Skip to main content

Full text of "Orol"

See other formats


This is a digital copy of a book that was preserved f or generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project 
to make the worlďs books discoverable online. 

It has survived long enough f or the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge that 's often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book' s long journey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commercial use of the files We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
any where in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the world's information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the world's books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 



at jhttp : //books . qooqle . com/ 



S&o^ Kos<5.?i 



Jíartoaríí tíToliegr ILíbraru 




THE SLOVÁK COLLECTION 

GIFT OF 

A n: h i bal d Čary Coolidge, P h. D, 

ASSISTANT ť K O ť KS SOK OK H f STO R Y 
COLLECTED IN THĽ SľMMER OF l«u] B V 

Leo W ieneľ 

TANT ľHOFESSOR OF SLAVIC LITKRA11KF 

Eteoefred September 23, J 901 





Digitized by 



Google 



Digitized by 



Google 



i 



OROL. 

Obrázkový časopis 

pre zábavu a poučenie, 



Zodpovedný redaktor, majiteľ a vydávate! 



Bočník X. 



V T. Sv. Martine. 

Kníhtlačiarsky účastinársky spolok. 
1S70 






Digitized by 



Google 



OBSAH. 



Strana 

Básne. 

Dvojslov. Hviezdoslav 2 

Zapáľte svetlá. Bohdanovič 10 

Sen. Koloman Baniell — 

Zmyja. Román básnický od Slováckeho. 

v PetruSkin 15, 44, 75, 116, 141, 171 

Šuhajovi. Milina 25 

Havran. Vajanský 34 

KecT cit . . . Hviezdoslav 40 

Hľaď na hviezdu, jak padá . . . Kolom. 

Banšell 53 

Kráso-život. Kalobiotika od Kar. Szász. 

Preložil M. Dumný — 

Pastieri. Hviezdoslav 66 

Orlom tatranským. Janko Alexander. 70 

Žial junáka. Bohuznámy 82 

Dumka. Bohuznámy — 

Vlkodlak. Samo Samovič 83 

Maják. Od Vajanského 97 

Sen Babylona. B 103 

Matkin poFúbok. o — 

Ilona Žltovlas. Hviezdoslav 108 

Krása k ľúbosti. Janko Alexander . . . 121 

Ide šuhaj dedinou. Janko Alexander. 122 

Margita. (Z považských povestí.) B.. . 130 

K bratom. Bohoľubský 157 

Snaha. Bohoľubský 158 

Mladosť. Bohoľubský — 

Povedz mi . . . Bohoľubský — 

Na Jána. J. A 161 

Spev poeta. Bohoľubský 178 

Čo to v očiach Tvojich svieti? Boho- 
ľubský — 

Ratmir. Od Vajanského 193, 245 

Návšteva. Hviezdoslav 203 

Guslar. Vajanský 211 

Jedla. Vajanský — 

Pieseň na pokál, venovaný k 50-ročniemu 
jubileum u kňazského úradovania pána 
Jána Lehotský, ev. farára v Trnovci. 

Pavol Országh 218 

Gnóm. Od Vajanského 226 

Jeleňa. Dľa guslara Vajanský 232 

Úryvky z básní J. Dusného — 

Oblaky. Hviezdoslav 236, 276, 299, 325, 357 



Nad mohylou Janka Matúšku. Hviezdo- 

, sláv 258 

Úskok. Jozef Jančo 268 

Pieseň. Bohoľubský — 

Preč tie mrákavy . . . Bohoľubský .... — 

J. K-ovi do pamätníka. Bohoľubský. . 269 
Apostrofa na nôžky. (Evgenij Oniegin 

od Puškina.) Preložil Vajanský 283 

V predvečer „Dušičiek." J. Alexander 289 

Had. O. Bella 333 

Drobné kvietky. O. Bella 334 

Slovákom k novému roku. G. Čakovský 366 

Duma. Cyrill Gallay — 

Silvester. Vajanský 369 

Môj žalm. C. Gallay 372 

Pozdrav Vajanskému. Miloslav Dumný 372 

Pochlebníci. Preložil Václav Vranný. . 373 

Obrazy zo života, povestí, poviestky, 
besiedky, divadlo atď. 

Orol Selejský. Historická povest M — n. 

4, 25, 67, 100, 132, 160, 194 
Žreb. Humoreska. G. K. Laskomerský 11 
Prekvapení. Veselohra v jednom dejstve. 

Dľa cudzej novelettky : Fr. Jančík 17, 48 
Anthropologické úvahy, alebo Človek 
uvažovaný v jednote tela s duchom, 
so zvláštnym ohľadom na jeho určiteľ- 
nost kroz prírodu. P. Hečko 22, 54, 

88, 118, 150, 246, 279, 308, 339 

Mladému básnikovi, f 26, 57, 91 

Listy z Čiech. Jaroslav Vlček. .28, 61, 

93, 125, 318, 346 374 
Starý mládenec. Samo Samovič. . . 41, 78 

Tri kabanosky. Od Vajanského 70 

Tak s klavírom ako bez neho. Polyt. 83 
Zaľúbenec. Študentská humoreska. Samo 

Samovič 104 

Reservista. Obrázok z poslednej bosen- 
skej vojny. Napísal A. E. Timko 110, 146 
Slávnosti ku „striebornej svadbe" Jích 
Veličenství, odbývané vo Viedni od 

21. apríla 1879 122 

Hrvatsko-srbská žurnalistika. Dr. Ivan 

Zoch Di5rtiže'ďbyG<!)<!)gI^ 3 



Strata 

Zajatý cesarevič. Od Vajanského .... 135 

PríbÍ8lav. Poviestka o páde zadunaj- 
ských Slovákov. B. Tatran .... 143, 167 

Rozpravy večernie o umení starosloven- 
skom. Z pozostalých rukopisov P. Z. 
Kellnera (Hostinského)... 152, 184. 219 

NihilÍ8mus. Povesť. Samo Samovtč 173, 

197, 226, 259, 293, 828, 353 

Sestra koketa. Obrazy zo života. Fr. 
Jančík. . . . 179, 205, 233, 264, 290, 321 

Z pozostalých „Nápisov" Jána Kollára 184 

Jednota literárnej reči u Nemcov a Slo- 
vanov ••••«•. ..é. ..•••. ..••••••• 1.00 

Ukradený prsteň. Poviedka z pohron- 
ských lesov. Napísal Ant. E. Timko 

212, 239, 

Sládkovia a jeho báseň: „V slzách 
matička sedela. a Lad. Grossmann.. 

Jako povstala Sládkovičova báseň : „Čo 
vy za nič nemáte nás ?" Lud. Gross- 
mann — 

Niektoré obyčaje Srbov. Od Ogneslava 
Dobrodružského 251 

Príkladný panovník. Sdramatisovaná 

Eovest arabská vo dvoch jednaniach, 
iptovín 283, 811, 338 

Falošné vlasy. Novelettka. Podľa ne- 
meckého A. B. vofne poslovenčil C. D. 302 



Tŕnistá cesta života. Poviedka. JaroS. 

334, 367 

Anjel strážca. Obrázok zo života .... 360 
Tatry a More. Básne Vajanského. B. 

Tatran 376 

Životopisy. 

Jaroslav Čermák 31 

Frangois Paul Jules Grévy 64 

Alexander I., knieža bulharský 158 

Alexander Vogoridi (Vogorides) 254 

Minister Dr. Alois Pražák 317 

Rozličnosti. 

Drobnosti 31, 191, 223, 255 

Literatúra a umenie 31, 95, 159, 191, 

223, 255, 288, 320, 350 379 
Listáreň redakcie a administrácie 32, 

64, 224, 256 

Smrt Dr. Andreja Radlinského 128 

Prihlás k ct. obecenstvu 192, 352 

Vyobrazenia. 

Jaroslav čermák 1 

Fran90Í8 Paul Jules Grévy , . . . 33 

Alexander L, knieža bulharský 129 

Knieža Vogorides (Aleko paSaJ 225 

Dr. Alois Pražák 297 



Digitized by 



Google 




ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 



Roé. X. 



Zodpovedný redaktor a vydavatel: 

MIKULÁŠ Ô T. FERIENČÍK. 



Turč. Sv. Martin, 31. januára 1879. 



Číslo í. 




Jaroslav čonnák. ' ?.""•* 

1 



Orol, časopis pre zába\u a poučenie. 



[G. 1. 1879. 



Dvojslov, 



Poď séra, všetečný kluku! -- Jak ta zovú? 
„Zoviem sa Ivan!- 4 — Pekné, krásne meno! 
Ivan, Ivane! Môj syn pohotovú, 
syn obraznosti I — Pekné, krásne meno : — 
nuž takže rast, by ono bolo cteno 
i tebou, v tebe, chlapče I — A kto si ty? 
„Som človek!" — Dobre. A čo je to človek? 
„Je tvor boží, však ináč ver složitý, 
ako náš Zahraj; ten namiesto reči 
len tolko zná, že: hav! hav!" — Akokolvek, 
ty správne chápeš; človek všetko predčí. 
Však to len vôbec. Život ta poučí, 
keď vyrastieš za junáka, za muža : 
jak mnohí z Iudí nízkym chtíčom slúžia, 
k hrude sa viažu, präžú ku kolesu, 
a málo tých, čo srdcom sa povznesú; 
len málo, umom čo zrástli, keď vekom, 
a ním zrodení — zostanú človekom. 
I človek mnohý, jako ten pes skučí: 
človek, ten — čo sa sháňa po mamone; 
skupáň, úžerník: čo keď bedák prosí 
lačný, skrahnutý lebo nahý, bosý: 
priklopí dvere so psím kliatby štekom; 
alebo nechá za prah síce, priekom 
avšak milosti — sám pre núdzu stone. 
Pretvárenec! Nie, on sa nepretvára, 
on cíti tak; ďas zisku tak ho kára. — 
I človek mnohý, jako ten pes šteká. 
Tam počuj chvastu: jaký on zmužilýj^ftr 
bo krivdu uzrel z dialky: i hneď zpŔťljJy 
mohutným hnevom jeho svalj, žily. 
Však nerest kráča k predaj litívej Jftoby 
už sberba tu, na blízku, < — už zaskočí v 
'stezku nevinných, — uá pravda v tvár bije: 
a kde náš víťaz? čo nestí£a : V.o|j? 
čo štítom srdným neviífeďafc* ňéktýje3<* . 
Teda nadšenia hmly z hrude vytuchly!? 
Keď válčit treba v skutku: neni reka; 
pred blízkou krivdou — snáď k jej čatámteká... 
Zbabelec I Podliak! — .N^jQ^jarílay^ka! — 
I človek mnohý, jako ten'-p^.seW"" •>• 
Postretáš takých: čo ta/bliňi&kiónne 
zvítajú v tvár, nosili by.'íáVik'jobe; 
poodíjď však: prajú ti celkom iijé..; . 
To hladkých hadov praktika .ft^Ska : 
znat jich po skvelej, lež ^bfťa^ej sline. — 
Druhí zas — tí sa neozrú o teba; 



sami sú si dosť: teba jún netreba. 
Hlúpe náhody hovejú jim stále; 
sú šťastliví; slávni sa narodili: 
v žití palác, skvelé v smrti mohyly — 
všade vznešení, všade v zlatohlave; 
privilégium vo vrecku, i v hlavo — — 
I letia svetom, jak žrebce zvetralé; 
opusť pút spolniu: veru ťa prekotia; — 
to pýchy, výsad zdanlivých holota! 
plnosť žalúdka, avšak duše psota! 

— I človek mnohý . . . avšak dosť už toho. 
Dá Bôh, môj synak, dospeješ na muža; 

i shliadaš takých a snáď horších mnoho; 
poznáš kam túža, zkúsiš komu slúža, 
zbadáš, kam jejich žitia snahy, smery . . . 
Keď ťa skutočnosť v svoje prúdy schytí: 
nie len dočítaš: stelesnené v žití 
Theophrastove nájdeš charaktery. 

Tak dužej, syn môj, srdcom, dušou, vekom; 
zhnus si zver onú a zostaň — človekom! — 

A keď si človek: vtedy ešte čo si V 

„Som občan vlasti, v ktorej som sa zrodil." 

— Badám: ty si už dosť do školy chodil. 
A keď žiak malý už tak múdre sloví: 

to ver taký syn drahému otcovi 
krásne svedoctvá z examenov nosí. 
Uč sa i ďalej! verne miluj knihu! 
Neskôr nahrádzať už nezbýva stihu; 
život má doby: — teraz v škole sedef, 
a neskorej : už učiť nie, lež vedeC . . . 
Teda si občan vlasti? Statnes' riekol. 
Tak buď ním, ale tým pravým a verným; > 
bo vedz: že kliatba, peklo zradcom čiernym! 
a zradca trestu nikdy neutiekol! — 

A keď si občan vlasti: čo si ešte? 

— n Som Slovák!" —Ha, mlč! nerec toho slova! 

— „Prečo, či je tô tak velké nešťastie? 
Slovák som! budem! Tak ma máte znova, 
a mat budete napotom, vždy, večne ! u 

— Ó tieto ústa decka blahorečné! 
To povedomie velké v malej duši! 
Tá otvorenosť mysle, zvuky celé! 
Um: čo netlumí mhla, vášeň nesuší! 

Tak jasno dnuká, jak tu von na čele! . . . 
Nuž keď si občan vI^^č^sQ^q 



C. 1. 1«79.] 



Orol, fasopŕ* jw zábavu a poučenie. 



— „Som Slovák, jak môj otec a mat moja ; 
jakbych aj mohol byť ja dačo iné!? a 

— Bôh ta živ, decko! čo on živí, žije. 

Ja len bo/k môžem dať, však z lásky zdroja 
pošlý, na tvoje ústa sladko-plynné; 
a dávam ti ho, prijmi! To, čo bije 
tak prudko v to, to drtfcé dať náveátie 
môž' len o jeho vrúcností a čistom 
úmysle : bo vedz/ že v tom srdci krtom 
sa narodil, a z toho len pochádza-, 
ktoré ho tlakom — k tebe doprevádza! — 
Stovákom byt! Jak ťažká to nesnádza! 
A nebyť ním: jak výdatné tó> šťastie! 
Tfi rozkročí sa každá žitia hrádza: — 
a voloo v kraj, kde slávy vavrín rastie, 
a voľno duši, jasavému slovu; 
stuperä za stupňom až po tá budovu 
otvorený, kde stolce purpurové: 
jak strašne sladko, kto si tam pohovie! 
Cesta dokorán — * šíra, urovnaná, 
nie štrkom — kvietim, perlou vykladaná; 
i zlata hojnosť, hodnosti, tituly, 
povýšenie, — ľahučký povoz žitím . . . 
No, dosť! viem, mnoho sme tu pominuli, 
však at len zpomnem to, čo z blízka schytím . 
Slovom: Slovákom nebyť: kolké šťastie! 
— Vavrín Slováka: jeho vlastné chraste, 
éo tmím, Možím zem mu obrubily; 
z nich pletú oní strážni od mohyly 
•krutoó vence: by hlavu zbodaly, 
hlavu, čo ináč mysleť je dosť smelá, — 
čisté tkanivo duše roznosily 
na ostňoeh dravých, duše, ktorá krýdla sily 
nebeskej zdvihnúc, nad zem podletela, — 
a aby srdce na smrť zkrvácaly, 
to to nebezpec, ked hla u suseda 
zdravší tok krve rezkejáie Ba valí . . . 
A pohodlie Slováka? Jeho skaly: 
.tá lavica, čo rozdrviť na kusy, 
lež na pohovku obmäkčiť sa nedá. 
A lesk, a hodnosť?... Kmit domácej sviece, 
nie — smolehice: to sú všetky blesky, 
oo osvecujú Slovákove stezky, 
okri chatrče oblok sa trbltece: 
maličký vietor a — plam 7 ten udusí; 
a čo statočnosť vládze v duchov ríši: 
to jeho hodnosť, ktorá ak — ho zvýši. — 



To hla ťa čaká, synak zlatý, drahý! 

To sú tí známi: s nimiž tvoje snahy, 

hoj snahy čisté vše budú sa stretať. 

Ba čo? Ach, ešte vzteklejších búr zloby 

uvidíš stromom žitia tvojho metať. 

No nezvráti ťa víchor, len ulomí 

niektoré vetvy, halúzky žfelené — 

však sám obstojíš v tom víre pohromy: 

bo kdes 7 tyrástol — sú otcovské hroby: 

otcovia ťa držia za — tvoje korehe. — 

Nie hrorby, nie tie! Však ani lichoty! 

Čo zlosť nezmohla v divom, zhubnom boji: 

to často sladké zdolá lichotenie: 

a preto na vzdor tvár tých — v tuhšej zbrojí, 

mocnejšie pred jfch filok obrnenie ! . . . 

Neboj nič, aynu! Ten, čo ta odsotí, 

krivo posúdi, zlobivo obrechá: 

on horší isf e, syn pekla lopoty : 

a čo pochádza z tohoto pelecha, 

to lásky nezná, to zlorečiť musí: 

zlobou zplodené — zlobou sa zadusí! — 

Zmužilosť, chlape! i v slove, i v činu. 

Si v službe pravdy: nemáš čo sa ľakať; 

tá ťa vychová slávy za hrdinu: 

bo zrie ťa, decko, každodenne kľakať 

v modlitbe vrúcnej pred oltárom svojím . . . 

Nuž či sa bojíš? — „Nie, ja sa nebojím; 

milujem vlasť, a — milujem ófcca, mat; 

a predo všetkým láskou tluéem v nebe — ." 

— Sem,* stop sa s mojou vrelou dušou znova! 

Tie od kolísky z blízka — priálé slová, 

a ústa, čo jfch rekly, nesmú klamať! 

Tak je! Výborne! — Zdar na cestu tebe. 

Kto vlasť miluje: miluje istotne 

i tých — čo vlasti časť — čo ho zplodili; 

a kto miluje svojeť: ten ochotne 

za vlasť — ten dom svojete stúpa do mohyly. 

Tak je ! Výborne ! — Zdar na cestu tebe ! 
S Boltoui! Ivane! Mocné s tebou nebe! — 
Ivan, Ivane! — Pekné, krásne meno! 
Jak pekne toho zurvalca hla zovú; 
a bude ono ním len zvelebeno: 
bo obrúbi ho skvosty svojich cností 
Ivan, Ivane! Môj syn pohotovú, 
syn obraznosti! — 

Ilviezdodav. 



-£*m4-kk^~- 



Digitized by 



^ 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



fÓ. 1. 1879. 



Orol selejský. 

Historická povesf. 



Zraku nášmu zjavuje sa kraj nevyrovnanej 
krásy. Obtočený tmavozelenými lesami, v kto- 
rých mohutné duby, široké buky, košaté, 
mädonosné lipy a javory a drevá jiných rodov 
tvoria rôznosťou svojou malebný, pôvabnostou 
svojou oku milý celok. — Striebrotoké bystré 
rieky pretekajú dolinami, nivami a luhami, 
vlahou vôd svojich napomáhajúc a podporu- 
júc zrast rastlinstva. Vršky a úbočia pokrýva 
záživná zeleň, poskytujúca žírnu pastvu tak 
rožnému dobytku ako i vlnonosným ovciam. — 
Roviny jeho pokryté sú bohatoslubným klasom 
pšenice, raže, jarín, bujnou ďatelinou. A po 
brehoch riek zelenajú sa lúky porostlé bujnou 
trávou, pretkávanou ako najumeleckejšie sho- 
tovený koberec perský millionmi rôznobarev- 
ných pestrých kvetov. A bohatú úrodu sľubu- 
júce polia obsadené sú sadami ovocných stro- 
mov, na ktorých vábivé krásou oku a chuťou 
ústam rôznorodé ovocie sladkých jabĺk a 
hrušiek, záživných slivák a maruliek, prijem- 
ných broskýň a mandlí. A ďalej vídat celé 
háje zlatoovocných pomarančov, sladunkých 
fíg, chutných kaštanov, vôňou svojou ďaleko 
siahajúcich olív, mýrth, cyprusov a rozmaj- 
rínov. — A úbočie pokrýva hroznonosná réva. 

Kamkoľvek obráti sa oko človeka, všade 
nachodí znaky pokročilosti,^ osvety, vzdela- 
nosti. Všade vidí umnú pilnosf hospodára. 
Všetko svedčí o rozvoji založenom na základe 
vzdelanosti. A kto to všetko vidí, nemôže ani 
najmenej pochybovat, že na tomto blaho- 
slubnom kraji spočinula ruka Hospodina ! že 
leží na ňom hojnosf požehnania nebeského! 

S utešeným, radosfou uveličeným okom 
pozerá hospodár na bohatú úrodu, kochajúc 
sa sladkými nádejami budúcnosti, vidiac, že 
práca a usilovnosť jeho bohaté odmenená 
bude! 

Lež čo to? Slnka žiare osvecujú po- 
žehnanú krajinu, a tu zrazu na obzore zja- 
vuje sa mrak, ktorý prudkým letom blíži sa, 
hukotom čudným zvestujúc príchod svoj. 
Oblak zatemňuje žiar slnka, tieňom zastiera- 
júc krásnu krajinu. Už nad utešenou a pô- 



vabnou krajinou zavisnul čierny mrak, ne- 
križujú z neho blesky, neozýva sa dunenie 
hromov, nenie nosičom prívalu ani zkazo- 
nosného ľadovca, ale príchodom jeho zmáha 
sa čudný hukot. Pomaly zpúšta sa na lesy 
i nivy, už pokryl úplne bohaté úrody, zelené 
lúčiny, žírne pastvy ; sady ovocných stromov, 
pôvabné háje pomarančov, fíg a vonných 
stromov. A pod ním zaniká celá utešená a 
rozkošná krajina. 

A keď opäť vyzdvihnul sa a letel ďalej na- 
stúpeným smerom, čo to vidí oko smrtelníka? 

Tam kde tmavá zeleň lesov pútala na seba 
oko, vídat holé, vyschlé stromy; a trebárs 
je ešte zima ďaleká, nenájdeš ani jednoho 
lístka, ani jednej zelenej ratolesti. Tam kde 
žírna tráva zelenala sa po lúčinách, okrášle- 
ných nesčislnými pestrobarevnými kvetinami; 
kde klasonosné siatiny naplňovaly rozkošou, 
všade, všade mŕtva, desná púst. Žírnej po- 
travy zbavený dobytok hynie hladom, a celé 
triedy z nedostatku potravy padlých oviec 
slúža za pokrm na pevnine pelešiacim i po- 
vetrím veslujúcim dravcom. 

Mimovoľne slza vyroní sa z oka zatemne- 
ného žialom, a touto strašnou premenou hlboko 
dojatá duša zaplače. Stojíš na tom istom 
mieste, z ktorého obdivoval si vznešenosť a 
pôvabnost nádhernej krajiny, a teraz, kam- 
koľvek obrátiš svoj zrosený zrak, vidíš všade 
smrtonosnú púšť Sahary. Pred sebou máš 
tie isté vrchy, vršky, rieky a doliny, ale kde 
pred tým pestrý život úrodoplodnej prírody 
vzbudzoval obdiv, tam teraz všade mŕtvo, 
desno. 

A na otázku: čo to? jediná je odpoveď. 
Ten krajinu zachvátivší mrak nebol dáždo- 
nosný oblak, ale tlupy úrodné kraje v púšť 
obracajúcich pažravých šiašok! 

Krásne je to Grécko ! jeho hranice ob- 
mývajú moria, jeho kraje vynikajú bohatou 
úrodou, krásou prírody. Už v dávnej, pra- 
dávnej minulosti vedou, umením a osvetou 
vynikalo Grécko ; dejepis preplnený je slávou 
jeho. Keď všade jinde tmavá noc rozbila 
stánky svoje, v ňom žiarilo slnko vzdelanosti. 

Digitized by VJiOOQ l C 



Č. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



Vysoký stupeň dokonalosti dosiahlo ume- 
lectvo; spevy jeho pradávnych básnikov, 
mudrci a spisovatelia jeho dosial slúža za 
vzor nie len vlastnému potomstvu, ale celému 
vzdelanému svetu. Jeho slavné mestá skvelý 
sa nedostihlou krásou, a k pocte jeho po- 
hanským bohom postavené chrámy i po uply- 
nutí mnohých, premnohých století vzbudzujú 
obdiv ludstva. Ešte len i tie rumy svedčia 

sláve jeho umelectva. A s umením rovným 
krokom stúpala i vzdelanosť a osveta. Grécky 
národ bol svobodným, malým a predsa v sveto- 
dejstve velikým národom v svobodnej vlasti. 

Ale i na Grécko doletel čierny mrak nie 
síce pažravých šiašok, ale horších od týchto, 
divých, ohňom a mečom záhubu roznášajúcich 
Osmanov. Zaplavili hordami svojimi krásnu, 
úrodnú, osvetou a vzdelanosťou jasajúcu kra- 
jinu, a kde sa zjavili požiarom zničené de- 
diny, v rumy obrátené mestá, zpustošený, vy- 
plienený kraj, zmenený v smrtonosnú pusta- 
tinu, svedčily o jích návšteve; rumy a ssutiny, 
krvou napájané nivy, to znaky jích pochodu. 
A svobodný národ padnul v kruté jarmo 
poroby. 

Z Ázie vyrojily sa nesčislné tlupy Turkov, 
a jako jiné mnohé národy neznajúce odolat 
jích divokému návalu, i grécky národ musel 
skloniť šiju svoju v otroctvo. 

Ťažká je poroba každá, a nikto, kto má 
cit ludstva v sebe, nenosí rád tažké putá 
otroctva. Ale najťažšia je poroba tomu, kto 
zrodil sa volným, kto zažil zlatú svobodu. 
A Gréci odchovaní na prsiach volných matiek, 
vebni ťažko niesli kruté jarmo, ktoré na jích 
šije uvrhnul Iutý dušman. 

Lenže národ, ktorý zažil ovocie svobody, 
i v najkrutejšom otroctve nenie bez tešitela, 
bez buditela nádeje. A kým táto nezahasia, 
dotedy ani ten národ nestane sa neverným 
svojej minulosti, lež na základe tejto pri- 
pravuje si budúcnosť. 

A v tomto ohlade boli Gréci šťastní. 

1 v tej najkrutejšej porobe ostala jim zpo- 
mnenka na zašlú svobodu, o ktorej vyprávajú 
deje jích národa, o ktorej spievali národní 
pevci, ktorú hlásali zašlí velikí duchovia, 
ktorú prechovávali národnie báje a povesti. 
A taká zpomnenka nedá sa vyrvať zo srdca 



národa; ona ako neodcudzitelné drahé po- 
ručenstvo prechodí z pokolenia na pokolenie, 
a biedny a mizerný je ten človek, v ktorom 
nenachodí ohlaisu, nebudí nádeju. Nádeju 
v návrat, v zpätdobytie utratenej zlatej svo- 
body. — A keďby asnaď i národ dlhovekým 
tlakom zbavený pružnosti ducha, klesajúci 
už v ťažkej porobe, sám v sebe neprichodil 
k budeniu, aj tu zjavia sa nadšení básnici, 
a tí zvestujú deje zašlej svobody, budia znovu 
uhasujúcu nádeju v národe, a spevami svo- 
jimi oduševňujú jarú mládež a ňou primlú- 
vajú sa k srdcu samého národa. Zbudená 
raz nádeja navracuje klesajúci už národ sebe 
samému, budiac v ňom povedomie, pozýva ho 
k budúcnosti. Lebo z nádeje povstáva čin, 
namáhanie, práca, a tie vedú k zpätvydobytiu 
utratenej voľnosti! 

Prešly mnohé, dlhé, ťažké stoletia, čo 
Gréci úpeli v muzulmanskom otroctve, ale 
tie stoletia nedoviedly vzdor Iuténiu tyran- 
stvu Osmanov udusiť rozpomienku na dávnu, 
slávnu svobodu ; na skvelú svetu po dnes za 
vzor slúžiacu minulosť gréckeho národa. — 
I v dobách najlutejšieho zúrenia divých mu- 
zulmanov po zpustošených nivách Grécie ozý- 
valy sa nadšené prímluvy duchom prorockým 
nadšených vyvolencov k národu, ktorí boli 
kriesitelmi nehasnúcej a buditelmi činochtivej 
nádeje. A keď prišla doba nasledovaly i činy 
a tie pripravily cestu k dosiahnutiu národnej 
svobody ! 

Na kooci minulého stoletia celú Európu 
zachvátil netušený, veliký politický pohyb, a 
lunenie zapríčinené ním zasahovalo do všetkých 
takmer krajov. Že Grécko, obchodom svojím 
spojené s celým svetom, a majúc velmi do- 
stupné cesty morom, pocítilo tiež veliký vliv 
toho pohybu na sebe, je len prirodzená vec. 
Veď túžba gréckeho národa vysvobodiť sa 
z poroby, stála dosť v úzkej spojitosti s pri- 
pomenutým pohybom, od ktorého sľubovali 
si Gréci veliké výhody. Preto myšlienka vy- 
manenia šírila sa mohutným prúdom, za- 
chvacujúc všetko, bez rozdielu stavu a po- 
volania, čo bolo v gréckom národe života 
schopné. A myšlienka tá vetve púšťala ďaleko 
široko za hraniciami Grékmi obývaných kra- 
jov, a nachodila zvučný ohlas po celej Európe, 

Digitized by VjOOQIC 



6 



rtrol, časopis i>it zibu»u a poiuVnio. 



|ť. 1. 1870. 



zvlište ale u národov tých, ktorí ako Gréci 
nosili ťažké jarmo osmanskej poroby. 

Následok myšlienky bol čin, ktorý, zjavil 
sa v tom, že výteční mu/ovia gréckeho ná- 
roda založili spolok „Hetäria* nazvaný, kto- 
rého uznaným účelom bolo osvobodenie Grécka 
a vydobytle mu nezávislosti. 

Počiatok bol urobený. Zápal a nadšenie 
v prvom záchvate boly mohutné, možno ale 
že práve tým i veci samej nie veTmi pro- 
spešné. Tak to obyčajne býva, že v prvom 
záchvate nadšenia zabúdza sa na opatrnosť, 
a tejto nedostatok alebo asnaď i len ľaho- 
stajné upotrebo vanie privádza zvlášte poli- 
tické podujatia na zmar. Lebo odporník uvedo- 
mený o tajných zámeroch, môže porobiť za- 
včasu rozsiahle prípravy, ktoré keď nadíde 
doba samého činu, v stave sú v zárodku 
udusiť každý pohyb. 

Tak stalo sa i Grékom. Do svojho spolku 
prijímali i ludí, ktorí neboli hodní dôvery; 
ktorí len preto stali sa členami „Hetärie," 
aby jej tajomstvá za judášku mzdu zapredali 
Osmanom; ktorí trebárs i pri poradách spol- 
kových viedli veľmi zápalisté reči za osvobo 
denie a vymanenie národa z hanobného jarma 
otroctva, v duši nemysleli na nič jinšieho, 
nežli na zisk, ktorý vyplyne pre nich z hnus- 
nej zrady národnej veci. 

Pôvodca idey ustrojenia častejšie pripo- 
menutého spolku a jej najhorlivejší usku- 
točnovateľ, Rhigas, stal sa prvou obeťou podlej 
zrady, súc katanskou rukou i s viac súdruhmi 
odpravení. S jeho mučenníckou smrťou klesla 
i „Hetäria" a zaseklo sa každé ďalšie jej 
účinkovanie. 

Tak okamžite prišly na zmar všetky plány 
a zámery svobode národa a vymaneniu vlasti 
posvätivších sa vlastencov gréckych. Ale práca 
neustala, ani myšlienka pohrobená nebola. 
Ona žila a silne oduševňovala národ, upevóu- 
júc v ňom nádej u, ktorá v príhodnú dobu 
vyblknút mala v mohutný požiar. 

Gréci s celou ochotou a živou zaujatosťou 
vrhli sa na to pole, ktoré otvorené bolo jích 
náiodnej činnosti. Rozširovanie osvety a vzde- 
lanosti, stavanie škôl a vzdelavačných ústavov 
bolo tým polom. A keď tomuto úmyslu v rod- 
nej domovine stavané boly prekážky, keď 



carihradská vláda zatvárala Grékmi vystavané 
školy, za hrarticiami v nevoľnosti upiacej vlasti 
hľadala mládež prítalok, bo Gréci tam za- 
kladali ústavy, v ktorých grécka mládež vo 
vedomostiach a k službe národa vedená bola. 

Druhé pole zdarného účinkovania poskyto- 
vané jim bolo obchodom. Turkom vrodená 
netečnosť a lenivosť neprekážala jim ani naj- 
menej, a tak stala sa, že grécky obchod roz- 
vinul sa v netušených rozmeroch. Vyšše šetfť 
sto gréckych obchodných lodí, čiastočne veľmi 
dobre ozbrojených, križovalo po všetkých 
vodách sveta, a keď tento obchod z jednej 
strany výdatne napomáhal dobrobyt a majet- 
nost, z druhej strany to loďstvo bolo po- 
čiatkom námornej sily gréckej, ktorá v prí- 
hodnej dobe konať mala úlohu válečnú a 
prevádzať zástoj v službe osvobodenia domo- 
viny. V službe obchodu vycvičené a otužemé 
mužstvo spôsobné a pripravené bolo i k vo- 
janským činom. A v čas potreby i naplnilo 
v ňom skladané nádeje. 

V tomto stave našiel kongress viedenský 
Grékov. Tento kongress, ako je to známo, 
mal za úlohu usporiadať mnohými vojnami, 
vedenými Napoleonom L, porúchané a na ruby 
poobracané pomery Európy a dlhým zápasom 
vysileným, z mnohých rán krvácajúcim ná- 
rodom a krajinám pojistiť a zabezpečiť mier 
a pokoj. Gréci ku tomuto shromaždeniu naj- 
mohutnejších panovníkov a najvýtečnejších 
tehdajších diplomatov upreli zraky svoje, 
pevne súc presvedčení, že keď viedenský 
kongress upraviť má pomery Európy, od- 
strániť \ šetky zápalisté látky, ktoré by skôr 
pozdej zapríčiniť mohly nový výbuch a tak 
ohrozovať mier, nemôže nechať neriešenú 
otázku grécku, ale musí prispeť k osvobo- 
deniu národa gréckeho a uvolneniu jeho 
krásnej domoviny. 

Ale marné boly všetky nádeje, na zmar 
prišla každá úfnost 

A predsa i táto zmarená nádeja vo vý- 
sledkoch svojich dobrú službu preukázala 
Grékom. 

Úfajúc na cudziu pomoc a spoliehajúc sa, 
že Európa koniec urobí jích porobe, liknaví 
boli vo vyviňovaní a napružení vlastných sfl. 
Národ, ktorý sám nie je hotový všetko obeto- 

Digitized by VjOOV l C 



G. 1. U7<j.J 



Orul, časopis pre zábavu ii p.,uJiuic. 



virf za svoju svobodti, nie je jej hoden. Tak 
i Gréci presvedčili sa, že nie cudzia, slovami 
i tak hojne dokazovnná blabosklonooaf, ani 
nie jiných siku lež jedine pružnosť a nadšenie 
samého národa vedie ku svobode; kto sa 
sám neopúšťa, toho ani Boh neopustí, a kto 
neustáva v činnosti a práci, tomu i Boh po- 
máha. Nahliadli, že vlastnými silami pokúsiť 
sa musejú o zpätdobytie utratenej svobody. 

Obnovili zaniklý spolok „Hetärie," a tak- 
mer vier* nepodobá* je tá rýchlosť, ktorou 
účinkovanie jeho rozširovalo sa po všetkých 
mestách a krajinách Európy a Azíe, v kto- 
rých nachodili sa kvetúci obchod vedúci Gréci. 

Už v novembri r. 1820 yo Vostiei odbý- 
vali členovi* „Hetärie" shromaždenie tým 
cieloro, aby porobili všetky možné prípravy 
k rozhodnému kroku a ustálili i deň vše- 
obecného povstania národa gréckeho proti 
mtiziilitianskému panstvu. Ale väčšina pri- 
to«ných členov rozhodla, že ešte nenadiáte 
príhodná doba; áe nutno odročiť počiatok 
na pozdejáie časy. 

Náhoda posporila, čo rada vodcov Qdročiť 
uaavrsla. Dna 11. februára 1821 umrel ho- 
spodár V&laehie, Gutzos, a jeho smrť stala 
sa pohnútkou h rozvitiu zástavy povstania. 
Plukovník Georgakis, nadšený čleq „Hetärie" 
a spolu poverený s vedením povstaleckých 
pohybov vo Valáchii, myslel, že nutno mu 
vykoristiť smrť hospodárovu, a tak nasnoval 
povstanie v Malej Valáchii. 

Dopočujúc to Ypsilanti, na (en čas ná- 
čelník „Hetärie," i on zo svojej strany pre- 
kročil ríeJcu Prút, a 7. marca vtrhnnl do mesta 
Jassy, pozývajúc všetkých Grékov do zbroje 
proti Turkom. A za krátky čas shromaždil 
okolo seba četnú armádu, ktorej jadrom bola 
„svätá čata" mladých nadšených Grékov, ktorí 
shromaždili sa pod zástavu, rozvinutú Ypsi- 
lantiro, zo všetkých strán a krajov Európy. 

I v Morei na jar r. 1821 rozvili Gréci 
zástavu svobody, pevne odhodlaní, vydobyť 
neodvislosť svobodnej svojej niekdy vlasti, 
vymaniť ju z drapov tureckých krvolakov, 
alebo pohrobiť sa i so svojimi nádejami v jej 
rozvalinách. Povstanie vypuklo najprv v meste 
Lali. Ztade rozširovalo sa silným prúdom, 
lebo povstalcom darilo sa z počiatku dobre, 



vzali viac miest a v Kalamate sriadíli ná* 
rodnie shromaždenie, ktoré 9. apríla začalo 
zasedaf, zaoberajúc sa piedovšrtkým jiným 
so ariaďovaním úchvatne rozširovavšieho sa 
povstania, a spolu toto shromaždenie, ktoré 
nosilo názov „$enát rocsenský," prevzalo i ve- 
denie vládnych záležitostí. Tento senát z kola 
svojho vymenoval dočasnú vládnu komissiu, 
ktorá s dobrým prospechom a blahonosnými 
výsledkami zavádzala po krajine pravidelná 
správu. 

Súčasne i na ostrovoch gréckych vypuklo 
a rozšírilo sa povstanie. Loďstvo povstalcov 
pod velením Tombasisa získalo povstaniu 
takmer všetky ostrovy Archipela. 

V severovýchodnom Grécku povstaly Pho- 
cis, Bôotia, Attika, Athény zaujaté a turecká 
posádka v Akropolisu obkolesená. Až za 
Thermopyly rozšírilo sa povstanie ; v Magnesii 
a Macedónii boli Turci napadnutí. 

Všetko to výsledky účinkovania členov 
„Hetärie, 44 

II. 

Olympus, tento terajšie Grécko od Mace- 
dónie deliaci, kedysi za obydlie pohanským 
Bohom drievnych Grékov slúživší vrch, z kto- 
rého hromovládny Zeus metal blesky svetom, 
vývodiac nad ostatnými, jeho rozkazom po- 
drobenými bohmi, ožiarovaly posledné žiare 
zapadajúceho slnka. Príroda pripravovala sa 
k nočnému odpočinku. Ale jedna poľana 
Olympu poskytuje obraz živého pohybovania. 
Zo všetkých strán shromaždujú sa tam starí, 
v zápasoch s odvekým vrahom utužení, dlhou 
puškou na pleci, za pásom handžarom a dvoma 
pištoľami ozbrojení mužovia, z jíchž očú žiari 
nenávisť, železná neústupnosť, odhodlanosť. 
Prichodia i mladí šuhajci, plní zápalu a na- 
dšenia, ktorí za príkladom vyzkúsených otcov 
tiež chcú sily svoje venovať službe svobody. 

Čo do počtu nie jích je nesmierne mnoho, 
ale čo do zmužilej odhodlanosti je v nich 
sila ohromná. Schodia sa a bez mnohých 
slov stískajú si ruky. Veď je to už dávno ? 
čo takto pohromade neboli; prešly mesiace, 
ba roky, co sa nevideli. Roztratení, rozutekaní 
hľadali útočište a skrýše pred ukrutnostiami 
tureckých begov a basov, vzdávajúc vďaku 



8 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 1. 1879. 



Bohu, keď sa jim podarilo holý život za- 
chrániť. Ale všetkých prsia naplnené boly 
rovnou nenávisťou, rovnakou túžbou po po- 
raste. A keď i nie sviatočne a slávnostne 
skladaná, ale nezlomná prísaha odplaty su- 
rovým krvolakom viazala jich v jednotu. 

Sú to všetko mužovia, známi v dejepise 
pod menom Suliotov. 

Sulioti boli kresťanský kmeň, ktorý po- 
vstal v sedemnástom století z albánskych 
pastierov, opadivších sa v kassiopejských 
vrchoch v Epire. Hoztratení a na seba sa- 
mých ponechaní, pocítili dosť skoro túžbu, 
spojovať a sjednocovat sa ku vzájomnej obrane 
proti neprestajným nápadom tureckým. E nim 
pripojovali sa priebehom časov i rozliční h^j- 
dúci a úikoci kresťanskí, ktorí pred prena- 
sledovaním Turkov v nebetyčných vrchoch 
útulok hľadali. Tak zmohutnel tento kmeň. 
Za miesto spojovania a obrany vyvolili si 
nepatrnú pevnosť Suli, od ktorej potom do- 
stali i názov Suliotov. Neprešlo mnoho časov 
a zaludnatili sedemdesiat miest v doline Ache- 
ron. Ohladom vierovyznania boli pravoslávni 
a žili neodvisle pod vlastnou samosprávnou, 
niektorí myslia, že republikánskou ústavou. 
Písaných zákonov a ústavy nemali. Veď i načo? 
Tam kde je rovnomyslnost, kde je spojidlom 
dôvera a poctivosť; kde je. všeobecná túžba 
po neodvislosti a svobode; kde i bez vyslo- 
venia panuje rovnosť a bratstvo, tam nenačím 
písanej ústavy. Každé junácke srdce, každé 
oduševnené prsia sú spoľahlivejšou a trvác- 
nejšou ústavou, nežli všetky moderno- ústavné 
. paragrafy. Staré obyčaje boly zákonami Su- 
liotov. Možno, že tie nezodpovedaly všetkým 
požiadavkám terajšieho, s osvetou chvastajú- 
ceho sa sveta, dostatočné boly avšak pre voľ- 
ných obyvateľov doliny Acheron, a malý to 
dobré za seba, že rovnou mierou meraly 
každému a že boly spoľahlivými baštami po 
svobode túžiacich junákov. 

Zaoberali sa chovou dobytka a keď i nie 
vo veľkých rozmeroch, ale predsa i roľníctvom. 
A tieto hôrne deti vyznačovali sa svojou zmuži- 
losťou a vytrvalosťou. Pri čom si ale von- 
koncom nerobili svedomie z toho, keď ne- 
priateľa dôkladne obolstit mohli. 



Jích dejiny za celých dvanásť rokov trvavšej 
borby s Ali basom znejú takmer ako román. 
Ale konečne hŕstka ľudí ohromnému návalu 
na veky vzdorovať nemôže. I Sulioti napo- 
sledy prinútení boli opustiť drahú, svobodnú 
vlasť, a roztratili sa po Macedónii a Albánii, 
lebo len tak ujsť mohli konečnej záhube. 

Hľa týchto junákov nachodíme shromažde- 
ných na poľane Olympu; tam obnovujú staré 
priateľstvo, znajúc dobre, že tajné shroma- 
ždenie nebodaj má za účel znovu spojiť, čo 
dosial nepnyným osudom rozlúčené a roz- 
tratené bolo. 

Hromadili Ba v malé tlupy; i tu rozprá- 
vali si vzájomne všetky udalosti, od kedy 
takto pohromade neboli. A každý mal mnoho 
čo rozprávať, i o tom, čo sa jeho samého a 
jeho rodiny týkalo, ale i o tom, čo sa pri- 
hodilo jiným, tu neprítomným, dobre známym 
priateľom. A tak pri týchto vzájomných roz- 
hovoroch ubiehal čas. Slnko už dávno za- 
padlo, na čistom, modrom nebi jasaly -sa 
milliony hviezd, a ajhľa tam nad vrchami 
zapaľuje sa nebo, akoby ohromný požiar za 
nimi zúril. Ale požiaru bez dymu niet. Nie je 
to požiar, sú to zvestoni oznamujúci, že me- 
siac o nedlho zasvieti od slnka svetlom po- 
žičaným. Preto je tak nedostatočné to jeho 
osvetlovanie. Ani svetlo, ani tma, len polovi- 
čatosť. Ale práve tá je veľmi priaznivá schôdz- 
kam, akú Sulioti moju na Olympe. 

Zastal rozhovor a všetkých oči obrátily 
sa v stranu, z ktorej prichodili noví mužovia. 
Na jích čele nie vysokej postavy, ani nie 
silného tela muž. Na jeho otvorenej tvári 
zjavoval sa slabý odstien melanchólie, čo do- 
dávalo mu zaujímavosti. Tí, čo sedeli, po- 
skákali hore, i šli všetci v ústrety prícbodzím. 

„Zdrav buď, Orie Selejský!" ozvalo sa zo 
všetkých úst. 

„Vďaka, bratia! zdraví buďte i vy!" po- 
dávajúc rad radom všetkým svoju mužnú 
ruku, hovorí on. Súčasne vítajú a pozdravujú 
sa i tí ostatní, ktorí ho sprevodili. 

„A ešte raz vďaka vám, bratia junáci!" 
hovoril ďalej ten, ktorého „orlom selejským* 
zvali, keď si všetci na poľanu, porostlú ze- 
lenou trávou, posadali, „že ste uposlúchli 
pozvania môjho. — Ideme vážnym časom 



Č. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



9 



v ústrety, a tu nemožno, žeby suliotskí soko- 
lovia ostali nečinní." 

„Ej veru nie!"* 

„Známo vám, že junáci Gréci už shro- 
mažďujň sa pod zástavou svobody, aby s po- 
mocou Božou a svojich junáckych ramien 
zlomili ťažké putá otroctva a svojej vlasti 
vydobyli nezávislosť a svobodu. Tu čas i pre 
nás." 

„Tak je! tak je! dosť dlho sme i tak 
čakať museli na túto dobu. Ale spravodlivý 
Hospodin nemohol už ďalej hladeť na ohav- 
nosti osmanské, i nadchnul Grékov, aby za- 
počali dielo, v ktorom i nás očakáva zna- 
menitý údel," potvrdzoval sivobúzy starec. 

„Ale ten údel,* dodáva Orol Selejský, „len 
tak prekonať budeme v stave, keď budeme 
všetci pospolu; keď všetci Sulioti spoja sa 
s nami. Viem, bratia junáci, že to ťažká vec. 
Veľká väčšina našich chrabrých súdruhov ešte 
upeje v pazúroch Ali basových, a ten jich tak 
snadno nevypustí. Viem dobre, že jiná čiastka 
roztratené po šírom svete, i pri najväčšej 
chuti a ochotnosti nebude v stave spojiť sa 
s nami. Ale našou povinnosťou je i tamtým 
i týmto prispeť ku pomoci. Tamtým tak, 
keď preboríme sa až ku ním, a tak jim uvoľ- 
níme cestu ; týmto zase tým spôsobom, keď 
každý z nás postará sa o uvedomenie jich 
o našich zámeroch. A na teraz toto posledné 
kladiem vám na srdce, bratia. O to prvé po- 
staráme sa, keď opäť shromaždíme sa!" 
Umlknul. 

Mužovia okolo neho sediaci uvažujú jeho 
slová. Konečne jedon ozve sa: 

„Nie sme zvyklí lákať sa prekážok, a 
dobre sme presvedčení, že ako náš celý život 
bol neprestajným zápasom a krvavou borbou 
s vrahom našej svobody, i teraz len pokračo- 
vať budeme na tejto ceste. Ale ťažká je to 
úloha preboriť sa k našim bratom, jestliže 
oni sami neprídu nám v ústrety. Preto ja 
tak myslím, žeby sme i my za príkladom 
Grékov rozvinúť mali zástavu svobody, a šíriť 
povstanie i po Albánii až k Acheronu, a tak 
spojiť sa s bratmi našimi. Turci zaneprázdnení 
s Grékmi nebudú môcť s celou silou tlačiť 
nás, a dá Boh i šťastie junácke, že osvobo- 
díme i my rodnú vlasť našu/ 



Pochvalný súhlas prítomných sprevádzal 
tieto prosté slová. 

„To je i moje presvedčenie!" odvetoval 
Orol Selejský, „žeby tak všetky kresťanské 
národy na šijách nosiace ťažké jarmo poroby 
tureckej robiť malý. Jednota a svornosť, 
shoda a spoločné dejstvovanie zlomily by 
moc muzúlmanskú a tak pojistily volnost. — 
Ale bratia junáci ! nezabúdajme uvážiť všetky 
okolnosti. Ali basa v Janine má značné sily 
pohromade, tak značné, že spoliehajúc sa na 
ne vzdoruje i samému sultánovi, tak že tento 
s velikou silou vyslal proti nemu seraskiera 
Euršid bašu. u 

„To práve dobre. Keď sa Turci medzi 
sebou perú, nám svitá nádej víťazstva!" 

„Pravda. Ale kto ručí za to, že keď Isti vi 
Osmani vidia, že dvíha sa kresťanstvo proti 
ním, že tí, ktorí teraz proti sebe stoja, ne- 
spoja sa razom proti nám? lebo, bratia, 
Ali basa, Kuršid basa obidvaja sú Turci, a 
keď nebezpečenstvo hroziť bude jich nad- 
vláde a panstvu, spoja sa; to je tak isté, 
ako že mesiac zanikne pred jasným svetlom 
slnka. — A nás, vidíte, je len hŕstka, pravda 
hŕstka nevyrovnaných junákov." 

„Veď je to síce tiež pravda," ozval sa 
opäť sivobúzy starec, „ale mne to neide do 
hlavy, že my máme boriť sa za cudziu a nie 
za vlastnú voľnosť; že krev našich junákov 
tiecť má v cudzej službe." 

„Ale i našej, bratia! Vidíte, že nemožná 
je jednomyslnosť v tomto okamžení. Nemožno 
očakávať, žeby všetky národy razom povstaly. 
Nuž tedy dopustiť máme, aby vykrvácali v da- 
romnom boji tí, ktorí urobili počiatok? aby 
tak zase udusená bola každá nádeja? Nie! 
ja som tak presvedčený, že našou povinnosťou 
je pomáhať každému, kto pozdvihne rameno 
proti panstvu tureckému; prispeť k pomoci 
tomu, ktorý ťahá zbroj proti divokému duš- 
manovi. Každý nepriateľ tureckého panstva, 
nech je on ktokoľvek, je priateľom, je spo- 
jencom naším. Nuž ktože bude váhať byť na 
pomoci priateľovi a spojencovi? kto nebude 
mať vôľu spolu s ním dusiť a ubíjať vraha? 
Ako vás znám, ani na okamženie nebudete 
v rozpakoch, čo robiť máte, lebo pomstiť 



10 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



ukrutnosti, popáchané na otcoch a rodinách 
našich, táto túžba preniká útroby naše!" 

„Tak je ! tak je ! a ozýva sa hlučne v shro- 
maždení. 

„Ale ešte jedno. Podarí-li sa Grékom, že 
z počiatku vydobývat budú výhody nad Tur- 
kami, či o tom chýr nerozletí sa po všetkých 
krajoch a končinách, obývaných ujarmeným 
a v porobe úpejúcim národom, a či hrdinský 
príklad Grékov neoduševní i jich k nasledo- 
vaniu ? Neverím, že balkánske národy natolko 
ovládla už zbabelosf a malomyslnosf, žeby 
ani junáctvom Grékov nezmohla sa vo vatru 
v nich tlumejúca iskra po krvavej pomste 
bažiacej zmužilosti. A potom nastane doba 
spojenia sa všetkých národov k zrúteniu hanob- 
ného jarma, a svitne deň krásnej svobody!" 

„Keby sa len podarilo prekaziť smierenie 
Kuršida s Ali basom!" 

„My ani na to zabúdať nesmieme. Vý- 
hľady na pomoc zo strany našej udržovať a 
upevňovať budú Ali basu v odpore, a kým 
títo dvaja zápasiť budú medzi sebou, rozšíri 



sa mohutne povstanie Grékov, a stane sa zá- 
rodkom budúcej voľnosti nás všetkých. Preto 
nateraz niet pre nás väčšej zaviazanosti, nežli 
zo všetkých síl podporovať povstanie hrdinov 
gréckych. A v tomto ohľade spolieham sa na 
vaše silné ramená, bratia!" 

^My vždy a vo všetkom s tebou, orie 
selejský!" 

Zpoza vrchov zjavovaly sa. už prvé znaky 
blížiaceho sa dňa. Hviezdy tratily svoje svetlo, 
mesiac zklonil sa a zmiznul 

„Na dnes týdeň sídeme sa opäť, bratia," 
hovoril Orol Selejský, vstanúc zo zelenej po- 
ľany, „a pevne ufám, že v značnejšom počte 
nežli dnes. Nuž a potom v mene Božom do 
boja za slávu a voľnosť. — S Bohom, bratia!" 

„S Bohom, do šťastného videnia!" 

Každý pošiel jinou cestou, a o malú chvíľu 
poľana bola opäť prázdna a tichá, ako jiné 
stráne bohmi kedysi obývaného Olympu. 

S Orlom Selejským spolu stúpali len ešte 
dvaja mužovia. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



Zapáľte svetlá . . . 

Zapáľte svetlá na hroby tmavé 

Ach — ved? tak clivo — temno je! — 
Zapálte ! . . . nech svet marný precitne, 
A — spočíta ztraty svoje! 



Zapáľte svetlá na hroby tmavo 

Veď tak rednú dobrých rady! — 
V zlom svet roste a diaľ rozbujnieva, 
Za dobré nikde náhrady! 

Zapáľte svetlá na hroby tmavo 
Tých, čo verní sebe, Bohu boli, 
Čo chudobe štedro pomáhali — 
A nepodľahli uevoli! — 



Zapálte svetlá na hroby tmavé 
Tých, čo za rod bojovali, — 
Čo j im krivda hrob čierny postlala, 
Čo za svobodu krev liali. — 



Zapálte svetlá na hroby tmavé! — 
Pamiatka dobrých nech žije l 
Nech svetu zjasá, zasvieti v oči, 
Že diamant v hrude nezhnije! 

Zapáľte svetlá na hroby tmavé, 
Nech rozže sa viera v ľudu, 
Že duch večný je a pravdy zákon 
Nedá sa utlumiť v hrudu! 



Zapáľte svetlá na hroby tmavé! 
Nech sa žiar — šíro rozleje — 
A viera k nebu nech sa unáša 
Plameňom lásky — nádeje! 

(1875.) 



Bohäanovir, 



Sen. 



fenil mládenec, že pevcom Slávy bol, 
pevcom vyššieho pôvodu: 

v kolíske ho na čelo bozkala 
Rusalka, génij národu, 



Koľká rozkoš plynula z varyta! 

Jak ľúbo-sladký bol to hlas! 
I sám vesmír Boží sa v slasti chvel, 

äther šumel ozvenou 

Digitized by y 



,©bc 



C. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



11 



Veky temné voľnosť v putá jaly, 
ach nikde hviezdy, nikde niet!... 

ReCaz vrahom zarynčala strachom, 
čo spev začal voľnosti znieť. 

Boj zúfalý. Po boji rod plesal, 

a vítal slnko svobody; 
hľa, zástupy v jarom rozihraní 

na víťazné letia hody. 

S lýrou v ruke — meč, kušu odložiac - 
k hodom pospiecha i šuhaj; 

pieť bude on; i túžba ho nesie: 
blahým len raz videť svoj kraj. 

Ale závisť žlčou bľadnúc volá: 
„Tu zradca biedny, viďte ho! 

Kde meč, kuša? V šíkoch neválčil on! 
Haha, tie struny broň jeho!" 



-^•cG-ákOo*^ 



Zlosť, lož, sleposť preč pevca vyhnaly. 

Mládencu vlasť hora tmavá. 
Modlí sa tam. Lež hrôza! čo prosí, 

to pomsta na rod krvavá. 

Miznú roky. Starec hľadí k nebu, 

kde million lampád horí; 
tu — div divov! tvrdo veriť očiam — > 

sa v sláve blankyt otvorí. 

I znal starec, že žiadbu bárjakú 

slyší Bôh, keď nebo zjaví: 
ach, pomstu zas na národ svoj prosí — 

a sebe veniec kol hlavy. 

Bôh dal mu ho. Oj z hviezd bol to veniec ! 

Už-už letel mu na hlavu — 
„Bože!" zvolá, „mne on nenáleží, 

daj národu moju slávu!" 

Koloman Banšell. 



Zreb. 

Humoreska. 



!Sú ľudia, ktorých šťastie so zvláštnym za- 
ľúbením prenasleduje; sú ale i takí, ktorým, 
čokoľvek podniknú, naopak sa deje. Ku týmto 
poeitoval sa i Pútec. 

V biede a na biedu zrodený chudák patril 
medzi tých, čo keď na chrbát padnú, nos si 
rozmtóťa; keď cesto mieša, palec si vytknú. 
Od mladý vše mu šlo opakom. Ako študent 
bol schopný, usilovný, rozsudný — a predsa 
menej sa mu darilo, ako jeho ďaleko za nim 
zaostavším súdruhom. Nemal šťastia. — 
Mnohý, plávajúc do prístavu šťastia, keď od 
svojho smeru odporným vetrom odsotený býva, 
zunuje život a namieša si modzog s ohňom. 
No Jožko Pútec, príkladný filosof, privykol 
ku zlému. Ba ani neprivykol, nenachodíme 
výraz ten primeraným; lebo privykne k da- 
čomu ten, ktorý odvykol prv od jiného ? K tomu 
tedy neprivykol, v čom zrodený bol. On tedy 
mysliac, že to tak musí a ináč byť nemôže, 
v istom stupni fatalista, trpezlivé pokoril sa 
svojmu neprajnému osudu. 

Odbavil bohoslovecké štúdia a obzeral sa 
po fare, povedomý súc si toho, že kňaz z oltára 
žije. Ale dlho sa musel obzerať, kým sa mu 
po mnohých nezdarených pokusoch konečne 
dostala fara. Ľahko, že i tá len preto, že sa 
nikto druhý o ňu neuchádzal. Lepšia mucha 
ako nič, i vtiahol bez strelby mažiarov pod 



slamenný krov, riedkou plachtičkou pokrytej 
fary. — Z toho samého, že nikto z rozsieva- 
teľov evanjelia, mimo neho, necítil povolanie 
v sebe uchádzať sa o faru, zatvárať možno, 
že obete, ktoré farár donášať mal, veľké, 
obete ale, čo fara jemu donášať mala, malé 
byť musejú. Chudoba de Badín, psota de 
Garanseg. Ku biede farníkov, už zo samej 
polohy neúrodného poľa pochádzajúcej, patrilo 
i nesmierne pitie páleného. Páleným sa na- 
jiel, napil a stal sa sedliak za pár krajciarov 
zrazu múdrym a velikým pánom. 

To by bola krátka charakteristika obce 
Tesná a jej cirkevníkov. 

Pútec mal chlieb, chlieb aký-taký. A kde 
jesto chlieb, nájde sa i nôž. Hľadal ženu a 
našiel, chvála Bohu, že ten článok ešte i pre 
chudobných rastie. Tentokrát Fortuna za- 
žmurkla mu prívetivé. Natrafil na dievča 
chudobné síce, no — šak by sa k bohatej ani 
nebol trúfal — ale bola z nej žienka dobrá, 
usilovná, a čo u ženskej cnost kardinálna — 
bola poriadkumilovná. Ku jej mäkkej povahe 
primerane, mala tú zvláštnu obyčaj, kde len 
možno v diminutive rozprávať. Ani ten mak 
jej nebol dos£ drobný, ešte z neho spravila 
máčok, a hen máčiček, kostolík, kostolíček. — 
Len s ňou, pilnou ženičkou, mohol na tejto 



maličičkej faričke výnsf. 

Digitized by 



12 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



Čo na jednej strane dobrotivé nebo na 
ňom premeškalo, tomu inde hojne vynahra- 
dilo. V jeho tichom 16-ročnom manželstve a 
úradovaní požehnalo mu nebo osem detí. 
Rozmnožoval, ako sám žartovne hovorieval, 
pilne panslavismus. Dla pravého kalkulu pri- 
padlo na každé 2 roky jedno decko, z nichž 
4 chlapci a toľko dievčat. Kalkul tedy celky 
úhľadný. Vtedy ešte metrické rátačky neboly 
v úžitku, ale v obyčaji stály tucty, a tak 
nebesá znížily počef detí, zotrením dvoch, 
na pol tucta. Dva z ôsmich tedy exekvovala 
smrť. — 

Videli ste hniezdo? videli ste síkorky? 
čo to robí, ako to pysky dvíha keď hladuje, 
a hladuje jednostajne; čviriká, riedkym pá- 
perom ako Bismarck operenou hlávkou trasie, 
žltý nepomerne veľký pysk rozdrapuje tak 
dlho, kým sa mu nasýtenému gágol bokom 
nevydúva. Rodičia lietajú, shladúvajú, doná- 
šajú od rána do večera, aby tým nekoneč- 
ným črevám zadosťučinili. — Také hniezdo 
predstavuje 6 nedospelých detí, z ktorých 
najstaršie je 13, najmladšie 3-ročné. A starost- 
livý rodič má starostí nazbyt, aby dostatočne 
zaodiate a s uspokojeným žalúdkom denné 
kričiaky v postielke večerom zatíchnuť mohli. 

Dobrák farár mal starosť i na svoje cir- 
kevné deti. So žialom vidiac nemierne pitie, 
zaujal sa jich, založiac spolok miernosti. Žid 
sa rozhadzoval, patrón fary, súc väčším pa- 
trónom krčmy, ktorý pred tým nebars sa 
o farára staral, začal mu od včul venovať 
pozornosť — štípal ho, kde mohol a podtínal 
mu nohy, a Iud — ten čo všetko sľuboval, 
poslúchal pána a vďačne sa vracal ku sklenke, 
s ňouž sa i tak len na oko bol rozlúčil, a 
to tým lahším svedomím, že mu páni dali 
rozhrešenia. Narobil si farár prekážok, na- 
robil si omrzlosti bez prospechu, a sedel 
dumal opustený, dumal o nevďačnosti ludu 
a o jeho nespoľahlivosti. 

Ku rozličným galibám pridružilo sa naj- 
väčšie rodinné trápenie — nemoc. Jeho naj- 
krajší, najbystrejší chlapček, Gustík, prechorel 
na nohu. Príčinu jej vypátrať nemohli, ako 
to vôbec vyzkúmať tvrdo ide, pravdepodobne 
že bujný šuhajík dakde prchko a zle skočil. 
Buď tomu akokoľvek, zapálil sa mu klub a 



sosbieralo bedro. Nemoc bola dlhá, rana sa 
konečne zahojila, ale pohyblivosť zhybu bola 
tam. Noha v kolene zohnutá bola kratšia, sa 
len húpajúc hačkal, obyčajne s barlou, z miesta 
na miesto. Ako ale zase k úplnej sile tela 
prišiel, s jeho pedálami pobehal viac, ako 
druhých nôh zdravých dva páry. Čoby ešte 
táto žubrienka bol vykonával, keby mu čert 
nebol podstrelil nohu? — S krivou nohou 
vláčil sa po dachu a púšťal dolu kochom 
matke chrústov do kapusty, s krivou nohou 
driapal sa po smrekoch, dozerajúc hniezda 
splašeným vranám. Sama príroda snažila sa 
ho ukrátiť, a predsa rodičia mali s ním práce 
viac ako so všetkými druhými. — 

I v pekle bývajú raz hody. 

V Tesnej zomrela vdova po strážmajstrovi. 
Za pohrabné obrady poručila farárovi jedon 
zecchino, výdobytok z bitky pri Cuztatone, 
a potom jedon lós, tak rečenú lombardku. 
Ako k lósu nebohý strážmajster prišiel, to 
nám je nie známo. Zecchino bol na fare, ob- 
zvláštne deťmi, veľmi obdivovaný, «a právom, 
poneváč sa také predmety na fare veľmi ne- 
mlely. O hodnote toho peniazu si deti bá- 
jočné veci vyprávaly. Mysle všetkých boly 
pobúrené. Menšiu pozornosť venovaly pekne 
tlačenému papieru.. Ba i sám pán farár, ktorý 
predsa významnosť lósu dobre poznal, nebars 
sa ohliadal oň. Chudák toľkoráz v nádejach 
sklamaný, nepomýšľal ani z ďaleká na mož- 
nosť výhry. Horká jeho brindza. Zlatý peniaz 
posol do starej tabačnice, žreb ale chladno- 
krevne odhodil na stolík. Prizrel sa ešte naň 
a číslo žrebu mechanicky napísal na dvere* 
S tým bola vec dokončená. 

Už aký bol chudobný, a predsa možno že 
asnáď práve za to, horlivé miloval svoj ná- 
rod, utiahnutý od sveta rád čítaval spisy a 
slovenské časopisy. I ten zecchino tašiel ako 
predplatok na „Národnie Noviny." — 

Tam von chumclí. V chyžke je teplo. 
Pútec sedí, držiac vyhorenú dymku v rukách, 
a hľadí na klbko hrajúcich sa detí. Kostolník 
vstúpi, vytiahnúc z torby z mesta donesené 
noviny. Radostne sa chytí farár do nich. Na- 
pchá dymku, zakreše do bukového práchna 
a rozleje sa po stolci. 

„No cit deti! — čože nám donesú?" 

Digitized by VjOOQlC 



Ô. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



13 



Od samého nápisu váetko, ale všetko 
čítaval pilne až do konca po zodpovedného 
redaktora. Nepremeškal preíst cez kože, 
špiritus, slaninu, lekvár, a nevynechal ani 
bursové zprávy. Kdežeby nie, íak bol maji- 
teľom lósu. — No ale nie preto, ale zo samej 
úctivosti „Národním Novinám." 

Ako sa takto očima po burse prechádza, 
trhne sa, zvrtne hlavou k dverom, zakvičí 
čudným hlasom, potom preskočiac troje v ceste 
mu stojacích detí, zastaví sa pred dvermi, 
hlavou ohnutou napred, loktami nazad vy- 
strčenými. Zase sa nahne k novinám, zase 
ku dverom. Po -chvíľke rozháňa rukama v po- 
vetrí ako kapelník. — Deti sa stiahly do- 
vedna, ani neceknúc, len prestrašeným zrakom 
obdivujú čudné kvinty otcove. 

Farárovi zutekalo úplne flegma. Nieje ale 
dosť na tom, začne pastami po dverách bubno- 
vať a kričať, čo mu hrdlo dodalo: „Milka! 
Milka! skoro, Milka!" 

Na toto telephonické povolanie Milka zrazu 
priskočila, pri čom neopatrný farár zle po- 
chodil. Dvere sa otváraly dnu a poneváč pani 
farárka do špiku preľaknutá celou silou vrazila 
do nich, prudkým otvorením dvier vylepila 
velebnému pánu takú facku po nose, že sa 
ledvaj na nohách udržať vedel a v prvom 
prekvapení svojej milej manželke dačlm po- 
dobným odslúžiť sa zamýšlal. 

„Či mi i tá radosť musí byt pokalená?" 
pýta sa farár utierajúc si slzy, ale pravda 
nie slzy radosti. 

V prvom okamžení bol zmätok všeobecný. 
Milka drží si dlane vyvrátené pred očima. 
Deti ale vidiac otca, ako si nos drgnutý drží, 
súcitom držia si všetky svoje nošťúriky. 

Prvá chopila sa slova pani farárka a 
zvyklým diminutívom začala kojiť rozlade- 
ného manžela: „Udrela som ťa, mužík môj, 
troštíčku po nošteku. — Ale čože tak búchaš, 
dušička, čože tak voláš?" 

Miesto odpovede pokáže prstom na dvere, 
zavolajúc hlasom víťaza Suvarova pri Práge : 
„Hurrá! vyhrali smel" A padne žene kolo 
krku. Neborkej Milke vrelo pod čepcom. Pri- 
rovnajúc číslo novín s číslom dvier, doloží: 
„Náš žreb číslo 639 vyhral 2000 zl.! tt 



„Božíčku drahý na výsosti, vďaka Ti, pár 
zlatíkov sa nám zíde," vzdychne Milka. Deti 
sa ukladajú kol rodičov a šťastná matka kropí 
jích hlávky slzami radosti. 

Mnohý by za tú cenu ani nezamdlieval, 
ani slzy neronil, ani by si za ňu dvermi nos 
nedal rozmlátiť. No chudobnému, na deti 
bohatému, na odporný osud zvyklému člo- 
veku je to výhra veliká, šťastie n^povsedoé; 
lebo núdzneho skorej vypokojí Šťastena, ako 
hojnosťou oplývajúceho maznáka. 

Eed sa z prvého radostného otrasu, po* 
vedal bych radostného strachu prebrali, po- 
čali rozjímať, gustírovať, čo b tými peniazmi 
začnú, ako jich vynaložiť, či kúpiť za ne dačo, 
či jich do sv. -martinskej sporitelne na úroky 
uložiť majú? o tom sa živo debattovalo, a 
bezmála sa ani na čisto neusniesli. Deti knpo* 
valy lútky, sukne, sánky, kone, na čo jim 
matka odsekla, že samé prvé otcovi nový 
župan kúpiť načim. 

Medzitým napadlo otcovi pohľadať lós. 

Hľadajú, hľadajú. Hľadajú popoludní, hľa- 
dajú večer, nič. Strach, smútok a noc bez 
sna. Hľadajú ráno, hľadajú, dulujú celý deň 
a zase len nič a nič. Vyšetrujú slúžku, zku- 
sujú deti, márno všetko, lós bol a je ztratený. 
Zármutok zrastal a úder väčší, o mnoho väčší, 
ako keby sa jim radšej dvere raja neboly 
etvorily. Nebožiatka! lízali mäd cez sklo, a 
teraz hľadeli kolo seba smutní, ako oparené 
myši. 

Filosof Pútec utieral si ústa. Utíahnuc sa 
do svojej myšej diery, dumal a cvičil sa ďalej 
v opovrhovaní svetskej mamony. Je to vskutku 
veľmi vdáčné štúdium, ked k ničomu prísť 
nemôžeme, ktoré ale vdáčne zase opúšťame, 
ked sa nám dariť začína. 

Minulo dakoľko týdňov ako lós posol za 
duriakom. Povšechný rozhovor o ňom, ros* 
ličné klebety v Tesnom pomaly sa tratily. 
Y tichej resignaäi znášal Pútec i toto na* 
vštívenie. Na pamiatku, že mu neprajný osud 
pretiahol prez ústa zlatý motúz, ponechal 
čísla žrebu na dverách napísané. Smutne za- 
zeral tu i tu on na ne a ony naň. 

Bolo v sobotu. Farár chystal si kázeň. 
Aby pokojne pracovať mohol, vypovedal deti 
von. Čím menej nohou, tým viac jazykom 

Digitized by VjUUv l C 



14 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



pohybujúci Gustík pýtal sa na korrepetíciu 
k pánu učitelovi, k čomu otec velmi vdačne 
privolil, s tou prísnou vyhrážkou, aby sa ne- 
opovážil ísC sánkovat, čerta pokúšaf a ešte 
i tú druhú kvaku dolámať. Pokorne, skrúšene 
slubujúc všetko dobré, vytiahol sa z chyže. 

Otec Pútec pripáli si héničku, vyloží trú- 
dovú čiapku na parochňu — za starostiami 
a horúčkou pošly mu vlasy — a v kvetnasto- 
tarkavom na rukávoch umastenom župane 
začne sypat prúdiace sa myšlienky na papier. 
Vše zakrúti perom, už zase hladí von oblokom, 
aby kopiace sa pod trúdovou čiapkou trudo- 
viny do poriadku poukladal. — Od obloka 
hore vznáša sa strmý kopec, záhrada farská. 
Sňah sa ligoce, slncom osvietený, tuhou kôrou 
pokrytý. Chlpavá osuhel mení farby báječ- 
ného opálu. Oči sa mu točia po tej skvelej 
ploche, a po nej sbiera trhané myšlienky na 
kázeň. 

Obrábal Jóba. Vysvetlujúc jeho neresti, 
púštal rozochvený chlpy dymu ako z maše. 
Vhod mu prišlo ono i toto, myšlienky mu 
hraly ako iskry vo vyhni. Zahryzol sa do 
trópusov a zubami do čútorky. Lejú sa mu 
myšlienky po papieri ako rozpustené maslo. 
Skáče z predmetu na predmet, viaže, skladá, 
prirovnáva. Zájde k Eliášovi, — horúcimi 
slovnú líči, ako prorok Eliáš, ten prvý pasažier, 
čo sa parovozom k nebeskej stanici na extra- 
vlaku odviezol, bez popálenia do výsosti sa 
vznášal. Signál zavzneje, oheň sa zasvieti, 
kolesá sa točia, on letí 

Črnk! brnk! — tresk! 

Ale nie Eliáš. — Obločný rám s krížom 
i so všetkým činom na zemi, table rozmrvené 
blyštia sa po izbe. Farár holohlavý, parochňa 
nad osudnými číslami na klinci visí. Dymka 
vyrazená kúri sa v kútiku, farár ale fahá 
paru jalovou cievkou. Trúdová čiapka krúti 
sa pod postelou. Čo ale najkrajšie : na stolíku 
práve na Eliášovi — sánky, a na sánkach 
Gustík, jemu za chrbtom, držiac sa ho kolo 
krku rukama, kamarát Ďurík od rechtorov. 

Chlapci na smrť preľaknutí sedia, sedia 
na stole ako skameneli. Ej ! korrepetícia jim 
zle vypadla. Tam z vyš záhrady závozom 
korrepetovali, sánky zle karované vyskočily 
zo závozu a mik strmým vrškom záhradou 



dolu. Nuž a tak neviniatka proti svojej vôli 
vpálili oblokom otcovi na visitu. 

Asi za otčenáš ani nedýchol ani sa ne- 
pohol nikto. Predesení boli všetci. — 

Prvý potmn zavolal Pútec: „Chvál každý 
duch Hospodina ! a 

Na hrmot pribehla mať a za ňou celý 
familiárny prídavok. 

„Ach Gustíček môj, nuž čože ty tu robkáš? u 
pýta sa zalomiac rukama maminka. 

„Nuž hla — prišiel som tatu nazref/' za- 
jachce sa Gustík. 

„Pekelná saňa fa sem poslala," zahrmí 
nahnevaný otec. 

„Nie, tata, saňa, ale sane," doloží Gustík. 

„Aha, čo tata má na hlave," zavolá malá 
Zuzka. 

A vskutku. Miesto zmizlej čiapky a pa- 
rochne vysadol mu na hlavu otiepok, zo 
strechy skrz Gustíka v strachu a v letku 
rukou zachytený a odtrhnutý. 

Otec sa precítil. Válka je vypovedaná. 
Lávou rukou siaha za otiepkom, pravou za 
linierom v tom pevnom predsavzatí, Gustíka 
a potom Ďuríka možno čo najrovnejšími čia- 
rami vylinierovat. 

Strechu z hlavy zložiac, dvíha už linier 
do výšky, aby tým silnejšie zpustený bol na 
shrbený chrbát koristi, ked práve v príhodný 
či nepríhodný čas opýta sa Milka: „Mužík 
môj, aha, čo to tu visí za kartička na slamke?" 

Rozkrúti karotku, visiacu na nitke z otiepky, 
ako dáky vrkôčik z parochne, a oba vykríknu : 
„Lorabardka !" 

A zase všetci stoja ako prikutí, ústa otvo- 
rené, obraz prekvapenia. 

Keď dakolkoráz jedno po druhom sliny 
preglgnul, skrútiac hlavu proti dverom, plač- 
livé zavolá nadmier pohnutý Pútec: „To je 
on, to je on!" Padne Milke kolo krku a 
deti jim kolo nôh. A podobalo sa to skupe- 
nine na vlas pravidelne ustrojenej uhliarskej 
míle. 

Ztratená ovca sa našla. 

Sankovníci ešte porád, súc v neistote, 
sedeli na sánkach na stole, ako dáky umelý 
stolový nástavok. 

Hádalo sa sem tam, akým divotvorným 
spôsobom ztratený lós vedel príst na tento 

Digitized by VjOOQlC 



Č. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



15 



otiepok. Po vyšetrovaní vyznal konečne Gustík, 
že on akýsi papierik z tatovho stolíka sošúlal 
a mačke na chvost uviazal. Ked ju potom 
mechúrom naháňal, táto v úzkostiach po- 
stavená vybehla na padláš, zkade vrátila sa 
bez papierku nazad. 

Po vypočutí rozprávky siahol Pútec znovu 
za linierom, aby pokračoval v trahovaní tam, 
kde bol zastal. Aby tým smelšie udrel, za- 
žmúril oči a — hop! zachytí mu anjel ruku. 

„Otecko! čo robíš, roztrepeš si atramen- 
tárik! u — Otvorí oči, a tých, ktorých udret 
mienil, tu už viac nebolo. Opustiac nebe- 
zpečné miesto, presťahovali sa na bezpeč- 



nejšie — pod stôl. Jestli nie anjel Milka, 
nuž by bol najkrajšie náradie celej izby, por- 
celánový atramentár, vianočný dar Milkin, 
na kúsky rozmrvil. 

„I tá radost musí byt zakalená," zamrmle 
Pútec. 

Zpod stola ohlásily sa ale dva detské 
hlasy: „A odpust nám naše viny, ako i my 
odpúšťame našim vinníkom. u 

„Amen, synček," doloží matka. 

A otec odpustil jim. Jóba nechal na po-* 
kóji. Eliáša vytiahol zpod sánok. Lós ale 
viac neodniesla mačka na chvoste. 

6ŕ. JST. Laskomerský. 



— -^^-^Cfij&da^A^-x- 



Zmyja. 

Román básniekv od Slováckeho. 



Pieseň 1. — Polovacka. 

.Krásny krajobraz Čertomelíku! 
Sto sihôC lížu Dniepra pramene, — 
Breza sa kúpe v každom jarčiku, 
SlýchaC šum trstín, slávika penie. — 
A keď za jará vody búrlivé 
Celé okolie vôkol zalejú, 
Ešte stromovín vrcholce čnejú — 
Jako rusaliek ohrady divé, 
Halúzkou múťa vodné blankyty. 
I slávik ešte v halúzkach spieva — 
1 brezy šumia — ponad j ich štíty 
Miznú vôd vlny i nuzné krievii. 
Šum Dniepra divý, keo! v jeho lone 
Sto lúk zelených na jar utonie. 

Pekný to výhľad sto sihôč pána! 
Voda mu pôdu zpod stôp vykradla, 
Zámok do vody hľadí zrkadla, 
Čo mu pod stopou šumí sohnaná. — 
Ked sa rozhľadíš šírym obzorom 
Povieš, že zámok na vodách plynie. 
Tehla koralov svieti kolorom. 
Piliery štíhle rovná trstine. — 
Množstvo ohromných ciev samopalu 
Hľadí strelnicou na čierne more; 
Na zámku horia okná z kryštálu 
Sviefa i blyštia sťa ranné zore, — 
1 jasnosť pláva vodou veliká, 
Čo sa z tých okien nazpät odkradne. 
V zámku pán býva Čcrtomelíka 
Duinný ataman čo Síčou vládne — — 

Lež a sám býva? Kto to odhadne? 
Nik nebol v zámku; vravia, že čary 
Sídlia v komnatách, že dlaň zakliata 
Nadľudskou mocou vznesla piliary. — 
Lež kedy vznesla? — Nik nepamätá, — 



Rybár vábený mraku velebou 
Plaviac pomedzi hradu ostrovy 
Počul pred sebou, počul za sebou 
Zpev sladší, milší nad šum Dnieprový. 
A rybár mlčky plával pomaly, — 
A ked večerné zore zapadly, 
Videl zo zámku okien kríštály; 
Hneď sa pálily hneď zase zbľadly. 
A s bleskom okien hynuly piesne — 
Zas ticho, hlucho — a rybár starý 
Zachvel sa strachom — čary, — to čary! 
Veď rybár žije, veď rybár nesnie. 

U* noci tretej pobľadly zore, 
Čo tam na zámku oheň iskravý. 
Ha! to kahanec, to znak výpravy; 
Poplynú čajky na čierne more. — 
Kozákov hajná ležia na brehoch 
I reč prísahy radami lieta; 
Na Dniepra poli v dlhých šeregoch 
Husto strážničie vatriská sviefa. — 
Tam na mohylu vstúpil vysoko 
Husiar, i pieseň zpieva z mohyly, 
Až tých, čo spali v hroboch hlboko, 
Divoké zvuky piesne budily. — 
Spíte! na otcov vnuk si pozerá. 
I vy ste žili — tu v Ukrajine. 
I vy ste žili — to bolo včera! 
My dnes žijeme, čas rýchle hynie. -- 
Blázon sa vracia i sem ubiera 
Kde nik nechodí po nás v žalobe, 
Zajtra na našom povedia hrobe: 
í vy ste žili! to bolo včera. — 
Tcdy veslujme v nátolské vody 
Boriť paláce, rubač fontány — 
Ocelou ničiť Turkov národy, 
I najsvätejšej vziať obraz panny, 



j 



16 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



Obraz čo plače žialoslzami; 

A keď ho človek do vln zamorí, 

More zúrivé by e valami, 

Pení sa, hučí, prská i borí — 

I neprestane búra živlová, 

Až vrahov zbytky v sebe pochová. — 

Lež kde je hejtman? V ranné hodiny 
Vyšiel i v stepách blúdi od rána ... 
Štíhla pri brehu čajka hejtmana 
Rozkolembaním kníše trstiny, 
Čaty z plného kričia hrtana: 
„Však nám na cestu treba zveriny, 
Poďme na lovy! poďme na lovy! 
Lež kde náš Zmyja, — hejtman Nížový?" 

Ty spíš jelene! — Ty spíš jelene! 
Medzi lesknúcou rosy travinou; 
Strelcami stepy sú otočené, 
Blížia sa k tebe, trávou, krovinou. — 
Jeleň nečuje, bárs sú mu bližšie! 
Bo mlčiac strelci idú na lovy. — 

I čo raz tichšie 

Medzi parovy 

Pomedzi trávy 

Miznú i miznú. 

I zore blysnú 

I svet iskravý 

Pozláti nebo východu. 

ó jak to milé ráno národu 
Voľnému užiť povetrie chladné! 
Jak tajomstvenná tá chvíľa nocí, 
Keď noc skonáva, a mesiac bľadne, 
Deň na východe — a na polnoci 
Ešte hviezdičku vidno je jasnú, -- 
Východ sa zlatí, bľadne, červení — 

Nebo sa meni 

A hviezdne svety 

Už hasnú, hasnú; 

I polné kvety 

Zablyštia rosy perlami. — 

I ticho lovci šli travinami. — 
Pridŕžaj lovče vtáka svorkami 
Zakryj kantárom oči zláteným; 
Nech nezašumí perom zjašeným, 
Nech nepobúri tichosť zvonkami. — 
Znímeš mu kantár, keď v naše siedla 
Pekná dostaví sa nám zverina. — 

Sokol sa zpína, 

Odúva, zúri, 

Najaží kriedla 

Tiahne pazúry, 

Mocne prsiská napúšil. — 

Tam šuchot dáky! Či to zver rušil, 
To by korisťou bolo priskorou! 
To ľahkonohý pes tam skovičí, 
Neľúbi väzbu piští i kvičí. — 



Zkroť lovče chrta rukou i svorou, 
Najprv vysliediť šľaky jeleňa, 
Potom ho honci vyplašia rykom 
. A potom chrty. — I chrt zkrotený 

Stopy znamená 

Ďafom i krikom 

Kvetom zrosený 

Smutno za svorkou sa tiahne. 

Vyslať strelcov na rozhranie 
Kde sa končí tá dolina; 
Tam, kozáci, dookola 
Sa postavte, a družina 
Nech tam sbehne do údolia, 
Nech sa skryje medzi trávy, 

V tej doline jeleň píja. — 
Keď starší strelec vypáli 
Služba nech trúbou zavýja. 

Rozkazy dané. — Divé priekopy 
Obstali strelci. — Bez šľaku stopy 

V krievi sa kryjú pomaly čelá. 

I tichosť padne na všetky strany, 
Sťaby to zjav bol fata morgany. — 
Vietor poveje, zašumí zelia — 
Zaniknú zbroj e, lúky, oštepy, 
Svet vzplanie ohňom zôr malovaný — 
I slnce vstane nad mrtvé stepy — 
Obliate zlatom svitu burany l ) 
Skvejú sa barvou plameňa plnou. 
A po nich vetra vlna za vlnou 
Prebieha stepy mlčiace. — 

Ticho. — V tom trúby vreskly hrmiace, 
Krikom veselým treskly surmity. — 
Halas po celom zvučal okolí. — 
I uvolnené z väzby sokoly 
Smižno v povetria krížia blankyty, 
Krúžia i vreštia, zvoncami zvonia, 
I psi zpustené jačia i honia. — 
Čakajú lovci, — a v stried trúb vravy 
Hľadia na nivy zlátené svitom — 

Hľa! tamto šmihá 

Jeleň splašený, 

Ledva kopytom 

Týka sa trávy 

A chrt ho stíha — 

A on znáčený 

Od prti k prti 

Sádže cez doly; 

Skovičia chrty 

Vreštia sokoly. 
I sokol jeden zakrúti nízko 
I do chrbta mu pazúrom seká — 
Chrt vetronohý za nim uteká, 
Už ho dostihne — už blízko — blízko — 
Uháňa — letí — i strachom slepý 
Na nadstavené vrazí oštepy 



l ) Buran i v áariátine = 



SgČÄyC 



Č. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



17 



Drgne i — padiie. — Smelá družina 
Vreští trúbami, na kotly bije 
By vyplašila všetko í o žije 
Medzi trávami. — Švižká vtáčina, 
Krúži i kráŕe, zvoncami zvoní, 
Haj no chrtanov jačí i honí. — 
Lovci čakajú. — Pomedzi kvety 
Zas dačo šmihlo. — To jeleň nový? 
Nie — ozbrojený to Tatár letí 

Sfa vír stepový. — 

Sťa had prsaini 

Trávu roztĺna, 

Medzi kvetami 

Ocelou blýska 

í luk napína 

I strely tiská 

I šmiera ostré na všetky strany. — 
Tá zbroj bohatá kozákov mánii; 
To bezpochyby vodca Tatárov. 
Psov pustiť za ním! — Jeden z agárov 
Už ho doháňa, — hah — uvidíte! 
Ten chrtan starý to dobre spraví, — 
Skočí na prse — zatne zubiská 
Vydre mu žitie, 
Zmliaždi, zadlávi. — 
Už ho dostihnul, — vec neslýchaná! 
Kto by bol čakal od toho psiská? 
Líže mu ruky, — skáče — skovičí: 
Hah — však to kopov nášho hejtraana! 
Prvší z kopovov, tak slávny v. Síči! 



Neraz Tatára k smrti dotrápil — 
Tu v Tatárpvi pána natrafil. — 

Psov sa vrátila čríeda skonaná, 
A Tatár letí i trávy láme — 
Teraz mu sokol ďo krku padne — 
Ó div nad divy, sokol hejtmana 
Sadne na plece, zobákom nehne 
Peria nadúra — krýdla napína — 

Krikom družina 

Zreve dokola 

Stá striel vybehne 

Stihá Tatára! . . . 
I jedna do pŕs trafí agára, 
Druhá pod krýdlo raní sokola, 
Tretia Tatára udre do čela. 
Hfaď, či to slza, či krev zletela? 
Nevidno. — Zastal — oči zatiahnul 
Zaliate krvou lebo slzami. — 
Zo šije chrta obojok ztiahnul 
Z hrdla sokola prsteň s zvoncami. 

Znovu cez stepy 

Vzpust, na oštepy 
Letí do plnej vrahov úboči. — 
Tam ho zastavia — lapia ! — nie i nie. 
Ďaleko lovcov predstihnul oči 
I zmizne v hustej divej zeline. — 

Nie — to nebolo len sna divadlo, 
Bo tam, kde šmihnul striedkom údolov, 
Šesť bez života kozákov padlo, 
I šesť chrtanov — i šesť sokolov. — 



(Pokračovanie nasleduje.) 



-<&¥&>- 



Prekvapení. 

Veselohra v jednom dejstve. 



OSOBY: 



Paulina barónka Závadzká. 
Hermína, jej neter. 
Ctibor barón z Vlkanova. 
Fedor, jeho synovec. 

1. Výstup. 

(Javiste: pavillon v záhrade s 3 dvermi. Jedny v úzadí, 

dvoje na bokoch. Na pravej strane viac v úzadí väčší, 

k hostine pripravený stôl. Na f a vo viac v popredí 

menší stôl, pohovka, stoličky.) 

Eva Javorská. Kristian Sviatočný. 

Kristian (zelenými vencami okrašľuje izbu, 
stojac na rebríku). 

Eva (pomáha mu, potom obzerá jeho prácu 
a hovorí:) Už je to pravda, ako vy to krásne 
usporiadať viete, pane Sviatočný; to veru 
žiadno ľudské dieťa nevie tak dokonale spraviť, 
ako vy. Je to len pekný dar boží ten rozum ! 



Major barón Závadzký. 
Kristian Sviatočný. 
Eva Javorská. 



Kristian. To vlastne nepatrí k môjmu 
úradu. Ale máte pravdu, pani Eva, žeby to 
bezomna nešlo — alebo by sama osvietená 
pani musela to konať. Lebo tá ide popredku — 
prirodzene; a potom nasledujem ja — to jest 
tu v dome. Vedt aby všetko mal na očiach: 
to vlastne menujú „správca domu," a ja mám 
len ten nepravý titul : komorník. Či ma roz- 
umiete, pani Evička? 

Eva. Tak celkom mi je tá vec ešte nie 
jasná — . Kecf vy hneď za osvietenou barónkou 
nasledujete, veď je to tolko, akoby ste vy 
boli osvieteným pánom I zedbyLj 

3 



18 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



Kristian. Hlúposť. Pán osvietený ide pred 
pani barónkou — to len máte vedeť. Či som 
dakedy zabudnul na rešpekt? Osvietená ba- 
rónka rozkazuje a ja poslúcham — rozumiete? 
Ale jináče žiadna ludská duša nemá mi čo 
rozkazovať. 

Eva. No naša slečna bude predsa len 
výnimkou ? 

Kristian. O slečne Hermíne vôbec niet 
čo namietať. 

Eva. No ktoby vás neznal tak dobre ako 
ja, pane Sviatočný, ten by dozajista myslel, 
že považujete slečinku za sebe rovnú, a nie 
za člena panstva. 

Kristian (zchodiac dolu z rebríka). Panstvo 
je panstvo, a slečna je slečna. Vidíte, tak sa 
majú veci! 

Eva. Ach nebesá! nechže mi už teraz 
niekto povie, kde je tu rozdiel? Keď nám 
slečna rozkáže, či nemusíme na vlas vykonať? 
Ale ona vždy len prosí! 

Kristian. Ona prosí, to je ten rozdiel, 
pani Eva. Osvietená barónka rozkazuje, a 
tak to má byt! 

Eva. Ba ešte čo! Ani osvietená barónka 
nie je žandárskym strážovníkom, a poslušnosť 
je poslušnosť. A potom pán major — ten ne- 
bodaj tiež robí výnimku, lebo patrí k rodine. 

Kristian. Major? — Ten práve nie. Je 
on síce bratom nebohého pána baróna, ale 
i nezdareným synom — ako sa to hovorí, a 
preto ho nepočitujem k famílii, — ja držím 
v čistote dom. Od 14 dní je tu na návšteve 
a nebýva ani v izbách, určených pre milých 
a vzácnych hostí. Pritom máme dobrý zrak. 
A teraz už nazdá sa, akoby bol tu v po- 
sádke. Starie sa i do toho, do čoho ho nič. 
Chcel by si hrať na predstaveného. To musí 
jináče byt — to ja trpet nebudem. 

Eva. Ale pán Sviatočný ! tak rozhorleného 
ako dnes som vás ešte nikdy nevidela. Všetko 
má svoj čas. A váš rešpekt celkom sa hubí. 
Veru, veru, žeby ste zase potrebovali, aby 
sme dostali pána! 

Kristian. Pána — tu v dome? Manžela 
osvietenej barónky, tak myslíte? 

Eva. Áno, tak myslím. Keby sa tak pani 
barónka zase vydala? ja sa len tomu divím, 
že to už dávno neurobila! 



Kristian. Pani Javorská, to je niečo cel- 
kom nového, na to som ešte nemyslel. Moje 
celé postavenie by potom zmenilo sa. Lebo 
to je velký rozdiel, či je pani pánom — 
alebo — (zamyslí sa hlboko). 

Eva (teší sa jeho rozpakom, po chvíli). Oba 
páni baróni z Vlkanova, starší i mladší, do- 
zajista prídu dnes sem, lebo tiež patria 
k familii. Musím poriadky porobiť v kuchyni. 
Či nie tak, pane Sviatočný?" 

Kristian. Vlkanovci? Pravda. Pred tými 
nie sme ani jedon deň istí. 

Eva. Poneváč ale práve hovoríme o ženbe, 
pane Sviatočný — chcela by som vám niečo 
zdôveriť — je to pre mňa a pre vás veľmi 
vážna vec — ale nesmiete ma vysmiať, a ani 
sa nahnevať — veď sme my obidvaja spolu 
vždy tak dobre vyšli — 

Kristian (veľmi vážne a dútklive). Pani 
Javorská, keď vy na vaše staré dni máte 
ešte bláznivé myšlienky, tak zadržte si jich 
pre seba. To nie je pre mňa — na toľko by 
ste ma už mohly znaf. Ja som komorník 
Kristian Sviatočný, a nechcem sa zmeniť. 
(S vážnosťou odíde.) 

Eva. Nuž či tomu starigáňovi koliesko 
preskočilo? Ach, a že som to už dávno ne- 
pozorovala. A keď starší pán barón z Vlka- 
nova zamýšľa sa oženiť s našou pani barónkou, 
za to má byť bláznom? Ach môj milý gro- 
biansky Kristian, ty mu to veru nezabrániš. 
(Odíde.) 

Kristian (vráti sa; obzerá sa či je sám). 
Izba je okrášlená, teraz odnesieme rebrík — 
(chce ho vziať). 

2. Výstup. 
Slečna Hermína. Kristian. 

Hermína (vníde a z ďaleká volá). Dobré 
ráno, milý pán Sviatočný! 

Kristian (vážne predstúpi). Ráčte dovoliť, 
milostivá slečinka, aby som ku dnešniemu 
sviatku vášho narodzenia predniesť smel svoju 
gratuláciu. 

Hermína. Vidíte, ako to príjemne od vás 
zneje, milý pán Sviatočný; vskutku vy ste 
prvým, ktorý mi dnes blahoželá — staroba 
mladosti. Ďakujem vám srdečne. (Podá mu 
ruku). 



Č. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



19 



Kristian (vyjasní tvár a pobozká roka). 

Hermína. Ale vaše blahoželanie bude šťa- 
stím pre moje želania a túžby. (Odbehne.) 

Kristian (hľadí za ňou, kýva hlavou, bere 
rebrík a odchodiac mrmle.) Hm! hm! (Odíde.) 

3. Výstup. 

Major (vníde druhými dvermi). Prípravy 
robia k slávnosti. Dobre. Dnes musím byt 
na stráži. Príležitosť robí zlodejov. A z jednej 
svatby nasledúva jiná. Ylkanovci pričasto mi 
chodia do revíru. Ja tu sedím, aby som sa 
stal neodbytným, nevyhnutným, aby pekná 
pani švegerina konečne mna oblažila svojou 
rukou. To je posledná kotva nádeje pre mňa. 
Ak ma tá zklame, tak som odbavený. A práve 
preto musím mat oči všade, aby ani starý 
s barónkou, ani mladý s Hermínou nemohli 
dlho byt o samote. Samota vedie k výlevom 
lásky. A také slávnosti, ako dnešná, ponúkajú 
k tomu. Hahaha ! nikto nemyslí, že ja stojím 
na predstrážach pevnosti. Márny bude útok, 
lebo ho prekazím. Ale pozor. Vlkanovci prídu 
cez jazero, musím jich tedy čakať a uvítat 
hneď na brehu. — Zdá sa mi, že pani švegerina 
ide. — Do videnia ! (Odíde dvermi do záhrady.) 

4. Výstup. 

Barónka, pozdejšie starší barón z Vlkanova. 

Barónka (obzerá izbu). Svetlica je pri- 
pravená, len kde je Hermína, aby som jej 
blahoželať mohla ? Ach, tá už bude v parku. 
Mladosť, jarosť. Dnes čakám s jistotou Vlka- 
novcov. Ten mladý diplomat, zdá sa mi, že 
niečo zamýšľa. No ja nemám nič proti tomu. 
Pravda, že kým som ho nepoznala, i Ctibor 
mi bol milým a vítaným nie len hostom, 
ale — . Ale Ctibor ustupuje Fedorovi. Tomuto 
lepšie pristane byt pánom v Závadí. (Klopanie 
na dvere.) 

Kristian (vstúpi zasmušilý). 

Barónka. Čo mi nesieš, starý, že tak 
mrzko hľadíš? Leží ti niečo na srdci? Hovor: 
dnes by som rada mala okolo seba samých 
radosťou preniknutých priateľov. Len nech 
je nie otázka o titule „správcu domu, tt lebo 
ten nijako nešikne sa pre naše skromné po- 
mery. 



Kristian. Ved ja som už i tak spokojný; 
ale pán barón z Vlkanova, totižto ten starší, 
stoja tam von, a dali sa opýtať, či je tak 
zavčasu dovoleno poklonu urobiť osvietenej 
panej. » 

Barónka. Ó dozajistat Pán z Vlkanova 
je mi vždy vítaný, to ty dobre vieš. Prosím 
ho, aby vnišiel. 

Kristian (odíde). 

Ctibor (vníde). 

Barónka (ide mu v ústrety). Dobré ráno, 
pán švagor! ale načo to slávnostné oznámenie 
sa? Vy ste nám vždy vítaným hosťom. Ráčte 
si sadnúť. (Sadne si.) 

Ctibor. Veľmi láskavé vysokoctená pani 
švegerina ! (Pobozká jej ruku a sadne si tiež.) 

Barónka. Nuž čože ste mi doniesli? 
Priateľskú návštevu alebo obchodné záleži- 
tosti? Obidvoje vysoko si cením. 

Ctibor. Najprv povinnosť, jestli sa tak 
vysloviť smiem, to jest príjemná povinnosť: 
deň narodzenia slečny Hermíny, pri čom som 
predsa so svojou gratuláciou nesmel chybeť. 

Barónka. Ach to j e krásne. Vždy ľúbezný, 
vždy pozorlivý. Ale riekliste: najprv. Či má 
a bude nasledovať i „potom?" 

Ctibor. Áno, ovšem, v istej miere, ctená 
pani švegerina. (Hladká klobúk v rozpakoch, 
ktorý dosiaľ v rukách drží.) 

Barónka. Ale prosím, zložte sa. — A 
bratovec neprišiel s vami? 

Ctibor (položí klobúk na zem, suchá si ruky). 
Ten tuším baví sa ešte niekde s pánom 
majorom. (Mlčí.) 

Barónka (diví sa jeho mlčanlivosti, stranou.) 
To nie jeho obyčaj ! 

Ctibor. Na príklad pri polnom hospodár- 
stve tam platí pravidlo, každá práca má svoj 
čas. A čas sú peniaze, hovorievame. 

Barónka (usmieva sa). Ale čo tu hovoríte, 
pán švagor, to je všetko pravda, ale nie len 
pri polnom hospodárstve, i jináče v živote. 
Nuž ale na mojom súhlase nebude mnoho 
záležať tak skúsenému hospodárovi. 

Ctibor. Váš súhlas, to je hlavná vec. Už 
vy vždy trafíte klinec po hlávke, lebo ste 
rozumná, múdra dáma. Ja som len to riecť 
chcel, že i hospodárstvo má svoje háky — 
i pre toho, čo mu rozumie. Ale položme na 

DigitizedbyCaOO 



20 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



fC. 1. 1879. 



miesto polného hospodárstva pochop domáce 
hospodárstvo; tak i vtedy stoja práve tak 
veci. 

Barónka. Ach, s tým už dotýkate sa toho 
územia, kde som i ja viac doma. Ale ešte 
vždy neviem, či chcete moju radu a o čom ? 

Ctibor. Radu, áno, ovšem, t. j. rozhodná 
radu. Ja — ja by som sa rád zmeniť. 

Barónka. Zmenit? Ale to len nemá zna- 
menať, žeby ste sa chceli z nášho okolia vy- 
stahovat? 

Ctibor. Nie, naopak : chcel by som sa tu 
ešte väčšmi ustáliť. Ja — jedným slovom: 
zamýšľam sa oženif. No a teraz by som naj- 
samprv znat chcel, čo vy o tom myslíte, 
ctená pani švegerina? 

Barónka. Ach tak — oženit! (Celkom 
chladne). O tom je tažko radiC. Naposledy 
každý musí byť svojim radcom! 

Ctibor. Pravda ! ved ja i nie som na roz- 
pakoch, ale napadajú mi rozličné veci. Či 
na príklad nemyslíte, že som už pristarý ku 
ženbe? Dost skoro budem mat 44 roky. 

Barónka. Môj nebožký muž bol starší, 
keď mi ponuknul svoju ruku, t. j. myslím, 
že vek života nie je výlučne smerodajným. 

Ctibor. Domnievate sa tedy, že na tomto 
punkte neurazila by sa absolútne mladšia 
dáma? 

Baranica. To celkom závisí od osobnosti. 
Niektorá asnad práve na tento punkt kladie 
najväčšiu váhu. 

Ctibor. Ale moja dáma je nie len pekná, je 
i rozumná, naturálna, nekunštovaná, úprimná, 
lebo myslím, že ju znám, a i vám je tiež 
dobre známa. 

Barónka (stranou). Ten mňa myslí. (Na- 
hlas.) Môj milý pán švagor, ja vskutku ne- 
viem — 

Ctibor. Nuž čože mám ďalej mlčať, ctená 
pani švegerina — 

5. Výstup. 
Major. Predošlí. 

Major. Prosím za odpustenie, že vytrhu- 
jem. Ale, pani švegerina, ráčily ste vysloviť 
túžbu, videt tú novú sečkovicu, ktorou dá 



sa porezať tolko otepov. Dal som jednu sem 
dopratať, a chcem 6a opýtať, či by sa ne- 
ľúbilo poobzerať túto na nový spôsob ustro- 
jenú mašinu? Stojí tu dolu vo dvore. 

Barónka. Ďakujem za vašu pozornosť. 
Hneď pôjdeme. (K Ctiborovi.) Povolanie ne- 
smieme zanedbávať, pán švagor. Ráčte tedy 
odpustiť. (Odchodí.) 

Major (stranou). Tým sa mi podarilo pre- 
kaziť výlevy. (Odíde.) 

Ctibor (stojí, hladí za nimi zadivený, po 
chvíli). Čo to má znamenať? Opravdu ne- 
rozumiem pani švegerinu. Mňa tu o samote 
nechá, a ani nepozve obzreť tú mašinu, ako 
by to i mňa nezaujímalo. — Ha! teraz mi 
svitá, tá sa nazdá, že ja ju myslím! (Obráti 
sa k dverom, tie sa otvoria, a dnu vbehne s roz- 
piatym náručím, s ta&kon na písma v ruke) 

6. Výstup. 
Hermína. Predošlý. 

Hermína. Tetka! (Zarazí sa, vidiac muž- 
ského pred sebou, ktorého len len že neobjala; 
po chvíli s úsmechom.) Ujčok môj, ty? už tak 
včasné ráno? Ach, to je krásne! (Odloží na 
stôl knihu, vlastne tašku (mapu) s kresbami). 

Ctibor. Tedy sa tešíš môjmu príchodu? 

Hermína Aká to otázka! Ty si najľúbe- 
znejší zo všetkých ľúbezných ujčokov sveta 
tohoto, ktorí len jestvujú, a poneváč si ľú- 
bezný, všetci ťa ľúbia, a ja celkom zvláštne. 

Ctibor. Veru pyšným ma naozaj robíš, 
moja malá Hermínka; ale^ daj pozor, aby 
som tvoje smelé tvrdenie nepostavil na vážnu 
próbu. 

Hermína. Ó to môžeš smelo: a ja slávne 
podstúpim tú próbu, a uvidíš, že zvíťazím. 

Ctibor. No ved uvidíme. Ale najsamprv 
musím ti predniesť moju najkrajšiu gratuláciu 
k narodzeninám. Život nech ti je plný kvetov, 
a preto — len maličké poshovenic! (Vybehne 
von, a po chvíli vráti sa s kytkou.) Vidíš, preto 
chcel som hneď i ja doniesť môj príspevok 
v kvetoch ! (Podá jej kytku.) 

Hermína. Ach tieto utešené kvety! tie 
musí videt i nás starý záhradník; ten sa 
jim bude tešiť, ale i želiet, že sú obtrhané. 

Digitized by VjOOQlC 



Č. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



21 



Ja to mželiem, ujko Ctibor, lebo práve 
v tomto svojom sostavení robia mi velkú 
radosť. Ďakujem ti, ďakujem ti srdečne! 

Ctibor. Kytka tá dosiahla svoj účel, keď 
sa ti páči. A čo sa týka starého záhradníka, 
tak je stanovisko zahradníkovo celkom jiné, 
ako stanovisko — zaľúbenca! 

Hermína. Dozajista! Ale na toho starkého 
nemožno sa hnevať, kcd vidíme, ako mu 
tažko prichodí i ten najmenší kvietok od- 
strihnúť. 

Ctibor. On tomu jináč nerozumie. Ale 
život poskytuje nám tolko rozličných po- 
žitkov, z ktorých by sme nič nemali, keby 
sme jich nechali len neprestajne riasť na 
stopkách. Hrozno musí byť odtrhnuté a roz- 
mačkané, aby poskytlo víno; žito musíme 
zožať a zomlef, aby sme dostali chlieb. A 
keď sa ti páča moje kvety, tak by si mi 
vlastne mohla dať pyštek. 

Hermína. Ten máš hneď dostať, ujčok 
môj drahý -— na! (Hozká ho!) Myslím na- 
ozaj, že je to prvý bozk, ktorý si dostal odo 
mňa; ale za to nemusí býť posledným. Ja 
som dnes na deň môjho narodzenia taká 
uradostená, žeby som celý svet poobjímala. 

Ctibor. I majora? 

Hermína. Nie, za celý svet toho nie ! veď 
je ten moja antipathia. A i tetke je vlastne 
odporný. Ona to síce nepovie, ale ja som to 
dobre zpozorovala. Ona ctí len pokrevnosť. 
Ale ty, ujko Ctibor, ty si od počiatku bol 
mojou sympathiou. 

Ctibor.* Ďakujem za ten rozdiel. I mne sa 
tak viedlo s tebou, moja malá Hermínečka! 

Hermína. To ma teší, ale za to ma ne- 
musíš volať malou Hermínou/ Veď som ja 
skoro tak velká ako ty, a čo som nie to do- 
rastiem. A potom dnes som sedemnásťročná 
— a to je tiež volaco. Ja som už odrastená, 
či vieš? 

Ctibor. A myslíš, že som ťa za takú ne- 
držal? Ba práve za úplne odrastlú. A za 

(T) o kone en i e 



dôkaz toho chcel by som slečne Hermíne 
hneď teraz zdôveriť tajemstvo. 

Hermína. Ach uvidíš, ako znám mlčať. 
Je to veľké alebo malé tajemstvo? 

Ctibor. V jistej miere ovšem veliké, ktoré 
pravda potom nemusí byt dlho tajemstvom, 
keď ti ho sdelím, a ty s ním usrozumenou 
budeš. 

Hermína. Ó, to som nesmierne zvedavá. 
Tedy? 

Ctibor. Áno, vidíš, — chcel som ti po- 
vedať, milá Hermína — 

7. Výstup. 
Major. Predošlí. 

Major. Pani barónka vzkazuje obom pá- 
nom z Vlkanova, či by nemali volu chladné 
raňajky užiť v jediarni na prechádzku sem. 
Budem mat česť byt spoločníkom. 

Hermína. Ale pán major! ujko Ctibor 
chce mi ešte skorej zdôveriť tajemstvo. 

Major. Hia, moja pekná neter, len je 
otázka, či to tajomstvo je náhlivejšie a či 
chladné raňajky? Ja nemôžem rozhodovať, 
komu patrí prednosť. 

Ctibor. Prosím, prosím, to má dosť času. 
(Stranou.) Sám parom ho dovliekol. (Nahlas 
k Hermíne.) Px> raňajkách naskytne sa prí- 
hodné okamženie, a môžeš mi veriť, že ne- 
zabudnem na svoj slub! (Odchodí.) 

Major (ide za ním. stranou). I tým som 
prekazil radosť. Tu nebude ženby. Keby sa 
ujček sveril s neterou, kto mi ručí za to, 
žeby si synovec nevzal tetku? Svatba robí 
svatbu! (Odíde.) 

Hermína. Nuž či je slušné a v poriadku, 
že človek v prostriedku najkrajšej zvedavosti 
ostane trčať? Nie, ale toho majora neviem 
kto doviedol v tom najkrajšom okamžení. 
Eh ! že musel prísť. Teraz nechcem to tajem- 
stvo už viac zvediet. Idem k starému zá- 
hradníkovi, tomu ukážem moje kvety, tam 
človeka nikto nebude konfundovat. (Odíde do 
záhrady.) 

nasleduje.) 



Digitized by 



Google 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



Ánthropologické úvahy, 



alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym ohľadom na jeho určitelnosf 

kroz prírodu. 



L Úvod. 

r ravdu velikú vyslovili už grécki mudrci 
národu svojmu, privolávajúc mu ustavične: 
„Poznaj seba samého," a toho treba každému 
človeku, lebo bez opravdivého poznania seba 
ani kroku nemôžme učiniť k svojmu zdokona- 
leniu. No ale je to lahšie k vysloveniu nežli 
k dosaženiu ! A prečo ? preto, že veky a veky 
bol Človek sám sebe najväčšou pohádkou. Ani 
nemohol človek prv k poznaniu seba dôjsť, 
nežli prišiel na svet Kristus, ten Bohom 
Otcom všemohúcim soslaný na svet Syn, nie 
ludský mudrc, ale pravdy božskej učiteľ a 
dokonalý jej na sebe objaviteľ. Lebo len 
Stvoriteľ mohol kroz spolutvorca (Concreator) 
sveta toho to oznámiť človeku : Jaký je on 
tvor a k čomu ho on stvoril? Kristus Pán 
reflektujúc na výrok Boží kroz ústa Dávidove 
v žalme 82, 6 vyslovený : „Ja som bol riekol, 
bohovia ste a Synovia Najvyššieho," a na 
vypra vo vanie Mojžišovo, v 1. kn. 1 kap. v. 26 
a 27 obsažené: Riekol opäť Boh: Učiňme 
človeka k obrazu nášmu, podlá podobenstva 
nášho a nech panujú nad rybami morskými 
a nad vtáctvom nebeským i nad hovädy a nad 
všetkou zemou a nad všelikým zemeplazom 
hýbajúcim sa na zemi. I stvoril Boh človeka 
k obrazu svojmu, k obrazu Božiemu stvoril 
ho, muža a ženu stvoril je: opakoval to isté 
Židom, keď ho z rúhania sa Bohu obviňo- 
vali, že vyznal o sebe, že je Synom Božím. 
A z týchto dvoch výrokov poznávame, čím 
je človek a jaké je určenie jeho! Že Boh ľudí 
bohami alebo synmi Najvyššieho (seba) na- 
zval, to znamená to, čo Mojžišovo: „Stvoril 
Boh človeka k obrazu svojmu, k obrazu Bo- 
žiemu," t. j. obdaril ľudí podobným sebe du- 
chom, a síce duchom najvyššej múdrosti, roz- 
umnosti, pravdy, sprav edlnosti a dobroty 
schopným, nesmrtelným, večný život jak dľa 
neporušitdnosti duše, tak aj dľa jeho oblažu- 
júcej moci okusovať majúcim. On sám jediný 
má byť tým tvorom božím na zemi, ktorý 



Boha i svet poznať môže, sám seba* uvažovať 
a zpytovať bude, a jehož neskonalou túžbou 
a úsilím ostane, všetko skúmať, zpytovaf, 
celý svet si uvedomiť a tak rečenp odhadnúť 
a vysloviť túžbu všeho stvorenstva po Stvorite- 
ľovi svojom, oslavovať darcu bytnosti a života 
svojho, lebo on ako vladár od Boha nad 
svetom ustanovený, je jeho representantom 
(predstaviteľom) u Boha. Určením človeka je 
preto nasledovať Stvoriteľa v. dokonalosti jeho, 
tvoriť na základe božieho sveta svoj vlastný 
svet, a oslavovať ho i za seba i na miesto 
všeho zemského tvorstva svojím slovom, vierou, 
vedou, umením, svätovôľou a každým dobrým 
a slávnym skutkom a dielom, a preto veškerou 
históriou pokolenia svojho. 

Lež človek narušil tieto prekrásne vlast- 
nosti ducha svojho zprotivením sa svätej vôli 
božej, vstúpením zloducha svevole, pýchy a 
vysokomyslnosti v srdce jeho, až tak daleko 
upadol, že už ani nevládal svoj hriešny život 
v celej jeho hrôze poznať a sám seba súdiť, 
aby mohol ešte pokánie učiniť. Židovstvo sa 
aspoň pri viere v pravého Boha a vzývaní 
jeho zachovalo, ale ostatné národy zklesli 
v ohavné modlárstvo, klaňajúc sa tvorom od 
seba nižším, a v slepote bludov a hriechov 
svojich šliapajúc svoj vlastný ludský dôstoj. 
Tak tí, čo sa mali stať vladármi prírody, 
stali sa jej podrobencami. Odtiaľ stone človek 
až posial vo väzbách samo sebou nevoľnej 
prírody. Kristus prišiel to nešťastné ľudstvo 
vysvobodiť z pádu jeho, i navrátiť mu utra- 
tený obraz boží, avšak v pomere k tým dvanásti 
stám milliónov ľudstva, ktoré ešte jestvovať 
majú na zemi, málo tých, čo uverili v neho 
v pravde a chcejú ho skutočne nasledovať. 
Židia nechápajúc ani Mojžiša ani prorokov, 
zavrhli Messiáša svojho, i stali sa ešte väč- 
šími hriešnikmi nežli boli, a hlas volajúcich 
gréckych mudrcov „Poznaj seba samého" za- 
nikol ako hlas volajúcich na púšti, na prázdno, 
oni zaiste rozumeli pod týmto poznanie mrav- 
ného úpadku národa svojho, ktorý konečne 

Digitized by VjOOQlC 



C. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



23 



hriech už ani za hriech nepokladal a preto 
zahynúť musel! 

Ľudia kroz Krista vykúpení od bludov a 
hriechov svojich, sú tí, ktorí predstavujú 
človeka, schopného božieho života, a tohoto 
už chcem nastieniť v svetle kresťanskej vedy. 

Človek je duch, zemským telom odiaty, 
ktoré telo duch obživujúc a krozeíi presvita- 
júc, činí ho už v tejto smrtelnej podobe a 
povahe krásnym a zvláštnym. A tak človek 
podľa tela je najkrajším kvetom prírody, v čom 
sa všetci prírodozpytatelia shodujú. Niet za* 
jiste tvora, v ňomž by sa celá moc a sila 
i čarovnosť prírody krajšie vyrážala, jako 
v človeku. V ňom sú všetky v prírode ináč 
rozdrobené a roztratené krásy dovedna spo- 
jené : musíme tu ale dokonalej krásy človeka, 
muža a ženu si predstaviť, tak jako krásu 
túto romanopisci vo svojich krásnych roz- 
pravách opisujú, alebo jako ju grécki sochári 
a básnici vystavujú, na pr. keď nám Apólla 
a Ladu, Adónisa a Afroditu spredmetňujú. 
Tá štíhla, vo všetkom súmerná postava, plnosť 
a hebkosť údov i vnadnost pohybov; hlava 
vajcovitá, mäkkým hodbabným vlasom krytá; 
čelo mierno sklepisté, vznesenú mysel ducha 
zrkadliace i pokoj svätý malujúce; pôvabné 
obočia, oči bystré, jasné, tiché, silu i dobrotu 
ducha prezradzujúce, oči ohnivé, túžbou a 
láskou vyššou horiace; nos rovný, jakoby 
prísnosť a ušlachtilost charakteru označujúci; 
ústa malé, karmínovými rty obrúbené, s ra- 
dom zubov bielych ako snáh, v nevinnom 
úsmechu tak milé a anjelské; líca ružové 
miernou plnosťou vábivé; brada malá, okrúhla, 
plnosť ženského i mužského obličaja dokoná- 
vajúca. Stredno štíhle hrdlo, plecia mocné, 
svalovité, sklepisté, vyduté, ramená okrúhle, 
nohy Iahké a pružné, pri spodku malé. Ten 
chod človeka smelý, postava velebná, zrak 
ku nebu obrátený, svety jeho spočítajúci; 
hudba hlasu a reči, a nado všetko tá milá 
živosť, ktorá sa po celej bytnosti človeka 
rozlieva. Samé zjavenie krásneho človeka nás 
okuzluje tak, jako nás žiadon iný tvor okúzliť 
nemôže ! Ktoby tu tedy neuznal, že človek je 
najkrajším kvetom prírody? 

Človek je dalej najdokonalejším tvorom 
zemským, bo jako kvet prírody i všetky do- 



konalosti zemského sveta v sebe zahrňuje. 
Ktorý zemský tvor sa môže človeku pri- 
rovnať ? ktorý má všetky smysly tak dokonalé 
jako on? alebo údy k všetkému tak zpôsobné, 
jako človek ? Pravda, že daktoré zvieratá dalej 
od nás vidia, ďalej zavoňajú ; že sú silnejšie 
od nás a zvlášte behom nás predčia ; že da- 
ktoré svojim zvláštnym pudom a vrodzenou 
umelosťou (Kunstfertigkeit) k obdivovaniu nás 
vedú; že je nektorých vtákov hlas velmi lú-^ 
bežný a temer nenapodobitelný : a predsa čo 
sú ony so všetkými svojimi vlastnosťami, 
svojou silou, pudom a spôsobnostou proti 
človeku, ktorý čím sa viacej zdokonaluje, 
tým menej prekážok a odporu v prírode na- 
chodí, v tým väčšej miere si všetko na zemi 
podmaňuje 1 Ani zrak rysa nevyrovná sa zraku 
človeka, ktorý by nikdy tenunké čiarky a 
litery rozoznať nevedel, ani tak ďaleko veci 
nerozoznal, jako to človek urobiť môže. Vo* 
nenie psa, vlka, kamzíka, zostane vždy vše* 
obecným, nerozčlánkovateným vonením, ďa- 
leko nižším od vonenia ludského, bo človek 
všetkých vecí vôňu a zápach jednako cíti. 

Zajac, mačka a myš majú znamenite vy- 
vinutý sluch, ale čo je on k sluchu nášmu 
prirovnaný? ktorý nielen šuštenie a chod* 
ale i tóny hudby rozoznáva a jejich harmónii 
sa velice teší. Silnejšie sú od nás zvieratá, 
ale nie tak vytrvanlivé v práci a namáhaní 
jako my, lebo skôr podliehajú v silenej práci, 
mimo toho že sa i medzi nami ludmi Herku- 
lesovia nachodia, ktorí sa ani lvov a tygrov, 
ani medveďov a vlkov nezlaknú. Jestli ale 
človekovi čo na sile a iných telesných vlast- 
nosťach chybí, to mu nahradzuje jeho rozum, 
obratnosť a spôsobnost 1 Obdivujeme vrodzenú 
včely a bobra techniku, jakúsi rozumnosť 
slona; ale je to iba výsledok živého auto- 
matu, ktorý pri tom nemyslí a mysleť ne- 
môže; človek tieto živočíchy nekonečne pre- 
vyšuje, lebo on vždy dalej a dalej postupuje 
vo všelikom umení, ačkolvek zcela mdlý a 
ničoho neznajúci prišiel na ten svet. On slabý 
krotí divé šelmy, rúbe nebotyčné lesy, rovná 
vrchy, stavá mosty preš rieky a priepasti; 
na púšťach vzdeláva záhrady, zakladá dediny 
a mestá, vŕta artezijské studne; buduje si 
paláce a božstvu velebné chrámy; upravidel- 



24 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 1. 1879. 



ňuje beh divých riek, more do kanálov od- 
vádza, robí kunštovné prístavy, vysúša mo- 
čiare a jazerá, rozhadzuje vrchy, rozostreluje 
skaly; popod vrchy, rieky a more hotoví si 
cestu ; v hlbinách zeme, ktoré sám vyhlbuje, 
bTadá skryté poklady zeme a nalezené na 
povrch vynáša; vesluje nie len po vode ale 
i v povetrí, v balónoch svojich ; parné i vodné 
stroje pracujú zaňho, áno bere i vietor a 
povetrie vôbec do svojej služby! Po želez- 
ných dráhach v nekoľkých dňoch a hodinách 
celé krajiny precestuje; nie len perom ale 
i hromom píše, nie len tužkou kreslí a štet- 
com mal uje, ale už kreslí za neho a to naj- 
trafnejšie lúč slnečného svetla, a kto by to 
razom vypočítal, čo bystrý um človeka vy- 
našiel a prevádza, ked už aj živým hlasom 
a tónom na míle zeme . srozumitelným sa 
Činí, pomocou svojho telefónu?! Všetko čo 
len potrebuje, vynachádza jeho tvoriaci duch, 
a čo duch vynašiel, to údy tela vyviest musia. 
Jaký to kúzelný svet ten terajší, oproti sta- 
rému svetu! 

Zviera môže iba v istom podnebí žif, člo- 
vek žije a to pohodlne vo všetkých pásmach 
sveta, ba on nenie ani k samej pevnej zemi 
priviazaný, ale žije a žiť môže i na vode, 
jako to z jednej strany dlhšie cestovanie po 
morí dokaziye, z druhej ale strany na čín- 
skych riekach pozakladané kolónie, ked už 
preplnená zem nestačí ohromnému počtu 
obyvateľstva, tu na pltach majúc svoje domky 
a záhrady — bydlia a živia sa státisíce ludí. 
Žiadneho zvieratá ústrojnost nie je taká do- 
konalá, jako človeka, a to nie bez príčiny, 
keď je človek korunou všetkého stvorenia ! 

Ďalej je človek málosvet všetkého, to jest 
svet v sebe zaokrúhlený, v ňomž sa všetko 
to nachodí, čo len vo veľkom svete jesto, čo 
je teda svet vo velkom, to je človek v malom. 
Svetu telesnému zodpovedá naše telo, svetu 
duchovnému duch. V prírode je hmota a 
hmotu obživujúca sila, i v tele je hmota a 
prírodná sila : jakým zákonom je príroda pod- 
daná, takým aj telo ; tu človek v tele ničoho 
premenit nemôže, lebo tu panuje proces trá- 
venia, plodenia, obehu krve, vydobývanie sa 
všelijakých sokov a vláh, rast, tlstnutie alebo 
ubývanie tela, dospelosť alebo nedospelost, 



miznutie síl, staroba a blížiaca sa smi C. 
Všetky živly prírody, všetky sily a moci sa 
nachodia i v človeku: voda, oheň, rozličné 
druhy zeme a kovy, soli, kyseliny a podstatné 
čiastky povetria; električnosť , galvanism, 
magnetičnosC, svetlo, príťažlivosť, odpudivost 
a kolovanie (rotácia), čo je zvlášte v obehu 
krve patrné. Pokiaľ sa človek narodí, potial 
dľa tvrdenia prírodozpytcov všetky stupne 
živočíšstva prejde, a to počnúc od nálevníkov 
až po dokonale vyvinutého človeka, kde už 
potom na svet prichádza. Človek raz stvorený 
Bohom a to jedným aktom, rodí sa ód toho 
času len z človeka, nevyvinul sa tedy nikdy 
z opice, a preto nie je nijak prijatá theoria 
Darwinova, ktorá nie len že upodlieva člo- 
veka, ale protihovorí všetkým zákonom prí- 
rody i ducha, a všetkým zkňscnostam i hi- 
stórii ľudského pokolenia. Smysly prijímajú 
v seba celý vonkajší svet, a skrze ne sa zase 
človek objavuje svetu ; to, čo je duchovného 
vo svete, duch vníma do seba, odhaduje a 
myšlienku jeho prechováva, ale potom zase 
myšlienku svoju vo svete uskutočňuje. Všetky 
tri ríše prírody sú v ňom representované a 
všetky možné formy v ňom predstavené, a 
naposledy čo najdokonalejší tvor je človek 
reprodukovaním všetkého tvorstva. V nástup- 
stve tohoto nemožno pochybovať p tej pravde, 
že je on malosvetom všetkého. A jako malo- 
svet, bytnost nemajúca vo svete sebe páru, 
bytnost, ktorá sta koruna všetkých zem- 
ských bytností veliké a vznešené určenie pre- 
zradzuje! 

Než človek je podľa svojho ducha, ako 
sme už spomenuli, „Obrazom Bol\af poneváč. 
kresťanský, jedine pravdivý Boh je Boh duch. 
Iba duch môže s duchom obcovať, ducha 
vzývat a oslavovať, a to je ľudský duch, 
ktorý sa túžbou neukojitelnou po najvyššom 
Duchu, duchu to Stvoriteľa svojho ženie. 
Nedá sa tajiť, že i v dokonalejších zvieratoch 
je dač duševného, lež duša tu menej značí 
ako duch, lebo je ona iba princípom animál- 
neho života, ktorá činí živočícha živočíchom, 
t. j. bytnostou žijúcou, pohybujúcou sa samo- 
voľne, živiacou sa svojím spôsobom, roz- 
plodzujúcou sa a obraňujúcou svoju bytnosť. 
Tu môže mať zviera isté smyselné predstavy, 



Č. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre r zábavu a poučenie. 



25 



pripomnenia a tak i pamäť, môže dač konaí, 
čo akoby na rozum ukazuje, má svoj pri- 
rodzený pud, ktorý vyplniť musí, má isté 
prirodzené umenie, ako vták pri botovení 
hniezda, bobor pri pripravovaní si svojho 
bydla, včela pri robení plástov a inädu, 
mravencc pri tvorení svojej podzemnej skrýše, 
líška pri shotovovaní svojho bezpečného brlohu 
atrf. ; mnohé zviera vie plávať, temer každý 
živočích zná život svoj brániť a chrániť, 
sťahovaví vtáci vedia kam sa sťahovať na 
zimu a jako sa odtial na svoje predošlé 
miesto vrátiť a ho nájsť, ale to všetko je 
daleké od duševnosti ľudskej, ktorá nemajúc 
žiadneho prirodzeného umenia, všetko si sama 
tvoriť musí. Duševnosť živočíchov môžme 
naj výš duchom prírody pomenovať, ktorý 



žiadneho povedomia seba nemá, a preto ani 
nenie nesmrtelným v smysle Iudskčho ducha, 
kdežto duch človeka vyšší súc i od duše 
v sebe, čo princípu zemského života vôbec, 
je tvorcom a nosičom bohupodohného života, 
je si istým svojej nesmrtelnosti a vecnosti, 
je si povedomým svojho pôvodu i určenia 
a má svedomie, ktoré ho pred upadnutím 
do hriechu vystríha, v hriechu pak postave- 
ného trápi a sužuje, pokiaľ sa so svrchova- 
ným duchom, Bohom nesmieriL Duch človt ka 
zhíba nie len tajemstvá prírody, ale i vlast- 
nosti Božie, on tvorí si svoju reč a svoj 
duchosvet v nekonečnom postupovaní v do- 
konalosti, no pri zvieratoch nič podobného 
nepozorujeme. 

(Dokončenie nasleduje.) 



"--*Ms*G&^<- 



Šuhajovi. 



Detvianska výša jak to velebné 

Zo zelenej tvojej hole 
Hľadeť za rána na neprehledné 

To naše slovenské pole — 
Tam som raz z rána sama zastala 
A divné zjavy z rázu zbadala, 

Vznášať sa v mínových chmárach — 
Postavy júnov, čo umom päsťou, 
Krvavým potom, múkou, neresťou 

Za rod náš válčili v búracb, 

Jedon balvany skál stocentových 

Pratal preč mocným ramenom; 
Iný diamanty zo skál žulových 

Dobýjal v znoji plamennom; 
Zas iný skaly Kriváňa mrvil 
A jich na piesok drobunký drvil 

Na chodník pekne zhladený; 
Iný zas čistíi potôčky vedy 
Aby raz zmizly slovenské biedy 

V jích kryštálovom prameni. 

Hoj to sú chlapci, perál belej ši 

Tíško šepnem sama sebe, 
Jíľ.h zápal ohňov sopky vrelej ši 

Ztrhne na zem celé nebe; 
Ti sa neboja, útrapnej práce 
Tí z našich chatrč zhoria paláce, 

Z pusti ny rajské záhrady, 
Tí sa Šťastene v službu nedali, 
Ale jej z ruky opraty vzali — 

Vydobyli si jej hrady. 



Medzitým, čo sa duša tak teší, 

Prejdem rukou volné vlásky — 
Čo vidím — hore sihlinou spieši 

Šuhaj ku mne s citom lásky — 
Ja mu pokážem na tie postavy 
A pýtam sa ho, nech mi v}-javí, 

Či chce vstúpiť v jejích rady, 
Či aj on vstave zaprením seba 
Mohutnou rukou plamene neba 

Schvátiť pre svoj národ mladý? 

Lež čo zkúsila som, drahí moji, 

Bola to smiešna robota, 
Do neba nesmie, ohňa sa bojí 

V duši i srdci holota! 
I drsná púť ho života straší 
Hladu sa bojí, práca ho plaší 

Do boja: rameno slabé: 
Tu ja nevôle hnevným pohnutím 
A prísnym bielej ruky kynutím 

Odpravím to chlapa chabé: 

Nie si ty — rečiem, k búram života 

Slovenského odchovaný, 
Teba vetrík, jak zástavku hrota 

Krúti v štyry sveta strauy. 
Keby skiliny — chlebíčkom boly 
Tu bys sa pásol na našom poli — 

Preč mi — obraz Iahkej plevy, 
Komu svetácke blesky, čacíky 
Tak ľahko z mútia mdlé pochopíky, 

Nezaslúži lásky devy. 



Digitized by 



Milintu 

Google 



26 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



Moje city. 



Vieš/ kde moje miesto? 
Tam kde hora šumí, 
Kde potôček malý 
Myje staré rumy. 

Vieš, čo mi je milé? 
Noc tichunká, svetlá, 
Keó! so mnou blúdeva 
Tvár mesiačka zbledla. 

Vieš, za čím ja smútim, 
Čo ma horko boli? 
Že nám zašla sláva 
Na prešporskom poli. 



-^-wC^cV"?- 



Vieš, čo mi hruď zvlní, 
Čo ma oduševní? 
Padlí v boji naši 
Hrdinovia pevní! 

Vieš, o čom rád dumám? 
O svobody čase, 
Keď nad Tatrou svitne 
Deň vzkriesenia zase. 

Vieš, čo mi najdrahšie? 
čo svety premôže: 
Že sa hore k Bohu 
Duch môj povzniesť môže. 

Bohuznámy. 



Mladému básnikovi. 



Jarý náš „Orol u je jediným orgánom 
krajších vedeckých tu i tu, zvlášf ale po- 
etických, zábavných a krásoumných výplodov 
ducha národa slovenského, je on sta by arénou 
mladých duchov, ktorí tu sily svoje duševné 
probujú, ktorí na jaré krýdla „Orla" nášho 
položia pokusy svoje, aby jich národ náš 
posúdil, ako výlevy sŕdc svojich, ktorými 
k srdcu hovorif, srdciami hýbat chcejú. Sde- 
lujú verejnosti city s\oje, aby žial svoj umier- 
nili, aby radosť svoja s druhými pocMili, 
aby budi-i a život sebe a svojmu národu 
osladili. Nové sily vystupujú na pole verej- 
nosti, ktoré b.ísnické výplody svoje básnenym 
osobnosfara privlastňujú. Aj tak dobre! — 
Poesia, spev, je tým najvzácnejším pokladom 
národa nášho, preto aj ja rád ju Čítavam, a 
preto sa aj teraz osmelujem výraz daí svo- 
jím citom, jaké plodí vo mne čítanie bá- 
snických výplodov, a \ôbec sdelií to stano- 
visko, z jakého ja poesin pojímam a v jakej 
poézii blahonosná nádej nášho národa a Ce- 
lého človečenstva spoŕfva. 

Básuictvo je tok staré, jako človek sám, 
vek pôvodu jeho spadá s vekom pôvodu 
reči, ohľadom ktorej moje presvedčenie je, 
že je ona nie súkromnou zkúsenosfou člo- 
veka nadobudnutá, lež aspoĎ v základnej 



Hoj duša mladá, v centrum sa večnom 
Usaď túženíni Cheruba! 
Zostane ten na hrade bezpečnom, 
Kto sa v božstve prerúba. 

Sládkovia 
svojej zásobe bezprostredným darom Všemo- 
húceho. Reč robí človeka človekom, rečou sa 
líši od iných živých a cítiacich tvorov. Reč 
je spojivom medzi tuďmi, je telom a rúchom 
myšlienok, v ktorom každému stanú sa prí- 
stupnými; a keď je tomu tak, dá sa oča- 
kávať, že Boh sám vystrojil darom týmto 
, človeka. Reč je najvzácnejším majetkom člo- 
j veka, a jako taký majetok, nerád ho rozumný 
človek zneuctí, nerád ho poškvrní; z druhej 
strany používa človek reč svoju k pocteniu 
tých, ktorých si ctí a váži, ktorých Iúbi; 
'používa ju k prejaveniu vďaky a oddanosti 
oproti tým, čo mu dobre urobili, čo ho pria- 
znou, blahoprajnostou a náklonnosťou svojou 
objali. Rečou svojou oslavuje to, čo mu je 
sväté, príjemné, velebné, vznešené. 

Ustavičná zmena v živote komu je ne- 
známa? Kto nevidí obraz každodenného ži- 
vota svojho y zmenách prírody? Tu rozpre- 
stiera sa jasný blankyt nad prírodou, a slnce 
veselo Iúba teplým svojim bozkom božiu prí- 
rodu. Tu sa zase zakalí klenba nebeská, 
blesk križluje, hrom rachotí, a nebesá vy- 
dávajú hrachovú rosu na stonajúcu pod ná- 
valom víchru prírodu. To zamení mierny 
dáždik, a zase sa nebo milo usmieva, ope- 
renec smelo poletuje, a veselo a radostne 



C. 1. 1379.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



27 



núti svoju pejmu k chvále a k zvelebe toho, 
čo nad oblakmi tróni. Tak podobne sú aj 
v živote človeka mnohé a veliké zmeny, 
ktorým zmenám primerane človek myslí, my- 
sleniu primerane hovorí. Tedy dla premien 
v živote človeka, rozličné rúcho odieva aj 
jeho reč. 

Kto nevie si zo života svojho predstavil 
okamih, kde duch jeho rozčúlil sa priazni- 
vými alebo nepriaznivými okolnosťami, pek- 
nými alebo strašnými, milými alebo odpor- 
nými, radostnými alebo smutnými zjavmi a 
udalosťami dojatý, a dla toho jeho obrazo- 
tvornosť už hore sa vyšvihla a vo vyšších 
vrstvách lietala, alebo zklúčená bôľnymi doj- 
mami zrazená zostala, a tak človeka smut- 
nými a nepeknými obrazmi strašila. Primerane 
stavu ducha, a vplyvu jeho na obrazotvor- 
nosť, ústroji sa aj vonkajší zjav vnútorného 
postavenia ; primerane tomu postaveniu rúcho 
myšlienok, pracovania a účinkovania obrazo- 
tvornosti, — reč rozdielne rúcho na seba 
bere. Nie je to viac reč obecná, každodenná, 
je to reč nadobyéajná, sviatočná, reč po- 
etická, — to je básnenie. Takto hla je každý 
človek básnikom, viac menej vkusným, dla 
postavenia a vlôh svojich. 

Lež nie na tom dosť človeku, že pri me- 
novaných príležitostach výplody a zjavy obrazo- 
tvornosti svojej vo vznešenejšej reči pred- 
nesie, pri prednáške tej hlas jeho tiež roz- 
dielny od hlasu obecného. Vlny citov, ktoré 
srdcom burácajú, ktoré sa na mori obrazo- 
tvornosti jeho premávajú, aj v hlase sa zračia, 
človek nižšie a vyššie púšťa svoj hlas, dla 
toho, jako ho čo dojíma — on spieva. 

Sviatočné a veselé rúcho rečí, rozličné 
premeny hlasu, neostanú bez účinku ani na 
telo, a tak sa básneniu a spievaniu pri ve- 
selom hlase pripojí aj tancovanie. Poesia, 
spev a tanec sú na raz zrodené trojčence, 
ktoré žily dobu prirodzeného, prvotného ne- 
vinného detinstva; behom však času aj tu 
umelcckosť zúžitkovala svoj vplyv, a tak 
vidíme menované trojčence s postupom casn 
dosahovať vrchol umeleckej dokonalosti ; keď 
medzitým až po dnes tonie jeho básnický 
duch v nižších vrstvách ludu prirodzeným 



prúdom, lež pri tom všetkom nie bez vkusu. 
To o pôvode poesie. 

Preto kdekolvek stretáme sa v starej 
histórii s nejakým národom, národ ten ppieva, 
ospevuje svoju minulosť, história, báje. poesia, 
sú u neho jedno. Každý zo starých národov 
z poesie svojej zná svoju minulosť, spevom 
krášli a kojí hi prítomnosť, a v speve si 
veští peknú budúcnosť. Ba práve poesia je 
jediným historičným žriedlom z dávnej minu- 
losti; v básňach ospievané deje minulosti 
stálejšie zostaly v pamäti a pohodlnejšie daly 
sa sdelit aj potomstvu. Čím väčší, čím sláv- 
nejší je národ, tým \äčšiu, tým slávnejšiu 
má poesiu. 

Keď človek za/ína básnit, začína rozum- 
kovať, začína filosofovat, a preto nachodíme 
už v najstarších piesňach u všetkých ná- 
rodov stopy filosofie. 

Prvé, čo aj povrchne a prvotne rozmýšlajú- 
cemu človeku napadá, je íozlúštenie seba- 
samého a toho, čo ho obklučuje: odkiaľ a 
prečo je on a všetko čo vidí? Sám od seba, 
pomocou prirodzených vlob svojich nebol by 
človek býval v stave rozlúštiť si tú otázku, 
nebol by mohol prísť na pochop božstva, 
keby mu to tvorca sám nebol sdelil. Po 
úpadku človeka tratil sa pomalý či>tý Buhorn 
zjavený pochop božstva, tratilo sa čisté po- 
vedomie pomeru medzi božstvom a človekom ; 
lež v rumoch dávnej ztratenej pravdy zo- 
stalo to povedomie: že je človek od vyššej 
moci odvislý; vyššiu tú moc však viac nájsť 
nevedel, a za takú uznal to, čo nebolo tým, 
lež v čom sa moc, dobrota a láskavosť, prí- 
snosť a spavedlivost onej zaznanej najvyššej 
moci javila, a pri pomútení tohoto pochopu, 
pomútil aj svoj pomer k najvyššej moci; lež 
to predsa vedel, že je odvislý a odvislost 
svoju uznať je vrodené človeku: preto aj 
u najstarších národov poesia začína sa s uzna- 
ním a prejavením odvislosti od vyššej božskej 
moci; všadial sa začína poesia s nábožen- 
skými spevmi, ospevujúcimi vďaky a prosby, 
Iútosť a kajúcnosť, strach a tu i tu nádej. 

Prvé určenie poesie u najstarších národov 
je zadosť urobiť požiadavkám podl/ným bož- 
stvu. Básnický duch nadchnutý a preniknutý 
zjavmi a výtvormi obrazotvornosti vysoko sa 

Digitized by vjUUV L v. 



28 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Ô. 1. 1S?9. 



vznesie nad kruh každodenného žitia svojho, 
vysoko nad pozemskost k vyšším ideálom, a 
dfa možnosti svojej k najvyššej a k najdoko- 
nalejšej bytnosti — staré národy mimo židov 
k bohom svojim, židia ale a za nimi kresfania 
k Bohu jedinému — a tu vyleje duch ľudský 
všetko, čo môže; tu, v uznaní odvislosti a 
chatraosti svojej, peje hymnu k pocte toho, 
o ktorom verí, že mu život dal, od ktorého 
vo všetkom závisí. Tu v tej výške dýcha 
poet vzduch nadzemský, tu svetlom napája 
ducha svojho. Čo div tedy, že aj zvuky čo 
z úst jeho znejú, že city čo ruka jeho na 
papier vyleje, sú božské, sú vznešené! či div, 
že tu poesia divy tvorí, že tu zbožné, citlivé 
Iudské srdce nedostihnutelné hymny a ody 
snuje. Že v tomto náboženskom obore poesie 
starí ďaleko za nami stoja — mimo židov — 
myslím každý nahliadne a nikto sa nemôže 

diviť ! Veď starí brodili v labyriute bludu; 

nám však svieti lampa viery, pri ktorej 
svetle ľahší je výstup k trónu velebnosti 
božej, než oj po rebríku Jakubovom. Starých 
všadial vidíme s religiosnjmi bájami počínať 



básnictvo svoje. Kto nepočul o čarokrásnych 
hymnách Rigvedy, ktoré sú najstaršie pamiatky 
spisby Indov, kdežto Mahabharata a Ramayana 
viac epický opisuje boje a rozšírenie Vedov. 
Spisovné tieto pamiatky sú dokonalý refrén 
bohatej tropickej prírody na Gangesi a Hindo- 
stane ; v nich básnická obrazotvornosť všetko 
možné nastolí. Platí to o všetkých spisoch 
starej a novšej spisby indickej. A pýtate-li sa, 
kto prečo a odkiaľ to? Všetko to plynie 
z nevyčerpatelnej ideyjednoho nadzemského 
duchovného sveta. To isté vidíme u Egypt- 
čanov, Chaldeov, Assýrov, iránskych národov, 
tak u klassických národov Grékov a Rimanov. 
Homér svojich hrdinov tak mieni najväčšmi 
zvelebit, že jich uváiza v spojenie a v spoloč- 
nosť s Bohmi. Hesiod, Pindar, Plato, tam sú 
najkrajší, najvznešenejší a najvelebnejší, kde 
jích poesia vznáša sa až k sídlu bohov. Ri- 
manská staršia poesia, jej náboženskými my- 
šlieukami pretkané eposy sú o mnoho zná- 
mejšie, než aby som o nich v úzkom rámci 
tohto pojednania reč šíriť mal. 
(Pokračovanie.) 



-n£~fi*iiK^~ 



Listy z 



L 



Zlatá Praha, v januári 1879. 

Len jeden úval Tatier delí nás, jednoho 
otca, jednej matičky sme dietky, a predsa 
tak málo, máličko tých vrelých, bratských 
slov zamení sa medzi nami. Z tichých chyžiek 
našich málokedy zaletí zvesť o duševnom 
našom žití, o tom povraždenom, potuchlom 
ruchu do sbratrených Čiech a královská Praha 
málo čo už počuje o zúboženom Slovensku. 

Ruším tedy. to dlhé, mrtvé ticho, abych 
jednoduchými, kusými črtami zachytil nie- 
koľko myšlienok nad bohaté rozprúdenjm 
duševním žitím našich bratov. 

„Literatúra nám všechno zatím na- 
hradí a pozdéji všeho dobude," povedá 
jeden z najvýtečnejších českých publicistov. 



Čiech.*) 

Áno, je ona tepnou národa, odleskom jeho 
žitia, jeho snáh, jeho myšlienok, jeho schop- 
ností — jeho samého! I zablaďme sa tedy 
v divadlo nám sa tu vyskytujúce. 

Vezmeme na teraz do úvahy časopisy, ne- 
berúc do ohľadu politické. 

Nestor českého časopisectva „Časopis 
Musea království českého" postupuje 
dôstojne na dráhe svojej. Číta posial dva 
i pädesiat ročníkov vzácny materiál prechová* 
vajúcich. Terajší ročník vyznamenáva sa rovne 
zajímavým obsahom vedeckým, z ktorého vy- 
jímame nás Slovákov týkajúci sa článok prot 
Píčov: Rodový pobyt na Slovensku. 

Z časopisov poučných i krasoumných zá- 
roveň náleží primát bez odporu „Osvété," 
listom pre rozhlad v umeniach, vede a poli- 
tike. Periodický časopis tento slúžil by ku 



*) Rodoíubí našinci, ktorí majú k tomu spôsob, velmi by sa nám zavďačili a dobrej veci pro- . 
speli, keby nám aj o literárnom ruchu ostatných národov slovanských stručné zprávy 
podávali. • ^G00#fé 



Digitized by * 



Č. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



29 



cti každej literatúre. Jeho smer moderný, 
všetkých pokrokov, výzkumov pilne si všíma- 
júci a pri tom tak eminentne národní, rýdze 
vlastenecký, celý český živel dôstojne re- 
presentujúci, musí ho urobiť milučkom všet- 
kých čítajúcich kruhov. Velini pečlivá a činná 
redakcia jeho nečaká na dobrovoľné príspevky 
alebo šfastnú náhodu, lež sama vyzýva jedno- 
tlivých literátov a učencov k tej lebo onej 
práci, poukazujúc pri tom na najlepšie pra- 
mene a pomôcky. Yládne vzácnym taktom, 
vie si pre každý obor získat najlepších od- 
borných znalcov i najlepšie sily a ovocím 
toho je: časopis v každom ohlade dokonalý. 
Z práve ukončeného ročníku poukazujeme na 
príklad len na významnú prácu Perwolfovu: 
„Východní otázka — otázka slovanská," alebo 
na vrelú, dôkladnú štúdiu slečny Elišky 
Krásnohorskej : „Josef Kaj. Tyl," alebo ko- 
nečne na obšírnu, výtečnú prácu dra Tyrŕa: 
„Jaroslav Čermák, rozbor to esthétický a 
životopisný." „Osveta" by vôbec zvlášte u nás, 
kde sa na taký vlastný náš mesačník ani 
pomýšľať nedá, u žiadneho vzdelanca chybef 
nemala. — 

Na druhé miesto kladieme výlučne belle- 
tristický „Lumír." Je to stred najlepších 
českých poetov i prosaistov, zaznievajúci hla- 
holom vždy novým, pôvabným, a vyznamená- 
vajúci sa obsahom vybraným, rozkošným. Je- 
diné, čo mu vadí, bolo by to, že prispievatelia 
jeho tvoria asi od dvoch rokov jakýsi uzavrený 
kruh, do ktorého sa jiný ztažka dostane. 

Na tretie miesto zo stanoviska literárneho 
kladieme „S v é to z o r." Povieme hneď, prečo. 
„Svétozor," jako časopis obrázkový, kladie 
hlavniu váhu na illustrácie. Tieto sú v každom 
ohlade podarené, veľmi pekne kreslené a zna- 
menite ryté. Temer všetci domáci umelci sú 
tam súčastnení: Mukaŕovský, bratia Maix- 
nerovci, Maŕák, Chalupa, Gareis, Herold, 
Koenig, Kroupa atd. a odhliadnuc od toho 
trochu prílišného počtu uniformovaných vo- 
jakov a scén z bojíšť, stojí „Svétozor* ohľa- 
dom obrázkovej časti na výške časovej. Nie 
tak krasoumným obsahom svojím. Vyjmúc 
sporé práce Heydukove, Krásnohorskej, Po- 
korného a niekoľko príspevkov Arbesa, Jiráska, 
Holečka a Mokrého, nemôže sa rovnať „Lu- 



míru." Zvlášte poesii platí táto výčitka a naj- 
lepšou pomocou tomu bola by tuším kon* 
kurrencia, ktorá i vznikla založením nového, 
obrázkového mesačníka krásnej literatúry, 
s milým, pamätným menom 

„Kvety." Je formy knihovej a illustrácie 
sa tlačia na zvláštnom papieri. Mená redakto- 
rov sľubujú nám vec podarenú, lebo sú to 
S v. Čech, prvý z žijúcich básnikov českých 
a dr. Servác Heller. A už 1. sošit vskutku 
veľmi nás potešil. Prináša pútavý sociálny 
román Hellerov z ruských salónov, „Král 
stepi" nadpísaný, prvú to prácu jeho v tomto 
obore, rečou vzletnú, psychologicky hlbokú, 
a v charakteristike až do drobnomalby pre- 
pracovanú; Prokopa Hradila hlboko cítenú, 
budúcnosť Slovanstva úchvatne spievajúcu 
báseň, v ktorej ale krása mluvy a zvonivý 
verš a rým na prvý pohľad prezradzuje veľ- 
majstra mladých poetov: Sv. Čecha, ktorý 
sa ppät bez potreby ukryl za pseudonym; 
veľmi pútavé maloasijské cestopisy tiež z peia 
Sv. Čecha a Quida Mansveta. Ďalej) i má tu 
mladý lekár a nadaný spisovateľ dr. Tho- 
mayer vedeckú štúdiu: Moderní chirurgie, 
pre každého laika velice zajímavú a poučnú, 
a rozkošný humoristický genre Heritesov: 
„ Malomestská studie k románu" i vzletná 
biografia Gambettova od osvedčeného publi- 
cisty Karia Túmy doplňujú obsažný celok. 
Mimo toho sú tam preklady z pohrobných 
sonettov Slováckeho od Mokrého i pekná 
italská novella od Edm. de Amicis „Carmela" 
nadpísaná. Obšírne literárne rozhľady v če- 
skom, ruskom a poľskom písomníctve končia 
8-archový sväzok. Priložené 4 illustrácie, 
ktoré dľa počutia vyšše 100 zl. stály, sú až 
na jednu veľmi podarené a slúžia celej knihe 
k nemalej ozdobe. Z predneseného tedy vidno, 
že program „Kvetov" bude asi ten: veľký 
román, veľká báseň, a obšírne • rozhľady 
časové po najnovších vymoženostiach yied, 
umení, literatúr a všetkých oborov ľudského 
snaženia vôbec. Sú najobjemnejším českým 
časopisom a naskrze nie zbytočným v dobe, 
kde české krásne písomníctvo dosiahlo výšky 
pred tým nevídanej a kde je už raz na čase, 
aby výborné plody pôvodnie dostaly sa do 
rúk obecenstva tiež v primerane dôstojnej 



30 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



forme a úprave, ktorej sa posial dostávalo 
najviac cudzím prekladom, často veľmi po- 
chybnej ceny, kdežto dobré plody domáce 
tlačtly sa na režnom papieri. — 

Podívajme sa ďalej. Tu sa nám javia dva 
obrázkové časopisy pre lud : „Česká Včela" 
a „Slávia," od nového roku na „Zábavné 
listy" prekrstená. Prvý z menovaných dosť í 
dobre slúži svojmu úkolu, až na ten vysoký, 
tón, ktorý užíva vo svojich literárnych a 
umeleckých rozhľadoch. Druhý, čo prosto-, 
národnie „románové listy" tiež zodpovedaj 
cielu svojmu, len sa nám nijako nechce ľúbiť 
to večné núkanie vecí na obálkach tolmže 
listu, v ktorom samom sa proti podobným { 
brojí. Lebo časopis lud osvecovať chcejúci 
veru málo poslúži dobrej veci škvarami, jako 
sú na pr. : Hfíšná Turkyne neb tajnosti há- 
remu, Srdcoví kluci, Roccambolo a p., ktoré 
sa nám tam spolu s lákajúcimi „prémiami" 
núkat neprestávajú. „Vlastenecká" tlačiareň 
by sa s takými vecmi vôbec ani zapodievať 
nemala. — 

S novým rokom sa nám objavila v novom 
ruchu i moravská „Koleda," nie viacej 
„ctení pro náš lid" ale čo „list belletristický." 
Dosavádna neistota zatat do pravého zmizla 
a prvým číslom javí sa nám časopis jakoby 
znovuzrodeným, s programom novým, s cie- 
lom povedomým, určitým, ktorý nechce ne 
hybná hmotu „budit" starými anekdotami a 
nepodarenými, začiatočníckymi veršovankami, 
lež v jednom kruhu udržovať intelligenciu 
moravskú a prináéat práce i každému vzdelan- 
covi záživné. Svetlej, Krásnohorskej, Heydu- 
kove a iných plody tam uložené tomu na- 
svedčujú. 

Potešili sme sa tiež nad novým časopisom, 
všetkým oborom hudby venovaným. Z mŕtvych 
vstalý „Dalibor" započal zase hlásať „pesto- 
vaní českoslcvanské hudby na základe moder- 
ním" a zbudil v nás prvým číslom velmi smelé 
nádeje. Vyzýva i spevácke spolky a hudob 
níkov na&eho Slovenska, aby pilne zasielali 
zprávy o svojej činnosti a pôsobení svojom. 

Dúfame, že nebude hlasom volajúceho na 
pfctl, 



Veľmi by bolo žiaducno založiť i ústredný 
kritický časopis, kritiku sústavne pestujúci, 
jako bol svojho času „Vestník bibliografický." 

Z paedagogických časopisov najvyššie stojí 
„Posel z Rudče." Je všestranný, zname- 
nite redigovaný a prináša veci dobré, sku- 
točne cenné. Na Morave vychádzajúci „K o* 
menský" bol už v smrtelných mdlobách, 
v poslednej chvíli však vytrhly ho z nich a 
zachiánily osvedčené ruky p. J. Havelky, 
ktorý ho k predošlej výši a hodnote jeho 
bez všetkej pochyby pozdvihne. — Spomína- 
júc väčšinu časopisov, nemôžeme nespomenul 
„Ženských listov," slečnou Krásnohor- 
skou s takou obratno tou a tak dômyslne 
redigovaných, že neváhame jich označiť za 
nezbytnú sprievodkyňu každej vzdelanej devy 
a ženy československej. — 

O čas ipisoch odborných í-a šíriť nebudeme, 
zaznamenávajúce len v obore svojom výtečnú 
trojicu: „ Lis ty filologické/ „Časopis 
pro mathematiku a fysiku u a prírodo- 
vedecký „Vesmír." 

Nemôžeme však ukončiť bez upozornenia 
na ústredný orgán študentstva, časopis to 
bujarej akademickej junače : „Akademické 
listy," slúžiaci výlučne záujmom slov. študu- 
júcich na vysokých školách a pretriasajúci 
jedine potreby, túžby, ciele a myšlienky tejže 
mládeže. Je to druhu svojho jediný časopis 
náš, ďaleko všestrannejší než podobná ne- 
mecká „Alma Mater* vo Viedni, a má tú 
zvláštnosť, že tam bojuje hŕstka nadšených 
junákov proti moru nespravedlností a krívd, 
živel český k múru tisnúcich. 

Toľko na tt raz v krátkosti o časopisectxe 
bratov našich. Dúfam, že i budúcne popriano 
bade-tu miesta stručným referátom naším 
i oboznámime obecenstvo- naše predne s nov- 
šími najvýtečnejšími plodami Musy, Minervy 
i Thalie českej a zachytíme niekoľko črtov 
z toho nadšeného šíku bojovníkov za sväté 
práva a osvetu i z toho bohaté rozprúdeného 
ruchu umeleckého v stoväžatej, kráľovskej 
Prahe. 

j. r. 



— -**-£& SX-'-tf- 



Digitized by 



Google 



Ď. 1. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



31 



Jaroslav Čermák. 



(Vyobrazenie 

Medzi najprednejšími maliarmi nášho veku 
zaujíma Jaroslav Čermák dôstojné miesto, j 
Čermák narodil sa dna 1. augusta 1831 v Prahe. 
/ Vo svojom šestnástom roku vstúpil do pražskej 
akadémie ; pozdejšie konal cesty po Európe, 
načo vstúpil do akadémie antorfskej, kde vzde- 
lával sa pod Wappersom a už po roku ob- 
držal prvú cenu v malbe. 

Skoro na to usadil ja v Paríži a r. 1858 
konal ďalšie cesty, menovite po krajnách slo- 
vanských v Rakúsku, po Hercegovine a Čiernej 
Hore, kde nasbieral si nevyčerpateľné poklady 
umelecké, ako aj hojnosť krojov, náčinia a 
zbrane. R. 1862 navštívil zase Dubrovník, 
Čiernu Horu a Hercegovinu a tam konal 
svoje štúdia. 

Čermák i v ďalekej cudzine úplne za- 
choval svoj uárodní ráz a zastupoval v Paríži 
čo najčestnejšie slovanské umenie. Najradšej 



na strane i.) 

zaoberal sa s predmetami a výjavy z vlaste- 
neckých dejín alebo zo života* slovanského, 
v ktorých obdivujeme mohutnosť pojmov a 
výtečné prevedenie. 

Z Čermákových obrazov uvádzame na- 
sledujúce: Husité vstupující do Basilejského 
snérnu; Táboŕi úvoz bránící; Žižka a Prokop 
na válečném voze s v. písmo čtoucí; Lomnicky ; 
Piotireformace v Čechách (na Brusselskej vý- 
s'ave veľkou zlatou medailou poctený); Slo- 
venka díté kojící ; Báta slovenský ; Dalmatinka 
skfizletem; Istrianka; Hercegovinec ; Čemo- 
horka; Únos hercegovské ženy od bašibozu- 
k&Y; Ranený Černohorec. 

Jaroslav Čermák zomrel v najlepšom veku 
v Paríži dna 23. apríla 1878. Jeho telesné 
pozostatky prenesené boly do Prahy a tam 
dna 7. júla slávnostne pochované. 



-"•^x^t&b***^ — 



Literatúra a umenie. 



Dejiny literatúr slovanských. Z Petrohradu 

oznamuje sa „N. L. u , že Alexander Pypin, chválne 
známy učenec a publicista ruský, počal vydávať 
tlačou svoju históriu literatúr slovanských. Pred 
dvoma týždni vyšiel I. diel (450 strán) tohto 
dôležitého spisu, obsahujúci dejiny literatúr juho- 
slovanských a maloruskej. II. diel, ktorý je už 
v tlači, bude obsahovať dejiny písomníctva poľ- 
ského, česko-slovenského a srbsko-lužického ; III. 
diel bude venovaný literatúre ruskej. 

Výklad Malého Deharbeovho Katekismu od 
Jak. Schinitta, vydávajú v druhom vydaní údovia 
cirk. lit. školy slovenskej na semeništi v Ostri- 
home. Cena 1 zl. Na každých 10 výtiskov jedon 
nádavkom. 

„Viera, štít a kotva kresfana v terajších 

Časiech." Spísal francúzsky učenec Dr. G a u m e. 
Poslovenčil a s odobrením cirk. vrchnosti vydáva 
M. Kollár. Pán vydavateľ obracia sa menovite 
ku kat. duchovenstvu, že nedá padnúť tomuto 
prvému jeho podniku na poli spisby slovenskej. 
Cena spisu 40 kr. Príhlasy posielajú sa na meno 
vydavateľovo : Martin Kollár v Ostrihome (Eszter- 
gom. Seminarium). Na každých 10 výtiskov dáva 
sa 1 nádavkom. — Spisok tento snažne odpo- 
rúčame katol. obecenstvu slovenskému. 

Oznam. Nové, rozmnožené vydanie „Náuky 
náboženstva 4 ' (ev. A. V.) vyjde s koncom febr. ; 



cieľom usnadnenia i vydania i nadobudnutia si 
knihy tejto, ktorej prvé vydanie pred x j A sto- 
letím s toľkou pochvalou patričných rozobraté 
bolo, určil som pre tých, čo sa prihlásia jako 
odberatelia, cenu najnižšiu 30 kr. za výtisk. Kto 
najmenej 10 výtiskov objedná si na dobierku* 
dostane jich franko. Pozdejšie nastúpi cena značne 
väčšia krámska. Priatelia starí i noví knihy mojej 
môžu sa prihlásiť buď u kníhtlačiarsko - účasti- 
nárskeho spolku v Turč. Sv. Martine, bud u re- 
dakcie „Korauhve" v Úhor. Skalici, alebo aj 
u podpísaného. 

Prosíme priateľské časopisy o odtisknutie 
tohoto oznamu. 

V Hlbokom, dňa 30. januára 1879. 

Dr. J. M. L. Hurban. 

maďarskej literatúre píše „Nem. Hirlap: u 
„Nechcem hovoriť o krásnej literatúre, lebo tu 
nepomáha žiadna rada ani rozkaz, tu musí sila 
národa sama tvorivo vystúpiť, a naši dnešní ly- 
rici a novelkári sú slabúsi, ktorým len jedno 
treba rieknuť: učte sa! Budem hovoriť teda iba 
o školských knihách a o ľudovej literatúre. 

Obzrime sa okolo: Knihy pre ľudové školy, 
s výnimkou dvoch-troch, sú všetky dôkladne 
zlé; knihy pre stredné školy sú všetky zlé 
bez výnimky; knihy pre vysoké školy 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 1. 1879. 



ani neexistujú, okrem pár juridickýeh, diel. 
Zakiaľ šuhaj chodí do elementárky, trepú sa mu 
do hlavy bláznovstvá a hlúposti z namčhodnýeh 
kníh; prestúpi do stredných škôl, dajú mu do 
ruky také učebné maďarské knihy, nad ktorých 
škandalóznou blbosťou sa sám smiaf musí; keď 
ide na vysoké školy, odkázaný jena samé cudzie 
knihy v' tak tupohlúpom maďarskom preklade, že 
ledva šípiť môže, čo v nich vlastne stojí. u 

Takto doslovne v citovanom časopise, a my 
tomu úplne veríme a podpisujeme tieto eminentné 
pravdy! Nuž pane „Nemzeti Hirlap," vy naozaj 
zlostne smýšľate s nemaďarmi, chcejúc jim jích 
vlastnie cudzie jazyky vyrvať a knutou vtlačiť 
jim „vašu materčinu," ktorej školská literatúra 
pozostáva zo samej „škandalóznej blbosti," „hlú- 
posti" atď. atď.! Veru do pekného stánku chcete 
zaviesť naše nevinné slovenské dietky, ktoré 
majú klassické čítanky a vôbec školské knihy, 
čo stoja na jednej výške s nemeckými. Nechajte 
nás teda pri našom ohnisku, kde máme v tomto 
ohľade dosť záživného pokrmu! 

Mythy. Básne Jaroslava Vrchlického. Cyklus 
prvý (1874—1878). V Praze. Nakladáte! J. Otto 
kníhkupec. Str. 219. Salónni biblioťeky č. VIII. 
Dielo známeho básnika českého veľmi úhladue 
vystrojené. 

Z náuky o mlékaŕství čili úvahy o výberu, 
odchovu, zkoušení, kŕmení a ošetrovaní dojného 
dobytka; pak o mléku, jeho zpenéžení a zúžit- 
kovaní. Sepsal iľ/Učík, rolník. V Praze. Nakla- 
dáte! J. Otto, kníhkupec. Str. 74. 



Nákladom toho istého kníhkupca vyšiel : Ka- 

pesnf Kalendár českých obchodníka 1879. 

Ročník čtvrtý. Rediguje Jos. Fr. Novák. Cena 
v plátne viazaného výtisku 1 zl. 20 kr. — Slo- 
vanský Kalendár na r. 1879. Redaktor J. Arbes. 
Ročník VIII. 4°. Str. 48. Cena 30 kr. 



(Zaslané.) 

Hukot železníc, piskot továreň, rachot a lomoz 
strojov šíri sa očividne a zaplašuje vždy viac a 
viac útle kvietky hôl i nív, nežné plody poesie 
prostonárodnej, odblesk to mysle, srdca, duše 
Iudu nášho. * 

Preto kým ešte čas, pokým neuvädly tie 
nežné kvietky ovanuté uhelným dymom, sbierajte, 
ratujte jich! Pokolenia budúce žehnať Vám budú 
a sobrané prostonárodnie piesne, povesti, povery, 
hry, obyčaje, pripoviedky atď. atď. podajú jim 
pravý, nezfalšovaný obraz poetickej mysle nášho 
národa. My sami nemáme teraz vlastných sbor- 
níkov k ukladaniu našich perál, sobrali nám pro- 
striedky k tomu ubijcovia naši, i zasielajte tedy 
príspevky družstvu, .ktoré si za životniu úlohu 
postavilo sobrať nevydanú ešte prostonárodniu 
poesiu československú: Pohádkovej kommissii liter, 
spolku „Slávia* 4 v Prahe, Perštýn, 13. 

Za kommissiu 

Jaroslav Viech, 
t č. jednatef. 



Oprava chýb: Do prvých hárkov tohto čísla I 9. stĺp. 1. r. 23. m. „roztratené* čítaj roz- 



vklzly sa nasledujúce chyby, ktoré týmto opra- 
vujeme- Strana 4. stĺpec 2. riadok 22:, miesto 
„triedy" čítaj čriedy; str. 6. stl. 1. r. 23: 
miesto „judášku" čítaj judášsku; str. 7. stĺp. 
1. r. 26. m. „Gutzos" čítaj Sutzos; str. 8. 
stĺp. 1. r. 26. m. „ústavou" čítaj ústavou; str. 



tratená; str. 12. stĺp. 1. r. 19. m. „gágol 4 * 
čítaj gogof; stĺp. 2. r. 14. m. „ukrátič" čítaj 
ukrotiť; a r. 19. m. „Cuztatone" čítaj Cur- 
tatone; str. 14. stĺp. 2. r. 8. od spodku, m. 
„skupenine" čítaj skúpenie. 



^*- 



Listáren redakcie a administrácie. 

Pp. J. Šn. v Batiz.:2 zl. sme dostali. — J. M. I na t. r. — J. I. v Modre. Zaslané 4 zl. preznacili 
V. L. 4 zl. doplatky dostali sme a vás preznacili | sme na rok 1878. 

OBSAH: Dvojslov. (Hviezdoslav.) — Orol selejský. Historická povesí. (Pokračovanie.) — Zapáľtc 
svetlá . . . (Bohdanovič.) — Sen. (Koloman Banšell.) — Žreb. Humoreska. (G. K. Laskomerský.) — Zuiyja. 
Román básnický od Slováckeho. (Pokračovanie.) — Prekvapení. Veselohra v jednom dejstve. (Dokončenie.) — 
Anthropologické úvahy, alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym obradom na jeho 
určitelnosť kroz prírodu. (Dokončenie.) — Šuhajovi. (Milina.) — Moje city. (Bohuznámy.) — Mladému 
básnikovi. (Pokračovanie.) — Listy z Čiech. (J. Y.) — Jaroslav Cermák. (S vyobrazením.) — Literatúra 
a umenie. — Listáreň. — 



Predpláca sa u redakcie a admiuistracie v Turč. Sv. Martine : 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. 10 kr. r. č. — „Orol" vychádza vo 12 sošitoch, 4 hárkov silných, dňa 

poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Marting y ( 




r^ic^?=^y^í- 




ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

i 

Zodptvedaý redaktor a vydavateľ: 

MI^UJiÁ^^F. FERIEBíČÍK. 



Roč. X. 



Turč. Svf-Mktin, 28. februára 1879. 



Číslo 2. 




A\ 



Franfois Paul Jules Grévy. 



Digitized by 



Google 



34 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



Havran. 



bňahora zapadla hora 
Je brilliantov plná, 
Keď tajným bleskom svojím 
Za jasá nad ňou luna. 
Sňahom zapadla hora 
Príšerami sa plní, 
Keď nebom o pol noci 
Chmúrivý mrak sa vlní. 
A ja som tmavou nocou 

V sňahovej hore zblúdil, . 
Jako hladové vlča 
Maninou som sa ladil: 
Tu sa svetielko v diali 
Blyslo, jak* hviezda zlatá — 
Ja za ním — až predo mnou 
Stála nizunká chata;. 

Úzky oblôčik v stene, 
Cezeň sa svetlo tiská, 
Cezeň som uzrel devu 
S kuželom u ohniska. 
Priadla belunkou rukou, 
Vrkoč jej k zemi siahal, 
Z veľkých uhlistých oču 
Vášnivý plameň siahal. 

V kúte sputnaný starec 
Väzbou shrbený, smutil, 
Časom hlboko vzdychol, 
Časom hlavou pokrútil. 

Ach bedal čím viac vzdychal, 
Tým viac sa deva smiala, 
Tým. viac úžasná radosfc 

V uhlistých očiach splála. 
Ach beda! snom a mdlobou 
Keď sklonil starec hlavu, 
Trhala ho za vlasy 

I bradu ligotavá. 
Ona vretenom ostrým 
Vetché mu pichá oči, 
Divú zanôti pieseň, 
Divo sa izbou ztočí, 
A zas kolovrat vrčí, 
Nové on väzby snuje: 
U nôh pradleny psisko 
Obrovský vylihuje — 
Ku zvuku kolovrate 
Starca kvílenie znej e — 
Čierny pes pohodlne 
U kozubu sa hreje — 
Okálom plamenistým 
Nemo na devu škúli, 
Čeriac končité zuby 
Papuľu desno spáli — 
Ja veľkým užasnutím 
Sotva popadám dechu — 
Tu havran uhločierny 



Sadne na chaty streehu, 
A ku mne zakrákorá: 
„Tu vidíš pekné veci, 
„V kmefovi : vlastný národ 
„A čierny blud u peci; 
„Zrada sa volá jeho 
„ Úprimná spoločniea, 
„1^ utešene oči 
i* „i* mädosladké líca — 
»Vcql,Jiraky, kraky, kraky! 

T* Pozor, nie každý deve - 

*• '„Pekelnej tej odolá! 
Schytil sa dobrý havran, 
Kuáaňahu z krovu strhol, 
?V% mne krv zaihrala, 
Jías som sa k oknu vrhol — 
fajtás' pekelná tuha 
Zvírila so mnou cele: 
fílĽ musím pocelÄvaC 
l^ťhy tej de^yM£;,> ^ 
Hoj musím mv hrtft búrnu 
Vinút to ľadné telo, 
Čo by aj so mnou rovno 
Do pekla zaletelo; 
Hoj, musím 2 blízka, z blízka 
PozreC v tie čierne zraky, 
Čo z nich aj hrozil budú 
Pekla zúrivé mraky . . . 
— V tom zašumia mi dušou 
Havrana dobré slová, 
Rozvaha v rujné srdce 
Navrátila sa z nová: 
Uderím pasiou v oblok, 
I zhasne svetlo šmahom, 
Víchor zareve horou, 
V tvár mňa zasype sňahom, 
Chata v obrovskú výšu 
Vypne sa a zatočí, 
Tam starec, pes i chyža 

I tie uhlisté oči — 

Duní sňahová hora, 
Tma sa k západu chýli: 
Bože ťa žehnaj, žehnaj! 

' Ty havran čiernokríly! 

Sňahom zapadla hora 
Príšerami sa plní, 
Keď nebom o pol noci 
Chmúrivý mrak sa vlní; 
Už ju viac nenavštívim, 
Len keď ju luna zjasní 
Budem brilianty sbierat 
Pre rod môj čarokrásny. 



<~-OLtl / cG\9».>« — — 



Vajanský. 

Digitized by VjOOQlC 



Č. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



35 



Orol selejský. 

Historická povesť. 
(Pokračovanie.) 



III. 



A kto bol ten Orol Selejský? — 
Bulharsko je prírodou najlepšie okrášlenou 
zemou slovanskou; Bulharsko so svojím do 
neba siahajúcim, večným sňahom pokrytým 
Balkánom, i ševelenými bohatoplodnými rovi- 
nami, so svojimi voňavými ružami vysadenými 
úbočiami ; s veličestorenným Dunajom, nepo- 
kojnou Marícon, a mnohými jinými bystrými 
riekami je najkrajšou zemou slovanskou. Po- 
stite na blaženstvo podnebia, alebo na plod- 
nosť pôdy, na rôznosť pojedinných predielov, 
alebo na polohu celej krajiny, na pôvabnosť 
striebornými riekami popretkávaných rovín, 
a na veličenstvo velkolepých, plodnými doli- 
nami popretínaných vrchov;, na vznešenosť 
prírody, ktorú stavia na odiv, alebo bohat- 
stvo, ktoré ukrýva vo vnútornostach svojich, 
a vždy a vo všetkom uvidíte, že je Bulharsko 
raj slovanský. Veď tu všetko jest, čo duša 
a srdce* človeka len žiadať môže, snáh i ho- 
rúčosť, lad i teplice, zlato i žito, hory. i do- 
liny, roviny i briežky, rieky i potoky, more 
i pevnina, temné borovice i zelené pomaranče, 
večná zima i večné leto, všetko to dostáva 
sa za podiel Bulharsku. A predsa nemožno, 
nemožno povedať o jeho obyvatelstve, že je 
šťastné. Lebo čo osoží človeku plodná niva, 
bohatstvo prírody, všetky okrasy zeme, jestli 
je on ton zemedelcom a sluhom cudzinca? 
S pádom cáratva bulharského zapadlo i šťastie 
Bulharov. Zanikla svoboda, nastúpilo otroctvo, 
a to ťažké, nesnesiteľné otroctvo. Pravdu 
má pevec bulharský, takto stav svojej vlasti 
opevujúei: 

„V celom svete svieti zora, 

Kol Balkána nieto rána, 
V stred boľastných slzí mora 

Horí, korí ľúta rana, 
Ktorá rabstvo zatína! 

Iba hory od Balkána 

Ťažkým lifasom smútku hučia, 

Kde svobody nieto stana, 
Len reťazy rabstva zvučia, 
Ktoré viažu kresfana!" 



A tento kraj, na ktorom leží požehnanie 
Božjie, lež ktorý stoná v ťažkom* jarme po- 
roby, a miesto raja stal sa pod ukrutným 
panstvom osmanstva kliatbou svojho obyva- 
teľstva, bol kolískou a rodišťom nášho junáka 
Orla Selejského ! 

Marko Bočár narodil sa v bulharskom 
mestečku Vodníci, v časiech, ked v nešťast- 
nom Bulharsku zúril a vztekal sa zlopovestný 
poturčenec Osman Pasvan Oglu, divý vodca 
divých ako on kirdžalich, neznajúcich ani 
práva, ani cti, ani ľudskosti, a hovejúc jedine 
a výlučne svojím vášňam a náruživostiam, 
majúci najväčšie zaľúbenie v prenasledovaní, 
mučení a vraždení kresťanov. Nie len mužovia, 
ale ani starci, ženy, ba ani deti v kolíske ne- 
boli j istí pred besným vztekom a divou ukrut- 
nosťou, a menovite česť pannien a žien bola 
neprestajne ohrozovaná. 

Divoká ukrutnosť a besnota menovaného 
poturčenca a jeho pomocníkov, na spôsob 
dravej zveri po krvi bažiacich krvolakov, zo- 
budila Bulharov z ťažkého, viacej století 
trvavšieho sna. Jích pokojamilovnost nebola 
v stave zniesť a ztrpet tie neresti, ktoré na 
nich uvalil Osman Pasvan Oglu. V zástupoch 
utekali do lesov a úkrytov Balkána, a tam 
sriaďovali sa čo hajdúsi vo vznešenom smysle, 
t. j. ako zaprisahaní nepriatelia svojich utlačo- 
vatelov, povstali, sriadili sa v čaty, aby po- 
mstili nevinne preliatu krev svojich padlých 
bratov, česť zhanobených žien a sestier, a 
o pomstu do neba volajúcu krev nevinných 
detí. S túžbou po pomste spojovali nádej 
súčasného vysvobodenia drahej svojej vlasti. 
Ale námahy tieto nemalý priaznivého vý- 
sledku. Nemali výtečnej hlavy, ktorá by sa 
bola postavila na čelo pohybu, nemali krep- 
kého, junáckeho vodcu. Marko Bočár bol 
vtedy ešte len deckom. A tak málo po málu 
podarilo sa Osmanovi prevládať a to tým 
ľahšie a snadnejšie hajdúchov, že nebolo 
medzi nimi jednoty a svornosti, a že ani sú- 
strednení, ale v malých čátách sem i tam 
po lesoch a vrchoch roztratení boli. Konečne, 

Digitized by V_a JiJO* 



36 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. *. 1879. 



keď s veľkým zápalom a horúcou túžbou po 
pomste dielo pohybu započavší hajdúsi videli, 
že na seba parných ponechaní nemôžu odolať 
tureckej presile v Bulharsku, urobili, čo je- 
dine urobiť mohli, aby aspoň holé životy za- 
chovali ft nepadli do rúk krvolakov osman- 
ských, vysfahovali sa do Macedónie a Al- 
bánie; s nimi i ostatok tej zmužilosti, ktorá 
následkom tureckých útiskov zjavila sa v bul- 
harskom národe. A ta presídlila sa i rodina 
Bočárov, a s touto i mladý Marko Bočár. 

Ale ani tam nekvitly pre nich ruže, a to, 
pred čím utekali z Bulharska, našli i v novej 
vlasti, a to asnaď ešte krutejšie a ľútejšie. 
V tej dobe žil ten svetochýrny a strašný 
krvolak Ali basa janinský, ktorý zo všetkých 
síl zasadzoval sa a nástojil na tom, aby pod- 
manil celú Albániu pod svoju železnú, milosti 
a šetrnosti neznajúcu palicu, a poneváč tomuto 
jeho zámeru najviac protivili sa slávni Su- 
lioti, medzi ktorými usadila sa bola rodina 
Bočárov, tedy celou svojou silou a so všetkým 
svojím vojskom ta sa obrátil, aby opanoval 
jich hlavné mestečko Suli, ktoré ako velitel 
obraňoval Markov otec Krsto. Dlho a dlho 
všetky Ali bašove nápady a útoky odrážaly 
sa od oceľových pŕs suliotských junákov, a 
nejedon Turek tam našiel včasný hrob, kde 
ho najmenej čakal, ačprávc už dobre znali 
junáctvo Suliotov. — 

Ali basa vidiac, že proti takým junákom, 
akí pod náčelníctvom Krsta Bočára obraňo- 
vali svoje rodné mesto Suli, násilím ničoho 
nevykoná, použil iných, a žiaľ Bohu lepší 
výsledok pojistivších mu prostriedkov. Zradou, 
peniazmi, klamom prinútil naposledy Ali Su- 
liotov, že mu oddajú mesto Suli pod vý- 
minkou, že jim pojistí a zabezpečí svobodné 
presídlenie. A tak dostala sa hlavná bašta 
voľných, žiadneho cudzého pána neuznávavších 
Suliotov. do rúk ukrutníka tureckého, a s tým 
rozptýlil sa šírym svetom hrdinstvom a ju- 
náctvom vyznamenavší sa kmeň, ktorý trebárs 
milý a nepatrný čo do počtu, za mnohé a 
mnohé roky a veky víťazne vzdoroval všetkým 
proti jeho svobode a neodvislosti namereným 
útokom a úkladom vrahov svojich muzul- 
manských. 



Krsto Bočár, hrdinský obranca mesta Suli, 
na konci roku 1803 i so svojou celou rodinou 
šťastne prišiel do námorného albánskeho mesta 
Pargu, aby tam osadil sa. Ale mladý syn jeho 
Marko nemal tam pokoja a strvania. Nechcel 
ďalej žiť pod tureckým panstvom. Ošklivilo 
sa mu byť i na ďalej poddaným toho, ktorého 
z najhlbšieho presvedčenia nenávidel, ä proti 
ktorému jeho mladé junácke srdce zahorelo 
neuhasiteľnou túžbou po pomste. — Prešiel 
tedy z Pargu na jonické ostrovy. 

Marko mladý, celkom mladý bol, ale už 
bilo v ňom mužské srdce, a už v tejto dobe 
uzavrel v družstve jiných Suliotov, mesto 
Suli, svoju druhú, milú, bo nezávislú a svo- 
bodnú domovinu vyrvať a vydobyť z rúk tu- 
reckých a navrátiť jej opäť predošlú voľnosť. 
Lenže Ali basa vtedy bol veľmi silný, silnejší 
než žeby mu bola mohla vzdorovať hŕstka 
čo jak junáckych hrdinov. 

Nahliadol to i Marko, že na teraz úmysel 
svoj previesť a uskutočniť nemôže, odložil ho 
tedy na lepšie časy. Ale predsa nechcel v ne- 
činnosti tráviť dni junáckej mladosti, i dal 
sa zapísať do francúzskeho vojska a stal sa 
bojovníkom v armáde Napoleona L, ktorého 
menovite národy Východu považovali za vy- 
volenca nebies, poslaného k osvobodeniu 
v jarme nevoľníctva úpejúcich národov. 

Nemáme jim to za zle, veď tak, ako oni, 
zmýlili sa i jiní v tomto neobyčajnom zjave 
svetodejstva. 

No nie dlho pozdejšie otvorilo sa široké 
pole Markovi, na ktorom dokazoval svoje 
bezpríkladné junáctvo a na ktorom žal za- 
slúženú úctu a slávu. 

Ali basa premohúc Suliotov, začal vzdoro- 
vať i padišahovi, nechcejúc sa nijako pokoriť 
jeho rozkazom. A keď sultán nijakým spô- 
sobom neznal zlomiť vzdorovitost Ali bašovu 
a ho k povinnej poslušnosti prinútiť, r. 1820 
pozval všetku kresťanskú raju proti odboj- 
nému Ali bašovi, aby pomocou tejto, u ktorej 
bol vo veľkej nenávisti pre svoje ukrutnosti, 
zničiť mohol. 

Vyzvanie sultánovo rád uposluchnul i Marko 
Bočár a vrátil sa do Albánie, aby tam shro- 
maždil roztratených po horách súdruhov svo- 
jich Suliotov, ktorí radostne pripojili sa ku 

* Digitized byV^ŕOVT 



Č. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



37 



nemo, a poznajúc t ňom dokázaného junáka 
a hrdinu, jednomyslne vyvolili ho za svojho 
náčelníka. A že dobre volili, to Marko dosť 
skoro junácky dokázal. 

Nebola to na tisíce a tisíce mužov pociťu- 
júca armáda, ktorej velel Marko, ale len ne- 
veľká, lež zo samých hrdinov záležajúca čata, 
ktorá neznala nebezpečenstva, neznala pre- 
kážok, a vždy a všade s nezlomnou zmuži- 
losťou vrhala sa na nepriatela. 

Skúsil to dosť skoro i hrozný samému 
Carihradu Ali basa. Marko Bočár so svojmi 
Suliotmi šiel proti Ali bašovi, túžiac nie len 
vysvoboiit mesto Suli z dravých pazúroV jeho, 
ale i pomstit otca svojho, ktorého tento krvo- 
lak dal roku 1813 zradne chytit a ukrutne 
usmrtiť. 

S Markom navrátil sa starý duch junáctva 
do Suliotov, oni vzdor tuhému odporu zbili 
a porazili vojsko Ali bašovo a zaujali rodné 
svoje mesto Suli. 

Odtedy stal sa Marko Bočár railáčkom 
Suliotov, ktorí aby uctili ho, dali mu čestné 
meno „Orol S el ej s ký." Seleis zovú sa 
hory v Albánii. A že bol hoden tohto mena, 
to dokázal v nasledovavšom boji Gréckeho 
národa za svobodu. O tom ale vyprávať bu- 
deme v ďalšom priebehu našej, na skutoč- 
ných udalostiach základ svoj majúcej povesti. 

IV. 

Úzky a nie veľmi schodný je ten chodník, 
ktorým stúpajú ostatných na polianke Olympu 
shromaždivéích sa ozbrojených mužov opustivší 
traja mužovia, tak že nútení sú len jedon za 
druhým kráčať. Predok vedie muž silný, vy- 
soký, skúmavým okom slediac neprestajne 
na pravo i na lavo. Je to Krsto, starší brat 
Markov, za ktorým tento mlčky ide ; posledný 
je mladý, sotvy dvadsiaty rok dosiahnuvší 
šuhaj. Ale nie len postavou a silným ramenom 
zaslúži, aby i on účastnil sa na vážnych po- 
radách mužov. Už teraz pozor jeho prezradzuje,, 
že nie je to bez príčiny, keď vzdor mladosti 
svojej požíva dôveru vážnych, vyskúsených 
a v tuhých zápasoch otuželých junákov. Je 
to Efrem, miláčok Markov, a ak Boh dá, 
i jeho nádejný zať. 



Mlčky stúpajú po úzkom chodníku, a mimo 
chvíľkového pukania suchých ratolestí, na 
ktoré kročila noha, nik a nič nepretrhuje 
tichosť. 

Avšak vstúpili do lesa, a tu už možno 
zmeniť dosavádny pochod. Marko i Krsto 
idú bok pri boku, Efrem za nimi. Už teraz 
možný je i vážny rozhovor. Tú Markovu 
mlčanlivosť i tak neľúbi Krsto, ktorý rád si 
pobeseduje. 

„Eh ! brat Marko l u ozve sa Krsto, predsa 
sa mi to len nezdá byť v poriadku, že opäť 
máme bojovať v cudzej a nie našej vlastnej, 
národnej veci. — Čo z toho nie pre nás, ale 
pre nás drahý bulharský národ?" 

„Viem ja to dobre ! tf odvetuje Marko, „ale 
vidím, presvedčený som, že nášmu národu 
nenadišla ešte doba." 

„Mali by sme predsa len urobiť pokus. 
Naši bratia hajdúsi v Balkáne i jinde predsa 
by len niečo vykonali, a na tých ani ne- 
myslíme. A ja znám dobre, že nie málo jich 
je tam, lebo prenasledovania krvolakov mu- 
zulmanských vyháňajú jich z tichých chalúp 
a núta k zúfalému odporu, ba naplňujú všet- 
kých neuhasiteľnou túžbou po pomste. To 
prítomné vykoristit a použiť malo by byt 
našou úlohou. A keď je tomu tak, že Gréci 
rozviňujú už zástavy povstania, aby zvrhli 
hnusné jarmo poroby, i Grékom usnadnená 
by bola práca, keby podobný pohyb zjavil sa 
i okolo Balkána, a všade, kde len bije kre- 
sťanské, po svobode túžiace srdce. A potom, 
ver mi, brat Marko, ja som toho presvedčenia, 
že náš bulharský národ akživ nepríde k žia- 
dnemu sebavedomiu, jestli len násilne k tomu 
donútený nebude. Jeho prirodzená povaha, 
jeho skromnosť, pracovitosť a usilovnosť, jeho 
krotká, nevýbojná, opravdu si o vansko- kresťan- 
ská dobrota sú cnosťami síce, ale i nešťastím 
jeho. On snáša, trpí, mlčí, a len keď už hrozia 
jeho životu, uteká na Balkán, aby si ho za- 
chránil." 

„Dobre hovoríš," odvetuje Marko, „a to 
je práve i príčinou, že ja nemám ani naj- 
menšej nádeje, žeby bolo možno bulharský 
národ už teraz primäť k rozhodnému vy- 
stúpeniu. A moja mienka je, neočakávať 
veliké veci od Bulharov nateraz. Podarí-li 



38 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



tČ. 2 f 1879. 



sa Grékom vydobyť si svobodu a nezávislosť, 
neostane to bez vlivu ani na našich Bulharov, 
a dozajista nejedon z nich pacne rozmýšľať, 
žeby veru čo podarilo sa v Grécku, možné 
hyt mohlo i v Bulharsku, a keď táto my- 
šlienka rozšíri sa celým národom, potom bude 
možno i od Bulharov očakávať asnaď veliký 
čin. Dotedy nech len ostanú v pokoji, lebo 
malicherné pokusy viedly by len ku záhube 
jeho." 

„V pokoji? ach! bratec Marko, ja toto 
slovo nenávidím, oškliví sa mi z celej duše, 
kým vidím, že po našej rodnej zemi kráča 
noha divokov tureckých. Boj a zápas, to sú 
živly, po ktorých neprestajne túži duša moja. 
Pokoj ponechajme babami" 

„Vidím, brat Krsto, nie velmi veríš slovám 
mojim. Dobre, ja ti nevnucujem moje hlboké 
presvedčenie. Dal by Boh, aby každý Bulhar 
bol a smýšlal tebe rovne, vtedy snadné by 
bolo osvobodenie sa. Ale skutočnosť učí nás 
o jinšom. Na uvoľnenie vlastnou silou Bul- 
harov prítomné pomýšľať nemožno. Neveríš? 
krúti§ hlavou? — Vyber sa, čím skôr tým 
lepšie, na brehy šumnej Marice, na sňahom 
pokrytý Balkán, vyhľadaj tam bratov haj- 
dúchov, vyhľadaj i jiných vynikajúcich mužov 
pred i za Balkánom, pohovor s nimi, vy- 
skúmaj jích smýšľanie, upozorni j ich na dobrú 
príležitosť, ktorá sa naskytuje k zvrhnutiu 
hnusného jarma, a potom uvidíš sám naj- 
lepšie, akú odvetu obdržíš! Ale hľaď, aby si 
4o dnes týdôa opäť tu bol, lebo ako vieš, 
.vtedy započne sa práca naša. A bude to práca 
ťažká, ktorá vyžadovať bude mnohé obete. 
.A ja nechcel by som pohrešovat tvoje junácke 
.rameno. Už i preto dobre bude navštíviť vy- 
hnancov a úskokov v Balkáne, aby si aspoň 
týchto získať a doviesť mohol k rozmnoženiu 
našej čaty!" 

Krsto za dlhší čas rozmýšľal o tomto ná- 
vrhu, a z myšlienok nikto ho nevytrhoval. 
Marko stúpal mlčky a Efrem netrúfal si 
tčastniť sa na rozhovore mužov, ktorých po- 
važovať navyknul za zvláštne bytnosti a bol 
veľmi šťastným, keď mohol aspoň naslúchať 
jích Blováai. 

„Dobre!* 1 po dlhšej chvíli odvetil Krsto, 
„eftte dnes vydám sa na cestu,, navštívim 



dávno nevídané drahé kraje Bulharska, a 
pevne verím, že od dnes za týdéň i my všetci 
ta stúpať budeme, aby sme mužným svojím 
ramenom prispeli k čím skoršiemu osvobo- 
deniu tohto slovanského raja." 

„Márne nádeje, ako sa o tom $ám pre- 
svedčíš. Dal by Boh, aby uskutočnily sa ná- 
deje tvoje, a nie obavy inoje!" riekol. M^ko, 
a s tým opäť pretrhnutý boj rozhovor. 

Ale nie na dlho. Krsto neľúbil ^nl/č^ali- 
vosf, preto zase on ujal sa slova* 

„Ako sa mi vidí, ty brat Marko„ nemáš 
vonkoncom žiadnej nádeje na možnosť pavo- 
bodenia Bulharska!" 

„V tom sa mýliš. Na teraz nemám žiadnej 
nádeje, aíe v budúcnosti o tom nepochybujem. 
Áno, tak sa to zjavuje duchu môjmu, akoby 
náš národ len prispením jiného, a nie sám 
zo seba došiel vymanenia. Vidím," hovoril 
Marko, a celá jeho tvár neobyčajnou žiarou 
zajasala, tak že zdal sa byť budúcnosť na 
ďaleké časy predzvestovať povolaným vešt- 
com. Slová jeho plynulý s takým zjípaľoip a 
nadšením, že zdaly sa pochodiť z výšin ne- 
beských, tam kde je otvorená kniha i toho 
čo bolo, i toho čo jč, ako i toho čo bude. 
Prvé lúče vychodiaceho zlatého slnka ožiaro- 
valy temene nebotyčných hôr, keď Marko 
prorockým duchom nadšený hovoril : „Vidím 
jasne okom duše mojej, ako z ďalekých, pre- 
ďalekých krajov pohybujú sa nesmierne a 
nespočítateľné zástupy bojovníkov súrodného 
národa, prekračujú mohutné rieky, vrchy, 
odstraňujú všetky prekážky, stavajúce sa proti 
jteh pochodu napred, až zaataly na. brehoch 
mohutného slovanského Dunaja*, tam kde? on 
tvorí prirodzenú hranicu vlasti Bulharov. Ale 
nie dlho stoja nečinne na brehách jeho. Na 
nepatrných člnoch a pLtách prevážajú sa po- 
jedtnné oddiely na protivný, pod znakom 
polmesiaca bojujúcim vojskom obsadený breh, 
tisnú nazad vrahov, kríža, a osvobodiac od 
nich brehy volným byť chcejúccho Dunaja, 
stavajú mohutné mosty, . po ktorých pnecfaedí 
ďalej zástup za zástupom,, peší, jazd^ delá, 
vozy, a prechod ten trvá mnoho, mnoho ho- 
dín, ba dní. A zástupy tieto, prejdúc sa Dumaj 
pohybujú sa vo všetky strany, zaplavujú .celé 
územie ako prúdy rozvodneného Dunaja: a 

Digitized byVjfOOvlc 



C. 2. 1S79.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



39 



valia sa ku Balkánu, a kade idú všade víta 
jich národ s jasaním, lebo v nich vidí bsvo- 
boditelov svojich, troskotajúcich intiohostáleté 
okovy ťažkého otroctva. Prešli nie mnohí 
i cez Balkán, na brehy Marice, a i tam zja- 
vujú sa s jích príchodom krásne lúče zlatej 
svobody, ale k nešťastiu ustupujú zpät, až 
konečne po premôžem' posledných ťažkostí a 
prekážok ešte vo väčších zástupoch v stred 
najtuhšej zimy rúbajú cez lady a snahy prie- 
chody na Balkáne, cez ktoré stúpajú, pred 
sebou ženúc hordy muzulmanov, hľadiacich 
divým útekom zachrániť sa, pri čom ale mnohé 
obce a mestá týchto divej besnote padajú 
v obeť, lebo Turci požiarmi znamenajú cesty, 
ktorými utekajú. Hrúzu nesú na kresťanov 
utekajúci osmani, ale za nimi svieti zora a 
zjavuje sa slnko dávno túženej sladkej svo- 
body Bulharov. Polmesiac nemá sily postaviť 
viac odpor, a keď bojovníci kríža zastali pred 
samým Carihradom, prosia muzulmani o mier 
a pokoj. Ale pTcd i za Balkánom zvučí jedna 
pieseň, jedon hlas nekonečnej povďačnosti, 
zvestujúci slávu rodným osvoboditelom Bul- 
harska! — Hľa to vidí duša moja v tomto 
okamžení!" 

So zadivením poslúchali slová jeho Krsto 
i Efrem a mimovoľne zachvátení boli nimi, 
tak že i keď Marko umlknul, za dlhý, dlhý 
čas ani jedon nepreriekol slova. 

„Ó, Marko, slová tvoje hlboko prenikajú 
dušu moju, u hovorí Krsto, „a ako verím 
v trojjediného Boha, tak verím, že i slová 
tvoje prorocké až na vlas splnené budú. A 
žiadal bych si z hlbokosti duše svojej, aby 
som pri tom i ja prítomným byt mohol. a 

„Nie, Krsto! ani ty, aui ja nedožijeme 
časy svobody bulharskej. Nám už len súdeno 
bojovať za svobodu jiných. Lebo dotedy minie 
ešte vyšše polstoletia, čo národ bulharský 
stane sa svobodným, no a toľko my už, bratec 
ľúby, nedožijeme! Ale za to vyplnit chceme 
i musíme náš úkol!" 

„Naplníme ho, u dotušoval Krsto, „a preto 
ja hneď a hnetf pôjdem navštíviť rodákov 
bulharských, abych osobne presvedčil sa o jích 
smýšľaní. A za týdeú donesiem ti spoľahlivé 
zprávy ! 



Bratia stúpali ďalej zahrúžení v svojich 
rozhovoroch, ani nespozorujúc, že tretí sprie- 
vodčí už s nimi nestúpa. Pred chvíľkou od- 
razil sa Efrem a zmiznul nepozorovane. To 
okolie mu dobre známe bolo, a znal, že takto 
znamenite zkráti si cestu, a hodne pred star- 
šími dôjde tam, kam i títo dôjsť mienili. 

Strmou stranou, súcou len pre skoky srn 
a zajacov, zbehnul do doliny, a zabočiac nie 
mnoho v pravo dosť skoro octnul sla pred 
nepatrným domcom, pred ktorým, akoby ho 
ocakávaly, stály dve ženské osoby. 

Mladšia, ledva že detinstvo preživšia modro- 
oká dievčina, sotvy že zočila prichádzajúceho 
Efréma, bežala mu v ústrety, podáva mu ruku, 
a pozdraviac ho, opytuje sa: 

„A otec kde? u 

„Už ide, i so strýcom Krstom. Ja som si 
zkrátil cestu stranou, oni chodníkom stúpajú!" 

Mladí približujú sa k staršej, ale vonkoncom 
nie starej ženštine. Sotvy že prekročila trid- 
siaty rok, ale viete, na juhu a východe i ľudia 
skorej rozviiíujú sa a zrejú, nežli na chladnom 
severu, preto nedivte sa, že už i táto ženská 
zdala sa byt staršou nežli skutočne bola. 

Už dozajista znáte, že to bola Markova 
žena a jeho jediná dcéra Vasilika. 

„Ako sa vám viedlo, synak ? u opytuje sa 
matka. 

„Ako obyčajne, zajiste dobre, kde takí 
mužovia sú, ako otec Marko a strýc Krsto, 
tam ani nemožno, aby sa zle vodilo ! a 

„A si ho počul ?* prerečie práve priblí- 
živší sa Krsto k Markovi, „po celej ceste 
mlčal ako ryba pod vodou, a tu ti už štebotá 
až radosť. Boh daj šťastie ! u 

Príchodzí pozdraviac domácich týmito vrelé 
a srdečne uvítaní vnišli do domu. 

„Vasilika ! u hovoril strýc Krsto, ked vnišli 
do čistotnej a úhľadnej chyži; „daj pozor, 
lebo ako pokorujem, Efrem je veľmi výrečný 
v ženskom krubu, keď medzi mužmi slova 
neprehovorí ! u 

„Ach strýko! nerobte mu krivdu/ od- 
vetuje potutelne usmievajúca sa devojka, „on 
medzi mužmi mlčí preto, lebo je primladý, 
aby miešať sa mohol do vašich porád. Tam 
sa len učí, nuž a od nás herná sa čo učiť, 
ale on práve poučuje D $|^ 



40 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



„Vidím, že sa dáš poučoval od neho," 
opät ozval sa strýc, „lebo jináče neznám 
dosf. obdivovať tvoju výrečnosť, a že ho tak 
vyhováraš, je tiež dobrým znakom. No len no I" 

Medzitým domová pani pokryla bielučkým 
obrusom stôl a naň položila prichystané ra- 
ňajky; nie síce kávičku alebo čaj, ale pečeňu, 
sýr, chlieb a rakiu. A vyhladovelí mužskí 
dobre si pochutnávali, až sa nasýtili. 

„No ale ja pôjdem ďalej \ u hovoril Krsto, 
„musím ešte navštívil i moju rodinu, a potom 
večierkom pustím sa na ďalekú pút. Najdial 
na dnes týdeň budem opät tu. Alebo asnaď 
i nie tu, ale rovno tam, kde sídeme sa všetci \ u 

„Tak je ; i s tým usporíš si kus cesty l u 
odvetil Marko. A podávajúc odchodiacemu 
bratovi ruku riekol: „Boh sprevádzaj ta na 
cestách tvojich, a daj, by námahy tvoje ne- 
boly daromné. Pozdrav našich a vrát sa zdravý 
k nára! u 

„S Bohom l a vetil Krsto, a jediným Mar- 
kom vyprevádzaný odišiel. 

„A kam ide strýc Krsto ? a opytuje sa 
Efréma Vasilika. 

„Nebuď zvedavá," odvetuje matka; „znáš, 
že otec to nemá rád, keď my dopytujeme sa 
na záležitosti mužov. u 



„Nuž veď otec to nemusí zvediet, keď mi 
Efrém dá odpoveď na otázku! 4 

Ale Efrém mlčal, akoby ani nebol počul, 
čo sa ho opýtala. 

Už sa chystala k novej otázke, ale prí- 
chodom otcovým jej úmysel bol zmarený. 

„Deti Božie! prichodí mi na dlhší čas 
vás opustiť. Povinnost volá nás do boja proti 
vrahom dušmanským. Ale porobené sú po- 
trebné poriadky ku ochrane vašej, aby lúti 
osmani nedostali sa až sem. A okrem toho 
Efréma nechám tu doma s vami!" 

Efi emovi i vrelo i chladno bolo, keď tieto 
slová očul. To zrejmé bolo, že srdce jeho 
celkom uveličene bolo, keď on mal byt ochran- 
com drahej Vasiliky a jej ľúbenej matky. Ale 
jeho junácka mysel túžila po boji, kde do- 
kázat mohol hrdinstvo svoje. A keby mu na 
svobodu ponechané bolo voliť, či tu ostať, 
alebo stúpat s junákmi do krvavého boja? 
ťažko bolo by sa mu rozhodnúť. Teraz ob- 
lahčená mu bola vec. Rozhodnul Orol Selej- 
ský, a toho slovo nie len v dome, ale i na 
ďaleko široko v kruhoch hrdinských Suliotov 
bolo rozkazom. A tomu rozkazu mlčky po- 
drobil sa i Efrem. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



-'~*o^ - *G w í)* k S-«--''-*v 



Keď cit . . . 



ileď cit ukýpa zo srdca, 

a duša ledva hojné nesie kvety: 

ktoby tu radil: sdržať sa! 

a kru neriekol: prepusť, nech to letí...? 

Nech pospŕcha, čo k zemi váži tak, 

že vetvy až sa útlym lomia vauom : 

nech odTahčie ten ťažký ruži tlak . . . 

a v srdci mier zavíta vyčerpanom. 

Veď ty, kre ruží! ešte žit! 

a nové — krajšie vznášať z lona kvety! 

Tak pospeš: z ramien ta složiť, 

ta na zem, k behu, staršie — zraló deti ! . . 

A v srdci — neboj! — večné zvieranie, 

ty zbytok odlievaš — a šibú zase 

paprsky nové, nikým nezvané; 

nuž odčrpuj zo studne čas po čase! 

A z hrozien mysle, vo zlato 
dozretých — šumí krajmi čaše vlaha; 
a kol kra kvietím posiato . . . 
I mám ta zas, hodinko môjho blaha! 



Som tam, kde vlastne žitia tohto strom 
zapustil korene, a — vence vije; 
ja dušou vkročil v posvätný ten dom, 
kde skvúci nadpis brán: „chrám poézie." — 

A z hrozien mysle, vo zlato 
dozretých, vyšumola z Čaše vlaha; 
a z kríčka kvieťa zaviato . . . 
I zmizlas' mi zas, krásna chvílko blaha! — 
Lež v krátce krovím zmladlý svit a kmit, 
zas závetu ruže . . . srdca vinobranie ! 
Jak príliv — odliv mora: tak i cit, 
ním básnictva boh hýbať neustane! 

Keď odliv snížil površie, 

a pouhládzal hebko-vlasé vlny: 

jaký tt oddych sladký vše, 

jak pestrých snov a dúm velebných plný: 

Na j ich skaliska mhlistom vysokú 

si zdriemla duša — odpočinok malý, — 

bo už zrachotil predzvest prítoku, 

a raky vín ui dušu^obJalyQQ 



C. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



41 



Nuž, snivý duchu! ta — si maj, 

čos obliekol vo svoje kúzlo sväté; 

zapáľ vyblädlý obličaj, 

snáď nie sú marné — v uom tie ohne vzňaté! 



Na nebi: právo má i mrákota, 
lež krotne, keď ju slnko pekne rubí; 
a týni — pod mračnou klenbou života 
je báseň tomu, kto svit jej ctí, ľúbi . . . 



-£»«<i^~2ŕ — 



Hviezdoslav. 



Starý mládenec. 

Podáva Samo Samovič. 



V čas usporadovania pozostalosti po ne- 
bohom pánu Jánovi Khnassko z Kňažkovej 
prišiel som na list hodného objemu s ná- 
pisom: „Môj život" S privolením patričných 
dedičov chcem vám ho sdeliť. 

„Narodil som sa na kurii môjho drahého 
otca v Kôažkovej, kde pri jednoduchom do- 
mácom vychovávaní pilne som navštevoval 
našu dedinskú školu. Môj otec, čo aj chu- 
dobný, nechcel ma priviazať k nášmu dedič- 
nému hospodárstvu, ale vidiac, že mnohí 
mladí zemani po krátkom voňaní prachu vyš- 
ších škôl stávajú sa najprv čestnými, potom 
skutočnými úradníkmi slávnej stolice, uzavrel 
aj mňa najinieň pre viceišpánstvo vychovať. 
Túto krásnu budúcnost natoľko mi prehúdali, 
že som aj sám tomu uveril a seba za budú- 
ceho vieišpána držal, čo mi posmešné meno 
„vieišpán" u mojich dedinských spolužiakov 
vyzýskalo. Poslali ma do Gemera, kde maďar- 
ský rozum na holby merajú. Stalo sa pravda, 
že v prednáškach nevládajúc sledovat vysoko- 
yzletý maďarský sloh pána professora, okuso- 
val som nebárs po vieišpánsky príkrosť toho 
trestu, ktorý som v budúcnosti tak štedré 
rozdelovaÉ zamýšľal. Po vybavení dvoch rokov 
oddali ma do Štiavnice. Tu mi vznikol krém 
doneseného z domu ideálu ešte iný, ale tým 
sa rodičom pochváliť zabraňovala mi vrodená 
bázeň pred palicou Vám to nezatajím: za- 
ľúbil som sa — a to môjho budúceho stavu 
primerane — do dcéry banského radcu Rattera. 
Žil som vo snách, kde som si nasníval, ako 
na štvorprahu rozvážať budem milovanú Adelu 
po stoličnom meste, poklony zo všetkých strán 
sypať sa budú, pravda hlavnia čiastka z nich 
pri všetkom nadšení za Adelu mňa sa týkala. 
Hľadal som prostriedky, ako sa sblížit k milo- 
vanému predmetu, ktorý o tom všetkom nič 
nevedel, ale raz vynájdené a odobrené ostaly 



bez prevedenia. Lepšie tak pre mňa, ďalej 
som sa kochal v blahých myšlienkach. — 

Prázdniny strávil som v dome rodičov- 
skom a môj otec, keď nechcel pristať na 
moje pisárske plány, za ktorými aspoň pred 
zrakom mojím jasala sa krásna Ádela, spe- 
chal som do Prešova počúvať práva. Známosť 
zo Štiavnice obťažovala mi čítanie pandektov 
a pri spomínaní slova „corpus" moja mladi- 
stvá obrazotvornosť primyslela si aj meno 
Adela, čo časom svojím všetko vyšumelo, za- 
tlačené chudobnou prítomnosťou. Jednalo sa 
hlavne o hmotné zabezpečenie; pokladnica 
rodičovská začala vyschýnať a moje „nevy- 
hnutné" potreby zrastať. Správca kollegia 
bol mi na dobrej pomoci, opatriac mi výnosnú 
stanicu učiteľskú na vyššom dievčenskom 
ústave. 

Bola to rozkoš, medzi 12— 16-ročnými 
slečinkami auctoritatívne si vystupovať v tom 
povedomí, že najmenší znak blahosklonnosti 
mojej stretne sa s tým najväčším potešením 
u mojich učedlníc. Ktoby jim chcel utiahnuť 
radosti tejto? Ja najmenej ;. stal som sa samou • 
blahosklonnostou , najmä naproti šestnásť- 
ročnej Mathilde grófke Rejský. Myslíte, že 
som vysoko rúbal? Povážte právnika, znajú- 
ceho všetky stupne politického úradníctva od 
kancellistu až po kancelláia! Ktorý nie je 
vystavený túžbe po vysokom a mastnom úrade? 
a kolkí sú, ktorí by nevideli v sebe zosob- 
nené schopnosti, oprávňujúce k nadobyčajnej 
carriére? Ja som cítil, ba s istotou vedel, 
že očakávanie drahého otca — vieišpánstvo 
ďaleko prevýšim a tá istota utvrdzovala ma 
v dvorení Mathilde. Blaženého dumania dosť 
bolo v Štiavnici; posbieral som všetku zná- 
mosť zo zaľúbených kníh načerpanú, aby vy- 
znanie mojej lásky skvele vypadlo. Ako sa 
do toho chytiť? bola ďalšia otázka. Neočaká- 

Digitized by Vj(^0 



42 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 2. 187Ô. 



vaná ostiechavosť nedala k výrazu citov mojich 
prikročiť, zostalo len pri chválení pilnej žiačky 
Mathildy. Keď som to už sám zunoval a za- 
ľúbené pohľady cestu mi preklie<nily. osmelil 
som sa vyznat náklonnosť k pilnej „žiačke" 
Mathilde. „Žiačka" musela vystatý aby len 
„Mathilda" ostala. Ja právnik, zeman práve 
tak ako gróf Rejský, nádejný Boh vie čo, 
musfm resolútne vystúpiť. Stisol som krásnu 
rúčku a ticho do ucha pošepol: „Mathilda, 
ja vás Iúbim!" Za to sa mi dostalo názvu 
% krásnych grófskych úst: „Neoéatý ' u av ten 
samý deň vypovedanie z ústavu. Tým sa 
skončila moja ľúbostná história a poneváč 
deficientc pecu, deficit omne ni<i, preto aj 
moje právnické štúdia. 



* * 



Tichá Kňažková odpočívala v nočnom 
spánku, keď som sa umorený vracal z ne- 
slávnej púti právnickej. Len jednoho domu 
osvetlené okná prezradzovaly. že obyvatelia 
jeho ešte bdejú. Bola to naša škola. Hnaný 
zvedavosťou, vyhľadal som si škárku na zá- 
slonách; zjavil sa mi obraz, dosiaľ hlboko 
v srdci zapísaný. Na posteli ležala pani uči- 
teľka, oči spánkom pritvorené, ale rýchle 
zdýmajúce sa ňadra prezradzovaly chorobný 
stav. Na nízkom stolčeku pri posteli sedelo 
mladé dievča, oči na nemocnú upreté pozoro- 
valy každý pohyb a ruky k modlitbe složené 
prezradzovaly výraz srdca hľadajúci potešenie 
u Boha. — Kto je tá vzkrúšená modli teľka? 
Daromné všetko trúdenie, pamäť nebola v stave 
uhádnuť, že z malej Aničky učiteľovej mohla 
časom vyriast tak spanilá panna. Štekot psa 
ma vytrhnul z obdivovania, a aby ma Čo ne- 
povolaného vyzvedača nespozorovali, upravil 
som kroky moje k rodičovskému domu. Zo 
sna vytrhnutí rodičia zraku svojmu veriť ne- 
chceli pri spatrení navrátivšieho sa synáčka, 
až kapacitovaní po vrelom vyobjímaní mate- 
rinskom, nevrlom pokrútení hlavy otcovskej 
a krátkej improvisovanej večery dopriali mi 
nočného odpočinku. 

Druhý deň venovaný bol dôkladnému exa- 
menu, jehož výsledok bol, ponechať ma v ro- 
dičovskom dome dotiaľ, kým sa mi nejaká 
služba nenahodí, tedy na neurčitý čas. Mojou 
starostou teraz bolo klučkovanvmi cestami 



dozvedieť sa od matky o stave choroby pani 
učiteľkinej a v spojení s tým ô všetkých okol- 
nosťach učiteľského domu. 

„Mamička moja, či by sme nešli navštíviť 
nemocnú pani učiteľku? aj ona rada chodie- 
vala k nám," nadštrkol som mojej matke. 

„Nedbám, syn môj," povie ona, Je to 
kresťanská povinnosť." Vybrali sme sa a mne 
sa v škole tak zapáčilo, že som zapomínal 
volávat sebou mamičku k návšteve do školy. 
Anička svojím nenúteným pohybovaním, pri- 
rodzenou krásou ma okúzlila. Poneváč ale 
pri zaliečaní je prvá požiadavka zabezpečiť 
si matku, stal som sa samou úslužnostou a 
neprekonateľuým opatrovníkom nemocnej. To 
mi vyzýskalo dôveru. Pálilo ma v srdci a 
často i na jazyku, ale smutné položenie ne- 
mocnej zabraňovalo slovo preriecť. Zprvu po- 
važoval som celú vec Inhkomyslne, moje dvo- 
renie krásnej Aničke bolo akoby cvičením sa 
v ľúbostných úlohách. Pozdejšie, keď som sa 
vžil do domácich okolností, videl tú seba- 
zapieravú lásku zo strany jednej i druhej, 
počal ovievať aj mňa duch tej opravdovej 
lásky, úslužnosť nebola viac vypočítaná a 
pozornosť Aničke venovaná parila sa so za- 
slúženou úctou. Kecľ nemocná trpeli, pripojil 
som k prúdu Aničkiných sú aj ja z mojich, 
ked pofahčenie cítila, rozpaľoval som ra- 
dostnou žiarou mojich očú radosť Aničkinu. 
Kňažková stala sa mi najmilším miestom na 
svete, a predtým nenasýtená ctižiadosť ani 
najvyššou hodnosťou v stolici, našla uspo- 
kojenie v predstave budúceho života v tichom 
dome rodičovskom, pravda s Aničkou. 

Rodičia nevedeli si vysvetliť to nápadné 
zaľúbenie moje do tichého dedinského života 
a matka neborká vysvetlovala si tak, že moja 
prílišná láska naproti nej nechce j u zarmuco- 
vať nespokojnosťou. Pod rukou hľadali mi 
nejaké zamestknanie v stoličnom meste, až 
otec navrátil sa raz zo svojej cesty s vyjas- 
nenou tvárou mi privolávajúc: „Dobre je, 
syn môj ! nebudeš sa už dlho nudiť . na de- 
dine, našiel som ti miesto u pána ablegáta 
Klatkayho v Prešporku " Zpráva tá omráčila 
ma ako blesk, neznal som odpovedať, za- 
rmútiť otca odoprením, nebolo smelosti, po- 
zbaviť seba najblaženejších okamžení, nebolo 

Digitized by VjOOQlC 



C. ž. 1879.] . 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



43 



ducha. Na šťastie, otcovi čo bedlivému ho- 
spodárovi nedostávalo sa času pozorovať úči- 
nok zprávy jeho na mne a tak nepozorovaný 
mal som dosť času pospiechat do školy. 

Nikdy mi nebola cesta do školy taká dlhá 
ako vtedy, myšlienky sa mi v hlave rojily, 
nepozorujúc ani prívetivé príhovory po práci 
idúcich sedliakov, vbehol som do izby. Matka 
spala; podávanú mi ruku Aničkinu pritisol 
som k ústam a prvé slovo — zapomenúc na 
príklonu — vydralo sa mi: „Anička! či ma 
pustíte do sveta?" Ona neznajúc dosah otázky 
mojej odpovedala: „Nepustím," ale po krátkom 
rozmýšľaní doložila: „Čo vás pohlo ku tej 
otázke?" Rozpovedal som nemilú zprávu 
otcovskú pozorujúc, že čielko Aničkino mráč- 
kami sa zafahovalo a jedna slzička do oka 
sa vkrádať počala. Bol som na čistom, Anička 
ma ľúbi, protiviť sa budem, nepôjdem. Mlčali 
sme, až Anička mlčanie pretrhla: „Odpustite 
moje nerozmyslené slovo, protiviť sa nesmiete 
rodičovskej vôli. Či zarmucovať chcete tých, 
ktorí vaše dobro na srdci nosia? V Knažkovej 
nedosiahnete vám príslušného ciela. Pustím 
Vás!- Obdivoval som to opanovanie citov. 
My mužovia sme neschopní toho, len útle 
ženské srdce k vôli milovanému sa zapre; 
my Iúbime sebe k vôli, žena ľúbi k vôli nám ; 
my ľúbime, aby sme my Šťastní boli, žena 
ľúbi, aby v šťastí našom našla šťastie svoje. 
To sebazaprenie ma ešte väčšmi rozohnilo a 
utvrdilo y tom, nedať sa zbaviť pre nádejnú 
skvelú budúcnosť skutočnej blaženosti. — 

Veselé tváre očakávaly ma doma; matka 
shľadúvala batožinu, opravuj úc staré šaty, 
otec vyratoval koľko tvrdých toliarov treba 
mi bude k zakúpeniu nových. 

„Na šťastnú hodinu si sa narodil, syn 
rnôj, tt vítala ma matka, „keď rovno medzi 
ablegátov sa dostaneš!' 4 

„Nežiadam si toho šťastia, vetím, radšej 
len doma ostanem." 

„Ako? doma? — V Knažkovej sa nevy- 
učíš ani za vicišpána, ani za ablegáta, musíš 
ísť do sveta. Pravda, rada Ca mám doma, ale 
keď otec hovorí, a ten s múdrymi pány ob- 
cuje, že musíš ďalej, pristávam na slová 
otcove." 



„Ale mamička — poviem prosebným hla- 
som — či vás samotných doma nechať? Star- 
nete, slabnete a hospodárstvo potrebuje mladú 
silu. Vdačne sa vzdám všetkých výhľadov na 
vicišpánstvo a ablegátstvo, keď len drahým 
rodičom môžem byt na pomoci." 

Mamička bola odzbrojená, slzy radosti 
lialy sa jej po tvárí, slovám mojím verila a 
ja siom úfal v nej výtečného prímluvca u otca 
naleznúť. 

Priblížime sa k otcovi. Matka uradostená 
nad toľkou láskou synovskou, opätovala pred 
otcom všetky tie dôkazy, ktoré som za prí- 
činu môjho ostatia doma bol použil. 

„Ty ľahkoverná žena," nie veľmi priazni- 
vým pre mňa spôsobom započal otec, „myslíš, 
že to všetko pravda, čo ti drahý synáček na- 
hovoril? Bol som pripravený na jeho odpor, 
ale, že matka na jeho stranu si zastane, som 
nemyslel. Dávno sprevádzam kroky jeho a 
viem. že pán učiteľ rád by videl svoju dcéru 
čo urodzenú paňu Khnassko a mladý pán 
sadol na lep. Pre Aničku učiteľovu sa mu 
nechce z domu a nie pre nás. Či tak, pán 
aynV tf 

Miesto odpovede sklopím oči do zeme, 
bokom pozrem na matku, chtiac zvediet, či 
aj ona prisvedčí slovám otcovým? Zdalo sa, 
že argumentácia účinkovala. 

„Vidím," pokračuje otec, „že som uhodil 
klinec na hlavu; tak že mi povedz, čo za- 
mýšľaš s Aničkou?" 

Povzbudený miernejším hlasom otcovým 
reéiem: „Vezmem si ju za ženu a budeme 
hospodáriť." 

„Pekné myšlienky," rozväzuje otec; ^či 
si ale pomyslel, čo je to? — Na krátko ti 
vysvetlím vec. Ženíme sa preto, aby sine si 
samotný život osladili; pri ženení musíme 
hladtit na to, aby žena bola bohatá, pri chu- 
dobe o sladkosti života ani reči byť nemôže — 
všetko hovorím zo zkúsenosti; ďalej na to, 
aby bola pekná; špatná tvár ani bohatstvo 
celkom neokrášli; hľadeť na to, aby bola 
vzdelaná, vzdelaný človek potrebuje spoloč- 
nicu života, s ktorou nielen o koscoch, hra- 
báčoch, chlebe a statku, ale aj o vyšších 
veciach shovárat sa môžeš, veď som snáď na 
darmo toľké peniaze na tvoje školy nevy- 

6* 



44 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. t. 1879. 



hodil? Konečne na to, aby bola z dobrého 
rodu, ktorý za svojho novotného priatela 
platné slovo predniesť môže." 

Vidiac, že smelé vystúpenie mi len osožit 
môže, dal som sa do vysvetlovania slov otco- 
vých na moju stranu : „Všetko to som našiel 
u Aničky," — tvar otcova sa zvedavosťou 
naťahovala — „ona je bohatá, má dvoje 
zdravých rúk a chut do práce, je pekná," — 
otec pokýval hlavou — Je vzdelaná, sta- 
točne si vedie, má srdce na pravom mieste, 
rada ma bude mat; čo sa tyče dobrého rodu, 
ani na tom niet pochyby, poctivosť rodičov- 
ská je najlepším odporučením pre dcéru." 

„Bude z teba ablegát," ironicky pozna- 
menal otec, „znáš sa vyrúbat. Jedno ti mám 
sdeliť, čo bezprostredne ženenie predchádza. 
Kto sa chce zenit, musí mat zabezpečenú 
postať. My sme vyžfli na našom skromnom 
majetku, keď sa ty so sestrami podelíš, ne- 
ostane ti ani polovička. Ja čo otec, pečujúci 
o dobro svojich detí, chcem ti lepšiu budúc- 
nosť zabezpečiť. Ako vidno, aj sám svojou 
výrečnosťou ukazuješ schopnosti k vyššiemu ; 
o dva dni pôjdeš do Prešporku. To je moje 
poslednie slovo I" 

S otcom nedalo sa žartovať. Vybral som 
sa ešte raz do školy — na rozlúčku. Tam 
ma čakalo prekvapenie; miesto dosavádneho 



radostného prijatia uašiel som srazených a 
pán učiteľ podal mi list, ktorý práve v rukách 
držal. List, na ktorom som písmo otca môjho 
poznal, znel: 

Vládny pán učitel! 
Za moje dosavádne dobrodenia odmeňujete 
sa nevďačnosťou. Môjho syna hladíte odviesť 
od tej cesty, na ktorej jedine šťastným byť 
môže.. Nemyslite, že vôľu svoju neprevediem, 
on pôjde a ubezpečujem Vás, že Vaša dcéra 
dla túžeb Vašich mojou nevestou nikdy ne- 
bude. 

Ostávam v Knažkovej 

Ondrej Khnassko. 
Mlčky podal som list nazpät statočnému 
mužovi, ktorý toľkej urážky nikdy nezaslúžil 
a slzami pretrhovaným hlasom prosil za od- 
pustenie. Pán učitel mňa tešil, ač sám po* 
tešenia potreboval. Aničku som nevidel a na 
môj dotaz odpovedali jaksi v rozpakoch, že 
šla do susednej Dubovej priateľku svoju na- 
vštíviť. Ťažko mi padlo odchodiť zo školy 
bez toho, abych Aničku ncodprosil, keď z roz- 
pakov rodičovských patrné bolo, že Anička 
následkom môjho otcovho listu pre vyhnutie 
podozrenia schválne vyhla rozlúčeniu. Odišiel 
som zarmútený a na druhý deň s ťažkým 
srdcom opúšťal Kňažkovú. 

(Dokončenie nasleduje.) 



~l£>Mt**<gl~ 



Zmyja. 

Román básnický od Slováckeho. 
(Pokračovanie.) 



Pieseň II. — Placka. 

dupotom koňa letí cez stráne, 

To pán náš, Zmyja, hetman na Niži! 
Nohy koňove rosou zplákané, 
Zpod kopýt letia vrany zplašené, 

1 ceié kŕdle sadly na kríži. — 
Medzi trávou sa kalpak červenie, 
Zbroj ocelová blyští v burane: 
„Vítaj hetmanc! — Vítaj hctmane! tf 
„Daj Bože šťastia! — Čo slýckať v Síci ? 
Šumia vetrilá? — Čajka hotová? 

Či nám kŕdel vrán zlú vesť nekričí? 

Či naša ešte vlnka Dnieprová 

Ako plynula, plynie do mora? 

Ha ! Tak ? — To dobre. — Kým blysne zora, 

Budte hotoví! Teraz nech nová 



Zavzncje pieseň. — Pohár do kola. 
Lež kde môj kopov? — Pustiť kopova! 
A kde môj sokol? — Pustiť sokola!" 

Stráž psov hetmanských, vtáčnik hetmana, 
Deti nie letne vyšlý z družiny, 
ZbFadly oboje pocitom viny, 
Bo vyčítal)' hnev z očú pána. 
I rečie starší: „nešťastné lovy! 
Musely v tom byť nejaké čary. — 
Kde pred tým ležal jeleň stepový 
Teraz ubratí v zbroji Tatári 
Trúdili chrty i krýdla vtákov, 
Od striel tatárskych nám šesť kozákov 
V prostried stepových padlo údolov, 
I šesť chrtanov i šesť sokolov — 
Tatár Ti zabil psa i sokolfy!^, 



Č. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



„Ha podlosť, klamstvo!" — hetman zavolá, 
„Keď polom jačí váš lomoz divý, 
Zver moja padá a — Tatár živý! 
Znám ja vybadať pravdu za mhlami, 
Znám vaše slová krivoprísažné ! 
Znáte tú obruč — prsteň s zvoncami? 
Smrťou vám zvouia zvonce mosadzné!" 
Snácf že obojok chrta poznali, 
Hlas smrti z zvuku zvoncov vyhádli, 
Oba zachveli, oba obľadli. 
Slza jim oču blankyt krístáli. — 

„Stráž, čo do mojich klam oču nešla," 
Prerečie Zmyja, „ nechať osudu, 
Vsadiť do čajky, v čajke bez vesla 
Do Dnieprového vystaviť prúdu!" 

Odišiel hetman. — Vravy povstaly: 
Odkiaľ vie Zmyja o našich lovách? 
Či rau priniesli prsteň Tatári? 
Či dakde skrytý sám bol v parovách? 
V rôznych domysloch zavznely struny, 
I mizne hádky starosť daromná. — 
Pieseň, — kozáckej na stepách dumy 
Mieša sa s echom — divá, čarovná. — 
Bo kedy kozák o báj ach nesnie? 
Možno dômysly rozkvitnú z piesne. — 



Povesť kozácka. 

Rusalka. 

Nad mohylou v mhlách vysoko 
Kráži sokol, sadne na kríž, 
Pod tým krížom spí hlboko 
Hetman, pánom zvala ho Niž. 

Ešte slávu Záporožia 
Ako mesiac bfadý, nový, 
Ponad more ruka božia 
Neprenesla na ostrovy. 

Na ostrovoch hlohy dávne 
I samotná ruža bladla, 
Zapenené brehy skalné 
Mklily blankyt vôd zrkadla. 

Pri rusalke stan hetmana 

Osvecuje luna ladná, 

Jeho milá v mhle ubraná, 

V mhle Dnieprovej, zimná, chladná. 

Bárs mrazivé sú jej vnady, 
Zaži hala čiernym okom. 
„Lúhy!" povie, „tam hromady 
Polných ruží nad potokom. 

„Zvonkov barvu hľaď blankytnú! 
Príde kosa — je po krásach! 
Lež s ružami keď prekvitnú, 
Rozkvitajú v mojich vlasach. 



„Dychom mŕtvych na tom svete 
Žijem, kvitnem sta mohyla — 
Čo po lúkách, čo po kvete? 
Nech tam zoschnú — by ja žila!" 

„Ha — preč duš* ty diablova, 
Lásku neznám, ne navráti ra!" 
„Zariekaš sa? — Škoda slova! 
Zas zavoláš — zas' sa vrátim." 

Rusalka sa v mhlu premení. — 
Tisíce hviezd nocou svieťa 
Z lodiek, smolníc pri plameni 
Do vôd Dniepra siete letiac — 

Hetman smutný, nič nevraví, 
Zvolna plynie loď hetmana, 
Pred ňou postať z mhlistej chmáry 
Plameňami malovaná. 

Taká pekná — nad vinami 
Stojí lepá, sťa svätica, 
Z poly žiaria plameňami, 
Z poly mesiac striebri líca, — 

V rozčúlení neprítomné 
Bárs to duši možno zhuba, 

Volá hetman: „poď sem ku mne, 
Poď sem ku mne, moja ľúba!" 

Hetman dal sa zvábiť vňadom 
I upadol v sieť divadla, 
Bárs jej duša zimným chladom 
Na tvár rôzne barvy kládla. 

Zavše pekná z hlohov polných. 
Ruže venčia zlaté vlasy 
I kradnuté z vetrov volných 
Mhlisté šaty zlátia krásy. — 

Kde zarastal háj odludný, 
Jedným slovom, jednou dobou 
Utvorila zámok čudný 
I obvcdla zlatou chodbou. 

Z koralovej 1 zámok tehly, 
Jedna väža, druhá, tretia - 
Pokynutíňi hor' vybehry, 
Lud ho nazval zámkom čerta. 

V zámku ruží šarlátami. 
Všetko zdobne okrášlila, 
Sťaby rosou, brillantami 
Jasne kvety poiskríla. 



Na čalúny hetman hľadí, 
Blesk briliantov okom stíha, 
Srdce klesne, — i bez 
Pre rusalku už ostýda. 



3UUU, 

vlády 
d-byCjOCV 



46 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



Tá bárs zimná pod oblakom, 
Zimné srdce hneď odhadla: 
Rýchlo, rýchlo, čiernym okom 
Briliantové blesky kradla. 

Kvety brala do vrkoči — 
Hetman pozrel — zrakom stočil — 
Briliantmi jej iskria oči — 
Hetman ľúbil, hetman rôjčil. 

„Laba* tys 1 t anjelov kolai tt 

— Náhrada ohcem od hetniana, 
Daj sokola, daj ohrtana, 

Zabi chrta i sokola l a 

„ Čierna dušo, preč odo mňa, 
Pre satana prstom nehnem l u 

— Zas zävoláš — reč daromná, 
Zase prídeš — ja odbehnem — ." 

Odplynala . . . Hetman kroči 
Zamyslený po komnatách. 
„Čo odbehne? — A jej oči 
Také čudné — kvety v vlasoch — u 

Myslí. Nechce ja zpomenúť — 
Z oôu dve slzy ma vyšlý, — 
*Zapoaienúť ! zapomenúť! tf 
Nevzpomín* ale myslí. — 

Na zamhlené chmár blankyty 
Vzchodí mesiac — » beží plánov: 
„Ub môj sokol* chrt zabitý, 
A jej nemám* pôjdem za ňou — u 

Jak aú milé jarhie chlady^ 
Vôňa kvetín jak lahodná i 
Ponad brehy sosien rady 
Srieňom bieli mhia nadvodná* — 

Pod skahuhi V búrke hravej 
Tiské sa vín prelieva, 
Nad vlnami v chmárk* mhlavej 
Stojí čaneiepá deva. 

Pri jej stopách chrt sa baví 
Nespokojný, rozčúlený, 
Na ramene sokol plavý 
Rozjttiený, nadurený. — 

„Jak si krásna \ u hetman zvolá, 
„Kto ti mtóe — kto odolať? 14 — 
Poď sem, lúba, zplaš sokola, 
Chrta pošli zap&lovať. 

Tu pod mojich úst plameňom 
Rozkreje tá postať mhlavá 
Tn pod sosien, milo, tieňom J u 
Okom, rukou prosí blahá. 



Lež prst jeho — ťažká vina — 
Náhodou, či náročné tak — 
Na kríž biela mhlu roztĺna, 
Svätý kreslí spasenia znak. 

Pred krížom sa mhly rozpadiy 
Sťa zlámftné vôd blankyty; 
Rusalkine krásy zvádly — 
Obraz zhynul v mhlách rozbitý. 

Zmizla, — počuť ťažké bare 
V hĺbke Dniepra, i šum pieskov 
Mhla sa zráža, zráža v cbmúre 
Zatáraných sa pár bleskov. 

I rozbité mhly zrkadlá 
Spája vetrov noc ozrutná; 
Rusalka tu •— * lež pobfadlá, 
I je trúchla, i je smutná. 

I prerečie: „ó môj milý, 
Maj 6a dobre — hyniem, hyniem, 
Jak mňa s vetrom mhly rozbily, 
Tak v ustiskoch sa rozplyniem. 

Darmo prosíš, bláhaš šumné, 
Darmo voláš z tamtej skaly, 
Lež pod ku mne, lez poď ku mne, 
Gesta ku mne cez vôd valy. 

Mhly tu zimné, ale jasné, 
Kde i teba hmla pokryje, 
Postať moja, pozri, hasne, 
Lež pri tebe zas ožije. 

Sokol živý, chrt tvoj živý, 
S tebou ako so sokolom 
Pôjdem blúdiť cez tie nivy, 
S tebou chodiť dol údolom. 

Pôjdem s tebou, — tie mhly šumné 
Čo jak kriétál ma ovialy, 
Zostanú mi, — ó poď ku mne, 
Cesta ku mne cez tie valy! tt 

Hetman kochal, — opojený — 
Hetman vrelé íúbiť zvyknui, 
Z brehu pozrel v Dniepra peny, 
Padol do vín i — zaniknul 

Keď ho skryly vín záchvaty, 
Potrieskaly v prach granity, 
Dušu zbavil obraz svätý, 
Na prsiach mal kríž vyrytý. 

Tak od hriechu poškvrn čistý 
Vzletuul v neba jasné stropy, 
Za ním vzjetel sokol mhlistý, 
Chrt nrtl^n^^qg' 



A rusalka nad ostrovy 
Sama jedna v slzách volá: 
„Kedy, kedy hetman nový 
Dá mi srdce, psa, sokola?" 

Skončená pieseň a na čarovnú 
Rástly dômysly divé i divné. — 
Miluje hetman náš vín kráľovnú, 
Tak voslep letí v prepásť i hynie! 
Vše je samotný, nikdy nie s nami, 
Vše po cmiteroch nad mohylami. 

Tichšie! — Tam západ krvoružový 
Pozlátil stepy, jarky, parovy. 
I hasne slnce, i počuť z diali 
Jak o hreh bijú zpenené valy. 

Tichšie! tu smutných mohýl postele. 
I ostatnie ué západu blesky 
Zlátia*) troch cerkví väžice biele, 
Čo nad pobrežné vybehly stromy, 
I tisíc hrobov kde cez prielomy 
Rakiev trúchlivých veká svietily. . 
Ó divá Si čo! — tvoje mohyly 
Z piesku tvorené i rozsýpavé 
Pod nohy krokom tak zanikajú, 
Že v mhlách strieborných duše túlavé 
Včerajšie hroby nájsť si neznajú. — 

Tam bielu postať slnce ohrieva, 
Poznat ti dáva jej vybľadlá tvár, 
Že to trúchlivá mohýl je deva, 
Že to Síčových žialna placka mar. — 
Stála na veku truhly práchnivej, 
Vietor jej čierne vlasy roznášal 
Po bľadých lícach, tvári plačlivej, 
Zroseným ruží vencom zatriasal. 
Vravia, že niekdy placka tá mala 
Čelo veselé, líca rumenné\ 
Leí donútená plakať — plakala, 
A teraz smysly má pomútené 
Ústavným plačom a od sĺz oči. — 

To hetman Zmyja na cmiter kročí. — 
Zastal na hrobe. — „ Vítaj mi Xení! 
Vitaj 6 slávna plačko pohrabu, 
Ty nás modlitbou porúčaš nebu — 
Tvojou piescnkou v hroboch usnehí 
Sen máme tichý, keď zbroj hrdzavá 
Zimnou sa rosou zeme napája. 
Ztratil som vtáka i chrta môjho. 
Verní mi boli — a to bolestné! 
Ak hodné tvorstvo^ zpevu je tvojho, 
Chrt môj i sokol hoden tiež piesne, 
Zpievaj nad nami!" „Šalieš môj milý! 
Ja nie som otrok prosieb bláznivých, 
Čtgeš úžasný ruch tej mohyly 
I desný škripot krížov práchnivých? 
Jak s divým tleskom rybička malá, 
Nad blankyt vôd sa hádže k nebesám? 
Hlas môj je smutný, keď bych spievala 



*) Zlátie ~ víchrami zbúrené piesky. 



Všetky tia divé zvuky pomiešam, ~ 
Ticho ! tf Lei hetman neslúohal slová. 
Zrak mal meravý. — Medai trstiny 
Vžiera sa čudná ~ vlna Dnfoprová. -— 
Do brál sa príkrych vlny taprely, 
Na bralách divé rástly kaliny — 
I raoch červený, sosny visely. 
A k brehu čajka s vlnami letí, 
I už závisia na skál odlomy 
A v čajke dvoje sedelo detí. — 
Oaj&a t valami do brál zalomí, 
Tisne o prekot v otvor sa úzky. 
Tie deti zhltnú Dnieprove valy! 
Mladšie chytilo ruže halúzky, 
Čo z príkrej, nahej visely skaly; 
S halúzkou kvetu v prepásť padalo. 
Staršie po eosnách cesta si Wraí, 
Nadarmo ruku bratú podalo, 
Čuje lomoz vín v úžasnom znení, . 
S plačom modlitieb volá výrazy 
I padá S krikom v priepastné peny. — 

I nič nevyšlo z vín tajomnice. 
NIČ z hlbokého srdca hetmana. 
Dlaň svoju vložil do rúk device, 
Tá ho ahúlená i roztáraná 
Vedie do cerkví. — V cerkví tak. bájne 
Postriebril šiby mesiac na nove, *— 
Do srdca tisknú pocity tajné 
Šíby cvendžiace v rámndm olove; 
Cez otvorené krovu škuliny 
Vhliadaly kvetom divé kaliny, 
„Óo to fenamená?" tak hetman sloví — 
„Čujem hlas smutný, plač use^avý, 
Či to osudné huhanie sovy, 
Či ty cirkevné rašáš zástavy, 
Že sä bez vetra rúšá tá tíšk?* 

— „Ľúby, zástavy pokojne visia, 
Možno jitíh rflša oddycfh mdhylý. - — 
Čoho sa bojíš, čoho, môj milý? 
Poď za mnou!" Vzala lampu z oltára, 
Podzemných tíšin dvere otvára, ~r- 
Ó to byt tupý, nemý, desný je! 
Tu polámané Turkov koftije; 

V zpráchnelých doskách v brdni ubratá 
Ležia na vôkol spiaci hetmani. ~ 

A ako kázal obyčsj grécky: 
Každý mal v rukách sväté obrazy, 
Na nich modlitieb tajné výrazy — 

V ústach vtisnutý piastor turecký. — 
Xeni nad malou truhlou zastala 

I chvejúcimi strachom rukami 
Čierny % nej čalún ftrolna zdsňala, 
Čalún horkými zliaty slzami. — 
Čo za div? . . . Dieťa pod čalúntmi 
Pekné i živé. -— Xeni pobTacBa 
I pred hetmanom prosiac slzami 
Zoptala ruky, — i na zem padla. — 
„Môj Mby, dieťa — to dieťa," slovL^T^ 
Digitized by VaOOv Ifcľ 



48 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



„Teraz sa v temných hroboch ukrýva, 
Ľúby, taech pop nás potajne spojí, 
Pop mojím otcom. — Ja nešťastlivá! 
Slzy vylievam na pohrd svetu, 
Keď pletiem z polnej ruže závoje, 
Chvejúce lisCa padá mi z kvetu, 



Všetko usichá, všetko čo moje — 
Posmechom svet ma potupil lstivv, 
Sfutuj sa rúby! a 

Daromné slová, 
Hetman odišiel — i rehot divý 
Zavrela v zemi tfša hrobová. — 



(Pokračovanie nasleduje.) 

— — c<?^0» 

Prekvapení. 

Veselohra v jednom dejstve. 
(Dokončenie.) 



8. Výstup. 
Fedor, pozdejsie Hermína. 

Fedor (vníde, po chvíli). Aha, tu bola, tam 
ide záhradou. Oj! veď ju jadohoním. — Hla, 
hla! a tu nechala svoje kresby. (Prezerá Her- 
mininu zanechanú tašku.) Dobre! vložíme do 
toho i náš príspevok. (Položí ' obraz.) Vracia 
sa. Dobre. Skryjem sa, ale tak, abych videl, 
akú tvár urobí. (Skryje sa stranou.) 

Hermína. Starý záhradník hovorí s tetkou. 
Nebudem jich mýliť. (Odloží kytku ku taške. 
Zpozoruje Fedorom položený obraz, obzerá ho.) 
Ach! to je krásno, ach, to je rozkošné! 
(Tľapká rukami.) Len sem, môj umelecký pán 
bratranec! Už viem, že tu niekde ukrývate sa. 

Fedor (s úsmechom predkročí). 

Hermína (podá mu ruku). Vďaka za ten 
krásny obraz 1 Neomylne ja ho mám dostať? 

Fedor. Doista! môj dar k narodzeninám, 
jestli sa vám zdá. Poznáte to miesto? 

Hermína. Aká to zase otázka I či sa držíte 
za tak obmedzeného majstra, alebo mňa za 
tak obmedzenú žiačku, žeby som raj vami 
nakreslený nemala poznať? (Hľadiac na kresbu.) 
Ako útle a dôrazne kreslené sú ratolesti 
smutnej vŕby, žeby jich mala chuť trhat Kto 
by to mimo vás tak vyčariť znal! 

Fedor (pristúpi bližšie k Hermíne a ukazuje 
prstom na kresbu.) A tuto? táto ženská, kto 
to byt môže? 

Hermína (so štveráčivým úsmechom). Bez 
pochyby pani Javorská! ak to len nemám byt 
naostatok ja? 

Fedor. To ponechávam vášmu rozhodnutiu. 
Hermína, nechcely by ste ma oblažit bozkom ? 

Hermína. Bozkom? (Zamyslí sa a pozre 
na neho.) A či by to bolo i slušné? Ach, 



tetka ma teraz od rána do večera neprestajne 
morí s tak mnohými vecmi, ktoré majú byt 
slušné a neslušne, že počínam už sama stávať 
sa neslušnou. A prečo a načo to všetko? 
Len vraj preto, že som už dnes sedemnásť 
rokov stará. 

Fedor. Nuž dobre tedy ; aby som odstránil 
vaše pochybnosti, obrafme celú túto záležitosť 
naopak: Či mi dovolíte, aby som vás smel 
pobozkať? 

Hermína. Ale — a či je to naozaj tak 
veliký rozdiel? 

Fedor (obejme ju nežne ramenom a pobozkajú). 

Hermína (vyšmikne sa z objatia). 

Fedor (drží jej ruku). Hermínka, chceš byť 
mojou — mojou na celý život? 

Hermína. Tvojou? ach rada! žiadneho 
jiného! Ale nesmieš to nikomu povedať. 

Fedor. Ba ešte čo; hneď a hneď má to 
zvedieť celý svet. Hermína, moja krásna, 
spanilá Hermínka! Ty — mojou mladucbou! 

Hermína. Mladuchou? (Akoby zo sna zo- 
budila sa.) Ach pravda! Fedor! môj luby 
Fedor f Ale čo na to povedia ľudia? Tetka 
a ujček — na ostatok ani to nie je slušné! 

Fedor. Čo ty, srdce moje, robíš, to je 
vždy slušné. Na to môžeš spoliehať. No a 
teraz pod, aby sme sa spolu predstavili svetu. 
Štastie je najlepším hosťom slávnosti dnešnej ! 

Hermína. Nie, Fedor, prosím ta — no a 
prvú prosbu mi len splníš? no však? To jest 
prvú, odkedy som tvojou mladuchou — 

Fedor. Veď ti ja ešte nejednu musím vy- 
plniť, kráľovná srdca môjho! rozumieš tomu 
tajemstvu tak prosiť, že každé nie obráti sa 
v áno a ovšem. A ako zneje tá prvá prosba? 

Digitized by VjVľJOVŕlv, 



Č. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



49 



Hermína, Povedz ty to sám tetke, aby 
už znala, keď ku nej prídem. Vidíš, ja sa 
nebojím — nie, celého sveta nie, lebo pri 
tebe cítim sa byť celkom jistou. Ale, vidíš — 
ja sa ešte troétičku stydím ako tvoja nevesta 
ukázat sa svetu. Veď to druhý raz už ináč 
bude. 

,Fedor (obejme ju, a ona svoje ramená ob- 
vime okolo jeho šije, vrelý bozk). Mladucha 
rozkazuje, ako lahko poslúcha sa taký roz- 
kaz! Naplním na vlas volu tvoju! 

Hermína. Nechám ta tu, lebo tu najskôr 
dočkáš tetku. Ja, idem do parku. Znáš už, 
kde ta budem čakat ! (Odbehne, rukou mu za- 
ilúc bozk.) 

Fedor (hľadí nežne a s úfubou za ňou). 
Znám. To je to na mojom dnešnom dare 
nakreslené miesto, ktoré sme nazvali rajom. 
Áno, našim obapolným rajom. (Pozre v. druhú 
stranu, kýva a volá:) Pani Javorská! 

9. Výstup. 
Fedor. Eva Javorská. 

Eva (vníde, v jednej ruke kuchynský nôž, 
v druhej hlávku kapusty). Ráčite rozkázaf, pán 
barón? 

Fedor (ku nej). Počujte, pani Javorská, 
pristúpte celkom blízko ku mne. Chcem vám 
niečo sdóverit, čo ešte žiadna ludská duša 
nezná. Ale mlčať! jazyk za zubami! 

Eva (hTadí s veTkou zvedavosťou na neho). 

Fedor. Dnes je tu vera a oddavky! (Od- 
behne.) 

Eva. Svätý Michal s Martinom! (Nôž 
i hlávka kapusty vypadnú jej z ruky; zalomí 
rukami.) Akoby už nebolo dosť starostí so 
sviatkom narodzenín ! ešte i vera a oddavky ! 
Svätá pravda, že nešťastie nikdy samo ne- 
príde! — A to teraz nosiť na srdci, a ni- 
komu nesmieť povedať, až kým to nebude 
znať celý svet. Milý, vecný Bože ! ťažko ma 
tresceš za moje hriechy! — 

10. Výstup. 
Kristiau. Eva. 

Kristian (vníde). 

Eva (zpozoruje ho). Ach! pán Sviatočný! 
Kristian (nevrlo). Čože je? 
Eva. Poďte sem, strach mi podlamuje 
nohy, musím si sadnúť! (Sadne si.) 



Kristian (starostlivé). No tak len hovorte, 
Evička, čo je? 

Eva. Videla som sa blížiť — už celkom 
z ďaleká: a hľa tu je už to nešťastie — nie 
pre mňa, lebo ja naposled i s tým spokojná 
budem, ale pre vás, pre vás, pán S /ia točný! 

Kristian. No či už raz dozviem sa? 

Eva. Ach tak, vy ešte o ničom neviete. 
Oddavky a vera tu v dome sú jisté. 

Kristian. Oddavky ? vera ? naša osvietená 
pani a pán barón z Vlkanovg? 

Eva. Prirodzene. Ktožeby mohol byt jiný? 
Ľutujem vás, lebo odo dneška viem, ako 
o tom smýšľate. Ale to mi môžete veriť: ne- 
prenáhlite sa, a dobre pamätajte, že ten, 
ktorý prešiel cez Dunaj, ten prejde i cez Váh. 

Kristian (zadumený hľadí). Nie, so mnou 
a novým páuom to nepôjde; nie je možno 
udržať rešpekt, a bez rešpektu nemožno zase 
ostať v týchto pomeroch. 

Eva. Pán Sviatočný! len žiadno prená- 
hlenie : chladná voda škodí rozpotenému vždy ! 

Kristian. Keby som bol aspoň správcom 
domu, tak by asnaď išlo; toto postavenie 
sblížilo by ma k pánovi, a rešpekt by bol 
možný. Ale jednoduchý komorník, — nie, 
musím preč. Pôjdem do Pešte a usalaším sa 
ako komissionár. Tam budem svojím vlast- 
ným pánom. 

Eva (zasmeje sa). Bože odpusť moje hriechy, 
že sa smejem, keď jiní ľudia vrhajú sa dp 
nešťastia. Vlastným pánom hovoríte, pán 
Sviatočný? Poviem vám čosi. S otvorenými 
očima snívate, a keby to ešte bol sen, ale 
len bubliny a peny na vode. Vlastným pánom ! 
Utešené panstvo: služba je služba. Keď bu- 
dete komissionárom, kto bude vaším pánom? 
Celý svet bude pánom vaším, to, čo v divadle 
publikum volajú. Tuto rozkazuje vám len 
jedna hlava — ta pi rozkazujú vám všetky 
hlavy. Skúsite to, keď bude pozde; veľa 
hláv — veľa smyslov; áno pravda je to: 
kofko hláv, toľko klobúkov. A vaše ševcovské 
kontá, tie tiež skúsia, že je jiná služba. Nie, 
pán Sviatočný, ja už dosť skoro budem mať 
svojich 40 rokov, mňa neprevediete <ez lavičku. 

Kristian (mimo obyčaja krotko). Ale ja to 
nevydržím, to sa protiví môjmu vnútornému 
človekovi. Tedy musím preč. 



Digitized by 



Zqogle 



50 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



Eva. Ľahšie povedané, ako urobené. Člo- 
vek má hľadet i na zadné kolesá, to jest 
uvážiť následky. Silný muž ste, pane Svia- 
točný r z ocele a železa nie je nikto. Nechcem 
sa chvastať, lebo vlastná chvála smrdí! toho 
ma uchovaj Boh! Ale keď sa tak tu i tu 
cítite byť chorľavým, môj té a moje flajstre 
vždy divy robily bez doktora a spatekára! 
Či to i jinde nájdete? 

Kristian. Poďte so ranou, Evička. Spori- 
teľňa má nejednu zlatovečku moju. Mohli 
by ste mi byf gazdinou. 

Eva. Tak? myslíte, pane Sviatočný? To 
mi je už len moja povesť milšia, nežli žeby 
som šla do služby k samotnému mužovi. Ja 
i sama vyžijem z mojich kuchárskych vedo- 
mostí, a sporiteľňa, čo sa toho týka, tá tiež 
dobre zná Evu Javoľskú. Nuž tak. 

Kristian. A je toho mnoho? 

Eva. Viac ako potrebujem. 

Kristian. Hm ! a akožeby bolo, keby sme 
spoločne niečo podujali? Zásluhy boly by 
spoločné, a ja bych sa nerozlúčil s vami, a 
tak ani jedon neostali by sme o samote 
v šírom svete? 

Eva. Vždy lepšie a lepšie! (Stane a podopre 
boky.) Nuž toto je spôsob hovoriť s poctivou 
ženskou? Nie, pán komorník nepotrebuje 
znížiť sa až ku mne, a ja nedriapem sa 
k nemu. Punktum. Teraz je celá vec za- 
končená. Povedala som vám, čo som vám 
vlastne ani povedať nemala, lebo mi bolo 
zakázané — len z čistého srdca urobila som 
to, z kresťanskej lásky, aby vás náhle ne- 
prekvapilo, lebo ste plnokrevný, i vaša po- 
stava, — no nuž veď známe, čo to môže 
znamenať. Ak tá vec s oddavkami ostane 
tajemstvom, to si musím vyprosiť, pán Svia- 
točný. 

Kristian. No veď hej ! Či už niekto asnaď 
o mne povedal, že som klebetnou babou a 
že roznášam klebety po svete? Ja radnej 
hovorím menej ako viac — tak ma pozná 
s\et! 

Eva. Vaše slovo mám. A čo ďalej má 
prísť, nech príde, ja som so sebou na čistom. 
Mna nikto nedostane z tejto služby, ak ma 
panstvo neodoženie — a toho ma uchovaj, 
Bože ! Ak chcete v cudzine pokúsiť sa o šťastie, 



z mojej strany, pán Sviatočný — šťastlivú 
cestu. Ako zodpo viete pred vlastným svedo- 
mím, opustiť takýto dom, — nuž ovšem, to 
je vašou vecou, mňa do toho nič. A teraz 
nemám viac času. Musím dohotoviť moju 
tortu. Na šťastie nebolo na nej ešte nápisu, 
teraz musím zpomenúť oddavky. Ach, človek 
je vždy v rozpakoch. Dve hrdličky, ako sa 
cukrujú, či srdce a amora ? to nie som v stave. 
Ach, napíšem len do venca ružového: vivat 
Paulina et Ctibor! 

Kristian. Vivant! 

Eva. Eh! čo vivant? vždy a všade bolo 
len vivat! 

Kristian. Kež jich je viac: vivant, keď 
jedon: vivat! 

Eva. A keď osvietený nebožký barón pri- 
šiel sem, a všetci ludia z panstva bo čakali, 
tiež kričali: vivat a nie vivant, trebárs jich 
na tisíce bolo. 

Kristian. Ale osvietený barón bol len 
jedon! 

Eva. Nuž veď i teraz je len jedon barón 
a jedna pani barónka! 

Kristian. Beáta simplicitas! (S vážnosťou 
odíde.) 

Eva. Tak to bude najlepšie : vivat Paulina 
et Ctibor! No ale teraz do práce. Ach Bože! 
tam ide osvietená pani f skoro do kuchyne! 
(Vezme zo zeme nôž a kapustnú hlávku a od- 
behne.) 

11. Výstup. 
Barónka, pozdejéie Fedor. 

Barónka (vníde zo záhrady). Divno, že 
mladý barón z Vlkanova mi dosial ani dobré 
ráno neviošoval. A predsa od neho by mi to 
velmi milým bolo. V rozhodnom okamžení 
pretrhnul nás major, lebo som už v rozpakoch 
bola: ako odpovedať Ctiborovi; a už chcel 
vypovedať to osudné meno — nie, ako suseda, 
ako švagra, ako priateľa ctím a vážim si ho, 
ale — 

Fedor (strmo vkročí). Moja milostivá te- 
tuška (bozká jej ruku), prosím za odpustenie, 
že vás len teraz pozdravujem. Hladal som 
vás už dosť dlho, a teším sa, že konečne mi 
šťastie prialo to nájsť, čo som hladah 

Barónka. Vítam vás, milý bratranec ! Čože 
mám vlastne už počať, keď je námietka zo- 



C. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



51 



slabená a podvrátená ešte skôr, nežli vy- 
slovená bola? Na tento útly obrat diplomatov 
len to odpovedat môžem: vskutku boli ste 
čakaný. Ale predovšetkým poobzerajte že sa 
tu, chcem znat, či naše prípravy nachodia 
váš súhlas a schválenie? 

Fedor (obzerá sa dookola). Všetko výborne, 
všetko krásne ; ako to pravda v dome vašom 
ani jináče byt nemôže; lebo moja milostivá 
tetuška dbá o to, aby dobrý vkus panoval 
vo všetkom. Ale teraz bych chcel všemohúcej 
a neohraničenej panej tohto domu predniest 
opovážlivú žiadosť, mal bych upraviť ku nej 
smelú prosbu. 

Baranica. Vy — ku mne, milý bratranec? 

Fedor. Ja — ku vám, drahá tetuška. Vaša 
ruka je zvyklá udelovať šťastie, preto chcel 
by som i ja z tejto ruky obdržať svoje šťastie. 

Baránka. Ako — ako to mám rozumeť? 

12. Výstup. 
Ctibor. Predošlí. 

Fedor (k Ctiborovi). Drahý, milý ujčok, 
prichodíš v najlepšom okamžení, keď chcem 
položiť základ svojho šťastia. (Obrátac sa k ba- 
rónke.) Prosím o ruku slečny Hermíny. 

Ctibor (prekvapený). Hermína — a ty? 

Barónka. Vy — a Hermína? 

Fedor. Áno — slečna Hermína a ja! Či 
je to niečo tak podivného? Veru nemyslel 
som, že to prekvapenie zapríčiní. Hermína 
privolila už ; ale ja svoje šťastie len potom 
chcem držať za jisté, ked i vy, milostivá te- 
tuška, udelíte nám svoje privolenie I 

Ctibor. No u mňa znamenite podarilo sa 
ti prekvapenie! 

Barónka. I u mňa, — milý bratranec — 
načo to tajiť? Ale že moje privolenie ne- 
podlieha žiadnej pochybnosti, keď jedná sa 
o šťastie vášho života, o tom ste len asnaď 
nepochybovali? 

Fedor. Moja povdačnosť nech nájde ohlas 
z úst Hermíny! (Odbehne do záhrady.) 

Ctibor (stranou). Tak rúca sa povetrný 
hrad môj na kopu. Ale dobre, že mi major 
usporil rozpaky, u Hermíny dostať košík! 

Barónka (stranou). Tak uletuje šťastie, 
ktorému zdalo sa, že sú krýdla obstryhané. 



Ale dobre, že neudala sa žiadna, náhoda, 
ktorá by bola prezradila Fedorovi city môjho 
srdca. 

(Krátka prestávka.) 

Barónka. Ach pravda — o čom že bola 
predtým reč, milý švagre? 

Ctibor (zadivený). Ach áno — i ja som 
o tom myslel, oženiť sa, pani švegerina, lebo 
mi — zdalo sa, že rozličné dôvody za to 
hovoria. To som vám vyprával, ctená pani 
švegerina. 

Barónka. Ach tak je, áno ! 

Ctibor. Ovšem. Ale mne neprichodilo tak 
lahkomyslne vrhnúť sa do prúdu. Lebo od- 
kedy je môj bratovec pri mne, naučil som 
sa ceniť nepretržené zamieňame myšlienok, 
čoho nemá ten, ktorý stojí samotný — ku 
jeho škode, môžem veru povedať. Veď je 
človek nie vždy dobre naladený — a v sú- 
hlase — veru nie. Ale človek očuje cudzé 
náhľady, — to chráni pred jednostrannosťou; 
povstane škriepka, a táto vedie k jasnote, 
ku pravde. Každá odstránená mýlka nie je 
ztratou, ale značným ziskom. Tak učí každý, 
tak sa učí každý, a ziskom, ktorý dosiahne, 
neztratí ničoho ten druhý: To dozajista i vy 
cítite, milá, ctená pani švegerina, v pomere 
panujúcom medzi vami a slečnou Hermínou — 
ktorý tiež už teraz blíži sa k zakončeniu. 

Barónka (zamyslená mlčí). 

Ctibor. A tu zrazu vybuchne mladý pánko 
s jeho oddavkami. Tratíme oba: ja — Her- 
mínu, vy — Fedora; — nie, naopak chcel 
som povedať: ja ztratím Fedora, a vy ztratíte 
Hermínu. Ale je to jednaké nešťastie, oba 
stojíme nž teraz o samote. 

13. Výstup. 
Eva. Predošlí. 

Eva (nesie tortu a položi ju na stôl, po- 
ukážuc prstom na nápis). Na to nech Otec ne- 
beský vyleje svoje požehnanie! — Ale ne- 
chcem milostivým panstvám byť na prekážke; 
keď je lad preborený, možno si mysleť, že 
jest mnoho čo hovoriť, a preto lepšie, keď 
je samota. (Odíde.) 

Ctibor (hladí na tortu, usmieva sa). 

Barónka (pozoruje tortu, úsinech na tvári). 
gitized by VJ^K) 



52 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



Ctibor. Vivat Paulina et Ctibor! Ctená 
pani švegerina ! či proroctvo . tej toťty má 
ostať lhárstvom? či by sme nemohli tak 
urobiť, aby pani Javorská mala pravdu? 

Barónka. Myslíte — ? 

Ctibor. Myslím, že vám tu ponúkam vetnú 
ruku a k tomu poctivé srdce. Či pristanete? 

Barónka. A či neurobíme prenáhlený krok ? 

Ctibor. Nie! (chytí jej ruku) lebo sa známe, 
a i to vieme, že si vzájomne dôverovať môžeme. 

14 Výstup. 
Fedor. Hermína. Major. PrédoHi. 

Fedor (vedie Hermínu k barónke). Mám 
česť predstaviť svoju mladuchu. 

Hermína (padne barónke okolo krku). Te- 
tuška! 

Ctibor. A ja moju! 

Fedor. Moje najsrdečnejšie blahoželanie, 
drahý ujček. Ale medzi nami rečeno, mňa si 
neprekvapil. 

Ctibor. Nie? 

Fedor. S jistotou čakal som taký obrat! 

Barónka (k Fedorovi). Z rúk mojich chceli 
ste prijať svoje šťastie: tu vám ho oddávam. 

Fedor (bozká jej ruku). Dnešný deň je 
krásne oslávený. 

Major (stranou). Čo to má byt? Vzdor 
mojej ostražitosti takto oklamaný? To je 
trpké prekvapenie; nie jednu, ale obe utratiť. 
(Nahlas násilne koktá.) Dovoľte i mne vysloviť 
blahoželanie i jednomu i druhému páru. 

Barónka. Ufám, že vám váš čas dopustí 
pobaviť sa u nás ešte aspoň do našej oba- 
polnej svatby! 

Major. Rád bych to, nesmierne rád urobil, 
ale moje povinnosti nutne ma volajú už zajtra 
do Pešte, a ztade asňací ešte i ďalej. 

Hermína. Ach škoda preškoda, a ja som 
sa už tak srdečne tešila, ž« na svojej a tetkinej 
svatbe budem s vami, pán major, tancovať — 
vymetáč. No teraz už musím zriecť sa tej 
radosti. — Aha! vect je pravda. (Obráťac sa 
k Ctiborovi.) Ujček mój ! teraz je vari tu to 



príhodné okamženie, tedy prosím o to tvoje 
veliké tajemstvo! 

Ctibor. Hlaďteže ju! nezabudla si naň? 
Nuž — chcel som sa ťa vlastne opýtať, či 
nemáš nič proti tomu, keby som sa ešte raz 
stal tvojím ujčekom ! 

Hermína. Tedy tak? — A je to i pravda, 
žfe nič inšie? 

Barónka (cengá). Teraz ale už je čas 
k pripravenému stolu! 

15. Výstup. 
Kristlan Sviatočný. Eva Javorská. Predošlí. 

Eva (k barónke). Sviatočný chce vypovedať 
službu, osvietená pani; je to posmech! 

Barónka. To nemôžem veriť.. Kristian, 
tuto stojí budúci pán tohto domu, teraz to 
už trochu živšie pôjde u nás. Pán barón 
z Vlkanova ale nechce prepustiť svojho ko- 
morníka, a preto, aby všetko v poriadku bolo, 
dvaja komorníci byť nemôžu, a tak vy od- 
teraz budete správcom domu! 

Kristicm (s vyjasnenou tvárou). Najpokor- 
nejšie a najponiženejšie ďakujem osvietenej 
pani barónke za toto povýšenie. Áno, všetko 
bude v poriadku. A jestli je správcovi domu 
dovoleno tiež a podobne vstúpiť do svätého 
stavu manželstva, tak by som si ehcel vy- 
voliť a pripojiť za spoločnicu môjho života 
tu prítomnú pani Evu Javorskú! 

Eva (odvráčac sa a medliac uhlík zásterky). 
Ale, pán Sviatočný! takto ma zahanbiť! 

Ctibor (veselo). Zase nové, asnaď posledné 
už dnes prekvapenie ; a s ním tri manželské 
páry ! 

Barónka. A to síce z troch štvrtí roku! 

Major (stranou). Len zima ostane svobodná! 
Pre mňa sú tie radostné prekvapenia tam- 
tých najtrápnejším prekvapením! Lebo nimi 
stroskotaná je posledná bylka mojich nádejí! 
A teraz už čo? — 

(Opona zpadne.) 

DTa cudzej novelettky: JFV. Jančík. 



— -vji^cGvs*^*-^- 



Digitized by 



Google 



Č. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



53 



Hľaď na hviezdu, jak padá . . . 



liľaď na hviezdu, jak padá, jasavú; 

ruži odním zápyr ľúbezný; 

zotri vrúcnosť milostnej piesni, 
motýlovi barvu ligotavú. 

Y blato vylej sladkú hrozna šťavu, 
štíhly dub vo dvoje rozčesni; 
bez kvietkov si predstav čas Vesny, 

bezo svetla slnečnú sústavu: 



To, súdruh môj ! hľa, život mladý, 
ak ti zhasne jasných vidín svet 
a uvädne viery, lásky kvet. 

Ideále svfité nech tí budú! 
Chráň si srdce, chráň ducha od bludu - 
mladosť peknú nič nenahradí! 

Koloman Banšéll. 



Kráso- život.*) 

Kalobiotika od Karola S*á$8. 



t/hcel som i ja mať žitie krásne 
Na pôde žitia zemského, 
Jehož radosti zvaly jasné 
Ma k sláve bytu blahého. 
Bo žiť len tak sťa planta žije 
Netušiac jará spanilosť, 
Tyť, jak zver hôrna, lúčna tyje: 
Tak žiť človeku nenie dosť! 

S úchvatom prázdniť času bytu, 
Bár z polovice mul to je; 
Kochať sa y penách blahobytu, 

V ktorých sa perál lesk skveje; 
Abych sa mohol blažiť nimi, 
Abo sa nimi opojil: 

— Tak génius mi nebeskými 
Vetil slovy, by som volil! 

A ja som volil! — Oh, príroda, 
Ty s 1 ma, anjel môj, kojila, 

V modru tvoj' očú mne pohoda, 
Buša rosu sĺz tvých pila, 

Často kľakám ja v tvojom chráme, 
Pod hviezdnym tvojím sklepením, 
Kde i nad temian k neba bráne 
Vznášam sa citom, myslením; 



S potôčka šumom štebocem si 
A načúvam spev slávika, 
Do hlbín tajný tvojej zriem 
Čo s 9 málo komu odmyká. 
Hniezdo haluze kolembavej, 
Čo ruka tvoja strojila, 
Búrky sťa organ strašnohravej 
Duša hrôzoslasť cítila. 



si, 



Čarovné kúzlo sveta tvojho 
Tak ma do vyše dvihalo; 
Y názore jeho oka môjho 
Zrak žiaril, srdce plesalo. 



Bo storáz šťastný, Stvoriteľa, 
Kto v bránach tvojich zastane! 
Krásu, hrôzu, slasť cítiť vrelú 
Slavnés' všetko stvoril, Pane! 

Vo veľvýtvaroch ľudskej ruky 
Hľadám tiež tvojej tvary ťah; 
Zzuť obuv nerobí mi múky 
Pri svatine tvojej dverách. 
Phídias, Rafael i hudby 
Beethovena nebeskej zvuk, 
Len tvojej krásy sú to trudby, 
To dych tvoj a čin tvojich rúk. 

V duchov velikých spoločnosti : 
Tam som na mieste blaha bol, 

I k ním som šiel v takej zbožnosti, 
Jak keď v tvoj chrám som zabehol. 
Uchvátený presvätým šialom 
Shakspeara diela čítal ja, 
Keď Milton zronil z neba žialom, 
Dante peklom nazpät vzal ma. 

Dušou mojou jich došes' chvely 

Jako sa chvie zvuk bitých strún: 

A žily moje sa napäly, 

Ja s nimi stúpil som na trún. 

čo mysleli, cítili oni, 

Môj myslel, cítil duch jarý — 

Ústy rojily sa mi tóny, 

Sfa vdýchnutý zvuk z fujary. 

Ach, s velikány žiť prekrásne 
Vo hviezdnej výši, na večnosť, 
Na mliečnu cestu žiariť jasne, 
Merať, čo Newťn, bezkonečnosť, 
Nazerať sa do hlbín mora, 

V sopky lono, pri výbuchu, 
Znať sŕdc tajnosti — blaha zora, 
To, slasť, život v takom ruchu. 



*) Báseň táto bola pôvodcom vo valnom shromaždení 
f Pešti uprostred búrneho potlesku prednesená. 



„Kisfaludyho spolku" dňa 9. februára 

Digitized by LjOOQIŠ 



54 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



Lež prúd žitia i mňa zachvátil, 
Sta more búrne čln malý; 
Ja peknobúrnu púť neztratil, 
Bár luny čln môj zmietaly; 
Dokonalosť, vysokoletý 
Ciel, túžba činu vznešená . . . 
Hah, tak žije muž slavoletý, 
Tam i pád slávu znamená. 

Chýr svetský mňa neznepokojil 
3£a Themistokla Marathon. 
Z ctižiadosti som sa neboril: 
Hlučnej chvály mňa nezval zvon! 
Len tvoje drahé, sväté meno 
Vyvolalo ma do boja, 
Krásou bariev tvojich zdobeno 
Šiel som, na hlas tvoj, vlasť moja! 

Jak iný bol ten život boja, 
Čo nás dvíhal priam, zas ronil; 
Napotila sa dosť tvár moja, 
Sem-tam*i klas sa mi klonil. 
I priepaste som zchodil žitia, 
Víchrom i lunou zmietaný .... 
Však to mi živly preč neschytia: 
Že žil som práci oddaný. — 

Žiadal som si mať moc a slávu: 
Stotisícom dobre činiť; 
K spočinú chcel som skloniť hlavu: 
I prítomnosť ľúbo zažiť. 
Však nedaj Bože, dôjsť ku tomu, 
— Bo tak nebe usúdilo! 
.Konal, viedol som boj, to z domu, 
V ňomž skrovne sa, ticho iilo. 



Zas chtiac si žiť sebe sainému 
Túžiac po stienu a chladu, 

V samote mi ponorenému 

V tichosti bolo žiť sladu. 

čo som tam von voždy vnove, 
Musel boriť sa v krutosti, 

To som tu našiel pohotové 

V náručí vernej ľúbosti! 

Tela i ducha živosť, krásu 
Hľadal som a — našiel som ju; 
Tá dáva mi slasť, blaho, spásu, 
Kľudom kojí dušu moju. 
Čo prosím, dá mi samochtive, 
Ked krivdím jej, ma nekára, 
Vie stihnúť lety moje snivé, 
Krotiť, ked duch sa rozhára; 

Dietkam mojim je matkou ľúbou, 
Anjelom strážnym, mne i jim; 
Ženy i kojnej stať s úľubou 
Má pri nás so zdarom hojným. 
Samo šťastie mi pripútala, 
Očarila kruh môj cele, 
Povinnosť sa mi sladkou stala, 
Obeť prinášam veselé. 

V krásožití ma vycvičila, 
Užívať slasť časobytu; 

Ku všetkému ma povzbudila 
Čo je sväté ľudo-citu; 
Neresť, strasť, peč opovrhovať, 
Smiať sa zo žravých lósu psôt; 

1 ju, i život vždy milovať .... 
— Nuž nenič to kráso-život? 

Preložil M. Ľumný. 



Anthropologické úvahy, 

alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym ohľadom na jeho určitelnost 

kroz prírodu. 



(Dokončenie.) 



Človek je tedy v podstate svojej podľa 
ducha božieho stvorený duch, — duch, ktorý 
cíti, myslí, chce a koná; duch osobný, ne- 
smrtelný, tvoriaci, svobodný, seba povedomý, 
v reči a v dielach svojich sa vyrážajúci ; duch 
po stvorivšom ho nestvorenom duchu túžiaci 
a ho oslavujúci, ktorý cíťac ncsmrtelnosť 
ísvoju, to čo koná tak koná, aby večnú plat- 
nosť malo, a preto sa aj skutkami svojimi 
pre večnosť pripravuje, a už aj na zemi, 
v Iadstve, presláviť sa usiluje, čo aj dosahuje 
ak činí skutky, ktoré nielen pred ľuďmi 
hriešnymi, ale aj u Boha zaľúbenie a milosť 



uachodia, poneváč skutky herostratovské sú 
zhanobením ducha ľudského! 

Keby duch ľudský nebol na spôsob božieho 
ducha stvorený duch, a iba len snáď taká 
duša, jaká je vo zvieratoch, a jakou ho blú- 
zniví francúzski empirici a Darwinovci učiniť 
chceli: \tedy by nebol v stave Boha myslef, 
Boha poznať, k Bohu sa vznášať, s Bohom 
obcovať a Boha si vo všetkom počínaní za 
najsvätejší vzor brať. Zviera je tým čím byť 
má hneď od narodzenia: ono nepokračuje a 
neprospieva v ničom ; mladý alebo starý pes, 
slon, kôň, to jedno; pod ľudskou opaterou 

Digitized by VjOyy lL 



Č. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



55 



a cvičením môže byC zviera na istý stupeň 
dressírované, ale nie zdokonalené. Jediný 
človek je ten tvor, ktorého určením je zdo- 
konalovat sa v neskončenosť. Rodí sa slabý, 
nevedomý, nedokonalý, ale stáva sa mocným, 
vedomým, dokonalejším ; čím díže žije človek, 
tým môže byC dokonalejším; tu on nezná 
medzí a hraníc, jediné čo mu tu prekáža, 
je slabosi tela a mdloba starého veku, teda 
nie duch jeho sám v sebe nosí v sebe pre- 
kážky najvyššej čo možná zdokonalitelnosti, 
ale obmedzovaný býva svojím slabým a ne- 
duživým telom, totp predstavuje tú bolastnú 
tiaž, ktorá ho k zemi a k hrude ťahá a tlačí. 
Avšalc práve toto poukazuje na to, že več- 
ným bydlom jeho nemôže táto zem byť, ani 
nemôže a nesmie na veky toto hrubé a 
smrtelné telo na sebe nosiť, on je istotne 
k inému, primeranejšiemu preň životu stvo- 
rený, kde aj dokonalejšie telo, telo duchovné 
bude rúchom a okrasou jeho, alebo lepšie 
rečeno, ústrojom jeho slávnejšieho života nad 
tento život. Ľudská spôsobnosť, umelosť, uče- 
nosť a mravná dokonalosť nie je dač takého, 
čoby na človeka iba prilepené bolo, čoby 
cudzím vlivom a pôsobením k nemu prišlo: 
ale je ovocím jeho vlastného ducha, učenia, 
myslenia, vzdelávania a premáhania sa; je 
rozvitkom tých darov, moci a síl, ktoré Vše- 
mohúci v neho vložil. 

Bozličnost rečí je dielo človeka. Boli učenci, 
ktorí tvrdili, že prvým ľudom dal Boh v ducha 
jejich hotovú reč, alebo takú spôsobnosť my- 
slenia, že jako človek myslel, tak aj hnef 
hovoril. I nemôžme to naprosto zapierať, 
poneváč Bohu je nič nie nemožným, však 
vieme, že apoštolovia v okamžení prijatia 
darov Ducha sv. razom hovorili jazykmi prí- 
tomných v Jeruzaleme cudzích národov, ač- 
kolvek predtým z týchže rečí ničoho neznali. 
Rozdielnosť ale rečí v ľudstve časom, ná- 
sledkom rozídenia sa po svete povstala, ne- 
podvratne to dôvodí, že ludstvo roztriedivšie 
sa na čeľade, kmeny a národy, tvorilo samo 
svoje reči, k čomu pravda nástupstvom na- 
rušenia svojej prvotnej intensívnejšej dokona- 
losti mnoho času potrebovalo, lebo jazyko- 
zpytci znajú i možný vek rečí vypočítať dľa 
jejich väčšej alebo menšej dokonalosti. Pri 



onnej theorii pristvorenej ľudom od Boba 
reči, nebola by reč výrazom národnieho ducha, 
vtedy by všetci ľudia jednakou a jednako 
dokonalou rečou hovorili, tak jako sa i zvie- 
ratá podľa rodu a pokolenia jednakým hla- 
som ozývajú: všetci vlci jednako vyjú, všetci 
psi rovnako štekajú, všetky ovce jednostajne 
bekajú, všetky kravy rovnako ručia, všetci 
vrabci jednako čvirikajú, a všetci slávici i jednu 
nótu vyspevujú. Keby si sám človek nebol 
tvoril a až posial netvoril a nezdokonaloval 
svoju reč: vtedy by nebolo tak rozmanitej 
ústrojnosti rečí, odchodných mluvníc a kaž- 
dému národu primeranej lečovej logiky; ne* 
delil by sa duchom svojím národ od národa. 
Každá reč by bola jednako bohatá na slová 
a výrazy : než zkúšenosť o protivnom svedčí, 
a jazykozpytná veda novejších časov nevy- 
vratne dokázala, že je reč prácou, dielom 
národnieho génia, vlastným výtvorom a ma- 
jetkom národa a pokladom jeho ducha, tak 
že jaký duch národa, taká i jeho reč ; jaká 
ústrojnosť jeho tela, tak príjemná alebo ne- 
príjemná jeho reč; jaký kraj a podnebie, 
ktoré obýva, také obrazy a pochopy v jeho 
reči sa objavujúce. Bôh teda kroz rozmanité 
dary ducha a ústrojnosť rečového stredstva, 
ktoré dal národom, uspôsobil jich k utvoreniu 
rozmanitých, originálnych rečí. Táto moc a 
spôsobnosť, tvoriť si svoju reč a následkom 
reči i písmo a literatúru, umenie a vedy, 
potvrdzuje zvlášte tú pravdu, že duch náé 
je na obraz Ducha, ktorý všetko stvoril, 
stvorený duch! 

Ducha tohoto označuje ďalej cit, myšlienka, 
vôľa a skutok. I zviera cíti, ale cit jeho je 
iba telesný, kdežto my cit ducha rozumieme, 
ktorého pocit je tušenie Boha a krása, juž 
človek citom týmto vedený, hľadá, a podľa 
pochopov, ktoré si o kráse utvoril, krásu 
pre seba vystavnje, ideu krásy v živote a 
v skutkoch, alebo v dielach svojich uskutoč- 
ňuje. Žeby zviera myslelo, žiadon rozumný 
tvrdiť nemôže, lebo my sieť sa nedá bez spé- 
sobnosti k reči, a nadovšetko bez reči du- 
chom utvorenej. Kde je myšlienka na seba 
reflektujúca, tam je povedomosť; zviera si 
je nie povedomé, bo ono myslet a reflektovať 
nemohúc, a žiadneho rozdielu v čase, totiž 



56 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



minulost, prítomnost a budúcnosl ncznajúc, 
nemôže k žiadnemu povedomiu dôjsl, a to 
tým menej, že ono žije tekavo v chvíli, jemu 
je všetko iba prítomnosf. Predmety účinkujú 
naň natoľko, nakoľko k nim navyklo, alebo 
nakoľko sú jeho živnostou, pokrmom a ná- 
pojom: preto vôl, krava a kôĎ, dobre po- 
trafia i sami do svojej staje; konaj ú-li často 
jednu cestu, i táto sa j im známou stane, a 
každé zviera si zná svoj pokrm vyhľadať ; 
avšak s povedomím sa tu nič nestáva; hlava 
zvierate je iba camera obscura, smysly sú 
jeho výhradní a dostatoční vodcovia. Zviera 
nemá ani vlastnej vôle, lebo vôľa predpokladá 
povedomie : žiadosf tedy zvieratá je iba prí- 
jemné narážanie predmetu skrze smysly naň 
účinkujúceho. Z viera tu sa preto ani skutok 
pripísat (imputovat) nemôže, však tu slepý 
pud či živenia, či bránenia sa, všetko robí. 
Je-li dač umelého uňho, jako na pr. u včely 
a bobra, vtedy i to len mechanicky, dľa vro- 
denej mu spôsobnosti koná, lebo všetky včely 
jednaké plášte a m&d robia a všetci bobri 
jednako si svoje skrýše pripravujú. 

Krome reči, ktorú si človek sám tvorí, 
dokazujú jeho tvoriacu moc i všelijaké umenia 
a vynálezky, fabrické výrobky, krásne umenie 
a vedy a to nekonečné zdokonalovanie jich, 
tak že sa sám človek svojej tvorivosti diví. 
Túto jeho Bohu velice ho pripodobňujúcu 
moc hlásajú: stroje nového veku, parné vozy 
a lode, hvezdárske ďalekohľady, ďalekopisy, 
plynom a elektro-svetlom osvetlené budovy 
a ulice, pamätné sochy, malbý z prírody 
verne vzaté, obrazy svetlopisné, a malby 
duchom človeka oduševnené, — školy a aka- 
démie i university hlbokou uéenosfou a vzneše- 
nými i bohatými ideami ducha vynikajúce: 
podivné výrobky ľudského priemyslu, nado- 
všetko ale rozumne a opravdivej svobode člo- 
veka primerane sriadené krajiny, obce a mestá. 

Duch v človeku tak veľké veci tvoriaci 
je duch osobný, sebapovedomý, nesmrtelný a 
wobodný. 

Osobnosť ducha nášho potvrdzujú tie roz- 
manité a odchodné dary, talenta alebo génia 
rečené, jimiž každý človek inak a inak vládne. 
Môže mat viacej ľudí dar k básnictvu alebo 
Ji mudrctvu, a predsa nebudú všetci ani 



jednakí básnici, ani rovnakí mudrci, ale všetci 
sa budú na vzájom pochopmi, obrazmi, my- 
šlienkami, náhľadmi a ideami delit. Daktorý 
z nich je práve génius, iný zase iba skromný 
napodobňovateľ iných; jedon dáva ideami 
svojimi celej vede iný obrat, tvorí novú 
epochu v literatúre a v živote, iný zas musí 
iba tomu sa učit a to si zosobňovať, čo iní 
vynašli, odokryli alebo stvorili. A toto má 
nielen na poli vedy a literatúry, ale i na 
poli verejného života, v priemysle, v kupectve, 
v politike a administrácii svoju platnosť. Však 
toho istého priemyslu ľudia nie sú jednako 
výteční, nie všetci kupci jednako špekulatívni, 
nie všetci politici jednakí combinátori a jednako 
opatrní a múdri, tí istí prisluhovatelia po- 
riadku nie rovnako dôvtipní a zkúsení. Osob- 
nost ľudského ducha sa tedy v každom skutku 
ľudskom vyráža, ba i na každej tvári sa zvlášte 
odbíja: tak že ačkoľvek sú si všetci kaukaz- 
ského plemena ľudia podobní, predsa každý 
kmeň a každý národ, v národe každá čeľaď 
a v čeľadi každý človek má svoj osobytný 
týp, ktorým sa od druhého rozoznáva; am 
diefa rodičom, ani bratia a sestry nie sú si 
úplne rovní, ale iba všeobecne podobní. 

Na tejto osobnosti ducha zakladá sa i ten 
krásny úkaz, že čím je človek sebapovedo- 
mejší a šľachetnejší, tým viacej koná pre 
dobre pochopenú osobnú česf, ktorá z činenia 
dobrého vyplýva, nežli pre nízky zisk, odtiaľ 
služba mammony iba u nevzdelancov, u ľudí 
telesného smýšľania panovat môže. Keby člo- 
vek nemal zvláštneho osobného ducha, vtedy 
oy ani k povedomiu seba príst nemohol, lebo 
povedomost môže iba tam byt, kde duch 
sám na seba reflektuje a jeho myšlienky sa 
ako slnečné lúče v jednom ohnisku schádzajú, 
takéto ohnisko ale podáva iba individuálny, 
osobný duch. 

Z tohoto tiež nasleduje, že v človeku leží 
možnost povedomia seba, alebo že duch ľud- 
ský ako duch má povedomost seba, a k tejto 
povedomosti prichádza duch, rozoznávajúc sa 
od všetkého, čo nie je on. 

Duch ľudský stáva sa povedomým seba, 
keď myslí sám nad sebou,, keď myslí nad 
dielom, ktoré vyviest má, a preto bez pred- 
bežného plánu ničoho nerobí. Čím viacej 

Digitized by VjiOOv l L 



Č. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavy a poučenie. 



57 



tvorí človek, čňn je činnejší, tým mocnejšie 
je i jeho povedomie, bo v tom, co vyviedol, 
spatruje sám seba ; diela Jeho sú zjavy a dô- 
kazy jeho živej, skutočnej bytnpsti, v nich 
objavuje svoju podstatu, ktorá sa takto sama 
sebe názornou stáva. Myslenie ducha jp to 
oko človeka, ktorým sa jak na seba, tak i na 
odchodný od seba svet, alebo iné bytaosti 
díva; spatrujúc tieto, musí seba prirodzene 
od nich oddelovať, a tým samým k povedo- 
mosti prichádzaí; avšak, i v ňom samom sú 
rozličné strany, moci a sily, ktoré prehliadnuc 
a rozdiely v nich sa zjavujúce v jednotu uve- 
dúc, má pochop a povedomie samého seba. 
Tu poznáva človek, že svet, ktorý krome neho 
je, nie je on; on tedy stojí ku svetu jako 
mysliaca bytnosť k nemysliacej. 

Človek tedy sám nad sebou reflektujúc, 
pozoruje i v sebe, jako srna už podotkli, 
rozdielne strany, sily a moci; pozoruje, že 
má telo a dušu, že má telesné a duchovné 
moci a spôsobnosti. V tele sa prúdi terv, 
živí jeho šoky, udržuje v činnosti čuvy, svaly 
a modzog ; telo dosahuje v cite a vo smysloch 
svojho najvyššieho vývinu a zostáva s von- 
kajším svetom v spojení: tak že svet skrze 
smysly naň účinkuje, doň svoje obrazy pre- 
lieva, že je telo mostom medzi duchom a 
svetom. Telo sa živí hmotou a . hmota v ňom 
rastie, zmáha sa, pomaly jej zas ubýva, lebo 
chradne, hynie, až sa naposledy v hmotu roz- 
viaže. Toto telo je nič nie samo sebou, lebo 
je na prázdno pôsobiaci stroj, a určenie jeho 
je byt dobrým strojom dule a ducha; ono 
žiada napospol proti duchu, ale spierajúcsa 
duchu, zpreneveruje sa svojmu určeniu: je 
jako to slepé zviera, zmietajúce sa sem i tam 
svojou chuťou a svojimi žiadosťami. Živel a 
pokrm ducha je myšlienka, mysliaca moc jeho 
podstata ; mysel rozčlánkovitená dáva všetky 
vlády a moci ducha: tu je moc predstavujúca, 
ktorá dáva predstavy a názory ; pamät chová 



~č**ľD»^f- 



v sebe rozpomienky; obrazotvornosť plodí 
obrazy, a to i také, jakých v svete nieto, 
odtial je ona matkou ideí; rozum porovnáva 
a abstrahuje (odťahuj e), vyniká vtipom a 
bystrosťou, je najmohutnejší radca a vladár 
v pospolitom živote, kde sa všetko delit a 
vyratovat, triediC a usporadovať a podlá istej 
miery merat dá ; rozsudok vniká už do hlbín 
vecí, neuspokojuje sa s pospolitosťou a po- 
vrchnosťou, ale všetko dôkladne poznať a 
vedieť sa usilujúc, je radcom jak v pospo- 
litom, tak i vo vyššom živote; konečne mysel 
sama všetky tieto vlády a moci v sebe za- 
hrnuje, spojujúc jich sväzkom jednoty, užíva 
jich k jednomu, všem vládam ducha spoloč- 
nému cielu, ona je ten vodca, ktorý všetko 
tak rozostavuje, v takom poriadku a posluš- 
nosti drží, všetky okolnosti tak dobre použiť 
zná, že si je už pred svedením bitky svojho 
víťazstva istý. 

Soberúc už všetko to dohromady, čo sme 
o človeku posial povedali: že je najkrajší 
kvet prírody, najdokonalejší tvor zeme, malo- 
svet všetkého a obraz Boha, obdržíme tento 
pochop človeka: „Človek je najvznešenejší 
tvor boží Ha zemi, dľa povedomého seba, ne- 
smrtelného a tvorivého ducha, samému Bohu 
podobný, určený k tomu, aby poznajúc, ctiac 
a milujúc Boha, na základe božieho sveta 
svoj bohoTudský, najvyššej slávy plný svet 
budoval, a preto opravdivé kráľovstvo božie 
na zemi uškutočnujúc, časnej i večnej spásy 
a pravého blaha došiel" 

Tieto úvodné, v nejednom ohľade pre- 
pracované slová prejal som väčším dielom 
z mojej óbšfrnej práce: „Človek a jeho 
vychovávanie," v kalendári „Tatran" 
z r. 1861 uverejnenej, abych v antropolo- 
gických úvahách, ktoré dla Karola Rosen- 
kranza podávať mienim, tým lepšie rozume- 
ným byť mohol, a dúfam, že predmet tento 
velact obecenstvo nemálo zaujímať bude. 
_ P. Hečko. 



Mladému básnikovi. 

(Pokračovanie.) 



JNutno však viac riecť o poesii židovskej, 
ktorá všeobecne ju berúc do obladu nepre- 



výšená stojí v dejoch ľudstva; stojí, trv.í o I 
tisíc a tisíc rokov, bárs reč už na teraz mŕtvou 

Digitized by V^VJLJ V l C 



58 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



je, ptedsa stoji ona á trvá, čo socha Mem- 
nonova, slncom viery ožiarená, veriacemu srdcu 
zvuky vydáva, ktorých ľúbosť opísať nemožno, 
cítiť a zkúsiť vzácno je. Počnúc od poetických 
fragmentov najstaršej histórie pokolenia nášho; 
počnúc od knihy Job, cez všetky pejmy Moj- 
žiša, Dávida atď. až po proroctvo Malachiaša, 
všadial vidno poesiu, ktorú obdivovať a na- 
sledovať možno, lež dostihnúť sebe ponechaná 
obrazotvornosť nedovedie. 

V poetičnom rúchu zaobalené myšlienky 
pohýnajú srdce, nakloňujú volu a trvanlivo 
vštepia sa v rozum. Jako z druhej stránky 
básnikovi poeticky povznesenému a nadchnu- 
tému rozlieva sa srdce, vôľa je povolná, rozum 
jasnejšie vidí a lepšie pochopuje, a bystrým 
okom prežiera a nahliada cez hustý závoj do 
diaľnej budúcnosti. Preto u židov mnoho v pro- 
rokoch je básnického, jako z druhej stránky 
v básnických knihách židovských mnoho pro- 
rockého sa nachodí. 

A, konečne každá opravdivá poesia má 
v sebe volaco s proroctvom spoločného; po- 
chodí ona z vlohy, ktorá vznesená stojí nad 
duševnými silami, ktoré sú pre obyčajné du- 
ševnie účinkovanie, a vloha tá má určenie 
život zošlachtiť. Opravdiví básnici sú proroci 
v širšom slova smysle. — Bez pomoci poesie 
nebolo by presiaklo a preniklo učenie pro- 
rokov do života ľudu. Tak aj myšlienky 
básnikove v peknom básnickom rúchu viac 
účinkujú, než v neviazanej reči prednesené. 
K. p. keby bol mädoústy spevec pohronský 
Sládkovič v neviazanej reči povedal to, čo 
v „Maríne" spieval, čiby myšlienky jeho boly 
tak prehýňaly srdcom, jako to cítime pri čí- 
taní tej lyricko-epickej básne? 

Dla môjho zdania najstarší a prvý pôvodný 
druh básnictva je: lyrický, a u ludu aj na 
teraz temer výlučný. U Židov by sme darmo 
hľadali eposy, lebo hrdina eposu jim schádzal, 
čo takého mali jednoho Boha, ktorý preme- 
nám eposu nepodlieha; tým menej nájdeme 
u nich drámy, lebo ľud židovský nezná ná- 
hodu, nie osud, proti ktorému by hodný šľa- 
chetný hrdina drámy bojoval a zápasiť s nim 
mal. Tu je všadial lýra, jak sa len neľúbi 
dakomu celú históriu židovského národa za 



takú drámu (!) považovať, ktorej hrdina vždy 
víťazí a nikdy nepodlieha. 

U iných národov behom času epos vzal 
prevahu, lež lyrické spevy vždy podržaly krásu 
a vznešenosť svoju a u Rimanov v Horácových 
odách vrchol svoj dosiahly, ktorý posial v jedno- 
tlivých kusoch áno, lež všeobecne nenašiel 
sebe rovného soka. 

Poznamenať však načim, že hneď od začiatku 
aj v lyrickej poesii, jako zvlášť v eposoch 
a iných deje národa líčiacich básňach a há- 
joch dramaticky sa všetko opisuje, — tak aj 
u Židov, kde sa osoby jednajúce a hovoriace 
uvádzajú, lež pri tom všetkom básne tie drá- 
mami v našom smysle pomenovať nevoľno. 
Tak je to v Homérovi a v mnohých iných 
gréckych básnikoch, tak sú Virgilove básne 
tiež sriadené, tak z našich Libušín súd atď. 

Poesia, jako spomenuto veľmi mnoho poslú- 
žila k zachovaniu dejov národa pred vynájdením 
umenia písma. Národnie lyricko-epické piesne 
boly najhlavnejším prostriedkom k tomu; 
všetky tieto básne vynikajú živosťou reči a 
smelými obrazami. 

V prvotnosti svojej má každá réč všetky 
k poesii potrebné vlastnosti. Slovesá sú celé 
jednania alebo pohyby, korene slovies sú 
obrazy a ponímania, mená sú často jednajúce 
bytosti a zosobňujú aj neživotné veci. Taká 
reč, ktorá všetko ku chodu, pohybu a jednaniu 
pohýna, je zvlašte pre poesiu súca, ba čo viac 
v tom práve záleží celá poesia. Keď sa k tomu 
vezme tá okolnosť, že v stave surovosti a 
nevzdelanosti u každého národa, u každého 
človeka obrazotvornosť sa s tou najväčšou 
rýchlosťou k nesmiernej výške povznesie a 
všetky ostatné duševné schopnosti za sebou 
ponechá, každý pochopí, jako v tak skorom čase 
tak majstrovské básnické výplody bez všet- 
kého predchádzajúceho vzoru povstať mohly. 
Tieto tak výtečné produkty nadšenej obrazo- 
tvornosti pohýňaly aj studenými myslami, aj 
ocelotvrdými srdcami, a jich najmohutnejšou 
pôvabnosťou okúzlovaly — to je cieľ poesie, 
a keď to dosiahne básnik, hodný je mena 
toho, taká poesia hodne dostála vznešenej 
svojej úlohe. Preto vidíme básnikov hen od 
kolísky rodu nášho až posial všadial najväčšiu 
úctu, vážnosť a lásku požívať. Každý národ 

Digitized by VjiOO^ M. C 



59 



vždy si vážil svojich bardov, ktorí v starých 
dobách svojimi spevami krotili surovosť svojich 
rodákov, jich k učcnlivosti a k poslušnosti 
naklonili, a povolnými robili oproti zákonom, 
ktoré snáď v prítomnosti ešte nemali, lež 
pre budúcu dobu jich vychovávali. Národní 
títo spe^ci náboženského ducha budili a ko- 
jili, piesňami svojimi bohov krotili, a ludu 
priazeň jejich modlili. Budili ojá ducha víťaz- 
ného, ducha obetovavého, za svojeť, za svoj 
ľud, za svoju zem, jak už takú stále mali a 
obývali. 

Preto Arabi k. p. už za najstarších časov 
tak boli dojatí láskou k poesii, že temer zbož- 
ňovali svojich spevcov, a k povzbudeniu jich 
súbehy zaviedli, kde básnici pred shromaž- 
dením prednášali svoje piesne, z ktorých naj- 
výtečnejšie sa zachovávaly v chráme v Mekke 
až do časov Mahomeda, a boly spísané na 
egyptskú hodvábnu látku so zlatými písme- 
nami, odkial aj meno majú „zlaté verše"; 
k pocte tým básnikom, ktorí venec víťazstva 
obsiahli v literárnom súbehu, vydržiavali Arabi 
slávne hostiny a ďalšie pokolenia arabské 
cestou výslanství jich pozdravovali. 

To o začiatku básnictva a jeho najstaršom 
vývine, a v tom rečeno už aj o pôde, ktorú 
ono zo začiatku zvlášte zaujalo a na ktorej 
sa, čo aj nie výlučne, lež aspoň čo na zá- 
klade aj na ďalej rozviňovalo a pohybovalo. 
Tak to požaduje určenie poesie. 

Básnici sú veštci — vates — . Úloha bás- 
nikova je číra vyššie sa vyšvihnúť nad oby- 
čajný život, ktorý osladiť, ktorý zošlachtif? 
zdokonaliť a tak rečeno zbožniť, vlastne z bož- 
stva idey zviesť a do nej nazpak voviesť majú. 
Ciel básnictva je: ospievať to, čo je dokonalé, 
čo je slávne, čo je krásne, čo je šľachetné 
a tak, čo je srdcu milé. Už ale rozum ludský 
nad ideu božstva nezná nič dokonalejšieho, 
nič slávnejšieho, nič krajšieho. Preto či sa 
dá mysleť príhodnejšie žriedlo poesie, jako 
božstvo a to, čo z neho plynie, než božstvo 
a to, čo s nim v harmónii stojí, čo súdom 
jeho primerané je? — Ja myslím nie I V bož- 
stve pravda, a z pravdy čo vyplýva, musí byt 
hodným predmetom poesie. Úloha básnika je 
čím vyššie vzlietnuť a so sebou strhnúť všet- 
kých, čo s nim cítia; už ale či jesto vzne- 



šenejší, vyšší vzlet, než k Bohu, k trónu jeho 
velebnosti: a keď tak zakosili n podnôžky 
trónu toho niť obrazotvornosti svojej ; pieseň 
jeho bude velebná pieseň jeho, čo sa aj po 
zemskom okršleku snuje a rozlieha, nezmyli 
účinku svojho, dôjde svojho ciela, lebo všetko, 
čo ospevuje, ospevuje poťažne k najvyššej 
dokonalosti božej, ktorá sa vo všetkom javí, 
kam básnikova mysel zasiahne, kde oko jeho 
zazre. Jako škriváň, nôtac hymnu svoju pri 
zobudení sa rannej zory, hore sa nesie a 
s vychádzajúcim slnkom hore, pri tróne Tvorca 
svojho, zloží pejmový záloh úcty svojej oproti 
Bohu, a zase sa spustí na zem a hymna jeho 
zmení sa v tichší žalm: takto má aj poet 
robiť v piesňach svojich, a tie budú potom 
čisté, nevinné, milé, jako krásny spev škri- 
váňov na úsvite. To je základ opravdivej 
poesie. Idea božstva je ostatné ohnisko tej 
reťaze, ktorá básnikove myšlienky, jeho obra- 
zotvornosť spájaš tými vrstvami, kde sa ozaj 
poeticky dá smýšlať, dá cítiť, kde poesiajaví 
sa v úplnej svojej velebnej kráse čo matka 
šlachetného života. A jestli sa to ohnisko 
pretrhne, s ohromným hurtom padne aj reťaz 
a básnika nič viac nespája s vyššími vrstvami, 
on svoje a iných náruživosti začne ospevovať, 
hriech sa bude honosiť v piesňach jeho ode- 
vom cnosti, a cnosť plačom vykúkať bude 
zpomedzi riadkov tej poetickej nešplechy, 
lebo sa jej v básni mimo posmechu a opo- 
vrhnutia ani najmenšieho miestečka neujšlo, 
a keď ju tu i tu vpletie veršikár taký do 
svojich veršov, robí to jedine preto, aby zlému 
poslúžila, aby zlo okrášlila. Bez Boha roz- 
padne sa rozum, bez Boha nemá poesia ideálu, 
a preto musí prestať, alebo zpotvorená kaž- 
dému zdravo smýšlajúcemu stane sa opovrh- 
nutia hodnou Putifarovou súložnicou, a čo 
taká keď nie iné aspoň plášť vrchný chce 
ztrhnúť; lež šľachetný človek jej ho nechá a 
na budúce sa jej chráni, nedbá, čo ho aj 
špiní a vysmieva vo veršoch svojich: to radšej 
pretrpí, než by jej mal prisvedčiť. 

Z toho stanoviska považujúc vec ľahko 
je uhádnuť príčiny zdvíhania sa a klesania 
poesie. Poesia je zrkadlom národa každého: 
v nej sa on sám vidí; v nej vidí záruku 
svojej budúcnosti, svoju minulosť. Tak ho 

Digitized by ' 



""V" 



60 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



vidia aj druhí. Poesia je svedkom nábožen- 
ského života a smýšľania, je sudcom nemrav- 
nosti národa a obhajcom nevinnosti a šľachet- 
nosti jeho. — 

Prečo židovská poesia posiati sebe rovnej 
nemá? Preto, že ospevuje viadiaľ Boha, aľebo 
všetko poťažne na Boha; lebo básnikov ži- 
dovských mysel a pero riadil Duch svetla 
najdokonalejší. Židovská poesia je ustavičný 
vzlet z dola hore, a poneváč človek slepne 
pri spatrení velebnosti božej , čo hneď aj 
obrazotvornom, preto aj spevci židovskí omi- 
lostnení Bohom, v poníženosti svojej vracajú 
sa z hora do utiahnutosti zbožného srdca. — 
Básnici židovskí Učia obraz toho pocitu, ktorý 
sa zmocní srdca pri našom obcovaní s nebom, 
začnúc od najvyššej radosti, až po najhlbší 
bôľ. Staré sú tieto božské hymny a predsa 
čerstvé, lebo vždy žijú, vždy sa opakujú. 
Poesia židovská, za ňou krestanská, jakó 
v malej miere aj maľučká čiastka pohanskej 
náboženskej poesie, je opravdivá poesia srdca.' 
Také básne, alebo aspoň jednotlivé riadky a 
slová z nich nikdy nenechajú nedotknuté a 
nepohnute srdce; tu každé neprevrátené srdce 
všetko rozumie, súcíti; tu ulavní bôľ, tu sa 
rozpáli k nádeji, tu sa rozžne v ňom láska, 
ktorá všetko objíma, tu sa rozkriesi radosť, 
čo aj v prostried smútku a trápení sa teší 
a spieva, lebo sa perný mimovolne začnú 
hýbať a hlas vydávať; a hlas ten zneje tomu, 
nesie sa k tomu, u ktorého je prameň všetkéj 
radosti; kde žriedlo všetkého po čom srdce 
túži, i kde liek pre všetko, čo ho bolí; kde 
štít obrany pred všetkým zlým, čo ho na 

cestách žitia stíha A dajme tomu, že tie 

velebné myšlienky o božstve, že tie nebeské 
pravdy náboženstva, čo poeti títo líčia, sú 
púhym výplodom živej obrazotvornosti poe- 
tickej — čo však nestojí — predsa poesia táto 
je žiadosťou srdca ludského a podmienkou 
sladkostí a šľachetností žitia ľudského. . . Keď 
je tak, či sa nemá pestovať; či sa nemá všetko 
možné vynaložiť, aby sa opovrhlo, aby sa po- 
šliapalo všetko, čo jej bielušké rúcho škvrní? 

Kto nevie, že poesia čisto náboženská — 
Boha v sebe samom a v jeho svätých ospe- 
vujúca — je až po dnes na najdokonalejšom 
stupni krásy a velebnosti? A či snáď dakto 



prevýšil „ody" na Boha a hymny náboženské? 
Poesia má šľachtiť človeka v jeho živote, už 
alé či jesto krajší a mohutnejší spôsob k tomu, 
než poetičné vyobrazenie, jak vysoko sa môže 
krehký človek v dokonalosti vyšvihnúť? Ná- 
boženská poesia je modlitba, a modlitba pre- 
náša človeka zo zeme hrudy v nebies stránky. 

V takej poesii sú sústrednené a vrcholia všetky 
sily a vznešené činnosti duševné, ktorých 
je lén čtovek schopný, — a či má iný cieľ 
poesia vôbec, než" kriesiť, obživovať, v čer- 
stvosti udržiavať vlohy a činnosti menované. 

Lež človek je zemská bytnost, a preto sa 
aj v zemských svojich pomeroch zdokona- 
ľovať a zošľachťovať má, aj tu mu má po- 
slúžiť poesia a iné krásne umenia. Lež aj ta, 
kde liajde krajší vzor, krajšiu ústrojnost, 
než v idei božstva, než v Bohu samom, a 
v zákone, ktorý Boh dal ? Na zemi, sám v sebe, 
v prírode celej, jéstli tu nemyslí na spojenie 
toho všetkého s Bohom, jestli aj ťu rámec 
vzletu jeho nenie Boh, nenie náboženské 
presvedčenie, pohnútku pravú k vzletu poe- 
tičnému nenájde; a jak si myslí, že našiel, 
že sa vysoko povzniesol, práve vtedy v bahue 
náruživosti svojej pohrúžený, v pávovej kráse 
sa pyšní, lež hnusoba vykuká: miernosťou 
á tichosťou holubičou sa chľúbi, ale zápach 
nečistoty jeho každý cíti. — 

Aj v tak zvanej profannej poesii je po- 
trebný aspoň slabunký vánok náboženského 
ducha, ktorým básnik čitateľov a poslucháčov 
svojich ovieva; aj tu má sa najprv zložiť 
najvyššej dokonalosti patriaca daň uznania a 
podriadenia; a to má byt východným bodom, 
a čo poetovi zchádza k hodnému poetickému 
ospievaniu to, čo ospevuje, f to nech doplní 
tým, čoho v jedinom božstve v hojnosti jesto. 

V poťahu k nebu aj zem so všetkou svojou 
krásou a nekrásou je hodným predmetom 
poesie; a len ta smerujúca, ztadiaľ vychá- 
dzajúca a ta sa vracajúca poesia hovorí k srdcu. 
Ináč lichotí, búri, kojí náruživosti, ale srdce 
prázdne zostáva, a pri takej poesii nešľachtí 
sa človek, ale zdivie. — 

Pod vplyvom náboženstva daria sa všetky 
svobodné umenia, bez neho klesajú a zpo- 
tvoria sa. Tak maliarstvo v 15. a 16. storočí 
v kostoloch a pod plášťom cirkve dosiahlo 



C. 2. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



61 



svoj vrchol, a naopak jako sa to stáva svedkom 
je Kanlbach, Zichy atd. Rezbárstvo v gothi- 
ckých chrámoch hlása vekom svoju slávu. 
Hudba v cirkevných chóroch prejímala a pre- 
jíma srdce. Krásne tieto umenia v dnešnom 
svojom stave všetkým iným môžu byt meno- 
vané, len krásnymi umeniami nie. 

Tak aj poesia, kým nevypovie a nevypo- 
vedala válku všetkému, čo s Bohom v spojení 
je : je opravdivým duchovným človeka živlom, 
jasným slncom všetky skutky človeka ožiaru- 
júcim, základom a stredom pokojného dej- 
stvovania v pomere k nebu a k zemi. Tak 
spieval Dante, tak Cervantes, tak Shakespeare 
svoje drámy písal, tak spieval Elopfstock, tak 
zväčša Goethe a tu i tu Schiller, Virág, tak 
Kollár, Sládkovič, Chalúpka a temer všetci 
naši posial, ktorých nenie síce mnoho; lež 
za to celý náš spevavý lud tak spieva, atak 
spieva prúdom novej kultúry nezastihiiutý 
n d všadiat 

Kam však zájde poesia, ktorej Boh zostal 
cudzím, ba ktorej smer je ten, aby búrala 
na velkej vkusnej budove náboženstva, na 
ktorej ľudské pokolenie od kolísky svojej 



stavalo a až posial s pomocou Boha pracuje 
a pracovať bude vždy, o tom sa presvedčil 
môže každý, kto novšie spisy pilne čítal a 
smeru toho začiatky a vývin stopoval, kto 
dejstvám velko- a malo - mestských javíšť sa 
prizeral. 

Začiatky smeru tohoto daktorej dobe zvlášfce 
pripísať, nezdá sa mi spravodlivým byt, na- 
kolko zpctvorené výrostky literatúre nikda 
nechybovaly ; lež čo smer tak zvaných pekiio^ 
duchov vystupuje na javišti drámy pokolenia 
nášho v predošlom století, v ktorom aj naj- 
väčší smeru tohoto hrdina svoj špatný zástoj 
hrá. Začal sa smer tento v Anglii ku koncu 
17. storočia, a ztadial presiakol aj do Fran- 
cúzska najviac účinkovaním Voltaira, ktorý 
tam vo vyhnanstve žil, a tak sa pomaly udo- 
mácnil v celej Európe. 

Čo býva následok prílišného nátlaku, známe 
je každému. Čo docielil Ludvik XIV. svojou 
zásadou „štát som ja", ukázalý už poslednie 
roky panovania jeho, ukázalo zvlášť celé 18. 
storočie a uadovšetko krvavými písmenami 
to zaznačily do histórie záverečné roky 18. 
stoletia. 



(Dokončenie nasleduje.) 



II. 



Listy z Čiech* 



Zlatá Praha, vo februári 1879. 

vhcejúc prebrať básnické plody najmladšej 
Mňsy českej, musíme sa obzreť na vývin novej 
poesie v Čechách. 

Bok 1849 bol osudným i pre Čechy. Na- 
sledovavšia po ňom „železná" perióda ubila 
jaré mysle, udusila nadšenie a sputnala krídla 
Pegasovi na dobro. Všetko .tíchlo. Nadšení 
veštci národa, Kollár i Čelakovský, Mácha 
i Koubek mizli z radu živých a zostavšia po 
nich družina poskytovala pohLd velice smutný. 
Ľudia bez básnického nadania, bez krásocitu 
a vedomia požiadavkov poesie chopili sa vary ta 
a ztrýznili úbohú, sputnanú Músu českú na 
smrť. Boli oni inak šľachetní a obetovaví ná- 
rodovci, plní dobrej vôle, ale postrádajúci 
naprosto „žily básnickej," jejichž umenie 
vrcholilo v rýmoch „vlasti — slasti" až do 



omrzenia v každom treťom temer riadku 
opakovaných. Poesiu svoju nazývali „vlaste- 
neckou," ačkolvek bola jedine slabučkým 
dozvukom nadšených spevov Kollárových a 
Čelakovského, postrádajúc vzletu, ohňa, obraz- 
nosti, vrelosti, opravdovosti, slovom : boly to 
rýmovačky necítené, bezmyšlienkovité, plú- 
žiace sa lenivým pohodlným tokom i nehodné 
názvu poesie a dnes už nikto o tom pochy- 
bovať nebude, že práce Štulcove, Vinaŕickéhd, 
Sušila, Douchy, Lešetického a podobných 
básňami nie sú. 

V tú všeobecnú ochablosť zazvonily razom 
zvuky mladých nadšencov, kňazov pravej 
poesie, vystúpivších vedením Jána Nerudy 
v almauahu „Máji u r. 1858. V spevoch tých 
zračil sa široký, ideálny názor, z nich viala 
vôňa nová, svieža, ony rozlievaly teplo poesie 
opravdovej. 



62 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 2. 187d. 



Bola to poesia iná. Striasla škrobenú 
drevenost, roztrhala putá nechutného pseudo- 
klassieismu, vypovedala válku starej šablóne, 
a hľadajúc základ v pravej povahe živého 
jazyka, pojala do seba všetko, čo duch ľud- 
ský myslí, čo srdce cíti, vymoženosti vied, a 
filosofie, život vesmíru, prírody, slovom : pevci 
tí zahájili poesiu myšlienkovú, reflexívnu. 
Po desaťročnom dusnom parne vypukla náhle 
búrka. Tak zvaná „vlastenecká" škola — 
samozvané to autority — videla sa ohroženou 
v svojich právach a výsadách i zavznely pol- 
nice a bubny k útoku na mladú hŕstku smelcov 
na Pamass sa derúcich. Boj bol dlhý a tuhý 
ale výsledok nepochybný, lebo ducb, myšlienka 
ubit sa nedá a mladí posvätenci poesie zví- 
ťazili, zahájivše i utvorivše novú poesiu 
českú. 

Zdar vítazstva prináleží v prvom rade 
Nerudovi. On odrážal a^javné i tajné útoky 
pernou, ostrou satirou, povzbudzoval mladú 
družinu slovom i príkladom, organisoval, vy- 
chovával, viedol mladý tábor ten. I dosiahol 
hojnej odmeny za neúmornú svoju prácu: 
dočkal sa skvelého výsledku v Hál k ovi a 
Heydukovi. 

Líšili sa od učiteľa svojho podstatne. Ne- 
nulová poesia bola dumavá, melancholická, 
svetobolná, snivý duch jeho prebúdzajúc sa 
v studenom, skeptickom tomto století, narazil 
na mnohý tŕň, doznal mnohú tonu pozemskej 
púti, púti ducha i snáh ľudstva i rozplakaly 
sa často struny jeho vary ta. 

Hálek z počiatku nachodil sa v podobnom 
prúde, lež v pozdejších svojich básňach, najmä 
v prekrásnom cyklu „V prírode" a v „Po- 
hádkach z naši vesnice," tou perlou českej 
poesie, podal nám najšľachetnejší výkvet duše 
básnickej a krásneho, jasného citu svojho. 
V prvých uložil celú filosofiu velikého svojho 
ducha, čerpanú z osmahlej tváre ľudu, v dru- 
hých úsečnými črtami turgenievovskými a 
bret-harteovskými zvečnil mnohý výjav, obrá- 
zok z tých chyžiek dedinských, zachytil i po- 
dal nám kus duše tých prostých obyvateľov 
jejich. 

Heyduk vniknul razom v tajemstvo bez- 
prostredného žitia ľudu, v jeho srdce, myseľ, 
v jeho piesne, a tak vybásnil najkrajším ume- 



ním poesie modernej pravý obraz národa. A 
jak šťastnou je tá opovržená, zabudnutá 
Slovač, že ju ospieval posvätený básnik ten, 
jak šfastné sú tie hole i nivy naše, chalúpky 
i ľud náš dobrý, že zvečnily ho so všetkými 
jeho city i túžbami, radostmi i útrapami spevy 
takého básnika! Ktože by neznal tú skvelú 
kapitolu života Tatier, krásnu kyticu spevov 
„Cymbál a husle u nazvaných? 

Títo traja pevci, v ktorých kruh tiež 
Pflégra, Jandu, Friča počítať nádobno, od- 
chovali nádejnú generáciu druhú, z ktorej 
vynikajú predčasne do hrobu klesli, výtečne 
nadaní básnici Václav Šolc a Rudolf Mayer. 
Do kruhu toho patrí čiastočne i Jos. Sládek, 
lyrik to rodený, jehož spevy vlastenecké žiaria 
zápalom a vrúcnosťou nikdy predtým netu- 
šenou (t. z. „vlastenecká" staršia poesia robí 
pri porovnaní s nimi dojem paródie) a ero- 
tické jeho piesne nevýslovným citom a než- 
nosťou dýchajú, — a Svätopluk Čech, 
najväčší z žijúcich básnikov českých. Po- 
pri skvelej fantasii, nádhernej mluve, výtečnej 
technike vyznamenáva sa hlavne vysokým 
nadaním epickým, dokonalou architektonikou 
epických básní svojich i je dokonalosťou v lit. 
českej posial nevídanou. Jeho spevy nepo- 
zbudú ceny nikdy: „Adamitó u — najobjem- 
nejšia skladba z nich — je najkrásnejším 
plodom českej novovekej epiky. 

V najnovšej dobe ale poznali sme ho 
i z inej stránky a síce poznali sme v ňom 
prvého českého novellistu a tak geniálneho 
fotografa malo- i veľkomestského života če- 
ského, jakého posial nebolo. Od r. 1873 totiž, 
jako povstal Hálkov „Lumír," čítali sme roz- 
košné humoresky novelly, arabesky a p. roz- 
trúsené po všetkých dosial vyšlých ročníkoch 
s menami: Jan Vraný, Giovanni Vranini, 
Václav Rak, Václav Malina a p. Tu nedávno 
vydal Otto v svojej „Salónnej bibliotéke" 
prosaické práce Cechové i vysvetlili sa nám 
tí mnohí spisovatelia: pseudonymy to Sv. 
Čecha. Priznal sa tedy asi ku tretine svojich 
novell, dalšie budú nasledovať. — Súrodé 
nadanie epické osvedčili tiež vrstovníci jeho: 
Mir. Krajník a Jar. Goll. 

Prichádzame k mladšiemu dorostu druhého 
pokolenia, chovajúcemu v sredu svojom bá- 

Digitized by LjOOQlC 



C. 2. 1879.J 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



63 



snika, ktorý svojou úžasnou plodnosťou, svo- 
jím rýchlym, takmer útočným dobytím českého 
Parnassu, nadmieru skvelou formou, duševnou 
hĺbkou svojich plodov a s význačným j ich 
karaktcrom — pessimismom, — je zjav v če- 
skej literatúre jediný. Mienime geniálneho, 
múrom kláštorným násilne sa vyrvavšieho 
Jaroslava Vrchlického (vlastné meno 
jeho je Emil Bphuš Frida). Odchovaný na 
plodoch tytánskych pevcov západu, obohatil 
českú básnickú mluvu množstvom skvelých 
obrazov a obratov, utvoril množstvo nových 
jadrných a úsečných výrazov poetických a 
napomohol velmi k pružnosti, vzletu reči a 
lahkosti i elegancii slohu, prispejúc z velikej 
čiasti k tomu, že básnické plody všetkých 
národov jazyk český teraz dokonale repro- 
dukuje. Behom troch rokov vydal sotva 26 
jar čítajúci mladík ten osem objemných sbie- 
rok básní, chlúbu to nového písomníctva če 
ského. Tak výtecného prekladateľa z fran- 
cúzštiny a italštiny Česi posiaľ nemali, jakého 
sa jim dostalo vp Vrcblickom. Preklady jeho 
z francúzštiny sú lep&ie než originál, čo snadno 
každý pochopí, kto vie, že Francúzi jedine 
počítajú slabiky, kdežto u nás je pri stejnom 
rozmere i určité metrum. 

Ku vrstovníkom Vrchlického patrí Ant. 
Stašék (dr. Zeman), Boh. Čermák, Lad. Quis 
a Rudolf Pokorný. Tento poslední je násled- 
níkom poesie Hálkovej a Heydukovej. Hálek 
a Heyduk hovorí k srdcu, hreje, Vrchlický 
oslňuje, otriasa dušou, tamtých spevy milu- 
jeme, týmto sa obdivujeme. 

Nemôžeme tu opäť nezmieniť sa o dvoch 
devách: Eliške Krásnohorskej i Al- 
bíne D voŕákovej -Mráčkovej. Prvá 
sbierka Krásnohorskej, „Z máje žití," pri- 
súdila jej razom primát nad všetkými poet- 
kami českými, a v pozdejšom cyklu „Ze Šu- 
mavy" podala nám tak mužnú, krásnu poesiu, 
myšlienky tak hlboké i vznešené, vo forme 
tou mierou dokonalé, že neváhame ju označiť 
za súrodú poesii ktoréhokoľvek z najväčších 
Českých básnikov. Mráčková oprávňovala k ve- 
likým nádejam svojím vrelým citom, jemnou 
elegickou vrúcnosťou a vôbec samorostlostou 
svojich piesní. Škoda, že od niekoľko dôb 
zamĺkla. 



Tým by sme boli stručne zobrazili hlavné 
zjavy novej českej poesie. Zbýva nám ešte 
zmieniť sa o básnických plodoch roku minu- t 
lého. 

Sú to predovšetkým Nerudove „Písné 
kosmické, a rozobrané v jedinom týždni. Od 
vydania sbierky „Knihy veršň" uplynulo jedno 
desaťročie a jediný výtečný feuilletonista český 
a reformátor nového českého písomníctva za- 
letel si do hviezdnych výšin, objal poesiou 
svojou celý vesmír, celý ten život millionov 
hviezd a porovnávajúc s tým ohromným žiaro- 
vým svetom maličkú našu zem, ruch hviezd- 
nych telies s žitím a osudom ľudstva, podal 
nám kus pravdy života i bytia nášho i veľ- 
kého toho sveta. Piesne tie, miestami na ódu 
a hymnus sa povznášajúce, sú umele zosno- 
vané na výzkumoch prírodných, s hlbokým 
citom a neodolateľným humorom pracované, 
piesne to mužného a úprimne českého zvuku, 
jako vôbec Neruda je „básnikom mužov." 
38 básní tých vyvolalo v Čechách pravé na- 
dšenie a oživilo všetek literárny ruch. — 

Jar. Vrchlický podal nám 3 zväzky 
nových básni: „Symfónie," „Rok na jihu" a 
„Mythos," cyklus I. „Symfónie" možno na- 
zvať prológom k nádhernej stavbe a najkraj- 
šiemu daru, ktorý nám Vrchlický poskytnul, 
k básňam „Duch a svet. 1 * Vidíme tam celý 
ten obrovský boj, všetky tie vlny búty dušev- 
nej, ktorou sa mu prebiť bolo, než sa do- 
pracoval určitého svetového názoru. 

„Rok na jihu" ukazuje nám básnikov 
pessimismus v jasnejšom svetle. Nemožno ani 
ináč, videl zasľúbenú zem krásy, Itáliu, Mekku 
to všetkých obrovských duchov básnických, 
videl nebo italské, Panar, Apeniny a more, 
to nesmierne, úchvatné more, i rozspievala 
sa duša jeho, že pri všetkej biede ľudstva 
predsa len žiari v noc slnce, v zimu jarq,.a 
v život žena, púť žitia osvecuje láska a na- 
dšenie, a ked bije hrom povstáva v srdci vzdor : 

Duj včtŕe, blesku, smej se tmám, 
kdo jako já jde. žitím sám, 
ten neskloní své čelo! 

Sbierka končí dojemným epilógom „S jarem 
domú." 

Ale i do dávnych bájí českých, do vý- 
tvorov mysle ľudu ponoril sa Vrchlický v bá- 



64 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 2. 1879. 



sňach nazvaných „Mythy." Obsahujú tri báje: 
Šárku, Sv. Prokopa a Božetéchúv kríž. Prvá 
siaha látkou do hrdinského veku Čechov, 
druhá je stredoveká. Vrchlický ukázal, čo 
môže utvorif ruka povolaná zo suchej, starej 
myšlienky a s jak čarovným pôvabom vie 
i on užiC myšlienok, názorov a obrazov pro- 
stého ludu nášho. Božetéchúv kríž je nádherná 
báseň, v ktorej ideálny duch poety nášho 
dobojoval boj s tou tvrdou skutočnosťou, 
báseň plná mohutných myšlienok do jedno- 
duchého deja jako do Iahkej siete vpravených. 
Poslednou pozoruhodnou sbierkou minu- 
lého roku sú básne Rud. Pokorného nad- 
pfsané „Pod českým nebem." Tu čujeme zase 
len dojemný tón, cítime teplotu domáceho 
kozubu, tú prostotu a jasnosť, život i pravdu 



ludu nášho, ovievajúce nás z lyriky Heydu- 
kovej a Hálkovej. Pokorný je jích epigónom 
a v prostomilých kresbách svojich zobrazuje 
nám city i túžby, naivné povery a prosté 
obyčaje tobo ľudu „pod českým nebom," k čomu 
tvorí pozadie i scenériu tá milá, idyllická 
naša príroda. — 

To by boly teda najkrajšie zjavy miqulého 
roku písané slovom viazaným. Sú pravými 
ozdobami lit. českej, ktoré by jej každé pí- 
somníctvo závidet mohlo. Poesia česká stúpa 
k netušenej predtým výši a lesklá žiara i 
nádherný a dojemný hlahol jej zatemňuje tie 
osamelé, zúfalé dozvuky v susednej velkej 
dúbravinc. Bárby vysokoletlé, mohutné zvuky 
tie zahlaholily i pod zatíchle Tatry naše a 
prebudily jich k novému životu I J. V. 



-ŕfe^&S^fc 1 - 



Fran^ois Paul Jules Grévy. 

(Vyobrazenie na strane 33.) 



líran<;ois Paul Jules Grévy, nový praesi- 
dent francúzskej republiky, narodil sa v Mont- 
sons-Vaudrez (departement Jura) 15. augusta 
1813, a tak je 66-ročný. V júliových dňoch 
1830 bojoval na barrikádach. Keď stal sa 
advokátom, hral v Paríži významný zástoj a 
dosť skoro bol známy ako obranca obžalova- 
ných radikálnych žurnalistov. Provisorná vláda 
r. 1848 vymenovala ho za kommissára v jeho 
rodnom kraji, ktorý vyvolil ho potom do ná- 
rodnieho shromaždenia, kde stal sa predsedom. 
Grévy bol tu jeden z najprednejších rečníkov 
najkrajnejšej lavice. 

Keď stal sa Napoleon praesidentom re- 
publiky, prešiel Grévy do opposície. Po štát- 



nom výčine utiahol sa do privátneho života. 
R. 18(58 vstúpil zase do zákonodarného sboru, 
kde bol rozhodným protivníkom bonapartismď. 
R. 1871 bol členom národnieho shromaždenia 
v Bordeaux, ktoré vyvolilo ho dňa 16. febr. 
519 hlasmi (z 529) za predsedu, v ktorej 
hodnosti sotrval do roku 1873. V apríli za- 
dakoval, bol vnove vyvolený, ale volbu ne- 
prijal. To bolo predihrou pádu Thiersovho. 
V národnom shromaždení bol Grévy členom 
lavice. Po prevedení novej ústavy bol zase 
do komory vyslancov vyvolený, stal sa jej 
predsedom, ktorý úrad až do vyvolenia ho 
za predsedu republiky zastupoval. Tento úrad 
dotovaný je platom 60.000 frankov. 



-^O^cG^dOA-^-^- 



Listáreň redakcie a administrácie. 



Pp. A. B. v B. B. v Povesí odložili sme na bok. 
Nenie to pre „Orla." Časopis posielame následkom 
poznámky na poukážke. Od p. P. T. doélo čakané 
heslo. — J. L. v Tr. O reklamácii nič neznáme; 



následkom kor r. karty zaslali sme žiadané čísla. — 
<J. T. v B. S". 10. číslo poslali sme už po tretí ráz. 
Ci konečne došlo? — P. S. vo Yr. Ráčte len sem 
poslať doplatok. 



OBSAH: Havran. Vajanský. — Orol selejský. Historická povesí. (Pokračovanie.) — Keď cit . . . 
Hviezdoslav. Starý mládenec. Podáva Samo Samovič. (Dokončenie.) Zmyja. Román básnický od Slováckeho. 
(Pokračovanie.) — Prekvapení. Veselohra v jednom dejstve. (Dokončenie.) Dfa cudzej novelettky Fr. Jančík. — 
Hľaď na hviezdu, jak padá . . . Koloman Banáell. — Kráso-život. Kalobiotika od Karola Szász. Preložil M. 
Dumný. — Anthropo logické úvahy, alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym ohľadom 
na jeho uréitelnost kroz prírodu. (Dokončenie.) P. Hečko. — Mladému básnikovi. (Pokračovanie.) — Listy 
z Čiech. J. V. — Francois Paul Jules Grévy. (S vyobrazením.) — Listáreň. 

Predpláca sa u redakcie a administrácie v Turé. Sv. Martine : 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. 10 kr. r. č. — „Orol" vychádza vo 12 sošitoch, 4 hárkov silných, dňa 

poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine. 




ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor a vydavateľ: 

MIKULÁŠ ŠT. FERIENt ÍK. 



Roé. X. 



Turč. Sv. Martin, 31. marca 1879. 



Číslo 3. 



Pastieri. 



Hej, pastieri! či znáte, čo v tom väzí: 

keď vaša vatra v dym sa temný halí, 

a valot čierny — sťa oká reťazy — 

za vlnotom sa mračným nad vás valí; 

vo výšinách priam oblak sa rozvine, 

a letnieho kus zaberie vám neba 

i s hviezdami, dľa níchž riadite seba: 

že v pochybe ste, jak noc beží, hyne; 

ozaj viete-li, čo sa zachmúrila 

tá vatra — vzňatá na kosodrevine, 

kosodrevine, dávno čo odžila, 

jak holé kosti leží po hrobline, — 

znáte- b\ prečo? prečo tie kúdoly? 

prečo vám tváre neožiari ona, 

že stojíte, sťaby ste stieny boli, 

v jakých len smrť čo dielo svojo koná — - 

victe-li teda? . . . 

„Vieme, a sme znali: — 
do nášho ohňa slzy popadaly, 
tie slzy šumné z hviezdnych noci očí; 
slzy, ktoré sú — to tá jasná rosa, 
ňouž vše sa myje sestier noha bosá, — 
čo zrána blýska v hafirnej úboči 
a vánkom z listov javorových spadá; — 
tá čo kornutám i beličkám naším 
tak pašu sladí, steklým cukrom sťaby — 
že keď sa pasú, už i pijú razom, 
a my jich potom darmo dolu plaším' 
— než príjde dojiť — na krištálne žľaby, 
meridzajúc si ženu zpät k úplazom, 
však honelník náš bystrý hneoľ to zbadá 
a zavráti jich na prte k salašu . . . 
Tam v tom máš prostú vysvetlivku našu: 
hej, mnoho rosy — ohňu nášmu vada, 
či nie tak?" 

„Oj nie! uverte mi, že nie! 
Očividomé vaše poblúdenie. 
Ste na omyle; čo sa i mne stane, 



keď len z povrchu príčin počínanie 
pozorujem a — nesiahnem do spodu 
až ku saméjnu jadru, ku pôvodu. 
Ja teda vám sám odkryjem príčinu: 
prečo sa dymy z vašej vatry vinú, 
prečo nie čistý plam jej jak ten zory — 

„Hej! povedz! — ale rečou našskej stvory! 

— A si pastierom tiež? Kde tvoje stadá? 

Tá duša 'našskej duši verí rada ! 

Tak často sbehnú vše na naše pleso 

sa tí a takí*' — v rukách čiernu knihu — 

tu boli a — už štítom v okamihu — 

j akoby čosi zlého tam vetrili — 

i zdá sa: sú to, trinástu skončili 

čo školu, prejdúc čertove koleso — 

a keď z nás jeden pasie, kde štít strmý: 

tu z čista-jasna lejak, blýska, hrmí 

Pred tvárou, radou oj černokňažníka 
naša sa duša tuho uzamyká!" 

Hoj, nemajte strach! Ja prešiel tiež školy: 

a aj krém školských stolíc v chvatnom stiliu 

prebral, prehrnul nejednu som knihu. 

Hoj — keď mi síjdu na um — jaké bolv 

to roky! čo som vďačne trávil v škole: 

do trudnej na dno zapadám nevôle. 

Bo škola moja: učila ma hnusiť 

si všetko to, čo vlastne bolo mojím; 

svádzala tlumiť a nútila dusiť 

cit, plameň: nimiž vzňatý tu hla stojím. 

Bo táto škola — školou bola síce. 

lež k tomu: znectiť materinské líce. 

povrhnúť otcom, zanevreť na bratov, 

a nedbať, diabol aby sestry zchvatol — 

tak hľa učila: aby odučila! . . . 

Neodučila, ale poučila! 

Bo aj krém školských stolíc v chvatnom stihu 

prebral, prehrnul nejednu ja knihu: 

gitizedby Vj(g>C 



66 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



a v tom mi do rúk aj kniha Detvana — 
i bola duša moja ratovaná! 

Lebo tá škola lež dosť o tej škole! 

skrz ňu upadám až na dno nevôle . . , 
Lež predsa! aj hla vy ste v pravde boli: 
ja v skutku vyšiel z čertovej som školy; 
hoj, ale mňa jej nesvrhlo koleso! 

nuž dovoľte k vám, kde vrchy a pleso 

hoj, nie ja démon! černokňažník tiež nio! 
ale ja po tých vrchoch lahkobežne — 
doúčam sa — čo nedali — po holi . . . 
. . . Jak? teraz aby ste vy žiakmi boli; 
len prvej pri tom stál som nabfdnutí, 
a hľa sám sebou bol som pretrhnutý. — 
Nuž verte mi, bárs aj nepasiem stadá 
som z vášho domu, od našinských prahov! 
Srdce a duša ešte vzletná, mladá, 
tým mravom a tou piesňou večne drahou 
sa kochajú, čo vaše proste city; 
čo dušou vašou, i mojou sa chytí 

tátá myšlienka, jako chlp plameňa 

Nebojte sa! že na mne nie haliena, 
nebojte sa, že belások nenosím, 
že neoríeni, že nesejem, nekosím, 
nebojte sa! Ja predsa synom ľudu, 
a druhovi len — druzi veriť budú! 

„Veríme! vrav, lež rečou našskej stvory! 
a doYol kuknúí tu i tu, či zorí? . . . u 

Či zorí — kuknút spešnýra okom stranou? 

Svobodne. HocTtež zrak svoj ponad hory, — 

a nech sa vráti s nádejou kochanou. 

Bársby doniesol svit zlatý raz zory 

tej opravdivej! čo po dlhom snení 

je ešte — istou nocou v porodení! 

Či je to tá už? ... Ó, keby tá bola! 

tu letel bych ta po kvety do poľa, 

bych s kytkou... plctka!... Na miesto práporu 

oj silou obra tú bych zdvihol horu 

a tak šiel vítať — prvú našu zoru ! . . . 

Hľa slovom z vašich úst jak ponadchnutý! 

Lež teraz vami som bol pretrhnutý. 

Nuž kuknite si vše ta ponad horu, 

len nezpomnite meškajúcu zoru . . . 

Ver neni rosa, čo blesk vatry tlumí, 

nie vlaha sviežej vymoklá z haluzy, 

nie! to mi verte, verte dobrí druzi. 

Hoj, zvláštny to zjav, tajné ohňa dumy: — 

nejasá vatra, pod popol sa kryje, 

abo sa v dymy, jako vaša vije, -- 

ach, netrblocc, nesvieti, neplaje, — 

hach ! bo sa zlobí, mračí, práska, kľaje . . . 

Mračí sa: nemá prečo byC jasavou, 

bo vy tisíc liet — s poníženou hlavou! 

z chalupy výjduc, už v hrsti klobúky — 

a tak plesnivé odnášate múky . . . 



Zlobí sa: nemá byt v radosti prečo, 
bo vy i skutky ledačo — i rečou, 
zaduC víchome do dutín fujary, 
hach ani k tomu nestačí vám pary, 
vám píáCalôčka — deCatská kleveta — 
na jakej handár, ach handár prepletá! . . . 
A práska: hnevom — práska, sťaby bičom, 
snád byC by chcela vaším pohoničom, 
aby vás pohla k činom lepšej slávy, 
jako tu venčiC vaše môže hlavy; 
asnáď to reč jej — z hnevivého citu: 
keo? už ju chcete, aby vám svietila, 
tak ta ju dajte, víchru kde vetrilá — 
ta vyneste ju k najvyššiemu štítu! 
a nekŕmte ju, čo zmyje nezjiedly — 
lež sádžte celé smreky ta a jedlý ! . . . 
A kľaje, — čujte hukot ten chumelu ! 
Či nerozoznaC v tom reč hnevom chvelú!? 
Vy tu mužovia! chlap do chlapa vy tu!? 
a oviec hajno v ponočnom úkrytu 
skrz ľutých vlkov sem- tam rozmetané, 
čo nezlomí väz, kto zná kde zastane, 
čo vlk nezchváti, to ostatnie kto zná, 

kam die sa ó, to bedlivosť je hrozuá ! . 

Včera . šakaly, čo chcely, urvaly; 
a denne v kŕdel ďas skalu zavalí; 

oj redne stádo s bôľom i bez bôľu 

či ozaj dačo soženiete dolu? 

Ha! sálaš kýsi lupič vám zapálil! 

To horí blkom ! dym ho nezahalil . . . 

Nuž vy pastieri!? chlap do chlapa vy tu!? 

Vy súci s kŕdlom k závratnému štítu!? 

Tam dolu príval zrachotil dolinou, 

a zaberie ju i s vašou rodinou, 

das chytrý sopial vrchy brvny dvoma, — 

a vyCahujc obete? ba hroma! 

A vy stojíte, váhate bez citu: 

vy tu mužovia, chlap do chlapa vy tu!? 

Ba čo! za chlapi! dolu z vrchov všetci! 

ta všetkých zrebnú pod kúdel vás k peci ! . . , 

„Ba bysťubohu! Černokňažník asi! 
Nemukneš slova viac! Nuž sem za pasy! 
A hned sa dozvieš, že tu každý smelý! 
Tak mrzké šibaC do tváre uám strely ! ? . . . 
Hach! lapte! držte!" 

Nonono! žart celý: 
len chcel som vedcC, hlasom našskej stvory 
či ozaj v stave srozumieC ste? A vy? 
vy ste ma ajhľa razom srozumeli. 
OdpusCtc, druzi! šianam vaše hlavy. 

„No ved tak! brachu. Ale svit už zory . . . 
Nuž ty, čo rečou našskej uiluvíš stvory, 
poď s nami, s mužmi predsa, ku salašu: — 
žinticu pijúc — pestuj vatru našu! u 



— ŕcKc&c>»<»r — 



Digitized by 



Hviezdoslav. 



Č. 3. 187&.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



67 



Orol selejský. 

Historická povesť, 
(Pokračovanie.) 



Pohyby Grékov, ako zjavovaly sa na všetky 
strany, nezostaly ukrytými pred tureckými 
vladármi. Menovite ale turecký seraskier alebo 
minister vojenstva, Kuršid basa, ktorý so silnou 
armádou práve vtedy obtočil odbojného Ali 
Tebelen Yeli Zade basu v Janine, akonáhle 
dozvedel sa o hrozivých pohyboch gréckych 
junákov, všetko možné robil, aby mohol po* 
slaC výdatnú pomoc nevoľným, v ťažkom pomy- 
kove nachodiacim sa peloponézskym Turkom. 

Ale ťažko mu prichodilo náhle uskutočnil 
tento úmysel. Veď odoslaním i len jednej 
časti svojho vojska soslabil by postavenie 
svoje oproti Ali basoví, ktorého nijako ne- 
prichodilo mu vypustit z tuhého obkolesenia. 
Jediný východ z tohto neblahého postavenia 
hľadal v dorozumení a smierení sa s Ali 
basom. I pustil sa tedy do vyjednávania 
s ním. Ale proti všetkým dorayslom staväly 
sa mu velké, takmer neprekonatelné prekážky 
v cestu. 

Ali Tebelen Veli Zade, ktorý sa vlastnou 
vôľou vyhlásil za námestníka sultánovho, ktorý 
bol tak rečeno neobmedzeným pánom Rumelie 
a Albánie, ktorý ukrutnosťami svojimi bol 
postrachom týchto krajín, úfal, že povstaním 
Grékov poskytnutá mu vhodná príležitosť 
upevniť a pojistiť moc svoju proti carihrad- 
skému padisahovi; na podmienky Kuršidove 
odpovedal drzé a záporne. A o poddaní sa 
nechcel ničoho počuť, keď súčasne sluhom 
seraskierovým nedával žiadnej viery. 

V šiatre Kuršidovom odbývajú neprestajne 
vojanské porady. Tam shromaždení sú všetci 
pod ním veliaci vojevodcovia a uvažujú a 
radia sa: čo by jim robiť prichodilo? 

Kuršidov seliktar (štítonos) navrhuje, aby 
za každú cenu poslaný bol značnejší oddiel 
a to bez odkladu peloponézskym Turkom na 
pomoc. „Týmto spôsobom jedine možno v zá- 
rodku udusiť celé grécke povstanie, ktoré 
jináče rozšíri sa a zmohutnie s pádom našich 
bratov peloponézskych, že potom ťažko ho 
bude zlomiť a pokoriť!" 



„A oslabiť naše postavenie? a vydať sa 
nebezpečenstvu, že nás Ali basa prepadne a 
zničí celý ostatný tábor náš? Nie, to neide!" 
odvetil jiný basa. „Kým nie sme s Ali basom 
hotoví, ani pomýélať na pomoc bratom naším 
stisnutým buričmi gréckymi. Ja nfám, že oni 
i sami v stave budú nie len obrániť sa, ale 
i zničiť tú grécku háveď, alebo aspoň dotedy 
junácky brániť sa, kým Ali basa nebude 
v rukách našich. I tak nemožno, žeby sa na 
dlho držať mohol." 

„Súhlasím, že najprv s Ali basom musíme 
sa porátať, ale som i za to, aby poslaná bola 
pomoc do Peloponesu. Porátať a usporiadať 
sa s Ali basom možno ale len dvojou cestou : 
skorým a náhlym útokom na Janinu, alebo 
vyjednávaním s nimi" 

„Boly zavedené už vyjednávania, a ako 
vám. známo, neviedly ku žiadnemu výsledku. 
On nechce prijať žiadne podmienky!" 

„Dobre! oslovme ho, aby on sám urobil 
podmienky, a tie prímime my za každú cenu I" 

„A keí bude nemožnosti žiadať? Žiadať, 
čo sa ani so cťou, ani s rozumom a sluš- 
nosťou nesrovnáva? čo bude podobať sa. 
akoby padišahove vojská koríly sa pred Ali 
basom? či i vtedy?" 

„I vtedy!" rozhodne odvetuje predrečnivší 
basa. 

„Nie, to je predsa primnoho, čo žiadaš. 
Nuž ja, plnomocník a zástupca padišahov, 
mám podrobiť sa podmienkam odbojníka? ja 
mám odobriť jeho buričské snahy a tým i ji- 
ným dodať chuti k podobným činom?" opy- 
tuje sa seraskier. 

„To som ja neriekol," odvetil pokonanie 
s Ali basom odporúčajúci basa. „Sľúbiť mu 
možno všetko, kto ale prinúti nás zadržať 
odbojníkovi urobené sluby? a 

„Tak je! svätá pravda! múdre hovoríš!" 
a podobné výrazy súhlasu ozvaly sa v slávnej 
rade. 

„Len ho dostať! potom už nastane čas 
jinších účtov s ním! potom nastane doba 
fabať ho na zodpovednosť, pred ktorou ho 

9* 



68 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. S. 1879. 



ani žiadne sluby neochráňa! potom zachodif 
s ním ako s odbojníkom !* 

Prevažná väčšina slávnej vojanskej rady 
súhlasila s týmto návrhom. A konečne i se- 
raskier vyslovil svoj súhlas s ňou. 

Na tom tedy zostali. Ihneď vyslaný bol 
parlamentár do Janiny, kde Ali basa mal 
svoj hlavný -stan. 

Žiadosti Aliho neboly obšírne ; žiadal po- 
tvrdenie ho námestníkom a vladárom v Al- 
bánii a Rumelii; spolu ale i to: aby až do 
zakončenia a udusenia gréckeho povstania 
zostať mohol v opevnenej Janine s celým 
svojim vojskom! Ako vidno, nedôveroval 
slubom. 

Kuršid basa prijal tieto podmienky. A tak 
poj istený majúc chrbát pred Ali basom, mohol 
už volnejšie pohybovať sa proti Grékom. 

Ale zase nové ťažkosti naskytly sa zá- 
merom jeho. 

Marko Bočar stál na stráži so svojimi 
junákmi. 

Krsto, brat jeho, vrátil sa z Bulharska, 
ale o ceste svojej a jej výsledkoch i na viac- 
násobné naliehanie svojho brata Marka ne- 
riekol ani slova viac, nežli: „pravdu si mal, 
Marko, veru znáš lepšie ludí ako ja! tf No 
za to tým ráznejšie naliehal na rozvinutie 
zástavy s j ich strany. A v tomto ohľade žia- 
dosť jeho bezodkladne naplnená bola. 

Marko rozlúčiac sa so svojou ženou a 
dcérou, a nechajúc k jich ochrane mladého 
junáka Efrema, šiel, aby neuhaslou nenávisťou 
proti Turkom vedený roztrhal všetky turecké 
siete, ktorými chceli zatočiť gréckym, za svo- 
bodu povstavším národom, aby ho uvrhli 
v predošlú ťažkú porobu. A zakročením Marko- 
vým stalo sa, že Kuršid basa nie len že ne- 
mohol priskočiť Turkom v Morei ku pomoci, 
ale v jeho samom tábore ustavične hrozila 
mu záhuba vzdor presile vojska, stojavôieho 
pod jeho veliteľstvom. 

Strachu a bázne neznajúci Marko s ne- 
slýchanou, príkladu nemajúcou smelosťou na- 
pádal ho neprestajne; hneď uderil mu na 
vojsko od predu, hneď z boku, hneď od zadu, 
ustavične ho dráždil a nepokojil a svojimi 
klamlivými pohybami celkom unoval. A keď 
predral sa až do samého seraskierovho šiatra, 



to strachom a bázňou naplnil celé turecké 
mohutné vojsko. 

„Marko ide!" — „Marko je tu ! a to riecť 
a tureckí vojaci hľadali skrýšu, aby sa ukryť 
mohli, alebo utekali ako zbabelé deti, keď 
nazdávajú sa, že jich honí mátoha. 

Darmo Kuršid basa rozdelil vojsko svoje 
na viac oddielov, ktorým vyznačil rozličné 
cesty pohybovania tým cieľom, aby takýmto 
spôsobom obkolesil snadnejšie Marka Bočara 
s jeho čatou; keď mysleli, že ho už majú, 
že ho už držia, vyšmiknul sa jim a na to 
jich ešte poriadne vytlkol. Ani nemal obyčaj 
čakať, kým ku nemu prídu, on sám zväčša 
šiel v ústrety tureckému vojsku. Na čele 
svojich chrabrých a junáckych Suliotov uderil 
pri Gracane na tritisíc tureckých šamidov, a 
poraziac jich prinútil jich k úteku. Pri Pleske 
medzitým sbromaždila sa značná turecká čata, 
uderil i na tú, rozbil jej koníctvo a rozohnal 
všetko, a to vtedy, keď ani nepomýšľali, žeby 
tak blízko byt mohol. 

A keď junákom svojím chcel dopriať ma- 
lého odpočinku, ustúpil s nimi do svojho, 
veľmi príhodné ležiaceho táboru, chráneného 
prirodzenými hradbami hôr a neprístupných 
lesov. Tento tábor mu odňať, to bola horúca 
túžba Kuršidova, úfal, že keď to podarí sa 
mu, osvobodí sa od ustavičného nepokojenia 
zo strany Markovej. 

Ale tábor Markov, ako bol hradbou jeho 
chrabrým junákom, bol i pevnosťou, z ktorej 
bránil dolinu Acherona, v ktorej ležal dom, 
obydlený jeho skromnou rodinkou. 

Kuršidov seliktár s tritisíc mužmi pustil 
sa, aby vyhnal Marka s jeho čatou z prí- 
hodného táboru. No Marko podľa svojho ju- 
náckeho obyčaja nečakal, kým k nemu prídu, 
ale šiel jim v ústrety. Sišiel sa s nimi u Dra- 
messa, a uderiac na nich tak jich sbil, že 
zašla jim chuť drať sa ku jeho táboru, pustili 
sa v divý útek, a Marko so šabľou v ruke 
hnal jich pred sebou ako nejaký dobytok. 

Sotvy že s týmito bol hotový došla mu 
vesť, že pri Plake leží táborom päť tisíc 
Albáncov. 

„Hej bratia 1 urobme jim návštevu !" zvolal, 
a junáci jeho radostne stúpali napred. Ale 



Č. 3. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



Albánci opevnili sa a zasekanú obtočili tábor 
svoj, aby tým jistejší boli pred prepadnutím. 

Pozde v noci dorazil Marko so svojím 
sborom k zasekám, za ktorými Albánci, spo- 
liehajúc nebodaj na svoje opevnenia, sladko 
spali. 

Zticha pritiahli sa Markovi junáci, on 
rozumie sa na jích čele, až ku šiatrotn Al- 
báncov, v ktorých panovala mŕtva tichota, 
ktorú len kedy tedy prerušil hlás strážnikov. 
Tu buchne puška; Albánci skočia na nohy; 
junáci lapajú zbroj, ostatní začnú slepo utekat, 
ako keby jich bol dakto oparil. Pri Madona 
svetle mesiaca strhne sa lutá šarvátka; veď 
volky nevoľky priateľ i nepriateľ boli po- 
miešaní. Vodca Albáncov, Ali beg, hľadel 
utekajúcich do hŕby sbiť a primát k posta- 
veniu odporu, ale márna námaha. Kde zjavil 
sa Marko, tam daromný bol odpor. — Ak ste 
už videli, keď víchor láme storočné stromy, 
alebo keď úšust z vysokých hôľ pustí sa a 
drúzga všetko čo mu v ústrety príde, tak si 
predstaviť môžete Marka Bočara ; on bol tým 
víchrom, tým úáustom, drúzgajúcim všetko, 
čo mu v ceste stálo. Ranila ho síce guľka 
z pušky v lopatku, ale on nedbal na ránu, 
lietal z jednej stránky bojišťa na druhú, se- 
kajúc hlavy tak, že naposledy, kde on ukázal 
sa, Albánci utekali ako diví. 

Ale čo osožili junácke činy Markove, keď 
na jiných stranách všade víťazili Turci? Vo 
Valachii dosť skoro a snadno udusili po- 
vstanie; Macedóniu opätne podmanili; se- 
verné Grécko sotvy že zvrhlo turecké jarmo, 
padlo opäť do muzulmanských rúk; už i na 
Athosi (svätej hore) na miesto kríža svietil 
v ligotavej sláve polmesiac; jediný Marko 
Bočar v dolnom Epiru s neslýchanou chra- 
brosťou šťastne, vzdoroval a spieral sa sile 
osmanskej. 

V prímorskom meste Arta obkolesil Kur- 
šidovho námestníka Hasan basu, Sulca Korcu 
a Paho bega; pri Variade sbil tritisíc pod 
náčelníctvom Abas bega sťavších Albáncov; 
a pri basenskom moste Hasan bega, vedúceho 
Šesťtisíc mužov, prinútil k divému úteku. 
Potom pri meste Lelove obtočil Sulejman 
bega a Hasan basu a držal jich obkolesených, 
tak že, keď už i kone pojedli a nemali viac 



žiadnej poživnosti, prinútil jich zložiť zbroj, 
a na znak pokory museli b rukama na kríž 
složenýma spolu i s tisíc tri sto Albáncami 
popri ňom výnst z mesta. 

Onedlho za tým obtočil Trivicianu, ktorú 
bránili Tahir beg a Tahir Papulia s čatami 
svojimi. I títo nevzdorovali dlho, ale poddali 
sa mu pod výminkami nectnými pre nich. 

Ztade ponáhľal sa k Stirvínu, kde šabľou 
zrúbal sedem sto šaraidov, a dosť skoro z mesta 
vyhnal Sirmkase Begir-Čogadora i Sulca Korcu. 
A tak z celej Albánie v nepretržených bor- 
bách vyhnal Turkov von. 

Gréci so zadivením hľadeli na junáka 
Marka, ktorý s hŕstkou svojich hrdinských 
Suliotov pobil sedem tisíc mužov tureckého 
vojska v dosť krátkom čase. Toľko víťazných 
diel v tak krátkej dobe, s takou opovážli- 
vosťou, spôsobnostou a hrdinstvom prevede- 
ných zdalo sa byt nemožným a pripisovali 
jich viac vymysleným bajkám, nežli skutoč- 
nosti. No ale pravdu a skutočnosť podvrátit 
nemožno, a preto Markova, Orla Selejského 
sláva rozniesla sa skoro po celej Európe a 
mnohým malodušným Orékom vliala do pŕs 
novú túžbu a chrabrosť. A veľmi toho po- 
trební boli Gréci. Nezdary, s ktorými potkali 
sa jich pohyby, ako zlá nemoc rozširovaly 
malodušnost a zbabelosť v národe; a i tí, 
ktorí z počiatku s veľkou horlivosťou oddali 
a posvätili sa svätej veci osvobodenia vlasti 
a národa z hanebného otroctva, už počínali 
tratit ducha a zúfať nad podujatím svojím, 
bojac sa, že tento pokus osvobodenia pri 
svojom nezdare bude mat za následok ešte 
tuhšie sviazanie do pút nevoľníctva úbohej 
vlasti a národa. — Hej I ale na nebi gréckeho 
sveta svietila ešte jasná, nie domorodá síce, 
ale za to tým vo väčšom jasote nezištnej 
obetovavosti zjavivšia sa hviezda, ktorá ne- 
dopustila, aby zauikly sladké nádeje, a s nimi 
aby asnad nastúpila tmavá noc hrobu. Nie! 
tu bol ešte junák slovanský, bojujúci nie síce 
za voľnosť svojho uhneteného národa, ale na 
gréckom území za svobodu kresťanských bra- 
tov Grékov. Hejl vyvodil Orol Selejský, a 
nedopustil, aby ľúty dušman udusil túžbu a 
nádej u po svobode. Marko Bočar bol tou 
hviezdou, ktorá vzdor krutým porážkam po- 



70 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



vstania gréckeho nedovolila a nedopustila, 
aby zapadly všetky nádeje, aby duch klesnul 
a národ opát roaloduôac zklonil šiju v ťažké 
jarmo poroby. Vítazstva jeho junáckej päste 
vzbudily nové nádeje, rozplamenily túžby a 
k novej chrabrosti pozfvajy národ. 

Gréci neodbodili zbabelé zbroj, ale uza- 
vreli snovú pustif sa do nerovného zápasu 
a radnej zahynúť na junáckom poli, nežli 



znovu zkloniC hlavu do jarma muzulmanského 
otroctva. 

Pravda, že b blížením sa pozdnojasennej 
a zimnej doby nedalo sa pomýslaf na roz- 
vinutie zuačnejších síl a na výdatnejšie účinko- 
vanie na hrdinskom poli. Ale časy tieto po- 
užiť k prepotrebným prípravám, to prítomné 
bolo úlohou všetkých svätej veci národnej 
svobody posvätivsích sa junákov gréckych. 



(Pokračovanie nasleduje.) 

"*«ôäô*^ 

Orlom tatranským. 



Žalujú sa nám zostarli otcovia, 
Že mák) v nás je nadšenosti svätej ; 
Že keď sa minú raz dávni pevcovia: 
Beda národu v nemote zakliatej ; 
Oheň vy blčí, tok sa, vraj, vytočí, 
Hruda bude Bôh zbabelej otroci! — 

Vidiny dobra i pravdy i krásy 

Nerozpália hrad plamenami blesku; 

V údoliach zpustlýck stíchnu spevu hlasy 

Harfu do kúta odsotia nebeskú; 

A lipy vyschnú, bo zhybné vetviee 

Z nich nezaslonia viac pevcovo líce. — 

Prestanú tance Víl v šuchotnom lese, 
Klokot pramienka, žiale slávikove; 
Nebies plamenné oká v úzkom dese 
Zažmúria sa nad tmou v srdci i slove; 
Svet citu útly obklopia tmy čierne, 
Tatru zaplaví hmotárstvo mizerné 

Nie tak, otcovia! preč že tú ťažobu, 
Ťažôb dosť tisíc plodí naša bieda. — 
Čo? beznádej nosť sáca Vás do hrobu, 
A stromu nášho kvet za kvetom zjedá? 
Odstúp to od Vás: ružovej nádeje 
Synom aj slnce iste sa zasmeje! — 



— -^b»tf»<2jk 



Ešte slovenské spievajú matere 
Piesne Iúbe pri kolísky húpaní; 
Ešte devica do polil sa berie — 
A hlas rozlieha od stráne sa k stráni; 
A s šumom lesa, vtáctva koncertami 
Revní o závod fujara s gajdami. 

Či var' zamíkly Váh, Hron a Rymava 
V truhle ľadovej, vecne pochované? 
A hra vlniek j ich viac nepošeptáva 
Vábiac ku hudbe struny srdca tajné? 
Či rachot hromov v báj Tatru nemení, 
Ked stráňmi duní v bengálskom plameni? 

Krása prírody nenechá varyto 
Prachom zapadaí v rumov clivom kúte; 
Právo nádeje — to boŽskô vceitô 
Vyčarí žriedla z pŕs — suchotou skuté! 
A keď ľudia nie — tak Tatier skaliny 
Ohlasy dávne podajú v doliny! — 

Nie, nežalujte na ráne, na svite: 
Páčte jutrenka na východe zlatom! 
Páčte len rodov sveta vlnobitie — 
I Tatra vzbudí v zápale sa svätom! 
A na hod veľký vzkriesenia Slovena 
Zahučí piesní tisíca ozvena! — 

Janko Alexander. 



Tri kabanosky. 

Od Vajansh'ho. 



V malej trafike u brány predávala mladá 
dévuška cigarky, tabak a jednotlivé čísla 
novín. Zdalo sa, že nahnevané nebo toto 
mladé stvorenie na večné veky odsúdilo do 
tuhého aromatu doháíiového za tamtú úzku 
pádlu. Napriek neprestajného styku s ludtai 



líčkach zrkadlil sa vážny smútok, zvlástnost 
to diev osirotelých. Bľadá Linka utratila 
skoro rodičov, jej tetka odchovala sirotu do 
štrnásteho roku, potom odovzdala jej trafičný 
obchod, sama zamestknávala sa šitím po 
majetných domoch. Linka s oddanosťou ob- 



. cítila sa byt osamotenou a v jej pobladlých sluhovala ľudí s kubami, krátkymi, dohánom 



Ô. 3. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



71 



a verne vážila šňupavý. Žiadna radosť, žiadna 
veselosť nevnikla za sklenné dvere krámku; 
ach a predsa je pre mladistvé srdce tak po- 
trebnou, tak prirodzenou vecou rozšuroiet 
časom slasťou a zajasať rujným radovaním. 
Stereotypne rozkazy kupujúcich, zaobalené 
do formy prosby, stereotypne odpovede devy 
plné navyklej úslužnosti — tak tiekol deň 
po dni. Popri sklenných dvierkach skliepku 
hrnul a hemžil sa ten blýskavý natešený svet 
za zábavou a pôžitkom ; ona smutným očkom 
a utajenou túžbou hľadela do životaplného 
víru. Pyšné kočiare hrmely dlažbou, v jích 
mäkkom objatí sedely dámy v bálovom rúchu, 
sedely družice s nevestou, letiacou v ústrety 
sladkému slubu a sladkému životu. Starí a 
mladí páni vstupovali do skliepku a zapalo- 
vali vybrané cigarky na plynovom svetielku, 
ktorý horel modrým plamienkom v kútiku 
trafiky, pravé zádušné to svetielko za vädnúcu 
v puku dušu devinu. A predsa v tejto, doháňo- 
vým zápachom umrtvenej dušenke zaiskril sa 
časom ohňostroj fantázie a sny nečakaného, 
len z ďaleká snívaného blaha povstávaly v jej 
hlbinách tak ľúbo, tak rozkošné! 

Avšak to bcly len krátke okamihy. Po- 
vedomie vlastnej ničoty sfúklo lahkým vánkom 
fantastickú bublinku, a na bublinke aj obraz 
assessora Eugena Olšinského, ktorý sa kážcfr 
ráno na svojej ceste do úradu stavil u bladej 
Linky, aby sa zásobil na celý deň kabanos- 
kami. Bol to mladý šlachetný muž, majúci 
pred sebou skvelú karriéru. Mnoho sa hovo- 
rilo mestom o jeho zriedkavej vzdelaností a 
jeho ostrý vtip stal sa povestným v spoločeh ľ 
skom živote. Linočka niekdy po jeho odchode 
utajeno si vzdychla, a jakási pustota opano- 
vala priestranstvo skliepku, keď z neho zmizla 
elegantná postava mladého učenca, zanecha- 
júc po sebe iba modré pruhy cigarového dymu. 
Tak asi vyzeral ideálny mladík dievčenských 
snov! Nuž jaký div! Ved aj my kocháme sa 
v ohnivých krásach hviezdy, a predsa vieme, 
že nenie pre nás k dosiahnutiu. Ona je pre 
nás vysoko. Jednoho rána dvere na skliepku 
cvengly a dnu vstúpil svieži, jakýsi natešený 
assessor Eugen Olšinský. Linočka mechanicky 
siahla za skrinkou, v ktorej ležaly pekne poukla- 
dané smotky, obľubované vstúpivšími hosťmi. 



„Dobré ráno, slečna Linočka! Hq, jaká 
ste dnes svieža! Vaše očká svieťa dnes 
zvláštne živo! Vám sa musel krásny suíček 
snívať," prehovoril hned pri vstúpení pán 
assessor a hodil sa na slamenný stolec, stojací 
na pravej strane skliepku. Linočka sa zarazila 
nad prívetivým, ba dôverným tónom vysokého 
pána, ktorý nikda nezvykol u nej viac roz~ 
právať, len jako to požadoval obchod. A preto 
polo so zadivením, leda šeptom poďakovala 
sa za zdvorilé pozdravenie. 

„Naozaj svieža ste, Linočka," pokračoval 
Eugen, jaksi divne hľadiac do modrých oču 
trafikantky; „svieža — a tak smutná.* Pri 
ostatnom slove ponížil hlas. Linočka sa lahko 
začervenala a počala do poriadku uvádzať po 
stolíku rozhádzané ffdibusy. „Prečo smutná," 
pohodila, „nemám zvláštnej príčiny." 

„Netajte, netajte! Pred mojím inquizítor- 
ským okom je i tak každé zapieranie marné! 
Ja badám už od niektorých čias, že vás niečo 
nepokoji a ruší mier panenskej, čistej duše." 
Linočka sa podívala v nedorozumení na kveti- 
stého rečníka a nemilý cit sa v nej vzbudil. 
Pri všetkej nízkosti svojho viac služobného 
postavenia bola veľmi citlivá proti žartom. 
A preto prísnosť blysla y jej veľkých očiach, 
jakoby z nich bola zasvietila otázka: „Pane, 
čo to má znamenať ? tf Medzitým cvengly 
dvere* *a kupci s^ sypali jedon po druhom. 
Assessor ale neodcŠŠdzal. Keď boli sami, 
vstal za stqjba a preriekol vážne: „Vy ste 
tvrdá, pyšná; .zaťatá a nedôverná! Ja vám to 
odpúšťam kvAli starej známosti, avšak ujistu~ 
jem ffy.Jt Takéto vlastnosti nekrášlia dievča 
^sotva^ía i%fc\frtuté. a 

„LtKujem/pane, že nenachádzam milosti 
pred vašima očima," povedala Linočka dosť 
urputne a stiahla spodnú pernú k zúbkom. 
Mrzutosť ju opanovala. Nikomu tak trpko 
nepadne nemiestny žart na dušu, jako sirote. 
Ona cíti dvojmo každý úraz. Ale — ved 
úbohá trafikantka musí mnoho zniesť. Ona 
je objektom istého druhu výstavy, ona je na 
to, aby svitom belasého očka a belostou mla- 
dých rúk zvyšovala cenu tovaru, ktorý pre- 
dáva. V terajšom okamžení pocítila Linka 
celú ťarchu svojho podriadeného postavenia. 
V prvých rokoch detinstva zažila časy, kde 



72 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



pred jej rodičami úctivé sa choval svet. So 
sirotou sa všetko premenilo, ale jej útlo na- 
ladená duša 8tenala ešte vždy pod drsnatým 
bremenom nemilosrdnej skutočnosti. 

„ Vidíte, " pokračoval neohrožené assessor, 
„nespravodlivost a tvrdost oproti dobrým 
priateľom nedá sa chválit! Ja som prišiel 
k vám priateľsky s jednou prosbou, avšak 
z vašej tvári jasne čítam, že nie ste dnes 
velmi blahosklonne naladená pre proseb- 
níkov." Hlas mladého prísediaceho súdu pre- 
šiel do vážneho sonórneho tónu. Ľahký úsmev, 
predtým poletujúci jeho tvárou, celkom zmizol. 
On sa zamyslel a hral sa pečadným prsteňom 
na Iavej ruke, krútiac ho mechanicky pravým 
ukazováčkom. 

„Prosbu?" pomyslela úbohá Linočka, a 
lahký mráz prebehol jej chrbtom; „jakú on 
môže mat ku mne prosbu? On, s ktorým 
som sa doteraz temer ani neohovárala." Bez 
slova, v rozčúlení pozrela deva tázave na 
hosťa. 

„Úprimne vás žiadam, neodvrhujte mňa 
prv, lež by ste sa presvedčili o nevinnosti 
mojich zámerov. Neodopierajte mi moje že- 
lanie, ale veselo mi slúbte už teraz, po predku, 
že moju prosbu vyplníte. " Hlas mladého 
muža zdal sa byt Linočke úprimným, a jak 
sa velmi nemýlilá, pohnutým. Jeho ^prísne 
oči tak milo svietily vnútoniou rozjatreaosfou 
citov. Na Linočku-išlíTÍbrúčost! O A cítila, 
jako sa jej krév tu&á do líc f 'xio £ela, do 
celej hlavy] Myšlienky nejasn^naíy'-sa jej 



nesie nám obapolnú spokojnosti Sľúbte mi, 
Linočka, slúbte mi, milé dievčatko, že vy- 
plníte moju prosbu ! u 

„Povedzte mi po predku, čo to má byť," 
hovorila Linka a sladká predtucha sletela do 
osamelých pŕs devy. Ona poznala váženú 
osobnost Olšinského, a ztratila nepeknú my- 
šlienky ktorá v nej bola zkrsla. On nemôže 
byt lahtikárom. 

„Nie, nie! najprv mi slúbte vyplnenie 
mojej prosby — ja som vás znal ešte jako 
malé dievčatko u vašej tetky, a bol som vám 
vždy náklonný ! Prečo by ste mi nemohli vy- 
plnit — keď tak chcete — túto moju kapricu, 
a slúbiť mi po predku, že mňa neodvrhnete 
s mojou žiadosťou!" 

Devino srdce zahorelo, zabúchalo trepotne. 
Ona počala čím dial tým jasnejšie cítiť, že 
sa jej bublinové sny počínajú blížiť ku sku- 
točnosti, že dostávajú opravdivé obrysy. Čítala 
bola niekdy, že jesto pokrevné duše, ktoré 
sa nevedome obapolne priťahujú! Nepritiahly 
snád Eugena tajné sníčky jej osirelej duše? 
Jej prse ledva že dýchaly, rúčka sa jej triasla 
na stolíku. 

„Nože von s tým sľubom, Linočka! Smelo, 
dieťa moje, veď to neide o život! Nebuďte 
nemilosrdná na toľké prosby ! Linočka, smiem 
dúfať?" Oči Eugena Olšinského hľadely na 
ztrasenú devu milo, jasno a nevinne. Sny 
Linočky odievaly sa v živé skutočné barvy. 
Celá jej bytnosť chvela sa do najhlbších zá- 



tajné, tajné túžby. Tu jej ale^šď^ un|. 
nerytírske chovanie sa niektď|ý.airi^!iíatých 
elegantov, ktoré tak zbúrilo V nej flísté de* 
viíie city! Nepekné veci šiWy jej*myslou' ! 
„Ach, osirelé dieťa, bezbranná*' deva !?. po- 
myslela deva a srdečkom. zatriasol ostrý bôľ. 
Ten jej dal smelosti a zobudil v nej panen- 
skú pýchu. „Nemáte čo odo mňa prosiť, pane 
assessor, ja neznám nič iba svoju povinnosť." 
„Povinnosť, povinnosť," pretrhol ju mladý 
muž horlivé, „ktože vám káže, aby ste na- 
rušili svoju povinnosť? ba naopak, naopak! 
Ja vás srdečne prosím, aby ste vykonali svoju 
povinnosť, vám k prospechu, mne k radosti ! 
Verte mi, vec tá týka sa nás dvoch a do- 



hlávkou. Čí snáď — obrróy*iubliÍÄyé -r- J JHadov p^ed mohutnou, imponujúcou osôb- 



nistou Olšinského a pred svitajúcim blahom 
l^sky. Jak mocný, krásny, dôvery hodný stál 
pred ňou muž, jako skala, o ktorú sa ona 
ovinie jako hybký brečtan. Jej srdce za- 
plesalo v tomto okamžení láskou! Láskou, 
trvajúcou po hrob i v prípade uspokojenia, 
i v prípade večného rozlúčenia. A on zas 
len prosil, vždy útlejšie, vždy oddanejšie. 
Líca Linočky horely purpurným plameňom. 
Koralové malé ústka sa otvorily a za nimi 
blysla rada drobných zúbkov. Horúci dych 
vanul jej z ústok. „Neviem, či smiem," za- 
šeptala devuška, nevediac ani smysel svojich 
slov. 

„Smiete," odvetil ohnivo assessor. 
191 lze y o 



C. 3. 1879J 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



73 



„Neviem, či môžem," zašeptala opäí Li- 
nočka a uprela očká k zemi. 

„Môžete!" tvrdil Olšinský, skočil zo sla- 
menného stolca a nahol sa cez úzky stolík, 
deliaci ho od Linočky, tak že cítil na svojej 
tvári vlažný dych vônno a ladne vanúci z polo- 
otvorených ú stok devušky. Jej srdce bilo tuho, 
slastno! Celá jej smutná bytnost pomknutá 
bola zrazu na rozhranie, za nímž sa počínal 
život čakaného, iba v smelých, šťastných 
snoch tušeného šťastia! Jakýsi svetlý pruh 
ožiaril jej zrazu svet a život, ach a v tom 
žiarivom pruhu kolko krásy, kolko slasti! 

„Nuž, Linočka?" pýtal sa Olšinský a jeho 
ruka dotkla sa nežno a ľahúnko devinej rúčky. 

„Áno," zašeptala Linka, ledva udržujúc 
prúd slastných sĺz. Assessor radosťou po- 
hnutý pustil devinu ruku. 

„Hurrah!" zavolal veselo, „teda prosím 
vás, Linka, predajte mi tri kabanoskyl" a 
smelo siahol po barnavej cigarovej skrinke, 
vyňal tri cigary, nechajúc na stolíku peniaze. 
Ohebnou poklonou vyšiel von zo skliepku. 
Linočka zostala zkamenelá jako Niobe. Keď 
sazaOlšinským dvere cvengom zavrely, vrhla 
sa jako podkosený kvietok na malý divánčik. 
Z pŕs jej zakvílil kŕčovitý, usedavý plač bez 
slzí, najkrutejší to tyran medzi nárekami 
ľudskými. 

Vnišla tetka a po nej kupci. Tetka ju 
napomenula, že má pomrvené vlásky na čele 
a zaámudlanv učeň zámočnícky pýtal piskla- 
vým, mutírujúcim hlasom dve cigary za tri 
nové krajciare. 

Pre úbohú Linočku nastaly smutné hodiny. 
Jej srdce nahliadlo úzkymi dvierkami do raja, 
a tie dvierka zachlopila drsná ruka. Okolo 
nej povstala tma, beznádejná tma. Ale jej 
srdca dotkol sa anjel lásky, a táto láska 
silila ju, trebárs bola nemilosrdne udusená 
v prvom vzniku. Ženské srdce je divná há- 
danka. Okamih, jedna mlunná iskra premení 
celú jej bytnost, jako dotknutie sa elektri- 
ckého prúdu premieňa chemickú látku v cele 
jiný element. Tichý smútok osamelého srdca 
premenil sa razom na utrpenie beznádejnej 
lúbosti. 

Pán assessor Eugen Olšinský prijdúc do 
svojho úradu počal sa pilne prehrabávať 



1 v písmach. Ale práca mu nijako nešla od 
ruky. Bol roztržitý a zábudlivý ; aktá zlodeja 
Vegyessyho položil do fascikulu, ktorý ob- 
sahoval históriu všetkých hriechov šudiera a 
júžerníka Abraháma Lottera. Z tohoto pre- 
chmatu povstalo mrzuté hľadanie, z hladania 
krik a štabarc s diurnistom, z kriku hrma- 
vica na súdneho sluhu, a po hrmavici vy- 
hodenie sluhu von dverami. Ešte pred dva- 
nástou buchol Olšinský dvermi, zabudol jich 
zamknúť a odobral sa k „zlatej hviezde" na 
obed. Dnes ale musela mat kuchárka u „zlatej 
hviezdy" velmi zlý deň, lebo Olšinskému nič 
nechutilo, ani len kapustné halušky, ba ani 
len obligátne vtipy tlstého podsudcu. Z každo- 
večernej spoločnosti za okrúhlym stolom v pi vo- 
vari vrátil sa domov o pol druhej hodiny skôr 
jako obyčajne zvyknul, a práve preto nenašiel 
doma sluhu, ktorý nečakajúc tak skoro pána 
po svobode s netopierami frnkal. Zas nový 
hnev. Ľahol do postele a chcel čítať, ale kniha 
bola nudná, a predsa to bol Scheffelov „Ekke- 
hard," dávna potecha jeho samotných hodín. 
Zhasol sviečku. V tichosti a tme sadol mu 
na prse dnešný žart jako múr. On už mnoho 
pekných kúskov vyviedol v svojom rujnom 
humore, ale ten dnešný mal jakúsi inakšia 
tvár — on sa neusmieval tak nevinne naňho. 
Zažmúril oči, a tu videl pred sebou bľadú 
tváričku — videl jako ona ožíva, jak sadá 
na ňu rumenec, jak temneje postupne v tmavý 
purpur! Vidí v tých belasých očkách boj 
citov, myšlienok a náruživého pohnutia. Polo- 
otvorená, Iahko chvejúca sa perná, za ňou 
rydzý koráli zúbkov — harmonické šumenie 
rozvlnených čistých ňáder! Stenové ťažké 
hodiny ťukajú pravidelne: oplan — oplan — ! 
Nahneval sa, obrátil sa k stene! „Kto to 
mohol vedeť, že tá húska — " zabručel na 
hlas. A hodiny len ďalej neunavené fúkajú: 
oplan — oplan — I Sen nijak nechodil. „To 
dievča má významné, cituplné oči," dumá 
bezsenný assessor. „Ale do Paroma! Kde 
som len mohol zapotrošiť ten Vegyessyho 
akt? — Aj tie vlásky sú plné, rujné a tak 
nežno venčia tú hlávku, jako u nejakej prín- 
cézky! Ha! tabaková princézka! Jaké to 
hlúpe nápady! Zajtra dvanásť termínov a 
osla za pisára. Samé trápenie. Linočka, Li- 

10 



74 



Orol, časopis pre 2ábavu a poučenie. 



[Č. S. 1879. 



nočka! Jakože sa volá po otcovi, aha Raki- 
čova! Nebohý Rakič, statočný chlap. Pamätám 
sa na jeho milú úsmevnú tvár, on mi bol 
pomohol niekdy t biedy ; ach, to sú už staré 
veci!* Hodiny húdly starú nôtu. 

„Dobré ráno, pane assessor," zavolal na 
Olšinského o niekoľko hodín šumný brieždiaci 
sa deĎ. A hla, hodiny stály! Divná vec, ved 
to od rokov ešte ani raz nespáchaly. 

Assessor ponáhlal sa už pred ôsmou do 
úradu, keď ale mal preísť podlá Linkinho 
skliepku, začervenal sa, urobil v Iavo bok a 
obrátil sa inou cestou, ktorá bola nepriama 
a hodne dalšia. Prečo že nešiel pohodlne 
rovno? A takto bočil náš milý prísediaci 
slávneho královského súdu za štrnásť dní 
nevinnú trafiku, nie ináč jako niekdy Vegyessy 
a Abrahám Lotter prísneho pána assessora. 
Fajčenie mu nechutilo, preto zanechal túto 
chvalitobnú obyčaj celkom, stával sa ale za to 
tým mrzutejším a svárlivejším. On, predtým 
všetkými chválený jako humánny, milovania 
hodný úradník, stal sa pravým škaredom a 
mumlákom. Práca nešla, reštancie, pre jeho 
pilnosť a poriadku milovnosí pravé nešťastie, 
sa kopily a riastly jako z vody. Z toho po- 
vstala iba nespokojnosC a hriech. Jednoho 
rána zas chcel urobiť osudný „v Iavo bok* 
a šibnúť do bočnej ulice — ale tu mu zrazu 
zablyslo niečo hlavou. Zastal, nezvrtol sa a 
šiel rovno! Bol to osudný obrat. V tomto 
rovnom napredovaní ležalo semiačko jeho 
celej budúcnosti. Žart s bezbrannou devou 
ztropený doktorom veškerých práv — jaká 
to špata — a ona s výrazom viery na tvári ! 
Doktor sa naozaj hanbil, a zpoza hanby ku- 
kaly nesmelo Milkove buclaté líčka. Čím 
blíž kráčal k osudnému skliepku, tým viac 
sa mu chvelo srdce! Všetka jurisprudencia a 
náležité preštudovaný Justinian s Verbôczyho 
gallimathiasom nemohli zastaviť toto nesud- 
covské chvenie. Kečľ položil ruku na sklennú 
kľučku, pocítil na srdci temný bôí — a málo 
chybelo, že ju nazpak nestiahol. Zmužil sa 
a otvoril dvere. Za podlhovastým stolíkom, 
ktorého jedna tretina dala sa zdvihnúť na 
pántikoch, stála Linočka práve tak nevinne 
a nenútene jako pred štrnástima dňami, za to 
ale vstúpenie Olšinského nebolo také pružné 



a smelé jako vtedy. Na šťastie bola sama. 
Ona sa pri vstúpení Eugenovom striasla ti- 
chunko, nespozorovane , jako vädnúci list 
v jasennom vetre. Hodnú chvíľku zostal stáť 
náš Eugen pred mladou devou, tak asi jako 
stojí po prvý raz obžalovaný* pred sudcom. 

„Slečna Linočka Rakičová," počal náš 
hriešnik s hlbokým sonórnym hlasom, „ja 
som sa pred dvoma týdňami držal tak, jako 
sa na muža nesvedčí/ a tu sa mu zatajil 
hlas v hrdle. Linočka skrásnela od tedy, čo 
ju bol poslednýkráť videl. Jej belušká tvár 
nabyla výrazu zralosti a toho bájneho pô- 
vabu, ktorý sa vyvinuje z hlbokého, ale už 
premoženého žialu. 

„Pamätám sa, že ste ráčili žartovať, pane 
assessor," preriekla nenútene Linka, „ale my 
predavačky cigár sme až príliš navyknuté 
žartom." 

„Linočka, pozrite mi do tvári a presvedčíte 
sa, že mi niet už do žartu. Prichádzam, aby 
som vás prosil o odpustenie. A ked chcete 
dôkaz môjho pokánia — teda vás prosím, 
Linočka, budte mojou ženou!" Hlas Olšin- 
ského sa triasol rozčúlením. Na bľadé líce 
devy sadol ľahký rumenec, ale nie ten samý 
temný purpur, ktorý pred dvoma týdňami 
pokrýval jej utešenú tvár. Ona bez slova 
siahla po cigarkovej skrinke, a vezmúc z nej 
tri kabanosky, položila jich pred neho na 
stolík. 

„Ráčte," pošepla so sklopenýma očima, 
nemohúc zniesť žeravé pohľady zaľúbeného 
sudca; „rozkážete ohňa?" A podávala mu do 
špiritusu namočenú hubku na drôtiku, ktorú 
bola nad plynovým plamienkom zapálila. Drô- 
tik sa aj s horiacou hubkou lahodne potriasal. 

„Áno, áno, na tebe je rad pokoriť ne- 
šľachetného žartovníka," zavolal náruživé 01- 
šinský; „ale si padla, devico, mocnému do 
rúk," a s tým zdvihol bleskom otvor stolíka 
a objal mocnými ramenami milované stvorenie. 
Linočka celá zrumenená zaplakala, slzy, po- 
divné slzy kanuly jej horúcimi lícami — na 
to sa zasmiala milostným hlasným smiechom 
nekonečného blaženstva. Jej biele rúčky ob- 
vinuly energicky hrdlo milého zlostníka. Na 
zemi dohárala odhodená hubka, a vyhasla 
práve jako spravodlivý hnev z duše devušky. 



Č. 3. 187í>.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



75 



O chvílu došiel jedon pán po cigary. 

r Pardon, pane," zavolal veselo Olšinský, 
tu už nepredávajú viac cigary — ostatnie 
kúpil som ja! tt Pán vyšiel s nedorozumením 
von. Zjavila sa tetka, a k nemalému jej 
ustrnutiu uzrela za púdlou kompletný párik. 
Olšinský ju privítal : „Vaše požehnanie, te- 
tuška! Linočka je mojou pred Bohom a 
Iu<fmi. a Deva skryla zarosenú tváričku na 
prsiach šťastného Eugena. 

Následky tejto udalosti boly v krátkosti 
nasledujúce: pán assessor našiel Vegyessyho 



! akt a mohol darebákov process svedomité 
referrovať, s kollegami a podriadenými bol 
I zas tak láskavý a humánny jako niekdy, ka- 
; pustne halušky u „zlatej hviezdy" boly zas 
I delikátne a staré hodiny išly zas bez zastania 
,a bez príšerného tónu. 

Teraz, jako všestranne ctený predseda 
P — ského súdu spomína častejšie svojej milo- 
vanej Linočke tie tri kabanosky. V .detskej 
chyži robia krik a štabarc dvaja čerství chlapci 
,a bclohlavé dievčatko. 



Zmyja, 



Román básnickí od Slováckeho. 
(Pokračovanie.) 



Pieseň III. — Požiary. 

Pieseň odplávajúcich. 
I. 

Hó! ďaleko čierne more, 
Kde sa čajky kúpu v penách, 
Palmy zámky na Bospore 
Sťa trstiny na mor brehách. 
Pekný to požiar lúk, očeretov, 
Ha! jak to planie spanilé, 
Veľký les sťažien, les minaretov! 

Šumte čajky, vlnky milé! 

Hó, kozák pánom 

Vlny belavej ! 
Urrá hó ! ďalej ! — urrá hó í ďalej ! 
S naším hetmanom — urrá hó! ďalej! 

II. 
Naša čajka rýchla, zručná, 
Bárs neblýska v nialovidlách : 
SCa lastovka čierna, zvučná, 
Na sítovia letí krýdlach; 
Pädesiat vesiel v behu ju náhli, 
Pre Turkov nesie podarok : 
Pár diel zo spiežu i pár jančárok! 
Šumte vesla — • šumte valy — • 
Hó, kozák pánom atď. 

III. 

Leťte s nami, morské vrany, 
Kde poludnia svieti hviezda, 
Leťte s nami vám na hniezda, 
Dáme turban krvou zliany. 
Za nami, vrany, poponáhľajte! 
Požiar vám nechá lahody; 
Vetrilá ' člnov svoj šum miešajte 
K šumu vesiel, k šnmu vody! 
Hó, kozák pánom atď. 



IV. 



Jak veselo čajky plynú! 
Pekný výhľad pri pohode 
Kcd vlajočky sa rozvinú 
1 obvlajú naše lode. — 
Míňame emíter, naše mohyly, 
A tam nás žiaden nečuje. 
Sen jích šanujme, sen sladký, milý, 
Tichšie nech veslo vesluje! 
Hó, kozák pánom atď. 

V. 

Mŕtvych uspí blesk mesiaca 
I šum brezy, spev oltárov. --/ 
Taká smutná, clivá, vriaca 
I pieseúka je veslárov. 
Mohyly, domy, miznú i zámky. — 
Zašumte, zašumte vesla ! 
Bodaj nás ku ním vlnka odniesla! 
Šumte plachty, šumte čajky! 
Hó, kozák pánom atóľ. 

VI. 

Zpev dnes smutný, čajka pustá, 
No vráti sa plná ztade. - 
Tým, čo zhynú, dáme v ústa 
Piastor bitý v Carihrade. — 
Modlitby za nich — a potom vína. — 
V Benátskom víno kryštály 
K pamiatke druhov pije družina. 
Šumte čajky — šumte valy! 
Hó, kozák pánom atď. 

Tak divom piesňou pri vesiel práci 
Byty žehnaly — a pred domkami 
Na brehu stáli mnohí ryháťt^ 
Starci zo Sfče, roniac slzami. — 

10* 



76 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



Ešte tu i tu nôta vandrovná 

Od rozihraných vracia sa člnkov — 

Uplýva s echom, jak uplynula 

Mladosť. — Tak rybár myslí i vzdychá; 

Vrátil sa durnný, i mysol tichá 

V blankytných vlnách Dniepra tonula. -- 

Volnejšie plyň pieseň — na varyte mojom 
Niet viac strún, kozácke kto činy ospieva? 
Huk ohňa, tresk domov, čo letia popolom! 
Rvcm struny varyta, no ruka umdlieva. — 
Spievajúc som ja sám sťa Turek vybľadlý, 
Bárs vidím po domiech ohnísk lúče hravé. 
Každý list ma zplaší zo stromu odpadlý, 
1 tichý šum srny, čo šmihne po tráve, — 
Blankytný i tichý je prístav Synopy! 
Okolo prístavu roztiahnutý šianec, 
A vlna belavá skonáva u stopy 
Svietelni prístavnej, kde nocou kahanec 
Opustené lodstvo do prístavu vábi. — 
Kupca, majiteľa to teší jediné 
Tie mnohé v prístave uspaté koráby, 
Kde sieti podobne križujú sa líne, 
Belejú vctrilá — strelníc otvorami 
Vyzerá blesk spiežu, kde drieme hrom bitvy: 
Sťažne povievajú rôznymi vlajkami, 
Zvedavé sa zraky z viež púšťajú štítu, 
Stíhajú koráby s bielymi plachtami 
Čo zdajú sa plynúť do neba blankytu. 

Hromadmi sa hrobla napĺňa portova, 
I vlna zpenená hukom sa zachvela, — 
Poznali huk Turci — ach — to hrmia delá: 
„Ale z ktorej strany? — od strán Očakova. 
Možno znať dávajú koráby sultána, 
Aby chrániť prístav od hôrd Záporožia. 
Čo nám také čajky? nám bázeň neznáma, 
Tresky j ich diel našich do mora uložia!" 
Tak Turci slovili. — Ale keď na valy 
Noc temné pomaly zatiahla čalúny, 
Na čiernych nebesách zablesly dve luny — 
Belohrad v plameni — Trebizont sa páli! 
Noc bola hlboká; a luna široká 
Zláti polmesiace i štít minaretov. — 
Otvorené brány železné mečetov, 
Pri lampách ľud vzýva modlitbu proroka; 
A potom úfajúc v osudov výroky 
Skončivší modlitby navrátil sa domov. 
Na všetkých v háremoch sen padol hlboký, — 
Možno sa prebudia' v stred ohňa i hromov. — 

Keď ulem inečety zamykal ponále, 
Istotue nezbadal, slepeuý lampami, 
Že Turek vo zbroji od päty ku hlave 
Stál sťa zmeravený medzi pilierami; 
Ani sa nerušil, bárs slyšal škrípeuie 
Erdzavých závesov a vresk rýglov hlasný, 
I videl po stenách jak blesk luny jasný 
Osviecal žilami múry krvavené. — 

Z háremu nevidno, že nebo sa páli, 
Bo múry vysoké, i husté j o krievä. 



Do zlatistej devy sobraly sa sály, 
Kde planú lampady, vôňa rúž previeva. — 
Jak chutné tam smiechy, jak milé zábavy ! 
Bo basa ďaleko, — na štyroch fregattách 
Čiernym niekde morom podujal výpravy. 
Eunuchy v odľahlých usnuli komnatách. 
Do rajských si devy besiedok sedajú, 
Kde šumia fontány lámp ohňom iskriace; 
S vzdychom, cez záclony hodbabné visiace 
Milostnú Ši rázu pieseň načúvajú. — 
Tá ukrytej túžby krášlená rumencom, 
Bárs zná si budúcnosť — no predsa zvedavá 
Detinský sa smeje, ked v jej rukách tráva 
Uzlami spájaná, rozvíja sa vencom. — 
Tá smutná po lístku kvet trhá ružový 
I v každom tajemnú Yešťbu si čítala, — 
Ostatní jej lístok — budúcnosť vysloví: 
Ztrhla i poslední — bôľne zästonala — 
I dlho dumala nad kvetom odpadlým. — 
Tá sirôtky trhá — tá híadí jak kvitnú, 
Tá chráni pleť dlaňou od vesny úpalu, 
Tá zas podhadzuje dve kulky z kryštálu 
Alebo kädidiel hmlu plaší blankytnú. — 

Zulema hľadajúc zátišia i chladu 
Samotná si sadla na zlatej pohove, 
Oblokom vyhliada na kvety ohradu. — 
Noc bola temná, — bo mesiac na nove 
Tieňami pokrýval fontány i krievä; 
Čarovné cez okien rôzne maloviny 
Zo sali sa svetlo zlatisté vylieva 
Na krásne pod oknom kvetín skupeniny; 
Na hmlisté blankytu hľadela čalúny, 
Mysel jej ihrala s temnotou i mhlami. 
Či to sen? — Pri blesku tajuplnej luny 
Zhliadla nad štíhlymi minaret stromami: 
Štítom oloveným dáke svetlo beží - 
Zjasaly plamene červené sťa zore! 
Ritier sa ukázal na balkóne väži 
S turbanom na hlave v tureckom úbore. 
Pozrela i vzdychla — bárs nechcela sama, 
Oči preč odvráti, zabudnúť by chcela, 
Bo tá jej postava j ako zo sna známa. — 
Zas hľadí — nebesá! — tatárska to strela 
Pustená do výšky v jasote plamennom 
Skočila na väzu i zhasla na štíte. — 
Možno že zjasala v jej oku zrosenom 
Len hviezda, letiaca po nebies blankyte! — 

Lež čo sa obloha tak strašne červenie? 
Na vôkol plamenné rozhaly sa blesky, 
I počuť z ďaleká hluchý tresk, sypenie, 
I počuť krik ľudu, divé hlasy, vresky, 
1 strašný štrk zbrane, hrmenie jančiarok. — 
Na väži balkóne divadlo nové je, 
Od kráľa poľského predrahý podarok, 
Hetmanská zástava pozlátená veje. — 
Keď mesto v plamennom zabolestí stone 
Hrobovým čalúnom Turkom sú zástavy. — 
Pri nej kozák stojí na väži balkóne, 
Ocelou blyštiaci od päty do hlavy. — 



C. 3. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



77 



Žiar plameňov desných krvavá ozdobí I 

Záhrady háremu, zahrád krásolesy. — j 

Tiché sa kanálov pozlátily vody, j 

Po vodách tieň smutné hádzaly cipresy. — . 

Vodomety žiarou plameňa zbudené 
Šínierajú do neba zlatými stípami, 
Vesť strašná, vesť smrti letí po háreme. — 
Eunuchovia zo sna strhaní krikami 
Po jasnej záhrade s devami behali, 
Na brehách prelievov ustrnuté klesly - 
Tu ruže háremu do člnkov sedaly 
I vesla jích rýchle od brehov odnesly. — 

Oi mám vám ospievať, jak čajka v háremy 
Cez hrádze skrušené na kanál letela? — 
Kriky žien basových? — * či radosť Zulemy. 
Keď z väžc ritiera pred sebou zazrela? 
Tá postava v zdrapy vetridiel ubraná . 
Známa je Zuleme. — Nezradím tu v piesni 
Tajomstvá v nesmelej skryté vzdychov tiesni, 
1 v očach Zulemv i v očaeh hetmana. 



„Skorej vesláru! — skorej! - náhli čas, 

Mesiac jasnejší, dlhšia je zora, 

Môže vítaný vetrík nechať nás, 

1 čajky v šírke prikovať mora; 

A ťažko bude po mŕtvej vlne 

Tĺcť sa veslami i bíadnúť z hladu! 

Čo to za hviezda? čo za úslnie?. 
Hó! to lampady z viež Carihradu, 
Ďalej za svetlom veslo nech hrnie! 
Len ďalej, ďalej k juhozápadu! 
Po svetle hviezdy vo mhlách rozliatom 
Leťmc za zlatom - - bárs nie so zlatom. - 
Hó! hó! pozorne, čajka na lovách 
Nech dáva pozor z ďaleká z blízka — 
Šťastliví oni v rodinných dvorách 
Večernie teraz pála ohniská, 
Plné rýb siete, i piva džbány, 
1 pes si pri nich ticho zdremkáva; 
A tu na mori kozák ztáraný 
Keď čajkou šmiera vlna svehlavá, 
Z pražiacej peny sťa morské vrany 
Otriasa krýdla, na vrch vypláva; 
I na dne mora dohliadne kolór 
Piastrov sultána. ♦ Ho! pozor, pozor! 

No my štastlivší, lež oni v chatách, 
Keď nás o b vej ú dymom požiare 
Milo v tureckých blúdiť komnatách 
I piť i zlaté skrývať poháre — 
Alebo v čajke, keď kolísaná 
Vlnkou, si ležať, pokoja zažiť, 
Hľadieť do neba, — smiať sa z sultána. 

A teraz, bratia, dobre povážiť. 
Tamto z ďaleká váza drevená, 
Či ju zapáliť? - Či srovnať s pieskom? 
Tamto na väži lampa sa mihá 
I briliantovým horí si bleskom. 
Nech moja čajka breh ten dostihá, 



Ja sám pod zrubv oheň podložím. — 

Xo ešte pohľad morom rozložím. — 

Jak bájny výhľad! — Tu čajek dvesto, 

Ktoré noc kryje i hrôza strežie — 

Ďalej — rad svetiel, Pera predmesto, 

Ďalej — žofínske zlatisté, váze; 

Ledvy jích vidno bľadé nákresy 

Na temnom nebi. — Tam strom žialoby 

Tureckých hrobov smutné cypresy. — 

I v noci sa jích černejú hroby. --- 

I hlas ďaleký, šumenie mora 

Mysel v podivných vodia strašidláeh, 

Zdá sa, že vidím ako pomora 

Letí nad mestom na čiernych krýdlach." — 

Už zmiznul hetman — čas rýchle beží, 
Ticho i hlucho — počuť vresk divý — 
To iste strážnik skonal. — Na väži 
Plamienok sirky vidno šedivý, 
I jasné svetlo na more padá. — 
Čierne sa vlny žiarou rumenia, 
I tvár mesiaca . zhasína bľadá. — 
Počuť huk ohňa i tresk plameňa, 
I oživené sťa inalovidlom 
Ďaleké mesto s minaretami 
Z tieňov vyčnieva — a tu ehmúrami 
V dymoch požiaru zbudené vrany 
Bielym mihajú tu i tu krýdlom. 
Čuť piskot vtáctva — oheň šľahaný, 
vetrom, sa zmáha. — Ohňom zjedaná 
Strašnejšia nežli hrozný pomora, 
Nežli pochodeň v bytoch satana, 
Svieti kozákom väža Bospora. — 

„A teraz druhý!! Hej do zábavy! 
Ďalej v nádherné predmestie grécke, 
Kde kupec kryje zlato venecké, — 
Lež pamätajte, keď svit iskravý 
Pozláti nebo, na lode vrátiť! 
I priniesť veľa zlata z výpravy, 
Hrncom sa merač bude na bárke. — 
Kto sa diablovi dá prekabátiť 
Á sa z krádeže nevyzpovedá, 
Ten nech pamätá: v Zmyji jaňčiarke 
Päť gúľ sa kryje, päťráz mu beda;! 44 
Už svitá — svitá. — Ohne požiarov 
Hasly pred slnkom, — východ krvavý — 
Hľaďte pod mestom ľudu mrákavy, 
Či to sa blíži rota jančiarov? 
Zbraň sa ligoce. „Sadnúť po kraji 
I hrdlá zbroje zvrátiť do valov. 
Jestli sa sblíža, nech sto výpalov 
Privíta spahov. — Bude bez boja! 
Biela koruhev vlaje v mrákave 
Poslovia nesú slová pokoja. — 
To je kadidlo hetmanskej sláve! 
Čujem jích trúby i rozdelený 
Huk súrni tureckých zvučný i divý, 
A v tlume mihá kolór zelený.^ 
To dáky Emir, paša šedivý 
Na rýchlom koni za nami kráča." — 



78 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



fC. 3. 1879. 



„Čo tam, Emire, od tvojho pána?" 
Emir pozdraviac nízko hetmana 
Rečie: „syn slnca i brat mesiaca — a 
„Hó! a — rečie hetman — „váš sultán starý 
Zbladnul sťa mesiac pred tým požiarom, 
Jestli ťa s dákym posiela darom 
V cTačne prijmeme sultána dary. — 
Lež pokiaľ ja som v brehách Bosporu, 
Pokiaľ mám silné výboju práva, 
V daroch mať môžem právo výboru. — 

Prvá je cerkev. — Jej však oslava 
Žiada si obraz, obraz túžbený. — 
Jest v Carihrade obraz svätený 
Čo ustavične roní slzami. — 
A keď ho človek v mori zanorí 
More hnevlive by e vlnami, 
Pení sa, hučí, striela i borí — 
I dotiaľ šmiera, zúri i syčí, 
Až poslednieho neverca zničí. 
Lež to pre popa. — Počuj, Emire! 
Nech si tam mnísi váičia divámi, 
Pokiaľ mám éablu i čajky divé 
I hrad na Síči — kráľ nad hradami, 
Pokiaľ tisíce môj rozkaz váza, 
čo mne tam obraz? — Obraz pre kňaza! 



Počuj, Emire, moje družiny 
Zlata žiadajú čudného blesku! 
Nerodia krušce naše krajiny, 
Dnieper neplynie po zlatom piesku. — . 
Keď tak orala ho flota táto 
Tážuc či zlato v jeho niet vode? 
Morom zaniesol on naše lode 
Až pod Carihrad — riekol: tam zlato! 
Päť tisíc mladcov tuná vesluje, 
Pán tvoj, syn slnca, je pán bohatý, 
Päť tisíc piastrov chlapcom vyplatí, 
Hetman mu svoju čiastku daruje. - 

Emire ! . . . teraz dar pre hetmana, - 
On nechce piastre, nie malovidlo — 
On videl pyšný palác sultána, 
V ňomž strachom bľadý hľadá úkrytu. — 
Kážte rozrúcať palácu krýdlo, 
Kozáci vezmú po skale z bytu 
A s tým sa vráťa. — Kde Dniepra vody 
Sťa poklad skryjú to v pokladnici, — 
Každý ten kameň na hrob mi hodí, 
Vstane mohyla, pod ňou spočívať 
Bude si hetman, i sladko snívať, 
Že v čajke hrozí vašej stolici. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



Starý mládenec. 

Podáva Samo Samovič. 
(Dokončenie.) 

JNový život, nové dojmy, nové okolnosti 
vyrazily ma z dosavádnej koľaje. V hlučnom 
živote velmestskom pri spatrení toľkých no- 
vých vecí pominuly idyllické názory a celým 
zápalom mladistvého srdca hodil som sa v prúd. 
Niekedy v okamženiach samotnosti túžil som 
po tom, čo sa doma tak nerado opúšťalo, ale 
búrlivá každodennost vytrhla ma z rozjímania. 
Aničku zapomenút predsa mi nebolo možno 
a keď čas pomáhal zmazávať z pamäti jej 
krásne ťahy, ostávala mojím strážnym an- 
jelom čo postava neurčitých ťahov. 

Môj principál Klatkay, spojený sväzkami 
rodinnými s mnohými prednejšími rodinami, 
otvoril mi prístup do salónov prešporských. 
S patril som život nový a na prvý pohlad 
objavily sa mi všetky blysky zlatom ; v ďalšom 
priebehu rozoznával som zlato od pozlátky. 

Na jednej zábave videl som aj lásku z mo- 
jich právnických časov — grófku Mathildu 
Rejsky; skvela sa čo hviezda prvej veľkosti, 
nosená svojou krásou, rodičovským bohat- 



stvom a postavením. Vôkol hviezdy točilo sa 
celé množstvo bludíc v podobe panských 
švihákov, užiadaných jednoho milostného po- 
hladu, aby sa ním honosiť mohli. Poznala 
ma, a podivno, po tak príkrom výstupe do- 
stalo sa mi toho šťastia byť osloveným a čo 
starý známy predstaveným. Prijal som úctivé 
ale ľahostajne, vidiac, žeby o jednoho rada 
zvätšila ten záprah, ktorý v jej triumfovom 
kočiare tak hrdo si vykračuje. Následok ľaho- 
stajnosti bol, že urazená ženská pýcha chtiac 
vôľu svoju na každý pád previesť, dala ma 
skrze svoju matku k večierkam povplať, aké 
povolanie vyznačením súc, nemohol som odo- 
preť. Dostavil som sa a po učinených povin- 
ných poklonách úmyslom mi bolo utiahnuť 
sa, cítiac, že som v spoločnosti veľmi po- 
bočnou, ak nie najnepatrnejšou osobnosťou, 
ale Mathilda vytiahla ma z tichého úkrytu 
do hluku spoločenského. Umyslená zdržanli- 
vosť ustúpiť musela pravidlám zdvorilosti; 
podal som Mathilde rameno. 



Č. 3. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



79 



„Neobdivujete moju dobrú pamäť," oslo- 
vila ma, „keď som vás po dvoch rokoch 
v tak četnej spoločnosti poznala ? u 

„Prijmite moje vďaky, milostivá grófka," 
tak mi diktovaly naučené formulky, „obdivu- 
jem vás tým viac, že sa človek v mojom 
veku pod krátkym časom nápadne mení." 

„Pravdu máte, meníme sa nielen v po- 
stave, ale aj v citoch. Niekdy s úsmevom, 
niekdy s poľutovaním považujem svoju predo- 
šlost; mnoho sa mi prihodilo, čo srdečne 
lutovat musím." 

„Moje city sa tak rýchle nemenia a dva 
roky sú tak krátky čas, že som najmenšiu 
zmenu nepohádal, u doložím dvojsmyslne, zna- 
júc kam jej reč cieli. 

„Vy ste stálejší, ale mám nádeju, že ma 
teraz v stálosti neprevýšite," skončila roz- 
mluvu a pridala sa inému kruhu spoločnosti. 

V prvom okamžení nepripisoval som slo- 
vám jej mnoho obsahu, mysliac, že sú na 
kopyto iných v spoločnosťacbr užívaných na- 
bíjané, kde sa často hovorí len aby sa ho- 
vorilo. Na iné myšlienky priviedla ma tá 
okolnosf, že mi Mathilda akoby naschvál vy- 
hýbala. Ten jej skutok mohol maf stá príčin, 
ale práve to množstvo príčin dopúšťalo množ- 
stvo domnienok, z ktorých som si vybral a 
za neomylnú uznal, že Mathilda pre prílišné 
prezradenie svojich citov stráni sa ma, tedy 
jednoduchá ostiechavost Len pri rozlúčke 
obdržiac -jedon milostný pohľad pozvala ma 
k častejšiemu navštevovaniu jích domu, čo 
matka, naučená vyplniť i tú najnesmyslnejšiu 
žiadosť svojej jedínáčky, ochotne potvrdila. 

Bola to noc po zábave! Obrazy stráve- 
ného večera v divnej smesici mihotaly sa mi, 
% ktorej jediný bod zjavil sa mi v úplnej 
žiare, a to bola krásna Mathilda. Pobočné 
obrazy sa potratily, ostala len ona sama. Čo 
to? pri nej pozorujem druhú postavu, zá- 
vodiacu s ňou. Poznal som a nechcel poznat, 
slyšal hlas jej, ale milostný pohľad Mathildín 
zaujal zrak i sluch môj. Závodily dlho, až 
krásna Mathilda vrelý bozk vtisla na ústa 
moje a ja zavrel ju do náručia — tá druhá 
postava zmizla. 

V radostnom rozochvení otvorím oči. Bol 
to sen — lež čo si mladá krev všetko ne- 



pribásni? Včerajšie slotá znety zvučnejôie 
v ušiach mojich, videl som sa byt ľúbeným, 
ľúbil som i ja. Hlavnia túžba bola včeraj- 
šiemu povolaniu zadost urobiť. 

Vyhľadel som si primeraný čas a nesený 
na kriedlach lásky pospiechal sľub zameniť. 
Oznámenému dostalo sa tni bezodkladného 
pripustenia. Mathilda zabudla na včerajšiu 
ostiechavost. Prvá návšteva dlho netrvala, 
ale zo srdečnosti matkinej a dcérinej za- 
tvárajúc, pohnutým som sa byť cítil podobné 
návštevy častejšie opätovať. Darmo som čakal 
na príhodné okamženie, môcť srdce tíiojte 
Mathilde otvoriť, ona rozhovor uviedla vždy 
do každodennej koľaje, len pri spomienke 
zábav, keď moja kráska zo žiarlivosti naproti 
rovesniciam ostré výpady na jednu -druhú 
stranu robila, aby som náklonnosti mojej 
k nej koľko toľko výrazu poprial, povinnosťou 
mojou bolo: jej prednosť za nepochybnú vy- 
hlasovať. 

Túžil som po okamžení, kde vysloviac 
hlbokú lásku moju, z úst vlastních Mathit- 
diných blaženosť opätovanej lásky Vyzviem. 
Po zábave u vyslanca N., na ktorej som prí- 
tomný nebol, bola pri návšteve mojej Ma- 
thilda samotná, ale zdalo sa mi rozladená. 
Zdanie ma neklamalo; po privítaní nasledo- 
vala zkúška: 

„Znáte, že včera bola zábava u vyslanej N. ?" 
„Znám," odpovedám s podivenfm. 
„Znali ste i to, že som ja povolaná bola?" 
„Znal." 

„Prečo ste vy nebol tam prítomný?" 
„Preto, že môj principál v nebárs dobrých 
pomeroch žije s vyslancom N." 

„Vám je tedy viacej vrtocha pána prioci- 
pálova ako ja?" 

„Aká to otázka, milostivá slečno? Kto 
mi je prednejším nad vás? možno, že to ne- 
znáte, moja nespôsobnosť nedopustila tni vás 
o tom uvedomiť, ale, keď zdáte sa pochybo- 
vať, zaprisahám sa, že každé slovo vaše je 
mi rozkazom, a čoby mi život obetovať prišlo, 
vďačne ho obetujem za vás! tt 

„Odpusťte, nechcela som tak hlboko za- 
siahnuť, presvedčená 6 pravdivosti slov vaéích, 
ale, aby ste ma na budúce v tejto viere udržali, 



80 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



|C. 3. 1879. 



musíte šetrnejším byť naproti mne a nedať sa 
celý večer darmo očakávať/ 4 

Už som bol v záprahu a na vdak za- 
priahnutia pobozkal podanú mi okrúhlu rúčku. 

Krub zbožňovateľov o jednoho sa zväčšil 
a bol som jedným z najoddanejších. Zdalo 
sa mi síce niekdy, akoby jiný bol nado mňp 
vyznačený, lež jedon pohlad a chlácholiace 
slovo vypúdiiy žiarlivé myšlienky. Spojil som 
i otcovu i moju theoriu o zdarnom manžel- 
stve v jedno, povetrné zámky jedon druhý 
striedaly, hviezda nachodila sa v zenithe. 
Ruch od krátkeho času v paláci grófa Rej- 
ského panovavší nedala mi prílišná zaslepe- 
nosť spozorovať, až sa nie len verejne ho- 
vorilo, ale matka mi predstavila Mathildu čo 
verenicu grófa Alfréda Vadóczyho. Očakávali 
blahoželanie; krásne blahoželanie mohlo sa 
zo srdca zúfalosťou naplneného vyprúdiC f Na 
šťastie naučily ma vyššie spoločnosti aspoň 
čiastočne ohlušiť hlas srdca; nedal som sa 
zachvátiť náruživosti. A ked som sa i tej 
nezdvorilosti dopustil, že blahoželanie vy- 
stalo, po krátkych poklonách zavŕšil som 
osudnú návštevu, zanechajúc matku zadivenú 
a na tvári dcérinej posmešný úšklebok. 

V Prešporku viac stania pre múa nebolo. 

Dal som na vedomie principálovi, pravda 
s vymyslenými príčinami, môj nezvratný 
úmysel, odísť domov. On ma presvedčoval, 
prosil a ked všetko neprospelo za dosavádne 
chatrné služby odmenil sa mi tým, že v naj- 
bližšom stoličnom shromaždení na jeho od- 
porúčanie bol som za stoličného prísažného 
vyvolený. 



* * 



Chýr zo stoličného shromaždenia doletel 
pred príchodom mojím do rodičovského domu, 
opustenie Prešporku neprekvapilo rodičov 
mojich, ktorí ma už videli na prvom stupni 
schodov vedúcich — aspoň dla jich túžby — 
na náramnú výšku slávy. Jich radostné city 
nebolo mi možno opätovať, miesto zahojenia 
jednej rany, otvorila sa mi aj druhá. Bola 
to ohromujúca zpráva o našej škole, trpký 
pre mňa obsah jej bol : pani učiteľka v tej 
nemoci, v ktorej som ju zanechal odobrala, 
sa na večný odpočinok, pán učiteľ opatro- 
vaný svojou dcérou len polrokom prežil svoju 



manželku a osirotená Anička po prečkanom 
smútočnom roku vydala sa za učiteľa Rad- 
slavického. Komu robiť výčitky? Anička ne- 
bola slovom zaviazaná mňa dočkať, otec môj 
dla svojho pomýleného pochopu len moje 
šťastie mal pred očinia, ked hľadel roztrhnúť 
sväzky moje so školou. Či sebe? nemožno! 
ja som s radosťou pospiechal domov, aby som 
pri Aničke zapomenul sklamanie. Sklamanie? 
Kto ma sklamal? Matilda v svojom chovaní 
a rečiach neoprávnila ma k tak vysokým ná- 
dejam, aké som si sám nastaval. Sám som 
jej ponúkol aj život môj, ona mi dopriala 
miesto v jej sprievode pri zábavách. Ked to 
slovo „sklamanie" dalej rozberám, má ono 
ešte boľastnejší význam. Kto pred odchodom 
mojím bežal ako bez duše do školy a tam 
vynútil slzy z očka Aničkinho a potom ob- 
divoval to panovanie citov, ktorého sára 
schopný nebol? Moja vina, moja najvätsia 
vina. Či sa znovu hodiť do prúdu hlučného 
života? nie! ten ma oklamal; či samotou 
trápiť a moriť sa? nie! to by bolo nechlapské; 
prichytil som sa s celou zúfalou silou do 
prác povolania, — darilo sa mi, schopnosti 
a usilovnosť vydobyly mi všeobecnú dôveru. 

Rok 1848. našiel ma čo slúžneho. Moji 
prešporskí rovesníci vyvodili, nárai vtedy 
hlásané myšlienky našly cestu do života. 
„Volnosť, rovnosť, bratstvo" bol nápis zá- 
stavy našej, volnost, ktorú každý „mimo- 
volue" prijať musel, rovnosť pred zákonom 
na papieri, bratstvo, ale z bratstva bol vy- 
tvorený, kto smerodajných nezveleboval i v po- 
kleskoch jejich. Nepriatelia vlasti museli za- 
hynúť, aby vlasť v pokoji požívať mohla 
svojho blaha. „Jedna reč" preč s tými, ktorí 
natískaním svojich rečí rušiť chcejú jednotu 
vlasti. Všetky tieto výrazy boly mi bežné a 
čo orgán stoličnej správy musel som bedlivým 
zrakom sprevádzať rušiteľov našich samo- 
spasitelných myšlienok. Medzi poznačenými 
bol aj učiteľ Radslavický. V noci, ked naj- 
lepšie spali, vrátili sa moji lapaji do tichého 
príbytku a z náručia manželky pri horeko- 
vaní dietok vytrhli Radslavického a priviedli 
do väzenia. 

Ráno oznámená mi bola návšteva jednej 
panej; táto sa mi známa videla. Predstavila 



C. 3. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



81 



sa mi čo manželka uväzneného Radslavického. 
Div som z nôh nespadol. Roky tomu, čo som 
za utluraenú držal náklonnosť moju ku Aničke 
a len jedno okamženic v jej prítomnosti roz- 
pálilo zanikla náruživosť. Ale povinnosť je 
na prednom mieste, ja som slúžny, ona pro- 
sebnica — preč útle city. 

„Ráčte ma uvedomiť o žiadosti Vašej," 
oslovil som ju, premohúc slabosť. 

„Môj manžel, ako ráčite znať," odpovedala 
tichým hlasom, „včera bol uväznený. Ani on, 
ani ja nie sme vedomí takého priestupku, 
ktorý väzením trestaný býva; musí byť ne- 
jaké nedorozumenie. Úctivé vás preto prosím, 
ráčte dat vec vyšetriť, aby môj nevinný man- 
žel netrpel." 

„Nedorozumenie ani do reči prísť nemôže ; 
Yáš manžel uväznený je pre poburovanie. On 
je poznačený medzi rušitelmi krajinských po- 
riadkov, bol čitateľom, rozširovatelom sloven- 
ských časopisov, tedy burič proti jednote reči 
▼o vlasti." 

Jedna slza zaleskla sa v oku krásnej Rad- 
slavickej ; v tejto slze čílal som výčitky. Pálilo 
ma, že úradnia moja prísnosť jej slzy vy- 
nútila; ale nebola to slza žialu nad uväzne- 
ným manželom, ale nadomnou, čo zaslepeným 
vykonavatelom nespravodlivých rozkazov. Keď 
slzu zatlačila odpovedala na moje slová: 

„Dosial som neverila, že milovanie mate- 
rinskej reči je priestupkom proti zákonom 
ludským, keď zákon Boží ho nebráni. Môj 
manžel je tedy vinný, miloval úprimne reč 
svojho ludu, má trpeť; sama už zostanem 
s mojimi dietkami, odkázaná na milosrden- 
stvo cudzých ľudí, ktorí väzňovu manželku 
odháňať budú od svojich dverí. A keď vy- 
hladovelé deti pýtať budú chleba, nasýtim 
jich rozprávkou o tom otcovi, ktorý preto 
trpel nielen sám, ale aj manželka a dietky 
jeho, že Bohom stvorenú reč svojho ludu 
miloval!" zakončila slzami uduseným hlasom. 

Ďalej mi nebolo možno vydržať. 

„Nerozrývajte ďalej rany srdca môjho!" 
zvolám trasúcim hlasom; „váš manžel do- 
stane svobodu, a čoby ho celý svet obviňoval, 
prepustím ho. Vaša šľachetná mysel je zá- 
rukou jeho nevinnosti." 



Vdakyplným zrakom pozrela na mňa a 
keď pre plač slova nájsť nemohla, podala mi 
ruku a vzdialila sa. 

Na moju zodpovednosť bol Radslavický 
z väzenia prepustený, ja ale, poneváč sa mi 
dostalo napomenutia k väčšej prísnosti a 
ukrytého zazlenia, vzdal som sa úradu a za- 
ujal otcovský majetok, zväčšený dedictvom 
po mojom strýcovi. 

Manželia Radslavickovci prekvapili ma 
svojou milou návštevou, vzdávajúc mi vďaky 
za môj — ■ ako oni hovorili — šľachetný sku- 
tok, dovedúc sebou i dvoje sídarilých dietok, 
Janka a Aničku. Bolo to skákania, kriku, 
pre mňa neslýchaná, ale milá zábava. S ra- 
dosťou som zadosť urobil jích pozvaniu a 
vrátil milú návštevu. Potom častejšie vracal 
a vracal, i keď ma oni nenavštívili ; u dietok 
zaslúžil som si zabávaním a donášanými dar- 
čoky meno „strýčko." K závideniu bolo šťastie 
a pokoj domu Radslavického, nie pre oplý- 
vame bohatstvom, lebo toho tam nebolo, nie 
pre skvelé postavenie, lebo ktožeby to hľadal 
u dedinského učitela? ale pre prísne plnenie 
povinností verejných i súkromných, pochádza- 
júce z čistej stuilnxe lásky. Radslavický bol 
šľachetný muž; poznajúc v svojej manželke 
všetky cnosti ženské miloval ju čo svoj naj- 
drahocennejší poklad; Anička milovala jeho 
a ja čo nerozlučitelný člen rodiny zohrieval 
sa na úslní tejto obapolnej lásky. 

Mnohým na dcéry bohatým otcom a pani 
matkám neľúbil sa môj panický život; chceli 
ma na silu oženiť. Keď vábenie neosožilo, 
chyt'ly sa jazýčky do klebetenia, keď sa 
klebety minulý účinku, premýšľané bolo medzi 
poháriky, ba i vážne o vymretí starodávneho 
šľachtického rodu Khnassko z Kňažkovej. 
Všetko darmo — kde nájsť spoločnicu, ktorá 
by sa Aničke vyrovnala? 

Roky sa mínaly, čierne vlasy začaly sa 
srieniť, nádeje mamičiek prestávaly a mne 
sa dostalo názvu starého mládenca. Čo starý 
mládenec trávil som veľkú čiastku života a 
tak aj dokonám. Vypovedal som vám celý 
život, aby ste neodsúdili aj vy toho všeobecne 
odsúdeného „starého mládenca." 

To bol obsah nnleznutcho listu. 



*~ «-rťr v >«~>— — 



Digitized by 



Google 



82 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. *. 1879. 



Žial junáka. 



O Bohom buď, s Bohom buď 
Ty drahá mat moja! 
Veď ti berú syna 
Do krutého boja. 

S Bohom buď, s Bohom buď 
Otče môj* Šedivý ! 
Volá ma od teba 
Pokrik vojny divý. 

S Bohom tu ostávaj 
Milá frajerôčka! 
Snáď viac neuvidím 
Tvoje čierne očká. 

S Bohom buď chalúpka! 
Na vysokej holi; 
S tebou sa rozlúčiť 
Hoj! jak ma to boli! 

Rád by som ja zomrel, 
Život obetoval, 
Kebych to za teba 
Rode môj bojoval! 



Nech by sa na večnosť 
Perný mi za vrelý, 
Keby reči mojej 
Zvuky vofno znely! 

Ale že za cudzé 
Zhyniem v cudzom poli: 
Oj! to ma, len to ma 
Nevýslovné bolí! 

V čierna zem červená 
Krv sa mi vyprúdi, 
Zhyniem zabudnutý 
Od sveta, od ľudí. 

Mnohý kvet poľany, 
Hole naše kryje; 
A predsa mi nik z nich 
Veniec neuvije! 

Mnoho pevných žúl má 
Kriváň krivohlavý; 
A predsa mi nik z nich 
Pomník nevystaví. 



Oj! krušný to osud 
Slováka junáka, 
Až sa ho to jeho 
Smelé srdce ľaká! 



-'-v^M^cCcm^*-""^- 



Dumka. 



Vkradne nekedy cit v dušu sa moju, 
Cit, jaký nemá ten pozemský svet, 
Ukolísa ma k sladkému pokoja, 
Prinesie dumky, jakých tu dolu niet. 

Oku pomaly tratia sa predmety; 
Ku sluchu viacej nedoletí hlas; 
Duch sa poberá preč v ďaleké svety: 
V prešlý, prítomný i v budúci čas. 

A sťa vo veniec deva kvety sberá, 
Kvety najkrajšie, ktoré nivy dajú; 
Tak z prešlých časov duch môj si vyberá: 
Čo dobré, veľké, pekné ony majú. 

A z toho veniec uvijem si krásny, 
A dumám o ňom, dlho sa mu divím 
A duch môj celý od neho úžasný, 
Ťažko on Júči z vznešených sa vidíu. 



--~*-*-e>v>*^— 



A keď z úžasu v času prítomného 
Smutne tonúci beh duch môj preletí; 
Oj ! i tu nájde on si dač' veľkého, 
Čo k nemu milo, dojímavo vetí! 

Oj! a budúcnosť! nepriehľadné nivy 
Čarovno-pestrým kvietim popresiate, 
A duch môj tak rád letí v kraj ten snivý, 
Dlho tam nosia krýdla ho rozpäté. 

Čo v minulosti, čo v prítomnom čase 
Našiel veľkého, čo ducha povznesie: 
To v budúcnosti kraji nájde zase, 
Z nádeje sa tu v skutočnosť prenesie. 

Tak čo aj len sám dumať v chyžke sa zdám, 
Čo aj celý svet zdá sa mi zavrený, 
Predsa ho celý pred duchom mojim mám, 
A celý je on pred mnou otvorený. — 

Bohtiznámy. 



Digitized by 



Google 



Č. 3. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



83 



Vlkodlak. 



svietiace hviezdy nám vyhasili, 

Mrak oku závoj prikladá, 
Dravci dostali smelostí, sily: 

„Uskoč za prah chasa mladá! 
Ešte sa okná rodného domku 

Žiaria svetlom na kozube : 
Neboj sa kriku, hrmotu z vonku, 

Utúf sa sem môj kolube!" 

Však vietor sfukne ohník z kozuba, 

Iskry švihnú poslední jed 
A matka hladá svoje holuba, 

Lež dieťaťa len niet a niet; 
Pohľadá všetky susedné domy, 

I tam len krik a plač a ston, 
V celej osade samé pohromy — 

Matkám zvoní pohraniu zvon. 



-'~n_^ eCVS-í^L-— »- 



Hen tam na bralo uprite oči! 

Či poznáte pekla kvety? 
Ako si zobák ohavný močí 

V krvi vašich vlastních detí? 
Ako pije kre v, čo z vás dostaly 

A vlastnej jím do žíl dáva, 
By z nich vzriastla, čo aj pomaly, 
Jemu podobná ohara! 

Kedy bude ten hrtan pažravý 

Krvou vašou naplnený? 
Kedy sa váš strach, večné obavy 

V radosť nádeje premení? 
Len keď železná ruka osudu 

Stisne ten hrtan pažravý : 
Vtedy svobodne dýchať si budú 
Svobodní synovia Slávy! 

Samo Samovič. 



Tak s klavírom ako bez neho. 

Už je to len predsa všetko márnosť na 



tom svete. Poslali mi známi svetlokresbu 
(fotografiu), na ktorej sú v hromade zobrazení. 
Ale čože, neteší ma! 

Keby jiin len nebolo napadlo s takou po- 
zornosťou klavír do svojho stredu prijat a 
dať ho spolu s jich jináče velmi váženými 
osobnosťami zvečniť, môže byt, žeby ma viac 
tešilo. 

Keby, keby! 

Keby jim len nebolo napadlo — a hlavne 
to keby jim nebolo napadlo, chcet na tej 
svetlokresbe vyviesť originálny kúsok, tak by 
moja blaženosť bola dosť úplná. Ale oni chceli 
vyviesť niečo kremobyčajného, originálneho, 
tak mi napísali vlastnoručne čierne na bielom, 
čím som vraj každého okúzlil na klavíre. A 
mám teraz dokonale nadelenie! 

Ako každý videt môže, na tom obrázku 
jest niekolko pánov, pani a paničiek. Ja by 
som nič nemal proti tomu, že je tam i nie- 
koľko paničiek. Ale ako to má človek po- 
kojne a trpelive preniesť, keď mi tí páni 
vlastnoručne napíšu, že som jich okúzlil „spri- 
sahaním z Hugenottov," — keď viem dobre, 
že za ten čas, čo som ja na klavíre prednášal 
to sprisahanie — bodaj sa nikdy nebolo spá- 
chalo, keď som tak pri ňom pochodil — jedon 
druhému asi 20 meríc ovsa predávali. A ešte 



chcú aby som jim veril, že boli okúzlení ! — 
A tie panie a paničky, či slečinky? 

Tie napísaly, nakoľko znám posúdiť, pravdu! 

„A a — myslíte si vy — „predsa sa ne- 
tešíš, ty nevdačník? u 

Poďakujem sa ponížene I 

A ten klavír, ktorý tam majú medzi sebou, 
jiste má môj vyobrazovať! Ale proti tomu sa 
ja čo najrozhodnejšie ohradzujem; ja mím 
klavír vždy v poriadku, a tomuto ešte i ua 
svetlopise vidím, že je rozladený! 



Ako vidíte, som hudobník. Bol som v hlav- 
nom meste dosť hľadaným, mnoho učedlníkov 
zasvecoval som do chrámu tohto umenia. Bol 
som ale slabý na prsia. 

Môj lekár potešil ma. raz tym, že na teraz 
totižto ako ja nezomrem, jestliže pilne za- 
chovávať budem jeho rady a predpisy. Ináče 
ale že podobná záhuba pri býva i smrtelná. 
Prvé bolo, že ma vyslal do hôrnych krajov. 
Šiel som na Slovensko; veď viete, že tam 
viac hôr a vrchov, nežli rovín. Tam ma môj 
lekár, ktorý mimochodom buď rečeno, je môj 
priateľ a národovec, listovne navštevuje. 

Bola jar, keď som na hornaté Slovensko 
dorazil. Rád bych sa bol dostal na blízko 
majstra hláholov, pôvodcu „Tatranských Soko- 
lov," ale nebolo možno. Ďaleko od neho v po 

ized by V^|<p(0 



84 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



horskej 'dedinke bývam, v kraji romantickom, 
horami a lesami ovenčenom, riekou prebrázde- 
nom, potokmi oživenom, kvetami okrásenom, 
rosou operlenom. 

Keď som z cesty okrial, obliadol som sa 
okolo. 

Býval tam jedon pán nadlesný, i jedon 
majitel mlynových závodov. Pán nadlesný ne- 
hľadal síce, ale bol stredom sústavy nášho 
sveta. Po/.oroval som síce u jednej pani veľko- 
možnej, žeby ona rada bola bývala, aby sa 
sústav* tamojšieho sveta točila radšej okolo 
jej pána maužela, nežli okolo nadlesnébo. 

Pomocník pána učiteľa mi ale povedal, 
že som planý hvezdár, že som zle a chybne 
vypozoroval, lebo tá pani chcela a chce vraj, 
aby sa tá sústava nie len tamejšieho sveta, 
ale celého — a ani nie okolo pána, ale okolo 
nej samej točila. Tento opravovatel môjho 
hvezdárstva bol pomocníkom tamejšieho star- 
kého učiteľa, nedávno z praeparandie vyšlý 
človek, ztelesnená theoria. 

O starkom učiteľovi posmeškovali úrad- 
níci z panských závodov, že v geografii svo- 
jej vynálezky Cookove zanovité do povahy 
nebcre. A čo sa týka jeho astronómie, že 
naskrze nezná pochopiť, akoby slnce, mesiac 
také telesá boly ako zem, a nie len ako 
tanier, alebo najviac ako mysa drevená, na 
ktorej pán závodník krája pečenú hus; a 
hviezdy žeby boly väčšie ako gombíky. Po- 
smeškovali darmo. Vtipček ten niekde v ne- 
meckých starodávnych novinách našli, a po- 
nevác ho chceli upotrebiť, preto hľadali, na 
koho by sa hodil, a starý učiteľ prišiel jim 
vhod. A s tým dokázali, že akby Constantin 
Englizzen nie, tak by ani oni neboli vynajšli 
púšny prach. Lebo volili velice zle ; pán učiteľ 
pri všetkej svojej skromnosti bol chlap na 
mieste, inakší ako preučený pán pomocník 
z praeparandie, ktorému prichodilo ešte mnoho 
ráz otvoriť očko, kým by bol videl beh sveta 
tohoto a naučil sa, že sa to každá vec ne- 
počína s „valamint" a ani nekončí s „a szerint." 

Ku spomenutým už dosiaľ osobnosfam pri- 
dajúc ešte panie a slečny, tedy je svetlokresba 
hotová až na klavír, e ktorom neznám do- 
badat sa, čí je? 



Ku svetu tomu patrili ešte, i susedia roľ- 
níci, ktorí mi tiež naklonení boli, a len tomu 
sa veľmi divili, že keď som jich raz videl 
s pluhmi pracovať na poli, ako som sa jich 
mohol opýtať: „ako sa jim orie? u keď ne- 
orali, ale — úhorili. 

V lete mi znamenite šlo. Ale po kuse 
prišla zima. Neštebocú vtáčky, spevu nepočuť, 
iba čo ja monotónne zívam. Ticho, ticho, len 
kedys nekedys vrany kvákajú. A i na tých 
musím sa hnevať, lebo veľmi nedbalo svoju 
i tak neslávnu úlohu spievajú. Mnohoráz na 
miesto čistého „kva" z nedbalosti „kvra," 
ba i „kvrcha" nôta, ako čoby jich žiadno 
hudobné ucho neposlúchalo. 

Leje sa cievkami. Ja zívam po týini ako 
pred týždňom, a žiadna beseda, ani ples, ani 
nič. Ja zívam po mesiaci ako pred mesiacQra, 
a len žiadno divadlo, ani večierky, ani priadky, 
ani nový concert, ani nič. 

Hrúza! hrúza! 

Býval som u kováča. Mal úhľadný domček 
a v ňom prepustil mi chyžku. V lete to bolo 
príjemné bývanie, kým z blízkeho hája účinko- 
val na útraty najvyššieho panovníka vydržia- 
vaný orchester slávikov, drozdov a iných 
štebotných spevákov. Ale ten zakončil rýchlo 
svoje pohostinne prednášky a zostalo ticho. 
Ticho a slepo. Ani len výhľadu nebolo. Hmla, 
ako čoby si z mecha, ale ani nie múku, ale 
len popol sypal. 

A ešte váhal som dopraviť si klavír. 

Myslel som, že sa politikou zabavím. Ale 
som schodil. Všetko bolo dobre, kým som 
hovoril, že sú časy plané. To uznal každý. 
Keď som ale dôvodil, že takéto a onaké sria- 
denie by mohlo odpomôcť biede, tu sa všetci 
unisono oborili na mňa, že nie, a že sa to 
len vtedy stane, keď urodí sa hodne, ale 
hodne — zemiakov ! S takými politikmi koniec 
politike ! 

A ešte som nemyslel na dopravenie klavíru. 

Šiel som sa vyraziť do vyhne. Pán majster 
bol dakedy vojakom, tak dosť vyrazenia. 

Keď rozprával, praskol na nákovu a po- 
pľul do rúk a začal: „letí vraj guľa a vy- 
trhne vedľa mňa taký rad, ako odtiaľto až 

do " Pán majster zase popľuval ruky, a 

ja som mal času rozmýšľať, že či tá guľa 



Č. 3. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



85 



nevytrhla taký rad, ako odtiaľto až hen do, 
sa dobrých pädesiat krokov vzdialenej sto- 
doly. Ale som sa predsa mýlil, lebo nevy- 
trhla až do kolesne, ale do mesta, ktoré len 
tri hodiny cesty vzdialené bolo. 

Ej to je pravda, keď si pán majster za- 
luhal, to stálo za to; nenamáhal sa darmo, 
ale odvalil to že radosť poslúchat. 

Ja myslím, že od týchto čias rozhodne 
započalo sa lepšenie mojich pŕs. 

Škoda len, že pán majster mnoho toho 
nevedel, že som už o týdeň všetko znal, čo 
pán majster ako vojak i nevojak zažil. Potom 
som sa zas len nndil, ako predtým. 

V svojom zúfalom postavení napísal som 
list priateľovi doktorovi, aby mi klavír po- 
slal. O týdeň stál pred mojimi dvermi, ale 
nemýľte sa, nie priateľ doktor, ale klavír. 

S pomocou susedov zložil mi ho hneď 
domáci pán. Pri tej príležitosti mi on do- 
kázal a preukázal neohraničenú ochotu a pod- 
poru. Nie dosť, že ho — ten klavír totižto — 
do poriadku zložili, ale ešte i vtedy, keď som 
ja kľúčikom naprával strany, znechutila sa 
mu moja nesporá práca, ktorá dľa jeho ná- 
hľadu s takým ničím, ako bol kľúčik, ani 
spornou byt nemohla, a preto mi s veľkou 
ochotnostou ponuknul všetky svoje mlatky 
i perlíky, i kliešte, i mechy vari a nákovu. 

Susedkom som v radosti dal peúažné zpre- 
pitné, oznámiac jim čo najrozhodnejšie, že 
všetko spoluúčinkovanie pri oldomáši zo svo- 
jej strany odopieram. To jim nešlo do hlavy. 
Opovrhnút sklcnkou, keď i tak viac už nič 
nestojí a zaplatená je — ten čin si nijako 
odôvodniť neznali. I zostalo to navždy v jich 
očiach pohádkou nerozliištenou, následkom 
čoho zostal som v týchže jích očiach dajakou 
nábožensko-rozkolníckou pohádkou. 

Keď bolo všetko v poriadku, čiahol som 
do strún. Bál som sa, že ma už belduch 
hudby opustil, že chorá hruď nebude môcť 
vydychovať oheň kúzla. Lež nie I Z klavíra 
Haly sa zvuky, že sám žasnem. Hneď tklivo 
mäkko zavznely hláholy, hneď prísno pevno 
valily sa ako krok osudu. Zpomienky a od- 
hodlanosť! A mier povedomia ako okean 
balzamu oboje do seba utápal ! Bola to jedna 
z mojich najlepších improvisácií ! 



Mal som i publikum. Lud môj totižto, 
ktorý ako klavír viezli, hneď sa upozornil a 
sbehol, že či to vraj mŕtveho nevezú, lebo 
potom by vraj kamenec s búrkou zbil chotár. 
Poneváč ale pán majster a pani majstrova 
hlavne poskytnúť mohli dostatočné uspoko- 
jenie, ľud môj tedy nerobil žiadne ďalšie 
prekážky, ale radšej sa postavil do susedovej 
stodoly a očakával veci, ktoré prísť malý. 

Tešil som sa, že ma práve pri podarenej 
hudbe poslúcha môj ľad. Keď som dokončil, 
vyhliadol som oknom, ako asi zavládla nad 
nimi najväčšia sila môjho umenia! 

Hu Apollo a všetkých deväC múz! 

Stárež odišla. A mládež na toku tanco- 
vala, akoby cigáň hral ten najodranejší čar- 
dáš; pri ozónoch nadzemských mojej umeny 
tancovala, že len tak slama lietala ponad ňu ! 

Hu ! jedonást Apollov a devädesiatdeväf 
múz! — 

Už ľud njôj nebol viac ľud môj, ale len 
susedkovia. A pohanenie toto dobre som jim 
naznačil. Počkajte, susedkovia, to vám draho 
padne, to ste pomstu umelcovu vyzvali na 
seba! 

Onedlho jich zastihla! 

Prišla jich hŕba ku mne. abych jim za- 
hral. No to ste si zle poradili, myslím si, a 
čiahnem do strún, a tou najprefíkanejšou za- 
tvrdilosťou hrám tie najotrepanejšie a ordi- 
nárne melódie. To vám za kolesňu! A hral 
som tak za hodinu, aby dobre pocítili ukrut- 
nosť urazenej umeny! Bola to sa pomsta! 
len len, že sa mi nepustili do tancu v chyži ! 

Takmer všetci z tej svetlokresby ma na- 
vštívili po príchode môjho klavíru. HraV som 
jim niektoré sonáty a z Fidelia od Beethovena. 
Ako prestanem, poslucháčstvo moje bezdyché. 
Či ušiam, očiam veriť?! 

To som neočakával! 

Kto zná pocítiť moc hudby, ten naj iste 
zná ako mu po čas hláholenia velikosti zvu- 
kov hruď pije jejich čarodejnú moc, že- za- 
búdať sa zdá na život a nedýcha. Pravý 
umelec kúzlo toto uzná za šťastnejšiu odmenu 
svojich námah, nežli deväťsto toliarový honorár 
za večer. 

A mojim očiam ako veriť? Hoj, také 
oduševnenie, aké zavládlo u mojich známych, 



86 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 3. 1879. 



nevidel som ani v hlavnom meste. Viac nežli 
som žiadal 

Bo) som blažený dosť dlho. A keby tej 
atienky nad klávesami nebolo, snád na veky. 

Nešťastná stienka, nešťastná svetlokresba! 

Hral som to nešťastné „sprisahanie z Hu- 
gepottov I* Obyčaj moja je v hre celkom hudbe 
prednášanej žit — ako to i prichodí. Ale vtedy 
som nešťastnou náhodou pozrel na tú stienku 
nad klávesami. — Nešfastuá stienka je tak 
hladuáko vyleštená, že sa na nej dejú všetky 
tie optické zjavy, čo i na obyčajnom zrkadle. 
Tak vyobrážala sa na nej s úžasnou určitosťou 
celá za mnou sediaca spoločnosť. Ale ako! 
V rákoši dobre plúca nevydujú ! A ja potom 
bezdychost odvodzujem z úchvatu a odušev- 
nenia ! 

Bol by som hned pretrhnul hudbu a o od- 
pustenie prosil za prekážanie v ovsíkových 
kšeftoch, to bola prvá myšlienka. Ale ne- 
urobil som to. A prečo? Bola tiež nešťastná 
stienka na príčine. 

Len sa v tej stienke zajasaly dve tmavé 
očká, ktoré na rákoši nebraly podiel. Tie 
očká boly pod alabastrovým čielkom, milo 
ukrytým havrannými kaderami. A Loly nad 
líčkami ako lalija, a perami ako jahoda. Medzi 
a pod nimi z čiastky bol noštek na lúbanie 
a briadka na — zjedenie. 

Jedným slovom, čoby z tých najnudnej- 
ších byrokratov a filistrov záležajúca vyšetru- 
júca komissia prišla, predsa by sa tie články 
hodné ľúbosti plného obdivu, konštatovať 
musely čo vlastnosti krásnej slečinky. 

Ja som nevolal žiadnu podobnú kominissiu 
s protokolom. Mne dostatočným bolo to, čo 
videly moje oči. 

Ale nie dosť. Ja som videl krásnu slečinku 
nie len že nebrala účasť na rákoši, ale i 
s účasťou sprevádzať hru moju! Kedykoľvek 
podarené predniesol som niečo umeleckejšieho, 
ťažšieho, vtedy vždy jasnela jej krásna tvá- 
rička v blahonosný úsmev I 

Hral som! 

Ale nie len to. Koľkorazí sišla sa ctená 
spoločnosť, prišla slečinka tiež, a sadla si 
na obvyklé miesto. A koľkorázkoľvek rozkrá- 
korila sa pri mojom hraní ctená spoločnosť 
do ľjWychn. neodvrátila kráska oko od môjho 



klavíra. A vždy pri ťažších taktoch jasnela 
v úsmev. 

Strojil som sa odmeniť svojej hudbymi- 
lovnej poslucháčke, a pravdu vyamajúc, myslel 
som. že i obdivovatelke. Znajúc, že ona po- 
zorne a nadšene sprevádza hláholy hudby 
mojej, zabúdal som na to, že mám okolo 
seba rákoš vystrájajúce tvory. Jej a pre ňu 
som hral. Ostatných nebolo pre mňa. Videl 
som v oku duše svojej jej zápal, jej súcitné 
srdce. A obrazotvornosť tvorila mi krásne 
raje budúcnosti, ak Boh dá, pri nej, s ňou. 
Onedlho vyviedol som skladbu, akú uznal 
soio-?a najprimeranejšiu jej citom. A v skladbe 
vyslovil som len jej zrozuinitelné city svoje. 
Dosť skoro bolo to všetko hotové. Pracoval 
som s dušou, zápalom, nadšením. City srdca 
môjho prelievaly sa v sladké zvuky hudby. 
S netrpelivosťou čakal som deň, v ktorý ma 
ctená spoločnosť opäť poctí prítomnosťou 
svojou, opäť sa narákoší, a krásna, ducha- 
plná tvárička zase zjaví sa na stienke, hudbu 
moju jediná poslúchať bude, a na odmenu 
miesto cudzých skladieb, jej vlastný, jej ve- 
novaný kus počuje. 

Opisovať rozpoloženie ducha môjho, v kto- 
rom očakával som čis príchodu mojich cte- 
ných známych, je vec nemožnosti. Len to 
viem, že varioval som na sto, jestli nie tisí- 
coraký spôsob tú otázku: či i ona príde? — 
Summa summarum, podujímal som mnohé 
nemožnosti/ kým prišiel ten čas určený, kde 
som celý blažený sedel u môjho klavíra, a 
na stienke nid klávesami v nekonečnej ra- 
dosti pozoroval som, ako ona barví sa milou 
tváričkou a do vytrženia jasaj ú jej temné očká. 

Tými najnádhernejšími hláholmi hľadel 
som naladiť jej pozornosť, a zachytiť do skladby 
jej venovanej. Už čiaham v nekonečnej vôli . . . 

„Nože z Beethovena niečo, prosím Vás 4 
zavzneje jako úskľabok pekla učiteľovho po- 
mocníka hlas, a to ten jistý hlas, ktorým 
hovorievať zvyknúl, keď absolútne nič ne- 
myslel. 

Div že som nevyskočil. Pokazil mi tak 
velikánsky úvod. A viem, že slečna tak bez- 
dycho hľadela na klavír, akoby predtušila 

Digitized by VjOOQlC 



Č. 3. 1870.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



87 



I jináče som mal na nebo zvrchu. Nie 
len že ma mrzieval s filisterskými theoriami, 
že to až policajne zakázano, proti ktorým 
žiadne dôvody neosožily. A konečne len vše 
chodieval s Beethovenom, a neotváral uši, 
keď som hral. Ja som sa z počiatku tešil, že 
z tak čistého zdroja rád požíva hudbu. Ale 
čo sa nestalo? 

Hrám ja raz zdlhej chvíle ordinárny raarš, 
bez ladu a skladu trieskajúci. A pán pomoc- 
ník len začne o dušu chváliť Beethovena. 
Pozerám, čo sa tomu človeku robí? A ten 
si myslel, že všetko čo trieska, plieska, vrieska, 
je dielom Beethovenovým. Taký on bol znalec 
hudby ! 

No teraz si ty mne prišiel v čas. Nič 
nepovediac naplnil som celý dom treskom, 
ba i celú dedinu, ako čoby Turci išli, alebo 
vojakov odberali, a potom obrátil som sa 
k nemu. 

Vedel, že sa ho zpytujem, čo za výčin 
urobila moja prednáška. Následkom toho 
zdĺžil tvár, a hlasom takej opravdivosti, ako 
čoby ste mu do kliešťov zasekli ucho, zvolal 
skrúšene: „Oh Beethovcn!" 

No dobre, tak ti treba, smial som sa 
v duchu. Lebo som mu žiadneho Beethovena 
nehral, ale len z dobrej duše trieskal a plie- 
skal, len tu i tu pohladkal, aby predsa dáky 
lad a sklad malo. 

To mu bolo za všetečnost! 

Ale, aby sa zase nenamyslel na niečo, 
skoro reku do slečninej skladby, aby neuna- 
vila sa cudzými vecmi. Rýchlo vierily zvuky, 
rynuly hláholy. zavznievaly šumy, a úvod 
aase bol hotový! Strojil som sa len s naj- 
väčším výrazom započať. 

„Ach nože „dies irae!" napadne na ne- 
šťastie pánu nadlesnému. Fuč bol opäť krásny 
úvod. 

„Akurát, dnes ako zdá sa ani jinšie ne- 
bude, len „dies irae" pomyslel som si v duchu, 
a hral som žiadaný kus. Popredku som vedel, 
že očakávaniam pána nadlesného neurobím 
zadosť. Na klavíre nemožno trúby a bubny 
nahradiť, a bez týchto „dies irae" je bez ceny. 

Bál som sa, že všeho dobrého do tretice 
i teraz sa vyplní, keď som po tretíraz hral 
úvod do skladby venovanej slečne! Ale nie! 



víťazstvo ! započal som i skladbu bez ďal- 
šieho vytrhnutia. 

Celou silou umenia viedol som krásnu 
poslucháčku, lebo len jej a pre ňu som hral, 
do skladby. Následkom toho tak som bol 
zaujatý s úvodom, že som ani nepozrel na 
stienku nad klávesami, až potom, ked som 
už samú skladbu hral. 

Nuž tak tedy som pozrel! 

Ó beda! ešte ma i to očakávalo? 

Jedna dobre zralá slečna, ktorá vo troje 
znala besedovať súčasne, preniesla na moju 
poslucháčku pole svojho účinkovania, a pri- 
sadla si ku nej. Či vari ju mrzela j^j pozor- 
nosť? Oh to hroznejšie nežli som očakával. 

Ale truc na truc niekomu, nepretrhnúl 
som za to prednášku. Keď i nepovšimnuto 
odznejú moje hláholy, nech! aspoň odsnejú 
slávne! Znely veličensky. Na stienku som 
nepozrel, tej som dal predbežne výhost, 
načo mi bola, abych v nej videl svoju — po- 
rážku? Abych videl ako pozorovatelka moja 
počúva na miesto hláholov mojej hudby su- 
chopárnu rozprávku zralej slečny? abych 
videl, ako slečne odpovedá a nie viac mojim 
hláholóm tým známym nadšením? — Ved i 
tak bol žial môj úplný. Ale hral som navzdor 
žialu poslednou vládou, ved som bol pre- 
svedčený, že si hrám labutiu. — 

„Ah krásne, utešene . . . !" 

Bože, čo som to odrazu počul ? Ten nad- 
šený hlások, čo to vravel, nebol ničí jinší, 
len mojej krásnej pozorovatelky. Nevidel som 
síce v stienke ten hlások, ale znal som ho 
dobre, ani a v druhej prázdnine. 

Nebol bych veril, že to pravda, kebych 
nebol pozrel na stienku. Tam som videl, ako 
pozorovatelka vždy napnuto hľadí ta, zkadial 
sa vinú zvuky. Čo viac i zralá slečna nechala 
rozhovor, a htadela tiež tak. Ale poznal som, 
že nie tak vrelo, nie s takým napnutím, ako 
moja ľúbená pozorovateľka. 

Moja porážka bola úplným . víťazstvom. 
Cítil som božskú silu v ftadriech, a na vele- 
moc rozplápolalo umenie, tak som hral, a 
konečne i dohral! 

I ostatní tlieskali, ale nepočúval som. 
Môj celý smysel ba celá bytnotst, čula len 
ten hlások, čo tak oduševnene šeptal susedke: 



88 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



IČ. 3. 1879. 



„Krásne, utešene ... ! a 

Hm! 

Pýtate sa čo chcem viac? 

Nič bych viac nechcel, keby len nebolo 
originálnycli nápadov. 

O nedlho doniesli mi zpomenutý svetlopis, 
a čo mal byt znak uznalosti, povedia mi, že 
na opačnú stranu naznačil každý sám vlastno- 
ručne, koho som čím okúzlil. 

Tušil som síce, čím som mohol najviac 
okurJit moju utešenú, láskavú poslucháčku, 
na ostatných mi vonkoncom nič nezáležalo — 
ale pre lepšiu bezpečnosť vyňal som predsa 
svetlokresbu z rámika. 

Ztŕpal som, či to naozaj moja skladba 
bola, alebo či vôbec krásnymi pršťokami niečo 
naznačila. Šťastie, že som hneď videl jej 
písmo „krásne, utešene", lebo tajil sa mi 
dych, kým som len medzi ostatnými nepoznal 
jej belučkú ručičku. 

Stalo sa to na šťastie po krátkon> prie- 
zore. Len len, že som neptitisnúl svetlopisku 



na srdce, ako som zazrel jej riadky, a pri- 
beral sa k čítaniu. Vtedy som cítil, ako sa 
mi tvár okrúhlila. 

„Krásne a utešene! Celá som okúzlená, 
ked hráte. Vždy krásne hráte, neznám kedy 
krajšie, nemôžem oko odtrhnúť od hry vašej, 
uchvátená tým bielym, čo tak krásne vyska- 
kuje, čo sa tak hneď dvíha, hneď padá!" 

Tedy to ju okúzlilo? Bol to ako každý 
vidí, tlumič pre piano a forte! Tak som to 
čierno na bielom čítal, a teraz až uchom som 
počul, ako sa mi dĺžila tvár. Nie sladké hlá- 
holy hudby; nie umenie, ale vyskakovanie 
tlumiča to bolo, čo ju zanímalo, okúzlilo! 

Fuč boly všetky illusie, a s nimi i všetky 
výhľady do budúcnosti. Myslel som, že častým 
vyberaním z rámca dosť skoro poderiem ten 
obraz. Teraz nedotknutý visí. 

Len originálne nápady mohly nebyť na 

svete ! 

Polyt. 



Anthropologické úvahy, 

alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym ohľadom na jeho určitelnosf 

kroz prírodu. 

Hovorievame o duchu ludstva, o duchu 
čelade, plemena, národa, o duchu istých ľud- 
ských tried, o duchu, ktorý spravuje spolo- 
čenský život, ktorý pôsobí a žije vo vede a 
umení: ale. to všetko nenie osobný, indivi- 
dualisovaný, samostatne jestvujúci a účinku- 
júci duch; lež iba duch odťažený buď istú 
špeciálnost alebo istú pospolitosť, všeobecnosť 
vyrážajúci duch ; duch odťažený, ako taký čo 
z tisícov a z tisícov živých duchov sa pra- 
mení, a ako duch vo svojej činnosti, v die- 
lach a skutkoch obsažený, alebo radšej ob- 
javený. V anthropologii však nemáme do či- 
nenia s týmto odtaženým duchom, ale s du- 
chom zosobneným, individuálne živým a čin- 
ným, a preto je to duch v tele, v organickom 
ústroji sa javiaci, s telom nerozlučne až do 
smrti jeho sviazaný, svoj ústroj v ôomž žije 
a pôsobí prenikajúci a s ním sa stotožňujúci, 
na kolko tento orgán je aj verným odbleskom 



organickou, poneváč telo je útvarom priro- 
dzených živlov, aby kroz túto prírodu osobne, 
samostatne žiť a pôsobiť mohol na svete, i 
viazať a spolčovať sa vládal s duchami sebe 
príbuznými, totiž s íudmi. Takto vstupuje 
duch v bezprostrednú jednotu s prírodou 
zvláštnou, do nejž sa ako duch vteluje, ju 
k svojim účinkom upotrebuje, a preto si ja 
pre seba aj zvláštne ustrojil a prispôsobil, 
že možno o nej riecť, ako je ona rúchom 
jeho, pre colý život od Boha mu daným. 

Po predoslaní tohoto a po úvode nedávno 
v časopise tomto podanom, pristúpime už 
k samej veci, držiac sa sústavy a hlavních 
myšlienok menovaného filosofa, s nímž sa vo 
všeobecnosti shodujeme, ale v objasnení an- 
tropologických právd a zkúseností, nasledu- 
júc kde toho treba, svoje vlastné náhlady a 
idey, a preto nutno nám bude na nejednom 
mieste pre lepší pochop a srozumitelnosť 



jeho. Duch tento sa tedy spojuje s prírodou ; veci, ale aj k vôli väčšej živosti a zaujíma- 



C. 3. 1379.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



89 



v os ti, pojednanie naše rozšíriť, aby sme sa 
kroz púhe abstrakcie a ťažký sloh nestali 
nudnými a tak vidme: 

I. Ducha vo svojej bezprostrednej 
jednote so svojou prirodzenosťou 
sa nachodiaceho. . 

Jednotlivý, subjektívny duch, javí sa tu 
na zemi razom so svojim telesným ústrojom 
(telesom), ktorý má iba zdanlivé prvšenstvo 
pred ním, lebo zdá sa, že je telo prv ustro 
jene, ležby duch do neho vstúpil, ako dáky 
človek, ktorý nebudoval si sám svoj dom alebo 
príbytok, vťahuje sa do domu alebo príbytku 
cudzého, aby za istý poplatok v ňom pre- 
býval. Ale nenie tomu tak, poneváč duch ako 
princíp nie len zemského života napospol, 
ale aj čo princíp dusevnieho života a človeku 
zvláste, alebo že tak rečiem oduševnenosti 
hmotného tela, v tom okamžení tu byť musí, 
ako sa človek v živote matky počína, telo 
je mu príroda, to jest to, čo sa k nemu živo 
a nerozlučne prispôsobuje, prichodí, prit\ára, 
prirodí, alebo ešte lepšie súrodí. Preto hla 
ač neuie možné živé tvorí nie sa človeka y zá- 
rode a v plode pozorovať, lebo fysiologi mohli 
posial iba mrtvý plod skúmať, pravdepodobné 
je, že si každý duch alebo duša svoje telo 
ustrája a pristroja, a tak duch alebo duša, 
ktorá spojuje sa s hmotou, pracuje rovno- 
bežne s mocou a zákonom prírody na svojom 
ústroji, a zase obrába hmotu vedia síl svojich 
a povahy svojej v orgá-i jej dokonale prime- 
raný, kroz ktorý by ona prcsvítat alebo vy- 
rážať sa mohla. Iba takto pochopíme, že jedon 
a ten istý manželský pár môže mat deti, 
ktoré môžu si byt zväčša podobné, ale nikdy 
nie docela rovné, lebo kažlé z nich má svoje 
jak telesné tak i duševné vlastnosti, mocou 
ktorých sa od svojich bratov alebo sestár 
odlikuje, delí a rôzni. Preto manželia žiado- 
stiví sličných a duchaplných dietok, musia 
byť sami zdraví, mierni, triezvi, rozumní, 
prevažujúcej duchovnosti, vzdelania nepospo- 
litého, harmoničnáho života ducha s prírodou, 
a povinní sú chrániť sa každého ii dusev- 
nieho a či telesného presilenia. Ináč stať sa 
môže, že sa jej ich najvrúcnejšie želania ne- 
naplnia, a že sa jim narodia deti duševne 



tupé, alebo blbé, z níchž žiadon paedagog 
ničoho nevyvedie, lebo vraj ani v Paríži ne- 
narobia z ovsa ryže. Národ náš niekdy napo- 
spol zdravý, silný, krásne zrastený, preslič- 
ného obličaja, smelý, odvahy plný, ale aj 
tichý, ľudský, jemných mravov a velice umný, 
vtipný a činný; od tých čias, čo navykol 
k pálenčeným nápojom a nezná už ani miery 
v tom nešťastnom pití zachovať: hrozne de- 
generuje, a s bolasťou hladíme na to, ako 
fysicky i duševne vždy viac klesá a hynie, 
akoby ani nebol potomkom toho obdivovauého 
niekdy a napospol chváleného národa sloven- 
ského ! 

Hovoríme, že je telo prv hotové, nežli 
makavý zjav ducha, a tak že má prvšenstvo 
pred duchom, to sa však len preto hovorí, 
poneváč je telesná ústrojnost človeka s jeho 
narodením sa, a tak s plodom na svet prišlým 
už hotová, kdežto bytnosť ducha v detati 
nedá sa hneď pozorovať. Ale je to iba zdan- 
livé a nie skutočné, lebo duch je už v zá- 
rodku človeka a tak v plode jeho obsažený, 
ako na svojom rozvoji pracujúci, a k preve- 
deniu svojmu pomaly prichádzajúci . a-pon 
k nemu dôjsť majúci. Následkom toho nie 
sme v stave udať v bytnosti človeka od jeho 
vzniku až po smrť to okamženie, v ňomž by 
telo a duch mimo seba, alebo jedon od dru- 
hého oddelene jestvovaly. Dieťa v živote m itky 
jestvujúce má už ducha v sebe, ale nie ako 
ducha pre seba, poneváč tu o skutočnom po- 
vedomí ešte ani reči byt nemôže; lebo ač 
reálna možnosť samostatného ducha je už tu, 
ale skutočnosť dusevnieho života, zpadá do 
ducha matkinho, jejž silné, ohnivé, živé 
dojmy (Affekte). city, vášne a náruživosti, 
dušu deťata bezprostredne prenikajú. Odtialto 
nasleduje, že už vznik a tvorenie sa člo- 
veka vlivom všemohúcnosti božskej, je ne- 
smiernej váhy a dôležitosti pre nás; prečo 
len v poriadnom manželstve, pri mravníeh 
rodičoch, vlívanim ducha a srdca vzdelanej 
a pobožnej matky na dušu dieťaťa, naro liť 
sa môže výtečné dieťa, zvláštny, nad iných 
vynikať majúci človek, a preto jakovosť matky 
velice pa'lá na váhu pri deťati. Z tejto prí- 
činy musí sa matka vo svojom požehnanom 
stave zvláste všetkého toho varovať, čo by 

Digitized by VJ^OQIC 



00 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



telesne i duševne škodiť mohlo det^ťu, me- 
novite prudkých vášní a hroznej náruživosti. 
My sa tomu často diviť musíme, jaké množ- 
stvo citov a názorov daktoré diéta len da- 
kolko mesiacov počitujúce, už v sebe pre- 
chováva, a oproti tomuto živému prirábaniu 
v sebe matkiných vlivov, zvlášte jej citov 
názorov a vzdelanosti od detaťa, pozdávame 
sa sami sebe chatrne činnými byt A preto 
hľa musíme pochod ducha na ceste jeho roz- 
voja, vedia jeho výsledkov oceniť znať. 

Počiatkom psychológie a následkom aj 
anthropologie , je podstatná jednota ducha 
s tým, čo mu je od prírody pripojené alebo 
pridané, alebo jednota duchovného s priro- 
dzeným; toto je ale pre ducha v jeho bez- 
prostrednosti, t. j. v stave jeho ešte neur- 
čitom, poiial osuduým, pokiat sa on kroz 
rozvitú v sebe svobodu, nestane pánom svojej 
prirodzenej určitosti. 

Tu pová'me teda: 

1. Prirodzene j akosti (vlastnosti) ducha, 
alebo j ako sa duch vo svojom počiatočnom 
stave, v nepovedomom ešte rozvoji javí. A 
aby sme to poznať mohli, musíme uvážiť vlí- 
vanie zemskej planéty a slncajako aj zvlášt- 
nych plemenných určitelností na človeka. 

S* Prirodzene premeny, alebo tie zmeny 
ducha, ktoré po vstávaj á v ňom prv, lezby sa 
on mohol svobodne určovať, vlivom prírody 
zapruim n(\ Tu nám príjde hovoriť o rozdieli 
pohlavnom, určenom aj duchovne, kecľže inak 
sv nerozvíja muž ako žena a dieťa je jejích 
živým a milým spojivom. Prehovoríme tiež 
o veku ľudskom, detskom, mládeneckom, pa 
nenskom ; mužskom, ženskom a o veku sta- 
roby. Potom ale o sne a bdení, o spaní a 
prebudení sa. 

3. Povážime cifucá moc človeka, kde spo- 
meneme cit zovnútoniy, kroz smysly a čuvy 
spôsobený; cit vnútorný, v duchu a v srdci 
povstávajúci ; cit. všeobecný, neurčitý a cit 
vnútorný, organický procesu chemického. Spo- 
menúc pak smysly zovnutorné, bude nám 
treba i o smysle vnútornom, ideálnom pre 
hovoiif. 

Každý cit je jakostné (qualitätisch) určo- 
vanie ducha i tela, ktorý ako taký, oboje 
preniká. Každý, aj duchovný cit sprevádza, 



ako Sfiedenroth výborne poznamenáva, istý 
ústrojný pohyb, má on tedy aj v telesnosti 
svoj ozón alebo ohlas. Odvratno ale opäť 
mení každá zmena jeho prirodzenosti stav a 
položenie ducha, dáva mu inú naladenosť. 
Tak hla iné pocity máme v duši i v tele 
ako zdraví, a iné ako chorí; ináč sa cítime 
pri sile a čerstvosti a ináč pri slabosti a 
vyčerpanosti síl našich; ináč keď sme veselí 
a spokojní, a ináč ked sme smutní a nespo- 
kojní. Ináč v stave duševnieho uadšenia, a 
ináč v duchovnej ochablosti. Cit príjemnosti 
nás dvíha, cit trpkosti ale nás zráža. Dobrá 
nádej naplňuje nás odvahou, smelosťou a ve- 
selosťou, ale pochybovanie nás zoindlicva a 
skormucuj<\ Než každý cit je dač prechod- 
ného, lebo ustupuje porád inému a inému 
a inému stavu. Tu p.muje neustála pricmen- 
livosť, odliaf je tu jakovosť ducha so zme- 
nami totožná. 

I A) Prirodzené jakosti (vlastnosti) 
! ducha. 

| Zdá sa nám to byť protimluvou, hovoriť 
\o prirodzených jakosťach ducha, jako je aj 
dač vo veci, ale keď povážime ten pomer 
ducha, v ktorom on stojí z prírody vzatému 
a ním preniknutému orgánu svojmu, vtedy 
nám to prestane byť protimluvným, alebo tá 
protiva sa vyrovná. Lebo ačkofvek je duch 
sám sebou od prírody odchodný a ro/dieľny: 
predsa je on vo svojom počiatočnom byte čo 
vteleBnený duch, tak jedno s ňou, na tolko 
s ňou stotožnený, že jakosti prírody v totož- 
nosti tejto stivajú sa aj jakosfami jeho. Jak- 
náhle sa v ňom však povedomie seba pre- 
budilo, < idí a cíti, že je už prírodou určený, 
t. j. v účinkovaní svojom nou podmienený, 
alebo že nachodí sa v jej moci a objatí. Duch 
individualisovaný má síce od počiatku pove- 
domie, ktoré sa k samostatnému životu ducha 
vyhľadáva, preto ako sa hovorí, ešte len pri- 
chodí k povedomiu duševnosti svojej. Človek 
tu nerozoznáva a neoddeluje ešte jasno účinky 
ducha od účinkov prírody, ktorá pôsobí naň 
mocou velikou. — Ducha sebavedomý po- 
znáva, že mu je telo jeho dač od inokiaí 
daného a preto dač pripojeného a pristvore* 
neho. V tejto tuhej sviazanosti ducha s telom, 

* Dligitized by vjUU; 7 



Č. 3. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



91 



mohli by sme ho právom dnchom prírody 
pomenovať, poneváč je od s prírodou stotož- 
nený, ale nech tu nikto nebere vec v smysle 
pantheistickom, nech sa mu nesníva o duchu 
alebo o duši celej prírody, lebo tu možno 
hovoriť iba o podmienenosti jednotlivého ducha 
kroz prírodu. Vychodiac teda z tohoto sta- 
noviska ducha, ako ducha kroz prírodu urče- 
ného, označujeme túto jeho určitosť: 

1, Ako všeobecnú určitosť planetárneho 
života zeme, ktorú on obýva; 

A?. Ako zvláštnu určitosť plodom zapríči- 
neného plemenného rozdielu ; 

3. Ako individuálnu n r cit osí jednotlivca, 
dla jeho jednotnej* osoby t u ej povahy, alebo 
jeho prirodzenú sporiadanosť (Constitution) 
a ležiacu v íiom tvorivú možnosť. Tu preho- 
voríme o temperamentoch a o daroch ducha. 
O idiosynkrásii, apathii, antipathii a sympathii. 

Sú ľudia tak ďaleko prírodou a telom 
opauovaní, a preto tak málo sebavedomí, že 
ledvy znajú to, kterak j ich Boh vystrojil 
dušou rozumnosti schopnou a nesmrteľnou a 
určil jich k panovaniu nad prírodou. Títo 
Iudia náležia alebo triede docela nevzdelanej, 
nad potreby tela dalnj a vyše nemysliacej, 
v nichž duch ešte spí, alebo sú ľudmi, ktorí 
vo vzdelanosti už dosť vysoko stáli, ale kroz 
nedôstojnú človeka zmäkčilost do materia- 
lismu upadli, ktorý ducha, ako kárajúceho 
jejich pád a porušenosť, z hnevu a vzdoru 
prosto zapierajú. Tamtým sa nedivíme, lebo 
oni málo čo znajú o duši, tak že keby aspoň 
vo suách obrazotvornú moc duše nezakušovali, 
ničoho by o svojej duši nevedeli. Než týchto 
tak rečeno prevzdelaných ľutovat musíme, 
že svoj prv? í vzdelanostný stav tak biedne 
zavŕšili, kterak sa ešte horšími od onných 
stali, poneváč živše predtým a vynikavše 
v ríši ducha, stali sa zapieraním Boha a du- 
chovuíih princípov ľudského života, prostými j 



odpadlíkmi od ducha. Tak hla zakončil ne- 
kdajšiu slávu svoju, predtým kritik ducho- 
sveta mimoriadny, potom ale odpadlý od 
objektívneho kresťanského sveta , Strauss, 
ostavší konečne atheistom. Tamtým je len 
hmota dačím, juž k potrebám života využitko- 
vať ciel jejich života stanoví; títo ale kroz 
svoje protivenic sa Duchu svätému, utratiac 
vieru v Boha a v samostatný duchovný svet, 
neznajú nič o duchu božom v človeku, veria 
len v ducha prírody a v ducha pantheistického. 
dla nehož sa jim predstavuje prirodzený svet 
tento ako istým všeobecnom duchom opano- 
vaný, ktorý v ľudoeh a v národoch ku svojmu 
povedomiu prichodí. 

Duch človeka ale najhoršie pochodí v tom 
páde, ak sá dákou nešťastnou náhodou od 
ľudského príbuzenstva svojho v tom veku 
odlúči, kde ešte ani k reči a preto k my- 
sleniu nedospel, lebo deti, ktoré odlúčili sa 
od spoločnosti ľudskej, a dostali sa medzi 
zvieratá, do lona a pod moc docela nemy- 
sliacej a nepovedomej si prírody, celky so- 
zvierateli alebo zdiveli, jako máme na to 
zvláštne a nepodvratné dôvody. Medzitým 
stať sa môže, že i človek odrastlejší, ktorý 
už vedel hovoriť, ale zbavený ľudskej spoloč- 
nosti zapomenul úplne svoju reč, i nemohol 
sa ináč lež zvukami a hlasmi zvierat ohla- 
sovať. Takéto príklady časom k podopreniu 
úvah našich predostrieme. 

Že táto naša planéta, ktorú obývame, 
velice a zvláštne vlíva na nášho ducha mocou 
svojej prírody, to už ztadiaľ poznávame, že 
už samo podnebie, v íiomž sme sa zrodili, 
vlíva jak na ústrojnosť tela nášho, tak aj na 
vývin ducha, ktorý je menej alebo viacej 
mocný a šťastný. Pravde podobné je, že na 
inej, fysicky ináč sporiadanej planétr, nežli 
táto naša je, nie len telesne ale aj duchovne 
ináč by sme sa rozvíjali, nežli tuto 
(Pokračovanie nasleduje.) 



Mladému básnikovi. 

(Dokončenie.) 



JNa francúzskom dvore, kde hýrila s krá- 
ľom aj jeho priazeň žobrajúca, svojich starých 

práv pozbavená šľachta, vždy viac a viac sa , Fompadour svoj vrchol dosiahla. 

12* 



zmáhala zkazenosť a pod Ludvikom XV., 
vlastne pod ženskou nadvládou maitressy de 

Šľachta 



92 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



zväčša podobný život viedla na hradoch svo- 
jich, a ľud si mal zkadial zlý príklad vziať. 
Meno katolicismu bolo v móde, lež život po- 
hanský; výchova mládeže smutná, a preto aj 
velká čiastka odrastláho pokolenia škvrna na 
spoločnosti ľudskej, z ktorých dozreli ctitelia 
„rozumu" v páchaní tých najhanobnejších 
orgií a vrážd. Lež zo samej nemravnosti 
predsa by to nebolo tak ďaleko prišlo. Pri- 
pojilo sa k tomu aj iné hýbadlo. Telo sa 
kojilo oplzlými skutkami a duch sa napájal 
nemravnými bezbožnými spisami, ktorých pô- 
vodcovia synovia veku svojho boli, a v roz- 
košach veku svojho chcejúc založiť blaženosť 
človeka a tak vnútorný hlas utíšiť, vypove- 
dali vojnu náboženstvu a všetkému čo s ním 
súvisí. 

Smutnochýrny vodca a otec moderných 
blažiteľov sveta, Voltair, už od malička bol 
tak vedený od nezákonitého otca svojho, že 
mohol dakedy dozreť za vodcu války proti 
všetkému, čo je človeku svätého. V jakom 
obore učenosti a vedy vynikal, to mi je ne- 
známo, to mi je však známo, že pod pre- 
vážnym \pIyvom menovaného Abbé Jezovitom 
sa nepodarilo na pravú cestu, na cestu úprim- 
nosti a ľudomilnosti ho doviesť. Vedel sa on 
však umelecky pretvarovať a v podlosti svo- 
jej z pravdomluvnosti takú karrikatúru robil, 
jakú posiaľ snáď nikto. On vstúpil na to nové 
pole poesie a urobil ho smutno- a špatno- 
chýrcčným svojimi náruživosti zbožňujúcimi 
spisami. Vedel on aj deje klassickej histórie 
na svoje kopyto vybif, ku pr. „Brutusa," do 
ktorého sa aj jakýsi slovenský syn natolko 
zaľúbil, že nim v akomsi „Tatranovi" aj slo- 
venský ľud illuminovat chcel. Jeho Henriada 
Pucelle atď. jako štátu tak aj cirkvi vojnu 
vypovedaly. Jeho romány sú refrénom jeho 
života, v tých je on pessimista najväčší. Jako 
filosof a učenec prírodných vied doéiel hany 
a nie bobkového venca. Jako obrovský duch 
v ničom neprevýšil iných, ba v pozadí zostal. 
Jako hlásateľ blaha a šťastia sám ho nena- 
šiel, jak len to nedržíme za to, že v cudzo- 
ložníctve žijúc z rozumnej morálky posmech 
robil! Či vlastenec bol? Veď s opovrhnutím 
hovorí o svojich súrodákoch a o vlasti svojej. 
Či ludomil bol? Hrozím sa jeho zločiny a 



podlé skutky, jakých sa on oproti druhým 
dopustil, papieru sveriť. Či ho snáď siivekí 
vážili? Oj nie! Veď sa mu posmechu, po- 
tupy, hany a škandalóznych pravôt loľko 
ujšlo, jako nikomu. Lež on je otec revolúcie, 
on náčelník encyklopedistov, on „smutná" 
postava v histórii francúzskej, a v tom je 
dostatočná pohnútka pred ním sa poklonko- 
vať, jeho menom sa chlúbiť a ho nasledovať 
pre mnohých v našom veku, jak y prakticnom 
živote, tak zvlášť v spisbe, v poesii. No mne 
Voltair nikdy nebude ideálom, a to ma kojí, 
že slovenský národ sa tiež neohreje pri pla- 
meni bezbožnosti, ktorý blká z diel jeho a 
jeho nasledovníkov, že sa nepovzbudí a ne- 
rozhorlí kŕmený ideami z jeho poesie, áno 
úfam, že jako ja, tak aj súkmeňovci moji 
s opovržením sa od takých spevov odvráťa. 
My nepotrebujeme u nás francúzsky 1792. 
atď. rok. My nechceme rozum za Boha, vá- 
žime si rozum veľký a máme ho aj my dosť, 
ale oltáre naše sa honosia poctou Bohu nebies 
a nie poctou rozumu v podobe biedneho, 
opovrhnutia a poľutovania hodného ženského 
tvora. 

To je myslím dostatočné k dokázaniu 
toho, kam vedie spisba vôbec a poesia, čo 
najmohutnejšie srdca hybadlo zvlášte, bez 
Boha. 

V tom daný základ v tom smer poesie. 
Moderných philanthropov poesia nenie hodná 
mena toho. 

Básnika robí jeho vznešený vzlet básni- 
kom, a kde toho niet, môžu sa verše strúhať, 
ale nie básne písať. Sládkovičovu „Marínu" 
nie to robí svetochýrnou, že on tu podáva 
snáď len ideál lá^ky (?), že on milenicu 
v mene „Maríny" zbožňuje (?). Oj nie, keby 
on len také nečo bol chcel ospievať, aj jakosť 
aj na kolkosť by bola jeho báseň na malú 
potvoru zcvrkla; bola by snáď mladých ju- 
nákov v jejich milostných dobrodružstvách 
oduševnila a k iným dobrodružstvám pohla. 
Jeho vzlet je o mnoho vyšší ; vychádza on 
z peknej viery, vznesie do najvyššej výšky 
a objíma celý svet, objíma, ľúbi svoj rod a 
síce v citoch a v myšlienkach, ktoré sú v ne- 
besiach doma. Učí, teší, kojí, k nádeji vzbu- 
dzuje, a to všetko len tak a preto, že a jako 



é. 3. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



93 



on to z pravdy božej čerpal. Myšlienky jeho 
sú „jako tie božie plamene, jako tie kvety 
na chladnej zemi, jako tie drahé kamene." 
Základ vzletu poetického a s tým aj smer 
poesie svojej označil nasledovne: „Ktože by 
písal u nás satyry? Kto by u nás prosu 
sníval? Kto by tu spieval krvavé chýry? Kto 
by modly staré vzýval? U nás sa lúbi . . . 
tu sláva sláve dáva úlohu, tu božstvo teší 
sa v Bohu. u On v básni svojej pred trón 
boží sa vznesie. „Boh nás, pred trón tvoj 
prídeme" a tu čnosti v pekný skladá spev; 
seba teší, teší lud, ktorému spieva, lež teší 
útechou, ktorou sa duch jeho tam hore opojil. 
Tam hore vysoko je a krýdla prosí, aby 
mohol zleteť do zemských dolín, a nie zášt, 
lež lásku, nie spor, lež svornosť chce hlásať 
a hlása, čo by to aj čo stálo: „Obetuj sa 
len, veď v tom sa snuje všetko, čo človek 
žitím menuje." „Cez búre sveta až ku po- 
koju, k Bohu cez modly prírody." Tak ve- 
lebne spievať, tak mohutne srdcia pohýnať 
možno len tomu, kto počul jako: „nebom 
celým prorocký zvoní v žalmoch zbožných 
Cherubov hlas." On ospevuje lásku, lebo: 
„Bóh náš je láska, a láska jeho v kráse sa 
svetu zjavila." Doby, v ktorých on spieval, 
boly preňho „ouvertury vyšších dňov viery, 
preš ktoré k velkej nebies opery hlasy bož- 
ské nás uchytia." Mal on vždy pred očami 
peknú starú a vždy novú pravdu: „Odpusť — 
nemôže ludská sila prezreť rady Hospodina." 
Jemu nedostatočné, jemu slabé sú sily lud 
ské; on sa mocou božou vo všetkom kojí a 
mierni bôle svoje: „kde svet nevládze, zvládze 
Cherub neba." 

To je opravdivý poet, to je vzor a od- 
blesk slovenskej poesie a slovenského lud u, 
ktorý, keď spieva modlí sa, keď sa modlí 
spieva. To útecha chudobného ludu pod 
Tatrou: „Veríte v Boha, aj vo mňa verte!" 



tak hlasom ľudským Boh volá, len si poklady 
ducha soberte, duch mocný peklu odolá." 

To vzor, to smer vyznačený každému a 
najbližšie slovenskému básnikovi. 

To tvoj vzor, mladý básniku, to tvoj smer; 
v tom smere keď budeš kráčať, dôjdeš k Olympu, 
a z tej výšky keď zašumí tvoja pieseň, lud 
tvoj ju bude rozwnef, lud tvoj bude v hluč- 
nom chóre s tebou spievať; počuje pieseň 
tvoju, porozumie jej a srdce jeho sa rozleje 
pod plameňom citov tvojich. Keď ty zaplačeš, 
zaplače s tebou; keď ty zaplesáš, rozleje sa 
i on v radosti. Keď ty vidiac záruku tvojich 
nádejí u trónu nebies, vďačnosti pieseň za- 
nôtiš, aj lud tvoj sa vyšvihne s tebou ta 
hore a úfať bude jako ty. Pieseň tvoja bude 
nebeský vánok, čo slzu z oka vysuší a zreteľ 
jeho k nebies výšinám povznese. Ľútosť tvoja 
obmäkčí hriechom zkamenelé srdce a kajúc- 
nosti slzu vynúti, ktorá uchlácholí a udobrí 
i tvorca nebies a zloží tisíccentovú ťarchu zo 
srdca ľudského. Pieseň tvoja zobudí a uspí, 
poraní a zahojí, obmäkčí a zo tvrdí. A to sú 
túžby srdca smrteľníka. K tým hovor a nie 
k tomu, čo divo búri v človeku; nauč ho, 
jako má človek nepriateľské náruživosti krotiť 
a jako má milovať. Keď pieseň tvoja k tomu 
aspoň máličko prispeje, neminie ťa veniec 
odmeny, a chudoba povďačná prisúdi ti hodné 
miesto v pantheone srdca svojho. Keď tak 
budeš spievať, budeš spájať a nie dvojit, 
budeš stavať a nie boriť, povzneseš všetko 
hore a neutlačíš nič. 

Keď na tej ceste a v tom smere budeš 
stavať, stavanie tvoje bude mat pevný základ 
v tradíciách našich, a len ten, čo na tých 
stavá, kto s tými spojenie neroztrhne, môže 
na zdar rátať. Tak rád budem spievať s tebou, 
rád súcitiť a tešiť sa s tebou. Zdar ti a božie 
požehnanie želám! f 



—£*•«+**#- 



Listy z Čiech. 



Zlatá iVflÄtf, v marci 1879. 
III. 
okutočne básnická, pekná prosa česká po- 
čína rokom 1824. Jan Hvézdy vydal tu svoje 



„Konvalinky , u veniec novellistických prác, 
ďalej román „Masti čkáŕ, a obrazy z doby Juraja 
Korutánskeho, potom „Jarohnéva z Hrádku/ 
román z čias panovania slávneho Podébrada, 



94 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



soka Matiása Korvína, a vo spisoch týchto 
velmi pekne zobrazil vek i myšlienky ním 
hýbajúce, mravy doby tej, tých starých chra- 
brých Čechov kališníkov i papežencov na 
vzájem sa hubiacich, tie kráľovské, pestré 
turnaje, tých trubadúrov stredoveku s jich 
dojemnými, sladkými piesňami, lúdťnými zo 
strún baňatých mandolín. 

Za ním vystupovali iní nadaní i plodní 
novellisti a romanopisci, medzi ktorými vy- 
niká zvlášte Tyl a Chocholoušek. O Tylovi 
sa právom povedať môže, že naučil lud český 
čítať a prebudil v ňom národniu upovedome- 
losť i horlivosť svojimi novellami a románmi, 
z ktorých dýcha horúce nadšenie za národ, 
plamenná láska k vlasti, a vôbec všetko, čo 
budiť môže národniu hrdosť a povedomie. 
Chocholoušek siahol väčšinou do mohutných 
dejov juhoslovanských, zobrazil ohnivými bar- 
vami veľkolepý zápas hrdinnosti slovanskej 
s besnými psy Asie, a ohromné tie deje ožia- 
rené plameňom vypálených dedín úbohej raje, 
potriesnené krvou tisícich mučedlníkov slo- 
vanských pod tým čarovným južným nebom, 
v tej bohatej prírode lialy nadšenie v zotročené 
srdcia české a budily k práci, k ochrane pred 
záhubou už- už na ztrnulý národ sa valiacou, 
budily k činu starca i šuhaja, ženu i devu. 

Jan z Hvézdy i Tyl brali si tedy látky 
z dejín českých, Chocholoušek väčšinou z dejín 
juhoslovanských. 

Nové romanopisectvo české, počínajúc 
rokom 1858., má ráz trochu jiný: rozberá 
väčšinou otázky kultúrne, spoločenské, ro- 
dinné, ač krásnych románov historických i tu 
hojnosť. 

Život ľudu, celý život ten jako sa javí 
oku našernu so svojimi prednosťami i vadami, 
s radostnú i útrapami, snahami i osudami 
líči nám prekrásue hlavnia zakladateľka mo- 
dernej novelly českej, Karolína Svetlá, a s ňou 
nezapomenutelná nám Slovákom Božena Nem- 
cova, slávik českého národa Vítézslav Háleh 
a český Auerbach Frant. Pravda. Do slávnej 
minulosti českej posvätenou rukou zasiaha 
Bohumil Janda a Vácslav Vlček; rodinný 
život český pekne líči Žofia Podlipská; vír 
a rej spoločenského života, svetlo i tôňu, 
žiarivé i placho sa mihotajúce zjavy a obrazy 



jeho podáva nám velice nadaný Pfleger-No- 
ruvský a zase F. Vlček, redaktor výtečnej 
„Osvety;" český genre, duchaplné cestopisy, 
utešené arabesky i humoresky tvorí predný 
feuilletonista český, geniálny Neruda. 

Z mladších a najnovších pracovníkov na 
poli tomto vynikajú konečne: Šmilovský, 
Ferd. Schulz, Svätopluk Čech, Jakub Arbes, 
Beneš-Tŕebí/ský, J. J. Stankovský, Štolba, 
Bozdéch, Alois Jirásek, Bohumil Havlasa. 
Vr. Herites, Otakar Jedlička, Ju). Zeyer a 
?. krásneho pohlavia Lužická a KÍ. Krásno- 
horská. Mnohých z nich poznáme bližšie pri 
plodoch v minulom roku vydaných. — 

Z beletristických publikácií minulého roku 
pútajú na seba pozornosť hlavne zjavy dva: 
Cechové Povídky, arabesky a humoresky a 
Arbcsove liomanetta. Oba sú výteční znalci 
toho prúdu, tej večnej krútňavy, ktorú menu- 
jeme životom, realisti, majúci za podklad 
líčení svojich vždy život skutočný, opravdivý. 
A predsa je podstatný rozdiel medzi nimi. 
Čech líči ľudí, život verne, vážne stránky 
jeho pochopí geniálne, ale nevyhľadáva jich 
zúmyslne, líči tôňu so svetlom, víchor s po- 
hodou i kľudom, a kresby jeho skrývajú vždy 
kiásuu humánnu myšlienku, vznešený ideál 
nech už kreslí starého úžerníka lebo bez- 
charakterného šviháka, klzké parkety palácov 
abo mladý život ztrateuý. Arbes naproti tomu 
vyberá si zúmyslne chmúrne, tmavé stránky 
žitia, ľudí podivínov, výstredníkov, a temný 
ten beh alebo zvláštny charakter líči psycho- 
logicky verne, s dôslednosťou až mrazivou. 
Mnohí dokazovali, že má jakúsi podobnosť 
s velikým americkým básnikom Edgarom Alla- 
nom Poeom, ktorému je tiež vlastným po- 
dobný smer líčenia, než toľko je isté, že pri 
možnej príbudznosti je Arbes talentom svo- 
jím, výhradne zo seba čerpajúcim, originálnym. 
Prednosť Cechová pred Arbesom leží mimo 
jiné tiež v prekrásnej formálnej stránke jeho 
novell, poetickej, kvetnatej a predsa zase tak 
stručnej mlave, takže niekoľkými črtami, jedno- 
tlivým slovom zobrazí plasticky situáciu, otvorí 
nám perspektívu do celého deja. Arbesova 
mluva je suchá, jednoduchá, líčenia jeho nie- 
k.ly až do úuavy ny^ýQ 



Č. 3. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



96 



Ďalší pekný, mnohoslubný zjav minulého 
roku vidíme v „Povídkach z hor u od Aloisa 
Jiráska. Sú to jednoduché obrazy najviac 
z chyžick Iudu, dojemné výjavy i nehlučný 
život tých obyvateľov hôr. Vidíme jich pred 
sebou skutočných, cítime jích radosť i žial, 
vidíroc i tú prírodu jednoduchými, živými 
barvami pred zraky nám vykúzlenú, a všetko 
to dojíma nás, jako keby sme to sami boli 
zažili, osoby, dvorce, hory i nivy tie nás 
prevádzajú sta starí známi. Jirásek je českým 
Schaumbergom a vedia Karolíny Svetlej naj- 
vytečnejším interpretom prostého českého Iudu. 

Za tým púta pozornost našu básnik „Vá- 
clava," stúpenec velikánov poľských, Antal 
Stašek. Napísal a vydal prvý svoj román 
„Nedo/cončený obraz", látku vyberúc si tiež 
z toho poetického ale vo vášni a zlobe, hroz- 
ného ľudu, a vyšperkujňc prvorodenca svojho 
bohatými darmi ducha mohutného, hlboko 
mysliaceho. Sentencií, krásnych myšlienok tu 
vskutku taká hojnost. /.e sa niekdy zda, jako 
by nimi dielo bolo až preplnené. Román ten 
je prácou v mnohom ohľade dokonalou a po 
tak skvelom začiatku každý s dychtivosťou 
čaká ďalšie plody toho bohatého talentu, jako 
básnika už dávno znaného a oceneného. 

A ešte jednu pozorovateľ zabral sa do 
tých pestrých m v i nízkych chalúpok á pri 
prvom za norení sa vyniesol už toľké krásy, 
že u/nany bol jednohlasne. /a rozhodný novel- 
listicky talent. Je to neoceniteľný literárny 
historik ľerd. Sc/udz. Svojím „Starým pánom 
z Ľomašic* vytvoril nám protiobraz kuzná- 
rodnelej „Babičke" zlatej našej Nemcovej, 
krásny, opravdivý, dojemný, tak že každý po 
prečítaní jeho volí: „Viac, h*n viac takých." 

„Osvedčená a zaslúžilá romancierka česká, 
pani Žofia Podlipská vydala v „Libusi, matici 



zábavy a vedení ! u román „Príbuzní" ^ ktorý 
vyniká peknou komposíciou, zdarilým líčením 
osôb i jemnou krajinomalbouapatrí dosboru 
sociálnych románov českých, ktoré najkrajšie 
vzdelávali Pfleger- Moravský a prítomné V. 
Vlček. 

Druhý román tejže spisovateľky, pod zá- 
hlavím „Naliovský," bárs vyniká mnohými 
reflexiami a širokým psychologickým líčením, 
je naprosto pochybený v charakteristike, ktorá 
je nedôsledná a nejasná. Tiež dej je veľmi 
chudobný a vyznamenáva sa českými pravde- 
nepodobnostmi. 

J. J. Stankovshj napísal román „ Vlasten- 
cove z Boudy," v ktorom vylíčil pamätnú 
periódu duševnieho znovuzrodenia národa 
českého, prvý záblesk nového žitia v pobelo- 
horskej tnn\ stredisko snáh umeleckých v dre- 
vcii-tin divadle na Václavskom námestí v Prahe, 
„Bouda" nazvanom, tú prvú, milú idillickú 
j dobu vlastencov Thamov, Stuny a jiných, dobu 
to teresiánsku. Spisovateľ pristúpil k spraco- 
vaniu periódy tej s pietou i dobrou snahou, 
ale celok predsa nenie umelecky zaokrúhle- 
ným, dost charakteristickým, vrelým a do 
hĺbky prepracovaným: 

I mladý jedon básnik dramatický, Ladislav 
StroHpežniďg, prispel k bohatému počtu lan- 
ských českých románov, dielom „Cavani" 
ktoré, až duchaplne kombinované a hladko 
prevedene, nechutnou a bezcennou látkou 
svojou nezo Ipovedá požiadavkom diela ume- 
leckého. 

Tym by sme boli poukázali tak na hlavnie 
plody na poli romanopisectva českého vlani 
urodené i zastau'me sa budúcne u tých, ktorí 
majú svoje pôsobište na doskách, značiacich 
život, svet: obzreme si Músu dramatickú, 
zasvätenú chrámu Thalie. J. V, 



Literatúra a umenie. 



„Slovenského Letopisu" pre históriu, topo- 
grafiu, arehaeologiu a ethnogrnfiu, ktorý rediguje 
a vydáva pán Fr. V. S a s i u e k v Skalici, vyšiel 
ročníku 111. sošit 1. s nasledujúcim obsahom: 
Záhadné dejepisné otázky. (Úvod. 1. Kde bolo 
sídlo kráľov veľkomoravský ch ? 2. Kde bolo sídlo 
sv. Methoda a suffraganov ? 3. Synovia Sväto- 
pluka I. 1. Kde zahynul Mojmír II. ? 5. Roz- 



chytáme moravskej dŕžavy. 6. O smrti Sväto- 
pluka II. 7. Morava a Slovensko po páde Veľ- 
moravy.) Turci na Slovenska r. 1509. Nové 
Zámky. K počtu Slovákov v Uhorsku. Pamatky 
Mesta Brodu Uherského (1724). Z Uhorsko- 
Brodskej kroniky. Cechovnie listiny. K dejepisu 
hradov (Lietava. Považská Bystrica. Svätý Benedik. 
Lykava. Lednica. Diósgyór. Sásov. Papa. Sečany, • 



96 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 3. 1879. 



Sklabina. Zvolen. Blatnica. Bojnice.) Výsadné li- 
stiny. Coborovské listiny. K dejepisu snemov. In- 
ventaria. Závetné listiny. Drobnosti. Všeličo. — 
Ako vidno, je „Slovenský Letopis" nielen za- 
jímavý svojím obsahom, ale má veľkú cenu i pre 
históriu Uhorska vôbec a Slovenska menovite. 
Listiny, ktoré sú v tomto sošite uverejnené a 
z ktorých jasne .vysvitá, že slovenská mluva 
ožívaná bola v úrade, v domoch magnátskych a 
na hradoch, pochodia z čiastky ai z 15. a 16. 
storočia. My sme zajiste veľkou povíTačnosfou 
zaviazaní pánu Sasinkovi, že opäC dal sa do 
trudnej, namáhavej a nákladnej práce vydávania 
., Slovenského Letopisu," a povinnosťou sloven- 
ského obecenstva je všemožue ho v tom pod- 
porovať hojným predplácaním. Predplatná cena 
obnáša na celý rok 3 zl., pre chudobných učiteľov 
a žiakov 2 zl. 

„Slovanský Almanah" už vyšiel. Tlačený je 

u Mechitaristov vo Viedni a k dostaniu u vy- 
davateľa Radivoja Poznika vo Viedni (VIII., 
Florianigasse 17) za 1 zl. 60 kŕ. Str. 393. Na 
konci je obrazec slovanskej azbuky. Práce uve- 
rejnené sú y ruskej, maloruskoj, českej, sloven- 
skej, slovinskej, hrvatskej, srbskej a bulharskej 
reči, a v sozname predplatiteľov zastúpené sú 
všetky slovenské kraje. Poliaci i tu spáchali 
vari už dedičný hriech, že sa ani v tomto čisto 
literárnom podniku nesúčastnili. V slovenskom 
oddiele majú básne: Hviezdoslav, Graicbuian, 
Ján Cimrák, M. Klimo, S. B. Hroboň. Kolman 
Banšell, S. K. Tisovský; poučné články: Dr. Iv. 
Br. Zoch a E. f P. Vo všeobecnosti môžme po- 
vedať, že slovenský oddiel smelo stavia sa ku 
boku ostatným. Ohľadom soznamu predplatiteľov 
dovolujeme si v záujme samého podniku po- 
znamenať, že daly by sa snád na budúce veci 
tak usporiadať, aby „Slovanský Almanah u mohol 
vykázať aspoň trikrát toľko predplatiteľov, ač 
v tomto ohľade Slovensko jedno z prednejších 
miest zaujíma. — „Slovanský Almanah" je v celku 
obsahu velice rozmanitého a zajímavého a ako 
srdečne vítame ho sťa nový radostný zjav na poli 
vzájomnosti národov slovanských a jích dušev- 
ného života, tak prajeme nm mnoho zdaru aj 
na budúce, presvedčení súc, že je to jedna 
z oných praktických ciest, na ktorých možné je 



bližšie poznanie sa, prečo aj čo najsnažnejšie 
odporúčame ho nášmu slovenskému obecenstvu. 

„Gränze" slovanské slovo. My to síce 
už dávno vieme, ale nové je to, že to Nemci 
uznali. Dr: Beyersdorf uverejnil pod názvom 
„Slavische Streifen" zaujímavé pojednávanie o 
tom slove v časopise „Baltische Studieu. u „Gra- 
nica u vyznamenávalo u starých Slavianov pravi- 
delný priamohran z dreva vystavený s ostrými 
hranami. (Staroslaviansky grany = angulus, grany, 
hrany = Kan ten). Tieto rovné čiary braly sa 
potom v prenesenom smysle slova jako hranice, 
deliace jedno územie od druhého, a slovo to 
prešlo jako Graniz, Graintze, Graeuze do nem- 
činy, a vytislo gothické „marka" celkom z úžitku. 
A tak sa má toto slovo pisať „Gränze" a nie 
jako niektorí chceli „Grenze." 

V Petrohrade vydáva sa veľký náučný slovník 

pod názvom : „Russkyj encyklopedický slovar", 

ktorý nezadlho bude ukončený. Veľkolepé toto 
dielo stojí 60 rublov. Pracujú na ňom tie naj- 
výtečnejšie spisovateľské sily ruského národa. 
Slaviansky oddiel rediguje Vladimír J. Lamansky, 
jehož samé meno už je zárukou o výbornosti 
oddielu. Medzi početnými spisovateľmi, ktorí sa 
od rokov už trudia na monumentálnom tomto 
diele pripomíname len nasledujúcich : J. N. Berezin, 
professor petrohradskej university; N. A. Popov, 
professor moskevskej university; P. P. Scmenov; 
P. J. Lerch; A. E. Slankevič; A. N. Beketov 
(slávny prírodozpytec) ; L. L. Kirpičcv; A. J. 
Mcndeliev atd. 

Hoja Ďunďa — gyôngye. .Kto by neznal 

slovenskú pesničku, ešte z predhistorických čias 
„Hoja Ďunda hoja, poslala nás kráľovná, hoja 
í)unda hoja!" Ďalej: „zlaté mosty stavati." — 
Maďari z obce Tápé, ktorá je teraz povodňou 
zničená, spievajú vraj túto pieseň takto: 

„Mé kudôtt urasszony? 
Haja gyôngye, gyôngye! 
Aranybidat esinányi 
Haja gyôngye, gyôngye..." atd. 

O chvílu povedia nám že sme my našu Ďunďu — 
od Madarov prevzali. 



OBSAH: Pastieri. Hviezdoslav. — Orol selejský. Historická povesť. (Pokračovanie.) — Orlom 
tatranským. Janko Alexander. — Tri kabanosky. Od Vajanského. — Zmyja. Román básnický od Slováckeho. 
(Pokračovanip.) — Starý mládenec. Podáva Samo Samovič. (Dokončenie.) — Žial junáka." Dumka. Bohu- 
známy. — Vlkodlak. Samo Samovič. — Tak s klavírom ako bez neho. Polyt. — Anthropologické úvahy, 
alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym ohľadom na jeho určitelnosť kroz prírodu. — 
Mladému básnikovi. (Dokončenie.) f — Listy z Čiech. J. V. — Literatúra a umenie. 



Predpláca sa u redakcie a administrácie v Turc. Sv. Martine: 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. 10 kr. r. č. — „Orol" vychádza vo 12 sošitoch, 4 hárkov silných, dňa 

poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

íľlačou kníhtlačiarskelio účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine. 

Digitized by V^OOy IC 




ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor a vydavateľ : 

MIKULÁŠ ŠT. FERIEMČÍK. 



Roč. X. 



Turč. Sv. Martio, 30. apríla 1879. 



Číslo 4. 



Maják. 

Od Vajanského. 



Zpŕehnite dažde! Na malom ostrove 
Teší sa Lubrag vašej sladkej vlahe; 
On už od rokov, loďam ku výstrahe, 
Olejom sýti lampy majákové; 
On s mladou dcérou samotný na skale 
Vlnami bitej osudom prikutý 
Starnúcim okom hľadieva do diale, 
Ktorá mu halí svet už zabudnutý. 
Kol neho vodstvo s nebom modroplavým 
V okrúhlej čiare seversky sa pojí, 
U nôh prítoky v Šumnom nepokoji 
Dušu žblnkotom koju hukotavým. 
Na skale maják : úloha života 
A druhá, čo ho k žitiu viaže páska, 
. Srdca potecha, staroby krásota : 
To milá Despa, morská zlatovláska. 
Ona jediná zašlé budí časy, 
Ona vilica slaných vôd spanilá, 
Búrami žitia zšedivelé vlasy 
Dávnou spomienkou jak vencom ovila. 
Čože ho ešte na svet upomína? 
Loď rychloplavná, poslušná junovi, 
Ktorá raz v mesiac k ostrovu pripína, 
S čerstvou zásobou zas na mesiac nový. 
Lež smelý mornár naplní ho hnevom, 
On temný pohľad rád pohodí za ním, 
Keď už odbíja loď s veselým spevom 
A preč sa nesie bóry jarým vaním. 
Hoj moroplavec, vetrom zbarnavený, 
Vykopal láske jeho hrob predvčasný, 
On k jeho krbu došiel unavený, 
Kde vňadne cáril jeho anjel jasný: 
Jeho Mileva, mladej lásky žena. 
Perla a oka hviezdová zornica. 
Ztmilo sa nebo — kosá blyskavica 
Zhadí sa, hromu dutý zvon zastená 
A búrou pláva zradná loď z prístavu — 
čo našiel doma? Dcérku opustenú! 



Darmo o skalu bil nešťastnú hlavu — 
Loď vzala sebou nádej, lásku — ženu! 

Hoj takú dušu nezhojí samota, 
Bár Despa pri ňom, lásky upomienka. 
Ona zjasňuje mrákavu života, 
Jako zimnú noc jasná hviezdulienka ; 
Ona je preňho, čo lampa majáka 
Zblúdenej lodi ua búrlivých vodách, 
Fakľa života i spasenia čáka, 
I slasť v staiobe, i sila v nehodách. 
Svet nenávidí Lubrag v temnej duši, 
Pred ním ukrýva svoju morskú vilu, 
Ona o bôloch otcových netuší, 
Ticho prežíva mladosť prespanilú. 
Loď na ďalekom vyskytla obzore, 
Rybka a vtákov bielokrýlych lety, 
Ker rozmarína a to večné more: 
To sú dušičky osamelej svety. 
Keď búri more, zlietnu v dušu chmáry, 
Keď jasné slnko vín pozláti pruhy, 
Až sa blyskocú pestrým šatom dúhy, 
I jej veselosť zabronie sa v tvári. 
Mala cisterna veľkú tajnosť vraví: 
„Despa, devica, ty máš krásne oči," 
Tichunké more nevinne vyjaví, 
Že jej postava jak cypress v úbočí, 
Že diadémom vrkoč hlávku zdobí, 
Ach, a to všetko o samote zvädne, 
Jak granátový kvet, čo vetrom padne 
Z nábrežnej skaly v solnovodé hroby! 

Lubrag zasadol pod ker rozmarína, 
Despa mu u nôh, dávnej zrady dcéra; 
Nad nimi štíhly maják sa vypína, 
Pred nimi morská púšť sa rozprestiera. 
Všetko tak ticho! Len šumivá vlna 
Šeptá so skálim, miernym vetrom vzňatá, 

13 



98 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



Rozmarín dýcha tuhé aromata, 
Na čistom nebi hľadá pláva luna 
Len tak hanblivo, bo ešte deň svieti. 
Ajhľa! v diali sa biely bod vynorí. 
Pozná ho Lubrag! To námorskc deti 
Vezú potravu do jeho komory. 
Už bodka zrástJa v bielu parus lodi, 
Riadi ju pevná ruka Veselína. 
Už priletela. Kotva sa zahodí, 
Olej, sucháre, vak čierneho YÍna 
Shodia na ľahkú bárku pustovníka. 
Veseliu strojný na skalu vyskočí 
I zhliadne razom u vonného kríka 
Despu, jak cudne sklopí pred nim oči, 
Jak bielou rúčkou bujnú kader rovná 
A kradmo očkom na júna pohliadne, 
Jak sa zapýri — jak mihom obíadne 
Morskej skaliny neznáma kráfovna. 
Rumeň zastini jeho smahlé líca 
A tvrdým telom mrazný cit zatrase, 
Z oču za jasá v náruživej kráse 
Túžby divokej mlunná blýskavica. 
Neskoro núti Lubrag dcéru domov; 
Cudzinec uzrel krásu jeho vily, 
On za ňou hľadí, až myrtových stromov 
Závistné vetve devušku ukryly. 
On silný plavec, rozpálený, ľúte 
Skočí na bárku a na loď húpavň, 
Tá už rozpiala belunké perute, 
Už volne orie vodu modrotmavú: 
Na stažni jun sa kolimbá u vyše, 
Spevavý pozdrav z mocných pŕs sa vinie, 
Na brehu niekto bielou šatkou kynie 
Nesmelou rukou z cypressovej skrýše! 

Hrozné má reči Lubrag na jazyku, 
Krivým pohľadom na Despu zagáni, 
Keď ona v devíc štebotavom zvyku 
Spomenie muža, čo v blýskavej zbrani 
Letom sa zjavil a zanikol letom, 
Jako ten sokol, čo kriedlom mohutným 
Z brda na brdo poletuje svetom. 
Despu to straší. Ona srdcom smutným 
Len vlnám svoje žiale rozpovedá, 
Len večerniemu vetra sa žaluje 
Že jej túženie nocou spával nedá! 
Že i sen obraz mornára maluje. 
Ked! už večerom starostlivou rukou 
Lubrag zapáli majáka lampady, 
Despa týraná tajnej lásky múkou 
Smutne prechádza cypress kolonády. 
Krikľavé svetlo, kryštálom zsilnené 
Ostré pablesky vysiela pruhami, 
Ony sa vinú zlatými stuhami 
Cez rozmarínov húšfavy zelené 
A tmu večerniu zväčšujú piotivou; 
Do tej sa deva tak rada pohrúži, 
Tam sa ztesnenó srdienko roztúži, 
Tam duša nyje fantasiou snivou! — 



Tam raz začuje divné šplechotanie, 
To nieje vetrom rozhúpaná vlna — 
Postoji — stíchni, srdca trepotanie — 
Piesok zaškripel tretý spodkom člna, 

Breh sa ozýva pružnej nohy krokom 

Nádherná vôňa z oleandrov veje, 

V dialke na vlnách svit majáka tleje, 
Bľadnúc šíri sa po mori vysokom — 
Vtáčky zmýlené svetlom v svojej púti 
Bijú sa do skiel brúsených majáka, 
Rozrazia hlávky o železné prúty 
Padajú biedne do vln pažeráka! — — 

„Ty nemáš matky, u temný Lubrag vraví, 
Hladiac dcérušky horúcu hlavička. 
„Ach v srdci mojom cit vládne boľavý, 
„Žes nepoznala, úbohá, matičku! 
„SrarC ju vyrvala? Nie — tá tak nezkruší, 
„Smrť nechá v srdci lásky plápol čistý, 
„Nechá mohylu, kde vo sviatok duši 
„Položil môžme veniec sviežolistý: 
„Lež matka tvoja nemá pre nás hrobu, 
„V srdciach nechala desnú nám pustotu, 
„Mne bôl pekelný, a tebe sirobu 
„A obom morskej pustiny samotu ! u 

Bodajú ostro Despu starca slová, 
Každé je ostnom, čo sa v srdce ryje* 
Srdce krváca: a bije len bije 
Za sladkou chvílou, ked loď junákova 
Šerým večerom zas k brehu prirazí, 
Keď myrtového v tieni baldachýna 
Zabúda otca bôle a príkazy 

V mocných ramenách svojho Veselína. 
Šumivé more: svedok jejích lásky, 
Rudý leander čuje jích výlevy, 

Vlny svadobné spievajú nápevy, 

Myrta vetvami žehná duší svazky; 

Nad nimi klenba chrámu : nebo jasné, 

Oltárne sviece — tie hviezdy bleskúce, 

Dve holubenky: to družice krásne, 

Prísaha a sľub: objemy horúce! 

Lubrag netuší tajnú ľúbosC devy, 

Ona sa bojí jeho prísnej tváre, 

Ona sa trasie, že otcove hnevy 

Zhasly by srdca posvätné požiare. 

Ach, kde tu východ, kde tu smilovanie? 

Otec a milý: dva protivné póly, 

Hriech je tajomstvo — nemožné vyznanie. 

Úbohé srdce prefaté na poli, 

V ňom bôl, jako ten okean, hlboký, 

V ňom temno, jako tma búrových mrakov! 
Bľadnú tváričky, slz tiché potoky 

Kanú a kanú z kryštálových zrakov. 

Už ľahol Lubrag na lôžko večerom; 
Sen tichý slietol v unavené oko, 
Silnou peruťou hnal po nebi šerom 
Temné oblaky vírivý širokkfor 



C. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



99 



More sa dmnlo dlhými vlnami, 
V diali bezhlasé blesky časom zplály, 
Zjasniac von z mora vynorené skál). 
Ktoré íud morský nazval Syrenami. 
Predtým, keď nebol maják na sihoti, 
Nejedna loď sa o ne stroskotala, 
Darmo pomorca ženuška čakala. 
Darmo čakaly dietky, už siroty. 
Oj, z tamtej strany tajné zkrsly znaky: 
To on, to on! Dnes večer príde drahý, 
Despa zas zhliadne uhločierne zraky, 
Zas šepne v ucho vernosti prísahy! 
Ticho spí otec — devuška u mora 
Jako svit luny, bez šumu sa zjaví, 
Jakby o závod s morom hučí hora, 
Hrozivý oblak od juhu sa plaví, 
Belunké šaty devy vietor trhá, 
Ťažký jej vrkoč padá ladnou šijou, 
Vlna obrovská k nohám sa jej vrhá 
A búrno sypí zlobnou melódiou. 
Jak božia strela priletí čakaná 
Bárka, a ledva k brehu pristal stačí. 
Už na širokých prsiach milovaná 
Deva spočíva v usedavom plači. 
„Načo tie slzy, morská moja vila, 
„Šíre je more, šíry svet ten boží, 
„Tys' moja, drahá! Plač tvoj neosoží, 
„Hľa, rychloletné sú moje vetrilá! 
„Ja morom tichým i búrnym veselo 
„ Plaviť sa budem s tebou, Despa drahá, 
„Ja partou krásnou ozdobím ti čelo, 
„Z ruži vernosti, ľúbosti a blaha! 
„S ver sa lodenke, mojej Sokolici, 
„V pustine tejto, čo na teba čaká? 
„Boľastné vrázky na vädnúcom líci 
„A smrť nerestná u päty majáka! 
„A mne čo zbýva? Tam o Syren hrany 
„Udrem lodicou, až zpraštia jej boky, 
„Na ústach slovo kliatby a pohany 
„Padnem do víru krútnavej zátoky. 
„Tys' moja, krásna, pozri: búra desná 
„Blíži sa letkom, však prv lež dorazí, 
„Otroctva tvojho rozbijem reťazy 
„A večnej lásky zavíta nám vesna." 
Ach, každé slovo dušu devy páli: 
„Nie, ty ukrutný syn divého mora, 
„Mne je súdené posluch a pokora 
„A bôlne mretie na tomto úskalí. 
„Sväté sú otca mojeho šediny, 
„On láskou dcéry, jak chlebom sa živí, 
„Ja, duše jeho svet, poklad jediný, 
„Ja miemim duše zradenej poryvy! 
„Mám zdvojiť zradu? Tvoja som, ach tvoja, 
„Žižním po pernách tvojich neskonalé, 
„Ja večne hľadeť budem v tamtie diale, 
„Ktoré ťa zkryjú, ty útecha moja; 
„Poslednie slovo na mrúcej už perné 
„Tvoje Veselín, sladké bude meno, 
„Posledný tlkot srdca — tvoje veno — ! u 



-*»«<&&č>»«aŕ- 



Na nebi hustnú rýchlo mraky čierne. 
Vetry zabúria, trasú sa skaliny 
Vlnísk ozrutných útočným návalom; 
Zarevú hromy, jakby v rozvaliny 
Zem zdrtiť chcely, blesku mlunným palom — 
Mocné rameno — mocná vôľa v hrudi, 
Lahunká deva — a búra od hora, 
Durknite hromy, až sa mrtvý zbudí, 
Čo utopený leží na dne mora! 



Lubrag si sníva starý sen Milevy, 
On vo sne staré zalamuje ruky, 
On vo sne cíti obnovené múky, 
Z pŕs sa mu dutno stonné vinú révy. 
Hromu durkoty prervú sny úmorné, 
Starosť o maják zaženie príšery, 
Chce von ! ( Kde Despa, dieťatko pokorné ? 
Postielka prázdna! Volný zámok dverí — 
Hrom! a za hromom výkrik úzkostlivý, 
Šum ho prehlúša, hromy ho prervaly — 
Snáď sen ho ešte prekára klamlivý, 
Snáď povíchrica zavila o skaly — 
Starec sa rúti von v rýchlom postihu — 
„Otče, môj otče!" z huku vln zavznieva. 
To Despy pokrik — už hynie, zamdlieva, 
Tu v jasnom strely rachotivej mihu 
Bárku na vlnách zazre v tuhom boji, 
Na nej sa zbelie sňahobiela šata, 
Ach, Despy šata. U kormidla stojí 
Strojná postava smelého piráta. 
Lubrag nešťastný, kde ti milé diefa? 
Pomorec vlečie násilne nevestu, 
Hromy mu zvonia, blesky sypú kviela, 
A maják tvoj mu ukazuje cestu, 
Aby Syreny vyhnul vírom zradným! 
Starec zakvíli z prs starých hlbiny, 
Na zem upadne, trhá si šediny 
A tiskne líce k skalám brehu chladným. 

V boľasti tkne sa daemon jeho čela, 
Lubrag zajasá satanským rehotom, 
Vyskočí; hromy vždy divším durkotom 
Zúria, i rastú vetra rýchle kričia: 
Hor sa na maják! Šedý vlas povieva 
Divoko vetrom, ostrý svit lampady, 
Jak by traám na vzdor, víťazne vylieva 
Sklom kryštálovým bleskové kaskády, 

I zúrivú tvár starca vyjasňuje, 

I vypúlený zrak jeho ožiari, 

I búrke, i tmám čiernym ukazuje, 

Jaký bôl svietiť môže z ľudskej tvári! 

Ešte raz pozre za dcérkou zúfale 

Otec, a mlatom mocne v sklá uhodí, 

Desným kvílením zarynčia kryštále, 

V droby zdrvené sypú sa do vody — 
Lampy zaškvrčia — už všetko v mrákave, 
Maják i sihoť i Syren skaliny 

„Mileva, Despa!" zavolá hriinave 
Lubrag a skočí v zbúrené hlbiny . . . * 

13* ó 



100 



Orol, časopis pre zábavu & poučenie. 



[Č. 4. Ift79. 



Orol selejský. 

Historická povesť. 
(Pokračovanie.) 



VI. 



Uzavrel síce Euršid basa s Ali basom 
janinskýra prímerie, ale bolo to prímerie, 
ktoré ho predsa len pútalo, aby značnú časf 
svojho vojska držal v blízkosti Janiny, v ktorej 
Ali basa so svojím vojskom pokojne síce, ale 
predsa akoby na stráži a na čakaní príhodnej 
doby leňošil. 

Preto Euršid basa ešte i ďalej neprestával 
vyjednávat s Ali basom, pevne úfajúc, že keď 
podarí sa mu tohto odboj níka priviesť k po- 
kore a poslušnosti, vojskom Ali basovým roz- 
množí čaty svoje. 

Eonečne podarilo sa mu nakloniť Ali basu 
k uznaniu svrchovanosti sultánovej a pod- 
daniu sa pod výminkou svobodného vysťaho- 
vania sa. Turci ochotne prijali všetky pod- 
mienky Ali basové, ktorými zaručená mu bola 
osobná svoboda a bezpečnosť, tak života ako 
i majetku; ale to ani najmenej nevadilo, že 
dňa 5. februára 1822 roku ako velazradca 
odpravený a celý jeho majetok shabaný bol. 

Teraz nastaly už priaznivé časy pre Euršid 
baáu, a nepochyboval ani najmenej, že v dosť 
krátkej dobe potlačí povstanie a celé Grécko 
prinúti uznať svrchovanost tureckej vlády a 
k poslušnosti jich prinúti oproti padišahovi. 

Vidiac čo deje sa, Marko Bočar pred- 
vídal, že sám na seba ponechaný nie je 
v stave zdolať toľkej presile, a čoby jeho 
junácki Sulioti i zostonásobnili hrdinstvo 
Bvoje. Umienil tedy vybrať sa do Eorintu, 
kde úfal síst sa s vodcami gréckymi, aby 
s nimi dohovoril sa o ďalšom spoločnom, 
priaznivý výsledok sľubujúcom pokračovaní. 

Už jarné slnko roku 1822 ožarovalo do neba 
vypínajúce sa končiare mohutných vrchov; už 
doliny a úbočia kopnely ; krovia počínalo zelené 
lístky vyháňať, keď Marko Bočar v chyžke 
domu svojho so svojím bratom Erstom, man- 
želkou a dcérou, ako i s Efremom, trávi po- 
sledný večer pred svojím odchodom. 

„Ja Marko s tebou f u hovorí Ersto, „kam- 
koľvek ty pohneš sa, ja ako tieň sprevádzať 
ta budem I« 



„A ja blaho vý úfal, že ty, brat môj Ersto, 
ostaneš ku ochrane rodinky. Eomu že už túto 
pod ochranu sverit?" 

„Tam máš najlepšieho obrancu a ochrancu," 
odvetuje Ersto, ukazujúc s úsmechom na 
Efrema. „Presvedčený som, že by on túto 
povinnosť nerád jinému prepustil! a že ju 
tak konať bude, ako žiadon jiný. Ja, vidíš, 
nie som k tomu súci. Môj duch bol by usta- 
vične na bojišti, kam ma všetko tiahne. A 
ten, kto tu ostane, musí mať všetky smysly 
vždycky pohromade, lebo jináče nebude ani 
opatrný, ani obozretný!" 

„Ale Efrem je ešte mladý, nezkúsený — u 
hovorí Marko. 

„Daj tomu pokoj, a ja ti stojím za to, 
že pre svoju rodinu nenájdeš spoľahlivejšieho 
ochranca nad Efrerna! — Či nie, Efrem ? a 

Efremova tvár zarumenila sa, akoby ju 
bol polial krvou. „Neznám, či budem súci 
k tomu, ale moju päsť i môj život vďačne 
obetujem v tejto službe!" 

„No hla ! to som očakával od neho ! Len 
to treba poznať ľudí!" vraví Ersto. Marko 
mlčal na tieto poznámky bratove. A poneváč 
ostatní málo kedy bez priameho vyzvania 
miešaly sa do rozhovoru, tak nastúpila chvíľa 
mlčania, v ktorej, tak zdalo sa, každý za- 
ujatý bol vlastnými myšlienkami; len bedli- 
vému pozorovatelovi neušlo, že oči Vasilikine 
a Efremove často stretaly sa pohľadom. A že 
tie pohľady až veľmi výmluvné boly, to mi 
môžete veriť! 

„Dobre tedy," hovorí Marko, „Efrem zo- 
stane k ochrane rodiny. Ale bojím sa, že 
v tomto údolí nebude viac bezpečnou. 'Euršid 
po zmožení Ali basu. a keď tohto vojskom 
rozmnožil rady svoje, nebodaj celú svoju silu 
vynaloží, aby najsamprv pokoril a zlomil od- 
por Suliotov ; zná, že títo nevyrovnaní junáci 
neprestajne križovať budú jeho plány a zá- 
mery. A predsa odísť musím, trebárs viem, 
že moje a tvoje rameno by tu, brat Ersto, 
veľmi potrebné bolo. Po odchode našom 
i Efrem s Vaailikou a matkou opustiť musejú 



t 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



101 



na jistý čas túto dolinu, ktorá nám za mnoho 
rokov slúžila za jisté a bezpečné prístrešie," 

„ A kam pôjdeme?" ozve sa matka, „a náš 
milý, tichý domov len musíme a musíme 
opustiť?" a slzy hraly v jej ako uhol čiernom 
oku. 

„Súrna potreba je opustiť dom. Lebo čo 
ti z domu, keď utratit môžeš v ňom život. 
A myslíš, že diví muzulmani šetrne zaob- 
chodit budú so ženou a dcérou Marka Bo- 
čara? — Kam pôjdete, to je jiná otázka. Čím 
dial do Grécka, tým lepšie. Efrem zná všetky 
tajné prechody cez vrchy a lesy, a preto ufám 
a čakám, že vás bezpečne a jistotne doprevadí 
do niektorého gréckeho, už osvobodeného 
mesta. Mne by najmilším bolo Misolungi." 

„Dobre!" vetí Efrem, „s Božou pomocou 
na dnes týdeň budeme v Misolungi!" 

„Už na dnes týdeň?" vykríkne Markova 
manželka. „Musí to tak rýchle byť?" 

„Čím skôr tým lepšie!" prerečie Marko, 
„a kto utekať musí, aby si zachránil život, 
zle robí, keď odkladá s útekom. Často jedna 
jediná premeškaná a zanedbaná hodina, ba 
minúta, môže maf tie najhoršie následky. A 
mne záleží na tom, aby som vás znal v ji- 
stote!" 

„Len si daj dobrý pozor, Efrem," hovorí 
Erato, „aby niektorý Osman nezatúžil po 
mladej holubici. Znáš, že sú to draví kra- 
hulci, a že beda tomu, čo padne do jích 
krvavých rúk, zvlášte je-li mladé a pekné." 

„To už len nechajte na mňa," odvetige 
Efrem, „postarám sa, aby tým dravým kra- 
hulcom zašla chuť vystierať drapy na mojej 
ochrane sverené holubice!" 

„Ďaka ti, Efrem!" rečie Marko, „slová 
tvoje upokojujú ma, lebo znám, že čo slúbiš, 
to i sploíš. A tak ohladom ochrany drahej 
rodiny mojej som ukojený, a ak Boh dá, dosť 
skoro shliadame sa v Misolungi." 

Na druhý deň, ešte ďaleko bolo pred 
svitom, vyprevádzaní celou rodinou vydali 
sa na cestu bratia Marko a Krsto, aby šli, 
kam si umienili. 

I tí, čo doma ostali, po odchode tamtých 
prichodili si, len akoby boli v tom dome 
návštevou. Ved znali, že i j ich pobavenie už 
nebude dlhé, preto ihneď dali sa do práce, 



aby porobili k odchodu svojmu potrebné prí- 
pravy tak, žeby i oni druhý deň ráno vydat 
sa mohli na ďalekú cestu. — 

Sprevádzaný len svojím bratom Krstom, 
prišiel junák Marko Bočar do Korintu. Prostý, 
ako jeho duša, bol i jeho oblek: červená 
čiapka, modré nohavice i kepeň, po boku 
ostrá šabla, zápasom jednoduchá pištol. Ni- 
kde a v ničom skvostnosť, lebo túto z hlbo- 
kosti duše ošklivil si. Nemal ošklivejšej veci, 
nežli keď videl muža, chcejúceho byt junákom, 
ktorý fintil sa ako nejaká márnomyslná slečinka. 

Ale vzdor prostoty a jednoduchosti, v ktorej 
zjavil sa v Korintu, prítomnosť jeho neostala 
dlho tajomstvom. A grécki náčelní mužovia 
poponáhľali sa poctiť Marka Bočara svojou 
návštevou. 

Prvý, ktorý navštívil Orla Selejského, bol 
grécky vojvoda Teodor Kolokotroni. 

Návšteva táto nie veľmi dobrý dojem uro- 
bila na nášho junáka. Započali rozhovor, ale 
ten len viaznul a viaznul, až konečne voj- 
voda Kolokotroni pomatol sa, pretrhnul roz- 
hovor, a ani len neodoberúc sa, ako dobrý 
mrav vyžaduje, opustil Marka. A ktorá toho 
bola príčina? Teodor Kolokotroni, aby ničoho 
nezadal svojej vojvodskej (kniežatskej) hod- 
nosti, zjavil sa v drahocenných indických 
šatoch a hodbábu plnom odeve, s perlami 
bohaté vybíjanou šabľou, a keď videl tú 
prostú jednoduchosť Markovho obleku, za- 
razil sa i ušiel. 

Na druhý deň navštívil Marka opäť, ale 
teraz už v odeve gréckeho klefty (grécky 
hajdúch v dobrom smysle); hlavu prikryl 
obnosenou čiapkou, na tele mal kuľkami pre- 
strieľanú košeľu; na boku visel mu starý 
palaš a na hrdle reliquie v malej škatuľke. 

Ako ho takto odeného uvidel Marko, letí 
mu v ústrety, a podajúc mu ruku skríkne: 
„Teraz si sa mi obliekol, ako pristane juná- 
kovi 1 Tak ta mám rád, taká, kuľkami po- 
svätená haba sluší a svedčí hrdinom! A nie 
tie čačky, súce len marnomyslným stvorám !" 

Milá bola táto pochvala Teodorovi, ač- 
práve v nej videl i ostrý výrok nad nádherou, 
ktorej veľkými ctiteľmi boli Gréci bez ros* 
dielu, a medzi nimi i vojvoda Kolokotroni. 

Digitized by VjVJVJQ IC 



102 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



„Junáci, chrabrí junáci ste vy Gréci!" 
chválil Marko Grékov, „a človeka zachvacuje 
nadšenie, vidiac skutky vašej chrabrosti ! u 

„No!" odvetuje Teodor, „tvojmu junáctvu 
predsa len nevyrovnáme sa. A čoby bolo už 
dnes z nás, keby teba a tvojej hrdinskej 
päste nebolo? Už by sme zase boli zapria- 
hnutí v jarme — u 

„O tom niet reči I" pretrhne ho Marko, 
lebo nič mu nebolo tak nepríjemným, ako 
keď počul zpomínat činy svoje. S tým bolo 
ho možno velmi rozdrážlií. On chválil ji- 
ných, ale pre seba chvály nikdy nehľadal. 

„Vy Gréci dokázali ste junáčtvom svojím, 
že ste hodní svobody, a že ju i dostanete. 
Ja by som si od srdca prial, keby i môj ná- 
rod bulharský vyrovnal sa junáctvu vášmu, 
ale — darmo je. To, dá Boh, príde časom !" 
vzdychnú] z hlboká Marko. 

„A keď my vydobyjeme a pojistíme si 
svobodu," hovorí Teodor, „dozajista prispe- 
jeme všemožne i k tomu, aby susedia naši 
Bulhari tiež domohli sa k svobode. Bude to 
našou národnou povinnosťou, podporovať jich 
tak, ako ty, Marko, si nám výdatnou po- 
mocou. A už pre zásluhy tvoje to urobiť 
musíme!" 

tJsmech prezradzujúci nedôveru preletel 
tvárou Markovou. 

„Dal by Boh! aby národy už raz naučili 
sa vzájomne si pomáhať. Ale trebárs to na- 
kladá učenie Kristovo, v skutočnosti ho niet. 
Brat môj, tí Gréci, ktorí žiť budú vtedy, keď 
sa bude jednať o osvobodenie Bulharov, ne- 
budú tak smýsľať ako ty. Bojím sa, že práve 
Gréci spoja sa ešte s Turkami na utláčanie 
Slovanov. A keď i nie celý grécky národ, 
ale veľká väčšina stáť bude po strane mu- 
zulmanov a proti kresťanom slovanským !" 

„To je nemožno! nemožno!" zvolal Teodor 
Kolokotroni. „To by bola. do neba volajúca 
nevďačnosť, a tej sa grécky národ nedopustí!" 

„Verím, keby bol sebe samému ponechaný. 
Ale myslíš si, vojvodo, že Gréci osvobodiac 
sa sami budú rozhodovať nad osudami svo- 
jimi a požívať svobodnú volu? Nemyl sa, 
toľkí budú sa namáhať o pojistenie a zabe- 
zpečenie si rozhodného vlivu v tvojom ná- 
rode, že tento trebárs svobodný predsa ne- 



bude svojim vlastným pánom! A v tých zá- 
ujme ležať bude, aby národy nepomáhali si 
vzájomne! Ostatne nech všemohúci nebeský 
Otec zahanbí obavy moje!" 

Kolokotroni neznal čo odvetit. Zarazili 
ho reči Bočarove. Marko tiež umíkoul. Ale 
táto mlčanlivosť nepanovala dlho. Lebo, keď 
i Marko málomluvný bol doma a medzi svo- 
jimi, s cudzými vždy mal nejaký predmet 
k rozhovoru. — 

„Nuž ale nechajme do ďalekej budúcnosti 
siahajúce veci. Ja pevne verím, že i bez pod- 
pory gréckej, ba asnaď i proti vôli tvojich 
súplemeníkov osvobodia sa Bulhari," započal 
ďalší rozhovor Bočar, „To všetko je v rukách 
Božích, ktorý riadi a spravuje tak osudy ná- 
rodov, ako i jednotlivcov. — Ale jiné je, čo 
ma boľasťou naplňuje, a to tým väčšou, že 
je to dielo tých jistých Grékov, ktorých ju- 
náctvo navyknul som obdivovať." 

„A to by bolo?" opy tuje sa Teodor Kolo- 
kotroni. 

„Teba a tvojich junákov týka sa to velmi 
blízko. Zle to bolo a veľmi nepriaznivý do- 
jem urobilo na mňa, a nie len na mňa, ale 
na každého, otupené srdce pre vznesené city 
ľudskosti nemajúceho muža, žes' dovolil svo- 
jim vojakom tak ukrutne nakladať s Turkami. 
Či by ste neboli slávnejšie a ľudskejšie robili, 
keby ste toľko úbohých ľudí, ktorí i tak boli 
vo vašej moci, a tak neškodní, nechali boli 
pri živote? Museli ste jich pobiť a povraždiť? 
Lebo, odpusť, to už vraždenie bolo, a nie 
zápas v čestnom boji! Hej! vtedy by bol 
svet i uvidel, i uznal, že sú Gréci hodní 
svobody. Ale toto metá velkú škvrnu na va- 
šich junákov!" 

„Nútení okolnostiami," vyhováral Teodor, 
„nemohli sme prekaziť. Veru nie z krvežížni- 
vosti, ani nie asnaď z osobnej pomsty, ale 
len v návale nutnosti robili sme, čomu vy- 
hnúť nebolo možno. A potom, my nemohli a 
nemali sme kde držať zajatých, lebo jich 
stráženie požadovalo by bolo značné sily voj- 
ska, ktoré sme jinde nutnejšie potrebovali. 
A pustiť jich na svobodu, to by nebolo ni- 
čím jinším, nežli rozmnožením radov ne- 
priateľov našich tými, ktorých sme už raz 
premohli a zvládali. A dobre to znám. že 

Digitized by VjOOQlČ 



Č. 4. 1879.] 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



103 



ani junák Marko Bočar nešetrí v ohnivom 
zápase nepriateľa, ale rúba všetko, čo príde 
pod ostrie jeho meča. u 

„Bojujem s nepriateľom otvorene, na ju- 
náckom poli/ odvetuje Marko, „a kde on 
mal takú výhodu zrúbať mňa, ako ja jeho. 
Tedy bol to rovný zápas. Ale nikdy ruka 
moja netkla sa takého, ktorý bezvládne padnul 
do rúk mojich." — Takto zakončil Marko 
Bočar ďalší rozhovor o nemilom predmete, 
ale slovami svojimi dokázal, že on nebol len 
hrdinským a junáckym bojovníkom, ale i pravým 
kresťanom, Slovanom, človekom v opravdivom 
smysle toho slova. A jeho držanie sa získalo 
mu' dôveru všetkých šľachetných mužov. 



Nie div, že i knieža Alexander Maurokor 
dato, ktorý v tie časy stál na čele gréckych 
pohybov, vyznačoval všemožne Marka Bočara, 
a zo všetkých síl namáhal sa získat si jeho 
lásku a dôveru. Marko Bočar tak ho zachvátil 
svojim bystrým duchom a nepoškvrnenou či- 
stotou srdca, že Maurokordato do smrti svo- 
jej hovoril o nom s nadšením, neznajúcim 
hranice, s najväčšou úctou, aká je len možná. 

Za čas pobytia Bočarovho y Korinte od* 
bývali sa válečné porady o ďalšom vedení 
borby za svobodu Grécka, a na radu Marka 
Bočara uzavreli jednohlasne íst približujú- 
cemu sa nepriateľovi v ústrety. 
(Pokračovanie následne.) 



-n£»*ifta<^~ 



Sen Babylona. 



licho, — že čuť jak rastie tráva, 
Že čuť podzemných duchov ston: — 

A zo sna divo sa ztrháva 
Rozkošou spitý Babylon. 

„Zrada, zrada! — prchnú otroci! 

Pod základmi väze — zrada! 
Väá praští — rata! sem k pomoci! 

Na hlava moju mi padá! — 

Kto väž Boha môjho rúca mi? 

Kto smie ľudu jazyky miest V 
Kto brať mne moc nad národami? 

Kto brániť mi v nebo sa vzniesť? — 

Lapaj te j ich! — tri duše io mňa 

Prchly — v hrudi tak prázdno mi, 

Väze, oblohy tiaž ohromná 
Prsá moje mi prelomí! — 



Srovnali rumy mojej dumy. — 

Nado mnou nový stojí dóm; 
V ňom troch jazykov hymna šumí — 

A ja, môj Bože! kde že som?! — a 

Tak zo sna hriechov svých šamotí, 

Tak zubami škripol on, 
Tak v úzkostiach smrti sa potí 

Rozkošou spitý Babylon. — 

* 

Čo vy na to, moji hadači? — 

„Ej panel to osudný sen: 
Božstvu dielo pýchy s* nepáči, 

To blízkej tvej smrti bol tieň!" — 

Preč, Ihári ! — V nebo stavať hore! 

V prostriedku hviezd má stáť môj trón! 
Nech svet pod pätou mi v pokore 

Páli temiany svých poklôn! — 



Tak zlorečí, zúri bez seba, 
Pýchou nadutý tyran ten. 

No skôr jak väž tá došla neba 
Skutkom stal sa osudný sen. 



-<6^p&*- 



B.*) 



Matkin poľúbok. 



(Preklad dľa nemeckého „Der Kuae der Mutter a von Georg v. Dyherrn.) 



x olúbok matkin - - ty slniečko ránnic, 
Z teba sa prúdi život, požehnanie; 
Otváraš blaho, jak nebies dar tichý. 
Rosa májová, svetové kalichy. 



Polúbok matkin, sväté pozdravenie, 
Ked ona dietko novonarodené 
Z rúk božích berúc v blaženej hodine 
Prvý raz k prsom materským privinie. 



*) Tesi nás, že môžeme Vás zase uvítať na tom poli, ktoré Ste dosiaf tak slávne pestovali. „ 
vynde v budúcom Čísle. 



104 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



S poľábkom týmto modlitba sa budí, 
Jaká len matke môže vzplanúť v hrudi, 
Modlitba plná vrúcnosti i vďaky, 
K otcu sa nesie, k otcu nad oblaky. 

A keď to dietko vyrve jej smrt dravá, 
Z očú materských prúd sa sĺz vyroní, 
Na chladné ústka vtiskne bozk pokonný, 
S pokorou vzdychnúc: „Boh bere, Boh dáva." 

A keď do sveta vychodíš cudziny, 
Kto (a sprevádza, krom Boha, kto iný? 
Kto ťa v rodinné zp&t uvádza brány? 
Poľúbok matkin, na cestu ti daný. 

Keď ti zbočiť chce z cesty pravej noha, 
Zpomni len, čo ti mat dala úbohá; 
Zpomni poľúbok i jej • požehnanie, 
Noha poslušne v cestu pravú stane. 



A keďs' aj zblúdil — a duša skľúčená 
Prichodiac domov pred prahom zastená, 
Poľúbok matkin, poľúbok jediný 
Tiaž tvoju sníme a zmyje (a z viny. 

A raz keď staneš na rodinnom prahu 
A nezrieš vítať matičku ťa drahú — 
Choď do cmitera, kde dlejú jej tône. 
Tam ti tak bude, jako na jej lone. 

Sotvy na jej hrob skloníš hlávku svoju, 
Sotvy slzami pokropíš ho bôľu: 
V duši sa tvojej pozdrav jej rozhostí, 
Srdce pocíti bozk večnej ľúbosti. 

Poľúbok sladký, ty slniečko rannie, 

Z teba sa prýšti život, požehnanie; 

Ti si anjel môj, čo ma pred zlým chráni — 

Ty ma sprevoď až za večnosti brány. 



~&*~if- 






Zaľúbenec. 

Študentská humoreska. 



Práve sa sotmievalo a pri obloku jednej 
malej chyžky v školskom mestečku R. stál 
Janko Vrana, gymnasiálny žiak, v ruke držiac 
z pošty priélý piatimi pečaťami opatrený list. 
Viete, že takýmto zásilkám vopred sa teší 
opravdu študentské srdce, len keby s tým 
neboly spojené prísne napomínania rodičovské, 
čo z čiastky horkost kvapká do kalicha sladkej 
radosti. On pravda nemal sa čo obávať napo- 
menutí „rodičovských," bo tí mu dávno po- 
mreli a len pri obozretnom a svedomitom 
spravovaní jeho skromného dedictva skrze 
pána učiteľa v D., jeho rodisku, mohol sa 
stal účastným takejto zriedkavej radosti. Pri 
čítaní naozaj otcovského listu žiaľ mu prišiel 
na srdce, pomysliac si, že všetci spolužiaci 
majú ešte otcov, len on sám nie, ale blížiace 
sa hrmotné kroky vytrhly ho z rozmýšľania 
a z otvorených dvier valili sa veselí kompám 
do chyže. 

„Servus Janko!" volá Jaroslav Drobný, 
„nechceli sme zameškať tvoj veliký sviatok 
osláviť; dostal si mnohovážny prípis a aby 
si vo veľkej radosti neutonul, prišli sme ju 
s tebou sdelovať." 

„Pravda," hovorí Janko, „bez toho, aby 
sa bolo prisnilo, dostalo sa mi tohoto ne- 
trpelive očakávaného šťastia. Ale bratia! ne- 



budem vás držat na slove." „Zuzka!" volá 
otvorenými dvermi, „vezmite ten hodný krčah 
a zabehnite po pivo. Slušná vec takýchto 
vzácnych hostí uctit! u 

„A ty Dano," berie slovo Jaroslav, „čo 
sa prechodíš ani dáky veľkomožný? či nevieš, 
že prechádzka v tejto chyži na súmraku je 
spojená s nebezpečím života? Len tri kroky 
na tvojich dlhých pedáloch a tak buchneš 
hlavou do steny, že sa tvoj veleúčený rozum 
hneď na zemwpovaľovat bude!* 

„To by si mi doprial," odvrkne Dano, 
„viem, žeby si na hodnú čiastku jeho nároky 
robil, aby si niečo rozumného do svojho 
sprostého rožka osadil." 

„Mýliš sa! slávnostne sa vzdávam v mene 
tu prítomných všetkých nárokov na tvoj rozum, 
a len v tom záujme našom ta upozorňujem, 
aby sa nám otruby medzi oči nevysypaly." 

Danko sa strojil na paprikovú odpoveď, 
keď Zuzka s doneseným pivom utíšila všetky 
náruživosti a na jích miesto chut k požitiu 
vysokováženého nápoja vzbudila. V nedo- 
statku pohárov koloval krčah a poneváč 
„krčah zatiaľ chodí do studne, kým sa ne- 
zabije," preto aj pivový krčah sdeľoval osud 
všetkých krčahov. 



Digitized by 



Google 



Č. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



105 



Zapálená lampa, rozdúchané fajky a pivom 
občerstvená myselobživujúcim spôsobom účin- 
kovaly na celú spoločnosť. Len jedon jim chybel 
do kola, na ktorom si každý vtip brúsil a to 
bol Ďurko Starý. 

Nás Ďurko bol šuhaj strednej postavy, 
povedal by som počernej, keby nebol opá- 
lenej tváre a túto opálenost jeho spolužiaci 
žartovne pripisovali náruživému fajčeniu pod 
výrazom, že sa „vyúdil." Bola rozkoš pozerať 
na neho, keď niekdy po dlhšom pôste dožil 
sa tej premilej trafiky; v taký čas, držiac 
dym v ústach striasly sa mu pery, snáď aby 
i ten naj chatrne jší čas zažil pôžitok toho 
blahonosného dymu. Oči čierne horely ohňom 
radosti a uspokojenia. Zapomenul na knihu, 
na svet a preložiac svoju dlhú trúbku sta 
mýtne brvno cez cestu hladel a fajčil bez 
toho, aby bol pritom niečo myslel. 

„Prečo neprišiel s vami Ďurko," zpytuje 
sa Janko, „bolo by sa mu dostalo i piva 
i trafiky." 

„Jaj brat môj," vetí Jaroslav, „ten sa ti 
stane pomaly mníchom, sedí doma ani kvočka 
a zdá sa mi aj básni." 

„Básni?" volali všetci s úžasom. 

„Ponachodil som niektoré pohádzané pa- 
pieriky; Janko! ty by si mal vedieť príčinu 
tejto utiahnutostí, máte mnoho tajností medzi 
sebou!" 

„Poviem vám," prisviedča Janko, „ale 
jazyk za zuby! Lanského roku, ako znáte, 
suplikoval na našich stranách, prišiel aj do 
D., sosadnul v škole. Náš učitel má peknú 
dcéra Ľudmilu, do ktorej sa už mnohi za* 
ľúbili, nie div, že aj Ďurko touto cestou pu- 
toval; teraz ma ustavične morí, aby som mu 
zprávy o nej podával." 

„Máš nejakú zprávu?" pýta sa Jaroslav. 

„Nemám ver ja!" 

„Dajme mu sami zprávu, nad ktorou sa 
mu oči zaiskria. Práve si dostal list od pána 
učiteľa, my napíšeme od Ľudmily a ty to 
Ďurkovi potajme oddáš." 

„Teraz nám nasleduje list skomponovať 
a odpísať. Najlepšie bude, keď ho Matej do- 
máci chlapec odpíše, jeho písmo sa rovná 
ženskému. Obsah jeho môže byt: 



„Ctený Pane! 

Nemôžem zabudnúť na tie hodiny, ktoré 
ste minulého leta v našom kruhu strávili, 
ale darmo, už sa minulý. Aby aspoň nejakú 
rozpomienku na ne mala, oblažili by ste ma 
velmi, keby Ste mi svoju podobizeň, ktorú 
Vám ja svojou odvetím, zaslali, alebo aspoň 
tento lístok pamätníka vyplnili. 

V D., 30. marca 186*. 

Ľudmila V." 

Sem Mateja ! pravopisné chyby narobiť ad 
libitum, bo znáte, že slovenský pravopis je 
pre ženské ešte zakázaným ovocím. Lístok 
pamätníkový priložiť, pekne zapečatiť a Jan- 
kova starosť bude tak ho oddať, aby tomu 
Ďurko uveril! 

Dictum — factum, lístok vyhotovený van- 
droval do Jankovej truhly, aby na druhý d< ň 
pred alebo pod niektorou hodinou Ďurka do 
vytrženia doniesol. 

Už udrela siedma hodina a Ďurko Starý 
ešte vždy nechce uznať potrebu povstania 
z postele. Načo by aj vstával? raňajky — 
čo býva vždy prvou myšlienkou prebudeného 
žiaka, ač sú mu velkou zriedkavosťou — ne- 
môže čakať, taký luxus si chudobný šuhaj 
dopriať nemôže, len tá jediná fajočka, ktorú 
aj Napoleon I. za odstraňovatela hladu pova- 
žoval, môže mu dopriať máličko úľavy. Ecce 
fajočka! či by takému kúzlu Ďurko odolal? 
Ešte raz pretre ospalé oči, údy vystre, až 
postel v bolasti spraští a velkým prstom na 
nohe vytrčeným zpod periny skúma po\e- 
trnost izebnú, ktorá k jeho uspokojeniu niesúc 
tak chladná, akou si ju predstavoval, pod- 
nikne vážnu výpravu z postele. Podarilo sa — 
len tie hodiny tak skoro ukazujú! Už je čas 
do školy, sem knihy pod pazuchu! 

Pred hodinou nemal dosť času Janko, aby 
mu lístok oddal, alebo myslel, že pod hodinou, 
kde prísne oko učbára sprevádza každý pohyb 
žiakov napnutejším a Iahkovernejsím nájde 
Ďurka. Nemýlil sa, pri prvom svobodnejšom 
pohybe rýchlym chvatom zpýtal sa Ďurko 
pri ňom sediaceho Janka. 

„Čo píšu vo včerajšom liste?" 

„Nič zvláštneho pre mňa," povie Janko, 
„ale zvláštne pre teba," a vytiahne z vrecka 
uschovaný lístok, aby ho Ďurkovi doručil. 

14 



Digitized l 



C 



106 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



Ďurko uchopil podaný list, pod stolicou 
rozlomil krajciarovú pečať a nakoľko len 
možné bolo kochal sa v milom obsahu. Mohla 
byť pre neho reč o kameni múdrosti, našiel 
on už ten kameň, držal ho medzi rukami a 
rozžiareným okom pozrel tu na učbára, tu 
na spolužiakov, aby jim pohľadom privolal 
svoje: „Heuréka!" 

Ledva sa putá nevolnosti žiackej rozlo- 
mily, utekal Ďurko nepozorujúc posmešný 
úsmev Jaroslavov do tichého úkrytu svojej 
chyžky. Len raz sa podrobif jednomu nevy- 
hnutnému výkonu totiž ísf do alumneuma 
a potom volný snívať mohol o svojom šCastí 
a mysleť na odpovedi, ktorej zaslanie za naj- 
prísnejšiu povinnosť pokladal. 

Ach umky, umky ! pomáhajte opísať nad- 
šenosť tváre Ďurkovej, blažený pohľad očú, 
k sladkému úsmevu našpúlené ústa ! Nuž, keď 
umky nepomáhajú, pomôžem si sám, odložím 
celý opis ad acta, na krátko poviem : Ďurko 
sa prevalil na postel, vzal tužku do ruky, 
ktorá akoby samovoľne medzi zuby vandro- 
vala, papier položil vedľa seba a počal básnit. 

^Celé kráľovstvo za jednu hodinu!" mal 
zvolať nejaký anglický kráľ, čo nebárs lichotí 
hrdým, svoju domovinu povyšujúcim Angli- 
čanom; z toho výkriku bťzpečne sa mohli 
presvedčiť, že ver' celá jich domovina nenie 
hodná ani len dvanástu čiastku hodinového 
„Zifferblattu." Podobnou klassickou výpoveďou 
bol by obohatil aj Ďurko potomstvo asi v ten 
smysel : „Zajtrajší obed za dobrú myšlienku!" 
keby mu kŕdel myšlienok nebol stál k služ- 
bám. Jedna myšlienka plodila druhú a z toho 
množstva myšlienok, nebolo ani jednej, ktorá 
by sa smestila do rámca už hotových rýmov. 
Prvá bola „hrdlička,* čo si svoj pár „hľadá," 
k tomu by pristal rým „bľadá," ale Ludmilka 
má červené líčka; maličké „salto mortale" 
všetko ho na „kvietok," najpríhodnejším bude 
„svietok" t j. malý svet, hádam mikrokos- 
mos, len že mnohí, ktorí prehŕňať budú Lud- 
milkin pamätník z nevedomosti čítali by 
„svietok," a rozumeli sviečku mužského po- 
hlavia. Čo si počať hriešny človeče? stisne 
zubami nevoľnú tužku a z nej ako z úst 
umky prúdily sa nasledujúce verše: 



„Ako ten brečtan zelený 

Podporu svoju hľadá, 
Tak nachodí v šuhajovi 

Každá dievčina mladá. 
Ja som tá tvoja podpora, 

Ty si brečtan zelený, 
Neľakaj sa ani mora 

Zlé v dobré sa premení." 

Zadychčali ste sa ctení čitatelia? ako by 
aj nie po prečítaní tak básnických výlevov 
na jedon dúšok. Oddvcbnime si a pozrime 
tomu vzletu lepšie do tváre: básnik si v duchu 
predstavuje, ako s&ahobiele rúčky Ludmilkine 
vinú sa vôkol jeho učadeného hrdla, na 
mysli majúc už ten stav, kde prísahou man- 
želskou spojení budú. Nazýva sa „podpora," 
nie to neskromnosť, radšej sebäpovedomie. 
Veta: „neľakaj sa ani mora" zdá sa vám byť 
nesmyslom? chyba tlače! nepoznáte smelé 
skoky romantickej duše. Ďurko videl sa na 
sobášnej ceste možno na adriatickom mori; 
príde búrka, Ľudmila v strachu vrhne sa 
do jeho náručia a on v zápale ľúbosti a v po- 
vedomí svojej sily privoláva jej vami inkrimi- 
novanú vetu atď. do nekonečna. 

Dosť bolo oddychu, pokračujme! 

Najťažšia práca vybavená, len pár menšín 
a lístok pamätníka krasopisne okrášlený bol 
známym nápisom. Sprievodný list vynucoval 
už menšiu dávku krvavého potu; zdvorilý 
zaľúbenec positiv svojho titulu: „Ctený pane! 44 
preložil do superlatívu: 

„Veľactená slečnol 

Ako hrom, keď z jasného neba udre a 
zapáli štihlú väzu, tak list Vás drahocenný 
zapálil dutnajúcu iskru srdca môjho. Podo- 
bizeň svoju Vám v nastávajúcich prázdninách 
osobne k nohám složím, úplne veriac sľubu 
tomu, že ma aj Vy Vadou oblažíte. Do tých 
čias musím sa uspokojiť s obrazom Vaším, 
ktorý je hlboko v srdci mojom osadený. Žite 
blažené a nezapomínajte na 

úprimne Vám oddaného 

V R-, 5. apr. 186*. 

Juraja R. Starý v. r." 

Cestou, ktorou dobehol ľubolístok, musela 

letet aj odpoveď. Zadychčaný pribehne Ďurko 

k Jankovi: „Či si ešte neodoslal odpoveď?" 

„Nie, ale práve vyhotovená čaká na pečať, 

lenže bez tvojej odpovede bojím sa moju 

Digitized by VjOOQIC 



Č. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



107 



poslať. Ďurko! povedz mi pravdu — čo ti 
písala Ludmilka?" 

„Vieš brat môj," povie v rozpakoch Ďurko, 
„upomínala ma na síub, ktorý som jej minu- 
lých prázdnin bol dal, že jej pesničku: „Hojže 
Bože" odpíšem a pošlem. a 

„Takého medveďa mi len nezavesia na 
nos. Má ona tú pieseň vo „ Venci. u Hádam 
to má byť pesnička tvojho vlastného srdca, 
zodpovedná tým horúcim pohľadom, ktorými 
si minulých prázdnin po nej švihal?" 

„Nech ti bude ako chceš," len pripoj aj 
tento lístok ku tvojej zásilke a odnes na 
poštu. Jednoducho ho nepošleme, vďačne obe- 
tujem tých 18 kr. tt 

Sobrali sa na poštu, Ďurko chcel byt 
očitým svedkom. Janko mal už hotový jedon 
dávno vypršaný recepiss, adressa bola tá, 
ktorú on potreboval a spôsobná ruka dátum 
poštovej známky pretvorila na deň 6. apríla. 
Vnišiel na poštu, za 18 kr. nakúpil cigary 
mieniac aj Ďurka pohostit a pri navrátení I 
doručil Ďurkovi recepis z oddaného, vraj, 
listu. Ďurko uschoval záruku svojho i pritom- 1 
neho i budúceho štastia a s blaženým úsme- 
vom zapaľoval podanú mu cigarku v pove- 
domí vykonaného veľkého diela, Janko s úsme- 
vom zapaľoval svoju v povedomí lacného 
fajčenia. 

Večer následkom hesla Jankom vydaného 
aišla sa slávna kompania, nasledovalo pri 
všeobecnom smiechu „scrutinium* a po pre- 
čítaní ľúbostných výlevov slávnostný sľub : 
aspoň do roka tajomstvo udržať. 

VIVANT VAC, . . skvelo sa na stenách 
a plotoch R-ských, zasvätenec vyčítal z toho, 
že o týždeň bude skúška gymnasialnej mlá- 
deže. Mnohému trepalo srdce od radosti nad 
prísť majúcimi rodičmi, mnohému triaslo sa 
od žalosti nad nádejným výstupom medzi 
rozhnevaným otcom a nezdarným synom. Vše- 
obecné kombinácie ohľadom nastávajúceho 
utriedenia. Páni uffbári nebárs obstáli pred 
súdom sebe podriadených žiakov, lebo veľká 
čiastka napred počitovala, že nespravedlnost 
učbárov nedopustí jim dať dobré svedoctvo. 
Upratovanie starých kabátov, čižiem, sotva 
poznajú mamičky tú garderóbu, ktorú svojím 



milým syaáčkom na počiatku školského roku 
boly oddaly. Starší žiaci s privolením rodi- 
čovským strojili sa na suplikáciu, žiaci, aby 
niečo zkúsili, rodičia, aby si niečo poľahčili, 
lež často sa stalo, že vychodený pán syn na 
konci svojej cesty nazrel aj domov tým 
úmyslom, aby mu zodrané čižmy napravili, 
prázdne vrecko naplnili a medzeru po čas 
suplikácie do alumnickej kassy vydierkanú 
zaplátali. Ďurko Starý bol tiež medzi kandi- 
dáty, nemyslite, že pre márny zisk, ach nie ! 
krásna mu hviezda svietila v podobe dvoch 
očiek Ludmilkiných a tá ho magnetickou 
silou ťahala na cestu. 

Prešla zkúška — otcovia s prázdnymi 
vreckami, mnohí synovia s prázdnymi žalúd- 
kami, snáď aj hlavami putovali do svojho 
domova. Ďurko s paličkou v ruke, fajkou 
v ústach a kapsou pri boku nastúpil svoju 
cestu. Ružová barva všetkých ruží nestačila 
by k opísaniu jeho nádejí ružových a poneváč 
ja černidloln píšem* nežiadajte to odo mňa. 
Už týždeň sa Ďurko potuloval vo vymeranom 
sebe okrese a ešte mu D. nebolo najbližšou 
stanicou — až konečne : len na ten vrštek 
— myslel si — a shliailnem väzu. Čo tam 
po nohách, ktoré už nevládzu, čo po pľúcach, 
ktoré zrýchla vydychujú, čo po potu, ktorý 
rynie z čela? ešte pár krokov a — hop! 
tam sa svieti plachom pokrytá väža a slnce 
na zlatom kríži iskry meče! pod väžou po- 
znať komín stavania školského, Ďurko ho 
vidí, ale Ludmilka netuší blízkosť svojho 
milého. — 

Podobizeň z kapsy musí na dennie svetlo, 
aby sa Ďurko ešte raz videt mohol v naj- 
vernejšom zobrazení. Ten tučný noštek, ktorý 
on za vzor nosovej krásy držal, tie malé oči, 
v ktorých on duchaplnosť čítal, tie mohutné 
pery — všetko je tam. A keď zkúška vy- 
padla ako obyčajne k úplnej spokojnosti, 
zatvoril podobizeň do kapsy, pričesal vlasy 
a pod dolu vrškom. — 

Klopí klop! klop! na dvere učiteľského 
bydla; zo siene sa ohlásilo: volno! Všetky 
úsmevy na tvári, ľavou rukou prihladené vlasy, 
pravou otvorená kľučka a Ďurko s jedným: 
„Sluha ponížený!" vstúpil dnu. Tam sedel 
pán učiteľ, cez okuliare do najnovších novín 

U* 



108 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



pozerajúc a Ludmilka pri bočnom stolíku 
ručnou prácou zamestknaná. 

„Tu nám ide dobrý priatelí" vítal ho 
pán učiteľ; „kde ste sa vzali na našich 
stranách ? a 

„Idem po povinnosti, ale sladkej ; nebolo 
mi možno lanské pobudnú tie u vás zabudnúf, 
chcem ho obnoviť," vracal Ďurko kompliment, 
bokom požmurkajúc na Ľudmilu, či sa prizná 
ku svojím slovám? Ľudmila sa necítila do- 
tknutou. 

„Keď nás v tak dobrej pamäti máte, ne- 
chcem, aby ste pri druhom príchode zle pri- 
vítaný boli; prejdem k mojej žienke, nech 
sa pričiní k dobrému obedu," povedal a 
odišiel pán učitel. 

Teraz alebo nikdy ! myslel si Ďurko, jedným 
skokom bol pri kapse, jedným chmatom držal 
podobizeň v rukách a s graciosnou, aká len od 
neho vystala, poklonou približoval sa k Ľud- 
mile. Keď ale výrečnému jeho pohľadu ne- 
rozumela, že mu totiž hneď má vôkol hrdla 
padnúť, podal jej svoj podarúnok: „Prijmite, 
slečinko, tú sľúbenú vám podobizeň ! tt 

„Ďakujem vám, — ale prečo ju voláte 
sľúbenou ? u 

„Preto, že som vám ju sľúbil." 

„Vy ste mne podobizeň sľúbili? možno, 
že som od takto roku aj zabudla; vy dokazu- 
jete lepšiu pamäť." 

„Mýliť sa ráčite, slečinko," chtiac koniec 
urobiť komédii riekol Ďurko, „nie to sľub 
ústny, ale písomný, ktorý som vám listovne 
dal." 



„To je pekná vec, že sa o tom len práve 
teraz dozvedám; dávno je od toho času?" 

„Hneď po prijatí vášho listu pousiloval 
som sa s odpoveďou." 

„Môjho listu?" 

„Tvojho, Ludmilka moja; nepretvaruj sa 
a nedrž ma toľký čas na škripci, u a chtiac 
skoro z toho škripca odpadnúť, vystrel svoje 
rameno, aby ho kol drieku Ludmilkinho otočil. 
Ludmilka vyšmikla sa tomu neočakávanému 
objatiu a hodiac roztúženému Ďurkovi po- 
dobizeň medzi oči, namerila kroky svoje ku 
dverom; Ďurko prosil o vyslysanie a vy- 
svetlenie svojho neslušného chovania, ale 
Ludmilka neposlúchala, odišla von. 

Beda tvojej hlave, nešťastný Ďurko 1 miesto 
dobrého obedu dostane sa ti zaslúženého vý- 
prasku; Ludmilka iste vyrozpráva všetko 
otcovi a čo potom nasledovať má, dá ti od- 
poveď tvoja rozčúlená fantasia! Rozpovie? 
nemožno! jej vlastnoručný list na srdci nosí — 
on zretedlne dokazuje, že Ľudmila je neverná 
falošnica, ako celé pokolenie ženské. Úbohé 
pokolenie, ztratilo si najoddanejšieho ctiteľa ! 

Ludmilka neriekla otcovi ničoho, nie síce 
z príčiny Ďurkom namyslenej, ale z hanbli- 
vosti. Cez obed prešvihnul Ďurko s tou naj- 
väčšou zdržanlivosťou, úplne vypadnúc z vro- 
denej mu úlohy lačného stu ien ta a prehodiac 
kapsu cez plece, ubieral sa ďalej zo ztrate- 
ného raja, zaväzuj úc sa v srdci neveriť viac 
sľubu ženskému a čoby ten bol „čierny na 
bielom." 

Samo Samovič. 



-£~l*M<^~- 



Ilona Zltovlas.*) 



Dol som chlapčaťom štyroch či päť rokov. 
Vek to: kde každý kút sa hemží tajom; 
kde chráňboh ztrvať blízko u oblokov, 
kým z nádvoria noc mračným obličajom 
jich halievala. Veď v tej čiernej tvári 
(jak v zvonici za dvermi temné máry, 
jichž toľké smútky v zúžol zmaľoval)) 
ja videl vskutku strašný pohroz zhuby; 
hej, hej — - uverte — vycerené zuby 
zrel ja tam neraz, — žhavé oči školiť, 
keď najprv v bielku sa pokotúľaly . . . 



Mňa chcely chvatnuť, lenže — nepodary! 

Hoj! ja keď zbadal okáľov tých žiary 

sťa keď vo vihni v uhlie fukne z mechu, 

a zrel, znbiská jak oheň kresaly : 

to vám len bolo o zlomkrk do spechu 

takej k materi tesno sa utúliť! 

že, pokiaľ v okne raz mihly obrvy: 

ja už fujazdil — a dotrielil prvý 

ku cieľu šťastne: hen od štítu k peci; 

i zdrapil záster materinu bielu, 

čo prút sa chvejúc, pominutý dechu! . . . 



*) P. pôvodca sdcluje nám, že je toto úvod k väčšej prostonárodnej povesti pod menoto „Ilona 
Zltovlas." Digitized by VjOOQ Bed. 



Č. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



109 



Nu žart to nenie! nie tak ľahkej veci 

je čary zlomil, jak odohnať včelu ! 

To nie polblázna ani psieho brečku í 

Kto chceš, tak čáksý ; ja nie ! — nech nezhreším — 

ja zhoviem, počkám ... na príklad ak vtedy, 

hej iba vtedy, kým sa lejak zcedí, 

lež prosím pekne — i to pod ústreším . . . 

Hja! deti, deti! — a z totých povestí 

čo sa to y mladú hlavu nepomiesti. — 

— Mať dobrá pokraj pece siaži nite; 
tam, jak ma prejal strach, i nechal hbite. 
Bo sme na príadkach. Funia kol vretená. 
(Aj nami buď tá práca večne ctená! 

ak nie: tak odkiaľ potom plátna kusy, 

keď dôjde vydaj a veno byť musí? 

odkiaľ na čepiec, letnicu a stuhly? 

do maľovanej čože dáme truhly? 

Teda len praď ... ta praď . . . vždy . . . každá 

žena !) 
Bo sme na príadkach: — brnia kol vretená, 
jak do kosýlok by vtač polapená . . . 
Tu keď sa dialo, že jak z flinty guľka 
ufrkla tetke, či strynej kotúľka 
(len mať — tá drahá, v láske nepremenná, 
nekáže nikdy ... i v tom lásku badať . . .) : 
tu hneď len na mňa: „iď-iď, chlapče, hľadať . . ." 
I tak hľa neraz — tu však s dušou smelou — 
ja loziť musel starou pod postelou, 
boj kde podstúpiť vše mi prišlo nový 
(jak Herkulovi či Lomidrevovi) ; 
bo kus ten zlata nie tak snadno vydre 
z pazúrov človek hydre a či vidre . . . 
Nuž boj ! boj na smrť ! silou ramien celou ! . . . 
A zvíťazil som! drapy kým hotoví, 
ja už vydriapal oči — kocúrovi; 
tak mu! . . . čo nešiel inam na myše-lov!? — 
Raz znovek — jak tak šukám pod sopúchom 
(kde i sklad zbroj e: poryská s obuchom): 
hus ti z opálky jak had do mňa zsypí. 
No počkaj ! — šepnem — , právo v duši zkypí : — 
hegnem rukávky — snáď ešte z kabane 
ta poza lakte, i popľujem dlane: 
a v tom ... bez všetkých ultimátov války, 
už držím vraha za brvol ! — už čupí ! . . . 
nech aj nezgágä, mrchavej od strynej 

— brezovce práve v kúte blízko pri nej — 
chytrý by obrat vojny : cupy-lupy . . . 

Tak ja kotúľku dostal zpod opálky 
(lenže ach zajtra jak sa mi povedie? 
bo hus viac nikdá húsat nevyvedie!) 

— Len pradú ďalej; šumí vrt vretena, 
jak z dialky vody šustot by zavieval. 
čo z žľabu mlynské na koleso padá; 
ten šum do spánku neraz ma uspieval, 

hľa . . . hľa ... i teraz — hneď — hneď ma 

ovláda ; 
nuž dovoľ, mati, mäkké na kolená! . . . 
Doplniť chcela i to tretie — ale 
ja zavádzal jej, tu pomyslela si : 



noženo, i tak už desiatu hlási, 
môj synak usne — a ja pradiem ďalej. 
Lež po prestávke malej, veľmi malej, 
keď som len ešte prižmuroval vĺčka, 
a tesno kukal v blkoty ohníčka: 

kto príjde ktoby? Náš ponocný starý, 

a „pánboh vám daj dobrý večer!" rečie, 

a oprel strážnu kopju u almary, 

pred ktorou kopjou veruže utečie 

duch zloby každý ta v pekelné škáry . . . 

„Daj panebože i vám! tf odpovedia; 

„nono si saďte — ta pod pec, sa zhrejte, 

bo mrazno; veď však bude mráz ? u — „Ačidai" 

a pousmial sa — „len sa tak sňah kydá; 

tu v teplom kúte ani len neviete, 

hm! besná mater — ani prezrieť nedá, 

taká od stráne metie chuinelica! . . . u 

„Óvy! a čo tam nového v dedine? 

veď len nesliedi nikto pod obloky . . ." 

tak jedna. „Toto! iba ak vlčica. 

Čiby ho ďas hnal teraz!? duch dobrý nie!" 

odseknul. „Ale — nadpriada suseda — 

pred chvilkou von som bola, div divoký! 

čo u Juríkov ten pes tak ujedá!? . . ." 

„Nuž keď má daku, ktože mu zabráni? 

Boh z dialky, z blízka váš Ondráš vás chráni! 

Oj baby, baby! či budete chlapi!?" 

tak odvrknul hľa. „Nuž a — " dobrá známa 

sa ozve — „myslím, viem že ste nakukli, 

ten môj starigáň zas len búja v krčme? 

veru nás veru výstavok neminie! 

že sa nekára! ach musím poň sama, 

môj bože! . . . u A šla. „Ktos' sa najel, zapi! 

Oj baby, baby! či budete chlapi!? 14 

Ej, pochybujem, jak že chlieb by z kukly — 

A keby mužia nesedali v krčme, 

ženské praktiky ani by neskukly, 

a čiby bol trest väčší na dedine? ..." 

Nakáral starec. Tu mať moja: — ^nieže! 

kto? ženy zbránia: do šechtára z dieže; 

len ženy krýdlom anjelským stodoly, 

keď mužia tam v tom nebodanom mlyne — 

hej, zahrabáva žena i na poli ..." 

„Tak tak — " pokývnul — veruže nevrčme!..." 

— Či tak znel shovor: vec pamätať ťažká; 

že tak: smiem súdiť dľa smutného dneška. — 

V tom tam od štítu mladé dievča, ktoré 

ta medzi dievky pridať ešte nemôž; 

ni nelíhalo samé by v komore, 

nu papľuh eštel to sa ozve: „mlčme 1 

už mlčme trochu. Včera Hrdoš, Čremoš — 

a dnes o čom že, strýčko, o čom, o čom . . .? 

Och, o čomkoľvek ! práve sme pod Chočom ! . . . 

Jak sám vy chcete! Už sme míčky, mlky, 

hej, rozprávku!..." A pod stôl pošly klky. 

Tu už i chlapec popretieral očká, 

a hupnul z lona matky . . . „Rozprávočka! 

či viete ešte rozprávočku dáku ? r 

Hej! hej! vy viete — stľapol vedno dlánky — 



11© 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



už nechcem na jar bič a v zime sánky, 
len rozprávajte, zlatý strýčku, s vaku! 
len rozprávajte — ale nová, novú! . . . a 
Dudral. Konečne prišiel predsa k slovu. 
„No nech vára bude, bo by ste nespali 
— pri tom i veľké deti počúvaly — , 
kým s jedenástou pôjdem . . . jasná strela ! 
aleže ani jedno sa neohlás! . . ." 
Rozprával. Ticho, jak v svätyni svätej. 
Rozprával dlho, pekne, krásne; a tej 
povesti meno: „Ilona Žltovlas." 

Čiže mi ozaj v pamäti utkvela? 
Ved bol som chlapča štyroch či päť rokov. 
(A dnes už mužom! koľký čas už v nohy! . 
a s časom tiež preč z poslucháčov mnohí! 
I starý hlásny slojou pod hlbokou, 



tiež išiel hlásiť — - tú, čo nasleduje, 

lenže z žijúcich nik ho viac nečuje; 

ba i to dievča, keď odrástlo vyššej : 

ta do komôrky však o šesť stôp nižšej . . . 

Hej, mnohí pošli z týchtam ! Lež — buď chvála 

nebesám dobrým — ešte žije ona, 

z jejž hupol ja dol, povesť slúchať, lona! 

Len skvej sa ďalej, ty jej žitia hviezda 

na nebi dobrom! Nech púť ešte koná 

k nej dlho — dnes už muž ... z vlastného hniezda !) 

A povesť uspí ľahko detskú myseľ; 

nuž kto zná, či sen v sladké svoje lono 

ma neuronil priam, jak som len visel 

na prútku báje zlatom . . .? — Hej, Ilono! 

tak predstav sa mi, llono Žltovlas ! . . . 

— A blyslo v pamäť . . . čujte — slabý ohlas ! 



Hviezdoslav. 



— £*©*&>&*«*— 



Reservista. 

Obrázok z poslednej bosenskej vojny. 
Napísal AnL E. Timko. 



I. 

Počalo brieždiť na príjemný jasný deň. 

Príroda prebúdzala sa k novému životu; 
všetky živé tvory, zver i rastlina, precitujúc 
zo sladkého spánku dávaly patrnú známku 
života a všetko počalo chváliť Hospodina, 
nemo i spevom, nežným šumom a ľúbeznou 
vydychujúcou vôňou, honosiac sa krásou, 
ktorou obdaril jich ten neprevýšený majster- 
umelec, tvorca váehomíra. 

Svitaj dníčku, svitaj, slniečko jasné nám 
zavítaj I 

„Štyry bily — tri bily 1 Dievča, ešte spíš ?" 
štebotala nežná lastovička, milý to náš ope- 
renec, sediaca na streche domku, obklopeného 
chalupami, v malej horskej dedinke nášho 
pôvabného Považia. 

„Štilip . . . žau, /au!" ohlásil sa tiež 
i štveračivý vrabec, vyleznúc zo svojho hnie- 
zdočka vo štíte domku a s nekoľkými skoky 
octnul sa pri susedke svojej lastovičke. 

„Dobré ráno, kmotrička ! Na zdravie vám 
odpočinok ! u 

„Aj, aj! a vy ste už tiež vstali, kmotre?" 

„Či som sedmispáč? Jako ste buvikali? 
Či sa vám dobre snívalo?" štebotal vrabček, 
obskakujúc okolo lastovičky, ktorej, pod 



jedným krovom prebývajúc, bol dôverným 
priateľom!" 

„Nemalo sa mi veru, kmotre, ani kedy 
snívať," odpovedala lastovička, „však vy dobre 
viete, že človek zunovaný dlhou prácou chutne 
a tuho spáva. Popreletujem vám ja to od 
svitu do mraku mnoho sveta, a ono to po 
toľkom unovaní ani nieto času ku snom!" 

„Pravdu máte! Nalietate sa vy cez deň 
stotisíckráte viac. nežli jeden z nás ; ale preto 
i viacej viete a zkúsite, nežli my domári 
vrabci, ktorým sa od stavania ani na päf 
piadí dľalej pohnúť nechce!" 

„Dávate si, kmotre, plané vysvedčenie!" 

„I — nechajme to tak; radšej mi po- 
vedzte, čo nového ste videly, zkúsily a po- 
čuly v šírom svete?" 

„Kmotre, vy ste zvedavý chasník. Či vy 
viete, jako sa takým hovorí, ktorí chcú všetko 
zvedeť?" 

„Mudrci!" 

„Klebetári!" zahanbila ho lastovička. 

„Nuž a čože j iného máme robiť od dlhého 
času, keď nie trochu pobesedovať, poklebetiť?" 

„Pekné cnosti! Inej roboty nemáte?" 

„Vidíte, že ešte klasy na poli nedozrely, 
žatva je veru ešte ďaleko za horami; no a 



Č. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábam a poučenie. 



111 



tie chrobáčik? deň po den a ustavične lapať, 
to sa nám, na moju milú, konečne i zhnusí!" 

„Vy darmožrúti, čakáte kedy vás gazdiná 
nachová zrnom, kedy vám Helenka nasype 
za vahan ovsa, keď na dvore hydinu chováva. 
Na to ste vy vrabci chytrí — zrno kradnúf 
kurám!" 

„Závidíte nám to zrniečko pšenice, ovsa V 

„Prečo bych vám ho závidela? Majte si 
ho! I práve dnes budete sa ho môctuapapkaf 
do sýtosti." 

„Prečo práve dnes V Čože má byt, asnarf 
nejaký sviatok?" 

„A vy, kmotre, o tom neviete nič? Ej či 
ste mi vy zaň ! Nuž či neznáte, že dnes bude 
u nás svadba ? u 

„Svadba? Veselie? trili, trala . . . drom!" 
drobčiac po streche jasal vrabec. 

„Našej peknej, milej Helenke!" 

„Ihu, hop!" 

„Rozumiete, naša Helenka bude sa dnes 
vydávať!" 

„Hupy, cup! to je radostná novina!" 

„Áni neznáte za koho!" 

„Za šuhaja, čo ju ľúbi! Radujme sa, chlapci, 
čvirikajú vrabci!" 

„Vy šaliete, kmotre, ale za ktorého?" 

„Čiri, cári ! Nestarám sa mnoho, len keď 
bude svadba!" 4 

„Dobrého muža dostane: Štefana Tisinu, 
polesného!" 

„Živili, živili!" štebotal vrabec od radosti. 

A ešte dlhšie boli by sa vrabec s lasto- 
vičkou na streche domu dotazovali a hašteríli, 
keby v tom okamžení nebola sa vo dvore 
ukázala nežná postava spomínanej devy: 
Heleny. 

Bola úplná pravda, že Helena podobala 
sa púpäťu rozkvitajúcej ruže. Kto ju poznal, 
ten ju musel pochváliť. Len jeden pohľad na 
jej súmerne vyvinutý obličaj dostačoval, a 
každý vyčítal z neho dobrotu jej duše. 

Helenka chovala uprostred dvora domácu 
drúbež. To jej, ako mladej gazdinke, velmi 
svedčilo. 

„Dnes poslednýkrát chovám vás," riekla 
sama sebe v rozpomienke na to, že dnes, 
zajtra opustiť má svoj rodný dom a presídliť 
sa hlboko do hôr, ku svojmu mladoženíchovi. 



Plnými hrsťami hádzala zrno krákoriacte 
kuričkám, štebotajúcim bielym húskam, hrkú- 
tajúcim holúbkom a dopriala ho i dotieravým 
vrabcom. 

Vrabec so strechy domu zletel na dvor, 
pridružiac sa ku súdruhom svojím a lasto- 
vička pozdvihnúc sa na krýdla svoje — točila 
široké kruhy v povetrí. 

Veselo odbavovala sa Tisinova svadba 
s Helenkou. 

II. 

„Bože môj!" zalomiac rukama nad hlavou 
zvolala Helena, mladá to už žienka statného 
komorského polesného v horách čiernováž-' 
skych, Štefana Tisinu, pustiac z rúk svojich 
vyšívanie na zem, „toto je hrozná novina, 
toto je rana... ach! Štefanko môj, Ôtefanko, 
srdce moje!" vzdychla bôlne, medzitým čo 
z modrých oču vyrinul sa prameň slz, a za- 
kryjúc tvár svoju lemovanou predponou, zrú- 
tila sa na šiju stareny, svokruše svojej. 

„Čože sa stalo, Helenka, milá nevesta 
moja?" preriekla starena temným, utajeným 
hlasom, trasúc sa na celom tele. „Čože sa 
ti stalo tak z nenazdania?" 

„Zle, zle, mamičko drahá!" vzdychala jej 
nevesta ; „ach ! ja nešťastná — ja opustená 
stvora!" 

„I pre Boha, prečo nariekaš a kvíliš?" 

„Pozrite, matkol to písmo tamto, — ach, 
to nešťastné „červené písmo I" horekujúc hlá- 
sila pretrhovane plačom, ukazujúc na červený, 
na stole ležiaci kus papieru, ktorý pred malou 
dobou zvláštny posel z lesného úradu poles- 
nému priniesol. 

Mladá ženuška, pohliadnuc do písma toho, 
ihnedf dozvedela sa z obsahu jeho o tej hroznej 
pre ňu vešti a skutočnosti, že jej muž, tak 
vrelé milovaný Štefan, súc povinnovancom 
vojenským, jako reservista povolaný je do- 
staviť sa ku vojsku a práporu svojmu. A 
toto bola tá ohromujúca vest, pre ktorú 
Helena, leu niekolké mesiace s mužom svo- 
jím žijúca, do tak hlasitého plaču a nariekania 
sa pustila. A mala k tomu i príčinu. Ktorá 
žena by nenariekala za mužom do vojny tia- 
hnutím V Takto z nenazdanla má byt roz- 
lúčenou s tým, ktoréhj> gJtJ |f$ b horúce Hbila. 



us 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 4. 1879. 



Má sa lúčiť s ním po tak krátkej dobe po- 
žívania lásky, lúčiť po zažívaní blahých ne- 
kalených ch víl — a lúčiť sa, snáď na večnosť! 

Starena Marta, matka polesného, ostala 
chýrom týmto tiež omráčená. Starobou skľú- 
čená, počala sa točiť, že skoro na zem padla, 
až ju srny slov zbavenú Helena do leňošky 
posadila. 

„Štefana volajú do vojny!" zmocnil sa 
opäť mladej ženy usedavý, hlbokými vzriy- 
chami pretrhovaný plač, toto jediné polahčenie 
žialom a nadmiernym bôlom zaujatých sŕdc. 
Plakala v tichosti, zahrúžená v myšlienkach do 
Bvojej krutej budúcnosti, jej obrazotvornosti 
predstavovaly sa najdesnejšie obrazy samoty a 
opustenosti. Úbohá mladá žena! Tak náhle 
premenil sa jej tichý, blažený raj v trapnú, 
trpkú skutočnosť. 

„Syn môj!" vzdychla v bezcitnosti dle- 
júca matka, a zažmúrila opäť oči. 

Posledné zlatobarevné lúče na strechu 
myslivne pod Horou zasielajúce slniečko chý- 
lilo sa k západu. Ukrývalo sa za husté oblaky, 
jakoby sa tiež hnevalo na zem a na tento 
neprajný svet. Štefan Tisina, polesný, celý 
deĎ za svojím obvyklým zaneprázdnením po 
lesoch chodiaci, veselej a čulej mysle, spre- 
vádzaný svojimi loveckými psami, uberal sa 
rýchle z lesa ku svojmu obydliu, aby čím 
skôr bol v kruhu svojich najmilších stvor, 
milej ženušky a drahej matky. Nôtil si jednu 
z veselých loveckých piesní, hvízdal na svo- 
jich oblúbených psíkov, husté kotúče dymu 
z drevienky svojej púšťajúc do vzduchu. Veď 
nič nekalilo jeho dobrú volu — a v duchu 
tešil sa na milé privítanie od svojej ženušky 
a jej sladké polúbenie. 

Vytiahnuc z loveckej svojej torby dnešniu 
svoju korisť, výbornú, k pečenke slúžiacu 
kuroptu, ráznym krokom vstúpil do tichej 
chyžky svojho obydlia. Lež tichosť panovala 
tam jako na hrobitove. Matka sedela v le- 
ňoške smyslov zbavená, s na kríž prelože- 
nýma rukama, ani Helena, jeho milá žienka, 
nevíta ho obvyklým spôsobom. Uplakaná, 
smutná, rozžialená, s opretým čelom o stôl, 
sedí tu nepohnute. 

„Dobrý večer!" hlásil Štefan s úsmevom 
na rtoch. 



„Helenko, driemaš?" pýta sa mysli vec, 
ale nedostáva odpovedi. 

Helena príchodom mužovým z trudno- 
myselnosti vyburcovaná vzdychla hlasité. 

Bystrým zrakom svojím zkúmal polesný 
príčiny neobyčajného stavu svojej ženy a za* 
hliadnul „červený list" na stole. V okamžení 
dozvedel sa, čo listina tá v sebe obsahovala. 

Mobilizačný rozkaz — pozvanie k vojsku, 
ku pluku, ktorý má ísť do Bosny. To bolo 
velké prekvapenie pre usadlého, domácnosť 
svoju usporiadavšieho, starú, nevládnu mať 
chovajúceho, mladú ženu pojavšieho muža. 
Jemu podobný osud trafil na stá jednotlivcov. 

So srdce rozrývajúcim plačom pozdvihla 
a vrhla sa Helena mužovi svojmu na prse. 
Otočila ruku avoju okolo hrdla jeho a hlavu 
svoju utúlila na vernú hruď jeho. 

„Duša moja!" riekol Štefan, „už ja viem, 
čo ta zkormútilo, ale zmuž sa — a neplač! 
To je môj osud, pred ktorým som sa vždy 
obával. Nešťastie však nenie to žiadne! A 
polúbil ju na hladké čelo. Potom Iahúnko 
vysvobodiac sa z náručia ženinho, prikročil 
k matke. 

„Spíte ?" hlásil jcmno, jakoby ju zo spánku 
vytrhnúť nechcel. 

Matka nedávala známku života. 

Štefan dotknul sa jemne jej ramena. 

Stará Marta otvorila oči. 

„Hej! vďaka Bohu! že si mi tu, synku!" 
hlásila starena; „práve videla som ta ďaleko, 
ach! ďaleko od nás! Ďaka Bohu, že to bol 
len sen a nie skutočnosť. Jaj Bože ! zima mi 
je, ukrutná zima! Polož, synku ľúby, polož 
ruku na moje čelo — však je studené?" 
Tak a inak balušila matka, zachvátená zim- 
ničnou triaškou následkom neočakávanej vešti 
o synovom povolaní ku vojsku. 

Kto pozná materinské srdce, tak tuho 
spojené s bytosťou dieťaťa svojeho, ten pra- 
nič nebude sa čudovať na oných výjavoch 
útlosti materinskej, ktoré každoročne pred- 
stavujú sa nám vo verejnom živote pri „od- 
beraní synkov ku vojsku." Chuderky matky 
naše! kolko sĺz vylievajú v obave a v strachu 
o svojich synkov, a jestli že osud určil jednomu 
druhému „súcim byť," kolko tam býva po- 
tom plaču, náreku a mdloby? Žiadon dobrý 

Digitized by VjiOOv IC 



Č. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



118 



slovenský synku útrapu túto matky svojej ne- 
zabudni. Jedna taká, slovenského vojaka od- 
chovavšia matka bola i naša starena, Marta. 

III. 

Pred dvadsaťosem rokami tešili sa dvaja 
blažení manželia, Ondrej Tisina, polesný na 
Čiernom Váhu v Liptove, a Marta, jeho 
manželka, s malým synkom svojím, Štefan- 
kom, práve na svet príšlým, v tichej osamelej, 
hlboko v horách ležiacej myslivni. Matka 
považovala si synka svojho za opravdový dar 
Boží, úfajúc, že ju tento na starosť opatrovať 
bude. Časy plynulý rýchlo jako plynú bystré 
vlny Váhu a Štefan vyriastol v driečneho 
šuhaja. Túžba rodičovská splnila sa. Synak 
po dvadsiatich rokoch stal sa nástupcom otca 
svojho v stave a úrade lesníckom. V tej 
samej chyžke narodený, odchovaný, chodil 
Štefan po šlapajoch otca svojho — dľa po- 
vesti íudu — najchýrečnejšieho medveďolovca 
v Liptove. V archívnych listinách liptovských 
zemanov naznačené sú všetky hrdinské kúsky 
Ondreja Tisinu, tohoto Nimroda a neohrože- 
ného medveďolovca v tomto na zverinu boha- 
tom kraji. Jablko od stromu ďaleko neletelo, 
Štefan na vlas podobal sa otcovi svojmu, 
zdediac od neho všetky vlastnosti, ktoré 
zdobiť majú lovca, horára, myslivca. Štefan 
bol neohrožený, otuželý, duchaprítomný a 
príjemný muž. 

Pri j istej hlučnej poľovačke na med veda 
v horách Čierneho Váhu strielal Ondrej Ti- 
sina na štyridsiateho medveďa. Bol to jeho 
osudný výstrel. V povesti ludu a lovcov ta- 
tranských sluje štyridsiaty medveď za ne- 
šťastného, a tak stalo sa i tu. Polesný chy- 
biac ozrutnú medvedicu, bol od nej napadnutý 
a tak veľmi na tele poškodený, že následkom 
rán zomrel. Chýr jeho ale trvá až po dnes. 

Otca zastúpil syn Štefan, opatrujúc v sa- 
mote lesnej svoju dobrú matku, vdovu. Ne- 
skôr odobrali ho ku vojsku. Matka za ten 
čas živorila o samote. Po troch rokoch na- 
vrátil sa Štefan zas na svoje miesto, bláhajúc 
požívať už pokojné časy, venujúc sa úplne 
stavu lesníckemu, nažíval s matkou pokojne 
doy v osamelej myslivne. Po uplynutí ne- 
koľko rokov vidiac sily svoje klesnúť, na- 



mluvila matka syna svojho ku premeneniu 
stavu a ku vypáčeniu si statočnej vernej ženy 
ku boku svojmu. Štefan vyhoviac žiadosti 
matkinej, oženil sa zdanie, vezmúc si He- 
leoku, pozostalú sirotu po bývalom učiteľovi 
v blízkej dedinke. Štefan nažíval s Helenkou 
len niekoľko mesiacov blažené dni, keď ob- 
držal opätné povolanie ka vojsku. Jakoby 
hrom z čistá jasná šľahnul, pozvanie toto 
prišlo Štefanovi tak neočakávane, ktorému 
on čo statný vojak zadostučinit musel. 

Dnes po druhýkrát pocítila starká matka 
jeho ranu na srdci svojom, keď opäť vyrvaný 
byt má syn jej milený z kruhu rodianého, 
a pocítila ju tým bôlnejšie, poneváč Štefan 
opustiť mal teraz dve opustené osoby: ženu 
a matku. — 

„Netrápte sa veľmi!" počal k zarmúteným 
ženám hovoriť Šiefan, „a nepripúšťajte si to 
tak k srdcu, veď nie som ja jediný, ktorého 
potkal tento osud. Znám ja to dobre, že náš 
pán kráľ, ktorého vždy verným vojakom som 
ja, ustanovil vypraviť vojská svoje do sused- 
nej nám Bosny, do kraja odvekých nepokojov, 
ktoré tam vyvolávané bývajú kroz ukrutné 
ujarmovanie a trýznenie kresťanských ná- 
rodov od sverepých Turkov, cieľom osvobo- 
denia kresťanskej raje zpod nesnesitelného 
jarma muzulmanského. Na rakúske vojská 
padla táto úloha, osvobodit kresťanov úpiacich 
v jarme tureckom. Je isté, že my ta pôjdeme, 
no však ufám, že sa tam skoro poriadok po- 
robí, a tak veľmi zle to tam vyzerať nebude. 
Naše vojská prijaté tam budú s jasotom čo 
osvoboditelia, a po dokonanej práci navrátime 
sa opäť každý do svojho domova ! a 

Týmito rečami Štefanovými bola Helena 
trochu uspokojená, len matka jeho krútila 
nedôverive hlavou*). 

„Keby si sa len synku neklamal," riekla 
Marta; „môj sen, synku! veští mi celkom 
inakšie veci. Videla som ta vo sne kúpat sa 
v krvi, jako fa zúriví Turci prebodli a roz- 
sekali na kusy. Hia, veru sen môj iste dačo 
zlého znamená. Mne sa skoro vždycky sen 
naplnil. Tak práve vtenkrát, keď tvoj nebožký 



•) Štefan bol veru v mnohom ohľade zlý prorok. 

Red. 

15 



114 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



otec roztrhaným byt mal od medvedice, tiež 
som mala podobný sen, a hla, ten splnil sa 
mi na vlas!" 

„Sny sú len sny, matko! a riekol Štefan, 
„a kto jim verí, stien lapá ! Ja na sny ne* 
verím, ja len s úplnou dôverou v Boha pô- 
jdem ta, kam volá ma povinnost, aékolvek 
srdce vo mne puká pri pomyslení, že Vás 
tu zanechať mám samotné. Veď všetkých 
i vo vojne nezabijú." 

„Dal by to dobrý Bôh, aby navrátil si sa 
nám zdravý domov ! u riekla matka a opäť 
obe ženštiny pusti ly sa do plaču. 

Štefan otuželý jináč lesník plačom matky 
a ženy bol tiež k slzám dovedený, ale vzmu- 
žil sa rýchle a utrel slzy. 

Lehota odchodu Štefanovho blížila sa 
chytro, za ktorý čas prežívali obyvatelia my- 
slivne veru smutné dni. A keď konečne za- 
svitol určený deu k odchodu a Štefan s mi- 
lými svojimi lučit sa mal, vtenkrát stala sa 
v myslivni srdce rozrývajúca scéna. Matka 
žialom a bôlom sklúčená upadla opät do 
bezsmyselnosti a Helena upadala do mdloby. 
Štefan na pochod schystaný — nechtiac dlhé 
útrapy činit svojim milým — pobozkal obe 
ženštiny a rýchle opustil svoje bydlisko. — 
Lúčenie toto bolo pre neho tak dojemné, 
žeby skoro bol zmalátnel na mysly. Už na- 
chádzal sa za horou, ked žena jeho precitla 
z mdloby, do ktorej upadla pri odchode jeho — 
a viac milého svojho Štefana pri sebe ne- 
shliadla .... 

Ešte dosial desne znelo jej v ušiach po- 
sledné „s Bohom l rf 

Smutne zaliezli i verní psi polesného do 
svojich búdok zavíjajúc, jakoby kvílili za 
svojím dobrým pánom. Smutne zpúštaly ve- 
kové jedlicc svoje konáre ku zemi, akoby 
nad osudom svojho strážcu trucMily. A do 
hustého závoja zavinula sa i velebná Králova 
Holá, jakoby zavíjala sa do smútočného rubáša 
mat, syna svojho ku hrobu odprevádzajúca. 

IV. 

Bolo to v posledných dňoch mesiaca 
augusta lanského roku, keď na velenie pol- 
neho zbrojmajstra baróna Filipoviča silné ko- 
lóny cisárskeho vojska ostrostrclcov prestupo- 



valy cez Sávu na protqjsí bosenský breb. Od- 
diel ostrostrelcov prvý preplavil sa na pôdu 
bosenskú a s týmto započala sa tak zvaná 
okupácia Bosny a Hercegoviny. Pri znení 
vojenskej hudby, vírení bubnov a hlásení 
polníc prechádzalo vojsko, stotina za stotinou, 
u Brodu cez Sávu. Oduševnené mužstvo s vý- 
krikami a jasotom stúpalo v silných oddieloch 
napred, jejichž čelo tvorili ostroatrelci a boky 
jejich krylo koníctvo. 

„Naprej ! u veleli dôstojníci pešiakom, kto- 
rých tlačilo vozotajstvo a delostrelectvo. 

V silných pochodoch postupovalo cisárske- 
kráľovské vojsko ku predu bez toho, žeby sa 
obávaný nepriate!, povstalci bosenskí, len 
z ďaleká videt dali. V najbližších mestách a 
dedinách prijímané bolo vojsko b jasotom a 
posielané k nemu početné vyslanstvá. Obyva- 
teľstvo korilo sa vojsku a pod ochranu jeho 
podával^. Lež jak ohromne inakší obrat 
malo vziaC toto priatelské držanie sa ©byva- 
telstva Bosny ku vojsku cisárskemu v naj- 
bližšej dobe, o tom nemali vojaci ani tušenia. 

Ked už početné voje hlbšie v Bosne sa 
nachádzaly, v ten čas, bez všetkého nazdá- 
vania, vypukla búrka zo všech strán a sil- 
ným rachotom svojím zahrmela nad hlavami. 

Povstalci bosenskí, pozostávajúci zo živlov 
muzulmanských, počali zrazu zbraňou uapádaí 
oddiele vojska, hatit mu ďalšiu cestu a pústať 
sa do potyčiek s nim. Odrazu zjavily sa mocné 
povstalecké tlupy v neschodných bralách a 
priesmykoch, po horách, poliach, mestečkách 
a dedinách. Práve tam, kde vniknuvšie vojsko 
ešte večer s jasotom prijaté bolo, už ráno 
zradne strelbou prepadnuté a vytisnuté bolo. 
Na mnohých mestách malo vojsko fažkú prácu 
s rozohnatím a porazením tlúp povstaleckých. 
Na mnohých miestach zvítazilo hrdinsky proti 
presile, inde zase ono porazené bolo od po- 
vstalcov. Beda bolo oddielu vojska, » ešte 
raz beda hrdinovi osamotnelému, ktorý do* 
stal sa živý lebo poranený do rúk rozvztek- 
lenej muzulmanskej luzy. 

Tu stávaly sa hrozné výjavy bestiálnosti 
a ukrutnosti tureckej. Vojakom naším od- 
rezávané boly nosy, uši, úd za údom, a ko- 
nečne rozsekaní boli na kusy. Ukrutenstvá 
bez chýru a slýchu páchali Turci na vojsku 



Č. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



115 



rakúskom. Dejepis prechová ukrutenstvá tieto * 
na budúce časy. a nenie možno, žeby rakúsky 
vojak muzulmanovi tieto dakedy zabudnúť 
mohol. 

V jednej z prvých stotín ostrostrelcov, 
predok pochodu do Bosny vedúcich, stretá- 
vame sa s hrdinským šíkovatelom svojej de- 
satiny. Na prvý pohľad poznáme v ňom Štefana 
Tisinu. Stúpal odhodlane, oddaný súc cele 
osudu svojmu; vetf povedomý bol si toho, 
že verne plní povinnosť svoju, a nevšímajúc 
si mnoho hvizdotu gúl povstaleckých, ktoré 
zo súdruhov jeho už mnohého k zemi zronily, 
myslel, že padnúť v boji je slávnou smrťou. 

Čata ostrostrelcov s patričnými oddiely 
delostrelectva a jazdy po mnohých prekážkach 
a námahách v silných pochodoch blížila sa 
k hlavnému mestu Bosny. 

Konečne spatrilo vojsko štíhle vyčnieva- 
júce minarety a mošeje hlavného mesta a 
v každom vojínovi horelo tuha, čím skôr 
zmocniť sa hradieb jeho. No pár hodín dialky 
pred Sarajevom zastavily sa vojská, aby od- 
počinuli si ku nastávajúcej krutej práci. 

Okolo pyramíd svojej zbrani hoveli si 
vojaci v tábore, jedni ohrievali sa v mrazivej 
noci, stojac hlboko v blate a kalužiach blat- 
livej pôdy, druhí varili stravu, iní opäť spie- 
vali a hulákali. 

p Veru Bože, zklanaaly nás naše nidqe!" 
preriekol šikovateľ Štefan Tisina ku súdruhovi 
svojmu pri vatre besedujúc, „namiesto priateľ- 
ského privítania hostia nás títo olovenými 
knédlami!" 

„Tieto beštie!" podotknul Čech Václav 
Orlíček, „poraneným súdruhom našim urezá- 
vajú uši, nosy a úd za údom; však stejnou 
mierou nameráme i my beštiám!" 

„Očuli ste, jaká nehoda potkala našich 
husárov pri Maglaji? Bol to krvavý kúpeli" 

„Hrdza je to rozprávať, bratia! jako mnohí 
zahryzli do zeme a strašne zohavení boli. 

„Jo, jo! tak odslúžili sa tieto asiatské 
hyeny zbožňovatelom a priateľom svojim, či- 
niacim ku pocte jejích faklády. To je tromf 
na „čok jašat" prehodil bajfizatý chlapák, 
strelec, z jehož dialektu poznať sa dalo, že 
je Tyrolčan. 



„Nikdy muzulman nebol priatelom kre- 
sťana, a ak si dakto na priateľstve Turka 
zakladal, ešte vždy oklamaným zostal. To 
nás* učí staročná história, a my sme Sa to od 
malička v školách učili!-' poznamenal Tisina. 

„Budú že sa tí hanbiť, čo volali Turkom 
„čok jaša! B 

„Sú saframentské beštie \ J dodal ešte 
Čech Václav Orlíček, siahnuc po placháči, 
čo mu súdruhovia podávali. 

Šikovateľ Štefan Tisina, sediac blízo 
vatry zahrúžený bol do myšlienok. Dobre 
mu jeho mať veštila „synku, len aby ťa do- 
mnenie tvoje nesklamalo." Zpomínal si práve 
na ňu a mladú žienku svoju. Myseľ a duch 
jeho diely ďaleko — v domovine jeho — duch 
jeho rád bavil sa s milými svojimi, bárs i okolo 
neho znely ozveny ľúbeznej hudby vojenskej. 
Krušné myšlienky! Doma za ním prahnú a 
dychtia dve starostlivé stvory, o osude jeho 
nič neznajúce, žena a mat. Ktoby nesmútil 
v položení tomto? Ach, a pri okolnosfach 
tohoto stavu, on nemá spôsobu dať jim na 
vedomie, že ešte žije a zdravý dosial stojí 
na vlastných nohách. Nemohol sa obrániť 
trápnej predtuche, že snáď nikdy viac svojich 
milých neuhliadne, že podobne iným i on 
krvou svojou poleje bosenskú zem. Tisina 
bol trudnomyselný a neshovorčivý. 

Zo zádumčivosti vyrušil Štefana veliteľ, 
nočné hliadky pomedzi tlupami vojska či- 
niaci — všade kam zašiel, mužstvo k hrdin- 
skosti a k udatnosti posmelujúci. 

„Zaujatie Sarajeva! u riekol dôstojník od 
berly, „bude našou zajtrajšou úlohou. Oao 
nás bude stáť krev a namáhanie — však spo- 
lieham sa na vaša udatnosť!" 

Lež nebolo tohoto upomenutia a povzbu- 
dzenia bárs treba; vojsko rakúske, zvláštne 
ale pluky zo Slovanov pozostávajúce, rozlo~ 
bené nad ukrutnosťami muzulmanov, horelo 
tuhou, čím skôr môcť pomstiť smrte súdruhov 
svojich na Turkoch — muzulmanoch. 

Vojsko rakúske, pluky horvatské nadšené 
dôležitosťou budúcneho dňa zapeli sboroe: 

„Naprej zástava!" 

Zaujatie Sarajeva stať sa malo budúceho dňa. 
(Dokončenie nasleduje.) 



-^Mj&<**~^- 



Digitized by 



Qpogl* 



116 



Orol, časopis pre xábavu a poučenie. 



[Č. 4. 187*. 



Zmyja. 

Román básnický od Slováckeho. 
(Pokračovanie.) 



Pieseň IV. — Čajky. 

lYeď ku brehám Donu kozáci vyhnaní 

Dnieper opúšťali, pieseň trúchla, smutná, 

Plná zúfalosti, zmiešaná slzami 

Na hlava Carice prekliata sypala. — 

Ó víno blankytná — ó víno mohutná! 

Tys' čajky tie nešla — tys' plač ten slyšala! 

Zdá sa, že ráno krásnejšie svitá, 
Keď ku návratu čajka zvrátená; 
Milá tej vlny barva zelená 
Čajkami v bielu penu rozbitá. — 
„Jak sa tie plujky spokojne plavia! 
Krýdlom trepocú pred naším zrakom — • 
Kto zná, druhovia — možno pred mrakom 
Biele sa peny mora zkrvavia. — 

Zhádnul som, bratia — na obzor hľaďte, 
To tam turecká loď je nejaká. — 
Začatý pohon! — V oku ju majte — 
Lež nie sa zblížiť — len vše z ďaleká! 
Len tíško veslom! — Pomaly plynúť! 
Vo dne nech čajka kus si pohovie, 
Koráby majú oči sokolie, 
Neraz dostrežú. — Pol vetríl svinúť! — 

Priniesť sem obraz blahoslavený, 
Čo čajky stráži, more rozdúva, 
Zapáliť sviece, pri sviec plameni 
Nech pop modlitby hlasne odmlúva. — 
Keď vydám rozkaz, — priam za rozkazom 
Vziať medzi seba čajku s obrazom; 
Ale kadidlom nech pop nekúri 
A nech obrazom more nebúri, 
Len nech modlitbou obraz ten slávi, 
Viacej nežiadam. — To deň zdĺhavý! 

Hohó! šialenec, ten sultán starý, 
Budovať z lodí také oštary; 
Čo triráz tolko zaberú vody 
Než naša čajka; za to s čajkami 
Nech sa neváža letieť v závody! 
Keď plným vetrom pôjdu za nami, 
My na melizeň! — Nás nedohoní, 
A ak sa predsa ku nám dostaví, 
Koráb o piesky krk si vylomí. — 

Vidíte západ, bratia, krvavý? 
To dobrá vražba — koristiť treba. — 
Teraz vetrílá biele rozvinúť, 
I robiť veslom — za slncom plynúť, — 
Postaviť čajky v plameňoch neba, 
Tak aby sluce bolo za nami. — 
So s vinutými teraz plachtami 
Utóuúť v blesku — pod tou ochranou 
Ten upír žravý nás viac nezočí, 
Čo stonásobne mal by hneď oči, 



Čo by na míle dozrel tou pláňou — 
Vďaka Ti, Bože, že bol si s nami! 
Deň sa skonáva, i slnce bľadie, 
Pol tváre vznáša si nad vodami 
I pol do čiernych vín mora kladie, 
I na svet hádže oko škúľavé — 
Už sa nad slnce vlna povzniesla, 
Už horia nebom zore krvavé, 
Teraz do veta íl — teraz do vesla!" 

Vresky ozrutné 

Zatrasú nebom, 

Plachty mohutné 

Sťa krýdla vtáka 

Ľahučkým perom 

Čajku kozáka 

Nesú. — Tá milé 

Vypína šiju, 

Kúpe sa v vode, 

Vlny rozbije. 

Kozáci žijú 

I čajka živá. — 
Už letia — i na východe 
Tvár luny chmárka odkrýva. — 
„Hó dobrá vražba, — hore sa naši! 
Basov sa parník chce biť s čajkami. — 
Znám ja tie vlajky — a nad vlajkami 
Bunčuk čo plaché lastovky straší. — 
Vidím pri ohňoch turecké stráže; 
Zdajú sa bľadé. — Nech ho tu strežú 
Až basov parník boky ukáže, 
Až na nás pozre okom zo spiežu!" 

Ohromnej stavby loď i bezvetrím hnaná 
Sťa palác zakliaty, sťa hmlisté strašidlo, — 
Bárs veslo nešumí, svinuté vetrilo, 
Bez ľudskej pomoci čarami satana 
Vykrúca krk zlatým zdobený strašidlom. — ' 
I po rozohnaných vlnách vôd sa kýva 
I tridsať zo spiežu hrtananii zíva, 
Z ktorých hneď ohnivým blesk vyletí krýdlom. 

„Druhovia, k veslu! už dali znaky, 
By podráždili delá iskrami, 
Nech darmo hľadia na naše šľaky, 
Nech darmo letia kule za nami, — 
Len zručno s veslom!" — I mnohé vesla 

V tom zašumely. 
A štíhle čajky 
Vlna roznesla, 

I vetríl biely 
Šľak, pestré vlajky 

V ďalekom zmizly obzore. — 
Či blankytná vlna tie čajky pozrela 

A kozákov razom či prehltlo more? 
Že tichosť úžasná, hrobová nastala, 
Akou v sebe mŕtvych 



big^Qfttogte 



Č. 4. Í8?9j 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



117 



Lež iskrou podpalu zobudené delo 

Pretrhne sen hluchý — blesk vidno z parníka. 

Tridsať odrazu diel zahrmelo. — 
Čierny dym ľahnul na morí sinom, 
Parník zarechtal satanským smiechom, 
Lež kým škerd skonal trikrátnym echom, 
Čajky pod hustým zastaly dymom. — 
Turci pobľadli — i ostrie hákov 
Tne do pŕs lode — hajno kozákov 
Dre sa k palube. — Nad Turkov hlavy 
Zablisne brytký meč atamana, 
Nad turbanami pero hetmana. — 
Slýchať hetmanskej jančiarky vravy. — 

Y stried damascénskych brytkých palašov 
Šmiera sa Zmyja ukrutným bojom, 

Kde válčil basa — syn mladý basov 
Odpol makovým spitý nápojom. — 

„Otče! tt tak Selim rečie bašovi, 
„Hynieme — nechaj netrebné dumy, 
Zpustiť do vody čln závitový, 
A kým ja vrahov zadržím tlumy 
Uteluy otče!" Na striedok skočil, 
I v prostred tlumu svoj turban biely 
Bleskom krivého meča otočil, — 
Divým jančiarky vreskom zhrmely. — 

Y prostried palošov — v dyme i blesku 
Hetraan mladého potkal Selima. — 
Zastone more od mečov tresku. 
Zmyja meč vraha na meči tríma, 

A dlaňou druhou z jančiarky blysnul, 
Streliac pod sťažne — oheň sa valí, 
Vetrilá rýchlym skokom zapáli 
A až na vlajkách hore zavisnul. — 
Sťažne sosnové padajú treskom. — 

„Bola by válka vo tme schovaná, 
Treba ju takým osvietiť bleskom — 
To je pochodeň hodná hetmana ! u 
I požiar trieska — meč na meč 
Obzorom zvučí cvendžanie zbroj e, 
Meč Zmyje jako žihadlo hada 
Krev vraha hľadá — krvou sa pojí. — 
Košela Zmyje — drôtu zákruty — 
Posmech si stroji, z rydzej ocele, 
Lež meč Selima v Damasku kutý 
Predrel drôtovej uzle košele; 

Y pariacej krve plameň zajasal, 
Bronejú od nej čalúny, šaty. — 
Hetmanov paloš srdce namáčal 
I klesnul Selim sťa kvet podťatý, 
Padajúc s treskom v broni ubraný. 
Sklenný zrak hodil po mora pláni. — 
Čln závitový po pláni pláva; 

Y ňom jeho otec. — Selima hlava 
Zpadla na prse. — 

Čajka veselá 
Zas slzkým hrdlom rozráža peny. 
Vidno — už vidno pobrežia steny 
A nad brehami z olova čelá 
Viež Očakova čnejú vysoko; 



y&že turecká záloha strežie. 

Dostrehlo čajky pohanské oko. — 

Vencom ohnivým zablyskly väze. — 

Zdme sa dym dusný, — »zhuči huk hluchý — 

Lež čajky tiché — tiché sťa duchy* 

Keď vetrov plná plachta je biela — 

Ďalej i ďalej ku Dniepru plynú. — 

Zas' z viež tureckých zhrmely delá — 

Zvuky bezsilné na vlnách hynú. — 

Jak čudne blyštia rady čajkové — 
Slnce pozláca čajek zástavy — 
Jak čudne blyštia brehy Dnieprové, 
Kvet očeretov šarlátom svieti. — 
Niekedy tišou Tatár svehlavý 
Mihne na koni, vetrom preletí. 
Alebo v trávach tagne ukrytý 
Hľadí na čajky, na vín blankyty. — 



Pieseň návratu. 

Čajky, čajky, Síč pred nami! 
Záporožia tamto hora! 
A ďaleko za čajkami 
Už požiarov hasne zora; 

I v stried mora 

Medzi mhlami 
Veľkých sťažňov sosna pláva — 

Sila vetríi zpadla. — 

Keď zavíta vesny sláva 
Znovu cvendží zbroj vybľadlá, 
Spev jančíarok znovu zduní. 
Lež v tom roku dosť výpravy — 

Do zábavy 

Zvučte struny! 
Pime v peknej Ukrajine 
Mäd náš prichystaný. — 

Kde sme boli, kto poplynie 
Za trupami? — iba vrany, 
Čo tie čajky sprevádzajú 
A smrť kráča Asavule, 

Keď raz kule 

Z ah vi zdaj á, 
A vôkol nás po obzore 
Smrť sa strhne desná. — 

Nám kozákom rolou more. — 
Keď sa skončí zdarné vesna 
Plné piastrov vrecia svieťa 
Podlé, jako list zžlknalý; 

Jak vletely 

Tak vyletia. — 
Za polroka pán je statný 

Kozák vojevodov! 

Vynde piastor keď ostatní, 
Zas z Kyjova Dniepra^odc^T, 



118 



Orol, éaBopis pre zábftvn a poučenie. 



[Ô. 4. 1879. 



K chyžkám na&ftn — kosák spieva 
A keď nédza ho obcbodí 

V noci 2 lodí 

Si svietieva 
I do Dniepra vrsiek rady 

Púšťa si veselý. — 



Milo blúdiť, kde óliradj 
Krásne basov sa rozstrely, 
Ešte milšie ako k kuše 
Na stepe sa z koňa zvrhnúť 

I utrhnúC 

Polnie raže 
A zaniesť jich eituplne 
Milej, lásky dary. — 



V plači samom 
Hnaný katom, 
So slzami bude v siožec 

Skladať kryštál solí. 

Hoj nepôjde Záporožee 
Zapredaný do nevôli 
Vzdychať ! 



Skôr vystavíš hrad na vlne, 
Nežby kozák mladý, jarý 
Tknul sa pluha. — Keď raz zlatom 
Dá zakúpiť. raky pánom . 



— Ó ticho, družina milá! 
Či nevidíte sťažne za nami? 
Poza trstiny biele Yetrilá 
Za kozáckymi plynú čajkami 
Čertomelíka dostať ostrovy! 
Tam neublíži parník prekliaty. — 
Darmo nám bunčuk vyhráža zlatý, 
Darmo sa znúva sfa/.cň dubový. — 
Tam sú na brehoch naše rodiny. - 

I Čajka má cuvy, vernosť chrtana, 

I I ako clirtan o svojho pána 
! Tak sa o vodnic Šúcha trstiny. — 

(Pokračovanie nasleduje.) 



Anthropologiekó úvahy, 



alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym ohľadom na jeho urcitelnosf 

kroz prírodu. 



(P o k r a í 

r lemenné rozdiele ľudstva zakladajú sa 
práve na zvláštnom a mohutnom pôsobení 
prírody na nás fysický a duševný rozvoj, o čom 
sa na svojom mieste podrobnejšie zmienime. 

Individuálny človek je opát podmienený 
v ústrojnosti fysickej a v jakovosti ducha 
svojho od rodičov, od národa, od kmeňa, od 
čeľade ľudskej, kde sa narodil, kde jak prí- 
roda tak aj duševný obzor sveta, medzi nimiž 
trávil život svoj, nekonečne vlívali na jeho 
fysicko-dusevniu povahu. 

A) Určitosť ducha kroz planetárny 
život zeme. 
Isté je, že zemská príroda, a tak pri- 
rodzený život zeme, s ktorým je človek po 
čas svojho časného života sviazaný, lebo telo 
jeho je plodom tejto prírody, oekonečne pô- 
sobí na ducha človeka, tak že je tento duch 
v mnohom ohľade ňou určovaný. Tak dieťa 
nemôže sa ani svojou vôľou vedené, zpod 
prirodzeného a duševoieho vlivu rodičov svo- 
jich vymanit, nesúc na sebe vždy známky 
jak jejích fysickej, tak aj duševnej a mravnej 



ovanie.) 

povahy. Ktoré pravda v človeku buďto sa 
zhoršiť, budto pak zdokonaliť mô/.u, ale ni- 
kdy zaprieť sa nedajú. I človek je zo svojej 
fysickej strany iba jedným ohnivom v tej 
veľkej reťazi tvorov, ktoré sa na zemi na- 
chodia, jako zas naša planéta je tiež iba 
jedným ohnivom tých telies, ktoré vo vše- 
míre jestvujú, a obeh svoj okolo svojho cen- 
trálneho slnca konajú. A preto hľa zvláštnosti 
našej zemskej planéty stávajú sa nie len 
zvláštnosťou nášho telesného organismu, ale 
aj zvláštne nalaďujú ducha nášho. Je to stav, 
v íioraž \šetky naše city istou barvitosťou sa 
vyznamenávajú. Táto naladenosť je hneď viacej 
ako jednotlivý pocit, lebo je ona cit všeobecný, 
ktorý sa po celej bytnosti človeka rozlieva, 
hned ale je menej od jednotlivého pocitu, 
lebo nemá tej určitosti, v ktorej sa javí jedon 
určitý, živý pocit. Je to pocit tak rečeno 
rodový (generisch). Na pr. pocit márnosti 
tohoto zemského tela, ktoré ustavične sa 
meniac a márnosťou zemskej prírody otočeno 
súc, je predtuchou blížiaceho sa konca života 

Digitized by VjOOQlC 



C. 4. 1879.] 



Orol, čatofrift pi* zábavu a poučenia 



MO 



Jako zem vedia svojho koswáckéko . po- 
stavenia vo vsesvete do trojakého pomeru 
prichodí, a síce do pomeru k & In c u, k m e* 
sia«u a k sebe samej: tak i človek zo 
strany svojej uréitelaosti ksoa prírodu cíti 
vliv týchto troch pomerov živo na seba* 

Hovorí sa aj o pomeru zeme ku hviezdam, 
ktorý síce nezapierame, ale ani sami nijak 
necítime a nepozorujeme, lebo čo tak reéení 
astrologi o vlivu hviezd na Iudí, menovite na 
jejich budúci los hovorievali, to veda dávno 
ako nesmysel odsúdila: je to teda hrtibsi po- 
vera, veriť tak reeeným planetníkom, veštiacim 
Iudom budúcnost dla toho, na jakú planétu 
sa narodili, alebo vedia toho, pod jakou pla- 
nétou dač znamenitejsieho podnikne t avykli. 
Tomu podobne za púhe chorovité sny v\v 
Uásit musíme tOj čo sa nám v anárskej Yeštici 
z Prevorsta nastoluje, ktorá v hlbokom 
spaní vo dne i v noci pohrúžená, menovite 
v tak rečenom magnetickom sne, vypravovala 
ludcm v tomže sne zázračné, veci. 

Slncom prostredkoyaný životná 
zemi. 

Napospol je to známe, že slnce budí a 
tak rečeno z vnútornosti na vonok vydotoýva 
teplotu zeme, ktorá so svetlom spojená vzbu- 
dzuje zase život rastlinstva a veladí i život 
živočíšstva. Ale slnce zapríčiňuje spolu i doby 
roku s jejkh prirodzeným nástup&tvom po 
sebe a casodoby dna. Vidzme teda: 

Casodoby roku. 

Tu sa nám javí slnce vo svojej obživu* 
júcej, zúrodňujúcej a tak v požehnanej moci 
a sláve, ktorú najlepšie okusujú obyvatelia 
mierneho pásma zeme. 

Riadnym obehom zeme okolo slnca v knihu 
ecBptickom konaným rozdielne sa rozlieva 
svetlo slnečné po zemi, lebo tu všetko od toho 
odvisí, jako je slnce sklonené k zemi, alebo 
jakým smerom a uhlom osvecujú lúče jeho 
zem, poneváč týmto spôsobom účinkuje ono 
rozdielne a rozmanité, ako sa to zvláste na 
rastlinstve pozorovat môže. 

Dva póly tohoto vzájomného, životného 
poťahu medzi zemou a slncom sú zima a 
leto. 



Protáva . však medzi fliroou, a letom jftrtMot 
júc* ja*í,a mení sa rozdielne . kroz < pástoa 
aeawN ktoré sa, tvoria na nej jej rosljčftým 
postavením k, sinou, a v tomže pdfcme : roa* 
dielne pôsobí zvláštna formácia . a - ptioha 
zeme. Tak sú Peru a Egypt rovnako krajiny 
horúceho- pásma, avšajf jak rozdielne jfe tu 
podnebie, zprostredkované na jednej . štvaný 
(Peru) vysokou plaaino&y a w drobiý strana 
(Egypt) hlbokou, rovinou. 

Na ludského ducha pôs^bť tu tá; nálade* 
nostj ktorá povitiva v nom pri prechode 
jednej ročaej doby do druhej. 

V polárnom páime pBsobih zima. a 
leto tú. najpríkrejšiu protivu; lebo po celá 
meniace trvajúcej uoci nastupuj* svetlo ŕýdne 
trvajúceho žiarivého aloca, nezapadá júcefao 
ani na okamženie: A tak z jednej strany 
majú tamošaí dbyvatelja dlha, skoro %-roónú 
noc, naplňujúcu srdce hlbokou zastnusilostov, 
ktorá by šťastnejšieho obyva/teia mierneho 
pásma do zúfalstva priviedla ; potom ale majú 
aspoň d vojme&íačný den bez premeny, vhomž 
skromná vegetácia zo zeme východ í a blesky 
slnečné odrážané od siahového- póla a od 
ľadových vrchov bliskajá sav baroácb draho* 
kattiov. Avšak táto dlhá jednotVárobsti v Je- 
dnom i v druhom ohľade, -k fcomfi. v Jednej 
dobe krutá, hrozná zima so : Ut otoni'V.sÄulw* 
vých :chyžách, pri biednom. svetle lampy triU 
venom, v druhej ale iba veJice kvitka, ŕ to 
jednoforemná rad06t z letného, vonku vede* 
nebo života, jak biedne to účinkuje na polár- 
neho človeka, ktorý vtedy i teraz otupeld g 
ľahostajne sa díva na to všetko, čo'hovdkel 
ohklučuje, lebo nemôže ho vytrhnúc z jeko 
monotónneho, žiadnych vyisích radostí nepo- 
skytujúceho mu života. Tu je tá mrtvota 
ducha k spatreniu, ktqrej sa my tak velice 
hrožítne. Tu vidíme, do jakých ťažkých väzieb 
púta ducha ludského tam príroda, kde jeho 
volný rozvoj a vzlet nemá sa na čom rozVit; 
Tak hla Eskymák duchovne krpatieť musí! 
Jeho neteáieva potom ani to okúzlujúce magnet 
tieké svetlo/ ktoré sa po celom . horizonte 
v tých najkrésnejšŕch barvách, v <täba«h, 
v stĺpoch a v iných podobách rozlieva, zvestu« 
júc slávu Boha Všemohúceho, ktorý ani ten 
najmacosskejší kraj zeme nenechal bez velko- 



180 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



lepých zjavov svojej božskej moci a velebnosti, 
a ktorý i tu na tých biednych poliach siaho- 
vých predivne živí človeka mliekom severných 
jelenie (Rennthier), mäsom jeleňov a mäsom 
a tokom velrýb a tuleňov. 



V tropickom pásme zeme spatru- 
jeme tú istú príkru protivu zimy a leta, len 
že tu prevažuje leto a o skutočnej zime 
vlastne ani reči byt nemôže, panuje tu tedy 
z jednej strany pálčivá a suchá, a z druhej 
strany vlhká, povetrie ochladzujúca doba roku, 
jako naša jaseň s dlhotrvanlivými a silnými 
daždami. I tu chybuje povolný prechod z jednej 
doby ku druhej, prečo je aj táto protiva ne- 
prajných následkov pre rozvoj tadského ducha. 
Po hroznej letnej šuchote, po nesmiernej vy- 
práhlosti a žížnivosti zeme, po tak rečeno 
umrtvenej vegetácii, po soschlom, bieduom 
živote všeho, čo na počiatku leta kypelo 
jarostou, bujnelo zelenostou, zrelo zlatom 
ovocia, hýbalo sa, pádilo a skákalo ohnivo- 
stou: nastupuje vyžiadaná chladnost a vlaha 
život zo smrti nazpät vydobývajúca, i leje 
sa príjemno občerstvujúci, zem rozpukanú 
napájajúci a všetky rozpukliny spájajúci dážd 
z neba. A jakonáhle príroda zem vypráhlu a 
žížoivú napojila a čo bolo odomrelo, k no- 
vému životu zkriesila, živočíšstvo s jeho ne* 
konečnej zomdlenosti zodvihla a posilnila, 
človeka ale z jeho trúchlej zadumenosti vy- 
manila : spatrovat možno divy všemohúcnosti 
božskej, lebo sa vody prýštia, jarky a po- 
toky sa plnia, rieky sa vlnami valia, zem sa 
zelenie, kvety sa zo zeme klíčia a rozvíjajú, 
oko človeka nevídanou inde krásou okuzlujúc ; 
zemeplaz sa živo a veselo hýbe, všeliká zver 
radostne behá a skáče, vtáctvo po blankyte 
nebeskom vesluje a prespevuje, a duch člo- 
veka dlhú apathiu premohúc, plesá s dobro- 
rečením Hospodinu Bohu milostivému nad 
tolkou čarovnou krásou prírody i s dobrotou 
božou, ktorá mu i jeho komory na novo na- 
plňuje. Tak to ide a trvá sž opät nastúpi 
náramná pálčivosť, v ktorej vo dne všetko 
utiahnuto odpočíva a len v noci sa hýbe a 
pracuje. Privykol zase človek na túto jedno- 
tvárnosf, ale skoro sa mu ona zunuje a on 
pri tejto večnosti sa rovnajúcej jednakosti 



zíva a stane sa otupelým a ľahostajným i na 
všetky otáčajúce ho. krásy; to hla obyvateľ 
horúceho pásma, syn páliacej krev prírody! 
Ani tu ako na zimnom severe nieto žiadneho 
rozvoju a postupu ducha, i nezná sa vymôcť 
zo svojho ducha zabíjajúceho modlárstva, ne- 
zná sa vzniest a pokročiť duchom vždy ďalej, 
aby poznal skutočného Stvoriteta, zdržovatela 
a správcu svojho a porozumel predivým cestám 
jeho! — 

V miernom pásme zeme miznú po- 
lárne protivy, prechodiac jemno jedna do 
druhej, zvolna si pripravujúc cestu k tomu, 
že jeho obyvatelia ledvy pozorujú, ako sa zo 
zimy do tepla a odvratne dostali. Medzi zimu 
a leto vstupuje jar, ktorá rastlinstvo zo zeme 
vyčarúva, a medzi leto a zimu vkráda jaseň, 
v nejž činnost vegetácie pomaly prestáva. 
Týmto spôsobom nemá tu miesta apatbia, 
ktorá sa polárnych obyvatelov pre tamojšie 
krajnosti prírody zmocňuje, ale tu nastupuje 
dobročinná činnost a pružnosť, ktorá orga- 
nickému životu lahodí a ducha v neustálej 
čerstvosti udržuje. Tak sa plní človeku túžba 
po jarí, tej matky všeho pohybu a života, a 
po mnohej jarnej a letnej činnosti, po živote 
kypiacom pomaly sa dostáva k spočinku zimoá- 
nému, k miernejšiemu užívaniu síl svojich, 
kroz zmierňujúcu vše jaseň, ktorá pripravuje 
nás k milému vypočinutiu od namáhavejších 
prác, ač želieme jaseň už sa dovršujúcu, ktorá 
nám obraz hynutia a márnosti podáva. Kroz 
takéto pozvolné, tiché i jemné premeny roč- 
ních dôb vyviňuje sa v duši našej zvláštny, 
srdečnojemný, duševní, nikdy nás nemrziaci 
život. 

Svedoctvom zkúseností a histórie, iba 
v miernych pásmach zeme, zodpovedajúcich 
najlepšie telesnej ústrojnosti a duchu človeka, 
poneváč ony znamenite rozvíjajú oboje, učlo- 
večili sa Iudia opravdivé a povstali civilisá- 
torské národy. Zeme okolo stredozemného 
mora rozložené bývalý obzvlášte pamätné pre 
Iudstvo, lebo obývané boly napospol čefaďmi, 
kmenami a národamisvetohistoríckými. Grécko 
a Itália stali sa už pre svoju prirodzenú po- 
lohu krajinami, ktoré vo veľkej miere pri- 
speli k jemnejšej a vyššej vzdelanosti člove- 



Č. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a praceme. 



121 



čenstva. Menovite grécke podnebie dochovalo 
svetu z národa tam sa osadivšieho Bohom 
duševne nad iné obdareného (lebo z Turka 
na pr. by aj tam nič nebolo bývalo), veľkých 
duchov, a vyviedlo na javište svet Iudstva 
spanilý, fysickou krásou i duchovnou velebou 
vynikajúci: preto aj nemala grécka raytho- 
logia a grécke umenie v dobách starožitných 
páru na svete. Celá Európa, výjmuc jej naj- 
severnejšie kraje, preslávila sa po prijatí kre- 
stanstva najväčšmi kultúrou, ako vidíme, že 
teraz osveta, vzdelanost a mravnosť do všet- 
kých jej kútov preniká (pravda že v najnov- 
ších časoch i vela len zovnajšej politúry, 
domnelej, kriklavej ale lichej učenosti, mrav- 
nosti zdanlivej, lež vnútri ako to bukové 
práchno trúchlej, mnoho farizeisrau, málo 
poctivosti), a len tam sa ona nemohla darif, 
kde jedon národ — ako v Turecku — ostatné 
národy v putách otroctva držal, jako vôbec 
Islam, výjmuc nekdajších Arabov v Španiel- 
sku, žiadnej civilisátorskej moci preukázať 
nevládal. A keď v Európe svobode a čistému 
kresťanstvu nebezpečie hrozilo, vstúpil ten 
lepší, kresťanstvom odchovaný duch Iudstva 



na pevninu americkú, kde severné svobodné 
obce povstaly a kde duch kresťanskej lud- 
skosti, kresťanskej osvety a mravov, pravda 
že i tam nie bez kúkola a sneti medzi zbo- 
žím, vždy väčšie triumfy slávi, najmä od toho 
času, čo aj otročenie čierneho plemena ludí 
v týchže štátoch prestalo. 

Ani tuhá borba so živlami prírody ne- 
škodí človečenstvu, lebo ona rozvíja zázračne 
sily tela i ducha; len nech nenie mocnejšia 
a vzdorovitejšia nad neho, aby s krahnúcim 
telom neudusila v ňom volný, radostnejší a 
vznešenejší pohyb ducha. Od Iudstva, mra- 
zivé povždy kraje obývajúceho, a od jemnej, 
spanilej a ľúbeznej prírody na vždy odtrhnu- 
tého, nemožno žiadnych významných pokrokov 
vo vzdelávaní seba očakávať. Preto čim bližšie sú 
národy svojimi sídlami k ladovým točnám, tým 
menej môže medzi nimi pravá ľudskosť kvitnúť. 

Šťastní teda my, ktorí mierne pásmo zeme 
obývajúc, sme už prírodou značne podporo- 
vaní v snahách, rozviť v sebe krásne a ve- 
lebné i nekonečne požehnané kresťanské člove- 
čenstvo ! 



(Dokončenie nasleduje.) 



-^M»r^- 



Krása k ľúbosti. 

v 

Le si pekná — nevieš sama; 



No mne krása Tvoja známa: 
Oko, sluch, cit to mi vraví 
Že Slovenka — anjel pravý! 

Že to oko Tvoje modré, 
Keď ním páčiš útlo — bodré, 
Krajšie je nad hviezdy ligot, 
Omráči ma jeho mihot: 

To Ty nevieš; — no ja cítim 
Srdce bije tuhším bitím, 
Sťaby mluno v Tvojom oku 
Hnalo ho k divšiemu toku. — 

Ked to líčko Tvoje v snení 
Splanie v mladistvom rumeni, 
Ja zriem v plameni tom cnosti 
Zore blahej budúcnosti: 

No Ty nevieš, čo za krása 
V tom líčku sa Tvojom jasá, 
Že to sňah a rumeň neba: 
Všetkých obrazov veleba! — 



A keď hlas Tvoj ľúby znej e, 
Srdce sa mi dák' zachveje, 
Slyším viac, lež púhe tóny 
Zvuk vzkriesy, čo k ránu zvoní. 

A či by tá sladkosť hlasov 

Čo tak báji silou, krásou, 

Reč Tatier — v hrob sa zavrela?! — 

Ona by i ztadial znela! 

A preraziac hrudu, skalu, 
Zbudila by vlasť ospalú, 
Zaduniac sťa hrom vrahovi, 
Sťa spev vzkriesy Tatranovi. — 

Sťa sladký spev všetkým verným 
Napriek zlobám sveta čiernym — 
Sťa ten — čo kypí z Tvej pery 
A striebrom na sluch uderí. — 

Nevieš, milá! krásna že si, 
A že krása ľúbosť kriesi: 
No ja cítim krásu, lásku 
Pri Tebe vo večnom sväzku. 

Janko Alexattder. 
16 



122 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



Ide šuhaj dedinou • . . 



Ide šuhaj dedinou 
Veselo si píska; 
Za nejednou dievčinou 
Oko mu zablíska. 

A nejednej dievčine 
„Nôtu" on vyhráva, 
Každá sa mu usmeje — - 
Jedna len — plakáva. 

Všetky sa mu usoiejú — 
Bo ho každá rada; 
Čo len žiali? Čo chce tá 
Jedna deva bľadá; 



-^***V&&->* 



či že pred jej domom vždy 
Tak dumne on nôti; 
Či že druhým tak veľa 
Spieva i lichotí?! 

Nevieš ty sám, šuhajul 
čo jej pokoj hubí: 
Druhé rady ťa majú — 
Lež ona ta ľúbi. 

Druhé rady ťa mq'ú 
V srdiečka svevoli; 
No ľúbosť bez nadeje 
Tá páli a boli. — 

Janko Alexander. 



Slávnosti ku „striebornej svadbe 46 Jích Veliéeství, 

od 21. apríla 1879. 



odbývané vo Viedni 

Dna 24. apríla 1879 bolo tomu 25 rokov, 
a tak tedy štvrť storočia, čo Jích cis. král. 
Veličestvá, nášho dedičného cisára a koruno- 
vaného kráľa Fraňa Jozefa I. a cisárovnu 
a královnu Alžbetu, princeznú bavorskú, 
pred Bohom a svetom spojil svätý sväzok 
manželstva. V tento deň tedy slávili svoju 
striebornú svadbu. 

Štvrť storočia je neomylne pekný odsek 
času v ľudskom živote, a v tomto prípade 
tým významnejší, že s ním v nerozlučnej 
spojitosti stoja blahé i neblahé osudy millionov 
duší žijúcich pod berlou slávne panujúceho 
manželského páru. 

Prirodzená vec, že slávnemu dňu všetky 
národy rakúsko-uhorskej monarchie s neoby- 
čajným rozochvením hľadeli v ústrety, a každý 
podlá svojho poddanského vnuknutia, podľa 
svojich prostriedkov a podľa svobody a občian- 
skej možnosti dal citom srdca svojho celo- 
národnieho výrazu a poponáhľal sa poddať 
vyjavenie svojej radosti a dokázanie svojej 
oddanosti. 

Slovenský, poltreta milliona v obapolnom 
šťastí i nešťastí Jích Veličestvám nezlomnou 
vernosťou oddaných duší počitujúci národ, 
v tento deň všeobecného radostného rozo- 
chvenia hlboko cíti bôľny žiaľ nad tým od 
neho nezavineným nešťastím, že pri tých 
slávnostiach ako taký, a seba i tým slávno- 



stiam primerane a dôstojne, ba ani len známku 
jeho národnej osobnosti nosiacim spôsobom 
nemohol sa ani súčastniť, ani svojej neska- 
lenej radosti a celonárodnej poddanskej od- 
danosti výrazu dať. 

My privolávajúc naše „Sláva a na zdar 
cisársko-kráľovskému páru manžel- 
skému! sdelujeme prítomné stručný opis 
priebehu veľkolepých slávností v najhlavnej- 
ších čiastkach. 

Dňa 21. apríla k složeniu výlevov loyality a 
vdaky k nohám Jích Veliéeství predpustení boli : 
spoloční ministri; uhorskí ministri; rakúski mi- 
nistri; predsedovia ústredných úradov; uhorskí 
biskupi ; snemovňa uhorských veľmožov ; uhorská 
snemovňa vyslancov; vyslanstvo Pešťbudína; bi- 
skupi pravoslávnej cirkve ; deputácia horvatského 
snemu; deputácia Vojanskej hranice; vyslanstvo 
mesta Záhrebu; deputácia mesta Rieky a okolia. 

Dňa 22. apríla vzdávali svoje poklony : rakúski 
biskupi ; deputácia panskej snemovne, ríšskej rady 
i snemovne vyslancov; všetky ciskytánske krajin- 
ské zastupiteľstvá a hlavné mestá, sbor českých 
ostrostrelcov atď. Y. celku 38 deputácií. 

Dňa 23. apríla: maltézsky rád, šľachtické 
deputácie, ev. cirkev, obchodné komory a depu- 
tácia zo Sarajeva. 

V tento deň odovzdaný bol slávnostným spô- 
sobom chrám Spasiteľov, ktorý je vystavený 
na pamiatku šťastného zachránenia života Jeho 
Veličestvá v čas vražedlného nápadu dňa 18. febr. 
1853. Chrám tento vystavený je z príspevkov 
všetkých rakúsko- uhorských národov. Celistvé 



C. 4. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



123 



útraty stavania, sem počítajúc i vnútorné vy- 
strojenie, dosiahly súčet 4 millionov zl. r. č. 

Chrám tento dňa 24. apríla bol slávnostným 
spôsobom v prítomnosti Jích Veličeství skrze 
viedenského kardinála arcibiskupa Kutschkera pri 
assistencii všetkých arcibiskupov a biskupov 
z Rakúsko-Uhorska vysvätený. 

Y cisárskom hrade dňa 23. apríla bola velká 
hostina, na ktorej súčastnilo sa vyšše 3000 osôb. 
Stoly boly veľmi bohaté obťažené a súčastnili sa 
tam mimo Jích Veličeství a cisárskej rodiny 
cirkevní a svetskí hodnostári zo všetkých krajín 
monarchie. 

Dňa 24. večer bolo v opernom divadle sláv- 
nostné predstavenie, o ktorom len to poznamená- 
vame, že na javište dovedený bol i jedon slo- 
venský pár, ako všetky národy rakúsko-uhorskej 
monarchie v národnom obleku. 

Dňa 25. t. m. mal byť slávnostný pochod 
obchodnícko-priemyslový, ktorý ale pre zlú po- 
vetrnosť musel byť odložený. Už dňa 24. apríla 
neprestajne dážď padal, a to jisté bolo i dňa 
25. apríla. Slávnostný výbor určil, slávnostný 
pochod na 26. alebo 27. apríl, jestli pekne bude. 
A poneváč 27., t. j. v nedela ukazovala po- 
vetrnosť, že príhodnou bude, tak tenže výbor 
určil slávnostný pochod na tento deň. 

Punkt o 9. hodine ráno pohnúť sa mal 
z Prateru, až ku cisárskemu stanu v dlhosti 3 / 4 
hodiny cesty, a súčastniť sa malo na ňom vyšše 
10.000 osôb s 26 velikánskymi voziskami, na 
ktorých v živých alebo napodobnených obrazoch 
predstavovali pomery svojej činnosti súčastnivší 



sa priemyselníci a obchodníci. Obmedzenosť prie- 
storu nedovoluje nám do podrobná opisovať celý 
tento pochod, ale aspoň pripomeneiíie tie voziská, 
ktoré sprevádzané boly mužstvom vyvoleným k tomu, 
a síce v odeve najstarodávnejších cechov jedno- 
tlivých remesiel. 

Na prvých dvoch voziskách predstavená bola 
poľovačka; potom na jinom záhradníctvo so svo- 
jimi odvetviami ; vinohradníctvo a vinárstvo jedon 
voz; baníctvo, hutníctvo a námorníctvo jedon 
voz; pekárstvo a mlynárstvo jedon voz; cukrár- 
stvo jedon voz; mäsiarstvo, voz; udeninárstvo, 
voz ; obchod hostinských, voz s vlastnou hudbou ; 
odevnícky priemyseľ, voz; tkáčsky priemyseľ a 
príbudzné vrstvy, dva vozy; garbiari, voz; vo- 
ziarsky priemyseľ, voz; stolári, voz; bednári, 
voz; sklenár^ voz; hrnčiari, voz; strojníci a 
veľko-mašinisti, voz ; všeobecný obchod, voz ; ná- 
morská a riečna plavba, voz ; železničný obchod, 
voz ; kovové remeslá, voz ; výrobníci ohňopevných 
truhlíc, voz; pľachári, voz; výrobníci drobného 
kovového tovaru, voz ; zlatníci a výrobníci ozdob- 
ných článkov, voz ; kuíhtlačiari, kníhkupci, knihári, 
voz; okrem toho viacero hudieb. 

Ako viedenské časopisy píšu, nesmierny počeť 
cudzincov navštívil Viedeň, aby bral účasť na 
veľkolepých slávnostiach. V uliciach, cez ktoré 
ten pochod ísť mal, postavené boly mnobé, vyšše 
sto, tribúny, na ktorých pre päťdesiat tisíc di- 
vákov boly miesta. Ale ako zpomenuto, daždivé 
počasie dňa 24. a 25. apríla bolo na veľkú ujmu 
slávnostiam! — 



-^-vj^Oj 1 --*^- 



Hrvatsko-srbská žurnalistika. 



Ačpráve hrvatsko-srbská kniževnosť veru 
značné číslo periodických listov vykázať môže, 
medzi ktorými niektoré výtečne sú redigované, 
predsa vo všeobecnosti povedať musíme, že 
žurnalistika hrvatsko-srbská slabo stojí, a keď 
vezmeme do ohľadu pomer položenia Slovákov 
a Hrvato-Srbov, smelo povedať môžeme, že 
slovenská žurnalistika značne lepšie stojí nežli 
hrvatsko-srbská. Lud slovenský len pomaly 
sa lapá novín, ale predsa číta aspoň po ne- 
deli, číta aspoň niekolko ľudí po dedinách 
tu „Hlásnika," tu „Obzor," tu i „Nár. Nov., u 
v Horvatsku lud ešte noviny málo číta a 
preto by sa noviny fudové bez podpory po- 
jedincov ešte ani udržať nemohly. Intelligencia 
druží sa po mestách a mestečkách v čital- 
niciach, kassínach, to je ale viac na škodu 
než na osoh národniemu časopisečtvu, lebo 



jeden výtisk číta i sto ľudí; krém toho sú 
kupci, remeselníci, priemyselníci, zväčša aíe 
nemecko smýšlajúci židia alebo cudzinci, svoj- 
ských je len menšina, úradníci ale spoliehajú 
sa priveľmi na vládu a nedbali by konečne, 
keď by jim i noviny držala, oni si myslia: 
veď máme našu národniu vládu, nech ona 
robí, a preto nie sú dosť revní v budení ná- 
rodnieho povedomia. Pre tieto a druhé prí- 
činy živoria aj druhé listy a udržiavajú sa len 
podporou pojedincov, stránok alebo spolkov. 
Srbi sú revnejší než Hrvati. Príčina toho 
je tá, že pod „spravodlivou" maďarskou vládou 
to isté zakusujú čo my, j ich časopisy udržia- 
vajú sa, keď aj dosť ťažko, ale samy, okrem 
listov belehradských, ktoré prirodzene pod- 
poru vlády a domácich ústavov užívajú. Okrem 
mnohých príčin, ktorých rozberanie by nás 

16* 



124 



Orol, časopis pre sibam * poučenie. 



(Č. 4. 1879. 



priďaleko viedlo, je hlavňou príčinou roz- 
dvojenoBt literatúry následkom dvojakého 
písma, latinky i kyrilice, a osobytné postupo- 
vanie jedných i druhých na poli žurnalistiky. 

Juhoslovanská akadémia síce usiluje sa 
dost spor tento vyrovnať, no bez úspechu — 
nenávisť je strašná. Stránky napádajú sa 
v novinách a v dišputách ostro a bez vy- 
berania prostriedkov, a to tí, ktorí sú v tom 
okolí v prevahe. 

Tento záhubný boj by mal raz prestať, 
srbsky a hrvatsky, hrvatsky a srbsky je všetko 
jedno, nemáš tu rozdielu ako medzi češtinou 
a slovenčinou. Rozdiel je asi taký ako medzi 
liptovským a zvolenským alebo turčianskym 
dialektom. 

Je vám to divné na tomto juhu. Obyvatel 
Hrvatska vraví, že je jeho reč hrvatská, ač- 
práve v Hrvatsku národ kajkavštinou hovorí, 
ktorá k spisovnej horváčtine asi v tom po- 
mere stojí, ako hanáčtina k spisovnej češtine. 
Slavonec hovorí : moja reč je slavonská (to 
je vlastne tá istá reč, čo ju i v Hercegovine 
hovoria a ktorá slúži za spisovnú i Hrvatom 
i Srbom), Bosniak, ten ani nezná o hrváčtine, 
jeho reč je bosanská, u Srba srbská; u Černo- 
horca a Hercegovca podlá toho, či je pravo- 
slávny či katolík, alebo srbská alebo hrvatska; 
to je rozdiel, ktorý sa i v Slavonii upotrebúva, 
ba i v Dalmácii, Primorju, trebárs tam i o „dal- 
matinskej" reči vravia. Z tohoto všetkého 
vysvitá len to, že od Gaja falošne nazvaní 
Uirci majú mená za podrečia práve tak ako 
my: šariština, nitriančina atď. atď,, ale ne- 
majú mena za svoj spisovný jazyk, ktorý je 
pre všetkých, chvála Bohu, ten istý, lebo 
„Glas Crnogoraca" v tejže istej reči píše čo 
„Istok" alebo „Bosansko-Hercegovačke No- 
vine," alebo hrvatsky „Obzor," alebo „Za- 
stáva," len ortografia a písmo sú rozdielne. 

Známa je vec, že Gaj nazval túto spoločnú 
spisovnú reč Ilirčinou, no slovo to sa neujalo. 
Teraz užíva sa od Hrvatov výraz „hrvatsko- 
srbski jezik," od Srbov „srbsko-hrvatski jezik," 
no jugoslavenska akademija počne vydávať 
teraz veliký vedecký slovník pod menom 
„hrvatski ili (čili, alebo) srbski riečnik." 

Podlá môjho náhladu sú mená Hrvat (hor- 
vat, horák = úhor = Bergbewohner), Crno- 



gorac, Dalmatinac, Bosanac geografické pojmy, 
asi ako Goral, Lipták, Gemerčan atď., meno 
Srb (v starom Spor, prehodené Sorab) nevie 
sa na iste, čo značí, je ono starodávne; 
moja mienka je, že pochodí od „sboriti," 
t j. hovoriť u sboru (u ludu značí tolko, 
ako v Orave „trýzniť"), a preto jich naj- 
starší spisovatelia zovú Spori = sbori, z toho 
prehodené Sorbi, Serbi, Srbi, teda. istého asi 
pôvodu čo meno Slovan ; len meno Slavonac 
je čisto etnografického charakteru, práve tak 
ako i Slovenac. Poneváč ale mluva pomimo 
Hercegoviny v dolnej Slavonii okolo Osieka 
užívaná najbližšie stojí spisovnej hrvatsko- 
srbskej mluve a v Slavonii hrvatstvo so srb- 
atvom 8a stýka, zvat by sa mala spoločná 
spisovná táto reč „slavonskou." 

Lež dost bolo tohoto odchýlku, idme 
k veci. 

Počiatkom tohoto roku vychodilo hrvatsko- 
srbských a či naopak vyšše 45 časopisov, 
latinkou 29, kyrilicou 16. 

Politické denníky má hrvatsko - srbská 
literatúra tri i to dva hrvatske: „Národne 
Novine," úradný časopis hrvatskej vlády, re- 
diguje M. Zec, a „Obzor," veliký denník, 
orgán národnej strany, rediguje Joz. Miška- 
tovič, obadva v Záhrebe, a „CpóCKe HoBHHe," 
úradní list v Belehrade. Ostatnie politické 
noviny sú: a) hrvatske: „Bratisláv," orgán 
opposfcie, vychodil tri razy do týdňa v Osieku, 
redaktor M. Polič, s 1. aprílom prestal vy- 
chádzať; „Bosansko-Hercegovačke Novine," 
úradní list pre Bosnu a Hercegovinu, 2 razy 
na týždeň, lat i kyrill., redaktor Ján Lukeä; 
„Narodni List," 2 razy na týždeň, v Zadru, 
red. Juraj Bijankini; „Naša Sloga," vTrstu, 
red. Ivan Karabaič; „Pučke Novine,* národo- 
hospodársky list, týždenník, v Záhrebe, red. 
L. Tomšič; „Fučki Prijatelj," národohospo- 
dársky týždenník, vo Yaraždíne, red. Joz. 
Stepanek; „Slovinac," (lat. i kyrill.), 2 razy 
do týždňa, y Dubrovníku, red. Ántun Selak; 
„Sriemski Hrvat," orgán katolíckej strany, 
týždenník, vo Vukovaru; „Galeb," mesačník, 
red. S. Stigler. — b) srbské: „3acraBa," 
orgán Miletičovej strany, 3 razy týždenne, 
v Novom Sade, red. Dr. Milan Djordjevič; 
„Hctok," 2 razy týždenne, v Belehrade, red. 

Digitized by VjOOQlC 



C. 4. 1379.] 



Orol, časopis pre sábavu a poučenie. 



125 



Alex. Mijatevič; je y Austro- Uhorsku za- knihy tým spôsobom asi ako česká „Matice 



bránený; „ftiac Ejmoropaija," týždenník, na 
Cetyni, red. Božo Novakovič; „JIhct 3a na- 
po;<," 2 razy týždenne, v Novom Sade, red. 
Emil Čakra ; „Sa^pyra," list pre národ, týž- 
denník, v Novom Sade, red. Branko Mušicky ; 
„HapoijHH r.iacHHK," 3 my týžd., v Temeš- 
váru, red. Paje Jovanovič; „Cpócra Hapo,V A 
2 razy týžd., v Novom Sade, red. J. Grujič; 
„$pyiiwa Topa," týždenník, v Mitrovici, red. 
K. Trumič. 

Ostatnie noviny sú: a) hrvatské: cirkevnie 
„Ceeilija," „Katolícki List," „Glasmk," list 
bisknpa Strossmayera; náučné a zábavné: 
„Glasfiik sv. Josipa," „Smilje," list pre školskú 
mládež; „Hrvatski Svjetozor," velký obráz- 
kový belletristický list, prestal vychádzať 
pre nedostatok odberateľov; „Vienac," naj- 
lepší belletristický list brvatsko-srbský, vy- 
chádza týždenne v Záhrebe, red. Aug. Seuva, 
donáša pekné illustrácie, musí ale napriek 
svojej dokonalosti zápasiť o existenciu; h /?w- 
moristički List u prestal toť nedávno vychodiť 
pre nedostatok predplatiteľov. Spolkové listy 
sú: Záhrebský „Gospodqrski List" a Osiecky 
„Gospodar" vydávané hospodárskymi druž- 
stvami; „Liečnicki (lekársky) Viestnik," vy- 
dáva sbor lekárov mesačne; „Jugoslavenski 
stenograf:" „Hrvatski uätel; u „Napredak," 
pädagogický list; „Pravo," právnický list; 
„Sokol," telocvičný; „Trgovački Viestnik,"' 
kupecký hrvatsko-nemecký ; „Šumarski list," 
lesnícky list. 

Okrem týchto ešte vychodia letopisy spol- 
kové raz dva i viac ráz do roka; tak vydáva 
štvrťročne letopis spolok lekárov v Osieku, 
jugoslavenska akademija svoj „Rad," druž- 
stvo sv. Jerolima a Matica hrvatska svoje 
poučné a zábavné knihy. „Rad" juhoslov. 
akadémie je asi taký čo do ceny a obsahu 
ako náš bývalý Letopis matičný ; pracujú preň 
i Slovinci i Srbi. Matica hrvatska od dvoch 
rokov sa veľmi schopila, vydáva úhľadné pekné 



-r£>«©i*$)o»«2ŕ- 



lidu." Kto platí na rok 3 zl., je údom spolku 
na rok a dostane spolkové knihy na tenže rok. 

Národnie školstvo je napriek peknej sria- 
denosti ešte veľmi pozadu a potrebuje ešte 
mnoho rokov, až len ten stupeň dosiahne, 
čo my máme na Slovensku. Vláda hrvatska 
na školstvo veliký zretel obracia, strednie 
školy sriadené sú po vzoru Cislajtanie a ďa- 
leko lepšie nežli uhorské. Prísnosť panuje 
veľká, tak že z prihlásivších sa žiakov sotva 
polovica prijímacie zkúšky vydrží, a z týehto 
v prvých triedach zase polovica padne. Táto 
prísnosť účinkuje prospešné na obecné školy. 
Záhrebská universita má filosofickú, juridickú 
a theologickú fakultu, medicínsku zastupuje 
dosial len babská škola. 

b) Srbské listy sú: „Janop," belletristický 
list, v Novom Sade, redaktor Dr. Ogňanovič; 
„CpÄcsa 3opa," illustrovaný veľký belletri- 
stický mesačník, vo Viedni, red. Miťa Djor- 
djevič; „CTpaxa," venovaný vede a literatúre, 
vychádza mesačne v sväzkoch 10— -12 borko- 
vých v Novom Sade, red. L. Paču; „IIpo- 
CBeTa," školský list, red. Popovič; „HoBa 
niKOJa," pädagogický list, v Zemune, 2 razy 
na mesiac, red. Miťa Neškovič ; „rojyÓ," list 
pre školskú mládež, v Zombore, mesačník na 
hárku, red. Jovan Blagojevič; „foapxuH," 
humoristický list, v Novom Sadu, 3 razy na 
mesiac, red. Zmaj J. Jovanovič. I v srbskej 
žurnalistike viac premien sa behom roku už 
stalo. Školstvo srbské je .tiež zaostalé, no 
pracuje sa na zveľatku jeho neprestalo a 
usilovne. Srbi majú viac gymnasií a reálok 
a y Belehrade vysokú školu. 

V Hrvatsku a Slavonii vychodia štyry listy 
politicko-národo- hospodárske, nemecky ale 
duchom slovanským písané, a síce: „Agramer 
Zeitung u (vládny) a „Kroatische Post* (oppo- 
sícia) v Záhrebe a „Esseker Zeitung" (vládny) 
a „Drau" (opposícia) v Osieku. V Bisku vy- 
chodí nemecký list pre drevokupectvo. 

Dr. Iv. Zoch. 



Listy z Čiech. 



IV. 



Zlatá Praha, v apríli. 



Divadlo zaujíma u každého vzdelaného a 
pokročilého národa veľmi dôležité miesto. Ne- 



treba to široko dokazovať: vie každý, že je 
ono ústavom, ktorý je spiaovateľstvu kolbištom 
znamenitých zápasov duševní ch, je národu 
školou, je mu galleriou vzorov, nikdy w 



126 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



hynúcim zdrojom nadšenia a povzbudenia. 
Ktože by z nás nebol pocítil dythyrambickú 
radosť pri prvých zvukoch „trávnic" pred 
ktorýmkoľvek ochotníckym predstavením na- 
ším, kde sami nepovolaní a nevy volení s dobrou 
vôlou, láskou i vytrvalosťou odvažujeme sa 
na doskové zápasjšte, aby sme budili ospa- 
lých v práci národnej, utužovali horlivých, 
vštepovali ľudu svojmu lásku k duševniemu 
životu, nadšenie za krásu, veľkosť, ideály . . . 

Čo zmôže divadlo, jak čarovné pôsobí na 
rozvoj upovedomelosti národnej, vidíme jasne 
y bratských Čechách. Vidíme to od tých 
prvých neplodných pokusov až po prítomnosť, 
od času, ked do súkennickych tržníc a dre- 
vených búd muselo sa usalašiť dráma české 
až po dobu, kde slávnostne sa chystá vtiahnuť 
v nádherný, veľkolepý svoj chrám. 

Prvý pokus uviesť českú hru na javište 
stal sa r. 1771 v tak zvanom divadle v „Kot- 
cích" u kláštora sv. Havla, nepodaril sa však 
pre špatnú výslovnosť nemeckých hercov i pre 
špatný preklad kusu. Poneváč ale „Kotce" 
ani pre nemecké divadlo nedostačovaly, za- 
ložil gróf Fr. Nostic o jedno desaťročie veliké 
národ nie divadlo naproti staroslávnemu 
Karolinum, nesúce v priečelí názov: „Musis 
et patriae. a Onedlho ale „národnie" divadlo 
premeneno v stavovské a tým prešlo úplne 
do rúk ponemčilej šľachty. Musa česká však 
nespala; po všeliakých pokusoch vymohlo si 
niekoľko za vec nadšených národovcov od 
cisára Jozefa II. po/olenie, že smú postaviť 
si divadlo, ktoré i hneď vystavili zo dreva 
na terajšom Václavskom námestí, nazvavše 
ho: Bouda čili c. k. vlastenecké divadlo, 
i hralo sa tam od r. 1785—1790. Je to večne 
pamätná doba českého divadla, doba obetivej 
lásky k materinskému jazyku, doba nezišt- 
ného, čistého vlastenectva, doba, v ktorej 
spoločnosť „Boudu" riadiaca, v nej hrajúca, 
ju navštevujúca, tvorila jednu zo všetkých 
strán prenasledovanú českú rodinu. Členovia 
jej boli spisovateľmi i hercami zároveň, kol- 
portérmi a agitátormi, kritikami i štatistami, 
kasírmi i riaditeľmi, vylučujúce sa tým zo 
všetkej „lepšej" spoločnosti, ktorá merala 
jich okom pohrdlivým. S jakým nadšením 
pracovali za vec, videt už z toho, že behom 
tej 5-ročnej periódy vyšlo vyšše 1000 div. 
kusov pôvodných i preložených. 

Nepriatelia však tiež nespali. Znamenitou 
konkurrenciou snažili sa zničiť vzmáhajúcu 
sa „Boudu/ a keď konečne veľmajstra tónov, 
Mozarta, do Prahy privolali, aby tu nové 
svoje opery prevodzoval, odlúdili všetko obe- 
censtvo do stavovského divadla nemeckého. 
„Bouda" pustla čím dial tým viac, až konečne 



r. 1790 na vyšší rozkaz (poneváč vraj trhom 
prekážala) bola strhnutá a prenesená do býv. 
kláštora Hybernov. Pozdejšie ale majiteľ stavby 
tej ju predal a od tej doby živorila už len 
Thalia česká, hneď na Malej Strane čas od 
času stánok svoj rozbijúc, hnecľ pred pred- 
stavením nemeckým v divadle stavovskom na 
niekoľko hodín súc odkázaná. 

Tím čulejší život rozvinuly však spoloč- 
nosti a predstavenia ochotnícke. V Prahe 
i v kraji poriadaly sa spoločnosti, vystupo- 
valy vždy častejšie a častejšie a dobyly si 
konečne úplne lásku obecenstva. Tu vidíme 
v čele pražských ochotníkov šľachetného Š to- 
pánka, jednoho z najčinnejších a najvytrva- 
lejších drám. spisovateľov českých, ktorý celé 
žitie svoje posvätil divadlu. Bol jeho dušou, 
riaditeľom, zásoboval ho hrami (napísal div. 
kusov asi 160) a bárs plody jeho boly ceny 
efemérnej, svojej dobe poslúžily znamenite 
a vykonaly veliký kus práce. A za týmto 
ušľachtilým buditeľom vidíme to ryzé, nadšené 
srdce, toho nezapomenuteľného apoštola a 
neúnavného kriesiteľa národa, Joz. Kaj. Ty 1 a. 
Vidíme ho písať romány, povesti, div. hry 
i národnie frašky, redigovať časopisy a za- 
kladať nové pre milý svoj ľud, vidíme ho 
žurnalistom , básnikom , kritikom, hercom, 
deklamátorom, prekladateľom, tanečníkom a 
to všetko z horúcej lásky pre svoj ľud zú- 
božený, v pevnej nádeji, že bude raz blahým, 
slobodným 

Z kusov jeho, ktorých napísal nesmierne 
množstvo, najviac sa rozšírily a podnes sa 
hrajú: „Pani Marjánka," ľ Strakonický dudák," 
„Jiríkovo videní," „Palicová dcera a a „Jan 
Hus." — Za malý rad rokov konečne zaligo- 
tala sa zornička českej Thalii. Mimo Tyla a 
otca novšej dramatickej literatúry českej, 
Elicperu, začal písať znamenité div. kusy 
Jos. Jiŕí Kolár, z ktorých vynikajú najmä 
„Magelona," „Monika," „Žižkova smrť," a 
najnovší „Pražský žid," a začal sa uvádzať 
na české javište velikán Shakespeare vo vý- 
tečných prekladoch Douchových, ďalej Goethe 
znamenite preložený J. J. Kolárom, Schiller, 
Lessing, Kleist prekladom Fričovým, nepo- 
čítajúc mnoho francúzskych a jiných zname- 
nitých kusov. Klicperove, na svoju dobu pô- 
sobivé a dobré kusy stály sa veľmi populár- 
nymi, zvlášte tragoedia „Sobéslav," veselohry 
„Divotvorný klobouk," „Rohovín čtverrohý," 
„Lháŕ a jeho rod," ktoré si i Nemci preložili. 

F. Mikôvec a J. Frič taktiež začali 
obohacovať dráma české plodami svojimi a 
tak pripravovať periódu rozkvetu českého 
divadla, ktorá počína r. 1859, úmrtným to 
rokom Klicperovým. Dramatické dilletanstvo 

Digitized by VjUUv l L 



Č. 4. 1879.1 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



127 



tu rozhodne ustúpilo pravému umeniu. Je- 
rábek, Neruda, za nimi Hálek a Pfleger vy- 
stúpili s velikým zdarom a založili dôstojne 
novú českú dramatickú poesiu. V tom roku 
bolo tiež otvoreno divadlo Novomestské a 
síce českým predstavením a mimo to vy- 
moženo právo v stavovskom divadle triráz 
týždenne pravidelne môct hrávať. Lež ná- 
všteva stávala sa čo deň hojnejšou, všetko 
to nepostačilo i pomýšlalo sa na odpomoc, 
ktorá tiež sa dostavila, ked k návrhu draRiegra 
sa postavilo i dňa 18. novembra 1862 otvorilo 
dočasné (kým velké národnie divadlo sa ne- 
dostaví) král. zemské české divadlo 
s Hálkovou tragoediou „Král Vukašín." Česká 
Musa dostala sa tedy konečne po dlhých 
trudných bojoch k cielu svojho snaženia, do 
svojho vlastnieho stánku, bola doma, chránená 
pred surovými kúskami veľkopanských roz- 
marov i chúťok. Má teraz mimo tohoto di- 
vadla i jiné, jako na pr. pekné nové české 
divadlo na bývalých hradbách pražských a 
mnohé arény, i vtiahne konečne víťazoslávne 
do veľkolepého nádherného divadla svojho, 
postaveného millionmi národa na nábreží 
šumnej Vltavy, jehož skvostný, imposantný 
zovňajšok so zlátenou strechou svojou domi- 
nuje polovici stoväžatej Prahy .... 

Preklady Shakespeara, Goetheho a Schillera 
velmi napomohly pokrok v básnictve drama- 
tickom v Čechách, čo sa hojnosti i výtečnosti 
tyče. J. J. Kollár má najväčšiu temer zásluhu 
na uvedení anglického a nemeckého velikána 
v poesiu českú, ač pôvodnými kusami svo- 
jimi jako i výbornou hrou jako herec ne- 
obyčajne vynikal. Diela jeho sú písané vzletnou 
mluvou a s dokonalou znalosťou technických, 
požiadavkov na doskách divadelných. Mimo 
vyššie spomenuté tragoedie napísal veselohry 
„Tri faraóni," „Mravenčí," „Dejte mi ča- 
maru" aj. 

Začiatkom liet šesťdesiatich zahájil pod 
aegidou Nerudovou sbor mladých slávikov 
nový, jarý spev i obohatil tiež mladé české 
dráma. Na prvom mieste vyniká Neruda 
sám truchlohrou „Francisca di Rimini" a 
výbornými veselohrami „Prodaná láska" a 
„Ženich z hladu." Poet „z milosti božej," 
Vítézslav Hálek, vyznamenal sa tragoe- 
diami „Carevič Alexej u a „Záviš z Falken- 
štejna." Pozdejšiejehotruchíohry, jako „Král 
Vukašín," „Král Rudolf," „Sergius Catilina," 
„A mm on a Tamár" nevyhovujú požiadavkom 
dramatickej poesie, ačkolvek oplývajú čaro- 
krásnymi miestami lyrickými, -svedoctvo vy- 
dávajúc svojmu tvorcovi, že bol hlavne ly- 
rikom, ale v tom majstrom posväteným. Druh 
jeho, Gustáv Pfleger-Moravský, osvedčil 



znamenité nadanie v obore veselohry; z plo* 
dov jeho v tom obore najznamenitejšie sú: 
„Telegram," „Ona mne miluje" a „Kapitola 
L, n. a IIL," neraz i u nás na Slovensku 
ochotníkmi prevodzované. Z truchlohier ním 
spísaných najznámejšie sú „Delia Bosá" a 
„Boleslav Ryšavý." K týmto básnikom druží 
sa vrstovník jejich J. V. Frič, ktorý zpraco- 
vával látky temer výlučne zo sveta a dejín 
slovanských a napísal pekné dramata „Ivan 
Mazeppa," „Kochar Ratiborský," „Soud Li- 
bušin* a m. j. Popri ňom vyniká ešte Karol 
Sabina znamenitou veselohrou „Inserát," a 
Jos. Wenzig množstvom veselohier a tragoedií, 
jako„AríaaPaetus," „Timoleon," veselohrami 
„Malíŕ co Pygmalion," „Doktorka medicinae," 
„Snídaní a obédvání" atd. atí. 

Najvyššieho rozkvetu však v českej litera- 
túre dramatickej príniesly letá asi sedem- 
desiate, kde dostali sme najlepšie plody od 
najvýtečnejšej trojice dramatickej spisby : Je- 
ŕábka, V. Vĺčka a Bozáécha. 

Jeŕábek, výtečný kreslič charakterov, 
už od r. 1859 obohacoval české dráma, a síce 
veselohrami „Zde jest žebrota zapovézena," 
„Tri doby zeme české," „VKomárové" atď, 
dalej dramatom „Svätopluk," „Cesty verej- 
ného mínéní" a j., ale najplatnejšie obohatil 
ho výtečnou tragoediou „Služebníksvého 
pána" (1871), zároveň jediným sociálnym 
dramatom českým — v užšom slova smysle — 
a v najnovšej dobe (1878) „Synom človeka." 
V prvej pútajú a prekvapujú náá effektné, 
rychlé a účinné situácie, psychologická s naj- 
väčšou jemnostou prebraná a vypracovaná 
pravdivosť v celom kuse, a vôbec celá látka, 
ipre ktorú siahol pôvodca hlboko do ludských 
srdci a do skutočného života. Druhé najnovšie 
dráma Jeŕábkovo vyniká obsažnosťou, hĺbkou 
myšlienkovou a ideou svojou, ktorú s vý- 
mluvným zápalom slávi: lásku ku vlasti a 
k národnosti. Reflexie v rôznych scénach, ač 
prúd deju v dramate často zdržujú, patria 
bez odporu medzi najkrajšie, ktoré kedy 
v českej literatúre boly napísané. 

V. Vlček, redaktor „Osvety," vynikol 
mnohými drám. skladbami, jako sú truchlo- 
hra „Milada," „Vlasta," „Pŕemysl Otakar," 
veselohrami „Šachy," „Rebélie v Kocourkové," 
najlepšie ale osvedčil sa znamenitou truchlo- 
hrou „Eliška Premy slovná," ktorú znovu 
zpracoval a vydal r. 1877. V celej drám. 
literatúre českej sú len asi štyry truchlohry, 
ktoré by mohly závodit s kusom práve spo- 
menutým. Zajímavost celého predmetu, velká 
dramatická sila dejinného prúdu a psycho- 
logických kontrastov, znamenitá dramatičnost 
kusu vôbec a úchvatná plastika i dôsledná 



128 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 4. 1879. 



charakteristika ukazujú tu vzácne drám. na- 
danie spisovateľovo v najkrajšom svetle. 

A Čo povedať o Boadéchovi? Je on 
výtečne nadaným duchaplným dramatikom 
veľkolepého vzdelania, svedomitým, pilným, 
a má úplne v moci divadeloiu techniku, hlavní 
to nedostatok mnohých jiných znamenitých 
spisovateľov, následkom ktorého práce jich 
zostávajú dramatmi kruhovými. Bozdéchova 
tragoedia „Barón Goertz" je „skvostný 
plod básnický, skrývajúci v sebe jadro my- 
šlienkové veľkej sily a hĺbky, poesie mužnej, 
veľkolepej." Slovom, tragoedia táto patrí 
k tým niekoľko najznamenitejším literatúry 
českej. O veselohrách jeho, známych pod 
menami „Z doby kotillonúv," „Sveta pán 
v županu" a „Zkouška státnikova* ide jeden 
hlas: sú to najvzácnejšie, najpodarenejšie 
veselohry české; sú ceny trvalej, nevypočítané 
na lacný effekt, technicky dokonalé, elegantné, 
písané rečou duchaplnou, hladkou, účinnou, 
čo najlepšie sa javí v znamenitých dialógoch 
spomenutých kusov. Pri nádejach, jaké sa 
všetkým právom chovajú v Bozdécha do bu- 
dúcnosti, veľmi trápne musí na každého ne- 
predpojatého účinkovat divné, nešetrné a ne- 
spravodlivé chovanie sa českej divadelnej 
správy oproti nemu, ktorá svojím nešetrným, 
krairiárskym jednaním tak ďaleko to dohnala, 
že Bozdéch v spravodlivej rozhorčenosti právo 
ku hraniu svojich kusov jej odňal. — 



Popri týchto troch koryfejoch dramatickej 
literatúry vidíme ešte vrstovníkov jich Ber- 
narda Guldenera, bohužiaľ predčasne zhaslého, 
ktorý svojou „Sofonisbou u krásne drám. na- 
danie a neobyčajnú hĺbku ducha objavil, — 
a Frant. Zákrejsa, nesľubujúcemu bohužiaľ 
dramatu českému obohatenia naprosto žia- 
dneho. V prváícb svojich prácach, najmä 
v tragoedii „Podébradovna" a veselohre „Dvé 
krásnych očí" mal patrne vôľu nábeh urobiť 
k dobrej drám. tvorbe, pozdejšie ale a hlavne 
v tohoročnej práci svojej, smutnohre „Král 
svého lidu, u zvrhnul sa v prázdny, vodnatý 
borabast a účinok diel svojich vypočítal na 
„vlasteneckú" látku i tendenciu, zabúdajúc, 
že to nenahradí aesthetické nedostatky kusu. 
Vôbec nezaprel Zákrejs nikde v prácach svo- 
jich Hegeliána, a okolnosť, že pri veselohrách 
jeho plakať, pri smutnohrách smiať sa musíme, 
j ako i planý bombast jeho všade a všade uši 
naše pokúšajúci vyplýva zo štúdia neblahého, 
pošetilého i cbvastavého filosofa Hegla. — 

Z mladšieho či najmladšieho tábora drama- 
tikov čoských vyniká popri Stanko vskom, Štól- 
bovi a Veselom hlavne Lad. Stroupežnický, 
nadaním najlepšie vyniknuvší v najnovšom 
kuse svojom „ Černe duše," ktorý sa na zem- 
skom divadle českom mnohoráz prevodzoval. 



j. r. 



— £*>•«#- 



t 

Dr. Andrej Radlinský, 

farár v Kútoch, arcas rimský, veterán- rodoľub na poli slovenského písemníctva 
a národnej činnosti vôbec vynikajúci a vysokozaslúžilý zakladateľ b. „Matice 
Slovenskej** a b. katol. gymnasia v Kláštore pod Znievom, zakladateľ a čestný 
doživotný podpredseda spolku „Sv. Vojtecha" atcf. atcf., — zomrel náhle dňa 

26. apríla o 4. hod. popoludní. 

Pokoj prachu jeho a večná i slavná mu pamäf v národe ! 



K tomuto číslu pripojená je príloha o náboženských československých spisoch. 

OBSAH: Maják. Od Vajanského. — Orol selejský. Historická povesť. (Pokračovanie.) — Sen 
Baby lona. B. — Matkin polúbok. (Preklad dto nemeckého „Der Kuss der Mutter" von Georg v. Dyhcrrn.) 

o. — Zaľúbenec. Študentská humoreska. Samo Samovič. — Ilona Žltovlas. Hviezdoslav. — Rescrvista. 

Obrázok z poslednej bosenskej vojny. Napísal Ant. E. Timko. — Zmyja. Román básnický od Slováckeho. 
(Pokračovanie.) — Anthropologické úvahy, alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym 
ohladom na jeho určitelnost kroz prírodu. (Pokračovanie.) — Krása k ľúbosti. Janko Alexander. — Ide 
šuhaj dedinou .... Janko Alexander. — Slávnosti ku „striebornej svadbe" Jich Veli<;cství, odbývané vo 
Viedni od 21. apríla 1879. — Hrvatsko-srbská žurnalistika. I)r. Iv. Zoch. — Listy z Čiech. J. V. 

Predpláca sa u redakcie a administrácie v Turč. Sv. Martine: 
Celoročne 4 zl., pobočné 2 zl. 10 kŕ. r. č. — „Orol" vychádza vo 12 sošitoch, 4 hárkov silných, dňa 

poslednieho každého mesiaca na štvorke. _ ' 

Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine. 




ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor a vydavateľ: 

MIKULÁŠ ŠT. FERIENCÍK. 



Roé. X. 



Turí. Sv. Martin, 31. mája 187!K 



ťíslo 




Alexander !., knieža bulharsky. 



Digitized by VjOOQ IC 
17 



130 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 5. 1879. 



Margita.*) 

(Z považských povestí.) 



-Tjj letí plť dolu Váhom, na plti veselo, 
Jak vtedy, keď na n oj bolo to Slovensko celo. 
Letí, letí, jako húska z Turca do Trenčína : 
Pozor chlapci ! tu je už tá strečnianska dolina. 
Zniikly piesne. Faktor vraví: páčte! tie tri skaly, 
Jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastaly — 
To Margita! -- a tam za ňou Besná na nás čaká; 
Páčte! jak Váh celý hltá do jej pažeráka. 
Nebojte sa! chlapci moji, alo klobúk z* hlavy! 
Neraz som ja, ale s Bokom, prešiel ztato zdravý ! 
Prežehnaj sa každý krížom i vzdychni skrúšene : 
Prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene! 

Pozor! tu už Margita, 
Že nás vľúdne privíta. 
Stúliť vesla! a rúče — 
Šmihom cez jej náručie! 
Ona smelým neškodí, 
Dobrých Pán Boh prevodí. 

Pozor! — tu Desná saňa! 

Smelo! v osudný skok — 
Strelou do jej hrtana! 

Teraz : kormilom v bok ! 
A plť v huku i v pene 
Z pyskov sa jej vyžene. 

Chvála Bohu! chlapci moji, už sme von, už sme von! 
A tí vetria, či za nimi Besná nejde v pohon. 
Na bok strachy — faktor rečie — už sme na tisine. 
Tak, hľadteže, s Bohpomocou všetko zlo pomine. 
Teraz k vatre, rozložiť ju, usušme si šaty — 
Ja vám budem o tých hrôzach hrozno rozprávati. 
A plť letí dolu Váhom, jako húska plavá, 
A pri vatre faktor starý šuhajcom rozpráva: 

Ponad Váhom biely dom 
Pekná vdova býva v ňom. 
Ale krajšia dievčina: 
Margita pastorkyňa. 

Vdovička pekná mladá 
Vydávať by sa rada. 
Vysedáva si v okne, 
A dievča v poli mokne; 
Oblieka sa v zamaty, 
A dievčatko v záplaty; 
Umýva sa vodkami 
A sirota slzami. — 

Idú idú vohľači, 
Na vdovu nik nepáči — 
Len sa každý hneoľ pýta: 
A kde že je Margita? 

*y Vedra Mednyanszkyho „Malerische Wagreise." 



Jajže bože prebože, 
Takto to byť nemôže! — 
Cestička mne zaťatá 
Kým ona nie vydatá. 

Vydať ja? vec daromná — 
Kto potom príde po mňa? 
Bohatstvo pôjde za ňou — 
Ja slúžkou, ona paňou. 

Rozmýšľa, vzdychá, šepce: 
Pre ňu ma, ach! nik nechce, 
Pre ňu sa mi neštestí — 
Preč! — ona musí z cesty! 
A zlým ohňom zbíkne zrak: 
Počkaj, počkaj! — zrobím tak! 

Margito! už po lete, 
Pôjdeš do Turca k tete. 
Tam obžinky, jasoty — 
čas oddýchnuť z roboty. 
Vezmi sviatočné šaty 
I živôtok z tafaty — 
I partu, ked ti cľaka; 
Kto vie, čo ťa tam čaká! — 

Ido dievča dolinou 
A macocha syhlinou; 
Dievča letí jako vták 
A macocha jako drak. 

Prišlo ono nad bralo, 
Z brala kvietky hádzalo: 
Hejže Váhu, Váhu náš! 
Kam ja pôjdem na sobáš? 

V tom vzteklica pripáli — 
Plesk! dievčinu zo skaly: 
Tuto tebe sobáš tvoj! — 
Hora voda zhučí: hoj! 

Vdova sa kradne domov: 
Hoj, hoj ! ktos* za ňou volá, 
Ktos' kuká zpoza stromov — 
Ale ticho do kola. 

Cha cha cha! kto o tom vie? — 
Ticho, ticho — svedomie! 
Už cestička preťatá, 
Už Margita vydatá. 



Hej šuhajko z Luboch ny! 
Nepískaj ty pod okny, 



Digitized by 



Googk 



1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



131 



Ale pod dnu ku stolu: 
Soberme sa my spolu! 
Už cestička preťatá, 
Už Margita vydatá! — 

Nechodí šuhaj dnuká. 
Srdce jej žiaľom puká. 
V duši jej čosi zkričí 
Jakoby hlas kuvičí : 
Aha! tu si, tu si tu! 
Kdes' podela Margitu? 

Hlavu na prse zvesí: 
Nádej moja kde že si?! 
Ani šuhaj ani sen — 
Svitaj svitaj biely deň! 

Svitlo. Vynde do dvora — 
Tu Váh, nebo i hora, 
Jakby hrozní sudcovia 
Okom prísnym ju lovia: 
Aha! tu si, tu si tu! 
Kdes' podela Margitu ? — 
Ani noci ani dňa — 
Čo si počať ja biedna?! 

Suseda! čo to značí 
Ten čudný rapot strák? 
„Prídu, prídu vohľači." 
Vohľači? — „veru tak! 
Prikrývajte len stoly, 
Hostia jak by tu boli.* 

Ach suseda, suseda! 

Mne čosi pokoj nedá — 

„Viem ja čo, dievka moja — 

Prídu oni — ukoja — " 

Kto príde? — on? — a či nie? 

„Čo súdeno neminie!" 

Ticho. Už sa večeri — 
Čuješ? klop, klop do dverí, 
Klop, klop, klop, klop, ha! kto je? 
„To klope srdce tvoje!" 

Páč! v okne tvár strašlivá — 
Ha! a jak sa dnu díva, — 
Oči jej stípkom stoja — 
„Ach ved to tôňa tvoja." 

Čo ten pes tolko breše? 

Kvik, kvik, kvik, kvik! na strese, 

Na moste dupot koni: 

To oni idú, oni! 

Dvanásta práve bije — 

„Dievka moja, čo ti je? 

Bože môj! ty si chorá, 
Tebe sa dačo marí: 



Ci poslať po doktora, 
A či poslať do fary?" 

Ach, nie, nie! márne reči, — 
Mňa doktor nevylieči, 
Kňaz rozhrešenie nedá: 
Mne beda, večná beda! — 
Čuj len, ten spev pred vráty: 
To idú moji svati! 

• „Išlo dievča na sobáš, 
Hotuj mamko čo len más. 
Už nevesta zavitá, 
Bielou ružou prekvitá. 

Vezmi mamko pokladov, 
Pôjdeme my za mladou ; 
Pôjdeme my ta ta ta, 
Kde Margita vydatá!" 
Suseda — vody, vody! 
Ach zle mi zle prichodí! — 

Bach buch ! dveres" rozpadnú — 

Utopenci vkročia dnu: 

„Hej! domová, domová, 

Čis' už s venom hotová?" — 

Zvýsknc — vlasy sa zježia: 
Vyletí na pobrežia, 
Z pobrežia hore stranou 
A svati všetci za ňou. 
Ona predkom jako blesk, 
Hoj a za ňou tresk a plesk. 
Horou hučí : haj, haj, haj ! 
A dolinou : jaj, jaj, jaj ! 
„Pukaj kočiš do koni! 
Pokuta hriech dohonil" — 

Na vrch skaly doletí, 
Svadba za ňou v zapätí: 

Hraj muzika, hraj ! 
Hraj muzika do skoku — 
A s macochou do toku! 

Haj haja haj ! 

Tak sa stalo. A neraz vraj o polnočnej chvíli 
Počuí, jako na tých skalách čosi clivo kvíli — 
A na Besnej chychot, chachot, svadobníci vreštia, — 
Ale vtedy, beda pltiam, bo blízko neštestia. 
A tá skala hrozná skala — šak ste ju videli — 
Stojí, stojí a stáč bude, jak hriech skamenelý. 
Nejedna plfi na tom brale ešte sa rozletí, 
Kým sa miera nedoplní nevinných obetí. 
Až napokon ten zub času i Besnú rozkrnší, 
Popraje Boh raz pokoja i tej hriešnej duši; 
No povesf, tú povesC hroznú po šírom Považiu 
Z pamäti slovenských detí veky nevymažú. — 



Digitized by 



Goot 



m 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



|Č. 6. 1879. 



Orol selejský. 

Historická povesí. 
(Pokračovanie.) 



VIL 



Knieža Alexander Maurokordato na zá- 
klade v Korinte v prítomnosti Marka Bočára 
a jiných vojvodov odbývanej vojanskej rady, 
na ktorej jednomyslne uzavrené bolo nečakať, 
kým nepriateľ Grékov napadne, ale mu ísf 
v ústrety: vybral sa so svojim sborom, a 
s Markom Bočárom do Epiru, aby tu spo- 
ločne boríli sa s Turkom. 

Ale seraskier Kursid basa mal dobrých 
vyzvedačov, ktorí mu donášali spoľahlivé 
zprávy nielen o pohyboch, ale i zámeroch 
gréckych vojevodov. A tak ešte neboli dobre 
prekročili Maurokordato a Bočár . hranice 
Epiru, a Kursid znal už, čo mu treba bolo. 
Uzavrel tedy zničit všetky jích zámery, a to 
dvojakým spôsobom. Nielen so značnou silou 
ísť v ústrety gréckym, pod Maurokordatom 
približujúcim sa povstalcom, ale i za každú 
cenu zlomiť a do svojej moci dostať svobodno- 
myslnvch Suliotov. 

Kursid basa nemal ani najmenšej pochyb- 
nosti o tom, že akonáhle priblíži sa postrach 
Turkov, Marko Bočár, Sulioti do poslednej 
nohy pridružia sa k nemu. Tlačil tedy celou 
silou na týchto, a obtočiac jich značným 
vojskom, vždy viac a viac sbližoval sa k j ich 
hlavnému mestu Suli. 

Marko Bočár ačpráve vzdialený v prí- 
morskom meste Misolungi, kde dosiaľ na 
darmo očakával príchod Efremov s manželkou 
a dcérou, dozvedel sa o biede svojich suli- 
otských priateľov a junákov ; i uzavrel hneď 
vysvobodiť jich za každú cenu. 

Ale sotvy že pohnúl sa so svojou nie 
veľmi početnou čatou, a o tom pohybe došla 
vesf do ušú Kuršidových, hneď Turci badali, 
čo Marko zamýšľa. Ale i dobre znali, že so 
zbrojou a násilím ničoho nedovedú a ne- 
vykonajú proti nemu. 

Hej ale Turci znajú použiť i jinú zbroj, 
a tá málo kedy minie sa želaného účinku. 
Je to už v prirodzenosti tureckého plemena, 
že nenie vybieravým v prostriedkoch k dosia- 
hnutiu svojich cieľov. A kde nepostačuje su- 



rové násilie, tam utieka sa ku Isti a pod- 
vodu, a keď ani ten nepomáha, ku hanob n ej, 
a každému šľachetnému srdcu oškliviacej sa 
zrade. — Hia! ale korán nakladá muzul- 
manom, všade a vo všetkom a všemožným 
spôsobom škodiť a ničiť jinovercov, a meno- 
vite kresťanov, dľa toho zväčšujú sa jich zá- 
sluhy a nároky na blahoslavenstvá nebies, 
ako šudili, vraždili, klamali, podvádzali me- 
novite džaurov kresťanských- 

A použitia takýchto prostriedkov neštítil 
sa ani najvyšší vojevodca turecký, Kursid 
basa, i on umienil na zničenie Marka Bo- 
čára použiť ten najpodlejší prostriedok — 
zradu. A ku tomu cieľu upotrebil svojho dô- 
verníka Gogosa, rodeného Albánca, kresťana 
síce, ale slúžiaceho muzulmánom, a tak po- 
dlého poturčenca, schopného ku všetkému, 
keď tým pojistil pre seba zisk a osoh. 

Gogos bol zradcom a vrahom i otca Mar- 
kovho. Roku 1813 stál v službe krvolaka 
Aliho, a on bol ten, ktorý starého Krstu Bo- 
čára dolákal do rúk Alibaiových, ktorý do- 
stanúc ho do pazúrov svojich, dal ho usmrtiť. 
Nevinná krev tohto mučeníka lpela na rukách 
Gogosových , preto celkom oprávnená bola 
nenávisť, ktorá naplňovala srdce Orla Selej- 
ského proti nemu. A že ho Marko nenávidí, 
to znal dobre i Gogos, a predsa odhodlal sa 
tento človek sblížit sa ku Markovi, aby ho 
pokúšal, vyskúmal a zradil. 

Prichodil pod záminkou smier^nia sa s Mar- 
kom, vskutku ale tým cieľom, aby vyňuchal 
a vyzvedel všetky tajné osnovy a zámysly 
Grékov a Suliotov, a tie potom zradil Turkom. 

„Kto sa neposieti (nepomstí), ten sa ne- 
posvetí," to je prirodzená zásada nielen Černo- 
horcom, ale všetkým ľuďom. Len že táto 
pomsta zjavuje sa u rozličných ľudí rozlič- 
ným spôsobom. Tam kde tá tak nazvaná kul- 
túra podejstvovala na ľudí, a zapríčinila tú 
modernú uhladzenost mravov, tam ona zja- 
vuje sa celkom jináče, nežli u národov, ktorých 
pôvodná prirodzenosť neutrpela qjmy kul- 
túrnym vetrom. Títo ako sú prostí a priami, 



Č. 6. 187&] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



138 



tak i prosto a otvorene zvykli pomstiť každú 
krivdu a obrazenie ; tam tí pod zásterou pria- 
teľstva a náklonnosti neprestajne nie zjavne, 
ale tqjnc a úkrytom podkopávajú a podrý- 
vajú toho, na kom pomstiť sa chcú. 

Nuž a konečne povedzte sami, či možno 
ctit a vážit si takého muža, ktorýby sa ne- 
horšil na vraha svojho otca? či možno me- 
novať ho mužom, jestliby srdce jeho nezplá- 
polalo hnevom a zlosťou proti podlému vra- 
hovi? Len ten je rozdiel, že slavné junácke 
srdcia hnevu a zlosti svojej znajú postaviť 
hranicu a medzu, keď zločinec jej slepo slúži. 

I u Marka Bočára nie najpriateľskejšími 
pocitami zkypelo srdce* keď dozvedel sa, že 
sa Gogos a. to ku nemu blíži. I nechcel ani 
počuť o sídetí sa s ním. 

Ale tí, ktorí mu zvestovali príchod Go- 
gosov, vyprávali mu i o tom, ako tento želie 
predošlé skutky svoje, ako kája sa zo starých 
hriechov, a ako odhodlaný je, aby zmil staré 
viny, slúžiť svätej veci vlasti a národa meno- 
vite teraz, keí vedie sa borba o vysvobo- 
denie z pazúrov tureckých. 

Prostá duša Markova, oeznajúca Isti, a 
klamú, uverila týmto slovám. Uveril, že Gogos 
naozaj urobil pokánie, a nepodceňoval ani 
najmenej výdatnú službu , % ktorú Gogos so 
svojmi prívržencami vykonať mohol v prítom- 
nom zápase. I utlumil osobnú zášf, aby ne- 
škodil spoločnej veci svobody; zaprel city 
svoje, prinesúc jich na oltár za svoje bytie 
bojujúceho gréckeho národa, v ktorého službe 
i on prítomné bojoval. On ochotný bol smerit 
sa s Gogosom. 

Možno, že mnohým zdať sa to bude celkom 
obyčajným zjavom, ktorému neprichodí nijako 
pripisovať nejakú zvláštnu významnosť. Možno, 
že tak hovoriť budú obyčajní ludia; hej ale 
hrdinovia ocenia tú nesmiernu obeť, ktorá 
leží v zaprení seba, svojich hlbokých citov, 
len preto, aby tým prospel vlasti a národu, 
aby tým spôsobom získal o jednoho bojov- 
níka viac, a tak dopomohol k možnosti vydo- 
bytia víťazstva, trebársby pri tom osobné zá- 
ujmy a city stály sa obetou donesenou v pros- 
pech celku. Nie mnoho príkladov podobnej 
obetovavosti poskytuje svet a jeho dejopis, 
a menovite novšia doba takmer jich ani nezná, 



lebo teraz už tak ďaleko pokročilo Iudstvo 
a žial Bohu, nie v priaznivom svetle bezzišt- 
nosti, že mnohí výteční mužovia neváhajú 
ani na okamženie svqjim osobným zámerom 
a výhodám obetovať i sväté záujmy spoločnej 
vlasti a národa. 

Marko Bočár chcejúc čím skôr ukončiť 
vec, dal na vedomie Gogosovi, že ho hotový 
je prijať v dome svojom, a že sa chce po- 
meriť s ním. Len na to čakal úlisný Gogos, 
i bez odkladu vybral sa k Markovi s velkou 
pokorou a poníženosťou, a tvár jeko pre- 
zradzovala veliký zápas, akoby chcel znár 
zorniť na tvári svojej hryzenie svedomia, aby 
tým jistejšie získal a zabezpečil si dúveru 
a priazeň Markovu. So složenými na kríž ru- 
kami, s obnaženou a hlboko uklonenou hlavou 
blížil sa k Bočarovi, ktorý sotvy že ho zočil, 
dušu prerážajúcim hlasom, položiac pravicu 
syoju na junácke srdce, zvolal : 

„ Odpusť mi drahý, zvečnelý otče, že idem 
objať tvojho vraha!" Na to ani dobre ne- 
pozrúc na človeka, pobozkal Gogosa, na znak 
smierenia sa. 

„Odpusť mi Marko! odpusť ! a prosebné 
ozval sa Gogos, „vidím a cítim to, že dosa- 
vádne cesty moje boly bludné, ale otvorily 
sa mi oči, vidím hriechy, ktoré ma hryzú a 
svierajú svedomie moje, a Hospodin otec 
láskavý dal mi ešte tolko sily, že som sa za- 
stavil na záhubnej ceste, že som nastúpil 
cestu pokánia. Ufám, že pod tvojim junáckym 
vodcovstvom v stave budem aspoň čiastočne 
junáckymi činami keď i nie úplne vyrovnať, 
ale aspoň zmierniť viny moje. Prírai ma slavný 
vodca pod tvoje krýdla, a ja ti sľubujem, že 
neohrožené vždy stáť budem tam, kde ma ty 
postavíš ! tf 

Marko podal GogosQvi svoju pravicu, ktorej 
tento sa len s jistou nápadnou ostýcbavostou 
dotknúl. 

Gogos sprevodivšieho ho štíhleho, černo- 
okého mladíka predstavil Markovi ako svojho 
jediného syna. 

„Teší ma, že i toho poznal som, a rečie 
Marko. „Chcem a želám si aby priateľstvo 
naše utužené bolo; aby sme sa stali pra- 
vými priateľmi a rodákmi, bok pri boku boju- 

Digitized by VjUU V l v. 



134 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 5. 1879. 



júcimi ako pobratimovia za svobodu národov 
a za slávu kríža!" 

Otec i syn zklopili oči. Hovoria, že pan- 
nenky studorn zvyklý zklonievat oči; títo 
preto, že neopovážili sa smelo do očú pozreť 
šlechetnému a statočnému mužovi, obávajúc 
sa, žeby z jich očú vyčítať mohol jich zradné 
úmysly. 

„No tedy brat a priateľ Gogos," hovorí 
ďalej Marko, „na utvrdenie a upevnenie nášho 
priateľstva podávam ti tento prsteň, daj ho 
svojmu jedináčkovi, ktorý ho dá mojej jedinej 
dcére Vasilike, lebo ho s ňou oddám, aby 
sme boli nielen priatelia, ale i sväzkami po- 
krevnosti spútaní. tt 

Gogos prevzal mlčky ten prsteň, a mlčky 
odovzdal ho synovi svojmu. Každému pozo- 
rovateľovi neomylne nápadnou by bola bývala 
táto mlčanlivosť, a vzbudila by bola v ňom 
rúzne myšlienky. No otvorená duša Markova, 
neznajúca falše a podvodu, videla v tej mlčan- 
livosti len znak neobyčajného prekvapenia, 
aké- u dvoch prítomných novopečených pria- 
teľov vzbudilo osvedčenie Markovo. 

Úbohý Efrem, neznal a ani netušil, že 
jeho šťastie postavené je na kocku ; úbohá 
Vasilika ani z ďaleká nebadala, že jej ná- 
deje zmarené sú všetky, a že ona byt má 
obetou dúverčivosti otcovej. Ale čo robiť? 
slovo je dané, a statočný muž akživ neruší 
slovo svoje. — A s tým rozhodnutý je osud 
Yasilikin i Efremov. — 

Pravda že oni o tom neznali ničoho, keď 
na púti svojej do Misolungi túlali sa vyso- 
kými vrchami, hlbokými dolinami, tmavými 
lesami, a z rázu došli tak blízko ku turec- 
kému vojsku, že za najradnejšie držali za- 
staviť ďalší pochod a ubytovať sa medzi ne- 
dostupnými skalinami, ktoré jim pojišťovaly 
i bezpečnosť a úkryt pred krvolačným ne- 
priateľom, i pred nehodami počasia. 

Tam bavili sa už niekoľko dní, čakajúc 
na skorý odchod už lebo napred lebo nazpät 
tureckého vojska. Ale to nehýbalo sa z miesta. 

„Veru nás pricvikli — " hovorila matka. 

„Azdaj vynájde Efrem spôsob vysvobo- 
denia!" odvetovala Vasilika. „Šiel opäť po- 
preskúmať okolie, a menovite k brehom mora 
vedúce doliny, lebo podľa jeho presvedčeniu, 



len v tú stranu kyne nám jisté osvobodenie. 
Ja pevne ufám, že už nebudeme dlho tu kapať 
dlhou chvíľou !" 

„Ej keby sme aspoň otcovi znalý dať na 
vedomie kde a čo sme? dozajtsta ten by 
nám bezodkladne prispel ku pomoci. Poslať 
Efrema ku nemu? nie to nemožno. Čo že by 
sme si počaly my dve ženské, keby v jeho ne- 
prítomnosti vy skúmali a prepadli nás Turci? — 
Nie ! nie ! on nesmie nás opustiť. Už i to zle 
robí, že nás takto o samote neháva — " 

„Ale mamka! veď predsa len musí po- 
obzerať sa do okola, či by bolo možno ďalej 
pohnúť sa? A aby sme i my s ním chodily, 
na čo by to bolo? my by sme bez potreby 
ustávaly, unúvaly sa, a on by v svojich po- 
hyboch bol ochromovaný. — A čo sa týka 
prepadnutia skrze Turkov, toho sa ja nebojím, 
lebo znám Efréma, a viem, že on nevzdiali 
sa od nás, kým nepresvedčí sa, že nič ne- 
ohrozuje našu bezpečnosť; že je na ďaleko 
široko povetrie čisté. A i o tom som pre- 
svedčená, že čo ak ďaleko je od nás, oko 
jeho bystré bdie nad nami." 

„A z kade ty to všetko znáš? tt opytuje 
sa matka. 

Rumenec zalial tvár Vasilikinu, ale k od- 
vete nemala času, lebo ku ním pristúpili 
Efrem i s jiným, jim dobre známym mužom: 
Jozipom Stojanom. 

„Aj hľa! dovádzam vám nového hosťa!* 
riekol Efrem. „Keď som preskumával dolinu 
ku moru, stretnúl som sa s Jozipom, on nám 
donáša chýry od otca. a 

„Usaďte sa, a hovorte, čo nám donášate 
za chýry." 

A Jozip vyprával, že vodca darmo čakal 
na príchod manželky i dcéry do Misolungi; 
že potom odišiel napred s vojskom; že sa 
sišiel s Gogosom, a konečne vyprával i o tom 
prsteni, ktorý syn Gogosov má strknút na 
prst Vasilikin ako svojej verenice. 

Táto posledná zpráva všetkých hlboko do- 
jala, a uznať nutno, že nie príjemným spô- 
sobom. I matka i dcéra dobre to znalý, že 
ony nemajú moci zprotiviť sa vôli muža a 
otca, a že čo on rozkáže a za dobré uzná, 
to stať sa musí. Efrem zaťal zubami i päsťou, 
a neriekol ani slova. Ale vstanúc prehodil 



C. 5. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



135 



cez plece ďalekonosnú pušku i so syojou 
torbou, a stisnúl fez do čela. Oboje bolo zna- 
mením, že nenie tu viac dlhšieho pobytia 
pre neho. Mlčky podal ruku matke i dcére, 
a odišiel. To bolo jeho lúčenie. Ani len ne- 
zpozoroval, že Vasilike z očú vylialy sa celé 
prúdy horkých sĺz ; a ani nevidel, že i matka 
so zarazeným zrakom pozerá za ním. On 
pospiechal do tábora k junákom. Ochranu 
ženských prevzal Jozip, ktorý i o niekotko 

(Pokračovan 



dní šťastne doprevadil V^siliku i s jej matkou 
do Misolungi. 

Podobne i Efrem bez prekážky dostal sa 
do tábora Markovho, ktorý ho srdečne uvítal 
v radoch junákov svojich. O tom, čo stalo 
sa s Gogosom a jeho synom , prečo opustil 
Vasiliku a matku, o tom nebolo medzi nimi 
ani reči. Marko nerád hovoril o domácich 
záležitostiach, a vedel, že Efrem tak robit 

I musel, ako urobil a nie jináče. 

ie nasleduje.) 



Zajatý cesarevič. 

Od Vajanského. 

Kodina pána Šimona Kálnického shro- 
maždila sa do záhradnej verandy, kde sa 
besedovalo a čítavaly noviny, ktoré nateraz 
preplnené boly rusko-tureckou vojnou. Šimon 
Kálnický patril k tým zriedkavým horno- 
uhorským zemanom l ktorí popri starootcov- 
skom majetku aj niektoré dobré vlastnosti 
nášho starého zemanstva zachovali. On držal 
mnoho na „osobnú dôstojnosť/ nosil sa dla 
prastarej módy a nenávidel Nemcov, bárs 
jeho manželka Letitia, chudučká a niečo 
márnivá osôbka, k tomuto národu prislúchala. 
Ona pochádzala zo Spiša, nosila každodenne 
hodbabné šaty a pýšila sa jedinou dcérkou 
svojou, Adelou, ktorú až nad mieru zbožňo- 
vala. Dvoch mladších šarvancov ponechala 
celkom učiteľovi Jánovi Drienovskému, ho- 
voriac: „syn zlé dieťa — zachce, uletí, za- 
chce, priletí, jako holub." 

Okrem týchto osôb požívala u Kálnických 
vdovský chlieb pani Marta, sestra domovej 
panej, vdova po majorovi, ktorá znala len 
dva ľudské stavy: vojanský a nevojanský; 
Kálnického brat Ďuro, starý mládenec, ktorý 
bol skoro celý svoj majetok prekortešoval a 
len tým sa pýšil, že pätnásť ráz prepadol 
pri rozličných volbách, žil teraz tiež u Šimona 
z pozostatkov svojho voľakedajšieho majetku. 
Keď sa blížily dajaké volby — nápadne omla- 
dol, rozjaril sa jako vyslúžený husársky kou. 
keď počuje trúbiť „galopp!" Poneváč nemal 
viac prostriedkov k vlastniemu prepádaniu, 
pomáhal druhým, čo sa mu dosť dobre darilo. 



Celá táto rodina bola úsilne oddaná daešniemu 
madaronskému prúdu — starý pán zo zeman- 
ských zásad, panie z módy a Ďuro Kálnický 
z kortešského ducha. 

„Rudiny nechodí — môj piket, môj piket," 
vzdychla pani Marta pisklavým tónom ; „pane 
učitef, mali by ste sa naučiť túto hru," obrátila 
sa k Jánovi Drienovskému, sediacemu na konci 
stola a zahĺbenému do jakéhosi týdenníka. 
On sa rozpačité usmial. Bol to mladý še&ťa- 
dvadsatročný muž, vysoký, s niečo ku predku 
naklonenou šijou. Jeho bladá pravidelná tvár 
zrkadlila zádumčivosť, ale z jeho pevne a 
jakosi urputne sovrených perní hladela pevná, 
nezlomná vola. Dokončiv historicko-filologické 
štúdia, prešiel do Nemecka na university; 
pobaviac sa tam dva roky, vrátil sa do svojej 
vlasti a prijal predbežne učiteľské miesto 
u Kálnického. Jeho prísnosť, mlčanlivosť a 
jakási vzdorovitost vynútily mu u mužov istú 
úctu, najmä Ďuro Kálnický zabúdal sa roz- 
hadzovať v jeho prítomnosti. Dámy nemalý 
z neho veľkého prospechu — on bol proti 
nim vľúdny, ale jich nezabával. Marta uve- 
dené želanie každodenne opakovala — a on 
mu predsa neurobil zadosť. 

„Ah, to je predsa hrozné!" zkríkol zrazu 
Šimon Kálnický a počal z dlhého čibuku 
dýmať, jako Vesuv; „počujte že a žasnite: 
dodatočný telegramm: Bukurešt. Včera roz- 
hodná bitka na Lome. Ruské vojská na hlavu 
porazené, cesarevič s celou svojou armádou 
zajatý. Korisť nesčíselná." 



136 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



[6. 5. 1879. 



„Čokjašša, čokjašša!" zavolal Ďuro Kál- 
nický z plného hrdla a zahrešil nepekne, až 
sa domová pani zhrozila, „nech žijú naši 
tureckí bratia! Smrf Moskálom!" Pani Marte 
sa zasvietily oči, ona ušla do domu a za 
chvflu vrátila sa s plátnom. Šimon Kálnický 
ju chcel objaf. „Tys opravdová Marta sta- 
rostná! Hla — ona už myslí na rusliny!" 
A pri tom strhol z hlavy fez, obnažiac vážnu 
plešinku. Chlapci hrajúci sa pod verandou 
nasledovali svojho strýca pisklavým tónom. 
Drienovský sa začervenal a vypil na dúšok 
pohár červeného vína, trebárs nemiloval víno 
a chlipkával ho jako mladé dievča — on ne- 
pozdvihol síce zrak, ale jasno cítil, že sa 
oči Adely naňho uprely. Adela mala velmi 
významné oči — ona nima tak rieknuc ho- 
vorila. Keď na človeka pozrela, zdalo sa mu, 
že ho oslňuje. Velké, ťažké vrkoče vinuly sa 
jej šijou, že sas' podivil, jako tá malinká 
vzdorovitá hlávka unesie túto vlasovú boha- 
tosť. Jako jediná dcérka majetných rodičov, 
privyknú tá na lásku matky a dobrotu otca, 
bola niečo rujnébo rázu, ba zvykla sa aj 
posmievať. Nie síce zlostne, ale s bujným 
humorom, tak že sa aj ten rozosmial, koho 
si vyvolila za terč svevolných nápadov. Jej 
krok bol pospiešny, pružný — ona kráčala 
celou svojou bytnostou, ona vkladala celú 
svoju živosť a rozmarnost do svojich ľúbez- 
ných kročkov. Z Drienovského sa nevedela 
smiať, ba cítila jakúsi neistotu, keď nie bázeň 
v jeho prítomnosti. Ostatne sa s ním riedko 
vídala — on jej vidomoči vyhýbal. 

Vonku zarachotil voz. Chlapci sa vyrútili 
von z brány a o chvílu doviedli na verandu 
mladého človeka, veľmi elegantne ba švihácky 
oblečeného. 

„Vítajte, pane Rudiny," zavolal Šimon 
v maďarčine, ktorá dokazovala, že sa pán 
Šimon na brehu Váhu narodil a nie na Horto- 
bádi. Naši páni zemani zvyknú zavádzať roz- 
právku po maďarsky, keď sa chcú ale ďalej 
pustiť do zábavy, pokračujú po slovensky 
alebo v prítomnosti dám po nemecky. Na* 
túram si furca atď. „Dobré noviny, dobré 
noviny — Rusov zničili — cesarevič lapený, 
bude to v Pešti za fakláda! Posaďte sa, po- 



saďte sa — vypijeme na zdravie Mehmed 
Aliho fiasku novomestského!" 

Koloman Rudiny, čakateľ rozličných sto- 
ličných úradov, ba praesumptivný podžupan 
stolice, uklonil sa vľúdno dámam a položil 
pred Adelku utešenú kameliu. Pochádzajúc 
zo starej zemanskej rodiny, študoval a ne- 
doštudoval v Pešti práva, mal v stolici zvučné 
meno — oboje ho oprávňovalo ku skvelej 
úradníckej kariére. Z jednej právnej disciplíny 
složil zkúšku, ale len praktickú, zo zmenko- 
vého práva, ktorá zkúška neobťažila síce velmi 
jeho hlavu, za to ale rudnický jeho majetok. 

„Aj, aj, dámy trhajú rusliny pre hrdin- 
ských Osmanov," prehovoril Rudiny spúšťajúc 
sa elegantne na krížovú zahradniu stolicu. 

„Ja z mojej strany vyšívam pantofle pre 
apušku," preriekla Adela zvonivým, úsmev- 
ným hláskom, „to značí mier." 

„Áno, mier za Prútom, diktovaný Osman 
pasom — velmi významne." A tu počali páni 
dôkladné strategické plány kuvat. Ohnivý 
Rudiny jasal v potupných a posmešných slo- 
vách na Rusov a kul plány, jako by mali 
Turci ruského césarevičá po Carihrade na 
provázku vodiť. 

„Do volte, pane Rudiny, " ozval sa zrazu 
Drienovský, ktorý nikdy nezvykol miešať sa 
do reči, keď sa ho netázali, „zkadial ráčite 
zatvárať, že je tento telegram celkom pravdivý, 
na ktorom zakladáte zničenie ruskej armády ? u 
Prísne oči mladého učenca uprely sa vzdoro- 
vité na šviháka. Všetko zatíchlo — aj Marta 
prestala rusliny driapaf. Kálnický sa zasmútil 
nad tým, že môže vôbec niekto pochybovať 
nad pravdivosťou tak radostnej zprávy. Adela 
odhodila belunkou rúčkou vrkoč, ktorý jej 
bol padol na prse. „Aj, aj, a pomyslela, „ten 
pán vie aj hovoriť — a to náležité rázne," 
a už sa tešila na dajaký výstup. 

„Vy ste teda rusofil, pane,' preriekol 
strmo Rudiny, stará to obyčaj našich horňo- 
vidieckych Maďarov, keď nevedia kam z konopí. 

„O tom nenie teraz reč," odsekol od- 
hodlane Drienovský, a jeho pekne krojené 
perný pevno sa stiahly; Ja som si dovolil 
pochybovať, žeby sa armády tak lahko chytať 
a za Dunaj hádzať daly — a najmenej ar- 
mády ruské!" 



Č. 5. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



137 



„No, no, páni moji," zamiešal sa Kálnický, 
„my vec nepremeníme, škoda je sa rozhorliť, 
o pár dní sa bez toho dozvieme, kto mal 
z nás pravdu." Bolo videť, že vyhýba da- 
jakej ostrejšej rozprávke, bárs ho mrzelo vy- 
stúpenie Drienovského, ktorého si velmi vy- 
soko vážil. Do Rudinyho bol práve tak zblá- 
znený jako do Turkov. Adelka pozrela tak 
posmelujúco na Drienovského, že tento z&- 
bručal pod fúz : „jaký neočakávaný spojenec," 
a cítil sa jako generál, majúci za sebou silnú 
reservu. 

„Čok jašša Mehmed Ali!" zakrikol Ďuro 
Kálnický a štrngol si s Rudinym, ktorý po- 
divným spôsobom ustúpil od sporu. Mal on 
vážnejšie myšlienky na srdci. Zaľúbený do 
domovej slečny, horel želaním zameoit pole 
vojny s údolím lásky. Okrem toho potrebo- 
valy známostami zmenkového práva obťažené 
Rudnice venovej záplaty. Slnko sa chýlilo 
k západu a občerstvujúci chlad len sa tak 
valil z parku a záhrady. Bola to krásna zá- 
hrada, hraničiaca úzadím s Váhom. Zadnia 
čiastka porostlá bola vekovými lipami, pod 
ktorými vinuly sa piesočnaté chodníky. Pani 
Kálnická navrhla prechádzku, čo sa všeobecne 
prijalo, celá spoločnosť sa pozdvihla — len 
Ďuro Kálnickv zostal sedet a nalial si vína. 
Drienovský odišiel s chlapci do domu. 

Rudiny viedol Adelku na ramene a kráčal 
strmo, tak že predbehol ostatniu spoločnosť. 
Pani Kálnická s úľubou hladela za vzdalu- 
júcim sa párikom — ona si želala z celej 
duše spojiť manželským sväzkom mladých 
týchto ľudí. Jej muž bol úplne presvedčený, 
že sa tak stane, a tešil sa tomu. Staré meno 
Rudnických, bárs v novej forme, náležité mu 
imponovalo. O chvílku zpozoroval Koloman, 
že jich nikto nenasleduje. Stáli pod košatou 
lipou — u nôh sa jim valil bystrý Váh. Lúče 
zapadajúceho slnka ožiarovaly malebné rumy 
hradu na protejšej strane rieky. Mladý pánik 
sa odhodlal a krátkymi slovami nie bez citu 
vyjavil Adelke svoju horúcu lásku. Adela sa 
zarazila, purpurový rumeň sadol jej na líce 
a dych sa jej zarazil v prsiach. Ona síce 
šípila, kam cieľa časté návštevy mladého 
eleganta a lahodné poznámky dobrej matky, 
ale toto vyznanie ju nepripravene prekvapilo. 



Vytrhla ruku z ramena svojho sprievodčího 
a zostala stáť dva kroky proti nemu. „Tu 
moja ruka," hovoril pohnutým hlasom Rudiny, 
vystrúc k nej pravicu, „udrite, Adela, udrite 
smelo a budeme na čistom/ Srdce devy bú- 
chalo prekvapením a jakýmsi bôlno-sladkým 
pocitom. Bárs necítila k nemu žiadnej ná- 
klonnosti, ba naopak, držiac ho za márnivého 
a jednoduchého človeka smiala sa v duchu 
nad jeho slabosťami, predsa cítila jakési 
zimničné rozochvenie. Niet ženy, ktorá by 
zostala ľahostajnou, keď sa jej po prvý raz 
vyznáva láska a čoby bol ten zaľúbenec úplným 
Kalibanom. Nadto vedela, jak dobre je za- 
písaný Rudiny u rodičov. Odhodlaná bola na 
„nie" hneď v prvom okamžení, ale jako? 
„V nedelu, a zavolala dosť pevným hlasom, 
zvrtla sa a kráčala svojím pružným krokom 
nazad. Rudiny išiel pomaly za ňou. Nedočkal 
ani večeru, a s divným pocitom, ale nie bez- 
nádejným, sadol do vozíka a ušiel. 

Po večeri sa spoločnosť rozišla. Adela 
išla do svojej izbetky, pritlačila čelo na tablu 
obločnú a veľké vrelé slzy vyronily sa jej 
z oču. Úzkosť jej svierala prsia — ona prvý 
raz počala rozmýšľať, čo je to život. Jakoby 
bola hupkom z detinstva skočila do zraléTio 
veku. Takéto prechody stoja obyčajne slzy. 
Konečne sa zasmiala, utrela oboma rúčkami 
slzy a smiala sa chutne, šťastne. Tvár za- 
ľúbeného poloturka objavila sa jej v smiešnej 
podobe. „Ale čo bude vnedelu? u pomyslela 
a smiech uletel z tváre. „Máme ešte sedem 
celých dní, avšak aj tie sa minú. u Z dola od 
verandy bolo počuť strýcove „čok jašša!" — 
on už prevrátil po kortešsky tri litre. Ko- 
nečne sa zdvihol a ubieral sa neistým krokom 
zrovna do postele. 

Drienovský vyšiel von na verandu. Bol 
sám. Dvojrohý mesiac plával nebom a z lipy 
nad Váhom klokotal slávik. Hrmot gazdov- 
ských vozov zavznieval od hradskej. Celá kra- 
jina priprávala sa k nočniemu pokoju. Drie- 
novský bol smutný. „Jaký to život, u dumal, 
„človek sa večne musí ruvať! Samé protivy, 
ach a jaké neprirodzené ! a Dosky verandy 
zaškripely pod pružným krôčkom: Adela sa 
zjavila. Janko sa chcel vzdialiť. „Neutekajte vy 
svárlivec," zavolala svojou milostnou prosto- 

Digitized by VjLJCJ V LV^ 
lo 



138 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 5. 187Ô. 



crdečnosfou, „ja som vás schválne vyhladalal 
Ste mi velmi, veími potrebným." ■ „K vaším 
službám," preriekol v rozpakoch náš filológ. 
„Nás oboch nerozumie svet," pokračovala 
smiešnym pathosom deva, „a preto musíte 
byť chtiac nechtiac mojím dôverníkom! Však 
vy zodpoviete mojej dôvere? Ach — veď vy 
neviete byf zradcom. Pomyslite si — dnes 
mi Rudiny, váš súper, tam u Váhu vyznal 
lásku! Rozumiete, opravdivú lásku so všet- 
kými pri tom nevyhnutnými vzdychami! Bože 
môj, robil Vám ten chlap prepodivné oči! 
Ale tá celá veselá historka má velmi smutnú 
stránku ! Vy znáte naše rodinné pomery, 
viete, že je do Rudinyho u nás všetko za- 

lúbené, počnúc od dobrého otca až po 

po Martu!* 

„Nech si ho vezme Marta," pomyslel 
v duchu náš novopečený dôverník mladého 
dievčaťa. 

„Pomyslite si, pane Drienovský, jaká šur- 
mija by sa v našom milom pokojnom dome 
strhla, keby vospustná vzdorovitá, nemoresná 
Adela takto obrátila chrbát budúcemu pod- 
županovi, ablegátovi, pašovi a Boh vie čo 
z neho ešte očakávajú!* 

„Myslím, že sa tá vec v prvej čiare Vás 
samej týka — a potom." 

„Ano, ale to potom! Verte mi, ja nemám 
ani vôle ani vlohy k romantickým scénam! 
„Neposlušná dcéra!" „Nevďačnica!" „Slzy," 
„Prosby" atoľ. atď. — to všetko sa mi pro- 
tiví z hlbiny mojej duše. A v skutku je mi 
velmi Iúto mojej mamušky! Pre Boha, po- 
raďte mi, čo tu robiť?" 

Toto neočakávané prosté vyznanie rozo- 
hrialo dušu mladíka. Videl po prvý raz v ži- 
vote pred sebou ženské stvorenie, ktoré tak 
detinne a srdečne zasväcuje jeho prvého do 
svojich tajností. Videl to rozpálené líce, počul 
ten nepravidelný dych , svedčiaci o rozčúle- 
ných citoch. Avšak jako tu pomôcť ! Jako tu 
zodpovedať milostnej dôvere! Adela patrne 
ctila v učiteľovi muža, v krásnom smysle 
slova! „Buď včul mužom, múdrym a pomoc 
poskytujúcim, " volalo mu svedomie! 

„Vy ste celkom sama so sebou na čistom?* 
pýtal sa Drienovský vážne. 



„Na čistom — vy mňa urážate touto 
otázkou ! Povedzte úprimne, za čo držíte Ru- 
dinyho — ale úprimne?" 

„Ja ho držím za prázdnu hlavu, na jakých 
je žial bohu u nás hojná úroda. Vetor, polo- 
vzdelanost a vniutri práchno." 

„Oblíéené, oblíčené práchno, že vyzerá 
z ďaleká jako žula — - ale len veľmi z ďa- 
leká!* 

„Nuž a čo ste mu riekli, jestli sa smiem 
zpýtať." 

„Odkázala som ho na nedeľu, dnes máme 
chvála Bohu iba pondelok!" 

Drienovský sa zamyslel. Jakýsi cit pomsty 
zkrsol v jeho srdci, cit pomsty za tie nes čí- 
selné úražky, ktoré musel mlčky znášať od 
prázdnohlavých maďarónikov. Rudiny by bol 
práve vhodný exemplár, na ktorom by sa 
mohol vyvŕšiť za mnohé pretrpené úštipky — 
niekdy aj z koralových ústok samej Adelky 
sa vinúce. 

„Ja viem len jedon východ z tohoto laby- 
rinthu," ozval sa konečne, „a to je, aby sa 
vec tak narafičila. žeby nie vy jemu, ale 
on vám vypovedal z priateľstva." „Inšie 
neviete? Už som ztratila bitku! Ten vám 
tak horí za mnou jako pivoňka na svätého 
ducha! A potom je krotký — z ruky bere!" 

„Viete byť srdnatou?" 

„Nuž." 

„Ostaňte panslávkou a ja vám za to stojím, 
že pána Rudinyho ohne premenia sa na arktické 
ľady." 

Adela uprela zvedavé svoje jasné oči na 
učiteľa, až sa mu duša v tele zasmiala. On 
ticho pokračoval. 

„O tri týdne máme stoličné voľby. Ru- 
diny kompetuje za hlavného notára, valný to 
stupeň k vyžiadanému podžupanstvu , alebo 
k vyslaneckému mandátu. Vy sa ukiažete 
revnivou Slaviankou — chýr o tom sa roz- 
nesie jako blesk — Rudiny bude museť voliť 
medzi vami alebo stoličnou kariérou. Verte 
mi, poznám našich pánikov, pre nich sú tieto 
úrady zeme šlarafské, oni sa j)rekúšu k ním 
aj cez horkú bryndzu; oni často obetujú 
starootcovskú zem a avitické krby svoje már- 
nemu titulu , tým ochotnejšie , keď je s ním 
spojená pláca. Zabudli pre ne otcov, vyzliekli 



C. 5. 1379.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



139 



sa zo svojstva; myslíte, že nezahodia k vôli 
ním lásku?" 

Adelka sa zamyslela. Na druhý deň ráno 
privítala učitela s veselou tvárou. 

„Pane professor, môžte počať prednášky, 
aby ste ma uspôsobnili k podivnej úlohe. Ja 
som sa rozhodla." 

Drienovský bol znamenitý učiteľ pansla- 
vismu, a Adela, od prírody bystroumná, do- 
kázala sa byt nie menej znamenitou žiačkou. 
Ona bola od kolísky kŕmená nenávisťou k všet- 
kému, čo sa volalo slavianskym, práve tak 
jako naše r panské a dietky napospol. Ale za 
jedno jej zdravý smysel pre všetko krásne 
a rozumné, a za druhé túžba striast sa 
pekným spôsobom nepohodlného pytača, to 
dvoje osladilo jej pilulku cudzej príchuti. 
Drienovský rozprával jej s ohňom o Slavian- 
stve, jeho nádejach, túžbach a budúcnosti. 
On líčil živými barvami utrpenia južných 
Slavianov pod Turkom, jích heroické -boje 
na brdách černohorských a hercegovinských. 
On pred ňou lkal dojemne nad duševnou biedou 
slovenského ľudu a krášlil svoje náreky citá- 
tami zo Sládkoviča a Kollára. Na to jej pre- 
čítal v nemeckom preklade Puškinovho „Kav- 
kazkého pliennika" a pohrúžil prijímavú dušu 
devinu do plamenistej Puškinovskej poesie. 
Sama Marta, ktorá bola prítomná pri čítaní 
tejto básne, zvolala na konci: „gottlich." 
Jedným slovom, odokrýval pomaly pred očima 
devy celkom nový svet. Z prvú hľadela na 
výrečného učiteľa s nedorozumením. Veľkosť 
slavianskeho sveta, v jehož šírošírych hrani- 
ciach živí sa tuleň a rodí palma, bola deve 
zem novonalczcná. Ku koncu semestra ale 
bola náležité upravená do svojej úlohy. Ve- 
dela vysloviť čisto: „kak paživajete" i „zdrav- 
stvujte* a okrem toho naučila sa niektoré 
sloky Puškinove v pôvodine. 

V sobotu večer sišla sa s Jankom na ve- 
rande. 

„Predsa sa trasiem pred zajtrajškom! bojím 
sa, že sa potknem vo svojej úlohe." On ju po- 
tešoval : 

„Len smelo slečna! Povážte, že usporíte 
trom stránkam veľkú mrzutosť: predovšetkým 
rodičom, potom sebe a konečne aj ohnivému 



zaľúbencovi! On sa skoro poteší a vyhľadá 
si rovno marnú a obyčajnú dušu, jako je 
sám. Vaši rodičia sotva vezmú vec seriózne, 
oni budú celú históriu považovať za plod 
vášho rozmaru. A potom, verte mi, škoda by 
bolo vonnú ružičku svit s bodliakom do je- 
dnoho venca!" 

„Patrí aj toto poslednie do panslavistickej 
vedy?" zpýtala sa Adelka a vzdialila sa. 
Drienovský pozrel za odchádzajúcou dojem- 
ným, cituplným pohľadom. 

„Drienovský sa nado mnou smeje. u du- 
mala Adelka vo svojej bielej postielke, „ale 
šibal, vie znamenite učiť. Kto by bol hľadal 
v suchopárnom jednoduchom Slovákovi taký 
poklad divných, veľkých myšlienok! Jak mnoho 
krásneho počula som z tých jeho prijemných 
úst. Jak mu svietily oči, keď velebil svojich 
básnikov a mysliteľov, jak rástol, rozprávajúc 
o veľkom svojom národe, jehož čelo opiera 
sa o severnú točňu a mohutná päta o Kavkaz, 
jehož pravé rameno siaha na Alpy. a ľavé 
k čínskemu múru! Jaký ostrý sarkasmus 
sadol mu na umné ústa, keď spomínal ho- 
lotu zradcov, utrativších pod sebou pevnú 
pôdu národa! Oni neznajú okrem tej trochu 
maďarčiny a pár hladkých fráz — ničoho! 
Ach má pravdu, má pravdu ! My visíme v po- 
vetrí, jako Muhamedova rakev! Nad čím že 
môže zaplesať človek ako Rudiny, alebo jako 
môj strýc ! Čím že rozohreje hruď, a povznesie 
myseľ, snáď hlúpou kortešačkou? A potom, 
sme my vlastne tým, čím sa byt titvoríme? 
Jaký je môj dobrý otec Maďar, keď nevie 
vysloviť „ôrôm," čo mu dáš pol sveta! A tá 
Slavianska poézia, jako rozpráva prosto do 
duše, jako ten slávik v našej považskej olšine. 
Ja som trpela s pliennikom, ja som precítila 
strasti jeho hrdinskej Čerkesky." Adela zaspala, 
a našla ráno biely vankúšik skropený slzami. 
Po poludni našiel pán Rudiny rodinu Kál- 
nických úplne shromaždenú na verande. Drie- 
novský bol tichý a mlčanlivý jako obyčajne; 
pán Kálnický ale nebol veľmi dobrej vôle. 
Nielen že nelapili Turci cezareviča, ale jích 
stíhala porážka za porážkou — a to ho 
úprimne rmútilo. Ďuro Kálnický darmo po- 
krčil v hneve celé číslo novín, Sulejmanovi 
nepomohol tým vydobyť víťazstvo. 



Digitized b} 



18 



jogle 



140 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 5. 1879. 



„Ešte stojí Plevno, a v ňom hrdinský 
Osman," tešil Rudíny turkofilský krúžok, a 
zalial potechu červeným vínom. Adela pozrela 
významne na Drienovského, tak že tento ne- 
vdojak sklonil blavu k novinám. 

„Pokým mu Skobelev a Totleben neza- 
pražia omáčku," poznamenala Adelka, a za- 
červenala sa až po uši. ' 

„Lala, jaký stratég," smial sa jej otec. 
Jeho brat sa naježil : „asnád aj ty chováš 
sympathiu k barbarom?" zamrmlal a od- 
hodil dohorenú cigaretku cez zábradlie ve- 
randy. 

„Nie strýčko," horlila deva, „ale k hrdin- 
skému národu, ktorý leje drahocennú svoju 
krev za svobodu svojich a našich bratov." 

Rudiny sa usmial v nedorozumení. On 
považoval slová tieto za satyru. 

„Nie, nie pane Rudíny, to nenie k smiechu! 
Turci vraždia dobrý bulharský lud už od pol 
tisíc ročia, a čože vykonali k jích spáse An- 
gličania, Nemci — a tí vaši rytírski Maďari? 
V najnovšom čase robili faklády k pocte 
katom a šibeničiarom! Jediný Rus, ten barbar, 
jako vy hovoríte, stal sa Samaritánom ubi- 
tého na púšti, a preto jako ženská, nemôžem 
cítit s iným jako s ruským národom! 4 

Oba Kálnickovci znemeli úžasom. Marta 
zavolala slabnúcim hlasom : „eau de Cologne" 
a Rudiny zbľadol zlosťou jako stena. 

„Pán Rudiny sa vie dokonale pretvaroval! 
Pred týdňora tam u Váhu bol celkom mojej 
mysle ! u 

„Slečna Adela žartuje," preriekol Kolo- 
man núteným úsmevom. 

„Zdravstvujte, gospoda," zavolala veselo 
Adelka a odišla rýchlo do izby. Jej matka 
chcela za ňou, ale ju zdržal muž; „nechaj 
mladého pochábela, veď znáš jej bizarné ná- 
pady." 

Tu sa ozvaly zo salónu zvuky piana. Adela 
hrala: „Hej Slováci." 

Ustrnutie spoločnosti zriastlo. Drienovský 
bol bladý, on očakával všeobecný nápad. 
Avšak lak a zmätok spoločnosti bol tak veľký, 
že žiadon naňho ani nepomýšľal. Šimon Kál- 
nický šiel za dcérou do salónu. „Čože to 
stváraš Adela, jaké to chovanie! Prestaň 
s tou nebezpečnou áriou!" 



„Na rozkaz, drahý apuško, jak sa vám 
to nepáči, mám tam pre tých dvoch pánov 
vonku ešte niečo na porudzí." A s tým po- 
čala mocnými akordami hrať „Bože carja 
chráni. 14 Nešťastný turkofil chytil dcérku za 
rameno — tá vyskočila a objala ho horúce, 
a tiskla nečítané bozky na jeho ústa. 

„Blaznieš dievča — nože veď ma už púst — 
čo sa ti robí." 

Bozky milovanej dcérky uchlácholily do- 
brého zemana. 

„Dovoľ, apuško — idem sa ospravedlniť," 
a v tom posla k obloku, hľadiacemu na ve- 
randu. Jej jasná, ľúbezná tvár sa spanilo vy- 
uímala na temnom úzadí. Yônné vrkoče splý- 
valy jej voľne šijou. Pane Rudiny, poznáte 
tú krásnu báseň „Klevctnfkom Rossii?" a 
a počala deklamovať: 

„11 malo nás? Ili ot Perrai do Tavridy 

„Ot íiiiskich cbladuyck skai do plamenuoj Kolchidy 

„Ot potriaseunago Kremlia 

„Do stien nedvižnago Kitaja 

„Staľnoj štetinoju sverkaja 

„Ne vstanet ruskaja zemlia?" 

V tom zmizla v obloku. Bolo všetkého 
dosť a dosť. Rudiny dal zapriahať. Starý 
korteš ho sprevádzal. Na druhý deň letel 
chýr od jednoho konca stolice do druhej, 
že je Kálnického dcéra panslávkou čistého 
zrna. Rudiny stal sa stoličným notárom a ča- 
roval prstene s Piroškou Zmrzlény, zralou to 
panenkou s dosť hodným venom. 

Drienovský nečakal na výpoveď, ale vy- 
povedal sám. Nahnevaný Šimon Kálnický sa 
pri odobierke s ním pomeril! „Všetkému je 
na príčine ten zajáty cezarevič," podotkol 
Janko starému pánovi a tiskol mu srdečne 
dlaň. Dňom pred odchodom pribehla Adelka 
za ním do sadu. „Chcem sa od vás bez 
svedkov priateľsky odobrať," prehovorila a 
chytila ho za obe ruky. „Vdaka vám za 
pomoc v biede — u nás je zas všetko v po- 
riadku, len strýc mi nemôže zabudnúť tú 
hymnu! Vy ste mi pripravil mnohé krásne 
okamžiky — verte mi, vaše náuky zanechaly 
vo mne hlboké dojmy. Možno že sa ešte 
niekdy stretneme v živote — ja vám od 
srdca prajem, aby ste do tých čias veľa duší 
zapálil plameňom vašich myšlienok." Drie- 

Digitized by VjOOQlC 



Č. 5. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



141 



novský nebol v stave slova preriecť. On sklonil 

Hlavu a poceloval náruživé devine ruky. Adelka 

sa nahla k nemu a bozkala ho na čelo. Na 

to zmizla rýchle medzi kríkami. Drienovský 

stál dlho, dlho v zadumení. Bozk krásneho | lipových 

dievčatá pálil ho na čele. „Prečože si hviezda," 



šeptal sám k sebe, „ktorú môžme obdivovaí — 
ale nie dosiahnuť, " Z neba sa spustil tichý 
dážď, ten tak prijeniuo ochladzoval tvár učenca 
a šumel melancholicky v košatých korunách 



Zmyj 



a. 

Román básnický od Slováckeho. 
(Pokračovanie.) 



Pieseň V. — Basa. 

x risiel syu stepov výpravou damný. — 
Jak sa nm peknou tá chatrč zdala! 
Ruža ju pulnia kvetom objala; 
Málo rôznobarevných krásne kolumny 
Až ponad strechu rastú i kvitnú. — 
Tamto rázsochy škrípiac práehnivé 
Siahajú v studni vodu blankytnú. — 
Tam Záporožcc koňa napája. 
Spievajúc piesne výpravy divé 
I so spevom sa domov vraciava, 
Keď sa večernia zapáli hviezda — 
Na spev odvráva pes so štekaním. — 
Domky visiace v parovách plániu 
Sťa lastovičie černejú s' hniezda. 

Ale pre Turkov, hej, jak to zradné 
V Čcrtomclíku plávať zákrute! 
Keóľ doňho parník turecký vkradne 
Z mesta sa nehnú plachty rozduté! 
Vrahovia čajek, čo jim hrozili, 
Bojac sa sami. od strachu hlade 
Darmo návratu cesty sliedili, 
Nik z labyrintli u j ich nevyvedie. — 

Kozák pokojne opustil byty 
1 vyšiel na breh — i pop s sviecami 
So zlatotkaným ornátom krytý, 
Trikráť posvieca Dnieper krízami. 
A ked modlitby z knihy odrečil 
Sloví k hetmanu: — „Môj synu verný, 
Veríš v zázraky?" — Hetman prisvedčil, 
Lež úsmev hrdý — úsmev malebný 
Osvietil bfadé líce hetmana. 
Pop rečie ďalej : „tak v mene Pána 
Ak si krstený, ber obraz božstva, 
Kde malovaná matka Kristova, 
Zanor do vody — nech cudzie loďstva 
Zhasnú ako tá svieca vosková!'* 
Rečie i sviecu do vody zmočí — 
A zástup mlčí — a hetman kročí, 
1 obraz chytá podra rozkazu, 
I malovidlom zázračným hlesne. — 
Lež keď sa dotkla voda obrazu, 
Ten sa na drobné kusy roztresne. — 
Pop strašne zbfadnul — zbľadla družina. — 



No hetman zvolá: „čo tak bladnete? — 

Že obraz puknulV Nie moja vina! 

Zpráchnel v tureckom visiac mečete! 

Ale ten parník zazrel do múlu. — 

Turkov pred východ sluca vystrielam 

A len jednoho honca zanechám, 

By o tom niesol vesť — do Štambulu. 

Čo ten šum značí? Či šabla Zmyje 

Tak sa na Turkov šijách zotrela, 

Že už kozáckej netkuc sa šije? 

Domov kozáci! — nech Turek dumá, 

Že už družina naša vymrela, 

A keď noc hluchá na zem zatúla, 

Buďte po ruke — všetci hotoví 

Na zvuk trúbočky. — Domov kozáci!" 

Slnce zapadá. — Dnicproví vtáci 
Čáple kladú sa do sna v sitoví. — 
Parník na melni dýchať nevládze, 
Z trstia nevidno spodok ozruty; 
Nad zelenavé výsypov hrádze 
Vyčnieval sCažeň — no stál prikutý. 
Slnce ružové — nekryté mhlami 
Tonie vo vlnách. — Blesky hynúce 
Spaly na plachtách, a nad plachtami 
Viselo brezín listie plačúce; 
A ešte vyššie na vetríl štíte 
Vlajky basové zlatom blýskajú, 
A ešte vyššej v neba blankyte 
Lastovky v rýchlom letku pískajú. — 

Tichý je obzor, — nech Turek sníva, 
Že je násypov pánom na Niži, 
Nech spí hlboko, bo už na kríži 
Sadol si do sna sokol stepový, — 
Vychodí mesiac — smutne sa díva 
Na zatiahnuté mhlami ostrovy. — 

Tichosť báj očná — i noc hlboká. — 
Turek na stráži zbrojou si blýska, 
Z chatrč kozáckych nezpúšťa oka; 
Ale po domkách hasly ohniská. — 
Turek modlitby šemre proroka, 
I tak mu v raj ach oko osleplo, 
Že nedostrehnul, keď v prostried tieňa 
Iskriacej žiare zableslo svetlo, 
Sťaby zbudené ohne z kremeňa. w[( 



142 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 5. 1879. 



Ako tureckých zahrád skupiny 
Keď raz zakvitnú kvetom žiarivým, 
Tak Dniepra brehov husté trstiny 
Náhle rozkvitly kvetom ohnivým. — 
I blesk pozlátil breziny čelá, 
Na štyroch mestách voda horela, 
Plamene siahnu nad brehy hore, 
I rýchlym letom v jedno sa slialy 
I to ohromné požiaru more 
Pod parník strašné točilo valy. — 

Na krik strážnika kopa zbudcná 
Sbehla sa Turkov. — Rozpač strašlivá! 
Rozpač bezsilná! — More plameňa 
Suché parnfka dosky podmýva. — 
Kopa zarukla, i omráčená 
Umíkla. — Tichosť preúzkostlivá ! 
Razom v tichosti, parníku známa 
Divo zvrešťala trúbka hetmana. — 

Na ohlas trúbky sťa z ohňov pekla 
Stáli kozáci na čiernych skalách, 
Myslel bys\ že to pomsta si vzteklá 
Žič hnevu hasí v ohnivých valach. — 
Na nahých štítov bralnatom skáli 
Jako obrovské sochy si stáli: 
Zdá sa, že duša jích mramorová 
Nečuje hlasu, kriku rozpači. — 

Slyšno hrmiace hetmana slová: 
„Chlapci! Kým plameň Turkov obsačí 
Kto ku parníku tomu doplynic, 
Jestli v ňom basa, basu vyhladá, 
Basu ukradne, toho náhrada 
Piastrov s hetmana úctou neminie!" 
Kozáci mlčia. — Za všetky svety 
Kto pôjde v peklo? Hladte — sám Zmyja — 
Sťa drak ohnivý plameňom letí — 
Rúti sa do vín — vlny rozbíja — 
I sa zanoril. — Tam iskry padlý, 
No z tej kúpele nevýnde celý. — 
A teraz Turkov padlý výstrely. — 
Vidno ho zase. — V stried tlum vybľadlý 
Vpadol, — a — Turek v rukách hetmana. — 
Už sfažeň horí. — Hetman sa stočil 
Do vín plamenných i s Turkom skočil, 
I vlny krája, — vody rozháňa. — 
Rozkoš to krájať také úkropy! 
Lež hľaďte, čo to? — Hetman na skale, 
Na znak turecké rozvíja šále: 
A Turek sa mu svíja zpod stopy. — 

Keď blesk slniečka prvý zabíknul, 
Belasé sa len dymy krážily; 
Lode bašove požiar pohltnul, 
T z brál sa čierni obri ztratili. — 
Tak hla, na pokyn hetmana ruky 
Zahoria ohne, — hasnú požiare — 
Po brehách vidno veselé tváre — 
Čuť divé spevy, torbánov zvuky. — 
Čo taká tá Síč, hlasná, veselá? 
Čo sa k tej lipe ľud ten tak roji? 
Čo tolko smiechu? — Či korisť delia? 



Či kar za padlých vystrájať stroji? 

Či mu práporec poslal kráľ poľský? 

Nie to príčinou! — V prostried družiny 

Vznáša sa veľká klietka z trstiny, 

A v klietke sedí — basa Nátolský. — 

Len pred pár dňami sto. miest bol pánom, 

Zamykal tisíc devíc v háreme, 

Bol otcom syna; teraz bez zeme. — 

Syn mu zahynul válčiac s hetmanom. — 

S hetmanom divé živly vo spoji 

Zničily mestá, a divá laja 

Jako na tygra hľadí v síťoví, 

Pľuje mu na tvár, smiechy vystrája. — 

Čo musel trpeť, nik nevysloví, 

Lež utrpenie v srdci zatvára. — 

Keď ho ranily posmechu slová 

Pohŕdla nimi tvár mramorová. 

Jeho povaha mnoho vytríma. — 

Ale keď s tvárou pristúpil hrdou 

Kozák ubraný v zbroje Selima, 

Basa na neho pozrel s pohrdou, 

Predsa neznal sa, neznal, tak strániť 

Zpomienok syna; prse mu zchvely, 

Nemohol v očach slzám zabrániť, — 

Dolu mu sivou bradou letely. — 

Temnej sa noci krýdlo černeje. — 
Lud sa rozišiel domov v pokoji. — 
Len zbrojný kozák na stráži stojí, 
Číta hodiny, nad väzňom bdej e. — 
Okolica je do mhly ubraná, 
V tichosti počuť hlasy strážnika: 
„Kto ide?" — Hetman! — „Vítam hetmana!" 
Zmyja mlčiaci klietku odmyká, 
Potom odvráti tvár zamyslenú: 
„Domov kozáče! Stráž Zmyja stojí!" 
Zastal i lampu odkryl tajenú, 
Svetlom do tvári svieti väzňovi. 
„Žiť budeš, bašo! Posmech prežil si; 
Znáš ma?" — „Ó, poznám, poznám, satane! 
Vrah môjho syna!" — „Krev za krev, pane! 
Bašo, ty môjho otca zabil si — 
Blesk ťa bunčukov zaslepil vábny! 
Tys' ho očiernil, — ty od Sultána 
Niesols' otcovi šnúrčok hodbabný — 
Ty sám na basu — na tvojho pána! 
Ja ruku majúc ku pomste slabú, 
Ja sám, syn basov, z mesta vyhnaný, 
Keď som sa obzrel v rodinné strany, 
Otca na bráne videl som hlavu; 
I dosial ešte, keď noc je tmavá. 
Tá bľadá hlava predo mnou stáva, 
I krvavými žmurká očima. — 
Lež teraz Zmyjú tiene nestrašia. 
Sen môj kúpil som smrťou Selima, 
Teraz po tvojej priahnerc, ó basa! 
Krvou zaplatíš slzy Zuleme, 
Slzy, čo liala v tvojom háreme; 
Lež v rovnej válke oddáš ju zbrojný. 
No rušaj so mnou, «- tiz gj^pj sa zrady!" 



Ó. 5. 1879.1 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



143 



Šli oba mhlami. — Basa spokojný 
Obracal oči na mesiac bľadý. — 
Šli krútnou cestou pomedzi brezy, 
Čo zámok strašný nad brehom strehly. 
Vôkol ohromnej prostrednej väži 
Viež menších ľahké strely vybehly, 

V väžach sa smutný kuvik ozýva, 

V nich blesk mesiaca i mhla prebýva. 
Vošli do zámku. Vošli do sály. 

Po stenách blyštia zbroj e, — z povaly 

Blesky kahanca temné padaly. 

Z ďaleká šumia Dnieprove valy. — 

V ďalších komnatách, ó div nad divy, 
Jaké to čudá v zámku dnieprovom! 
Na tele krásnych stien lazárovom 
Iskria lámp hviezdy; kobercov nivy 
Kvetom zakvitly, a kvet tak svieži, 
Sťaby bol rannou rosou zperlený. — 
Tu i tu kryštál zastúpil steny; 

V zrkadlách oko beží i beží 
I nová ide za sálon sála! — 

V každej tie samé lampy sa páľa — 
Či to sú čary? — Tou bys' dokráčal 
Ďalekou chodbou až ku večnosti! 
Podlaha ťatá z mramor belosti; 

A delfín zlatý vencom otáčal 
Kryštál milými čo zve chladami: 
A svetlá iskria pod vody sklami. — 
Človeka zchytia divné úchvaty, 
Keď oko dráždi bájna veleba, 
Zrak oknom sály beží z komnaty, 
Beží spočinúť v blankytách neba; 
I padne náhle v prepásť bezodná, 
Nad ňouž lúč pláva mesiaca divá. — 
Hetman porušil spruhu tajomnú — 
Zlatá sa stena náhle odkrýva; 
Pred okom leží dvorana nová, 
Alabastrovým svetlom zatmená, 

V striedku záclonou mhlistou zastrená 
A za ňou jasnosť striebristá — dňová. 
Na zlatom sadli oba diváne. — 

Na znak hetmana za opôn mhlami 



Zavznely harfy — počuť spievanie 
Miernené tichým echom, slzami 
Chladnej fontán v. — Potom za spevom 
Dvanásť bájnych diev — edena sláva! — 
Kráča čalúnom, s rajským povevom. — 
Srdca bašovho tkla sa dlaň pravá, 
I tvár odvrátil, i oči zpustil, 
I zbladnác celý sťa biela stena 
Riekol: „stylet môj ma opustil 
Neverný ako táto Zulema!" — 

„Bašo!" — tak hetman, — „ona šťastlivá 
Z vašich palácov berie podarky, 
Len pre ňu moja čajka sa kýva, 
Blyštia paloše, hrmia jančárky! 
Len pre ňu Zmyja za dlhé letá 
Zrádzal, zapieral svojho proroka, 
S tvárou zmenenou chodil do sveta, 
Bárs v srdci bola rana hlboká! 
Hetman, spolu vrah, mojej družiny 
Neraz prebraný s bratmi Tatármi 
Vlastné dediny ničil požiarmi: 
Často cez dlhé, dlhé hodiny, 
Pamätám, práve pred dňom výpravy 
Sťa had ukrytý pomedzi trávy 
Ležal i plazil som sa deň celý, 
By každá ch víl u škodiť som mohol, 
By šum kozáckej počul som strely; 
Skorej než ľudia poznal ma sokol. — 
Tvár som pripravil, aby udané 
Nosila ťahy. — V takej nevôli 
Jako dvojbarvný lístok topolý, 
Trpel som múky — nevyplakané — 
Keď vlastné selá pálil som, sážil, 
Keď som prekliaťa od nich zaslúžil: 
Blahoslavili — ! Ale už bľadá 
Hviezda sa moja mračí i padá, 
Bo v ruke obraz puknul mi svätý! 
Odkryjú zradu — tá hlava zletí — 
Preklajú!" V tom hlas hromový letí: 
„No buď prekliaty! No buď prekliaty!" — 
A pred hetmanom zastal v komnate 
So zlatým krížom pop v čiernej šate. — 

(Dokončenie.) 



-'~"«■o^,e<3 w c>^3■*-*~ ,, - 



Pribislav. 

Poviestka o páde zadunajských Slovákov. 



L 



„A hnevu neba ešte dosť nebolo. Nové 
mračná sa sháuajú, uderí z ťažkého oblaku 
a národ bude zahladený." 

„Nebu stí ludia nie hračkou. Čisté srdce, 
mocné ramená — a Boh neopustí svoj ná- 
rod!" 

„Veríš?" 



„Čo sa môže v budúcnosti stať, to ne- 
znám; žeby však tu teraz nebol len zlomok 
národa samostatný, keď otcom nebola by sa 
zunovala jednomyseľnosť, to bôľne vedomie 
nás všetkých." 

„Ludia sa radi pozabudnú ; v luďoch city 
rozličné pôsobia." 

„Nechže sa ale v takýchto časoch nikto 



144 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 5. 1879. 



nepozabudne. Keď tie rozličné city nemôžu 
sa jedným žľabom , k jednomu cielu prúdiť, 
tak jich vytrhať, vykoreniť z hrudi; nech 
radšej sami nad sebou plačú jednotlivci, akoby 
nad národom, jehož záhubu zapríčinili, plakať 
mali. a 

„A môžem sa spoľahnúť na svojho syna?" 

Význam, ktorý v tejto jednoduchej, tichým, 
tiahlym hlasom vyrečenej otázke spočíval, 
dotknúl sa zpýtaného. Najjemnejší otras hlasu, 
z nehož pozostávaly tie slová, preryl sa mu 
do hlbín duše. Nemo si zastal; ale hrdo zo- 
dvihnuté čelo a blesk očú od slov srozumi- 
teľnejšie hovorily: „Čo to znamená? Čo 
žiadaš ? a 

Otec jeho, šedivý Radosta, mohutný pán 
slovenský, vzal ho za ruku, nemo pojal ho 
k obloku headu, odkiaf videť bolo neďaleký 
Ostrihom a okolo ústia Hronu protivný breh 
Dunaja. Tam tým istým, významu - plným 
hlasom slovil : 

„Znáš, čo je to?" 

SInce práve zapadalo, odblesk jeho po- 
sledných lúč prehľadným činil kraj, ktorý 
z vysokého okna hľadiac otváral sa oku. 

Ostrihom, sídlo velikého kňaza, teraz už 
apoštolského kráľa, nadobyčnjne živý obraz 
poskytoval oku, a z druhej strany, pri ústi 
Hronu hemžily sa zástupy — podľa jích po- 
hybov súďac — mužov, ozbrojencov. 

Syn Radostu, junácky Pribislav, po prvom 
pohľade odvrátil hlavu, ako vôbec robievame, 
keď s nemilým predmetom stretne sa nám oko. 

„Latináci sa proti nám chystajú; musia 
vetriť niečo," hovoril otec. „Veliký kňaz, ci 
ako sa už teraz menuje, korunovaný apo 
štolský kráľ iste dosť mocným cíti sa k po- 
koreniu nášho kňaza. — Teda vidíš to a 
vieš, čo znamená." 

„Neušlo to mojej pozornosti," ozval sa 
zamračený Pribislav; „ale nezaháľajú ani na 
Blatnici." 

„Čakaj, čakaj, ešte nevieš, čo chcem 
s tebou. Keď len toľko vieš, to ešte nič ne- 
vieš." 

Mládenec sa napnul, oči mu zaiskrily; 
zpamätal sa ale, že to s ním otec tak hovoril. 

„Vedeť musíš," pokračoval Radosta, „že 
fe Štefanovým vodcom Venceslav." 



„Nuž?" 

„Pri hodoch v deň korunovania Vacslava 
akýsi blúdivý spevec veštil Venceslavovi, že 
jeho rukou zahynie kráľov najväčší nepriateľ. 
Pod istým na tom zakladá sa jeho terajšie 
vodcovstvo, lebo pilnému pozorovateľovi ne- 
ušlo, že od tých čias vždy viac rástol v Šte- 
fanovom dvore. Kúpa, tiež vie o tej vešfbe, 
môž' byť, viac dá na ňu, nežli na príklad 
ja, preto ty musíš na Hlatnicu ísť. Ale strana 
naša je na tomto vidieku slabo zastúpená, 
blízko sme sídla latinákov, my tu predstráž 
tvoríme, a jest. sa čo obávať, že neprejde ani 
dvakráť dvanásť hodín a už bych ťa tu po- 
treboval, alebo že ti už ťažko bude vôbec 
dostať sa nazpät. Preto — na koňa sa, ako- 
náhle zaľahla tma ; preto — hore sa „abych 
s prvým krokom videl, ako možno mi spo- 
liehať sa v prichádzajúcich ťažkých dňoch na 
svojho syna." 

Starý Radosta dobre vedel, že niet na 
dvoch stranách Dunaja, ani tam medzi ne- 
vernými latinákmi, ani tu medzi svojskými 
takého junáka slovenského* ako je Pribislav; 
ale neprezradil to pred nim ani slovíčkom, 
vždy len takýmto hlasom hovorieval k nemu. 
V časoch, kde sa o život národa jednalo, 
on len bezohladne pobádať vedel; v časoch, 
kde ten národ svojou vinou letel do záhuby, 
on žiadnemu jeho členovi neprisúdil uznalosf. 

Pribislav čo hovoriť mal, to urobil nie- 
koľkými slovy, potom stisnul otcovi ruku a 
na jazyku s Venceslavovým menom, v hlave 
s junáckymi dumami opustil svetlicu. 

II. 

Sloveni opustili svojich bohov, Svetovid, 
Trihlav, Perún zanikli pred jediným pravým 
Bohom, a národ pod panovaním Rastislava 
a Svätopluka došiel vrchola svojej moci a 
slávy. 

Cyrillom a Methodom učený národ, vyjmúc 
nepatrných zlomkov, jednosvorne prišiel k po- 
znaniu pravého Boha, slávil ho vrúcne a jed- 
ným jazykom; preto zmohutnel, zkvitnul a 
vzbudil závisť svojich susedov. Prišla však 
prvá nesvornosť a požonské polia stály sa 
hrobitovom jeho samostatnosti. Vzmužil sa 
však asnáď, zpoznal svoj blud? Nie! Nie 

Digitized by VjOOQIC 



0. 5. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



145 



veď by tak v krátkom čase na prach bol 
zlámal susedmi mu hotovené jarmo. On za- 
vrhnul jednomyslnosť, spustil sa vo vzývaní 
Boha jednoty jazyka. A Sloven latinského 
obradu nebol menším nepriateľom Slovena 
slovanskej cirkve, než Nemec alebo Maďar. 

Po prvýkrát viera otcov, viera pohanská, 
opustená bola jednomyseľne, celým národom : 
preto zrástla, zkvitla dŕžava veľko-moravská; 
po druhýkrát vieru otcov, cirkev slovanského 
obradu, cudzím vplyvom nenakvasená vrstva 
nároila nechcela opustit za príkladom väčšiny : 
preto Sloven jednomyseľne, nemohol pokra- 
čoval na svojom oživotvorení, áno — ubíjal 
sám seba. 

K dŕžave, utvorivšej sa po pohrobení slo- 
venskej samostatnosti na poliach požonských, 
Zmlunajskobolo pripadlo zo slovenských zemí, 
ako podriadené kniežatstvo. A tu ešte i v tých 
časoch, ked už na stolici državných velikých 
kňazov z Ríma poslanou korunou venčaný 
kráľ Štefan trónil, tou rečou chválevali Slo- 
veni Hospodina, v nejž Cyrillom a Methodom 
bol j ich otcom zvestovaný. Kňaz Kúpa mocnou 
rukou držal zástavu slovenskú. 

Ale dve ostré šable nemôžu obstáť v jednej 
pošve. 

Alebo padne zadunajské kniežatstvo, alebo 
ztratí dŕžava svoj nový útvar. 

Štefan i do Kupovho kniežatstva uvádzal 
latinský obrad a cieľom jedinnej vlády po- 
stupne ničil popri iných moc i zadunajského 
kňaza ; Kúpa naproti tomu vyháňal zo svojej 
zeme latinských kazateľov a previesť chcel 
vypovedanie podriadenosti. Vyháňaní mnísi 
a nimi vedený ľud nazvali ho pohanom, on 
jim avšak tým odpovedal, že za jednoho pek- 
ného rána na obranu slovanskej cirkve po- 
stavil svoj ľud do zbroje. 

Sídlo kniežatstva, u vtoku Sály do jazera 
ležiaca Blatnica poskytovala obraz, pri jehož 
spatrení ožily nádeje nie jednoho Slovena. 
A Kúpa vedel tie nádeje udržovať. Všade 
bol prítomný, pre každého mal aspoň jedno 
povzbudzujúce slovo. 

Práve vrátil sa z prehliadky mužstva do 
hradu, keď oblokom od severnej strany zazrel 
jazdcu letmo k bráne uháňať. Muž v sedle 



a beh koňa teraz na Blatnici nebolo nič 
zvláštneho; ale tak letiaceho pohonu sám 
kňaz dávno nevidel. 

A o chvíľku už za dverami, v predsieni 
ozval sa hlas, ktorý, ač ho po tieto dni okolo 
seba ešte nepočul, nebol neznámy Kupovi. 

„Buď mi vítaný, junáku," predišiel kňaz 
vstúpivšieho posla. „Čo dobrého prinášaš?" 

Ten sa uklonil a zvučným hlasom slovil: 

„Kňaze, kráľovskí vojsko shromažďujúl" 

„Viem." 

„Každú hodinu k očakávaniu je jích vy- 
tiahnutie do poľa." 

„Náš tábor sa dnes pohýna; posilu na 
pochode budeme pripájať.* 1 

„Jích vodcom je - - Venceslav." 

„Hah!" 

Nastalo mlčanie. 

Mládenec sa hnul, akoby odchodit mal, 
Kúpa lapil ho za rameno. 

„Žiaden strach, Pribislave." 

„Kňaze, pravý Sloven sa nikdy nebojí l a 

„Verme v Boha, spoľahnime sa na silu 
junácku a zradcovia naši pootvárajú si oči. 
Ale i ten kráľovský prestol je ešte veľmi 
nový, ešte nenie tak upevnený, žeby mu Kúpa 
nebezpečným neboli" 

Pri týchto slovách triasol sa, hrmel hlas 
kňazov, a ako zpod ťažkých mračien strely 
hromu, tak mu sršaly iskry z očú. 

Pribislav stál a hľadel, akoby povedať 
chcel, že takýmto činom rád vidí svojho 
kňaza. 

„Dovolíš mi odísť?" ohlásil sa, keď od- 
hrmelo poslednie slovo Kupovo. 

„Môj rozkaz posiaľ beztak došiel k vám, 
otec bude vedeť, čo robiť; ale iď, ponáhľaj 
sa. — Si však ustatý, junáku; potrebný si, 
keď nie oddychu, aspoň pokrmu a nápoja." 

Mládenec sa vztýčil, v celej mohutnosti 
predstavil svoju krásnu postavu, ukážuc tak, 
že nepotrebuje posilnenia. 

„Toho nie," vetil kňazovi; „káž mi však 
milostivé koňa dať, bo môj vysilený padnul 
pod bránou." 

Kúpa vzal junáka za rameno a vyšli na 
nádvorie, 

(Dokončenie nasleduje.) 



-<-^±ZscQ®*Jl* — ■-- 



Digitized by 



qpogh 



146 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 6. 187'J. 



Keservista. 

Obrázok z poslednej bosenskej vojny. 

Napísal Ant. Ľ. Timko. 
(Dokončenie.) 

V. j čenosťou nad zákemíctvom muzulmanov roz- 

S brieždacím dnom zasurmily surmi ty , robený podobal sa levovi, a guľka jeho za- 

pred Sarajcvom. Polnice zajacaly, bubny za- j siahla nejednu tureckú makovicu. Dôstojník 

šramotily a vojenská hudba vpustila do toho u boku jeho veliaci padol poranený, a súdru- 

vrenia svoj okúzlujúci hlas. Tlupy vojska ; hovia jeho redli. 

hrnuly sa- z. tábora a pokračovaly k tomu! Zdalo sa, že vyššia, neviditelná moc ochra- 
bodu, ktorý hral najznamenitejšiu úlohu bo- i «"je ho, ked pri ňom mužovia padali, sťaby 
senskej výpravy. Ostrostrelcom dostala sa muchotrávkou pot rá vene mušky. Po bedlivom 
i teraz úloha stúpať v čele šíkov a prvým I priezkume zbadal Štefau, že z palácu bosen- 
vniknúí do mesta. Lež bola to tvrdá úloha — 'akého bega — Turka, dobre mierené gule 
bola to práca požadujúca obete krve i životov. ' ráňajú jeho súdruhov. Tam na ten dom obrátil 

Dobýjanie mesta Sarajeva sa počalo, vojsko] i Štefan svoje kroky s pozostalými dvaná- 
hrdinsky plnilo úlohu svoju .... , stimi chlapmi svojimi. A sotvy že dostavil 

Ale i povstalci bosenskí, sorganisovaní | sa na blízo paláca begovho, opäť blyslo sa 
Iladži Lojom, hlavným náčelníkom hôrd tu- i to, a guľa zronila mu pokry v hlavy, hnerf 



recko - muzulmanských mocný odpor kládli 
vojsku rakúskemu. V divom huku striedaly 
sa výstrely a dunenie diel z oboch strán. 
Obe vojská vzdorovaly za dlhší čas. Dobý- 
janie hradieb a stanovísk mesta Sarajeva 
trvalo úplných dvanásť hodín. Kolko hrdin- 
ských vojínov kleslo tu od gúľ, koľkých po 
razily jatagány a handžáre 
po tuhom a hrdinskom boji 



nato druhá gula ranila ho slabo na ramene. 
Výstrely z begovho palácu padaly z hustá 
a v málo minútach pätoria zo súdruhov jeho 
padli. 

Bystrozrakosti svojej čo strelec od prí- 
rody, mal čo Tisina ďakovať, že konečne do- 
piadil sa prameňa, odkial tak mnohé výstrely 
ale konečne padaly. Na streche begovho obydlia bolo 
na mraku j ma 'é okienko a z tohoto pálil na vojsko ne- 



dňa, zmocnily sa naše kolóny — mesta. Dvoj- j viditeľný nepriateľ! 

hlavý orol zavial na baštách Sarajeva, po-; Jedon pohyb rúk Štefanových ku pozdvi- 

vstalci ustúpili, pušky a delá jejich utíchly, I hnutiu pušky dostačil, zablyslo sa a zhrmelo, 



odpor zaniknul. 

Naši zmocnili sa a dobyli Sarajevo! 

V hustých tlupách víťazoslávne hrnuly sa 
ďalšie broje do vnútra mesta, lež ešte ne- 
bola dokončená krvavá práca dnešného dňa. 

Na uliciach Sarajeva vyvinul sa „pouličný 
boj!" 

A čo môže byť strašnejšieho? 

Vojín, nemajúc sa čím kryt, vystavený je 
tu guľám nepriateľa, páliaceho naňho z úkrytov 
a záloh, a nevidí ho. 

Hrozné divadlo 1 

Šíky našich vojínov počaly sa riediť. Na 
námestie nevnikla ani jedna desatina vojska, 
bez toho, žeby nebola preriedená! 

Na čele desatiny svojej stúpal ulicou Sa- 
rajeva i náš šikovateľ Štefan Tisina. Rozhor- 



a strelba v okienku strechy umlkla. 

Siedmi rakúski vojaci so šikovateľom Šte- 
fanom Tisinom v čele oborili sa na begov 
palác. Tichosť však panovala v ňom a na 
chodbách jeho nenašli živej duše; v pár mi- 
nútach vnikli do vnútra, prekutali celé oby- 
dlie, ale márne, po povstalcoch ani stopy . . . 
konečne na povale domu, nalezli v krvy váľa- 
júceho sa — ozrutného muža. Ešte posiaľ 
držal kŕčovite pušku v ruke. 

Bol to sám majiteľ a pán domu: H a m z i 
beg, ten samý, ktorý výstrelami svojimi pia- 
tich vojakov zronil a Tisinu poranil. 

Beg svíjal sa v smrteľnom zápase. 

„Hiramelkruciturken! u zaklial Tisinov druh 
Tyrol, a skôr, jako mu v tom šikovateľ pre- 
kaziť mohol, stúpil mu pätou na krk a 



Digitized by * 



ou na Kn 

lOogle 



Č. 5. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



147 



pažbou pušky svojej dodal Turkovi posledný 
úder. 

Oči víťazov našich blyšťaly nevypoveda- 
tefnou radosťou nad prevýšením tohoto od- 
poru, a veľkú ošklivosť dali na javo nad 
zkrvaveným telom zabitého Turka. 

„Bratí!" zvolal Tisina, ,.ďakujme Bohu 
za víťazstvo! Toto okamženie nikdy neza- 
budnem ! tt 

„Súdruhovia!" vetil zas po chvíli, keď 
telo zabitého Turka z povali na dvor zniesť 
dal, „teraz po prestatom nebezpečenstve po- 
hľadajte si niečo pod zub! Jako vidím Tur- 
čisko tanto zdá sa mi bohatým — snáď náj- 
dete niečo v pivniciach jeho k zahryznutiu 
a k zapitiu ! a 

Vojaci dali sa hneď do prekutávania be- 
govho obydlia. Sám Tisina šikovateľ, súc 
starostlivý o bezpečnosť svoju, šiel obozreť 
stavisko. 

V úzadí palácu begovho, uprostred stro- 
mami vysadenej záhrady stálo štvorhranné 
stavisko s malými zamreženými oknami a 
silnou bránkou. Tam zablúdily kroky Tisi- 
nove so súdruhami. Vojaci vypáčili bránku, 
vnišli do chodby a k nemalému prekvapeniu 
svojmu našli sa — v begovom háreme. Desať 
ženštín obývalo tento kútik. S krikom pri- 
yítaly ženštiny vojakov, prchajúc pred zrakom 
jejich do svojich úkrytov. 

„Neprchajte plaché srnky!" hlásil Tisina 
ku ženštinám, „vám sa nič zlého stat nemá! 
Ste svobodné od tejto chvíle ! u 

Ženštiny však nemalý dôvery ku ním. 
S nárekom prosily o smilovanie. 

„Ste svobodné ! u ešte raz zvolal Tisina 
a tieto upokojac sa vľúdnosťou šikovateľa, 
počaly dôveru v ňom nadobúdať. 

„Prichystajte nám nejakú večeru!" volal 
Čech Václav Orlíček. 

„A sosnímte vaše závoje z tváre!" zhur- 
toval Tyrol, a hneď i pomohol jednej sosňať 
z obličaja hustý závoj. 

Krásna mladá deva objavila sa zrakom 
víťazov. 

Jej príklad nasledovaly všetky ostatnie. 

I boly medzi nimi krásavice, z ďalekého 
orientu. 



Po uliciach Sarajeva, dosť hlboko v noci, 
umlkala streľba, mesto bolo dobyté. Hadži 
Loja so zbytkami povstalcov bol z mesta vy- 
tlačený, utiahnul sa na juh. Dvojhlavý orol 
vial na hradbách podmaneného Sarajeva. 

„Urrá!" zaznievalo ulicami. 

VI. 

Tu i tam po uliciach sarajevských konaly 
sa ešte dosť smutné výjavy výboja; vo vše- 
obecnosti však panoval už pokoj. Doma po- 
zostalí obyvatelia, bez rozdielu vyznania, po- 
korily šije svoje pred víťazom Filipovicom, 
a teraz hlboko do noci častovali vojsko. 

To isté dialo sa i v paláci Hamzi bega, 
najzúrivejšieho odporca a najfanatickejšieho 
Turka, padlého guľkou hrdinského šikovateľa 
Štefana Tisinu. 

Ženy háremu begovho častovaly vojakov 
v dvorane obydlia svojho. Častovaly jich 
okázalé. 

Naši víťazi cítili sa skoro v kruhu drieč- 
nych žien, dosť dobre a pohodlne, a keď jich 
tieto ešte hudbou na miloznejúcich gytarách 
a tamburicach rozveselovaly, vystúpil rozmar 
jejich na vyšší stupeň. Naši víťazi, častovaní 
ätedre zo zásob bohatého bega, dali voľný 
výraz veselosti, veď nemali sa viac obávať 
nápadu od povstalcov, z mesta zapudenýcb. 

Begove ženy, pri chutnej večeri, nastolily 
vojínom i výborný nápoj. 

Vojaci nachádzali sa v sladkom rozčúlení. 

Nuž, a čiby si nesmel dopriať vojín, po 
toľkom prestálom nebezpečenstve, honosiaci 
sa víťazstvom, blahú chvíľu vyrazenia a slad- 
kého pocitu? 

Úprimného pozoru ženština, vynikajúca 
nad iné súdružky svoje krásny ma modrýma 
očima, a hustými kotúčami havraných vlasov, 
obzvláštne nápadne chovala sa k Tisinovi. 
Jemu jej držanie nemohlo ujsť, avšak sú- 
kromne s ňou hovoriť nebolo mu moŕno, 
čoby podozrenie bolo vzbudilo u jeho sú- 
druhov. 

Ženština táto hovorila srbsky, tak, že jej 
Tisina dostatočne porozumet mohol. 

Práve keď Tisina, ľúbovonuý nápoj ku 
ústam svojim donášal, položila ženština prst 
svoj na ústa, a pokrfyj^ ^(§q 



148 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 5. 1879. 



To bolo jakési výstražné znamenie. 

Ďaka Bohu, že mu Tisina porozumel, 
okúsiv máličko, nepil ďalej. Zadumal sa na 
chvíľku a premýšlal o tajomnom znamení 
odalisky begovej — a nešípil nič dobrého. 

malú dobu, keď sa vojínovia podaným 
jim od žien nápojom rozveselili — počala 
každého z nich zaujímať jakási slabosi telesná 
a zmalátnelc8t, neskôr dostávali závrat a 
jedon za druhým upadali v bezcitnosť a tuby 
spánok. 

1 sám Štefan Tisina, ačkolvek nápoja 
mnoho neužil, upadnul do slabej mdloby — 
a zdalo sa mu, jakoby pohyboval sa v hustej 
hmle. Hlava sa mu točila, avšak ale prítom- 
nosť ducha neutratil. Súdruhovia jeho — 
omámení, ležali poválaní po mäkkých po- 
hovkách, ležali bez pohybu, uspaní: opiumom. 

„Zrada!" vytasil zo seba Tisina, počnúc 
lomcovať so súdruhami svojimi, ale nebolo 
možno žiadneho z nich k životu prebudiť. 
Spali tuho, jako zakliati. 

I pekná odaliska begova zmizla z dvorany. 

Čo bolo vo veci? 

Najstaršia žena Hamzi begova, Fatima, 
vidiaca muža a pána svojho mŕtveho, s otro- 
kyňami svojimi ustanovila na vojínoch dom 
begov opanovavších vyviesť strašnú pomstu. 
Zavolajúc ku porade a spolu pôsobeniu všetky 
ženštiny háremu, usniesly sa tieto na tom: 
namiešať vojínom do nápoja ópium, túto 
uspávajúcu látku, ktorá sa v každom tureckom 
dome nachádza, a vojínov v stave omámenia 
prepadnúť a povraždiť. 

A plán beštií týchto sa skoro vydaril. 

Ďaka však driečnej Srbkyni, ktorá Iú- 
tostou pohnutá nad driečnym šikovatelom, 
tomuto tajomným znamením dala na javo, 
aby nepil .... Vojínovia boli by ináč všetci 
ztratení bývali. 

Práve chcel Tisiua volať na obranu, ked 
do dvorany hrnuly sa dlhými palošmi ozbro- 
jené begove ženy. 

V čele jích stála Fatima, najzúrivejšia 
zo všetkých. 

Štefan Tisina, na samoobranu odkázaný, 
na prvý pohlad zvedel úmysel týchto zrad- 
ných hyen. 



Schopil sa, čo vyburcovaný z pokoja lev, 
nasadil bodák na pušku, a k jích nemalému 
prekvapeniu zastúpil ženám ďalšiu cestu. 

„Ani krok ďalej, tygrice! u hlásil prudko 
a nastavil bodák proti nim. 

Desať žien obklopilo s palošmi šikovatela. 

Driečnej Srbkyne medzi nimi nebolo. 

Na dorážanie žien bránil sa Tisina udatné ; 
nebolo by to dôstojné bývalo, poddať sa babám. 
Tisina, odrážajúc nápady jejich nedovolil sa 
jim priblížiť ani k jednomu zo svojich sú- 
druhov. Mal ťažkú úlohu, brániť seba a spiacich. 

Fatima čo zúriaca tygrica vidiac, že palo- 
šom svojím vojína nepremôže, vytrhla zpoza 
pása pištol a pálila na Tisinu. Po druhýkráf 
preletela guía pokryv jeho hlavy. 

Teraz neváhal viac ani Tisina — strelil. 

Jedna zo ženštín prestrelená rútila sa 
k zemi. Dvorana naplnila sa dymom. V tom 
zasiahla Fatima Tisinu ostrím paloša cez 
hlavu ... ale druhý sek opakovať nemohla, 
lebo s desným výkrikom — prebodnutá cez 
prse bodákom Tisinovým — klesla k zemi. 

Ostatné ženštiny, vidiace náčelníčku svoju 
klesnúť, opustily rýchle miesto toto a ukryly. 
sa v chyžách háremu. 

Štefan prenasledoval jich v zapätí. Tam 
na chodbe do háremu stretol sa s driečnou 
Srbkynou. V rozhorčenosti svojej bol by ju 
skoro preklal, keby nebola posvietila. 
! Poznal ju. 

„Ďaka ti, driečna ženo! u hlásil ku nej, 
ty si ma a súdruhov mojich zachovala od 
špatnej smrti! Ratuj sa! u hovoril ďalej, „bo 
zapálim toto psie hniezdo \ u 

Srbkyna potiahla Tisinu stranou a počala 
mu dosť srozumitelne hovoriť: 

„Medzi vniknuvšími vojakmi do begovho 
háremu poznala som v tebe Slovana; a tu 
hneď vznikla vo mne myšlienka po osvobo- 
dení sa z tohoto žalára, v ktorom uzavretú 
držal ma od roka shovädilý Hamzi beg. Znaj, 
že som dcéra svobodnej Čiernej Hory, násil- 
ným spôsobom z rodinného domu uchvátená, 
aby sa stala odaliskou begovou. Ja jediná 
som kresťankou v háreme. Tie ostatné sú 
Turkyne a Arnautky. Srdce vo mne pukalo, 
i keď som videla, že so súdruhami svojimi 

Digitized by V^OOQlC 



Č. 5. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



149 



pijete uspávajúci nápoj, po jehož užití sa 
žiadon z vás k životu viac prebudiť nemal." 

„Dosť mi je toho vedeť, driečna deva! a 
stisnúc ruku Čiernohorke, vetil pohnute Tisina. 
„Si svobodná, anavráť sa ku otcovi svojmu!" 

„Ach ! nemám viac nikoho na svete ! u bôlne 
odpovedala Milica; „otec padol v boji pri 
Pod<rorici a milených bratov mojich zrúbali 
Turci pri mojom únose z Čiernej Uory! u 

„Som tvojou/ dodala ešte, „ vezmi ma 
sebou ! u 

Štefan krútil hlavou. 

„Budem f a verne ľúbiť, budem ti otro- 
kyňou ! u 

„Mám doma ženu!" riekol pohnute Štefan, 
majúc sústrasť nad nešťastnou devou. 

Milica vydala zo seba hlboký vzdych a 
ztratila sa v nočnej tme. 

Práve vchádzala do domu begovho vojen- 
ská nočnia patrolla, privolaná sem padnuv- 
sími v dome výstrelmi. Tisina, krvácajúc 
v. rany na hlave, pokročil vojsku v ústrety. 
Ešte v tej istej noci shorel a na ssutinu 
obrátil sa begov hárem. 

Tisina ráno octnul sa v nemocnici. 

O mesiac neskôr bola okupácia Bosny 
dokonanou vecou. 

Vil. 

V rovnom smere oproti černovážskej my- 
slivní rozprestierala sa inilopríjemná tichá 
dúbrava, najmilšie to miesto denných pre- 
chádzok a sliedenia Štefana Tisinu, poles- 
ného v týchto lesoch. Bola ona statnému 
myslivcovi celým svetom, v nej vídal každo- 
denne vychádzať a zapadať slnko; ona mu 
bola takrečeno kolískou a chrámom, tak po- 
svätné ticho panovalo v nej jakoby vo svätini. 

„Cmuk — cmuk! u ohlásila sa vysoko na 
košatej jedlici za potravou sliediaca čiperná 
veverička, skákala z vetvice na haluz, jakoby 
ju nejaká neobyéajuá udalosť k tomu po- 
vzbudzovala. A tak bolo: výstrel z pušky 
hlboko v hore padnuvší vytrhnul ju z pokoj- 
ného kludu a ona, súc i beztoho zvieratkom 
všetočným, napnižila štetočky na ušiach svo- 
jich, skočila sem, škodia tam, aby sa o pre- 
rušení posvätnej lesnej tichosti presvedčila. 
A dopiadila sa toho bystrým okom svojím. 



Z húéťavy lesnej tichým krokom vyvliekla 
sa nám dobre známa v tomto lese pelech 
svoj majúca: kmotra líška. Plazila sa potu- 
telne bližšie a bližšie ku jedlici, strielajúc 
bystro svojimi okálami na všetky strany, akoby 
jej oko ten neobyčajný ruch vystopovať chcelo. 

„Ila! to ste vy tu, susedko? u hlásila udi- 
vene, vidiac veveričku na haluzi. r Povedzte 
že mi čím skôr, čo to bol tu za neobyčajný 
buch. Vy o tom budete vedet, bo vidíte zo 
stromu ďaleko dookola! 4 * 

„Ste žiadostivá zvedeť?" prehovorila ve- 
verka. „Pravda že vidím daleko z vrcholu 
stroma. Počula ste ten výstrel z pušky, jak 
strašne rozlahol sa húštinami a zatriasol le- 
som? Vás to vyburcovalo z pelechu?" 

„Len povedzte skorej, čo je to? a riekla 
líška. 

„Nedbám, poviem vám, ale nebárs pre 
vás potešiteľnú novinu, pani líška; už dávno 
v tomto lese nevídaný náš polesný Štefan 
Tisina práve teraz zapoloval si s kopovmi 
svojimi na zajačka — a zastrelil ho! a 

„Polesný je už doma?- 1 riekla preľaknutá 
kmotra a počala cúvať do svojho pelechu. 

Pravdu hovorila veverica líške, že polesný 
Štefan Tisina opäť bol doma, a že opäť pre- 
chodí sa a poluje po svojom revíre. 

Štefan navrátil sa z Bosny do svojho 
domova. 

Bolo to práve večer štedrého dna pred 
Vianocami, keď pri skromnej večeri za ma- 
lým stolom v osamelej čiernovážskej myslivni 
sedely dve osoby, chystajúc sa požtvať tie 
dary, ktorými stôl svoj naložily. Nechybely 
tu obvyklé sviatočné oblátky, oriešky, jabĺčka, 
sušeničky a makové opekance. 

Matka v nábožnej modlitbe zahrúžená — 
snáď i myslela o vzdialenom synovi, ktorý 
kto zná kde v cudzom svete sedí za stolom, — 
majúc ruky krížom preložené sedela naproti 
Helene, mladej Štefanovej žene, malé detiatko 
na rukách húpajúcej. 

„Až malý Štefanko zaspí, budeme večerať!" 
riekla mladá žena a húpala ho ďalej, spieva- 
júc mu. 

Ticho panovalo v celom domku, len psi 
pod lavicou u dverí dá valy j akýsi znak ne- 
spokojnosti na javo. Digitized 



150 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 5. 1879. 



Na obraz tento vo svetlici už dlhšiu chvílu 
cez okno z vonku díval sa jakýsi muž. Slzy 
ihraly mu v očiach.' Konečne nemohol sa 
dlhšie zdržať, žeby nezaklopal na okenicu. 
Psi sa ohlásili, starena povstala, žena divne 
ohliadla sa. 

„Otvorte!" zvolal ten tam z vonku. 

Ženy predesily sa nad pozdnou večernou 
návštevou. 

Helenkino srdce počalo mocne tĺcť. 

Otvorily. 

Do svetlice vstúpil v zodranom vojenskom 
plášti zahalený bladý, utrmácauý, vypadlých 
líc biedny muž. 

„Nepoznáte nia? u hlásil prťchodzí. 

„Štefan môj ! u zvolala Helena, vrhnúc sa 
i s nemluvňaťom do rozovretých náruč svojho 
muža. 

Starena mat, návalom neočakávanej ra- 



dosti ohromená, nemohla sa z miesta hnát. 
I ju objal a poceloval syn. 

„Toto je tvoje vianočné nadelenie! u hlá- 
sila žena, ukazujúc mu malého synka, ktorý 
dnes neobyčajne dlho zaspať nechcel, jakoby 
i on očakával príchod otca. 

I verní polesného psici prejavovali radosť 
nad príchodom svojho pána. 

Príchodom Štefanovým do svojho domova 
zahostila sa v myslivni neopísatelná radosť. 
On opäť prinavrátený je svojim milým. Z Bosny 
jako pamiatku vojenského ťaženia doniesol si 
hlboký švík cez hlavu a na ramene. Sen matky 
jeho sa vyplnil, že ho videla zbroceného krvou. 
Okrem vyznačenia vojenského doniesol si 
Štefan, „náš reservista," z Bosny tú sladkú 
rozpomienku, že i on bojoval za svobodu 
ujarmených Slovanov a kresťanskej „raje" 
proti sverepým Turkom. 



Anthropologické úvahy, 

alebo človek uvažovaný v jednote tela s duchom, so zvláštnym ohľadom na jeho určitelnosf 

kroz prírodu. 

(Dokončenie.) 
Časodoby dňa. 

Otáčaním sa zeme okolo seba alebo okolo 
svojej osi, povstávajú časodoby dna, ktoré 
v priebehu svojom podobajú sa časodobám 
roku. O pol noci máme najvyšší stupeň tmy, 
ak totiž mesiac nesvieti, a noc vôbec vo svojej 
temnosti a chladnosti predstavuje nám zimu. 
•Na rovné poludnie, kde slnce najvyššie a naj- 
rovnejšie svieti, dosahuje deň svoju výšku 
svetla a tepla, a preto poludnie, menovite 
čas od 10—12. a potom od 12—2. hodiny, 
predstavuje nám jasné a horúce leto. Medzi 
tieto dve krajnosti vpadajú dve priechodné 
doby, a síce ráno ako obraz jará, a večer 
ako obraz jaseue. Naladenosť, ktorá kroz 
tieto časodoby podobne čiastkam roku, po- 
vstáva v duši našej, je zvláštna, a práci, čin- 
nosti i odpočinku nášmu velice primeraná. 
Raňajší čas je čas. očakávania, poíudnajší, 
požitku, popoludňajší nasýtenosti, večerný 
uvažovania už zakúseného, a tak opäť ana- 
lógiou jará, leta, jasene a zimy. 



Časodoby dňa sú čo do svojej povahy a 
trvania štyrom čiastkam roku podobné, avšak 
od pásma a polohy zeme odvislé, a preto dla 
toho po rozdielnych miestach rôzne a roz- 
manité. V tropickom pásme je počet hodín 
dňa a noci temer rovný, deje se to pak ná- 
sledkom rovnejšieho padania lúčov slnečných 
na zem o vela rýchlejšie v porovnaní s inými 
pásmami zeme. V miernom podnebí zavčas 
rána Iúba človeka svetlo tak rečeno v tvár 
i zobúdza ho príjemno, a práve tak milo 
môže sa opäť človek pomocou obrazotvornosti 
pohrúžiť do miznúceho tiene svoje za sebou 
nehávajúceho svetla. 

Svitanie a mrkanie je dobou vznikajúceho 
rojenia sa myšlienok a citov v človeku. Pomer 
človeka k týmto premenám dňa a roku usta- 
vične sa opakujúcim, lebo v prírode a v zem- 
skom živote na vždy trvajúcim, deje sa 
z čiastky miestnymi podmienkami, z čiastky 
ale kroz návyk slobodnej vôle, rozmanité. 

NakoFko závisí človek od miestnych pod- 

Digitized by VjOOQ IC 



Č. ô. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



151 



mienok, patrno, že nielen v tropických krajoch 
všech čiastok zeme, ale vôbec aj v polud- 
ňajších krajinách, v Európe tak ako aj inde, 
ba po čas leta aj v miernejšom podnebí býva 
horúčosť na jedných miestach nesnesitelná, 
na iných aspoň zomdlievajúca. Stáva sa, že 
na hrozný poludňajší úpek slnka ludia aj zo- 
mierajú a to náhle. V Indii a v Egypte 
všetko sa schováva pred horúčosťou dna, me- 
novite k poludniu a hneď po poludní. Ale 
aj v Európe, v Itálii po rovinách a údoliach, 
v poludňajšom Francúzsku, a v Španielsku 
áno i v Grécku, kam povetrie od mora menej 
zasahuje, po čas pálčivosti vonkajšia práca 
pretrhovaná býva; vôbec dennia práca je veľmi 
obťažná, preto pracujúci i pohodlia hľadajúci 
držia svoju šiestu, odpočinok, a len s veče- 
rom prúdi sa život na vonkove i po mestách, 
na poli i po uliciach; jedni vychodia aby 
pracovali, iní zase aby zdravého, občerstvu- 
júceho povetria požívali. Tu jarosC a činnosť 
ducha i tela za dňa klesá, večerom ale sa 
zvyšuje, až potom čut zpev a vravu zo všetkých 
strán ; ludia poskakujú a krepčia jako Negri 
keď jich zachváti a rozobere zvláštny prí- 
jemný cit. 

Avšak vlivom zvláštnej kultúry a mocou pe- 
vnej vôle svobodného ducha navyklý k inému 
poriadku človek, než k jakému ho organická 
pcriodičnosť časodôb ponúka, je v stave i tu 
vymôcC sa zo silného objatia držiacej ho 
prírody, no ale nemožno riecť, žeby to práve 
k jeho prospechu slúžilo, lebo akokoľvek mô- 
žeme sa i zákonom prírody spieraf, ale k zmoc- 
neniu zdravia, a k zvýšeniu sily, čerstvosti 
i pružnej činnosti nikdy nám to poslúžiť ne- 
môže, a potom možné je to u ľudí z do- 
statku všech potrieb života sa tešiacich a 
k riadnej dennej .práci nenútených, nie však 
ľuďom menej zámožným, ba chudobným a od 
všelikýcb okolností neprajného lósu odvislým. 
Na žiadon prípad ale nenie takýto prírode 
vzdorujúci poriadok k závideniu a k odporú- 
čaniu, lebo neklamná zkúsenosť nás o tom 
presvedčuje, že nikdy v noci nenie telo naše 
s duchom tak jaré, čerstvé, silné a ku práci 
spôsobné ako v hodinách ranních a denních, 
vyjmúc pod pásmom tropickým a i v miernom 
počas pálčivej doby leta. 



Jednotliví ľudia, menovite silnejších čuvov, 
kostí a svalov, môžu sa síce natoľko zaoceliť, 
že nepodliehajú prirodzenému vlivu časodôb 
dna, ale neveríme, že navždy, lebo aj tá ocel 
zvykla sa lámať. Tak na dvore kráľov fran- 
cúzskych, ktorí svojho času dávali tón celej 
Európe, menovite vyšším vrstvám spoločnosti 
ľudskej, za časov Ludvika XIV. a XV. pa- 
novala celá prevrátenosť v tom: že z noci 
činili deň a zo dna noc; než i vršila sa na 
nich príroda náležité, lebo to boli ľudia zdravia 
a sily porúchanej, nie mužovia železní, ale 
tône biedne, udržovaní mimoriadnymi pro- 
striedkami a liekami v tomto neprirodzenom 
^ protivnom spôsobe života. Píše sa tiež 
I o kniežati Puckler-Muskau-ovi, že to isté 
činil, alii že na tomto nebolo badať tej zhu- 
benosti tela a zdravia, no to musela byt mi- 
moriadna výnimka, jaká môže sa snáď tu 
i tu vyskytnúť, len že vek dlhší, nedá sa 
takýmto spôsobom života nabývaťl 

Vo veľkých europejských mestách podobne 
málo si všímajú prírody ohľadom riadu, ktorý 
ona nám dľa premúdrej vôle božej vystavuje, 
predovším sú to mestá Paríž a Lon lýn. Ame- 
rikánci, najmä tí spojených štátov, zdajú sa 
nám v ohľade tomto o veľa opatrnejšími a 
praktičnejšími byt, lebo tam sa bez nutnej 
potreby, neprevracia blahodejný zákon prí- 
rody, jejž úlohou je: zdravie, silu, čerstvosť 
pojistit, a vo zvláštnych okolnosťach aj zvýšiť 
činnosť ducha. 

V Londýne trvá premávka deň i noc, 
akoby ľudia naskrze nespali. Fridrich Raumer 
rozpráva, že len o 10. hodine v noci bol do 
jednej zábavnej spoločnosti, ktorá ho svojim 
pozvaním poctila, doprevadený. V londýnskych 
divadlách býva až do pol noci, áno i vyššie 
hráno. Anglický parlament držiava svoje za- 
sadnutia väčším dielom v noci, ktoré častejšie 
až do 4 hodiny rannej trvajú. 

Hovorí sa, že činnosť obrazotvornosti s ve- 
čerom prevažuje, my myslíme, že niet lep- 
šieho času i k takejto duševnej činnosti nad 
jasný deň, aspoň zdá sa nám, že tie jej 
nočnie plody musia byť chorovitejšie , nežli 
tie denné. Nedostatok času môže človeka 
prinútiť, aby sa i v noci hlbším myslením 
zapodieval, ale sme o tom presvedčenMže 



152 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 5. 1879. 



sostabujú sa tým sily a zdravie, a že veru 
človek i najrozumnejšie myslieva, pod vlivom 
bieleho utešeného dňa. I Rosenkranz tvrdí. 
že ked v noci pružíme ducha, nenie to pre 
nás normálne a prospešné. O Goethem sa 
rozpráva, že velký básnik tento práve za rána 
najradšej a riadne praco vával, nestojí to tedy, 
žeby fantísia vo dne nebola taká živá a 
plodná ako z večera a v noci, to ale stojí, 
že sa duch hlbším myslením v noci viacej 
nežli vo dne napína. Iba v tom prípade dali 
by srne nočnicmu básneniu prednosť, keby 
poeta budto noc. budto prístrachy nočnie, 
alebo zločinné úmysly a skutky ľudské opi- 
sovať chcel. Určitosť a jasnosť Goetheho 
obrazov i myšlienok, istotne napomáhaná bola 
dennou činnosťou jeho. K tomu popri svojej 
ohromnej činnosti, dosiahol vek dlhý, ne- 
užívajúc iného opojného nápoja k vlívaniu 
na mozok a čuvy, ako ("isté vína. Fridrich 
Schiller a Lord Byron pracovávali najradšej 
v noci; prvý ukrátil si tým značne svoj vek, 
lebo podkopal svoje zdravie nočním napína- 
ním ducha, užívajúc miino toho punč a čiernu 
kávu a to v hojnosti a v tuhosti jemu ne- 
primeranej. Starší od neho o vela Goethe 
musel žalostiť nad ním, skúmajúc oddelenú 
už od zpráchnivelého tela hlavu jeho. Byron 
zahynul pravda po čas bojov za grŕcku svo- 
bodu v mladom ešte veku. 

Je tu teda výborné a prísne naučenie jak 
pre poetov a spisovateľov vôbec všetkých ná- 
rodov, tak aj pre všetkých myslitefov a dol- 
níkov duchovných, aby chcejúli dlho a vý- 
datne pôsobiť na svete miernili sa vo svojej 
produktívnej, zvlášť v ohnivej činnosti, aby 
jak duchu tak aj telu dopriali žiaduceho vy- 
dýchnutia a spoŕinutia, jestliže o iných ťaž- 



ších okolnosťach našich platí to múdre prí- 
slovie latinské : interpone tuis interdum gaudia 
euris, to jest, vlož kedy tedy medzi tvoje 
starosti, života radosti, platí to zvlášte o na- 
máhajúcich sa pracovníkoch na poli duchov- 
nom. 

Je i to pravda, že soslabený a chorlavý 
telesne človek viac býva dojatý zmenami prí- 
rody a tak i časodôb roku a dňa, nežli človek 
zdravý a silný, ale obidvaja to istotne cíťa, 
lebo moc prírody nedá sa v nás cele utlumit. 

Dokázané je i to, že k čím nižšiemu 
stupňu organisácie daktoré zviera prináleží, 
tým väčšmi je ono poddané vlivu kosmickému, 
tak na pr. hmyz vo svojich metamorfózach 
fpretvaroch). Čím dokonalejšie je ale život 
vyvinutý, tým snadnejšie vzdoruje kosmickým 
(svetovým, všemírovým) vlivom. 

Naproti tomu však o vela ťažšie a nebez- 
pečnejšie je. pre človeka, zpopod periodičného 
vlivu dňa sa vymaniť, lebo môže byť o tom 
ujistený, že zničí svoje sily. 

Možno, že nájdu sa jednotlivci, ktorí bez 
vlastnej škody, t. j. bez zlých následkov pre 
svoje zdravie vzdorovať vládzu tomuto vlivu 
denných čiastok, ale to ostane voždy len vý- 
nimkou. Umelecky a vôbec duchovne činní 
ľudia, nemôžu sa tak snadno tomuto vlivu 
spierať, lebo na nich zvlášte veľkou mocou 
účinkuje stupeň temperatúry (tepla alebo zimy) 
a jasnosť alebo pošmúrnosť dňa; medzitým 
energická zaujatosť za výtvory a plody svojho 
ducha, ktorá činnosť jejich velice zvyšuje, 
dáva jim zapomenúť na všetky premeny roku 
a dňa, a tým úsilnejšie pracovať na diele 
svojom, že duch jejich týmto činom zdá sa 
prevládať prírodu. 

P. //. 



Rozpravy večerníc o umení staroslovenskom.*) 

(Pokračovanie.) 



VI. 
Hry a ihry 

Hry a ihry slovenské majú za prameň tie 



a skladbe poesie národnej. Pravda síce, že 
názory tieto behom času utratily mnoho tak 
na rýdzej ličbe, ako aj na pôvodnom odblesku 



samé názory, aké sme na pr. videli pri hudbe j svojom. Dneska bereine hry len za zábavy. 



*) Z pozostalých rukopisov P. Z. Kelinera (Hostinského). 
nený bol v „Orie" roč. IL (1871) a roč. III. (1872). 



Začiatok týchto „Rozpráv* nverej- 
Digitized by LjOOQlC 



Č. 5. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



153 



Tuná hry a ihry bercxn jedno s druhým. Hrať 
i ihrať znamená Slovenovi jedno, a zase ihra 
mu je tanec. Za starodávna malý ale ihry 
význam druhý. Boly ony nerozlučnou čiastkou 
výročných slávností. Prevodzované boly 
teda pod časom svätenia sviatkov, a to k úcte 
bohov a bohýň. 

Bereme-li ideu túto za základ, teda bu- 
deme mať tolkorakých ihier, kolkoraké mali 
sme sviatky výročité. To samé stojí aj o hrách. 
Dla toho dajú sa narodnie hry a ihry podeliť 
na vianočné, letničné a hodové. V symbolike 
svojej vzťahujú sa všetky na slnko a na mesiac, 
a tak na slnko zimošné, jarné a jasenné. Že 
ale dedovia naši zosobňovali si slnko v tých 
troch zjaveniach, ako Vitá, Tura a Radúza: 
nasledovne i samé hry prevodzovali k úcte 
Vitovi, Turovi a Radúzovi. Pridajte k tomu 
aj zosobnenia mesiaca, teda budete maf tuná 
hry a tance k úcte Otolienky, Ladokrásky 
a Zlatej Baby. 

Že ale dedovia naši v dobe predkresťan- 
skej mali tri hlavné sviatky, povždy v dvojici, 
a tak v šesť zjavoch, t. j. na jednej strane 
slnko a na druhej mesiac: preto aj zábavy 
a tance naše deliť máme dla týchto -názorov. 
Pravda, že dneska poriadok tento sa tak 
prísne nezachováva, tak na pr. hry a ihry 
vianočné prevodzujú sa aj na letnice, a na- 
opak. 

No teraz už, dľa názvu článku tohoto, 
vidme najprv hry a potom ihry. — 

1. Hry abo zábavy. 

Narodnie hry slovenské zobrazujú beh 
slnka. Pri slnku rozumejte tuná i mesiac 
i hviezdy, a majte pred očami dve pologule 
cesty slnečnej. I my teda iďme za ním. A tu 
najprv máme 

a) hry doby vianočnej. Opis všetkých 
nepatrí semká : ide nám tu hlavne o jich ná- 
zory. Tu máte hru: chodenia s klátom. 
Klát tento zobrazuje to umorené slnko na 
konci jaseni. Klát sám v sebe je bez života, 
ačpráve strom, z ktorého povstal, dakedy 
zelenal sa a kvitnú! ; podobne i slnko bolo 
na jar a v lete jasné a panujúce, teraz pred 
Vianocami je ale nevládne. No v chodení 
s klátom nájdete aj druhú myšlienku. A síce, 



ten Sytovrat, ten kráf časov, je tak pažravý, 
že všetko zožiera; aby teda sa nasýtil: treba 
mu vrhnúť do gágoru kláta. Stane-li sa to, 
teda to zno'u/rodené slniečko, ten Jáchymko 
má pokoj, rastie, rastie, až dospeje na Vin- 
talku. Tieto dva hlavné názory predstavuje 
teda hra chodenia s klátom; pripadá ona do 
času vianoc. 

Beh sústavy slnečnej máte ďalej napo- 
dobnený 

v hre na z 1 a t é p r a s a. Toto značí znovu- 
zrodené slnko. Prasa vedie vás ale k ošípané]. 
Ako sviňa bola z čiastky symbolom zimy a 
zima skryňou všetkých zárodov plodnosti, tak 
to zlaté prasa má napodobňovať ten dej, že 
zárody úrodnosti vyklujú sa, akonáhle ten 
Jáchymko zlaiými svojimi bleskami začne sa 
jasať na oblohe a rozhreje tvár zeme a roz- 
topí lady, aby sa zárody z lona zeme von 
vykluvať mohli. Kanec bol symbolom aj plod- 
nosti z vody pošlej; na túto naráža aj hra 
so zlatým prasaťom, zvestujúcim úrodnosť 
budúcu, t. j. aknáhle zmocneje znovuzrodené 
slniečko. Príslovia: púšťam prasa do Karasa, 
značí v dnešnej reči: slniečko donesie bo- 
hatstvo. 

Hra na z t r a t en ý prsteň značí ročný 
okres slnečný, a tak jeho beh cez dvanásť 
dvorov. Ztratilo sa slniečko, v ď ho v mesiaci 
prosinca a ledna sotva vidíte. 

Druhé hry tuná nezpomenem — môžete 
čítať o nich v starej Vieronauke. 

Od hier vianočných podine ku 

b) hrám letničným. Keď pri hrách 
vianočných hlavným názorom bol Vintalko a 
Otolienka, teda pri hrách letničných bude 
stáť na čele Tur a Krasopani. A hry doby 
tejto točia sa skutočne okolo týchto názorov. 

Tu máte na pr. hru na Králku, s jej 
spevom: Boja! Ďunda hoja! Mládenci a 
dievčatá urobia dve polkolá : tu máte zobrazené 
slnko na jeho púti, ako si to predstavujeme, 
cez polgulu jarnú a jasennú. Dievčatá zo- 
sobňujú Ladok'ásku, mládenci Yita, ako ví- 
ťaziaceho Tura. 

Ten samý názor máte aj v hre na kolo. 
Kolo značí len další rozviň hry na Králku, 
a síce zobrazuje koniec putovania slnka; na- 
chodíme sa teda tuná v dobe okolo Jána, a 



154 



Orol, časopis pre zábavu a poučcme. 



[C. 5. 1879. 



tak na konci jará, teda v dob^ tej, ke(ľ slnko 
vrcholí. Ten istý názor nájdete aj v našich 
mtroílních piesňach, sem sa vzťahujúcich. 
Na pr. : 

Pri svatom Júne studnička, 
Tam pasie Janík koníčka, 
A ja rada vodu nosím, 
Za šuhaj ka Boha prosím : 
Kač, kac, kačička. 

Tu Janík zosobňuje letného Vitá, abo 
slnko v čas Jána na stupni najvyššom; tá 
kačička, abo deva Anička zosobňuje mesiačik. 
Spomína sa tuná studnička a voda, bo slniečko, 
dľa predstavovania dedov, keď koncom jari 
zavrcholilo — zašlo, akoby za more. Studnička 
a voda sú tu spolu ale aj symbolami zárodov 
životných. 

Názory kolobehu slnečného máte aj vo 
hre na obruč. Nie ináče vo hre na lobdu, 
ktorá kým hore letí a dolu padá urobí dva 
polokriesy, a tak cestu výšenia a níženia sa 
slnka. To samé znázorňuje vám aj hra na 
pigy, hra na capky, hra na ovečku a 
vĺčka, ktoré sú ale tak známe, že jích 
smysel po horeudauom lahko uhádnete. 

Viífme teraz: 

c) hry hod o*v é. Ako kries sviatkov 
hody zvaných padal do doby jasennej, tak 
i samé hry budú sa vzťahovať na slnko doby 
tej. Budú nám teda znázorňovať hlavne Ra- 
dúza a Zlatú Babu, a v druhej polovici Popel- 
vaía a Viiietu. 

Medzi zábavami týmito nájdete hru na 
jastraba. Mládenec predstavuje jastraba, 
predné dievča kvočku, ostatnie ale kurence. 
Sú to symboly súhviezdenia jasenného. Po- 
dobne jamka, ohuík a vodička, ktoré sa 
v príležitostnej pesni ospevujú, sú názorami 
stavu slnka v jaseni. Jamka, ktorú kope 
mládenec, označuje ztratené slnko za morom, 
ohníček, čo v nej má horeť, označuje fyzickú 
moc slnka i v ten čas, keí je soslabnuté, a 
symbol vodičky naráža zase na sily tie, kloré 
účinkujú v jaseni, bo slnko i vtedy zohrieva 
vnútro zeme. 

V hre na hrnčok zobrazené je takže 
symbolicky slnko; hrnčok je prázdny, nemá 
ohňa ani slnko v jaseni. Hrnčok hádžu do- 
tedy, kým sa nezabije; pominie i doba po- 



níženia Popelvalova; mládenci a dievčatá 
bežia v smere protivnom ; i beh slnka jasen- 
ného oproti stojí behu jeho jarnému. 

Ten samý symbolický význam nájdete aj 
y hre na žmurky av hre na slepú babu. 

V tamtej žmúrač hladá ukrytých; i Radúz 
putuje dlho, kým nájde svojich v jaskyňach 
hôr ukrytých švagrov i so svojimi sestrami. 
Ukryté je v jaseni aj slnko. — V onej hre 
na slepú babu hľadač so zaviazanýma očima 
zosobňuje slnko a deva mesiac; v dobe ja- 
sennej sú oba, t. j. i slnko i mesiac, ač sa 
tak vyslovím, slepé, bo jim mhly a mrákoty 
sňahové zaviazaly predtým jasné očká, a očká 
jích nepozerajú teraz na tvár zeme. — 

Pri všetkých horeuvedených hrách mohla 
vám padnúť do oču všade dvojica. Dvojicu 
túto v samých hrách zosobňujú mládenci a 
panny. Máte v nej ale zobrazené slnko a 
mesiac, ako dvojicu sústavy hvezdárskej. 

V najideálnejšom stupni máte v dvojni tej 
odzrkadlené názory bohov a bohýň, ako sme 
j ich už v kolobehu planetálnom neraz videli. 
Máte teda tuná Vintalku s Otolienkou, máte 
Tura s Krascpanou. máte Perúna s Moranou 
a Radúza so Zlatou Babou. 

V obyčají tej, že hry tieto prevodzujú sa 
i dneska ešte najmä na vianoce a rusadlia, 
zachovala sa upomienka starých časov, kde 
hry tvorily nerozlučnú čiastku samých obradov. 

Keď tedy hry naše národnie sú predmetom 
starovekého umenia slovenského : nechže bude 
úlohou našou krásne názory tieto zachovať, 
rozvíjať a z nich utvoriť novú odvetvu umenia 
slovenského ! 

Po tomto prejdime teraz už 

2. k ihrám abo k tancom. 

Oj, krásne si to znali tí naši predkovia 
malovať tento svet. Všetko, na čokoľvek len 
okom hodili, bolo jim obrazom. Pozreli na 
pr. na horu, tu jim ona bola Tatrou, Veprom, 
Prašivou atď. ; pozreli na rieky, a tu jich na- 
zvali Dunajom, Vltavou, Váhom atď. Cez 
takéto zrkadlo pozerali aj na ihry. Ihry jim 
boly hrami, ihry jim boly tancami, a ihry 
boly jim aj hudbou. Hrať sa, tancovať a 
muzikovať: bolo jim to všetko len ihrcu. 

Digitized by LjOOQlC 



Č. 5. 1878.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



155 



Prečo? za to, že Yšctky tieto vetve umenia 
pramenily sa len z jedDoho názoru. 

Ihry slovenské sú nič inšie, ako na- 
podobnenie hviezd. Hviezdy majú svoju 
cestu na nebi vymeranú, v jích kolese stojí 
slnko a mesiac, abo povedzme to v množnom 
počte: otáčajú j i ch slnká a mesiace. Tak aj 
ihry abo tance zobrazujú cesty tých hviezd, 
tieto vidíte na nebi, ihry ale máte tu ua 
zemi, tu v spolku ihravej mládeže. V ihrách 
hviezd načúva ludstvo harmóniu svetovú ; tak 
i mládenci a panny dajú sa do tanca, na 
čele jeho stojí jedon pár: v ňom máte zo- 
sobnené slnko a mesiac, okolo neho pustí 
sa do tancu tolko párov, kolkým sa len lúbi, 
a títo hla zase zosobňujú hviezdy. 

Ihry naše slovenské predstavujú nám tri 
hlavné obrazy. A síce narodzenie slnka, 
potom jeho vrcholenie, a v tretom obraze 
jeho upadúvanie. 

Ihry doby prvej označujú, žejeroditelkou 
slnka Zimorla. Doba táto pripadá na terajšie 
vianoce. V dobe tejto radovali sa nie len 
naši pradávni otcovia, ale radujeme sa i my 
kresťania, bo v ten čas zjavilo sa i to od- 
večné slnko ducha: Pán náš Ježiš Kristus. 
Tance doby tejto teda označujú narodzenie 
slnka. Jedon odsek doby tej nazývame dneska 
zpotvorene fašangami; za starodávna volali 
jich ongami, od bohyne Ongy, abo Luty. 
Ohlas, názoru tohoto máte i dnes ešte v reči : 
Nové leto, čím, ako znáte, označujeme Nový 
rok. Luta a leto majú jedon názor. Sú to 
teda tance zimošné. 

Druhý obraz tancu napodobňuje nám jaro. 
Tu radujeme si pozuovu nad tým, že miuuly 
sa snahy a lady; tešili sa otcovia naši, keď 
mohli už ísť orať a siať. Sú to ihry jarné, 
v nich slávili sejbu a orbu. 

Tretí obraz napodobňuje nám už sklonok 
slnca, teda dobu tú. keď už stromy v ovo- 
ciach, keď nastala žatva, žatva na všetko, čo 
len zrastalo a dozrievalo, či na poli, či na 
lúke, či v hore, či v záhrade : a tak upomína 
nás všetko na jaseň. Preto ihry tieto zná- 
zorňujú nám dobu j a s e n n ú. 

I chcem vám teda na krátko porozprávať 
o tých ihrách, ktoré znali dedovia naši. Tance 



tieto, už dla hoivvyloženej zásady, znázorňujú 
tri doby roku. A tu budete mať najprv 

a) tance L u ty n i n e, abo dneskajšie: 
fašangové. Rozpoviem vám j ich pôvod. Luta 
bola krásna p:mnička. V nej zjavila sa Živa 
na počiatku zimy. Zosobňuje ona mesiačok 
v dobe ledna a února; jej po boku ligotá 
sa Zornica a Dennica, hutu túto znali de- 
dovia naši ako prvú poroditelku, bo ona bola 
tá, ktorá pomáhala, keď sa Vintalko a Oto- 
lienka, abo slnko a mesiac zrodiť mali. Na 
jej ceste sprev.ídzaly ju vlci. Ako ale zima 
ubúda, tak pribúda na svetle slnku a me- 
siačku. 

Tieto názory odzrkadlujú sa v tancoch 
fašangových. Dievčatá oblapia sa rukou za 
ruku, urobia kolo a knífa sa kolesom. V tomto 
kolese zosobňujú ony ukradenie Otolienky, 
ktorú boli uchvátili draci a teraz tríiuu v ja- 
skyňach. Tu máte spolu aj radosť, že čo 
chvíla objaví sa Zlatovláska vysvobodená. 
Ihru zacínujú s. my dievčatá: bovcítáOto- 
lienka v tom di-mc drakovom prebýva smutná: 
nezjavil sa ešť* jej Vintalko, aby ju zaviedol 
do tanca. 

Tanec tento nazývali za starodávna ob- 
klučma, t. j. obkluč, obviň, obkoles ma; 
tu som Vintalko môj, ja tvoja Zlatovláska a 
tvoja družica, teraz už budeme putovať spolu 
po svete. 

Tanec tento má dve čiastky. Čiastka prvá 
■ predstavovala tichý smútok. Smútok ten 
povstal z povedomia, že Devanu uchvátili 
šiarkani, abo podzemní vladári. Tak smúía 
v zime aj hviezdy , keď tie tri najkrajšie 
z nich: Devana, Zornica a Dennica, /tratily 
sa z obzoru nebies, — smútily, bo nemohly 
j putovať, keď nemalý lampy pred sebou. 

Čiastka druhá oproti tomu znázorňovala 
; tú radosť, ktorá nastala na svete, keď za- 
I čala svitať Zora, bo teraz znali už s istotou, 
i že jej v zapätí ide slnko. — Preto prvý tance 
ihrali voluo a dumno, bo neznali, čo sa stane 
s Otolienkou a s jej sestrami tam v tých 
I dračích jaskyňa ch. Keď si ale pomysleli, že 
' všetky sú už na svobode, tu sa pustili do 
, hurtu, rezko a veselo, bo majú vyjaviť radosť 
! svoju. — A Ma! také tance ihráte aj dm s, 
\ vy synovia a dcéry Tatier. Tú prvú čiastku 

20* ( 



156 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie 



[Č. 5. 1879. 



iliráte zvoľna, tú druhú na rezko. Sú to 
tance zimy, abo tance Vintalki a Otolienky. 
Kcd minula doba tancov Otolienkiných, 
odpočinuly si nôžky dievčat a mládencov, 
ľrečo? Ten Vintalko dobýjal sa k víťazstvu 
nad svetom. I nastaly boje; začaly zavíjať 
vetry a lievať sa dažde, akoby šiarkani v ja- 
skyňach všetok dych boli vyfúkli na tvár 
zeme a jakoby sa boly roztrhly oblohy ne- 
beské. Vrchy ľadové začaly sa topiť, rieky 
vylievať, vetciská skučať, ohne podzemné pla- 
meňom vybuchovať. Šípily dobré elementy 
tie, že skoro má už udreť hodina j ich vlády. 
I za to rozzlostily sa tak veľmi na svet a 
tak zúfale bojovaly oproti Vintalkovi. 

No Vit zvíťazil, a ked prvý raz ukázal 
tvár svoju na nebi: tu hady začali vyliezať 
von z dier svojich, na kopných poľanách po- 
čaly trávičky hhvkami vykukovať, junce, ba- 
rany, kozy, hačatá atd. poskakovať, vtáci po 
horách vyspevovať: i bola to doba najprv 
smútku, potom ale veselia. Vit stal z hrobu 
a s ním ožil celý svet. 

Teraz samý prvý bol rolník, čo dal sa 
do práce. Oddýchnuté volky zapriahal do 
plúha, pooral roličku a zasial ju semenom. 
Tak vyšiel na lúku a rozkopal krtiny ; rybár 
pustil sak svoj do Hrona, bo ryby vyskako- 
valy von z vody ku slnku; teraz pastier na 
stred dediny prvý raz ozval sa na trúbe: 
bol to celkom svet nový, bo zo zrkadla tváre 
Vitovej a Otolienkinej odbleskovaly sa tváričky 
ešte maiulinkých tvorov. 

A hľa! tým nastala aj doba pre tance 
jarné. I čože budú ihry tieto zobrazovať? 
Zobrazujú tie zápasy slnka s divokými ži- 
vlami a tým aj príchod jará. No ale tu ne- 
zabudnite na hviezdy: bo tieto s dievčatmi 
a mládenci rovnako tancujú. 
Teraz vidme 

b) tanec ručníkový. Takýto ihrali, 
ked mládež slávila víťazstvo nad Zimozrlou, 
abo — ako vravíme dnes — ked smrtku, 
abo Moranu vynášala von z dediny. V ihre 
tejto napodobňovali boje víťazi iceho jará nad 
zimou. V tanci tomto malý dievčatá ručníky 
na hlavách tak nízko stiahnuté, že krém 
blýskavých oču sotva si vyzrel jích tváre. 
Tanec začal j edon pár; mládenec sňal ručník 



z dievčaťa, zachvieval s ním v povetrí, a 
ktorá ho prvá lapila, tancovala s ním. Tak 
sa vrtel tanec kol do kola. Bol to tanec 
ručníkový; nazvali ho preto tak, žemhly 
prestaly už na zemi a na oblohe nebeskej 
i slnko i mesiac už jasnú tvár ukazuje. 

c) Tretiemu tancu dali meno rohatý. 
Prečo ho tak nazvali? Bol jedon krásny mlá- 
denec, a bolo jedno ešte krásnejšie dievča; 
rodičovia ale mu ho nechceli dať a prekliali 
ho, aby mu toľko ráz rohy narástli, koľko ráz 
len dôjde do jích domu. I zľutovala sa jedna 
hviezda nad mládencom a povedala mu: ne- 
boj sa, chodievaj ty len ku tvojej Aničke, 
ked ti rohy narastú, ja ti jich ľahko snímem. 
Ked by ta ale pustili do paloty, teda tu máš 
toto klbko, pusť ho za sebou a nájdeš vý- 
chodište. Ked mládenec prišiel prvý raz, ro- 
dičia skryli dcéru do komory. Tu hviezda 
vzala rohy a pribila jich nado dvere komory. 
Tak to trvalo za jedon čas; ked ale rodičia 
čo deň skúsili, že nad komorou plno rohov 
a že Anička len vždy plače, privolili síce 
Jankovi prísť ku nej — ale umienili si, že 
ho zmámia. Zbadajúc to mládenec, pustil 
klbko za sebou, za nitkou vyšiel von, no už 
nie samotný, ale vzal so sebou aj Aničku. 

Komora tuná predstavuje svet podzemný, 
rohy sú istotne symbolom slnka, ked toto 
počiatkom jará, a tak okolo 20. brezna vstu- 
puje do znaku škopa. Ked ale slnko stojí 
už na rovnodennosti: vtedy už aj zvíťazilo. 
Čin tento znázorňuje tanec rohatý. 

A toto je tretí tanec, aký tancujete na 
jar. — 

d) Za ihrami týmito nasleduje tanec 
letný, abo ihra M o rany. Toto sú tance 
tie najbujarejšie, bo Vit v osobe Perúna 
púšťa blesky na zem čo najpálčivejšie. V tanci 
tomto zdá sa Vám, akoby nebolo ani riadu 
ani skladu, ide to treskom a bleskom, akoby 
tanečníci svetlicu rozbúrať chceli. Ihra táto 
značí onú výtržnosť, akú pocítil hospodár, 
ked v úrodách, záhradách, na poli a lúkách, 
videl božie požehnanie! 

Tak nasledoval: 

c) tanec jasenný. Je to ihra Rad ú za. 
Ihra táto má istú smútočnú povahu, nevidíte 
tuná tú šalbu, tú výtrž, ako pri tancoch 

Digitized by VjOOQlC 



Č. 5. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



157 



fašangových. A prečo V Morana umrtvila všetko; 
prišlo leto, a tu pod kosami a srpami padlo 
všetko, čo len chvíla tak krásne prekvitalo. 
Je to tanec už v podobe piatej. 

Taký zádumčivý je tanec jasenný! 

Y hudbe jeho prerážajú tri hlasy, a síce hlas 
smútku, boja a víťazstva. I sám tanec teda 
mal tri čiastky; pravdaže hudobníci naši 
o nich neznajú nič. Ihra v čiastke prvej 
zosobňovala Morana, v druhej lladúza, v tretej 
Popelvala. Jim po boku stala Kráľovná Čier- 
neho zámku, Zlatá Baba a Vineta. 

I čo za pole pre Vás hudbotvorci naši, 
ktorí ste doteraz poznali len cudzotu! 

Názory tie pravda, že vymrely už v po- 
vedomí národnom: no ale Vy môžete jich 
vzkriesiť, a bude ihier a hudby, akých ešte 
na svete nebolo. 

Stiedoni tancu jasenného je R a d ú z. 

V dome Radúzovom stoja tri svadby, syn 
jeho slávi štvrtú. Kerf ide hľadaf sestry svoje, 
tu bojuje s medveďom a orlom. Ked zaťovia 
jeho prichádzali pre nevesty, tu už z daleka, 
hen v hore, ozvala sa muzika. Tanec jasenný 
znázorňuje teda boje a putovanie Radúzove. 
Mladý Radúz príjde na to do podzemného 
palácu, a vysvobodí Živú. Názor tento tvorí 
druhú čiastku ihry. Teraz nasleduje už ví- 
ťazstvo, abo hudba veselá. To je ten krútňak, 
ío voláme dneska: friškým, abo na Kokave 
šuchom. Veru nám Nemci, ani Cigáni z Dácie, 



nedali hudbu; i prečo žeby sme tanec ten 
nemohli volať: Radúzka? 

No nasledujme Radúza ešte ďalej na ceste 
jeho putovania. Poďme s ním až do podzem- 
ných krajín. V tomto stave znázorňuje nám ho 

# ihra labyrintová. V jaseň prešlo 
už i slnko ďaleko do druhej polgule, Radúz 
ale práve dostane sa clo palácov podzemných. 
Tam ho máte i ako Ondrej-Maeka, keď zpúšťa 
tú vodu z jazera a vysvobodzuje z neho krásnu 
Vinetu. - Ako Gréci mali svoj labyrint, tak 
ho mali i Sloveni. Tanec jasenný je tancom 
labyrintovým; zobrazuje putovanie slnka 
v jeho ostatnom štvrťroku. Štvrť táto pri- 
padá do druhej polgule : v tanci teda zobra- 
zené je slnko v krajine podzemnej. 

Zahučí hudba, mládenci za dlhý čas pod- 
skakujú do kola? dlhý je i čas, kým sa 
slniečko vráti nazpät. Dievčatá nehajú jich 
samotných; prečo? Otolienka čaká na príchod 
Víta. V tom mládenci vyvolajú dievčiny — 
a tančí pár s párom. — Vit a Otolienka sa 
zjavili: a tu niet konca kraja radosti medzi 
ihrajúcimi mládencami a dievčatmi, — ba 
Radúz bol sa aj oženil, teda aj medzi mu- 
žiakmi a nevestami. 

Starodávne názory o tanci zimošnom. jar- 
nom, letnom a jasennom — zachoval náš lud 
i do dnes v svojom tanci národnom. Všetky 
tieto názory sjednocuje v sebe, slovenský 
náš tanec n Od Zeme." 

(Pokračovanie nasleduje.) 



-'-^nJL^cC v C>OA-^-»-- 



K bratom. 



ilie! hoj nie! krutý — slabé tvoj o ráme 
Mieniš strasťami zboriť hruď nadšenia? 
Chceš vztekom biedy zakliaf. ducha let V 
Hrdzavým srpom podťať nadeje kvet? 

V Saharu divú zmeniť ľúbavý svet? 
Oblámať kriedla sladkého snenia? . . . 
Mladosť nevädne v tonách osudu: 
Lež borí mužne záveje bludu, 

Až ku brehu oslavy preborí, 
Až svetu novú dráhu vytvorí, 
Tróny tyranov do prachu pokorí. 
Až zlatú bránu svolmdy otvorí! 
Xužc! tak hor" sa mladí snkoli! 

V mladých sa ííádrach \elký čin rodí, 
A veľkosť to, čo sa slávou brodí! 



osude! j Blesky osudu len bedárov bijú, 

Co v bahne sebstva ničomne hnijú! . . . 
Cožc je život? — Je vývin ducha — 
Tak žiť chlebu? -- Iícda, beda, beda! 
Tak ten, čo mu modlou sredmosť suchá; 
Tak ten, čo len stín idey honí, 
Čo len za chlieb špatné slzy roní; 
Tak ten, ktorého kvet v hnusnom objatí 
Sebectva zvädnul - červ sožrúc ho hladný; 
Tak ten. ktorý v suchom piesku púšte 
Jazyk chce svoj zvlažiť smädný! . . . 
Xužc! tak hoť sa mladí sokolí! 
Prst otcov krížom nás požehnáva — 
Mladosť preseká putá nevôli: 
Len svornosť svätá bud naša zástava! 



^0***.^- 



Digitized by 



Google 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[é. 5. 1879. 



Snaha. 



Zinám prameň krásny, zuám prameň penistý, 
Čo nadšením hruď mladá zvlažujc, 

Že i osudov vztek rukou gygantskou 
čo slabý prútik len oblomuje. 

Zapadlé svety v ňom sa zrkadlia, 
A novým pučí v ňom hladšia dráha; 

Svoboda kúpa v ňom svoje perute, 
Slabá v mohutnosť inenís' odvaha. 



Divy divúce z neho vystupujú, 
Let času z neho čerpá posilu, 

I vence slávy z neho s 1 napájajú, 
Čo hrdín večnú venčia mohylu! 

On nízke dvíha v hradiská chalupy, 
On časnosC s veky večnosti pojí, 

On i let hviezdy odpadlej zastaví, 
On rozvztckleuó živly ukojí! 



Znám prameň krásny, znám prameň penistý: 
Z neba vyviera sladká jeho vlaha. 

Mládenče! — zlatý to prameň slávy — 
Len z neho píjaj — ve<f to mladá snaha! 



Mladosť. 



iVrásna je mladosť, jak ruže výkvet, 
Milostuá jak Vesny fúbavy — 

Je túžbami ovitý syet 
Je borba za venci slávy! 

Snivá je mladosť, jako jej spevy, 
Horúca jak slnka pablcsky; 

Hneď korí sa krásam devy, 
Hneoľ zas hromov krotí tresky! 



Hoj mladosť krásna — tys' púhe snenie: 
Túžby, snahy, tvoje nadšenie, 
Za svobodu tvoj svätý boj — 
Svet ťa zovie snom len ? hoj ! hoj ! 

Či vtedy túžiť, ked! sa túži hrúd? 

Snažiť sa, keď vlas s 1 osniaži? 
A do boja povzniesť peruť, 

Keď ramená vek obťaží? 



Mladosť je borba s bludami osudov! 

Tak tas že meč, ktos' Vesny syu! 
Oltár pravdy zacloň hrudou — 

A bor! s tebou veď Hospodin! 



-*&<¥&>- 



Povedz mi 



x ovedz mi, dievčatko, 
čo s<i mi to stalo, 
Keď sa moje oko 
V tvoje zadívalo? 

Hlava sa mi točí. 
Srdce mi bôľ úži, 
A predsa sa s ním cit 
Dáky sladký druží. 



Ústa len o láske 
Chcú mi vyspevovať, 
A len tvoju krásu 
Chcú mi zvelebovať. 

Hoj ! veď kto si krásu 
Devy nezaľúbil 
Prv, než počal život, 
S hrobom sa zasnúbil! 



Jioholubský. 



Alexander L, knieža bulharský. 

(Vyobrazenie na strane 129.) . 

Počet europejských panovníkov je o je- 
dnoho rozmnožený a b potešením môžeme za- 
znamenať, že štát, ktorého sa to týka, je štát 



29. apríla t. r. povýšený bol na kniežací stolec 
bulharský Alexander Jozef priuč Batteubergský 
voľbou zástupcov bulharského ľudu v Trnove, 



slovanský, nové kniežatstvo bulharské. Dňa ( dosavádnom sídle národnieho shromaždeuia. 



C. 5. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



159 



Alexander L, knieža bulharský, narodil 
sa dňa 5. apríla 1857, je teda 22 rokov starý. 
Jeho otec, Alexander princ Hessenský, je 
bratom ruskej cisárovnej a žil dlhé roky 
v službe vojenskej v Rakúsku, v jehož armáde 
po dnes zaujíma titul generála jazdectva. 
V tejtp hodnosti súčastnil sa už r. 1859 války 
rakúsko- italskej, kde získal si dobrú povesť. 
Jeho manželka, matka mladého kniežatá, je 
pôvodu slovanského, rodená grófka Hauková, 
dcéra poľského vojvodu a ministra války grófa 
Mórica Hauke. Princ Hessenský obznámil sa 
s ňou ako dvornou dámou ruskej čarovnej 
v Petrohrade a pojal ju tu za manželku, kect 
bola od hessensko-darmstadtského veľkovoj- 
vodn za kňažnú Battenbergskú vymenovaná, 
odkial aj jej deti, ktorých je päť, svoje meno 
používajú. Od matky svojej zdedil Alexander 
úplne slovanský výraz tváre, jako i jemnú 
svoju povahu a elegantné, úhľadné i prívetivé 
držanie. 

Vychovania dostalo sa mladému princovi 
v Dražďanoch, načo vstúpil r. 1875 do služby 



vojenskej v armáde hessenskej. Ked ale vy- 
pukla válka rusko- turecká, vyžiadal si od 
nemeckého cisára dovolenie a odobral aa na 
bojište k armáde ruskej, kde pridelený bol 
8. pluku hulánskemu, jehož majiteľom je 
jeho otec. Počas obliehania Plevna sdržoval 
sa v hlavnom stane ruskom v Hornom Studne 
v družine svojho cisárskeho ujca. Po dobytí 
Plevna súčastnil sa mladý dôstojník pri sláv- 
nom prechode cez Balkán pod vedením udat- 
ného generála Gurka a tu podal dôkazy svojej 
odvahy a statnosti. 

Zvolený knieža bulharský nenie teda cu- 
dzincom v tejto krajine, ač v dobe, ked bo- 
joval za jej volnosť a samostatnosť, ešte málo 
si ho všímali a snáď len v najbližšom okolí 
cárovom pomýšľali na jeho terajšiu hodnosť. 
Voľbu nového kniežatá prijaly všetky veľmoci 
sympathicky a s jasotom prijal tú zprávu aj 
celý národ bulharský. Daj Bôh, aby bola na 
zdar a slávu nielen národu bulharskému, ale 
aj celému Slovanstvu! 



Literatúra a umenie. 



Ober die literarische Einheit der Slaven. 

(O literárnej jednote Slovanov). Populárna pred- 
náška v slovanskom dobročinnom komitéte od 
professora Antona Budiloviča, dr. slovanského 
jazykozpytu. Z ruského preložil a národnostnou 
kartou opatril A. F. Ječinac, cis. ruský dôstojník. 
Petrohrad 1879. Str. 28. — 

Veľké nešťastie Slovanstva je. že nemá jednej 
spisovnej reči, ako ju majú ku pr. Nemci, ale 
hanbou jeho je, že nemá ani jednej diplomatickej 
reči. Mladý, ale už teraz v dobrej povesti stojací 
slovanský učenec Budilovič, vzal si túto otázku 
za predmet vážneho uvažovania, a my, ked do- 
stali sme jeho spisok do ruky, nepochybovali 
sme ani najmenej, že zaujme to isté stanovisko, 
na ktorom stál náš nezapomenutelný slavný učenec 
Ľudovít Štúr. 

Potreba jednej reči pri vzájomnom potyku 
Slovanov, teda reči, aby sme sa tak vyslovili, 
slovansko- diplomatickej, ukazuje sa zo dňa na 
deň súrnejšou. Sledujme beh Budilovičových úvah. 

Prví apoštoli idey jednej slovanskej reči boli 
svati Cyril! a Method, lebo tým vyznačovala 
sa kresťanská náuka bratov solunských, že s uče- 
ním kresťanským priniesli so sebou Slovanom aj 
drahocenný poklad — všeobecne srozumiteľnú ná- 
rodniu a literárnu reč, nie len dokonalú vo forme, 



ale aj v lexikálnom ohľade. A táto reč stala sa 
rečou všeslovanskou. Neprajné Slovanstvu okolnosti 
pozbavily ju behom času tejto všeobecnej plat- 
nosti. 

Dlho, dlho nemali Slovania jednej spojujúcej 
jích duševnej pásky a hlboko cítili tento nedo- 
statok. Preto vidíme, že jednotliví učenci slovan- 
skí ustavične na to poukazovali a robili pokusy 
stvoriť túto známku jednoho pôvodu a záujmu 
pod rozličnými panovníkmi žijúcich slovanských 
národov. Mnohí predpokladali možnosť, aby len 
štyry slovanské reči panovali: srbská, česká, 
poľská a ruská, ale snaha táto dokázala sa márnou. 
Ale myšlienka tvorí myšlienku a každodenná po- 
treba ženie k jej praktickému prevedeniu. Už 
v XVII. století zjavil sa horvatský kňaz Juraj 
Križanič, ktorý hlásal potrebu jednej všeslo- 
vanskej reči a roku 1666 napísal v Tobolsku 
mluvnicu takejto reči, ktorú osnoval na základe 
ruskej a horvatskej. Asi 160 rokov pozdejšie 
sostavil takú reč slovenský učenec H e r k e I, ktorý 
sotva čo vediac o Križaničovi, roku 1826 vydal 
svoju mluvnicu v Pešti. Za základ vzal si našu 
slovenčinu. — Tretí pokus urobil Slovinec Matija 
Maj a r, ktorý nielen r. 1863 gramatiku vydal, 
ale v novej reči slovanskej redigoval v Celová 
„Slavjanina." Tento vzal si za základ reč slovinskú 

Digitized by VjOOQlC 



160 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 5. 1879. 



a túto smiešal a rozmnožil slovami a formami 
iných slovanských rečí. 

Avšak všetky tieto pokusy zostaly bez vplyvu, 
lebo boly nepraktické, preto že takú novostvorenú 
reč boli by sa museli učiť všetci Slovania. Cíti-li 
Slovanstvo potrebu jednej všeslovanskej reči, a 
iste že ju cíti, nesmie ustavične len v ideách 
lietať a pre osoblivosč jednoho drahého nove, 
neužitočné veci tvoriť, ale musí sa chytiť toho, 
čo tu už hotové má, musí daktorú zo žijúcich 
rečí slovanských za všeslovanskú uznať. 

Túto myšlienku vyslovil prvý známy český 
lexikograf Jozef Jungmann vo svojom pamät- 
nom a už r. 1845 napísanom spise „O všeslo- 
vanskej literárnej reči." Ale Jungmann nevyslovil 
určite, ktorá by to reč byť mala; on len povedal, 
že Slovania mali by za príkladom Nemcov prijať, 
ktorýkoľvek dialekt za reč literárnu, ktorý dá sa 
potom inými nárečiami obohacovať a zveTadovať. 

Aj naši slávni rodáci Šafárik a Kollár 
uvažovali túto otázku medzi sebou. Dňa 1. marca 
1826 písal o tom Šafárik Kollárovi: n Nie perom, 
ale mečom rozrieši sa otázka, ktorá zo slovan- 
ských rečí a ktoré písmo stane sa všeslovan- 
ským, potoky krve označia tie písmen}*, a kde 
tá krev najväčšmi potečie, tam rozvinie sa aj 
všeslovanské písmo." Šafárik sotvy tu myslel len 
fysickú, ale aj mravniu silu, a mal úplnú pravdu. 
Áno, mečom, to jest bojom rozrieši sa tá otázka; 
kde bude väčšia sila, tam bude víťazstvo. 

Jasnejšie nevyslovil sa dosial nikto o tejto 
otázke , ako náš slavný Ludevít Štúr vo 
svojom už po jeho smrti v ruskej reči vydanom 
spise: „Slovanstvo a svet budúcnosti," kde píše 
medzi iným: „Slovania musia sa pripraviť pre 
jednotu literárnej reči, lebo ktože neuznáva, že 
množstvo literatúr prekáža vzájomnému doroz- 
umeniu, duševnému vývinu a solidárnemu ko- 



naniu? U Slovanov je množstvo malých literatúr, 
ktoré nie sú v stave zodpovedať veľkým potrebám 
rozvoju človečenstva, menovite ked Slovania vždy 
viac a viac na svetové dejište vystúpa. Kým budú 
tak rozdrobení, nemožno žeby dačo významného 
vykonali," lebo krom ruskej reči každá má pri- 
malý kruh účinkovania. Leží to teda v záujme 
Slovanov z kultúrneho, politického i historického 
ohľadu, aby mali jednu literárnu reč. Voľba ne- 
môže byť ťažká, ak nechceme z blata do kaluže. 
Vyjmúc ruskej, sú všetky slovanské literatúry na 
malé národíky a tak aj na malé územia od- 
kázané, prečo aj len ruská reč môže byť vše- 
slovanskou rečou. Štúr píše o tom v zmienenom 
spise obšírnejšie. Ale keď Štúr ruskú reč za 
všeslovanskú berc, nemyslí tým, žeby potom už 
ostatné slovanské reči zaniknúť malý; naopak 
pre domáce a krajinské potreby nech píše sa 
v každej reči a nech v každej pestuje sa aj 
poesia. 

Toto stanovisko zaujíma a odôvodňuje aj 
Budilo vi č. Ruština musí byť pre Slovanov 
diplomatickou rečou, lebo je to hanba, ked pri 
vzájomnom potyku utiekajú sa k reči cudzej, 
zväčša nemeckej. Húština bude sa potom zdokona- 
lovať, látkou i formou ostatným slovanským re- 
čiam približovať, a to tým viac a tým rýchlejšie, 
čím viac a čím skorej chopí sa jej Slovanstvo, 
ako nedá sa tajiť, že ku pr. česká reč mnoho 
vyhrala svojím časom, že písali v nej Slováci 
Kollár a Šafárik. Slovanstvo nech koná svoju 
povinnosť. 

Toto je obsahasmysel spisku Budilovičovho. 
My, ktorí chlúbime sa byť vernými učenníkmi 
nášho veľkého Štúra a jeho školy, vyslovujeme 
bez obalu, že aj v tejto otázke zaujímame stano- 
visko svojho slávneho majstra, ktorý žije vo večnej 
a vďačnej pamäti celého Slovenstva. 



Oprava chýb. 



V 3. čísle „Orla" prosíme opraviť nasledujúce 
tlačové chyby: Str. «S9, ľavý stlpoc od hora 17. riadok 
na miesto a medzi života a človeku, štát má v. 
— - Str. 8í) pravý stĺpec od hora riadok 24. 25. na 
miesto prevedeniu povedomiu. -- Str. 90 ľavý 



stĺpec G. r. od hora na miesto priráhaniu pre- 
rábaniu (toľko čo k assimilovaniu). — Str. !>0 pravý 
stĺpec z dola 4. riadok na miesto Ducha Duch. — 
Str. 05. 12. riadok namiesto českými pravdepo- 
dobnosfmi častými. — 



OBSAH: Margita. (Z považských povestí.) lí. — Orol selejský. Historická povesť. (Pokračovanie.) 
— Zajatý cesarevič. Od Vajanského. - Zmyja. Komán básnický od Slováckeho. (Pokračovanie.) — Pribi- 
slav. Poviestka o páde zadunajských Slovákov. — ltcservista. Obrázok z poslednej bosenskej vojny. Na- 
písal Ant. K. Timko. (Dokončenie.) — Anthropologické úvahy, alebo človek uvažovaný v jednote tela 
s duchom, so zvláštnym ohľadom na jeho určitclnost kroz prírodu. P. H. (Dokončenie.) — Rozpravy večernie 
o umení staroslovenskom. Z pozostalých rukopisov P. Z. Kellnera (Hostinského). (Pokračovanie.) -- 
K bratom. — Snaha. — Mladosti. — Povedz mi ... . Uohoľubský. — Alexander L, knieža bulharský. 

(S vyobrazením.) Literatúra a umenie. 



Predplára sa u redakcie a administrácie v Turí. Sv. Martine: 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. 10 kr. r. č. — „Orol" vychádza vo 12 sošitoch, 4 hárkov silných, dna 

poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine.^- 

Digitized by VjOOQlC 




ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 



Zodpovedný redaktor a vydavateľ: 

MIKULÁŠ ŠT. FERIENČÍK. 



Roé. X. 



Turč. Sv. Martin, 30. júna 1879. 



Číslo 6. 



Na Jána. 



Jána tu. — Či tamtoho až hen od Jordána, 
Čo vyšiel sťa jutrenka za nového rána, 
Rána žitia nového v obnovenom mrave 
A novom srdci, sebe k šťastiu, Bohu k sláve. 
Toho Jána, čo velký v skutku, slove, žití, 
Zahrmel na svet falše v hnilobe zarytý, 
Aby povstal a obmyl v prúde sa pokánia 
A poznal, že sa blíži veľký čas povstania! 
A čo s ním ? Čo s tým Jánom ? bol sťa rudá zora 
Pred slnkom, zažiaril sťa svetlo mcteora — 
A zmiznul v tme žalára a pod rukou kata: 
Vecí to býva za zvesty nových dní odplata! 
No slnko, čo zvestoval, vyšlo, prišlo, svieti, 
A zahnalo víťazne všetky vzdoru smeti. 

Jána tu. — Vari toho, ty Dunaju zunný! 
Čo pri tvojom šumení v nové siahol struny 
I varyta i srdca, a zabudnúc tieseň 
Prítomnosti zlej — novej slávy spieval pieseň. 
A cez husté mrákavy zabudnutej slávy 
Rozlial žitia nového plameň ligotavý. 
Oj jutrenkou bol i on po zlej noci spania, 
Čo zavolal sámprvý, že prišiel deň vstania 
A so slzou zaklínal rod svoj : Poznaj hriechy, 
Čo ťa posiaí zbavily slávy a útechy, : *-. 

A vy maíi sa z náručia falše, čo ťa hnetie: . 
Dosť si veľký a mocný žiť slávne na svete! — 
Zmiznul Ján, zvestoň žitia v novej svojej sláve 
A tmy — badať že miznú; slnko ligotavé 



Kde si? Kedy sa zmyje rod ten pohanenia 
Celý a začne život slávy, uvolnenia?! 

Jána tu. Von sa mládež bujará do lesa! 
Sem snopy, metly, smolu, ku pocte Velcsa 
Sem rážďa, nechže blčia jazyky plamenné 
K oblakom, a volajú, že sa mame ženie 
Zlosť sveta, bieda žitia k úmornému honu 
Na Tatrana: on žije, strvá do pokouu! — 
Blčte ohne Vajanu! a ty junač jará 
Krepkým skokom do vyše, kým blčí tá žiara ; 
Jedným švihom prehypni, sťaby kuše strela 
Vatru, by nezasiahla moc živlu ťa vrelá. 
Veď i tak ohne zkúšky život ti podloží, 
A v ohne ťa útrapov hodí — tu osoží 
Krcpkej sily obratnosť, šmihnosť zocelená; 
Len zbabelcu podlomí hneď próba kolená. 
Blčte ohne Vajana! veď noc je Tatranskom — 
Posvieťte popelválu sveta raz do očí, — 
Veď nemá už len handry odvrhlej otroci - 
By prebral sa, ohliadol po svete slovanskom! 
Svetlá zhasly osvety, Umky zutekaly, 

Minul sa diel otcovský a tu ? holé skaly ! - 

Bieda to! Blčte vatry, osvieťte tú biedu, 
Snáď ešte jest k ľútosti srdce, nielen k jedu; 
Snáď sa po toľkých ohňoch zkúšky i noc ztrati, 
Rudá žiara nového dňa Tatru pozláti; 
A bude rod vajanský veľkého Slovana 
Svätiť v rade národov deň veľký Vajana! — 



— <&*&&>- 



J. A, 



Orol selejský. 

Historická povesť. 
(Pokračovanie.) 



VIII. 



tisícmi vojska do Epiru. Marko Bočár so 
svojimi 350 Suliotmi tvoril predvoj tejto ju- 
odišiel knieža Alexander Maurokordato s pät- i náckej čaty. a spoliehajúc na svoju odváž- 

a1 



ría počiatku mesiaca julia 1822 roku 



162 



Orol, časopis pre zábavu 'a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



nosC a zmužilosť, na chrabré ramená svojich 
priatelov umicnil si, že prekliesni si cestu 
krížom cez turecké vojská k svojim obkole- 
seným súdruhom suliotským. Grécky vojvoda 
Maurokordato čakal ho i kryl pri dedine 
Langade. 

Kto poznal Bočára, a čo len podlá mena 
a chýru, nepochyboval ani najmenej, že sa 
mu jeho zámer šťastne vydarí. 

A hla Marko Bočár, nepremožitelný Orol 
Selejský musel po prvýraz v svojom živote 
pri Plake Turkom ustúpiť bojište. 

To prvý. zradný čin Gogosov. Tento po- 
dliak, ačprávc ešte vždy stál po boku Grékov 
i so svojimi prívržencami, nepremeškal ozna- 
múvať Kuršid bašovi všetky plány Grékov, 
a menovite zámery a úmysly Bočárove. Znal 
Kuršid vo pred. ktorým smerom umienil si 
Marko postupovať, a tak čakal na neho na 
príhodnom mieste s celou svojou silou, proti 
ktorej Marko odolať nemohol. Ale, trebárs 
sieť ku jeho zát ube nastrojená bola, nezhynúl, 
lež s rozriedenou čatou svojou vrhnúl sa do 
dediny Petu. 

Maurokordato, ako počul o nehode pot- 
kavsej Bočára, s najlepšími svojimi vojakmi 
ponáhľal sa za Markom, aby mu prispel ku 
pomoci, a tak sišli sa v obci Petu. 

Ale sotvy že ta prišli; už jim zvuk cimbal 
a krik „allah! il allah! u zvestoval blíženie 
sa (lušmanov. No i Gréci hned pripravili sa 
ku zápasu, a rozostavili sa v bojovný šík. 
Čata „Filheléuov" pozostávajúca zo samých 
cudzozemských dobrovoľníkov, zväčša štu- 
dentov, menovite Poliakov, Švajčiarov, Fran- 
cúzov, Angličanov, Nemcov, ktorí všetci opu- 
stiac domáce krby prišli Grékom na pomoc; 
tato čata postavila sa do predného bojovného 
šíku. Jej pravé krýdlo bránil Vlahopulos a 
Gogos, ľavé so svojimi Suliotmi Marko Bočár. 

Proti ním stál Rešid basa s desaťtisícmi 
mužov koníctva a pechoty. S touto troj , ba 
štvornásobnou silou urobil nápad na Grékov; 
ale Gréci šťastne a víťazne odrazili jeho útok, 
a roztnpali šíky muzulmanských vojakov. 
Rešid basa na novo zhromaždil čaty svoje, 
aby s nimi urobil nový nápad na filheléuov. 
Vrátil sa proti gréckemu šíku. A kect blížil 
sa ku nemu, kecľ na dosah zkrátená bola 



dialka medzi nepriateľskými šíkami, zradný 
Gogos i so svojou čatou prešiel v tomto roz- 
hodnom okamžení na tureckú stránku. 

Prekvapený a nastrašený Vlahopulos ne- 
znal so svojou čatou nič múdrejšieho a zmu- 
žilejšieho urobiť, nežli vrhnúť sa nazad, za- 
nechajúc Filhelénov a Suliotov samých v boji 
s toľkými nepriateľmi. Hnusná a podlá bola 
zrada Gogosova, ale ošklivejšia zbabelosť Vla- 
hopulosa, ktorý neetne ušiel so svojou čatou 
z bojišťa! 

Turci okamžite obkolesili Filheléuov. 

Zpozorujúc na ľavom krýdle zaneprázd- 
nený Marko Bočár, čo deje sa na pravom 
krýdle; vidiac, že ho verolomný Gogos oklamal, 
že nehodnému, podlému človeku daroval svoje 
priateľstvo, nevypovedatelný bôľ a žalost za- 
ujaly jeho junácke srdce. Zaškrypel zubami, 
a chcejúc aspoň čiastočne nahradiť, čo jeho 
dúverčivosť asuaď pokazila, vrhá sa do stredu 
Turkov, volaj úc: 

„Neopustite bratia našich priatelov, tu 
Turci, tu je Marko Bočár!" kde bola najľú- 
tejšia bitka, sečba, tam pádil, želajúc aby 
všetky turecké údery a strely na neho a vý- 
lučne len na neho padaly. 

Po boku jeho vždy a všade junácky Efrem! 

„Hej, bratec Efrem!" volá mu Marko, 
„dones od zradného Gogosa Vasilikin prsteň, 
a ona, ako Boha verím, bude tvojou mla- 
duchou. Á jestli zpozoruješ starého Gogosa, 
upozorni ma na neho, lebo s tým musím ja 
vyrovnať staié účty! a 

Div nad div, že Marko dosial ranený nebol. 
Avšak jeho verní Sulioti, rozpálení a nadšení 
vodcovým príkladom, chránili ho s vojmi te- 
lami. Marko bije i rúbe všetko, čo mu príde 
do cesty, lebo chce sa prebiť ku svojim pria- 
teľom Filhelénom. 

„Hej, vojvodo! u zvolá Efrem, „tam Gogos 
i so synom, hľa pripravujú sa k útoku!" 

„Za mnou, bratia junáci!" zvolá Marko, 
a kliesni si cestu cez rady Turkov, s ním 
Efrem, a ešte niekoľkí junáci. 

Hoj padajú že tí Turci pod ranami ju- 
nákov, ako makovice rúbané ostrou šabľou; 
čo úder, to život turecký zakončený, a úder 
na úder nasledoval. Tak dostali sa tam, kam 
si žiadali. 

Digitized by VjOOQlC 



Č. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



163 



„Hej ! psí synu Gogosi . ty vrah otca 
môjho, a zradca jeho syna, čo si to urobil?" 
Ale Gogos nemal času odpovedať, lebo jed- 
ným zaťatím odfrkla hlava z trupa, a čierna 
podlá krev liala sa prúdom. 

„Nazad, bratia! povinnosti zadosť urobeno, 
trest zastihnul zradca, teraz na pomoc pria- 
teľom! — A kde je Efrem? on vždy pri 
boku mojom, a teraz ho nepozorujem?" 

A vskutku Efrem zmiznul. 

No nezbývalo času obzerať sa po jedno- 
tlivcovi, ked jednalo sa o celok. Hŕstka ju- 
nákov prebíjala sa opäť ta, kde ešte vždy 
nerovný boj viedli opustení Filhelény. Viac 
že polovica z nich podľahla už; a tí ostatní 
vzdorovali síce, ale každým okamžením kle- 
sala sila a vzdorovitosť, a predvídať sa dalo. 
že už na dlho nemôžu sa držať. 

Videl to Marko Bočár, videli to junáci 
jeho, sdvoj- ba strojnásobnenou silou a od- 
hodlanosťou vrhali sa do radov tureckých, 
ale všetko na darmo, tolkej sile nemohly 
odolať. Konečne Marko Bočár celý zranený 
a poliaty krvou padne, ale nie do rúk tu- 
reckých, lebo jeho verní druhovia neprestajne 
zápasiac s divokými dušinanmi odniesli ho 
na stranu z bojišta, kam neodvážili sa Turci. 

Marko trebárs polomŕtvy, držal ešte predsa 
pevne v junáckej pravici rukoveť svojej celkom 
zlámanej šably. 

A čo sa stalo s Efremom? či neverné 
opustil svojich, a či padnúl v boji? — 

Padnúť ho nikto nevidel, a žeby opustil 
svojich, to nikto neveril o ňom. 

A predsa ho nebolo a nebolo. 

Ked Marko Bočár upozornený na vero- 
lomca Gogosa, nemal oka pre nič inšie, aby 
ho z oka neztratil, hnal sa za týmto pô- 
vodcom dnešnieho nešťastia, i Efrem zpozo- 
roval pri boku starého Gogosa mladíka, proti 
ktorému zahorel neuhasitelnou nenávisťou a 
túžbou po pomste. Tušil, že to syn Go- 
gosov, ktorému z naloženia Marka Bočára a 
pre svoje vlastné šťastie a blaženstvo mal 
odobrať Vasilikin prsteň, bo len tak, ked 
ten donesie, môže mat nároky, že Vasilika, 
ku ktorej v srdci jeho plápolala úprimná 
láska, bude jeho. 



Ale mladý Gogos vidiac približujúcich sa 
Suliotov s Markom Bočárom na čele, veľmi 
dobre cítil, že s čím sa tí srazia, to zlomeno 
bude, a čo sa tým v odpor postaví, to zmetú 
a zdrúzgajú, ako mohutný úšust láme a 
drúzga y ceste mu stojacie staleté smreky, 
jedle a buky, tak že po nich ledva že stopa 
ostane. 

Nerobil nároky byť hrdinom, preto útekom 
chcel zachrániť svoj biedny život. Hej ale videl 
ho Efrem, a ked mladý Gogos utekal nazad, 
Efrem za ním. No zápas to nebol rovný, to 
uznať musíme. Zoženštilý, v prepychu, nád- 
here- a nečinnosti vyrastlý Gogos na jednej 
strane; na druhej zase v práci, zápasoch, 
skutkoch a činoch otužilý Efrem; to sa dalo 
predvídať, že tento bude víťazom. 

„Postoj, zbabelý chlapče !" volá naň Efrem, 
„mám s tebou vážne slovíčko !* 

„Ja s tebou nie!" vreští utekajúci Gogos, 
ani len neobozrúc sa. 

„Neujdeš mi a čo by si mal krýdla orlove, 
dostihnúť ťa musím l tt 

A pozorovať bolo, že Gogos ustáva v rý- 
chlosti, ktorou pustil sa do úteku, a čím dial, 
tým väčšmej umenšovala sa dialka medzi 
oboma, až konečne mužnou päsťou chytil 
Efrem Gogosa za krk, zodvihnul ho a po- 
triasol ním, ako nejakou bábikou, že mu 
zuby a kosti shrkotaly, a potom mrštil ním 
o zem. 

„A teraz hovor, kde máš prsteň, ktorý 
ti daroval Marko Bočár, aby si ho dal jeho 
dcére Vasilike?" 

„To môj prsteň, a ona moja mladucha!" 
odvetil Gogos trasúc sa ako osyka. 

„Hahaha ! a ty myslíš, že junák Orol Se- 
lejský takému zbabelcovi, ako si ty, dá svoju 
dcéru? — že svojim zaťom nazve syna tak 
podlého, oplanského človeka, akým je tvoj 
otec? — Sem ten prsteň, alebo rozsekám ťa 
na opekance!" 

„Na! na! tu si ho máš!" kvičí Gogos 
ztiahnuc z prsta prsteň a odajúc ho Efre- 
movi. „Ale nič mi neurob; ja neviem, čo 
môj otec vykonal, lebo on mňa o tom ne- 
uvedomil. Ja som nevinný!" 

Efrem s opovržením zazrel na bázlivca, 
a reknúc: 

21* ' 



164 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



„Ani si nie hoden, aby som poškvrnil 
svoj meč tvojou pekelnou krvou!" odišiel, 
zanchajúc podliaka vlastnému osudu. 

Efrera druhý deň bol už v Misolungi, aby 
Vasilike odovzdal Gogosovi odobratý prsteň. 

„Tu si ho máš. Otec na bojišti naložil 
mi, aby som ho po dobrôtky alebo po zlotky 
odobral tomu, ktorému nepatrí, a Jestli ho do- 
nesieš, ako Boha verím, Vasilika bude tvojou 
mladuchou." To boly slová otcove. Prsteň je 
tu, či ta môžem nazvat svojou mladuchou?" 

„Ked otec tak rieknul, ja rada súhlasím, 
lebo s tým súhlasí i srdce moje. A kde ostal 
otec? o ňom nemáme žiadnych zprávl" 

„Nie? — No a veru ani ja neznám. Tak 
ponáhľal som sa s prsteňom k tebe, že som 
si ani nevzal prácu obozret náš tábor. Ne- 
znáte, kde táboria naši?" 

„Neznáme!" hovorí matka. 

„Eh! veď jich ja pohľadám. S Bohom 
matko ; s Bohom mladucha moja Vasilika!" 

„Ako Boh dá, a otec naloží, tak sa stane!" 
riekla pokorne matka. 

Ale teraz odchodiaceho Efrema nespre- 
vádzaly už slzavé oči matky a dcéry, ako vo- 
ôahdy, ked Jozip Stojan doniesol bol ten 
chýr, že Gogos bude zaíom Bočárovým! — 

Zrada podlého Gogosa šťastnými urobila 
dve tažko ranené, bo jedno od druhého ná- 
silne odlúčené srdcia. A my prajeme jim 
toho šfastia, ačpráve z druhej strany hlboko 
želieme a ľutujeme tie mnohé obete, ktoré 
podlost Gogosova zapríčinila. 

Rady junáckych Filhelénov značne zredly, 
nejedon mladý, v junáckom zápale mladistvej 
nadšenosti na pomoc Grékom prišlý syn zá- 
padu, tu našiel svoj predčasný hrob. Ale 
i jináče ťažké boly následky tej hnusnej zrady. 

Ked Kuršidovým vojskom obkolesení oby- 
vatelia mesta Suli videli, že jim Orol Se- 
lejský nemôže na pomoc priskočiť; keď vi- 
deli, že i oni sami nemôžu sa prebiť cez 
tuhé a silné rady tureckého vojska, aby sa 
spojili s Markom Bočárom, podali sa Rešid 
bašovi pod výminkou, že jim dovolené bude 
svobodné presídlenie. 

Týmto spôsobom stal sa Rešid basa pánom 
celého Epiru, a hneď stúpal s Omer Vrionem 
a so všetkým vojskom svojim, vystupujúcim 



vyšše 12.000 mužov cestou ku Misolungi; 
lebo do tohto mesta vnišiel po nehode pri 
Plake Maurokordato s tisíc mužmi, poveriac 
Bočára, aby dotedy zabával a zíineprázdňoval 
Turkov, kým on mesto Misolungi koľko toľko 
upevní, k odporu uspôsobní, a na boj pri- 
praví. 

Misolungi v tie časy, bolo veľmi zle upe- 
vnené proti nepriateľským nápadom. Mesto 
leží pri mori , a obyvatelia zo strachu pred 
možným prepadnutím tureckým väčšinou ho 
opustili a ušli do Morey. V celom meste 
bolo len tisíc do zbroja súcich mužov, mali 
niekoľko diel, a živnosti na jedon mesiac. 

Ako každý vidí, v žiadnom ohľade nebolo 
výhľadu na zdarný odpor, alebo na vydržanie 
možného obliehania. 

Na šťastie našiel Maurokordato v tamojšej 
zbrojnici mnoho pík a kópií, ktoré dal na 
kolíky popriväzovať, aby sa zdalo, že jich 
vojaci držia. 

Medzitým Marko Bočár nedbajúc ani naj- 
menej na rany, ktoré pri Plake obdržal, verne 
konal sverenú si úlohu a s hŕstkou svojich 
Suliotov, a medzi nimi Efrem zvláštne vy- 
nikal, nepokojil a neprestajne napádal celé 
turecké vojsko až do mesiaca nevembra; a 
menovite pri Krioneri dokázal z novu ju- 
náctvo svoje, a Turkov presvedčil, že je on 
ešte vždy starý Marko Bočár, ten jistý, čo 
ho hrdinskí Sulioti nazvali „Orlom Selej- 
ským!" 

Dňa 5. novembra konečne so svojou ju- 
náckou čatou prišiel do Misolungi. 

V zapätí za ním stúpaly i turecké vojská, 
a už dňa 7. nov. v dialke jednoho výstrelu 
z pušky zastaly pred bránami mesta, aby ho 
obkolesily a pravidelne obliehaly. Pravda, 
nebolo by mnoho osožilo Turkom obliehanie 
len na pevnine, lebo by Gréci boli mali otvo- 
renú cestu po mori. Ale že Turkom vážne 
jednalo sa o dobytie tohto mesta, to naj- 
lepšie dokázali tým, že Jusuf basa so znač- 
ným loďstvom obtočil ho i z námornej strany. 

Marko Bočár i s ostatnými, do Misolungi 
utiahnuvšími sa bojovníkami gréckej svobody 
bol tak dobre ako v pasci zavretý. A keby 
Turci, ako k tomu mali dosť sily, razom boli 
uderili zo všetkých D st{ľán d jia(T^3^aebolo 



Č. fl. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



165 



by sa mohlo držať ani za 24 hodín, ale by 
bolo padlo do rúk tureckých, lebo nebolo 
ani celkom a riadne upevnené, aby vzdorovať 
mohlo útoku, i celá posádka jeho bola ne- 
patrná, a nedostatočná ku obraue mesta proti 
tej sile, s ktorou ho tureckí vojvodcovia ob- 
točili. 

Že Turci nepodujali tento útok, mali 
k tomu dostatočné príčiny. „Strach je planý 
radca," — a Turci zuajúc, že je Marko Bočár 
v Misolungi, preplnení boli bázňou, ved ne- 
jedon raz bolastne skúsili, že s týmto nie je 
radno púšťať sa do zápasu, a že početná 
prevaha proti Orlovi Selejskému obyčajne 
míňa sa účinku. 

A potom Marko Bočár staral sa o to, aby 
Turci nedozvedeli sa, kolky má počeť vojska. 
Zradný Gogos zahynul, teraz Turci nemali 
spoľahlivých zpravodajcov v gréckom tábore. 
Marko dal neprestajne strielaí, pri tom tie 
z poza zdĺ vo veľkom počte blištiace sa 
kopije, a časté bubnovanie na rozličných 
miestach, všetko toto naplašilo Turkov, lebo 
mysleli, že Boh zná koľko je vojska gréckeho 
v meste. 

Omer Vrione, veliteľ tureckého vojska 
pred Misolungi, uzavrel pustiť sa do vyjedná- 
vania s obležanými v meste, pevne súc pre- 
svedčený, že takto skôr nežli so zbrojou 
v ruke dojde cieľa. Ved tak to bolo i pri 
Suli. Proti násiliu junácki Sulioti postavili 
násilie; dostupnejší boli vyjednávaniam, ktoré 
konečne i viedli k poddaniu nedobytného 
mesta týchto hrdinov. 

„Tak to bude i s Misolungi/' myslel si 
Omer Vrione, a vyslal svojho dúverníka Visiar 
agu k Markovi Bočárovi. aby tohto presvedčil 
o márnosti ďalšieho odporu, a naklonil ho 
k poddaniu sa. I 

Orol Selejský súc práve tak obozretným ■ 
a múdrym, ako bol chrabrým, nahliadol, že 
v tomto okamžení najprospešnej.šie bude pustiť 
sa do vyjednávania a to síce tým cielom, 
aby odročil podľa možnosti turecký útok na 
mesto, kým nebude dostatočne opevnené, a 
tak schopné vydržať nápad Turkov. 

Síduc sa pred bránami mesta s Visiar 
agom, zasadli v blízkom lesíku, a tam roko- 
vali medzi sebou. 



„Ja som hotový," hovoril Marko, „poddať 
sa. ale čo ti to osoží, keď ostatní a meno- 
vite Maurokordate nechce o tom počuť ani 
slova. Pravda je, že my v stave sme a to 
s dobrým prospechom brániť hradby mesta 
proti každému útoku. Máme dostatočný počet 
vojska, a máme i pevné a ťažko premožitelné 
hradby. Preto, zle by ste sa poradili, keby 
ste asnad útokom chceli dobyť mesto. Skôr 
sa to dosiahne vyjednávaním. Ale k tomu 
treba času. Pozorujem, že sami grécki vod- 
covia tratia nádeju, žeby mohli zvíťaziť, a 
preto znechutení túžobne čakajú na zakon- 
čenie boja. No stať sa to môže len pri čest- 
ných podmienkach. Dajte mi na šesť dní prí- 
merie, a ja tento čas použijem, aby som 
svojim spôsobom podejsťvoval na ľudí, ktorí 
rozhodujú!" 

A to žiadané prímerie Omer Vrione vďačne 
povolil. A Marko Bočár za ten čas dal všetky 
malé i veľké zdi a násypy pooprávať, a roz- 
množiť podarilo sa mu počet bojovníkov 
o päťsto mužov, ktorých z mesta Anatoliky, 
vzdor tureckému obliehaniu znal do Miso- 
lungi dopravit. 

Na konci šesťdňového prímeria došiel opäť 
Visiar aga k Markovi. 

„Ako že stoja naše veci?" oslovil Marka, 
„Omer Vrione, môj veliteľ počína byť ne- 
trpezlivým, on len na moje veľké naliehanie 
privolil na tebou žiadané prímerie. To sa 
zkončilo. Kedy že sa poddáš?" 

„Poshovej priateľu," odvetil Marko, „treba 
nám byt na pozore. Vidíš, ten Maurokordato 
má ti 700 Frankov, a znáš i sám akí sú to 
nadutí ľudia. Okrem tých našich vojakov je 
vyšše poltreťa tisíc, počkaj ešte niekoľko dní, 
kým všetkých prehovorím a zakúpim. Ja 
konám čo môžem, to môžeš veriť, ale naraz 
nemožno všetko. A obozretným musím byť, 
lebo ak ma vezmú do podozrenia, že s Vami 
vyjednávam, nuž i pre mňa i pre vás bude 
zle. Len to ti radiť môžem: majte posho- 
venie, a všetko bude dobre !" 

„Nech bude, Marko nikdy ešte nesluhal; 
no zaviaž sa mi prísahou, ktorú ešte nikdy 
poctivý Turek neporušil. Bessa-ia-bessa (viera 
za vieru) Marko!" rečie Visiar aga. 



166 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



„Bessa-ia-bessa slavný ago!" odhovorí 
Bočár, a hneď v rozpakoch odišiel od Tur- 
Čína, zakryl si rumenú tvár rukou od studu, 
a vzdychnúl žalostno. 

Upokoj ený Visiar aga vrátil sa zpäť do 
tureckého táboru, a Omer Vrione schválil 
všetky kroky svojho dúverníka. 

Medzitým i ostatní dvaja tureckí vojvod- 
covia poslali svojich vyzvedačov k Mauro- 
kordatovi, a to s tým naložením, aby ho vy- 
zvali k poddaniu sa. Každému z tureckých 
vodcov na tom záležalo, aby jemu poddali 
sa junáci, lebo každý z nich túžil po tej cti 
a vyznačení, že on a len on priraäl Grékov 
k poddaniu sa. A táto cti a slávobažnosť 
tureckých vodcov bola zárodkom vypuknuvšej 
rozopri medzi nimi, a spor tento predlžoval 
sa až do 24. novembra, v ktorý deň nepo- 
zorovane Turkami prišlo do Misolungi 1200 
Grékov, všetko junácke srdcia, silné pravice. 
Grékom darilo sa dobre, a to menovite preto, 
'že poctivý hlavný velitel Maurokordato vo 
všetkom nasledoval rady umného, skúseného 
a obozretného Orla Selejského. 

Takto stály veci pred Misolungi, ked Omer 
Vrione dostal vest, že znovu zbúrilo sa cele 
západné Grécko, a Thir-Abas oznámil mu, 
že Albánci obliehajúci Misolungi osvedčujú 
sa, radšej hladom pomreť nežli bojovať proti 
, Bočárovi. Natoľko ho i sami nepriatelia ctili 
a báli sa ho. 

Misolungi obtáčajúci Omer zrazu naplašil 
sa, že ho Gréci velmi snadno obkolesiť, a 
i s celou armádou zajať môžu. Jeho vojaci 
daždivým počasím, zimnicami a mrazmi boli 
velmi oslabnutí, všetci tratili ducha, a predsa 
bez výsledku od Misolungi odtiahnuť nemohol 
a nesmel. Uzavrel všeobecný útok, aby vojsku 
dal prácu, a dobytím mesta poskytnul mu 
prístrešie, a potom i zlomil ďalší odpor toho 
mesta, ktoré mu prekážalo stúpať do západ- 
ného, opäť zástavu povstania rozvinuvšieho 
Grécka. — A ku tomuto útoku určil deň 
gréckeho „Božica" (vianoce, deň narodzenia 
Krista Pána), pevne presvedčený súc, že na 
útok zo strany Turkov ani nepomýšľajúcich 
Grékov pri slávnostných službách Božích 
v kostoloch prekvapí, a tak nenájde veliký 
odpor. 



No grécky vyzvedač oznámil zámer tento 
Omerov Bočárovi, a Marko následkom toho 
v usrozumení s Maurokordatom rozkázal 
svojim pozatvárať kostoly, stáť všetkým pri- 
praveným v zbrojí a hotovým do boja. Ale 
zvony zvonily na všetky strany na znamenie, 
že sa blíži nepriateľ. Rozkaz Markov bol na 
vlas vyplnený. 

V určitú dobu napadli Turci mesto. Jedna 
osmanská čata vyšvihla sa až na hradby a 
tam postavila polmesiac; no Marko Bočár 
krepko uderí na nich a pomocou svojich ju- 
nákov zmetal všetkých Turkov ako konopné 
snopky do priekop, a potom skočil za nimi. 
Tu ste mali videť, čo je vstave junácke ra- 
meno; za dosť krátku dobu Turkov akoby 
ani nebolo bývalo. Ale na Marka a jeho 
priateľov valia sa nové čaty turecké, aby 
pomstili smrť svojich súdruhov. Lež zpozo- 
rujúc Marka ochabuje jich päsť, a Gréci i tých 
zrúbali a porazili. Ustupujú tureckí vojaci, 
až sa pustili v divoký útek. Gréci ako ví- 
ťazi vrátili sa do mesta. Nastúpivšia temná 
noc prekazila ďalšie prenasledovanie Turkov, 
ktorí nezastavili sa len v svojom opevnenom 
tábore. 

Svitnúl nový deň, a aké divadlo zjavilo 
sa ľudskému oku? Celé okolie mesta Miso- 
lungi pokryté bolo mŕtvolami, ktorých počet 
vystupoval na tisíce. Človek by to ani ne- 
uveril, keby to neboli potvrdili mnohí očití, 
jinostranní svedkovia, že Gréci v tomto, dna 
6. januára 1823. roku bitom víťaznom boji, 
utratili len 6 mužov. 

I posledná nádeja na možnosť dobytia 
Misolungi opustila vodcov tureckých, vojsko 
už dávno ztratilo bolo tú nádej, a 13. jan., 
zanechajúc v tábore mnoho diel, mažiaťov, 
prachu i olova, nočnou hodinou ušli. Gréci 
dozvediac sa o tom bez odkladné pustili sa 
za nimi honiac a prenasledujúc jich. Turci 
tak na zlomkrky bežali, že na hanebnom 
úteku len v rieke Ahelon utonulo vyšše tisíc 
sedemsto mužov. Opevujúc svoje víťazstvá 
vrátili sa Gréci nazpät do Misolungi soberúc 
v tureckom tábore najdetú bohatú korisť. 

Že toto skvelé víťazstvo dobrý účinok 
malo na povstalcov gréckych, to každý uverí, 
ako i to, že celé Grécko s nadšením zvele- 



Č. 0. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



167 



bovalo a oslavovalo hrdinov Maurakordata a ' zásluh o svobodu Grécku bol Orol Selejský 
Bocára. , ua najvyšší stupeň hodnosti povýšený a vy- 

Na národnom gréckom tábore, odbývanom volený za hlavného vojvodu Etolic a Akar- 
v mesiaci apríli u Astrosu, kam i Mauro- nanie. 
kordato a Marko Bočár boli odišli, na uznanie | (Dokončenie nasleduje.) 

Pribislav. 

Poviestka o páde zadunajských Slovákov. 
(Dokončenie.) 

. „Rob so mnou, čo ti Iúbo; lež posmech 
strojiť nesvedčné je mužovi, posmech strojit 
z nevládneho, to nenie slovenský mrav! a 

„Tak, tak, smelé, pyšne; veď sa my po- 
známe," Venceslav na to, aztratilsa v svojom 
sprievode. 

Pribislav o chvílku z tábora ďalej bol 
vedený. Nevidel, nepočul nič, neznal, kam 
ho vedú; ale sa o to ani nestaral, vediac, 
že v zápase svojich už nemožno mu účast 
brať. Nevidel, nepočul vonkajšie zjavy, za- 
ujatý bol cele svojím vlastným, vnútorným 
svetom. Potupný pohlad otcov, hrúzy boja, 
v nomž podliehajú Kupovci: to videl, to ne- 
tratilo sa mu v tých najstrašnejších obrazoch 
z pred duše ani na okamženie. 

Od tábora kráľovských vojak Ostrihom 
nebol daleko. Tam zavrely sa dvere za chrb- 
tom Pribislavovým, tam sa našiel medzi tma- 
vými štyrmi stenami. Tam, v takej blízkosti 
nenávideného nepriatela, tam, blízko snáď 
k miestu, na ňomž povedie sa krvavý zápas, 
hrozný boj na život a na smrť. On počúvať 
musí zúfalé hlasy podliehajúcej svojej brati. 
Nie, to nedopustí na neho Hospodin ! Sloven, 
Kupovská junač, môže podľahnúť, môže za- 
hynúť; lež padať, hynút bude v zmužilom 
boji, bez zúfalých výkrikov, mlčky, bez slova. 
Pribislav najviac keď môže počuť shon ne- 
priateľovej víťazoslávy. Čo?! Ah, peklo! Ah, 
hrozné štyri steny ! 

Ani z klietky svobodiť sa chcejúci roz- 
ľútený lev hodil sa na železné dvere temnice, 
odtiaľ na úzky protipostavený otvor, nímž 
slabá lúč svetla vnikala do vnútra — triasol, 
trepal, až tak dunelo v tých podzemných 
múroch; ale nikde ničoho k zachyteniu, žeby 
sa bnďto prelomil, buď vysilený poslední 
dych vydať mohol. Zatmilo sa mu v očiach 



III. 

Kráľovské voje, shromaždené k potlačeniu 
Kupom strojeného odboja, od Hrona prepla- 
vily sa cez Dunaj. 

Kráľovské voje, mužstvo temer samých 
horních žúp! . . . Junáci, junáci!! 

Yozduchom sa lesklá zbroj mihala, krik, 
spev váleéníkov rozliehal sa od kraja do kraja. 

Ale vodca, tak sa zdá, nenie v istote 
strany nepriateľových zámyslov; neodváži sa 
napred postúpiť, váha, len kde tu pomkne 
jeden sbor alebo práve niekoľkých mužov 
vopred. Čelo velikého Venceslava sa chmári, 
ani tá noc, čo mu nad táborom zaľahla. 

A mužstvo sa rozlieza, zaihráva. Keď 
miestami zablúdenú starú ženičku splaší, 
myslí si, že už „pohana 44 nabilo. 

Nad ránom jednej, od táboru za korisťou 
ďaleko odtrhnuvšej sa tlupe trochu ťažšia 
zábava nastala. V ceste, ktorá sa úpätím 
hory vinula, prepadli z nej dvaja jednoho 
jazdca. Ked ale ním po ľahkú boli k poriadku 
upravení a na j ich krik dobehli ostatní, od- 
vážny junák zarazeno videl svoj omyl. Keď 
tých dvoch bez výplaty nechá, použitím ne- 
jakej Isti snadno by sa jích bol sprostil; 
takto ale prezradil sa, že je nepriateľom, 
takto musel sa už bit ďalej, biť s mnohými. 

A nešťastné podtknutie sa mu koňa roz- 
hodlo ostrú srážku. Zbroj vypadla mu z hrdin- 
skej ruky. Vrany odniesly krýdel zbaveného 
orla do táboru, pred veliteľa. 

„To sa veru skvele začína!" zvolal Vence- 
slav, keď v predvedenom väzni zpoznal Pribi- 
slava. „No, chlapče, čo odkážeš otcovi a Ku- 
povi? a 

Mládencovi krev striekla do tvári, za- 
hryznul si do perný, prepálil pohľadom na- 
dutého vodcu a hrdo mu vetil: 



168 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



krvou zavlhlých, hlavu mu závrat popadnul 
a nohy spustily tú krásnu, mohutnú postavu 
junácku na špinavú zem. 

Tmavým priestorom žalára preletel jemný, 
no v prenikavosti svojej srdcelomný hlas. 
Zaplakať musela nejaká mocnosť — to jej 
hlas. Zaplakala, že vola, sila takto hynú 
v zápase s nemožnosťou. 

Mládenec precítnul a povzniesol hlavu. 

Veď to snáď všetko len mátohy ducha. 
Kto by smel povedať, že tak čisté srdcia, 
tak pevné presvedčenie, tolko junáckej sily 
padnúť mohlo by v akomkoľvek boji? Kráľu, 
nemáš tých pästí, žeby Kupovcom odolaly! 
Zavedená, na brata vražobnú ruku zodvi- 
hnuvšia Slovač bude sa kajať. Mládenče, 
dvere tvojho väzenia sa otvoria, ty pôjdeš 
k Zadunajcom triumfujúcim, keď nemohols' 
byť s nimi v boji. 

Pribislav zhrozil sa týchto svodných obra- 
zov, zamračené čelo a oči zakryl si rukou, 
aby sa nemohol dívať do tmy, z-nejž sa mu 
obrazy tie pred oči staväly. 

Vlastnoručne vycedenon krvou srdca, mu- 
kami pekla i večným zatratením svojej duše 
vďačne bol by platil za víťazstvo zadunaj- 
ských Slovenov; ale pred tými, čo Kupovým 
práporom k sláve dopomohli, on, ktorý sa 
pod tým časom po zemi váľal, on by sa pred 
tými iba stydel, večne stydel. A otec? ,,Ah, 
ztracená mne zem, krásna otčina moja! Či 
vykúpia tí zmužili synovia životy svojimi 
svobodu alebo padne ona spolu s nimi, mne 
si jednak ztratená. Hanbíš, hneváš sa, otče, 
starče poctivý ! Ale to bola poslednia hanba, 
čo vykonal ti syn. On neukáže sa ti viac na 
oko, ty nemusíš väčšiu hanbu cítiť." 

Myšlienky, jedny od druhých ťažšie, pre- 
háňaly sa hlavou mládenca ako mračná na 
oblohe, keď víchor láme, rúca a hromy ra- 
chotia, ani čoby sa zem bola v kolotaní vy- 
klzla zo svojej cesty a letela by do strašnej 
prepasti. 

Takto prešiel prvý deň a prvá noc, takto 
nastal mu deň druhý a po ňom zase noc. 
Pravda, on o tom najviac len tušenie mal, 
keď mu duch ozaj v stave bol takúto po- 
kojnú činnosť konať. 



| Mohlo byť pozde v noci. Akýsi hlas do- 
tknul sa mu sluchu, zdalo, len zdalo sa mu, 
že zašramotilo niečo na dverách ; ale nit 
jeho myšlienok to nepretrhlo — svobodný 
netopier mohol sa udreť o dvere, alebo hrudka, 
ktorej sa tam znechcelo, padla dolu zponad 
nich. Zavanulo už i čistejšie, jemu ostré po- 
vetrie: nehnul okom, stiahnul si lepšie šaty, 
pritúlil sa ku stene, akoby mu zima bolo. 

Jeden hlas zašumel temnicou, teraz už 
hlas opravdový, organický. 

Ale \äzeň sa nepohnul, jemu zvonila 
v ušiach surma pred dušou jeho odohráva- 
júceho sa boja, tresk kópií, hvižďanie šípov 
a chrapot umierajúcich. 

„Poď, ratuj sa," opakoval ten hlas s väč- 
ším dôrazom. 

„Kto je? Čo chce?" skrútnul hlavu bez 
pohnutia údov a ztupelo vynútil zo seba tie 
slová. Keď však rozoznal, že dvere odchýlené 
sú a z vnútra niečo vierneho opiera sa o stenu, 
jedným hnutím sa tam postavil. Nemohla mu 
iná, ako tá myšlienka blysnúť v hlave, že 
priatelia alebo snáď otcovi íudia prišli ho 
vysvobodiť; vidiac avšak, že oná postava 
nenie priateľ, známy ani muž, vidiac, že to 
s akýmsi chvením ku stene túliaca sa po- 
stava ženy, jak rýchle bol v ňom vzplanul 
ten radostný pocit, tak sa rozplynul a pre- 
pustil svoje miesto predošlej otupelosti. Od 
neznámeho, ba tajomného zjavu neprijala by 
jeho junácka duša navrátenie svobody, i keď 
by snáď presvedčeným bol, že úprimne je 
s ním mieneno. 

„ Ratuj sa, junáku . . . nikde žiadnej stráže." 

Údaini väzňa jedna iskra prebehla. On 
ten šeptavý, prosebný hlas už počul niekde, 
alebo v skutočnosti alebo vo sne. Zhrozil sa 
myšlienky, ktorá mu tu vznikla v pamäti. 

„Škoda sa ti bolo ustávať, dobrá duša," 
prehovoril dotklivým hlasom. 

Neznáma postava, s hrúzou vidiac jeho 
spieranie sa, vystretím ľavej ruky lepšie pri- 
tiahla dvere, aby do tichej noci predsa ne- 
prenikly slová, strany ktorých obávala sa, 
že nasledovať budú. 

r S tým ťa ani uraziť nechcem," pokra- 
čoval on, „žebych ťa nejakými lstivými zá- 
mery potváral; ale čo jak horím za osvobo- 

Digitized by VjOOV ÍL 



Č. 6. 1879.] 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



169 



deníra, urnáš sama, že z neznámej ruky ne- 
možno mi bo prijať; lebo osud náš, zvláštnosť 
nášho národnieho postavenia požadujú od nás 
svobodné, ničím neviazané ruky. Vďaka ti 
teda; no vzdiaľ sa, ponechaj ma mojej sudbe." 

„Hrozný človek! 44 s rozochvením šeptala 
svoboditelka. „Ty teda, kedby si sa topil, 
miesto toho, žebys* sa chytil za tebou vy- 
stretej ruky, čo jak zalievala by ta voda, 
opýtat by si sa vedel: čia to ruka, kto ti 
ju podáva? Ja nič nežiadam, ničím nepo- 
mažem ti ruky, len — svobod sa! I ne- 
známou ti preto chcem ostať, aby ta meno 
moje nikdy neupomenulo, že si dakomu aspoň 
vďaku podlžen. O mne nikdy nepočuješ ; mňa 
viac neuvidfš. Svobod, svobod sa P 

Dotklivá táto ozvena pohnutej duše do 
zmätku priviedla Pribislava. Myšlienka, aké 
asi pohnútky mohly túto stvoru k takémuto 
kroku donútiť zbavila ho všetkej energie, a 
on, keď sú tie dvere otvorené, už nie z vä- 
zenia*, lež od nej chcel sa osvobodiť. 

„Dobre, pôjdem," ozval sa, bez toho, žeby 
rozvážil bol svoje slová; ale rozlúštia mi 
hádanku, ty vyjavíš mi svoje meno." 

Náhly obrat už beznádejnou sa vidiacej 
veci a výhlad na dobytie pyšných hradieb, 
zatriasol bytnostou ženy, trepot srdca po- 
mýlil jej rozum v chladnom jeho jednaní. 

„Boly časy," s pozabudnutím a sebe vlast- 
ným hlasom riekla ona, že bol by si ma 
mohol poznať, keď nebol bys' sa odvracal 
odo mňa. Ale, ale . . . čo hovorím ... my nikdy 
nevideli sme sa. — Len chytro! Čo tam po 
mene, čo ti z mojej osoby . . . Tam von je 
čistejšie povetrie — chytro — vystúp! tam 
netratí sa mi tak dych, tam ľahšie mi roz- 
právať, jestli predsa žiadal by si niečo. Len 
z tamtej strany dverí, len tam žiadaj!" 

Väzeň cúvnul o krok nazpät. Tento hlas 
a ťahy tváre, ktoré dostatočne odokryly sa 
jeho ku tme navyknutým očiam, ked čierny, 
na obličaj stiahnutý Ht pri onom pozabud- 
nutí roztvoril sa na okamženie. 

„Slabé, slabé ženy ! Mileva, dcéra Vence- 
slavova, roz vážila si svoj krok?! Vypustíš 
ma, ja poletím do boja. Pováž, že stretnem 
sa tam s tvojim otcom, a poneváč bude to 
boj hrozný, mňa zabiť môže tvoj otec alebo 



zabijem ja jeho — a ty si dvojnásobne ne- 
štastlivou.. Alebo mám asnád ušetriť Vence- 
slava, mám odrážať na jeho hlavu namerené 
údery svojich bratov, ako by to vynucoval 
odo mňa tvoj vo výjavoch divokého boja 
pred dušu moju stavajúci sa anjelský obra/. 
Dievčina, ja nebol tak vychovávaný; ja nebol 
k nežnosti, láske, lež k prácam a povinno- 
sfam tvrdých mužov priúčaný. Družkou, spo- 
ločnicou mojou šabla — domom, v ňomž 
s ňou žit mi, je válečné pole." 

„Ukrutník, ved sa ti ja nevtieram do 
srdca. Ty sa mi na svedomie odvolávaš, lebo 
nevieš, že srdcu nemožno rozväzovať: šťast- 
ným či dvojnásobne neštastlivým urobí ho 
jeho vnuknutie?" 

Ako zachveje sa stín podrazeného pred- 
metu a začne sa schyľovať, až dopadne k zemi: 
tak zachvela sa na nohách udržať sa už ne- 
mohúca deva, klesala, až rozprestrela sa na 
zem, ako z neba vytvorený zničený anjel. 

Tu došlo Pribislavovo rozčúlenie najvyš- 
šieho stupňa. Tie podzemné múry zatočily 
sa s nim a akoby boly letely — letely zá- 
vratným behom do čiernych, nedohľadných 
prepadlísk, kým z hora klenba nebies zdala 
sa na neho rúcať. 

Vzal bezpovedomú devu na ramená a vy- 
niesol ju z temnice. Ona, čerstvým vzduchom 
ovanutá, precitla a zodvihla hlavu. Ale i Pri- 
bislav vdýchnul toho svobodného povetrh, 
viac už nehľadel, kadial bol vyšiel, ako sa 
nazpät vchádza. 

Orol použil svoje krýdla. 

IV. 

Rozľúteno srazily sa nepriateľské voje. 

Kúpa, posťahujúc k sebe sbory odľahlej- 
ších svojich žúp, ked dozvedel sa o pohy- 
boch kráľovského táboru, obrátil sa z dola 
a tiahnul hore, že zmocní sa Ostrihomu. 

Napred, napred junáci 1 

A predvoj už vchodil do mesta, ked z po- 
zadia na kňazov rozkaz vylúči sa jeden jazdec 
a letom ženie sa ku bráne. Hlas mu tam 
zahučí, ide z úst do úst, načo prednie sbory 
vstúpili do mesta, hlavní voj ale tu von 
stavia sa do šíkov. Digitizedby GoOgIe 



170 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



Venceslav vpadnul jim do chrbta.*) 

A šípy zafičaly a prúd sa proti prúdu 
n klin proti klinu stavia. Kolko rozpálených 
tvári je na jednej, tolko i na druhej strane, 
kolko hnevom dýchajúcich prsú tu, totko jich 
je tam; ešte snáď najviac kypia proti sebe 
tí, ro z jednoho koreňa pošli. Darmo, oni 
jednu reč hovoria, rrzuniejú si a preto ne- 
môžu sa zniesť, nemôžu sa vystáť. Napred, 
páľ ho ! 

Kúpa z miesta na miesto behá, velie, po- 
vzbudzuje. Pri boku mu všadiaľ s ním videť 
jednoho mládenca; len keď niekde prihára, 
vtedy je chvílami ešte prv tam, než kňaz. 
Sbory ho s jasotom pozdravujú, prítomnosť 
jeho všadiaľ je vítanou. Ešte i jeden za- 
mračený starec, tam na čele jednej družiny, 
spokojne pozre chvílami na neho. Jemu sa- 
mému síce častejšie sadne na čelo chmára, 
z vnútra vytrhne sa mu a prebehne údami 
trapný pocit; no cudzie oko niečo takého 
teraz nestarí zkúmaf, veď vidí mu z nebez- 
pečia do nebezpečia hrdo nesenú hlavu i roz- 
pálenú tvár. 

Boj sa čím dial krvavejším stával, rady 
redly, užšie sa sostupovaly, ale víťazstvo ne- 
klonilo síi ani na jednu stranu. Tu postaví 
sa rozpálený Kúpa na čelo svojich Slovenov, 
voje sa srnzia, desná, tupá ozvena zahučí po- 
vetrím, meč na meč, chlap na chlapa do- 
padá, štíty zvonia, oštepy sa lámu, až mie- 
stami z prachu sa utvorivší krvou zbrodený 
obraz zahalí všetko. 

Kupovi obrovský Venceslav zastane cestu, 
ale onen nevyrovnaný mládenec hodí sa ta 
so svojimi, kr.ilmskí sa odrazia a so sebou 
stiahnu si vodcu. 

Nový tresk, chrapot, nové oblaky prachu. 

Venci-slav zase stretne sa s kňazom. 

„Poď. poď, abys' sa prestal tešiť veštbe 
opitého blázna !* { 

Tak Kúpa a nepriateľského vodcu na pádne 
švihnutie jeho meča zaliali krev. Ale ten na 
jazyku s hromovitou kliatbou rozoženie sa, 

*) Bitka tá sotva u Ostrihomu bola; v bellctri- 
stickej práci avšak škoda by sa bolo. do pro- 
ti vy postaviť s prostonárodními tradíciami, 
tým viac, že na tomto podaní osnovatió sú 
už aj umelé piesne. P ô v. 



pri kňazovi stojaci mládenec zbladne, netrafí, 
a Kúpa s rozpoltenou hlavou padá z koná. 

Jedon výkrik preletel radami zadunajských 
Slovenov, a len toť vífazivší v neporiadku 
začali ustupovať. 

Pribislav — on to bol — vzniesol oči a 
videl zdrcujúci pohľad onoho starca, svojho 
otca, ktorý len tak ďaleko stál od neho, že 
on nemohol zasiahnuť Venceslava. Hrozný to 
bol pre mládenca súd, ktorý mu v tom po- 
hľade bol vynesený. 

Lež zadrž, starče; on sám ešte hroznejší 
výrok vynáša nad sebou. 

Už nie rameno, iba osinalé perný sa ma 
trasú spolu s hrkotajúcimi zubami, — ra- 
meno mu rúba, smrtí, ani sa nebráni, len 
rozdáva rany, akoby ten zúriaci oheň vnútra 
nemal dosť na tom, že on hasí, lež chcel by 
i sám vyhaseným byť. 

No márne. Už len kde-tu kmitá sa na 
jích strane blysk meča, poľahli junáci. On, 
keď svojimi prsami neodrazí príval víťazov, 
čože môže V Čože môže, keď pre neho niet 
rany ! 



♦ * 

* 



Prišla noc. V meste shon víťazoslávy, na 
bojišti nemé alebo v posledních kŕčoch zvíja- 
júce sa tváre. 

Smutný deň, prežalostné okamženia! Vy 
popadali ste, hrdinovia slávni, vy ste šťastní ; 
ale vaše rodiny, jich zbrane neschopní čle- 
novia — tým lepšie sa bolo ani nenarodiť. 
V Kupovi padnul poslední obhajca vašej veci; 
ľud slovenský vymizne v tejto vašej dedovizni. 
Časy sa budú míňať, stoletie za stoletím 
uchodiť, dlho, tak dlho, že ztratí sa, zanikne 
pamiatka vášho hrdinstva, a rod váš v šírej 
svojej vlasti predsa v porobe bude stenať. 

Z kroka na krok, s ovesenou hlavou 
chodí takto okolo bojišťa. On je to, Pribislav. 
Lepšie by mu bolo síce ísť preč, utekať 
svetom, bo hrozí sa tých mnohých nemých 
tvári, že sa ešte i tie pozdvihnú, aby s kliatbou, 
s velikou, hroznou kliatbou obrátily sa k nemu. 
A koľko tam tých k zemi povalených hrdinov, 
čo ešte hlasy vydávajú! 

V prostriedku bojišťa napnutím posled- 
ních síl dvíha sa hore jedna hlava. V jasnej 
noci rozoznať, ako rozvieva na nej vetor dlhé 

Digitized by VjOOQIC 



Č. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



171 



šedivé vlasy; Pribislav poznal si otca. Star- 
cove oči nebo hladaly, pomodliť sa chcel 
asnád za národ, slabý hlas i vmiešal sa mu 
už do šumenia povetria; ale ruka, na nejž 
podopieral sa, oslabla, a zodvihnutá hlava 
Radostova skleslá nazpät na zem. 

Syn iba niekoľko krokov vzdialený stojí 
od neho, rád, ah rád by mu oči zatlačil, a 
predsa nemôže, nenie v stave sblížit sa k nemu. 
Svedomie páli, trhá mu dušu, volajúc: »vrah, 
vrah otca! vrah národa ! u A pamiatka túžob 
i snov jeho zatrasie mu modzgom, srdcom, 
celou bytnostou ... v blízkosti zomierajúceho 



otca, ktorý tie túžby, tie sny bol v ňom 
budil... na bojišti : v brobitove zadunajských 
Slovenov. 

Pozrel k mestu. Z oblokov budovy, jejž 
kút predošlej noci ešte jeho temnicou bol, 
svetlo sa kmitalo. Tu zpomienka na otcove 
slová, ži v ľuďoch rozličné city pôsobia, 
ktoré tvrdenie on vtedy pyšne odmietnul, 
našla si ešte miesta k vrezaniu poslednej 
rany v jeho rozkrájanom vnútre. 

Mesiac zapadnul a v tme ztratil 8a mlá- 
denec. — 

B. Tatran. 



-^■>>\%jcG?>\$Jur~+- 



Zmyja. 

Román básnický od SlovackéJw. 
(Dokončenie.) 



Pieseň VI. — Válka. 

Divné to časy, kde len rítierí 

Tvorili bájne divy i čudá 

Krásnych povestí. Dnes, kto uverí? 

Akí to boli železní íudia? 

Aké to zámky boli zakliate? 

V čiernych cypresách duše zaviate? 

Také povesti spia neverené, 

Také povesti kryjú kláštory, 

Kde mních cez siby hľadiac barveué 

Dával životu tých šib kolóry. — 

Dnes kto uverí, že mraskom čela 

Znaku, hetmaua mihnutím oka 

Svetlá vyhasly, harfa zomrela, 

S temnotou padla tichosť hlboká. — 

Popa po celom mráz pojal tele, 
Hetman hovorí s jasotom očí: 
„Bcda, kto semká v Kristovom mene 
Do kruhov čarmi kreslených kročí. — 
Lež ke(ľ si prišiel, buď pozdravený, 
Zostaneš hosťom, na veky, mojím. — 
Slnca nespatríš zrakom viac tvojím, 
Hrdza pokryje ten kríž zlátený, 
Krém Boha nikto tvoj vzdych nečuje! 44 
Dal znak — podlaha sa prepaduje — 
I pop sa zkydnul v prepásť podzemnú, 
Ozvenou stonu znela dvorana. — 
Hetman pokynul, na znak hetmana 
Jasot osvietil komnatu temnú. — 
Keď sa rozletlo svetlo dvoranou, 
Dvaja ritieri kráčali bránou 
I do nárožnej väze vstúpili, 
By sa do války krutej zbroj ili. — 

Basa vzal turban ocelou krytý, 
Prse košelou pokryl drôtovou, 



I meč v Damasku z dvoch mečov sbitý 
I tažkýi čakan s kulou klincovou. — 
Tak vyzbrojený, Tahký i rezký 
Za pás si štilet zastrčil fezký; 
Vzal štít z sýtovia, aký do vojny 
Užíva v stepách Tatár budiacky — 
A — bol hotový. — 

Hetman kozácky 
Nechcel byť k boju tak ťažkozbrojný. — 
Vtisnul hruď mužskú v pancier z ocele, 
Hlava šišakom mu je zakrytá. 
A z pier i vlasov na helme kyta; 
Tak svedčí všetko na driečnom tele! 
Rukou potriasa kopiju cielnu, 
Ku boku pripne meč obosečný, — 
Tak s basom, srdcom i zbrojou priečny 
Vychodí končif válku smrtelnú. — 

Rannie sa boíy zore zažaly 
Keď vyšli z hradu. — Svitom znudené 
chmáry, vetríkom ranním krútené, 
So mhlou sa dolín bielou miesaly. — 
Rusa sa povev úsvitu svieži, 
Ľahko rozknfše brezy, trstiny. — 
Vrabce Svitoria na zámku väži, 
Ktorú objaly rosné kaliny. — 
Mesiac je bľadý i hviezdy zbľadly, 
Šerejú svetlom neba blankyty, 
A kavky vreštiac väze obsadly 
Až olovené zčernely štíty. — 

Hetmanská čajka vlnôčky krája, 
Hetman v nej tichý i zahrúžený 
Hladí na oblak vetrom krútený, 
Na väze hradu, na báje kraja; 
A bárs mu srdce strašná broň kryje, 
Tak nepokojne, tak mocno bije, 
Sťaby predtuchou. — Zachvel i skočil, 

22* 



172 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



Chytil za veslo, plachty roztočil, 

I sám hnal čajku. — Tá v prudkom behu 

Šmahom druhého dotkla sa brehu, 

Tu si vydýchol ticho i voľno. — 

„Jak osud určil, nech tak sa stane — 

Bašo, či válčiš pešo či koňmo?* 4 

„Keď mi araba podáš, hetmane, 

Uzreš, jak ľahko do sedla vskočím, 

Jak z koňa bijem i koňom točím!" 

Hetmanskej trúbky , zvrešťaly zvuky, 
I naučené na trúbku pána 
Dva bystré kone letia cez lúky: 
— „Sivko tvoj, bašo! — vraník hetmana! a — 
Oba na kone rezko skákali. 
Oba rýchlosťou vetra cválali, 
Až keď kahance z viež Očakova 
Blysly jim v očach mhlami pokryté, 
Kone zastali ako pribité. 
A hetman povie: „Na prázdne slová 
Čas nemrhajme. — Lúč sa so svetom! 
Tam tvoj Očakov, a kde sa páli 
Tisíce lampad v sťažnovom lese, 
Tam tvoje väze — k tým minaretom, 
Keóľ ma prevládzeš, kôň ťa zanesie, — 
Keď padneš — trup tvoj zanesú valy." — 

Riekol. — Prilbicu pevnejšie stužil 
I čiernym zakryl štítom prse, tvár. — 
Basa sťa jastrab okolo krúžil, 
Na rôzne strany potrhal kantár, 
Šmieral čakanom i koňom točil. 
A štít hetmana vydával zvuky. 
Trikráť od neho čakan odskočil, 
I na remeni vrátil do ruky. — 
Trikráť odskočil, no na raz štvrtý 
Tvrdé železo helmu rozštvrtí 
I v ňom uviazne. — Zmija zaň chytá, 
Basa nestihnul zpustiť z remeňa 
I za čakanom ho zo strmeňa 
Hetman pod koňské ztrhne kopytá. — 
I zkrvavený tu očeretom 
Svíja sa basa ako hadina. — 
Hetman meč vznáša, — basa štiletom 
I ľavou rukou remeň pretína, 
Vstane pod koňom, meč damaškový 
Až po rukoväť pod popruh vpálil, — 
Vraník hetmana na zem sa zvalil. — 
Lež hetman rezko skočí na nohy, 
Hodí kopiju a meč dobýva — 
I znovu válka hrmí strašlivá. — 

Štekotom meča púšť znie stepová. 
Údermi na štít zvučia ozveny, — 
I krev turecká, svieža bašova 
Blyští po tráve sťa kvet červený. — 
Hetman sa napne i sily zdvoj í 
I v obe dlane meč chytí silný, 
Vznesie i — zpustí — úder bol — mýlny. - 
Sám padol na zem pod ťarchou zbrojí. — 
Kým vstal zo zeme, už vrah strašlivý 



Tlačil mu prse, vzniesol meč mstivý, 
I nad bezbranným rastiac sa ritierom 
Keď sa mu štilet po broni zrazil 
Rozopnul pancier i pod pancierom 
Až po rukoväť do prsú vrazil. — 
Na koňa skočil jediným smerom. 
Letel sťa s vetrom chmára stepová 
Ku svojím Turkom? — do Očakova? 
Divno ! — Severným uháňa smerom ! 

Zmiznul. — Bľado sa východ červení, 
Dupot zaniká v krajine mhlistej, 
I koralovou barvou jaseni 
Blyští sa zelie v rose striebristej. — 
I vtákov hajná po nebi sklepoch 

V mhle sa veselé rannej' kúpaly. — 
Kde dve samotné brezy plakaly, 

Hetman kozácky konal na stepoch. — 

Ticho ! — Tam dáky spev — spev to podivný 
S echom cez suché plynie zeliny, — 
Spev taký smutný, divý i revný, 

V ztrápenej možno hrudi pramení. — 
Blíži s«i niekto — sťa tieň nepevný - í - 
Devica mohýl — to mladá Xéni. — 
Jej pieseň náhle, náhle skonáva, 
Výkrikom bôlu súc pretrhnutá. 

Bo zkrvavená vôkol Xéni tráva! — 
Bárs je prilbica Zmyje zamknutá, 
Hneď ho poznala. — Tak devíc oči 
Sú v láske zdravé, keď i zbláznené. — 
Lež darmo hľadá krve pramene, 
By jich stavila rubom vrkoči. — 
Keď mu prilbicu ztrhla z obočí 
Zmyja v bolesti otvoril oči. — 
Pozrel i — poznal — neriekol slova, 
Ani sa zradil náhlym poznaním. — 
I stála tichosť — tichosť stepová 
Rušená časom, slzou i lkaním 
Smutnej device. — Xéni očima 
Strežie hetmana zraky zlomené, 
A Zmyja oči vlapené tríma 

V stranu, kde vetrom chmáry točené 
Síčových hradieb väzu objaly. — 
Razom blesk ohňa odtiaľ vypáli 
Ožiariac Dniepra šíre priestory — 
Medzi väžami ohne sa vijú. — 

— „Zradca! ó Xéni preklínaj Zmyjú! 
Tamto môj zámok, môj zámok horí — 
A v ňom — tvoj otec! Ó basa mstivý, 
I nad ním ešte pomstu vykonal. — 
Prekliata hyena ! u — Vzdychnul i — skonal. 

Sotvy že skonal, cez kvetov nivy 
Divo šmierajúc zrak nespokojný, 
Na koni Turek preletel zbrojný 
I zmiznul vo mhle. — Smiech divý Xéni 
Smutne po rosách zavznel: „mám syna! 
Môj otec skonal smrťou v plameni, 
Syn môj sťa svieža rastie kalina; 



A hetman? 



otca hetmanom 



Č. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



173 



I žiť nebude pod drahým pánom. — 

Lež nezhliadnete, kozáci, tváre 

Syna môjho. — Hrob nad nim nakopím 

A krev donesiem jeho v poháre 

I s ňoa mohyla otca pokropím." — 

Aké tam bolo po domkoch lkanie, 
Keď vesť ukrutná išla dokola! 
„Zhynuls', tt volali, „zhynuls', hetmane! 
Kto jak ty v čajke letom sokola 
Na Čierne more popláva s nami? 
Kedy takého nájdeme pána? 
Kedy druhému stlať čalúnami 
Lúžko budeme z komnát Sultána?" 

Chvejú tlupami kozácke kyty, 
Nad hrobom truhla Zmyje spočíva, 
A v truhle hetman leží odkrytý, 
Dačo strašného sa mu prísníva, 
Bo výraz hnevu v tvári vyrytý. — 



Z vetríl tureckých telo obkladá 
Plachta úmorná. — Obrázkom zlatým 
Pop ho opatril, i pieskom svätým, 
I skyvu chleba do úst mu vkladá, 
A ľad tým samým častoval chlebom. — 
A keď modlitbu skončil poslednú, 
Plačky začaly pieseň pohrabnú. — 
Len jedna z placiek šla za pohrabom 
A miesto plaču — divo rehlila! — 
Na úkor smiechu slzy cedila 
Do slzavice veíkej hlinenej. — . 
A keď lúč svetla do nej padala 
Od veľkej sviece popom svätenej — 
Vôkol sa všetky mračiiy tváre, 
Lebo videli krev v tom poháre, — 
I krev do hrobnej vyliala tiesne — 
Padla — skonala! — Skonajte piesne! — 

Petruikin. 



-+"&&!>»"&- 



Nihilismus. 

Povesť. 
Podáva Samo Samovič. 



I. 



Má — vraj — byt jedna politická sekta, 
zaoberajúca $a s úmyslom prevrátenia dosa- 
vádneho poriadku a sami jej prívrženci dali 
jej meno „nihilismus." Ja verím v jej jestvo- 
vanie, znajúc, že Pán Boh má množstvo roz- 
ličného druhu čeliadky na zemi. ' Z tohto 
množstva prečo by sa nevyvrhlo niekoľko 
mladých streštencov a blúznivcov, uskutočňo- 
vať chcejúcicb v strašnom smysle to slovo 
„nibil," keď sa nachodia dospelí, v závaž- 
ných úradoch postavení mužovia, ktorým 
z ďaleká skveje sa na čele nápis „nihil" čo 
premoklina jích modzgového obsahu? Ne- 
chcem sa zaoberať ani s jedným z týchto 
odrodov. s prvým preto nie, aby som na od- 
menu práce nedostal „výrok smrti " s pod- 
pisom „t*jný výbor;" ujisťujem vás, že po- 
dobného obsahu Iubolístky sú mi do duše 
protivné; s druhým preto nie, že ruku strčit 
rlo osieho hniezda mohlo by mat následok 
pre mňa veľmi nepriaznivý. Ckážem vám 
tretí odrôd, ktorého životnou zásadou je „po- 
žívať," a vďaka pokročilosti západnej Kultúry, 
skutok „požívania" v rozličných svojich dru- 
hoch dobyl si takej dokonalosti, že o pár 
čins napadnúť roôžc niektorému aesthetikovi 
vriadiť ho medzi krásne umenia, keď oprávne- 



nosť tejto zásady už teraz vedecky sa začína 
podopierať. Život bez mravného základu a 
cieľu označuje u mňa nihilismus, a ktorý je 
spoločnosti nebezpečnejší, či ten, ktorý čelom 
ide proti stene a tak si sám hlavu rozbíja, 
a či ten. ktorý tajne otravuje dosial ešte 
zdravé šťavy ľudstva, ponechám rozhodnúť 
vášmu úsudku. 

Keď ste trpelive prečítali moje úvahy, 
uvediem vás do jednej z našich slovenských 
dolín. Po bokoch tiahnú sa krásne dubové 
hory, oko s radosťou utkvie na tej sviežej 
zeleni, ale tá je nie pre radosť oču — vidíte 
tie rúbanice a poskladané siahovice? V pro- 
stred doline čmudí sa na dvoch miestach, 
tu z dola je železiareň a tam z hora skláreň, 
obe to stvory nepoetické, zeleň krásnych hôr 
v svojich útrobách nivočiace. 

Keby ste sa tázali po majiteľoch týchto 
priemyselných závodov, možno, že bez toho 
aby ste dočkali moju odpoveď, na mysli by 
vám tanulo nejaké „erger-berger," ale chyba 
tlače! Sú to závody majiteľov rýdzych slo 
venských mien. Majiteľom železiarne je pán 
Adam Repa a sklárne pán Ján Koreň, jeho 
švagor. Jednou stranou doliny vinie sa v do- 
brom poriadku udržovaná cesta, na tej stre- 
táme dvoch sklenárskych robotníkov, 



174 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



„Nože mi raz povedzte, báťa Ďurko," 
rečie ten mladší, „prečo vám náš pán pred- 
nosť dáva? my veru závistlivé pozeráme, keď 
vás takmer za svojho brata považuje." 

„Žiadna tajnosC," vetí druhý, „ktorú by 
som vám zjaviC nemohol. Spolu sme sriastli, 
naše otcovské domy stály v susedstve, ale 
nemysli, že sa náš p.ín narodil v takom ka- 
štieli, aký teraz má. Čo susední chlapci stali 
sme sa kamaráty, aj v remesle sme sa ne- 
lúčili, aj svet sme spolu zkusovali, až jiáš 
pán nechal sklenárske remeslo a oddal sa 
krčmáreniu. Pri striezlivom živote a opatrnom 
hospodárení zmáhal sa z roka na rok. Ne- 
nadalo dedictvo panej zväčšilo majetok, kúpil 
zanedbanú skláreň, pristavoval, naprával, a 
teraz je tým, čím je; daj len Bože, aby to 
aj po jeho smrti pohromade osMo!" 

„Prečo by nie? má syna a ten bude na- 
sledovať ! a 

„Práve to mi hlavu múti; nie síce, že 
má syna. ale sa mi zdá, že mladý pán v pan- 
skom kaštieli narodený, na cukrových kúskoch 
vychovaný, ua pot ä prácu nezvyklý, neudal 
sa celkom na otca, narodeného pod slamenou 
strechou, vychovaného ovseným chlebom a 
zvyknutého práci." 

„Nehovorte že tak zle o pánu Julkovi; 
celý svet si povráva, že mladý pán a vaša 
dcéra Julka ostanú jedným párom. Aj mená 
sa jim rovnajú, aj roky nebudú jim daleko 
a ostatnie priateľstvo otcov vyrovná." 

„ Nečakal som to slovo od vás," povie 
rozmr/ený báťa Ďurko; „vy neviete, ako ma 
to bolí, ked počujem také nerozumné reči. 
Mení majú pravda podobné, n j v rokoch sa 
rovnajú, moja Julka je 18-ročná a mladý 
pán rokom starší, ešte sa zenit nemôže, musí 
ísf ešte do škôl a čoby storáz ušiel, ako to j 
nž urobil. A keby sa. mohol ženif, moja Julka 
je nie vychovaná za pani veľkomožnú a ešte 
menej za manželku ľahkomyselníka, či sa ten 
volá Julo, či Janol* 

„Ako ste sa namrzeli a predsa som len 
to povedal, čo aj iní vravia." 

„KedT si vravia, nech vravia, musím vám 
ukázať, že tie reči prestanú, lebo pán Julko 
vine prah môjho domu neprekročí!" pomedzi 
zuby vypustil báťa Ďurko ešte jednu „dobrú 



noci" a obrátil sa k svojmu príbytku, nepo- 
zorujúc nedôverivé pokrúcanie hlavou svojho 
mladšieho sprievodcu. 

Mladý pán Julko netrpelive dočkal koniec 
obedu a šťastlivé aspoň tento raz vyhnúc ne- 
milým zákuskám, ktoré záležaly v každo- 
dennom napomínaní otcovskom, vyšmiknul 
nepozorovaný a pospiechal vidieť krásnu Julku. 
Julka sedela v záhrade, istá príchodu Julkovho 
často pozerala k bráne panského dvoru. Ko- 
nečne sa zjavil žiadaný; vidno na nom, že 
mu je na spech, ani okom nemrdne po dielni 
otcovskej, tým viac v stranu Julkinu. 

„Tu som ti! či si ma čakala?" pýta sa 
Julko, ovinúc rameno vôkol štíhleho drieku 
Julkinho. 

„Každý deň prídete, mladý pán, už som 
zvykla vás očakávať," odpovedá zapýrená 
Julka, odtískajúc obviňujúce ju rameno. 

„Či zase mladý pán? už som ti povedal, 
že som ti ja Julko a nie mladý pán, za po- 
kutu musíš ma bozkať." 

„Aby som tak pochodila, ako včera? Janko 
Brúsik díval sa zpoza plota, a.ked ste odišli, 
vystrájal sa, že otcovi zažaluje!" 

„Čo je Brúsika do toho?" 

„To je Brúsika do toho, že ho aj pán 
veľkomožný aj môj otec za poriadneho šuhaja 
držia, akým je aj v skutku a ja — vraj — 
mám byť jeho ženou." 

„Pekná vec, moju nevestu inému sľubovať! 
Mnohoráz som ti sľúbil, že len ty budeš 
mojou ženou; nedaj nič na také pletky!" 

„Sľuby sa sľubujú," ozvala sa Julka so 
smiechom, a vážnejšie doložila : „vy pôjdete 
do sveta a tam ma zabuduete!" 

„Ja teba zabudnúť?" staval sa urazeným 
Julko; „čoby kráľovny n kňažny na mňa mi- 
lostným zrakom pozeraly, len ty budeš mojou 
ženou. A teraz neodťahuj tie krásne ústa, 
sem j ich J" navzdor všetkému spieraniu vtisol 
vrelý poľubok na červené pery Julkine. Ozvena 
bozku zdala sa elektrickým spôsobom účinko- 
vať na okolie: medzi škárami pi Otovými vidno 
bolo dve iskry, švihnuté z oŕu Jankových. 

Okamženie sa míňalo za okamžením a 
náš mladý párik v ľúbostnom rozhovore ko- 
chal sa v záhradke. Mladý pán Julko nespo- 
kojný 8 jedným bozkom, žiadal druhý a tretí. 

J J J • Digitizfedby VjjOCJv IC ' 



Č. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



175 



a Julka uihlácholená sľubom Julkovým, vďačne 
mu dopriata tej radosti, až sama matka vi- 
diac oblokom tú velikú úprimnosť, zavolala 
Julku do chyže. Julka poslúchla matkinho 
hlasu, Julko uechcel sa odtrhnúť od svojej 
spoločnice, nasledoval ju. — Sotva sa usadili, 
bolo počuť strmé kroky vracajúceho sa otca, 
v otvorených dverách zjavila sa jeho postava. 
V ústrety idúca Julka nedostala toho vrelého 
objatia, ktorému bola zvykla a usmievavému 
Julkovi bolo odplateué nevlúdnym pohľadom. 

„Čo vám je, otec môj?" šveholí Julka, 
ovesujúc sa na hrdlo otcovo, „že tak na- 
mrzeuý prichodíte?" 

„Vidím sa ti byt namrzený ?" zpytuje sa 
otec ostrým zrakom dcéru premeriavajúci; 
„nebadáš toho príčinu? Matej mi pekué veci 
rozprával o tebe, Janko ma zase upozornil 
na dačo, čo nebárs pristane poctivej panenke, 
a nemám byť namrzený V u 

„Aké reči?" táže sa ustrašená Julka; 
„ničoho som sa nedopustila, čoby mi k hanbe 
slúžiť mohlo." 

8 Ešte aj lhárstvo! — Pekné pokroky uro- 
bila moja dcéra v škole mladého pána. Každo- 
denné vysedávanie v záhradke -- nazdal som 
sa, že Julka má tam pilnú robotu; pekná 
robota! vyčakávat mladého pána a potom na 
odiv sveta zatajiť všetok stud a hanbu. To 
je nič, dievka moja? 4 

„Ach, otec môj! u povie v slzách Julka, 
„nehnevaj sa len, všetko ti poviem. Mladý 
pán mi sľúbil, že si ma vezme za ženu, a 
keď ma chcel bozkať, dosť som sa mu spie- 
rala, a predsa ma bozkal. Nie je to moja 
vina, otče môj, nikdy to viac neurobím. Či 
mi odpustíš V u 

„Pozdejšie sa dovravíme o tom. Teraz sa 
mám porátať s mladým pánom " obrátil reč 
k Julkovi, ktorý hneď na počiatku nemilého 
výstupu bojazlivé pozeral na dvere; „vy ste 
ten diabol, ktorý hľadíte môj život strpčiť? 
pritúli sa ani besný pes k človeku, aby ho 
pohrýzol. Nie dosť, že vášmu otcovi šedivejú 
vlasy nad nezdarným synom? — ženiť? ľahko- 
verná dcéra! či nevieš, že mladým pánom 
vždy kypia ústa tými najkrajšími sľubami a 
najhroznejšími prísahami, len aby nezkúsené 
stvory do siedla dostali? Krásnym spôsobom 



hľadíte odplatiť moju starostlivosť o vás — 
strážil som ho sťa oka zorničku," — hlas 
jeho začal sa triasť a oko slzou rosiť, ale 
sa vzmužil, trpkosť premohla žiaľ, — „hada 
som choval na svojich prsách; ľudia vravia, 
že hadovi treba hlavu rozdláviť. aby nás nc- 
uštipol. Berte sa mi z domu a uech noha 
vaša nikdy viac nevkročí sem!" 

Julko zmrznutý nebol schopný odpovede, 
vďačne poslúchol a uvrznul von dvermi bo- 
jazlivé sa nazad ohliadajúc, či báťova liesko- 
vica s jeho chrbtom do nemilého potyku ne- 
príde. 

„Zkade sa tak ponáhľate, mladý pán? a 
ozval sa posmešný hlas Janka Brúsika. 

„Veď ti ja vy ponáhľam, keď ťa trstenicou 
statočne vymastím." hrozil sa Julko Jankovi. 

„Palica má dva konce! nemusíte sa na 
mňa hnevať za dnešniu lekciu, viem, že si 
ju zapamätáte." 

Ešte aj to mal prtžreť mladý pán? nečlo, 
s pozdvižonon palicou rútil sa na Janka, 
ktorý rýchlejší súc v behu, zmiznul z oču 
nasrdeného mladého pána. 

„Ja ti to nezabudnem ! u vydralo sa mu 
z úst a upachtený Julko vaisiel bránou do 
kaštiela. 

„Tu si mi, Julko môj ? u vítala pan» vrfko- 
možná do chyže vstupujúceho synáčka, „hneď 
mi vyklzneš, mám ťa doma a predsa fa ne- 
mám, celý deň chodíš sem tam a svoju matku 
samotnú nechávaš!" 

í ^Nemôžem vždy pri tebe sedeť," odvrkne 

' Julko, „otec ma naháňa do dielne a vieš. 
ako sa hnevá, keď ho neposlúchneme 

; „To je pekne, syn môj ! aj do dielne 
môžeš, ale aj matku nemusíš zanedbávať. 

I Ty si ešte mladý, dosť máš času ku práci, 

! keď prídeš k dospelejšiemu veku, dosť- sa 
tam nasedíš; za to som ti dovolila, aby si 
zo škôl domov prišiel, že ťa pri sebe mat 
chcem. u 

„Už ma budeš mávať, nepôjdem z domu 
a čoby ste ma vyháňali." 

„Nepôjdeš?" čuť slová vstupujúceho pána 

| Koreňa ; čas je, aby si mi nebol aj doma, aj 

;von Z (lomuna. P osrae S ^ zedby ( 



176 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



r Nieže tak, mužíčku, nie!" chlácholí matka, 
„veď to len nedržíš za posmech, keď sa Julko 
celý deň v dielni baví?" 

„V dielni, v peknej dielni, kde sa chlapci 
na čertovom kolese vybíjajú. Vari ta ošialil, 
že z dielni taký vyparený pribehnul?" 

„To mi povf'dal a ja mn verím, lebo ma 
nikdy neoklamal/ 

„Nechcem sa teraz dohadovaf o viero- 
hodnosti slov ji»ho. Mám na teba otázku, 
mladý pán, kde si blúdil celé odpoludnie?" 
obrátil sa otec na syna. 

„Bol som u báfu Ďurka, ako si mi ty 
kázal, u odpovedal Julko bezočate. 

„Či som ti aj to kázal, aby si Julke man- 
želstvo sľuboval? aj to, i»by si z nej na odiv 
sveta posmechy robil? odpovedajže teraz! Do 
škôl sa mu nechce, lebo sa — vraj — musí 
doma priemyslu priúčať, v závode sa mu ne- 
chce, lebo — vraj — matku nemôže samotnú 
nechať, pri matke sa mu nechce, lebo musí 
ža dievčaty behať! či tak, nepodarené chlap- 
čisko ?" poslednie strašným hlasom vyslovené 
slová zapudily výraz bezočatosti z tváre Jul- 
kovej a priodely ju strachom, lebo ruka otcova 
kŕčovite držiaca palicu sa dvíha. Julko po- 
skočí za stolec matkin, aby sa úderu ochránil 
a matka obe ruky vystiera k záštite. 

Na dvere niekto zaklopal; žiadnemu ne- 
napadlo v rozčúlení povedať „voľno," a dnu 
vstúpil pán Repa, nečakajúci na dovolenie, 
a vidiac podivnú skupeninu rodinnú zpytujesa : 

„Čo to za komédia? či sa hráte a či to 
naozaj ?" 

„Naozaj/ odpovie pán Koreň; „toto ne- 
zdarené chlapčisko keď sa inším spôsobom 
príučit nemôže, musí sa príúčat palicou. " 

„To by musel byt hrozný priestupok, ktorý 
by takýto surový trest na tvojom vlastnom 
synovi vynucoval." 

„Rozpoviem ti, švagre, a shrozíš sa.* Pán 
Koreň vyrozprával celú vec, ako mu to báta 
Ďurko bol žaloval a končiac svoje vypravo- 
vanie doložil: „Či to nenie hrozné?" 

„Divím sa ti, švagre," odpovedá ľahostajne 
pán Repa, „pre takúto maličkost sa rozčulit. 
Dosial sa nevieš vžiť do nášho postavenia, 
nie sme viac krčmári, ale páni veľkomožní, 



ako sa od ľudu volat dávame, prečo by sme 
aj panské zvyky prijat nemali?* 

„Aj ja mu to hovorievam," skočí do reči 
pani Koreňová, „ale ho presvedčiť nemôžem. tt 

„Ani ma nepresvedčíš,* hovorí pán Koreň; 
„ja viem, že miera pre statočnosť je všade 
rovná a čo je u jednoho cnosťou, nenie u iného 
hriechom. Hriech je hriechom, už či ho knieža, 
či žobrák spácha, a podobne cnosť cnosťou 
zostane.** 

„Nechaj že tie kázne," mieša sa pán Repa, 
„my žijeme vo svete, a v akom žijeme, toho 
zvykom sa prispôsobovať musíme, ak sa ne- 
chceme z primeranej nám vyššej spoločnosti 
vylúčiť. Za to, že tvoj Julko dnes pekné 
dievča pobozkal, jej manželstvo prisľúbil," — 
Julko sa stával pozornejším a bolo vidno, že 
každé slovo strýkovo s úľubou sprevádza, — 
„škoda bolo natoľko sa zabudnúť. Panskí 
synkovia, ako to každodenne počujeme, aj 
horšieho sa dopustia, nie len takýchto ne- 
vinných z>:bav, a jích rodičia na to ani ne- 
mrknú, znejúc, že ani oni lepší neboli." 

„My sme ale boli lepší!" zvolal rozdráž- 
dený pán Koreň, „aký bol otec, nech syn 
bude aspoň taký." 

„Nehovorme o tom,* vidiac vážnosť oka- 
mženia, obracia pán Repa rozhovor v iná 
stranu, „neprišiel som na dohadovanie ; dnes 
mi oznámil môj priateľ Rékássy, že moje 
povolanie na polovačku, ktoré som s tvojím 
privolením aj v tvojom mene zaslal, on a 
jeho spoločníci s vďakou prijímajú. Prichodí 
nám predbežné poriadky porobiť." 

„Rob si poriadky sám, ja som k vaším 
zábavám nesúci.* 

„Zase nerozumné reči; načo ti je všetko 
bohatstvo, keď ho svetu neukážeš? my ne- 
máme ani starodávny rod , ani skvelé vzde- 
lanie, jedine bohatstvo nám uvoľňuje prístup 
medzi vyšších. Mne samému — pravdu musím 
vyznať — tiež tak pristane puška ani židovi, 
lež darmo, prisľúbil som, musím vyplniť, a 
svoju nevedomosť lepšie je zakryť, ako na 
odiv vystaviť. Keď ty nemáš chuti k polo- 
vačke, máš odrastlého syna, nech sa učí 
pohybovať v spoločnosti.* 

„Hádam na odmenu jeho príkladného ži- 
vota?" dokladal s trpkým úsmevom pán Koreň. 



Č. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



177 



„Daj že pokoj, mužfčku," volá prosebným 
hlasom pani Koreňová, „mame len toho jedi- 
ného syna, on bude nosiť tvoje meno, on 
bude dediť majetok tvoj, a toho máme chvála 
Bohu dosf, či by si mu ten malý priestupok 
nevedel odpustiť? Však mu dovolíš? dáme 
mu ušiť nové polovnícke šaty, pušku má, 
sám si mu ju kúpil; bude že krásne vyzerať, 
viem, že nebude mať páru. Však mu dovolíš?" 

Pán Koreň nevládal odolať zo všetkých 
strán hrnúcim sa dôkazom a prosbám: dal 
svoje privolenie. 

Julko netrpelive čakal deň polovačky. 
Možno, že dosiaľ ani nebol slyšal to slovo 
„šport" a už ukazoval krásne vlohy k nemu ; 
krásne kone, psi, polovačka a čo k tomu 
prislúcha, tesily sa u neho veľkej obľube. 
„Šport* dá sa slovensky len obšírnejšie vy- 
jadriť, znamená ono : v nedostatku iného uži- 
točného zamestknania v koňoch, psoch a 
lovoch atd. zábavu si hľadať. Zpýtate-li sa ma: 
aký osoh má z toho človečenstvo? ostanem 
vám odpoveď dlžen. 

Slnce začalo vychodif, zástup ľudu shro- 
maždený pred domom pána Repy, záležajúci 
z mladých robotníkov dielne a roľníkov okoli- 
tých dedín, ozbrojený paliciami pod vedením 
mladého horára Mateja bral sa do lesa, aby 
zaujmúc určené stanovisko v čas daného znaku 
hulákaním a úderami palíc na stromy a kry 
vyplašil v húštine ukrytú zver. Po chvíli 
hrkotaly z brány vyleštené kočiare naplnené 
panstvom rozličného druhu , vyprevádzané 
maršom cigánskej bandy; nasleduje ťažká 
kavalleria: voz okrášlený sudom vínovým 
pre panstvo a pálenčeným pre honcov, voz 
obťažený mäsom, chlebom, slaninou a všetkým, 
ŕo je k dobrému hôrnemu obedu potrebné, a 
konečne voz, garnírovaný huslami, basou a 
cimbalom a pomedzi to vykukávajúcimi ku- 
čeravými hlavami cigánskej bandy. 

Keď predbehneme potravné vozy a v za- 
pätí sledujeme beh panských kočiarov, prí- 
deme na krásnu lúku pod vrchom „Jelenovo" 
rečeným; tu skáče milostivé panstvo na vlastnic 
nohy až na vyznačené každému stanovisko, 
kde nepohnute pušku v hotovosti držiac oča- 
kávať má v ústrety skákajúcu zver. 



Hon sa započal ; hluk a temný tlkot ozýva 
sa z daleka — vždy bližšie k bližšie — čuť 
šuchot utekajúcej zveriny, rozoznať jedno- 
tlivé výkriky, slyšať jednotlivé údery, srdce 
polovníkovo hlasité klope: tresk! tresk! a 
nevinné stvorenie váľa sa vo vlastnej krvi. 
Nasleduje „Hallali," jasot nad zastrelenou 
zverou, utichujú výstrely, lebo honci priblížili 
sa k polovníkom. Či to jeleň tiahne na Julka 
Koreňa ? pomaly stúpa, sám dáva sa za obeť 
mladému polovníkovi. Nie to jeleň, vidno 
bielu košelienku a čierny klobúčik, zpod 
nehož pár čiernych oču sa blyští. Zablysne 
oko aj mladého polovníka; nie to rozčule- 
nost polovnícka, v tom pohľade skrýva sa 
zloba, ním tiahne pomsta, ruka sa bráni 
zbojníckemu činu, trasie sa — poznaly oci, 
čo sa v kroví belie, poznaly bielu košelienku 
a čierny klobúčik, kohútik spustený štrkne, 
puška vybúši, dym sa vyvalí, aby oči Jul- 
kove nevidcly, ale nemôže prekazií, aby uši 
neslyšaly srdcelomný výkrik: „Jaj Bože!" 
vytlačený posledním vzdychom Janka Brúsika. 

„Kto strieľal? ako strieľal? koho po- 
strieľal?" ozývaly sa otázky z úst shrknu- 
tých polovníkov, jích oči vyzeraly Julka, mla- 
dého polovníka, len jemu sa mohlo prihodiť 
nešťastie, len on stal sa obeťou svojej prvej 
polovačky. Všetky oči starostlivé hľadaly 
mladého pána, on stál bľadý, oči do zeme 
opreté. 

„Nič sa ti neprihodilo, Julko môj? tf zvolal 
radostne pán Repa, shliadnuc Julka. 

„Blahoželáme!" volali ostatní polovníci, 
presvedčiac sa, že žiadna nechybí z drahých 
hláv. 

Kto ztratil život? bola viac len otázka 
zvedavosti. Poneváč ale pán služný bol tiež 
v radoch polovníkov, preto po krátkom hľa- 
daní naleznutá bola mŕtvola, a že ľahko mohol 
prísť Julko do podozrenia, po vybavení po- 
vrchného vyšetrovania a vybavení niektorých 
zákonných formalít odložená celá záležitosť 
s mŕtvolou Janka Brúsika do hrobu. 

Každý pripisoval náhode vražedlný výstrel, 
len jedon bol nielen presvedčený o vykonaní 
skutku skrze Julka, ale o zúmyslnom za- 
vraždení, a to bol starý pán Koreň. Hrozne 
pálilo dušu niesť, čo aj tajne, škvrnu vraždy 

'Digifizedby Vi330yrí: 



178 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. G. 1879. 



na svojom mene, nepokojilo svedomie jeho 
nesmieť vyzradit páchateľa, lebo to bol vlastný 
syn a to syn, ktorý krém prvého íaku ne- 
ukazoval na sebe žiadon znak kajúcnos'i, 
vzcfaloval sa spoločnosti otcovej a zvlášte 
prilnul k svojmu strýkovi Repoví. Slová na- 
pomínania neboly dostatočné, musí sa upo- 
trebiť radikálny prostriedok. Aký? 

„Prosím ta, Janko, priatel môj, osvoboď 
ma od toho nešlachetníkal" týmto krikom 
vbehnul báta Ďurko do pisárne. 

„Od akého ? u zpytuje sa pán Koreň. 

„Od tvojho vlastného syna ; vyobcoval som 
ho z domu, mne sa na oči neukáže, ale 
s Julkou takmer každý deň sa schodí. Keď 
ju hreším, ona plače, narieka a hovorí, že 
nemô/e vyhnút, aby sa s ním nesisla." 

„Poraď mi prostriedok!" 

„Inší neviem, ako na čas, možno i na 
viac rokov preč poslať mladého pána medzi 
cudzích ludí." 



„Ďakujem ti, brat Ďurko, za dobrú radu. 
S Bohom!" 

Jasné bolo pánu Koreňoví, že švagor jeho 
Repa vyúča fígíom Julka. Tento pomer musí 
sa pretrhnúť; sám nezdolie prúd, švagor 
i manželka proti nemu účinkujú. Musí preč 
z domu, kde tieto škodné vplyvy pre vzdiale- 
nosť tratiť budú ostrie účinku. 

V ten istý deň letel list do Pešti: 

„Ctený pán správca! 
O pár dní príde k Vám môj syn Júliu*, 
aby v sklade Vám nápomocný bol. Vy budete 
správcom, on bude podriadeným, a ako som 
vo všetkom Vašu svedomitosf a statočnosť 
poznal, tak mám nádeju, že aj môjho syna 
v tomto duchu viesť budete. Prostriedky 
k tomu smerujúce nechávajúc Vám na výber 
som Váš priate! 

Ján Koreň." 
(Pokračovanie nasleduje.) 



Spev poeta* 



Hľa! čo to zn zjav? — Lipa, pod ňou jun 

A bôlny spev sem zaznieva. — 
Ov.ni ho chcete? Prikročte bližšie 

A čujete o čom spieva. — 
„Ránom zbudená ruža preč' žiali? 

„Preč 1 slzou oko zakalí? 
„Neplakať chcete, keď nad jej krásou 

„Mraziská krýdla rozpäly? 
„Hľa! zora krásna vnady rozsiala 

„Nebom; lež ach! preč' tak bľadne? 



„Neplakať chcete, kecT noc ramenom 
„Škaredým jej krásu kradne? 

„Hľa! slávik v kroví — počujte/e len 
„Jak sladko, lež bôlne peje! 

„Neželef chcete, kccT osud pretne 
„Vetev poslednej nádeje? — 

„I spevom mojím osud sa smeje, 

„Strasťou žitie mi opletá: 

„Však slasf, čo v hruď pieseň leje, 

„K nebu unáša poeta!" — 



-£~4*<^ — 



v 

Co to v očiach Tvojich svieti? 



Čože to v očiach Tvojich tak svieti? 

Povedzže mi, drahá moja? 
Žes' v ňádrach mojich mladých rozžala 

Plameň túžeb, nepokoja! 
Predtým tak sladko dni mi plynulý; 

Všade kvitla radosť milá: — 
A teraz? — neviem — ale Ty si mi 

Všetko toto rozborila! 



Nuž či ťa, drahá, srdce nebolí, 

Že si ma z raja vyhnala? 
Čoby za radost zo žiaľov mojich 

Krásna duša Tvoja mala? 
A predsa vždy len po Tebe túži 

Tžialená duša moja: 
Ty si zborila, či i vystavíš 

Stánok mojeho pokoja? 



-^Ms&3*~- — 



Ľohoľuhský. 



Digitized by 



Google 



Č. 6. 1879.1 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



179 



Sestra koketa. 

(Obrazy zo života.) 



takomto čase obyčajne ku západu klo- 
nievať sa zvyklo svetlo- a teplonosné slnko. 
Nie tak dnes. Od rána tažké mrákavy za- 
lahly oblohou nebeskou, tak že ani moc 
slnka nebola v stave preboriť čiernu rúšku, 
ktorá zakrývala blankyt nebeský. 

Smutný to čas, i smútkom naplňuje eitu- 
plnú dušu človeka. 

Horkom dna vyprahla príroda túžobne 
čaká, že z čiernych mračien zpadne túžená 
vlaha, ktorá nielen že zmyje umorujúcim 
prachom zapadlé kvetiny a byliny, ale i dlhšou 
suchotou už už vädnúce listie ovlaží, a k no- 
vému, krásnemu, radostnému životu zobudí. 

1 človeku často nesnesitelnou stáva sa 
horúčosť a šuchotá, i on túževať zvyknul 
v súhlase s prírodou po vlahonosnej zmene, 
ale keoľ nadíde doba, že obzor zatiahne sa 
oblakami, nie radosť, nie úsmech, ale jiný 
podivný pocit budí sa v ňom a oko snivé 
s j&kousi tesknotou očakáva nasledovať ma- 
júcu lejú, obmedzujúcu svobodný pohyb tohto 
pána a vladára prírody, a núti ho v svetlici 
htadať útulok. 

Prší. Z počiatku len jednotlivé kvapky, 
čím dial tým hustejšie, až konečne pustil sa 
hustý, monotónnym klapkaním ozývajúci sa 
dážď. 

Takéto okamženie mnohých núti k spánku, 
jiným je príhodným k dumaniu. 

To posledné robí i pri okne sediaca, 
ručnou prácou zaneprázdnená Eleonóra, ked 
snivým okom svojim hned pozerá na prácu, 
hned zase vyzerá von oblokom a pohružuje 
sa v hlboké dumy. Samotná je; jej ofec, 
pán Gedeon Ústupský, odišiel na návštevu 
k susednému statkárovi, Izidorovi Záplav- 
ském u,. svojmu nádejnému zaťovi, s ktorým 
večierkom vrátiť sa má domov. 

Eleonóra túžobne čaká j ich návrat, A do 
tedy zabávajú ju dumy. 

Ako by na obraze vidí svoj celý dosa- 
vádny život. Slzy vynútila z jej očú rozpo- : 
mienka na drahú matku , ktorú dávno od- 1 
prevadila k večnému odpočinku. A dalej roky 
bujarej mladosti budily v nej city i radosti 



i žiaľu. Jej srdce zahorelo vrelou láskou 

k peknému šuhajovi a našlo ohlas i v srdci 

jeho. Tieto časy milostných pomerov boly 

najkrajšími chvíľami jej života. Ach! ak skoro 

zmenily sa. Spojená s ním večným sväzkom 

manželstva, miesto túženého raja, našla v dome 

jeho peklo. Nebol on tým, čím sa ukazoval 

ako mládenec. Nedlho po svadbe zmenil sa 

y rozpustilého výstupníka. To bola jeho pravá 

prirodzenosť, ktorú bedlivé ukrýval, kým ne- 

pojistil si ruku Eleonóry, v tie časy široko 

daleko vychýrenej krásavice. I to stalo sa 

len následkom stávky, urobenej v kole sebe- 

! rovných rozpustilcov a pri v hojnej miere 

1 užitom penavom šampanskom. Vyhrať stávku 

bola preňho vec „honoru/ preto zaprel pri- 

1 rodzenosť svoju, kým dosiahnul ciel. Vyhrajúc 

j ale stávku, s tým väčšou prudkosťou zjavily 

!sa uňho staré vášne a náruživosti, ako by 

; bol chcel dohoniť, čo zameškal 

Ale nikto nehreší proti prírode bez trestu. 
I tá najväčšia sila mnohými výstupkami pod- 
kopaná a zničená býva. Tak stalo sa i Ri- 
chardovi Klenskému. Jeho zlým životom za- 
príčinená smrť doniesla Eleonóre opäť svo- 
bodu. 

V dvadsiatom roku života svojho vrátila 
sa zpäť do otcovského domu, k nemalej po- 
teche otcovej, ktorý nesúhlasil s jej výdajom, 
ale nechcel jej stavať prekážky, vidiac, že 
jej mladé, ohnivé srdce zahorelo hlbokou 
láskou k Richardovi. Teraz opäť bola svo- 
bodná, bola jeho drahou dcérou. Jestli nie 
ťažšie, tak jiste tak ťažko, ako sama Ele- 
onóra, trpel, dozvediac sa o jej nešťastí. Vetf 
robil si neprestajne výčitky, že vlastne on 
zavinil všetko to, čo potkalo jeho milú dcéru, 
keď nezakročil rázne, a dal sa premôcť alzáni 
dcériným. No teraz všetko bolo už zase dobre. 
A tie horké skúsenosti poslúžily obom k do- 
brému. 

Gedeon Ústupský mal opäť, čo za dva 
celé roky postrádal, starostlivú hospodinku, 
ktorá mu viedla a spravovala domácnosť. A 
Eleonóra bola zase šťastnou v otcovskom 
dome, ktorý nikdy viac opustiť nemienila. 

23* 



180 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



Ale „človek mieni, Pán Boh mení!" a 
tak stalo sa i Eleonóre i pánu Gedeonovi. 

Na bubon prišlý majetok Klenského za- 
kúpil Izidor Záplavský, ktorý hneď po pre- 
sídlení sa do obce Javorcov ponavštevoval 
susedov svojich okolních, a tak i pána Ústup- 
ského. Táto návšteva opätovala sa častejšie, 
až konečne bývala každodennou. Následok 
toho bol, že nielen on zaľúbil sa do mladej 
vdovy, ale i starý pán Gedeon Ústupský 
obľúbil ho tak, ako vlastného syna. Či ho 
i Eleonóra ľúbila? túto otázku často si pred- 
kladala. Viete, že „kto sa raz popáli, i na 
ľad fúka!" A ona so svojou prvou láskou 
veľmi, veľmi sa bola popálila. Ale „čo sa 
nedá razom, to sa poddá časom!" Čas za- 
hojil predošlé rany, čas bol kúzelníkom, že 
jej tažko ranené srdiečko znovu oživlo, a 
ku veľkej radosti pána Gedeona Ústupskčho 
Izidor uchádzal sa o ruku Eleonóry. Sláv- 
nostne odbývala sa vera, a teraz už vše- 
stranne s radostou a túžobne očakávali blí- 
ženie sa toho dňa, v ktorý svätým sväzkom 
spojení byt mali. 

„Či budem ešte šťastnou?" vzdychajúc 
opytuje sa Eleonóra. „Či je možno, žeby som 
v tom dome, v ktorom zakúsila som tie naj- 
väčšie bôle a horkosti, v ktorom pohrobená 
je násilne a kruté umorená prvá láska moja, 
mohla byt šťastnou? — Ja ufám, a predsa 
ľakám sa budúcnosti. I v okamženiach naj- 
väčšieho blaženstva ozýva sa vo mne tajný 
hlas, ktorý neveští mi nič dobrého. Ale Izidor 
je tak milý, ľúby, skromný, že nemožno, ne- 
možno pri jeho boku nebyt štastnou! — 
A jestli — u 

Nezakončila. Myšlienka pretrhnutá bola 
zahrkotaním pred dom došlého voza. Vy- 
jasnilo sa nebeské oko Eleonóry vidiac, že 
s otcom prichodí jej verenec Izidor. 

„Neumorila ťa dlhá chvíľa v tejto lej i, 
holubenka moja o samote, opustenú ? u hovorí 
láskavým hlasom starostlivý otec, kecí dcéru 
svoju na uvítanie vrelé poľúbil. 

„Ako vidíš, žijem ešte, a kto zná, či som 
bola tak úplne o samote, ako myslíš!", od- 
vetuje ona. 

„Ach tak! mala si návštevu? a koho?" 

„Myšlienky a rozpomienky 2" 



„I tie bývajú často tešiteľkami opuste- 
ných! ufám, že dokázaly sa i pri mojej ľú- 
beznej mladuche!" ozval sa svojím príjemno- 
zvučným hlasom Izidor, a jeho čieruo oko 
s výrazom neobmedzenej ľúbosti uprelo sa 
na tvári Eleonóry, ktorá milým úsmechom 
dala výraz svojej blaženosti. 

„Veru, dcéra moja, čo si i nebola s nami, 
bola si pri nás. Náš celý rozhovor točil sa 
kolo vašej budúcnosti. Izidor počína byt ne- 
trpel i vý m, a ja mu to nemám za zle. Nalieha 
s celou ráznosťou na určenie dňa, v ktorom 
spojení byt máte na veky." 

„Jestli len mladucha stým súhlasí! lebo 
proti jej vôli ani kroka nechcem urobiť!" 
slovil Izidor. 

Modré oko Eleouorino skúmavé zrelo na 
Izidora, a akoby spokojné bolo s tým, čo 
uvidelo, znovu ľúbezný úsmcch preletel jej 
I tvárou. 

i „A čože ste, ak svobodno sa pýtať, ustálili, 
ipánovia? až zviem, čo je, budem môcť vy- 
j slovit i ja zo svojej strany môj náhľad, a snácf 
! i súhlas ! u 

„To, duša moja!" ujal sa slova pán Ge- 
deon Ústupský, „že svadba bude ten deň 
po Troch kráľoch ! a 

„Ach, pánovia, čože ste to ustálili? a ŕi 
ste vy pomysleli, či ja budem hotová so 
všetkými prípravami?- 4 

„Pomysleli, i uvážili všetko dôkladne. 
:Vcľk\ch príprav ti netreba. Vystrojenie máš 
! hotovo, čože ešte V" 
j „Hm, a veru ešte mnoho!" 
! „Na príklad?- 

„Vystrojenie treba doplniť, a k tomu po- 
jtrebný je čas! u 

„Nič snadw-jšie nežli to. Pôjdeme do Pešte 
lebo do Vie<lne a vystrojenie je za 24 hodín 
hotovo'/* 

„Ale ja také vystrojenie nechcem. Nie, 
Izidor, to mi už odpustíš, že sa mne protiví 
vystiojovanie skrze kupcov a na zákazku. 
Preto budte milosrdní a predĺžte lehotu. u 
„O jeden týdeň?" opytuje sa otec. 
„Len už prosím i ja nie viac!" dodal Izidor. 
„Nedbám tedy, o jeden týdeô." 
Vrelo poľúbil Izidor alabastrovú ručinku, 
aby dal výraz svojej povďačnosti. 



C. 6. t879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



181 



Tak tedy určený bol deň, a s tým všetci 
traja uspokojení boli. Ach nie všetci, veď 
otec Gedeon Ústupský začal zpumínať, že ©n 
najviac tratí, kecl opiiť samota bude jeho 
osudom. 

,.,A Irena V B nadhodil Izidor. 

„Ach, bojím sa, že Irena nebude Eleonóra!" 

vzdychnul pán Gedeon. 

* * 

* 

V nádherne vystrojenej a upravenej sve- 
tlici veľkomestského paláca, sedí mladá, sotvy 
osemnáste leto preživšia slečinka, baviac sa 
prezeraním najnovšieho módneho časopisu. 

Vstúpi dnu sluha, na striebornom tanieri 
podávajúc slečinke práve došlý lístok. Sle- 
činka vezme list, sluha mlčky ako prišiel tak 
odišiel. 

^Kto že to píše?" prerečie slečinka, „ach! 
vecí to písmo Lorkino, čo že mi tá píše? 
asnart je len otec nie nebezpečne chorý? To 
by mi teraz velmi nevhod prišlo, ked sa 
blíži doba zábav!" 

Roztvorí lístok i číta: 

„Ľúbezná Irénka! Znáš dobre, že náš 
dobrý otec neľúbi zaoberaC sa dopisovaním, 
a teraz tým menej, lebo mu v tom prekáža 
jeho nedúživosť, ktorá ho často púta k lúžku. 
Nebudeš sa tedy diviť, že ti ja píšem v jeho 
mene, a na jeho priamy rozkaz. On si totižto 
vrúcne želá, aby si sa čím skôr vrátila domov." 

r Má k tomu vážne a dôležité príčiny, 
s ktorými ťa oboznámiť je hlavnou úlohou 
tohto listu." 

r Náš dobrý, drahý otec skľúčený i vekom, 
i starostiami a pohromami, ktoré navštívily 
a.dotkly sa ho hlboko, ako i svojou trápnou 
nedúživosťou, ktorá menovite od jasene ho 
zachvátila, veľmi potrebuje opateru milenej 
ruky. Pri tom často nadchodia ho okamženia, 
v ktorých neodbytná a veľmi želaná mu je 
potecha, alebo aspoň pritom nosC detinského 
srdca! " 

„Chvála Bohu! že si ty tam Lorka, ja 
som veru nesúca za opatrovkinu nemocných," 
poznamenali! slečinka, a dala sa čítať ďalej. 

„Ty od mnohých rokov vzdialená z do 
mova, žijúca v radovankách veľkomestského 
života, ktoré ti úprimne žičíme — u 



„Preto ma voláte domov! oh! rozumiem! 
No ale dalej !" 

„Neznala si dozajista ničoho o našich 
domácich pomeroch, bi vo veku mladistvého 
svojho života, ktorému práve tak potrebná 
je radosť zábav, ako útlemu kvietku oži- 
vujúca, / ast ;i rozkvet jeho podporujúca 
t vlaha. To znám nielen ja z vlastnej skúse- 
nosti, ;ile uznáva to i náš drahý otec!" 

„Pekné uznanie, volať ma na dedinu! 
Čože ešte príde? list je to dlhý, ako vidím 
pekne veci obsahuje." 

„A predsa prichodím k tebe so žiadosťou 
jeho, aby si čo najskôr zakončila radostné 
chvíle a vrátila sa domov." 
I „ Vidíš, vec sa má takto:" 
i „Ja rada a ochotno konám všetko k ob- 
ľahčeuiu utrpenia milého otca A rada by sa 
! tomu i ďalej venovala, keby milosť Božia ne- 
! bola jináče naložila so mnou. V poslednie 
roky živ< ta môjho otcovský dom bol mi celým 
svetom, a láska otcova vynahradzovala mi 
všetky zábavy a radovánky, po ktorých túžit 
oprávnená bych asnaď ešte bola tak vekom 
ako i postavením." 

„Vdovica nech doma sedí, hovorím ja! tt 
úsečné poznamenala Irena. 

„Necítila som avšak potrebu, ale ani ne- 
túžila vystúpiť z úzkeho kruhu otcovského 
domu." 

„A teraz stať sa to predsa má. u 

„ľred troma rokauii zakúpil Javorce Izidor 
Záplavský, a osadil sa tam." 

„Vari pani sestra zase chcú do Javoriec? 
nenie jej dosť čo zakúsila po boku Richar- 
dovom?" zase Irena. 

„Nedalo sa vyhnúť, že sme s oím vzdor 
našvj utiahnutosti, v ktorej náš dobrý otec 
žije od časov smrti našej nezapoineuutelnej 
matky, prišli do častejšieho styku. Medzi 
susedmi sa tomu vyhnúť nedá. A k tomu otec 
zaľúbil si tak šlechetného suseda, že sa mu 
jeho častejšie návštevy stály dobrodiním. A 
tak mu navyknul , že keď jedon lebo druhy 
den neprišiel, drahému otcovi zdalo sa niečo 
chybovať, a nespokojnosť zaujala ho v takej 
miere, že som konečne ja sama odhodlala sa 
požiadať Záplavského ku častejším návštevám." 



182 



Orol, časopiB pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



„Veľmi politicky! zvlášte ak je mladý!" 
„Toto časté obcovanie s ním, nielen že 
dobrý dojem malo na zdravotné pomery otcove, 
ale malo ešte i ďalšie, vážnejšie následky. 
Nevdojak a nepozorovane vyvinul sa medzi 
nami tým častým obcovaním priateľský súcit 
a pomer, tak sme mu navykli, že zvykli sme 
ho považovať za člena našej malej rodinky." 
„Slovom, sem jeho oddaniam. a 
„Hovorím! tedy to je to! a čo ešte? u 
„Mňa tedy drahý r-tec utratí! A ty ľú- 
bezná sestra moja, máš mu mňa vynahradiť. — 
Veď i tak si bývala vždy jeho miláckom, a 
on už vopred teší sa na tvoj skorý návrat. a 
„Ale ja sa ani mak naň neteším ! u 
„Aby si ale navykla na j»'ho zvyky a oby- 
čaje, praje si, aby si sa vrátila ešte kým som 
ja doma." 

„Nediv sa, že ti ani slovíčkom neopisujem 
môjho budúceho. Keď prídeš, vidíš, poznáš 
ho, a potom súď sama. a 

„Tešiac sa tvojmu skorému príchodu, boz- 
kávame ta srdečne. Buď tak láskavá, od- 
porúčaj ma drahej tetke, ktorej ruky boz- 
kávam. S Uoliom tvoja túžobnú ťa očakáva- 
júca Eleonóra." 

Irena prečítajúc list zmačkala ho nevrlo 
rukou, a divuý blesk žiaril z jej veľkého 
tmavého oka. 

„Tedy tak! dobre ste si to nahútali. 
Preto, že sa pani sestra cbce vydať, stať sa 
ja mám opatrovnicou nemocného otca; ako 
by som bola diakoniskou alebo milosrdnou 
sestrou; opustiť mám krásny veľkomestský 
svet, a zahrabať sa v mrzkej dedine, kde 
hus/ sa pasú, a to práve teraz keď blíži sa 
fašang, a s ním rozličné zábavy, ku ktorým 
pripravovala som sa už od dávna Na štyry 
bale mám pojistených tanečníkov, a teraz 
miesto zábav mám asnaď pomáhať vystro- 
jovať pani sestru! Či už môže byť nešťast- 
nejšej stvory nado mňa? t*kto sa mi hubí 
a kazí každá radosť ! - A čierne oči zalialy 
sa slzami. 

„Ale nie, nebudem plakať, to by uškodiť 
mohlo mojim očiam, a dnes máme soiré. 
Čožeby riekol Dunkelwald, keby zpozoroval 
moje červeno-obrubené, vyplakané očká, do 
ktorých tak rád pozerá? 4 



Prejdúc ručinkou cez umele ustrojené 
zlatobarvé vlásky, zastala pred velikým zrka- 
dlom, a s úľubou poobzerajúc svoju štíhlu, 
súmernú postavu, pokračovala v samovrave 
ďalej : 

„Ale čo robiť? k niečomu prísť musí. 
Najprv, ani slovíčka tetke, lebo tá bola by 
v stave ma hneď poslať domov. Kde sa jedná 
o žiadosť môjho otca, tam nezná a nedo- 
pustí žiadon odpor. A potom už čo? Hm! 
utajiť list? i to by nebolo od veci. Veď listy 
na pošte často kapú. A tento dnešný písala 
aby ktorá priateľka? Ale si len rozmysleli. 
Je to žiadosť, ako by tú opateru nemocného 
nemohla prevziať a lepšie viesť odo mňa 
hocktorá najatá a dobre platená žena. Ale 
skržlia s grošom, a preto ja mám trpeť, a 
to všetko, lebo moja drahá sestra chce za 
muž. Ako by už nebola bývala vydatou, a 
môže Bohu ďakovať, že ju smrť vysvobodila 
z manželského jarma. A hla zabúda na všetko, 
a znovu kladie si ho na šiju. Nie, ja opradvu 
nerozumiem Lorku. Veď to tak vyzerá, ako 
by len mňa zlostiť chcela. Nuž ale nech že 
sa konečne vydá, keď za tým tak túži, len 
mne nech dá svätý pokoj - -' 

Prešla nickoľkoráz strmým krokom po 
svetlici. Zastane z novu pred zrkadlom, dupne 
malinkou nožinkou o podlahu i rečie- 

„Neidem ani myslet ďalej o tom! a Vzdoro- 
vité hodila hlávkou, a zapúdila razom všetky 
nepríjemné myšlienky. Sadla k fortepianu, 
a hrala rozmarné, veselé skladby, a zabudla 
pritom na list, sestru, otca, bo s veselou 
hudbou duch jej ulietol do víru veselých 
zábav, a na tvári po zapúdení všetkých pre- 
došlých mračien, uhostil sa z novu ľúbezný 
úsmev, ktorý zvláštnu pôvabnosť dodával jej 
kráse. 

Z tohto snenia vytrhnutá bola príchodom 
tetky, manželky slávneho generála pána ba- 
róna z Domovic. 

„Donášam ti novinku, Irénka moja! u 

Hudba umlkla, Irena vstala a pobozkajúc 
nežne rúčku tetuške hovorí: „Prosím tetuška, 
som celá uchom!" 

„A to radostnú uovinu!" 

„Pre mňa?*' zvedavou robiaca sa Irena 
vraví : 



C. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



183 



„Pre teba, pre celú rodinu. Lorka sa vy- „Ako vidím, netešíš sa velmi návratu 
dáva ! tt : domov ! a s výčitkou vo výraze hovorí zadivená 

„A vy tetuška drahá to už znáte V a 'pív- barónka. „Čo sa ale týka tých návštev, tie 
kvapcná Irena zapomína na svoj predošlý i vyst*ť môžu. Ideš n« krátky čas domov, 
úmysel u taj i t list. j vrátiš sa skoro, a potom tak náhle odcestovať 

„No tak tedy i ty znáš? a ncriekla si musíš, že ti nezhýwi času k návštevám, 
mi o tom ani slovíčka?*' s výčitkou hovorí í Omluviť (a bude mojou vecou. Preto nemáš 
tetka. i príčiny nevrlou byt! u 



„Práve som dostala list, len čo som ho 
prečítala, píše mi Lorka. — Oh! ako sa 
teším! veru zaslúži tá dobrá dušinka — u 
štebotali Irena, ačprávc výraz tváre, a meno- 
vite zamračené čelo nestálo v súhlase s jej 
rečiami. 

„I mňa to srdečne teší ! u pretrhuje jej 
slová tetka. „Tvoj otec mi píše, a do neba 
vychvaluje jej budúceho. Ale obsahuje ten 
list i horkú pilulku pre nás! u 



„Ved som ja ani nie, drahá tetuška ! k< 
S' ľúbeznou pretvárkou vraví Irena; „veľmi, 
veľmi teším sa, že uvidím môjho drahého 
otca a ľúbeznú sestru ! u 

„Tak, diéta moje! vidím, že si dobrého 
srdca a že s radosťou obetuješ detinskej po- 
vinnosti terajšie zábavy. Rozkáž Terke, čo 
má zapakovať. A buď dobrej mysle!" 

Tetka odišla. 
Tedy zajtra ráno? u pomoci niet. A čo, 



„Tak!* zdĺhavo sloví Irena, dobre tušiac j kebych tak náhle onemocnela a nemohla na 
čo tetka mieni. | cestu V Migréna, závrat a čo ja viem? Da- 

„Áno ! pomysli si, žiada, aby si bezodkladne romná nádeja, ani to nepomôže. O deň o dva » 



prišla domov." 

„I Lorka mne to píše!" 

„Mne je to nie po vôli, a síce preto, že 
sa to teraz stať má, keď blíža sa časy našich 
zábav!" pokračuje tetka. 

„Ach!" vzdychla Irena a v duchu dodala: 
„a mne ešte menej!" 

„Nuž ale čože robiť? vôľu otcovu splnif 
musíme. Ufám ale — u 

„A čo, drahá tetuška?" 

„Že sa nám skoro navrátiš! Naše kruhy 
ťažko by ťa pohrešovaly na dlhý čas. — 
Z dnešných večeriniek tiež už nič nebude ! u 

„Nie ? — ach Bože ! čo tá Lorka s jej 
výdajom natropila!" 

„No ona za to nemôže. Darmo je. Vôli 
Božej nesvobodno sa protiviť. S ujcom gene- 
rálom dohovorili sme už, aby si s raňajším 



odročí odchod a za ten čas ležať nemocnou? 
to neide. Tetka urobí všetko k vôli svojmu 
bračekovi, môjmu otcovi, pravda, ľahko jej 
to, veď nie oni, ale ja som obeťou. — Ešte 
len i dnešnú zábavu mi pokaziť! A od ne- 
koho nemôcť sa odobrať. To je hrúza! hrúza! 
to nezažilo žiadno stvorenie, to všetko mňa 
nešťastnú potkať muselo." 

Zakryla rukami tvár, chodí po chyži, oči 
zarosené viac z hnevu nežli žiaľu vynútenými 
slzami, chcela dať nový výraz svojej nevôle, 
lež prekazená bola príchodom Terky, došlej 
opýtať sa, čo slečinke zapakovať má. 

„Čo chceš a ty za dobré uznáš," sloví 
Irena, „spolieham sa úplne na teba. Veď ty 
tomu lepšie rozumieš. Ja ani to neviem, jak 
dlho sa tam pobavím, a čo mi všetko treba 
bude, len prosím ta, Terka moja, nezabudni 
na ten hlavokras, čo mi tak dobre sluší a 
vlakom odcestovať mohla : telegrafoval už | čo sa tak veľmi zdá von Dunkelwaldovi. No 
otcovi, preto hľa vystanú dnešné večerinky," | uro b, ako najlepšie znáš a myslíš. Vcíké pa- 
„Tak skoro? — veď nebudem mať ani (rády na dedine robiť nebudem, ale predsa 
času všetky návštevy na rozlučnú porobiť!** s'ať sa môže niekedy, že príde návšteva --" 
nevrlé prehodila Irena. I Terka nepočúvala ďalšie výlevy a odišla. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



— ~"o4^£c^— 



Digitized by 



Google 



184 



Orol, ôswopig pre zábavu s ponŕenio. 



[Č. 6. 1879. 



Z pozostalých „Nápisov" Jána Kollára.*) 



Zvelebování národu. 

Nač my, prosím, naaemu šloohtictvu krivdu činímo? 
Sice na národ nie, dbá ale víco na rod. 

Proroctví. 

Až dokavad trón um svet slouží, no svč.tu tríiny, 
tam nebude s lidstvem na svete dobre dotml. 

Zmatek ŕeŕi. 

Ten nečasíim temto slnjc občan etný a pobožný, 
kdo doma tise sedí; von kdo vykoukne — Imŕič. 

Háš vek. 
Ó easové, borší než Circe! meniče verejný 
v chýžky život; na čeleiT národy; vlasti na dum. 

Vždycky novými se náš — ó sláva mu — nálezy vek 

stkví: 
Sňal tela otroctví, j už dueba jatky slaví. 



Slovanská svatba 

Xárod jest ženíchom: chot obec; veno jest reči sláva; 
my chceme, mú/.li to byt, bez eboté míti veno. 

Určení. 

Ne pluby, ne drôty, ne drevo jest, ani plátno, olejky, 
cíl človeka, Slovane! — než rozum a Bvoboda. 

Sňatek. 

Nikdo svatby také nevidel v svété jak bude onna: 
choť Vltavu kdy Dunaj pojme a Tatru TJrál. 

Hudoucnost. 

Jen století! vnnkové mnudŕejší k národu pŕijdon; 

tiť po slovanskú jenom psáti, ne r polsky budon; 
' tiť po slovanskú jenom čisti, ne rusky búdou; 

tiť po slovanskú jenom bráti, ne česky búdou; 
I tiť po slovanskú jenom péti, ne srbsky búdou. 



Rozpi 



avy večernie o umení staroslovenskom. 

Vypravuje P. Z. Hostinský. 
(Pokračovanie.) 

Vil. !orby, remesiel a kupectva, sorganisovaly sa 



Umelstvá, abo remeslá. 

Nezastavte sa na tom, že do oboru umenia 
vradujem aj remeslá. Patria ony vskutku 
sem; len neprajné náhľady stredoveku vy- 
tisly jich z tohoto chrámu a vykázaly jim 
miesto na preddvore. Prečo? pre ten samý 
princíp, ktorý v stredoveku utvoril zemanstvo 
a mesCanstvo. Aristokracia nielen že bojovala 
proti občianstvu, ale aj potupovala rukodel- 
stvo, remeslá, priemysel, slovom všetky práce, 
akými sa stav mesťanský zamestknával. Tak 
rytierstvo stredoveké, súc mohutné a bohaté, 
majúc v rukách prostriedky osvety, súc poli- 
tickým postavením nad druhé stavy pový- 
šené: prisvojilo si aj v obore umenia, tie 
jeho odvetve, dla názorov vyššie, dfa umu 
velebnejšie. Naproti tomu stavu meštianskemu 
dostaly sa za úkol tie nižšie vetve umenia, 
slovom remeslá. 

Vetve umenia vyššieho, ako staviteľstvo, 



štáty a v nich zakvitnul život štátny, teda 
napospol osveta, a s ňou veda a umenia. 
Z tej príčiny nazval som remeslá umel- 
stvá m i. Bo na pr. kto jednu loď shotuje, 
ten je síce ešte nie ten ideotvorný umelec, 
v jeho práci máte ale už zárody umelstvá, 
bo on musí umieť tie brevná otesnť, tú žro* 
v rovnováhe postaviť, tie vetrilá náležité 
umiestiť. Tak na pr. zlatník musí nniioC tie 
kovy topiť, kovať, modly (model ly) si spraviť 
a v nich liať. Všetko toto požaduje nielen 
sbehlosť rúk, ale aj premyslenia a um. A 
tento um je tvorcom aj umelství. 

Z tohoto stanoviska považujte teda re- 
meslá tie staroslovenské, o ktorých tuná bude 
reč. A síce chcem tuná na krátko predstaviť 
najstaišie počiatky baníctva, kováčstva, ko- 
tlárstva, zlatníctva, bednárstva, mlynárstva, 
pekárstva, tkáčstva, krajčírstva a jiných. 

Vidmc teda najprv 

1. Baníctvo a slovenské pece. — 



sochárstvo, hudba a mal ba, vyvinúť sa mohly j Svet tak myslí, že baníctvo na tých našich 
len potom, keoľ na pr. v Helade na základe I krajoch slovenských, Nemci vynašli, ba nielen 



*) Lumír č. 17. 1879. 



Digitized by 



GoogI( 



Č. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



185 



že ho oni započali, ale že ho v Uhrách je- 
dine cudziaci provodzovali. No tomu nie je 
tak. Bane obrábaf, rudu vykopávať, a kovy 
robiť, na tom našom hornatom Slovensku, 
započali boli najprv naši pradedovia. I roz- 
poviem Vám, ako vyzeralo to baníctvo v ten 
čas, keď sa naši pradedovia do neho dali. 

Za onoho času boli baníci obrovia. 
Boli to chlapi veličizní a mocní tak, že tu 
vykopaná rádu miesili v rukách, ako by len 
dievka cesto na rezance. Len takým obrom 
mohlo sa dariť remeslo toto. Bo pomyslite 
si: ten kto chce vrchy rozkopávať, kto chce 
vodu zpopod zeme vyčerpávať, kto chce veli- 
čizné skaliny rozbíjať, aby tam pod nimi 
našiel zlato, striebro, diamanty — ten ozaj 
musí byť za chlapa ; ináče chlapíček neodolal 
by tuná nič. 

A takýmto obrom, ktorí za starodávna 
obrábali bane: dali aj také meno. Jednoho 
nazvali : Valibukom, druhého K o p i- 
vrchom, tretieho Miesi železo m. Vali- 
buk bol taký mocný, že už v treťom roku 
trhal jedličky zo zeme, keď mal ale sedem- 
násť rokov, to už buky a duby vytrhával 
z koreňa. Ten Kopivrch premetu val celé 
vrchy sem a tam, ten Miesiželezo ale z tak 
hrubého železa, ako storočný buk, medzi 
dlanmi vyšulkal cepy, a holyma rukama robil 
valašky, len akoby strúhal jich z dreva. 

A takíto obrovia museli byť za onoho 
času baníci. Vyhľadali si oni pre bane tie 
najstaršie hory, bo tak mudrovali, že každá 
ruda rastie pod zemou, práve tak, ako v zá- 
hrade ovocia. Čím teda staršia dajedna hora, 
tým aj ruda lepšie dozrela v nej; čím ale 
ruda lepšie dozrela, tým bude aj dokona- 
lejšou, a tak zlato mohlo dozrieť len tam, 
kde sú hory už staročizné. Tak i o tom Vali- 
bukovi rozprávali dedovia naši, že ho matka 
už devädesiat rokov stará porodila, a za 
sedemnásť rokov nadájala. 

Pomyslite si, aké to mohly byt tie hory 
za onoho času, keď noha Tudská do nich ešte 
nebola vstúpila. Tam by si človiečik ani 
toľko miesta nebol mohol očistiC, kde by bol 
mohol baňu otvoriť. Preto teda bolo treba 
najprv drevo vyválať. To bola prvá práca 
tých najstarších baníkov. Preto, že museli si 



najprv dreviská po horách vylamovať, aby 
mohli bane kopať — dali jim napospol meno: 
Lomidrevo, a že na horách tých rástla 
zväčša bučina, ktorú jim prišlo vyvaľovať, 
teda nazvali jich aj Valibukmi. To bola* 
prvá práca dostať sa do komory zlata a 
striebra. 

Druhá práca bola: dať sa do kopania. 
A tu začali kopať do hrudi zeme. Keď už 
na tvári jej ležaly veličizné skaliská: i aké 
že mohly byť tie skaliská vnútri tých staru- 
čičkých hôr, kde sa predrať museli, keď 
drahé kamenie nájsť chceli. Tu teda, keď 
už zrub začali, museli vynášať zem a štrk, 
a sosypovať to na hrobly. Z toho povstaly 
nové hrby abo vrchy. Preto po tejto práci 
druhej, nazvali baníkov: kopivrchatni, 
jedno za to, že vrchy rozkopávali, druhô ale 
za to, že z vykopanej zásoby vrchy nakopili. 
No ale nemali oni len so zemou a hlinou 
do roboty. Keď už na vrchu hory našli skália, 
tým viac prišli na skaliny, čím nižšie začali 
sa prebíjať do vnútra zeme. A tu ozrutné 
skaliská rozváľať museli, no nielen rozválať, 
ale neraz až na kúštiky rozlámať. Preto teda 
týchto baníkov nazvali s k a 1 o m e j c a m i; 
bo skaly rukama miali, aby jich potom na 
kopy vynášali. — Keď na tvári zeme ne- 
našli rudu, kopali a kopali dnu do zeme; 
tak, ako kopú sa studne; a že na tento 
spôsob bane kopali: preto nazvali jich:. 
stu dni ármi. Do takej bane ale, ktorá šla 
dnu do zeme ako studňa, potrebné jim boly 
aj rebriny a všeliaké drevá, z ktorých na- 
robili si stavy. Tu zase bolo treba chlapa 
mocného. A že baníci takí boli, teda hocakú 
brezu zohli, spravili húžvu, s húžvou svia- 
zali drevá a natočili rebriny — preto pre- 
zvali jich aj: húžviarmi. 

Takí boli baníci, kým sa len dostať mohli 
ku ležovisku rudy. Keď ju ale na to dostali 
na vrch zeme, tu zase tak ťažké práce jich 
čakali. Z tých skál, z ktorých vykukávala 
zornička zlata, striebra abo medi, museli 
zorničku tú vylúpiť. Mlatkov ale v ten čas 
ešte nemali, no mali už cepy. A hľa, ako 
ináče cepami mlátevali zrno, tak teraz nimi 
rozbíjali kamene, v ktorých ležalo zrnko 
zlaU abo striebra. — No nebolo v ten čas 

24 



18G 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



ešte lejáme abo huty: i čo teda urobili? — 
vykopali do zeme jamu, nasypali do nej rádu, 
a tak pri ohni, keď sa táto topiť začala, 
rozdúchali drahé kamenia od druhého. Na 
tento spôsob baníci stali sa bohatými, bo 
v ten čas nerobili ešte na šichty, ale čo si 
kto zarobil, to si odniesol aj domov na vý- 
živu pre rodinku svoju. 

Zlato je lakomô. Na to máme príklad už 
staroveký. Ked ten Valibuk, Kopivrch a Miesi- 
železo vyrábali raz rudu u jednoho pána, a 
tento jim nechcel požičať mechy, kde by svoj 
výdel boli vložili : teda' odnesli oni i svoju 
i pánovu čiastku. Nahnevaný pán pustil za 
nimi divého bujaka, aby jich poklal, pustil 
aj clivého vepra, aby jich roztrhal — no 
Valibuk bujakovi prekrútnul krk a mrštil 
ho o zem, potom chytil vepra a roztrhnul 
na poli. 

Bujak a vepor zobrazujú tuná baníctvu 
odporné živly. Ked slnko vstupuje do znaku 
bujaka v čas jarný, obyčajne nastanú časy 
daždivé : tieto ale prácam baníckym prekážajú. 
Tak vepor značí tiež vodu, vodu už ale tú, 
čo sa dnu do baní predrala a tam práce 
banícke obťažuje. I jedon i druhý odpor ale 
prevládajú baníci. 

Ako ale obrovskí boli chlapovia tí naši 
predkovia, tak oni predstavovali si aj inakšie 
svet podzemný. Oni mysleli, že každá ruda 
má svoju okremitú krajinu, na pr. striebro 
prebýva v tom, zlato zase v inom kraji. Nad 
krajinami týmito panovaly princézky, jedna 
v krajine medi, druhá v krajine striebra, 
tretia v krajine zlata. Každá z nich mala aj 
svoj. osobytný zámok; a síce tá prvá me- 
denný, tá druhá strieborný, tá tretia zlatý. 
No a práve tak sa aj nosievaly kňahyne 
tieto; tá najstaršia mala šaty z nitiek me- 
denných tá stredná zo strieborných, a tá 
najmladšia zo zlatých utkané. Okolo každého 
zámku stály záhrady, kde, dla krajiny, rodily 
sa medenné, abo strieborné, abo zlaté jabĺčka. 

Ako ale akékolvek poklady na tomto svete 
majú svojich nepriateľov, tak jich mali aj 
baníci. Nepriateľstvo toto zosobnené je v dra- 
kovi; tento má v moci tie zámky podzemné 
a jich kôahync, ktoré panujú nad pokladmi. 
Mô/ete si teda pomysleť, ako ťažko museli 



bojovať baníci za starodávna. No chlapi naši 
nezlakli sa šiarkanov, čoby koľkokoľvek hláv 
boli mali. Vzali oni do rúk valašky a mlatky, 
rúbali tie skaliská, kde poklady skryté ležaly. 
Najsamprv priletel k nim drak šesthlavý: no 
oni pasovali sa S tými skaliskami, a keď 
presekli tri skalisté úložiny od vrchu zeme, 
tu hned popadaly aj tri hlavy drakove: veď 
tie skaliny boly jeho hlavy. Teraz objavila 
sa jim krajina medenná, vošli do záhrady a 
nabrali si do kapsy meď v podobe jablka 
narastenú. 

Baníci naši ale s tým spokojní neboli; 
prelamovali oni skaliská aj ďalej. Tu zase 
prihrmel k nim nafúkaný drak deväťhlavý. 
Oni zase pustili sa s ním za pasy, valaškami 
a mlatkami poprebíjali poznovu druhé tri 
úložiská skál, a tu hneď drakovi opadaly 
hlavy. — Teraz dostali sa baníci do krajiny, 
kde sa striebro rodí, i tu poodlamovali 
si v záhrade konáriky s jablkami striebor- 
nými a položili si jich do torby. 

No najviac práce stálo jich, kým sa pre- 
bili do krajiny zlata. Ako počali ďalej vy- 
lamovať skaly, tu zase doletel k nim drak 
to už dvanásthlavý, hroziac jim, že ak nc- 
odstanú, že jich zahodí do jazera olovom 
vriaceho. Naši obrovskí baníci ale nedali sa 
odstrašič, prekopali aj tie ostatné úložiská, 
a tu hneď hlavy drakove popadaly — baníci 
ale dostali sa ku zámku zo zlata a nabrali 
si zlaté jabĺčka zo záhrady podzemnej. 

A teraz môžete uhádnuť: prečo jeden 
kov má väčšiu cenu ako druhý. Preto, bo 
kým sa baníci dobyli ku medi, bolo jim 
treba prebiť sa cez tri vrstvy skál; keď ale 
chceli prísť ku striebru, tu už museli nové 
tri vrstvy prelamovať, a kým dostali sa hen 
ku zlatu, tu zase nové ležoviská skalísk po- 
rozbíjať museli. Čím väčšou prácou nadobý- 
vali teda dajedon kov, tým sa aj v práci 
viacej potili, tým ale stal sa aj sám -kov 
vzácnejším. A zase čím ťažšie dobýjal sa 
dajedon kov, tým bol aj krásnejším. Tak 
urobil Pán Boh na svete, že všetko, čo je 
vzácne a krásne, musíme si ťažko horko vy- 
dobývať. 

Krém draka, čo strážil poklady podzemné, 
znali dedovia naši ešte aj druhých duchov 



C. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



187 



Takýto jedon bol Loktibrada a druhý Knofta 
vták. Najprv poviem vám, čo bol Loktibrada. 

Loktibrada abo Lokeš bol i dobrý 
i zlý duch. Predstavovali si ho ako na piad 
mužíka, bol bachratý, nosil klobúk ako lievik 
a mal bradu šedivú, na lokeť dlhú: preto 
prezvali ho aj Loktibradom. Nenávidel svetlo, 
ale predsa rád sa ohrieval pri ohníku: ked 
videl v dajednom dome oheň, teda dívaval 
sa kochom do kuchyne. Ináče predstavovali 
si ho ako mužíka dobrodružského. Býval on 
sluhom Knoftovým, donášal mu chýry o tom, 
čo sa robí v kráľovstvách podzemných. Nekde 
držali ho aj za brata Knoftovho. 

I prečože bol on zloduchom pre baníkov? 
Preto, že kéď títo poberali sa otvoriť baňu, 
predstavil sa jim Lokeš ako strašidlo, keď 
robili šichty v bani, zjiedol jim obed. Naj- 
viac ale nenávideli ho za to, že bol kováčom. 
O Lokešovi ako kováčovi bude reč pri ko- 
váčoch. On vykoval prvé zbroje, a tak za- 
príčinil prvé rozbroje medzi ludmi v pokoji 
si žijúcimi. V tomto smysle Lokeš je zloduch. 

Z druhej strany ale mali ho aj za do- 
brého ducha. A síce Lokeš kamarátil sa 
i s mesiačkom i s hviezdami. On znal všetko, 
čo sa deje na nebi, v povetrí, na zemi, v mori. 
On všade mal prístup, bo, ako si baníci vy- 
pravovali, on bol synom kráľa ohňa. Ako 
taký on rozpaloval oheň vo vnútri zeme, 
rozpálené kovy počaly tiect ako prúdy, rovné 
s rovnými sa družily, a ustydnutč na jednom 
mieste usadily. Podlá dlžosti brady Lokešovej 
merali aj usadliny roztopených kovov. Loket 
a Lokeš majú jedon význam. Že teda on 
vyvábil moci ohňa vo vnútri zeme ukryté a 
tým tvoril všeliaké rudy v kovárni podzem- 
nej: preto si ho baníci ctili, ctili si ho tým 
viac, že keď on z kovov nimi vykopaných 
narobil rozličné veci: tieto draho predávali 
a tak aj jim robil na ruku. 

Teraz počúvajte, čo bol ten Knofta, 
abo Knofta pták. Či by malý dajakú cenu 
poklady v zemi ukryté? Nie. No a to bol 
Knofta pták, ktorý tie podzemné poklady na 
svetlo vynášal. Tam v zemi ležaly vzorky 
všeliakých kovov: ľudia jich ale neznali, bo 
jich ešte nevideli. Knofta teda bol ten duch, 
ktorý i kovy i baníkov sprevádzal ku bráne 



svetla z tých tmavých podzemných jaskov, 
kde baníci robievali. — Ptáci nelietajú v noci, 
tak aj Knofta, keď sa pustil letky, vyviedol 
baníkov na svetlo, ku tvári zeme. Knofta 
teda sprostredkoval to požehnanie, ktoré ba- 
níci našli v hlbine zeme. Knoftovým sluhom 
bol had, preto baníci nikdy nezabíjajú hada, 
bo had ukazuje jim diery do všeliakých ležo- 
vísk, kde nachodia sa drahé kovy. Veď viete, 
že i ten mnohohlavý šiarkan strážil svoje 
medenné, strieborné a zlaté zámky. Takýchto 
hadov, abo sluhov Knoftových, nazvali zlato- 
nosnými abo kráľovskými. Hadi títo mali 
kriedla, boli napospol povahy dobrej, bo aj 
Knofta, jich pán, bol duch dobrý. 

Vypravovali o Knofta ptákoch, že mali 
hlavu sokolaciu, dajedni že jastrabaciu, a že 
keď pozdvihli hlavu svoju, všetko sa naraz 
zajasalo v tých dierach temných. Preto volali 
jich aj kráľovskými leskmi. I čože boly tieto 
lesky? nič inšie, ako tie lesknúce sa očká, 
akými sa kovy, rozliate na humnách podzem- 
ných, ligotaly. A na takéto toky drahým 
kovom pokryté viedli tí hadkovia našich ba- 
níkov. Preto oni držali hadov tých aj za 
veštcov. Drahú rudu, akú našli za hadom, 
dali si vložiť do pása, do prsteňa, do obrúčky 
a do všeliakých nádob. Obrúčka a prsteň 
s jeho kameňom napodobňovaly úplne hada. 
Takýto prsteň, pás atď. bol pokladom rodiny 
a prechádzal v nej z kolena na koleno. 

Na pamiatku tejto družinnej úcty banícki 
dedovia naši ponad vchod do bani a nad 
dverami svojich chalúp vyložili na znak jednu 
na modro a červeno bar venu sklennú guľu 
(nekde modrú a žltú), okolo guli tejto ob- 
vinutý bol had, na ľavo a pravo ale videl si 
na doske vyrezané kriedla. Nad sklennou 
guľou stála nekde z dreva vyrezaná hlava 
sokola. 

Takéto hľa boly za starodávna obrazy, 
v ktorých si pradedovia naši hada, ako vo- 
diča dobrého, a Knoftu, ako ducha dobrého, 
predst ivovali. A obrazy tieto najjdete aj po- 
dnes pri vchodu baní, abo na štíte doračoku 
baníckom. 

Keď už baníci tak trápne boli kovy vy- 
mohli z pazúrov drakov, ostávala jim ešte 
jedna značná práca: a síce topenia kovov* 

24* 



188 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 6. 1879. 



Na počiatku tí obrovia cepami roztĺkali rudu, 
položili ju do ohňa, a tak potom vlastnou 
parou oddúchali trosky. Bola to ale práca 
pozdná a ťažká. Preto pozdejšie vystavili si 
pece a v nich topievali rudu. Do peci po- 
ložili jedon velký hlinený hrnok, doňho na- 
sypali rudy a túto topili ohňom zôkol hrnka 
rozžatým, Pozdejšie remeslo toto zase zdo- 
konalili. A síce pripravili ku peci mechy a 
nimi oheň rozduchovávali. Samé mechy ťahalo 
koleso, vodou krútené. Pece, v ktorých na 
tento spôsob topili rudy, volali napospol: 
pecami slovenskými. A tak teda Sloveni 
nie len že vynašli bane a obrovskými silami 
jich obrábali, no oni vynašli v Uhrách aj 
prvý spôsob, ako treba rudy topit abo liať. 
A tu zase pôvod tohoto vynálezku pri- 
pisovali dobrému duchu Knoftovmu. Tento 
pod tou vyminkou podvolil sa vynášať ku 
svetlu nakopané rudy, jestli mu dajú tolko 
baranov a vody, koíko potrebuje, aby zahasil 
plameň z pyskov jeho blnčiaci. V tomto ná- 
zore máte krásne znázornenú pec slovenskú. 
Tie barany, ktoré žiada Knofta, aby nasýtil 



žalúdok svoj: sú nič inšie, jako tie vozíky, 
na ktorých rudu do pece vozili, a tie vedrá 
s vodou neznačia zase inšie, ako rieku, ktorá 
pomocou kolesá mechy dúchala a tak oheň 
okolo rudy rozduchovala. 

No viete, že bane hlboko do zemi kopajú. 
Ked teda rudu chceli vytiahnuť zpod zeme 
na svetlo, teda na vrchu bani postavili zrub 
a tak ťahali rudu vo vedrách na povrazi 
zdola hore. Tu máte tie vedrá, v akých si 
žiada Knofta vodu, aby smäd svoj zahasil. 
Ooo spúšťanie a ťahanie vedra napodobňovali 
lietaniu ptáka, a preto i Knoftu, toho krála 
svetla v temnostach podzemských, nazvali 
ptákom svetla. 

Videli ste, že baníci za starodávna museli 
v potu tvári rozbíjať skaly, aby sa dostali 
k pokladom. I akýmže spôsobom premáhali 
tých drakov? Poviem vám. Narobili si sekery, 
mlatky, čakany, vozíky, povrazy, vane a tým 
podobné nástroje. Vidíte, tak skrze baníkov 
povstali aj nové remeslá na Slovensku. Prvé 
takéto remeslo bolo umelstvo kováčske. 
(Dokončenie nasleduje.) 



-'->«*£, 6G*&3v£*-'"" v ~ 



Jednota literárnej reei u Nemcov a Slovanov. 



i án A. Budilovič pojednával vo svojej 
prednáške o literárnej jednote Slovanov. 
O tomto sa už zmienily naše „Nár. Noviny" 
1 v č. i'ft t. r. My tu neideme hovoriť o po- 
trebe jednej literárnej slovanskej reči , po- 
neváč je za ňu zaujatý každý Slovan; ale 
v stručnosti predstavíme si a porovnáme : či 
bolo ťažšie nemecké nárečia v jednu lite- 
rárnu reč spojiť a či bude ťažšie pre všetkých 
Slovanov jednu z jejích rečí za všeobecnú 
literárnu ustáliť. 

Kto zná viac slovanských nárečí, ten bude 
jak s náhľadom Budilo viča, Ječinaca, Jung- 
manna, Štúra atď. na čistom ; kto ale okrem 
materčiny nevládze alebo nepozná príbuznosť 
iných slov. nárečí, tak myslím, že ten na 
prednášku Budilovičovu položí hrubý otáznik. 
No ináč sa má vec, ked aspoň štyry slov. 
nárečia jedno s druhým porovnáme a tu iste 
ten hrubý otáznik s výkrikníkom možnosti 
zameníme. 



Koľkože je Nemcov, čo svojou literárnou 
rečou hovoria? (Ani sám Bismark ju v kaž- 
dom čase nenasleduje!) Každý švandrkuje 
vôbec tak, ako sa naučil: po švábsky, ba- 
vorsky, franksky, alemansky, sasky, fraj- 
burgsky, voigtlandsky , lužický, vajsenfelsky, 
thuringsky, majuingsky, oldenburgsky atď. 
Všetci títo „Nemci" pri rozhovore jedon 
s druhým na pr. Sas s Oldenburčanom hodne 
sluch napína, aby sa porozumeli; ale čítajúci 
na pr. „Deutsche Zeitung" dobre jej rozumia, 
lebo sa v literárnej nemčine od malička cvičia, 
tak ako ku pr. slovenské evanj. deti v bi- 
bličtine a pravoslávne srbské v staroslovančine. 

I nemecká liter, reč mala teda hodne hatí 
a ťažkostí, dokiaľ sa obľúbenou stala, ale 
Nemci sú už na čistom; či teda slovanské 
nárečia by neboly — jedno lebo druhé — 
súce za spisovnú reč? 

Jako nemecké nárečia rovnajú sa terajšej 
nemčine a jako slovanské nárečia si i bez 

Digitized by " 



C. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



189 



tej Jednoty" rozumejú, to si najlepšie tak 
predstavíme, ked sj pár viet z nárečia slovan- 
ského prečítame a porovnáme: jako bolo 
možno Nemcom spisovnú a jako bude možno 
Slovanom jednu spisovnú reč ustáliC, 

Uvádzam tu k nemčine spôsoby mluvy 
toho rozličného nem. uárečia, ktorý sa v L. 
Thomasovora diele „Die Volkerkunde" na- 
chodia. 

1. S. Bavoréania písali takto (nárečím): 

„O du edles brauns Biár, 

Wie viel Tugend hastan diár, 

I nicks besass auf da Weld, 

Bist ma liabr als Huat volí Gäld. 

Wenn i an brauns Biär hoab iaďr Mangng 

(Morgeu) 
Kan ian Plundar alle zsam schlagng." 

2. Frankské nárečie: 

„Der Schlossergesell. — A bchlosser haut an 
G'selľn g'hat, der haut su langsam g'íeilt 
Und wenn er ť Mittog g'ess'n haut, dan 
ober haut er g'eilt." 

3. Švábske nárečie: 

„Was stoht dôt doba uffem Bergk 

Un sihht so feischter (finster) drei? 

Es ischt der Winter, schtill und schtumm, 

Er goischtat (geistert, spukt) uffem Bussa rum 

Und lueght ins Dôrffle rei. u (Waitzmaun.) 

4. Švábsky rozhovor: 

A: „Kúte Nóbet! Warscht ti Nacht in 
Werzhaus?" 

B: „Néé! (Nein) Ich war net terhecm." 

5. Nižno-švábsky (Aus der Schulmeister- 
wahl zu Blindheim, von Wagner): 

„Dees ischt a Mensch dees, a kuoniitzigs ! 
Wart, i vili dirs anderscht sagga! Dui pumm 
6ans merkt net, vas. ich mit ihr voaar hau. 
'S sott ihra so selber einfalla. Es ischt jo 
im ganze Flecka kuo Madle, des zura Schul- 
maschtere derscht; s' ischt so nunz mai, seit 
der nai Schultes *) do ischt, dees ischt eaba 
a Herra-Schultes. Dear losst mi und mein 
Mann nunz mai gelta. Der alt ischt vil bräfer 
gwea. a 

6. Alemanským nárečím: 

„Das Liedlen vom Kirschbaum 

Der Liebgott het zum Fruchlig gseit: 

„„Gang deck im Viirmli an si Tisch!"" 



*) Schultes = Schultheiss = rychtár. 



Druf het der Chriesbaum Blätter treit, 
Viel tuusig Blätter griin u. ftisch." 

(Hebel.) 

7. Nárečím v kráľovstve saskom: 

A: Galttck auf! Kahr! (Karí) Wulenden 
Wcirste däh? — 

B: Ich ha schunc ganzcn Morgen hette 
Kupwithing, do bin ich a wink hutzen gauge 
zamen Poj (Patlien) Dafet. 

A: Ja suh! Sei netta Madla za Rockeu 
bei denn ľod? As ging racht za. u 

8. Nárečím Voig ti andským: 

„Den Bouerstond well ich mir loum (loben), 
der is son g'waltich schia; um hett ich schou 
a Maanel Boum (Mandel Buben) um in der 
Stoubka fesel (kein bischen) Romu, sou theit 
ich sie erzia ze Bouern. u 

9. Lužickým nárečím: 

„Wenn mir warn ei'n Hemmel kummen, hä 

der Plachan End genummen, 
Do is keen Akzis und keene Staier, alles 

wulfeel, nischte thaier, 
In dám Hemmel es ä Läwe, Strizel kriggt 

mer ock und Bäwe (Buttergebäck), 
Hunnichbemmen, dos se kläcken, doss mr 
muss de Fenger läcken/ 

10. Thliringským nárečím: 

„As kôinmt a Rie (Regen), 
Dar môcht uns Bie (Beine), 
As kômmt a Goos (Guss), 
Dar môcht uns noos (nass), 
As kômmt a Mucku (Mticke), 
Die môcht uns truckn (trocken)." 

11. Ďalej luneburgským nárečím: 

„Vôrr hunnert Jahren lähvt im Haiden- 
hopp äin frommer Minscb, von Namen Stähr. 
Wäil häi so fromm wôhr, so gäif ett väile 
Luh, däi ämm dettwegen niedisch tou wôhren 
unn upp ale Wies ämm watt wullen. Häi 
awer kummer sick wenig dariim, schôll aläi 
Ltih uut, unn säh bih allen, wat häi däh 
unn anfiing. jumm (ihnen) tumm Trotz : „midd 
Goddes Hôlp und Währ/ wobich säi sick 
allemal argerten." 

12. Der Hamburger Bíirgereid: 

„Ick láve (gelobe) und schwôre tho Gott, 
dat ick dussem Rahde und dtisser Stadt m)l 
truw und hold wesen (sein), eer bestes sôken 
unde Schaden affwenden, alsa ick beste kann 
und mag, ock nenen Upsaet (keinen Aufruhr) 
weder dussen Rahde und dusser Stadt maken, a 
atd. 



190 



Orol, časopis pre zábavu a poučeniľ. 



[Č. «. 1879. 



13. (Einer beklagt sich bitterlich, dass er 
fur das Ausreissen eiues Zahus beiin Doctor 
i'unf „Bohmen" (Silbergroschen) hatte be- 
zahlen miissen.) Nasledovne: 

„Wisst, inse Schmid, dar noahni mer letzt 
an raus aa biesa Zoahn, dam torscht ich ock 
zwien Biehma gahn, meh wulď a goar ne Ílu 
do derfure hott a mich zweemal oder drei 
«i senner Stube rimgeschloppt ; dar hotť anne 
Rackerei!* 

14. Liitke Kinner treet in den Sehaut, 
graute Kinner int Hert. u (Kleine Kinder treten 
in den Schoos, grosse in das Herz). 

15. Elberfeldským nárečím: 

„A Pastor genk over ä Feild, wo en Bur 
am bouen war. „ller Pastor," rep de Bur, 
„wathev i am Sondag vor en gode Piedigt 
gehaulenV u — „Wovon hev iek dann gepre- 
digt?" seit de Pastor. — , Ja, He Pastor, wen 
eck dat wossten, so môt eck hie de Pl'g ni 
haulen." — 

Takto Nemci hovoriac všelijako, tak aj 
písavali. A teraz? Aký to rozdiel!! 

K slovenčine. 

1. Rusky (slovenským pravopisom): 

„Vysoko ty gjnezdo postavil 
Slavian polunočnych Orel! 
Široko krilja ty rozpravil, 
Ďaleko v nebo ty ušel!" (Chomiakov.) 

2. Rusky: 

„18t)9. godu ju putešestvoval v Ázii po 
chrebtu teeh gor, kotoryja imenujutsa na 
tatárskom jazyKe z o 1 o t y m i." (z cestopisu.) 

3. Rusky: 

Slavian isem i Slavian budú, 
Černe čižmy nosit budú, 
Černe čižmy ot čižmarja, 
Ostroženky ot kovarja. 
Neumrú na solomje, 
A umrú na poli; 
Kogda s konia spadnú, 
Sabelka zazvonit. 

4. Srbsky: 
„Ing Bogdan i Ingovici. 

Starý Bogdan na oblaku šedi. 
Srbské zemlje zabrinuto gledi; 
Al pytaju njega (pýtajú sa ho) devet tiéa 

(vtákov), 



j Devet Ingoviča : 

Šta je, (čo je) bábo V sta se dole zbyvaV 
j Da li (nuž či) Srbstvo tama (tma) jos (ešte) 

pokrýva? 
j Dali mu uvek (na veky, vždy,) još od onog 
I " ' dana (dňa) 

, Sláva zakopaná ? u 
I (Miťa Popoviŕ.) 

5. Srbsky: i Slovensky: ; Poľsky: 



„Xeglcdajtu ko 
jcko, kad súdite, 
nego pravedan 
sud súdite. 4 * 

„Poštujte sva- 
kojra; brafu ľubi- 



„ N eh raďte k to je j „Nie sedacie 
kto, kciT súdite, 1 wedfug widzenia, 

a.e spravodlivý' 5 S^ 



súd súďte.* 4 

( „Uctite každé- 
. ho : bratstvo Fúb- 



te ; Ho<?a se bojte : te ; Boha sa bojte ; 
cára poštujte." , cára ctite. 



„Wszystkie 

czciycie; brater- 

stvo iniluycie; 

I Joga si^» bójcie, 

króla w ucziwošci 

! mieycie." 



Takto Slaviani hovoria. Či jich neroz- 
: umieme lepšie, jako Nemec Nemca, ked ne- 
hovorí literárnou rečou? Ja som sa jednoho 
Nemca a to notára zpýtal: či rozumie tej 
nemčine tu pod č. 13., 14. a 15. uvedenej? 
Ani mak! A predsa sú Nemci už „Hoch dajči" 
aspoň na papieri, keď aj nie v domácnosti. 

Jestli teda ďalej ponímať budeme tento 
predmet, zastavíme sa už pri hotovom a idea 
Štúrova stane sa skutkom. 

Častým čítaním bez mluvnice a pri po- 
moci slovníka každý Slovan ktorúkoľvek slo- 
vanskú reč môže si za krátky čas osvojiť. 
To zo zkúsenosti hovorím, ked pripomínam, 
že som 'sa ja sám za pol roka srbskú reč 
naučil čítať, písať, rozumeť a hovoriť. Roku 
186!) shováral som sa v Prešporku so štyrmi 
Bulharmi, ktorí z Prahy na vakácie domov 
cestovali. Títo mladí Iudia, jako mi hovorili, 
keď v Prahe za prvé dva mesiace pobudli, 
počali už plynné česky hovoriť a radostne 
s porozumením počúvali moju slovenčinu, na 
ktorú mi bulharsky ticho a zretedlne odpo- 
vedali, čo som ja — nikdy pred tým nepo- 
čujúc bulharskú reč— dobre porozumel. Ked 
ale medzi sebou započali rýchlo slová sypať, 
to už pravda velmi ťažko k porozumeniu bolo. 
Musel by najprv človek privyknúť výslovnosti. 

Drahotm Miloslavshj. 



Digitized by 



Google 



C. 6. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



191 



Drobnosti. 



Medzinárodní kongress literárny sišiel sa 

dňa 9. júna v Londýne, aby porokoval a usniesol 
sa o tom, co je potrebné k zachráneniu literár- 
neho majetku. Z vynikajúcich účastníkov menu- 
jeme lorda Beaconsfielda, Abouta, Viktora Huga, 
Ivana Turgeneva, J. Nordmanna, Szimanovského 
attf. Usncšeno hlavne toto: 1. len spisovateľovi 
prislúcha právo prekladu svojich diel, a síce na 
dobu, dokial trvá právo nakladatcľské originálu; 
2. medzinárodní spolok spisovateľov prejme úlohu 
prostredkovania medzi spisovateľmi, prekladateľmi 
a nakladateľmi ; 3. preto v spolkovej kancellárii 
zapisovaný bude soznam spisov dosiaľ neuverej- 
nených , aby zároveň s originálom vydaný byt 
mohol i preklad ; 4. v tejto kancellárii poučiť 
sa môžu pôvodca, prekladateľ a nakladáte! o svo- 
jich právach; 5. spisy vydané prostredkovaním 
medzinárodnieho spolku na titulnom liste dostanú 
poznámku : „Preklad spisovateľom a medzinárod- 
ním spolkom spisovateľov jedine schválený." Za 
budúce sídlo kongressu ustanovený je Lisabon. 

ProfesSOr Nordenskjold, ktorý vydal sa s par- 
níkom „Vcga" na vyhľadanie cesty severným 
morom pozdĺž sibírskeho brehu do tichého okeánu 
a niekde zamrznul, dal o sebe znaky života. Po- 
dľa telegrammu kupca Sibirjakova, Rusa, ktorý 
najviac zaujíma sa o morskú plavbu na sibír- 
skych brehoch, zaslaného „Zemepisným zprávam" 
od 16. mája, dostal od professora Nordenskjólda 
list od 25. sept. 1878. Lod „Vega" zamrzla dňa 
16. sept. u „Srdcového Kameňa" na severo- 
východnej časti čukotského nosu pod 67° 2' 
severnej šírky a 172° 33' západnej dĺžky, meráno 
od grecnwichskej hvezdárni, 100 morských míľ 
od Beringovho prieplavu (zo severného mora do 
tichého okeánu medzi Asiou a Amerikou). Na 
lodi je všetko zdravo, zásob potravy a uhlia 
hojnosť. List poslaný bol po Čukčovi do Anadyru 
a došiel 28. apríla t. r. do Irkutská. Je nádeja, 



že zanedlho „Vega" sprostená ľadu šťastne vykoná 
svoju výpravu. Počiatkom mája vyplnia z Malmu 
v Švédsku loď „Nordenskjold," vystrojená vlast- 
ným nákladom Sibirjakovým, na vyhľadanie „Vegy," 
majúc okrem toho i vedecké účele. 

Dr. Kanitz, známy cestovateľ menovite po 
južnom Slovanskú, vyznačujúci sa v spisoch svo- 
jich nie obyčajnou u nemeckých spisovateľov ne- 
strannosťou a objektivitou, zaslal na moskevskú 
ethnografickú výstavu mimo velezajímavej knihy : 
„Dunajské Bulharsko a Balkán" tiež i četnú 
sbierku vlastnou rukou podľa prírody zhotove- 
ných náčrtkov , ktoré obsahujú typy bulharské, 
srbské, černohorské, bosenské, hercegovské atd. 
at(T. Sbierka táto v Moskve na seba púta vše- 
obecnú pozornosť. Ruská vláda zamýšľa vraj 
sbierku tú vo veľmi skvostnej úprave a pri spolu- 
pôsobení najčelnejších ruských umelcov vydať 
tlačom. 

Zajímavý úkaz pozorovali dňa 7. júna v nie- 
ktorých krajinách Švajčiarska. Od Curychu až 
k bodamskému jazeru videné boly ohromné roje 
motýlov a síce motýlov bodliakových (Vanessa 
cardui). Hnedý ten motýl, červeno škvrnitý, je 
dosť častý, húsenica jeho živí sa bodliakmi, 
I pŕhľavami, a tak nerobí žiadnu škodu. Motýly 
j letely smerom od západu k východu, a má sa 
!za to, že boli zahnaní z Itálie značnými lejakmi 
: a povodňami posledných dňov, čo dokazuje i tá 
okolnosť, že i na Alpách našli množstvo motýlov 
zmrzlých na snahu. 

Románsky kostolčok, prináležajúci vel. 00. 
Františkánom, nachodí sa na hore sv. Stanislava 
pod Ilaličom (v Haliči). Pochodí bezpochyby 
z XI. stoletia. V ňom nachodí sa z veľmi starej 
doby podobizňa poľského kráľa Boleslava Stydli- 
vého. Kostolčok ten opravovať budú pričinením 
, viedenskej centrálnej komissie pre zachovávanie 
I starých umeleckých pamiatok. 



Literatúra a umenie. 



Slovenský Letopis pre históriu, topografiu, 
archaclogiu a cthnografiu. Redaktor a vydavateľ 
Fr. V. S a si n e k. Ročníku III. sošit 2. Obsah: 
Simou de Keza. Záhadné dejepisné otázky (Po- 
kračovanie : 8. Osudy Slovenska po páde Morav- 
skej dŕžavy. 9. Zdáliž Maďari vyhubili Slovákov? 
10. Zdáliž Madari vyhubili kresťanstvo? 12. Účin- 
kovanie cyrillo-mcthodejskej cirkve. 13. Zdáliž 
cyrillomcthodejská cirkev bola spojená s Rímom?) 
Ján Filipcc, biskup veľkovaradinský od r. 147G. 
Z pamätnej knihy pp. Františkánov v Úhor. 
Uradištj. Cechovné listiny. Listy ženské. Drob- 
nosti. — „Slovenský Letopis" vychodí v Skalici 



' (Szakolcza, via Goding) v štvrťročných 6-hárkových 

( Sošitoch. Predplatná cena obnáša na celý rok 

3 zl., pre chudobných učiteľov a žiakov 2 zl. 

Vyzvanie na Slovensko. 

Jako už zo zpráv pobádkovej komissie známo, 
sbierame piesne, povesti, zvyky, obyčaje, hry, 
porekadlá at<T. tiež na Slovensku, hodlajúc látku 
tú dľa peňažitých pomerov a dľa množstva so- 
branej látky spôsobom v komissii obvyklým vy- 
dávať. 

Po prázdninách vyjde 1. sošit slovenských 
piesní. Sbierku pod tlač upravuje istý osvedčený 



192 Orol, časopis pre zábavu a poučenie. [Č. 6* 1870. 



priaznivec náš na Slovensku; i žiadame tedy, 
aby všetci priaznivci naši, ktorí nám v podniku 
tom pomáhajú, piesne medzi ľudom sobrané za- 
sielali si. redakcii „N á rod nich N oviň" v Turč. 
Sv. Martine. Ktoby však chcel už pre prvý 
sošit sobranu látku odovzdať, nech tak urobí do 
1. septembra bež. r. 

Prosíme snažne, aby piesne, pokiaľ to možno, 
i s nápevami zasielané boly. 



Príspevky jiného' druhu (povesti, rozprávky, 
hry, obyčaje atď.) prijíma ustavične komissia 
sama (Praha, Perštýn, č. 13). 

Z pohádkovej komissie literárneho a rečníckeho 
spolku „Slávia." 

V Prahe, dňa 15. júna 1879. 

Václav Macák, Jaroslav Vleek, 

t. č. predseda. t. č. jednatel. 



">ľ*&í 



Prihlás k velactenému obecenstvu. 

Zakončujúc prvé polrocic IX. ročníka „Orla," držíme za svoju povinnosť pri- 
hlásiť sa ku velactenému svojmu obecenstvu. 

O potrebe zábavno-poučného časopisu pre slovenské obecenstvo v prítomných trud- 
ných a neradostných časiech, písano už bolo tolko, že keby sme o tom i my prítomné 
písaí. chceli, museli by sme mimovoľne opätovať, čo už, a snáď i lepšie a dôkladnejšie 
napísané bolo, nežli by sa to nám vydarilo. Každý, ktorému koľko toľko záleží na za- 
chovaní a zachránení rýdzosti slovenského života, je dozajista s nami o tom úplne pre- 
svedčený, že bez zábavno-poučného časopisu nesmieme byť, jestli len s pre- 
loženými na kríž rukami nemienime, hnatí jakýmsi nekresťanským a tak i neslovanským 
pudom fatalismu čakať na zachvátenie nás záplavy, ohrozujúcej náš národní život. 

Ale keď sme o tom presvedčení, potom i každého národnou povinnosťou je na tom 
všemožne účinkovať, aby jediný tomuto životu posvätený orgán ncživoril letí biedne, ale 
aby zkvetal. 

A to stať sa môže len hojným a výdatným podporovaním ho v materiálnom a dušev- 
nom ohľade. 

„Orol" pejmami popredných básnikov našich hovorí k obecenstvu slovenskému; 
povestiami namáha sa pripraviť milú zábavu šlechetným dieram slovenského národa; pouč- 
nými článkami pestuje a rozširuje vedomosti, v každom ohľade snaží sa zodpovedať svojej 
úlohe. A robil by to ešte vo väčšej miere, keby nebol v lete svojom hatený hmotnými 
nedostatkami. Ale tie žiaľbohu veľmi ochromujú bystrosť jeho. 

Nie je, myslíme, neskromná prosba naša, ked teraz na konci prvého polročia obraciame 
sa ku všetkým, malomyslnosťou a fatalismrnn nezachváteným a honbe po materialisme nc- 
prepadlým synom a dcéram slovenského národa, aby láskavé zaujali sa 
„Orla* 4 a mali starosť o hojné rozmnoženie počtu jeho predplatiteľov. 

S dosiaľ vyšlými číslami IX. ročníka môžeme slúžiť, ba máme ešte značnejšiu zásobu 
i úplných výtiskov minulého VIII. ročníka, ktorý tiež na žiadosť každému dopošleme. 

Konečne prosíme o čím skoršie obnovenie predplatkov, ktorým s týmto číslom končí 
sa doba predplatenia, ako i to: aby ktorým „Orol" dosial na úver doposielaný bol, svoje 
doplatky a ďalšie prcdplatky bezodkladne doposlať ráčili, žeby nepretržené doposielanie 
neutrpelo ujmu. 

Opätovne odporúčame tieto prosby láskavému uváženiu! 

V Turč. S v. Martine, na deň Jána 1879. 

Redakcia a vydavateľstvo „ORLA." 

OBSAH: Na Jána. J. A. — Orol aelcjský. Historická povesí. (Pokračovanie.) — Pribislav. Po- 
viestka o páde zadunajských Slovákov. (Dokončenie.) 11. Tatran. — Zmyja. Román básnický od Slováckeho. 
(Dokončenie.) Petrnskin. — Xihilismus. Povesí. Podáva Samo Samovič. — Spev poeta. — Čo to v očiacb 
Tvojich svieti? Hohoľubský. — Sestra koketa. Obrazy zo života. -- Z pozostalých „Nápisov" Jána Kollára. 
— Ko/.pravy večernie o umení staroslovenskom. Vypravuje P. Z. Hostinský. (Pokračovanie.) — Jednota 
literárnej reči u Nemcov a Slovanov. Drahotín Miloslavský. — Drobnosti. — Literatúra a umenie. — 

Prihlás k veľectenómu obecenstvu. 



Predpláca sa u redakcie a administrácie v Turč. Sv. Martine: 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. 10 kr. r. č. — „Orol" vychádza vo 1*2 sositoch, 4 hárkov silných, dňa 

poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine. 




ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor a vydávate!: 

MIKULÁŠ ŠT. FERIENCÍK. 



Hoc. X. 



Turč. Sv. Martin, 31. júla 1879. 



Číslo 7. 



lrojica vrchov slovenských: 
Čerbat, vysoký Choč, a Mních — 
Vám posväcujem tieto hlasy 

V rozpomienke na staré časy. 

Done neslýchaným nevďakom 
Sklamal Matúša vernú lásku: 
So Záčom chystá Slovákom 
Plien, vojnu a porobu vlaskú. 
Údel slovenský bez trasenia 
Karoberta už čaká voj, 
Slovák zvykol na utrpenia, 
Na zradu i nerovný boj. 

Trúby zarvaly na Trenčíne 

V ústrety brannej Siovačine. 
To Ratmir prišiel z Lykavy: 
On druh a voj í n pána Váhu, 
Dokončil branné prípravy, 
Včul za otčinu letí drahú 
Mreť pod Čákove zástavy. 

V blýskavý terem uvedený 
Ratmir upiera smelý vzor 

V obličaj Čáka ožiarený 
A počne krepký príhovor: 
„Pozdrav ťa, Matúš, dobré nebe, 
Vojak a pytač prišiel k tebe — 
Vojak, na tvojich besných vrahov, 
A pytač tvojej Margity. 

Dovoľ, keď ztíchnu surmity, 
Okrášliť hrad môj ženou drahou. 
Sľub tvoj rameno moje ztuží, 
On nadchne pŕs mohutnú žiar, 
Po víťazstve nech pred oltár 
Trenčianskej kapie cesta z ruží 
Vedie snúbencov, j im ku slasti, 
K sláve a mieru našej vlasti." 
Matúš uklonil vážne hlavu, 
On zná Ratmira brannú slávu, 



E a t m i r. 

Od Vajanského. 



Jeho rameno: vzácny dar. 

Otčina v biede — vrahov hajná, , 

Šľachta ju zrádza zapredaj ná 

A verných soslabuje svár. 

A tu zas smutná novina: 

On s dcérkou veľké plány kuje, 

Veď sám Vladisláv priskakuje 

Časom na hradby Trenčína. 

Margity povesť preletela 

Tatranských prahôr výšiny, 

Pieseň o kráse devy znela 

V ďalekých luhoch cudziny — 
Koho pritiahla, každý žasol 

A kráse žertvu bôlnu dal, 
Bo citov roztúžených pal 
Už nikda z hrudi nevyhasol — 
Jako tá zora plamenitá, 
Jako ten mladý jarný deň, 
Jak ruža polo rozvinutá, 
Jak nedosnený raja sen, 

V pošmurnom hrade prekvitala 
Margita, zdobiac pyšný dvor, 
Váhu i Nitry' miestokráľa 

A pána uebotyčných hôr. 

Na túto devu Ratmir smelý 

Uprel orlový pohľad svoj 

A cit v ňom zplanul mocný, vrelý, 

Dušu rozvíril nepokoj — 

Jako keď búrny vetor z hora 

Rozvlní hladkú plochu mora. 

Nuž — povedz, slavný Matúš náš, 

Jakú odvetu že mu dáš? 

„Ratmir, druh môj a pýcha rodu, 
Rúrka závisia nad nami. 
Biskup nitranský s vranami 
Spojil sa už, tam od východu 
Karia — Róberta veľký voj 

25 



194 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1879. 



Slovenskými sa dolinami 
A prahôr našich húštinami 
Valí ku Tatrám na výboj. 
Rím na mňa vrhol anatem, 
Templárov mníšskych tajný snem 
Pikle proti nám vyhútané 
Kuje v nádhernom samostane 
A rozosiela do štýr žúp. 
Tak hrozí zkaza zemi rodnej, 
Tak hrozí šľachte blahorodnej 
Otroctvo, a italský lup! 
Kde tu na nežné city lásky 
Nájde bohatýr vhodný čas? 
V boj! Ked zhynie králik vlaský 
Príď, junák môj, na Trenčín zas, 
Nie dcéra, prvá kráska Tatry, 
Nie život, hrad a zlatý dvor — 
Všetko, ach všetko tomu patrí, 
Kto spasí národ týchto hôr. u 

Ratinir odtiahol na Lykavu, 
Ľúbosťou rozpálenú hlavu 
Oravským vetrom ochladil; 
I brúsi meče, ostrí hroty, 
On by už nedbal v bielom poli 
Rodu na slávu, sebe k vôli 
PrcháňaC tie italské roty 
A hľadcC jim do masných tyl. 
Lež na Trenčíne veľká bieda, 
Hluk, plače, kliatby, divý shon: 
Ku Matúšovi kojna bledá 
Pribehla, z pŕs jej vil sa ston, 
Na zem upadla: „Milosť, pane! 
Margity niet! Tak zanechané 
Lôžko, prebitá mreží sieť, 
Ach zmizol drahocenný kvet" 
A nato trúba od cimbura, 



Pod hradom zastal divný hosť, 
Biely to posol od komtura, 
Už stena pod ním dvižný most. 
„Znám, pane vládny nášho Váhu: 
Tys' dnes utratil dcérku drahú, 
Znám viac jak ty — náš samostan, 
Čo Mnícha venčí vrchol strojný, 
Tajných zvedov má počeť hojný, 
Tí zvesti nesú z všetkých strán. 
Vieš, kto uchytil holubiatko 
A sovrel do železných spár? 
Vieš, kto nemohúc pred oltár, 

V pelech zavliekol neviniatko, 
Čo sotva žilo šestnásť jar? 
Vieš, že neverný vasall rádu 
Nášho devicu tvoju mladú 

V podzemnú hodí mrákavu — 
Neveríš — hoj, môj veľký pane, 
Daj si osedlať kone vranné 

A zajachaj na Lykavu! 

I zvieš, jak verné naše zprávy. 

Poslal mňa s nimi komtúr Ján, 

Tvoj priateľ srdečný a pravý. 

1 klania sa ti samostan/ 
Klania sa Tempiár, bye kríž 
Až zvučí pancier ocelový, 
Zbrojnoš podvedie sivka blíž, 
On sa vyšvihne. Reťazový 
Most opäť stena — lúčinami 
Uháňa jazdec v šedú dial, 
Váh temno šumí skalmami, 
Nebom bľadý blesk zplápolal 
A za nim z ružového šera 
Mrmle ďaleký hromu zvon, 
Postupne rastie — odumiera — 
Jako mrúceho starca ston. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



-tf^oo- 



Orol selejský. 

Historická povesť. 
(Dokončenie.) 



IX. 



Po rozhodnej porážke tureckého vojska 
pri Misolungi na novo rozjasnilo sa nebo 
nad Gréckom, ale radosť nebola dlhotrvan- 
livá. Ajhľa na novo kopia sa tmavé oblaky, 
čierne mrákavy zaťahujú celý obzor hroziac, 
že celé Grécko pohltnú, alebo aspoň tak za- 
plavia, že odochce sa mu na dlhé mnohé 
roky túžiť po svobode. 

Turkom ležalo na tom, aby pod Omerom 
Vrione pri Misolungi utrpenú porážku, čo 
najskôr odplatíli, preto vystrojovali nové a 



silné armády k potlačeniu zdarné započatého, 
ale nie vždy víťazne vedeného povstania. 

Mustafa basa na konci mesiaca júla 1823 
približoval sa ku hraniciam Grécka s 20.000 
mužov silnou ^rmádou. Toľko vojska a tak 
rýchle a skoro sriadeno nevniklo ešte nikdy 
do tejto zeme. 

Aby ale proti povstalcom vláda turecká 
v náhlosti postaviť mohla toľké vojsko, mu- 
sela odvolať všetky svoje posádky z Etolie 
a Akarnanie, uzavrúc s mnohými tamejšími 
náčelníkami gréckeho pohybu smluvu nestran- 



Č. 7. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



195 



nosti, a tým pojistiac si tam pokoj a po- 
riadok. 

Už táto ohromná armáda bola nebezpečná 
voľnosti gréckeho národa, ale ešte väčšia zá- 
huba hrozila Grékom tým, že prekliata ne- 
svornosť rozbila svoj zkazonosný stan v jích 
stredu. 

Z panstva tureckého vysvobodivšia sa Mprea 
rozpadnutá bola na stránky, ktoré ochromovaly 
každé výdatné rozvinutie síl, a samy v sebe 
nosily zárodok jistého úpadku; v Tripolici 
klali sa Gréci medzi sebou; Kolokotroni a 
Maurokordato domáhali sa oba hlavnej vlády, 
a tým siali semäno rozkladu do pohybu, ktorý 
len tak sTuboval priaznivý výsledok, keď ne- 
zlomná svomost a shoda spravovať bude všetky 
jeho účinky; najvyššiu moc v národe osobo- 
vavšie si starešinstvo nemalo predsedníka, 
rozhodujúca rada národnia nepožívala žiadnej 
vážnosti; vojevodcovia nemali vojakov, a po- 
kladniciam schádzaly peniaze. 

V tomto osudnom okamžení, keď roz- 
padnúl a rozdrobil sa celý národ; keď ne- 
svornosťou svojou kopal si vlastnoručne hrob 
jistej záhuby, a s touto neomylne spojenej 
ťažkej poroby, jediný Marko Bočár bil sa za 
slávu a svobodu gréckeho národa, trebárs 
nebol ani jeho synom. A keď videl, že slavné 
jeho činy nie sú dostatočné, aby primalý 
Grékov k svornosti a zmužilosti, umienil si 
obetovať sa za spasenie a vysvobodenie 
Grécka. 

„S Bohom, drahá žena! Boh opatruj a 
sprevádzaj ťa na ďalších cestách života. Opú- 
šťam Vás, a Boh zná, či sa ešte vidíme. — 
Vasilika moja, ty máš obranca a ochranca 
v EfremoVi, ktorý dozajista bude podporou 
a ochranou i matky. Tebe Efrem sverujem 
najdrahšie poklady moje, ženu a dcéru. Chráň 
a stráž jich, ako vlastné oko, a Hospodin 
otec láskavý nech je všetkých vás mocnou 
ochranou a záštitou. u 

Takto lúčil sa Marko Bočár od rodiny 
svojej, ktorú asnáď na vždy opúšťal. Nie je 
mojím úmyslom opisovať žial rodiny, lebo 
ten ani opísať nemožno. 

Cítil Orol Selejský, že viac neuvidí rodinu 
svoju, a preto mu slzy žalosti tiekly tvárou, 
kedf nastúpil cestu do Etolie. Cítili to i doma 



ostavší, že lúčia sa na veky, a kto že vypíše 
jích žial pri poslednom lúčení? 

Pred samým odchodom navštívil Marko 
ešte bohoľubného arcibiskupa Ignáca, ktorého 
ochrane odporúčal rodinu svoju. 

Keď už bol v stredu svojich bojovníkov, 
žial, že to neboli samí, úprimne mu oddaní 
Sulioti, pozoroval že v národnom tábore ude- 
lená mu hodnosť vojvodská porodila závisť 
u ostatních náčelníkov. Znajúc, že závisť 
je obyčajne semänom nesvornosti, a chcejúc 
tejto za každú cenu prietrž urobiť, vytiahnul 
vo válečnej porade diplom obdržaný od ná- 
rodnieho sobom, pobozkal ho pokorne a potom 
roztrhal na kúsky, hovoriac: 

„Nám teraz načim diplomy zapečatené 
krvou, kto taký diplom si žiada, nech si bo 
donesie zo stanu Mustafovho l tt 

A shromaždiac tolko vojakov, kolko sobrat 
mohol, šiel s nimi nepriatelovi v ústrety. 
Videl, že Grécko stojí nad nebezpečnou 
prepastou, do ktorej sa samovoľne rúca, pre- 
svedčený bol, že len nadobyčajný čin môže 
ešte Grékom ku svobode dopomôcť; a keď 
i nemohol ufat, že on, cudzinec, pohromu 
túto od Grécka v stave bude odvrátiť, predsa 
si myslel, že asnad svojou junáckou smrťou, 
ako Leonidas obetovaním sa, podejstvuje na 
obudenie kleslej zmužilosti Grékov. 

Ostatných vodcov poslal napred, aby ne- 
priatelovi zastávali cestu v úžinách a prie- 
smykoch a ho neprestajne nepokojili, aby 
ani vo dne ani v noci nemal odpočinku. Sám 
nasledoval jich, hotový súc vždy a v každom 
okamžení priskočiť jim ku pomoci, jestli by 
jim hrozila záhuba. — 

Nocou na 13. august prišiel do nepatrnej 
dediny, tam doprial odpočinku svojim ustatým 
vojakom. Sám zobudiac duchovného, vnišiel 
do kostolíka, aby naplnil kresťanské povin- 
nosti, ktoré mu nakladal vierozákon. Vstúpil 
do osvetlenej kaplice a pomodliac sa skrú- 
šene, odovzdal popovi niekoľko dukátov so 
slovami : 

„Rozdel to žobrákom, nech modlia sa za 
dušu Marka Bočára! a 

Jeho vyzvedači doniesli mu zprávu, že 
Dželadin beg s osemtisíc mužmi najlepšieho 
tureckého vojska lahnul táborom pri Kapernici. 

25* 



196 



Orol,- časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1879. 



Marko Bočár sotvy že to dozvedel, umienil 
si zničif toto osmanské vojsko, a čoby i sám 
pri tom zahynul. 

Dna 20. augusta pozval Marko Bočár 
svojich na poradu a prehovoril ku nim takto: 

„Bratia, v budúcu, strašnú noc, uzavrel 
som pod jej záštitou prebiť sa do nepriateľ- 
ského táboru, bez vy pálenia pnšky. Len 
šabľou a handžárom rúbať chcem dušmana 
a kliesniť Bi cestu do stanu bašovho. Uvážte 
a pozrite, aké ma tam čaká nebezpečenstvo, 
jestli nie jistá záhuba, a jestli vzdor tomu 
niektorý z Vás má junácke srdce a chce sa 
súcastniť so mnou na nebezpečnom síce, ale 
velikom diele, nech vystúpi a sa osvedčí!" 
A dvesto dvadsiatidvaja junáci ozvali a osved- 
čili sa, že ho chcú nasledovať. 

Pri Kopernici rozprestiera sa rovina, pre- 
seknutá vinohradmi. Na tejto rovine utábo- 
rilo sa turecké vojsko pozostávajúce z Gegov 
a Skadranov pod Dželadin begom. Marko so 
svojimi bol len pol druhej míle vzdialený. 

Sotvy že tmavá noc zpustila sa na hory 
a doly. odišiel Orol Selejský so svojimi do- 
brovoľníkmi smerom ku tureckému táboru, 
naložiac prísne ostatným vodcom a náčelní- 
kom, aby mu na svitaní prišli na pomoc. 
„Dotedy buďte pokojní, kým nezatrúbim, a 
ked ma nebudete videť, hľadajte ma v baso- 
vom stane, tam ma jiste živého lebo mŕtveho 
nájdete ! tf 

V pozdnej noci len s niekoľkými uderil 
na nepriateľov, ktorí, ako to vtedy oby čajom 
bolo u Turkov, bez vystavenia nejakej stráže, 
spali na lúke. Za celú takmer hodinu ako 
anjel mstiteľ pustošil medzi nimi a vlastnou 
rukou pobil vyšše päťsto Turkov. Na to ustú- 
pil zpät, ta, kde ostatní čakali na neho. 

A tu z kopca videl, ako Gegovia uderili 
na Skadranov a títo opäť na tamtých, ako 
sa vzájomne tlčú a mláfa, nie j ináč, len ako 
besní, lebo Skadrania obviňovali Gegov zo 
zrady, a Gegovia tamtých. 

„Bratia!" skríknul Orol Selejský, vidiac 
čo deje sa v tureckom tábore, „aj hľa vidíte, 
že nám sám Pán Boh vydal neverných, poďte 
za mnou!" a pošlúc trubača, aby dal znak 
ostatnému vojsku k stúpaniu proti nepriate- 



ľovi, sám so svojimi druhmi uderil krepko 
na nepriateľa. 

„Kde je basa? — kde je basa?" opytuje 
sa neprestajne, a pri tom rúbe a seká do 
hláv tureckých, čo mu len šabľa stačí. Sám 
ubil niekoľkých begov a dvoch basov dal po- 
viazať. V tom ho raní kuľka. Jedon černoch, 
bojac sa Markovej šable, vystrelil naňho 
z pištole. 

Marko ustúpil na stranu, aby si zaviazal 
ranu. V tom zretedlne počuje, ako tureckí 
dústojníci chcejúc upokojiť rozjatrené a vzá- 
jomne vraždiace sa vojsko, kričia a volajú; 
že je to všetko nedorozumenie, že ani Gréci 
jich neprepadli, ani oni že sa nezradili. 

V to zahrmí Marko Bočár svojim hromo- 
vým hlasom, až sa ozvaly susedné úbočia: 

„Ba ba! Gréci sú tu! Marko Bočár je vo 
vašom tábore, všetkých vás pobije. Hyňte 
krvolaci!" Zatrúbi na znak všeobecného útoku.' 

Celý broj Turkov razom vystrelil v tú 
stranu, kde stál Marko Bočár: Marko padnúl, 
kuľka smrteľne ranila ho do hlavy. 

Videli ho klesať Turci, i volajú, že je 
Marko mrtvý, a všetci hrnú sa ku mŕtvole 
jeho, aby mu odfali hlavu a niesli ju čo 
znak víťazstva bašovi. Hej ale okolo Marku 
zastali jeho sokolovia, junáci Sulioti, a tí od- 
raziac dotierajúcich muzulmanov a zaženúc 
jich s krvavými hlavami, odniesli milovaného 
svojho vodcu na horu Amphryssos, kde bez- 
pečný bol pred tureckou návštevou. 

Vyšlo slnko z poza hôr i zasvietilo na 
okolie, a s jeho východom Gréci valili sa zo 
všetkých strán, a ako besní uderili na Tur- 
kov. Títo, už mečom Markovým a jeho sú- 
druhov značne rozriedení a zplašení, pred 
novým útokom zachránili sa útekom zane- 
chajúc víťaznému gréckemu dobrovoľníctvu 
všetky šiatre, delostrelbu, vozotajstvo i všetky 
zásoby živnosti. „Mesiac bľadne!" ozývalo sa 
zo všetkých strán. A zbľadnúl útekom jeho 
bojovníkov. — „Hoj ale i kríž obľadnul!" 
zahučalo povetrím. 

A ozón tento dotknúl sa i ucha Markovho. 
Zpamätoval sa, a preriekol k prítomným kolo 
seba: 

„Bratia 1 ja som vyplnil povinnosť svoju 
i umrem pokojne. No či som mohol dožiť 



Č. 7. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



197 



lepšiu a krajšiu smrť? Naše je víťazstvo, 
naša je svoboda ! u — Prestane hovorit i za- 
klopí oči. Prítomní prelievali horké slzy, keď 
tu medzi nich priletí brat Markov Krsto, vy- 
tiahne šabľu a zvolá: 

„Čo vzdycháte? čo plačete bratia? Nie 
slzami, no činami a skutkami dokážme mu 
poslednú úctu. Na dušmana!" 

A zachvátení prostými ale do srdca pre- 
rážajúcimi slovami uderili na zjavivšiu sa 
čatu tureckú, v okamžení porazili a rozprá- 
šili ju. 

Gréci dobyli úplné víťazstvo, dve tisíc 
Turkov pokrývalo krvavé bojiste, vyšše tisíc 
padlo do zajatia. Ostatné turecké vojsko 
zväčša vo všetky strany rozprášené bolo a 
sám velitel musel bez vojska vrátiť sa do 
Skadru. Gréci mali síce len 27 mŕtvych a 
šesťdesiat ranených, no smrť Orla Selejského 
bola pre nich neocenitelnou ztratou, oni v ňom 
utratili celý sbor junáckeho vojska. 

„Na druhý deň nastúpili Gréci cestu do 
Misolungi". píše doslovue Markov Bočárov 
životopisec v horvatskom Kolcndári na r. 1846. 
Drahocenný poklad niesli vždy verní Sulioti 
na nosidlách. Keď prišli k svätému prameňu, 
nazvanému Kefalo-Vrysson, kde mu lani pri- 
sahali, ešte raz víťaz náš otvoril oči i pre- 
riekol : 

„Neželte ma, bratia! lež ak mi chcete 
úctu i po smrti dokázať, pozrite na môj prí- 
klad. Buďte svorní a verní domovine .... 
Odporúčam vám svoju ženu a dcéru . . . ! u 

„Posledný raz uprel oči na nebo, svoju 
budúcu domovinu a pominul. 

„Z blízkych hôr ozýval sa plač a nárek 
vojakov, a niesol do Misolungi žalostnú vest 
o smrti Orla Selejského. 



„Umrel náš Marko! umrel náš osvobodi- 
tel! u ozývalo sa všade, celý národ kvílil; zá- 
stupy ludstva a náčelníctvo mesta Misolungi 
išlo v ústrety, aby preukázaly poslednú česť 
velikému mužovi. 

„Pri vchode do mesta najprv šli tureckí 
zajatí, potom kone tureckých vodtov, za tý- 
mito niesli Gréci 24 ukoristených zástav tu- 
reckých. Avšak málo kto na toto pozoroval, 
všetkých oči spočívali na mŕtvom, modrým 
plášťom na znak vojvodskej hodnosti pokry- 
tom, najstaršími palikármi (grécki národní 
vojaci) nesenom junákovi. Za nim šlo 8000 
Turkom odobratých oviec a kôz, vyšše tisíc 
koni a veliké množstvo mulíc naložených 
3200 puškami, 14.000 pištolami, strelivom, 
zásobami živnosti a pokladnicou. Všetko to 
ukoristeno v poslednej bitke pri Kapernici. 

„Mrtvé telo Markovo zložené bolo na 
skvelú a nádhernú postel v dome náčelníka 
mesta. Po celom okolí prosili obyvatelia Boha 
za večný pokoj duše svojho osvohoditela. Na 
tretí deň bol pohräb. 

„Medzi zvučaním a hrmotom zvonov i diel, 
a plačom a jajkaním celého národa niesli 
mrtvé telo cestou posypanou bobkovým lístím 
a kvetmi najprv do kostola, kde odbývali 
spev pohräbný, a z tade na hrobitov. 

„Nad hrobom držal hlavný hodnostár reč, 
ktorú zakončil takto: 

„Celé Grécko smúti nad smrťou Marka 
Bočára, ono ho uznáva za svojho druhého 
Leonida a prijíma jeho rodinu pod svoju 
ochranu. To nech mu je náhradou za tolké 
zásluhy. Spi spokojne vznešená duša v ná- 
ručí Hospodina! Žils' jako Aristides, a umrels' 
jako Leonidas! Orie Selejský! lahká ti buď 
zemi s Bohom! s Bohom!" M— n. 



- -'O^cGVSa^^JL^-*- 



Nihilismus. 

Povesť. 

Podáva Samo Samovic. 

(Pokračovanie.) 



II. 



Železnica hrmí — Julko Koreň vo vozni 
druhej triedy obzerá obsah svojej tobolky, 
nevrlé zatvoril preskúmaný oddiel otcovského 



daru, viac čakal, ako dostal ; niet predsa nad 
materinské srdce! pozrite ten hrubý balík, 
obsah jeho vystačil by k poctivej výžive jed- 
nej skromnejšej rodiny na celý rok a tá 



198 



Orol, časopis pre zábava a poučenie. 



[Č. 7. 1879. 



drahá mamička mu to obecala len na počia- 
tok, za tým — vraj — bude nasledovať ďalšie. 
Ó zlatá matička! sobjfmal by ta tvoj syn, 
len teraz sa úplne presvedčil o sebazapiera- 
vej materinskej láske. 

„Budapešti" z úst konduktorových vy- 
tiahlo Julka z pohodlného sediska a „kam 
ráčite milostivý pane? u z úst fiakrových, po- 
sadilo ho do kočiara a previezlo na dunajský 
breh. 

Kramer, správca skladu Koreňovskébo, 
očakával mladého pána, pripraviac mu k obý- 
vaniu skrze pána starého v čas jeho príchodu 
do Pešti užívané dve izby. Julko na krátko 
vykonal svoj pozdrav u Kramera a utiahol 
sa do svojho bytu ; z tade otváral sa výhlad 
na protiležiaci Budín a pätu jeho obmývajúci 
Dunaj, po živote v skromnej vonkovskej do- 
line, novina a predsa samota. Zábavy pre oči 
dosť, ale málo pre srdce, s kým že sa tu 
zabaviť, požartovať, kam vybehnúť? vôkol 
seba samé cudzé postavy: správca má nalo- 
žené na neho dozerať, aspoň z otcových slov 
to vysvitalo, ktorý kázal správcu tak poslú- 
chať ako seba, ostatní budú dozorcovi spo- 
jenci. On je vo vyhnanstve, šťastným mohol 
byť len doma; — doma? bodlo ho akosi pri 
srdci — tam je les, kde Janko Brúsik kosti 
složil, kto vyhasil ten mladý život? mlč sve- 
domie! mohol sa nemiešať do vecí Julkových, 
nebyť zradcom jeho najtajnejších citov. — 
Tam je matka! o tú najmenšia starosť, však 
sa tá i tak mesačne zavďačí, či tu, či tam 
všetko jedno, len dudky sem! Tam je otec! 
ešte ani ten nesmel chybet k úplnej pred- 
stave domova; otec mu je nepriatelom, vy- 
hnal ho z raja pohodlnej nečinnosti a postavil 
pod dozorstvo zasmušilého správcu. Tam je 
— ach — Julka! v krásnej záhradke prído- 
movej, ona, ten najkrajší kvet, pre neho za 
sadený, ale za záhradou cmiter a v ňom nový 
hrob; — ťažké myšlienky oputnaly dlhou 
cestou zmorené telo do tvrdého spánku. 

Julko sa necítil dobre v Pešti, pisáreň a 
v nej nakopené knihy s jednotvárnym obsa- 
hom „Soll-Haben" sú príliš nemí spoločníci, 
v sklade nahromadené sklenice svojou prázd- 
notou nevelmi vábia požitkom oddaného šu- 
haja, domácnosť Kramerova, utiahnutá sama 



do seba a uspokojená šťastím domácim, ne- 
poskytuje Julkovi príťažlivosti, on má zrak 
obrátený von z domu. 

Kramer pozoroval zasmušilosť Julkovu, 
pripojujúc to presadeniu mladého štepa do 
cudzej pôdy, vynaložil všetko k obveseleniu 
jeho; v prázdnych hodinách vodil ho a uka- 
zoval mu novoty mesta, upozorňoval ho na 
rozdieľ života mestského a dedinského, mie- 
šajúc medzi to naučovania v obor jeho sia- 
hajúce. Julka ani to nevyrazilo, veď práve 
tie mnohé náuky nezodpovedaly túžbam jeho. 
Počkaj ! pomyslí si Kramer, keď nerozumieš 
mňa, porozumieš bližšieho sebe vo veku, môj 
pomocník Goldfinger je aj tak poriadny mladý 
človek, nie len že vo dne usilovne pracuje, 
ale aj noci k zväčšeniu svojho zárobku pri- 
táča ku dňom; sveril Julka svojmu pomoc- 
níkovi, aby ten previedol , čo sa jemu ne- 
zdarilo. 

Goldfinger, mladý pomocník v sklade pána 
Koreňa, vždy k úplnej spokojnosti svojho 
predstaveného prevádzal sverené mu úlohy, 
preto nie div, keď aj dôveru požíval. Na určenú 
hodinu ustanovil sa v pisárni, a keď niekdy 
bladosť tvary svedčila o prebdelej noci, uvalil 
to na mnohé práce, ktoré mu v noci odpo- 
činku nedajú. Kramer to rád uveril doložiac 
napomenutie: že po usilovnej dennej práci 
nočné namáhanie, koľko vrecku pridá, toľko 
zdraviu odníme: to. všetko neprospelo, vy- 
hladla tvár stala sa mu neodlučitelnou vlast- 
nosťou. 

Prameňom stáleho priatelstva je stálosť 
vnútorného súhlasu a základom súhlasu býva 
rovnosť smýšlania. Berúc toto do povahy a 
poznajúc smýšlanie Julkovo a Kramerov úsu- 
dok o Goldfingerovi predpovedali by sme ne- 
vydarenú missiu, kdežto skutočnosť protivu 
toho dosvedčila. Len týždeň minul od času 
oboznámenia sa oboch a Julko nepomýšľal 
viac na domov, privykol novému životu. Ako 
sa sbehla tá premena? Nie je všetko zlato, 
čo sa blyští. 

„Práve prešla naša blondýnka!" upozor- 
ňoval Goldfinger pri práci sediaceho mladého 
Koreňa. 

„Či ozaj ? u zpytuje sa s vyjasnenou tvárou 
Julko. 



Č. 7. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



199 



„Ba videlo sa mi, že okom aj do skladu 
švihla, nezabudla od večera na nás. u 

„Tak pôjdeme zase do divadla? hovorila, 
že takmer každý deň navštevuje divadlo, snáď 
zase tam bude to milé stvorenie. u 

„Probov ť mô/eme, ale aj pochybovať," 
preriekol Goldfinger, potutelný pohľad vrhnúc 
na Julka. 

„Uvidíme !" 

Večer navštívili divadlo, sadli si na se- 
diská číslo 94 a 95 vopred Goldfingerom ob- 
jednané, číslo 96 ostalo na čas prázdne. 
Darmo krátil Julko svojim sklom po celom 
divadle, blondýnky nebolo nikde, až pred 
samým započatím hry zjavila sa jej zlatá 
hlávka vo dverách, nôžky ju uiesly k triumfu- 
júcemu Julkovi a posadila sa na číslo 96. 

Julko ešte nebol natolko obratným švi- 
hákom, žeby na vzdor všetkému lámaniu hlavy 
bol odrazu vynašiel primeranú prímluvu. Ne- 
bola to Julka, ale vznešená peštianska dáma, 
uštipkovanie v líce, čo Julko doma za pred- 
níluvu k dvoreniu používal, nebolo tu na 
mieste, preto len ostiechave žmurkal na se- 
diaca pri nom paničku. Panička nespozoro- 
vala mladého záletníka, zrak jej bol upútaný 
hrou, až keď zbadala, že je to včerajší mladý 
človek, oči od hry zablúdily niekdy aj v stranu 
Julkovu. 

Na pokynutie Goldfingerovo ponúkol Julko 
svoje divadelné sklo krásnej paničke. 

„Ďakujem Vám ! j estli dovolíte ? u prevzala 
panička podávané sklo. 

„Stojím Vám k službám, milosť- slečno, u 
rozvráväl sa Julko, „smiem sa zpýtať, ako 
sa vám páči dnešnie predstavenie?" 

„Znamenite ! naši herci dobre prevedú aj 
ten najnepodarenejší kus." 

„Vy máte pochvalu len pre hercov?" 

„Len pre tých, viem, že sa herkyniam 
dosť pochvaly dostane od divákov mužského 
pohlavia a vidím, že ste aj vy naklonení 
k tomu." 

„Verte mi milosť- slečno, že nevelmi po- 
zorujem tie uabielené tváre. u 

„A keby som sa zpýtala prečo?" 
„Ľahká odpoveď, všetky zastíni krásou 
moja krásna susedka." 



„Nepochlebujte ! u odvetí blondýnka ja- 
strive sa usmejúc. 

„Žiadne pochlebovanie, pravdu hovorím", 
bolby aj ďalej pokračoval, ale upozornený 
lakťom Goldfiogerovým, keď z blízkych sedísk 
začali zazeraf ua rušitela tichosti, prestal a 
zalúbeným výmluvným pohľadom dovŕšil svoje 
slová. 

Medzi jednaniami mal príležitosť reč za- 
viesť o jednom a druhom, k vyznaniu ľúbosti 
zo strany Julkovej • neprišlo len pre neprí- 
hodnosf miesta. 

„Po skončení predstavenia oddala blon- 
dýnka so zvyčajnou poklonou vypožičané sklo, 
Julkovi sa zdalo, akoby pri vracaní jedným 
prstom bola sa schválne dotkla jeho ruky; 
také experimenty v príhodný čas účinkujú, 
aj teraz účinkoval. 

„Chodíte každodenne do divadla?" zpýtal 
sa pri odchode nový don Juan. 

„Keď je príhodné počasie, radšej požívam 
večernú prechádzku v museálnej záhrade 
medzi 7. a 8. hodinou!" odpovedala blon- 
dýnka a ztratila sa v zástupe. 

Po divadelnej horúčosti dobre padne 
chladné pivo, dobre padlo aj našej kompanii 
„Orestes-Pylades" v najnovšom vydaní. 

„Pane Goldfinger, neznáte, kto môže byt 
tá blondýnka?" zpytoval sa zvedavý Julko. 

„Ktorá?" robil sa nevedomým Goldfinger. 

„Či ste zabudli? tá, čo aj dnes v di- 
vadle pri nás sedela." 

„To krásne dievča myslíte! nemôžem Vám 
slúžiť, zdá sa mi však, že je z dobrého domu." 

„Vo všetkom s Vami súhlasím, keby mi 
to hlavu neprebíjalo, že som ju bez všetkého 
sprievodu už po druhý večer v divadle našiel. 
To som zkúsil, že mladé dievčatá zvlášte 
večer bez svojej matky alebo inej staršej 
dámy nikam sa nepohnú, aby o svoju dobrú 
povesť neprišly." 

„Vy ste už mnoho zkúsili," dodal Gold- 
finger s úsmevom, „to poukazuje na vašu 
dospelosť a tak nebolo príčiny Vás postaviť 
pod dozorstvo zasmužilého správcu počtojeda. 
Na to Vás však musím upozorniť, že vo veľ- 
kom meste je v najlepšom kvete tá takre- 
čená emancipácia, ak ste o nej už slyšali, 
prednejšie domy sú i v tomto ohľade pred- 



200 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[t. 7. 1879. 



nejsie, mladé dievčatá takýchto domov sú 
samostatné." 

„Možno," odvetí Julko, „ešte jednu otázku: 
či aj to prislúcha k emancipácii, aby sa 
také dievčatá s neznámym človekom hneď 
tak priateľsky shováraly?" 

„Práve znak dobrej výchovy," odpovedal 
bez rozpakov Goldfinger, „váš zovňajšok jej 
prezradil vašu príslušnosť do vyšších kruhov, 
nepochybujem ani o tom, že ste sa jej za- 
ľúbil a znáte, že tam všetka etiketta prestáva. 41 

Julko dostal dve pivonie do líc; Gold- 
finger ich spozoroval, spokojný úsmev rozlial 
sa mu po tvári, už či následkom zapálenia 
Julkovho a či následkom excellentnej quality 
plzenského výrobku, nechcem- rozhodoval- 

Kťby len celý deň záležal zo 7. a 8. hod. 
večernej, myslel si Julko, prisadnúc na druhý 
deň ráno k písaciemu stolku, ale tu sa mučiť. 
Čo má ten správca z mojej práce? dá mi 
písať, počtovať a potom všetko znovu sám 
robí; myslí si, že čím dial, tým väčšiu po- 
zornosť vynaložím ; ó pane Nemce ! mýlite sa 
velmi, neprišiel som do Pešti na to: aby 
som pri vašich knihách plesnivel, ani ma- 
muška mi na to peniaze neposiela. Keby som 
len meno znal tej krásnej blondýnky, dnes 
sa jej opýtam. Či zasvätiť Goldfingera do 
tajnosti? pôjdem sám, galantné podniky sa- 
motnost požadujú. 

Na olovených kriedlach síce, ale predsa 
priletelo žiadané okamženie, čierne vlasy spo- 
trebovaly jednoročnú úrodu kra ružového, 
novo orukavičkované ruky tenkou paličkou 
švihaly povetrím, Iavé obočie a nos roztisnuté 
monoklom dovršovaly bezúhonnú veľkomest- 
skú toilettu. 

„Sluha ponížený!" vytínal Julko poklonu 
v musealnej záhrade oproti idúcej blondýnke. 

„Dobrý večer!" odpovedala blondýnka 
s úsmevom, avšak pretvarujúc prekvapenie. 

„Ak Vám nebudem nemilým spoločníkom, 
s radosťou Vás sprevádzať budem," pokra- 
čoval Julko. 

„Nech sa Vám ľúbi." 

„Či som dobre pochopil Vaše, pri vče- 
rajšej rozlúčke povedané slová?" 

„Neviem sa viac na ne rozpamätať; prosím 
upamätujte ma," hodila blondýnka ľahostajne. 



„Rozumiem tie, že sa ráčite prechádzať 
v príhodnom počasí medzi 7. a S. večernou 
v tejto záhrade." 

„Ak som ich povedala, dobre ste si za- 
chovali, iuáče to nebolo nabídnutie, aby ste 
sa k večernej prechádzke aj Vy dostavili." 

„Ráčte odpustiť môj nemotorný' výraz," 
naprával sa Julko, „nemal som v úmysle Vás 
uraziť, však mi odpustíte?" 

„Odpustím," odpovedala, pohliadnuc svo- 
jím sivým očkom do očí Julkových, „len 
prosím viac žiadne narážky." 

„Nebol bych sa dal zvábiť k týmto slovám, 
keby som áa nechcel zbaviť niečoho, čo srdce 
moje veľmi tlačí." 

„Prosím len von s ním, možno žeby Vám 
to nejakú ťažkú nemoc zapríčiniť mohlo. Vi- 
díte, mám spoluú trpnosť s Vami." 

„Či mi dovolíte jedno úprimné slovo?" 

„Ja úprimné slová rada slúcham v me- 
dziach slušnosti. tt 

„Mám Vám vyzradiť," zasekoval sa Julko. 

„Nejaké štátne tajomstvo? to sa inam 
obráťte!" 

„Prosím Vás," volal úpenlivé Julko, „ne- 
robte žarty z mojej úzkosti, mám Vám po- 
vedať, že Vás veľmi, ale veľmi ľúbim." 

„To je ozaj úprimnosť," vravela so smie- 
chom, „po tak krátkej známosti, kde vlastne 
ani neviem, kto ste?" 

„Som Július Koreň, syn majiteľa sklárne 
v Marienke." 

„To ma teší, tak Vám už môžem povedať, 
že vo Vašich citoch Vám rozkazovať ne- 
môžem." 

„Prečo ma ženiete do zúfalstva? povedzte 
mi, prosím Vás, či ma aj Vy rada máte V" 
ostatnie slová šeptom vyslovil a siahal po 
jej bielej rúčke. 

„Ked ste sa mi Vy predstavili," odpove- 
dala mu neohliadajúc sa, že Julko celkom 
inšie vyzvedieť chce, „musím sa Vám aj ja, 
volám sa Adela, myslím, že Vám je to na 
dnes dosť. S Bohom !" vyšmikla bielu rúčku 
z ruky Julkovej a zmizla očiam jeho. 

Pozde sa zbadal, aby pozoroval, kam sa 
úskok uchýli, po Adele ani chýru ani slýchu, 
namrzený spechal domov. 



Č. 7. 1870.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



201 



Adela z dostaveníčka utekala čo jej nohy 
stačily do svojho bytu, vstúpiac bránou jed- 
noho domu v odlahlejšej čiastke Jozefova, 
ubierala sa dvorom k zadnej čiastke domu 
a tam na prvom poschodí kľúčikom dvere 
otvoriac, vstúpila do svojej chyžky. Goldfin- 
ger nemusel byt dobrý znalec peštianských 
pomerov, lebo vystrojenie celej chyže nezod- 
povedalo výrazu: r z prednejšieho domu. " Ná- 
radie záležalo: z jednej postele u okna, po- 
hovky a pred ňou postaveného stolíka, vôkol 
neho dva stolce a blízko dvier postavenej 
skrine na šaty, viac ani básnická obrazotvor- 
nosť by nebola našla a každý kus iného druhu. 
Na posteli smetaný domáci oblek dosvedčo- 
val alebo neporiadnosf, alebo spech pri ve- 
černom preobliekaní, rozhádzané na stolíku 
skleničky a škatulky vysvetlovaly pôvod tej 
Julkom obdivovanej pôvabnej bfadosti. K ma- 
lej hrbke na posteli rozložených šiat začala 
prikladať ešte vo dverách zobliekané svrchné 
rúcho, keď kroky pred prahom nedovolily 
jej v započatom pokračovať. 

Bez predbežného klopania otvorily sa 
dvere a do chyže vstúpil — vyfintený Gold- 
finger, nesúc pod pazuchou poskladaný balík. 

„Pekná Adela skoro sa vrátila z večernej 
prechádzky," prihováral sa Goldfinger. 

„Zdá sa, že je pánu Goldfingerovi neínilé, 
keď nemôže svojím kľúčikom moje dvere otvá- 
rať, tf odpovedala Adela vyčítave. 

„Tú výčitku som si nezaslúžil; čože ma 
poteší v tejto temnici, keď ju tvoje očká 
neosvecujúV" 

„Už som naučená tvoje pochlebcnstvá 
oceňovať. Kto je tomu na príčine, ked v ta- 
kejto temnici bývať musím, kde je odpoveď, 
môj milý? u 

„Nepriaznivé časy." 

„Boly aj dobré časy, pamätáš sa na lan- 
ský rok, keď som Kolosymu zlaté pierka 
z kriedla trhala a pánu Goldfingerovi prsty 
nimi pozlacovala ? u 

„Nczpomfnaj toho nešťastníka, málo chý- 
balo, že sme aj my nesdelovali jeho resi- 
denciu vo Fortune a keď sa to nestalo, máš 
len mojím schopnosťam ďakovať." 

„Mám ďakovať aj za ten strach, ktorý 



som pretrpeť musela, kým som sa z klepca 
Goldfingerom nastrojeného vymotala?" 

, : Čo si máme trpčiť naševečernie hodiny! 
už sme raz spojení, keď nie cirkevnou prí- 
sahou, ale rovným smýšlaním a spolu pre- 
vedenými skutkami. Nevyhadzuj mi na oči, 
ani sama nevieš, akú starosť o teba snášam. 
Včerajšej noci sa mi šťastie usmialo, vystalo 
z neho aj na krásne hodbabné šaty, čím sa 
teraz mojej Adelke vďačím," rozvinul pod 
pazuchou donesený balík a rozprestrel po 
stole jeho hodbabný obsah. 

„Tak ma len rád vidíš Adolfko?-* šveholí 
Adela, okom obdivujúc krásnu látku a rame- 
nom priťahuj úc hlavu Golfingerovu, aby po 
Iúbok pritisla na jeho ústa. 

„Keby som ťa rád nemal, nevyhľadal by 
som ťa každý deň. A teraz keď sme už na 
pokoji, povedz že mi, prečo si sa tak rýchlo 
vrátila z dostaveníčka?" 

„Tvoj ohnivý mladý pánik je toho prí- 
čina, ani som sa neponazdala, už vyrukoval 
s vyznaním lásky a to vieš, že čím väčšmi 
my ženské obťažujeme mužským sblíženie sa 
k nám a k tomu nezabudneme pometávať 
koštialiky, ktoré vás zase len vábia, tým skôr 
môžeme víťaznú nohu položiť na vašu šiju," 
vysvetlovala Adela, pohládzajúc líca Adolfove. 

„Začínaš byť nebezpečnou Adela, či aj 
mňa tak vodíš za koštialom?" zpytoval sa 
s úsmevom Goldfinger. 

„Všetko nebezpečie len od teba pochodí, 
to sú myšlienky prevzaté od teba, radšej 
obdivuj moju dobrú pamäť!" 

„Tak som hrdý na svojho učedlníka, len 
ďalej tak spôsobne, a sme svojho istí." 

„Bude to záležať od povahy patričného, 
možno, že ho trochu zmýlil môj náhly od- 
chod a vábiace slová dobre neporozumel; aj 
ty musíš niečim prispeť k spoločnému dielu, 
aby ho dešperátne myšlienky nenapadly. tt 

„Všetku pilnosť vynaložím, ešte raz sa 
musíte sísť, až ho privábiš do nového bytu, 
ktorý už mám na pohotové." 

„Budem mať nový byt Adolfko? či zase 
taký ako predošlého roku ? preč pôjdem z tejto 
mizernej diery?" jedným dúškom sa zpyto- 
vala Adela, a opovržlivé merala 
vadne bydlisko. 

26 



202 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 7. 1879. 



„Ešte krajší, ale už musím preč. práve 
je deväí hodín, možno, že sa mi podarí no- 
vým darom Adelu moju môcť prekvapiť. Dobrú 
noc!" podal ruku Adele a šiel svojou cestou 
Adolf Goldfinger. 

Julkovi sa nepáčilo chovanie Adelino, 
vtedy, keď bol na vrcholci svojho šťastia, už 
vypotil svoje vyznanie, ona mu povie svoje 
meno; prirodzene nasledoval malo alebo pri- 
jatie alebo odvrhnntie, ale tak bez všetkého 
poriadku zutekať?! Hodná by bola opovrže- 
nia! Julka alebo iné robotnícke dievčence, 
pred ktorými s podobnými návrhy vystupoval, 
boly povolnejšie, a keif aj jedna-druhá od- 
mrštila nabídnutú lásku, aspoň sa vyhovárala 
prísnym otcom alebo matkou. Po malom roz- 
myslení prišiel Julko k tomu náhľadu, že je 
nie dobre nerozvážlive posudzovať, ako znely 
jej lúčivé slová? „na tom Vám musí byť na 
dnes dosť!" to je iné, je ešte nádeja. Vinu 
všetkého toho nesie nedôvera ku Goldfin- 
gerovi, tú dobrú dušu musí odpýtaťV 

„Jedon priestupok musíte mi odpustiť!" 
prihováral sa na druhý deň Julko Goldfin- 
gerovi. 

„Aký priestupok?" zpytuje sa so zadi- 
veuíin oslovený. 

„Miesto toho," zpovedá sa Julko, „aby som 
Vaše preukázané dobré služby dôverou bol 
odmeňoval, spravil som jedon krok v tajnosti." 

„To je celkom Vaša vec, neprišli ste do 
Pešti, aby ste pod mojím tútorstvom stáli, 
myslím, že máte svobodu samostatne j cdnaC." 

„O tom nenie ani reči, o iné sa jedná. 
Sfúbite mi, že mi odpustíte?" 

„Odpustím, bárs aj nemám čo!" 

„Moje, ako ste Vy pomenovali samostatné 
jednanie, zle mi vypálilo, potrebujem nevy- 
hnutne Vašu priatelskú radu." 

„Čujme, o čom bude reč!" 

„Naša blondýnka Adela, už znám jej meno, 
dala mi v divadle jemné pokynutie, že ma 
bude v museálnej záhrade očakávať; včera 
som sa dostavil; sišli sme sa a darmo, ne- 
chcem byt pokrytcom," vyznával so zapýrením 
Julko, „vyznal som jej lásku." 

„Vy ako vidím, ďalekopisnou rýchlosťou 
pokračujete na ceste ľúbostných výdobytkov, 1 ' 
poznamenal s úsmevom Goldfinger. 



„Sám som, ač pozde, zbadal prenáhlený 
krok, lebo milá Adela, hneď po vyznaní žia- 
dala znat moje meno. u 

„Prirodzene! znak to, že si Vás obľúbila." 

„Vďačne by som to za znak oblúbenia 
považoval, keby sa pri tom nebola posmešne 
usmiala." 

„Tak pozor, milý priatelul" naúčal Gold- 
finger, „máte s jastrenou do činenia." 

„Odpustite pane Goldfinger moju neve- 
domosti, čo je to jastrena? a 

„Jastrena je ženská, mužských koľkých 
len možno, za nosom vodiaca." 

„Nemožno, aby tie nevine sivé oči také 
úmysly zastieraly, zle ste sa na ňu prizreli," 
odvrával Julko, nechccjúc na seba uvaliť tú 
potupu, aby sa ženskej za nosom nechal 
vodiť! 

„Majte si svoju mienku, ja tiež svoju 
podržím." 

„Neodsudzujte, kým Vám nedopoviem. Po 
obapolnom predstavení so slovami: „na tom 
Vám musí byť na dnes dosť" rozlúčila sa 
so mnou." 

„Na mňa je rad, aby som za odpustenie 
prosil," vravel k Julkovej mienke obrátený 
Goldfinger, „zo všetkého vidím, že je to živé, 
do života súce dievča, v mravnej povahe ešte 
nezkazené, ktoré s radosťou vyslyšalo vaše 
vyznanie — bol to smiech radostný a nie, 
ako ste zle porozumeli, posmešný; keď zve- 
davosť ženská ohľadom Vášho mena nasýtená 
bola, dostala prevahu prirodzená stydlivost, 
a tá ju s Vami rozlúčila. Slová, ktoré Vám 
na rozlúčku povedala, sú veľmi lichotivým 
svedoctvom pre Vás." 

„Tak som si to aj ja predstavoval," vy- 
kríkol Julko radostne, „teraz Vás prosím 
o radu, čo ďalej ? u 

„Na zlého radcu ste sa obrátili, myslíte, 
že každý Peštan podobné dobrodružstvo prežiť 
musí? také šťastie je zriedkavé, ja sa z mojej 
strany ním pochváliť nemôžem." 

„Už mi len niečo poradíte!" volal ne- 
trpezlivé Julko. 

„Žiadnou radou Vám slúžiť nemôžem dľa 
toho príslovia: „nerozumný lekár, hotový kat,* 
naťahoval Julka Goldfinger. 



Č. 7. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



203 



„Prosím Vás, neopúšťajte ma; sám na 
seba odkázaný zase nejakú hlúposť vyvediem, 
a vtedy volím kulku!" 

„To je hrozný oheň! na ten pád Vám 
poradím, ale prosím moju radu vo všetkom 
nasledovať ?" 

„Prisahám, že tak urobím." 

„Hlavnie pravidlo je trpezlivosť. Pár dní 
počkať na nový prechádzkový večer, lebo 
viete, že Iúbost je náruživosť, ktorá za každú 
cenu chce byť uspokojená, a čím ďalej odťa- 
hujeme s uspokojením, tým väčšmi ona rastie," 
takto vyslovil Goldfinger svoju radu, istý súc 
toho, že sa Adela láskou neumorí, tým skôr 
Julko. 

„Ako že prečkám tie dni?" škrabal sa 
Julko za uchom, „čiby sa ten predpis nedal 
zmierniť?" 

„Moja rada je nezmcnitclná, ostatne ak 
sa Vám ľúbi, spravujte sa podlá vlastnej 
hlavy." 

„Prijímam, prijímam so všetkými" uspo- 
kojil sa konečne Julko a podal svojmu dru- 
hoví pravicu. 

V ten samý den kráčal večierkom Gold- 
finger z dunajského pobrežia do vzdialeného 
Jozefova, Julkovi odoprel svoju spoločnosť, 
vyhovárajúc sa súrnymi domácimi prácami, 
a že mu je na spech, vidno z rýchlosti kro- 
kov jeho. 

„Ako ma necháš vyčkávať!" vítala Adela 
do jej izby vstupujúceho Goldfingera. 

„Musíš vedieť, že nemôžem skôr zo skladu 
odísť, kým predpísaný čas neuplynie." 

„Pravdu reknúc, tak netrpezlivé som ne- 
očakávala teba, ako nové chýry, ktoré mi 



nesieš. 



„Chýr len jedon a to dobrý, vtáčik sedí 

na lepe." 

„Koreňa rozumieš ?" 

„Ved len nie nejakého japonského princa?" 
„Už zase tá spurná reč Adolfko!" 
„Akoby nie ! sama na to myslíš, na čo ja 

a predsa sa nevedomou robíš." 

„Dobre! len žiadne výčitky, rozprávaj čo 



vieš 



f ** 



(T okračo van 



„Heslom dna je: čakať pár dní," začal 
Goldfinger svoju prednášku, „za ten čas úplne 
pripravím tvoj budúci byt, potom — " 

„Čakať ďalej , však tak?" pretrhla mu 
reč Adela. 

„Čo sa ti robí?" ak toto tvoje chovanie 
nemá základ v nejakej čuvovej nemoci, tak 
som pripravený, že ti Koreň hlavu pomútil." 

„Ďalej čo? u 

„Natiahol by som iné struny, a tých hlas 
by Adclinmu uchu nelahodil," vetil (Joldfia- 
ger uduseným hlasom a žiarlivé pohliadol 
na Adelu. 

„Z novej strany som poznala Adolfa," 
hovorila so smiechom, „on vie byt žiarlivý 
a žiarlivosť je — vraj — nerozumnosť, čiby 
som starodávnu známosť pre holobradého no- 
vácka opustila?" 

„Nerád vidím nevčasné žarty pri vážnych 
veciach," pokračoval Goldfinger uchlácholený 
hladkaním Adeliným, poslúchaj ďalej ! zýskat 
musím tetku llézu, a to ešte dnes, aby mala 
času svoju už lanského roku naštudovanú 
úlohu si sopakovať a k všeobecnej spokoj- 
nosti previesť, ona zase má predstavovať tvoju 
matku. V piatok večer vytiahneš" z nového 
bytu, sprevádzaná vyobliekanou pani matkou 
do museálnej záhrady, tam bude aj Julko a 
to ostatnie — spieva sa známou nótou." 
ic nasleduje.) 



Návšteva. 



loď dnu, družieko, hybaj dnu! 
Vid, mojej žienky nieto tu, 
tej nieto doma; je tam za horami — 
tak vstúp, budeme jak dva prsty sami; 
a ani zpät dnes nedôjde, nie veru: 
bo hľaď len vôkol na tie naše hory, 
sú vnorené už skoro v mrku mori, 



stín počerný čo obrus na temeni 
jícli každom až k podnožiam rozveseny, — 
to prikrytŕ už hviezdam na večeru, 
na môj' veru! 

len obzri sa, hneď idú, hned zasedaf, 
a pani Lada bude jim predsedaj 
tá, ktorejž deň porúča svit svoj^QPS 

2G* 



204 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 7. 1879. 



a po stranách zasadnú hviezd tisíce — 

bo výslužná už Luna dochystala 

tam tably skvostné : rúče poskladala, 

kde jako patrí, náčinie ligotné, 

oj náčinie, čo meno majstra nosí 

toho, čo kul i Oriona kosy, — 

a po náčiní — ruky jej robotné 

prinesly hneď i kryštálové žbány, 

tam v bralách svätých v modrom vo vysokú 

naplnené prameňom mlieko-tokn, 

čo mocný Herkul večne kaliť bráni r — 

i pokále už mokom ponaliala, 

bo šumí z nich a rosou dol sa cedí, 

no všetko, čo len treba, na stôl dala, — 

a čo prelictla ch vilka jak blesk krátka, 

nastolila i jiedlo — 6 pach vonný, 

jak vábivé sa až sem ku mne kloní — 

na mise zlatej nebeské kuriatka . . . 

len slávik zaspieval, a žiadni zváči 

ncrekli slova: ať sa ľúbi, páči — 

a všetko to už kolo stolov sedí, 

a sediac ... s chuťou k vonnej mise siaha 

a z pokáiov po blahých dúškoch ťahá, — ; 

a jak pracujú ústa, hrdlo, ruky, 

neustajne slávičie zvonia zvuky, 

a hladu, smädu nieto konca, miery — . 

Nuž, až bude tam hore, po večeri, • 

hybaj ty dnu; i my sa pobavíme, ; 

pokrmu blaha — láskou napojíme ... 

. . . Nie! nepryde už dneska moja žena, ! 

i neboj sa! veruže marné laky! 

ketľ vonku noc — ha ! — v mračná zahalená, 

len teraz vidím ... ó že predsi, predsi 

už aspoň len raz nie sme doma všetci! 

Tma ako v rohu a ťažké oblaky, 

a moja žienka hrmavíc sa bojí; 

o tomto čase už je na pokoji, 

a sníčky zlaté ako včelky rojí 

a možno — o mne, však to sem nepatrí . . . 

Ó. jak sa ti to jasné oko jatrí 

a belie tvár tak nedostižne skvele 

pod tmavou ruskou noci! a rty vrelé — — • 

už z daleka ma zhrialy j ej ich plamy . . . 

Ó, vstúp, budeme jak dva 1 prsty sami! 

<), po J, milenko! hybaj duu! 

dnes mojej žienky nieto tu 

a bude objem, bozk nepretržený, 
kým ty si tu a nieto mojej ženy! . . . 

A prosbe ucha naklonila; 

bo vnišla dnu, tá deva roztomilá. 

A mladú tvár odhaliac zvoľna, zticha 

— jako keď šum vetierka v kroví vzdychá — 

svoj mhlistý závoj sňala, a u dverí 

ku lutne mojej na klin povesila, 

a bárs v ňu závoj ani neuderí 

predsa sa vetchá struna zobudila . . . 

Ó, jak je krásna — Oravienky víla! 

A ku mne sadla zrovna na lavičku. 



Rumeň zajasal zrazu sa v jej líčku; 
a keď sa letkom zory pousmiala 
i pomkla stranou — lebo beda, beda, 
mne túžba smelá ďalej hovieť nedá — 
ružo-rtíky ini toto povedala: 

„Vidím, žes' sám a sám. 

A žienka tvoja kde? Nu nerec, znám. 

Dnes nepríde. A keďby predsa prišla? 

Nuž vtedy bych zas iste ja odišla, 

bo ty patríš jej, tvoj sľub vzala k blahu. 

Bolby to žart, stretnúť sa s ňou na prahu; 

ó, jakéby uprela divom oči. 

keď ženština jej zrazu v cestu kročí, 

neznáma, cudzia, čože ozaj chcela 

v jej obydlí, kým ona v diali diela, 

neobyčajné, aby na návštevy. 

kým pani preč, chodily panie, devy . . . 

I rada by sa pýtať i nerada, 

bo dôveru, bo lásku v tebe skladá; 

a mohla by mňa, teba pouraziť, 

keď prerečie, myšlienka nemá hrádze . . . 

i klopí oči, chladnosť duše hľadá, 

chce pochybnosť zpät sotiť, zarcfcaziť 

do skrýše tajnej ; lež slabosť — nevládze, 

premohly ju rozpaky a nesnádze — — 

Dobro ju znám, je ženou bez úhony. 

A prečo je preč? Asnáď rozsobáš? 

Kás' nevrlosť mi z tvojich rečí zvoní . . . 

Ha! ty mňa ľúbiš, a ju nerád máš!? 

Odpovedaj! chcem vedeť hneď! u 

A čo ťa do toho? to moja vec. 
Pre teba dosť, to vyzvedeť, 
že láska moja tvojou . . . 

„Ba povedz! ' 
ba vyjavíš mi bez odkladu, 
akú to kuješ v srdci zradu 
oproti žene, ktorá miluje f a 
jak oko dňa svit, rosu kvieťa; 
ba pri znáš sa mi úprimne, 
že len ty sám si vo vine! 
A jak by nikdy nazpät tvoja žena: 
idem i ja v svoj závoj zahalenú; 
i ja ťa zanechám, 
a buď si sám a sám! . . . u 

A keď sa sverím takto lebo tak, 

lebo na líce lebo naopak; 

keď poviem, že som jej neverný : 

či neodsúdiš, že ver som nestály? 

a keď zas rečiem, že ľúbim vás obe 

i teba i ju v každej žitia dobe: 

či nezutekáš ty zas mojmi dvermi, 

bo žiarlivosť nedá vám spolu miesta?. . . 

(už s testinou zle snáša sa nevesta . . .) 

Nuž prosím, nesúr túto vec. 



C. 7. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



2o;> 



„Ba vypovedz, hneď vypovedz, 

jináčej idem a viac nikdy, nikdy — — tt 

Nuž dobre, keď chceš — teda vedz: 
ni jednej z vás ja neučiním krivdy . . . 
bárs krájam srdce (ó jak veľmi bolí, 
keď krájam ho, bo na rovné chcem poly!) 
Hej! ľúbim vás, nuž ľúbim rovno obe, 
a takto ľúbiť v každej budem dobe . . . 
Si spokojná? Ó, nechoď preč odo mňa; 
keď žienky niet, ty aspoň buď prítomná! 
Si spokojná? 

„Nie!" — Strašne v ušia znelo. 
A prečo? povedz! Tlach, chceš srdce celo!? 
To nemožno, vidz — už je rozkrojení' 1 . . . 
Vem polovici a druhú nechaj žene 

„Sem obe polovice!" — A vyrvala. 
(Ženo, ženieko — už si ty obstála!) 

Však div divúci: — zpät mi srdce dala, 
už srastnutó v jej rukách požehnaných. 
„Nič. nechcení, maj si — ," pri tom povedala, 
a zhrmelo von v chmárach rozháraných 



sťa dokladom, že pravdu premluvila 

a nikdy viac sa so mnou už nesbratrí . . . 

„To jej si daj, jej cele — bo jej patrí . . ." 

A tebe čo? 6, čo!? 

„Mne — tvoje čelo. u 

Ha! čo chceš s ním? By si ho rozdrtila!? 

„Abych naň čo ti žienka doposlala, 

joj duše pozdrav, vrelý pobozk dala . . . 
Jejs' srdce dal, i nechže v ňom vyvodí; 
a miesto mne, kde myšlienka sa rodí . . . 

Ncnie-li tak, muž-poet? — u Zaplcsala 

a tuhou žienky čelo pobozkala. 

„Buď s Bohom! idem. Myšlienka sa rodí 

len keď do srdca žienka semä hodí — — - 

I za to idem, žes' ma volal dnu, 

keď žienky tvojej nieto tu; 

si nudný, tupý, skoro hlúpy ver mi I 

Keď ona príde, prídem..." A tresk dvormi. 

Odišla. A ja sám zas, hrúza! 
Žienka ďaleko, a — odišla Múza. 



-<o^^- 



Ilvieedoslfiv. 



Sestra koketa. 

Obrazy zo života. 

(Pokračovanie.) 



Jednotvárna je krajina, pokrytá ruskou 
snahu. Kam upreš oko, všade potkáva sa 
s barvou nevinnosti, ale i spánku. Žiadna 
premena, žiadna pôvabnosť. A predsa i takýto 
krajolik má svoje zvláštne krásy, ktorými 
prevyšuje a vynáša sa nad krásy ostatných 
častí roka. Je to zvlášte, keď ožiarená slnkom 
trblieta sa v millionoch briliantov. Avšak tá 
jednotvárnosť nudí oko, navyklé na rozmani- 
tosC prírody. A menovite v také doby, keď 
chumelica nesie sa krajom a husté chlpy snahu 
nesené vetrom udierajú v tvár cestovateľa. 

A taká je tá dnešná pohoda, ktorá nebola 
v stave odplašiť a do útulku teplej svetlice 
primät tamtých pocestných, ktorí rýchlo- 
nohými koňmi na ľahkých sánočkách š vetrom 
o závod letia. Kam jich vedie cesta? nemožno 
domýšľať sa, že len k vôli zábave v takom 
nečase vydali sa na púť? Mlčky sedia vedľa 
seba, veď v tej chujave ani nemožno preriecť 
slova. Zaodiati kožušinami, zaobalení zime a 
vetru vzdorujúcim odevom, ledva že oči vídať 
z toho zakuklenia, nieto jich poznať. A predsa 



z úpravy každý poznať môže, že na pravo 
sedí ženská, na ľavo muž, trebárs i obom 
hlavy pokrývajú sobolovó kučmy. 

Je to Eleonóra s jej mladoženíchom Izi- 
dorom, a účel jich cesty : najbližšia železničná 
stanica, kam idú v ústrety Irene. 

O vlaku, s ktorým prísť mala, ešle aui 
chýru a slychu, ked oni vnišli do čakalne. 
Nedlho žatým avšak daný bol znak blížiaceho 
sa rušua; už počuť pískanie, až ti v ušach 
zvučí, už ozýva sa hlas zvonca, už je tu. 

Zastal. Z vlaku vystupuje podobne proti 
zime dokonale ubratá ženská. Eleonóra ide 
jej v ústrety: 

„Irena drahá!" 

„Eleonóra 1" 

A ležaly si v náručí. 

Izidor stojí po strane a skúmavým okom 
hľadí na prišlú. Ale čože, ked z tvári mimo 
noštoka a naňho padlého, blesku očí ničoho 
nevidí. Ale postava je majestátna. Značne 
vyššia od Eleonóry. Ináče všetky ostatné 



206 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 7. 1879. 



vnady ukryté sú drahocenným kožuchom zve- 
davému oku. 

Eleonóra predstavuje Irene svojho mlado- 
ženícha. Irena podáva mu svoju nežnú rúčku, 
a nový blesk oka trafil Izidora. Podivný to 
blesk, neutkvel len v tvárí, v oku, ale silou 
mluny hlboko zasiahnu], hlboko, až do srdca. 
Izidor nebol v stave ukryf dojem, aký ten 
blesk urobil na neho, a pozorovalo to i strá- 
živé oko lásky. 

Sadli do sáň a opät uháňali mlčky k do* 
movu, lebo chujavica koniec urobila každej 
rozprave. Za to ale každý z nich zabýval sa 
vlastnými myšlienkami. 

To, čo videla v jedinom okamžení Eleo- 
nóra, vzbudilo v nej dosial neznámy cit, ktorý 
pohrúženú v myšlienkach čím dial tým väčšou 
silou opanľival. Bol to cit budiacej sa žiarli- 
vosti. Beda tomu, v ktorého útrobách sa udo- 
mácni. Koniec pokoju a večný zápas s ne- 
poznanými preludami a trápnymi dumami je 
jeho sprievodnikom, ktorému nemožno odolal 

Irena žialila v duchu za zábavami, ktoré 
opustit musela, a za to umienila si svojím 
spôsobom vymstiť sa na Lorke, ktorú za 
jedinú príčinu svojho zdanlivého nešťastia 
držala. Snula plány, ktoré jej malý pojistiť 
tento zámer. To malo jej byt vyuáhradou 
za utratené rozkoše, ale i príjemnou zábavou 
v osamelosti a opustenosti nenávidenej dediny. 

Izidora zaujímala jediná zvedavosť. Chcel 
čím skôr poznať tú sestrou i otcom vychvalo- 
vanú krásavicu a porovnať ju s vyvolenou 
svojho srdca. 

Došli domov. Otec srdečne uvítal prišlú 
dcéru, ktorá ponáhľala sa vysvobodiť sa z ťažkej 
zimnej úpravy. To už predtým urobila Eleo- 
nóra i Izidor. A už teraz nasledovalo nové 
vítanie. 

Jedon blesk oka Iréninho urobil dojem 
na Izidora, či div, keď teraz vidiac ju v úplnej 
kráse, na vidom oči zarazil sa a nespúšťal 
z nej zraku svojho? V prekvapení nepozoroval 
ani zmenu, aká stala sa s Eleonórou. 

Zatiahlo sa divnou chmárou ji j jasné, ako 
blankyt nebeský oko; veď jeho zarazenie 
bolo novým, jej verne milujúce srdce hlboko 
raniacim šípom. Tak úzko jej bolo, taká 



mdloba napádala ju, že napnúť musela všetky 
svoje sily, aby neklesla. 

A ohnivé oko Ireny pozorovalo veľmi dobre 
i dojem, ktorý urobila na Izidora, i to, čo 
dialo sa s Eleonórou, a nepochybovala už 
ani najmenej v jistotu svojho víťazstva. 

Také bolo uvítanie Irénino v otcovskom 
dome a jej príchod zmenil dosavádnu šťastnú 
domácnosť úplne. 

Pán Gedeon Ústupský mal velikú radosť 
z dcéry svojej ; ved ktorý otec netešil by sa, 
vidiac svoje dieťa krásne, milé? Zdarnost 
dietok je chlúbou rodičov; jich skvejúca sa 
krása a Iúbeznost naplňuje jich oprávnenou 
hrdosťou. 

Zavedený živý rozhovor vrátil Izidora sa- 
mému sebe, želel v duchu okamžitú rozpači- 
tosť, a moc zvyku bola mu na dobrej po- 
moci, že vymohol sa z tenát a bol op*äť býva- 
lým Izidorom. 

Nie tak Eleonóra. I ona síce točí sa 
v medzách slušnosti, ale dobrému pozoro- 
vateľovi neušly by boly mnohé známky, ktoré 
prezradzovaly jej vnútorný zápas. Brala účasť 
v rozhovore, časom preletel i úsmech jej 
tvárou, ale patrná bola pri všetkom nútenosť 
a jej celá napoutost obrátená bola na skú- 
mavé pozorovanie bleskov, ktoré križovaly 
sa medzi očiami jej sestry a jej mladoženícha. 
Trapné sú to okamženia, a veliká sila ducha 
je potrebná k tomu neprezradit sa, ani naj- 
menším slovíčkom nedať výrazu tým citom, 
ktoré lomcujú nami. Vdaka výchove, skúse- 
nosti a častému obcovaniu v kruhoch, v kto- 
rých utajovanie vlastných citov je pravidlom, 
a len zachovávanie vonkajších foriem prí- 
kazom, darilo sa to Eleonóre dosť dobre. 
Ale pokoj jej duše, ale rovnováha, ktorá ju 
dosial blažila, pohrobená bola keď i nie na 
veky, ale na dlhé časy. Poľutovania hodný 
je každý človek, ktorý sám v sebe nenachodí 
viac rovnováhu, a poľutovania hodná bola 
i Eleonóra. 

Míňaly sa časy, ale pri Eleonóre nepo- 
zorovať žiadon obrat k lepšiemu, jej líčka 
zblädly a celý výraz tváre prezradzoval cho- 
robnosť duše. Nuž to je to šťastie, ktoré 
úfala dosiahnuť, privoliac žiadosti Izidorovej 
a dajúc mu slovo. Ked už teraz takto trpí, 



Č, 7. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



207 



čože bude nasledovat, ked spojená s ním 
bude? Nie, tento nesnesitelný stav ju umorí, 
to cítila, to znala. Ale zase nemala ani naj- 
menšieho dôkazu nevernosti Izidorevej. On 
akým predtým býval, i teraz je oproti nej, 
mimo . tých niekoľkých , jej žiarlivostou na- 
pnutým zrakom pochytuutých pozorov, ne- 
mohla ani najmenšie mu namietat. Či konečne 
nemámila a neklamala sa sama? či všetky 
jej bôle neboly len preludy žiarlivej duše? 
či nekrivdila Izidorovi a tým sama sebe pri- 
pravovala útrapy ? ved možno, že tie pri prvom 
sídetí sa s Irenou nápadné blesky oču boly 
len výrazom prekvapenia. A či je div, že ne- 
nazdajky vidiac takú krásavicu, akou bola 
Irena, zarazí sa mladý, neblazirovaný muž, 
bez toho, žeby to mohlo mat vážnejšie ná- 
sledky? — Oh! čoby bola dala, keby mohla 
sa domakat jistoty? otvorene hovoriť s Izi- 
dorom? ani za celý svet. Ved by tým po- 
skytla dôkaz, že pochybuje o jeho vernosti, 
no a to je obrázka neodpustitelná ; a potom, 
jestli mýli sa, či by nestála pred ním ako 
vinník pred svojím prísnym sudcom? Nie, 
to urobit nemohla, nesmela. Znala síce, že 
Izidor Záplavský pri dokázanej úprimnosti 
svojej otvorene by hovoril s ňou, ale dat 
mu na vedomie, že je, a to na svoju vlastnú 
sestru žiarlivá, to nemohla urobiť. 

Stávalo sa často, že Eleonóra ufahovala 
sa do samoty, aby tam voľný prúd dopriala 
myšlienkam svojím, ktoré pripravovaly jej 
síce veliké bôle, ale poskytovaly jej i jedinú 
útechu. Otcovi zdôveriť sa nemohla, on pre 
takéto pohyby srdca nemal pochopu. 

Tak sedela v chyži svojej v jedon deň 
o samote, pohrúžená v nie najpríjemnejších 
myšlienkach, keď dnu vkročila Irena. 

„Čo znamená toto ustavičné zadumovanie, 
sestra Lorka! ked otvárajú sa ti brány bu- 
dúceho šťastia ? a 

Ako na zakázanom čine prísnym učitelom 
postihnutý šarvanec predesený vyznáva hriechy 
svoje, tak predesená bola i Eleonóra prímluvou 
sestry svojej, akoby dopadnutá bola pri Boh 
zná jakom zločine. Jej tvár zaliala sa od- 
vyklým už rumencom a v očiach zjavila sa 
nepozorovane slza. 



Mlčí, a tá mlčanlivosť výmluvnejšia je, 
nežli jak krásne reči. Ved je úprimná, sku- 
točná, kecf reči sú volmi často velmi vhod- 
ným zakrývadlom úprimnosti i skutočnosti, 
zvlášte v tých kruhoch, v ktorých pohyboval 
sa život týchto sestier. 

„Nehovoríš? i tak dobre, ja i tak roz- 
umiem l 4 

„A čo rozumieš? 1 ' zpytuje sa predesená 
Eleonóra. 

„Tomu, čo ťa trápi a sužuje! Ale smutne, 
že ani ku mne nemáš dôvery, že ani len 
mne, svojej vlastnej, jedinej sestre nezveríš 
bôle svoje 1" 

„Aké bôle? čo ti mám sdôverit? opravdu 
prekvapuješ ma rečiami svojimi, Irčnka mojn. 
Ved ja mám dosť príčin a pohnútok roz- 
mýšľať o svojej budúcnosti, tedy prirodzená 
vec, že to i robím, bez toho, žeby potrebné 
bolo i jiných nudiť mojimi myšlienkami!" 

„No ako chceš, nech tak bude! Len mi 
je divno, že tie tvoje myšlienky o budúcnosti 
zapríčiňujú ti toliké bôle a neresti ; zaháňajú 
z tvári tvojej každý úsmech a líca tvoje miesto 
znakom radosti a šťastia, ružovej barvy, za- 
ťahujú mramorovou blädosfou. — Čo to všetko 
robí, to, odpusť Lorka úprimnosť moju, nie sú 
myšlienky o budúcnosti v novom manželstve, 
ale niečo celkom inšiehoV" 

„A čo by to bolo?" 

„Poviem ti. Pochybuješ o vernosti svojho 
budúceho. Žiarlivosť ťa morí a sužuje. To je 
príčina tvojho oblubovania samoty!" 

„A jestliby i tak bolo, čo potom? nesú- 
visí to s mojou budúcnosťou? myšlienky moje 
zaoberajú sa len s mojou budúcnosťou!" 

„Mladšia som síce ako ty, a nepristane 
mi slúžiť ti radou. Ale vzdor mojej mladosti 
mám už dosť skúsenosti, čerpanej z obcovania 
s mužskými, a menovite terajšími švihákmi, 
a vysloviť môžem, že „ktorá na vernosť mužov 
spolieha, tá stavia na piesku!" 

„No odpusť, Irénka moja ! ja nemám von- 
koncom žiadnej príčiny pochybovať o vernosti 
Izidorovej, aspoň dosial nedal mi k tomu 
žiadnej pohnútky." 

„Nuž a prečo že sa trápiš a sužuješ? 
Nemáš jistoty ani o protive? Tú si snadno 
nadobudnúť môžeš!" i 



208 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



| Ô. 7. 1870 



„Myslíš? a jakým spôsobom?" 

„Postav ho na próbu a uvidíš, či je láska 
jeho pevná a stála, alebo len každým vetrom 
pohybujúca sa trstina!" 

„Rozumiem! ale to odo mňa nežiadaj, 
Irénka moja ; voluá ti je cesta, a ty tú próbu 
previesť môžeš i bez môjho pričinenia! Ja 
z mojej strany nechcem prehrešiť; sa ani naj- 
menším proti útlosti a tomu sväzku, ktorý 
ma už teraz viaže s ním." 

„Ale tak nebudeš mať jistoty o jeho ver- 
nosti. Naposledy viazaný daným sľubom vstúpi 
s tebou do manželstva k vášmu obapolnému 
nešťastiu. On len preto, že chcel zadržať dané 
slovo, a ty, pozde presvedčiac sa o pravom 
stave vocí. niesť musíš opätovne trpko ná- 
sledky. Usmievaš sa nedôverive? ešte vždy 
pochybuješ. Dobre! ja na svoju päsť pod- 
ujmem zkúšku, a potom dla výsledku roz- 
hodni si sama." 

Eleonóra neriekla viac ani slova. Irena 
opustila ju tiež mlčky. 



A Irena zadržala slovo. Konala dobrovoľne 
podujatú úlohu s velkou horlivosťou. A ve- 
dome i nevedome všetky obtáčajúce ju osob- 
nosti ju v tom výdatne podporovaly. 

Starý pán Gedeon Ústupský v zime mával 
i jináče najhoršie časy svojho neduhu; teraz 
mimoriadne nemoc s velkou silou vystúpila, 
tak že zväčša v lúžku trávil dni, ba celé 
týdnc. Nebral tedy žiadneho podielu v ro- 
dinnom, obyčajne v salóne shromažďujúcom 
sa kruhu, na ktorom deň po dni účasť brali 
domáce dcéry a Izidor. Zriedkavou udalosťou 
bolo. keď nejaká návšteva prišla. 

Ale nemoc otcova i jináče účinkovala na 
rodinný krúžok. A to opäť priaznivé pre zá- 
mery Ireny. Otec v samote svojej často po- 
hrúžený nie vo velmi radostných a útechu 
poskytujúcich myšlienkach zo dňa na deň 
bol nevrlejším, netrpelivejším, a keď i ne- 
dával výrazu svojim pocitom, predsa Eleo- 
nóra to veími dobre pozorovala. A žeby po- 
dľa možnosti síl svojich vytrhla ho z objatia 
trápnych myšlienok, keď len mohla bola mu 
spoločnicou, vyprávajúc mu jedno druhé, aby 
na jinč, príjemnejšie predmety obrátila myseľ 



'jeho. Obyčajne sa jej to dobre darilo, a oko 
otcovo vyslovovalo jej mlčky, ale dosť zre- 
tedlne povďačnosť svoju. 

Tým stávalo sa, že Eleonóra i vtedy, keď 
Izidor bavil sa v dome, často a dlho sedá- 
vala pri posteli otcovej. A Izidor s Irenou 
zase svojim spôsobom bavili sa v salóne, ni- 
kým neprekážaní ani vyrušovaní. 

A to boly tie priaznivé chvíle, ktorým 
velice tešila sa slečna Irena. A nemožno ne- 
uznať, že jej lahodné obcovanie, jej bystrota 
ducha, pružnosť myšlienok, zvlášte ale milé 
korenie zábavy poskytujúci vtip, v spojení 
s krásou celej postavy a sprevádzané nc- 
odolatclnými bleskami ohňa plných očú i sa- 
mému Izidorovi pripravovaly veľmi milú zá- 
bavu. Preto ani on neželel nápadným spô- 
sobom častú neprítomnosť mladuchy svojej, 
ktorá už od prirodzenosti zdala sa byt určenou 
viac pre utrpenie nežli zábavu. Viac mlčan- 
livá nežli zhovorčivá; viac chladná a usedavá 
nemala ani desatinu tej živosti a pružnosti, 
ktorou Irena vládla; jej snivé oko často ulie- 
talo v ďaleké, nedostižné kraje, zapomínajúc 
na prítomnosť, keď naproti plné plameňov 
žhavých, možno že i záhubných, oko Irénino 
metalo blesky v najbližšom okolí svojom, a 
všetko, čo dostupné bolo požiaru, zapaľovalo 
a k sebe pútalo. 

Izidor neprehrešil sa síce ani tým naj- 
menším proti tomu sväzku, ktorý viazal ho 
k Eleonóre, a v obcovaní s Irenou s velikou 
prísnosťou šetril a zachovával tie hranice, 
ktoré mu určovaly jestvujúce pomery. To 
držal za svätú svoju povinnosť tak oproti 
svojej mladuche, ako i sebe samému. V ohľa- 
doch, ktoré dotýkaly sa viac menej jeho cti 
a dobrého mena, bol až výstupne prísny a 
nesklonný sudca. Žiaľ, že táto jeho prísnosť 
vzťahovala sa viac na vonkajšie formy u 
mravy, nežli na vnútorného človeka. Lebq 
nie všetko, čo dialo sa v jeho útrobách: nie 
všetko, za čo viedlo boj a zápas, tak s roz- 
umom ako i svedomím, srdce stálo v sú- 
zvuku s jeho domnelou „povinnosti a do- 
brému menu" slúžiacou prísnosťou. 

Viacročný život vo veľkom meste, kde Irena 
točila sa neprestajne v kruhoch „vysokej," 
zvlášte vo formách obcovania veľmi ľubujúcej 



C. 7. 1871).] 



Orol, ŕnsopis pre zábavu a poučenie. 



209 



si spoločnosti, zbystril jej um tak v pozná- 
vaní ľudských slabostí a vlastností, ako i vo 
vykorisťovaní týchto v svoj prospech. 

Izidorova mladucha, Eleonóra, každý uzná, 
nie velmi opatrne pokračovala, keď svojho 
mladoženícha nechávala častejšie v spoloč- 
nosti velmi nebezpečnej sestry svojej. Ale 
v tomto okamžení viac jej na srdci ležala 
nedáživost otcova, neži i jej vlastné šťastie. 
Tomuto nemohla takmer ani myšlienkou slúžiť, 
keď ako jej celá bytnosť, tak i jej myšlienky 
zaujaté boly výlučne opaterou a starostlivosťou 
o svojho drahého otca. 

Blížil sa už deň, v ktorý odbývať sa mala 
svadba. Ale o tejto už v dome pána Gedeona 
Ústupského nikto ani nehovoril. Pán Gedeon 
mal sám so sebou mnoho do činenia, nežli 
žeby myslel ešte i o jiných. On nikdy nebol 
navyknul starat sa o jiných. trebárs i naj- 
bližších mu členov rodiny. Majetok, ktorý 
bez dlhov zanechá, a ktorý jeho dvom dcéram 
po jeho smrti zostane, pojistuje jim bez- 
starostnú budúcnosť., čo ďalej, a ako si ústroja 
túto budúcnosť, to už nebolo ani najmenšou 
starosťou pre neho. A ačpráve vrúcne a 
úprimne miloval dietky svoje, a trebárs by 
i rád bol videl dcéru svoju Eleonóru vydatú 
za Izidorom, pohrúžený na trapné lúžko ani 
nenaliehal na to, ba takmer povďačný bol 
i ostatným za to, že mu to ani nepripomí- 
nali. Inšie by bolo, keby bol zdravý, ale 
teraz ztratit Eleonóru, znamenalo ztratit opa- 
trovkyňu, tešiteľku, drahú spoločnicu. Irena 
nemala sa nijako k tomu. Prešiel i celý tý- 
deň, čo ani nevkročila do chyže nemocného 
otca. Nemala k tomu takmer ani času. Po 
veľkomestský pozde vstávala, do poludnia ne- 
bola s ustrojením sa hotová, a keď nie k obedu, 
tak obyčajne hneď po obede prichodil Izidor, 
a v zábave s ním minul sa tak rýchle a strmo 
ostatok dna, že nebolo kedy myslcť na otca. 
A pri tom znala dobre, že čo sa dotýka 
„opatrovania nemocných," nemá ani vlohy, 
ale ani nevyrovná sa Eleonóre. Rada tedy 
prepúšťala tejto tú úlohu. 

Poneváč ale i Izidor nesúril a nenaliehal, 
ako v časiech hneď po oddavkách, na skorú 
svadbe, tak mlčky ubiehaly časy, až konečne 
prišiel i dcô, v ktorý ona mala byt slávená. 



„Dcéra moja V* prerečic pán Gedeon k Eleo- 
nóre, „ak sa nemýlim, dnes je Troch kráľov!" 

„Tak je, drahý otec môjl" 

„A vidíš, tej noci neprišiel sen na oko 
moje, i tak som rozmýšľal, rozmýšľal, až som 
zabudol celkom na svoju nemoc. A tu v mysli 
mojej zjavila sa rozpomienka, že však ten 
týdeň po Troch kráľoch má byť tvoj sobáš 
s Izidorom! tedy o týdeň. Nnž ako že ste? 
či robíte prípravy? a čo Izidor? veď s tým 
ani hovoriť nemôžem, keď i kukne do mojej 
izby, hneď ma opúšťa. Pravda, že som ja 
veľmi zlý, a často mrzutý zabavovateľ, kto- 
rému nieje veľmi nepríjemná samota. Vyní- 
majúc teba, dcéra moja drahá, rád som, keď 
nemám jiných návštev!" 

„Nuž a Irénka?" 

„I ona je moja dcéra, pravda, ale — no 
nehovorme o tom, radšej mi vyprávaj, ako to 
s tou tvojou svadbou vyzerá? Bude o týdeň?" 

Eleonóra mlčí. 

„Čo je to? ty mlčíš?" 

„Ach, otecko drahý! ktožeby teraz na 
svadby myslel, keď ty nemocný si! Ani Izidor 
nehovorí, a ja tiež mlčím. Nuž tak na budúci 
týdeň z tej svadby nič nebude, a nebude 
dotedy, kým ty nevyzdravieš !" 

„To ma teší, že mi cheeš dopriať, aby 
som sa s vami tešiť a radovať mohol. Ale 
čo k tomu hovorí Izidor? či on súhlasí s od- 
ročením?" 

„Veď ti hovorím, že sme o tom ani ne- 
rozprávali. On je tak šetrný, útlocitný, že 
teraz vidiac teba nemocného, ani nezpomína 
nás sobáš. Veď on dobre zná, že teraz ne- 
môže, ba nesmie ma odviesť z otcovského 
domu!" 

„No ďakujem mu za tú šetrnost. Povedz 
mu to, a popros ho i v mojom mene, aby 
i on zo svojej strany privolil na odročenie 
sobášu aspoň do jari. Ufám, že dotedy zota- 
vím sa z Božej milosti natoľko, že na vašej 
svadbe ešte i ja starý zakrepčím si!" 

Po malej chvíli, cez ktorú pán Gedeon 
mlčal, ujal sa opäť slova: 

„No a Irénka neželie už tak veľmi ako 
z počiatku za veľkým mestom a za zábavami ? 
Ak by to ešte dosial tak bolo, tak ju naj- 
lepšie bude vypraviť nazpät, nech si tam 



210 



Orol, časopis pre zábavu a pniiŕonir. 



[Č. T. 1870. 



žije, nech sa tam zabáva. Keď už teraz, kým 
si ty doma, a Izidor každodenným hosíom, 
nevie navyknúť na našu dedinskú samotu, 
čože bude potom, keď ty s Izidorom odídeš 
a ona ostane so mnou, chúlostivým starcom, 
o samote? — Niel ja nerád vidím kyslé 
tváre, preto nech ide radšej teraz nazad, 
akby ju potom mal vysielať." 

„Mne sa tak zdá, že sa už smerila s tu- 
najším životom, aspoň teraz nerozpráva tak 
mnoho o tých lesklých velkomestských zá- 
bavách, ba ani nevzdychá už tak mnoho, ako 
z počiatku, za tetkou." 

„Tým lepšie pre nás i pre ňu. — Alebo 
vieš čo, Eleonorka moja, pošli mi sem Izi- 
dora, príď i ty s ním, z ohladu tej vašej 
svadby dovedieme vec hneď na čisto. Tak to 
bude najlepšie. Lebo jistota to je to jediné, 
čo človeka uspokojuje! Choď a prídite skoro. 
Tu jc? tf 

Hovoria znalci, že zaľúbencov hneď na 
prvý pohľad poznať, to jest na pohlad ten. 
ktorý jedon na druhého z nich obráía. Či 
je tomu tak, ja neznám, ale keď to znalci 
v tomto obore hovoria, nuž vari majú pravdu. 

A ten pohlad, ktorým utkvel zrak Izidorov 
na Irene, tak plný, tak túžbu prezradzujúci, 
bezpochyby bol tým zradným pohľadom, z kto- 
rého bolo možno čítať všetky tajnosti jeho 
srdca. Ale i Irénin zrak nebol ani o mačný 
mak vlažnejším, chladnejším, a keď i jináče 
živý rozhovor zasekúval sa časom, tie po- 
hľady boly dosť výmluvné a nepotrebovaly 
žiadnych j iných tlumačov. To čo jazyk vy- 
sloviť sa zpieral, jasne, ba krikľavé hovorily 
oči: to, čomu zpieral sa um, prezradzoval 
blesk oka. 

Práve také okamženie mlčanlivosti bolo 
nastúpilo, keď do salónu vkročila Eleonóra 
a jedným jediným pozorom svojho snivého 
oka zachytila vzájomné pohľady sestry i mla- 
doženícha svojho. Pocítila bolesť v srdci a 
rumeň preletel jej tvárou, ale to všetko stalo 
sa v okamihu, nepozorovane; a že do oka 
tlačily sa násilne slzy, to mohlo byť i z prí- 
činy ťažkej nemoce otcovej. V okamžení zvlá- 
dala premôcť chcejúce ju city, i jala sa ho- 
voriť : 



„Odpusť, drahá Irénka, že prichodím od- 
viesť ti spoločníka. Ale drahý otec žiada a 
prosí o návštevu Izidorovu, chcejúc s ním 
čosi hovoriť ! u 

„Nemám žiadneho práva na výlučnosť spo- 
ločnosti Izidorovej. Len tebe, drahá sestra 
Lorka, zaviazaná som povďačnosťou, keď nie- 
kedy i ja smiem sa tešiC zo zábavy, ktorú 
poskytuje shovor s bystroumným a vtipným 
Izidorom l a odvetila Irena. 

„Primnoho komplimentov, drahá Irénka: 
nerobím ani najmenšie nároky na bystroum- 
nosť a vtipnosť, ktorými bohužiaľ nie som 
bohato nadaný. Či to asnaď má byt ozvena 
irónie?" 

„Uchovaj Boh ! hovorila som úprimne, tak 
ako myslím! Či ty Lorka nesúhlasíš asnaď 
v tomto ohľade so mnou?" opytuje sa mlčia- 
cej sestry Irena. 

„I kebych nesúhlasilo., nezmenilo by to 
praničoho na tvojom výroku. Medzitým ne- 
pochybujem ani najmenej o tebou pripome- 
nutých vlohách Izidorových, a srdečne želiem, 
že prítomné ťažká nemoc drahého otca pre- 
káža mi, žebych i ja byt mohla účastnou 
tých zábav. — Ale jestliže dovolíš, drahá 
Irénka, Izidor bude tak láskavý, že ma do- 
prevadí k dobrému otcovi I u 

Izidor ponúkíml Eleonóre rameno, nie 
skôr, len keď pozrel na Irenu okom plným 
ľútosti nad pretrhnutou zábavou. 

„Len prosím nenehajte ma dlho o samote \ u 
sprevádzajúc hovorila Irena, „lebo znáte, že 
sa nudím. Úfala som, že kým Izidor bude 
u otca, ty Lorka ostaneš so mnou!" 

„Nebudeš dlho v samote. Ja aspoň tak, 
myslím, že o krátku chvílku vrátime sa zpät! u 

Irena ostala sama. 

„Zrak jeho prezradzuje mi ľúbosť jeho. 
Ústa mlčia, ale oko je výmluvné. Každý po- 
hyb, každý ťah jeho tvári hovorí mi: „ľúbim 
ťa! u A čo mi z lásky jeho? veď je on pre 
mna ztratený! Ztratený? a prečo ztratený? 
ešte nenie všetko ztratené. Ešte kňaz nepo- 
žehnal manželskému sväzku, ešte je vždy 
možné rozlúčenie. — A to dosiahnuť je mo- 
jou úlohou. Áno, to chcem, to sa stať musí. 
A či je to niečo neetného? Sveril sa s Lorkou, 
kým neznal mna ; myslel ž« je to láska u neho 



Č. 7. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



211 



k nej, a to bol mam; lebo ako poznal mňa, 
ku mne zahorel láskou. A či ho ja milujem? 
lebo len z lahkomyslnej svevôle pretrhaf svä- 
zok, ktorý jich spojuje, to nechcem, nesmiem 
urobiť. Ja opravdu neviem, či ho milujem. 
V mojom živote bola som už mnohoráz pre- 
svedčená, že som hnecf do toho hneď do ji- 
nóho zalúbená. A verila som pevne v moc 
a pevnosť mojej lásky. Sotvy ale zjavil sa 
mi jioý, a hla srdce moje zase tak zahorelo 
k nemu, ako tam k tomu. A opätovalo sa to 
často a mnohoráz. Či sa mi nedeje tak i s Izi- 
dorom ? Kto mi to povie ? Ze má ve- 
liký vliv na mňa, je jistá vec, veď len on 
bol y stave smieriť ma s dedinským životom ; 
len obcovanie, a ďaka Bohu, časté obcovanie 
s ním uvodí v zapomenutie velmesto i s jeho 
Ysetkými zábavami a švihákami! — veď ma 
nudenie ide umorit, jestli že len jedon jedinký 
den nepríde! — A to všetko nemalý by byt 
znaky opravdivej lásky? No, kedby i vskutku 
toto všetko neboly dostatočné znaky pravej 

(Pokračovaní 



lásky, tak jedon je, aký som dosial pri žiad- 
nom dosavádnom domnelom zaľúbení nepo- 
cítila, a to je : horúca, vrelá, nekonečná túžba, 
domáhajúca sa získania srdca Izidorovho! — 
Nebezpečno je zahrávať sa s ohňom. Na próbu 
som chcela postaviť vernosť Izidorovu, zo 
samopaše mienila som lásku jeho odvrátiť 
od sestry a sebe pojistiť, a teraz popálila 
som si krýdla tak, ako motýlcok obletujúci 
okolo žiarlivého plameňa lampy. Aký to 
všetko vezme koniec? — Eleonóra má jeho 
slovo, ja srdce. Kto upustí? kto odstúpi? — 
Ufám, že mi nebude ťažko Lorkinu žiarlivosť 
vzbudiť, ktorá ju k tomu dovedie, že Sama 
dobrovoľne osvobodí Izidora od daného slubu. 
Presvedčiť ju o zklamanej láske nebude ťažko, 
a ostatné príde samo sebou!" 

Škoda, že další monológ slečny Ireny pre- 
trhnutý bol návratom Izidorovým. Eleonóra 
nesprevádzala ho zpät, ale ostala pri otcovi, 
ktorý dlhším a i živším rozhovorom značne 
unavený bol. 
e nasleduje.) 



-^^m: &3* k -' — 



Guslar. 



Hercegovinou guslar blúdi, 
Spieva u prahov dobrých Fudf; 
Guslar je slepý, malý syn 
Vždy pri ňom, j ako jeho stí n. 

Z úskalia Turek povyskoči, 
Nad hlavou ťažký handžár točí: 
Valí sa synka mladá krev, 
Lež neuhasi Turka hnev: 



„Sem gusle!" Gusle o skalinu 
Udre a hodí v rozsadlinu — 
Zjačaly bôlne — desný spev 
Nezhasí Turka lúty hnev: 

„Sem novce!" Novce Turek v ruku, 
K tomu ječermu, pojaš, struku, 
A z hlavy chomác šediny, 
Tak zmizol v temné skaliny. 



A c*o mu nechal? V starej hrudi 
Pieseň — ach tá sa búrno zprúdi, 
Pomstou zapáli celý kraj, 
Bože ! Tú pieseň požehnaj ! 



jUtj,,.^ 



Jedla. 



Hoj, vítaj jedla moja vonná! 

Jak si mi strojná, bezúhonná - 

Dych tvoj, to balzam prsiam chorým, 

Jedlica-sestrica, 

Ja bratskou láskou k tebe horím. 

Hoj, vídaval som pysnó palmy, 
U nôh j im more polo žalmy, 
Cy prosa a v ňom sa zrkadlilo : 



Jcdlicu-scstricu 

Zo srdienka n c vy vábi la. 

Mrká. Bolí ma biedna hlava, 

Nádeja hladne — oklamáva . . . 

Kadosf vymrela, srdce pusto, 

Jedlica-sestrica, 

Rozšír nado mnou vetvy husté! 

Vojantfo/: 
27* 



Mŕí 



Orol, cas^pu pre z A ťavu a poučenie. 



ffľ. 7. 1870 



Ukr,adený prsteň. 

Poviedka z pohronských lesov. 
Napísal Ant. E. Timlio. 



L 

±i sl ducha priateľa prírody hlboký dojem 
činia naše velebné, večnozelené, ambrovú vôňu 
zo seba vydychujúce pohronské lesy, hory a 
dúbravy, tieto chrámy malebnej prírody, s kto- 
rými tak štedré obdaril Bôh ten kraj, ktorý 
od tisíce liet svojou kolískou nazýva tichý, 
pracovitý a spevavý Slovák. 

Ó! ty drahá rodnia dolinôčka moja! Kde 
naberem slov a okrašlujúcej barvy, aby ch f a 
vylíčit mohol v úplnej pôvabe, ktorú pri 
spatrení ťa poskytuješ duchu môjmu? Pero 
moje je slabé, štetec môj a barvy míkve, ruka 
moja to napísať nedovedie, čo duch cíti, lebo 
to sú pocity tak velebné a hlboké, že žiadnou 
barvou nedajú sa dostatočne vylíčit. 

Večne milá zostaneš mi rodná dolinôčka 
moja a večne rád mám ten bodrý, spevavý 
ľud, ktorý v tebe býva, bárs i tepaný nepr j- 
ným osudom chudoby, biedy a macošstvom 
prírody samej. 

PoJte, milí rodáci, zavediem vás do rod- j 
nej dolinôčky mojej na šumné Pohronie, ta, [ 
kde bere svoj pôvod mohutný Hron, v hustých j 
smrekovo-jcdlinových prahorách, nohou ce- 
stovateľovou len zriedka, ba skoro nikdy, a 
nohou odvážlivélio lovca za stopou diviny 
častejšie navštevovaných. Nakuknime ta, do 
malej podhorskej dedinôeky, zôkol obkole- 
senej vysokým lesom, jejž obyvatelia nemajú 
žiadneho iného výhľadu, okrem výhľadu do 
hviezdnatej modrej oblohy. Domnievali by 
ste sa, že je to tu zakliaty, pustý kraj, že 
je tu žalár pre živého človeka, v ktorom on 
na duchu otupeť musí a stáva sa polodivým. 
Ale nenie tomu tak: čo je rybe prúd čerstvej 
vody, tým je horalovi pohronskému „hora," 
on len v lese svobodne dýcha, on len v iiom 
vie žit, on v lese rodiac sa a umierajúc, len 
v ňom cíti sa dobre. 

Uprostred tejto malej dedinky Vidrovej 
vypínalo sa nad nízke šindelové strechy neveľa 
domkov vkusné, úhľadné a romantikou bo- 
haté ozdobené stavisko. Z prvého pohľadu 
naň, vidiac na prúčelí jeho obrovských roz- 



merov jelenie parohy, poznat sa dalo, že je 
to myslivna, byt lesného. Tak bolo. Od viac 
rokov obýval myslivnu túto driečny a statoc- 
nostou svojou daleko známy a rozchýrený 
lesník, neohrožený lovec: Ondrej Javorinský, 
nadlesný komorských erárnych lesov. Bol on 
pädesiatnik, muž otužilého zrastu, vlivom 
povetria upálenej tváre, mohutne zarastený. 
Z jeho bystrého a príjemného oka zrkadlila 
sa dobrota a mäkkosť srdca. Majúc podria- 
dených viacero lesných, horárov a hájnikov, 
tak tiež mnoho sto oberucných, sviežich, pra- 
covitých a podivnou otuželosfou obdarených 
drevotárov a pltiarov, staral sa bedlivé o do- 
brobyt všetkých tak neunavené, že vyzýskal 
si od nich jednoduché síce, ale veľavýznamne 
meno: „náš otec!** A na toto pomenovanie 
bol Javorinský o mnoho hrdší, nežli na všetky 
svoje úradnícke názvy a titule. On tak dô- 
sledne vedel sa starať o dobrobyt, poriadok 
a živnosť ľudu sebe podriadeného, že bieda 
a núdza nemala prístupu do malej dedinky 
za celý čas jeho úradovania. 

Javorinskcmu stála po boku jeho rozšafná 
manželka Maria. Všetky chvalitebné vlastnosti 
dobrej ženy, usilovnej hospodiny, bedlivej 
matky boly v nej sústreduené. Nebolo teda 
divu, že z ohľadu dobremajúcnosti stal sa 
Javorinský účinlivosčou svojej manželky zá- 
možným; z ohľadu ale svojich dvoch dietok 
požehnaným a spokojným otcom. 

Starší syn Gustáv "už od niekoľkých rokov 
nebol v dome rodičovskom. Oddajúc sa átavu 
svojho otca. zastával už dnes úrad polesného, 
daleko od rodnieho kraja svojho, v susednej 
Haliči na panstve kniežaťa Czartoryského, a 
pri svojej vedomosti a zručnosti mal výhľad 
na najvyšší stupeň hodnosti lesníckych úradov. 

Mladšia dcéra Milka bola dosiaľ v milom 
rodinnom kruhu; miláček to otcov a dobrá 
pomocnica matke svojej pri všetkých hospo- 
dárskych prácach. 

Milka bola mladá, ešte nemala ani úplných 
sedemnásť rokov, zvláštny zjav v tejto lesnej 
pustote. P>ola blondýnka, štihlc narastená, 



<\ T. 1373] 



Oto', oas»»|>ÍR pri* zúbawi a i»oná'iiir. 



213 



modrých oču, štebctavá, čo plachú srnka hrdo \ 
si vykračujúca a veselá. Činiac dobrý rozdiťl 
medzi pannami, nám vždycky väčšmi lúbi sa 
zkrytá ruža v tŕni, nežli uvädla kytka v okne 
veľkopanských palácov. Milka bola podobná 
ukrytej, nepoznanej ruži v lese. Tým krásnej- 
šie v prostote svojej kvitla a voňala. Že 
Milku, túto ružičku hôrnu, niekedy svojou 
volat bude, tešil sa mladý polesný Štefan 
Lukovský, lebo devu túto vášnivé si zaľúbil, 
a i on zo strany Milkinej dostával patrné 
dôkazy lásky a lúbosti. Ale mladé, jedinné 
diefa svoje nechceli rodičia ešte z domu dať. 
Milenci museli na seba ešte jedon rôčik po- 
čkať. Medzitým plynulý blažené dni lúbosti 
jejich a žiadna prekážka nekalila jim drahý 
pomer srdca. Lukovský z blízkej dediny, kde 
službu polesného zastával, dochádzal často 
ku nadlesným a bol tu od nich čo budúci 
zat milovaný a ctený. 

Bolo to istého letnieho dna, keď už za 
včas rána sedel nadlesný Javorinský vo svojej 
pisárni, zamestknaný úradnou prácou, a jako 
sa poznať dalo, napriek svojmu vždy príjem- 
nému vzozreniu neobyčajného rozmaru. Bol 
omrzlý; a keď mu neskôr dľa obyčaje Milka 
raňajky doniesla, zamorený do práce, zabud- 
nul jej odvetiť za blahoželanie dobrého rána. 
Milka zvedavé popáčila na otca a nevedela 
ši jeho omrzlosť vysvetliť. 

r Lumpák*naničhodný! u zvolal obráfac sa 
ku dcére. „Ha! to si ty, dcéra moja?" zvolal 
premeniac ťahy oblyčaje k nenútenému úsmevu, 
„myslel som, Miluška, že adjunkt dnuká vkro- 
čil?" 

„Stojí tam von u dverí !•' riekla Milka, po- 
dávajúc otcovi šialočku s raňajkami. 

„Povedz, diéta moje. aby vstúpil dnu, až 
sa naraňajkujem," prehovoril nadlesný a po- 
žíval teplý nápoj. 

„I žid Mojžiš čaká v kuchyni!" pripome- 
nula Milka. 

„Ten nech počká, až ho zavolám!" 

Po raňajkách sobrala Milka zo stola ná- 
radie a opustila pis?íreň otcovu. Hneď za ňou 
vstúpil do pisárne chatrne odetý, vycivený, 
chudý, červeného oblyčaja a vlasov mladík. 
Pokloniac sa hlboko, zastal si u dvorí. 



„Chrastina!" oslovil ho nadlesný, „musím 
vám sdeliť, a to k velikej mojej žalosti nad 
sklamanými nádejami, ktoré skladal som vo 
vašej zručnosti, že ste od dnešnieho dňa nie 
viacej lesným adjunktom u môjho boku, ale 
pre viaceré priestupky, ktorých ste sa z Iahko- 
myselnosti dopustili, ste zo služby prepu- 
stený !** 

Mládenec zklopil oči do zeme. 

„Lutujrm, Chrastina, vašich výborných 
schopností k lesníckemu stavu; pri poriad- 
nom držaní mohli ste to vyniesť dosť vy- 
soko !" 

„Pane nadlesný!* rečie Chrastina, „ráčte 
mi povedať, kto chce ma tu zbaviť chleba?" 

„Nedomýšľajte sa, že snáď ja? Žid Mojžiš 
z Potrundženého zastihnutý bol viackrát pri 
podludnom predaji divočiny v meste. Obrátiac 
na seba pozornosť lesníckych sriadencov, bol 
pri podludníctve chytený a pred súd pohnaný. 
Tu žid, bojací sa o svoju kožu, že — nuž 
ale načo mám vám to hovoriť, o čom vy 
dobre viete?" 

Tvár adjunktova sa zmenila, oko sypalo 
plameň, päsť jeho uzavrela sa kŕčovite 
k pomste. 

„Strašne pomstím sa na tom kiyonovi!" 
zvolal mladík, „on a nik iný nenie príčinou 
môjho úpadku, mojej hanby. On podvrátil 
moju vernosť k stavu môjmu, on nahovoril 
ma k pytlačeniu a odstrelovaniu srn, zajacov, 
tetrovov a kuroptiev z hájenstva vášho, a 
podával mi za odvedenú mu zverinu len my- 
zerný, nepatrný peniaz . . .!" 

„Chrastino," riekol na to nadlesný, po- 
dávajúc mu niekoľko zlatých, „vyrovnajte sa 
vy s Mojžišom jako chcete, do toho lesnému 
úradu celkom nič. Vysvedčenie zo služby 
vám dať nemôžem, vypadlo by nedobre, a 
načo by vám aj bolo. Dávam vám pár zla- 
tých cestovného z lásky, hľadajte si živnosť 
inde! S Bohom, Chrastino! Napravte sa! 
Môžte odísť!" 

S ťažkým srdcom opustil mladík pisáreň 
nadlesného. Na tvári jeho planul rumenec 
studu a hnevu, z oču jeho ale každý by bol 
vyčítal hlbokú pomstyžiadost. Zmizol z my- 
slivne pádnymi krokmbigitizedbyd 



214 



Orol, časopis pre zábavu a poiitVnic. 



f Č. 7. 187í). 



Do pisárne vstúpil shrbený, v otrhaných 
šatách zahalený, pravý obraz dedinského pod- 
luriníka, žid Mojžiš. S hlbokou poklonou 
predstavil sa pred Javorinského. 

„Mojžiš!* hroziac sa prstom privítal ho 
nadlesný, „viete vy čo to znamená, ked sa 
ja nekoiuu zahrozím V u 

,$ Prosím ano! phane Obi feršterl" knfsajňc 
sa riekol shrbený žid. 

„Dal som vás zavolať, aby vám precital 
výrok slávneho súdu, za priestupok podlud- 
níctva v mojom revíre. Pokutovaný ste na 
tristo zlatých, ktoré zložiť musíte, a krém 
toho kraj tento hued opustíte . . . . ! u 

„Jaj, vaj! prosím phane Obrferstr!-* 

„Čo mňa do vášho jajčania! Opakujem 
poslednýkráť, plaťte hotovými, a potom na 
veky opustite túto dolinu. Tu sa viac ne- 
opovážte ukázať. Shliadnu-li vás tu šúlať sa 
po domoch za kožkami, pošlem na vás Med- 
veďa a Fajtíka. Znáte jich ? Beda vašim shrbe- 
ným kostiam, jestli jim do hrsti upadnete ! u 

„Phane Obrferšter! ja sú chudobný jedon 
žid, mám chorú ženy a tí deti hladní, kde ja 
naberal pheňazí? Aj vaj, aj váj! Nech majú 
milosrdenstvo!" 

„U Boha je milosrdenstvo 1 Lesník nesmie 
mat nikdy útrpnosť a milosrdenstvo nad py- 
tlákmi, zlodejmi, kradošmi averiny a jej i ch 
pomocníkami. Dám vám sobrat všetek ma- 
jetok, kým nesložíte pokutu l u 

„Aj váj! moje ženy, moje deti šomrú od 
hlad!" jajčal žid. ♦ 

„Bol by blázon, kto by vám to veril? 
Od tých pár liet, čo ste sa usadili v Po- 
trundženom, doniesli ste na mizinu pár rodín. 
Mojžiš! budete platiť hned? Nie? 

„Ja nemajú phenízol* 

„Pošlem tam k vám Medveďa a Fajtíka!" 

„Pre Boh!" zvolal žid, „moje ženy, moje 
deti výndu z rozum!" 

„Nebude vás žiadna škoda!" preriekol 
nadlesný, „idem pokračovať bezohladne!" 

„Budú prosil phána Obrferštra, nedajú 

bantovať moje ženy, moji detí " a po- 

škrabal sa uchom. 

„Však vy nájdete peniaze! Za zverinu 
nám ukradnutú ste päťnásobne tolko utŕžili. 
Platíte? Medveď a Fnjtík sú na dvore!" 



Žid sa konečne presvedčil, že nadlesný 
nežartuje. Yoľky nevoľky siahol rukou na 
kabát, potom na vestu. Za jej futrom prišitú 
mal vetkú záplatu. Zpoza nej vytiahol zama- 
stený uzol. Vyčítal na stôl sto zlatých, s pla- 
čom a s trasúcimi sa rukami. 

„Bude to dosť, som chudobný človek!" 

„Tristo!" hrmel nadlesný adupnul nohou. 

Žid odčítal ešte jedon sto a opäť opýtal 
sa či už dosť. 

Nadlesný zodvihnul päst. 

„Ja sú žobrák i moje ženy i moje deti, tf 
utierajúc si slzy kričal žid a dočítal do 
troch sto. 

„Teraz môžete už ísť! Mojžiš, buďte rád, 
že vám nedám od Medveďa lieskovicou na- 
písať kvitunk na chrbát ! a 

Žid nečakajúc takú písemnost, sobral batoh 
a zmiznul z domu. 

„Teraz vďaka Bohu!" vzdychnul si nad- 
lesný, „sprostili sine sa i pytláka i podlud- 
níka z týchto lesov na veky. Takéto liečenie 
bolo potrebné pre oboch. Nech idú pytlačiť 
a šajmoohriť trebárs do mesiačka. Lesník 
v týchto okolnostiach musí byt prísny a bez- 
ohľadný." 

Uspokojený na duchu sadol si opäť ku 
stolíku, pokračujúc v práci kancelárskej. 
Toho istého dna neopomenul Medveďovi a 
Fajtíkovi, ktorí pri ňom službu bájneho a 
posluhy zastávali, dať rozkaz, aby ked vidia 
v dedine žida Mojžiša a Cfarastinu, týchto 
hneď ziapali a poviazali. 

II. 

V myslivni u nadlesných boli dnes zvláštne 
pristrojení. Javorinský obliekol na seba svia- 
točnú rovnošatu so zelenými výložkami a 
lesklým límeom, zapálil si dyinku s dlhou 
čutorou a netrpezlivé prechádzal sa po chodbe 
svojho obydlia. Tam tiež na lavičke sedeli: 
hájnik Medveď a sluha Fajtík. V kuchyni 
pani nadlesná mala plné ruky práce; veď ča- 
kala nového hosťa a obyvateľa do tichého 
jich obydlia. Milka pomáhala matke v práci. 

„Audek, sváku Maco!* 4 ohlási 1 sa na la- 
vičke sediaci Jano, oberučný to šuhaj, „či 
vám ho už raz parom dovlečie, toho nového 
atljunkta; vyčkávanie ti ho od rána nko dá- 



Č. 7. 1870.] 



Orol, c'asopU pro zábavu a poučenie. 



2ir> 



kého veľkomožného .... Bi ozaj, sváku, čo 
vám on bude za chlapa? Rád by ja to vedeC!" 

„Azda len nebude taká stonoha, ako ten 
predošlý, vieš ten Chrastina?" 

„Ach, to vám bol potvora človek I 3 pre- 
hodil Jano, „ten by vám nebol dal do fajky 
dohánu, čo by ste boli čo robili! Dobre, že 
ho parom vzal!" 

„Pán Hobrfelšter hovoria," poznamenal 
Maco, „že ten nový adjuntk má byť voliaky 
chlapák. Nuž keby sa len dačo z neho vy- 
bilo, žeby nás nenaháňal a nepsoval, ako 
ten predošlý!" 

„Náš pán sa vraj radujú, že dostanú po- 
riadneho človeka do domu a nebudú sa s ním 
hrýzť, ako s ChrastinomI" 

V tom vstúpil medzi chlapov nadlesný. 

„Však už veru môžu byť štyry hodiny, 
čo Palo odišiel do mesta pre toho nového 
adjunkta? u zpytoval sa nadlesný. 

„Túž var hej ! Palo už mohol dvarazy tú 
cestu obehat!" 

„Ba čakáme ho i my, aby sme potom 
mohli do roboty!" 

„No, ja sa teším, chlapi ! že dostanem sú- 
ceho pomocníka. Potom že i vy preukážte 
mu úctu a poslušnosť ! a hovoril nadlesný. 

Pred bránou bolo počuť plesnúť bičom, 
Iahfcý vozík namieril do dvora mysli vne. 

„Už sú tu, Bohu prisám !" skočil 

Jano, idúc otvárať bránu. Nadlesný stál na 
peróne, a kedf Janov mohutný hlas v kuchyni 
poculy, zvedavé vybehly slúžky podívať sa 
na dvor. 

Na vozíku sedel vysoký, chudý, opálenej 
tváre a čierno zarastený muž. Skočiac z po- 
vozu, pospiechal rovno ku nadlesnčmu, lebo 
v ňom na prvý pohlad svojho predstaveného 
videť sa domnieval. 

„Moja úcta, pane nadlesný!" riekol prí- 
chodzí, „mám česť predstaviť sa čo váš ad- 
junkt Stanislav Horina! 

Javorinský podal ruku príchodziemu a sti- 
sol jeho ruku vrelé, hovoriac : „Budte mi ví- 
taný po dlhom čakaní! 

„A my vás, mladý pánko, tiež medzi nami 
pekne vítame!" zavolal z pozadia Maco Med- 
veď, hájnik, „bodaj by ste len tu medzi nami 
skoro privykli. Nuž ved sme my Hronci nie 



tak planí íudia. Tu u nás sa vám veru bude 
môct páčiť. Hory máme dosť, zveriny máme 
dosť ! 

Potom uviedol Javorinský adjunkta do 
vnútra svojho obydlia a predstavil ho svojej 
manželke. Horina s poklonou bozkal pani 
nadlesnej ruku, čo si ona ale celkom dať 
nechcela, a potom pozdravil Milku. Ženštiny' 
poznaly, že je adjunkt uhladených mravov. 
Dojem, ktorý na prvý pohlad Horina na obe 
učinil, bol prekvapujúci. Na miesto mladého 
junoša videli tu štát otuženého muža dobre 
vyšše tridsaťročného. Oblek jeho bol síce 
najslušnejší, ruky posiate zlatými prstenami, 
hodinková reťaz húpala sa mu na prsách, lež 
to najvýznamnejšie — tvár jeho nemolila sa 
pomenovať peknou. Horina bol čierno zara- 
stený, mohutný fúz visel mu na oboch stra- 
nách brady, na tvári jeho ale každý pobádal 
pozostatky zlej nemoce, drobníc: on bol ra- 
pavý. Rapiny zohyzdily mu tvár ku velkej 
ujme jeho krásnej mužnej postavy. 

Z obcovania domácneho soznal nadlesný 
j skoro, že jeho nový adjunkt je uhladených 
j mravov, vzdelaný, v lesníctve zbehlý, lesník 
spoľahlivý a lovec výborný. Podľa tohoto ctil 
si nadlesný pomocníka svojho úplne a stal 
sa mu priateľom. V najbližších dňoch obo- 
známil sa Horina s okolím, s lesom a ľudom, 
a zdalo sa, že je s novým postavením svojím 
spokojný. 

„Ba bude z neho dačo, ^váko!" povedal 
Jano sluha ku Macovi, „vybije sa vám z toho 
chlap ! Už to videť. Ej bol že vám to za kus 
fajnového dohánu, čo mi toť dal. Len tak ti 
vám mi kypel zo zapekačky; ani kával Ba 
na môj milú, sváku, taký dohán som ešte 
nefajčil. Voňavý a tuhý ako kapiak! A dal 
ti mi vám ho za plné priehrštie!" 

„Nuž a či si ty Jano bol toť na tej po- 
lovačke v Kamenistej? Šak si videl, ako ti 
zastrelil toho roháča? Bystu svete jazernom . . . 
na tisíc krokov ti pálil! Z grúba na grúň! 
A roháč ti mu padne. Aj sám náš pán sa 
divil na tom. Ten ti má počarenú tú bršlu! 
Jano! čo ti ten vidí že beží, len ti namieri, 
durk! a už ti mu to leží!" 

„Ja, sváku, veru som videl ešte inšie: 
Štefanovi Mrniakovmu vám vystrelil dvagroä- 



21 íi 



Orol, časopis pre z;l\>n\u a pou'eiiip. 



[C. 



1879. 



nik zpomcdzi prstov, s kuľkou viete, to vám 
je sváku, to je už kunšt ! u 

„Ej, majster ti je to ku flinte!" dodal 
Maco. 

„Ba veru, čo vám je on tu, inakšie to 
u nás ide. V kuchyni každý deň pečienka, 
akú chcete. Ja sváku, už sa mi zpríkrily tie 
jiedlá. Srnaciny, zajačiny, kuropty, dostanem 
vám vždy a to taký kus! Sváko! tá naša 
panička, to vám je tiež fajn dievča!" 

„Hej ty Jano . . . keby ja bol naším pá- 
nom, - ja by ti tomu mladému dal tú Milku 
za ženu! To by ti bol párik, len škoda, že 
mu čerti hrach na tvári mlátili ....!" 

„Jaj nehovorte že, sváku ! Nestarte sa do 
takých vecí. Už to veru nebude. Nuž či ne- 
viete, veď var' viete, že na ja6eň bude si ju 
brat feršter Lukovský!" 

„No, veď je to tiež fajn chlap !" 

Čo sa nadlesného podriadenci o Horinovi 
rozprávali, bola pravda. Jeho obľúbili si tu 
všetci, s ktorými zaobchádzal. K Ind u bol 
dobrosrdečný a lesník na svojom mieste. Nie 
ináč s dôverou chovali sa ku nemu i nad- 
lesiovci. Milka skoro odložila jakúsi ostýcha- 
vost oproti Horinovi, a neminulo len niekoľko 
týždňov, čo vyvinul sa medzi nimi priateľský, 
nenútený pomer. Horina choval sa ku nad- 
lesného dcére čo pravý priateľ, uctive, pred- 
chádzajúc jej so všetkou zdvorilosťou a od- 
danosťou. On bol prijatý čo dôverník do 
kruhu rodinného. 

Pri tom všetkom, žo Horina svoju službu 
horlivé, jako statný lesník konal a zastával, 
že časom, súc lovcom zrodený, veselosti uzdu 
popustil, predsa bolo na ňom v istých dobách 
poznať známku jakejsi neobyčajnej omrzlosti, 
ba trudnomyselnosti, ktorou napadnutý vy- 
hľadával samotu. V ten čas blúdeval po 
lesoch samotný, zadumený so zamračeným 
obličajom, nevšímajúc si hrubo ani obklopu- 
júcich ho predmetov. Bystrozraký nadlesný 
skoro to pobádal na ňom a domyslel si, že 
nejaký tajný, utlumený bôl a červík žere na 
srdci adjunktovom. Nadlesný umienil si ho 
pilne pozorovať, príčinu trudnomyselnosti jeho 
vyzkúmať a bude li mu možno osud zľahčiť, 
i pomôcť. Zdôveril sa o tom i svojej man- 
želke, že to zo srdca rád urobí. 



Okolo nadlesného bydliska bola rozsiahla 
záhrada, hraničiaca jedným koncom s vyso- 
kým lesom. V tejto nachádzala sa i za hrad - 
nia besiedka, ktorú pred pálčivými lúíami 
slnca husto snujúci sa lesný vres zastínoval 
a jej milovníkom príjemný chládok v lete 
poskytoval. Horina a Milka často bývali na 
tomto obľúbenom mieste. Tu strávili mnohé 
letné odpoludnie v príjemnom rozhovore, 
z ktorého Milka skôr poučenie, než zábavné 
vyrazenie požívala. Horina vedel vždy nájsť 
látku k rozhovoru, ktorý ju zaujímal. Roz- 
prával jej o behu sveta tak dôkladne, akoby 
ho bol celý precestoval. 

Istého nedelňajšieho odpoludnia, keď opäf 
lesníci v lese zaneprázdnení neboli, bol Ho- 
rina v besiedke a tam bola i dcéra nadles- 
ného. Bol, ako obyčajne, skvele odetý a du- 
majúc hral sa s drahocenným prsteňom, skve- 
júcim sa na prste jeho. Pozornosť svoju obrá- 
tila .Milka na ten klenot. 

„Máte krásny prsteň, Horino ! a vravela ona. 

„Ľúbi sa vám?" 

„Ten blyštiaci kameň, či je sklo. To sa 
mi páči ! Šľahá blesky, akoby iskry ! Ja taký 
nemám' Je to iste drahý prsteň ? 4 

„Ukážte prst!" riekol Horina, „či by sa 
vám zmestil?" A pochytiac jej ruku, založil 
jej ho na prst. „Svedčil by vám! Je ale 
trochu priveľký!" 

„Veď mi povedzte, či je drahý?" 

„Pre mňa má on velikú cenu; je to je- 
diná pamiatka po nebohej mojej matke ! a 
hovoril Horina; „keď sa vám nie, slecinko, 
tak veľmi zapáčil, dovolím vám ho nosiť na 
prste. Môžte si ho vziať a tešiť sa s ním. 
Kameň ten svieti v noci!" 

„Naozaj, pane Horina? vy žartujete!" po- 
dotkla nevinne Milka, obzerajúc klenot 

„Smiete ho podržať u seba, kým ho ne- 
budem pýtať. Potom mi ho navráti te." 

Milka bola nad tým rada. Lahodilo jej 
veľmi, že bude môcť nosiť na prste blyštiaci 
sa klenot, jakému podobný nikdy dosial ne- 
videla. Chuderka Milka nepomyslela, že ten 
prsteň mal sa jej stat osudným na celý jej 
život. 

„A kedy vám ho mám navrátiť?" pýtala 

sa Horinu. C r\r\ct\í> 

Digitized by VjOOy Y\Ĺ 



(\ 7. 1879.] 



Orol, časopis pre -zábavu a poučenie. 



217 



B Kcdy? Tú dobu sám neznám. Môžtc ho 
nosií a podržať kým len budem ja medzi 
vami. Poslúchnite ma ale, Milka, čo vám po- 
viem. Budemli ten prsteň požadovať, a vy 
nebudete môcf mne ho vráti C, vtedy stanete 
sa mojou ženou ! a s určitosťou vyslovil Horina. 

„Vy žartujete?" 

„Nežartujem!" doložil on. 

Milka mala vôľu ihneď vrátiť Horinovi 
klenot jeho, ale brala to len za žart. 

„A predsa vám ho teraz nedám," riekla, 
„musím sa s ním trochu popýšiť !"» a odskočila 
naproti novému hosfu, ku besiedke sa blí- 
živšieiDu. 

Do záhrady vnišla štíhla deva. Milka po- 
znala v nej svoju družku : uči telovú dcérku 
Marinku. Pospiešila oproti nej. 

Tú dobu použil Horina k odstráneniu sa 
z besiedky. Zadumený vytratil sa zo záhrady, 
a obrátiac kroky svoje do lesa, zmizol v ňom. 

Dievčatá, obe milujúce sa družky, daly 
sa hneď do trhania kvetín, prezerania hriadok 
so zeleninou,' a boly veľmi rady, že sa zase 
sišly. 

Rákošily milo a nenútená spolu. 

„Pozri, Marienka, jaký dar som ja dnes 
dostala!" riekla Milka, ukazujúc jej Horinov 
prsteň. 

„Ach, ty! To je krásny prsteň I To bude 
diamant, ten kameň v ňom. Kto ti ho dal? 
Mne môj Kalina dačo podobného nemôže dať, 
on je chudobný chasník. No netreba mi hádať, 
viem sa domysleť, od koho si ho mohla do- 
stať! Závidela bych ti ten drahý klenot, keby 
som ta rada nemala!" slovila Marinka. 

„Diamant? To mi nepovedal, ale musí 
mat veľkú cenu!" 

„To si môžeš sama my sieť, že je hoden 
aj viac ako tisíc zlatých. Ty si šťastná, Milka !" 

Dievčatá v rozhovore o svojich milencoch 
zavítaly až do besiedky, cestou natrhaly si 
ovociny, červených rybizlí. a škádliac jedna 
druhú, častovaly sa. Milka, aby slabo na prst 
priliehajúci prsteň dakde neztratila, zosňala 
ho z prsta a položila na malý okrúhly stolík. 
Potom opäC štebotily spolu do dobrej vôle. 
Milka chytro zabudla na shovorku, ktorú len 
pred chvíľkou s Horinom mala. Neskôr za- 
volala matka na dievčatá. Tieto zodvihly sa 



náhle a odbehly. Milka obsluhovala pani 
učiteiku u stola, ktorú prišla pani nadlesnú 
navštíviť. Boly kmotrami a žily v dôvernom 
priateľstve. O chvíľku spozorovala Marinka, 
že Milka prsteň na prste nemá. 

„Miluška!" oslovila ju bokom tíško, aby 
to mamušky nezpozorovaly, „kde ti je ten 
krásny prsteň?" 

Milka pozrela si na ruku. Prsteň na prate 
nemala. 

„Iste nechala som ho v záhradnej besiedke 
na stole!" riekla predesená, a jako plachá 
srnka odskočila do záhrady, utekajúc do be- 
siedky. Kto opíše jej úžas a predesenie, ked 
na tom mieste, kde len pred chvíľkou prsteň 
polozila — prsteňa nenašla. Prsteň bol preč ! 

„Ja nešťastná!" zvolala, zostanúc stáť 
jako k zemi primrazená. Ale spamätala sa 
hneď. Ohliadla sa po záhrade, či tam dakoho 
niet. Vybehla chytro von. Piadila ku Macovi, 
drevo na drevotni štiepajúcemu, s otázkou 
či nekoho do záhrady ísť nevidel. Tento sa 
jej zadnšoval a potom zaklínal, ŕc živú dušu 
v záhrade okrem dievčat nevidel. 

Zdanlivé uspokojac sa, vnišla nazad do 
izby. Zrak jej sišiel ňa s Marinkiným. Táto 
hneď vyčítala jej z oču, že prsteňa nemá . . . 
Bolo po veselej mysli ináč štebotavej diev- 
činy. Súkromne sdelila Milka družke svojej 
ztratu prsteňa, pustiac sa do usedavého plaču. 
Priateľka tešila ju, ako mohla najlepšie, ale 
to Milke málo, ba nič neosožilo. Táto, pred- 
tým tak veselá, žiadnou nehodou nezkalenej 
mysle dievčina zostala razom bodnutá ostrým 
ostnom do svojho srdca, keď len pomyslela 
na ten osudný prsteň a spolu i na slová 
Horinove, keď jej ho odovzdával. Bolo po jej 
vnútornom pokoji. 

Kam ale mohol sa tak chytro podcť ten 
drahocenný Horinov prsteň? Všetky domysly 
dievčaC za ztrateným lebo ukradnutým prste- 
ňom boly bez úspechu. Na žiadneho človeka 
nemohla zle pomyslet. I Horina skôr oddialil 
sa zo záhrady. Tretia, teda nevídaná bytosť 
musela sa prsteňa zmocniť za ten krátky čas, 
kým dievčatá zo záhrady do domu došlý. 

V tú dobu, keď prihodila sa táto pre 
ďalší život Milkin trudná a osudná vec v zá- 
hrade, ležal Hoiica zahrúžený v dumách svo- 

28 



213 



Orol, časopis pre. zábavu a poučenie. 



[C. 7. 1879. 



jich na mäkkom lesnom machu. Myšlienky 
jeho zaoberaly sa s neprajnou mu minulostou 
a osudnými nehodami. Upadol znovu do trudno- 
myselnosti. Jeho nezaujímalo švitorenie. štebot 
a spev lesných operencov, okolo neho obletu- 
júcich. Konečne prebral ho z dúm traskavý 
let straky, letiacej na nocniu hospodu do 
lesa. A keď na to doletel k nemu i hlas 
večerného zvonka z dediny, zodvihnú! sa 
z lesnej pohovky a poberal sa volným krokom 
k domovu. — 

„Poraď mi len, poraď, Marinka moja íúba! 
čo si ja teraz nešťastná dievka počať mám?" 
žalostila Milka, odprevádzajúc družku svoju 
z návštevy domov. „Ja zle pochodím ! Horina 
bude požadovať prsteň, ja mu ho nebudem 
môcť prinavrátiť, on bude naliehat — a ja 
sa inusfm stať jeho ženou? Oh nikdy, nikdy! 
Kde nájdem osudný, nešťastný prsteň?" 

(Pokracovan 



r Upokoj sa, Miluäka!" tešila ju sústrastne 
učitelova dcérka; „budem ti na pomoci, bu- 
dem pátrať po ňom, ved cítim tvoj bôl vedno 
s tebou! upokoj sa, drahá! Ztratené veci často 
divným spôsobom vychádzajú na javo. a 

„Alé či mám riecť o tom mamuške?" 

„Nehovor nič! Radím ti, aby si o tom 
trochu, aspoň za pár dní pred mamuskou 
mlčala. Narobíš i mamuäke trápenia. Horina 
ti predsa povedal, že prsteň jeho budeš môet 
u seba zadržať, kým on len tu bude. No a 
ten tak skoro odtiaľto preč nepôjde. Tatinko 
ho preč nepustí. Počkaj teda. Snáď šťastná 
náhoda dovedie nás na stopu jeho a jestli 
sa nám ho podarí nájsť, ty oddáš Horinovi 
jeho kleuôt a bude po všetkom !" 

Takú útechu a balzam Hala dobrá priateľka 
Marinka do rozčúleného a strasťou sovreného 
srdca svojej milej družky, 
ie nasleduje.) 



-"-OL^ tGč>J^-t-^-v- 



Pieseň 

na pokál, 

venovaný k 50-ročnčmu jubileumu kňazského úradovania 

Pána 

Jána Lehotský, 

ev. farára v Trnovci. 



IV 



JNeznárn, pokálu! kto ťa kul, 

zo striebra, neviem, kto fa slial; 

ni dol nepoznám, rudou kde si slul, 

ni vyheň, ktorej žhavý pal 

ťa vylákal von zo žíl skaly 

čo. vrelú zerco-srdca kru . . . 

Však čo po tom, kde, kto ťa sformovali 

Na tom dosť, ked si tu! 

Ukáž sa z von i z dnu ! . . . 

A — si kov stuhlý: aby zas vtekaly 

do útrob ttojích iné prúdy, iná krú — 



Nalejte dou iskriacej vlahy, 

čo vyplakal kdes' vinohrad 

už vtedy, keď sme ešte prahy 

preliezali — paplužská mlad; 

a naplnený vyzdvihnite 

hor ponad stôl, kde skvost a hod, 

a za mňa dúškom ho vypite! . . . 

A ked dnu všumel zlatý jeho brod, 

tu vy volajte, vykrfknite: 

ílahoj ! jubilantovi sláva! 

Jak pokál, skvej sa dlho súažná jeho hlava! 



Jak pokálu tohoto svit, 

jak jeho ohňo- teplá vlaha: 

tak jasný, k metu, tebe žitia kmit, 

uprostred vrelej lásky, úcty, blaha! . . . 

Neznám, pokálu .... Bláhovosť ! 

ja zas chcel pôvod zpytovať. 

Ked tu sa skvejcs — na tom dosť; 

nač prózu lučby stopovať!? 

Hej, nač by kutať: zkadiaľ, čo si? 

i rýdzosť zvedať nač? 

Do$ť nám znať: že si plný sĺz a rosy 

— len hodne slziť ráč — ; 

lež slza ta len ružodúhu v sebe nosí, 

len radosti to v tebe plač! . . . 

Nuž vlejte doň, črpnite zase 

sĺz sladkých z oču slečny — révy! 

Tak nariekaly v dávnom čase 

vám známe belikouskó devy . . . 

A rozpenený vyšvihnite 

hor pod povál; akhy tam mrak*. 

nech sberá sa a hyne Ubite 



0. 7. IHTíl.] 



Orol, ŕasopis pre xúliavu a poticťmo. 



O] j) 



a nechá šiator slávy tak, 

bo pokálom ho rozsvietite, 

ba hviezdou i vás každý zrak . . . 

Dosť honby tej ! teraz už pite, 

keď jasný striebra odznel zvon; 

a rozohriaty -~ vykríknite: 

nech žije On, nech žije On! 

On! čo päfdesiat rokov Boha prosil, 

aby, jak treba, svietil a zas rosil, 

by milosť jeho zalietala v sad, 

i kde strán, nivy, polia, vinohrad -- 

Páčdesiat liet, päťdesiat liet! 

kolky to cas, kolky to svet, 

kolika práca, kolky trud, 

koliky znoj, koliky boj, 

jak dlhá — dlhá — dlhá púC . . . 

Hoj! 

všetko to hľa dnes pripomnúf: 
či krátku slasť, či dlhý smut. 
A ponadšení vykríknite: 
nech žije On! nech žije On! 



a Tatier žuly strunovité 

nech polapia váš slávy tón ! . . . 

Choď, pokálu! už choď ty, choď 

do jeho chvelej pravice; 

a z lona svojho von vyhoď 

a slož mu žiaru na líce! 

Na hlave sňah a v líci ruža . . . 

Jak krásne: takto vídať starca muža! 

polovíc zimy a polovíc jari: 

tá striebrom, táto ružou žiari; 

a v stredku týchto dvoch protiv 

— krásny div — 

sa tíško ticho rodí — dobrá vola, 

tá októbrová, keď vše starcov leto . . . 

Hoj, starec! držže tuho dve proti vy tieto; 

tá blahá starcov dobrá vôľa 

nechže ťa prevadí 

popred druhých päťdesiat mužné ešte rady, 

s kalichom, keď zas staneš v púť od tohto stola ! 

Pavol Országh. 



Rozpravy večernie o umení staroslovenskom. 

Vypravuje P. Z. Hostinský. 
(Dokončenie.) 



2. Kováčstvo, kotlárstvo, zlatníctvo, 
bednárstvo. 

Ku baníctvu prislúcha kováčstvo; oba 
majú pôvod jedon a sú tými najstaršími 
remeslami. Baník vykopáva kovy a kováč 
jich prerába; preto od kovu nazvali ho aj 
kováčom. Povedal som už hore vyššie, že 
baníci nenávideli Lokeša. za to, že bol ko- 
váčom. A v skutku Lokeš je najstarším sta- 
rostom (cechmajstrom) kováčskym. Dla nášho 
starovekého podania tento velký remeselník 
kovy tie, čo baníci trápne nadobúdali vo vnútri 
zeme, pohádzal do ohňa a mlatkom svojim 
nakoval z toho všeliaké nástroje, na pr. šable, 
síšaky, ostrohy, mlatky, dláta, poháre ptd. 
Lokeš remeslom svojím tak popreinačil tie 
ťažko posbierané kovy, že jich ani nebolo 
viacej poznať, akými boly prv. Preto baníci 
zlým okom hladeli, že jích yýrobky tak ľahko 
preinačuje a z toho bohatne. 

Hlavnú váhu v podaní tomto treba nám 
klást na zbroj o. Kováči narobili prvé zbroje, 



ním, preto poviedky opisujú ho ako pôvodca 
hriechu. 

Prvé remeslá: baníctvo a kováčstvo zro- 
dily sa z elementov, a síce z povetria, vody 
a ohôa. Prví kováči boli obrovia, abo prví 
obrovia boli kováči. Mali oni vyhne svoje 
pod zemou, za príkladom tých podzemných 
živlov, bo veď pomocou povetria, vody a 
ohňa roztápali rudy a kovy; miesili jich ako 
ten Miesiželezo; kopali jich vo vnútri zeme, 
a tu keď jedon vrch rozválali, hneď z vy- 
kopanej rudy nakopili druhý. Valihora ale 
zastupoval pri remesle tomto mechy. 

Názory najstarších remesiel vedú nás teda 
do sveta toho, kde zem naša podstúpila pre- 
vraty ohňom a vodou. Prevraty tie nazývame 
dneska vulkanisniom a neptunismom. Dedovia 
naši zobrazili si jich v obroch. Za nimi pri- 
šli piadimužíci. 

I čože značí piadimužík, a tá jeho na 
lokef brada? Keď tí obrovia, t. j. tí kováči, 
znali t9k kopať, miesif a topiť rudy, vtedy 



zbrojami ale povstaly prvé války. Teraz už už prestali panovať obrovské živly prírody. 
Iudia začali sa biť a vraždiť. Loktibrada teda j Človek odučil sa prírode to. čo táto doteraz 
zapríčinil najprv to, že sa krev ludská vy- .prevodzovala. Že ale človek vykonával to 
lievnť začala na svete. Preto ten strach pred í len v malom, čo príroda v obrovskom spô- 

28* 



W\) 



Orol, čusojiis pre- xáliavu a poutaiiio. 



f Č. 7. 1870 



sobe: preto remeslo kováčov, ako Iudí, po- 
dobalo sa y prirovnaní ku vyhni obrov ako 
niečo malilinké. A že výrobky boly takže 
malilinké, preto hneď za nimi máte piadi- 
mužíkov. Brada jícli zobrazuje kovanie železa, 
napospol kovov. Ako kov, keď sa roztopí, 
dajú na nákovu a pod bakyňu, tak i Ľoke- 
šovi chytili bradu do klady. 

Ten istý obraz máte aj pri baníkoch s j ich 
Loktibradou. Obor Valivrch znal lahko roz- 
válat a nakopil vrchy, znal lahko roztopiť 
skaly; nie tak lahko ale šlo baníkom, bo 
títo museli horko ťažko rúbať do tých skál, 
kým našli rudy a v rude len zrnečká. Táto 
protiva medzi ozrutnými silami prírody a 
človeka; ten rozdiel, čo môže voda, vzduch 
a oheň ako element, a čo môže človek, ktorý 
si všetko — a to len po malom — osvojovať 
musí, máte znázornený v obroch a \ piadi- 
mužíkoch. 

I akýže bol prvý výrobok kováčov. Železo- 
mej urobil zo železa tým vozárom odňatého : 
cepy, potom z tých tricentových ciep urobil 
valašku. Cepy a valaška boly teda prvými 
nástrojami rukou Slovena urobenými. Máte 
tu udané aj samé miestiská. Ako teu Železo- 
tnej býval na vysokej skale, tak myslite si, 
že na počiatku remesla kováčskeho vyhne 
stály na vrchu hôr, abo na vysokých skalách. 
Mechov dúchacích vtedy ešte nebolo, bo Lomi- 
drevo ústami rozduchoval oheň; prví kováči 
teda svobodným povetrím rozduchovali oheň 
vo vyhňach svojich. 

Valaška a cepy zobrazujú vám tu ale aj 
mlatok, kladivo, nákovu, slovom ná- 
stroje kováčske. Tamže spomína sa aj po- 
vraz, aký Lomidrevo na tristo siah dlhý 
vysúkal a po ňom dolu sa spúšťal. Tieto vý- 
robky sú teda tiež pôvodu najstaršieho, a 
znali jich už pradedovia naši. 

S nimi v jednom čase povstali kotlári. 
Že dedovia naši mali mjprv kotle hlinené, 
svedoctvom toho sú pece slovenské. Do týchto 
kládli rudu a topili pomocou ohňa. Aknáhle 
znali už vydobúdať z rudy kovy, hneď po- 
vstali aj zlatníci, ktorí z kovov drahé veci 
a okrasy vyrábali. 

Nie ioáče zjavili sa hned aj bednári, 
ktorí k oným remeslám potrebné vane, bedná, 



kolesa, vozíky, fúriky, mlyny, hroty a j. robil 1 
a stavali. Boli oni spolu aj tesári. 

Tak remeslami povstal prvý poriadok medzi 
národami; nezbedné živly prestaly už pano- 
vať a na j ich miesto nastúpily remeslá, rukou 
človeka vedené. Loktibrada ukáže Valibukovi 
dieru podzemnú, akou sa on dostane k zámka 
medennému, striebornému a zlatému; on za 
to dostáva potom nazpät bradu svoju. Ano 
nazpät: bo ruda je už y moci človeka, ktorý 
premýšľa o nej, a tak premyšíujúc priemyslom 
zakladá remeslá. 

Loktibradu znajú poviedky naše aj v po- 
dobe žobráka. V poviedke pod týraže me- 
nom, keď otec pre zlostnú macochu zanechá 
vlastnú dcéru v hore a táto bedáka, príde 
k nej žobráčik, zaopatrí pre ňu studničku, 
vedierce, misky, tanieriky, hrnce, múky, kaše, 
a napokon donesie jej zlata. Podobne je on 
pomstiteľom úžery; bo keď potom macocha 
vyšle vlastná dcéru, tu ju Loktibrada vy- 
trasie z kože, mäso z kostí poobbrýza a 
hlavu zavesí do obloka. 

V príklade tomto máte zobrazené najprv 
bane výnosné a jalové; z tamtých za- 
opatruje si človek potrebné články živnosten- 
ské, menovite vedierce* misy, taniere, 
hrnky, múku, kašu, chleba a iné. Eolko 
výrobkov máte tuná už na jednom mieste! 
Všetko toto Slovenovi je rovné zlatu, Protiva 
toho je tá baňa neúrodná, bo tu ruda, trebas 
ju baník rozlomuje, mlatkom rozlomuje, predsa 
drahocenné zrná mu nedáva. 

Ďalej máte tu ukrytú myšlienku, že lakom- 
stvo je hriech a donáša zkazu. Hriech i zkaza 
zosobnené sú tuná v macoche a v jej dcére. 

Lokeš tento známy je i pod menom Piko- 
líka a Rarášeka. Máte v nich zosobnené tie 
živly svetové: a síce oheň, vzduch a vodu. 
Bez týchto živlov na remeslá ani raysleť ne- 
možno. Bo napr. oheň železo rozpáli, vzduch 
zase rozdúcha oheň, a voda spravuje i oheň 
i vzduch. 

3. Mlynárstvo, pekárstvo, krajčír- 
stvo, tkáčstvo. 

Ako pamätáte, mladzbu skončil som mly- 
nárstvom. Aby Piatko mohol dostat ženu bielu 
ako sňali a červenú ako krev. teda musel 

Digitized by VJVJO V LV^ 



187í).] 



Oiol, časopis pre zábavu a poučenie. 



221 



prekonať aj výminku tretiu. Kráľovná odišla 
do pekla, Pustaj ale utajený v kepeni všade 
za ňou. Keď sa tu s čertami nahostila a na- 
tančila, dostavil sa i Pustaj s Piatkom u nej 
a na otázku odpovedal: Bola si minulej noci 
v pekle a más čerta frajera. No bola to pekná 
hádanka. Tá královná vraj tancovala s čer- 
tami po brytvách tak, že za každým tancom 
pár črievic podrala. Hádajte, čo je to? To 
je mlyn. To zrno nasypané na mlynici vrtí 
sa práve tak, ako dievča v tanci. Tie zodrané 
črievice značia stav zrna, ked sa jadro od- 
delí od lupiny, a tie brytvy značia ostré 
kamene, medzi ktorými sa zrno mele; stôl, 
pod ktorý královná tie črievice hodila, zobra- 
zuje tú kasňu, do nejž múka padá. 

No krém mletia predstavuje nám v deji 
tomto poviedka aj pekárstvo. Ten Pustaj 
tlčie palicou tú ako snáh bielu ženu v koryte, 
a síce drví ju najprv tak, kým len koryto 
nebolo plné peňažnú, potom bije ju ďalej, 
kým druhé koryto plné krvou nenatieklo, a 
do tretieho rázu , kým ho zase plné slzami 
nenaplakala. 

Tu máte trojakú prácu pečenia; najprv 
múku v koryte k pečivu pripravenú, keď 
pod kysnutím podobá sa peneniu, potom máte 
valkanie cblebov, a po tretie sádzanie 
ho do pece. To peklo, ktorého dvere na jej 
nohou dupnutie sa otvorily, je zakúrená 
pec, kde sa má sádzať chlieb. No a teraz 
rozumiete, prečo tá Piatková žena napokon 
šla do pekla, prečo ona bola bielou ako sňah 
a červenou ako krev. Tu máte z bielej múky 
biely chlebík abo koláč, a tu máte tie červené 
líčka v tej kôre chleba, abo v tej červenej 
barve upečených koláčov. 

I v poviedke: Fundži palica, cepy von 
z vreca, ten chudobný človek, ktorý nevedel 
rodinu vyživiť, bo mu žitko, čo zasial, nebolo 
zišlo, dla rady jednoho starčeka vymohol si 
od zlých duchov mlynček. Keď tomuto 
povedal: mlynček nie], hneď samé samučičké 
zlaté peniaze sa mlely. Netreba vám spome- 
núť, že tu mlyn spojený je s podzemným 
ohňom, ktorý oheň poviedka v tých zlých 
duchoch predstavuje. Sejba, zrno a mlyn 
boly veci nerozluční. 



Že pradedovia naši prevodzovali aj kraj- 
čír s t vo T vypravuje nám o tom poviedka 
Lomidrcvo. Keď sa tento z tej krajiny Knofta- 
vtákovej dostal už na svetlo, hneď šiel do 
kráľovského mesta. Tu počul, že sa dve krá- 
ľovské dcéry vydávajú, tá najmladšia ale ne- 
chce ísť na sobáš, kým vraj nebudú mať 
všetky tri také šaty, ako tam dakde na dru- 
hom svete nosily. Lomidrevo vyhlásil sa za 
krajčíra, vytiahol z kapsy kúsok plátna a 
strihal ho na drobulinké kusy. Z týchto po- 
tom do rána ušil pre princézky šaty medenné, 
strieborné a zlaté. 

Y druhej povesti zase Ľudmila bola chý- 
rečná ševkyúa, ktorá, keď Raduz dal vyhlásiť, 
že tá bude jeho ženou, ktorá najkrásnejší 
kvietok vyšije, ona medzi inými najutešenejší 
kvietok Raduzovi doručila. 

Že tkáčstvo a s nim spojené pradenie 
prekvitalo u dedov našich, na to nájdete 
mnoho dôvodov a podaní. Tak na pr. ked tá 
Hadogašparova žienka šla si hladat muža, 
tu jej mesiačková mati dala zlaté vretience, 
mat sluková dala jej zlatú prasličku, a mat 
vetrová zlaté motovidielce. Ba máte aj po- 
viedku Zlatá Priadka, ktorá cez jednu noc 
priadzu v jednej veličiznej izbe naukladanú 
na zlaté nitky popriadla. 

Krém toho mnohé veci v poviedkach spo- 
mínané svedčia o výrobkoch priemyselaíckych, 
na pr. črievice, brytvy, zámka, klatka, klúčik, 
obrus, sklenka, pohár, hrebeň, nôž, vydličky, 
kremeň, ocielka, pišfalka, trúbka, kasňa, mo- 
tyka, koryto, pec, mlyn, mlynský kameň, 
studňa, mosty, kotle, kantár, hodina, ručník, 
košela, klobúk — a na stá iných. 

Tým končím tieto rozpravy večerné. I na- 
sleduje nám teraz porozprávať si o tom, ako 
sa tie najstaršie, rýdzym géniom ducha slo- 
venského utvorené názory v dejopisc umenia 
nášho národnieho rozvili. Tu potom natešíme 
sa na bleskách jkh úsvitu, aký sa zabrieždil 
nad Dunajom a Tatrami, aby oko jích dietok 
zaľúbilo sa na velebe stavby, na harmónii 
hudby, na tajnosti písma, na útvaroch rezby 
i malby, na svetomíru poesie, na názoroch 
hry a ihry, a na umu uinelstvov národno- 
slovcnských! — 

Digitized by VjOOQlC 



-— &*'&& 9**& 



2*2 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 



1870. 



Sladkovič a jeho báseň: , 

Roku 1851 počala tiskom Jana Rippla 
v Jihlave vychodif pod redaktorom Janom 
Sluníčkom, učiteľom v Humpolci, „Včelka, 
zábavný a poučný časopis pro mládež." Red- 
aktor tohoto časopisu bol sa obrátil na mňa 
s tou žiadosťou, aby som i ja, dla možnosti, 
nie len hmotnou, ale i duchovnou podporou 
prispel k jeho podniku. Načo som ja nie len 
pohľadal, čo som sám mal pohotové súceho 
do tohoto časopisu, ale som aj svojho priateľa 
Sládkoviča, v ten čas farára v Hrochoti, oslovil, 
aby i on toto pre mládež .tak prospešné pod- 
ujatie čím môže podoprel. Sladkovič mi na 
toto vyzvanie doposlal nekoľko básni, medzi 
ktorými bola aj známa už z drahého Koberovho 
vydania Sládkovičových spisov „Modlitba Páné u 
a vôbec už v národe ujatá pieseň: „V slzách 
matička sedela. 8 Zásielku túto prijal som od 
Sládkovica v pôvodnom rukopise, tak že, jako 
sa zdá, Sladkovič ani len odpis svojich básni 
pre seba nezachoval. Ja som básne odpísal 
a sp svojím príspevkom na redaktora Slu- 
níéka vypravil. Básne tieto vo „Včelke" aj 
v skutku vyšlý, menovite v čísle 5. ročníku 
druhého, vyjmúc „Modlitbu Páné, u ktorú po 
smrti Sládkovičovej len tak možné bolo ve- 
rejnosti podať v Koberovom vydaní, že som 
Sládkovičov rukopis, v tom domnení, že je 
to len odpis uňho sa nachodiaceho pôvod- 
ného rukopisu, bol u seba podržal. Keď už 



f V slzách matička sedela." 

po vyjití vo „Včelkc" poslaných mi ostat- 
ných Sládkovičových básni bolo viac rokov 
uplynulo, prišiel raz Sladkovič. už jako rad- 
vanský farár, ked už dávno bol na tieto svoje 
duchovne plody znpomnel, k tamojšiemu učite- 
ľovi Fuchsovi, u nchož práve bol jeden suppli- 
kant. Tento chcejúc učiteľove dcéry zabaviť, 
dal sa do spevu rozličných národních piesní. 
Sladkovič jeho spev s obľubou poslúchal. Tu 
prišiel rad na pieseň, ktorú Sladkovič pred- 
tým nikdy nepočul a ktorá zvlášte opútala 
jeho pozornosť nie len svojou melódiou, ale 
ešte viacej svojím obsahom, Ktorý sa mu 
známym zdal byf, bez toho, aby sa hneď 
v prvom okamžení bol mt)hol rozpamätať 
zkade. Rozmýšľal teda a poznával, až sa 
konečne priznal svojmu vlastnému, už od 
rokov stratenému, teraz už slovenským obe- 
censtvom jako miláček odchovanému a v rúchu 
krásnej melódie odenému dieťaťu. Bola to po 
prvý raz vo „Včelke, a ktorú Sladkovič asnád 
nikdy ani nevidel, v rúchu českom uverejnená 
pieseň: „V slzách matička sedela. u Že táto 
udalosť, ktorú mi sám Sladkovič rozprával, 
bola nie len milým prekvapením pre nebožtíka, 
ale aj tou najlepšou kritikou na jeho duchovný 
výtvor, o tom ani hovoriť netreba.*) 



*) Milé by mi bolo, keby túto udalosť aj ten 
mne neznámy supplikant, jestli mu tieto moje riadky 
do rúk prídu, udaním svojho mena potvrdil. 



Jako povstala Sládkovičova báseň: „Čo vy za nič nemáte nás!?" 

šlienka: „Čo ma tento za nič nemá?" I chopiac 
sa tejto myšlienky, vrátil sa do svojho prí- 
bytku , sadol k písaciemu stolíku a napísal 
báseň: „Čo vy za nič nemáte nás!?"*) 



Známo je ; že najpodarenejšie bývajú básne, 
ktorých základnú myšlienku v básnikovi ne- 
jaká neočakávaná udalosť okamžite vzbudila. 
Tak povstala aj Sládkovičova báseň: „Čo vy 
za nič nemáte nás?! u o jejž vzniku z úst 
samého básnika som toto počul. Raz stál 
náš Sladkovič vo dverách ohrady fary rad- 
vanskej, chcejúc sa trochu vyraziť pohladom 
na cestu vedia jeho príbytku dolu Pohroním 
vedúcu. Tu ide cestou jeden Bystričnn, rodom 
z Radvanc, ktorý, ač dobre poznal Sládko- 
vica, predsa bez toho, aby sa mu bol poklonil, 



*) Ked som bol Sládkovičov životopis napísal 
a v „Orlovi" uverejni), vyslovil som pri tom svoju 
túžbu, aby i ostatní jeho priatelia, čo znajú za- 
jímavého z jeho života, verejnosti podali ; ale krom 
Sam. Zatureckclio, ktorý jeho dva dopisy v „Cirk. 
Listoch" bol uverejnil, druhý nikto ani len slovom 
sa neozval. Teraz týmto opätovne vyzývam týchže 
priateľov nehožtíkovych, aby to aspoú v takýchto 
nalých úryvkoch učiniť si nezfažovali. Je toho nie 



prešiel vedia neho. V tom okamžení obzorom : i en „᧠sladkovič hoden, ale i obecenstvo nášho 



tvorivého ducha Sládkovičovho preletela my- „Orla" by to s 



radosťou pri j 



smann. 



Č. 7. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



223 



Drobnosti. 



Telesné pozostatky Petra Preradoviča, 
slávneho horvatského básnika, boly dňa 11. t. m. 
z Viedne do Záhrebu prevezené. Vo Viedni bola 
tým cieľom veľkolepá slávnosť, na ktorej súčast- 
nily sa všetky viedenské slovanské spolky ; medzi 
hosťmi bol aj slávny biskup Strossmayer a srb- 
ský básnik Suudečič. Pohrabná slávnosť bola 
v Záhrebe dňa 14. t. m. Všetky spolky a kor- 
]>oráeie záhrebské, ako aj početné deputácie miest 
isly pred rakvou. Za šesťspraáným vozom, na 
ktorom spočívala ohromná rakov, išli synovia a 
vdova Preradovičova, potom bán, mnohí biskupi, 
snemov í vyslanci, úradníctvo atď. Slávnostné reči 
držali básnik Šenoa a vyslanec Vojnovič. 

Nuvá cesta svetového obchodu. Na po- 
čiatku tohto roku rieka Amu Darja v strednej 
Ázii vrátila sa. nazad do starého koryta, ktoré 
pred dvanáststo asi rokmi opustila, a vteká te- 
raz do jazera Čadi, ktoré leží dvadsať míľ vý- 
chodne od kaspického mora. Prieskumy, ktoré 
hneď podujali ruskí merníci, dokázaly, žeby veľmi 
snadné bolo kroz prieplav (kanál) spojiť jazero 
Čadi s kaspickým morom. Následkom toho, ako 
oznamujú z Titíisu, ruská vláda s počiatkom júna 
započala potrebné práce, a teraz pracuje tam 
700 ľudí, ktorých počeť sdvojnásobnený bude po 
žatve. Merníci, poverení s touto prácou, ujisťujú, 
že ju úplne zakončia do r. 1884, a tak potom 
možné bude z Petrohradu do Bokhary a Balkhu 
v Afghantetane cestovať po lodi. Ale do r. 1884 
bude dohotovená i železnica medzi Poti-Tiflis- 
Balkhom. Je to tedy zrejmé, že obchod Európy 
do prednej a strednej Ázie veľmi živo sa roz- 
vinie. Táto nová cesta po vode ale prinúti Indiu, 
aby i ona pomýšľala na novú obchodnú cestu 
do strednej Ázie S 

Napoleonovej. So smrťou princa Ludvika 
Napoleona, ktorý v Afrike Zulukaframi usmrtený 
bol, veľmi zhusta zpomína sa rodina Napoleonov- 
cov, a síce i v tom smere, že počituje dosť muž- 
ských členov, ktorí v čas potreby prevzať by 
mohli úlohu pretendentov, poťažne náčelníkov. 
Konečne dokázalo sa, že všetkých mužských 
Napoleonovcov počeť neprevyšuje 8, a to síce: 
po synovi Luciana Bonaparte, druhého brata 
Napoleona L, princa Charlesa, žijú: princovia 



L učia n Bonaparte, kardinál, a Napoleon 
Charles, bývalý predsedník gener. rady na 
Korsike, Louis Lucia n, bývalý senátor, teraz 
žije v Londýne; Pier r e Napoleon s jeho 
synom R o 1 a n d o m (ktorý chodí do školy v Saint- 
Cyri); potom je tu princ Jeromc Napoleon, 
syn Jeroma, štvrtého brata Napoleona I. so svojmi 
sy nami Viktorom a L u d vi kom; ako známo, 
Jerom e Napoleon stal sa teraz uznanou 
hlavou rodiny. 

Americké kúsky. Deň 4. júla je sviatkom 
vyhlásenia neodvislosti severnej Ameriky, A v New- 
Yorku slávia sviatok tento spôsobom, ktorý ne- 
možno pochváliť. Každý, kto môže, strieľa, a tým 
oslavuje veľký deň neodvislosti vlasti. Či s tým 
chcú dokázať odhodlanosť svoju, a či čo jinšieho, 
to je ťažko uhádnuť, jisté je, že tento zlozvyk 
každoračne mnoho obetí vyžaduje. Vrchnosť mesta 
prísne zakázala strieľanie, ale tak zdá sa, .akoby 
práve tento zákaz k tomu bol pohnul ľudí, že 
s tým väčšou divosfou oddávali sa záhubnej zá- 
bave. Časopisy new-yorkské ujavňtrjú celé stĺpce 
nehôd, zapríčinených hlúpym, ba bláznivým strieľa- 
ním. „Dvadsať mesiacov stará Elvira Borke hrá 
sa pred domom matky na zemi. Letiaca kuľka 
trafí ju do hlavy a usmrtí okamžite. t)eväťnás£- 
ročná dáma Kate Hechal oblieka sa v treťom 
poschodí domu svojho a kuľkou cez oblok pri- 
chodí o život. Otec tak svätí sviatok neodvislosti, 
ked z neopatrnosti ťažko poraní svoje dve deti. 
Osemnásť osôb streleno do nôh, tri do pŕs a 1 1 
do" ramien. Štyridsať osôb prišly o prsty, ruky, 
a popálily si tváre. Niekoľko preplnených par- 
níkov prevráti sa a mnoho ľudí utopí sa. Hasič- 
stvo dnes ani nevidelo svoje baraky. Vždy bolo 
na nohách, lebo asi tridsať požiarov vypuklo. 
A tak to ide do nekonečna! 

Rybárska svetová Výstava. Budúceho roku 
v máji bude v Berlíne výstava, týkajúca sa ry- 
bárstva a rybárskeho priemyslu. Milovníkom a 
priateľom rybárstva naskytne sa teda zriedkavá 
príležitosť videť pokrok v rybárení, menovite 
umelom. Množstvo ruských, anglických, ba i ja- 
ponských a čínskych vystavovateľov prisľúbilo už, 
že sa súčastní. Korunný princ nemecký vzal na 
seba protektorát výstavy. 



Literatúra a umenie. 



Belletristický časopis „Koleda," ktorá vy- j 
chodí v Olomúci, uverejňuje v č. 20. a 21. za- 
jímavý článok „Malíŕ slovenských zemanov," 
v ktorom obšírne a kriticky rozberá literárnu 
činnosť nášho zvečnelého Kalinčáka. Najobšír- 
nejšie pojednáva o „Reštaurácii" a p „Orave." 



Kalinčák vyniká menovite v líčení zemianstva, 
tam JQ on pôvodný a dosiaľ „nenápodobený a 
nedostižený. Kalinčák je básníkem zemanstya 
v nejúplnéjším slova smyslu. Vypsav jednu tŕídu 
spoločnosti slovenské mistrne , vykonal tím dílo 
nesmrteloé." 



224 



Orol, časopis pre zábavti a poučenie. 



[č. 



1879 



Maďarský „Kfllfôld" podáva v č. 6. obšírnu 
rozpravu o Miloslava Dumného „Nevädzach." Na- 
koľko dá sa to očakávať od časopisu maďarského, 
je táto úvaha básnikovi dosť priaznivá. 

MikioŠiČOVho arcidiela: „Porovnávacej 
mluvnice rečí slovanských" prvý diel, 
náuka o hláskach, vyšiel v druhom vydaní. Prvé 
vydanie bolo vyšlo r. 1852. Druhé vydanie je 
základne prepracované a dielo temer úplne nové. 

„Paedagogium," mésíčník vydavateľský (v se- 
šitech po 3 arších formátu a úpravy Hellwaldova 
díla „Zeme a obyvatelé její a ), který počnevzáŕí 
t. r. vycházeti redakcí na slovo vzatého paeda- 
goga a filosofa Dra. Lindnera, ŕeditele pae- 
dagogie v Kutné Hore a spisovatele svetoznámeho, 
vykazuje za hlavní své spolupracovník}' 
nasleduj í d výtečníky spisovatelské : zemského šk. 
inšpektora Kosinu, prof. Bartoše, ŕed. Dra. Tille-a, 
šk. radu Jandačku, šk. insp. Hraše-a, šk. insp. 
Madieru a Klaisnera, ŕed. Jana Lepaŕe, ŕcd. F. 
Macháčka, ŕed. Podstatného, ŕcd. Št. Bačkoru, 
prof. Varovku, prof. Kalinu, prof. L. Čecha, ŕed. 
Jahňa, prof. Práška, uč. Zemana a za p ŕ i s pi- 
va tel e více včhlasných sil paedag. Úprimne 
upozorňujeme slovenské kruhy paedag. na krásny 
a dôležitý podnik tento, který bude vycházeti 
nákladom kníhkupec Fr. A. Urban k a v Praze. 



Pozvanie na druhý ročník 
„Slovanského Almanahu." 

Prvý ročník „Slovanského Almanahu" uvítaný 
bol všade s neobyčajnou priazňou, a i kritiky, 
ačpráve ho prísne posudzovaly, schvalovaly jeho 
účel a odporučovaly jeho ďalšie vydávanie. Toto 
priaznivé prijatie pohlo vydavateľa a spoluriaditcľov 
k vydaniu druhého ročníku. 

Vznešeným jeho účelom bude, soznamovať 
slovanské obecenstvo s formou a duchom, ktorý 
javí sa v reči slovanskej, a podať mu príležitosť, 
môcť poznať zvláštnosti slovanských národností. 



Preto bude pre Almanah len taký materiál vhodný, 
ktorý vo viazaných alebo neviazaných článkoch 
označuje myslenie a cítenie jednotlivých národ- 
ností slov. prítomnej doby, a ktorý vo vedeckých 
pojednaniach líči špecificko-kultúrne stránky, buďto 
slovanské vôbec, buďto jednotlivých vetví. Články 
obsahu politického sú vylúčené. 

Len takým spôsobom môže kniha malého ob- 
jemu, vo veľkosti a osnove alraanajiu skutočne 
prispeť k duševnému poznaniu slovanských ná- 
rodností, ako i k porovnaniu zvláštností, a čo je 
kde dobrého, prijímať. Lebo žiadna slovanská ná- 
rodnosť je nie tak dokonalá, žeby z niektorej 
strany duševne nemohla ťažiť od súrodej národ- 
nosti. Pri práci tejto bude nám vodítkom dosa- 
vádna naša zkúšenosť, ako i rada, ktorú nám 
kritika v časopisoch láskavé podala. 

V smysle tomto obraciame sa k slovanským 
spisovateľom snažne žiadajúc, aby v prospech 
Slovanstva prispeli k uskutočneniu vznešenej úlohy 
našej a zasielali hojné krásoumné a vedecké 
práce. Tí spisovatelia, ktorí nám už pri prvom 
ročníku zvláštnu priazeň preukázali, budú nás 
zajiste i na ďalej láskavé podporovať. 

Slovenské obecenstvo ale úctivé prosíme, aby 
nás hojným odoberaním Almanahu podporovať 
ráčilo, lebo len tak bude nám možno podať knihu 
hodnú a dobrú. 

Almanah obsahovať bude v 24 tlačených hár- 
koch práce viazané i neviazané, možno všetkých 
národností slovanských. Cena bude ako minule: 
pre predplatiteľov 1 zl. 20 kr„ krámska cena 
1 zl. 60 kr. Príspevky a predplatky prosíme 
láskavé zasielať do konca roka pod náslovím: 
Radi voj Poznik, Viedeň VIL Florianigasse 
Nro 17. 

Úctivé prosíme ct. redakcie slovenských časo- 
pisov, aby pozvanie toto do svojich listov láskavo 
prevziať ráčily. 

Alexander Pavlik. Jozef Durjan. 

ttadivoj Poznik. 



Listáreň redakcie a administrácie. 



Pp. R. N. v Sk. Je to chyba tlače; stať má IX. 
a X. ročník. VIII. nemáme na sklade. — J. Sch. 



v P. Všetci majú do konca roku predplatcno, len 
Vy robíte výnimku, súc iba na pol roka predplatený. 



OBSAH: Ratmir. Od Vajanského. — Orol selejský. Historická povesť. (Dokončenie.) M— n. — 
Nihilismus. Povesí. Podáva Samo Samovič. (Pokračovanie.) — Návšteva. Hviezdoslav. — Sestra koketa. 
Obrazy zo života. (Pokračovanie.) — Guslar. — Jedla. Vajanský. — Ukradený prsteň. Poviedka z pohron- 
ských lesov. Napísal Ant E. Timko. — Pieseň na pokál, venovaný k 60-ročnému jubileumu kňazského 
úradovania p. J. Lehotský, ev. farára v Trnovci. Pavol Országh. — Rozpravy večernie o umení staro- 
slovenskom. Vypravuje P. Z. Hostinský. (Dokončenie.) — Sládkovič a jeho báseň : „V slzách matička se- 
dela." — Jako povstala Sládkovičova báseň: „Co vy za nič nemáte nás!? tt Lud. Grossmann. — Drobnosti. 
Literatúra a umenie. — Listáreň redakcie a administrácie. 



Predpláca sa u redakcie a administrácie v Turč. Sv. Martine : 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. 10 kr. r. č. — „Orol" vychádza vo 12 sošitoch, 4 hárkov silných, dňa 

poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

Tlačou kníbtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine. 




ROL 



1 




ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor a vydavateľ: 

MIKULÁŠ ŠT. FERIENťÍK. 
Roe. X. Turč. Sv. Martin, 31. augusta 1870. Číslo 8. 




Knieža Vogorides (Aleko basa). 



Digitized by 



GooQÍe 

29 



226 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 8. 1879. 



Gnom. 

Od Vajanského. 



Zialudná miska bystrinou sa plaví, 
Votrilora slúži tkanina pavúka, 
Laná loďové: to nitky z pamuka, 
Na inicsto kotvy: ostie zo žíklavy, 
Ihla borová mohutným je sťažnom, 
Kormidlo tvorí lístok ďatelinky. 

V tomto korábe na zrniečku ražnom 
Stojí Rutulus, gnomik drobulinký, 
Osteň jačmenný, to jeho kopija, 

Z nezabudôčky rosu si upíja. 

Ja som sa zrodil v nedelu za rána, 
Kalliope mi u kolísky stála, 
Ona mi čelo, oči pobozkala, 
Preto som zazrel tohto velikána, 
Preto viem, že má kolpak zamatový, 
Na iiom aggraffa brillantná sa jasá, 
Že plieckom visí pláštik porfyrový, 

V rubínoch sponky slnko rudo hrá sa; 
Preto počujem jeho hlások jemný, 
Preto rozumiem jazyk gnomov temný. 

Nadto som niekdy duchov po dŕžave 
Blúdil, íilistrom ujdúc suchopárnym: 
Vily, Rusalky tam so spevom čarným 
Vítavaly mňa v hlbokej dúbrave 
Mäkké ramená, hora, báj a vôňa 
Vajanskcj noci čarovné výjavy 
Preč z mysle!! šedá letí dušou tôňa, 
Starosť, a bieda šumí kolo hlavy, 
Zmiznuté šťastie, hoj ztratenó raje: 
Ja zas obývam tilistorskó kraje. 

Gnomik mňa poznal, už k brehu pripína, 
Kotvu zahodil do žltého piesku. 
„Vítaj, Rutule, daj mi rúčku rezkú, 
„A povedz, jak sa má tvoja rodina? 
„Ci ešte devy vaše po fialkách 
„Tancujú strojno rozpustilým plesom; 
„Či ešte bájna Šumcna v nedbalkách 
„Sňahové prse ukazuje lesom; 
„Či ešte váš spev letnou nocou hučí, 
„Čo mňa uspával v jej mäkkom náručí?" 



Rutulus vzdychol: „Jaj beda nám, beda, 
„Sused náš besným posadlý je duchom: 
„Náš národ býval v mieru pod lopúchom 
p Vlastenským; tu nás zbojník Neposeda 
„Zrazu napadol válečným postrachom, 
„Na pomoc prizval komárov si pluky, 
„Tŕňom nás bodá, bombarduje hrachom, 
„Nivočí polia a depčí palúky. 
„Hlad už vo vojsku našom hrozne zúri, 
„Preto som strovu požičal od kury. 

„Jaj beda, beda! Šumena ramenná • 
„V náreku bôlnom zalamuje rúčky, 
„Žienky i devy, i tie detské púčky 
„Kryje pred vrahom jaskyňa studená, 
„Už mnohý junák padol v divom boji, 
„Tri celé kvapky krve náš rod statný 
„Vylial už! Včul zas dlh ten nepokoji 
„Naše finance, a celý stroj štátny: 
„Aby sme sýtiť mohli regimenty, 
„Platíme kurc úžerné percenty. 

„Všetko je ináč! Už aj vy poeti 
„Zanechali ste naše vonné kraje: 
„Darmo z kapradia bajný balzam vlaje, 
„Darmo mušenka svätojánska svieti, 
„Vily, Rusalky znemely, znemely, 
„Les je len na to, aby dával dreva, 
„Už viac hymnami lístie neševelí, 
„Už ani riava pieseň nezaspieva, 
„Temno a pusto! Bieda len a hrôza, 
„Skončená báseň — počala sa próza!" 

Rutulus kotvu vynoril z bystriny, 
Na sfažeň rozpial svoju pavučinku, 
Stal si na zrnko, v belunkú ručinku 
Chytil mohutne stopku ďateliny. 
„Fukni," poprosil. Fuknem — koráb letí, 
Ja za ním hľadím, smutný, nespokojný, 
Veď som zvedcl dnes, zo i v duchov svety 
Našly si cestu trápenia a vojny, 
A čo mi najviac smútilo dušičku? 
Že už aj gnomi prišli — na pôžičku! 



~'-^*!C*G9>3*-^-*' 



II. 

„Syn môj drahý! 
Netrpelivo čakám zprávy od Teba a predsa 



Nihilismus. 

Povesť. 

Podáva Samo Samovič. 

(Pokračovanie.) 

vidno, že Ti je matka len vtedy na rozume, 
keď peniaze potrebuješ; či som si to za- 
slúžila, aby syn môj na mňa zapomínal ? Píšeš 



ma len tak zriedka niečím potešíš. Zo všetkého , mi, že potrebuješ zase nové, drahé šaty. Už 



Č. 8. 1879] 



Orol, Časopis pre zábavu a poučenie. 



227 



čo si ftj do spoločnosti baróna X, grófa Y a 
kniežatá Z prijatý, nemyslím, žeby aj tí vel- 
možovia na šatstvo ročite tolko spotrebovali, 
ako som Ti ja od roka pod týmto titulom 
poslala, nepočítajúc sem ani riadny príspevok 
otcov* Musíš, syn môj, umenšiť svoje výdavky, 
aby tomu otec na stopu neprišiel. Žiadané 
Ti posielam, píš častejšie zprávy o sebe a 
zriedkavejšie za peniaze. Bozkáva Ťa srdečne 
Tvoja matka 

Zuzana Koreň." 

Už je tá moja matka raz nepraktická osoba 
— mrmlal si Julko pod nos, vyberajúc pe- 
niaze z listu — shospodáriť mohla písanie 
a mne peniaze na poštovej poukážke zaslať, 
jej kázne aj tak málo účinkujú. Keď prísnejšie 
vec povážime, pre mizerných 400 zlatých tak 
do poctivosti stúpať, veru že je primnoho. 
Pán otec že príde na stopu? To aj ja my- 
slím, ak len nejaká nenadala príhoda neopatrí 
ma hodne peniazmi. Icik, Mojžiš a kto vie, 
ako sa všetci tí moji dobrodincovia volajú, 
majú pekné rováše na mňa. A to všetko 
prečo? pre krásnu Adelul Obetoval som 
mnoho, ešte viac by som bol v stave, tak 
ma vedela k sebe priviazať. Goldfinger hneď 
na počiatku našej známosti povedal, že je 
jastrena — to je nie pravda ! Neobsýpala by 
ma tolkými * dôkazy svojej ľúbosti. Včera, 
keď sa spoločnosť rozchodila, chcel ma pre- 
svedčiť Darvaš o tom, že všetky tie zábavy 
večernie, usporadované u Schnitzfcrov, sú na- 
strojené na vydieranie peňazí od pozvaných, 
a lúbosC Adelina že je len tovar, predajný 
tomu kto dá viac. Neborák ! Adela ho nelúbi, 
a v tom ma aj Goldfinger utvrdil, ztade to 
šprihanie. 

Rúčka hodinová blížila sa na siedmu ve- 
černiu; bola to hodina určená k schôdzkam 
u pani Schnitzerovej. 

Ani mi do umu neprišlo predstaviť vám 
túto v rozprave novú osobnosť. Slyšali ste 
rozhovor Goldfingerov s Adelou, ktorého uza- 
vretie bolo istú tetku Rezu vpraviť do úlohy 
Adelinej matky. Tetka s radosťou privolila, 
slubovaly sa jej dávno minulé časy navrátiť, 
keď všetkým dobrým a drahým oplývala. 

Velké mesto je na podobné tetky bohaté, 
meno k divadelnému ženskému personálu 



bližšie stojacích je „divadelná mamička" a 
jích úloha záleží predstavovať „garde dámu" 
príslušnej paničky. Keď tie „mamičky" tak 
prísne 113 svojich sverencov nedozerajú, aby 
všetky tajné chodníčky jích protizorstvu pod- 
riadené boly, tomu sú „mamičky" nie na 
príčine, panička si v tajných pomeroch aj 
sama poradí, „mamička" má jej len dať náter 
solídnosti pred verejnosťou. 

Tetka Réza, čo predstavovateľka matky 
Adelinej, dostala meno ovdovelej pani Schnitze- 
rovej, a čo takáto požívajúc vdovským právom 
velké dedictvo, ostalé — vraj — po zomrelom 
pánu Schnitzerovi, otvorila svoj salón každo- 
večerným spoločnostiam vyberaných mladých 
ľudí, zvelebujúcich jej krásnu dcéru Adelu. 
Tak aspoň povedali Julkovi a on tomu vďačne 
uveril; že každý večer vysoká hra najväčšiu 
čiastku zaujala, nebolo mu nápadné, strýčko 
Repa a jeho kamaráti tiež inším nevedeli sa 
zabaviť. 

Obsah materinského listu do vrecka, jedon 
pohľad do zrkadla a Julko zvyklou cestou 
poberal sa k Schnitzerovej. V osvetlenom 
salóne sedela na pohovke v kruhu obletu- 
júcich mladíkov pani Schnitzerová. Goldfinger 
v svojej skromnosti neopovážil sa priblížiť a 
len z boku velmi pokorne odpovedal na za- 
vdané mu otázky. Kde by sa opovážil on 
chudobný kupecký pomocník, len na prí- 
mluvu Julkovu do spoločnosti prijatý? Do- 
mácu slečnu nevidno v spoločnosti, Julkovi 
na pokynutie matkino svobodno ju bolo vy- 
hľadať v osoby tnej chyžke. 

„Milosťslečna nechce dnes svojou prítom- 
nostou obživiť spoločnosť?" zpytuje sa Julko, 
shliadnuc Adelu v jednoduchom domácom 
odeve na pohovke. 

„Úprimne musím vyznať, pane Koreň," 
odpovedá Adela, „že po toľkých hlučných 
večeroch dobre mi padne samota." 

„Tak vám je aj moja prítomnosť nemilá?" 

„Kam že zase cielite? nazdala som sa, 
že nepotrebujem pred vami každé slovo na 
prísnu vážku klásť, aby som vašu citlivosť 
neurazila. Dávno sa poznáme, presvedčený 
ste o mojich citoch k vám, ktoré vytvárajú 
tú možnosť, žeby mi vaša prítomnosť niekdy 
nemilou byť mohla." 

29* 



228 



Orol,- časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 8, 1879. 



„Odpustite, milá Adclo! tak dobre mi 
padne čím častejšie počuC podobné slová, že 
sa nemôžem sdržať, aby som vás vždy znovu 
nepokúšal." 

„Nepokúšajte," hrozí mu Adela prstom, 
„aby som sa tomu od vás nepriučila." 

„Z vašich krásnych oču nehrozí mi žiadne 
nebezpečie, na prvý pohľad rozoznal by som 
pokúšanie od skutočného smýšlania. Však 
prosím, čo vám tak spríkrilo vašou dobrou 
matkou dovolenú večernú spoločnosť?" 

„Zase na ten nemilý predmet prechodíte ; 
bolastné je pre mňa, čo moja matka uznať 
nechce, že mnohí členovia spoločnosti ináče 
o nás smýšlajú, než sa nám do oču stavajú." 

„To som dosial nespozoroval, ba ani ne- 
viem pochopiť, ked každý z členov spoloč- 
nosti môže si za čest pokladať, smieť vstúpiť 
do Yášho cteného domu." 

„Tie dôkazy, pane Koreň, nemajú plat- 
nosti. Vy zabúdate na to, že sú ludia, ktorí 
tam, kde by iných povdačnosť viazala, stá- 
vajú sa nevďačnými." 

„Nezabúdam na takých, ale j ich v našej 
spoločnosti nenachodím." 

„Musím vám bližšie označiť 1 — nie, ne- 
označím, možno, žeby ste sa tiež tam našli." 

„Aj mňa môžte brat do pochybnosti?" 
Jolko vyskočil zo stolca a bližšie prisadol 
k Adele, aby sa mu žiadne slovo neztratilo. 
„Čím som zavinil toto upodozrievanie?" 

„Ľúto mi je, že som sa vás tak hlboko 
dotknúť musela; predtým ste prichádzali aj 
vo dne, dnes vás po prvýraz vidím, to je 
znak ochladzovania vášho k nám." 

„A keby som ten dôkaz za neplatný uznal ?" 

„Musela by som vás iným presvedčiť; to 
včerajšie pošuškávanie s Darvašom vám ne- 
dopustilo, len práve teraz ma videt? Ne- 
sdôverila som sa vám tým, čomu som zo 
strany Darvašovej vystavená bola. Ustavične 
ma prenasledoval svojimi vyznávaniami, ja 
som dôslfcdne odpierala, lebo moje srdce nedá 
sa rozdeliť, ono môže patriť len jednomu, a 
ten sa nevolá Darvaš, ale sa volal Koreň — " 

„Či sa viac tak nevolá?" pretrhol ju 
ustrašený Julko. 



„Počkajte, nech dopoviem. Predvčerom 
mi hovoril, že musí sklátiť dôveru valu ku 
mne, a včera, ako bolo patrné, zaräal so zda- 
rom účinkovať." 

„Na predošlú otázku prosím odpoveď, od 
nej visí môj život!" 

„Nemôžem odvolať slovo," povie Adela 
žalostivým hlasom, „lebo ste protivné nedo- 
svedčili." Opustila hlavu do rúk, zastrela oči 
ručníkom, akoby slzy zakryť chcela. 

„Len slzy nie! pála ma na srdci, všetko 
vám rozpoviem. Pravda je, že sa Darvaš dosť 
nešetrným spôsobom vyslovil; ja som uhádol 
jeho úmysel, ako som to aj Goldfingerovi 
povedal," — Adela pravou rukou odtisla ručník 
z oka, aby videt mohla, či Julko v Gold- 
fingerovi nešípi zradcu svojej tajnej rozmluvy 
s Darvašom — „a ako predtým, tak aj teraz 
som úplne presvedčený o vašej nevinnosti." 

„Vďaka vám za tie slová," odvetila s po- 
vzdychom Adela, podajúc svoju ruku Julkovi f 
ktorú on vrelé polúbil; „nech ma celý svet 
osočuj e r len vy, ktorého ľúbim, nech dobre 
smýšla o mne." 

„On vždy. bude dobre smýálat, a aby som 
dokázal, že som hoden ľúbosti vašej, pomstím 
vaše urazenie na osočovatelovi." 

„Ach nie, milý môj! nestavajte života ne- 
bezpečie, nie som hodná tolkej obeti." 

„Postavím ho nj storáz, drahá Adela, lebo 
vy zaujímate najprednejšie miesto v srdci 
mojom." 

„Keď nechcete povoliť prosbám mojím, 
robte ako za najlepšie uznáte, ale pamätajte, 
že vaša bolast je bolastou mojou a vaša smrť 
smrťou mojou. A teraz choďte nazpät do 
spoločnosti, ja vás onedlho nasledovať budem." 

Julko vrátil sa do salónu, zo všetkých 
strán sypaly sa otázky: či milosťslečna po- 
hrdne večernou spoločnosťou a či je nebez- 
pečne nemocná? atd., a sotva Julko dopo- 
vedal na všetky otázky, zjavila sa Adela, aby 
privítajúc hostí a pobozkajúc mamičke ruku 
usadila sa vedia nej a priviedla utichlý roz- 
hovor do nového prúdu. 

„Včera ráčila byt milosťslečna," hovorí 
jedon zo spoločnosti obrátený k Adele, „šep- 



<5. 8.1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



229 



károm pána Koreňa, dnes mám nádeju, že 
mne šepkať bude." 

to Mýlite sa, pane," yeti oslovená; „ako 
ste videli, bola- som zlým duchom, dnes sa 
chcem stať dobrým ; ostatne nemusíme každý 
večer pri kartách tráviť, aby sme sa nestali 
karhaníkmi od remesla. " 

„Ba prosím ," mieša sa Julko, „nezáleží 
mi síce na odhratí včera strateného pri boku 
tak krásnej spolocnice, však práve, že sa ma 
i dnes pridržať chce, vyvolávam včerajších 
spoluhráčov k pokračovaniu hry." 

„Mohli by ste sa vzdať toho práva," hodil 
medzi to Darvaš, „prospešnejšie by vám bolo." 

„Neoslovil som páoa Darvaša," odpovedal 
Julko, „a tým menej dal právo k úštipkom." 

„Prosím, pánovia," tíšila pani Schnitzerová, 
ešte ste ani nie v hre a už sa dohadujete; 
lepšie bude hru odložiť " 

„Dovol že, mamička/ prosí Adela, „aby 
som včerajšie pánu Koreňoví donesené ne- 
šťastie šťastím nahradila." 

„Nech sa stane I" dovolila pani Schnitzerová. 

Temno osvetlená bočná chyža ožiarila sa 
novým svetlom, pripravené stoly hráči ob- 
sadili. Nepatrný v spoločnosti Goldfinger za- 
sadol na prednie miesto bankára, ktorý zá- 
stoj na všeobecnú žiadosť vždycky zastupoval. 

U hráčov pozorujeme tieto triedy : hráč 
z obyčaja, rozumie kartám k vôli spoločnosti, 
prisadne len vtedy, keď žiadon iný k úplnej 
hre nájsť sa nemôže. Nezáleží mu mnoho ani 
na výhre, ani na prehre, preto vyhladáva hru, 
ktorá vytvára možnosť velkej výhry alebo 
prehry. Druhá trieda je hráč náruživý; za 
najlepšie strávené hodiny života svojho po- 
kladá hodiny sfrávené pri hre. Náruživosti 
kto uzdu položí? Nech sa hra vyskytne aká* 
kolvek, on sa v nej sôčastniť musí, nech sa 
jedná o maličkosť, nech o budúcnosť celej 
rodiny, jeho miesto iný zaujať nesmie. Do 
tretej triedy staviame hráča zo zisku; vy- 
rátaný každý krok, nejde mu o zábavu, len 
o peniaze. ProBtriedky k tomuto cielu vedúce 
nekladie na mravniu, ale na vážku mešca. 
K poslednej triede pripočítať musíme Gold- 
fiagera; z vrecka vyložené peniaze urovnal 
na stole, s istou eleganciou, hráčom od re- 
mesla vlastnou miešal a rozdával karty, robiac 



pri tom tak vážne úradnú tvár, akoby sa 
jednalo o budúce osudy celej čiastky sveta. 

Julko majúc pri boku krásnu Adelu viac 
pozoroval na ňu, ako na hru, úplne ponecha- 
júc právo rozhodovania nad svojou tobolkou 
krásnej spoločníci. Nestranný pozorovatel mo- 
hol zbadať znaky tajného dorozumenia medzi 
Goldfingerom a Adelou, zamieňané zraky dosť 
výmluvnosti skrývaly v sebe. Julko jich ne- 
pozoroval, detinským smiechom vyjadrujúc 
svoju radosť nad zrastajúcou hŕbou peňazí. 
Hra vzala pre Julka priaznivý obrat, vče- 
rajšia prehra navrátená, keď so všeobecne 
prijatým heslom: „pokračovanie nasleduje" 
prisadla spoločnosť k prihotovenému občer- 
stvujúcemu stolu. 

Občerstvení jedlom a rozohriatí ohnivým 
vínkom, verní svojmu heslu pokračovali v pre- 
trhnutom diele. 

Navzdor všetkému nahováraniu Julkovi sa 
nepodarilo predošlú spoločnicu si získať, ktorá 
v dôvernom rozhovore s iným mladým člo- 
vekom zahrúžená, volný chod nechala Jul- 
kovmu umeniu karbaníckemu. 

Umenie toto dokázalo sa na veľmi slabých 
nohách stáť — pomocou Adelininou vyhráte 
peniažky kapaly, akoby čarovnou mocou do 
banky priťahované. Roztržitosť sa zmocnila 
mysle jeho, pravdepodobne následkom ne- 
šťastia, ktoré ho tak citedlnc prenasledovať 
začalo, pravdepodobnejšie, že Adela necítila 
sa byť pohnutou žiarlivé pohlady Julkove po- 
rozumet a svojho spoločníka, s ktorým sa 
patrne dobre zabávala, k vôli Julkovi opustiť. 

Nesnádze jeho sa množily. Opustiť hru 
nedopustil mu dosial požívaný chýr bohatého 
kavaliera, ďalej hrať bolo s nebezpečím úplného 
vyčerpania materinskej zásilky spojené. Ne- 
rozhodnosť držala ho priviazaného ku hre. 
Darvaš pozoroval nešťastie Julkovo, nechtiac 
však byt dotieravým, skúmal nqdriev priebeh 
hry, až keď sa presvedčil, že celá hra záleží 
len z klamárov a nimi vybraných obetí, pri- 
stúpil k Julkovi a súcitným hlasom sa mu 
prihováral : 

„Opustilo vás predošlé šťastie* ako vidím." 

„Ja hrám pre zábavu a nie pre výhru," 
odpovedal Julko, nemilý pohlad vrhnúc na 
Darvaša. 



230 



Orol, časopis pre zábavu a poucenio. 



[Č. 8. 1879. 



„Mnoho vás už stojí táto zábava?" po- 
kračoval Darvaš nedajúc sa mýliť. 

„Na vlastné peniaze hrám, nie som po- 
vinný účty skladať." 

„Nežiadam od vás úcty, pane Koreň," 
dokladal Darvaš priateľským hlasom; „mal 
by som vám jednu priateľskú radu dať, keby 
ste náklonní boli hru na krátky čas pre- 
trhnúť." 

„Aj ja mám s vami slovo, pane Darvaš; 
na to je však dosť času až sa rozchodiť bu- 
deme. Ubezpečujem vás ohladom vašej priateľ- 
skej rady, že som na toľko dospelý, aby som 
si sám poradiť mohol a tak vašu radu sotva 
mi bude možno prijať.* 

Darvaš vidiac, že je Julko rozumnému 
slovu nedostupný, utiahol sa; Adela v oka- 
mihu zaujala miesto Darvašovo, hra očí medzi 
ňou a Goldfingerom znovu sa počala a len 
tomu mal Julko čo ďakovať, že s polovicou 
donesených peňazí mohol vstať od zakončenej 
hry. — 

„Stojím vám k službám, pane Darvaš!" 
volal Julko ťahajúc osloveného za ruku na 
protivnú stranu ulice. 

„Nemal bych vám po tak nešetrnom za- 
chádzaní so mnou ani slova viacej sdeliť," 
odpovedal Darvaš, „keby to, čo s vami robia, 
do kriminálneho codexu neprislúchalo." 

„Zdá sa, tt usmial sa urážlivé Julko, „že 
ste vy mne od môjho starostlivého pántatíka 
za anjela strážcu ustanovený." 

„Prosím, vtipy na stranu! včera som po- 
dotknul, aký cieľ majú nami navštevované 
večierky, dnes som sa presvedčil, že vy ste 
vyvolený k tomu, aby ste svojmi peňazmi 
v dobrom rozmare udržovali spoločnosť kar- 
banícku. Goldfinger a Adela sú usrozumení, 
odtiaľ pochodil váš veľký bonheur pred ve- 
čerou a malheur po večeri. Žeby vás Adela 
ľúbila, ako sa vy nazdávate, nielen že po- 
chybujem, ale rozhodne tajím, z toho citu 
ona už vyriastla a keby ste si dali na tom 
záležať, presvedčili by ste sa, že k tajným 
schôdzkam v slečninej chyžke nie vy ste 
oprávnený, ale aj iní. O pánu Goldťingerovi 
tiež by sa dalo mnoho pekného povedať, medzi 
iným — " 



„Dosť, pane! hanbite sa neprítomných 
ohovárať; myslíte, že som na toľko krátko* 
zraky, aby som neprehliadol hru, ktorá by 
mňa za blázna mat chcela? a či si smiem 
láskou Adelinou lichotit, či nie, to ja viem. 
Zablúdili ste na pole neslušností; otázka je, 
či ste v stave základnost vašej obžaloby do- 
kázať?" 

„Keď sa vám dosiaľ oči, neotvorily, da- 
romné by bolo všetko dokazovanie." 

„Tak nemáte dôkazov?" 

„Mám, ale vám jich nesdelím. S Bohom l u 
Darvaš sa chcel odtrhnúť od zaslepenca, ale 
Julko v pravý čas zachytil ruku odchodiaceho. 

„Tak ľahko mi neujdete!" volal; „či od- 
voláte všetko to, čo ste teraz hovorili?" 

„Oj, priateľ môj," odpovedal s úsmevom 
Darvaš, „nehovoril som preto, aby som hneď 
odvolával." 

„Tak vás vyhlasujem za podlého osočo- 
vateľa!" 

„A ja vás za zaslepenca, ktorý na bielom 
dni nevidí!" 

„Ešte aj urážky? Musíte mi zodpovedať 
toto svoje surové chovanie." 

„Ľahko vám zodpoviem ; aký „dobrý deň," 
taký „pán Bôh daj!" 

„Uvidím, či sa ukážete takým udatným, 
akým vtipným byť chcete ; shliadncme sa z oči 
v oči so zbrojou v ruke." 

„Úplne ponechávam vášmu rozhodnutiu. 
Dobrú noc vám!* 1 Darvaš šiel svojou stranou, 
Julko tiež svojou. — S pevným úmyslom, že 
zajtrajšieho dňa vyvolá Ďarvaša na súboj, 
Julko zaspal. 

Noc je. Dejstvujúcc v povesti osoby spia, 
bez porušenia súvisu môžeme uvážiť zvláštny 
výkvet ľudského nihilismu. Súboj! čarovné 
slovo, krev mladíkov pri slyšanf jeho novým 
ohňom zkypí, srdce mladých dievčat mocne 
trepe, nie z úzkosti, že sa tam jedná o ľud- 
ský život, ale z túžby môcť takého v súboji 
víťaza svojím menovať. Súbojník je v očiach 
mládeže a snáď i nedospelej stáreže ovenčený 
istou glóriou; prostý človek povážlivé krúti 
hlavou, že ako naštrbená česť krvou protiv- 
níka zacelieť môže? a zdravý rozum smúti 
nad neodrezaným víťazstvom stredovekého 
barbarstva. gitized by VjO 



C. 8. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu u poučenie. 



23i 



Synkovia vyšších stavov do soznamu svo- 
jich štúdií dostanú „šermovanie;" pekná vlast- 
nosť, zaocelovať a vycYičit si rameno, aby 
ono časom vlasť pred vnútorným a zovnútor- 
ným nepriateľom brániť vládalo. Jedno je 
podivné pri tom, že synkovia týchto stavov 
oddajúc sa vojenskému povolaniu, činia to 
z túžby po čím skoršom vyšvihnutí sa na 
dobre platené miesta vysokých vojenských 
hodnostárov, v čom vysokorodou protekciou 
podporovaní bývajú a nie z úmyslu bránenia 
vlasti. Iní netúžiaci po rovnošate oči ženské 
slepiacej, využitkujú svoju spôsobnost šermo- 
vnícku k súbojom. Nepozorné stúpnutie na 
nohu, z ďaleká na urážku, bez úmyslu ura- 
zenia, upamätujúce slovo, vypovedanie pravdy 
do oču atď. bývajú zámienkou súboja, niekdy 
dost povrchného, kde na jedon palec dlhá 
na tele protivníka urobená krvavá čiara do- 
stačuje, niekdy práve vážneho, ukončeného 
(ažkou ranou alebo aj smrťou jednoho zo 
8Úbojníkov. Či to nenie nihilismus? kde tu 
mravní základ, kde mravní ciel? 

Prvou starosťou prebudeného Julka bolo 
svedkov pohľadať, s vyvolaním Dar vaša k sú- 
boju poveriť a s tým spojené zvláštnosti 
usporiadať. 

Darvaš vyzvanie prijal, určil zbroj a pri 
vzájomnom dorozumení vyznačené bolo miesto 
zajtrajšieho súboja. 

Podivného obsahu je srdce rozmaznaného 
mladého pána. Hneď blčí plameňom, hneď 
ochladené ladom skutočnosti mrzne. Ak ne- 
veríte, pozrite na mladého Koreňa! — Pod 
dojmom zdanlivej urážky vyvolal skutok, kto- 
rého následky nedaly sa predvídať. Súboj 
môže mat smutný koniec, alebo on poraní, 
možno, aj usmrtí svojho protivníka; kto pre- 
vezme zodpovednosť za to V kto ponesie trest ? 
zákon len nemôže byť tak stranníckym, aby 
aspoň povrchne nepotrestal panského zločinca? 
možnosť je aj tá, že sám vyvolávajúci odleží 
svoju prenáhlcnosť ; otec lebo matka navštívia 
nemocného syna a tu sa poučia — mráz mu 
ide po tele — o mnohých pekných kúskoch 
svojho jedináčka. Najlepšie bude odvolať, ale 
„point ďhoneur," trpet bude česť, tým sa 
vylúči zo spoločnosti svojich priateľov. Prostý 
človek by sa zpýtal : či človek zaoberajúci sa 



s úmyslom vraždy, keď sa vopred shrozí 
svojho skutku a odstúpi od svojho úmyslu, 
tým zadá svojej cti? — 

Medzi vážnym rozmyšľovaním plynulý Jul- 
kove hodiny, prvýraz v živote zkúmavý zreteľ 
obrátil na seba nie síce tým cieľom, aby si 
vydal počeť zo svojich skutkov, len aby sa 
z nasnovaných ním samým sietí vymotal. Ne- 
trvalo dlho a Julko zunoval. Je to pohodlnejšie 
zbaviť sa nemilých myšlienok a žiť len dňu, 
dôverujúc svojej dobrej hviezde. Ku každo- 
dennému vyrazeniu, životnej potrebe a uspo- 
kojeniu túžby prináležaly návštevy u milo- 
vanej Adely. Kde inde mohol hľadať liek 
pre zasmušilú myseľ? 

Služobná Schnitzerovej oznamovala Adele 
príchod Julkov, v zapätí za oznamovateľkou 
kráčal do chyže oznámený. Mohol slyšať za- 
tvorenie bočných dvier a opatrne vzdalujúce 
sa kroky mužské, rozpačitý pokoj pretvaru- 
júci pohľad Adelín. On neslyšal a nevidel. 
Adela poznajúc slepost Julkovu s najnevin- 
nejším úsmevom podala mu ruku na privítanie. 

„Poznať, že ste sa od včerajška polepšili," 
hovorila Adela, „nenecháte ma v túžbe po 
vás vzdychať." 

„Tak sa v túžbach stretáme," ubezpečoval 
uspokojený Julko; „aj mua túžba dohnala 
vás videť, drahá Adela, možno poslední raz," 
dodal plačlivým hlasom Julko. 

„Ako to rozumiete? snáď nemienite od- 
cestovať?" 

„Možno, že odcestujem na ďalekú cestu." 

„Pre Boha! hovorte zrctcdlnejbie, čo to 
za cesta?" 

„Včera sme sa dorozumeli s Darvašom, 
urážlivé svoje slo\á odvolať nechcel, pri- 
nútený som bol rozhodnutie zbroji sveriť." 

„Vy sa budete bič s Darvašom?" 

„Budem, lebo vás ľúbim \ %í 

„Ja nešťastná! vy za mňa na kocku sta- 
viate svoj život; nesmiete sa obetovať, nech 
radšej budem pred celým svetom zneuctená!" 
takto rečnila s dobre napodobneným trasavým 
hlasom. Julkovi vhod prišlo toto žalostné 
sdržiavanie, tak sa shodovalo s jeho vnútor- 
ným želaním, keby mu výsmech zo strany 
dosavádnych priateľov nebol hrozil. 



'232 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 9. 1879. 



„Musím sa biť, aby moja česť netrpela! 11 
prehodil Julko robiac sa zmužilým. 

„Vy tvrdé srdcia mužské, či vás preto 
ľúbime, aby ste slzám naším tvrdošijne vzdoro- 
vali? včera som vás prosila, dnes vás prosím 
a nevládzem nič vyprosif . Uvidím, či vás ne- 
premôžem; vyplňte mi len jednu prosbu ! u 

„Vaše slovo mi je rozkazom." 

„Tak vám rozkazujem, aby ste si váš mne 
drahý život chránili! či poslúchnete? u reč 
svoju zadala s divadelným oduševnením, po- 
kračovala miernejšie až ostatnie slová do- 
končila v šepotu, pritúlila sa k Julkovi a 
polúbila ho na rozpálené čelo. 

(Pokračovan 



„ Miloš f slečna, prišla návšteva, v salóne 
vás očakávajú, " oznamovala služobná, vy- 
trhnúc Julka z rajských slastí. 

„S Bohom tedy, drahá Adda, u lúčil sa 
Julko so zarosenýma očima, „prijmite túto 
pamiatku odo mňa. Je to dar mne drahý, 
krstným otcom venovaný; keď mňa nebude, 
nech vás aspoň ten tu i tn na mňa upamä- 
tuje," s tým odopäl svoje drahocenné hodinky 
a doručil j ich Adele. 

Adela už či v žalosti nad lúčením Julko - 
vým, či v radosti nad novým darom ešte raz 
privinula Julka k sebe a bez slova, len ký- 
vajúc rukou na rozlúčku, vzdialila sa do salónu., 
ie nasleduje.) 



^gCO^J^*-"-^ 



J člena, 



Jeleňa. 



hôr hercegovských kráska, 
Zastala si u hory zelenej, 
U zelenej hory na potoku 
A hľadela v šírošíru dialku. 
Zajasala hora bleskom tvári, 
Bleskom očí veľkých, uhločiernych. 
Ajhľa, vojsko sultána sa valí, 
Celý voj ju pozdravuje z dialky; 
Iba jedon šuhaj neženatý 
Nepozdravil, lež k nej koňa bodá. 
Zlatý štít má, zlatý kynžal v páse, 
Zlatý handžar, i blýskavé oči, 
Sám basa mu otec, sultán strýko 
A matička grazinka nevoľná. 
Skočil strojný šuhaj z tátošíko, 



- -*~'fr&o**j 



Zazvonily jeho krásne zbroje, 
Zavialo mu pierko na turbane. 
„Bozkajže ma, krásko nevídaná, 
„Tu máš prsteň, hodný štyry kuče; 
„Tu máš sponku, hodnú dvanásť kuéí; 
„Tu máš kynžal, hoden dvadsať kučí; 
„Bozkajže ma, krásko nevídaná, 
„Bozkajže ma, kým ťa sám nebozkára !" 
Rumeň svieži zjašní smablé líca, 
Zajasajú temným bleskom oči, 
I odvetí kráska nevídaná: 
„Ber sa k vragu, šuhaj neženatý, 
„Lepších hrdinov sa bozkať zdráham, 
„Čo krev lejú za svobodu zlatú — 
„Jak mám bozkať sultánovho raba!" 

Dľa guslara Vojanský. 



IJvyvky z básni 



J. Dusného. 



Zavesím fujaru 

Na tú lipu starú, 

Nech hrá, kto chce, na nej, 

Fujare zpukanej. 

Nech si na nej nôti 
Vetrík od sihoti, 
Nech na nej preberá 
Šumenie večera. 

Nech si na nej píska 
Víchor od braliska, 
Rosa ju napojí, — 
Ja idem po zboji. 



Karabín, pištole 
Zanôťa po dole : 
„Pani, pyšní páni. 
Nie sme vám poddaní. 

Pán Boh je nad nami, 
Božia pravda s nami, 
A tá pravda hude: 
Bude súd, súd bude! 

Vzali ste mi mladú 
Na silu, na zradu; 
Valaška brúsená 
Bude m^ g |e gJby ( 



6. 8. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



233 



Tá vám bude robiť, 
Vašu pýchu drobiť, 
Vašu chlypnosť šľahať, 
Vašu hnilosť priahať. 

A z tej našej biedy 
Navaríme jedy, 
Z tej našej neresti 
Dáme vám zajiesti!" 

16. 

Kam že, mládenŕe, 

Takým strmým krokom? 
Do dolín kvetných, 

Ku striebristým tokom? 



Či háj ťa vábi 
Voňavý, šumivý, 

Les čierny, starý, 
A či Kriváň sivý? 



Vraciaš sa, brat môj? — 
A klobúk kdeže je? 

Čo je ti? Lícom 

Slza, kru sa loje 

Hôr ťa vznešená 
Zvábila veleba — 

A tys' chcel vyššie, 
Až k modrinám neba. 



Stúpils' na oblak 

A padnul pod bralá — — 
Hja, nedostižná 

Výška ideála. 



-,fc-^t*<^ 



Sestra koketa. 

Obrazy zo života. 
(Pokračovanie.) 



Neostalo ukrytým pred okom tažko ra- 
nenej, a znovu v najsvätejších citoch svojich 
nešetrne zradenej Eleonóry, aký pomer vy- 
vinul sa medzi jej verencom a sestrou Ire- 
nou. Bystré a hlboko prenikajúce je oko 
zaľúbených, a tá bystrota ešte zväčšuje sa, 
keď vo verne milujúcom srdci korene pustila 
oprávnená žiarlivosť. A poznatie pravdy spô- 
sobilo jej veliké bôle, ktoré oceniť zná len 
ten, kto verne milujúc, v láske svojej ťažko 
sklamaný bol. Ale to, čo dialo sa v jej srdci, 
aký boj bojuje duša, to hlboko ukrývala vo 
vnútornostiach svojich, svoju zo díia na deň 
rastúcu chladnosť ukrývajúc rúškou a vyhý- 
banie častejšiemu sídetiu sa zvlášte pri ne- 
prítomnosti Iréninej ospravedlňujúc nepre- 
stajne nutnou potrebou opatrovania otca. Za- 
nikly ruže na jej lícach, i oko mdlelo, len 
kedys' nekedys' vyblklo povážlivou žiarou, 
ktorá avšak ako myšlienka ulietala, nezane- 
chávajúc po sebe ani stopy. Nikto to nepo- 



už tá, vrelou láskou oproti vyvolenej srdca 
i v tej najchatrnejšej veci prejavujúca sa, 
nežnosti plná zdvorilosť, na akú bola pri ňom 
navyknutá. A táto zkúsenosť zväčšovala ešte 
i jej tak ohromné utrpenia. 

Cítila dobre, že tento stav dlho trvať ne- 
môže, nesmie, jestli nemajú byť podlomené 
všetky jej sily, tak telesné ako duševné. 
Predvídala, že blíži sa doba katastrofy s blí- 
žením sa dňa určeného pre svadbu. A ona 
už si priala, aby to čím skôr stalo. sa. Ne- 
snesitelnou bola jej už všetky duševné sily 
ochromujúca nejistota. Dobre presvedčená 
bola, "že ani z tejto novej lásky nepokvitnú 
pre ňu ruže, a že i teraz naplní sa jej sudba, 
byť trpitelkou nie z vlastnej viny. Jej krásne 
nádeje, ktorými sa tak rada kochávala, blädly, 
ako blädlo jej líčko; vädly a to práve teraz, 
kecf príroda po zimnom odpočinku opäť pri- 
pravovala sa k novému bujarému životu. 

Jej tichá chyžka bola jediným svedkom 



zoroval, sestra i verenec obracali pozornosť | často a hojne prelievaných horkých slz ; v nej 
svoju inam, a boli väčšmej zaujatí vlastnými v tichosti nočnej dopriala jim volného prúdu, 
myšlienkami, než by boli mohli mať starostli- ked vo dne, zvlášte pred otcom, starostlivé 
vost i na inšie. Izidor bol síce i teraz zdvo- jich ukrývala. Nechcela, nesmela prezradením 
rilý, ale Eleonóra pozorovala, že je to nie svojho vlastného nešťastia rozmnožovať jeho 



234 



Orol, časopis pre zábavu a ponŕenie. 



[C. 8. 1879. 



bôle, lebo dobre o tom vedela, že pohroma, 
ktorá ohrozovala jej bytie a žitie, stala by 
sa nebezpečným úderom i pre drahého, i ji- 
náče vlastnou nemocou mnoho, nesmierne 
mnoho trpiaceho otca. 

Preto ju ani najmenej neprekvapilo, keď 
jednoho dňa otec práve bol dobročinným spán- 
kom navštívený, jej osamotelé dumanie v tichej 
chyžočke pretrhnuté bolo príchodom sestry 
Ireny. 

„Odpusť, drahá Lorka, že prerušujem 
tvoju samotu. Mám k tomu dostatočné prí- 
činy. Navštíviť som chcela drahého otca, ale 
vidiac že tíško a pokojne spí, nechcela som 
ho vyrušiť zo spánku!" 

„Vďaka ti za to, drahá Irena; velice po- 
trebuje náš dobrý otec odpočinok, v ktorom, 
ufám pevne, nadobudne kolko tolko síl. Veru 
dobre si urobila, že si ho nevytrhovala." 

„Nedrž ma za tak bezcitnú, žeby som 
i niečo podobného vykonať mohla. Veď ja 
uznám ochotne chybu svoju, že túžim a ba- 
zím po zábavách, a že nudí ma každá samota. 
Ale preto nie som bezcitná, ani asnaď zlostná, 
žeby som lubovolne prekážala to, čo i ja 
držím za potrebné a užitočné." 

„Ani mne, Iúba sestrička, nenapadlo ob- 
viňovať ta z bezcitnosti, ba ani to ti nemám 
za zlé, že rada sa zabávaš. Mladosť radosť! 
a ty si vo veku, ktorý sám so sebou donáša 
túžbu po zábavách. " 

„Ach Lorka moja! tých niekolko rokov, 
čo si ty staršia odo mňa, nenie tak mnoho, 
žeby si i ty nebola tak oprávnená k túžbe 
po zábavách, akokoľvek ja." 

„Máš pravdu, a predsa je medzi nami 
veliký rozdiel. Už môj prírodou daný mi 
temperament líši sa od tvojho, ty jasným, 
uveličeným, rozveseleným okom pozeráš na 
svet, a v ňom nachodíš útechu; moja letora 
núti a ženie ma k utiahnutosti a samote. Ja 
sama v sebe nachodím potechu. A pri tom 
zdáš sa zapomínaf, že v tých niekolko rokoch, 
ktoré nás dve čo do veku rúzíia, ja zakúsila 
som tolko trpkých, horkých zkúseností, že 
veru keď by i od prirodzenosti vštepený mi 
bol pud túžieb po rozkošiach, musel by byt 
celkom utlumený a udusený. V tom hla zá- 
leží podstatný rozdiel medzi nami. Ty stojíš 



na prahu len krásami a vnadami zjavujúceho 
sa ti života; ja hľadiac do budúcnosti, stojím 
na trpkých rumoch prešlosti, ktoré nedovo- 
lujú mi ani pri najlepšej vôli ísť v ústrety 
do budúcnosti s tak vyjasneným čelom, ako 
tebe!" Eleonóra zamĺkla, a vídať bolo, že po- 
hrúžená je do hlbokých myšlienok. Cítila dobre, 
že Irena nie bez zvláštnej príčiny prišla ku nej, 
i čakala tedy, že táto sdelí jej pohnútku 
tejto neočakávanej, lebo neobyčajnej návštevy. 
Ale i lréna mlčala. Avšak na jej jasnom 
ináče čele odbleskoval sa zápas, ktorý víril 
v nej. A následok toho zápasu bola nejistota, 
neurčitosť, ncodhodlanosf, či má lebo nemá 
predniesť tie veci, cieľom ktorých prišla 
k Eleonóre! 

Vidiac Eleonóra, že jej. sestra nepriberá 
sa k slovu, umienila si zo svojej strany urobiť 
prvý krok. 

„Ale Irénka, ty si dozajista neprišla pre 
to, aby si počúvala moje žialne výlevy. Od- 
pusť, jestli som s tým čo i len kvapku horko- 
sti pridala do kalicha tvojho radostí plného 
života. Nebolo to mojím úmyslom. Avšak za- 
chvátená nemilými dojmami zabudla som hra- 
nice, ktoré určuje nám šetrnosť a dobrý 
mrav. Ja presvedčená som, že mi ty niečo 
zvjáštneho chceš sdeliť, a preto prosím ťa, 
urob to čím skôr, tým lepšie, lebo prichodí 
čas nazref, či sa drahý otec neprebudil." 

„Pravdu más, že som prišla tým cieľom, 
aby ti všeličo z mojich tunajších zkúseností 
sdelila. Ale," dodala Irena vyhýbavé, „obá- 
vam sa, že by to spôsobné bolo ešte zviičšit 
nemilé dojmy, preto váham hovoriť." 

„Vďaka ti za milý mi dôkaz útlocitnej 
šetrnosti, ale ver mi, príjemnejšie a vítanejšie 
mi bude. keď zprávami svojimi vytrhneš ma 
z trápnej nejistoly. Duša moja túži po jistote, 
táto je jediná, ktorá mi dopomôcť môže ku 
rovnováhe so samou sebou, ktorú žiaľ Bohu 
utratila som !" 

j „Nuž keď je taká žiadosť tvoja, tedy bu- 
! dem hovoriť. Ale buď ujistená, že to urobím 
! len z čistej sestiinskej lásky ku tebe, a veľmi 
(by ma bolelo, jestli by si mi podkladala ne- 
jaké bočné, alebo práve sobecké zámery l" 
„Nemaj strachu. Dobre znám tvoju od- 
danosť ku mne, a znám, že ty zo svojej strany 



C. 8. 1379.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



235 



nebola by si v stave urobiC kroka, ktorý by 
mne ku žialu a urážke slúžiť mohol. To ne- 
dopustí tvoje dobré, nevinné srdce!" 

Bola to úprimnosť, pravda, a či irónia, 
čo Eleonóra hovorila? Slová tieto boly ostrým 
šípom, \razeným do srdca Iréninho; pocítila 
jich ostrosť, a rumenec zjavivší sa na jej 
tvári bol toho neodškriepnyni dôkazom. Bola 
v rozpakoch, čo odvetiť má. Ale rozpaky tieto, 
ako sa náhle zrodily, tak náhle i zauikly, a 
Irena- opanujúc sama seba, vctt ešte nikdy 
nepozorovala iróniu pri sestre svojej, ktorá 
bola stelesnenou úprimnosťou, ani najmenšej 
pochybnosti viac nemala, že slová Lorkine, 
prosté každej dvojsmyselnej narážky, pošly 
z jej pravdomluvného, úprimného srdca. Preto 
neváhala viac, ale ujmúc sa slova, hovorila: 

„Lorka moja lúba! nie, nechcem ti žial 
spôsobiť, a predsa strachujem sa, že tomu 
nebude možno vyhnúť. Prosím ťa tedy už 
vopred za odpustenie, ale ty potrebuješ, ty 
musíš zvediet pravdu, aby si potom za celý 
tvoj život nebola nútená snášať horké ná- 
sledky, keby som teraz, kým je ešte čas, 
mlčala! — Ver mi, duša drahá, že dlhý boj 
viedla som sama so sebou, hovoriť-li lebo 
mlčať? Pre mňa by najsnadncjšie bolo toto 
posledné; ale sestrinská láska, ale povinnosť 
a starostlivosť o tvoje šťastie, o tvoju bu- 
dúcnosť, prinútily ma k hovoreniu !" 

„Nuž tedy už len hovor, prosím ta, ved 
tento úvod tak vyzerá, ako by som z úst 
tvojich počuť mala smrteluý výrok. Ja, duša 
drahá, odhodlaná a pripravená som na všetko, 
a túžim zvedieť tvoje, ako pozorujem, velmi 
žalostné zprávy!" 

„Žial Bohu, že je tomu tak! Znáš, že 
som uvolila sa, postaviť tvojho mladoženícha 
na próbu." 

„To jest, jestli sa pamätám, sama si si 
umienila podujať tú skúšku !" poznamenala 
Eleonóra, nechcejúc dopustiť, že s jej vôlou 
to Irena urobila. 

„Ale len z čistej úprimnej lásky ku tebe, 
len zo starostlivosti o tvoju budúcnosť!" 
omlúvala sa zase Irena. 

Na túto výmluvu mlčaním odvetila Eleo- 
nóra. Niekedy je i mlčanlivosť dosť zretedlnou 
odpoveďou. A takou bola i v tomto prípade. 



Ale to Irenu neporuýlilo viac. Odhodlaná bola 
preplniť trpký kalich utrpenia svojej sestry, 
preto už teraz bez obalu a prosto hovorila: 

„Próbu Izidor zle vydržal. On nenie rýdzy, 
čistý a stály, ako domnievala si sa ty, a ja 
domýšľala. Velmi nápadnú náklonnosť pre- 
zradzuje ku mne, a ja som predsa uičového 
nič neurobila, ani slovom, ani povzbudzujú- 
cim posunkom aleb) pohľadom, aby som ho 
v tom ohladc posmelovala. Badám ale, a dal 
mi to, ked i nie slovami, ale svojim dižaním sa 
pozorovať, a to viacráz, že keby ho ku tebe 
neviazal daný síub, ktorý on ako šlechetný 
muž za každú cenu zadržať odhodlaný je, 
neváhal by ani za okamženie mne, ktorá o to 
nestojím, vyjaviť svoju lásku. Toto je to, čo 
som ti riecť chcela, aby si, kým je ešte čas 
a leží v tvojej moci, pretrhla s ním spojenie, 
lebo bojím sa o tvoju budúcnosti" 

„Prijmi moje srdečné vďaky," trasúcim 
a n ej istým hlasom hovorila Eleonóra, lebo 
trebárs i sama pozorovala a dobre presved- 
čená bola, že jej pomer s Izidorom stojí na 
nebezpečnom stauovisku, predeáily a hlboko 
ranily ju predsa prosté, a bez obalu, bez 
všetkej šetrnosti prednesené obžaloby Irénine, 
„za tvoju láskavú starostlivosť o moju bu- 
dúcnosť. Boh nech ti to hojne odplatí." Vstala. 
„Teraz ale odpusť, musím nazreť k drahému 
otcovi, aby jestli už prebudil sa, nepohrešo- 
val dlho moju neprítomnosť!" Šla ku dverám. 

I Irena vstala a šla za sestrou. 

„A čo zamýšlaš urobiť ? u 

„Neviem! musím sama so sebou prísť 
najprv na čisto, lebo ťažko, ťažko je razom 
zapudit všetky sny blaženosti," odvetila proste 
Eleonóra. 

„Ja by ti len to jedno radila, vráť mu 
dané slovo; vráť mu jeho svobodu, a tým 
osvobodíš i sama seba." Určite znely slová 
Irénine, akoby dohovorené boly bývalý, a ešte 
väčšej dôraznosti dodávala jim tá okelnost, 
že hned opustila Eleonóru, akoby sa bola 
obávala tejto nasledovať mohúcich výčitiek. 

Eleonóra zalomiac rukami, padla na kolená : 

„O Bože! smiluj sa nado mnou. Srdce 
mre, trebárs telo žije. Vytrhni ma a vysvo- 
bod, láskavý otče! a vráť pokoj duše, aby 
som aspoň svedomité konať mohla detinské 

30* 



23G 



Orol, časopis prezábavu a poučenie. 



[C. 8. 1879. 



povinnosti a bedlivé opatrovala toho, ktorému j 
ďakujem svoje bytie a ktorého svcril si opa- 
tere mojej. O drahá matko! primlúv sa tam 
u nebies a svetov ľána, za tvoju nešťastnú, 
tolko trpiacu dcéru. Neobviňujem, 1 nežnlujem 
nikoho, lebo žiadon človek nemôže rozkazo- ' 
vať svojim, Božou vôľou a vyšším rozkazom' 
vnuknutým citom. Nech je Izidor svobodný, 
nech sa stane po vôli Irene, ktorej, možno 

(Pokračovaní 



že proti jej vôli, prináleží najväčšia zásluha 
mojej sudby! Milosti Božej porúčam svoju 
budúcnosť, ako Otec nebeský naloží so mnou, 
nech tak stane sa! c 

Vstala, tvár vyjasnila sa, pokoj, nie ten 
ktorý svet dáva, uhostil sa na jej anjelskej 
tvári, i tichým, jistým krokom šla do chyže 
otcovej, aby tam novou pružnosťou a odda- 
nosťou konala milé povinnosti, 
e nasleduje.) 



'~-^,&v>*-^- 



Oblaky. 



Sbor. 

.Nekonečne sú nebesá, 
a my predsa sišli sme sa. 
Čo nás teší i čo desí: 
povedzme si, povedzme si. 
Bratú, tys 1 tak hnevný, mračný: 
uľav sebe — prvý začni. 

A čierny oblak, máchnuv peruťami, 
z ohnivej túto zprávu duní tlamy: 

„Pút dlhá ponad oceán mňa nešla. 

1 zazrem locí pod sebou: nemá vlajky, 

je bezmenná; že krade sa potajky, 

jasné, bo chvejú sa jej ruky: vesla. 

Odkiaľ a kam! V zahrmím krížnou strelou; 

lež žiadnej nedostávam odpovede. 

1 myslím: to tam, jimž nebárs sa vedie, 

vyhnanci plujň s vlasťou odomrelou; 

a jak tie prúdy: žiaľ jích neusedá, 

a krutý vládca on - - j j m preriecť nedá. 

Ba dalej svictiin tou/o si domnenkou : 

chudáci, miesto pevnej pôdy dvora 

po otcoch zdedeného, len s pomnenkou 

na jeho drahé chodníky a prahy, 

museli sem — na nestálu pláň mora, 

krém smädu — ináč iste hladní, nahí; 

a tu pohrobiac obiaz vlasti v be/dno 

vín morských, inú vyhľadať sa jali. 

Nuž preto pochod jfeli tak mŕtvy, tichý, 

bez slova preto — už dožalovali — 

a ku mne nedochodia ani vzdychy, 

preto bez harvy loďou a hczhviezdno: 

bo budúcnosti nadeje i strasti 

zavládly dušou, bytosťou -- i zraky, 

a mhlistý nosí pohľad ten, vždy taký. 

kto k novej ešte nedorazil vlasti. 

— Skoro uveril som v pravdivosť toho, 

a zťažka sdržal sĺz ľútosti mnoho. 

Však doznám, nežíi z vyše techorečiť, 

že lepšie bude najprv sa presvedčiť. 

Hned na to snížim chod svoj, vzdušné kroky 



ja predtým v letku voždy prevysoký. 
Lež čujte! čo tam zbadám v tom baraku: 
u kormidla obavu ledajakú, 
bič má v pravici, ktorým iste knoší — 
a na podlahe spútaní černosi, 
úbohí odkiaľs' tam od Senegalu, 
kvet zpod vrelého volný slnca palu. 
Teda ten beloch tam, — to pán obchodu, 
kam slievam slzy ja, on przní vodu; 
on si zahráva na deň biely, ktorý 
vída noc vraždiť čiernu, až krv zorí; 
a bárs od spásy hneď dve tisíc rokov, 
on ešte kupčí drze na otrokov . . . 
Viac mi nebolo treba. Stoj, škrupino! 
zakríknem, až sa pozatriasly vzduchy. 
Ospravedlň sa hneď, hrdelná vino! 
Ktorá zemská moc, jaké morské duchy 
dali ti právo, sberbo sdivočelá, 
smazať tým tvorom obraz boží z čela, 
nevinných spútať cez nohy, preš boky, 
zdusiť Huk srdca, šíre spiadiť kroky, 
a vrhnúť j ich ta v shnilé člnu doly, 
jak snopy zvykli skydať do stodoly — — 
kto ti privolil!? . . . Tuším, tvoju prácu 
akí bohovia hojne požehnali, 
dopustiac zverov z voľných zbíjať ľudí! 
no keby ľudia na vzdor nepovstali, 
vtedy tá krivda vždy anjela strážcu 
pre tvoju korisť vo mne snadno zbudí! 

Stoj ! — Nezastala, šla a more drieme, 

a vetry kdesi na suchu — na sneme. 
Hoj ! zjasám znova a zahrmím hromom : 
vstaň, more! vlny! Sem sa, víchry hbité! 
Hľa, zlodej tiahne vaším svätým domom, 
ja ho naženiem a vy dolapíte! 
Ztrhlo sa more, zleskly sa mu oči, 
a vidiac peleš nemôže od divu; 
zo sucha na to krdel vetrov skočí: 
hneď napomôžu — zkudliť mora hrivu, 
tú čo vše v hroznom vláva jeho hnevu. 
Sám pridám blesk a pohrabného spevu 
oné akkordy, jíchž hlas na smrť desí. 



Č. 8. 1879.1 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



237 



Jas, špľachot a blok v divom zavírení 

vzniklý i stlchly — v jednom okamžení . . . 
Nuž, trýzniteľu zpupný, jak si, kde si! V 
Nič. — Zhynula loď v zhubnej živlov noci; 
však žiaľ, s ňou i ti úbohí otroci. 
No menej žiaľné zahynúť odrazu, 
než nieieť roky tvrdom na refazu. 
Ale tá šelma — tej vám sila stačí: 
na chrbát prúdu švikols' pohotovú, 
a chvat skalisko — už ti na ostrovu; 
a to je pri tom, čo ma zlostí, mračí. u 

Sbor. 

Mstiť — ať samy len nebesá; 
a pod nimi sišli sme sa. 
Čo nás teší a čo desí: 
povedzme si, povedzme si. 
Komu v oku slasť pohráva: 
ten nech svoje vyrozpráva. 

A oblak ztešený jal sa hneď slova, 
preš prsia ho dúha páše perlová: 

„Ja prišiel po ceste do jednej krajný. 
Vánok ma sprevádzal dôverný, prajný, 
však len po pomedzie, kde po stisku rúk 
a bozku priateľskom ja v krajnú, on nazpät. 
Bo som znavený bol od cestovných múk, 
na blízky vrch sadnem musel som pozaspať. 

Však hora, bych bdel, ma hnciT upozorní: 
„nespi! vrah sa vodral v túto vlasť vzdorný. 
Ja bdejem oddávna, preč s pokojom sen. 
Šumocem válečne; dnes zvlášte mi šustiť: 
k nadšeniu poslední na krvavý deň . . . 
Sama bych letela v boj • zem nechce pustiť. 

Ó kebys bol videl strašný ten plápol! 
Záhubný chod svoj tak značí len diabol. 
Rum: mestá, dediny, i kostol i väz; 
ohnisko: listnatý les, žehnané polia; 
len mňa tu čo zdravú, zarmúcenú máš : 
inde — tam krve brod a stohy popola! 

Čo vzalo záhubu: má ju, už darmo. 
Horšie: ak dolahne na šije jarmo. 
Lež ešte junáci sú — nesmie to byť! 
Zákerné odvráti ktože pustošenie? 
Ylasť ale dopustiť až v prach zhanobiť: 
nie, toho zradcu ver v zemi tej niet, neuic! 

Len dnes!... Ha. vidz tamto! to moji, moji! 

V tvárí zabronelí, v skvúcej sa zbroj i! 

Hoj na zdar! ja úfam! dobrý badám znak . . . 

Poslední vrch, kde sa vrazi učupili. 

Či vidíš? Oj vidz ho tam, priateľu, mrak! 

to vôkol naši sú — jak jich otočili!" 

Jak hora dorckla: už ženil zdola, 
a hrdiel preš tisíc „hnrráhah!" volá: 



prápory zaylály, zkrížily sa zbroj e; 

a k bralu prilíha vždy užšie jich kruh . . . 

V to ihned vychrlia diel zhora náboje 

a dym pozakrýval ťažký boja ruch. 

A dupot a hlukot . . . prchrozný smrti 
tam súzvuk, ktorého každý rev drtí, 
sťaby to skalisko rúcalo sa v dol, 
zvrátené v koreňoch v samom srdci zeme; 
krvavé divadlo : zavše nový bôl, — 
čuť ho osŕkať len, bo zastreté temne. . . . 

V okamih vzletnul plášť ... I skríkne hora : 
i „dol vetvy nádeje! Smútku pokora 
jponahniž vrcholce! Ha, hrôza, ha, hľaď! 

Nikde výpomoci!? Hoj, už krv dostrebú 
mojich sŕdc!... Ach cúva, chrabrá naša mlad! 
Vír mdleje . . . Pomoc jej ! Oblače, k nebu ! . . ." 

Neboj sa! odvetíra. — Rozvincm kriela 

a mžik — som nad vrchom : — zahriaknem delá 

rozkazom hromovým, že ustrne vrah, 

j akoby na mieste zkamcnel bol býval; 

a plušťou vy vrátim mu i náspov prah; 

a vrch môj dočista omýva si príval . . . 

Po vrahoch ni stopy: môj srd jich zdlávii, 

alebo v náručie tých dolu splavil; 

a príval : jich rakev pri piesni, pri jasu 

vlasti uvoľnenej hrnie do mora ... 

Vrátiac sa na miesto, v radostnom príhlasu: 

„hor, vetvy nádeje!** vykríkla hora, 4 * 

Sbor, 

Jedna vlasť ťa žehná stále: 
to ti k sláve, i nám k chvále. 
Čo nás teší, čo nás desí: 
povedzme si, povedzme si. 
Tak ať rečie, nechže sloví 
teraz náš brat popolový. 

A mrak, sťa ten holub v lese, 

hrkútave to prednesie: 

„Z ružozory ponad hory 

krásna svitla nedeľa, 

j ako tá tvár anjela » 

božou láskou peusmiata. 

Celá príroda si kľakla 

— v čisté rúcho zaodiata — 

pred jej chrámu sväté prahy. 

Kvet tu, tam les, čo sa korí: 

vôňou kadí, balzam drahý 

z vetiev trúsi v obeť vďaky; 

a tie vôd a vzduchu chóry 

v zvučných žalmoch bez predlenia; 

a to slnko, jak to horí: 

večnej lampy rovným svitom, 



poznať, že je vyvesené 
na klenutí hviezdokn tom 



poogle 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 8. 1879. 



plané, blčí nezkalene 

na ligotnom na oltári, 

kde baránok mieru — dleje . . . 

Vskutku chvíľa sväto-svätá: 

deň modlenia, deň spasenia! — 

Všade k nebu vzňaté zraky; 

všetky razom zmĺkly sváry; 

všetko pred trón božstva speje, 

aby, čo nezahynulo, 

tam v deň slávy spočinulo. — 

Celá príroda si kľakla; 

nie! — každá hruóľ neobmäkla; 

a ľudia sú, čo nesvätia! 

Práve v deň ten pokory 

vyšiel strelec do hory; 

v puške semä nesie smrti, 

ktorým — myslí v dravej mysli, 

že z tých, čo po vetvách sedia 

a v deň pána k nemu hľadia, 

z tých spevákov neborákov 

zadakoľko zroní, zdrtí. 

Oj nie! mienim, nie! a na vždy 

v deň taký nespáchaš vraždy! 

A jak číha, okom stíha, 

hmyrí spechom stonohy: 

švih! ja dolu z oblohy. 

Zastrel som les hustou hmlou 

na ochranu holubov . . . 

A môj lovec — domov musí, 

dobre ho zlost nezadusí. 

Celou cestou šomre, húta. 

Príjde domov: pác! do kúta 

zbroj nelačná, dnes bez škody . . . 

A on — na postel sa hodí; 

ľahne — stane — vyššia vôľa: 

musí ide — do kostola/ 

Sbor. 

Čo božieho — vdačne bohu. 
Tys zdarné konal úlohu. 
Čo nás teší a čo desí: 
povedzme si, povedzme si. 
Múdrosť vždy u predu sedí, 
povedz svoje, braček šedý. 

A oblak, jak sňah bielych kaderí, 
s takou sa vestou tíško sdôverí: 

„Starých perutí brká znajú hrádz: 
jak prv, nenesú k strmej výši viac. 

Už mladým len — podlet na skalný štít; 
my sa musíme pod ním zabaviť. 

Nie v hor, lež dolu z vrchu váži tiaž: 
až v hĺbke : v hrobe krok sa octne náš . . 

Teda pod štítov statných, velebných, 
odiatych v slnka lúčach malebných, 



vozdušnou klenbou odpočíval ja, 
očakávajúc deň môj pokoja. 

Kde zasadol som: polaň zelená, 
lebo z horského pi j a prameňa. 

Čo kvetín tam meňavej pestroty! 
na vence dosť pre oba životy. 

| Čo bylín vzácnych! každá drahý liek! 
!Lcn jednej nieto: starý zmladiť vek — — 

Tie lístky jak sa túlia k steblu, jak! 
by je neodňal vietor nevdojak. 

Jak sa to chveje, krýdly trepotá, 
sťa ja: — ach, iný môj kyn života! 

A vidz ten kalich kvetín z purpuru, 
šinie sa hor; v ňom ktosi zdvíha krú . . . 
Mne to k posledku — svätú večeru? — 

Lež zablúdil som, sny ma zavedly; 
ať slabosť slabým nikto nezazlí. 

Tak hľa dlicm, kde tá polaň zelená; 
lebo z horského píja prameňa. 

!I)eň chýlil sa ku koncu pomaly, 
j vždy dlhšie stíny lesy metaly. 

, A čo na blízku šibly na pašu, 
I sohnal ovečky valach k salašu. 

| Jích zvoncov takt zatícha v doline, 
až v skrýši lesov na noc zahync. 

Lež odrazu vzchopí sa poľana, 
zavzdychá vánkom celá zľakaná. 

Čo sa stalo? Prečo tie strachy, nač!? 
Načúvam, a hľa — v diali kýsi plač. 

A plač sa blíži. — Nuž kto to tam lká? 
Jahniatko bielo žiaľnym „bľa-bla-bľa." 

Bielunké jak sňah, jako hermelín — 
ó, jak odstáva na ňom nočný stín! . . . 

, Pobehne, stane, zalká, točí zrak ; 

I prstienky chvejú sa, ved strach a ľak — 

! Keby ste čuli toto .,bľa-bľa-bľa tí : 
i nemožno, by vás ľútosC nejala. 

í Ncbožiatočko, drobné ako mak : 
a mať ho tuto samé nechá tak. 



Jak s ním k materi? Vôkol noc a mlk — 
a tuliti! docápka starý vlk. 

Okálov lesk vyvalil na korisť;^-, 

skočil, otvára pysky Digitizeá tclice hľýzťQlg 



C. 8. 1870.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



239 



Až moja neváhavá vystrela 

zavčas pred skutkom vraha ustrela. 



Ja hnul sa za ním — prajný vetrík vlá 

a nad košiar ma túžba dohnala, 

kde čul som, lež radostné „bľa-bTa-bra." 



Prišiel aj pastier; ten na ruky vzal Hej, k obrane tak rada sletela 

žaslé jahniatko, a — zpät matke dal. j tá moja — snáď poslednia vystrela . 

(Pokračovanie nasleduje.) 



-^-vJH», c(?Oj J.«^-n- 



Ukradený prsteň. 

Poviedka z pohronských lesov. 

Napísal AnL E. Timko. 
(Pokračovanie.) 



III. 

Hlboko v horách, pod skalnatým, vždy 
v hustých závojoch nepriehľadnej mhly za- 
obalenýrn vrchom „Klenovským Veprom", le- 
žala osamelá, z pár nízkych, pivnicam po- 
dobných domkov, záležajúca dedinôčka „Vlčie 
jamy". Domčeky so strechami svojimi vyčnie- 
vajú zo zeme a skromné okienka sriadené 
sú až u samej zeme, štvorhranatý otvor na 
nich má sa dverami pomenovať. Týchto pár 
domčekov obývali istého času obzvláštni a 
podivní hostia. Vnídime ku ním a rozhladme 
sa po vnútri týchto kolíb. 

U velkých kamien izby, do ktorej musí 
sa po schodoch vchádzať, vidno posavád pri 
prasliciach umúmené špinavé ženy a polonahé 
decká, skrčené v kútoch ohniska. Biedny Iud! 
Čo bedárov týchto vyhnalo do tejto lesnej 
pusty, a prinútilo opustiť ludnaté a vidné 
dediny Pohronia? Žijú tu jako divoká zver, 
nikdy cudzého človeka nevidiac. Mravy jejich 
zodpovedajú polodivým africkým černochom. 
Barvou tela svojho sú málo od nich odchodní. 
Nápadné je, že mužov málo a zriedka doma 
postretneme. Kde bývajú mužovia týchto bied- 
nych žien? 

„V hore!" odpovedia nám ženy, „mužovia 
naši pália kolomaž!" 

Celá táto dedinôčka pozostávala zo sa- 
mých kolomažníkov, tovar tento z brezových 
kôr páliacich a po svete na predaj roznáša- 
júcich. Jaký život viest mohly tieto rodiny 
v lesnej pustine, dá sa lahko domyslet. No 
ale ešte nie celkom zlý. Mávali kolomažníci 
a jich rodiny i dobré časy. Navracajúci sa 
zo sveta mužovia, z utržených za kolomaž 



peňazí zakupovali najpotrebnejšie články živ- 
nosti. Keď ale chcelo sa jim pochutnať na 
pečenke, o tú nebola núdza; na stá rýchlo- 
nohých srn bývalo tu v lesoch. V umení 
tom, srnku zastreliť, vyznali sa kolomažníci 
výborne. Majúc medzi sebou i hlavu, pred- 
staveného Kuba Borievku, tohoto poslúchali, 
ba v istom ohlade poddaní mu boli. Celý 
okolitý svet znal o kolomažníkoch z Vlčích 
Jám tolko, že sú tichí a že nikomu nestoja 
na závade. Do bližšieho potyku s nimi ne- 
prichádzal nikto. 

Istého dna brodil sa húštinami ku Vlčím 
Jamám vysoký, chudý, vycivený mladík. Mal 
lesnícky ošumelý oblek. Rovnou cestou za- 
mieril si k jednému z nízkych domkov a ne- 
ostýchave vstúpil do neho. 

„Doma ste, Kubo Borievka?" volal lesník 
na prahu. 

„Ste to vy, Chrastina? ozval sazamastený 
chlap z kúta od pece. ktorému sa iba zuby 
belely. 

„Nepoznáte ma vari? a Ej čiže máte ku- 
raciu pamäť! 

Kubo privítal Chrastinu priateľsky. Bol 
to znak, že si boli od dávna znáíni. Chra- 
stina vidiac sa byt s kolomažníkom o samote, 
vyzradil svoje cesty a prepustenie zo služby. 

„U nás priatelu! a odpovedal Kubo, „už 
viacej vám podobných chlapcov našlo prí- 
strešia a zárobku. Ba dobre že ste prišli! 
Práve vás budeme potrebovať!" 

Chrastina tešil sa zo svojho nenazdajného 
šťastia. Našiel prístrešia i zárobku, nemusel 
teda pôjst hladom alebo vražedlným spôso- 
bom zniesť sa zo sveta. Jeho nový domový 



240 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[Č. 8. 1879. 



gazda mal ženu a šest detí, a Chrastina mal 
pred druhými platiť čo jeho vzdialený prí- 
buzný. Aby sa ale podozreniu vyhlo, musel 
Chrastina zložiť svoje ošumelé šaty a vziať 
na seba oblek kolomažníkov, smolou a ne- 
čistým puchom presiaknutý. 

Okrem pálenia a shotovovania kolomaže 
zaoberali sa obyvatelia Vlčích Jám i s love- 
ním lesnej zveriny, ktoré remeslo lesníci „py- 
tlačením" nazvali. V lesoch podveporských 
bolo všakovej zveriny hojnosť. Celé kŕdle 
srn, zajacov, tetrovov a kuroptiev. Nikto ne- 
pomyslel na kolomažníkov, žeby sa s pytla- 
čením zaoberali. Lesníci znali jich len čo 
dorábateľov kolomaže, drevenného riadu, va- 
rečiek, putier, lopát a vidiel, a ked niekedy 
lesník k ním zablúdil, ani najmenšieho po- 
dozrenia nezbadal. Oni však strielali zverinu 
vo veľkom, a čo z koristi doma nezpotrebo- 
vali, to skrze podludníkov, medzi ktorými 
žid Mojžiš vynikal, podludným spôsobom do 
vzdialenejších dedín roznášali. Svoju zbroj 
mávali dobre ukrytú v tmavých jaskynách 
Vepra, a ked na lov vyšli, začiernili sa koli- 
mahou až na nepoznanie. Oni opatrne vedeli 
sa vyhybovat lesníkom a lovcom, a jestli boli 
od jednoho druhého zpozorovaní a prenasle- 
dovaní, vedeli sa dobre a náhle ukryť, tak 
akoby sa prepadli do zeme. Práve vhod pri- 
šiel medzi nich teraz Chrastina, znali ho čo 
výborného strelca, ktorému korisť neušla. 
Chrastina musel skôr, ako s nimi na lov 
vyšiel, zložiť prísahu, že jún verný bude a 
jich neprezradí. 

Na prvom love v úpätí Vepra boli pytláci 
s Chrastinom šťastní, zastrelili šesť srn a 
dopravili korisť šťastne do veporskej jaskyne. 
Následkom tohoto priali Chrastinovi a vážili 
si ho ako najzručnejšieho zpomedzi seba. Re- 
meslo svoje konali ďalej a na týchto výpra- 
vách pytláckych stal sa jim Chrastina vodcom. 

O niekoľko týdňov prišiel adjunkt Sta- 
nislav Horina na stopy pytlákov. Jich stopa 
viedla až ku jejich blízkosti. Neznajúc ktoby 
zlodeji títo boli, prilákali ho až ku sebe 
samým Yýstrelami z vpušiek. Jal sa jich pre- 
nasledovali. Pytláci zbadajúci lesníka dali sa 
na útek, zanechajúc zastrelenú korisť, pár 
roháčov, a jedon z pytlákov bol i od Horinu 



do nohy poranený. Ale pytlák tentokráť šťast- 
livé sa zachránil. 

Vynálezok tento Horinov, bol nadlesnému 
Javorinskému jako nemilý tak i vítaný. Ho- 
rina za svoju horlivosť a neohrozenosť od 
lesného úradu pochválený. Proti pytlákom 
zaviedlo sa prísne ostražité oko. Nadlesnému 
podriadení horári mali uloženo a rozkázano 
prestopovať častejšie grúne podveporské a pri 
tomto strážení zveriny pred pytlákami dostali 
úlohu i Maco Medveď a Jano Fajtík s po- 
četnými súdruhami. 

Na chvíľu prestali pytláci zaoberať sa 
s týmto šteklivým remeslom. Oddali sa pil- 
nému páleniu kolomaže, vidiac z hustá krí- 
žlujúcich lesníkov a strážcov po lesoch. Chra- 
stina pálicval kolomaž, ale práca táto zuno- 
vala sa mu skoro. 

Istej noci držali pytláci poradu u Kubu 
Borievka. Chrastina čo vodca jejich, obozna- 
moval jich so svojim novým vynálezom, s kto- 
rým v krátkom čase dosť zveriny si zaopatriť, 
a strážcov dokonale oklamať a prelstiť možno. 
Chrastina nasekal konárov z baze, vypchal 
z nich striedku, porozpiloval jich na malé 
kúsky, tieto rúročky potom ponabíjal pušným 
prachom, priložil ku každej cievke zápalku 
a lesť bola hotová. Na zajtra tíško a opatrne 
vybrali sa všetci do lesa, každý niesol pušku 
svoju rozobratú pod huuou. Chrastina s Bo- 
rievkom vzali sebou bazové cievky, zašli ďa- 
leko do hôr, protivným smerom od miesta, 
kde chceli zverinu loviť. Tu opatrne po zemi 
do húštín}', do lista a jám na istú vzdiale- 
nosť od seba pokládol Chrastina nabité cievy, 
a zapaloval jich v istých obdobách. 

Ked sa cievky jedna za druhou zapalo- 
valy a výstrelu podobné rany dával y, bolo 
to. prirodzeným následkom, že sa číhajúci a 
stráž v lesocii držiaci lesnici chytro na tie 
strany dali, odkiaľ výstrely doznievaly. A opäť 
kroz podobné výstrely ešte ďalej. do hôr za- 
vádzaní bývali. V tomto čase mal Chrastina 
so svojimi spojenci na inom od lesníkov svo- 
bodnom meste dosť času, pár kusov zvere 
uloviť, ktorá jim ešte výstrelmi z ciev vy- 
burcovaná, sama na rany dochádzala. Za 
tento smelé vymyslený kúsok klamú a lesti, 
nevedeli sa obyvatelia Vlčích Jám vodcovi 



Č. 8. 1879.] 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



241 



svojmu dosť poďakovať. Z ulovenej koristi 
odvádzali mu najväčší podiel, ostatok podelili 
medzi sebou. Jako vidno nevodilo sa Chra- 
stinovi pri novom jeho remesle tak zle; mal 
na dostač živnosti u svojich spojencov, ba 
nashromaždil si za odpredanú zverínu i ne- 
jeden pekný groš. Ale tento dobrodružný 
život mal mu trvat len za krátky čas. 

V istom čase podarilo sa opät Horinovi 
a spoločníkom jeho Macovi a Janovi, prísť 
na stopu podvodu, ktorým od pytlákov kla- 
maný bývali. Našiel totiž v húštine pokla- 
dené cievy bazové, hotové k podpáleniu. 
Zkúsil toho a presvedčil sa, prečo práve 
nikdy po výstreloch, na pytlákov natrafit ne- 
mohol, jako by sa boli prepadli do zeme. 
Teraz vyšlo všetko na javo. Horina oznámil 
vynález svoj hôrnemu úradu a nadlesný na- 
liehal hneď na rozmnoženie strážcov a slie- 
dičov za py tlakmi. Nezadlho rozmnožení boli 
strážcovia v lesoch a pytláci presvedčili sa 
na vlastné oči, že slieditelov jejich vždy viac 
a viac pribýva. Kolomažníci mali sa teda na 
pozore, opät na čas zanechali pytláčenie, za- 
oberajúc sa pálením kolomaže. 

Horina obzvlášte vyznamenal sa vo slie- 
dení pytlákov, a títo poznavše v ňom svojho 
najväčšieho nepriatela mali na neho namie- 
reno, pri najbližšej príležitosti sa ho sprostiť. 
Chrastina mal si ho vziať na mušku. 

Horina, majúci na starosti záležitosti lesné, 
dozor nad zverinou, ani nemal stihu všímať 
si záležitostí domášnych. Prichádzajúc pozde 
domov, nezbývalo mu ani času zabavovať sa 
s Milkou. Konečne zbadal, že toto predtým 
tak veselé a shovorčivé dievča zrazu sa pre- 
menilo, ba rozprávke s ním sa vyhybuje. Ne- 
znal si to vysvetliť. Raz namanula 6a mu ale 
príležitosť, prehovoriť s Milkou o samote. 

„Slečno Milka!" riekol mäkkým tónom, 
„prečo nikdy nevídam môj prsteň na Vašej 
ruke?" 

Milka zbľadla, nepripravená súc na túto 
otázku, nevediac, čo má chytro odpovedať. 
Ale zpamätala sa* 

„Preto," povedala rozpačité, „žeby som 
mohla i ztratit ten drahý klenot. Držím ho 
zatvorený v skryni !" Pri týchto slovách zrejme 
zapálila sa. „Je to vraj diamant!" 



„Je, je hoden dobrých tisíc zlatých!" 

„Tisíc zlatých?" zvolala ona a zbľadla. 
„Mám vám ho vrátiť?" pýtala sa trasúcim 
hlasom. 

„Ach nie, len potešte sa s ním, pokým 
vám ďaka!" hovoril Horina, „a pamätujte na 
moje slová!" 

Milka odbehla, aby zakryla svoju roztrži- 
tosť. Velký žial sovrel jej útle srdce, pri 
pomyslení, že prsteňa posial nemá a Hori- 
novi ho vrátiť nebude môcť. Videla osud a 
budúcnosť svoju čiernym mrakom zastretú. 
V týchto trápnych dobách, pod zámienkou 
návštevy , vyhľadala družku svoju Marinku 
v skromnom jej príbytku, devu tú, ktorá ju 
tak znamenite tešiť vedela. 

„Marinka moja ľúba!" zvolala, objímajúc 
ju, poraď mi, poraď, čo si ja počať mám. Už 
sa musí dačo stať, aby alebo prsteň našla, 
alebo zahynula!" 

„Nezarmucuj sa a netráp toľko Miluška! 
Ja som sa už dosť napremýšľala, čo a jako 
by ti poradila? Volaco mi však zišlo na um I 
Ó keby to tak bolo. Počúvaj že ma!" vetila 
Marinka. 

Obe družky zašlý si chodníčkom do póla 
a Marinka rozprávala Milke cestou: 

„Dočítala som sa ti ja v knihách, že nie- 
ktorí Ytáci, jako ku príkladu u nás straka, 
naleznúc niekde lesklé veci, jich kradnú a 
do svojich hniezd odnášajú. Všetko sa mi 
tak zdá, že v ten deň, keď sa tvoj drahý 
diamantový prsteň ztratil, besiedku zahradniu 
jedna straka obletovala. — Nuž, tak som ti 
ja Milka moja ľúba, prišla na tú myšlienku, 
zdáliž ten zlodejský vták straka tvoj prsteň 
zo stolíka neuchytila a do svojho hniezda 
neodniesla?" 

„Ach!" vzdychla si Milka, „ale strák je 
mnoho a hniezda ďaleko po horách . . . !" 

„Keby sa daly stračie hniezda vyberať 
po horách? 

„A kto že ti všetky stračie hniezda po- 
vyberá? 

„Aspoň probovat by sa mohlo; ja mám 
tušenie ....!" 

„Slabá nádeja !" odpovedala Milka, „avšak 
musíme i to zkúsit. Horina síce prsteň ne- 
pýta. Dnes som s ním bola na reči. Pripo- 

31 



242 



Orol, časopis pre zábavu a poučenie. 



[C. 8. 1879. 



menúl mi ale svoje slová. O ! to je hrozné ! 
Marinka, ja jeho ženou nikdy nebudem. Však 
mi rozumieš! Od Lukovského ja neopustím ! tt 

„Dobre by snáď bolo, wi nadvrhla Marinka, 

„zdôveriť sa s týmto i tvojmu aby ti 

i on v nečom pomohol? 

„Ach, to neurobím ani za celý svet Okrem 
teba, nikto nenie zasvätený do tejto mojej 
hroznej tajnosti. Nie; nezarmútim ho. Mohol 
by upadnúť do žiarlivosti, že som od cu- 
dzieho mladíka prsteň prijala!" 

Dievčatá po dôvernom rozhovore rozišly sa. 

Ešte v ten samý deň vyhľadala Milka ad- 
junkta Horinu, a našla ho v izbetke jeho 
zadumaného. 

„Aj aj! čo mi prinášate, slečinko? 

„Nič, nič; nenazdajte sa, že váš prsteň, 
s tým sa musím ešte trochu popýšiť, ale pri- 
chádzam s prosbou!" 

„Žiadna prosba; vaša žiadosť mi je roz- 
kazom." 

„Vykonáte -li mi to, o čo vás žiadať 
budem ? a 

„Jestli to v mojej moci stojí, zo srdca 
rád!" 

„Tak vás prosím pane Horino : .ja by som 
tak rada mat niekoľko mladých strák, sú mi 
to milými vtáčkami, tie štebotavé stračky. 
Dajte mi od vašich ľudí, rubačov, v horách 
vyhľadať nekoľko hniezd, ale hovorím hniezd !" 

Adjunkt najprv podivil sa nad neobyčaj- 
nou žiadosťou dievčaťa, potom ale prehodil 
ochotne : 

„Slečno, to je maličkosť! Zajtra budete 
mať, jestli chcete, i pädesiat hniezd doma!" 

„Áno, áno, čím viac tým lepšie, pane 
Horino !" 

„Mladé straky i s hniezdami!" ešte raz 
opakovala Milka a hybkým krokom zutekala 
z izby adjunktovej. 

IV. 

Obyvateľov myslivny vyburcovala z tichého 
domáceho pokľudu a pokojnej mysle, strašná 
a mysliami jich otriasajúca novina. Horára 
Tisovského, priezor po revíre svojom pod- 
veporskom konajúceho, našli Hronci: Maco 
Medveď a Ďuro Svíba, postreleného v krvi 
ležať pri pramenitom potôčku. Hronci našli 



ho práve zomierajúceho následkom strelnej 
rany od pytláka, ktorého horár pri kradnutí 
| zveriny v lese zastihnul. Pytlák, prenasledo- 
vaný horárom v pätách, strelil na tohoto — 
a trafil ho. 

„Chrastina!" zvolal ešte slabo, dokoná- 
vajúci horár a zomrel. 

Tak rozprávali drevotári nadlesnému Ja- 
vorinskému, a jakonáhle on tieto slová počul, 
hneď domyslel sa, že vrah horárov nenie 
nikto inší, jako prepustený zo služby darebák 
Chrastina, pytlácke remeslo v podveporských 
horách so súdruhmi prevádzajúci. Úbohého 
horára, obeť úradnej povinnosti, ľutovala celá 
dedina, ale spolu i vrelo to v celom lesní- 
ckom personále pomstou na podlého vraha. 
Nadlesný neotálal ďalej, vypraviť do lesov 
podveporských, do tak zvaných „Zadkov", 
formálnu výpravu lovcov a sriadencov les- 
níckych, na zlapanie a vykynoženie lesnícke 
životy ohrozujúcich pytlákov. Bola to síce 
veľmi nebezpečná vec, pustiť sa