicata a Anaphothrips
virgo v poctu skrovnem.
MLEC. ACER PLATAN O I DES L.
V kvetech mlece nalezl jsem druh Physopus inconsequens v mnozstvi a druhy
Thrips flava a communis poskrovnu.
394 —
J. UZEL, MO NOGRAFIE RADU „TH YSAN OPTERA“.
KASTAN KONSKY. AESCULUS H I PPOCASTAN U M L.
Na listech kastanu konskeho sbiral jsem druby Dendrothrips Degeeri a Phy-
sopus inconsequens ve velikem mnozstvi, druh Thrips minutissima v poctu malem
a druhy Thrips ftava , communis, Anthothrips aculeata, Physopus vulgatissima
a Anaphothrips virgo v poctu nepatrnem.
JABLON. - PIRUS MALUS L.
R. 1856. popisuje Fitch (L. c. 69.) jakousi trasnenku (Phloeothrips mail), ktera pry
ve Spojenych statech (New-York) nazira nezrala jablka, nacez tato opadavaji. Autor vsak
nevylucuje moznost’, ze jablkanazranabyla jinym zviretem, a ze trasnenky pfisly jen ssat
st’avu, coz jest pravdepodobnejsi. R. 1882. zminuje se Pergande (L. c. 127.) o tom,
ze nalezl v Sev. Americe (Washington) druh Heliothrips haemorrhoidalis , jenz zil
v zahrade (bezpochyby pfeletl z nedalekych skleniku) na listech jablkovych. R. 1883.
poznamenava Osborn (L. c. 131.), ze pozoroval v Sev. x\merice trasnenky v kvetech
jablkovych, a ze 80% kvetu. tech bylo poskozeno bodanim jejich, jez dalo sezvlastedo pestiku.
R. 1888. pravi tentyz spisovatel (L. c. 163.), ze skudcem tim bvl Thrips tritici Fitch.
Ja sam nalezl jsem v kvetech jablkovych druhy Thrips minutissima a phy¬
sopus v ne velikem mnozstvi a druhy Thrips ftava a Physopus vulgatissima poskrovnu.
JERAB. — PIRUS AUCU PAR! A Gartn.
Na listech jerabovvch nalezl jsem v nepatrnem poctu druh Dendrothrips tiliae
a v kvetech jeho taktez poskrovnu druhy Physopus ulicis, Anthothrips statices
a jednou tez druh Zygothrips minuta.
BROSKEV. — PRUNUS PERSICA Raillon.
Roku 1837. udava Haliday (L. c. 46.), ze Thrips persicae vyskytuje se
v Anglii na nemocnych listech broskvovych.
MERUNKA. — PRUNUS ARMENIACA L.
Roku 1895. popsal Pergande (L. c. 185.) druh Euthrips occidentals , jenz
mu byl A. Crawem zaslan z Kalifornie, kdez napadal mlade utle listy merunkove
a znetvoroval je.
SVESTKA. — PRUNUS DOMESTICA L.
Roku 1883. pravi Osborn (L. c. 131.), ze ziji v Sev. Americe nejake trasnenky
v kvetech svestkovycn.
— 395 —
50*
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Ja sam nalezal jsem v nich maty pocet druhu Physopus vulgatissima a taktez
poskrovnu drub Thrips fiava.
TRESNE. — PRUNUS CERASUS L.
Roku 1883. poznamenava Osborn (L. c. 131.), ze nalezl v Sev. Americe nejake
trasnenky v kvetech tresnovych.
Ja sam sbiral jsem v kvetech tech druh Physopus inconsequens v mnozstvi,
druhy Thrips minutissima, fiava, a Physopus vulgatissima v poctu nevelikem a druh
Anthothrips aculeata v poctu nepatrnem.
STREMCHA. - PRUNUS PADUS L.
Na mladych listech stremchovych nalezl jsem druhy Thrips fiava a communis
poskrovnu.
AKAT. — ROB1N1A PSEUDACACIA L.
V kvetu akatovem nalezl jsem druh Physopus vulgatissima v mnozstvi a druh
Thrips fiava i communis jen v malem poctu.
- 396 -
J. UZEL. MONOGRAFIE RADU ,TH YSANOPTER A“.
Resume des oekonomischen Tlieiles.
In diesem Theile hat der Verfasser die Beobachtungen der AuLoren fiber die Be-
zieh ungen der Thvsanopteren zur Oekonomie. nach den einzelnen cultivierten Pflanzen
zusammengestellt und ferner die Arten aufgezahlt, die er selbst auf den betreffenden
Pflanzen in Bohmen gesammelt hat, und von denen man voraussetzen kann, dass sie mehr
oder weniger schaden. Es wird also von den unter morscher Rinde einzelner cultivierten
Baume lebenden Arten keine Erwahnung gemacht, weil sie hier keineri bemerkenswerten
Schaden verursachen. Dafiir werden alle Arten angefuhrt, welche sich in Bluten oder auf
Blattern aufhalten, auch wenn sie in geringerer Anzahl vorkommen und infolge dessen
keinen merklichen Schaden verursachen, und zwar aus dem Grunde, weil sie zu einer
anderen Zeit und auf einem anderen Orte in grosserer Anzahl auftreten und dann na-
tiirlich mehr schaden konnen. Die Zusammenslellung der vom Verfasser auf den einzelnen
cultivierten Pflanzen in Bohmen gefundenen Thysanopteren, welche wir hier im Deutschen
wiedergeben, kann auch zur leichteren Bestimmung der einzelnen Arten dienen. — Was
die Zusammenstellung der Beobachtungen der Autoren selbst anbelangt, so erlauben wir
uns den der bohmischen Sprache Unkundigen wenigstens auf die Namen der Autoren,
ihre Schriften (auf die durch eine Zahl in der Klammer, welche sich auf den historischen
Theil der vorliegenden Monographic bezieht, hingewiesen wird) und auf die einzelnen von
ihnen behandelten Arten im bohmischen Texte aufmerksam zu machen, und hoffen, dass
auch daraus einiger Nutzen fiir ihn entstehe.
Der Schaden, welchen die Thysanopteren verursachen, ist manchmal bedeutend;
oft wird er Jedoch ubertrieben, und noch ofter wird ihnen der von anderen Insecten
verursachte Schaden zugeschrieben. Es bleibt hier daher noch viel zu erforschen und
viel zu widerlegen iibrig.
VERZEICHNIS DER VOM VERFASSER IN BOHMEN UNTERSUCHTEN
CULTIVIERTEN PFLANZEN MIT DEN DIESELBEN BEWOHNENDEN
THYSANOPTERENARTEN *)
Kornaliren: **Anthothrips aculeata, *Aptinothrips rufa, Physopus tenuicornis,
Anaphothrips virgo, Limothrips denticornis, Chirothrips manicata, Physopus vulgatissima,
Aeololhrips fasciata, Thrips communis, Stenothrips graminum.
*) Die init einem oder zwei Sternchen versehenen Arten fand ich in grosser oder sehr
grosser Anzahl ; die iibrigen sind nach der Starke des Auftretens geordnet, So dass die zuerst aufgezahlten
die haufigeren, die zuletzt genannten die weniger haufigen und die selteneren sind.
- 397 —
H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA.
Weizenahren: ** Anthothrips aculeata, *Stenothrips graminum, *Thrips communis,
*Aptinothrips rufa, Physopus tenuicornis, Thrips physopus, T. angusticeps, Physopus
vulgatissima, Limothrips denticornis, Anaphothrips virgo, Aeolothrips fasciata, Chirothrips
manicata.
Gerstenaliren : **Stenothrips graminum, * Anthothrips aculeata, *Phvsopus te¬
nuicornis, *Limothrips denticornis, Anaphothrips virgo, Thrips communis, Aptinothrips
rufa, Thrips angusticeps, T. physopus, Chirothrips manicata, Physopus atrata, Ph. vul¬
gatissima.
Haferahren : **Stenothrips graminum, **Anthothrips aculeata, *Physopus tenui¬
cornis, Limothrips denticornis, Thrips communis, Aptinothrips rufa, Aeolothrips fasciata,
Anaphothrips virgo, Physopus vulgatissima.
Panieum miliaceum (Bliiten): **Anthothrips aculeata, Physopus vulgatissima.
Ph. tenuicornis, Aeolothrips fasciata, Thrips communis.
Zea mais (Bliiten): * Anthothrips aculeata, *Physopus vulgatissima, Chirothrips
manicata, Physopus pallipennis; (Blatter) Anthothrips aculeata, Physopus tenuicornis.
W iesengriiser (Bliiten) : **Anthothrips aculeata, **Chiro thrips manicata, **Aptino-
thrips rufa, **Stenothrips graminum, Thrips communis, Anaphothrips virgo, Physopus
vulgatissima, Ph. tenuicornis, Chirothrips Dudae, Limothrips denticornis, Thrips flava,
Physopus ulicis, Ph. pallipennis, Rhipidothrips gratiosa.
Hnmulus lupulus (junge cultivierte Pflanzen): Thrips communis; (junge wilde
Pflanzen): *Thrips flava var. obsoleta, Physopus vulgatissima, Thrips communis, T. adusta;
(Fruchtzapfen des wilden Hopfens): **Thrips flava, T. flava var. obsoleta, Thrips com¬
munis, Physopus atrata, Ph. vulgatissima.
Beta vulgaris (Blatter): Physopus atrata, Thrips communis, Aeolothrips fasciata,
Dictyothrips belae; (Bliiten): Thrips communis, Physopus atrata. Ph. vulgatissima,
Aeolothrips fasciata.
Polygonum fagopyrum: Aeolothrips fasciata, Physopus atrata, Ph. vulgatis¬
sima, Thrips communis.
Heliantlius tuherosus : Thrips communis, T. physopus, T. nigropilosa, Physopus
vulgatissima.
Helianthus animus (Bliiten): Aeolothrips fasciata.
Solanum tuberosum (Bliiten): **Thrips communis, **Physopus atrata, Physo¬
pus vulgatissima, Aeolothrips fasciata, Thrips physopus, T. flava; (Blatter): **Thrips com¬
munis, Stenothrips graminum, Thrips angusticeps, Anthothrips statices, Physopus vulga¬
tissima, Aeolothrips fasciata.
Papaver somniferum (Bliiten): **Physopus atrata, *Physopus vulgatissima,
Thrips flava, T. communis, Physopus tenuicornis, Anthothrips aculeata, Aeolothrips
fasciata.
— 398 —
J. UZEL. M0N0GRAF1E RADU „T H Y S A N 0 PTE R A*.
Armoracia rusticana (Bliiten): Physopus vulgatissima, Thrips Hava, T. angu-
sticeps, Aeolothrips fasciata, Physopus atrata, Phloeothrips aculeata.
Bi •assica oleracea p. botrytis: Thrips communis, Physopus atrata.
Brassica oleracea T. capitata: Thrips communis.
Linum usitatissimum (Bliiten): Physopus vulgatissima, Thrips communis,
Thrips linaria, Physopus atrata, Aeolothrips fasciata, Thrips physopus, T. angusticeps,
Anthothrips aculeata.
Carum carvi (Bliiten): *Thrips communis, Anthothrips aculeata.
Daucus carota (Bliiten): Physopus vulgatissima.
Ribes rubrum (Bliiten): Thrips minutissima, Physopus vulgatissima.
Fragaria (Bliiten): Physopus vulgatissima, Thrips minutissima, Physopus primulae.
Trilolium (Bliiten): **Physopus ulicis, *Ph. vulgatissima, Anthothrips statices,
Thrips angusticeps, T. communis. Anaphothrips virgo, Aeolothrips fasciata, Aptinothrips rufa.
Anthyllis vulneraria (Bliiten): Aeolothrips fasciata, Thrips communis, Phy¬
sopus vulgatissima, Anthothrips aculeata.
Onobrycbis viciaefolia (Bliiten) : **Physopus vulgatissima, Thrips communis, Li-
mothrips denticornis, Anthothrips aculeata, Aeolothrips fasciata, Thrips flava, Physopus ulicis.
Vicia sativa (Bliiten): *Physopus vulgatissima, Anthothrips aculeata, Thrips
communis, Physopus atrata, Thrips flava, Aeolothrips fasciata.
Vicia fab a (Bliiten): **Thrips flava, Physopus vulgatissima, Ph. atrata, Aeolo¬
thrips fasciata, Thrips communis.
Gartenblumen : **Physopus vulgatissima, *Thrips communis, *Physopus atrata,
Thrips flava, T. physopus, Limothrips denticornis, Anthothrips aculeata, Thrips major,
rf. nigropilosa.
Piiius silvestris (junge Zweige): Chirothrips manicata; (Bliiten): Oxythrips
hastata.
Abies alba (junge Zweige): Physopus vulgatissima, Ph. atrata.
Abies picea (junge Zweige): ^Anthothrips aculeata, Oxythrips ajugae, 0. hastata,
Physopus pini, Ph. vulgatissima, Thrips physopus.
Abies larix: Physopus vulgatissima, Thrips flava, T. minutissima, Physopus ulicis.
Quercus (Blatter): Liothrips setinodis, Thrips flava, Physopus vulgatissima, Thrips
communis var. pulla.
Fagus silvatica (Blatter): Anthothrips aculeata.
Carpinus betulus (Blatter): Anthothrips aculeata.
Corylus avellana (Blatter): Physopus vulgatissima, Anaphothrips virgo, Antho¬
thrips aculeata, Drepanothrips Reuteri, Thrips communis.
— 399 —
H. UZEL, MONOGRAPHIC DER ORDNUNG THY SAN 0 PTE R A.
Betula alba (Blatter): Physopus ulmifoliorum, Ph. vulgatissima, Thrips phvsopus.
Alims glutinosa (Blatter): Thrips alni, Physopus ulmifoliorum, Ph. vulgatissima,
Dendrothrips tiliae, D. Degeeri, Anaphothrips virgo, Anthothrips aculeata, Physopus te-
nuicornis, Limothrips denticornis, Dendrothrips saltatrix.
Salix (Bluten): **Physopus vulgatissima, Thrips flava, Anthothrips aculeata, Phy¬
sopus atrata; (Blatter): *Physopus ulmifoliorum, *Thrips viminalis, *Physopus vulgatissima,
Limothrips denticornis, Thrips physopus^ T. communis, Physopus pallipennis.
Populns (Bluten): Physopus inconsequens, Anthothrips aculeata. Thrips flava,
T. minutissima; (Blatter): *Physopus ulmifoliorum, *Thrips viminalis.
Ulnms (grune Friichte): Physopus vulgatissima, Anthothrips aculeata, Aeolothrips
fasciata.
Syringa vulgaris (Blatter): Dendrothrips tiliae, D. Degeeri, Thrips flava, Phy¬
sopus vulgatissima; (Bluten): **Thrips flava, *Phvsopus vulgatissima, Thrips communis,
Physopus pallipennis, Ph. atrata, Thrips major, Aeolothrips fasciata.
Praxinus excelsior (Blatter): Physopus vulgatissima, Dendrothrips Degeeri.
Tilia (Blatter): **Dendrothrips tiliae, Thrips flava, Dendrothrips Degeeri, Physopus
vulgatissima, Thrips communis, T. physopus, Anthothrips aculeata, Physopus atrata;
(Bluten): Thrips flava, T. communis, Physopus atrata, Ph. vulgatissima.
Acer pseudoplatanus (Blatter): Chirothrips manicata, Anaphothrips virgo.
Acer platanoides (Bluten): *Physopus inconsequens, Thrips flava, T. communis.
Aesculus hippocastanum (Blatter): ^Dendrothrips Degeeri, *Physopus incon¬
sequens, Thrips minutissima, Thrips flava, T. communis, Anthothrips aculeata, Physopus
vulgatissima, Anaphothrips virgo.
Pirns mains (Bluten): Thrips minutissima, T. physopus, T. flava, Physopus
vulgatissima.
Pirns ancnparia (Blatter): Dendrothrips tiliae; (Bluten): Physopus ulicis, An¬
thothrips statices, Zygothrips minuta.
Primus doniestica (Bluten): Physopus vulgatissima, Thrips flava.
Prunus eerasus (Bluten): Physopus inconsequens, Thrips minutissima, T. flava,
Physopus vulgatissima, Anthothrips aculeata.
Prunus padus (Blatter): Thrips flava, T. communis.
Robinia pseudacacia (Bluten) : *Physopus vulgatissima, Thrips flava, T. communis.
VII. CAST HISTORICKA.
VII. HISTORISCHER THEIL
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YSANOPTER A\
UVODNI POZNAMKY.
V teto casti podam seznam vsech spisu, v nichz o trasnenkach se jedna, pokud
jsem mohl se o nich dovedeti, a sice v chronologickem pofadku; pfi kazde praci pak
oznamim kratce, co noveho obsahuje, a co je vubec v ni pametihodneho. ftcel teto stati
jest nejen ten, aby slouzila za ukazatele literarniho, nybrz aby tez oznacovala cestu,
kterou ubiralo se studium hmyzu tfasnokfidleho od prvnich dob az po dobu nejnovejsi. — ■
U nekterych pract mene dulezitvch nepodafilo se mi pres vsechnu namahu dopatrati se
letopoctu (kde je letopocet v zavorce, obnasi mozny omyl nejvyse jeden rok); i prostm,
aby mi nejistota z toho plynouci laskave odpustena byla, jestit’ to prvy pokus vubec.
sestaviti uplnou literaturu tfasnenek. — Prace hvezdickou poznamenane prostudoval jsem
sam, opatriv si je z valne vetsiny koupi. V Praze nalezl jsem po knihovnach bohuzel
jen nepatrnou cast' literatury potrebne.
C. 1.
*1691. Ph. Bona nil i, Observations circa viventia, quae in rebus non viventibus
reperiunt.ur. Cum Micrograpbia Curiosa sive Rerum minutissimarum observationibus,
quae ope Microscopii recognitae ad vivum exprimuntur. His accesserunt aliquot Anima-
lium Testaceorum leones non antea in lucem editae. Omnia Curiosorum Naturae Explo-
ratorum Utilitati et lucunditati expressa et oblata. Illustrissimo Domino D. Leoni Stroz-
zae excellentissimi Ducis Strozzae filio. A patre Philippo Bonanni Societ. Jesu Sacerdote.
Romae, Typis Dominici Antonii Herculis MDCXCI.
Spisovatel teto knihv, jesuita Philippo Bonanni v Rime, jest objevitelem
tfasnenek. Faktum to upadlo vsak skoro uplne v zapomenuti, takze panuje domneni,
ze Degeer je objevil. jakoz tento sam pevne veril. Jen Geoffroy (Histoire abregee d.
Ins. Paris, 1764. T. I., str. 384.) vi o praci Bonannove, ac, jak se zda, ani on sam
ji nevidel, nebot’ pise v seznamu spisu pouzitych: Bonanni Micrographia, seu Animalia
viva in vivis(!). Jmeno Bonanniho cteme pak jeste v Linneove Systema Naturae
z r. 1767. (Vindobonae), na str. 687., a to pri zmince o mechyfcich tfasnenek, na konci
chodidla se nalezajicich. — Pokladam za prospesne prvou zminku o tfasnenkach v li-
teratufe doslovne uvesti, ponevadz vec je dulezita a kniha, v niz jest obsazena, tezee
pfistupna.
Ve svem clanku, Musca nadepsanem, pravi Bonanni (Micrographia Curiosa,
sir. 52. a 53.) doslovne: »Hanc observationem alia confirmat curiosissima. quam ei
- 403 —
51
H. UZEL, MONOGRA PH I E DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
superaddo. Dum observarem Cyanum Turcicum, vulgo Fior d’ambretla, ob odorem
suavissimum, quo redolet, animadverti aliqua puncta nigerrima, et pigro motu per foliola
discurentia. Microscopio opposita apparuerunt Insecta mihi anonima, ut exprimuntur
num. 38. Tribus constabant partibus, capite, dorso, ventre, post quem sequebantur
septem annuli adiecta cauda. Sex pedibus erant praedita, quorum duo infimi ventri
copulabantur, quatuor alii Pectori, in articulos divisi, ut in figura exprimuntur. Capiti
bini antennae prominebant, septem incisuris plicatiles. Dorso erant affixae duae alae
in extremitatibus ita connexae, ut nunquam explicari possent. Membrana propterea
carebant, longis et nigerrimis pilis tantum hirsutae. qui aliquando attollebantur, ut in
histrice aculei. Sed ad rem nostram. Quatuor priorum pedum extremitates ita efforma-
tae erant, ut crumenas simularent e membranula lucidissima compactas. His utebatur
Animal applicando supra vitrum et quotiescunque reptatum geminaret, toties crumenulas
illas dilatabat. premebatque iisdem vitri superficiem, cui hoc modo adhaerescens citissime
progrediebatur, in quo motu inutiles erant pedes ultimi, utpote talibus pulvillis hume-
ctanlibus orbati, et simul ac vitro impingerentur, illico propter levorem labebantur.
Similes pedum lapsus notavi in Pediculis, Pulicibus, ceterisque huiusmodi insectis inter
duo concava vitra inclusis, licet longis, aduncis, et firmis unguibus essent praedita.
Experimentum sumat curiosus, ponendo aliquod huius generis supra laminam vitream
perfecte levigatam; deinde si attollat, vertatque, ut ea pars, in qua est animal, planum
orizontale respiciat, cadet profecto Animal, sed haerebit diu musca, laminamque pro
libito sine ruinae metu percurret. « To jest: »Lpeji tedy mouchy na pfedmetech nejen
drapy, nybiA i, tfeba-li toho jest na hladkych plochach, za pomoci lepkaveho moku,
ktery ze stlacenych polstafku na nohach se vyfinuje a mezi chloupky jejich se zadrzuje.
Toto pozorovani potvrzuje jine, velmi peclive provedene. Divaje se na kvetinu Cyanus
Turcicus, v lidu Fior d’ambretta zvanou pro svou velmi pfijemnou vuni, pozoroval jsem
nejake velmi tmave body, liknave po listcich korunnich ruzno pobihajicl. Kdyz jsem je
proti mikroskopu postavil. objevili se mi hmvzove jmena nemajici tak, jak obraz 38.
ukazuje. Pozustavali ze tfl cash, z hlavy, z hrudi a z bficha, za nirnz nasledovalo
s pfipojenim ocasu sedm krouzku. Bvli opatfeni sesti nohami. z nichz dve nejzadnejsl
s bfichem se spojovaly, ctyfi ostatnl pak s hrudi na clanky rozdelenou, tak jak to obraz
znazornuje. Z hlavy cnela dve tykadla, ze sedmi clanku slozena. Na hrbetu pripevnena
byla dve kfidla na koncich tak spojena, ze nikdy se rozloziti nemohla. Blanv nemelv,
jsouce opatrena dlouhymi a velmi tmavymi chlupy, ktere^to nekdy odstavaly jako na
dikobrazu ostny. Avsak k veci! Konce ctyr pfednejslch noh tak vytvoreny bvly, ze
napodobovaly mechyrky s pfejasne blanky vvtvofene. Tech uzivalo zvlre, prikladajic je
ke sklu, a kdykoli znovu lezlo, mechyrky ony rozsirovalo a pritlacovalo je na povrch
skla, na nemz takto lpejic, velmi rychle ku pfedu lezlo, pri kteremzto pohybu byly
zadni nohy neuzitefne, jezto takovych polstafku zvlaZovacich nemely, a jakmile skla se
dotkly, ihned pro hladkost' se smekaly. Podobne klouzani nohou pozoroval jsem u vsi,
— 404
J. UZEL. MONO GRAF IE RADU „TH YS AN 0 PTER A“.
blech a jinych toho zpusobu hmyzu. mezi dve vyduta skla uzavren^ch, treba dlouh^mi,
ohnutymi a silmfmi drapy byli opatfeni. Pokus necht’ zvolt, kdo to zvedeti chce, tak,
aby polozil nejake toho druhu zvtre na desku sklenenou dokonale hlazenou, pak jestlize
ji zvedne a obratt, takze ona cast', na ktere je zvtre, rovinu vodorovnou zrt, pada za-
jiste zvtre ono, avsak prilne dlouho moucha a pres desku die chuti beze strachu pred
spadnuttm pobehne.«
Obraz 8. PRVNI VYOBRAZENI TRASNENKY Z R. 1691. (Die objevitele tra-
snenek jesuity Bonanniho.)*)
Dovolil jsem si pridati prvy obrazek trasnenky vubec na vlas tak, jak jest vy-
obrazena na jedne tabuli dtla Bonanno va.*) **) Na teze tabuli vidtme prvnt vyobrazenou
trasnenku zaroven s krtdlem rnouchy a chodidlem jiste jesterky, ktera dovede lezti po
*) DIE ERSTE ABBILDUNG EINES VERTRETERS DER THYSANOPTEREN
AUS DEM JAHRE 1691. (Nach dem Entdecker der Thysanopteren, dem Jesuiten Bonanni.)
**) Druh Bonannim nakresleny jest najisto zastupce tubulifer a sotva lze o tom pochy-
bovati, ze jest to samec druhu Anthothrips statices.
— 405 —
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
hladkych stenach a ma die Bonanniho dole na prstech dve rady podobnych mechyrku,
jako je nalezame u mouchy neb tfasnenky. — Dale pfipojuji obraz mikroskopu, ktereho
uzival Bonanni, a pomocl jehoz jest trasnenka jeho nakreslena. Zafizeni vseeh vecl,
krome mikroskopu sameho, jest vynalezem jeho. Nepfidavam k obrazu tomu, ktery je
v zmensenem mefitku verne okreslen z knihy Bonannovy, zadneho vysvetlenl, ponevadz
jsem pfesvedcen, ze laskavy ctenaf snadno uhodne ucel jedno|||Ych zarizem.
Obraz 9. MIKROSKOP, ZA JEHOZ POMOGI BONANNI PRVOU TRA-
SNENKU POPSAL A NAKRESLIL.*)
C. 2
*1744. C. De Geer, Beskrifning pa en Insekt at ett nytt Slagte (Genus), kallad
Physapus. Kongl. Swenska VVetenskaps Akademiens Handlingar for monaderne Januar,
Februar ock Mart. Vol. V. Str. 1. — 9.
Dvornl marsalek kraiovny svedske, baron Carl Degeer, dom.nl vd se, jak z teto
jeho prace jest patriio. ^e jest objevitelem tfasnenek. Zpravu o svem domnelem objevu
podava v .citoyane praci v feci svedske. I Imvz deli se,« pravi Degeer, »na rody
prave tak, jako jina zvifata a jako rostliny. Ze spisu pana professora Linnaea, Svstema
Naturae nadepsaneho. je zfejmo, jakym zpusobem se rozdeluje. Tento slovutny autor
dal nam jmena pro vsecky posud zname rody hmvzu; avsak veskere vedy, zvlaste pak
vedy pflrodnl, must se doplnovati. Od te doby, kdy zminene Svstema Naturae vyslo,
*) DAS MIKROSKOP, MIT HILFE DESSEN BONANNI DEN ERSTEN VER-
T RE TER DER TIIYS ANOPTEREN BESCIIRIEB UND AUF ZE1 CHNETE.
406 -
J. UZ EL, MONOGRAFIE RADU ,TH YS ANOPTER A“.
nalezl jsem rozlicne rody hmyzu, ktere nemohou vradeny byti do zadneho rodu posud
znameho, nasledkem cehoz must obdrzeti nova jmena. Takovym je hmyz, ktery popisi,
a jejz nazvvam Physapus. Pripojena tabule ukazuje dva druhy toho hmyzu, nakreslene
pomoci mikroskopu, nebot’ jsou tak male, ze bez pozornosti nelze jich spatfiti. Nejdnve
podam vseobecny popis hmyzu. do toholo noveho rodu nalezejiciho, nacez pfikrocim
k popisu dvou jeho druhu. «.
Degeer svuj novy rod charakterisuje takto : »Corpus elongalum. angustum.
Clvpeus duplex. Alae quatuor, abdomine angustiores. Pedes vesicula instruct]. « V dalsim
textu popisuje telo trasnenek dosti spravne a vyklad svuj objasnuje pel i obrazy. Mezi
jinym pravL ze tykadlo trasnenek sklada se ze sesti clanku, ze sesty z nich jest nej-
delst, nohy pak ze ukoncenv jsou malym blanitym mechyfkem, vylucuji'cfm snad lep-
kavou hmotu. jejizto pomocf lepe na pfedmetech lpf. Z korene hofejsiho kftdla vidi
vychazeti zilku, ktera se brzy deli ve dve vetve; na dolejsim kridle pak pozoruje zilku
jedinou. Cstroju ustm'ch nespatruje. Dale pravt o tfasnenkach, ze lezou a skacou hbite,
let jejich ze vsak jest tak kratky, ze muze povazovan bvti za poskakovant. Drazdenv
byvse vyzdvihujt abdomen do vyse.
Po vseobecne casti popisuje Degeer dva druhy trasnenek. Prvemu, die zpusobu
tehdejslho, dava jmeno: „Physapus fuscus, alls albicantibm“ . Jaky to druh jest, nelze
dnes rtci. nebot’ jest popis jeho tuze kusy. Naleza ho mezi lupinky malych nadoru na
jalovci, podotyka vsak zvlaste, ^e nent jich puvodcem, nybrz ze se asi jen st’avou jejich
zivt. — Druhy druh nazyva: „PJiysapus titer, alis cilbis“. Naleza ho ve velikem
nmozstvi po cele leto v kvetinach zahradmch a lucm'ch. Trasnenku tuto nazval pozdeji
H a 1 i d a y Th rips ( — Physopus) vulgatissima.
Praci svou ukoncuje Degeer temito asi slovv: »Bylo by si pfati, abvchom nalezli
vetsi druh tohoto hmyzu. na nemz by lepe bylo lze zkoumati vseckv jeho castkv, nebot’
jest velice obtlzho u tak maleho hmyzu vse videti. Jeste zbvva zvedeti, jakou asi maji
promenu; nebot’ ze promenu maji, jako veskeren letajfcl hmyz, o tom pochyby neni.
To vsak neni tak lehko vypatrati pri tak nepatrnych tvorech.«
C. 3.
*1746. Caroli Linnaei Fauna Svecica Lugduni Batavorum. Sir. 220.
Slavny Karel rytir Linne byl trelim muzem, jenz o tfasnenkach se zminuje.
Jmeno Physapus . temto zviratkum Degee rem pridelene, meni v nadrecene praci ve
Thrips , coz u Reku znamenalo maleho cervika, ve dreve hryzajiciho. Rekove
uzivali jmena fyfy v rodu muzskem, Linne vsak u^iva ho v rodu zenskem. — Ve sve praci
uvadi tri druhy. Ku dvema druhum Degeerem objevenym pfidava tfeti novy. Jest to
Thrips elytris albis nigrisque f asciis, corpore atro (= Aeolothrips fasciata). De¬
geer uv druh: Physapus ater, alis albis stotozhuje Linne mylne s druhem, jejz na-
zyva: Thrips elytris glaucis , corpore atro (= Thrips physopus). Pravi o nem, ze
- 407 -
H. U Z E L, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTER A.
jest nejmensim hmyzem, mensim nez ves, a ze dlouho se rozurfslel, kam ho vraditi,
kdyz pouhym okem jen dve kridla rozeznati mohl. V kvetech hefmanku naleza nachovou
larvu a soudi mylne, ze to jest larva jeho. — Druhy Degeeruv druh: Physapus
fuscus , alis albicantibus prekftlva ve: Thrips elytris niveis , corpore fusco.
C. 4.
1761. Caroli Linnaei Fauna Svecica. Stockholmiae. Str. 266.
V teto praci uzito jest jiz nove nomenklatury, Linneem samym zavedene. Die
teto uvadl Linne svuj druh: Thrips elytris glaucis , corpore atro jako Thrips phy¬
sapus, Degeeruv druh Physapus fuscus, alis albicantibus jako Thrips juniper ina,
svuj druh z r. 1746.: Thrips elytris albis nigrisque f asciis, corpore atro jako Thrips
fasciata. Ivonecne pfidan jest tu druh novy: Thrips minutissima ( Thrips elytris
corporeque glauco, oculis fuscis).
C. 5.
*1761. J. H. Sulzer, Die Kennzeichen der Insecten nach Anleitung des Konigl.
Schwed. Ritters und Leibarzts Karl Linnaeus, durch XXIV Kupfertafeln erlautert und
mit derselben natiirlichen Geschichte begleitet. Zurich. Str. 83. — 85.
Doktor lekafstvl J o h. Heinr. Sulzer podava nam zde vseobecny popis trasnenek,
ktery z vets! casti doslovne pfeklada z Degeerovy prace (C. 2.). »At’ jsem takove zvl-
ratko«, pravl mezi jinym, »jakkoli pod zvetsovaclmi sidy zkoumal, nemohl jsem prece
rozeznati, zdali ma kusadla neb ssavy rypacek, a to ani tenkrat, kdyz jsem je pomocl
slunecneho mikroskopu az na sest stfevlcu zvetsil.« Prece vsak vice klonl se k nahledu,
ze majl kusadla volna. Novym jest, ze videl chodidlo, skladajlcl se ze trl dllu, z nichz
poslednl zakoncen jest dvema drapky a mechyfkem. Podava take vyobrazenl jedne tra-
snenky, v nlz poznavam druh Aeolothrips fasciata. Zde poprve uzito jest nemeckeho
jmena Blasenfuss.
C. 6.
*1763. J. A. Scopoli, Entomologia Carniolica exhibens Insecta Carnioliae indi-
gena et distribula in ordines, genera, species, varietates methodo Linnaeana. Vindobonae.
Str. 141.
Hornf rada a professor chemie a botaniky Joann. Ant. Scopoli venuje v teto
praci o hmyzu krajinskem nekolik fadku tfasnenkam. Uvadi jmenem jen druh Thrips
physapus L. Poznamenava vsak, ze nalezl jeste troje trasnenky; jedny v kvetech od
Ranunculus palustris (T. fusca, raris pills adspersa ; antennis obscuris, abdomen
exiliens, segmentis margine ruffs), druhe v kvetech od Iiypochoeris maculata L.
(: T . tola nigra, pedum unguiculis albidis; alis margine pilosis), tfeti ve velikem
mnozstvi v kvetech od Beilis major (Chrysanthemum leucanthemum ; T. nigra tota,
anteunarum articulis basi albidis, tibiis anticis crassioribus, compressis ).
408
J.'UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“.
C. 7.
V teto dobe vysel take svazek dtla Linneova: Amoenitates academicae
(1749 — 1790). obsahujici (6. p. 401. n. 48.) popis noveho cinskeho druhu: Thrips pa-
radoxa (fusca, alis abbreviatis, antennis pectinatis, fissilibus aliformibus), o nemz soudtm,
ze nepatft mezi tfasnenky vubec (castecne lake o Gmelina [C. 22.] se optraje).
C. 8.
Tez do teto doby snad spada nemecky pfeklad Kastneruv Uegeero vy prace
o trasnenkach z roku 1744.
C. 9.
*1764. E. L. Geoffroy, Histoire abregee des Insectes, dans laquelle ces animaux
sont ranges suivant un ordre methodique. Tome premier. Paris. Str. 383. — 386.
Doktor mediciny Etienne Louis Geoffroy popisuje zde tri druhy tfa-
snenek. Jeden z nich jest rozhodne zastupcem tubulifer. Jmenuje ho: Thrips elytris
cdbidis , corpore nigro , abdoniinali seta ; podava na tab. 7.. obr. 6., jeho vykres
a mysli, ze to jest Thrips juniper ina L., coz jest omylem, jak jiz Goeze (C. 18.) po-
znamenava. V tykadle jeho vidl 7 clanku. Druha trasnenka jest die neho Thrips phy-
sapus L. Tfeti jest Thrips (== Aeolothrips ) fasciata L.
C. 10.
*1767. Caroli a Linne Systema Naturae. Editio XIII. Vindobonae. Tomus 1.
Pars II. Str. 687. a 743.
V teto praci cteme, ze tfasnenky maji rypacek iv hrudi zahnuty. 0 druhu Thrips
physapus L. pravt se, ze zpusobuje nadory kvetove na Lotus corniculatus (coz po-
zdeji Degeer vyvract), a ze zavinuje hluchosf klasu zitnych. Noveho druhu tu nenf.
C. 11.
1773. Ch. De Geer. Memoires pour servir h l’histoire des Insectes. Stockholm.
III. Str. 1.— 18.
V uvodu mluvi De Geer o systemalickem postaveni tfasnenek a pfifad’uje je ku
hmyzu polokridlemu. Co se pak tyce okolnosti, ze Linne zmenil jeho jmeno Physapus
ve Thrips , pravi, ze zmena ta stala se z ucelu mu neznameho; ponevadz mu vsak »na
jmene nezalezi. jen kdyz zvtre, ktere ho nesti ma, fadne se rozeznava«, chce pridrzeli
se pojmenovani Linneova, a to ttm sptse, ze jiz vetsine pfirodniku z jeho slavnvch
spisu jest znamo, a ze ho Geoffroy take podrzel. — Vypocltav hlavnf znaky tfasnenek,
die neho na druhy jen malo cetnych, jedna o ctyfech tfasnenkach zvlaste, z nichz prvnt
jest Thrips atra etc. (Tab. I., obr. 1.), kterou jiz r. 1744. popsal (— Physopus vul-
gatissima). Opakuje zde sva dftvejst slova a krome toho pravt o nt, ze asi zivt se
medovou st’avou kvetin. Co se tyce noli teto tfasnenky, zda se mu nekdy, jakoby pu-
— 409 —
52
H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA
chvrky svymi, na konci chodidla se nalezajicimi, se prissavala k predmetum, po kterych
leze. Aby zjistil tvar ustroju ustnich, pozoroval ji, jak pravi, lak dlouho vodnim mikro-
skopem, a2 se mu roku 1766. postestilo objeviti, ze hlava pod predohrudi se prodlu-
zuje, a na konci .teto prodlouzeniny ze ma tupy, kuzelovitf sosacek. Take na nem po¬
zoroval male vlaskovite pfivesky, z cianku slozene, jez za makadla pravem prohlasuje.
Konecne popisuje larvy tohoto druhu Ifasnenek a podava jejich vyobrazenl (Tab. I., obr.
4.). Pravi o nich, ze jsou blede, tykadla ze jsou ctyrclenna, a zadek ze sklada se z deviti
az desili cianku. — Druha uvedena trasnenka (Tab. ]., obr. 5.) jest la, kterou r. 1744.
nazval Physapus fuscus , alls albicantibus , a kterou Linne pfekrlil ve Thrips juni-
<rw~,/ perina. — Tfeti tfasnenkou jest Thrips (mrticis) nigra, alis hyalinis niveis, barbis
longissimis , antennis octonodiis. Mysli, ze jest totozna s Geoffroyovou tfasnenkou:
Thrips elytris albidis, cor pore nigro, abdominali seta. R. 1748. nalezl cele spolecnosti
nymfy tohoto druhu (Tab. I., obr. 8. a 10.) pod korou olsovou. Hlava jejich bvla obldopena
na krajich pruhlednym lemem, ktery tvofen byl, jak pravem se domniva, prilozenymi ty-
kadly, pokrytymi svetlou blankou. Abdomen skladal se ze sedmi az osmi cianku. Byly
bile a cervene kropenate. Nektere exemplafe mely k stranam hrudi pfilozene pochvv
kfidlove; jinvm schazely. Z prvych vytvorily se tfasnenky okfidlene, z druhych neo-
kridlene. Toho pfetvofovani se z nymf v dospely hmyz byl Degee r ocitym svedkem.
Zda mezi okfidlenymi a neokfidlenymi jest snad rozdil v pohlavi, to pry rozhodnouti
nemohl. — Ctvrta trasnenka, kterou uvadi, jest Thrips fasciata L. Ponevadz vsak o m
pravi, ze jest jedna z nejmensich sveho druhu, a ze na horejsich kridlech ma tfi bile
skvrny, je mozno, ze mel pfed sebou trasnenku, kterou nazfvam Dendrothrips tiliae.
C. 12.
1764. v. Gleichen, Das Neueste aus dem Reiche der Pflanzen. Str. 13. a 14.
Autor vvobrazuje v teto praci novy bezkfidly druh: „ der rothe B) 'asenfuss“ , ktery
G mel in pozdeji (L. c. 22.) nazval Thrips (-= Aptinothrips) rufa (Tab. 16., obr. 6.
a 7.), a jen2 2ije v klasech psenicnvch, a novy druh Thrips variegata (Tab. 21., obr.
6. a 7.). nazvany pozdeji Gmelinem Thrips variegata, na lnici ( Linaria ) nalezeny.
C. 13.
*1776. 0. F. Muller, Zoologiae danicae Prodromus seu Animalium Daniae et
Norvegiae indigenorum Characteres, Nomina et Synonyma etc. Havniae. Str. 96.
Dan sky statni rada, zoolog a botanik Otto Fri edrich Muller uvadi zde zname
druhy: Thrips juniperina L., T. physapus L., T. minutissima L. a pfidava novy druh:
Th. obscura flavescens, elytris pallidis, oculis abdominisque annulis nigris (= Thrips
discolor).
C. 14.
*1776. J. H. Sulzer, Abgekurzte Geschichte der Insecten. Nach dem Lin-
naeischen System. Winterthur. Str. 112.
— 410 —
J. UZEL. MON OGRAFIE RADU JHYSANOPTERA*.
V teto praci pise Sulzer, ze lake larvy tfasnenek skacou, coz jest omylerri.
Popisuje a kresll (Tab. XT., obr. 12.) novou tfasnenku: Thrips (== Melanothrips)
fuscus. Pravl vsak, ze jest to snad jen samicka druhu Thrips (= Aeolothrips ) fasciata L.,
j!2, krome kr id el , ktere nemajl pflcnych slub, jako »vejce vejci« se podoba. Mam za
to, ze to jest druh Melanothrips obesa , r. 1836. Halidayem popsany.
C, 15.
1776. F. Schrank, Beylrage zur Naturgeschichte. Str. 31.
Reditel mnichovske botanicke zahradv, dokior theologie, Frant. Schrank po¬
pisuje zde novy druh tfasnenek : T. flava , alls albidis a pravl o nem, ze navstevuje
listy kopfivy, vlna a llsky. Jeho vvkres podava na Tab. T. (obr. 25. a 26.).
C. 16.
1777. J. A. E. Goeze, Entomologische Beytrage. II. Aufl. Leipzig. Str. 346. — 351.
Zde uvadl pastor a dvornl diakonus Johann August Ephraim Goeze, pro-
mluviv o trasnenkach vseobecne, nekolik druhu Degee rem (C. 11.) a Gleichenem
(C. 12.) popisovanych.
C. 17.
1780. J. Ch. Schaffer, Elementa entomologica. 3. Aufl. Erlangen.
V teto praci pise zoolog a botanik superintendent Jacob Christian Schaffer
na str. 127. o tfasnence Thrips physapus L.
C. 18.
*1780. J. A. E. Goeze, Des Herrn Baron Karl von Geer Abhandlungen zur Ge-
schichte der Insekten, aus dem Franzosischen iibersetzt und mit Anmerkungen heraus-
gegeben. Dritter Band. Numbers. Str. 1. — 11.
Goeze pfeklada zde Degeerovy Memoires pour servir h l’histoire des Insectes.
V poznamkach, k tomuto prekladu Goezem pridanych, souhlasi lento uplne s nahledem
Degeerovy m, ze trasnenky puchyfky svymi na predmetv, po kterych lezou, se pri-
ssavajl, a pravl o nich, ze majl podobu puc.hyfku cmellku ( Gamasus coleoptratorum),
jimiz se tito podobne pfidrzujl hladkeho povrchu brouku, na nichz cizopasne zijl. V jine
poznamce soudl Goeze, ze okridlene exemplafe Degeerova druhu Thrips corticis
die analogic s jinym hmyzem, zvl. motyli, jsou samci, neokfldlene samicemi. To arcif
jest nespravne, nebot' vlme, ze tomu jest u tfasnenek obvcejne naopak, ac i krome
okfkllenych samic pfichazejl neokfldlene.
C. 10.
*1781. F. Schrank, Enumeratio Insectorum Austriae indigenorum. Augustae
Vindelicorum.
— 411
52*
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER OKDNUNG THYS ANOPTE RA.
S c hr an k uvadi v teto praci nasledujici druhy : Thrips physapus L., T. (— Aeolo-
tlirips) fasciata L.. T. minutissima (tenlo druh popisuje lakto: T. nigra, capile, thorace,
alisque subtestaceis — a dodava, ze snad je to nejaky jiny druh), T. flava Schrank
(k popisu, v Beytrage etc. [C. 15.] uvefejnenemu, pfipojuje: »oculis rubris nitenlibus«).
Tfasnenku, kterou Scopoli svelio casu (C. 6.) na kopretine nalezl a beze jrnena popsal,
jmenuje, ohledav ji snad znovu, Thrips leucantkemi ; jinou trasnenku, Scopoli in
v kvetech ad Ranunculus palustris nalezenou a taktez nepojmenovanou, nazyva Thrips
Ranunculi. Nove uvadi druh Thrips melanopa (T. tlava, oculis nigris), kterouz nalezl
v kvetech komposit. Jest to vsak T. flava tehoz autora. — Schrank pravi o trasnenkach,
ze jsou snad cetnym rodem, avsak ze teprve, pokud on vi. jest 9 druhu popsano (v pravde
bylo jich popsano jiz vice), ktere vypocitava.
C. 20.
1781. J. C. Fabricius, Species Insectorum. Hamburgi et Kilonii. Tom. 11.
Sir. 396. a 397.
Nejslavnejsi entomolog 18. stoletl Dr. Joh. Christ. Fabricius uvadi v praci
teto sest znamych druhu tfasnenek a pfipojuje ke kazdemu kratkou diagnosu. Jsou to:
1. Thrips physapus L., 2. T. juniperina L., 3. T. Ulmi , (tak jmenuje Deegeruv
druh: Thrips (corticis) nigra, alls hyalinis etc. z r. 1773.), 4. T . minutissima, L.,
5. T. Urticae (tak pfekftiva Schrankuv druh T. flava), 6. T. (= Aeolothrips )
fasciata L.
C. 21.
*1787. J. Ch. Fabricius, Mantissa Insectorum sistens Species nuper detectas
adiectis Synonymis, observationibus, descriptionibus, emendationibus. Tom. II. Hafniae.
Str. 320.
V teto praci podava F abr ici US' totez jako ve sve dnvejsi: Species Ins. z r. 1781.
C. 22.
*1788. J. F. Gmelin, Caroli a Linne, Systema Naturae per Regna tria naturae
secundum Classes, Ordines, Genera, Species - cum Gharacteribus, differentiis, synonymis,
locis. Editio decima tertia, aucta, reformata. Lipsiae. Tom. I. Pars IV. Str. 2222. a 2223.
Dvorni rada a professor chemie J. Frid. Gmelin vypocitava v teto kompilaci,
ktera jest poslednim dilem, vseckyzname druhy zivocichu i rostlin obsahujicim. 11 znamych
druhu tfasnenek a pfidava skoro ke vsem kratkou diagnosu. Jsou to: 1. Thrips par a-
doxa L., 2. T. physapus L., 3. Thrips minutissima L., 4. T. juniperina h..
5. T. ulmi Fabr., 6. T. urticae Fabr. (= T. fl,ava Schr.), 7. T. (= Aeolothrips)
fasciata L., 8. T. fusca, omylem zde za novy druh Miilleruv povazovana, nebof
popsana byla Sulzerem (C. 14.), 9. T. obscura Mull. (= T. discolor Halid.), 10. T.
(z= Aptinothrips) rufa (tak nazyva autor v. Gleichenuv [C. 12. j druh: | cler rothe
Blasenfuss“), 11. T. variegata v. Gleichen.
— 412 —
J. UZEL. MG N 0 GRAF IE RADU „T H Y S AN 0 P T ERA".
C. 23.
1789. J. Berkenhout, Synopsis of the Natural History of Great Britain and
Ireland. London. Str. 122. a 123.
M. Dr. J. Berkenhout uvadi ve sve praci druhy: Thrips physapus L., T.ju-
niperina L. a T. (= Aeolothrips ) fasciatci L.
C. 24.
1789. C. de Villers, Caroli Linuaei Entomologia. Lugduni. I. . Str. 564. — 567.
Karel de Villers uvadi v teto praci 10 znamych druhu tfasnenek a pfidava
k druhu Thrips fldva Schr. ponekud deist popis.
C. 25.
1790. C. Bjerkander, Otn en Thrips, som skadar kornbroden. Kongl. Swenska
Vetenskaps Academiens Nya Handlingar. Stockholm. Tom. 11. Str. 226. — 229.
Clas Bjerkander pojednava zde ve svedske feci o tfasnence (die neho Thrips
physapus ), ktera poskozuje vyfazejici jecmen a nektere traviny.
C. 26.
*1794. J. Ch. Fabricius, Entomologia Systematica Emendata et aucta. Secundum
Classes, Ordines, Genera, Species adjectis Synonymis, locis, observationibus, descripti-
onibus. Hafniae. Tom. IV. Str. 228.
V praci teto podava Fabricius temef totez jako ve svyc.h dftvejstch practch:
Spec. Ins. a Mant. Ins. Take zde uvadt jen sest druhu.
C. 27.
1796. W. Kirby ptse v casopisu Transactions of the Linnean Society, Vol. 111.,
na str. 242. az 247. o tfasnence, ktera skodila psenici v Anglii. Nazyva ji Thrips phy¬
sapus L, a pozoroval, ze samec jejt jest bezkftdly. Halid ay vsak r. 1836. poznal vnl
druh novf, ktery nazyva Limothrips cerealium. Tato tfasnenka .seda die Kir by ho
v rfze zrnek psenicnych a jest pry v Anglii nejhojnejstm hmvzem na psenici.
C. 28.
1797. T. Mar sham, Observation on the insect, that infested the corn in the
year 1795. Transactions of the Linnean Society. Vol. HI. Str. 242. — 251. Tab. 22.,
fig. 5. — 8.
Thomas Marsham mluvt zde o tfasnence, jez poskozovala zito roku 1795.
v Anglii. Jmenuje ji Thrips physapus.
C. 29.
1798. T. Mar sham, Further observations on the wheat insects. Transactions of
the Linnean Society. ' Vol. IV. Str. 224. — 229.
Marsham zde mluvi o skodach tfasnenek na psenici.
— 413 —
H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THY SAN 0 PTE R A.
C. 29. A.
1 798. VV. Kirby, History of Tipula Tritici and Ichneumon Tipulae, with some
Observations upon other Insects, that attend to the Wheat. Transactions of the Linnean
Society. Vol. IV. Sir. 230. — 238.
Kirby pojednava zde mezi jinym tez o tfasnence, kterou naztfva Thrips phy-
sapus L., a jez vyskylla se na psenici v Anglii.
C. 30.
V teto dobe snacl vvsel XII. svazek Nicho lsonova casopisu Journal of Nat.
Phil., kdez na tab. 8. (obr. 1.) nalezame velmi spatny vvkres druhu Thrips (= Aptino-
thrips ) rufa v. Gleichen.
C. 31.
1802. Stew, Elements of Natural History, being an Introduction to the Systema
Naturae of Linnaeus. London and Edinburg. II.
Spisovatel teto knihy uvadi na str. 114. druhy: Thrips physapus L.. T. juni¬
per ina L., T. {= Aeolothr ip s) fasciata L. a T. minutissima L.
C. 32.
*1803. J. Ch. Fabricius, Systema Rhyngotorum secundum ordines, genera,
species, adiectis synonvmis, locis, observationibus, descriptionibus. Brunsvigae.
Krome sesti znamvch druhu, ktere Fabricius take zde jako v dfivejsich svvch
pracich: Species Ins. (C. 20.), Mantissa Ins. (C. 21.), Entomol. Syst. (C. 26.) s kratkou
diagnosou uvadi, popisuje jeste dva druhy nove, a to sice: Thrips (= Anthothrips)
aculeata (T. atra antennis pallidis, elvtris albidis, aculeo brevi exserto) odkudsi z Rakous
a drub Thrips con ica (T. atra nitida alis ciliatis albis, abdomine conico) ze Severni
Amerikv. — Pfi popisu druhu T. Ulmi Fabr. pravi, ze bezkridle exemplafe jsou asi larvv.
C. 33.
(1806.) Vas sal li -Fan di popisuje v casopise Memorie della Accademia delle
Scienze di Torino skodu t.fasnenek(?). na psenici roku 1805. v Piemontu zpusobenou.
Zvifatka ta die neho ohlodavala (?) stebla psenicna nad kolenky., nasledkem cehoz se ne-
vvvinul Idas. Tim zpusobem znicila asi ILetinu urodv. Die Halid aye (C. 43.) bvl skudcem
onim druh Limothrips cerealium Halid.
C. 34.
1806. W. Turton, A General System of Nature trough the three grand kingdoms
of Animals, Vegetables, and Minerals. Translated from Gmelin’s last edition of Systema
Naturae. II.
Med. Dr. W. Turton uvadi v dile tom na str. 716. a 717. sedm znamvch
druhu ti-asnenek, a to: Thrips Ulmi Fabr., T. Urticae Fabr. (= T. flava). T. phy-
— 414 —
J. UZEL. MO NOG RAF] E RADU ,TH YSANOPTER A\
sapus L., T. juniper in a L., T. (= Aeolothrips) fasciata L., T. variegata v. Gleichen
a T. minutissima L.
C. 35.
1806. G. Shaw, General Zoology. Vol. 6. Insecta. Sir. 199.
Dr. George Shaw uvadi v lelo knize druh Thrips physapus L. a vvobrazuje
ho na Tab. 63.
C. 36.
*1806. C. Dumeril, Zoologie analyliqae ou Methode naturelle de Classification
des animaux, rendue plus facile & l’aide de tableaux synoptiques. Paris. Str. 268. a 269.
Med. Dr. a professor anatomie i physiologie A. M. Constant Dumeril povysil
v lelo knize trasnenky z rodu na skupinu (familia), a to hmyzu polokfidleho, pod jmenem
Vesitarses ou Physapodes. Nalezame tu jen velmi kratky vseobecny popis jejich.
Ponevadz pak Amyot a Serville ve sve praci z r. 1843. tvrdi, ze trasnenky slusi
jmenovati Physopoda die Dumerila, dovoluji si proti tomu namitati. 2e Dumerilova
obe jmena, ktera soucasne klade, jsou francouzska, nikoliv latinska, a tudtz ze na prio-
rilu Mdneho prava nemaji. Krome toho pak Dumeril ani blize trasnenkami se ne-
zamestnava.
C. 37.
1821. W. Wood, Illustrations of the Linnaean Genera of Insects. London.
Aulor teto prace uvadi na str. 118. druh Thrips physapus L. a vyobrazuje ho
na Tab. 42.
C. 38. .
1829. Latreille: Cuvier, Regne animal. Paris. V. Str. 226.
Professor entomologie Pierre Andre Latreille uvadi ve svem zpracovani
hmyzu, v dile Cuvierove: Regne animal (1817 — 1848) obsazenem, pozorovani anatoma
H. Strauss-Durkheima, ktere mu tento oznamil. Straus s-Durkheim zkoumal ustroje
ustni trasnenek a videl maxilly i palpy. Nerozeznal arcit1, ze maxilly jsou srostle s ho-
fejsim i dolejsim pyskem, a ze tvofi s temi castmi dohromady ssavy rypak, nybrz do-
mnival se, te jsou volne, a z te prtciny radi trasnenky k orthopterum. Latreille nazyva
nas hmyz v teto praci „Physapi“ .
C. 39.
*1829. J. F. Stephens, A Systematic Catalogue of British Insects, being an
attempt to arrange all the hitherto discovered indigenous insects in accordance with their
natural affinities. London. Str. 363.
James Francis Stephens vypocitava v teto praci nasledujicich 9 druhu tra¬
snenek, a to bez popisu, toliko s pfipojenim zname mu literatury o nich: Thrips {= An-
thothrips ) aculeata Fabr.. T. Ulmi Fabr., T. Urticae Fabr. (= T. flava), T. Physapus
L., T. Juniperina L., T. ■(= Aeolothrips) fasciata L., T. variegata v. Gleichen, T.
— 415 —
H. UZEL. MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
obscurci Mull. (— T. discolor) a T. minutissima L. — Heeger pravi r. 1854., ze
Stephens v tomto svem katalogu. uvadi tez nove druhy trasnenek (mezi jinymi take
Thrips sambuci ), ze vsak k nim nepfipojuje popisu. Tvrzeni to zajiste zaklada se na
omylu, nebot' novVch druhh v Ste phen so ve katalogu nenl.
C, 40.
1833. P. F. Bouche, Naturgeschichte der schadlichen und niilzlichen Garten-
Insecten u. die bewahrtesten Mittel zur Vertilguhg der ersteren. Berlin. I. Sir. 206.
Obchodnl a umely zahradnik P. F r. Bouche popisu je zde novy druh trasnenek
Thrips {— Heliothrips ) haemorrhoidalis. Naleza ho na ruznych rostlinach v teplych
i studenejsich sklentcich a mysli, ze pochazl z Ameriky.
C. 41
1834. C. Pa s s.eri n i. Alcune notizie sopra una specie d’lnsetto del Gen. Thrips,
dannoso agli olivi nel Territorio de Pietrasanta. Atti dell’ Academia de Georgofili. Tom. XII.
Carlo Passer ini mluvi v teto zprave o velike skodlivosti jisleho druhu tra-
snenek, ktery zije na rubu list u olivovvch a ma rocne nekolik pokolent. Autor trasnenku
tu nepopisuje a mysli, ze to jest Thrips physapus L.
C. 42.
*1835. E. Newman, Attempted Division of British Insects into Natural Orders.
The Entomological Magazine. London. Vol. II. Art. XXXVII. Str. 379.
Eduard Newman zde uverejnuje nove rozdeleni hmyzu. Tfasnenky uvadi mezi
„Tetraptera Isomorphci“, kdez je klade jakozto »Natural Order « (majici platnost’ ccledi)
Thripsites, jehoz postaveni svstematicke jest, jak sam pravi, posud pochybne. — V kratkem
popisu trasnenek poznamenava, ze majl tvkadla slozena z ostni clanku, chodidla maji
dvouclenna, a ze zivi se pylem rostlin. Kdyz lezou po lidske kuzi, zpusobuji pry ne-
snesitelne simrani.
C. 43.
*1836. A. H. Hal id ay, An Epitome of the British Genera in the Order Thysa-
noptera, with Indications of a few of the Species. The Entomological Magazine. London.
Vol. III. Str. 439.— 451.
Tato prace jest nejdulezitejsi ze vsech, ktere o trasnenkach az po dnesni den
vysly, jestif zakladni praci v oboru tom. Spisovatel jeji Alexander Henry Halida y,
Magister artium, znamy anglicky entomolog, jenz hlavne hmyzem blanokridlym se za-
byval, narodil se pocatkem tohoto stoleti a zdrzoval se dlouhv cas v Londyne a pozdeji
v Lucce, kdez r. 1870. zemrel.
Ve vseobecnem uvodu popisuje autor nejdrive telo trasnenek, pak zmiriuje se
o larvach a nymfach, dale venuje nekolik radku biologii a konecne mluvi o systema-
- 416 -
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SANOPTERA".
tickem postaveni jejich. Vytkneme zde nektere dule^itejsi veci. — Pokud se ustroju
ustnich tyce, jest to, co o nich pise, skoro uplne spravno. Blize o tom zminili jsaie se
v Cash ariatomicke. Tykadla maji pry 8 neb 9 clanku, avsak nekdy sezda. zejichjest
jen 5 neb 6. Hal id ay poprve tez zminuje se o tfech jednoduchych ockach, mezi ocima
se nalezajicich. Pterothorax jest slozen ze dvou clanku, ktere jsou bud' skoro slejne
dlouhe, nebo jest prvni z nich kratsi. Abdomen sklada se z desili clanku, z nichz prvy
zakryt je dole zadohrudi. Dlouhe tfasne na kfidlech slouzi k tomu. aby zvetsily plochu
kfidla pfi letu. Ghodidlo jest dvouclenne s puchyfkem na konci, bez drapku. Larvv
maji mesothorax a metathorax zfetelny, ustroje ustni jejich jsou ustrojum ustnim dospe-
leho hmyzu velmi podobne, jednoduchych ocek tu neni a slozene oci jsou zde nahra-
zeny seskupenymi (conglomeratae). Nymfy podobaji se dospeiemu hmyzu, avsak ohbi
udu jsou potazena blanou a kridla vezi v pochvach. Jejich tykadla jsou zpet k hlave
pfilozena. Lezou sice take, ale jsou mnohem klidnejsi nez larva a dospely hmvz.
Haliday objevil. ze nektere druhy trasnenek opatreny jsou kladelkem (Terebrantia) ,
jine nikoliv ( Tubulifera ). Vajicka techto jiz lake videl. Co se potravy trasnenek tyce,
pravi, ze jsou to st’avy rostlinne. Nektere pry objevuji se v dospele podobe jen na
kratky cas, a to v cas kvetu te ktere rostlinv, na niz ziji.
Rozdeleni trasnenek, Halidavem podane, jest zcela nove a velmi primefene.
Rad Thysauoptera deli totiz na dve Stirpes. Prvni Stirps (i zaroven Familia) jsou Tu¬
bulifera , postradajici kladelka. Jediny rod sem nalezejici nazval Pliloeothrips. Druha
Stirps jsou Terebrantia , majici kladelko (terebra). Tuto deli ve dve celedi (familiae):
ve Stenelytra, s kfidly, opatfenymi jen podelnymi zilkami, a s kladelkem dolu ohnutym,
a ve Coleoptrata, s kfidly, opatfenymi krome podelnych tez pficnymi zilkami, a s kla¬
delkem nahoru zahnutym. Stenelytra rozdeluje v rody Heliothrips , Sericothrips, Thrips
a Belotlirips. Rod Thrips zase v podrody (subgenera) Ch irothrips , Limothrips , Apti-
nothrips a Thrips v uzsim smyslu ; Coleoptrata pak v rody Melanthrips a Aeolo-
thrips. Tento ma podrody Coleothrips a Aeolothrips v uzsim smyslu. — Stirps Tubu¬
lifera ma nasledujici znaky: osm clanku v tykadle, makadla maxillarni o dvou clancich
s prvnim velmi kratkym, kridla bez zilek a v klidu skfizena a konecne posledni clanek
abdomenu u i 9 tenky, rourovity. Stirps Terebrantia pak ma tyto znaky: devet (»pro
typo«) clanku v tykadle, makadla maxillarni o tfech clancich, a kfidla se tfemi podel-
nymi zilkami. Dale poznamenava o nich, ze skaci, zadkem se odmrst’ujice.
V celku popisuje Haliday 11 rodu (podrody v to pocitaje) s 41 druhy. -
V nasledujicim uvadime jmena druhu Haliday ovych na jmena v nasi monogratii uzivana.
1. Phloeothrips pedicularia Halid. = Trichothrips pedicularia Halid.
2. — aculeata Fabr. == Anthothrips aculeata Fabr.
3. — Ulmi Fabr. = Trichothrips ulmi Fabr.
4. — flavipes Halid. = Trichothrips pedicularia Halid.
5. — Statices Halid. = Anthothrips statices Halid.
— 417 —
53
H. UZEL, MONOGRA PH I E DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
18.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
28.
24.
25.
26.
27.
28.
29.
30.
31.
32.
33.
34.
35.
36.
37.
38.
39.
40.
Phloeothrips coriacea Halid. ■ == dto.
• — annulicornis Halid. = dto.
Heliothrips Adonidum Halid. = Heliothrips haemorrhoidalis Bouche.
Sericothrips staphylinus Halid. == dto.
Thrips (Chirothrips) manicata Halid. = Ghirothrips manicata Halid.
— (Limothrips) denticornis Halid. ?= Limothrips denticornis
Halid.
■ — (Limothrips) cerealium Halid. = Limothrips cerealium Halid.
— (A p t i n o t h r i p s) r u f a v. Gleichen. == A p t i noth rips rufa v .Gleichen.
nitidula Halid. = Aptino thrip s nitidula Halid.
— Ulicis Halid. =■ Physopus ulicis Halid.
— phal.er.ata Halid. — Physopus phalerata Halid.
— oh s cur a Mail. = A nap ho thrips virgo m. — Miilleruv druh
obscura (nedostatecne popsany) jest jak mysllm, Halid ay uv druh
discolor.
— u 1 m i f o 1 i o r u m Llalid. . = P li y s o p u's u lm if o li o r um Halid.
— atrata Halid. = Physopus atrata Halid.
— vulgatissima Halid. '= Physopus vulgatissima Halid.
— Cyn or rhodi Halid, pozbfva platnosti, nebyv dostatecne popsan.*)
— grossulariae Halid, pozbyva platnosti z tehoz duvodu.*)
physapus L. = Thrips physopus L.
— fuscipennis Halid. = dto.
- — Ericae Halid. = dto.
— Urticae Fabr. = Thrips flava Sc.hr.
— co rymbif er ar um Halid, pozbyva platnosti, nebyv dostatebne popsan.*)
— minu tissima L. =:,dto.
— discolor Halid. S dto.
livida Halid, pozbyva platnosti, nebyv dostatecne popsan.*)
— Primulae Halid. = Physopus primulae Halid.
— decora Halid. 4= Physopus primulae Halid.
— dispar Halid. = Bali o thrips dispar Halid,
brevicornis Halid. = Baliothrips dispar Halid.
— subaptera Halid. Pachythrips subaptera Halid,
pallens Halid. — Thrips discolor Halid.
(Belothrips) acuminata Halid. = Belothrips acuminata Halid.
Melanthrips obesa Halid. = Melanothrips fusca Sulz.
Aeolothrips (Col eothrips) fasciata L. = Aeolothrips fasciata L.
— - vittata Halid. = Aeolothrips vittata Halid.
*) Nicht geniigend beschrieben.
J. UZ E L, lMOiNOGRAFIE RADU „T H Y S A N 0 P TE R A\
41. Aeolothrips (Coleofhrip s) albicincta Halid. = Aeolothrips albo-
cincta Halid.
C. 44.
1836. J. H. Curtis, British Entomology; being illustrations and descriptions of
the genera of Insects found in Great Britain and Ireland. 1823 — 1840. London.
V teto praci uvadi anglicky malir John H. Curtis na str. 748. druh Hali-
dayuv Thrips dispar.
C. 45.
*1836. H. Burmeister, Handbuch der Entomologie. Berlin 1832 — 1847.11. Bd.
1835. Str. 404.— 418.
Med. a Phil. Dr. Hermann Burmeister, professor zoologie a feditel Zoologi-
ckeho musea v Halle, vyborny entomolog, pocita trasnenky v tomto dile mezi svuj novy
rad Gymnognatha , tedy mezi hmvz s volnymi kusadly, v kteremzto nahledu ho nejvtce
podporuje pfitomnosf makadel, pri cemz nepopira pfibuznosf tfasnenek s rhynchoty.
Burmeister nazyva trasnenky Pliysopoda , kterezto jmeno utvofil z Dumerilova
jmena francouzskeho Physapodes (viz C. 36.), formalne je opraviv. Co se ustroju ustnich
tfee, potvrzuje v ceiku pozorovani Halidayova. Na noze vidt trochanter. Chodidlo,
pravi mezi jinym, konci se koznim laluckem ci pfissavkou, jiz za zvlastni clanek neslusi
povazovati. Drapky schazejl uplne. Desaty clanek abdominalni jest rourovity, avsak
spravneji za pohlavnt ustroj povazovali se pry musi. Trasnenky zivi se jen potravou
rostlinnou, a ty, Mere v kvetech ziji, ssaji asi nektar jejich. J.sou na druhy velmi cetne,
znaky genericke jsou vsak malo rozmanile.
Burmeister pfijima rozdeleni Halid ayovo uplne a uvadi vseckv druhy, timto
autorem popsane, pridavaje k nim jeho diagnosy a jeho poznamky, jen malokde neco
nepatrneho mene neb doplnuje. K rodu Phloeothrips pridava druh Phi. alhipennis
(= Anthothrips aculeata ) a pod jmenem Phi. coricicea Halid, popisuje druh Acan-
thothrips nodicornis. 0 terebran'tiich pravi, ze skacou pry, vymrst’ujice se koncem abdo-
menu, ktery nejdrive dolu ohnou a razem opet narovnavaji. — Skupinu Halidayovu
Stenelytra prekrtiva Burmeister na Stenoptera , nebof jest jmeno Stenelytra zadano,
byvsi pfideleno Latreillem jiste skupine brouku. Hal id ay uv druh Heliothrips
Adonidum stotoMuje pravem sBoucheovym druhem Thrips (= Heliothrips) haemo-
rrhoidal/is, jiz drive popsanym. Podrod Halid ay dv Aptinothrips vynechava, ponevadz
soudi (nepravem), ze zastupcove jeho jsou larvy, jezto jim schazeji kridla i ocka, a jezto
maji jen sest clanku v tykadle. K podrodu Chirothrips pridava druh longipennis
(= Ch. manicata).
C. 46.
*1837. A. H. Haliday, Additional Notes on the Order Thysanoptera. The Ento¬
mological Magazine. London. Vol. IV. Str. 144. — 146.
— 419 —
53*
JtL UZEL, MON 0 G RAP HIE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA.
V tomto clanku uvefejiiuje Hal id ay nelUere dodatkv k praci sve dfivejsi. —
Zprvu zmihuje se o dvou cizopasnicich tfasnenek ( Ocypete a mall bill rozlocove). Pak
pravi, 2e bezkfidla forma druhu Phloeothrips Vlmi jest samec, okiidlena pak samice,
a popisuje larvu i nymfu jeho. Potom nasleduje popis noveho druhu Phi. pini ( Tricho-
thripspini ) a vajicka i larvy jeho. Dale popisuje zlutou larvu a nymfu druhu Thrips
(. Limothrips ) cerealium , doplnuje popis druhu Mptinothrips nitidula a mluvi o larve
druhu Thrips phalerata a jakehosi druhu, jejz nazyva Thrips Persicae , k nemuz
vsak popisu nepfidava.
C. 47.
*1837. Dr. W. F. Erichson podava referat o praci Halidavove (C. 43.) a vy-
tyka spisovateli, ze pojmenoval rodv proti pravidlum Lineem (Philosophia Bolanica,
§. 225.) vytknutym. Archiv liir Naturgeschichte. 3. Jahrg. Berlin. 2. Str. 332.
C. 47. A.
1837. G. Dahlbom, Kort underrattelse om Skandinaviska Insekters allmannare
Skada och Nytla. Lund. Str. 149.
Dahlbom mluvi zde tez o »obycejne tfasnence«, ktera zpusobuje na obili bile
skvrny, jez maji za nasledek, ze zrnka vadnou, a ze klasy stavaji se hluchymi.
C. 48.
1838 — 1840, J. 0. Westwood. Introduction to the modern classification of
Insects. London.
J. 0. Westwood, vyborny entomolog a inspector sbirek pfirodovedeckvch
v Oxfordu, klade tfasnenky v tomto svem dile jakozto pfechodni fad (Ordo Thysano-
ptera) mezi Orthoptera a Neuroptera a rozdeluje je die Hal id aye. — Mluve o biologii
jejich (II), tvrdi. ze zivi se pletivem rostlinnym a uvadi cetne pfipady jejich skodlivosti.
Tak vypocitava zvlaste skodyjimi zpusobene na obili. melounech (jakysi Thrips ochracea),
olivach a na rostlinach ve sklenicich. V poslednim pfipade jest skudcem Heliothrips
adonidum Halid. (= H. haemorrhoidalis). Osborn vsak (C. 1G3.) domniva se, ze
skudcem onim bvl snad Heliothrips (— Parthenothrips ) drncaenae Heeg.
C. 49.
1839. L. Du four, Description et figure dune nouvelle espece de Thrips. Annales
des Sciences Naturelles. 2. Ser. Zoologie. Tom. 11. Str. 320. — 324.
Lekaf Leon Dufour popisuje novy, jak se domniva, druh tfasnenek, kterf jest
bezkfidly a vvznamenava se trnem na konci pfednich tibii a chodidlv pfednich noh. pozusta-
vajicimi pry jen z mechyfku. Dale vyobrazuje larvu a nymfu teto tfasnenky (Tab. 8., obr. 8.)
a pravi, ze nalezl na nymfe pochvy kfidel, ac dospely hmyz jest bezkfidly. Popsany druh.
420 —
J. UZEL, MONO G R A F I E RADU ,TH YS ANOPTER A“.
ktery Dufour nazyva Thrips aptera, jest nejaky Phloeothrips (Haliday [C. 61.] tvrdi,
ze to jest jeho Phi. pint), a pochvy kridelne u nymf vysvetli se snadno, kdvz uvazime,
ze dospely hmyz u zastupcu rodu Phloeothrips miva krome bezkridle formy, kterou
Dufour toliko vide], tez formu okridlenou, od niz jen nymfy nalezl.
C. 50.
*1839. H. Burmeister, Genera Inseclorum. Iconibus illustravit et descripsit
H. Burm. Berolini. 1838.
V teto stkvostne praci, v m2 mnoho hmyzu prekrasne jest vymalovano, podava
nam Burmeister obrazky tri tfasnenek, vyborne provedene a kolorovane; take pfi-
pojuje mnohe podrobne vykresy jednotlivvch cast! jejich. Trasnenky tyjsou: Heliothrips
haemorrhoidalis Bouche, Thrips longipennis Burm. (== Chirothrips manicata ) a Phloeo¬
thrips coricicea (= Acanthothrips nodicornis). Ke kazdemu druhu vztahuje se clanek
latinsky sepsanf. Tuto Burmeisterovu knihu nenalezam citovanou, krome v kompilaci
Amyotove a Servillove (C. 54.), v zadne pozdejsl praci o tfasnenkach.
Pokud se ustroju ustnich tyce, jest Burmeister prvnim, ktery je vvobrazuje,
a to ode vsech tri vymalovanych druhu; od druhu Heliothrips haemorrhoidalis na
Tabuli » Heliothrips «, obr. 2., 4. a 5., a na Tabuli » Phloeothrips «, obr. 10. — 14.; od
druhu Thrips longipennis na Tabuli »Thrips«, obr. 2.-7.; od druhu „ Phloeothrips
coriacea“ (= Acanthothr. nodicornis) na Tabuli » Phloeothrips «, obr. 3. — 5. 0 studiich
Burmeistero vych v ohledu tom promluveno na pfislusnem miste v Cash anatomicke. —
Kladelko vyobrazuje Burmeister od druhu Heliothrips haemorrhoidalis (Tabule »He-
liothrips«, obr. 6. a 7.) a od druhu „Thrips longipennis “ (Tabule »Thrips«, obr. 9.).
Pravi, 2e jim samicky nafezavaji listy rostlin, a 2e kladou do techto skulin sva vajicka.
Blizsi zpravy o ldadelku, jak Burmeister si ho predstavoval, viz v Cash anatomicke. —
Tarsus shledava u rodu Heliothrips jednoclennym (Tabule » Heliothrips «, obr. 3.). u rodu
Thrips tficlennvm (Tabule »Thrips«, obr. 8. a 13.) a u rodu Phloeothrips (s. 1.) dvou-
clennym (Tabule » Phloeothrips «, obr. 6. a 7.). Mechyfek, na konci tarsu se nalezajici,
ma take Burmeister za pfissavku. — 0 tykadlech pravi, ze u rodu Heliothrips
(Tabule » Heliothrips «, obr. 8.) a Thrips jsou osmiclenna, u rodu Phloeothrips (Tabule
» Phloeothrips «, obr. 2.) deviticlenna. — Od rodu Heliothrips popisuje larvu. nymfu
(t. j. pronymfu) a pupu (t. j. nymfu) a tvrdi nepravem, ze »pupa« prijima potravu.
Larvu a nymfu od druhu Heliothrips haemorrhoidalis kresli na Tabuli »Thrips«, obr.
10. a 12. — Od rodu Phloeothrips prvni vyobrazuje kridlo (Tabule »Phloeo thrips «,
obraz 15.).
C. 51.
*1840. Rvlif J. W. Zetterstedt,Insecta lapponica descripta. Lipsiae. Str. 312. a 313.
Professor zoologie a botaniky rytif Joh. Willi. Zetterstedt nezna jeste studii
Halid ayovy-ch a Burmeisterovf ch, tak2e cteme jeste v jeho kratkem vseobecnem
— 421 —
H. UZEL, MON O.GRAPHI.E DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
popisu tfasnenek: »Rozdil pohlavi jest neznam.« Zetterstedt uvadi z lesniho a sub-
alpinniho pasma Laponska tfi druhy. tfasnenek, totiz Thrips physcipus L. (?), Thrips
Fungi (atra, hemelvtris glaucis immaculatis, antennis . pallidis fusco-annulatis, tarsis ti-
biisque testaceis, his medio nigris, . . . capite subquadrato, . . . stylo anali elongato)
a Thrips picipes (nigra, nitida; hemelytris subulatis fuscis, basi albidis, pedibus rufo-
piceis, tarsis pallidis/ . . . minutissima, antennis basi pallidis. 0 dvou poslednich ma za
to, ze jsou nove. Thrips Fungi, kterou Zetterstedt naleza zaroven s jejimi cervenymi
.larvami v polyporech, . na bfizach rostoucich, jest najisto Phloeothrips , a bezpochyby
Phloeothrips pin i. Thrips picipes, ve kvetech nalezena, jest nedostatecne popsana,
takze nelze ji opet poznati.
c: 52.
*1840. W. F. Erichs on podava referat o praci Dufourove (C. 49.) a upo-
zornuje na to, ze jest podoba tykadel nvmfy, k hlave prilozenych, jiz z literatury znama,
ze vsak velmi zajimava jest pfilomnost’ pochev kfidelmch u druhu, jehoz dospele zvlre
stopy po kridlech nema. Archiv fur Naturgeschichte. 6. Jabrg. Berlin. 2. Str. 324.
C. 53.
1842. F. Tamburin, Memoire sur le Thrips olivarius (Thrips de l’olivier), et sur
les rnoyens de prevenir Jes ravages de cet Insec.te. Draguignan.
V teto praci o peti strankach mluvt F. Tamburin o tfasnence, skodici olivam,
a o prostfedcich, jak predejiii lze jejjmu pustoseni.
C, 54.
*1843. B. Amyot et Audi net Serville, Flistoire naturelle des lnsectes Hemi-
pteres. Paris. Str. 9. a Appendice, str. 637. — 646.
B. Amyot, advokat soudnlbo dvora kralovskebo v Pafizi, a pafl2sky entomolog
Audi net de Serville pfidavaji stat1 o tfasnenkach jakozto dodatek k svemu prlrodopisu
hmvzu polokridleho. Jak ze slov jejich na str. 9. jest patrno, pochybujl o tom, ze. na-
lezeji tfasnenky mezi hmyz polokridly, a za hlavni pficinu toho uvadeji, ze trasnenky
majl makadla. Proto take jen dodatecne o nich mluvi. — V teto praci nenalezame za-
dneho noveho fakta. Autofi sami zadne tfasnenky ani neohledali. I jest sebrano vse pouze
z literatury, a to hlavne z prace Halid ay o vy (C. 43.) a obou praci Burmeistero vych
(C. 45. a C. 50.).
V uvodu podavaji nekolik nejvseobecnejsich lilerarnich poznamek a venuji nezcela
jeden list popisu tela jejich i zpusobu zivota. V syslematicke casti pfijali rozdeleni
Halidayovo a jen v tom zmenu zavedli. ze nekterym skupinam druhu dali nova
jmena rodova. Pokud se lubuliler tyce, deli Halidayuv rod Phloeothrips na rod
Hoplothrips (sem radi druhy aculeata Fabr., corticis Deg. |= Acanthothrips nodi-
cornis\, flavipes Halid. [= Trichothrips pedicularia ] a statices ), na rod Haplothrips
(k nemu kladou Burmeisteruv druh albipennis [— Anthothrips aculeata ]) a na
— 422 —
J. 'UZEL, MON 0 GRAFIE RADU „T II Y S AN 0 P T E R A“ .
rod Phloeothrips s. sir. (sem cltajl dmhy: coriacea Halid, a annulicornis Halid.)
Halidayuv druh Phloeothrips pedicular ia, jenz jednoduchych ocek ani kfidel
nema, pokladajl nasi aotofi ve sbode s Bu r mei.s t erem za larvu; pravl vsak, Ze
v piipade, Ze by se mylili, by] by zmlneny druh zastupcem ctvrteho rodu tubulifer.
Rozdeienl to jest patrne pochybene (viz tez pflslusne mtsto v Cash systematicke). —
Terebrantia deli na Stenopterd (Burmeisterem opravene jmeno Halidayovo: Stene-
lytra ) a na Coleoptrata Halid. Stenoptera rozdeluji na nasledujlcl rodv: Heliothrips ,
Sericothrips. Chirothrips, Limothrips , Odontothrips, Physapus, Thrips, Taeniothrips ,
Tmetothrips. Belothrips. Halid ay o vy rody Heliothrips a Sericothrips zachovali
totiz i s druhv jejich. Podrod Halidayuv Chirothrips povysujl na rod a cltajl k nemu
druhy manicata Halid, a Burmeisteruv druh longipennis (= manicata). Podrod
Halidayuv Limothrips povysujl taktez na rod a pocitaji sern druhy denticornis Halid,
a- physapus Kirby (= cerealium). Halidayuv podrod Thrips rozdeluji v rody Odonto¬
thrips*). Physapus , Thrips , Taeniothrips *j a Tmetothrips *). ktere majl tv to spolecne
znaky: obe pohlavl jsou okfldlena, nenl Mdnvch zvlastmch stetin na poslednim clanku
abdohiinalnfm. Rod Odontothrips (i§66c == zub) ma ty to znaky: prednl tibie a tarsy
ozbrojeny jsou uvnitr sirokym zubem. Sem cltajl druhy ulicis Halid, a phalerata Halid.
Rod Physapus (tlm k platnosli pfivadejl jmeno jiz Degeerem zavedene): prednl tibie
a tarsv neozbrojenv. Stylus tykadel zfetelne dvouclenny. Sem kladou druhy : obscurus
Miill . (= Auaphothrips virgo). ulmifoliorum Halid., citratus Halid., ater Deg. (== vulga-
tissima ) a cynorrhodi Halid. Rod Thrips ma tyto znaky: prednl tarsy neozbrojeny.
Stylus tykadel velmi kratky, clanky jeho stezl rozeznatelne. Sem radl druhy: grossula-
riae Halid., physapus L., fuscipennis Halid., ericae Halid., urticae Fabr., corymbi-
ferarum Halid., minutissima L. discolor Halid., livida. Halid. Rod Taeniothrips
(tM'w = stuha): prednl tarsy neozbrojeny. Hofejsl krldla s pflcnymi stuhami. Sem cltajl
druhy : primulae Halid., decora Halid, a brevicornis Halid. Rod Tmetothrips ( TjJ.aco = ufe-
zavam, t. j. krldla): prednl tarsy neozbrojene, oba pary krldel kratsl nez pterothorax.
Sem kladou druhy: subaptera Halid, a pollens Halid. Halidayuv rod Belothrips
i s druhem acuminata Halid, autofi zachovali. Podrod Halidayuv Aptinothrips
rovnez jako Burmeister povazujl za larvy. Druhou celed" terebrantil, Coleoptrata totiz,
deli nasi autofi na rody Melanothrips , Coleothrips a Aeolothrips. Halidayuv rod
Melanothrips zachovali i s druhem jeho obesa Halid. Podrod Halidayuv Coleothrips
povfsili na rod a cltajl sem druhy: fasciata L. a vittata Halid. Taktez povysili Hali¬
dayuv podrod Aeolothrips na rod a kladou sem Halidayuv druh albocincta.
C. 55.
V te dobe tuslm napsal Curtis v casopise Journal of the Royal Agricultural
Society, Vol. VI. (str. 499.), clanek o trasnenkach, Skodlclch 2itu ( Thrips cerealium ),
*) Rody ty zakladaji se na znaclch nepodstatnych.
- 423 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNff TH YSANOPTERA.
bramborum (T. minutissima ), meloumim ( T . ochracea ) a jinym hospodafskym rostli-
nam. Autor podava zde tez obsirny prtrodopis drahu T. cereaiium.
C. 56.
1847. v. Biilow-Rieth upozornil v casopise »Stettiner Entomologische Zeitung'«,
sir. 377., na skody, ktere jistf druh tfasnenek na obilt nadelal, a sice jak na zimnim, tak na
letnim. Poskozeni jevilo se ttm. ze prostfedek klasu stal se hluchym. Jakym zpusobem
vsak zmtnene • tfasnenky skodu tu delaji, nemohl autor pro nedostatek prostredku pozo-
rovaclch se dovedeti.
C. 57.
1847. C. A. Dohrn, Thrips ein Kornschadiger oder nicht? Stetliner Entomolo¬
gische Zeitung. 8. Jahrg.
C. A. Dohrn pojednava zde na str. 377. — 381. o otazce, zdali trasnenky jsou
zilu skodlivy cili nic.
C. 58.
*1849. Dr. H. Schaum podava referat o praci v. Btilo w-Rietho ve (C. 56.).
Archiv fur Naturgeschichte. 15. Jahrg. Berlin. 2. Str. 315.
C. 59.
*1851. E. Blanchard, Tisanopteros. Historja fisica y politica de Chile segun
documentos adquiridos en esta republics durante doce ahos de residencia en ella
y publicada bajo los auspicios del supremo gobierno por Claudio Gay, ciudano chileno
etc. Zoologia Tomo sesto. Paris. Chile. Str. 143. — 152.
Emile Blanchard, professor na Musee d’histoire naturelle v Parizi, napsal ve
spanelske feci clanek o trasnenkach v Gayove dile pro vyzkum jihoamericke republiky
Chili. — Ve vseobecnem uvodu popisuje telo trasnenek (tanou mu vsak vzdy jen na
mysli Tubulifera ), promlouva o larvach a nvmfach, o jejich zpusobu ziti a o jejich
systematickem postaveni. To vse sestavuje jen z literatury a v celku nepridava nic
noveho. Mezi jinym pravi, ze jest pametihodnym faktem, ze kaMv (?) druh volt za
svou potravu urcitou rostlinu nebo aspon rostliny prlbuzne. Trasnenek, obili v Chili
skodtctch, nezna, avsak myslt, ze se rozstrt po vsech zemich, kde se obili pestuje,
a tak, ze zavleceny budou sveho casu take do Chili. — Take Blanchard povazuje
trasnenky za fad, ktery dobfe rozeznava se jak od Hemipter, tak od Orthopter, a dell
je die Hal id aye na dve skupiny, klere nazyva spanelsky Phloeothrtpides (pise vsak
Pleotprides! = Tubulifera Halid.) a Thrtpides (== Terebrantia Halid.).
Po vseobecne casti popisuje Blanchard sedm novych, nahodou sebran^ch druhu,
nalezejtcicb vesmes k terebrantiim. Ke kralke lalinske diagnose jednotlivych druhu pfi-
dava deist spanelsky popis. Tyto druhy jsou: 1. Thrips striaticeps, 2. Thrips rugi-
collis , 3. Thrips femoral is , 4. Thrips annul icorn is, 5. Thrips tibialis , 6. Thrips
— 424
1: UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A“ .
laevicollis, 7. Aeolothrips fasciatipennis. Od prveho druhu (T. striaticeps ) pfipojuje
Blanchard vykres celeho tela, pak tvkadlo a pfedni nohu znacneji zvetsene (Atlas
zoologico, Entomologia, Nevropteros, lam. 2., fig. 12. a, b , c).
C. 60.
V teto dobe tusim napsal Dr. Harris (Treatise, str. 205.) zpravu o larve nejake
tfasnenky, jez zije na psenici; soudi o ni, ze to jest larva druhu Thrips cereaUum.
Ma pry barvu pomerancovou. Fitch (G. 69., str. 306.) domniva se, ze je to snad jeho
Thrips tritici.
C. 61.
*1852. A. H. Hal id ay, Fr. Walker: List of the specimens of Homopterous
insects in the collection of the British Museum. Part IV. London. Order III. Phvsapoda.
Fr. Walker pridava k sve praci o homopterech, v sbirkach britickeho musea
se nalezajicich, tezpozdejsirukopisy a vykresv Halidayovy trasnenek setykajici. Vzhledem
k prve praci Halidayove (C. 43.) lecos je zde zmeneno. K cetnym druhum pfipojena
uplnejsi diagnosa, nektere druhy dfivejsi spojeny s jinymi v jeden, a nekterym skupinam
druhu dana zvlastni jmena. Take nekolik novych druhu je zde popsano.
V kratkem uvodu jedna Hal id ay velmi strucne o vseobecnych vlastnostech
trasnenek a pridava popis neklerych ustroju vnitfnich, coz zde poprve v literature shle-
davame. Udaje anatomicke jsou vsak misty ponekud nejiste. Podame zde dotvcne vv-
zkumy Halidayovy. Nervova soustava sklada se ze ctyr smestnanych zauzlin a z provazce
brisniho, snad jednoducheho. Slinne zlazy jsou miskoviteho tvaru; nalezame jich dva
pary, z nichz kazdy ma jinou podobu. Jejich vfvody jsou nitkovite. Zazivaci roura jest
o polovici dels! nez telo, v oklikach slozena; zaludek blanity nema slepych vybezku;
tenke stfevo jest velmi kratke; malpighicke zlazy, poctem ctyfi, jsou v pfeslenu jednlm
koncem k strevu narostle. Varlata skladaji se z jedine miskovite schranky (na kazde
strane). Vajecniky jsou prstovite rozlozene a maji (na kazde strane) ctyfi vajecne rourky
o cetnych vajecnych komurkach. Vzdusnice jsou tu jen rourovile (vzdusnych vaku totiz
neni). V popisu tubulifer cteme pak zvlaste (vybral jsem jen nove a pametihodne): Ma-
kadla labialni skladaji se ze sesti (?) clanku. Kusadla prveho paru jsou zpet zakfiveria
a daleko vymrstitelna. Zazivaci roura jest skoro o polovinu delsi tela; zaludek jest tvaru
hruskovit'eho a od jicnu hlubokou ryhou oddeleny; tluste stfevo rhensi svetlosti od neho
se rozeznava, a tenke stfevo jest sotva delsi. sveho prfimeru. Sadlo v tele jest krvave
cervenymi, v klubicka shluklvmi zrnky smiseno. Malpighicke zlazy jsou tmave zlutocervene.
Samec ma dva pary pfidavnych zlaz. Vajicko jest tvaru skoro valc.oviteho, neprohnute.
Larva ma 7 clanku v tykadle; jeji rnaxilly jsou rovnobezne, jeji mandibule predlouhe. »Pro-
pupa« ma tykadia rozlozena, tupa. »Pupa« ma tykadla k stranam hlavy zpet pfilozena
a pfirostla. — V popisu terebrantii cteme jeste: Terebra jest skryta v ryze clanku pfed-
54
— 425 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DEK ORDNUNG THYSANOPTERA.
posledniho a posledniho. Kfidla hofejsi opatfena jsou zilkou okruzni a dvema rovno-
beznvmi, bh'zko base pak kratkou zilkou sikmou. Kusadla prveho paru jsou sotva dels!
nez labium. Tykadla jsou »vlastne« deviticleiina, avsak ruzneho tvaru.
K tubuliferum pfidan jest' novy rod, totiz Idolothrips, jenz ma tfi druhy (mar-
ginata , spectrum a lacertina ) zijici v Australii. — - Rod Phloeothrips deli Halid ay
na tfi skupiny. Do prvnl skupiny ( Apterae ) nalezeji druhy, jim2 kfidla i ocka schazeji.
Sem cita svuj drub Phloeothrips tristis. Do druhe skupiny (. Heteropterae ) patfi druhy,
jez jednoduchvch ocek a kfidel nekdv nemaji. jindv vsak je maji. Sem fadi druhy pe-
dicularia Halid. (= die neho flavipes Halid.), ulnii Fabr. a pini (= die neho aptera
Duf.) Do (fell skupiny ( Macropterae ) nalezeji druhy, jejichz obe pohlavi vzdy maji kfidla.
Sem cita druh Statices , svuj novy drub subtilissima a Burmeisteruv drub albipennis
(= die neho aculeatci Fabr.). Konecne uvadi zde jeste dva druhy: coriacea a annuU-
cornis, vyslovuje vsak domnenku, ze nalezeji do skupiny Heteropterae. — Rozdelcni to
jest nevhodne, jak jsem ukazal v Cash systematicke.
Terebrantia rozdeluje Halid ay prave tak jako v praci sve z r. 1836. K popisu
podrodu Apt i not /trips pfidava Walker Halidayovo ohrazeni proti Bur meistero v i.
ponevadz tento pokladal zastupce rodu Aptinothrips za larvy. Zni asi takto: »Muj kratky
popis druhu Aptinothrips rufa zavdal Bur meistero vi pficinu k ukvapenemu tvrzeni,
ze to jest najisto larva, a sice proto, ze konec tykadla jest neclankovany. Druh muj jest
vsak dokonale vvvinutym hmyzem, nebot ma slozene oci, hladkou, korovitou pokozku,
meso- a metathorax spojene v pterothorax. pfedni rohv mesothoraxu vycnivajici a mimo
to dokonalym kladelkem jest opatfen. K vetsi jistote vypestoval jsem ho z larvy, kterou
jsem nakreslil rovnez jako propupu a pupu. Dlouho hledal jsem samce, avsak nadarmo;
konecne v dobe senosece nalezl jsem ho, avsak velice pofidku, takze pfipadal jeden na
nekolik set samic. Co se tyce meho druhu Phloeothrips pedicularia , pravi Hal id ay
dale, pfiznal mu Burmeister opravnenosf, Amyot a Serville vsak nepravem jej za
larvu prohlasuji.« — Rod svuj Thrips rozdeluje zde na sedm »Sectiones«. Jsou to:
Sect. I. Gymnopterae (Prothorax omnino glaber; antennae apicula 3-articulata; hemelytra
venis glabris). Sect. 11. Eudactyli (Alae evolutae; tibiae anticae apice interno denticulis
2. Antennae apicula 2-articulata). Sect. III. Homopterae (Alae evolutae in mareetfem. ;
libiae muticae). 0 teto sekci pravi, ze pro mnozstvi druhu, ktere obsahuje, bude tfeba
ji dale rozdeliti. Sect. IV. Neogami (Alae evolutae, maribus rudimenta; antennae apicula
quasi exarticulata). Sect. V. Heterogynae (Mares apteri, ocellis nullis; leminae alatae.
antennae apicula biarticulala. Vasa hepatica infescentia. quod in hac familia fere singulare).
Sect. VI. Micropterae (Alarum tantum rudimenta thorace breviora, fern.; abdomen sub¬
depresum subtilissime verticillatum ; ocelli nulli). Sect. VII. Brachyderi (Alae plane nullae;
thorax brevissimus; abdomen convexum verticilato-ciliatum ; ocelli nulli, fem.). — Do
Sect. I. cita druh obscura Mull. (— Anaphothrips virgo). Do Sect. II. fadi druh Ulicis
Halid., phalerata Halid, a novy druh Loti. K Sect. Ill. pocita druhy Primulae Halid.,
- 426 —
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU ,TH YSANOF.T ERA*.
decora Halid., atrata Halid., vulgatissima Halid., cynorrhodi Halid., grossulariae
Halid., ulmifoliorum Halid., physapus L., fuscipennis Halid., discolor Halid., corym-
biferarum Halid., minutissima L., urticae Fabr. a novy druh aspera. Sect. IV. ob-
sahuje druh dispar Halid. (= dleHalidaye brevipermis Halid.). Sect. V. obsahuje druh
ericae Halid. Sect. VI. pozustava z druhu subaptera Halid, a. pallens Halid. Konecne
tvofi Sect. VII. novy druh tunicata. — Coleoptraia obsahuji podobne jako v praci
z r. 1836. rod Melanthrips s druhem obesa Halid, a rod Aeolotlirips s podrodv Co-
leothrips a Aeolothrips. Podrod Coleothrips ma druhv fasciata L., vittata Halid,
a novy melaleuca. Podrod Aeolothrips obsahuje druh albicincta Halid.
K teto praci pridany jsou ctyri tabule Halidayem kreslene (Tab. V., VI., VII.
a VIII.), na kterych castecne poprve znazornena jest anatomie tfasnenek a kreslenv s ve-
likou pill mnoha stadia vyvoje i dospele tfasnenky a ruzne cash jejich. Jednotliva vy-
obrazeni, kterych je pres 170, jsou mala a nekdy nedosti jasna; poukazali jsme k nim
na pflslusn^ch mistech. K tabulim pfipojena jsou vysvetleni.*)
C. 62.
*1852. E. Heeger, Beitrage zur Naturgeschichte der Physopoden (Blasenfiisse).
Sitzungsberichte der math.-naturw. Glasse der kais. Akademie der Wissenschaften. Wien.
VIII. Bd. Juni. Str. 123.— 144.
Tuto praci pocina Ernst Heeger lined popisem druhu, nepripojiv vseobecneho
popisu tfasnenek. Uvadi zde druhy nasledujici: Phloeothrips aculeata Fabr. (Tab. XIV.),
„Phl. TJlmi Fabr.“ (Tab. XV.; •= Phi. coriacea ), „Phl. flavipes Halid." (Tab. XVI.;
= Anthothrips statices), Phi. statices Halid. (Tab. XVII.), Thrips IJlicis Halid.
(Tab. XVIII.), T. phalerata Halid. (Tab. XIX.), Melanothrips obesa Halid. (Tab. XX.),
Aeolothrips fasciata L. (Tab. XXL), „Aeol. vittata Halid." (Tab. XXII.; = Aeol. fasci¬
ata) a novy brasilskv druh Thrips (= Idolothrips ) Schottii (Tab. XXOL). — Ke kazdemu
z techto druhu (novy druh Schottii vyjimaje) pridava kratky latinsky popis, z Burmei-
sterovy prace (C. 45.) vvjmuty, a dlouhy nemecky (tez u Schottii ), ktery ma mnoho
zbytecneho, lecos duleziteho vsak neobsahuje. — Obrazy jednotlivyc.h druhu jsou velmi
velike, avsak rovnez jako popisv nepfesne.
C. 63.
*1852. E. Heeger, Beitrage zur Tnsecten-Fauna Osterreichs. V. Sitzungsberichte
der math.-naturw. Classe der kais. Akademie der Wissenschaften. Wien. IX. Bd. October.
Str. 473. a dalsl.
Zde popisuje Heeger na prvem miste druh Heliothrips haemorrhoidalis
Bouche (Tab. XVII.). Naleza ho ve sklenicich botanicke zahrady schonbrunnske u Vidne,
*) Podotykame tuto okolnost zvlaste, ponevadz Jordan (G. 162.) vyslovne pravi, ze
takov^ch vysvetleni nem, cim2 by ovsem cena tabuli valne utrpela.
— 427 —
54*
H. UZ EL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
kdez zavinuje vadnuti mladvch vyhonku dvou druhu rostlin. Oplozena samicka klade
sva vajicka obycejne jednotlive na spodni stranu stfedni zilky listu (?). Z tech po 8 — 10
dnech se vylihne rnlada larva, ktera svleknuvsi trikrate svou pokozku, promenuje se
v nymfu a konecne v dokonaly hmyz. Pak popisuje Jarvu a nymfa a velmi obsirne
imago. Rod Phloeothrips deli ve strode s Burmeisterem (C. 45.) na druhy bez ocek
a bez kfidel (jez tu nazyva Aptera) a na druhy s ocky a kfidly ( Elyoptera Heeg.).
Z prve skupiny popisuje zde velmi obsirne dva nove druhy: Plil. (= Cryptothrips )
bicolor (Tab. XVIII.) a Phi. (== Megalothrips ) lativentris (Tab. XIX.). Z druhe sku¬
piny podava popis larvy a nymfy druhu „Plil. Ulmi“ (= Phi. coricicea), jez zobrazuje
na Tab. XX. Painetihodno jest tvrzent Heegerovo, ze vajicko tohoto druhu jest cervene,
larvy ze maji spore a na konci kulickou opatfene chlupy na tele, a ze nymfy jsou ne-
hybne a potravy nepfijimaji. Skoro po cely rok nalezame u toholo druhu vSecka stadia
vyvoje. Zivi se vlhkymi hnijic.imi hmotami, pod korou stromovou se nalezajicimi, a pari
se tak, ze samec byva nosen samici, a oba tubv, ze pfi tom k sobe pfilehaji. Lita jen
za teplych tichych noci, a to jen na kratko. Dale popisuje ITeeger no\rv druh Thrips
Kollari (Tab. XXI.;. = Limothrips denticornis ), jenz vyskyluje se pofidku na rostli-
nach ve skleniku schonbrunnskem, a o nernz pravi. ze jeho samicka klade vajicka na
spodni stranu listu vedle zilek. Konecne nalezame zde popis druhu Thrips (= Physopus )
vulgdiissima (Tab. XXII.), jenz vyskyluje se se svymi larvami a nymfami v mnohvch
druzich kvetin, avsak pry jen jednotlive. — Obrazy Heegerovy jsou take zde velmi
velike a rovnez nespravne.
Teto prace Heegerovy existuje take exemplar (bezpochvby jediny) s obrazy tfa-
snenek J. Tulipanem kolorovanymi.
C. 64.
*1853. H. Schaum podava referat o prve praci Heegerove (C. 62.). Archiv
fur Naturgeschichte. 19. Jahrg. Berlin. 2. Str. 285.
C. 65.
1853. Westwood mluvi v casopise Proceedings ol the Entomological Society
na str. 78. o praci Halidayove (C. 43.) a nazyva ji »adnrirable« (obdivuhodnou).
C. 66.
*1854. E. Heeger, Beitrage zur Naturgeschichte der lnsecten Osterreichs. Vier-
zehnte Fortsetzung. Sitzungsberichte der math.-naturw. Classe der kais. Akademie der
Wissenschaften. Wien. XIV. Bd. December. Str. 365. a dalsi.
Heeger popisuje v tomto clanku dva nove druhy trasnenek, totiz PLeliothrips
(— Parthenothrips) Dracaenae a Thrips Sambuci. Onen druh naleza se ve velikem
mnozstvi na dracenach ve videnskvch sklenicich. Samicky, kterfchz je vzdy vice nez
— 428 —
J. (JZEL, MONOGRAFIE RADU „T H YS A N 0 P T E R A“ .
samcu, nafezavaji kladelkem svym povrch listu a do vznikle skuliny polozi sva vajicka.
Pak podava popis a velmi nepresne obrazy larvy; nvmfy a dospeleho hmyzu, jehoz
kladeJko Iakte2 kresli. — Druhy popisovany druh jest Thrips Sambuci. Jmeno T. Sam¬
buci naleza pry v katalogu Stephensove (C. 39.),. kdez uvedeno jest bez popisu
drnhu, na nejz se vztahuje. V zime zije tento druh pod korou rostlin, na nichz se
v lele zdrzuje (bez, boby, ruze atd.) a pod spadanfm lisli'm jejich. Vajicka klade samicka
na silnejsi zilky listove(?). Nymfy nepfijimaji potravy a pohvbuji se jen, kdyz byly zne-
pokojovany. Pak pop.isuje obslrne tyto nymfy a tez iarvu i dokonalv hmyz a kresli je
velmi zvetsene zaroven s jednim listem bezovvm, jimi poskozenym.
C. 07.
1855. Bremi, Uber die schwarze Fliege (Thrips haemorrhoidalis). Stettiner Ento-
mologische Zeitnng. 16. Jahrg. Sir. 313. — 315.
Bremi mluvi o skudcich zahradnich rostlin z tfidy hmyzu, o zavlecovani jich
novymi rostlinami, o prostfedcich, kterymi je niciti Ize, a uvadi mezi jinym take druh
Tlirips ( Heliothrips) haemorrhoidalis. Tato stat' o hmyzu jest otistena v praci
tehoz autora: »Die Gartenflora Deutschlands und der Schweiz«.
C. 68.
*1855. E Newman, Characters of Two undescribed Species of Thrips. Trans¬
act. of the Entomolog. Soc. of London. New Series. Vol. III. London. 1854 — 1856.
Str. 264.-267.
Autor popisuje zde dva nove druhv tubulifer, zaslane majorem Hamiltonem
z Vychodni Indie, kdez je tento nalezl u Mysore na jistem druhu Anacardia. Jsou to
Idolothrips Halidayi a Phloeothrips Anacardii. Take uvadi v praci te poznamku
Halidayovu, tykajici se zemepisneho rozsireni rodu Idolothrips (vzhledem k tomu
viz pfislusne misto v Cash biologicke). Namitky Newman ovy, proti samostatnosti rodu
Idolothrips tu prones.ene, jsou neopravneny.
C. 68. A.
1855. H. No rd linger, Die kleinen Feinde der Landwirthschaft. Stuttgart.
Nord linger mluvi v teto knize tez o tfasnenkach a pravi mezi jinym, ze Thrips
minutissima byl pozorovan v mnozstvi na nemocnych listech bramborovych. Take
zmihuje se o nemocnem kefi sefikovem, jenz napaden byl zcela malou trasnenkou.
C. 69.
*1856. A. Fitch. I. Report on the noxious, beneficial and other insects of the
state of New-York. Str. 102. — T04. a 304. — 309.
V teto knize venuje Med. Dr. Asa Fitch, entomolog zemedelske spolecnosti
statu New-Yorskeho. dva clanky, v nichz popisuje tfi nove skodlive trasnenky. Prvni
— 429 —
H. UZ E L, MONO GRAPH IE UER ORDNUNG TH Y S AN 0 PTE R A.
jest Phloeothrips Mali , ktera pry bezpochyby zpusobuje opadavani nezralych jablek,
nazirajic je. Touto trasnenkou naZrane jablko naleza se na str. 103. vyobrazeno. —
Druhou tfasnenku, ktera skodi na psenici v severoamerickych statech New-Yorku
a Wisconsinn (zde die Williamse tez na jeteli), nazval Thrips Trltici. Na str. 308.
kresli obraz zvirete celeho a nekterfch jeho cast! silneji zvetsemych. Zvire cele (c) jest
jiste nejaky zastupce tubulifer, jernuz tez kridlo (e) naleZi; tykadlo (f) vsak svedci o tom,
ze Fitch spletl ve svem druhu Thrips Tritici druhy dva, z nichz kazdy jest zastupcem
jineho podfadn trasnenek. Vajicka pak (a), na stopkach upevnena, ktera Fitch za
vajicka jeho ma, nenalezeji trasnenkam vnbec. — Konecne uvadi jeste treti novy druh :
Coleothrips trifasciata, na psenici velmi hojny a krome toho tez na Tanacetum vulgare
nalezenf, jenz jest velmi nedostatecne popsan. Jakozto zvlastni znak uveden jest nedo-
statek tfasni na kfidlech (bezpochyby vide] Fitch jen pfedni okraj jejich). Take pricnych
zilek pry nema (?.). Hlava jeho s tykadlem nakresleny jsou na str. 308.
C. 70.
(1857). A. Fitch, IT. Report on the noxious, benefical and other insects of the
state of New-York. Str. 127.
Fitch popisuje zde novy druh Phloeothrips caryae , ktery- nalezl na nadorech
listovYch jisteho druhu ofechu, avsak pochybuje o tom, ze jest puvodcem tech nadoru.
C. 71.
*1857. K. E. Gerstaecker podava referat o praci Fitcho ve (C. 69.). Archiv
fiir Naturgeschichte, 23. Jahrg. Berlin. 2. Str. 383.
C. 72.
*1858. E. Re gel, Ein noch unbeschriebener Thrips, der die Gewachshauspflanzen
der St. Petersburger Garten bewohnt. Bulletin phys.-mathem. de Y Academie imp. des
Sciences de St. Petersbourg. II. Str. 627. — ^633.
E. Re gel popisuje zde novy pry druh: Thrips (= Heliothrips ) Dracaenae ,
ktery se vyskytuje v milionech na rosllinach v teplvch sklenicich petrohradskych a zle
tu fadi, zvlaste na dracenach. Od tohoto druhu vyobrazuje dospely hmyz s kfidly slo-
2enymi a s kfidly rozlozenymi, pak jeho larvu (jest to nymfa), pak hlavu, kridlo a nohv,
a to nespravne a velmi primitivne. Take popisuje velmi strucne zpusob jeho zivota
a pravi, ze »zufive« se rozmnozuje. Zminena tfasnenka jestHeegeruv druh, popsany
r. 1854. (C. 66,), a to nahodou pod timtez jmenem.
C. 73.
*1859. F. Walker, Characters of some apparently undescribed Ceylon Insects.
Annals and Magazine of Natural History. London. Third Series. No. 21. XXIII. Str. 224.
— 430 -
J. U Z EL, MON 0(1 RAF IE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A\
Autor popisuje zde mezi jinym »jak se zda« (!) novym hmyzem ceylonskym take
nov^ druh tfasnenek, jejz nazyva Phloeotl trips stenomelas.
C. 74.
*1860. Kolenati, Einige neue Insecten-Arten vom Allvater. Wiener Entomolo-
gische Monatschrift. Wien. IV. Band. Phvsapoda. Sir. 390.
Professor Dr. Kolenati naleza pod kameny na Pradedu novf pry druh tfa¬
snenek, klerf zde popisuje. Jest to Phloeothrips Halidayi (= Phi. annulicornis).
C. 75.
V teto dobe snad pise Osten-Sacken (Dept. N. A., str. 201.), ze pozoroval
nektere nadory, zpusobene mouchou Lasioptera vitis 0. S., jichz dutinv bvly opustenv
puvodnimi obyvately, za to vsak obsazeny cetnymi tfasnenkami.
C, 76.
V teto dobe asi lake B. D. Walsh, napsal v casopise Proceedings of the Ento¬
mological Society of Philadelphia (Vol. I. na str. 310.) zpravu, jakozto prispevek k svemu
nahledu, ze nektere trasnenky jsou masozravymi. Zpravu tuto viz na pfislusnem miste
v Cash biologicke.
C. 77.
0 neco pozdeji podal B. D. Walsh v tomtez casopise (Vol. III. na str. 611. — 612.)
zpravu jinou, ve ktere hledi vysvetliti ukaz, ze casto nadory much bejlomorek ( Cecido -
myidae) jsou prazdny. Viz o tom v Cash biologicke.
C, 78.
V teto dobe snad popsal Heer jednu fossilni tfasnenku, nalezenou v tfetihornim
utvaru u mesla Aix v ji^ni Francii.
C. 78. A.
1865. C. L. T a sc hen berg, Naturgeschichte der wirbellosen Thiere, die in
Deutschland sowie in den Prov. Preussen und Posen den Feld-, Wiesen- und Walde-
Culturpflanzen schadlich werden. Leipzig. Str. 195. — 197. Tab. IV., fig. 23.
Taschenberg mluvi v teto knize o trasnenkach skodicich obili v Nemecku. Die
Try bom a (C. 183.) jsou zde spleteny dva druhv, totiz Anthothrips aculeata a Limo-
thrips cerealium.
C. 79.
1866. B. D. Walsh poznovu vyslovuje v casopise Practical Entomologist (Vol. I.
na str. 21.) svou domnenku, ze trasnenky jsou masozravymi (»cannibal«), nebot asi zerou
skodlive larvy jineho hmyzu, cimz rolnikovvmi pfately se stavaji.
— 431 —
EL UZE L, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS ANOPTE RA.
C. 80.
1866. E. Deyrolle, Sur un nouvel appareil servant & detruire les Thrips. Annales
de la Societe Entomologique cle France. 4. Serie. T. 6. Bulletin, p. LIV.
E. Deyrolle popisuje novy pflstroj, urceny k tomu, by nicil skodlive frasnenky.
C. 81.
1866. M. Girard pfidava v temz casopise k clanku Deyrollovu (C. 80.) po-
znamku.
C. 82.
1867. B. D. Walsh, The true Thrips and the Bogus Thrips. Practical Entomo¬
logist. Vol. II. Nr. 5. (S dfevoryty). Sir. 49. — 52.
V teto. praci hied! Walsh dokazati opet hmyzozravosf trasnenek. prave, 2e
objevil vice nez dvacet pripadu, kdv trasnenky zivily se larvami hmyzu, nadory rost-
linne zpusobujicich, cimz pry je dokazana jejich masozravosf. To by bvlo prve skutecne
pozorovani hmyzozravosti trasnenek, ktere Walsh ve svych zpravach uvefejnuje, nevidel-li
snad jen trasnenky, zivici se st’avami nadoru. Dale poznamenava, ze trasnenky snad
poziraji take larvy malych broucku (viz o tom tez v Cash biologicke).
C. 83.
1867. F. Low poznamenava v casopise »Verhandlungen der k. k. Zool.-bot.
Gesellschaft. Wien. XVII. Bd.« (na str. 747.), ze Heliothrips haemorrhoidalis byl na-
lezen na Viburnum tinus.
C. 84.
*1867. Georg Ritter von F r a u e n f e 1 d, Uber Aleurodes und Thrips, vorziiglich
im Warmhause. Verhancllungen der k. k. Zool.-bot. Gesellschaft. Wien. XVII. Bd. Zoolo-
gische Miscellen. XIII. Str. 793. — 801.
Rytir Frauenfeld podava zde zpravu o trasnenkach, zpusobujicich skody ve
videnskych sklenicich. Jest jich pry nekolik druhu, z nichz nejcetnejsi jest Heliothrips
haemorrhoidalis Bouche a H. dracaenae Ileeg. Uvadi pak seznam rostlin (Bense-
lerem sestaveny), na nichz trasnenky ve sklenicich zvlaste se zdrzuji, a dodava, ze
se zda, jakoby jednotlive druhy trasnenek na teze rostline na vzajem se vylucovaly.
Konecne popisuje novy druh Thrips Benseleri , nalezeny na kukurici, v zahrade pod
sirym nebem pestovane.
C. 85.
V teto dobe snad, pravi prof. Dr. C. V. Riley, pojednavaje o nepfatelich msice
revove (. Phylloxera ) v Sev. Americe (Mo. Rept. VI. Str. 50. a 51.), ze nejvice hubi
ji krvave cervena larva nejake cerne tfasnenky s bilymi kridly, jiz popsal pod jmenem
Thrips phylloxeras , a jez lihne se z vajicek, polozenych do nadord onou msici
zpusobenych.
— 432 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH Y S A N 0 P T E R A“ .
C. 87.
(1869). Ferd. Cohn, Untersuchungen fiber Insektenschaden auf den schlesischen
Getreidefeldern im Sommer 1869. Eine ernsle Mahnung an unsere Landwirthe.
Spisovatel mluvi zde, krome o jinych na obili skodlivvch druzich hrnyzu, take
o trasnence Thrips cerealium.
C. 88.
V teto asi dobe popsal S. H. Scudder v casopisech »Proc. Bost. Soc. Nat.
Hist., VI « (str. 117.) a »Geological Magazine, V« (str. 221.) fossilnt trasnenku Pcilaeo-
thrips fossilis ze severoameric.kych tfetihor, kterou pozdeji vyobrazuje v Zittelove
knize: Handbuch fur Palaeontologie, I. Abth., 2. Bd. (str. 784., obr. 999.).
C. 89.
1869-70. T. J. Bold, Great abundance of Thrips. The Entomologist’s Monthly
Magazine. London. Vol. 6.
Zde mluvi Bold na str. 171. o tfasnenkach, ve velikem mnoMvi se vyskytnuvsich.
C. 90.
1870. A. S. Packard, New and Injurious Ins. Little Known.
Dr. A. S. Packard pise zde o jislem druhu trasnenek skodicim cibuli.
C. 91.
1870. K. Lin deman zminuje se o skodlive cinnosti trasnenek na obili v okoli
Moskvy.
C. 92.
1870. C. Cornelius, Massenhaftes Auftreten eines Insekts aus der Zunft der
Blasenfiisse. Stettiner Entomologische Zeitung. 31. Jahrg.
Spisovatel vypravuje zde na str. 325. a 326., ze tfasnenky na podzim v zastupech
stehuji se do domu a hledaji tu pod calouny, obrazy, ve skulinach a podobne ukryt
pred zimou. V krajinach na dolnim Ryne a v hrabstvi Mark jest toto stehovani trasnenek,
pro cloveka pry nemile, znamym ukazem. Stehovavy ten drub jest snad Thrips longi-
pennis Burm. (= Chirothrips manicata).
C. 93.
V teto dobe tusim popsal Menge tri druhy trasnenek z pruskeho jantaru.
C. 94.;
1871. A. Muller, Thrips destructive to green peas. Transactions of the Ento¬
mological Society. London. Proc., str. XL.
Albert Muller mluvi zde o tfasnenkach skodlivych nezralemu hrachu.
— 433 -
55
H. UZEL. MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTER A.
C. 95.
1871. J. G. de Man, Thrips fasciata Hal. nieuw voor de islandsche fauna.
Tijdschr. v. Entomol. XIV. Jaarg. (2. Ser. 6. D.).
Spisovatel podava na str. 147. zpravu o nove tfasnence pro faunu islandskou:
Thrips £== Aeolothrips ) fasciata Halid.
C. 90.
*1872. T, Baling, Ein dem Geheide schadliches Insekt. Verhandlungen der k. k.
Zool.-bot. Gesellschaft. Wien. XXII. Bd. Str. 651. — 654.
Theodor Beling popisuje velmi obsirne novy pry druh Thrips frumentarius
(= Anthothrips aculeata Fabr.) a oznamuje skody, ktere zpusobil r. 1872. v okoli
Seesena na Harzu, a to zvlaste na zite a psenici, mene na jecmeni. Krome teto tfa-
snenky nalezl jeste na obili druh Thrips {== Limothrips ) deuticornis. Thrips cere-
alium tarn se nevyskytuje. — Blizsl zpravy o tom viz v Casli oekonomicke.
C. 96. A.
1872. A. S. Packard pise (Second Ann. Rept. Insects Mass., p. 5. — 8.) o jiste tfa-
snence, kterou nazyva Limothrips tritici (die P erg an da jest to Thrips tabaci), a jez
nadelala toho roku ve Spojenych statech (Massachusetts) znacnych skod na cibuli.
C. 97.
1872-78. A. Muller, Thrips soiling framed engravings. Entomologist’s Monthly
Magazine. Vol. 9.
Spisovatel zde mluvl o nejake trasnence pospinujlcl rvtiny (!).
C. 97. A.
1873. A. E. Holmgren, Om akern's skadligaste insekter.
Holmgren mluvl zde na str. 55. o skodlivosti tfasnenek zvl. na psenici a jecmeni.
C. 98.
*i874.yo.B;H. MbflHHHu mjimm ha/ii. ?mmm KOiiBOHOinxi. •HACfeKOMbixrb
(PHYSAPQDA). H3SBCT. Wl OBLU. jifflB. ECT. TX. H.ll. str. 39.-44. Tab. ix.-xi.
Spisovatel sleduje zde zmeny ve vajlcku tfasnenek od prvnlho objevenl se bla-
stodermu az k vyvoji mlade larvy. Pochodv tyto studoval lilavne na vajlcku druhu Thrips
physopus. Obsirne promluvili jsme o praci teto v Cash vyvojepisne.
C. 99.
(1875). Taschenberg podava zpravu, ze v r. 1874. vyskytlo se v Pfednlch Pomo-
fanech velmi mnoho tfasnenek na Zite, takze jich v jedinem klase bylo lze 20 — 40 nalezti.
Nasledek skodlive cinnosti jejich byla hluchost’ prostfednl casti klasu jimi napadenycb.
— 434 —
J. U Z EL, MONO GRA FIE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A“ .
C. 100
*1875. S. H. Scudder. The Tertiary Physopoda of Colorado. Bulletin of The
United States Geological and Geographical Survey of The Territories. Washington.
No. 4. Second series.
Sammuel H. Scudder popisuje zde dva nove fossilni druhy, nalezene profes-
sorem Dentonem v tretihornim utvaru v Chagrin Valleyi a Fossil Canonu ve Spo-
jenych statech severoamerickych. Jeden z nich, totiz extincta , nalezi dosud zijicimu
rodu Melcmothrips. Druhy, vehista, nalezi do noveho fossilniho rodu Lithadothrips.
Dale pridava diagnosu druhu Palaeothrips fossilis, z Fossil Canonu jiz drive (C. 88.)
Scudderem popsaneho. 0 druzich techto promluvili jsme obsirne v Cash palaeon¬
tologies.
C. 101.
1875. L. Wittmack, Blasenfusse (Thrips) als Schadiger des Flachses. Zeitschrift
des landwirtschaftlichen Central vereins der Provinz Sachsen. 32. Bd.
Autor podava zde na str. 185. — 187. zpravu o trasnenkach skodicich lnu.
C. 102.
1875. J. H. Comstock, A. Syllabus of a Course of Lectures Delivered at the
Cornell University. Ithaca.
V teto knize uverejnuje Comstock nektera pozorovani, vztahujici se ke trasnence
Limothrips poaphagus , jezto poskozuje travu. K trasnence te vsak popisu zadneho
pridano neni.
C. 102. A.
1875. W. M. Schoyen, De for Ager, Eng och Have skadeligste Insekter og
Smaakryb. Kristiania.
V teto knize, dansky sepsane, mluvi Schoyen die Reuter a (C. 113.) o tra-
snenkach skodicich travinam.
C. 103.
(1875). Oustalet uverejnuje v casopise »Bulletin de la Societe Philomatique de
Paris « nekolik fossilnich druhu trasnenek, nalezenych ve vrstvach tretihorniho utvaru
u mesta'Aix v jizni Francii.
C. 104.
1876. A. Szaniszlo, Apro fekete rovaraink. Erdelyi gazda. Koloszvar. 24. sz.
Autor mluvi zde o trasnence „ Thrips frumentarius Beling.“ Viz tez C. 116.
C. 105.
1876. A. Dohrn, Notizen zur Kenntniss der InseCtenentwicklung. Zeitschrift fur
wissenschaftliche Zoologie. Leipzig. 26. Bd.
Autor zminuje se zde o tom, ze prouzka zarodecna u trasnenek se vchlipuje
do vnitr vajicka (invaginovana prouzka zarodecna).
— 435 —
55*
H. UZEL. MONOGRAPHIE DEH OKDNUNG THYSANOPTERA.
C. 106.
1876. E. Dimitr_iewi.cz, Kartekony rovarok. Foldmiv erdek. Budapest. 25. sz.
Dimitriewicz jedna tu o tfasnence Thrips cerealium Halid, poskozujici zito.
C. 107.
*1876. A. G. Butler, Preliminary Notice of new Species of Orthoptera and Hemi-
ptera collected in the Island ot Rodriguez by the Naturalists accompanying the Transit-
of-Venus Expedition. Annals and Magazine ot Natural History. London. Fourth Series.
No. 101. XLV1II. Str. 412. Phvsopoda.
Autor uvcidi zde novv druh, jejz nazyva Aptinothrips fasciatus, a klery byl
na ostrove Rodriguez Gul liver em nalezen. S bezprikladnou lehkomyslnostl podava vsak
popis nejakeho zastupce tubulifer, kterv k nejvetsimu pfekvapent ctenafe kfidly i ocky
jest opatfen, kdezto rod Aptinothrips nedostatkem obou se 'vyznarnenava. Bile pflcne
stuhy. ktere Butler na abdomenu videl. jsou asi spojovaci blany mezi jednollivyini
clankv jeho.
C. 108.
1877. Far wick, Eierablage von Meianothrips obesa Halid. Verhandlungen des
naturhistorischen Vereins der preussischen Rhcinlande und Westfalens. Bonn. 34. Jahrg.
Vierte Folge: 4. Jahrg. Str. 57.
Autor popisuje kladent vajicek druhu Meianothrips obesa Halid. (= M. fusca).
Samicka huste pry nalepuje (?) vajicka sva na listy pryskvrniku. Jordan (G. 162.) asi
pravem ina za to. ze Far wick povazoval trus tfasnenek za jejich vajicka.
C. 109.
*1877. G. Becker, Uber Thrips cerealium im Kreise Kempen. Verhandl. d.
naturh. Vereins d. preuss. Rheinlande u. Westfalens. Bonn. 34. Jahrg. Vierte Folge: 4.
Jahrg. Str. 168. a 169.
Autor podava zpravu o skodach, zpusobenycli na zite larvou tfasnenky Thrips
cerealium na dolnim Rfne, a to v okresu kempenskem, zvlaste pak v okoli Lobbericha.
Skoda jevila se v tom, ze dolejst cast’ klasu stala se hluchou.
C. 110.
*1877. Komi eke, Liber den angeblichen Schaden des Getreideblasenfnsses Thrips
cerealium. Verhandl. d. naturh. Vereins d. preuss. Rheinlande u. Westfalens. Bonn. 34.
Jahrg. Vierte Folge: 4. Jahrg. Str. 330.
Professor Komi eke domniva se, ze tfasnenky zitu neskodi, a hledi vysvetliti
zjevy, ktere Becker (C. 109.) a Taschenberg (C. 99.) za skody tfasnenkami zpu-
sobene meli, jednak pathologickymi ukazv, jednak nedostateenym oplozenitn pylem a jednak
pusobenim jineho hmvzu.
- 436 —
J. U Z E L, M 0 N 0 G R A F I E RADII „T HVSA N 0 P T E R A“ .
C. 111.
1877. N. Dimitri ewicz, Der Gelreide-Blasenfuss auf Roggenfeldern in Schlesien.
Oslerreichisches landwi.rtschaflliches Wochenblatt. 3. Jahrg. No. 46.
Autor podava zpravu o tfasnence Thrips cerealiuin , skodici zitu ve Slezsku.
C. 112.
*1877. A. Ladureau, Eludes sur les maladies du lin. Le Thrips lini. Association
Franchise pour l’avancement des sciences. Comple rendu de la 6e session. Le Havre
1877, Paris 1878.
Reditel laboratofe slatni a stanice agronomicke departementu »Nord« A. Ladureau
jedna v lelo praci obsirne o jakesi tfasnence, ktera bvla nalezena v Severn! Francii na
Inu. zkazenem jistou nemocl, ktere tarn fikaji »brulure«, t. j. uzeh. Podrobne o teto
nemoci pojednali jsme v Casti oekonomicke. Tfasnenku, ktera ony skody zpusobila, na-
zyva Ladureau Thrips lini a podava velmi neuplnv popis (tanou mu v nem na
mvsli trasnenkv vubec) a velmi spatna vyobrazen! larvv i dospelelio hmvzu. takze jeho
clruh nemozno die toho opet poznati. Od druhu Thrips cerealium rozeznava se pry
tim, ze ma pet cliinku v tvkadle, kdezto T. cerealium pry ma jeri tfl (!).
Ve vseobecne casti, kterou Ladureau svvm pozorovanim biologickym predesvla,
popisuje telo ifasnenek die udaju z literatury a die nektervch pozorovani vlastnicb, a sice
v mnohem oliledu chybne. Tak cteme, krome nmohych jinych nespravnosti, ze u larev
Ifasnenek nenalezame misku na konci chodidcl, a ze maji jen 2 neb 3 clankv v tvkadle.
Na jednom miste pravi Ladureau, ze samci tfasnenek, ktefl pry jsou tmavsi nez sa-
niice, maji na konci abdomenu rourovitou prodlouzeninu. kterou vnikaji do kladelka
samic a oplodnuji je. Z teto vety by se snadno mohlo souditi, ze Ladureau povazuje
Tabulifera> (jichz posledni clanek abdom. ma podobu rourovitou) za samce a Terebrantia
za samice tfasnenek. Die velmi primitivnich vyobrazen! konce abdomenu samce a samicky
(sir. 953., obr. 6. a 7.) nelze si o pravem nazoru Ladureauove pfedstavy ucinili.
C. 113.
*1878-79. 0. M. Reuter, Diagnoser ofver nya Thvsanoptera Iran Finland.
Olversigt af Finska Vetenskaps-Societetens Forhandlingar. Helsingfors. NXI. Sir. 207.
a dalsi.
Vyborny liemipterolog, prof. Dr. 0. M. Reuter v Helsingforse, uvadi v teto praci
21 druhu tfasnenek, jez ve Finnsku nalezl. Mezi nimi popisuje devet druhu jakozto nove,
a sice: Phloeothrips longispina (= Megalothrips lativentris Heeg., <$), Phi. tibialis
(= Megalotlir. lativentris Heeg., 9 )■• Phi. pallicornis (== Antkothrips aculeata Fabr.,
Thrips ( Limothrips ) bidens (= Limothrips denticornis Halid., tf), Thrips ba¬
salts (= Physopus ulicis Halid.), T. ffavicornis, T. Salicis , (= Physopus ulmifo-
liorum Halid., T. {Belothrips) bicolor Oxythrips hastcita m. var. bicolor Reut.).
— 437
H.UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA.
Aeolothrips ( Coleothrips ) Umbata (= Aeol. vittata Halid.). Jeden druh jest neurceny. —
Rozmery hlavy, ktere autor u jednotlivych drllu udava, ukazuji casto k tomu, ze mefii
ji ve stavu, kdy jedna cast’ jeji bvla do prothoraxu vtazena. Reuter uziva uplne roz-
deleni Halidayova a cituje patnact praci. die nichz sve druhy urcil. K novvm druhura
pridava obsirnou diagnosu latinskou.
V kratkem svedskem uvodu pravi, ze tez ve Finnsku byly pfilezitostne pozoro-
vany skody tfasnenkami zpusobene, a to na psenici, jecraeni. zite a na travinach lucnich.
Take zminuje se o tom, ze Dr. Thomson ve sve pfirucni knize o skandinavskem hmyzu
uvadi 6 druhu svedskfch.
C. 114.
1879. A. Ladureau, Etude sur la maladie dite brulure du lin. Lille 1879.
V teto praci opakuje Ladureau svoje pozorovani, konana r. 1877. na trasnence,
kterou nazval Thrips Uni , a pridava, 2e larvy prve generace jeji ziji na korinkach
lnu, a teprv dospely hmyz ze ssaje st’avy horejsich cash teto rostliny. Druha generace
pak.zije pry na jinych rostlinach pestovanych, kdez klade do zeme sva zimni vajicka(?).
C. 115.
*1879-80. 0. M. Reuter, A new Thysanopterous Insect of the Genus Phloeo-
thrips found in Scotland and described. The Scottish Naturalist. Vol. 5. July.
Autor popisuje zde na str. 310. a 311. novy druh trasnenek: Phloeothrips
setinodis , ktery v cervenci a srpnu nalezl u Aberdeenu a Morayshire ve Skotsku.
C. 116.
1879. A. v. Szaniszlo, Reitrage zur Lebensweise von Thrips frumentarius
Beling. Verhandlungen der k. k. Zool.-bot. Gesellschaft. Wien. XXIX. Bd. Sitzungsberichte,
str. 33. — 36.
Albert v. Szaniszlo podava zde zpravu o druhu „ Thrips frumentarius Beling"(?),
ktery se objevil ve velikem mnozstvi v nekterych krajinach uherskych, zvlaste pak
u Kolose, a sice na obili, a hlavne na psenici. Ac objevil se tak cetne, byla pry skoda
jim zpusobena sotva patrna, ano zda pry se, ze neni skodnym vubec. Viz take prislusne
misto v Casti oekonomicke.
C. 117.
1880. V casopise: Bull. Soc. Entomolog. Ital., Vol. 12., Trim. 3., podana jest
na str. 250. zprava o dvou trasnenkach skodiclch olivam, z nichz jedna, totiz Phloeo¬
thrips oleae , jest popsana jakozto novy druh, kdezto druha jest neurcena.
C. 118.
*1880. 0. M. Reuter, Thysanoptera fennica. I. Tubulifera. Bidrag till Kannedom
af Finlands Natur och Folk. 40. H. Str. 1.— 26.
— 438 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,THYS ANOPTERA*.
Reuter zamyslf die svedske pfedmluvy k teto praci systematicky zpracovati tfasnenky
finnske a v pfttomnem spisku podava cast' jich, lotiz Tubulifera. Po latinske definici
fadu Thysanoptera popisuje obsirne 12 zastupcu rodu Phloeothrips s. 1., mezi nimiz
uvadi 8 druhu jakozto nove; jsou to Phi. nigripes, dentlpes, parvipennis, nodicornis
(druh tento byl jiz znam B urme i ste rovi, jenz vsak mylne domnfva se jednou, ze
jest to Phi. Ulmi [C. 45.], podruhe Phi. coriacea [C. 50.]), simillima (= Phl. coria-
cea Halid.), annulipes , monilicornis a apicalis (== Trichothrips pedicular ia Halid.).
Druh PM Vlmi , ktery drive (C. 113.) z Finnska zaznamenal, v teto praci vynechava.
C. 119.
*1880. Dr. Philipp Ber tkau podava referat o praci v. Szaniszloo ve (C. 116.).
Archiv fur Naturgeschichte. 46. Jahrg. Berlin. 2. Str. 386.
C, 120.
1881-82. Lintner, An Unknown Grass-Pest. Report of New York Agricultural
Society.
Professor Dr. Lintner podava zde na str. 192. zpravu o tfasnence, skodlcl
travinam (. Limothrips poaphagus). Mluvl o jejlm zpusobu zivota, popisu tfasnenky same
vsak zadneho nepfidava.
C. 121.
. *(1882). Dr. Hermann Krauss podava referat o praci v. Szaniszloove (C. 116.).
Zoologischer Jahresbericht fur 1880. Leipzig. II. Abth. Str. 185.
C. 122.
*1882. A. Fric, Pflrodopis 2ivocisstva pro vyssl gymnasialnl a realm skolv. Druhe
skracene vydanl. Praha.
V teto knize, professorem Dr. Antonlnem Fricem sepsane, naleza se na str.
113. puvodm vyobrazent druhu Heliothrips haemorrhoidalis Bouche. — Zde, jakoZ
i v prvem vvdani z r. 1875., nazvana jsou Thysanoptera puchyf natkami, ktere^to
jmeno odpovida casto uzivanemu latinskemu: Physopoda tgtica = puchyf). Jelikoz jsem
vsak dolozil prioritu jmena Thysanoptera (C. 36.), dovolil jsem si i ceske jmeno za-
fiditi podle latinskeho a nazyvam nas hmyz tfasnenkami, die tfasnl jimiz
kfldla jejich jsou zdobena.
C. 123.
1882. T. Pergande, A request for European Thysanoptera. Entomol. Monthly
Magazine. XVIII.
Theodor Pergande prosi v tomto casopise na str. 235. entomologu, aby mu
posylali evropske tfasnenky. Chce je se severoamerickymi srovnati a tak zameziti, aby
nepopsal nektere americke druhv, ktere jiz z Evropy znamy jsou, jakozto nove. K sve
— 439 -
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
prosbe pfidava seznam evropskych druhu z literatury sestaveny, pripojuje k nim jmena
rostlin, na ktervch ziji, a pros!, aby mu take pri zaslanych druzlch rostliny je zivlcl
udany byly a zaroven naleziste jejich.
C. 124.
1882. T. Pergande, Thripidae wanted. Entomologist. Vol. 15. April.
Pergande pros! zde opet (na str. 94. a 95.) entomologu, aby mu zasylali
1 rasnenky.
C. 125.
1882. Professor Herbert Osborn uvefejnuje v casopise: Psyche, organ of the
Cambridge Entomological club. Vol. 3. Cambridge, na str. 369. zpravu, ze jakVsi zastupce
rodu Phloeothrips , jejz nepopisuje, vyskytl se v mnozstvl na vsech kvetech ovocnych,
ktcre zkoumal, a ze zpusobuje velikou skodu tlm, ze outle pestlky vyssava a tak
ui odu nici.
C. 126.
*1882. V casopise: Wiener Entomologische Zeitung. Wien. 1. Jahrg. — - opakuje
se na str. 104. kratce prosba Pergandova z Entom. Monthly Mag. (C. 123.), aby
mu trasnenky byly posylany. Vynechan jest tu vsak seznam druhu evropskych a seznam
rostlin, na kterychz zijt, jak je Pergande z literatury sestavil a k prosbe sve pfipojil.
C. 127.
*1882. T. Pergande, Habits of Thrips. Psyche. Cambridge. Vol. 3. No. 100'.
August. Correspondence. Str. 381.
Pergande pojednava zde o potrave trasnenek a pravt, ze tyto sice ve kvetech
vseho druhu ve velikych zastupech se vyskytujt, mnozstvt semena vsak z techto kvetu
ze tlm patrne se nezmensuje. Z loho soudt, ze trasnenky hlavne nektarem kvetu se zivl,
a pripojuje, ze jeste prosplvaji, prenasejice mimovolne pyl na svych nozkach na bliznu,
clmz pri zurodnenl kvetu jakousi ucasf maji. Ze rostlinnou stravu pfijlmaji, o tom pravl
Pergande, nenl pochyby, nebof sam je pri tom zastihl. Videl vsak tez v jednom pfi-
pade, ^e poziraly roztoce, Tetranychus telarius zvane a na plalanech zijtcl. Na konci
zminuje se o tom, ze nalezl trasnenku Heliothrips haemorrhoidcilis Bouche poprve
ve volne prirode, a to na listech jablkovych v sade zemedelskeho ustavu washington-
skeho. Mysllm, ze se tarn dostala nahodou z bllzkych sklenlku, v nichz nalezl tez druh
Heliothrips dracaenae Heeg.
C. 128.
1883. J. Curtis, Farm Insects. London.
V teto knize pojednava se zvl. na str. 285. — 289. o skodlivYch trasnenkach,
nepodava se vsak v celku nic noveho.
— 440 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y SAN 0 P T E R A*.
C. 129.
1883. A. S. Packard, On the Classification of the Linnean Orders of Orthoptera
and Neuroptera. The American Naturalist. Philadelphia. Vol. 17. Str. 820. — 829.; Annals
and Magazine of Natural History. London. (5). Vol. 12. Str. 145. — 154.
Packard klade zde trasnenky, pak Mallophaga , Heteroptera a Homoptera do
oddilu hmyzu, ktery nazyva Eurhyncliota.
C. 130.
*1883. J. Portschinsky, Histoire naturelle d’un Thrips observe sur les feuilles
de tabac en # Bessarabie en 1882. Extrait du rapport presente au Ministere des Domaines.
Traduit du Russe par W. Dokhtouroff. Revue mensuelle d’entomologie pure et appliquee.
Vol. 1. Premiere annee. No. 3. St. Petersbourg. Str. 44.-53.
Autor vyslan byv r. 1882. ministerstvem domen flsskych do Besarabie, aby tarn
zkoumal nemoc tabaku, prisel k nahledu, ze vina spociva na neprimerenem pesto-
vani jeho. Trasnenky pak jen napadaji listy jiz onemocnele. Druh trasnenek na tabaku
zijiei, ktery drive Widgalmem byl pojmenovan Thrips solanacearum, ma za iden-
ticky s druhem Thrips urticae (= T. fiava). Rozmnozuje se die neho velmi rychle,
takze od 1. kvetna do 1. zafi muze miti skoro osm generaci. Zajimava jest zprava. ze
ve stadiu nymfy nezije na listech, kdez jen larvy a imagines Ize nalezti, nybrz v zemi.
Portschi n sky take zminuje se o larvach jisteho trombidia, ktere na trasnence te cizopasi.
C. 131.
*1883. H. Osborn, Notes on Thripidae, with descriptions of new species. The
Canadian Entomologist. London. Volume XV. Str. 151. — 156.
Ve vseobecnem uvodu venuje autor zvlaste pozornosf potrave trasnenek a pravi,
ze pozustava pravidlem z rostlinnych st’av. Ze by trasnenky byly hmyzozravymi, jak to
z nekterych stran bylo tvrzeno, to muze pripustiti jen jakozto vyjimku a mysli, ze snad
nektere trasnenky nejspise jeste nekdy st’avnatou msici vyssaji, protoze jest v pohybech
velmi leniva a odporu zadneho jim neklade, ac nikdy nic podobneho nevidel. Ze by
jinym hmyzem se zivily, tomu odporuje tvar a poloha jejich ustroju ustnich. Osborn
popisuje dale ctyri trasnenky sbirane ve Spojenych statech (Ames, Jowa, Manchester,
Delaware), z nichz uvadi tri jakozto no ve. Jsou to Phloeothrips (= Anthothrips ) nigra ,
nalezena v kvetech jetele, Chirothrips antennatus (= Ch. manicata), vyskytujici se
v trave timothy zvane, Thrips striata a Thrips Tritici, ktera vsak nema se sou-
jmennym druhem Fitchovym (C. 69.) nic spolecneho.
C. 132.
*1883. A. Costa, Notizie ed osservazioni sulla geo-fauna sarda. Memoria seconda.
Risultamento di ricerche fatte in Sardegna nella primavera del 1882. Tisanotteri. Atti
Acad. Napoli. (2). Vol. 1. Str. 71.
— 441 —
56
H. UZEL. MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SAN OPTERA.
Achille Costa, uvadi ze Sardinie tfi druhy tfasnenek, z nichz dva jsou nove
a tfeti neurcenv. Nove jsou: Phloeothrips bigemmata a Thr ips croceicollis, ktere vsak
Costa jen jmenuje, popisu zadneho nepfidavaje.
C. 133.
*1884. 0. M. Reuter popsal v casopise Revue d’Entomolog., Caen, na str. 290.,
novy druh trasnenek Phloeothrips albosignata , nalezeny u Tlemcena v Alziru.
C. 134.
1884. V casopise Entomologisk Tidskrift, Stockholm, jest na str. 90. podana
zprava o tfasnence, ktera roku 1881. mlademu oseni velmi skodila.
C. 135.
1884. V casopise Sitzungsberichte der Naturforscher-Gesellschaft bei der Univer'
sitat Dorpat, Dorpat. oznamuje se na str. 149., ze vyskytla se larva jiste trasnenky,
snad druhu Thrips cerealium Halid., v klasech zimnl i letni psenice.
C. 130.
V teto dobe snad podava professor Fernald zpravu o jiste tfasnence severo-
americke, ktera poskozuje travu. V zaludku jejim nalezl zrnka pylovaf?).
C. 137.
V teto dobe snad take pise professor A. J. Cook v dile professora W. J. Be ala
» Grasses of North America«, na str. 375., v oddilu hmyzu se tykajiciho, ze nalezl na
jeteli tfi druhy trasnenek, ze vsak nepozoroval zvlastni skody, ktera by od nich pocha-
zela. Dale pravi na str. 401., mluYe o vadnuli travy v lete, ze toho pricinou jsou asi
dva druhy trasnenek ze tfi, ktere na steblech nalezl.
C. 138.
1885. A. Costa, Notizie ed osservazioni sulla geo-fauna sarda. IV. Tisanotteri.
Atti Acad. Napoli. Str. 12.
V teto praci oznamuje Costa, ze druh, Reuterem r. 1884. (C. 133.) pod
jmenem Phloeothrips albosignata popsany, jest totozny s jeho druhem Phi. bigemmata.
ktery r. 1883. (C. 132.) hez popisu uvefejnil.
€. 139.
*1885. F. Brauer, Systematisch-zoologische Studien. Sitzungsberichte der math. -
naturw. Classe der Akademie der Wissenschaften. Wien. 91. Bd. V. Heft.
V teto praci, ve ktere dukladne systematickym postavenim jednotlivfch skupin
hmvzovych se zamestnava, uznava Brauer opravnenost- fadu hmyzu trasnokfidleho
- 442
J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „TH YS AN 0 PTER A“.
(Thysanoptera) a stavi ho mezi Corrodentia a Rhynchota. Definice trasnenek jakozto
radu jest vsak plna chyb, coz vysvetluje se ti'm, ze toho casu anatomie jejich nebyla
jeste dosti znama. Na omyl Braueruv, ktery cita mezi Inseda Menorhyncha (hmyz,
jehoz larvy maji tytez ssave ustroje ustnl jako imagines) jen Rhynchota , ac trasnenky
sem take nalezeji, jiz Jordan (C. 162.) upozornil.
C. 140
1885. A. Schneider, Die Entwickelung der Geschlechtsorgane der Insecten. Zool.
Beitrage von A. Schneider. 1. Bd.
V teto praci nalezame malou zmlnku o pohlavnfch ustrojich trasnenek.
C. 141.
1885. H. Werner pojednava v dodatku (Die Unkrauter und thierischen Feinde
des Getreides) ke knize »Handbuch des Getreidebaues. Von F. Kornicke und H. Werner,
Bonn«, o druzich Thrips cerealium Halid, a T. frumentarius Beling, jakozto o skudcich
obili.
C. 142.
*1885. Dr. H. Krauss podava referat o praci Pergandove (C. 127.). Zoolo-
gischer Jahresbericht fiir 1883. Leipzig. 11. Abth. Sir. 160.
C. 143.
1885. E. A. Ormerod. Report of observations of injurious insects and common
farm pests during the year 1884, with methods of prevention and remedy. London.
V teto praci uveden jest Thrips cerealium jakozto skudce obili a travin.
C. 144.
(1885). V casopise »Bulletin Soc. Ent. Belg., XXIX«, podana jest na str. 70.
zprava o trasnence Heliothrips haemorrhoidalis Bouche, ktera jest velmi skodliva vinu
ve sklenicich pestovanemu.
C. 145.
V teto dobe asi zminuje se Packard ve svem spisu »Entomol. for Beginners «,
na str. 197., mluve o trasnenkach, te^ o severoamerickem druhu Thrips striatus Osborn
a pravi, ze skodi psenici, coz pozdeji Osborn za omyl poklada.
C. 146.
1886. J. Perez, Sur Fhistogenese des elements contenus dans les gaines ovigeres
des Insectes. Compte rendu etc. Paris. Tome 102. 2.
Autor promlouva zde prilezitostne tez o vznikani vajicek v rourkach vajecnych
u trasnenek.
C. 147.
*1886. H. Krauss podava referat o Portschinskyho praci (C. 128.) Zoolo-
gischer Jahresbericht fiir 1886. Berlin. II. Abth. Str. 222.
— 443 —
56*
H. U Z EL, MONOGRAPH IE UER ORDNUNG THYSAN OPTERA.
C. 148.
*1886. Ph. Bertkau uverejnuje referat o praci Reuterove z r. 1880. (C. 118.).
Archiv fiir Naturgeschichte. Berlin. 52. Jahrg. 2. Str. 126.
C. 149.
1886. A. Targioni-Tozzetti pojednava v casopise » Atti della R. Accademia de
Georgofili. Ser. IV. Vol. VIII. « o teze latce jako v casopise »Bull. d. Soc. ent. ital. «
(Cls. 150.).
C. 150.
*1886. A. Targioni-Tozzetti, Notizie sommarie di due specie di Cecidomidei.
una consociata ad un Phytoptus, ad altri Acari e ad una Thrips in alcune galle del
Nocciolo (Corylus avellana L.), una gregaria sotto la scorza dei rami di Olivo, nello stato
larvale, Bulletino della Society entomologica italiana. Anno diciottesimo. Trimestre TV.
Firenze. Str. 425. a 426.
Zde jedna autor o dvou druzich bejlomorek ( Cecidomyidae ), ktere zaroven s jistym
phytoptem, nejakym jinym roztocem a jistou trasnenkou (jez zije jakozto larva hojne na kure
vetvl olivovych), obyvajl jakesi nadory na kefi llskovem na Sicilii. Tfasnenku zmlnenou
nazyva autor Euthrips consociata (= Physopus ulmifoliorum ) a popisuje .ji jakozto
novou. Jmeno Euthrips tvori sam a dava je zastupcum podrodu Halid ay ova Thrips.
0 teze laice pojednal autor jiz drive, a to v casopise » Atti d. Acc. d. Georgofili«
(Cls. 149.).
C. 151.
1886. Cameron pise v casopise Transact. Natur. Hist. Soc. Glasgow. (N. S.) I«,
na str. 300., o tfasnence Heliothrips adonidum Halid. (= 11. haemorrho ida lis).
C. 152.
1887. H. Osborn oznamuje v Rileyove »Rep. U. St. Depart, of Agriculture « ,
ze videl, jak stenice Triphleps insidiosa hub! tfasnenky.
C. 153.
*1887. K. Lin deman, Die am Getreide lebenden Thrips-Arten Mittelrusslands.
Bulletin de la Societe Imperiale des Naturalistes de Moscou. Publie sous la Redaction
du Prof. Dr. Ch. Lindeman. Annee 1886. No. 4. Moscou. Str. 296.- 337.
Tfasnenky jevl die pozorovanl Lin dem ano vy ch. u Moskvy konanych, cinnosf
svou na obill tlm, ze zavinujl odumlranl konce klasu (str. 299., obr. 1.), neb ze de-
lajl ho castecne hluchym (str. 299., obr. 2.), aneb konecne, ze zpusobuji na pochvach
listovych zlutave skvrny. Jen prve dva zpusoby jejich cinnosti jsou skodlivymi.
Autor jedna o peti druzich trasnenek, jez nalezl ve strednlm Rusku na obill
a na bojlnku ( Phleum pratense)', dva z nich popisuje jakozto nove. Druhv uvedene
— 444 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH Y SAN OPTE R A*.
jsou: Thrips secalina nov. sp. (= Limothrips denticornis ), Phloeothrips frmnen-
taria Beling (= Anthothrips aculeata), Thrips ( Chirothrips ) antennatus Osborn
(= Chirothrips manicata ), Thrips ( Aptinothrips ) rufn Halid, a Phi. armata nov.
sp. (=; Anthothrips statices ). Pro rolnika dule2itost’ maji pry jen druhy T. secalina a Phi.
frumentaria Beling; proceZ pojednava velmi obsirne o nich a zvl. o jejich biologii (viz
Cast’ oekonomickou). — Trasnenky T. cerealium Halid. L indeman v Rusku nenaleza.
Pfipojime zde k jednotlivym druhum nektere poznaraky. „Thrips secalina“
pfilepuje(?) svoje vajicka -74 mm. dlouha na slebla. Okolnost’ ta jest Lindemanovi
samemu napadnou, nebot’ nemuze si pak vysvetliti, k cemu by mely kladelko. Iv popisu
toho druhu jsou pridany vykresv, a to na str. 308. obr. 4., na str. 309. obr. 5., na
str. 310. obr. 6. a 7. (larva), na str. 311. obr. 8. a 9. (pyjovy apparat) a na str. 312.
obr. 10. Mezi nimi jsou obrazy kladelka a jeste vice ustroju ustnich zcela nespravne.
Co se techto poslednich tyce, kresli Lind email take maxilly stetinovite(M). Za rok ma
tato Ifasnenka tri generace. Nymfv lezou pomalu. pfijimaji pry potravu(?) a velmi brzy
promenuji se se v dokonaly hmyz. — „Phloeothrips frumentaria “ jest ze vsech nejvice
skodnou trasnenkou. K popisu jejimu pripojeny jsou taktez vfkresy, a to na str. 329.
obr. 15. a 16., na str. 330. obr. 17. a na str. 331. obr. 18. Tato trasnenka ma pres leto dve
generace. Nymfv pohybuji se pomalu a pfijimaji pry taktez potravu(?). — K trasnence
„Thrips ( Chirothr .) antennatus “ nalezi na str. 322. obr. 12. a na str. 324. obr. 13.
a 14. Larva, kterou pfipisuje druhu tomuto, nalezi druhu Aeolothrips fasciata. —
Thrips (Aptinothr.) rufa provadi pry znacne skokv(?) za pomoci zadku. K tomuto
druhu vztahuje se na str. 320. obr. 11. — „Phloeothrips armata“ objevila se na
obili jen jednou nahodile. Od druhu toho kresli nohu na str. 3.36., obr. 19. a 20.
Prace Lindemanova jest velmi obsirna az rozvlacna a obsahuje bezpochyby lecos
dobreho; jest vsak v celku povrchni a plna ruznych nespravnosti. (Usudek o pracich
Lindemanovych vubec podan jest v casopise Archiv fiir Naturgeschichte. 1864.
30. Jahrg. 2. Str. 316. a 363., a 1866. 32. Jahrg. 2. Str. 369.)
C. 154.
*1887. Ph. Bertkau podava referat o pojednani Lindemanove (C. 153.).
Archiv fur Naturgeschichte. Berlin. 53. Jahrg. 2. Str. 131.
C. 155.
1887. J. Red ten bacher, Das Fliigelgeader der Insekten. Annalen des k. k. Naturh.
Hofmuseums. Wien.
Autor promlouva zde take o zilkach v kfidlech tfasnenek. Viz prislusne misto
v Cash anatomicke.
C. 156.
*1887. D. v. Schlechtendal, Physopoden aus dem Braunkohlengebirge von
Rolt am Siebengebirge. Zeitschrift fiir Naturwissenschaften. Halle a. S. LX. Bd. Sechstes
- 445 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Heft. Arbeit'en aus dem Konigl. mineralogischen Institut zu Halle (Palaeonlologische
Abtheilung). Str. 551. — 592.
D. v. Schlechtendal popisuje zde velice podrobne dvanact fossilnich druhu
trasnenek z hnedeho uhli u Rotta. Druhy svoje pocita do tfl posud zijicich rodu, a to
do rodu Phloeothrips jeden druh (PM. Pohligi , Tab. TIL, obr. 1.), do rodu Thrips
7 druhu ( T . excellens, Tab. III., obr. 2. — 8.; T. longula , Tab. III., obr. 9.; T. pennifera.
Tab. III., obr. 10. — 12.; T. breviventris , Tab. IV., obr. 13. — 15., T. minima , Tab. IV.,
obr. 16., 17.; T. pygmaea , Tab. IV., obr. 18., 19.; T. capito , Tab. V., obr. 20.) ado
rodu Heliothrips 4 druhy, totiz: H. cucullata (= Lithadothrips cucullata ;), Tab. V.,
obr. 21., 21. a, 21. b. 21. c, 21. d, 22. A, 22. B. 22. a; PL. longipes (= Palaeothrips
Ion Apes, Tab. IV., obr. 23., 23. a; H. (— Thrips s. 1.) clypeata. Tab. V., obr. 24.;
H. (= Thrips s. 1.) Frechi. Tab. IV., obr. 25., 25. a,. 25. b.). Popis osvetluje dvaceti ctyrmi
obrazy, na trech tabulich velmi peclive do podrobnostl provedenymi. Pokud se rodu
Phloeothrips tyce, jest v. Schlechtendal prvmm, ktery z neho fossilniho zastupce
popsal. Do rodu Thrips a Heliothrips jsou dotycne druhy arcif vradeny jen proza-
timne. Zvlaste pak prislusnost’ do rodu Heliothrips jest oduvodnena jedine sit’ovitou
strukturou chitinu, kteryzto znak jest jen vedlejsl, a mimo to. jak v. Schlechtendal
sam pripomlna, processem zkamenem zpusoben bfti mohl. Blizsl udaje obsazeny jsou
v Cash palaeontologicke.
C. 156 A.
1887. A. E. Shipley pise o jiste trasnence (Bulletin 10 of Miscellaneous Inform.,
Royal Gardens, str. 18.), zijici na ostrovech bermudskych na cibuli, kdez vsak, jak se
zda, jen male skody zpusobuje. Pergande (L. c. 185.) ma ji za Thrips tabaci.
C. 156. B.
1887. K. Linde man, Om de pa sad lefvande arterna at slagtet Thrips i med-
ersta Russland. Entomologisk Tidskrift. Stockholm. 8. Arg. 2. IS. Hft. Str. 119. — 127.
Prace tato, svedsky sepsana, jest jen vytahem dfivejsi, Lindemanem r. 1886.
(C. 153.) vydane.
C. 157.
1888. Lintner, An Unknown Grass-Pest. Report of New York Agricultural
Society.
Autor jedna zde o trasnence, ktera vyskytuje se ve velikem mnozstvi ve Spo-
jenych statech na ruznvch travinach, je poskozujlc. Comstock (C. 160.) pravf, ze
skudcem tim jest Limothrips poaphagus , o jehoz skodach on sam psal roku 1875.
(C. 102.), popisu vsak trasnenky same neuvefejnil.
C. 158.
*1888. K. L indeman, Die schadlichsten Insekten des Tabak in Bessarabien.
Moskau. Str. 15. a 61. — 75.
— 446 —
J. UZEL, MONO GRAF IE RADU ,TH YS AN 0 PTE R A“.
Kratky obsah Lindemanovy prace podan na sir. 383. a 384. lelo monografie
(v Casli oekonomicke). Pripojime zde jeste nektere poznamky. — Trasnenku, jez na ta-
baku skody zptisobuje, nazval Li n d em an Thrips tabaci. Popisuje ji (na sir. 73.) takto:
Til rips tabaci Lindeman. »Der erwachsene Thrips ist 1 Mm. gross oder etwas
grosser. BlassgeJb. Augen und Riisselspitze schwarz. Die Hinterrander der Bauchringe
in der Mitle schwarz (9)- Korper mit seltenen, kurzen Haaren, welche nur an den beiden
lelzten Bauchringen etwas langer erscheinen. Korperoberflache ungedornt. Am Scheitel
stehen drei kleirie Ocellen. Stirne z wise hen den hart aneinanderstehenden Fuhlern
ohne Zahnfortsatz. Fiihler siebengliedrig. Glied 1 dick, walzenformig; 2 lonnenformig,
etwas langer als 1, undeutlich geringelt. Glieder 3> 4. 5 und 6 langlich- elliptisch,
beinahe gleichlang und nur 6 etwas langer; alle undeutlich geringelt. Glied 7 schmal,
kegelformig, mehr als um die Halfte ktirzer als das vorhergehende. Beine einfach; Schenkel
nicht aufgeblasen; Fliigel farblos; den Hinterrand des sechsten Bauchringes erreichend.
Ihre Oberflache sehr fein gedornt. Der Vorderfliigel mit zwei Adern; die hinteren nur mit
einer. Der Hinterrand der Fliigel tragt lange, dunkle, gewellte Haare.: deren Reihe bios
bis an die Mitte des Randes reicht. Der Vorderrand tragt kurze Borsten. Der Bauch des
9 besteht aus 10 Ringen. Die beiden letzten nach hinten allmahlich zugespitzt, ohne
einen rohrenformigen Ansatz zu bilden. Der frei vorstehende Ovipositor besteht aus vier
sabelformigen gelben Platten mit gesagtem Rande. Das Receptaculum seminis liegt im
sechsten Bauchringe als birnformiges braunes Blaschen*). Die Mannchen sind kleiner und
schmaler als die Weibchen. Ihr Bauch ist nur neungliedrig**). Im sechsten und siebenten
Bauchringe liegt ein Paar brauner loffelformiger Chitinplatten von unbekannter Bedeutung***).
An der Spitze des Bauches betindet sich das warzenformige Copulationsorgan, dessen
Spilze zwei farblose Haken tragt und welches von unten durch eine halbrunde Platte
(das 9. Segment) zugedeckt wird.«
Z tohoto popisu seznavame, ze druh Lindemanuv jest bezpochyby zastupce
rodu Thrips. Od meho druhu Thrips communis , jemuz zda se byti blizky, rozeznava
se zbaryemm clankuv abdominalnich, jejich^; zadni okraje nejsou u druhu T. communis
nikdy uprostfed cerne, nybrz cele stejnomerne vice nebo mene sede zkalene. — Pokud
se doby vyvoje teto trasnenky tyce, udava Lindeman, ze trva 47 dm, a sice vfvoj
vajicka 10 dni, vyvoj larvy 30 dm a vyvoj nymfy 7 dni. Nymfy prf uchyluji se na
stopky a na svrehni stranu listu (srovnej udaj Ports chin sky ho [C. 130.], die nehoz
nymfy travi zivot svuj v zemi). Behem teple doby rocni mohou se na ten zpusob jen
tfi generace vyvinouti (Ports chin sky udava, ze behem leta muze az osm generaci
po sobe nasledovati). Die Lindemana uchyluji se larvy i dospele trasnenky po 20.
srpnu na hofejsi stranu listovou, ponevadz spodni strana stava se jim asi tuze chladnou.
D Tento vacek neni receptaculum seminis, nybrz zlaza mazova.
**) To jest omyl; abdomen samed sklada se tez z desiti clankd.
*•**) Patrne varlata.
— 447 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
V kvetech tabaku cetne pry zije nejaka cerna trasnenka, ktera lize med a tudiz skod
zadnvch nezpusobuje.
C. 159.
*1888. E. Bergroth, Diagnose dune nouvelle espece de Thysanopteres. Coraptes
rendus de la Societe Entomologique de Belgique. Bruxelles. (3.) No. 98. Avril.
Autor zde popisuje na str. XXX. a XXXI. (latinsky) novou trasnenku z Brasilie:
Phloeothrips a ) igustifroi is .
C. 160.
1888. Prof. J. H, Comstock podava referat o zprave Lintnerove, fykajici
se trasnenky Limothrips poaphagus (C. 157.) a pravl, ze mu jest o ni znamo vice,
nez ve zprave zminene je podano, a ze uverejnil sva pozorovant jiz r. 1875. (C. 102.).
C. 161.
1888. F. L o w, Beschadigung des Weizens durch Thrips. Wiener Landwirtschaft-
liche Zeitung (Briefkasten).
C. 162.
*1888. R. Jordan, Analomie und Biologie der Physapoda. Zeitscbrift fur wissen-
schaftliche Zoologie. 47. Bd. Leipzig. Str. 541. — 620. Tab. XXXVI., XXXVII. a XXXVIII.
V anatomicke casti teto prace podal Jordan obraz anatomie trasnenek a objasnil
sve vyklady 91 vykresy na trech tabulich. K temto studiim vyvolil si hlavne druhy
Parthenothrips dracaenae a Phloeothrips brunnea. Toto posledni jmeno, jakoz
i jmeno Thrips asperulae, ktereho v praci sve take uztva, pochazeji od Jordana
sameho a vztahuji se na dva druhy trasnenek, ktere tento autor za nove ma, k nimz
vsak blizsiho popisu znaku systematickfch nepfidava. 0 vyzkumech Jordanovych
mluvili jsme velmi casto behem svych vfkladu analomiclcych. V biologicke cash sve
prace mluvi Jordan zvlaste o ldadent vajicek (mimochodem zde podot’yka, ze videl take
obrat zarodku ve vajtcku trasnenek), o larvach a nymfach, o parlhenogenesi trasnenek,
kterou pokusem dokazal, o obydlich trasnenek v lete i v zime a konecne o potrave,
letu i skoku jejich. Take uvadi sva pozorovani, jez konal na dvou druzich na obili
zijicich. 0 ruzny'ch pozorovanich biologickych, jez Jordan uvadi, promluvili jsme v Casti
biologicke. V doslovu jedna autor o promene trasnenek, o systematickem postaveni
jejich a lici pfibuzenske vztahy trasnenek s jinymi fady hmyzu, srovnavaje je zvlaste
s orthoptery a rhynchoty. Konecne podava detinici fadu hmyzu trasnokridleho, ktery
nepravem nazyva Physapoda, domnivaje se, ^e jmeno to jest starsi.
Budiz jeste podotknuto, ze jest zde prace Haliday ova z roku 1852. (L. c. 61.)
znacne podcenena, ac mnohou vec Haliday prvni objevil i nakreslil*). Ponekud omluvou
Jordanovi je okolnost’, ze nemel nahodou jeho exemplar prace zminene vysvetlivky
k tabullm, takze tyto na srozumitelnosti utrpely.
*) Viz historicke poznamky v Casti anatomicke.
— 448 —
J. UZEL, M 0 NO G R A F I E RADU ,TH Y S A N 0 PT E R A“.
('. 163.
*1888. H. Osborn, The food habits of the Thripidae. Insect Life. U. S. Depart¬
ment of Agriculture. Division of Entomology. Washington. Vol. I. No. 5. November.
Str. 137.— 142.
V teto praci mluvi Osborn o potrave tfasnenek a uvadi peclive vsecka data,
z literatury jemu znama, pokud se tykaji tohoto pfedmetu. Misty cituje z nekterfch
americkych autoru ceie clanky, cimz nas seznamuje s pracemi, ktere z velike cash jsou
tezce pfistupnymi, a od nichz od mnohych ani titulu nenalezame v seznamech literatury.
Srovnav udaje cizi se svymi vlastnimi zkouskami, pfichazi k vysledku, ze tfasnenky
jsou pravidiem bejlozravvmi. Jednak pry zivi se nektarem kvetu neb ruznymi vymesky
rostlin vubec, jednak pylem jejich a jednak ssaji pfimo z pletiva. Posiednim zpusobem
vyzivy stavaji se pro cloveka nekdy povazlive skodlivymi. Pokud se tyce hmyzozravosti
tfasnenek, pfipousti ji sice v neklerych pfipadech, poznamenava vsak, ze vzhledem
k pfipadu, kclv tfasnenky zivily se pry phylloxerou, mysli, ze tyto pfisly ssat st’avy
phylloxerami vypocene, a ze pak i do msic se daly, za rostlinnou potravu je majice.
C. 104.
1889. K. Jordan, Anatomy and Biology of Physapoda. Journal of the Royal
Microscopical Society. London. P. 2. Str. 203. — 204.
Zde strucne podany jsou nejdulezitejsi vysledky prace Jordanovy z r. 1888.
(C. 162.)
C. 165.
*1889. J. Uzel, Puchyfnatky (Physopoda). Vesmir. Praha. Rocnik osmnacty.
Clslo 21. J str. 241.— 243. a 245.; cfslo 22., str. 258. a 259.
Po kratkem vseobecnem uvodu promluveno jest zde o anatomii tfasnenek, ke
kterezto stati pfipojenv jsou dva obrazy s 11 vvkresy, die Jordanovy prace (C. 162.)
zhotovenymi. Pro Cechy zjisteny byly nasledujici druhy: 1. Parthenothrips dracaenae ,
2. Heliothrips haemo rrho idalis , 3. Thrips fla va . 4. Thrips physopus, 5 . Physopus
primulae , 6. Ph. vulgatissima, 7. Limothrips denticornis , 8. Thrips sambuci ,
9. Aeolothrips fasciata , 10. Anthothrips aculeata , 11. Megalothrips lativentris ,
12. Cryptothrips bicolor.
C. 165. A.
1889. R. Thaxter pise (Ann. Rept. Conn. Agr. ,Exp. St. for 1889, p. 180.)
o jistem druhu tfasnenek (die Perganda Thrips tabaci), ktery ve Spojenych statech
(Connecticut) znacne skody zpusobil na cibuli.
C. 166.
*1890. Dr. Paul Mayer podava referat o praci J ordanove (C. 162.). Zoologischer
Jahresbericht fiir 1888. Berlin. 1890. Str. 60. — 62.
— 449 —
57
H. U Z EL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA.
C. 167.
*1891. J. Bo his, Die Mundwerkzeuge der Physopoden. Inaugural-Dissertation.
Gottingen.
V teto praci podava Dr. Bo his vysledky svych studil ustroju ustnich tfasnenek.
Uzivaje methody fezu seriovych, vylozil vzajemnou polohu jednotlivych cast! v sosaku
a mohl nektera pozorovani Jor,danova v tom ohledu opraviti neb doplniti. To zvlaste
tyka se hypopharynxu, slinne rourky a pozeraku. K praci sve pfidava vvkres prufezu
kusadel prveho paru a jednoho pftcneho fezu, na nemz poznati Ize slozent pozeraku
a polohu bodce ustniho i obou stetinovitVch kusadel prveho paru. Bllze zamestavali jsme
se studiemi Bohlsovymi v Cash anatomicke. — Mirnochodem poznamenava Bo his,
ze videl, jak larvy jiste tfasnenky vyssavaly pfedhozeny jim poraneny hmyz.
C. 168.
*1891. 0. M. Reuter, Thysanoptera, funna i finska orangerier. Meddel. af So-
cietas pro Fauna et Flora Fennica. 17. Str. 161. — 167.
Autor jedna v praci te o tfasnenkach, ktere nalezl na rostlinach ve finnskych
sklentcich. Jsou to tri druhy, ktere pocita do rodu HeliotJirips. Podav diagnosu rodu toho,
popisuje (latinskv i svedsky) tfi zmtnene druhy, totiz 1. HeliotJirips liaemorrlioidalis
Bouche, 2. Hel. (= Partbenothrips ) dracaenae Heeg. a 3. Hel. femoralis nov. sp. Od
prveho druhu nalezl jeste novou varietu: abdomiualis.
C. 169.
*1891. E. Hofmann, Uber einige dem Getreide. schadliche Thripse. Jahreshefte
des Vereins fur vaterl. Naturkunde in Wurtemberg. Str. 24. : — 28.
V teto zprave pficitajt se tfasnenkam roelike skody na obiii ve Wiirtembersku
zpusobene, ktere asi mysi zavinily (viz pflslusne misto v Cash oekonomicke). — V tom,
co autor o tfasnenkach pravi, jevi se neznalosf veci a povrchnosf tali velika, ze mi
laskavv ctenaf nezazli, nehodlam-li mnozstvi omylu vvvraceti.
C. 170.
(1891). H. Garman, The Mouth-parts of the Thysanoptera. Bulletin of Essex
Instil. Vol. 22.' Str. 24.-27'.
V tomto clanku popisuje autor velmi strucne ustroje ustni tfasnenek a pfipojuje
jeden vykres.
C, 171.
1892. J. Fletcher, Notes on injurious insects in Canada 1892. Insect Life.
Washington. VoL V. No. 2. Str. 126. a 127.
— 450 —
J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA11.
Autor pise zde mezi jinym tez o jistem druhu tfasnenek (die neho Thrips tri-
tici ), ze napada, mimo jine cash rostlinne, tez tycinkv zahradnich jahodniku a ze i jinym
pestovanym rostlinam skodi.
C. 172.
1892. C. P. Gillette pise (Annual Report of the Colorado Experiment Station
for 1892, p. 36.) o jiste tfasnence (die Perganda Thrips tabaci), ktera nadelala skod
ve Spojenych statech (Colorado) na cibuli.
C. 173.
1892. J. A. Lintner zminuje se (Ninth New York Report for 1892, p. 445.)
o jiste tfasnence (die Perganda Thrips tabaci ), jez zpusobila skody ve Spojen’ych
statech (Pennsylvania) na zeli a karflolu.
C. 174.
1893. C. P. Gillette podava zpravu (Bulletin 24 of the Agr. Exp. Station Colo¬
rado, p. 15.) o jiste tfasnence, kterou nazvva Limothrips allii (die Perganda jest to
Thrips tabaci ), a jez uskodila ve Spojenych statech (Colorado) cibuli. Pfidan jest tez
obraz dotycne tfasnenky. V teto zprave deje se zminka o cfanku, jednajicim o teze latce
a uvefejnenem C. F. Bakerem v VII. sesitu casopisu American Florist (str. 168.).
C. 175.
1893. J. B. Smith sdeluje (Annual Report of the New Jersey Agricultural College
Experiment Station for 1893, p. 441.), 2e v tomto roce vyskytla se jista tfasnenka (die
Perganda Thrips tabaci ) v uzasnem mnozstvi na cibuli ve Spojenych statech (New
Jersey) a znacne ji poskodila.
C. 176.
1893. V casopise: Annual Report of the Colorado Experiment Station for 1893
mluvi se na str. 55. o nesmirne cetnem objeveni se jiste tfasnenky (die P erganda
Thrips tabaci ) ve Spojenych statech (Colorado) na cibuli.
C, 177.
*1894. F. Try bom, Iakttagelser om blasfotingar (Physapoder) fran sommaren
1893. Foredrag vid Entomologiska Foreningens sammantrade den 14 December 1893.
Entomologisk Tidskrift. Str. 41. — 58.
Try bom pojednava zde obsirne o skodach druhu Aptinothrips rufa (v. Gleichen),
jez ve Svedsku jevi se hlavne na nasledujicich travinach: Arena pratensis , Agrostis
stolonifera , Dactylis glomerata , Poa trivial is , P. pratensis , Festuca rubra, Tri-
ticum repens. Poznamenava tez, ze velmi cetne zvadle a bile klasy ruznych travin
lucnich, o kterych Sc.hoyen (Indberetning fra Landtbrugsentomologen 1891; str. 15. a 16.)
11. UZEL. MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TH VS AN OPTERA.
se zminuje, bezpochvby trasnenkou onou bylv zpusobeny. — Autor popisuje exemplafe
druhu Aptinothr. rufa. ktere vyznamenavaji se pfltomnostl slylu (7. a 8. cl. tvkadla)
jakozto novy druh a jmenuje ho A. stylifera. Die meho pfesvedcenl jsou vsak exem¬
plafe se stylem vyvinutym (ktere Linde man poprve videl) formou typickou a exem¬
plafe bez slylu (ktere, jak Try bom sam pfipomina, v nicem jinem se od onech neod-
chylujt) jen varietou, kterou nazyvam eonnctticornis. Autor venuje zvlastni pozornost’
praci Lindemanove (C. 153.) a tvrdl pravem, ze Thrips secalina Lind em an jest totozna
s druhem Limothrips denticornis Halid. Konecne poznamenava tez, ze Reuteruv
Limothrips bidens (G. 11 3.) jest Imavy samecek druhu L. denticornis , coz jest nahled
spravny.
C. 178.
*1894. J. Jablonowski. Thysanoptera nova. Termeszelrajzi fuzetek kiadja a Magyar
nemzeli museum. Budapest. Vol. XVII. 1 — 2. fiizet. Str. 44. — 47. Tab. III.*)
*) Jablonowski beschreibt bier zwei neue Arten, nainlich Phlocothrips crassipes und
Limothrips angulicornis. Die erstere (sieh deren verkui'zte Beschreibung im bohmisc-hen Texte) ist
ein Vertreter der von mir aulgestellten Gattung Zygothrips , welche der Gattung Anthothrips. am
nachsten steht und alich wie diese in Bln ten vorkoinmt. Jablonowski halt sein Exemplar fur
ein Mannchen. Es ist jedoch in der That ein Weibchen, weil die bei den Mannchen dieser Gattung
an der Tubusbasis jederseits liegende Schuppe fehlt. Die Krallen, welche er auf den Tarsen aller
Beine zeiclinet, sind kein besonderes Merkmal dieser Gattung. Sie kommen yielmehr bei alien von
mir untersuchten Phlocothripidcn vor, und zwar auf der nach unten gewendeten Seite des Tarsus
(bei Trichothrips copiosa sind sie besonders stark entwickelt). Bei Jab lo nowskis Art zeichnen
sie sicli dadurch aus, dass sie etwas abstehend sind, wogegen sie sich sonst uberall platt an den
Tarsus anlegen, so dass sie leicht iibersehen werden konnen. Weil sie uberall vorkommen, habe ich sie
auch nicht in meine Diagnosen aufgenommen. Diese Krallen der Pliloeotliripiden entsprechen jedenfalls
den Krallen ihrer Larven (sieh Taf. VII, Fig. 152 — 155), und zwar erhielt sich, wie schon gesagt.
nur die untere (welche beim Kriechen wichtiger ist), wogegen die obere verkummerte. Jablonowski
zeichnet die Krallen oben ; man muss sie daher als clurchscheinend auffassen. Auf dem Vordertarsus
finden wir bei den PJdoeothripiden ausser dieser Kralle oft noch einen grosseren oder kleineren
Zahn, und zwar auf seinem inneren Rancle. Einen solchen kleinen Zahn haben auch die Mannchen
der Gattung Zygothrips. Bei den Weibchen der letztgenannten Gattung kommt kein Zahn vor (ein
neuer Beweis, dass J ablonowskis Exemplar, welches keinen solchen Zahn aufweist, ein Weibchen
ist). — Meine Art: Zygothrips minuta unterscheidet sich von Z. crassipcs dureh das weniger gedrungene
und auch nicht so sclnnal gestielte 4. u. 5. Fulilerglied, durcli das 4. Glied, welches am brei-
testen im ganzen Fuhler ist (das 2. ist urn ein klein wenig schmaler), durch das zugespitzte 8. Glied,
durch die weniger zalilreichen und bedeutend sc-hwacheren Dornchen auf den Wangen und den
Schenkeln, durch die weniger abstehenden Krallen auf der Unterseite der Tarsen, durch die ab-
weichende Farbung der Beine und endlich durch das Vorhandensein der FliVgel (letztere durften
jedoch zuweilen fehlen).
Die zweite sehr interessante Art heisst Limothrips angulicornis (die verkurzte Beschreibung
derselben betinclet sich im bohmischen Texte). Bei ihr ist riierkwurdigerweise das zweite und nicht,
wie bei L. denticornis , das dritte Firhlerglied mit einern grossen Zahne versehen.
Endlich sei noch erwahnt, dass Jablonowski die Art Phloeothrips frumentorius Beling
(— Anthothrips aculeata Fabr.) nicht mit Recht mit Phloeothrips (= Anthothrips) staticcs Halid, iden-
tificiert; clafur werden richtig Thrips secalina Lindeman und Thrips KoUari Heeg. zu Limothrips
denticornis Halid., rveiter Chirothrips antcnnatus Osborn und Ch. longipennis Burm. zu Ch . manicata
als Synonyma gezogen.
— 452 —
J. U Z E L, MONO GRAF IE RADU JHYSANOPTERA*.
Jablonowski popisnje zde dva druhy tfasnenek, totiz : Phloeothrips crassipes n. sp.
a Limothrips angulicornis n. sp. Prvy z nich jest zastupce noveho mnou navrzeneho
rodu Zygothrps. Popis druhu toho jest nasledujici (mene dulezite veci jsou vynechany):
Zygothrips crassipes Jablonowski: » Nigra, nitida, laevis. Caput subquadratum
(long. 14: lat. 13-65), retrorsum paullo angustatum; ocellis tribus; lateribus capitis spi-
nulis 6 — 7 fuscis, anlrorsum vergentibus praeditis. Antennae moniliformes, octo articu-
latae, articulis primo et secundo nigris. tertio dilute picescente, sequenlibus sensim
obscurioribus, piceis; articulo primo brevi, articulo secundo subrotundato, omnium cras-
sissimo, apice truncato, basin versus graciliore, articulis tertio — sexto pyriformibus, tertio
minimo. Prothorax trapezoidalis; mesolhorax cum metathorace connatus, simul sumpti
Jongitudine. circiter duplo latiores. Femora antica crassa, nigra, tantum apice paullo testa-
cea, ante apicem (ton strict a et deinde nonnihil dilatata spinulisque armata; tibiae basi
graciles, picescenles, apicem versus incrassatae, nigrae; tarsi flavo-testacei, articulo tarsorum
secundo unco introrsum curvato armato. Pedum femora tibiaeque posteriores anticis si¬
miles sed paullo graeiliores. Alae nullae. Abdomen thorace latius, fusiforme, segmento
ultimo (long. 10*2 , lat. ant. 5, lat, post. 2-2) apice fuscescente. Longit. 1 • 75 mm.« Fern. —
Patria: Badacsony (Hungaria). Habitat verisimiliter in floribus Ononidis arvensis.
Jablonowski povazuje svuj exemplar za samce. Je to vsak samicka, a sice
z te piiciny, Ze nema na basi lubu lupinku postrannlch. Drapky, jez autor na tarsu
vsech noh kresli, nejsou jen zvlaslnim znakem rodu Zygothrips , vyskytujit’ se u vsech
mnou obledanych zastupcu lubulifer, a sice jen na spodnt strane (druh Trichothrips
copiosa ma je neobycejne silne). U druhu Jablonowskim popsaneho vyznamenavajl se
lim, ze ponekud odstavaji, kdezto vsude jinde tesne prilehajl k tarsu, takze je snadno
lze pfeblednouti. Ponevadz vsude se vyskytujl, neuvadel jsem je take ve svfch diagno-
sach. Tylo k tarsu pfilehajtci drapky u lubulifer odpovldajl zajiste drapkum u larev
jejich na tarsu se nalezajlcim (viz Tab. VII., obr. 152. — 155.). Ovsem zachoval se, jak
jiz feceno, jen diapek spcdni (ktery je pri lezenl dulezitejsl), kdezto hofejsl zakrnel.
Jablonowski kresli drapky ty omylem nahofe. Na prednim tarsu vyskytuje se u tubu-
lifer mimo lento drapek casto jeste vetsi nebo mensi zub, a sice na vnitfnim okraji jeho.
U samcu rodu Zygothrips nalezame na tom miste maly zoubek, u samic vsak nikoliv.
Na fig. d., pfedslavujic]' pfedni nohu exemplafe Jablonowskim nalezeneho, zubu toho
neni, coz je opet dukaz, ze je to samice.
Muj druh Zygothrips minuta rozeznava se od druhu Z. crassipes temito
znaky: Ctvrty a paly clanek tykadel nejsou ani tak zavalite, ani tak napadne stopkate.
Ct.vrty clanek je nejsirsim clankem v celem tykadle, jsa jeste o poznani sirsi neZ druhy.
Osmv clanek jest pfispicalelv. Ostenky na tvarich a na stehnech nejsou (zvl. na onech)
tak silne a ne tak cetne. Drapky na spodni strane tarsu (vsech noh) se nalezajicl nejsou
tak odstayajicimi. Samice maji kfidla (ac je mozno, ze nalezeny budou take bezkridle).
Delka tela jest mensi. Barva noh zcela jina.
— 453 —
H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA.
Druhy Jablo now skim popsany druh jest Limothrips angulicornis. Popis
jehojest nasledujic.i (take zde jsou mene dulezite znaky vynechany):
Limothrips angulicornis Jablonowski. »Castaneo-fusca. Articuio antennarum
primo fusco, articuio secundo primo fere triplo longiore, basi const.ricto, margine externo
undulalo anguloque antico in processurn producto, articuio tertio oblongo. basi angustis-
simo, hyalino, dilute-fuscescente, apicem versus incrassato,, articuio quarto tertio subae-
quali et paullo obscuriore, articuio quinto praecedenli subaequali sect obscuriore, articuio
sexto praecedenti obscuriore. Pedes corpore concolores. Tibiae anticae dilute-fuscae,
apice imo flavescentes ; tarsi flavi. Hemelytra lurida, alae posticae subhyalinae, albidae.
Segmento abdominis nono lateribus et postice bisetoso, .segmento deoimo conico, apice
denticulis duobus minimis armato et ante hos spinoso et setoso (setis his spinis duplo
longioribus). Long. 1-45 mm. « Fern. — Patria: Eriwan (Armenia rossica, Dr. Horvath). Bu¬
dapest (Jablonowski).
Velmi zajimava tfasnenka tato podoba se v celku znacrie druhu Limothrips
denticornis, rozeznava se vsak od neho hlavne tfm, ze 2. clanek tykadla jest na vnejsi
strane ve Veliky zub prodlouzen, kdezto Lim. denticornis ma podobny zub na trelim
clanku.
C. 179.
*1894. W. H. Ash mead, Notes on cotton insects found in Mississippi. Insect
Life. Washington. Vol. VII. No. 1. Str. 27.
V teto praci, pojednavajici o skudcich bavlniku ve Spojenych statech (Mississippi),
uvadi Ashmead take tfi druhy tfasnenek. Pravi, ze v kvetech bavlniku nalezl druh
Thrips tritici Fitch a Phloeothrips mcdi Filch, kdcz vsak skod vaznych nezdaji se
zpusobovati. Tfeti druh (novy) pry vid^el, jak zivil se cervcem bavlm'kovym ( Aleurodes
gossypii). Autor popisuje ho takto:
» Thrips trifasciatns n. sp. Female. — Length 0.8 mm. Light brown; eyes strongly
faceted, purplish-brown in certain lights; three basal segments of abdomen above, dark
brown; segments 4, 5, and 6 white; apical segments light brown, the sutures dusky;
legs, except hind femora towards tips, white; wings, linear, strongly fringed, without
nerves, the ground color brown or fuscous, with three transverse white bands, i. e.,
the front wings have a while band at base, another at about two-thirds their length,
and with the apices white. — Habitat. Near Utica, Miss.«*)
Z tohoto popisu neda se souditi na rod, kteremu tato tfasnenka prinalezi.
0. 180.
1894. F. M. Webster, Insects of the Year. Insect Lite. Washington. Vol. VII.
No. 2. Str. 206.
*) Nach dieser Beschreibung lasst sich ni< ht beurtheilen, welcher Gattung die Art angehort.
— 454 —
J. UZEL. MONO G RAFIE RADU „TH Y SANOPTER A“.
Zde deje se zminka-o spoustach, jez zpusobila jakasi trasnenka (die Perganda
Thrips tabctci) na cibuli v Ohm (Spojene staty).
C. 181.
1894. Sirrine a Lowe uvefejhuji (Bulletin 83, new series, of the New York
Agricultural Experiment Station, p. 680. — 682.) zpravu o skodach zpusobenych jistou
tfasnenkou (die Perganda Thrips tabaci ) a poddvajf popis i vykresy toho druhu.
C. 182.
1894. E. Reuter. Berattelse . . . betraffande angsmasken och andra skadeinsekter.
Finska Landtbruksstyrelsens" Meddelanden. No. VII.
Aulor pojednava zde na sir. 32. — 34. o skodach tfasnenkami na obili zpusobenych.
C. 183.
*1895'. F. Try bom, Jakttagelser om vissa blasfotingars (physapoders) upptradande
i grasens blomslallningar jamte nagra drag ur slaktet Phloeothrips’ utvecklingshistoria.
Foredrag vid Entomologiska Foreningens sammanlra.de den 27 April 1895. Entomologisk
Tidskrift. Str. 157. — 494.*): '
*) Try bom beschreibt in dieser Albeit vier Arten, namlich: Phloeothrips frumentaria Beling,
Belothrips hr evistylis nov . sp., Chirothrips hamata now sp. und Thrips intonsa nov'.'sp. — Phloeothrips fru¬
mentaria Beling ist ein Vertreter der yon mir aufgestellten Gattung Anthothrips. Ich nenne jedoch diese
Art A. aculeata Fabr. Meiner Meinung nach ist namlicli Bel in gs Phi. frumentaria identisch mit JBur-
meistets' Art Phi. alhipennis, mit der Hal id ay seine Art, welche er fur Fabricius’ Phi. aculeata
halt, identific-iert. W ohl leugnet Burmeisten ftir seine Art das Vorkommen eines Zahnes auf den Tarsen
der Vorderbeine, indem er jedenfalls. das dort wirldich vorhandene, bei den Weibchen winzige Zahnchen
libersali. Die schwarz e Linie,. die er am Rande der Oberfliigel. angibt, lasst sich dadureh erklaren,
dass eine wasserklare Lamelle, wie • es- der Fliigel dieser Art ist, manchmal am Rande (zumal
in einer Flussigkeit) mit einer solchen versehen erscheint, obwohl dieselbe in der That nicht vor-
handen ist. Dass Burineisters Art der Gattung Anthothrips angehort. bestatigt der Umstand, dass
sie ill Wiesenbltiten ziemlich zahlreich vorkommt und dass ihr Kopf und ihr Prothorax gleichlang
Sind. Die vollkommen wasserhellen Fliigel, von denen nur die oberen am Grunde etwas getriibt
sind, iiberzeugen uns, dass wir es nicht mit Anthothr. statices zu thun haben, dessen Oberfliigel
fast ganz graubraun getriibt Sind. Weil Hal id ay seine Art aculeata mit Burmeisters alhipennis
identificiert, corrigiert er dadureh seine friihere Behauptung (Entom. Mag., 1836, S. 441), dass diese
Art durch einen besonders langen Kopf ausgezeichnet sei. — Trybom erwiihnt bei dieser Gele-
genheit eine Zeichnung Lin demans aus dem Jahre 1887 (Nr. 153, Fig. 20), welche den Vor-
dertarsus der Art Phloeothrips armdta Lindem. (= Anthothrips statices) vorstellt, und sagt, dass der
Zahn darauf grosser als bei seinen Exemplaren derselben Art sei. Dieser Zahn ist jedoch nicht
identisch mit dem ldeinen Zahnchen, welches sich bei den Weibchen auf der Innenseite der Voi-
dertarsen befindet; es ist jene Kralle, welche bei den Phloeothripiden unten an alien Tarsen vor-
kommt, und sich gewohnlicli knapp an dieselben anlegt, so daSs sie ubersehen werden kann. Bei
Linde mans Exemplar wurde. sie jedoch zufallig durch die Praeparation abstehend und in dieser
Stellung von demselben gezeichnet: das Zahnchen blieb dafur unberucksichtigt.
Die Art Belothrips hrevistylis, welche Trybom beschreibt, gehort nicht der Gattung Belo¬
thrips, sondern der von mir aufgestellten Gattung Oxyfjmps an, und ist identisch mit Reuters
— 455 —
H. UZEL, MONOGRAPHIC DER ORDNUNG T HYSANO P T ERA.
Na sir. 158. — 168. sestavuje Try bom v jazvku svedskbm zkracene vse, co mu
znamo je z literatury o skodach tfasnenek na obili, nacez podava na str. 169. — 182.
vlastnl sve zkusenosti, pojednavaje zvlaste o skodach tfasnenkami na travinach zpuso-
benych. Na str. 190. — 194. pise o larvach a nymfach tubnlifer (druh if Ulmi , aculeata
a statices). Mimo to podava (na sir. 182. — 190.) svedsky popis druhu Phloeothrips
frumentaria Beling, Belothrips brevistylis, now sp., Chirothrips hamata nov. sp.
a Thrips intonsa nov. sp.
Phloeothrips frumentaria Beling jest zaslupce mno'u nove navrzeneho rodu
Anthothrips. Jmenuji vsak drub ten A. aculeata Fabr. Mysltm totiz, ze Be tin guv
druh Phi. frumentaria jest totozny s Burmeisterovy m Phi. albipennis , s nimz
Halid ay stotoznuje svuj druh, ktery ma za Fabriciuv Phi. aculeata. Ovsem uplra
Burmeister pro svuj druh pfitomnost1 zubu na pfednich tarsech; zajiste vsak pfehledl
malinky zoubek u samic tarn se nalezajrcf. Cernou linii pak, kterou na okraji hor.
kfidel udava, mozno vysvellili ukazem, ze jevi se nam nekdy na okrajtch cirvch blanek
(jakou je kfldlo toho druhu), obzvlaste jsou-li v nejake lekutine, cerny lem, aC tento
ve skutecnosti se tam nenachazl. Ze Burmeister dv druh jest Anthothrips, v tom
nas znacne potvrzuje okolnost’, ze na lukaoh v kvetech dosti cetne se vyskvtuje a ze
ma hlavu a prothorax stejne dlouhe. Cplne cira kfidla, z nichz jen horejsl jsou na basi
trochu zkalena, nas pfesvedcuji o tom, ze to neni Anthothrips statices, jenz ma kfidla
skoro celasedohnede zkalena. Ponevadz Hal id ay svuj druh aculeata stotoznuje s Burmei-
sterovym albipennis opravuje tim sve tvrzeni v casopise Entomological Magazine
(z r. 1836.) na str. 441., totiz ze vvznamenava se dlouhou hlavou. - — Trybom zmi-
Belotlirips bicolor (= Oxytlirips hastata m.). Trybom gibt als Unterschied zwischen, den beiden ge-
nannten Arten die verschiedene Lange des Stylus und des 6. Fuhlergliedes an. Was die Lange des
Stylus anbelangt, vergl. die Bemerkung auf S. 135. Reuters Angabe, dass das 6. Fiihlerglied so
lang wie das 5. sei, beruht jedenfalls auch. auf einem Irrthum, da bei den ubrigen Vertretern der
Gattung Oxythrips, ja bei alien Vertretern der Thripiden uberhaupt (nur die exotischen Gattungen
Hcliotknps und L Parthenothrips ausgenommen), das 6. Glied an Lange das 5. immer iibertrifft. —
Tryb o ms Exemplar© haben in der zweiten Hiilfte der vorderen Langsader 3 — 5 Borsten, wogegen
unsere Exemplar© ebendort regelmassig init 5 Borsten versehen sind.
Die Art Chirotlirips hamata ist idcntisch mit meiner Oh. Dudae.
Tryboms Art Thrips intonsa ahnelt stark der Art, welche ich Phy.sopus vulyatissinia Halid,
nenne. Korperfarbe, Fuhlerfonn, Behaarung des . Prothorax und beider Langsadern im Oberflugel
sind dieselben. Nur die Farbung der Beine ist sehr versehieden. Trybom gibt nitmlich an, sie sei
braun, und regelmassig seien die Tarsen und ein kleinerer oder grosserer Theil der Vordertibien
gelbbraun. („Brun. . . . Oftast aro tarserna samt mer eller mindre stor del af framtibierna gulbruna“.)
Auch geschieht in Tryboms Beschreibung koine Erwahnung von deni auffallenden Charakter meiner
Exemplare, namlich von der Verengung des Ivopfes nach hinten.
Es sei noch bemerkt, dass Try b'.o m H al i d ay s Art Chirotlirips nnnicata nach B u r in e i s t e r
Ch. lonyipennis nennt, da ihm Ha lid ays Beschreibung aus dem Jahre 1836 zu unvollkommen
erscheinl. Meiner Meinung nach ist jedoch die betreffende Art durch. das von Ha lid ay gegebene
Kennzeichen: .antennae breves compressae“ hinlanglich charakterisiert, da die zweite be-
kannt gewordene Art der Gattung Chirotlirips weit niclit so breite und nicht so kurze Fiihler aufweist.
— 456 —
J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „T H Y SAN 0 P T E R A“.
nuje se zde tez o vykresu Lindemanove (C. 153., str. 336,, fig. 20.), pfedslavujtctm
tarsus pfednt nohy od druhu Phloeothrips armat'a Liudem. (= Anthothrips stcitices )
a pravi, ze zub na onom tarsu je vetst, nez u jeho exemplafu. Zub ten nent vsak to-
tozny s malinkym zoubkem na vnitfni strane pfedntch tarsu u samic se nalezajtctm;
jest to onen drapek, ktery u tubulifer na vsech tarsech dole se naleza a obycejne tesne
k nim pfileha, takze byva pfehlednut. Zde nahodou se pri praeparaci odchltpil a tak
byl Lindemanem nakreslen; menst zoubek za to byl vynechan.
Druh Belothrips brevistylis. Try bo mem popisovany, nenalezt do rodu Belo-
thrips , nybrz do nove mnou navrzeneho rodu Oxythrips a jest totozny s Reutero-
vym druhem Belothrips bicolor (= Oxythrips hcistata). Trybom udava jakozto
rozdil mezi obema jmenovanymi druhy delku stylu a sesteho clanku tykadel. Pokud se
delky stylu tyce, srovnej poznamku na. str. 134. Udaj Reuter.uv pak, ze 6. el. v tykadle
jest tak dlouhy jako 5., jest zajiste taktez omylem, nebot’ zadny zastupce toho rodu, ba
Mdny zastupce stenopter vubec (exoticke rody Heliothrips a Parthenothrips vyjtmaje),
nema 6. clanek v deice rovny patemu, nybrz vzdy deist. Exemplafe Trybom ovy
majt v druhe polovine hof. zilky 3 — 5 chlupu, kdezto nase exemplafe pravidelne peti
chlupy tam jsou opatfeny.
Druh Chirothrips hamata jest totozny s mym druhem Ch. Dudae. Trybom
udava ho mimo ze Svedska tez z okolt Jeniseje v Sibtri.
Trybomuv druh Thrips intonsa podoba se znacne druhu, jejz pokladam za
Physopus vulgatissima Halid. Barva tela, tvar tykadel, chlupatost prothoraxu a obou
podelnych ^ilek v hof. kf Idle jsou tytez. Jen barva noh jest velmi odchylna. Trybom
udava totiz, ze je hneda, a ze pravidlem jsou tarsy a menst nebo vetst cast’ pfedntch
tibit zlutohnede. Take nedeje se v popisu Trybomove zmtnky o napadnem znaku
mych exemplafu, toti2 o zuzent hlavy nazad. Die Tryboma- vyskytuje se ten druh
v klasech psenicnvch, v pochvach nejhofejstho listu zita i v ruznvch kvetinach, a sice
od konce kvetna az do konce zaft.
Pokud se tyce druhu, jejz Trybom nazyva Thrips vulgatissima , poznavame
z uvedenych znaku (tykadla tmava, jen tfett clanek jejich svetly; prothorax na pfedntch
roztch bez dlouhych stetin; hlavnt zilka v hofejstm kftdle v druhe polovine se tfemi
chlupy), ze jest velmi podobny memu druhu Physopus pallipennis , ktery vsak od
Halidayova druhu vulgatissima zcela jinym zbarventm noh se rozeznava.
Budiz zde tez podotknuto, ze Trybom nazyva Halidayuv druh Chirothrips
manicata die Burmeistera Ch. longipennis , ponevadz se mu zda by ti popis Ha¬
lidayuv z r. 1836. (C 43.) tuze nedokonalym. Mysltm vsak, ze dotycny druh jest
dostatecne charakterisovan slovy Halidayovymi: » antennae breves co m pr es sae«,
ponevadz druhy druh rodu Chirothrips , jejz jsme poznali, nema daleko tak sirokych
ani tak kratkych tykadel.
457 —
58
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER 0RDNUN6 TH YSANOPTERA.
Konecne chci jeste zminiti se o nematodech, jez T r y b o m u druhu Anthothrips
statices a „Thrips vulgatissima“ nalezl. V jednotliv-ych exemplafich shledal 10, 20 az
40 kusu techto cerviku.
C. 184.
1895. Osborn a Mally udavaji (Bulletin 27 of Jowa Agricultural College Ex¬
periment Station for 1895, p. 139. — 142.) ze Thrips allii Gillette (die Perganda
Thrips tcibaci ) zije mimo na cibuli a zeli tez na bile fepe, jeteli a na nejruznejsich
kvetinach zahradnich. — Pri teto pfilezitosti chci zminiti se o tom, ze na zemedelskem
ustave v Jowe zabyva se tez Miss Alice M. Beach studiem trasnenek.
C. 185.
*1895. T. Pergande. Observations on certain Thripidae. Insect Life. Vol. VII.
No. 5. Str. 390.— 395.*)
Pergande popisuje zde ctvri druhy trasnenek: Heliothrips cestri nov. sp.. H.
fasciata nov. sp., Euthrips occidentalis nov. sp. a Thrips tabaci Lindem.
Prva z jmenovanych trasnenek popsana jiz Reuterem r. 1891. (C. 168.) pod
jmenem Heliothrips femoralis.. Byla Pergandovi zaslana uz pfed lety z Massachu-
settsu (kdez zila ve skleniku na Cestrum nocturnum ) a Reuterem ze skleniku finnskych.
Mimo to pozoroval ji Pergande sam ve sklenlcich u Washingtonu, a to zvl. nad-
miru celne na listech od Amaryllis ‘ jejtz listy znacne poskozovala.
Druha tfasnenka. Heliothrips fasciata nov. sp., byla Pergandovi zaslana G. W.
Harneyem z Kalifornie (Yuba County), kdez jen v malem poctu vyskytla se na listech
pomerancovych. Die popisu nelze rozhodnouti, zdali patfi opravdu do rodu Heliothrips
*) Pergande beschreibt in dieser Arbeit vier Arten aus Nordamerika, namlich: Heliothrips
cestri nov. sp., H. fasciata nov. sp., Euthrips occidentalis nov. sp. und Thrips tabaci Lindem.
Heliothrips cestri (aus Massachusetts und aus Glashausern bei Washington) ist identisch
mit der von Reuter im J. 1891 beschriebenen Art Heliothrips femoralis.
Von P organ des Heliothrips fasciata lasst sich nach dessen Beschreibung nicht mit Be-
stimmtheit angeben, ob sie der Gattung Heliothrips oder Parthenothrips angehort. Sie iebt in Gali-
fornien auf Orangejiblattern.
Euthrips occidentalis ist wohl eine Art der Gattung Physopus. Sie koinmt in Californien in
Orangenbluten und auf Aprikosen- und Erdapfelblattern vor.
Thrips tabaci Lindem., welche Pergande von vielen Orten in den Vereinigten Staaten angibt,
iihneit meiner Art Thrips communis, unterscheidet sich jedoch von ihr durch die Form des Pro¬
thorax, welcher nach Pergande (der auch Exemplare von Lin deman erhiell) inehr lang als
breit ist (bei Thrips communis ist der Prothorax ausgesprochen mehr breit als lang), und durch die
Farbung der Abdominalsegmente. auf deren Hinterrande sich eine breite dunkle Binde befindet (die
Abdominalsegmente meiner Art sind ganz gleichmassig gefarbt). — Ich will hier noch auf den Umstand
aufmerksam machen, ob nicht vielleicht sehr in die Lange gezogene (in schwachem Spiritus
gequollene) Exemplare untersucht worden seien. Bei solchen kann freilich der Prothorax etwas mehr
lang als breit vorkomiuen, vveil vorn und hinten Weichtheile heraustreten ; auch werderi die
breiten und licliten Verbiridungshaute zwischen den einzelnen Abdominalseginenten sichlbar und
lassen dann das Abdomen licht und clunkel gebiindert erscheinen. (Vergl. Butlers „Aptinothrips
fasciatus“ /)
— 458 —
J. UZEL, MO NOG- RAF IE RADU „T H V S AN 0 P T E R A“ .
nebo snad do rodu Parthenothrips. Pfi teto pfilezitosti zminuje. se Pergande tez
o tom, ze drub Heliothrips haemorrhoidalis bvl nalezen na pestovanych i divokych
rostlinach v Brasilii. Popis druhu Heliothrips fasclata Pergande jest nasledujici:
Heliothrips fasciata Pergande. » Length, about 1 mm. General color, black.
Head and thorax dark brown; the anterior margin of the prothorax and more or less
of the mesothorax yellowish-brown. Eyes black. Ocelli clear, yellowish. Antennae whitish;
a broad band on joints 3 and 4, apex of the fifth and the remaining joints black. Legs
black, with apex of femora, base and apex of tibiae, and the tarsi, except the apex,
yellow. Anterior wings blackish; their base and a broad band beyond the middle trans¬
parent white. Posterior wings faintly and uniformly yellowish. Fringes blackish. Head and
thorax reticulated and furnished rather sparsely with short, slightly curved hairs. Some
short and stiff hairs, becoming more numerous toward the end of the body, may also,
be observed near the posterior lateral angle of the abdominal segment; one or two
larger ones on segments 5 to 8 and a number of long bristles along the posterior
margin of the ninth. «
Tfetl druh, Euthrips occidentalis nov. sp., jest asi zastupce rodu Physopus.
Nalezen byl A. Crawem a D. W. Coquillettem v Kalifornii, kdez poskozuje listy
bramboru i merunek a zije cetne v kvetech pomerancovych. Popis jeho, Pergandem
podany, jest nasledujici:
Euthrips occidentalis Pergande. » Length, 0.9 to 1.2 mm. General color,
orange yellow, with the posterior margin of the abdominal segments broadly dusky or
blackish. Eyes hairy, black. Ocelli reddish. Antennae dusky, with base and tip of the
joints paler. Wings yellowish, the spines and fringes blackish. Head twice as broad as
long. Eyes very large, occupying about two-thirds or more of the sides of the head,
and coarsely granulated. Head and pronotum transversely striated. Joints 3 and 6 of
the antennae longest and nearly subequal in length; the third with a shorlh though distinct
pedicel. Joints 2, 4, and 5 next in length, also subequal. The last two joints, usually
termed the stylus, are smallest, though the last is considerably longer than the penul¬
timate one. Joints 2 to 5 bear each about six bristles around the apex and the sixth
about the same number around the middle. Besides these bristles, there may be noticed
a pair of stout, bluntly pointed, curved, sensorial spines, near the end of joints 3 and
4, originating from a rather large, membranous spot, similar to those organs in Thrips
tritici. «
0 ctvrtem druhu, t. zv. trasnence cibulove (the onion thrips), snasi Pergande
vse, co o nem dovedeli se mohl, a cituje cetne udaje jedriotlivych oekonomu severo-
americkych, roztrousene po tamnejslch oekonomickych casopisech. Pravi, ze tfasnenka
ta zije na nejrozmanitejsich mlstech ve Spojenych statech, a sice hlavne na zelenine
(zvl. cibuli znacne poskozuje), mimo to vsak take na kvetinach zahradnich, na merun-
kach atd. Stotoznuje ji s trasnenkou, kterou Linde man roku 1888. (C. 158.) pod
— 459 —
58*
e. UZEL. MONO G R A P HIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A.
jmenem Tlirips tabaci z Besarabie popsal, a kterou mu tento take poslal. Tez z Hol-
styna od L. Seifert a ji obdrzel. Pergande mysli. ze tfasnenka Tlirips tabaci dostala
se s cerstvou zeleniiiou z Evropy do Ameriky, kdez se pak velmi rozstrila. — : Poda-
vame zde ony Pergandem vylknute znakv toho druhu, ktere popis Lindemanuv z r.
1888. (C. 158.) doplnuji:
(Tlirips tabaci Lindem;) »Color pale yellow, the. thorax somewhat darker; sides
of thorax and an elongated squarish spot on the meso-nolum more or less distinctly dusky.
Abdominal segments marked with a rather broad, darker, or lighter dusky band poste¬
riorly. . . . Antennae and legs pale dusky, with tip of tarsi somewhat darker. Wings
faintly yellowish, their fringes and bristles dusky . Head about as broad as long, and
transversely striated. P r o thorax longer than broad, slightly narrowed in front; its
anterior and posterior angles rounded, and provided with two backward-directed diverging
spines at each posterior angle . «
Tlirips tabaci podob;i se znacne memu druhu Tlirips communis , rozeznava
se vsak od neho tvarem prothoraxu, jenz je die Perganda dels! nez sirsf, kdezto
u druhu meho pravy toho opak se shledava; mimo to ma T. tabaci zadnf okraje clanku
abdominalmch zdobeiie nahofe sirokou tmavou stuhou, cehoz u druhu Tlirips communis
riespatfujeme.
— 4G0 —
J. (JZEL, MONOGRAFIE RADU „T H V S AN 0 PTER A“.
Resume des hdstorischen Thieiles.
In diesem Theiie hat der Verfasser ein Verzeichnis aller ihm bekannt gewordenen
Arbeiten (194 Nummern) uber die Tbysanopleren geliefert, und zwar in chronologischer
Anordnung. Bei jeder Arbeit wurde angegeben, was si e Neues enthalt, und was uber-
haupt in ihr Bemerkenswertes vorkommt. Dieser Therl soil nicht nur als literarischer
Anzeiger dienen, s.ondern auch den Weg andeuten, den das Studium der Thysanopteren
vom Anfange an bis znr allerneuesten Zeit gegangen ist. Wenn es dem Verfasser hier
und da bei einigen wenig wichtigen Aufsatzen nicht gelang, die genaue Jahreszahl ihres
Erscheinens zu erfahren, so bittet er es damit zu entschuldigen, dass dies das erste
nach Vollkommenheit. strebende Verzeichnis der Thysanopterenliteratur ist, und dass er
durch die Verhaltnisse ausschliesslich auf eigene Krafte angewiesen war. Die Arbeiten,
welche mil einem Stern bezeiclmet sind, wurden vom Verfasser durchstudiert.
Von. diesem Theiie werden dem der bohmischen Sprache Unkundigen wenigstens
die Titel der 194 angefuhrten Arbeiten von Nutzen seiri; auch im Texte ist manches
allgemeinverslandlich. Besonders mache ich. auf das auf S. 417 u. 418 befindliche Ver¬
zeichnis aufmerksam, in dem die Artennamen Halid ays mit den in dieser Monographie
gebrauchlen verglichen werden.
Dem fast vergessenen Aufsatz, entnommen der Micrographia Curiosa Bon an n is,
des Entdeckers der Thysanopteren, wurden zwei Textbilder (8 u. 9 aul S. 405 u. 406)
hinzugefiigt, und zwar ein von dem erwahnten Autor im Jahre 1691 hergestelltes Bild
einer Fransenfliege (wohl Anthothrips statices ) und das Mikroskop, mit Hilfe dessen
Bonanni dieselbe aufzeichnete.
J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU ,TH YSANOPTERA*.
REJSTftlK DRUHO, RODE atd.*)
Register der Arten, Gattungen etc.**)
A.
abdominalis (var.) 169
Acanthothrips 259
aculeata 240, 455, 456
acuminata 155
adonidum 168
adusta 185
adusta (var.) 73, 75
adusta (var.) 81, 83
adusta (var.) 96, 98
adusta (var.) 99, 101
adusta (var.) 108, 109
adusta (var.) 110, 111
adusta (var.) 120, 121
adusta (var.) 175, 176
adusta (var.) 180
Aeolothripidae 62
Aeolothrips 68, 278
ajugae 136
albicinc-ta 75
albicornis (var.) 96, 98
albipennis 240, 455, 456
albocincta 75
albopicta 264
albopilosa 190
albosignata 271
allii 451
alni 189
anacardii 269
Anaphothrips 142
angulicornis 452, 454
angusta 231
angusticeps 191
angustifrons 272
annulicornis (Thr.) 218
annulicornis (Phi.) 269
annulicornis (var.) 177, 178
annulicornis (var.) 123, 124
annulipes 258
antennata 81
antennatus 81
Anthothrips 237
apic-alis 247
Aptera 223
aptera 251
Apterae 223
Aptinothrips 151, 279
armata (Anaph.) 145
armata (Phi.) 238, 455, 457
asp era 105
asperulae 280
atrata 107
atratus 107
B.
Baliothrips 204
basalis 115
Belothrips 154, 134, 135, 455
Benseleri 219
betae 158
bicolor (Bel.) 134, 135, 456
bicolor (Crypt.) 235
bicolor (var.) 123, 124
bicolor (var.) 134, 135
bicolor (var.) 136, 137
bidens 87
bigemmata 271
biuncata 208
biuncinata 207
Blasenfusse 282
Bolaeothrips 211
Bonannii 227
Brachyderi 79
brevicornis 205
brevistjdis 455, 457
brunnea 280
c.
caespitis 248
calcarata 195
caryae 279
Cephalothrips 244
cerealiuin 89, 210, 211
cestri 458
Chirothrips 79, 218, 456, 457
Coleoptrata 62
Coleothrips 71. 72, 73, 278
communis 176, 447, 458, 459
coneolor (var.) 172, 173
conica 276
connaticornis (var.) 153, 154
consociata 122
*) Cisla znamenaji strany teto monografie.
**) Die Nummern zeigen die Seiten der vorliegenden Monographic an.
— 463 —
H. UZEL, MONO GRAPH I E DER ORDNUNG
THY SAN OP TER A.
copiosa 252, 452, 453
coriacea 254, 260
corticis 260
corymbiferarum 276
crassipes 452, 453
croceicollis 279
Cryptothrips 228
cynorrhodi 276
D.
decora 119
Degeeri 162
Dendrothrips 159
denticornis 86
dentipes 234
Dietyothrips 157
dilatata 202
discolor 200
dispar 205
distincta 121
distinguenda 239
dracaenae 171
Drepanothrips 213
Dudae 83, 456, 457
E.
Elyoptera 223
ericae 216
Eudactyli 79
euphorbiae 146
Euthrips 122, 458, 459
F.
I'asciata (Aeol.) 72
fasciata (Phi.) 279
fasciata (Hel.) 458, 459
fasciatipennis 78
fasciatus (Apt.) 279
femoralis (Hel.) 170, 458
femoralis (Thr.) 217
ferruginea 143
firm a 138
flava 186, 220
flavicornis 219
flavipes 238, 246, 247
Fransenfliegen 282
Fransenfliigler 282
Frici 126
frontalis 128
frumentaria 241, 455, 456
frumentarius 240, 241
fulvicornis (var.) 96, 98
fungi 251
fusca 64
fuscipennis 204
fuscus 64
G.
gracilicornis (var.) 180, 181
gramineae 449
graminum 210
gratiosa 67
grossulariae 276
Gymnopterae 79
H.
haemorrhoidalis 168
Halidayi (Idol.) 267
Halidayi (Phi.) 269
hamata 456, 457
Haplotlirips 240
hastata 134, 456, 457
Heliothrips 167, 171, 458, 459
Heterogynae 79
Heteropterae 223
Homopterae 79
Hoplothrips 237, 240, 247, 260
hradecensis 262
I
Icarus 232
Idolothrips 265
ineonsequens 117
intermedia 114
intonsa 456, 457
J.
Jordani 212
juniperina 274
K.
Klapaleki 203
Kollari 87
L.
lacertina 266
laevicollis 218
laevior (var.) 199, 200
lata 230
lativentris 225
leucanthemi 275
limbata 72
Limothrips 85, 279, 451, 454
linaria 192
lini 279
Liothrips 261
livida 277
longicollis 197
longipennis 80, 456, 457
longispina 225
longistylosa 131
loti 115
M.
major 179
mali 278, 454
manicata 80, 456, 457
marginata 266
Megalothrips 224
melaleuca 71
melanopa 186
Melanothrips 63
Melanthrips 64
Micropterae 79
minor 256
minuta 243, 452, 453
minutissima 193
monilieornis 245
N.
Neogami 79
nervosa 102
nigra 242
nigra (var.) 185, 186
nigripes 229
— 464 —
J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YS ANOPTER A“.
nigriventris 106
nigropilosa 198
nigropilosa (var.) 96, 98
nitidula 154
nodicornis 260
0.
obesa 64
obscura 148
obscura (var.) 123, 124
obscurus 148
obsoleta (var.) 187, 188
occidentalis 458, 459
ochracea 277
Odontothrips 112, 115
oleae 438
olivaria 277
olivarius 277
Oxythrips 133
P.
Pachythrips 141
pallens 200
pallicornis 240
pallida 101
pallipennis 110
pallipes (var.) 233
paradoxa 275
Parthenothrips 170
parva 257
parviceps 139
parvipennis 270
pedicularia 246, 247
persicae 277
phalerata 112
Phloeothripidae 223, 452
Phloeothrips 254, 225, 229, 234,
235, 237, 238, 240, 241,
242, 245, 246, 247, 250,
251, 254, 258, 260, 263,
269, 270, 271, 272, 277,
278, 279, 280, 452, 453
phylloxerae 432
Physapi 24
Physapoda 24
Physapodes 24, 282, 415
Physapus 24, 95, 107, 122, 148,
276
physapus 89, 95, 174
Physopoda 24, 282
Physopus 94, 458, 459
physopus 174
picipes 277
pilosa 129
pini (Phys.) 125
pini (Trich.) 251
Platythrips 214
poaphagus 279, 439, 446, 448
Poecilothrips 264
pragensis (var.) 263, 264
primulae 119
Prosopothrips 165
puchyrnatky 439
pulla (var.) 177, 179
K,
ranunculi 275
Reuteri 213
Rhaphidothrips 131
Rhipidothrips 66
robusta 104
rufa 152
rugicollis 217
s.
salicaria 182
salicis 122
saltatrix 164
sambuci 181
Schotti 266
secalina 87
semicaeca 249
Sericothrips 90
setinodis 263
similis 145
simillima 254
Sminyothrips 206
solanacearum 187, 383, 441
sordida 150
spectrum 266
staphylinus 91
statices 237, 238, 243, 455,
457
Stenelytra 78
stenomelas 270
Stenoptera 78
Stenothrips 209
striata 220
striaticeps 216
sty lifer a 152
subaptera 141
subtilissima 269
T.
tabaci 447, 458, 459
Taeniothrips 119, 205
tenuicornis 99
Terebrantia 61
Thripidae 78, 24
Thripididae 24
Thrips 173, 24, 64, 72, 73, 80,
81, 86, 87, 89, 95, 105, 107,
112, 115, 119, 122, 141, 148,
152, 154, 155, 168, 171,174,
181, 186, 187, 193,194, 200,
204, 205,214,216,217,218,
219, 220, 240, 241, 250, 251,
266, 274, 275, 276, 277, 278,
279, 280, 447, 454, 456, 457,
458
Thripsina 24
Thripsites 24
Thysanoptera 24, 282
tibialis (Thr.) 218
tibialis (Phi.) 225
tiliae 160
Tmetothrips 141, 200
Trichothrips 246
trifasciata 278
trifasciatus 454
tristis 277
tritici 220, 278, 434, 451,
454
trasnenky 439
• 59
— 465 —
H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Tubulifera 222, 223
lunicata 214
u.
ulicis 115
ulmi 250, 254, 260
ulmifoliorum 122
urticae 186, 187
Y.
valida 183
variegata 275
Vejdovsk^i 166
versicolor 69
Vesitarses 24, 282, 415
viminalis 196
virgo 148
vittata 71, 73
vulgatissima 95, 111, 456, 457
z.
Zygothrips 243, 452, 453
— 466 —
J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „T HYSANOPTERA".
REJSTRtK A U T O R IJ.*)
Register der Autoren.**)
A.
Amyot 422
Ashmead 454
B
Baker 451
Beach 458
Beal 442
Becker 436
Beling 434
Bergroth 448
Berkenhout 413
Bertkau 439, 444, 445
Bjerkander'413
Blanchard 424
Bohls 450
Bold 433
Bonanni 403
Bouche 416
Brau er 442
Bremi 429
Bulow-Rieth 424
Burmeister 419, 421
Butler 436
c.
Cameron 444
Cohn 433
Comstock 435, 448
Cook 442
*) Cisla znamenaji strany t
**) Die Nummern zeigen di<
Cornelius 433
Costa 441, 442
Curtis 419, 423, 440
Cuvier 415
I).
Dahlbom 420
De Geer 406, 409
Degeer 406, 409
Deyrolle 432
Dimitriewicz 436, 437
Dohrn 424, 435
Dokhtouroff 441
Dufour 420
Dumeril 415
E.
Erichson 420, 422
F.
Fabricius 412, 413, 414
Farwick 436
Fernald 442
Fitch 429, 430
Fletcher 450
Frauenfeld 432
Fric 439
(j.
Garman 450
Geer 406, 409
to monografie.
Seiten der voi'liegenden Monographic a
Geoffroy 409
Gerstaecker 430
Gillette 451
Girard 432
Gleichen 410
Goeze 411
Gmelin 412
H
Haliday 416, 419, 425
Harris 425
Heeger 427, 428
Fleer 431
Hofmann 450
Holmgren 434
J.
Jablonowski 452
Jordan 448, 449
K.
Kastner 409
Kirby 413, 414
Kornicke 436, 443
Kolenati 431
Krauss 439, 443
L.
Ladureau 437, 438
Latreille 415
lindeman 433, 444, 446
59*
— 467 —
H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA.
Linnaeus 407, 408, 409, 412
Linne 407, 408, 409, 412
Lintner 439, 446, 451
Low 432, 448
Lowe 455
M
Mally 458
Man 434
Marsham 413
Mayer 449
Menge 433
Muller (A.) 433, 434
Muller (O. F.) 410
N.
Newman 416, 429
Nicholson 414
Nordlinger 429
0
Ormerod 443
Osborn 440, 44i, 444, 449, 458
Osten-Sacken 431
Oustalet 435
P
Packard 433, 434, 441, 443
Passerini 416
Perez 443
Pergande 439, 440, 458
Portsehinsky 441
R.
Redtenbacher 445
Regel 430
Reuter (E.) 455
Reuter (0. M.) 437, 438, 442,
450
Riley 432
s.
Schaffer 411
Schaum 424, 428
Schlec-htendal 445
Schneider 443
Schoyen 435, 45 L
Schrank 411
Scopoli 408
Scudder 433, 435
Serville 422
Shaw 415
Shipley 446
Sirrine 455
Smith 451
Stephens 415
Stew 414
Strauss-Durkheim 415
Sulzer 408. 410
Szaniszlo 435, 438
T.
Tamburin 422
Targioni-Tozzetti 444
Taschenberg 431, 434
Thaxter 449
Thomson 438
Trybom 451, 455
Turton 414
u.
Uljanin 434
Uzel 449
V.
Vassalli-Eandi 414
Villers 413
w.
Walker 425, 430
Walsh 431, 432
Webster 454
Werner 443
Westwood 420, 428
Widgalm 441
Wittmack 435
Wood 415
z
Zetterstedt 421
Zittel 433
— 468 -
J. UZEL. MONOGRAFIE RADU ,THYSANOPTERA“.
RBJSTElK OBYDLI TftASNfiNEK.* **))
Register der Wohnorte")
Abies alba. str. 391., S. 399.
Abies larix str. 392., S. 399.
Abies picea str. 392., S. 399.
Acer platanoides str. 394.. S. 400.
Acer pseudoplatanus str. 394., S. 400.
Aesculus hippocastanum str. 395., S. 400.
Agrostemma githago (kvety, Bluten) 14, 67 ;
(mlade listy, junge Blatter) 21.
Ajuga 36.
Alnus giutinosa str. 393., S. 400.
Anemone nemorosa 26, 27.
Anthyllis vulneraria str. 389., S. 399.
Armeria vulgaris 14.
Armoracia rusticana str. 384., S. 399.
Avena sativa str. 371., 379., S. 398.
JB.
Baume, Blatter, s. „Rlatter der Baume und
Strauche“ ; Rinde, s. „Rinde, abgestorbene“.
Rerge S. 368..
Beta vulgaris str. 381., S. 398.
Betula alba str. 392., S. 400.
Blatter der Baume und Strauche 14, 26, 29,
30, 44, 50, 51, 52, 58, 60, 64, 65, 69, 71,
83, 106, 122.
Blatter niederer Pflanzen 3, 7. 11, 13, 14, 15,
21, 25, 28, 30, 34, 35, 39, 44, 58, 59, 64,
69, 73, 78, 106.
Bluten auf Wiesen und Feldern 1, 6, 9, 14, 18,
21, 22, 25, 57, 58, 62, 63, 64, 67, 104,
105, 106.
Bluten in Garten str. 389., S. 399.
*) VSecky zde obsazene udaje vztahujl se jen na vlastni pozorovani autorova, v Cechach konana. —
Cifry znamenaji Cisia, pod kterymi jednotlive druhy v Casti systematicke teto monografie a v obsahu jsou uve-
deny. V mnohych pfipadech vSak poukazano je te2 k stranfi, na nit se naleza seznam druhu, na dotyfine rostling
Sijicich. — Veliky pofiet rozlicnych kvfitu, ve kterych jsem IrasnSnky nalezl, nevypoCitavam zde jednotlivg, nybrz shrnuji
je v ruzne skupiny: v kvfity lesni, kvety luCni, polni atd. Z tfich skupin uvadim je§t6 zvlaSte jen jmena tfich rostlin,
ktere hosti ngjaky diuh vzacny, aneb ktere jsou jinemu hojnemu neobyCejne milym pfibytkem, takie tana velmi
Cetng se vyskytuje, a pfipojuji jen tyto druhy, aC tana i jine obyvati naohou. Tak dlu2no ku pf. hledati ruzne druhy
tfasngnek, v pampeliSce (Taraxacum) zijici, mezi ,,kv6ty luCnimi a polnimi“ neb ,,kvfity jarnimi“, ponfivadz v rejstfiku
nalezneme u pampe)i§ky jen dva druhy zaznamenane, z nich^ jeden jest vzacny, druhy pak v mnozstvi kvet jeji obyva,
davaje mu pfednost pied jinymi. — U rostlin, pfi nichz neni zvlaSte podotknuto, na ktere Casti jejich tfasnfinky vypoCi-
tane se zdr^uji, jest minfin vzdy kvfit.
**) Alle hier enthaltenen Angaben beziehen sich nur auf die vom Verfasser selbst in Bohmen gemachten
Erfahrungen. — Die Ziffern zeigen die Nummern an, unter welchen die einzelnen Arten im Systematischen Theile der
vorliegenden Monograpbie (und im Inbalte) angefuhrt werden. Oft wird jedoch auch auf die Seite hingewiesen, auf der
sich ein Verzeichnis der auf der betreffenden Pflanze lebenden Thysanopteren befindet. — Die mannigfaltigsten Bluten,
welche icli untersucht habe, werden hier nicht einzeln aufgezahlt, sondern in verschiedene Gruppen zusammengefasst;
so in: ,, Bluten in Waldern“, ,. Bluten auf Wiesen und Feldern“ etc. Aus diesen Gruppen habe ich nur einzelne Pflanzen-
arten noch besonders angefuhrt, und zwar jene, welche eine seltene Art beherbergen oder fiir eine gewohnliche
ein besonders angenehmer und daher viel besuchter Aufenthalsort sind. So wird man z. B. die zahlreichen Thysa-
nopterenarten, welche in Lowenzahn (Taraxacum) vorkommen, unter „Bluteu auf Wiesen und Feldern11 oder unter
„Fruhlingsblumen“ zu suchen liabtn, weil wir liei Taraxacum im Register nur zwei Arten verzeichnet finden, und
zwar eine ziemlich seltene und eine haufig vorkommende, welche jedoch diese Bluten anderen vorzieht. — Wo
nicht der Pflanzentheil besonders angegeben ist, meine ich immer die Bliite.
— 469 —
H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORUNUNG THY SAN OPTERA.
Bliiten in Waldern 14, 21, 22, 24, 27, 30, 31,
38, 42, 45, 57, 59, 62, 63, 64, 84, 75, 104,
106.
Bliitenstande, trockene (ini Winter) 9, 13, 14,
21, 57, 58, 59, 106.
Brassica oleracea str. 384., S. 399.
Butomus umbellatus 21, 58, 106.
c.
Calluna vulgaris 38, 64.
Carpinus betulus str. 392., S. 399.
Garum carvi str. 387., S. 399.
Centaurea cyanus 67.
Cerastimn arvense 1.
Gerealia str. 371., S. 371, 397, 398.
Ghenop odium 58.
Chrysanthemum leucanthemum 25, 104.
Cirsium palustre 15.
Colchicum autumnale 14, 21.
Cornus mas 64.
Gorydalis cava 27.
Corylus avellana str. 392., S. 399.
D.
Daucus earota str. 387., S. 399.
Drn 7, 10, 11, 13, 14, 20, 21, 23, 25, 32, 33,
34, 37, 39, 44, 45, 46, 48, 53, 62, 72, 73,
74, 75, 82, 101, 102, 103, 106, 111 ; v zime
mimo to 9, 15, 27, 29, 57, 58, 84.
E.
Epilobium angustifolium 64.
Equisetum 14, 21, 44, 46, 64.
Erythraea centaurium 58.
Eupatorium cannabinum 58, 59.
Euphorbia 43, 79.
F.
Fagus silvatica str. 392., S. 399.
Felder, s. die Namen einzelner cultivierten
Pflanzen oder „ Bliiten auf Wiesen und
Feldern".
Flechten an Bitumen 11, 14, 29, 52, 59, 61,
106, 116, 120.
Fragaria str. 388., S. 399.
Fraxinus excelsior str. 394., S. 400.
Fruhlingsblumen (die ersten) 14, 16, 17, 21, 26,
27, 43, 46, 57, 58, 63, 64, 69, 106.
G.
Garten, s. „Bliiten in Garten".
Galanthus nivalis 14.
Galium 84.
Gebirge S. 368.
Gerste S. 398, 371.
Getreide S. 371, 397, 398.
Glashauser S. 390.
Graser auf Wiesen S. 379, 398.
H.
Hafer S. 398, 371.
Helianthus annuus str. 382., S. 398.
Helianthus tuberosus str. 382., S. 398.
Heracleum sphondylium (listy, Blatter) 121.
Hordeum str. 371., 378., S. 398.
Hory str. 364.
Hummus lupulus str. 381., S. 398.
Flyoscyamus niger 6, 11. 14, 15, 21, 22, 58,
64, 106.
I.
Iris pseudacorus 14, 106.
J.
Jecmen str. 371., 378.
Juncus 9.
K
Kere, kvety 14, 21, 57, 58, 59, 63, 64, 106;
listy, viz „Listy stromd a kerfi".
Korn S. 397, 371.
Kfira zpuchrela 29, 51, 99, 100, 108, 110, 112,
115, 116, 120; v zime mimo to 11, 14, 21,
52, 59, 60, 61, 104, 105, 106.
Ivvetenstvi seschla (v zime) 9, 13, 14, 21, 57,
58, 59, 106.
Kvety jarni (prvni) 14, 16, 17, 21, 26, 27, 43,
46, 57, 58, 63, 64, 69, 106.
Kvety lesni'14, 21, 22, 24, 27, 30, 31, 38, 42,
45, 57, 59, 62, 63, 64, 75, 84, 104, 106.
— 470 —
J. CJZEL. MONOGRAFIE RADU . ,TH YS ANO.PTER A‘\
Kvety lucni a polni 1, 6, 9, 14, 18, 21, 22,25,
57, 58, 62, 63, 64, 67, 104, 105, 106.
Ivvety zahradni str. 389.
L.
Lappa tomentosa (listy, Blatter) 11, 14, 58, 106.
Laub, abgefallen.es 11, 13, 96; im Winter
ausserdem 14, 21, 27, 35, 57,58,60, 104i
106.
Lesy, viz „Kvety lesnl“ a „Drn“.
Leucojum vernuiii 27.
Linaria vulgaris 6.
Linum usitatissimum str. 385., S. 399.
Listi spadane 1.1, 13, 96; v zime mimo to 14,
21, 27, 35, 57, 58, 60, 104, 106.
Listy rostlin nizkych 3, 7, 11, 13, 14, 15. 21,
25, 28, 30, 34, 35, 39, 44, 58, 59, 64, 69,
73, 78, 106.
Listy stromd a kerb 14, 26, 29, 30, 44, 50, 51,
52, 58, 60, 64, 65, 69, 71, 83, 106, 122.
Lisejniky na stromech 11, 14, 29, 52, 59, 61,
106, 116, 120.
Louky, viz „ Kvety lucni a polni“ nebo „Drn“.
Lycium barb arum 14, 21, 58.
M
Malva alcea 21.
Mech 96, 102; v zime mimo to 11,21, 29,35,
106, 122.
Melandryum pratense 21, 67.
Mercurialis perennis 70.
Monotropa hypopitys 21, 27, 64.
Moos 96, 102; im Winter ausserdem 11, 21, 29,
35, 106, 122.
N.
Nuphar luteum 14, 58.
O.
Obili str. 371.
Onobrychis viciaefolia str. 389., S. 399.
Orchis sambucina 76.
Oves str. 371., 379.
Oxalis acetosella 27.
P.
Panicum miliaceum str. 379., S. 398.
Papaver somniferum str. 384., S. 398.
Papilionaceae 14, 25.
Paseky, viz „Kvety lesni", „Kvety lucnP a„Drn“.
Pedicularis palustris 75.
Petasites officinalis 14.
Pflanzen in Glashausern S. 390.
Phragmites communis 9, 58, 106.
Pinus silvestris str. 391., S. 399.
Pirus aucuparia str. 395., S. 400.
Pirus malus str. 395., S. 400.
Pole, viz jmena jednotlivych rostlin pestovanych
neb „Kvety lucni a polni“.
Polygala amara 40.
Polygala vulgaris 1.
Polygonum amphibium 14.
Polygonum fagopyrum str. 382., S. 398.
Polypori 110.
Populus str. 393., S. 400.
Potamogeton natans 14, 106.
Potentilla 16.
Prunus cerasus str. 396., S. 400.
Prunus domestica str. 395., S. 400.
Prunus padus str. 396., S. 400.
Psenice str. 371., 378.
Pteris aquilina 64.
Pulsatilla pratensis 64.
Q
Quercus str. 392., S. 399.
R
Ranunculus aquatilis 11, 14, 21, 25.
Ranunculus ficaria 63.
Rasen 7, 10, 11, 13, 14, 20, 21, 23, 25, 32, 33,
34, 37, 39, 44, 45. 46. 48, 53, 62, 72, 73,
74, 75, 82, 101, 102, 103, 106, 111; im
Winter ausserdem 9, 15, 27, 29, 57, 58, 84.
Ribes rubrum str. 388., S. 399.
Rinde, abgestorbene 29, 51, 99, 100, 108, 110,
112, 115, 116, 120; im Winter ausserdem
11, 14, 21, 52, 59, 60, 61, 104, 105, 106.
| Robinia pseudacacia str. 396., S. 400.
— 471 —
H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA.
Role, viz jmena jednotlivych rostlin pestovanych
neb „Kvety lucni a polni".
Rostliny ve sklenicich str. 390.
Rybniky, viz „Butomus, Iris, Juncus, Nuphar,
Phragmites, Polygonum, Potamogeton, Ra¬
nunculus aquatilis, Sagittaria, Solanum dul¬
camara, Sparganium".
S.
Sagittaria sagittaefolia 14.
Salix str. 393., S. 400.
Sambucus nigra (listy, Blatter) 60.
Sambucus racemosa (listy, Blatter) 60.
Scabiosa arvensis 18.
Secale cereale str. 371., 378., S. 397.
Senecio nemorensis 59.
Sesleria coerulea 70.
Skleniky str. 390.
Solanaceae 58.
Solanum dulcamara (kvety, Bliiten) 58, (listy,
Blatter) 59.
Solanum nigrum 58.
Solanum tuberosum str. 382., S. 398.
Sorbus aucuparia 108.
Sparganium ramosum 106.
Sphagnum 102.
Stellaria liolosericea 27.
Strauche, Bliiten 14, 21, 57, 58, 59, 63, 64,
106; Blatter, s. „Blatter der Baume und
Strauche “.
Stromy, kvety, viz jmena jednotlivych stromd;
listy, viz „Listy stromii a kerfi" ; kiira, viz
„Kura zpuchrela".
Syringa vulgaris str. 394., S. 400.
T.
Taraxacum officinale 43, 63.
Teiche, s. „Butomus, Iris, Juncus, Nuphar,
Phragmites, Polygonum, Potamogeton, Ra¬
nunculus aquatilis, Sagittaria, Solanum dul¬
camara, Sparganium".
Tilia str. 394., S. 400.
Tra.gopogon pratensis 57.
Traviny lucni str. 379.
Trifolium str. 388., S. 399.
Triticum sativum str. 371., 378., S. 398.
u.
Ulmus str. 393., S. 400.
V.
Valeriana officinalis 58.
Vicia faba str. 389., S. 399.
Vicia sativa. str. 389., S. 399.
Viola 27.
Viscaria vulgaris 4.
w
Walder, s. „Bliiten in Waldern" und „Rasen“.
Waldhaue, s. ..Bliiten in Waldern", „Bliiten auf
Wiesen" und „Rasen“.
Weizen S. 371, 398.
Wiesen, s. „ Bliiten auf Wiesen und Feldern"
oder „Rasen“.
z
Zahrady, viz „Kvety zahradni".
Zea mais str. 379., S. 398.
z
Zito str. 371., 378.
— 472 —
Opravy a cloplfik:y.
Casu, ktery se mi naskytl behem sazby teto monografle, uzil jsem k opetovnemu (ctvrtemu)
srovnani sveho materialu s popisy a mimo to k zpracovani novo naslhranych zasob. V^sledkem
techto studii jest vetsina nasledujicich oprav a doplfiku:
Str. 32., r. 11. zdola cti „zfetelne nezu2ena“
misto „nezuzena“.
S. 61., r. 2. shora „neb“ misto „nekdy“.
S. 66., r. 13. shora „znacne“ ma by ti vyneehano.
S. 78., i*. 17. „shora „neb“ misto „nekdy“.
S. 87., f. 11. zdola dopln: „Delka tela az i l-5
mm.“
S. 97., f. 13. shora „skoro pohrdaji“ misto „po-
hrdaji".
S. 106., r. 6. shora „o malo rdelsi“ misfo „delsi“.
S. 123., f. 4. shora „krouzky byvaji cele“ misto
„krouzky cele“.
S. 125., f. 15. ' shora „ponekud“ misto „dosti
znacne“.
S. 128., r. 9. shora ,,taktez“ misto „mirneji“.
S. 143/, r. 6. shora „nekdy (u druhfl armata
a euphorbiae)“ misto „obycejne“.
S. 145., r. 2. zdola „asi tak douhy jako 3.“
misto „trochu delsi nez 3.“
S. 151., r. 5. zdola „rufa a u druhu A. niti-
dula schazi“ misto nrufa schazi".
S. 155., f. 3. zdola „atibie“ ma b^ti vyneehano.
S. 157., f. 10. shora „sblizena“ ma byti vyneehano.
S. 159., f. 8. shora „nekdy po jednom“ misto
po jednom kratkem slabsim“ ; — r. 12.
shora „dva“ misto „jeden“.
S. 160., r. 3. zdola „sbihajici“ misto „rozbihajici“.
S. 164., r. 16. zdola „tibie“ misto „nohy“.
S. 167., r. 14. shora „Na . . . cichovem" ma
by^ti vyneehano.
S. 176:, r. 10. zdola „Na . . . cichovem“ ma
byti. vyneehano.
S. 172., f. 18. shora dopln: „Delka tela nekdy
l-3 mm.“
S. 177., ?. 2. shora „tento clanek, pak“ ma
b^ti vyneehano.
S. 184., f. 15. shora dopln: „Nektefi ze samch,
jez jsem letos nalezl, meli tykadla podobne
zbarvena jako samice14.
S. 185., r. 16. zdola „casteji“ misto „pravidlem“.
S. 193., r. 3. shora dopln: „vyjimkou 2 neb
4 chloupky",
S. 197., r. 6. shora dopln: „U nekolika sameu
nove mnou nalezenych byly pfedni dve
prohlubiny dlouhe a iizke“.
S. 199., r. 5. shora dopln: „nebo tri ehlupy“.
S. 252., r. 12. zdola doplii: „Delka tela nekdy
az 2*5 mm."
S. 255., r. 7. shora dopln : „Nekdy je jiz 7.
el. cely' tmavy“ ; — f. 3. shora „tento a“
ma byti vyneehano.
S. 263., r. 8. shora „pred koncem“ misto „na
konci“.
Berictitigungen n nd Ziasa tee.
Die Zeit, welche sich mir wahrend des Druckes dieser Monographie hot, verwendete ich
zu nochmaliger (vierter) Vergleichung meines Materials mit den Beschreibungen und ausserdem zur
Bearbeitung neu eingesammelter Vorrathe. Das Resultat dieser Studien sind die meisten der fol-
genden Berichtigungen und Zusatze:
S. 48, Zeile 10 von oben lies „nicht deutlich I
verengt11 statt „nicht verengt".
S. 61, Z. 3 von unten lies „ oder" statt „manch-
mal“.
S. 66, Z. 7 v. o. „Pterothorax“ statt „dieser“;
— Z. 7 v. u. „mehr lang" statt „bedeu- |
tend langer".
S. 69, Z. 17 v. o. „starksten“ statt „langsten“.
S. 74, Z. 7 v. u. „Arten Nr. 3 u. 4“ statt
„zwei vorherg. Gatt.“
S. 77, Z. 14 v. o. „Hinterschenkel“ statt „Hinter-
schienen“.
S. 79, Z. 13 v. o. „oder“ statt „manchmal“.
S. 88, Z. 1 v. u. setze hinzu: „Korperlange
auch- bis 15 mm,“
S. 99, Z. 7 v. o. „selten jedoch" s alt „nur
nicht“ ; — Z. 9 v. o. „Wien (Heeger)“ ist.
wegzulassen.
S. 106, Z. 6 v. u. „wenig langer" statt „langer“.
S. 121, Z. 5 v. o. „anfangs“ statt „an der
Basis'1.
S. 124, Z. 7 v. o. „manchmal die letzten" statt.
„die letzten".
S. 126, Z. 3 v. o. „hinten ziemlich stark hals-
formig eingeschniirt" ist. wegzulassen.
S. 128, Z. 6 v. u. „ebenfalls" statt „massiger“.
S. 143, Z. 16 v. u. „manchmal (armata u.
cuphorbiae)“ statt „gewdhnlich“.
S. 146, Z. 17 v. o. „et.wa so lang" statt. „etwas
langer".
S. 152, Z. 9 v. o. „rufa und bei A. nitidnla
fehlt" stat „rufa fehlt".
S. 156, Z. 8 v. u. „und Vordertibien" ist weg¬
zulassen.
S. 157, Z. 13 v. u. „einander genahert" ist
wegzulassen.
S. 160, Z. 2 v. o. „kein, oder ein" statt *je
ein kurzer dtinnerer oder" : — Z. 6 v.
o. „zwei“ statt „einem".
S. 161, Z. 2 v. u. „convergierende“ statt „di-
vergierende".
S. 165, Z. 12 v. o. „Hintertibien“ statt „Hinter-
beine".
S. 167, Z. 2 v. u. „Am . . . Geruehszapfen"
ist wegzulassen.
S. 171, Z.. 11 v. o. „Am . . . Geruehszapfen"
ist wegzulassen.
S. 173, Z. 10 v. o. setze hinzu: „Kbrperlange
auch bis 1*3 mm."
S. 178, Z. 16 v. o. „dieses, daiin" ist weg¬
zulassen".
S. 1 85, Z. 5 v. o. setze hinzu : „Einige neuerdings
gesammelten Exempl. hatten ibre Fuhler
ziemlich so wie die Weibchen gefarbt".
S. 186, Z. 9 v. o. „ofters“ statt „regelmassig“ .
S. 193, Z. 17 v. u. setze hinzu: „ausnahms-
weise 2 oder 4 Harchen."
S. 197, Z. 8 v. u. setze hinzu: „Einige neuer¬
dings gesammelten Exempl. hatten die
zwei vorderen Vertiefungen langu. schmal."
S. 199, Z 1 v. u. setze hinzu: „oder drei
Borsten".
S. 201, Z. 11 v. u. „Schenkei in der Mitte"
statt „Schenkel“.
S. 205, Z. 4 v. o. „Ocellen“ statt „Augen“.
S. 253, Z. 15 v. u. setze hinzu: ^Korperlange
manchmal bis 2’5 mm."
S. 255, Z 8 v. u. „dieses und" ist wegzulassen ;
— Z. 5 v. u. setze hinzu : „Manchmal schon
das 7. Glied ganz dunkel.“
S. 263, Z. 9 v. u. „vor dem Ende" statt „am
Ende."
OBSAH.
IXHALTSVERZEICHXIS.
PREDMLUVA. - VORREDE.
Pag.
I. Cast systematicka.— I. Systematischer Theil 9
livodni poznamky. — Einleitende Bemerkungen . 11
Sbirani tfasnenek. — Uber das Sammeln der Thysanopteren . 13
Uprava tfasnenek pro pozdejsi studium. — Uber das Praparieren der Thysanopteren 15
Seznam stanovisk, na kterych me zasoby tfasnenek sebranv bvly. — Verzeichnis
der Fundorte . 17
Systematicke postaveni tfasnenek. — Systematische Stellung der Thysanopteren . 18
Podoba prvotnych tfasnenek. — Gestalt der urspriinglichen Thysanopteren .... 20
Ordo Thysanoptera Halid. . 24
Kli'ce k urcovani ceskych tfasnenek . 27
Schliissel zum Bestimmen der europaischen Thysanopteren .... 42
I. SUBORDO TEREBRANTIA HALID . 61
1. Fam. Aeolothripidae . 62
1. Genus Melanothrips Halid . 63
■*i. Melanothrips fusca Sulz . . 64
2. Genus Rhipi dothrips. (Nov. gen.) . 66
*2. Rhipidothrips gratiosa nov. sp . 67
3. Genus Aeolothrips Halid . 68
*3. Aeolothrips versicolor no v. s p . 69
*4. Aeolothrips melaleuca Halid . 71
5. Aeolothrips vittata Halid . 71
*6. Aeolothrips fasciata L . 72
*7. Aeolothrips albocincta Halid . 75
8. Aeolothrips fasciatipennis Blanch . 78
* Druhy hvezdickou oznacene nalezejl do t'auny ceske.
* Die init einem Stem versehenen Arten gehoren der Fauna von Bohmen an.
GO
Pag.
2. Fam, Thripidae . 78
4. Genus Chirothrips Halid . 79
*9. Chirothrips manicata Halid . 80
*10. Chirothrips Dudae nov. sp . 83
5. Genus Liraothrips Halid . 85
*11. Liraothrips denticornis Halid . . . 86
12. Liraothrips cerealium Halid . 89
6. Genus Sericothrips Halid . 90
*13. Sericothrips staphylinus Halid . 91
7. Genus Physopus (Deg.) Am. et Serv . 94
*14. Physopus vulgatissima Halid . 95
*15. Physopus tenuicornis nov. sp . 99
*16. Physopus pallida nov. sp . 101
*17. Physopus nervosa nov. sp . 102
*18. Physopus robusta nov. sp . 104
19. Physopus aspera Halid . 105
*20. Physopus nigriventris nov. sp . 106
*21. Physopus atrata Hal i d . 107
*22. Physopus pallipennis nov. sp . 110
* 2 3. Physopus phalerata Halid . 112
*24. Physopus intermedia nov. sp . 114
*25. Physopus ulicis Halid . 115
*26. Physopus inc.onsequens nov. sp . 117
*27. Physopus primulae Halid . 119
*28. Physopus distincta nov. sp . 121
*29. Physopus ulmifoliorum Halid . 122
*30. Physopus pini nov. sp . 125
*31. Physopus Frici nov. sp . 126
*32. Physopus frontalis nov. sp . 128
*33. Physopus pilosa nov. sp . 129
8. Genus Rhaphidothrips. (Nov. gen.) . 131
*34. Rhaphidothrips longistylosa nov. sp . 131
9. Genus Qxythrips m . 133
*35. Oxvthrips hastata m . 134
*36. Oxvthrips ajugae nov. sp. . . . 136
*37. Oxvthrips firma nov. sp. . . 138
*38. Oxvthrips parviceps nov. sp . 139
10. Genus Pachythrips ra . 141
*39. Pachythrips subaplera Halid. . 141
* 40.
*41.
*42.
*43.
*44.
*45.
*46.
47.
*48.
*49.
*50.
* 51 .
*52.
*54.
55.
*56.
*57.
*58.
*59.
*60.
*61.
*62.
*63.
*64.
*65.
*66.
*67.
*68.
*69.
11. Genas A
Anaphothrips
Anaphothrips
Anaphothrips
Anaphothrips
Anaphothrips
Anaphothrips
naphothrips m. .
ferruginea nov. sp.
similis nov. sp>
armata nov. sp. .
euphorbiae nov. sp
virgo m .
sordida nov. sp. .
12. Genus Aptinothrips Halid,
Aptinothrips rufa Gmel .
Aptinothrips nitidula Halid. . .
13. Genus Belothrips Halid
Belothrips acuminata Halid.
14. Genus Dictyothrips. (Nov. gen.)
Dictyothrips betae nov. sp .
15. Genus Dendrothrips. (Nov. gen.)
Dendrothrips tiliae nov. sp .
Dendrothrips Degeeri nov. sp .
Dendrothrips saltatrix nov. sp .
16. Genus Prosopothrips. (Nov. gen.)
Prosopothrips Vejdovskyi nov. sp .
17. Genus Heliothrips Halid. .
Heliothrips haemorrhoidalis Bouche
Heliothrips femoralis Reut .
18. Genus Par then othrips m. .
Parthenothrips dracaenae He eg. . .
19. Genus Thrips (L.) .
Thrips physopus L .
Thrips communis nov. sp .
Thrips major nov. sp .
Thrips sambuci Heeg .
Thrips salicaria nov. sp .
Thrips valida nov. sp .
Thrips adusta nov. sp .
Thrips flava Schr .
Thrips alni nov. sp. .
Thrips albopilosa nov. sp .
Thrips angusticeps nov. sp. . . .
Thrips linaria nov. sp .
Thrips minulissima L .
Pag.
142
143
145
145
146
148
150
151
152
154
154
155
157
158
159
160
162
164
165
166
167
168
170
170
171
173
174
176
179
181
182
183
185
186
189
190
191
192
193
Pag
*70. Thrips calcarata nov. sp . . 195
*71. Thrips viminalis nov. sp . 196
*72. Thrips longicollis nov. sp . 197
*73. Thrips nigropilosa nov. sp . 198
*74. Thrips discolor Halid . 200
*75. Thrips dilatata nov. sp . 202
*76. Thrips Klapaleki nov. sp . 203
77. Thrips fuscipennis Halid . . 204
20. Genus Baliothrips m . 204
*78. Baliothrips dispar Halid . 205
21. Genus Sminyo thrips. (Nov. gen.) . . . 206
*79. Sminyothrips biuncinata nov. sp . 207
*80. Sminyothrips biuncata nov. sp . 208
22. Genus S ten o thrips. (Nov. gen.) . 209
*81. Stenothrips graminum nov. sp . . . 210
23. Genus Bolacothrips. (Nov. gen.) . 211
*82. Bolacothrips Jordani nov. sp . 212
24. Genus Drepan othrips. (Nov. gen.) . . 213
*83. Drepanothrips Reuteri nov. sp . 213
25. Genus Platythrips m . 214
*84. Platythrips tunicata Halid . 214
85. Thrips ericae Halid. . . . ' . 216
86. Thrips str'iaticeps Blanch . 216
87. Thrips rugicollis Blanch . 217
88. Thrips femoralis Blanch . 217
89. Thrips annulicornis Blanch . 218
90. Thrips tibialis Blanch . 218
91. Thrips laevicollis Blanch . . . . 218
92. Thrips Benseleri v. Frauenf . 219
93. Thrips flavicornis Re ut . 219
94. Thrips trilici Osborn . 220
95. Thrips striata Osborn . 220
II. SUBORDO TUBULIFERA HALID . 222
3. Fam. Phloeothripidae . 223
26. Genus Megalo thrips m. . . . 224
*96. Megalothrips lativentris He eg . 225
*97. Megalothrips Bonannii nov. sp . 227
Pa-
27. Genus Cryptothrips m. . 228
98. Cryptolhrips nigripes Reut . 229
*99. Cryptothrips lata nov. sp . . . 230
*100. Cryptolhrips angusta nov. sp. . . 231
*101. Cryptothrips Icarus nov. sp. . . . 232
*102. Cryptothrips dentipes Reut . .234
*103. Cryptothrips bicolor He eg. . . . . , ' . . . . 235
28. Genus Anthothrips m. . 237
*104. Anthothrips statices Halid. . 237
*105. Anthothrips distinguenda nov. sp. . 239
*106. Anthothrips aculeata Fabr. . 240
107. Anthothrips nigra Osborn . 242
29. Genus Zygothrips. (Nov. gen.) . . 243
*108. Zygothrips minuta nov. sp. . 243
30. Genus Cep haloth rips m. . . 244
*109. Cephalothrips monilicornis Reut . 245
31. Genus Trichothrips m . 246
*110. Trichothrips pedicularia Hal id. - . 246
*111. Trichothrips caespitis nov. sp . 248
*112. Trichothrips semicaeca nov. sp . 249
113. Trichothrips ulmi Fabr. . . .250
114. Trichothrips pini Halid . 251
*115. Trichothrips copiosa nov. sp . 252
32. Genus Phloeothrips Halid. . 254
*116. Phloeothrips coriacea Halid. . 254
*117. Phloeothrips minor nov. sp. . 256
*118. Phloeothrips parva nov. sp . 257
119. Phloeothrips annulipes Reut . 258
33. Genus Ac anthothrips m . 259
*120. Acanthothrips nodicornis Reut . 260
34. Genus Liothrips m . 261
*121. Liothrips hradecensis nov. sp . 262
*122. Liothrips setinodis Reut . 263
35. Genus Poecil o thrips. (Nov. gen.) . . 264
*123. Poecilothrips albopicta nov. s p. . . . . 264
36. Genus Idolothrips Halid . 265
124. Idolothrips marginata Halid. . 266
125. Idolothrips spectrum Halid . . 266
Pag.
126. Idolothrips lacertina Halid. . . 266
127. Idolothrips Schotti He eg . 266
128. Idolothrips Halidayi Newm. . 267
129. Phloeothrips annul icoSs Halid . 269
130. Phloeothrips subtilissima Halid. . 269
131. Phloeothrips anacardii Newm. . 269
132. Phloeothrips stenomelas Wlk. . 270
133. Phloeothrips parvipennis Reu t . 270
134. Phloeothrips albosignata Reut. . 271
135. Phloeothrips angustifrons Bergroth . 272
PRIVESEK. (Druhy neplatne.) — ANHANG. (Ungullige Alien.) . . .274
Zaverecne poznamky. — - Schlussbemerkungen . 281
II- Cast palaeontologicka. — II. Palaeontolo-
gischer Theil 2ss
Resume des palaeontologischen Theiles . 293
III. Cast anatomicka. - III. Anatomischer
Theil . 297
Uvodni poznamky. — Einleitende Bemerkungen . 299
Integument. — Das Integument . 299
IJstroje pohybu. — - Organe der Locomotion . 303
Soustava nervova. — l Nervensystem . 308
IJstroje smyslove. — Sinnesorgane . 310
IJstroje zazivaci. — Verdauungsorgane . 314
IJstroje obehu krve. — Kreislaufsorgane . 321
IJstroje dychaci. — Athmungsorgane . ' . 322
Ustroje vymesovacl. — Excre lionsorgane . 323
tJstroje pohlavni. — Geschlechtsorgane . 323
SekundarnI znaky pohlavni. — Sekundare Geschlechtscharaktere . 327
Resume des anatomischen Theiles . 330
IV. Cast vyvojepisna. — IV. Entwicklungsge-
schichtlicher Theil . 331
Vajicko. — Ei . 333
Vyvoj vajicka. — Embryonalentwicklung . 334
Larva. — Larve . . 1 . 339
Nvmfa. — Nymphe . 341
Pag,
Dospela tfasnenka. — Imago . 343
Metamorfosa tfasnenek. — Metamorphose . 344
Parthenogenesis u tfasnenek. — Parthenogenese . 345
Resume des entwicklungsgeschichtlichen Theiles . 348
V. Cast' biologicka. — V. Biologischer Theil 351
Obvdlt tfasnenek. — Wohnorte der Thysanopteren . 353
Potrava tfasnenek. — Nahrung . 355
Pfezimovani tfasnenek. — Winterquartiere . .358
Pohyby tfasnenek. — Bewegungen . 359
Pohlavni zivot tfasnenek. — Geschlechtsleben . 360
Kladeni vajicek. ■ — Eierablage . 361
Spolecnosti tfasnenek. — Gesellschaften . 362
Nepfatele tfasnenek. — Feinde . 362
Horizontalni a vertikalnt rozsifent tfasnenek. — Horizontale und verticale Verbreitung 363
Resume des biologischen Theiles . 366
VI. Cast’ oekonomicka. - VI. Oekonomischer
Theil . • . 369
Resume des oekonomischen Theiles . 397
VII. Cast’ historicka. — VII. Historischer Theil 401
Resume des historischen Theiles . 461
Rejstnk druhu, rodu atd. — Register der Arten, Gattung etc. 463
Rejstrik autoru. — Register der Autoren . 467
Rejstnk obydlf tfasnenek. — Register der Wohnorte . 469
AT LAS
■
TJLBXJXvE I.
Fig. 1. Sericothrips staphylinus Halid. Q . Zvetseni 19nasobne.
Fig. 2. Chirothrips manicata Halid, rj[\, Zvets. 19nas.
Fig. 3. Aeolothrips albocincta Halid. $. Zvets. 19nas.
Fig. 4. Aeolothrips fasciata L. 9 • Zvets. 19nas.
Fig. 5. Physopus phalerata Halid. Q • Zvets. 19nas.
Fig. 6. Physopus atrata Halid. Zvets. 19nas.
Fig. 7. Chirothrips Dudae nov. sp. § . Zvets. 19nas.
Fig. 8. Limothrips denticornis Halid. 9 • Zvets. 1 9nas.
TAFEL I.
Fig. 1. Sericothrips staphylinus Halid. 9 • Vergrosserung 19.
Fig. 2. Chirothrips manicata Halid. Vergr. 19.
Fig. 3. Aeolothrips albocincta Halid. 9 • Vergr. 19.
Fig. 4. Aeolothrips fasciata L. 9 • Vergr. 19.
Fig. 5. Physopus phcilerata Halid. 9 • Vergr. 19.
Fig. 6. Physopus atrata Halid. Vergr. 19.
Fig. 7. Chirothrips Duclae nov. sp. 9 • Vergr. 19.
Fig. 8. Limothrips denticoruis Halid. M . Vergr. 19.
Thysanoptera'.
Gah.dvorni fitogr AJIaaseyPraze.
TABULE II
Fig. 9. Prosopothrips Vejdovskyi nov. gen., nov. sp. 5 • Zvets. 19nas.
Fig. 10. Belothrips acuminata Halid. $ . Zvets. 19nas.
Fig. 11. Anaphothrips virgo m. 9 -Zvets. 19nas.
Fig. 12. Parthenothrips dracaenae Heeg. 9- Zvets. 19nas.
Fig. 13. Parthenothrips dracaenae Heeg. Larva. Zvets. 19nas.
Fig. 14. Parthenothrips dracaenae Heeg. Nymfa. Zvets. 19nas.
Fig. 15. Dendrothrips tiliae nov. gen., nov. sp. 9 -Zvets. 19nas.
Fig. 16. -Stenothrips graminum nov. gen., nov. sp. 9 • Zvets. 19nas.
Fig. 17. Aptinothrips rufa Gmel. 9 • Zvets. 19nas.
Fig. 18. Trichothrips pedicularia Halid.. <$. Zvets. 19nas.
TAFEL II.
Fig. 9.
Fig. 10.
Fig. 11.
Fig. 12.
Fig. 13.
Fig. 14.
Fig. 15.
Fig. 16.
Fig. 17.
Fig. 18.
Prosopothrips Vejdovskyl nov. gen., nov. sp. $ . Vergr. 19.
Belothrips acuminata Halid. §.. Vergr. 19.
Anapliothrips virgo m. 9 ■ Vergr. 19.
Parthenothrips dracaencte Heeg. 9 • Vergr. 19.
Parthenothrips dracaenas Heeg. Larve. Vergr. 19.
Parthenothrips dracaenae Heeg. Nymphe. Vergr. 19.
Dendrothrips tiliae nov. gen., nov. sp. 9 • Vergr. 19.
Stenothrips graminum nov. gen., nov. sp. 9 • Vergr. 19.
Aptinothrips rufa Gmel. 9 • Vergr. 19.
Trichothrips pedicularia Halid. (j\ Vergr. 19.
Ttysanoptera.
' Tab. II.
TABULE III.
Fig. 19. Megalothrips Boncinnii nov. sp. Zvets. 19nas.
Fig. 20. Megalothrips lativentris Heeg. 5. Zvets. 19nas.
Fig. 21. Platythrips tunicata Halid. 9 -Zvets. 19nas.
Fig. 22. Megalothrips lativentris Heeg. Zadni cast abdomenu s hora. Zvets. 1 7nas.
a, rourovity v^rostek na 6. cl. abdom.
b, lupinek. prilehajici k basi tubu.
Fig. 23. Megalothrips lativentris Heeg. $ ■ Zadni cast’ abdomenu ze strany. Zv. 1 7nas.
Fig. 24. Cryptothrips lata nov. sp. 9 • Zvets. 19nas.
Fig. 25. Poecilothrips albopicta nov. gen., nov. sp. Hlava a prothorax. Zvets. 33nas.
Fig. 26. Anthothrips statices Halid. 9 • Hlava. Zvets. 33nas.
Fig. 27. Phloeothrips parva nov. sp. 9 • Hlava. Zvets. 33nas.
TJLKKL III
Fig. 19. Megalot] trips Bonannii nov. sp. Vergr. 19.
Fig. 20. Megalothrips lativentris Heeg. Q . Vergr. 19.
Fig. 21. Platythrips tunicata Halid. Q . Vergr. 19.
Fig. 22. Megalothrips lativentris Heeg. Hinterer Theil des Abdomens von oben.
Vergr. 17.
а, rohrenformiger Anhang auf dem 6. Abdominalsegmenle.
б, Schuppe an der Basis . des Tubus.
Fig. 23. Megalothrips lativentris Heeg. <$. Hinterer Theil des Abdomens von der
Seite. Vergr. 17.
Fig. 24. Cryptothrips lata nov. sp. 9 • Vergr. 19.
Fig. 25. Poecilothrips albopicta nov. gen., nov. sp. Kopf und Prolhorax. Vergr. 33.
Fig. 26. Antliothrips statices Halid. 9 • Kopf. Vergr. 33.
Fig. 27. Phloeoilirips parva nov. sp. 9 • Kopf. Vergr. 33.
Cakdvorni litogr A Haase vPraze.
Ttrysanoptera.
Fig. 19.
Tab. III.
TJLBXJXvE: IY,
Fig. 28. Acanfhothrips nodicornis Reut. 9 • Zvets. 19nas.
Fig. 29. Phloeothrips coriacea Halid. 9 • Zvets. 19nas.
Fig. 30. Poecilothrips albopicta nov. gen., nov. sp. Hlava s kuzelem ustnim ze
spodu. Zvets. 33nas.
a , basalni rozsirenina bodce ustniho,
b, maxilla,
c, submentum,
d , menlum,
e, makadlo labialni.
Fig. 31. Cryptothrips dentipes Reut. 9- Hlava s kuzelem ustnirn ze spodu. Zvets.
33nas.
a , basalm rozsirenina bodce ustniho.
Fig. 32. Tricliothrips copiosa nov. sp. Hlava shora. Zvets. 33nas.
Fig. 33. Cryptothrips dentipes Reut. 9 • Hlava shora. Zvets. 33nas.
TAFEL IY,
Fig. 28. Acanthothrips nodicornis Reut. 9- Vergr. 19.
Fig. 29. Phloeothrips coriacea Halid. 9- Vergr. 19.
Fig. 30. Poecilothrips albopicta nov. gen., nov. sp. Kopf mit dem Russel von
unten. Vergr. 33.
a, basale Erweiterung des Mundstachels,
b, Maxille,
c, Submentum,
d, Mentum,
e, Labialtaster.
Fig. 31. Cryptothrips dentipes Reut. 9- Kopf mit dem Russel von unten. Vergr. 33.
a, basale Erweiterung des Mundstachels.
Fig. 32. Trickothrips copiosa nov. sp. Kopf von oben. Vergr. 33.
Fig. 33. Cryptothrips dentipes Reut. 9 • Kopf von oben. Vergr. 33.
Tab. IV.
Fig. 33.
C.a h.dvdrni Tilogr Allaase v Praze.
Thysanoptera.
Fig. 30.
Fig. 29.
.
TJVB ULE V
Fig. 34.— 41
F
F
F
Melanothrips fusca Sulz.
34. Hlava a prothorax. (37.)*)
35. Tykadlo. (56.)
Fig.
42.
Fig.
44.
Fig.
45.
Fig.
46.-
Fig.
49.
Fig.
50.
Fig.
51.
Fig.
52.
Fig.
53.
Fig.
55.
Fig.
57.
Fig.
58.-
Fig.
61.
Fig.
62.
Fig.
63.
Fig.
64.
Fig.
65.
Fig.
66.
Fig.
67.
Fig.
68.
g. 36. Makadlo maxillarni. (325.)
g. 37. Makadlo labialni. (325.)
g. 38. Pfedni noha. (37.) — a, kycel ; b , stehno ; c, holeh ; d , e, oba cl. chodidl'a ; f, mechyfek.
g. 39. . Kfidlo. (33.) — «, pfedni, fr, zadni cast zilky okruzni ; c, hofejsi, d, dolejsi zilka
podelna; c, supinka.
Fig. 40. ^ . Pfedni cast abdomenu. (56.) a,b,c, tfi cl. abdom. ; d, metanotum ; e, listna na
prvem cl. abdom.
Fig. 41. Cast predni nohy. (115.) — a, zub s postrannimi lupinky; b, tarsus; c, konec tibie.
a 43. Ph ipidothrips gratiosa nov. gen., nov. sp.
Fig. 42. Hlava a prothorax. (37.)
Fig. 43. Tykadlo. (56.)
Aeolothrips versicolor nov. sp. Hlava a prothorax. (37.)
Aeolothrips mclaleuca Halid. Kridlo. (33.)
— 48. Aeolothrips fasciata L.
Fig. 46. Tykadlo. (56.)
Fig. 47. Pfedni tarsus. (56.) — a, konec tibie; b, c, oba cl. tarsu; d, mechyfek; e, hacky.
Fig. 48. Abdomen shora. (56.) — «, listny na 1. cl. ; b, c, oba pary vyrostkti na 4. a 5.
cl. ; d, deska chitinova na 9. cl. ; e , dvouhroty vytvor pfidrzovaci.
Chirothrips manicata Halid. Leve tykadlo. (115.)
Chirothrips Dudae nov. sp. Leve tykadlo. (115.)
Limothrips denticornis Halid. ^ . Konec abdomenu. (56.) — 8, 9, 10 , tfi posledni clanky
abdom. ; a, trny ; b, klikata listna.
Sericothrips staphylinus Flalid. Hofejsi kfidlo. (37.)
a 54. Phgsopus vulgatissima Halid.
Fig. 53. (J) . Hlava a prothorax. (37.)
Fig. 54. ^ . Konec abdomenu. (56.) — a, pochvy pyje.
a 56. Physopus robusta nov. sp.
Fig. 55. Pfedni noha. (56.) — a, zoubek na konci tarsu.
Fig. 56. Konec abdomenu. (33.) — a, pochvy pyje; b, trny na 8. cl. abdom.
Physopus pallipcnnis nov. sp. 3. a 4. cl. tykadla. (56.)
— 60. Physopus phalerata Halid.
Fig. 58. Sesty cl. tykadla. (115.) — a, cira supinka.
Fig. 59. ^ . Pfedni noha. (56.)
Fig. 60. 4. a 5. cl. abdom. (33.)
Physopus ulicis Halid. C^> . Pfedni noha. (56.) — a, hrbolky na tarsu.
Physopus primulae Halid, (j) . Hlava. (37.)
Physopus ulmifoliorum Halid, (j) . Tykadlo. (70.)
Physopus frontalis nov. sp. . Hlava a prothorax. (37.)
Physopus pilosa nov. sp. Konec tykadla. (115.)
Oxythrips hastata m. Q . Konec abdomenu. (33.) — Vzajemna delka dvou poslednich
clankd abdom. je rftzna, ponevadz tyto clanky mohou byti vice nebo mene zatazeny.
Oxythrips ajugae nov. sp. O . Prothorax. (37.)
a 69. Oxythrips firma nov. sp.
Fig. 68. Makadlo maxillarni. (115.)
Fig. 69. Pfedni noha. (56.)
9 Cislo v zavorce udava zv6tSeni.
TAFEL ~\T.
Fig'. 34 — 41. Melanothrips fusca Sulz.
Fig. 34. Kopf und Prothorax. (37.)*)
Fig. 35. Fuhier. (56.)
Fig. 36. Maxillartaster. (325.)
Fig. 37. Labiallaster. (325.)
Fig. 38. Vorderbein. (37.) — a, Hiifte; b, Schenkel; c, Schiene ; d, e, beide Tarsalglieder ;
f\ Haftblase.
Fig. 39. (J) . Oberfliigel. (33.) — a, vorderer, b, hinterer Theil der Ringader ; c, obere, d ,
untere Langsader; e, Schuppe.
Fig. 40 ^ . Vorderer Theil des Abdomens. (56.) — a, &, c, drei Abdominalsegmente; d,
Metanotum; e, Leiste auf dem ersten Abdominalsegmente.
Fig. 41. Ein Theil des Vorderbeines. (115.) — a, Zahn mit zwei anliegenden Blattchen am
Grunde; b. Tarsus; c, Ende der Schiene.
Fig. 42 u. 43. Rhipidothrips gratiosa nov. gen., nov. sp.
Fig. 42. Kopf und Prothorax. (37.)
Fig. 43. Fuhier. (56.)
Fig. 44. Aeolothrips versicolor nov. sp. Kopf und Prothorax. (37.)
Fig. 45. Aeolothrips melaleuca Halid. Fltigel. (33.)
Fig. 46 — 48. Aeolothrips fasciata L.
Fig. 46. Fuhier. (56.)
Fig. 47. Vorder tarsus. (56.) — «, Ende der Schiene ; b, c, beide Tarsalglieder; d, Haftblase ;
e, Krallen.
Fig. 48. Abdomen von oben. (56.) — a, Leisten auf dem 1. Segmente; b, c, beide
Paare Auswikhse auf dem 4. u. 5. Segm. ; (7, Chitinplatte auf dem 9. Segm. ; e ,
zweizinkiges Klammergebilde.
Fig. 49. Chirothrips manicata Halid. Linker Fuhier. (115.)
Fig. 50. Chirothrips Dudac nov. sp. Linker Fiihler. (115.)
Fig. 51. Limothrips denticornis Halid. ^ . Ende des Abdomens. (56.) — <9, 9 , 40, die drei letzten
Abdominalsegmente ; Dornen ; 6, Ghitinleiste.
Fig. 52. Sericothrips staphylinns Halid. Oberflugel. (37.)
Fig. 53 u. 54. Physopus mlgatissima Halid.
Fig. 53. (j) . Kopf und Prothorax. (37.)
Fig. 54. . Ende des Abdomens. (56.) — a, Penisscheiden.
Fig. 55 u. 56. Physopus robusta nov. sp.
Fig. 55. Vorderbein. (56.) — «, Zahnchen am Ende des Tarsus.
Fig. 56. ^ . Ende des Abdomens. (33.) — a, Penisscheiden ; 6, Dornen auf dem 8. Abdo¬
minalsegmente.
Fig. 57. Physopus pallipcnnis nov. sp. 3*. u. 4. Flihlerglied. (56.)
Fig. 58 — 60. Physopus phulerata Halid.
Fig. 58. Sechstes Fiihlerglied. (115.) — a, helle Schuppe.
Fig. 59. Q . Vorderbein. (56.)
Fig. 60. ^ , 4. u. 5. 4-bdominalsegment. (33)
Fig. 61. Physopus idicis Halid. Q . Vorderbein. (56.) — a, Plockerchen auf deni Tarsus.
Fig. 62. Physopus prinmlae Halid. <^> . Kopf (37.)
Fig. 63. Physopus ulniifoliorum Halid, (j) . Fuhier. (70.)
Fig. 64. Physopus frontalis nov. sp. Q . Kopf und Prothorax. (37.)
Fig. 65. Physopus pilosa nov. sp. Ende des Fuhlers. (115.)
Fig. 66. Oxythrips hastata m. Q . Ende des Abdomens. (33.) — Die verhaltnismassige Lange der
zwei letzten Abdominalsegmente erscheint verschieden, da dieselben mehr oder
weniger eingezogen werden konnen.
Fig. 67. Oxythrips ajugae nov. sp. . Prothorax. (37.)
Fig. 68 u. 69. Oxythrips firma nov. sp.
Fig. 68. Maxillartaster. (115.)
Fig. 69. Vorderbein. (56.)
9 Die Zahl in der Klammer gibt die Vergrosserung an.
TA.BULE VI
Fig. 70. Rhaphidothrips longistylosa nov. gen., nov. sp. Hlava a prothorax. (70.)*)
Fig. 71. Oxythri-ps firma nov. sp. rT . Konec abdomenu. (70.) — a, dva pary ostnfi na 9. cl.
Fig. 72. Oxythrips parviceps nov. sp. Hlava a prothorax. (33.
Fig. 73. a 74. PaWmhrips subaptera, Ilalid.
Fig. 73. Hlava a prothorax. (37.)
Fig. 74. Q . Konec abdomenu. (37.)
Fig. 75.-77. Anapliothrips virgo m.
Fig. 75. Konec tykadla. (115.) — a, sikma pfehradka v 6. cl.
Fig. 76. Kfidlo. (37.)
Fig. 77. (j) . Konec abdomenu. (37.)
Fig. 78. a 79. Aptinotlirips rufa Gmel.
Fig. 78. Tykadlo osmiclenne. (115.)
Fig. 79. Konec tykadla sesticlenneho. (115.)
Fig. 80. Belothrips acuminata Halid. Konec tykadla. (115.)
Fig. 81. — 83. Dictyothrips betac nov. gen., nov. sp.
Fig. 81. Hlava a prothorax. (56.)
Fig. 82. Makadlo maxillarni. '(325.)
Fig. 83. Kfidlo. (56.)
Fig. 84.-86. Dcndrothrips tiliae nov. gen., nov. sp.
Fig. 84. Hlava. (56.)
Fig. 85. Zadni noha. (56.)
Fig. 86. Pero skakaci. (56.)
Fig. 87. Dcndrothrips Degecri nov. sp. Makadlo maxillarni. (325.)
Fig. 88. Dcndrothrips saltatrix nov. sp. Prothorax. (56.)
Fig. 89. Prosopothrips Vejdovshyi nov. gen., nov. sp. Hlava. (56.)
Fig. 90. — 92. Heliothrips haemorrhoidatis Bouche.
Fig. 90. Hlava. (56.)
Fig. 91. Tykadlo. (56.)
Fig. 92. Kridlo. (33.)
Fig. 93. Parthenothrips dracamae Heeg. Tykadlo. (56.)
Fig. 94.- — 99. Thrips pbysopus L.
Fig. 94. Hlava a prothorax. (33.)
Fig. 95. Makadlo maxillarni. (325.)
Fig. 96. Makadlo labialni. (325.)
Fig. 97. Kfidlo hofejsi. (37.) — a, pfedni, 6, zadni cast zilky okruzni ; c, hofejsi (hlavni), d, e,
dolejsi (vedlejsi) zilka podelna; p, zilka pricna ; f \ g, nezretelne zilky prlcne ;
h, supinka.
Fig. 98. Kridlo dolejsi. (37.) — a, supinka.
Fig. 99. ^ . 3. — 7. cl. abdom. ze spodu. (33.)
Fig. 100. Thrips communis nov. sp. Hlava. (37.)
Fig. 101. a 102. Thrips angusticcps nov. sp.
Fig. 101. Hlava. (37.)
Fig. 102. Prohlubiny na spodni strane abdomenu.
Fig. 103. Thrips minutissima L. ^ . Jedna prohlubina ze spodni strany abdomenu.
Fig. 104. Thrips calcarata nov. sp. Pfedni noha. (56.)
Fig. 105. a 106. Thrips nigropilosa nov. sp.
Fig. 105. Hofejsi zkracene kfidlo. (56.) — a, pfedni, b , zadni cast Silky okruzni; c, Silka
hlavni; <7, supinka.
Fig. 106. Dolejsi zkracene kfidlo. (56.) — a, zbytek zilky podelne; ft, supinka.
Fig. 107. Thrips Klapdlcld nov. sp. Hlava. (56.)
0 Cislo v zavorce udava zvfitgeni.
TAFEL VI,
Fig. 70. Phaphidothrips lonyistylosd now gen., now sp. Kopf unci Prothorax. (70.)*)
Fig. 71. Oxythrips firma now sp. ^ . Ende des Abdomens. (70.) — a. zwei Paar Dornen auf
dem 9. Segmente.
Fig. 72. Oxythrips parviccps nov. sp. Kopf und Prothorax. (33.)
Fig. 73 u. 74. Pacliythrips suhaptcra Halid.
Fig. 73. Kopf u. Prothorax. (37.)
Fig. 74. Q . Ende des Abdomens. (37.)
Fig. 75 — 77. Anaphothrips virgo m.
Fig. 75. Ende des Fuhlers. (115.) — a, schrage Querwand im 6. Gliede.
Fig. 76. Fliigel. (37.)
Fig. 77.. (^) . Ende des Abdomens. (37.)
Fig. 78 u. 79. Aptinothrips rufa Gmel.
Fig. 78. Achtgliedriger Fiihler. (115.)
Fig. 79. Ende des seebsgliedrigen Fuhlers. (115.)
Fig. 80. Belothrips acuminata Halid. Ende des Fuhlers. (115.)
Fig. 81 — 83. Didyothrips hetac nov. gen., now sp.
Fig. 81. Kopf und Prothorax. (56.)
Fig. 82. Maxillartaster. (325.)
Fig. 83. Fliigel. (56.)
Fig. 84 — 86. Dcndrothrips tiliae nov. gen., nov. sp.
Fig. 84. Kopf. (56.)
Fig. 85. Hinterbein. (56.)
Fig. 86. Sprungfeder. (56.)
Fig. 87. Dcndrothrips Dcgccri nov. sp. Maxillartaster. (325.)
Fig. 88. Dcndrothrips saltatrix nov. sp. Prothorax. (56.)
Fig. 89. Prosopothrips Vejdovshji nov. gen., nov. sp. Kopf. (56.)
Fig. 90 — 92. Hcliothrips haemorrhoidalis Bouche.
Fig. 90. Kopf. (56.)
Fig. 91. Fiihler. (56.)
Fig. 92. Fliigel. (33.)
Fig. 93. Parthenothrips dracaenac Heeg. Fiihler. (56.)
Fig. 94 — 99. Thrips physopus L.
Fig. 94. Kopf und Prothorax. (33.)
Fig. 95. Maxillartaster. (325.)
Fig. 96. Labialtaster. (325.)
Fig. 97. Oberfliigel. (37.) — a, vorderer, h, hinterer Theil der Ringader; c, obere
(Haupt-), d. e, untere (Neben-) Ltingsader ; p, Querader ; f. g< undeutliche Quer-
adern ; h, Schuppe.
Fig. 98. Unterfliigei. (37.) — a, Schuppe.
Fig. 99. 3. — 7. Abdominalsegment von unten. (33.)
Fig. 100. Thrips communis nov. sp. Kopf. (37.)
Fig. 101 u. 102. Thrips angusticeps nov. sp.
Fig. 101. Kopf. (37.)
Fig. 102. ^ . Vertiefungen auf der Unterseite des Abdomens.
Fig. 103. Thrips mimrtissima If. Eine der Vertiefungen auf der Unterseite des Abdomens.
Fig. 104. Thrips calcarata nov. sp. Vorderbein. (56.)
Fig. 105 u. 106. Thrips nigropilosa nov. sp.
Fig. 105. Verkiirzter Oberfliigel. (56.) — a, vorderer, b, hinterer Theil der Ringader; c,
Liingsader; d, Schuppe.
Fig. 106. Verkiirzter Unterfliigei. (56.) — a , Langsader; h , Schuppe.
Fig. 107. Thrips Klapalelci nov. sp. Kopf. (56.)
‘) Die Zalil in der Klammer gibt die Vergrosserung an.
TABULE VII.
Fig. 108. a 109. Baliothrips dispar Halid.
Fig. 108. Tykadlo. (70.)*)
Fig. 109. Makadlo maxillarni. (325.)
Fig. 110. Sminyothrips biuncinata nov. gen., nov. sp. Predni noha. (56.)
Fig. 111. Sminyothrips biumata nov. sp. Predni noha. (56.)
Fig. 112. Bolacothrips Jordani nov. gen., nov. sp. Predni polovice tela. (33.)
Fig. 113. a 114. Drcpanothrips Reuteri nov. gen., nov. sp.
Fig. 113. Konec tykadla. (1150
Fig. 114. Konec abdomenu. (70.) — a, srpovity privesek.
Fig. 115. — 117. Me<)a, lot! trips lativcntris Heeg.
Fig. 115. Makadlo maxillarni (115.)
Fig. 116. Makadlo labialni. (115.)
Fig. 117. Tykadlo. (56.)
Fig. 118.— 122. Cryptothrips lata nov. sp.
Fig. 118. Tykadlo. (56.)
Fig. 119. Makadlo maxillarni. (115)
Fig. 120. Makadlo labialni. (115.)
Fig. 121. Konec stetinoviteho kusadla prveho para. (325)
Fig. 122. ^ . Predni noha. (11.)
Fig 123. a 124. Cryptothrips angusta nov. sp.
Fig. 123. Hlava. (56.)
Fig. 124. Tykadlo. (56.)
Fig. 125. a 126. Cryptothrips Icarus nov. sp.
Fig 125 Hlava. (56.1
Fig. 126. Tykadlo. (56.)
Fig. 127. Cryptothrips dentipes Reut. Tykadlo. (56.)
Fig. 128. — 130. Anthothrips statices Halid.
Fig. 128. Tykadlo. (56.)
Fig. 129. Tubus. (56 )
Fig. 130 Konec abdomenu s vychlipenou pyji. (33.) — ■ a, vychlipeny lichy chamovod ;
b, dve chitinove tycinky.
Fig. 131. Anthothrips aeuleata Fabr. Tubus. (56.)
Fig. 132. a 133. Zygothrips minuta nov. gen., nov. sp.
Fig. 132. Hlava a prothorax. (33.)
Fig. 133. Tykadlo. (56.)
Fig. 134. a 135. Cephalothrips monilicornis Reut.
Fig. 134. Hlava a prothorax. (56).
Fig. 135. Tykadlo. (56.)
Fig. 136. a 137. Trichothrips pedicularia Halid.
Fig. 136. Tykadlo. (56.)
Fig. 137. Q . Predni noha. (17.)
Fig. 138. — 140. Trichothrips copiosa nov. sp.
Fig. 138. Tykadlo. (56.)
Fig. 139. Cj) . Devaty cl. abdom. a tubus ze spodu. (33.) — a, chitinova tycinka.
Fig. 140. ^ . Devaty cl. abdom. a tubus ze spodu. (33.) — a, vykrojek.
Fig. 141. a 142. Phloeothrips coriaeea Halid.
Fig. 141. Tykadlo. (56.)
Fig. 142. Slozena kridla. (17.)
Fig. 143. Phloeothrips minor nov. sp. Tykadlo. (56.)
Fig. 144. Phloeothrips parva nov. sp. Tykadlo. (56.)
Fig. 145. Acanthothrips nodicornis Reut. Tykadlo. (56.) — a, cipky cichove.
Fig. 146. Liothrips hradecensis nov. sp. Tykadlo. (56.)
Fig. 147. Liothrips setinodis Reut. Hlava a prolhorax. (33.)
9 Cislo v zavorce udava zvCtSeni.
TAFEL 'VTI.
Fig. 108 u. 109. Baliothrips dispar Halid.
Fig. 108. Fiihler. (70.)*)
Fig. 109. Maxillartaster. (325.)
Fig. 110. Sminyothrips biuncinata nov. gen., nov. sp. Vorderbein. (56.)
Fig. 111. Sminyothrips bhmcata nov. sp. Vorderbein. (56.)
Fig. 112. Bolacothrips Jordani nov. gen., nov. sp. Vordere Korperhalfte. (33.)
Fig. 113 u. 114. Drepanothrips lieuteri nov. gen., nov. sp.
Fig. 113. Ende des Ftihlers. (115.)
Fig. 114. Ende des Abdomens. (70.) — a, sichelformiger Anhang.
Fig. 115 — 117. Megalothrips lativentris Heeg
Fig. 115. Maxillartaster. (115)
Fig. 116. Labialtaster. (115.)
Fig. 117. Fiihler. (56.)
Fig. 118 — 122. Cryptothrips lata nov. sp.
Fig. 118. Fiihler. (56.)
Fig. 119. Maxillartaster. (115.)
Fig. 120. Labialtaster. (115.)
Fig. 121. Ende einer der borstenformigen Mandibeln. (325.)
Fig. 122. ^ . Vorderbein. (17.)
Fig. 123 u. 124. Cryptothrips angusta nov. sp.
Fig. 123. Kopf. (56.)
Fig. 124. Fiihler. (56.)
Fig. 125 u. 126. Cryptothrips Icarus nov. sp.
Fig. 125. Kopf. (56.)
Fig. 126. Fiihler. (56.)
Fig. 127. Cryptothrips dentipes Reut. Fiihler. (56.)
Fig. 128 — 130. Anthothrips statices Halid.
Fig. 128. Fiihler. (56.)
Fig. 129. Tubus. (56.)
Fig. 130. rj1. Ende des Abdomens mit hervorragendem Penis. (33.) — a, der hervor-
gesttilpte unpaare Samenleiter (ductus ejaculatorius) ; b, zwei Chitinstabchen.
Fig. 131. Anthothrips aculeata Fabr. Tubus. (56.)
Fig. 132 u. 133. Zygothrips minuta nov. gen., nov. sp.
Fig. 132. Kopf und Prothorax. (33.)
Fig. 133 Fiihler. (56.)
Fig. 134 u. 135. Cephalothrips monilicornis Reut.
Fig. 134. Kopf und Prothorax. (56.)
Fig. 135. Fiihler. (56.)
Fig. 136 u. 137. Trichothrips pcdiculariu Halid.
Fig. 136. Fiihler. (56.)
Fig. 137. Vorderbein. (17.)
Fig. 138 — 140. Trichothrips copiosa nov. sp.
Fig. 138. Fiihler. (56.)
Fig. 139 Q .Neuntes Abdominaisegment und Tubus von unten. (33.) — a, Chitinstabchen.
Fig. 140. ^ . Neuntes Abdominaisegment und Tubus von unten. (33.) — a, Ausschnitt.
Fig. 141 u. 142. Phloeothrips coriacca Halid.
Fig. 141. Fuhler. (56.)
Fig. 142. Zusammengelegte Fliigel. (17.)
Fig. 143. Phloeothrips minor nov. sp. Fiihler. (56.)
Fig. 144. Phloeothrips parva nov. sp. Fiihler. (56.)
Fig. 145. Acanthothrips nodicornis Reut. Fiihler. (56.) — a, Ceruchskolben.
Fig. 146. Liothrips hradecensis nov. sp. Fiihler. (56.)
Fig. 147. Liothrips setinodis Reut. Kopf und Prothorax. (33.)
*) Die Zahl in der Klammer gibt. die Yergrnsserung an.
TABU LE YIII
Fig. 148. Podelny prufez kolmy pfedni polovinou tela druhu Trichothrips copiosa nov. sp. (37.)*) —
a, teme; b, tyl; c, celo; d , spojovaci blana mezi okrajcm celm'm a sosakem; e,
sosak; f, usta ; g, hrdlo ; h, pronotum; i, prosternum ; j, mesonotum ; 7c, meso-
sternum; l , metanotum, m, metasternum; 1 , 1', prvni cl. abdom. ; 2, 2’, druhy
cl. abdom.
Fig. 149. — 151. Pohled na pterothorax a pocatek abdomenu druhu Aeolothrips fasciata L. shora,
ze strany a zdola.
Fig. 149. a, mesonotum: b , c, metanotum; d, e, postranni stity ; f, pfehnute okraje meta¬
sterna; g, pfivespt platek; 1 , 2, prve dva cl. abdom.; A, postranni desticka
prvniho cl. abdominal. ; i, j, mista, kde kridla jsou vkloubena.
Fig. 150. >' , postranni stitek; m, mesosternum ; l', brisni deska prvniho cl. abdom. Ostatni
pismena znamenaji totez jako u fig. predchazejici.
Fig. 151. m, mesosternum ; o, metasternum ; n, p, chitinove vchlipeniny; d, postranni stit;
r, panve pro kycle stfednicb nob; s, t, u, kycel, prikycli a stehno zadni nohy.
Fig. 152. — 155. Chodidlo larvy druhu Trichothrips copiosa nov. sp. (325.) — a, mechyrek; b , drapky;
c, koren; d, vybezek .jejich; c, hakovita stlustenina chitinova; obruc chiti-
nova; g, tyc chitinova: h , konec tibie; i, chlup smyslovy.
Fig. 152. Pohled na chodidlo v klidu.
Fig. 153. Pohled na chodidlo polorozevfene.
Fig. 154. Pohled na chodidlo se strany.
Fig. 155. Pohled na chodidlo uplne rozevfene.
Fig. 156. Zlaza (larvy druhu Trichothrips copiosa), opatrujici mechyrek tekutinou. — a, konec stehna;
b, tibie; c , c , v^vod zlazy.
Fig. 157. Soustava nervova druhu Trichothrips copiosa z brisni strany. (56.) — a, nervus opticus;
b, mozek; c, kruh .jicnov^; d , splynula zauzlina podjicnova a prothorakalni ;
c, nerv jdouci do pfedni nohy; /, zauzlina mesothorakalni ; g, nerv jdouci
do hofejsiho kridla; h, nerv jdouci do stfedni nohy; /, zauzlina metathorakalni ;
j, nerv jdouci do dolejsiho kridla; Jc, nerv jdouci do zadni nohy; l, splynuvsi
zauzliny abdominalni ; 1 — 11, v&tvicky, vychazejici z licheho provazce brisniho in.
Fig. 158. Slinna zlaza vetsiho paru od druhu Trichothrips copiosa. (115.) — b, velike bunky, obklo-
pujici v^vod zlazy c.
Fig. 159. Slinna zlaza mensiho paru od druhu Trichothrips copiosa. (115.) — a, dutinajeji; c, bunky,
obklopujici vyvod zlazy b ; d, nitka na distalnim konci zlazy.
Fig. 160. Cast zlazy tretiho (nej vetsiho) paru samce druhu Trichothrips copiosa. — a, dutina, na-
plnena latkou silne svetlo lamajici.
9 Cislo v zavorce udava zviitSeni.
YTII,
Fig. 148. Vertical er Langsschnitt durch die vordere Ivorperhalfte von Tricliothrips copiosa nov. sp.
(37.)*) — «, Scheitel; ft, Hinterhaupt; c, Stirn ; <7, Verbindungshaut zwischen dem
Stirnrand und dem, Russel; e, Riissel; f, Mund; g, Kehle; ft, Pronotum; /, Pro-
sternum; j, Mesbnotum ; ft, Mesosternum ; Z, Metanotum ; m, Metasternum; 1. T,
erstes Abdominalsegment; 2,2’, zweites Abdominalsegment.
Fig. 149 — 151. Pterothorax und ein Theil des Abdomens von Aeolothrips fasciata L. von oben,
von der Seite und von unten.
Fig. 149. a, Mesonotum; ft, c, Metanotum; d, e, Seitenstiicke ; /, die herumgebogenen
Rander des Metasternum; g , Anhangsstiickchen ; 1 , 2, die ersten zwei Abdo-
minalsegmente; ft , Seitenstiick des ersten Abdominalsegm. ; i,j, Einlenkungsstellen
der Fltigel.
Fig. 150. o’, Seitenstiick ; m, Mesosternum ; 1’, Bauchschienc des ersten Abdominalsegmentes.
Die ubrigen Buchstaben haben dieselbe Bedeutung, wie in der vorhergehenden
Figur.
Fig. 151. m, Mesosternum; o, Metasternum; n, p, Chitineinstulpungen ; c7, Seitenstiick;
r, Gelenkpfannen der Mittelbeine ; s, t, u, Htifte, Schenkelring und Schenkel des
Hinterbeines.
Fig. 152 — 155. Tarsus der Larve won Tricliothrips copiosa nov. sp. (325.) — a, Haftblase; b, Klauen ;
c, ihre Wurzel; d, ihrAst; e, hakenformiges Clhitingebilde; /*, Chitinreif ; g, Chitin-
stab ; li, Ende der Schiene ; i, Sinnesborste.
Fig. 152. Tarsus in der Ruhe.
Fig. 153. Tarsus halbgeoffnet.
Fig. 154. Tarsus von der Seite.
Fig. 155. Tarsus vollkommen geoffnet, mil strotzender Haftblase.
Fig. 156. Die Driise (der Larve von Tricliothrips copiosa ), welche die Haftblase mit Flussigkeit
versorgt. — a, Ende des Schenkels ; b, Schiene ; c, c, Ausfuhrungsgang der Driise.
Fig.-' 157. Centrales Nervensystem von Tricliothrips copiosa von der Ventralseite. (56.) — a, Nervus
opticus; b, Gehirn; c, Schlundring; d, Prothoracalganglion ; e, der in das Vor-
derbein abgehende Nerv; f Mesothoracalganglion ; g , der in den Oberfliigel abge-
hendeNerv; A, der in das Mittelbein abgehende Nerv; i, Metathorac^lganglion ;
j, der in den Unterflugel abgehende Nerv; h, der in das Hinterbein abgehende
Nerv; 7, die zu einer Masse verschmolzenen Abdominalganglien, 1 — 11, die von
dem unpaaren Bauchstrang (i m ) abgehenden Nervenastchen.
Fig. 158. Speicheldrtise des grosseren Paares von Tricliothrips copiosa. (115.) — b, grosse, den
Ausfuhrungsgang (c) der Driise umgebende Zellen.
Fig. 159. Speicheldrtise des kleineren Paares von Tricliothrips copiosa. (115.) — a, ihr Lumen;
c, die den Ausfuhrungsgang (ft) umgebenden Zellen ; d, Faden am Ende der Driise.
Fig. 160. Ein Theil der Driise des dritten (grossten) Paares vom Miinnchen der Art Trichothrips
copiosa. — a, ihr mit stark lichtbrechendem Stoffe geftilltes Lumen.
*) Die Zahl in der Klammer gibt die Vergrdsserung an.
Thysanoptera.
■
TXBUXE IX,
161. Hlava druhu Aeolothrips fasciata L. s kuzelem ustnim (sosakem). (175.)*) — a, hofejsi pysk
(svetle blanite misto, pfed koncem jeho se nalezajici, jest vynechano, aby obraz byl na-
zornejsim) ; 5, kusadla druheho paru (maxillae) ; c, makadla maxillarni ; d , blanite misto
mezi maxillou a mentem; e, mentum, prodluzujici se v osten f; g, blanite misto, na nemz
nalezaji se makadla labialni/t; 7, ligula (paraglossae) ; j, stetinovita kusadla prveho para
(mandibulae) ; 7c, stlustla jejich basis ; 7, chitinova paka; m, bodec ustni; n, basalni jeho
rozsifenina; o, misto, kde tato souvisi s okrajem celnim r; p, otvor, kter^m vchazi sval ;
s, vchlipenina okraje celniho; 7, podobna vchlipenina, spojeni s okrajem celnim prerasivsi;
■u, prodlouzeniny tvari; 57, spojovaci blana mezi okrajem celnim a basi sosaku.
162. Bodec ustni druliu Aeolothrips fasciata L. v poloze volne. — a, basalni jeho rozsifenina ;
b, vlastni bodec ; c, otvor, kudy vchazi sval.
163. Zazivaci roura samce druhu Trichothrips copiosa nov. sp. (33.) — a, jicen; 5, rozsifenina
jicnu; c, pfedni, c7, zadni odstavec zaludku; e, f, rozsifeniny tohoto; g, nadufenina stfeva,
do nehoz vchazeji malpighicke zlazy7t; 7, tenke, j, tluste stfevo ; 7c, zlazy slinne vetsiho,
7, mensiho, m, tfetiho (nejvetsiho) paru.
164. Zazivaci roura druhu Aeolothrips fasciata L. (33.) — a, jicen; b , rozsifenina jicnu; c, pfedni,
d, zadni odstavec zaludku ; e, rozsifenina tohoto ; /’, g, malpighicke zlazy ; h, tenke, t. tluste
stfevo ; 7, slinna zlaza kratka; i , slinna zlaza dlouha; j, rozsifenina jeji; 7c, konec jeji, kterym
se k zaludku pfiklada.
165. Samci ustroje pohlavni druhu Trichothrips copiosa. (37.) — a, varlata; 5, vas deferens; c,
(7, rozsifeniny jeho; e, f oba pary zlaz pfidavn^ch; g, rozsifenina na konci v^vodu vnej-
siho paru; h, vedlejsi clutinka na basi spolecneho chamovodu i.
166. Samci ustroje pohlavni druhu Thrips physopus L. (115.) — a, varlata; 6, vas deferens;
c, rozsifenina jeho; c7, rozsifenina spolecneho chamovodu e; f zlazy pfidavne.
*) Cislo v zavorce udava zv6t§eni.
TAFEL IX.
Fig. 161. Kopf •von Aeolothrips fasdata L. mit dem Russel von vorn. (175.)*) — a, Oberlippe (die
lichte hautige Stelle vor ihrem Ende wurde der Ubersichtlichkeit wegen ausgelassen) ;
b, Maxillen; c, Maxillartaster ; d. hautige Stelle zwischen der Maxille und dem Mentum;
e, Mentum in einen Stachel (/) auslaufend; g, hautige Stelle, auf der sic-h die Labialtaster
(h) befinden; ?, ligula (paraglossae) ; j. borstenformige Mandibeln; ihre verdickte Basis;
1 , Chitinhebel; m , Mundstachel; n, seine basale Erweiterung ; o, Stelle, wo dieselbe mit
dem Stirnrand (r) zusammenhangt; p. Offnung, durch welche ein Muskel eintritt;
5, Einstiilpung des Stirnrandes; t, ahnliche Einstiilpung, die sich vom Stirnrande entfernte ;
«, Verlangerurigen der Wangen; bh Verbindungshaut zwischen dem Stirnrande und der
Basis des Russels.
Fig. 162. Mundstachel von Aeolothrips fasdata L. frei. — a, seine basale Erweiterung; c, Offnung,
durch welche ein Muskel eintritt.
Fig. 163. Verdauungsrohre des Mannchens von Trkhothrips copiosa now sp (33.) — a, Oesophagus;
b, seine Erweiterung ; c, vorderer, d, hinterer Abschnitt des Magens; .e, /, Erweiterungen
desselben; </, Darmverdickung, in welche die Malpighischen Gefasse (h) munden : ?, Diinn-
darm; j, Dickdarm; h. Speicheldrusen des grosseren, 1 , des kleineren, m, des dritten
(grossten) Paares.
Fig. 164. Verdauungsrohre von Aeolothrips fasdata L. (33.) — a, Oesophagus; b. seine Erweiterung;
e, vorderer; d, hinterer Abschnitt des Magens; e. Erweiterung des letzteren; f g, Malpig-
hische Gefasse; li, Dunndarm, i. Dickdarm ; 1. kurze Speicheldruse; /, lange Speicheldriise;
j, Erweiterung der letzteren; h. ihr Ende, mit dem sie sich an den Magen anlegt.
Fig. 165. Mannliche Fortpflanzungsorgane von Trichothrips copiosa. (37.) — a, Flo den; 5, Vas de¬
ferens; c, d, seine Erweiterungen; e, f\ beide Paare der accessorischen Drusen; g, Erwei¬
terung auf dem Ende des Ausfuhrungsganges des ausseren Paares; h , kleine Neben-
hohlung am Grunde des gemeinschaftlichen Samenleiters i.
Fig. 166. Mannliche Fortpflanzungsorgane von Thrips physopus L. (115.) — a, Hoden ; b. Vas deferens;
c, seine Erweiterung; d, Erweiterung des gemeinschaftlichen Samenleiters e; f accessorische
Drusen.
*) Die Zahl in der Klammer gibt die Vergrosserung an.
TABULE X.
Fig. 167. Samici ustroje pohlavni druhu Tricliothrips copiosa nov. sp. (37.)*) — a, rourky vajecne;
komurka nejzralejsiho vajicka; c, vejcovod; d, poharovita jeho rozsirenina; e. iichy vej-
covod; /, hlavicka, g, krcek, li, telicko, i, vyvod zasobarny chamove; j, svazky chamft; fa
l, vlakna, jimiz zaveseny jsou vajecniky na slinne zlaze m.
Fig. 168. Samici ustroje pohlavni druhu Aeolotl trips fasciata L. (37.) Pismena a — e maji tentyz vyznam
jako u fig. predchazejici ; f, zasobarna chamova; g, jeji vyvod s rozsireninou na konci h ;
7, zlaza mazova; j, jeji vyvod; k, nitky zakoncujici rourky vajecne.
Fig. 169. Zasobarna chamova druhu Physopus atrata Halid. (115.) — a, vlastni zasobarna s du-
tinou podoby retorty c; b. vyvod zasobarny.
Fig. 170. Konec abdomenu druhu Physopns vulgatissima Halid, s kladelkem, ze strany. (115.) —
7 — -10, posledni 4 cl. abdom. ; g , postranni desticky clanku 7.; a, prava predni, rf, prava
zadni chlopen kladelka; b , c, stlustle okraje jejich ; f, ryha, do ktere se muze kladelko
ukryti.
Fig. 171. Kladelko druhu Physopns vidgatissima Halid, z predu. (265.) — a, b, pfedni chlopne;
c, sikme zuby na nich. Vyznam ostatnich pismen vylozen jest v textu.
Fig. 172. Soustava vzdusnic samce druhu Tlirips physopns L. (60.) — 7, 2, 3 , 4, ctyfi pary otvoru
dychacich. Vyznam pismen vylozen jest v textu.
*) Cislo v zavorce udava zvStSeni.
TJLEEE X.
Fig. 167. Weibliche Fortpflanznngsorgane von Trichotlirips copiosa nov. sp. (37.) *) — a, Eirohren; b,
Kammer des reifesten Eies; c, Eileiter; <7, seine kelchformige Erweiterung; e, Eiergang; f,
Kopf, g , Hals, h, Korper, i, Ausfuhrungsgang des Receptaculum seminis ; j> Samenfaden-
bundel; Tc, 7, Faden, mit deren Hilfe der Eierstock an der Speicheldruse (m) hangt.
Fig. 168. Weibliche Fortpflanzungsorgane von Aeolothrips fasciata L. (37.) Die Buchstaben a — e von
derselben Bedeutung wie in der vorhergehenden Figur ; /, Receptaculum seminis ; g , Aus¬
fuhrungsgang desselben mit der Erweiterung (h) auf dem Ende ; i, Schmierdruse ; j, ihr
Ausfuhrungsgang; 7c, Endfaden der Eirohren.
Fig. 169. Receptaculum seminis von Physopus atrata Halid. (115.) — a, der Samenbehalter mit re-
tortenformiger Hohlungc; 5, Ausfuhrungsgang des Behalters.
Fig. 170. Ende des Abdomens von Physopus vulgatissima Halid, mit dem Legebohrer von der Seite.
(115.) — 7 — 76>, die vier letzten Abdominalsegmente, g, Seitenstiicke des 7. Segm. ; a,
vordere rechte, (7, hintere rechte Klappe des Legebohrers ; &, e, ihre verdickten Rander ;
f \ Furche, in die der Legebohrer eingezogen werden kann.
Fig. 171. Legebohrer von Physopus vulgatissima Halid, von vorn. (265.) — a , b, beide vordere Klappen ;
c, schiefe Zahne auf denselben. Erklarung der tibrigen Buchstaben im Text.
Fig. 172. Tracheensystem eines Mannchens von Thrips physopus L. (60.) — i, 2, 3, 4, vier Paar
Stigmen. Erklarung der ubrigen Buchstaben im Text.
*) Die Zahl in der Klammer gibt die Vergrosserung an.
Thysanoptera.
Tab. X.
Uzel ai) nat del
Gak.dvornl fifogr.AHaasevPraze.
Od lehoz spisovatele vysly:
Supinusky zkmp: cesk£.
THYSANURA BOHEMIAE.
Ss d y 0 m a tabulemi, z nichz jedna jest kolorovana.
Dissertace poctena cenou universitm.
V PRAZE 1890.
Zvlastni otisk z Vestmka Krai, ceske spolecnosti nauk.
(Obsahuje biologicka pozorovani a puvodni popisy 76 driihft ceskych, z nichz 12 je novych.)
Cena 1 zl. 20 kr.
V kommissi u Fr. Rivnace v Praze,
Ferdinandova trida, cis. 25.
Von demselben Verfasser erschienen:
SUPINUSKY ZEME CESKE
THYSANURA BOHEMIAE.
Mit zwei Tafeln, von denen eine coloriert ist.
Dissertation, gekront mit dem Preise der Karl-Ferdinands-Universitat in Prag.
PRAG 1890.
S e par a tab d ruck aus den Si tzungsberich ten der Konigl. b ohm. Ge sells ch aft
der Wissenschaften.
('Enthalt bioiogische Beobachtungen nnd Originalbeschreibungen von 76 bohmischen Arterp Die 12
nov. sp. und die Erklarung der Tafeln lateinisch.)
Preis I fl. 20 kr. o. W. = 2 M.
In Commission bei F r. R i v n a c in Prag,
Ferdinandstrasse, Nr. 25.
*'*'''** 2m 2
>****>**