Full text of "Orol"

See other formats

Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing lechnical restrictions on automated querying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfivm automated querying Do nol send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attributionTht GoogXt "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct and helping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whether any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http: //books. google .com/l 



■■■piPPie^"*^^ 



T^ 






rv 



L. 



razkovy časopis 

pre zábavu a poučenie. 



Zo(l|i(iVť.(luý rfilaklor, umjílt^r a vyiiAviitií 



Bočník IX. 



v T. Sv. Martine. 

Kníhtlaoiarsky účaHtinársky spojok. 



>» 



« • 







OBSAH. 



$ftrftD« 

Básne. 

Nepoznaný. J. Štúr 14 

Sväto-martinským Sokolom. Daniel Ma- 

róthy 23 

Nezvädlé kvety. Básne ku oslave Štefana 
Moysesa v čas úvodu jeho na bansko- 
bystrickú biskupskú stolicu. Andrej 

Sládkovič a Ján Chalúpka 34 

Adamovi K. Ku dňu jeho slav&ostného 

60-ročnieho jubileuma 42 

Pieseň adventnia. Samo Bohdan Hroboň 63 

Vyhnanci. J. S 71 

Venovanie. (Labutia pieseň.) Z pozo- 
stalých rukopisov f Dan. Marótnyho 85 
Na Genezarethe. Ján Alex. Fábry ... 90 
Knieža z Turanu. Perská ballada. Dfa 

Mirza Šaffy-ho prel. Dr. Fr. Ježko 97 

Jasenné zvuky. Hviezdoslav 113, 254, 283 

Rajah. M. Dumný 118 

Ked Pán Boh chodil po svete. (Po- 
viedka.) Dľa horvatského : Cáran . . 125 
Vit. (Na ukážku z väčšej básne Vajan- 

ského.) 141, 169 

Na burse. M. Dumný 155 

Viera a nevera. (Z perského.) Joz. Jančo 174 
Zima. (Svob. dfa Hegesippe Moreau.) 

Jozef Jančo 198 

Devina smrť. G. Dérer 213 

K horám. G.^ Čakovský 226 

Hrobár. G. Čakovský — 

Napomenutie. Jozef Jančo 237 

Bratom. (K utvoreniu „Kola* v Pre- 
šove r. 1871.) Kgloman Bansell ... — 

Večerný spev. Cyrill Gallay 245 

Pozri, Šuhaj, pozri . . . Janko Dusný. . — 

Kytka. Janko Alexander 262 

Keď hrá sa ti jaré . . . Kolom. Banšell 268 

Mohyla. Bohuznámy — 

Poetom XIX. storočia. (Svobodne dfa 

A. Peiôfiho.) Cyrill Gallay 277 

Milene. Janko Alexander 289 

Maria. Hviezdoslav 297 

Obraz. Cyrill Gallay 309 



Strán* 

Na zaSlý ráj. CyriU Gallay 309 

Vila. Janko Alexander 314 

Nehni, chlape ! Hviezdoslav 321 

Na východnom nebi. Bohuznámy .... — 

Čože tak koluje . . . ? Bohuznámy .... 322 

Tam vonku . . . Hviezdoslav 328 

Podmienka. Koloman Banšell 337 

Moja láska. Cyrill Gallay — 

Na troskách lásky. Cyrill Gallay .... — 

Obrazy zo života, povesti, poviestky, 
cestopis, besiedky, divadlo atď. 

Kvetinárka. Obrázok z velkomestského 
života. Od Miloslava Dumného 2; 29, 

58, 85, 114, 142, 170, 199 

Perla fubietovská. Poviestka z tureckých 
časov. A. E. Timko 7 

Zo Slovenska do Itálie. Cestopisné 
obrazy od Laskomerského . . 15, 36, 
64, 91, 118, 146, 181, 214, 238, 

262, 290, 322 

Janko Polienko. Juhoruská prostoná- 
rodnia povesť. Preložil Sytniansky. 23 

Staré carské mesto Tmovo v Bulharsku 26 

Pes. Povesť od I. S. Turgenieva. Z po- 
zostalých rukopisov t Bohusa Nosáka- 
Nezabudova 43, 71 

Qabrovo 51 

Šach — matt Preložil PetruSkin 75 

Drinopol 84 

Lukeria. Od I. Turgenieva. Poslovenčil 
Jozef Jančo 98, 126 

Za svoje prijaté deti. Besiedka od Vil. 
Gyôryho. Prel. M. Dumný 102, 129, 160 

Samovraždou k ženbe. Fraška v jednom 
dejstve. Dla cudzej humoresky: 
Mladen 156, 190 

V zákuti sveta. Povesť. Mladen.. 175, 

203, 227, 255, 283, 314 

Pokračovanie v sbierke slovenských 
porekadiel. Jacovský 245 

Mlynárova dcéra. Povesť z Pohronia. 
A. E. Timko 269,300, 329 



Strana 

Životopisy. 

Andrtj Sládkovič 26 

Pápež Pius IX 49 

Pápež Lev XIII 50 

Generál Skobelev 83 

Daniel Maróthy 107 

Barón Jozef Filippovič 222 

Generaladjutant Alexander Dondukov- 

Korsakov 249 

Eliéka Krásnohorská — 

Podmarsal ct. Ladislav Szapáry 277 

Podmaršal barón Štefan Jovanovič. . . 310 

Dr. Ján Bleiweis — 

Jozef Ignác Kraszewski 337 

Rozličnosti. 

Drobnosti 51, 108, 136, 166, 194, 223, 

250, 278, 311, 338 
Literatúra a umenie 56, 110, 139, 167, 

195, 224, 251, 280, 312, 338 

Smrť Daniela Maróthyho 107 



Strana 

Listáreň redakcie a administrácie 28, 

56, 84, 196, 224, 252, 286, 312 

Ctenému obecenstvu 84, 112, 168, 224, 340 

Vyobrazenia. 

Andrej Sládkoviô 1 

Staré carské mesto Trnovo v Bulharsku 17 

Pápež Pius IX 29 

Pápež Lev XIII 37 

Gabrovo , . 45 

Generál Skobelev 57 

Drinopol 68, 69 

Polný zbroj majster b. Jozef Filippovič, 

hlavný veliteľ okupačnej armády . . 197 
Generaladjutant Alexander Dondukov- 

Korsako v 225 

Eliska Krásnohorská 241 

Podmarsal gr. Ladislav Szapáry 253 

Podmarsal barón Štefan Jovanovič 281 

Dr. Ján Bleiweis 297 

Jozef Ignác Kraszewski 313 



OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovednjí redaktor: 
ANBREJ XRBCHlŕ- SITNIANSKY. 



Turi. Sv. Mirlín, 31. hmira 1878. Čislo 1. 



^ 



Aadr^ SládkoTič. 

1 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1878. 



Kvetinárka. 

Obrázok z velmestského života. 
Od Miloslava Dumného, 




I. 



ecb sa Túbi z týchto lacných kvetov, 
krásnych kytiek!" 

^Tys najkrajší kvet medzi nimi!" 
^ „Dobre naučili ste sa pochlebovať, 

pane !" 

„Na čo tu pochlebovania? Tys krajšia 
lež všetky tvoje kytky a lacné kvety. Tuším, 
že tys nie tak lacná sta tie tvoje kvety?" 

„Nie som na predaj, pane! U nás ide 
mnoho po turecky, ale obyčaj ženské pre- 
dávat vzdor túžbam mnohých mladých pánov 
ešte sa u nás neudomácnila." 

„Vtipné dievča veru, brat môj! Odkial 
si, dievčatko?" 

„Opýtajte sa mojej kytky a kvietkov, či 
vám povedia, odkial sú?" 

„Veď si asnad nevyrástla na poli alebo 
v záhrade, jako to tvoje kvieta?" 

„Trebárs i tak, mladý pane. Čo nás po 
tom. Koho by mohol zajímat osud úbohej 
kvetinárky?" 

„I mňa, šumná deva. Povedz mi, odkial 
si, jako ti je meno?" 

„Kúpte radšej kvety. Hla, to osud devy : 
rozvije sa, kvitne sta ten kvet, kým vonia 
bavia sa s nim, keď odkvitne, uvädne, za- 
bodla ho, pošliapu ho — nedbajú viacej oĎ." 

„Tak? Ty sa teda chrániš vľúdnych rečí 
mladíkov? Dobre máš. Sem daj, odkúpim ti 
všetky tvoje kvety. Čo stoja, porátaj, ale 
meno svoje mi povedz." 

„Tu máte teda všetky. Bude že sa tešit 
úbohá mat moja, ktorej som taký výrobok 
ešte nikdy nepriniesla jako dnes." 

„Máš matku ?^ 

„Tak ju volám. Ona je dobrá starenka, 
opatruje ma starostlivé." 

„No, to je dobre. Ale tvoje meno — po- 
vedz mi ho už raz, povedz." 

„Máriou ma krstili, no, tu v Budapešti 
volajú ma Irmou." 

„Irma a Maria sú pekné mená tam, kde 
jich majitelka je peknou, jako si ty." 



„Ďakujem zase za pochlebné dvorenie, 
pane, to mi už mnohí riekli, ale som ani 
jednomu neuverila. Ďakujem vám, pane, za 
vaše dobré srdce. Pán Boh vás požehnaj za 
to, že ste dvom chudobným stvorám velikú 
radost urobili. Majte sa dobre, rozkážte i na 
druhýraz, voždy vďačne slúžim. S Bohom!'' 

Kvetinárka Marina hlboko sa poklonila 
dvom mladým šuhajom' a radostne pospiechala 
ďalej. 

Rozhovor tento viedol sa v hostinci u „zele- 
ného súdku" v jedon večer medzi kvetinárkou 
a dvoma priateľmi, Jankom Blýskavým a Fe- 
dorom Skočným, študujúcimi nabudapeštskom 
všeučelišti. Jedon z nich bol filológom, druhý 
právnikom. Nevedeli sa prečudovat nad pô- 
vabnou, nevinnou a šlachetne smýšiajúcou 
predavačkou kytiek, jakej nikdy vo veľmeste 
nevídali." 

„Tato nenie z tých obyčajných kvetinárok," 
riekol Fedor. 

„Brat môj Fedor, ktože ju vie? Možno, 
že je nad všetky prefíkanejšou,^ prorečil 
Janko. 

„Hja, veď ty hneď nad každým palicu 
lámeš! Choď mi už s tým svojim príslovím, 
že „homo homini lupus!" 

„A ty s tým svojim optimismom! Čoby 
dobrého bolo v Budapešti? Jakú cnost by 
mohol hladaf a nachodiC kto n kvetinárky, 
ktorá sa po hostincoch potuluje ?** 

„Hovor si, čo chceš, ja držím s Petôfim : 

;,Tisztább szíveket láttam 

A korcsmában mar 
Mint Ddinôket napónta 

Lát térdelni az oltár." ') 

„Choď mi i so svojim Petôfim! Mojim 
básnikom nenie! To jeho večné: bor, leány, 
szerelem !" ^) 



^) ;, Často čistejšia nevinnosť 
Srdca tých mi žiari 
Čo sú v krčme, lež čo denne 
Klačia pri oltári!" 

') Víno, deva, Túbosť. 



č. 1.1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



„Nono, nezabúdzaj, že Petofiho odDŠev- 
ňuje i niečo vyššieho, že i vlast. Ja sa 
naskrze nemienim s tebou o básnických vý- 
tvoroch hádat; ja hovorím o skutočnom ži- 
vote, a v tom je takýchto neobyčajných diev, 
jaká je táto kvetínárka, málo, ver mi, veru 
málo." 

„Zle poznáš svet. I taká kvetinárka nosí 
uáličnicu, i tá sa vie pretvárif." 

„B^d by som poznal toho filosofa mimo 
teba, ktorý by i z jej rečí faleš a pretváre- 
nost vyčítat mohol Zplákni si žič pohárom 
čerstvonaliateho, bratku, a. neblázni do sveta." 

Fedor brmotne zacenkal a naložil sklep- 
joikovi, aby naplnil vyprázdnené poháre. 

Nastalo ticho. Šuhajci boli by istotne do- 
savádnym predmetom viaeej sa nedrážili, keby 
to náhoda tak nebola chcela. 

Do teremu vstúpila iná kvetinárka. 

„Nech sa lubi kvety I Pre zaľúbených ľudí 
sú tieto kytky. Nech sa ľúbi, prosím. Sú to 
kvetiny, ktoré získajú polúbenie." 

„To je zretedlne hovorené," slovil Janko. 

„Neveríš, že zretedlnejšie od Irmy?" 

„Trebárs, ale za to sú ony všetky preca 
len sebe rovné." 

„Nech sa ľúbi kvety — pre zaľúbených." 

„My nie sme zaľúbení, nepotrebujeme jich." 

„Na každú kytku dva bozky nádavkom." 

„Píuj, hanbi sa, deva!'' 

;,Nuž a čože?" 

„Hrozné 1" 

„Prečo hrozné? Vy ste mladí ľudia? — 
Smiešni to mladí ladia 1" 

„Beda ti, deva, jestli opravdu tak smýšľaš." 

„Nie ináč. JKým som mladá, tak. Starost 
pr^de dost skoro, potom pôjdeme do kúta a 
budeme bozkávat pátričky, tak jako naša 
starká Júla." 

„A ty sa nedesíš takej budúcnosti?^ 

„Čoby? Mám príklad na kvetoch. Kým 
kvitnú, trháme, voniame jich ; keď odkvitnú, 
odhadzujeme, šliapame jich." 

„Pán Boh (a naprav." 

„Ďakujem. Keď nič nekúpite, to slabá 
potecha. Kázne počúvat chodím k Františká- 
nom ; po hostincoch predávam kvety. S Bohom, 
pobozDÍ páttkovia ! . . . Kúpte kvety, nech sa 
ľúbi kytky !" 



Deva vzdialila sa a už predávala svoje 
kytky pri iných stoloch. A našla odbyt 

„Tu máš, Fedorko, živo ztvrdené moje 
tvrdenie. Všetky sú rovnaké!" 

„Nepravda, Janíčko! To voda na môj 
mlyn. Tá prvá je anjel a táto satanáš." 

,. Naopak. Táto je aspoň úprimná a tamtá 
s náličnicou.*^ 

pStavme sa." 

„Neviem nač. Jakože sa presvedčíme? 
Kdeže sa s nou sídeme? Kto ju bude sto- 
povať?" 

„Stavme sa len tak na zdarboh. Ja staviam 
desat zlatých na dobrý cieľ. Stojí?" 

„Stojí. I ja toľko. "* 

„Ja tvrdím," riekol vážne Fedor, „že je 
Marina deva úprimná a nevinná Jestliby sa 
k môjmu žiaľu opak toho pri nej dokázal, 
zaplatím tých desať zlatých.*' 

;,Hahaha," rozosmial sa Janko, „ani desat 
krajciarov by som za jej úprimnosť nevložil ; 
ale opačné tvrdiac, kladiem i ja desat zlatých 
na dobrý cieľ. Môj milý dobrý cieľ, istotne 
jich nikdy neuvidíš. Ja jich veru neprehrám." 

„Bude, jako bude. Tedy stojí!" 

»9tojí." 

Janko s Fedorom dopili, z hostinca od 
„zeleného súdka" poberali sa preč a za nimi 
zavznievalo úlisné: 

„Nech sa ľúbi kvety. Pre zaľúbených ľudí 
sú kytky! Nech sa ľúbi, prosím! Za každú 
kytku jedon bozk nádavkom. Nech sa ľúbi, 
prosím !" 

II. 

„Pat rokov svojho manželstva piežili sme 
šťastlivé, duša moja ! Veď za tých päť rokov 
nášho spolužitia jasné nebo ani na okamženia 
sa nezakalilo, ani jedon jedinký obláčok žiaľu 
nezastienil, nezachmúril nám slnko nášho oba- 
poľného blahobytu. Neslz, srdce moje, nehreš 
proti Bohu! Šťastní sme boli a šťastnými 
budeme i na ďalej z Boha pomoci. Dost 
máme požehnania, uspokojme sa, ešte nás 
i vätšmi môže Pán Boh rozveseliť. Veď je 
u neho všetko možné!" 

Tak prihováral sa driečny polesný Ivan 
Dubský svojej milovanej polovičke Ratici, 
držiac ju objatú vo vernom náručí. 

1* 



Orol, obrázkový éasopis. 



[Č. 1. 1878. 



Ratica blažené usmievala sa milému svojmu 
manželovi, ale vzdor tomu blaženosť prezradzu- 
júcemu úsmevu nemohla ubránil bohatému 
prúdu slz, čo sa z jej modrých velkých očú 
tisly a na ružové líčka cfcorkom si tiekly. 
Či to boly slzy radosti? 

9 A ty len ďalej slzíš, Katica moja? Prečo 
ma tak zarmucuješ? Či som si to za svoju 
vrelú lásku zaslúžil?^ 

„Oj, odpu^t milý môj, odpust slabej žene! 
Ja sa nemôžem ubránit slzám. Tvoja verná 
láska blaží ma na veky, ale táto tvoja láska 
ma i zkormucuje.'' 

„Tomu nerozumiem, Katica moja !** slovil 
Ivan chladno a vyvinul sa z náručia svojej 
žienky. 

„Nehorši sa^ drahý môj, nehorši sa na mne 
slabej žene,^ sopiala Katica ruky a úpenlivo 
prosila svojho manžela. „O, čože by som len 
bola bývala bez teba ? Tys môj milenec, môj 
oteci môj ochranca, môj najvätší dobrodinec 
po Bohu, tys mne všetko I A ja, ja som nie 
v stave žiadnu, ani tú najmenšiu radost srdcu 
tvojmu spôsobiť." 

„Uspokoj sa, srdce moje. Keď je len to 
príčinou tvojho žialu a slz, tak sa márne 
trápiš, nadarmo sužuješ. Či ma nemiluješ, či 
si mi nebe na zemi neotvorila?" 

A blažený manžel zase pritisol na vrelé 
srdce milovanú manželku svoju. 

„Teší sa srdce moje, Ivan môj, že lásku 
moju nebom si prezývaš; ale veď ono je tak 
nedokonalé! Vieš, kto býva krom najvyššej 
Bytnosti v nebi?" 

„Nuž?^ 

J, V nebi bývajú anjeli . . . Ach, a u nás 
jich niet ! . . . A polutuj sa Bože, snáď ani 
nikdy nebude!" 

„Jako to?" 

„Manželstvo bez detí je manželstvo smutné, 
otupelé, neveselé!" 

Ivan zamyslel sa a z Katiciných modrých 
očiek slzy zas cícorkom tiekly. 

„Ej, neplač, duša, veď nám milý Boh, 
ktorý nás tak požehnáva, ešte i dietky po- 
príat môže!" 

Bol príjemný jarní večer, keď si naši 
manželia takto besedovali. Vonku bolo sa už 
sotmilo a posvätné ticho panovalo v prírode. 



Mesiačik na nebi vystrčil bol svoje rožky a 
hviezdičky trblietaC sa počaly na oblohe ne^ 
beskej jako by sa boly usroievaly dolu na 
horáreň, parohami jeleuními ozdobenú a že- 
hnaly nebeským požehnaním svojim v nej 
prebývajúcim tak velmi sa milujúcim dušiam. 
Tichý vetríčok zašelestil v rozvetvených stro- 
moch, jako by bol tiež šeptal ľubé jim po- 
zdravenie svoje. A v húštave zanôtil si slávik 
elégie svoje, jako by bol nôtil o velikq lú- 
bosti, ale i velikej žalosti srdca Katicinho. 

A na oblok horárne ktosi zticha zaklopal. 

Otvorili sa dvere. Dnu vstúpila známa 
stará Dóra s batôžkom na chrbte, ktorý priam, 
len čo svoje „pochválen" vyslovila, opatrne 
na lavicu zložila. 

„Dovolte, milí moji, dovoľte, aby som sa 
posadila; veru som pod hen tým batôžkom 
velmi ustala." 

„Nuž, čože ste nám dobrého doniesly, 
Dorka?" pýtal sa polesný. „Či u nás pre- 
nocujete a zajtra pôjdete liečivé zeliny sbierat?' 

„To nie, teraz nie, pane polesníčku môj 
drahý, už som si tolko dnes zarobila, že 
nebudem muset ani do roka liečivé zeliny 
sbierať." 

„Asnaď vás dákesi neobyčajné štastie po- 
tkalo," zamiešala sa do reči Katica, „a vy 
ste rázom zbohatly." 

„Také nečo, milená pani polesná, také 
nečo; ale vidíte, ja som nikdy sebecká ne- 
bola a preto som z mojej radosti i vám pri- 
niesla.^' 

„k máte ju snáď v tom batôžku pre nás 
schovanú ?" 

„Také nečo, milená panička moja, také 
nečo. Podívajte sa len na tú krásu,*' slovila 
odhrnúc hrubú šatku, ktorou košík, čo pri- 
niesla; zakrytý bol. 

Ivan i Katica len čo do košíka nazreli 
prekvapene zvolali: 

„Dieía!" 

„A jak krásne diéta!'' dodala Dóra. 

„Vskutku utešené diefa," riekol významne 
Ivan, čo Katica ani očú z neho nezpúštala. 

„Žiadali ste si voždy mat dietky, milá 
panička." 

„Teraz práve sa vyplakala, že jich ne- 
máme." 



č. 1. 187Ô.] 



Orol, obriikoyý éasopis. 



5 



„Nuž majte si toto.*' 

„Čo 8 tým chcete riect, Dorka ?^ 

„Aby ste vzali toto pekné díefa za svoje.^ 

„Za svoje? Ede ste to dieťa vzali?" pýtal 
sa Ivan. 

„Ede som ho vzala? Veď som ho ne- 
okradla! Dali mi ho, áno na to mi ho dali, 
aby som ho vám zaniesla, aby ste sa vy s nim 
potešili.^ 

„A čie je to diefa?^ 

„Vaše, keď chcete/' 

„Jako môžeme chciet cudzie diefa?'' 

„Eto nemá svoje vlastné, nech sa smiluje 
nad cudzým diefatom a Pán Bôh ho požehná.^ 

Diefa otvorilo očíčky. Jaké to očičkyl 
Jako anjelsky sa ono na Eaticu usmievalo! 
Nemohla sa zdržaf, aby ho na ruky nevzala 
a nevybozkávala. 

„Či si podržíte to pekné diela.?*' 

„Jaj Bože môjľ' slovila Eatica, Ja si ho 
podržím, jaké je utešené P 

„Jako ho môžeš podržaf,'^ usmial sa po- 
ttttelne Ivan, „keď ani nevieš odkial je a 
odkial ho Dóra má?'' 

„Čie je, odkial ho mám? To je tajomstvo. 
Otázka je, či ho chcete prijaf ? Za desat 
rokov máte každoročne dostávaf sto dukátov 
za jeho vychovávanie/ Po desat rokoch bu- 
dete ho držaf za darmo." 

„A nepríjdeme do žiadnej odpovedi?" na- 
liehal Ivan. 

„Ste vy divní India. Či sa vám mám božit 
a prísahat?" Pán Boh vás požehná!^ 

Stará Dóra vyčítala sto dukátov na stôl 
za prvý rok. 

Ivan odložil jich s tým doložením: 

„Tých sa nedotkneme. Máme, čo nám 
treba. Tie budú úbohému diefatu.* 

A Katica? 

Eto opíše radost jej ? Ona držala diéta, 
malé, pekné diéta v náručí. 

m. 

y panskom kaštieli^ ktorý v čarovnej do- 
line leží nad dedinkou Podhorou, bol jednoho 
dha smútok veliký. Hlava grófskej rodiny, 
starý pán Adeodat Podhorský ležal mrtvý na 
mántch. Dvaja dedičia, syn a dcéra, stáli 



v rôznych citoch u nich. Mladý gróf Aard 
stál tam v hrdom povedomí tej predností, 
ktorú mu smrt otcova dala ; veď mal byt ne- 
obmedzeným pánom rozsiahleho statku, mal 
byt dedičom slávneho mena a v tejto sláve 
jeho nemal sa delit žiadon s nim. Sestra 
jeho Ella, vydaná Turský, bola pravou pro- 
tivou brata svojho. Vyzerala sta to Božie 
umučenie. Bola zronená, ano zničená docela. 
A jak by nie ? Nebola sa s otcom ani smie- 
rila, odpustenie pred smrťou jeho nedosiahla, 
ačkoľvek sa s nim v hneve bola rozišla. 

Hoj, boly to smutné hodiny pre EUu, tie 
hodiny, ktoré iným devám zvyklý byt najblaže- 
nejšími, najradostnejšími na svete I Smutné 
boly hodiny jej vydajú. Ženíchom jej bol 
chudobný stotník Eugen Turský, s ktorým 
sa čo kadetom na výchove vo velmeste bola 
poznala a od ktorého by vzdor otcovskému 
hnevu a bratovmu posmechu za ten svet ne- 
bola upustila. Eugen bol krásny, rázu plný 
muž a pre Ellino srdce bol on jediným na 
svete, nič nebolo v stave z jej srdca ho vy- 
razil. Kto vysloví, kto opíše tú blaženost, 
ktorú jej srdce v jeho objatiach cítilo? Keď 
bol prišiel už Čo stotník do kaštiela a EUa 
mu v parku vyšla v úsrety, keď sa večer pod 
lipami schodili a pri mesiačku si večnú lú- 
bosf slubovali — jaké to boly slasti 1 Ella 
bývala najviac samotná doma, starý i mladý 
gróf polovali celé týždne. I teraz ešte po- 
navštevi^e Ella všetky tie miesta rozkoše, 
ktoré jej na veky pamätnými zostanú a znovu 
jej srdce cíti to blaženie a duša sa kochá 
v tej slasti minulej. 

Ale ku slastam tým primiešať sa zvykla 
i rozpomienka boľastná, i^ch, horká by blen. 
Len za niekolko dní trvala blaženosť, potom 
prišly ťažké, hrozne ťažké chvíle. 

Jakonáhle sa otec so synom domov vrátili, 
hlásil sa stotník Eugen Turský u grófa. Ten 
ho z počiatku po gavaliersky vlúdne pr^al, 
áno i svojmu synovi Aurelovi predstavil, s kto- 
rým sa švarný stotník skoro skamarátil. Za 
dva, tri dni nedošlo na to, aby stotník s grófom 
o príčine svojho príchodu do kaštiela bol 
mohol prehovoriť. Ani to nemenilo nič na 
veci, keď pri prvom obede predstavil Aurel 
Eugena sestre svojej a ona soznala, že sú 



6 



Orol, obriikoTý čaflopiB. 



[Č. 1. 187S. 



Starí známi eäte z velmesta, kde en kadetom 
a ona v pensionate bola. Vzneéení ludia na 
maličkostiach sa nepozastavujú, oni žijú so 
svetom a na syete, majú maohé známosti, 
kaidé sretnutie sa s inými a doznanie sa 
o iom nerobí jich tak zvedavými; jakými 
zvykli byt v podobných prípadoch ľudia nižší, 
malíchern^ší. Ale čo zase u nižších nenie 
obyéajou, to majú vysme stavy, že keď kto 
chce s nimi príst do bližšieho styku, tu sa 
mu dokonale nazrú do očú a opytujú sa bo 
nielen kto, čo je on, ale i kto, čo bol jeho 
otec, ded, praded až neviem už do ktorého 
kolena. 

Prišiel čas po obede raz na vyjayenie prí- 
činy Atotníkovho príchodu do kaštiela. Gróf 
požiadal Turského do svojho kabinetu. Turský 
prosil grófa, aby mohla i Komtessa Ella prí- 
tomnou byt. Gróf privolil a privolat dal dcéru, 
ale spolu naložil príst i synovi Aurelovi. Ked 
vraj dcéra má byt prítomná, teda majorenný 
syn tiež chybovat nesmie, to by bolo proti 
všetkej aristokratickej etikette. 

Gróf vyzval stotníka, aby predniesol zá- 
ležitosf. 

„Osvietený pane gróf," počal stotník pe- 
vným hlasom, „prichádzam do slávneho vášho 
kaštiela v tej najdôležitejšej záležitosti, zá- 
ležitosti to môjho srdca, budúceho života." 

Oba grófi premerali najprv ostrým zrakom 
hovoriaceho stotníi<a, potom Ellu, ktorá styd- 
live zraky svoje zklopila. 

„Hovorte srozumitelnejšie, pane!" 

„My sme sa s komtessou EUou ešte pred 
ôsmymi rokmi vo velmeste poznali." 

„Komtessa Ella, moja dcéra mi o tom 
nič nehovorila, bolo to snáď len obyčajné 
okamžité sretnutie sa mladosti. Snáď ste si 
dopisovali?" 

„Neprestajne/ vyznávala Ella. 

„Má to mať vážnejšie následky?" pýtal 
sa gróf zamračene. 

„To žiadost naša." 

„Oho, len za seba hovorte, pane stot- 
jvfku! Hovor, dcéra moja, je to i žiadosC 
tvoja?" 

„Dovolíte*li, ano, otčel" 

„Žiadate ruku mojej dcéry, komtessy Elly ?** 



„Som tak smelý. Najvyšší vrchol štastia 
dosiahol by som, keby som ju obdržal a ne- 
chcem žiC viac na svete, jakby som sa jej 
odriecf musel/ 

„Počula si, Ella? Čo ty na to?" 

.^Moje srdce to isté cíti," slovila ona 
skoro šepotom. 

„Tak ti bndem gi^ulovat, Elluška moja!^ 
sblížil sa k sestre Aurel. 

„Nie tak na náhle, pane synut Tu i my 
máme slovo!-' 

Na to obrátil sa zase k Turskému. 

„Pane stotuíku, ste gróf?" 

„Nie som." 

„Barón?" 

„Nie som." 

„Šlachtíc?" 

„Ani to nie." 

„Čo teda?" 

„Vojak." 

„A seílliaki" vykríkol Aurel, obrátil sa 
k nemu chrbtom a slovil k otcovi: „.Otče, 
jako sa ten Človek opovážil ?'' 

„Hrozná nestjdatosC!" 

„Neslýchaná vec!" 

„To žiada zadosťučinenie!" 

„Nemožno, otče! Ja sa so sedliakom bit 
nemôžem. Dám sa sluhom svojim pomatit na 
nom." 

A s opovrženia plným pohľadom na sestru 
Ellu, ani pozoru za hodného stotníka ne- 
držiac odkvapil Aurel z kabinetu. 

„Otče môj, ja bez neho žiC nemôžem!" 
jdakala k(MBtessa Ella. 

„Netláchaj, nerozumné dievča; tak sa po- 
nížit nesmieš! — Pane, vy ste ešte tu? Na- 
kladám vám na skutku, aby ste môj kaštiel 
opustili!" 

„Bezo mňa ho nesmieš opustit, Eugen!" 
príakočila Ella k nemu a chytila be za ruku. 

„Tak — kliatba moja s tebou, ničomnical 
Ja sa ta odriekam, ja fa vydedím!" 

To bolo posledníraz, že Ella s otcom 
hovorila, jeho videla. S Eugenom opustila 
kaštiel, vydala sa za neho, ale smtutná, velmi 
smutná to bola svatba ! Láska Engenová bola 
síce hodná každej obeti, ale hnev a kliatba 
otcova & opovrženie bratovo tažkým ozrutaým 
kameňom fažilo na srdd jej. Pokíal otec žil 



č. 1. 1878.] 



Orol, obráikový časopis. 



neukazovala sa Ella v kaštieli. Smrť jeho 
oznámil jej Aurel s tým pripomenutím, že 
je jej čo dcére volno k poslednej počestnosti 
otcovej dôjsf, ale bez muža, to že bola po- 
slednia vola zvečnelého. 

Tak stála teraz zronená a zničená Ella 
u már otcových, s ktorým sa nebola smierila. 

Po pohrabe dal Aurel úradne otvorit v prí- 
tomnosti Eli inej závet otcov. Ten znel: že 



neobmedzeným pánom a universálnym de- 
dičom váetkych panství grófstva Podhorského 
zostáva syn Aurel; na nevďačnú a šediny 
otcovské zneuctiacu dcéru EUu že na tolko 
preca otcovské srdce ohlad bere, na koflco 
prvorodzenému diefafu jej porúča dve vý^ 
nosné panstvá zo statkov grófskych ; jaknáble 
by ale dieťa to zomrelo, i toto prestať má 
a panstvá pripadnú UBiversálnemu dedičovi. 



(Pokračovanie.) 



.^^>,i^r**^ 



Perla ľubietovská. 

Poviestka z tureckých časov. 



b. 



I. 



čarokrásnym utvorila mat príroda naše 
ättomé Pohronie, otvorila ho príjemnou zá- 
hradou, pretkávanou dumným Hr«Hiom, by- 
strou slovenskou yodou, a zahradila bo od 
hora od dola skalopevnými výtevami, lesna- 
tými i holými vrchasti, ovrubovala ho modro- 
tmavou zeleňou ihličnatých, vecne zelených 
lesov, tak jako zdobí svatobná mat nevestu 
kvietim, vencom rozmarínovým. 

A do tichých zádumävých dolín iumnébo 
Pohronia položila Božia príroda kolísku Slo- 
vákovu, ktorý tu od nepamäti ludstva s mi- 
lenou detvou svojou prebývajúc, požíva vnady 
a dary obklopujúcej ho prírody, požíva ovocie 
usilovnej krvopotnej práce rúk svojich. 

Ach, to je ten milý k^aj mojeho rodiska I 

S nemalou úlubou pozeral ten ostro kon- 
čitý, z ďaleká do očí bijúci vrch Vepor ^) na 
úhladné, tiché, v dávnovekosti svoj pôvod 
majúce mesto u päty svojej, jakoby bol v po- 
vedomí, že v ludu tom koluje svieža, ne- 
skazená krev, že bije v ňom statočné, otvo^ 
rené slovenské srdce, z úst jeho ozýva sa 
rídza, milostná slovenská pieseň, v srdci jeho 
prebýva vrúca kresCanská viera, a nemálo 
teší sa i nad blahobytom, pokojnostou, bra- 
terskou shodou a láskou obyvateľstva tohoto 
mestečka. 

Mesto to je naša Lubietova. 

Povesť naša, ktorú tu vypravovať ideme, 
padá do tých nebitých a pre vlasť našu po- 

*) Vepor hibietovský. 



robných časov tureckého panstva, ked pol- 
mesiac hrdo vypínal sa nad svätým krížom, 
znakom to našeho spasenia. 

Pokojne a s vyjasnenou tvárou preorával 
rolník lubietovský svoje, sem i tam po stranách 
vôkol mesta roztratené pole, s dumnou piesňou 
Ua fujare popásal valach svoje ovečky po tuč- 
ných pastvinách okolitých hôr a lesov a s odo- 
vzdaním do opatery Božej s nábožnou piesňou 
stúpal baník Iiíbietovský do hlbiny zeme za 
zlatonosnou rudou, vynášajúc ju na povrch 
zeme, no, žil si tu každý blažené a spokojne. 

Dolinka lubietovská podobala sa malému 
raju, bo nielen pole dobre rodiaco roľníkovi 
dostatok chleba poskytovalo a ovce dobre 
dojily, ale i zlatom oplýval Lubietovän. A 
všetko toto požehnanie a blahobyt podmienkou 
bol, že lúpeživým okom svojim hodil zhúbca 
krajiny po meste tomto, a nepristal driev, 
až by ho, podobne iným mestám, vyplienil, 
až by ukoristil bydlo a imanie obyvateľov 
jeho, doniesol ho na mizinu. 

Práve v tú dobu, ked blažené v domác- 
nosti svojej prežíval si Lubietovän a požíval 
dary Božie, začaly sa na obzore mesta tohoto 
ukazovať tmavé, ťažké mraky obávaných bú- 
rok a nepokojov. 

II. 

Na nekoľko dostrelov povyše Lubietovej 
nachádzala sa malá príjemná rovinka, lúčnym 
kobercom pokrytá a uprosred nej stály mo- 
hutné lipy. Miesto toto poskytovalo v lete 
tu pracujúcemu . ludu milopríjemný útulok 



8 



Oro), obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1878. 



pred pálčivoatou horúceho Blnca. V tôni líp 
bayieyali sa tu často starci i mládež obvylc- 
1ým národním spôsobom. Starší sedávali na 
kamenných a drevených sedadlách kolo líp, 
častujúc sa mokom z vlastného mestského 
pivovára a mládež bavievala sa tým najroz- 
manitejším spôsobom nirodními nevinnými 
hrami, spevy. Na prosrednej mohutnej tlipe 
zbudovaná bola z drevených mocných trámov 
úhladná, viac ludí objaC mohúca búdka. ToCp 
vyvýšené miesto v čas nedelní zaujímali a 
v ochladzujúcej tôni lubovôänej lipy dlievali 
v rozhov(?roch vážnejšie osoby mesta, úrad- 
níci obce. 

I dnes je pod lipami živo. 

Hudba z pod líp veselo zavznieva do okolia, 
mládeže až hemží sa pod hustými korunami 
jejich, dávajúc výrazu veselosti svojej spevom 
a výkríkatni. Vždy nové a nové tlupy z mesta 
dochádzajú sem. Počuf i štmkot pohárov a 
tu i tu prehodenú zdravicu. 

Snáď nejakú slávnosť slávia veselí meštania, 
snad nejaké skvelé vífazstvo krestanskej zbrani 
oslavujú nad nepriateľom krajiny — Turkom ? 

Nič tomu podobného ! O vífazstve ani ne- 
slýchat. Turek drží vlast mocne zputnanú 
v okovách svojeho krvavého panstva. 

Mešfania lubietovskí, medzi ktorými zvlá- 
štne starosta a celý slavný magistrát vynikajú,^ 
slávia dnes veselú slávnost tohoročních „ob- 
žinôk,*' slávnost to starodávnu a po celom 
Pohroní udomácnelú. . 

Nože pozrime i my na priebeh tejto sláv- 
nosti, pohliadnime na veselé kolo bujarej 
mládeže a pokochajme sa s veseliacimi. 

V národnom pestrom kroji oblečené de- 
vice obklučQjú starostu lubietovského, sríebro- 
vlasého, posial ale sviežeho ešte starca Andreja 
Jarého, pri jehož boku stojí driečna jeho dcéra 
Ľudmila. Jedna z vynikajúcich devíc drží vy- 
soko nad hlavou veliký, z obilných klasov 
uvitý, chrpou a slepým makom prevQaný, 
modrou stužkou ozdobený veniec. Hudba 
prestala a celé kolo devíc dalo sa do spevu : 

„Yšetko naše žnivo už sa dokončilo, 
Ženci sa radujú, to vám odkazogú.' 
Bnď pochválen Pán Boh náš, 
Že pomáhal v tento čas 
Žitko požaC, poviazať 
A do stodôl pozvážal. 



,,Už my z pola*^ ideme, čo večerať budeme? 
^ Pečeného káčera, to je naša večera. 

Hotuj pani oldomáš, požali sme kde čo máš. 

Hotuj pani večeru, dvanásť funtov pečeňu!'' 

Na to plnším hlasom zaspievali mládenci, 
koleso devíc obklopijgúci : 

„Ešte k tomu muziku, muziku, 
. A hostinu velikú, veliká. 
y dome našej gazdinky, gazdinky, 
, ^.. Chceme držať obžinky, obžinkyl*' 

'•i 

' Hudba zpustila póskočnú a v tom oka- 
mžení pochytili mládenci sebe najbližšie de- 
vice a vrteli sa zručne do kolesa. Po tanci 
oddala veniec držiaca deva Ľudmile do rúk 
a opät nastalo tančenie a veselenie sa. Medzi 
trvajúcim tancom pripíjali si.otcovia a matky. 

S krčiažkom v ruke povstal mešťanosta, 
starec Andrej Jarý a počal pripíjal Starec 
v jadmej reči ďakoval Bohu za tohoročné 
požehnanie a pripomnel, aby dobrý Bôh dal 
dary svoje vo zdraví a pri pokoji luďom užít 
Potom rozkrájala Ľudmila veliký koláč a 
častovala žencov. Po hostine nasledovaly roz- 
ličné hry a žarty. 

Tak slávili toho roku Lubietov&nia sláv- 
nost obžinôk dlho, dlho do noci ; jim aa ani 
od veselej slávnosti rozísC nechcelo ; noc upa- 
mätala j ich konečne k odchodu. 

HL 

„To sme sa dnes výborne a miloprfjemne 
zabavovali, Ludmilka moja. Či vás tešila tá 
hudba? Ti naši banícki šuhajci hrali výborne!^ 
hovoril šumný mladý 'muž ku dcére meštano- 
stovej, odprevádzajúc ju večierkom zpod líp 
do mesta. 

„Áno, lúbila sa mi nenútená zábava naša,' 
odpovedala Ľudmila. 

„A vy, ctená slečna Ľudmila, boly ste 
dušou dnešnej slávnosti; bez vás by tam 
bolo smutno bývalo." 

„Pochlebujete mi, pane dozorca!" 

„Čo na srdci, to na jazyku!" odpovedel 
mladý muž. 

„Ťažko vám to mužským veritl" usmiala 
sa deva a spiechala ďalej. 

„Nemáte vo mne dôvery, slečno? Či som 
vás oklamal niekedy ?" pýtal sa zarazený do- 
zorca lubietovských baní, mladý Vinco Komora. 



ô. 1. 1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



„Aj, rieknite že mi, slečna Ľudmila, príčinu 
tobo, prečo mi nedôverujete?^ 

, Pýtate sa, pane ? Domyslite si sám. Ne- 
môžem vám . . .^ 

Dozorca priblížil sa ku dcére mestano- 
stovej, podávajúc jej rameno ku podpore. 
Hlboko pozrel do jej modrých očí a v tých 
očiach jakoby v najčistejšom zrkadle videl 
sám seba, odblesk svojej duše. 

^Ja som nešfastlivý človek^^ začal vážne* 
„vy mnou opovrhujete, vy zrenica môjho ži- 
vota 1 Prosím vás, slečno, pre Božie smilo- 
vanie, odhalte mi príčinu vašej nedôvery 
oproti mne, Ľudmila drahá, nezavrhujte ma I" 

„Nemôžem, nesmiem, nedovoluje mi srdce 
dôverovaC vám, pane dozorca, a znáte to 
dobre,^ bez dôvery to nemožno ; život bez dô- 
very je loď bez plachiet a vesla na búrlivom 
mori." 

„Oh, ja nešCastnýl^ vyvzdychol z hlboká 
mládenec a postál na chvílku. 

Ľudmila zrejme videla vniutorný bôI mlá- 
denca nad vyjadrením sa jej; ona ho slovami 
a chladnostou svojou veľmi trápila, ale mala 
k tomu i závažné príčiny. 

Čo to bola za neobyčajná dievka? 

Driečna dcéra ľubietovského mešfanosty, 
muža to široko po Hrone váženého a cteného, 
vynikajúceho a neohroženého vlastenca, za- 
Btávatela ludu pred krivdami, zhubným Turkom 
na národe- slovenskom činenými, už zavčasu 
od otca svojho vštepenú mala v duši svojej 
lásku ku ubiedenému a ubitému národu svojmu, 
ktorého dcérou bola. Y jej nežnej duši tak 
hlboko utkvela láska a oddanost ku rodisku 
a rodákom svojim, žeby, bárs i slabá deva, 
hotovou bola bývala sa rútit do boja za svo- 
bodu, práva a vieru svätú národa svojho, 
y jej srdci vrela tuhá ľúbosf naproti ubiede- 
nému ludu, ale naproti tomu i šlachetná po- 
msta oproti jeho zdiercom a utlačovateľom. 
Ona dobre znala o všetkých krivdách, ktoré 
pácha Turek na bezbrannom národe. A bla, 
tu jpri nej stojí, tu o dôveru a lásku jej 
modliká poriadny ináč mladec, dozorca baní 
Ittbietovských, Vinco Komora; ale jaká to 
protiva v smýšianí a v cnostiach s touto devou, 
ktorá cnostami svojimi bola okrasou starca 



otca a perlou mestečka Lubietovej I Tu pred 
ňou stál neprajník národa svojeho. 

Ľudmila znala dozorcu čo takého, a preto . 
priečilo sa to čistej duši jej, by darovat nm 
dôveru, za ktorou nasledovat by bola mala 
láska a ruka. 

»Také dve protivy, jakými sme my dvaja, ^ 
riekla op&t ku zadumenému dozorcovi, ,inikdy 
spolu sís( sa nemôžu, a keby sa aiSly, zka- 
zily by sa vzájomne.^ 

Z týchto rečí šumnej devy uhádol do- 
zorca, načo ona cieli i zachvel sa úa celom 
tele, bo slová tie zbúrily celý ústroj smýšiania 
jeho. 

„Také protivy I" riekol on pomätené, „áno, 
nahliadam, my rozdielne smýšiame, naše ná- 
zory, skutky sú rozdielne. I preca, ctená 
Ľudmila,^ predniesol s povyjasnenou tvárou, 
„poklade môj, môžem-li aspoň úíat, že .... ?" 

„Nádeja je liečivá zelinka!'' odpovedela 
Ľudmila, podávajúc mu ruku na rozlučnú, 
lebo práve vynachádzali sa pred bránou oby- 
dlia meštanosty lubietovského. 

Ľudmila vstúpila do domu a sprievodoík 
jej ztratil sa v nočnej tme, behajúc 8 roa- 
horúčenou hlavou sem i tam po poli Uboko 
do noci. 

Snad ozval sa v ňom hlas svedomia? Na 
komôrku svedomia a citov jeho zatíkla mocne 
dievka, ktorú on horúce lúbil a ktorá mu 
zdar lúbosti na úfanie dala. Mal na vybranie : 
na jednej strane blaženost, láska devy, na 
druhej bohatstvo ale i potupa a opovrženie 
od národa svojho vlastnieho. ŠCastný, jestli 
sa rozhodne za lásku devy. 

IV. 

„Chvála milému Bohu, je to požehnanie, 
je to dar Boží P hovoril starý svalovitý baník 
Záhora ku súdruhom svojim, vstúpiac ku nim 
do krámca v horách, kde okolo veselé plá- 
polajúcej vatry viacej mužov sedelo. 

„Bože nám pomáhaj ľ* vzdychli tito. 

,Nová bohatá zlatá žila je tu I Konečne 
sme sa, bratia, po mnohom namáhavom ko« 
pani pretali ku nej. Stálo nás to trochu koň- 
skej práce, ale Bôh požehnal poctivú prácu 
našu. Tešte sa, bratia ľ' jasal starec, zveatujúc 

8 



10 



Orol, obrázkový časopis. 



[6. 1. 1878. 



baaíkofn radostná zvest o novovynalezenej 
zlatej žile y baňach lubietovských. 

jiNebudeme už viacej núdzu trief, ani 
hustú múku bez masti pojiedaf! prehodil 
baaík Podhorský. 

^Hoj, len sa radujte, zlata dosf, chleba 
áoBty vína dosť! Hoj, bude nám, jako nám 
nebolo ľ* ozval sa čo jazvec kučeravý Lacko. 

„Ej čo, kamaráti moji,^ ohlásil sa od 
vatry baník Klepáč; „zlata na môj kresťan- 
likú nakopeme si dost, a potom dáme si na 
čižmy narobit zlaté podkovičky.** 

„Nože len no, trepte do sveta, vy mla- 
dúáil Jakí že ste volijakí rozveselení? Nuž 
hej, keď už všetkého budeme mat dosC po 
tadeto (ukázal baník Záhora prstom po hrdlo), 
potom príde Turek a pobere všetko." 

„Nech zdochne, psohlavecl" zavolal po- 
sial ticho sa držiaci baník Yavro Brezula, a 
zatal pästC; * jakoby už už len rútit sa mal 
do bitky. 

„Nespomínajte vlka, obyčajne býva za 
dvermi." 

„A nie je ďaleko od nás," riekol opät 
•Vavro. „Viete, čo poparatil Turek na Poj- 
•nikách? Škoda toho pekného mestečka! Tam 
vám leží kameň na kameni a prach a popol 
z neho." 

„Tmiem strachom, bratia!" prejal slovo 
baník Záhora. „Práve teraz, keď nám Pán 
£oh také bohatstvo v bani preukázal, môže 
privlícct sa na nás dáky ten zubatý Turčisko 
a pobrat nám všetko, čo máme. Bože, za- 
chrá:a nás od takého navštívenia!" 

„Nuž nech že príjdu ti psohlavci, svokre 
môj!" riekol Vavro; „prisám Bohu večnému, 
že zahluším jich zo desiatich sám a vy bratia 
tiež neposkrývate sa pred nimi do myšacích 
dier! Nuž hlaď že ti ho, a či nemáme n^ocné 
päste, čakany, kladivá, samopaly? Bysfu že 
mu výbohu! Či sme asnaď dáke baby a nie 
ohlap do chlapa jako buci?!" 

„Daj si ti mi ho Bože! Veru ste vy za 
víťazi!* zvolal rozmluvu baníkov počúvajúci, 
do krámca prišlý dozorca banský, Vinco Ko- 
mora. „Mátohy ste do maku súce! Tu v kúte 
za chrbtami vyhrážate Turkom, zatínate päste — 
hahaha! ale keby ste tak naozaj Turka pred 
sebou videli, pobrali, by ste nohy na plecia 1-^^ 



„Ale my? ale ja?' ohlásil sa srdnatý 
Vavro; „hej nie tak, pane dozorca! Ja vy- 
bijem Turkom všetky zuby." 

„Jako to rozprávate, pane dozorca?^ tázal 
sa posmelený starý Záhora. „My sme otužilí 
chlapi, nie sme z makového kvetu, naša päst 
je silná a kde čakanom zamierime, tam to 
praskne." 

„Proti silným vojakom tureckým s ča- 
kanmi nič nepokonáte. Ti majú pušky, bo- 
dáky, jatagany." 

„Hej, môj zlatý pane!" z\olal Vavro, kto- 
rého už zlosf obchádzala, „nepochybujte o sta- 
točnosti slovenských baníkov! My tak fahko 
nepodložíme šiju Turkovi pod nôž, ani mu 
nezapredáme našu vlasť a rodisko, ani mu 
po dobrôtky nedáme zajímať do otroctva naše 
dievky a ženy a odháňať naše stáda, nie, iba 
cez naše mŕtvoly!" A tu pozdvihol Vavro 
zafatú päsť vysoko nad hlavu. 

„Do bane!" zvolal dozorca, počujúc túto 
reč najsmelšieho baníka lubietovského. 

A mladý baník pochytil drevené kladivko 
a tĺkol na drevenú, medzi dvoma stĺpy visiacu 
daštičku, i oznamoval čas vstúpenia do bane 
robotníkom. 

Na velenie toto zastali baníci ku krížu, 
poklakli na kolená a odriekali zvyčajnú mo- 
dlitbu, a jedon po druhom stúpali do lona 
zeme. 

Bolo to v noci, keď v krvopotnej práci 
zo žúl podzemských vyrábali baníci lubietov- 
skí zlatonosnú rudu a desnotu podzemniu 
spevom nábožných piesní si krátili a roz- 
veselovali. Rúbal každý s chuťou do pevného 
kameňa, každý na svojom mieste. 

Tu razom rozlahne sa chodbami podzem- 
nými prenikavý hlas trúby. Hlas ten v ba- 
niach je znamením nejakej neobyčajnej uda- 
losti. 

Baníci ztrnuli, sbehúvajúc sa dovedna 
s predesenými tvárami. 

Čo sa to robí? 

U vchodu do podzemia stál pastier z lubie- 
tovského salaša, Martin Strunga, s valaškou 
v ruke a hromovitvm hlasom volal na ba- 
níkov tie osudné, strašné pre nich, každým 
zatriasajúce slová: 

„Turci prepadu Lubietovu!" 



č, 1. 1878.] 



Orol, o.brázkový časopis. 



11 



^ ■^' w^- 



^Za mnou sa. chlapi 1^^ zvolal hromovite 
pri očutí tej vešti mohutný baník Vavro Bre- 
zula, a pochytiac zaostrený čakan do silnej 
pästi, 80 súdruhami svojimi pospiechal ku 
nešťastnému domovu. 

V. 

„Dnes, lebo nikdy!" ohnivé premluvil 
mladý muž ku driečnej meštanostovej dcérke 
Ľudmile v besiedke prídomovej záhrady, kde 
sa oba nachádzali; „dnes, drahá Ľudmila, 
musím očuť z perlových ústočiek vašich roz- 
lúštenie osudu môjho. Oj, verte, tarchu tu 
ďalej na srdci svojom nesnesiem." 

„A vy ste muž?^^ pýtala sa s úsmevom 
dievka. 

Vinco. Komora ostal jej odpoveď dlžen. 

„Buď si teda, keď si to tak prajete, pane 
dozorca!" riekla dievka nato. „Počujte osudné 
pre vás slová!" 

„Oj povedzte, povedzte, lúba moja, len 
ma nezatracujte!" prosil mladík. 

Sadla si, složila ruky do lona a počala: 

„Hneď na počiatku mojťj známosti s vami 
mocne ozvalo sa srdce vo mnea jakýsi divný, j 
nikdy predtým nepocítený cit šeptal mi, žeby ' 
ste mi nebol lahostajným, ba áno, pamäf moja 
i vo snách rada s vami sa zaoberala. Neskôr, 
keď som vaše okolnosti, v ktorých žijete, a 
účinky vaše soznala " 

„Vy viete?" skočil jej do reči mládenec. 

„Držím jich dosial v tajnosti pred otcom." 

Dozorca zdrevenel. 

^Tu zavrelo sa srdce moje pred podá- 
vanou mi láskou vašou a to by, pane, dúfam, 
každá dcéra národa slovenského tak učinila. 
Nie ste priatelom ludu nášho. Oh, hrozím 
sa, ale do očú vám reciem — vy ste tajným 
nepriateľom národa ná^ho!" 

„Slečna, vy sa mýlite!" šeptal dozorca 
baní lubietovských. 

„Nie, dobre som poučená! Doznala som 
sa, že posielate zlatú rudu z našich baní na 
miesto do Starohorskej Huty do Filak«;va 
tureckénau bašovi, za čo máte ztadial hojnú 
odmenu." 

Dozorca mlčal. 

„A ja sa bojím o vás, že konečne ešte 
Turkov " 



„Nikdy, Ľudmila ľ^ 

„Od odrodilého človeka všetko vystane;!" 

Zadumali sa oba. Dievka vo svojej horli- 
vosti teraz myslela, že snáď pritrpkú kázeň 
činí milencovi svojmu a mlfidík mlčal. 

„Navrátte sa nazad ku národu svojmu, 
nevysmievajte, nehaňte, netupte viac biednu 
Slovač. Dajte mi dôkazy vášho napravenia, 
ukážte sa byť pravým dobrodejom ludu ti 
môžte úfať . . . ." 

Zničený stál tu dozorca pred devou, roz-. 
nietenou láskou ku svojeti, v jeho útrobách 
duševních to búrilo, vrelo; tu videl pred 
sebou štát oduševnenú devu, o jakej ešte 
nikdy neslýchal a táto deva bola jeho an- 
jelom, jeho vysvoboditelom z bludnej cesty. 
Túto devu musel ctiC, vážiť si a milovat. 

„Vrátim sa na pravú cestu, poslúchnem; 
tvoju volu s dušou i ä telom,' zasvätfm sa 
veci môjho národa, ktorého si ty jasavou 
hviezdou, drahocennou perlou, Ludmilamoja \^ 
hodil sa mládenec na kolená. 

„Drahý môj !" šeptala milostné deva^ ^^učiň 
tak a budeme blažení!*' 

„Prisahám!^ zdvihol k nebu dva prsty. 

I stal sa jakoby znovuzrodeným, odlahlo 
mu na duši, vzdychol z hlboká a opravdu 
teraz cítil prvý pocit opravdivej blaženosti. 

Zahalujúca jasnú hviezdnatú oblohu Čierna 
chmára nútila Ľudmilu k odchodu zo záhrad- 
nej besiedky. Milenci rozišli sa blažení ! 

VI. 

Na mrkaní nezpozorovane vyrútilo sa 
z blízkych hôr asi päťsto ozbrojencov, tu- 
reckých to vojakov z Filakovského hradu na 
Pohronie, aby tam pokojných oby vatelov ničilo, 
jich majetok lúpilo, čriedy statku odháňalo, 
dievky a ženy a mládencov zajímalo, starcov 
a deti vraždilo a príbytky jejich v popob 
obracalo. 

Takýchto päťsto Turčínov oborilo aa na 
Lubietovu práve vtedy^ keď sa na odpočinok 
kládli. Turci oborili sa na domy, v ktorých 
všetko drancovali. Darmo zatvárali sa bez- 
branní obyvatelia do domov svojich^ bránky 
dvorov a dvere domové vyhorené boly sil- 
nými údery palošov tureckých a domy jejich 
vydané plieneniu. A ešte horšie viedlo sa 



12 



Orol, obrázkoyý časopis. 



(Č. 1. 1878. 



-* -^-W-,--! 4 



■>^y^ .••-■"• ^, >- 



tým domom, ktorých majitelia nachádzali sa 
v banskej robote. Tam riadili Turci zle ne- 
dobre bez všetkého odporu. 

Mladá žienka, Zuzka Brezulova, sama 
bola doma, priadla pri okienku konope, keď 
sa z nenadala desat Turkov vrútilo do jej 
domu. 

Turci hneď zajali jej kravu a kozy a ká- 
zali si chystat večeru. 

Úbohá preľaknutá žena, nemajúc muža 
doma, trnula smrtelným strachom pred hroz- 
nými Turkami a s trasúcima rukami rozkla- 
dala oheň ku vareniu večery. 
Turci sedeli v izbe a kúriti. 
Do pytvora vstúpil jej muž Vavro, ozbro- 
jený ostrým čakanom a palošom. 

„Pomali, mužíčku,** Sopkala žena, „máme 
hostĹ^* 

„Nuž a kde že sa ti tvoji hostia?' pýtal 
w tíško Brezula. 

xyTam," ukazovala žena na dvere chyžné. 
„A čože varíš tým svojim hostom?** 
„Kapustu.^ 

9 A či máš mäsa do kapusty?" ^ 
„Horký že tvoj mala 1 Kde že by som ho 
nabrala ?"" 

„No počkaj, Zuzka, srdce moje, hneď ti 
nasekám dost mäsa do kapusty I^ zvolal Vavro 
a otvoril dvere na izbe. „Víta vis v dome 
svojom Brezuľa!" 

V izbe bola tma jako v rohu. Turci chceli 
von, počiýúc meno Brezulovo. I zastal jim 
cestu. 

Aby Vavro Turkov videt mohol, zakresal 
palošom na kremeni a pri iskrách videl, kde 
ktorý Turek, čupí. 

I dal sa hneď do práce. 
Máchal a sekal palošom do Turkov, až 
krev do povale striekala a hlavy Turkom od- 
frkovaly jako makovice. 

Vavro Brezuľa, tento v pamäti ľudu až 
posial zachovalý hrdinský meštan lubietovský, 
zrúbal deviatim Turkom hlavy vo svojom 
dome a len jednomu z nich pošťastilo sa 
ufrknút a to 8 dorábanou hlavou. 

A keď poslední Turek bol zrúbaný, vyšiel 
Vavro ku pomoci svojim spolumeštanom. 

Toto je len jedon obraz hrdinskej obrany 
LubietavSnov pred lúpeživými Turkami, však 



jemu podobné dialy sa po celom meste. Turci 
odtiahly s krvavými hlavami, a i to len málo 
sa jim podarilo doniesť smutnú zprávu Ali 
bašovi o krvavej porážke, ktorý so silnejšou 
tlupou v horách lubietovských dlejúc vrhnúC 
sa chcel na mesto. 

Ešte jedon smutný dej udal sa u prosred 
mesta v tento hrozný večer. 

Práve navracala sa meštanostova dcéra 
Ľudmila zo záhradnej besiedky ku domu, 
keď u bránky záhrady prepadnutá bola ozbro- 
jencami tureckými. 

Ľudmila od laku zkríkla a zamdlela, i ne- 
kládla únoscom svojim žiadon odpor. 

Oba Turci vliekli úbohú obet von z mesta 
a zmizli v nočnej tme. 

Neskoro zbadal mešťanosta Andrej Jarý 
neprítomnosť svojej dcéry, jediného to po- 
kladu svojho na tomto svete. 

Všetko kutanie po dome a v záhrade za 
mileným dieťaťom bolo mame. 

Turci zmocniac sa Ľudmily, odniesli ju 
do zálohy Ali basovej, hlboko v horách sa 
nachádzajúcej. 

Keď sa o únose milenky svojej dozvedel 
banský dozorca, Vinco Komora, zúril sťa 
smysľov zbavený, zúril jako rozdráždený lev, 
ustanoviac pevne, že milenicu svoju osvobodit 
musí z driapov krahulcov tureckých, i pri- 
sahal Turkom strašnú pomstu. 

A ešte v tej samej noci vyrojilo sa pod 
vedením Vinea Komory a statného Vavra asi 
päťsto baníkov, mešťanov ľubietovských a 
okolitých občanov za prchajúcimi a stádo 
jejich ukoristivšími Turkami tým smerom ku 
detvianskej Poľane. 



VII. 

Cez pralesy lubietovských hôr, v ktorých 
sekera rubárova ešte nebola úlohu svoju ko- 
nala, predieral sa pomali a s mnohými ťaž- 
kosťami cez záseky, zápole a výskyty Ali 
basa so svojim vojskom. 

Pred jedným rokom uderila tlupa jeho na 
susednie mestečko Pojniky a vydrancujúc ho, 
srovnala so zemou ; teraz ale postupoval proti 
bohatšiemu mestu pohronskému, Lubietovej. 
Predvoj tlupy jeho, na výzvedy poslanej, 



č. 1. 1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



13 



statočne a mužne odrazili Lubietovänia hrdin- 
ským spôsobom. 

Hlavní tábor vojska Ali basového nachádzal 
sa južne od mesta hlboko v lesoch. 

Asi okolo polnoci dorazilo do tábora, 
ohňami osvetleného, nekolko mužov z výpravy. 
Túžobne očakával jich basa. 

Vojaci oznámili výsledok výpravy. Celý 
kŕdel st»tku svedčil baáovi o prajnom vý- 
sledku. Keď ^h ale neskôr po ostatních mu- 
žoch zpytoval, ku svojmu velikému rozzlo- 
beniu a počudovaniu dozvedel sa, že ostatní 
v Labietovej zahynuli. 

Baňa zúril a prisahal hroznú pomstu „kre- 
stanským psom/ 

Dvaja Turci doviedli úbohú obet lupu 
svojho, jako sa zdalo pri slabom svetle vatry, 
driečnu dievku bašovi. 

„Túto sme ukoristili pre teba, mocný 
baäaľ' jedon z nich predstavil dievku pred 
velitela svojho. 

„Je to najkrásnejšia holubica Pohronia, 
8 ktorou okrášliť môžeš hárem svoj," hovoril 
druhý. 

Basa nazrel sa do krásnej tvári devy, 
perly lubietovskej, Lndmily. 

„Draho ste zaplatili za ňu 1" šomral basa. 
„No, prisahám na bradu prorokovu, stranne 
pomstím ztratu mužov svojich na jej rodisku '" 
hrmel basa a Ľudmilu kázal odviesť do stanu 
svojho. 

Sám prechádzal sa pomedzi vojskom svo- 
jim, ktoré u vatier si hovelo, napomínal bo- 
jovníkov k pomste nad mestom Lubietovou, 
týra „psím hniezdom," kde súdruhovia jejich 
tak biedne zahynuli. 

Čo to za neobyčajný hluk povstal na 
všetkých stranách okolo tábora tureckého? 
Jakoby mohutná výchoríca storočné stromiská 
zo základu koreňov burácala, tak to rozlablo 
sa zrazu na úsvite v horách ľubietovských. 

A hluk ten blížil sa ku táboru vždy bližšie 
a bližšie. 

A opäf s novou hrôzou počalo sa to búriť 
zôkol okolo tak, že táborujúci Turci prestra- 
šení poskákali do zbroje. 

A sotva že sa z prvého úžasu /pamätali, 
tu rozoznali, že prepadnutý je tábor lubietov- 
skými baníkami. 



Lubietovänia pod vodcovstvom Vinea Ko- 
mory a hrdinského Brezuly oborili sa na tá- 
bor Ali basov. 

V čele mohutných baníkov rúbal Turkov 
sám Vavro, robiac palošom svojim ulice do 
sred táboru. Za každou jedlicou stál a ča- 
kanom svojim narábal Lubietovän. 

Hory 1' miaci hluk vydali zo seba obranci, 
vyvolávajúc mená svojich súdruhov tak, že 
zdalo sa bašovi, jakoby celé Pohronie proti 
nemu sa bolo vyrútilo. .A to pomiatlo jeho 
mužstvo. 

Roj trval dlho, až konečne zmalátnelé, 
hrdinskosfou baníkov prestrašené, dávalo sa 
vojsko bašovo na divý útek. A bol to hrozný 
útek v hustej skalnatej hore! 

Jak rozsrdovaný lev rúbal do Turkov 
i šumný mladý muž na strane I^ubietovcov. 
Bol to Vinco Komora, dozorca baní. Nie- 
koľkým srdnatým mužom podarilo sa pretat 
si cestu až ku samému stanu bašovmu. Do- 
zorcu tiahal ta ku f^tanu bašovmu ztratený 
poklad jeho Túbosti, unesená Turkami Ľudmila. 

Naši vffazi presekajúc sa až ku samému 
stanu, našli ho prázdny. Ľudmily a basu 
v Ďom nebf>lo. 

V polodivom úprku hnali za nim, za 
únoscom drahej Ľudmily. A šťastie jim prialo. 

Vinco Komora s niekoľkými oddanci do- 
honil basu utekajúceho na bujnom koni, nie- 
súceho devu v sedle pri sebe, v hustej zá- 
lome. 

„Stoj, psohla\7 TurkuP kričal Vinco. 

Súdruhovia ;eho zastali bašovi cestu a 
chceli sa zmocniť jeho koĎa. 

Vidiac basa, že presile prenasledovníkov 
svojich v tomto hustom lese neunikne, siahol 
rukou za pás. V ruke zablyštalo sa mu ostrie 
dlhého jataganu. 

Zúfnlý výkrik vydala zo seba dievka v ob- 
jatí basovom. 

Nôž zablysol sa nad hlavou Lndmily. 

Basa prevalil sa ostrým čakanom do hlavy 
od zadku zasiahnutý z koňa na zem. 

Silný úder Vincov osvobodil Ľudmilu od 
smrti. 

Vinco Komora priskotíl ku padlému ba- 
šovi a jedným šekom odfal mu hlavu od 
trupu. 



14 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1878. 



PribehnuYší súdruhovia jasali nad víťaz- 
stvom statného Komory a pochytiac hlavu 
basovú zapichli ju na dlhú týku. 

Zofatú basovú hlavu na týke postavili ku 
studničke, ktorá sa práve na tom mieste na- 
chádzala. Studnička tá je svedkom porážky 
Turkov a vítazstva Lubietovänov ; ona podnes 
zovie sa „basovou studničkou. "* 

Úplné bolo vítazstvo Lubietovänov nad 
Turkami a radost v celom meste preveliká. 

vm. 

Nad Lubietovou opäC zasvietilo slniečko 
pokoja. 

V Lubietovej je opäť veselo. Jakoby zase 
svätili mešfania nejfiký národní sviatok, tak 
to vyzeralo v celom meste a všetečný hneď 
by sa bol dozvedel, že dnes slávi ^^perla 
ľubietovská," driečna meštanostova dcéra 
Ľudmila, svoju hlučnú svatbu. Na svatbe 
tej súčastnilo sa mnoho meštanstva, veď v nej 
ctili svoj poklad. Také devy, jako bola Ľud- 
mila, patria ozaj do rady hrdinských žien, 
ktorých pamiatka v národoch nehynie. 

Hlučno a veselo bolo to u mešťanostu 
Andreja Jarého! 

Vinco Komora bol u boku nevesty svojej 
blažený. 

Svatba odbývala sa spôsobom národním, 
dla obyčajov zdedených, ktorými riadil sa 
pán, boháč i roľník v svojej jednoduchej 
chalupe. V úhladnom svojom baníckom kroji 
prítomní baníci ľubietovskí rozveselovali sva- 
tobníkov bežnými veselými zábavami. 

Stríelali na kohúta pri zaviazaných očiach. 

Vavro vztýčil kohúta na žrdi do vysoká. 

Driev, jako áuhajci na neho pri zaviaza- 
ných očiach strielajC mali, vystúpil pred svatob- 
níkov driečny družba Janko Pohronský a pre- 
riekol ku ním: 



„Vážení a vzácni svatobnícít 
Spravedliví práva milovníci! 
Na vedomosC sa vám dáva, 
Čo sa zlým škodníkom stáva. 
Hľa, tento pestrý kohútok, 
Mával vždy dobrých pochútok. 
Kohút tento od mladostí 
Robil samé neprávosti, 
Túlaval sa po poli, 
Navštivoval stodoly, 
Záhrady a plné sýpky, 
A ta vodíl svoje sliepky. 
Kde sa zrnko opozdilo, 
Už to iste jeho bolo. 
y noci nedal ľuďom pokoja, 
S bratmi dal sa do rozbroja. 
Nechcel trpeC si pri boku 
Žiadnych bratov, žiadnych sokov. 
Preto hrdelný už trest 
Nad nim vypovedan jest. 
Bude teraz zastrelený, 
Vriacou vodou oparený 

A v polievke uvarený ! 

Ba k najvätšej jeho hane 
Upečený na vahane. 
Konečne však, páni hosti, 
Nechajte len z neho kosti." 

„Sem tú pušku, ja ho zostrelíml" zvolal 
mladý šuhaj, horár Štefan Tisina a postúpil 
do popredia. „Zronil som nejednu srnu, líšku, 
medveďa, jazveca, vrabca." 

Zaviazali mu oči čiernym ručníkom a 
zkrútli ho nekolkoráz do okola, aby ztratil 
smer. 

Tisina natiahol, priložil pušku k lícu a 

strelil. 

Namiesto do kohúta trafil do plota. 

Hudci zahrali mu intrádu. Zaškriepeli 
slákami povyše kobyliek na husiach. Barboráš 
zabúchal slákom o basu. 

A tak išla zábava veselo ďalej. A takej 
svatby nebolo, čo Lubietova stojí, veď vydá- 
vala sa „perla lubietovská." 

A. E. Timko. 



-ce*^Ô^ 



Nepoznaný, 

Pamätáš sa, brat môj drahý, 

Zo snov sladkých svojho detstva. 
Keď večer zimný, dohviezdný, 

V čase plnom to tajomstva, 
Zvony nocou vyzváňajú. 
Svetom spásu ohlášajú? 



Oj, tá polnoc tajná, šerál 
Veky driemu v tej tajnosti, 

Z nej zbudila obra viera 
V zápale plnom svätosti, 

By veriacich v Krista bratov 

Osvobodil už od katov. 



č. 1. 1878.] 



Orol, obrázkový ôasopis. 



16 



-'^^ -'-' r»v '^.y* y-^^ 



S ohňom kríža električným 
Tiahne v poludnia končiny, 

Cielom mu je posväteným : 
Oblažif ludstva rodiny. 

Stranou nechal súdy sveta, 

Borí hrôzy, elementa. 

Svety jemu v ceste stoja, 
Tlamy naňho rozdavujú. 

Kričia, hromžia, a sa boja, 
Bo ho ony nepoznajú. 

I ti, čo už v Krista veria, 

Zlostné zuby naňho ákeria 



Nie dosC na tom, že skaliská, 
Bradlá hôr, sňahov balvany. 

Riek korytá, priepadliská. 
Musí borif odhodlaný: 

Hrozný bôI to, že rodina 

S cudzotou ho tiež preklína. 

Ale on len odhodlane 
Na ceste raz započatej 

Húževnaté, neobrožne 
Kráča v misii posvätnej. 

Láska k svetu, v ňom utkvená, 

Nenie ani tým zmenená. 



A ver, že ked ciela dôjde 
A kríž svätý tam zažiari, 

Hviezda Božskej ptÄvdy vzejde, 
Zpadnú z raje rabstva chmáry. 

On vyriekne: „Dokonano!" — 

Bude jeho dielo znanol 



J, Štúr. 



-Orť^Of^-^ 



Zo Slovenska do Itálie. 

Cestopisné obrazy od Laskomerského. 



Trinásteho augusta r. 1877 večer sadli 
sme na železnicu Hrmelo a blýskalo sa.* 
Vlak rachotil. Vozňové lampy zahanbené boly 
bleskami hromu. A táto strašno-velebná práca 
rozzúrených žívIot, predchodca to mimoriad- 
nej horúčosti, doprevádzala nás, kýmkoľvek 
prívetivé, ranním vozduchom okúpané slnko 
všetkému búreniu prírody koniec neurobilo. 
A to stalo sa okolo Hatvanu, kde sme pre- 
tierajúc si oči raňajkovali. Takú kávu, jakú 
nám tu nastolili, môže len ten smelým čelom 
do seba vliat, ktorý prv za tri dni budínsku 
horkú vodu z „Deákovho žriedla" pil a na 
to za tri dni prísne postil. Bože, také raňajky 
sú opravdivou múkou. Ačorobif? V Lučenci 
dostaneš sice potravu nočnou dobou, ale mu- 
síš byf novoseelandským Kanibalom, jestli ju 
zkynožíš. Zlý jazyk, zlý jazyk majú v Lučenci I 
Šťastie, že som prv, lež bych bol ten jazyk 
pod zuby dostal, nosom doň strčil. Jazyk, 
na oko nevinný, smrdel jakoby z anatomického 
teremu bol vzatý býval. A za také veci máš 
draho platiť! Naopak: draho by mal hostin- 



ský platiť, kebych mu tú opovážlivého ob- 
sahu lahôdku sjiedol. 

Slnko našlo nás teda na rovine. Voždy 
dalej a dalej ustupovaly naše hory krásne, 
čím viac pyšná, bohatá, ale málo poetická 
rovina sa šírila. Nechcem dalej známu túto, 
kedysi morskú rovinu s jej panskými sídlami 
opisovať, trvá ona až po Pešt; chcem ale 
preca pripomenúť teraz významný kráľovský 
hrad Gedelov (GôdoUô). Hrad tento zakúpila 
krajina tuším za 4 milliony a oddala ho 
kráľovi, kde sa i s paňou kráľovnou rád 
zdržiava. Vniutornost hradu nenie mi známa. 
Okolie toto je široké, nízko-vrškovaíé. Hrad, 
stromovím ukrytý, ležívplitkom údolí; preto 
videť z neho len čiastku a bezpochyby i vý- 
hľad z neho bude obmedzený. Toto dla môjho 
zdania je hradu na ujmu. Okolité háje a 
húštiny opatrené sú cestami, ktoré sú veľmi 
čisto a riadne držané, že sa to viac parkom 
lež lesom podobá. Sú tam bažantnice a vša- 
kové zverience. Sama ohrada lesov, v užšom 
smysle park, je, nakoľko to zo železnice blízo 



16 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Ô. 1. 187fi. 



mimo vedúcej vidno, pekná^ okrášlená star- 
áími stromovými základami. Pri železničnej 
stanici stojí královský dvorský pavillon, lahký, 
vkusný, s úhľadnými rezanými okrasami. 

Týmito nivami časom, obyčajne na pod- 
zim, najvyňéie a vysoké stavy po trudných 
štátnych prácach jazdením a lovením sa za- 
bávajúc preháĎajú si fazké mysle. 

Gedelov bol driev majetkom velmi boha- 
tej a vplývajúcej rodiny GraéšalkoviČovskej. 
Graššalkovič vyšvihol sa vraj za časov Márie 
Teresie z chudobného ätudenta na hodnosf 
kniežatá s primeranými bohatstvami. Ale kmeň 
jeho vymrel už r. 1841. Hovoria, že starý 
Antol Grašáalkovič (národ. 1771) mal ešte 
zachovaný jednoduchý hrniec, v ktorom si 
jako chuďas ätudent z kláštora darovanú chovu 
nosieval. Žil tu skvele, vydržiaval náramné 
hostiny, podobné tým, jaké Turzo v Bytčian- 
skom zámku v prešlom storočí vykonával. 

Ráno okolo ôsmej vystúpily na obzore 
budínskom kopce : Blockiberg, Schwabenberg, 
Au- (rectius Sau-) Winkel, mená to vrchov 
všetko z čisto Arpádskej doby pošle, pod 
ktorými vrchami kedysi staré Acincum a slo- 
vanský Budín ležaly, pod ktorými naši novo- 
pečení „Turek- Veuger-bratri" do 150 rokov 
a nepriam v rukavičkách a tým menej k ra- 
dosti teraz enthusiasmovaných „bruderov" 
panovali. Hja, vrchy sa nesídu, ale Maďar a 
Turek sa sísf môžu! 

Nielen letohradmi posiate, vždy vyššie a 
bližšie vystupujúce hory budínske, ale i na 
blízku zjavujúce sa budovy, vysoké komíny, 
villy atd. dokazovaly blÍ2kost veľmesta. 

Prebehli sme historickú rovinu Rákoš, 
jemuž príbudzná prestiera sa pri Zvolene, 
kde zvlášt Matiaš král s poľskými vyslancami 
rákošieval. Na tomto Rákoši vydržiavaly sa 
od r. 1268 do r. 1525 hlučné uhorské snemy, 
volby králov, uzavierania vojny. Bývalo tam 
v poli do ICO.OCJO ludí pod šiatrami, ~ kde 
teraz repa a zemiaky rastú. Či Rákoš meno 
má od rakov, pochybujem, lebo raky po su- 
chom piesku neradi sa plazia. Pravdepodobne 
pochodí to meno od rokovania. 

Steiobruch je osada a hŕba rozličných 
priemyslových budovísk. Je to kraj opravdo- 
vej Slarafie, kde víuo a pivo Steinbruchské 



tečie a kde je svinstvo v najlepšom smysle 
slova doma. Tu hla užitočných týchto, čre- 
vami viac lež mnohí ludia rozumom proslu- 
1ých zverov ročite do 30.000 vychovávajú. 
To dá do roka 120.000 šunôk. Steinbruch 
je teda, salva venia, svinskou universitou, 
kde chovanci pod zvláštnou opaterou a ku- 
kuricou k vyšším cielom kŕmení, tak v hra- 
ničí jako do zahraničia k praktickým cielom 
vyvážané bývajú. 

Sotva že som na ceste obzrel štrk, ktorý 
pôvod svoj vzal zo vrutných (eruptivných) 
hôr trachito-basaltických tam dakde vo sva- 
hoch budínsko-vyššehradských, a už sme stáli 
v nádraží Peštianskom. 

Naša batožina prišla prvej pod opaterný 
zrak finančnej stráže. Jako je to cestovate- 
ľovi obfažnél Nevyspaný si, neumytý, hučí 
ti v ušach, oči od poly zalepené a tam mu- 
síš takému „ad hoc" mandatárovi štát k služ- 
bám, či ti a kým ti v črevách tvojho kufríku 
rukami sa prehŕňa. ŠCastie, že sme milostivé 
s prenikajúcim, prísnym, až do žalúdku či- 
stého môjho, len hatvanskou kávou zakale- 
ného svedomia mršteným pohladom hned a 
hneď prepustení boli. Tu lúčili sme sa s na- 
šim spolucestovatelom, s mladým to zkúďeným 
cestovateľom, professorom geológie techniky 
Lvovskej, pánom Julianom Niedzwíedzkým. 

Jako sme šťastlivé peštiansky, i tak blízo 
pri kerepešskom hrobitove ležiaci finančný 
očistec prebehli, vysadli sme na fiakra a 
uháňali do mesta. 

Pešt v najnovších časoch po dokončenej 
svatbe s Budínom nazýva sa Budínpešt. Sna- 
tok tento je obstojne normálny. Budín je od 
nevesty starší, vážny, vyšší, ale chudobnejší 
a chudší od Pešte, čo sa v manželstve často 
nachádza. 

Meno Budín pochodí vraj od Búda alebo 
Budba, ktorý tu nikdy chrám nemal, trebárs 
jedon cudzí „svätý'' Gil-Baba svojou mečetou 
turecký kalendár či legendu „svätých^ tu re- 
preséntuje. Starý archäolog a professor peštian- 
skej university, Horvátb, prednášal nám, že 
Nemci meno Pec pôvodnej Pešti preniesli do 
Budína a ztade — Ofen. Toto vysvetlenie 
ethymologicky dost sa správne chápe; lenže 



18 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1.1878. 



•-^ N-' %, 



Pešt menovala sa driev Piešč, Piest a nie 
Pec. Budín, ovšem pôvodu slovanského, ležal 
pod Rimanmi tam, kde teraz starý Budín, 
jako to mnohé vykopané starožitnosti do- 
kazujú, a menoval sa nimi Acincam. Tu le- 
žala légia sicambrická. Pešt menovala sa 
Transacincum. A to bolo to miesto, čo ne- 
vyrovnaný náš, bohužiaľ teraz onemelý básnik 
Samo Chalúpka vo svojom „Mor hol" oslavuje. 

Kde že by tak krásna, kupectvu a ob- 
chodu príhodná poloha s teplicami (Aquae 
calidae superiores) panónskym a rimanským 
národom vzáctnou nebola bývala?! Zapáčila 
sa ona Maďarom a lak pozdejšie i Turkom. 
Že Turci už vtedy „Kulturträgermi** boli, učí 
nás pragmatická história a tá okolnost, že 
jako nosičia kultúry na východ odniesli mnoho 
tisíc (40.000) sväzkov silnú knižnicu Matiaša 
krála, z ktorej r. 1877 poslali zpät 36 sväz- 
kov, tie druhé prerobili na patróny. Nuž ale 
to nerobí nič, preto oni preca len ostanú 
nosičia kultúry! Mimo kníh tito kulturáci 
odniesli sebou na východ mnoho tisíc uhor- 
ských obyvateľov do biednej poroby, čo preca 
nikto odškriepit nevládze — a tým stali sa 
Turci a Madari krevnými bratmi. 

V Budíne, ovšem v Starom, prebýval vraj 
i Attila. Kto ho tam videl, neznám, teraz ale 
v Starom Budíne starých attíl, poneváč už 
'4 módy úplne vyšlý, v židovských barakoch 
dosť vidíš. Sv. Štefan na kopci terajšej pev- 
nosti vystavil hrad. Za to, na znak úcty, 
uložená je jeho ruka v hlavnom chráme pev- 
nosti a nosená býva vo sviatok Sv. Štefana 
slávnostným pochodom po uliciach velmesta. 
Královia, ktorí predtjm už na Vyšehrade, už 
v Stolnom Bťlohrade sídlili, od r. 1531 usa- 
dili sa v Budíne. Po Moháčskej bitke, ktorú 
ani v Budíne, ani v Moskve neilluminovali, 
zajali Turci Budín a učili Maďarov preš 150 
rokov z hradieb pevnostných pri assistencii 
janičarskej volať: „čok jašša!" Veru naši 
krajania majú veľmi slabú pamäť! R. 1683 
vyfajčil ztade Turkov vojvoda Karol Lotaring- 
ský. R. 1849 bránil pevnosť proti revoltantom 
generál Gentzi, ale zahynul i s posádkou, 
keď ju Gôrgey útokom zaujal. Jedenásteho 
decembra tohože roku zaujali Budín Rusi, 
oddajúc ho cisársko-rakúskemu vojsku. 



Pešť, voľakedy Piešč, rozbúrali Tatári; 
ani ona nikdy zvláštneho významu nemala 
a medzi bytím a nebytím sa klátila. Jej 
mohutnejší vznik pokladá sa vlastne do časov 
Jozefa I. Ešte v polovici predošlého storočia 
platený bol mešťanosta Pcštiansky asi 150 
zlatými. Staršie monumentálne budovy sú 
plody cisárov a kniežat Leopolda, Jozefa a 
Karola. A teraz? Veľmesto toto v srede 
krajiny na brehu plavného Dunaja, na uzle 
mnohých rozutekajúcich sa železníc, polohou 
ku kupectvu medzi východom a západom 
stvorené, i rozviňuje sa Pešťbudín a rozstiera 
sa ďalej a ďalej do nedávno ešte neposed- 
ných rákošských homokov. 

Fiaker náš opustiac beh kerepešskej ulice, 
zabehol bokom do cesty tillôiskej a ztade 
„per avia et devia" narazili sme vo vacov- 
skej ulici do hostinca „National-u.^ 

Dolu idúc bavili sme sa v Peštbudíne 
dva dni, vracajúc sa z cesty nazad, bavili 
sme sa tu poltreta dna. Pre nepohodlné 
opakovanie veci udám návštevu a zkúsenosti 
tohoto spolčeného mesta tak, jakoby sa to 
v jednom a nepretrženom čase bolo stalo. 

Keď sme nového človeka po zmytí prachu 
uhliarskeho a sadzy železničnej obliekli, šli 
sme na breh Dunaja. Velebná rieka valí sa 
v povedomí svojej ohromnej sily pyšným le- 
tom medzi ňou delenými mestami. To miesto, 
ktorým a jediným som pred toľko a toľko 
rokmi prechádzal na proCajšiu stranu Budína, 
lodní totiž most — toho niet. A tam, kde 
sa most lodní držal brehu, kade sa hrnuly 
vozy, statky, ľudia — tam stoja tienavé 
stromy a kriaky, tam stojí elegantný kiosk, 
v ktorom švarné obecenstvo srebe limonádu 
a slaďoľad. Pred kioskom strieka ochladzu- 
júci vodoskok. Po hrkotajúcom piesku a 
kvetohradách poskakujú a čvirikajú dotieraví 
a vždy vadiaci a klpčiaci sa vrabci. Nadure* 
ným kochlom požadujú nestydatí tito veľko- 
meštiaci potravu, ktorá sa jim od skvelých 
dám v podobe koláčových drobiek v hojnej 
miere za podiel dostáva. 

Za Dunajom pod kráľovským hradom rastie 
novostaväný bazár, ktorý ešte nedostavaný 
pokazuje, že bude veľkým a skvelým budo- 
viskom. Na ľavo hradu na vrchu Blocksbergu, 



č. 1. 1878.] 



Oroly obrázkový časopis^ 



19 



kde som pred 30 rokmi zajímavé zatmenie 
slnka na jestvujúcej tam vtedy hvezdárni a 
tým spojený divno-smiešny výjav jarmočného 
ludu na brehoch peštianskych obdivoval, tam 
jestvuje teraz tvrdza a miesto ďalekohíadov 
hvezdárskych kukajú delá. Obraz vrškov, 
vrchov a brehov a vôbec celej protajšej bu- 
dínskej strany je veľkolepý. 

Kochajúc sa idúcky rôznymi predmetami 
volným krokom spiechali sme k reťazovému 
mostu. V jebo susedstve dláždili miesto, kde 
korune vací kopec stál. Kopec zo všetkých 
stolíc posnááaný teraz z površia zeme zmizol 
a zahladený je. Práca dláždenia, ačpráve 
i y nedelu v nej pokraeovano, šla velmi po* 
mali; ked som sa vrátil z cesty, ešte do- 
konaná nebola. 

Pri prvom stĺpe mostu museli sme si dušu 
vykúpif. Keď som v Pešti študoval (cez päť 
rokov), bili okované koly do Dunaja, kde 
teraz stĺpy stoja a ohromné balvany, zvätša 
z Yacovského Nagyszálu pošle, ležaly tam 
nakopené, kde teraz zbytky korunovacej mo- 
hyly pracú. Dialka reťazového mostu obnáša 
1250', šírka 32* a výška nad Dunajom 45'. 
Most držia 8 väzí (stĺpov), 200' vysokých. 
Refaze^ na ktorých most visí, sú, jako sa 
myslet dá, ohromné. Prechádzka nad Du- 
najom v torstvom, voždy veternom vozduchu 
je mimoriadne príjemná. Chôdza na tej výške, 
s rýchlym pohladom na zem, vodu a nebo 
účinkige príjemným šteklením na čuvy. Pre 
zrwené nervy by to mohlo byt sanatórium. 
Výška na prosred mostu je oblúbeným miestom 
tým, čo krachový život utopením v strmých 
vlnách Dunaja zakončit mieňa. 

Pre nás bola sanatórium hneď za mostom 
pred budínskym jaskom napravo cesty ležiaca 
kirema s debrým pivom a klobáskami frank- 
fvrtókými. Tu sme si vniutomú kožu zmyli 
a krepdíej mysli ku ďalším výletom nadobudli. 

Nuá a treba nám bolo podgurážiC sa, keď 
sme kneď na to kráčali ku čertovénm kolesu 
a eí jako tú rampu volajú. Nuž a čo to za 
klampa? Jedným povrazom hore a druhým 
d(da vytabujú a zpúštajú naraz tri škatule. 
Stroj pohybigácí je pod zemou. Sadneš si 
do prvej či druhej triedy, sloiiac hore dolu 
8 krajciarov a Aa ceakot každých pitf minút 



(ahajú ta jako anjel Habakuka hore a či 
dolu. Tam dolu sa počneš siakaf, ešte si nos 
neutrel, už si pri boku prvého ministra, t j. 
pri jeho byte v hrade. 

Táto rampová vozba nebola mi neprí- 
jemnou. Nepríjemná vozba toho druhu bola 
mi v rotunde viedenskej svetovej výstavy 
r. 1873, ked ma na chodbu a krov hore 
prázdnym stĺpom fahalí. Tam som visel v po- 
vetrí kolmo, tu ma vláčili po kosmej zemi. 
Táto rampa z ďaleká nenie tak závratná, jako 
tá na viedenskej výstave bola. Zo skleníka^ 
či rampového nádražia, vystúpili sme na sucho- 
párnu promenádu budinsku a pri rozličných 
dikasterialných palácoch šli sme pred kráľov- 
ský hrad. Čo sa živosti týka, je Budín pravý 
odpor Pešti, Keď totižto v Pešti tepna zim- 
ničným behom tlčie, tu v Bndíne odráža sa 
jako u starého človeka. V Pešti hurt, stisk 
v pred, tu panuje tichost a pohodlie. Hrad 
budínsky prirovnal bych archivu a ľudia šú- 
chajúc sa poriedku pokojnými ulicami všetci 
zdajú sa byC kancellistami. 

Královaký, žltou barvou obtiahnutý hrad 
málo sa zmenil od toho času, jako bol veno- 
vaný pre obydlie palatína. Tak stojí jakoby 
driemal a len vojanská, volno pohybujúca sa 
stráž vyráža mu jakési žmurkanie. 

Královskej rodiny nebolo tu. 

Za hlbokým závodom oproti hradu je 
hlavnia hradnia stráž. Prizrel som sa jej. 
Znám ju. Raz som tam jako študent nebars 
pokojný sen nočnou hodinou zažíval. Z omylu 
zaplietol som sa, t j. zaplietli ma medzi 
Don Miguel granatierov. No, malá rozpo- 
mienka! Poza južné krýdlo hra^a popri pek- 
ných kvetohradich a zelených chodbách pre- 
šli sme pred čelustie na lak reč6nú elypsii, 
vysokú to hradbu. To najskvelší výhlad^ ja- 
kému podobného málo videf. Pod nohami 
rozprestiera sa kráľovská^ brehom dolu le^ 
žiaca záhrada so všetkými tňadami^ pred 
očami tečie mohutný Dunaj, okrášlený mih 
starni a pre- a doháňajúcimi sa loďami a 
parolodami; za Dunajom rozkladá sa hlučná, 
ďaleko do r&ošských. rovín preťahujúca sa 
PešĹ Na obzore, kam oko zaéiabne, zpúšta 
sa nebo na zem, sem tam skupeniaami stro^ 
mov a vysokými komínami načrtenú. Z pravá 

3* 



§ó 



Ôroi, obráflkový 6abopifi. 



[Ô. 1. 187Ô. 



na dol tahá sa teplej mysli skalnatý Blocks- 
berg, z lava na hor severné, červeným vínom 
skropené vrchy. Príroda, priemysel, umelectvo 
sú pred tvojimi smejúcimi sa očami v jedon 
uzol sviazané. 

Predmetov k obzeraniu dosf a dost. Zá- 
bava milá; tvrdo sa od nej lúčit. I my sme 
zamýšľali dlhšie zabávat sa a hlbokým citom 
prenikali sme pred sebou rozprestrený obraz. 
Ale tam od dola z rákosských rovín brodily 
blankytom tmavé tažké chmáry, zo širokých 
prs šomrali hromy a zpúštaly sa kvapky, 
kvapky ačkoľvek riedke, ale výdatné, velké 
jako págle. A my dáždniky neopatrení behali 
sme kosom cez pitvor hradný a odtial ulicou 
nazad a zadychčaní viezli sme do rampy a 
zpustili sme sa dolu, kde v nádraží čakali 
sme koniec Božieho požehnania. Jako nám 
pred chvílou tam oproti dobre padlo pivo, 
tak dobre zemi smädnej chutnal dážď. 

Na to vošli sme do jaskú. Ten je vätší, 
vyšší i širší, jakými bývajú 'železničné jaský. 
I prechodili sme cez črevá budínskeho kopca. 
Keď ho r. 1857 prebíjali, prešiel som cestu- 
júc Peštou nový ešte nedostavaný tento jask. 
Padol som do žltou hlinastou vodou naplne- 
ného vodovodu, zkade ma môj príatel vy- 
tiahol. Bol som v rovnošate. Môžete si my- 
sleC, jaký som na svetlo vyšiel. Tam v jednom 
baraku kefovali ma, mrvili, prali a sušili. 
Šiel som na to do divadla a tam v horúčosti 
vyšla mi utajená hlina na povrch kepeňa a 
tak na posmech prezradený vytiahol som sa 
z maďarského divadla von. Toto len krátka 
pamiatka prvej mojej návštevy novo-otvore- 
ného budínskeho jaskú. 

Teraz sa v tom istom jaskú tak dačoho 
švihákovi prihodit nemôže. 

Vrátiac sa do Pešti plietli sme sa bez 
istého smeru sem tam. Prešli sme starý 
Orczyho bazár; črievičkári ho od prvopo- 
čiatku verne obývajú jako vlastovičky staré 
hniezdo. Celé rodostromy ševcovských rodín 
rozvetvily sa v ňom a nesčiselný počet bôt 
a črievic z toho bazáru svetom sa rozišol. 

Slnko pripekalo mi rovno na meridian 
klobúku. Chodením unovaní cítili sme po- 
trebu jiedenia. Nuž teda kam ? Zo ševcovského 
do františkánskeho bazárul Starý františkánsky 



kláštor nenie na poznanie; zhodil zo seba 
starú kamžu, zaodial sa hersky a teraz jako 
bazár sa predstavuje. Keď už takmer bol 
hotový, zvalila sa brána. Tým pevnejšia je 
teraz. Priedvor jeho je sklepami obložený; 
pri prednej bráne je jiedáleň. Tu teda u pp. 
františkánov (v krčme) sme obedovali a „por- 
ciunkule" boly dost výdatné a dobré, cena 
mierna. K obedu dostali sme i prídavok. 
Hojne totižto zastúpené bolo mladé úrad- 
níctvo a jako všade, tak i tu Maďari príliš 
nahlas mysleli. Beh jejich myšlienok museli 
nolens volens všetci hostia vedet. Nie len 
pri jednom stole šantovali a sa dišputovali, 
ale j ich rozjímania telefonovali až na tretí 
štvrtý stôl. Jadro jich harušenia väzelo v tom, 
že peštbudínsky učbári mládež školskú ger* 
manisujú I Rozzlobenost bola velká. Dla tejto 
a dta vášnivých posunkov a neohladného švito- 
renia súdim, že to boli diumisti ministra kul- 
túry, lebo ťažko mi prichodí verit, žeby ne- 
jakí vpliv majúci úradníci toľko do sveta 
trepaC mohli. 

Z lava od františkánov novo vystavaná 
stojí na tom istom mieste, kde predtým stará, 
bibliotheka, stavisko to krásno. Za mojich 
časov bol bibliothekárom vlúdny pán Ďemý, 
rodom z Krupiny. Tam som sa často schádza- 
val s nesmrtelným pevcom dunajským, Jánom 
Kollárom, ktorý si kopy kníh na ev. faru 
odnášat dával. Kostol františkánsky nebars 
sa zmenil. Tam nekdy načúval som i zna- 
menité kázne výtečného pátra, ktorého meno 
mi už z pamäti vypadlo. Nebohý Štefan Szé- 
chényi býval pilným navštevovatelom a po* 
sluchačom tohože routinovaného kazatela ; 
chodieval ta so svojou majestátnou ženou a 
dcérou. 

Po obede šli sme na breh Dunaja, pred 
gréckym kostolom stupili sme na propeller, 
i chceli sme sa zaviesC na chyrečný ostrov 
Sv. Margitty. Vstúpila i vojanská hudba na 
palubu. Pri hudbe v oči sesterských miest 
naberúc sriedave na jednom a druhom brehu 
nových pasažerov na palubu viezli sme sa 
popod margitským mostom na ostrov* Most 
tento je dielo šumné a neide rovnou čiarou 
na druhý breh, ale je na hor prelomený; 
myslím, že to pre lahšie preborenie jamích 



ô. 1. 1878.) 



Orol, obráxkoTý iaiopii. 



81 



bdov. Hned povyš&e mostu je príBjav, kde 
nás vysypali na ostrov, hustým stromovím 

pokrytý. 

Ostrov je krásny báj. Haed pred samým 
prístavom vítajú hosta pokryté stoly pod 
tiei&avými stromami; na jednej strane je ka- 
tavný hostinec, schodmi opatrený ; príchodziemu 
oproti usmieva sa búda, povýšené jej miesto 
zaiqal s nami prí&lý hudobný sbor a rezal 
nôty, len to tak po žilách vošky preháňalo. 
Skupenhiy stromov a kriakov, lavice, všakové 
priečinky kvetín, vysadené nCannou indikou,'' 
tam zase vypínajúcou sa v kruhu „Zeou" a 
.Palmou Christi" — všetko to čisto, živo a 
vkusne je pestované. Vánok valného Dunaja 
a výpar rozličných stromov, zmiernené slnko 
vdmi príjemný dojem činia na rozteplenú 
kožu. Nad hostincom čneje v&ža. Pre pekný 
výhlad vyškriabali sme sa hore, ale očaká* 
vane sme tam nenašli. Museli sme sa pre- 
hmat pavučinami a zaprášení vrátili sme sa 
nazad. 

Vybrali sme sa na prechádzku a šli sme 
ostrovom hore, rúčimi vysypanými chodníkami 
popri báječných luhov. Tu videli sme luhy 
kosit a na krátkych prestávkach trávniky 
pripravenými striekačkami ovlažovaf. Tak 
pravda zelená, z prachu zmytá, udržat sa 
môže pažit Chcel som íst ku rumom starého 
ženského kláštora, ale netušiac jeho ukrytú 
blízkost, poneváč pálily nás už podošvy, vrátili 
sme sa druhým západným brehom ostrova 
nazad. 

Blízo pri hostinci začuli sme hrmot voza 
na železnici. Bola to tramway, ktorá udržuje 
spojenie medzi prístavom a kúpelami. Sadli 
sme si hned na ňu a čo chvfla videli sme 
zbytky kláštora, „Hederou^ obrastených. Z hor- 
nej strany prilepené je k nemu jakési nové 
stavisko, ktoré by som radšej nebol videl, 
lebo mne aspoň mýlilo pravý dojem poesie. 

Ešte kus vyššie sú kúpele a za kúpelaini 
zase hostinec. Medzi tými a týmto je stroj 
pumpový. Pred hostincom hrala cigánska 
banda. 

Kúpet velmi hersky stavaný je na podobu 
kríža a jak zovniutomosC pekná, tak je vniu- 
tornost jeho skvosná. Eúpelov obsahuje 72, 
voda je tuhá t^lica so smradlavým sirkovi- 



tým zápachom. Okolie kúpelov je záhradnícke 
non plus ultra. Čo mi najviac nápadné bolo 
a čo som nikde, ani v Miramare, nevidel, je 
pestovanie trávnikov, kde totižto tráva na 
shyboch, výpukoch rozličných terás nožnicami 
strihaná, vodou polievaná, jako baršoň sa 
skveje, rovné pažite bývajú kosené, alebo pre 
vätšiu dokonalost a čistotu strihané, metlami 
zametávané. No opakujem, že v obore pažíC 
som vfttšiu pečlivost a dokonalost nevidel 
nikde. 

Vchod do kúpelov je od strany južnej a 
vniutomosf prvej krížovanej siene upomína 
velebnou tichostou na sviatočné lázne starých 
Rimanov. Chodby, pokrovcami vyložené, ne- 
dopúšCajú šromotanie a dupotanie krokov a 
zdá sa človek byt v chráme Víl. 

Z oboch strán chodieb kus znížené roz- 
ložené sú 72 kúpelne izby s nádhernými 
vaňami. 

Vrátiac sa koňskou železnicou nazad, ve^ 
čerali sme pri prvom hostinci, kde ešte vo- 
janská hudba cvenčala. Slnko kloniac sa na 
západ malebne osvecovalo rôzne stromy ; po- 
vetrie kus zchladlo a tak v peknom tomto 
kuse zemi, na zelenom tomto tanieriku cítili 
sme sa milo. 

Čo figel to groš. Prizeral som sa, jako 
zo západného, z melkého, trstinou poraste- 
nebo brehu šmuntu vyvážali; bola jej ui 
velká hrba nachystaná. 

„Na čo to vozíte, zemkovia?' pýtam sa 
slovenských sedliakov. 

„Tým záhradník hnojí všetky záhradnícke 
pozemky." 

Tak hľa sám Dunaj donáša hnojivo. 

Ale v zime a nadovšetko pred rokom ten 
istý Dunaj toho hnojiva i privela nanosil aa 
ním objatú sihoĹ Voda hučala vysoko nad 
sihotou aladové kruchy práskaly medzi zhybu- 
júcimi sa stromami. Tam, kde teraz hudba, 
zneje, kde stoličky veselými hosfmi obsadenie 
stoja, ba hen na mnohostupkovej terase pred 
hostincom krútil sa vír žltej rozzlobenej vody. 
Jakoby to ani pravda nebolo. Nevidno nič. 
Ľudská ruka, dážď a slnko všetko pekne 
krásne zahladily. A peniazmi vela vykonat 
sa dá. 



s» 



Orol, ohriAôYf ôasopiii. 



[Ô. 1. Í8t8. 



Sihot St. Margity je majetkom arcikniežata 
Jozefa. Pri jej šriadení strovil hrozné summy, 
áékolvek kúpel, jako i výlety zodpovedajúce 
traj úroky donáiajú. 

Zabavili sme sa dobre. I pľúca i koža, 
ttSi, oči a žalúdok dobre sa cítily a tak vi- 
dami, citami uspokojenf sadli sme na loď a 
plavili sme sa atešenou mokrou cestou domov. 
Slnko práve oprelo sa bradou o Sehwaben- 
berg a kukalo na horúčostou omdletú Pešf ; 
ona unovaná žmurkala na slnko a tisíce jej 
očí iskŕily sa červeným plameňom. Slnko 
odskočilo, mestá osineli a my poberali sme 
sa nasýtení dneSním dňom na bospodu. 

Domnieval som sa, že námahou a väetkymi 
možnými prosriedkami v metropol! krajiny, 
▼ snemovnom meste „suprema lex^ štátnej 
idei nájdem „tetotôl talpig^ splnenú, t. j. 
iMstO) alebo správnejšie obyvateľstvo jeho^ 
zmaďarčené. Vyznám, našiel som oproti tým 
časom, keď som tam pred 30 rokmi behom 
& rokov študoval, v tom smere pokrok, ale 
celkom ani toľkým rokom, ani tým Ufpotrebe- 
ným proarledkom nezodpovedajúci. Maďarčina 
má jaký taký úradní náter, formalitu; ale 
kde sa smyslom prirodzený pud ponecháva, 
je on v menšine maďarský. V domácností, 
v kaviarňach, na ulicach, v hostincoch, vôbec 
v posfioIitMtí, kde sa úradní nádych tratí, 
tam sa nemčina a dost hojne i slovenčina 
prúdia. Ešte toľko rokov by musela^ rozumie 
sa nemýlená, mocou a odmenou pod pazu- 
chami vedená maďarčina vývodit, kým ona 
v oči druhých, tu umiestených národností 
(polovicu teda s tými rovnými), ešte len rovnú 
čast zaujme. 

Keď som bol v „Nemzeti divadle,** nado- 
mnou v prvých lóžach rozprávali sa po ne- 
mecky a znali preca í maďarsky, lebo sa 
správne i v tej kedy tedy sbovárali. V čom 
sa človek zrodí, je prírodou ; k čomu sa roz- 
ličnými hľadanými prostriedkami priučí, je 
umďectvom. Príroda sa zat^it nedá. 

Druhý deň ráno stali sme o šiestej a šli 
sme do farského kostola; Kostol je to jedno-* 
duchý, bez všetkých zvláštností, jako vdbec 
vSetty peštianske kostoly. Stavaný je r. 1726 
z rumov tureckej džamie. V Leopoldove mal 
byt pekný kostol, so štyrmi rožnými väžami, 



ale nedostavaný sa už na hrbu ztrepal; to 
síce natoľko múdre urobil, že sa nepoválal 
pri dákej velebnej slávnosti. 

Na propellere tým istým smerom, čo včera, 
vybrali sme sa do Budfna ; vystúpiac na ná* 
mestie, Bombenplatz rečetíé, navštívili sme 
vo vodnom meste rodinu; kým sme ale jej 
byt našU, stálo to mnoho práce. Pri tej práci 
zkúsil som, že Budínčania ďaleko nie sú tak 
odiotní, jakým opýtaný Viedenčan v udaní 
hľadaných ulíc a miestností ' býva. Jedného 
EttdfnČana som sa zpýtal po ulici a dome a 
ten, ačkoľvek v susedstve hľadaného doma 
býval, tú ulicu neznal, jakoby včera z Hon- 
kongu bol prišiel; druhý s múdro« tvárou 
upravil nás do takého labyrinthu starobudín- 
skyčh kntfc, že málo chybovalo, že som do 
ostrihomskej basiliky čelom nevrazil; tretí 
vľúdne a v mene svätého Gil-Baba pýtaný, 
kde je Deligencová ulica, tak pozrel na mňa, 
že som nevedel, či som ja, či je on a ä sme 
obidvaja blázni; prizrel sa na mňa z toha^ 
nedal odpoveď a posol ďalej. Konečne nás 
preca dáky Bummler na miesto dopravil. 

Po skončenej návšteve šli sme širokým 
chodníkom medzi záhradami do pevnosti. Kým 
sme sa doredikali hore ku viedenské] bráne, 
dokonale sme sa vyzvárali. Pevnoston krčiac 
sa po tiene šlo to ešte jak tak. 

Nazreľi sme do oddielov finančného miwí*^ 
sterstva. To sú vám smutné múry eí robia 
taký jakýsi exekútorský dojem a staviaká vo 
dvoje predel ené smrdia myšami jako staré 
opustené chyže. To podiodí a^a od tých 
velá vybavených a nevybavených akUn, č* 
tam ležia. Ledva sne aa a to a vrátnika 
o jednom vysoko postavenom úradníkovi d^ 
pýtali, kde píšej ačpráve jeho bureau nad 
hlavou mu bol. Ale tomu nie div pri toľkej 
armáde úradníctva. Každý týždeň v sadoch 
čemidlo jaKo inde pivo do tohoto minietev* 
stva dovážajú. ~ Tčerajšou cestom trátili 
sme sa do Pešti. 

Keď vraj do veľkého ohňa vodou striekajúy 
že tuhšie horí. Sladoľad i nás na chvíľku o^ 
živil; tým vätémej nás smid na to trápil. 
Omálam jazykom na cémsku vyschnutým^ 
v tom mi padne zrak, štastlivý zrak — tam 
pred redutlou na nápis: „Plzeňské pí?o.^ 



č, h 1878.] 



Orol, obrázkoTý Časop-ÍB. 



38 



ZBamidi 9om sa cbiitw; bol to emiecb ra- 
dosti. Načiel som známeho, s ktorým som sa 
loku 1873 na iriadenskej vý9tavo spriatelil. 
Jedoo, dva, tri -— už sme boli tamdou za 
stolíkom a jedon korbel bol mi už za ná- 
krČQÍkom. Fotom som sa lea ^ôte poobzeral. 
Boli sme v fiale, v tej s^le ale bola zabrada, 
kolo steo^ stromy a medzi krovím na stĺpoch 
3Qchy: Deák, Vôrôsmarty, Eazinczi a ešte 
iní básnici a výtečníci dívali sa mi, j ako sa 
to šúcha. Tito tichí hostia majú hospodu 
grátis bez chovy. Miestnost je to elegantná, 
jiedenie je tu znamenité, obsluha rychlá a 
to plzeňské — no, mne sa tento vidiek lepšie 
páčil jako tam okolo Gôdôlova. I umienili 
sme si, že, kým sa budeme v Pešti bavit, 
sem budeme k obedu ohodievat Sríadili sme 
si „tria tab^nacula*^ 

Po obede éH sme popri starom mestskom 
dome do Leopoldovej ulice, kde sme monu- 
mentálne staviflko, nový mestský dom, ob- 
zerali. V izbách neboli sme, lebo nebolo olo- 
viečka, ktorý by nám jich bol poukazoval, 
ba jako zvláštnosť poznamenaf musím, že sme 



ani pred, ani vo vii(;oGb, ani v crtom bndo- 
yisku živej duše nevideli; i prešli ame oelé 
stavisko, obzerali, čo sa videt dalo a neeretU 
nikoho, ani čoby sme sa na mempUský^b 
pustatinách prechádzali. Schody, povala atď. 
sú umelecky vkusne hotovené a bohato po- 
zlátené. Z tohoto nemého palácu tiahli sme 
na samé námestie, kde sme obišli velikánsky, 
pevne stavaný čelní dom. Popod široký du> 
najský breh spojené sú podzemné miestnosti 
jeho pomocou kanálu s Dunajom, kde sa 
tovar na loďach dovezený zkladaC a vodo- 
vodom do colnieho domu dovážat môže. Či 
ten vodovod pri povodiach nebezpečným ne- 
bude, to neviem ; ja by som ale myslel, že ano. 
Na J9 Sennom námestí^ z ďaleká čítal som 
nápis Jána Eožuchovej firmy, na Slovensku 
dobre známej; je tam mnoho skladov hline- 
ntíio, poreellánového a sklenného riadu. V su- 
sedstve tohto námestia sadli sme na tramway 
a viezli sme sa popri museume, snemovni 
atď. kerepešskou cestou do mestského lesíku 
s hlavním účelom, aby sme zverieneo obzreli. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



-'OríV^-^'v.,^ 



8yäto«martmským Sokolom* 



x očul som šumnú pieseň tvoju, 
Lubovoňný Martina kvet! 

Neraz uchvátila dušu moja . . 
V blahý nadzemských citov avet; 

Ked som vstúpil v tvoje chrámy. 

Smutná duša okriala mi. 

Oj, spievajte nám. Slávy deti, 
Pieseň vaša hlahol sladký, 

Keď posvätnú lásku k svojeti 
Budí v synoch Slávy matky; — 

tiúbeznosfou kod 9a zvlní: 

Láakou k rodu srdce plní. 



Oj, spievajte nám, synia Slávy! 

Pieseň vaša — prúd horúci. 
Zvon velebný a prenikavý, 

Verným ku sláve znejúci; — 
A zápalom keď sa zvlní: 
Hrdým citom srdce plní. 

Oj, spievajte nám, bohatieri! 

Pieseň váia -^ rachot hromu. 
Keď na temá toho uderí. 

Kto zradcom je svojho domu; — 
Bo^iatiersky keď sa zvlní: 
Srdce vrahom strachom plní. 



-ilOátó*^ 



FEUILLETON. 



Ľamei Marótii^. 



Janko Polienko. 

Juhoraská prostonárodnia povest 

i5ol raz jedpn staričký qt^c ajedqastará 
matička a ti nemali žiadnych detí. Mrzelo 
to i staričkého otca i starú matičku. Stará 
matička hovorievala: „Čk) si počnem v sta- 



robe? Prečo nám milý Pán Boh dietok nedá? ľ< 
I riekla raz k staričkámu otcovi : ;9ldz starký, 
idz do lesa, vyrež mi tam zo dreva decko 
a urob mi kolísku, budem ma( aspoň ?ábavu.^ 



24 



Orol, obráskort časopis. 



[Č. 1. 1878. 



A hneď odiiiel starký do hája, vyreaal 

z lipovéhp polienka decko, vyrúbal z kláta 

kolísku .... a Btaiá matička položila dre- 

ýené dietatko do kolísky, kolísala ho a spievala : 

Higaj, helaj, môj synáSka, 
Na?arim ti polievočka, 
Budem teba kolisavať, 
Bade sa ti dobre spávat. 

A tak kolíse a spieva, kolíée a zase 
Bpieva .... I pri^el večer a staričký otec 
a stará matička lahli si spat ; ked ráno vstali, 
Basli na kolíske miesto lipového polienka — 
živého synčeka! Radovali sa velmi a synka 
nazvali „Janko Polienko.^ Janko rástol j ako 
bylina z vody a tak zalúbil sa i starkému 
i matičke,, že (ažko to myslet alebo cítiC, a 
možno to len v pobádke vysloviti 

Ked Janko Polienko dorástol, riekol 
k otcovi : J9 Vysekaj mi, otče môj, zlatý člnok 
a urob sriebomé veslo, pôjdem rybky lovit." 
A staričký otec hneď urobil mu zlatý člnok 
a sriebomé veslo, pustil na riečku a Janko 
Polienko plával — plával 

Nalovil rýb, doniesol jich domov a zase 
odiiiel. Na rieke skoro vždy žil a stará ma- 
tička nosievala mu ta jiedlo. A ked k nemu 
prišla, hovorievala mu mamička : „Počuj syn 
môj, nezabudni: ked (a ja zavolám, priplávaj 
ku brehu, keď ta ale nekto cudzí zavolá, 
plávaj dálej.^ 

Polienko odplával. 

Matička navarila mu obed, doniesla na 

breh a volala: 

Môj Janlôok, môj synáčok. 
Pod sem, pojiedz políevčička, 
Bozkig milý jedináčok 
Svoju 8taríčk6 matičku 1 

Polienko poznal, že to jeho matka obed 
doniesla. I plavil sa, plavil .... Pristál ku 
brehu, najiedol sa, napil sa, odviazal zlatý 
člnok so srieborným veslom a plával dalej 
a lovil ryby .... 

Ale drak počúval, jako matička volala na 

Polienka, i prišiel sám ku brehu a kričal: 

Môj Janičok, môj synáčok, 
Pod sem, pojiedz poúevčičkn, atd. 

Polienko počúval .... 

„To nenie mamkin hlasitá začrel veslom. 
„Plávaj, plávaj,** hovoril, „môj člnok, plávaj 
dalej! Plávaj, plávaj, člnok môj dalej!" 



A Člnok plával. Na brehu stál drak, stál, 
stál — sobral sa a odiiiel od brehu. 

Matička Polienkova uvarila obed, doniesla 
ho ku brehu a volala: 

Môj Janičok, môj synáčok, 
Pod sem, pojiedz poUevčičku atd. 

Polienko počúval „A to je moja 

matička, doniesla mi obed!" Plával až pri- 
razil ku brehu, najiedol sa, napil sa, podal 
matke ryby, ktoré nalovil, — odviazal člnok 
a zase odrazil od brehu .... 

Zase prišiel drak ku brehu a opät volal : 

Môj Janičok, môj synáčok, 
Pod som, pojiedz poHevčička atd. 

Polienko zase načúval, ale poznal, že to 
nenie hlas jeho mamkini začrel veslom a: 
„Plávaj," hovoril, „plávaj, člnok môj, dalej I'' 
A tak sa stalo nekolkoráz. Ked matka do- 
niesla jiedlo a volala, tu priplavil sa ku 
brehu a ked drak kričal, začrel veslom a 
člnok plával dalej a dalej .... 

Drak videl, že takto nič nevykoná; išiel 
ku kováčovi pre pomoc : „Kováč, kováč, ukiy 
mi taký tenký hlas, jaký má matka Polien- 
kova!** Kováč ukul. I odišiel drak zase ku 
brehu a volal: 

Môj Janičok, môj synáčok, 
Pod sem, pojiedz polievčičkn atd. 

A Polienko rozjímal, Či je to jeho matka 
či nie. Konečne riekol : „To mi moja matička 
jiedlo doniesla !" a plavil sa ku brehu .... 
ale tu pochytil ho drak z člnku a vliekol 
do svojho zámku. 

Prišli ku zámku. 

„Olenka, Olenka, otvor!" 

Olenka otvorila a drak vstúpil do zámku. 

„Olenka, Olenka, zakúr do peci tak, aby 
sa kamene rozsypaly!'' 

A Olenka odišla, zakúrila do peci, až sa 
kamene v nej rozpadaly .... 

„Olenka, Olenka, upeč mi Janka Polienka, 
až by sa z kostí rozpadol." Na to odletel 

I riekla Olenka : „Janičok Polienko, sadni 
si na lopatku, poveziem (a — či ano, či nie?" 

A Polienko na to: „Jako si sadnem? Ja 
to neviem!" 

^Sadni," riekla Olenka. 

A on sa zdvihol a položil hlavu. 



Ŕ 1. ld7S.] 



Orol, obrázkový časopis. 



25 



„Oh, nie tak, sadni celý!" 

A OD sa zdvihol a položil jednu ruku. 
„Tak?" pýtal sa. 

„Nie tak; sadoi celý!^ 

I zdvihol sa a položil druhú ruku, i pýtal 
sa: „Tak?** 

„Tak nie,^ hovorila Olenka. 

„A jako teda?^ a položil nohu. 

„Ani tak nie P hovorila. 

„No, tak mi to ukáž, lebo neviem, jako 
si sadnéf.*' 

„Olenka chytila ho, co jej sily stačily, 
on ale pochytil lopatu, posadil ju násilne na 
Ďu a hodil ju do peci a pec zapchal. Potom 
zatvoril zakliaty zámok, vyšiel na vysoký ja- 
vor a tam sedel. 

chvíľku prišiel drak : „Olenka, Olenka, 
Otvor!" 

A Olenky kde nič tu nič. 

„A to asuad Olenka odiála s chlapcami 1^ 

1 otvoril zámok, odkryl pec, vyňal z peci 
mäso a hútal, či je to PolienkovoV I jiedol. .. 
Ked sa dobre najiedol, vyšiel a kričal po 
dvore: „Upieklo sa, uškvarilo sa mäso Po- 
lienkovo." 

A Polienko ozval sa z javora: ^Upieklo 
sa, uškvarilo sa mäso Olenkino!^ 

Drak počúval a kričal znovu: ;, Upieklo 
sa, uškvarilo sa mäso Polienkovo I** 

A z javora opät ozval sa Polienko : „Upieklo 
sa, uškvarilo sa mäso Olenkino!" 

Drak urobil zirk! a už bol pri javore, na 
ktorom sedel Polienko. Dal sa do hryzenia . . . 
hrýzol, hrýzol, až si zuby polámal a preca 
n.eprehrýzol . . . Išiel ku kováčovi. „Kováč, 
kováč, ukuj mi také zuby, aby som silný 
javor prehrýzt a Polienka sjiesC mohol i'^ 

Kováč ukul. Drak hrýzol, hrýzol .... 

Už skoro prehrýzol, ked tu naraz letí 
kŕdel husí. Polienko jich prosí: 

Húsky, húsky, húsence, 
Chyťte ma na krýdlence. 
Zaneste ma za hory, 
Do matkinej komory, — 
Tam sa dobre najieme, 
Do vôle nap^'emel 

A húsky riekly : „Nech ta zadnie vezmú I" 



-'--o<.^>»- 



Polieoko znovu plakal .... Javor už 
praskal .... Drak sa dounoval, odišiel napiC 
sa vody a zase hrýzol do javora ... A zase 
letí kŕdel husí. Polienko zaradoval sa a prosil : 

Húsky, húsky, húsence. 
Chyťte ma na krýdlence, 
Zaneste ma za hory, 
Do matkinej komory, — 
Tam sa dobre nigieme, 
Do vôle napijeme! 

„Nech ťa zadnia vezme!" hovorily a letelr 
dalej. 

Polienko hútal: „Už mi teraz nik ne- 
spomôže!^ a plakal tak žalostne, plakal, až 
dolu slzy sa lialy. A dri k už javor valil, 
skoro zvali), povalil. Naraz letela jedna je- 
dinká húska — letela chytro. Polienko volal 

na ňu: 

Húska, húska, Imsička, 
Chyť že ma na krydlická, 
Zanes že ma za hory, 
Do matkinej komory, — 
Tam sa dobre najieme, 
Do vôle napijeme! 

A húska riekla: „Sadni I*" 

Sadol. I niesla ho domov a posadila na 
dvore a odletela. Polienko sedel na dvore a 
stará matička piekla podplameníky a čítala: 
„Tak, starký, jedon tobe a jedon mne!** 
A Polienko volá z nádvoria: „A mne!* 
A znovu čítala stará matička: „Tak, 
starký, jedon tebe a jedon mne!" 
A Polienko zavolal: „A mne?** 
A staričký otec a stará matička divili sa. 
„A či ty mňa už neznáš, otecko môj, či 
ty už nevieš, čo to znamená: a mne?" 
„Nie," hovoril staričký otec, ^neviem." 
A stará matička znovu číta: „Tak. pod- 
plameník tebe a podplameník mne!"" 

A Polienko sedí na dvore a volá zase: 
„A mne nič?" — 

I pristúpil staričký otec k oknu a poznal 
Polienka. Bežali von a viedli ho do izby a 
radovali sa. Stará matička dala mu jiest a 
hlavu mu umyla a učesala^ A tak žijú, žijú, 
a dobre sa majú. I ja som tam bol, vínko 
pil a mäd jiedol. 

Preložil Sytniavskjf. 



26 



Orol, obrázkový časopis. 



[6. 1. 1S7S. 



Andrej Sládkovic* 

(Vyobrazenie na strane 1.) 



T^a záhlaví čísla tohoto podávame cte* 
nemu obecenstvu svojmu podareuú podobizeň 
jednoho z najpťednejších a uajploduejších na- 
šich básnikov^ večne mladého pevca „Mariny,^ 
„Detvana," ^Zríňskeho" — Andreja Sládkoviča. 

Životopis tohto zriedkavého posvätenca a 
oblúbenca tatranskej Múzy podal náá neza- 
pomenutelný prvý romaucier Janko Kalinčák 
r. 1862 v prvom ročníku „Sokola/ vydáva- 
ného prívčas zosnulým velikánom Y. Pauliny- 



Tóthom, pod záhlavím j^Rozpomienky na An* 
dreja Sládkoviča;" my uverejnili sme v roč- 
níku V. „Orla" „Nákres života Andreja Braxa- 
toris-Sládkoviča," písaný nerozlučným priate- 
lom mladosti a života osláveného pevca nášho, 
Ľudovítom Grossnuinnom. A preto nebudeme 
teraz opätovať to, čo slov. obecenstvu už 
známo je; no prehovoríme čo najskôr o jeho 
literárnej činnosti a to čo najobšímejšie. 



--'•TrťV''írr*v-.^ 



Staré cárske mesto Trnovo v Bulharsku. 



(Vyobrazenie na strane 17.) 



btaroslavné mesto Trnovo, sídlo to driev- 
nych bulharských cárov, ožilo opät v terajšej 
rusko-tureckej vojne. Je ono velmi dôležitým 
srediskom križujúcich sa ciest v Bulharsku. 
Najhlavnejšou komunikačnou čiarou v sever- 
nom Bulharsku je cesta, ktorá vedie z Buš- 
čuku do Belej, cez Trnovo a Gabrovo k prie- 
smyku šípeckému. Rusi prekročiac Dunaj, 
zmocnili sa hned tejto cesty a 2. júla 1877 
zjt^vila sa ruská jazda pred Tŕňovom. K bitke 
došlo 6. júla. Turci nemali tu mnoho vojska, 
ale preca toíko, aby vo svojich výhodných 
postaveniach Rusom za nejaký čas rázne 
boli mohli odporovať. Netrvalo dlho a Turci 
ustupovali za Trnovo, i nemohli odolaí prud- 
kému útoku a udatnosti ruskej jazdy, ko- 
zákov a dragónov, ktorí sami, bez podpory 
pechoty a delostrelectva, vykonali toto skvelé 
dielo, ktorému v novovekom bojovaní sotva 
podobného možno nájsť. Rusi vtrhli pod ge- 
nerálom Gurkom dna 7. júla do Trnova. Bol 
to pre celé obyva^telstvo den slávy. Bulhari 
v početných prôvodoch so svoj mi kňazmi vo 
skvelých ornátoch v čele, vyšli výtazným 
Rusom naproti pri speve, nesúc obrazy Svä- 
tých, kostol nie zástavy, chlieb a sol. V čele 
prôvodu nesená bola veľká, nádherná biblia, 
ktorú ruskí bojovníci vrúcoe lúbali. Bulhari 
hrnuli sa k Rusom, tiskli jim vrelé pravice a 
vrhajúc sa velkokniežaťovi Mikulášovi v cestu, 
s okom zaroseným lúbali ruky jeho. Medzi- 



tým mnísi zavesili na kláštorných väžiach 
zvony, ktoré behom štyristo rokov ukryté 
boly v hlbokých, tmavých pivniciach pred 
sliednymi zrakmi moslemínov» Elegické zvuky 
tých zvonov opäť po trápnych štyristo rokoch 
volne sa rozzvučaly údolím Jantry a po celom 
okolí, zvestujúc po dlhej tmavej noci nové 
ráno životu, voTnosti a ^láve kresťanského ni- 
roda bulharského. Pri hlučnom jasote v stúpil 
veľkoknieža okolo poludnia do kostola, kde 
prítomný bol službám Božím. Na to pre- 
chádzal velkoknieža zvolna ulicami mesta, 
v ktorých stály početné slávnostné brány s ná- 
pisom: „Zdravstvujte!* Na tejto prechádzke 
svojej sprevádzaný bol sborom spievajú- 
cich bulharských díevčeniec. Ženy a diev- 
čence zasypaly ho skoro z okrášlených zá*' 
stávkami a ventámi okien kytkami, ba ge- 
nerál Ignatiev bol vo voze svojom tak re- 
čeno zahrabaný v daždi ratolestí, kytiek n 
vencov. Konečne uchýlil sa velkoknieža Mi-> 
kuláš do pripraveného pre neho obydlia. 

Staroslávne mesto Trnovo patrilo v šerej 
dávnovekosti k predním mestám bulharského 
cárstva; ono menuje sa v dávnych bulhar- 
ských pamiatkach „bohospasným Carihradom, 
cárom miest, slávnym mestom Tmovom, dru- 
hým mestom po Carihrade.^ 

Trnovo pôvodom svojim siaha až do VIII. 
storočia po Kristu. Y X. storočí bulharský 
bojar Šišman so svojmi syomi mal tu rodní 



č. 1. 1878 J 



Orol, obráskoyý časopis. 



27 



hrad a vládol nad ostatními bojarmi v kra- 
jine. Vtedy povstal Sišman proti svojmu ho- 
sudarovi Bortovi a stal sa cárom Bulharska. 
Jedon z jeho synov bránil behom mnoho 
rokov samostatnost Bulharska proti Byzancii, 
no jeho nástupcovia neobránili sa viacej tak, 
že Bulharsko stalo sa opät podriadeným úze- 
mím Byzancie. Nekolkoráz potom bolo po- 
vstanie Bulharov v hlavnom sídle jejich Trnove 
potlačené, až dvaja bratia z potomstva Šiš- 
manovho spôsobili výdatné povstanie proti 
cárovi byzantskému Izákovi II., shromaždili 
okolo seba vlastencov bulharských v chráme 
8v. Dimitria Solúnskeho v Trnove, vyhlásili 
sa za cárov a založili týmto spôsobom druhé 
bulharské cárstvo, ktoré trvalo do r. 1393, 
keď vo 6tvrtom roku po bitke na Košovom 
poli a po páde Srbska i Bulharsko bolo od 
Turkov pokorené. Cári, bratia Asenovci, Peter 
a Ján, opatrili Tmovo blahobytom a mocou, 
2 (oho zostaly v terajšom Trnove len chu- 
dobné zbytky a rumy. Ono bolo vtedy sre- 
disKom politického, cirkevnieho a literár- 
nieho života bulharského národa. V ňom boly 
paláce cárske, metropolitove, potom pafcriar- 
chove. V Trnove bolo mnoho chrámov, z kto- 
rých mnohé úžasom napliovaly pre svoju velko* 
leposf, svätyne a bohatstvo. Bol tu katedrálny 
chrám, patriarchálna cirkev, dvorní chrám, kde 
opatrované boly pozostatky cára Asena II., 
kostol SV. Apoštolov Petra a Pavla, ktorý sa 
udržal až po dnešniu dobu, jako katedrálny 
•chrám arcibiskupa tmovskéhO; chrám bulhar- 
ského SV. Jána Bylského, vystavený roku 1195, 
k ktorom pochované boly ostatky ochrancov 
Bulharska, prenesené sem z kláštora Ryly, 
SV. Dimitra Solúnskeho, kde korunovaní bý- 
vali bulharskí cárovia. V meste a okolí bolo 
mnoho kláštorov, z ktorých chýrne sú: ve- 
liká lavra s ohromným chrámom k úcte šty^ 
ridsaC mučedlníkov, v ktorej sklopeniach po- 
chovávali sa bulharskí cárovia a cárovny 
8 detmi, SV. hora s kostolom sv. Theodosia 
tmovského a iné. V čarokrásnych údoliach 
a úžiabinách okolo Trnova bolo množstvo 
menších kláštorov mužských a ženských. 
V Xin. a XIV. storočí bolo Tmovo sídlom 
cárov a patriarchov, sredom politického a 
cirkevnieho života bulharského národa. Žili 



tam chýrni bojari, po ktorých zachovalo sa 
v meste až podnes pomenovanie „bojarská 
magala^ (štvrt). Tu odbývaly sa i politické 
i cirkevnie snemy. Tu kvitla v dobe cárstva 
literatúra ; písaly sa kroniky a letopisy, pre- 
klady z gréckeho na slovanský jazyk rôznych 
bohoslužobných, kanonických a obradných 
kníh. V trnovskom semeništi vzdelával sa 
ruský metropolita sv. Eyprian, rodilý Bulhar, 
ktorý do ruštiny preložil množstvo nábožen- 
ských a kanonických spisov. Z Trnova po- 
chádzal slovútny metropolita juhozápadného 
Ruska Grigor Cimvlak, od ktorého pochádza 
blahoreč na pamiatku bulh. patriarchu Jev- 
íima, ktorá sa pri páde Trnova r. 1393 za- 
chovala a nájdená bola r. 1873 od ruského 
archimandritu Leonida v Carihrade. V Tmóve 
prechovávaly su dlho pamiatky slovanského 
písomníctva ; r. 1325 boly ale od vandalského 
tmovského metropolitu Fanariota Hilariona, 
rodom Gréka a nepriateľa Slovanov, popá- 
lené. O cirkevnom a národnom živote v Trnove 
zachovalý sa mnohé pamiatky. Tak napísano 
je v Nikonovom letopise pod r. 1393 : „Toho 
roku Amuratov syn Čeljubij Amira, Turek, 
celú zem bulharskú i slavné mesto Tmovo, 
i cára, i patriarchu, i metropolitov, i biskupov 
zajal, ostatky Svätých spálil a hlavní chrám 
v mečetu pretvoril." So zvláštnou podrob- 
nostou opísané je utrpenie Trnova a jeho 
pokorenia od Čeljubija v reči Grigora Cim- 
vlaka. 

Pádom Trnova zaniklo bulharské cárstvo, 
patriarchát bol vyzdvihnutý, bulharská cirkev 
r. 1394 podriadená carihradskému patriar- 
chovi, mnoho krásnych chrámov premeneno 
v mečety a iné v turecké kúpele, ostatky 
Svätých a cárov spálené, hrobky jich zpusto- 
šené, mohyly jich srovnané so zemou, mnoho 
bojarov prinútene prijat izlam, mnoho mešta- 
nov a duchovních bolo hodeno do väzenia, 
mnoho jich zahynulo pri úteku, iní boli po- 
slaní do Malej Asie. Sverepé násilie Turkov 
a Fanariotov a rúhavý jich útisk proti všetkým 
bulharským zvykom a obyčajom, zničenie pa- 
mätníkov slávy bulharského cárstva a patri- 
archátu, vandalské spustošenie mesta a pa- 
miatok nevyhubily v Traovänoch upomienky 
drievnejšej slávy a svobody bulharského ná- 

4* 



28 



Orol, obrázkový časopis. 



IČ. 1. 1878. 



rodS) no vzbudzovaly v nich hlboký bol nad 
zkazou všetkého, čo je človekovi drahé a 
sväté. Dlho nevedeli Trnovänia, čím si majú 
ulavit v nešfastiach a biedach svojich. Koncom 
XVIII. storočia začali sa tešiC sbieraním po- 
vestí a pamiatok o národnom utrpení a sbierkou 
p&miatok bulharskej histórie, i spomienkami 
na život a slávu svojich predkov. Vylievali 
zármutok svoj v hajduckých piesňach a po- 
vesCach o povstaní proti Turkom. 

Začiatkom XIX. storočia začala sa v Trnove 
prebúdzať nádej na lepší osud Bulharska a 
posilňovala sa každým rokom R. 1828 ustálil 
sa v Trnove ideál politického vzkriesenia 
Bulharska. Pri účastenstve susedných mesta- 
nov poslali Trnovänia do Drinopolu k ruskému 
maršalovi Debičovi-Zabalkánskemu deputáciu 
8 prosbou, aby jim dovolil začiaC dielo k usta- 
noveniu bulharského cárstva. Maršal odkázal 
jim, že k tomu ešte niet času. Po uzavrení 
drinopolského mieru presťahovalo sa na tisíce 
Bulharov z Trnova a okolia do Ruska. R. 1830 
postirali sa v Trnove o založenie bulharského 
učilišťa, o šírení vzdelanosti a histórie med/i 
luďom. V najnovšom čase sriadila sa v Trnove 
samostatná bulharská cirkev s vlastným patri- 
archom ; trnovský arcibiskup je exarchom bul- 
harskej cirkve. Roku 1867 zaplatilo mnoho 
Trnovänov pred Midhatom basom životom 
svoju lásku k vlasti. Midhat basa nadobudol 
si toho času meno: kat Bulharov. 

Tmovo delí sa riekou Jantrou na dve 



časti, ktoré podobajú sa dvom tvrdzam. Vý- 
chodniu časť oplakujú krivolačiny rieky a 
ona predstavuje podobu polostrova, pokrytého 
nekolkými pahorkami, zo štvrtej strany pri«» 
myká sa ku skalnatému terasu. Na tejto skale 
stojí trnovský hrad, ktorý sa driev a terás 
ešte nazýva „Garevíč," turecky „Hissar.*' Tu 
zachovalo sa niemnoho zbytkov starobulhar- 
ského sídla. „Carevič"^ bol po svojom páde 
výhradne od Turkov zaujatý; v nom stojí 
veliká mečeta. „Garevič^^ spojený je so zá- 
padnou častou mesta na pravom brehu Jantry, 
ktorá sa menuje „Trapezica" či „Trepevic." 
Spojenie je prirodzeno. Jediný prístup k „Čare- 
viču'^ je po skale 15 metrov vysokej, 60 dlhej 
a 4 metry širokej, ktorá premosťuje rieku a 
je z oboch strán strmá jako stena; pod ňou 
tečie voda, na nej je brána, pri ktorej stojí 
karaula. Na „Carevičovi" niet opevnenia, no 
ono bolo tu ešt? v XVII. storočí. Na »Trape- 
zici" bývalý driev tiež opevnenia, po ktorých 
niet teraz ani pamiatky, mnoho kostolov a 
obecných domov. V Trnove sú teraz dve 
kresťanské mahaly (štvrte), dve turecké a 
jedna smiešaná. Stavby sú po celom meste 
pekné. Obyvatelstvo je zámožné, zaoberá sa 
tkáčstvom, hodbavníctvom a obchodom. Oby- 
vateľov počituje sa na 40.000, z ktorých sú 
^3 Bulhari a grécki kresťania; cudzincov má 
Tmovo málo. Bulhari v Trnove a v okolí znajú 
výborne celý Balkán a táto okolnosť bola pri 
tejto vojne velmi prospešná víťazným Rusom. 



-^*><Jt^XÔÍ>'^s^J>-^ 



Listáreň redakcie a administrácie. 



p. J.^B. Uverejníme. — Pp. D. M. v L. a P. 
H. v H. Ďakajem. — P. F. A. S. v B. Minulé roč- 
níky možno nám len po 2 zl. predávat — P. J. K. 
v B. Predplatky priály. Co robí Slowacki? — P. D. 
L. v L. Obrazy pošlem, jako i chybujúce ^ísla. ^0. 



dostanete jako predtým; dľa toho sa riaďte. — P. 

• - ,VyI 

svedčí to do beli. časopisu. — P. K. K. v Tr. VeFmi 



Š. v R. „Vyhnanci** vyjdú. — ť. A. P. v M. Ne- 



som Yasnosti povďačným za doposielanie mi známeho 
beli. časopisu. — Mnohým pt. pp. odberateľom. 
Reklamované čísla rozposleme po tieto dni. „O.** za- 
siela sa riadne na patričná poStu ; ifi ho mnohí k ru- 
kám nedostanú, za to nemôžeme. Často reklamuje 
sa nektoré číslo i dvaráz a my ho voždv pošleme, 
ackofvek to s ú trovami spojené je. — Páni, ktorí 
posiaľ obrazy objednané nedostali, rech odpustia; 



nestalo sa to našou vinou. Behom týždňa obdržia 
jich všetci. — Upozornenie. Číslo toto posielame 
všetkým minuloročním pt. pp. odberateľom v t^ ná* 
deji, že svoje nedoplatky vyrovnajú a i predplatky 
na tento ročník čím skôr nám láskavé dopošlú. Kto 
„O." držaC nemieni, nech nám toto číslo nazpät (do 
Detvy) pošle a spolu na korresp. lístku o tom nás 
poučí, aby sme tak daromné výlohy nemali. Kto naše 
„slovo k ct. obecenstvu," v 12. čísle minulého roč- 
níka uverejnené, pozorne prečítal, ten znaf bude 
povinnosť svoju národniu, tomu netreba podporo- 
vanie činnosti našej literárnej na srdce klásf, veď 
ten zná, že spisovateľstvo obetuje pre národniu vec 
naj skvostnej sie sily, práce premnoho, času nig viac a naj- 
svätejšou povinnosťou každého národa a jeho člehoY je, 
životného tohto faktora výdatne hmotne podporoval 



Predpláca m u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla^ 
sa 2 zl. r. č. Roé. II., III., IV., V. a VI. „Orla" možno dostaf po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soii- 

toch, ^Vt— 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na átvorke. 

Migiteľ a vydavateľ Andrej Iruelilý-Sytniansky. — Kníht]ač.-úča8t. spolok v T. Sv. Martine. 



OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRVCHLÝ- SITNIANSKI. 

loé. IX. Turé. Sv. Martin, 28. Februára 1878. ' Čislo 2. 

Kvetinárka. 

Obrázok z velmestského života. 
Od Mäoslava Dumného: 



lelý Božf deÍL od skorého Bvitu až do 
,. pozdného veŕera pracuje a namáha sa 
- fl Täetbo, čo žije v skrovných dedinkách ; 
od mraku až do svitu odpočíva si väetko. 



mestách obchodný a iný svet vo dne v svojom 
sklepe aleho dielom íoým sa unavil, večer 
zájde si do hostinca alebo kaviarne a tu len 
ožfva. To je doba í pre kvetinárky, ktoré, 
jako sme videli, z jednej takejto miestnosti 



V týchto tichých do druhej chodievajá 

dedinäčkach a. malých a svoj maličký s(ce, no 

mestečkách býva mimo nie nevýnosný obchod 

snad 5iäangového alebo prevodzujii. 
trhového Času tak po- Tak chodila, videli 

kojno a kludno jako sme, i Irma každý vcčcr 

v hrobe. Celkom inakší do pozdnej dakedy noci, 

Život je vo velkých me- tak chodila i dnes. Dnes 

stách, v ktorých toz- nemusela naskrze mat 

lieha sä vo dne i v noci dobrý zárobok, lebo už 

lom a hluk. Tu bývajú skoro na polnoc išlo a 

ludia, ktorí v noci vy- z obyčajného jfj kveti- 

chodia ku dielu a vy- nového košíka veru eäte 

hladávaniu Bi chleba, vú máličko kytiek bolo sa 
dne jak i voždy neoď minulo. Nie div, že 

počívajd, teda velmi utešená MarÍPia bola 

máličko doma pracujú. smutná, zronená; nie 

Nehovoríme tu o tu- div, že jako hlas ne- 

lákoch a tuláčkach ne- Vi i v lY beskej hudby zavznel 

zbedných, Čo hriešnym '^ jej ten hlas neznámeho 

rozkoiaro a hýreniu k vôli robia zo dňa noc|jednoho panského sluhu na ulici: 



a z noci de&, stými sa nám. zapodievať ne- 
sluší. Len tých spomíname, ktorí s večernou 
hviezdou započínajú prevodzovaf obchod svoj. 
K týmto patria i kvetinárky. Keď vo velkýdi 



Zač je ten 60Šfk kvetoV?" 
Deva zarazila sa a obdivujúc hlboko po- 
zakrúcaného panského sluhu, slovila: „Ňe- 
robte žarty z chudobnej dievčiny." 
5 



30 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1878. 



„Stojte, Šumná kvetinárka a nehnevajte 
ma ; sem tie kytky i s košíkom ; hovorte, čo 
je jich cena?" 

Uradovaná deva mienila, že by bolo naj- 
lepšie počítať kytky a dla toho určiC cenu; 
ale panský sluha podal deve s lubým úsme- 
' vom jednu bankovku, pýtajúc sa jcg, že či by 
s touže jako cenou za svoje kytky spokojná 
bola? 

„Oj,'' hovorila deva, „toľko nie sú hodné 
moje kytky. V skutku neviem si vysvetlií 
táto vašu marnotratnosC!^ 

„Ja vám to priam vysvetlím, pekná moja," 
usmial sa sluha; Ja som tak smelý o jednu 
nepatrnú službičku vás požiadať." 

„Ydačne vám slúžim, jestli je to len niečo 
poctivého." 

„Buďte bez starosti. Iste je to niečo do- 
cela poctivého a nevinného. V kečkemétskej 
ulici pod číslom 12. býva ***ská grófka, k tej 
by ste mali íst, duša moja. Za toto by ste 
ale osobitný honorár obdržaly. I yopred vám 
ho môžem daf." 

A sluha ukázal Maríne novokutý blýskavý 
dukát, ktorý sa jej vo svetle lampy tak ute- 
šene bol zablysol. 

;,A vy to všetko mne chcete daf ? A za ro?" 

„Tej označenej panj grófke zanesiete jednu 
utešenú kytku z čerstvých kvetín, ale nie zo 
svojich, lež z mojich uvitú. Nepoviete joj len 
tolko, že jej ju posiela brat jej bývalého 
muža, dôstojník, teda švagor, ktorý musel 
tej noci odcestovať a s ňou rozlúčiť sa ne- 
mohol. I vzkazuje jej, aby sa dobre mnla, 
kým sa on o nekolko dní navráti." 

„A za tú maličkosť — * 

„Za tú maličkosť vám patrí tento dukát. 
Len že nesmiete tú kytku ani videf, ani k nej 
privoňaf, len ju takto zaobalenú odovzdáte 
grófke.^ 

f,Ked iné nežiadate, môže sa stat.^ 

„Dobre. Vezmite si dukát." 

Kto opíše srdečnú radosť chudobnej kveti- 
nárky ? 

Srdiečko jej pobúrené radosťou jako zvonec 
zvonilo, oči sa jej vrelými slzami radosti plnily 
a nohy sa triasly pod ňou, jako tak domov 
k svojej úbohej matičke vdove bežala. 



Cestou zaopatrila si v jednej otvorenej 
hospode dobrú večeru pre seba a pre matičku 
svoju, ktorá nič teplého k večeri nemala a 
tak plná nebeskej blaženosti otvorila dvere 
nízunkej izbice. Matka nespala, pýtala sa 
i priam devy, jako sa jej vodilo? 

rRozsvieťte, mamička, chytro rozsvieťte." 

„Pre Boha, čože j»? Čo sa ti prihodilo?" 

;, Neľakajte sa, matička moja; dobre, velmi 
dobre sa mi povodilo ; všetky kytky som pre- 
dala a jako predala! A mimo toho som si 
ešte i dukát vyslúžila" 

„Dievča, to je nemožno I To nešto rovnou 
cestou. Bože!* 

Deva vypráväla svojej drahej materí, jako 
sa jej šťastne povodilo a ony boly obe bla- 
žené pri chutnej, málokedy v takej miere sa 
jim dostávajúcej večerí. 

Na druhý deň šla šumná kvetinárka do 
kečkemétskej ulice, do bytu grófky ***Bkej, 
opatrne si vzala kytku zaobalenú a niesla ju 
bez toho, žeby ju bola videla, tým menej 
k nej privoňala, zrovna dľa roekazu, na miesto 
jej určenia. 

Zacenkala. Chyžná grófkina otvorila jej. 
Kvetinárka pýtala sa na pani u. 

„Pani je doma," riekla chyžná, „ale j^ 
vás nepustím k nej." 

„Idem s heslom od jej švagra dôstojníka.^ 

..Tak? Pán dôstojník má sluhu, prečo lobo 
neposlal? Vy máte známosť s dôstojníkom?^ 

„Čo to hovoríte, vy nehanobnica?^ 

„Jaká svätá, htn hľa!" Keď pán dôstojník 
prijde sem, obAtipkáva mňa. Ano, ano, či 
som ja nie hodná? A doma mi vám podob- 
ných poslov?^ 

„Ja chcem k pani grófke!^ 

Grófka ***ská otvorila dvere. Bez okol- 
kov pozvala devu do chyže. Deva odovzdala 
kytku a vyriadila dôstojníkovo pozdravenie. 
Grófka prevzala kytku, pochválila ju, že je 
utešená a odložila ju na stôl. Viaeej lež 
kytka zaujímala ju deva. Díva sa na devu 
tú a čím ďalej sa dívala, tým viacej ju za- 
nímala. Posadila ju, čo bolo nad mieru ne- 
obyčajné; bo veď chudobné dievčatko, kve- 
tiny predávajúce, nemohlo ani snívať tt jedaej 
grófky o takom vyznačení. Tá milá tvár d^ 
vina tak sa zalúbila grófke, že nevedela od 



č. B. 187S.] 



Orol, obrázkový éasopÍB. 



31 



nej oči odvfátif. Veď to bolo niečo jej naj- 
miUieho, na čo ju táto lúbezná tvár upomí- 
nala. Tak sa jej zdalo, že to boly fahy jej 
Dezapomenutehého Eugena. Odkial je tá 
deva, čo je, jak nem prišla a v jakom spojení 
je R dôstojníkoin ? To sa musela doznatl 

Obšírne musela jej Marina los a priebehy 
života svojho vyrozprávät. I rozprávala, jako 
sa do Pešti dostala, jako sa vie na prvé dni 
mladosti svojej rozpamätal. Ale len máličko 
dozvedela sa od nej, pramáliéko toho, po čom 
ona pátrala, čo by ju bolo uspokojilo. Pro»la 
Marinu, aby ju častejšie navštívila, aby raz 
i svoju matku priviedla [ ona že má súcit 
s trpiaeimi, opiistenými. I neprepustila ju bez 
toho, aby ju nebola obdarovala. Keď Marina 
od grófky ***ákej odcfaodila a pokorne jej 
ruky bozkávala, bozkala ju táto na čelo a 
kázala jej npät čím skorc'j príjst. 

Marina takým neobyčajným láskavým pri- 
jatím docela očarená, bežala, čo len deehu 
dopadala, ku svcýej materi, aby radost a šťastie 
svoje s Ďou sdelila. Obe potom chvdlily Boha 
za to veliká požehnanie jeho, ktoré &a j im 
skrze dobrých ľudí včera i dnes za podiel 
dostalo 8 úfaly, že sa od teraz jirh los k lep- 
šievna obráti. 

V. 

Hrozná udaloaC zatriasla velmestom. Vdovu 
BHtt Turský, rodzenú grófko, našli mrtfá a 
nik neznal, jakým spôsobom zomrela. Úrad 
i lekári dostavili sa ku mŕtvole a na celom 
tele jej nenašli äadnej rany, žiadneho náail* 
léfao urtzenia. Mnohí atvierali na prirodzený 
spôsob smrtiy na porážku a tým podobné; 
ale lekári boli protivnej mienky; oaitvrdilif 
že z bôlaýeh výrazov tvári, prezradzujúcich 
veliký, a trápny boj smrti a hrozné bolasti^ 
preca len na násilnú smrt dá sa zavierať. 
Keď žiadnych iných znakov zovniutorných 
nebolo, počali lekári na myšUtt^cu otrávenia 
priehodit V celom dome nebolo nič podozri- 
vého. Chyžná bola jedinou čeláďou vdovy a 
tá mala rada paniu svoju, oplakávala ja 
srdečne. Tá by neomylne bola vyjavila všetko, 
čoby sa bolo v dome stalo; ale nik nebol 
u grófky podozrivý, am nič neobyčajného 
pri Bfj samej poalednie hodiny nezbadala. 



Na tú myšlienku prichodili, že sa grófka 
sama otrávila. Ale nebolo základu žiadneho 
pre toto podozrenie preto, že grófka bola 
poslednie dni ešte veselšia, lež kedykolvek 
inokedy. Tajomstvaplná bola smrt táto a preto 
právom držala v napnutí veškeré velkomest- 
ské obecenstvo. Mŕtvola bola do Rocbusovej 
všeobecnej nemocnice prenesená, aby tam 
ľozberaná a tak i príčina náhlej smrtí ob* 
javená byt mohla. Vdova mala švagra a boha* 
tého brata, grófa Podhordcého. Úradne boli 
oba o neštaatnej smrtí upovedomení. Švagor, 
dôstojník Kalman Turský, ešte prv dostavil 
sa na miesto neštastía, lež o tom úradne 
uvedomeným bol Brat Aurel neprišiel, on 
bol nenávistníkom sestry svojej, — to vedel 
celý svet 

Keď mŕtvolu grófkinu odnášal mali, zpc* 
zorovali, že ona v srmeravenej ruke drží kytíiu. 
Chyžná vedela sa rozpamätáte že túto kytku 
jedno cudzie, v tomto dome nikdy nevídané 
dievča prinieslo. Lekár dal kytku zo zmera* 
venej ruky osvobodiC a opatrne ju odložil. 
S mŕtvolou bola i ona do Bocbusa odnesená. 

Mŕtvola bola otvorená a lekári našli smrti 
pád ten, ktorý tušili, totiž otrávenie. Lež nie 
jiedlom alebo nápojom, ale nejakým iným 
spôsobom, najpravdepodobnejšie — vôňou, 
y zmeravenej ruke mŕtvole nájdená kytka 
bola lučebne preskúmaná a hla, ona bola 
hro^.ným jedom napustená, ktorého vdych- 
nutie okamžitú smrt zapríčihujje. Tak bolo 
dokázanéi fe grófka tou kytkou bola ot rávei^ 

Táto okolnosC ešte viacej pobúrila vel- 
mestské obyvateľstvo, lež smrt sama. Jaká 
to neslýchaná, nevídaná smrt — kytkou sa 
otrávil I Jak mnohé podivné myšlienky vzbu- 
zige taká smrt v hlavách a v srdciach lud^ 
ských ! Kto bol ten, čo tú kytku poslal ? Kto 
ten, čo ju doniesol? Čo. bola za príčina ta- 
kéhoto jednania? Iste pomsty čin to bol, 
alebo žiarlivost, sklamaná a urazená lúbosf! 
Kto bo ubádJie, kto objaví? Dostfaíto mladá 
vdova. Boh vie, jaké mala pomery ? Kto vie, 
jaké zaémosti, jaké ajSTéry? Veru rozsiahle, 
ano to Biýrozsiahlejšie tu pole na tie naj- 
podivnejaie myšlienky. A ludia jim pustíli 
uzdu, pustíli volný beb« Nie len na ulici a 
v kaviar^ch. lež i v novinách bolo tie naj 



O 



32 



Oro^ obrázkový časopis. 



[Č. d. 1878. 



strakatejáie domnienky možno éítaC o páde 
tomto na každý deň. Všetko to bolo marné, 
pravdy sa preca nedomakali. 

Hlavnia vec bola teraz kytka a tá otázka, 
kdo tú do domu grófkinho prínieBol ? Chyžná 
by sa bola rozpamätala bneď na tú devu, 
keby ju bola videla; istotne by ju bola po- 
znala. Ale kde ju vynájst, kde ju vôbec len 
hladat, kde na ňu natrafit? Odkial prišla, 
kam sa podela, to žiadon nevedel. 

Čím tajnejiia bola smrC grófkina, tým 
vätáia podielubravost l>ola pri pohrabe jej 
zo strany prestrašeného i zvedavého obecen* 
stva. Malý a úzky dvor kaplnky nemocnice 
Rochusovej nestaéil ani stej čiastke sišlého 
9a obecenstva, nielen že celé námestie ne* 
mocnice a pred kaplnkou ležiaca Stahlyho 
ulica bola preplnená, ale ešte i v susedných 
uliciadi hemžilo sa zvedavé obecenstvo. Ho- 
vorí sa, že obecenstvo dedinské a malo- 
meštanské je klevetné a zvedavé; ale veru 
v tomto ohlade medzi velko- a malomestským 
obecenstvom ani najmenšieho rozdielu niet 
Yo velmeste jedon druhého nepozná, lež keď 
ho kto zajíma, práve tak usiluje sa posudzo- 
val ho, klevetit o ňom, jak nie vätšmi lež 
malomeštiaci. A nech sa len čo najmenšieho 
na ulici, lebo v nektorom dome stane : nech 
sa v komíne zapáli, alebo na ulici fiakrovi 
kôň potkne, padne, už stoja celé zástupy 
zvedavého obecenstva okolo neho. Tak sa 
shromaždilo i dnes všetko, staré i mladé, 
malé i velké, aby sa podívalo na pohräb a 
sprievod tej obeti, ktorú otrávením o život 
pripravili. 

' Medzi davom obecenstva nachádzala sa 
i jedna pekná deva s kvetným košickom na 
ruke. Prišla sa tiež podíval na ten smutný 
pohrab. 

„Koho to pochovávajú?^ pýtala sa vôkol 
stojacích. 

„Grófku,'^ bola odpoveď. 

;,Orófov je vo velmeste mnoho, ktorú 
teda?« 

„Nepočula ste ešte tú smutnú novinu ?^ pý- 
tali sa okolo stojací, veď o tom celé mesto vie.^ 

„Qrófku EUu, rodzenú Podhorský, otrávili." 

„Bože môj!" zalomila deva rukama, „tú 
dobrú osobu, čo bývala v kečkemétskej ulici ?" 



„Tú istú. Tu sme na jej pohrabe." 

,, Hovorte mi, jako sa to stalo? Moja 
úbohá matička, tá sa zájde od žíalu. Gróftm 
bola jediná nádeja naša v biede." 

„Vy ste ju dobre poznaly?" 

„Len poslednie dni. Bola to anjelská pani, 
dobrota sama." 

„Najlepší ludia bývigú obyčajne obetou 
zlosti ludskej." 

„A kto to urobU?"" 

„Najprv bola tá domnienka opanovakt 
i samých lekárov, že si to sama snáď urobila. 
Ale v tom našli v jej zmeravenej ruke kytku, 
tú kytku dla udania chyžnej vám podobná 
kvetinárka doniesla do domu a tá kytka bola 
tou najsilnejšou otravou napustená." 

Deva triasla sa zimničním chvením na 
celom tele. 

„A tú kvetinárko; čo tú otravnú kytku 
grófke doniesla, ešte nelapili ?" pýtala sa zase 
deva bojazlivé a zajíkave. 

„Nie veru, nemôžu ju vypátrat; ale jak- 
náhlé ju lapia, hneď ju obesia." 

„Len hore s ňou, tá ani iného aeza- 
sluhuje." 

^Netárajte, čoby ženy vešali; zotnú ju." 

Kým sa nektorí v obecenstve takto dohado- 
vali, pohrabné obrady sa dokončily, mŕtvola 
bola zažehnaná a pohräbný sprievod pohýnal 
sa von zo dvora kaplnky Rochusovej. Ale 
hneď na nečo iného mimo pohräbného sprie- 
vodu obrátila sa pozomost obecenstva. 

Jako kvetinárka Marina voz s rakvou vi* 
dela, vykríkla bolastne a omdletá padla na 
zem. Lekár bol po ruke. Jaknáhle grófkina 
chyžná zazrela tú omdletú, ku nej. si hneď 
cestu prekliesnila, chytila ju za ruku a kričala: 

„Držte ju, zmocnite sa jej, to je tá, čo 
priniesla jedom napustenú tytku grófke I" 

VL 

Pravotár Janko Blýskavý s filosofom Fer 
dorom Skočným sedeli pri plzeňskom vo vel* 
mestskej redute. Dnes mohli si veselšie a 
spokojnejšie zabesedovat pri peňavom pohá- 
riku, lež kedykolvek predtým. Mali n^jv&tiíu 
starost, jakú máva študigúci mladík, skúšky 
totiž za sebou. Práve tieto dni osvobodili sa 
od nich a dnes boli samostatnými. Janko 



č. % 1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



83 



moiiol premýiIaC o tom, kde založí svoju 
praTPtárskii pisáreň a Fedor, na ktoré gym- 
nasiurn stane za učbára. A veru táto okol- 
nost bola i dnešním predmetom jejich roz- 
hovoru. 

„Čoža je vám pravotárom," laškoval Fedor, 
i^vykrútite, zakrútite, prekrútite právo a pri* 
jdete k bohatstvu.^ 

gNo no, môj milý Fedorko, nesúd že sta 
sl^ý o barvách, každý to len sebe verí. I ja 
by som práve tak mohol poviedat, čože je 
vám professorom ? Vy máte hotový plat, ne- 
staráte sa o nie, prváio potrebigete len svoju 
pojistenku napísat a peniaze sú vo vrecku. 
Nie tak my pravotáríl My musíme hrozné 
nakládky zo svojho robif a potom naša zá- 
sluha od patričného sudcu závisí, ten nás 
často i tak ukrivdit môže, že sa nám len zo 
sekery porisko prinavráti. A to ustavičné 
behanie, to domŕzanie sa so stránkami, sa- 
dami, to je do zutekania.** 

„Hahaha,^ rozosmial sa Fedor, „ty už tak 
hovoríš, jako by si bol nie počiatočníkom 
tŕnistého povolania pravotárskeho, ale naj- 
menej nejakým vyslúžilým, ustalým vete- 
ránom.^ 

„Človek nesmie sa oddávať illusiam ! Nech 
si je ťažkosti svojho povolania hneď z počiatku 
dobre povedomý ; nač tu klamaf sa, prakticky 
načim chápat vec.^ 

„O vy zaprášení aktov červíci, vy neznáte 
ideále !" 

„Máš čistú pravdu, Fedorko môj. Naše 
paragrafy sú pre skutočné a nie pre ideálne 
záležitosti utvorené. My nemôžeme pravotit 
Ittdí, čo bývajú v mesiaci, ani pod zatvor 
vziat to, čo visí v povetrí ; musí to hyt telom, 
musí sa to všetko dať rukami namakal, očima 
videf a nádobou lebo mierou premerat.^ 

„Ďakujem Pánu Bohu, že som sa nestal 
takým prosaičným človekom, jakým si ty.^' 

„Môžem sa dožit toho potešenia, že sa 
nim staneš. Život, Fedorko môj milý, ten 
nenie takým ružovým, jakým si ho ty pred- 
stavuješ. Keď ti ruže jeho vôJiaf prestanú a 
tŕňa jeho fa do vôle dopýcha, — potom i ty 
inú nôtit budeš.'' 

„To nenie dôvod proti mne, Janíčko môj 
praktický; ubezpečujem (a, že i to životné 



tŕňa nenie bez poesie. Vyhladáva sa k tomu 
pravda, vnímavé srdce, vnímavá duša; a nie 
taká aktami zaprášená, zakliesnená, jako je 
vaša, páni advokáti ! Keď sa dvom zalúbeným 
zle vedie, keď vrelá lúbosf jich sretá sa 
s odporami, s neprekonatehými prekážkanii 
jejich spojenia sa zo strany rodičov alebo zo 
strany inej: či sa ty nazdávaš, že to ľúbosť 
jejich zničí, udusí? Nikdy! Ešte viacej ju 
rozplamení, rozmeti, utvrdí. Čím viacej sa 
takí milenci natrápili, dočím sa spojili, tým 
vrelejšie budú sa milovať na celý život. Po- 
váž i manželov takých, ktorí sa musia boriť 
s každodennou biedou a života ťažkými, často 
nesnesitelnými krízami, neresťami, nedostat- 
kami. Či myslíš, že sú takéto manželstvá ne- 
šťastné ? Ten spoločne znášaný kríž, tie oba- 
polne nesené starosti, ach, tie rozniecujú 
lásku manželov; kdežto naopak v bohatstve 
žijúci manželia nenávidia sa, rôznia a roz- 
chodia sa.^ 

„Tvoje podobenstvo tiež kulhá, Fedorko. 
My hovoríme ó stave prísnom života a nie 
o zaľúbených, nie o manželstve.^ 

„I to je prísny stav života, lebo kto ho 
len na lahko berie, ten beztrestne osudu 
svojmu neunikne. Ale nechajme to, Janíčko ; 
(ďicem dnes byť dobrej vôle, lebo mám k tomu 
príčinu." 

„Teší ťa, že si dobre zkúšku zložil." 

„I to i ešte nečo iné robí ii^i radosť 
velikú.** 

„Smiem vedieť o šťastí V** 

„Prečo nie? Ba ano, musíš vedieť o ňom, 
bo sa teba týka.** 

„Jakoby mňa?" 

„Vieš, že sme sa nedávno boli stavili?" 

„Aha, pre tú kvetinárku?" 

„No, ano." 

„A teraz, čo s tým máme? Snad že tú 
grófku kytkou otrávili ? domnievaš sa', že už 
to voda na tvoj mlyn?** 

„Pravda že. A jaká voda na môj mlyn! 
Tú grófku EUu Turský, rodzenú Podhorský, 
otrávili kytkou a otrávila ju kvetinárka." 

„To som čítal, i to, že tú kvetinárku už 
chytili." 

„Ano, lebo ona tú otrávenú kytku grófke 
dodala." 



84 



Orol, obrázkový iaaopis. 



[Ô. 3. ia78. 



nZa to eita nemasela obb ju otráviť. Tú 
kytku mohol grófke i niekto iný od tej kveti^ 
nárkj poslat, tak že kvetinárka moUa byt 
úplne nevinná.'' 

^Hfa, praTOtámke finty a zádrapky!'' 

„A teba, Fedorko, robí táto smntná okol- 
nost veselým?** 

„Na každý pád; lebo vyhrám stávku." 

„To by som rád vidietl" 

„Môže sa ti toho potešenia za podiel do*- 
stal Tá kvetinárka nebola k nájdeniu; tu 
šla samovoľne zo zvedavosti do Rochusa na 
grófkin pohrab a tam ju shahali.'* 

„k potom? To nenie snad kvetinárka 
naša?*' 

„Volali ju tiež Irmou.*' 

„Takých mien dosf 

„No, len si ty hotuj peniaae; ja mám 
tušenie, že sem vyhral.*^ 

„Práve také tušenie môžem mat i ja, že 
si ty prehral a ja som vyhral." 

Prišli vste iní študujúci a čakatelia práv, 
lekárstva a učbáratva a pokračovali spoločne 
s Jankom a Fedorom v tom rozhovore, v kto- 
rom jich boli zastihli. 

„Poznali ste tú kvetinárku, čo sa tu často 
otáčala?" pýtal sa jedon. 

„Menovala sa Irma a či Marina, ** riekol 
druhý. 

p Počuješ, Janko?" pýtal sa Fedor. „To 
bola tá naäa«^ 

„Ano, to je tá, na ktorú ste stávku svo^u 
uzavreli." 



„Tak, Janíčko, ohyC sa vrecka a zapbt 
My sme ta, urobíme si dobrý večer. Tv<qa 
klientka nielen že nevyhla obyčajnému po- 
klenutiu sa u diev, ale ešte i zločin sf^chaia: 

tys prehral." 

„Srdce ma bolí nad tým, žeby tomu v skutku 
tak malo byt, lebo tomu dievčatku nič zlého 
z očí nevyzeralo. Že je zavretá, to je smutné; 
lež preto ešte nemusí byC ona vrahom grófki- 
ním. Kto je zavretý, páni moji, ten ešte nenie 
odsúdeným ; ja sa aspoň tak ufám, že je ne- 
vinná, že som neprebral." 

„Teš sa takou nejistou nádejou, keď chceš ; 
my nedbáme. Počkáme teda, keď klientka 
tvoja kvetinárka na popravište bude vedená, 
potom snad už len uznáš, že je vinná, a za- 
platíá.« 

„Ba i potom povie ešte, že kým nevidí 
katovu ruku nad ňou, neprehral." 

„Žarty na stranu. Janko má pravdu ; po- 
čkáme, nám tým lepšie výhra a jemu tým 
horšie prehra padne. Dobre som mu hovoril, 
že sa v tom dievčati oklame." 

„Tomu dievčaCu len sama dobrota z očú 
vyzerala." 

„Vlk v rúchu ovčom." 

„Musel by byt sakramentsky už ten svet 
zkazený. " 

„Yťru, bratku, už by sa zišla naň dmbá 
potopa." 

Šuhajci sa žartovali, Janko žialil. 

(Pokračovanie naslediue.) . 



--OríV^t-*-^ 



Nezvädlé kvety. 

Básne ku oslave Štefana Moysesa v čas úvodu jeho na baňsko-bystrickú biskupskú stolicu ^). 



I. 

Vi t a n k a. 



Ku bratom od bratov 
S úlohou svojou svätou 
Na slovenskú zem si kročil — 
A ďaleko náš Hron nespokojný 
V úsrety sa Tí zatočil, 



A šumné jeho blbotanie 
Žiadalo si Tvoje požehm^nie. 
Odpust, že rieka a brehov jej skaly 
Naše vítanie, 
Naše želanie 



^) Dve vážne pamiatky, i pôvodom i obsahom svojim zvečnenia v národe hodné, sdelujem tu 
ct obecenstvu jarého ^Orla" a všetkým verným Slávie synom, ktorým drahá a milá bude 
rozpomienka na zašlé jasné blúdice, nezaslúžene v dňoch našich zaznávaného a jak doŠevne^ 



č. 2. 1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



36 



Započaly : 

To naia hndbá, 

To naše ctiace delá! 

Nám zpozdilá sudba 

Dosial ešte odoprela 

Blesk sveta, i úst mocných rečňovania. 

My sme takí osiralí. — 

Osiralí? Veď otec Ty si tu! 
Ty čelaď svoju haneu pokrytú 
Sjasnuješ slovanskou slávou! 

My pobaneuí? — 
Nie, veď náš si Ty, my Tvoji! 
Tisíce bláv pred Tvojou velebnou hlavou 
Spravodlivé poklony stroji — 
A Y Tebe, Velebný, my sme zvelebení! 

Vítaj Apoštol slávy! 
Ty pobožné oči 
Pozdvihneš k nebu ^a slovenský lud 



A vrahov našich hroziace postavy 
A každého raba, co iných otroci, 
Poženie Hospodin pred súd; 
A koho pravda nesmicri s nami, 
Ztresce, pokorí nilskými ranami. 
Ten Všemohúci požiarom rozbije 
V našej vlastnej podliactvo hrudi 
A velikánsky život prebudí, 
Keď ku Bánn veškerého tvoru 
Zavzneje z millionov chóru 
Tvoje: salvám fac gentem Slaviae! 

Nuž, mužu Boží, opri vážnu hlavu 
Pokojne na hruď slávneho ludu 
A vďaky jeho posvätíš slzou radosti: 
Ústa rodolubé, blasy pobožnosti 
Pôxdnemu potomstvu budú 
Opakovat Tvoju slávu! 

Andrej Sládkovic. 



n. 

Prípitok. 



„Za živa v Bystrici a po smrti v nebi!^ 
Tak napospol známe roznáša príslovie; 
To vám na ulici každé decko povie; 
Tak si svoje hniezdo Bystričan velebí. 
Nenie div; veď sme to všetci dávno znali, 
Že si každá líška vlastný svoj chvost chváli. 

Kto žije v Bystrici, žije v samom raju ; 
Tu do úst pečené holuby padajú. 
U Rakov, u Marov deň po dni hostina, 
U Horcekov stojí batteria vína, 
A tam u Fišerov sud pri sude leží, 
Kto sa chce potúžiť do Bierquelly beží, 
A u cukráša zas tortne a piskoty, 
Od výmyslu sveta cukrové lakoty. 

Milý mocný Bože, a na tom Hrbčoku — 
Taký shon, jako na radvanskom jarmoku : 



Jedon ti predáva a druhý kupuje, 
Svoju každý nôtu spieva a gajduje. 
Tuto prasa kvičí, tam husy gágajú, 
Tamto Revúčianky maslo predávajú, 
Kapusta, morulky, zemiaky, múčička, 
Kurence, žinčica, uhorky, vajíčka, 
Jahody, brusnice, drienky a maliny 
A čo len v biskupskej treba je kuchyni 
Ha Hrbčoku v peknom neporiadku stojí, 
Každý svoj predáva tovar pri pokoji. 



Kto hľadá zábavu: do strelnice stúpa, 
Zabehne na lúky a tam sa vykúpa, 
Z^jde si ku hudbe ta na pn menádu, 
Má Hrable, má Príboj, Ihráč i záhradu. 
Veď celá Bystrica je sa;i:á záhrada, 
Jej celé okolie samá promenáda. 

tak i hmotne ubíjaného národa slovenského, totižto Štefana Moysesa, Andreja Sládkoviča t 
Jána Chalúpka. 

Nesmrteľný náš básnik Andrej Sládkovič bol mi pred úvodom (instaUácíoa) Štefana Moysesa 
na hodnosC baňsko-bystrického bisknpa doručil „Vítanku'* (L), abych ju dal vytlačiť. No inak 
zazdalo sa p. predstatovi (podľa tehdajšieho slohu „Komitats-Vorstandovi") stolice zvolenskej. 
Nemohol som vymôcC jeho „iraprimator" a tak „Vítanka" zaostala u mňa až po dnes, deň to 
jej vzkriesenia. 

Ducha a vzneSeného humoru vždy plný Ján Chalúpka poslal mi pred samým úvodom svoj 
„Prípitok" (IL), abych bo pod inštallacionáluou hostinou predniesol. Nebyv však sťa biedny 
kaplán medzi hieraicliov a verkvih pánov pozvaný, nemohol som naloženiu zodpovedef, i pre- 
čítal som ho pozdejšie biskupovi, ktorý sa srdečne zasmial a pôvodcovi zaJakovať sa, kým 
to osobne sám mobí, mne naloží!. 

V pevnej nádeji, že milú vec preukážem všetkým ctiteľom zvýš uvedených výteéníkov 
naštoii, posielam pamiatky tie k odtiaôettiu a zvečaenin v , Odo vi.'' Julim Phšic. 



36 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1878. 



OsTÍeteny pane! V tom bystrickom raju 
By Bte dlho živ bol, tisíci volajú, 
A živ bol spokojne, Pastier stáda svojho 
Ovčinca, riadením Božím svereného. 
V Svätom Kríži nech Vás žiadon kríž netlačí, 
Čo slnko po daždi, nech radost po plači — 



A pokoj po boji krvavom zavíta 

A s novou radosťou každý deň zasvitá. 

Žehnaj, Otče z neba, Pastieru vernému, 
Živio, éljen, vivat, lebe hoch, sláva mu! 

Jan Chalúpka, 



Zo Slovenska do Itálie. 

Cestopisné obrazy od Laskomerského. 
(Pokračovanie.) 



Kerepeáská cesta je dlhá a široká. Hneď 
na jej začiatku stojí národnie divadlo, ďalej 
oproti hostincu „Orient-n*' ludové divadlo, 
potom nový slovenský ev. kostol, ktorý je 
v čistom slohu stavaný; konca ulice za me- 
stom rozkladá sa nový cintor. Starý cintor, 
teraz už prekopaný, ležal von z cesty vacov- 
skej vyše prvého parného mlyna. Za novým 
kerepešským cintorom je nádražie železnice, 
vedúcej z Budapešti do Vrátok. 

Na hodnom kuse pred cintorom kerepeš- 
ským, a to už za mestom, zvrtli sme sa v lavo 
na sever, i poberali sme sa popri všelijakých 
yychovávacích a sirotínskych ústavoch, medzi 
ktorými sa viac židovských nachádzalo. 

Pri samom mestskom lesíku, v susedstve 
letohrádkov, zastali sme, a ztade išli sme 
vykázaným nám smerom pomedzi stromorady 
ku zveriencu. Dorazili sme ku rybníku, ktorý 
v zime ku veselosfam (klzačkám) peštian- 
skemu svetu slúži. Na brehu a sihoti stoja 
pekné búdy. Jeho zálivy z východnej strany 
sú zeleno-kalné a z čiastky trsfou zarastené. 

Tu na brehu rybníka, pod tieňom tlstého 
stromu, videl a počul som Slováka limonádu 
predá vat; mal skriňu a v nej stroj, ktorý 
tekutinu ochladzujúcu pohyboval. Bol to taký 
stroj s hrkalkami, cenkanie vydávajúcimi, jaký 
som pred rokmi v Carihrade často vídaval. 
Vidno teda preca, že kultúra od východu 
prichodí. Táto limonádová cenkačka a prú- 
denie sa občerstvujúcej tekutiny mala svojich 
obdivovatelov a tu i tu kupcov. 

Ešte sme hodný kus išli, kým nás na- 
pravili do zverienca. A dost divno mi bolo, 
že mnohý z prechádzajúcich sa po lesíku 
nevedel nám vývod daf o zverienci, kde leží. 



Ale i návšteva bola chatrná. Pravda, že slnko 
pripekalo ! Pochybujem, žeby počet sretnutých 
a videných tam navštívovatelov bol štyridsať 
vyniesol. A preca je to zajímavá vec a pekne 
usporiadaná sbierka, krajšia a početnejšia, 
lež bol kedysi zverienec viedenský v Pratere. 
Plocha zverienca obnáša 40 jutár. 

Pri vchode je pokladnica s malým ho- 
stincom. Pred labyrintom chodníkovým za- 
stali sme i obrátili sme sa na pravo. Prvé, 
čo sme videli, bolí draví ptáei, jako orlí, 
kahúrí , jastrabí atď. vo vysokej drôtovej 
klietke. V tej klietke stoja sucháre baluz- 
naté, po nichž sa lapení títo vozdušní svobo- 
dáši premávať majú. Ej, smutno to ide chu- 
dákom! Keď chcejú vyletet a vystrú krýdla, 
zavadia o konár lebo drôt. Nevolá a lenivosC 
vyzerá jim z očí. — Každých päťdesiat kro- 
kov už z jednej už z druhej strany pieskom 
vysypaného chodníka objaví sa iná, obyčajne na 
spôsob viacčlennej hviezdy predelená oprava 
skúpeniu. Tam vidno jarabice, kuropty, cudzo- 
zemských zajacov, medvedíkov a medveďov, 
a čo do tej čeladi patrí. Tie pískajú, kloko- 
tajú, tieto žuvajú, žmurkajú, alebo ticho 
z miesta na miesto sa miesia a s vyzdvihnu- 
tým pyskom príchodzích oĎuchávajú. Pri- 
vyknuté sú tieto všakové beštie na omrviny 
chleba a iné drobky pokrmné, ktoré jim 
obecenstvo podáva; preto, jako zočia človeka, 
z úkrytu k mrežam na poklonu prichádzajú. 
Pekná sbierka je všelijakých srn a jeleňov, 
kôz, oviec, oslov, tav a mulíc. Medzi oslami 
vyznačuje sa jedon čisto-bielej barvy. Pamätný 
je amerikánsky bisamový býk so strapatou 
okrúhlou hlavou a maliácými rožkami. Má 
dlhú bradu, široké prse, krátke pevné prednie 



£.1.1878.1 



Orol, obriEkov; faBopil. 



37 



Mk; a bybké stehná, a straäný pohlad. Je 
to obnz surovej divokosti a lily. Eäte hroz- 
mjíf, lebo eäte raz tak velký, je býk Úr 
z litvansbých lesov, darúnok to ruský; Btojf 
on oproti bisamoví, silnou hrádzou oddelený, 
R poCahnje táto opacba seno a neatyd&tí po- 
tkani behajá mu popod nohy. Je to nápadný 
kontrast 



okolo brvna. Pažravec, ktorý istotne Goellsov 
prach nepotrebuje, je, súdiac dla jeho po- 
sunkov, dost krotkej povahy. Ozrutný tento 6e- 
hdník oháäal velkými Jako lopár ušama hejni 
neodbytných múch. Pohisd jeho je flegmatický. 
Za týmto oddielom stojí hospodársky dom, 
éi majer, a v jeho susedstve rozprestierajú tta 
sady rozličných bylín, stromov a kriakov. 



Pozornose každého na seba obracia ne- 
motorný slon. Appetit má táto živá massa ná- 
ramný. Je dotieravý ani neapolský lazzaróoe, 
aby kus chleba ulovif mohol. Vrchnie obradné 
brvno rypákom na zem zrútil, aby tým po- 
hodlnejäie okolostojacim vrecká „TÍsitirovaC 
mohol. Stojacemu tam chlapovi, zdanlivé po- 
honidovi, rypákom všetky vrecká povyvracal 
a ked nič nenašiel, namrzený obkrútil ho 



Páppž Lev Xril. 



Sli sme do kola ďalej a prišli sme na 
ZBJfmavý oddiel, v ktorom kury sa nachá- 
dzajú; mdže jich byt asi dvadsat druhov. 
To vám kodkodáka a kritkorf až milá vec a 
všetok teo hyd, žobrajúc o potravu tískne 
sa do predu. Sú tam malé, velké, hladké, 
kochlavé, strakftvé, žlté. Čierne biele. Naj- 
krajšie sú žlté a zlaté kury s ligotajúcimi 
pierami. Sú tam i pestrí bažanti »iá. 



38 



Orol, obrázkový časopis. 



IČ. 2. 187S. 



y" í^ ^ y^ y^.,'-^.'^,^* •-../-N —■u'~,''\.y- *^^~-^^ ^*- 



Celý deň boH ^me na Doháefa. Motanie sa, 
vlastne vláčenie sa po tvrdom piesku zveríen- 
cových chodníkov v neslýchanej horúčosti pri- 
nútilo nás hfadat chládok a lavicu. Našli sme 
pohodlné žiadané miestisko a práve na naj- 
vhodnejšom mieste pri pavillone levhardov a 
tigra. 

Sediac prizeral som sa dobrú chvílu z ďa- 
lekých krajov sem dovezeným šelmám. Pravú 
čiastku pavillonu obývajú leopardi, lavú tiger. 
Miesto kráľa pustatiny, jako nazývajú leva, 
je uprázdnené. Dvaja mladí leopardi sú da- 
rúnkom Osmanliho, ktorý jich minulého roku 
z ďalekého východu sta stuhel pokrevnosti 
turkmenovskej sem odoslal. VelkosC majú 
srednieho kopova a sú tito dvaja šarvanci 
veľmi krotkí. Jedon divák, ktorý sa až ku 
mrežam pritisol, dal si nimi ruku lízaf, po- 
zdejšie tvár. Leopard stal si na zadnie nohy, 
predními dlahami držal sa mreže a tak srd- 
naté škrabal jazykom pánovi po líci, že to 
bolo až počut. Cítil, jako sa lícaný vyslovil, 
tak jako by mu pilníkom po tvári bol šúchal. 
Leopard mal jazyk ostrý ani — kofa. Za- 
jímavé to bolo divadlo, ale ja by som sa ne- 
bol s nim „pusrloval,'* lebo z očú leopardo- 
yých čítat bolo, jako sa o mačkách, kam 
i on patrí, hovorí: ^Etiam dum blanditur 
yulnera infligit." Kto sa nerád umýva, toho 
len sem, ten ti ho vymydlí. 

Sused tige^ nebol tak útlocitne vychovaný. 
On je darútiok istého ruského kniežatá, daný 
uhorskému magnátovi, neznám, či tiež čo 
symbol pokrevnosti. Magnát daroval ho zve* 
riencu. Krajšieho tigra som nikdy ešte ne- 
videl. Je veľký jako hodné ročnie teľa, krásne 
čistý, všetkými attributami svojho pokolenia 
opatrený. Keď nekoľko graciosných krokov 
urobil, vyskočil ľahunko a tíško bez namá- 
hania prúžistými nohami na svoju o stenu 
pribitú pohovku. Táto pohovka záležala zo 
silnej, jeho telu primerane dlhej dosky. Keď 
vysadil hore, pustil prednie dlahy by panenka 
z dosky dolu, chvost si opateme pritiahol 
k boku, hlavu držal rovno a sedel jako vy- 
maľovaný a či z kameňa vykresaný; len uši 
mu ihraly a v očach magický jakýsi zelen- 
kastý oheň vyháral. Hrozne bol pekný! A 
človek sám svoj pohľad dražil a tak mi bolo, 



jakoby ma čosi k nemu (ahalo. Je to po- 
hrávajúca fantasia pri toľkom strašidle. Jako 
tak oprúc si hlavu o dlane meravé naň hiar 
dím, začne sa mu tlama triaat, otváraC vždy 
värtšmej a vätsmeg, sňaho-biele, mäaom čer- 
veným obrúbené zuby vycierajú, jazyk sa vlnĹ 

V otvorenom hrtane je čierna horúca prie* 
pást, v nej tamdnu hrmí a varí sa; v očach 
plápolá medeno-zelený vulkán; svalmi mu 
trhá, začne ručat a chystá sa prehltnúc moju 
dcéru, ktorá mu oproti s rozvinutým bielym 
slnečníkom zadivená stojí ; len len, že ju už 
prehltne. Opatrovník tigrov napomenul ju, 
aby ztiahla parasol. Jako to urobila, ukla- 
dala sa tigrovi zase do pokoja driev nadurená 
srsť a hrmot, ktorý z pŕs vydával, prestal. 

Opatrovník zabával nás rozprávkou o tigro- 
vom appetíte, jako i o tom, že on z chovania 
sa tigrovho zatvárat môže s istotou na blí- 
žiacu sa búrku. Dakoľko hodín pred búrkou 
býva vraj ospanlivý a keď ona v noci má 
vypuknút, nuž zavčasu hľadá brloh. Zvieratá 
majú predtuchu či istý cit k počasiu; ba 
čujú vopred i druhé elementárne príhody; 
ku pr. keď má nasledovat zemetrasenie, ne- 
spokojné, chúlostivé hľadajú prítulok. 

Prejdúc ešte dakoľko menších predmetov, 
vyšli sme na kopčok, rumami hradu obsadený. 
Okolo spodku krútia sa a sem tam snoria 
medvedi, vlci a hyeny — pekné to, poctivé 
kamarátátvo. V hradových rozvalinách a v die- 
rach túlajú sa líšky, nad tými kníšu sa z nohy 
na nohu vyvalujúc voslep vypučené okále ku- 
vici a sovy malé a veľké. Od tých spodných 
kavalierov a od tých vrchních rytierov vy- 
chodí nevýslovný smrad, čo túto i tak ne- 
ľadnú spoločnosť tým nepríjemnejšou robí. 

V skutku v noci neznámemu muselo by byt 
ozaj otupne po tom zverienri sa prechádzať, 
keď tito zo všetkých krajov sveta posberaní, 
n( priam útlocitní kavalierí fučia a ručia, revú, 
pískajú, brešú, šuštia, škrabú a krochkajú, 
k tomu ten zápach, chrúmanie a hryzenie. 
No a keď sa také zelené oči z kútov za- 
sviefa 1 

Ztade prišli sme k opicam. Tieto po- 
chabice a komediantky všetkých zveriencov 
majú najviac obdivovateľov. Y malej klietke 
zatvorený bol párik malých opíc s okrúhlou 



ô. % 1«78.] 



Orol, ebrázkoTý ftftsopis. 



30 



tváričkou a éedivou bradou. I z ]^hybov 
i z tvári vyzerala jitn úsedlost; očami fclíp- 
kali veľmi vážne. Pri druhej klietke stáli 
vojaci a bol smiech. Jedon vojak zafdkol 
dohááového dymu medzi oči opici; poluto- 
vaiiia hodaá zaťisla oči a slzy ronily sa jej 
vyehudlými Ucami, tvár zmraitila aa posmech 
a čosi do seba, jakoby hrešila, šomrala. Jako 
sa vojak po ehvdi uhol, chmatla mu chy trosCou 
blesku čiapku a s fiapkou jeho äkundry. Sotva 
ho kaprál tak za 6tícu potriasol jako oná 
opiea. Vo vďkej klietke bolo opíc asi tridsaC, 
ktoré uáležaly asi trom rozličným druhom. 
To bola peleä a naháňanie! Kedf dostala 
jedna krajciar alebo slivu, tak daly sa ea 
ňou druhé, prenasledovaly ju po všetkých 
katoch a keď ináč korist udivátif nemohly, 
Ghytily ju za chvost, vyzváiiajúc s nim a 
trhajúc ho jako na zvonici. Vresk a šanta 
bola nešeredná. K tomu ohlasovali sa na 
irákáeh vystavení papá6kovia, ktorí slabo 
síce zastúpení sú, no môžte si predstaviť tú 
íarapatu týchto buntoéov. 

' V podlhovastej klietke v pokrovci ukrú- 
tený ležal obrovský had Python. Tento veli- 
čizný had toho leta zmizol. Múdri páni z ko- 
missie tvrdili svätosväte, že on sám do hora 
cez ohrada zveŕienca preleznúC nemôže, teda 
že je ukradnutý. No, také brvno nepozoro- 
vane odniesf by sa i Samsonovi sotva bolo 
vydarilo a ešte k tomu, keď je to brvno 
hadom. Dost na tom, komissia povedala tak, 
nuž teda bol ukradnutý — punctuml Tu 
o nekolko dní nájde Phytona jakýsi chlap, 
ktorý hladal čosi v susedhq barake, ukrúte- 
nehoda v my&lienkadi zakrúteného v kúte 
ležat, zkade slávnostne na svoj starý kvartier 
prenesený boL Keď sa totižto raz na slnci 
% klietky vyložený vyvaloval a opatrovník na 
chvílkn sa oddialil, chcel videf Phyton, čo 
sa za doskami vo svete deje, i vyšvihol sa 
vzdor múdrej komissionáinej myšlienky cez 
plot do sveta. Peštania, kým ho v barake 
nenašli, báli sa do mestskébo hája na pre- 
abádzku vyjsť pre nebezpečrastvo, by jich 
noprehttol. 

Konečne pristúpili sme ku rybníku. Ledva 
že sme si sadl\ na lavicu pod smutnou vŕbou, 
už sa točí z boka na bok pomoránska veliká 



hus prosto proti nám. Hlavu na vysokom 
hrdle niesla rovno a neklátenú, telo sa je| 
v ľadvách prehybovalo a brucho vláčllo tak*^ 
mer po zemi. Za touto smiešnou farbavou 
gagotajúcou kofou mrvilo a tackalo sa celé 
hajno husí a rozličných kačíc a narobily tol- 
kého Škreku, že nám už bolo na zatekanie. 
Dobre sa práve hodila ženská s krmom, ra 
nou sa háveď týchto nemotorných žráčov 
hneď pobrala. 

Keď sme sa s touto trkotajúcou spoloč- 
nosCou rozlúčili, opustili sme zverienec. 

Nadmier zunovaní sadli sme si na tramway 
a odviezli domov. Tento deh toho bolo dosí 

Ráno prejdúc pekne rovno stavané pred-* 
mestie liBopoldova, vnišli sme do ohromnej 
kasárne, „Neugeb&ude" zvanej. Z jednej strany 
dvora stoja baraky pristavené pre dragonské 
kone, na prosred dvora cvičilo sa delostre- 
lectvo s Uchaciusami. Dojem „Karlovej^ je 
príjemnejší lež tejto, ačpráve vätšej kasárne. 

Ztadeto šli sme do krajinského museumu, 
aby sme starožitnosti obzreli. Čo sa sbierok 
starožitností týka, tie sú velmi bohaté i čo 
do počtu i Čo do zvláštností; grécke a rim- 
ské najmä sú obdivovania hodné. Najvätáia 
váha kládla sa na pragmatické pamätníky; 
tak zvlášte z doby tureckej sú tu rozličné 
uhorských bohatierov zbroj e, sedlá (ku pr. 
cisára Sigmunda), šperky utešené atď. 

Keď 3me drahé špeiky uhorských všiť 
kášov obkukávali, došli dvaja mužskí a jedna 
ženská, táto poslednia v malebnej čiemo- 
baršoňovej srbianke, zlatom obšívanej; na 
hlave mala takže zlatý malý národní Čepiee, 
äernym vrkočom obkrútený. I postava i tvár 
jej boly vznešené. Upravil som jich ku skrini, 
tam hneď v susedstve srbskými starolitaoatimi 
napln^Mí. Bola to srbská rodina. 

Volmi ziglmaly ma rimské písomné ná* 
stroje, jako kovové tabulky, papyrus a stylus. 
Nie menej s úchvatom (^zeral som si rimské 
domáce nástroje, tie všahové, ozaj divn€ij f^ 
doby klúče, zámky, ližice atď. Boly tam 
sklenné nádoby s olejom ešte dobra Mcho^* 
vaným a jedna dobre zapekaná a obaahujúca 
dačo také jako hečepeč. Príjemné mi te bolo 
túlat sa m^dzi týmito viac jako tisícpočntei 
predmetami. 

6» 



m 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. I87g. 



. Jako starožitnosC a zvIáštnoBt paradíruje 
ti^ i stolec bárs jednoduchý. Na tom stolci 
yraj mudrc krajioj v mestskom lesíku my- 
iUeuky sbieral Videl som : Nelsonovu velitď- 
skii palicu ; obraz na kostenej doske v podobe 
káplice; bývalého budíuskeho pašu, ktorého 
meno mi nezíde na um a ktorý má turban 
na hlave tolkej výáavy jako ženský chignon, 
opica to zázračná; šablu Štefana a G. Bá« 
thoryho a meč Petra Velkého; ližicu, nôž a 
vidličky krála Fridricha Velkého, ktoré pri 
Kolíne potratu. 

Rimania mrtvým dávali peniaz „obolus" 
^ do úst, aby mali čím príeplavné na propel- 
leri cez potok Lethe zaplatiť. I na Slovensku 
sem tam dávajú mrtvým na cestu peniaz do 
hrsti leb.o do úst bez toho, aby vedeli vý- 
znam staropohanský tejto obyčaje. Takéto 
obolusy videt i tu. Ku pohrabom najímali 
Rimania ženy „feminae ejulantes^ zvané, ja- 
kým podobné náá luď vo vy kladačkách máva ; 
týchto úlohou bolo z celej sily vykrikovať a 
odmena jich stála v tom pomere, jako dobre 
znalý jačat a nariekať. Rodina zomrelého 
vylievala slzy, ale nie jako teraz, na zem 
lebo do ručnfka, ale do malých skleničiek, 
ktoré potom do hrobu sa vložily. Týchto 
naiim pálenčeným sklienkam podobných vät- 
ších a meniích skleničiek je tu kopa a tak 
sa mi zdalo, jakoby som na jich stenách 
videl bol zaschnuté vyplakané a vysmrkané 

9lÄy. 

Videf tu i harfu Márie Antoinetty a tisíce 
jiných predmetov, ktoré opisovat ani vôle už, 
ani priestoru nemám. 

Medsi starožitnosti pripočítať načim i vo- 
jakov v živom stave, ktorí v každej izbe po 
jednom, slepí, kriví a inak zmrzačení jako 
čestná stráž stoja. Sú to invalidi-honvédi 
z r, 1S48— 49. Anthropologickým sbierkam 
(z Akteleku) miesto vymerali na pitvore. Táto 
tak dôležitá vetev ludskej histórie tu ešte 
nestojí na výške skúmavej vedy. 

Tak blízkoi, ba v susedstve snemovne sa 
nachádzajúc, zašli sme teda i do nej. Nádheru 
veľmi, ba prevažne milujúci národ, myslel 
som, bude maC i skvostnú snemovňu. Zmýlil 
som sa v predpokladaní tom. A preca mi 
povedal jedon známy pán, ktorý pred jej 



čelustím stál, že nás ona stojí 600 millionov. 
V predsieni o stenu opreté rozložené stoja 
na konci kulami opatrené žrdky, pri každ^ 
žrdlre vypísané je dľa alphabety meno vy* 
slanca. Tu zapchýnajú vyslanci svoje hlavové 
pokrývky pred vchodom do siene, aby jim 
vážne myšlienky žiadnou ťarchou tlačené ne- 
boly* 

Sama sieň neprekvapige ani velkostou, 
ani krásou. A spokojný bych bol, keby všetok 
náš vládny apparát čo do skromnosti tomuto 
zodpovedal. Teraz sieň bola prázdna a klobúlqf 
zo žrdiek a jich nosičia zo snemovne zmiznúc 
chodili okolo po vakáciach. Povodil nás vrátaj 
po všetkých miestnosťadi, bibliotheke, mini- 
sterskej izbe a po buffete, kde unavení otcovia 
vlasti držiac sa toho : „Salus reipublicae prima 
lex ešto'' — telacou pečenou a šunkami svoju 
bytnosť udržujú a posilňujú. 

Večer vpálili sme do maďarského ludového 
divadla. Stojí ono asi v polovici kerepešskej 
cesty, keď von ideš, na pravq ruke. Je vkusne 
stavané i z vonku i z vniutra. Jeho vniutomé 
sriadenie lepšie sa mi ľúbilo, jako to „Nem- 
zeti szinbázu." Čo neznámi vonkovania museli 
sme hladať parterre a boli by sme skoro prie- 
prahu potrebovali. Vkusné je a prívetivé všetko 
a v dobrej harmónii. Omrzlé nám bolo, že sme 
sa do samej prv^' stolici dostali. Hrali ^Žan- 
dára.^ Žandár Čech, jako sa rozumie, bol 
vlastne predmetom vtipkovania, jako za ča- 
sov Bachových na maďarských pustách zboj- 
níkov a cigáňov lapá — či nelapá. HnJi 
znamenite a kus odhliadnuc od tendencie bol 
veselý, ludový a dosť podarený. 

Druhého rána vybrali sme sa zase do 
museumn, by sme obrazáreň videli. Oddiel 
sbierok prírodných nebol otvorený. Z toho 
videl som len veliké kusy pri rimsko-gréckych 
sarkophagov, pri postrieške vrátnikovcij roz- 
ložené. Kým ženské skladaly tam chladidlá, 
nakukol som na vystavené balvany dreveného 
opálu, pochodiaceho zo Ôajby. Pristúpil ihneď 
vycifrovaný, vypassamantirovaný a vyfoigo- 
vaný vrátnik a velmi vážnou tvárou začal 
ma poučovať o zriedkavosti tohoto zvláštneho 
kameňa. Keď som mu odvetil, že tohoto 
druhu skamenelín okolo Šajbj, Čerína, Ča- 
Čína, Jastrabej, Lutilej atď. tolko jesto, žeby 



č. a. i87d.] 



Orol, obráskový éasopii. 



41 



z nich toOcé museaai, yiko toto, od zakladá 
vystavte mohol, od visia mu gamba.a vtiahol 
sa do postriešky. 

Voäi sme do obrasáme. Obrazy zastú- 
pené sú najviac talianskych a nisossemských 
umelcov, ktoré zvätáa arcibiskup Pyrker, 
známy i jako nemecký básnik, daroval. Sú 
zvlášte z novejšieho času mnohé i tuzemské 
a bárs živé obrazy zastúpené. Mnohé pred- 
stavujú deje vlasti, tak menovite mŕtvolu, 
plachtou pokrytú, Ladislava Huňadyho, jako 
ho príbudzné ženské venäa. Nápadný, oproti 
tomu, velký obraz predstavuje prechádzku 
Keronovu po spálenom a zborenom meste 
Ríme; pred nim zvetralí vojínovia ako stráž 
so smršteným čelom kráčajú, za tými spla- 
šení panosi. Nero ukrutný, pyšný muž s tu- 
pým bláznivým pohľadom zazerá po svojom 
diele. Pri nohách jeho ležia polo-shorené 
telá chlapa a ženy s milým dievčatkom. Z lava 
vystretá leží mrtvá postava bľadej matky a si- 
roty stoja pri nej, faladiac bojazlivým zrakom, 
80 složenými do vedná rukami na mimo krá- 
čajúceho ohavca. A kto by všetky tie milé a 
strašné, veselé a smutné dojmy tnikých obrazov 
opísaf mohol? V poslednej sieni, ešte nie 
celkom vyplnenej, visí toftoráz spomínaný 
obraz : Deák v rakvi. Kolo neho stoja vysoké 
svietniky, pred rakvou stojí bokom k obecenstvu 
obrátená postava kráľovnej. Velkú úlohu hrá 
veniec a z neho visiaci biely, široký a dlhý 
stuhel. Velkú čast obrazu zaujíma tento stuhol. 
Mne aspoň nezdal sa podareným byt obraz; 
čosi meravého, velmi konvencionálneho je 
v Ďom. Ten biely stuhel zdal sa byC malia- 
rovi nadovšetko úhlavním predmetom jeho 
práce. Obraz smrti Ladislava Huhadyho je 
ovšem i čo do predmetu, i čo do vyvedenia 
prednejším, umeleckejším. 

Večer navštívili sme „Nemzeti szinház,^ 
kde dávali veselohru „Az ibolyafolyó.^ Hrali 
velmi dobre, obecenstvo bolo v najlepšom roz- 
mare. Osvetlenie bolo slabé a hudba žiadna, 
čo mi nápadné bolo. Toto divadlo, na ktoré 
štát ročitý<ďi 60.000 dopláca, je Čo do skvosu 
divadlom ludovým „Népszinház - om" pred- 
behnuté. 

Ráno vošli sme do kaviarne pri tak re- 
penom semenísku, navštevovanej najviac štu- 



dujúcou mládežou, menovite juriatami. Na^ 
hliadli sme i do lekárskej fakulty, do tak 
rečenej university v hatvanskej ulici sa nad- 
chádzajúcej. Stav&níe toto málo sa zmenilo, 
vynímajúc asnad anatomického teremu, ktorý 
kus pohodlnejšie vyzerá. Vyhľadali sme staré 
moje bývanie v Jasennej ulici, kde som behom 
päf rokov býval. V ulici vyznal som sa málo. 
Nízke domky vyrástly na paláce, len moje 
bývanie, tesný domčok, stojí nezmenený, i zá- 
hradka jestvuje ešte s malými premenami. 
V susedstve tejto zahradkj, kde pred tým 
tiež bola záhrada, stojí vysoký dom á na ňom 
trčí žrdka s polmesiacom, bydlisko je to tu- 
reckého vyslanca. Nemyslel som veru pred 
30. rokmi, keď som v záhradke z čibuku 
kúril, že tam, kde kareláb a retkev rástly, 
voľakedy paša sídlit bude! 

Ešte sme bumlovali sem tam pri peknej 
židovskej synagóge, i poberali sme sa kráľov- 
skou ulicou, kde cez červené more prešlý 
národ kraľuje, a husy, cibuľu a všakové ;, staro- 
žitností^ predáva. Z tade prešli sme do toho, 
tak často spomínaného boulevardu. Je to sku- 
točne krásny rad domov. Široká to, stromami 
vysadená, dlhočizná, palácami lemovaná ulica ! 
Od radiálnej cesty hore po samý mestský 
lesík (ahá sa rovná táto imposantná čiara, 
v malom podobná „Nevskému prospektu" 
v Petrohrade. Človek takmer zunuje sa, kým 
sa do mestského lesíka dokyvká. Pri pre- 
chodení radiálnej cesty nadišli ma myšlienky 
poddaného kedysi sedliaka, keď pozrel hore 
na nad nim panujúci pyšný hrad, ktorý chudaa 
poddaný svojimi plecami staval. 

Pýcha na ulici a nič je v truhlici! 

A poneváč sme skutočne zunovaní boli, 
hľadali sme tramway; odvezúc sa spome- 
nutou kerepešskou cestou, kde sa nám ne^ 
hoda stala. Asi v polovici kerepešskej cesty', 
ačpráve náš kočiš signál dávajúc dosC sa na 
trúbe nadúval, vbehol nám zrazu z dvora 
pristojácej krčmy jakýsi venkovän v plnom 
behu kosmo so svojimi trojmi derešmi prosto 
do nášho tramwaya. Náš kočiš v okamžení 
trhol koňmi, no pozde — kone mu padli, 
oje zlomiac, splietli sa s koiimi sedliakovými 
a nastala trma vrma. Aby sme sa konečne 
neprekotíli, zišli sn^e chytro dolu, a išli pešky 



41 



Orol, obrázkový éasopis. 



f é. 2. 1878. 



dklej. Oterúo sa po chvíli nebolo už tram- 
way TideC. Massa všeteéBého ladu ho obko- 
lesila a takmer zakryla. 

Ba'vUi ame sa, jako už povedano v Peit- 
budffie za polpiata d&a; no nie jedným dú6- 



kom, ale ta a násad idúc. Preto nech sa 
nikto nemýli, keď ame to v jednom odbavili 
a keď povieme, že sme sa dAa 16. augusta 
ráno viezli na Budínske nádražie, aby sme 
sa podali na juh. 



(Pokračovanie nasleduje.) 

^^-vO'^rv^ 



Adamovi K. 

Ku ^ňu. jeho slávnostného 60-nDéniehQ jubileuma. 



„U K**ov skáču žrebce — 
Šelma, kto dnes spievat nechcel^ 
]^, h^, no jak? — do Paroma! — 
EoMJÍ mi Múzy nieto doma. 
(Bože ti môj premilený. 
Či už nikde nič be? ženy?!) 
Odišla mi včera a rána« 
Podivat sa vraj z Balkána: 
Jaký sa tam oa4d pnutie, 
Čí už svieti kríž v Carbrade* 

Volám na ňu telefónom: 
Kde si dievča? Ber sa honom! 
Piesne treba — do sta brómov: 
Po drôte mi stúpaj domov! 
A nejastri z pravá z lava 
Na Gurku, na Skobeleva, 
Bo ti majú mrcha oči —t 
S dievčatom sa hneď svet točí. 



Tu mi ona telefonf: 
„Nemáš drôtov, ani koni f « 
Co tu, reku, — pýtat Peja^), 
Čo nosieva na Mateja? — 
Ale kým ten s ňou docuhá, 
Zatiat bude slavnost druhá. — 
y tom sa ozve z telefona; 
Čujme, čo to spieva ona! 

„Na Balkápe piesne budú: 
Boly časy, ešte budúl — 
Na vrch hole sniažik svitá 
A v údolí ruža ^kvitá: 
Ej Bože, jak krásne je to — 
Hore zima, dolu letol 
Od Adrie vetor veje. 
Od Carhnidu „burrá" zaeje, 
Na Žofii kríž aa skv^e: 
Slav^é časy — sUvnó deje! 
Št^stfiý človek t^q vo dvoje, 
Čo v nich slávi deje svqje! - 



Ach a u nás! nuž — tie isté obrazy nezv&dlé 

Bvteta jako malovidlá v čarovnom zrkadle; 

I u nás jak za Balkánom slavno „hurrá^ zneje: 

Na našom sa hrdinovy šiesty krížik skveje; 

I u nás jak na Balkáne — hhď v tej jeho tvárí. 

Jasná sa to zima s letom teplým milo pári: 

Na temeni sniažik svitá 

A na líci ruža skvitál — 

Hojže Bože, popraj že mu, poprsg' Bože milý! 
Ku krížom tým nové kríže, no i nové sily; 
Nech uvidí, keď i u nás jedným pekným ránom 
Zavíta nám svobodienka jako nad Balkánom, 
Keď i u nás právo sa raz vítazstva dožije. 
Pravda od dvier pôjde za stôl, krivda čas odbije! 



B.«) 



>) Jubilantov poetíi^ký koník. 

') Meno monografičoé. — Slaynost táto jubilámai odbývaná dňa 12/2 1878| bola z národníeho 

stanoviska udalosť smutná i veselá. Bojovníci naši duševní šedivejú; — no, chvála Bohu, že 
jich činy má kto sláviC a jich i v skutku slávi. Red. 



č. 2. 187A.] 



Orol, obrázkový Časopis. 



48 



FEUILLETON. 



Pes. 

PovesC od /. S, Turgeneva, 



„JNo, jestliže dopustit možQOst nadpri- 
rodzeného, moŽDOst jeho zamieáania sa do 
života skutočného, tak dovolte spýtat sa vás, 
jaký úkol musí potom hrat zdravý rozsudok ?"* 
vyhlásil Anton S tepaný č a ruky složil krížom 
na žalúdku. 

Anton Stepanyč zastával úrad štátneho 
radcu, slúžil v nejakom nesnadnom departe- 
mente, a hovoriac s prestávkou, hlasno a 
basom^ požíval všeobecnú vážnost. Jemu pred 
nedávnom^ podla vyslovenia sa jeho závist- 
níkov, „vlepili stanislašku^ ^). 

„To je dokonale spravodlivé,' poznamenal 
Skvorevič. 

„O tom sa nikto ani dobadovat nebude,^ 
pridal Einarevič. 

„I ja som tej mienky," prisvedčil fistulo- 
vým hlasom z kúta svetlice domovný pán 
Finoplentov. 

„A ja vyznám, že tej mienky preto byt 
nemôžem, iebo so mnou samým stalo sa niečo 
nadprirodzeného,'' prehovoril mužský srednej 
postavy a srednieho veku, s bruškom a ple- 
šinou, mlčky do tých čias sedevší pri piecke. 
Zraky všetkých nachodivších sa v izbe so 
zvedavosťou a pochybovaním obrátily sa naň — 
a nastalo mlčanie. 

Ten mužský bol nebobatý kalužský zeman, 
ktorý nedávno prišiel do Petrohradu. Pred- 
tým slúžil medzi husármi, prehral mnoho na 
kartách, vystúpil zo služby a obydlil sa na 
dedine. Novejšie hospodárske priemeny ^) 
umenšily jeho dôchodky, vybral sa teda do 
sídelného mesta vyhladat si príhodné mie- 
stečko. Nevládol žiadnymi spôsobnostami, a 
nemal žiadne sväzky a známosti: no pevnú 
nádeju skladal v priatelstve starého spolu- 
druha pri vojsku, ktorý náhle, vlastnou usi- 
lovnosťou stal sa človekom vzáctnym. Krom 



*) Rád Sv. Stanislava. 

^ Hospodárske priemeny = emancipácia mti- 
žíkov, zrušenie feadálnych nadpráv. 



toho počítal i na vlastné šťastie — a ono 
ani ho nesklamalo : o niekolko dní po svojom 
príchode dostal úrad dozorca nad štátnymi 
skladmi, miesto výhodné, ba i vzáetne a ne- 
požadujúce výtečné dary ducha. 

Anton Stepanyč prvý prerušil všeobecné 
ticho. 

„Jako, vetactený pane!' začal on. „Vy 
krom žartu tvrdíte, že sa s vami prihodilo 
niečo nadprirodzeného — chcem rieknut, 
niečo nesrovnávajúceho sa so zákonami prí- 
rody?" 

„Tvrdím," odvetil velactený pán, ktorého 
meno opravdové bolo Porfiríj Kapitonyč. 

„Nesrovnávajúce sa so zákonami prírody !" 
opätoval hnevivo Anton Stepanyč, ktorému 
sa oävidne zalúbila táto fráza. 

„Menovite ... tak ; výslovne niečo takého, 
o jakom vy ráčite hovoriť.* 

„To je podivné I Jako že vy myslíte, pá- 
novia ?^ Anton Stepanyč vynasnažoval sa do^ 
dať ťahom tváre svojej výrazu ironického; 
z toho ale nič nevvšlo — alebo, hovoriac 
pravidelnejšie, vyšlo z toho len to, že pái^ 
štátny radca stiahol nozdry, jakoby odpon^ý 
zápach bol pocítil. „Či nám, velactený pane,"^ 
pokračoval on, obracajúc sa ku kalužskému 
zemanovi, „neráčite sdelit podrobnosti tej 
zajímavej udalosti?^ 

„Prečo nie? Môžem!" odvetil statkár, a 
nenútene pridvihnúc bližšie stolec ku sredu 
svetlice, začal takto rozprávať: 

„Ja mám, páoovia, jako vám, tuším, známo 
bude — a možno, že i nebude — nevelké 
imanie v Kozlovskom újezde ^). Predtým som 
z neho mal dôchodočky jaké také — no te- 
raz, rozumie sa, krom nepríjemností nič sa 
predvidieť nedá. Na bok ale s politikou! 
Nuž^), na tom samom imaní mal som ja 



^) Újezd = ochodza, okres. 
^ „Nuž," milé slovko Kapitanyčovo, ktoré ía- 
stcijéie užíva* 



44 



Orol, obrázkoTý časopig. 



[C. 2r 1878. 



usadbtt ^), „machenkija" zvanú : sad jak oby- 
čajne, rybník s karasami '), stavy všakové — 
nož i krýdelce ') * pre vlastné hriešne telo. 
človek neženatý. Tu raz — pred jedno šest 
rokmi — vrátil som sa domov pozde : u su- 
seda sme si na karty zahrali, — no pri tom, 
zapamätaC si prosím, ani len čoby, jako sa 
hovorí, za náprstok ; vyzliekol som sa, lahol, 
zahasil sviečku. A predstavte si, pánovia: 
len čo zahasím sviečka, zasuchoce mi niečo 
pod postetou! Myslím: potkan? Nie, nie 
potkan : škrabe, hniezdi, líže sa . . . Napokon 
uáami zachlopalo!^ 

„Rozumie sa : pes. No, zkade že sa psovi 
vziat? Sám nedržím; azdaj, myslím si, vbehol 
nejaký „túlavý?^ Zavolám sluhu, Filkom sme 
ho zvali. Vošiel sluha so sviecou. Čože je 
to, hovorím, bračok Filko, čože je to za ne- 
poriadok ! Mne sa pes pod postel vredikal. — 
Jaký, hovorí, pes ? — A či ja viem ? hovorím 
ja; to je tvoja vec — nedopúštaf, aby niečo 
pokoj pánov rušilo. Zohnul sa môj milý Filko 
a začal sviecou pod postelou sem i tam kutiC. — 
Veď tu» hovorí, nijakého psa nieto. Zohnem 
sa ja: skutočne, psa nieto. Čo za mátoha! 
Uprem oči na Filka, á on sa ti usmieva. 
Blázon, hovorím mu, čože zuby vyškieraš? 
Pes jakiste, ked si dvere otváral, zobral sa 
a vyšmykol do čeladnej izby. A ty, spachtoš, 
nič si nezbadal, bo ustavične spíš. Či ne- 
myslíš, že som opitý? Chystal sa k odpovedi, 
ja som ho ale vyhnal, a skrčiac sa jako ko- 
láčik, v tú noc nepočul som už níč.^ 

,;Nasledujúcej noci však — predstavte 
si ! — to samé sa obnovilo. Len čo som sviecu 
zahasil, zase sa škrabe, ušami pochlopáva. 
Zas volám Filka, zase pozre pod posteT — 
zase nič! Pošlem ho preč, zadusím sviečku 
— pfuj do Čerta ! — pes jak tu, tak tu. Ne- 
pochýbne je to. pes, lebo slyšať jako dýcha, 
jako zubami po srsti preberá, blchy lapá... 
Práve tak ! — Filko I kričím ; pod že dnu 
bez sviečky 1 — Prišiel. — Nuž čože, hovo- 
rím, slyšíš? — Slyším, hovorí. Pre tmu ho 



^) Usaďba, machenkája = maličká osada, malý 

majer, malý panský dvor. 
^) Karas =: druh rýb. 
^) Krýdelce = oddelená časť domu, panské izby. 



nemôž^n vidieť, -cítim ale, že sa ixihsj pre* 
lakol. — Jakže, hovorím, či to chápeš? — 
A jako žeby som ja to chápal, Porfirij Kapi- 
tonyč? Pokušenie! — Hovorím ti, daromný 
človek, čuš so svojim pokušením ... A obi- 
dvaja ti také máme hlasy, ani ptáčence, a 
trasieme sa jako v zimnici — vo tme. Za- 
žal som sviečku: ani psa nieto, ani šumu 
najmenšieho — len my dvaja s Filkom — 
bieli jako krieda. Následkom toho svieca 
u mňa do rána horela. A pridám, pánovia, — 
verte mi alebo neverte — že počnúc od tej 
samej noci za šest týždňov tá istá. história 
opätovala sa so mnou. Napokon bol som už 
privykol a sviecu zahášal, bo sa mne pri 
svetle dobre nespí. Nech že sa, myslím si, 
mechrí! Ved mi zlého nič nerobí.* 

„Zo všetkého vidím, že ste vy nie z boja- 
zlivého desiatku, '^ s poloopovržlivým, polo- 
prívetivým smiechom skočil mu do reči Anton 
Stepanyč. „Priam vidno husára!** 

„Vás by sa ja v žiadnom prípade ne-^ 
zlakol," odvetil Porfirij Kapitonyč, a na oka- 
mženie skutočne pozrel po husársky. — „Po- 
sluchajteže ďalej. Navštívi ma sused, s kto- 
rým som sa tu i tu na karty hrával. Po- 
obedoval u mňa, čo mi Bôb požehnal, pre- 
pustil mi jedno pätdesiat rublíčkov za ná- 
vštevu: noc na dvore ^); čas k odchodu. Ja 
som ale mal svoj úmysel: zostaň, hovorím, 
nocovať u mňa, Vasilij Vasilič; zajtra si odo- 
hráš; dá to Pán Boh. Pohútal, pohútal môj 
Vasilij Vasilič, a zostal. Rozkázal som, aby 
mu v mojej spálni popravili postel . . . Nuž, 
lahli sme si my, pokúrili, potláchali — naj- 
viac o krásnej pleti, jak ono to i pristane 
neženáčom, nasmiali sa, to sa rozumie; hla- 
dím: Vasilij Vasilič zahasil svoju sviečku a 
chrbtom sa obrátil ku mne; to znamená: 
„šláfenzívól.^ Počkal som trochu a tiež za- 
hasil sviecu. I predstavte si: nestačil som 
pomyslieť, čože teraz, reku, za karambol vy- 
kvitne? keď sa už začal mechriť môj ho- 
lúbok. To ešte nebolo nič, že sa mechril: 
zpod postele vyliezol , po svetlici chodil, 
nechtami po podlahe klopkal, ušami potriasal, 



*) Noc na dvore = t. j. tam von. My máme : 
noc je predo dvermi. 



C.2.1878.] Orol, obráíkovj časopis. 



I 



46 



Orol, obrázkory ČASOpÍB, 



[Č. 2. 1878. 



^ •^ 'V.^ ^^^ 



a zrazu búáil sa do stolka, ktorý stál pri 
Vasilij Yasiličovej postdi! — Porfirij Kapi- 
tonyč, ozve sa on, a takým, viete, lahostaj- 
Dým hlasom, ani som nevedel, že si sebe už 
psa zadovážil. Jaký že je, £1 vižla, či čo? — 
Ja nemám, hovorím, žiadneho psa, ani som 
nikdy nemal. — Jako, nemáá? a to Čo? — 
Čo je to? hovorím ja; zapál sviecu, tak sám 
zvieš. — Nuž je to nie pes? — Nie. — 
Obrátil sa Vasilij Yasilič na posteli. — Žar- 
tuješ sa, čert? — Nie, nežartujem sa. Slyším : 
on ti čerk, čerk zápalkou, a toto ono len 
neprestáva, bok si škrabe. Zablisol ohníčok . . . 
a bašta ! Ani slychu, ani vidu, i stopa za nim 
ochladla! Hladí na mia Vasilij Vasilič — 
i ja naň hladím. A to, spytuje sa on, čo za 
hókuspókus ? A to, odpoviem ja, taký hókus- 
pókus, že posaď z jednej strany samého So- 
krata, a z druhej Bedricha Velkého, tak ani 
ti nič nevy mudruj ú. A tu som mu všetko 
dopodrobna vyrozprával. Jak ti skočil môj 
Vasilij Vasilič! Ani popálený! Do čižiem ni- 
jako nevedel nohou nájst. — Kone! kričí, 
kone! Začal som ho prehováral, že kdeby 
už tak pozde šiel! On len ustavične achkal. 
Nezostanem, kričí, ani za minutú ! Ty jak- 
iste príjdeš následkom toho na ludské ja- 
zyky. — Kone! ... A preca som ho uchlá- 
cholil. Lenže postel jeho preniesli do druhej 
svetlice a nočnie kahance všade zapálili. Ráno 
pri čaji choval sa vážne a dával mi rady. — 
Ty by si mal poprobovať, Porfirij Kapitonyč, 
' na niekolko dní s domom sa rozlúčiť : hádam 
by tá neplecha od teba odstala A musím 
povedat, že môj sused bol človek rozumu 
obšírneho! Svokru svoju medzi iným tak 
čudno previedol : zmenku jej ku podpísaniu 
potisol, keď mala slabú hodinku! Stala sa 
k nemu mäkkou ani hodbáv, sveríla mu správu 
celého majetku — čože si lepšieho žiadat? 
A to nie pletka — svokru prekabátiC — ha ? 
Ráčte sami posúdit. Odišiel však odo mňa 
trochu nespokojný: ja som ho zase o jedno 
sto rublíčkov pripravil. I vadil sa so mnou; 
hovoril: ty si nevďačník, bez citu človek! 
A čože som ja tu previnil? To sa rozumie, 
že nič — poradu ale jeho vzal som na zná- 
most : ešte v ten deň vybral som sa do mesta 
a ubytoval v hostinci u známeho starého roz- 



kolníka ^). Bol to ctihodný starký, ač i trochu 
surový z tej príčiny, že bol samotný, lebo 
mu celá rodinka vymrela. Lenže už dohán 
nemohol vystáf, a psi mu boli tak protivní, 
žeby na pr. radšej bol sám seba napoly roz- 
drapil, lež by bol dovolil psa do izby vpustit! 
Jako že je to mne, hovorí, možno? U mňa 
vo svetlici na stene samá kráľovná nebies 
prebývať ráči, a pohanský pes má bohaprázdnu 
svoju papulu ta strčiť! Známa vec — ne- 
vzdelanosť! Ostatne moja mienka je tá: 
v jakej viere si sa narodil, v takej i zomri \^ 

„A vy ste, jako vidím, velký filosof," po 
druhýraz a s tou istou úsmeškou prerušil ho 
Anton Stepanyč. 

Porfirij Kapitonyč sa teraz už i zamračil. 

„Jaký som ja filosof, to ešte neznámo," 
odsekol mu on, mrzuté si vysukujúc fúzy ; — 
„vás by som ale ochotne vzal do výučby." 

Všetci sme vperili oči na Antona Stepa- 
nyča ; každý z nás očakával nadutú odpoveď, 
alebo čo i len hromonosný pohlad .... No 
pán štátny radca premenil svoju úsmešku 
z opovržlivej na ľahostajnú, potom zívnul, 
popreplietal nôžkou — a nič viac. 

gHIa, u tohoto starkého som sa obydlil,"* 
pokračoval Porfirij Kapitonyč. „Izbu mi dal, 
po známosti, nie z najlepších ; i on sám bý- 
val v nej za priehradkou ^) — a mne iba to 
bolo treba. Jednak vystál som ja vtedy múk ! 
Izbička neveľká, horúčosť onaká, duchota, 
muchy, a jaké lípkavé, bezočivé; v kúte 
kiotiste^) neobyčajné so starodávnymi obra- 
zami; rízy^) na nich zakalené, začadené a 
duté; za olejom len tak razí a ešte za vo- 
liakymi zelinkami; na posteli dve duchny; 
hlavnicou pohneš, už ti šváb zpopod nej 
beží ... ja som z dlhej chvíle toľko čaju po- 
pil, že to až k neuvereniu — jedným slovom, 



1) Rozkolník — sekjtár, ktorý niektoré viero- 
články panujúcej cirkve zavrhtge. 

^) Priehradka, alebo tak rečené šramky, jaké 
sú i v našich krčmách obyčajné, alebo špa- 
nielska stena. 

3) Kiotište, kiat, kiatka = schránka na sv&té 
obrazy, pred ktorými lampočka alebo sviečka 
neprestajne horí, keď je hospodár majetnejší. 

*) Rízy = obleky svätých, obyčtgne v podobe 
kamži alebo sukní. 



č. 2. 1878.] 



Orol, abrizkoTý fiasopíB. 



47 



biedAl Labnem si; spatnacUg Bože — a za 
priehradkoo domovný pán vzdychá, stenie, 
modlitby odrieka. Napokon preca usanl. S]y* 
Sím: pochrapúva) no len tak lahižko, po 
starej móde, velmi zdvorilé. Sviečka sam si 
ja dávnoi zahasil, iiw lampaika^) pred obrazmi 
borí^ . . . Prekážka — jakište I Tu sa ja zo- 
beriem a vstanem ticbo^tichúčko na bosú 
n^a; prikradnem sa ka lampadke a za- 
dúchnem na iu .... Nič nepočat — Aha I 
myslím m: bezpochyby sa v cudzom dome 
okúňa ... No len čo som hhol do postele — 
už tí nastala snŕmal I škrabe i líže sa, 
i uäami potriasa ... tak náležité, jak to mi 
byt I Dobre. Ležím, čakám, čo z toho bude? 
Slygím : preberá sa starký. — Pane, kričí, a 
pane ? — Čože vriý ? — Ty si lampadku za- 
hasil? A nečakajúc na moju odpoveď, odrazu 
zalapoce: čože to? čože to? pesl pes I Ach, 
ty zatratený Nikoniánec I ^) -~ Starký, ho- 
vorím, prestaň sa vadit a radšej sám príjdi 
sem. Tu sa dejú, hovorím, podivuhodné veci. 
Pomechril sa starký za priehradkou a vošiel 
ku mne so sviečkou tenkou-tenuliukou, zo 
žltého vosku. Čudno mi bolo, ked som .pozrel 
naň. Strapatý, uši mochnaté, oči zlostné jako 
na lasici, na hlave čiapočka biela plstená, 
brada do pása, tiež biela, lajblík s medenými 
gombíkami na košeli, na nohách čižmy z kožu- 
šiny — a páchne za borievkami. Priblížil 
sa on v takej podobe ku obrazom, prežehnal 
sa triráz krížom dvojprstovým, lampadku za- 
pálil, znovu sa prežehnal, a napokon, obrátiac 
sa ku mne, len zakrochkal : vysvetluj — vraj I 
Tu ja bez najmenšieho meškania sdelil som 
mu všetko obšírne. Starký vypočúval moje 
vysvetlivky, a čoby vám len slovíčko z úst 
bol vypustil; iba, viete, hlavou potriasal. 
Sadol si on potom ku mne na postíelku — 
a vše mlčal. Čože, hovorím, Ťedul Ivanyč, 
jakože mieniš: či je to pokušenie, či čo? 
Starký pohliadol na mňa. — Čo ti vyhútali 
Pokušenie! U teba môže byt, u fajčiara — 
ale tu! Len si predstav: kolko tu svätostí! 
Pokušenie sa mu lúbi! — Nuž, jakže je to 



^) Lampadka = kahanec, lampoška. 
^) Nikoniánec, tak prezývi^ú rozkelníei údov 
panujúcej východnej ctrkve. 



nie pokušenie, teda čože je? Stacký zase po- 
mlčal, zase sa poškrabaJ a napokon pre- 
hovoril, ale tak temno, lebo mu fúzy do úst 
liezly: chod ty do mesta Bíeleva. Krom 
jédnobo človeka tebe nikto nespom&že. A 
žije ten Človek v Bieleve: z našich. Ked ti 
zachoe byt na pomoci .-- tvoje étastid; keď 
nie — . i na tom prestat mosiš. — A jakože 
ho niô^em, toho človeka? pýtam sa ho. — 
My (a k nemu upcaviC môžeme, odyetí on. 
«laké že je to ale pokušenie? To je ozvanie 
alebo znamenie; ty to však nepochopíš: tak 
vysoko ndioceš. SpaC si toraa lahni s Pánom 
Kristom ; ja kadidlom zakadím ; zajtra ráno 
sa ale poshovárame. Hodina raania, vieš, 
zlato doháňa.^ 

„Nuž poahovárali sme aa my ráno, — 
lenže som sa ja mal od toho kadidla aa- 
dusit. Dalmneatarký návod takého obsahu: 
abych po príchode do Bieleva išiel prosto 
na bazár, a v druhom sklepe napravo do- 
pytoval sa na nejakého Frochoryča, a vy- 
hladajúc Prochoryča, doručil mu list. A celý 
ten list záležal z kúska papieru, na ktorom 
stálo nasledujúce: Vo imania Otca í Syna 
i Sviatago Ducha* Amin. Sergiju Prochoro- 
viču Pervušinu. Semu^) vier. Theoduly Iva- 
novič. A doiu : Ki^^ustki prišli, Boga dlia.^' 

nZadákoval som starkému a bez ďalšieho 
rozmýšiania kázal som zapriahnut a vybral 
sa do Bieleva. Tak som hútal cestou: po- 
ložme, že ja od môjho nočnieho navštevo- 
vatela velkú ujmu netrpím, preca je to obidno, 
ba napokon i nie celkom slušne pre zemana 
a dôstojníka — jakože vy mienite?^ 

„A vy ste skutočne išli do Bieleva ?^ za- 
šeptal pán Finoplentov. 

;,Rovno do Bieleva. Šiel som na bazár, 
dopytoval sa v druhom sklepe napravo na 
Prochoryča. Či je tuná, hovorím, taký ďo* 
vek? — Áno, hovoria. — A kdeže býva? — 
Na Oke, 9a zaďiradami. ^ V čijom dome ? — 
Vo svojom. Zabral som sa ja na oku, vy- 
kladal jeho dom, t j. v skutočnosti nie dom, 
ale chalupu. Vidím: človek v modrej svitke^) 
80 záplataíni a v dieravq čiapke, taký mešfa- 



>) Semu : 
*) Svitka 



iomntó. . 

: krátky kabát, kurtka. 



4é 



Orol, ol)rázkoTý cadopis. 



[Č. 2. 1878. 



níčok podla zovňajšku, stojí ku mne chrbtom 
obrátený, kope na kapustnici. Priblížil som 
sa k nemu. — ^ Vy ste šak ten a ten ? Obrátil 
sa — a poviem vám čistú pravdu, že som 
také prenikavé oči v mojom živote nevidel. 
Ostatne celá jeho tvár iba jako päst, hriadka 
sta klin a ústa vovalené: starý človek. — 
Ja som ten, hovorí ; čože vám nadbe ? ^) — 
A tuž, čo mne nadbe — a list mu do ruky. 
Fosrel na miía meravo a hovoril: Nech sa 
vám lúbi do izby ; ja bez okuliarov čítaf ne- 
môžem. Nuž, išli sme my do jeho koliby — 
a už veru opravdová to koliba ; biedno, holo, 
krivo; leda lenže sa vovedoe drží. Na stene 
obraz malby starej, jako uhol Čierny; iba 
bielky v očach svätého jakoby horely. Vyňal 
vám on zo stolíka železné okrúhle okuliare, 
položil si jich na nos, prečítal písmo, a cez 
okuliare zase pozrel na mňa. — Máte po- 
trebu na mňa? — Mám, hovorím, skutočne. — 
Nuž, hovorí, keď máte, tak rozkladajte a my 
budeme poslúchať. I predstavte si: sám sa 
vám usadil, ručník mriežkovaný z vačku vy- 
ňal, na kolená si ho rozprestrel — a ručník 
bol dieravý — a tak vážne na mňa hľadel 
jako nejaký senátor alebo minister, mne ale 
dal štát. A to ešte podivnejšie: naraz cítim, 
že sa strácham, tak strácham .... pravdu 
ríeknuc, že mi duša až hen do pätočiek 
umykál Premeriava on mňa od hlavy až do 
päty, až nazbyt! Osmelil som sa však a vy- 
rozprával mu celú svoju históriu. Pomlčal, 
pokrčil sa, požuval hubami, a začal sa ma 
vypytovaC zase tak, jako senátor, tak velko- 
lepo, bez náhlenia: Meno, vraj, vaše jaké? 
Roky? Kto boli rodičia? Neženatý alebo že- 
natý? — Potom zase hubami požuval, za- 
mračil sa, prstom ukázal a hovoril : Pokloňte 
sa obrazu svätému, drahocenným svätým 
soloveckým biskupom Zozimovi a Sabbatiovi. 
Poklonil som sa až do zeme tak, že sa mi 
nechcelo už ani hore vstaC ; takú bázeň cítim 



^) Nadbe =r treba. Rozkolníci užívajú Často 
v reči staroslovanské výrazy, jako nadobie, 
miesto nádobno, nado. I Prochoryč uM 
slovko nadobie, čo je po lipovsky, hrašov- 
skj, hostíšovsky atd. v Gemerskej stolici 
nadbe. Ten obecný Bp6sob hovorenia i ja 
som ta npoti*ebil. N — v. 



v sebe k tomu človeku a takú pokornosC, že 
sa mi tak vidí, jakoby som v okaňižení vy- 
konal, čo by mi kolvek rozkázal. Vy sa, jako 
vidím, pánovia, pod nos usmievate, mne ale 
nebolo vtedy do smiechu; ano, anol — 
Vstaňte, pane, prehovoril on napokon. Vám 
sa dá spomôct. To vám je poslano na vý- 
strahu a nie na pokutu ; to znamená, že sa 
má starost o vás ; bezpochyby sa niekto skrú- 
šene za vás modlí. Choďte vy teraz na bazár 
a kúpte si šteňa, ktoré pri sebe držte ne- 
odlučne — vo dne -i v noci. Vaše videnia 
prestanú, ba i krom toho bude vám ten pes 
na dobrej pomoci.*' 

„Mňa odrazu jakoby svetlom bolo ožiarilo ; 
ach, jako sa mne tie slová páčily! Poklonil 
som sa Prochoryčovi a chcel som už odíst, 
no zišlo mi na um, že mi nemožno nechat 
bo bez odmeny: vyňal som teda z mešteka 
trojrublovú banknôtku. On však moju ruku 
odtisol od seba preč a hovoril mi: oddajte, 
vraj, do našej modlitebnice alebo chudobným, 
lebo úsluha tá zaplatil sa nedá. Poznovusom 
sa mu poklonil — takmer do pása — a priam 
bybaj na bazár 1 A predstavte si : len čo som 
sa blížil ku sklepom — páči vlečie sa mi 
v úsrety staromódny kepeň a pod pazuchou 
nesie šteňa — vižiu, dvamesačnú, škoricovej 
srsti, bielohubú, s bielymi predními dlapkami. 
Stojí hovorím kepeňu; zač ju predávaš? A 
veru za dva celé '). — Nati tri ! — Začudo- 
val sa kepeň a myslí si : ten pán sa šiali, — 
lež ja mu banknôtu do hrsti, šteniatko pod 
vrchní kabát a na voz! Vozka chytro za- 
priahol kone, a v ten istý deň bol som večer 
doma. Šteňa mi za pazuchou sedelo celou 
cestou — a čoby len bolo pisklo, a ja mu vše : 
Trezoruško ! ') Trezoruško 1 Priam som ho na- 
choval, napojil, kázal som slamy doniest, uložil 
ho a sám myk do postele I Zadul som sviečku; 
nastala temnota. — Nuž, hovorím, začínaj! 
Mlčí. Začínaj že, hovorím, ty taký onaký! 
Ani šuchu, aspoň čoby na smiech. Osmelil 
som sa ja. Veď že začínaj, nože no, ty ešte 
raztaký, leciaký, kadejaký! Nebudeš sa už 



') Celý, t. j. rubeľ. 

') Trezor = poklad, anglicky : treasttre. 



č. 2. 1878.1 



Ôrol, obr&zkoyý časopis. 



49 



mecbrít — šábes I ^) Len to počut, jako šte- 
niatko pychtí «). — Rlko I kričím, Filko 1 Pod 
sem, hlúpy flovek 1 Vošiel. — Počuješ psa? — 
Nie, hovorí, pane, nič nepočujem, — sám 
y sebe sa ale smeje. — Ani nebudeš ču(, 
hovorím, už viacej nikdy ! Tu máš poltinník ') 



na pálené! — Dovolte rúčku, hovorí blázon 
a potme lezie na mňa. BadosC, ujistujem vás, 
bola velká.^ 

aA s tým bol všetkému koniec?" zpýtal 
sa Anton Stepanyč už bez irónie. 

(Dokončenie nasleduje.) 



i ^ H h ii tf . ■ 



Pápež Pius IX. 

(Vyobrazenie na strane 29.) 



B&a 7. februára 1878. rozniesla sa po 
celom svete prekvapujúca zpráva: „Pius IX. 
zomrel 1^ Táto udalosť obrátila na seba všetku 
pozomosf sveta. S Piom IX. odstúpil z radu 
žijúcich muž v nejednom ohlade velmi zna- 
menitý, ktorý v dejinách sveta, menovite 
katolíckeho, bude zaujímaC miesto velmi vý- 
znamné, rovne tak jako nevšedne významná 
a obsiahla bola úloha, jakú hral i čo hlava 
cirkve i čo nekdajší panovník cirkevnieho 
štátu. Tiež Pius IX. čo človek náleží jak 
v rade pápežov a korunovaných hláv, tak 
i vôbec ku zjavom vynikajúcim; sami jeho 
nepriatelia (pseudo-svobodomyselníci, či kar- 
bonári a svobodo-murárí) nemôžu mu upríef, 
že bol povahy vzácnej, mravov rýdzich; mysle 
ušľachtilej a prostosrdečnej. 

Pius IX. narodil sa z grófskych rodičov 
dĎa 13. mája 1792. v Sinigaglii ; pred nastú- 
pením na stolicu sv. Petra menoval sa gróf 
Ján Maria Blastai-Feretti. Za mladý mal chut 
k vojanskému stavu, ale epileptický neduh 
bránil mu sta( sa vojakom, pozdejšie úplne 
ztratil sa neduch, ačkoľvek následky jeho 
dostavily sa pri pokročilej starobe. Lev XII. 
učinil ho audítorom pri boku kardinála Mu- 
ziho do Ghyli vyslaného. Vrátiac sa, spra- 
voval Mastai-Feretti niekolko špitálov a do- 
bročinných ústavov. Roku 1827. stal sa arci- 
biskupom spoletánskym ; roku 1840. bol pre- 
hlásený za kardinála kňaza u sv. Petra a 
Marcellina, spolu tiež za biskupa imolského 
povýšený. Roku 1846. dňa 16. junia bol vo- 



^) Šabaš == šábes, svätvečer, koniec dennej 

práce. 
^ Pychtieť z=: (ažko oddychovať. 
^ Poltinník = pol rubľa. 



lený a dňa 21. t. m. korunovaný za pápeža. 
Hneď rozhlásil rozsiahlu amnestiu pre všet- 
kých politických previnilcov, urobil opravy 
v politickom riadení, mesta a štátu cirkev- 
nieho, dávajúc najvyššie úrady do rúk ne- 
kňažských, zavádzal úspory pri svojom dvore, 
odstraňoval zbytočnú nádheru a bol príčinou 
svobodnejšieho a radostného hnutia po celej 
Itálii, tak že volanie „eviva Pio IX. ^ a hymna 
ku cti jeho složená zaznievala po celej Európe 
i po celom okršleku sveta. Dňa 23. apríla 

1848. dal rímskemu štátu svobodomyselnú 
ústavu. Keď však prevahu dostávali revolu- 
cionári a minister Rossi zavraždený bol, 
utiekol pápež v noci na 25. novembra 1848. 
pomocou bavorského vyslanca z Ríma do 
Gaety, z tadeto do Portici, odkial len dňa 
12. apríla 18Ď0. do Ríma sa vrátil, keď roku 

1849. Francúzi do mesta vtrhli a potlačením 
revolúcie v rímskom štáte poriadok uviedli. 
Nútený súc z jednej strany od evropejských 
mocnárov z druhej strany od kardinálov a 
vôbec od vyššej hierarchie k reakcii, stal sa 
obetou zmáhajúcej sa idei sjednocenej Itálie, 
a pozuenáhla prišiel o všetky zeme, ktoré 
sa k dedictvu sv. Petra počitovaly a ktoré 
podaly sa královi Viktorovi Emanuelovi. Len 
s pomocou francúzskej posádky vládol ešte 
ďalej v Ríme. 

Roku 1867 slávil v Ríme svätoperské ju- 
bileum, totižto 1000-ročniu pamiatku muče- 
dlníckej smrti sv. Petra u prítomnosti asi 
500 biskupov z celého sveta sbromaždených 
a prehlásil pri tom 25 osôb za svätých a 205 
osôb za blahoslavených. 

Toho samého roku pripravovala sa nová 
búrka proti svetskému panstvu pápežovmu, 
lebo Garibaldi vtrhnúc s vojskom dobrovol- 



50 



Orol, obrázkový Časopis. 



[0.2. 187R. 



/* -^ >* -/* '■ -/^.y* ^ ^ ^%-y- . 



^-^ ^v* .'' * 



• j^ y*,y- ^ ^- . 



níkov do zemí pápežských, porazil kordou 
italianský, ale francúzske vojsko odvrátilo 
eäte tentokrát nebezpečenstvo od Ríma. po- 
raziac spolu s vojskom pápežským u Men- 
tany Garíbaldovcov na hlavu. 

Dhi 11. apríla 1869. slávil Plus 50-ročnie 
svoje kňažstvo a toho roku svolal na 8. de- 
cember do Vatikánu všeobecný snem cirkevní, 
na ňomž s velikým nákladom previedol pre- 
hlásenie neomylnosti pápežskej, ktoré stalo 
sa dňa 18. júlia 1870. Ale ešte toho roku 
dokončilo sa svetské panovanie pápežovo, 
lebo ked Napoleon pre válku s Nemeckom 
francúzske vojsko z Ríma odvolal, Viktor 
Emanuel snadno zmocnil sa večného mesta. 
Pápežovi síce pojistený bol stály roční dô- 



chodok, ktorý on však neprijal. Od tej doby 
obmedzil sa pápež na svoj vatikánsky palác. 

Toho roku slávil Pius 25-ročnie jubileum 
svojho pápežstva, k velikej radosti svojich 
ctitelov, poneváč žiadon ešte z pápežov tak 
dlho nepanoval, vyjmúc tradicionálnu povesť 
o 25-ročňom biskupovaní sv. Petra v Ríme. 

Vatikán neopustil až do svojej smrti stále 
v Ďom dobrovoľne zostávajúc, aby nemusel 
príst do styku s niečím, čo by mu pripomí- 
nalo vládu, pod ňouž sa Rím od roku 1870. 
nachádzal. 

Dožil sa ešte smrti krála Viktora Ema* 
nuela, s ktorým niekolko hodín driev pred 
smrťou královou sa smieril. 



Pápež Lev XHI. 

(Vyobrazenie na strane 37.) 



„Máme Pápeža, najvyvýšenejšieho a naj- 
dôstojnejšieho pána Joachyma Pecci, ktorý 
dal si meno Leva XIIIP týmito slovami 
oznámil po neobyčajne krátkom zasadnutí 
kardinálov v konklave kardinál Kamerlengo 
menom sboru kardinálov dňa 20. februára 
1878. celému katolíckemu svetu vyvolenie 
nástupcu zvečnelého pápeža Pia IX. 

Joachym Pecci (Peci), teraz Lev XIIL, 
narodil sa dňa 2. marca 1810 v Carpinete. 
Bol dosiaľ arcibiskupom v Perugii. Kardiná- 
lom menovaný je dňa 10. dec. 1853 a bol 
posledne piatym v rade kardinálov kňazov. 
Dla opisu L. Testa prináležal Pecci k naj- 
dôležitejším osobám sboru kardinálskeho. Vy- 
niká povahou, ráznostou, múdrostou a vyko- 
nanými službami. Spojuje apoštolskú miemost 
so správnou prísnosfou. On doviedol na to, 
že ho ludia milujú a sa ho i boja. Postavy 
je Vysokej a chudej. Má krásnu hlavu, rysy 
obličaja jeho sú ostro vytknuté a trochu hra- 
naté. Hlas má zvučný a jasný. V súkromnom 
živote je jednoduchý, láskavý a duchaplný. 
V úradnom obleku, v rúchu purpurovom, alebo 



v biskupskom ornáte je vážny, vznešený a ve- 
lebný ; je preniknutý velikosfou úradu svojho. 

Jakožto delegát v Benevente osvobodil 
celé okolie od lúpežníkov. Jako delegát 
v Spolete a v Perugii bol rovnako rázny. 
Za správy jeho v Perugii stalo sa, že boly 
všetky väzenia prázdne. Jako nuncius v Bru- 
selu dosiahol toho, že král Leopold I. po- 
žiadal pre neho od Gregora XVL klobúk 
kardinálsky. Gregor XVI. ho povolil, usta- 
novil ho in petto a sveril mu dioecesu pe- 
rugiansku, ktorú Pecci dosial spravoval. 

E[ardinál Antonelli vzdialoval ho vždycky 
od Ríma, lebo bál sa v ňom nebezpečného 
soka. — 

Kardinál Pecci prežil tažké doby, ale 
zostal si vždy roveň, jako muž vynikajúci, 
jako katolícky bohoslovec a jako politik veľmi 
obozrelý. Pre svojich kňazov založil akade^ 
miu SV. Tomáša a predsedal bohosloveckým 
rozpravám jejich. K syndikom, prefektom a 
ku všetkým úradom italským choval sa vždy 
nestranne. 



-vj^«Oí)>,>t-— *- 



č. 2. 1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



51 



/•■v*_^ ^'-,-^ ^"S-'N-.'" 



Gabrovo. 



(Vyebrazeaie 

uabrovo samo sebou je dosf nepatrné 
bulharské mestečko na polnočnom sv«ifau hôr 
balkánskych. No meno to hneď počiatkom 
vojny, vedenej v Bulharsku, známe stalo sa 
po celom svete, kam len zvesf o krvavej 
vojne slovansko - tureckej zalietala. Gabrovo 
rozkladá sa asi štyri a pol hodiny cesty od 
priesmyku nad povestnou Šipkou v prekrás- 
nom romantickom údolí. Gabrovo leží 1600 
stôp, najvyšší ale bod priesmyku nad Šipkou 
4600 stôp nad hladinou morskou. Z Gabrova 
vedie cesta prez kamenný most, ktorým pre* 
klenutá je rieka Jantra a beží podial rieky 
Kazeriny, ktorú štyrikrát mostami prekro- 
čuje. Šesf verst od Gabrova zatáča sa cesta 
k východu a vedie podla dedín Zeleno Drevo 
a Červený Breg, kde zahýba sa opät od opev- 
nenej strážnice k juhu. Až sem je cesta hli- 
natá a dost chatrná, od strážnice obracajúc 
sa k západu vinie sa lesnatými údoliami, 
z ktorých vychádza k druhej strážnici. Ztade 
chýli sa cesta vždy viac k juhu a vystúpiac 
nad úzke údolie ide smerom juhovýchodním 
k priesmyku na skalnatom vrchole Balkánu. 
Ztade vedie táto cesta čo úzky pruh, vyse- 
kaný v sráznej stráni horskej a dostupuje 
na najvyššie miesto k skalnatému hrebeňu 
u SV. Mikuláša a tu zpúšta sa cesta po sráznej, 
skalnatej a holej stráni dolu k dedinke, Šípka 
rečenej. Generál Gurko zaujal Gabrovo a tak 
i túto dôležitú cestu prez Balk4n. Gabrovo 
stalo sa pre Turkov druhým osudným Plev- 
nom ; z neho vysielali vítazní Rusi voje svoje 
udatné do priesmyku a porážali jednu tu- 
reckú armádu za druhou, ktorá predrat sa 
chcela priesmykom nad Šípkou na pomoc 
v Plevne obliehanému Osmanovi. 

Údolím, v ktorom leží Gabrovo, a prie- 
smykom u Šipky viedla nekdy cesta Rimanov. 
V dejinách starovekých je zmienka o tomto 



oa strane 45.) 

kraji. Roku 250 prekročilo 70.000 Gotov pod 
vodcom Knivom Dunaj , ohrozovali napred 
Novae, boli vojvodcom Gallom odrazení a 
tiahli ďalej k Nikopolu. Blíženie sa cisára 
Decia primalo jich ku zdvíženiu obliehania. 
Nedali sa na zpiatočný pochod, ale vnikli 
ku terajšiemu Gabrovu a priesmykom ši- 
peckým vtrhli do Trácie a tiahli rovnou cestou 
na Philippopolis (Plovdivo.) Decius ponáhlal 
sa za nimi priesmykom šipeckým, no Kniva 
so svojmi Gotmi rozohnal prudkým útokom 
rimské vojsko. V neďaleko od Gabrova vzdia- 
lenom priesmyku, v tak zvanej Srednej gore 
sa nachádzajúcom, utrpel cisár Izák Angelos 
roku 1190. hroznú porážku v boji proti po- 
vstalým Bulharom. Za času druhej ríše bul- 
harskej (od r. 1186. až do 1393.) bolo okolie 
Gabrova velmi oživené, lebo cezeň viedla 
cesta priesmykom rovno k hlavniemu mestu 
ríše. Roku 1798. tiahlo tadeto turecké vojsko 
proti Posvanovi Oglu, bašovi vidínskemu. 
Rusi dostali sa do tohto kraja r. 1810., keď 
sbor pod kniežafom Vjazemským obsadil Ga- 
brovo a Tmovo. Roku 1837. vystavená tu 
pre sultána Murada II. zvláštna, 10 míl dlhá 
cesta, ktorá ale skoro zapustia, tak že roku 
1855. pre sultána Abdula Medžida musela 
byt sriadená nová cesta, ktorej už teraz 
viac niet. 

Pohlad z Gabrova na Balkán je veFko- 
lepý. Príkry vrchol Mara Gedik, najvyšší to 
bod v srednom Balkáne (na 2350 metrov), 
býva ešte v júni snahom pokrytý, kdežto 
dolu rozkladajú sa ružové polia a prekvi- 
tajú v plnom kvete, najmä na južnom svahu 
Balkánu okolo Eazanliku, ktorý je hlavním 
miestom pre vyrábanie ružovéhe oleja. Medzi 
bulharským ľudom zachovalý sa posial mnohé 
pekné báje o tomto kraji. 



'^ésQ^ 



Drobnosti. 



Sopky v oceánu. V decembri m. r. plá- 
vala dánska plachetná loď „Lutterfeld" okolo 
pobrežia Patagonského. Dňa 10. tohože me* 



siaca bola vzdialená asi 140 angl. míl od 
úžiny Magellanskej v 65. stupni južnej šírky 
a v 75 stupni západnej dĺžky. O 4. hodine 



52 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1878. 



raňajšej zazrel kapitán L O. Lunginers vo 
vzdialenosti asi 1000 metrov k svojmu nema- 
lému prekvapeniu malý ostrôvok pred sebou. 
Mal podobu kúželu, z ktorélio vychodil modrý 
dym. Kapitán pozeral v mape, nikde však 
ostrôvok nenašiel. Povstal temer prez noc. 
Dal k nemu zabočit. Čím viacej blížila sa 
lod ku brehu, tým teplejšia bola voda. Jedon 
z námorníkov, keď loď priblížila sa k ostrôvku, 
skočil na skalní jedon výbežok a chcel ob- 
krútif okolo neho silný povraz. Sotvy však 
vstúpil na zem, vykríknul a poberal sa chytro 
opät na palubu. Nemohol na vrelej láve od 
horúčosti vydržat. Loď stála asi hodinu pred 
ostrôvkom, keď tu zrazu niečo zahučalo v hl- 
bine morskej a ostrôvok náhle zmiznul pod 
hladinou. 

Vtipný paša. V predvečer toho dna, keď 
opustif chcel turecký jednatel o mier, Savfet 
paša, Drínopol, bola u vélkokniežafa Miku- 
láša velká hostina. Pri dessertu obrátil sa 
velkoknieža k Savfetovi, ktorý mal krištálový 
tanierčok dosial prázdny, s otázkou : „On a 
oublié de vous servir des glaces.^ (Zabudli 
Vám ponúknuC sladolad.) Paša na to odpo- 
vedal: „Laisses cela Monseigneur — je mis 
deja glacé," (Nechajte len, princ môj — veď 
som sám zamrznutý.) 

Francúzslcy skladateľ sám o sebe. Slo- 
vútny komponista „Angot" a „Giroflé-Gi- 
rofla" napísal sám o sebe nasledujúci croqui : 
Prvý môj nástroj už v mojom detskom veku 
bol flageolet, ktorý som velmi rád za klavír 
zamenil. Svoju existenciu zaopatril som si 
vyučovaním dával som hodiny po 5 — 10 fr.; 
avšak remeslo toto sa mi hnusilo. Som pre- 
svedčený, že žiaci moji velmi málo odo mňa 
sa naučili. Válka, vzniknutie komúny bolo 
príčinou, že som svoje opery dával prevo- 
dzovat v Brusselu a nie v Paríži. Ja som 
síce miernej povahy, niekedy sa však tiež 
rozsrdím. Ľúbim svoju domácnosf, svoje mačky 
a vážnu hudbu. Na mojom piane leží Pale- 
strina. Bach, Wagner a Beethoven. Divadlo 
málo kedy navštevujem, najradšej idem do 
„Veľkej opery" a do „Theatre frangaise." 
Hnevá ma, keď menujú kusy moje „opere- 
tami ;^ je to slovo celkom bezvýznamné. Sna- 
ženie moje povždy smerovalo k tomU; kom- 



ponovať komické opery. Nenávidím, ba hrozím 
sa vecí, o ktorých nemám pochopu. Najvätšou 
biedou pre mňa je, keď musím načúvat svojej 
vlastnej hudbe. Nehrám aniž rád cestujem, 
za to som, priznám sa k tomu, tak troška 
ctiteľom vybraných jiedál. Nerád rozprávam 
o svojom živote a žičil by som si, keby sa 
i iní s mojim životom nezaoberali. 

Bíša bez novín — a čo viac v Nemecku, 
Zdá sa byt opravdu nemožným, žeby v Ne- 
mecku nachodila sa ríša — bez novín. A 
predsa je tomu tak. Kniežatstvo Lichtenštein- 
ské na hraniciach tyrolských je oná podivu- 
hodná „krajina, ** v ktorej od nového roku 1878 
nevychodí žiadon časopis. Do 1. januára mali 
tam týždenník, ktorý ale pre nedostatok od- 
beratelov zaniknul. E objasneniu tohto zvlášt- 
neho úkazu treba podotknút, že kniežatstvo 
toto nepatrí medzi najvätšie, lebo celá jeho 
armáda v čas války číta — 7 chlapov. 

Amerikánsky fonograf. Nové technické 
vynálezky naháňajú sa od krátkej doby ozaj 
podivuhodným spôsobom! Telefón už znám^ 
a hľa! už dostal k boku svojmu nový, ešie 
podivnejší stroj, tak zvaný fonograf (zvuko- 
pis), od amerikánskeho technika T. Edison- a 
v meste Atlaota shotovený. Telefón roznáša, 
ako známo, ľudské slová po roztiahnutých 
drôtoch, na tento čas do vzdialenosti 50 
kilometrov (6 zemepisných míľ); tento nový 
stroj ale zaznačuje slová, telefonickým drôtom 
sverené, písomnými znakmi, tak že tedy čo 
telefón hovorí, to fonograf píše, aby tak pre 
toho, kto telefonickú zprávu dostáva, vinou 
nepozornosti alebo následkom slabej pamäti 
nič z nej z trati t sa nemohlo. Dňa 17. jan. 
t. r. konaly sa s fonografom u prítomnosti 
samého pôvodca Tomáša Edison-a v New- 
Yorku, a síce pred členmi učeného prírodo- 
vedeckého spolku, „Gooper Instituť' nazva- 
ného, prísne a všestranné zkúšky, ktoré prí- 
tomných naplnily najvätším podivením. Fono- 
grafom pracovaC môže trebárs ktorý, trochu 
obratnejší človek, a tak tedy nevyhľadávajú 
sa k tomu trápne vyučení úradníci, jako pri 
telegrafe. Stroj tento píše jazykom vydané a 
rýchlosťou blesku hromového (jako u telegrafu) 
do ďaleká poslané slová na tenulinkú cínovú 
tlapku. Následkom týchto zkúšok jedon z naj- 



č. 2. 1878.] 



Qrol, obr^^kový č^sepis. 



■^ -'^^^--, .^.y-w/-^- y,y~.f 



53 



SOU 
)jej 



isb 



rä 



BL 

t 



v|tších fabrických 4qmoy v New- Yprku spravil 
s EdisoDom kontrakt o výsadu aa teato nový 
Yjnálezok. 

Drahocenný shgwl. Rodipa voj vody aot- 
^ij^l^berlands^ého j^ m^jitelkou shawlu, daroi 
t9 l^f^rla X., Kráľa francúzskeho, ktorý má 
^e^\^ po^ ];»mioDa zlatých- Sbawl tea utkaaý 
je zo sj^sti istého 4rubu perských mačiek; 
cblpkj tie sú tají je^ué, že nemožBo vidiet 
jic^ prostým okom. Tkáči pri pradení zvlášt- 
Qf^sti tej miijiseli upotrebit droboobladu. Vy- 
rátané je, |e k shawlin tomu bolo treba 100.000 
mačiek. Tkanie trvajo celých 60 rokov. Ludvík 
XV. obje^Dfjl drahocf|i(iQý sbawl tea pre Pom- 
p^dourku. Kým ale bola látka utkaná, zo- 
mreli 3 francúzski panovníci. Sbawl je 16 
rýfov dlhý a tiež tofto rýfov široký, vmestí 
sa však d|0 .kávovej sialky. 

Velkoknieža Nikólaj a Namyk basa. Ked 
Namyk b^a po prvý raz Q9\Étívil velkoknie- 
ža^ !Niko]aja« aby s ním vyjednával o pod- 
oýenl^acb mieru, rozpríf.dol sa medzi nimi 
nasledujúci rozbovpr: „Vaša Výsost," ri^ol 
Namyk, „orientálne legendy rozprávajú, že 
injdický princ, jehož meno mi v tomto oka- 
mžení vypadlo z umu, sám šiel v úsrety 
oproti vítaznému Alexandrovi Velkému a na- 
sledovne ho oslpvil: „Ty si vítaz, ja pre- 
možený. Som v Tvojej moci. Ty mi môžeš 
všetko odobratý ale lý všetko ponechat. Urob, 
j^l^o Ti káže Tvoja velkodušnost/' A legenda 
h(^vorí, že mu Alexajader Velký všetko pri- 
navrátil. I my. Vaša Výsost, sme v podob- 
nom položení (tu Namyk basa povýšil svoj 
hlas a pevne bladel velkokniežatu do očú). 
I my. sme preinožení a príchpdíme, aby sme 
Ti riekli: „Tys vífaz — n^y sme premožení. 
Urob, jako Ti káže Tvoja velkodušnosf." — 
Velkoknieža s úsmevom počúval túto dikciu 
a potom odvetil: „Tout Qa peut-étre vrai, 
honorable Pi^scba; mais vous savez; Excel- 
lence, que les légendea orientales raqontent 
beaucoup d^ fAbles. („Všetko tp, ctihodný 
baša^ je snáď pravda; ale Va^a Bxcellencia 
zná, že orientálne legendy vypravujú mnoho 
fabúl.^) A temer v tom^ samom okamžení 
zjavil sa generál Nepokojčický, spreváds^ý 
Nelidovom> a položil na stôl už predtým 
osnované podmienky mieru. 



ČasogisectvQ vo Franaúzsku. V jakom kvete 
nachodí.sa francúzske časopisectvo, vidno z na- 
sledujúceho. V Paríži vychodí hodne vyšše 
tridsaC politických denníkov, ktoré v hl. meste 
a v krajine majú ohromné množstvo odberate- 
lov. Pri tom všetkom však i v provincii vy- 
chodiace časopisy temer nie menej sú roz- 
šírené. Tak v Lyone vychodí malý časopis 
(„Le petit Lyonnais**), jehož jednotlivé čísla 
predávajú sa po jednom sou (asi 2 kr. r. č.) 
ä ktorý nedávno istá bohatá parížska spoloč- 
nost za 1,500.000 frankov zakúpila. Tento 
malý časopis vychodí každý deň v 130.000 
výtiskoch a. prináša ročne 4—500.000 frankov 
dôchodku. Jeho zakladateľom bol chudobný 
kníhkupec, ktorý ho však dobre redigoval. 

Pokutovanie opilstva v anglickej armáde 
je od dlhšieho času zavedené. Vojak, ktorý 
či v službe a či mimo nej sa opije, platí 
pokutu od 2 šilingov (1 šiling tolko čo na- 
šich 50 kr.) až po 1 funt šterlingu a z takto 
sosbieranej základiny dávajú sa odmeny ta- 
kým, ktorí to svojím držaním sa zaslúža. 
V posleduích rokoch museli si anglickí vojaci 
vzdor pokutám náležité popíjať ^ lebo od 
1. apríla 1869 a^ do 1867 sobralo sa pokút 
122.353 funtov šterlingov (1 funt št. obnáša 
našich 10 zl.). 

Antipathie veľkých muíov, Henrik III. 
francúzsky nemohol sa sám v takej izbe 
zdržovaC, kde bola mačka. Cisár Ferdinand 
ukázal lontrinskému kardinálovi v Insbruku 
jedňoho chlapa, ktorý mal taký strach pred 
mačkami, že mu krev z nosa tiekla, keď po- 
čul mačku i len z ďaleká mraučat Hercog 
z Eperom zamdlel. ked videl mladého zajaca. 
Maršal ď Albret musel odíst od stola, ak 
predložilo sa pečené prasa. Ladislav, krái 
polský, triasol sa a utekal, ked videl jablko. 
Od vône z rýb dostal Erasmus zimničnú ne- 
moc. Scaliger sa zdesil, ked videl brucha. 
Boyleho pochytilo trhanie, ked počul vodu 
tiect z rúry. La Mothe le Vayer nemohol po- 
ču( zvuk hudobného nástroju, kdežto hromo- 
bitie spôsobilo mu radosf. Mary de Medicis 
nemohla videt ružu ani namalovanú, ačkolvek 
iné kvety rada videla. Ivan IL zamdlel, keď 
vidd ženskú. Anglický kancelár Bacon vžcjy 
padol do mdloby, keď malo byt zátm^i^ie slnca. 

8 



54 



Oroly obrázkový časopis. 



[C. 2. 1878. 



Mesto na dne jazera. Na znamenitú staro- 
žitnú pamiatku prišli pred nedávnom v ženev- 
skom jazeri neďaleko od Saint-Prex. Stalo sa 
^ to. tak, že dvaja potápači hľadali batožinu, 
ktorá istému Amerikáncovi do jazera padla, 
a naáli nielen batožinu, ale i prekrásnu etrur- 
skú vázu. Táto vec zavdala podnet k pilnej- 
šiemu zkúmaniu. Mongesská a saint-prexská 
vrcbnost vyšla na označené miesto, a jako 
sa to v takých prípadoch robieva, na vodu 
naliali oleja. Tento má totiž tú vlastnosf, že 
vodu robí velmi priezračnou. A skutočne, 
ked sa olej po vode rozišiel, bolo vidno, že 
na dne vody je dost dobre zachovalé mesto, 
ktoré, súďac dla stavby, pravdepodobne viac 
storočí pred kresťanstvom bolo vystavené. 
Domy možno dobre rozoznaf, ačkolvek sú 
hrubou kôrou pokryté. Sú barvy tehlovej, 
tak že oprávnená je domnenka, že zhotovené 
sú z toho chýrečného cementu, ktorý upo- 
trebovali Keltovia, Cimbrovia a iní, ktorý 
dla starodávnych spisovatelov bol ešte trvá- 
cejší nežli cement rímsky. Mesto záleží asi 
z dvesto domov, prípadne i z viac, je ob- 
dlžné, na konci vyčnieva široká väža 15 metrov 
nad hladinou vody, a o väži tej mysleli dosial, 
že je bralo. V prosred meste vidno priestranné 
námestie a na dne jazera mimoriadne mnoho 
bieleho mramoru, istotne to rumy dákeho 
chrámu alebo palácu. 

Čo stojí vydržiavame suUánskeho palácu 
a harémti. Sultán Abdul Hamid dal uverejniť 
úradní výkaz o svojich výdavkoch, bezpo- 
chyby aby dokázal, že lepšie gazduje s mo- 
zolným grošom svojich do poslednej babky 
vycicaných poddaných, nežli jeho nebohý strýc 
Abdul Azis. Tento medzi iným vydával na 
vydržiavame svojho palácu a háremu ohromnú 
summu 9,514.650 zl. r. č. ; Abdul Hamid však 
spokojný je k tomuže účelu so summou 
6,149.250 zl. Maličkostí 

O pohrabných ohyčajoch u pohanských 
Ceremisov píše jedon časopis: Eeď u Čere- 
misov dakto zomré, príde do domu, kde 
mŕtvola leží, najprv tesár a stará baba. Tesár 
shotoví rakev, bába umyje telo mŕtveho, za 
čo dostane šaty, ktoré po ňom zostaly. Do 
rakve dáva sa mŕtvemu huba na umývanie, 
aby sa mohol i na onom svete poumývať; 



prútok, aby mohol odháňať psov a hrebeň^ 
aby sa ním mohol učesaf. Aby nemusel trpet 
hlad, dávajú mu do rakve aj tri koláče. Na 
bokoch rakve nechá sa dakolko otvorov, aby 
mohol aj vykukávat. Krém toho digú mŕtvemu 
na cestu aj dakolko peňazí, aby si mohol naj- 
potrebnejšie veci kúpiť. Eed mŕtvolu z domu 
vynášajú, zabijú na prahu sliepku, pri čom 
všetci prítomní hlasité odriekajú želanie, aby 
sa nebohému na onom svete dobre vodilo a 
aby sa jim často vo sne zjavil a povedal jim, 
ako sa mu darí. Po pohrabe sídu sa všetci 
príbuzní a priatelia zomrelého k hlučným 
hodom. — Táto poslednia a veru nie pekná 
obyčaj zachovala sa ešte sem tam aj na Slo- 
vensku. 

O cylindri a fraku píše slovutný esthetik 
Fridrich Yischer: S bolasfou musíme uznaf, 
že tieto dva hanyhodné útvary sú už viac 
než móda, že sú typy! Cylinder má vraj do- 
dať hlave j akúsi vážnosť. To by dokázal baret 
ešte lepšie ; bohužial nezbavili sme sa dosial 
nesmyselného spôsobu pozdravovania, neza- 
viedli sme dosial jednoduchý praktický po- 
zdrav vojenský. Musíme preto mať na pokryve 
hlavy pevnú striešku a zároveň postrádať 
pásku k pripevneniu klobúku po/l bradu. Čo 
záleží nám na tom, že stávame sa pri tom 
hračKou vetru, čo na tom, že reže nás tvrdá 
hlúpa rúra do čela a núti nás, keď sietí 
z hlavy, skackať za ňou po ulici z kaluže 
do kaluže. A čo frak. Má to byt slávnostný 
odev, nemá zakrývat boky prsu, nemá po- 
krývať boky muža, nemá však nechať zadnú 
čiastku nepokrytú. Ostatne majú šósy fraku 
ešte iný účel. V jích vreckách je útulok pre 
šatku. Vynálezca fraku nechcel obetovať šósy 
pre vrecká, vrecká pre šatku. Tajomné šero, 
do ktorého vnikly až dosial sporé lúče svetla, 
zahaluje otázku, ako počínali si staré národy, 
zvlášte Gréci a Rímani, ked kýchli, čo robili 
pri iných ešte výkonoch nosu. V jasnejšom 
už svetle novejšej histórie odráža sa<^elkom 
zretedlne kment vreckovej šatky od tmavých 
látok odevu. Ostatne hlásajú moderné do špicu 
pristrihnuté konce fraku zrejme: tu je šatka! 
A preto udržuje sa tak dlho tá vidlicová ka- 
zajka, ten zlomok kabátu s dvoma chvosty, 
tá hrôza dobrého vkusu, ten paškvil umenia, 



č. 2. 1878.] 



Orol, obrázkový časopífl. 



55 



a preto udrží sa snáď, kto vie ešte ako dlho. 
Pri tom všetkom zostáva nám jakási malá 
útecha. Posledné desaťročia zborily celý rad 
nesmyslov z ddb predošlých, že máme opráv- 
nenú nádej na skoré vífazstvo rozumu a 
vkusu i v tomto ohlade. Šľachetnejšia čiastka 
Ittdstva, mysliaci, duchu príčin sa o vyhostenie 
atarých copov, postav sa do radu k najvol- 
nejším synom najsvobodnejšej matky, o kto- 
rých hovorí básnik: „Dôstojnost ľudstva daná 
je do vašich rúk, chráňte ju !.^ 

Jáko vyeerá turecký súd. Zprávodajca ca- 
rihradských novín „Turquie" píše od 23. febr. 
2 Janiny v Epire : „Predvčerom bol som prí- 
tomný pri verejnom zasadnutí tunqšieho súd- 
neho tribunálu, ktorému predsedal Šukri £f- 
fendi. Tento sedel na malom diváni a za ten 
čas, čo sa reči držaly, vyrezával si — otlaky. 
Okrem neho boly tam ešte traja sudcovia, 
z nichž jedon čítal noviny „Baskiret," druhý 
písal dlhočizný list a tretí bedlivé pozoroval 
okolo neho bzučiace muchy. Nemyslite* si, že 
preháítam. Zasadnutie dialo sa predvčerom 
vo dvorane pre verejné súdobné pojednávanie." 

Za správcu Bulharska vymenovaný je na 
miesto Čerkaského generál knieža Alexander 
Michajlovič Dondukov-Eorsakov. Aj tento po- 
chodí z Asie. Praotcom jeho bol chán Kal- 
mykov Cho-Urlink, ktorý žil na počiatku 16. 
stoletia. Jeho otec bol podpredsedom aka- 
démie vied a kurátorom petrohradskej uni- 
versity. Knieža Dondukov-Eorsakov bol za 
dlhší čas guvernérom v Eyjeve, kde múdrou 
a spravodlivou správou získal si všeobecnú 
uznanlivost 

Terajšia výška ľudského tela. Pochvalne 
známy časopis nemecký „Anthropologische 
Rundschau^ (Obzor ľudoznalský), ktorý za- 
oberá sa výlučne skúmaním povahy ľudského 
tela i ducha, so všetkými, k obom čiastkam 
našej bytnosti prislúchajúcimi úkazmi, do- 
niesol pred krátkym časom zanímavý článok 
o terajšej výške ľudského tela. Povesti, že 
zem našu, alebo aspoň daktoré krajiny, ke- 
dysi obrovskí ľudia obývali, sú práve len po- 
vesti; výška ľudského tela od tej doby, čo 
máme isté zprávy dejepisné, menovite ale od 
časov Erista Pána, nedostúpila značnejšej 
premeny, trebas uznat sa musí, že dlhými 



vojnami francúzskymi na počiatku tohoto sto- 
ročia, keď do IVs miUiona niysilnejšieho 
mužstva zahynulo, i priemerná výška tela 
u Francúzov klesla takmer o 2 colle. Mimo- 
riadne vysokí ľudia z jednej , a trpaslíci 
(cvergi) z druhej strany, nájdu sa v každom ná- 
rode. Toho času najvyšší človek známeho sveta 
žije v ruskom kraji Finnsku (Finniand) ; jeho 
miera činí 8 metre 83 centim., v miere starej : 
1 siahu, 2 stopy, 10 coUov, 5Va čiarky, bez 
mala tedy IV2 siahy, kdežto chlap na jednu 
siahu patrí už medzi vysokých. Za najniž- 
šieho človeka udáva sa trpaslík, jehož telo 
má len 43 centimetry (1 stopu, 4 coUe, 
8 čiarok). Prosredná výška ľudského tela 
vypočítala sa v otáznom článku, pre naše 
storočie a pre oboje pohlavie, na 1 meter, 
65 centim. t. j. 5 stôp, 2 colle, 8 čiarok. 

Druhá kotdetíca. Viktor Hugo je ako 
známo% práve tak veľkým básnikom, ako veľ- 
kým skupánom. Jeho sym Charles zaľúbil sa 
kedysi náruživé do slávnej herkyne slečny 
Brehanovéj. NáruživosC tá stála mladého 
muža veľa peňazí, čo sa otcovi naskrze ne- 
ľúbilo. Aby syna nejak symbolicky potrestal , 
i upozornil ho, že človek musí gazdovať, 
trebárs by zarobil 50.000 frankov ročíte, roz- 
kázal , aby mladému Hugovi dávaná bola 
k večeri namiesto obvyklých dvoch koteletek 
iba jedna. Charles ponosoval sa na otca 
u svojej milenky. Skoro na to vysttSpila Bre- 
hanova v jednom divadelnom kuse Viktora 
Huga, a rozčulila svojou hrou nielen obe- 
censtvo, ale i spisovateľa. Viktor Hugo na- 
vštívil Brehanovu za kulisnami a ďakoval 
jej tu vrelými slovami, vynášajúc herkyňu 
temer do neba za skvelý výkon. „Vyžiadajte 
si odo mňa čo^len chcete, slečno, jestli je 
to v mojej moci, urobím Vám i pre Vás 
všetko. „Je to vo Vašej moci, drahý pane, 
pochybujem však, že vyplníte moju prosbu. 
Budem žiadaf od Vás veľkú vec!'' „Žiadajte, 

čo len chcete, polovicu svojho " Hugo 

chcel povedaf „imania," zamlčal sa však dosC 
zavčasu. Herkyňa sa usmiala a vetila: „Nuž 
tedy, slavný básniku, ja žiadam pre Vášho 
syna druhú koteletku k večeri!^ Hugo sa 
zarazil, potom sa zasmial a podávajúc Bre- 
hanovej svoju pravicu, odvetil: „Máju ma(I^ 

8* 



&6 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 18^8. 



Literatúra a umenie. 



Korauhev na Sionn. Cirkevni časopis; 

venovaný veškerým ^áležitosteip cirkve ev. 
a. v. Odpovédný redaktor Michal BoQr, 
faráf skalický^ spolupracovník Ján Les k a; 
farár bzinský a diStr. not4r. Vychází dy*- 
krát za méafc v Skalici (via Gôding). Ho6. I. 
Predplatná cena na celý rok 3 zľ. 

iVantišká Pravdy sebrané poTídky 

pro lid. V Prazse 187& Nakkdatel kaéhku- 
peQtví: I. L. 5ober. Malá VDI. Dílu H. 
seSit 6—9. a dflu III. sešit 1 — 3, Cena se- 
gitu 20 kr. 

Struiuý všeobecný slovník vecný. 

Redaktor /ak u b Malý. Nakladatel I. L. 
Koben V Praze 1878. Malá VIH. DUu 

IV. sesit 4 — ti; cena; sešitu 36 kr. 

Rnkovéf če^ké íi^teŕatnry a básnictva 

Sestavil Jan Vítek. V Praze 1878. Nakla- 
datel Pr. A. Urbánek. VIII; str. 74;' 
cena 50 kr. 

Srbské národní pohádky. Ze sbirek 

V. S. Karadžiôe a A. Nikoliče. Ná- 
kladem knéhkupectví MikuláSe a Knappa 
v Praze 1878. Malá VIII; sesit 2; str. 80; 
cena sešitu 20 kr. 

Creologická mapa království Českého. 

Kreslil a ryl J. E. Wagner, litografoval 
A n t. Vítek. V Praze 1878. Nakladatel 
Fr. A. Urbánek. Cena 70 kr. 

Poetická čítanka. Sbirka básní pú- 
vodnich i preložených, již dle básnických 
druhi\ k tiskú upravil Václav Petri\. Na- 
kladatel I. L. E ober v Praze 1878. Malá 
VIH; seSit 20; cena 30 kr. 

9íová knihovňa pro mládež. Poŕádají 

M. Weinfurt a Fr, A. Zeman. Nakla- 
datel F r. A. UrlTánek. V Praze 1878. 
Malá VIIL Svazeček 25: Cnost šleohtí. 
Povidka. Sepsal Jan P. PKbík. Str. 68; 
cena 24 kr. — Sv. 35: Moudrý strýc 
Mikuláš. Povidka pro mládež dospelejší. 



Vzdélal Earel Tippmann. Str. 132; cena 
48 kr. — gv. 39:' Obrázky z ríše ne- 
roatôv. Vzdélal Jos. Klil^a. Str. »1 ; 
cena 3Q 1^. — Sv. 4^: Há,da^^y pro. 
mládež dospelejší. Šepkal Josef 3ou^al. 
Str. 144; cena 44 kr. — jlada IL» sešit 4: 
Malý vyprávaČ. Napsali Ô t. Bačkora 
a Josef Bačkora. Str. 96; cena 36 kr. 

Bibliotéka místních déjepiseúv pco 

školu a dúm. Vydáva Fr. A. Urbánek; 
poŕádá Ant. N. VU^ák. Pr^ha 1878. 
SvazeH Vn.: Okifos mUdo-bolealavsI^ý. Se- 
psal Vácslav. Vančk. YIII; str. 170f 
<5ena 1 zl. 

Slovník jazyka anglického i českého.. 
Sk)žil V. E. Mourek. Díl anglicko-Český. 
V Praze 1878. Nakladatel L L. Koher. 
Malá VIII; sešit 5; cena 80 kr. 

Bibliotéka paedagogteká. &birka spi- 

s&y pro ttčitele, péstouny, rodičeapro v^d^- 
lavatelé lidu yúbec. V Pracie 1878. Nakla- 
datel F r. A. Urbánek, hnéhkupec« Praha^ 
Ferdin. tHda, č. 25. n.) Vefká VIII. Sv. 
37: Dčjiny mocnáŕstí rakouského. 
Sepsal Justín V. Prašek. Díl L; stcau 
108; ceoÄ 70 kr. — Sv. 39: Život J. A. 
Komenského. Podáva j o s. K. N e j q d lý. 
Str. 72: cena 60 kr, — Sv. 4Í: Spúso- 
bové básnictví a jejich literatúra. 
Sepsal M. Bi až e k. Str. 226; cena 2 zl. — 
Sv. 42: Návod ku zkouškám fyai- 
kalním a chemickým. Sepsal Edvard 
Sto klas. Str. 122; cena 1 zl. 20 kr. — 
S v. 43 : Š k o 1 a o b e c n á v nej dúJežitčjších 
zákonoch a naŕízeních. Sestavil JosefKlika. 
Str. 214; cena 1 zl. 40 kr. 

Jih. Historícko- romantické obrazy. Se- 
psal Prokop Chocholoušek. V Praze 
1878. Nakladatel I. L. Kober. Malá VIH. 
Sešit 21—25. Cena sešitu 25 kŕ. 



-<->»*Ce<iíA3*^^ 



Listáreň redakcie a administrácie. 



P. Hyuek B. v Pr. Ani Vás p. brat z P. ani 
p. T. z O. neprihlásili sa. Značný sie j ich doplatky 
čakám. Listovne viac do O. Na zdar! — P. J. D. 
v T. Rácte mi udať chybiyúce čísla r. V., VI. a VII. ; 
poslúžim vďačne. — Ŕ V. v li. Ročník II. a UI. 
posielam Vám. — P. J. K. v B. Mlčíte? A prečo? — 
r. J. K. v BI. Nerobí nič. „O.* nevystane. — P. J. 
T. v H. T. »SlávT dcéru" dosUť možno v Prahe 
(u kníhkupca I. L. Kobera, alebo lacnejšie a anti- 



quara Schalka, ktorý býva na Malej Strane u Karlo* 
veno mostu). — P. K. M. L. v L. Prečo nám ne- 
píšete ? Preklady zo srbštiny uverejníme. — P. K. K. 
v Proitejove. Básnické spisy Sládkovičove k do- 
staniu sú u Eug. Krčméryho v B. Bystrici a u I. L. 
Kobra v Prahe. — P. G. P. v Bukar. Ďakujem i za 
„procenta" — P. F. K. v K. Kto nemá chuti, ľahko 
vykrúti. — P. D. L. na P« „Starý brať* sa číta. 



Predpláca sa u redakcie a administrácie v Detve (Zélyom megye): 




M«jitel a vydávate! Andrej Tntchlý-Sytniansky. -- Kníhtlac.-úča8t spolok v T. Sv. Martine. 



OBRÁZKOVÝ ČASOPKS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

ZodpovĽiliiý rniaktor r 

ANDREJ TBVCHLÍ-SYTNIANSKľ. 

loí. IX. ľurč. Sv. Mailii], 31. Muu 1878. Číslo 3. 



Generál Skobelev. 



58 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 3. 1878. 



Kvetinárka. 

Obrázok z velmestského života. 

Od Miloslava Dumného. 

(Pokmčovatiie.) 




VIL 

menie je iskra božskosti, ono by malo 
zošlachtif srdce ľudské a svätým zá- 
palom nadšenú dušu človeka unášať 
povzneseným letom nad priestor nízkej 
zemskosti. Tak tomu rozumeli krasoumní Gréci 
a dali každému umeniu božským nymbom ožia- 
renú Musu za génia, za predstavovate?ku, za- 
' stupitelku. Umenie vo vätšej miere pestovali 
voždy vyššie stavy, bo ono potrebuje pro- 
sriedkov, nákladkov. Tak boli chudobní pevci, 
básnici, chudobné kňažky a khazia Thalie, 
Poesie a Terpsychory, — ale mali bohatých 
Maecenov. Srdce každého človeka viac menej 
túži po umení; pravda, že u nízkych vyráža 
sa táto túžba a označuje sa len primitívne. 
U ludu vidíme tie najprimitívnejšie malby na 
skle, predstavujúce Jánošíkov a Hrajnohov. 
U bohatých nachádzame v palácoch vzory a 
kópie velikých majstrov z rozličných škôl 
v barvách olejových a ocelorezbách. Lud 
spieva si jednoduché piesne od srdca, vzde- 
lanci vysokocenné skladby Chopina, Beetho- 
yena, Mozarta, Liszta atď. Li^ tančí si pri- 
rodzené jednoduché starootcovské tance svoje, 
vyššia vrstva tance umelé a na^učené a kochá 
sa v smyselne divých, neprirodzených skokoch 
ballerín rozbujnelých a kankánov francúz- 
skych. Umenie nemalo by byť protiprirodze- 
ným. A preca čo sa stalo z neho v rukách 
ľudských, nech by si ho tak Musy starodávne, 
tieto prototypy čistoty a prírody, teraz ob- 
zrely — nemožno, žeby nezaplakaly nad nim 
i nad pokolením ľudským prevráteným! Umenie 
nenie viacej ľudstvu prosriedkom soäľachteiiia, 
ale bujnosti a hrešenia. 

Biedny, zaslepený človek usiluje sa všetko 
ztrhnúť do kaluže svojej náruživosti. Tak po- 
nížil on vedu za slúžku svojich bludov, tak 
zneužil on umenia za otrokyňu svojich hrieš- 
nych rozmarov. Pozrite na tie frivolné maľby 
verejné miesta vraj zdobiace! Počujte tie 
nemravné a oplzlé spevy spevákov ľudu po 



veľmestách každého večera verejne debiittu- 
júcich a obzrite si nevkusné krásocit hano- 
biace baletty, ktoré zle pochopený vkus esthe- 
tický každej spevohre zavesiť sa usiluje, jakoby 
bez toho jej predstavenie ani nič platným ne- 
bolo, liúbim ja pekné maľby, kresby, obrazy ; 
blaží ma dojímavý, čistý, nadšený alebo za- 
dúmený spev spevokolov, žníc, devíc, junákov ; 
rád mám ľahké, vkusné, slušné pohyby tan- 
čiacej mládeže: no, opovrhujem tými, ktorí 
zneužívajú umenie toto tak, j ako i božskosC 
poesie k cieľoni znemravnelým, neprávosti 
plným. Však ver i ty, ľúby čítateľu môj ? Na 
to ti prinášam toho životné príklady, aby sa 
ti zhnusily, aby si sa od nich odvrátil. 

Aurel Podhorský bol gavalier dobre známy 
vo velmeste. Šport, klub, divadlo, koncerty 
vídaly ho čo horlivca svojho. Nejednej kom- 
tessky aristokratickým taktom bijúce srdiečko 
túžilo po ňom a nejedna vyfrizirovaná hlávka 
pomýšľala na to, uloviť si srdce jeho do siete 
svojej a stať sa blaženou po boku jeho v ži- 
vote. Ale Aurel zdal sa byť chladným jako 
oceľ. A jak by nie pri zásadách, ktoré man- 
želstvo považovaly za fádnu allianciu a do- 
mácnosť rodinnú za väznenie svobodného 
ducha. Žena bola mu len zábavkou; na jednu 
upútať sa prez celý život — to pokladal za 
moderné rabstvo pre muža. Neodvislosť a 
neobmedzenosť vo všetkom, to boly jeho 
ideále. 

Národnie divadlo veľmesta často malo hostí 
na nekoľko predstaveniach, hostí tých naj- 
chýrečnejších europejských spevákov oper- 
ných a spevkýň. Tieto poslednie zanímaly 
obzvlášte modrokrevných aristokratických 
mladých gavalierov. Jím k vôli mnoho robila 
i sama intendantúra národnieho divadla, ba 
oni nou vládli úplne; dľa jich vôle pozývala 
ona osoby k úlohám hosťovským, dľa jich 
vôle boly i obyčajne herečky angažované. 
Za koho sa kassíno magnátske a „sportklub" 
zaujali, ten bol svojho angažmá istý; proti 



č. 8. 1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



59 



komu sa oni vyslovili, ten mohol sobrať svoje 
veci a ísf 8 Pánom Bohom z veľmesta, tomu 
viacej tam ruže nekvitly. Práve tak bolo to 
i pri vystúpení jednotlivých umelcov pri pred- 
staveniach. Koho kassíno a „sportklub'^ ob- 
lubovali, tomu sa dostalo kytiek, vencov, 
darov vyznačenia za hru; koho neportovali, 
toho hra bola chladne prijatá a io by bol 
kto býval, ba mohol byt rád, že sa mu niečo 
horšieho neprihodilo. Vzáctne boly pekné 
herečky a šumné baletné tanečnice. Tie pre- 
menily sa často po divadle v nóbl miest- 
nostach veľkomestskej peleše v necudné ba- 
chantky, sláviace celé noci s priateľmi svo- 
jimi nekalé orgie. Niekedy závodil circus 
Renzov s národním divadlom potažne perso- 
nálom jeho. Renzove baletky sú svetochýrne 
a nemôže závodif s nimi ani viedenský, ani 
budapešfský balet divadelní. Čo div, že vel- 
mesto Uhorska jednoho času muselo Renza 
takrečeno vypoviedaf z mesta, keď mu lehotu 
ďalšieho trvania cirku jeho na mestskom rynku 
svätého Štefana nepredlžilo v tej obave, že 
všetky divadlá velmestské k pádu privedie. 
Navštevovanie cirku bolo epidemické; zane- 
dbávanie divadiel bontonné, moderné. Predok 
vývodily v tomto vysoké kruhy aristokratov. 

Aurel Podhorský nezostal nazpät za svo- 
jimi súdruhmi, lež bol každý večer v jednej 
lóži cirku. Robil to tým viacej k vôli svojim 
druhom, keď mu sľúbili, že i oni súčastnia 
sa jednomu každému vystúpeniu Miss Oceanie, 
ktorá čo hosť od národnieho divadla pozvaná 
má byť na viacej predstavení operných. Ochotne 
dal svoje dukáty na šľachetný cieľ zakúpenia 
darov a skvosných vencov pre jednu lebo 
druhú jazdiacu krásku cirkusu, majúc ten 
sľub priateľov, že i oni prispejú k osláveniu 
vystúpenia Oceaninho. 

Miss Oceania bola ch^ rečná speváčka* 
Stála svojho času na rovnej čiare s Patti a 
Luccou, čosi srednieho medzi oboma pred- 
stavujúc Rodom bola z Uhorska; poangli- 
čtenie jej padá do tej doby, keď debiittovala 
v Londone a New-Yorku. Pešt očakávala ju 
nadšene, prípisujúc všetky tritimfy, ktoré 
Oceania slávila v Európe i za oceánom, čo 
výdobytok maďarského národa. Aurel poznal 
sa 8 ňou v Paríži. Jej hra, spev práve tak, 



jako i jej toilleta, očarily ho. Vyrozuniejúc, 
že je to vlastne krása Uhorska, zahorel vá- 
šnivou úľubou ku nej a blížil sa jej. Šlo to 
veľmi ťažko. Keď sa Aurel počal dobývať 
k hradbe jej srdiečka, zkúsil, že je to hradba 
tým viac nedobytná, čím viac dandych a 
gentlemenov ju obliehalo. Čo viacráz vy- 
stúpila Oceania, tým viac ho očarila, tým 
viac sa mu ľúbila; bo, bola voždy pôvab- 
nejšou, krajšou. Musel sa k nej dostať. Ne- 
koľko dukátov jej chyžnej daných otvorilo 
mu dvere ku nej. Chytrá chyžná upozornila 
svoju miss na bohatého grófa z Uhorska, 
o ktorých svet zná, že svoje majetky v cudzo- 
zemskú potroviť zvykli. A on dostal sa k nej. 
Aurel zaľúbil sa do nej až do zbláznenia. 
Ghtiac ju dandym parížskym odtiahnuť, na- 
hováral ju k hosťovským úlohám v Peiti, 
darilo sa mu to s obeťou päťdesiat tisíc 
zlatých. 

vm. 

Aurel išiel Oceanii v úsrety. Nepísal jej, 
aby ju tým viac oddanosťou svojou milé pre- 
kvapiť mohol; lebo podľa listovného usroz- 
umenia sa jejich mal ju on v nádraží vel- 
mestskom očakávať. Ona naskrze nebola na 
to prihotovená, aby už v Berlíne s Aurelom 
v úsrety jej prichodiacim sa sišla. Stalo sa 
ale tak. Nedočkavá uhorská krev Aurelova 
nemala pokoja a pobúdzala ho zbožňovanej 
speváčke v úsrety spiechať. Sretlí a sišli sa 
na stanici Berlínskej. Aurel nadšene ľúbal 
rúčku Oceaniinu, a ona dívala sa na prvý 
pohľad dosť chladne nan, majúc po boku 
svojom jednoho mladého gavaliera. Nóbl ga- 
valier blasírovane pozeral na novopríchodzieho, 

Miss Oceania nenúteno predstavila oboch 
sokov vzájomne: 

„Pán Laverier, pán Podhorský!" 

Laveríer odprevádzal speváčku z Paríža 
až na hranice Uhorska, o ktorom mal to 
presvedčenie, že je to veľmi nebezpečná kra- 
jina, lebo že v nej je plno banditov a zá- 
kemíkov. Divá miss Oceania nebola bez veli- 
kých pokladov 8kvosu, diamantových okrás 
a perál. Vieme, že Patti i ona týmito nie 
menej imponujú obecenstvu, lež svojou hrou 
a spevom. 

9* 



60 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 3. 1878. 



Aurel bol nielen nemilo prekvapeným, vi- 
diac nilovnicú evoju v sprievode mužskom, 
ale mal Bi temer zúfaf. Žiarlivost, táto sestra 
IMoBtí< (lábosf ai žiarlivost sú isťe dve vlastné 
8e»try)> préeftla t srdci jeho v celej sile svo- 
jejw Ked sa gavalier Laverier vo Viedni s divou 
speváčfcM « Atarelom bol rozlúčil, nezameškal 
jej. výčitky robil tvrdiat, že na smrf sa moril 
túžbou, a očakávaním jej a teraz — ona 
v luiž«km veľmeste iného zbožiiovatela ma- 
júca Jen pohráva si s nim. 

ii^AiIrel môj, počínam cítit rešpekt pred 
Uhorskom, keď ma prvý gavalier tohto kraja 
takto .víta. To- je urazenie 1" 

• „Lábost nemftže urážat, Oceania drahá! 
A zo ráioí hovorí lúbosť Na uhorskom území 
soka. trpieC nebudem.!" » 

i.^iSoka?' Hahaha! Laveriera máš ty za 
soka? To jft smi<8šne. Poďakovať, odmenit 
bys sa mu mal za velkodušnosf jeho, ktorou 
bol tak láskavým, že mi bol na ceste sprie- 
vodčím." 

„Prečo si mi nepísala? Ja by som ti bol 
až do Paríža prišiel v úsrety." ' 

:^ Divím sa ti aristokratovi a svetomužovi, 
že si tak ^malicherným v podobných vecach. 
V Paríži si o veľa vznešenejšie smýslal. Tvoja 
a moja vlast zdá sa byt 'ešte ďaleko zaostalá 
v kultúve, keď (a takýmto malicherným ideám 
vyučilai" 

^To vyzerá zas urážkou pre mňa." 

„Tedai buďme kvit ! Ani slova viacej o tom. 
Mimo eštejednoho prozaického slova, slova 
prosby. k tebe, ku gavalierovi uhorskému." 

VBozkáž, Oceania." 

„Levarier je chudobným umelcom, svojho 
remesla ' koncertistom. Cestu so mnou sem 
konal na tvoj účet fiudeš tak láskavý, obra- 
tom pošty mu ju hahradit?" 

„Zasluhi^e toho?" 

„Či ma verne nedoprevadil do tvojho ná- 
ručia?" i 

JBažel Eolko vynáša ten honorár?" 
„Cestovné útraty, prosím I Maličkost. Pät- 
desiat dukátov.**! 

),Zajtrá jích má mat na ceste." 

- „No^aíčakarjú ma krajania š nadšením? 
Je v Uhorsku terasi vskutku inteJligeátné 



obecenstvo? Ja som počula, že krajania naši 
znajú len hudbu cigánov a spevy znie?" 

„Moja Oceania bude, verím, so svojmi 
krajanmi spokojná." 

„Keď s nimi nie, aspoň s tebou?" 

„To je moja najsvätejšia snaha." 

Oceania vystúpila v opere „Hamlet" sta 
„Ofelia," v „Hugenottoch" sta „Valentína" 
a sťa „Mignon" a obecenstvo bolo očarené. 

Cím vätší bol jej chýr a vätšia obľúbe- 
nosf u obecenstva, tým viacej zbožňovatelov 
hrnulo sa ku nej a otáčalo ju. V krátkom 
čase vyznávať počala, že je Uhorsko nie kra- 
jom barbarov, jako si ho ona posial pred- 
stavovala. 

Aurel nebol by dbal, keby v tomto ohlade 
bolo chcelo byt Uhorsko opravdovým bar- 
barskom. 

Soíreé jedno stíhalo druhé soireé a kaž- 
dého žiariacou hviezdou bola, samo sebou 
sa rozumie, — Oceania. Všetko obdivovalo 
ju. Jedni obdivovali jej diamanty, iní blesk 
jej čarovných očí, tamti opát jej spev. A jej 
vtip, jej rozmar, ktorý nie menej bystro prú- 
dil sa nad jej spev — to všetko bolo omamu- 
júce, žiariace, očarujúce! Len keby tej libe- 
rálnosti menej bolo pri nej bývalo, ostatnie 
všetko by jej bol Aurel prehliadol; so všetkým 
by sa bol uspokojil. Ale ti^ jej parížskou 
švobodomyselnostou dýchajúce spevy! A tá 
jej nestálost, vrtkavosť, tekavosť! 

Ale či to neboly i jeho ideále? Veď i on 
neľúbil obmedzeným byt, veď sa i on nechcel 
viazať, veď si i on žiadal voždy byť neod- 
vislým I Nebol novákom na ceste lúbosti, ne- 
jedna mu na nej ružička vykvitla, nad žiadnou 
nebolastiľ, jestliže uvädla; — lež pri Oceanii 
rania ho ustavične len píchlavé tŕne. Ešte 
žiadnu žetiskú tak nelúbil, pre žiadnu toľko 
neobetoval, jako pre túto divú speváčku diva- 
delnú. Však žiadna inu takou neprístupnou, 
takou preži aducnou a preca tak chladnou, 
odmeraiiou "népredchodila, jako práve tátol 
Dakedy div že sa nezošialil v smutnom stave 
svojom. 

Po älávyplnom vystúpení Oceanie a po 
skvelom soireé kľačal Aurel v budoíre pred 
Oceaniou. Ona usmievala sa mu blahosklonne, 
lež Jej thilý úsnlev nebol v stave podobný 

, .íl...' il T. 

1 ' 



J. . 



č. 8. 1878.] 



Orol, obrázkoyý časopis. 



6ľ 



vyludif na starosti a či (ažkých myslienoJc 
plA^ obUčigii jeho. 

„Nlei 8i 80 mnou spokojaým vo vlastí 
svojej^ Aurel? Prečo si zo dňa na deň zá* 
dumčivejším a smutnejším?^ 

„Ty nie si mi oddaná, Oceania." 

„Zase výčitky, ustavičné výčitky. Povedz 
mi, koho som tu v Pešti vyznačila mimo 
teba? Žiadneho gavaliera pozvanie k soireé 
som neprijala, mimo tvojho; od žiadneho som 
dary neprijala, mimo teba a žiadnemu som 
eäte okolo krku nepadla mimo teba." 

r 

A tu celkom na spôsob herečky padla 
Aurelovi okolo hrdla, vyobjímala ho a dlho- 
trvajúcim, vrelým bozkom zamkla výčitky jej 
rob'iacie ústa jeho. 

„Oceania, život môj I" zaupel Aurel omá- 
D^^ný, Ja chcem, aby si ty výlučne leij n?ne 
samému patrila. Na koho sa ty mimo mňa 
usmeješ, toho ja zavraždím; koho ty mimo 
mňa vyznačíš, toho ja prekolem ; koho . , . ." 

„Dost, dost, pre Boha!" pretrhla ho vo 
vyhrážaní Oceania. „Či šampanské vínko bo- 
voi:í z teba a či chceš príst a mňa tiež chceš 
priyiest o rozum ? Hahaba, ty si počínaš jako 
Othello. Bi^ly Othello, hahaha!" 

„Ty 8i zo mňa smiechy strojíš? Tys ukrutná, 
Oceania! Smiluj sa nado mnou^.smiluj nad 
biednym srdcom mojim." . 

„Aurel, uspokoj sa! Pozajtra odcestujem 
do Viedne. Opustím svojich horkokrevných 
krajanov a pôjdem k slimačej krve Nemcom. 
Na tých nebudeš maí príčinu žiarlivým byť!" 

„Oceania, život môj! Ostaň tu, poď so 
mnou, bývaj v mojom paláci, buď mojou 
ženou, bohyňou . . ." 

„Aurel ! Nesmiem byt ptáčkom v klietke .. . 
Mne ^e. palác priúzl^ priestor! . . . Moje lety 
idú celýiic svetom." 

A objím^úúc ^ bozk4vaJ!iic opát Aurela, 
ttadla k pianu a sladko mu zanôtila: 

„Lastovička letí, 

Má ona dva fsvety, 

Večn^ ľúbi leto; 

To speváčky obraz — 

Dnes tu, zajtra tam zas: 

Ľúbim stav ten preto. ^ 



IX. 

Eugen Turský žil si v blaženom manžel- 
stve 8 Ellou Podhorský. 

Čím viacej museli sa staraC o každodenné 
potreby, tým viacej otužovali sa vo vzájomnej 
láske, tým si boli jedon druhému vzácnejšími. 
Eugen nebral si Ellu zo špekulácie, jako to 
dôstojníci vojanakí obyčajne robievajú, aby 
bezstarostne parádny život viest mohli. Už 
to každý dôstojník za tým ide, aby aspoň 
kauciu na základinu pensie rodinnej potrebtíú' 
mohol maC so ženou pojistenú. Eugen ani 
o to sa pri svojej milovanej Elle nestaral. 
Po matke svojej mal maličké dedictvo, to 
upa^rebil ku kaucii, aby len milovanú Ellu 
svojou nazývať mohol. Z čistej a úprimnej 
lásky vzal si ju on za manželku. A Ella do- 
kázala nezkalenú a obetovavú lásku k nemu 
takže tým, že odrieknuc sa všetkého, zaňho 
šla. Ona bola jedinou dcérou bohatého grófa 
Adeodata Podhorského. Aristokratickí mladíci 
sa. len len hemžili okolo nej. Mohla si v nich 
dla lúbosti vyberať. Mohla mat bohatstvo, 
slávu sveta a ona podala ruku driečnemu 
síce, lež chudobnému stotníkovi. Eugen bol 
prvou láskou srdca Ellinho; ešte v pensio- 
nate sišla sa b nim a od prvého poznania sa 
cítilo jej srdce tak, že — „tento alebo žiadon, " 

Tento manželský sväzok všetci dôátojníci 
a jich rodiny čo vzor považovali, ctili a milo- 
vali.: Eugen bez toho mal najkrajšie výhlady 
na postupovanie vždy vyššie a vyššie — a 
Ella aristokratickým vznesením, svojim drža- 
ním imponovala v spoločností i všade, kde- 
koľvek vystúpila. Jej krása a povabtiost pri 
tak vznešených daroch: ducha, jakými vládla 
ona,, robila ju nielen obdivovanou, ale i zbožňo- 
vanou A: jej skromnosť k totnu očarila' každú 
duáui 

Láska manželského páru tohoto ešte sa 
zveUtik, blaženosť Jeho obapolná ešte väč- 
šieho stupjia dosiahla, keď Ella obdaťovala 
manžela svojho dievčatkom, utešenou dcé-^ ' 
rečkou« Nestojí to, žeby len v tichom civil-' 
nom> stave kvitla rodinná láska a blaženosť, 
a žeby táže z kola avobodne, aby sme ne- 
ríekli' bezuzdné äjúceho vojska vylúčenou 
bytinosela. Často ubytuje sa ona tam, Ide 



62 



Orol, obrázkoTý časopis. 



[C. S. 1878. 



by sme ju nikdy nehľadali; a nenie k na- 
jdetiu tam, kde by sme ju s istotou pred- 
pokladali. U vojska nebol by tak vzornú 
manželskú lásku nik hladal, jaká pútala 
Eugena s Ellou, ale ani takú nežnú rodičov- 
skú, jakú mali oni k prvorodzenej dcérečke 
svojej, taktiež po materi Ellou zvanej. Pravda, 
že zlý svet, ktorý tak rád všetko to, čo je 
dobré a pekné očierňuje a upodozrieva, lebo 
je závistou naproti nemu preplnený a pred- 
pojatý, poznamenával, že Eugen preto je ta- 
kým vzorným manželom, lebo je pyšný na 
svoju manželku preto, že je ona z grófskeho 
rodu; ona ale že od detinstva lipla za uni- 
formou. Práve vraj modrej krve aristokratky 
zvyklý maf takéto kaprice a sú celé po- 
bláznené za uniformou, ani niet jim na tom 
svete vzácnejšieho tvora, lež je ten uniformo- 
vaný. Čo sa týka tej tak velikej lásky- k prvo- 
rodzenému dieťatku rodičov týchto k dcéruške 
EUuške, to je, hovorily zlé jazyky, docela 
prirodzená vec, lebo ved toto prvorodzené 
diéta malo poručené dve výnosné panstvá zo 
statkov grófa Adeodata Podhorského, starého 
to otca svojho. Narodenie dieCafa znamenalo 
v živote mladých manželov týchto radostný 
obrat k lepšiemu, obrat k skvelej budúcnosti ; 
lebo ved dla závetu mali statky tieto rodičia 
už priam, jako diefa jednoročným by sa stalo, 
nastúpit; jestli b; zomrelo, panstvá by pri- 
padly zase Aurelovi. 

V tie časy, ked nespravodlivá verejná 
mienka takto súdila o vzornom jednom man- 
želskom páre a ešte vzornejších rodičoch, — 
bola celá Viedeň speváčkou opery Miss Oce- 
aniou očarená. Denníky po prvom jej vy- 
stúpení priam ju uznaly a zvelebovaly, ale 
to jedno jej odpustiť nevedely, že prišla do 
Viedne cez Pešt a nie naopak, Čo sa na tak 
rozhodný talent, na tak osvedčenú umelkyňu 
naskrze nesvedčí. 

Vtedy ešte nebola Viedeň s Peštou dua- 
lismu páskou spojená, vtedy nebolo ešte „spo- 
ločných záležitostí** medzi týmito dvoma kra- 
jinami ; vtedy ešte sídlo cisárov na pokorenú 
metropolu pokorenej provincie z vysoká zieralo. 

Nevolu vážnych politických viedenských 
listov vedely listy satyricko-humorističné vy- 
koristíf . Tieto namalovali ten magnet, čo Misa 



Oceaniu prv do Pešti, lež do Viedne tiahol, 
v podobe zlatom vyšívanej meotieky, rúcha 
to gálového aristokratov, maďarského kalpaku 
a ostrôh. Pikantnej tejto novinke zo života 
oslavovanej umelkyne tešilo sa zvedavé a na 
pikantérie tak velmi upriamené obecenstvo 
z celého srdca. 

Každý vedel, že Miss Oceaniu milige bo- 
hatý maďarský gróf, ktorý ju i sem do Viedne 
doprevodil a spolu s ňou v boteli „u arci- 
knieJCa Karia** uhospodený je. 

Dôstojníci vojanskí nebývajú poslední 
z tých, čo takýmto pikantériám na stopu 
dochodia. 

Tak dozvedel sa i Eugen Turský so svojou 
manželkou Ellou o tom, áno dozvedeli sa 
i to, že ten bohatý uhorský mladý, v sieti 
speváčky opernej sa nachádzajúci gróf nikto 
nenie iný mimo švagra, potažne brata. Keď 
toho istotu mali, usniesli sa manželia na tom, 
že sa tu predstavia Aurelovi a dedičnú zá- 
ležitosť malinkej, už ročnej dcérečky svojej 
do poriadku privedú. Hotovali sa k nemu 
na návštevu. 

Aurel ani najmenej nezdal sa byt pre- 
kvapeným, keď ho sestra Ella so švagrom 
navštívila. Tým viacej bola prekvapená Miss 
Oceania, doznajúc sa o tom, že Aurel má 
vydatú sestru, jejž maličká dcérečka dve 
panstvá universálneho dediča zdediť má. 

Oceania nespočinula dotedy, dočím sa 
o tejto záležitosti docela zovrubne nepoučila. 

Aurel musel jej čistého vína naliať a 
všetko na vlas vyrozpráväĹ 

Dosial bola Oceania svojho kochanka 
hmotne už hodne poškodila; veď vieme, že 
spôsob živobytia moderných umelkýň v stave 
by bol pohltiť i milliony. 

Tak oddaného a bohatého milenca by 
v celom svete nebola našla, jakým jej bol 
Aurel. 

Miss Oceania dala si predstaviť sestru 
i švagra Aurelovho, chovala sa k nim vľúdne 
a láskavé, jako k nikomu, ale zierala na nich 
chytré, nebezpečne sťa by mačka na myš. 

Nie menej však, lež Miss Oceania, boli 
prekvapení Eugen a Ella, najdúc brata v jej 
spoločnosti. E tomu bol Aurel k nim sťa by 
mäd. Predošlá pýcha jeho bola zmizla a on 



č. 8. 1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



63 



• •-» y^ -■■ ^^- .■* ^^/^\ y^ 



I 

ii 

t 

H 
B 

31 



smieril sa so švagrom svojim, stotníkom Tur- 
ským, navštívil ho a sestra na jich hospode, 
a tak sa ustálili, že keď sa z Paríža domov 
navráti, čo najmieň za dva mesiace sa stane, 
potom švagra i sestru povolá na panstvo 
svoje, aby dedictvo maličkej Elly usporiadaf 
mohli. 

Kto bol blažené jší nad Ellu? 

Oj, keby tvrdosrdcí otec bol dožil obratu 
tohoto, vidiac synovo obrátenia sa, i on by 
od meravých aristokratických zásad svojich 
bol upustil. 

Eugen nebol radosťou tak veľmi vo vy- 
tržení, jako EUa. Tešil sa obratu smýšiania 
švagra svojho, vážil si podávané mu priatel- 

(Pokračovaní 



stvo jeho ; no, zarmucovala ho pohnútka, pre 
ktorú Aurel sa tak premenil. 

To bola len Miss Oceania na príčine, to 
jest lúbost Aurela k nej obmäkčila zatvrdilé 
aristokratické smýšianie jeho. 

Ale jaké toho budú následky? 

Eugen ľutoval Aurela ; no fažko bolo po- 
môcť mu ; tažko vytrhnúť ho z rúk a sieti 
chytrej a k tomu tak peknej a slávnej speváčky ! 

Eugen žalostil a zúfal nad Aurelom, zúfal 
tým viac, bo sám počul neraz obľúbený spev 
Oceanin. 

Radil sa i s EUou svojou a šľachetné 
srdcia usniesly sa na tom, by stoj čo stoj 
Aurela z prepasti vytrhly a vysvobodily. 

e naflledaje.) 



-or^v^r',^- 



Pieseň adventnia. 



Príjď národov spasenie! 
Obnov svoje vtelenie; 
Obradujže celý svet. 
Svätodušní panny kvet. 
Bo nie z muža hriešneho, 
Ale z Ducha Svätého 
Bôh sa nám človekom stal. 
Kvet tela si z panny vzal. 
Vítaj kvet náš, vítaj kráľ! 
Vykvitaj že z Tatry brál; 
Chráň od moru a hromu, 
Mír daj srdcu i domu. 
Vôjiou pýche smrteľnou, 
Pokore spasiteľnou, 
Zabij smilnej ženy vek^). 
Zmeň na lieku hada vztek. 
Vylieč národ z nevery, 
Lží, nesváry, úžery, 
Z opilstva i márnosti 

V sile svätodušnosti ! 

V každej deve tatranskej, 
Slovenskej a slovanskej. 
Kvitni kvete nebeský, 
Svätoludský, Božeský! 



Veni redemtor gentium! 

Sv, Ambrosius, 

V každej vernej malžene 
Otvor nové pramene 
Rodu Slova rýdzeho, 
Svätodušné krásneho. 
Odej rod náš tatranský, 
Slovenský a slovanský, 

V rýdzi kroj a mravokvet; 
Odej, Bože, celý svet! 
Sadni na prestol svätý, 
Ty v pokore bohatý! 
Vekom novej milosti 
Národy rozradosti. 

Nie na súd, — na spasenie 
Obnov svoje cárstvenie 
Nad všetkej zeme vlasťou. 
Nad nebom, nad prepasťou. 
Zjav sa víťaz polnoci. 
Vo svetla zbrojnej moci, 
S verných duchov plnkami. 
Zjav sa. Pane, nad nami! 
Nie na súd, — na svätenia, 
Svojho v nás narodenia 
Oslavuj sa spevami. 
Nebies večných sboramil 

Samo Bohdan Hrobon. 



*) Srov. Zjav. Sv. Jana, 17. a 18. hlava. 



«4 



Orol, obráskoTý časopis. 



[Č. 3. 1878. 



' y y'v^^ .- ^^ 1 



Zo Slovenska do Itálie. 

Cestopisné ' obťazy od Laskomerského, 
(Pokračovanie.) 



Za 178 zlatýofa obtlržal som v Budapešti 
pre tri osoby obežné povozné lístky (Rund- 
karte), ktoré platné maly byt na čas 45 'dní. 
Človek, tí^kýmto lístkom opatrený, vystúpiť 
môže zo železničného vozňa, kde sa mn to 
zachce, a bavit sa môže, jak dlho sa mu 
lúbi ; no poznamenať treba, že o 45 dní musí 
byť nazpät v Budapeští, ináč lístok ztratí 
svoju platnosť. Výhoda je to velká a cesto- 
vanie pohodlné ; lebo kde si namyslíš, môžeš 
z vozňa vystúpiť a doň vstúpiť bez toho, 
žeby si ku kasse tisknút sa musel. 

Pretiahlo sa to trochu, kým mi poklad- 
ník súčet z frankov na naše zlatky vyrátal, 
kým knižočky (miesto lístkov) bilagom opatril. 

K nám pridružila sa i jedna pani z Itálie, 
?.torá už od viac rokov v Pešti prebývala a 
po tridsiatych rokoch v Trevise rodimi svoju 
navštíviť mienila. Hovorila mimo materinskej 
i reč francúzsku a ešte dosť dobre nemecky. 
Dobrá táto pani kamarátkou svojou, veselou 
to Parížankou nám odporúčaná, sadla s nami 
do jednoho vozňa. 

Dobré slovo a dačo k tomu zabezpečilo 
nám naše miesto po Pragerbof a celou tou 
dlhou, od 6. rána do 5. hodiny 41. minút 
večera trvavšou cestou nedostali sme nového 
cestovateľa. 

A tak pohodlne sediac pohli sme sa o 6. 
hodine ráno z Budína. 

Jaknáhle sme prebehli jask pod Blocks- 
bergom, začala sa pred nami šíriť rovina a 
objavily sa nízke brehy, z pravá vinicami 
obsadené. Nasledovaly obce Tétény, Promon- 
tor, kde zámožnejší Pešťbudínčania svoje vi- 
nice a letohrádky uiajú. V tretihomom brehu 
vydlabané sú v piesočníku chýrečné pivnice, 
kde i tak samo v sebe dobré okolité vína 
znamenite opatrované bývajú. Také sú vraj 
výborné tieto pivnice, že čoby asnaď vodu 
do nich vložil, tá sa na víno obráti. 

Dunaj odchýl uje sa vždy dial a dial. Tam 
dolu stranou leží pôvodom a menom turecká 
osada Hanžabeg. Nezadlho dobehli sme pre- 



jdúc úrodné statíiče Tárnok a Márťonvásár. 
Na rovinách tam ďalej okolo Velence stála 
r. 1848 bitka medzi bánom JellaSičom a gene- 
rálom Vetteťom ííasledujú Nýék- Velence, 
Gárdony, Ditfnyés a Stoteí Belehrad (Alba 
Regia). Krásne obšírne sú tu vinohrady 
s peknými letohrádky. Bývalé sídlo toto krá- 
ľov uhorských, kde až po Ferdinanda I. koru- 
novaní bývali králi uhorskí, má vjršše 2&.(K)0 
obyvatelov. Na námestí stíojí pomník básnika 
Vôrosmartyho. Tu sme v rozsiahlom nádraží 
obedovali a prvé hrozno jiedli, ale také kyslé, 
že mi i teraz ešte, keď naň pomyslím, zuby 
tŕpnu. Za mestom videli sme vojsko cvičit 
sa vo stavaní a dobýjaní hradieb. 

Okolo Szabad-Battyánu a Lepsénu všade 
je rovina a bohaté nivy. Za Lepséitom pred- 
stavuje sa oka pekný zeieno-modrej barvy 
obraz utešeného Blatoibtkého jazérA. Práve 
z homieho ľavého zálivu prehodíS okom ce- 
lým, 10 míl dlhým, od '/i do 2 míl širokým 
jazerom. Opodial celého laVého plitkého brehu 
jazera Blatoňského beží železnica, kdežto pro- 
tajší hornatý, lesmi, zvätáa ale vinicami, ob- 
cami, bielymi letohradmi a rumami hradov 
pokrytý breh usmievavé vykukává. Kontrasty 
krásne, výjav utešený I Je to nielen uhorskej 
krajiny, ale celej južnej Europiy najvátšie ja- 
zero. Koniec jazera z Lepséna nedohliadneš. 
Brej južný (ľavý) je plitký, homokastý. Sta- 
tok a ľudia, ktorých sme tu kúpať sa videli, 
ďaleko vnikli doň, kým jím po hrdlo siahala 
voda. Vidno z vody trstinu čnieť; pozorovať 
i malé melčiská, kde sa všakový divý hyd 
hemžil. Na samom brehu nastavané boly na 
sochách stojace, slamou pokryté búdy, ktoré 
k útočišťu slúžia ovciam cigánkam^ aby sa 
jim v čas plúšti jemná vlna nepokazila. Vo 
vode stáli a brodili veliké stáda bielych véliko- 
rožných volov, tam zase veľké čriedy ihra- 
vých koňov a v mlákach plazili sa stá by- 
volov. Na neuverenia je tu mnoho statku. 
Na rovinách nepriezračných od jazera dolu 
nevidíš domu; kde tu uzreš osamelý strom, 



č. s. 1878.] 



Orol, obrázkový 6aBopid. 



65 



na mú% A inflé iMMok A fite^y, éráéfny ftlt 
iiiM<k Jákt) to pŕ(B fiézyykléko j6 InMrosabtit- 
ttým A p^aififm ejAvOtti, tak pektiou Id j^itto- 
tvártti ŕévilitt mMévat fiemôžem^ Celok: to* 
tinA, jti2«ro a 0{nroti rodnej formy hory — 
j« kvasný. llí«ifAmi m bŕebii je viéoe na 
4roiroaýoh |)éhninoch dasky a konéa atcb 
dttíMné Mdkyt to «& iúpkt t datéka s«tt 
tlobetaauvMdi pánov. Pot^ri železnici tMillaji 
aa hotttOk fíksÍMFvftC 8á4«n(in strottidÝ : osýk, 
brezt, topolov a jalšf, ta i tu t kraba roa- 
Maveuycb. Jako terna vlny jazera ti<sbé roz- 
prestrené ležaly, tak v čaa vetrov býVájfi 
^iíbúi btiime a ďaleko, Jako to po stopách 
^videt bolo, M Mché eaaabttjií, vyhAdanjfic 
fliedci HkStm i atŕomy i istý dťuh korytiiačiek, 
koaím paprikám veltei podobBých. Známy a 
oUdbeaý Fogai poehodí z Blataa. Na homoku 
pŕOti Bió^f óka éá po Bogláŕ tastia kráBoy 
nebovej barvy bodliak, ktorý som pre v^6 
rydiloat vlakn ŕMOtmac aemohol a tá stani- 
each ko nebolo. Rastie v aeBdifl^nom počte 
a jedttotUvé blivky sú velké. 

%ó-F6k je bepaterná Btani<ra. tM vyteká 
potôdob 6i6 2 jazera a jebo týték roata^ 
aa príBtav malého pa»íka k prieehodu do 
kúpala F&rad. Terae práve iakal bielé*»£ertaaý 
ten pamíAok nk príchodafeb paaažérov^ 

Na té^ stanici na stold vniesli do vozäu 
nešťastníka, nemocného, na nohy p4iiiau^ 
t^o ~ Idcáŕa. Bezvýsledne príäel z Fflredu 
a iiel ttaatie skúmat do babnistýdh kúpi^v 
(Schlammbad), v Kesthell aa nackádzajúcieb. 

Hodnú chvila to trvá, kým prejdúc Szán- 
tod, Boglár a Komárvár^s želeanica lúéila sa 
g brehom Btotofla« Y dialke vldet Kesthet, 
stojací na aápadno- južnom konci jaaéra. Je 
to breh blatnavý« 

Pre mha poblád v tie strany tým bal dô- 
laiitejšfm^ lebo som tade pred rokámi jako 
itadenl étyríráz a síce dvakrát pedky z Bu- 
dftía na Stolní Belehrad, Yespríni, KestbeT, 
Kaaiža^ Čakturbn, Varaidín a tak de^ vniotŕa 
Horvirtskej za iest dal (čo teraz za 12 hedín) 
aom protestoval. 

Eáte som zablidol prípomfeňúf, čo sme 
prarda len z dialky na druhej straoue jazera 
T letka videli: kúpel Fured, potom na da- 
IfiMoA výbeha 6i polostarove oi^tstvo TihaĎ, 



ktoré bok) roku 1054, teía 14 rokov po onrii 
pannenskej cisárovnej Ettalgundy^ maiilelky 
Heinticha II. zaloäené. Rúmty hrada Čobtitfn 
a SigHgetu stoja na končitých už piesočná'^ 
tých, aS valkanických kopcoch. Okolo niek 
rastú Badaconské a Šomlauské vína, ktort 
Tiaei^ zanjímlijú obecenstvo jako tdetky tÉraké 
bistoričké a prfrodospytné opisy a pamätaosti^ 

Od Komárvároša nadol je kraj útla vrite* 
vaty, príjemný, lesíkaikií a vinitami vysadený, 
prívetivý a bdhatý. 

Naíslednje Kaniža, mestečko ku^eeké, ma*- 
jetné. Velkú äaat obyvateľstva tvbría žldia^ 
ktorých tu, menovite na železnici silne ^ 
stúpenýdi videt. Dói^iabli ^ne Murá-Kere^tút, 
Kottori; .tn už prevláda ^emeht bowátsky^ 
ďalt^j Eraljevac, tam stálo mnoistvo sedliakov 
dla khiju a vshladu Horvátov. Keď som 6a 
jieh pýtal: ^Jeste*li vy Horvati?^ odpovedaH 
radoitne: »A jesrao.^ Čakturfia, dosf 6umné 
kapeické mestečko, je majetkom grófa Feste- 
tiča. Z okolia Cakturne predstavajú ea nám 
horvátskiB hory. Medzi týmto ihestéčkom a 
Polostrovom prebehli sme hranicu zeme nhor- 
skejé Nasledujúce kraje okolo Polostrova: 
Friedau, GrošsBonntag, MoAgance obývané sú 
Slovincami a sú dobre obrobené^ vdmi mar- 
lebné. Pri Kettore prešli sme Moru ; ^rí Pol- 
ostrove a pozdejSie pri Ptúji prebehli sme 
Drávh. Yýhlad na juh na hranioné vreb^ 
Borvátská je uteäený. 

Práve klohilo sa sitko za átjrrské Alpir 
a osvetlenia hdrvatskej hrahice bolo imj^- 
santné. Ťáh Ivátičice a YeHcého Žlďba ob- 
javuje sa s výbehami a na upätí Yeikébo 
Žleba stojí íhalebný hrad Drakoétán v zele- 
nom rámd bujných dúbrav na zápolí ča strážca 
illirshý a nazerá smelo na roviny ptujské. 
Drakeštan je tnajetkoni vltoteneekej rodiky 
grófov Draékovičov, z ktorých jeden obstahiý 
už chlap za časov Ljudevíta Gaja skvel sa 
medzi prvými kriesitelmi n&rodkosti hoŕvat- 
skej. — Pťe nlĎa očnia precbádiftá miino 
svojej krásy mala i tú eMe cemi, že mi £va, 
a-čh živo a milo pripomínala časy tie, ksd 
sôm čiastku mladého veku trávil v mitoai, 
milom ZagOTí a ked som tamto ha tých vý- 
šinách Yelkého Žleba Idyllické hodiny tráviac, 
nadšenou dtšou vj^eral dío roVía Uhorska, 

10 



66 



Orol, obrázkový ča&opit. 



[Č. 3. 1878. 



do Slavonie, jainéiio Horvátska, sem hore 
do Štýraka po samý Marburg a na horbo- 
itýrske afiaiiiíky, mi hole Krajinské, Koru- 
tíbske atď. Čo sa všetko od tých čias zme- 
AilOi minulo, len moja rozpomieaka nie, tým 
menej ale svedkovia moji -- tamto tie skaly 
pevné a múry hradné! Modrejú, modrejú tie 
mikké obrazy, súmrak zatiera jich tmavým 
závojom a vicUna pekná posla jako vidiny 
váetky. S Bohom Radoboj, s Bohom Horváti 1 ! 
Mestečko Ptuj (Pettau) stojí na rovine 
drávskej, obklopené vinicami. V prosred mesta 
znie do oblakov 732 st6p nad hladinou mor* 
akou vysoký kopec so starým hradom a ko- 
stolom zo XIV* storočia. Pod Rimanmi nosilo 
ono meno Petovium. Tadeto viedla cesta z Ae- 1 
mony do Eomtánska. Toto neúplné 3000 
obyvatelov počitiqúce mestečko bolo volakedy 
velmi preslávené a má skvelý dejepis. Pri- 
pomeniem nektoré dátky. Petovium ležalo 
T hornej PannoniL Už r. 14 po Kr. P. le- 
žaly tu rímske légie, ktoré sa toho času 
i ď>úrily. B. 76 vystavil tu cisár Yespasian 
pomník JupiterovĹ K 68 ležala tu XIII. légia 
posádkou. Cisárovi Septimovi Severovi, ktorý 
B Parthami vojnu viedol medzi r. 199 a 203 
bol tu tiež pomník vystavený. R. 3ô4 chytily 
tu a do Istrie odviezli cisára Gallnsa s roz- 
kazu cisára Constantina. R. 378 bolo mesto 
Petovium skrz Júlia Yalensa, aríanského kňaza, 
rodeného Petovianca, obliehajúcim ho Gothom 
zradeno, prí čom katolícky biskup Markus 
zahnaný a na jeho miesto J. Valens postavený 
bol, ktorý ale r. 880 do Vhich zutekat musel. 
Roku tohoto porazil na rovinách ptujských 
-cisár Theodosius vojsko Marcellinovo, brata 
to proticisára Maxima. Mesto toto bolo od 
konca 11. do konca IV. stoletia sídlom bi- 
skupov pannonských. Sv. Viktóriu r. 308 
jako mučenník tu zahynuváí bol prvým, Virgil, 
Avarmi vypudený, bol posledním ptu)ským 
biskupom* Norský námestník cisára Valenti- 
niana IIL, Romulus, narodil sa tu. Serapis 
a Isis máli tiež tu sochy. Nalezene na klas- 
siekej pôde ptujskej mnoho starožitností, len 
sarkophagov do 100. Z toho teda vidíme hi- 
storidcú dôležitosf tohoto mestečka. Pred 
SO— 80 rokmi, keď eíte železnice nebolo, na 
tomto rímskom bojiiti znamenité virátle som 



jíedával. Teraz ame ho len tak prebriilL — 
Ptiý prípomína sa už roku 890 čo mesto. 
Roku 1253 dobyl hrad i s meptom Bela, aya 
Štefana krála. Sv. Štefan tu za nektorý čaa 
sám sídlil. Boku 1259 Uhrov zase vyhnali. 

Za Ptigou naslediiye Pragerhof ; tu je uzol 
železnice, a síce na sever hrjulecko-viedenskq, 
na západ lublano'trstskej, na východ peifi* 
budínskej. Tu pasažierí na prfďiod viedtík- 
ského vlaku čakat musejú aai 5 hodín, kým 
sa ďalej proti Trstu odvezú. 

Pragerhof je len stanica s prislúchiýúcimi 
budovami. 

Po dvanásfhodinnom vození vystierali sme 
si tu kosti a na otvorenom mieste pred prí- 
vetivým hostincom pod stromami vo večerikom 
chládku i žalúdok do hotovosti prívádzali. Tak 
veru, kde pred 1864. rokom rímske légie 
mečmi štmkaly, stmkali sme si my pivovými 
pohárami. 

Naia spoločnica, skromná, bbdá, chuder- 
lává Italianka sedela s nami za stolom. Zar 
bávali sme sa príjemne, obzengúc rozličných 
okolo nás vysedujúcich cesto vatelov a n&- 
slúchigúc dišputu mladých, okolo okrúhleho 
stola sediacich železničných úradníkov. Pred- 
met jich shovoru a škriepky bola otázka 
slovanské - maďarské - nemeckej národnostL 
Každá z nich mala svojich zastupitelov a hor- 
livých obrancov. 

My sme si umienili tu v hostinci pre- 
nocovať. Italianka lúčila sa od nás, s úmyslom, 
že o desiatej s viedenským vlakom odcestiqe 
do Trevisa. 

Dostali sme podkrovnú chyžku s yýhladom 
na blízku stanicu. Ešte pod nami trvala vrava 
a osvetlenie obsadených hosťovských stolOY, 
keď sme si lahli na odpočinok. 

Už sa mi pamäC rozvlačovala a neurčité 
myšlienky opúštaly mozog, keď ma volaco 
pichlo v prsia. Hodím rukou na miesto atten- 
táto. Pukne — a prsty mi škoricou zapáchly. 
Zapálim svetlo — a tu rozletia sa na mojom 
lôžku vo všetky strany krvolační bašibosuci. 
Jako by ma škorpión bol pichol, skočil som 
na nohy. čoby dlaňou plesol, boli sme po- 
obliekaní, hospoda vyplatená, a ponechajúc 
takmer nezohríato „Plevno^ za chrbtom, spie- 
chali sme s batožinou vystrojení do čakalne, 



č. s. 1878.] 



Orol, obráskOTý éasopift. 



6T 



kte sme ôspali nafeít, nad la&m návratom 
pMk?8p8DÚ Italiankn na bvici vystretú naill 

O pol bodiny seddi sme zase vedno vo 
noni. Ten istý spôsob, čo posavádí, dobré 
alovo a dobrý gjňi^ sabezpečilj nám po* 
hodlnosC a samotu miestiska až po samý 
Triest 

M6j pôvodní plán bol, že v PoUčanéeb 
(Piltnídb) zanecUme iel^nicu, ztade na- 
vštívime velké képde, vlastne kysM Robíč 
a ztade preideme do Horvatskej do Bado- 
bojo a tam navštívime méjho priateh. Osud 
prekazil plán, môj príatel odcestoval do kú- 
peľa Badegundy pri Štýrskom Hradci ležia- 
ceho, a pragerhofskí bašibozuci pomútili smer 
mojej cesty. Noč&ou hodinou sme sa teda 
viezli cez Slovinskú Bystricu (Windisch- 
Feistritz), Poličany, môj voľakedajší priechod 
z Viedne do Horvátska, Ponigl, Sv. Oeorg, 
Stóre. 

Žatým prešli sme mesto Cilli (Celje). 

Cilli je sídlom mohutných nekdy grófov 
Cillejských, nám z uhorskej histórie, v osudoch 
rodiny Huňadovskej, známych. Okres Gillej- 
ský, jako župa voľakedy v XV. storočí, za 
istý čas prináležal ku Horvátsku. 

Cilli je takže staré, Bímanmi a síce ci- 
sárom Glaudiom Tiborom založené mesto a 
nosilo meno: Claudia Celleja. Medzi r. 42—54 
po Erístu Sv. Maximilian, biskup Lorský, 
patrón štýrsky, bol tu jako mučenník usmrtený. 

Za Celjom prešli sme Tiiffer, Bomerbad 
(Teplice laské), Steinbrúck, odtiaľ na brehu 
Savy prešli sme stanice Chrástnik, Trifail, 
Zagor, prvú to obec v Krajinskú, Savu, Littai, 
Kresnicu, Laze, Záloh. 

Lubľan (Laibach) je falavnie mesto Kra- 
jinská s 35.000 obyvateľmi. Toto mesto som 
na svojich priechodoch jedon jediný raz pod 
večer videl, ináčq som ho vše v noci pre- 
cestoval. Polohu má peknú, výhľad na holé 
Triglav a Karavanky z južnej jich strany 
(Steiner-Alpeo) je veľkolepý. Okolo Lubľani 
sú rašeliny, a z tej príčiny stavanie želez- 
nice bolo s náramnými fažkosfami spojené. 
Nescíselné množstvo skál museli do základov 
vozit Bovina, kadiaľ teraz rašeliny siahajú, 
bola pred vekmi v dobe predhistorickej ja- 
zerom zaplavená. Že tomu vskutku tak bolo, 



dokázalo sa pred asi 5 rokmi, ked totii 
z okolitých hôr prekopávali cesto, našli ko* 
lové búdy a pod nimi rozHčné nástroje a 
všakové iné zbytky, z Indskej domácnosti 
pošle, z dôb tých, keď ľudia pre bezpečnost 
pred dravými zvermi a nepriateľmi jazerá 
v domoch, na kaloch vystavených, obývali* 
Medzi Halstatským jazerom a Išlom vedie 
železnica po močiaroch, kde hlboko pod že- 
leznicou takéto koly a zbytky ľudskej dávno- 
vekosti sa nachádzajú. Lublanská barína roz- 
prestierala sa na 4Á).O0O jutár, z neji už vySe 
polovice vysušené je. Počiatok urobili r. 1780 
pod Jozefom n. 

Lubľan (Lebljana a Ibljana) leží dľa Plinia 
na mieste starej Aemony, ktorá prináležala 
ku Pannonii a s^ade cez Petovium viedla 
cesta do Korutánska. Ptolomaeus písal ju 
Emona, Antoninus Hemona, iní Hemuna a 
Hema; i bola vraj skrz Argonautov pod Ja- 
sonom asi r. 1223—1260 pred Kr. založená. 
Asi 100 rokov pred Kr. zaujali ju Bímania. 
Boku 16 po Kr., teda dva ro^ pozdejšie 
lež v Ptuji, zbúrily sa tu légie VIII., IX. a 
XV. — Boku 51 po Kr. ustanovil tu sv. 
Hermagor, patriarcha Aquilejský, biskupa. 
Boku 240 po Kr. cisár Maximinus Thrax 
rozboril zvätša Aemonu. Boku 388 držal 
cisár Theodosius, ktorý, jako sme už pri- 
pomenuli pri Ptuji, vojská Marcdlína, brata 
proticisára Maxima, porazil, slavný vjazd do 
Aemony. Boku 400 ležal pri Aemone Alarich 
táborom ; roku 452 rozboril ju Attila. B. 554 
okrášlil a opevnil ju Narses. Boku 900 po- 
plienili ju Maďari, keď tadiaľto tiahli na 
italianské makkaróny. Boku 1210 mal tu 
Bernard, korutánsky vojvoda, peňažnicu. B. 
1270 dobyl Lubľan Ottakar český po troj- 
dennom obliehaní. Cisár Fridrich založil ta 
r. 1463 nové biskupstvo, poneváč staré už 
r. 860 s Osvaldom, biskupom Karantanie, 
zašlo. Boku 1515 obliehali Lublan odbojní 
sedliaci a r. 1584 Turci, ale mame. B. 1797, 
1805, 1806 a 1809 vzali ju Francúzi. Od 
roku 1809 do 1813 bola sídlom francúzskeho 
guvernéra provincií illyrských. Boku 1821 
odbýval sa v Lubľani známy ľubľanský ^azd. 

Pri Lubľani tečie potok toho istého menai 
ktorý bere do seba Bystrú, Bťevnicu, Hen, 

10* 



Orol, ftbráskoTý íasopli. 



[d.S.lB78. 



ZiBHaQica a Qndaälcq. Hud ns BTi^cn Biť 
äňtko. n VrcfaDfta Je I>ubluia splavná a neao- 
vala sa t pred^vaoaluj dobe Naaportiu. 
Ba ei to Die tá tfltft To4a, ňo pii stanici Sv. 
Potira Tyohodiftc, pod vcaom Pojk do jaakrno 
PwtoliiQj vtabi, pri Plamne vytaiiá a lia«d 
väjD, a pflu íCDÚe, zas« po lúátkom behu 
}«iBe od Iiojôu nídoe? Ľahko, U tomu tak, 
loko c^ý Kan Je jukybami proborf ný, o čobi 
sa i tak «ít« posdejäiQ miiiume. 

V K.nblani vatúpil w nid vlak t Viedne 
la vMtíac bez tAbo, laby sme to boli tnäili, 



lanúce t tnunáít^ fahadi ^TMaiy m, sklu 
peniny ihličatýeb stnunor. Jrmý laiúatam 
oko miiio tuéo&ia «6ts ntvwlC ai Dvmhlo. 
H<úa zvedaTOat ztfiasia mia víänT aen, i stál 
Mm na pozore, iitterajic roaw aabehiMlé 
okno FuČDQioia. A tím dial ^m utät^iie 
vycbodily predmety z raĎajäieho šera. A U 
ptaTO náa, t dialke asi pol hoddiy, t blUiosti 
nieroeho kopca, sriittly aa dony nwatai Fô- 
stQJnej (Adelabecg). Na kapá o^wäy aa 
zbytky nevelkike hndu. 

Meato Fostojná, vltatne tit apanm*^ 



môj Tflla^taný pňtf ^ Karol K«anMúay, a veaác 
M 8 nami, vyatúptl v TňflBt« nueo náého 
T^doBÚA. Ospalí infUOt alobio m& ame Dovideli 
K cel(ý túry od PragerbQfi) tí pted fostojnu* 

3a Lnblaaov preäU sne ataniou FnAoTú 
VoB, Ujjii « Rakek. Už pri FraĎo-Vejsí vy- 
atopiýo želozaiea, do Eavao. 

2a Bakokon začalo sa bňeždif, deä s nocou 
B^uiBiC a moje laibalnice m dvrhat, nad(d 
loblavý neuráitý vjhlad n&tcdko dop^ätal po- 
wdiC, iSe la na hoiicb nacbodlme; Ufzo ío< 



kopec, je äiroko dal^o zaimy pr« ukrytý 
T ňom velikánsku jadiyĎo. Keby oás ba6i< 
bosn&i z Fragaihdfu neboli vydurili, niali sma 
tiUo jaskyňu navštívit. Ja son ju pred 20 
rokmi navštívili ale presvedčený aom, Ž9 ^ 
na bola i teraz zajímala. 

Podám tu krátky popis mojoj tehdiyiiii 
n&všteffy. Pred návätovoa musí sa ceatovat*! 
hláBit u správy « taxu eložif. Oaviateua j^ j» 
nul^ velké a niuvätáie. Uy anw teakr^t boii 
átyria, žiadali ame arednie osvetlaaw a platili 



ik 8. ind.] 



Orol, obrtxk««ý ČMopis. 



Wft, jak M wm^m, Mdý & ^itíÁ. NeibMiko 
Tchodu tečie spomeiH^ý poh^- cea jfwlijňa 
tUIi^, ftl« dosf diiek^ a hlbokým ti^oni. 
Nb drubú ttranu preehodilo sa čiukom a tam 
IMtom vystupoTalo sa kreum^ chodníkom 
tiore ku otvoru. Predtým jaskyňa bývala len 
po toto okno znima, keď ojuto rpastrielali, 
priali náhodou do dlhých víakovak sa roz- 
T»tviýó«ich chodieb. Týmto otvorom prešli 
ute i. my. I pri&H une do velikej priestran- 
nej, hlinou rovno dláždeoq dvorany. Je tam 
i {droduný cMr, kredence atd., a tam ročtte 



Zft Poi^BOu MAlecbúú atawce Pqwtnmok 
a Sv. Peter. Na severo'aápade vysoká imm 
Náfloa v sloečnq žiare m pýriK i Kára oi 
ohrievalo slniečko; a ten Kars, ach je to 
divný kraj ! Kars, vlastne KrasL, tiébo Chcaaft 
nie borvatiiky chrást = dub, alo v slovMiskom 
smyale, ~ má ozaj podobu cbraati, tak re- 
fenej hampuiy na ludsk^ tvári- Sú tn doliny 
a nesčíselné, viakovej podoby, olýemu a výäky 
vrchy 1 A všetko to zo šedivého vápna, zv&tša 
holé, z čiastky malou šticatou trávou lemované 
a kde tu vfdat skrpatený &trom. Vody velmi 



tu vydržiava lad kr^jisaký z klízka í z daleka, 
toite M aviBtok pab-tma av. Hensaeora ná- 
rodnia alamost a hudbou, tancom a hodsmi, 
Ma aa tisíca ludu Uboko pod zenwi veaeU. 
My BUR M S hodiny motali sem tam, kým 
sne VDB vTdli. V Ugto jaskyne nackádaajú 
sa slepí jaäteria istého druhu a bwy t^vej, 
pod menom Proteus Atigaiftcus, klorí v kaídol* 
musenme sú eastúpaaf. Uimo týchto nachodia 
sa TO vlhkých tmavých týchto .podzemných 
dwrach všakoví Uaaai chrobáci. 



poricdku. Vápeoáic Chrastu JBJs^kovitý; preto 
voda vteká dnu do útrob a dakedy dalekA 
pod matom ns javo vychodí. V nepočetooni 
množstve na míle a míle ro^tahujú sa od 
Gorice po hreby polostrova Morei nálevnlk; 
(pitgy), iviepadiská jaskýň, alebo vidíš sa 
tshat úzke fio strmými brebami dolinky, ktoré 
beh prepadnutých potokov zoačia, V tých 
nálevoíkoch a dolinách nasbiera sa piracb^ 
smety, zem, vteká dažďová voda a tam, aU 
takmer len tam, videf bigi^é rastlinstvo il^ 



70 



Orol, obráskerý Etiópii. 



[Č. S. 187S« 



toho, jftko potrebné k zrMto podmienky je- 
ttnijá. Pri Spetíáloom opise interessantného, 
a£prá?e smatnéiio a unnjúcebo zjavu sa dálej 
bavlt neiwidem. Už som bo raz na inom 
mieste opísal. 

Železnica križaje dakolkoráz cestn, s ktorou 
zase sa síde ; rozumie sa, že pri tolkých do- 
linách a yrchoch i vela jaskov a násypov pre- 
fst musí. Sú tu i ohromné ploty a ohrady 
vystavené, aby železnicu pred sĎahovými zá- 
vejami a pred „bórou^ chránily. Lebo, ač- 
práve Chrást víno a olivy na južnom svahu 
rodí, preca tu n^éra,'' severní vetor z tyrol- 
ských a karavankových velikááov i snahu na- 
vláéi. Kontrast medzi teplotou a zimou býva 
tu velmi citlivý a vetry tu ležia táborom. 

Na ukážku, jakú garazdu Ghrastom vetry 
tropia, nech slúži tá okolnosf, že pred da- 
kolkými rokmi výchor z Rieky do Trstu le- 
tiaci vlak z násypu do mora ztrepall 

Pôda Chrastu zriedka je zápolistá; vá- 
pennáky jeho sú obyčajne lebo v roztrúse- 
ných, alebo vkopených, rôznej velkosti mrvoch. 
Strakatá jednotvámosf I Hlavnie charakteri- 
stikon Chrastu je tá okolnosť, že na Ďom 
účinky pluhu nikde nevidíô. Chrást a pluh 
sú velmi sebe odporné pojmy. 

Čím dial sa juho-západným smerom k bre- 
hom jaderským blížia, tým viac pozoruje oko 
tvoje medzi hrana<^mi skalami na príhodných 
vrSkoch väžičky pozorovacie, pozostatky to 
dávnych, zvätáa rímanských dôb, stavané proti 
návalom barbarov, ktoré ale ďalším podmaĎo- 
vaním sevemích národov vždy ďalej a ďalej 
na sever postrkované boly. 

Za Sv. Petrom nasleduje Horní Lesec, po- 
tom Divaca, jako vidno číro slovanských mien 
osady, Slovincami obývané, ktorí ale i italian- 
skym jazykom vládzu. Mimo tých nachodia 
sa v okolí: Storje, Samarie, Podbrežie, Po- 
vier, Tábor, Orleik, Lipica, Trebič, Gabrovica 
atď. Za Bivacou vidí pozorovatel na severo- 
západe vypínať sa 10.000 stôp vysoký Trí- 
glav, ktorému som sa pozdejšíe bližSie z koru- 
tánskej doliny Gaili, od chrbta na hlavu, pri- 
zeral. Je to hrbka o 2000 stôp vyššia jako 
naša Lomnická. No a to je tiež pekná hrudka. 
Pri Diváci nachodia sa tiež, aďcolvek od Po- 



stojnej menej pekné, ide preea interoBBaatiié 
jaskyne St. Kanzianske. 

Nasleduje Sessana a Prosieka. Pri Sessane 
križuje železnica hradskú cestu, ktorá sa tu 
na blízky, nad Trstom panujúci vysoký vrch 
Občinu poberá. Nám oproti čneje z toho 
skalnatého mora rozmrvených vápenákov do 
neba okrúhla yäža, ďaleko viditeľná; má to 
byt väža nad vodovodom do TYstu vedúcim 
vystavená, čím bližšie k Trstu, tým kn^šie 
qavujú sa letohrádky obyvatelov Triesta. 
Všetko to už nízkymi krovami a celým zo- 
vňajškom podnebiu primerané, od našich od- 
chodné byty. Že letohrádky? To veru každému 
nápadné sa zdá byt, lebo radšej v lete bývat 
budem tam dolu pri morí v Trieste, jako na 
týchto tak málo poetických chrastavých vý- 
šinách. Nuž ale človek už raz obľubuje si 
rozmanitost a čo to hneď k horšiemu, keď 
to len nenie povšedné. 

Do očú padá vo Sessáue pekný, múrom 
obohnaný a brečtanom husto porastený hrá- 
dok. Tento skvostný byt patrí memíkovi, ktorf 
si ho železnicou, nim z Lublane do Trstu 
stavanou, vyvozil. Veru vskutku utvoril raj 
na tých bladých skalách a krásne hrozná len 
sa tak holenkaly kolo neho. 

Po krátkom behu došli sme do Nabreziny. 

Šesf minút pred siedmou raňajšou sme 
došli a osemnást minút sme išli ďalej. Medzi- 
tým pred nami pohol sa vlak do Udine a 
Benátok, lebo sa tu železnica rozuteká do 
Tríestu na lavo; do Benátok na pravo. 

A tu lúčila sa naša stará pani spolu- 
cestovatelka, Elisa Bresciani, s velkým stra- 
chom, lebo vše opakovala a obávala sa o svoju 
batožinu, ktorá ináčej odovzdaná a dobre 
opatrená bofau Ujistovanie, tešenie málo pla- 
tilo; ona sa len vše a vše obzerala sa bato- 
žinou jako zajac za kapustou. Konečne ja 
kondoktor, keď už odcenkali, dlaňou pomáli 
síce, ale určite do voäka Ttlačil. A iueh, 
jedno pokynutie — a tašla do jej rodnieko^ 
dávno nevideného Trevisa, nami pravdepo- 
dobne ostatníraz videná. 

Dakolko menšín od stanice Nabrezinskej 
porozdvojí sa železnica na brehu ešte nevída- 
ného mora, i nasledujú preborené priekopy. 



č. 8. 1878.] 



Orol, obrázkový časopis. 



n 



v týiok priekopáeh sú MrMnjr a týmito itrbi- 
naini poprvé vidíš — more. 

Jaký to krásay vyžiadaBý pohlad! A e&te 
pre toho, čo ho po pr?ýraz oarel Tén cit je 
tvrdo opfsat. 

Hlboko pod tebou teží tá, len nebom 



končiaca sa zele&kastá rovina, a na nq biele 
lode Bern tam sa pohybiqú. Z lava brehy 
Istrianské tratia sa na juh za Gapo ď Istriou^ 
Y zátoke na lavo rozprestiera sa v polo* 
kruhu mohutný, veselý, živý Trst (Triest). 

(Pokračovania nasledive.) 



•r^^^A^yS^^y^L^"^^^ 



VyhnancL 



Hrad Matúšov vysoko čnie, 
Na ňom dávne sedia veky, 

Z jqieh iera ozvena znie 
V dolinách i pod oblaky — 

Zašlej slávy nášho rodu 

Z Časov Považia vojvodu. 

Teraz to tam zle nedobre, 
ZákoniUci v radách sedia, 

Krivda jasá, pravda žobre 
A t^, čo sklonit nevedia 

Od ciest rovných pravdy, práva, 

Trpký kalich jim zlost dáva. 

Bola čelad — šestorica — 
y tfšku slovenská rodina, 

Jej vždy bola sta zornica 
Čistej ludskosti vidina 

Plniac svätú vôIu neba 

Tak, jak pravým ľuďom treba. 



Vyhnali v sveta äiriay 
Od vôd Váhu ju za Dunaj, 

Aby jej preély vidiny, — 
Za pravdu štát, vzali jej raj ; 

Váh ju niesol vfchry h«aly — 

Za Dunajom jej ustlaly. 

Jak ptáci hromom zplaéení 
Sedia v kôpke na Dunaji, 

Zostávajú pravde verní, 
V rovnq žitia jich kolaji ; 

I tu sú zvestonmi pravdy. 

Aby Slovák nemal vady. 

Oj, pánkovia, málo ludí 
Nezlomných ste vídavaH, 

Ked myslíte, žeby bludy 
Vaše silnú šij zlámaly, 

Keď i otec v hrob zaľahne, — 

Ešte synčok vždy zostane! 



eO^v0»- 



J. š. 



FEUILLETON. 



Pes. 

Povesť od L 8. Turgeneva. 



(Dokončenie.) 

„Videnia skutočne prestaly a noci mal 
som už pokojné, — no poshovte, celému 
kúsku eite nie koniec. Začal môj Trezoruško 
rast — stal sa z neho ozaist hodný odzgan. 
Tlstochvostý , fažký, vislouchý, gambastý, 
opravdový ,nil-avanc" ^). A pritom bol mi 



^) Nil-avanc =r francúzsky výraz, jaké Kapi- 
tonyč rád npotrebige, jako Šaríáania, ktorí 
za každým tretím slovenským slovom upo- 
trebia nemecký al^bo maďarský, ba i latin- 
ský výras* 



oddaný kromobyčajne. Poľovačka v načom 
kraji planá: predsa však, ked som si zado*- 
vážil psa, svedčilo sa mi zaopatril sa i ii&- 
tičkou. Začal som sa ja so svojím Trezorom 
túlaC po okolí: didcedy zajaca podiiboeš (a 
honil že vám on tých zajacov. Bože môj t), a 
dakedy i prepelku alebo divú kačicu. Hlavnie 
bolo ale to: Trezor odo miia ani na krok. 
Kde ja, tam i on: ba i do kúpeľa som ho 
sebou brával — tak veru I Raz jedna z našich 
pani susied kázala ma pre toho istého IVe- 



V2 



Orol, obrázkoTý časopis. 



[6. «. Ifi78. 



sora z hMtovskej i^by vyriest) le&že som ja 
taký haraj narobil, že aom jej vtetky sklenioe 
potrepál. Baz, bolo to v lete ... A poriein 
vám: sQchota bola vtedy taká náramná, že 
nikto jej podobnú nepamätal; v povetrí ani 
to nie dym, ani to nie hmla, páchne za po- 
horeninou, hmla, slnko jako kula rozpálená, 
a CO prachu — neprebiješ ho! Ľudia, roz- 
daviac ústa, chodia sta vrany. Zunovalo sa 
mi doma za okenicami zatvorenými tak usta- 
vične sedieť v nflgúplnejdích nedbalkách, a 
práve i borúeOBt začínala popúétat ... I diel 
som ja, pánovia meji, k jednq* susedke. Bý- 
vala táto moja susedka vecstu ďaleko odo 
mňa — a bok veru dobročinná dáma. V mla- 
dom, ešte kvitnúcom veku mala zovňajšok 
velmi pôvabný; iba mravu bola nestáleho. 
To je ale u krásneho pohlavia nie chyba, 
ba ešte ku potešeniu slúži. Dotackal som sa 
ja do jej krýlca '), lenže sa mi až priznojnou 
zdala byt táto prechádzka! Nič to, myslím 
si, občerství ma teraz Nimphodora Semenovná 
brusničnou vodou, ba i druhými ochladkami, 
a už som khičku do ruky bral, keď odrazu 
za uhlom čeľadnej izby povstalo šuškanie, 
vresk, krik chlapcov. Obzerám sa. Hospodine 
Bože môj ! Wosto na mňa valí sa ohromný 
ryži*) zver, ktorého som na prvý pohlad ani 
za psa neuznal: otvorená tlama, krvavé oči, 
srsC dúbkom .... Nestačil som vydýchnuť a 
to čudovisko už vybehlo na krýlco, spalo sa 
na zadnie dlahy a prosto mne na hruď -- 
jaké položenie I Dobre som nezamdlel od 
laku, ani rukou som nemohol pohnút ; ohlúpel 
som docela . . . vidím len strašné biele kluky 
pred samým nosom, červený jazyk, všetok 
samá pena. Lež v tom okamžení druhé, temné 
telo vznieslo sa predo mnou jako lopta — 
to ti môj holúbok Trezor zastal za mňa, a 
jako pijavica pripäl sa na g^or tomu zverovi, 
ktorý zacbrypel, zaškrípal, a klesol nazad . . . 
Tu sa ja vrútim do čeladne) izby a stojím 
bez seba celým telom opretý o zámku. Na 
schodoch medzitým stála patália zúfalá. Začal 
som kričat, volat na pomoc; v dome splašili 

^) Krýlco = schody, obyčajne na spôsob na- 
šich malohontských kornácov; vchod do 
domu, kde sa s vozom zastane. 

^ Ryži = takej srsti ;^ko líška. 



sa všetcL Nimphodora SéawoVná 
8 rozpustenými závitkami vlasov^ na dvove 
krik a zrazu slynio: nepnsC, nepasf^ zapri 
vráta! Otvorím dvore — tak tichučko -^ 
hladím: čudoviska už niet na krýld, ludm 
v neporiadku behajú po dvore, ŕcMdiáňigú 
rukami, dvíhajú zo zeme polená, jakoby sa 
boli potúžili ^). Do dediny ! do dediny utekal ! 
vťestí ' nejaká žena v kyčke ^) neobyčajných 
rozmerov, vytrčiac hlavu vyhliačkom '). Vy- 
šiel som z domu« Kdeže Trezor? A v tom 
zazrem môjho osvoboditela. Išiel od vrát 
chromý, všetok dokúsaný, v krvi .... Čože 
je to konečne? spytujem sa sluhov, oni sa 
však neprestane kruto po dvore jako za- 
horeli. Besný pes! odpovedajú n^i: grófsky; 
moce sa tu od včera.^ 

„Mali sme suseda grófa; ten vám dal 
nadovážat z cudzozemská prestrašných psov. 
Zhyby pod kolenami zately sa mi triasC; 
skočil som ku zrkadlu pozrfef, Ži som nie 
uhryznutý? Nie, chvála Bohu, nič nevídal, 
len tvár, naturálne, celá mi je zelená; Nim- 
phodora Semenovná ale na diváne leží a 
kloká jako sliepka. Ono sa to ale dá i po- 
chopit: predne nervy, potom citlivosĹ No 
prišla ku sebe a zpýtala sa ma slabuškým 
hláskom: či žijem? Hovorím, žijem, i Tre- 
zor, môj zbavitel. — Ach, hovorí, jaká šla- 
chetnosC ! A hádam ho besný pes zadusil ? — 
Nie, hovorím, nezadusil, ale ranil hodne. Ach, 
hovorí, y takom prípadku treba ho naskutku 
zastrdiť! — Nie, hovorím, ja na to nepri- 
stávam; pokúsim sa vyliečit ho. Y tie časy 
Trezor začal sa škrabkat na dvere; už som 
mu chcel ís( otvorit .... Ach, hovorí, čože 
robíte! Ved nás všetkých pohryzie! — Pro- 
sím, odvetil som, jed tak skoro neúčinkuje. — 
Ach, hovorí, jak že je to možno ! Vy ste po- 
chabé huby pojedli ! — Nimphočka, hovorím;, 
uspokoj sa, maj resón t) . . . Ona však rázom 



*) Potúžili = podnapili. 

-) £yčka = zaáma ozdoba hla/ry i na Slovea^ 
sku, nsgmä v Novohrade. 

^) Yyhliačik = malý oblôčok, ktorý je vpra- 
vený vo veľkom a môže sa otvorit i za- 
tvorit, či odtisnút i zatisnút; r. sluchovoje 
okno. t 

^) Resón, vlastne raison := rozum. 



č. 8. Í878.] 



Orol, obráckový čkiopU. 



73 



zákriéí : idte, idte priam s yeSou pťotitMu 
tižlou ! — Mem, boTorfm. — Priam, hotorí, 
v túto séktiikhi ! Odptutaj sa, hovorí, zbojník, 
a na déi sa mi neopováž nikdy viat^.ukái^tl 
ly sám žbesniét aa môžeš. — Veľmi dobre, 
pani, boTorím ja ; Ičm mi dajte ekypáž, lebo 
'sa ja teraz peiky domov fsC b^ím. — Dát, 
dat mu koč, bjiatov, drožky, So chce na 
svete, l^n aby sa čfm skorej prepadol. Ach, 
jaké oči i atib, jaké má oči ! Á s tými slovami 
zo svetHce von, a slúžku, s ktorou sa faretlá, 
ftink po Ifei — a Sly6fm, že jej zase zle 
prialo. — A éi mi uveríte, pánoviä. Či nie, 
lenže som ja od toho Božieho dĎa s Kimpho- 
do^Ďu Semenovnw vietku znáraost prertiSíl ; 
a po zralom uvážetií véetkycft vecí nemôžem 
nedodat, že i za túto okolnost zaviazaný som 
môjmu druhovi Trezoroví vďakou aŽ po samú 
hrobovú dasku.^ 

;,Nuž, pánovia, kázal som ja zapriahnut 
do koča, usadil doň Trestora a odišiel domot. 
Doma som ho poobzeral, vyumýval mu rany 
a pri tom rozmýdlal: odveziem ho zajtra, 
kadenáhle svitne, ku babe do Jefremovského 



mfiäík: pofiopce nad vodou — drohí však 
roskMajú, že do nej hádáciu slinu púšte — 
dá vypit, a jakby rukou sníme besnotu. Práve 
dobre, mysMra si, v Jéfremove si dám žito 
seknút: to je proti prelaknutin dobrý pror 
sriedok, lenže, roimmíe sa, nie na mkO; ale 
ná sokolku^ ^). 

„Kdie že je to miesto — sokolok?'' so zdvo- 
ľÚM zvedaioston Z|)ýtal sa pán Pbinopleiitov. 

i, A neznáte? Páčlei práve toto miesto 
iia pi&sti, podh palca, kám z rožku tabak 
nasýpajjú a ztáde bo i S&upajú — la tiiná! 
To je fň púšloní krve prvý pnúkit z t^ prí- 
činy — povážte vec ale sami — , že z ruky 
pfjde krev žilná, t« je oha však roailíl*aná, 
foaohrlata % Daktorí to nevedia a neumyjú ; 

^) Sokolok, sokolec = miesto medzí pblcom a 
nkazovacfm prstoď, nie na dfami, ale na 
zpflkrtdce. 

^) Pri púšťaní krve alebo sekaní žily dáva sa 
patríčnénm nejaký predmet do ruky, ktbrý 
on palcom a ukazovacím prstom v ustavič- 
nom pohybe ndrž^je, aby sa, pódfa Kapi- 
tónýča, kUBV rozihrtfla. Často som vídal t%to 
procednru i ja. 



kde že by to oni znali, daŕmtíjeä!, n^mčfir|i ! 
Kováči sa v tom lepšie vyznajú. A jakí jesto 
obratní! Nadstaví dláto, mlatkom tiikne — 
a hotovo I . . . Nú^, pánovia, kým kottí ja ta- 
kým činom ťozmýŠIál^ tam von ša zatknelô: 
prišla, reku, bódiiia odpočinku, lafrňeih ii 
ja do postele, a Trezor, rozumie sa, tiež ti. 
Lenž^ už či od faku, éi od sparná, od bÍAi 
alebo Cfd myšilétiok, ntméíem zašpaf iiiýákýhi 
koncom! Taká IcliVost má napadla, že to ani 
opísät nemožno : i Vodu som pil, i ókiénVo 
otvoril, iíta^ítárŕe „Eaáiárin^kéliO'' s talian- 
skymi variáciami zahral .... hié ! durí, tíiftfá 
ma von z iiA>y — tak veťnl Napókoíi éóta 
sa odhadlal: vezmút hlävííicu, plrikŕýVadf6, 
plachtu, zÉibral som sa cez äad do séeíidrtfé 
a tam ôom sa rdzlóžil na sene. I btflo nit, 
pánovia, ták príjemne: noc tichá, pretíchi, 
len kedy teÁj vedierok jakoby ženskou rúčkôh 
prejde ti po Mci, sviežosf taká; seno páchne, 
ani tvoj čaj ; svrčky vyspevujú ; tam prepelka 
odrazu zahriema, a tý cítiš, že i jej, furMčké, 
dobre v tej rosičke so samčókom sedibC . . . 
A na nebi taká veleba: hviezdičky trbliecu. 



újezdu. A tá baba — starý podivuhodný alebt) chmárka priplýva biela, bielá jakt) 



vata — no i tá léda lenže sa hýbe . . .^ 

Pri tomto mieste rozprávky Škorevfč ký- 
chol; kýchol i Khiaŕevič, . ktorý nikdy á v ni^ 
Čom neôdstával od svojho spoludŕuha. Antóíi 
Stepanyč schvalújúc! póblkd hodil na obocílí. 
„Ležíúi Bi ja ták, páhovia, pokračováS 
Porfirij Kápltôtiyč, a ueAe vám usúGC úé- 
môžem. MyšKetaký sa mi v hlavé rojily aiál 
včely; rozmýšľal som ale zvätša o vélé- 
múdrosti: íe jak äme to tM Pťóthoŕy^ 
oz^jsne vys^ietil stranivá tej výstrelky, ^ 
prečo sa to méfiotiťé só knúou tákédiVf 
dqú . . . Divím sa najmä preto, že ani býM 
z toho nechápem, — Tťezomškb älé, ňaú^ 
tený na šedé, tu i b záékirä: "vfdiio, ie ho 
rauy bolia. A ešte vám p^erHém, čb mi spaC 
nedalo — vy neúvt^rite : mesiac t Stojí prosté 
predo muott taký ókTúhfy, veľký, fltý, ploský, 
á zdá sá tni, že sa pfeMta sé mnbú, vehí 
Bo2e! a tek opovážlivo, dotfetávo. I jtizyt 
wm mu Aai^^on vy^Ikzil, Veťu prftVdli ! ^u^, 
čože ši taký, mysKm si, zvedavý? ObrtKitti 
sa mu chrbtom, a on ti mi do ucha lezie, 
na šiju mi svieti, tak ma obstupuje^ '<ih- 

11 



74 



Orol, obrázkoTý dasopia. 



[Č. B. 1876. 



klopnje ani dáždom ; otvorím oči — čože ? 
Bylinôčku každú, každú mizernú chvojčičku 
Y sene, pavočinkn najnepatrnejšiu tak mi 
uka^Quje jako na dlani! Na — vriô — P^* 
zeraj I Niet pomoci : oprel som hlavu na ruku 
a pozeral. No ináče ani byt nemohlo: mal 
som oči jako zajac; i tak sa vydúvaly i tak 
Toztváraly, jakoby jim ani vedomo nebolo, 
čo je to spanie. Tak sa mi videlo, žeby som 
. sjiedol všetko tými očami. Vráta na seniarni 
otvqrenó dokorán ; na jedno päf verst do poJa 
vidno : i svetlo je i nie, jak ono to voždy 
býva v mesačnú noc. La, hladím ja, hladím — 
ani len neklipnem . • « Naraz ale zvidelo sa 
nM, jako keby sa bolo niečo mihlo — ďaleko, 
ďaleko • . • . práve tak jakoby sa mi volaco 
marilo pred očami, Prešla chvilka : zase tôiia 
prebehla — už trochu bližšie; potom zase, 
ešte kúštok bližšie. Čo to môže byt? myslím 
si, zajac, či čo? Nie, hútam, to' bude trochu 
vätšie od zajaca, ba ani taký beh nemá. 
Hladím : zase sa td&a ukázala, a hýbe sa iiž 
po výhone (a výhon od mesiaca obelel) jako 
velký čierny bak ^) ; jakiste zver : líška aJebo 
vlk. Srdce vo mne zabúchalo . . . čoho že sa 
mi ale bolo lakat? Či v noci dost všakových 
zvierat nebehá po poli ? No zvedavost je ešte 
kde horšia od strachu; podvihnem sa, oči 
vytreštím, a naraz ochladnem celý, tak ochlád- 
qem, jakc^y ma boli až po uši do ladu za- 
hrahali, a prečo ? Hospodin vie ! Vidím ale, 
že tieň voždy rastie, rastie, a prosto na se- 
jmr^h sa valí .... A tu mi je už docela 
zrejmo, že je to iste zver velký, hlavatý . . . 
Letí jako víchor, jako kula ... A to . . . a to 

dnešní besný pes I On on ! Hospodine I 

A ja sa vám pohnúf nevládzem, skríknut 
wmôžem.... Pribehol ku vrátam, zaiskril 
očami, zavyl — a po sene prosto na míial" 
,,Zo sena ale, jako lev, môj Trezor — 
už ti je tu! Oba sa pochytili za pysky a 
jako klbko o zem! Čo sa tam už dialo, čo 
nedialo, nepamätám, iba na to sa rozpomínam, 
že ^om tak, jak som bol, na zlomkrky skočil 
ponad nich, a do sadu, a domov do spalne ! . . . 
Dobre som sa pod postel nevopchal — čože 
i(s\ém tajíf? A jaké skoky, jak6 lansády po 



aade som vyvádzal 1 Tuším by ma ani prvá 
tanečnica, čo u imperátora Ni^oleona y deft 
jeho anjela ^) tancige, nebola dohonila. Eade- 
náhle som ale trošíčku k sebe prišiel, priam 
som celý dom na nohy zducil: rozkázal 
všetkým ozbrojit sai sám vzal šablu a re- 
volver. (Uznám, že som tento revolver hneď 
po emancipácii kúpil, viete, na každý pripa- 
dok, — lenže sa mi taký namanul beštia 
roznášač, že zo troch nábitkov neomylne dva 
zlibajú). Sohnal som ja teda toto všetko do- 
vedna, a takým manírom sa nás celá hromada 
vypravila s kolikami a lampášmi do seniame. 
Pricbodíme a voláme — neslýchat nič; vo- 
jdeme naposledok do seniame. •• A. čože vi- 
díme? Leží môj biedny Trezoruško mrtvý 
s rozhryznutým gágorom — a o tom pre- 
kliatom ani slychu, ani vidui^ 

„A tu, pánovia, reval som ja ani teliatke, 
a nehanbím sa vyznat, že som sa hodil na 
môjho už po druhýraz, tak rečeno, spasitda, 
a dlho som mu bozkával hlavu. I zotrval 
som v tom položení do tých čias, kým ma 
nepriviedla k pamäti moja stará kluciarba 
Praskovia, ktorá tiež pribehla na haraj'' ^). 

;,Čože sa vy, Porfirij Eapitonyč,'' pre- 
hovorila ona, „pre jednoho psa tak moríte? 
A ešte i prechladnete. Bože uchovaj ! (Vehni 
som bol na lahko oblečený.) Keďže ale tento 
pes, ktorý vás spasil, života je pozbavený: 
tak sa to môže preä za velkú milosf počítaĹ^ 

„čo som i nebol jednej mienky s kto- 
čiarkou, predsa som išiel domov. Psa bes- 
ného však na druhý deň posádkový vojak 
zastrelil. To mu hádam už tak bolo sádeno : 
prvýraz v živote ten vojak z pušky vyp^Uil, 
čo i mal medalu za dvanásty rok'). Hlá, 
takáto udalost nadprirodzená stala sa ao 
mnou!" 

Rozprávač umíkol a začal si vybíjat dýmko. 
My sme ale väetci popozerali jedon na dru- 
hého v pochybnosti. 

,,Vy ste hádam velmi spravodlivého ži- 
vota, '^ začal pán Fhinoplentov, „tak na od- 



}) Bok zr škvrna, fľak. 



^) Deň anjela = deň menovia, me&oviny ; svia- 
tok mena. 

^ Haraj, haráš zz krik, ľarma. 

') Dvanásty rok = 1812, v ktorom bol Napo- 
leon I. porazený. 



č. 3. 18T8.] 



. .-. •> y\.^ -— 1.^ -, < 



Orol, obrázkový časopis. 



75 



ptoto, mzdo . . .^ Na tomto slove sa zajiknol, 
bo Yidd) že sa líoa Porfiria Kapitonyča i na- 
duly i začervenely, a oči rozsršily — tak 
naraz vybuchne človek .... 

„No jestliže dopustíme možnost nadpri- 
rodzeného, možnosť jeho zamiešania sa do 



každodenného, tak rečeno, života,^ začal po- 
znovu Anton Stepanyč: »jakýže teda úkol 
následkom toho musí hrat zdravý rozstidok ?'* 
Nenašiel sa nikto medzi nami, čoby mu 
bol niečo na to odvetil — a ostali sme jako 
predtým v pochybností. 



Z pozostalých rukopisov f Bohuéa Nosáka-Nezábudova. 



■*^-Or<>''>rv^ 



Šach — mat t. 



n 



L 
I on!" 



Prvý november roku, v ktorom padla hlava 
Ludvika XVI. v obet zúrivej rozjatrenosti 
ľudu a z neho zfercovaného úžasného „blaho- 
bytnäio výboru," — v ktorom divá vojna 
rozpustilých Sansculottov oproti umeniu jako 
i spojencom álachty, vyzdvihnúc akadémie a 
učené spolky, zboriac najdrahocennejiie po- 
mniky starožitností preto, že upomínaly na 
monarchiu, vandalským spôsobom stvoriac 
vyzdvihnutím náboženstva z ústavov umenia 
ústavy zdivelosti a zhov&dilosti, vrútíac na 
miesto jemného ténu do apoločenského života 
peknej Francie tú najsurovejšiu nemravnost, 
sríedave ukazovala na javisku dejepisu scény 
besnoty a brutality, — prvý ten november 
doniesol Parížu deň chmúrny a trúchlivý. 
Z hustej hmly, ktorá tlačila sa nízko do ulíc, 
romonil drobulinký daždíčok a pôsobil citlivé 
chladnovlhké povetrie. 

Jako temno na oblohe, tak temno, pusto 
vyzerá i po ulicach tohoto, ináče na najroz- 
manitejšie scény života bohatého, svetového 
mesta. Bolo skoro desaf hodín, ale živosti 
pribývalo lebo velmi málo, alebo nič. Slnko 
predieralo sa kde tu cez husté závoje dvíha- 
júcej sa tmy a osvietilo na Čas pusté ulice; 
ale zhroziac sa tohoto, viac hustými pomní- 
kami posiatemu cmiteru podobného mesta, 
skrylo zase svoju tvár. Istá desnota zmocnila 
sa celého Paríža. Obyvatelstvo lepších vzde- 
lanších tried, utiahnuté v napnutom zimnič- 
nom chvení, očakávalo, jako obyčajne, krvavú 
devisu dňa. Nestanem sa ja dnes obetou 
úžasnej panujúcej sústavy. Či strašné tváre 
a krvavé ruky rozbesnených Sansculottov ne* 



udrú na moje meno pečat podozrenia a ne- 
zavlečú ma pred tribunál bezmilostných re- 
volucionárskych súdov? Či verejná listina 
proskribovaných nevriadi dnes i moje meno 
medzi svoje nevinné obete? či prenesiem 
moju hlavu na vlastných plecach až do ve- 
čera? či asnad odíŕkne na krvavú podDahu 
úžasnej guillotiny? Tieto a tým podobné my- 
šlienky zínochovaly sa sŕdc šlachetnomysel- 
nejáích osobností a nútily s bolastnou ne- 
jistotou vyčakávat konca v utiahnutosti a 
úktyte. Podlost, nedôvera, špionstvo, upodo- 
zrievanie, násilie a ukrutnosti rozplaäily obe- 
censtvo najživších dakedy ulíc, zvládte keď 
pred štyrmi dňami zákonom dekretované bolo 
zkrátenie súdobného pokračovania oproti po^ 
dozrelým. A kto tu všetko nebol poďozrelým 
v tomto čase úžasného terrorismu a tyran- 
stva ? — Etokolvek skrze rod, majetok, u£e- 
nost alebo iné nároky sa vyznačil, alebo sve- 
dectvo verného občianskeho smýélania, ku 
ktorého dosiahnutiu, mimochodom rečeno, 
požadovalo sa jako „eonditio sine qua non^ 
dokázanie súcosti skrze nejaký výkon naj- 
rozpálenejšej jakobínskej besnoty preukázal 
v stave nebol, bol jako „podozrelý'' bez 
okolku súdu vydaný, a bez vypočutia sved- 
kov a nejakej obrany, satelitami za vinného 
uznatý i odsúdený. A výrok ? Doživotný žalár 
alebo smrt. V tomto hroznom stave obloženia, 
ktorého srediskom bol Paríž, dušou bezcitný 
Robespierre, svíjala sa jako v smrtonosnej 
sieti celá Francia, najviac ale jej sídelné 
mesto, ktoré svojou pustotou podávalo obraz 
ztiesnenia. Či môže to vyzerať ioáče v meste, 
v ktorom zúri zo všetkého citu ludského vy- 
zlečený žralok? Či môže vziaf na seba po- 
dobu inakšiu, jako podobu povestného pu- 

U* 



• I 

4 • 



76 



Orol, obrázkový čnsopis. 



[C. 3. 1876. 



%• '.^■^'^ %•>• ••"s 



■^ ^ \^ B/'ha'*«#k^^««/^> .^ \^ ^^ ^^ 



Btétu) l^bjrrinliii), )ceď aícUj y ^0I^ po luäskfj 
krvi žfžnivý, tisíce nevipnjch obetí pozadu- 
jócii ipQc a v)4du svoju pa katov opierajúci 
Minotaarus ? 

Nie! 

Nebolo možno ani tu. 

Ulica orleánsky sídlo šlacbt;^ ktorá sa 
yätším dielom teraz vysťahovala, bola naj- 
pustpjšou. Jakoby všetko vymreté bolo bý- 
valo. Pekné domy zdaly sa byt pomníkami 
hrobov, nemým výzorom svedčiac o sláve 
týdh ktorých meno. nosia, fiiohaté výj^la4y 
veD^olepýcb ^upectví s^ sklepov boly hrubými 
žeiifzi)];mi okeuic^mi zatii^bnuté, muo^hé cel- 
k^ zanp^úf^né, — lau k^e tu stály otvorené 
dv^^re 49 QValých zaó^^enýcb sklepílfov, alebo 
zlej povesti )írčiem, v ktorých tiež panoyala 
kfoipobyč^ívá hlboká tícbost a pustota. Na 
os\^utýcb dlažbách celej ulice nebolo vídat 
člqxeka, ba ani len dákeho iiyék<^, tvon^ 

Na bJízkcý kláštpraej doróchanej vä^ bije 
dvaqást, -- i|Ie zvony pebl4siúú poludnie, 
iQbo vyzdviženíp^ náboženatva sta\y sa i tieto, 
nie )tl4§atelmi pokoja, modlitby, nábožfipi^ti, 
ale zveatqvatelqii zbury, siumy, povstania a 
vr4ž(|y. Nebo sa vyjasnilo a slnko škývraž- 
nýiPi jfiiffÄQým zral^ppL pobli^dlo n(| ulicu, ale 
Y ncý panujúcu pustotu urobilo ešte de^ej^ou. 
Zo severnej strany^ z bočnej úzkej qlice, vy- 
stupovala i^lý hromádka divne odených a 
ozbfojepýcb ludí. ?o predku kráča vysoká, 
zf;unu|il^ osoba, nesúc v pravici svioutý pa- 
pier. Za nim stúpaj^ ozbrojení mužovia di- 
vébjQ, ukrutného výzoru, vzbudzujúci už pú- 
hym ppbladpm a zovnintomostou strach i za- 
c^venie. Nie div! Je to úradník „blahobyt- 
ného výboru," tejto nestvory, pred ktorou 
vietky autority republiky, ba áno i sám kon- 
vent aa triasol, ktorá nadaná neobmedzenou 
mocou, založila svoju ríáu na princípe strachu 
a terrorismu. 

Nemo kráčali za nim sluhovia „bezpeč- 
na((tného výboru." Malý rad zatvárali traja 
v červených košelach odení katanskí sluhovia. 
Jich pravidelný rýchly krok odbíjal sa na vy- 
S4d(ýcb domách v tichej, pustej ulici desnou 
ozvenou. Zastavili sa na nevelkoin, podoba 
trojhranu majúcom námestí, pred kamenným, 
na. temeiii mramorový odzm^ republiky ma- 



júcom, k vyvieáwiu úradiiích, terms zv(|ia 
náhlosúduych listín slúžiacom okrúhlom stĺpa. 

Jedon 2; „bezpečnostných" sluhov priložil 
k ústam mosadzovú, v čiernom závoji za- 
vinutú trúbku a vreakavý hlas odbil aa od 
blízkych múrov v úžasnej ozvene. V oblokoch 
okolostojacich bližších domov bolo vidjio žen- 
ské osoby. 

„V mene blahobytného výboru," zavolal 
úradník i podajúc listinu do rúk kata, obrátil 
sa i stúpal so strážou, z ktorej dviýa zostali 
štát pri stlpp, južnou stranou ulice. 

Kat pripraviac listinu na stĺp, ubieral sa 
s pozostatkom stráže za predošlými. 

Z daleka ozýval sa ešte pevný krok stúpa- 
júcich, až — zanikol, i nastúpila predoáli 
tichost. 

Po maj^ štvrChodine odvážilo sa niekollip 
zvedavých^osôb ostražitým krokom priblíät 
k stipu. HroQiádka sa mnotžila a zjraatala, 
keď vždy viac a viac pribývalo k nej zvjUaa 
ženských osôb. O hodinku rozmohla sa na 
opravdivý záatup. Na bladýcb tvárach javila 
sa zve<i|avoi^ spojená s bladým ustrnutim, 
zbrozeAím a rBsignaciou* V mnohýcb o^äacb 
perlily sa tiché slzy. Bolo počuC vzdjuchy 
i preklínanie. 

Sreduej driečny postavy ženská, ktorá sa 
ku predku tlačila, robila sa Qie4ä všetkými 
nápadnou. Jej prsia sí^ nadým^ly n^s^^dHom 
telesného i duievnieho i^an[iátaania. Jej jedno- 
duchý čierny odev nelíšil sa v ničom od iuých. 
Hustý čierny závoj, tu i tu následkom a^sku 
kus odhalený, kryl nápadne bladú tv4r. Jej 
údy sa triasly strachom alebo trapqým tuše- 
ním. Rýchlym zvedavým zrakom prebehla^ 
riadky verejnej listiny. 

„Bože — i on!" vykríkla zn^u zúfalým 
hlasipm a v konvulsivuých kŕčach potrhávalo 
sa jej celé telo. Nohy vypovedaly jej službu, 
ale chvejúca sa ruka poukazovala ustavične 
na listinu a v zimničnom chvení trasúce sa 
perný povrávaly trhavým temer nesrozumitel- 
ným hlasom: „I on — i on!^ J^g zúfalý hlas 
trhnul jako mlunijiá iskra zástupom, ktorý 
zvedavosCou hnaný zbil sa v opravdivom alo^a 
smysle do hrče. Najbližšie stojací podpieraly 
ju slabostou klesajúcu. V celom zástupe stal 
sa povážlivý pohyb. £^e. raz Bjfk sc^ápala, 



č. a. 1878.] 



Orol, obrázkový éftsopis. 



77 



' V^ *-^\^".>"S^ ^••v-^*^ ^-^ w *v'-^ V^ ,•"- 



• > *'■ ^ .• v^ N.,^--,^ %•"■ 



■-**^ •*,. - ^' 



i prÍB(4piU k saoiéaitt stĺpu. Neverila vUslr 
niemu zraku a mojínosf, ie sa prehliadla, 
dodala jej na ebvílku zmužilosti. Vykročila 
na stupeň širokého podkladku. Trasavým 
prstom ukazovala na riadok, na ktorom stálo 
nliUiguy G." a s výkrikom: „I on — i on!^ 
paflla medzi za nou 8a tiskoúce zvedavé 
ženštiny. Jej závoj odstránil sa. Bola to tvár 
peknej Murietty C. pováechn§ v ulici orleán- 
sky pod menom ^Luignybo mladucby^ známej 
oddanici grófa G. 

Na listine stálo nasledovné jednoduché 
uverejnenie : 

„Najvyšším súdom republiky., blahobytným 
výborom, zo dňa tretej dekády mesiaca vende- 
núaire k pokute smrti odsúdení a v primide 
i duode mesiaca brumaire o 4. hodine go 
polifdní verejne odpravení budú nasledovné 
republike nebezpečné osobnosti^ 

Nasledovaly mená 37 osôb, z ktorých 20 
odpravené malý byt prvého, druhých 1 7, medzi 
ktorými štvrtý gróf Luigny G., druhého nov. 
pred večerom. 

Polutova^ia hodná, neiltastnái pp nekolko 
menšinách k precitnutiu privedená Marietta 
bola odprevadená do blízkeho otcovského 
domu. 

n. 

Icarolo. 

Nárožný dom prav^ s^any vendomského 
ná^iestia má pri bráne malú broncovú ta- 
bulku s červeným vypuklým nápisom; „M. 
Icarolo, ttčitel šachového umenia. Prízemie I.^ 
Do dverí na lavom boku pod číslom L za- 
znf f eným vied)y dvoje mramorové, jarabatým 
tureckým Čalúnom pokryté schody. Na pravej 
vereji yis^la čierne emaillovaná tabulôčka 
s pozlátistým nápisom: „Čas rozhovoru: 
11—1. v poludní." 

Na schodách zastala mladá ženská po- 
súva a hodiac zrakom po nápise s bolast- 
n^ vzdychom yyriekk: 

^Neskoro I ^ 

,A preca musím," dodala po malom roz- 
myslení a trasavým prstom klopla na dvere. 

Ticho — jako v hrobe. 

To ju nemýlilo. Malá ruka chytila mo- 
sadze vú rukovät zvonca, ktorého spiežový 



hlas dakde z dlalekého vniutra o«val sa jako 
pod zemou. Na drôte pripravený zápor šfuknul 
a neznáma ženská vošla dnu. V pekne upra- 
venej predsieni nebolo krom nej živej duše. 
V trápnej nejistote rozhodnutia poobzeraki 
sa, či ju dakto privítat sa stroji, či nie? Nad 
dvermi oproti vchodu čítala nápis : „Šachové 
dvorany." Na lavej stene bolo dvoje dvier, 
jedny pevné s nápisom: „Šachová škola," — 
opodial ale sklenné, červenou hodbavnou 
oponou z vniutra zatiahnuté. Pri dverách na 
maličkom stolíku stála pekná japanaká vázňa, 
naplnená kvetami; na pravo od nej prázdny 
navštívenkový košíčok, z jehožto sredu vy- 
pínal sa alabastrový obelisk s drobným ná- 
pisom : „Navátívenkám," — na lavo ale šikmo 
stojaca v ebenovom rámci grafitová tabulka, 
na jejž svrchnom kraji pripevnená bola biela 
na oboch stranách až na stôl zplývajúca stužka 
s červeným nápisom: i,Ctený hosd Zaznač 
obsah i čas svojich nárokov!" 

Vstúpivšia ženská zastavila sa pri tabulke 
i trasavou rukou začala písat na nej, vlo- 
žif^c svoju navštívenku do kodícka. 

Buclatá chyžná strčila tvár dp sklenných 
dvier. 

Odložila tužku i chcela sa odAtráQiĹ Zmau 
trhnúc sebou obrátila sa, Y^^M^ visiiusu huU(u 
a zotrela, čo pre^ým naani^a. 

„Nie, musím hovorit s nim!" riekla, 

Zvesenou hlavou blížila s|k nerozhodným 
krokom ku sklenným dverám,, api nezhadiýúc, 
že chyžná stála už proti nej. 

„Madamel" 

„Pod jakými výmiepkami možno hoyorit 
teraz s Icarolom?" 

»Pod žiadnymi." 

Ženská sa zachvela. 

„Ja ale hovorím, že musím." 

„Nemožno! Mr. Icarolo je vynaučovaním 
zaneprázdnený, a v ten čas najmenej prijima 
dakoho." 

Ženská stála práve pri samých dverách 
učebne. 

Sotva že chyžná odpovedala, začula v izbe 
mužské slová: 

„Výsledok prednesenej partie je v ofen- 
sívnom progresse v najviac pádoch do tre- 
tieho rázu neomylným." 



78 



Orol, obráskový časopis. 



[Č. 3. 1878. 



Ďalej nečakala, ani sa nesspytovala, ale 
vzdor protesta chyžnej vrazila do dverí. Na 
okrúhlom červenom stole stály šachové fi- 
gúrky na velikej broncovej ploche, ktorá 
v stole vpravená pomocou stroja, pritlačením 
maličkýdi vôkol nej v stole vpravených šty- 
roch žltých hlávočiek, sa rôzne vykrúcal dala. 
Figúry boly ludskej podoby, liate a velké. 
Jedna strana predstavovala Francúzov, druhá 
Turkov. Vôkol stola sedelo pat mladých po- 
slucháčov. Icarolo skončiac hru, o ktorej 
úsudok došiel i do uší ženštiných, začínal 
práve druhú, keď táto vkročila do izby. Všetky 
tváre vyrazily nemalé prekvapenie. Morózny 
pohlad nad stolom sohnutého learola svedčil 
dostatočne, jako je vítanou. Jej bolo to laho- 
stajným. Ju musela hnát závažná, nad jej 
života osudom rozhodujúca žiadost; preto 
všetky prekážky zdaly sa jej maličkou cha- 
tmostou. Jej temer zdýmaniu podobný rýchly 
dych, trhavý tichý hlas a chvejúce sa telo 
prezrádzovaly súmost túžby, ospravedlňujúc 
tým samým urobenú nezdvorifost. 

Icarolo myslel v prvúm okamžení, že má 
pred sebou choromyslnú osobu a aby sa jej 
čím skorej zbavil, vstal, šiel s nou do pred- 
siene. Tu všetkou zdvorilostou a vycibrenou 
výrecnostou žiadal za odpustenie, že okkupo- 
vaný čas nedovolí mu ani len najkratší roz- 
hovor. 

„Venujte mi aspoň len tri minutý.^ 

y,Zajtrá v určený čas.^ 

„To neskoro!" 

„Dnes nemožno.^ 

„Icarolo, pre milosrdenstvo Božie vás 
prosím, venujte mi kus času!" 

Poslednie slová vyrazila tak bolastným 
hlasom, že sám chladný Icarolo bol nim do- 
jatý. Za tým ztrhla svoj čierny závoj a bez- 
citný učitel ztrpol nad bladojemnou tvárou 
mladuchy, v ktorej výrazoch čítal strašnú 
úzkost, ktorá krája jej mladé srdce. 

Čo to všetko má s nim? Jakou poradou, 
alebo práve pomocou môže príspiet on učitel 
chladnokrevného rátania rozumu, citom rozo- 
chvenému srdcu ? Čo a kde príčina, že mladé 
pekné ženské stvorenie v tak neobyčajný čas 
venuje mu násilne vynútenú návštevu? Musí 
to byt súrna potreba! Ale jako súvisí on 



s ňou ? Videl, že trpí ; videl, že je neStastnou, 
ale čo jemu do jej utrpenia, do jej neMastía? 
Dnes na tisíce číta Paríž trpitelov, neiCast- 
níkov, ale kto je táto a čo práve s nim chce? 
Je to skutočnosť, či navlečený žart? Ale v čase, 
kde zo všetkydi oblokov hladí sa na guillotíny 
a hrdindm dňa je kat, nechce sa žartovatt 
Slovom, on neznal, čo to láá znamenat, jako 
si to vysvetliť a pochopit. Napnutá zveda- 
vo8( donútila ho, aby urobil zadosť úzkost- 
livej prosbe. 

„Sadnite si teda a hovorte, ale krátko.^ 

„Vy znáte šachovú partiu, ktorej výsledok 
je nepochybným ?" 

„To neznám." 

Ženská trhla sebou jako by ju larantella 
uštipla bola. 

„Ale možná je offensívna komposícia, ktorá 
v prvých nekolkých pádoch môže zbiť súpera?* 

„Je." 

„A znáte takú?" 

„Znám." 

„Je nepochybná?" 

„V najviac pádoch, ,— nad sredním ša- 
chistom zvätša." 

Po tvári neznámej prešiel uspokojivý po- 
cit a polial ju na chvíločku sviežosťou. 

„Je krátka?" 

„So sredním hráčom málokedy trvá od 
polhodiny." 

Ženská kývla hlavou uspokojivé. 

„V kolkých hodinách možno je osvojiť 
si ju." 

„Jako kto." 

„Nájdete dobrú žiačku." 

Poslednie slová naprúžily Icarolovu zve- 
davosť ešte viac. 

„Najkratšie v 24 hodinách," odpovedal 
lahostajne. 

„V menšom čase nemožno?" 

„Ťažko." 

Neznáma ženská vzdychla a medzi jej 
hlboký vzdych zamiešal sa tichý výraz: „To 
nepomôže!" 

^Ceha hodiny?" 

„Desať frankov." 

„Čas výučby?" 

Icarolo vzal tobolku a prezeral v nej. 

„Zajtra o 9. ráno." 



ô. 3. 1S78.] 



Orol, obráxkový caiopia. 



79 



),Nedcoro ---Icarolo — iMskorol Ešte dDes^ 
dms y tom okamžení počnite," vyvolala zú- 
&Qlivým temer hlasom^ vst&vigúc zo stoličky. 

„To nemožno.^ 

gPre víetko, čo drahé vám^ prosím, po- 
čnite!'' 

) Tento na prvý pohlad temer dobrodružný 
úmyeel začal Icarola konečne i zanímat. 

^Vysoká cena musí byt vaiej stávky!'^ 
kovoril cUadne, vstanúc tiež. 

„Neocenitelná I Vynaložte svoje umenie, 
zkrátte čas a s výsledkom pre mňa prajným 
dostane sa vám odmeny prístojncg vaieho 
nm^uaP 

learolo pretiahol snchou rukou nekoDcoráz 
po vráskovitom Čele a ndčky vyzval ju, aby 
vstúpila do Šachovej ikoly. 

Boly to tri pompézne etablované, jedna 
od druhej len troma dórskymi stlpami, ktoré 
šachovými freskami ozdobené boly, predelené 
dvorany. Mramorové stolíky stály temer v kaž- 
dom kúte, pri ktorých hrali učedehiíci i hostia 
loaroloví šach. Ťažké žlté hodbavné záclony 
miemily velkými krištálovými oblokami dnu 
padajúce svetto, ktoré dúhovite iskrilo v kri- 
štálových bohatoramenatýcb lustrách. Perské 
čalúny kryly mosaikovú podlahu a hrubé 
hodbavné tapetty prekážaly tej najmenšej 
ozvene. Šachisti nepretrhli tichosĹ Vzdor 
tomu, že i tu nachodilo sa do patnásC párov 
hráčov, panovala v dvoranách hrobová tichost. 
káralo postúpil nekolko krokov na bok a 
pritiekol na pravej stene malý, do očú temer 
nepadajúci gombík. Dlho nečakal. Po nekol- 
kých menšinách prikročil k nemu so všetkou 
úctivosfou sriebrovlasý polozhrbený starček. 
Jeho zachmúrené čelo prezradzovalo Ubokú 
zamyslenosť 

„Partia sedemdesiata deviata v nigkratšom 
čase; offenaíva na strane prítomncg dámy ľ* 
hovoril ticho Icárolo. 

Stilrec uklonil sa pred neznámou ženskou 
a zmizol 8 ňou za radami dórskych stĺpov. 

Icarolo vrátil sa medzi svojich žiakov. 

ra. 

Šaeh — matt. 

Druhý november doniesol zase pošmúmu 
hmlistú chvílu a slnko neukázalo sa celý deii. 



Ti, ktorí včera vykrvácídi, boli štastttí, ale 
zo živých každý nosil na tvári vyrazená obavu 
a hrôzu, obávajúc sa, čí dnes nepadne ttad 
nim visiaci Damoklesov meč. Najneš(astni|ší 
boli tí, ktorí dnes čakali násilné prestrihnutie 
nití svojho Života a ešte nešCastnejší od nioh 
cítili sa byt jich príbusmí, ktorým ponechal 
trapný osud zaplakaC pri jich šáffoto a preži t 
aspoň dnes úžasné okamženie jich náaikiej 
nevinnej smrti. Živí závideli mrtvým. Nád^a 
pokojného prirodzeného zosnutia vyhya«la sto 
sŕdc a zanechala v nich trápenie, obavu, strach, 
ktorý obživovaný bol každodenne opätovaným 
príkladom krvavých scén a obmedzila svoju 
trváenost v niglepšom páde na dnes. Celá 
bytost života kolísala sa medzi hranicami: 
trapná svoboda, úžasný žalár, strašná guillo- 
tina. V požadovaní krvavých obetí závodil 
jedon deň s druhým a za šťastného pokladal 
sa len ten, kto dnes bol odpravený. Rozumie 
sa samo sebou, že v takýchto okokosCach 
podávala sa zriedkavá príležitost k povyra- 
zeniu, ale ju i zriedka kto hládal. Lebo kJko 
našiel vo vraždení zábavu? A ked i niekto 
zdal sa pri mysel obveselujúcich príležitostiach 
najst okamžité vyrazenie, bolo to len 

„Jak kdy w triid%cyiii biega i mysli úcisku 
Sjj^cznie kde juž na chwil^ ^ chočby na mrowÍBka." 

Najnavštovovanqšie predtým divadlá spustly, 
lebo vercgnou úžasnou diámou > stala sa celá 
Francia ; najhlučnejšie kaviarne onemely, lebo 
krajina stala sa velkou krvaviarňou, v ktorej 
každá lepšia myšlienka primrela strachom na 
jazyku, alebo larvoetrojom pretatá bola v gá- 
gore. — 

I shromaždište niglepších a najprvnejšídi 
v meste šachistov, až podnes v ulici St. Ho- 
nore jestvujúca kaviareň, uitratila zo avojho 
dávnovekého chýru a zcvrkla sa na malú 
hospodu pre študentov a žurnalistov, stoja- 
cich v službe panujúceho systému. Jej obloky 
dovolovaly rovný pohlád na vystavehé opo- 
dial katovské lešenie, ktorého červení slu- 
žobníci prebehúvali sem i tam ku alebo od 
svojej práci — Temer každú hodinu vedené 
boli popod obloky úbohé, nešťastné obete 
„podozrenia^ pred bUzky, na taen čas v ulici 
tejto sídHaci tribunál. Sama teda poloha ka- 
viarne bola dostatočnou k odstráneniu, sa od 



80 



Orol, obráskoTý tutopis. 



[Ô. S. 1876. 



nej iEHidého jemtiodtiiejMelio a Uadietno- 
myMlnejiíeiio naTdterovatelá. Stala sa tedy 
^romaždištom len kameiiBýchí ľadových, bes- 
dtnýGh sŕdc, ktoré sa lahostsjne dívaf inôža 
i na scény, nad jíchžto pohhdom preletí mráz 
oes kosti i tonu najodvážlivejšiemii a naj- 
chladnokreynejiiemn. 

Eite neboly úplne dve hodiny popoladni. 
Tichý chladný dáždik začal mrholH, slzy to 
neba nad nevinnými, ktor( o dve hodiny nro- 
biC Buôi veliký krok z časnosti do večnosti I 

Ku spomenotej kaviarne kráča volným 
krokom, temer popri samom popravisku ne- 
velká, do dlhého šedivého pléäta eaobalená 
mužská osoba. Na mestíriío, ktoré každý 
8 hrôzou ohliadne, on ani nepozrel. Jeho 
tvár bola plážfom zastrená, klobúk hlboko 
do čela vtísnutý tak, že krom hlbokých ma- 
lých, blyžtiacim pohladom nemilo na človeka 
úänkojúcich, do zeme upretých očí, nič t nej 
vidno nebolo. Po zovňajšku súdiac náležal 
muž tento triede remeselnídcej. Neobzrel sa 
na nikoho, na to miesto ale každý na neho, 
ale každý nejakým pohfadom, ktorý javil 
strach i opovrženie. Všetko vyhýbalo sa mu 
z daleka. 

Tento človekf plný taiností, ktorý každo- 
denne medzi 2. a 4. hodinou popoludní na- 
vštevoval spomenutú kaviareň, je Bobespierre, 
ktorého charakteristika je až do dnes hádkou 
psychológie a histórie. Najvitší svojho času 
repttblik^sky fanatik, zvedený pýchou a pano- 
vitostbu, považoval moc svoju za kotvu re- 
publiky a katove raky za oporné stĺpy tejto 
moci ; osoba to bez významného prirodzenÄo 
nadania a skvdého talentu, no dosf mocná 
i zručná za demagóga i tyrana. Tento po- 
krytec v svolc) krvoifioiÝosti dvoril Ituce, 
t konvente rečou samovládneko mocnára ho- 
voril a bez rozdielu všetko, čo vôkol ndra 
sa povznášalo, víebrom porážal; on bol vo 
svojej krvsvQ všemohúenosti najstrašnejší vý- 
raz toho času, charakter, jaký len taká re- 
volúcia zplodif i povzniest ihôže; predmet 
úžasu i hnusoby, ale nie opovrženia. Vôbec 
Sú jehe tahy zahalené ešte vždy tajnou mrá- 
ki^Q ft jdio lythlé prebehnutie cez javisko 
svetovéhd diyadla základne ho poznal nikdy 
nedovolí. Temeť nMSonený by bol človek 



uinat fao za slepý orgán démonAej mod| 
alebo za bezvoltaý korbáč nad FVancíou drSIsrtI 
v rukách bezcitný Nemesy. Nechybuje nídj 
ani na takých historiografoch, ktorí tvrdi^ 
že to plod Prozretelností ešte len v rozvoji! 
miernejší lež jeho spoludruhovia, a myslia, 
že keby sa bol úplne rozvimrt, alebo inýnri 
slovami, svi^u moe a vládu úplne a dostai^l 
točne upevnil, bol by na fhincúzsky tréil 
posadil miemost a spravedlnosl Mienka túli 
zaUadajú na j^o podivuplnej jednodoebostl 
v živote i obcovaní a na jeho statočností, 
čistote a vzdialeností od všetkej nevernostif 
krádeže a ziskuchtivosti. Možno. Ale kto sná, 
či keby bol na trón jako pokojný panovník 
zasadol, neboly by i tieto dve krásne jeho 
ctnosti jako nepotrebné viac náličaice padlý? 
Zprvu delil sa v moci s Dantonom, ale o ne- 
dlho podporovaný všemožne Oallotom ď Her- 
bois, Billand-Vareunes^om a Barlrére-om, vy- 
tisnúc a opamijúc toho stal sa hlavou koo- 
vento, predsedom ^blahobytného výbom't 
tým samým vševládnou rukou, ktorá za wen- 
aást mesiacov vládla ukrutným ^sobom wá 
životom i smrCou úbohých Francúzov, nAsi, 
ktorá zroniac hlavu Lodvikoví XVI., bola doit 
sm^ sosniaC i hlavu peknej M. Thenaliaej 
dcére a sestre dvoch cisárov, manželke ne- 
štastného Ludvika, Márii Antoinette; imi 
zaslepená usmrtif i sestru Ludvikovu, ne- 
vimú Alžbetu; dost predpojatá gnillotíBon 
vyhasit i mladý Život utešenej princesny Ĺam- 
bally, ktorej potom bladá krvavú, dlhými 
čiernymi vlasami obvinutá hlava vandaM^ 
spôsobom pred jeho oblok s triumfom na 
bodáku donesená bola. 

Nenie teda divu, že na túto živú kamehnú 
sochu niýhrôznejšie scény neurôbttf pražia- 
dneho dojmu a srdca krušiad výhhd z ka- 
Ýianie ho od káždodaftnq šachovej partie ao- 
odstrašily. Ačpráve viac k planším jaké k lep- 
ším šachistom patril, bola preca táto kra niy- 
milšott jeho sábavon. Nehral s náružívottoa, 
preto ked prekral, čo sa najčastejšie stávalo, 
nepohlo jeho flegmu^ keď ale podarilo sa mu 
vyhraf, naplnilo ho to radostou, ktorá vy- 
razila sa na okamženie ešte i na jeho ináče 
výjavom citu (ážko dostupnej tiári. To bolo 
hádam jedinké okamženie, kde Sa usmial. 



č^B^áfi'mi 



Orol) «kr.á«|c^fý,4«i%op(Vf« 



81 



f 



poo^il*^. Hra ,)iMi4ía! \m nn zMwtávi^ŕ^ 
a MpMtie bníúckti i pmoi^Jéti^i a|i fáMtok 
V iviri mbidíkii smcmtAjf anattv aiomln^; 
[iy(^liovaAApft; tiAr fte^eapienroiNi bola tíiMi/ 
pokojná až do podíva. Mladíkove kf^T Vffhi 
zmiteavaiy qqi^íMo6 aMtocít; ftto 1 iWbea- 
páarre hral a aaalvlv^v ^ n^^i^ imyaibv 
toabm A ^ruteatfw. K<my«toiitt<í 9iiotitiMifi,H 
pqchpdiMe al^ba % MtipeU^Mtú aklyDi n^ 
atracba mi taoinoafoq atrataim — a^Miárôr 
6to ka o íeat -^ smMto aa «da4(ka aa>kalf< 
ájm tonfr Miom; 9t4ca jeha praeoaibla a n^ 
obyčajnou živoaCou. Jebo maHčfei mUM niM- 
triase 98^ Itia á|v, ?r^4f bral aa a ni^rve- 
žížnivej^ífa^ tyranaai, u kterého a&i tá aMft^ . 
nasC oeMa ^abakái pomatit avioía atratu'éa- 
chovg cti žalárom alebo práve amrtou mišn- 
dAsa* MaM#)na|í klapot ataaovýah hodín odo- 
aialal Qbvfle trápa<ý iata^p^zlivoatí do ncte^T 
qeteéba i^^ra vača^i a priMidul dhvfie cttat 
trápnejäej nejiatoty. 

i^éáck^^ vyridiljr pataUaaM a obavou a 
ZMiAnaím ailaáé éata. 

U i^riEemýideii aa naatúpil nápadný pa^ 
byb. Mnahi adatápUí. Porátajúci crak Robaa- 
pierra apočlnul na belavých očach mladika. 
Okaniite aUopil jtoh poriaání jakopti po- 
máde baaifiika. 

Tri broky urobili aa z oboch strán. 

pMatt," vyrazil temne mladík, zapierajúc 
behúiiom poaledniu cesta Robesipierrovoxa 
královi a nejaký desný pocit, jako tlačiaca 
na prsách mora, zmocnil aa jeho srdca. 

P Znamenite hráte, občane,^ preriebol zvo- 
novým hlasom Robeapierre, ktorého obyčiuom 
bolo, favorisujúc ludu, pikdy neužívať alovo 
„pane," a ruka jeho dotkla sa ruky mladí'^ 
kovej. Zimničné zachvenie a mráz preletel 
po celom tele poslednieho. 

.To výborne uj^rytý matt," doložil chladiio- 
krevne, hladiac na tvár mladíka, ktorého v|r- 
bi dnuté perný podivne aa potrhávaly. 

RQb^apierre hodil zndcom po badiiiái;far^ 

ttSite jodnv, občana, -^ ale«" dtMíl a wh 

patrným pohgrbom cpodn? j porny, i^pra kf4iir 

aan(mavoa( uatiQta oowil'' , 

12 



vMjf polial bni.ainai»#u ▼dMnoafoia* PriiivQ 
krám alpra^ JMh'* mkúy viac. nj^^imwfňX 
a jab pi^rait hral. nalfian dva partia, jak 
nte vybcnlt je^nn. n n^ a kadí éaiu aH&nh^ 
i tretia. Na miesto, kde on sedáva), drnb^ý 

mkAs u^fAtíimMí^oiMBfm Mbň hodiny 
on ho zaujal, naiiel už figúry popostavavanó. 
ČaatQ^ vmti 4Uio vyčaká^ «ž au wl^to 
priUái^,. kMaí « iMan hni aa^ )»bo xýlm^ 
n^ji äacbiatovia nenaidi podujänaU a nim, 
an^óa jeho povrcbnost, alab&í ale báli sa ho^ 

Vošiel a mlčky sadol na svoje obytné 
mieato. Chcela ta tak nájioda, alebo stalo sa 
to nárokom, že dnes figúrky ro^stavené ne- 
našiel? To nepohlo jeho chladnú flegmn^ 
Vybral i kládol. Bolo hotové, ale nikto a prí- 
tomných nebližil aa k jeho stolíka* Hostia 
vchádzali čím dial hufhejäie^ ale nikto ne- 
(ďicel byt protivníkcHn úžasnéba diktátora. 
Jťho zrak behal po daske, sliedil pomedzi 
figúry svoje i protivné, jakoby proboval isté 
vyrátané kroky k porážke. Prestal a oprúc 
sa na operadlo sedadla, uprel meravý zrak 
na podobizeň Maratovu, ktorá na odporný 
stene proti nemu visela. Mimovolne vzala 
jabo pravica medzi suché prsty krála, i po- 
hrávala aa s nim, jakoby v prirodzenosti jeho 
leialo bolo, zahrávat ao životmi monarchov. 

ftive ^ tom akamžení vošiel dnu mhdý 
človek malej postavy, ktorého hladká tvár 
mala na aebo ^ačo pannonského. Zaaftatím 
bártonaiFej čtafdcy roasypaly sa zpod naj ba^ 
tranné kadary. Velbé belavé oči aasliedily 
po prftomi^ýeb. Zdalo sa, že nally, čo hla- 
daly. Nápadne chladno-bladú barvn tvári za- 
Menila borAčke^A datvenost a na to eáta vtAšia 
bMoaf. Nemo prikročil k Bobeapiatrovmu 
8lo)lka i tirobil prvý kvak ľavým koňom pred 
krála. 

Baa riatkit^ poaaámky |»ijal lobespierre 
fMnkiialý nm aoiuit 

Hra aa aaJUa. 

V obr^mnývb dvoch dvamácb panoralo 
hrobové tiobo, ktoré neprerušil len dych bra-^ 
j|á«icb aa.a šuchot pptahovaných figaiíek* 

Niekto jtacb rád hrá, niekto aá aaň lan 
1:44 priaará* Tafc ja to viada, tfik bolo i tu. 
V^ô) atalíbov stálo viac meoeij aa pnaoca-^ 



8Í^ 



Oroľ, Dfcŕákkoiý časopis. 



[Č.'^. 16^8. 



' >9» kiiLfltMi ttAiMí íiiiCKíifilft Ba mládíkai 
pfllfkiá^ '4^ába. S Itftott rMigtiáci«ti obritil 
8Vi»j0 véiké oéi M protí^Mka, jakoby iStat 
che6l<^t jebb t?ár}, či dostojí alom. Mo Ro^ 
bviplMrrava nealomaoaC- ateva a sfabu bola 
ideóbe(»6 eBáma, ale jebo daes prvá angáža 
Mp^bopaaá. ' 

>' >Ná námestí áfaromažďováli sa sástepy lad- 
atái avätša dive} lase patriaceho, i tiskly sa 
ktt ttaftii; kde kati^iakí altihovi» upravovali 
vmnlí gailIotiiHi. Mladíkov zrak padol do 
(Mokft i zlomený bol neobyčajným b6Ioni. 
Kir. to obrátil »a po blískyeh hodinách, i stálo 
hofeaaéaéfao napnutia síl, aby ukryl konvnl- 
si9ttér pdárliávania údov. 
' 'yjibajnie teda o Sivôt jedoofao čtoveka,^ 
riAfol a obavou, ale nie bez náruživosti. 
'^ Vdetko toto bolo udalo6(ou ýednoho oka- 
ndtwia. • 

-. Okolostojaci stŕpli a sám Robespierre 
badKl -podiVBým zrakom po mladíkovi, kto- 
rtfo vniiitornostŕ sa triasly a srdce rýchle a 
temer hlasne trepotalo. 
i, .y a^om tt9f pfcomMí kládol Rob^pierre 
padnuté figúrky a prítiahnuc stoličku bliäie 
kii^,:stolíkiiV8 patrným neplidcfiilom nahol sa 
na4'išaehoyú dtsku.i tyriekol jrozlM>dné: 
,.: íi^ZaoBiter . 

.>.^^divoj; pťiMip tohoto divného muža I 
Jakoby bol chcel všetku alebo aodpofvednošf 
za úžaaiié pásledky meravé prevedených fny- 
ili^qk^ úmyslov preniest na druhého, alebo 
pplfií^ave^ forqirovat Stastenu, neurobil sám 



n^Kay v ničom zjavnú iniciatívu, ale umele 
nájduc si za prosriedok k vyvedeniu svojich 
čierný^chnedostujpných úmyslov vhodné k tomu 
o^sóljnosti. dával všétkó ' skrze nich začínať, 
iíačáté aÍQ preváá^al s nezlomnou energiou, 
níér^á^vou néústupnosCoti a vypočítanou do* 

slednoštou.. Nezačínal nikdy ani áach. V tomto 

* » • » ■ ■ 

jfednóíó' princípe' bol si všade a vždy dôsled- 
ným. Známka je , to chatméjšítb, ale za veľ- 
kých pTatíf chcqfipich duchov a takým bol 
i'ŔobešDieŕreľ 

Figúry žačäly^vôje' vyrátané behy a skoky. 
S nápadnou síce niétrpeztívosfou, alé zdvoj- 
BáADbiietroti pozornosťou i^ly obe strany. 
I!láp«ifce čakalo Yíetlfo^/jáko tkó^^^^ sa t^tito 
podivnej ceny podivných Mcíí závod. Hrat 



o fttdský iívôt^ to hhAoI lén^ Bobéspierre ; 
ale kto ten mladík a jaká jebo moe a Yláda, 
že podujíma, ba práve podáva eenii ni^drah- 
éiebo na svete, ktet>ým^, jáko hovorievalo sa 
vtedy vo PrancH: „len Bôh a Robespierre 
vládne?* 

Asi dvadsat minút trvftla táto trapná na- 
pnutosC-. 

Podivný mladík zatiahol beháňom a od- 
vážne „éadi — matt* pretrhlb li^vú ticbosL 

„Tá istá chyba !« Vyriekol náruživé Robes- 
pierre, odstrčiac hnevive stojace ešte figúry 
od seba. 

„No — a teraz?** doložil mrzuté oprúc 
prísny sršiaci zrak svoj na trasúceho sa mla- 
díka. 

„Milosť, milosť — pre grófa Luigoy G., 
ktorého hlava O polhodinu padnúf má pod 
guillotinu!" vyriekol so slzami mladík a vstá- 
vajúc zo sedadla podával k podpisu už hotové 
omílostnenie. 

Robespierre vzal a nemo hľadiac íia papier, 
vystrel mechaničné pravú ruku. 

Prítomný kaviár nik doniesol pero a čer- 

I m 

nídlo a Robespierre podpísal svoje meno., 

^Tak,|*. doložil mra^ve, ,»teraz . ^y^davý 
som na vaše meno, občwe!'* 

„Občianka, prosím,^ doložil mladíka skla- 
dajúc netrpezlivé podpísaný papier, |,obiCÍf f ka, 
a síce nevesta vyhrai;ého grófa!* 

^emj. yýraz zadivenia usadil sa -meiisi' 
ľadové ťah^ tváre EobeapiernDviil aoatcýpt#<^ 
hlad do modrýcb veľkých očí n^bidudiy j^viV 
obmysel, pocbodiaci z nerozvážaej pi»nábla- 
noati. , / ...J 

« Vďaka, vdakal^ vymsúla, ál^tná Maríettiar 
a rýchlym krokom opustilA kavi«reĎ{: do )UiH^ 
pred piť itvrtao^ hodiny s tolkýmr atrad^uik' 
bola vstúpila ... .4 

Ki| blízkom námestí malo sa práve saciat 
krvavé dráma. Všetci odfádeaci stfli' vékok 
lešenia, pripravení odísť do vieČ&ostt. * 

Nemým úsilím predrala sa Mariétta^cez 
zástupy ludu. . ' ' 

daffot otáčajúci Sansculotti žatreH jej 
ďalšiu cestu. 

„Milosť, milosť f « vykríkla úpenlivé, dví- 
hajúc do r^šky nad Mtie drahší jej dokumenť. 



č; s. 1878.] 



Oŕôl/abr&xkoFvf čftfiopiB.^ 



8S 



• ^■^ * >% *^..r*w 



/^,j^\ ^ ^N,y- ^\ 



Komissár „bezpeÍDOstného Yýboru,^;UD^ 
rému doručené bolo omilostDenie, ,l^ázal gró- 
fovi Luigni 6. vystúpiC z radu odsúdencov. 
: Kto opffie radoflC M arietty, veBÚcej sa 
9 vybratým na iacbu zasnúbeneom ev^m? 

% ^ 4 



: 4 kto opíše radosC átastného Icarola, pri- 
javšieho za jeho výsledkuplné umenie dvadsat- 
tišíc frankovú odmenu ? 1 

' Jreložil PetruŠkin. 



Generál Skobelev. 

(Tybbrazenie na strane 57.) 

Popri generálovi Gurkovi, který práve* 
tak jflA:o vekdy vodca DebiČ zasluhuje čestné 
prfmeno ^Zabálkánsky*', žiadon iný generál 
ruský svojou borlivostou; ráznosfou a osôb* 
Bou odvahou tak sa nevyznamenal, jako ge- 
neral-lieutenant Skobelev, ktorý v tom dteto- 
jeiatve je najmfatdfitm generálom ruským, 
majúc teraz len 38 rokev! Mladý to eftte 
moi, no velký bohatieri 

Michal DimitrievK Skobelev pochádza zo 
starej Šľachtickej rodiny ruskej. VojanskélHV 
svojho vzdelania nadobudol si napetrobrad- 
skej vojanskeij akademä, kde sa vyznáme- 
nával tým. že praktické úlohy neobyčajne 
diytre chápal a rozluštoval. Krátko pred 
výpravou Rusov proti Cbyve, teda asi roku 
1871, stal sa dôstojníkom. Už v tejto výprave 
vynikal svojou rozhodnosťou, nevšednou udat- 
nosťou a ostrovtipom ;^ i rýchle postupoval 
vo vojanských hodnosfach, kráčal od toho 
času až po dnes ustavične cestou slávy, preto 
sa mu v terajáej rusko-tureckej vojne doatalo 
dôležitejšie vodcovstvo nad oddielom dost 
samostatne operujúcim. Pri prvom a druhom 



I » 



Skobeleva rozmnožila. .iiQd poče^. obetí, .k^oré 
padlý vtedy pri Plevne; no íu cti jeho mu- 
éime riect, že nastalo sa to jeho vinou. Veď 
je Skobelev generál, ktorý bojiate pozoruje 
z bezprosrednej blízkosti a vyskumávajúc 
ho, dovedie pri všetkei svojej odvahe múdre 
šetrií životy svojich bojovníkov. Keď vidí, 
žeby so svojim mužstvom nemohol nič do- 
siahnut, hladí chytro tomn sa vyhnát. Tak 
obdržal po neíCastnej bitke u Plevna rozkaz, 
aby attakoval Lovec; Skobelev vyhlásil útok 
na Lovec za nemožný a nepodnikol ho., Po- 
2dejšie ale, použijúc okolností k tomu pria- 
znivých, uderil na Lovec a dobyl ho so ztra- 
tami pomerne nepatrnými. Najviac meno jeho 
sa.p w Bi ártto pri trBfcnt fútokn na Plevno, 
d&a 11. septembra 1877.. kde velel lavému 
krýdlu a po krvavom boji zmocnil sa dvoch 
Mležitýeh redút tureckých na južnej strane 
a tým ohrozoval spojenie sa Osmana baSu 
sa Sredcom, zkade j^äin^ «a mu môže dostat 
pomoci, jak mužstva tak i potrieb válečnýcb 



a potravín. Preto^ Osman nailedujúoebo Aa 
celým svojim dôrazoni vrhol sa na sbor 
Skobelevov, n«r naraail na neočakávaný odpor. 
Rusi riadili sa dla príkladu svo^o bohatier* 
skefao vodcu, ktorý ustavične bol v najprud^ 
som b^ brantli sa jako levi, žé tém^r polo* 
vlca vojska padte buď rasená lebo usmrtená. 
Ale vyžiadaná pomoc neprížla a tak Rusi 
ustupujte pred premocou, moseli sa konečne 
opát vzdaC dobytých postaveaí. Y krvavom 
boji tomto padlo pod ním šeet koni. Keď 
dítame o tom vierohodnú zprávu jednbho 
angHckého dopisovatela, zdá sa nám, jidcoby 
sme žiK v bájnom kraji nattch* pohádok. 
Nemôžeme, pravda, zprávu tú; pojednávajúcu 
o priebehu celého boja toho dna, tu celú 
Oi)akovat^ vynímai^e z nej preca aspoň ne- 
kolkó riadkov, ktoré zajiste sú vzácnym prí- 
spevkom' ku charakteristike staIMnéhd gene- 
rála; 'K^ď bol zúrivý boj opísal, hovorí rečený 
dopfsbvatet: „Sretólsom Skobeleva^ Unifornia 
jeho bola .zablatená a zaprášená, šabla pre- 
strelená, tvár dymom a prachom znetvorefaá, 
oči krvou zaliate; jehor&ď svätojurský boí 



útoku Rusov na Plevno kryl Skobelev lavá zohýbaný a skrútený, rukávy na kabáte boly 
krýdlo armády Kriidenerovej. Udatná odvaha |rozodrané a krvou postriekané. Nehovoril — 



tqpeV V. iU^ii^el.1i>mi%o druhýraz. Ležal 
vo svojom šiatre a ból celkom pokojným. 
Hovoril : „Čo som mobd, urobil soni. Viac 
vykonat nemôžem* Moje voj$ko je akoro 
zničenOt dôstojntei zahynuli^, pdopreli mi 
všetku posilu." „Prečo odopreli .vám posilu? 
Kto bol toho vinným?" „Nevinním nikobo", 
odpovedidv „bola to-vôla BôÄaf" 

I otec Shobetovov ja v^kom ude^lxiým, 
ktorý vyznačil Sfu už j Krymskej vojne; teraz 
je generál-leutenantom a nachád2^1 sa tiež 
na bulharskom boiíšti. 

Neobyčajná odvaha* generála Skobeleva 
mladšieho a jeho tzácne šfixstie, že ačkoTvek 
bol vo svojej bfelei ■ roviiotete' r opravdivom 
daždi kuli a behom terajšej vojny už sedem 
koni bolo pod nim zastrelené, dosial ani 
jedtaofao poranenia' z* bojiStt'neodDieaol, — 
sú toho príčinou, že vojad tureckí a snáď i 
mnohí ruskí, považujú ho za jakúsi vyššiu, 
nezraniteloú býtnost 



f .* 



*>jiC\5*--^ 



12' 



u 



OxtA, ohriMkorvi ŽMopjg. 



[t 9. 1878. 



DrinopoL 

(Vyobrasenie na itrane 68—69.) 



Motto itarobvllmrské Drinopol, drievne 
Uskadoma, težf ta Balkánom ▼ sredu roz- 
siahleho údolia, kde rieka Harícai sosileni 
TnndžoUf na juh 8a zatáča, aby spiechala 
v tisícorých zákratich k moru JS^fikému. 
Početné mestá a dediny pokrývajú túto ro- 
vinu a bohatou zeleĎou porastié svahy a 
BtcÉse fýMkav pohoxía Bhodope a lataandle* 
Ate najkrsjiou oadeboii tejto krajiiqr jo Drino- 
pol #ánu hatí meeto toto na nftvrií am 870 
st^ vvtokott a ovláda celá okAliOy búc z ne«- 
kolkýca strán vodou obklopené a ebvánenó. 
04 roktt 1866 do 1458 bolo tu sídlo taredcih4> 
snltána a eite MdMS vypína sa za mestom 
na brehoch Tanniei prosred sabnád a cowriio^ 
vých h4foV| niekdy tak nádhi^raý sultánov 
naláCv teray už a polovice aboreiiý Starý 8em. 
Proaried mesta vypína sa meiita Selima II. 
Je to najbrsjií chrám islamu. Jeho ohromná 
hitpola spottva na porify^rových ttlpock a je 
vyttia Iná oteám Sofie v OarUiradcu iMlej «a- 



stabiiíe ^omienky oelita Bsjjaiida U, s kráa&ou 
klwiMiOtt kwralMt na4 ktorw vjtcqíevmá 4va 
štíhle minarety, jako i meiita Muraoa U., 
Uč-Serfeli zvaná, migstrovská to práca orien- 
talskáho ata^l^ľského umenia, okráálená 9 
kupoTami a átýrmi minarety. Y Drinopole je 
najvätSÍ a najkrásnejáí bazár celého Východu. 
Domov má Drine^l skoro UQÁIOQ^ o^^tUh 
stvo dla národností rozdekno je asi taktíd; 
Turkov eaOOQ, Qrékov aOXKK), Bulharov 
2a000 ; ostatní sá Améni, iidia a rône ná- 
rody. Dej^s véotkydi storočí pripomína 
mesto totOi ktorého pôiiod padá do dAb b4- 
joenýcb a prititiôe sa Orestaii synovi Aga^ 
memnonovmv, ktorý vn^ prvý nsadU aa 
v tomto kúte Thracte 4 saložU tdto mesto, 
ktoré vriQ nazvel Orestea & Oreetias. R. ilfS60 
padol Drinopol Turkom pod Muratam t do 
rúk. íl l«ad saujal ho Debič*2abalkámik7 ; 
v posledaej vc()ne padol Drín<4wl 4e rúk 
ruských diia 80. januára tohto roku. 



Uatáréfi redakde a adminlfirtráde. 



p. ValaMkf . Zsilaiii hAstäka aesftoino bolo 
uv«K|jm<, lebo vi inie vyžiar *- P. dr. B. P. to V. 
Obrasy prtlly. Dobrý to úmjaeľ. Listonie viaa. — 
P. A. B. v B. tticttky Ttfe nehodia sa do „O." 
Oít^le ottleme; eridl^, videlÉti|}le sa ďal^. — ^. 
J. #. v P. Pmidii méé. Tnrgfnev mi bv( aai«m 
wnom. -<- P. ÍL B. v O. SKiboiié od pp. T. a Gyr. 



B. iakáoi. - P. F. V. Prelo ■epttele? — P. i. iC 
Y B. A nič Tiac? .Pltník"* ladriemal? ^ IttAohým 
prlateFom, Jctorf pri zomretí mdjho nezapomenateľ- 
neho otca Bteftma Trachiého f 1814 80/8, f l^V^ 
S/S vo By. JMúle), IrýtaMM) hr. hafisktto úradaílok 
ivqUi B^tifttti v liit^ naoiAa i^faYenýoli vývas dsK 
a tym iiaľ m^ nniemili, daki^am čo 9ajar4ein^iie. 



9. T. eteskémn «beeeiM(Cv« jjfMím^^ 

Čislem týmto lakončigem prvé iCvrCnodie IX. roé. 9»0rla,^ i léžim sa a veíacteným 
obecenstvom, ktoré od založenia iasopieu tohto svojou rodolnbou priazĎon veiáj naklonená 
mi bolo a už dnSevne, už hmotne v hidomilných a vlasteneckých prácach výdatne ma pod" 
porovalo. Odstupigem srazn od vydávania a usporiadovania jediného naäebo beli. Časopisu 
nie následkom nedostatku duievnej alebo hmotnej podpoi7 ao strán; ct- obeceaatva sloven*^ 
skáhOi lež odstatpnjem nútený nepreévidanými, mimo mctjej vAle a siljr ležiadmi ekolneetami > 
i nbezpeč^iem vtelkych predplatitetov ^Orla,* že j^jieh nprávneoým požiadavkám viestranne 
vyhovené bude. 

Touto cestou vyzývaat úctivé všetkých pt. pp. odbeiatelbv ^Orla,'' ktorí mi posial 
dlhiôú« aby vtetky 8v<u^ nedoftatky čo skôr dopoalaC mi ráčili. 

Pán B6h s nami a zlé peečl 

Anámi Bnaehlý-SytmlMMkf . 



■ 1 » H m-^-mm^ 



Predpláea sa n nedakele a admiaistmele v Detve (Zélyeín mofye): 

CekM^o&e 4 A^ pelrodse S il« r. č» dtudi:gúea a remeaelníflka aiUdaž, i cbodohai «iiátaKía obddia »0i)^ 
sa 2 k1. r. ô. Moč. U*, Hl., IV,, T. a VI. .Orla'' možno dostať po 2 z\. r.L — jiOroľ* Yychádu vo IS toii- 

toeh, HVs—^ nárkov tilflyŕhy dňa poslednieho kaidého mesiaca na štvorke. 



kɻiMi 



m*t» 



i«***i 



l««^-Nl*««^i4W*i^*«M< 



mmm»t 



fttm»mmtitmmmm^»mm 



Migiter a vydávate! Andr^ Imelilý-Sytniansky. ^ Knibtla^HUaat..ipp}ek v T. Si. Virtiae^ 



ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovední redaktori a vydavatelia: 
MIKULÁŠ är. FERlENČtK a S. i. ZACHEJ. 



TurC. Sv. MartiD, 15. jiina 1878. 



Číslo 4. 



Venovanie. 

(Labutia pieseň.) 



Co Ti Dárod môj drahý, milovaDý 
Venujem v skromných týchto svojich spevoch? 
Co Ti na starose syn Tvoj rozihraný 
Kladie ku nohám vo vrúcnych výlevoch? 
Oím sa Ti vd&dí, čfm sa k Tebe hlási? 
AbfS ho teraz i na daUie časy, 
I ked duch jeho ku otcom zaletí, 
Zachoval v milej a vďačnej pamäti? 



Lásku Ti svoju tú, ktorá nehynie, 
Ktorou objímal som Ťa od mladosti, 
Ktorou sa duch môj k Tebe túli, vinie. 
Na úslní tak, jak v mraku žalosti — 
Tú lásku svoju, ktorá 1 chladnúcu 
Hruď moju mení vo vatru horúcu, 
Tú lásku svoju, poklad duge blahý. 
Kladiem Ti k nohám, národe môj drahý: 



Slzu Ti svoju horkú obetujem 
A žial hlboký, čo mi dušu kalí, 
Keä ten vztek sveta divoký spatrujem, 
Čo sa zo všetkých strán na Teba valí! 
Tú slzu svoju bolastnú, horúcu — 
To bôTue semä pre žatvu preskvúcu, 
Národe drahý a voskrz zranený, 
Nesie Tí v obeC syn Tvoj rozžialený! 



Videnie moje, ach videnie blabé — 
To Ti posledne nesú moje spevy. 
Blízke už pravdy a slávy spasenie 
Zvestujú piesne neklamné výlevy. 
Svitá Slovensku! Bôh pravdy víCazí. 
Lámu sa (ažké otroctva retazi: 
Svitá Slovensku, dost dlho sme spálil 
Tu svit, o ktorom piesne ônmievaly! 
Z pozostalých rukopisov f Daniela Maróthyho. 



-«JÄ«. 



Kvetinárka. 

Obrázok z velmestského života. 

Od Miloslava DumnSho. 

(Pokračovanie.) 



Y kaštieli mladého gréfa Aurela Podhor- 
ského je hlučao a živo. Miss Oceania dala 
sa naklonit k návšteve tichého vidieku, peknej 
prírody, opustiac na niekoľko týdňov skvelý 
8 hlučný svet velmiest a verejnosti. A mobla . 



veru byt úplne spokojná s týmto výletom 
svojím a pobytom na panstve Aurelovom, lebo 
ved ju. OD prijal tak okázalé a skvele, staby 
dáku královnu. V ríši umenia sa oná aj 
vskutku za královnu považovala. Veď i keď 
na JBvište vystúpila, i keď si doma v svojich 
13 



86 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1878. 



~ ^ V^-'w/-*.^ 



' w y^'~ '^-^ S.W' ^""w -■^ 



luxuriosQe zariadeDých komnatách hovela, 
bola naučená na to, aby sa jej všetko korilo. 
Kto všetko octnul sa bol už u jej nôh ? Jakí 
jednotlivci klopali na jej dvere? Čo za vysoko- 
postavení mužovia uchádzali sa už na kole- 
nach o jej priazeň? Znala by o tom mnoho 
rozprávať jej chyžná Tinka, ktorá tých pánov 
velitelke svojej oznamovala, ktorá nejedným 
ľúbo pohladkaná, milo poštipkávaná a bohaté 
odmenená bývala. A jeden pohlad do jej celej 
sbierke sa podobajúcich bielokníh (albumov) 
presvedčil by nás o neobmedzenej moci a 
rozšírenej známosti tejto královny umenia. 
Aurel prijal ju tak, že celý to vidiaci svet 
ustrnul, ano ona sama — čo pri jej chladne 
vypočítavom ináče sa držaní nebolo jej oby- 
čajou — vyjavila nad tým Aurelovi svoju 
spokojnosť. Eaštiel Aurelov jasal sa v lesku 
a ozdobách. Park bol nádherne vystrojený. 
Zábava nasledovala za zábavou, vyrazenie za 
vyrazením, polovačka za polovačkou. Celé 
okolie mladíkov schodilo sa v kaštieli a za 
Oceaniou prišlo sveta sfaby komonstvo za 
velitelkou. 

Hostiny, plesy, výlety Aurelove sú celým 
okolím obdivované. Prirodzená vec, že pri 
všetkom obdivu bývajú aj rozdielne posudzo- 
vané. Aurelovi podobní mladí šviháci chvália 
jich a kochajú sa v nich, starší, usadlejší a 
zkúsenejší hania ho a zazlievajú mu toto 
hýrenie. Devy vyššieho stavu s opovržením 
spomínajú a hovoria o tom, nevedia pochopiť, 
jako môže sa gróf pred celým svetom tak 
zabudnúť a blamírovat, že sa s herečkou od- 
dáva a jej k vôli nielen svojmu majetku, ale 
aj svojmu menu a svojej grófskej cti škodí. 
Oj, keby starý gróf Adeodat povstal, čiže by 
vyhnal von z grófskeho kaštiela nepodareného 
syna aj s jeho milenicou^od divadla. Ten 
jeho jediný pyšný syn, ktorý sa tak zpieral 
messaliančnému sňatku svojej sestry EUy so 
stotníkom Turským — jako pohanil tu svoj 
rod, svoju krev. Po hrdých komnatách gróf- 
skeho kaštiela prechádza sa ľahkoskočná, ale 
aj po klzkých cestách skákať navyknutá he- 
rečka. Jaké to profanovanie, zneuctenie toho 
panského bytu. Keby nebol taký veliký ne- 
dostatok času pri tých ženíchoch, veru žeby 
nebodaj okolité šľachtické slečinky boly utvo- 



rily spolok, jehož každý úd bol by sa svato- 
svate držať sa majúcim sľubom k tomu. za- 
viazal, že s takým mladíkom a čoby seba 
krajším a bohatším bol, čo herečke dvoril, 
nikdy ani shovárať tým menej zabávať sa ne- 
bude a ešte najmieň, keby ju za žienku pýtal, 
jemu ruku k sňatku nepodá. Spolok tento 
by sa bol iste utvoril, nuž ale z tejto jedinej 
príčiny niesúc opportunným, nevznikol. To 
ale naskrze nevadilo tomu, aby devy ne- 
horely zášťou a nenávisťou proti ctizabudlým 
mladíkom a hlavne proti jích hlave a vodcovi — 
Aurelovi. 

Ten si ale z toho nič, zhola nič nerobil, 
nič už preto, lebo o celý svet vôkol seba nič 
sa nestaral; čo on vedel a dbal, čo sa okolo 
neho robí, keď bol docela len s Oceaniou 
zaneprázdnený. 

y Čas ráno ešte všetko spalo, keď Aurel 
na programme dňa už bedlivé pracoval a 
sám osobne s celou prísnosťou a svedomi- 
tosťou dohliadal rozličným ozdobám a prí- 
pravám, čo jeho ľudia strojili. K raňajkám 
šiel Oceaniu osobne povolať, on blažený smel 
prah jej bytu prekročiť, smel jej v pôvab- 
ných nedbalkách rúčku polúbiť. Oj, a jak 
blaženým bol, keď mu ona vyznala, že vý- 
borne spala, že sa jej s ním a s jeho ka- 
štielom snívalo. Tieto raňajšie hodiny boly 
mu najblaženejšími, on túžil po nich, ako 
túži zrosený kvietok zavčas rána po slnečnom 
lúče, aby ho poľúbil a osušil. Dnes bola 
nado všetko pôvabnou a milou. Rozprávala 
mu svoj desný, potom ale v ľúbezný sa pre* 
menivší sen, čo trápil ju celý noční čas, 
potom ale zase potešil a občerstvil, rozprá- 
vala mu a po celý ten čas svoju rúčku v jeho 
ruke spočívať nechala, — že sa jej vo sne 
zdalo, jakoby v jeho horách na poľovačke 
boli •bývali, každý stál na svojoni mieste — 
ona blízko neho. Poľovnícki psi zabrecbali, 
pohon sa započal. Bolo počuť blízky šuchot, 
zver sa neomylne blížila, čo ďalej to zretedl- 
nejšie bolo počuť blíženie sa zveri — tu, 
zver sa ukázala, beda! na miesto srny bol 
to ohromný divý kanec, ktorý rovno íneril 
k Aurelovi. Už bol blízko neho a Aurel stojac 
zmeravený nestrieľal a nestríelal, už i oaa 
volala naň, a on nič. Kanec s vycerenými 



č. 4. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



87 



zubiskami sa už do neho oddával - a on 
nič. Y tom namierila ona, ale puška jej zo- 
Ihala, nevypálila. Divoký zver sa blížil a 
Aurel len jako zkamenelý stál. Tu som — 
pokračovala Oceania — priskočila, chtiac vás 
pred divokom chránit, som vás objala," — 
a objala ho — „takto pevne, ešte pevnejšie" — 
a voždy ho tuhšie a tuhšie stískala, on bol 
blažený, on sa triasol na celom tele. „A keď 
som vás tak tuho objatého držala, obzrem 
sa, zvera tu nebolo, zmizol, nebezpečie s ním. 
Tu sme sa opät od radosti objali — a znovu 
ho objímala — a vrelo a vrúcne sa vybozká- 
vali, — a práve tak ho vybozkávala. Aurelovi 
sa hlava zatočila, točil sa s ním celý svet a 
on hodil sa pred krátovnou srdca svojho na 
kolená. A s novou chutou, s novými obetami 
hodil sa Aurel zas do prúdu svojich príprav 
rozličného pre Oceaniu určeného vyrazenia. 
A jeho druhovisy čo sa už cele udomášnili 
boli v jeho kaštieli, horlivé ho napomáhali 
v tomto jeho podiýatí. Veď sa všetkým Hlava 
točila, všetci boli blaženosfou omámení, všetci 
zvelebovali miss Oceaniu. A jak by nie? keď 
ona tú históriu o divom kancovi s takou 
vrelostou a takým zpôsobom Aurelovi roz- 
právala a prednášala. Šuhajci boli blažení, 
jedon o druhom nevedel a ona jich zase 
všetkých vysmievala v náručí Laverier-a, lubca 
to svojho z Paríža, ktorý tiež bol hosťom 
Aurelovým. O tom by sa pravda ani Aurelovi, 
ani jim nebolo snívalo, lebo veď miss Oceania 
i s Laverierom vedeli sa tak znamenite pre- 
tvarovať, žeby bol každý život z nich položil 
za jích úprimné a opravdové smýšianie. Ale 
či to nebolo jích remeslom ? Či neboli herci ? 
Im to pretvarovanie sa snadno padlo a bolo 
tak obratné, že ho nezkúsení ludia za platný 
peniaz brali. A túto pretvárku platil Aurel 
drahými peniazmi. -« 

XL 

„Jaký pán, taký krám," alebo jaký pán, 
taký sluha. To sa v kaštieli Aurelovom sku- 
točne splnilo. Jeho sluha Jean (Žan), ktorý 
aj vo Viedni voždy s ním bol, mal tiež tak 
vnímavé srdce pre peknú tváričku ako jeho 
pán. A chyžná Oceanie, Tinka, bola veru 
roztomilé dievčatko. Na veselosti jej nikdy 



giechybelo, bo veď čože by ju aj malo za- 
rmucovať? Dobre jej bolo ani v raji» šaty 
mala elegantné dla vôle, kost $polu so svojou 
velitelkou, šminky od nej na dostač a roboty — 
tej veru velice málo. Prádlo, jiedlo, šitie — 
to sa všetko von z domu obstaralo, no a tie 
chyže velitelkine riadiť, klúdit niemusela tiež 
sama, i k tomu mala voždy najatú pomoc. 
Bývala v najelegantnejších hoteloch, všade 
v samom susedstve svojej velitelky. Jako jej 
veliteľka aj ona prijímala návštevy. Poznala 
študentov, dôstojníkov, pincierov — ale jej 
najstálejší zbožňovatel bol Jean. Ten bol na 
smrť do nej zaľúbený. Nie raz ju síce trápil 
žiarlivosťou svojou, ale ona všetko podstúpila, 
všetko vďačne pretrpela, veď Jean bol nie 
menej štedrý v daroch, keď sa vec pomerne 
k nej vezme, nežli jeho pán k Oceanii. A 
makavejšie už len nik neníe v stave dokázať 
lúbosť svojmu milovanému predmetu, jako 
tak, keď ho ustavične nejakým, a to síce 
vzácnym darom obmýšia a obdarúva. Tak 
obdarúval Tinku často vzácnymi dary pán 
Aurel, jemuž dvere k velitelke svojej otvá- 
rala a tak ju obmýšial neprestajne dary Jean, 
ktorý by rád bol držal ustavične klúčik v ruke 
od dverí jej srdiečkových. Bol že to za život 
vo Viedni a bol že to za život i v kaštieli 
a na panstve Aurelovom. Besiedka v záhrade 
bpla miestočkom zalúbeného páru. V tej be- 
siedke nachodíme i teraz Jeana s jeho lúbou 
Tinkou. V záhrade lúba vôňa, na nebi pekné 
hviezdičky a spanilý mesiačik, na tvárach za- 
ľúbencov ľúby úsmev a v srdiečku vrelý pla- 
meň ľúbosti. 

„Oh, ostaňme tu, na veky tul" slovil 
Jean Tinku k sebe túliac ; „tu je miesto pre 
dve milujúce sa duše. Preč, preč s tým hlu- 
kom sveta a veľmiest, Tinka moja! tu sa 
obydlime, tu sa tešme ľúbosti svojej vzá- 
jomne, tu buďme blažení." 

„Dušička," odvetila zkúsená Tinka, „ľú- 
bosť nenačím na miesto viazať. Niektoré miesta 
sú nám nie samy sebou milé, ale len tým, 
že lúbosC urobila nám jich vzácnymi, že ľú- 
bosť jich posvätila. A potom naše určenie 
je vyššie, — veď ty ta veľmi dobre vieš, že 
mojej velitelke nie v takýchto vidieckych 
záhradách, lež vo veľmestách ruže rastú. 

13* 



88 



Orol, časopis pre z&bavu a poučenie. 



[Č. 4. 1878. 



Umenie, ó božské umenie nezná oceniC tichá 
vidiecka samota, to musí pustit sa t šíry 
svet, aby ho oblažilo, aby aj sebe úcty a 
uznalosti vydobylo." 

„Čo nás tam po umení, čo po uznalosti 
sveta I Pozri, či v celom svete prijali kde 
tak okázalé tvoju velitelku, jako tu tot môj 
pán?" 

„A predsa o tomto prijatí nebudú písaf 
noviny, nebude nič znať svet. Nám je to 
sláva úbohá, čo obmedzila sa len na úzky 
kruh niekoľko súkromných ludí. Sláviček 
môže byt spokojný, ked ho ukrytého v hustom 
kroví počúva nôtit trebárs i len jedon spev 
jeho ocenit znajúci človek, alebo jedon pár 
zaľúbencov. Ináč je to so speváčkou umel- 
kyňou. Ona chce byt počutá a obdivovaná 
celým svetom, ona chce opanovat srdcia a 
nespievať v úkryte, lež verejne, — takémuto 
slávikovi protivná je úzka klietka vidieckeho 
osamelého sveta." 

Tento zajímavý rozhovor vypočúvali ná- 
hodou popri besiedke prechodiaci sa miss 
Oceania s Aurelom ; ktorí upozornení hlasom 
z besiedky zastaly a svoj vlastný vážny roz- 
hovor pristavili. A predmet tohto pristaveného 
rozhovoru bol veru velice dôležitý. 

K tomu dodat musíme, že Oceania s Au- 
relom neoľutovali svoj krok; ten rozhovor 
tohoto zaľúbeného slúžobníckeho páru, čo tu 
vypočuli, milo prekvapil oboch. 

Oceania poznala, že má slúžku nie len 
vernú, ale aj tak rozumnú, nad ktorú si 
nikdy lepšiu žiadat nemôže ; — veď sa tá tak 
vžila do svojej úlohy, tak pochopila ju a jej 
stav, jej celý duáevný smer, žeby ju od ra- 
dosti hned bola pristala vybozkávať a na 
srdce svoje privinúť. — A Aurel nie menej 
potešený bol nad svojim Jeanom. Tento sluha 
hovoril jemu z duše, to boly jeho myšlienky, 
jeho city, jeho ciele, ktoré ten Tinke tlumočil. 
! pred tým rád mal sluhu svojho, presvedčený 
bol o Ďom, že mu je oddaný a verný: ale 
žeby tak bol pochopil pána a veliteľa svojho, 
žeby takrečeno jeho odbleskom byt sa snažil, 
to mu ani nenapadlo. 

„Môj pán," šeptal Jean Tinke ďalej, „po- 
žiada tvoju velitelku o ruku, ona sa stane 



paňou tohoto kaštieľa a ty sa staneš mojou 
a ja tvojim na — veky." 

Aurel ^ri počutí týchto slov tisnul pri 
ňom stojacej Oceanii rúčku, bol docela nad- 
šený, no ochladnul trochu, keď jako sa mu 
zdalo, Oceania jeho rukotisk neopätovala. 

„Keď si tvoj pán aj vezme veliteľku moju," 
riekla Tinka, „tedy predsa nebude mat práva 
k tomu, aby pozbavil umelecký svet jednej 
z jeho prvých hviezd. A takým barbarom, 
tvoj vzdelaný pán byt nesmie, ba verím, že 
ani byt nevie." 

Miss Oceania pri počutí týchto slov vrelo 
tisla ruku Aurelovu, no, podivné jej to bolo, 
že on, ten jej zbožňovatel na život i smrC, 
tisknutie toto neodmenil. Jeho ruka sa chladno 
zachvela v jej ručinke. 

Opatrná Oceania pri všetkej rozumnosti 
Tinkinej predsa len obávala sa, žeby táto 
niečo takého neriekla, čoby ju nectilo a čoby 
na mieste nebolo, a preto za dobré uznala 
aj s Aurelom z úkrytu vystúpiť a služob- 
níctvu sa objaviť. 

Prekvapenie oboch opisovať nebudeme. 
Dosť na tom, že ono u Jeana bolo väčšie, 
nežli u Tinky, ktorá nad sebou lepšie panovať 
znala a v pretvárke majstriňou byť mohla. 

Panstvo i služobníci uberali sa do kaštiela. 
Tam v jednej tajomnej komnate vyzval Jeana 
s Tinkou veliteľ kaštiela k vybraniu sa na 
cestu do Viedne a k prevedeniu tam jednej 
nie malej a nie ľahkej úlohy. 

Zaľúbený služobníčky párik podobral sa 
na to, obdržiac na cestu dve sto dukátov a 
sľúbené majúc v prípade podarenia sa výpravy 
štyry sto dukátov. 

A o čo sa tu jednalo ? Šlo tu o unesenie 
malého dieťatka, nemluvniatka, od jeho rodičov 
z Viedne. Úloha služobníkov bola odcudziť 
to dieťa rodičom a doniesť ho, rozumie sa 
v úplnej tajností, do kaštiela. Ostatné už 
nebola jích starosť. 

Jean s Tinkou sobrali sa spešno, on by 
bol aj do pekla šiel Tinke po boku, ona tiež 
vďačne nastúpila cestu, veď jim kynul zisk, 
a ona znala, že Jean, ak sa vec zdarí, celý 
úhrn zisku prepustí jej, ľúbenici svojej. 



č. 4. 187Ô J 



Orol, čMopis pre zábavu a poučenie. 



ôd 



xn. 

Eugen Turský poberal sa tieto dni na- 
vštíyit svojho švagra Aurela Podhorského, 
ktorému sa bol slúbil, že cielom usporia- 
dania dedičnej záležitosti svojej dcéry navštívi 
ho na jeho panstve. Milujúci sa manželia 
Turskovci dávno sa neboli ani len na pár dní 
opustili. Teraz tedy tažko jim padlo lúčenie. 
Každý deň po obede a podvečer odchodili 
z domu a prechodili sa v prateri švitoriac si o 
lepšej budúcnosti, zvlášt o lepšej budúcnosti 
svojej milej dcéry. Dnes odpoludnia bol ešte 
krajší čas, nežli pred tým. Maličké dievčatko 
spalo, keď ho rodičia opustili, sveriac ho 
opatere svojej vernej slúžky. Slúžka nechala 
dievčatko spat a konala svoju prácu v kuchyni. 
Neminulo ani štvrt hodiny, čo panstvo z domu 
bolo odišlo, a už cengal ktosi na dverách. 
Slúžka otvorila, mladá pani so zavinutým 
dietatkom na rukách sa pred slúžkou objavila. 
Pýt(Ua sa po panstve. Panstvo prišla navštíviC, 
slovila, že je ona z blízkeho okolia, keď boly 
manévre, že pán stotnfk bol u nich na ho- 
spode, teraz že prišla aj so svojim manželom, 
panským to úradníkom arcikniežatským, ten 
ale že je ešte zaneprázdnený z meste. Po- 
zdejšie že i on príde za ňou, ona napred že 
šla vyhladat panstvo. Keďže ale panstvo to 
len pozdejšie príde domov, ona že ho počká, 
lebo sa musí o dôležitých veciach s nim 
shováraf, že ale prosí slúžku, aby bola taká 
láskavá, dolustojacemu fiakrovi ís( povedat, 
žeby okolo tretej hodiny šiel po jej muža 
do tej a do tej ulice a sem ho priviezol, 
kde ho ona túžobne a možno že už aj v spo- 
ločnosti domov sa navrátiaceho panstva oča- 
kávat bude. Slúžka bežala dolu a príjduc 
pred dom^ keď darmo vyzerala fiakra, náramne 
sa ulakla, jako bez duše bežala priam na- 
zpät Tušila, že dáka planá osoba dostala sa 
k nim a chce niečo ukradnút Zavolala priam 
dozeratela domu so sebou a spolu leteli, čo 
stačili, hore do bytu. Tam už neznáma pani 
nebola. Opatrne popozerali všetko v byte, 
nikde nič nechýbalo, diéta spalo v kolíske 
jako prv. Všetky kasne pootvárali, pod po- 
stelami, všade kde len jaký úkryt bol, hladali 
— neznámu nikde nenašli. Dozorca domu 



neodišiel od slúžky Turskýcb, dočím sa páni 
nevrátia. Čakali na panstvo temer až do 
večera, ^eď sa stotník Turský s manželkou 
EUou navrátil, porozprával jim dozorca po- 
divnú tú udalosť, ktorá bola sa v jích ne- 
prítomnosti prihodila. Zase opátrali všetko, 
stopy po krádeži nikde nebolo. Tu načúva 
matka Ella spiace dieCa a vykríkne, omdlieva : 
spiace diéta nedýcha. Turský vezme dieCa 
% kolísky, potočí sa on rázny, otužený muž, 
dozorca ho musel zadržat, aby na zem ne- 
klesol. Čo sa stalo? či drží mrtvé diefa na 
rukách prestrašený otec? Ešte i od toho 
horšie? Čo tieto štyry osoby tak náramne 
predesilo? Hla, pani i slúžka omdlievajú; 
pán i dozorca stoja staby zkamenelf, celí 
bez seba. Dozorca sa prvý zpam&tá, beží von, 
beží do susedov. Tam prosí, aby šli páni i 
panie do Turskýcb na pomoc, on že uteká 
ku policii. Za niekolko minút bol celý dom 
na nohách. Všetko sa nalákalo, neslýchané 
to neštastie. Turský zodvihol z kolísl^ milej 
dcérečke svojej podobnú lútku z dreva, ktorá 
bola celkom tak oblečená, jako maličká 
Elluška. Živé diéta ukradli, na miesto neho 
bábku do kolísky položili. 

Aurel Podhorský s miss Oceaniou boli 
v ružovom rozmare. Ešte nikdy neboli sa 
dosial tak znôtili, jako práve dnes. Veselost 
zračila sa na jích tvári, v jích očiach, i re- 
čiach. Podarilo sa jim dielo a tomu sa tešia. 
Aurel drží v ruke list. List ten pochádza od 
jeho švagra, Eugena Turského. Divno to. 
Švagor sdeluje mu smutnú novinu, uvodí mu 
v známost neštastie, ktoré ho potkalo, a to 
že je príčinou toho, že ho teraz navštíviť 
nemôže. A Aurel sa tejto smutnej novine 
teší; divno to: nad tým neštastím, že jeho 
sestre Elle, vydatej Turskej, dcérečku ukradli, 
raduje sa Aurel aj s miss Oceaniou do zblá- 
znenia. Divno to I 

My sa však tomu divit nebudeme. My 
sme videli pozdnou večernou hodinou vy- 
právat Aurelom a Oceaniou Jeana s chytrou 
Tinkou do Viedne, počuli sme, že sa tam 
jednalo o jakejsi ťažkej úlohe. Dozvedeli sme 
sa aj, že dvesto dukátov dostali na cestu a 
štyrysto mala byť jích odmena. Dnes majú 
už odmenu slúbenú vyčítanú, lebo sa jim 



90 



Orol, časopis pre zábATU a pouéeiiie. 



[Ô. 4. 1878. 



Úloha podarila. Tinka je chytrá, ona to opatrne 
navliekla a šikovne previedla. Nie menej, nežli 
na zdare úlohy, ďouž poverená bola, nasmiali 
a natešili sa Anrel s Oceaniou na tom spô- 
sobe, jakým Tinka previesť ju vedela. Mimo 
peňažitej odmeny sľuboval jej Aurel ešte, že 
keď sa vydá za Jeana, že jej spraví takú 
nádfafernú svadbu, jalcej celé toto okolie ešte 
nevidelo. Ona však žartovala, že je to ešte 
veliká otázka, či si ju Jean, takú šikovnú a 
súcu stvoru zaslúži. Mala ona to koketovanie 
už v krvi. Jean jako bol veselý na ceste ta 
i z Viedne, zase počal sa kormútit, keď ni- 
kdy nemal istoty o láske Tínkinej. Celý výnos 
odmeny, všetky žltačky padlý do vrecka Tin- 
kinho a ona ešte predsa hovorí pred pánom, 
že pôjde zaä, jestli si ju zaslúži. Veru si 
neraz zanôtil žalostne od toho času, čo chytrú 
Tinku poznal a si ju zamiloval, tú starodávnu 
ešte od svojho otca, bývalého husára počutú 
pesničku, ktorý ju zas od starého otca, býva- 
lého dragona, bol zdedil: 

„Žiadon nevie, čo je láska, 
Kto to nezkúsi. 
Človek pri nej vo dne, v noci 
Trápiť sa musí.'' 



Len tým sa tešil, že zalúbený bol aj jeho 
pán a ten že sa tiež trápil. 

Jeho pán bol ale dnes ružovej vôle. Oceania 
nebola mu ešte nikdy takou naklonenou, takou 
milou, takou štedrou v dôkazoch milosti svo- 
jej jako dnes. A jak velké dielo previedla 
Oceania v prospech jeho budúcnosti. Ratovala 
mu dve výnosné panstvá. Dcéra sestrina mala 
dla závetu starého grófa Adeodata Podhor- 
ského panstvá tieto dediC. Už už išiel Turský, 
jej otec a švagor Aurelov, v prospech dcéry 
svojej na ne ruku položiť. Tu dedička zkapala, 
nebolo jej ! Bol to plán Oceanie a jej chyžná 
ho obratne previedla. — Turskovci nemajú 
dieťa. Stará Dóra ho odniesla do Dubských. 
Tam ho nebude hladat a nesmie nájsť žiadon 
človek. Turskovci môžu mat detí v manželstve 
ešte dosť, ale prvorodzené nebude viac žiadno. 

„Tak sa vyplnil môj sen," slovila jeden 
večer Oceania k Aurelovi z balkóna kaštiela 
na rozkošnú dolinu zierajúc, — „zachránila 
som ťa pred divým kančom, čo znamená pred 
dedičkou z divého kmeáa." 

„Večná vďaka!" šeptal blažený Aurel a 
lúbal vrelo jej rúčku. — 

(Pokracovani« nasledige.) 



Na Genezarethe. 



Chytili sa za pasy obri: víchor, more, 
Víchor surmou zajačal, hodil sa dol v bese; 
Rozlunilo sa more a vzpälo sa hore, 
A sivá jedu pena sem i tam ho nese 
Kolíše sa vzbúrené, o brehy sa metá. 
Durí vody Jordána zpiatkom k Libanonu, 
Časom ztvára pohoria, dómy, väze, bralá, 
Tisícim by ramenom objať chcelo soka, 
Ale ten skokom l>ružným odskočí do sveta, 
Aby mocou sa vrhnul v obnovenom honu, 
A vlna, čo ho temer, temer už objala: 
Vyletí, pri nej zíva zas priepasť hlboká. 

Lodičiek pár na vlnách hneď neba sa chytá. 
Zas jich glgá pažerák, a zalieva penou; 
Mužstvo behá, bedáka, darmo rady pýta 
A darmo sa potýka s surmou rozzlobenou. 
A div, bratia! muž jeden v nebeskom pokoji 
Spočíva na poduške a úsmev ho kojí. 



Nechže tam víchor jačí, nech sa more pení, 
To mu úsmev nekalí, a pokoj nemení. 
On to — Mister, pán živlov a pán nad jích bojom, 
Preto j ich boj hrou jemu, jích búra pokojom. 

Ale ako Syn Boha takí nie sú ludia: 
Učedlníci zúfajú a Pána si budia: 
„Spomôž Pane! hynieme!^ — ,Malej viery 

ludia !' 
Kde Pán, tam niet zhynutia : načo Pána budia ? 
Vstane, búrke pohrozí, more sa rozteká, 
A víchor : jak prikvapil, tak vo svet uteká. — 
Eráju vesla pokojne, po lesklej hladine 
Loď za loďkou ubieha a k brehu sa vinie. 

Ľakáte sa Slovania, veslári krátňavy, 
Že vás búra svetová o bytie pripraví? 
Nebuďte viery malej ; buď vaša ochrana 
Pán; pri ňom niet zhynutia, len vždy majte 

Pána t 
Jún Altx. Fáhry. 



č. 4. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



91 



■*v--*^ w^ -^ >^ y* </^ ,•*. - 



Zo Slovenska do Itálie. 

Cestopisné obrazy od Lashomerského. 
(Pokračovanie.) 



otrmý breh nabrezinský od železnice dolu 
po samé élapkajáce more vysadený je révami 
nanajvýš červeného vína, potom olivami, bro- 
skyňami, hruškami ; od železnice nahor videt 
síce tiež záhrady, ale pre strminu a skaly 
poredšie, na to miesto videt tu chrastiny 
dubové a jiné, potom C rpinus orientalis, 
Asparágus orientalis atď. Železná dráha zpúsfa 
sa a po samý Triest s malými výminkami je 
výhľad volný na morský a pomorský svet až 
niže Capo ď Istrii na výbeh Punta Salvore. 

Tam pod nami vyrastá na skalnom výbehu 
tak prirodzenou polohou ako i ludským umom 
ozdobený nevyrovnane pekný hrad Miramare, 
o ňomž zmienime sa pri pozdejšej návšteve 
z Triestu. Tu dívali sme sa mu na terna 
z výšky. Na železnici stanica 6rignan0| sklenná 
a do zeme vložená, bola určená pre obyvateľov 
miramarských. Vnútorná úprava tejto stanice 
je tmavočervená. Podzemná chodba viedla 
dolu do parku a ztade do hradu Miramare. 

Voľakedy, kým mladý Maximilian so spa- 
nilou Gharlottou tu idyllické časy trávili, 
bolo to hlučno, teraz je tiež pekne, ale — 
smutno. Prebehli sme i to, ešte jedon jask, 
a našli sme sa vo velikej trstianskej kolosni 
o 7. hod. 48 m. ráno. 

Moc sa nás vyrojilo. Pred kolosňou čakali 
na hostí rozličných hostincov pohodlne pri- 
strojené vozidlá, tak rečené omnibusy. Hor- 
vatská a talianska mluva sa stríedaly, ovšem 
prevažne talianska. Sadli sme do príslušného 
voza. Za nami asi ôsmi ruskí židia v dlhých 
kaftanoch, s dlhými brčkavými kačkami. Mimo 
členov vyvoleného národa boli sme len asi 
piati. Títo židia dochádzajú každý rok sem 
vaľne cieľom skupovania veľkých gardanských 
citrónov, ktoré v istých sviatočných dobách 
v Rusku za Cažký peniaz predávajú. 

Mne z r. 1857 a 1864 konaných ciest 
známy bol hostinec Albergode Sandwirth, tam 
som kázal zastat. Tak sa stalo. Keď sa ale 
tam všetky tieto cibulové kaftany vyhrnuly, 
zastal som, čo robit. A ked mi môj oprotník 
Viedeičan „Hotel Gami" na Pi-zza grande 



odporúčal, zaviezli sme sa ta. Na druhom 
poschodí dostali sme elegantnú izbu s vý- 
hľadom na krásne námestie pred mestským 
domom, a na ľavo na široký prístav. Cena 
pre tri osoby pomerne veľmi mierna = 3 zl. 
na deň. 

Ponajprv sme sa umyli, uhladili, pre- 
obliekli, potom viedol som mojich na ná- 
mestie, pred našimi oblokami, kde očiam je- 
jicb otvorilo sa posavád nevídané museum, 
trhovište na ryby, zeleniny a ovocinu. OpísaC 
tie všakové ryby^ raky, slimáky, a kadeaké 
na pohľad nepriam chutné morské potvory, 
trvalo by pridlho. To sa hemží, škraboce, 
plazí a šucboce. Veľké kusiská rýb pretínajú 
topormi. Mimo oču, cíti nos i uši, t. j. krik 
nešeredný rybárov, predavačov tovar svoj 
spevavé vychvaľujúcich, a rybací zvláštny pach, 
po pravde smrad tohoto oddielu. Ale ako- 
kolvek, pre nás zemských — podtatranských — 
potkanov je to nadmieru zajímavý špektákel. 
Druhú časf trhu zaujíma ovocina, zeleniny a 
kvetiny; i tu zase i nos i oči majú skvelú 
pašU; niemenej i žalúdok. Za malú cenu na- 
jieš sa hrozna, dýň, broskýň, až si prstom 
dosiahneš. Ešte včera v Stolnomhrade (Fejér- 
vár) sme prvé kyslé hrozná neľudsky draho 
platili, a tu — za 10 kr. pre tri osoby hrozno, 
ani Noel ho lepšie nejiedol ! A ako to vkusne 
majú uložené, a nadovšetko kvetiny, tá naj- 
obyčajnejšia sedliacka — Cincaríca -— to tak 
umele poskladá, že to na podiv, ani to krajce 
byt nemôže. Koše, stolíky, čo aká nádoba, 
tak je kvetmi, kytkami obložená, že na tom 
ani ten najprísnejší krásocitník vykritízovaC 
nič nenie v stave. Zdá sa to byt ľudu vrodené, 
preto všade a vo všetkom toľký krásocit. — 
Z trhu Piazza grande šli sme na breh prí- 
stavu Biva delia porta, tam sme mostom pre- 
kročili Canal grande, ktorý sa do mesta až 
po (kostol) Chiesa Sto Antonio nuovo s ná- 
pisom: Divo Antonio Thaumaturgo ulicou fahá, 
a lode k výkladu a nákladu ubytúva; je 200 
siah dlhý, 18 stôp široký a 14 stôp hlboký. 
Tedy nie len v prístave, ale i mestom sa 



92 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 4. 1878. 



^^ ^-^ ^' ^"^ rf w' > 



plavia lode. Z brehu Riva delia porta vy- 
chodí viacero múraných výbehov širších už- 
ších do mora, ku nimž pre pohodlnejšie od- 
dávanie tovaru pristavujú lode. A bolo týchto 
lodí vela, parných a plachtových, dlhý, dlhý 
rad, a na nich tresk, plesk, krik, vrzgot, 
čulý bez dychu život. Len podajeďny z ďalekej 
cesty príšlé a na dlhú cestu sa chystajúce 
lode stály tiché, akoby vymreté, a okolo nich 
vresk a buchot ako v súdny deň. Nemyslím, 
žeby človek v Trieste na dlhú chvílu sa po- 
nosovaC mohol. Čo inšej roboty nemá, nech 
vynde na Mólo Sto Carlo, a tam vidí ne- 
prestajnú premenu obrazov. Rozličné roboty, 
rozličné dochodiace alebo odchodiace kroje 
a mluvy. A to more, to nekonečné more, tá 
pekná, stará hlboká Adria to všetko pokojne, 
aspoň na tento čas pokojne na sebe nesie. 
Povedám, že je Mblo Sto Carlo velmi 
zábavný. Nenie Mólo Sto Carlo široký, ale 
dlhý, a na jeho chrbte najviac sa ludu ženie, 
tovaru vála a vozí. Keď naň výndeš, dobre 
sa obzeraj, že ta hebušia ; vodičia a vysvetlo- 
vatelia sa ti hneď ponúkajú. Veliká paroloď 
„Irís^ chystala sa práve do Alexandrie. Vôli 
už boli tam. Ešte 200 okovov piva nakladali, 
ako i kopu kamenných ciev, pri Trste do- 
rábaných. To som opravdu ešte nevidel Zvonka 
sú tie cievy štvorhranné, z nútri diera hladko 
dookola vŕtaná. Velmi čisto a pekne robené. 
Na pokraji výbehu Móla sme si sadli na la- 
vicu, hladiac na maják, na príplavujúce ve- 
lebné lode, na Miramare, pod nami na čistú 
zelenkavú, ale asi na 8 metrov priezračnú 
vodu, na dne povalujúce sa morské hviezdy, 
lastúry, slimákov, a tam, tam na západ proti 
Gorici od Nabreziny ďalej na vrchy Flíč. Tam 
od jích vrcholcov nad more tahaly sa chmáry ; 
tu slnce, pálčivost, a tam sa blískalo. Raz 
sa blislo a strela prosto do hladiny morskej 
zletela. Pravda, to bolo pár míl ďaleko, ale 
velmi interessantné. Na tomto Mólo vítali 
Trstania peštianskych softov hnilými citro- 
nami, pomerančami a smradľavými vajciami, 
keď niesli Abdul Kérimovi čestný meč, ktorý 
on pozdejšie za 25 frankov židovi založil. 
Chodením, videním, menovite ale horúčosťou 
zmorení poberali sme sa do hostinca oproti 
nášmu „Hotelu Specchi^ nazvanému. V prí- 



zemí je kaviareň, na prvom poschodí elegantná 
jedáleň. 

Po chutnom a nie drahom obede šli sme 
domov, kde sme nevyspatí síce a pre afri- 
kánsku pálčivost za hodinu vydržiavali šiestu. 
Potom motali sme sa bez istého cielu. Bumlo* 
vali sme Corsom, najživejšou, bohatými sklepmi 
vystrojenou ulicou. Šli sme ku Canal grande, 
kostolu Sv. Antónia, neďaleko toho otvorený 
stál kostol pravoslávny, v tom najčistejšoní 
slavianskom slohu stavaný, skvostne nadaný. 
Tichá pobožnost, postava, habit obradigúceho 
bradatého popa, čistota, polomrak svätiny — 
všetko dovedna učinilo hlboký nábožný do- 
jem. Grospodin pomiluj ny, modlili sa za bra- 
tov v jarme stonajúcich. Kedy, kedy sa už 
domodlia za všetkých?! 

Na Riva delia porta opät otvorený kostol 
východných kresfanov národnosti gréckej, S v. 
Nikola.' I tu odbavovala sa pobožnost, ludu 
bolo viac, ale nie tá veleba, čistota a ne- 
kalený vkus stavitelský, čo tam v kostole 
pravoslávnom. — Putovsúii sme uliciami krížom 
krážom, až sme prišli do Via Sti Giovanni 
navštívit nášho úprimného zemka a priatela 
p. Karola Euzmányho. Vrátnik nám oznámil, 
že ho nieto doma, že ale prejdúc na poštu 
vráti sa mahom. Čakali sme ho chvílu, keď 
vrátnik za ním posol a na pošte ho nenašiel, 
oddali sme mu navštívenku a pošli sme ďalej. 
Keby sme boli tušili, že sa s nami od Lublane 
po Trst viezol, neboli by sme sa museli hla- 
daf. No ale šak sme sa našli. 

A zase sme sa oddali okamžitému prúdu, 
t. j. kam nás oči niesly. Keď sme prešli Via 
del Corso, poza municipálny dom tesnými 
prekrižovanými starými uličkami — vicoli — 
cez V. S. Sebastiano, ViadiCavana, napiazza 
Lipsia hore vystupujúc pri Academia nautica, 
fahali sme prosto do vrchu, aby sme volný 
výhlad ponad mesto získali. Via delli Arméni 
strmá široká, hore vyššie schodmi opatrená, 
obrúbená je utešenými letohradmi kupeckých 
trstanských millionárov, a takže premilenými 
záhradami. Videt tam velikánske stromiská, 
pri všakových teplokrajových kroch. Jedon 
taký dvaposchodný letohrad bol od spodku 
hore stenami a krovom vôkol do kola brečta- 
nom obrastený. Všade jemnost a čistota. 



č. 4. 1878.] 



Orol, čaflopis pre zábava a poučenie. 



93 



Rodenej aristokracie má Trst velmi málo, 
ale je tam yela kupeckej aristokracie. Millio- 
nárov tam ako u nás drozdov. Ekypáže, pa- 
láce všetko kupecké, a tuto v prízemí číry 
sklep, zásobnice, bureauvy a nepríjemný pach ; 
kože, loj, olej, ryby atd. ale — peniaz! 

Keď sme už hodný kus hore vystúpili, 
ulice pustnút začaly, domčeky nížit, ludia 
rednúť, vinohradné múry a polné cesty uka- 
zovať sa počaly, a slnce si užvAdrii otlaky 
vymývalo. Aby sme nezamrkli, prešli sme 
Via St. Vito, Sto Michalo, a tak strmými 
uličkami zišli sme popod Castello a popri 
Ghiesa St. Maria maggiore dolu zase na 
Corso. — Castello bolo medzi r. 1508—1680 
stavané. 

Ej tie strmé uličky. Tam krov jedného 
domu, pravda krov plytký, siaha ku spodným 
oknám vyšnieho domu, a kameňami dláždené 
ulice tak sú hladké, že sa po nich klžeš, ako 
na ľadovici. Keby tam tak mrzlo ako u nás, 
by tam fárali Taliani hore znakom. 

Priehľad sme nemali toľký a taký ako 
sme úfali, ale sme videli predsa dost ďaleko, 
a videli sme Triest i v jeho obielkach, nie 
len jeho žalúdok. 

A keď nám takto quasi pod bradou Triest 
rozprestrený leží a my sa naň od chrbta pri- 
zeráme, chcem sa na krátce k doplneniu jeho 
obrazu tu i na jeho dejepis ohliadnut. 

Trst ďalej siaha ako jeho história. Pô- 
vodne ako jeho meno a susedné výšiny Na- 
brezina, Občina a slovanské mená okolitých 
osád svedčia, že bolo slovanské, čili ako te- 
raz zneje: slovinské. Pozdejšie sa zčiastky 
zlatinčilo a premocou ztaliančilo. Keby Trst 
pôvodne bol neslovanský, istotne boly by sa 
zachovalý miestne mená terajších potomkov 
rimských. Okolo r. 130 pred Kr. pripojená 
bola Istria s Trstom ríši rímskej a ti po- 
menovali Trst: Tergestum. Za Vespasiana 
vojanskí osadníci vystavili tu Amphitheatrum 
a vodovod, ktorých zbytky ešte poznaC. Za 
časov cisára Theodoricha a Dagoberta nie 
ako udávajú nemeckí chronikári Slovania 
valili sa od severu z Lužitan a Sarmacie na 
juh, lež Vendi týchto krajov a v okolí Kara- 
vankov, Štajerská, Nórska, Pannonska býva- 
júci, tlačili Nemcov do západného Tyrolska 



a Helvecie, kde dlhé časy predhistorične, 
potom Gothmi vypudení bývali; ako to do- 
kazujú ač vyšše Lienzu pod Grossglocknerom 
zachované mená: Pasterce, Vindis Matrein, 
Pusterthal atď. Veľmi plodné pradávne roľ- 
nícke plemä slovanské o moc ďalej siahalo, 
ako ho teraz skutočne nalézáme, a bolo ako 
teraz vše predmetom strachu, závisti a utlačo- 
vania — kde sa dalo — cudzích národností. 
Tak tedy po rozpadnutí rimskej ríše pre- 
chádzal Triest z jednej ruky do druhej : By- 
zantínov, Longobardov, Gothov a Frankov. 
Kniežatá slovanské susedné, ako i ďalekí 
Arabovia, a menovite Benátčania sa oň uhá- 
ňali. Od r. 949 bol samostatným, keď si svo- 
boda od biskupa Aquilejského vykúpil. Ale 
netrúfajúc nepriateľom, oddal sa r. 1382 pod 
ochranu arcivojvody rakúskeho, Leopolda po* 
božného. Karol VI. vyhlásil prístav za svo- 
bodný. Od r. 1797—1814 bolo mesto v držaní 
francúzskom, od r. 1818 patrilo k nemeckému 
bundu. Pod panstvom francúzskym bydlel vo 
ville ešte teraz zachovanej Jeromé Bonaparte, 
ako i Murat. I Jozef Fouché, vojvoda z Otranto, 
Napoleona L policajný minister, leží pred hL 
chrámom pochovaný, f 1820. Arco di Riccardo 
má byt tiež historické meno, tam že chytený 
bol Richard, srdce leva, kráľ anglický, z Pa- 
laestiny sa navracajúci, ktorý potom v Diirren- 
steine v Rakúsku vysedel, a ztade uvrzoL A 
to za to, že šiel krestanov proti Turkom 
bránit. Nič nového pod slncom. Medzitým 
Arco di Riccardo má byt pozostatok rimskej 
architektúry. 

Najviac starožitností videí v hláv. chráme 
St. Guistino a jeho susedstve, v museume 
starožitností. 

Mesto Trst číta vyšše 70.000, s okolím 
(territorio) 120.000 obyvateľov. 

Už mrkalo hodne, keď sme sa na piazza 
grande nayrátili. Tu vábení veľkými výkriky 
a tlupami ľudu, zašli sme na breh, za malý 
verejný park; tam práve dovezené z Grécka 
dine na veľké kopy vykladali a svoj tovar 
obvyklým krikľavým spôsobom svetu ohlaso- 
vali. Dal som sa i ja do kúpy, a sám pre- 
davač vybral mi za desaf karantanov (kraj- 
ciare) jedon kus. Môžem ale povedať smelé, 
že som nikdy za môjho života lepšiu ďiňa 

14 



94 



Ovoly oasopis fm zábavu a poačesiec 



[Č. 4. 187a. 



nejedol. Ale «ne ja y%dor jej vyhladanej do- 
brote nedoje^li, lebo výtečného lamého ovocia 
a sladoladu sme tolko mali a užívali, že sme 
všetko premôct nevládali. Už hrušky, meuo- 
• vite ale jablká nemajú tú chu{ čo u náS; keď 
sa dobre vydaria a dobré sorty, ale hrozno, 
broskyne sú delikátne. 

Doma sme sa čo možno pohodlne pri- 
pravili a do otvorených okien poopierali. Ale 
nastojte, čo to?l Očakávalo nás nepovšedoé 
prekvapenie. 

Na námestí pod naáimi oblokami akoby 
čarovným prútom hnané, kapaly šiatre a roz- 
utekali sa predavači. Námestie čisté stálo 
ako sála, trhovisko plnilo sa a plnilo ludom, 
čosi kremobyčajnébo očakávajúcim. Nastal 
huk a živá vrava. Socha Karia VI., studňa, 
veliké, pražským podobné kandelábre, casa 
municip. z pravá, veliké krásneho cvengu 
hodiny, to všetko bolo čo najskvelšie osvie* 
tené. Naproti „Caffé Specchi," na poschodí 
prvom hostinec, na druhom nemecký spolok 
„Schiller,** všetko sa jasalo. Pred „Cafľé 
Specchi'' stála parádne vystrojená banda vo- 
jenská. V lavo v prístave blízo ako i v dalšej 
hladine mora trepotaly na nepočetných lodiach 
vlajky vo velkej paráde, a osvetlenie ďalekou 
polokruhovou čiarou mimo cesty pobrežnej 
až po Miramare, a hore starou bradskou až 
po hostinec na vrchu Občina mihaly sa svetlá, 
krásny mesiac podpaľoval more, more tiché, 
ach bol to za pohlad ! Srdce i plakaf i smiat 
sa chcelo. Veleba prírody a krása umu, a 
v tom rozpoložení, v tichej námorskej noci 
hrala vojanská hudba ! — Myslite si ten prí- 
jemný požitok! 

Bolo to 17. augusta, tedy predvečer menín 
cisára-krála panovníka. Nebo i zem v krásnej 
harmónii. Neznám, či kde krajšie vypadla 
táto slavnost, ale pochybujem. 

Ako nám už prvý mráz nadšenia z chrbta 
odbehol, klope ktosi na dvere. 

Tu náš Karol! Starí kamaráti, mílami 
zeme a vôd delení, srdcami spojení sa už 
hrdúsili. Čas ubehúval otázkami a strieda- 
vými odpoveďmi railý-m ale rýchlym spôsobom. 
Pozdná večerná hodina, keď sa lud na na- 
mestí už bol rozbehal, hudba zamĺkla a prí- 
jemný cveng susedných hodín mestského domu 



jedonástu odbil, sme sa lúčili, ale nie prv, 
kým sme si program ďalšieho nášho tuncý- 
šiehp pobytu neustálili. 

18. augusta spali sme krátko, ale spaK 
sme dobre. Ráno sme sa prebudili včas. Bioio 
krásne jasno a z mora potahoval vánok chladný 
na otvorenom okne, opravdu luxuriósny po- 
žitok Po siedmej sbehli sme pred kaviareň 
Specchi, kde stolce ešte v tiene súc, a stolíky 
takmer do pol námestia rozostavené boly. 
Hostí bolo vela, šak mala byt paráda k úete 
Jeho Veličenstva. Šakového druhu námorní 
dôstojníci v rovnošate popíjali ľadovú kávu 
a na prsoch holengaly sa j im rozličné hviezdy. 
Množstvo týchto planét rôznych farieb, po- 
dôb a velkosti, mi bolo nápadným. Náš priatel 
označil nám jich ako tuniské, tripoliské a 
toho druhu afrikánske, obyčcgne lahko, ako 
v Uhrách medžidie, zaslúžené rády. Sviatočae 
odený lud sa už hemžil, a o krá/ky čas stúpalo 
s velitejmi na čele radové vojsko, delostre- 
lectvo, zemská obrana atď. Práve ale v ten 
čas, keď slavnost započínat sa mala, náš 
vodič Karol, ktorému sme sa telom i dušou 
do milosti oddali, velel k odchodu. 

Kam sme sa pobrali, počujete hneď. Parádu, 
akých sme už i tak dosť videli, sme opustili, 
aby sme čosi nevídaného videta zakúsitmohli. 
Tedy poďme. Na Riva dei pescatori sme sadli 
na malý biely parník, majetnost rak. Lloydu. 
Zaplatili sme za osobu po 40 kr., zapískal 
stroj a frišký plavec pustil sa v more. Mali 
sme zatiahnuté plachty, bolo nám obstojne 
chladno. Z ľavá obišli sme vojanskú plaváreň, 
pri nej maják (svetliaren), ktoré dve veci po- 
zdejšie opíšem, potom kolo Riva St Andrea 
a mali sme krásny výhlad na sever na Na- 
brezinu, Miramare, Občinu, Triest, Castello, 
pred nami krásne, stromami a vinohradmi 
posiate pobrežia St. Andrea, Servola, Saba, 
Bicman, Dolina, Plavia, zátoku Muggia, na 
kopci villu kniežatá z Toskany, kostol Niko«- 
laja, na pravo k západu a juhu neprehliadne 
hladké more, výbeh St Giorgio, a ďalej dolu 
výbeh Salvore za Capo ď Istriou. — Muggia, 
tie rumy tam na hore, z nichž už len kostol 
Sv. Nikolaja čnie, bolo opevnené, morskými 
lúpežníkmi obývané hniezdo. Boli smelí, ale 
okoliu hrozní, a kupectvo chcelo-li preísC, 



č. 4. i%1S.] 



Orol, časopis pre sábavu a poQČenie. 



96 



muselo sa vykúpK. Konečne v 15. storočí 
rozzlobení * silní Benátčania s mestami Han- 
seatmi, ktorí kupectvom až hen sem zasaho- 
vali, spojení, jich napadli, premohli, potlkli 
a jejich pevný úkryt rozválaU, ani sa od 
tých čias viacej nezdvihol. 

Keď sme v polkruhu zakrútil, hnali sme 
do zátoky. Už z ďaleká sme na južnom brthu 
Muggie videli akúsi velikánsku opachu. Podo- 
bala sa červenému kostolu lešením oplete- 
nemu. Tá mamuna ohromná je obrnená c. k. 
loď „Tegetthoíf,* ktorej sme sa vlastne vy- 
brali visitu spraviC. Že je to velikánske dielo, 
uvidíte hneď z jeho rozmerov. — Ako sme 
sa blížili k cípIu, prešli sme popri krásnej, 
štíhlej, malej anglickej yachte (loďke), jejž 
parný komín nečnel rovno nahor, ale bol na 
bok skryvený, pod istým preto, aby dym 
žltkasto-biele plachty nezaspinil. Táto yachta 
je majetkjom istého súkromného Angličana, 
ktorý 60 ženou a deťmi po celom svete dla 
svojej vôle z prístavu na prístav cestuje, na 
lodi býva, jie a pije. Ten sa veru zrodil 
skorej za žabu než za človeka. Tam stála 
i loď kniežatá z Toscany, ktorá jeho na Ba- 
larických ostrovoch zomretého tajomníka N. 
Výborného, rodeného Čecha, do Evropy do- 
viezla. 

Tam tiež stála o samote, akoby sa jej 
bolo zívalo, nevelká paroloď, kúpená od Rusov 
k vojanskej službe na D.unaji, ona ale pre 
nastalé turecké prekážky na určené miesto 
dostat sa nemohla. 

A pred nami je dock, kde lode naprá- 
vajú, a dielna, kde lode stavajú, s dlhými sta- 
viskami, strojárnami a všetkými parhámami, 
čo k tomu patrí. Videl som železné strojárne 
v Banáte, v Rešici, pod Brezovím, v Hronci, 
na peštianskom, viedenskom atď. nádraží, 
v Štajerskej, Sliezsku atď., ale tak rozsiahle 
som nevidel nikde. To ma veru prekvapilo. 

Najprv sme obzerali dock. Potom spome- 
nutú kasemattovú loď ,,TťgetthoiT,'' a ztade 
prešli sme do dielní a strojární k tomu pa- 
triacich. 

Pri docku nakopené boly brvná stromov 
teplých krajov amerikánskych k budovaniu 
lodí pre svoju zvláštnu spôsobnost súcich. 



Videl som tiež nahotovené železné z pevného 
plechu hotovené, pri spodku končité trubice 
ležaĹ Tie sa v melkom mori pred prístavom 
do dna vbijú, kde toho potreba vyžaduje, 
sbijú sa do vedná i viac a stiahnu sa obručami 
spolu. Tieto koly čili trubice slúžia loďam 
miesto kotvy na udržania sa na pohodlnom 
od brehu kus oddialenom mieste. Sú pravda 
hrubo zabarvené, myslím ale že slaná morská 
voda, ktorá sa vôbec oproti železu nepriateľsky 
chová, i tieto cievy pohryzie, čo sa pravda 
hneď nestane. 

A tak pristúpili sme ku samému docku. 
Dodc je záliv, kde sa lode naprávajú. Vyzerá 
a deje sa to takto. Loď, ktorá sa napraviť 
má, vplaví do zálivu, pozdĺž neho a zastane 
na jeho konci. Druhá k tomu pripravená ioď 
plaví za ňou až na isté vyznačené miesto, 
tam sa zvrtne priečkou, tak že pysk a zadnia 
časf jej sadnú do zárezu (falcu) v oboch bre- 
hoch zálivu jestvujúceho; táto priečna loď 
predstavujúc včul zástavu a oddelujúc tú 
druhú loď tam vnútri od mora, začne z prie- 
storu, kde loď k náprave zatvorená stojí, 
vodu parostrojom do seba vpíjaf čili pumpo- 
va(. Tým sa taží a sadá zárezom, dolu voda 
sa nfáa v zátvore a obe lode klesnú. Keď 
je loď plná vodou a sedí na spodku, zbýva- 
júcu vodu v priečinku čili v zátvore pumpuje 
von do zálivu, kým priečinok neostane suchý 
a druhá loď tiež nesadne na dno. Uškodenú 
loď na dne sadnutú potom pohodlne od vrchu 
do spodku naprávaC môžu. Ak je loď už na- 
pravená, strojná loď čili prvej spomenutá 
zástava začne parostrojom nahltanú vodu 
z brucha von do zálivu vydávat; tým ob- 
lahčená vystupuje vo falcoch na povrch, tým 
činom ale popod ň a tisne sa morská voda 
do priestoru, kde reparovaná loď stojí, táto 
sa dvíha atď. Keď je priestor celkom za- 
plnený, zástavná loď vyplaviac von z cesty 
vystúpi, a reparovaná loď šmíhá občerstvená 
z docku von. 

Práve tenkráť, keď sme tam boli, sedela 
ZHStavná loď ako kvoka priekom zálivu, a 
v priestore asi 4— 5*^ hlbokom sedela ameri- 
kánska loď. Robotníci obíjali jej brucho no* 
vým blachom, a robili šramot po jej koži 
len milá vec. 

14* 




[č. 4. 1878. 



Ak som si dobre zapamätal, platí majitel 
lodi vlastníkovi docku za jedon deň ubyto- 
vania 200 zl. v zlate. V troch štyroch dňoch 
loď bola na nohách — či na vode. Nuž ale 
je to pekné priepitné. 

A teraz na pospas blížili sme sa k tej 
obave, k tomu „TegetthoflFovil" Tento ne- 
smierny železný bruchaj., veľký ako hodný 
kostol, stojí v povetrí podoprený celým lesom 
brvien a klátov. Vôkol neho sú lešenia, 
stupky, rebríky, chodníky. Popod brucho 
mu volno preíst. Všetok je červenou farbou 
zamazaný. Eed som mu pod bruchom zastal 
a na tú ohromujúcu železnú škrupinu hore 
pozrel, nuž ma mráz prejal. Bože, reku, ak 
by sa to teraz zpustilo, týchto poldruha sto- 
tisíc ceixtov železa, neostalo by z nás ani 
tolko ako z blchy pod nechtom. 

Ale budete mat pochop o tom velikášovi, 
ked vám mne láskavošCou pána K. Euzmányho 
sdelené dáta prednesiem. Zo strany štátu, 
t. j. námorakého veliteľstva vedie on dozor- 
stvo a správu „TegetthoíFa." Nuž tedy: 

„Tegetthoff'' (S'- Majestát Casemaítschiff) 
je dlhý nad vodou 276' 8", široký 60, 6". 
Šírost delovej casematty nad bmiskom 68' 7''. 
Hĺbka lodnieho priestoru 33' 6". Najhlbšie 
ked sadne =; 28' 8" do vody. Vystrojenej 
lodi úplná váha = 7390 tún=: 147.800 centov. 
Váha samého t. j. prázdneho jeho železného 
tela 225.5 tún = 25.100 centov. 

Stroj má byt po mene o sile 1200 koni, 
vo skutočnosti ale o 800 koni. Priemer cy- 
lindra 125", obeh behúňa (kolby) 51", prie- 
mer šr'oby 23' 6", jej vystúpenia 24'. Obrat 
šróby v menšine 70 ráz. Jej váha 21 tún. 
Hrúbost kľukovej valy 22". Priemer hlavnej 
parnej trubice 40". Prístroj k utvoreniu pary 
pozostáva z 9 kotlov so 36 ohniskami, s 25.000 
štvoročnýcb stôp topivej plochy a 3960 varo- 
cievami. Parný nátlak v kotloch 30 funtov 
asi na Q". Dva komíny v priemere 8' 6" 
široké, a nad kotlami 52' vysoké. Stroj váži 
1100 tún = 22.000 centov. Zásoba uhlia má 
obsahovať 660 tún. 

Delostrelectvo pozostáva zo 6 kusov 12" 
Kruppovych z liatej ocele diel, 27V.2 tunovej 
váhy, a 6 kusov 8-klenbových diel (Bogenzug- 
geschutze). Zvlače (lafetty) prvších vážia 11 



tún. Jedon nábitok váži 450 funtov, k tomu 
prach 80 funtov ! Úplne vystrojené delo s mu- 
níciou k tomu patriacou váži 62 tuny. Súčet 
váhy celej artillerie s ručnou zbrojou a mu- 
níciou 403 tuny. 

Posádka učiní 350 chlapov, a ti opatrení 
byfr majú živnosCou na 9 týdňov, pitnou vodou 
ale na 4 týdne. 

Brnenia pozostáva zo 142 plitní. Hrúbost 
tých plitní je 14" a vážia spolu 2300 tún. 
Jedon n' takej 14" plitne váži 560 funtov. 
Klince ku pripevneniu tých plitní vážia 100 
tún, jedon každý klin 4" v priemere tlstý 
váži mimo matky a plytkej podlohy 160 funtov. 
Jedna plitna váži vyše 295 centov. Je to 
hrozné kusisko krásne kovaného železa. Kto 
naše samokovy a valce videl, môže si tú 
opachu mysleC. 

Sfažne budú tri ľahké. 

Kormidlo a kotva budú riadené zvláštnym 
parným strojom, taktiež lodnia striekačka. 

Teleso lode je dľa tak zvaného skliepko- 
vého spôsobu (Zellensysthem) hotovené, po- 
zostávajúc z dvoch lodních škrupín. Z tých 
je vonkajšia z plitní železných, vniutorná 
z bessemerskej ocele, ktoré kroz rebrá z uhla- 
stého železa a ocelových plitní rozpiaté budú, 
hotovená. Priestor medzi týmito dvojnásob- 
nými stenami je 4—572* široký. Tieto dvoj- 
násobné steny sú kroz spomenuté kolmé rebrá 
a vodorovné sväzky na 76 vodoodporné skliepky 
podelené. Každá cela (skliepok) je jedna od 
druhej neodvislá a môže vodou napustená a 
zase osebe vyprázdnená byt. 

Krom toho je veľký objem lodi dľa jeho 
veľkej výšky šiestimi vodoodpomými stenami 
na 7 veľkých oddielov predelený. Priechod 
do týchto, z jednoho do druhého priestoru 
umožnený je vodoodporné (hermeticky) za- 
tvorenými dverami. 

Keby tedy konečne 14" železné boky lode 
preborené a 1—3 priestory vodou zaliate boly, 
by ešte zvyšné 6—4 priestory, kým vodu vy- 
pumpujú alebo inšia pomoc dôjde, lod na 
vode udržaly. 

Čo sa materiálu lodnieho telesa týka, tak 
uhelné železa a bessemerské plitne napospol 
pochádzajú z našej monarchie. 



č. 4. 1878,] 



Oroly časopis pre zábaru a poučenie. 



97 



Útrovy úplae vyhotoveQej lode budú asi 
tieto : 

L Teleso lodnie 2»(X)0.000 zL 2. Stroje 
na palube vystavené 880.000 zl. 3. Brnenie 
(Panzer) 1,403.000^1. (Č. 1. a 2. vyhotovujú 
sa v tuzemsku, č. 3. v Anglií.) 4. Pristrojenie 
brnenia na loď 300.000 zl. 5. Artilleria (jedno 
kruppovské delo 1 1 ": 75.000 zl. v zlate) 500.000 
zl. 6. Vystrojenie a pristrojenie 400.000 zl. 
V okrúhlej summe s povahou rozdielu cursu 
učiní 6,000.000 zl. 

Ohromná summa, ozrutné dielo, ako ste 
z hore uvedených dátok zrejme videf mohli. 
A toto dielo sverené je očian» a umu p. Kar. 
Kuzmányho, syna slovenského národa, dô- 
verou náého mocnára a úctou druhých vy* 
značeného. Nechcem sa ale cTalej jeho ctenej 
skromnosti dotknút. 

Robotníci hemžili sa na lodi ako mravce 
na tekvici. Prali perlíkami po tých blachoch 
a plitnách ; bol to huk a cvengot neslýchaný, 
len tak nám v uáach pískalo. Svobodne v po- 
vetrí ďtojí, brucho veliké, železné, nuž takýto 
klavír veru že rezoníruje. A slnce tak pálilo, 
žeby si človek na zohriatom ním železe ozaj 
dlaň bol popálil. 

Plný divu zišiel som z opachy na zem, 
krútiac hlavou nad tým, že do 150 tisíc 
centov železa po vode plávat bude tak ako 
drevo, ako škrupina orechová. Hla, a keby 
tak po jednej tie 295-centové plitne do mora 
púšCal, ako by to člupkalo do zpodku. Ale, 
čo fígel to groš, — tu ale fígel, velký fígel, 
6 millionov zl. stojí, za to by veru vystavil 
kostol i v Mojtíne. 

Zaviedol nás potom učený a vzdelaný náš 
sprievodčí do dielní. Videl som banátske 
železodielne, hrončianske, brezovské, vieden- 
ské strojárne, ale to len z muchy noha proti 
týmto. 

Tam sú hydraulické preši, v nichž 14'' a 
295-centoYé plitne dla potreby vyrovnávajú 



alebo zahýnajú. Už zodvihnúc jich vyžaduje 
silu, a kde ešte jich vystreC, alebo zohnúf. 
Tam sme prišli do dlhej miestnosti, málo čo 
kratšej ako bola sieň vo výstave viedenskej 
pod menom „Maschinenhalle*' známa. Tam 
stoja vo dvoch radoch početné vyhne. V druhej 
sieni sú parokovy. Všade hurt a buch. Videli 
sme práve ako sbíjali blachovú trubicu. V nej 
vleznutý bol chlapec, držiac vniutri na švíku 
kladivo, a z vonku na to isté miesto búšili 
dvaja chlapi tlstými kladivami, len sa tak 
rúra otriasala. Že v nej chlapca tiež dobre 
vyosievalo, rozumie sa. Išli sme i do stolár- 
skeho oddielu, kde stroje hoblujú a pília. 
Ide to náramne chytro a velmi dokonale. 
Chvílku čo tam stojíš a už si zasypaný rezom 
a stružlinami. 

Konečne sme vyšli do sieni, kde vzorky 
skladajú, a do bureau-va p. Kuzmányho, kde 
nám vidya náčrtky ukazované boly. Po ste- 
nách visia úhladné vzorky vystavených sako- 
vého druhu lodí. Medzi nimi korveta „Donau,^ 
od neho samého dľa vlastnieho plánu vysta- 
vená. Loď to velmi vkusná a štihlá, na 2400 
tún s 13 delami 72-funtovými, 400 (1800) 
konských síl a 350 mužmi. Zdvorilý priatel 
daroval mi podarenú fotografiu tej kor vety. 

Kým sa s Muggiou rozlúčime, ešte dodat 
hodlám, že „Tegetthoífa" už dva roky stavajú 
a ešte dva roky stavaf budú. Ešte aspoň 4 
metre vyšší bude, ako som ho videl, lebo 
paluba vtedy ešte nebola vyhotovená. Vten- 
krát práve hurtovali v komore, kde delá štát 
budú. Jestli sa delovým oknom predsa ne* 
jako nepriateľské strelivo do železnej komory 
dostane, bude že sa to trepaC o steny. Pre 
delovú obsluhu to ale nepríjemná visita. 

Obdivovania plní vrátili sme sa asi o 10. 
hod. predpoludním nazad do Triestu. Vstú- 
piac na breh, najali sme si fiakra a uháňali 
sme do Miramare. 

(Pokračovanie nasledtige.) 



Knieža z Turanu. 

Perská ballada. Dla Mirza Šaffy-ho preložil Dr. Fr. Ježko. 

Mal mocnár Turanský dla bežiacich chýrov 
Za ministrov svojich troch zvláštnych vezírov, 
Ktorí mu radili vždy dla jeho túžby, 



Bojac sa utratif svoje masné služby. 
Mocnár obdivoval múdrost jejich toTkú, 
Blažene sa cítil v tomto slávnom spolku. 



98 



Orol, časopis pre Kábayu a poirče&ie. 



[Č. 4. 18^8. 



Lež po pravde práve boli oni oali, 
Bárs aj k tejto velkej, vážnej službe došli; 
A smutný výsledok všeho tohto bolo, 
Že {>okoja, áCastia v krajine nebolo. 
I povolal mocnár hladajúc kdekade, 
Velkého vezíra z Iránu k porade; 
Tento preskúmal vec dobre od základu, 
A dal mocnárovi túto múdru radu: 
„Chceš-li ty krajinu sprostiť týchto vírov, 
Hlad zahnaf cím skorej t^xh tvojich vezírov, 
Bárs si ty aj človek velkej učenosti, 
Najskvelejšou perlou krajinskej múdrosti. 
Tak sú predsa — odpust — títo tvoji páni 
Budto velkí osli alebo oplani; 
Oni ti obrátia dychom svojich hubí 
Tú tvoju krajinu docela na ruby; 
Zničia ti tvoju česC, blaho tvojho ludu, 
Ak eäte i dalej úradovat budú/ 
Ožilo svedomie mocnárovi trošku, 
I počalo svitaC v jeho vládnom rožku. 
Pozdávalo sa mu, že vzdor všetkej chváli, 
Vezír celú vinu naňho vlastne valí. 
Preto sa napálil na pána veziera, 
Ktorý smelou tvárou na neho požiera. 



„Jak sa opovážiš," riekne mocnár rázne, 
„Držať radcov mojich ty za hlavy prázdne? 
Bárs si ty aj mužom z povestného kraja. 
Ty si iba jedon a oni sú traja. 
Bárs sa merať s tebou po jednom nemôžu. 
Všetci traja spolu slávne ta premôžu.** 
Na to vezír vetí: „ked sa osli spolu 
O istom predmete radia hore dolu, 
Z takejto porady, každý to len badá, 
Vynde znásobnená, sprostá hlúpa rada. 
Svätojánska muška neosvieti ludí. 
Jej blesk zbladne hnedky, kým deň sa zobudí. 
Rád bych ta poučil veru ešte o mnohom. 
Lež vidím, že nechceš, idem s Pánom Bohom, 
Vidím, že ti je vše, čo poviem, nemilé, 
Preto nechcem meškať viacej ani chvíle, 
Porúčam ta Bohu, porúčam sa i sám 
A idem už domov — hlavy bolenie mám. 
No ešte ti rieknem pri mojom odchode 
Že národy zrejú ku zlatej svobode, 
Že povstane plemä z jejich prachu kostí 
A povie: „král králom len z našej milosti.** 
Vezír šiel a mocnár dlho za ním hľadí 
A trhá si vlasy zo šedivej brady. 



-'-VjL^,X"Q.08^^^4-...-N- 



Lukería. 

Od L Turgenieva, 

„Ku smutným výjavom patrí i poblad na 
suchého rybára a mokrého polovníka,** hovorí 
francúzske porekadlo. Ja nebyv nikdy náru- 
živým rybárom, neznám ani posúdiť, čo trpí 
rybár pri peknom, čistom počaí^í, a jak veliká 
techa nad bohatou korisťou odškodzuje ho 
za tú nepríjemnosť, ked sa mu ani len suchej 
nitky na tele nedostáva. Čo sa polovníka 
týka, pre toho je dážd a slota opravdivou 
neresťou. Nuž a takejto neresti bol som vy- 
stavený ja a môj spoludruh Jeremilej v čas 
jednoho túlania sa za hlucháňami. 

Hned s úsvitom cedil sa dážď potokami. 
Čo sme všetko nepodnikli ku striasaniu ho 
z nášho tela ! Pružné plášte zatiahli sme tak- 
mer na celé hlavy, stali sme si pod husté 
stromy, chtiac sa tak pred lejakom obrániť. 

Vode vzdorujúce plášte naše, ktoré nám 
krém toho v strielaní prekážaly, boly na ne- 
pochopiteľný spôsob dažďom preniknuté. Tam 



pod stromami — pravda že sa zdalo z po- 
čiatku tak — jakoby ani dážd nebol pršal. 
Jaknáhle sa ale na jích košavách nahromadila 
voda, prebila si hurtom cestu, šúrala dolu 
na nás z každej ratolesti sta zo strešnej cievy 
a studený lesk vody prederúc sa popod hrdel- 
níky, stekal nám chrbátom dolu . . . Toto 
bolo korunou neresti, jako sa Jeremilej 
vyjadril. 

„No, Peter Petrovič,** reknul konečne, 
„toto už nenie na vydržanie! Dnes nemožno 
nám polovat. Bročnice nepáľa a na psov leje 
sa ešte špatnejš.e, než na nás; také počasie 
je ozaj na posmech! . . .** 

„Nuž čože urobíme?^ pýtam sa ja. 

„Stúpajme do Aleksievky. Vy možno že 
ešte ani neznáte toto miesto. Je to osem 
verstov vzdialený, vašej n^tke náležajúci 
majer. Prenocujeme tam a ráno . . .** 

„Vrátime sa zpät?" 



é. 4. 187g.] 



Orol^ óftsopU |ne sAImiyh a ponlenic. 



99 



■^w^y, ^ ^\./ 



„Nie, nie sem . . . Znám ja stráne okolo 
Aleksievky . • . Niektoré z nich su od zdej- 
steh mnokoslvbnejáie ku polovania na hU- 
cbánov.^ 

Ja neebcejúc sa pýtaf spolttdruha, prečo 
ma haed ta neviedol, pohli sme sa a doili 
ešte v ten den pod večer na majer mojej 
matky, o ktorom, že jestvnje, nemal som ani 
tnsenía. Ku majeru tomuto prielúehalo i jedno 
poráchané, ale neobývané a tak čisté stavísko ; 
noc strávil som v 6om doa< pokojne. 

Nasledujúceho dňa ráno, keď slnce vyšlo, 
prebudil som sa. Na nebi neukázal sa ni 
jedon obláček. Väetko naokolo lesklo sa 
T silnej, dvojistej žiare, v žiare mladistvýeh 
láč slnca a včerajších kvapák dažďa. 

Medzitým, čo sa do môjho vozíka za- 
priahalo, prechádzal som sa po predtým ovoc- 
nej, teraz zpustlej záhrade sem tam. Stavisko 
v nej otoíené bolo dookola vône plnou, miazgo- 
vitou krovinou. Ach, jaká to blaženosť tam, 
na svobodnom povetrí, pod jasným obzorom ! 
V jeho modrine vyšili sa trasavé škovránky 
so spevom sta milohlas srieborných perál sa 
ozývajúcim. Iste, že na útlych krýdelcach 
svojich niesli kvapôčky rosy, bo ten čerstvý 
spev jejich zdal sa byť rosou povlažený. Ja 
obnažil hlavu svoju a vzdychnul si z hĺbky 
srdca . . . 

Na zániku nehlbokej dráhy priamo u plota 
záhrady stál včelienec. Šlo s.i ku nemu po 
úzkom, medzi zárostkami hustej stepnej trávy 
a žíhlávy hadiacom sa chodníčku, nad ktorým 
končisté stebla tmavozelených — Boh znázka- 
dial sem presadených — konopí vyčnievaly. 

Ja dal sa po chodníčku a prišiel som ku 
včeliencu. Pri tomto včelienci stála malá, 
z dosák slátaná kôlňa^ v ktorej obyčajne 
včelky v klátoch zimúvaly. Nakuknem dnuká 
cez polootvorené vráta, tam bola tma» ticho 
a ticho — no silná vôňa za melisou a kruž- 
mentoiB. Y jednom kúte kôlne stálo lešenie 
a na tomto ležal do plachty zavinutý jakýsi 
malý predmet . . . chcel som preč« 

„Mladý pán, mladý pán, Peter Petrovičl* 
zaznelo razom v chriplavom hlase sta šepo- 
tanie trávy v močarisku-. 

Ja zastal. 



i^Peter Petrovič! prosím vás, podteže 
bližšie I^ znel hlas znovu, znel z kúta lešenia. 

I pristépimi bKžiie a zostal som podivom 
staby ku zemi prikutý. Predo mnou ležala 
živá ludaká bytaost, no čo za bytnosd 

Hlava na celo zoschnolá, barvy spiežovej 
sta obrázky v starom zákone; nos á/učký 
sta poebrbtie noža; o pernach skoro ani 
stopy, len zuby a oči svietíly; z čela od 
hlavnice visely vlákna zlatožltých vliasov. Pod 
bradoiu pokybovaly sa dve malinké tiež spiežo- 
vej barvy mky, ktorých paličkám podobné 
palce kladily záhyby posteliiej plachty. Stojím 
ticho. Hfa<}ím pozorne. Tvár bda nie w^ 
pekná, ale krásna, lenže strašne neobyčajná. 
A tvár táto zdala sa mi ešfle streš^js^eu 
preto, že sa na jej tiež kovu podobných lí- 
cach bez prospechu úsmev vyludzoval. 

„Nuž ma nepoznáte, pane?" šeptal hlas 
znovu. Už šepot tento odumieral na sot^a 
hýbajúcich sa pernách. ,Ach, jak žeby ste 
ma nepoznali 1 ... Ja som Lukeria, tá istá 
Lukeria!, ktorá kedysi v dome vašej matky 
pri zábavách predčila, pri spevoch pred- 
spevúvala ..." 

„Lukeria!" zvolal ja. „Ty si to? Či to 
možnč?!" 

Veru že nevedel som, čo sloVif od tak 
velikého zarazenia a len hľadel bez slova na 
túto tieňavú, nepohyblivú obličaj s jej za 
mnou vieťacíml, poloumretými a predsa blištia- 
cimi sa očam*. či to ozaj možné, žeby táto 
múmia bola tá medzi dvorskou čelaďou ke- 
dysi najkrajšia vysoká, plná, kvitnúca, nežná, 
usmievavá, pohrávajúca a spievajúca deva 
Lukeria! Lukeria, tá vtipná Lukeria, ktorej 
všetci šuhaji dvorili, za ktorouijapotajomne 
vzdychal, ja — šesfoásíročný mladík! — 

„Bože môj, Lukeria," slovím konečne, 
„nuž čože sa s tebou stalo?!** 

;, Veliké neštastie! Ale preto nelákate sa 
ma , pán môj ? ... Vy sa predsa neodtahu^ 
jete odo mňa v mojom neštastí? . • . Nu/, 
sadkajte si ku mne, hla, sem na toto ve<^ 
dierko . . . niečo bližšie . . . tak, ináčej by 
ste ma nedoslyšal . . . môj hlas je taký slabý ! . . • 
Ach, jak sa teším z vašej prítomnosti! Ba 
čo vás len privábilo do Aleksievky?" 



100 



Orol, časopis pre sábavn a poučenie. 



[C. 4. 187g. 



Lnkeria hovorila veľmi pomaly, sotva k sly- 
šaniu, ale bez prestania. 

„Jermalej, môj súpolovník, priviedol ma 
sem. Nuž, rozprávajže mi . . .^ 

;,Udalost môjho nešfastia? Vďačne, pán 
môj . . . Vyrozprávam vám ... Už je tomu 
šest, či osem rokov^ čo som v tomto trápnom 
položení. Zasnúbila som sa s Vazilom Po- 
liakovom, veď sa rozpamätáte naňho; bol on 
sluhom u matky vašej . . . No, pravda, že 
ste sa vtedy vy na panstve nezdržoval, po- 
slali vás na vysoké dkoly do Moskvy. Moja 
známost s Vazilom bola úplná, on mi ani 
. na okamženie nevychádzal z hlavy . . . Bolo 
jaro. Raz, v jednu noc — mohlo to byt pred 
svitaním — nemohla som spat. Tam von v zá- 
hrade spieval sláviček tak sladko, do vy- 
trženia I . . . Nemohúc sa ďalej zdržaC, vstala 
a vyšla som na otvorené schody načúvat ho. 
On spieval tak výrazne, tak roztomilo! . . . 
V tom zazdalo sa mi, jakoby na mňa niekto 
volal . . . namyslela som si, že to hlas Va- 
zilov . . • hlasom podzemným: Luša! . . . 
Ohliadnem sa po strane, kráčam ešte v pole- 
sné schodami dolu^ stupím pomimo a padnem 
dolu na zem! . . . Padnutie bolo prudké a 
predsa, tak sa mi videlo, že som si velmi 
neublížila, lebo hneď na to zdvihla som sa 
a šla zpät do izby svojej. Len mi tak bolo, 
ako keby som si telo bola natrhla . . . Do- 
volteže, pán môj, nech si máličko pooddých- 
nem ... len za okamženie.^ 

Lukeria zatíchla. Ja pozeral na ňu s po- 
divenim. Nado všetko podivné mi bolo, že 
nehodu svoju takmer s veselou myslou vy- 
právala, bez vzdychania, bez stesku, bez žalo- 
vania sa a bez žobrania o spoluútrpnost moju. 

^Hned po nehode tejto,^ pokračovala Lu- 
keria, „počala som chradnúc a schnút, telo 
moje dostávalo barvu počernú, chodit bolo 
mi obCažno, ruky nemala som úplne v moci ; 
nemohla som ani stáC, ani sedet, len vždy 
by som ležala bola. Ani k jedeniu a pitiu 
nemala som chuti ; cítila som sa vždy horšie. 
Vaša dobrá matka privolala lekárov a potom 
zavezli ma do nemocnice. Moje bolesti ne- 
umenšovaly sa ani tam. Lekári sami neznali, 
na jaký neduh trpím. A čo za zkúšky vy- 
stŕkali so mnou! Pálili mi chrbát žeravým 



železom ; kládli ma na potlčený lad, no . . . 
nespomáhalo nič. Na to zmeravela som . . . 
A páni tí vyriekli, že ma uzdraviť nemožno. 
Nuž a v panskom dome takú kaliku držaf, 
to predsa nešlo, tak ma poslali sem — tu 
okolo mám ešte príbuzných — a ležím tak, 
jako to sami vidíte.^ 

Lukeria zatíchla a nútila sa k úsmevu. 

„Ale takýto stav — je to predsa na zhro- 
zenie!^ prenikol som ja a neznajúc čo 

riect ďalej pýtam sa : „Nuž a s Vazilom Po- 
liakovom, čo sa stalo?'' 

Pravda, že to nebola otázka velmi múdra. 

„S Polia^ovom? Ten za jedon čas 

smútil, velmi smútil. Konečne zasnúbil sa 
v G 1 i n o j e v e s druhou devou, ktorej meno 
bolo Agrafena. Veď znáte kde Glinoje leží? 
Otialto neďaleko. Tajiť sa nemôže, že ma 
Vazil velmi, veľmi miloval ; ale mladý človek 
túži za družkou života, a ja — takou byt 
mu nemohla. Našiel si veru hodnú a dobrú 

ženičKu a majú už i dietočky. On slúži 

tu u jednoho zo susedov, a teraz, chvála buď 
Bohu, ide mu dobre/' 

„A ty len vždy tu ležíš?" pýtam sa zas. 

„Áno, pán môj, ležím takto už na siedmy 
rok. Cez leto ležím v tejto kôlni, (Schoppe) 
a na podzim odnesú ma do predizby kú- 
peľa — potom zas tam ležím." 

„A či sa kto postará o teba? či ti ve- 
nujú pozornosť?" 

Ach áno, sú tu dobrí ľudia. Neopúšťajú ma. 
A potom — veď ja veľkej obsluhy nepotre- 
bujem. Jesť jem toľko, jako nič, len pijem 
vodu — a tá stojí tu pri mne v krčahu — 
čerstvá, čistá studničná voda. A krčah, ten 
si pritiahnem i sama, lebo v jednej ruke mám 

ešte málo sily a života Potom, býva tu 

jedna deva — sirota, ktorá ma niekedy na- 
vštívi, za čo som jej veľmi povďačná. Práve 
pred chvilôčkou bola tu — či sa s vami ne- 
stretla? Pekné a milé dievčatko! Donášam! 
vždy kvety, bo tieto veľmi miluje. Tu zá- 
hradných kvetov nemáme, popresádzali jich 
na jiné miesto. — No i polnie kvety sú 
krásne, voňajú takmer príjemnejšie než za- 
hradnie. Zvlášte zvončeky, ktorých tu na 
zbyt jest, ozaj zo všetkých kvetov najprí- 
jemnejšie. 



č. 4. 1878.] 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



101 



„Ale reč že mi, úbohá Lukería, či sa takto 
nenudfš?" 

Nuž čože robif ? Udám Vám pravdu. Z po- 
čiatku cítila som velikú zarazenosf, potom 
navykla som sa ku môjmu položeniu, veď 
jestvujú na svete ludia eéte biednejší nežli 
som ja!^' 

„A jako to?" 

„Nuž tak, že jedon prístrešia nemá, druhý 
zas hluchý a slepý je. Ja, chvála buď Bohu 
mám zrak výborný, sluch znamenitý. Slyším 
i krta, keď pod zemou ryje. Čujem každú 
vôňu a zápach, nech je on i ten najslabší. 
Keď žitko na poliach, alebo lipka v záhrade 
kvitne, mna na to upozorňoval nenie treba, 
ja znám o tom skôr nežli druhí, nech len 
vetríček poveje. A ja bych si ešte na Boha 
tažkat mala? — Nie! Mnohí ludia nachá- 
dzajú sa v smutnejšom položení, nežli ja. 
A potom — zdravý človek je ku hriechom 
náklonnejší! U mňa pokúšanie ku hriechom 
minie sa svojho ciefa. Keď prevelebný otec 
Aleksis pred niekolko dňami svätú večeru 
pána prisluhoval, riekol mi toto: Ty vopred 
spovedaC sa nemusíš. A veď v čom že bys' 
sa ty v tvojom položení i prehrešiť mohla? 
A keď áno — povedal on a usmial sa v do- 
brota svojej — iste to tak fažké hriechy ne- 
budú." 

„A to verím i ja, že som v myšlienkach 
veliký hriech nespáchala," dodala Lukeria, 
„lebo navykla som sa — nemyslet, a ešte 
menej spomínat predošlost. Tak mi aspoň 
skôr mizne čas." 

Vyznávam, že som sa nad týmto velmi 
zadivil. 

„Nuž len vždy si samotná a samotná, Lu- 
keria? Ako je to len možné, že fa pražiadne 
myšlienky neopanúvajú ! Snáď spíš ustavične?" 

„Ach nie, pán môj. Ustavične spat, to ne- 
môžem. Nezdá sa mi, žťby som mnoho trpie- 
vala, a predsa časi m cítivam náramné bo- 
lesti vo vňútornostach tela, na kosfach, a to 
mi prekáža spat tolko, koTkoby som spaf 
mala!.... Ja le/ím vždy len tak sama pre 
seba, ale bez mysU»nia; pri tom ale cítim, 
že žijem, že dýcham. Veď vidím i slyším, 
jako včeličky okolo svojich klátov bručia, 
jako si holúbok na strechu sadne a hrkúta. 



jako kvočka so svojimi kuraty sem tam blúdi 
a do chlebových omrvín ďubká, a jaká to 
radost pre mňa, keď nado mnou preletí vrabec, 
alebo motýl! — Minulého leta vystavily si 
lastovičky, hla v tamtom kúte i hniezdo a 
odchovaly v ňom svoje mláďatká. Bol že to 
život! Lastovička priletí, chytí sa hniezda 
nožičkami, nakŕmi holíčatká a — zas odletí. 
A len čo som okom trochu zabočila, už pri- 
letí druhá. Často ani nevletely do vnútra, len 
zatrepotaly krýdelkami v otvora vrát a mlá- 
ďatká zbadaly jích predsa. Čakala som i to- 
hoto leta, že zas doletia, ale rozprával mi 
ktosi, že jích jedon polovník zastrelil. Čo je 
ozaj pri tom za výhra? Celá lastovička je 

málo väčšia od chrústa Ach, tí strelci 

sú predsa nie dobrí ludia!" 

s Ja lastovičky nestrielam," poznamenal 
som na to rýchle. 

„A druhý raz," pokračovala Lukeria „ach, 
jak srdečne zasmiat som sa musela. Slyšte 
že. Kde sa vzal^ tam sa vzal zajac — chudák 
priskočil sem pred otvorené vráta .... Ta 
posadil sa predo mňa a sedel dost drahný 
čas, ňuchal neprestajne povetrím a hladil si 
pri tom dlhý vlas nad nosom ani dôstojník. 
A jak díval sa na mňa ! Prirodzene presvedčil 
sa, že je predo mnou bezpečný. Ale konečne 
vypäl sa do hora a na jedon skok stál vo 
vrátach, poohliadal sa ešte raz a — zmiznul ! 
Ach, bolo že mi to vhodné!" 

Lukeria skúmala ma pozorne, či ozaj v zjave 
tomto i ja útechu nachádzam. K jej vôli za- 
smial som sa. Ona zahryzla do vyschnutej pery. 

„V zime, pravda že je pre mňa horšie — 
dni krátke a čas pošmúrny. No i samé svetlo 
neodpomáhaloby mi. Ba načo? Učila som sa 
čítat i písaf a čítavala som s radostou po- 
vesti z kníh, ale teraz — čože robiť? Tu 
kníh niet, a keď by i boly, ako že jich držat 
v ruke? Pi*evelebný otec Aleksis doniesol mi 
raz kalendár na čítanie, len tak pre obvese- 
lenie mysle. No vidiac, že s ním obchádzaf 
nie som v stave, vzal ho zpät. A keď pre 
tmu i nevidím, aspoň slyším hneď cvrčka 
crkať, hneď myš hrýzť. A prečo? lebo mi 
v tom myslenie neprekáža." 

„I modlievam sa," rozprávala Lukeria ďalej. 
„Len ľutujem, že neznám viac modlitieb na* 

15 



102 



Orol, časopis pre zábavu a pou(^.enie. 



[Č. 4. 1878. 



zpamäf. Nuž ale načo že by€ vždy Pánu Bohu 
nepríležitostnou? O čože ho prosit? Veď on 
zná najlepšie to, čo potrebujem. On mi uložil 
niesC kríž; či je to nie najlepší znak toho, 
že ma má rád? Aspoň ja to tak ponímam! 



Modlievam sa Otčenáš, Zdravás' Maria, 
modlievam sa za nemocných, a po modlitbe 
ležím zas tak jako pred modlitbou, nemysliac 
ďalej na nič, ničoho nič!^ 

(Dokončenie nasleduje.) 



■•o"0''ív>i 



Za svoje prijaté deti. 

Besiedka od ViL Gyôryho. 



L 



Kto by to bol poveril a pomyslel, žeby 
cesty riadenia Božieho v skutku tak divo- 
tvornými byt maly, že jednej rodiny bolasf, 
nevýslovnú ztratu v sladkú, dosial ešte ne- 
pocítenú radost druhej, s ňou spriatelenej 



novej a prosila ju, aby možno-U hneď, jestli 
by jej ale hneď možno nebolo, aby čo sk6r 
prišla ku nej. 

Júlia prirodzene hneď dala zapriahnut 
a šla. 

Srdce jej stislo, oči sa jej slzami zaplnily 



rodiny, by menit mohly? Nie tak ale, žeby: nad tým, čo v peknej predtým tak blaženej 
úpadok^ tamtej bol zapríčinil pozdvihnutie sa chyžke videla. 



tejto; jakoby snáď za vela sokami si boly 
bývalý, jedna konečne premobúc druhú, na 
rozvalinách tejto vystavila si bola svoju hla- 
ženost. Nie, ani z ďaleká nie takí Ba práve 
naopak, tie dve rodiny, o ktorých tu reč, mimo 
pásky obapoluej pokrevnosti ešte i srdečným 
súcitom, opravdovým priateľstvom boly jedna 
ku druhej pútané. 

Pokrevnost na sväzku rodinnom oboch 
pani zakladala sa, nakolko si boly sesterni- 



Mladá vdova ležala v posteli, bladá, uvä- 
dlej barvy, sfaby zlomená lalija. A jakoby 
sa ku tejto zlomenej lal^i ten najkrajší puk 
ružový vinul, tak sa vinula ku drahej matičke 
jedna dcérečka anjelskej tvárí, predtým mla** 
dych rodičov najväčšia potecha, teraz trpia- 
ceho, umierajúceho materínského srdca naj- 
svätejšia starost, najtažšia boIasĹ 

Dcérka mohla byt medzi štvrtým a piatym 
rokom, utešených čiernych, kaderavých vla- 



cami; priatelstvo dvoch mužských ale po- sov diťta, milých, rozumných, modrých očí. 



chádzalo ešte z dôb mladosti a trvalo ne- 
narušené až do toho času, pokial jednoho 
z mužov tých, Karia Faludyho, privčasná 
smrC nevyrvala rodine, milovanej žene a drahej 
jedinnej dcérečke. 

Vdova jeho nedala sa potešit v hlbokom 
žiali svojom. Tá pekná, mladá a niekdy tak 
čerstvá stvora očividome uvädala, niekoľko 
mesiacov trvajúce jej vdovstvo tak zlý vliv 
malo na jej mladý život, jakoby tieto boľastou 
ju sužujúce týždne roky a mesiace desatročím 
boly bývalý! 

V blízkom susedstve ona bývala a to v de- 
dine sotva na hodinu vzdialenej; druliá ro- 
dina Ivana Vérteša temer každodenne pri- 
chádzala utrápenú vdovu potešit. Ale tá sa 
len potešit dat nechcela, tá len uvädala ne- 
prestajne a sily životnéju tak rýchle opúšCaly, 
že v jedon deň, keď Vértešovci navštíviť ju 
neprišli, vdova sama poslala ku žienke Iva 



živých červených, malunkých perní a tak 
pekných tahov, ktorým by sa ešte i cudzí 
tešit vedel, a ešte rodič, a k tomu ešte 
matka. 

Klárka, tak zvali to dieťa, tam kľačala 
na koberci pri lóži matkinom, do oboch svo- 
jich ručičiek vzala vädnúcu ruku materinu a 
ustiivicne ju bozkávala a neprestajne líovorila: 

^Mama, lubá moja mama, nebuď chorou! 
Oh, Bože môj, čo len bude zo mňa?"^ 

Matka ju tešit chcela, ale od sĺz a boľasti 
nemohla. 

Y tomto okamžení vstúpila dnu Ivanova 
žienka, Júlia. 

Prenikavé bolo vidiet ten hlbokej vďaky 
plný zrak, jakým chorá prfchodzú prijala; 
prenikavé to kŕčovité ruky stisknutie, jakým 
ruku Juliinu schytila, prenikavé, počuť ten 
z útrob srdca jej pochádzajúci hlas, ktorým 
takto slovila: 



č. 4. 1878 J 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



103 



' %^ ^ .y--. 



s.-'^>^v->.i 



„Ob, keď si len tu! Keď si len došla! 
Ďakujem, ďakujem! Pán Boh ta za to po- 
žehnaj !" 

Júlia najprv chorú pobozkala, potom 
Klárku vzala do náručia, prítiskla na srdce 
a bobkami svojimi obsypala. Na rozkaz srdca 
svojho to urobila bez všetkých boční ch ohľa- 
dov ; urobila to zavše, kedykoľvek sem došla 
a s týmto pekným, milým, lásky hodným 
diefafom sa potkala. Oh, ale matkinmu srdcu 
táto dieťaťu dosvedčovaná láska nikdy ešte 
nepadla tak dobre, jako v tomto okamžení; 
celou túžbou hladela, pozorovala, jako pri- 
tíska ho ku srdcu svojmu Júlia, koľkoráz ho 
bozká, jakou obľubou si ho obdivuje. A keď 
tú náklonnosť priateľky videla, ktorú Júlia 
naproti jej dieťaťu dokazovala, ešte i ťahy 
bolasti a utrpenia minulý z jej materinskej 
tvári na okamženie, aby postúpily miesto 
výrazu pocitu blaženosti. 

Júlia konečne sadla si' ku posteli vdo- 
vinej. Obe ženské utieraly si slzy a na oka- 
mženie hlboká tichosť nastala medzi nimi, 
pod ktorým časom navštíviaca navštívenej 
upreným na ňu pohľadom tú otázku predložiť 
sa zdala: 

„Tu som, hovor, prečo si ma volala?" 

Pťv však, ležby na tento dobre poroz- 
umený tázavý pohľad vdova odvetila bola, 
takto slovila k dceruške svojej : 

„Choď, Klárka, polož si klobúčik na hlávku 
a dones zo záhrady kvietky maminke.^ 

Malá devuška rýchlo skočila na rovné 
nôžky z náručia tetky JuIie, vzala svoj sla- 
mený klobúčik, a jako dobré, poslušné dieťa, 
ktorému je každé slovo matkino rozkazom, 
poberala sa von dvermi. 

Vo dverách ešte raz zastala, obzrela sa 
na svoju maminku a riekla: 

„Ale však, potom nebudeš chorou, drahá 
maminka?" 

Nevedela sa dotedy odtrhnúť od lubej 
matičky ; kým na túto otázku potešiteľnú 
odpoveď neobdržala. 

„Nebudem, dcéra moja." 

Vtedy Klárka ešte bozk hodila okrúhlou 
útlou ručičkou mamičke milenej a takou opa- 
trnosťou, ktorá by i odrastlému človeku ku 
cti bola slúžila, zavrela dvere za sebou, bez 



všetkého hluku a lomozu, len aby maminke 
nepríjemnosť nespôsobila. 

Keď sa múdre, ľubé, krásne to dieťa 
vzdialilo, matka celou náruživosťou chytila 
kŕčovite, oboma rukama pravicu Juliinu a 
srdce zatriasajúcim hlasom vyslovila tieto 
slová : 

„Júlia, ty nemáš dieťa ! Prijmi moju dcéru 
za svoju!" 

Tohoto hlasu, tej tváre, toho kŕčovitého 
tisknutia ruky, tohoto neočakávaného oslo- 
venia sa Júlia na toľko zhrozila, že sotva 
bola v stave na chytro odpovedať. 

,Ale Ilonal" riekla konečne predsa sa po-> 
zbierajúc, „čoby potom tebe zostalo?" 

„Mne?!" zavzdychala si vdova bolastne; 
„oh, Pán Boh chráň^ aby ta prišla, kam ja 
sa poberám! Do hrobu položiť takéto ľubé, 
drahé dieťa!" 

„Ale, Ilona moja!" odvetila zase Júlia, 
kam to myslíš? Zase sa takýmito temnými 
myšlienkami trápiš?" 

Chorá záporne krútila hlavou. 

„Nechaj to, milá moja, a neteš ma. Aspoň 
týmto ma neteš. Viem, že je toto svätý klam 
a cieľ jeho ten najšľachetnejší; ale ja naj- 
lepšie viem, že je klam a tak týmto ani ne- 
mrhajme drahý či^s. Cítim a to viem, že dni 
moje sú počítané. I ty to vieš, i ty to vidíš 
na mne, lenže si o mnoho útlejšia, jako žeby 
si mi to vyznať chcela. A pokojne môžeš to 
vysloviť : mňa nenastrašiš. Ja som hotová ku 
smrti. Kto to pochoval, čo ja, od toho srdca 
odtrhla sa každá mocnejšia spona, ktorá k to- 
muto životu púta človeka. Tú blaženosť ja 
už nikdy viacej nájsť nemôžem, a ľahko sa 
už rozlúčim so svetom, jehož všetky radosti 
som na veky utratila. Len jedno mi obťažuje 
tak veľmi lúčenie toto, tak veľmi!" 

Jej nariekanie, jej potokom sa lejúce slzy 
doplnily pretrhnutú sadu jej výpovedi, ktorou 
to chcela povedať: — moje dieťa. 

Čas bol načim k tomu, kým zas mohla 
v reči pokračovať. 

„Keď na to pomýšľam," slovila konečne 
úbohá trpiaca, „že musím opustiť to anjelsky 
dobré dieťa, život nášho života^ najdrahšiu 
blaženosť nášho srdca ; tu nechať moju Klárku, 
malé diefa moje, bez rodičov na zemi: oh, 

15* 



104 



Orol, Čaaopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1878. 



JuIia moja, takýto čas blízko stojím zúfal- 
stvu, zbláznenia sa I Čo bude z neho, čo bude 
z môjho opusteného, osiroteného dietata!" 

Po zase nastúpenom tráplivom tichu, ktoré 
Juiiaani neznala, ani nesmela pretrhnúc, úbohá 
matka zase takto pokračovala: 

„Oh, v jakých pekných, utešených obrazoch 
malovali sme si niefcdy, ach, ešte ani nie 
tak dávno, jeho a našu budúcnosť, spolu, 
s nim, s otcom jeho! Jestli ho Boh milu- 
júcim srdciam našim zachová, jak starostlivé 
si ho vychovávaC budeme, jako sa budeme 
tešit jeho vývinu, štastiu, a jak lahko raz 
i zomierať budeme v tom presvedčení, že je 
ono blažené a šťastné I Kto by bol uveril 
vtedy, že hodina rozlučná tak chytro uderí, 
že sa tie utešené kvety všetky tak razom 
rozplynú, jakoby jich milosrdenstvo neznajúca 
ruka bola zotrela z tabuly nádejí našich, a 
my ho tu opustíme tak zavčasu, tak rýchle, 
v tak útlom veku, tak osirotené, také úbohé? !^ 

„Ale, drahá Ilona!** 

„Opustíme, Júlia, opustíme! Otec ho už 
opustil, i ja ho opustím onedlho. Ale v morí 
môjho zúfalstva, kde sa všetky nádeje moje. 
ztroskotaly, jediná mi ešte skala zostala, 
ktorú zúfalstvom so smrťou sa potýkajúca 
oboma rukami oblapujem: to si ty, moja 
najbližšia pokrevná, najvernejšia, najsúcit- 
nejšia priateľka. Teba prosím, zaujmi sa 
môjho dieťaťa; budeš-li mu ty matkou, zo- 
mriem spokojne. Keď poklad môj drahý táto 
ratujúca skalina prijala, čo ja dbám potom, 
keď ramená moje zoslablé zklesnú a život 
môj prúd mora večnou smrťou zakryje ! Júlia 
moja, umierajúca mať ťa prosí: prijmi moje 
dieťa za svoje 1 Ivan bol tiež voždy taký dobrý, 
taký veľkodušný k nám, tak nás miloval ne- 
prestajne ; on ti to nezazlí, keď mi to slúbiš. 
Ver, nebudete s nim mať žiadno trápenie. 
Oh, veď je ono tak zdarné, tak poslušné dieťa ! 
Nie len rodičia bo milujú, ale každý, kto ho 
pozná." 

„Prijmem!" riekla Júlia, keď pre narie- 
kanie k slovu prísť mohla, „a jestli by sa 
v skutku tak stalo, jako predpovedáš, čo Boh 
nedaj : prísahám ti na všetko, čo mi je svä- 
tého, že tvoje dieťa našim dieťaťom bude, na 



miesto otca môj muž jeho otcom, na miesto 
teba ja mu matkou budem." 

Uona nehovorila, ale spešne ku pemám 
svojim pritisla ruku Juliinu a nepopustila ju 
dotedy, kým ju slzami a bozkami neobsypala. 

Objavenie Klárky odtrhlo jednu od druhej. 

Malé dievča dve utešené kytky prinieslo. 
Samo jich uvilo zručne, matke jednu, tetičke 
Júlii druhú. Srdiečko jej to šeptalo, že keď 
jednej uvila, slušné bude uviť i druhej. 

Dva darčeky to boly zo strany mladej 
devušky; tetičke Júlii prvý, mamke jej po- 
slední. Lebo tieto kvietky ešte sotva boly 
zvädly, keď jej mamičku do hrobu vložily. 

Pod jej perinu, na srdce matkino, položila 
sama Júlia kytku túto, — poslední to dar 
jej drahej dcérušky. 

11. 

Vzdor útleho detinstva svojho badalo 
múdre dieťa Klárka predsa, že sa v dome je- 
jich niečo neobyčajného stať muselo, že sa 
tam veliká premena udala. Prečo ju sem do- 
niesli k tetke Júlii, lebo ač sa to i prv bolo 
stalo, ale na tak dlho ešte nikdy nebola 
z domu vzdialená a to bez drahej matičky 
svojej. Ani sa nemohla zdržať, žeby sa ne- 
opýtala: prečo je ona tu o samote a mama 
zase samotná doma a k tomu ešte v nemoci. 
Nejakú vyhýbavú odpoveď dostala príjemným, 
lúbostiplným hlasom, ale pravdu predsa len 
zamlčali pred Ďou. Ešte nevedela, že jej mať 
zomrela, lebo ju už pred pohrabom boli sem 
doniesli. Toto ťažké tajomstvo jej ani smú- 
točný jej odev neodhalil, veď ho už od me- 
siacov nosila za otcom. 

U Ivanov veliká záhrada, priestranný, 
čistý, velký dvor, za domom sa rozprestiera- 
júca kopcovatá dolinka^ kde na utešenej zeleň- 
báršoiiovej nive tisíc a tisíc kvietkov sa straka- 
telo, sem-tam konáristá divoká hruška lebo iný 
strom poskytoval príjemný chládok: všetko 
toto už i predtým i teraz dobre bavilo ute- 
šené, živé dievčatko. Len že ináče, keď tu 
boli, lebo matka bola s ňou i s domácimi, — 
alebo aspoň z ďaleká pozerala za ňou a šatkou 
kývala dcérke svojej. 

A teraz to všetko tak nebolo, — a to 
bolo nápadným dieťatku! 



Č.4.187Ô.] 



Orol, časopis pre zábavu a pou5enie. 



105 



Neraz, či na poli, či v záhrade v najlepšej 
hre odrazu zastala, vážnou tvárou s tou prosbou 
sa obrátila k tomu, čo mimo nej stál: 

„Ale kde je moja mama?" 

Niečo jej odvetili. 

„Prijde zajtra." 

„Ale ste mi i včera tak riekli. A ona dnes 
neprišla." 

„Lebo dostala hostí." 

Uspokojila sa. Hrala sa ďalej. Ale ko- 
nečne jej počala byť pravdivosť tých odpo- 
vedí podozrelou. 

Prišla teda nesnadná hodina, v ktorej sa 
malému diefatu pravda riecf musela. 

Júlia sa k tomu necítila byt dosC mocnou. 
Myslela, že jej srdce pukne, jestli by toto 
Slovo vyriect mala: „Nečakaj viacej mat 
svoju, tá ti umrela." 

Manžela prosila o to. Ťažká bola to po- 
vinnosť, ale musela byt vyplnená. Ivan vľúdne 
pojal malé dievča za ručinky a vyviedol von 
do záhrady a ked po jej piesočnatých pešin- 
kách sa prechodili, pozastavil sa s ňou pri 
každom kri kvetín a pýtal sa jej: 

„Či sa ti to lúbi, Klárka?" 

Dievčatko pri každom odvetilo: 

„Áno," 

„Či by si ty rada voždy u nás zostaf?" 
pokračoval muž dalej. 

„Oh, ano," rieklo dievča, „keby i mama 
voždy tu bola." 

„A keby si ty našou milou dcérou bola?" 

„Či môžem byt iného milou dcérou popri 
svojej mame?" 

„Tak áno, keď mňa za otca a tetku Júliu 
za mamu prijmeš." 

„Ale čoby k tomu riekla moja mama?" 

„Veď nás práve ona prosila, aby sme (a 
za svoju dcérku prijali a tak ta jako ona 
milovali." 

„A ona ma už nemiluje?" 

„Ba miluje. Tak dobrá mati, jako tvoja, 
na veky miluje dobrú dcéru svoju." 

„A kedy prijde po mňa?" 

„Ona viac nemôže príst; Klárka moja," 
riekol Ivan a hlas sa mu triasol a srdce mu 
rýchlejšie bilo. 

„Nemôže príst?" vykríklo diéta hlasité, 
„kde šla?" 



„Ta, kam tvoj otec." 

„Pochovali ju? I" kričalo dievča srdce za- 
triasajúcim hlasom. „Teda pochovajte imual" 

A tak plakalo, tak nariekalo, že ked ju 
Ivan do náručia vzal, i z jeho očí slzy zte- 
kaly na uplakanú tvár devuškínu. 

Dni uplynulý potom, že od malej dcérky 
ani slova počuf nebolo Jej nevlastní rodičia 
ju celou vrelostou svojej lúbosti a celou do- 
brotou srdca svojho otáčali, smutnú sirôtku 
tešili; tetka Júlia jej utešenú bábku kúpila, 
ktorej šatočky šili, v malej kuchynke jiest 
jej varili; — Ivan zase vyviezol ju do poIa, 
tam potom zastali, kde sa malé barance pásli, 
i ulapili si jedno čiernej kaderavej vlny 
s bielou hviezdičkou na čele, — ale u pro- 
sred všetkého tohoto vyrazenia dievčatko zase 
len zamyslelo, zadumalo sa a uprosred sĺz a 
nárekov zase volalo: 

„Odneste ma ku mojej maminke." 

Pomali potom ustávalo diefa v horťkovaní 
za mamou. Zčiastky dobročinná ruka času za- 
hojila citlivého srdiečka boľavú ranu, z čiastky 
opät to prozreteľne s ňou zaobchodenie a na- 
kladanie zo strany nevlastných dobrých jej 
rodičov. 

„Rozpomeňme že sa, drahá Júlia moja, 
na vlastný náš detinský vek," riekol Ivan; 
dietafu je diefa v hre najlepším druhom. 
Zaopatrime Klárke spoločnicu rovného s ňou 
veku." 

A toto jako primerane bolo vynalezené, 
tak ani nebolo k prevedeniu tažké, lebo v naj- 
bližšom susedstve panského domu, na vniutor- 
nom pozemku Ivanovom a v jeho dome v je- 
dnom hospodárskom stavaní bývala rodina, 
ktorú nazývali: Duplom-Debnár. Toto meno 
odtiaľ sa jej dostalo, že priemeno hlavy ro- 
diny bolo Debnár, remeslo jeho taktiež bolo 
debnárstvo, i terajšej, i predošlej, ba i pra- 
predoilej. Už i praotca Duplom-Debnárom 
zvali, tak názov tento z otca na syna pre- 
chodil v rodine. 

Statoční, poctiví, chudobní remeselníci 
boli, dobrý, usilovný, čistotný ľud, pri kto- 
rých dielna, obydlie, odev dietok, vynikajúca 
čistota, poriadok boly udomácnené. 

Nástroje hospodárske na statku Ivanovom 
voždy tento statočný remeselník hotovil a 



106 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1878. 



'•»^.«<sr->' • .•x^ 



opravoval, za čo mimo istého ročitého platu 
i obydlie i dielňu mal na dvore panského 
domu, kdn ale voľno mu bolo i pre iných 
pracovať. 

Štyri dietky mala remeselnícka táto ro- 
dina: Najstaršiu, už odrastlú pannu, za ňou 
nasledujúceho asi devätročnieho chlapcoka, 
ktorého Valentínom zvalí^ mimo neho ešte 
dve menšie dievčatká. Dobre, mravbpočestné, 
milé to boly detičky, ktoré sa od otca pil- 
nosti a spôsobnosti, od matky čistoty a sluš- 
nosti; jako i poriadku milovnosti naučily a 
zdedily. Ivan týchto vybral za spoločníkov 
hry prijatej dcéry svojej. A jako najbližšie 
výsledky dosvedčily, volba bola čo najštastli- 
vejMa, lebo sa Klárka s dvoma prosrednýma 
dietkami skoro shodla a v jich nevinnej spo- 
ločnosti úplne okriala. 

Oh a kolko a jakých zábav znalý tie 
Klnrke vystanovif, zvláštne spôsobný prie- 
myselný Valentín! 

Dietky zámožných rodičov môžu prísC za 
peniaze veľmi snadno k tým najkrajším a 
najdrahším hračkám; dietky chudobných ro- 
dičov obyčajne sami hračky si zhotovujú. 
Tamtých hračky sú tak šikovné, že sa dnes 
už celkom na základe vedeckom hotujú, po- 
žiadavky výchovy pred očima majúc, z ktorej 
príčiny čo prosriedky učebné upotrebiť sa 
dajú ; hračky chudobných dietok naproti tomu 
80 často tak nešikovné, tak nepatrné malicher- 
nosti, a predsa, koľko, ale koľkoráz lepšie sa 
bavia tieto lež tamtie! Príčina tohto iste 
v tom leží, že keď sa diéta hrá, teda sa 
Y skutku hraí chce, ničí, tvorí, pretvornje, 
s hotovým sa nikdy neuspokojí, jako to iný 
preň zhotovil, ale ono samo si to chce pre- 
tvoriC ; B drahými hračkami to alebo nemožno, 
alebo nesvobodno, — preto jich dieCa chytro 
zunuje a ani neobzrie. Teší sa do času s báb- 
kou porcellanovej hlavy, ktorá tak šikovne 
vie oči zatvorit a otvorif : jestli si ale samo 
z dvoch na kríž poviazaných prútkov a nie- 
koľko handričiek bábku zpravilo, tú by ne- 
dalo soaď ani za tri vlasaté bábky. 

Dedinský život mimo tohto podáva dietkam 
ešte i také požitky, o jakých mestské deti 
ani pocbopu nemajú. Deti Debodrove tieto 



dobre poznaly! Jak výborné hračky posky- 
tuje slamou naplnená stodola! 

Škrabanie sa hore na stoh slamy, ztade 
zase dolu sa kĺzaf; v hniezdach vajcia hla- 
dat v niektorom skrytom kútiku, jaká rozkoš, 
jaké víťazstvo, jestli niektré nové sa nájde. 

Krásne biele, lebo žltobladé kurie vajci^t 
sbierat, do zásterky klásC a tetke Júlii za- 
niesf, jaký to požitok, jaké blahoslavenstvo ! 

Keď je čas jasný, každé miesto poskytuje 
radost a zábavu ; ale i tichých teplých dažďov 
plné chvíle majú svoje príjemnosti. Jako je 
to pekné pod sieňou sa za rúčky polapat, 
v kole sa otáčaC a tým nevinným detským 
hlasom jednoduchú pieseňku vyspevovať. 

„Padaj, dážď, padaj, 
Všade že padaj! 
Že sa ovsík zmôže, 
Žitko rozzelenie, 
Koník sa napije. 
Padaj, dážď, padaj!" 

Po skončenej pieseňke potom trochu si 
postát na dáždiku, nekoľko kvapiek daf kvap- 
kať na hlavu, od čoho človek veľký narastie, 
potom hlasitým krikom v behnút zase do siene 
a nevinnú pieseňku i hračku znovu započaC! 
Oh, ale nie len túto zábavu má dážď. Keď 
po vätších prívaloch voda sa sbehneaimalý 
potok si vyhlobe na dvore: hla, tento spô- 
sobný Valentín jaký utešený vodný nílynčok 
si vie pod okamžením na vode postavil! Veru 
je to spôsobný šuhaj do podivu ten Valentín ! 
Radosf je len pozrieC, jako to mlynské ko- 
liesko otáča tá bystro sa ženúca voda I 

A keď na počiatku leta zavíta čas kosenia 
sena a hrubé rady trávy tam sa rozprestie- 
rajú na bokoch kopcov, pri čase sušenia sa 
poobracajú, keď tichý večerný vozducb taká 
vôňa lubá naplňuje, že človeka temer divo- 
tvorne prifahuje a pričaruje na zkosenú lúku : 
jaká je to rozkošná zábava petrence, alebo 
kopy klást z usušeného sena, pod ne si ľa- 
hnúť, vôkol nich si poskákat tak milé, tak 
voľno, tak príjemno! 

A keď počasie ani nedovolí výjsf ďalej 
od domu, oh, vtedy je tu u Ivanov zname- 
nitá zábava! I tú Valentín vynašiel, ktorý 
je pri všetkom takomto velikým majstrom. 



č. 4. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



107 



Jest v malej sieni starý, prastarý koč, touto, díoíí samými zapríčinenou, utvorenou. 



ktorý bezpochyby už len preto držia, že staré 
žele/o z neho ešte nekdy zpotrebujú. Ináče 
je už celkom zodraný, neužitočný a daromná 
starožitnost celá bárka. Ale čiby mohly nájsC 
dietky lepMe miesto k hračkám v tom naj- 
elegantnejšie vystrojenom, z prvej fabriky 
sveta vyšlom koči, lež v tejto starej a zo- 
dranej bárke? Tetka JuIia dovolila jim, aby 
sa v tom starom korábe bez prekážky hrá- 
valy, kedy by len chcely, len aby dolu z neho 
nezpadly. A Valentín, oh, jaký ten pozor 
dáva na všetky tri devy, aby dolu nezpadly, 
aby si neublí/ily. A keď sú na scdisku všetci 
štyria, jak ohromné cesty podnikajú na ňom 
len prez jedno odpoludnie! Sami n»bia hvízda- 
ním vetor, jakoby jich na ceste povíchrica 
zachvátila bola, sami klypkajú očima, jakoby 



A keď táto búrka pominula, keď sa cesto- 
vanie na jednom mieste stojaceho koča po- 
kojnejším stalo: jaké pekné a utečené po- 
viestky vie potom Valentín dievčatkom vy- 
práväf a jako ho tie poslúchajú, jako zavisnu 
zraky jich na výrečných ústach, na múdrych, 
veľkých očiach jeho. Oh, jaký múdry, jaký 
milý, jaký dobrý chlapček je ten malý Va- 
lentín! Nikdy žiadnemu neublíži a na Klárku 
osobytno taký pozor dáva, tak ju pred všetkým 
zlým chráni, keď sú dietky samy spolu, že 
jej nevlastní, ba snáď ani sami vlastní ro- 
dičia, keby ešte žili, by nemohli starostli- 
vejšie dbať o ňu. 

Klárka prišla v skutku do dobrého miesta, 
medzi dobrých ludí; na miesto otca našla 
druhého starostlivého otca, na miesto matky 



sa blýskalo, sami bijú koženú strechu korábu, druhú milú matku — a čo prv nemala, našla 
staby hrmelo, sami Ha brateri>ko-6estrinskou ;v týchto dobrých dietkach, drahého brata a 
útulou pritulujú k sebe strachom pred búrkou { sestru. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



- '■— sjl<.^0« s5J^-'~^ 



Daniel Maróthy, 



ev. farár vo V. Luborcči, zakladateľ býv. Matice Slovenskej, 

verný syn slovenského národa, básnik a spisovateľ obrúbený, 

po dlhšej nemoci zomrel dňa 18. apríla t. r. v 54. roku veku svojho. 

Pokoj prachu jeho a večná mu pamäť v národe! 



Daniel Maróthy narodil sa 14. apríla 
1825. v Maškovej, z rodičov Martina Maróthy 
a Johany Ruman. Jeho otec bol učiteľom, 
známy čo velký milovník literatúry. Nás Daniel 
študoval najprv v Lučenci (1836—40), potom 
v Štiavnici (1840—45), kde na mladého Da- 
niela blahodarne pôsobili meno\ilí» profes- 
sori: náš vysokozH>liižený \eteľán Danifl 
Licbard a Ludevít Ŕuhayda; thenjogiu ^tu- 
doval v Prešporku (1845—48) a pod Ľude- 
vitom Šturom bol yáen z najhorlivejších a naj- 



nadanpjéích členov tamojšieho slovenského 
ústavu. Po dokončení theol. štúdií bol za dva 
roky vychovávateľom najprv na Laze u rodiny 
Benickych a potom na Mohure u Plachých. 
R. 1850 vysvätil ho blahej pamäti superinten- 
dent dr. Ján Szeberínyi za kaplána k boku 
svojmu, alo u^ o mesiac vyvolený bol za farára, 
najprv cirkvo závadskej, potom krupinskej a 
konečne r. 1855 v luboreŕskej, kde až do 
konca svojho požehnaného života jako du* 
chovní pastier verne a horlivé účinkoval 



108 



Orol, čaiopis pre 2ábAYu a pončenie. 



[Č. 4. 1878. 



■ •- -^ VX~ -^- ^ - ' ^- ^ 



Daniel Maróthy bol jeden z najnadanej- 
ších a najobľúbenejších básnikov slovenských. 
Jeho básne vynikajú nežným citom a pevnou 
vierou, že po týchto pošmurných dňoch svitnú 
Slovensku krajšie a lepšie časy. Opravdivou 
perlou v jeho básňach a v našej literatúre 
je a zostane utešená báseň: Verili sme — 
aj ešte veríme, a k tejto dôstojne družia sa 
básnické výlevy, k nimž našeqiu pevcovi za- 



vdalo podnet pozatváranie slovenských vzde- 
lávacích ústavov. Lež ústa pevcove už one- 
mely, jeho telesné pozostatky kryje chladná 
zem, ale duch jeho žije a žit bude medzi 
nami, pokým z našich sŕdc nevyhasne viera 
v lepšiu a slavnú budúcnost Slovenstva a 
Slovanstva, viera, ktorú oslávenec tak nežne 
a horlivé kriesil a pestoval medzi nami! 



Drobnosti. 



Ctime si pamiatku našich mužov. Už vyšše 
roka tomu, čo náš nezapomenuteloý Viliam 
Paoliuy-Tóth odpočíva v chladnej zemi. 
Nad jeho a jeho vernej družky života hrobom 
skvie sa už krásny žulový pomník, ktorý 
vďačná rodina oslávencom postavila. Obe- 
censtvo z blízka i z ďaleká cbopilo sa tejto 
príležitosti, aby dalo najavo svojo úprimnú, 
neobmedzenú úctu oproti mužovi, ktorý po 
celý svoj život v prvých radoch stál v boji 
za posvätné práva národa. V nedeľu dňa 12. 
mája popoludní zasvätili sme postavenie po- 
mníku spôsobom dôstojným. Na hrobitov šlo 
sa pochodom, na ňomž súčastnily sa: hasič- 
ský spolok, priemyselný spolok, predstaven- 
stvo mesta, spevokol so zástavou, miestny 
ev. pán farár v cirkevňQm rúchu, rodina 
zvečnelých a naposledy valné obecenstvo. 
U pomníku zaspieval spevokol trúchlopieseň, 
za ktorou duchovný otec predniesol dojímavú 
primeranú modlitbu. Za tým ujal sa slova 
p. pravotár Pavel Mudroii a uchvacujúcimi 
slovami líčil význam slávnosti. Nasledovala 
ešte záverečná trúchlopieseň, prednesená spe- 
vokolom, a potom sme sa rozišli, každý so 
slzami v očach, hlboko dojatý žialnou roz- 
pomienkou na predčasnú smr( jednoho z naj- 
prednejších našich národních výtečníkov. Po- 
koj prachu jeho a večná mu pamäti 

Slavnost Jungmannova. Dňa 15. mája vy- 
konalo sa v Prahe slávnostné odhalenie po- 
mníku Jungmannovho veľkolepým spôsobom. 
Pomník je nádherný a stál vyšše 22!0(X) tisíc zl. 
Jeho Veličenstvo pán kráľ prispel 1500 zl , 
0:)tatok dal účinlivý spolok „Svntobor.'' Bratia 
ČeM opät slávne dokázali, jaká vzácna je 



j im pamiatka mužov, ktorí o zvelebenie svojho 
národa horlivé sa pričinili. 

Bohuslav Havlasa, veľmi pilný a nadaný 
mladý český spisovateľ, ktorý na jar lanského 
roku vybral sa na maloasijské bojište a ztade 
„Svétozoru'' zaslal nekoľko dopisov, zomrel 
25. novembra 1877 v meste Alexandropoli 
v Kavkazsku. 

Morena. Jaroslav Čermák, slavný, po celej 
Európe známy maliar, rodom Čech a úprimný 
Slovan, zomrel 23. apríla t. r. v Paríži v 47. 
roku veku svojho. Roku 1850 cestoval aj po 
Slovensku a medzi jeho najvýtečnejšie diela 
patria obrazy: „Slovenka díté kojící,* i,Ra- 
nený Černohorec," „Návrat hercegovskej ro- 
diny do opusteného rodiska^ a iné. 

Pomník postavený bol nedávno slávnemu 
poľskému básnikovi Adamovi Mickiewiczovi 
na kapitole v Ríme, kde jako v Paríži, mnoho 
poľských emigrantov žije. Tiež stojí pomník 
Mickiewiczov v Poznani. 

Adelina Patti. Že mnohá speváčka v hrdle 
má sriebro, nenie jednoduchou frásou. Behom 
poslednej zimnej saisony slavná svojim spe- 
vom i povestná svojou sporivostou Adelina 
Patti v Itálii štyridsaťdvaráz vystúpila v di- 
vadlách a dostala za to honorár 422.000 
frankov I 

Eusi v Asii. Na blízko Taškendu v Tur- 
kestane stavajú Rusi velikánsky vodovod k za- 
vodneniu tak rečenej „hladovej púHí,'' ktorá 
dosiaľ bola opravdivým peklom cestovateľom 
pre zimnice často tam sa vyskytujúce a iné 
útrapy. Pri dedine Parman — Kurgan zvanej 
vedie prez kanál most. Na stavbe kanálu 
pracuje od 6 do 9O0O robotníkov. 



č. 4. 1878.] 



Orol, časopis pre sábaru a poučenie. 



109 



' N^* • *^*w ''^/"s^>_»'~ 



^.^^ •• ^v r^ ,y^ 



Slovanské bohoslušby v drievneQ Veľký 
Morave. Roku 869. pápež Hadrian II. vysie- 
lajúc bratov Konštantína (Cyrilla) a Metboda 
CO vierozvesto? na velká Moravu a do Pa- 
nónie, schválil užívanie slovanského jazyka, 
i píše Rastislavovi, Svätoplukovi a Kocelovi 
list, v ktorom hovorí: „Zachovávajte túto 
jednu obyčaj, aby pri (muší epištola a evanje- 
lium najprv rečou latinskou a potom slo* 
vanskou čítané boly ... A keby zo shro- 
maždených vašich učitelov a učenníkov ne- 
kto . . . hanil knihy vo vašej reči písané, 
nech bude vylúčený (exkomunikovaný) atď. 
Z toho je zjavno, že celá bohoslužba v drievnej 
Velkej Morave vo slovanskom jazyku sa 
konala. 

Civilisacia v Bosne. Do nedávna bol dovoz 
cudzích novía do Bosny prísne zapovedený, 
i aby sa poznalo, či sú noviny cudzie či do- 
máce, úradnie noviny sarajevské, redigované 
od jakéhosi žida Dávida, tlačené boly na 
žltom lebo červenom papieri. Teraz však 
bosenskí Turci vedia i o cudzozemskej žar- 
nalistike. Záderský „Národní list" donáša 
dopis z Livna, že sa bosenskí Turci stroja 
k boju proti „Nemcovi** a menovite, že sa 
tamojší begovia zlobia na toho, ktorý v Zadre 
„novice štampa^ (noviny tlačí) ; že ho na 
kusy rozsekajú, ked vraj ta príjdú. 

Zajimavé nálezy, P. Truhlár, úradník 
pražskej universitnej bibliothéky, objavil zlo- 
mok staročeského žoltáni, ktorý sa nachodil 
na doskách latinskej knihy v rečenej kniž- 
nici. — Iný dôležitý nález stal sa v c. kr. 
dvorskej bibliotheke'vo Viedni, kde spolu- 
pracovník pražského illustrovaného ^^Svéto- 
zoru," p. F. Menšík našiel starý český spis 
o šachovej hre. Je pravdepodobné, že je to 
dielo slávneho Tomáša zo Štítneho. 

Výstava partiska otvorená bola slávnostne 
dna 1. mája t. r. Výdavky na výstavu obná- 
šajú vyšše 35 millionov frankov; výnos vstup- 
ného vypočítaný je na 14 milí. fr. Mesto 
Paríž prispeje na výstavu 6 milí. fr., schodok 
asi 10 milí. frankov zapraví štát. 

Sredoamerické hieroglyfy. Bádanie o de- 
jinách, pamiatkach a písme predkolumbovskej 
Ameriky dosiaľ z najväčšej časti nenie inšieho 
lež uverejňovanie holých výtvorov obrazo- 



tvornosti. V Mexiku nalezene ztrateoých desaf 
kmeňov israelských, Peruáni uvedení sú v prí- 
buznosť s Mongolmi, stopy budhismu od- 
kryté v lukatane atď. Francúzsky missionár 
Brasseur de Bourgbourg prehliadol štyri ru- 
kopisy, zachované z písomníctva Mayov yuka- 
tanských a úplne jich prečítal, vysvetlil a 
preložil. Ale výklady jeho neboly stále; 
v jednom rukopise najprv spatroval rolničky 
kalendár, pozdejšie dejiny amerického kon- 
tinentu, vulkanických výbuchov i veľkých 
zátop. Tiež čítal hneď od poslednej strany, 
jako v rukopisoch arabských, hneď naopak, 
hneď zhora dolu, hneď z pravá na ľavo, jako 
sa mu ľúbilo! Pozdejší bádatelia, Brinton, 
Bollaert a Cbarencey bojovali proti nemu 
a jedon proti druhému. Výsledky jích boly 
tiež podivné. Tu vystúpil rozsúdny orienta- 
lista francúzsky Leon de Rosný a v malom 
spisku, vydanom lanského roku v Paríži u Mai- 
sonneuve, dokázal, že všetko to bolo nepravé 
a že posiaľ o obsahu yukatanských rukopisov 
nevieme ničoho. Zároveň ale nastúpil cestu 
kritickú a začal rozberať jednotlivé znaky 
hieroglyfické. O význame jich bezpečne ve- 
domo len to, čo zaznamenal Španiel Diega 
de Landa; ináčej sa dobyvatelia a hubitelia 
starej civilisácie americkej málo starali o za- 
chovanie takýchto vedomostí. K rabecede" 
Landovej Rosný pridružil sostavenie hiero- 
glyfov zo zachovaných rukopisov a prišiel 
k tomu výsledku, že starí Mayovia písali 
jako Egyptčania buď z pravá na ľavo, buď 
z ľavá na pravo; to sa poznáva dľa toho, či 
sú tváre zvierat lebo ľudí obrátené na pravo 
alebo na ľavo. Ďalej Rosný nazašiel. Avšak 
jeho triezvy a kritický spôsob zajiste zvolna 
privedie k takým výsledkom, jako zdĺhavé 
rozluštovanie egyptských hieroglyfov. 

Leukoskop volá sa optický prístroj, ktorý 
vymyslel istý v Berlíne študujúci Japančan 
dr. Dirokitao a nímž merajú sa rozdiely 
v chápavosti oka ľudského čo do svetla a 
barvy, podľa prísnych zásad mathematických. 

Ľôleiitý vynáieg. Istý Arosemano, chemik 
z Peru v Južnej Amerike, vystavil v Paríži 
na obdiv vynález, ktorý vo vinárskom ob- 
chode zapríčiní veliký prevrat. Podarilo sa 
mu vraj dobyt znamenitú látku z perúanskej 

16 



110 



Orol/ časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1878. 



u -'■•.•^w^w' ■^'-^'^ŕ ^ >•' 



• ^•" -^ ^ ~y ^^ . 



— "-/^'•-' *•-—■■-•" *^' .^-*^-^" ^' , 



kukurice, ktorá každému lahkéma vínu dodá 
takej barvy, chuti a vône, že ho nemožno 
rozoznat od pravého klaretu (červeného vína 
francúzskeho), a pri tom niet pre pijúceho 
ani toho najmenšieho nebezpečenstva. 

Vysiata českých kníh, časopisov, hudebnín, 
máp a p. usporiadaná a dňa 12. mája t. r. 
otvorená bola na Streleckom ostrove v Prahe. 
Účelom výstavy bolo poskytnúť obraz nov- 
šieho literároeho pokroku v Čechách, a, to 
sa bratom Čechom úplne vydarilo. 

V Petr ohrade je 1 07 tlačiarní , 105 ka- 
menotiskárskych ústavov, ď kovotlskárskych, 
ll'Sleváreň písma, 88 fotografických dielní, 
11 skladov k predaju tlačiarskych pomôcok, 
4G skladov kníh, 40 kníhkupectví, 16 kioskov 
ku predaju tiskopisov, v tlačiarňach, trafikách 
a v rozličných iných krámoch predávajú sa 
knihy a spisy na 60 miestach, dalej je tu 
knihovieň 27, 14 skladov hudebnín, 184 po- 
uličných roznášačov a predavačov tiskopisov. 
Periodických listov tlačí sa v Petrohrade 107. 

VeTmi mjtmavé cestopisné dielo objavil 
Don Marcos Ximenes de la Espada v Ma- 
dride, ktorého pôvodcom bol missionár v XIL 
storočí. Podnikavý ten vierozvest v rokoch 
1320 — 1330, vykooal rozsiahle cesty po Afrike 
a to nielen podial západnieho pobrežia až po 
Sierru Leonu a ztade ďalej až po Dahomey, 
ale i od ústia rieky Senegalu rovno cez celú 
pevninu africkú. Navštívil zeme sudanské, 
došiel až do Dongoly, ztade ale poberal sa 
po Nile, až konečne cez Damiettu do svojej 
vlasti sa navrátil. Cestopis tento je vážnvm 



prameňom k dejozpytu africkému, i skoro 
stane sa obecným majetkom učeného sveta. 
Hindostanský raj. Ubobý Hindu, ktorý 
všetky trápenia tohto sveta prestal a svojej 
zlej ženy umretím sa zbavil, došiel konečne 
ku raju Brahmabovmu. „Bol si už v „dabao' 
(žeravom lise čistiacom)?* pýtal sa Brahma. 
„Nebol; bol som ale ženatým!'' odpovedal 
tento. „Vstúp, lebo si trpel dostl" hovoril 
Brahma. O krátky čas prišiel k osudnej 
bráne druhý pútnik. „Bol si už v dabao?" 
pýtal sa zase Brahma. „Nebol; bol som ale 
dvarázy ženatým!^ hovoril tento. „Odstúp !** 
zvolal zlostne Brahma. „Raj môj nenie pre 
bláznov stavaný!^ 

Universita v Sihírii, Buská vláda ide za- 
ložiť v Sibírii uQiversitu a síce v meste Tomsk. 
Na stavbu universitnej budovy povoleno je 
350.000 a na prvé sriadenie 100.000 rublov. 
Ročný rozpočet na universitu obnáša 307.000 
rublov. Súkromných príspevkov na sibírsku 
universitu zaslane bolo dosial vláde vyšše 
250.000 rublov. Rusko preukáže týmto vede 
a osvete službu neocenitelnú. 

Najmenšia knižka na svete. Ku zvlášt- 
nostam na poli typografie pri parížskej vý- 
stave patrí vydanie povestného italského diela 
„Divina Commedia," knižočka to taká maličká, 
že môže sa nosiC na hodinkovej retiazke. Cítat 
ju možno len pomocou zväčšujúceho skla, tla- 
čená je v Padue a Velmi skvostne viazaná. Táto 
paduánska „Divina Commedia^ je najmenšia 
knižtička, jaká sa dosial vo svete tlačila. 



— ľ^-'**\^**^f—*' 



Literatúra a umenie. 



Na poli ruskej literatúry panuje prítomné 
vzdor príkrym časovým pomerom rezký, živý, 
mnohosrubný ruch. A čo je najradostnejšie 
pri tom : ruská spisba vždy viac a bedlivejšie 
všíma si života a pokroku ostatních slovan- 
ských kmeňov a hladí s týmito vefké ruské 
obecenstvo Čím bližšie a dôkladnejšie obo- 
známiť. Tak Moskevský blahočinný komitét 
vydal dva s väzky ku sborníku „Po,TiHOe ILieMa" 
(Rodné Pleniä), ktorý výlučne venovaný je 
vzájomnému oboznamovaniu sa bratských ná- 
rodov slovanských. Sborník ten obsahuje 
medzi iným preklady z básní od našeho 
Kollára a celý rad Článkov o Slovanstve, 



menovite o Slovanstve južnom. Oba s väzky 
vyšlý redakciou universitného professora a 
sekretára komitétu N. A. Popoya. 

Pre nás Slovákov ale zvlášte významné 
sú dve pojednania, ktoré posledne uverejnené 
boly v Petrohrade. Jedno: „O^íepKX no.THTH- 

^ecKofl H .iHTepaTypHofl Hcropin CiOBaKOBi 
3a nocjrfiAHis cto .téti** (Náčrtok politickej 
a literárnej histórie Slovákov za poslednich 
sto liet) vyšlo v „Slavianskom Sborníku" 
z pera pochvalne známeho professora Píčä 
z Ml. Boleslavy. Je to práca obšírna a dô- 
kladná a my sme za ňu p. pôvodcovi srdečnou 
vďakou zaviazaní. Možno, že vrátime sa ešte 



č. 4. 1S78.] 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie 



^ ^ -«^\ ^N-»> ■^.•"-^v^ *. 



^ v^ ^ *■ 



111 



** -v^ ^^^k./"\^ 



raz k nej a prehovoríme o nej zovrubnejsie. — 
Druhý podobný článok vyšiel v politicko- 
literárnom časopise „Graždanin-e" (č. 10). 
Článok má nadpis: „CoCTOSuie .IHTepaTypH 

y CJOBaKOB'b 3a nocjfejíHee .^ecaTHiieTie" 

(O stave literatúry u Slovákov v poslednom 
desatleti), v ňomž podáva sa stručný nástin 
literárnej činnosti a našich utrpení za po- 
slednich desať rokov. Ku koncu článku je 
ešte soznam slovenských časopisov^ ktoré 
prítomné vychodia. 

Pod názvom „JEHBOHHCHaa Poccia" (Ma- 
lebné Rusko) ohlásené je dielo obšírne a 
veladôležité, jehož účelom bude oboznámif 
obecenstvo s terajším i s minulým stavom 
rozsiahleho Ruska a so všetkým^ ^o je kde 
pamätihodného v ohfade zemepisnom, národo- 
pisnom, hospodárskom a historickom. Dielo 
bude illustrované. Každý článok bude sa 
vzťahovať na istú miestnosť a jasne vyobrazí 
jej fyzický stav so všetkým bohatstvom a 
krásami, ktoré sa tam nachodia, opise oby- 
vateľov tam žijúcich so zvláštnymi zjavy 
jich plemien a spôsobu života, vliv krajín 
na živobytie národov a naopak kultúrny vliv 
národa na miestnosť. Ďalej majú sa vylíčiť 
historícké upomienky z minulých dôb pa- 
tričnej miestnosti; ukázať vliv miestnych pod- 
mienok na jich postup a pamiatkv týchto 
historických zjavov ata. Celé dielo vynde 
v 4 velkých sväzkoch in folio a má obsaho- 
vať 250 tlačených hárkov s 1500—2000 illu- 
stráciami. Ročne vynde jedon sväzok. Hlav- 
ním redaktorom je P. Semenov, podpredseda 
cisárskej ruskej zemepisnej spoločnosti. 

Podobné dielo je „Národy Ruska, *{ z ne- 
hož 1. sosit vyšiel už v Petrohrade. Účelom 
tohoto diela je vylíčiť mravy, obyčaje a zvlášt- 
nosti spôsobu života 45 rozličných v Rusku 
žijúcich národov. 

I v poľskej literatúre panuje radostný 
ruch, jako o tom svedčia nasledujúce úradnie 
zprávy. R. 1877 vyšlo len v samej Varšave 
1132 poľských spisov; a síce 36 spisov ob- 
sahu jazykozpytného (86.350 výtiskov), 175 
spisov obsahu vôbec literárneho (348.637 výt.), 
32 filosoiických a paedagogických (84.970 
výt.), 22 zemepisných a cestopisných (84.970 
výt), 60 historického obsahu (32.780 výt.), 
134 theologických (659.962 výt.), 76 hudob- 
ných skladieb ^32.000 výt.) atd. Časopisov 
vychodilo minulého roku len vo Varšave 57 ; 
najväčší počet predplatiteľov mal „Kurjer 
Warszawski*'^ (12.000 výt.); po 6000 od- 
berateľov majú časopisy: „Korjer cudzienny," 
„Klosy" (illustr.) a ,,'rygodnik illustrowany." 
Tieto zajímavé úradnie dáta svedčia lepšie 
nežli čokoľvek iného, čo si máme mysleť 
o zprávach z istého táboru neprestajne roz- 



širovaných, jakoby Rusko Boh zná jako poľ- 
skú národnosť potlačovalo. Kde je taký lite- 
rárny ruch možný, tam predsa musí sa voľ- 
nejšie dýchať. 

Podobne aj bratia Česi vyviňujú bohatú 
činnosť na poli svojej literatúry. Z najnov- 
ších literárnych podnikov pripomíname na- 
teraz: Spolok českých lekárov započal vy- 
dávať pod redakciou prof. dr. Bohumila Eiselta 
veľké lekárske dielo y,Odborná pathologie 
a therapie/^ Dielo toto vychodí v 4-hárko- 
vých sošitoch. iPľcdplatky zasielajú sa jedine 
a výhradne: knihtisKárné Jos. Koláŕeaspol. 
v Praze, Jerusalemská ulice č. 3. Na 10 so- 
Šitov predpláca sa 6 zl, na 5 sošitov 3 zl. 
Celý spis vynde v šiestich sväzkoch, objemu 
asi 200—250 tlačených hárkov. 

Ďalej upozorňujeme naSe ct. obecenstvo 
na znamenité dielo, ktoré v jazyku Českom 
nezadlho počne vychádzať, na preklad spisu 
,,Zeiiié a oby vatelé jejť' od Fridricha Hell- 
walda, najvýtečnejšieho a, čo zvlášte pri- 
pomenúť slušne, k Slovanom spravodlivého 
nemeckého kultur-historika. Dielo obsahovať 
bude početné illustrácie v texte a v prilohách. 
Všetkého výnde asi 50 mesačných sošitov 
po 45 kr. Za odberateľa prihlásiť sa možno 
u nakladateľa kníhkupca Fr. A. Urbánka 
v Prahe. 

Ďalej vyšlý: 

Audreja Sládkoviéa spisy básnieké. 

So životopisom a fotografickou podobizňou 
spisovateľovou. V Prané. Nákladom kníh- 
kupectva : I. L. Kober. 1878. Národní biblio- 
téky díl 51. Vm.; str. 704; cena? 

Poetická čítanka. Sbírka básní pú- 

vodních i preložených, již dle básnických 
druhú k tiskú upravil Václav Petrô. V Praze. 
Nákladom knéhkupectví: L L. Kober 1877. 
Sešit 19; VIII; cena 30 kr. 

Známy zvolenský podžupan B. Griinwald 
vydal pred nekoľkými mesiacmi ošklivý pam- 
flet „A felvidék,^^ v ktorom hanopisec nás 
Slovákov pred Maďarmi všemožne upodo- 
zrieva, haní a osočuje. Na našu a našej 
spravodlivej veci obranu povstal náš statný 
dr. Michal M u d r o ň, pravotár v Prešporku, 
a napísal, tiež v maďarskom jazyku, dôkladnú, 
ostrovtipnú odvetu: „A felvidék. Felelet 
Griinwald Bela basonnevíl politikai tanul- 
raányára. Irta dr. Mudroň Mihály. Pozsony 
1878. Nyomatott Kaminek Rezsônél." Strán 
130. Cena 1 zl. V zápäť za prvým nasledo- 
valo druhé opravené vydanie nákladom K. 
Stampfla, kr. akadem. kníhkupca v Prešporku. 
K dostaniu je dosiaľ aj u redakcie „Nár. Novín^ 
v Turč. Sv. Martine. Odporúčame tento, spia 
čím najsnažnejšie. 

16* 



112 Orol, časoplB pre zábftTU a poučenie. [Č. 4. 1878. 

é 

OHI4AS 

o dalšom vydávaní zábavno -poučného časopisu 

„O E L A," 

Dosavádny redaktor a vydavatel ,,Orla,^* pán Anir^ Truehlý-Stftnianskp, s tretím 
tohoročným číslom „nútený bol nepredvídanými^ mimo jeho vôle a sily leéiacimi okolnasiami*' 
odstúpiť od ďalšieho vydávania tohto časopisu. 

Všeobecne pocítená bola medzera, ktorá následkom toho nastúpila v našom časo- 
pisectve, a nie div, že zo všetkých strán naliehané bolo úsilne, aby pokračovalo sa v ďalšom 
vydávaní „Orla." 

Na mnohostranné naliehanie priatelov a oddancov slovenského národa, a v pevnej dôvere 
na hojnú podporu zo strany slovenského obecenstva tak y hmotuom ako i v dndevňom 
ohľade, odhodlali sme sa my niže podpísaní, pokračovať v započatom a nepriaznivými 
pomerami pretrhnutom diele. 

Aby sme ale zodpovedať mohli prevzatej úlohe tak, ako si to sami žiadame, i ako leží 
to v záujme samej dobrej veci, obraciame sa ku ct. obecenstvu s ton vrelou a snažnou 
prosbou, aby láskavé bolo podujatie toto všemožne podporovať: predne mnohodetným a 
hojným predplácanim sa, potom ale, aby naši tak tí starši, ktorí na poli beletristickej 
literatúry už vynikali, teraz ale žialbohu a ka velikej škode národnej veci jakósi umlkli, 
ako i mladší slovenskí spisovatelia duševne zaujali sa tohto časopisu a hojnými do jeho 
oboru zasahujúcimi príspevkami boli mu na dobrej pomoci, aby tak rezkejšia a výdatnejšia 
činnosť, ktorá zdala sa v posledných časiech klesať a upadať, opäť k blahodarnému roz- 
vitku vzkriesená bola. 

Znajúc a presvedčení súc o horlivosti, ktorou ct. obecenstvo slovenské zaujímať sa 
zvyklo za každý slovensko^národní podnik, pevne veríme, že táto naša dvojstranná prosba 
nájde hojného a súcitného ohlasu, a že podla možnosti oblahčí nám ťažkú úlohu, klorú len 
v službe dobrej veci slovenského národa podujímame. 

Zaostalé čísla na mesiace apríl a máj výndu neomylne i s juniovým číslom behom 
mesiacov júna a júla, tak že 7. juliové číslo už riadne dna 31. júla vydané bude, a našou 
poprednou starosťou bude napotom o to pečovať, aby nasledi^júce čísla vždy riadne a na 
určitý čas vychodily. 

Rozumie sa samo sebou, že v uverejňovaní predošlou redakciou započatých článkov 
až do jich zakončenia pokračovano byť musí, aby v záujme ct. obecenstva nepretržitost 
neutrpela ujmy. 

Predplatná cena ostane nezmenená. 

Poneváč ale zo soznarau odberateľov, odovzdaného nám p. A, T. Sytnianskym vidíme, 
že dosial velmi malý a len nepatrný je počeť tých, ktorí svoje celo- alebo i polročné pred- 
platky už zaplatili, a zase hodný počeť tých, čo sú na minulosť v reštancii, vyzývame 
úctivé a snažne všetkých, ktorých sa to týka, aby ráčili pousilovať sa a nám čím najskôr 
svoje predplatky, poťažne doplatky doposlaf, žeby ďalšie doposielanie časopisu prietrž 
neutrpelo. 

Medzi prácami, prevzatými od predošlej redakcie, nachodí sa viac takých, ktorých pô- 
vodcovia nie sú nám známi ani dla písma, ani dla prijatého spisovateľského mena, týchto 
žiadame, aby sa ohlásili, lebo jináče jích práce ťažko by nám bolo upotrebiť. 

Tak články a dopisy týkajúce sa „Orla" ako i predplatky a doplatky prosíme zasielať 
pod adresou: „Redakcii „Orla" v Turé. Sv. Martine." 

V Turč. Sv. Martine, 2. júna 1878. 

Zodpovední redaktori a vydavatelia: 

Míkutáš Št. Ferienčfk. S. J. Zachej. 



Predpláca sa u redakcie a administrácie v Turč. Sv. Hlartine : 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla^ 
sa 2 zl. r. Č. — „Oroľ* vychádza yo 12 Boáitoch, 372—4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca 

na štvorke. 

Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku 7 Turč. Sv. Martine. 



ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

ZoJpovĽilnf redaktori a vydavatelia: 
nilKULAá ŠT. FBRlENŕiK a S. 3. ZArHEJ. 



Turô. Sv. Martin, 30. júna 1878. 



Číslo 5. 



Jasenné zvuky. 



Všetko povädlo: v hroby pospŕchalo. 
Strom tu bez siíťti, tam bezkvotná doľ. 
Zpoza bolí, kde slnko zasedalo, 
vystúpil mrak, čo obzor presiahol . . . 
Oblak: zázračná rakev! v nej spočíva 
zlatokorunué slnko, leta král — 
naši nesú rakev k cintoru cblapci: 
KríváĎ, KrkODOä, Kavkaz a Ural. 

Hoj, družina! k pohrebu pristroj celý: 
smreko-les temný — odev smútku to, 
a plecam závoj poletuje biely — 
v zrakoch obrovský žial tam i tuto; — 
tak Slavian žiali: kbď o kvetná volaost 
pozbavil tyran-podzim prírodu . . . 
boj, Slavian! väak on slzí i nad sebou, 
ked oplakáva cudziu svobodu. — 

Do lona Tatry pohrobili slnko ; 
v lone Tatier, tam naše slnko spí. 
Nad nim Ghoč móJ si zastal v tichej výši, 
čo pomník slávo-broba velebný. 
Opretý o ten pomník stojím, dumám, 
a moja duma lieta kolokol 
ponad veliký hrob: jakby vlajúci 
prez náhrobník svesený čierny Hór . . . 



Oj háju môj! 

Podaj tú haluzovú ruku 

na rozluku. 

Ťažký to boj! 



Ale musí byl. Ty ideš spaC — 

však s nádejou, že zas sa zobudíš; 

ja idem v tmdnú izbu bdíet, 

lež krehká bdenia môjho siet, — 

ja neviem, či sa nepretiline; 

ja neviem, či. ma, ked precitneš zase 

pod tvojou klenbou dumat uvidíš. 



Za jasenného večera 
zablúdil som do cmitera; 
okolo mňa smutné hroby, 
zvädly na nich kvetné zdoby. 

Ukrutná jaseĎ I Jak mAa bolí 
vädnutie kvetov v tomto poli! 
ZvädlosC rovom, mŕtvo v hrobe:' 
k nesneseniu v jednej dobe ! 



Oddial 6& drahá od toho obloka; 
vonka sychravo a búra divoká. 
Už si videla list jedon odpadnúť; 
ver mi, i druhé tak musia uvädnút. 
Dosf to pre dušu tvoju útločistú 
videt smrf skorú jediného listu. 



Posledné kvetiny 1 

Čo urobit 8 nimi? 

sú svieže ešte, krásne, vonné - 

kvetinky pokonné. 

17 



114 



Orol, Časopis pre zábavu a poačenie. 



[Č. 6. 1878. 



Kam jich mám daC? 

Do rieky vrhnút, či v obet jasene 

tak tažko mi jich zríet zvädat: — 

snáď hodit jich v tie žhavé plamene? . . . 

Nie! to sú všetko strašné hroby! — 

Srdce mi tiež, ach,' padlo do choroby, 

pritisknem vás k nemu! 

Ľahšie umrete v spoločenstve s ním, 

objaté jeho citom láskavým, 

naraz v jedinkom objemu. 



■^Á€»- 



6. 

Jasenný večer. Hviezdy padajú. 
A čo padajú? Nuž veď šuhaju! 
anjeli smrti to tam padali 
sem na zem túto, aby sobrali 
dušičky kvetín, predčasným mrazom 
za nôcku jednu zničených razom. 
A v zime vidíš ohnivé chvenie — 
počkaj len ; až sa jar zazelenie, 
tie kveto-duše v modre hlbokom 
vráta sa na zem bujarým skokom* 

Hviezdoslav, 



Kvetinarka. 

Obrázok z velmestského života. 

Od Miloslava Dutnného. 

(Pokračovanie.) 



XIII. 

Utešený bol pohlad na ten domček po- 
lesného Ivana Dubského. Kol do kola otá- 
čala ho pekná záhradka, vysadená stromami, 
zakvitla utešenými kvetinami. Stromy sadila 
ruka polesného, boly to ešte všetko mladé 
ovocné stromky; kvety pestovala útla ruka 
Katicina, boly to roztomilé kvetiny šíriace 
vôňu svoju na ďaleko, na široko, takže každý 
kto sa domku tomu blížil, bol vôňou jejích 
milo prekvapený. Za domkom polesného roz- 
kladala sa hustá hora, jeho to veliký revír, 
jeho prechádzka. Na prvý pohlad musel si 
každý oblúbiC toto utešené miestečko, tento 
čarovný byt; všetci okolití polesní závideli 
mu tento byt, jeho prekrásne položenie, tú 
samou prírodou pristrojenú pohodlnosť toho 
bytu. Nie len záhradka a hora otáčajúca 
byt polesného, zvyšovaly pohodlie a krásu 
jeho, ale ešte i tá okolnosC, že popri nom 
vinul sa striebornou stužkou bystrý hôrny 
potôček, klokotajúc tak čaropekné pesničky 
šumom vlniek svojich po skalkách kryštá- 
lových si plynúcich i ráno i večer i v noci, 
že až srdiečko človeku v tele na počutie 
poskočilo. Niejedna srnka až pri samom byte 
polesného zastala si na tom potôčku občer- 
stvujúca sa vlahou jeho vôd, netušiac, že 
v tom tichom domku skrýva sa životomorná 
zbroj, ktorou tam bydliaceho ruka tak zpô- 
sobne vládnuC vie. — 



Však mohla byí cele bez starosti. Polesný 
tak jako bol výborný polovník a strelec, kto- 
rému, keď jeho polovní psi ju zachytili na 
love, neušla a neunikla žiadna divá zver; 
ktorému neodletel, keď raz naň namieril 
žiadon tetrov ani hlucháň, tak by ani za 
svet nebol ublížil srnke a zronil ju gulkou 
svojou^, keď sa ona pokojne pásla, alebo z či- 
stého hôrneho potôčka kryštálovú vodu pila. 
A bystronohé, jasnozraké srnky to dobre 
vedet musely, lebo jich často bolo vídaf 
v blízkosti horárne čerstvú vodu píjat? I toto 
polesnému mnohí závideli. Držali ho za šťast- 
ného človeka, ku ktorému sa ludia i zver 
rovnou dôverou túli a vinie. Každý človek 
má priatelov i nenávistníkov , alebo aspoň 
závistníkov. Tak jich mal aj náš polesný. 
Závideli mu všetko čo mal a tešili sa škodo- 
radostne nad tým, že to, čoho si sám voždy 
najviacej mat žiadal, nemal a mat nemoholľ 
Čo osožily polesnému stromy, kvety, záhrada, 
pekný byt, krásne položenie, dobrá a šumná 
žienka, keď ho pán Boh nepožehnal najvy- 
túženejším pokladom srdca jeho — dieťaťom. 
Dubský nebol a nemol byť šťastným — a nad 
tým sa všetci jeho protivníci nesmierne ra- 
dovali. Však i táto škodoradosť jich nešla- 
chetného srdca netrvala dlho. Razom roz- 
niesla sa povesť po okolí, že Dubský má 
dcéru. Divno až k úžasu, divno to bolo kaž- 
dému. To dieťa bolo už jednoročné. Nik 



č. 6. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



115 



neznal kedy sa narodilo, nik netušil, kto ho 
odriekal pri svatom krste. Ale diefa bolo tu 
a to diéta krásne a vlastné vraj diéta po- 
lesného. Pravým tichým, blaženým rajom bolo 
to obydlie polesného. Nezdalo sa len iným 
tým, ale bolo ním aj v skntku. „Však i v tom 
prvom pôvodnom bol prvý pár ľudského po- 
kolenia len do času blaženým, potom svojou 
vlastnou vinou musel ho opustit Jako anjel 
8 ohnivým mečom, tak predchodil nášmu 
úprimnému manželskému páru „polesnému 
a jeho drahej Eatici'' ten panský posol, čo 
mu priniesol tú zvest listovne, že je Dubský 
z tejto horárne do inej, asi štyry mfle od 
tejto ležiacej presadený. Táto zvest bola 
ohromujúca. Náš bolastne prekvapený pán 
po jej neočakávanom počutí nemohol sa ani 
zpamätaf. 

Ľúbezný vetríčok pohrával si stromkami 
a kvetinami utešenej záhradky polesných, 
tichú nôtu šumel hustou za domkom sa roz- 
kladajúcou horou, na ďaleko a široko roz- 
nášal ľúbu vôňu kvetín súmrakom večerným 
po údolí. Tak dobre, tak blažené cítilo sa 
srdce v blízkosti tohoto tichého zemského 
raja, krásnou božou prírodou rozkladal sa 
tu ten všetko uspokojujúci premilý klad; 
ach, len sami obyvatelia raja tohoto slzili, 
bolestili, nariekali. 

Tam si sedí ten drahý manželský párik 
zadumený, užialený, ubolený : mesiačik svieti 
si na jích bladé, utrápené tváre a vetríček 
zase roznáša na ľahkých krielach svojich po 
okolí jích tažké vzdychy srdca. Nikdy ešte 
jako sú spolu, neboli tak fažko* zronení. Je 
to poslední večer, ktorý trávia v tomto ti- 
chom a miloblaženom bydlisku svojom. Zajtra 
ráno rozlúčia sa s ním na veky. 

„Dobrým ľuďom býva všade dobre," tak 
slovil tešiac úprimnú ženičku svoju Ivan 
Dubský, ač sám by bol potešenia potreboval. 

„Kde sme sa navykli, odtiaľ je tak fažko 
Ba sCahovat, drahý môj," odvetila ona bôlne, 
„ach; Ivan duša moja I veď toto miestečko 
bolo jakoby pre nás dvoch stvorené. ** 

„A pre našu Marinku." 

„Už som ju vídala v duchu, jako si bude 
po tejto zahradôčke bežkaf, tieto utešené 



kvietky trhat, v tom bystrom potôčku sa 
kúpavaC, týmto lesom sa prechodit." 

„I tam bude snáď záhrada, i tam potôčik 
i háj." 

„Nie taký, nie taký 1« 

„Nič to, duša moja I keď zostaneme len 
my pohromade. Naša verná láska nám každé 
bydlisko v pravý raj zamení." 

„Bože!** a tu pritúlila sa Katinka klva- 
vanovi, „pravdu máš milý môjl volíme sa 
lúčit jeden i druhý s drahým miestom týmto, 
nežli by sme sa museli lúčif jeden od druhého. 
Ach bože! na to som ja nikdy nepomyslela, 
aby sme sa my jedon od druhého lúčif mu- 
seli. To sa ani nesmie stat, my musíme oba 
umret na raz. Ponechajme to božej vôli." 
Tak sa manželia tešili, s drahým bydliskom 
sa lúčili, rozžehnávali a oba pri tom boľastne 

plakali. 

XIV. 

„My musíme oba umret na raz!" Tak po- 
čuli sme hovoriť Eatinku v ten poslední večer, 
ktorý trávila so svojím milovaným Ivanom 
v predošlom obľúbenom bydlisku, v horárni. 
Ťažko jej bolo opúšfaf obľúbený dom, milo- 
vané údolie, ktorému bola privykla. Myslela, 
že jej nebude možno ho opustif, s ním sa 
rozlúčif. Tu jako to obyčajne býva s ľuďmi 
trpiacimi, pod údermi tažkými osudu stena- 
júcimi, vypustil jej Ivan slovo ešte na väčšiu 
ztratu upomínajúce. A jako sa poteší ne- 
šťastník, vidiac ešte väčšieho nešťastníka od 
seba, tak sa potešila ona uvažujúc, že je lú- 
čenie toto s bydliskom nič proti tomu, keďby 
jim nastalo lúčiť sa spoločne jeden od dru- 
hého. „My musíme oba umret na razí" — 
vyvolala Katinka a rozlúčila sa s obľúbenou 
horárňou, tešiac sa tým, že aspoĎ spolu s man- 
želom a zbožňovaným dieťatkom ide na miesto 
cudzie k bydlu jim vykázané. 

Tak sú už v novej horárni. Ona nenie 
tak pôvodne položená ako bola tá predo- 
šlá; — ale služba Ivanova je pohodlnejšia, 
revír menší, ustávania menej a plat väčäí. 
Čo tedy ako fažko padlo Eatinke zabudnúť 
na predošlý byt, predsa vďačne to urobila 
v tom povedomí, že sa jej manželovi poľah- 
čenie stalo, že sa nebude museť tak namáhať^ 
bude jej i zdravší, i veselši i dlhšie živý. 

17* 



116 



Gro), časopis pro zábavu a poučenie. 



[C. 6. 1878. 



.^.^ ^ r ^- V ! / 



■»,-^»'^,,^ ^ ^ ^ ^^ rf-» ^^ 



. X^w^^-^ ^^.J^ .^^é 



Bola oznámená veľkolepá panská polo- 
vačka. Panstvo dostalo vzácnych hostí, kto- 
ťým k vôli polovačku sríadilo. Všetci polesní 
mali rozkaz na tejto polovačke podiel brat. 
Nebolo to nič neobyčajného, stávalo sa to 
každoročne i viac ťáz a horári sa na to 
srdečne teäilí, lebo sa v taký čas obyčajne 
dobre po pansky žilo, kuchyňa bola výborná 
i tej tekutiny lepšej sa dostalo i smodky 
fajne sa fajčily. Ivan Dubský mal ale ešte 
o mnoho dôležitejšiu príčinu tešit sa polo- 
vačke. Na každej dosial vydržiavanej bol mal 
príležitost sa yyznačit. Výborný strelec neraz 
bol panstvom už obdivovaný, pochválený, od- 
menený. — Nemálo tešil sa on i teraz a 
jako to v obyčaji mával, deň pred polovačkou 
vyčistil zbroj svoju ani ten najlepší vojak, 
že sa ligotala natolko, žeby si sa v nej bol 
mohol nazret. Len Katinka jeho bola jakási 
nespokojná. Jej srdca zmohol sa veliký ne- 
pokoj, sama nevedela jako jej bolo, nikde 
nemala miesta, práca jej neišla od ruky. Mala 
zlé tušenie i bola by rada dajakým zpôso- 
bom drahého Ivana doma zdržala. Po dlhom 
okolkovaní vyjavila mu tento svoj úmysel. 

„Urob sa chorým, Ivane!" 

„Mlč ženička ! Akože by som mohol taký 
hriech spáchaf, veď keď aj panstvo by ch 
oklamal, Boha by som oklamat nemohol." 

„Ja mám zlé tušenie." 
„Ty sa vôbec zle cítiš na tejto novej ho- 
spode. Privykneš i tu a pán Boh je s nami." 

Nikdy sa tak tažko a tak bolastne nelú- 
čila Katinka s drahým manželom svojím jako 
dnešnieho dňa. Vypadalo to, jako by sa bola 
8 ním lúčila naposledy, jako by ho už nikdy 
viac videt nemala. I keď sa už od nej odo- 
bral, ešte za ním pozerala, dívala sa — až 
kým jej v hore úplne nezmizol. I keď už 
bol zmizAul, nevrátila sa dnu do chyže, ale 
pred dvermi stála zraky do dialky napínajúc, 
jakoby ju jakási tajná moc tahala napred, 
ta, ta k jej milovanému manželovi. Len pla- 
čom dievčatka bola k sebe privedená, zpa- 
mätala sa a šla dnu do chyže, muža svojho 
ochrane božích anjelov porúčajúc, so svojím 
maličkým anjelikom, jediným svojím pokia* 
dom sa potešiť. 



Polovačka začala sa hlučne. Mnoho po- 
lovných psov bolo na divú zver pusteno a tí 
ju zachytili a hnali až sa tak horami jích 
jakot ozýval a netrvalo to dlho, keď sa- 
hrmely výstrely na všetky strany, až grúne 
v boku zaklalo a hory sa dol do kola otria- 
saly. Zver padala a jágri si radosCou ruky 
stískali, len jeden z nich blížil sa nalákaný 
k ostatným, zbladnutý nebol v strachu v stave 
ani slova prehovoril, len na jedno miesto zde- 
sene ukazoval. 

„Hovor, čo sa stalo?** okríkli ho všetci. 
Ale on nemohol k slovu príst a len voždy 
v tú jednu stranu ukazoval. 

„Čostam videl, medveďa?** oslovený krútil 
hlavou. Všetko bežalo v tú stranu, v ktorú 
prestrašený horník ukazoval a príjduc na 
miesto osudné, každý zdesil sa z nich, bo 
tam ležal mrtvý človek v krvi. Ležal bez 
pohnutia a nik sa ho nesmel dotknúť, pokial- 
kolvek panstvo k osudnému miestu tomu ne- 
prišlo a kroz lekárov tiež na polovačke sa 
nachádzajúcich vyšetriť nedalo: či sa otazný 
sám snáď nezastrelil ako samovrah, alebo či 
ho cudzia gulka, gulka snáď pomsty, lebo 
nenávisti nezronila?^ 

Podla toho jako zastrelený pušku držal 
a ležal boli lekári naklonení súdiť, že sa 
otazný sám zastrelil. Vyšetrovanie hneď na 
mieste neviedlo k žiadnemu cielu, lebo tí, 
čo k mŕtvemu najbližšie postavení boli na 
stanoviskách svojich, nič nevideli a nič ne- 
počuli vo všeobecnej trme-vrme. Ba každý 
z nich strielal) čoho dôkazom bolo aj to, že 
dve zastrelené srny blízko nich ležaly. Po- 
zdejéie povrávali si horníci medzi sebou; že 
jeden zo susedov mŕtveho obe rúry pušky 
mal vystrelené a len jednou gulou po srne 
strelil, ten mrtvý ale, že mal pušku cele na- 
bitú. Ale to bolo tvrdenie už po nečase. 

Zastrelený bol Ivan Dubský. Na nosidlách 
ho doniesli úbohej Katinke d(Hnov z polo- 
vačky. „Moje tušenie!** kričala ona — a so 
srdce prerážajúcim volaním: „My musíme 
oba umreť na raz I^ vrhla sa > omdletá na 
drahú, zkrvavenú mŕtvolu. 



c. 6. 1878.1 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



117 



>«^,^>- ^^ 



■ ~. r- ,'-./^ 



XV. 

Nestastie nikdy nezvyklo chodiC samo, 
tak sloví obecné príslovie a pravdu má. Koho 
v živQte potká ztrata jedna a súženie jedno, 
ten nech sa hotuje priam aj na druhé. Kie 
ináč to bolo aj v živote Katinkinom. S ne- 
nadálou a hroznou smrtou jej milovaného, 
nezapomenutelného Ivana potkalo ju priam 
nenadále súženie iné. Smutnej budúcnosti 
ála ona .mladušká úbohá vdova v ústrety. 
Skrovuá pensia mala byt jej podielom a svo- 
bodný maličký byt v niektorom panskom sta- 
vaní. Na to všetko už bola pripravená — 
pokorne do vôle božej oddaná podrobila sa 
osudu svojmu a majúc svoju utešene sa vy- 
viňujúcu Marinku — pokladom týmto jej 
sklúčenému srdcu tak milým a drahým tíšila 
svoje bolasti, ulavovala si épejné svoje žiale. 
Lež čo sa nestalo? — Jeden deň sa do- 
počula, že majetok a celý statok dosavádne 
panstvo dražbou predané utratilo a nový 
míyitel — nemilosrdný žid — prejat sa ho 
stroji, ktorý všetko úradníctvo a služobníclvo 
ihneď prepusti a j ich miesto svojimi ľuďmi 
zaplní. Táto smutná okolnosť bola osudnou 
pre nepočetné rodiny. Mladý gróf Podhorský 
tedy utešené toto panstvo pod krátkym časom 
zmrhal, oj, keby sa otec jeho prišiel z hrobu 
podívaC na to, že na peknom statku jeho 
hospodári úžerný žid! On sa iste v hrobe 
obráti! tak súdili úbohí uškodeni horníci a 
iné služobníctvo. Najhoršie to bolo s ne- 
Yolnou vdovou Katinkou, nemala kam hlavy 
svojej skloniť, nevedela čo si s malou dcé- 
rečkou svojou má počať, kam sa obrátiť? 
Nešťastie nad nešťastie sa na ňu zvalilo. 

y peštianskom mestskom lesíku obdivo- 
vala elita spoločnosti ludskej jedno utešené 
odpoludnie maličké dievčatko , kvetinárku. 
Maličké; grošové kytky predávalo to utešené 
dievčatko, ktorému sa každý, kto ho videl, 
zadivil. Panie nevedely sa dosť prenachváliť 
ten i v tom chatrnom obleku vynikajúci vyšší 
pôvod prezradzujúci ráz a naskrze neverily 
mu sloviacemu, žeby ona bola len horárska 
dcéra. Páni obdivovali jeho jasné oko, čerstvé 
fajne lica, jemné ťaliy tváre a malinké nôžky. 
Čo div, že za svoje kytičky i dvoj-, troj- 



násobnú cenu obdržala, nežli pýtala. 

„Si ty sirota, moja maličká?'' pýtal sa 
jeden mladý pán, štípajúc ju jemne do tváre. 

„Bohužial," odvetila deva smutne, „otca 
mi na polovačke zastrelili." ' 

„Ktoby to veril," slovil iný, „takéto malé 
dievčiny bývajú vo velmeste už preštvalé 
neŕrťba jim všetko veriť, čo povedia." 

Malé dievčatko zalialy slzy pri tejto urážke 
a nemilosrdný ten urážajúci pánik došiel po- 
karhania od prvého za to, že ubližuje ne- 
vinnému dievčaťu. 

„Nuž tak, ked si sirotou," hovoril zase 
ten neočatý mladý pánik, „staň ku mne do 
služby, bude ti dobre ako v raji, nebude ti 
chýbať len vtáčie mlieko a nemusíš sa ako 
žobrácka, po lesíku s grošovými kytkami be- 
hajúc, živiť." 

„Ja mám nemocnú matičku doma, pane, 
tú si neopustím, čo priam žobrať budem. 
Ach, moja drahá, dobrá maminka.'' 

,;Hej tulácka!" slovil zase mladý pánik, 
„rovné ste vy všetky! Robiť sa ti nechce, 
len túlať a Pánu Bohu drahý čas kradnúť.^ 

Malú kvetinárku zase zalialy slzy a ludia 
ju polutovali. — 

Utrápená vdova Katinka Dubský obrátila 
sa v osamelosti svojej na jednu známu, čo 
bývala v hlavnom meste krajiny, v Pešti. 
Prosila ju, aby jej tam hľadala službu, alebo 
jakékolvek zamestknanie, ona že sa žiadnej 
roboty nebojí •— a tak trúfa v svojom otup- 
nom stave aj s malinkou dcérečkou svojou 
na poctivý zpôsob svetom sa prebiť. Odpoveď 
obdržala, na čo bezodkladne vydala sa na 
cestu s inými spolukrajany a krajankami 
svojimi, ktorí tak jako ona odkázaní boli na 
to, v cudzom kraji výživu si pri tvrdej práci 
vyhladávať. Ja^k ťažko sa jej bolo lúčiť, nie 
s domom tým, v ktorom bývala, ale s hrobom 
svojho nezi^omenutelného Ivana. Čo bolo 
ono lúčenie sa s predošlým bytom jejím 
oproti tomuto ? Vtedy dobre to Ivan bol pri- 
pomínal, že je ono ničím proti tomu, keby 
sa jim spoločne lúčiť prichodilo. A ona zvo- 
lala: „my musíme umreť razom, nám roz- 
lúčiť sa je nemožno!" Tak sa človek často 
slabým byť cíti k snášaniu malého kríža a 
zármutku a až potom ked príde väčší, poroz: 




[č. 5. 1870. 



umie tomu, jak velikého bremena je schopné 
jeho srdce. Keby Katinke vtedy, keď sa lú- 
čila s predošlým bytom v spoločnosti svojho 
milovaného manžela, bol riekol niekto, že sa 
raz bude muset lúčiC ešte aj len s hrobom 
miláčka svojho, že nie len byt, ale i svoje 
rodisko opustí a nevoľná, osamelá vdova pôjde 
do cudziny: čoby bola riekla? Iste, že to ne- 
prežije! A hla, musela to prežit, musela do 
cudziny sa stahovat. — 

Známa Katinkina v Pešti prijala ju nad 
očakávanie milo. Bývala pravda len v pivnič- 
nom byte, ale v dost čistotnom. Bývalo jich 
viac spolu. Bolo v tej pivnici asi šesf postiel, 
z ktorých jednu každú Elena — tak sa zvala 
priatelka Katinkina — inej osobe vydala. To 
boly tie tak zvané „bettkerky" (bettgeher-ky), 
prichádzajúce z dennej práce len naspaf sa 
domov. Ešte veliké šťastie pre Katinku, že 
Elena chlapov na hospodu neprijala, čoby 
jej — mladej vdove — náramne rozpačité 
bolo bývalo. Na prvý prípad bola by Katinka, 
vžijúc sa do svojho nového otupného stavu, 
dost spokojná bývala. Ale onedlho mala prí- 
ležitosť presvedčiť sa o šľachetnosti úmyslov 

(Pokračovaní 



svojej Eleny. Eleaa obstarala Katinke aj 
prácu^ leš tak ju náramne drela, že z vý- 
robku pravú polovicu od nej si požadovala. 
Tak Katinka ač pilne pracovala, prala, umý- 
vala, posluhovala po domiech, sotva bola 
v stave vyžiť z toho. I práca, i hryzenie a sta- 
rosti nad rým, jako sa bude môcť od tejto ne* 
lútOBtnej pijavice osvobodit, trávily jej zdravie 
a príznaky ťažkej choroby sa už pri nej uka- 
zovaly. Mala Katinka ďíce šesť sta dukátov 
v zlate, ktoré bola behom šesť liet za Ma- 
rienku obdržala, tých ale uchovaj Bože, žeby 
sa bola dotkla. Zlato to mala uschované na 
knižočku v hlavnej sporitelni, áno i samú 
knižočku uloženú tamže vo v^ertheimke a len 
písmo o oboch skrývala u seba. Tak jej to 
bol zariadil jeden rodolubý pravotár velmesta. 
Katinka tedy ochorela, nemohla vyhla- 
dávat živnosť — a tu bola vyložená zlovoli 
Eleninej. Keď matka nepracovala, použila 
táto Marienku za „kvetinárku,'' ktorú sme 
v mestskom lesíku videli a ktorá z polovice 
takže do vrecka Eleninho pracovať musela. 
Biedny život nastal Katinke, biedny i malej 
jej šumnej Marienke. 

e nasleduje.) 



Môžeš byť výtečný, umný, 
Zpôsobný, súci, rozumný; 
Nezkvitne ti slávy kvieťa 
Jestli slovenské si dieťa! 

Rob za desať, maj ráz Čistý, 
Maj i výhľad k blahu istý! 
Nedosiahneš v Uhrách raja, 
Slovenská ty biedna rajah. 



■ — >OL^,/eiG»í>»v5'*-^ 



Rajah. 



-"-vJl^^^V^JU^ 



Vyleť hore vozvýš slávy 
Darmo hrdej dviháš hlavy, 
Obstrihajú krídla tebe, 
Nedoletíš v krásne nebe. 

Čo si počneš? Snadná rada. 
Pomôže ti rodnia zrada! 
Tak sa ti tu ráj otvorí; 
Však Bôh ťa z neba vytvorí. 

Mih Dumný. 



Zo Slovenska do Itálie. 

Cestopisné obrazy od LasJcomershčho. 
(Pokračovanie.) 



Keď sme prešli za nádražie, tam dvíha 
sa železnica strmou Nabrezinou hore, cesta 
ale ťahá sa nad samým morom vodorovne do 
brehu rúbaná. Miestami bola proti moru mú- 
rom chránená. More je tu velmi plytké, dno 



všade vidno. A všade sa kúpali. Horúčosť 
hnala ludí valne dó vln morských. Popri 
ceste do brehu hore pekne bolo videť úsad- 
liny kriedového vápna v tenkých vrstvách. 
Nižšie rastliny boly zoškvarené, pre bylinára 



č. 6. 1878.] 



Orol, čaaopiB pre zábavu a poučenie. 



119 



smutná potecha. Po asi pol hodine dobehli 
sme do malej dolinky, pieskom vysypanej a 
tíeňavým stromovím vysadenej. V príjemnom 
chládku v malebnej polohe stál nevelký, ale 
poriadny hostinec. Tam zabočil a zastal náš 
fiaker. Zišli sme dolu a k|áčaU k bráne, tú 

, nám otvoril akýsi lazzarotte- Äi^ených mu 
do končitého širáku pár karanťánóv. Prejdúc 
vkusnú bránu, zjaví sa nám nevyrovnane 
pekný obraz, opravdivý raj. Z pravá nad nami 
zápolie sa šakovými baštami, pustovnicami, 
a všetko to rozličnými teplokrajnými stromami 
a kríčkami husto porastené. Tak asi to vy- 
zerať môže v indických hájoch. Pred nami 
šíri sa tenkým morským štrkom vysypaná 
cesta čili chodník. Na povýšenej rovinke, na 
strmom brale nad samým morom stojí hrad 
Miramare v tupom trojhrane, štyruhlastými 
vázami obrúbený zrkadlí sa v zelenej hladine 
Adrie. Ej, či je to krása. Pod hradom v malej 
zátoke medzi zápolami húpajú sa malé člnky. 
Na priestore pred hradom rozprestierajú sa 
krásne živými kvetinami ozdobené hrady. 

Stupkami vnišli sme do predsieni. V po- 
vale nad hlavou visí vložené veľké aquarium; 
od zpodku a od vrchu z prvého poschodia 
doň možno nazerat. 

Hrad miramarský obýva dozorca, ten nás 

. a jednoho tam prítomného Francúza rýchlym 
krokom po skvelých komnatách povodil v prí- 
zemí a na prvom poschodí. Všetko tak a na 
tom mieste stojí, ako ho nešťastný cisársky 
pár Max a Charlotta po svojom odchode do 
Mexika zanechali. Vela, vela by tam bolo 
opísaí — k tomu by ale nestačilo miesto. 
Krásne a utešené je to všetko. Medzi počet- 
nými krajobrazami a podobizúami, ako i hi- 
storickými predstaveniami, pripomeniem len 
velký obraz, predstavujúci príchod mexikán- 
skej deputácie, vítajúcej Maxa za svojho ci- 
sára. Boli sme i v komnate, kde cisársky pár 
spával ; akoby dnes boli odtiaľ vytiahli, každá 
márna vec stojí na starom mieste. Postele 
jedna pri druhej, len madrace do valov skrú- 
tené na posteľných príhlavkách ležaly. Pri 
tejto chyži je pokojík pre komornú určený, 
jehož náradie jednoduché bolo. Výhľad z vrch- 
ných izieb dá sa domysleť, bol rajský. Prešli 
sme izieb asi 3(^, či všetky, to neznám. 



V parku tie najčistejšie roboty, pestré 
voňavé kvetiny, sochy, mramorové schody, 
palmy, vodoskoky, di^j|;votf^ stromy a stromky, 
kameliový lesík z jf^še 300 kusov pozostáva- 
júci, ktoré na íŕôjpm Inieste i zimujú. — 
Ale horúčost ani p«d^ pyramídami. Bol som 
mokrý ako ^\k'^€í^^/k\\*J^ é- kabát cez 
plece a tiahli sme jŕoňavoií athmosphaterou 
ako cez lekáreň (i6 zelenej chodby, s^ roz- 
ličnými ťahavými zelinami obrastenej, a bolo 
nám ako v dolné (štôlne) chladno a tieňavo, 
ba ač mračno. 2ase sme vyšli na svetif d^ 
rotundy, kde pohodlné železné lavice ro*zo- 
stavené stály. Pod nami v basíne skákaly 
zlaté ryby, za chrbtom člapotala po skalách 
voda. Z lava vypínaly sa ohromné cyprusy, 
medzi nimi plnokvetý Hibiscus. Ďalej za kru- 
žinou medzi citrónami a pomerančami na kopci 
tom stojí krásny chrámec, mrežkami obohnaný, 
väžičkou opatrený, ale — zamknutý. Obloky 
farbisté ligotaly sa v slnci ako oheň. Ponad 
košaté výparisté stromy more , za morom 
Triest, okolo nás ticho mimo vnadného vánu 
a tam dolu člapotu vodoskokov. Hore ! hore ! 
ďalej I dálej t času nieto, a už som bol mokrý 
ako tamto Neptún. Po sem tam motaní a 
obzeraní sa prišli sme ku sklenníku — prázd- 
nemu. Na čo by tu v lete i sklenník, keď tu 
kamelie vonku prezimujú. Za sklenníkom 
v idyllickom úkryte medzi hustými smutnými 
vŕbami leží jazierko, na ňom ticho plávajú 
labute a jiné vodné vtáky. V listoch utiahnutý 
lesný domček, bydlisko vtákov, pánov toho 
jazierka. A takýchto krásnych vecí tu veľa 
a veľa, a všetko vkusné, príjemné, idyllické. 
A všetka zem k úrodneniu týchto brál do- 
vezená z ďaleká po zemi a po mori. Corfu 
je v celku krásny ostrov, a villa, v nejž naša 
kráľovná Elisabetha voľakedy prebývala, je 
vzor krásy, ale Miramare je — predsa krajší. 
Umelectvo a vkus tu o mnoho viac utvorily 
než tam. 

A tento raj pre nespoľahlivú slávu za- 
nechal Max a šiel ta ďaleko do záhuby. 

Admirála arcikniežata Maxa tu veľmi ľúbili, 
a mal všetko, čo si srdce žiadalo, no predsa 
šiel ta, by on ztratil život, ona rozum. 

Keď tu býval so Charlottou, často olovran- 
túval alebo raňajkoval pred hradom medzi 



190 



Orol, Časopis pre zábani a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



_*»■ ^ — 



.^w'N ^ —-%.'* -'N-^ 



kvetinami, a príčhodzf hostia z Triestu, lud 
pospolitý,'^ bol wúíjtie pripustený, .bez toho 
žeby on mýlený b^[H>j;jiÄ Volno bolo kaž- 
dému sa prechádzať. Kä sa mu poklonil, 
vIúdne'nÄi dakoval. — '^r* 

Po jednej pqpohidnr^py^li sme nazad do 
Triestu? 




♦NavstMIi sme p. KuÄi;inyho a tak v jeho 
spoločnosti a p. A. K., roiiáka z B. Bystrice, 
poddôstojníka, obedovali sme v záhrade v ta- 
liaťtekom hostinci. Či nám bolo na brehu 
A4i:J04ak ďaleko od domu piatim Slovákom, 
tak sme si besedovali ako by pod Urpínom 
alebo Sytnom. 

Na čiernu kávu šli sme do Caffé Specchi, 
kde sa mnoho kávy, viac ale sladoladu užije. 
Obľúbené je tak zvané Granite, miešanina 
bielo-ružového sladoľadu, a preto jeho meno 
Granit (žula) ako i pre jeho podobu, v tes- 
nom poháriku vysoko nakopený nastolený, 
je dobrý a lacný. 

Ako muchy, obletujú hosťov v kaviarňach, 
a vôbec na verejných miestach dievčatá s kyt- 
kami, či chceš či nechceš ťa kytkou zdobí 
a stoj(f3Mlrt)0 ticho obkračuje, kým kytku 
nevezmeš, alebo krátko neodvrhneš. Rozumie 
sa, že sa tu jedná o diškréciu. 

Okolo piatej sadli sme na člnok a viezli 
sme sa do plavárne. Plaváreň je aerar. vo- 
jan<^ká, ale do prenájmu daná, s povinoo- 
stiarai, svobodných kúpelov pre cis. kr. vojsko. 
Leží za mólom S. Terésa, o maják (Pharos iz 
svetláreĎ) opretá. Má dve kúpelnice — zrka- 
dlá — pre chlapov a pre ženské búdky. Náš 
krajan poddôstojník p. A. K. bol učiteľom 
plavby, a tak to bol naším vodičom, čo on 
s veTkon ochotou konal. On s pánom Kuz- 
mánym kúpal sa vo veľkej kúpelnici, poneváč 
je 3 m. hlboká, ja ačpráve kedysi pri pe- 
štíanskom Lageršpitále, ako i vacovskom ťii- 
zessi krepký plavec — už dávno od plavárne 
odviklý netrúfal som sa sem, ale som prešiel 
do menšieho oddielu, kde mi voda po pa- 
zuchy siahala. Tu som sa zkusoval v plá- 
vaní a išlo to, no pravda kus nemotorne, 
lebo keď otec Talian svojich dvoch synkov 
k pláv.tniu volal a tí ako sekera plávajúc ru- 
kami nohami trcpali, a ja ústa som rozškľa- 
boval, capli mi morskej vody do úst a tá 



mala veru planú chuť. — Voda mala teplotu 
22°! Po chvíli vyleznul som von, a na chodbe, 
dľa druhých sa držiac, zo suda tam vystave- 
ného načapoval som na mysu sladkej vody 
a vylial som si na hlavu aby som morskú 
sol z nej Wl^?Ä 

Keď smPSŕfuĽe adjustirovali, pozerali 
sme ako sa plávači z vysokého trambulíno- 
vého prkna áú hlbokého mora metali. Pekné 
to krkolomné skoky dolu temenom. 

Vyndúc na krov plavárne, vystúpili sme 
z neho mostíkom na múr ohraďujúci sve- 
tláreň. Tam stojí delo, kde sa dľa astrono- 
mických hodín, dvanásta poludňajšia hodina 
výstrelom oznamuje. Prejdúc dvorec, vošli 
sme dnu do väze. Schody boly tmavé a tesné, 
len sme tak po stene bapkali. Prišli sme do 
vojanskej stanice, kde i náš mladý krajan 
ako plavársky majster prebýval, bolo j ich tam 
asi 8—10 posti el do kola v nízkej izbe pri 
malých hlbokých oblôčkoch rozostavených. 
Ztade sme ešte vyššie stúpali, a prišli sme 
do chyžky strážnikovej preplnenej vlajkami 
námorských národov, i v priečnikoch ulo- 
žené vlajky podobaly sa židovskému krámu. 
Ztade ešte vyššie hore kráčajúc prišli sme 
do samého lampáša, sklom a železnými rá- 
mami hermeticky zatvoreného. Ale to lampáš 
tak veľký ako neveľká izba, okrúhly z vonku 
galleriou obohnaný. Táto v sebe i tak úzka 
galleria bola vlajkami zatarasená, nemohli 
sme ju pohodlne celú obísť. 

V lampáši práve zapaloval svetlo kameňo- 
olejové. Svetlo stojí, a kepen z bliskavého 
blachu kolo neho sa krúti, preto v noci z ďa- 
leká zdá sa, akoby sa oheň krútil, čo je roz- 
dielom, pre vo tme plávajúce lode od oby- 
čajného plameňa dakde na brehu mora plápo- 
lajúceho. Okolo lámp je sklenný hrubý hlboko 
brúsený a svetlo živo odrážajúci aparát. 

V lampáši je dobrý ďalekohľad. Z boku 
ale vyvešujú námorské znaky, aby mešťania 
videli aké lode sa jím blížia. Z lava vyve- 
sené vlajky znamenajú plachtové, z pravá 
parné lode, kule k tomu privesené znamenajú 
počeC lodí. 

Že je z tejto 33 m. výšky na vystrčenom 
do mora mólo výhľad znamenitý, rozumie sa 



č. 6. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



121 



samo sebou a býva od cestujúcich pilne na- 
vštevovaný. 

Ale ako to tu v čas búrky vyzerá? Ked 
som r. 1857 prvý raz tam hore bol, strie- 
kaly vlny hromovsky kolo neho, a vodu pre- 
hadzovalo ponad násyp, kde delá vystavené 
stály. — 

Ostatne je tento dlhý, v Trieste najdlhší 
mólo na čírych navozených a do mora po- 
válaných balvanoch stavaný, je to tedy rukou 
ludskou v morí utvorený kopec a na ňom 
stojí mólo a maják. 

Teplo bolo, ticho bolo, mrkat začalo, 
tam severne Občina začala sa striebríf vy- 
chodiacim mesiacom, keď sme sa poberali 
domov. Sadli sme do gondoly a hajde domov. 
Ale nie domov, šli sme najprv večeral 

Prv akobysme k pivu boli zasadli, vošli 
sme do krížových chodieb velkého bursovébo 
staviska, kde sa i cassina nachodí. Tam leží 
velký počef zväčša zahraničných novín s obe- 
censtvom výlučne kupeckým. Na šraglách, 
ako veliké evangelium rozprestrená leží kniha, 
kde sa príchodzie a odchádzajúce lode, s ja- 
kým nákladom sú a zkade sú, naznačujú. 
V tomto stavisku deje sa veíká finančná cir- 
kulácia, a mimo nej v priestrannej miest- 
nosti cirkulujú poháre dobrého penavého 
pravda nie triestanskébo piva. 

Druhý dei^ ráno sišH sme sa zase v ka- 
viarni degli Specchi. Sadnúc na tramway, 
viezli sme sa cez Riva delia Porta, cez Tor- 
rente, do Giardino publico. Krásna je to 
velká 2ahrada čili park, ale bolo tak teplo, 
že sme sa po tôňach ako hady tahali. Obe- 
censtva bolo málo. 

Stromy sú rozmanité južné. Nad záhradou 
čneje väža, kde vraj broky liali. Tam na 
blízku je i mestská nemocnica. Dlho sme sa 
tu nebavili, a vrátiac sa, navštívili sme mu- 
seahé sbíerky a palác Revoltellov. 

Tento palác je na dve poschodia. V prí- 
zemí s nádherou vystrojenom vystavené sú 
sochárske, rezbárske a maliarske umelecké 
diela. Sú to diela i* patriace k domu, i vy- 
stavené k predaju a obdivovaniu od cudzích 
a domácich umelcov. Nápadný mi bol medzi 
inším vefký nový obraz, ako som sa pozdejšie 
dozvedel, malovaný výtečným Čechom v Pa- 



ríži, Čermákom, vlastnosť biskupa Stross- 
mayera. Predstavuje výjav vojny černohorsko- 
tureckej, ako Čemohorci po zápolistých ne- 
schodných cestách koĎmo a pešo sa dríapu 
a ranených vojínov sebou vlečú. Biele vá- 
peniny a pestrý kroj, rázne postavy a vý- 
razné tváre vojínov znamenitý dojem urobili 
na obdivovateľov tohoto živého obrazu. 

V schodových predsienach prvého a dru- 
hého poschodia sú utešené mramorové sym- 
bolické sochy plavby a kupectva vystavené. 
To je predsieň; ako že to tam dnu vyzerá? 
Čo sa skvosu týka, náradie tohoto palácu 
prevyšuje krásnosfou a vzácnosťou ďaleko 
Miramare. Tu najmenšia vec, i ten klinec je 
drahý. Len jedno, pravda už do OČú bijúcô 
chcem na dôkaz vzácnosti uviest ; na druhom 
poschodí je na stolíku porcellánový kvetník, 
dielo francúzske, za 23.000 frankov = 8120 zl. 
r. č. Bol žeby na lekvár! 

Palác s náradím tak ako stojí poručil bez- 
detný Revoltella mestu Triestu. A všetko toto 
odhadnuté je na 6 millionov zl. r. č. 

Nebude od veci, keď vám poviem, kto bol 
p. Revoltella. On bol mäsiarom, šfastlivými 
špekuláciami a kupectvom sbohatnul náramne ; 
tak v taliansko-francúzsko-rakúskej vojne bol 
dodavačom v ten čas, keď sa Einatten a Bruck 
boH zanožničili. Jemu sa nič nedokázalo, a 
bol osobou i v najvyšších kruhoch obľúbenou. 

Raz dával vo svojom práve opísanom pa- 
láci skvelý ples, k nemuž i sám arciknieža 
Max z Milana došiel. Aby ale i panie menej 
zámožné k nemu povolané nádherne vystúpiť 
mohly, dal jednu velkú sieň všetkými k bálu 
potrebnými ženskými bábami vystrojiť, kde 
sa panie prípravit mohly, a keď sa jednej 
druhej rozdrapila črievica, rukavica, mantilla, 
alebo ztratil ručník, mohla si tu vybraf všetko 
čo len potrebovala zdarma a elegantné. Že 
stoly k tomu primerane opatrené boly, roz- 
umie sa samo sebou. Bol ten chlapík persona 
grata, a kto má 6 millionov, stane sa hneď 
i múdrym i — pekným. 

V jeho salóne visí jeho vyholená podobizeň. 
On sám ale už hnije. Sic transit vaňa mundi 
glória. 

Opustiac nábobský palác, prešli sme ob- 
zerat neďalekú sbierku prírodnín. 

18 



122 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



Sbierka to nie velká, nie početná, ale — 
menovite, čo tyče sa lastúr, slimákov, rýb a 
zoophytov, dobre usporiadaná. Medzi lastú- 
rami pekné exempláre som videl: Dolium 
gigas a Strombus gigas ; z týchto posledních 
hotujú, ako som to v Benátkach videl, pekné 
šperky: zaušnice^ brošne atď. 

Z oboru koral som krajšie sotva ešte 
videl. Utešené Polypy. Arga Emplectella ako 
tie najútlejšie perá, vysoké, biele, červené a 
fialkové. 

y oddiele mineralogickom ma potešil po- 
hlad na známe bylino - chrobákove odtisky 
slinca Radobojského (Horvatsko) z ložísk 
syrkovej rudy. Vo sbierkach geologických 
zočil som zastúpený Trachyt našich banských 
miest. Tedy starý známy. 

Medzi savci pamätná bola kasňa s mú- 
miami. Boly to múmie zakrútené v povoj- 
níkoch s hieroglifíckými písmami, a vyobaleoé, 
drevené, malované rakve. Barvy živé. čiary 
rakve priliehaly črtkom mŕtvol. Mŕtvoly ako 
bábky z mädovníka, len že pravda čierne. 
Mimo toho vyložené boly i hlavy mumificiro- 
vané. Oči čierne otvorené, zuby biele vy- 
cerené, koža suchá, ťahy dost dobre zacho- 
vané. Jedna hlava bola chlapcova, asi desat- 
ročoého, s červenými vlasmi ako plameň, nie 
na spôsob murínov (černochov) krátke ku- 
čeravé, ale rozčuchrené, čo sa potahom .s čer- 
venou barvou k čiernej tvári divno vynímalo. 

Nasýtení vidinami tašli sme si i žalúdok 
nasýtit. 

Zaviedol nás náš priatel do jedálne dla 
mena i dla variva talianskej. Bola to dlhá 
prízemná sien, ako dlhý a vysoký pitvor so 
sklopenou klenbou. Pozdĺž nej stály stoly a 
na prostred sieni otvorená kuchyňa. Nad 
ohniskom múraný kepen, aby dym a výpar 
ohniska voľný odchod majúc, po jedálni sa 
neroznášal. Všetko dovedna čisté. Hostia po- 
sadali si pohodlne, t. j. chlapi bez kabátov. 
Tak som urobil i ja, čo je v horúčosti velkou 
polahodou. Pred ohniskom stojí tabla čili 
púdia, na nej rozložené sú všetky jedlá v su- 
rovom ale vkusnom spôsobe. Tam si vybereš 
a vyjednáš čo jiesf chceš, a vidíš čo jiesf 
budeš, v jakom je spôsobe, a pred tvojíma 
očima ho varia, smažia, pripravujú, čo je 



ovšem praktické. Jiedli sme „rizotto,^ to je 
polievka ryžová, ale bez polievky, s drobkami 
mäsa vrchom nakopená. Potom sme jiedli 
najviac ryby: branzino, barbon, tunno, zna- 
menité jiedlá, ale všetky v oleji pražené, ale 
tak fajnovom, že to od masla ani nerozoznaf. 
Taliansky šalát a trpké ale velmi fajnovej 
chuti červené víno. Ceny mierne. 

Popoludní vybrali sme sa na parníku do 
Capo ď Istrii. — Dnes nás bolo na parníku 
vela. Plavili sme v tom smere ako včera, 
pred zátokou Muggia dolu na juh. 

Poniže Muggie upozornení sme boli na 
znaky pri brehu, kde nové lode zkúmané 
bývajú na rýchlosť, ako'plavit vedia. Je to 
spôsob jednoduchý ako pri fiakroch, keď o zá- 
vod behajú. 

Zátoka Capo ď Istrie je širšia a hlbšia 
od Muggie. — Asi o malú hodinu pristali 
sme pri Capo ď Istrii. 

Kopar alebo Kopr (horvatsky) má 9000 
obyv. a je hlavné mesto Istrie. V dávnych 
vekoch slulo Aegida. Podmanené kroz cisára 
Justiniana volalo sa JustinopoUs. Stalo sa 
mestom svobodným, ač v X. storočí podmanili 
si ho Benátčania, v XIV. Jánovčania (Genua) 
a r. 1478 zdrapili ho opät Benátčania. Toto 
v krátkosti jeho história. 

Mesto stojí v zátoke Valle Stagoano na 
ostrove, ktorý spojený je múraným mostom 
s pevninou. Vystúpili sme na mólo. Doprosta 
malou výšinkou vystupiyúc, podávali sme sa 
stromoradím hore ku ďaleko z mora už vide- 
nému vysokému a širokému žltému palácu. 
Tento palác je collegom toho palácu, ktorý 
som vlani videl v Hlave v trenčianskej župe ; 
je to tedy väznica, kde oplani niže piatich 
rokov odsúdení miesta nemajú. Múry sú silné, 
obloky napospol ač pod vysokú strechu, ak 
sa nemýlim na tretie poschodie, mrežami 
opatrené. Drahé klenoty staviska sú strážené 
na vše strany vojakmi. Skvelý, pekný, s krás- 
nym výhladom do volnej diaľky opatrený dom, 
koľkými ľudskej spoločnosti vyvrhnutými ele- 
mentárni obývaný; kdežto biedna otrhaná 
nízka chalupa poctivé duše ukrýva. 

Popri tomto tajuplnom stavisku šli sme 
ku palazzo publico, staré z doby benátskej 
pochodiace mestské stavisko. Vyznajčuje sa 



č. 6. 1878.] 



Orol, Časopis pre zábava a poučenie. 



123 



rezbárskou prácou a originálnym slohom, 
ktorý v pôvodine upomína na palazzo ducale 
v Benátkach. Kostol, ktorý práve na mieste, 
kde sa chrám Cybele skvel, stojí, zvonku je 
povšedný, zvniutri sme ho nevideli. Práve sa 
ludia sypali z neho, kde sme mali príležitosť 
obzerať kroj a postavy Istriancov. 

Pred kostolom stál cukrár. Detí bolo plno 
kolo neho, ako múch okolo mädu, a predával 
jim porciu sladoladu po novom krajciari. Lac- 
nejší som tepto tovar ešte predsa nevidel; 
pravda že to bola porcia asi za náprstok. 

Ulice sú krivé, úzke, mrtvé, obločnice na 
domoch pozatvárané. Z kanálov na vše strany 
smrad. Domy čierne starobylé napospol sú 
bez krovu, čím sa od našich budúnkov cel- 
kom líšia a celému mestu druhú tvárnosť 
dodávajú. Horúčosť bola tak velká, že pod- 
večer pri jednom kláštore ženskom, keď som 
dlaň o stenu oprel, ma pálila ako horúca 
pec. Prešli sme krížom krážom celé mesto, 
i do okola. Sú tam vela historicky pamätné 
staviská, ale klonia sa zväčša k úpadku. 
Vidno viac zašlú ako prítomnú slávu a vý- 
znamnosť. 

Obzerali sme jednu mne posaváď neznámu 
manipuláciu vypárania soli z morskej vody. 

Z pravá, t. j. z južnej strany mesta, ťahá 
sa po druhý breh melčinou úpust čili hať. 
Keď je prítok mora, vpustia vodu haťou dnu, 
na čo hať zatvoria, zachlopenú vodu pone- 
chajú vplyvu slnečnému na výpar. Na tom 
priestore sú podelené hrady ako v záhradách. 
Voda sa vypára, a sol biela sta snáh svieti 
sa na hríadacb rozprestrená alebo do hŕbok 
posberaná, ktorá ešte príde od primiešania 
čistená. Morská soľ je velmi biela, belšia 
ako naša zvánová. 

Vyrábanie morskej soli dáva komorský 
aerár privátnym do prenájmu a platí jim od 
váhy. V Kopari takto vyrobená sol obnáša 
do 560.000 cent. To je istá zlatá baňa, k nejž 
len morská voda potrebná, a tej jesto dosť, 
i lúče slnca, tie už len tiež nechybujú. 

Tam na brehu tejto soloparne predávali 
okolití Horvati bravov, zovňajškom a krojom 
naším zvolenským čipkárom podobní. Ked 
som sa pýtal o ceny tej kvikom pollerie, za 
mnou chodili, dlane otixali a na silu mi jich 



chceli odpredať. Bol by že mi to býval de- 
putát na moju ďalšiu taliansku cestu. 

Šli sme do hostinca k „Radeckému,** kde 
sme kurčatá v oleji vyprážané jiedli. Stoly 
stály vo dvore v tiene jednoho ohromného 
vínneho kra, latkami nad hlavou hostí roz- 
tiahnutého. 

Prezerali, obzerali sme všetko, súkromé 
domy, dvory a záhrady. Vošli sme do jednoho 
zovňajškom vynikajúceho domu. Rukoväť na 
bráne bola nápadne krásna, z liatiny hotovená, 
predstavujúc letiaceho génia. Zaslúžila by tá 
rukoväť holengať sa na prvšom paláci. Pitvor 
bol vysoký, v prvom poschodí na všetky strany 
galériou opatrený, z nejž viedly dvere do 
komnát. Prostred pitvora visel veliký lampáš, 
aký zvykli mávať — dla obrazov — staro- 
benátske gallie. Vbudovisku, ovšem starom, 
pamätnom, nevideli a nepočuli sme živej duše. 

Bolo to istotne v dávnosti bývanie dákej 
patriciuskej osoby. 

Benátski velikáši, keď už svojím deťom 
vysokú hodnosť doma zaopatriť nemohli, po- 
slali do podmanených miest svojich synov, 
kde zastupovali prvé miesta. Oni sebou do- 
niesli benátsku veľkomestskú nádheru, pýchu 
v kroji, bývaní a vo všetkom obcovaní, a 
preto vidíme v týchto expositúrach mnohé 
napodobnenie benátskych obyčajov. 

Už mrkalo, keď sme našu púť dokončili, 
nad väzením už volný mesiac nakúkal do 
prístavu, lampy po meste už horely a ryby 
po mori člupkaly, keď sme sa pohli nazad. 
Radostný večer, plavba ani v raji. 

Obecenstva bolo hore, ledvi že sme sa 
mali kde usadiť, už bolo veselo, hlučno. 
Nôtili len sa tak kolo koparskej zátoky roz- 
ložené viničné kopce ohlášaly. I to by bolo 
ešte ušlo, lebo večer pri Capo ď Istrii bol 
pekný, i spev taliansky, cnosť to talianskeho 
ludu pospolitá, bol krásny, ale krev nenie 
vodou. Rozmarení pasažéri začali nám ponad 
hlavy flaše — ani nie celky vyprázdnené — 
a poháre do tichých vln morských metať. 
Keď sa benátsky Duca sobášil s Adriou, ho- 
dil do nej zlatý prsteň, Triesťan to vykoná 
s litrom vína. Predsa dačo kavalierskeho 
v ňom trčí; keď už piť nevládze, leje víno 
do vody, inde lejú vodu do vína. 

18* 



124 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. J878. 



Čím dial od brehu, tým rástol spev, ale — 
každej kázni amen. Jedna a práve príma 
donna, ktorej gágor konkurroval s píšťalou 
parného stroja, naraz začala chrapotat. Škrtilo 
ju, kŕče či zrádnik ju začal lomcovať a gá- 
gorom jej vrčalo ako husi. Jej spolucestovatelia 
krátili sa kolo nej v klbku, treli ju a pre- 
lievali jej zahrdúsený hrtan červeným vínom, 
liekom to universálnym. Až pri samom Trieste 
precítila sa. 

Druhé ráno, t. j. 20- aug. o 6. hod. 10 m. 
sedeli sme už zase na železnici. Tou istou 
čiarou ako sem, šli sme až na Nabrezinu, a 
ztadial opustiac čiaru Lubliansko-Pragerhof- 
Hradecko- Viedenskú , odlúčili sme sa Na- 
brezino-Cormonsko-Benátskou železnicou na 
západ. 

Z Nabreziny nížili sme sa dolu. I tu po- 
čiatkom vítal nás tou istou skalnatou mrve- 
nicou Chrasf, ako sme to už prvej opísali. 
Čím sme ale išli dial, tým prívetivejšie a 
úrodnejšie ukazovaly sa nám kraje. Želez- 
nica bežala mimo hradskej na nízkom brehu 
mora. Z lava Adria, z pravá vysoké vápen- 
nisté Flíčové vrchy. 

Pri St. Giovanne odchýlili sme sa od zá- 
toky Monfalcone a dorazili sme na stanicu 
Monfalcone, odtialto na juh asi dve míle leží 
Aquileja, Attilom rozbúrané mesto, Bonchi, 
Lagrado, Gradiška, Rubbia-Savogna. Sady, 
polia sú pilne obrábané, morušové sady, vi- 
nice, ovocné stromy, hrušky, broskyne, ma- 
rulky, fíky, kukurica a ryža sa striedajú. 
Bohaté, úhľadné obce, majere, hrady, villy 
a fabriky na hodbáb, staviská na chovania 
hodbabných húseníc, to jedno za druhým 
pútajú pozornosf cestovateľa. Kanále, ohrady, 
všetko to v najprísnejšom poriadku, á ani 
na piad zeme neostane nepoužitej, neobrobe- 
nej. Ludnatost týchto krajov je velká. — 
Prišli sme na stanicu Goricskú (Gorz), od 
mesta asi V4 hodiny vzdialenú. Gorica leží 
vo velmi krásnej vrškovatej, stromovím a 
vinohradmi obtočenej doline. Na juh je nebo 
otvorené, na sever vypínajú sa mohutné hole. 
Práve tieto kaplnkami a hradmi posiate hole 
chráĎa velmi malebný kraj pred severnými 
vetrami. Výtečná ovocina vyvážaná býva do 
Korutánska a ďalej na sever do chladných 



vrchovatých krajov. Železnica ťahá sa na 
míle a míle dlhou záhradou, ktorá, pozdejšie 
jednoduchejšia, končí sa ač neďaleko Benátok. 

Pri Zágrade a Gradiške prekročili sme 
rieku Isocco, tak zase za Goricou pri Pod- 
gore a pri Koprive prekročili sme potok 
Veršu, ktorý pri Topoljane a Isonco pri Va 
Vicentina do rieky Torre vteká. Potom na- 
sleduje Cormons, posledná stanica na území 
nášho mocnárstva, a posledná obec hraničná 
na hraničnom potoku Indrío je Giasico. 

Za mostom Indrie sme už videli taliansku 
finančnú stráž, v zelených kabátoch žlto paspo- 
lírovaných. 

Po Benátky prešli sme ešte nasledujúce 
potoky a rieky: Erbezzo, Torre, za mestom 
Udinou : Cermon, potom Como, velký Taglia- 
mento, pri Pordenone: Medunu, vyšše Tre- 
viso: Piavu (Pó), Torre, Livenza. Meduna a 
Tagliamento vyšše polovice svojho behu sú 
náramne široké, ale pri tom plytké a bielym 
pieskom vyplnené. Šírka je toľká, ak nie 
väčšia, ako Dunaj pri Pešti, ale dakolko 
jarkov v tom štrku ospalé sa hadiacich by 
mohol preskočiť. V jaseň, keď sú dažde, a 
na jar, keď sa na tyrolských hoľach snahy 
púšťajú a južný vetor „Fôhn" ich líže, na- 
plnia sa mútnou vodou a zaplavia roviny; 
preto sú mosty dlhé na všetkých tých v lete 
suchých riekach. 

Kraj od hraníc mimo železnice je všade 
jednaký, nepriehľadná rovina, málo kde níz- 
kymi plytkými kopcami pretrhnutá. Celá táto 
rovina je ako záhrada podelená na milliony 
parcell alebožto honov. Každý hon je rovnaký. 
Medze sú ovocným stromovím obrúbené, pro- 
striedkom ťahajú sa 3—4 geometricky rovno 
bežiace stromorady, stromami hore ťahajú sa 
révy takmer bez výnimky červeného vína. 
Medzi stromoradnli kukurica, najviac ale ryža. 
Kde len možno je kanalisovanie. Táto rovno- 
šata ohromnej roviny ačkoľvek bohatá, úrodná, 
je príliš jednotvárna, až unujúca. Priemenu 
zažíva oko jedine za istý čas na tyrolských 
vápenných obroch, ktorí svoje strieborné 
ochladené hlavy nad zelené bujné benátske 
a lombardské nivy vypínajú. 

V tejto nesmiernej záhrade roztratené sú 
a to veľmi zhusta mestá, mestečká, kláštory, 



e. 6. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



■* ,^' XN^^ , •' v y-\ '^ _-^ y- ^ 



1S6 



-— v^ s_* ^ 



kostoly, hrady, zámky, tvŕdze, pevnosti, vse, 
osady, dediny. A celý tento úrodný kraj 
hnojený je krvou ľudskou väčšmi ako kde 
inde na svete, z nových, starých, najstarších 
a pravekých čias. Celá táto rovina borno- 



talianská kloní sa ač nepoznato proti jader- 
skérou moru, a ona dla povrchu a dla ze- 
miny je dnom ztečeného v dávnych vekoch 
širšieho jaderského mora. 

(Pokračovanie nasledtye.) 



Keď Pán Boh chodil po svete. 

(Poviedka.) 
JDôh a Petor cestovali 
Šírym týmto krásnym svetom 
A sisli sa z gazdom kmefom; 
„Hans MuUer** ho nazývali. 

Môžte vedet podla mena, 

Že bol Nemec od koreňa. 
„Daj Bôh šťastia, hospodárni 
Hlad nás trápi, jiesf nám načim ; 
Prosíme ťa — poslúž dadím: 
Ďaku vzdáme tvojmu daru.** 

Nemec mlčí, rozhutuje — 

Polievkou jich počastuje. 
Najiedli sa Bôh a človek 
U roľníka až do sýta: 
„Co sme dlžni?^ Bôh sa pýta — 
„Nech to Btojí kolkokolvck." 

„Len groši mi dajte hodne 

A máte ma v noci vo dne." 



Bôh a Petor cestovali 
Šírym týmto krásnym svetom 
A sišli sa s ga?:dom kmetom, 
Ca ho ;pMarco Rossi" zvali. 
Môžte vedeť podla mena: 
Latinák bol od koreňa. 
„Daj Bôh šfastia, hospodáru? 
Hlad nás trápi, jiest nám načim; 
Prosíme ťa — poslúž dačím: 
Ďaku vzdáme tvojmu daru." 
Rossi — grata mente! vetí 
A hneď pre syr, žgance lei í. 
Najiedli sa Bôh a človek 
U tohoto hosťovíta: 
„Čo sme dlžní?" Bôh sa pýta — 
»Nech stojí to kolkokolvek." 
Latinák sa hlavy chytá: 
Tovar, sklepy od nich pýta. 

Bôh a Petor cestovali 
Šírym týmto krásnym svetom 
A sišli sa s gazdom kmeťom, 
Čo ho ^Ordôg Istvin" zvali. 



Môžte vedet podľa mena, 
Ze bol Maďar od koreňa. 

„Daj Bôh šťastia, hospodáru! 

Hlad nás trápi, jiesť nám načim; 

Prosíme ťa — posMž dačím: 

Ďaku vzdáme tvojmu daru." 
Maďar rečie: „Tessék brátim! 
Čo -som dostal, to vám vrátim.^ 

Najiedli sa Bôh a človek 

U Maďara až do sýta: 

„Čo sme dlžni?" Bôh sa pýta — 

„Nech stojí to kolkokolvek." 
Maďar povie: „Vína, chleba 
A salóny veť tiež treba." 

Bôh a Petor cestovali 
Šírym týmto krásnym svetom 
A sišli sa s gazdom kmetom, 
Čo ho „Ivan Sokol" zvali. 
Môžte vedet podla mena. 
Že bol Slovan od koreňa. 
.Daj Bôh šťastia, hospodáru! 
Hlad nás trápi, jiest nám načim: 
Prosíme ťa — poslúž dačím: 
Daku vzdáme tvojmu daru.^ 
Slovan, čo má> jim predloží, 
Nado všetko — chlebík boží. 
Najiedli sa Bôh a človek 
U Slovana až do sýta: 
„Čo sme dlžni?" Bôh sa pýta — 
„Nech stojí to kolkokoľvek. ^ 
Slovan — duša čistá — vraví: 
„Uctiť hosťov — kážu mravy!" 

A tak hla až od tej doby 
Nemec vždy má plné kassy, 
Latináci sklepov massy, 
Maďar žitu sýpky robí, — 
A náš Slovan? — Bože mu žič: 
Chudobný je a nemá nič. 

Dla horvatského: Cáran, 



126 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 5. 1878. 



• .^-•■-/-N^- 



L U k e r Í a. 

Od L Turgenieva. 
(Dokončenie.) 

Ubehlo niekoľko menšín. Ja nechtiac pre- 
trhnúc mlčanie, sedel som nepohnute na 
úzkom vedre. Tá hrozná, skale podobná ne- 
hnutelnosC tohoto predo mnou ležiaceho, ne- 
štastného stvorenia chytila sa i mňa — zdalo 
sa mi, že som zmeravený. 

„Ale, Lukeria,^ hovorím konečne ;,čujže 
moju radu. Ked chceš, nuž sa postarám o to, 
aby (a do nemocnice prijali, do dobrej, ve- 
rejnej nemocnice. Možno ešte, že sa tam 
uzdravíš. Bolo by tam pre teba na každú 
prípadnost lepšie, aspoň nebudeš samotná . . ,^ 

Lukeria zmraštila sa. 

„Ach, nechcem, pán môj,^ šeptala sta- 
rostlivé „nedajte ma do nemocnice, nechajte 
ma len tak, jako som teraz. Veď by ma tam 
len mučili .... Ako že bych tam ku zdraviu 
prišla. Raz prišiel sem lekár, aby moju nemoc 
preskúmal. Ja prosila ho pre Boha, aby ma 
len nemučil. Bože môj, ako prekrúcal to telo 
moje a obracal sem a tam! Dobre že mi 
nohy, ruky nepovylamoval. Jeho slová boly: 
to robím v záujme vedy, preto nosím meno 
učenca, za to platí ma dŕžava. „A ty — 
reknul ku mne — trp len a trp pokojne, za 
moje námahy dostanem vyznačenia ja, ktorý 

sa pre vás trudí " Keď ma už na všetky 

strany dobre napovytahoval, pomenoval nemoc 
moju takým jakýmsi učeným slovom a odišiel 
preč. Po tomto bolely ma všetky údy tela 
za úplných osem dní .... Vy divíte sa, že 
som tu vždy samotná. Ach nie, nie som ja 
vždy samotná. Prídu ku mne hneď sedliacke 
devy z okolia a štebotajú mi všeličo, hned 
zas pristaví sa u mňa nábožná pútnica a vý- 
prava mi o Jeruzaleme a Kyjeve í druhých 
mestách posvätných. A keď nie i to, nuž 
mi samotnej predsa nie tak clivo. Ba ... . 
v skutku - - milšie mi tak . . . Nie pane, ne- 
odlúčte ma od tohoto miesta, nedajte ma do 
nemocnice .... Ja som Vám povďačná, ste 
láskavý so mnou . . . nechajte ma len na po- 
koji dobrý pane!" 

Nuž jako chceš, Lukeria, jako chceš: ja 
len myslel, že by to ku tvojmu osohu bolo . . ." 



„Čo je ku môjmu osohu, to znám ja. Kto 
môže spomôct druhému? kto mu do srdca 
nahliadnuť? Človek si musí sám pomáhať! 
Verte, lebo neverte ale je to svätá pravda, 
že keď celé chvíle tu tak samotná ležím, 
pozdáva sa mi, jako by na celom svete okrem 
mňa druhého živého stvorenia nebolo ! A v tom 
zdaní tak mi je okolo srdca — práve tak, 
jako v tom okamžení, ked sa v chráme po- 
žehnanie rozdáva; potom zájdem sa v my- 
šlienkach a zmocní sa ma čosi takého zá- 
zračného !" 

„Nuž a v tom, o čom/ že tak predsa roz- 
mýšľaš, Lukeria?" 

„To, pán môj, nedá sa ani vypovedať, ani 
vyložiť. Ked to na mňa príde, vtedy zabud- 
nem na všetko. Príde a zas zmizne, jako 
mrákavy. Ked príde, v ten čas je v duchu 
mojom všetko jasné! ked zanikne, nuž zas 
o všetkom nič neznám! Len tak sa mi zdá, 
že keby v ten čas ludia okolo mňa boli, ne- 
bolo by mi to tak a ja cítila by som, že 
som nešťastná." 

Lukeria vzdychla si z hlboká. Jako druhé 
čiastky tela, vypovedali jej i prse službu svoju. 

„Jako vidím, pán môj," počala opäť, „vy 
máte spoluútrpnosť ku mne. Lež na čo to? 
Neľutujte ma tak velmi. Chcem Vám čosi 
sdelit: veď sa pamätáte, čo som ja za veselé 
a všetečné dievča bola? No znajte, že si 
i teraz ešte zaspievam " 

„Čo, ty si spieva vaš . . . !" 

Ano chorálne, vianočné, sviatočné piesne, 
jedno s druhým! Znala som jich mnoho a 
nezabudla. No, ihravé piesne teraz viac ne- 
spievavam. Dačo takého nesrovnáva sa už 
s mojím terajším položením " 

„Nuž a jako že spievaš? Len tak šepmo, 
sama pre seba?" 

„Nie len šepmo — sama sebe, ale i sroz- 
umitelne. Hlasno, pravda že nemôžem, ale 
čo spievam, tomu každý môže porozumef. 
Pripomenula som, že chodieva ku mne jedno 
malé dievča — sirôtka, ach, tá tak íahko po- 
chopuje apodržuje! Tú učievam moje piesne. 



č. 6. 187Ô.] 



Orol, čaBopis pre zábavu a poučenie. 



127 



Už štyry naučila sa odo mna. Neveríte?! Nuž 
majte poshovenie — hned Vám " 

Lukeria vydýchla si. To očakávanie, že 
sa táto polomŕtva bytnost spievat chystá, 
mímovolne vzbudilo vo mne strach. No sotva 
som ešte jedno slovo vyriecť mohol, už sa 
mi do uší niesol trasavý, sotyá do počutia 
temný, len že čistý a pravidelný hlas Na- 
sledoval druhý, tretí. Spievala svoju pieseň 
„na ohrade.^ Spievala a pri spievaní ne- 
zmenila predsa výraz svojej skamenelej tváre, 
ba práve oči stály jej stípkom. Ach, tak pre- 
nikavé niesol sa ten jej biedny, bezmocný 
odumierajúcemu vzdychu podobný hlas . . . . 
zdalo sa, že dušu vydýchnuť chce ... Ja ne- 
cítil pri tom strach, ale spoluútrpnost, ne- 
vypovedanú spoluútrpnost — až mi tak srdce 
stískalo. 

„Eh — nemožno dalej !" prestanúc riekla : 
„sily mi nedostačujú .... A tak som sa te- 
šila..!" 

Nato zavrela oči. 

Ja položím svoju ruku na jej malinké, 
studené prsty. Ona pozre na mna, a jej po- 
černé mihalnice sfa na starobylých obrazoch 
zlatolesklými obrvami obložené zavrely sa 
opät. V niekoľko okamženiach na to, videl 
som jich blysknút v polotme 1 . . . Boly slzou 
skropené. 

Sedel som nepohnute. 

„Nuž hla, tak je to so mnou!'' preriekla 
Lukeria s napnutím svojich síl a vo priestor 
oči otvoriac vymihotávala z nich tažké slzy. 
„Či to nenie hanba? To nepríhodilo sa mi 
už od dlhého času, od toho času nie, čo tu 
bol Vazil Poliakov, ešte minulého roku. V ten 
čas, keď pri mne sedel a rozprával so mnou, 
nechýbalo mi nič. Jaknáhle sa ale vzdialil 
a ja zas samotná zostala, počala som plakat. 
Ba ozsg z jakej príčiny prišlo to teraz na 
mňa ? . . . Týmto podobné slzy nie sú u mňa 
tak lacné ... ." nMladý pánľ* doložila Lu- 
keria, „vy iste nechodievate bez ručníka . . . 
Keď sa Vám nebudí, utrite mi, prosím, aspoň 
povrchne oči!" 

Ja vyplnil som chtivé jej žiadosť a ruč- 
níček darom nehal. Najprv nechcela ho prijaC. 
„Na čo mne tak drahocenný dar?" pýtala sa. 
Bol to ručníček jednoduchý ale biely a čistý. 



Konečne vzala ho do svojich slabuškých prstov 
a držala pevne. Polotemnota v miestnosti ne- 
prekážala mi viac, a ja rozpoznal zretedlne 
Cahy nešťastnej, i obdivoval nežnosť a hladkosť 
površia jej bladožltej tváre, nachádzajúc na 
nej — aspoň sa mi to tak zdalo — i stopy 
bývalej krásy. 

;,Tázali ste sa ma, pán môj,"* pokračo- 
vala Lukeria , či dobre spávam. ^ Ja spím 
velmi zriedka, ale keď tu i tu zaspím, prídu 
na mňa i sny — ach; tak utešené sny! Po 
každom takomto sne ani necítim, že som ne- 
mocná; v spaní vždy som zdravá a mh- 
distvá .... O volkanie si do chuti po každom 
prebudení sa velmi pečujem, len že mi je 
potom telo jakoby prikovane. 

Raz mala som velmi podivný sen! Roz- 
kážete, abych vám ho vyrozprávala?. . .Nuž 
slyšte . . . Zdalo sa mi, že som na poli, okolo 
mňa stálo žito, vysoké, zrelé, zlato -zrelé 
žito .... Za mnou behalo načervenasté, 
zlostné, velmi zlostné psíčatko a chcelo ma 
len vždy kúsať. Y rukách držala som kosu, 
no nie obyčajnú kosu, ale mesiacu podobný 
kosák. S týmto kosákom mala som to žito 
žať. No náramná horúčosť tak ma omámila 
a ten kosák tak oslepil, že sa to mojej una- 
veuosti nedalo ani prirovnať. Zo žita vyčnie- 
vala nevädza a ja narovnávala som jej hlávky. 
Myslela som na vitie tohoto nevinného kvetu. 
Vazil sľúbil, že príde ku mne a ja chcela ho 
prekvapiť vencom a potom žito žať. Trhám 
kvet, ale vyklznul sa mi každý z ruky I Uviť 
veniec nebolo možné. V tom čujem kohosi 
blížiť sa ku mne a volať: Luša, Lušal Jaký 
žial, že som veniec nemala ! No, keď ten nie, 
nuž si položím mesiac na hlavu. A v skutku, 
ja položila si na hlavu mesiac, tak jako čepiec 
a v tom — počnem. sa z celého tela svieti^ 
tak, že som sebou i okolité polia ožiarlila. 
A čo dalej! Mne oproti spiecha ktosi pq 
vrchu klasov, no — nebol to Va^il, bol to. 
Kristus sám! To, po čom poznala som, že 
Kristus bol, povedať nemôžem ; nevyzeral tak, 
jako ho kreslia a barvia, no — on bol ! Ho- 
lobradý, vysoký, mladistvý, celkom v bielo 
rúcho odetý — len páska mu bola zo zlata — 
s otvoreným náručím. „Nelakni sa," riekol, 
„Tys* moja vyvolená; nasleduj mňa do Qe? 



128 



Oŕot, časopis pre zábavu a poticenle. 



[Č. 5. 1878. 



beského královstva, kde Da prvom mieste 
prespevovať budeš rajské piesne.^ Ja chytila 

sa jeho ruky A to psíčatko ustlalo sa 

mi kŕčovite pred samé nohy V tom vy- 
švihli sme sa do hora! On vopred Jeho 

krýdla dlhé sta krýdia Môvy šírily sa po 
celom obzore nebies — ja nasledujem ho ! 
No, psíčatko muselo odo mňa! Len potom 
som pochopila, že toto bola moja nemoc, 
ktorá v nebeskom královstve trápiť ma nebude. '^ 

Ltikeria máličko mlčala. 

„Druhý raz," počala z novu, ^^mala som 
nasledujúci sen, ba veru zjavenie. Snívalo 
sa mi, že som ležala tu na tomto pletovisku. 
Neočakávane zjavili sa mi nebohí rodičia 
moji — otec i matka a nepovediac ani slova 
uklonili sa hlboko predo mnou. Ja pýtala 
sä: ach, otec, matka, prečo sa vy pred 
Vašou dcérou kloníte?** „Preto," odvetili na 
tó, „lebo trpíš na svete tak mnoho, žes' 
skrze svoje trpenie už dávno 1 dušu od všet- 
kých hriechov očistila, no — odtrpela si 
i z vín našich časf veliká. To je pre nás 
na druhom svete polahoda. Očistiac sa zo svo- 
jích vlastných hriechov teraz za hriechy naše 
trpíš." Na toto uklonili sa predo mnou ešte 
raz a — zmizli; ja zostala medzi štyrmi 
stenami zas samotná. Neskôr brala som v po- 
chybnosť toto skutočné zjavenie. I vyznala 
som to Velebnému otcovi Aleksovi pri spo- 
vedi. On mienil, že to zjavenie nebolo, bo 
2javenia vraj len kňažstvo účastným sa stáva." 

„Tretí raz," slovila Lukeria, „nadišiel ma 
tento sen. Sedela som pri dráhe pod ko- 
šatou lipou držiac v ťuke palicu a vrece na 
pleci kosmo prevesené, hlava pak ovinutá 
mi bola šatkou — vyzerala som sfa pút- 
nická. Takto vystrojená uberala som sa na 
odpusť ďaleko, ďaleko. Okolo mňa len samí 
pútnici kráčajúci v tichosti, snáď i nechtiac 
rovno, jedným smerom. Tvár každého bola 
smutná a boli si všetci podobní. Naraz vidím 
jednu ženu tisnúť sa vopred — bola asi 
o hlavu vyššia nad druhé. Oblek mala krem- 
obyčajný, inakší než oblek Rusky. I tvár 
mala zriedkavú, prísnu, zcfaudnutú sta po 
dlhom pôste. Pútnice utahovaly sa od nej, 
no ona zvrtnúc sa kráčala rovno ku mne. 
Predo mnou zastanúc merala ma okom so- 



kola — žltým , velikým, blýskajúcim. „Kto 
si ty?" pýtam sa. Ona povie na to: „ja tvoja 
smrti" — Snáď si myslela, že som sa nad 
ňou preľakla? Veru nie, ba naopak — ura- 
dovaná prežehnala som sa svätým krížom. 
A tá žena, smrť moja rečie zas ku mne: „Lu* 
keria! ty čakáš na mňa — a ja ťa predsa 

vziať nemôžem Maj sa dobre!" Bože 

môj, jak velmi som sa zarmútila nad týmto 
výrokom smrti ! . . . . „Vezmi ma len sebou," 
povedala som, „ach vezmi ma sebou matičko, 
holúbku môj 1" No ona hodiac ešte prísnejšie 
oko na mňa, počala ma školiť. Pamätám dobre, 
že mi určila hodinu umretía ale tak nesroz- 
umiteľne , tak záhadne .... reknúc : „por 
pôste na Petra Pavla!" Na to som sa pre- 
budila Také hla pocUvné sny ja mávam I^ 

Lukeria zahľadela sa do neba a pomý- 
šlala „Len jednu jedinkú sťažnosť mám, a 
tá je, že prejde i celučký týždeň, čo oko ne* 
nezažmúrim. Minulého leta cestovala týmto 
krajom vozmo jedna pani, ktorá ma na- 
vštívila a dala mi jednu skleničku s liekom 
proti nespaniu ; naložila mi užívať z nej kaž- 
dodenne desať kvapák. To mi pomohlo a ja 
mohla opäť spávať — len škoda, že som liek 
ten už docela strovila. Snáď je Vám známo, 
z čoho liek ten pozostáva a kde je k do- 
staniu ? 

Lukerii dala tá pani bezpochyby ópium. 
Ja prislúbil; že jej ten liek obstarám a ob- 
divoval som do očú bijúcu trpezlivosť Lukerie. 

„Ach pán môj I" prednesla táto. „Vy ho- 
voríte o mojej trpezlivosti — či je ona ozaj 
tak veliká? Šimon bol o mnoho trpezli- 
vejší — stál za tridsať rokov na jednej a 
tq istej soche! Nuž a ten pobožný človek, 
čo sa po prsá do zeme zahrabať a svoju tvár 
od mravencov roznosiť dal ?! ... . O jednom 
písemnom mužovi počula som raz nasledu- 
júcu udalosť: Bola jedna krajina, ktorú za- 
plavili Agariani — chcela povedať Angli- 
čania — vojnou, trýzniac a smrtiac jej oby- 
vateľov až hrúza. Úbohí obyvatelia títo čo 
kolvek podnikli proti tamtým, zostalo bez 
úspecBu — osvóbodiť sa nebolo možné. Ne- 
očakávane zjaví sa vstred nich posvätná panna, 
schytí ostrý meč, oblečie sa v stocentové brne- 
nie a tiahne proti Agariauom do poIa — za- 



č. 6. 1878.1 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



129 



hnala jích preč až za more. Konečne pred- 
stavila sa ľudu a riekla: teraz ma zpálte, 
lebo som sa slubom zaviazala, že za môj 
lud podstúpim smrf ohňa . . . .'^ Lud chytil 
i spálil ju a zostal od Agarianov osvobo- 
dený I To hľa už bol čin slavný ! Proti tomu 
sú moje trapy tolko, jako nič!^ 

Nutno mi bolo diviC sa nad ďalekým roz- 
šírením povesti o panne z Orleansu a jej 
sobrazenou postavou. Po malej prestávke pý- 
tam sa Lukerie, že kolko asi rokov má. 

„Ešte nie dvadsaťosem — alebo deväC. 
Ale načo vám zna( moje roky? Ešte vám 
chcem niečo sdelit . . .^ 

V tom pochytil ju prudký, suchý kašel a 
po kašli vydýchla si z hlboká . . . 

;,Hovoríš primnoho, Lukeria," nadvrhnem 
ja, „vrava ti z^jiste škodí.^ 

„Máte pravdu,^ šeptala táto, „nutno nám 
nevravef. Ale kde až ^me v tej rozprave za- 
šli I Nuž, keď vy, pán môj, odídete preč, za- 
mlknem sama od seba. Aspoň na teraz sa 
mi srdce obFabčilo ..." 

Pri lúčení opätoval som svoj slub, že jej 
žiadaný liek dopošlem, prosiac ju ešte, aby 
starostlivé premyslela a udala všetko, čo po- 
trebuje. 

„Ja nepotrebujem nič — som, chvála Bohu, 
úplne spokojná," podotkla Lukeria pohnutým 
hlaspm pri napnutí síl. „Ach, daj Bože všetkým 
Ittďom zdravia! . . • « No, predsa vás ešte 
o volaco prosím . . . mohli by ste vašu pani 
matku DiJdonif, žeby zdejším sedliakom — 
8Ú to velmi chudobní ludia I — niečo z pre- 
nájmu odpustila. To pole, čo v prenájme 
držia, je plané, malý úžitok donášajúce . . . 



Úbohí, jak by sa za vás ku Bohu modlili I . • . 
No ja — nepotrebujem nič ... . som cele 
spokojná." 

I toto vyplnil prislúbiac uberal som sa 
proti vrátom. Ešte raz ma privolala. 

„Pamätáte sa, pán môj," riekla, pri čom 
blyslo v očach jej čosi kremobyčajného, „čo 
ja za vlasy mala? Až do kolien! Nemohla 
som sa dlho odhodlat ... tak pekné vlasy ! . . . 
Česaf sa v mojom položení^ nebolo možné ! . • . 
Vlasy odstrihli mi . . . áno . . . Nuž teraz 
s Bohom, pán môj! Viac nemôžem ..." 

Pred odchodom na polovačku shováral 
som sa ešte i s majerníkom o Lukerii. Od 
tohoto dozvedel som sa, že ju v dedine len 
kostlivcom menujú ; ostatne že nenie nikomu 
na tarchu; reptaC nečut ju vraj nikdy, nikdy 
ponosovať sa. Ona sama nežiada si nič ni- 
čoho, a za všetko, čo sa jej dá, je povďačná. 
A jaká tichá, jaká pokojná je — to sa ani 
opísaf nedá. „Iste ju Bôh — tak dokončil 
majerník — za hriechy navštívil ; no posudzo- 
vať preto, nebolo by v poriadku. Pán Boh 
buď jej milostivý !" 

« « 
Pozdejšie dozvedel som sa, že Lukeria 
zomrela. Smrf pojala ju sebou v tichostí po 
pôste na Petra Pavla. Hovorilo sa, že v deň 
svojej smrti slyšala neprestajne hlasy zvonov, 
ačpráve to všeden bol a Aleksievka od chrámu 
dobrých päť verstov vzdialená ležala. Ostatne 
sama Lukeria tvrdila, že tie hlasy zvonov 
neznely zväze, ale „z hora" — „z neba" 
povedať sa neopovážila. 



Poslovenčil : Joaef Jančo. 



-v-o^v^r-s^^- 



Za svoje prijaté deti, 

Besiedka od VU. Gyôryho. 
(Pokračovanie.) 



m. 



Ale aj ten dom, ktorý bol úbohú sirotu 
pritúlil, ktorý jej život blažiť a čo najúplnejšie 
v radosti súčastniť sa usiloval, aj on sám 
požíval takých výdatných radostí, jaké pred- 
tým bezdetným manželom docela neznáme boly. 



Jako sa zjinačil celý ten dom, odkedy sa 
to malé životaplné dievčatko otáčalo v ňom 
vôkol muža a panej, zvlášte od toho času, 
čo Elárka v lúbej spoločnosti detskej zase 
docela vzala na seba svoju predošlú živosť, 
svoju predošlú veselosť. 

19 



130 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č; 6. 1878. 



UmienQÚca bola slovila JuIii : „Ver mi, 
nebudete s ňou maf žiadneho trápenia; oh, 
veď je ono také dobré, také poslušné diefo! 

A v skutku pravdu mala. Toto poslušné, 
povďačné, a pri tom tak rozumné malé stvo- 
renie nikdy nezpôsobilo starosf alebo trápenie 
svojim nevlastným rodičom, naopak každo- 
denne novú a novú radost. 

Jak prenikavé to bolo, keď ráno, večer, 
po prebudení, pred usnutím složilo malinké 
svoje ručinky a nevinnými ústočkami odriekalo 
tú modlitbičku, ktorej sa ešte od matičky 
bolo naučilo. Do času len toto, pozdejšie ale, 
a toto len z vlastnej pohnútky svojej urobilo, 
každý večer, každé ráno ešte štyry bozky 
pridalo k modlitbičke svojej. Dva bozky ku 
nebu hore poslala, dva tu na zemi vôkol seba 
rozosiala. Pri prvých dvoch to zvykla hovorie- 
vaf: n^P^^^í) maminke!^ pri druhých dvoch : 
,apkovi Ivanovi, maminke Juliiľ 

Čo sa potom v§etko na^ebotalo za celý 
deň svojimi výrečnými malými ústkamiľ Jak 
nepočetné detinské otázky upravovalo vo veku 
svojho prvého vývinu na svojich miestorodičov ; 
B jakou pozorlivosfou naslúchala dávané jej 
iMt ne odpovede, a jak rozumne si jich za- 
pamätala. S jakou povďačnostou prijímala 
jednokaždé dobrodenie, v ňomž sa súčastnila, 
a jakou blaženou sa byt cítila, keď svojim 
milovaným nue&torodičom dáku malú &luž- 
bičku preukázat mohla. 

Muž i pani tak cítili, že je jim život dvoj- 
náiabne drahý, keď majú ešte i takéto malé 
milé dievčatko vôkol seba» ktoré svojím meno- 
vat mohli, ktorému žili. Láska oboch v skutku 
závodila v dokazovaní devuške tejto svojej 
náklonnosti a blahosklonnosti, a kto videl 
túto všetko poskytujúcu dobrotu, nie toho 
sa bál, že deva sirota dostala sa do tiacaš- 
ských rúk, ale toho, že ju taká dobrota otáča, 
ktorá ju budúcne prílišne rozmaznf. 

Ale devuška bola taká beznáročná, taká 
so všetkým spokojná, taká za všetko po- 
rďačná, žeby ju snáď ani schválne nebolo 
možno bývalo pokazit. Toto nebezpečie ináče 
v kole tejto rodiny žiadneho miesta nemalo. 
Jak Ivan tak i jeho pani manželka s vel- 
kosCou svojej lásky spojovali i pravidelnosť 
dobrej výdiovy, tak usilovali sa Elárkt nie 



len radosti zpôsobit, ale aj úplné blaho ži- 
vota zabezpečit. 

Táto vernosf, táto pečlivá láska otáčala 
malú devušku v dome tomto od jej prvého 
v ňom sa objavenia, táto označovala každý 
čin miestorodičov k jej prospechu vykonaný 
a použila každú zavdanú priležitoat, aby sa 
dosvedčiť a dokázat mohla. 

Takáto významnejšia nad iné príležitosti 
bola tá, keď sa Elárkino meno už po druhý- 
krát po jej zavítaní do tohoto domu svätiť 
malo. 

Miestorodičia chceli deň tento zasvätiť; 
dieťa svoje, lebo teraz ho už opra vdove za 
svoje dieťa považovali, chceli potešiť, ob- 
radovať. Nie dajakým skvostným darom, afe 
takým, čo je i potrebný i užitočný, — a pri 
tom aby pamätnú slávnosť nezapomenutelnou 
urobil. 

Odkedy dievčatko sem priviedli, od toho 
času nosilo ono voždy čiemosmútočné Šaty. 
Rok smútku už pred pár mesiacmi bol vy- 
pršal, ale Júlia to tak nacielila, žeby devuška 
na deň svojho mena zložila rúcho smútočné 
a aby sa obliekala zase do rúcha barvistébo, 
veselého. Dala jej ušiť jednoduché, ale pekné 
a vkusné šaty, čomu sa detičky voždy tak 
velice radovať zvykli, a keď sa zhotovily: 
pred príchodom velikého dňa tak jich vko- 
vala, aby jich Klárka dáko neuzrelat a^ 
prekvapenie úplným^ byt mohlo* — a ag bémi 
sa tomu všetkému tešila^ ako dieťa. 

Dar Ivanov hol iného druhu. Dievča valA- 
pilo do toho vekt^ kde sa dieťaťu už nčK 
treba. On postaral sa o najpotrebnejšie ttčeb«é 
prostriedky, tía tento dďk otgednal prfehod 
základne vzdelanej vychovatelky, ktorej ďalší 
duševný vývin dieťaťa sverený byť mal. 

A tak prenH^avé bolo videť popri miesto- 
rodičovskej tejto šľachetnej pečlivosti ešte ^j 
o4dfno8t a náklonnosť čelade naproti dieťaťu 
sirote. Ani ona nechcela zaostať so svojimi 
darmi. Chyžná, velice zpôsobná v ženských 
prácach, zhotovila pre ňu niektoré vkusné 
maličkosti, záhradník uvil prctoásnu kytku, 
a kuchárka zase poprosila pani velkomoiH, 
aby ráčila jej dovoliť, žeby t<dioto dňa všetko 
to variť a piecť mohla, čo malá slečinka rada 
má. Nik jich k tejto vďake aevyzval) len 



č. 5. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



131 



■ ^ r ^ ^ w" x 



.^-,^* •— ■^ .í^ 



viastné srdce ^ch ponúkalo, ktoré srdce často 
aj T tom najjednoduchejšom človeku tak žive 
zoá súcitit 8 nevoloou sirotou. 

A keď dvanásty august, deň Kláry, tento 
očakávaný deň prišiel, opravdo^ou zinmičnou 
napnutostou zachvel sa každý, kto dobrotou 
svojou účast bral na dnešnom prekvapení. 

Dary boly v salóne na stole porozkladané 
a Klárku tam očakávali jej miestorodičia s vy- 
cbovatelkou. Cbyžnej bolo naložené, aby ta 
voviedla dievča, jaknáble by bo obliekla bola. 

A v skutku sa aj tak stalo. Otvorily sa 
dvere bočnej chyže a dievča dnu vstúpilo. 
Bolo vidno, jak velice je prekvapené, tak že 
ani hovoril nevedelo, ale ani jej dobrodincovia 
nemohli k slovu prísf. 

A keď potom Elárka išla k JuIii, aby jej 
ruku pobozkala, táto citom priduseným hla- 
som oznámila dievčatku, jaký je dnes deň a 
jako ho oni zasvätit si žiadali, aby dokázali, 
nakolko Klárku milujú, a budú ju milovať 
povždy, kým takou dobrou, príjemnou, milou 
a poslušnou bude jako dosiaľ. 

A ked Júlia už pri tomto oslovení diev- 
čatka až' k slzám bola dojatá: jak velice 
zveličený bol dojem tento, keď povďačné dieťa 
k slovu prísť nemohúc v hlasitý plač vypuklo 
a do náručia jej padlo, zase ruku Ivanovu 
popadlo a túže bozkami i slzami obsypalo. 
Ešte ani nevidela jednotlivé dary a už sa 
tak velice zaviazanou byť cítila, že jej pery, 
oči, slzy a hlasité bitie. srdca, všetko len 
vďaku prezradzovalo, a mimo toho nič iného 
slovit, cítiť a vyjaviť neznalo. 

Povďačnosť dieťaťa tohoto bola tak pre- 
nikavá, že z prítomných ani jedno jediné 
oko suchým nezostalo. Nielen ženské plakaly, 
ale aj Ivan odvrátiac sa slzil. Ešte aj ten 
starý záhradník trel si oči svráskavenou rukou, 
keď sa Klárka dozvedela, že je tá utešená 
kytka od neho, a keď ho uzrela vo dverách, 
k nemu pospiešila, ramienka svoje k jeho 
objatiu vystierajúc a ešte voždy plačúc slovila : 

„Ďakujem, dobrý Michal, ďakujem, milý 
záhradník!'' 

Aj tučná kuchárka stála tam za zahrad- 
' nikom. Aj tá si s okrajkom zásterky utierala 
oči a ustavične len to opätovala: 



„Bože môj ! prečo je ten obed ešte tak 
ďaleko, prečo môžem len potom nastoliť 
sňahový j,koch!" 

Toto bolo jedno z tých jiedál, ktoré ona 
bola k dnešniemu obedu k vôli Klárke pri- 

hotovila. 

Opravdová radosť a vrelá vďaka nevin- 
ných dietok voždy zvykla dojať šlachetné 
srdcia. Tú malú sirotu také srdcia otáčaly a 
tieto srdcia v skutku takú radosť, takú vďaku 
zbadaly v obdarenej. 

Ale s týmto nebolo ešte konca slávnosti. 
Služobníctvo sa už vyhrnulo bolo z chyže, 
dievčatko sa už bolo prebralo zo svojho veli- 
kého prekvapenia, tak že v stave bolo už sg 
jednotíive pri každom predmete obnovenou 
radosťou poprezerať si predmety jednotlivých 
darov. 

A hľa, tu bez hluku, po tíšku otvorily sa 
dvere salónu, ale len asi na dve piade. A 
dnu vkročil nie človek, ale mladý krkavec, 
ktorý bol úplne do štverán oblečený a do 
malinkého kočíka zapriahnutý. Krkavec smelo 
vskackal do chyže a pri každom skoku po- 
trhol vozíčkom, ktorý bol jednoduchými ven- 
cami naplnený. Zpod vencov ale vyzeraly 
utešené letnie hrušky a usmievaly sa krásne 
jasenné marule. A vždy viac a viac ku predu 
blížil sa drobný povoz. Smiešne vtáča razom 
zastalo si na prostriedku salónu, blyskavýma 
svojíma očima v lavo v pravo točilo, a k naj- 
väčšiemu prekvapeniu celej spoločnosti od- 
razu nešikovne vykríklo: 

„Kári, Kári, malá Kári!« 

Oh, k jakému smiechu, ale k smiechu 
blaženosť označujúcemu ponúklo toto celú 
shromaždenú spoločnosť! Tolko sa na tom 
nasmiali, že konečne v očiach všetkých zase 
sa len slzy zračily. 

Ivan bežal ku dverom opáčiť, od koho 
by toto prekvapenie pochodilo. Ale vtedy už 
pri dverách nebolo nikoho. Len zo zprávy 
čelade sa dozvedeli, že tento dar pochádzal 
od druhov hry, od dietok duplom-debnárov- 
cov. Mladého krkavca Valentín bol lapil a 
podivuhodnou trpelivostou on ho naučil na 
vyslovovanie mena Klárikinho; on sám zho- 
tovil utešený malý kočík, sám uplietol štverne, 
aby kočík bol ním ku Klárke dovezený, po- 

19* 



132 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 5. 1873. 



j^ ^ r^ 



■^ ^' ^ . ^ 



- - - -- •* 



^ < -^ • \^ .*■ 






tom zobrali najkrajšie ovocie záhrady, naj- 
utešenejšie kvetiny. Mnoho nevystalo od nich, 
ale čo mali, to najlepšie všetko daf hotové 
boly malej sirote, milej družke hier . . . • 
.... Oh rodičia, tam hore v tej blaže- 
nej sej vlasti, či sa tohoto dňa i vašej radosti 
slzy nemiešaly do večernej na zem padajúcej 
rosy? 

IV. 

Že život ludský prísnym premenám zvykol 
podliehaf, to snáď tam cítime po prvýraz, na 
tej hranici, na ktorej v živote detskom dobu 
hry doba učenia zameniť zvykla. Jakokolvek 
býva z počiatku nepatrným pôsobenie a práca 
tohoto zamestknania, jakokolvek zpôsobne by 
ho viedol vychovavatel, s jakoukolvek veľkou 
chufou by v ňom pokračoval sám žiak, to je 
predsa isté, že je svoboda už nie tak úplná ; 
teraz počíname to cítit, že máme určité ho- 
diny, vymerané povinnosti, ktoré naplnif treba. 
Jasnost svitu nášho zvyklý nám už pomimo 
tiahnuce obláčky zastienovat na niektoré oka- 
mženia. Pravda, že len na okamženia, lebo 
po jejich odtiahnutí zase sa veselosC a radosC 
hry zjasajú v predošlom svetle: ale pri tom 
všetkom predsa len pobadat, že život má a 
bude mat aj prísnejšie stránky. 

Elárka sa aj duchovne práve tak pekne 
a výhodne vyviňovala, jako to jej miestoro- 
dičia očakávali a si žiadali. Radost bola to 
schopné, učeniachtivé dieťatko vynaučovaf a 
pravá rozkoš videf ten pokrok, jaký devuška 
pod vedením dobrej vychovávateľky robila. 

Zo dňa na deň zrajúci jej vek a tohoto 
nové a nové zaneprázdnenia, učenia, konania 
prirodzene voždy viac a viac vyplňovaly čas 
devuškin, tak že so súdruhami hier prvého 
detinstva, s dietkami duplom — debnárov- 
skými, mohla sa len niekedy a zriedka schodiť. 
Ale preto jích srdcia tiahly sa k sebe i teraz 
tou čistou a opravdovou láskou, jako v prvé 
dni jích poznania sa. Ten rozdiel, že je Klárka 
zámožnejších rodičov diéta a velice dobre ma- 
júcich sa miestorodičov za vlastnú prijatá 
dcéra: ani dcéraška nespozorovala, ani od 
svojich miestorodičov na to upozornená ne- 
bola. DeCmi boli ešte, nech nepoznajú žia- 
dneho rozdielu medzi sebou. A oni ho ne- 



poznali, ačpráve tento rozdiel jestvoval a aj 
mimovoľne sa zjavoval a na dietky pôsobil. 

Držanie sa Klárkino, jej pohyby, pozdravy, 
omnoho boly jemnejšími nežli jej súdruhov; 
prirodzeným spôsobom, lebo ved od útleho 
detinstva otáčala sa vo vzdelanejšom kole, 
nežli tieto. Toto dietky chudobných rodičov 
vedeli, cítili, videli, a panská deva, i ne- 
chtiac nad nimi vyvodila. Klárika učila sa 
ďalej, pod vedením vychovateľky , o nedlho 
takým predmetom jako sú reči, hudba, — 
o ktorých v jednoduchej dedinskej škole pri- 
rodzene ani^reči byt nemôže. 

Čo a o čom sa učili, odkedy sa spolu 
nevideli, o tom si obyčajne rozprávali, keď 
sa sišli, a táto rozprávka obzvlášte Valen- 
tína často skormútila. Životaplný ten šuhaj - 
čok pohrúžil sa v takýto čas celkom do seba, 
ostal bez slova, a bez pohnutia sedel zadu- 
mený. A keď to Elárka zbadala a sa ho aj 
opýtala, že mu snáď čosi chybí, prečo sa tak 
zarmútil, šuhajík z hlboká si zavzdychal a 
celou úprímnostou vyznával: 

„Jako že by som nemal byt smutnjm, 
Elárka. Vidíš, ja som chlapec, som aj starším, 
a predsa nikdy nebudem toľko pekného vedeC, 
jako ty už vieš." 

„Čo by nie, Valentín. Veď sa ty to v škole 
naučíš." 

„Jako žeby som sa mohol naučit, Elárka, 
veď ma otec na rok už odtiahne od školy; 
vtedy sa už vyučím." 

„Áno, z dedinskej školy," opravovala ho 
panská deva, „ale jest ešte i vyššie školy. 
Potom pôjdeš ďalej do mestských škôl. 

Do mestských škôl. Hah! Čo vyslovily 
pery tohoto dievčatka! Jesú ešte i vyššie, 
jesú i mestské školy ! A v tých sa tomu všet- 
kému možno naučit, čo Elárka už vie a čomu 
sa Elárka ešte učit má. 

Od tohoto okamženia len jedna idea kraic- 
tala sa pred okom duše debnárskeho šuhajka, 
a to bola mestská škola. Oh, jako je to dobre, 
že sa on o tom dozvedel, že i takáto jestvuje; 
že jest ešte i vyššia trieda nad tú, kde sa 
nový zákon nazpamät učili! Oh, jako sa on 
rád bude učiť, s jakou pilnosťou, aby tiež^ 
toľko vedel jako Elárka! 

Úbohé dieťa, nevinné dieťa! 



č. 6. 1878.] 



Orol, éasopis pre zábavu a poučenie. 



133 



r^ é^ r ^~ y-^ .^^> •— '"* i*^ y~'- .^"^ > 



Či by bolo verilo to dievča, žeby týinto 
jedným slovom, tolko, ale tolko žialu bolo 
zpôsobilo milému a usilovnému tomuto die- 
ťaťu. — 

A toľko žialu mu zpôsobila ! Takého žialu, 
Jítorý to dieťa nešCastným urobil, lebo len 
dosť chytro priblížilo sa to okamženie, kde 
dieťa pochopilo, zvedelo, jak ťažký, nesnesi- 
telný je los chudobného človeka, — a vtedy 
stalo sa nespokojným so svojím losom. 

Sotva bola Klárka tie slová vyslovila, Va- 
lentín celou živosťou zrýchlil kroky svoje, 
bežal k otcovi a slovil mu: 

„Drahý otče, drahý otče, nemusíte ma od 
školy odtiahnuť, Elárka hovorila, že v meste 
sú i vyššie školy. Po examene ta pôjdem, 
tam sa budem učiť, drahý otče! 

Debnársky majster prísne a prekvapený 
zasmušene pozeral na svojho syna. 

„A to ti Klárka riekla ?« 

„Ona, otče môj!" 

„Vtedy ti to velice zle riekla, synu," od- 
vetil otec. „To je pravda, že v meste sú aj 
vyssie školy, ale tie sú nie pre šuhaja chu- 
dobných rodičov. Učenie tam mnoho stojí, 
tolko, že je to tvojmu otcovi nemožné. Vy- 
hoď si tú myšlienku z hlavy, Valentíne. Zo- 
staň ty len jednoduchým remeselníkom, jakým 
je tvoj otec a bol aj tvoj starý otec." 

To bola odpoveď. A toto bola prvá prí- 
ležitosť, kde tak opravdove milovaný otec, 
protirečil slovu tak opravdove milovanej 
priateľke jeho. A toto bol prvý den v ži- 
vote, v ktorom dosaváď to bezstarostné dieťa 
pocítilo, že sú aj také ťažké života hodiny, 
ktorých tlačiaca tiaž je skoro nesnesitedlnou. 

Vyhoď si von tú myšlienku z hlavy ! Áno, 
ale jako je to možno, keď toto slovo Klárka 
slovila? Oh, tedy chudoba môže byť ešte aj 
takejto svätej, takejto šľachetnej snahy pre- 
kážkou! Všetka túžba srdca, každé myslenie 
jeho duše tiahne dieťa k učeniu; cíti, žeby 
on časom aj k niečomu vyššiemu súci bol, 
nežli je poctivé, ale jednoduché remeslo jeho 
otca: a hľa, túto túžbu, túto snahu nemôže 
dosiahnuť nikdy, len preto, „že je chudobný I" 

Mladý šuhajík nebol v stave vývod si dať 
z toho, čo ztratil, ale to bolo isté, že cítil 
bôl dákejsi velikej ztraty, ktorý ho tak mučil. 



že sa úplne premenil. Každý mohol túto zmenu 
pozorovať, kto Valentína pred tým poznal a 
aj teraz pozoroval. 

V tomto čase stalo sa, že jednoho d&a 
odpoludnia, velebný pán Ambrosius Tichý, 
miestny kiiaz, šiel na návštevu do kaštieľa. 
Jeho vľúdna, okrúhla tvár snáď ešte nikdy 
nebola čistotnejšie oklúdená, šaty jeho po- 
zornejšie očistené a kabát užšie zapätý jako 
pri tejto príležitosti. Ešte aj na ruke mal 
parádne rukavičky, tie ktoré pred troma 
rokami bol kúpil. Nenie div, že mu tak dlho 
trvalý, veď nosieval jich len pri tých naj- 
slávnostnejších príležitostiach. Takéto prí- 
ležitosti ale^ jaké velice zriedkavé bývajú 
v živote jednoduchého dedinského kiiaza! 

Ivan srdečnou vľúdnosťou šiel v ústrety 
prichodziemu, a priateľsky stisol parádnu ru- 
kavičku. 

„Pekne vítam,^ slovil, „čo mi dáva to zried- 
kavé šťastie?" 

Lebo Ambro bol človek pre seba, ktorý 
v cudzích domoch nerád zavadzaval. 

Starký kňaz neodvetil rovno na otázku. 
Obšírne sa vyzvedal najprv na všeličo od 
zdravia pani veľkomožnej počnúc, až po stav 
jasenného a jamieho siata. Výborná, dobrá 
on bol ehlapina, ale nikdy nestál v chýre 
jakéhosi zvláštneho spoločníka. 

Ivan však už poznal jeho slabosti a nikdy 
nebol netrpezlivým proti nemu. Konečne po- 
slieď sa predsa len dozvedel, prečo vlastne 
pán Ambro Tichý k nemu došiel. 

„Blaho jednoho života je v otázke, do- 
mine spectabilis," hovoril starý pán, ktorý 
z rozcestia novomodnej titulatury voždy zvykol 
utiekať sa k trefným starým, latinským výra- 
zom, ^blaho jednoho života, opätujem, ktoré 
nesmieme dopustiť by zhynulo." 

Ivan bol vždy viac pozorlivejším. 

„Jeden od Boha nadprirodzenými dary a 
dobrotou srdca nadaný šuhajček chodí do 
našej školy, jehož vývin sme spolu s pánom 
učiteľom zo stupňa na stupeň s najväčšou 
pozornosťou sprevádzali. Môžem povedať, že 
má zriedkavé nadanie. A čo je hlavné, práve 
v tých vecach sa vyznačuje, ktoré sú v našej 
krajine nebars doma: v mathematike. Vý- 
tečný k rátaniu a k vynálezom je to rozum. 



tu 



Orol y časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



x- *■ ^v,--'.^%_'- ^ -N 



TohQ rQku pr^t4n0 dx) školy cbodif ; a ten, 
čo je k tomu určený a povolaný, aby sa raz 
krajinský chýrečným človekom staC mohol: 
bude jednoduchým debnárskym učňom, kto.rý 
celý svoj život tým trávif bude, že bude dúhy 
strúhat, pokazené vozy a koče napravoval 
A toto diéta dobre cíti tarchu svojej obfaž- 
nej budúcnosti. Od pár dní je taký zronený, 
A? sa ani svoju úlohu naučit nemôže. Divil 
som sa tomu; zavolal som ho k sebe, vy- 
zvedal som sa ho a on mi soznal všetko 
otvorene, u prostred sĺz. Rád by d^odil do 
školy, ale nemôže, otec nestačí, lebo je 
chudobný. A mne bolo tak lúto toho dietata, 
jako e^te málo ktorého človeka na svete; a 
slúbil som mu, aby sa uspokojil, že sú ešte 
dobrí ludia na tomto svete, a ja u tých budem 
klopat a verím, že mi bude otvorene. Pre 
túto príčinu som došiel sem, domine spec- 
tabilis." 

A na dobré miesto prišiel statočný, starý 
Pastier duší. Jednoduché, ale zo srdca po- 
chádzajúce slová jeho boly tak presvedču- 
jiJLce, ale spolu tak vrelo prosiace, že Ivan, 
ktorého k dobročinnosti aj tak nebolo načim 
prílišpe nahovárat, príslúbil svoju pomoc. Pri- 
alúbil, že sa u otca Yalentínovbo sám bude 
zn^ujfmaf o žiado^t jeho a prisľúbil, že na- 
kolko mu možno^ napomáhat bu4e šuhajca 
toho. — 

Teraz zase parádna rukavička chytila pra- 
vicu Ivanovu a vrelé, srdečne po triasla Aou. 

;,Ďakujem, domine spectabilis, ďakujem 
v mene tohto dietata a ďakujem v mene 
božom. Uvidia, spectabilis, že ni^ nehodného 
AezmF}iajú dobročínnost svoju." 

S tým odišiel blažený, že sa v svojej ná- 
deji nezklapoal. 

A bezdetní manželia mali od tohoto dňa 
dve za vlastné prijaté dietky, sirôtka diev- 
čatko bolo jedno, a chudobný šuhajík bolo 
druhé. 

V. 

Y panskom dome tichunko, blažené, bez 
porušenia plynul život ďalej. Y skutku mohol 
sa prirovnať k takému tichunkému toku po- 
toka, ktorý nenarušené plynie ďalej, a kade 
beží, po ceste svojej všade stretáva sa s kve- 



tinami na svojom pobr^ečí, Žiaden by sa nebol 
ani len myslet opovážil, že prijde čas, v kto- 
rom by sa tento tichý tok blaha mal zamútif, 
na nepremožítelné prekážky mal natrafit, kto- 
réby dostatočnými mohly byt k tomu, žeby 
ho z cesty jeho vyrazily a na hladine skve- 
lému zrkadlu podobnej búrlivé luny zpôso- 
bily, k jíchž utíšeniu treba by boly tie naj- 
mocnejšie sily. 

A zavdaly sa také premeny, ktoré boly 
docela prirodzeného druhu a vopred očakávat 
sa daly, ale pozdejšie aj také, ktoré vy- 
svetliť možno, ale napred predpovedat ne- 
možno bolo. 

Medzi tie prvé, prirodzené a očakávat sa 
dajúce premeny alebo lepšie rečeno výviny, 
prináležalo vyvinovanie sa a zrast nevlast- 
ných dietok. 

A tento obostranný vývin spôsobil miesto- 
rodičom tú najúprimnejšiu radost. Klárku 
ustavične mali doma pod očima, a nepretrže- 
nými svedkami mohli byt toho utešeného po- 
kroku, k^orý deva v každej vede dosvedčo- 
vala. Ale boli spolu svedkovia aj toho, že 
jako utešene sa vyviňovala duša devušky, 
zostávalo v detinskej nevinnosti o dobrote 
jej srdce: práve tak radostne sa vyviňovala 
aj telesne, a kto raz uzrel prebohaté čierne 
jej kadere, to čisté, jasné mramorové čelo, 
tie čarovným leskom svietiace veliké, modré 
oči, tú milú, pravidelnej krásy tvár, tú štiblú 
postavu: ten veru tak chytro nezabol Iva* 
novu za svoju prijatú dcéru. 

Nie menej radostné zvesti išly o druhom 
diefati, o Yalentínovi. Ten z roka na rok 
tie najlepšie svedectvá prinášal zo škôl, ale 
mimo týchto ^j súkromné zprávy svedčily, 
že on bol v každom oblade perlou toho ústavu, 
do nehož bol prijatý. Jak šľachetného srdca 
mladík bol on pri výtečných daroch rozumu, 
o tom svedčila aj tá okolnosC, že peňažitú 
podporu od chudobných rodičov svojich nikdy 
nežiadal, ale o nedlho mladík sám, — na 
dobro ešte dieťa — podporoval, svojich ro- 
dičov, z usporených peňazí za vyučovanie, 
ktoré po domach dával, a keď šestnásty rok 
života svojho dosiahnul, úplne sa sám vy- 
držal vo veľmeste. Dostal sa k menším diet- 
kam za súkromného vychovávateľa, a panský 



č. 6. 1878.] 



Orol, éasopifl pre zábava a poučenie. 



136 



doín, ktorý mu dietky svoje bol zveril, bol 
dost uznanlivým k nemu, aby starosti života 
a (ažké bremeno udržania sa cítit nemusel. 

Učenie a vynaučovanie jeho tak ho za- 
ujalo, že sa mu málo kedy dostalo domov 
sa podívat. Predtým ročite len raz, na prázd- 
niny, potom ešte zriedkavejšie mohol navšte- 
vovať nízky dom rodičovský. 

Ale kedykolvek prišiel, nie len radost 
ale voždy i prekvapenie zpôsobilo jeho ob- 
javenie sa. Jak utešene vyviňoval sa aj on 
telesme i duchovne zároveň; v kole vzdela- 
ných ludí, jaké vzdelané a pekné chovanie 
sa vedel si prívlastnit ; jak snadno pohyboval 
sa Yalentín aj v panskom salóne, a pri tom 
jaký skromný, jak spokojný bol aj v nízkom 
byte rodičovskom, v bočnej cAyžke debnárskej 
dielne etcoveg. Starodávny, dobrý Valentín 
bol to aj dnes, lenže obzor duše jeho ro2- 
Síril sa bol nevýslovné. 

A tak zajímavé bolo pozorovať pri prí- 
ležitosti takéhoto stretnutia sa Valentína 
s Klárkott, dokazovanie sa u nich voždy viac 
a viae pokročilého veku. 

Ked sa Valentín z mestskej školy pri 
príležitosti prvých prázdnin domov vrátil, 
vtedy mu Elárka ešte s otvoreným náručím 
T ústrety bežala, sta brat so sestrou sa po- 
objímali a vybozkávali, i tykali si ustavične 
práve tak jako níekdy v blahej dobe kosby 
a cestovania na starom hyntove. Ale už pri 
príležitosti druhých prázdnin Valentín sám 
zanechal tykanie a pri všetkom nutkaní Elárky 
nedal sa viacej nahovorit, aby svoju družku 
detinských hier dôverne po ttene bol posvtl. 

Detinská prítnfaioat Elárkina k Vatentí- 
nofi v ničom sa nezmenila. Jeslli došM littt 
jebo na rodičov,. aleb« na bratov a seatry, 
Q iom sa Klárica zavždy dosnredela, voždy sa 
čo najstarostUvejä&e vypytovala, ako sa Va- 
koÉín má a voždy ssadie prosila, aby jej 
poiiáľwfemt z listu na&ho ptianon devyne- 
cbáti Toho malého vtáčka ale, ktorého bol 
Valentín onoho v skutku pamätného dňa jej 
madn na slová „Klárka, malá Klárkat^ na- 
vykol a ktorý stal sa Berozlučiteľným sú- 
drobom deviiškiným, toho to diefa tak lúbilo, 
tak verne opatrovalo^ jakoby Bôh vie jak 
chrabý, nepeenitelný poklad v ňom bola mala. 



V živote Elárkinom časom zase nastúpila 
zvláštna zmena, a tá bola: — s úsmevom 
píšeme to slovo a predsa je to zvláštna 
zmena v živote mladých devíc, — že ju pri 
opätovnom dni jej menín tetka Júlia s dlhými 
šatami prekvapila, teraz už nie svoju malú 
dcérečku, ale velkú Elárku. 

Dlhé šaty! Až po zem siahajúce! v kto- 
rých sa nezkúsená nôžka každodenne zamo- 
táva, potkýna. 

A je to veru nie malá zmena : lebo v skutku 
o tom svedčí, že vek detinský prešiel a vek 
pannenský nastúpil. 

Od tohoto času Elárka vždy viac podielu 
brávala na domácich záležitostiach, a pod 
starostlivým vedením tetky Júlie i v tých tak 
pekné a chytré pokroky robila, jako pri vy- 
chovatelke vo vedách a umení. 

A (ažko by bolo bývalo určit, kde bola 
táto utešená stvora Mbeznejšia: či v salóne 
prí fortepiane, ked jej jemné prsty s citom 
týkaly sa klávesov a vyhidzovaly čarovné 
zvuky zo strún, a či v kuchyni, keď si sňaho- 
bielu zásterku pred seba privia^la, rukávy 
vykasala, a okrúhlym, bielym ramenom svojím 
tak pomiešala v železných i črepových ná- 
dobách, sám Bôh vie jaké všetko veci, že 
i točná kuchárka pokrútíla hlavou a nemohla 
sa zdržat, aby takýmto zpôsobom nepochválíla 
jej obratnosť: 

„Pán Bôh požehnaj tú k vareške stvorenú, 
uliatu malunkú ručinku z peny!^ 

Júlia sama bola natolko vytržená nad 
zpôsobnostou nevlastnej svojej dcéry, že ne- 
raz privolala manžela avo^o do kuchyne 
tysito slovami: 

„Poď len, Ivane, pozri to diefa." 

Ivan sa na prstodi prikradd ku kudqrň- 
shým dveián a z tých polootvoroných sa 
prizeral na sptaobnú mladú gazdinku, o4tiaI 
sa tešil v jej rozpakmi tvári a v práei 2p4- 
aobilýcb jej biduškých, okrúhlych nuaeMch. 

Ale ach, úplnú blaženosť tohoto panslLóho 
domu napotom, čim oeočakAvanejiie, tým 
citelnejäié pomútila, úplne zničila nevládna, 
likrutná navštevovatelka : smrť. 

Oh, smutná, smutná to bola prípadnosť! 
Júlia počala sa sťažovať na neobyčajný neduh, 
ale chcela vzdorovať hlásiac^ sa nemoci. 



136 



Orol, časopis pre z&bavu a poučenie. 



[Č. 6. 187Ô. 



• I 



Držala sa — ale všetko nadarmo. Nemoc sa 
jej zmocnila a tak rýchle postupovala, že 
mladý, kvetúci, sotva tridsafročný jej život, 
vzdor všetkej možnej a aj cestou obetí za- 
opatrovanej lekárskej pomoci, pod niekolko 
týdňami do hrobu upadol. 

Málo je to povedať, že celý dom, ktorý 
v skutku vzýval túto zriedkavej ľúbeznosti 
paniu, nesmieme žalostil natoTko, že sa ani 
potešit daf nechcel, za ňou. 

Ivan, tento neohrožený, v ráze tak silný 
muž, bol docela zronený. 

„Nie, toto som nezaslúžil, toto som ne- 
zaslúžil!^ nariekal zronené, „toto je viac, 
nežli čo je v stave zniest milujúce srdce! 
Takto sa rozlúčit tým, čo sa tak milovali! 
Takto jích roztrhnúť, rozdvojif! Toto som 
nezaslúžil!** 

Pod tarchou bolastí jeho temer klátila sa 
viera jeho v riadenie božie. 

Oh, mnohí už tak nespokojne reptali, 
ktorých podobná rana zastihla, ale mnohí 
potom časom aj to zkúsili, čo básnik tak 
pravdivé hovorí týmito nadšenými slovami: 
„Nepukne tak snadno trpiace srdce na kusy!" 

Hlboko, dlho môžu bolef rany, ale čas, 
zvlášC pri ludoch šlachetnejéieho rázu, predsa 
Im prinesie svoj balzam tg na tie najbôl- 
nejšie. 

Snád nám je aj zbytočné spomenút, že 



k úlave bolasti Ivanovej tak blahonosne, po- 
žehnane vlívala prítomnosf Elárkina. Nik ne- 
sdielal bolast ztratou manželky postihnuv- 
šieho manžela natolko, jako táto deva, ktorá 
teraz po druhýraz utratila matku, v skutku 
tak dobrú matku, jako tá prvá bola; nik 
nepoznal a nenúloval mimo muža nebohú 
natoľko, jako táto deva, ktorá Júlii tolkou 
vďakou zaviazaná bola. 

Deva táto, vzdor svojmu mladému veku, 
natolko si ešte aj vo vedení domácnosti osvo- 
jila obratnost Juliinu, jej zvyky a zpôsob, 
že celý stroj pri jej vedení práve tak šiel, 
jako pred tou velikou pohromou. Od zapo- 
dievania sa s malichernými starostiami práve 
tak osvobodila i teraz Ivana Elárka, jako to 
prv jeho manželka robila, a nač to tajiC, ta- 
káto pomoc je voždy nevýslovné velikým do- 
brodem'm pre mužov. 

„Bože môj, čo by zo mňa bolo, keby si 
ty tu nebola, dcérka moja! "* slovil často Ivan 
s tou najväčšou uznalosfou. 

„A čo by bolo zo mha," odvetila ona, 
„keby som tu, na tomto požehnanom mieste, 
nebola?" 

„A ked fa raz predsa odvedú?^ 

„Oh, otčemôj!" odvetila zapŕlená Klárka, 
„kto by na to myslel ! To bude niekdy, lebo 
nikdy! Ba ktože by mňa vzal?!" 

(Dokončenie nasleduje.) 



-''-0^^y«<ií>\>*-''^- 



Drobnosti. 



Zásluhy Buska na poU gemepisu. Slavný 
nemecký učenec dr. A. Petermann uverejnil 
v 53. soäite časopisu svojho „Geographische 
Mittheilungen^ preklad úradnej zprávy, ktorú 
slovutný ruský cestovatel plukovnflc N. M .P r e- 
valskij zaslal cis. ruskej geografickej spo- 
ločnosti v Petrohrade o svojej ceste z po- 
hraničného ruského mesta Kulče ku jazeru 
Lob-Nor a pohoriu Altyng-Dag. Cesta táto 
má velkú dOležitost, lebo sa týka územia, 
ktoré až dosial bolo geografom skoro úplne 
neznámym, zvlášte kotlina okolo jazera Lob- 
Nor nebola ešte od žiadneho vzdelaného cesto- 
vatela prezkúmaná a opísaná. Petermann po- 
sudzuje cestu a zásluhy Prevalského velmi 



pochvalne. Problém, ktorý rozlúštil Prevalskij 
touto cestou, kladie Petermann na roveii s od- 
halením Nilských prame&ov, s cestou, ktorú 
vykonal chýrečný Stanley na Kongu atď. Ďalej 
hovorí; že Prevalskij previedol svoj plán 
majstrovsky, že oboznámil svet s výsledkom 
svojej výpravy rýchle so skromnosCou v pravde 
vedeckou ; v jeho zprávach dostane sa svetla 
nového nie len geografii, ale i ethnografii, 
geológii, botanike a zoológii. Pri tejto príle- 
žitosti dokladá Petermann, že je teraz Rusko 
štátom, z ktorého by si na poli geografie 
mnohé evropské a mimoevropské štáty prí- 
klad brat malý. Toto svoje tvrdenie odô- 
vodňige Petermann tým, že zároveň prikladá 



č. 6. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



137 



štatistický prehfad geografických spoločností 
y Rusku, ktoré v tomto oblade porovnáva 
8 Nemeckom. Vidme tedy. 

Ci8. ruská geografická spoločnosť, založená 
r. 184Ď v Petrohrade, má 589 skutočných 
členov a 60.700 mariek dôchodku. Ostatnie 
ruské geografické spoločnosti stoja nasledovne : 
Tiflisská (od r. 18Ô0) má 89 skut. členov a 
9S00 mariek dôchodku; irkutská (od r. 1851) 
má 182 členov a ll.COO m. dôchodku; vil- 
nenská (od r. 1867) má 48 členov a 323 m. 
dôchodku; orenburská (od r. 1868) má 39 
členov a 2125 m. dôchodku; konečne kiev- 
ská (od r. 1873) má 177 členov a 5330 m. 
dôchodku. Všetkých tedy členov je 1124 a 
dôchodok obnáša 88.788 mariek. Základný 
majetok ale obnáša 311.360 a okrem toho 
štátna podpora 61.350 mariek. V Nemecku 
naproti tomu je 9 geografických spoločností 
(Berlín, Frankfurt, Darmstadt, Lipsko, Draž- 
daný, Mníchov, Bremy, Halle a Hamburg) a 
tieto majú v celku 39.242 mariek príjmov, 
majetok základný 52.804 m., štátna ale pod- 
pora obnáša len 1650 mariek. Ku koncu do- 
kladá dr. Petermann: „Wer daher von den 
Bussen immer nur als von „Barbaren^ spricht, 
fände vielleicht vor seiner eigenen Thur Etv^as 
zu fegen." (Kto tedy o Rusoch voždy len 
jako o „barbaroch** hovorí, nájde snad pred 
vlastDÍmi dverami dosť čo zametať) 

Drahé knihy. V Paríži predáva sa teraz 
verejnou dražbou knižnica po F. Didotovi. Za 
prvý soznam, obsahujúci 715 čísel, atŕženo 
857.204 frankov. Jednotlivé spisy predané 
boly za vysoké summy. Tak predaný bol 
rukopis z 15. stoletia „Chroniques de Nor- 
mandie" za 51.000 frankov; kúpilo ho mesto 
Rouen. Iný rukopis „La Coche ou le Débat 
ď amour** od královny navarskej kúpený za 
20.000 frankov. Latinsko-francúzsky slovník 
s grammatikou, rukopis to z r. 1440, pre- 
daný za 9000 fr. ;,Les trois áges," rukopis, 
ktorý patril kedysi královi Ludvikovi XI., 
kúpený za 8000 frankov. 

Hollandská výprava k severnej točne na- 
stúpila nedávno cestu. Loď, na ktorej išli, 
bola práve len k tomuto účelu vystavená. 
Mužstva je 14 chlapov, veliteľ Bruyne, Koole- 
mans-Beynen, ktorý súčastnil sa už na jednej 



expedícii, ďalej prírodozpytec Sluihez, lekár 
Anrovy a fotograf Grant 

Ján Fogara^i, jeden z popredních litera- 
torov maďarských, zomrel v Peáti 10. t. m. 
na porážku. Narodil sa 17. apríla 1801 v aba- 
Qjvárskej stolici. Jeho hlavnie dielo bol velký 
maďarský slovník, ktorý sostavit poverený 
bol maďarskou akadémiou náuk spolu s Gzu*- 
czorom. Z vďačnosti oproti jeho zásluhám 
o maďarskú literatúru pochovala ho práve 
spomenutá akadémia na vlastnie útraty. 

Zajímavá expedícia odišla dňa 19. júna 
z New-Yorku. Je to loď ^Eothen," ktorá vy- 
dala sa na cestu, aby vykutala pozostatky 
chýrečnej Franklinovej expedície. Velitelom 
lode je kapitán Barry, ten. istý, čo u Eski- 
mákov našiel bol také ližice, na nichž vy- 
rytý bol odznak Franklinov a začiatočné 
pfsmeny jeho mena, a to zavdalo príčina 
k terajšej expedícii. Eskimáci vyprávali, že 
ližice našli v rozboreninách lode, ktorú ľa- 
dové balvany boly rozdlávily. Vyprávali, že 
cestovatelia od hladu a zimy po jednom po- 
hynuli a že „bilata^ (vodca, totiž Franklin) 
mnoho písaných kníh zanechal, ktoré s ním 
spolu pochovali. Cieľom Barry-ovej expedície* 
je Repulse Bay. Expedícia záleží z 25 ludí, 
ale vezmú ešte aj mnohých Eskimákov sebou. 
Loď zásobená je bohaté a na dlhší čas zbraňou, 
strelivom a potravou. Útraty expedície vy- 
počítané sú na 25.000 dollarov. 

Veľkú sensáciu zapríčinila reč, ktorú vy- 
slanec V. Istóczy povedal po tieto dni na 
práve zakľúčenom krajinskom sneme v zá- 
ležitosti židov. Rečený vyslanec podal návrh, 
aby voIakedajMa židovská krajina bola ob- 
novená a židia aby sa ta presťahovali. Istóczy 
čiernymi barvami líči pôsobenie židov medzi 
Itidom Zajímavé sú nasledujúce štatistické 
dáta. Dla popisu, ktorý cisár Jozef II. bol 
nariadil, bolo r. 1785 75.089 židov v Uhorsku, 
o 20 rokov pozdejšie r. 1805 bolo jich už 
127.816, r. 1840 241.632, r. 1848 292.000, 
podla rakúskeho popisu r. 1857 413.118, 
podla popisu r. 1869—1870 552.133. I>hi 
týchto dát od r. 1785 až do r. 1870, tedy 
za krátkych 85 rokov, takmer zosemnásobn!l 
sa počet a židovský živel priemerne zdvoj- 
násobňuje sa u nás každých 30 rokov. Frí- 

20 



138 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



'-^ ^ y* 



■ .y ■^' ^^^ 



tomne je židov vo vlasti našej už 710.000. 
Istóczy vypočítal, koľko v ktorom čase bude 
židov v Uhorsku, ked jich dosavádne pravi- 
delné zdvojnásobňovanie sa prijmeme za me- 
rítko pre budúcnosť. DFa toho výpočtu bolo 
by jich r. 2020 už vyšse 17 raillionov! Pri 
tom počet ostatnieho obyvateľstva nie len sa 
nezmáha, ale klesá, a preto nie div, ked 
Istóczy obáva sa, že z Uhorska stane sa 
časom židovská krajina. 

Chvála vzdávaná Slovanom od Francúzov 
a Nemcov, Vari žiaden národ na svete nemal 
a nemá toľko závistníkov a nepriateľov jako 
Slovania. Äčkoľvek sú národ tichý, skromný, 
pracovitý, äčkoľvek nikomu neublížia a za 
cudzím majetkom nebažia, predsa dosiaľ len 
zriedka kedy ozval sa v cudzine hlas, ktorý 
by o nich šetrne, spravodlivé súdil. Najnovšie 
prichodí nám zaznamenať dva takéto hlasy, 
jedep francúzsky a druhý nemecký. Francúz 
Tissotpo skončenej válke nemecko-francúzskej 
cestoval po Nemecku a potom túto púť opísal 
a to, čo napísal o Nemcoch, nebolo veru 
veľmi pochvalné. Pozdejšie vydal ten istý 
francúzsky spisovateľ knihu o Srboch luži- 
ckých, ktorých nevie sa dosť vynachváliť, 
Nemcov ale pritom čo najviac baní, že z púhej 
závisti vyhladili mohutný niekdy kmeň po- 
labských Slovanov, tak že len nepatrné zbytky 
z nich v Lužici pozostalý. Chváli ale Srbov 
jako ľudí krásnych, silných, pracovitých a 
pri tom aj zámožných. Zvláäte ale vychvaluje 
krásu a ľubozvučnosť srbského jazyka. — 
Počiatkom minulej zimy vyšla iná kniha od 
toho samého Tissota o „Viedni a jej oby- 
vateľoch ,** v ktorej zase veľmi pochvalne 
zmieňuje sa o Slovanoch viedenských. Hovorí, 
že vo Viedni náramne mnoho bvva Slovanov, 
zvlášte v predmestiach a tvrdí, že každého 
Slovana, ked naňho len pozre, pozná a že 
vždy teší sa prítomnosti jeho. 

Nemci ovšem narobili si z Francúza Tis- 
sota dosť všelijakých vtipkov, ale práve te- 
raz povstal aj medzi nimi chválorečník Slo- 
vanov, ktorý vydal knihu : Slavismus a mrav- 
nosť. (Slavismus im Lichte der Ethik von 
E. Hardtmann, Gotha bei Perthes 1878.) 
Spisovateľ chváli najprv Nemcov, ktorí pre- 
bývajú v krajinách, kde rieka Odra tečie. 



V nich vidí svoje ideály mužnosti a mrav- 
nosti a jim zvlášte pripisuje vernosť^ pravdo- 
mluvnosť, pilnosť, príčinlivost, skromnosť, 
domácnosť a úctivosť k ženskej pleti. V týchto 
krajoch vidí jadro prušiactva, ktorým má sa 
preporodiť celé Nemecko. Tieto vlastnosti 
pruských Nemcov však len tak možnjmi sa 
stály, že sa smiešali so slovanskou krvou, 
ňouž dostalo sa jim viac príjemnosti a skrom- 
nosti, nežli sa u skutočných, pôvodných Nem- 
cov nachodí. — Tým viac ale ešte zvelebuje 
a oslavuje spisovateľ skutočných Slovanov, 
z ktorých nový šťastnejší život pre celú Evropu 
má sa objaviť. Žiada, :by Rusi dostali Malú 
Asiu až pod horu Taurus, Carihrad a Thraciu 
až pod Balkán od južnej strany. Spravodlivý, 
nepredpojatý Nemec dokumentoval tým slávne 
mravnú ušľachtilosť a svetodejné, Evropu 
k lepšiemu, zdravšiemu životu preporodzu- 
júce povolanie Slovanstva, dokázal, jaké ne- 
spravodlivé hlasy sú tie, ktoré Slovanov vo 
svojej slepej zášti len haniť a zneucťovaC 
vedia. . 

medzinárodní spisovateľský kongres. 

Paríž je teraz mestom, kam zo všetKých 
strán sveta putujú tisíce Tudí, aby pokochali 
sa na najnovších výdobytkoch a pokroku 
ducha ľudského. Vedľa svetovej výstavy od- 
bývajá sa v Paríži i rozličné sjazdy učencov ; 
vedomci rôznych národov starého i nového 
sveta podávajú si tam ruky a vymieňajú 
myšlienky. Takýto kongres zahájený bol 
18. júna v divadle Chátelet, a síce medzi- 
národní spisovateľský kongres, ktorý má za 
účel, aby znovu prezkúmal dosiaľ vydané 
zákony na ochranu literárneho vlastníctva a 
aby v tomto ohľade medzi národami evrop- 
skými docielené boly záruky, založené na 
zásadách vzájemnosti. Bolo tam zastúpené 
spisovatefstvo francúzske, italské, ruské, an- 
glické, nemecké, dánske, Španielske, portu- 
galské, belgické, ba aj brasilianské z južnej 
Ameriky. 

Najskvelejšim momentom rečeného za- 
sadnutia bola reč, ktorú predniesol čestný 
predseda kongresu, slavný francúzsky romano- 
pisec Viktor Hugo. Hovoril medzi iným 
s uchvacujúcou výmluvnosťou : „Buďte mi 
vitanl, spisovatelia, rečníci, básnici, filosofi, 
myslitelia, bojovníci ducha! Vy a my sme 
občania obce všesvetovej. Ruka v ruke 
utvrdme tu dnes všetci svoju jednotu a svoje 
sdruženie ! Nesišli sme sa k vôli prospechom 



c. 5. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



139 



->■ ^> ■'N ^ 



osobným, lež pre dobro všeobecné. Čo je 
literatúra? Je to stály pocbod Tudského ducha 
do sveta, čo je osveta? Je to stále objavo- 
vanie nových právd a krás, ktoré fudský 
duch na každom kroku svojho pochodu vy- 
konáva. Preto možno riecf^ že literatúra a 
osveta je jedno a to saraé. Národy merajú 
sa podla svojej literatúry; vojsko dvoch 
millionov fudi zanikne, Iliada trvá. Qrécko 
je malé svojím územím a veliké svojím 
Eschylom. Rím bol len mesto ; ale Tacitom, 
Yirgilom a Juvenálom toto mesto naplnilo 
celý svet. Ked vyslovíte meno Španielska, 
Gervantes vstane ; keď hovoríte o Itálii, Dante 
sa vám predstaví, a ked menujete Angliu, 
Shakespeare sa objaví. Pánovia, vaše po- 
volanie je vznešené. Ste jako zákonodarný 
sbor literatúry. Keď nemôžete hlasovať o zá- 
konoch, môžete jich aspoň diktovať. Chcete 
položiť nový základ: literárne vlastníctvo. 
Chcete dať nan&nie zákonodarcom, ktorí 
by radi urobili z literatúry vec čisto lokálnu, 
že literatúra je zjav a skutok všesvetový. 
Literatúra, to je panstvo plemena hidského 
ľudským duchom. Vlastníctvo literárne má 
užitočnosť všeobecnú. Všetky staré mon- 
archické zákonníky zapieraly^ a zapierajú ju 
dosiaf. A jakým účelom? Účelom poroby. 
Spisovatel vlastník, to je spisovateľ svobodný. 
Zrušiť jeho vlastníctvo, znamená zrušiť jeho 
neodvislosť. Aspoň sa tak dúfa. Myšlienka 
spisovateľova ovšem uniká každej ruke, ktorá 
by ju polapiť chcela; ale kniha je rozdielna 
od myšlienky, jako kniha môže byť myšlienka 

I dolapená, jako sa opravdu stáva. Kniha ná- 
eží priemyslu a obchodu ; predáva a kupuje 
sa; je to vlastníctvo vytvorené, nie nado- 



budnuté, a iste vlastníctvo zo všetkých ostat- 
ní ch najmenej popieratefné. A toto nezruší- 
teľné vlastníctvo despotické vlády rušia; 
konfíškujú knihu, domnievajúc sa, že takto 
konfíškujú spisovateľa. 

Pánovia, konštatujme tu vlastníctvo lite- 
rárne, ale zároveň založme vlastníctvo 
verejné. Áno, postúpme ešte ďalej. Roz- 
šírme hranice toho verejného vlastníctva. 
Máme tu dve zásady, nezabúdzajme na to. 
Kniha čo kniha patri pokoleniu ľudskému. 
Všetci intelligentní ľudia majú k nej právo. 
A ak nadíde otázka, ktoré z oboch práv má 
byť obetované, právo spisovateľovo a či právo 
pokolenia ľudského, iste by sa muselo obeto- 
vať právo spisovateľovo, lebo našou najvyššou 
povinnosťou je obhájiť prospech všeobecný, 
a všeobecnosť, hovorím to s dôrazom, má 
pred nami prednosť. Myslím však, že tá obeť 
nieje potrebná.^ Žatým vykladal Hugo, že 
sa musí zachovať miera medzi výstredními 
nárokami literárneho vlastníctva a medzi ne- 
odtajiteľnými právami ducha ľudského. Nájsť 
túto mieru, smieríť vlastnícke právo spiso- 
vateľovo B právami všeobecnej osvety, to 
úloha prítomného spisovateľského kongressu 
v Paríži. „Svetlo ! svetlo všade ! svetlo vždycky 1 
Potreba všetkých je svetlo! V knihe je svetlo. 
Otvorte knihu a z nej zažiarí svetlo. Vy, ktorí 
chcete vzdelávať, obživovať, zušľachťovať, 
zjemňovať, rozkladajte knihy všade !^ Takto 
privoláva Hugo všetkým tým, jichž úlohou 
je v ľude nie tmu, lež svetlo rozširovať, svetlo 
pravdy a práva. — V nasledujúcom zasad- 
nutí kongressu predsedal chýrečný, našim 
ct. čitateľom dobre známy ruský spisovateľ 
Ivan Turgeniev. 



-'->»*.Í./C<?Í)9JK-^-^ 



Literatúra a umenie. 



Bolo by nám na tomto mieste pilne si 
všímať a kriticky sprevádzať nie len literárne 
plody, ktoré u nás na Slovensku na svetlo 
vyndú, lež dla možnosti bedlivé stopovať 
vôbec aj literárny ruch a kultúrny rozvoj a 
pokrok všetkých bez rozdielu národov slo- 
vanských. Blahodarné následky takéhoto po- 
kračovania samy od seba bijú do očú. Stále 
a čim úplnejšie oboznamujúc sa, keď aj nie 
so všetkými, aspoň s výtečnejšimi a vše- 
obecný slovanský ráz a smer majúcimi lite- 
rárnymi produktami našich dľa reči a krve 
bratov, oDsiahli by sme pomaly naším du- 
ševním okom celé to ohromné pole práce a 
pokroku slovanského ducha, vedeli by sme, 
čo kde a jako sa koná, jakým smerom ubie- 
rajú sa vo svojom kultúrnom rozvoji jedno- 
tlivé haluze slovanské, čo by zase na naše 



vlastnie literárne pôsobenie nemohlo zostať 
bez blahodarného účinku. Takýto Čím užší 
duševní styk, takáto vzájomná výmena my- 
šlienok je nám všetkým súrne potrebná, 
jestli Slovanstvo má sa vzájomne poznať a 
ak dôstojne vyplniť chce na kultúrnom poli 
tú vznešenú úlohu, k nejž svojím počtom a 
rozsiahlostou a svojimi nevyčerpateľnými 
darmi a znamenitými vlohami neomylne je 
povolané. 

Bohužiaľ! naše terajšie prostriedky a po- 
môcky sú príliš obmedzené, nežli žeby sme 
tejto tu stručne nastienenej úlohe, jako by 
sme chceli, mohli vyhovel Vzájomnej vý- 
mene slovanských literárnych plodov stoja 
ešte voždy mnohé a veľké prekážky v ceste 
a my odkázaní temer výlučne na neveľký 
počeť bratskou vzájomnosfou doposielaných 

20* 



140 



Orol, óasopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 5. 1878. 



'S-/ ^ w .-^ -' 



nám časopisov. Nakoľko tieto skromné pro- 
striedky postačia, budeme si i terai už, jako 
dosiaľ, pilne všimat, čo kde znamenitejsieho 
na poli slovanskej literatúry sa zjaví. Ne- 
myslíme , že slovanskí spisovatelia a na- 
kladatelia len a hlavne preto mali by si 
svoje diela vymieňať, aby tieto jednoducho 
patričnému obecenstvu cielom získania pred- 
platiteľov boly oznámené, a ked by k tomu 
nebolo výhľadov, žeby sa od takej vzájomnej 
výmeny upustif malo; nad touto špekula- 
tívnou stránkou naiej otázky stojí vysoko 
duševní fond, ktorý pri označenom a nami 
vrelo odporúčanom pokračovaní by sa do- 
cielil. Želáme si, aby tento náš hlas tam, 
kde to možno, nezostal bez úprimného po- 
všimnutia. 

A teraz prejdeme k našemu literárnemu 
obzoru. 

Ruská literatúra obohatená bude opäf 
veľkým a dôležitým dielom. V Petrohradfe 
započne totiž vychádzať „PycCKaa 9HHHKJI0- 
ne;i;ijl" (Ruská Encyklopédia;, dieloio 
podobné českému, u nás dobre známemu 
„Slovníku Náučnému." Poneváč pri tejto práci 
prisľúbili spoluúčinkovať najprednejší ruskí 
vedomci, bude mať dielo toto iste vysokú 
vedeckú cenu. V celku vynde 12 hrubých 
sväzkov, ktoré koncom r. 1879 budú ukončené. 

Naseho povšimnutia zasluhuje ďalej ruský 
illustrovaný časopis „Slavjanskij Mip" 
(Slovanský Svet^, ktorý tohoto roku počal 
vychádzať a veľKÚ pozornosť obracia úie len 
na literárne plody, ale i život a obyčaje 
ostatní ch národov slovanských. V jednom 
z dosiaľ vyšlých sväzkov priniesol medzi 
iným životopis a podobizeň n^eho nesmrter- 
neho Šafárika. 

Jaká vôbec Čulá, ba ohromná literárna 
Činnosť panuje v Rusku, vysvitá z nasledu- 
júceho. Ruský bibliograf M ej o v, ktorý pilne 
uverejňuje svoje katalógy o ruskej literatúre, 
vydal vlani tri silné sväzky. Jedon obsahuje 
soznám kníh ruských, vydaných od r. 1875 
do r. 1876, iichž počef obnáša 5865. Druhý 
sväzok obsanuje vychovateľskú literatúru od 
r. 1866— 1872 a vykazuje 7615 spisov. Tretí 
konečne sväzok obsahuje ruský zemepis, 
štatistiku a miestopis na rok 1873 a 1874 
a vykazuje 10.290 spisov. Takým bohatstvom 
sotva sa ktorá evropská literatúra môže ho- 
nosiť. 



Hudebnia literatúra slovanská obohatená 
bude sbierkou juhoslovanských ná- 
rodních piesni s textom, ktoré horvatský 
skladateľ Fr. Kuchač v Záhrebe bude vydá- 
vať. Celá sbierka obsahovať bude 1600--17(X> 
nápevov. 

„Karpaty i StoYiaúszczysna^' je názov 

zajímavého diela, ktoré poľský vedomec 
ätefan Buszczyňski pripravil do tlače. 
Má to byť dielo čisto vedecké, dejepisné, 
nemajúce nič spoločného s politikou, v ňomž 
rozviňnje sa obraz starého Slovanstva až do 
14. voKU a líčené sú udalostí, jichž stre- 
dišťom boly Karpaty, zvlášte Tatir. Je to 
tak rečeno historická monografia pohoria kar- 
patského. Žiaľ, že, jako istý poľský časopis 
sdeluje, pre ľahostajnosť poľských nakladate- 
ľuv k spisom toho druhu niet nádeje v skoré 
vydanie rečeného zajímavého diela. 

Slovanské študentstvo na vysokých Ško- 
lách viedenských vydá začiatkom roku 1879 

belletristicko-vedecký almanach, v kto- 
rom uverejnené budú články vo všetký^ch 
slovanských nárečiach. Účelom tohoto al- 
manachu je: prispievať k šíreniu literárnej 
vzájomnosti medzi Slovanmi a podať knihu^ 
z ktorej by sa Slovania ľahkým spôsobom 
so všetkými slovanskými nárečiami obo- 
známili. Aby túto myšlienku uskuto6mt 
mohli, vyzývajú Slovanov po všetkých stra- 
nách, aby tento podnik hojným predpláca- 
nim podporovali. Zároveň vyzývajú sa všetci 
spisovatelia a zvlášte slovanskí študenti po 
rozličných vysokých školách, aby almanachu 
potrebnou látkou prispeli. Predplatná cena 
ustálená je na 1 zl. 20 kr. r. č. ; krámska 
cena bude 40 kr. viac obnášať. Predplatky 
tak ako aj duševnie príspevky zasielať sa 
majú pod adressou: „Herm Theodor Šte- 
fanovič-Vilovski, Wien VIL, Burggasse 
Nr. 24." Literárne príspevky majú byť do 
konca novembra doposlané. Podnik ten čo naj- 
snažnejšie odporúčame nášmu ct. obecenstvu. 

Soznam českých kníh a časopisov. 

Pri príležitosti predošlé spomenutej výstave 
českých kníh a časopisov vydali všetci českí 
kníhkupci spoločný soznam všetkých v nov- 
šej dobe vyšlých kníh v jazyku českom, 
ktoré majú na sklade. Obsažené v sozname 
spisy usporiadané sú dľa odborov, a tu každý, 
kto ktorým oborom za zabýva, veľmi snadno 
nájde , čo potrebuje pre obor svoj , jako 
i z iných oborov pomocné a príručné diela. 



, Predpláca sa u redakcie a administrácie v Xuré. Sv. Martine: 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia »Oila^ 
za2 zl. r. č. -— „OroP vychádza vo 12 soäitoch, 3V2— 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca 

na štvorke. 

Tlačou kníhtlačiarskeho účaatinárskeho spolku v. Turč. Sv. Martine. 



ČASOPIS PUE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovednf redaktori & vjdaTatelia; 
iIllKUlAS ŠT. FERlEKÍtK a S. í. ZACHEJ. 



TnrL St. lartiD, 15. jlls 1878. 



^Xdo 6. 



V í t. 

(Na nkážkn z v&Hej básne Vtýanshého.) 



2. 



(Spev prvý. KivšteTa.) 



U aás Bs žíTOt divDo vali: 
Pród jeho žiabov má tisfce, 
Nepravideluoftt po)kuItúry 
Javf sa biedne v rub i b'ce. 
Mužovia stoja v niarDoiu boji, 
Fráza svobodná z úst tyrana 
Plynno vyteká. Muž svobody 
Rojčf o sadách Ä)korána. 

V jednom súhlasíš s Petrom, Pavlom, 
O druhé vedieš a nimi boje; 

V prvom ste bratin, v druhom kati, 
A čSrta Btojí obidvoje: 
Vzdelanosť hladko svieti z tvárí, 
l'Cž barbar v srdci eamocarí. 



Z tohto chaosu nctrebného 
Devušky naše milo 8viť(a. 
Zúfalé srdce pookreje, 
Ked mladé našich Tarier dieía 
Zblíži sa k tebe. Hnevom svätým 
RoKplameneué oko skloníä 
A z neho slm tichotokú 
Na bladé líce povyronfš: 
Ked v zátišinc utúlené 
Zazreg dievčatko našich vlastí, 
"Ked poznáš srdca nežné bôle 
A nežné duše mladej slasti. 
Zápal pokorný, búru tichú, 
Plameň i lady v jednom vzdychu. 



Dobre vás poznám laatovienky, 
Vy jará nášho prorokynej 
Vy zárukou ste, že duch Slávy 
Z Tatier mohutných ncvyhyne. 
Hej boly časy, kde aj iné 
Proroctvá z vaáích tvár som čítal. 
Kde sebeckostí roztúženej 
Plameň dušou mi mladou kmital, 
Kde krev horúca rujno plála 
A túžob vrúcich sladké maky 
Z varita môjho vylúdily 
Náruživosti trasné zvuky — 
Oj tie odzoely. Kôra z ladu 
Obtiahla hrúd mi už nemladú. 



Miest Haäfdi náter nwnotónny 
Kto bý nepohnal, milí z Vás, — 
Nieto tam hricchoiv svotobontých, 
Ani niet velkolepých krás; . 
I^ranček dáky v kaádom sídli, 
Zásluh má v Pešti protokoll. 
Na tomto pevne bazíruje 
Budúcej volby monopol. 
Ponevič ruka rujtu myje, 
Kolko má k službe verných hláv! 
Meštianok, lubjac svätý pokoj, 
Tartlfk a tichý starý mrav: 
Hnev a kritiku v srdci skrýva 
A oa ratúzi bUvou kýva. 

21 



142 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



'^-^.r-N/ 



■v^/-v,r^ -\> 



11. 

Rok po roku sa rýchlo míňa; 
Bože môj ! jak mi srdce stena, 
Ked sa predo mnoa v zralej kráse 
Objayí deva odrastená, 
Ktorú nedávno — malé púpä 
Po belavých som vláskoch hladil 
Ä na' detinské jasné čielko 
Bozk rodičovských citov vsadil — 
A včul — hla divy — zdvorilostou 
Beriem už pred hou klobúk z hlavy 
A miesto bozku, perná moja 
Fráza o daždi ku nej vraví: 
Oj, z vyvinutých krás tých horí 
Do duše mi: memento mori! 

16. 

Matky choroba, bieda otca 

Mladost mu prvú ztrpčovaly, 

Alumneum a suplikačka 

V školách ho (ažko vychovaly. 

Nocou čítaval Sládkoviča, 

Až ho pristihla nad ním zora; 



Vo dne počúval ex cathedra 
Úradný posmech professora. 
Posmech na národ, matku Slávu, 
Aj reč matera, ktorej milá 
Rúčka posledným požehnaním 
Celo siroty pohladila -^ 
Tupil bachratý professor. 
Nezbedných klukov tlieskal cbór. 

48. 

V tejto holote bohaprázdnej 
Jak viazne v hrdle spevný hlas! 
Len tebe, kreslič karrikatúr, 
Kvitne v Uhorsku zlatý čas. 
Jak vdačný predmet pre tvoj štetec 
Pyšno rečniacich odpadlíkov 
Biedne postavy, čo sa živia 
Slávne z uličných škandálikov 
A lámu právo, prznia pravdu. 
Slabého depčí bujný shon, 
Lež mohutného krok hrmotný 
Z úst jim vyráža strachu ston — 
Dav na ulici rýchlo redne 
Tvár hnevná úzkostlivo bledne. 



-cQiA<9^ 



Kvetinárka. 



Obrázok z vermestského života. 

Od Miloslava Dumného, 

(Pokračovanie.) 



XVL 

Videli ste, lúbe čitateľky, užialené vtáča, 
ako ono hniezdo svoje s bolestným piskotom 
obletuje, z ktorého vybrali mu prostopašní 
chlapci mladé neopereniatka ? A ked ste to 
videli, či Vám srdce nepreniknul pohlad tento V 
Viete si vy predstaviť, drahí čitatelia, hnev 
a srd Ivice, ktorej malé Ivíčatá odňaC sa 
stroja? Kto ste to videli a kto si to viete 
predstaviť, nemožno, žeby ste neboli hlboko 
dojatí bývali, nad tým, jako nerozumný tvor 
prirodzeným pudom vedený velice miluje plod 
svoj. I jakže by rozumom obdarený človek 
nemiloval na život a na smrt diéta svoje; 
jakže by ludská matka nežila i nemrela za 
svoje diéta? 



Cati žila, za to diéta by seba samú bola obe- 
tovala, a to diéta — zkapalo, to dlefa jej 
ukradli. Drevenú lútku jej podhodili a ute- 
šené dievčatko zmizlo z kolísky, zmizlo — na 
veky. Žalostná matka podobala sa útlemu, 
bôlnemu vtáčku oplakávajúcemu zmizlé ne- 
operenča svoje z hnie/datka. V druhom oka- 
mžení podobala sa zase rozsrdenej Ivici, ho- 
riaca pomstou oproti zločincovi, ktorý naj- 
drahšieho pokladu pozbavil jej materinské 
srdce. Tak jako obletuje hniezďatko svoje na 
strome nevolné vtáča a hladá a neustane 
hľadať až do tedy neoperence svoje, kým- 
koľvek sa nepresvedčí, že je všetko hľadanie 
marné ; tak jako prebehuje lesy Ivica, ktorej 
mladé Ivíča odobrali a neustane behať a hľa- 
Vrele milujúcou matkou bola Ella Turský, ' dať ho, až keď už všetky známe hory zbe- 



ne výslovnou láskou milovala ona svoju útlu 
jedinú a prvorodzenú dcérečku* V tom die- 



hala; práve tak behala, hľadala bez ustania 
a hľadať dala dieťa svoje, poklad svoj úbohá 



ô. 6. 1S7Š.] 



Orol, časopis pre zábam a poučenie. 



148 



Ella. Ale yáetko hľadanie bolo marné, všetko 
uBtávanie daromné. Po dietati nebolo ani 
stopy. — 

V duši otcovej, v duši Turakého križo- 
valy sa myšlienky, domnienky, ani blesky. 
Kto by bol mohol to diefa ukradnúť? Z ja- 
kých pohnútok, z jakej príčiny? Koho ;saní* 
malo tak velicé to dieťa? Komu stálo v ceste? 
Hrozné podozrenie budilo sa v srdci Jurského, 
v srdcŕ otcovom. Či nebolo toto diéta dedi- 
čom dfa matky jednej časti grófskeho ma- 
jetku Podhorských? Či nemal on, sta otec 
práve tieto dni dedičnú záležitosť dcéry svojej 
80 švagrom Aurelom priateľskou cestou vy- 
baviť? Či nebolo ukradnuté dieťa práve pred 
odchodom jeho ku švagrovi? Či neprekazila 
táto nenadala hrozná udalosť odchod jeho? 
Snáď by Aurel bol takého ohavného zlo- 
činu Aurel vo väzbe ľúbosti Oceaninej . . . 

kto vie, kto vie? ... . Hrozné podozrenie bu- 
dilo sa v srdci otcovom. Nešťastní mladí ro- 
dičia, ten Eugen s Ellou ; dni boly jím pol, 
noci celou dlhou večnostou. — Už sme raz 
mali príležitosť presvedčiť sa behom tejto 
rozprávky, že nešťastie neprichádza samo, 
ale že obyčajne sebou vodí aj druhov svojich. 
Nebolo dosť na jednom nešťastí v dome Tur- 
ských, ač i toto jedno zdalo sa jim byť ne- 
snesitelným, muselo v zapätí za ním nasle- 
dovať ešte i druhé. Počujme len a poľutejme 
úbohých, odpočiatku svojho sa sobratía pre- 
nasledovaných, nešťastných manželov. 

Slabé svetlo rozlievala lampa po chyži, 
v ktorej Eugen s Ellou v hlbokom žiali bdeli. 
Sen neprichádzal v terajšom jích súžení na 
oči jejích. Ba ešte radšej bdeli v noci, lebo 
keď jich sen obkľúčil, ťažko umorený duch 
nemával v Aom pokoja. Náhle utrápená Ella 
zaspala, už sa desila, ztrhávala zo sna, vy- 
desená skočila na rovné nohy z pohovky 
alebo z postele; lebo sotvy že oči zatvorila, 
už sa jej zdalo, že jej dieťa padá dolu na 
zem z tretieho poschodia, že sa topí, že ho 
mordujú. — Vydesená takými sny potešila 
sa, keď sa prebrala, že je to nie pravda, ale 
aj videla, že ač sa jej dieťa drahé neutopilo 
a nezabilo — že ho niet, že zmizlo a zka- 
palo. Eugen takže nebol slobodný od po- 
dobných desných snov. On zas našiel dieťa 



svoje a bíjal sa so zlodejmi na život a na 
smrť a vymáhal ho z jích zločinných rúk. 
Tak radšej bdeli nešťastní rodičia a nocou 
nebolo počuť v chyži ničoho, mimo jícb ťaž- 
kých vzdychov a klepania hodín. — Po jednej 
takejto trápne prebdenej noci hroznú novinu 
počuli zarmútení manželia. Rakúako mobili- 
zovalo, nastávala rakúsko-talianska vojna a 
Eugenovi prišlo do Itálie k vojsku odísĹ 
Ella bola zničená, — prišla o dieťa — a tu 
zas jej berú drahého manžela. 

„Ja pôjdem s tebou, Eugen môj ! Nič, nič 
ma nesmie rozlúčiť s tebou I Rozlúčili má 
s dieťaťom mojím ach ! snáď na veky ! Od 
teba sa odlúčiť nedám, s tebou chcem žiť 
i mreť." 

„Ella, duša moja! To je nemožná veci 
Ty zostaneš tu a budeš ďalej hbdať nevolné 
dieťa naše. Dobrý Boh ti pomôže, isto bo 
nájdeš ešte a keď sa válečný hluk utíši, na- 
vrátim sa i ja do náručia tvojho, pozdravím 
ta i zkapané dieťa — a budeme znovu žiť 
život blažený." 

„A či sa všetci vrátili z vojny, čo sa vy- 
brali do nej ?" 

„Ja, som vojak, povinnosť ma čaká, kráľ 
volá do zbroja! Ty si dôstojníka rakúskeho 
manželka^ nesmieš byt malomyslnou. Jestli 
Bôb dá šťastia zbroji našej a ja vrátim sa 
domov víťazne, či nebudeš hrdou na svojho 
manžela ?" 

;,A jestli sa nevrátiš?...." Slzy ju za- 
lialy, objala drahého manžela svojho — a 
oba horko plakali. 

Viedeň vyprevádzala slávnostne na ná- 
dražie do Itálie odoberajúcich sa vojínov. 
Priatelia si tiskli ruky, ženské plakaly. Od 
jednoho mladého dôstojníka len na silu mohli 
odtrhnúť manželku jeho omdletú. Bola to 
úbohá, nešťastná Ella. 

XVII. 

„Tou najnešťastnejšou na tom božom svet« 
som ja.* 

„Drahá Ella moja, nehovor tak. Biedy a 
súženie tvojich spolubližných nie sú ti známe. 
Keby si znala, jak mnoho a jak rozlične sú- 
žených, zaznaných, prenasledovaných, skri- 

21» 




Oroly časopis pre zábavu » pou(!eiii«. 



[Č.«.187S. 



• r- í^ y^j^>K y\ A\. /%^ ^v^v ^ 



Todlive trpiacich lodí jesto na tom božom 
svete, istotne by si takto nehovorila. 

nKamilIa mojal Ty si blažená! Ty nevieš, 
čo je to osamelou^ od detinstva svojho ústa* 
vične osamelou, ba tak rečeno opovrženon 
byt. Matka^ ktorá ma neomylne vrúcne mi- 
lovala,, privčasne ma opustila. Na lúčoch jej 
lásky neb(do mi popriano vedome sa zo- 
hriaC Otec mi bol t^rranom a zomrel bez 
toh9, že by bol odpustil dietatu svojmu, preto 
naii sa hnevajúc, že sa dla vdle jeho nevy- 
dalo; že by bol požehnal diefa svoje, ktoré 
potom jako vyprahla zem túžilo po trochu 
vlahy a rosy nebeskej. Brat môj, s nímž mala 
som spolu rast a kvitnút, čo ratolesC spolná 
jednoho redinného stromu — nemilosrdne 
ma od seba odsotŕl, jako by sme z toho 
istého života neboly pošly, jako by sme na 
tých istých prsach materinských neboli spo- 
čívali." - 

„Myslíš si, Ella moja milá, že je to nie 
niečo obyčajného v živote, že bratia a sestry 
nenávidia a prenasledujú sa. Ešte nepomi- 
nuli Kaini a vždy trpet musia nevinní Ábe- 
lovia." 

„Bohužial že tomu tak. Však ja som ne- 
bola len neštastné diéta, ukrivdená sestra; 
ja som i nešfastuá manželka a najnešťast- 
nejšia matka. N&mňa zvalily sa všetky hrôzy!" 

„Nebuď taká zúfalá a malomyslná, drahá 
Elle moja I my (a všetci za tú najšCastnejšiu 
manželku považujeme. Povedz, ktorý z našich 
manželov vyrovná sa tvojmu statnému Euge- 
novi? Ktorých manželov láska je tak vrelá, 
tak čistá a stála? Veď ste vy vzorom všet- 
kým na svete manželom. Veď Vás obdivuje 
i závidí Vám celý svet." 

„To je pravda, Kamilla moja lúba! že 
láska môjho Eugena mi je v stave celý svet 
vynahradil, že pri nej som v stave na všetky 
krivdy, neresti a utrpenia zabudnút. Lež či 
nenie to nevýslovná múka takejto lásky sa 
zriect, nenie to nešťastie, takého manžela 
poabavenou byt, manžela, ktorý rozlúičil sa 
so mnou snád na veky .... ktorý dnes, zajtra 
žije, ktorého tak snadno na večné veky utratiť 
mAžem." 

^Uspokoj že sa už raz, uspokoj, milá Ella 
m<i|)al Ty vidíš všetko len v čiernej barve. 



Zo všetkých strán ta všetko len desí, straii. 
I môj Adolf je vo vajme, i iní sú tam ; ne- 
jeden z nich bol tam už opätované — a tu 
je až po dnes, bol aj v nebespečenstva ži- 
vota a žije predsa." 

i^Dal by Bôh! aby šťastlivé navrátili sa 
z vojny manželia naši. Však keď sa aj vráti 
Eugen môj zbožňovaný, keď mi aj popraje páa 
Boh uvítať sa s ním, keď si aj odpočiaem na 
vernom srdci jeho, či budeme úplne ífaat- 
liví? Prvá jeho otázka pri návrate viem že 
tá bude: či ste našli ztratený poklad nái^ 
drahú dcérečku? nenašli, neaa&li, ztratená 
je na vekyl budeme my šťastní manželia^ 
blažení rodiäa ? Medzi tým časom, čo si dve 
nerozlučné priateľky, dôstojnícke manžeUsy, 
takto rozhovor viedly, boly milo prekvapené: 
Prišiel listonoš a doniesol jim listy od man- 
želov z Itálie. Oj ako sa hodily na listy tie, 
ako jich bozkávaly, jak spešno pečade od- 
trhávaly z nich I I jedna i druhá čítala, chcela 
celý list v tom okamžení prečítať, už ho pre- 
zrela celý a nevedela nič z neho ; už ho i odlo- 
žila, i zas do ruky vzala, každú litierku oso- 
by tne obzerala, bozkávala; už už jedna kdrn- 
hej o obsahu svojho listu hovoriť chcela, tu 
zase znovu ponorila sa do jťho čítania, — 
a tak to trvalo a trvalo dlhý čas. 

„Oni žijúl" 

„Sú zdraví!" 

„Boli už ^j v ohni šťastlivé!" 

„Pán Boh jich ochránil." 

„Môj Adoli ti zkaztqe pozdravenie v liste 
svojom a dáva ti ruky bozkávať." 

„Môj Eugen tebe tiež, drahá KamUla!'' 

„Hotujú sa zas do ohňa." 

„Bože pomiluj 1" 

A priatelky si padlý v náruč. Tesily sa 
a bláhaly si, že sú jim manželia pri živote. 
Radovali sa, že dostaly zvesť o nich, o mi- 
láčkoch svojich, že dostaly jích listy. Tento 
deň jim bol dňom sviatočným. — A tu hneď 
lístky svoje celovaly, na srdce tisly; hneď 
jedna druhej do nárnčia padaly. Potom sotvaj 
sa z opojnej radosti svojej zpamätaly, aadlj 
k stolíkom a odvety miláčkom svojím priam 
za čerstvá a za horúca obe písaly. Blažený 
to bol deň! Tak si žily v úprimnej priatel- 
skq láske a sústrasti EUa s Kamillou osla- 



é. 6. 187d.] 



Orol^ ČMopk pre sábftru a poučenie. 



146 



d2i4úc si spoločne horbosC osamelélio života. 
Z bojiáCa doehodily ro2ličné zprávy a zvláite 
y novinách doéítaly sa príatelky takých, len 
od miláckov svoj (ch nemohly vyčkat žiad- 
neho listu, žiadneho hesla. Už bolo i po ne- 
ôfastoej bitke pri Solferíne. Priatelky ustrá- 
chané ešte ničoho sa nedozvedely o lóse mi- 
lých svojich. Konečne zavítal jeden list adre- 
sovaný na Kamillu. — ätastie, že ho tak ob- 
držala, že Ella o ňom nič nevedela. Jeho 
obsah bol smutný, bol hrozný. Ellu očakával 
nový, iste porážajúci smútok. Jej milovaný 
Eugen, to jediné verné srdce na celom šírom 
svete, ktorému mohla ddverovat — padol pri 
Solferíne. V liste Adolfovom nachádzala sa 
aj karotka, na ktorej krvou napísané stálo 
„s Bohom Ella P Trasúcou sa rukou bol 
tieto slová napísal umierajúca stotník Eugen 
Turský jej manžel, prosiac svojho príatela 
Adolía, aby to v liste poslal úbohej vdove 
jeho, jestli ho prežije List obsahoval opis 
posledních okamyhov drahého manžela a pria- 
tela, opis ranenia jeho nepriatelskou gulou. 
Jako už teraz oznámit Elle túto strašnú, 
zničiýúeu zvest? Kamilla cítila fažkost tejto 
úlohy, cítila tým viac, bo spolusúcitila s dra- 
hou nesfastnou družkou svojou. Najprv jej 
zvestovala, že je manžel jej ranený a leží 
v nemocnici. Ai potom keď boly mená pad- 
lých v novinách uverejnené, naplnila Ella 
svoju smutnú úlohu a sdelila družke súcitne 
neblahú novinu. 

xvni. 

Maličká karotka s krvavým nápisom ^s Bo- 
hom Ella ľ' — to bolo celé dedictvo £lly,to 
bola jediná pamiatka po jej vrelomilovanom 
manželovi, Eugenovi. Blažený, koho pri smrti 
milené ruky opatnqú, milujúce srdcia otá- 
čajú, konm k spánku smrti útle ruky lásky- 
plne oči zatlačia, na čí hrob také ruky kvetný 
sadia a nad jefaož hrobom príbuzoŇ6 duše 
vrúcne sa modlievajú. Lež blažený i ten, kto 
sa ač (ažko a bolestne s miláčkami svojimi 
Y smrti rozlúčif, na jích hrob dochodiC a 
miesto odpočinku jejích ošetrovať môže. Ella 
tak štastnou nebola. Kto vie, kde jej milý 
muž v cudzej zemi spočíva? Ach, jeho skorý 
hrob v cudz€sj, dialnej zemi — a ona ani po 



smrti v blízkosti jeho nebude, v blízkosti 
toho, od nehož nebola by sa nikdy, ale nikdy 
ani na piaď oddtalit chcela. — Jakú úlavu 
by teraz bola Ella aspoň v tom mala, keby 
na hrob jeho bola dochodit mohla! — Jaká 
to čarovná, truchlovážna, ale nebeská poesia, 
poesia cmiterovl Velká to otázka: či pohro- 
bovaC do zeme, či pálit mŕtvoly? Mŕtvemu 
to všetko jedno. I prach i popol sme. Či sa 
obrátime v prach a popol hneď a či len 
dlhým processom porušenia v hrobe, tie/. 
jedno; ale neberte mi, neberte srdciam mir 
lujúcim osamelým, smutným, neberte jiw 
poesitt hrobov. Kvietky čo vyrástly na po- 
svätnom mieste hrobov, v krorých driemu 
naši milí — nedám ja za všetky nádherne 
pestované a bohato rozkvitlé kvety sklenní^ 
kov. Ani Adolf Kamillin neobišiel v tom vá- 
lečnom ťažení talianskom na sucho. I on po- 
ranený stenal v nemocnici a len, len že život 
na vlase mu ostal. Kam sa ale mala podieC 
utrápená Ella? Na tom šírom svete nemala 
nikoho! Čo nemala? A brat? Tak tvrdila 
Kamilla lúbenej Elle svojej, že jej najhlav- 
nejšou povinnosťou teraz je vyhladať brata. 
Ved kameň urážky je odstránený. Ten, pre 
ktorého ju zavrhnul otec, brat, než^e. Ona 
nemôže predpokladať o bohatom bratovi, žeby 
ten odsotil od seba a neprivinul k bratskému 
srdcu milému a k tomu sebe samej a trpkému 
nešťastiu zanechanú vlastnú sestru svoju. Ella 
zdráhala sa uchádzať k tvrdoerdcému bratovi 
o milosť. Kamilla ale bola viac Elle svojej 
nežli príatelka dla mena a preto ju to ani 
nigmieň nenýlilo, aby Aurelovi nepísala list 
plný sestrinskej lásky, v ktorom ho o pomoc 
prosila, celý biednožialny stav svoj mu vy- 
žalujúc. Prosila o rychlú odpoveď. A odpoveď 
ač i nie tak nahlo od Aurela prišla, a od- 
poveď jeho na láskyplný sestrinský listovný 
ohlas znela: 

„Ella! 
Posledne slová otca nášho zi^ly: „Kliatba 
na teba, ty ničomnica! Ja sa ta odriekam, ja 
ta vydedím!^ — Kliatba otcova na tebe, ja 

s tebou nič nemám. 

Aurel." 

Kamilla bola zničená. Ella je tedy v skutku 
nešťastné stvorme. — 



146 



Gro), časopis pre zábatu a poučenie. 



[Č. 6. 1876. 



-y - *-^ v-*^ 



V Pešti, v kečkemétskej ulici bývala dô* 
stoJDÍcka vdova skromnú vedúc domácnost 
a nikdy sa na ulici ináč neukiažac, mimo 
v čiernych šalách. Mala svoja chyžnú, ktorá 
posluhovala panej svojej vo všetkom. Mladá, 
krásna vdova nejednemu už bola padla do 
oka, nejedon chcel sa jej sblížif, ale prístup 
ktt nej nebol možný. Ona nikdy nikde ne- 
chodila, známostí žiadnej neurobila si, ani si 
jej nežiadala. Jej prechádzky boly obyčajne 
za v čas rána, ináče sa málo kedy, mimo 
v čas kupovania niečoho vo sklepoch, na ulici 
ukiazala ; ostatný čas zostávala zavretá v svo- 
jom byte pri čítaní, ručných prácach a inom 
sebeprimeranom zamestknaní. Pri tom všet- 
kom zbadali ju bystré oči niektorých ga- 
lanov. Ale pre nedostopnosf k nej nazvali 
ju — nedostupnou krásou. Samo sebou sa 
rozumie, že tvorivá obrazotvomosf vefko- 
mestkých galanov celým tajomným nymbu- 
som otočila túto nepochopitelnú krásku. Žeby 
dôstojnícka vdova z Viedne, z tej fidelnej 
Viedne, bola tak celkom pre spoločnosť ztra- 
tená, že by sťa mníška v celie svojej uza* 
vretá žit mohla, to jim nebolo k pochopeniu, 
to jim nešlo do hlavy. Jedni ju držali za zlú 
stvoru, ktorú snáď dáky zločin oddeluje od 
ladskej spoločnosti ; iní zase podstrkovali jej 
neúprímnost, že tajne lúbi a farizejsky klame 
spoločoost. — Ctení čitatelia iste už všetci 
uhádli, že táto prepodivná vdova nebol nik 
iný, nežli tak fažko zkušovaná Ella. 



Kamilla, keď jej manžel vyšiel z nemoc- 
nice, navrátila sa s ním ku svojím rodičom 
do Pešti. Adolf nebol k službe vojanskej 
viacej súci, lebo mu ruku amputovali. Čo 
mala si Ella sama počat vo Viedni? Všetko 
jedno jej bolo, zo skromnej penzie či tu, či 
tam ži€ a nad Kamillu nemala úprinmejšej 
priateľky nikde na svete. — Odhodlala sa 
tedy k tomu, že pôjde s non i tak urobila. 
Ale čoby sa EUe kedy bolo vydarilo? Ani 
rok neprežila si v tichej utiahnutosti s Ka- 
millou svojou v Pešti — už i tú ztratila. 
Kamilla zomrela po pättýdĎovej nemoci na 
hlavničku. Adolf odišiel do svojho rodiska. 
Zostala opäC sama, osamelá. Kedy tedy ro- 
dičov Kamílliných navštevovala, to bola celá 
jej známosť. V tejto otupnej samote keby 
aspoň svoje milé, ztratené dieťa bola mohla 
mať pri sebe, — ale i to'zkapalo na veky. 

Kečkemétska ulica vo vniutornom meste 
od aradskej novej ulice v Terezove — nenie 
tak vzdialená, — a predca sa ludia v nich 
bývajúci nesídu. Nesišla sa Ella s Marinkou 
utešenou — nesišla s dcérou svojou. Tam 
v pivničnom byte sužuje sa nemocná Katka 
Dubský, oj keby vedela, že matka Marienky 
malej tu na blízku? Tri duše by boly za- 
chránené, keby sa boly sišly v pravý čas. 
Úbohá Ella, že v nepravý čas sišla sa so 
svojím dieťaťom, ktoré nepoznala. 

(Pokračovanie na6ledi\je.) 



-/->j.^^(v3Jt.^^ 



Zo Slovenska do Itálie. 

Cestopisné obrazy od LasJcomersJcého. 
(Pokračovanie.) 



Prvé mesto talianske, kde sme sa, či 
vlastne kde nás pristavili, je Udine. Z toho 
som ale nevidel nič len väzu, nebolo ani 
kedy sa po hom obzerať, lebo v čakalni 
museli sme čakať, kým nám financi batožinu 
prezerali. Čo hladali, čo nie, neznám, ä 
snáď Orsiniho bomby? Dosť na tom, keď si 
financ o moje nohavice a kabát prsty po- 
utieral, nemrdol ani fúzom a prepustil nás 
suchých. Nebolo času na mesto pozerať. 
V Kolosni videl som i prvých čatníkov (žan- 



dárov). Fraky od spodku hore vysoko vy- 
rezané, tak že spodnú časť náprsníku videť, 
nohavice a všetko tmavej modrej barvy čer- 
veno pošité. Pantalíre biele krížom cez prsia. 
Na hlave pyroh , so širokou plochou k tvári 
obrátenou, s vysokým národňo-trojbarevným 
šúlkom. S fúzmi a končitou bradou podobali 
sa vojakom z dreva vyrezaným. 

Rychlovlakom len ako v letku prebehli 
sme velký polkružný priestor, a baviac sa 
na staniciach sem tam na okamih, menšie 



č. e. 1878.] 



Orol, caaopia pre sáliaTu & poučenie. 



147 



práve len prebehnúc, prešli sme: Campo- 
formio, Codroipo, Pordenone, Fontána, Sa- 
cile, Conegliano, Spresiano, Treviso, Mestre. 
V Mestre delí sa železnica do Pádový- Verony 
a na východ do Benátok. Okolo Mestre ba- 
dat už močaristú pôdu^ a všetky príznaky 
pokaz uj ú k tomu, že sa zase chýlime k moru. 
Pri Mestre pozorovať a pri Malghere silné 
tvŕdze, z r. 1848 — 49 z obliehania Benátok 
pošle; jedny sú kanálmi obtočené, nízke« 
pevné, ale nanajvýš nezdravé, tie druhé sú 
v lagúnach vystavené. 

Most z pevniny cez more do Benátok je 
ak nie najväčší aspoň jeden z najväčších vo 
svete. Sláva táto vytrvalosti a umu ľudského 
je 2\4 míle dlhá na 222 klenbách, a na 180 
menších a 36 väčších stĺpoch v mori stojí; 
pod mostom behajú lode. Od r. 1841 za pat 
rokov stál hotový. Kolo neho a ďalej na 
pravo a lavo vidno malé v morí vystavené 
tvŕdze; vynímajú sa ako „Kugelhupfy" de- 
lami špikované. Beh vlaku cez most trvá 
asi pol hodiny. Benátky, ktoré sa oku cesto- 
vatela z daleka sta jež predstavujú, rastú 
vždy určitejáie z vody, a picháče predstavujú 
sa ako početné väze tohoto divotvorného, na 
vode a vo vode zakoreneného mesta. Krásne, 
velké, ohromné sú kontinentálne mestá, ale 
Benátky sú svojou polohou zvláštne unicum. 

O jednej hodine a 9 minút zastali sme 
v nádraží. Strakatý lud valil sa vrátmi. 
„Hotel Grand Itália!"^ zavolal som a našu 
batožinu bral sluha tohože hostinca. Z ná- 
dražia dolu schodmi zbehnúc sadli sme do — 
činka fgondola). A dvaja plavci (gondolieri) 
veslovali nás velkému S podobným priepla- 
vom medzi imposantnými, prosto z vody vy- 
rastenými palácmi, popod utešený, na jednej 
klenbe stojaci most ponte Rialto do hostinca 
„Grand Itália.^ Pred a za nami knísalo sa 
iriac člnkov toho a druhých všakových ho- 
stincov. Athmrsphaera bez prachu, ale* ry- 
bací zápach, pohodlné hučkanie, melancho- 
lické volanie gondolierov, plackanie vesiel, 
vôbec nový, cudzí zjav okolitých predmetov 
uvedie do zvláštneho položenia mysel citného 
človeka. Treba to videC, opísat sa to nedá. 
Preto i tolkí putujú sem na obdiv. 



A čo všetko sme mali ešte videCI Už 
tretíraz vše po desaťročí som Benátky na- 
vštívil, ale Boh zná, tak som tú vážnu ma- 
trónu obdivoval ako i prvýraz. Minulá dláva 
toho mesta, ako by sa smrtelník bál, že sa 
do mora zanorí, púta jeho smysle, vzbudzuje 
jeho pozornost. 

Poneváč v celých Benátkach vozov, a tedy 
ani záprahu niet, konajú službu člnky, a preto 
sme tie hvbadlá stretávali celou cestou hore 
dolu behajúc. Na rohu ulice, t. j. kanála, 
aby nebúšily jedon do druhého, zavolá gon- 
dolier ^ajé!^ a stojí, a druhý vykarujúc mu 
odpovie slovmi čili zvukmi melancholickými. 

Mimo Canal grande majú Benátky, ktoré 
stoja na koloch na milliony do spodku lagún 
vbitých a na 70—80 ostrovkoch, asi 400 
menších kanálov a 4ô0 mostov. Medzi mo- 
stami vyníma sa rozmerami most ponte Ri- 
alto, tak ako Canal grande medzi druhými 
kanálami. Opustiac Canal grande pri Rio di 
St. Lucca prez Rio Barcaroli, zastali sme pri 
kamenných schodoch, kde aás i s batožinou 
von vysypali. V predsieni hemžilo sa slúžob- 
níctvo hostinca ,^rand Itália,^ lebo v ňom 
sme boli; ked jeden bruchatý, hlavný hostin- 
ský z polhárkového fermanu číslo izby vy- 
čítal, pobrali nám veci a nás, schodmi hore, 
schodmi dolu, chodiac na lavo, pravo, rovno, 
krivo vodili nás, priam ako v podzemných 
väzeniach potti-dóžovho palácu; kedT sme do- 
šli na našu chyžku, počala sa nám už hlava 
krútiť. Uveríte, že tomu tak, keď vám po- 
viem, že pán Bauer, rodený ViedeĎčan — 
teraz grand Talian — prikúpil ku svojmu 
povestnému hotelu (Hotel Bauer) jedenást 
väčších menších domov. Bolo nám strach 
vynsC z izby, že 3 dni hapkat budeme po 
chodbách, kým sa dostaneme do dákeho — 
kanálu. Sám jedon bez nitky by sa nebol 
pustil, ináčej by sa bol naplakal po ambitoch 
za týdríi. V skutku nám povedala obsluha, 
ktorá klúče asi ôO--äO izieb na príslušnom 
pitvorku strážila, že jedon pán, obývajúci 
susednú izbu za osem dní, nikdy bez pomoci 
na ulicu potraíif nevedel. Výhlad našej ináčej 
čistotnej chyže bol na starý susedný múr, 
čo tak blízo pri oknách našich stál, že ak by 
bol hlavu strmo von oknom vystrčil, by su- 



1^ 



Orol, čMopíB pre xibavu a poučenie. 



[C. 6. 18T8. 



sedovi bol čelom stenu prebil. No ale šak 
našou úlohou nebolo v izbe vysedúvat. 

Chytro sme sa tedy pristrojili a dali sme 
sa vyviesť von. „Grand Itália" má asi pätsto 
bytov. Má bibliotheku, konversačný salon, 
billiard atď. Jedálei skvelá bola nádherne 
pokrytá, boli by sme si i my sadli ku obec- 
nému (table ďhôte) obedo, ale ten mal byt 
len o šiestej večer, a my lační pobrali sme 
sa tedy do druhej otvorenej jedálne, kde sa 
veseláie, ač menej aristokratický a bez za- 
viazanosti obeduje. Obeduje sa vo troje: 
v priestore cele otvorenom, polootvorenom, 
a v izbe. Mnoho tu hostf, niqviac cudzích, 
a medzi týmito umelcov, maliarov a rezbárov, 
jichž už nápadný zovňajšok, nž rozhovor ako 
takých dokazige. 

Po obede šli sme na nevyrovnane pekné 
a zajímavé námestie Sto Marco. 

Námestie to nenie dla našich obecnýdi 
pochopov, lebo tam nevidet ani kofta, ani 
voza, ani žiadneho zvera mimo človeka, psa 
a nesčíselných holubov. Dlhý je 175 m., ši- 
roký 56 --88 m. Vykladaný je trachytom a 
mramorom, čo v istej diaľke, ku pr. ked to 
človek ráno, ked málo ludu sa prechodí, ob- 
zerá, dobre sa vyníma a podobá sa obrov- 
skému čaláou. Toto námestie, podlhovastý 
štvorhran, limovaný je z troch strfji palácmi 
procurazie vecchie. Tieto mnohé paláce, bý- 
vania nekdajších prednejších aristokratov re- 
publikánskych, su vlastne jedným palácom, 
lebo celé tri rady nerozoznávajú sa vonku 
ničím jedon od drnhého a stoja spojené bez 
pretrhnutia. Pochodia zväčša z 15. storočia. 
Spodkom okolo tiahnú sa arkády, ktoré pár 
stupkámi vyššie sú od námestia rovnakými 
stlpami nesené. Pod arkádami sú elegantné 
sklepy, zväčša zlatníci a kaviarne. Štvrtá 
časf piazzi končí sa chrámom Sv. Marka a 
piazzetta zadným krýdlom palazzo ducale. 
Z lava je 5)roÍogio, priechod na Mercerie. 
Piazzettou beží čast ohromného prelomeného 
palácovho límca ku prístavu Canal grande, 
a v tom oddicle je Zeccha, t. j. peňažnica 
(minca). Pred čelustou Chiesa St. Marco 
stoja vysoké cedrové žrdky, kde vialy re- 
publikánske vlajky. Na piazza St. Marco 
ešte stojí štýruhlastá vysoká v&ža, pod Aou 



a o nn opretá malá mramorová logetta. O tejto 
zmienime sa pozdcjšie. 

Ked tvárou proti chrámu Sv. Marka obrá- 
tený kráčaš a pri väži Gampanilla pod rov* 
ným uhlom na pravo sa zvrtneš, máš pred 
sebou piazzettu, vlastne pokračovanie piazzi 
St Marco pravo v bok ku brehu Canal grande. 
Ked tu medzi Zecchou z pravá a palazzo du- 
cale k moru sa poberáš, prijdúc k brehu, 
k širokým k prístavu vedúcim schodom, Cahá 
sa pred čelom svetoznámeho palazzo ducale 
na východ dlhý breh riva schiavoni (slavian- 
sky), ty ale stojíš medzi dvoma stlpami. Na 
lavom stĺpe vysoko hore stojí lev Sv. Marka 
(herb benátskej svobodnej obce), na druhoni 
stĺpe oproti stojí Sv. Theodor. 

Tieto nápadné stĺpy sú z mramoru; do- 
iiiesol jich Duca (knieža) Domenico Michieli, 
vracajúc sa zo sv. zeme, ako vífaznú korísf 
z ostrova Naxos r. 1127. 

Určené boly do chrámu Sv. Bfarka, ale 
s tým Benátčania tak boli zaneprázdnení, že 
na stĺpy — pozabudli! a tie zapomenuté 
oataly na piazzette 50 rokov v odpocvokoi. 
Ked si už dobre vydýchly, pribral sa a po- 
stavil jich hore koncom, ačpráve to v nedo- 
statku tehdajšej mechaniky dost tvrdo išlo, 
stavitel Nicolo il Barattierí. Capifóle jim 
preto postavil, aby nemokly. Za vystavenia 
stlpov pán Nicolo nežiadal peniaze, ale inšiu 
odmenu. Vtedy boly v Benátkach tak ako 
teraz u nás hazardné hry zakázané, on tedy 
vypýtal si od dóžu povolenie medzi tými 
stlpy pre seba a potomkov vystaviť herAu. 
Bolo to síce proti vôli kniežatá, ale dané 
slovo zadržať chcejúc povolil, a šantalkovalo 
sa tam za štyristo rokov pre majiteľa a jeho 
potomkov s očakávaným dobrým výsledkom. 

Pozdejšie, ale v rozličných dobách, vy- 
stavili na červený stĺp sochu Sv. Thcodora, 
na sivý leva Sv. Marka so sv. evangeliumora 
v dlabách. Pod kniežafom Andreom Gritti 
boli zločinci medzi týmito stlpami odpravo- 
vaní, čím, poneváč miesto to stalo sa nečest- 
ným, od])údili sa aristokratickí hráči úplne 
z tolioto miesta. 

Dla povesti dávala republika, v nedo- 
statku zločincov, mŕtvoly neznámych ludí ku 
prestrašeniu Tudu na tom mieste zavesiť zna- 



' č. e. 1878 J 



Orol, časopig pre zAbavn a poučenie. 



149 



r\ '^.^^.^s >- , 



■^ .y" '* ^ r- ^ ' .^^. ^ x^ y^ y^ '^ ■-*, 



kom toho, že pravomocnosf prísno bdie. Čo 
ale OTŠem potrebuje potvrdenia. 

Popri Torre delí orologio išli sme do 
Mercerii. Je to vlastne trhoviáte s tesnými 
uličkami, kde vo sklepoch i vo dne, nech je 
kus zamračená obloha, svetlá horet musejú. 
Domy vysoké z oboch strán, ulice tesné sú 
velmi preplnené prechádzajúcim sa obecen- 
stvom. Spodky domov preplnené sú sklepmi, 
kde človek hoc i nič nekúpi, zabaví sa a 
naide všeličoho dost. Eed dačo kúpiC ideš, 
zvlášte cudzí Človek, musíš sa mat na po- 
zore, lebo solídnosf predavačov je nie ne- 
pochybná, a keď príde na jednanie, uspokojíš 
ho i len tretinou opovedanej ceny. 

Čas použili sme dobre, a putovali sme 
bez prestávky, obzerajúc všetko čo sa ob- 
zeral dalo. bez ustáleného na tento deň pro- 
grammu. Vydýchnutie záležalo v tom, ked 
sme smädní velkú žízeň lacným sladoladom 
alebo limonádou — oboje velmi lacné — 
hasili. Vodu, tak aká je, pit nemožno, tú 
lebo z pevniny dovážajú; alebo v cisternách 
lapenú fiUrigú, ale je teplá; mäkká. Pije sa 
s kus ľadom, ktorý ti sklepník do pohára 
vloží. 

Najkrajší požitok je ale večer. Tisíce 
svetiel v nádherných sklepoch pod arkádami 
odráža a množí sa v blištiacich nepočetných 
pokladoch zlatníckych, k tomu plynové veliké 
lampy na arkádových pilieroch. To spolu 
tvorilo báječné svetlo. Nebo bolo jasné, tiché, 
a mesiac ligotal sa, ako by ho bol kriedou 
lebo škripom vyleštil. Benátsky pekný svet, 
ktorý vo dne doma čuší, večer elegantne pri- 
Btrojený valí sa pod arkády a na námestie. 
Všetko plno, všetko sa hýbe. Pred kaviarňami 
von až takmer do prostred námestia vyložené 
sú stolíky a stolce, kde sa ľud hostí; na 
prostred námestia hrá vojenská hudba. Če- 
lus( velebného, prísno-krásneho chrámu Sv. 
Marka útlo osvietená, hľadí na meniace sa, 
prichodiace a odchodiace od stá rokov ná- 
rody; pred piazzettou člapk^gúce vlny Canala 
grande mesiacom postriebrené driapu sa hore 
schodmi, nž zase utekajú nazad. To je ten 
obraz: „Jedon večer v Benátkach" — a ta- 
kých večerov chvála Bohu zažili sme viac. 



Ked sa hráva v divadlách — v horúcich 
dobách roku nehrávajú — idú večer o 9. 
Benátčania do divadla a okolo polnoci domov. 

Večernou dobou odbýva sa verejný život 
Benátčanov a to na námestí Sv. Marka ozaj 
skvelým spôsobom. A kto takéto večierky 
zažil, ten na ne istotne nikdy nezabudne. 

Keď sme napásli uši, oči, — len nos nie, 
lebo lagúny smrdia, — ked sme občerstvili 
žalúdok, uspokojili ducha, vrátili sme sa po 
odchode hudby i my na odpočinok. Za nami 
ešte dost tam ostalo obecenstva. Šak sa to 
tam dobre vysedúva, ked morský vetrík chladí; 
sedelo by sa tam trebárs do rána, čo ovšem 
mnohí básnik, maliar a zaľúbenec istotne 
i urobí. Mnohí páni, menovite cudzinci, líhajú 
večer do gondiel (člnkov) a gondolieri šú- 
chajú jich celú noc po kanáloch medzi staro- 
žitnými tajuplnými palácmi. Ráno ked začne 
svitat, poberajú sa domov. Ráno pred vý- 
chodom slnca býva najchladnejšie, vtedy 
omdleté telo obživne a sa zotavige. 

Prijdúc na hospodu bolo nám ako v pe- 
kárskej peci. Cez deň boly síce obločnice, 
ako to v Talianskej obyčajne v' lete býva, 
zatvorené, a na noc otvorené, ale čože ked 
steny boly horúce. Na širokej dlhej pohodlMJ 
talianskej posteli človek takmer nezakrytý 
rozvalený ležíš a pot cvridl ti vodokkokmi 
z rosmoknutej kože. Ba čo viac, následkom 
potenia sa dostali sme po celom tele, mg viac 
ale po prsoch, červený svrblavý výsyp, tak 
zvaný Calori. Je on neprQemný síce, ale po- 
vedajú že slúži ku zdraviu, a to možno, lebo 
pozdejšie, keď sme prešli medzi Tauriských 
velikánov, kde temperatura značne nižšia a 
kde sa Calori ztratil, cítili sme sa velmi 
dobre a boli sme zdraví. — 

Druhý deň ráno stali sme okolo šiestej. 
Voda na umývanie bola nám teplá, akoby ju 
bol hrial. Ďli sme na námestie raňigkovat, 
kde bolo príjemne chladno. Ešte v hostinci 
najali sme si vodiča nienom Olivier Ferrari. 
Zjednali sme s ním denne — za tri osoby — 
18 frankov, čo je nie veľa, keď pomyslíme, 
že on všetky diškrecie a gondoly platí, čo 
je veľmi pohodlné, lebo sa Človek o to ďalej 
starat nemusí. 

22 



150 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



\ r'y.^ -.^ x^ fc^ ^_^ *_^*«r \^ \,r\^ s 



' ^- r-K^ w-^/" 



Pri raňajkách obklopilo nás hájno sivých 
holubov, všetko jednobarevnýcb. Tieto hokbi 
bývajú na útraty republiky v jednom uhle 
na prvom poschodí v obloku o 2. popoludní 
kŕmené. Sú to podobné husiam rimského 
kapitolu a kremnickým — voľakedy — pávom. 
V Ríme husy už pojedli, a v Kremnici miesto 
pávov do módy prišly krivonosy, len Benátky 
zachovalý svoju dávnu obyčaj. 

Táto čudná obyčaj má dla povesti svoj 
základ v tom historickom deji, že keď ad- 
mirál Dandolo v 13. století obliehal Gandiu, 
bol z ostrova o nepriateľových úmysloch upo- 
vedomený listom, ktorý list mu holub do- 
niesol. Na to Gandia padla, a túto zvesť 
poslal zase Dandolo Benátčanom skrz holuba 
listonoša. Títo, teraz ovšem už zo služby 
vypadnutí poštárikovia ničomne vysedúvajú 
v dlhých radoch na kamenorezbách velebného 
chrámu Sv. Marka, alebo sa točia medzi po- 
cestnými na Markusovom námestí. 

No ale dosf o holuboch. Po raňajkách 
vstúpili sme z piazzetty do člnku. Gondole 
(člnky) dla starej obyčaje sú čierne rovnaké, 
prostriedok, kde pasažéri sedia, je čiernou 
látkou v podobe pol suda pokrytý. Sedliská 
sú nízke, ale sa dobre v nich sedí a v chládku, 
gondolieri jedon z predku, druhý zo zadku 
veslujú a kormidlujú. Za časov staršej re- 
publiky začala sa v držaní gondol veľká nád- 
hera vyvinovaf, vláda tedy ustanovila čiernu 
jednoduchú ozdobu pre všetky vrstvy. Teraz 
už odstupujú — pod talianskou vládou — 
i od formy i od barvy a gondolieri, predtým 
bosí, v nohaviciach až po kolená krátkych. 
okolo pása červeným závojom opásaných, 
▼ košeli na prsoch otvorenej a s červenou 
lebo čiernou čiapkou na hlave — už začínajú 
opúátaf starý malebný kroj a odievajú sa 
krojom obyčajných brodárov. 

Sedeli sme tedy v takej ešte pôvodnej 
lodke, vyzerajúc bočnými oblokami na pred- 
mety všetko to nanajvýš interessantné. 

Viezli sme sa popri anglickej veľkej lodi 
bielo-červenej, ktorá prišla z východnej Indie 
a mala ta zase odplavif. Výsluha jej bola 
napospol z černochov záležajúca. Čierne tváre 
a bielo-červeno-modré živé barvy odevu sa 
nápadne odrážaly, lodní kuchár bol celý v bie- 



lom rúchu a vyzeral z istej diaľky ako sjtraka* 
Mužstvo brhlilo, mastilo a leštilo loď; mastili 
kolesá do cesty. 

Ledvy sme tú zpustili z očí, stretli sme 
bagger-loď, poberajúcu sa s nákladom von 
do šíreho mora. Baggrová lod vyberá strojom 
ružencu podobným mol z kanálov, tu mol 
kydá do bočných barok, a keď sú plné, vezme 
jich pod pazuchy a ide von do mora, tam 
výkale bárky vypustia von, a poď zase na- 
zad do roboty. Tieto výkale slúžily by nám 
do poľa dobre, ale tam ho niet, nuž to púštajú 
do hlbín tajného mora. 

Parníky, loďky, člnky behaly kolo nás 
krížom krážom. 

Preplaviac Ganal grande stavili sme sa 
pri voľnom, širokom, pekne dláždenom ná- 
mestí, a pred nami stojí na schodoch po- 
výšený jedon z najkrajších chrámov Chiesa 
Maria delia salute. Hrdo vznášajú sa jeho 
sudom podobné dutiny. — Tento chrám vy- 
stavený je na 1,200.000 do mora vbitjch 
drevených pilieroch. 

Chrám je veľmi bohatý. Je stavaný n Yl. 
storočí, kupole a kolossálne schody sú íjd- 
posantné. Prednia časf vniutra je osemhranná 
a spočíva kupola nad ňou na stĺpoch 48' 
vysokých. Dutina je 50' vysoká a 72' široká 
Okolo korrídoru stojí šest bohatých kaplnok 
a hlavný oltár ozdobuje utešený karrarský 
mramor. Obrazov a rezbárskych umeleckých 
diel tu mnoho. V tomto ohľade vôbec vyniká 
každý zo 30 farských kostolov benátskych a 
tvorí pre seba veľké umelecké museum. Mimo 
tých sú ešte 64 menšie kostolíky, ktoré dla 
svojho priestoru ukrývajú v sebe značné kle- 
noty a umelecké poklady. 

Chrám Maria delta salute, o ktorom te- 
raz píšeme, má obrazy evangelistov a cirkev- 
ných učencov maľované 70-ročným Tizianom. 
Maliarovu starobu ale veru na malbe ne- 
poznať, je bystrá, rukou bezpečnou vyvedená. 
Chór kostolný stojí na samokamoch (mono- 
lithoch), pochádzajúcich z Poly z pohanského 
chrámu. 

Už to pravda — nie len čo sami veľko- 
lepého tvorili Benátčania^ ale aj čo slávneho 
bolo, dovliekli zo všech strán sveta plody 



č. 6. 1878.] 



Orol, časopig pre zábavu a poučenie. 



151 



.^-M^- --^ 



druhých národov na okrášlenie svojich mona- 
mentálnych budovfsk. 

Čo kostol, umom súdiac, najväčšmej zdobí, 
sú tri Tizianove obrazy : Ábelova smrť, Abra- 
hámova obeC a Dávid keď Goliatha zrazil. 

Celý kostol vystavila republika následkom 
čineného slubu po hrozitánskom moru, ktorý 
r. 1630 44.000 Benátčanov podrazil. 

Mimo jiných vecí vidno tu na stene za- 
vesené klúče mesta Pádový, skrz knieža Ca- 
raresa zaujatého. Ešte tu vela diel od Luca 
Giordano, Gius. d. Salviati, Tintoretta atď. 
bez- konca a kraja. Poneváč my ale koniec 
urobit musíme, nuž sbežným okom prebehnúc 
veľa pekných predmetov, vstúpime ešte do 
sakristie. Tam nám vytiahli fažké parapetty, 
oltárny spodný obklad v kasňach uložený a 
len v čas sviatkov na oltár pripravený. Sú 
to (ažké zlaté císelirované plytne, s drahými 
kameňami a perlami, ač nebars vkusne, vy- 
kladané. 

Tento ťažký kapitál pod invasiou Napo- 
leona I. zahrabal! do zeme, a tak dlho tam 
uschovaný ležal, kým jeho panstvo strosko- 
tané nebolo. Ináčej by iste z neho a to hodný 
počeť zecchinov bol dal natlačiť. Videť tu 
i náhrobník Sansovinov s poprsím jeho, od 
jeho učenca Vittoria hotovený. 

Pri kostole stojí priestranný seminár a za 
kostolom záhrada. Svobodný priestor pred 
čelustím toho pekného chrámu velmi dobre 
slúži, aby jeho pekné kupole obdivovať mohol. 

Vstúpili sme zase do člnku a plavili cez 
Canal grande hlbšie do mesta do chrámu 
Maria gloriosa ai frari. 

Toto je pohrabište výtečných, slávnych 
rodín, a doslovne posiate je krásnymi ná- 
hrobníky. Kostol stavaný bol od r. 1250 za 
88 rokov. 

V krátkosti pripomíname: náhrobník Ti- 
zianov, t 1576 na mor. Jeho socha stojí pri 
geniusovi „ — íl gran Tiziano Vecellio imi- 
tátor de' Zeusi e degli Apelli.*' Je z karrar- 
ského mramoru pod prof. Zandomeneghi na 
rozkaz cisára Ferdinanda I. oproti pomníku 
Canova vyhotovený. V susedstve toho jeho 
krásne obrazy, medzi mnohými jinými i jeho 
obraz: prvý a poslední. — Ďalej pomník 
Almerico de Ešte z Modény, generála repu- 



bliky, t 1660. Potom na tretom oltári Sv. 
Hieronymus (Dalmatinčan), celá socha od 
Alessandro Vittoria; povedajú, že ťahy a 
postava sv. Hieronyma predstavujú 98-ročného 
Tiziana. 

Pomník Jacopo Marcella, f 1484, od Bart 
Vivarini. 

Ďalej Jacopo Barbariga, 1 1511, popelnica. 
Pomníky Marco Žena, f 1641, Giuseppé Bot- 
tari, t 1708. Bcnedetto Bragnola, f 1505. 
Popelnica s telom sv. Paciíica, f 1437. 

Republikánskeho vojvody Paclo Savelli, 
t 1405, socha na koni. 

Vráta sakristie krášli pomník na Korfu 
r. 1503 zomretého generála Benedetto Pesaro. 
Sakristia sama je nadmier interessantná. 
Sacrarium je velmi skvostné s reliquiami. 
Rezba mramoru je od Fr. Penso Cabianca. 
Obraz oltárny Panna Maria so štyrmi svä- 
tými je od r. 1488. Na pravo sú krásne 
drevené ľudský život predstavujúce hodiny. 
Pravo proti dverom je pomník, vlastne ná- 
hrobník nešťastného dóžu Francesca Foscari 
(t 1457). Oproti nemu je pomník dóžu Niccola 
Trón (t 1473), divné, pekné obidve práce. 
Vyšše podstaty je pomník na štyry rady po- 
delený, s 19 velkými sochami. 

Obraz hlavného oltáru pochodí od Sal- 
viatiho 1516, predstavujúc Vstúpenie, a je 
mramorom bohaté zdobený. Ďalej pomník 
generála Melchiora Trevisano (f 1500). 

V prostred chrámu pozoruhodný je chór 
so 124 sediskami krásnej rezbárskej roboty, 
r. 1468 hotovený, mramorová obruba kolo 
neho, takže pekná, figurálna, pristavená bola 
r. 1475. — Ešte tamto velký mramorový po- 
mník zo XVII. storočia Girolamo Veniera. 

Bočná kaplnka di San Pietro má gothický, 
sochami a rezboo bohaté zdobený oltár; po- 
chodí z počiatku XV. storočia. Popelnica 
medzi oboma oblokmi chová pozostatky bi- 
skupa z Vicenzi, Pietro Miani-a (f 1464). 

Na krsteínici sv. Ján krstiteľ je dielo 
Sansovino-a vo svojom 75. roku, a veru sa 
mu excellentne vydarilo. Museli byť i Tizian 
i Sansovino hustí chlapi, keď v tak vysokom 
veku v stave boli ešte tak epochálne diela 
tvoril. 

22* 



m 



Ofoly časopis pre zibayu a poučwar 



[Č. 6. 1I7S. 



Mausoleum biskupa a — generála v jednej 
osobe Jacopa Pesaro (f 1547). Predstavuje 
bo z mramoru, akoby sa mu snívalo. 

Zase oltár s Tizianovými obrazmi. 

Mausoleum dóžu Giovanni Pesaro, veliké, 
nievkusné. Povedá sa, že dlhé vlasy krátky 
rozum, no, omnis comparatio claudicat, ale 
Č03i tomu podobného a nie bezprávne sa 
môže o pomníkoch venecianských dóžov po- 
yedat, to síce, že čím slávnejšie knieža, tým 
skrovnejél má pomník, a čím menej slávny 
panovník bol Duca, tým kriklavej^í pomník 
Dobré sa len samo chváli, cnosf vraj čuší a 
hriech hrmot robí. Tu v cudzine prišly mi 
na um naše domáce pomery. 

Elegantný pomník je len Pietra Bemardiho 
(t 1538). Tento pomník už bol roku 1864 
v „Pešt-Budínskych Vedomostiach" v cesto- 
pise „Zo Slovenska do Carihradu" opísaný. 
Poneváč to už mnohí zapomneli a mnohí ne- 
čítali, chcem o ňom pár slov prehovorit. 
Velká čast ludí sa blázni až do smrti, da- 
ktorí ale ešte i po smrti sa bláznia, a takýto 
kompan bol i Pietro Bemardi, ktorý istotne 
mal viac peňazí ako rozumu, ako sa to veru 
často, prečasto stáva. Tento tu pochovaný 
blázon r. 1515 závetne poručil, aby jeho telo 
po smrti najvyberanejším octom poumývali, 
potom aby ho traja najvýtečnejší lekári mo- 
šusom v cene 40 dukátov zabalzamovali, začo 
každý z nich 3 nové dukáty dostat má. Na to 
majú mŕtvolu do olovenej truhly vložif, s aloé 
a voňavým korením obložil, túto olovenú 
trnhlu majú zase do napotom neotvorivej 
i^ressovej rakve ukryf, a toto všetko do 
mramorovej archy 600-dukátovej vopchat. Na 
čele pomníku majú jeho skuUcy v 8 hexa- 
metroch vypísať, a síce písmenami, aby jich 
každý bez okuliarov na 25 siah čítat mohol I 
Básnik dostal za každé dva verše 1 dukát. 
Ej bolo žeby to naším pánom rechtorom 
funebralesi Nad jeho archou Bôh otec a on 
sám v tak vefkej figúre, aby na 25 siah 
dialky už velký vyzeral. Poručil ďalej, aby 
slavné skutky čelade Bernardo 800 veršami 
ospevované boly. Sedem žalmov aby na 
spôsob Dávidových složili a tieže každú prvú 
nedelu mesiaca ráno 20 mnísi mali pred jeho 
rakvou i s druhými modlitbami spievat Jeho 



ostatná žiadost medzitým nebýva skrupolósae 
plnená. 

Ešte nám v hlave vírilo a už sme stúpali 
na jiné pamätné miesto: San Rocco. Je to 
chrám a pri ňom hneď stavanie Scuola S. 
Rocco. Stavanie započaté bolo r. 1490, po- 
zdejšie mnohé podstúpilo obnovy. Ako všade 
tak i tu nakopené sú umelecké diela rozlič* 
ných majstrov, i Tiziana, ale najviac pracoval 
tu Tintoretto a jeho učencL Povest totižto 
výprava, že Tintoretto vyhotovil podobiseň 
dóžovu, ten ale ju ako nepodarenú odmrštil. 
Nad tým rozhorčený Tintoretto primaloval 
podobizni oslovské uši a vystavil ju verej- 
nému ohliadaniu. A lud s jasotom a smiechom 
poznal svoje knieža. Ale Tintoretto utekaj! 
lebo bude zle. Ušiel do Asylum San Bocco, 
tam bol zachránený, nikto sa ho nesmel do* 
tknút, kým v kláštore sedel, a to že trvalo 
blízo sedem rokov. Boly by ho mole sjiedli 
bez práce, maloval tedy a vyučoval mládež 
v malbe a tak zaplnil kostol a CoU^um 
svetochýrňymi velikánskymi obrazmi. MožnOi 
že ho preto mnísi tak dlho u seba chránili, 
a možno že mu preto tak dlho Duca somár- 
ske uši odpustit nechcel, aby San Rocco 
okrašloval. Taká býva politika. 

Scuola čili CoUegium ku kostolu pribudo- 
vane bolo skupštinou braterstva sv. Rocbusa, 
z najmohutnejších rodín sostavené, ktoré sa 
pod časom moru sdružilo, aby opustených 
chorých opatrovalo a mŕtvych pochovávalo. 
Činy toho družstva videt najlepšie a to dra- 
sticky na obrazoch, ako zakuklenci, s dierami 
v kuklách na oči a ústa, chorých opatrujú a 
nočnou hodinou mŕtvych vláčia. Ovšem vzne- 
šená úloha a velké sebazaprenie. 

Povedám, že sa vyobrazenia zväčša na 
život SV. Rochusa a na účinky družstva vzta- 
hujú. A ako sám kostol je v tom pamfttný, 
tak prekvapujúca je tá Scuola. Fa<^da oproti 
kanálu je korinthická. Mramor tu upotrebený 
je krásny orientálny a grécky. Celé stavisko 
je pevné, skvostné a bohaté. V parterrovej 
sále mimo jiných padajú do oču: „zvestovanie 
Márie" a ,, vražda oevinniatok." Na oltári socha 
SV. Rochusa. Schody do poschodia od Scar* 
pagnina r. 1545 stavané sá utešené, nie 
strmé a široké, boky drahými obcazanú Tin- 



ô. •. lS7g.] 



Orol, časopis pre cibava a poučenie. 



m 



tQrettOTými limovaDé. Jedon obraz tu po- 
cti odí od Tiziana a níce ^zvestov. P. Márie." 

Vrchaia aieňa 122' dlhá, 42' široká a 3ľ 
vysoká, je ako povalou tak stenou napospol 
obrftzami vyložená. Zpodkom kolo steny sú 
drevené sedliaka pre družstvo, rezba to 
e)egai)t4iá. Dlážka pozostáva za štvorhran- 
ných T dlhých quadrov. Poblad celej sály 
je imposantný. Všetko dýcha usedlostou, i>o- 
vedomím a bohatstvom. Tn družstvo sv. Ro* 
chusa vydržiavalo zasadnutia, porady a sláv* 
ností ; ani veru primeranejiieho miesta k tomu 
mat nemohlo* Družstvo sa pominulo, ale tieto 
diela ešte dlho svetu jeho slávu hlásat budú. 
Ked sme my tam boli, stálo na prostred 
sieni podnebie z čsrvenäko báršonu, (ažkým 
zlatom šperkovanéi ktoré šesCnáaC tisíc du- 
kátov stáf malo. Šiesti chlapi ho nosia a 
majú čo niest Jednu žrdku som podvihol a 
presvedčil som sa, že tomu v skutku tak 
môže byt. Plafond je krajší nad palác dóžov. 

Na dverách do bibliothéky sú dva stĺpy 
z lastúrového mramoru; podivný, pekný ka- 
meii. Od tejto siene ide sa do bočnej menšej 
aály, kde sme videli prestol Vikt. Emanuela, 
keď v Benátkach sa baviac toto stavanie na* 
vštívil. 

V kaucellarii videl voskovú náličnicu knie- 
žatá Aloise Mocenigo, ktorý tiež bol con- 
fratrom tohoto družstva. 

Y Saia del Albergo je videt podobizeň 
Tintorettovú, ktorú r. 1572 on sám vyhotovil. 

A zase sme sa dali na gondolu a hundali 
sme monotónne a zadumaným spôsobom po 
lagúnach, hladeli sme po vysokých ale tichých, 
akoby zakliatych palácodi, hladeli sme oa 
vesla začierajúce, ako morskú trávu vše a 
všade po vrchu plávajúcu chlpía. Táto tráva, 
iariiie podobná, všade sa moéi a (ahá po 
kanáloch; ale nie len tá, ale všetky odpadky 
tohoto lô tisíc domového a 120 tisíc ludo- 
vého mesta. Odtok všetko to vynesie do 
šíreho mora, prítok je zas čistým ale zase sa 
nasbiera všakového neríadu, a tá hra trvá 
striedavé deň po dni. Pár ráx nemilo pre- 
trhli nám dumanie nezbední chlapci, ktorí 
neohliadnuc na na mimočlnkujúcich a na 
hustotu a jakosC vody, do kanálov skákali a 
nás obstrekúvali. — Ku ethnickým štúdiám 



patria i pobraby; i tie sme videli; mladého 
i starého pochovávali, oba chudobní a preto 
sprievod nečetný vebni jednoduchý. V pro- 
stred člnku rakev, gondolieri v červených 
ošumelých kepeĎoch, decko malo kvetiny na 
truhlicke. Nikto jich nevyprevádzal ; bohatých 
sprevádzajú člnky a hudba. Tu mč, len vesla 
melancholickým tempom čtupkaly. Vyvážajú 
jich von na východnú pätu isola Sto Pietro, 
kde toraz cinter migú v zemi, tak ako u nás, 
I^edtým zpúš(ali jich do mora. Von za me- 
stom v lagúnach trčal stĺp z vody, na stlpe 
kríž, a okolo kríža — voda, do zpodku v nôl 
uložili Benátčanov, ktorí i po smrti s morom 
lúčit sa nemohli. Bohatých ale pochovávali 
v kostoloch. 

Ój talasi, sivé talasi I veslovali sme ďalej, 
obdivuj úc vše nové výtvory ľudského umu, 
pýchy a nádhery. Krútili sme sa sem tam« 
šak sa máá kde krútit po 75 kanáloch, dlhých, 
krátkych, krivých, rovných, širších a už&ích. 
Caaal grande je do 18' hlboký, tie drahé 
7—8'. V lagúnach kolo mesta pod odtokom 
vody na mnohých miestach vystupujú blatlivé, 
povedal bych omáčkové, od šakových pla- 
zivcov hemžiace sa syhote. 

Z Canal grande cez Rio di Sto Felice 
prejdúc do Sacca delia Misericordia prišli 
sme na severný breh mosta čili do lagún, 
zkade hneď v susedstve prišli sme do chrámu : 

Chiesa Sta Maria Assunta de' Gesuití. 
Tento chrám počiatkom predošlého storočia 
stavaný, je elegantný, pekný, bohatý, ale na 
mňa urobil viac dojem novomodnej modliteb- 
nice než velebného chrámu. Na čelusti sú 
rezby drahne zastúpené. Vniutrí opodial stien 
sú stĺpy; jejich kapitole videl som predtým 
zastreté červeným báršonom, zlatými kickami 
šperkovaným ; teraz boly odhalené, čo predsa 
lepšie svedčalo. Opravdu prekvapujúce veci 
sú tu medzi mnohými jinými a z pamäti mo- 
jej tak lahko nevyklznú. A síce : na kazateľ* 
nici leží biela čipkami bohaté obšitá plachta 
nedbalé zahodená. Kňaz pri odchode musel 
ju zmĺknút, lebo len tolko že nespadla. A 
pred hlavným oltárom na schodoch zahodený 
je biely čalún, pretkaný zelenými javorovými 
listy. Natiahneš sa na kancel, pravda boja- 
zlivé, abys nestrhol plachtu, zkúmaš jemnost 



154 



Oroly časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



čipák, zohneš sa pred oltárom, abys namatal 
prstami mäkkosf utešeného čalúna — a chytíé 
chladný mramor, tam fajne prebíjaný, tu do 
bieleho mramoru nevyrovnane umele vložené 
serpentinové listy. A tie záhyby tak pri- 
rodzene sú hotovené, že sa cudzí dei^ po 
dni na týchto znamenitých napodobneniach 
klamú. Tabernaculum je z lazúru. — Je tam 
ešte socha generála Orazio Farnese (f 1666). 
Hrob dóžu Pasquale Gicogna (f 1595). K tomu 
obrazy od Palma, Tintoretta, Tiziana atď. 

Ztade prejdúc popri ospitale civile vstúpili 
sme do chrámu Chiesa St. Giovanni e Paolo. 
Pod Niccolom Pisano r. 1Ž40 započatý á r. 1430 
dokončený, krásny taliansky golhický sloh, 
vysoký a priestranný, na 10 stĺpoch spočíva- 
júci. Po chiesa Sto Marco najhlavnejší chrám, 
pohrabište dožóv. Medzi mnohými j inými pa- 
mätnosfami pripomeniem náhrobník vítazného 
dóžu Pietra Mocenigo (f 1476) s pätnástimi 
sochami, rákev „ex hostium manubiis^ (z ne- 
priateľskej koristi). Pomník maliara Melch. 
Lanza (f 1674). Hrob Mare. Antonio Bra- 
gadin (t 1571). Famagosta na ostrove Cyprus 
oproti Turkom dlho sa bránil, potom zajatému 
za to, že sa statne bránil, mu za živa koža 
zodraná, on na osla vystavený a po ulici na 
posmech vedený bol. Tento dej vysvetluje 
nám hrozný obraz. Pomník senátora Al. Ml- 
chele (t 1509). V kaplnke Sv. Hyacinthus, 
ako suchou nohou prekračuje potok, od L. 
Bassano. Náhrobník generála Niccolo Orsini 
(t 1600). 

V chóre pomníky dóžov : Michele Massini 
(t 1382) v goth. slohu. Leonardo Loredan 
(t 152 í), Andrea Verdamin (t 1478) od 
Aless. Leopardo, najkrajší v Benátkach, a 
goth. Marco Cerncr (f 1368). 

Mimo vchodu do ťužencovq kaplnky skú- 
penie mramorové od Ant Dantone predstavuje 
SV. Helena, podávajúcu gener. Vittore Capello 
veliteľskú palicu. Nad dvermi pomník dóžu 
Antonio Venier (f 1400). 

Capella del Rosaria bola kedysi pamätnou 
a cudzími drahne navštevovaná miestnost. Ja 
som bol tak štastný obidva predošlé razy tam 

(Pokračovaní 



videf menovite krásne basrelíefy od Bouazza 
a Torcello z mramoru r. 1600—1732 notovené, 
deje Spasitela a Matky božej predstavujúce. 
Videl som tam i svetochýmy obraz sv. Petra 
mučenníka v lese prepadnutého a zavražde- 
ného, od Tiziana, ktorý tam na šraglach 
cielom reparovania a či čistenia vyložený bol. 
Teraz je po všem. Smutne som sa na spust- 
losf začudoval. Táto káplica ružencová i so 
svojimi pokladmi r. 1867 dňa 15/16 augusta 
shorela. Káplica vystavená bola na oslavu 
lepantoského víCazstva. Keď Dominikánov vy- 
hnali, ponechajúc len dvoch, akoby na ochranu 
chrámu, v tú noc na to zblkla. Povesť hovorí, 
že sami pohoršení mnísi káplicu podpálili. 
Dosť na tom, chýrečný obraz sv. Petra zhorel 
a krásne basreliefy mramorové už lenvovy- 
strbených kusoch začadené videt. Vzdor toho 
videli sme tam mladíkov umelcov zbytky tie, 
väe eäte pekné, napodobňovať. 

Ďalej v kostole videt náhrobník ženy a 
dcéry dóžu Ant. Venier (f 1411), a sochu 
na koni Leonardo da Pratb (f 1511). Poprsie 
Tizianovo a oboch Palma-ov zo XVR. sto- 
ročia. Mausoleum dóžu Pasquale Malipiero 
(t 1462). Náhrobník senátora Ronzo (t 1508). 
Ležiaca socha kniežaťa Michele Steno (f 1413), 
Aloisio Trevisan-a (t 1528). Pomník a kon- 
nícka socha gener. Pompeo Giustiniani, po- 
mník Duky Tommaso Mocenigo (t 1423). 
Pomník dóžu Niccola Marcello (f 1474). 
Kopia zhoreného obrazu zavraždenia sv. Petra 
mučenníka, dar od kráľa Viktora Emmanuela. 
Konnícka socha Orazia Baglioni (t 1617). 
Konečne pomník marquisa Ghastelar (f 1825), 
známeho z tirolských pútok. Mausoleum dóžu 
Giov. Mocenigo. Nad hlavným vchodom mau- 
soleum dóžu Aloisa L Mocenigo so ženoo, 
a dukov Giov. Bembo (t 1619). Celá táto 
strana patrí rodine Mocenigov, tá veľkolepá 
komposícia pochodí od Tullia Lombardo. 

Pochybujem, žeby som tu a to len po- 
vrchne z uvedených pamätností jednu desiatu 
čiastku bol pripomenul. Kdežeby aj, však tu 
pomníkov a chýrečných obrazov viac sa na- 
chodí, ako na bystrickom trhu hniliček. 

e nasleduje.) 



^'ti-i'^tf 



č. 6. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



' ^ "^-'"^-^X* ^•-■w'" -•" 



w'X- " ■^'- .^^ -.^_ 



15§ 



' ^ " ^- - 



Na burse.*) 



1. 



Zapýskal hlasný klarinet. 
Dievkam, zablysly oči, 
V kule 8a myhá letnfc let 
A mlad sa v skoku točí. 

Každý parobok i deva 
Yyznačit sa tu hladí, 
Ale najlepšie tauciye 
S Elenkou Martin bľadý. 

2. 

Šeply 8i kmotry slovo, dve; 
Tie roenmcyá tomu: 
^ak Martinovi s Elenkou 
Neprisvedčí nikomu." 

Prestali hudci A kmotry 
Hasia, čo jich netýka: 
„Že veru tých nerozlúči 
Iba rýl a motyka." 

Zapýskal hlasný klarinet 
Náš pár sa v kole točí, 
A kmotry šepcú, kývajó, 
Nezpudtía z neho oči. 

3. 

„Zahrajte hudci, hore ju ! 
Tú moju pýskíg!" volá 
Pán veľkomožný dediny, 
Mlaď odstupuje z kola. 

Pán v štedrosti parobkov i 
Hudcov hojne napája, 
Pojme Elenku do tanca 
A fígle s nou vystrája. 

Ôeply si kmotry slovo, dve, 
A mlaď kolo Martina; 
Však Martin nechce nič vedet, 
Pije a päsC zatína. 



4. 



Umlknúl hlasný klarinet, 
Dievkam zavlhly oči, 
Elenka padla do mdlo)iy. 
Pán na zemi sa točf^ 

Bolo po burse. V tretí deň 
Pána vzali lekári, 
A Elenku, ten mladý kvet, 
Dali na čierne máry. 

Malý kmotry za rok rečí 
A mlaď vzdychá, banuje, 
Že jej pýcha, Martin ľúby 
Do vojny masíruje. 

5. 

Zas pýska hlasný klarinet, 
Dievkam bljskajú oci, 
V kole sa myhá letoíc let 
A mlaď sa v skoku točí. 

Šeply si kmotry slovo, dve 
A každá len to hude: 
Ze takej bursy jako prv, 
Už nikdy viac nebude. 

Niet Martina, niet Elenky, 
I hudcom sa nesladf, 
I kmotry sú ospanlivé, 
I neveselí mladí. 

6. 

Pominulo rokov mnoho. 
Zostarli ľudia mladí, 
Na cmiteri na jeden hrob 
Krivý chlap kvety sadí. 

A polieva jich slzami 

A Elenka q)omíiia: 

Ktoby v Ďom poznal chudiaka 

Vyslúžilca Martina. — 

Jlí. Dumný, 



*) V Liptove volajú mládenci tanečnú zábavu bursou. 



•''•*>J</e<S'í>\>L-.— • 



156 



Orol, &Mdphl pf« zábaTU a poučenie. 



[Č. e. 187í. 



.^^ -^.'*' /^•■N.'^-.^.'-.^X ^ j^ ^^ ,'• 



• ^-.•^ /-^^ y - 



■ y^^'-^y^*^.^-'^.^^^^-^ ■ 



Samovraždou k ženbe. 

Fraška v jednom dejstve. 



OSOBY : 



Rojko, fúkroniiiík. 
Snopko, maliar. 
Pani Stráa§ka, vdova. 
Žaiietka, obchodníčka. 
Peter, aluha Rojkov. 

(Javiite priestranná chyža s troma východmi: na 
pravo, lavo a v úzadí. Medzi dvermi na pravo po- 
hovka, BtftUk, po idie rozostavené itollčky.) 

Výstup 1. 
Rojko. Peter. 

Rqjko (stojí v prostred chyže, robí so želez- 
nými gnliami rozličné ^ronastické cvičenia, od- 
fnkiyúc a ntiengúc si pot z čela). 

Peter (vníde dnn). Uderila deviata hodina 
na zámockej väži^ pán urodzený! 

Rcjko (pustí gule na zem, unavený hodí sa 
na stolec). 

Peter (zadivený hľadí na neho, stranou). 
Divný, podivný človek I 

Rqjko (hlboko vzdychnéc). Peter ! £i si nič 
nepočul ? 

Peter (odkladá na bok gule). Nič! 

Rojko. Ani najmenšie? 

Peter. Nie! 

Rojko. Žiadno, vonkoncom žíadno ne- 
ätastie ? 

Peter. Nič, vonkoncom nič. 

Rojko (ťažko dýcha^ smutným Llaaom). Už 
aa i náhoda sprisahala proti mne. (Mlčí.) 

Peter (o chvílku). Ale len prečo sa tak 
sužujete, môj milý, dobrý pán urodzenký? 
ved človeku až srdce stíska, keď vás vidí 
takého utrápeného .... nesvedčí sa síce, ale 
musím sa už ja, váš sluha, pýtat ... čo že 
vám je ? prečo celé noci beháte popri Váhu, 
prečo každé ráno trápite sa s tými (ažkými 
železnými guliami? ^ či vám to treba? či 
bez toho nemôžete byt? a potom, čo že sa 
ma vždy opytigete, či sa neudalo n^ké ne- 
itastie? 

Rojko (zkúmave hľadí na Petra, po chvíli). 
Keby som len znal, že vieš držat jazyk za 
zubami, veru by som nedbal sdôverit sa ti 
s príčinou svojho súženia, ako i svojho po- 
divného života. Lebo hneď je človeku ľahšie, 
ked môže sa tak dobre od srdca vyhovorit. 



Peter (položí mku na srdce). Len sa sdô- 
verte, pán urodzený, vaše tajomstvo bude 
u mňa ako v hrobe i (Btťanon.) Najviac, ak 
ho odo mňa Kvie pani Stránaka, ktorej ešte 
vždy konám dobre platené služby. 

Rojko (vzdychá, prstom ukazuje hore). Tam 
hore je moje neäfastie, ale spolu i moje šťastie! 

Peter. U pani Stťánskej ? Nešťastím bude 
vari jej komorná Judka; šťastím pani Strán- 
ská, ktorú milujete a s ktorou sa oženiť 
chcete ? 

Rojko. Áno, áno, a ktorá sa za mna vy- 
dať nechce a to je to moje nešťastie. 

Peter. Že nechce, veď je to nie možné! 

Rojko. Ale je tak, len si rozváž, je to 
celkom v poriadku. 

Peter. Ale, ved ste sa ešte neráčili osvedčiť. 

Rojko, Pravda, a predsa je tak, ako ho- 
vorím. Osmelil som sa priblížiť sa, ale pani 
Stránska dala mi dobre pocítiť, že som jej 
neroveň. Čo a kto je pani Stránska? vdov«i 
stoličného jurassora! a čo som ja? súkrom- 
ník, čo má niekoľko tisícok a nič viac. Aký 
to rozdiel ! No vidíš, a že pani Stránska zná 
a vidí tento rozdiel, to mi dala na vedomie, 
trebárs aj len veľmi zaobaleným spôsobom. 
Ale ja som hneď nahliadnul, že má úplnú 
pravdu. Ja jej to zazliť nemôžem. A predsa 
ani od nej upustif nemôžem, lebo bez nej 
tratí môj život každú cenu. Vidíš človeče, 
preto som si ja umienil za každú cenu získať 
si zásluhy o človečenstvo, a tým z jednej 
strany dokázať, že som jej hoden; z druhej 
strany ale vynahradiť jej to, čo utratila v svo- 
jom prvom manželovi pánu jurassorovi, kto- 
rého dosiaľ mnohí nevedia zabudnúť. 

Peter (stranou). Menovite veritelia! (Hlasne.) 
Veru váš úmysel, pán prodzený, je veľmi pekný 
a cbvalUebný, a myslím, pani Stránska to 
i zaslúži. — Ale prosím peknei číby ste teraz 
neráčili . najsamprv svoju kávičku vypiť, je 
hotová v kuchyni, ak rozkážete, hneď ju do- 
nesiem. 

Rojko (zamyslený hovorí, nedbigúc na reči 
Petrove). Prišla mi náhoda ku pomoci. Vieš, 
že tu v našom meste s vysokým ministerialným 



č. «. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavn a poučenie. 



157 



^/'N-^y- •^^-^.'v./r.y'. 



dovolenim sriadený je spolok ku ochrane 
ľudských životov. Vstúpit do tohto spolku 
bolo prvou myšlienkou, lebo tam poskytovala 
sa príležitost k nadobudnutiu si zásluh v hoj* 
nejšej miere, nežli v ktoromkolvek jinora 
spolku. Dobre, vstúpil som do spolku a stal 
som sa jeho činným členom. 

Peter, To je veru velmi chvalitebné, obeto- 
vať sa za ludstvo v službe lásky .... 

Bojko. A konečne ešte i to mi prišlo vhod, 
že pred niekoľko týdňami predsedník tohto 
spolku umrel. 

Peter, A spolučlenovia nepoponáhlali sa 
zachránit mu život? ej to je predsa veľká 
nevdačnosC I 

Bojko. 'Proti prirodzenej smrti niet po- 
moci. — Vidíš, porobil som už kroky i za 
predsedníka tohto spolku, lebo tým by som 
predsa len zfskal významné postavenie; to 
je trochu viac, ako jurassor, alebo i kan- 
celista ... ale nemôžem ho obdržať . . . 

Peter, Nie? nuž a prečo nie, pán urodzený? 

Bojko, Vidíš, stanovy nakladajú, že ten, 
ktoby chcel byt predsedníkom, musí vykázať 
a dokázať, že s nebezpečenstvom vlastného 
života už aspou jednému človeku zachránil 
život 

Peter. Ach tak! to je ťažká podmienka. 
Ale taký obyčajne dostane i nejaký záslužný 
kríž, a to by tiež bolo. 

Bojko, V mladosti mojej bol som výteč- 
níkom i v skákaní i v pasovaní, i v jiných 
telesných obratoch, a teraz s obnovenou chuťou 
cvičím sa znovu, aby som otužil čuvy svoje, 
a žeby som pri zavdanej príležitosti s tým 
väčšou spôsobilosťou a silou mohol sa vrhnúť 
na každého človeka, ktorého vidím, že je 
v nebezpečenstve života. — Či stojím, či 
chodím, vždy vyzerám nejakú príležitosť; 
preto potĺkam sa celé noci po brehoch Váhu, 
ale dosial všetko darmo. A pri tom ma ešte 
i zlý osud stíha! 

Peter. Ale vás, pán urodzený? 

Bojko. Veru mňa. Včera večer na príklad 
vidím bežať zplašeného koňa pred zplašeným 
vozom . . . radosti plný pohľad pre mňa t Kôn 
sa penil a letel ako zbesnelý, skočím proti 
nemu, chytím ho za uzdu, horúca para jeho 
nozdier dotkýna sa mojich vlasov, ale držím 



pevne .... on ma za čas za sebou vlečie. 
Konečne predsa len prinútim tú divú beštiu 
aby zastala. Stalo sa. Ja s klepotajúcim 
srdcom čakám vrelé vďaky; na miesto toho 
okríkne ma červená z voza vystrčená hlava : 
„Čo je to za osla? či nevidíte, že sa po- 
náhľam na železnicu, abych nepremeškal 
vlak? — Ha už hvízda!" — Nuž vidíš, taká 
bola vďaka! 

Peter (hryzie per>', aby udusil chychot). 

Bojko, Ale ja nedbám na také maličkosti. 
A poneváč tu pred mojimi oblokami mám 
bystré vlny Váhu, myslím si, že predsa len 
sem príde už raz nejaký zúfalec, aby koniec 
urobil svojmu životu. Krajšieho miesta ani 
na ďaleko nenájde. — Peter! človek nikdy 
nevie, čo sa môže stať . . . akby si i ty da- 
kedy dostal chuť v chladnej vode pretrhnúť 
nitku svojho života . . . nezabudni to urobiť 
tu pod mojím oblokom. Mne milú službu 
preukážeš, a uvidíš, že ta zachránim. To by 
si i tak urobiť mohol. (Ide k obloku.) 

Peter, Ďakujem pekne, ale nemám vôle 
také kúsky vyvádzať. 

Bojko (vyzre oblokom). Hul 

Peter, Čo že je? čo sa stalo? (Pristúpi 
k oknu.) 

Bojko, Tam dolu, vidíš toho mladého člo- 
veka? zúfalé pohyby, ha ... . či ho vidíš? 
vskutku driape sa na operadla — už stojí 
na nich — rozprestiera ruku . . . plumps . . . 
už je vo vode! (Odbehne bez kabáta a klobúka 
von dvermi v úzadí.) 

Peter. Veď je pravda, že ten skočil do 
vody ! a z toho má radosť môj pán. A jestli 
i on s ním zahynie? čo potom? nie, nie, to 
dopustiť nesmiem. Idem mu na pomoc. (Beží 
k dverom v úzadí.) 

Pani Stránska (klope na bočné dvere). 

Peter (zastane). Niekto klope! Svobodnol ^ 

Výstup 2. 
Pani Stránska. Peter. 
Pani Stránska (strčí hlavu cez dvere). Či 
neodišiel práve preč? 

Peter. Áno, áno, ale vráti sa hneď, a . . . 
P, Stránska. A kam šiel? 
Peter. Do Váhu, ja idem za ním. 
P. Stránska. Do Váhu, čo to vravíš, ako 
to mám rozumeť? (Vníde do 'izby.) 

23 



158 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1Ô7Ô. 



■ •^' ^' ^ ^>^ •" . 



Peter. Ktosi skočil do Váhu, on ho bežal 
zachránif. Hneď sa vráti. A jestli vás tu 
nájde, čo si pomyslí? Milostpani, ráčte od- 
ísC skoro, skoro . . . 

P. Stránska. A či mi nič nového nemáš 
oznámiť? neprišiel si žiadnej zrade na stopu? 
či žiadna ženská noha neprekročila tento 
prah? . . . 

Peter. Nie, nie, pán Rojko je poctivý 
muž. A vôbec má len jednu chybu . . . 

P. StránsJca. A tá je ? 

Peter, Že milostpaniu privelmi lúbi. 

P. Stránska. To by nebolo to najhoršie, 
keby som len jiste vedela, že je tomu tak. 
Moja vášeň nezná hraníc, a jestli ho popad- 
nem pri nejakej nevernosti, tak lebo jeho 
lebo seba, alebo oboch zavraždím! 

Peter. Hu I až mi mráz chrbtom prechodí. 
Ale už ide, už ide, milostpani. Pre Boha, 
choďte, musím mu v ústrety. Len sa na mna 
spoľahnite. 

P. Stránska (odchodí bočnými dvormi). Ne- 
zabudni na povinnosf. (Odíde.) 

Peter (odchodí dvermi v úzadí, stretne sa 
s Rojkom). 

Výstup 3. 
Rojko. Snopko. Peter. 

Bojko (mokrý, až z neho cíčkom voda tečie, 
nesie s pomocov Petrovou podobne celkom 
mokrého Sncpku^ ktorého položia na pohovku.) 
Vďaka Bohu! konečne jednoho mám, a akého: 
až radost na neho hladet, pekný, dobre srastený 
šuhaj, ale je i závažný. Teraz ale musíme ho 
zkriesit k životu. (Trasie ho, myká sem tam, 
ale ten nehýbe sa.) 

Peter. A ak je už mrtvý? 

Rojko. He! počujete? zobuďte sa! (Chytá 
ho za nos, šteklí ho, ale všetko darmo.) Peter ! 
zapál mi sviečku 1 — Ak je naozaj mrtvý: 
škoda ho bolo vytiahnuf z vody. (Trasie ho, 
myká, ale všetko darmo; konečne Peter podá 
mu zapálenú sviečka, tou dotýka sa ruky za- 
chráneného.) 

Snopko. Oho . . . hrom a peklo, či je tá 
voda horúca! 

Rojko (smeje sa). Nazdá sa, že je vo vode; 
bude ten mat radosti, keď sa nájde tu v teplej 
chyži. Peter I choď a dobre zakúr, aby sa zo- 
hnal a osušil. 



Peter (odíde). 

Snopko (podopre sa na ioket, hľadí zadivený 
okolo seba, konečne ua Rojku, ktorý pri ňom 
stojí). 

Rojko. No . . . veď sa už len zpamátajte . . . 
veď som vás ja zachránil pred zatopením! 

Snopko. Ako? vy ste ma zachránili? 

Rojko. Nuž prirodzene ! volám sa Rojko . . . 
s nebezpečenstvom vlastného života vytiahnul 
som vás z vody. 

Snopko (skočí rovnými nohami z pohovky, 
podopre oboma rukami boky). Pane, to si predsa 
vyprosím! ako sa smiete opovážit, mňa bez 
môjho dovolenia vytiahnuC z vody ? Kto vám 
dal právo miešat sa do mojich záležitostí? — 
Či viete, pane, že je to attentát, a to hrozný 
attentát na osobnú svobodu? 

Rojko (zadivený hľadí a ustupuje nazad). 
Ale pane! — 

Snopko. Zapamätajte si to pre budúcnosť... 
či ma rozumiete? ... no a teraz nezdržujte 
ma ďalej! — Dobré ráno! (Odchodí.) 

Rojko (nastrašený, stranou). Čo ten za- 
mýšľa? čo mám robit? čo si počat? (Nahlas.) 
Dovoľte, pane! či sa smiem aspoň ta opýtal: 
kam chcete íst? 

Snopko (obráti sa k nemu). Do vody I & 
aby ste sa neopovážili ma ešte raz chcet za- 
chránia 

Rojko (chytí ho za kabát a ťahá nazad 
do chyže). Ale vy nesmiete viac do vody, to 
je nemravnosť, a spolu i hrozná nevďačnosf 1 

Snopko (položí krížom ruky na prsá). My- 
slíte siasnaď, že nemám dostatočnú príčinu, 
odhodlat sa k tomu nekonečnému kúpeľu? 

Rojko. A myslíte vy asnáď, že i ja ne- 
mám dostatočnú príčinu, prekaziť vám ten 
nekonečný kúpeľ? 

Snopko (zamyslí sa, po chvíli). Pekne í keď 
ste ma tedy už raz zachránili, čože zamýšľate 
so mnou ďalej urobit? 

Rojko (prekvapený tou otázkou). Najsamprv 
zamýšľam vás navrátiC ľudskej spoločnosti! 

Snopko. Veľmi blahosklonne. Nuž a potom? 

Rojko (stisne pleciami). Potom ? to je potom 
vaša vec. 

Snopko. Tak? — Porúčam sa! (Obráti sa 
ku dverom.) 



č. 6. 1878 J 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



169 



. \^^^ ■•^.-■ 



* ^ '-'^ - ^ • *. 



Bojko, Stojte! (chytí ho za kabát) tu ostaňte ! 
Čože by bolo z môjho predsedníctva a mojej 
ženby ! 

Snopko (vráti sa zpät). Dobre! Ked tedy 
vonkoncom na to naliehate, aby som ostal 
pri živote, dovdli'te mi asnaď, aby som vám 
moje podmienky predniesol. Ráčte si sadnúf ! 
(Snopko sadne si na pohovku.) 

Bojko (sadne si na stolička proti nemu). No 
a ďalej? 

Snopko. Najsamprv mám česf predstaviť 
sa vám ! Moje meno je Snopko, a som maliar ! 

Bojko (pre seba). Maliar? ha! to je výhra, 
umelca zachránif, ale meno Snopko nečítal 
som v katalógu žiadnej umeleckej výstavy. 

Snopko. Ľúbil som dcéru môjho domového 
pána, krásne, utešené dievčatko ... tu v blíz- 
kosti je v obchode s kravatlami. Žiadal som 
otca o jej ruku, on mi ju odoprel. — Ale 
to nebola ešte tá najväčšia ukrutnosť, dlžen 
som bol bospodné na 14 mesiacov . . . pro- 
sím ho, aby mi poshovel ešte za 14 dní . . . 
i to mi odopre, a ked som včera večer domov 
vňsiel, nepustili ma do mojej izby . . . Sú- 
časne, akoby jich bol najal, hrnie sa celá 
kopa mojich zmeniek, jích majitelia útokom 
ženu na mňa. ja utekám pred nimi . . . ko- 
nečne prídem celkom unovaný a zoslabnutý 
tu ku Váhu ... a to ostatnie už znáte. 

Bojko. Mám česf (vstane) a poneváč už 
teraz znám i váš životopis, a vy okrem toho 
už takmer celkom ste obsušený, teší ma nad- 
obyčajne, že som vás poznal . . . jestli vás 
zase potrebovaC budem, budem mať česf vás 
o tom uvedomiť, no a teraz odporúčam sa 
vám práve tak úctyplne ako pokorne, ostaĎte 
mi dobre zdravý! 

Snopko (hladí na neho). Ach! zdá sa, vy 
ste neporozumeli mojim podmienkam ? Chcete 
abych odišiel preč ? — Ved ja ostanem u vás 
bývať! 

Bojko. Čože? tropíte žarty? 

Snopko, A mimo toho zaplatiť musíte 
moje zmenky. Ó ! sporiteľňa vám za to bude 
povďačná ! 

Bojko (i>restrašcný). To sú n e včasné žarty! 

Snopko, A po tretie musíte mi dopomôcť 
ku mojej milenke; je mi Túto, že vám robím 
tolké nepríjemnosti, ale prečo že ste ma ne- 



nechali tam, kde som bol . . . ja som vás 
nežiadal, aby ste ma ratovali, a keď chcete, 
aby som žil, tak sa musíte i o to postarať, 
aby som mal príjemný život. 

Bojko (celkom predesený). Nie ! to sú žarty, 
ktoré prestupujú hranicu — 

Snopko (skočí mu do reči). Nevytrhujte ma, 
prosím. Najsamprv budete mať o to starosť, 
aby som dostal nejaké zaneprázdnenie, t. j. 
úrad, a keď tento mať budem, tak započnete 
vyjednávať s mojim budúcim svokrom. Vždy 
som mu rozprával o ujcovi, ktorého nemám, 
a ktorý zaplatí moje dlžoby. Nuž teraz vy 
budete tým ujcom. 

Bojko. Ale pane! — 

Snopko. No a teraz buďte tak láskavý a 
odpovedzte mi celkom otvorene a bez okol- 
kov, šlachetný pane ! kedy sa u vás raňajkuje? 

Bojko. O . . . určitú hodinu k ra&ajkám 
ja vlasttíe nemám ; ja jiem, keď som hladný, 
ale obyčajne nemám hladu. 

Snopko (zamračí tvár). Nie, vidíte pane, 
to už nemôže byť, ja musím mať poriadok, 
na to som navyknutý. — Teraz ale prosím 
vás, buďte tak láskavý a ukážte mi moju 
chyžu; musím sa preobliecť, veď moje háby 
sú celkom mokré; požičiam si z vašich. 

Bojko (s rastúcim strachom). Ja vám do- 
nesiem, čo potrebujete. 

Snopko. I to nedbám, ale len skoro, ak 
smiem prosiť . . . lebo ma už šteklí v nose . . . 
(pritiahnuc Rojku k sebe, vytiahne z jeho noha- 
víc šatku, a ako ju sbliži k tvárí, kýchne). Na 
zdravie 1 

Bojko. Ďakujem pekne! Ale teraz idem 
tie háby doniesť! (Odíde.) 

Snopko. Hahaha! Keby ten bol vedel, 
s kým má do činenia, nebol by ten vážil 
životom k môjmu ochráneniu! Ale tak mu 
načim. Ja musím v svoj prospech vykoristiť 
všetky okolnosti. Pozorujem, že mám prácu 
s človekom, ktorého nie je ťažko postrašiť. 
Výborne! veď je to voda na môj mlyn, a tú 
dobre vykoristiť, je teraz mojou prvou úlohou. 
Kto by to bol myslel, že mi pokus samo- 
vraždy tak prospešným sa stane ? Teraz, keby 
nie on, bol bych slúžil za pokrm rakom a 
pažravým rybám : nuž ale on to chcel, a tak 
musím jemu slúžiť za ťarchu a bremeno. Ale 

23* 



160 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



konečne sišly by sa už i raňajky. Ani by ste 
neuverili, ako človek v chladnom kúpeli vy- 
laenie. Pravda, že som ešte neužil raňajky, 
ba tuším ani večery nebolo. 

Výstup 4. 
Peter. Snopko. 

Peter (vnídc s kávovým uáčiním, ktoré po- 
loží na stôl). 

Snopko (vezme a naleje si kávy). Drubýraz 
nenoste mi takú vriacu kávu, to ja nemám rád. 

Peter (hfadí naňho zadivené). Akým právom 
dávate ibi vy rozkazy? Ja slúžim u pána 
Rojku, a nie u vás. 

Snopko, Ach tak! Rojkom sa nazýva? 
Meno je to nie veľmi zvučné . . . ostatne, čo 
týka sa môjho práva, dávam vám na známosf, 
že sa nachodím u muža, ktorému ďakujem 
svoj život. 

Peter (radostne). Ach vy ste tedy pán syn? 
(Stranou.) Pani Stránska, keď to zvie, nebude 
mat velkú radost! A mám jej to povedaf? 

Snopko. Nuž ako to hore vezmeme. Teraz 
ale dajte mi pokoj s vašou zdĺhavou zábavou. 
Vykonáte mi niekolko kommissií. 

Peter, Ach, to veru nepotrebujem urobiC. 
(Stranou.) Ale veď on ani nemôže byt synom 
môjho pána, keď ani len jeho meno neznal. 

Snopko. Čo hovoríte? Že nepotrebujete 
plnif moje rozkazy? 

Peter. Áno, tak som riekol! 

Snopko (skočí a chytí Petra za ucho). Tedy 
tak? nechcete plnif moje rozkazy? nie?! 

Peter. Jaj, prosím pokorne za odpustenie, 
chcem a budem plnif váetko, čo mi pán uro- 
dzený ráča rozkázaf. 



Snopko (pustí ho). Vidíte, tak sa mi pá- 
čite už o mnoho lepšie. No a teraz choďte 
ale skoro, aby som dlho nemusel čakaf, tu 
do susedstva, do veľkého obchodu s kravát- 
lami, a povedzte, aby hneď a hneď a oka^ 
mžite poslali pre pána Rojku dva tucty krás- 
nych kravátlov. 

Peter (stranou). Ba načo sú môjmu pánovi 
dva tucty krayátlov? (Odbehne.) 

S^iopko (sám, .sadne a dopije kávu). Základ 
by už bol položený, teraz keby už len pán 
Rojko doniesol tie háby, lebo keď ma i káva 
vnútorne hreje, zvonku predsa len cítim zimo- 
mríavky. A mal dost času ; musím ho zavolat 
(Ide k bočným dverom.) 

Výstup 5. 
Rojko. Predošlý. 

Rojko (preoblečený). No, vyhľadal som vám 
pekné, veľmi suché háby. Choďte len do boč- 
nej chyže, tam všetko nájdete, preoblečte sa. 

Snopko. Pekne od vás I (Odíde dvermi, 
ktorými vnišLel Rojko.) 

Rojko, Hahahal to bude moja pomsta. 
Vybral som mu moje najstaršie háby. ^už 
veď práve preto sú najsuchšie, a on teraz 
také potrebuje. (Pozre na stôl.) Ach, moja 
káva tu. (Ide k stolu a obzerá, vidiac prázdne 
nádoby.) Čo je to? ha! ten oplan vypil moju 
kávu! a ja mám hlady trpef? Nič nenechal, 
ani ako máčny mak, len malé drobty cukru. 
£j ! ten mi poslúžil. Ale nič to preto : pred- 
sedníctvo ma neminie, a potom i moju ne- 
vestu bezodkladne povediem k oltáru. No a 
to je hodné len, aby som dneska ostal bez 
raňajok. (Počuf klopaf na dvere.) Svobodno! 



(Dokončenie nasleduje.) 

Za svoje prijaté deti. 

Besiedka od Vil. Gyôryho. 
(Dokončenie.) 



VI. 



Koky uplynulý. Z dakedajšej malej de- 
vušky stala sa úplne vyvinutá panna. Osem 
násty rok vyplnila, trinásf rokov bola už pri- 
jatou dcérou Ivanovou. Vychovávateľka bola 
ešte ustavične tam v dome, ale už viacej nie čo 
vychovávateľka, ale jako spoločnica Klárkina. 

Správu domu viedla slečna sama. 



„Ktoby len myslel na to,** slovila Klára 
raz, „žeby nina z tadeto preč vzali!" 

A predsa prišiel čas, v ktorom na toto 
velice mnohí pomýšiali, čo poznali tú utešenú 
devicu. 

Ivanovi zdalo sa to úplne prirodzeným, 
aby mladíci okolo mladej device sa otáčali, 
ba i o jej náklonnosf sa uchádzali. 



č. 6. 1878.] 



Orol, éMopis prt sábavu a poučenie. 



161 



Preňho to bolo, ako rečeno, prirodzeným, 
a predsa tak nevýslovné dobre mu padlo to 
zkúsif, že je Klára ešte voždy tá detinská 
nevinná mysel, to veselé, spokojné, jaré srdce, 
vládne ku každému, ale k osvedčeniu predsa 
nikoho neoprávňujúce. 

V dôverných rozhovoroch chcel sa vy- 
zvedeť od svojej nevlastnej dcéry zo zná- 
mych jej mladíkov, ktorý urobil hlbší objem 
na jej srdce. 

Deva otvorene vyznala, že ani jeden. 

A Ivan ani sám nevedel prečo, prečo 
nie, — ale tak blaženým ho robilo toto so- 
znanie. 

Tedy ju ešte predsa len neodvezú, tedy 
skutočne ešte tu ostane. Oh, ako dobre, že 
tu zostane. 

^A prečo sa tomu tešíš tak velice?" 
pýtal sa Ivan sára seba, „či je to v poriadku, 
ked sa otec teší, že mu dcéru za muž' neberú?" 

Otázka bola položená, ale — Ivan za 
dlho nevedel, nemohol, nesmel na &u da( 
odpoveď. 

Vyhýbal odpovedi, a tak ľahko by ju bol 
mohol daf. 

Ked povážil rýchlejšie bitie svojho srdca 
v ten čas, v ktorom ho domov prichádzajú- 
ceho v ústrety mu bežiac vítala nevlastná 
dcéra jeho, keď pobádal, že vzdialenému od 
nej uteká mysel len vždy za týmto rozvíja- 
júcim sa kvietkom a nevie sa nikdy nasýtif 
s predstavovaním si jej čarovného obrazu; 
keď si vyznal úprimne, jaká nespokojenosf 
ho trápila, kedykolvek Kláru iní otáčali, na 
proti tomu jaké to blaho bolo v utešené 
letnie večery pod ramená sa vodiac precbodif 
sa pod šelestiacimi stromami s tou utešenou 
devou, načúval jej rozumným rečiam a ko- 
chať sa v osvedčovaní jej uslachtilého srdca : 
Oh, jestli všetko toto náležité povážil, darmo 
to tajil, musel si to vyznaf, musel mladý 
muž a vdovec, — že lúbi, lúbi znovu, lúbi 
snáď ešte vrelejšie nežli volakedy, — ľúbi 
tú, ktorú za dcéru uznával, čo pannu obdi- 
voval, — lúbi za vlastnú dcéru prijatú devu ! 

Dlho sa nechcel priznať k tomu. Jakoby 
na také niečo možno bolo aj mysleť člo- 
veku? Muža, haňb' sa, kam si to zablúdil? 



Ale iný hlas povstal zaie' na obrana eita 
toho, a toto slovil: 

„Nuž a vlastne prečo bys' sa mal ha&bit? 
Či je to hanba milovať čisto^ ilachetne, oprav* 
dove? Milovať tomu, ktorý nenie viac zavia- 
zaný nikomu? Milovať tomu, jebož jediný 
ciel života by bol: oblažiť vyvolenica svoju. 
A ozaj prečo by bol cit tento takým, pre 
ktorý by sa rdeť načim bolo? Či stav imania 
jeho neprevyši^je majetok devin? A či je jeho 
vek už taký vysoký, žeby sa s Klarkiným 
neporovnal? Mladý sa ženil, skoro ovdovel, 
teraz má tridsať devU rokov. Klára, pravda 
je asi o polovie mladšia. Ale či je štyridsiataik 
ešte nie bodným mužom.** 

„ Adi, bláhové, daromné myšlienky P slovil 
zase ten druhý protíviad aa hlas, réiby tá 
deva mohla kedy privyknát nazývať mužom 
toho, koho dosiaľ na veky otcom menovala? 
Opust toto tebe neprimerané rojčenie. Kvety 
radostí tvojich opréaly, a život je taký p( ň, 
na ktorom tieto iba raz úplne a ozdobne sa 
rozvíjajú.* 

Takto bojovali medzi sebou rozum a srdce: 
každý z nich mal mocnú zbroj a v tuhom 
boji len srdce bolelo, len srdce trpelo ne- 
prestajne. 

Pravda, najjednoduchejsie by bolo bývalo 
rozhodný krok urobiť, a pred Klárkou sa 
vyznať. Ale Ivan nahliadal, že je to nebez- 
pečné. Vedel, že jestli Kláni nemôže áno 
sloviť, tedy ho ani nevysloví, a od toho oka- 
mženia celkom osamelé stojaca deva na svete 
nezost^me u neho ani za hodinu. 

A v ten čas čo dosiahol Ivan? Práve 
opačnú vec, že oboch nešťastnými urobil. 

Osvedčiť sa nesmel a odriecť sa nevedel. 

Zbožňovanú modlu ľúbosti každodenne 
videl pred sebou; bol v jej blízkosti, pod 
jednou strechou s ňou : a srdce i rozum zá- 
roveň bránily, aby sa hodil k jej nohám, a 
najvrelejšieho citu slovami osvedčil jej : 

„Ľúbim ťa, vzývam, zbožňujem!* 

Proboval, snáď by mu vzdialenosť od- 
reknutie sa oblahčila. On odcestoval, Klárka 
so spoločnicou zostala sama. 

Cestovanie, vyraženip, vzdialenosť mu ne- 
poskytla poľahčenia. Ani za polovie času toho 
nebol preč vzdialeným jako si predsavzal. 



162 



Orol, časopis pre sábaTU a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



Potom Kláru vypravil k známym, k ro- 
dinám dobrých priatelov, aby sa vyrazila, 
úživu mala, svet videla. 

Samota ho temer o rozum pripravila, tak 
cítil, že sa lepšia čast života jeho vzdia- 
lila z pustého bytu, a keď mu Klára písala, 
že sa vrátia: k ústom niesol ten drahý lí- 
stoček, tisíc a tisíc ráz ho vybozkával a 
plakal od radosti jako malé diéta. — 

„Oh, jak dobre, že zpät príde !" Ale jako 
jeho žial, boj jedine jeho srdce skrývalo s(a 
hlboké tajomstvo: keď sa Klárka v skutku 
vrátila, znal premdct radost svoju a neprijal 
ju tak jako predmet svoj zbožňovaný, ale 
tak jako otec svoju dcéru. Ťažko mu padlo 
tento boj so sebou podniknúť, ale cítil, že 
sa to zmenif nemohlo. 

A keď v takomto boji sa nachádzal, po- 
zornosti jeho ani to neušlo, keď pri Klárke 
aj tú najmenšiu premenu badat bolo. Z jej 
veselosti alebo smútku v^dy sa niečoho do- 
mýšľal, a nie raz sa tomu čo najsladšie tešil 
jednoho okamženia, čoho sa v najbližšej 
chvíli zase hrozit zvykol. 

A toto velikou pozornosťou zprevádzané 
položenie Klárino, konečne ho k tomu vý- 
sledku priviedlo, že je tá deva neobyčajne 
vážna^ zadnmená, smutná. Niekdy celé oka- 
myhy prednmala; bladla alebo sa zapalovala; 
smiala sa alebo slzila, zase jako by sa bola 
nalákala, a jakoby za nepozornosť svoju o od- 
pustenie prosiacim zrakom bola zierala na 
Ivana. , 

Čo značila táto premena pri deve ? A bola 
to veru premena, očividomá premena! 

Či Inbi? A koho? Či si vydobyl niekto 
jej srdiečko? A kto by to byt mohol? Ivan? 
Ah, pletky ! Druhý V O beda !...,.. O tomto 
čase mala sa v susednom kaštieli jakási ro- 
dinná s tančením spojená slávnosť vydržiavať. 

Aj Ivan bol pozvaný so svojou nevlastnou 
dcérou a či lepšie: aj Kláru čakali s ne- 
vlastným jej otcom. 

Táto slávnosť poskytla Ivanovi vhodnú 
príležitosť k malému nevinnému podvodu, 
ktorý by mu v záležitosti toho pozorovaného 
stavu premeny a následkom toho povstalých 
trápnych otázkach nejaké vysvetlenie bol po- 
skytnúť mal, 



Podvod bol docela nevinného druhu a 
v najhoršom prípade len to mal za následok, 
že neviedol k žiadnemu cielu. — 

V tom záležal, že Ivan u jednoho z naj- 
výtečnejších záhradníkov velmesta utešená 
kameliovú kytku bol pre Klárku objednal, 
ale 5 tým prísnym dodatkom, aby záhradník 
objednávateľovo meno zamlčal. 

O niekoľko dní prišla zásilka. 

^Dcera moja," slovil Ivan hrajúc prekva- 
peného, „vidíš, to sa teba týka. Viď, viď. 
Jaké prekvapenie. Nejaký záhradník ti to 
posiela." 

Klárka horiaca zvedavosťou otvárala balík. 

Bola vo vytržení nad peknou kytkou. 

„To mi Valentín posiela!" vykríkla ne- 
vedomky ; „sestra mu snáď písala, že sa k zá- 
bave hotujeme." 

Ivan sa zarazil. Mocne sa musel stola 
držať. 

„Valentín posiela!** slovil sám v sebe. 
„Od druhého tedy nečaká; a na mňa, — oh 
na mna ani len nepomyslela." 

Nevyzradil tajomstvo. Nechal ju v pod- 
vode, jestli ju ten podvod oblažiť môže. 

VU. 

„Valentín mi to posiela!" Jaké jedno- 
duché dve slová, a jak mnohých myšlienok 
boly základom v srdci muža od toho oka- 
mženia, v ktorom jich deva nepovedome vy- 
slovila. 

„Valentín mi to posiela!" 

Ten chudobný šuhaj, k jehož prospechu 
raz u neho, u majetného muža žobrali o nie- 
koľko halierov, čo podporu. 

Oh, o koľko je ten teraz bohatší od ma- 
jetného pána; lebo ten vládne tým srdcom, 
za ktoré by sa tento vďačne odriekol všet- 
kého svojho majetku. 

Áno, ale či vládne ním v skutku a bude 
môcť vládnuť dakedy? 

Či ho Klára ozaj ľúbi? A jestli by ho aj 
ľúbila, či je volno tomu ešte ani žiadnym 
postavením nevládnucemu mladíkovi tak vy- 
soko pozdvihovať zraky? 

Tak vysoko? A či nestojí dosť vysoko 
ten, kto sa vlastnou silou svojou pozdvihnú! 
dosť vysoko z ničoho; pút svoju pokonal 



c, 6. 1870.] 



Orol, časopis pre sábavu a poučenie. 



163 



slávne, schopnosti dosvedčil také, že je ozaj 
súci k tomu, čo o nom pred časom predpo- 
vedali : že bude jedeo z vjtečnejsích techni- 
kov vlasti, na ktorého národ bude môc( 
hrdým byt. Či ten nízko stojí len preto, že 
sa z nízkeho stavu narodil? 

Pravda, že táto dusevnia vyvýšenost dla 
lepších pochopov teriýäiebo veku na jeden 
stupeň stavia šuhaja s dievčatom; ale tento 
júnoch ešte nemá náležité zabezpečenej sta- 
nice, žeby rodinu svoju slušným zpôsobom 
vydržaC mohol. Kedy sa to stane ? Ci sa toho 
Klára dočká? 

A jednoho dňa, keď sa Ivan zase s ta- 
kýmito myšlienkami zapodieval, zbadal medzi 
poštovými zásilkami list jednoho velice dobre 
známeho a zvláštneho pána a priatela. 

Tento otvoril najprv a čítal. A jako čítal, 
čítal ďalej, list sa mu počal triast v rukách 
a srdce mu chytro bit počalo obzvlášte pri 
týchto riadkoch, čo v liste obsažené boly: 

yfStanica táto je s veľkou zodpovednostou 
spojená, je ale v skutku skvelá; mnohí sa 
uchádzajú o ňu, ale nik je nie v stave lepšie 
svedoctvá preukiazaf, nad jednoho mladého 
strojného merníka, jehož meno je Valentín 
Debnár. Na poli odbornej vedy je toto meno 
už na slovo vzaté, my ale nie len vedu a 
zpôsobnosf potrebujeme, ale bohužial v našich 
závratných časoch tak zriedkavú poctivosf, 
čistý ráz. Viem, že mladíka znáš; viem, že 
tvoje láskavé spolubližných ľúbiace srdce za- 
chránilo ho od večnej tmy, ten diamant vlasti 
jeho. Jedno odporúčajúce slovo tvoje bude 
dostatočné k tomu, aby stanicu tú obdržal. 
Jestli ho z mravného stanoviska Ivan Vértesy 
odporúča, tak vyvolencom on bude, a nie 
iný. Jestli ho ty nedržíš za hodného, — pre- 
padne, bo aj sokovia jeho sú mocní.'' 

Valentínovo postavenie, budúcnosC, man- 
želstvo, — je v rukách Ivanových. Jeden ťah 
pera — a možno že táto samostatnosť za 
roky bude prekážaná ; alebo jeden list iného 
obsahu, — a mostík bude priam hotový 
k obdržaniu ruky Klárinej. 

Ruky Ivanove klesly s listom na kolená 
jeho, a oči jeho meravé, nepohnute sa uprely 
na dvere, ktoré boly oproti jeho . sedlisku. 



A tieto dvere sa v tom okamžení otvo- 
ríly a Klárka vkročila dnu nimi, úplne vy- 
strojená na cestu a od hlavy až do päty 
v smútočnom odeve. A, oh, jaká pekná, jaká 
do vytrženia utešená bola v tomto okamžení, 
v tom smútočnom rúchu. Ivan ju ešte nikdy, 
nikdy tak báječnou nevidel. Len nad žalostou 
iných smútiaca a túže ulavit sa náhliaca sú- 
citná anjelská duša môže byt takou krásnou, 
takou vlúdnou, takou pútavou. 

Klára utešený veniec držala v rukách, 
taký s jakým miláčkov hroby zvykla venčit 
láska a povďačnost. 

Deva bola očividome zarazená nad zadu- 
menostou a jako vidno bolo nad nepríprave- 
nostou svojho miestootca. 

„Len to som prišla oznámiť, drahý otče,^ 
riekla jemne, „že som ja už hotová. I ty?^ 

„K čomu?^ pýtal sa Ivan zarazený. „Oh, 
počkaj, ja som ešte nie.'' 

Klára sa zarazila. 

„Otče môj," slovila k nemu bližšie pri- 
kročiac a drobnou rúčkou svojou horúce jeho 
čelo pohladiac, „pre Boha, či je ti niečo?'* 

„Oh, nie, lúba," odvetil on, „teraz mi 
je nic* 

A pritisol drobnú rúčku k čelu svojmu. 

„Viem, že ťa právom bolí rana srdca, a 
dnešní deň znovu sa ti jatrí," pokračovala 
deva, „ale vieš, že sme jej vtedy sľúbili, že 
jej večne vernými zostaneme. Dnes je výro- 
čitý deň jej smrti a naša povinnosť je na- 
vštíviť jej hrob." 

Bol to deň smrti JuliO; jej nezapomenu- 
telnej miestomatere. 

„Viem, dieťa moje, viem," slovil Ivan a 
sklonil hlavu. 

Nevedel zniesť pohľad devin; teraz v ži- 
vote svojom po prvýraz nehovoril pravdu. 
Nevedel, aspoň v tomto okamžení nie, že je 
dnes ten deň. 

„Viem, drahý otče," pokračovala deva, 
,že je toto bolestná povinnosť; ale odpusť, 
jestli tvoje tak mnohoráz slyšané napome- 
nutie opätujem: šľachetné srdce musí i tú 
najbolestnejšiu povinnosť vyplniť." 

„Drahé dieťa," slovil Ivan citlivé, „že si 
si ty to tak zachovala. Pravdu máš, Klárka 



164 



Orol, £aáDpÍB pr6 t&bavn a poučenie. 



[Ô. é. 1878. 



moja, hotový som. Choď ty len napred, roz- 
káž aby zapriahli. Priam idem za tebou. ^ 

Deva vyšla. Ivan pozeral za ňou, kým 
nezmizla. Nikdy ja nevidel krajšou! 

Potom chytro sadnul k písaciemu sto- 
líku, napfsal list, zapečatil, zadressoval. A na 
list v záležitosti Vatentína Debnára mu pí- 
saný dla svojho obyčaju napísal : ^odpovedal 
som." 

Potom zaceogal. 

„Či je už eapriahnuté?" pýtal sa vstu- 
pujúceho sluhu. 

Ten odvetil s ánom. 

„Idem tedy." Ty ale zanes tento list na 
poštu priam, na skutku, bez odkladu. 

Ešte aj sluhovi bolo nápadno toto troj- 
násobné podúranie ho. Čo môže byt v tom 
liate, že ho tak velice náhlia. 

VIII. 

Velebný "pán Ambrozius Tichý ale zase 
si natiahol parádne rukavičky; ale nie tie 
staré, ale jeden docela nový novučičký pár. 
Obliekol si práve taký dlhý kaput jak o pre- 
došlý bol, i teraz ho vykefal na čisto, ale 
teraz aj jedno číslo novín ešte položí doňho. 
Potom vzal klobúk, palicu a šiel. Čo sa zo- 
vňajšku dotýče bol úplne podobný tomu, čo 
sme ho už dávno, pred rokami boli videli; 
iba chôdza jeho bola už docela iná; o vela 
pozdnejšia, shrbenejšia a velice bolo poznaf 
na ňom tých dvanást-trinásf rokov uplynulých 
do mora večnosti. — 

Starý dobrý ctihodníček aj teraz ku ka- 
štielu zameril kroky svoje jako vtedy. Ale 
jako vtedy zdal sa byt celý človek steles- 
nenou prosbou, ludskú podobu na seba oblek- 
nuvšou poníženou inštanciou : tak teraz víťa- 
zoslávne žiarily oči jeho a blažený úsmev 
pohrával ai okolo rtov jeho. I teraz bol tak 
srdečne prijatý, jako pred triuástima rokmi 
a voždy potom, kedykolvek v panskom dome 
zavítal; ale veru aj on mohol to pomerko- 
vanie urobif, že je pán Ivan nie ten ivihký 
muž ktorý bol predtým — a zvláštne v po- 
slednie časy tak sa zdá velice upadol. 

„Neviem," započal starký kňaz, „či som 
sa 8 mojou novinou neopozdil, a či nenesiem 
starinu spectabilis. Ale aj v tomto prípade 



sa teším, že som dôjst mohol, aspoň aj ži- 
vým slovom budem môct uslyšať v panskom 
byte, že služobník pánov pravdu hovoril.'' 

S tým s velikou ostentaciou jako hovoríme, 
vytiahol z vrecka sebou prinesené číslo novín 
a tohto jedno červenou ceruzkou podčiar- 
nuté miesto držal pred spectabilisom. 

^Čí toto už ráčili čítaC?'' 

Ivanovi dosC bolo len raz zrakom bodit 
do listu, aby videl, že je tam o tom reč, jak 
veliké vyznačenie dosiahol jedon mladý mer- 
ník, ktorého postavili na čelo velikej povahy 
podigatia a jehož meno bolo Valentín Debnár. 

Tedy skutočne predsa len jeho vyvolili 
a pán Ivan v tom tak na nahlo poslanom 
liste predsa bo len odporúčal. 

„Ďakujem za láskavú zprávu," slovil pán 
Ivan s vľúdnym úsmevom, „z novín som to 
ešte nečítal. Ale listovne som sa o tom už 
dozvedel, nakoľko mi povďačný mladík sám 
sdelil toto svoje právom zaslúžené vyznačenie." 

„Ktoré v prvom rade spectabilispvi má 
dakovat," dodal starý kňaz, ^za čo oecb 
božie požehnanie spočíva na dobrodincovi."" 

„Jako aj na dobrom odporučí teloví," oô- 
vetil Ivan, „bez nehož by moje nepatrné za- 
kročenie sotva bolo možným bývalo. Ale ja 
ešte viacej viem ; ja ešte aj to viem od pána 
Debnára, že o nedlho dostane dovolenie na 
niekoľko dní a to dľa vlastného jeho listu 
k tomu vynaloží; že príjde domov, navštiviC 
svojich dávno už nevídaných rodičov — a 
iných známych." 

„No, to bude pekne od neho, pán Boh 
ho dones ! — viem, že nebude v rodnej vieske 
jeho nikoho, ktoby s najväčšou radosťou 
neuvítal tohoto krajinského mena krajana 
nášho.'' 

... A pán Ivan skutočne dobre to^ zvedel. 
Asi o dva týdne prišiel Valentín domov. 

Natoľko sa zmenil v posledních rokoch, 
od kedy ho nevideli, žeby ho ani jeho vlastní 
rodičia a rodinní neboli poznali, keby sa na 
cudzom mieste s ním boli sišli. Len jedno 
zostalo staré pri ňom — srdce; to dobré, 
čisté, vľúdne, šľachetné srdce. 

duhaj na tisíce ročného dôchodku majúci 
ani teraz nedržal za nízky, skromný rodičov- 
ský dom, v ktorom niekdy tak bezstarostne 



č. 6. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



166 



-^ -/- -^ y^ ^^^ ^ ^^ -^ „-- -^ .'• 



-' - ^ ■— ^' ^y y 



ztrávil dni lúbej detskosti. A keď sa ho hodne 
ostarli matka jeho trochu stydlive pýtala: 

;,Ale ako že ta mám titulovaf, drahý synu?^ 

Valentín s vlúdnym úsmevom potriasol 
hlavou a práve takou pokorou, jako to bol 
zvykol v detinskom veku, pobozkal ruku ma- 
terinu aj teraz a práve tým istým vľúdnym 
hlasom slovil: 

„Či by bola zabudla už moja drahá mat 
môj najkrajfäf titul, ktorý takto zneje: Syn 
môj Valentín !• 

Po pozdravení svojich rodičov a rodiny, 
za prvú povinnost si pokladal navštívif svojho 
dobrodinca, pána Ivana. Vedel jak mnoho 
mu bol podlžen z minulosti a aj za naj- 
novšie odporúčanie jeho. V liste svojom vy- 
slovil bol síce vďaku svoju za to, ale neopo- 
menul to aj živým slovom opätovaC. 

Ten muž alci^ ktorému toto postavenie 
svoje dakovat mal, ci mohol tniadého muža 
príjat ináč, nežli vlúdne^ nezU laakave. 

Ked sa potom Valentín vzdialif chcel, 
aby u velebného p. Ambróza Tichého farára 
Bvoju poklonu urobil^ vtedy pán Ivan takto 
slovil k nemu: 

n Bude eáte v tomto dome niekto, eo sa 
4ak tiež tešiC bude % opätoého videnia sa 
8 dakedajéím súdruhom hier detinských." 

A voviedol ho do chyže Klárkinej. 

Nač Hčit, nač opisovaC svidanie sa toto ? 
Dosf bude tolko spomenút, že sa šuhaj a 
deva od dlhých liet teraz videli po prvýraz. 
Dávno sa nepotkali, nikdy si nedopisovali, 
čistá lúbost jejích z tej doby pochodila a na 
tých pamiatkach sa živila, keď sa ešte brat- 
sestrinskou láskou objímali a bozkávali. Nikdy 
nehovorili nikomu o svojej láske a predsa 
vždy vedeli, že svoji musia byt. A keď 
Klárka v posledních časoch takou zádum- 
čivou sa stávala, to len odtial pochodilo, 
lebo bola jeden list Valentínov čitala, v kto- 
rom bola už reč o stanici a pri tom táto 
poznámka: „Oh milý môj Bože! keby som 
ja túto stanicu obdržal a moje sny sa mi 
uskutočnily ľ* 

Čo bol za smysel týchto dvoch slov, to 
len dve milujúce sa srdcia rozumely ; jedno, 
čo to písalo, vedelo; druhé, čo to čítalo, 
tušilo. 



... A keď potom po čas svojho pobytu 
doma ruku Klárkinu si vyžiadal, a keď jako 
zasnúbenci po prvýraz išli dolu do záhrady 
pod ramenami sa vedúc: Ivan jích ta nena- 
sledoval. Len pri obloku jednej chyže, k zimnej 
stene pritlačil si vrelé čelo a odtiaľ očima spre- 
vádzal štastný pár, jako u prostred sladkého 
štebotaoia ďalej šly zákrutami záhrady, — a 
vidiac túto blaženost, tak cítil, že od zimnej 
steny nevychladlo jeho čelo, ale od jeho čela 
je tá zimná stena vždy viac horúcejšou. 



O pol roka mali svadbu. 

A prv než pohnul sa svadobný sprievod 
do chrámu, aby tam obdržal požehnanie shihu 
božieho, — vošla utešená nevesta s myrtho- 
vým vencom nevinnosti na čele k svojmu 
miestootcovi, aby mu ešte raz vďaku vrelú 
ryslovila a požehnanie jeho si vyprosila. 

Ale nemohla k slovu príst, len hlávku 
sklonila na rameno jeho a tam vyplakala 
svoju zo srdca pochádzajúcu vďaku. 

Ivan bol tiež natolko dojatým že nemohol 
k slovu príst. Konečne sa predsa zmužil 
v srdci svojom a takto slovil k miestodcére 
svojej : 

„Idete tedy, drahé dieCa moje. Bob s tebou, 
Boh 8 Vami na tejto ceste a v tomto ži- 
vote. Vezipi kí sebou požehnanie miestootca 
svojho a jeho vďaku, za to blaho, ktoré si 
mu pôsobila. A skôr než by si tento dom 
opustila, čuj moje ustanovenie, že to bude 
voždy tvojím a tvojej rodiny domom. Kým 
žijem, štastným budem, keď (a tu uhliadam; 
keď zomiem, prijmi ho čo svoju vlastnosť. 
Ja poznám už len jednu jedinú úlohu života, 
pracovať na vašom blahobyte^ aby som Vám 
dokiazal, jako Vás milujem.^ 

Ešte raz ju bozkal na čelo a svadobný 
sprievod sa pohnul k malému kostolu. Aj 
tam súcitiace srdce požebnalo jích sväzok, 
a toto dvojnásobné požehnanie sa uskutoč- 
nilo v živote jejích ! 

A miestootec verne zadržal miestodcére 
svojej dané všetky sluby. Len o jednom sa 
ona nikdy úplne nedozvedela, o tom, že na- 
koľko ju tenže miloval. 

Preložil 3f. Dumný, 
24 



16G 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[C. 6. 1878. 



*■> -- rf-N, y- ŕ- ^ /-K 



** ^ ^^ •' - 



• N^ *^.^ 



Drobnosti. 

Fohrab Jaroslava Čermáka. Zlatá Praha | skončil dňa 29. júoa svoju prácu. Prijatá 



bola 7. t m. svedkom velkolepej slávnosti. 
Telesné pozostatky slávneho českého maliara 
Jaroslava čermáka boly z Paríža do Prahy 
prevezené a tam rečeného dňa slávnostným 
spôsobom do rodinnej hrobky uložené. Uspo- 
riadanie pohrabu prevzala .Umelecká beseda," 
ktorá svojej úlohe zodpovedala ozaj dôstojne. 
Pohrabná slávnosť diala sa pri ohromnom 
účastenstve obyvateľstva pražského a okoli- 
tého. Mestské zastupiteľstvo, deputácie okres- 
ných zastupitelstvf a 60 českých spolkov 
a prápormi súčastnily sa v slávnostnom sprie- 
vode. Sto vencov neseno pred rakvou a 36 
bielo oblečených devic nieslo palmové rato- 
lesti. Na hrobitove mal celebrant kanonik 
átulc dojímavú reč, v nejž líčil zásluhy Čer- 
mákove, ktorý získal si mena svetového. K po- 
hrabaej slávnosti došlo lonoho telegrafických 
pozdravov z rozličných strán, medzi nimi %j 
zo Slovenska a od černohorského kniežatá. 

Podobná slavnosC pripravuje sa aj v Hor- 
vatsku. Od nekolko rokov robia totiž Horváti 
prípravy i preneseniu telesných pozQStaíkov 
slávneho básnika JPreradoviča z Viedne do 
Záhrebu. Jakmile bude telo uloženo do rod- 
nej zeme, postaví sa na hrob dôstojný po- 
mník, jehož zhotovenie sverené je mladému 
dalmátskemu sochárovi Rendičovi. Dobrovolné 
príspevky na prenesenie a pomník vyniesly 
dosial 4000 zl. a mesto Záhreb venovalo 
okrem toho dve tisíc zlatých. 

Berlínsky kongress na obraze. Zastupitel- 
stvo mesta Berlína usnieslo sa, že dá zboto- 
vif rákladom 60.000 mariek veliký obraz, 
ktorý by zostal pamiatkou na kongress evrop- 
ských štátnikov, ktorý v záležitosti východnej 
práve sa odbýva v Berlíne. Viedenský kon- 
gress z r. 1815 bol na rozkaz cisára FraĎal. 
tiež vyobrazený a obraz ten nachodí sa prí- 
tomné v Schônbrnnne. Podobne dal aj cisár 
Napoleon IIL parížsky kongress z r. 1856 
vyobrazif, avšak malba po čas parížskych 
prevratov pri príležitosti poslednej nemecko- 
francúzskej války kamsi sa podela. 

Medzinárodní liteiáryíy kongress v Paríži^ 
o Ďomž sme sa predošlé bližšie zmienili, 



bola nasledij^úca resolúcia: „Kongress uznáva, 
žeby žiaducné bolo založenie „medzinárod- 
nieho spisovateltkého družstva,^ jehož prednou 
úlohou bolo by udržovat pravidelné spojenie 
medzi spisovatelmi jednotlivých ätátov a oá^ 
rodov." Vzhladom k tomu zvolený bol čestný 
výbor, jehož úlohou bude starat sa o usku- 
točnenie tejto myšlienky. Zaroveä vyslovil 
kongress žiadosC, afay francúzska vláda cho- 
pila sa iniciatívy ku svolaniu medzinárodnej 
schôdzky, v ktorej by zástupcovia vlád usDíesli 
sa na konvencii vo smysle usnesenia kon- 
gressu, ktorá by hájila právo duôevmehe 
vlastníctva spisovatetov* 

Persiý šach Nasr-Eddm^ ktorý pred ne* 
kolhými mesiacmi vydal sa už po druhý raz 
na pút po Evrope, zavítal v prvých dftech 
t. m. aj do Viedne. Nasr-Eddin narodil sa 
r. 1828 a prestol zaujal r. 1848. Jeho úradní 
titul je: äah-in«4ah, t j. kiilkiilov. Váedcy 
Mtne dôchodky, tiakolko nie si pottebtiďfc 
k zapraveniu štátnych potrieb, idú do jeko 
privátnej kassy a to je prítína nániamého 
bohatstva perských panovivíkov. Majetok te- 
rajšieho ^ha cení sa na 40 millionov t hoto- 
vosti a pät millionov v drahokamoch. Dobre 
mu potom cestovat. 

Ľôleiitý vynález pre nedopočujúcich. Naj- 
novším vynálezom chýrečného prof. Edissona, 
od nehož, jako známo, pochodí telefón, je 
megafón, istý druh operného kukadla pre 
sluch. Pomocou tohoto prístroja môžu pri- 
hluchlé osoby zreteine počut i najslabšie tóny. 
Držímeli prístroj ten pri uchu, môžeme zo 
vzdialenosti SCO stôp celkom zreteine počuí 
šepot. Prof. Edisson podnikol už s megafónom 
pokusy, jichž výsledok bol úplne uspokoju- 
júci. O používaní megafónu hovorí nasledovne: 
„Megafónu môžeme užívat podobne, jako 
krátkozraký operného kukadla; prístroj pri- 
loží sa k uchu, tak že jedna cievka ucha sa 
dotkne; každý tón sosilnuje sa, jestli treba 
až páťdesiatkráť. Sila zvuku môže byť pre* 
ucho pi4ve tak regulovaná, jako dozor oper- 
ného kukadla alebo dalekohladu " Najlepším 
dôkazom neúnavnej a významnej činnosti 



č. 6. 1878.1 



Orol, časopis pre zábaYu a poučenie. 



167 



í"_ -v.,^ "-v 



^.y^ -^^ .^^ít y^^ 



Edissônovej je, že slavný ten fyzik a chemik 
tná už poteraz 160 patentov na svoje vy- 
nálezy. 

Motma. Gustáv Valiáek, pravotár 
v Myjave^ horlivý rodolnb a podporovatel 
nekdajéích slovenských vzdelávacích ústavov, 
zomrel dňa 6. t. m. po krátkej nemoci. Pokoj 
prachu jeho! 

Drahocenné české rukopisy. Slavný morav- 
ský Ustoriograf dr. Beda Dudík, ktorý o mo- 
ravský dejezpyt tolkých zásluh si už vydobyl, 
dovŕšil tieto zásluhy najnovšie tým, že vy* 
mohol NO Švédsku navráteuíe českých ruko- 
pisov, ktoré Švédi po čas tridsatročnej války 
z Olomúca, hlavne ale z Eožmberskej biblio- 
téky v Prabe do Švédska boli odniesli, kde 
až do tejto doby uložené boly v ^tokholmskej 
králoTskej bibliotéke. Rukopisov je v celku 
25 kusov, medzi nimi nachodia sa dve biblie, 
tak zvaná Lobkovická a Bočkovská. BibUa 
Lobkovická písaná je na velikom pergameiKte 
a obsahuje 575 listov, čili 1150 strán. Písmo 
je velmi bedlivé prevedené a obsahuje 82 
iniciálek, t. j. začiatočných písmeo, xnateva- 
ných vodními barvami a zlatom. Biblia tá 



má cenu najmenej 10.000 zl. Pisár naznačil, 
že dielo svoje dokončil 24. marca 1480. Boč- 
kovská biblia náležala pôvodne Bočkovi z Kun- 
ätátu a z Podebrad, prvorodzenému synovi 
krála Juraja. I táto biblia má cenu nekolko 
tisíc zlatých. Tento drahocenný literárny po- 
klad uložený je teraz v moravskom krajin* 
skom archíve, 

Učiteľkp v Bushu, Z výťočn^ správy m* 
skébo ministra verejnej výučby vysvitá, že 
z dievčich škôl v Rusku vychodf každý rok 
vyšše 3000 dievčat, ktoré sa venujú vyučo- 
va^iiu mládeže. 

Anglický qHsopoieľahý honorár. Anglický 
básnik Alfréd Tennyson dostal za jedinú bal- 
ladu, uverejnenú nedávno v istom časopise, 
od nakladatelstva 300 guincí (vysše 3000 zL) 
honoráru. Pri takých odmenách môže spiso* 
vatehtvo zkvitaC. 

Kedy dôjde svetu kamenné uhlie? Istý 
prírodozpytec vypočítal^ že Francúzko nebude 
mat o 1140 rokov žiadneho uhlia, Anglia 
o 800, Belgia o 750, Nemecko o 300 a Ame- 
rika o 6000 rok(^. 



-'■'vO^>r>«-^ 



Literatúra a umenie. 



My s úprimnou radosCou vítame kaidý 
literárny zjav, jehož účelom je bratské slo- 
vanské kmeny na veájem medzi sebou obo- 
ouamovBl S dobrým príkladom v tomto 
ohTade predchodi ruská literatúra, ktorá 
pilne ti počína všímať duševnej práce a po- 
kroku inoslovanských kmeňov. Ako sme to 
už predoile vyslovili, my len týmto činom 
držíme za možné, aby idea vzájemnosti slo- 
vanskej nezostala len prázdnym slovom, ale 
íiby dostala kosti a telo. A to základ a naj- 
podstaítnejdia záruka budáonosti Slovanstva. 

Najnovšie prichodí nám s radosfou hon* 
Statovaf, že myšlienka čim užšieho vzájem- 
nebo dnaevnieho styku medzi slovanskými 
národami aj u bratov Cechov ide sa dať 
výrazu vefmi významným skutkom. Istý 
pražský ôasopis dossvedá sa totiž, že kruh 
českých slavistov hodlá vydávať na spôsob 
ruského „Slovanského Sbomíku^ a „Rod- 
ného Plemena" každý rok objemnú knihu, 
ktorá by obsahovala vedecké rozpravy o Slo- 
vanstve, preklady básnické i prosaické, cesto- 
pisy o slovanských krajinách atď. Znamenitá 



to myšlienka I Želáme jej čim najväčšieho 
zdaru a prajeme si, aby čím 4kôr bola usku- 
točnená* 

A keď o va^emností slovanskej je reč, 
nemôžeme mlčaním pominúf utešený a mnoho- 
shibný ruch, ktorý prítomné panuje u Slo- 
vincov straniva literárneho edruženia sa s Hor- 
vatmi a Srbmi. Časopis „Slovenskí Národ" 
priniesol celý rad úvah, v ktorých rozberai 
vefkú toho dôležitosť. Najnovšie prináša opät 
hlas z Horvatska, v ňomž sa ukazuje, jako 
by prakticky možno bolo túto myšlienku 
previesť. Slovinská Matica vydať má vhodný 
spis o jasyku horvatsko-slovinskom a vo ve- 
rejných listoch a knihách má sa pilný zretef 
obracať na sdruženie oboch i tak už sebe 
blízkych jazykov. Okrem toho navrhuje sa, 
aby dfa možnosti zavádzaný bol všade i ruský 
jazyk v školách. 

/e vôbec literárny ruch u Juhoslovanov 
je čulý, vidno aj z nasledujúceho. 

Juhoslovanský spolok s v. Hierony ma, 

jehož účelom je vydávať užitočné spisy pre 
! Fud, vydal behom minul^'ch 10 rokov 26 

24* 



168 



•Ví^ y 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1878. 



4 -.^ _»■ 



■ -^ ,- .- -^ -^ 



H^ w^ ^*ifc--.,#-"s_/^ _ \^ ,^,/~ 1^ '■s^'V^'N-*'' 



rozličných spisov, spolu 271 tlačených hár- 
kov v 155.500 výtiskoch. Všetkých členov 
má spolok 4000, z ktorých mnohí bývajú 
mimo Horvatska v Bosne, v Hercegovine, 
v Dalmácii a Istrii. Spisovatelia nepožado- 
vali za svoje práce Žiadneho honoráru. V roku 
1877 vydal spolok sv. Hieronyma kalendár 
„D ani c a za 1878" (15.000 výt.), „Život 
svetaca" (5500 výt.) a „Pčelarstvo" 
(tiež 5500 výt.), v celku tedy 26.000 výtiskov 
užitočných kníh pre horvatský Fud. 

Český národovec p. Ferda Náprstok 
vypisuje ceny na, pp vodné jednoaktové veselo- 
hry historické a národnie. A síce za prvú 
cenu ustanovuje odmenu 100 zl, r. č. ňa 
spísanie pôvoanej jednoaktovej veselohry 
s dvoma akcessity 30 a 20 zL r. č. Látka 
k veselohre čerpaná má byt zo života bud 
súkromného, budf verejného alebo spolko- 
vého, a ovSem aj z bohatých dejín česko- 
slovanského národa v Čechách, na Morave, 
v Slezsku alebo na Slovensku. Veselohra 
môže byf napísaná veršom alebo prósou a 
spisovatefovi nebude bráneno, ba Dude vi- 
tané; aby z čiasti alebo naskrze užil nárečia 
toho kraju, kde dej sa koná, čo zvláste týka 



sa Moravy, Slezska a Slovenska. O cene 
veselohry rozhodovať bude výbor, záležajúci 
z piatich členov, jichž mená pozdejšie budú 
uverejnené. Lehota k zaslaniu prác trvá do 
1. októbra 1878. Rukopisy majú sa zaslaf 
redakcii „Humoristickýcn Listov" pod adres- 
SOU p. Joz. R. Vilímka v Praze, na Spálené 
ulici číslo 4 proti „Myslíkňm,^ 

Nákladom kníhkupca Fr. A» Urbánka 

v Prahe vyšiel Slovník francúzsko-český^ 

ktorý sostavil Gašpar Faster. V českej 
literatúre je dielo toto prvým svojho druhu 
a nebude zaiste nevítaným ani slovenskému 
obecenstvu, ktoré rečou a literatúrou fran- 
cúzskou sa zabýva. AčkoFvek slovník tento 
nie je veFmi objemný, obsahuje predsa 
ohromnú zásobu slov a velký počet naj- 
obyčajnejších francúzskych fráz, tak že po* 
stačuje pre každú praktickú potrebu a na- 
hradí nám úplne všelijaké cudzie ak)vniky, 
na jichž základe pestované bolo dosiaT štú- 
dium francúzskej reči. Prajeme tomuto dô- 
kladnému didu čím hojnejšieho rozšírenia 
aj u nás na Slovensku. Cena neviaiK. 2 zl.y 
viaž. 2 zL 50 kr. a 2 zl. 80 kr. 



K nademu et« obeeeUi^tTa! 

s týmto číslom končí sa prvé polroéie YIIL ročníku „Orla/' Všetkých tých pi. t. 
pánov odberatelov, ktorí buď len na polroka mali predplatené, alebo ešte celkom v reštancii 
sa nachodia, prosíme uctive a čím najsnažnejšie, aby nestažovali si svoje predplatky a 
pofažne doplatky čím najskôr pám doposlat. Slovenskému časopisectvu snáď nič tak ne- 
škodí, jako tá náramne nemilá okolnost, že predplatky buď veľmi neriadne posielajú sa, 
alebo v mnohých prípadoch celkom vystanú. A ^ri takých pomeroch má potom časopis 
zmáhaC sa a zkvetaf! 

Prosíme ale aj o duševniu podporu. I na literárnom poli javí sa u nás od istého 
času velká apathia a to cítime a badáme menovite pri tomto časopise. Kde velká čtst 
znamenitých pier úhorom leží, tam veru o rezkejšom literárnom ruchu sotva môže byf 
reči. Bol by svrcbovaný čas, aby už raz aj v tomto ohlade ináč bolo. „Orol^ len tak vy- 
hovie svojej úlohe, aby nie len príjemne zabával a poučoval slov. obecenstvo, ale aj budil 
a vzdelával literárne sily, keď naši na slovo vzatí spisovatelia čím početnejšie a čím ráz- 
nejšie sa ho zaujmú. 

Pri tejto príležitosti poznamenávame ešte jedno. Z viac strán dochodia nás dotazy, 
či nemienime pokračovať vo vydávaní primeraných illustrácií, jako sa to do nedávna dialo? 
Týmto pánom odpovedáme, že nateraz jednalo sa nám predovšetkým o to, aby emie do- 
honili zaostalé čísla a tu o túto nimi nadhodenú stránku nášho časopisu nebolo sa kedy 
staraf. Ct. obecenstvo môže však byt ubezpečené, že jaknáhle privedeme „Orla^ do riadnej 
kolaje a bude toho možnost, neopomineme ničoho, čo by k jeho zvelatku a zvelebeniu 
prispet mohlo. 

V Turč. Sv. Martine, dňa 15. júla 1878. 

Redakcia „Orla/^ 



Predpláea sa n redakcie a administrácie v Turč. Sv. Martine: 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Štiidi\júca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia ^Orla* 
sa 2 zl. r. č. -* „Orol^ vychádza vo 12 sošitoch, 3\/2— 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca 

na štvorke. 

Tlačou kníhtlaciarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine. 



ČASOPIS PKE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodporednf redaktori & v;d«*atelM: 
niKULAä ät. FERIENČÍK a 8. J. ZACHEJ. 



Turí. St. HartiD, 31. jSla 1878. 



iaao 7. 



Vit. 

(Na Qkážkn z vftčliy' básne Vfyanského.) 
(Spev dnibý. Svatoj'anaké ohne.) 



U Lukoraornkých velká rada 
Rodinná sedf v modrej ch>ži, 
Poueváč deň sa narodenia 
Jedinej dcéry domu bliži. 
Pred pätnástiiui roky práve 
Noc darovala Hvatojanská 
Rodičom dcérku vyžiadanú, 
Ä preto trakta velkopaiiská 
0»lávit niá deíi požehnaný. 
Už na karotkách mená hostov, 
Písané paňou vlastnoručne, 
Skvejú sa. Sám pán s pozornosfou 
Adressy píše. Aj tri „tanty" 
Fomábajú čo adjutanti. 

2. 
Z miemycli pomerov LukomorHký 
Úradmi doäiel k blahobytu; 
Nie div. Mal v Pesti pokrevcnstvo 
A bezúhonnú konduitn. 
Ked videl, ako predstaveným 
Paláce rastú pri Dunaji, 
Pomyslel: či by aspoň domov 
Pár nenariastlo v tomto kraji? 
Logika táto zúrodnila 
Jeho námahy; on je pán, 
V rodinné mesto rozvažite 
Preložil domu svojho Blán, 
Kde 'čestných trudov ovocinku 
Po^va TÍuI na odpoänku. 



Lež k naáej rade. Tie tri tetky 
Prv Lukomorských málo znalý, 
Lež včul základom matrikule 
V blízku rodian sa jin daly : 
Jedncy strýčny brat prababičkio 
Spojoge krvc (kahú pásku; 
Tamtej prmdedo po prasUci 
Bodinnú xbudil z raso láeka — 
A samá sladkoeC, sam^ chvála 
Z TýrečDýeh úat jita milo tvoal, 
K zvdefoe srijttíui rtdiiuiého 
Jedaa porada 4rabú honí: 
Aby Malvfnka roztomilá 
SlaTBc deĎ mena zasvätila. 



Sbovor jfch udaC? Moji luiU, 
Rozkazom vaäe mi želanie, 
Ale pomnite, v t^to rade 
Rokigú „lepších stavov" pAnie; 
Pomnite, že tých hovor peaíro 
V štyroch sa rečiach naraz vinie ; 
Že na nemecké otázanie 
Odpoveď po maďarsky plynie, 
Ba Že tetinka Kološinská 
I Frankov zvučnú frázu krúti, 
S uznania hodným namáhaním 
Nosom sa pri tom vravel uíti. 
A všetky štyry dámy moje 
S uluTDíoou vedú tubi boje. 

86 



170 



Orol, časopis pre sábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1878, 



5. 

Lež tú reč, ktorá bez úhony 
Plynie z dám ružového rtíka, 
Sotily ony v zaslepení 
Potupne ta do čeladníka. 
Keby ste znaly, moje dámy, 
Jak vás to velmi, velmi hatí, 
Jak každá chyba gramatiky 
Tie karmínové ústka špatí: 
Z púhej márnosti rodnie zvuky 
Z úst vašich by sa ozývaly. 
My ale — vravím plnomocne, 
Dvojmo by sme vás milovali, 
Radi vám tiskli milé rúčky, 
Radi platili za klobúčky. 



6. 

Čo sa určilo? Známe veci: 
Hudba, ohňostroj, tanec, torty. 
Ťažká tabula dobrých jiedál. 
Vín tuhých vyberané sorty. 
My život tento užit známe. 
Mnoho nám pobral maďarík, 
Lež vyrvat nijak nedovedie 
Hostín a hodov starý zvyk. 
A keď nám ozaj jazyk zkántrí, 
Ohluší piesne našej hlasy. 
Keď národnieho ducha známku 
Posledniu v duši nasej zhasí - 
Cveng pohára, jak čamý zvon 
Slovenský z nás vylúdi tón. 



-«C^£>^ 



Kvetinárka. 

Obrázok z velmestského života. 

Od Miloslava Dutnného. 
(Pokračovanie.) 



XIX. 

Aurelovi Podhorskému a miss Oceanii 
patril svet. Spolu cestovali po &om, od kr^ja 
do kraja ; hned boli v Petrohrade a Moskve, 
hneď v Newyorku, Londýne, Paríži atd. Svet 
sa domnieval, že Aurel je Oceanin impres- 
sario. Mladé, na s^vo vzaté operné speváčky 
mávajú svojich jeďnatelov. Za takého držal 
svet Aurela. Jakým bol jích vzájomný pomer, 
o tom len Jean a Tinka najlepšie znali, 
pravda že nikomu to nezradili. Čo bolo komu 
do jích pánov, čo svet potreboval vedet o tom, 
že Aurel s Oceaniou sú staby manželským 
párom, ač ho ruka kňaza pred oltárom ne- 
spojila. Aurel síce na to dost naliehal a miss 
Oceaniu to grófstvo tiež vábilo, ale bolo tu 
čosi, čo ju od toho odtahovalo ; bolo čosi, čo 
jej svobodný stav osožnejším robilo. Darmo 
Aurel prosil, darmo zúril, darmo plakal, 
darmo sa vyhrážal: Oceania ho voždy tým 
tešila, že soberú sa pozdejšie, keď divadlu 
8 Bohom dá. Hej, bo dobre jej bolo galanov 
prijímat a od nich dary brat. Na ňu sa ho- 
dila tá naša prostonárodnia : 

„Pod oblôčkom červené jahody, 
Povedz dievča, kto kn tebe chodí; 
Bola by ja blázon povedati, 
Keď ja môžem od dvoch dary brati." 



Srdce Oceanie bolo priestranné, zmestila 
sa do neho viac než lúbost jedna. Aurel to 
tušil, dost ho to trápilo, ale konca kraja 
toho dochodit nemohol. Oceaniu navštevo- 
vali galani, pod rozličnými záminkami. Jeden 
bol správca orchestru, druhý správca, tretí 
riaditel divadla a opery. Aurel nemohol nič 
mat proti tomu, keď sa Oceania s takýmito 
úradními osobami, áradne do svojich komnát 
utiahla. Jej pohostinné hry boly zlatom, a to 
fažkým zlatom platené, i bola povinná úlohe 
svojej voždy svedomité za dost urobit a pánov 
z divadla úradne prijímat, s nimi sa radiC^ 
ba i j im sa predstavoval a jích vybladaC. 
Niekdy zdalo sa Aurelovi, že správca orchestru 
čo bol u nej s tým, ktorý spravoval večer 
orchester v divadle, nebol jednou a tou istou 
odobou ; — ' ale Oceania tvrdila, že ten pravý 
onemocnel, zastupoval ho iný a to že bolo 
velice badat pri predstavení, lebo ne^lo 
skladné, — a Aurel sa musel uspokojil. 

Oceania prijímala dary a to významné 
dary. I zlato a striebro, i šatstvo a šperky, 
i hračky a iné užitočne pôvabné veci. A pri 
tom to bolo najkrajšie, že Aurel všetky tie 
dary, ktoré Oceania obdržala, videl, s nimi 
sa tešil a za svoje vlastné jich považoval. 
To Oceania zase takto nastrojila. Všetky 



č. 7. 1878.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



171 



dary pre Oceaniu išly cez ruky Tinkine. Keď 
Tinka už nejaký vzácny dar pre paniu svoju 
mala, skryla ho u seba a išla k Aurelovi, 
ktorému slovila, . že veru by si jej pani ta- 
kýto shawl, alebo takýto stolík, alebo onakvé 
šaty mat žiadala. Aurel vedel, že Tinka je 
dosC zpôsobná všetko to opatriť, nepýtal sa 
tedy po ničom inom len po cene. Tinka udala 
voždy tak malichernú cenu, že to Aurelovi 
až k neuverení u bolo, žeby tak vzácna vec, 
takou lacnou byt mohla. Lež neskúmal vec 
ďalej, tešil sa, že za lacný groš veliké pre- 
kvapenie a potešenie pripraví svojej milej, 
milovanej Oceanii. A pripravil jej ho. Tešili 
sa novotnému daru srdečne vždy oba. Aurel 
ani netušil, že dar Oceanii takú velikú radost 
zpôsobivší od kohosi iného, nie od neho po- 
chodí, a že tie peniaze, ktoré on dal Tinke 
8 vedomím Oceanie, sta odmena jej zpôsob- 
nosti u nej a v jej vrecku zostaly. 

Takým zpôsobom i pani i služobná po- 
užívali Aurela, vlastne nadužívali jeho do- 
brotu. Než i bolo to poznaf na nom a na 
jeho majetku. On bol k tomu povolaný pe- 
niaze po boku Oceanie rozsýpaf. Robil to a 
poznat bolo na jeho statkoch, že idú na nivoč. 
Odhliadnuc od toho, že vedenie hospodárstva 
svojho úplne zanedbal, tak ďaleko to už prišlo 
s ním, že obe panstvá mu už dražobnou 
cestou odpredali. 

Kam to povedie? mohol sa Aurel pýtat 
sám seba. Keby sa bol pýtal! Posvätit život 
svoj nejakej vidine, tú stíhat, tej slúžit, za 
tú obetovať neprestajne, — to má smysel, 
to je šlachetným cielom života, to zaslúži 
námah, obetí, a výloh: bo to cesta k sláve. 
Ale čo mu že obetoval, čo mu že posvätil 
Aurel ten život svoj, k jakému cielu že mrhá 
dedictvo otcovské, komu obetuje svoje meno, 
svoju česf, sám seba? Veď sa stal otrokom 
jednoho stvorenia, pekného na oko ; no hnus- 
ného a podlého vnútorne. Otrokom falošnej 
speváčky, čo len jeho peniaze vedela trovif, 
bez toho, žeby ho opravdove bola blažila, 
bez toho, žeby šlachetne s ním bola smý- 
šlala. Na nivoč donášala jeho majetok a ona 
nikdy nepatrila jemu, každodenne v inom ná- 
ručí hladala vyrazenie, odskodenie, nasýtenie 
hriešnych vášni. 



A čo to za život? Aurel zakrpatel, te- 
lesne i duševne chradnul. Jedna jedinná vášeň 
ho sožierala : lúbost, šialená lúbosf k Oceanii. 
A táto vášeň jako trávila jeho peniaze a jeho 
majetok, tak trávila i jeho zdravie, i jeho 
srdce, i jeho dušu. Ten vzdorovitý a pyšný 
pred tým Aurel počínal byt krotkým a po- 
korným ; tá vztýčená pred tým postava hrbila 
sa a k zemi klonila. Aurel to zbadal a bol 
nešťastným. On stamul, špatnel; pravda 
i Oceaniinej krásy ubývalo, ale ona to na- 
hrádzala šminkami. Aurel si zúfal. 

XX. 

V nádhernom budoire Oceanie v Paríži, 
bolo v jedon zimný večeť teplo, nádherne 
osvetleno, pohodlno — a predsa sa Aurel 
Podhorský trebárs bol sám so svojou zbož- 
ňovanou Oceaniou jakosi nebárs dobre cítil. 
Ani Oceania nevyzerala dla toho, žeby bola 
v ružovom rozmare bývala. Aurel stál so za- 
loženýma rukama neďaleko nádherného mra- 
morového kozuba zklúčený, počím si Oceania 
nedbalé v pohovkovom stolci rozložená hriala 
v zlatom vyšívaných papučkách obuté ma- 
linké nožinky u kozuba. Zadumene a smutne 
zierala na plápolajúci v kozube plameň, iste 
ju tiež čosi trápilo. * 

„Ďalej tento zpôsob života neztrpím,^ 
pretrhnul mlčanie Aurel, „za štrnásť rokov 
dosť som sa natúžil Oceania, dosť sa na- 
túlal po celom šírom svete a ešte som nie 
u cieľa." 

„Zunovali ste ma už pane gróf?" 

„Ukrutná! ty ešte i teraz len posmešky 
si zo mňa tropit vieš?" 

„Ó naskrze nie, pane gróf, koho milenec 
zunuje, tomu nebýva do smiechu." 

„Tu nenie a nesmie byť reči o tom. Ja 
sa mám príčiny žalovať. Oceania ! rozhodnime 
už raz túto záležitosť medzi sebou. Ja obe- 
toval som ti a k nohám tvojím položil všetko. 
Môj majetok, môj mladý život, moje posta- 
venie, slovom všetko." 

„Bola som snáď len na okamženie ne- 
vďačnou? Nestálo mňa to tiež obetí? Či mi 
možno bude ešte druhých štrnásť rokov vy- 
držať na postatí mojej? Či sa už netratí 

26» 



172 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. lfiT6. 



syiežost, sila a jenonost môjho hlasu a či ma 
o to tíež nepripravila lúbost?" 

„Štmást liet života, pováž Oceania, naj- 
krtgäieho veku života uplynulo a ja dnes 
môžem zaplakať nad nimi, lebo som jicb 
ztratil. Čo mohlo byt zo mna? Bol som je- 
diným potomkom mužským slávnej rodiny 
grófov Podhorských, kynuly mi úrady, hod- 
nosti. Mohol som si o človečenstvo zásluhy 
aadobudnút, mohol som sa preslávil . . . « 
Dnes navrátim-li sa domov, nik ma nepozná, 
neprivíta, neuctí, neprivinie : ztratený to život 1 

„Pane grófi mne majú patrit tieto vý- 
čitky? Ja som jich zaslúžila? Vlákala som 
Vás snáď na silu de siete svojej ? Neupomí- 
nala som Vás od počiatku, že by ste sa 
z kratšej cesty vrátili, mňa opustili, zabudli. 
Už ja som raz nie vtáčkom pre klietku. Spe- 
váčke patrí svet! Poletujúc vysoko a na šír 
a dial spieva ona svobodne a veselo. To ste 
Vy pane gróf dobre vedeli. Škoda, že ste nie 
spisovatelom, alebo maliarom, boli by ste sa 
veru mohli na cestách našich jedným druhým 
umeleckým zpôsobom viac presláviť, nežli tak, 
keď by ste boli hospodárstvu sa venovali, 
alebo kortešovali hlúpu sediac pri volbách. 
Čudno mi, pane gróf, Že Vy tých štrnást 
rokov za tak ztratený čas považujete I Čo je 
život? ČiježivQt nie cestovanie a cestovanie 
je nie život? Nežili ste svobodqe, neodvisle, 
samostatne, rozkošné, neblažila Vás moja lú- 
bost? ... To moja odveta na Vaše výčitky, 
viac ani slova! . . . ." 

Sadla ku znionu a nôtila: 

g Lastovička letí, 

Má ona dva svety, 

Večné lúlbi leto; 

To speváčky obraz — 

Dnes tu, z^frá tam zas: 

Ľúbim stav ten preto." 

A Aurel bol odzbrojený. Oceania hrala a 
spievala ďalej tak, jako by ho ani v jej bu- 
doirí nebolo bývalo, a kto vie, či ten pohlad 
na äU; vo vkusných nedbalkácb ešte vždy 
pôvabnú, či tá jej pekná hra alebo ten milý 
spev ho tak dojal, on zpustil na kríž zalo- 
žené ruky, oddialil sa od kozuba a s výra- 
zom nadšenia v tvári blížil sa ku znionu. 

Oceania rýchle stala od neho a skúmavý 
zrak naň oprúc slovila: 



„Idete sa lúčit so mnou, panq gróf? Môžte 
to dnes urobiť práve tak, ako pred štrnýstina 
roky, nik Vám to nezabráni a ja Vám sväto -" 
sväté sľubujem, že nikdy nepoviem to, čo 
Vy: že som ten najkrajší $as môjho života, 
tých štrnásC rokov nemilobohu ztrávila, s Vami 
zmrhala." Nie, takou nevd^čnicoii Oceania na 
proti Vám pane gróf, jako ste Vy naproti 
nej, nikdy nebude. Oceania to vždy a všade 
vyzná: tých štrnást rokov bolo tým najkraj- 
ším a najblaženejším časom, večne ľúbenou 
dobou jej života, lebo ju ztrávila po boku 
Vašom." 

V tom si Oceania pritida obe dlaoe Aa 
oči a plakala usedave. Aurel zaplakal s hQn, 
roztvoril náručie svoje a pošiel ku oej so 
slovami : »anjel môj !" ale ona aa mu vymkla 

a zvolala: 

jyČo počujem? Za štrnást rokov som Vám 
bola diablom, pane grófi a teraz od ra^ 
som aiuelom? Jako je to?** 

„Odpust duša drahá I" 

„A zajtra budete zas preklínat dobu, čo 
nás spolu sviedla?^ 

„Nikdy, prisahám ti, nikdy !^ 

„O týdeň budeme vo Viedni, tam ste blíto 
svojej vlasti, môžete íst domov.'' 

,iOceania! čo mám doma? MiDulott ti 
viac spomínat nebudem, dobre, žili sme, uží- 
vali; ale čo bude z nás v budúcnosti?" 

„Operná speváčka žije si rpzkošne v prí- 
tomnosti a nekalí si ju spomienkami na bu- 
dúcnost." 

„Ale moje statky sa míňajú." 

„Sáčte íst domov hospodárif, pane gróf.^ 

„Na to som už nie súci." 

„Máte statkov ešte doAĹ" 

pKeby nemal nikto viac práva do nich I" 

„Či sme dedinu neodpratali?" 

„Odpratali, ale ona žije." 

„Viem, keď z vášho dražbou odpredaného 
statku s nevlastnou materou svojou preč 
odíst musela; odišli do Peštiatam je teraz 
aj EUa, sestra vaša, vdova." 

„Jestli sa tie dve sídu, tak som hotovýp 
žobrákom. '^ 

„Nech sa sídu tak, aby sa na veky rozišli.,' 

„Jako to?« 

„Žije Jean s Tinkou?" 



č. 7. l«Tflil 



Orol, {a«opi9 pie féhtím a poučenie. 



173 



„To 8u chytré hlavy, tí to vy?edú. — 
A Č0?" 

„Pane grófi Tá nevďačná Oceania chce 
Vám ešte spomôcĹ Vy máte avoj otcovský 
statok mat úplne. — Čím je malá EUa, 
ktorá Dtthakovci Marínou pokrstili, v Peáti?^ 

„Kvetinárkou." 

p Výborne. Tá ponesie kytku svojej materi.^ 

A tu rozložila svoj plán Aurelovi. Teq sa 
úmyslu Os^eaninho najprv zhrozil, ale slabúeh, 
obety podnoža jej, konečae privolil. 

Jako Jeau z nalQženia Oqeanie kytku Ma- 
ríne dal, jako tá neznámej grófke ju ^a- 
niesla a do žalára prišla — známe. Po tejto 
udalosti odišiel Aurel s Oc^aniou do Ameriky. 

XXI. 

Jeau s Tinkou, ktorí tak šikovne boli 
ukradli vo Viedni malú EUu, boli na ceste 
do Pešti k prevedeniu ešte o mnoho väc ieho 
zločinu zase tak veselými sta vtedy na ceste 
do Viedne. Vtedy dostali dukáty, i teraz 
jUn kynuly, a kynuly j im ešte vo väčšej 
miere neili vt^dy. Tak jako toho času, po- 
tešovali sa i teraz, že svedomie j (ch oboch 
môže byt na pokoji, lebo veď oni konali len 
rozkaz svojich pánov a sluha musí naplnit 
rozkas^ svojho pána. Za zločiny, čo oni pá- 
chali, robili panstvo svoje zodpovedným. 

Tak oddal Jean kvetinárke Marine onú 
osudnú kytku, ktorú ona dla naloženia jeho 
EUe, grófskej vdove, zaniesla. Videli sme, 
jaké zaľúbenie Ella y tomto dievčati mala, 
preto ju aj volala k návšteve, chtiac sa niečo 
bližšieho dozvedet o nej. Na prvý pohlád 
bola \dova pri spatrení tejto devy prekva- 
pená. Tie fahy upozorňovaly ju na jej ne- 
zajM»mi nutelného Eugena, na jej zmizlú EUu. 
Trebárs by ju v kvetinárke nikdy nebola hľa- 
dala, predsa jej kázala opät sa u nej nkázaf. 
Že sa to stat nemohlo, vieme. 

Jean s Tinkou mali tolko srdca, že sa 
i na pohrabe grófkinom ▼ pcštianskom Ro- 
chusi objavili. BoU prítomní i tomu hroznému 
výjavn, keď stráž bezpečnosti zmocnila sa 
kvetináťky a uväznila ju, jako domnelú tra- 
vičku grófkinu. 



Na to B najveselším a najspokojnejším 
svedomím opustili Pest a vydali sa qa cestu 
do Ameriky za svojím panstvom. Keď Oceania 
s Aurelom na loď do Ameriky idúcu došli, 
sišli sa na nej s Lavarierom, ktorý pred 
tým sta stien všade prenasledoval Oceaniu, 
pozdqšie časy ale sa už dávno nebol uká/al. 
Obe stránky boly velice následkom tohoto 
shliadania sa velice prekvapené. 

„Kam že pane Lavariere?^ 

,,Do Ameriky, vzácna slečno.^ 

„Ach, toto je nesmieme šfastná náhoda, 
pane, my 9kQ vidíte tiež ta putiiý^e." 

„Buďte nám vítaný pane,^ alovil Aurel, 
„bude nám veselšie plynút cesta spolu." 

„M&a to teší nevýslovné, pane gróf, sa- 
motnému côstovat, verte, to je hrozne zuno- 
vané; no, s dobrými známymi a priatelmi 
vďačne idem aj na kraj sveta.^ 

„Takáto náhoda," slovila Oceania s ľú- 
bostným úsmevom, „sa len za tisíc rokov 
raz prihodí." 

„A najštastnejší pri tom som ja, vzácna 
slečno, ponáhľam sa ihneď blahodarit Vám 
k triumfálnej umeleckej pýti Vašej po Ame- 
rike a k očakávajúcim Vás tam hojným ven- 
com vavrínovým." 

„Ďakujem, ďakujem srdečne. Ale čo Vás 
vedie do Ameriky vzácny priatelu?^ 

„Ja konám cestu spisovateľskú z nalo- 
ženia „Journal des Débats,'' vjehoz feuille- 
tone moje cestopisné zkúsenosti uverejnené 
budú. Sľubujem vzácna slečno, že nezabudnem 
prípomenúf v opisoch mojich i túto blaženú, 
netušenú náhodu, ktorá ma s prvou perlou 
opery terajšej nie len u nás vo Francii, ale 
aj T novom svete, spolu sviedla." 

„Nezapomeňte podotknúf i to, že v mojom 
sprievode bol šľachetný ^óf uhoiský, mäcen 
môj a ctiteľ umenia.^ 

„Na žiaden prípad to nezabqdnem.^ 

Aurel sa nemo uklonil. 

Na ôvobodnej pôde novej zeme v Newyorku 
dočkali Aurel s Oceaniou slohov svojich Jeana 
a Tinku. Oceania bola radostou bes seba nad 
zvestou tou, že sa zloän jíeh služobníkom 
tak znamenite podarilj Aurel staval sa tiež 
takým, lež v noci nemal pokoja. Sen neišiel 
na jeho. Často videl svoju úbohú, prenasle- 



174 



Orol, iasopis pre s&bavu a pouéenie. 



[Ď. 7. 1878. 



dovanú sestru Ellu. Ba neschodila mu z umu, 
stála mu vodne i vnoci pred očima. či tá 
dobrá duša zaslúžila také múky, taký trapný 
život a takú ukrutnú smrť? A malá Ella 
bola v žalári, v žalári ako travička svojej 
vlastnej matky, o ktorej ani nevedela, že 
bola jej matkou. Tu matka i dcéra boly ne- 
volnými obetami jeho zlosti. On otrávil mla- 
dosť oboch, on je zodpovedný za život Dub- 
ského i za život sestry svojej Elly ! On zmrhal 
s Oceaniou už pravú polovicu svojho majetku 
a čo tým dosiahol ? On otrávil i celú mladost 
svoju, on zmrhal i život svoj. A táto Oceania 
Čím mu je? Diablom, s vodcom, pokuáitelom, 
nivočitelom. Jej k vôli stal sa tulákom sveta 
bez ciela, mladým starcom, Bohu i ludom 
hnusným zločincom. Videli ste ešte dost 
mladý strom žlknúf, usychat, k zemi sa klonit. 
Iste vrtá červ na koreni žitia jeho, pomyslite 
Bi. Takým stromom biednym je Aurel. Na 
koreni života jeho hlodá červ nespokojného, 
hrozne oblaženého svedomia. Na zemi niet 
mu viac čistej, nezkalenej radosti a na bu- 
dúcnost života a neba, na to nesmie ani len 
pomyslet. Lebo beda, beda duši jeho, duši 
čo nie len sama hrešila, ale aj iných k hriechu 
svádzala. Dubského zronila gulka horníka 
Petríka jeho návodom, služobníci Ellu sku- 
točne a jej dcéru mravne zabili tiež jeho ná- 
vodom. 

Takto premýšľal nešťastný Aurel, keď ho 
z trudnotažkej dumy tejto pri mesačnom svetle 
v záhrade vytrhnul šumot v besiedke. Bolo 
pozde na noc, ktoby bol ešte v besiedke? 



Tichučko sa priblížil k nej a počul šepot a 
šumot bozkov. Žiarlivosf sa ho zmocnila. Ona 
ešte rástla, keď poznal v šepote hlas Lava- 
ríerov. Čakal v trápnom napnutí asi hodinu. 
Dočkal sa toho, že Lavarier vystúpil z be- 
siedky sám a odkradol sa preč zo záhrady, 
pár menšín po ňom vykrádala sa z besiedky — 
Tinka. 

Aurel vbehol do besiedky, nebolo v nej 
nikoho. Tedy Francúz mal dostaveníčko so 
slúžkou Oceanie. Uspokojil sa na tom, bo 
iného dočkat sa domnieval Ľutoval Jeana. 

„Jean, miluješ ty Tinku?^ pýtal sa na 
druhý večer Aurel sluhu svojho. 

„Do zbláznenia!* 

„Ľutujem ta, Jeane!" 

„Prečo, osvietený pane?** 

„Tinka tí je nevernou.^ 

„Boh ju zavaruj od toho. Zaškrtím ju.^ 

„Včera o pol noci mala tu v tejto be- 
siedke dostaveníčko s Lavarierom.^ 

„Do hroma, osvietený pane, ten chlap je 
bedár. Toho musíme my dva zkántriff^ 

„My dva?" 

^Pred včerom o pol noci mal Lavarier 
tu v tejto besiedke dostaveníčko so slečnou 
Oceaniou." 

„Je to pravda, Jean?" 

„Na tieto moje oči som to videl." 

„Dobre Jean, každý sa osobne o tom, čo 
sa nás týka, presvedčíme. P(ftom Jean môj, 
kre v potečie." 

„Krev! krevl krev!" volal Jean. 

(Dokončenie nasledaje.) 



iťiialiiinfi 



Viera a nevera. 

(Z perského.) 



Co viera, nevera je? Všehomíru Panel 
Ty na svet nepodbáš, keď o to v hádku stane. 
Len ten nepozná td)a, kto sám sa spotvorí, 
Jako drevo nepozná oheň, až ked shorí. 
Všetko to nič je, čo sa nejaví od teba; 
Tuší ta len ten, kto hladá cestu do neba. 
Y tebe sa zárodok večného bytia krúži 
A čo z teba pošlo, to zas za tebou túži. 
Z teba sa pravda žriedli, i zas v teba vlieva; 
Všesvet za tebou sta za slncom tieň chodieva. 
More živí pramene a pramene more 
Tokom riek valných a plávaním chmár na hore. 



Ty kyneš a lúčia sa, no zas v jedno splynú — 
Zem zachodí v nebe, ostrovy vôd hladina. 
Ty vystrájaš slncá, sta kvety z pukov stalé ; 
Nič ti nenie veliké a nič nenie malé. 
Co bolo, je a bude, v tom ty neznáš zmeny — 
Ty si prvý, poslední, sám sebou zvečnený. 
Nuž nač' sa búri viera a nevera práve?! 
Oslávit, pohanit ta nenie človek v stave. 
Dobré a zlé činy, čo z ludí pôvod vzaly 
Tratia sa pred tebou sta v ohni prášek malý. 
Nie rozum ngjde teba, čo sa jako borí, 
Ale láska, živená citami pokory. 

Joeef Jančo. 



č. 7. 1878.] 



Orol, časopis pre lábavu a poučenie. 



176 



V zákutí sveta. 



Povesť. 



Kamaráti. 

„Darmo je! počiatok musí niekto urobit!^' 

„k prečo nie všetci razom? Mne by sa 
tak lúbilo!*' 

„Ale to neide, to je nemožné!" 

„Všetko je možné, čo človek chce, tedy 
prečo by toto práve nemožné bolo?!-' 

,,No vy veru jakési divné pochopy máte 
o ženbe!" 

^Myslíš, že len ty máš pravé? — Nuž 
dobre tedy, urob ty počiatok^ tebe to i naj- 
lepšie pristane, i máš k tomu spôsob, a už 
my potom z tvojho príkladu učif sa budeme, 
či (a nasledovaC, al^bo — nie. No, či nie tak ?" 

„Tak je! tak je!^ ozývalo sa zo všetkých 
strán. 

,,Chcete tedy, abych ja počiatok urobil? 
Prečo že práve ja? — Vidíte, mne vari ešte 
najviac všeličoho chybuje, abych bol v stave 
zenit sa!" 

„Smiešne, jemu všeličo chybuje, jemu, 
ktorý má pekný a výnosný úrad. Co potom 
ui my máme hovoriť?** 

„Výnosný úrad, myslíš? Áno, výnosný, 
celých dvestopädesiaC zlatých ročného platu, 
ako hlavný notár slávneho mesta t^ 

„A bočné dôchodky nezpomínaš? tie ne- 
rátaš? Aký mudrc, tie aspoň tri razy tolko 
vynesú, ako riadny platľ* 

„Keby si to riekol o doktorovi, ten už 
má i stály plat pekný, a ešte krajšie jino* 
stranne dôchodky. Ten by mal počiatok 
urobií!" 

„Dajte vy doktorovi pokoj !" nadhodil som 
ja, „i ten vie, kde ho tlačí. Ja nie som proti 
oženeniu sa, a to čím skôr tým lepšie, ale 
nevidím príčiny, prečo by som ja mal a musel 
počiatok urobit? — Viete vy čo, urobím vám 
návrh, a ten rozhodne a zakončí ďalšie de- 
batty !" 

„Čcgme! čujme!'' 

„Žrebujme, a koho trafí osudný žreb, cbcej 
nechcej musí sa hneď a hneď oženit. No, čo 
poviete na môj návrh?" 

„Výborný!" riekol jedon. „To neide! 
ozvali sa jiní. 



u 



„Nože prosím vás, uvážte že si, čo a ako 
sa ja mám zenit, keď nemám ešte sriadený 
dom? ešte neotvorený obchod? Ak budete 
žrebovať, mňa prosím vás vynechajte!'' 

„A veru i mňa!'' odvetil druhý, „lebo 
mne by čudný kúsok vyviedla náhoda, keby 
mi tak osudný žreb podstrčila. To jest : keby 
ma trafil žreb. že sa ja mám prvý z kola 
nášho oženiť!" 

„Ako vidím, i zo žrebovania je už nič, 
lebo keď už dvaja protestujú, nájde sa i tretí, 
štvrtý. A predsa bračekovci treba nám dačo 
urobiť." 

„Pravdu má doktor! fašank sa blíži, no 
a našou povinnosťou je starať sa o zábavy. 
A akoby to pekne bolo, keby niektorý vy- 
držiaval svadbu. My ostatní všetci družbovia 
a jisté paničky družice. Eh ! to by bolo. No 
bračekovci: kuráž platí, kocka hrá! Keby 
som nebol najmladším, na môj' pravdu, hneď 
by som urobil počiatok. Azdaj by ste už 
potom vy starší nasledovali môj príklad!" 

„Nuž tedy započni! a ako nás tu vidíš, 
my všetci vďačne ti budeme dražbami!" 

„A naše paničky dnižjptmi!^ 

„Nie! to neide. Po staršom do mlyna. 
Tento poriadok i my vari zachováme. Ale, 
ak dlho váhať budete vy, potom veru ne- 
budem šetriť vás, ani nebudem hfadet, že 
ste starší, ale — zahanbím vás a punktum !" 

„Komu česť tomu česť, pastierovi trúba, 
a domovému pánovi úcta. A uctíme ho naj- 
lepšie tým, keď jemu ponecháme iniciativu.'' 

Takýto rozhovor vedený bol v kruhu šiestich 
dobrých kamarátov. Všetci sme boli viac menej 
zalúbení, aspoň jedon každý z nás mal už tak 
asi vyvolenú srdca svojho. A nebolo to len 
jeho tajomstvom; ani nie len naším, ako 
dobrých dôverných kamarátov, ale bolo to 
všetko verejnou tajnosťou. Aspoň v celom 
meste nebolo jednej jedinkej duše útleho po- 
hlavia, ktorá by o tom nebola dôkladne pre- 
svedčená bÝvala. 

A svätá pravda je, že už susedky, tetky, 
kmotry dosť hlasne povrávaly pri svojich 
kávových shromaždeniach, že sa iba za diev- 



176 



Orol, časopis prto zábAvo á pottSenl^. 



[6. 7. 1878. 



• .^s'*^^w^ 



-■^ -^ -^ /*.y w^ . 



čatoii vláčime, paničky zavádzame, ba že jiin 
prekážanie svojou známostoo inostranné š(a- 
stie, a predsa ani jedon z nás nerobí určitý, 
ľO'/hodný krok. 

No a že tieto rozprávky neboly ďaleké 
od pravdy, to cítili sme i my sami. Ba nie 
cítili, ale dobre uznávali, ako to tuším do- 
kazuje i náš hore vyššie uvedený rozhovor. 
A divno, ako sme tak pospolu shromaždení 
boli) ani jednoho medzi nami nebolo, ktorý 
by bol zásadným nepriatelom stavu manžel- 
ského, ako to medzi mládencami, čo i len 
na oko, býva. Ba naopak, všetci sme túžili 
čím skôr dostať sa do toho sladkého jarma, 
ktoré často má príchut velmi čudnej sladkosti. 

My, ako rečenp, odhodlaní sme boli všetci 
poženit sa. Najťažšia Vec bola urobiť počiatok. 
Žiadon nechcel byť prvým, hádam už i preto, 
že každý dobre cítil a videl, že tým zadaná 
bude prvá štrbina nášmu kamarátstvu. A po- 
tom nebolo to žiadnym tajomstvom pre nás, 
že v tomto ohľade i paničky majú zvláštne 
predsudky. I tam každá zdráha sa byť prvou. 

Nuž a konečne myšlienka: že čo bude 
zo spoločenského života v našom meste, keď 
sa my šiesti poženíme, alebo keď rozpadne 
sa naše kamarátstvo^ tiež velikou váhou za- 
sahovala na rozho* utie sa naše. 

Ale ja tu tak rozprávam, akoby celý svet 
znal velmi dobre a dokonale i naée maličkosti) 
i naše slavné mesto. Poznať už z toho, že 
nie som spisovatelom. 

Áno uznávam, že nie som spisovateľom. 
Preto nečakajte, ale ani nežiadajte odo mňa 
nejaké dokonalé dielo, už či ho spisovatelia 
nazývajú románom,, novellou, noveletkou a 
tak ďalej. Ja sdelujem len úryvky z nášho 
spoločenského života. Snažiť sa ^ce budem, 
aby som z toho sostavil nejaký celok. Jestli 
sa mi to podarí, dobre, mňa jiste viac to 
feiiť bude, nežli kohokoľvek jiného; jestli 
ale nie, nuž darmo, kde niet schopnosti a 
spôsoboosti, tak je márna snaha, a nemož- 
nosti vystrájať nikto nenie zaviazaný. 

Predo všetkým jiným ale za povinnosť si 
držím predstaviť i svojich kamarátov, i sa- 
mého seba, a ďalej oboznámiť ct. obecenstvo 
i s našim mestom. 



äbromaždení sme boli u Štefana Zá- 
les kého. Tedy slušná vec je, aby som 
s týmto urobil počiatok. On je to ten mest- 
ský notár, ktorý teší sa výnosnému platu a 
ešte výaosnejším bočným dôchodkom, a kto- 
rému ešte všeličo chybuje ku ženbe. Je on 
tretej desatine veku života blížiaci sa muž, te- 
lesne vynikajúci mnohými prednostiami, ktoré 
obyčdjne dobrý dojem robievať zvyklý na útle 
pohlavie. Jeho ako tá obloha nebeská modré 
oči boly zrejmým dôkazomvemosti a stálosti, 
lebo týchto barvou je modrá. Zrak jeho bol 
verným zrkadlom básnivej, nadšené vzlety 
obľubujúcej duše. Pobelavé vlasy pokrývaly 
vysokým čelom vyznačujúcu sa hlavu, ä búzy 
s bradou stály v dobrom súhlase s celou 
tvárou i postavou, ktorá neprevyšovala miem 
strednosti. 

Podľa neho sedí Jurko Strmý, o niečo 
mladSí, sivooký, s kučera vo počernými vla- 
8am% hustou čiernou do tuhých kotúčov za- 
vinutou bradou, a ostrými, ako klince bfi- 
zami. Je on najchýrnejsím pravotárom v meste 
hlavne preto, lebo len nedávno efrte ol^držal 
diplom, a tak bol celkom novým novnéičkým 
advokátom. Poneváč ale ^každá nová metk 
dobre metie," nuž i on bol práve teraz vy- 
chýreným pravotárom, a mal viac práce, nežli 
všetci ostatní. Títo totižto súc zväčša v mest- 
ských úradoch, pravotárstvo len tak mimo- 
chodom prevodzovali. 

Tretí v našom spolku bol Janko Krupec, 
čo do povolania: učiteľ a organista. Dva to, 
ako známo veľmi skvele vyplácajúce sa úrady. 
On je muž voľačo, ale nie veta, len niekoľko 
mesiacov, alebo asnaď len týdňov, vyšše tridsať 
ročný; oči jeho sú ako uhol čierne, a také 
i vlasy hlavy, a rozumie sa i brada a búzy 
Silné obrvy dodávajú zraku výraz mužskosti 
a odhodlanosti, ba skorobych rí^ol urputnej 
zaťatosti. Ale divná hra prírody. Tento výraz 
bol v skutku len v tvári, lebo v skutočností 
Janko Krupec bol zosobnenou dobrotou, srdce 
jeho mäkké ako maslo, dostupné každému 
pocitu. Ako učiteľ bol na svojom mieste, ale 
nezbedná mládež len dosť skoťo poznala sla- 
bosti jeho, a menovite jeho dobrotu a mäkkosť 
srdca. A túto v hojnej miere nadužívala, do- 
voliýúc si často i na vzdory a priekor pána 



č. 7. 1878.] 



Orol, &iaopÍB pre sába?u a poučenie. 



177 



1^ •^ .^^ -^ y^ y-* <rv ^-x .*-' J 



utitelovi vyvádzal nezbedaosti, ako to už oby- 
čajne pri rozpastilosti samopašBých chlapcov 
b:^va. ~ 

Martin Kurz bol kupec, ktorý pravé 
tera/« zaneprázduený bol sriadiC si vlastný 
obcbod, nedávno vráfac sa domov z hlavi^ého 
mesta, kde za viac rokov konal služby obchod- 
níckeho pomocníka. Úfal, že už s počiatkom 
najbližáieho mesiaca otvorí svoj závod. I on 
už bol čo do veku v druhej polovici dvadsiatich 
rokov, ale o mnoho mladčím vyzeral, a síce 
preto : že brada jeho nepúátala eáte ani 
kostmky budúcich vlasov, a ani na vyšnej pere 
nebolo eáte mimo utlunkého páperu ničoho, 
čo by fúzom mohlo sa rovnat. InáČe bol šuh^ 
do života súci, v spoločenskom živote nevy- 
rovnaný, zábavnfk prvej triedy ; nie div tedy, 
že napospol u útleho pohlavia bol velmi oblú- 
bený. On bol jediný, ktorého všetky paaičky 
bez rozdielu rady maly. Tanečník neúnavný, 
dvoritel nevyrovnaný, slovom : mládenec, aký 
má byt, keď že má hrat nejaký zástoj v spo- 
ločenskom živote. A neškodilo mu ani naj- 
menej v očiach krásotiniek, že vlasy jeho 
takmer prekročily už tú hranicu, kde prí- 
jemná belavosC prechodí do zrdzavosti, čo 
u nás nebýva síce veľmi častým zjavom, ale ani 
nevyniká pôvabnou zriedkavostou. Oči jeho, 
tekavé síce boly, ale za to nemalý žiadnej 
určitej barvy. A to práve bolo veľkou vý- 
hodou pre neho. V tejto miešanine barvy 
jeho očí každý vlastne každá mohla najst tú 
barvu, ktorá jej najmilšou a naj vítanejšou 
bolfi. A to je prosím Vás, tiež veľa hodnej 
takto môct zadost urobiť požiadavke kaž- 
dého oka« 

Jozef Kalasane Milko bol najmen- 
ším, ale pritom i najmladším v našom kruhu. 
N4d€i}a ešte nezanikla, že bude riast Len 
tak okolo 24 ročný, územčistý šuhaj, ale spo- 
lahllvý kamarát Krása ho netrápila síce, ale 
bol dobrého srdca a zdravého rozumu muž. 
y Keitheli vybavil hospodársky beb, a teraz 
hospodáril doma. Jeho otec bol jedným z naj- 
väčších miyitelov pozemkov v našom meste; 
ponevač ale on sám pri poslednej reštaurácii 
mestskej vrchnosti vyšvihnúl sa na kreslo 
senátora, neslušalo sa mu ďalej viest hospo- 
dárstvo, ktoré odovzdal svojmu vyštudova- 



nému synovi. Dve veci boly, ktoré vcImi 
dobré služby konaly Milkovi, zvlášte , pri 
matkách, majúcich na vydaj dcC'ry. A to síce : 
ie bol dobre opereným jediným sypom, a 
tak dedičom celého otcovského majetku; a 
po druhé: že mal otca, ktorý sodol v magit 
strate, čo u nás malo nesmiernu významj)ost« 

Konečne ten šiesty kamarát bol som ja : 
Samuel vtedy ešte Pažítka, dneska už 
Pažitkay. Nemajte mi za zle túto 2menu» 
Kto že môže proti móde a proti zúrivému 
prúdu ? Viem, že sú rázni a pevní ľudia, ktorí 
i tamtej i tomuto vzdorujú, čo by s tým hned 
spojené boly akékoľvek nepríjemnosti a utrp** 
nosti. Ja, neštítim sa to vyznat, nenarodil 
som sa za mučeníka, aspob nepoznal som 
sám v sebe ani jednu jedinú vlohu k tomu. 
Nuž a darmo je, čo komu z hora nenie dané, 
v apatéke nekúpi, nasledovne ani ja zmuži^ 
losti a žulovej ráznosti. — Prichodilo by mi 
nž teraz i seba, ako svojich kamarátov, opísat; 
moja skromnosť avšak nedopúšťa -mi apo-' 
mínaC moje telesné vnady a vlastnosti, kto- 
rými, ako svet napospol hovorí, nie skúpo 
som nadaný. — Obmedzím sa tedy len na 
pripomenutie: kto a čo som? 

Kto som ? to som už povedal, že Samuel 
predtým Pažítka, teraz Pažitkay. Soní 
doktorom medicinae, chynirgiae et artis ob- 
stetritiae magister, promovovaný na vysokých 
školách peštianskych, a jedon z tých, ktorí 
sme predložili boli prosbu na Jeho cis. kr. 
Výsosť arcikoi*»žaťa Palatfna Jozefa a vysokú 
námestnú radu, aby na peštianskej univcrsite 
založená bola katedra rečí slovanských ; teraz 
som riadnym mestským lekárom alebo fys^i^ 
kusom v svobodnom kráľovskom meste Je- 
dľové. Dnes, keď tieto rozpomienky píšem 
už len dla mena svobodnom, lebo dľa naj-^' 
novších zákonov nie len že členovia mest- 
ského zastupiteľstva delia sa na virilistov a 
volenistov, ale i samé mesto patrí už pod 
pravomocnosť stolice. V tých časiech, na 
ktoré sa vzťahujú zápisky moje, bolo to ešte 
celkom jináčc. Vtedy mesto Jedlovo, ako svo- 
bodné kráľovské mesto tvorilo pravomocnosť 
samo, podriadené sňc jedine vysokej kráT. 
námestnej rade v Budfne. 

26 



178 



Orol, toopÍ9 pre z&bavn 8 poučenie. 



[Ô. 7. 1Í7Ô. 



Mesto Jedlovo leží v hlbokej, vysokými 
vrchami a horami ohradenej doline. Už po- 
lohou svojou ukryté hluku sveta tohoto, nie 
súc 8 ním v žiadnom styku, tvorilo samo pre 
seba a v sebe celok^ svoj celý úplný svet. 
Gudzota a nesvojské zvyky nemalý do neho 
prístupu, veď tieto najradšej stúpajú hlad- 
kými cestami, teraz parou hnanými železni- 
ciami alebo parolodami, a takých u nás nie 
len nebolo, ale pravdu uznajúc, v tých dáv- 
nych časiech sme o nich ani nechyrovali, 
o železniciach totižto a parolodach ; lebo cesty 
mali sme už i vtedy, ktoré v úradných zprávach 
i hradskými prezývali, ale v skutočnosti to 
boly také cesty, že jim každý z daleka vy- 
hýbal. Ešte najsnadnejšie bolo dostať sa do 
mesta krížom cez lúky a role. Len že cesto- 
vanie ztade spojené bolo s nebezpečenstvom 
polámania kolies, jestli nie i jiného, ak to- 
tižto majitelia lúk a pozemkov popadli škod- 
níka, neznali žartu. No v zime, keď hojnosť 
sftahu vyrovnala všetky škáry a priepastí, a 
zaviedla úplnú rovnosť a hladkosť, vtedy to 
bola radosť po našich cestách cestovať na 
lahkých sanach. 

Naša najbližšia pošta bola dobrých päť 
míl vzdialená od nás, a dostať sa ku nej 
bolo s velkými obtížnostiami spojené. Raz 
za mesiac s velkou núdzou dostávali sme na- 
hromadené listy. A to i úradné I No na šťastie, 
vtedy vo správe neznáma bola ešte rýchlosť, 
všetko šlo slimačím krokom. A noviny ? ach 1 
prosím Vás, tie sme len dla chýru znali. 

Boli síce medzi nami jednotliví, ktorí 
niekolko rokov pobavili sa i von z chotára 
nášho mesta. Medzi týchto prináležal som 
i )a. Veď som v Pešti študoval lekárske vedy. 
Jiní zase práva. Prirodzená vec, že sme si 
tam osvojili i velkomestské zvyky a obyčaje. 
Videli a poznali sme i ďalší svet, i všeličo 
v ňom, čo sa nám veru dobre pozdávalo, a 
čo by sme neboli dbali i u nás zaviesĹ Keby 
to len bolo možné bývalo. 

Keď sme totižto prišli opäť medzi svojich, 
do nášho rodinného mesta, sotvy prešlo nie- 
kolko časov, zabudli sme na všetko, a vžili 
sme sa do pomerov panujúcich u nás zase 
tak, ako by sme ani nikdy z nich neboli 
vzdialení bývali. A keď i jedon druhý na* 



páchnutý duchom vonkajším, pokúsil sa pre- 
viesť nejakú novotu, tak si poobrážal rožky, 
že mu navždy odpadla chuť pokračovať v ďal- 
ších pokusoch. 

Môžete mi veriť^ že to i mne prihodilo 
sa niekoľko ráz. Toto len tak mimochodom 
poznamenávam, aby niekto nemyslel, že som 
ja snáď robil výnimku. Horkýže! i ja zmú- 
drel som, ako mnohý jiný, vlastnou škodou I 

Ale i to je zase pravda, že táto ukrytost, 
nedostupnosť nášho mesta mala tiež dobré 
stránky a výhody. 

Tam von za chotárom naším, za hrapi- 
ciami nášho sveta, zúrily už vtedy s celou 
mohutnosťou po krajine národnie trenice a 
zápasy. My sme o tom neznali ničoho. Ne- 
vedeli sme, aspoň sme to nevyznávali, a vari 
neboli sme ani povedomí, že sme všetci od 
koreňa Slováci, lebo toho nebola ani potreba, 
keď sme neznali jiných. Ale za to celý náš 
život, naše obcovanie, naše pohybovanie bolo 
rýdzo slovanské. A jestli i niekto, už či muž- 
ského pohlavia, bol by si snáď i prial, aby 
v spoločenskom živote a v obcovaní podal 
dôkazy svojej schopnosti a sbehlosti yjiných 
rečiach, nemal ku tomu ani príležitosti, tak 
že konečne tí, ktorí chceli dokázať svoju ja- 
zykovú vzdelanosť a sbehlosť, pomáhali si tak, 
že tú našu slovenčinu nemilo Bohu špikovali 
cudzinskými slovami. Bola to potom taká 
metelica a strakatina až radosť. A mnohí 
práve túto strakatinu držali za mohutný dôkaz 
vzdelanosti, preto i všemožne namáhali sa 
nasledovať poťažne nie zriedkavé vzory. A že 
z toho pochodily Často i smiešne výjavy, je 
len prirodzené. Nuž ale navykli sme na to, 
a boli sme spokojní. Veď sme tým spôsobom 
mali svoju vlastnú a zvláštnu reč. 

No a v tomto meste sme my šiestí ka- 
maráti a rovesníci účinkovali. Odchodní éo 
do povolania, ale predsa dobrí a verní pria- 
telia. Možno, že toho príčina ležala práve 
v rôznosti nášho zamestknania. Nestáli sme 
na závade jedon druhému. Neodberali sme 
jedon druhému, čo často býva príčinou ne- 
priateľstva. U nás to ale ani jináče nebolo 
možné. Odkázaní sami na seba, boli stee 
v našom meste dotyčné spoločenského života 
my šiesti zástupcami verejnej mienky. Takto 



č. 7. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



179 



' W^^■,•■\• K^ -^ ^ \^ \^ >^*^/ N-^ »• >-* 1 



• w^^-.*^-^^' 



na oko. Lebo jináče verejnej mienke smer 
dávaly v tajnosti účinkujúce sily, ako to po- 
zdejáie vysvitne. My pri mlčanlivom súhlase 
nie len celého obecenstva, ale i slávneho 
magistrátu, s pánom meštanom na čele, osvo- 
jili sme si právo dávat smer, rozumie sa len 
v spoločenskom živote. Lebo do jiných zále- 
žitostí; ktoré prináležaly do oboru slávneho 
magistrátu, coky nám bolo miesaf sa. Nuž 
ale my sme potom ani netúžili, ačpráve 
jedno druhé nezdalo sa nám byt v poriadku. 
Len že múdrejšie bolo mlčaC, nežli budením 
.politických chútok'^ — ktoré v našom meste 
boly úplne nepoznatým ovocím, rušit svornosC 
a jednomyslnosf. Veď viete, že požitie jablka 
zo stromu poznania vyhnalo Adama a Evu 
z raja, a ludstvo pripravilo o rajské bla- 
ženstvo. 

My uspokojili sme sa s tým, že čo sme 
my chceli, to sa stalo bez nejakého homrania 
lebo šomrania ostatného mnohočetného obe- 
censtva. Pravda, že potom i len na nás pa- 
dala zodpovednosť, jestli niečo, na príklad 
nejaká zábava lebo výlet nevypadly ku vše- 
^obecnej spokojnosti. 

A nebola to snadná vec táto zodpoved- 
nosť. Verte mi, tá parlamentárna zodpoved- 
nosf je len hračkou proti tej, ktorá nás (a-^ 
žila. Ministerstvá majú už vopred pojistenú 
väčšinu v parlamente, na ktorú sa spoliehať 
môžu; my ale nemali sme nikoho, len seba 
samých, a tých niekolko nám blahosklonne 
oddaných pannenských duší, ktoré ale pri ne- 
zdare nejakého návrhu z našej strany, s ostat- 
ným obecenstvom stály ako jedon muž v oppo- 
zídi proti nám. Ináče boly by jim daly ma- 
mičky. 

Že tomu vskutku tak bolo, uvidíte z prí- 
kladu: 

D&a 12. júla 184* roku bol krásny, teplý 
deň. Ráno ani mráčka ani obláčka na celej 
oblohe, navrhli sme tcdy výlet na pána me- 
šCanostov, asi dve hodiny od mesta ležiaci 
laz. A takmer všetko mesto vyšlo, menovite 
ale tie čiastky jeho, ktoré v zábavách na- 
chodily radosC už lebo z osobnej účasti, alebo 
že jích dcérky sa dobre bavily. 
. A bola Vám to zábava milá a radostná. 



sa zo všetkých strán pochvaly za usporia- 
danie výletu. My riastli sme vo vlastnom uve- 
ličení. Hrdo niesli sme hlavy, aby celý svet, 
rozumie sa jedlovský, vedel, že táto zábava 
je naším dielom. Dobre. 

Na nešťastie pánov mešťanostov laz ležal 
vo velmi úzkej doline, a z troch strán ob- 
točený bol vysokými vrchami a hustými le- 
sami, tak, že my tam baviaci sa, neznali 
sme ničoho, čo sa deje v najbližšom sused- 
stve našej dolinky. 

Tu zrazu, zábava naša točila sa veselým 
prúdom, neznám už, či sme sa hrali o ovcu 
a vĺčka, a či o niečo jiného, zaduní niečo 
tak temno a dnmne nad hlavami našimi, 
ako by asi hrmelo. Oči všeho na pána me- 
šťanostovom laze shromaždeného tvoru, uprely 
sa do neba, a hrôza a hrôza! čo tu videlyl 
Celá nám viditelná obloha nebeská zakrytá 
hustými čierhavami a hromonosnými mráka- 
vami. Blesk križoval sa s bleskom, a hrmenie 
čím dial tým silnejšie bolo, ba už pomocou 
ozveny roznášajúcej a opätiýúcej dunenie 
hromu, ani neprestávalo. Tam bola naša hra, 
tam zábava. Ako kedf bystroletý jastrab vrhne 
sa na kytu jarabíc, i naše krásotinky rozu- 
tekaly sa vo všetky štyry strany sveta, aby 
hladaly útočište pod rozvetvenými dubami a 
a bukami — lipy — s privolením slávneho 
magistrátu vyničili už dávno pre kôru po- 
trebnú do remesla, členovia poctivej cechy 
čižmárskej. 

A v skutku svrchovaná bola potreba hla- 
dať nejaký úkryt, lebo zrazu zpustil sa lejaky 
a to taký príval, akoby z kúp lial. Korytá 
síce nepadaly, ale niet pochybnosti, že nad 
nami pretrhnul sa oblak; a o niekolko oka- 
mžení celý laz rovnal sa nejakému jazeru, 
z ktorého avšak krásnoperé labute poutekaly 
hľadať útočište, len kde tu ešte motal sa 
niektorý bocian a zúfale brodil vodami. A 
medzi týchto prináležali sme v prvom rade 
my šiesti ustrojovatelia výletu, predvídajúc 
následky, aké bude mat tento krásne za- 
počatý, ale až hanba mrzko zakončený výlet. 

No jináče nešťastie neprihodilo sa žiadno, 
ani blesk netrafil a neporazil nikoho, ani 
prudké vody neuniesly žiadneho, a mrákavy, 
všetko sa tešilo a veselilo, a na nás sypaly j ako nenazdsgky a rýchlo prišly k nášmu ne* 

26» 



180 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1878. 



^\.-i^ .<^y^,- * r-, .^-s.,^ _y !^ ^.'» 



^-^ ^ -/ 



^ » '-S • 



' ^%. — ."'^^■'^ 



milému prekvapeniu, tak i dos( skoro opu- 
stily nás zase. Ale s nimi i chiit k ďalšej 
zábave. 

Slniečko zasvietilo, ale nevznietilo radosť. 

* 

Márna bola jeho námaha. Sviatočné šaty a 
vôbec toiletty našich dám utrpely značné 
škody, tak že keď sme onedlho žatým vracali 
sa domov, nebol to už viac rad veselých, 
zábavochtivých výletníkov, ale radšej pochod 
„zmoklých slepíc." 

A v takomto zúfalom stave vracali sme 
sá domov. Paničky zakázaly si náš sprievod 
a maminky velmi divne zazeraly na nádej- 
ných zatkov svojich. 

Každý vidí, že my takí nevinní sme boli 
na tom prívale, ako novorodzené dieťatko, a 
vzdor tomu celá zodpovednosť za pošpinené 
šaty (vtedy ešte také nosivo bolo v móde, 
čo pomocou mydla a vody dostalo predošlú 
krásu), za zablatenú, rozmoknutú a vyšliapanú 
obuv, padla na biedne hlavy naše. Za celé 
dva týdne, prosím vás, ani od jednej jedinkej 
krásotinky nedostali sme pekného nie slova, 
lebo hovoriť za svet nechcely s nami, ale 
ani len pohľadu. No a ešte horšie bolo 
s matkami. Tie nekonečnou nenávisťou za- 
horely proti nám. Tak to vyzeralo, akoby 
boly vstúpily proti nám do formálneho spri- 
sahania. A ja ani najmenej nepochybujem 
o tom, Že za tieto dva týdne zaviazaly sa 
vzájomným sľubom, — či i rukodaním, to 
už tvrdiť nechcem, — že už nikdy viac s nami 
nešťastnými ľudmi nepôjdu na výlet a ne- 
súčastnia sa na žiadnej nami usporiadanej 
zábave. 

Vidíte, takto vyzerala naša zodpovednosť 
v skutočnosti. 

Bezpochyby ale tá dva týdňová mrtvota, 
ktorá následkom tuhého a nesmíriteľného žen- 
ského hnevu zachvátila náš spoločenský život, 
jestli nie, čo ja za pravde podobnejšie držím, 
účirilivosť tých už raz pripomenutých tajných 
síl, previedla náhly obrat smýšľania, lebo 
sotvy minulý tie osudné, všetky i tie naj- 
útlejšie a najsilnejšie sväzky potrhať hroziváie 
dva týdne, bolo zase všetko v starej koľaji, 
a my ako predtým boli sme opäť hrdinami 
zábav, a pri tom milými hosťami všetkých 
pohostinných domov. 



Ale teraz, keď už oboznámil som v&s 
i s našimi osobnostiami, i s pomerami ná^ho 
mesta, bude už varí svrchovaný čas, vrátiC 
sa do kruhu, z ktorého sme vyšli a takto 
nesmierne zabočili. 

Domový pán nechcel prevzat ponúkanú 
mu úlohu, aby totižto on bol ten, ktorý prvý 
vstúpi do manželského jarma. A tí ostatní 
tiež nemali sa k tomu. 

„Takýmto spôsobom,** preriekol som ko- 
nečne ja, aby sme už nejakým činom zakon- 
čili dlhý rozhovor, „z fašaogovej svadby a 
zo svadobnej zábavy vo fašanga aotvy čo 
bude. Nuž ale, kamaráti, treba nám tedy po- 
mýšľať na niečo jiného, čím by sme mohli 
docieliť nejaký úspech." 

„Sríadime ako obyčajne tanečné zábavy 
a bude dobre!" odvetil na reči moje Strmý. 

^Mne sa to nezdá!" poznamenal Milko. 
„A čo keby sme ustrojili divadelné pred- 
stavenie, a po ňom tanečnú zábavu? to by 
bolo niečo nového!" 

;,Ale sotvy by viedlo k cieľu a k výdat- 
nej zábave,^ poznamenal Záleský. 

„A prečo nie?" strmo opytuje sa za svoj 
návrh vrelé zaujatý Milko. 

„Jednoducho preto, že naše obecenstvo 
nieje navyknuté platiť. A do divadla platít 
treba !^ 

„To je pravda,^ prerečiem ja, „navykli 
sute ustrojovat zábavy, ktorých hotové vý- 
davky nesieme my. Tak je to pri plesoch, 
tak pri výletoch, tak všade. My platíme budbu^ 
svetlo i všetko. Ä radi sme, keď nás obecen* 
stvo poctí prítomnosťou.*^ 

„Nuž dobre !^ odvetuje Milko, „nech tedy 
ani do divadla neplatí sa nič Utrovy zase 
budú naše!" 

„To neide! to neide!" ozvalo sa z via- 
cero úst. 

„Dovoľte," ozve sa dosiaľ mlčavsí Kurz, 
„aby som vám ja niečo navrhnul. Ufám, že 
sa vám zazdá môj návrh!" 

„Čujme ho!" 

„Ustrojme maškarný ples! To je u nás 
nevídané, neslýchané a vzbudí velkú zauja- 
tosť!" 

„Myslíš?" prerečie Krupec; „tak neznáš 
naše obecenstvo* Práve za to, že je to ne- 



ô. T. 1878 J 



Orol, čaiopit pre lábavu a poliiéiiié. 



I8t 



vídané, neslýchané, vzbudí všeobecný odpor, 
a vzdor naším snabám nevydarí sa!'' 

^Pravdu máé. i ja ša toho obávam,^ pre- 
jíma slovo Záleský; ,,divákov asnad bude 
doBf, ale nebude maškár. A my šiesti, čo sa 
ako vystrojíme, nepreboríme. Dajte si pokoj 
s tým návrhom!^ 

„A mne sa velmi pozdáva, ** ozve sa Milko, 
„a preto hlasujem zaň. Uvidíme, tí sa vydarí 
lebo nie I Ja som ale presvedčený, že sa vy- 
darí." 

„Keby tvoje presvedčenie rozhodovalo," 
rečie Strmý, „tak by bolo dobre. Ale to ne- 
padá na váhu. Hlasi^m proti návrhu a to 
rozhodne!" 

„A ja myslím/ ozvem sa konečne jn, „že 
každej veci spôsob. Tento návrh predbežne 
ostanenaéíni tajomstvom. To je jedno. Druhé 

(Pokračovaní 



je, že pokus predsa len urObiC môžeme, k 
UAo som náhladu, že jestli podarí sa néifi 
pre táto myšlienku získaC tetku Madle&ku. 
naša je výhra!" 

„Pravdu máš!" jasá MiHco. „A tetku zí- 
skanie. Ja nie som síce jej miláčkom, ako 
Záleský a Krupec, ale myslím, ak títo dvaja 
prejmú úlohu získaC tetku Madleiiku na našu 
stranu, naše je víCazstvo. Ale opatrne!" 

„Rozumie sa!" sloví Krupec. „Jej cti- 
žiadost uraziC nesvobodno. Ona musí äamä 
na tú myšlienku príst, a potom ako za ^oju 
myšlienku bude po meste účinkovať. Dobre, 
teraz verím, že maškarný bál bud<(M'' 

A s týmto rozišli sme s»! Ani Záleský 
ani Strmý viac neodi>orovali. A naša shoda 
bola už jietým rukojemstvom dobrého vý- 
sledku, 
e nasleduje.) 



Zo Slovenska do Itálie* 

Cestopisné obrazy od Laskomerského. 
(PokračovaDÍe.) 



vftilí sme už, že nám mysle nevládzu uči- 
nené dojmy prijímať, a preto upustili sme 
už od návštevy kostolov, a hfadeli sme myslom 
i jiný smer dat 

Vstúpili sme tedy zase na gondolu a til 
spomenúť chcem zvláštnu obyčaj. Edekolvek 
pristaví sa člnok, priskočí starý bosý Benát* 
čHn, Vycivený, i chatrnom odeve, s palicou asi 
na meter dlhou a háčikoňb opatrenou, pri- 
tiahne člnok, stráži a drzí ho pritiahnutý, 
kým sa zase ďalej néplavíš. Sd to výsadní 
mestskí invalidi čili položobráci, ktorým za 
tú, ako sa mi zdalo nepotrebnú výsluhn pár 
centesimov vodič do klobúka hodí. Vela jesto 
týchto chudákov darebákov. Krútili sme sa 
zase sem tam do Canal grande pred palazzo 
Barbarigo, kde zomrel pod časom moru chý- 
rečný, tolko spomínaný Tizian. Antonio Bar* 
barigo stal sa z gondoliera dóžom. 

V tomto starobylom paláci s peknými rez- 
bami, schodmi, a mnohými na jeho skvelú 
prešlost pokazujúcimi predmetmi — je včul 
£abrika na sklenné nádhery. Ako známo, Be- 
nátky boly chýrečné na vyhotovenie sklenných 



perličiek. Dlhé časy vyrábanie toho továrfl 
bolo tajomstvom Benátok, a veTké mnoilstvo 
ladného, jemného výrobku príchodilo do juž- 
ných a východnírh krajov, ako prostriedok za-^ 
kúpenia slonovej kosti, korenia a — otrokov. 
Výrobok tento prestal už byt monopolom Be- 
nátok, ale sklenné šperky tu dorábané ešte 
predsa vysoký sttípeň dokonalosti dosahtqú 
V prvom poschodí je rukodiel&a. Prizerali 
sme sa robote, pri čom cudzincom za malú 
odmenu pred očami takú guločku velmi spô- 
sobne s kvetami a menoznakom vykrúžlia. Ply* 
nový plameň asi na pät centím. fučí, v jednej 
ruke drží v ohni kovovú týčkn, v druhej 
tyčku {^klennú, farby takej ako mu vhod 
príde. Na plynovom ohni topí sa tyčka sklcntiá 
a obkrúca sa kolo železnej tyčky, potom dupká, 
hladí, krúti, a gulka je farbistá, prúhovitá, 
s útlymi kvetinami lebo písmenami opatrená. 
Jedon robotník robil perly duté, prázdne, čo 
má byt umcleckejšie nad plné perly* Tam 
tretí zase z morských velkých slimákov^ 
z nútra hladkých ružových vyrezával utešené 
záušnice a náprsniee (brošne), rpbf^ta to Inbá, 



182 



Orol, éasopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1878. 



jemno tieneaá. Jedon pár náušníc 15 frank. == 
6 zl. r. č. Obzreli sme sklad; ten bol veru 
bohatý, ale veci v ňom pre obyčajné vrecká 
takmer nedostižné. Najdrahší kas, čo sme 
obdivovae mohli, bol sklenný, kvetmi, vtákmi 
a zlatým emaillom vykladaný, prostrednej 
velikosti stolík za — 20.000 frank. = 8000 zl. 
Keby na ten chlap dobrej vôle pftsCou rezol I 

Po náležitom občerstvení po obede šli 
sme do palazzo Ducaie (t. j. dóžov, knie- 
žatský palác). Leží on, ako už spomenuté, 
v bok námestia Svt. Marka, na východne se- 
vernej strane, a tak tahá sa piazzettou ač 
na breh slaviansky (Riva Schiavoni), kde je 
oproti velkému kanálu čelom obrátený. Zpodok 
stojí na 107 stĺpoch, kade tabajú sa arkády, 
vrch má podobu koruny, celok majestatickej 
ale phantastickej podoby, ako by zastal bol 
západ s východom. Tomuto stavanin z čela 
možno čítat pyšnú slávu a minulosf benátskej 
republiky. Každá skala na ňom nesie svoje deje. 

Videf sa to ešte len dá — ale opísaf to 
veru čoby ako, ťažko ide. Toho je vela pri- 
veľa. Probujme aspoň dačo. 

V IX. storočí vystavený palác shorel 
r. 976 po zavraždenom dóžovi Pietro Gan- 
diano. Jeho nástupca Pietro Orseolu (Uroš ?) 
ho zase vystavil. Z toho starého palácu ne- 
jestvuje ale nič viac. R. 1422 tento vysta- 
veoý, roku lô77 shorel, a zase rok na to, t. 
j. teraz pred 300 rokmi, bolo všetko zase na- 
pra,vené. Mnohé staré benátske obrazy zblkly. 
Medzi spomenutými 107 stípami vynikajú dva 
z červeného mramoru, zkade výrok smrti ohla- 
sovaný býval. 

Cez porta delia Corta, kde úradné ohlasy 
vyvesúvali, vnišli sme do dvora. Dvor v lô. 
stor. nie úplne dohotovený je nesymetrický. 
y jednom z vysokých okien sedel roku 1822 
gróf Silvio Pellico, básnik, kým do Spielbergu 
odvedený bol. Básnil vduchu národnom o sjed- 
notenl národa italského. Jeho uväznili, a hla, 
idea sjednotenia národa italského išla mu za 
pätami. V prostred dvora dve cisterny. Na fa- 
sáde hodinovej väze je^ umiestnená socha voj- 
vody Fraňo Maria z Urbino gener. republiky 
r. 1625. 

Schody „la scala dei Giganti,^ menované 
sú dla kolossálných Marsa, Neptuna, Adama 



a Evy, hotovené Sensavinom r. 15Ď4. Tam 
hore na schodoch korunovaný bývali dóžovia. 
Ked týmito schodmi hore vyndeš, nájdeš sa 
na krytom ambite, šakovými poprsiami zdo* 
benom. Poberali sme sa hore vyššie, tak zva- 
nými zlatými schodmi „Scala ďoro/ Sanso- 
vinom stavanými. Sú krásnej ornamentiky, 
mocnq pozlátené, nimž tenkrát len do knihy 
šlachty „Patrície v ** zapísaní prechodit smeli. 
Pre lepší poriadok obzerania vrátili sme sa 
zlatými schodmi do prvého i>oschodia nazad 
a vošli sme do Sala del maggior consilio. 
Táto sieň je 25 m. dlhá, 22 m. široká a 14 
m. vysoká! Steny na všetky strany sú obrazmi 
dejov republiky vyložené. Sú to obrazy veli- 
čizné a krásne. Predstavujú najviac vojny. 
Zadnia stena je jedon obraz, ^osavád naj- 
väčší vo svete, od Tintoretta; predstavuje 
raj. Tolko hláv na ňóm namalovaných, že jich 
posaväď ešte žiadon — Angličan počítaC ne- 
stačil. Je 22 m. dlhý a 14 m. vysoký; ako 
že ten, a kde ho maloval? — Y tejto sále 
vydržiavali šľachtici — nobili — v zlatej 
knihe zapísaní velkú radu, a dože tu volil 
vyznačencov uderením močovým po pleci za 
republikánskych šlachticov. Pred velkým tým 
obrazom je povýšené lešenie, kde kniežatské 
kreslo stálo« Hore na limci sieni 76 dóžov- 
ských obrazov, počnúc od Aogelo Participocio 
t 827. Po druhých stenách je 21 obrazov 
od BassanOj Paolo Veronese, Tintoretto atd. 
Predtým tam boly obrazy najstarších benát- 
skych majstrov, ale v ohni roku ló77 shorely. 
Obrazov tých 21 najviac sa krúti okolo dejov 
dóžu Sebastiano Ziani 1173—1179, ku nemuž 
sa pápež Alexander III. pred Friedrícbom 
Barbarosom utiekol a okolo doži Enrico Dan- 
dolo (1192—1206), najsilnejšieho kniežatá be- 
nátskeho. Medzi obrazmi dóžu Zianiho tý- 
kajúcimi sú mi v pamäti bitka pri Piráne, 
zničenie loďstva cisárskeho, a zlapanie Otta, 
syna cis. Friedricha. Dóze predstavuje pape* 
žovi Alex. III. lapeného Ottu. Pápež posiela 
Ottu k otcovi cielom zavedenia pokoja. Fríed- 
rich Barbarosa klačí pred pápežom pred vrátmi 
chrámu Sv. Marka. Pápež oddáva Zianimu 
prsteň, aby sa s morom sosnúbil (r. 1177), 
čo sa potom každoročne opakovalo. 



6. 7. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poacenie. 



183 



Oproti týmto predstaveniam ukaziqú sa 
nám obrazy dejov Enríca Dandolo, mohnt- 
neho dóžu 1192—1205. Predstavujú op&tné 
zaujatie Byzantiuma vo spoločností francúz- 
skych križákov. Zaujatie 2^ry. Korunovanie 
grófa Balduina z Flandrie za cis. gréckeho 
v Aja Sophii v Carihrade. Grécky cis. Izák 
Angelos prosí za svojho otca u Benátčanov. 
Zbitie genuesskébo loďstva kroz dóžu Andrea 
Contaríni. Na povale tíež samé vítazné bitky 
Benátčanov. V limci oproti ľavému rohu v rade 
spomenutých už 76 podobizieň dóžov chybí 
jedon obraz, a miesto neho je čierny závoj 
založený, s nápisom: Hic est locus Marini 
Falethri decapitati pro criminibus. (Tu jest 
miesto zCatého pre zločiny Marini Falethri, 
číli inácej Falieri). A jaký zločin spáchal 
tento chlap? ten, že sa opovažoval spupnost 
a pýchu republikánskej Slachty zlomit. Za to 
ešte len i jeho obraz z radu druhých vyob- 
covali. 

Sala dello Serretinio. Limcom podobizne 
39 posledných dukov, medzi nimi sám zadný 
Lodovico Maoin 1797. Krásny je obraz od 
Giovani Palma súdny deň. Na stene obrazy : 
Benátčania vítazia nad sicilianským kráľom 
Rogerom 1148. Zaujatie Tyrasu 1125. Vi- 
tazstvo Domenika Micbieli nad Turkami pri 
JafFe 1123. Vítazstvo nad Pípinom, synom 
Karola Velkébo v lagunoch. Obliehanie ním 
Benátok roku 809. Oproti dverom pomník 
dóžu Francesco Morosini ^^Peloponnesiacus'^ 
1684—1690 vydobyl Moreu, Attiny, ale aj 
pováľal mnohé pamätníky Akrnpolisu delami. 
Obraz: Lazzaro Mocenigo zbil Turkov pri 
Dardanellách. Bitka pri Lepanto. Vydobytie 
Cottoru. 

Potom nasleduje bibliotheka. Mnohé knihy 
na dirbte značené sú písmenou N. Znamená 
to, že boli kroz Napoleona L s nesčíselnými 
druhými vecmi do Paríža odnesené. Po po- 
korení jeho prešly nazad s hore udaným 
znakom opatrené. Pamätné maľbami okrá< 
ilené breviario Grimani, dielo flandrejskej 
školy z 15. storočia. 

Archaeologium vífaznýmí Venecianmi zo 
vfiech krajov ukoristené, obsahuje pár sto 
kusov. Rezby pôvodu najviac rímskeho a 
gréckeho rozložené s6 v troch sálach, bý^ 



vanie to do konca 1& storočia benátskych 
dóžov. 

Vo štvrtej sieni sú zemekule a zemevidy. 
Veľmi sa mi páčily tu dve veci. Svetovid ho- 
tovený mníchom Camaldulenským Fra Mauro 
roku 1457—1459. Divné sú to tam pomeno- 
vania mnohých krajov na zdar Boh. A nie 
menej podivné sú table na dreve rezané kroi 
Hadgi Mehemet-a v Tunisu r. 1559. Tie 
table majú podobu srdcovú. Videf tu i plány 
Benátok. 

Včul zase vnídeme zlatými schodmi do 
druhého poschodia. Z pitvora Atrio quadrato 
stúpime do Sala delia Bussola, pred sieň 
troch štátnych vyšetrujúcich sudcov (Inqui* 
sitorov). Z vonku z ambitu videt dve diery 
do steny, tam pripravené boly predtým dve 
levové hlavy s otvorenými tlamami bocca di 
loone. Do tých vpúštali ndávacie lístky, 
alebo udávali, denuncirovali ústne; vniutri 
našly sa vše hotové uši k naslúchaniu a ruky 
k poznačenia udaných žalôb. Ked Napoleon I. 
ztroskotal republiku, pováľal rozzlobený ľud 
levové hlavy, a ostaly len diery. 

Sala del Consiglio dei Deci. Ako pre- 
došlé a nasledujúce, tak i táto drahocen- 
nými najvýtečnejších maliarov obrazami je 
vyfintená. Jej zov&ajSok je veselý, prívetivý, 
a predsa sa tu strašné vecí dialy. Tu zase- 
dával súd desiatich. Tu v búrnom zasadnutí 
v noci odsúdený bol 15/16 apríla roku 1355 
knieža benátsky Marino Falieri, a dva dni 
za tým zCatý. Sto rokov predtým zradca vlasti 
gener. Carmagnola tu takže na smrt bol od« 
súdený. 

V kútoch sú dve škryne, tam pod vyše- 
trovaním stála ukrytá stráž, a z jednej škryne 
viedly schody na prvé poschodie tajnou chod- 
bou, a druhou škrynou vodily neštastníka 
väzňa do olovených komôr a do temníc. 

Sala de' Gapi. Pekný mramorový kamín 
zo XVI. stor. 

Arco quadrato. Osem podobirieĎ sená- 
torských. 

Sala delia quatro ponte. Día rimského 
vkusu hotovené elegantné vráta. Obrazov sila, 
medzi nimi zapamfttoval som si vyslanstvo 
perské u dóžu Cicogna 1585 od Carletto Ga- 
liari. Príchod kráľa Henrika lU. na prfsta? 



184 



^ ^*.^^ ■^.^ ^* ^ ''X^ ^^ 



Avoi, éMopii pve záimTa $ pooienie. 



(£. 7. IStt. 



Udaky o4 And. M. Vicentino. Obraz obsa- 
huje mnoho podobizieň, kroje tebdajäích časov, 
podoby goliov, barkov a slávnosť v6etke do 
podrobná a verne vyobrazené. Je tam i obraz, 
ktorého význam len pred nedávnom uhádli. 
8á to vyslanci mesta Norimbergu , litorí zá- 
kony republiky benátskej z rúk doži Leo- 
nardo Loredan prijímajú r. Iô06. 

Sala del Senato. Sala del Coilegio. Na 
povale a stenách váade velikánske obrazy. 

Pre milovníkov romantiky, a poneváč sku- 
točne architutourou, malbou a sculpturou mysel 
človeka aby neríekol takmer ztlačená je, 
dobre bude i olovené komory: Piombi, a 
taipnice: pozzi obzret 

Tesnou chodbou vyďi sme na most vzdychu, 
(Ponte dei Sospiri.) Most ten spája vysoko 
nad vodou palazzo duoale so strechou olo- 
veaých komôr, a je na boku východnej strany 
jeho. Je krytý, pevný. Sem púšfali väzňov 
do žalárov olovených komôr, a z tade do 
vyžetrovania do spomenutej už sály dei deci. 
Boŕnými obiokami mostu videt dolu do zá- 
vratnej hĺbky kanálu a na riva schiavoni. 
Kým väzeň prosto mostom do vyšetrovania 
lavou chodbou vedený bol, ešte úfnosC choval 
vysvobodenia, zaraždili s ním chodbu z mostu 
na favo dolu vedúcu do pozzi, bolo po ná- 
deji. Pred otvorom vchodu zapálili faklu a 
viedli nás dolu, až po hladinu mora do tma- 
vých, vlhkých temníc. Išlo to vše na dol^ 
tssným chodníkom, medzi čiernymi, vlhkými, 
plesňou páchnucimi múrami. Vše tu vše tam 
diO múru pravda že tlstého vedie štvorhianný 
nízky, silnými dubovými železom okovanými 
dvermi opatrený otvor. To boli žaláre. Do 
jedného sme vošli. Sklegienýi níeky, na pro- 
stred múraná kocka, na tej sedel, ležal, prí- 
kutý reCazou o zpodok väzeň. Strašná exis- 
tencia; tma a ticho ako v hrobe. Pri niq- 
SfMKiiiejších žalároch povýšený býval pred tým 
stolec, pripravený o stenu, kde odsúdeného 
vysadeného, založenou mu kolo krku žínočkou 
kolovrátok krútiac zahrdúsili. Toho interes- 
amtoého reppbUkánskeho vynálezku už niet. 
Na samom konci chodby v kúte jestviqe 
podlhovastá, prúhovitými dierami poprebí- 
janA .skala ; #tu väzAov ztínali, tou skalou ale 
atokula kcv- Malý otvor v bok slúžil ku od- 



vážaniu mrtvdl. V noci priplavila v tichosti 
gondola, mŕtvolu vložili do mecha atrčenú 
a skalou obCaženú do nej, a poď s ňou do 
šíreho mora, kde ju utopily. Tam hore pýcha, 
tuto biedn, a tak každá i tá najkrajšia vec 
má svoj tieň. 

A tak opustili sme konečne Pálazzo du- 
cale, túto kopu zvláštoostí, drahotín a pamät- 
ností, poberúc sa do blízkeho susedstva 
chrámu Sv. Marka, takže hromade krás ume- 
leckých a zvláštoostí, aké republika ä dobrým 
či zlým spôsobom doma, a či po svete, me- 
novite na východe nasbierala. 

Tak áko Palazzo ducale robí stavania 
chrámu Svätého Marka na obzeratola dojem 
opravdu fantastický. Jestli možno povedftf 
tak )e sloh jeho rimsko - byzantinský, oka- 
sami až márnotratné obsypaný, čo človeka 
na vkus grécky upomína. I to zase stýkol sa 
vkus západný so vkusom východním. Z niutra 
a zvonku zdobia stavania 500 mramorových 
s rozličnými sveta kapitolmi obsadených 
stĺpov, ľät dutín vypína sa nad krovom 
dirámu. Predtým hláv. kostolom Benátok bol 
chrám Pietro di Gastollo a len od r. 1807 
sa stal on kathedralným. V ňom spočíviýá 
kosti Sv. Marka, Benátčanmi r. 828 z Ale- 
xandrie aem dopravené. Roku 976 začali ho 
stavaf, a dostavaný je r. 1071. Okrašlovaný 
malbami, mosaikmi, rezbami, pomníkmi atd. 
bol vše'ky stoletia dolu, a tak každý snadno 
môže si predstavit velkoleposf jeho. 

Nad hlavňou bránou, nad vchodom, v če* 
lustí vysoko tam hore ti padne do očí ko- 
vový krásny štvorprah, po celom vzdelanom 
svete rozchýrený. Každý kôň v divom skaku 
v jinú stranu beží. Dla všeobecnej tecajAej 
mienky pochodí z doby Nerovej a zdobil 
jeho slivjLu bránu, pozdejšie Tr^janovu. Con- 
stantín dal jich previesC do Oonstantínopolu, 
dttca Dandolo jich z Byzancu dopravil roku 
1204 do Benátok, a Napolecm L roku 1797 
preniesol jich do Parížu. Cis. francúzsky jich 
dal r. 1815 nazad doviest. Tak sa dosť tieto 
kone už najachali. 

ČelusC a predsieň vyložené sú majstrov- 
skými mosaikmi. Medzi jinými mnohými je 
tiež predstavený chrám Sv. Marka, práve ako 
doň pozostatky sv. Marka nesú — zo 13. stôl. 



č. 7. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



185 



Atrío je tiež napospol okráálené mosaikom, 
najviac evangelické scenérie predstavujuc. Na 
dlážke badať 3 červené kamene, kde pod 
časom smierenia cisár Barbarossa pred pá- 
pežom Alexandrom IIL klačiac, mal zavolať: 
„non tibi sed Petro!^ načo vraj pápež hrdo 
odpovedal: „et mihi et Petro." 

Do vniutra ide sa kovovými vrátmi, po- 
čiatkom 12. stôl. v slohu byzantinskom ho- 
tovenými. Kostol je trílodný, priekom trílodne 
pretiahnutými. Sklepenie 5 dutín je tiež živými 
mosaikmi zdobené, predstavujuc zväčša deje 
zo života SV. Markusa. Dlážka je tiež mosaik, 
ale sa kľakla na mnohých miestach, tak že 
človek kráčajúc pozor musí dať, aby sa ne- 
potkol. Keď si si tak do prostriedku tejto 
starej imposantnej svätiny zastal, je dojem 
veľkolepý. Obklučuje ťa ozaj veľduch a úcta 
rozumu oproti Bohu. Dlážka pochodí zo 12. 
stoletia. Do očí padajú dva pekné broncové 
svietniky. 

Hlavný oltár stojí pod baldachinom (pod- 
nebím) z verde antico, na 4 mramorových, 
zo 11. stôl. pochodiacich stĺpoch. Podstata 
oltárna pala ďoro je vachovka z drahých 
kameňov na zlatých a strieborných plitnách 
r. 1105 v Carihrade hotovená. Pod oltárom 
spočívajú kosti sv. Markusa. Za hlavným ol- 
tárom je druhý menší oltár so štyrmi krúte- 
nými alabastrovými stlpami. Povedá sa, že 
pochodia z Jeruzalema z chrámu Salamonovho. 
Prostredné dva stĺpy, keď vodič založil za 
ne sviecu, stály sa priezračnými. 

V sakristii mosaiky, rezba, malby a kovo- 
liatiny. Dvere lial Sansovino r. 1556, na 
klučke hlava je podobizeň jeho samého, v uhle 
hlava Tizianova, P. Veronese a Pietro Are- 
tiniho. 

Vrátiac sa do kostola, v pravej lodi pekná 
krsteľna, na vrchu socha Jána krst. z r. 1545. 
Pomník dóžu Andr. Dandolo (f r. 1354). Na 
oltári skala z vrchu Tábor. V ľavo oltára 
hlava Jána krst. z 15. stôl., pod ním kameň, 
na ktorom mu vraj hlavu zotali. Y kapelle 
Zeno veľký náhrobník kardinála Giambattista 
(t 1501) z kovu ; na vrchu leží celá postava 
kardinálova. 

Poklady „tesoro di S. Marco" sú veli- 
kánske, uložené vo zvláštnej kaplici. Medzi 



mnohými jinými dve Evangelie, zlatom a 
drahokamy vyložené z chrámu Sv. Sophie 
(Aja Sophia) z Carihradu ; nádoba krystállová 
so Spasiteľovou krvoa, strieborný stĺp s kusom 
stĺpu umučenia; achátový kalich s kúskom 
črepu nlavy sv. Jána; meč dóžu Morsiniho; 
kýjové nápisy z Persopolisu; biskupské kreslo 
zo 7. stôl., udanlive sv. Marka. Eäte videt 
na severnej strane pomník D. Maniniho, pred- 
sedníka republiky z r. 1848, r. 1868 z Paríža 
doneseného. 

Na južnej strane dva štýruhlasté stĺpy 
s gréckymi monogrammy z r. 1256 z Ptolo- 
mais z porúchaného chrámu do Savi donesené. 
Z porphyrovej skaly ohlasovali republikánske 
nariadenia. Porphyrové reliéfy pri vchode do 
palazztt dóžovho predstavujú štyroch byzan- 
tinských cisárov, ako sa s vytasenými mečmi 
objímajú. Pochodia z 11. stôl. a sú takže 
z Ptolomais sem prenesené. 

Ako vidno, všade Benátčania dobre koďili 
a domov hojne donášali. 

A tak sme toho dosť, až veľa už popísali, 
a predsa sme len kde tu okom hodili a tak 
veľkú väčšinu ani len nepripomenuli. 

Oproti teraz opísanému kostolu stojí vy- 
soká väža, tak rečená Campanile. Stojí cel- 
kom osebe svobodne na námestí sv. Marka, 
je štyruhlastá, r. 911 započatá a temer pol 
tretá sto rokov stavaná, posledne r. 1511 
opravená, a je 98 metrov vysoká. Pôjdeme 
už pre krásny výhľad hore. Je tá väža dupplo- 
vaná, prostriedok prázdny, medzi oboma mú- 
rami vedie hore chodník, nie schody, volno 
z boka na bok 38 úvratmi. Asi v polovici 
väze oblokom — až do 16. stôl. — v železnej 
klietke zločinných kňazov vystavúvali. Tam 
jim z hora dnu chlieb a vodu podávali. Tam 
hore pod zvonami je strážnik ; ochotný chla- 
pík donesie ti, ačkoľvek si nie priam chode- 
ním hore zunovaný, za dakoľko centesimov 
stolec a dalekoMad, a hotový je všetky tvoje 
topografické otázky zodpovedať. 

Ah či to výhľad I Stojíš vysoko nad pyš- 
nými Benátkami. Pod tebou palác dóžov, 
kostol Sv. Marka, námestie Sv. Marka, po 
nom behajú mravce — ľudia. Tam perú dvaja 
vulkáni na Torre delí Orologio perlíkami 
o zvon — hodiny. Tí dvaja vulkáni stoja 

27 



186 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 18 W. 



na plitkej väži svobodno pod holým nebom, 
pod nimi zázračná šajba so 24 hodinami. 
Z námestia a ulíc nepočuješ hrkot vozov ako 
po iných mestách; zvláštna tichosť na dol 
i na hor fa obklučuje. Zo závratnej výšiny 
väžového anjela hore na chlumci Campanile 
pod časom slávnosti, menovite keď dóžu vy- 
volili, a on sa na palácovom balkóne ludu 
na piazzette shromaždenému ukázal, zpustil 
sa na pripevnenom povraze dolu na balkón 
benátsky smelý momár, oddajúc mu uvitú 
kvetovú kytku. Takto bývalo kedysi. Hladím 
zadumený na prestrený pod nami Venedig, 
v podobe rozpukanej bôty. Taliani si ob- 
ľubujú v geografických hotových formách. 
Bôta je popukaná, rozpukliny tie súliskavé, 
sem tam križujúce sa kanále, nimiž mihajú 
gondole. Benátky majú málo, nie k pripome- 
nutiu záhrady. Tedy len múry a vodu. Za 
mestom niet záhumnia, niet záhrad, poIa, 
nivy. Hranice prísne a rovno kľúčené sú mo- 
rom. Vyzerá to tam z Campenile akoby Pán 
Bôh širokou dlaňou bol toto 15 tisíc domov 
počitujúce mesto z neba do mora čapil. No 
je to unicum medzi mestami. — Ked nastane 
odtok, vydvihnú sa z lagún blatnavé liskavé 
ostrovy, tie ostrovy sa mrvia akoby živé boly ; 
a sú veru živé, lebo to v nich chemrí ako 
v hnilej brindzi, korytnačky, slimáky, hviez- 
done a aké len nie morské potvory. — Prídu 
časy, pravda nie tak hneď, a zmiznú lagúny, 
povstanú z nich močariny, a potom nasledo- 
vať budú oráčiny, ak jich ešte bude ludské 
pokolenie oraC. — Beoátky stoja vystavené 
asi na 80 ostrovoch; poneváč tie boli blat* 
navé a v čas prítoku pod vodu postavené, 
tak vprali do nich koly, a tak stoja Benátky 
na samých, na milliony počitnjúcich do mora 
vbitých koloch. Benátky sú tedy moderne to, 
čo obdivigeme pri mnohých už dávno zašlých, 
na kolách, po šakových jazerách vystavených 
kolibách, kolostavoch (Phalbauten). Je to tedy 
priechod kolových obcí predhistorických do 
našej historickej doby. 

Počiatok Benátok zakladá sa v dobe steho- 
vania sa národov. Keď Ptuja, Altina, Aquileja 
boli víchrom východních kočovníkov poválané, 
splašené pozostatky obyvateľstva jejich utiahli 
sa v V. storočí na more, a tu založili Veneti 



Veneciu, ktorá tu vodním elementom chránená, 
loďami; tak ako terajšia Británia, sa zmohla. 
Prvý dóze bol Paolo Lucio Anafesto r. 697, 
posledný Ludovico Manin r. 1789. Tento po- 
sledný bol 120. knieža benátske. Najsilnejšie, 
najbohatšie boly Benáíky v XV. storočí. Celý 
svet uháňal sa o jejich priateľstvo a podporu. 

Takto som tam hore na Campanile roz- 
jímal. Prv kým sme dolu zišli hodil som 
okom na sever po vyčnievajúcich Alpoch, po 
Eugenských horách pri Padui, na východ a 
juh po hladkom Adriatickom mori, kde akoby 
v mhle rozmyté istrianske vršky. — 

Ťažko človek opúšta tak velebný obraz 
prírody a velikánskych historických dejov. 

Na úpätí, o väzu oproti palazzo ducale 
pristavené, obzeraly sme červeno-mramorové 
logetta. Krásne to krámce so sochami : Apollo, 
Mercur a Pallas od Sansovíno. Tu prokurá- 
tori bývali, držiac a veliac stráži, kde senát 
pri rade v palazzo ducale zasedal. 

A pustili sme sa zase kanálom hore k mostu 
Rialto. Tento most až po r. 1854 jediný bo), 
ktorý kommunikáciu medzi západnou a vý- 
chodnou stranou mesta cez Canal grande 
sprostredkoval, je r. 1588 — 1591 v jednej 
27-metrovej klenbe smelo a pevne vystavený. 
Stojí na 12.000 koloch. Na moste ťahajú sa 
vo dvoch pásoch búdy, predtým zlatnícke, 
teraz vše a vše viac zpustlé. Prostriedkom 
vedie jedon a pokraj mostu popri budách 
vedú dva chodníky. Výšosf mostu nad vodon 
obnáša 18 stôp. Z jednej i druhej strany 
mostu sú trhy, pravo na ryby, lavo na ovocie. 
Z jedného i druhého tu veliké množstvo sa 
predáva ; hneď na blízku je Fabricche nuove 
a Fabricche vecchie, námestie, kde ležaly 
republikánske továrne, zásoby a bureauxi. 
Tam videt i malý ale prastarý kostolík S. 
Giacometto di Rialto, r. 520 stavaný, tedy 
ntgstarší teraz tu jestvujúci kostol. Na malom 
námestí stojí malý stĺp z egyptského granitu, 
nesený kľačiacou figúrou ; hore naň vedú ka- 
menné schodíky. Z toho kameňa oznamovali 
republikánske zákony trhovníkom. Povedá sa, 
že prví dukovia na tomto starom námestí 
bývavali. 

Nazad na piazzettu kanálom sa plaviac 
popri palazzo ManiD, Dandolo, Loredan, Far- 



č. 7. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



187 



^y-*^y~ ./-v^ ^ 



- ^Bb^^.^^.'^ * 



setti, Pisani-Morctta, GrimaDÍ, Coroer-Spinelli, 
Tiepolo, Mocenigo, Contarini, Moro-Lin, Gri- 
maDÍ, Bernardo, Barbarigo, Pisani, Balbi. 
Grimani, Grassi, Mallipiero, Foscari, Rezzo* 
ničo, Mallipiero, GiustiniaD-Lolin , Serigni, 
Academia dellc belie arti, Monzoni, Cavalli, 
Barbaro, Corner delle Ca Graode, Ferro, Con- 
tarini, Zachelli, Zichy-Eszterházy, Da Mula, 
Venier, Emo Treves, GiustiniaDi, Seminario 
Patriarcháte, Dognua di mare atd. atď. Vi- 
deli sme mnohé paláce pusté, jejichž okná 
poznačené boly prilepenými bielymi papiero- 
vými táblami. Na otázku, čo to tak často 
opakované znamenaf môže, odvetil mi vodič, 
že sú to domy bez obyvatelov, opustené a na 
predaj vyhlásené. Počet obyvateľstva že klesol 
až takmer na polovicu a paláce že v cene 
velmi padlý. Tak mi ukázal istým Vieden- 
čanom zakúpený pekný triposchodný palác 
za 6000 zl. r. č.; pravda že viac ako tolko 
dal na napravenie jeho, ale bol dobre sria- 
dený, pekný a pohodlný. — Blahobyt Bená- 
tok od tých čias, ako sa z Rakúska vysvo- 
bodiU, veTmi klesnul, čo oni v obecenstve 
napospol u/návajú. Predtým, keď boli naši 
tu pánmi, museli sme jich my sami bauk- 
notami kŕmení, zlatom a striebrom platiť, 
naše banknoty považovali ako cudzé, a teraz 
jich noty sú biedne, až na pol franka zne- 
júce, drobné strieborné peniaze nemajú žiadne, 
len samé nemotorné medeniaky. A naše pa- 
piere radšej berú kupci než svoje vlastné. 
Tomuto skutkn a svojmu smýšianiu dali, ako 
som od očitých svedkov počul, hlasitého vý- 
razu tenkrát, keď náš panovník pred pár 
rokmi Viktora Emmanuela v Benátkach -- 
už tenkrát talianskych — navštívil, a s ním 
na balkóne kráľ. hradu na námestie Sv. Marka 
vyzeral. Tam kričal shromaždený ľud s okáza- 
lými výkrikami: ,^0 nostro vecchio patróne 



Fraocesco!'' (O! náš starý ochranca Fraňo!) 
Keď som istému kupcovi pri Procuracia nuova 
v strieborných zlatníkoch platil, pochytil zlat- 
ník staby dáku reliquiu, boskávajúc ho so 
srdečnými slovmi: „o! mio čaro Francesco!" 
(o! môj drahý Fraňo!) 

Na piazzettu vystúpiac, šli sme popri pa- 
lazzo ducale. cez Riva dei Schiavoni ; tam 
stál parník — ktorý každú hodinu odcbodí 



a prichodí — pohotové, a za dakoľko cente- 
simov zaviezli sme sa, na východ sa plaviac, 
na dlhý, úzky, pred Benátkami rozprestrený, 
mesto pred návalom morských vln chrániaci 
ostrov Lido. Asi o pol hodiny vystúpili sme 
na ostrov. V Lido vidíš čo Benátky nemajú : 
záhrady a kone. Benátčanom vozenia na voze 
taký jux robí, ako nám horniakom vozenie 
sa na člnkoch. Darmo je, človek vše to žiada, 
čo nemá. Náramným krikom, kliatbou a zlo- 
rečením privítali fiakri obecenstvo, ale sa 
ten krik netýkal nás, ale fiakrov samých. 
Druhého koUegove kone a kočiar ako len 
možDO shanobiac, vábi každý pocestných do 
svojej lady, a keď jich už dnu natlačil, pre- 
stane krík, fiakri najlepší priatelia, ženu ko- 
níky akoby v oblakoch, pár minút a až sme 
úzky ostrov prebehli a na východnom brehu 
jeho zosadli. Ten výjav opakuje sa od rána 
do večera každú pol hodinu denne. Prejdúc 
široké šiance, leží pred nami most, a krížom 
nebo na vysokých koloch dlhá, dlhočizná 
baraka. To sú lidovské morské kúpele. Ko- 
môrok na preobliekanie má do 400; v pria- 
znivý čas navštívené bývajú denne až 4000 
hostmi. Vymením kúpelne lístky : kúpel, ko- 
môrka a háby 1 frank 10 cent. za osobu, a 
rozišli sme sa, ženské na lavo, ja na pravo. 
V prostred budoviska do mora vystrčená stojí 
elegantná sála s pianom a pri nej otvorená 
veranda, zkade sa volno na kúpajúcich sa hostí 
čudujú. Prv ako sme do komôrok vošli, odo- 
brali nám všetky drahocenné veci i peniaze, 
uložiac jich do veľkej listovej obálky. Na 
obálku musíš si samoručne adressu napísať. 
Započatia ju a dajú ti do ruky znak, a ten 
istý na obálku. Je to pre bezpečnosC vecí. 
Preoblečený viezol som dolu schodmi do vody 
22^ teplej. Zpodok bol jfnmým pieskom za- 
molený, hravé vlny ho vždy prevaľovali. Do 
mora dnu boli stĺpy, a od stĺpa do stĺpa po- 
vrazy. Človek mohol povrazu sa držiac vnik- 
nút pokiaľ chcel ; ja som a/ pod bradu viezol, 
smelí plavci pustili sa ta do širého. Okolo 
nás, menovite v kruhu tých stĺpov, križovali 
pre istotu člnky. Veľmi príjemný pocit to 
bol, keď šumiaca vlna valiac sa z diaľky 
podchytila chlapa a vydvihla hore, húpala a 
zase uložila dolu. Kúpačov bola sila, v sako* 

27» 



188 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1878. 



vých obyčajne v slanienných chineských klo- 
búkoch. Keď človek zastal vodorovne, vy- 
zerala hladina mora ako tekvičné pole, tolko 
hláv šakového kalibru. Ďaleko von ale na 
obzore, akoby na sklennej tabli, odmeraným 
letom plavili ta do neznámej dialky rozličné 
koráby. Po tolkom znojení sa padne kúpel 
nevyrovnane dobre a človek je akoby znovu- 
zrodený. Moja čelaď, ktorá sa tvrdo do toho 
elementu odhodlala, okúsiac jeho príjem- 
nosť, ťažko vychodila z neho, sbierajúc v piesku 
šakové lastúry. — Keď sme naše odpratané 
veci vymieňali, treba nám bojo meno na ka- 
rotku napísať, či je to isté, t. j. majitelovo 
písmo, čo na adressu napísal, a keď sa tomu 
rovná, dostane veci nazad. — Medzi bujnými 
záhradami prišli sme pešo ku prístavu, zkade 
po západe slnca a východe mesiaca vrátili 
sme sa nazad. Večer krásny, veselý večer 
strávili sme zase pri hudbe na živom, hluč- 
nom piazza Sto Marco. 

Nasledujúce ráno navštívili sme Campo 
e chiesa di Sto Zaccaria. Tento kostol je 
pololatinským, pologréckym slohom stavaný 
od r. 1456—1515. Pri sakristii je náhrobník 
Alessandro Vittoria, chýrečného kamenára, 
t 1608 v 82. roku. Z čiastky robil sám 
vlastnou rukou ten náhrobník. Qui vivens 
vivos duxit de marmore vultus. Výtečný tento 
a velmi plodivý umelec bol učencom zname- 
nitého Sansovina. Tento kostol je na východ- 
nej strane neďaleko chrámu Sv. Marka. 

Sto Giorgio Maggiore stojí na konci ostrova 
Giudecca. Prosto neho cez Canal delia Gin- 
decca stoja palazzo ducale. Je trilodný chrám 
s dutinou a patril Benediktínom. Vystavený 
r. 1560. Vniutri nad dvermi obraz pápeža 
Pia Vni., ktorý tu 14. marca 1800 conclave 
vydržiaval. Utešené, v dreve rezané 48 sedliská 
v chóre. Prostred chóru ohromný missal na 
krútiacom sa pulte vyložený. Na druhom ol- 
táre kríž od Michelozza, 700 rokov starý. 
Mnoho jiných obrazov od Tintoretta, práce 
od Bassano, Rizzi, Alberto de Brole, Giro- 
lamo Campagna atď. Náhrobník kniežaťa Mar. 
Antonio Memmo (f 1615). V blízkosti je 
campanile — váza ; bola to stráž na pozoro- 
vanie lodí, t. j. pre protizorstvo cla doveze- 
ného a vyvezeného tovaru vystavená. Obzor 



z nej na všetky strany je volný. — Ztade 
šli sme popri Giardino publico cez Canal di 
Sto Pietro popri podošvy a päte mesta, do 
objemného arsenálu (zbrojnice) benátskej. 

Arsenál s jeho strojárnami, dokmi, bas- 
sinmi velmi priestranné stavisko, čili staviská. 
Objem zbrojnice vynáša dve miglie. Pod re- 
publikou tu bol velmi čulý život; pracovalo 
pri lodiach, delách, zbrojoch do 16.000 ludí, 
teraz jich je ledvaj 2000. Mnohé miestnosti 
sú zpustié a prázdne. Veru i tu do očí bije 
úpadok pyšných Benátok. Pri bráne okolo 
r. 1304 stavanej nápadné sú štyry levy. Naj- 
väčší pochodí z Piryaeus-u, prístavu pri Atti- 
nách, s divným nápisom. Professor Kopiš 
z Breslavi považuje ten nápis — kolo hrivy, 
dolu a hore nohou — za runský a síce va- 
regský, tedy Slovanov na baltickom mori oby- 
dlených, z X. storočia pošlý, a zneje vraj 

takto : Thisar — Thair — Litorais — R 

Salionvathisiihiu Runarat Ha 

Tilsvartiat — — Athumalla — — 

Uaaftarin. No to tak zneje akoby kaša bibo- 
tala. Vo dvore sú staré veneciánske de\á, 
s ktorými svet korili a povetrím zatriasalí. 
Jedno dlhé staré delo je vrchom brázdite, 
čo pochodí iste od nepriatelskoj kule, ktorá 
ho pozdĺž šuchla. 

Vošli sme do zbrojárne. Pamätné sú brne- 
nia podmanitelov C>T)ru, Candie a Moreny, 
generálov: Duodo, Morosini a Zeno. Strelky 
Benátčanov až po XVI. stor. Šakové zbroje 
Turkom odňaté v Lepantskej bitke. Šišaky 
dôstojníkov, víťaza Enrico Dandolo po prvom 
zaujatí Carihradu r. 1204. Rozličné delá a 
kule z tých nekonečných vojenských ťažení 
benátskej republiky takmer s celým svetom. 
Brnenie krásnej roboty, ktoré nosil dóze Se- 
bastiano Ziani v pôtke oproti cisárovi Barba- 
rossovi. — Dva železné širáKy v jedno spojené 
s poprsím. Do toho inquisitori — v dóžovom 
paláci pripomenutí — dali vinníka strčiť a 
zavreť. V šišaku boli klince, ktoré vše tuh- 
ším a tuhším priťahovaním šišaku do hlavy 
chudákovej sa vdieroli. Na prsoch bol hák, 
kile vyšetrovač oprel si komótne rameno, 
ucho priložil ku nial»^j ústnej dierke a na- 
čúval, čo ten tam dnu stlačený bedár šeptal. 
Veru pekná zábava, a tú malíciu volali bene- 



č. 7. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



189 



^^«. yx./^^^ /-» 1 



volisáciou! Po kastnach nepočetná sbierka 
ozaj podivnýcli, rafinovaných, surových a hlú- 
pych mučidicl. Je tam i jedon stroj klúču 
podobný, s perom; kecf to pero zpustil, vy- 
strelil klúč jedovatú ihlu a trafený hned 
skonaf musel, bez toho žeby bol bol cítil. 
Týmto špatným nástrojom vraj tyran Fian- 
cesco Carrara z Padui zmámil benátskeho 
generála Rusconi z Bergamo. Väčší diel tých 
kúsidiel pripisujú ukrutnej mysli zvyšmeno- 
vaného tyrana. 

Ukazujú i železný šišak, ktorý vraj patril 
Attilovi. 

Aj brnenie francúzskeho ki áľa Henrika III. 
tu videf, ktorý pán sa Benátčanom velmi za- 
liečal. Videt i pomník Angela Emo, Canovom 
hotovený. 

Zajímavá je vzorka bucentaura. Bucen- 
taurus bola skvostná, slávnostná loď, ktorá 
pri istých príležitostiach dóžu vozila, meno- 
vite kod sa s morom snúbil, čo sa každý 
rok stávalo. Cez celý čas trvania republiky 
boly 3 bucentaury vyhotovené, za každým 
krajší. Poslední po čas francúzskej okupácie 
znivočil surový vandalský lud. Tu je jeho 
modeli asi 4 metry dlhý zachovaný. Bucen- 
taur bol z niutri červeným baršonom ob- 
tiahnutý, zlata na okrasy spotrebovano za 
18.000 dnkitov. Vesla boly 322 a pri každom 
vesle 3 chlapi, vyberaní, vyznačení mornári 
z arsenálu. Na palube rezbou prehojne z<1o- 
benej na zadnej čiastke stál prestol kniežací. 
Keď vyšli do mora otvoreného, zostúpil. dóze 
z prestolu, nadhol sa prez operadlo, odený 
najväčším skvosom, vrhol prsteň do vln ja- 
derského mora. A svaíba s Adriou bola do- 
konaní 

Ešte dačo som zapomnel. Medzi starými 
vojanskými nástrojami ukazujú dve blízo 300 
rokov staré delá, na benátskych lodiach upo- 
trebované, a síce jedno s viac cievami, ktoré 
sa krúfit dali, tedy mitrailleuska čili revolver, 
a druhé z dovka. Sú to tedy staré vynnlezky 
a tak nič nového pod slnconi. Opustiac ar- 
senál previezli sme sa kanálom St. Marco a 
kanálom graudc do Accadeniia di b íle Arti, 
bývalého stanu regulárnych kanonikov Por- 
tuenských. 



V pitvore je nápis z r. 1377, ktorý v staro- 
veneciánskom slohu poučuje, že tu bola Scuola 
delia Carita. — Je tu stará i nová škola 
benátskych maliarov zastúpená. V samej po- 
slednej sále sú obrazy novejšie, zväčša ko- 
mického obsahu. 

Je to sbierka obrazov zachovaných zo 
zpustlých palácov, kláštorov atd. Obnáša v 20 
sálach, mimo atrio a schodov, kde tiež obrazy 
vystavené sú: 612 kusov obrazov a mnohé 
kamenárske a rezbárske diela. 

Opustiac Accademiu zaviezli nás šíkmo 
kanálom delia Giudecca na ostrov tohože 
mena do chrámu Chiesa del Redentore Giu- 
decca bol vraj vyhnancami mesta Benátok 
v IX. storočí, pozdejšie židmi obývaný ostrov. 
Predtým do 8000, teraz ledvaj 3000 obyva- 
teľov počituje. Kostol del Redentore bol 
r. 1577 dóžom Alvise Mocenigom založený a 
skrz Andrea Palladio vystavený. Keď mor, 
do 50.000 Benátčanov zahrdúsiac, prestal, 
vystavili tento utešene, triezve a súmerne 
prevedený a po dnes velmi čisto zachovaný, 
v podobe latinského kríža kostol. Nápis zre- 
tedlne poukazuje na pohnútku tohoto veleb- 
ného diela: Salvata civitate ex pestilentia, 
voto curavit senatus a. 1576. Niektoré veci 
sú ešte nie dostavené, tak v oblokoch miesto 
kamenných sú drevené sošky. Skulptúry sú 
od Massa de Bologna, obrazy od Giov. Bel- 
lini. utešené anjelíky, a od Tiziana. Ked 
Napoleon chcel kovové sochy apoštolov so 
sebou odniesť, a ako sa domnievajú na ka- 
nóny preliaf, — čo ovšem o tak velkom ctite- 
lovi umeleckých diel pochybovaf možno, — 
dosvedčoval smelý jedon mních — kapucín, — 
že sú sochy z dreva, a poneváč jedna z nich 
skutočne drevená a na podiv tým druhým 
na pohlad úplne podobnou je, zarezal na 
presvedčenia do nej nožíkom, a Napoleonovi 
ludia odstúpili od prenášania vraj drevených 
sôch - sic fabula narratur. — 

V(m:(t sme sa ešte posledníkrát príjemne 
na námestí Sv. Marka zabavili. 

Ráno 23. augusta pobrali sme sa z Be- 
nátok preč. Poneváč nám na železnicu ešte 
času zbudlo, dali sme gondolierom, co nás 
na nádražie odviezť mali, dakolko centessimi 
darom, a tí viezli nás sem tam po kanáloch, 



190 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1878. 



aby sme sa ešte posledníu hodinu pobladom 
na divotvorné toto mesto kochat mohli. 

Vystúpiac konečne z člnku, vošli sme do 
susediaceho pri nádraží kostola Chiesa degli 
Scalzi. Nieje velký, ale jedon z najbohatších 
benátskych chrámov. I zvonku i vniutri je 
pestrým mramorom zdobený. Na oltári obraz 



P. Márie od Belliniho. Na tento oltár poručil 
prokurátor Soranzo 60.000 dukátov. Y kostole 
je š€8f úhladných káplnok. Celý kostol r. 1649 
stavaný stáf mal 1,300.000 dvadsiatníkov. 

O 8. hod. 55 m. ráno pohli sme sa s rychlo- 
vlakom do Verony. 

(Pokračovanie oasledtge.) 



■^->>L*©o*^j*-^- 



Samovraždou k ženbe. 

Fraška v jednom dejstve. 
(Dokončenie.) 



Výstup 6. 
Žanetta, pozdejéie Snopko, Rojko. 

Zanetta (vníde s vefkou modrou škatuľou). 
Či som tu dobre u pána Roj ku? 

Rajko, Áno! a čo žiadate? 

Žanetta. Doniesla som vám tie dva tucty 
kravátlov, ktoré ste od nás žiadali. 

Sojko (zadivený). Ale ja? ja že by som 
taký luxus robil? — Ja o tom nič neviem! 

Žanetta. Nedržte nás tedy za bláznov. 
Veď len pred chvílou bol váš sluha u nás a 
žiadal súrne pre vás kravátle. 

Bojko. Ja o tom nič neviem. Dajte m 
pokoj, nepotrebujem nič. Či ma rozumiete? 

Snopko (vníde v starosvetskom íraka, veľmi 
krátkych nohaviciach, bielom nákrčníka). Ale 
môj prelúbezný ochranca, či ste neuhádli? 
vetf som tie kravátle ja žiadal. 

Žanetta (pozniyác ho). Rudolfa (Ide proti 
nemu.) 

Snopko (objíme ju). Tu som! 

Rojko, Ale čo to všetko má znamenal? 

Snopko. Nuž veď je to ona, moja milá 
Žanettka, dcéra môjho ukrutného domového. 
Tak som túžil po nej, že som sa nevedel 
zdržat, a preto poslal som Petra pre kra- 
vátle. 

Bojko. Tak? tedy vy u mňa prijímate 
návštevy ? • 

Snopko. Nuž a kde že jich mám prijímal? 
tu bývam, to dobre viete. Ostatne načo že 
ste mi tieto úzke háby prihotovili? čo to má 
znamenať? veď sa stydet musím pred svojou 
verenicou. 

Bojko (nevrlo). Nuž veď vám vari nedám 
svoj sobáiny oblek! 



Snopko. Ach! vy máte sobášny oblek? 
Nuž čo že ste mi to hneď nepovedali? Mu- 
sím sa mu prizrel. (Beží do bočnej chyže.) 

Bojko (prekáža mu). To si vyprosím! 

Snopko (odstrčí Rojku a odbehne). 

Bojko. Toto je predsa hrozná drzost. 
Človek ani vo vlastnom dome nie je pánom. 
Nuž či ja to musím trpel? Nie! — Počkaj, 
veď ja hneď poriadok urobím. Peter! 

Žanetta. A čo zamýšiate urobil? 

Bojko. Čo zamýšiam? to hneď uvidíte, 
nech len môj sluha príde. Peter! Dám ho 
vyhodil von! to mu urobím. 

Žanetta. Ale, nie že nie, môj ctený pane ! 
neurobte mu to, už aspoň mne k vôli! 

Bojko. Vám k vôli? a čo vy tu vlastne 
chcete? 

Žanetta. Nuž veď viete, doniesla som vám 
na žiadosl — 

Bojko. To nie je moja žiadosl! 

Žanetta. Váš sluha vo vašom mene — 

Bojko. Počuli ste, že to ten, ten — už 
ani neviem, ako ho volal — narafičil. 

Žanetta. Ale váš sluha chodil k nám! 

Bojko. Všetko jedno, môj lebo nie môj, 
ja som ho neposlal, a preto ani nepotrebujem 
vaše kravátle. 

Žanetta (bere škatuľu). Nuž tedy porúčam 
sa! (Odchodí.) 

Bojko. Moja úcta, moja najpokornejšia 

úcta. 

Snopko (príde v celky novom čiernom obleku). 

Bojko (zazrúc ho). Pane! to je predsa ne- 
stydatosl ! Nuž či mi už všetko zoberete pod 
zelinkou, že mne ďakujete svoj život? 



č. 7. 1878J 



Orol, éasopis pre sábftTti Ji poučenie. 



191 



Žanetta (obráti sa, zastane). Vám ďakuje 
STOJ život? ach! tak ste vj dozajista ten pán 
ujček? 

Rojlo. Čo za ujček? aký njček? 

Snopko (k Rojkovl). Nuž veď viete, ten 
ujček, čo som si vymyslel. 

Žanetta (podáva Rojkovi mku). Teší ma, 
pán ujček, že som vás mala šťastie poznat. 
Ach ! môj tatuško bnde mat česf, poslaf vám 
účet na tých 14 mesiacov hospodného, čo 
mu je pán synovec dlžen. 

Bojko. Čože? ja som žiadon ujček, ja nič 
platiC nechcem a nebudem. Nemám žiadneho 
synovca I 

Snopko (zalomí nikami). To je hrúza, takto 
chceC zapret svojho synovca ! Či to kedy svet 
videl ? A prečo ? Pre mizerných niekofko zla- 
tých za hospodu. 

Výstup 7. 
Peter. Predošlí. 

Peter (vbehne ako zjašený). Pán urodzený I 
pán Rojko I pán môj dobrotivý ! pani Stránska 
sú tu von ... sú bez seba . . . videly íst 
ženskú k vám. 

Bojko (nastraSený). Všetko sa valí na mňa. 
(K Žanettke.) Ctená slečinka, hfaďte, aby ste 
sa von dostaly s vašimi kravátlami. 

Žanetta (sa nehýbe). 

Snopko (dáva jej znaky, aby nešla). 

Bojko. Áno, áno, povedzte pánu principá- 
lovi, že ja potrebujem modré kravátle a nie 
čierne. Prosím, vezmite tú škatuľu sebou. 

Peter. Áno, vezmite to sebou, A ak vám 
smiem ponúknuť svoje rameno, spanilá sle- 
činka. Prosím, poďme. (Podajúc jej rameno, 
výnde s ňou von.) 

Snopko. Moju milú takýmto spôsobom 
odstrá'iit? Nie, to si vyprosím, to nebudem 
trpet. 

Bojko (chodí po izbe ako to vytržení). Čo 
to bude? čo to bude? 

Výstup 8. 
Pani Stránska, RoJko, Snopko. 

P. Stránska. Pane Rojko, mali ste ná- 
vštevu nejakej dámy! 

Bojko (rozpačité). Oh nie . . . neviem . . . 
žeby (lá . . . dadadá ... mu tu bola bývala. 



Snopko. Ale načo luhať, pane Rojko! 
pravda bola a je, ba i bnde vždy základom 
každého šťastia! 

P. Stránska (opovi*žlive a predsa s hnevom). 
Už mám dosť, pane Rojko! vy ste strašný 
človek, vy ste ma oklamali! 

Bojko (zopne raky, prosebným hlasom). Ale 
moja vysokoctená, milovaná pani ... ja som 
celkom nevinný . . . veď to bola len panička 
s kravátlami, ktorá . . . 

P. Stránska. Mlčte! prestaňte s tými 
biednymi výhovorkami. Šak ver, môj pane 
(obráťac sa k Snopkovi) tie kravátle boly len 
záminkou, prilákať tá paničku sem? 

Snopko. Tak je! 

P. Stránska (smeje sa opovržlivé). A ten 
pán ešte stavia sa, akoby — akoby — mňa — 

Bojko (s rngväčším hnevom). Pane! vy ste 
potvora, vy ste jedovatá zmyja, človek, ktorý 
vrhá sa do vody na nešťastie tých, ktorí ho 
z nej vysvobodia! 

P. Stránska (hľadí súcitne na Snopku, stranoa). 
Aký poriadny muž, a musí byť nešťastný, keď 
sa do Váhu hodil. Chudák! (Nahlas, k Rojkovi.) 
Pane! ako môžete obrážať toho pána, preto 
že pohnutý svojou šľachetnosťou na svetlo 
vyvádza vaše hriechy? To je veľmi nešla- 
chetné, ba malicherné od vás, pane Rojko, 
a ja nezameškám dla toho porobiť potrebné 
poriadky. (K Snopkovi.) Moje vďaky, panel 
za dobré služby, že ste mi pomohli poznať 
tohoto človeka a tým zachrániť ma pred veľ- 
kým nebezpečenstvom. O, ja vám to akživa 
nezabudnem! (Odíde.) 

Bojko (k Snopkovi). No, vy egyptská pliaga, 
ste už teraz konečne spokojný? ... už je 
po mojej ženbe. 

Snopko. Ach, to by mi srdečne ľúto bolo, 
nie tak pre vás, ako pre tú peknú paniu... 
nuž a jestli by v skutku s vami nemalo nič 
byť. vari by som nebol proti tomu, jej na 
vynáhradu moju ruku ponúknuť. 

Bojko. Tedy tak? nuž ^ moju mladuchu 
mi odobrať chcete? — Dajte si pozor, pane, 
každá vec má svoje hranice, a keď ma ešte 
ďalej prenasledovať budete, tak na ostatok 
zkúsite, že ste sa sklamali. 

Snopko. Čo hovoríte vlastne o prenasledo- 
vaní? jestli tu vôbec niekto bol prenaslado- 



192 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 7. 1878. 



vaný, to neboli ste vy, ale jedine a výlučne 
ja. Či ma rozumiete? Váš egoismus počína 
mi už biirit krev. Či som vás žiadal, alebo 
vára naložil, aby ste ma ratovali ? Čo ste ma 
nenechali tam, kde som bol, a kde mi dobre 
bolo? Ak ste ma zachránili len preto, aby 
ste mi odopierali všetky žiadosti, tak vám 
ďakujem za vašu blahosklonnosC, ale jej ne- 
potrebujem. (Uderí päsfon na stôl a dvíha zo 
stola padlý papier.) A to je čo? (Číta.) ^Pod- 
písaní náčelníci spolku pre ochranu z ne- 
bezpečenstva života majú čest týmto odoslať 
vám svoje stanovy . . ." 

Rojko (chce rou odobrat ten papier). Dajte 
to sem, do toho vás nič. 

SnopJco ("číta ďalej, bráňnc sa). Tak! ko- 
nečne mám už klúč vášho tajomstva, vy dravca, 
vy lúpežník ludí, vy ! — chcete byť predsed- 
níkom tohoto šlachetného spolku, a. preto vy- 
tiahli ste ma z vody, aby ste predĺžili moje 
útrapy v tomto údolí plaču a škrýpenia zu- 
bov ... ale tromf na tromf ... vy to pred- 
sedníctvo nedostanete. 

Rojko. To uvidíme! ja predsedníctvo ob- 
držím, lebo som vám zachránil život! 

Snopko. A čím to dokážete? ved ja mô- ! 
zem povedaf na príklad: že ste ma vy naj- j 
prv strčili do Váhu, a potom vytiahli. 

Rojko. Ale či ste vy človek, či ste čo? 
ved ste vy celý čudák; ved je to do zúfania. 
Človek pri vás príde o rozum! 

Výstup 9. 
Peter. Predošlí. 

Peter. Pán urodzený! tu von stoja traja 
ludia, ktorí velmi divne vyzerajú, a s velkou 
borlivostou dopytujú sa na pána Snopku. 
Chcú nasilu dnu! 

Snopko. To sú moji veritelia! 

Rojko. A čo miía do nich? 

Snopko. Ja by som vám dal tú priateľskú 
radu, aby ste jich vyplatili, lebo tí sú v stave 
Bobrat vám i vaše náradie! 

Rojko. Mne počína byt všetko lahostaj- 
ným ... ja nič nebudem platit 

Snopko, Tak mi potom pravda nič jíného 
nepozostáva, len sa jim vydať. (Ide ku dverám.) 

Rojko (stranou). Ale ak ho prepustím, tak 
sú fuč moje výhlady na presidentstvo, astým 



i všetka nádeja, že pani Stránsku dostanem. 
(Chytí Snopku, nahlas.) Stojte! choďte tam do 
tej izby. (Strčí Snopku do bočnej izby; k Pe- 
trovi.) A ty choď za ním, a daj naňho dobrý 
pozor, kým s tými veriteľmi porobím poriadok. 

Peter (odíde za Snopkom). 

Rojko. A už radšej vyplatím tých veritelov, 
akoby som mal príst o každú nádeju. S pani 
Stránskou sa ja ufám smerif, nech len budem 
predsedníkom. (Klopanie na dvere.) Svobodno ! 

Výstup 10. 
Žanetfa. Rcjko. 



r5 



Zanetta (so škatuľou). Donášam vám už 
teraz, ako ste sami rozkázať ráčili, dva tucty 
modrých kravátlov. (Položí škatulu na stôl a 
otvorí ju.) Nech sa fúbi pozref. Krásny to 
tovar. (Obzerá sa po izbe, akoby niekoho hía- 
dala.) 

Rojko (vzdychne z hlboká.) Ach, vy ste to, 
moja spanilá slečinka? (Stranou.) Ale ak ju 
zase videla pani Stránska? Eh! urobíme 
koniec celej histórii. (Nahlas.) Povedzte že 
mi, ctená slečinka, milujete vy pána Snopku? 

Žanetta (sklopiac oči). Och áno! a kde že je? 

Rojko, To je pekne! Tak sa vydajte za 
neho ... ale skoro a rýchle ... ak s t>m 
človekom nebudete šfastnou, tak vôbec niet 
šCastia vo svete! 

Zanetta. Veď bý som ja proti tomu nič 
nemala, ale môj otec nechce, on hovorí, že 
obidvaja máme primálo peíiazí. 

Rojko. Nuž ale veď sa tomu dá odpomôct. 
Urobte mi to, prosím vás, k vôli, len to mi 
urobte k vôli, vydajte sa za neho . . . veď už 
len pre Boha majte lútost so mnou . . . veď 
sa tu jedná o štastie môjho života a i o vaše . . . 
vydajte sa za neho a ja vám dám tritisíc 
zlatých ... no či ste s tým spokojná? 

Žanetta (mlčí, ale je uradostená). 

Rojko. Ale či máte srdce z kameňa, sle- 
činka? (Padne na kolená pred ňou.) Prosím, 
prosím, prosím . . . prijmite tých tritisíc zla- 
tých. (Zopne ruky proti nej.) 

Výstup 11. 
t Pani Stránska. Predošlí. 

P. Stránska. Tedy tak probujete kravátle, 
pane môj? 

Rojko (vyskočí). Ale prosím — 



' č. 7. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



193 



*-^ .^ ■^•"••^•^ -m^ -^ >m- N^ 



P. Siránska. Mlčte! ani slovo! A vy, 
slečinka ... či sa nezačervenáte ? 

Žanetta. A prečo, pani moja? ten pán 
ponúkal mi tritisíc zlatých, keď ... 

P. Stránska. Ha! zradca! (Zamdle.) 

Bojko (zalamuje rukami). Pomoc! — ocot! 
kolínsku vodu! pomoc! 

Žanetta (beží k pani Stránskej). Pomoci 

Výstup 12. 
Snopko. Peter. Predošlí. 

Snopko, Čo sa stalo? čo sa deje? 

P. Stránska (príchodi k sebe). 

Žanetta. Ako sa cítite? 

Snopko, Čo bolo príčinou tejto hroznej 
udalosti ? 

P. Stránska, Prekvapila som tobo čudáka, 
keď klačal pred touto slečinkou, ponúkal jej 
peniaze . . . hovorte , slečinka ... či je nie 
pravda? 

Žanetta. Áno, to je pravda, že mi núkal 
peniaze — ale . . . 

Snopko,* Čudák! zradca! 

P. Stránska. To bola jediná príčina, pre 
ktorú tú slečinku prilákal sem — lebo pri- 
lákaná ste boly, slečinka, avšak? 

Žanetta. Ovšem (takmer s plačom) sluha 
bol u mna pre tie kravátle. 

Peter. Ale na rozkaz . . . 

P. Stránska. Mlč! ani slova! 

Bojko. Teraz toho ale už mám dosť. Moja 
ctená pani, tu panuje strašlivé nedorozumenie, 
ale máte, ba musíte teraz už všetko zvedet. 
(Ukazuje na Snopku.) Tento človek tu je vina 
všetkého môjho nešťastia, ale teraz mi musí 
slúžiC aj k môjmu ospravedlneniu . . . 

P. Stránska (nedúverive pozre na neho). 
Pochybujem, žeby sa vám dalo ospravedlniť, 
čo som videla na vlastné oči, a na vlastné 
uši počula. 

Bqjko. Najprv musím vám povedať, prečo 
skočil do vody. — Hlavne pre jednu dámu 
hodil sa do Váhu! 

Žanetta Pre jednu dámu? 

P. Stránska. Tak? (Pozerá na Snopku.) 
Keby som sa pomstiť chcela na tom zradcovi, 
tak by to bola najšiachetnejšia pomsta, žeby 
som svoju ruku dala tomuto pánovi, ale ja 
volím ostať v samote a umreť žialom. (Zavreoči.) 



Bojko (hladí ako na mukách na ňu, po chvíli). 
Majte sa dobre, vysokoctená pani! Keďtedy 
zriecť sa musím každej nádeje, dostať vašu 
ruku, môj život nemá viac žiadnej ceny. — 
Majte sa tedy dobre, na veky! (Ako zbláznený 
vybehne von bez klobúka.) 

P. Stránska. Veliký Bože! a kde beží? 
vyzeral tak podivne! 

Peter (priskočí k obloku). Pomoc! rata! 
prechodí cez opierky ... Ha! plumpsl (Beží 
von.) 

Snopko. Aha! tá cesta mi je známa! (Od-> 
behne.) 

Žanetta (lomiac rukami), čo sa to tu robí ? 
čo sa to tu robí? Ach! a Rudolf tiež! 

P. Stránska. Čo som to urobila (Behá po 
izbe.) K zúfalstvu som ho dohnala. Ale to 
ste len vy príčina, slečinka! či viete? 

Žanetta. Ja? a prečo ja? 

P. Stránska. Či neklačal pred vami? či 
vám nenúkal peniaze? 

Žanetta. Nuž áno! 

P. Stránska. Nuž tedy? a ja som to mala 
trpeli ve soášať? ja som mala mlčať na také 
dôkazy nevery? 

Žanetta. Ale pre Boha! ked mi nedáte 
sa vyhovoriť. Veď mi on dával peniaze, veď 
ma on kolenačky prosil, aby som jicb vzala — 

P Stránska. Nuž tedy, či treba ešte 
zretedlnejších dôkazov? 

Žanetta. Ale len preto, aby som sa za 
Snopku vydala! 

P. Stránska. Za Snopku? a kto je Snopko? 

Žanetta. Ten čo za ním bežal, môj dávny 
milenec! 

P Stránska. Beda mne! Oj slepá žiarli- 
vosť, čo si mi narobila? ak sa utopí! — 

Žanetta. A s ním i môj Rudolf! (Plače.) 
Počuť kroky, už idú. 

Výstup 13. 
Snopko. Rojko. Peter. Predošlé. 

Snopko a Peter (nesú mokrého Rojku, po- 
ložia ho na pohovku). Snopko (otriasa voda 
z hlavy). 

P. Stránska. Mrtvý? 

Žanetta (k Snopkovi). A vy? 

Bojko (vyskočí, kričí na Snopku). Pane,' 
mám vás v podozrení, že ste ma ratovali! 

28 



194 



Orol, čaBopifl pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1878. 



To si vyprosím! Či ma rozumiete? Starajte 
sa vy len o svoje vlastné záležitosti. (Odchodi 
k dverám.) 

P. Stránska (zastane mu cestu). Ostaňte, 
drahý pán Rojko! urobila som vám velikú 
krivdu ! a keď ste mi tak dôkladne dokázali 
svoju lásku, nechcem viac ani za okamženie 
váhat podat vám svoju ruku! 

Rojko. Je to naozaj? (Chce ju objaC, ale 
zpamätQjúc sa, že je mokrý, odskočí.) Nie, tO 
sa nemôže stat, veď ešte nie som ani pred- 
sednfkom, a k tomu som velmi mokrý! 

jp. Stránska. Veru, veru. preoblečte sa, 
aby ste sa nenastudili. 

Rojko. Pravdu máte! Hneď som tu! (Od- 
chodi.) 

^an^fóa (k Rojkovi). A čo je s vašim slubom ? 

Rojko. Splním ho ! ale musíte byt dobrým 
kazárom tomu človeku. 



SnopJco. Za to, že som vám dopomohol 
k mladuche? Nevďačník! Kto by to bol 
myslel, že môj kúpel tak dobre sa vydarí? 
Predsa je to len dobre, keď človek s obeto- 
vaním vlastného života preukazuje láska k lud- 
stvu. No čí nie, pane Bojko ? (Objime ho.) My 
sa môžeme objaf, veď sme oba mokrí. Naáe 
mladuchy mušej ú čakat, kým sa osušíme. Či 
máte ešte jedon sobášny oblek? lebo v tomto 
ani vy, ani ja nepôjdeme k sobášu! A či dáte 
dva urobit? pre vás totižto, ale i pre mna? 
Nehovoríte, môj dobrodinče? 

Peter. A už keď sa to len tak pekne 
skončilo! Či k všeobecnej spokojnosti? to 
nám povie ctené obecenstvo, keď nám hlučne 
zatlapká 1 

(Opona zpadne.) 
Dľa cudzej humoresky: Mladen. 



Drobnosti. 



Morena. Dňa 23. júla zomrel vo Viedni 
dvorní rada a professor dr. Karol Roky- 
tanský vo veku 74 rokov, jeden z naj- 
chýrečnejších mužov tohoto veku, zakladáte! 
novej pathologicko-anatomickej školy. Prof. 
Rokytanský bol rodom Čech; narodil sa 
11. februára 1804 v Kráľovom Hradci. R. 1834 
stal sa mimoriadnym professorom patholo- 
gickej anatómie na viedenskej universite. 
Svetového a nesmrteľného mena nadobudol 
si dielom „Haodbuch der pathologischeu 
Anatómie,* nfmž razil nové cesty, otváral 
nové kraje v obore vedy lekárskej. Na zá- 
klade, ktorý on položil, stavali ďalej Škoda, 
Oppolzer, Hebra a iní a vyviedli hadovu 
novšej diagnostiky, fyziologickej pathologie 
a therapie. Počet mŕtvol, ktoré Rokytanský 
pytval, obnáša vyšše 30.000, čo zaiste ako 
mimoriadna zvláštnost zaslúži byt pripome- 
nuté. Tým sobral oslávenec prebohatú zásobu 
materiálu ku svojim vedeckým bádaniam. — 
Dňa 17. júla zomrel vo Verone Aleardo 
Aleardi, jeden z najprednejších italských 
básnikov nového veku. 

Nový obraz bulharského polostrova. Ber- 
línskou smluvou, ňouž poslednia východnia 
válka zakončená, pretvorené bude evropské 



Turecko nasledovne: Starý vilajet bosen- 
ský, totiž okresy novo-bazarský, mitrovský, 
vošaický, obsahuje 1060 Q míl a 1,300.000 
obyvateľov. Srbsko, ktoré mierom sv.-štcfan- 
ským zväčšene bolo o 180 G ^^h obdržalo 
berlínskou smluvou 210 D míl a 280.000 
obyvateľov, tak že nové neodvislé srbské knie- 
žatstvo bude mať 1000 Q mfl a vyšše 1,600.000 
obyvateľov. — Čierna Hora mala byf mie- 
rom sv.-štefanským zväčšená o 210 Q w^^t 
ale berlínskou smluvou obdrží len 80 O ^^ 
s 50.(XX) obyvateľmi, tak že neodvislé čemo- 
horské kniežatstvo obnášať bude 165 [Jmň 
a 250.000 obyvateľov. — Bulharsko malo mať 
dľa mieru sv.-štefanského 2500 D i»íl a vyšše 
4 milí. obyvateľstva. Nové poplatné bulhar- 
ské kniežatstvo bude mat len 1170 O ^i^ & 
1,700.000 obyvateľov. — Samosprávna pro- 
vincia Východnia Rumelia bude maC 
660 □ míl a asi 1 milí. obyvateľov. — Nové 
neodvislé kniežatstvo Rumunsko obdrží po 
vrátení Bessarabie a pripojení Dobrudže prí- 
rastok 130 nmfl a asi 100.000 obyv., tak 
že Rumunsko obnášať bude 2330 O ^^ 
s 4,400.000 obyvateľmi. — Opravenie hraníc 
gréckych v južnom Epire a Thessalii nie 
je ešte rozhodnuté a prípadne obsahovať bude 



č. 7. 1878.J 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



195 



800 Dmíl s 300.000 obyv. — Evropské 
Turecko i s poplatnými štátmi malo až 
dosial 9600 Q niíl s 22 milí. obyv. Keď sa 
odčítajú od neho kniežatstvá, ktoré stály sa 
neodvislými, zbýva evropskému Turecku 5045 
Q míl a 14 milí. obyvateľov. A ked dalej od 
toho odčítajú sa Bulharsko, Východnia Ru- 
melia, Bosna a územie pre upravenie hraníc 
gréckych žiadané, bude stáf pod bezprostred- 
nfm panstvom Porty len územie 3200 □ míl 
asi s 8,000.000 obyvatelov. Nad to odstúpila 
PorU Anglii ostrov Cyper 170 Q mA a 200.000 
obyv. a okrem toho vstúpi Kréta, obnášajúca 
160 D míl s 200.000 obyv., v pomer auto- 
nómny k Porte. 

Vek 0vierat. Známy anglicky oekonom 
Bag Lancaster venoval celé desaťročie zkú- 
maniu a pozorovaniu života zvierat. Pred ne- 
dávnom vydal spisok, pojednávajúci hlavne 
o veku zvierat v porovnaní s človekom. 
O hmyze hovorí: Pravidlom u veškerých 
hmyzov je, že po úplnom vyvinutí sa žijú 
len za krátky čas, mnohé len na nekolko 
hodín. Život kukle však je už o mnoho dlhší. 
Blcha žije obyčajne až 9 mesiacov. — O ry- 
bách je dostatočne známo, že dosahujú vy- 



sokého veku. Nejeden zaiste počul už vy- 
právaf o obrovskom kapri a mnohá hospodyha 
iste už mala šťastie pitvat až 12-funtovú 
štuku. Y južnom Rusku a hlavne vo Volge 
lovia sa podnes štuk; 40—50 funtov tažké 
a to nie je žiadnou zvláštnostou. Dla tejto 
váhy možno si utvorít pochop o veku štuky. — 
Medzi obojživelníkmi žije ropucha aj 36 rokov, 
žaba 12 — 16 a želvy dosahujú pravidelne vek 
vyšše 40 rokov. — Vek vtákov určit je velmi 
nesnadno. Papúšok, hus, sokol, krkavec pri* 
náležia medzi najstaršie. Dosahujú 100 až 
150 rokov, kdežto králik žije naj dial tri roky. 
Medzi ssavci dosahuje veleryba a slon naj- 
vyššieho veku : oba môžu dosiahnut vek 100 
až 200 rokov. Prostrední vek koňa môže sa 
určif na 25 rokov. Dutorohí dvojkopytníci 
(kravy atd.) dosahujú 15 až 20, ovce a kozy 
12, levi 20 až 50 a mačky až 18 rokov. 

Kométy. Počet periodických komét (vlasa- 
tíc), ktoré potrebujú menej nežli jednoho 
stoletia, aby obeh svoj vykonaly, udáva sa 
na 16, medzi ktorými nachodí sa 9 s obehom 
menej nežli desaťročným, potom s obehom 
13^41 23\/5, 33%, 60, 73, 74 a 76 rokov. 



-'Orí'v^V*^-^- 



Literatúra a umenie. 



v slovanskom literárnom svete vedie sa 
prítomné zajímavý a nadmier vážny spor 
o pravosti sbierky básni, ktorú srbský ar- 
chaeolog Štefan Verkoviô, putujúci od 
mnohých rokov po krajinách balkánskeho 
polostrova ; r. 1874 uverejnil v Belehrade 

pod názvom ,,Yeda Slovena. Blgarski ná- 
rodní pesni od predistorično i pred- 
ehristiansko doba.^' O spevoch, ktoré tu 

uverejnené sú, tvrdí sberateF, že jich má 
z ústneho podania nektorých balkánskych 
kmeňov ; menovite Poraákov a Mrvákov. 
Avšak „Veda Slovanská" obsahuje len ne- 

{>atmú čiasť od Verkoviča objavených spevov, 
ebo úplná sbierka starých slovanských epi- 
ckých básni a piesni od Verkoviča a jeho 
apoloSníka Gologanova sobraných obsahuje 
vraj asi 250.000 veršov. Obsah jich je taký 
prekvapujúci; že ak pravda je, čo Verkovič 
udáva^ mali bysme pred sebou takú veľko- 
lepú sbierku, ktorá naSe vedomosti o ná- 
rodoch poloneznámych, o Q-etoch, Trakoch 
a Dákoch, znamenite rozSíri a na obraz i po- 



jímanie slovanskej mythologie nové svetlo 
vrhne. Sbierka VerkoviSova, ak je pravá, 
prevyšuje i najobSírnejšie staré básnické tra- 
dície všetkých ostatnich národov svojou 
ohromnosfou a slovanskej mythologii otvori 
nový, veľkolepý prameň bádania. VSetko 
závisí od toho, či sa dokáže, že sbierka 
Verkovičova je pravá. Medzi bádatehni utvo- 
rily sa dve strany. Pravosf sbierky zastáva 
francúzsky konsul Dozon a ruský slavista 
Vsevolod Miller. Proti pravostí vystúpil 
český učenec Jozef Jireček. Proti Jire- 
čkovi a tedy za pravost Verkovičovej sbierky 
o^val sa najnovšie dr. Leopold Geitler, 
rodom Cech a professor na záhrebskej uni- 

versite, vo spise „Poetické tradiee Thrákú 

i Bulharú.'' (V Praze. Nakladatel Theodor 
Mourek. 1878. 8®. Str. 102.) Vec však ani 
týmto spisom nie je ešte nad všetku po- 
chybnosf povýšená. Je nadmier žiaducno, 
aby slovanskí učenci čim pilnejšiu a dôklad- 
nejšiu pozomost venovali sbierke Verkovičo- 
vej, ktorá ak by sa dokázala byt pravou, 

28* 



196 



Orol^ časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1878. 



objavily by sa nám nektoré dôležité národy 
starého veku, ale menovite život naSich 
dávnych slovanských predkov v novom, ne- 
tušenom svetle. 

Nákladom Slávika a Borového v Prahe 
vynde behom tohoto a budúceho roku vefké 
pôvodné české dielo: „Všeobecný zemepis.^^ 
Poneváč účelom tohoto spisu bude, rozSiriť dô- 
kladné vedomosti zemepisné v kruhu Širokého 
obecenstva, písaný bude slohom populárnym 
od spisovatelov na slovo vzatých na základoch 
prísne vedeckých a obsahovať bude súhrn 
všetkých vedomostí, ktorých sa veda zeme- 
pisná až na najnovšiu dobu domohla. Celý 
spis rozdelený je na tri čiastky. Prvá ob- 
sahovať bude Zemepis astronomický, 
vypracovaný od prof. dra Studničky, v ňomž 
pojednáva sa o našej zemi čo o telese ne- 
beskom, a pri tom o fyzike vzdušnieho mora 
čo celku. Druhú čiasť: Zemepis fyzický 
napísal professor Ján Krejčí. Je to vlastne 
pokračovanie geológie od tohože prof. Krej- 
čiho a obsahovať bude popis zemegule čo 
geologického celku, orografiu a hydrografiu, 
potom rozdelenie Fauny a Plory. Jakožto 
pokračovanie nasledovať bude oddiel ethno- 
grafický čili národopisný s krátkym ná- 
vodom o predhistorických pomeroch člove- 
čenstva. Tretia čiasť: Zemepis politický 
obsahovať bude v stručnejšom sostavení štati- 
stiku a topografiu všetkých čiastok zemegule. 
Hojné pôvodné obrazy v drevorezoch a pri- 
pojené početné mapky prispejú k srozumiteF- 
nosti opisov. Jednotlivé čiasti vychádzať budú 
neodvisle jedna od druhej. Celé dielo záležať 
bude z 30 — 40 sošitov štvorhárkového veľ- 
kého lexikonového formátu. Cena jednoho 
sošitu 66 kr. Odporúčame dielo toto našemu 
ct. obecenstvu čím najsnažnejšie. 

Mythologia Grékov a Ŕimanoy. Ná- 
kladom V. Steinhausera v Plzni vynde ešte 
behom tohoto roku skvostné vydanie ob- 
šírnej mythologie Grékov a Rimanov od prof. 



T. Cimrhanzla. Dielo bude viac nežii 100 
krásnymi illustrádami osdobeno. Je to v če- 
skej literatúre prvý spis tohoto druhu. Ak 
dostane sa mu hojného účastenstva, hodlá 
spomenutý nakladatef vydať aj mythologiu 
slovanskú. 

Dôležitý literárny podnik pripravuje sa 
opäť v Rusku. V časopise „Sovremennyja 
Izvestija^ navrhuje totiž ruský učenec Kol- 
jar, aby sostavený bol topografický slOY- 

ník veäkerýeh krajín slovanských. Slov- 
ník má obsahovať slovanské názvy nie len 
miest a obcí, ale i hôr, riek, potokov a ja- 
zier. Do sbierky majú byť prijaté i miestne 
názvy z tých krajín, ktoré dnešnieho dňa 
obydlené sú síce národami cudzími, ale ke- 
dysi boly v moci Slovanov. Je to veľkolepý 
podnik, ktorému prajeme všemožného zdaru. 
Týmto spôsobom odpomoženo bude nemilému 
zmätku, ktorý čo do užívania miestnych 
slovanských mien v knihách a časopisoch 
panuje. Bude'me mať voždy presné výrazy 

Ered sebou, jako jich patričný slovanský 
men užíva. 

Spis O Bosne. „Matica horvatská" usniesla 
sa, že vydá spis o Bosne, v ňomž obsažený 
bude zemepis, národopis a dejepis. Sostavenie 
svereno je prof. Klaičovi, ktorý sa už dal 
do práce. Kniha bude t>zdobená illustráeiami 
a priložená bude k nej mappa Bosny. — 
Podobný spis, ale v nemeckom jazyku, vy- 
šiel nákladom kníhkupectva Al. Hynka a 
síce z pera Ábela Lukšiča. Cena 1 zl. Je 
to praktická kniha, ktorá nezadlho vynde 
v českom preklade. 

Poľská literatúra obohatená bude no- 
vým vydaním sobraných spisov gr. Alex. 
Fredra, jehož meno a spisy známe sú aj 
u nás na Slovensku. Celá sbierka rozdelená 
bude na 13 dielov a bude obsahovať aj tie 
veselohry, ktoré v pozostalosti básnikovej 
nájdené boly. 



Listáreň redakcie a administrácie. 



Pt. p. J. J. v P. : Stane sa vďačne podTa Vašej 
v61e ; sami sme na to mysleli. „Zima^ príde budúcne. 
Povesť bude nám vítaná. — Na viacstranné dotazv : 
Bývalý redaktor p. A. Truchlý žiada nás sdeliť : ,,Oo 
sa týce nedoposlaných obrazov požadovatelom ne- 
zadlho výhoveno bude.** — Tohoročné reklamované 



čísla rozposlali sme už. Minuloročné ešte dosiaľ ne- 
dostali sme od predošlej redakcie a tak ani rosposlat 
nemohli. — K. B. v M.: Že báseň „Na burse" 
bola už v Tisovského almanachu uverejnená, o tom 
sme nevedeli a nevedel o tom ani sám jej pôvodca. 



Predpláea sa u redakcie a administrácie t Torč. St. Martine : 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrla* 
sa 2 zl. r. č. — „Orol" vychádza vo 12 sošitoch, S V. ^4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca 

na štvorke. 



Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine. 



ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

ZodpoTcdni redaktori k vydavatelia: 
MlKULÁá ŠJ. FERIEDICÍK a 8. J. ZACUEJ. 

loé. IX. Turfi. Sv. Martin, 30. aagasla 1878. Číslo 8. 



Polní zbrojmajster b. Jozef Filippovič, 

lavnf velitef okupačnej armády. 



198 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 8. 1878. 



Zima. 

(Svobodne dla Heffesippe Moreau*). 



Zaniklo leto bláhavé a zimy sila 
Na žalár už spevcovu chyžôčku zmenila. 
Tam v strmín stranách, kde v barvách sa kvety 

hraly, 
Teraz tak pusto, jakby ni leta neznalý. 
Len sám pastier tesklive na píštale hraj e 
E vianocam pieseň dávnu — ohlas letí v kraje 
A s útlym tknutím sa o moje čujné slychy 
Pochytí a odnáša i srdca stesk a vzdychy. — 
Plačúca žena — tá o ktorej Písmo veští — 
Za suchým ráždim chodí na lesa úcestí, 
Pri ňom sa hreje s detmi, i živí v porobe 
Dnes — zajtra snáď dokončí biedny život 

v hrobe. 
A to pole, kde jaré laskanie velelo. 
Spí v sňahovom páperí, sta meravé telo. 
Stromy parohaté, jíchž zeleň, bujná pažit 
Dávala sa z večera hojnou rosou vlažif. 
Teraz bez zelene, sťa metly suché stoja — 
To obraz hla bitého na život-smrt boja I — 
Chvíľkou stony slyšať — kto to tak s citom 

stoná — 

Sta odznievajúceho na pohrab hlas zvona ? . . . 

Smúti spevec dojatý, no netone v plači 

Preto, že sa príroda znakom smrti značí, 

On skrúšene smúti tak, bo vidí v tom znaku, 

Že tu zima bohatá na biedu storakú. 

Nie jedon vzdychá bedár: ach, že nemám krídla 

Orlov, abych preletel v blaženejšie bydla — 

Za vrchy sňahokryté hladat si takú vlasť. 

Kde i bedár okúsi, čo to tá žitia slasť. 

Ta, v kraje vždy zelené, kde oránže v kvete 

A hrtany Vezúva k výbuchu v zánete. 

Kde na bájne paláce slnca oheň ^ari 

A kolo nich na chodbách svoj čas zemko marí. 

Kto zanesie ta mňa ? Ach! tomu beda, beda. 

Koho z chyžky studenej smrť viac odniesť nedá — 

Ten umre! — 

Na protivie v okázalom clone 

Svetárov vysmiatych ohebné vezú kone . . . 

Či to vždy bude tak? Osleplé zlatom deti. 

Na ktoré Šťasteny s úsmevom slnko svieti: 



Nech sa vám páči z hradov, sadov vyrazení 

Do veľmesta, tam človek po zlate sa cení. 

Ta sa, ta v náš Babylon kypiaci na slávu, 

Povolaným chystá tam karneval zábavu. 

Ved vám zreje ovocie umu v pásmach sveta. 

Pre vás Dumas, Rossini nad zem mysľou lieta. 

Spiešteže do Paríža dvíhať plné čaše 

A zažívať rozkoše držané za vaše. 

Pre vás stojí tento svet, jeho slasť a sláva, 

No i chudoby pot a spevca noc bolavá. 

Čo je hrozba Temise vám! veď na zlata trus 

Plazí sa a sklopí oko i sám Cerberus. 

Vaša vec, keď vás strmhlav do krútňavy ženie 
Pôstom okorenené na chvilku pachtenie . . . 
Len nevieťte okolo, zababušte hlavy 
Dobre si plášťom, keďže v ludu chcete davy, 
Lebo, keď sa zahladia na ne vaše oči. 
Keď sťa vír sa pred nimi jích neresť zatočí — 
Iste, že vás prebehne mráz na celom tele, 
Čo priam máte ohrady z najtvrdšej ocele. 
Vašu tvár vysmiatu, jej nežnosť, krásy dary 
Šmahom nepokoj tajný, hrôza, strach zoškvarí. 
Chráňte sa, že pri štrnganí o plné čaše 
Nezhliadnu kohosi vo dverách oči vaše . . . 
Môžu sa ukázať vám oškrdné mátohy, 
Môže Lazár ranavé predostrieť vám nohy 
A vredy tela svojho, nemajúc smelosti 
Spolčiť sa ani so psom na hodenej kosti — 
Len skoro nech tie vozne mostom s vami paria 
Na ktorých härby vaše, až slepne zrak, žiaria... 
Skoro, by vám ten ozón neohlušil uši. 
Pri ktorom vo trapiech lud ťažké slzy suší- 
On sa pod nohou vašou s hroznou smrťou borí 
A mŕtvole odnášať tichá rieka skorí. 
Rastú biedy obete, sťa lode v Bospore, 
A sebec? bez ohladu v požitkoch si ore. 
Snáď na chvílu poráža ten ston núdze tichý 
Bezdné uveličených svetárov prepychy, 
A z toho nepočetné horiacich sa rady 
Myslia, že jim kynul čas k zdrúzganiu závady. 
Na bôľov ston stane krik, stupeň besu prvý . , . 
Odvážlivosť zažížui po ubijcoch krvi! — 



*) Nadaný lyrik francúzsky, ktorý nahladujúc sa za života, zomrel v nemocnici v Paríži 1810 
v 28. roku svojho veku. Jeho básne doSly len po smrti pôvodcovej ocenenia. Prítomný 
svobodný preklad jeho básne „Ľ hiver" (Zima) obsahuje j akoby vešťbu toho strašného divadla, 
ktoré sa odohralo vzniknutím tak rcčcncj komúny roku 1870 v Paríži. Frekladatcľ. 



č. 8. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



199 



Potom to ťažko podbat na rečníkov strany 
Prišlýcb, aby tíšili lud besu oddaný. 
Bo, ked pomoc potrebná, peniažka nedajú — 
Oni liek proti biede v sladkých slovách pchajú. 
Ba čo! jako Španiel ked sarlátové zdrapy 
Zúriacemu bujovi hodif sa pochlapí — 
Tak zjatrenému ľudu, chtiac chod zmäkčiC 

sporu, 

V oči krvou zabehlé pchajú trikolóru. 

Ach! či a kedy svitne ten deň 'dávnej túžby, 
Ktorý navždy zničiť má neuznalosť služby — 
Den, čo pomstí strasť, jako to proroci veštia, 
Otupiac zub nadpráva a ostrie nešťastia? 
Ano ! tak srdce háda — nikdy ! rozum svedčí. 
Bo ač starne tento svet, predsa vo zlom predčí. 
A sotva týranému k odplate zíde deň, 
Hneď v zapätí krvavá ide si kára preň. 
Špartakus meč pochytí, rúbe do premoci 
A Ind rastie nad neho z hrôzyplnej noci. 
Niejedno tajné meno, zahrabané v hrudu, 
Vyšvihne sa a hrôzou zablisne v čas súdu. 
Sberba, žobrač, tuláci, cigáni, kradoši 
Na katanskom padajú a rastú paloši .... 
— No miera plná — sudcovi hrádze sa kladú 
Za rezoosť ho vábi dar sviatočného sladu. 
Lež on s hnevom zahrmí : ten dar pre mňa nenie ! 
Mne sa vyviesť nakladá — hrome zpustošenie! 
A čo kedys' Ismard v prorockom videl duchu, 
Z vejúceho povstane to nad Seinou ruchu. 



Tam zdivelosť položí vzdorovité stany 
Vezmúc Paríž na oko, perlou sveta zvaný. 
Sodoma! daromné sú tvoje väze, domy, 
Ked sa blisne'a počnú párať mocné hromy. 
Že ľahneš zpustošená jasnojasne volá 
Choroba, v ktorej väzíš okolo do kola . . . 
Divadlo vznešené! ba, či moje kosti 
Slabé a zkrehlé zimou, oheň tvoj pohostil? — 
Nad takýmto obrazom dušou mier zachveje 
A pieseňku túto brod slz voľných zaleje. 
Ja zanevrel som záštou v nehodách zdivelý, 
No ku mieru obraty vyššie ma primalý. 
Podávam svetu ruku a s rukou sám seba — 
Utíšený na bozku omrvinky chleba. 
Na telo moje slabé nevplýva búrky moc, 
Lež prechádza na druhých cezo mňa steskov noc 
A to je, čo pôsobí nové mi bolesti .... 
Hoj, Bože, neopúšťaj na trápnom rozcestí. 
Pokrop svet dáždom manny, nech s ním strasť 

prestane 
A nenávisť na tvoju vôľu v lásku vzplane. 
By samopašný syn a ošudený v práve 
Vyrovnaní, hľadeli na nebo beľavé. 
Bože ! ved bez teba vták z vysoká nezpadne, 
Nuž daj, nech i hladný s tým, s čím sýtený vládne. 
Polahôd príkrosť zimy, by ked jaro stane 
Spieval s vtáctom i spevec : Sláva tebe Fane ! 



Jozef Jančo. 



-cô<&»£)»- 



Kvetinárka. 

Obrázok z velmestského života. 

Od Miloslava Dumného. 

(Dokončenie.) 



xxu. 

Hrozné bblo precitnutie úbohej Maríny. 
Z mdloby svojej prebrala sa vo väzení. Ne- 
chápala, čo sa to 8 ňou porobilo? 

Mnoho času potrebovala, kým myšlienky 
svoje pomaly posbierala, kým sa na všetko, 
čo sa s ňou dialo, rozpamätať mohla. 

Vedela, že ona k istej grófke kytku niesla, 
že túže kytku z naloženia jednoho panského 
sluhu odovzdala; vedela, že grófka zomrela, 
že jej bola na pohrabe, — tam, ked grófku 
z nemocnice^Bochusskej von niesli, že zmoc- 
nili sa jej úbohej kvetinárky, lebo jedna osoba, 



ako sa pamätala chyžná gróf kina, práve vtedy, 
ked ona vidiac grófkinu rakev na voze, omdlie- 
vala, zvolala: „Držte ju, zmocnite sa jej, to 
je tá, čo priniesla jedom napustenú kytku 
grófke." 

Grófka tedy bola otrávená a ju držia za 
travičku. Ona otrávila grófku kytkou, tou 
kytkou, ktorú jej ten panský sluha na ulici 
kázal grófke odovzdať. To je hrozné položenie 1 
Ked to počuje jej chorá mať — to bude jej 
smrť. Úbohej kvetinárke srdce pukalo, ona 
taká nevinná — a má zodpovedať za jeden 
ľudský život; ona taká mladá, taká nádeje- 

29* 



200 



Orol, časopis pre zábavn a poučenie. 



[C. 8. 1878. 



plná a má uvädaf v dusnom, tmavom, plesni- 
Yom žalári. Hrôza obklučovala ja, domnievala 
sa, že to neprežije. — 

Mnoho tráplivých dní, mnoho bezsenných 
nocí prestala úbohá kvetinárka v tmavom 
žalári bez toho, žeby mimo strážnika, chlieb 
a vodu jej prinášajúceho, iného človeka bola 
videla. Ale i ten strážnik neposhováral sa 
8 ňou, bol odmeraný, chladný, zasmušený. 
Len po mnohých dňoch domohla sa uväznená 
duševnej úlavy — v modlitbe. Modlitba bola 
jej družkou, jej spoločnicou, útechou. 

Raz práve modlitbou posilnenú a potešenú 
zavolali ju k prvému výsluchu. Bladá deva 
dobre z nôh nezpadla, stráž ju musela podo- 
pieral, keď ju do siene pred vyšetrujúci súd 
doviedli. Tu zaviedli s ňou protokoU. Musela 
hovorít ako sa volá, kolko je ročná, odkial 
pochodí. Udala svoju matku, jej byt, ktorá 
že osobytae bude vypočutá. Musela do po- 
drobná vyrozprával ako to bolo s tou kytkou. 
Keď po výsluchu žiadala si k sebe matku, 
bolo jej to odopreté, slúbili jej ale návštevu 
matkinu na pozdejšie časy, až bude i tá vy- 
počutá. Napomínali ju prísne, aby nič ne- 
tajila, lebo že pokuta jej zločinu bude mier- 
nejšia, jestli sa kajúcne prizná ku všetkému. 
Ona tvrdila že je nevinná a tvrdenie svoje 
horkými slzami zmáčala. Oznámeno jej bolo 
aj to, že tieto dni navštívi ju jeden zástupca, 
pravotár ; tomu aby sa zdôverila so všetkým, 
čo má na srdci a na svojom svedomí, lebo 
že v jeho rukách spočíva osud jej budúc- 
nosti. Kvetinárka sa poďakovala a túžobne 
očakávala zo dňa na deň zástupcu svojho. 

A zástupca prišiel. A zástupca ten bol 
jej známy. Neraz ho videla v hostinci, nie- 
jednu kytku od nej si kúpil, niejednu pri- 
päla mu útlymi prstočkami svojimi na prse 
jeho. I on jej zjavil že ju dobre pozná, že 
ju voždy za hodnú devu držal a že mu je 
nesmierne lúto, takto ju videt. Vyzval ju, 
aby mu celý stav tej osudnej záležitosti, čo 
ju do žalára uvrhla, bez obalu vyrozprávala. 

Kvetinárka dobrotou svojho zástupcu, 
pravotára Janka Blýskavého posmelená, po- 
rozprávala mu jasno celý stav vecí. Janko 
krútil hlavou, veril, že je nevinná, ale kde 
nájst toho sluhu, čo jej tú kytku dal. 



, Chcete videť svoju matku?** 

„Ó, môj zlatý pane zástupca, len mi k tomu 
dopomôžte. Potom už nedbám, nech priam 
robia so mnou čo chcú; len nech sa aspoň 
od matky svojej odoberiem.** 

^T\x je vaša pani matka.** 

Dva ostré výkriky rozlahly sa väzením a 
matka s dcérou ležaly si v objatí. 

Dlho musel pravotár zástupca čakat až 
sa utíšily a pokojnejšie hovorif v stave boly. 
Na vyzvanie jeho i matka udala stav veci 
8 onou kytkou na vlas tak, ako dcéra. So* 
znanie matkino počul aj sudoa v pozadí ae- 
pozorovane stojací. I držal ho priam za 
pravdivé. Dcéra s matkou sa nevidely od 
času uväznenia a rovnako vec udaly a so- 
znaly. Ženský jazyk nemôže ale nikdy byt 
dost opatrný. On obyčajne musí rýchle pre- 
tekat myšlienky. Tak sa stalo aj s našou 
Katicou Dobských. Úbohá kvetinárka dosial 
voždy ju mala za svoju vlastnú matku a te- 
raz vyzradila Katica, že je Marina nie jej 
vlastná dcéra. Tým horšie to bolo, že pravú 
jej matku udat nevedela. Marina si zúfala. 
Ona je len vyvrhelom sveta, bez otca, bez 
matky 1 Kto vie, ako sa ku Katici Dubskej 
dostala? . . . Tieto hrozné myšlienky väznily 
jej ubolenú dušu väčšmi, nežli to tmavé vä- 
zenie jej telo. 

Keď Katica od Maríny odchodila, nevedela 
táto, ako sa má lúčit s ňou. Nebola ona, 
ktorú vždy čo takú ctila, jej matkou. Plakala 
usedavo a bozkávala jej dobročinné ruky. 

Pravotár zástupca ale tak lahko matka 
nevypustil. Nie len pred súdom pri vyšetro- 
vaní musela soznat všetko do podrobná, čo 
sa na Maríenu vztahovalo ; ale on s ňou odo- 
bral sa ešte do jej bytu a obšírne dal si 
vyrozprávat jej 1 Marínin lós i všetky okol- 
nosti, ktoré mu z tohoto labyrintu mohly 
poskytnúc jasného východu. 

Pravotár kombinoval a rozmýšial za viac 
dní. Nie ináče na základe Katicou podaných 
dátok robil to isté aj vyšetrtgúci sudca. 
Jednoho dňa navštívil Blýskavý svoju klientka 
vo väzení s vyjasnenou tvárou a zvestoval 
jej, že sa ufá, že jej nevinnost vyjde na 
svetlo. — 



č. 8. 187Ô J 



Orol, časopia pre 2&bava a poučenie. 



201 



XXIIL 
Prenesieme sa na krýdlach obrazotvornosti 
našej zo starého do nového sveta, z Europj 
do Ameriky. — Tam sme opustili boli Aurela 
so Jeanom, kde pomstou zahoreli, každý proti 
svojej Mbenici. Oheô pomsty tqto silne plá- 
polal v srdciach oboch žiarlivých zalúbencov 
a len ešte jednej jedinej iskry bolo treba, 
aby plameň pomsty znietil sa v záhubný ve* 
liký požiar škodo- a zkazonosne účinkujúci, 
zpálif 8 zničit majúci štvoro sŕdc. Aurel bol 
už tak odhodlaný na všetko, že to najhoršie 
dalo sa od neho očakávat. Život jeho i tak 
bol zničený. Svedomie, ako sme videli, hlá* 
silo sa a hmotný nedostatok, potupa a hanba 
čo Ipela na jeho mene, zločiny spáchané, 
ktoré mohly v každom okamžení príst na 
svetlo — to všetko volalo na neho, aby uro- 
bil konec mukám a aby sa pomstil na svodi- 
telke svojej. Lež miss Oceania bola chytrá 
stvora a jej oddanec Laverier pochodil tiež 
z pokolenia jaäterčieho. Oni to tušili, po- 
znávali, čo za búra dvihá sa v srdci tak dlho 
použitého a od nich oboch vykoristeného 
Aurela. Miss Oceania s Laverierom zmizli, 
zmizli na lodi idúc preč z nového do starého 
sveta. Iste utekali pred ním do Paríža. Aurel 
telegrafoval na všetky strany a žiadal pekný 
párik čo zlodejov zadržat. Poznamenal mu- 
síme, že Oceania s Laverierom ešte pozo- 
statky majetku Aurelovho sebou vziaf ne- 
zameškali. Jean oplakával svoju Tinku, bo 
tá tiež bola zmizla. Aurel najviac obviňoval 
Jeana, iste to on niejak Tinke prezradil, 
jakoby sa polnsfa pre ne hotovala. Žiarlivost 
jeho ho neomylne urobila nepozorným. Chytrá 
Tinka predvídala pád velitetky svojej a za- 
včasu poponáhľala sa i s ňou ratovat. Aurel 
bol zničený, Jean si zúfal. Klial nevernú mi- 
lenku a ešte viacej klial ošemetného a pri 
tom tak šťastného Francúza, ktorý s dvoma 
milenkami zutekal. Jediná nádeja oklama- 
ných zalúbencov bola teraz už len telegraf. 
Neujdú, nemôžu, nesmú ujst. Aurel už videl 
v duchu miss Oceaniu, jako mu padá k no- 
hám a o milosC prosí ; Jean zase sa hotoval 
na privítanie svojej Tinky, ktoré malo byt 
korenné. Neodpusti jej tak lahko, ej, už to 
veru nie. 



Jednoho dňa, keď si pán i sluha pri obede 
pomstou horiac takto bláhali, prinesené boly 
noviny. Aurel lahostajne siahol po nich a 
preberal sa v chýmiku. Tu razom mu noviny 
z ruky vypadly. Jean celý nalákaný priskočil 
k svojmu pánovi a zodvihol na zem padlé 
noviny. 

„Jean! Jean! tú čí— taj, tu, to j e hroz— né, 
súd bo— ži! 

„Ja neviem Čítať, pán osvietený! Čo je 
to? kde je to? Čd za novina?" 

„Tu, tu to 8to~jí, Jean, oni za— hy — 
nu— li. Súd boží, on za— sti— hne i nás. 
Bo — že! ty si hroz — nýl hrozný! . . . 

„Kto zahynul? ako zahynul? kde za- 
hynul?" 

„Všetci, všetci na lodi; v mori zahynuli!" 

„Laverier?" 

„i ten zlosyn." 

„Tak mu treba! I Tinka, pán osvietený?" 

„Neomylne." 

„Zradná duša! A predsa, predsa mi je tak 
okolo srdca, ako by som plakať mal.** A Jean 
pustil sa do plaču. 

„Aj Oceania zahynula," slovil po dlhšej 
prestávke Aurel a jakoby všetko bolo razom 
zabudnuté, počal i on plakať. 

,,Ale jako sa to len stalo? Prišla búrka, 
lodf sa ztroskotala?" 

„Ináč sa to tu opisuje." A Aurel vzal 
opäť noÝiny do ruky a čítal z nich Jeanovi. 
Tam stálo, že loď „Mistr Great" z New- 
Yorku vyplávavšia priam na druhý deň na 
širom mori sa bezpochyby vzňatím sa puš- 
ného prachu zapálila a tamže zhorela, tak že 
keď druhá na pomoc jej idúca loď k nej 
došla, už bolo pozde, loď roztrhlo, v povetrí 
lietaly kusy z nej i údy fudské. Druhá polo- 
vica lode tiež horela. Bol to hrozný pohlad, 
videt na tejto zúfalých ludí behať. Opisoval y 
noviny obzvlášte tragickú smrť dvoch žen- 
ských, ktoré jeden mužský v náručí držal — 
ako to z ďaleká z lode na pomoc idúcej rozo- 
znali — tieto tri osoby na uhol spálené padlý 
do mora a po površí jeho hrozne zohavené 
spolu plávaly. 

„To bol Laverier s Oceaniou aTinkou!" 
zavzdychli si pán i sluha jeho. 




[é. 8. 1878. 



^Oni zahynuli !" vzdychal Aurel, x»to božf 
súdi Bože, ty si hrozný, hrozný! V starom 
i novom svete, na sochu i na mori dosiahneš 
človeka!" 

Sotvaj to Aurel doslovil, bolo klopano na 
na dvere. Dou vstúpil tajný policajný muž a 
pýtal sa, či má šCastie s pánom Aurelom 
Podhorským a či je to tu jeho sluha Jean? 

Keď mu prekvapený Aurel s „áno^ od- 
vetili pýtal sa po Oceanii a Tinke, či sku- 
točne odišli s loďou ^Mistr Great" z New- 
Yorku? 

Keď Aurel i na túto otázku s „áno" od- 
vetil, slovil tajný policajt: „Tých tedy súdil 
B6h!« 

„A nás?" vpadol mu zastrašený Aurel 
do reči. 

„Vy ste od tejto hodiny v mene presi- 
denta spojených štátov amerických a v mene 
. pravdy a práva moji väzňovia!" 

„Smel bych prosit prečo?" 

„Tu zatykač! Pre pána i sluhu, pre spe- 
váčku opernú i jej služobnú. Hotujte sa páni 
nazpät do Európy. V Budapešti vo väzení 
sedí už dlhý čas nevinné jedno dievča, kveti- 
nárka, sedí tam nevolné pre váš zločin." 

Aurel zkamenel, Jean zpadol od strachu 
a ostal kTačat na zemi, na celom tele sa trasúc. 

Sotvaj stačil pokynút tajný policajt svojmu 
mužstvu, aby prišlo dnu, vyskočil Aurel, sia- 
hol do škryni po revolveri — a mrtvý padol 
na zem. Policia zmocnila sa už len sluhu 
Jeana. — 

XXIV. 

Od toho času, jako zpôsobný zástupca 
kvetinárkin odôvodnené kombinácie svoje súdu 
predložil, bola ona vo väzbe síce ešte po- 
držaná, ale doceh inú chyžu jej dali, ktorá 
sa väzeniu naskrze v ničom nepodobala, a 
docela ináče s ňou obchádzali, áno, Katica 
a Blýskavý mali svobodný prístup k nej. 

Príchod v Amerike uväzneného do Buda- 
pešti privezeného sluhu Jeana urobil velikú 
sensáciu. Noviny už boly sdelily neštastnú 
smrt Aurelovu, Oceaniinu, pri čom obecen- 
stvo dozvedelo sa úplne o pomýlenom živote 
z vlasti zmiznuvšieho, už zabudnutého Aurela. 
Na Oceaniu sa tiež mnohý dobre vedel roz- 



pamätal z času jej vystúpenia v hlavnom 
meste. Zvedavost a napnutost na záverečné 
prelíčenie bola všeobecná. Tajných a velikých 
vecí domnieval sa každý dopočut a dozvediet. 

Konečne prišiel túžobne očakávaný den. 
Súdobná sieň naplnila sa obecenstvom vy- 
braným, ktoré si karty vstupné bolo vymohlo, 
viac ale nežli vo dvorane bolo obecenstva 
pred súdnym domom a na uliciach. Obecen- 
stvo malo veliký súcit k nevinne väznenej 
deve a bolo zase velice zvedavé na soznanie 
lapeného sluhu. 

A lapený sluha tam dnu pred súdnou 
stolicou soznával. Soznával najprv zločin 
ukradenie diefafa, vyhovárajúc sa, že to páni 
naložili a čin ten dukátami odmenili. Čin 
ten ale že vyviedla Tinka, aj dukáty zaň 
schovala. Teraz že je už aj s paňou svojou 
pred božím súdom, kde aj pre neveru k nemu 
prejavenú odsúdená bude. 

Katica Dubský poznala Jeana jako sluhu 
svojho bývalého pána Podhorského. Jej man- 
želstvo bolo bezdetné, všetko sa shodovalo, 
zo zločinu otravovania obvinená jej scJio- 
vanka, Marina, nebola tedy nikým iným, jako 
tým ukradeným a jej od starej Dory donese- 
ným dietatkom, ktoré ona tak jako svoje 
diéta opatrovala, s ktorým ona v Pešti bie- 
dila, ač 600 dukátov má pre ňu v sporitelni. 
Tie jej chcela nechaC chudobnej dla domnenia 
deve na veno. Teraz je dokázaná vec, že 
chudobná dosial kvetinárka Marina Dubský 
nenie nik iný jako £lla Podhorský, ktorú 
jej vlastní ujko dal ukradnúť, ktorej jej vlastní 
ujko dal mater vdovu, grófku £llu, jedom 
napustenou kytkou otrávit. 

Jean soznával, vyznal a soznal všetko. 
Obecenstvo bolo v zvedavosti svojej nasýtené, 
počulo tu veci neslýchané, nevídané, hrozné. 

Ella Podhorský — z kvetinárky odrazu 
potomok váženej rodiny grófskej — bola za 
nevinnú vyhlásená a obecenstvo ju živilo, 
oslavovalo. 

Úbohú £Ilu ale udalosti tak hrozné a 
jích odhalenie premohly, obzvláštne ale tá 
smutná a hrozná okolnost, že ona sama ne- 
vedome svojej vlastnej matke kytku jedovatú 
podala, tak rozčulila a dojala, že do tažkcg 
horúčky upadla. V nebezpečnej nemoci svo- 



č. 8. 1878.] 



Orol, Časopis pre zábava a poačenic. 



203 



jej o nikom inom nehovorila, keď z cesty 
vravela, ako o neštastnej svojej matke, ktorá 
sa jej tak milo bola usmievala, ktorá pred 
smrtou svojou iste v nej dcéru svoju tušila. 



Veselé si besedovali starodávni naši pria- 
telia zo škôl, Jankd ftlyskavý pravotár s Fe- 
dorom Skočným, učbárom. N«, nebesedovali 
si pri dobrom vfnečku len s^i, bola to celá 
spoločnosť, v ktorej veselý večer ^trávili. 

„Janko vyhral stávku," slovil Fedor, ;,naša 
kvetinárka nebola podobná iným kvetinárkam, 
Janko to dobre tušil a — vyhral^ 

„Tak je, kamarát,^ slovil jedon zo spoloč- 
nosti, „záplat stávku, Fedorko, ty si prehral.'' 

^yPlatfm. Nie desat, ale sto zlatých skla- 
dám na dobrý ciel. Lepšieho ciela neviem, 
nežli je výchova a výučba mládeže. Obetujem 
tedy sto, zlatých na pomoc slovenskej študu- 
júcej mládeže." 

„Živio Fedor! sláva mu!" 

„Sláva ale predovšetkým nášmu Jankovi, 
ktorý svojim ostrovtipom prišiel na také zlo- 
činy a ratoval dušu nevinnú, ktorá ho čo 
manželka oblaží." 

„Sláva grófke Elle Podhorský a jej mlado- 
ženíchovi Jankovi!" 

Družina zdravkala nadšene. 

A tak sa staľo. Grófku EUu Podhorský 
po jej vyzdravení viedol Janko Blýskavý k ol- 
táru. Za čo jej nevolná, nebohá matka celý 



život pokutovala, aj životom zaplatil musela, — 
že totiž za muža nezemäna si zvolila, — to 
ju oblažilo. Úbohá, tak tažko probovaná Ella 
nemala mimo dvoch duší nikoho na tom ší- 
rom svete. Eatica Dubský, ktorú vždy sta 
matku svoju považovala a ctila, zachránila 
jej bola život; no. Blýskavý ratoval jej česť 
a čiastku dedictva po matke. Šeststo dukátov 
aj s úrokami obdržala Ella od Eatice čo 
veno. — 

Erb EUin bol premenený, ona si doíi 
dala „kvetinárku." Katica si žila s mladými 
spokojene. Ella i Elenu, u ktorej boly na 
hospode, obdarovala, ač toho nezasluhovala, 
s tým napomenutím: aby s cudzími dobre 
nakladala, lebo nevie, kto sú a čo z nich 
byť môže. Hrob matky svojej, ktorú nepo- 
znala, Ella každodenne venčila. Tak ju ludia 
i potom volali: grófka kvetinárka. 

* • 

Jean chladom na to, že bol len spolu- 
vinníkom zločinu iných, obdržal dvadsať rokov 
väzenia. Tam mal času dosť o falošnosti Tin- 
kinej premyšlovať. — 

• 

Keď chudobní a nešťastní došli pomoce, 
úlavy, opatery, čo sa tak často stávalo vo 
velmeste, a keď sa kto pýtal : kto to bol, čo 
jim pomohol? obyčajná odpoveď znela: Ktoby 
iný, ako ten anjel v ľudskej podoby tá štedrá, 
ľudská, dobrá, nevyrovnaná grófka kvetinárka. 



'-' j 8>H» | ' '» W 3 f 



V zákutí sveta. 

Povesť. 
(Pokračovanie.) 



Tetka Madlenka. 

Je to zvláštno, skoro by ch riekol cha- 
rakteristické pri malých mestách, v ktorých 
rodinné, pokrevné a priateľské pomery vy- 
vinuté mnohoročným spoluprebývaním s vy- 
hradením vlivu vonkajších živlov, spojujú 
takmer celé obyvateľstvo v svázok príbuznosti, 
že obyčajne jestvuje v nich osobnosť, ktorá 
tvorí tak rečeno osu, okolo npjž točí sa celý 
spoločenský život. Možno, že je to pozostatok 
z tých starých, pradávnych slovenských ča- 



sov, keď otec rodiny stál na čele tejto, a 
nad viac rodinami vyvodil kmeť alebo stare- 
šina. Ale neodškriepna pravda je, že taký 
obyčaj bol v mestách slovenských, ktoré sú 
prevažne malé, ešte v štyridsiatich rokoch. 
Od tedy pravda popremienaly sa podstatne 
pomery. S touto premenpu ja nemám do 
činenia, lebo ona stala sa až po tých uda- 
lostiach, ktoré umienil som si vyprávat. 

Keď za starých časov vždy to bol otec 
alebo kmeť, akoby smer dávajúcou a prúd 



204 



Orol, časopis pre zábavu a pouče|iie. 



[Č. 8. 1878. 



Života určujúcou osou, i teraz niekedy je to 
ešte, pravda len v zriedkavých prípadoch, 
mužský,. zväčša ale už ženská. 

Ku nej utiekajú sa so všetkými žalobami 
matky i dcéry ; u nej bladajú potechu a po- 
radu vo všetkých trampotách života; ona 
dáva rady, čo a ako stat sa má; ona roz- 
hoduje ako najvyššie fórum, čo sa sluší a 
svedčí a čo. nie; čo môže á £o nesmie byt; 
a len ten kroj šiat obstojí, ktorý dosiahne 
jej schválenie. V jej rukách spočíva ďalej 
rozhodná svrchovanosf kritiky, proti ktorej 
ďalšej appdlaty niet. „Hia to povedala ona,^ 
značí tolko, zq to tak a nie jináče byt musí. 

Bozumie sa' samo sebou, že ona má roz- 
hodný vliv i na osud milujúcich sa, a preto 
títo namáhajú sa získať a pojist^t si jej blabo- 
sklonuost Lebo beda tomu, ktoby túto utratil. 
Ani by mu vo sne nenapadlo, žeby jeho čistá, 
verná, obetivá l^ska najst mala odpor, a zrazu 
zo všetkých stÄn zjavujú sa prekážky, ktoré 
ochromujú vzlet a ničia všetky nádeje, pod- 
tínajú všetky výhľady krásnej budúcnosti. 

Možno, že mnohým zdat sa bude, že pre- 
háňam, že preceňujem vliv tej osobnosti, ale 
ja hovorím zo zkúsenosti a na výstrahu všetkým 
milujúcim budúcnosti, aby uvážili dobre sloxá 
moje, a uverili jim, lebo jináče neminie jich 
trpká, horká zkúsenosf. 

Labko je pustit sa do brojenia proti do- 
mnelým a zdanlivým predsudkom, ale o mnoho 
{ažšie je ^leže premôcĹ A vekmi upevnené 
obyčaje sú mohutným bralom, vzdorujúcim 
všetkým útokom a nápadom, ba napadatelovi 
hroziacim zál^ubou. A keď všeobecnosť uznáva 
túto moc, márny je vzdor jednotlivca. 

Takouto osoonosfou v Jedlove bola tetka 
Madlenka. Slušná tedy vec, aby som jej veno- 
val túto kapitolu^;., 

Panna Magdaléna Sirôtka, v celom 
meste len ako tetka Madlenka známa, mala 
už dobre pol stoletia za sebou. Pekný to 
vek, v ktorom veru možno si nadobudnúc 
mnohé známosti a skúsenosti. Jej otec, ne- 
bohý Daniel Sirôtka, prišiel do Jedlova ako 
učitel. Pozdejšié, ako to nič neobyčajného 
nebolo, vyšvibnul sa za senátora, a pri po- 
slednej volbe pred jeho smrtou už len tri 
hlasy rozhodly, že nezasadnul na meštanost- 



ský stolec. A tak len túto najvy^u hoďQ09( 
v meste Jedlove nedosiahnul. 

Jeho jediná dcéra Magdaléna, alebo ako 
ju on v otcovskej hrdosti nazýval: Magda, 
keď i nebola dokonalým vzorom krásy, predsa 
ako jej rovesníci a rďvesnice vyprávali, bola 
svojho času velmi ctenou a váženou krása- 
vicou v Jedlove^ natolto'^, že j,ej i za chotárom 
chýr boL , ^. 

Každý uV^ že jg nischádzalo na zá- 
letníkocki^a pýtačoch. A mala i v čom pre- 
berat. A tuto výhodu znamenite vykoristila. 
Preberala až prebrala. 

A to sa vám stalo tak. Za čas francúz- 
skych vojen vojsko neprestajne sem i tam 
premávalo sa. A tak stalo sa, že jedon od- 
diel jazdy, tuším železnici to boli, dostal sa 
i do Jedlova, a tam pobavil sa za dlhší 
čas. — 

To dvojačisté súkno od dávna mávalo 
zvláštny dojem a pôvabne účinkovalo na oko 
ženské. No a keď v tom súkne zaodiaty bol 
i jináče úhľadný")nladík, a keď pri tom b(A 
ešte i dôstojníkom, tu vám pri pohľade naňho 
tancovaly radosťou všetky pannenské srdcia. 
A nadporučík železníkov (kyrysníkov) barón 
Teodor Eibiš bol veru krásnym vojakom, tak 
že na seba obracal pozornosť celého krásneho 
sveta. Jeho ohnivé oko neodrazilo sa bez 
účinku od ľadového dosial srdiečka Magdinho, 
ktorá z koriacich sa jej domorodých zálet- 
níkov si len žarty tropievať zvykla. Lad ob- 
táčajúci jej srdce topil sa, a toto konečne 
zahorelo tuhou, nekonečnou láskou ku krás- 
nemu dôstojníkovi. Ale ani on neostal laho- 
stajným a v treťom týdni svojho bavenia sa 
v Jedlove bol už jediným, súperov nemajúcim 
hrdinom. Predošlí záletníci videli, že sú jich 
nádeje úplne pohrobené, ustúpili, ponech^*úc 
volné pole krásnemu barónovi. Vzájomná 
láska rástla s každým dňom, a v štvrtom 
týdni už čo neomylné yyprávaly susedy, že 
veru ten barón pravdepodobne bude zaCom 
šťastného senátora. 

Že to vzbudilo všeobecnú závisť, je snadno 
pochopitelné. Ale Magda na to nedbala. 
Šťastná, nemala smyslu pre jinšie, žila jedine 
láske svojej. — 



c. 8. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



205 



■ -T V 



*y" v-*-^ y 



-^^ ■• -/"w^ rN^" 



Tak minulý zase dva týdne. Nič nekalilo 
blaženstvo milujúcej Magdy^ ktorá na krotké 
upomínania otcove : že takáto láska je k ni-y 
čomu; že vojaci len zavádzajú dievčatá; dnes 
sú tu, zajtra inde, a všade milenka s úplnou 
presvedčenostou odvetovala: on ma lúbi, a 
ja jeho. Ja neupustím od neho. Konečne vi- 
diac otec, že sú márne všetky jeho námahy, 
nehovoril nič, ale prial si, keby len tí vojaci 
čím skôr ta šli, zkade prišli. 

A šli. Y čas ráno zavznela lákavá trúba, 
oddiel zastal do radu a opustil mesto. 

Bolo tam plaču, bolo kvílenia. Magda div 
si nevyplakala oči. Nuž ale ktože môže proti 
osudu. Jej jedinou nádejou a potechou boly 



stupeň významnosti, na ktorom stála, keď 
sme my šiesti kamaráti uchádzať sa chceli 
o jej podporu v záležitosti maškarného balu. 

O dva dni po tej našej schôdzke, v ktorej 
ustálili sme sriadit maškarný ples, sišli sme 
sa opät na pokynutie Erupcovo. On nám 
vyprával, čo vykonal. 

„Bol som včera u tetky Madlenky," ho- 
voril, nft šťastie mi prialo, lebo som ju sa- 
motnú našiel, čo je ako vám známo, nie velmi 
snadná vec. Lebo bud je ona niekde, alebo 
niekto u nej. No včera bola samotná, ďaka 
tej chujavici, ktorá panovala. Ani jej výnsC 
sa nechcelo, ani k nej nikomu sa nežiadalo. 
Viete, že je ona hrozná nepriatelka samoty. 



sluby barónove, že jej bude písať, že bude Môj príchod bol jej tedy vítaný. 



8 ňou v ustavičnom listovnom spojení, až 
kým vráti sa opäť ku nej. 

Ale sluby ostaly sluhami, míňaly sa týdne, 
mesiace, roky, a o peknom dôstojníkovi žiadne 
zprávy nedochodily, a ani on sa nevracal. Tu 
skúsila verne milujúca panna, že je oklamaná. 
A jistota tohto stala sa rozhodnou pre jej 
celý život. 

Jej viera v stálosť a vernosť mužskú za- 
nikla. Neverila a neverila, a preto i všetkých 
potomných záletníkov z krátka a určite od- 
bývala; až konečne žiadon netrúfal sa jej 
sblížit, tak že po uplynutom celom polstoletí 
ešte vždy v poctivosti plietla si svoj šedivý 
pannenský vrkoč. 

Pochovala otca, ktorý s tým upokojením 
opustil toto údolie biedy, že dcére svojej 
hmotne pojistil budúcnosť. Pravda, že jináče 
zmarené videl všetky nádeje svoje, ktoré 
pestovalo jeho otcovské srdce, lebo nedožil 
zaťa, nedožil vnukov, ktorým tak velice tešil 
sa. Veď veru i tie najkrajšie naše nádeje 
velmi často vychodia na zmar. 

Po smrti otcovej panna Magdaléna sria- 
dila si samostatnú, neodvislú domácnosť. Nie, 
žeby asnad utiahla sa bola do desnej, usmrcu- 
júcej samoty ; žeby vyhýbala bola styku s ostat- 
ným svetom, to veru nie. Ba práve naopak. 
Nikde nechybovala, na všetkom brala činný 
podiel, všade rozhodným vystupovaním vy- 
vodila, a neviazaná súc žiadnymi osobnými 
ohladami, dosť skoro nadobudla si smerodajnú 
prevahu. A tak stalo sa, že dosiahla ten 



„To je k uvereniu!" poznamenal Milko, 
„veď si ty i tak jej miláčkom, tým milším 
v dobe samoty." 

„A ako žiadon jiný znáš ju zabávať,** do- 
dal Strmý, „vaše letory velmi sú sympathické, 
škoda, že vek je prekážkou vášho užšieho 
spojenia!" 

„Nechajte si tie úštipky na lepšie časy, 
mne sa tak zdá, že aui vy nie ste zaujatí 
proti nej. A že ja teším sa jej zvláštnej ná- 
klonnosti, môžete mi veriť, že si to vysoko 
cením. Ale teraz nepretrhujte ma a počú- 
vajte moju ďalšiu zprávu." 

„Rozhovor náš točil sa okolo rozličných 
predmetov. Začali sme s našimi pomerami; 
zpomínali sme i ten nezdarený výlet na mešťa- 
nostov laz, a ona dosť zrejme dala na javo, 
že veru hlavne jej zaviazaní sme povďač- 
nosťou, že tie hnevy tak skoro prestaly. Stálo 
ma to, hovorila, dosť práce, aby som pre- 
svedčila, nie tak dievčatá, lebo tie len k vôli 
mamičkám fúkaly sa, ale mamičky o hlúposti 
toho hnevu. Len ony to nechcely vraj chápať, 
že ste vy nemohli vedeť, že sa povetmosť 
premení a že príval bude. Ja som jej i v mene 
vašom pokorne zaďakoval, a keby nebola tak 
rozhodnou nepriatelkou bozkávania rúk, veru 
by jej i ruku bol pobozkal." 

„Tedy predsa ona ! myslel som si to, ale 
netrúfal som sa určite hovoriť." 

„Nuž veď konečne tetka Madlenka má 
i rozvahu i zdravý rozum, a v tomto ohlade 
predčí nejednu — " 

30 



206 



Orol, časopis pre zábavu a pončenie. 



[Č. 8. 1878. 



^/— -^ y^^ 



- .^^^y^^ >^ . 



„Ba všetky!* vybuchnul Milko. 

„Len ďalej, Janko! íalej vyprávaj. Čo 
nasledovalo na to?" 

„Medzi rečou opýtal som sa jej, že či už 
bola na maškarnom bale ? Nie 1 odvetila ona, 
čudným okom pozrúc na mňa. A prečo sa to 
opytujete? Nuž reku napadlo mi, čo som 
nedávno o jednom maškarnom plese čítal. 
A čo takého? Začal som jej obšírne vyprávaf, 
aká je to krásna zábava. Aká veselosť, aká 
volnosf pohybovania, a najkrajšie je pri tom 
reku to : že jináče dobrí, velmi dobrí známi, 
nepoznajú sa pod náličniciami, jeden s dru- 
hým vystrájajú do popukania žarty. — A či 
ste vy vraj videli už taký bál ? — Ked som 
v Prešporku chodil do školy. — Tak vy to 
viete, ako to treba ustrojit? — Ach! reku, 
to je nie fažká vec, jestli je len cbu( a vola 
v obecenstve." 

„Tetka Madlenka zamĺkla; videl som, že 
čosi zamýšia. Aha! reku, už ta mám. Mlčal 
som i ja, nechcejúc ju vytrhoval z myšlienok. 
Prešlo niekolko okamžení v tomto mlčaní. 
Zrazu pozre tetka Madlenka na mňa a začne 
hovorit : Viete vy čo ! — v tom ale ktosi za- 
klope na dvere a na jej „svobodno"* dnu 
vníde pani Chvalinská! 

„Ej tá tiež mohla vystat. Teraz tolko 
vieme, ako sme vedeli. No a dalej?" 

„Pobavil som sa ešte za niektorý čas, aby 
pani Chvalinská nemyslela, že asnaď pred 
ňou utekám. Fotom ale, lebo som dobre po- 
zoroval, že bez príčiny neprišla a že má niečo 
na srdci, čo len tetke sdôverit chce, odpo- 
rúčal som sa a odišiel som preč." 

„Nuž a nič viac? to je všetko?" 

„Nie ! keď som odchodil, riekla ešte tetka 
Madlenka: „Ufám, že zajtra dopoviete mi, 
čo ste dnes nezakončili. — Z toho zatváram, 
že ona dnes chce ďalej o tej veci vyprávať, 
čo si namyslela!" 

„Tedy neomylne choď zase!" 

„Pôjdem! ale ja mám inšie za lubom." 

„A čo? hovor! nech to zviemel" 

„Pôjdeme všetci." 

„Všetci? a načo všetci? pred všetkými 
nesdôverí sal^ 

„Nepôjdeme razom, ale prichodif budeme 
ako obyčajne po jednom, až sa všetci u nej 



shromaždíme. A myslím, že nebudeme sami, 
ale že tam nájdeme už naše krásotinky." 

„Tým menej prezradí tetka Madlenka 
úmysly svoje!" 

„A ja som presvedčený, že hej ! Tam keď 
všetci pospolu budeme, začne svoje účinko- 
vanie. Ona navrhne maškarný ples. My mu- 
síme sa zdráhať, budeme robiť ťažkostí, a 
len po mnohom namáhaní súhlasiť s jej ná- 
vrhom. Uvidíte, tak to bude najlepšie. Tým 
spôsobom vzbudíme takú zaujatosť u tetky 
Madlenky, že neustane dejstvovať, kým ma- 
škarný bál nebude pojistený a kým preň ne- 
získa velké qbecenstvol" 

„Dobre tedy! urobíme tak. Teraz ale 
bračekovci len tak po jednom miznime, aby 
nás niekto nezpozoroval hromadne ísť, lebo 
by hneď zatvárali, že zase niečo kujeme!" 

Nebola to púha zvedavosť, ktorá ma k tomu 
viedla, aby som čím skôr vybral sa na ná- 
vštevu k tetke Madlenke. Nemocných, a tých 
nebolo mnoho, ponavštevoval som do poludnia, 
tak že mi popoludnie svobodné bolo. Hneď 
po obede, akonáhle to slušnosť dovolovala, 
a na tú v Jedlove velkú váhu kládU, yjhral 
som sa k tetuške, kojac sa tou pevnou ná- 
dejou, že tam už nájdem Eleonóru. Lorka 
bola predmetom zanímajúcim srdce moje. 
Hovoriac toto, neprezradzujem žiadno tajom- 
stvo, aspoň v Jedlove nikto nepochyboval 
o tom, že keď nadíde doba zakončenia môjho 
mládenectva, panna Lorka bude tá, ktorú 
povediem k oltáru. 

Aké bolo tedy' nemilé pre mňa prekva' 
penie, keď príduc k tetke Madlenke túto 
našiel som úplne samotnú. A ona pozrúc na 
mňa a zpozorujúc lietavý zrak môj po chyži, 
uvítala ma týmito slovami: 

„Darmo hľadáte, pán doktor! niet tu ni- 
koho. Nelichotí mi to síce, lebo vidím, že 
vaša ctená návšteva neplatí výlučne mne! 
Nuž ale posaďte sa, asnáď ešte príde, čo tu 
niet!" a s usmievavým výrazom tvári podala 
mi svoju ešte i teraz nežnú rúčku. 

Vo velkých rozpakoch som bol, nevediac, 
čo na túto prímluvu odvetiť. A to tým viac, 
že nemýlil sa bystrý zrak tetkin. Pomohol 
som si, ako som najlepšie vedel, a s úsme- 
chom pozrel som do jej očú* 



ô. 8. 1878.] 



Orol, dasopifl pre zábava a poučenie. 



SO? 



ijPanna Madlenka ráčite sa i mýlif i ne- 
mýlit. Mýlit Y tom, jestli predpokladáte, že 
moja návšteva neplatí vám; nemýlit sa, my- 
sliac, že som sa úfal najst ta ešte niekoho 
jiného. Načo upierat, čo je pravda!^ 

„Dobre máte," odvetila ona, „vaše upie- 
ranie by i tak a miia máme bolo. Znám 
ludské povahy a i túžby zamilovaných. No 
a že ste i vy takým, to ani sám netajíte." 

„Ňie, načo i zatajovat city, ktoré sú člo- 
vekovi najmilšími? a ktoré vzdor všetkému 
utlmovaniu samy sebou prerážajú sa do ve- 
rejnosti?" 

;,Pravda, že vy to ako doktor najlepšie 
znáte. Vzdor tomu ale ste mi vítaným hostom. 
No a teraz vyprávajte, ak sa vám lúbi,' tre- 
bárs i o Lorke.** 

E tomu som ale nemal ani najmenšej 
vôle. Ale na také priame vyzvanie sotvy by 
som bol znal odolat, keby mi náhoda nebola 
prišla na pomoc. 

A náhoda tá zjavila sa vo dverách chyže, 
ktorými práve ako na zavolanie vstúpily do 
chyže dve mladé devušky. Ani jedna z nich 
nebola síce túžobne čakaná Lorka, ale za to 
mi i tieto vítané boly, lebo ma vysvobodily 
z (ažkého postavenia museC niečo vyprávat 
o tej, ktorej tu nebolo. 

Panna Marinka a panna Žofia boly sester- 
nice, a mimochodom buď rečeno, tá prvá 
Krupcova, tá druhá ale Záleského vyvolená. 

Po obyčajnom uvítaní, a ked tetka Ma- 
dlenka potutelným, ale mne dosf zretedlným 
zrakom hodila na mna, ako by mi riecf chcela : 
„zase márna nádeja !" paničky posadaly si a 
daly sa do práce. Hovor viedly sme o deä- 
nýdi udalostiach. Prišiel Milko, a tu do- 
stanúc pomocníka dostávali sme prevahu a 
mimo tetky my viedli hlavné slovo. 

Prišla pozdejšie Anastasia, dcéra tu v od- 
počinku žijúceho majora Rubalovského, ktorej 
od jistého času nápadne dvoril priatel Strmý. 

Za ňou prišiel Záleský, a o maličkú chvílu 
panna Emestina, ktorej dvoril Milko, a s ňou 
panna Emma; jejžto prevažným ctitelom bol 
Kurz. 

Všetky boly tu, len tá moja ešte nepri- 
chodila. A tá tetka Madlenka len za každým 
pozerala na mňa a ten úsmech neopúštal jej 



ústa. To ma už započalo domrzat. Ale som 
už len trpezlivé čakal, čo bude dalej. Asnáď 
len dôjde. 

Prišiel Strmý, prišiel Kurz, a o Lorke 
ešte ani chýru. Mojim štastímbolo, že v zväč- 
šenej spoločnosti nedbalo sa mnoho na jedno- 
tlivca, tak že som ja bez prekážky oddat sa 
mohol svojim trápnym dumám. Myslel som, 
že moju zádumčivost nikto nepozoruje. Ale 
mýlil som sa, lebo kedykolvek obrátil som 
zrak svoj na tetku Madlenku, videl som, ako 
ona nezpúšta očú zo mňa, ako pozorne spre- 
vádza zádumčivost moju, a ten potutelný 
úsmech, akoby v mramori, vyrytý bol v jej 
tvári. Ale jináče ani slovíčkom neprezradila, 
že dobre zná, čo sa so mnou deje. Ba práve 
taký smer dávala rozhovoru, že ostatných 
pozornosť pútaná bola jinam, a nie na moju 
maličkost. Ach ! ak povďačným som bol tetke 
Madlenke za tento dôkaz jej útlocitu. 

Nuž ale konečne vyjasnila sa i moja tvár, 
ked s Jankom Krupcom do kola nášho vnišla 
Eleonorka. A takým spôsobom boli sme všetci 
pohromade. A teraz to už išlo veselo. Štebot 
s vravom, smiech a veselosť žiarila sa na 
všetkých tvárach; len čím živší bol náš ho- 
vor, tým mlčanlivejšou^ a to nápadným spô- 
sobom, stávala sa tetka Madlenka. 

Možno, že naša jarost a rozpustila vese- 
losť trápne upomínala ju na jej vlastnú, zma- 
renú mladosť, a pocit tesknoty zaujal jej 
dušu. Ale závisť neznáma bola jej srdcu. Ne- 
závidela nám, len ľutovala sama seba, svoje 
minulé časy. 

A či asnad rozmýšiala na spôsob, ktorým 
by tomuto shromaždeniu predniesla nám zo 
zprávy Erupcovej známy návrh? Ani tohoto 
možnosť a pravdepodobnosť nie je vytvorená. 

Lež kým tetka Madlenka rozmýšia, a kým 
ostatní štebotajú veselo, ja vás chcem obo- 
známiť s neznámymi vám dosial krásotinkami. 

Panna Marinka bola modrooká blondýnka, 
pôvabná dievčina, a pri tom z dobrého domu. 
Jej otec je majetný, ba na pomery jedlovské 
bohatý muž; a tak Marinka dobrá „partia," 
ako sa to u nás hovorí. Janko Erupec, riecť 
možno, bol šťastným šuhajom, že sa mu po- 
darilo náklonnosť Marienkinu získať. Pri tomi 
bola ona tichá, dobrá, hnev takmer ani dľa 

30* 



808 



Orol, časopis pre zábavu a pončenie. 



[Č. 8. 1878. 



^ J^ ^ ^ • \„<'>, ^.^^ ^V. y-. ^^ •^_^^. .^* >> .^ •- -X ^* 



y^ ^^-^. y- ^ 



mena neznajúca. A v dome rodičovskom mala 
dost príležitosti priučit sa pracovitosti a spori- 
vosti. Dve to cnosti, ktoré nadmier krášla 
pannenky. 

Jej sesternica Žofia tiež bolo úhladné 
dievčatko. E jej modrým, nebeským očiam 
tak dobre slušal ten havranný vlas na hlave 
a dodával jej zvláštnej pôvabnosti. Jej ne- 
velký, trochu zatupený noštek prezradzoval 
štveračivost rázu. Jej otec nebol tak majet- 
ným, ako Marienkin, ale za to i ona bola 
dobrá „partia^ už i preto, že bola samotná, 
a u Marienkiných rodičov bolo viac detí. 

Panna Anastasia, roztomilá brunetka, vy- 
nikala viac dobrotou rázu, telesnou krásou, 
ušlachtilostou ducha, nežli hmotným bohat- 
stvom. Už čo do majetku nemohla sa so 
žiadnou vyrovnať z jej rovesníc a družiek. 
Vzdor tomu ale ona tak rečeno vo všetkých 
zábavách dávala smer svojim priatelkam, a 
velmi často jej slovo bývalo rozhodným. Ni- 
kto nepochyboval ani najmenej, že ona a 
Strmý budú ten najlepší párik na svete. 

Panna Emestina a Milko akoby pre seba 
boli stvorení. On malý, i ona nevelká, ale 
pohyblivá ako jašterička. Jej rúčky ani na 
okamženie neodpočívaly bez práce. Zrodená 
to hospodynka. A takú potreboval Milko ku 
vedeniu hospodárstva. Emestinka bola černo- 
oká, černovlasá, prírodou bohato nadaná de- 
vuška. A že ju volil Milko, to svedčilo o do- 
konalosti jeho vkusu. 

Ani volba Kurzová nebola zlá. Lebo práve 
pre neho ako pre obchodníka velmi dobre 
hodila sa panna Emma, ktorej tichosť po- 
vahy, určitosť a rozhodnosť dodávaly vážnosť 
neobyčajnú pri tak mladej paničke, akou ona 
vtedy bola. Mňa, kedykoľvek zkúmavým okom 
pozrel som na äu, bolný cit zaujfmal. Tá jej 
tichosť nebola prirodzená. Tie zvláštne čiarky 
v tvári boly dôkazom ukrytej nedúživosti. 
I ona bola viac blondýnka, a jej sivé oko 
s takou pokojnosťou pozeralo na svet, akoby 
sa nebálo žiadnych odporov a trpkostí, akoby 
zakončené mala účty so svetom. 

Konečne mal bych ešte opísať vám pannu 
Lorku. Ale zaľúbení sú najslepejší. No a ja 
som bol zaľúbeným. Nosil som hlboko v srdci 
vyrytý jej obraz, každý jej ťah. Ale opísať 



nie som v stave. A potom i to je možné, že 
čo mne zdalo sa byť krásnym, utešeným, to 
jiným nemuselo takýtn byt. To čo vo mne 
budilo plameň nadšenia, jiného asnad ani 
netklo sa, ani nepohlo jeho ľahostajnosť a 
netečnosť. 

Zatíchnul rozhovor a všetkých zraky upreté 
boly na tetku Madlenku, lebo ona začala 
hovoriť : 

„A či ste vy už pomysleli na fašang? 
Krátky je, aby ste sa neopozdili. No čo že 
zamýšľate urobiť?" Slová tieto upravené boly 
na nás. Paničky cítily, že sa jich nedotkýňigú. 

„A čo by sme mali pomýšľať?" odveta 
Milko; „prídu hudci, zatančíme si a bude 
dobre!" 

„Alebo pôjdeme hromadne na sanicu, ak 
totižto bude, do Zábudia^ a tam zabavíme 
sa do noci, a potom pri faklách vrátime sa 
domov!" dodal Záleský. 

Ostatní sme mlčali. 

„Nuž a už nič lepšieho neznáte, neviete?" 
zase Madlenka. „Veru, paničky moje, ste vy 
na poľutovanie, že takých záletníkov máte, 
ktorí ani len toľko práce si uevezniii, abj 
rozmýšľali, ako vás možno príjemne zabaviť. 
Za mojich časov to jináče bývalo. Je toto 
divná mládež!" 

„My sme skrovné stvory," vetí Anastasia, 
„a musíme uspokojiť sa s tým, čo nám do- 
praje blahosklonnosť — " 

„Dost zle," vpadne jej do reči Madlenka. 
„Tou vašou skromnosťou a spokojčivostou 
zkazily ste samy týchto pánov. Mohlo by to 
i jináče byť, ako je. A ufám, že obapolným 
prispením i jináče bude." 

„Nuž a čože už máme robiť?" ujal sa 
slova Strmý; „či asnád doviesť komediantov 
s ťavami a medvedmi?" 

„Kto to žiada od vás? tí i bez vášho 
povolania prídu. Usporiadať máte zábavu, 
ktorá by vám, páni moji, slúžila ku cti a 
paničkám k radosti. To máte urobiť!" 

„Nuž ved chceme ustrojit bál; chceme 
sriadiť sanicu. Čože už pre Boha robiť máme ? 
ani to nie je dosť?" hovorí Milko. 

„Veru nie! ved to každý rok býva. Nič 
nového, nič zvláštneho. Počujte, čo vám ja 
poviem. Ustrojte maškarný bál!" 



č, 8. 1878.1 




„Maškarný bál ?'' ozvalo sa ako na kom- 
mando z dYanástich úst. 

„Áno, maškarný bál. To u nás ešte ne- 
bolo, to bude niečo nového, o čom budeme 
môcf aspoň za polroka vyprávatl^ 

„Maškarný bál?" ozvem sa ja s celou 
vážnosfou. ^Krásna myšlienka, bezodkladne 
súhlasil bych s ňou, keby bola k prevedeniu 1 
Ale uskutočniť ju u nás, pri našich pomeroch 
to je nemožné, zrovna nemožné!'' 

„A prečo nemožné?'' horlila Madlenka. 
„Pravda, kto nemá chuti, lahko vykrúti. To 
je, čo ja u vás, páni moji, pozonqem." 

„Ráčte dovoliť, panna Madlenka, chladno- 
krevne rozložil a uvážiť vec," ujíd som sa 
zase ja slova; „maškarný bál len vtedy je 
niečo hoden, keď na ňom účasť berúci jestli 
i nie všetci, tedy v prevažnej väčšine zjavia 
sa v maškarách." 

„To stojí!" dosvedčovali priatelia moji. 

„Dobre tedy. My šiesti, ako sme tu, po- 
vedzme, že podujmeme sriadif taký ples. A 
my šiesti i zjavíme sa na ňom v maškarnom 
obleku. Kto nám ale stojí za to, že mimo 
nás budú ešte i jiné maškary ? že na príklad 
tu prítomné paničky tiež pod náliäiice ukryjú 
pôvabné tváričky svoje?" 

„A máte ešte i jiné ťažkosti?" opytuje 
sa tetka Madlenka. Ostatné paničky ňevedely 
čo si počať. Nenavykly na odpor pri podob- 
ných prípadnostiach z našej strany. 

„Ja by som len ešte to pripomenúť chcel," 
ozve sa dosial mlčavší Kurz, „že pre maškarný 
bál je naše obecenstvo primalé." 

„Primalé? čo vám to zas napadá? dosial 
vždy dostatočné bolo." 

„Hia, veď ale medzi obyčajným a maškar- 
ným balom je veliký rozdiel. Tento poslední 
rozmanitým a zábavným robí pestrosť a mno- 
hosf maškár, keď na tamtom postačuje len 
súhlas medzi tanečníkmi a tanečniciami. — 
Na našich baloch mnoho je, ked je dvadsat 
tancujúcich párov." 

„Aspoň nenie stisk a možno sa volne 
pohybovať v tanci," poznamenala panna Emma 
na túto Kurzovú reč. To ho bodlo. 

gSvätá pravda," pokračoval, „ani ja to 
nemám za chybu : ale povedzme už teraz, že 
i na maškarnom bale bude dvadsať maškár. 



a to všetko známych. Či je tu možná pestrosf, 
rozmanitosť? ja hovorím, že nie!" 

„A to stojí,^ dodával Strmý, „leda že po- 
voláme i z okolia hostí." 

;,Nuž povolajte trebárs celý svet," roz- 
mrzená našim odporom vetí tetlut Madlenka, 
„to je už vaša vec. Ja, a presvedčená som, 
že so mnou i tu prítomné paničky — " 

„Áno, áno, všetky do jednej 1" dosviedčaly 
tieto. 

„Žiadajú od vás, a to právne, aby ste vy, 
páni moji, ustrojili maškarný ples. A o to, 
aby tam bolo hodne maškár, postaráme sa my!" 

„Keď je tomu tak, ja" — v^nl sa slova 
Janko Erupec, „rozhodne sa osvedčiqem za 
návrh maškamého balu, a z mojej strany 
všetko možné urobím, aby tento krásny, pre- 
kvapujúci návrh uskutočnený bol." 

„Od vás som to očakávala, pane Krupec," 
hovorí Madlenka, „lebo vás poznám ako muža 
neoblubqjúceho odpory, ale činného, ktorý 
všetko možné urobí, aby všeobecnosť získala. 
Hla, páni moji I berte si príklad z pána 
Krupca." 

A všetky paničky vdákyplný zrak svoj 
uprely na Janka. 

Keď už jeden, nuž ani my ostatní neod- 
porovali sme ďalej. A prislúbili sme tedy, 
že tetke Madlenke a prítomným paničkám 
k vôli urobíme, čo bude možné. 

Rozchodiac sa treli sme si radosťou ruky, 
že sme tetku Madlenku takto previedli. To 
sa málo komu podarilo. 

A o pár dní za tým už plné mesto bolo 
maškarným bálom, a zaigatosť zaň bola tak 
všeobecná, že nemožná bola ďalej pochybnosť 
v dobrý zdar. Pán mešťanosta príslúbil, že 
úradných sluhov vyšle s pozvánkami do okolia ; 
a aby sme nemali obavy, že nebude dosť 
maškár. I my starí sa vraj ešte prístrojíme. 

Ale i jinde, kde sme sa najväčšieho od- 
poru obávali, taká horlivosť javila sa za ten 
maškarný ples, ako pri žiadnej jinej zábave. 

Tetka Madlenka svedomité vyplnila svoj 
slub, že o maškary z jej strany postarane 
bude. Odporovanie matiek, zdráhanie otcov, 
váhanie dcér, to všetko pred jej výrečnosťou 
zaniklo a ako páper vetrom zmetané bolo. 
Všetko sa strojilo, všetko chystalo, všetko 



210 



Ofol, ôAsopis pre tihkín a poaôenie. 



[Ô. 8. 1878. 



Silo. Zlé to pre nás časy. Nemohli sme na- 
vštevovat naie milé, aby sme jich nepostihli 
pri práci, a tak nedozvedeli sa o oblekoch, 
Y ktorých zjavia sa na tom maškarnom bale. 

Tým častejšie navštevovali sme tetku Ma- 
dlenku, ktorá nám neopominula podávat zprávy 
o radostných výsledkoch svojho účinkovania. 

y,Ale i vy panna Madlenka poctíte nás 
svojou prítomnosťou?" opýtal sa jej raz 
Strmý. 

„To sa rozumie, ale v akej maškare, to 
zviete až tam budem!" 

MaSkaniý ples. 

Živo bolo v Jedlo ve dňa 12. februára, 
T deň to, v ktorý odbývat sa mal maškarný 
bál. Nie len my domáci mali sme plné ruky 
práce robeníte príprav, ale i príchod vonkaj- 
ších hostí zväčšoval mimoriadnu živost u nás. 

Už do poludnia prišlo niekolko sáň s von- 
kajšími hostmi. Sanica bola výborná, akej už 
dávno nebolo, a tá velmi dobre prospela 
nášmu balu. Ináče neviem, či by sa bol niekto 
prespolný odvážil k nám i k tak neobyčaj- 
nému zjavu, akým bol maškarný ples. — A 
popoludní sane za saniami hmuly sa, tak že 
sme už počínali strachovat sa, kde tých všet- 
kých hostí nmiestime. 

Je tomu už vyšše tridsaC rokov, keď toto 
píšem, od tedy, čo ten maškarný ples bol. 
A u nás ešte dnes výprava sa o ňom s takým 
nadšením a zápalom, ako by len to( pred 
dvoma týdňami bol býval. Tak dlho udržuje 
sa milá rozpomienka. Mnohých z jeho činných 
účastníkov už dávno pokrýva čierny hrob, ale 
tí, čo sú ešte živí, neznajú ho zabudnúf. 
Matky, ktoré boly okrasami jeho čo mladušké 
tanečnice, vyprávajú o ňom svojím odrastlým 
detom a vnukom, a tak rozpomienka naň pre- 
cbodí z pokolenia 'na pokolenie. 

Nuž a ako že bol ustrojený? 

Nechcem vychvalovat zásluliy naše, ktoré 
boly nie nepatrné, ale uznat musím, že i ve- 
liké obecenstvo mesta nášho vyznačilo sa 
skvelým spôsobom. Našou starostou bolo za- 
opatrit hudbu a osvetlenie, ako i okrášlenie 
dvorany; panie zaopatrily hojnými zásobami 
nie len pečienok ale i cukrovín a jiných la- 
hôddc kredenc, a pánovia postarali sa o ná- 



poje, tak že hostia, všetko mali a to v do- 
statočnej hojnosti bezplatne. 

A to všetko usporadovat, do poriadku 
uvádzat, to dalo práce. A pri tom nesmdí 
sme ešte zabúdat ani na seba. Nutnosť vy- 
žadovala, aby sme sa my prví dostali do 
dvorany, že ked jiní prídn, aby tam už našli 
maškary. 

Sotvy udrela ôsma hodina večer, a i^ 
všetkých strán hmuly sa tie najrôznejšie maš- 
kary, vkusné i menej vkusné ; nádherou osle- 
pujúce i jednoduchosťou vynikajúce. A na- 
stalo hemženie, sem tam pohybovanie, až dvo- 
rana tak preplnená bola maškarami, že o tanci 
v tejto tlačenici ani reč byt nemohla. 

Dvoranu usporiadali sme tak, že diváci 
na povýšenom mieste zaigat mohli miesta, a 
samá dvorana ponechaná bola maškarám. 

Nemám úmyslu opisovať všetky maškaiy, 
ba keby som asnad i mal, nedoviedol bych 
to už teraz urobiť, a potom veď je to ani 
nie potrebné. 

Že sme i my mnohé masky dosť skoro 
poznali; že i nás zase naše obleky pred po- 
znatím nepojistily, je pravda, a tak z tobo 
vyvinuly sa potom velmi zábavné, niekedy 
i traplivé výjavy. 

Poviem len to, čo sa mne stalo. 

Ja som bol ako Eytajčan ustrojený, s dlhým 
copom, v žltom kaftane, odvisnutými búzami; 
a ako mi hovorili, vyzeral som ako nejaký 
opravdivý mandarín. — Ďaka Zuzkinej ste- 
botavosti, dozvedel som sa, pravda že len po 
mnohom namáhaní, a uvedení cvendžavých 
dôkazov, že panna Eleonóra pripravuje si 
modrý oblek kvetinárky. Nebolo mi tedy ťa&o 
poznať ju. Priblížil som sa ku nej a zaviedol 
som s ňou rozhovor. Ale Boh zna ako sa 
stala, ako nie, sotvy som preriekol niekolko 
slov, i ona mňa poznala. A koniec bol našej 
maškarnej zábave. Dosť skoro vpadli sme do 
obyčigného tónu. Nechtiac sa hemžiť v tla- 
čenici ostatných maškár, stáli sme na strane, 
a obzerali pomimo i dúce maškary, robiac 
o nich naše poznamenania. 

Zrazu priblíži sa ku nám krásne vystro- 
jená Tyrolčianka a osloví nás takto: 

„Á I a ako sa zabávate ?' a podávala nám 
svoju malú útlu ručičku. „1 ty Samuel si 



č. 8. 1878.] 



Orol, časopis pre zábayu a poaČenie. 



Sll 



tu? rozumie sa pri boku Eleonóry? Pekne! 
pekne ! len daj pozor Samíčko, lebo znáš, že 
už máš hodný rováši^ 

Strpol som na tieto ftlová ; Lorkino oko 
metalo blesky. 

„A či sa ty moja milá nemýliš?" pre- 
hovoril som ja. 

„Ja sa nikdy nemýlim,^ odvetí ona. „Znám 
ta už dávno. Eleonóra I never mul je to motýl I 
oh! ja by ti znala o ňom všeličo vyprávat 
No či je nie tak Samko?'' 

„Ja (a neznám pekná maska, a tvoje reči 
nemajú ostria, ktoré by ma ranilo!'' 

„Hahaha ! ako sa pretvaruje, ako by neznal 
do paf načítat. Ubožiatko ! Ach Samko Samko ! 
ver si velký qvinkus ! a či snáď zapomnel si 
už na Irmu, Etelku, Matildu, atď.^ 

Už ma začínalo pálif. Videl a cítil som, 
aký dojem tieto slová urobit musely na Lorku, 
ktorá už pripravovala sa opustit nás, a myslím 
len zvedavosfou udržiavala ju ostat na mieste. 

„Ale prosím ta Samkp!* zase maškara 
„poď trochu so mnou, mám s tebou bovorit 
vážne veci." A podávala mi rameno. 

Ale ja nepoberal som sa. Bol som ako 
na tŕni. Opustit milú, a íst s diablom poku- 
šitelom, to sa mi nechcelo. Ba čo si Ele- 
onóra myslela? Bol bych dal neviem čo za 
to, kebych bol vedel čo myslí. 

„Ja nechcem znat tvoje vážne veci 1^ od- 
sekol som urputne. 

„Ale veď Eleonóra dovolí, len na oka- 
mženie!^ zase maškara. 

A moja kvetinárka nevrlo: „choďte! 
choďte!" a z jej hlasu dobre poznal som, 
koľko uderilo. Táto neštastná maškara mne 
zasolila. To dozajista niektorý z mojich ka- 
marátov vystrája ústami cudzými so mnou 
tieto nevčasné žarty. Ale ktorý? — musím 
mu to odplatil. 

Maska odviedla ma. I hovorila všeličo ku 
mne. Ale ja ani nevidel, ani nepočul, ani 
nechápal som nič, zaujatý myšlienkou: kto 
to vystrája so mnou takýto nesmyslný žart? 
a nemohol som uhádnuť! 

Asi o pat minút vrátili sme sa zpät: 

„Doviedla som ti ho nazad Eleonorka; 
čo? a ty mi ani neďakuješ? aká si nevďačná! 
Tu si ho maj! veru ti ho nechcem. Za celý 



čas, čo 80 mnou chodil ,nepreriekoI ani slova! — 
a ty tiež nič?" A s tým zmizla v tlačenici. 

Prihováram sa k peknej kvetinárke, žiadna 
odpoveď, a tak sa chovala proti mne, akoby 
ma neznala, ako by so mnou ani hovorít ne- 
chcela. Obrátila sa chrbtom ku mne, ako by 
ju výjavy na jinej strane zanímaly, alebo 
ako by ďalej odíst mienila. Uvažoval som : čo 
robit? hrat na hnevlivého a tiež vzdorovat? 

V tom prišiel opäf biely domino s čer- 
venou obrubou, a cez náličnicu žiaríly mu 
čierne oči. 

„Servus Samko!" Eleonóra sa obrátila 
k nám, „a ty čo robíš? dumáš o sluhoch 
večnej, vernej lásky, ktorú si prisahal Mi- 
lade? Ej nože no!" a zahroziac mi prstom 
odkvapila. 

„To sú veru vebni nezralé vtipy, ktorých 
predmetom som ja !" začnem k Eleonóre ho- 
vorít, „niekto ziobí sa na mňa, či nie zo 
žiarlivosti?" 

„Opýtajte sa ho!" odsekla ona, a zase 
urobila krok k odchodu. 

„Tak Samko tak !" osloví ma opät tretia, 
ale mužská maškara „včera s Lotkou dnes 
s Lorkou, už si ty len motýl poletujúci o4 
kvetá ku kvetu. A i ten ubieral sa preč* 

„Teba nepustím!" pomyslím si, musím 
vyzvediet, kto si. Ukloniac sa Eleonóre, tlaäl 
som sa za utekajúcou predo mnou maškarou. 

Ale dost skoro presvedčil som sa, že je 
moje namáhanie daromné. Milá nmškara 
zmizla akoby dlaäou pla^ol. Obzerám sa na 
všetky strany, nepozorijgem ju. V tom m 
niekto položí ruku na plece: 

„Koho vyzeráš, slavný majadai^ne?" 

;,Teba nie, JiMiko!^ poznajúc po hlaae 
Krupca odvetil som. 

„Nuž a koho tedy ? Kvetinárka ti zmizla 
z očú ? Poď, pôjdeme spolu pohladaf ju 1" 

„Ani tú nehľadám. Ale povedz mi : tmoUla 
sa tu maškara, ktorú teraz nikde nevidím. 
Tuším mal to byt nejaký Poliak. Čeryei|é 
široké kalhoty za vysokými sárami, na hlave 
konfederátka, a prí boku paloá zahrdzavený; 
cez plece prehodená mentiečka!" 

„Toho hladáš? ach! toho už niet tu, pred 
chvílou odišiel preč, bezpochyby zjaví sa ešte 
v jinej maškare." 



212 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 8. 1878. 



"-^ \ ^ ...r" ^ 



•^. - .^w ■ 



„A kto to bol?« 

„Nepoznal si ho? Strmý od hlavy do päty ! 
Hla ta y inej maškare prichodí.'' 

„Strmý?" zdĺhavo hovorím. „Tedy on? 
teraz už rozumiem!" 

„A čo rozumieš?" 

n Jeho maškare a žartom ! — Dovidenia!" 
a odišiel som preč. 

Vyhladal som moju kvetinárku, ktorá utia- 
hnutá sedela. Sadnul som ku nej. Len ne- 
chcela a nechcela pustit sa do rozhovoru. 
Verila tuším všetkým úštipkom, namoreným 
protí mne. 

„Ale panna Eleonorka, veď už len ne- 
verte každému úštipku. Pochodily ony, ako 
som už riekol, zo žiarlivosti!" 

„Z akej žiarlivosti?" opytuje sa ona. 

„Keď vám rieknem, kto bol pôvodcom 
tých hlúpych žartov, snadno sa domyslíte, 
z akej žiarlivosti." 

„A kto to bol?" zvedavost zvíťazila, lebo 
konečne každej panne je to velice vítaným, 
keď je ona príčinou žiarlivosti. 

i,Je to váš dávny dvoritel, ktorý nezná 
mi odpustit, že som ja získal vašu blaho- 
sklonnost — Strmý!" 

„Strmý? — a tieženské? i tie boly Strmý?" 

„Nie, ale ním nahovorené, lebo všetko 
prúdilo sa z jednoho prameňa." 

„Keby to pravda bola!" 

„Dovoľte, abych vám podal rameno, a 
presvedčíte sa sami. Je už v inej maškare, 
ale za to ho vyhľadáme." 

Kvetinárka podala mi rameno i šli sme. 
Onedlho blížily sa proti nám dve maškary. 
Nádherne odetý turecký basa, vedúc čierne 
domino. Sišli sme sa. 

„Oh! ty si slavný muž!" rečiem ku ba- 
šovi, „keď máš tolko rádov. Naplnila sa, zdá 
sa, túžba tvojej duše, keď si tak lesknave 
operený. Škoda bolo predošlú masku zamenit 
I tá ti dobre slušala. So slávobažnosfou 
spojuješ pomstychtivost Útle tahy junáckeho 
to charakteru!" 

„Neobrážaj ma!" hovorí Turek; ;,ja ta 
neznám !" 

„Neznáš ma? — Podivno, a znals vy- 
právat o jakejsi Lote, a ústami svojich oda- 



lisiek o Irme, Etelke, Matilde, Milade?" 
Čierne domino zmizlo. 

My čakali odpoveď, ale máme. Turek 
nevedel čo odpovedU. 

„Dovol, krásna *kvetinárka, aby ti pred- 
stavil v osobe basovej — " 

„To si vyprosím," skočil mi do reči 
Turek; „šetrí tajnosC maškary?" 

„A šetril si ju ty ?" 

^To boly len žarty, a ty už bereš to na- 
ozaj I" 

„Tedy žarty? — dobre, pane basa! Po- 
rúčam sa!" 

Odišli sme s kvetinárkou. Eleonóra stala 
sa veselšou; ale predsa až do konca balu 
prezradzovalo jej držanie sa Oproti mne, že 
čosi nepokoji jej srdiečko. Tak mne poslúžil 
maškarný ples. — 

Zatrúbili na polnoc. Náličnice padlý z tvár, 
a tu nasledovala nová zábava. Vzájomné po- 
znávanie sa, smiech, vtipy, dráženie. 

Na to všetko hrnulo sa do bočných izieb, 
kde nás očakávaly prikryté a bohato naložené 
stoly. Ja viedol sommojukvetinárkuasadool 
som si ku nej. Odrazu pribehne ku nám známa 
Tyrolčianka bez náličnice. A my videli, že je 
to panna Emestína, najdôvernejšia príatelka 
Lorkina. 

„Ty si to?" pozdravila ju Eleonóra. 

„Áno ja! a dosial žiarliš, že som ti od- 
viedla pána mandarína? Ach! ach! veru som 
to od teba nečakala." 

„Veru ani ja, duša moja! že ty, práve 
ty takými úštipkami ma poctíš!" 

„Ale žartu k vôli!^ 

„I žart má svoje hranice!" 

„Lala! vari sa hneváš? No odpust, duša 
moja! zajtra ti rozpoviem, ako sa to všetko 
stalo. Tu nie je príhodné mesto. A potom 
musím sa ponáhIaC k mojej spoločnosti!*" 
A odbehla. 

Hlučne to tiž teraz išlo pri stoloch. Štmkot 
pohárov, živý, hlučný rozhovor, smiechy za- 
mieňaly sa neprestajne. My kamaráti tiskli 
sme si uspokojení ruky, že sa nám bál tak 
dobre vydaril. Len Strmý akosi bočil odo 
mňa. Asnaď cítil sám, že nemiestne boly 
žarty jeho. 



č. 8. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



£Í« 



v ,ŕN ^^ ^^* 



■^ ^ y y 



Nuž a tet|k^ Madlenka? Či tá nebola na 
bale? 

Ej ! pravdaže bola, ako slúbila, a to v ma- 
škare. Ale ju nikto nepoznal, a dávno pred 



polnocou 7.mizla, tak ie jej už nebolo, keď 
dolu padlý náličnice. 

Ona to bola ten biely domino, ktorý mňa 
škadlil s Matildou. 



(Pokračovanie nasleduje.) 



Devina smrť. 



Zvuky útle už rozsiela 
Zvon večerní — a príroda 
Oddychuje si u ciela, 

V tichunký sníčok sa oddá; 
Už mesiačik bladej tvári 
Opanoval tajné svety, 

Z neba tisíc očiek žiari 
Roziskrených na zálety; — 
Vlnky hlasne drkotajú, 
Torysa si sladko plynie, — 
Nad Torysou sa dvíhajú 
Spevy žialne a nevinné. — 
Deva to tam ružokrásy 
Slzy lásky si vylieva, 

V jej ňádrach sa žial rozhlási, 
Roztúžená takto spieva: 

„Čujte vetríky tichunké. 
Čujte srdca môjho žiale, — 
Čujte vy vlnky lahunké 
Moje bôle neskonalé: 
Holúbka som premilého 
Prekrásneho ja lúbila, 
Každého rána svätého 
Krásnu kytku mu uvila; 
A tu mi ho draví vtáci 
Odvliekli na vojnu strašnú, — 
Blčí plameň mi horiaci, — 
Ale nádeje mi hasnú 1 
Tečte slzy srdca bolné, — 
A vy vlnky tiché, neste, 
Neste j ich do mora volne. 
Moju prosbu mu povedzte: 
More nech hlad svoj netíši 
Mojich očú perličkami. 
Nech k oblakom jich povýši, 
Tie nech letia ta kriedlami, 
Kde ten môj holúbok zlatý 
Lásku mne pestuje svoju, 
Nech polúbia jeho šaty 
A vzkážu mu lúbost moju! 



A keď srdce mu zakvíli, 
Nech priletia jeho vzdychy 
Vo večernej ku mne chvíli, 
Keď zavzneje vetrík tichý. 
Ach vy vlnky moje krásne, 
Bežte, bežte, ta do mora, 
By ste k nemu prišly štastne 
Ta za vrchy do tábora!" 

A Torysa rozžialená 
Nad deviným tajným smútkom 
Vzala na svoje ramená 
Slzy devy v behu prudkom. 
A mora vlny poslaly 
Slzy rýchle do oblakov, 
A oblaky vyhladaly 
Tábor švárnych si junákov. 
Holúbka devinho našly, 
Už už krvou pokrytého, 
Jeho čelo veniec krášli 
Za otčinu padnuvšieho. 

Padol dáždik sĺz deviných 
Na drahého rty junáka; — — 
Prebudí sa z svetov iných, 
Vstane, plače a bedáka: 

„Hoj ty devo prelúbezná! 

Čo ma voláš z neba dolu? 

Tu púst pre mňa je už desná, 

Tu žiť nemožno nám spolu!" - 
Ale slzy len padaly . . . 
Junák na žrebci vyletí, 
Z pysku iskry sa sypaly. 
Pod nimi menia sa svety. — 
A za večierka tichého 
Naraz pred devou zastane. 
Deva zazre lúbeného, — 
A jej duša láskou vzplane. 
Objírau sa, pobozkajú, 
Lúbost kojí jich presladká, — 

31 



214 



Orol, časopis pre zábavn a pončenie. 



[Č. 8. 187Ô. 



Lež keď polnoc vyzváňajú, 
Už je duchom doba krátka. 
Ona zaspí v sladkom sníčku, 
On zas vzlietne v tajné svety: 
„Do videnia anjelíčku, 
Prídeš ku mne na zálety!" 



-/■~>JlC«CV99x5a-''>' 



Nad Torysou slnce zkvitlo, 
A tej deve v sladkom snení 
Ešte ráno neusvitlo, — 
Jej tvár sa viac nerumení. — 
Krásny pohreb jej spravili, 
Na jej hrobe ruža skvie sa. 
A duša kde? — Tá k milému 
Hore vzlietla na nebesá. 

G. Dérer. 



Zo Slovenska do Itálie. 

Cestopisné obrazy od Laskomerského. 
(PokračoTanie.) 



Väčšia časť tohoto GO.OOO obyvateľov a 
6000 mužov vojanskej posádky počitujúceho, 
ohromne opevneného mesta leží na rovine, 
zadnia čast s rozličnými tvrdzami, z nichž 
poniektoré až do tmavých vekov siahajú, 
opiera sa o dosf vysoké, malebne rozložené 
kopce a hory. Potok Adige (Etsch) preteká 
mesto tak ako Canal grande Benátky v po- 
dobe velkého S. Štyry väčšie mosty spájajú 
prez vše pobelavo-mutnú Adieu ňou podelené 
čiastky. Po tolkých rovinách sa človeku za- 
žiada zase na vrchy vyzerať, a ešte keď 
tie vrchy rozličnými novými a starobyljmi 
tvrdzami , viniciami , letohrádkami , slovom 
rôznymi zeleno-bielymi strakatinámi okrášlené 
a temená väžami a baštami korunované sú. 
Yela je toho tam a veru šakové a pestré. 
Jináčej celé mesto je obohnané brozitánskymi 
šiancami a pevnôstkami. Chýrny taliansky 
pevnostný štvorhran, ako štyry talianske 
pevnosti nazývaf zvykli, naše mocnárstvo 30 
milí. zl. konv. mince stál. Tu hla pri Yerone 
vylahúval kedysi hrdina náš Štefan Pinka. 

Viezli sme sa cez porta Yescovile, stre- 
távajúc vozidlá na dvoch silných vysokých 
kolesách, 2—4 kone po jednom rad radom 
zapriahnuté, velké náklady voziť. Prečo oni 
to tak tesno a na dlho priahajú, neznám. 
Bránou sa vezúc videl som objem násypov; 
zvonka by človek ani netušil že to šiance, 
skorej by to považoval za zelený kopec ; šak 
je kopec, ale ľudskými rukami kopený. Od 
mesta hore škrabú sa mu po chrbte vojaci, 
a delá učupené zívajú papulou do šíreho 
okolia. Velikánska to katoveň. 



Zišli sme v hostinci Golombo ďoro. 

Tu som sa dla obyčaje o izbu jednal. 
Táto obyčaj jednať sa vzťahuje sa i na obedy, 
divadlá, bývanie v hostincoch atď. Za šesC 
frankov dostali sme priestrannú peknú izbu. 

Po obede vzali sme si vodiča, a prvé čo 
sme šli navštíviť, bola chýrečná veroneská 
aréna. 

Aréna je obyčajne ten predmet, ktorý 
cudzinci prvý obdivovať sa ponáhľajú. No 
i my sme tak urobili, ale kým sa do opisu 
jeho pustím, chcem všeobecne dačooVerone 
pripomenúť. 

Verona je velmi staré, od Gallov založené 
mesto ; pozdejšie %tala sa rimskou kolóniou 
(osadou). Bola sídlom Longobardov, od sta- 
rých Nemcov Bern nazvaná. Pod vojnami 
Ghibellinov s Guelfami trpela mnoho, a len 
pod Scaligermi sa zotavila. Nasledoval Scali- 
gerovcov Giangaleazzo Visconti, skrz tohoto 
vdovu pripadla Verona Benátčanom. 

Na najväčšom veroneskom námestí piazza 
Bra (pôvodne rimské Praedium) stojí tedy 
aréna. Pochodí vraj z časov Diocletiana (r. 284 
po Kr.), v nemeckých poviedkach domom 
Dietrichovým (= Theodor Velký) nazvaná, je 
32 m. vysoká, 166 m. dlhá a 133 m. široká. 
Objem dokola 480 m. Sedlísk od zpodku 
stupkave hore, t. j. radov sedlísk 45, každá 
stupka čili sedlisko je 148 centim. vysoké a 
187 široké, tak že 25.000 ludí sedet a 70.000 
stáť mohlo. Zvonku toto imposantné ale už 
i roznesené pod hradskou ležiace kolo je po* 
hladu pošmurného, z vcikých balvanov sta- 
vané a sem tam stromčokami a trávou po- 



č. 8. 1878.] 



Orol, časopis pre lábavii a poučenie. 



215 



rastené. Od strany sever oej vôjduc dnu, vstú- 
pili sme do arkád. Na vonok vysoké stĺpy, 
proti centrumu ale, kol do kola sú ležiace 
pyramídy alebo klinu podobné — koncom 
do stredu obrátené — chlievy, čili celly, kde 
chudákov gladiátorov a vôbec ludské obete 
a divé šelmy zatvorené držali. Medzi tými 
cellami vedel nám náš vševedúci vodič ukázaC 
strašnú dieru, kde martýr sv. Firmus a Busti- 
cus pred krvavým zápasom s dravými zvermi 
zatvorení boli. Sadli sme si na sedadlá mra* 
morové, zkade sme mali výzor na otvorený 
pod holým nebom priestor arény. Tam dolu 
na piesku, kde gladiátori mečami sa borili 
a šelmy levy, tigry, medvedi medzi sebou a 
luďmi sa ruvali — stojí teraz chatrná baraka, 
letnie divadlo Veronesov. Koiký rozdiel medzi 
teraz a Rimanmi! KoIký huk tu vtedy, keď 
obecenstvo palce hore zdvihnúc znak dávalo, 
aby gladiátor, premožený na zemi ležiaci, 
omilostnený, alebo palcom dolu obráteným 
znak dávalo, aby premožitelom preklatý bol. 
Teraz tu ticho, hrobové ticho, len slnce tak 
isto páli, ako za časov rimanského panstva. 
Vyšše pol druha tisíc rokov prebehlo ponad 
arénu, časy sa zmenily, ona ale stojí, ako 
drzý pomník surových zábav rimanského obe- 
censtva. Sediac zamyslený na mramorových 
stupkách ohromného tohoto krvavého divadla, 
zdvihol som zo škáry vyrastenú tichú bylinku 
trávy, Era grostis pilosa, a akési Oríganum. 

y susedstve arény je hlavnia stráž, Guar- 
dia antica, a Municipio. Pri bráne Portone 
stará väža Scaliger-ov. 

Najhlavnejšia a najživejšia ulica je Corso 
Cavour s mnohými peknými palácami. Vero- 
nésske paláce, ku pr. palazzo Cappuletti, 
majú čelusf obyčajne freskami zdobenú. Asi 
v polovici Corso Cavour priekom stojí chý- 
rečná brána, pod cisárom Gallienusom r. 265 
po Kr. stavaná. Je velmi dobre zachovaná, 
čo je ozajst pri toľkých nepriatelských ná- 
padoch divno. 

Corsom prišli sme na Piazza delle Erbe, 
jedno z najínteressantnejšícb talianskych ná- 
mestí, plné ovociny a zeleniny, šiator na 
äiator; tam predávajú medzi inším velkostou 
a dobrotou vynikajúce vičentínske broskyne. 
Kúpili sme tam za dakolko centesimov (100 



cent = 1 frank = 40 kr. r. č.) 5 kuaov, a 
tie pospolu vážili 1 kilo. — Piazza delle Erbe 
bolo predtým fórum republiky. Mramorový 
stip na hornom konci námestia nosil až do 
konca predošlého storočia benátskeho leva, 
znakom venecianského panstva. Na studni je 
socha kamenná = Verona. Y prostred ná- 
mestia je kazatelnica, na štyroch stĺpoch stoja- 
cim baldachýnom chránená. Z tejto kazatel- 
nice pod republikou ohlasované bývalý zákony 
a nariadenia. Videt tam ešte i kupecký domo 
Casa dei Mercanti, počiatkom 14. stor. sta- 
vaný. Hneď za tým nasleduje 100 m. vysoká 
mestská väža. 

Námestie Piazza dei Signorí je malé, štyr- 
hranmi dláždené, velmi pamätné, palácmi ob* 
klopené. Pri spomenutej väži mestský dom 
s divným dvorom, r. 1183 založeným. 

Oproti tomuto v kúte stará radnica Pblazzo 
dei CoQsiglio (La Loggia). Na streche čnejú 
sochy rodených výtečných Veronesov, nám 
dobre z gymnasialných štúdií známych : Cor- 
nelius Nepos, Catullus, Vitruv, mladší Plinius 
Aemiiius Macer, básnik a priatel Virgilov. 
Ovid spieva : Mantua Virgilio gaudet, Verona 
CatuUo. Martial ale: „Tantum magno suo 
debet Verona CatuUo, Quantum parva suo 
Mantua Virgilio." 

Prostred námestia stojí socha Dante-ho 
z mramoru. Dante vyhnaný súc z Florencie 
u priaznivých mu mohutných Scaligerov 1316 
prvý čas vyhnanstva trávil. Oproti nemu stojí 
starý súdoy palác, r. 1263 dostavený. 

Blízo toho nachodia sa pamätihodné po- 
mníky kniežat Scaliger-ov, čeladi delia Scala, 
ktorá vyšše 100 rokov, a síce od r. 1262 — 
1389 nad Veronou panovala. Jich címer = 
reber, nachodí sa často opakovaný na mrežkách 
pomníky obtáčajúcich. Prvý Scaliger bol kup- 
com s rebríkami (Scala = reber). 

Najväčší týchto pomníkov na uličnom rohu 
dal Can Signorio ešte za svojho živobytia 
(t 1365) vystavif. Na štyroch stĺpoch podlaha, 
na nej rakev (sarkophag), nad ním baldachin, 
na baldachine konmá postava samého knie- 
žatá. Na druhej strane pri radnici pomník 
Mastiniho II. (f 1351), tiež na baldachine 
socha s jazdcom. Medzi oboma pomníky étyry 
sarkophagy, tri z r. 1311, ostatný z r. 1359 

31* 



216 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 8. 1878. 



-'•^y y- • 



-■ y J .- -/• 



patrí Can Grande, ktorý toho roku od vlást- 
nieho brata vo dne na verejnej ulici za- 
vraždený bol. Nad kostolnou bránou rakeva 
jazdecká postava Francesco delia Scala (Can 
' Grande f r. 1329), priatela a obhajcu vy- 
hnaného Danteho. Ďalej pomníke Giovani 
delia Scala (f r. 1350), konečne Mastino I. 
(t r. 1277). Prvšie tie pomníky pod balda- 
cbinom stoja pod holým nebom na námestí. 

Potom sme zašli ku kostolíku Sv. Ana- 
stasie, r. 1261 započatému. Vniutrí sme ne- 
boli. V susedstve pri kaplonke S. Pietro 
Martire bývalý samostaú, aký, už neviem. 
Nad bránou do dvora, vysoko nad hlavou, 
oííaj na podivnom mieste, čierny akýsi mra- 
morový sarkophag grófa Castelbario. Pod 
bránou lavo ruky tri podobné — jeden z čer- 
veného mramoru — sarkophagy. 

V kláštore, teraz na opatrovnu premene- 
nom, počuli sme veselú vojanskú hudbu. Vo- 
šli sme do chodby a tam stojaci žandári a 
výborníci povedali nám, že deti zkúšku skla- 
dajú; poznajúc v nás cudzincov, pokynuli 
nám vlúdne, aby sme vnišli dnu. Ako sme 
do školy, horúcej ako vápenica, vkročili, 
hmuly sa deti a obecenstvo na arkádami 
obohnaný dvor. Na prostriedku sedel rádom 
vyznačený pán, dla môjho zdania lámkou 
nohami hnúC nemohúc na kolečkovom stolci. 
Deti chlapci a dievčatká boli vo vojanských 
radoch rozstavené. Ženské v čiernom habite, 
iste učiteľky, a kňazia riadili tento milý 
manéver. Pri speve hudbou sprevádzanom 
robili šakové smiešnopekné evolúcie. Všetky 
tieto papluchy oblečené boly v rovnošate 
červeno-čiemo-kockavej. Pod arkádami na 
stoloch rozložené boly rozličné nimi hotovené 
ručné práce. Na stolci stojac prizeral som 
sa tomu zajímavému špektaklu. Keď sa mi 
ale stolec pod nohami prelomil, zakončil som 
sám špektaklom obdivovanie. Uspokojení 
týmto nápadným ethnickým výjavom, dali 
sme sa na ďalšiu pút. 

Hlavný chrám (dóm) pochodí z 12. a 14. 
storočia. Sloh je gothicko-románsky. Na por- 
tale polo vypuklé sochy paladinou Karola 
Velkého : Roland-a a Olivier-a. Pod strechou 
erb terajšieho arcibiskupa, pes nesúc koštial 
v pysku = Canossa (Canis a os). Na hlavnom 



oltáre obraz na nebevzatie Panny Márie od 
Tizian-a. Na severnej strane chóru krstný 
kostolík S. Giovani in fonte, basilika z 12. 
storočia. 

Mimo je biskupská residencia s biblio- 
thekou, v nejž nachodia sa Gaius-ove insti- 
tutiones. 

Pod večer zastavili sme sa pred kaviar- 
ňou na námestí pred arénou. Oproti rad- 
nému domu striekal, kvetmi obhradený vo- 
doskok. Prišla vojenská hudba zabávala pestré 
obecenstvo, a ku uchvacujúcej romantike nc- 
chybel ani všetečný mesiac, ktorý tam zpoza 
tmavej arény na nás nazeral. Tento ovsem 
príjemný večer dlho netrval, lebo dakolko 
hrubých dažďových kvapôk, na prechádza- 
júce publikum hrmotne padajúcich, ukončilo 
zábavu. 

Druhý deň šli sme ešte obzret pekná zá- 
hradu grófa Giusti. Prešli sme mostom bystro 
ženúcu sa Adižu za mostom, kde vraj tiež 
Dietrich (Theodorich) z Bernu býval, vyko- 
pali nie tak dávno základy neznámeho sta- 
rého amphytheatru. Giustího záhrady predná 
časf je na rovine, zadnia dvíha sa hore strmým 
skalnatým vrchom. Na rovine povykopávali 
množstvo rímskych starožitností: bôžikov, ná- 
radie atď.; to je tam vyložené v búdke a 
vložené v stenách. V pekne ustrojených kvet- 
ných a kríkových hradách vypínajú sa krásne 
tlsté, 40 m. vysoké počtom asi 200 cypressy, 
ak nie viac aspoň 500 rokov sú staré. Vo 
strmej časti na pravo je jaskyňa, vysoká a 
priestranná; pôvodný prirodzený jej útvar je 
ludskou rukou príhladený a ustrojený. Držia 
tam teraz mulice, a preto zápach trosový je 
prenikajúci; keby ten nie, bolo by tam zna- 
menite odpočívat, lebo jaskyňa je chladná. 
Prostred záhrady strminou hore je väža, polo 
v skale polo vypuklá, tou väžou vedú sli- 
mačie schody na najvyššiu čast záhrady ; tam 
je letohrádok, z druhej strany medzi 7ápo- 
lami ale malý klietkami opatrený zverienec. 
Z letohrádku ja tak na mesto Veronu ako 
na okolie votný výhľad. 

Na juh rovina s obclami Sommacampagna, 
Custozza a Villafranca, známych to bitiek 
z r. 1848 a pozdejších. Na sever vypínajú 
sa tyrolskí velikáši vápennáky a dolomity. 



č. 8. 18T8.] 



'''m^ . -.••-- 



• >^ -^.y ■^- ^ ^y . 



■ ,' v^ »> v-^- ^ -^ 



Oro]| časopis pre zábava a poučenie. 




tvoriac celé labyrinthy hrebeňov, chrbtov a 
dolín. Okolo Verony žltý vápennák, ten istý 
čo tie pred sebou a pod sebou vidím, so zbyt- 
kami roztrepaných lastúr, tam ďalej ukrýva 
v sebe skameneliny Rhynchonella bilobata. 

O 12. hod. sedeli sme vo vozni. Obežný 
lístok znel síce z Verony na Alu a tak bez- 
prostredne vo severnom smere do Tyrolska, 
ale sme si my mimo tohoto smeru vymenili 
lístky do Milána. — Spoločníkom naším bol 
mladý, ohnivý ale príjemný vičentínsky statkár. 
Velmi sa nám stal úslužným pri upozornení 
a poučení prebehnutého kraja. 

Z ľavá až po Miláno, s niektorými zriedka- 
vými výminkami nízkych nevýznamných kop- 
čekov rovina, zase pekne bohato ale jedno- 
tvárne vysadená. Z ľavá tá rovina už bližšie 
už dalcj lombardsko- benátskymi, už tyrol- 
skými, a či zase švajčiarskymi Alpami je li- 
movaná. I na rozsiahlosf, i na výšavu, ozrut- 
nostou ďaleko prevyšujú ony naše Tatry. Naše 
Tatry sú takmer len krtiny oproti týmto 
zaschnutým vrážkom svetovej tváre. A kde 
sa na výsosti dáky prameň vodný tisne, a 
okolo neho dačo sa zelenie, vidno bodky 
ľudských bytov. Každá minúta donáša nové 
obrazy nehatenému oku. Na všetko upozor- 
ňoval nás galantný Talian. 

Rychlovlak letel, horúčosť bola velká, ale 
i šuchotá citlivá, a poneváč železná dráha 
na drobnohomokastej pôde lombarských rovín 
stavaná je, vetor, ktorý letiaci vlak i sám 
tvorí, namiešal mnoho prachu. Obloky pre 
horúčosC zatvoriť sme nesmeli, a trebárs oni 
závojom zastrené boly, napchalo sa do vozňov 
vela tak cestového ako strojového uhliarskeho 
prachu. Keď k tomu prirátame pot, nuž si 
môžete predstaviť cestujúcich výraz tvár. Keď 
teraz poctivá, solídna vyhladená tvár do vozňa 
vstúpila, o pol hodiny nebola k poznaniu za- 
mazaná, ako gener. Skobelev, keď sa vrátil 
z dymového kúru pušného prachu pri Plevne. 

Náš taliansky galantný spoludruch po- 
núkol nás svojím ním pestovaným znameni- 
tým hroznom a jednou obrovskou broskyňou, 
pri čom celkom vážne nas ujisfoval, že on 
dochoval broskyne, z nichž jedna váži oby- 
čajne 500 grammov {}\^ kilo). Podla tých 



broskýň, čo som ja videl a jiedol, a podla 
tej, čo nám on daroval, sa to vera dá i verít 

Kraje mimo železnice sú i historicky pa- 
mätné; z pamätností týchto padajú podajedny 
i do novejšej doby, a sú svedkami našich 
vítazství i našich ztrát. Tak Sommacampagna, 
Castel nuovo preslávil Radeoký, tam ďalej 
na juh neďaleko železnice na výšinkách Sol- 
ferino a Villa Franca. V Solferine na poli 
bitky stojí pamätný kostolík, ozdobený mno- 
hými lebkami a kostiami tam padlých bez 
rozdielu Rakúšanov, Francúzov a Talianov. 
Sú tam sbierky solferínskej krutej bitky : šiat, 
listov, rádov, prsteňov, hodiniek, toboliek, 
odznakov a všetko veci padlých to vojínov. 
Chudáci všetcia pohromade, tí čo sa ani ne- 
poznali, a ani neznali, prečo sa vraždia. Pre 
česf. — 

Ukázal nám neďaleko Sommacampagny 
mimo železnice do vniutra roztahttjúce sa vy- 
soké šiance, kde on v horúcom potyku s hu- 
sármi, kulkou do stehna ranený bol. Tam, 
povedá, leží vela našich a vašich ludi. — 
Chudáci, z ďaleká prišli a ostali tam. Pre- 
behli sme Mincio, z jazera Garda (Lago di 
garda) vytekajúci, zazreli sme Peschieru, a» 
pri nej zazreli sme Garda, krásne a pekné 
jazero. Jeho krásu opíšeme pri návrate z Mi- 
lána, preplaviac ho až po Riva. Potom na- 
sleduje obec Lonato. Ďalej prebehli sme 
značné mesto Brescia, potom obce Ospeta- 
letto, Coccaglio Palazzolo, Gorlago (náš 
Grlach = Gôriach V) a velké pekné mestoi 
Bergamo. Toto mesto na a okolo pekného 
kopca pred Alpami leží medzi jazerami Iseo 
a Gomo. 

Pri Gorlago videl som taliansky vojenský 
cvičcbný tábor, šiatre, priekopy, pohyby atď. 
Náš pútny druh spal hore znak, prachom a 
znojom nie na poznania zamazaný. Ačpráve 
sme srychlovlakom cestovali, mimoriadne za- 
stal vlak na tejto skrovnej nevýznamnej sta- 
nici. Cestovníci zvedaví vystrčili von hlavy, 
lebo rozniesol sa chýr, že ki álevič, — teraz 
už kráľ — Humbert na stanici i s celým vo- 
janským komonstvom čaká. A tak bolo v skutku. 
Náš mladý ohnivý Talian sa zobudí, a na- 
tiahnuc sa von oknom pýtÄ sa nevoľnou tvárou 
konduktora, prečo stojíme. Králevič Humbert, 



818 



Orol, časopis pre zábavu a poačenie. 



[<5. 8. 1878. 



.^ \_^ s^ 'X^ ■ 



-•■v /"_• 



povedá šeptom konduktor, má sadnút do vozňa, 
a napomeaác nášho pasažéra, aby z úcty oproti 
vznešenému pasažérovi nerobil kríky. Tým 
ale nášho ohnivého Taliana ešte viac dopálil. 
Ostentatívne vyrazil do korán vozňové dvere, 
a vyhundajúc sa na nich na perron, rezoní- 
roval na neporiadok, že rychlovlak mimo pred- 
pisu na malej stanici stojí, a my pocestní tu 
čas márnit musíme. Rezoníroval arezoníroval; 
konduktor utiahol sa do jeho kutice, a vlak 
len čakal, kým z Bergamo, a či hen z Mi- 
lána dobehol osobný vozon pre Humberta a 
jeho komonstvo. A tak asi o pol hodiny žatým 
pohol sa vlak, a náš srdnatý kohút lahol 
si zase sám so sebou nanajvýš spokojný a 
hovel si dalej, až po Miláno. Od Bergamo 
a okolia vstúpili k nám kňazi a medzi nimi 
jedon učený, múdry a pekný človek, Dr. theo- 
logiae Carlo Locatelli, v Ríme dobre známy 
muž; zná i nášho Šimora a Strossmayéra. 
Náš rozhovor, latinsky vedený, krútil sa okolo 
vecí sociálnych a náboženských, bol velmi za- 
jímavý, otobôž že Locatelli vládol latinčinou 
neočakávane dobre, a Taliana málo mu bolo 
poznat. Jeho kollegovia, latinsky rozprávajúc, 
tak sa krútili v reči, akoby v cudzích čiž- 
mách chodili. 

Bergamo statné mesto na kopci, a kolo 
neho stavané nechali sme na pravo. Má peknú 
polohu na predhorí talianskych Alp, medzí 
riekou Oglio z jazera Iseo a riekou Addou, 
z jazera Como vytekajúcou. Prebehli sme 
popri obci Verdello a stanicou mesta Tre- 
viglio, obciach Gassano a Limito ; okolo piatej 
vrazili sme do Milána. Už v samom okolí 
badali sme, že sa blížime k velkému a prie- 
myselnému mestu, la grand Miláno — rimské 
Mediolanum — s jeho početnými fabrikami a 
300.000 obyvateľmi. Ráz mesta je vo všetkom 
i čo do ulíc i čo do obyvatelstva elegantný, 
výrazu aspoň čo sa posunok a obyčajov týka 
viac francúzskeho, než talianskeho. — Ná- 
dražie je veľké, pohodlné, čistotné a malbami 
vystrojené. Poriadok prísny a svedomitosf prí- 
kladná, čo som sám citlivé ale príjemne pri 
mojom odchode, čo potom pospomnem, pocítil. 

Sadli sme tedy do omnibusa hostinca „Tri 
Svizzarí" a viezli sme sa peknými živými uli- 
ciami cez hlavné námestie pri hl. chráme, 



neďaleko král. palácu a v blízkostí pošty, do 
hore menovaného hostinca „troch Švajčia- 
rov" — Via, Larga. 

I tu tak ako vo Verone sjednali sme si 
hospodu veľkú, uličnú, elegantne bútorenú 
izbu v druhom poschodí s balkónom. Na tri 
dni a dve noci platili sme 21 frankov za ňu. 
Jaknáhle sme sa oprášili, umyli a preobliekli, 
šli sme bez vodiča obzret krížom krážom 
mesto, bez programmu, na výzvedy. Na druhý 
deň sjednali sme si vodiča. 

Čo cudzinca najprv a najväčšmej láka, 
je: hlavný chrám milánsky. Šak ho ešte 
i podnes naši starí Gyulayovci, ba asnad ešte 
i Bakonyovci spomínajú. Námestie pred hl. 
chrámom je veľké, ale nie pravidelné, z lava 
sú arkády, z pravá vysoký, nádherný, sklenný 
bazár, Galleria Vittorio Emanuele. Viedenská 
íirma Haas nemálo prispela k jeho dokona- 
losti; je to svetoznáma firma chýrečných ča- 
lúnov, vo svetovej výstave viedenskej právom 
obdivovaných. Pod týmto krížodobným ba- 
zárom sú tie najskvostnejšie sklepy síce, ale 
ako skvelé, tak i drahé. Ale čo si srdce mód- 
neho zažiada, to tu zastúpené máš. Tak tiež 
tu, ako všade po Miláne, je nekonečný výber 
utešených vzoriek hodbabných. Veru sú v tom 
maj s tria tí Milánčania; krása, vkus, farby a 
umelecká dokonalosť vyvodia v tých tak veľmi 
rozmanitých hodbabných výtvoroch. A po- 
merne, proti naším cenám, sú lacné. Dačo 
z toho tovaru dľa možnbsti a okolnosti sme 
si kúpili, a v tom druhom kochali sme sa 
aspoň lacným pohľadom a pochúfkovaním. 
Pozoruhodný priemysel, ba umelectvo väzí 
i v cukrárstve; jak je to vtipne poukladané, 
poriadené, jako podarené vyvedené, je to 
opravdu až na smiech, a cena toho pomerne 
mierna. Vôbec je tu život nie drahý a kto 
sa v tom vyzná, lacný. V hostincoch necheá-li 
byt ošudený, záleží na jednaní, tomu ale 
ľahko vyhneš, lebo jesto na oblokoch v ho- 
stíncoch vypísaná cena, za jakú dostaneš 
jedlá, tak ku pr. jedli sme budúceho dna 
v poriadnej jedálni blízo pri bazári : polievku, 
mäso s omáčkou, telacic smidky s citrónom, 
syr, ovocie a to znamenité, múčne jiedlo, 
čiernu .kávu, bútelku červeného vína a k tomu 
dľa ľúbosti chleba za 2V2 franka = 1 zl. r. č. 



6. é. ié7é.] 



orol, éasopis pre zábm a pon^nie. 



219 



Olovrantovali sme pod arkádou v tvárí chráma, 
kde sa z radiálnych ulíc došlý a odchádza* 
júci ľud hemžil, koče, vozy a omnibusy hrko- 
taly. V Benátkach na námestí Sto Marco 
tichost, mimo šumotu reči a ôumotu obuvy 
ittšlebo nečuf ; tu opak toho, stisk a ohlušu- 
júci hrkot 

Večer hudba na všetky strany a spev. 
Každý predavač vychvaluje tovar spevom, kan- 
cellámý človek ponáhlajúc z práce spieva, 
mladý či starý, všetko jedno, spieva a píska. 
Na železnici sadne si k tebe vážny šedivý 
starec, rozmýšľa, poobzerá spoločnost a po- 
chvíli spieva si dáku operu, alebo ju píska 
mne nič tebe nič ako dáky drozd. 

Domov prijdúc, vzdali sme sa vrchních 
šiat ač na najpotrebnejšie, k čomu horúčost 
nútila, a v tom pohodlnom položení sadli 
sme si na balkón práve tak ako to urobili 
nám oproti, mimo nás a vyše nás. Ztade sme 
hľadeli na mrviace sa ulicou obecenstvo a 
vozy. I tu sme boli ušitými svedkami talian- 
skeho milovníctva hudby. Už hned v útlom 
veku väzí jim to v krvi. Chlapci až po desaf 
rokov starí ťahali v processii hore dolu ulicou, 
z púhej zábavy, a tak pekne spievali opery, 
že to bolo do podivenia. 

Ráno na námestí raňajkujúc, videli sme 
8 hudbou a so zástavami na čele fahat zá- 
stupy sviatočne oblečených ľudí obojeho po- 
hlavia. Boli to rozličné technické, náboženské 
a politické spolky (ahajúc, poneváč bolo v ne- 
deľu, do kostolov. — Meštianky, čo jak chu- 
dobné, chodia v hodbabných * šatách, a čo by 
hneď tieto boly zašpinené, potrhané, a ženy 
bosými nohami v drevených kahtpodiach. Yon^ 
kovských žien kroje boly národné a dost 
malebné. Videl som pri pestrom, tarkavqm 
obleku, pokryvu hlavy, podobnú tým lampo- 
vým blachom, aké predtým upotrebúvali ku 
odrážaniu svetla. Druhé, domnievam sa, že 
svobodné, malú, v konte priečky vtiahnutú 
šperku, dvojčistej ližici jedácej podobnú. 

Prvá naša starost bola teraz do hlavného 
chrámu, tohoto mramorového vrchu vstúpiť. 
Tento akoby z cukru stavaný, z Číreho bie- 
leho mramora, neohádzaný, hladký, len ka- 
meň s kameňom spojený chrám je veľkolepý, 
a mal stáť asi 550 millionov lýr. Stojí svo- 



bodne, povýšený nad rovným námestím na- 
toľko, že sa k nemu širokými schodmi vystu- 
puje. Venovaný je „Mariae nascenti," ôsmy 
zázrak sveta ; mimo chrámu Sv. Petra v Bime a 
hl. chrámu v Seville je vraj najväčší v Európe, 
145 m. dlhý, 56 m. široký, a 48 m. vysoký. 
Objem plochy (mimo stĺpov) 8406 m. (Ko- 
línsky chrám 6106, Sv. Štefanský vo Viedni 
len 3236.) Dutina je 68 m. vysoká, väža nad 
ňou 108 m. Erov je 98 utešenými gothickými 
väžičkami zdobený. Po väžách, gzimsoch, vôbec 
vonkajšok chrámu je asi 2000 sochami krá- 
šlený. Hrdý Gían Galazzeo Visconti započal 
stavanie r. 1386, a pri rozličných staviteľských 
škriepkach stavali ho až do 16. storočia, ba 
Napoleon I. dostavil štíhlu najvyššiu väzu 
nad kupolou, za to i jeho hlava medzi týnd 
2000 figuruje. 

Vstúpiac zázračne vysokou bránou, ktorá, 
keď ju celú otvoriť chcejú, istým mechanis- 
mom sa pohybuje do vniutra, bol som opravdu 
veľkoleposťou ohromený. Pomyslite si tíe roz- 
mery priestoru, 52 štyrradových 16 stôp v ob- 
jeme majúcich vysočizných stĺpov. A to všetko 
hladký, lyskavý, žlkasto biely mramor. Farbi- 
stými oblokmi padalo svetlo šikmo, do mrač- 
ného niutra ; osvietenie bolo báječné* Už som 
videl veľa pekného, ale v tom momente bol 
som vo vytržení. 

Spamätajúc sa a preniknutý pobožným 
citom pokročím n^ipred, pred čiaru šírkou 
kostola bežiacu, a potom z oboch strán asi 
do výšky 4 metrov stenou hore vytiahnutú, 
táto bliskavá mosadzová čarodejná známka 
je milánsky meridian. — Pravo v bok zdvi- 
hnúc oči z pásma meridianského, zastavil sa 
mi zrak na rakvi biskupa Heriberta Anti- 
mianus-a (f r. 1045); na rakvi vztýčený je 
kríž, ktorý vraj tenže biskup pred Karolom (?) 
do boja nosieval. Gothický náhrobník biskupa 
Mareno Corellus. Ďalej pomník bratov Gia- 
como a Gabriele de Medici, postavený na 
rozkaz jich brata pápeža Pia IV. Na stene 
vo veľmi starom rámci umiestený je- meno- 
slov všetkých milánskych arcípastíerov. Prvý 
bol r. 51 po Kr. Anatalone biskup, ostatní, 
Bartholomeo Garlo Romilli, zomrel r. 1859, 
a ten bol 133-tí. Prejdúc ešte dakolko pamätr 
ných sôch, náhrobníkov a pamätníkov, zastali 



sao 



Qrol, časopis pre záWa a poučenie. 



[C.8.1S7ft 



sme pred sochou Sv. Bartholoma. Túto po- 
divnú sochu hotovil Marcus a Grate, tak 
tomu svedčí na spodku umiestený nápis : „Non 
me Praxiteles sed Marcus finxít Agratus." 
Sv. Barthol zo žltkastého mramoru svoju 
vlastnú zodranú kožu nesie cez plece pre- 
hodenú. Pán Agratus anatómiu dobre chápal, 
a musel ju, ináč sa plysleC nedá, z mŕtvoly 
kopirovat, lebp fahy tvárí, nos9, žily pod- 
kožné, vyduté svaly sú na odratom tele velmi 
prirodzene napodobnené. Na prehodenej koži 
— hlava nazadku sa holengá — poznať, ač- 
práve je pokrčená vo vrázkach a záhyboch, 
taby tvárí, ktoré úplne zodpovedajú hlave. 
Tento podiv zakúpit chceli Angličania. Hrdí 
Milánčania jim ho ale za žiadnu cenu ne- 
predali. Karíatidy sú síce unicum dokonalosti 
v prirodzenom, normálnom stave, ale tento 
Sv. Bartholo z kože ztiahnutý je veru dla 
zákonov pitvy obdivovania hodný. 

Pravo neho blízo bočných dvier je pod- 
zemný vchod popod ulicu čiže námestie do 
protejáiebo palácu arcibiskupského. Eed je 
daždivo, môže nepozorovane a sucho preísf 
touto podzemnou chodbou do velkého chrámu. 

Sakristia s gothickými dvermi ukrýva 
v sebe veDcé poklady. Tento „tesoro" ob- 
sahuje vela zlatých a strieborných vecí. Staré 
zlatom obíjané knihy, velikánske misy, sviet- 
niky, palice atd. ; do očú padajú dve životnej 
velkosti sochy z číreho striebra, bv. Ambro- 
siuaa a sv. Carola Borromea; prsteň a palica 
tohoto. — Ďalej jestvuje v kostole čierny 
mramorový pomník kardinála Marino Garrac- 
cioli (t r. 1538), vyslanca ku korunovaniu 
Karola Y.: „Qui prímam Carolo V Imp. ad 
Aquas Grani (ale nie v Garamsegu) coronam 
imposuit'' — Socha sediaceho Pia IV. — 
Krásne sú malby oknového skla. — Pred boč- 
ným oltárikom „ukrižovania" stojí pekný 
strom, predstävujúc strieborný svietnik, po- 
chádzajúci z 13. stor. — Druhý oltár s obra- 
zom SV. Ambrosia, ako cisára Theodosiusa 
od cirkevných pokút osvobodzuje. V malej 
kaplici drevený kríž, čo r. 1567 sv. Boro- 
maeus v čas moru, ked sa bosý po ulici 
modlieval, nosil. — Krstelnica je tiež zvlášť 
nost; je to rakev z porphyru sv. Dionysiusa, 
kroz SV. Boromaeusa tomuto účelu venovaná. 



Keď sme takto okolo kostola pochodili, ne- 
pripomenujúc menšie veci, len čo zväčšieho 
opísali, namieríli sme kroky do prostred lodi 
pod kupolou. T^m je okrúhla, sličnýipi mrež- 
kami obohnaná diera, akoby studňa. Kolo 
ohrady klačí nábožný lud. Ked sa nadhnes, vi- 
díš pod zemou priestrannú kaplonku, s peknou 
striebornou rakvou. Vela tam mimo toho zlata, 
striebra a drahých kameňov nakopené jesto. 
Žiadal som si túto interessantnú podzemnú 
kaplicu z blízka videC, a tak viedli nás oproti 
sakristii z bok hlavného oltára popod zem 
cez kryptu. Je tam tma, ale bolo ta ešte 
lampami osvietené; na všetky strany zývali 
nám oproti čierne vchody do dlhých pod- 
zemných catacomb. Povetrie udusené, razí 
pleshou. Má tam byt značnejších ludí mnoho 
pochovaných. Prejdúc kryptu prišli sme do 
káplonky. Nad hlavou spomenutý otvor do 
kostola, pred nami oltár s rakvou striebornou 
s pozostatkami sv. Borromea, okolo toho 
fažké strieborné svietniky a jiné skvostné 
náradie. Rakev tú obetovala cisárovná Maria 
Therezia. Práve pri našom príchode čítal 
kňaz tichú omšu, za ním stáli a klačah da- 
kolkí Milánčania. Y tom ukrytom, tíc&oín, 
podzemnom mieste služby božie upomínali 
ma na opisovanie prvého kresťanstva, s tou 
výminkou, že tie nemalý tolkého skvosu kolo 
seba, ako pôvod a meno Capella sebou donáša. 

Ked sme i to videli, pospiechali sme na 
krov chrámu, čo zameškat nikto nesmie, kto 
kostol a Milan vôbec navštívi. 

Z viedenskej rotundy na Viedeň, z Campa- 
nille na Benátky, z galatskej väze na Cari- 
hrad, z Občinej na Triest je výhlad pekný, 
ale výhlad z gallerie milánskeho dómu na 
na Milan a jeho blízke a daleké okolie hojne 
odplatí cestu na výšavu krovu milánskeho 
chrámu podniknutú. 

Neďaleko sakristie z vniutra kostola je 
východ 194 stupkámi. Vo slimáčich zákrutoch 
vyšli sme na svobodné povetrie na galleriu. 
Vyzeralo to všetko ako hladký vrch, z ľado- 
vých kruchov stavaný. Tam ani dreva, ani 
tehly. I sám krov, po ňomž behat môžeš, 
pozostáva len zo samých plytkých bielych 
mramorových balvanov. Nemyslite si, že to 
tam hore jednoducho vyzerá. Ide to tam hore 



č. 8. 1878.] 



Oro], časopis pre zábavu a poučenie. 



221 



m 

[i 
1.1 

31 
K 

ei 
I 

r 

ad 

s 

n 

l» 
I 

K 

i 



dolU; von a dnu, pretkávané rebrinami, vy- 
puklinami ; ponad hlavu fahajú sa klenby od 
jednej gothickej väze ku druhej, a tých je 
vyšše 90, štíhlych akoby jich bol vytočil, 
každá z nich v kvetnej korune nesie sochu. 
Ako sa to z dola vidí byt útle, je to mas- 
sívne, ale súmerné. Popod, ponad a popri 
tejto skladnej sakovine prechádzali sme sa 
nohami chropkajúc asi meter širokým chod* 
nikom ku čelustiu chrámu, t. j. napred. Tam 
dosf strmé ale široké schody mimo ohňo- 
múru v dvoch skokoch vedú na štít (do rohu) 
krovu. Slnce hrialo, stupky sa lesklý, a ked 
si kukol sem tam okienkom stenovým von, 
videl si sa na závratnej výške. Začnem roz- 
mýšla(> či íst hore či nie. V tom sjpe sa 
dolu tými schodmi s druhým kýmsi súdruhom 
jedon čeladník s krivou nohou o barle. To 
pohlo. Ked ten s barlou tade skackat môže, 
hanba by nám bola hore neísl Šli sme tedy 
zase 150 stupkami, a stáli sme na balkóne 
v štici (frontispicium) ako v hniezde, v po- 
vetrí vysoko nad hlavnou bránou. 

Rovno pod nami čneli zo gsimsov a stien 
rozliční svati a iné omamenta, a široko pred 
nami rozťahovalo sa námestie s celým svo- 
jim živým obchodom. 

Pred asi 30 rokmi bol tento balkón de- 
jištom hroznej príhody. Dvaja mladí ludia, 
Felice a Claudia, ľúbili sa velmi, ale on, ako 
to v románoch, ale i vo skutočnosti býva, 
chudobný, bol rodičmi odpravený, a ona do- 
stala sa bohatému kupcovi za ženu. Často, 
a druhí šarvanci idú, mysliac si, že jesto 
i viac dievf at, po svojom, a vec je dokonaná. 
V tomto prípade ale nie, nevedeli sa za- 
budnúť. On vše prechodil sa tam niže bazáru 
pravo chrámu, kde nešťastná jeho milenica 
bývala, po dlážke, zazerá j úc hore na okná. 
To ale tam dolu vo sklepe pracujúceho man- 
žela mýlilo, a vykonal u vrchnosti to, že 
zakázala mladíkovi pred oknami ki;pcovými, 
vlastne jeho ženou zastávať a hore na ííu 
žmurkať. Dobre; to tedy prestalo a bol po- 
koj. Toto prvý oddiel románu. Ale horký 
pokoj. — 

Tam dolu z lava pred rohom králi. vského 
palácu (vtedy cisíirskeho) stojí granatier Ba- 
konyiho regimentu, z Osady pochudiaci, na 



stráži, a zíva sa mu pod medveďacou čiapkou. 
Príde mu pozret na krov chrámu, a vidí je- 
don pár hore schodmi na štít sa škriabať — 
ach, šak to videl každý deň, — no ale len 
hladel, asnáď mu nápadný bol červený šál 
kolo jej krku. Výndu na balkón, i to každo- 
denné, ale sa ti tu on vykrúti na poprsie 
balkónu, nohy holengajú mu dolu. Štefan 
Pinka, náš granatier, rozdrapuje oči a nosové 
dierky; ale ešte väčšmi natiahne hrdlo, keď 
zočí, ako šuhaj pomáha ženskej k sebe, a 
ona si tiež tak závratne sadne. Kýho diabla! 
Vezme jej sial a obviaže nim seba a ju do- 
vedna, — Štefanovi oči leznú; — hrmen 
Bohov ! — už letia zo závratnej výšavy, frknú 
poza sochu anjela, tak že šálom zachytení 
bokom voľno dolu visia a sa holengajú — 
chvílku a sial popustí, a oba prásk, na tlč 
rozmrvení padli pred portál na tvrdú mra- 
morovú dlážku. Koniec letenia jich Pinka 
už nevidel, lebo veru už ako jich videl bom- 
bálať ako hrušky zpoza chrbta svätého, už 
ležal i on na dlážke, čiapka osebe, puška 
osebe, a on tiež osebe — zamdlel chudák, 
jeho osadské srvátkové granatierske srdce 
to preniesť nemohlo, zamdlel! Citliví, k ta- 
kýmto ludským výjavom smysel majúci Taliani 
vzkrieseného granatiera v plnom smysle slova 
peniazmi obsypali. Heroických zaľúbencov ale 
Mil{'»nčania podnes ešte spomínajú, a červený 
sál a klobúky dlho pod menom „á la Felice" 
a „ä la Claudia" v móde zachovávali. 

Vrchol čili štít alebo hrebeň krovu je 
široký asi Vjo^ tak že človek pohodlne po 
Ďom chodiť môže, a je takže z toho istého 
hladkého bieleho mramoru. 

Z balkónu sme zase vyšli nan, a ako 
mačky v marciusi kráčali sme jedon za dru- 
hým, vyzerajúc v ľavo, v pravo — nazad ku 
kupoli. Okolo dutiny vedie chodba, a z nej 
oblokmi vidno do kostola, prosto dolu do 
diery čili krypty sv. Borromaeusa. Z kupoly 
vinie sa štíhla ako minaret, ale fajná ani 
cukor a najvyššia väža, pod Napoleonom I. 
dostavená. Železné schody medzi riedkymi a 
veľmi fajnými kamennými ciframi krútia sa 
tak smelo, že to vyzerá akoby to z pavučiny 
hotONené bolo. Ako keby ta do nekonečných 
nebies vyzdvihnúť sa a odleteť mienilo. Slnce 

32 



222 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 8. 1878. 



vi tuho pálilo, a tak veru bojac sa závratu 
odstúpili sme od vyššieho vandrovania, ač- 
kolvek sme nad naším temenom viac touri- 
stov a medzi nimi i ženské dalekohfadmi 
opatrených miesiC sa videli. 

Viseli oni tam viac v povetrí ako my, 
ale so t vy viac videli ako my. — Počujte, čo 
z tohoto miesta všetko vidno: 

Na lavo Monte Viso, dalej Mont Cenis, 
medzi oboma Superga pri Turíne, Montblanc, 
Telký St. Bernhard, Monte Rosa, najväčšmej 
cneje Matterhoru ; ďalej Mischabelbôrner, 
Monte Moro, Fletschhorn, Monte Leone na 
Simplone, alpyBernské, St.Gotthard, Splugen, 
Bernina, a ďaleko východne Ortlerspitze. Na 
juh Certosa (naše Čerfazi?) pri Pavii, pri 
tom väze a dutiny z Pavie, a žatým Apen- 
niny (Kollárove Vápeniny). 

Tedy mimo jiných zvláštností vyniká tento 
chrám i neobyčajne velikým pamätným vý- 
zorom. 

Prejdúc nátnestie Scala, pri ohromnom 
toho mena divadle, kde pekný pomník Leo- 
narda da Vinei postavený stojí, prešli sme 
do palazzo „Brera," bývalého samostanu Je- 
zuitov, teraz obrazárni a musea starožitností 
zvlášte mesta a okolia milánskeho. Na dvore 
Teíká socha Napoleona L, vavrínom venča- 
ného. Obrazáren (Pinacoteca) obsahuje v 13. 
sieňach okolo 800 obrazov. Že sa pri toľkom 

(Pokračovali 



kráme s opisovaním jednotlivých kusov za* 
podievat nemôžem, ľahko mi uverit. DosC na 
tom, skvejú sa tam práce Rafaela: fresky 
lombardskej školy. Figúry od Leon. da Vinei. 
Diela Gentile da Fabriano. Gario Crivelli, 
Tizían, Bellini, Bonifazio atď. sú tu zastúpení. 
Mimo toho je tam oddiel, kde terajší maliari 
svoje náčrtky a vyhotovené diela kritike vy- 
stavujú. Prístup je len známym umelcom 
k tomu oprávneným dovolený. Tam sme sa 
tedy od dvier vrátili. Sbierka starožitností 
je ešte nie úplne usporiadaná. 

Medzi týmito 800 obrazmi prišiel som 
náhodou na obraz, ktorý moju pozornosf 
mimoriadne pútal. Bol to obraz, vlastná ma- 
liarova podobizeň, nášho rodáka Slováka 
Jána Kupeckého (Kupetsky), v Pezinku r. 1666 
rodeného a v Norimbergu r. 1740 zomrelého. 
Žiakom bol majstra Klausa. Že je obraz 
znamenitý, znamená už jeho vystavenie v tomto 
slávnom mieste, ale nie jeho podarenost bra- 
datá; šak t^m veľa krajších, slávnejších diel — 
ale radšej jeho slovenský pôvod mi nápad- 
ným bol. — 

Ešte áme navštívili chieso di Sto Seba- 
stiano, a mnohé jiné, viac pouličné, ethníckj 
významnejšie veci, a tak tretí deň o 12. od- 
viezli sme sa tou istou čiarou, po Desen- 
zano, kde sme na jazere Garda na parník 
sadli, nazad. 

ie nasleduje.) 



•^^>M.MI&kS*^ 



Barón Jozef Filippovié, 

(Vyobrazenie na strane 197.) 



xolní zbrojmajster barón Jozef Filippovič 
z Philippsbergu narodil sa r. 1818vGospici 
vo Vojanskej Hranici, kde jeho otec bol hrani- 
čiarskym dôstojníkom. Rodina Filippovičovcov 
ale pochodí vraj z Bosny. Jozef Filippovič bol 
už od detinstva vo vojanskej službe, kde dost 
rýchle v hodnostach postupoval. R. 1848 stal 
sa už majorom a súčastnil sa Jelačičovej vý- 
pravy, pri ktorej príležitosti získal si rád 
Leopolda. R. 1850 bol podplukovníkom a 
nasledujúceho roku plukovníkom. R. 1859 
vymenovaný bol za generálmajora a brigád- 
nika pri 6. armádnom sbore, s ktorým bol 



aj v italskej válke. Za svoje zásluhy v tejto 
válke vyznamenaný bol rádom železnej ko- 
runy druhej triedy s válečnou dekoráciou a 
r. 1860 povýšený bol do stavu barónskeho. 
R. 1861 bol pri srbskom kongresse cis. ko- 
misárom. R. 1864 dostal ritiersky kríž rádu 
SV. Štefana. V pruskej válke 1866 bol po- 
bočníkom gr. Thuna, velitela 2. armádneho 
sbom, kde držal sa udatné. R. 1867 stal sa 
podmaršalkom a divisionárom vo Viedni, na 
to hl. vojanským a krajinským velitelom 
v Innsbruku. R. 1871 dostal hodnost c. kŕ. 
tajného radcu. Vr. 1872— 73 bol krajinským 



č. a 1878.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



223 



<" ^- f>-^.y^^ ,/-_ 



Yelitelom na Morave, kde povýšený bol za 
polniebo zbrojmajstra. Y júni 1874 vymeno- 
vaný bol za komandujúceho generála v Če- 
chách. PoTní zbrojmajster b. Jozef Filippovič 



je vojak od hlavy do päty, on je ale aj do- 
konalý znalec juhoslovanských pomerov. Te- 
raz je, ako známo, hlavním velitelom rakúske- 
uhorskej okupačnej armády v Bosne. 



Drobnosti. 



Morena. Dna 14. júla zomrel Ján Mala- 
tinský, farár v Pobedíme, zakladateľ b. „Matice 
Slovenské;],^ S v. Vojtecha a b. znievského 
gymnasta, horlivý rodolub a podporovateľ 
slovenskej spisby, muž vysokovzdelaný a ob- 
ľúbený. Večná mu pamäti 

Emigrant. Znamenitý poľský spisovateľ, 
Agaton Giller, spoluredaktor „Gazetty Na- 
rodowej" a „Ruchu," známy aj svojim cesto- 
pisom „Z podróžy po kraju slowackim," bol 
minulého mesiaca z politických príčin z Ha- 
liče vyobcovaný. 

Dléka železničných dráh na celom svete. 
R. 1850 bolo železničných dráh 41.897 km., 
1860 už 108.626 km., 1870 skoro dvakrát 
toľko, totiž 211.109 km., koncom r. 1877 ale 
vzrástla dĺžka všetkýcb dráh na povrchu zem- 
skom na 321.272 km. 

Nový bulharský časopis. Prvý úradní časo- 
pis bulharský a vôbec prvý na pôde bulhar- 
skej, počal vychodiť tohto mesiaca v Plovdivc, 
kde sídli teraz rusko-bulharský komisár kn. 
Dondukov-Korsakov. Tento časopis nazýva 
sa „Marica,^* podla mena najväčšej rieky 
bulharskej. Vydavateľ je Chr. G. Dankov a 
redaktor G. D. Načovič. Vy chodí dvakrát 
týždenne v tlačiarni J. S. Kovačeva. Pred- 
platok obnáša 25 frankov ročne. 

Parížsky „balón captiv.^ Jednou z naj- 
zajímavejáích pamätností je teraz v Paríži tak 
zvaný „balón captiv," zhotovený inžinierom 
Henry-m Giflfardom. Z priateľskej strany do- 
poslano nám jedno číslo parížskeho časopisu 
„La Presse Ľlustrée," a v celom čísle nič 
len vyobrazenia a pojednávanie o rečenom 
balóne. Tento upevnený je na námestí „de 
caroussel^ a Parížania považujú ho už jaksi 
za omnibus, vznášajúci sa k oblakom, roz- 
prestreným nad veľmestom francúzskym. Pa- 
rížanovi slúži však balón ešte ly iným spô- 
sobom. On mu nahradí tlakomer. Ak balón 
vystúpi, je počasie pekné; ak zostane ale 



dolu ticho rozložený, nuž zaopatrujú sa ľudia 
dáždnikami a nepremokavým odevom. Celý 
týždeň venovaný bol zkúäkam, ktoré si vy- 
žiadala polícia, prv nežli dovolila, aby obe- 
censtvo smelo za peniaze vstupovat do nád- 
herne upravenej gondoly. Svedok takejto 
vzdušnej jazdy opisuje výlet do oblakov: 
Okolo 6 hod. odpoludnia dal známy Godard, 
ktorý s bratom svojim a oboma majiteľmi 
bratmi Tissandíery vetroplavbu riadil, zna- 
menie, aby spustená bola páka na složitom 
prístroji, k nemuž balón bol pripevnený. 
Zvoľna dvíhal sa obor zo svojho ložiska. 
Sotva však bol sprostený železných ramien 
stroja, stúpal rýchle a kolmo do výšky MO 
metrov nad dlažbou parížskou. Celý Paríž 
možno bolo prostým okom pozorovať. Celá 
tá ohromná hromada kamenia obrovského 
mesta, obrúbená hojnou zeleňou, ňouž vinula 
sa jako strieborná páska rieka Sekvana, le- 
žiaca pod nami. Boulevardy, avenue, ulice 
splývaly v jediný chaos ; jednotlivé kostoly 
a veľké budovy nebolo možno rozoznať, len 
veľká opera vystupovala zreteľne z tej motá- 
nice kumeonvch hmôt. Zdala sa nám asi taká 
veľká, jako torta, jakú mávajú vo forme kupole, 
podoprenej cukrovými štipkami, cukrári za 
sklom vyloženú. Oasou v jednotvárnosti tej 
bolo pole elysejské s bránou víťaznou a so 
stromoradiami lesa boulognského. Zelené ko- 
berce záhrady v Tuilleriach zdaly sa nám 
byť dreveným trávnikom norimberskej zá- 
hradky pre deti, ktorá v malú škatuľku dá 
sa zavŕeť a pod víťaznou bránou nebol by 
prešiel ani olovený vojaček, z ktorých je 
tucet za 10 kr. Pobavili sme sa asi za 10 
minút vo vzduchu. Keď sme napásli oči na 
velebnom divadle, dal Godard znamenie 
„k zemi." O moc rýchlejšie nežli na hor šlo 
to smerom k plačlivému údoliu pozemskému ; 
za nekolko minút vystúpili sme z lodky^ 
húpajúccg sa pod mohutným telesom. 

32* 



224 



Orol^ časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 8. 1878. 



Literatúra a umenie. 



v „časopise Musea královstvi Če- 
ského" (ročník LII., svazek druhý) začalo 
vychodiť zajiinavé pojednanie „Rodový 
byt na Slovensku a v uherské Rusľ* 
od prof. Joz. Lad. Pič-a, 

Zanedlho vynde znamenitý príspevok k hi- 
stórii českej literatúry, totiž „Dejiny cir- 
kevního básnictvi českého až do 
XVIII. stôl e tí" od Joz. Jirečka, kde ob- 
jasnená bude vehni dôležitá čiastka staro- 
českej slovesnosti. 

„Revue Sláve" je názov periodického 
časopisu, ktorý vycnodi vo Varšave vždy 
1. a 15. každého mesiaca na 120 stránkach. 
Politika je z neho úplne vylúčená a pestuje 
len literatúru, vedu, krásne umenia, illustrácie 
atJ. V druhom sväzku je medzi iným po- 
kračovanie pojednania „O slovanských štú- 
diách mythologických." Na tento časopis pred- 
pláca sa 16 rublov v striebre. Možno sa pred- 
platiť aj v kníhkupectve : Dr. Grégr a Éerd. 
Dattel v Prahe. 

V Petrohrade vyšlý „Srovnávacie 
etymologické tabulky slovanských 
jazykov," a síce staroslovanského, ruského, 
poľského, srbskolužického, českého, slovin- 
ského, srbského a bulharského. Sostavil F. 
B. Kíha. Je to praktický návod ku snad- 
néuui poznaniu čelnej Ši ch nárečí slovanských. 

Spoločnosť priatefov prírodných vied, 
anthropologie a ethnografie v Moskve, ktorá 
pilne pripravuje sa k sriadeniu vcfkej anthro- 
pologickej výstavy r. 1879, hodlá sostaviť 
sborník všetkých oby čajov, akými oslavujú 
sa rozličné sviatky a doby roku po všetkých 
krajnách Ruska. Dielo to bude mať nápis: 
„Russkij národný j kalendár.^ — 



Podobný spis o oby čaj och na Sloven- 
sku leží Žiaľbohu v rukopise v museume 
b. „Matice Slovenskej,** kde žerú ho mole! 

Ruská cisárska zemepisná spoločnosť pod- 
ujala sbieranie právnych obyčajov národnich 
po celej ruskej dŕžave. Tým ciefom sríadil 
sa v spolku zvláštny odbor pod predsed- 
níctvom učenca N. V. Kolačeva. Pod redakciou 
jej tajomníka P. A. Matviejeva vyšiel teraz 
1. sväzok Sbornika národných juridi- 
českich obyčajev. Kniha rozpadá sa 
na tri oddiely : právne obyčajo Rusov, právne 
obyčaje inorodcov a poznámky z oboru práva 
oby čajového. 

O uhorských Slovanoch vydal O. A. de 
Volán viacero spisov. Najnovšie y y Šiel od 
neho spis: Maďjary i nacionalnaja 
borba v Vengriji, v ktorom vykladá po- 
mer národa maďarského k slovanským ná- 
rodom uhorským. Ku spisu pripojená je aj 
dobrá ethnografická mapa Uhorska. 

Od Leonarda Sowiňského vo Vilne vy- 
šiel piaty diel spisu „Rys dziejów po.lskiej 
literatúry podlug notat Aleksandra 
Zdanowicza, v ktorom obsažené sú dejiny 
poľského písonmíctva až do najnovších čias. 

„Rječnik hrvatskoga ili srpskoga 
jezika, na svijet izdaje jugoslavenska aka- 
demija známosti i umjetnosti. Obradjaje 
Gjuro Da n i č i c." To je nápis veľkého diela, 
z ktorého vyšiel sošit prvý. Daničič navrhuje 
miesto dosiaľ užívaných súhláskových skupín 
dj, Ij, nj a dž, znaky jednoduché, a síce 
miesto dj obyčajné d, pretiahnuté Čiarkou; 
miesto Ij naše 1 s klučkou dolu; miesto nj 
poľské ú a miesto dž g s čiarkou hore, ako 
zdlžené á alebo é. 



Ku et. obecenstvu 990rla.^^ 

Odchádzajúc z Turč. Sv. Martina, skladám spoluredaktorstvo „Orla" a prosím tých 
mojich priatelov a známych, s ktorými v listovnom spojení stojím, aby napozatým svoje 
dopisy pod nasledujúcou adressou upravovať ráčili: Bukarest, Han Serban Voda Nr. 12. 

V Turč. S v. Martine, 24. augusta 1878. S. J. Zachej. 



Listáreň redakcie a administrácie. 

Pt. Jacovský: Povesti, piesne a porekadlá nášho má v ^Orlovi" miesto a je vítaný, kocľ jo len práca 

Tnilu sú nám vždy vzácnym príspevkom,, prečo aj dobrá; Vašu uverejníme. Ráčte pokračovať. — C. G. 

Vašu prácu mileradi uverejníme. — G. Cakovský: a J. D. Dačo uverejníme. 
Začiatočník — nezaČiatoČník, starý — mladý, každý 

Predpláca sa u redakcie a administrácie v Turč. Sv. Martiue: 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla** 
za 2 zl. r. č. — „Orol^ vychádza vo 12 soáitoch, 3% — 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca 

na štvorke. 

Tlačou kníhtlaciarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine. 



ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUCENIE. 



Zodpovedný redaktor & vydavatel: 

miKULÁg ŠT. FERIENČlK. 



Turí. St. Hartíii, 30. septembra 1878. Čislo 9. 




GeDeraUdjulant Alexander Dondnkov-KorsakoT. 



226 



Or bi, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 9. 1878. 



'•^.^^•^ • >-v_"^ 



K horám. 



K vám vznášam svoje túžobné zraky, 
Vy volné hory nevotného rodu, 
Ved u vás vidím len obraz taký, 
Vidiny svätej čo vzal podobu! 
Nad vami svetlo véesvetov svieti, — 
Ä či to páti dub, a či sluha ker, 
Jedno, každému lúč jeho letí, 
A nehynie tmou žiaden syn Tatier! 
Pod vami roveň bohatstvaplná, 
Kvet, tráva, stádo, zlatklasá vlna, 
Etoru potok váš žitím nadája, 

V láske tu vyššie s nízkym sa spája. 
Pokojne kvitne krása spanilá 

V maecennoin dubov stoletých lone; 
Tu nezčmára zášt, čo jar zbaryila, 
Tu nik nesyčí, keď lístok stone; 
Hodnoty orol svojej vedomý 

Letí ta, kde mu sláva sa núka; 
Sláviček skromný v nízučkom stromí 
Žialik svoj peje, až srdce puká. — 
Haluz v haluzi v bratskom objatí 
Stoja susedia, priatelia duby; 
No, kto jednoty spolok ten svätý, 
Či asnádf príval, víchor pohubí?! — 
Padne jeden-dva, a čo ostatné — 



■^">J.C«6v9'v>*-'^ 



Nápadom divým postavy statné 
Jejich vysmejú sa nemo! — 

Krásne ste v svojej voľnosti hory, 
Duch môj sa do vás s úlubou norí; 
Len jedno mi žial v noci jak vo dne, 
Ze vofné ste síc, lež nesvobodné I . . . 
Pieseňka vaša len vtedy zneje. 
Keď z vonku vetrík lístim zaveje, — 
Aká to biedna pieseň svobodyl 

Hoj, keby Tatier ožily hory, ' 
Keby voľnosti hly sa obrazy, 
„Hurráh" zvolaly nezlomné sbory, 
„Náš štít svobode cestu nech razí!" — 

Lež netraste sa ! — Hory nemo stoja. 

Tichá jích pieseň, nie ako do boja! — 

K vám vznášam svoje túžobné zraky, 
Vy volné hory nevoľného rodu! 
Objasniť srdce zastreté mraky 
Spechám v obrazu krásnu hospodu . . . 
Oh, poďte ľudia, poď ľudstvo celé 
V ten chrám pokoja ľúbiC sa vrelé; 
Tu z bratstva čaše svätého pitia, 
Z letného kúru dymky pokoja 
Zrodí sa ľudstvo nového žitia, 
Tá živá hora . . . vidina moja ! ! 

6ŕ. Čákavsiý. 



Hrobár. 



Frvý kope hrob chlap usilovný, 
Ozaj — jak mu je v srdca okolí? 
Do služby stať u smrti kráľovny, 
Smrť si vyslúžiť — či ho nebolí?! 

Horkáže bolasť, — veselo spieva, 
A múdrym také dumy necháva, 
Len s prácou náhli, bo jeho deva 
V záhradke svojej ho očakáva. — 

Práca kotová — a hrobár mladý 
Ztiera pot z Čela a sberá rýle; 
„Zajtra nebohý ta dnu sa vsadí^ 
Prehodí ešte — sťa z dlhej chvíle. 



A zase kope hrobár ten mladý, 
Ale nespieva viacej veselo. 
Kope, jakoby nemal už vlády, 
A vážne mračí jeho sa čelo. 



Nespieva viacej, a chrýpky nemá 
Kope clivo a kyprá mu sila! — 
Ach, lež nevesta jeho je nemá, 
A čo ju kope, to jej mohyla! 

Práca hotová, a hrobár mladý 
Do hlbín hrobu smutno sa díva, 
Po tvári potu prúd sa mu hadí, 
Obdial na zemi rýl odpočíva. 

„Zajtra Ťa ľud sem do domu vsadí, 
Bys' mala pokoj, privrem ja vráta: . 
Kým sa čas k našej svadbe omladí. 
By doniesol Ti mladého zaťa!" 



A zase kope hrobár už starý, 
A zas veselo, jak dávno, spieva, 
Práca — nepráca, ľahko sa darí, 
Oh, ved tam kope, kde spí mu deva I 



č, 9. 1878J 



Orol, časopis pre zátiavn a poučenie. 



227 






Oblpbst ja^ná,, mesiačik svieti, 
Hviezdy sa z neba dívajú jasné, 
Vetrík cintorom bravo si letí, — 
No hrobár nedbá oa zjavy krásne: 

Ach, veď dost zažil už jejicb krásy, 
Inej radosti v ústrety b|ad(, 
Na ktorú čakal po dlhé časy, 
Ktorá mu viýsla, kyp bol svet mladý. 

Práca hotová — a hrobár starý 
Na hlboké dno nemo sa díva, 
Úsmev pokoja dlie mu na tvári. 
Jak nevinniatku, keď sladko sníva. 



'^fi'^'^e**'^^^ 



A prehovoril: „Omladil sa čas, 
Ku načej svadbe tu je hodina, 
Už mladoženích Tvcg tu Ti je zas. 
Nastáva sobáš dlhá hostina . . . 

y tgonto kostole vemoaf nám ruky 
Na večné veky do vedná spojí; 
Tu budeme ži( bez všetkej múky, 

Tu nás už viacej smrť nerozdvojí!^ 

A starý hrpbár vzal rýl svoj k sebe, 
Vyronil slzu žial- či radosti, 
Ľahol do hrobu — pozrel na nebe — 
Umrel podivín — no čes( vernosti 1 

G. Čahov^^ 



V zákutí sveta. 

Povest 
(Pokračovanie.) 



Minul maškarný ples, a nám kamarátom, 
ako usporiadateľom jeho, dobré služby vy- 
konal Chvály sypaly sa na nás, a keby sme 
v tomto úchvate boli akúkolvek zábavu na- 
vrhli, každá bola by s nadšením prijatá bola. 
Nezdarený výlet padnul úplne do zapomenutia 
po maškarnom bale, ako zaniká i tá naj- 
hustejšia hmla po východe slnka. 

Ale i my dostali sme chuti k novým zá- 
bavám, a hneď druhý deň po bale, kým ešte 
u nás boli cigáni, usporiadali sme sankovicu 
do Zábudia, pojali hudebníkov sebou, a tam 
zase tančili a zabávali sme sa do pol noci. 
Potom ale pri faklách so spevom vracali sme 
sa nazpät. 

„Kým je železo červené, kuj," hovorí slo- 
venské príslovie, a my sme sa toho drž(i1i. 
Šfastie naše bolo, že i mimo nás to príslovie 
malo mnoho ctiteľov a ešte viac ctiteľkýň 
ohľadom zábav. A toto priaznivé rozpoloženie 
sme my dobre vedeli vykoristiť v prospech 
veselého fašangovania. 

A už darmo je to, nech kto chce čo chce 
hovorí, ja som toho pevného presvedčepia, 
že nič tak neprospeje rozkvetu a rozvoju 
ľúbosti, nežli nevinné zábavy mladosti. To 
sa aspoň u nás veľmi skvele dokázalo. A 
keby ten fašang nebol tak veľmi krátky býval, 
neviem, neviem, čiby nebolo nasledovalo ešte 
i niekoľko svadieb. Aspoň čo sa mňa týka, 
ja som bol pevne odhodlaný pri najbližšej 



príležitosti urobiC rozhodný krok, pevne súc 
presvedčený, že nepotkám sa so žiadnou pre- 
kážkou, ani pri panne Eleonóre, ani pri jej 
rodičoch. 

A zdá sa, že takto smýšiali i moji ostatní 
kamaráti. 

Prišiel pôst, konieQ YQselým blučpýiu fa- 
šangovým zábavám. Teraz u^ len domáce 
tiché zábavy uasledovf^ly. Ale «a dlhé paay 
náš maskamý ples bol predmetom rozhovoru 
celého mesta. 

Tetiva Madlenka naistl^ od radosti, že jej, 
a ničí jinší len jej nflvrb tak skvelý vypi^dnul, 
a preto pri kfiždej príležitosti na tepto pred- 
met obracala reč. A keď tak pohromade se- 
dely niekoľké panie, pozpouiíualo sa tu všeličo, 
ako je to už obyčaj. 

„Ja len to dosiaľ neviem pochopit," ho- 
vorila Marienkina pani matka, „kde sa vedela 
podief tá veliká pálená torta, ktorú som ja 
poslala, lebo ani na našom stole, ani na ji- 
ných, ako som sa prezvedela, nebolo z nej 
ani značku.^ 

„A veru môjho moriaka tiež nikto ne- 
videl na myse," pokračovala man^ička Žofkina, 
„a bol veru závažný, z toho mohlo byt na 
každom stole.'' 

„Jaj duše moje,^ poznamenala tetka Ma- 
dlenka, „to pri takých príležitostiach nebýva 
jináče, Ved pi len pomyslite na tie rozličné 
maškary, na tých divých hôrnych ľudí, ode- 

33» 



228 



Orol, 6a8opÍB pre z&bava a ponienie. 



[6. 9. 187g. 



tých V smrekové ihličie, na tých všelijakých 
Číiianov, Paflagoncov, a Bôh zná akých ludo- 
žrútov, a potom uveríte, že tí veru sotvy 
čakali, kým ku stolom usadení budú, ale už 
skôr, ci s vysokým dovolením lebo bez neho, 
neviem, dostať sa mohli do komôr, kde ulo- 
žené bol; tie rozličné maškrty.^ 

A poznamenáme to bolo na čase. Tetka 
Madlenka to dobre znala, že zo zásob blaho- 
sklonne venovaných všeličo nevyskúmatetným 
spôsobom zmizlo. Ale o tom hovorit už i preto 
nechcela, aby nepadnul tieň na samý bál. 
A takýmto spôsobom chcela obrátiť to, čo 
staC sa nemalo a predsa sa stalo, aspoň 
v žart, aby urobený bol koniec žalobám a 
ponosám, a asnaď i nasledovať mohúcim ne- 
chutným klebetám a pomluvám. 

„Ja by som ale, panie moje!" pokračo- 
vala tetka Madlenka jej dôrazným, presvedču- 
júcim, ale i odpor nedopúšťajúcim určitým 
hlasom, „niečo jiného chcela vám navrhnúť." 

„A čo takého?" ozvalo sa z niekoľkých úst. 

„Všetky uznávate, a uznávajú to i všetci 
tí, ktorí účasť vzali na našom maškarnom 
bale," hovorila ďalej, „že naši mladí ludia, 
ktorí, netreba mi jich menovať, znáte jich 
do jednoho, nadobudli si veliké zásluhy sria- 
dením toho plesu." 

„Pravda! tak je! to uznáva priatel i ne- 
priatel! o tom nikto nepochybuje!" a podobné 
výrazy sprevádzaly reč Madlenkinu. 

„Ačpráve — keď uvážime dobre vec — " 

„Má to asnaď byť pochybnosť o tých zá- 
sluhách?" opýtala sa mamička panny Er- 
nestiny. 

„Nie — len uznanie každému jeho zá- 
sluhy. A to je tuším celkom spravodlivé." 

„No veď proti tomu nikto nič nenamieta." 

;,No dobre tedy. Nuž vidíte, panie moje, 
spravedlnosť požaduje, aby uznaná bola i zá- 
sluha pôvodcu toho balu." 

„Pôvodcu? nuž veď to sú vari tí mladí 
ludia — " 

„Pôvodcom je ten, kto urobí návrh. A 
maškarný ples navrhla som ja." 

„Ty? Madlenka ty? tvoja to bola my- 
šlienka? ach dušička, dovol, nech ťa objímem 
a bozkám." A radom všetky bozkávaly tetku. 



„No ktoby si to bol pomyslel, že naSa 
Madlenka i na také veci ešte pomýšia." 

„Nemá detí, nemá starosti — mne by to 
veru akživ nebolo napadlo." 

„A veru ani mne!" 

Ako z tohoto každý videť môže, tetka 
Madlenka bola toho presvedčenia, že návrh 
maškarného bálu bol jej výlučným majetkom. 
My, ktorí sme vedeli, že je tomu nie tak, 
a znali, akými cestami dosiahnuté bolo, že 
ona ten návrh urobila, my alebo mlčali sme, 
alebo ešte podporovali sme to, čo tvrdila 
tetka Madlenka. 

Znali sme velmi dobre, že hovoriť proti 
nej, vzbudilo by večné nepriateľstvo, a toho 
každý sa vystríhal. A mal veru i prečo! 

A tak tetka Madlenka slávená bola ako 
navrhovateTka zdáme a ku všeobecnej spo- 
kojnosti odbývaného plesu. 

Keď utíšilo sa vrelé na javo dávanie úcty a 
povďačnosti, pokračovala tetka Madlenka ďalej. 

„Keď hovorím, že som ja navrhla teo 
bál, tým nechcem tvrdiť, že nikto nič ne- 
urobil; nechcem umenšovať ničie zásluhy. 
Ba zrovna vyznávam, že veliké sú zaslali/ 
našich mladých ludí, a to síce po prvé preto: 
že pristrojili velmi utešenú zábavu pre vaše 
dcéry ; po druhé pre vás a pre nás starších, 
ktorí sme sa s mládežou znamenite zabávali; 
po tretie preto : že zavdali príležitosť pozva- 
ním okolitých hostí, aby naše mesto poznal 
i ďalší svet, a tak získali dobrú povesť nášmu 
slávnemu mestu. Sú to, ako hovorím, veliké 
zásluhy, a jeden pán zo stoličného mesta 
sľúbil mi svätosväte, že on veru o našom 
meste a o tom bále veľmi pochvalne písať 
bude do novín." 

^ „Čo? Jedlovo v novinách? — náš bál 
v novinách ? ach ! na ostatok tam zpomínané 
budú i naše dievčatá! ach! ach! ach! to je 
niečo neslýchaného. Len keby sme tie noviny 
dostaly, aby sme to i čítať mohly." 

„Ten j istý pán mi prisľúbil, že akonáhle 
jeho zpráva vytlačená bude, postará sa o to, 
aby sme ju dostaly !" riekla na to tetka Ma- 
dlenka. 

„Ach! to je pekne! to je krásne! dojista 
tam zpomenuté bude i stolovanie! ach! ne- 
omylne, na to sa nezabúda!" 



6. d. 1878.] 



Orol, iasopifl pre zábava a poučenie. 



229 



„Veď ale o mojej torte nebude reči, keď 
nebola na stole. To je predsa hrúza, kde sa 
tá len podiet vedela.^ 

y, Ani o mojom moriakovi, keď zmiznal.^ 

„To vám ja už duše moje,^ poznamenala 
na to Madlenka, „neviem povedať, čo v tých 
novinách bude lebo nebude; to uvidíme až 
potom, keď jich dostaneme. Teraz by som 
len to vám chcela odporúčať, žeby vari bolo 
slušné, keby ste vy, ako mamičky dievčat, 
ktoré sa tak výborne . zabávaly, niečo uspo- 
riadaly na odmenu tým mladým ludom, čo 
si tolko práce vzali, aby ten maškarný bál 
tak skvele vypadnul, ako naozaj vypadnal.^ 

„Nuž a čo? čo že by si nám radila?^ 

„Hia, to už vy samy si rozmyslite. Vy 
najlepšie vedet budete, čo a ako ustrojit 
máte. Tu je fažko niečo radit," odvetila Ma- 
dlenka, dobre vediac, že konečne ju neminie 
urobit návrh, keď že ostatnie panie bez jej 
vlivu sotvy by sa na niečom ustálily, ale 
každá vystupuj úc s vlastným návrhom, za 
tento by sa zasadzovala, a tak zavdaná by 
bola len hádkam a škriepkam prfležitosf. 

„Nie 1 nie P volaly panie, „ty to najlepšie 
rozumieš. Len povedz, čo a ako urobiť máme. 
Ochotne splníme, čo žiadať budeš. ^ 

„No dobre tedy, vám k vôli urobím to, 
ale si ešte musím rozvážit^ 

Tetka Madlenka dobre vedela, čo má na- 
vrhnúť. Aby si ale panie nemyslely, že u nej 
návrhy bez všetkej práce a namáhania len 
akoby z rukáva sa sypú, preto odoprela to 
hneď urobit, a -vyžiadala si lehotu na roz- 
myslenie. 

Nuž ale nebola to dlhá lehota. Lebo o nie- 
kolko dní po tomto zasadnutí prekvapení sme 
boli peknými pozvánkami práve ku tetke 
Madlenke na večierky. Prekvapení preto, že 
trebárs sme každý deň jedon lebo druhý na- 
vštívili Madlenku, ona ničím neprezradila, že 
sa niečo stroji. A naše krásotinky tiež za- 
chovalý úplnú mlčanlivosť, čí z naloženia 
mamičiek a či asnáď preto, že ani samy ne- 
vedely, čo sa pripravuje. 

Janko Erupec sotvy že dostal pozvanie, 
hneď bežal k tetke Madlenke opýtať sa: čo 
to má byt? — Ale ako nám hovoril, tetka 
Madlenka nie len že mu ničoho určitého ne- 



riekla, ba práve tvrdila, že ani ona sama 
o tom nevie, a že sa najprv prezvedieť musí, 
čo to má vlastne byt. Na každý prípad ale 
že dobre urobíme, keď ju vtedy a vtedy, ako 
to pozvánky oznamovaly, navštívime. 

Že sme my neváhali naplniť túto žiadosť, 
to tuším ani zpomíoat netreba. Shromaždili 
sme sa všetci do jednoho v určitý deň a 
hodinu, a uvítaní sme boli samotnou tetkou 
Madlenkou. 

To bolo pre nás opäť prekvapenie. Pevne 
úfali sme, že aspoň naše krásavice tam ná- 
jdeme. A tu ani duše. Nuž ale už sme tam 
boli. Pokojne, trebárs i s jistou netrpezli- 
vosťou čakali sme tie veci; ktoré prísť malý. 
A onedlho prišly. 

Dovoľte, aby som vám vyrozprával ako 
to bolo. 

Otvoria sa dvere a nimi vchodia Anastasia 
s Ernestinou, potom Emma so Žofiou, a ko- 
nečne Eleonóra s Marinkou, všetky rovnako 
ustrojené v beľuškavých ako ten novopadlý 
sňah šatách, okrášlených ružovými pantlikami, 
a každá na belunkej rúčke zavesený utešený 
venčok. Vnišly, a hneď za nimi jich mamičky. 
A čo ešte za tými nasledovalo, to ostalo už 
tam von. 

Paničky okrášlily nás tými vencami „za 
zásluhy, ktoré sme si nadobudly o sriadenie 
maškarného bálu,^ ako to v jich mene tetka 
Madlenka nám prednášala. Boli sme v skutku 
prekvapení, preto, že sme na niečo podob- 
ného ani z ďaleká pripravení neboli. 

My sme sa zdráhali prijať také neza- 
slúžené- vyznačenie, až netrpezlivý Milko 
koniec urobil nášmu zdráhaniu: 

„A ja veru velmi vďačne a radostne pri- 
jímam tento veniec. od panny Ernestiny, a 
to i vtedy, kebych nemal žiadnych zásluh. 
Tým viac ma to ale teší; keď sa mi dostal 
za neznáme zásluhy.^ 

Jeho príklad nasledovali sme už potom 
ochotne i my ostatní. 

Ale potom nasledovalo čo nasledovalo. 

Nie bez príčiny riekol som, že čo za ma- 
mičkami nasledovalo, to ostalo už tam von. 
To teraz prišlo dnu. 

A boly to slúžky s celými batohami na 
rukách, ktoré skladaly na veliký stôl. A ten 



230 



Qrol, čMopi9 pre z4biiva «i poučenia. 



[Č. 9. 1878. 



stôl pomocou 12 krásnych ručiek v okamíei^í 
bol pokrytý d ns^ nom rozličné laskomiqy 
porozkladané. 

Nasledovala hostina. A to všetko k pocte 
našej. Bola to náhoda, alebo asnáď úmyselne 
taký poriadok bol urobený, že mestá naše 
yyznačené boly po boku práve tých, ktoré 
nás vencami okrášlily ? Tetka Madlenka bola 
vo vytržení, že sa jej tento nový návrh tak 
skvele vydaril. A že sme i my zo svojej 
strany neboli mlčanliví, ale voľný prúd po- 
púšfali veselosti, to pripísať nutno z jednej 
strany tomu vyznačeniu, ktoré nás trafilo, a 
potom i tomu dobrému vídcu, ktorým ná^ 
nage susedky štedré častovaly. 

Bol pôst, a blížili sme sa už k velikému 
týdnu, pr^to o tanci ai^i myslet. Ale po ho- 
stine nasledovala jiná zábava. 

Tetka Madlenka s mamičkami usadily sa 
dohromady, a my mládež zase pospolu, a 
potom začali sme sa zabávat rozličnými hrami. 
Že medzi tými boly i hry o zálohy, ktoré 
rozličným známym spô^^obom vymieňat pri- 
chodilo, to každý zná, kto v tých časiech 
žil, o ktorých vyprávajú tieto rozpomienky. 

A tak ubiehal nám cas milo až radost. 
Hlásnik už hlásil desiatu, a mamičky sa ešte 
nehýbaly a my eáte menej. 

Od maškarného bálu medzi mnou a Strmým, 
aby som použil diplomatického výrazu, pano- 
vala napnutosf pomerov. Pozorovali to už 
i naši ostatní priateUa. A nejedonraz už n^ 
to urobená bola i poznámka. Ale tá napnú- 
tQst neumenšovala s^. Mne to nebolo po vôli, 
lebo tým dobrý kamarátsky humqr trpel ujmu, 
a už nejedonraz som želel, že aom sa dal 
zacbvátit okamžitému rozdráždeniu a Strmému 
rovnou mierou odplatil Dozsgi^ta jeho ne- 
zralé vtipy nebol bycb ani do ohladu vzal, 
keby som nebol pozoroval jích hlboký dojem 
na pannu Eleonóru. VidiaCi že v tejto počína 
9ft kluvat zrnko nedôvery, v moje šlacbetné 
úmyslj, opustila ma jináče prirodzená mi 
chladnokrevnoaf, a tak zachvátený rozčule- 
noafoui vykonal aom kr9k, ktorý mal za ná- 
sledok cbladnutie priateľských potykov medzi 
nami. 

Napadlo mi to i dnes, vo veselej spoloč- 
nosti — 



Eh ! myslím si , probm^ tomu . ]^oniec, 
múdrejší popustí a ustúpi, a tak odhodlal 
som sa, že ja urobím prvý krok k smiereniu. 
Znal som dobre povahu Strmého, a pre- 
svedčený bol, že on akživ neodhodlá aa k ta- 
kému kroku, ktorý by vlastne on bol mal 
prvý urobit. 

Vezmúc pod rameno p^nnu Elepqoru, šiel 
som rovno ku nemu, 

„Panna Eleonóra! buďte vy láskavým sud- 
com medzi nami, Yy ste bply očitým svedkom 
i toho, čo on urobil mne, i toho, čo ja urobil 
jemu — " 

,Kedy? kde?'' opytuje sa zadivepá Ele- 
onóra. 

„Ach takí vy neznáte, čo je medzi u^iini?'' 
odvetujem ja. „Od maškarného bálu nie sú 
už také úprimné sväzky priatelstva medzi 
nami, ako boly predtým. Pravda, nie vy^ ak 
pekná kvetinárka maškarného plesu bola 
svedkom. Ach I ale myslím ráčite sa roz- 
pomínat dobre: akou mierou meral on Kf- 
tajcQvi stojavšiemu pri kvetinárke, a akoa 
mierou odplatil Eytajec tureckému mnohými 
rádmi bohaté okrášlenému bašovi!^ 

p Ach! tie pletky," hovorí s úsmecAw 
Eleonóra, „a za to sa asnad hneváte? Je to 
pravda, pane Strmý?" 

„Nie, panna Eleonóra," odvetil on, vnie, 
ja som to už dávno zapomnel A že je tomu 
tal^, tu podávam Samuelovi ruku!" 

Stisli sme si priatelsky ruky. 

„No tak je dobre! tak sa mi lúbit^ľ' 
riekla Eleonóra, „a teší ma, že dnešný de& 
stal sa dňom vášho smierenia!" 

Ale koniec zábave. Všetko ^a už pobe- 
ralo domov. My hromadne ešte vzdali sme 
naše hlboké vďaky, tak tetke Madlenke, ako 
i paniam a pannám za nezaslúžené poctenie, 
alebo zásluhy naše velmi preceňujúce vyzna- 
čenie. Potom ale každý odprevadili sme svoju 
krásotinku i s jej mamičkou domov. 

„Dobrú noc! daj Boh, aby mnoho takých 
radostných dní nám zasvitlo!'' 

Osudný bozk. 

Martin Kurz natoľko pokročil so sriaďo- 
vaAÍm obchodu svojho s miešaným tovarom, 
že ho däa 1. mája otvoril verejnosti 



c. 9. 1878.] 



Orol, čftBopis pre z&bávn a poučenie. 



3B1 



"^•^.^^^ vyv_y 



„Je to vraj divný pocit, hovoril nám, 
ktorý ma pri tomto kroku zaujal. Stál som 
na prahu svojej, ruskou nejistoty ukrytej bu- 
dúcnosti. Aký to rozdiel, byt cudzím pomoc- 
níkom, a svojim vlastným pánom. Ako po- 
mocník žil som si bez starosti, ani najmieň 
nedotklo sa ma, (i sa obchod daril alebo nie ; 
ztraty utrpené neboly moje, ale principálove, 
pmvda i jeho bol osoh, ale nie m&a lež jeho 
tažila s každým kupectvom spojená nejistota. 
Ja som mal jistotu, že prvého každého me- 
siaca dostanem svoj plat. A teraz? aká ma 
bttdúcnosf čaká? či budem v stave vydržať 
aóbeh 80 starSími kupectvami? či sa mi po- 
darí z(6kaC dôvem obecenstva? v&etky tieto 
myšlienky sprevádzajú každý môj krok. Teraz 
každá 2trata, len mňa traH. — Niekto by si 
Bsnad myslel, že nič snadoejäie, nežli otvorlt 
sklep, obecenstvo postará sa o jeho udržanie. 
Áno, ale získal toto obecenstvo, a nie len 
2Ískat ale pojistiCsi ho i pre budúcnost, to 
je bračekovci fažká úloha. 8 Božou pomocou 
nCám sa, že sa mi podarí!*' 

M; sme mu uznali, že pravdu hovorí. 
AČpráve divili sme áa, že on tak vážne ho- 
vorí. Nebol to jeho obyčig. Poznali sme ho 
dosiaf, ako mladocha, ktorý len to zábavnej 
a veselej strany pozeral na svet. A teraz 
z rázu stal sa velmi vážnym a usedlým. Tak 
to býva takmer vždy, keď mladík neprestajne 
vo Veselých «ábatách pohybujúci sa, zastane 
si na hranicu delfacn radostnú minuloaC od 
príkrej budúcnosti, keď nadíde doba, aby na 
svoju vlastnú ujnrn a gkodu pustil sa ďalším 
prtidom života. Nuž ale i my, kamaráti jeho, 
pevne sme boli presvedčení, že Martin Kurz 
nepodflEdme. 

Sotvy že otvoril svoj obchod, medzi prvéími 
návštevami jeho sklepu bola panna Anastasia 
so svojou matkou. A táto návšteva dobre sa 
vyplatila. Nabrali rozličného tovaru. Veď nž 
vraj dávno, hovorila matka, vyberaly sa do 
Fešti tým cieľom, ale vždy edkladaly, a teraz, 
keď vedely, že Kurz o nedlho zamýšfla otvorit 
Obchod, čakaly na to, aby jemu doprialy osoh, 
a nie cudziemu. 

Navyberaný rozličný tovar v značnej summe 
poslal Kurz skrze svojho učňa do bytu pána 
Rubalovského. Medzitým odberaly sa i dámy. 



Martin Kurz odprevádzajúc jich úctiv« 
ďakoval za návštevu^ odpurúčal sa i do bu- 
dúcej blahosklonnosti a pani Rubalovskej po- 
bozkal vrelé ruku. 

Potom ale zastanúc pred Anastasiou a 
chytiac ju za ruku hovoril: 

„Panna Anastasia! pevne som presved- 
čený, že Vaša láskavá návšteva prinesie ob- 
chodu môjmu požehnanie a šfastie. O pri- 
jmite moje hlboké vďaky, a odpustíte, že ne- 
môžem sa zdržat Vás za to pobozkať!^ A na 
tieto slová nasledoval tak rýchlo skutok, že 
Anastasia len vtedy zpamätala sa, keď cítila 
vrelý bozk na ústach svojich. 

„Čo robíte pate Kura ? to je opovážUrosC!* 
zvolala, zakryjúc si ako pivonia zarumenená 
tvár. — 

Na jej slová obrátila sa už z dverí sklepu 
na ulicu vyšlá pani Rubalovská, a zpozor^jÚ€ 
čo ea stalo, zvolala: 

„Tedy tak? táto opovážlivosi vám draho 
padne. Toto je hrozné, neslýchané, oh! za 
to bude sa ľoAj muž s Vami rezpráviat!*' 

Na jej krik začali sa ludia schodit. Martin 
bol vo velkýdi rozpakoch, nemyslel, že mu 
díobre zamýšľaný čin tak zle vypadne. Prosil 
za odpuBtenie, ale pani Rnbalovská nepočú*- 
vala ho viac, ale spechala preč, pojmée tu 
ruka svojU; verejne obrazeqú dcéru. A ani 
Anastasia neobzrela sa viac na nebo. 

Nevrlý vrátU sa do «klepu, 4 nrzei sa 
sám na seba. 

„Hfa ! tu je už prvý hlúpy kúsok, n s ním 
ztrata dobrého, výdatného odberatelá. Vad 
mi čert posepnúl tú opovážlivosC? Len čo 
z toho bude? S majorom nedá sa sartovaC, 
ten žartov nezná. A viiú sa mS, -že matka 
viac rozhorlená bola ak^ Anastasia. čo sa 
stalo, už sa neodstáne ; poručemo pánu Bohu!* 

O chvílu vrátil «a u6e6 a vyprával, £e sa 
už vracal, keď ho stretly parne a sebou oa^ 
<:liytily, aby si vraj ten tovar nazp&t vzaL 

„Ja som nevedel, čo to má byt, tfdy som 
išiel. Paná na silu chcela mzpät poalat celý 
tovar, ale panna Anastasia bola proti tomu 
a nechcela to d^volit. Konečne priéiel pán 
major, a keď dozvedel sa o a^akom bodcu, 
tak hrešil a kričal, až sa múry triasly; panna 
Anastasia dala sa do usedavého plaču, pani 



252 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



IČ. 9. 1878. 



majorka zalamovala rakami, a ja nalákal som 
sa tak, že som sa od kľučky odberal a ušiel, 
a teraz som tu." 

Táto zpráva učňova ešte zväčšila nespo- 
koJQOSt Martinovu, ale nehovoril nič, len sa 
hlboko zamyslel. 

Ale nemal dlhý čas na rozmyšlovanie, 
lebo asi o pol hodiny prišiel mestský hajdúch 
8 pozdravenim od pána kapitáĎa, aby sa mu 
zajtra ráno páčilo o ôsmej hodine ustanovit 
na ratúz alebo mestský dom. 

Teraz videl Martin, že jeho žart môže 
mat zlé ovocie. Čomalrobif? kde najst radu? 

Sotvy zavrel sklep, sobral sa vyhladat 
Strmého, ^ten ako advokát bude najlepšie 
vedet, čo mám robit!" myslel si ubiedený 

Sedeli sme v hostinci u „zeleného stromu,*' 
keď vbehnul medzi nás. Na tvári mu vídat 
bolo, že ho niečo tlačí. 

„Ach! dobre, že si tu priatel Jurko!^ 
zazrúc Strmého, hovoril, pre nás ostatných 
nemal dobre ani oka. 

„No a čo chceš so mnou?^ opýtal sa 
ho Strmý. 

jyPoradit sa!^' odvetuje Martin. 

„Máš nejakú pravotu? ty Martine? ešte 
si len otvoril obchod, a. už sa ideš pravotit? 
to nedobrý počiatok 1" 

„Veru máte pravdu, že nedobrý počiatok I^ 

„Nuž tak hovor, čo ti mám radit?^ či je 
asnad tajná záležitost a nechceš pred jinými 
hovoriť?" zase Strmý. 

„Acb na ostatok i tu rozpovedat môžem, 
veď sme všetci svojskí , a moja záležitost 
i tak nebude dlho tajomstvom. Neviem, či 
už teraz nehovorí o nej celé mesto," žialne 
vzdychnúc dodal Kurz. 

A potom do podrobná vyprával celú zá- 
ležitost, ako sa stala. 

My sme sa len usmiali, a neznali sme 
pochopit, prečo je kamarát Martin taký zpla- 
šený. Lebo celá vec zdala sa nám byt smelým 
a opovážlivým síce, ale predsa len žartom, 
o ktorom nezaslúži tolké histórie robif. Keď 
ale ďalej hovoril, že dostal už pozvanie usta- 
novit sa zajtra ráno o ôsmej hodine pred 
kapitána, všetci sme boli jednomyslní v tom, že 
pán major Rubalovský z komára robí velblúda. 

Všetci? Ach! Bohužiaľ nie všetci. 



„A ja ti mám radit?" opytuje sa ho Strmý. 

„Áno, prosím ta o to, ty znáš zákony, 
znáš obyčaje pri súdoch, znáš, čo by mi 
v tejto veci osožit alebo škodiť mohlo," takmer 
trasúcim hlasom hovoril k nemu strachujúci 
sa Martin. 

„A si hotovf i pred vrchnost soznaC, že 
šiju násilne pobozkal?" examenoval ho Strmý. 

„Násilne ? to nie, násilie tam nebolo žiadne, 
ale uznávam a všade som hotový vyznat, že 
som ju proti jej vôli pobozkal !^ plný úprim- 
nosti odvetil Kurz. 

;,No dobre ! všetci ste svedkovia jeho so- 
znania," obrátiac sa ku nám pokračoval Strmý. 
„k ja na prípad, že by to pozdejšie tájit chcel, 
všetkých Vás pozvem za svedkov." 

Zadivení hľadeli sme na neho. Lebo nám 
to voľajako nešlo do hlavy, žeby k ospravedl- 
neniu Martinovmu potrebné bolo naše sve- 
dectvo. To veru žiadnemu ani nenapadlo, že 
by Strmý toto dôverné soznaAie chcel asnad 
použiť proti Kurzovi. 

„Ja ti neviem, ba ani nemôžem radíf 
v t«jto záležitosti," hovoril ďalej Strmý. Vie^ 
v akých pomeroch stojím k Rubalovskýin 
vôbec, a ku Anastasii zvlášte. Presvedčený 
som, že mňa Rubalovský pozve za svojho zá- 
stupcu, a tu by rada moja nebola miestna.^ 

„Ale Jurko, nehovor že tak," ozval sa 
zase Martin v úzkostiach, „Či i ty sa tešíš 
mojej nesnádzi? to bych nečakal od tebal* 

„Tešiť sa ja neteším, ale dotkýňa sa ma 
tvoj prípad," odvetuje Strmý, „čo mňa do 
svojich nesnádzi, ktoré si si narobil a pri- 
pravil sám ? Ja viem, čo je moja povinnosť 
a podľa toho pokračovať budem. Netajím, že 
sa v istom ohľade i teším. A síce v tom, že 
z celej tejto záležitosti vyklijge sa roztomilá 
kriminálka. ** 

„Kriminálka?" zvolal celý predesený Kurz. 

„Veď asnaď len nechceš ty kamarát Strmý," 
zamiešal sa Záleský do reči, „proti Kurzovi 
zaviesť kriminálku?" 

„A prečo nie? Ba chcem, a zavediem ju, 
to vám sľubujem/ odvetil s celou určitostou 
náš kamarát pravotár. 

Videli sme, že nežartuje, a preto s oškli- 
vosťou odvrátili sme sa od neho. Až teraz 
poznávali sme ho. 



č. 9. 1878.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



233 



Len Martin ešte netratil nádej u, domnie- 
vajúc sa, že ho Strmý len straší. 

„Ale|Jurko ! zaklínam ta na naše staré pria- 
telstvo, nerob také ukrutné žarty so mnou ľ^ 

„Žarty? to sú nie žiadne žarty. A ná- 
sledky pripíš sám sebe. Že kriminálku proti 
tebe vyhrám, je tak jisté, ako dvakrát dva 
sú štyry. A keď následkom toho zavrú ti sklep, 
toho si sám príčinou budeš!" 

„Jurko I rozpomeň sa na PesC a tvoje ju- 
rátske časy,^ na novo prosebné hovorí Martin, 
„rozpomeň sa, kolkoráz vytrhnúl som ta ja 
mojím grošom z tažkých nesnádzí, v ktorých 
si väzel — " 

„Čo mi to máš na oči vyhadzovať? je to 
slušná vec?*' 

„Nevyhadzujem ti nič na oči, ale ta pro- 
sím, ako som ja tebe bol na dobrej pomoci, 
aby si mi to teraz tvojou dobrou radou od- 
platil. Dozajista dobre pamätáš, že i advo- 
kátsky diplom moje dukáty ti vymenily!^ 

„Vrátim ti jichl" odseknul Strmý, vzal 
klobúk a odišiel preč. 

„A je to možné?" hladiac jedon na dru- 
hého opytuje sa. 

„Žiaľ Bohu možné!" rečie Záleský, „až 
teraz zjavil sa nám v svojej opravdivej po- 
vahe. Dosial verili a dôverovali sme jeho 
otvorenosti. A aj hla teraz vidíme, akým je 
priateľom Strmý. Sebectvo je smer dávajúcim 
tahom jeho bytnosti; ctižiadosť a túžba po 
vyznačení sú hlavným hýbadlom jeho účinkov. 
A kde jedná sa o ukojenie týchto, nezná ani 
slušnosť, ani priateľstvo, zabúda na užité do- 
brodenia a dopúšťa sa ohavnej nevďačnosti. 
Myslím na toHo, ako na kamaráta viac spo- 
liehať sa nemôžeme. On sám vylúči sa z kola 
nášho, v ktorom i tak nie veľmi dobre cítil sa!" 

„Hrôza! hrôza!" hovorí Milko, „takto sa 
sklamať v človeku. A ešte má dosť opováž- 
livej bezočatosti nás chceť za svedkov volať — 
to je neslýchané." 

„Pravdu máte priatelia!'' poznamenal som 
ja, ;.ale tým nie je pomoženo Martinovi. A 
toto je na teraz najpálčivejšia vec. Čo sme 
i nie advokáti, ale za to môžeme mu asnaď 
dobrou radou byt na pomoci." 

„Ja by som myslel," hovorí Krupec, „aby 
ešte pred ôsmou hodinou ráno šiel do Ru- 



balovských, a už je darmo stala sa chyba^ 
to pravda nikto, a Martin najmenej nemohol 
predpokladať, že z toho žartu toľko hluku 
natropeno bude, nuž ale to je už po vojan- 
sky. A major je vojak. Myslím tedy, aby 
Martin šiel a prosil za odpustenie, a tak, 
aby skôr priateľsky pokonaná bola celá zá- 
ležitosť, nežli príde pred kapitána!^ 

„Na to som už i ja pomýšľal. Ale prosím 
Vás pred ôsmou ísť na návštevu, veď je to 
neslušná vec," poznamenáva Martin. „Ajestli 
ma ani nepripustia, alebo ak tento krok ne- 
bude mat vonKoncom žiadneho výsledku, čo 
potom?" 

„Darmo je,** hovorím ja, „aspoň si všetko 
urobil, čo si za primerané držal. Potom ti 
neostáva nič jiného, nežli ustanoviť sa na 
mestský dom!" 

„A prosím Vás," zase Kurz, „čo tam 
urobiť ? mám soznat pravdu a všetko ako sa 
stalo, alebo tajiť, keď niet žiadnych svedkov, 
a na jej ružových perách do zajtra nebude 
znaku zpáchaného attentátu?" 

„A matka?" opytuje sa Záleský. 

„Matka? tá nemohla videt, čo sa za jej 
chrbtom dialo!" 

;,Ale asnáď mohla počutí" poznamenal 
Milko. 

„To už možno. Ale nemyslíte, žeby ta- 
jenie osožiť mohlo?" 

gNiel^ riekol som ja s celou určitosťou, 
„tým by si sám seba zhanobil. Anastasia vie, 
čo sa stalo, no a tú ako šlechetný a poctivý 
muž obviniť zo Iže, keď ona pravdu má, ne- 
môžeš a nesmieš. To by ešte horšie bolo, 
nežli čo vyviedol Strmý!" 

„Tak je, tak!" prisviedčali ostatní. 

„Tak som i ja si umienil, ale predsa chcel 
som zvedieť, či súhlasíte i Vy!" 

„Eh! keby to ešte bola Emma," namietnul 
Milko, „to by bola ľahká pomoc. Ale Ana- 
stasia!" 

„A aká pomoc?" zvedavé opytuje sa 
Martin ; neborák, lapal sa v úzkostiach každej 
slamy, ktorá by mu pomôcť mohla. 

„Nuž jednoducho; a to tam pred kapitá- 
nom požiadal by si ju a jej rodičov o rúčku, 
a vyznal by si, že ten bozk bol bozkom sve- 

34 



234 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 9. 1878. 



renia. Postavím sto zlatých na jedon, žeby si 
si tak najlepšie pomohol z brindy." 

„Ved ale," zúfale dodáva Martin," ja sa 
ešte zenit ani nemôžem ani nechcem. A ten 
kriminál, ten kriminál, ten ma ešte o rozum 
dovedie!" 

„Nelákaj sa pred časom, dost bude potom, 
ked nebude jináče. Ja na všetky hrozby s kri- 
minálom nedám ničoho — " 

„Lebo neznáš Strmého. Ten je v stave 
to urobit, len aby Martinovi zapríčinil ne- 
príjemnosti, a teraz tým viac, že ma pred 
nami pripomenul dobrodenia, ktoré od neho 
požíval. I ja som presvedčený, že pred sta- 
točným sudcom z celej tej kriminálky bude 
len poctivý smiech. Ale vždy je to ne- 
milá vec, keď o človeku ide chýr, že má 
kriminálnu pravotu!" 

„Nuž ale veď je vari trestuhodné i oso- 
čovanie, a potom ešte je to nie jisté, či Eu- 
balovský dopustí, aby veci tak ďaleko zašlý. 
On je prísny, strmý muž, ale nikto o ňom 
nemôže riecť, žeby bol nespravodlivý, a na 
niečej záhube pracoval,** pozamenal som ja. 

„Tak myslím i ja!" odvetil Záleský, „ani 
neverím, žeby hrozby Strmého s privolením ma- 
jorovým došlý oskutočnenia. Nie, ale obávam 
sa, že si Strmý vykoná plnomocenstvo, a 
potom na vlastnú päsť bez vedomia fiuba- 
lovských šarapatiť bude. Ostatne možno je 
ešte vždy i to, že ho major ani nepoverí 
s vedením pravo ty!" 

S tým sme sa rozišli, neznajúc nič pote- 
šitelného poradiť Martinovi. 

Bola to zlá noc pre neho. Celú noc ne- 
zažmúril ani oka. Nespal, a predsa strašlivé 
sny morily ho. Videl sa v železách okova- 
ným, ako s ostatnými trestancami zametá 
rynok ; videl zamknutý svoj novo vystrojený 
obchod. A bolelo ho, keď v trápnych snoch 
videl, ako sme my bočili od neho. 

Až nás prcchodily zimomriavky, keď nám 
vyprával tieto svoje desné sny. Ale konečne 
svitlo ráno, a udrela i osudná hodina. 

Dostavil sa na mestský dom samý prvý. 
Tam čakal chvíľu až prišli Eubalovský s Ana- 
stáziou hustým závojom zakrytou. Už pred 
ôsmou hodinou chodil, ale márne, do Ruba- 
lovských, nebol pripustený. Tu opäť priblížil 



sa k majorovi, prosil za odpustenie, ale márne. 
Prosil Anastáziu, aby sa smilovala nad ním, 
a svojmu dobrému srdcu, aby dovolila pri- 
mluvit sa za neho. Videl, ako závoj kolo 
očú vlaží sa, ale ústa jej nepreriekly slova 
odpustenia, potechy, len hlavou odkázala ho 
na otca. Ešte raz chcel sa obrátiť na tohoto, 
ale v tom kapitán pozval stránky do svojej 
chyže. 

Pán kapitán žiadal pána majora, keď 
stránky požiadal zaujať miesta, aby ráčil 
predniesť žalobu. Pán Rubalovský urobil to 
v obšírnej reči, v ktorej hlavnú váhu kládol 
na zmáhanie a rozširovanie sa lahkosti mravov, 
až konečne prišiel ku predmetu obžaloby, že 
jeho dcéra Anastasia verejne zneuctená bola 
včera obžalovaným, keď ju tento na verejnom 
mieste násilne pobozkal. 

Kapitán obrátil sa teraz ku Martinovi, 
ktorému velmi oblahčeným bolo postavenie, 
vidiac, že Rubalovský prišiel bez zástupcu, 
a zvlášte, že Strmý nebol prítomný. A preto 
s celou otvorenosťou na otázku kapitánovu: 
čo má predniesť na obžalobu? odvetil: 

„Pravda je, že som sa previnil, lahkomyslne 
previnil, ale Bôb mi je svedkom, že u mňa ne- 
bolo zlého úmyslu, a menovite, že mi ani vo 
sne nenapadla myšlienka obraziť pannu Ana- 
stáziu. Chcel som len výraz dať mojej ne- 
konečnej povďačnosti, a hrešil som, že som 
k tomu volil spôsob, aký som voliť nemal. 
Tu pred slávnou vrchnosťou prosím za lá- 
skavé odpustenie, a podrobujem sa ochotne 
každému trestu, ktorý mi uložený bude. Mnoho 
som už pretrpel od včerajška, ťažký to trest 
za moje previnenie, preto ešte raz prosím, 
odpustite mi, alebo aspoň majte milosrdenstvo 
so mnou!" 

„Pri takomto kajúcom soznaní obžalova- 
ného," hovoril kapitán, „pravda najpríhod- 
nejšie by bolo, keby žaliýúca strana pohnutá 
jeho prosbami, upustila od žaloby, a tak do- 
pustila smierenie a priatelské pokonanie!" 

„Ja žiadam, aby pokračované bolo v smysle 
zákona," krátko odseknúl Rubalovský. 

„A vy panna Anastázia?" opytuje sa tejto 
kapitán. 

„V jej mene prosím, odvetujem ja," ozval 
sa majóľ, „ako jej otec a zákonný zástupca!" 



č. 9. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



235 



„Znám to,^ hovoril kapitán, „ale opovážil 
som sa tú otázku urobit preto, že som sa 
úfal, že osvedčenie panny dcéry bude mat 
vliv i na rozhodnutie pána majora. Keď je 
tomu ale nie tak, musím podla žiadosti ža- 
lujúcej strany pokračovať v smysle zákona. 
Je pánovia moji v otázke, ;,crimen majoris 
violentiae" podla corpus juris. A toto pre- 
sahuje hranice mojej úradnej a policajno- 
sudcovskej oprávnenosti ; nasledovne nemôžem 
ani rozhodovať vo veci. Lež celú záležitosť od- 
stúpim, keď že vonkoncom nenie možné vy- 
rovnanie a smierenie, trestnému alebo kri- 
minálnemu súdu, do jehožto oboru účinko- 
vania prináleží!" 

„Tedy predsa kriminál !^* zalomiac rukami 
prenikavo zvolal Martin. „Pre Boha ! či som 
tolko previnil, že prísť mám o česť, svobodu, 
že na nivoč výnsť má môj práve otvorený 
obchod? — " A ako nám vyprával, lebo celý 
tento výjav pred vrchnosťou napísaný je podla 
jeho vypravovania, — mysľou jeho preletú- 
valy všetky tie desné a trápne sny, ktorých 
obeťou minulej noci bol. 

I z novu obrátil sa k majorovi, a zase 
prosil ho o smilovaníe, aby do ohladu vzal 
jeho mladosť, jeho počiatočníctvo a nevrhal 
ho i celú jeho budúcnosť do zkazy a záhuby. 

„Nechcel som, ba ani teraz nežiadam, 
aby táto záležitosť prišla až pred trestný 
súd," ozval sa Rubalovský, „úfal som, že to 
bude možno ako policajný priestupok po- 
karhaC. Eeď to ale neide, a ja zadosť uči- 
nenie musím dostať, lúto mi je, ale Jináče 
jiemôžem." 

„Panna Anastázia! smilujte sa vy nado 
mnou. a majte tú lásku prehovoriť u pána 
otca slovíčko za mňa!" 

Anastázia vypukla v usedavý plač, tak 
že jej nemožno bolo slova preriecť. 

Zúfalé bolo postavenie Martinovo, nevidel 
nikde raty a pomoci. A tu hľa napadla mu 
včera pripomenutá Milkom myšlienka a on 
obráťac sa k majorovi vetí: 

„Pane major ! prosím vás tu pred slávnou 
vrchnosťou o ruku vašej dcéry, a jestli pri- 
volenie vaše obdržím, prosím Vás, ten vče- 
rajší bozk považovať za závdavok našich od- 
dávok!« 



Rubalovský mlčí, Martin zvedavé čaká na 
odpoveď. Anastázia neprestajne plače. Ka- 
pitán chcejúc pretrhnúť trapné mlčanie, ujíma 
sa slova: 

„To by pravda bol ten najjednoduchejší, 
ale spolu i najradostnejší spôsob vybavenia 
tejto nemilej záležitosti. Čo sa mňa osobne 
týka, bolo by to mojím úprimným želaním." 

„Hm! hml^ hovorí Rúbalo vský^, ktorému 
bezpochyby na um prišly poniektoré kúsky 
z jeho mladosti, „takým zadosťučinením by 
som konečne uspokojil sa i ja. Neznám ale, 
čo na to povie Anastázia, a jej matka ?^ 

„Myslím, že keď vy pán major," zamiešal 
sa kapitán, „svolujete, o získanie si súhlasu 
zo strany panny Anastázie a pani majorovej, 
postará sa pán Kurz. Okrem toho vy ráčite 
byť zákonným zástupcom panny dcéry!" 

„Viem, viem to," riekol Rubalovský, ktorý 
zdal sa pocítiť v posledných slovách kapitá- 
nových obsažený útly úštipok. „Ale len pred 
súdom. V takýchto otázkach ale, ako je od- 
danie sa, musí mat slovo a to rozhodné 
i dcéra, o ktorú jedná sa, i matka. Tak ja 
myslím!" 

„A veľmi slušne a chvalitebne," zase ka- 
pitán. — 

Medzitým Martin priblížil sa k Anastázii, 
ktorá mu podala ruku, a tým mlčanlivé, ale 
predsa tým najvýrečnejším spôsobom vyslo- 
vila svoje „áno!" 

^Mna veru úprimne teší," keď videl, že 
je všetko v poriadku, ujal sa slova kapitán, 
„že takýmto nežným a krásnym spôsobom 
riešená je pravota. Keby u nás bolo ako vo 
mnohých jiných krajinách, zavedené občian- 
ske manželstvo, mohol bych na miesto tráp- 
neho výroku spojiť ruky mladého páru a 
vyriecť: spojení ste na veky. Nuž ale, keď 
i mne nepripadá úloha tohoto výkonu, prosím: 
ráčte prijať moje najúprimnejšie blahoželania ; 
Vysoko si cením, že som ja prvým, ktorý to 
urobit môže!" A podal mladým sverencom 
ruku. — 

Tak zakončila sa pravota, z ktorej priateľ 
Strmý vysnovať chcel kriminálku. 

My štyria, ja totižto, Krupec, Milko a 
Záleský čakali sme na výsledok pravoty 
v úradnej chyži tohoto posledného na mest- 

34* 



236 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 9. 1878. 



• _^ * ,•- -/■ v^' ^ v-^ .y _• x " 



*-'^-'' /- s^ 



■í-^,,- r ^ 



skom dome. Záleský ešte skôr shováral sa 
s kapitánom, aby hladel priatelským spô- 
sobom Tyrovnaf celú vec. A on to i prislúbil. 
A tá hrozba s kriminálom, ako pozdejšie vy- 
prával Záleskému, bola len tým cieľom uro- 
bená, aby obmäkčil neústupnosť majorovu. — 
To pravda, nevedeli sme, kým sme v Zá- 
leského cbyžl čakali. Martin nám prislúbil, 
že i on hneď po zakončení pojednávania príde 
medzi nás, aby nás uvedomil o výsledku. 
Každý dopustí, že i naša zvedavosť a na- 
pnutodt oprávnená bola. 

Ale na mestskej väži odbila už desiata, 
a Martin nechodil. Na tak dlhé pojednávanie 
neboli sme pripravení. 

Veliké bolo prekvapenie, keď konečne po- 
pred obloky Záleského chyže videli sme íst 
Babalovského a s ním Martina vedúceho za 
rameno Anastáziu. 

.Čo to má byt? čo to má znamenať? — 
na každý prípad sporná záležitosť je k vše- 
obecnej spokojnosti vybavená!" takéto otázky 
a poznámky ozývaly sa v kruhu našom. 

„Hahaha!" vybuchnúl v hlasný smiech 
Milko, „čo stojí, že Martin zpomenúl si moju 
radu a že nasledovať bude vera?^ 
„Netáraj! netáraj!" 

„No veď uvidíte! No či tu počkáme 
Martina ?« 

„Pravda že tu, a čo budeme do poludnia 
čakať ľ* bola naša odveta. 

Konečne prišiel Martin s vysmiatou tvárou. 
„Nemyslel som," boly jeho prvé slová, 
„že miesto kriminálu opustím mestský dom 
ako — mladoženích!" 
„Ty mladoženích ?« 

„Nepovedal som Vám!" ozve sa Milko. 
„No vyprávaj, ako sa všetko dialo." 

A on vyprával nám dopodrobna všetko 
to, čo je už ct. čitateľovi známe z predošlých 
riadkov, ktoré som, ako už pripomenuto, na 
základe jeho vyprávania napísal. 

„A aby ste vedeli, že je tomu tak a nie 
jináče, splnomocnený som pozvať Vás všetkých 
ako svedkov ku naším oddávkam, ktoré zajtra 
večer odbývané budú u Rubalovských !" 
^Ale i Strmý tam bude?" 
„Nie, ten tam nemá miesta. Vyprával som 
Rubalovským včerajší výjav s ním. A mali 



ste videť, aký to dojem urobilo. „Ten viac 
do môjho domu nesmie!" zvolal Rubalovský. 
„Adí videť ho nechcem!" poznamenala pani 
Rubalovská. 

„A Anastázia ? veď predsa bol jej osvedče- 
ným dvoriteľom? čo že tá?" nadhodil Záleský. 

„Bol, to je pravda, ale viac trpený ako 
žiadaný. „Nikdy som nemala dôvery ku nemu, 
hovorila mi, „nezdalo sa mi, že velké oblú- 
benie má ohovárať kamarátov svojich a že 
rozpráva veci, ktoré by rozprávať nemal, at<f." 

Rozumie sa, že sme i my blahoželali 
Martinovi. 

„No ale teraz odpustime priatelia," pre- 
hovoril Kurz, „sklep od rána zavretý, musím 
sa ponáhlať ho otvoriť. Na ostatok si svet 
mysleť bude, a to tým viac, že sa vláčim na 
mestský dom, že sotvy som otvoril obchod, 
už ho zatváram, akoby bol bankrottoval." 

„No veď i my ideme. Ale predsa je to 
len podivné, že ty, ktorý si ešte ani mysleC 
nechcel na ženbu, prvý sa máš oženiť. Hla, 
netreba nám už ani žrebovať. Náhoda určila, 
kto má byť prvým." 

„Darmo je! teraz som už rád, že sa ta\L 
stalo!" 

„Len kto bude nasledovať?** 

„To uvidíme. Prenechajme i to náhodel" 

Všetci odprevadili sme Martina domov. 
Len Krupec opustil nás, aby tetke Madlenke 
zvestoval tú prekvapujúcu udalosť. 

Na druhý den bola slávnostná vera u Ru- 
balovských, a tam ustáleno, že svadba bude 
o tri mesiace. A panna Anastázia požiadala 
nás všetkých za družbov, dodajúc ku tomu, 
že piatym bude bezpochyby -- 

„Strmý?" opýtal sa zvedavý Milko. 

„Ach veru nie! ten nebude na mojej 
svadbe, ale môj brat," odvetila Anastasia, 
„ktorého som už desať rokov nevidela, a 
ktorý je poručíkom v husárskom pluku. Teraz 
ale ufám, ž^ príde navštíviť nás. — Družič- 
kami budú moje, Vám známe družice." 

Mali sme o čom hovoriť, a to nie len my, 
ale i celé mesto. A mali sme i príčinu prí- 
pravy robiť ku svadbC; ktorá mala síce urobiť 
štrbinu v našom priateľskom kruhu, ale predsa 
vítanou nám bola. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



-'^->}JUO*-^ 



č. 9. 1878.] 



Oroly časopis pre zábava a poučenie. 



237 



•^ v-,^^> 



Napomenutie. 



xritúl sa k svojím, kým je na to čas! 
Ach, milujže j ich, až milovat smieš! 
Príde hodina, s ňou pokonný hlas — 
A ty na jích hrob vzdychy ponesieš. 

Nedopuať, by ti srdce vytlelo 
Z horúcej lásky, keď dopúšťa čas! 
Miluj, keď k tebe vinie sa vrelo — 
Blížneho, jehož čisté city znáš. 

A keď on verné srdce odhalí, 
Priviň ho k sebe, čin mu, čo sa dá; 
Zotav ho láskou v čas žitia malý, 
Keď smútkom krehne a ranou padá. 

Pozoruj na reč, slovo, jazyk svoj, 
Bo strela z úst sa lahko vyvalí; 
No nelkaj, že si nechcel nepokoj, 
Keď kto nad krivdou ťažko zažiali. 

Ach, miluj, miluj, keď je lásky čas! 
Ach miluj všetko, čo milovaf smieš! 
Odznie hodina, s nou pokonný hlas — 
A ty na hroby vzdychy ponesieš. 



Iste tam padnú tvoje kolená, 
Zakvíla oči k slzám hotové, 
Kde bytnosC, tebou bólne ranená 
Spí už sen večný — na hrobitove. 

Voláš-Ii na ňu: „ach, hoď že okom 
Ešte raz na mňa, na tichý hrob svoj, 
A premiň vinu v nebi vysokom — 
Veď ja som nechcel tebe nepokoj !** 

Ona nevidí, neslyší teba, 

Neletí dolu objať ťa milá; 

Z hotových kedys' k bozku úst žleba 

Nešepce, vinu že odpustila 

No ona v žiare chveje sa mieru, 
Keď ju i drzosť ranila* divá ; 
Navzdor prudkosti tvojej úderu — 
Dostala miesto, kde pokoj býva. 

Ach, miluj svojich, kým máš k tomu čas! 
•Ach miluj, miluj, kým milovať smieš! 
Udre hodina, s ňou zavzneje hlas — 
A ty na hroby vzdychy ponesieš. 

Jozef Jančo, 



Bratom. 

(K otvoreniu „Kola" v Prešove r. 1871.) 



Uratia! nech vás Boh požehná — 

Sem sa, sem sa do kola! 
Jeden cit a jedna snaha 

Nechže tu v nás plápolá: 
Jeden cit na žertvovisku 

Vrelej lásky národnej, 
Jedna snaha na oltári 

Budúcnosti svobodnej. 

Bratia! nech vás Boh požehná — 

Sem sa v láske a shodel 
Zášťou národ rozptýlený 

Giela svojho nedôjde. 
Či osvieti hviezda jedna 

Husté noci mrákavy? 
Či rameno osamelé 

Pyramídu vystaví? 



Bratia! nech vás Boh požehná 

Za osvetu naša hruď! 
No, každý že ducha svojho 

Vlohy šlechti, kries a. buď. 
Naše heslo: činnosť jará 

V službe vedy a krásy, 
Bez tých veru nezasvitne 

Rodu nášmu deň spásy. 

Bratia! nech vás Bôh požehná 

Straší-li vás vrahov jed? 
Ľakáte sa, že svet orkán, 

A my kremä útly kvet? 
Nebojme sa ! . .• . Oj, krása to, 

Krása, videť kvet malý, 
Ako sa s ním boriť musí 

Víchor divý — zúfalý! 



238 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 9. 1878. 



^ ' /■ ^ 



Bratia! nech vás Boh požehná — 
Ruka k ruke, k hrudi hruď! 

Hor na krýdlach slávoletých, 
Na orlovskú hor sa pút! 



—otí'^^'ít^**-^ 



Bo znajte, s Boha pomocou 

Prfjde naša hodina: 
V novej sláve zaskveje sa 

Tá slovenská rodina! 

Koloman Banšell, 



Zo Slovenska do Itálie. 

Cestopisné obrazy od Lashonierského. 
(Pokračovanie.) 



V milánskom nádraží pri velkom návale 
cestovatelov zaplatil som pokladníkovi mýlne 
o 10 frankov viac, ako prichodilo, čo som 
len pozdejšie zpozoroval. Keď sa nával roz- 
išiel, pristúpim s malou úfnostou prinavrá- 
tenia mi zvyšku ku pokladnici; ale statočný 
pokladník jaknáhle mi do očú pozrel, bez 
najmenšieho váhania prinavrátil mi zvyšok 
10 frankov nazad. Moje srdečné vyvolanie 
„onesto uomo^' a pripomenutie talianskej 
statočnosti nech slúži za uznanlívosf a vďaku. 

O 1. hod. a 10. m. pohli sme sa rychlo- 
vlakom z Milána a o 3. hod. 49. m. boli sme 
v Desenzano. Toto je neveľké, ale peknej 
polohy mestečko, na jazere Garda na juho- 
západnom jeho rohu vystavené. Počituje asi 
4000 obyv. Zo stanice až ku parníku v De- 
senzano vozíš sa viac ako V4 hod. v omnibuse. 

A tu tedy leží pred tebou Lago Garda 
(Laeco Benacus), jedno z najväčších horno- 
italských jazier v podobe kyja, jehož rukovät 
medzi holami v Tyrolsku resp. Rakúsku, 
široká hlava ale na rovinách Talianska roz- 
valená je. V dižke má 60 kilom., v šírke od 
3 — 24 kilom, a je miesty 300 metrov hlboké. 
Jeho malá sevemia čiastka patrí ku Rakúsku. 

Všeobecne nás upozorňovali na to, že 
jazero Garda býva búrne. „Fluctibus & fre- 
mitu adsurgens Benace marino." (Virgil.) Keď 
na severných holách pálčivým slncom snahy 
sa topia, pary sa dvíhajú, ochladne povetrie, 
nastane pohyb vozduchu, a náramným prúdom 
neočakávane, z tých skalnatých výšin vrazí 
do vln víchor a blboce v jazere sťa v kotle. 
No my mali sme šťastie, povrch vody bol 
hladký, modrastý, hodbábu podobný. Vetrík 
vial, ale len natoľko, aby zahrávajúc sa nám 
vo vlasoch, povetria miernil. Ako sa to dobre, 
lahko dýcha, tam na palube, kde ta horúčosť 



neunuje a čisté povetrie bez prachu a smradu 
do seba vťahuješ. 

Jedna plavba vedie západným od Desen- 
zano, druhá z Peschiery východným brehom 
do Rivy. Peschiera je väčšie mesto, poneváč 
ale breh západný je interesantnejší, volili 
sme tento. 

Gardánske brehy sú utešene malebné, a 
k tomu úrodné, tak že sa tu v svobodnom 
dochovávajú citróny. V zime jich ale predsa 
pokrývajú rohožou. V sadoch videť všade a 
už ďaleko z jazera čnieť sňahobiele stlpilíj 
v tmavozelenom lístí. To sú tie gardánske 
citróny, väčšie a silnejšie od siciliánskyá, 
a dajú sa i dlhšie držať, len sú kus faorlra- 
stejšie a ostrejšie. 

Po krátkom čase, ako sme sadnnli na 
loď, vyzdvihla táto kotvy. 

Prv rozkázali sme si obed. Ku mäsu 
pýtal som uhorky. Zdalo sa mi, že sa hostin- 
ský pri vyberaní uhoriek zo sklenice potulelne 
usmieva. Zahryznem, preglgnem kus tej po- 
morskej lahôdky — tristo hrmen ! Myslel som, 
že som prehltol torpédo. Tá samé korenie, 
pekelný oheň a koncetrovaná sírková kyse- 
lina. Ak pustím uhorku na zem, prežerie 
dieru do lodi a zahynieme. Ináčej všetko 
bolo dobré, i uhorky asnáď — ale pre mor- 
nárske žalúdky. Ja jícb nezapomnem. 

Prvé, čo sa nám z pravá nás v prostred 
južného brehu, ďaleko do jazera siahajúc, 
zjavilo, bol polostrov, dlhý, úzky jazyk Ser- 
mione. Tento podivný zelený kus zeme je 
historicky pamätný. Teraz tam jestvuje ma- 
ličká rybárska ves, kde kedysi mocní Sca- 
ligeri nádherné byty a skvostné kúpele vy- 
stavili. Pre utešený výhľad a smiernené po- 
vetrie stál tu i tusculum GatuUovo, kde 



č. 9. 1878.1 



Orol, Časopis pre zábava a poučenie. 



239 



svoje básne skladal „Sirmio peninsularum, 
insularumque ocellus.^ 

Neďaleko brehu plávajúc, pohybovali sme 
sa počiatkom v čarovno idyllických, potom 
ale zázračne romantických krajoch. Precho- 
dili nám na videnie bližšie, už ďalej obce, 
mestá, letohrady, hrady bohatých talianskych 
šlachtických rodín. Paroloď v behu svojom 
z Desenzano do Rivy pristavuje sa v Salo, 
Maderno, Gargnano, Piovere, Tremosine, Li- 
mone a tak v Rive. Pri Salo a z druhej 
strany pri Forri započínajú sa ohromné vá- 
penné vršiská, a hore vše a vše úži sa jazero, 
tak že výhlad na oba brehy je veľkolepý. 
Sediac na palube, pri chladiacom vetre po- 
hodlne obzerali sme meniace sa fantastické 
výjavy. Asnáď najkrajší bod v jazere je Gar- 
gnano. Tremosine sedí na vysokej, kolmo do 
jazera asi 60 metrov vpadajúcej zápole. Od 
zpodku ho ani nevidet, len podaj edné vin- 
cúrske domky, kaplnky a letohrádky medzi 
olivami a citrónovou húštinou na pokraj skaly, 
v závratnej výške, alebo tam v dákej hlbine, 
priekotnej terasse v bielom dolomite prile- 
pené čupia. Musí tó tam srašné byt, keď 
jim ponad hlavy víchor hučí, krúpy bijú, 
pod nohami ale jazero dunie, rozzlobené vlny 
o skaly trepe. Každým krokom, každým zvrtom 
inší zákrut, inšie tvary, napospol ale, a kde 
len možno, pre vyšší kontrast holých skál 
zelené veselé sady citrónových stromkov, 
vinice, a k tomu biele spomenuté štipky. 
Myslite si k tomn dlhú modrú hladinu jazera, 
tak mi uveríte, že sa vozenie sa týmto ja- 
zerom ozaj odplatí. 

Z prístavu limonského vedie len chodník 
krkolomnými skalami hore dolinou do me- 
stečka. Ťažko by som bol veril, že to spájka 
9 obcou, keby som nebol videl pasažérov 
ako kozy hore driapaf sa. Podobné čosi som 
ešte nevidel. Vôbec dnešní celý deň bol mi 
interesantným. 

Vyše Limone volaco viac od polovice 
cesty z tadeto do Rivy je hranica rak. Tyrol- 
ska (trientinská), priekom cez jazero oproti 
Monte altissimo. Pravým brehom od Rivy 
dolu do kolmej steny nad vodou vyššie a 
vyššie sa dvíhajúc vystrieľaná je nová cesta, 
lííoľá sa asi hodinu cesty do vnútra zvrtnúc. 



dolinkou do Biacesa, Legos atď. až k jazera 
Ladro tiahne. 

Riva leží v strašnom žlebe. Pred ním 
jazero, vôkol neho nakopené sú ohromné 
hory, z pravá Monte Traversole, Monte Oro, 
Monte Peri, z lava ďaleko dolu až po Sto 
Vigilio siahajúci Monte Baldo. Riva v jej 
alpskom hrobe už začala mrkaf, keď sme sa 
pristavili. A kým ma na tridsiatku vyzvárali, 
sa zatmelo. Za to ale mesiac pribehol, s lu- 
čivom, a prívetivý Tyroléan, kupec surového 
tovaru, a wlirtembergský král. oekonomický 
správca, naši spolucestovatelia, trpezlivé čakali 
nás, kým ma odbavili Niesol som volaco 
milánsKeho bodbábu, ten som oznámil, a po 
odvážení, odcenení, zaplatení, premieňaní, vy- 
hasnutej svieci, opakovanom zapálení, zapí- 
saní a konečnom poklonení — išiel som na- 
mrzený do hostinca. 

Na prívetivej terasse sme s tými pány 
dlho do noci, rozprávajúc každý zažité svoje 
zkúsenosti, besedovali. Zo samého mesta sme 
vlastne vela nevideli, len tolko viem, že sme 
hore schodmi, dolu schodmi, cestou a teras- 
sami, jedno nad druhou kráčali; a keď som 
na hostinci obločnice zatváral, videl som, že 
mi nad samou hlavou delá trčali. Ako lasto- 
vičie hniezdo hore na skale stála vylepená 
pevnôstka, a z nej dolu zívali na nás Erupovice. 

Tak vyzerá Riva v noci. Ráno o štvrtej 
boli sme už na nohách. Začalo svitať, keď 
sme sa zase ku brehu dolu brali. Horšie ako 
v Štiavnici sú domy rozmetané. Pred poštou 
sme raňajkovali a na poštové káry, a či čo 
to bolo, sadali Velmi pohodlné to nebolo, 
ale predsa dačo pohodlnejšie od dostavníka 
trenčínsko-žilinského. Pri rozodnení zjavovaly 
sa nám nad hlavami určitejšie, a akosi bližšie 
sa nám zdaly, pevnosti a delá nad rivanskou 
skalinou. Pohotové stály privítat talianskych 
Itália irridente, jesli by sa jim zachcelo hore 
Gardou a Rivancom visitu urobiĹ Je nad 
mestom stará bašta, Scaligermi stavaná, v meste 
Castelo la Rocca kasáreň a minoritský kostol 
s malbami od Guida Reni. — Brali sme sa 
smerom na východ brehom jazera. Z počiatku 
sedel som na predku voza, potom šiel som 
peší; týmto spôsobom človek najlepšie ob- 
známit sa môže s novými predmetami. — 



240 



Orol, časopis pre sábavu a poučenie. 



[C. 9. 1878. 



Gesta viedla nás už rovinkou, až do skalných 
stien vytesaná kade domky finančnej stráže 
stoja« Skupeniny malebné, interesantné. Ďalej 
viedla nás cesta cez malý prístav Torbole. 
Od Torbole diali sa cesta od brehu Gardy 
do vysokého sedla ohromného Monte Baldo. 
Toto sedlo vpadúva asi pod uhlom 30 stupňov 
na sápad a vrch sedla môže asi na 2500 
stôp vystúpiť. Celé to kusisko predstavuje 
velikánsku sam tam popukaná tablu a len 
v tých rozpuklinách vykukáva i to len kde 
tu kerčok divých fíkov alebo trávy. V per- 
spektíve vyzerá to, ako by bolo okresané. 
Keď som pod alebo nad cestu vystúpil, šlo 
to to tak ako po krove, ale len drzost zve- 
tralého nummulitového vápennáka udrží botu. 
Videl som i čiernu kravu a kozy po tom 
úvale choáif; tie len zvyk, hlad a pažravost 
mohla nútit takéto prechádzky vystrájať. 
A kosom tejto kosmej tably vedie hradská 
z Rivy do Mori ku železnici. 

y Torbole prípäli k poštárskym dvom 
vozom po páre silných volov a tak pomaly 
slimáčim krokom hýbalo sa to na hor. Ja 
som hneď medzi viniciami zišiel dolu a jachal 
som až po Nago na vrch sedla pešo. 

Moja raňajšia prechádzka sa mi veru za- 
vďačila. Za Rivou videl som od štice až po 
odtlaky dolu mohutný Monte Oicemella, na 
juh hladinu Garda. 

Dolina od Rivy na sever delená je pro- 
striedkom akoby sihoCou vo dvoje, bralatým 
kopcom. Na tom kopci sedí hrad v rumoch, 
z oboch strán dolinou ponáhlajú sa zelenými 
nivami a olivovovými sadami dva potoky do 
jazera ; sú to žriela Mincia, oba belavo-mutné, 
tak ako jich neďaleký sused, mohutná rieka 
Adige (Etsch). Tam ďalej na obzore slncom 
pozlátené divnou trhanou formou a vôbec 
rozmanitosťou vynikajúc kopia sa hora za 
horou. Kraj to velmi hrbatý a rapavý, ale 
interessantný. Keď som takto i pred seba, za 
seba, okolo seba i nad seba pozeral, skúmal 
a kochal sa — blízo samého hrebeňa pri- 
blížili sme sa k pevnôstke malému šipka- 
passu, blízo pod hrebeňom sedla. Stavaná je 
tak, že cez jej brány preísť musíš, a ian- 
kírovaná je z oboch strán baštami. Tie bašty 
majú podobu bosmana (baba), Čo ku káve 



dávajú; len že miesto hrozienok špikované 
sú delami. Uhorský pechúr puška v ruke 
si na tomto, čo sa výbladu týka, krásnom, 
ináčej ale nudnom hniezde vytieral oči. Po 
malej chvíli vyšli sme na sedlo, na rovinu, 
s bujným zrostom a veselým okolím, a tam 
medzi stromami, fíkami, hroznom, olivami atď. 
hovie si Nago. 

Obec Nago musí byť v zdravotnom ohlade 
velmi príhodná, pre milovníka romantiky a 
prírodnín ozaj vítané miesto. Pri ceste stojí 
široký dom na poschodie, prízemím toho 
domu sú tmavé arkády, kde sa stenou do 
primeraného kamenného džbaru čistá chladná 
voda prúdi. Jak príjemne, chladno to tam. 
Z bokov naťahujú sa rivy, rozličné kvety a 
ovocné krovy. Pekný taliansky obraz. — Na 
sever a juh vystupujú sedlom hore vysoké 
alpy s mramorovými lommi, farby už čer- 
venej, už žltej, a podoby už trhanej, už hladkej, 
krovmi obrastené, tie najživšie kontrasty. 
Pred nami na východ kloní sa cesta mnohýnu 
klukami dolu do tesnej zázračnými zápolami 
obklúčenej doliny. 

Kým sa ďalej pohneme, umienil som si 
o Monte Baldo a jeho vrstovníkoch dačo 
z oboru prírodopisu preriect. 

Monte Baldo je treťohôrny, kriedového 
útvaru, v ohromných stupkách ako pri Fer- 
rara di Monte Baldo. Dolomity sú vebni 
zhusta zastúpené, ale rozpukané; v tých 
hrozných rozpuklinách potoky v podobe vejára 
sa roztekajú. 

Ďalej pri Adiči nachodí sa dolomit a čer- 
vený amonitový vápenák. Všetko to v ohrom- 
ných rozmeroch. V dolných vrstvách nachodí 
sa Oolith. V južnom Tyrolsku objavuje sa na 
vápeuáku i Spiriferina. 

Dačo som zodvihol i z tu zastúpenej 
kvetný, tak asi: Stachys recta, Calamintha 
oíficinalis, Physalis Alkekengi, Centkranthus 
ruber, Scabiosa suaveolens, Artemisia pontica, 
Eryngium • amethysticum, Funica saxifraga. 
V ďalších holách na východ vo Valí di Fassa 
rastú: Saxifraga oppositifolía, Saxifraga An- 
drosaee, okolo Boci (Botzen): Saxifraga squar- 
rosa, Trioidea decumbeus, Cala magrostís 
moutana, Daphne petraea. 






č- 9. 18T8.] 



Orol, £uopii pre e&Imtii b pouEenle. 



S41 



Hneď za Nsgom medsi skalioami a zá> 
kCukaiDÍ viezli sme aa hladlcou cestou na dol. 
Príprahu volov sechali sme na vrchu, a tik 
pri vkuiných, na príhodných miestach sto- 
jacích kaplnkách a ovenčených sochách, tu 
i tu násilnú smrt znaČiacich krížoch, ziäli 



do obce Mori. Tam zastala p(^ta, zloiiU £o 
zložiC mala, nás ale zaviezla na asi '/« ho- 
dinu od mesta vediideDú stanicu Mori. Ta 
sa už dolina na pol hodin; rozSíii, kade tečie 
rieka Adiža ^tscb), a kade hmuly sa od 
pravekov čatjr barbarských národov za ko- 



Elílka KriGnohorBki. 



sme do kotla; spodok toho kotla vyplnený 
bol malým, ale pekným romantickým jazerom 
Loppio (líäka). Z jazera dvíha Ba zelený ktl- 
želovitý kopec, na ňom na vrchu videí akési 
rumy. Eéte to cbvfiu iälo tesnými mjsel člo- 
veka zabávajúcimi priesmyky, až sme vniáli 



ristou teplého Latiuma a za pokladmi vyso- 
kého nmenia a vied rimakýcfa nárOdoy. Touto 
cestou tisly sa rímske légie, predierajúc sa 
vše dial do odlahlýcb vrchovatých krajov, 
podmaňujúc sebe národy rozličných jazykov 
a väakových zvykov. Toto tedy bola brána 
36 



342 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 9. 1878. 



ví(az(>v a pxemožených národov. A všetkého, 
toho, všetkých storočí, až po najnovšie časy 
stopy tu videt. Tu zanechal od jakživa la- 
komý človek zretedlné znaky svojej povahy: 
„bitie pre bytie.* 

O pol deviatej sadli sme si so známym 
od plavby na jazere Garda Tyrolcom a 
Wurtenberčanom do vozňa a viezli sme sa 
v smere severnom na Franzensfeste. Od Fran- 
zensfeste vedie dráha ďalej cez Brenner na 
Innsbruck, my ale viezli sme sa odtial na 
východ až po Lienz, kde sme pred šiestou 
večer došli. 

Ačkolvek som sa na tomto dlhom kuse 
cesty na staniciach a okolím len práve na- 
toľko obzeral a bavil, nakolko to chod vlakov 
dopúšťal, predsa pre veliké krásy prírody a 
inšie pamätnosti túto traf dačo bližšie opíšem. 

Prvá stanica od Verony v Tyrolsku je Ala, 
velmi zajímavej polohy, potom nasleduje Serra- 
vallo a tak Mori. 

Poniže Mori, pre dobrý chresf tam pe- 
stovaný chýrečný, pri Sto Marko videC silný 
úšusť zvaleného vrchu Danteho „Inferno," 
ktorý vraj r. 883 celé mesto zasypal. 

Povyšše Mori nasleduje zámok Lizzana, 
r. 1302 Dantem ako Ghibellinským vyhnan- 
com obývaný. Isera s pekným vodopádom a 
viniciami, ktoré všade vo Val Lagarina pe- 
stované bývajú. Víno je červené, dobré, ako 
i všetko druhé ovocie znamenité je. 

Eoveredo pekné mesto s 8000 obyv.; tu 
ročite do 120.000 funtov hodbábu produkujú. 
Dosť na šlepy. Starý kaštiel na námestí Piazza 
del Podesta je videnia hodný. 

Villa Lagarina. Calliano. Matarello. Pred 
Callianom na výšinke zámok Beseno, grófa 
Trapp. I tu upomínajú sutiny, že sa tu da- 
kedy celý grúň poválal. Pred Trientom de- 
dina Sardagno s vodopádom. 

Adiža, popri nejž sme spiechali s tými 
šakovými prítokami z Tyrolských velikášov, 
tie najpodivnejšie podoby hladkých, strmých, 
drzých, zeleno porostlých, už bielych, sucho- 
párnych, červených, čiernych, žltých vrchov, 
za nimi a nad nimi vykukávaly strašnopekné 
sňahom pokryté nad organickými ústrojami 
vyvýšené hole, — tu dolu záhrady, vinohrady 
sa smejú, ludia sa prplia, chrámy, hrady. 



smutné, už veselé v nivách, na zápolách 
viesky a mestá, každé okamženie nový a no^ 
obraz. Ja som opravdivý Slovák, syn horna- 
tých krajov — ale veru oproti tomu množ- 
stvu a ohromnosti sú naše Karpaty len krtice. 
Keď to tak pozdĺž a priekom preideš, a hrb 
za hrbom pred očami máš, veru že to tak 
vyzerá ako by tam svetu rebrá von vycho- 
dily. Alebo — jestli má svet tvár, a sa hnevat 
vie, tak sa mu ona v Tyrolsku škaredé zmra- 
štila. Desaf hodín železnicou sme jich istotne 
mnoho videli, a kolko sme jich nevideli! 

Triento (Trento, Tridentum) so 17.000 
obyv. dla povesti Etruskami stavané, Strabom, 
Pliniusom a Ptolomaeusom pripomenuté. Leží 
medzi velikánskymi skaliskami. Vyniká vá- 
zami, mramorovými paláci, a mnohými pová- 
lanými hradmi. Nad mestom panuje kasáreň, 
kedysi sídlo arcibiskupské pod menom Buon 
Gonsiglio (dobrá rada). Hlavný chrám roku 
1048 založený, od r. 1212 do 15. storočia 
stavaný obsahuje porphyrový pomník benát- 
skeho táborníka Sanseverino, ktorého Treo- 
tania r. 1487. pri Galliane (železn. stanica 
proti Roveredo) úplne sbili, a jeho snwébo 
zahlušili. 

V rokoch 1545— -1563 sa tu vydržiavalo 
často zpomínané Concilium Tridentinum, vo 
Sta Maria maggiore. Na severnej stene zá- 
vojom zakryté jestvujú podobizne členov toho 
conciliuma a síce: 7 kardináli, 3 patriarchi, 
34 arcibiskupi a 235 biskupi. 

Mestské museum chová pamätné starožit- 
nosti rimské a keltické. 

Na pravom brehu Adiči videť kopec po- 
doby bašty, vrch rovný, boky zápolisto-strmé. 
Ztade býval naj volnejší výhlad na okolie; od 
r. 1857 ho opevnili, a teraz návšteva tohoto 
bodu je vojanskou správou obmedzená. 

Vyše Trentu vteká Avisio z doliny Val 
Gembra do Adiči. Tadeto cez viac ramien 
vedie 920 m. dlhý most. Povyše toho je sta- 
nica Lavis. 

Za tým videt prastarý brod cez Adieu, 
Nave Sto Rocco, do Nonsbergu vedúci. 

St. Michele (Wälsch Michael čili Adler) 
s priestranným kláštorom otcov Augustinov 
z r. 1143. Z lava priesmyk Rochetta, vedúci 
ďalej do Nonsbergu. 



č. 9. 1878,] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



243 



Mezzo Tedesco a Mezzo Lombardo, obce 
delené potokom Noce. Tadeto behom Adigi 
bola dolina voľakedy celkom močarinami za- 
plavená ; teraz keď vody zpustili, je to kraj 
ako slnšný tak i úrodný. 

Salurn prvá nemecká stanica. Mimo nej 
rumy starého hradu, na končitej neprístupncg 
skale stojaceho. 

Nasledujú obce Margreid, Eurtáč a Tra- 
mín. Po Salurn vládze talianska národnosť, 
a to je ten kraj trientský, ku ktorému Ta- 
liani z ohladu národnosti, bratstva, tolké 
sympathie vse a vše na javo dávajú. Ná- 
padné sú ale tichému pozorovatelovi tie vela 
slovanské mená obcí, dolín, hôr a potokov. 
Hole oproti vrchom Monte Baldo menujú sa 
Lesíni. Vyáse Boci dolina Yindš-gau (Vindi), 
Primiero, Predazzo, Meran, Kurtáč, Perdonig, 
Sirmian, Prisian, Tramín atď. Lež hore ďalej 
vo vrchoch tauriských. Dolomitoch a Kára* 
vankách hore Dravou a Iselou nájdeme jich 
viac. — 

Dolina až sem prekonaná ako i ďalší jej 
beh je takmer výlučne, nakolko som to my- 
hom pozorovať mohol, vápenná, ale badal som 
i vrútne (eruptivné) skaliňy a z čiastky i kry- 
stallinové horniny. 

Od Trientu na lavo v ďalekých hlbokých do- 
linách vykukávaly cúcore Giudikánskych Alp, 
od Tramínu Ortlerské hole. Z pravá meno* 
vite z okolia Boci nazerajú sňažníky Fassan- 
ské. Dolina Fassanská je geológom chýrečná, 
kde sa utešený epidot, fassait a nmohé jiné 
nerosty nachádzajú. 

Za Tramínom nasleduje obec a stanica 
Neumarkt, ital. Egna, zväčša nemecká. Leží 
na lavom brehu Etschi (Adige). Yyšše Neu- 
marktu prekračuje železnica rieku Eisack, 
ktorá tu do Adiče vteká. lUečište Eisacky 
je velmi svevolné, strmé, nánosom zatrepané 
široké, čo je znakom toho, že Eisack vodami 
hol zosilnená búrna tuhým prúdom letí. Videf 
zo všetkého, že tu príroda rozuzdená hrozné 
búrky tropí. Odtialto železnica ide ne brehu 
Eisacky ďalej na sever, kdežto Etsch (Adiža) 
zvrtne sa na lavo a tečie cez Vindžgau (ako 
Windišdorf. Vindšensdorf pochodí bez otázky 
od Vindov, a je zretedlný ethymologický 
dôkaz rozsiahlosti pravekých Vindov = &la- 



vianov). Adiža tečie pri Merane a vychoáí 
z jazera vyšše Glomsu z Oetzthal^ských 
hol neďaleko dlhej, celé Tyrolsko pretiÄu- 
júcej doliny Innskcg. Adiča je napospol mntná, 
bar vy popolavo -bielej, tak asi akú vidíme 
zo Štiavnických stúp vytekaf. 

Boca (Botzen), mesto s 9000 obyv., so 
zvláštne peknou polohou, medzi Eisackou a 
Adičou, ktoré sa hodinu nižej spájajú, na 
potoku Talfer, z dolinky Sarnthal prišlého; 
leží na predhorí, v teplom úrodnom kraji; 
Tu a v okcdí sa dobré vína rodia a cactusi 
a granáty (punica granát um) divo rastú. Do 
5 hodín vzdialeného Meranú a hodinu dále^* 
kého Gríesu na prse nednšných lekári po- 
sielajú. Zdvihnúc zrak hore vo východnú 
stranu, vidno do neba trčaf Fasaánske do- 
lomity, jedon strašnejší od druhého : Schlem, 
Rosszähne, Bosengarten, Bothe Wand vo 
svojom spôsobe hrozitánske. Kotlina v jakej 
mesto leží, je v lete velmi teplá, a preto zár 
možnejší aby pálčivostiam vyhli, na tak zva- 
ných Ritten (lazy) po okolitých romantických 
vrškoch bývajú. 

Okolie mesta je zajímavé, kamkblvek sa 
obzreš, všade nájdeš interessantné predmety, 
menovite hrady, zámky, kostoly a kláštory; 

Y stredoveku bola Boca srediskom ob- 
chodu medzi Benátkami a severnými kfaji^ 
nami. •— 

Hlavný chrám pochodí zo 14. stoletia, a 
má dla lombardského zvyku na portále dvoob 
levov. 

Nachodí sa tu i záhrada arcikniežata Bai- 
ner-a. Za oltárom v hl. chráme stojí jeho 
náhrobník. I jeho pekná a dobrosrdeäiá pani 
v Boci zomrela. 

Y blízkosti mesta stojí hrad Euebach, mar 
jetok grófov zo Somthein, v peknom polo-i 
žení s pekným výhladom. Ďalej kúpel Radl^ 
zámok Kampen, hrad Runklstein síreskami^ 
vztahujúcimi sa na starú balladu Triatan a 
Isolda. Rumy hradu Karneid. Interessantná 
je dolina Sarnská s potokom Talferbach. Yedie 
tu cesta mimo a popod staré hrady, bohar 
tými na povesti, a síce: St. Anton, Rendel- 
stein, Rafenstein, Runklstein, Ried, Wangen. 

Zápola Eofel je strmá asi 140 m. vysoká 
skalai na nej stojí kostolík pútnický. Zo 

35* 



M4 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 9. 1«78. 



8anitheiii-ii yedie chodník cez 1973 m. vy- 
soký Kreuz-Jochom do Meranti, známeho to 
Sanatoriomi kde praochorí letným prQemným 
povetrím a hroznom liečení bývajú. 

Neďaleko Nenmarktu stojí ďaleko vidi- 
telný ardkn. Sigismnndom r. 1473 stavaný 
hiad Sigmundskron. Na tom istom mieste 
nad Adičou stála rimská tvrdza Formigaria. 
Potom pri dedine St Pani rozpadané hrady 
Wart a Altenbnrg, Fnchsberg a Boimont a 
najhodnqií zámok Hoch-Eppan. 

Tu v Boci opustil nás spolncestovatel Ty- 
rolčan. A tu kúpili sme hrozno a jinú ovo- 
cino lacnú a výbornú. Tu v Boci v žalári 
sedel tenkrát povestný Heinrich Tourville, čo 
svoju ženu z brehu gróňa StiUzeíjoehu dolu 
strčil. Akýsi Špekulatívny medtan, majúc svoj 
byt oproti žaláru TourviUeho, všetečných tou* 
ristov za peniaze púštal, aby sa vrahovi do 
jeho chyžky nazerat, a jeho myšlienky na- 
čúvat mohli. Vo Viedni keď dakoho šibe- 
nicou odpravia, pečú Galgenpretzln, predávajú 
Armens&nderwtlrstln aFrancesconibinden, nuž 
hla, našiel sa v Boci tiež gšeftmacher, a on 
našiel bláznov. 

Od Morí počnúc, a čím dial tým viac, 
migviac ale pravda vo Franzensfeste, kam sme 
na obed dobehli — badali sme z celého sveta 
poHých obojeho pohlavia touristov, medzi 
nimi najviac takých, čo po holach sa ikriabu, 
tak zvaných Alpenfekserov opravdivých a — 
afektovaných. Rád som sa jim prizeral, a 
ako som tých skutočných fekserov obdivoval, 
boli mi tí Sakoví naprúžení a afektovaní 
fitíerí vebni smiešni. 

Tam ha stanici z tej lebo onej doliny 
prišli posadia sa do vozňov dámy v krát- 
kych tesných sivých šatách, s tmavými oku- 
liarmi, a rozpustenými vlasmi. V rukách nesú 
železom obité palice, dlhé ako oje, ledva že 
sa to priekom vozňa vprace, a ty v ustavič-* 
nom strachu čupíš, že (a po nose chropnú. 

Dámy to obyčajne vysoké ako tá Cleo- 
patrina nedávno z Egyptu do Anglicka pri- 
vezená ihla. Jich bladá pehutinavá piet, čer- 

(Pokračovan 



venasté vlasy a seriózne natiahnutá tvár do- 
kazujú, že jich nosičky sú — Britanniky. 

A tí mužskí fekseri! — Štajerský pod- 
porený pohúžvaný klobúk so zelenou šnúrou 
a kickou. Krátky huňavý tmavý kabát, pléd 
v remeňoch, ďalekohlad, palica a okuliare. 
Keď sa ho vlúdne pýtaš, ako da tam onen 
sňahový končiar volá, nepozre na teba a nedá 
ti odpovede. Vytiahne mappu a chodí prstom 
po nej, prehodí pár slov ku súdruhovi, z nichž 
rozumieš asi tolko, že včera večer ra&ajkali 
na chlume Ortlera a zajtra ráno že obedoval 
budú na Grossglockneri. Títo mlčanliví opo- 
vrhovatelia nás povšedných bedárov sú tí 
opravdoví Alpenfekseri, členovia toho neb 
onoho Alpenvereinu. Pred tými že rešpekt, 
tých som obzeral akoby boli z neba padli 

Tí pretvorení, maškarní, veľkomestskí 
Alpenfekseri, obyčajne takrečení „pudel- 
spríngeri," keď pár krtečných kopencov pre- 
šli, napchajú si za širák hôlne kvety, meno- 
vite Gnaphalium leontodon, a>sú vyberane, 
švihácky, ovšem v tyrolskom národ&om kro^' 
vyfintení. V ruke tiež nesú neodbytnú „renn- 
stangu." Aby ale vystrojenie srdnatého cUaps 
úplné bolo, siahajú mu nohavice vyíse a 
harisne niže kolien, tak že mu holé kolená 
von vyzerajú. Opravdivého tyrolského hor- 
niaka, ktorý prinútený je na nebezpečnýdi 
pochodoch po kolenách sa šúchat, sú oni 
oborené a rapavé ako brest ; takýto omáčkový 
fekser jich ale má biele a mäkké ako dažďová 
hlísta. A to na všetkých staniciach prichodilo, 
odchodilo, mrvilo sa, žeby človek myslel, že 
už tie ohavné vršiská na drobkoch roznesú. 

Od Boci hore sa dolina užila, vody po- 
skakovali, čím menšie tým bystrejšie, ráz 
všetkého okolia stával sa vrchovatejšfm a 
chladnejším, dochodili ihlové stromy, úpnsty, 
hrable, píly, samokovy, maše, strelnice, rízne, 
skoky, plavačky, kde tu ešte po riedku pltnice. 

Pokial sme ešte červenú väzu Bocenskú 
videli, je dolina široká, a povyšše viníc roz* 
prestíera sa pekný kaštanový les. Potom ako 
sa dolina súži, nasleduje stanica Blumau. 

ie nasleduje.) 



^-o^>p&í>«\5*-' 



č. 9. 1878.] 



Orol, časopis pre sábavn a poučenie. 



246 



Večerný spev. 



Dumné šero, — nebom rozosiate 

Myriády hviezd — dcér noci snivej. 

Velebne si luna kráča t zlate, — 

A hviezdy — tie v službe koria sa jej. — 
Sväté ticho, — všetko slastou dýcha — 

Všetko sníva blahej lásky sen. 
I lístok spí, — len časom zavzdychá 

Všade volno, mne — mne je bôlno len t 
Nežne kloní hlávku kvet ku kvetu. 

Šepot lásky z hniezda vtáčat šumí. — 
Večerný zvon pokoj hlása svetu, — 

Len hruď moja — ach žialny vzdych tlumí ! 
S vernou družkou hla mesiac hrdo si 

Čo k oltáru štastný ženích kráča. 



A rosa zas kalich o bozk prosí, — 
Na vypriahle rty sladký mu vtláča. — 

Čuj ! — spev z blízkej húšti sem zavznieva, — 
To žiali druh môj v túžbach rovný mne, 

V speve žiali ~ a zas v žiali spieva, 

A spev ten tak — ach znie tak dojemne! 



» * 

* 



Vtáča žiale dospievalo svoje — 

V mäkké lúžko tíško sa ukladá. — 

Môj Bože — ach už i v oko moje 

Sa tá bôlna slza túžb