Full text of "Orol"
Google
This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct
to make the worlďs books discoverablc onlinc.
It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct
to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr.
Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc
publisbcr to a library and finally to you.
Usage guidelines
Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to
prevent abuse by commercial parties, including placing lechnical restrictions on automated querying.
We also ask that you:
+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for
personál, non-commercial purposes.
+ Refrainfivm automated querying Do nol send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the
use of public domain materials for these purposes and may be able to help.
+ Maintain attributionTht GoogXt "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct and helping them lind
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it.
+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whether any speciflc use of
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe.
Äbout Google Book Search
Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders
discovcr the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web
at |http: //books. google .com/l
L.
Obrázkový asopis
pre zábavu a poučenie.
Zodpovedný redaktor, majiteľ a vydávate!
Roénlk Vm.
v T. Sv. Martine.
Kníhtlaciarsky účastinársky spolok.
1877.
• T,,,
■< ' • J v
J,"
2-£LZlli
Sícuj- BO IS . 7^
Kresťanskou osvetou ku svobode a sláve!
OBSAH.
Básne.
Rajdo NikoleV; povesť od Jozefa Belly
8, 40, 67, 100
Ordonova reduta (od A. MicÚewícza),
Sreložil Petruškin 17
ka a osol (od Kryloya), preložil Ne-
sabadov 51
Čo nás E^asi? od Daniela Maróthyfao 125
Tri znelky z „Vieroslavína," z pozo-
stalých rukopisov Mil. M. Hodžu . 153
Záruka (Svobodne dfa Fr. Scfaiilera)
od Jozefa Jančo <•..... 179
Vytriezvenie^ od Miloslava Duraného 196
Neprajníkom Slovanstva, od Daniela
Maróthyho 207
Nukrajsia pieseň (od Czuczora) pre-
ložil Jozef Jančo 221
Spevy hodin, od Vajanekého . . . 238
Čo Boh činí, všetko dobré je, od Joz.
Jančo 266
Opustená, z ruského od Jozefa Jančo 291
K Orlovi, od Sama Bohdana Hroboňa 321
Povesti, poviestky, obrazy, humoresky,
rozpravy, skizzy a cestopisy.
Švihák, povesť od Miloslava Dumnéfao
1, 34, 62, 89, 117, 146, 188, 201,
229, 257, 273, 313
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska,
cestopisné náčrtky od Laskomerského
• 1 1, 43, 72, 104, 131, 159, 193, 208, 239, 267
Milojko, skizza z čemohorského života
od A. E. Timka . 18
Vlajkovič 80 sborom srbských dobro-
voPnÍKov prechádza do Bosny, od
Sytnianskeho 29
Džigitovka na Kavkaze, od Sytnian-
skeho . 30
O Malenke (prostonárodnia povesť od
J. Ch. Andersena) prel. Sytniansky 51
Pevnosť VeFk^ Zvornik na Drine, od
Svtnianskeho ôS
Tamaň (povesť od Lermontova), pre-
ložil Nezabudov ...*.... 77
Cemohorský junák rozpráva o svojej
príhode v bitke u Vučidolu, od Syt-
nianskeho 84
Bitka u Almy, obrázok % poslednej
krymskej vojny od J. B 95
Trpký osud (bulharská poviedka od
Ljubena Earavelova), preložil Syt-
niansky .... 109, 140, 166, 276
Srbská légia kňai^ny Natálie ▼ bitke
u Adrovoa dňa 1. sept. 1876, od
Sytnianskeho 114
Penanik Novák Hilojev v bitke na
Triebači, od Sytnianskeho . . . 115
Kralica, povesť zo srbského života od
Felixa Kutlíka . . . 125, 154, 174
Obrázky zo starého sveta, podáva Daniel
Šustek 138, 164, 222
Turecká batéria na úteku, od Sytnian-
skeho 142
Nad Baltom, cestopisné obrazy od J.
L. Kellu 162, 294
Mladý drotár, od Sytnianskeho . . 169
Na Balkáne, obrázok z najnovšieho
povstania Bulharov, od A. E. Timka 181
Bajazid, turecká pevnosť v Asii, od
Sytnianskeho 198
Hrajnoha na Vepre, historicko-roman-
tick<^ obraz od A. E. Timka 211, 243
Kars, od Sytnianskeho 225
Mačín v Dobrudži, od Sytnianskeho . 253
Lodník Semen Lopatin (episoda z pre-
chodu vojska ruského cez Dunaj pri
Svisťove), napísal M. Karazin, pre-
ložil Davorin 272-
Sveták (napísal Charle des Geriéres),
preložil Slavomír Lipovský . . . 274
Fatalista (od Lermontova), preložil f
Nosák-Nezabudov .... 279, 301
Rumunka z okolia Kalafatu, od Syt-
nianskeho 282
Koleda, humoreska od Laskomerského 291
Daška (poviestka zo života donských
kozákov), preložil Davorin . . . 304
Útok Turkov na tvrdzu S v. Mikuláša
v Sipke, od Sytnianskeho .... 309
\'
6tnui»
Cigánka z OrSovy (episoda z tureckej
vojny r. 1788), prel. Ján Kutlík st. 325
Pouličný boj v^Plevne, od Sytnianskeho 331
Životopisy.
Dr. Svetozár Miletid, od Sytnianskeho 27
Archimandrít Dudič, od Sytnianskeho 56
Vefkoknieža Kikolaj Nikolajevié, od
Sytnianskeho 84
Verkoknieža Michal Kikolajevič, od
Sytnianskeho 113
Juraj Horvatovič; od Sytnianskeho . 141
Kňažná Milena, od Sytnianskeho . . 168
Plukovník Despotovič, od Sytnianskeho 196
Ivan Sergejevič Aksakov. od Sytnian-
skeho • 224
Knieža Gorčakov, od Sytnianskeho . 252
General Loris-Meliko v, od Sytnianskeho 28 1
Generál Totleben, od Sytnianskeho . 309
Generál Gurko, od Sytnianskeho . . 329
Rozličnosti.
Drobnosti 30* 58, 87, 115, 146, 169,
199, 2^7, 254, 283, 311, 333
Literatúra a umenie 59, 88, 143, 171,
200, 228, 256, 284, 312, 334
Smrf Dr. Jozefa Kozáčeka .... 116
Smrť Bohnša Nosák-Nezabudova . . 116
Smrť Viliama Pauliny-Tótha . . . 144
Listáreň redakcie a administrácie 32,
60,88, 116, 144, 172,200,228,256,284 312
Ctenému obecenstvu 335
Vyobrazenia. ^ ^*'"»
Dr. Svetozár Miletiž 1
Vlajkovič so sborom srbských dobro-
volnikov prechádza do Bosny 12 a 13
Džigitovka na Kavkaze 21
Archimandrít Dučič 34
Pevnosť Vefký Zvornik na Drine 44 a 45
Vefkoknieža Nikolaj Nikolajevič . . 61
čemohorský junák rozpráva o svojej
príhode v bitke u Vudidolu 72 a 73
Verkoknieža Michal Nikolajevič . . 89
Srbská légia kňažny Natálie v bitke
u Adrovca 1. sept. 1876 .... 97
Períaník Novák Milošev v bitke na
Tríebaä 105
Juraj Horvatovič 117
Turecká batería na úteku . 128 a 129
Kňažná Milena 145
Mladý drotár 156
Plukovník Despotovič 173
Bajazid, turecká pevnosť v Asii 184 a 185
Ivan Sergejevič Aksakov 201
Kars 213
Knieža Gorčakov 229
Mačín v Dobrudži 241
Generál Lorís-Melikov 257
Rumunka z okolia Kalafatu .... 269
(Jŕenerál Totleben 285
Útok Turkov na tvrdzu Sv. MikuláSa
v Šípke 297
Generál Gurko 313
Pouličný boj v Plevne ... 324 a 325
-=^í^^=*^
OBEÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redaktor:
ANDREJ TRCCHLÝ-SmiUNSKX.
Turí. Sv. Xarlii], 31. Juuin 1877.
£Mo 1.
Svihák.
Povest od Miloslava Dummého.
I.
tj ET 'od nebotyčnými Tatrami účinkoval po-
Z^ žebnane v ticbej dedinéčke národní
-S^ " očitel Pavd JaTornický. Bol to človiačik
1Í3, skromný, ticbý, v úrade pilný a svedo-
mitý, T domácnosti
prísnoiaskavý, v ži-
vote apoločeuskom
príatet srdečný, u-
primoý; jedným slo-
vom, bol on zrkadlom
všetkých krestan-
skýcb cností. — Za
onoho času, do kto-
rŕfao dq naéej po-
vesti padá, nebolo
egte gkolakého kra-
jinského zákona, ne-
bolo ékôldoEorcov,
nebolo tolko para-
grafov, ktorými by
sa školstvo riadif
boio malo. Bolo to
v tom čase, kde
každý učil dla svojej
lobovôle a kohútiky
8 ostrôžkami po äla- ^ 8,,t(„4, nii^yf.
bikaroch si vykračo-
vali. Či máme futovat tie časy a bláhat si
v časoch terajších ? Nepoviem na to nič, zá-
verkujte, milí čitatelia, sami ; veď viete, jako
nám je dobre, slávne na tom svete 1
Výboniý aéitel Pavel Javomický bol
í T tom Čase hodný, na slovo vzatý ačitel.
V každom stave a úrade závi^ všeďco od
toho, či má stav a úrad ten zastupqjúci po-
svAtenost k oema lebo ale. Kto úiad a stav
povdania sn^fao ne-
povaiiýe len za jar-
mo a bremeno, kto
v ňom iije, len jemu
sa teší a mimo neho
celý svet je ma i BO
svojimi výbodanú,
rozkošami a slávou
len pobočnou vetou:
ten nie ten že so
svojím stavom na
veky spokojným bu-
de, ale i účinkoval
musí blahodatne a'
požehnaDe;tenvma-
lom v stave bude vy-
konal veci veliké,
vznešené.
Tak počína) si a žil
Javornický. Skrom-
ného stavu svojho
neresti, boje a útrp-
nosti veselou myslou
snášal; ved mal to povedomie, že je stav
jeho stavom apoštolským, v ktorom s mnohým
sebazaprením vykupujú sa zlé dni a n^í-
jemné prfhodoosti časov. V tom utrpení a boji
1
Orol, obrázkový čnsopis.
[Č. 1. 1877.
•'■^-.''"* *. .
, --V "V .^ ■'•^>' 'N^X^N ^
podporovala bo mohutne anjelská manželka
jeho a verne snášala s ním dňa bremä i horko
a bola jeho strážnym i potešitelným anjelom
života jeho. Čo dobrá a úprimná manželka
môže v domácnosti, čo platná je ona životu
manžela, v úrade postaveného, to by bolo
zbytočne dokazovať; tidao td Ao6tato(né na
takom manželovi, jakým bol i náš učitel Ja-
vomickv, ktorého nebesá pokladom tak dra-
hým obradovaly a obdarovaly. Preto pravdu
má Písmo sváté, keď hevorí, že tňmt dobrá
je poklad veliký, neocenitelný, že ďaleko nad
perly je cena jéj. Manželka Javornického,
Marta, rodená Pivková, zasluhovala toho mena,
ktoré nosila. Však nielen pečlivost Marty,
i útlocit a šlachetnost srdca i aáklouDOSt
k vyšším veciam spojovala ona vo výbornej
dnsi svojej. Javorniekélio dotnácnéírt bola svä-
tinou ; bol tam riad i sklad ; istota a jedno-
duchosť jakofoy boly dýehaly na každého, kto
do príbytku vstúpil, a pokoj i spokojcnost
jakoby sa boly dotýkaly každého srdca, ktoré
v tej domácnosti len za čas, bár jak krátky,
tam bilo. Voaduch tejto domácnosti šíril sft
i po celej obci mc^tiltne. Manželia predstavo-
vali si Vzájomne učítelovcov za príklad a
jako rodičom bi>r jím spôsob výchovy jedinej
jich dcéry Martušky vzorom tiež pri výchove
detí jejlcb. Pravda, že mnohí občania vy-
smievali iných, o Javornickovskom dome
cbvaiorečt hovoriacich, s tým obyčajným staro-
svetskym: prečo by sme my tak žili, jako
Javomi^kovci, veď sme my nie rechtorí; a
prečo by sme my tak vychovávali svoje deti
jako oni, veď sú to nie rechtorčata? — Pri
tom všetkom i tí, čo takto hovorili, nemohli
sa úprimne a srdečne netešit t^ milej do*
máenosti rechtorovej, nemohli sa dosf vy-
načudovat tomu zlatému dietafu, malej Mar-
tuske. Pozrieť na to diéta — už bolo jednomu
dobre vôlcol srdca. Keď kto počul hovoriť to
mladé, múdre, ku každému úprimné, vľúdne
a prívetivé dieťatko, diviť sa každý musei.
y skutku rozum zostal stáť človeku, či je to
diéta ľudských rodičov dieťaťom a či od
volakiat z neba spadlo dolu na zem, aby
biednych ľudí sta anjelik malý na lepší stav
a lepšiu vlasť upomínalo. Celé jeho držanie
a diovanie sa tak vyzeralo, jako držanie a
chovanie sa vyššej, nadpozemskej bytnosti;
jako by si nebo bolo chcelo raz zahrať ča-
rovnú hru s touto biednou zemou a poslalo
jej bolo malú bytnosť zo svojich sférických
výšin k oblaženiu, ku obveseleniu a potešeniu
dolu na zem. Tak sa jakosi dobre, milo cítil
Človek pri tomío diefafn; j^o objavenie sa
všade ľúbo pôsobilo, jeho reči blažily a jeho
hra na fortepiano až do siedmeho neba za-
nášalä dušu človeka. Hudba je reč taká, čo
každému srdcu milo lahodí ; nielen ľudí vxdela*
ných ona nadchýna, oduševňuje; í prosté, ne-
vzdelané srdcia zaujíma, šľachtí, obveseľuje.
Keď Martúška Javornických na fortepiano
zahrala, plno bolo ľudu popod školskými
oknami Detičky natriasaly sa, ženičky si za
nôtou klavíru po tíšku nôtily a parobci ve-
selo pokreskávali. Všetko tou hudbou ožilo.
Vo škole stávalo sa za včas rána. A ne-
bolo rána, žeby pod školskými olcnami ľudia
neboli shroroaždenf bývali. Prvá práca za včas
rána v škole bola: Bohu slúžiť. Domáci,
slúžka a mendík postavili sa vôkol klavíra,
pri Ďomž Martúška sedela, a so sprievodom
jeho začali spievať tie utešené rannie nábožné
pesničky: „Jak pekne svieti dennica!^ alebo
^Minula nočnia hodina,^ me ináč: „Povstali
ame z loža svojho!" Domáci spievali dnu
v chyži a celý zástup shromaždeného ľudu
spieval pod oknami. A keď sa rannia nábož-
nosť v škole zkončila, potom začalo sa v de-^
dioe z dom na dom práve tak nábožne spie-
vať a odbavovať sťa v škole; mnohé dietky
si pri tom hrali na Martúška, posadily sa
ku ohnisku a preberaly po ňom prstami sťaby
klavírovali a starší jim dávali nohou takt,
jako to od Javornického boli videli. Tak to
išlo na obed s tými utešenými poľudními
pesničkami. Neviem, či to fortepiano a či
len vôbec ten nábožný zvyk v škole taký
čarodejný, taký divotvorný účinok malý na
tú celú obec, ale nábožnosť sa v nej udo-
mácnila a celý stav domáci premenila, s ôou
prestaly sváry, kriky, prestaly nielen v dome,
no, i na ulici.
Popri škole išla stárež, mládež vo dne,
v noci s takou pietou, sCaby to bol dom
Boží, a keď sa často stalo, že opili z krčmy
sa viedli okolo a nedoby zeň robili a spievali,
ô. t. 1 877.]
Orol, obrázkový časopis.
/■»_/ ^ -
^ y ^^y.^~- ^ ^ ^~^ '-^
to ihnťd zaiQ^chli pri ikole a šeptali si: „Tu
ticho, tu je škola 1^
A tie dietky, jak rady do školy, chodie-
valy 1 Bqdičita jicb ani doma udrž^t nevedeji
a bola by tá mladá chasa ustfivične len v tej
ákole sedela. Ej, muselo sa tam . dietkam
dobre, velmi dobre vodiC! A veru, že sa jim
dobre vodilo! Pán učitel všetky rád mal;
každý predmet) ktorému sa dietky učily, tak
pôvabne vedel vylíčit, zoázorniC, že si bp
^amilovaly, že jim až srdce v tele skákalo.
A čo .to bolo všetko u prirovnani t€|| radosti,
keď sa pekne držaly a pán učitel jim ^a od-
menu utešené poviestky i z Písma svätého,
i zo života vyprávaL N<i jar učil stromky
štepit, starším ukazoval po škole spôsob
svojho vcelárei;iia.. Dievčatká smelý íst do
učitelovej chyže k Martuške^. ktorá jim tie
D^utešenejšie pesničky od výmyslu sveta,
jako sa hovorí, na klavíre zahrala. A ešte
ani na tom nebolo dost. Martuška zaviedla
dievčatká do svojej záhradky, tam jim svoje
kvetinové hriadky ukazovala, i vysvetlovala
jim, jako ona tie kvietky pestiye a slúbila,
že jim založí na jar pri jejich domčoku kvetín*
nové hriadky.
Y ^ime na dlhých večierkoch bola škol|i
dietkami i staršími hospodármi i bospodin*
kami preplnená. Ženičky pňšly na priadky
so svojimi kúdelami a chlapy tiež radšej
chodili do školy, lež do krčmy. Ale mu i bola
tŕňom v oku krčmárovi Icíkovi ti škola, . tá
nešťastná škola! Pukal zlostou, že učitelove
populárue prednášky o hvezdárstve^ zeme- a
prírodopise, histórii a vynálezkoch ľudských
jednoduchých rolníkov viacej pútaly^ lež Icí-
kov zbožňovaný trunok, rosolka a páleučička
vôbec čo sa nažaloval u slávneho panstva
na toho učiteľa, ktorý svádza lud v t^ škole.
Chce vraj, aby sedliak bol učeným a múdrym,
kdežto za sedliaka má pán mysUct, on ale
k pluhu a piptyke narodzený,. týmito^ sa zia-
oberaf má. Ale darmo mudroval múdreho
Šalami^n^ potomok Icíkl Vt^edy ešte nebolo
jako.dneSi panslayisnius nebolo možno učite-
lovi nadišputoyat a i^vinné schôdzky ludu
v škole vlastizradou bilagovat. Tak sa lud
i napozatým shromažc^oval v škol^ a Icík aj-
vékal, na niektorých lopťošov a korhelov v de-
dine súc odkázaný, kltprýiji ale potom i po-
riadne sdiexal. Ni^edon % nich prišiel už o^
bubon« pri čom lcík«^ voždy to- naviac mrzelo,
ž^ nemobpl nič vylicitovjUi lebo rázni občania
8 ricbtároip na. čele voždy sami zmIí to vy-
kúpit, i n£ipopu9tili. v licitáciii kým mi^etok
jún nepripadol a židovi 2mô9{ sa v obci nn
žiaden spôsob nedopustili*
To je veľká výhoda poditatranskýeb kra-
jov, že jako dUioi tuhá ^ma trvá, t«k je to
krátke let^ nie fCa na dolniakoch .sparou a
prachom ni^dr^vétpe^eisitelQé, ale mierna
^plota jeho vjdy s čerstvýip vozduchom spo-
jená, j^nak blaží dedinči^ujov, jakp i do týcb
zdrftvýcb krajov vyvábených vetkomeštiakov.
Nuž ked prišlo takého, jarq a ešte krajšie
leto, boly nové radovánky v škole. Pán, učitel
prechádzal sa s dietkami po poU, po lúči*
nach a lesoch. Vysvetľoval jim všetko, čo sa
jim na ceste naskytlo z tých troch ríš prí-
rody. Jednoho dňa zanímaly jich živočíchy,
druhého byliny, kvetiny a stromy, tretieho
zas nerasty. A na všetko toto je tak utešený
a bohatý ten lúhy kraj Tatier! Kvetná slo-
venských krajov je v skutku pôvabná, a že
botanisovat chodia húfne do našich Tatier
cudzozemci, to je len všeobecne známa vea
Pán učiteľ Jayqrnický poznal každý kvietok,
jfko stará Dóra, čo po Tatrách zeliny liečivé
sbieraia a každú ui^l^n menovite, ale i dla
liečivej sily poznala. On poznal každébq
ptáčka, každú žúžalku. každého zemeplazat
nieináč i každý kamenček. A dietky sa snadne
mnohému od neho príučily, |;ak ie ked celé
sbierky motýlQv, chrobákov^ zelín a kamepov
domov uosily a rodičoip o. nicl^ rozprávSly,
tito dobre divopa sa nezašli, čo to tie dro*
bizky všetko vedia a o všet;Kom tak roz-
umpe rozprávajú.
Nuž, jakože by v obci /Javpn^'ky pebola
oblúhenou, škola bývala?!
Jak praktic,ky pán učitel, t^ivto múdry
a vzdelaný učiteľ, v qbci svojej oproti všet-
kým bludom, zlozvykojoi a iným neriadno-
stam bojoval, to bola v skutku radostná vec!
Bez toho, žeby to komu bol pocítit dal ; bez
toho« že by bol kohosi urazil : vedel ou proti
zjiómu pracovat a účinkovaí. Práve tak, jako
zamedzil škodnému vlivu Icíkovmu, vedel on
1*
Orol, obrázkoyý časopis.
[Č. 1. 1877.
^■'\ji*^^-^v~
*"v^'^^ *-\>*_/* t
^•^/
i šlej povere Ondra Kubaly, zaslepeného to
mlynára, v obci protipôsobU a jej priechodu
do sŕdc neumelých občanov prekasit Mlynár
obce Javomíky Ondro Kubala bol velmi po-
divný človek. Snrový vo svojom chovaní ku
každému, bol k tomu ešte ukrutným skupá-
&om a bezpríkladné poverčivým človekom.
Často bolo vídaf vo mlyne jednoho ošume-
1ého chlapa, opravdivého to žobráka, a ten
vedel pozornost mlynárovu obracat na ne-
smierne poklady, ktoré v Tatrách zakopané
byt majú, alebo ktoré t^m vo vetkej miere
hlboko v zemi predchodia. Tieto poklady
vraj z jednej strany zbojníci Jánoäík a Su-
rovčík ta zakopali, iné zase ludia pred Tur-
kom ešte boli ta ukryli, iné zase predchodia
bohaté a rodia ša v zemi. Mlynár to ženičkám
vo mlyne rozprával a na to sa zaprisahal,
že v Tatrách sú také poklady, kde zakliata
zlatá kačka na zlatých vajciach sedí, tu zas
celý riad gazdovský v jednej jaskyni úplne
zo sriebra zhotovený sa nachodí. Tieto po-
klady fažko je dostaf; lebo tie treba najprv
odkliat, a keď by kto i na ne natrafil, ne-
nájde jich, bo keď je už blízo nich, človeka
oslepia a kým sa z toho miesta preč ne-
vzdiali, dotedy sa mu oči neotvoria; keď sa
mu ale už raz oči otvoríly, potom nič nevidí
pred sebou. E tomu, aby človeka tie poklady
neoslepily, treba mat čarovný prútik v ruke,
čarovné okuliare na nose, a čarovné srie-
bomé peniaze vo vačku; pórom treba do
troch vrhov jednu čarodejnícku formulku
odriekaC, len potom môže byt nádej, že sa
poklad zodvihnúc podarí. Jako sa ten ča-
rovný prút má zaopatril, jako človek k tým
čarodejným okuliarom a sríebomým peniazom
príjde, tú tajnost mlynár nikomu nepovedal.
On sám bol už raz pri tých i>okladoch ; videl
jich, neoslepily ho; vidiac tú slávu a to bo-
hatstvo, tak bol omámený, že mu čarovné
okuliare z nosa zpadly, rozbily sa — a po-
klady mu zmizly zpred očí.
Takéto pekné veci veril mlynár obce Ja-
vorníky.
Na Vstúpenie a na deň sv. Trojice strie-
hol on i s celop rodinou presúšanie sa po-
kladov a potom kopali, kde sa jim svetielko,
alebo skielko v žiare slnka zablyslo; nikdy
ale pokladu nenaäli. Často kopal mlynár so
svojimi i v noci, keď jim po močiaroch niekde
svetlonos posvietil; i mal ten osoh z toho,
že pri takom nočnom kopaní odrastlý syn
jeho, jediná nádeja a pomoc starých dňov,
prestydnul, do horúčky upadol a zomrel.
Druhýraz zase musel, čo kopaním role po-
kazil, občanom do pätdesiat zlatých pokuty
zložit A vzdor tomu nedal sa z bludu po-
very svojej vylieäť.
Ani náä hodný učitel Javomický nemie-
nil na darmo hrach na stenu sypat a o to
sa pokúšaf, aby starý mlynár z povery svojej
vyhojený bol. To by bola marná robota bý-
vala! Jemu viacej muselo na tom záležaf,
aby táto jedna prašivá ovca celé stádo jeho
ludí nepokazila. Preto nezameškal mohutne
oproti povere bojovaf, vysvetloval o pokla*
doch zeme a kde a v jakom spôsobe sa tie
tam nachodia. Vysvetloval, že zakliatych po-
kladov niet ani nikdy nebolo, že to všetko
patrí len do oboru poviestok; že presúšanie
sa pokladov je celý nesmysel; lebo tie sve-
tielka vo dne po poli vídané práve tak jako
i v noci pochodia od niečoho docela iného.
Vo dne zaligoce sa všeličo v žiari slnečnej
a v noci svieta plynom svojim rozličné zka-
zené a škodné pary na miestach močaristých.
Takéto rozumné vysvetlovanie stavu vecí vý-
borne účinkovalo. Poverám svojim o pokla-
doch starý Kubala so svojimi domácimi už
len sám veril, ženičky, kým boly pri iiom a
pri mletí vo mlyne a pri skleničke (bo rád
sa potúžil), len mu prisviedčaly, ale čo ho-
voril, tomu viacej neverily. Ba boly by sa
i hambily tomu veriC, čo si jich malý Miško,
lebo malá Katka doma prirodzeným spôsobom
vysvetlit a podvrátit vedeli, jako sa to od
pána učitela boli naučili; už sa len stydeli
rodičia byt sprostejšími od dietok. A potom,
kto by nebol radšej veril tomu, čo ten múdry
pán učitet hovoril, jako tomu, čo temer voždy
opilý mlynár blúznil!
Najistejší poklad človeka je verná ro-
bota a práca, hovorieval pán učitel. Na po-
klady držia sa len ludia hlúpi, alebo leniví
a daromní, ktorí by z ničoho chceli zbohat-
núc, ale Pán Bôh jim to nedá, bo by oni
poklady a bohatstvo jednako neznali použit.
č. 1. 1077.]
Orol, obrázkový časopis.
Práve tak, jako učitel, hovorievala a na-
úíala i pani učitelka. A ktožeby tie milé
duše nebol ochotne počúval? Veď nepotre-
boval nič iného i docela jednoduchý človek,
jako srovnat tie dve domácnosti: v škole a
vo mlyne a priam bol na čistom. V škole
bol, jako sme to už spomínali, poriadok, riad
a sklad, tam sa pracovalo ustavične a pri
pokoji ; vo mlyne šlo všetko na opak, mlynár
tlkol ženu a bol tyranom nad dietkami. V škole
panovala bázeň Božia a vo mlyne neznabož-
stvo, povera. Učítel vedel občanov od svodov
krčmára Icíka vystríhat a mlynár bol židovi
najlepším kamarátom. Po ovociach, po skut-
koch jejich poznávali ludia oboch, obe do*
mácnosti a nepadlo jim za tažko rozhodnúť
sa k tomu, koho mali nasledovat.
Tak darila sa práca učitelovi Javomi-
ckému. Pán farár a všetci predstavení jeho
vážili si ho ; bratia v úrade si ho ctili a vá-
žili, lebo on i medzi nimi požehnane účin-
koval. Vydával jim každomesačné písaný
pedagogický časopis a ten koloval po bratoch,
tak pilne čítaný súc, že sotva polovicu škôl
obíduc, ui bol roztrhaný , takže museli rad
radom učitelia podvolovat sa odpisovat každé
číslo, aby vo viacej výtiskoch kolovaf mohlo.
Časopis ten písala do čistá utešeným
písmom svojim lúbezná učitelová Martuška.
Mala ona utešené písmo, ktoré všetci páni
bratia s velikou radostou čítavali a svoje
oblúbenie v jej krasopise nachodili.
Tak boli Javornickovci nie len vo svojej
skromnej dedinke, ale i v širšom kruhu obe-
censtva známi, oblúbení, spomínaní.
A či pri takomto stave vecí, v takomto
príjemnom položení neboli šfastní, blažení?
Ved kto má domácnost spokojnú, uznatý je
vo svojom úrade, darí sa mu bár i v skrom-
nom kruhu životného postavenia jeho práca
obMbená, ktorá je životom jeho, potechou
jeho a všetkým na svete — rieknite : či môže
byt blaženejšieho človeka nad nehol?
Pán učitel Javoroický považoval sám seba
za šťastného. No úplné štastie ešte žiadnemu
smrtelníkovi nedostalo sa za podiel; nezká-
lenou blazenosfou nemohlo sa ešte na tomto
svete nikdy pochlúbit žiadno ludské srdce!
A potom hovoria a veria ludské zbožné duše,
že koho Pán Boh najvätšmi miluje, t^ho na-
vštevuje, na toho kríž dopúšťa!
Tak ani Javornickovci nemohli požívat
blaha úplného. Jasná obloha života jejich
domáceho, tej každým ctenej, obdivovanej a
lúbenej svätine razom sa hustými mrákami
zatiahla, zakalila. Zlatý stip tejto lúbej do-
mácnosti nemocou sa zatriasol, zosypal. Matka
Martuškina, verná družka Javomického, a^jel
strážca i domu i obci celej, klesla (ažkou
nemocou zronená do hrobu.
Oj» jako sa to razom všetko premenilo
v dome Javornických 1
Zatíchlo piano, zatíchly besedy, v škol-
skej sieni i v príbytku učiteľovom i na dvore
všade ozýval sa len plač. Tá pekná postava
pána učiteľa za nekolko hodín boľastne sa
zhrbila a ten štebotavý anjel, tá deva Mar-
tuška chodila jako stien, rukama lomila, sl-
zila, vzdychala; hlasu by za ten svet nebola
vydala v nemom bôlnom žiali chudera, do
úmoru sa mučila. No nie len škola, ale i celá
obec v smútok sa obliekla. Veď celá si matku
dobrú, príkladnú neočakávane pochovat mala.
Len dvaja ľudia a dve domácností sa z (až-
kého na školu pripadlého smútku veľmi te-
šili. Bola to krčma a mlyn, Icík s Rifkou
svojou škodoradostne si bláhali, že keď učiteľ
utratil jako sa škľabili, svojho pomocníka, už
teraz nebude sa viacej tak pächorit, jako do-
saváď. A jakože by týmto dvom ľúbym ptáč-
kom nebol prisviedčal opilý mlynár Kubala ?
Veď tá škola ani jemu nevoňalal Alebo či
tomu, že on pokutu platil za prekopané a
zkazené občanom role, nebol len sám učiteľ
príčinou? Kedy že by sprostým sedliakom,
myslel si on, bolo napadlo prigst na tú my-
šlienku, aby pochybovali o pravdivosti jeho
výpovedí o pokladoch!? A iné mnohé veci,
ktoré sa zatemnelého rozumu a srdca mly-
nárovi v škole neľúbily, ponúkaly, zkazené
srdce jeho k tomu, aby sa tešil s Icíkom a
Rifkou nad smrtou obľúbenej, výbornej uči-
teľky. I polieval v krčme pilne radost svoju
dobrou terkelicou, jakú osobytne preň Rifka
držala a robil plány lepšej budúcnosti v obci
s ňou a s jej mužom.
S velikým plačom, s mnohými slzami
bola pani učiteľka k večnému odpočinku do
6
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 1. 1877.
^ w ^
matky zeme položená. Nejedna vďačná ruka
hodila za žmen zeme na jej truhlu. Nejedno
dobré srdce pomodlilo sa skrúšene za jej
lahký odpočinok zkrúšene u jej hrobu k Bohu.
V škole Javornickej. všetko sa zmenilo.
To tak ľúbe, veselé miestočko pokoja a ra-
dosti stalo sa otupelým, smutným jakoby —
hrob. Manžela útleho a dcérku úprimnú nič
nebolo v stave viac poteáiC, uspokojiC. Celá
obec cítila tú velikú premenu, celá obec sú-
citila 8 opustenými, zarmútenými.
Martuška, to anjelské dievčatko, docela
sa zmenila. Mladé, pätnást ročnie dievča zo-
stalo po smrti matkinej nie tak smutné a za-
dumené, jako viacej nadobyčajne a nad jqj
vek prísne a vážne. Jej odmerané sa chovanie,
jej reč v skutku prekvapily človeka, ktorý
v pätnást ročnej devy ešte voždy istú lahkú de-
tinskú mysel a naivnost vída£ bol uvyklým.
Ju smútok k zralosti priviedol, prísnou a
vážnou učinil. Otec, jehož jedinou potech(;u
teraz už bola, tú zmenu tiež za včasu pri
nej zpozoroval a priam si poifiyslel, že to
dievča sám Boh zármutkom k zralosti pri-
vádza, lebo ono iste je k velkým žialom a
ťažkým bôlom života povolané.
Jaro zavítalo a učitclkin hrob utešene
zakvitol. I manžel i dobrá dcéra opatrovali
ho. Ach, veď drahšieho miestočka na tom
celom svete srdcu svojmu nemali, jako ten
nemý hrob. Aspoň zo strany šumnej Mar-
tušky to stálo, lebo o učitelovi hovorili, že
sa bude po druhýraz ženiť A celá obec by
sa veru úprimne bola tešila tej novej učitelke.
Martuške, ked takéto chýry počula, voždy
srdce stislo; ach veď jej na pamäf prišla
matka drahá a ona sa nijak nemohla do
tej myšlienky vžiť, žeby miesto jej drahej
matky večne uprázdnené druhá nejaká osoba
zaujať, žeby do srdca jej otca a ku jeho boku
druhá nejaká osoba ešte kedy na tomto svete
postaviť sa mohla. Ach, veď je to s lúbiacim
srdcom ľudským snáď nie tak, jako s ružo-
vým krom, keď jedna ruža na ňom uvädne,
z neho oprší, na to miesto zas iná, ešte
krajšia vypučí, vykvitne? S láskou ľudského
srdca malo by to tak byť, jako s tým ute-
šeným lotosovým kvetom, ktorý za sto rokov
leu ľ^z sa vypučí, len jedonraz kvitne. Ona
by aspoň inú matkou pozvať, inú sCa matku
milovať nikdy viac nemohla! Veď, keď jg
mat i do hrobu zaľahla, či preto jej láska
má už prestať ku nej? či je hrob v stave
opravdovú lásku diefaCa verného ku matičke
drahej, úprimnej udusiť? A pQtom,, ktoré
dieťa že je v stave rodičom svojim, zvlášť
boľastnej matke za živa sa odmeniť, odslúžiť,
jako žeby nebolo povinnosťou dieťaťa matičku
i Y hrobe, i po smrti ľúbiť? . . .
Čo ľudia raz vravia, nuž to len vyvravia.
Otec sdelil dcére po čase, že sa bude
ženiť.
Zpráva tá nezdal^ sa, jako by Martuáku
prekvapila. Prijala ju chladne, odhodlane^
takže otec nevedel, jako je s ňou.
„Dostaneme matku zas do nášho domu,
dobrá dcéra moja!"
„Naša matka v hrobe."
Pán Boh ju osláv, dcéra moja! Ale bez
ženskej pomoci preca len ostať nemôžeme.^
„Vy to najlepšie viete, otče milý."
„Budeš ľúbiť novú matku svoju?
„Matku svoju v hrobe ľúbim si na veky."
„No no, dobrá si dcéra, viem, Martuška
drahá; ty ľúbiš v zbožnej pamiatke však
i mrtvú, ale budeš ľúbiť i žívú?*^
Martuška mlčala.
.„Dostaneš i sestričku, ktorá je asi s tebou
v rovnom veku. No, hovor, či to nebude život?''
Martuška mlčala.
„Naša škola zase obživne, práca sa nám
zas tak dariť bude, jako za nebohej matky,
Pán Boh ju osláv! Zajtra pôjdeme si po
novú mamičku i po sestričku, však ver pôj-
deš so mnou?"
Martuška mlčala.
Učiteľ zamyslel sa.
Bol práve deň pred svadbou a chovanie
sa toho dievčaťa dalo mu mnoho k premy-
šlovaniu. V izbe bolo mu tesno. Vzal palicu
svoju a išiel do poľa ....
Ťažké myšlienky mu zalahly do hlavy,
srdce mu puknutím hrozilo. Ani sám nevedel,
jako sa na prechádzke svojej zastavil vcmi-
teri, sblížil k hrobu predošlej svojej ženy,
na ktorom dcérka jeho plačúc kľačala, a ma-r
tičke v hrobe, že ju nikdy nezabudne, svato-
svcäte sľubovala.
č. 1. 1877.]
Orul, obrázkový časopis.
. -^ .^^ -'- v /^ "^..^ .
'"^'^^./•v •■•^•^.
í' >-^>^.^^ •^ -sy-s.-*
"w^-^w^, -
Otec nesmel sa sblížiť k hrobu tomu,
slzy mu vypadly, vzdychol si z hlboká a
obrátil kroky svoje nazpät ku škole.
Martuška slzami napolievala a vyobjímala
ten drahý matkin hrob, potom si jedno kviefa
z neho utrhla, pobozkala ho a sklonenou
hlavou kráčala domov.
Nová pani učitelka zavítala do školy,
bola to rázna pani, bývalá vdova a mala
i dcéru. Predtým bola vydaná za mäsiarom;
po jeho smrti bola jej jediná žiadost dostať
sa zase do prístavu manželstva, ale želala si
nečo vyššieho dosiahnuf lež mala dosial. Nečo
majetku bolo po nebohom zostalo, vdova by
bola teda rada i k nejakému titulu prišla.
Keď sa viac netriafalo, zatúžila po titule
pani učitelky. Dohadzovačky ňou platené,
o čom pravda žiadon človek ani tušenie ne-
mal, boly hneď v práci a rozbehli sa k ro-
dinným pána učiteľa Javornického, nedali
pokoj pani kurátorke cirkevnej, pani richtárke
v obci, až ho k tomu doviedly, že si svoj
smutný vdovský stav premenlt umienil. No-
^otná pani učitelka, bývalá vdova Antónia
Szikszay, mala od predošlého muža jako sme
spomenuli, dcéru, taktiež Antóniu, nou oby-
čajne len Tónikou zvanú.
Obec Qovopríchodzím do školy tešila sa,
pekne jich vítala. Martuška bola chladná,
smutná, nemá.
Videli sme, jakou svätinou^ jakým rajom
bola predtým škola v Javorníkoch.
V krátkom čase po svatbe pána učite-
ľovej všetko sa to tam zmenilo. Kto by te*
rajší život školy s predošlým bol porovnal,
bol by sa musel podivif tej velikej premene.
Predtým bol to tam raj a teraz je peklo. Tie
dve devy Antónia a Marta nijako snášaf sa
nevedely. Nebolo toho okamženia, kde by
premaznená Tonka na Martn nebola matke
žalovala. Táto sa jej dost vyhýbala, ale to
nič nespomáhalo; tak sa zdalo, že si seba-
volná Tonka túto dobrú dušu za svoj terč
vyvolila, do nejž by jedovaté strely svojich
slov a vtipov strielala. Jestli bola ticho, trá-
pila ju, prečo len o tej mamke v hrobe myslí,
keď novú živú mamku v dome má : vytýkala
jej, že sa jej terajšia mamka nelúbi,, a že
veru takú dobrú stvoru za mamku ani ne-
zaslúžila. Potom jej slovila, aby sa tak chladne
ku nim nechovala, že oni sú nie z milosti
tu; že maminku pýtali i veľkí páni, ale že
si ona volila len stav tichý, pokojný, teraz
ale že sa musia presvedčiť o tom, jako sa skla-
mali, keď Marta sa k nim nevoľno a nevďačné
chová. Ešte horšie bolo, jestli niečo hovorila.
Každé 9I0V0 brali i matka i dcéra na váhu
a málo ktoré slovo Martino pred nimi ostalo
bez poznámky. Keď tak úbohú tú devu mu-
čili, a otec sa zamíeéal, bol ľahkým činom
umlčaný, hneď mu macocha Martina odsekla,
aby sa do dcéry nemiešal, to že je jej úlohou
i po dobrôtky i po zlotky s ňou zachádzajúc
vychovaj^ z nej takú hodnú devu, jako je jej
Tonika.
Pred dobrým otcovským srdcom otvortla
sa veliká prepásť.
Žeňbou chcel pomôcť domácnosti svojej
a tu hľa, presvedčil sa, že ju úplne zničil,
zakopni. Y dome bola nie len macocha, ale
i 8 náhľadami jeho, s náhľadami manželovými
v ničom sa nesrovnávajúca Esantippa. On by
len bol trpel do vôle Božej; bo veď trpet
musel, keď sám tento stav zapríčinil a len
jeho srdce, jeho svedomie ťažilo práve tak
položenie jeho trudné, jako i stav nesnesi-
telný drahej dcéry jeho. On chybil, a keď
chybí učený, chybí hodne.
Zo dňa na deň to v tej škole horšie vy-
zeralo. Sváru a omrzlosťam nebolo konca
kraja. Celá obec vedela už o tom, jako sa
ten dobrý pán učiteľ sklamal, jaké sú ma-
cocha i s dcérou zlé, od diabla horšie stvory
naproti úbohej, anjelskej Martuške. Všetci
ľutovali učiteľa a nejedno oko. slzami sa po-
lialo, keď si spomnelo na útrapy Martine.
Len dva domy pl^saly: a to bol mlyn a
krčma. Opilý mlynár dôverne pošuškával si
s Rifkou, že učiteľ je už odzbrojeuý, že ne-
bude viacej proti krčme a jeho pokladovým
poverkám bojovať, ale že vemi bude mat na
každý deň dosť boja so svojou ženou.
A tak bolo. V škole bol každý deň boj,
stav úbohej Martuáky bol vždy viacej nesne-
siteľnejším, zlá macocha nedopustila, aby sa
Martuška na hrobe drahej matky vyplakať
8
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 1. 1877.
mohla I trýznila ju i so svojou mazničkou
bez prestania. Nešťastné dievča sobralo sa,
i odišlo z domu toho, ktorý sa z raja pre-
(Pokracovanie nasleduje.)
menil na peklo, plameúom hriechu a svaru
blčiaco, i poberalo sa svetom, kam ho dve
oči zavedú.
Kajéo Nik o lev.
Povesf od Jozefa Bdly.
I.
Hosf.
Deň pred večera dochodf bránu,
Slnko už zubato hreje,
Skoro za temä zajdúc Balkánu,
Novo-ríšou sa už skveje;
Len na rozchodnú nechá za seba
Zoru ružová tým krajom neba,
Ktorým sa preč odberalo;
A tú húf lahkých chmárok obstúpil,
A keď ju svetla lesku olúpil —
Zmrklo sa a zotmievalo.
Tmí sa. — Noc čierna rozstiera rúšku
Pobrežiami dvoi^h mocnárov;
Znuvalý svet sa poberá k lúžku,
Spev peristých tíchne párov,
Polom nečuf viac blak vidašských čried,
Bulhar leda v sne hrozí sa už bied,
Nimiž ho vrah denne kruší.
Všade je ticho, — leda ho sova,
Alebo žabka kŕkaním zn«va,
Lebo strážnych psov hlas ruší.
Hodina duchov pomali prišla,
Hlásny ju hlása Diurdeva,
Jak by žiar ohňa zamenit išla.
Čo v polních stanoch dotlieva.
Mesiac zpoza chmár vyjde rožkatý
A svetlom svojim bladým ošatí
Lezenia dvoch strašných sokov.
Kolo Diurdeva junač Rossije,
A za Dunajom vrah fiulgáríje
Rovinou leží širokou.
Pušky predstráží zrazu zahučia
Z brehu Osmanov tábora,
A takú odve£ tiež jim doručia
Móskevského verní dvora
Čo sa to robí? — Boj sa počína? —
Nie. — To Dunajom ktosi pohýna
Zrovna k Yaláchije brehom.
Kto že to môž byt? — Var' vodnia panna?
Či dáky netvor? — Útek dušmana? —
Kto zná? — Dost, že pláva behom.
Predstráže bystré zraky napriahnu
Na vlny, k ním sa valiace,
Kohútky zbrane svojej natiahnu
Na dve sa oči blyStiace.
;,StojI kto to?!" zhrmí silný hlas Rusa.
Odpoved žiadna. \,Hlás sa, pokusa!" —
Zas nič. — Sftráž strelbou vyhráža.
V tom z vody: ^ Ja som priatel váš dobrý!
Prosím ta pekne, len sa udobri'' —
Stroj pŕs chlapäcích vyráža.
K brehu sa sblíži hlávka vlasatá,
Rúčka sa už zeme chytá, —
Na sucho bytnost vyjde bezšatá,
Potočiac sa, sta napitá.
„Ach, varí padnem, tak som ustatý.
Ach, India I dáke dajte mi šaty,
Bo sa vás hanbím takýto. **
Takto trasúc sa hosC ten hovorí,
A v podivenie vždy dial pomorí
Stn&že i rečmi týmito.
„Leš ktos, — u čerta?!' jedon zavolá,
Žehnajúc sa krížom svätým.
„Ká (a sem teraz nesie nevolá —
Však ta ja knutou ošatím!"^
Tu v tom velitel mužstva prikročí,
Tohto zahriakne — a v plášC otočí
Chlapca postavu spanilú.
I hneď ho s sebou vedie po strane,
Až obidvaja v predstráží stane
Malú zastanú o chvílu.
č. 1. 1877.]
Oral) obrázkový časopis.
9
' .*-s, ■ A" > y^ ./^.■^•.^^^•..
„Po reči po2aánis ^1^' Bullmr rodom,'^
ZacDe dôst^nik fusatý ;
9Č0 že> ty tvojím mienis prfeho^looBa? —
Úskoks', iW pOBol naiifttý?
Vrav, synak, smelo, nič sa ma neboj !
Ja som Bus, kresfai^ dobrý priatel tvoj!
Nič sa ti zlého nestane!^
A chlapcu táto reč dodá smelost,
Zrak jeho ducha zjaví veselost,
A on k odvete zastane.
„Ja, pán môj drahý, pravtJu vám poviem,
A to pravdu spravodlivo,
Za to som prišiel, zradiC vám, čo viem,
Zradiť psoväč skrivodlSvú —
Ja som bol včera v Turkov tábore,
Len čo počali znamenať zore
Až po čas nedopierový;
Tam som ovocie vojsku predával,
Ba i čo lepäí tovar dodával
Na stôl samému bašovi
A jak pod večer stojim pred stanom
Na plat za slivy čakajúc,
Vyjde von basa í s druhým pánom
Po polsky mu rozprávajúc:
— Bratku kochaný! zajtrajšej noci
Sám chcem byt prvý z Boha pomoci
Na lavom brehu Dunaja.
To je tak iBtc jak vidjfš bašuf!
Oj ! ja vy vrátim MdskalMíľ kašu *—
Zvedia éo 9<m za Šuhaja! ^
M&a Edovi tieto v srd^e tak bodiy.
Že ma celého mráz prejal,
I hneď sa moje myšlienky sbodly.
Že by oanámit vám to rnaL
Lebo mne vždycky starší vraveli:
Keby vraj Rusi Turkov potreli.
Bol že by to kresťanom svet! —
A keby len skôr do Bulhar prišB,
Všetci veriaci s nimi by išli
Zmiasť raz zlotvora sfa tú smeť!
r
Nuž ja: j«rk by to najlepšie bolo? ľ
Poäiem sa starať a trápit
Chodím sem a tam, hor, dol, okolo,
Hneď vába»s luied sa cbcsm ehla|Hí(.
Myslím : vec túio s^verim otcovi !
Lež jak ba lapia? — Ymb je \xtíími
RezaC mti z chrbta nótlalKy \ —
A jak ja pôjdem, — mne aa to moľ stat —
A žialom im4* zhyne dobrá vmA, —
A či odkátsat od atralQr?!.
Nuž zas len myatfm, prettiýšlam dlile|,
Chodím, sadneift jbko^ zbMý.
V tom sa teriapka % búdočky mafej
Jedoa loptoš zaDovitý^«
— Hej, vraj, pes kreafas, daj z tolio koSa ! --
Ihneď zľahčela moja ponosa.
Všetko mi zlosť jeho vzala.
Pýtam si pfácu : — v tvár mi naplujé,
Staviam sa, — tu ma vy zauškuj p.
Až ma nosom krú zaUala.
Mne sa vám, pán môj, dačQ malo stať.
Taký 90m bol rozžialený.
Ja by(^h. ho v zuboch pristal bol rozťať^ -r-
Ale coi mne po zlobení? -r-
Bit? — som prislabý, to som nemohol,
Turka žalovať? — QO by vym^ôbol? —
Hádam tq, čo j^v bych dostal 1 -?*
Len som si v^ycbnul,: Bôh ťa doboo^l!
A oko moje slzu vyrouí
A sta bez seba zom oskaji.
No ale rabtfm dhte} sdbiMÍeá )
Pofiew: Len mi Bôb pMsábaj!
Ešte dmes večer Turkom zabndeš!
Len sa ta, clda^ I N^vábaj \ —
Vyhrať môž' dačo, ztratit — čo ztratíš?
Otrocký život, jak sa navrátiš? —
Iba že mať žialom zájde —
No! však až zájde, i otec pôjde.
A azda oba do neba dôjdu
A tam — svojho spa néídu!'
i«
„Idem ku brehu; prezrem si miesto,
Utiahnem sa medzi kriaky.
Videl som, vo mne dosť síl že jesto,
Preplávať brod bár si jaký, —
Predca som vábal — bál aa tej vody. —
Až naraz čujem, že ktos daeliodí„ —
A toto vám Bia eobnAlo.
Chytro sa shádíeni, na vodit sohytfv
V tom hvÍ2dot kufiek udMm podUim*
A dial,« viete, jak aa slúlto."
2
10
Orol, obrázkový časopis.
[C. 1. 1877.
Bojovný Moskál stojac v nadšení,
Nií oko E cblapoa nezpúšfa,
Hoeď podozrivo, hneď v oblúbení,
Hneď verí, hn^d to opúdta.
;,No chlap si, synak! jak je tomu tak.
Ale beda tí^ jak je naopak,
Beda tvojej koží bude!
Ráno k jednomu pôjdeš pánovi,
Ten fa hneď poawá, a ten Ihárovi
Vystele v žalára búde."
„Ach, ja ver nedbám, ja sa nebojím,
Čo už so mnou robit budú 1
Čo som povedal, za to vždy stojím,
Bárs ma hneď vrhnú do prúdu.'* —
„S pravdou najďalej zájdeš, synak môj !
Lež vidím, mdlý už každý úd je tvoj ;
Odpočiň si, môž spat už íst.
Tu moja loža; a viem, žes hladný,
Tu je chlieb a soI, len si prisadni.
S Bohom! ja musím preč odísf.'^
Už sa škreklaví dolu speváci,
Čo z pántov na deň hlásili.
Svet pilný dávno už hemží s' v práci,
Už k službám ranním zvonili.
Nuž a hosf mladý spí vať a chrápe?
Oh, ni neusnul v myšlienok dlape.
Tvrdou mu je posteľ mäkká.
Jak by sa všetka hrôza naň' sniesla,
Jak slabý plavec v búri bez vesla
Y člnku si citov uteká.
Iné necíti, iné nečuje.
Iné nemá pred očama,
Len jak mu otec> mat horekuje,
Jak zalamuje rukama.
A čo to dalej ešte s ním bude?! —
Dobre sa chudák žitia nezbude,
V takej nevrlosti brodí
Až vojak jedon do stanu vstúpi.
Krom vyrídenia na shovor skúpy.
Dá mu šaty a odchodf.
Ústkami zmŕétil, pleciami stisnul.
Slzami líčka zai*osil,
Keď zrak na šatátb jeho zavisnnl.
Jakých on nikdy nenosil
Ale cktiac, nechtiac, len sa posbiera,
Bárs sa to rdli' jdio jak spiera.
Mundier na seba natiahm.
A v tom pán známy dorazí k nemu,
Pochad oznámiac nášmu mladému,
I s ním zo stanu odtiahne.
n.
Tábor.
Stá a stá búdok tvorí ulice
Krásnym, šíro-dialnym polom,
V predu pyramíd z pnáiek tisíce.
Čo hniezd tých patria sokolom.
Tu stranou kozák pasie koníka,
Tamto zas vidno stáC dôstojníka
Na šabličku opretého;
A kolo vatry pri masnej kaši
Pije si, spieva a samopasí
Kopa ludu bojovného.
No z krátka: keď to Človek obzerá,
Nevie, kam zrakom zakpsit,
Ludu, diel, vozov i statku — vera,
Až je zemi tažko nosif.
A na to, zdá sa tak, že sa díva —
Jak ten na pluky, čo ho obýva —
Velký Éiator veliteľa.
Na ňom svät-ruská zástava veje,
A jej dvojhlavec až hrôzou chveje
Na Islamu hájitela.
Pán stanu v svojej sedí komnate
Na nízkej polnej stolici,
Pred nim v vojaaskom šuhaj kabáte
A s nim dvaja dôstojníci.
Ihneď dilapcových zvestov zo plodu
Neobyčajnú blásia príhodu
Yelitelovi armády;
Ten zrakom strihá, fúzy si hfadí:
„A či, vraj, z pravdy, junáče mladý,
Tolko máš síl ducha, vlády ?<^
^Ach, prosím pekne, vlády a sily,
Bo som mladý, vela nemám;
Ale čo o mne tu hovorili,
Na to všetko svedectvo dám.
Pravda je — polský basa vraveli —
Veď jich dobre znám ! — oba sú bieli
A vždy sa sršia jako jež !"
Vodca sa smeje, reč mu pretrhne,
A hneď otázku tú mu navrhne:
,,Niiž, či ty i po polsky vieš?**
č. 1. 187V.]
Orol, obráskový čaBdpis.
11
,,No, daj sa Bože!' ehlapä odpovie,
„Yed je to i tá polstina I
Po rusky u nás temer kaldý vie,
A to zkazená ruština.
Ba u nás z Polskej šľachtici boli,
Keď som ja vlani chodil do školy
Pod háj, do vyánieho mlyna;
A takých chlapcov, jak ja, dvoch mali.
Nuž sme vždy vedno polsky trepali,
Jak na jazyk niesla slina. ^
Úsmech úst dlaňou kryjúc širokou
Oddŕha bojar Bossije,
„Nuž a zkadial žes'? kolko máš rokov?
Meno tvoje jak že ti je?"
„Mne je tak meno jako otcovi:
Bajčo Nikolev, a k Sokolovi
Najviac k nám ludia volajú.
Rokov mám trinást od dňa Vstúpenia,
A z tej som viesky, kde opevnenia
Nepriatelia vaši majú."
Šabla zhrkoce o stolca nohu.
Maršal stál k správcovi stráži:
„Druh môj! Tebe tú sverím úlohu,
Tohto podivína stráži;
Službu úradniu odlož na stranu,
V osobnú si ho vezmi ochranu
A záchod s nim po dobrote.
A ty, Bajčo môj ! chod s tvojim známym.
Nezabudneš ma, keď sa obznámim
O skutkov tvojich jistote!"
Tí dva odídu — a myšlienok roj
y bohatiera pamät zletí:
„Lepšie vždy chráň sa, jako sa nebojí"
Duše jeho ríšou vieti.
(Pokračovanie
„Opatrnosti nikdy Mzbýval <
Zle, po rákoši kto múdry býval
Kto nedbalostou sa zmámil"
I dá rozkazy poboeaíkevi,
Aby každému s svojmi vodcovi .
„y hotovosti státl^ oznámil. .
„Lebo dákosi tuším pravdivost
V rečiach tohto čudno-zvesta.
Už očí jeho významná živosf
Nedá mi pochybe miesta.
Tá prostorekost, prostosrdečnosfi
Tá mi už líči veci výtečnost, .
Ja na to držiac, vpred ho ctím;
A hrdším bol bych tohoto otcom,
Jak prvým Ruska armády vodcom, —
Tak som jatý výjavom tým.
Ba, nech na príklad, 60 ja neverítn, '
Vlk to bude v ovéom rádiu,
Preca sám ešte cesta zamorím.
Sám to sverím cára uchu:
Sám mu u neho mäo^t vyprosím,
Bárs najprvší rád, tími sa bonosCm,-
Chlapčafu tomu postúpim.
Lebo taký čin i nepriateľa
Zaslúži úcty, šetrenia vela —
Ja velkost ctím, podlosf tupím !
„V trinástom roku cblap^atko slabé
Už tak poslúžil otčine,
Kde jeho vrstov : jahňa je chab^
V takých podnikov vidine!
Kolko že mužov na jeho mieste
Neodhodlá sa k takejto ceste?!
A to dieťa sa odváži! — .
,
Lež tak: dobrého, vraj, moc nebýva,
A často v hrudke malej sa skrýva
Vec, čo sa nad zlato váži!"
nasleduje.)
• »■
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska,
Cestopisné náčrtky od Laskomerského,
Ked rastlina sladkú stavu vypúáCa, ob-
sadne rozličný hmyz jej lodyhu, ratoliestky,
listy a kvety, i ssaje cukrovú miazgu. Po-
sareme-lí po rožách, vidíme, jako zelené váice
t t t r
a jim a jim podobnémnšfky^pniipkav^ látke
leznú. I naša mat zeiraéka iqá/tú ^obyčaj, že
sa potí, že šCavu vydáva iijej znoj už sladký
už kyslý — sú naše- lasne, kúpelamí, tet>Ii-
2*
JU,
CBmi oanvané. n« Miäbj
obsadúvaSá, ďnft mjr -^ ď
lemurských opfit.
Sotva že slnieAcoMiíM
teplpjäie kriat, až sa ti
hrnú zo Täetkýtft 'knjiait
a miest ludia, aby sa v Vú-
peloch zmáCat a tam svoje
zimoäné hriechy a roz-
ličný prach zplákouC mo-
hli. Táto dávDK a 3llivn&
obyčaj prtóta t do zS-
koDOv náboženských a je
ddkaztfm lazobaej ddle-
žitosti.
Dobfá, statoinft prí-
roda poskytuje n&m «
danna tato ^bcodeDie a
podáva každénu ayakovi
a dcérke bäi roedwUi
svoje materiMki {hb^.
No, špatný liPmariatapO'
robil i Ch H&täa také po-
riadky, aby sa práve naj-
potrebnejšiemu ČlOV«J[U
neprístupnými sUly. Nád-
herou a prebnanofitou
ataly sa kúpele chudob-
nej vrstve temer neprí-
stupnými. A preca Boiia
príroda dajajlch bezroí-
dielu pre všetkých ft to ~
T. durnia!
No.TuríianäkeíčiÉtu-
bni.inske) Te|ilice, ktOré
v švnntom slovenskom
Turci leíia, nebývajú zne-
pokojovaoé eStP, chvála
Dohu, ani ministrami, ani
bojáruii a velmožmi, ani
batiltánni, vynímajúc n-
snad tých menej hkwl-
ných bankárov, 60 VtiiM
nedWu a sviatok kumula-
tívne a kollektivne banky
tí etaváCdäv^jáaodtam-
J^ch InrilegOT prúapcine
Uiia sa tým, že tamtí kn
Uíhaiúi tjt* ale, a síce Vlajkovú so tíiartm srbskýcl
Or«), obrickoTý e&lop<B.
Nft EBdH migixo MHného Idiám, a kto-
rým v MfjnprttnitqäoDi spojsií stojiti, pObnl
«oni Ba i ja do XiráiMBkTcb Teplfc k iseí
tToIukov preiéádu do Buiy.
BOtn tím, ie po S^fnA ifMhotk m^^ m-
fclijené édy sase ío poriiáko sa berú a- te
aojt Tymodená tMq^mieu i nienlirost po<
> äbaiaaiestvsUTC^tée,
vybral- wm ta na vadu
majho tttím svetMN^kaai
9B srdnie potiahne ía o(i
pre spetatneiC. Fnt»,
jtAo falcra* f pRto, te
KnD ta ja coelibats crie-
bol, poUal Htei ito, Ét)
mi Ba srat* sajbiiHie
' Mo, jako peniate, &jku
a Žena, i pustu aom ^
tas kan aa «rdce a koae
tiabli. (zjednal toM ai
krajobyčajnú prfležitmd! :
dlh;, ázky, tufeekému
Hkajkn" ŕihiku) podobný
Toaflc H koáiasa, biolyin
praobom obtiahaatou,
ktorý pnch pcadejMe m
mojoM kabáte aCa mAkft
dfl Kremnioe vwenéim
vápna, sa otijaTil a mfia
«catou na preninäirita
pretBCoil. K tejto kara-
vane patril pohonič a ko-
nečne eaU najta q»oloi-
noBf doplnili dva dosCdas
brej a' ntádrej obyiaje —
kOD&
(^udtili ame pitad,
čarovného Abzorns no
vatrom. veínň vytímmé,
oknihliacimi vŕákMnjp^
piatu raviaM, i pobendi
siM U sma-oln ku BHch
nénni.
PouiwaM viA, fa
Bikriralaé vody v dlkf eb
vekMh sdro^svaj neirtly ;
viAí, ie >a to DiiBatilkD
vtúv , poobadňéfefa z
iänkMiútith cňte pm|-
aeBin>«ii fatie#. Xotf af
po brdlo v teplej voli«
14
Orol, obráskoTý čaftopis.
[Č. 1. 1877.
zanmmý koiáA, nomysUš, nad jakým pekiom
svoje rany umývai. Jak vriace nmscgú tie
vody oa povodiam mieste byf, k€d sú tu na
pevtfdia zeme eite tak horúce, kdežto preca
toflcon púfouia tak rôznymi proariedkami sa
predisvajúc mnako teploty utratily. Bezpro-
sredne pod lazňami a v okolí pozorovať nános
potoka Turca a Bartoäky; ďalej sú vrstvy
kongeriové, traehytnvého taffu, rhyolilhu, nno-
tauliié hory.' sad Štubňou po Kremnicu a ďalej
obrovaké maasy sivých a zelených trachytov
(Andesitov). Od Hájja na lavo vypýnajú sa
biele bralá rozUéných foriem jurasského vápna
aa dkamenelými amonity, belemnity atď.
Keď som za týmito rôznymi geologickými
predmetmi sem tam krk vykrúcal, prišli sme
na Dolnitt Štubňn, kedysi za Kaká&ov králov
Bemeckli, teraz číro čisto slovenskú obec.
Hore vyiiie oa úp&tí mohutnej trachytickej
hory v blízkosti peknýeh perlite vých kameňov,
^ezH sme sa popri dlhej nemecky, ale už
i flloi^nsky hovoriacej obci, Hornej Štubni.
V: podobe ohromnej škatnly stojí pod
hradákou cestou za drahé peniaze vystavená
štátna škola, kde šfastní potomci saských
predkov plnými črpáky vedu srebaC majú.
Odtial tahá sa jednou stranou železnica,
druhou^ rovvý les (Ebener Wald), až pred
Tiuräokovíansku dolinu sv. Antona; tu ne-
chali sme železnicu kôre sa fahat, či vlastne
ona nediala náa á(An sa tahat a my zvrtli
sme v pravo.
JeiHi pravda, že do neba planá cesta
vedie, tak sme boli tu na pravom šlaku do
neha; non^mä od -tejto zpomenutej doliny
počnúc, už už museli sme byt blízo neba.
Močarina, a v močarine skaly, to je cesta
do Skleného. Z predku na zadok, s nôh na
hlavy, z boka na bok^ prehadzovalo nás jako
hnuďif keď sa ▼ hrnti varí. No, môžem od-
porúčat luďom, ktorý z kúpelu vyleznúc pre
dáláie zotavenie' sa cesto vaf mieňa, túto ute-
čenú cestu ; a tu, jako nikdy predtým, pre-
svedčil 'Sa mdžOy že: „Extra Hungariam non
eat vita,^ a síce preto, lebo kto toutou cestou
sa teaáe,' ten svoj život sotva von z Hungarie
vynesie, a jesAli sa mu to podarí, tak štub-
júámké kúpele na jeho tele tvorily opravdu
sázraky.
Podial tejto makadamdcej a či gott-
verdamskej cesty videli sme kôry pre kože-
Itthov drvit, aby sa potom železnicou do Pešti
vyvážaly. Sušia jich pred drvením v stohách,
ktoré sa velmi indickým Vigvamom podobajú.
V pozadí objaví sa smutcý les. I máš obraz
krajov Indiánskych!
Každej kázni amen ; a tak, vďaka Bohu,
i cesty do Skleného (Glaserhaj). — Boh vraj
nedopúšfa, aby stromy do neba rástly. O tom
sme sa presvedčili tu v Sklenom, kde sme spa-
trili stromy a to stromy veľké, koreňami hore
do neba a korunou k zemi obrátené. Y skutku
tak. Toto divné na hlavu stavanie stromov
pochodí od vlaňajšej potopy, následkom roz-
trhnutia oblakov; na hore Strach sa udav-
šieho. Táto asi pol hodiny trvavšia potopa
zplavila dakolko domov, potopila sedem ludí,
vlastne zabila a zabitých na lúku vyhodila.
Pod samou búrkou udrel hrom do domu a ten
shorel. Tak v jednom tahu zúrily oheň a voda
nad hlavami nešťastných Sklenárovcov. Všade
videli sme ešte hlboko vyryté znaky hroz-
ného lejáka.
Toto pripomenul som jako medzi besedou.
Sklenô nevyniká zvláštne; vinie sa do-
linou ďaleko hore sta tasemec a je v tomto
ohlade podobné druhým okolitým nemeckým
osadám. Domy stoja poriedku, medzi domami
vídat záhrady, pažite a osredky. Tu jeden
druhému do hrnca nazerat nemôže a nesú-
vislosť stavísk uvádza mi na pamät ma-
ďarského krajčíra, keď Nemcovi chcel vy-
svetlite že medzi gombičkami na attile istý
priestor ostaf musí, i riekol že „ Wart a pisli
Knopf, und wart a pisli megint Enopf.^ Keď
sme dlhú túto nemeckú klobásu prešli, vyšli
sme na vrch Strachu. Tu schodia sa tri geo-
logicky významné horniny: trachyt na juh,
žula (granit) na sever, na západ červený
neocom vápenák s roztrúsenými sem tam
belemnity; podlhovasté sivé to skamenelé
zvery. V nížinách pod cestou videt Karstu
podobné nálevníkovíté jamy (pingy). Tieto
jamy pochodia od podzemných jarčísk, kto-
rých klenby vekami vylízané preborily sa.
Na rubikone Strachu, na pomedzí tur-
čanskej a nitranskej stolice, nápadný mi bol
v prosred cesty ležiaci, asi nekolko centov
č. 1. 1877.]
O rol,obrázkoTý časopis.
1&
(ažký, kolesami otlčeaý, balvan aragenitu.
Horko fažko podarilo sa mi dva slicfié kúsky
toho kovu odrazit a sebou pojať.
Jako náš obecný lud vyniká neliieným
básnením, utešenými nápadmi, tak vyniká
tiež podareným vtipom, ktorý medzi inými
nachodíme pri vhodnom pomenovaní miest
Tak ku príkladu Besnfkom nazval cestu nad
Telgartom pod Královou Holou, kde strašné
vetry a v zime ohromné záveje bývajú, ďalej
dolinu Stratená, Šarpanec, hostinec to be*
lianský pod Tatrami, Dolevok, krčmu pred
Mičinami atď. I m^o Strach, jakým túto
cestu nás lud pokrstil, je podarme a je ho-
tovým jej opisom.
Povetrie bok) príjemné, prekonal som
teda Strach pešky, kým sa moja polovica na
voze opálala sta zrno na strojných mlátidlách.
Cesta je na pospol v skale vápenáku rúbaná
a jesäi žeby dakedy i bok bývala štrkovaná,
nož étrk dávno už pošiel za durákom a teraz
vyzerá jako schod v Proyleach Akropoliskýeh,
alebo vchod do Muránskeho hradu do skaly
v odsekoch rúbaný. Jako to tu musí vyzeraf
v ČM búrok a jako v zime pri závejoch?
No, je to Strach I Pre príatela tvorivej prír
rody zajímavý je bujný bukový les popri
ceste a čnejúce, dierami a jaskyňami prerý-
vané zápole. Strmým chodníkom ukrátiac si
priecliod, zbehol som sta na halifaxoch a šišiel
som sa s príležitosfou na doline pri obci —
Raztočnd.
Po vyše Baztočného vídet čiastku hodinu
dlhého nemeckého mestečka Handlovej (Krí-
kerfaaj), kde gróf PálíFy má ložiská kameň-
neho uhlia, lež velmi slabými silami kamenné
uhlie dorába. Za Handlovou vyjíma sa kúže-
lovitý, ďaleko viditelný kopec Donnersberg,
ČI od doň trieskajúcich hromov, či od po-
hanských dôb tak nazvaný, neznaf.
Od Baztočného, kde jako v Levicach
ústav pre výchovu mastných husí, dla kŕdlov
tej drúbeže súdiac, založený byt musí, za-
čína sa pohodlná a hladká cesta. S podivením
videli sme tu a dolu až niže Prievidze hoj-
nost čerešien a inej ovodny, keď práve na
iných stranách úplne chybovala. Polia dú tu
dobre obrobené, úrodné a cesty stromovím
vysadené, čo na cestujúceho príjemný dojem
činí. Za t^ prišli sne do td^ín : Jalovca,
Brusná a Čauíe. Tu videCáiroké pamské hony
a majere. Na sever v itomto smectf, tam. kde '
povest nesie, ňe Tor jazero turčianske do '
krajov Nitry prekopat dal^ stojí hrbatý kopec *
zo skamenelých k«rytatôek pozostávajúcu
Od Čauše plitkým vrškom vinie £a cesta cez
parku podobný lesík, a keď sme ten preko-
nali, ležalo úrodné a idylUcké údolie Prie-
vidzské pred nami. Uitu vítaly nás pekné
kliety, letohrádky, vaade po nnedziach ovoc^.
ným stromovím ovenčeaó' role. Príroda jet
usmievavá, k tomu prispela ale i ludská mka :
a tak stojí všetko v harmónii, nrilo zabáiwjúc
mysle človeka. Popri ubebujúdck.nmilivýtih
vše pekných krajobrazoeb; minul sa clqrtra
čas a my vtiahli sme podvecor do hostiaca
Prievidzského.
]^a námestí stoja dva hostince,. jedo«:
pri druhom a aočaliávanítn.bhdia príchoda(m<
hostom v úsreiy jako pavúk M muchu. A dOi
ktorého vleznút? V prvom p^Nchodí jedudhe^
sú okná vybité^ asnad výdobytky ostatnej,
volby , v druhom vMtoie biele .záclony < po-
vievate
JttihBi sem,^ poviem. Posekodlo jeobf -
dlené, v prízemí otvorená r nám izba. Zo sú*-'
sednej, len dvermi oddetenc^pQáHiepre&hQdí
hustý zápach, držiac sredMmedzi Qctc^- a
cesnakom, so slušným* prídavkom étipbvej
brindzy. Mimo týchto čuchových vlastno^tC
obývaná bda táto, nám k noclahtt vykázaná
míestnost oblakmi vebni ^ úprimných múch a'
majetníkom krčmy, ktorý chudák lekármi vo
Viedni na ruke ékyptený v posteli hojáci
kyptík ofukoval.
„No darmo je ; zahraj mi takú, jaké ttás^^
pomysleli sme si, a kázaly Haše poklady alofiC
v tomto museume výparov octo-eesnako^brin-
dzových. Vybrali sme. sa navštíviC anámeho
z prvších mesta vrchnákov. Znali sme sa^.
ačkolvek sme nikdy ešte tam neboli, aznaUí
sme sa dobre , ale veru cez dakolko. rokoiv, '■
čo sme sa nevideli, obraz náš v pamäti^ pria-
telov na nepoznania zbladaúL
Predpokladajúc toto; umiosil som si, io«
veznem na seba úlohu mteiacai^ Vstúpim do*
chyže bruškatého patriciera^ on písal* pri Bto«
líku. Po dosť krátkej , ale úctivej poklone,
16
Orol, obrázkový časopis.
[C. 1. 1877.
^ .^ ^j^ .f •■ -^v-^-/- •v.
onámidi sa Jako tskiamt t K., ktdrý poM,
že mestá má ftá predaj biča. Ott staite vážne
faiAré, vysúka okuliare na moh»tné četo^ vy^
saka si špicaté fáay, Aytí palictt firiebrom
okuYi^ú dd roky, oúlkašla a ráinym hlasom
odvetil r že veru ovžmu wvjú na predaj^ ale
8taf ébo býka na jatku.
„Ko, viak ptfáve to kladám, '^ potedám.
n len prosím sloäod cenu/
Bo2l«žím nohy na áirokas opran lokef
a krívuh) jako* to Mtiinci robievajú a blaáím
ran skúmavým okom vablyétíace sa okuliare.
Už Qž by sme si na toho starého býka boK
na cHsA plieskali < no moja Eva nemohla sa
dUej pretváyaC, i aačne ma neéeredne medti
rebrá itdpaĹ Vypadli sme % úlohy mäsiar-
skej a tu nášmu príateisvi ^éalo svitat, až
mu medzi smiešnym teremtettovaáim a hro^
mávaním konežoe celky svitlo. A tak done'-
sotié nám boly húed na aiíuttoi všetky naše
parhámy do peknéfaé a priestranného príc-
hytku našich prMelav, kde sme srdečne vi*
tasíf pokojti^ a pohodlne nocovali.
Prievidaa jo porMaé, živé a kupeefté
mesto. Ja som ho už raz — nevidel, 2o sa
takroatuMt aoá^ že aom sa tmy doi od Eajca
vniiiel a táao sa tmy v smere proti Nitre
von odiSiel. Sospamlt^ sa, že bolo všetko ~
čiei«|>. Bofo to roku 1848 koncom decembra.
\ Prievidaa je mesto sti^é slovenské, a
mimo jeho odvádza sa od pekného vidieku,
ktorý možne a kopca, va ňomž stojí kostol
P# Marte, previdet^ zmonená asi tolko, j ako
obzor^ Že je mesto staré, už z toho zatvárať
možoO) ža jeho farský chrám sv. Bartolomeja
pochádza z roku 1213, teda je do pol siedma
sto TOkSíV sta^ I V koMde nad mestom je
eite stavobylejšif obras, asi 800 rokot starý-
To; bél kedysi \ kláštor Kaimelitav. V XV'
storoM i&čtakoval ta známy spisévatel slo-
venský Albert Huselitts, správca vyššej ^oly.
IMe tiež bolo tu najstaršie „Collegium otcov
Piaristov^ a gfce od r 1668; z týchto pošli
pcriajedsí toho času výtecmf slovenskí spiso-
vatelia, jako : Augttát Bielický, Ladislav Ku-
branský^ Slotáci od kdréňa a srdca. Tu na-
r#Aíl aa \ velký ptfápotovatel a úd školy
Boniolákdvej ^ J4»zef dkopec^ ktorý' Jo ka-
nonik Jágeilský umrei Za jAo sléveaské
presvedčenie hanbia sa vraj teraz jeho pO'-
kievQí, ktorí to čím sú, jemib za^kovaC musia.
Prievidza trpela mnoho od Rákócovcev roku
10?8, najviac dtanoovati jtf a)e terlŕ}šf aia-
darskl súkmeňovci Tuťd r. 1999. Veitl, že
keby z tých tehdajších prfefvidzských c&nf-
dákev kto na nohy sa postavil, isOofiae by
tureckému bašovi v Budíne s túčivom m^
svietil, ale by mu radšej ofbwcb^eyň posvietil s
ani by sv. 6il Babovi peroracíe nedržal, tým
menej ale l^ oemanského vojvodu S' č(^t!ným
mečom^ opásat išiel, j^ko to teraz šiaU^ná
madarská mládež na posmech histórii učinit
sa nehanbila. Z Prievidze zalietával náš „OoF
bcifrom šest rokov po slovenských krajoch,
kým jeho hniezéo ždezaá ruka maďarskej
modly pod Polanu ho nessatuiesla. No aie
poďme dklej.
Ráaa, vypočinutí na tele a duši^ s čistým
zrakom v oku , a takým> na neW, lúčili' smie
sa s poboetinúými priatelfaií a< ptívetívmi Prie*-
vidaoa, prv ale išiel som de lekárnfe snopaitrit
sa opiovýmn kvapkami Jákási népekikjnd pifeid-
ttidw mojej drahej polovice! nútila ma k tomu
opatecnému krdka. Ale* verti vxdor tej pr^
ereteľnosti pretrhovaná cesta, dlhšej sa Ch<^
hala jako sme boli vopred vyrátali.
Aby sme na pikantnwjšie kraje a kratôin
cestu do Trenčanaka narasif mohlj, d^plyto-
vali sme sa aa nijbtižšio čiarv do Koíeoa,
dedinky to v stolici Trenčanskej ležiacej.
Míeaky sa rôznily , a tak v nejistote , dla
k-ombinacie vlastnteho rosimra y a dbt kom^-
passu nášho kočiša — vybehli sme von
z prístavu prievidzského.
Nápadný nám bo) za taestom dlhý, vy-
soký, múraný most. Čo najhlavnejšie, je taik
pohodlný, že sa človek pohodlne i mimo
neho viest môže; a tak urobil i ná& kormi-
delník. Prebrodili smie shťovnú Mitru ä vi-
deli sme jako repraeswntenti eoidcisivného ci-
gánskeho nánydá, Philemon a BauciS) s diétmir
napokr udeným), pod mohntalými stlpami
raosiu na slame rozvalení pohodlne „dMce
far nieiite'' žmurkali. Hospoda toí bez cmzul
Hja, Pán Boh svojich neopúšia.
(Pokračovanie naškduje.)
č. 1. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
17
I. •
OrdoilOjva, reduta.
Od A. Mickietoicza.
riám stríel^f nekázanô. Vystúpim na delo,^
I pohljadnem na pole. Stp y^trien hrmel%
Kanonierov už ruských tiabne sa pomora
Prosto, dlho, ďaleko jako brehy mom;
I zahliadnem jich vodcu,.— skočil, mečoip
, , , kývnuť .
I sCa pták ^edno kiýdlo svojho vojska svinull
Z pod krýdla. s^ vylievu pecbotj , šírava, ,
Dlhá f ierňa koluqana, í^ko blatná láva,
Nasypanä iskrami bo4ákov. Sta supi ,
Na smrt čierne ko^uhvy vyvodia zástupy.
Proti nim trčí biela, úzka i pokorná, ,
Jako kameň iKÍ mori, reduta^) Ordona.
Jedných še?c len má vatrien — vše dýmia
i sviefa,
T^Iko hromov cez hnevné pernj nevyletia,
l*olko citov netrhne duševnou rozpačou,
Kotto ^tfcix šest letelo bômb, kúl i kartáčov.
Kad tam granát do srdca kolumny sa ryje,
Sta láva do vôd mora, pluk dymom zakryje;
Puká trieska v sried dymu, šík pod nebo letí,
I ohromná lysina radami zasvieti. \ ii
Tam zas kula letiaca, hrozí, hviždí, vyje.
Ručí sCa byk pred jatkou, šmiera, trhá, i^je;
Už dopadla. Sta boa v kolumnách sa svíja,
Páli prsmi, rve zubom, .a dychom zabQa.
Najstrašnejšej nevidno, no slyšno po. zvuka,
Po váíaní sa mŕtvol, po ranených blujku;
A keď rady od konca do konca prevjití,^ —
Jakoby ariedkom. vojska, prešiel a^y^l smrti !
Kde je kri^ čo ij^a j.atl^i tlupy tie výprava?.
Či má ýčast v ocjvabe^ či prsie nadstáva?
Nie TT,' ^ pátst<> pfl ^^^ pa trôpnej s.tolici
KrálV^Dcý, zákoq dáva. sveta polovici.
Zmraátil čelom, — i.tiisíc hne^ kybitiek^)-l6tí,
Podpísal -r tisíc uiatiek oplakáva d,eú]
Kyvnul .— knuty padíg^ od Nirmna dq Chývy,— -
Mocnáru sta Bôh silný, sta satan zlostlivýl.
Keď pre^ tifpj.ou spi^inou Camkrad sa kníše^
Ked posolstvo Paríža tvcJQ stopy Uie ;
Tvojejjm^či jediná^.rúha sa, Varšava, .
Dvíha ruku na teba, korunu ztrháva!
>) Pevnôstka.
«) Vozík.
Korunu Ka^imierov chrabrých z tvojej hlavy
Bo krádežou krvavo^ dobyj si, tiej slávjr.
Cár sa divi^ i strachom mrú Pétrohraďanía
Cárisahnevá >— i strachom mrú jeho dvorania —
Sypú sa vojská, ktorých, Bohom, nd>om celým
J6 •— cár hnevlivý ; zomrem, cára rozyeselím.
Poslán Todca kavká^sky 's polsveta silami
YlBmý, iinný i zručný jako kat s knutami.
„Urá, urá!** hromové, zástupy zrevaly,
I váliac sa redutu okolo obstaly.
Černejú palisády smesicOu votrelou —
Malá reduta v sriedku, jasná od výstrelov
Blýska sa nad mrákavou, jako v srieď mraviska
Otočený mŕavcami krýdlom motýl blýska —
Zhasnul — zhasla reduta. Či ostatníe delo
Zletiac z loža do piesku hrtanom zaprelo ?
Či luQtu krvou zalial kanonier pokonný?
Zhasnul oheň. Už Moskál vyválal výlomy.
Kde ručnia zbroj? — Ach, teraz pracovala
viacej
Lež na všetkých priehladoch za vlády knie->
žacej !
Znám dobre, prečo mlčí, bo neraz videl som
Hŕstku našich válčiacu s Moskálov Xerxesom.
Kde hodiny volanô dve sloVá : „pál — nabil"
Kde oddychy dýmtlumí trud ramená slabí;
Kde vše hrmí vresk vodcov, vre vojína Činnost
Kde potom bez rozkazu plní sa povinnost
Konečne bez rozvahy, bez citu pamäti
Vojak jako mlyn strelný páli, trieska, letí,
Zbroj od oka ku nohe, od nohy na oko;
Až ruka v nábojnici dlho i hlboko
Hľadala i nenašla i vojak obladnul
Nemajúc viac náboja zbrojou viac nevládnul;
Cítil, v atrelbe bez strelby že' nič nevykoná
Odmrštil ju i zpadol, kým dobyjú, skonal
Tak som myslel, i šiancom nepriatelov tlupa
Vliekla sa jako hrobač na sviežeho trupa.
Mrklo mi v očach — a ked slzy sofn utieral.
Počujem, že mi dačo ' hovorí generál.
Cez luneta opretý na >mo>^m mrneni
Mlčky na útok, násyp hladel v podivení
I vypovie 1 „Strateni'IH £ pod jeho lunety
Vypadlo sĺz dakolko — i vraví opretý:
18
Orol, obrázkový časopis.
[é. 1. 1871
' *-#■ ^ N^-N^ >
„Lepší od skiel zrak mladý, pozri tam na vale.
Znáš Ordona? — čo vidíš? — kde je?** —
„Generále,
Či ho znám I ? Tam stál zavše i delo káro val —
Nevidím — - nájdem — dozrem! V sried dymu
sa schoval;
V prosried hustých kotúčov dýma kolkorázy
Videl som ho rozdávaC rukou len rozkazy;
Vidím ho znovui rukou zdvihnutou, hroziacou
Zvíja i vrahom hrozí --s pochod&ou hro-
ziacou —
Berú ho — zhynul — o nie — dolu schodmi
letí."
„Dobre," rečie veliteľ, „prachom jim posvietil"
Tu blesk — dým — chvíla ticho — i huk
jak sto hromov —
Zatmelo sa povetrie od zeme výlomov, —
Vatreny podskočily, i jak vystrelené
Točia sa na kolesách, — lunty zapálené
Netrafily do pánvic. I dým sa vyrínul,
I v hustých sa chomolách zrovna ku nám vinul,
I nebolo nič vidno — krom granátov blesku —
I triasol sa parobor — i padol dážď piesku.
I pozrem na redutu — valy, palisády,
Delá, i našich hŕstka, i vrahov hromady.
Všetko jako sen zmizlo, a len čierna bryla
Zemi bez formy leží. Úžasná mohyla I
Tam i ti, čo bránili i ti, čo sa vdreli
Prvšíraz pokoj štedrý i večný zavreli!
Bárs by sám cár Moskálom kázal vstat, jich
duša,
Poprvšfraz k rozkazu cára sa nerúša.
Tisíce tiel zahrabla, úžasná pohroma.
Duše kde? neviem — lež znám, kde duša
Ordona.
Bude patrónom šíancov ! — Bo dielo zničenia
V dobrej správe je sv&té, jak dielo stvorenia.
Bôh riekol slovo: „staii sa!*^ — Bôh i „zhyň!"
vyrečie,
Keď od ludstva svoboda a viera utečie;
Ked zem pod despotismom jarmen( zastená
Tak, jako pred Moskálom reduta Ordona,
Bijúc slávu vítazstva vraždami zopsutú,
Boh vysadí zem túto jak Ordon redutu !
PetruSkin,
Milojko.
Skizza z černohorského života.
Napísal A. E. Timko.
L
bvetochýme je meno jednej z pomedzi
krajín pevniny evropskej najmenšej, ale preto
chrabrých a veškerým ludstvom sveta slo-
vanského obdivovaných junákov rodiacej kra-
jinky. Stošestdesiat tisíc duší, dvadsafpäf
tisíc bojovníkov, osemdesiatpäf štvoročných
míl počitigúci okršlek skalnatej, neúrodnej
pôdy zeme — tu máte pochop o svobodnom,
cez päťsto rokov proti návalom a nájezdom
surových Musulmanov statočne a vytrvale sa
brániaceho, na brehu jaderského mora ležia-
ceho kniežatstva — Čiernej Hory.
Prepevný, revolúciami samej prírody za-
ložený hrad, vlast svobody, bratskej shodya
pobratimstva , hniezdo bystrých junáckych
sokolov, kraj úrodný aa černooké spevavé
devy, domovina otúželých v boji hrdinov,
chlúba plemena slavianskeho^ Čierna Hora,
tvoja sláva svieti čo jasné slnko na našom
obzore, vývodíš zmužilostou a chrabrostou
svojou zatieňuješ mohutnejšie štáty sbratre-
ného národu.
Pät století žije slávne v neprestajnom
borení sa so sverepým Asiatom, bráni mužne
rýdzu slovanskú krev, svoju milenú detvu,
národniu čest a vieru Kristovu; a napriek
tomu, že ta, národku malý, neprajný, podlý
jazyk zákemíkami prezýva, preca sláva tvoja
skviet sa bude večne pred zrakom slovan-
ského sveta, a čest tvoju nepokalia žiadne
rúhavé jazyky.
V poslednom krutom zápase s divokým
nepriateľom Slovanov a kríža preukázala opät
„Cmagora" svoju junácku chrabrosC, svoju
života schopnost a jako vždy zvykla, tak
i teraz vychádza z borby tej čo víCaz, oven-
čená novými vavrínami.
č. 1. 1877.]
Orol, obrázkový Časopis.
19'
Čemá Hora sápasila i v predoilom, v osude
Slovanstva patnätibodnoni; krvavými písme-
nami naznačenom roku s úhlavným a od*
vekým svojim vrahom v nerovnom zápase,
však zvíCaála, premohla kolosa, bo nechýbalo
jej ani teraz na hrdinoch, každá piad zeme
skalnatej vlasti do poslednej kvapky krvi
brániacich.
Čierna Hora ukázala sa svetu vo vítazo-
sláve.
Zvítazili sokolovia nad krvožížnivými
hyenami.
Živili junáci černohorskí!
Bog pomoci!!
11.
Na niekoľko hodín chôdzi od námorskej
prístavnej dalmátskej pevnosti Kotoru, sme-
rom výcbodním, skoro na samej hranici v skal-
natých vrchoch čemohorských, leží v nahii
Cekličskej slavná dedina Yučldol. Je to de-
dinka na pohlad nepatrná, domky malé, je-
don od druhého vzdialené, jako asi keď sa
stádo po skalách rozbehne, vôkol okolo nej
plno ledov, plno pustých krkolomných skál,
jakoby toto „vlčie údolie^ od ostatnieho sveta
vypovedane, sem do tejto pustiny sa bolo
uschovalo.
Vučidol obývanýjerýdzimi junákmi z ro-
diny Vukaličovskej. Rodina táto vedie patrí-
arcbálny život a počituje viacej sto bohatier-
skydi junákov, ktorí od století v obrane
Cemej Hory naj(až§iu a najvýznamnejšiu
úlohu hrávali a vífazne ju i dokončievali.
Pohlavárom rodiny tej je starý Borila
Vukalič; jemu po boku stávajú traja statní
synovia: udatný čo lev Božo, ohnivý Ilij<) a
najmladší z nich pevec Petar. Čiernooká
dcéra Golubca sladieva otcovi jeho pozdne
dni a to všetka chlúba a potecha sta-
rého syna Hory.
Borila 80 svi^jimi synami dlie u knieža-
cieho vojska, bojujúc tam slávne v horách a
priesmykoch u Nikšičn oproti vtierajúcim sa
na Horu čatám Muktar basovým.
Golubca vedie sama domáeaoftt, bo jej
matka sníva už sladký sen pod zelenou pa-
žiCou. —
Deva túžobne očakáva z boja čo vítazov
navrátit majúcich sa pokrevných, otca a mi-
lených bratov.
Rozvíjajúca sa anemona ani sama nezná,
jak namáhavý a krutý boj bijú jej milí za
drahé ohnisko, bijú boj i za ňu a za stá jej
družiek, ktoré by Musulman tak rád ukoristit
a medzi štyri učadené múry svojich háremov
uschovať, za živa pohrobit chcel. Hej, ale
draho padá mu tá chúťka I Do tichých čemo-
horských dedín vedie Moslemíua cesta len
cez mŕtvoly junákov, cez ostrie na oboch
stranách brúsených haúdžárov!
Na východnom svahu hôr, dedinu Vuči-
dol obklopujúcich, vypína sa do výšky strmá
škála, popod ktorú vedie úzky, v kameni
ludskou rukou vykresaný chodník. Len s velkou
smelosťou môže sa človek odvážiť cestu tú
konať koňmo. Cudzinec by sa na to ani ne-
odvážil. Skala tá, divočudný výtvor prírody,
nesie podobu človečiu a za príčinou toho po-
menovalo ju celé okolie „čiernym bralom."
Z nej je krásny a velebný výhlad na všetky
strany po Čiernej Hore. V dialke na juh ví-
dať väze hlavnieho mesta Hory Cetynje a
popri ňom vinúci sa hômi^potok Rieku; na
západ Jaderské^ more s Rotorom, na sever
ale banianskú planinu. Miesto toto je zo sta-
noviska stratégie jedným z najvýznamnejších
polôh; je tak rečeno klúčom Čiernej Hory.
m.
Na blankytnom nebi svietil mesiac v prvej
štvrti, a milliony hviezd usmiev^ýúc sa strblie-
talo nad skalnými hradami jakoby sa rado-
valy z víťazstva junáckeho národa. Desné ticho
panovalo nad priepasťami okolia, ohromné
balvany skál spaly tuhý sen, len noční lafok V)
svojím hulákaním prerušoval posvátnosť nod.
Na priesmyku pod čiernym bralom za-
stavil sa pred pravou polnocou od hlavy do
päty ozbrojený junák. Bystrý zrak svoj hodil
na stráň olivou porastenej hory, kde pri sla-
bom svetle mesiaca zretedelne rozoznať sa
daly biele, uprosred stromov ležiace múry
domu.
^) Caprimulgns.
20
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 1. 1877.
Junák zastal.
^Drah^ Oolubca moja!'' vyriekol hlasité.
„Kto zná, či (a oko moje ešte raz ubliadne?!
S Bohom, jediná tuha moja! Nenazdajná
úzkost sviera firdce moje, jakoby (a, dera
moja, nikdy, nikdy viac videt nemal!"
A so s^alúbenfm díval sa na ten milý
obraz domku,. ktorý zkrýval lubicu jeho Oo*
lubcu Yukaličovu.
Junák dumal dlho, noha jeho nechcela
sa z miestna. I^núfi a postúpit svojou cestou,
zrak jeho wdxc%\ sa odvrátil pd milébo^
svetlom mesiacka ožiareného zjavu..
Úder dlaňou po nobútnom pleci vytrhol
Čemphorca z dumania. /
. ,Tys tp, Milojko?" pýtal sa zdurno muž-
ský hlas. I '
„Koho vidím? Čurila zpoza BrdaV^
^Neklame ta tv/[)je krahulčie oko. Ha,,
tu sme sa museli sfsf pod čiernym bralom?
Čurilovi a vydoby t si Golubcu; ale čuj ma,
Čurila, ! na • Aúbqj nedie 'terás času !^*' ^
Jaké máš námietky? Hovor skôr, kým
ti nenadám do kukávíc!**' ' ' • • '^
„Pr^jimami tvoje vyznanie!'' ridcol Mi-
lojko, a aastanenf si saietei proti tebe "; lež
dovol, nech vlastenecká pevimioeC tykobám,
nežH oand roehodne nad mojíiä živbtx^l^
„Jaká to.povinnosf?"
gČuríla f' zvolal Milojko s ohňom, „teba
tiež zrodila Čierna Hora, ale ty nie si jej
hodným synom !**
„Opovažuješ sa obrážaf?^ pretrhol reč
Čurila.
„Na miesto, abys domovine svojej v tomto
ohroženom stave poskytol mocnú ruku svoju
a bojoval proti Musulmanom, vrahom naším,
blúdiš čo hladný vlk po Hore a vyhladávaš
dobrodružstvá, pri'ktorýdi by si mohol svoju
vlastnú krev vylievať. Tó ti má zá zle Hora.
Oh, osudné, desné to miesto v ústach Čemo- jy^y^^^ ^^^^^^ (^^^^^ äe domovina nak' ohro-
^^^^^ t'' jená jeľ čatami Muktať basovými a že tento
„Kam jacháš o pol noci?^ \rMhai nezadlho s celou mocod uderí na
„Fýtaj sa ma radšej* Čurila, kde som
diel?:- „
„To sa mi veru netreba pýtaC! Viem,
kde si meškal od večera, kde obyčtyne meďcá-
vaš. U Golubci, u tej svodnej. kvasy dioidte,
pre ktorú > už tolko krvi tieklo."^
^Nech že sa tam boria, kolu, vraždia
blahoví za ^u, ktor^ srdce je už dávno za*
dané."
„Domnievaš sa, že tebe, Milojko?'' pýtal
sa ohnivé Čurila a ruka jeho nevdojak siahla
po rukoväti bandžáru za pásom, „domnievaš
sa, že pemáš soka v ľúbosti? Hoj, ha i. Jeden
z nich je Čurila) Golubca nebude tvojou!"
«Že Qebude?". usmial sa Milojko. „Vi-
díš brachu« že mám i ja handžár a pištole.
Viem i^ajsf krátku cesta pomedzi rebrá so-
kom mgjím do Brdca! čurila, a kebych sie-
dem skoUt mal, ver^ odpracem si jich z cesty i''
„Tu som ti hotový, Mikíko!"* taaiac zpoza
pása pištol hrmel čurila, „vyróvnajme sa hneď
— hnedí Osem krokov . . . hotový sem ľ*
kričal Čurila plným hlasom a naťahoval ko-
hútky zbroje.
„Zadrž, nie som zbabelec!" odpovedal
kludne Milojko, ,mám odvahy zastaf si proti
Horu, aby zpustošil naše krby ; znSš to, že
l)ťatia "naši bijii boj na život a na snirC; ale
ty ]1m pomáhať neideš. Kliatba 'ti !" '
Čurilov zrak horel pomstou.
„Som vyslancom Borilovým do .Kotoru,^
hovoril dalej Milojko, „a ešte behom t^jto
noci doaiest mám zásobu stneliva naáim bra-
tom, chystajúcim sa k. rozhodnej bitke. Keď
aanavrátim a tento mesiac v úplnom svetle
nad brdami zasvieti, v tú noc, Čurila, tu pod
čiernym bralom zastanem si oprol* tebe ! Tu
je ruka!" •
„Dnes, lebo nikdy!" zvolal sok. „Ne-
prijímam tvoju výhovorku!" '^
>,Teda dobre !^ odpovedal Milojko, „od-
stup sa! Ponehávam ti prvý výstrel!"
Kobútky na pištoliach' hrkly.
Sokovia stáli proti sebe.
Výstrel z pištole Čurilovej zahrmel, knlka
piskla tesao popri hlave Milojkovi^, prasnúc
do skaly, na* ktorej sa rôztlapkalti.
„Golubca je moja!" riekol Milojko, cievu
zbroje svojej do zeme skloniac á na pol diaľky
ku sokovi priatúpiaic, i^ovil: „tebe dai'úvam
život!"
. 18T7.]
Orol, obrázkoví (
Bez slova 4>ústúpil Čunia smerom na
sever. Pri svetle níesiačka videí bolo liezt
ho po strniýchj kckolomnjch skaládi, pre-
skáliujiiceUo ponad priepaste a neschodné,
lír&tiská dolu z hôr a poberaC 9a rovBO- na
IV.
(£rá«n» vynímal sa biely liora IM atrmine
Vučidolu. ,obkloptiDý.niekoIkýiai oli^iami. Je
to atatôček junácskpho Borilu Vukoliča, V apm
bjva Golubca, tá svoda^ kráay.deva^pw ktorú
■i
■■i
planinu banianskú, za ktoron ro2^e«ti«ritl,sa
tujrský tábo^* pod vedením troch baSov.
Mílojkp zatnúc pä^ podalea ^n^prom
zápalom ku inj>ru, kam vokla ho povinnoaf.
Prilbe hs, k^ lebku roztr^pem t«j
mi^ej j^ofvor^!." m^l^ j)inik a.^rmými
brokmi ^aBÍb:ot, v i^áe- ,
tieklo iQ&fího hrvi, aíe di«r«nBie, bvstdcejq
zafiftj^ biclOjMiilojkftvi,
. .Fiie Áti&bé s^asdf > turekých h6rd z pn*
dú^ý,ch ^()b obklopoval l^iely kamefiný áom
dosE vysql^ý utúr,: a lad bránou, ktaroa lá
do vaiutra vchádzalo, vystavená bola drevená
strážnica s chodbon do okola. Divá réva vi-
22
Oľol, obrázkový časopis.
[Č. 1. 1877.
■*.•% .^ ^ ^ -*^%-^ .•-
-^'-^ •^-^•^^ r" ^ j^ f ••!
nala sa po múroch a dosahovala vysoko až
na ohodbn strážnice. Chodba kolom strážnice
slúžila v týchto bojovných časoch hospodá-
rovi aa vielien, na ktorej niekolko úIov mado-
nosných včeličiek stávalo.
Zo strážnice bol uteSený výhlad na všetky
vo Vočidole sem i tam po stranách roztratené
dômky a tu Golubca s lúbozvučnou tamburicou
najradšej dlievala.
Čarovné zvuky dumnej srbskej spievanky,
podporované tónom milého nástroja, zavznie-
valy z tohoto oblúbeného miesta milopríjomne
do ozveny plných skalísk okolia Vučidola.
Golubca rada vyspevovala hrdinské piesne
černohorské a nemálo hrdá bola na skladby
brata svojho Petara, ktorý čo nadšený guslar
a pevec po celej Hore oblúbeným sa stal.
Teraz počas boja onemel hudobný ná-
stroj, zo spevavých úst Golubce nevylúdil sa
ani jedon veselý zvuk piesne.
Golubca planula tuhou po dozvedení sa
o osude dávno z domoviny poslých svojich
milých, otca a bratov, bojujúcich na rovinách
Hercegoviny proti Musulmanom. Ani naj-
menšiu potešiteľnú zvest nemal jej kto do-
niest, ktorá by bola potešila jej nespokojnú
dušu. —
Milojko odchádzajúc za svojim povolá-,
ním, ku ktorému určili ho pohlavári rodín
a velitel sboru junákov černohorských, lúčil
sa s ňou tak bolastne, jakoby nikdy viac
vrátit sa nemal.
Golubca túžobne návrat jeho očakávala,
lež Milojko neprichádzal.
Ktože vyloží úbohej, kde dlie milenec
jej, zdáliž šCastlive vykonal zverenú mu vela-
dôležitú, 8 nebezpečenstvom svobody jeho
spojenú vec. Bože chráň, aby úkladným spô-
sobom zahynul jej milenec, to by bolo roz-
trhlo i životnú jej strunu ; bo Milojka lúbila
tak vrelou láskou, jakou len Čemohorka ju-
nocba lúbit zná Žiadna slovanská deva ne-
zná tak vrelé Mbit junocha, jako dcéry Čiernej
Hory, ale majú k tomu i mohutnejšie po-
hnútky, bo ony lúbia samých národních hrdi-
aov. Zradcov a poturčencov devy Čiernej
Hory nerúbia, ani lúbif nebudú, nikdy!
V.
Čiernej Hore hrozili Turci výbojom.
Čemohorcov však našli k odboju pri-
pravených.
Jakože prialo šfastie obom táborom?
Za najnovšej slovanské- tureckej vojny
utrpeli Turci dve najstrašnejšie porážky od
junákov čemohorských. Jednu u Yučidolu
na severu a druhú u Podgorice, u tej krvavej
Podgorice, na juhu.
Najkrvavejšou však bola porážka Turkov
a najskvelejšie vítazstvo Čemohorcov u Yuči-
dolu v poslednícb dňoch mesiaca júla minu-
lého roku. Severní sbor čemohorský vyraziac
z Hory, postupoval z počiatku v susednej
bratskej to zemi Hercegovine pozvolna a obo-
zretne, nenachádzajúc nikde valného odpom
zo strany tureckého vojska. Až ked pluky
černohorské ku hlavniemu mestu Bosny, Mo-
staru, sa blížily, vytrhol turecký velitel Muktar
basa s celou, osemnásť plukov po.čitujúčou
posádkou proti Čemohorcom v prudkýdi po-
chodoch a u Bišiny srazil sa s predvojmi je-
jich, prinútiac predné voje po krátkej bort>e
k ústupu.
„Žeňte tuho za nimi a nedoprajte jim
nikde oddychu I" velel begom svojím basa.
čemohorský sbor postupovaJ rýchlo
zpiatkom, hladajúc príhodné miesto k bitke.
Muktar basa, opojený nádejou na blízsko ví-
tazstvo, nasledoval cúfajúcich Čemohorcov
v zrýchlených pochodoch, až konečne zastavil
sa v Bilku. Tu zarazil tábor na jednu noc
a druhého rána pomýšial na vtrhnutie do
Čiernej Hory.
Prednie stráže doviedly pred velitela
armády Muktar basu v priesmykoch chyte-
ného vyzvedača Čemohorca, ktorému úplná
zúfanlívosf vyzierala z očú.
„Na kôl s tým džaurom!" velel basa
s obyčajnou chladnosťou, poneváč udelovanie
takých rozkazov nebolo mu nič nového.
Stráže vrhly sa na neštastlivca a sotva
že k hroznej smrti odsúdenú obet von zo
stanu bašovho vliect počaly, kývnu! opaf basa,
aby zajatého Čemohorca doviedly zpiatky.
„Za dobrú službu, preukázanú mojím
brojom, damjem ti život !^ riekol velitel ku
ô. 1. 1877.]
Oroty obrázkofý časopis.
23
Černoborcovi ; „žiadam od teba, džaure, abys
sebodnými cestami viedol môj predvoj, sme-
rom cez pla&inu baniaoskú okolo Vucidola !"
„Zato prichádzrm medzi vás," pretrbol
Čemoborec basovú reč, „aby som sa vypo-
mstil na tých, ktorí olúpili ma z toho, čo
bolo môjmu srdcu najmilšie.^
Znajúc povahu mstivého Čemohorca, do-
myslel sa Huktar basa, že pohnútka junáka
tohoto ku zrade nad Čiernou Horou je iste
milenka, zklamaná láska, alebo dosiahnuť
nemohúci ciel lúbosti.
Oddelenie baáibozukov vyslane bolo eite
za noci do hôr ku vyčisteniu skál a hôrnych
úkrytov od Černohorcov. Zajatec Čemohorský
daný jim bol za vodiča.
„Pri najmenšom podozrení podvodu a
zrady,* hovoril velitel k baáibozukom, „ktorý
zo strany jeho zpozorujete,* prepálte na mieste
toho džaural"
Daný je povel k pochodu.
VI.
Nad brdami zapalovaly sa rannie čer-
v&Akj, znamenajúce svit a blízkost dňa. Zdalo
Mf že celá Čierna Hora v tuhom sni zahrú-
žená ani nemyslí na to nebezpečenstvo, ktoré
hrozí jej od severu z tábora Muktar baáu.
km ten najmenší neslýchat ruch, ani naj-
jemnejší pohyb, lež v tejto neobyčajnej tajnej
tichosti zpočíval ten velavýznamný osud, ktorý
pripravovaný na Čiernej Hore doniesol Tur-
kom dnešnieho diia najstrašnejšiu porážku
u Yučidolu.
Bránka na vchode do domku Borílu Yuka-
liča otvorila sa, do dvora vstúpil mladý ju-
nák. Zrak jeho pátral po hladanom predmete.
Qolubca dala sa videt a Milojko objal svoju
nevestu.
„Ešte nekolko malých okamžení dopriano
mi bude pobudnút s tebou, drahá Golubca!"
hovoril junák, vrelý bozk na alabastrové čelo
labice svojej vtĺskajúc.
„Kam že pospiechaš tak rýchle, Mi-
lojko?" pýtala sa ho udivene.
„Nepočula si hrmenie a rachotenie diel
o Vrbice? Či ani neznáš, že Turci vtrhli do
Čiernej Hory a čo nevidet zaujmú Vučidol?
Snad už neskoro dorazím k bratom so stre-
livom ; ale Bôh je môj svedok. nemcAoi wm
dôjst skorej. Na rakúskej- pôde hrozilo mi
nešCastie, chceli ma zajat i s družinou, i čaktf
sme museli na príhodnú dobu áfastného pre-
klznutia cez hranicu. Jaké máš, Oplubco,
vešti od otca?^
„Docela žiadne I" odpovedala smutne
deva, „strachujem sa, že už nežijú milí mogi.''
„Nevidela si Curilu?^
„Havril, náš pasák, zvestoval mi, že ho
videl spiechat k turskému tábom.*'
„Ten podliak kuje zradu na Horu, Boz^
trepem mu lebku. Osvobodím Ca od tobo
dotieravca pod čiernym bralom."
„Osvobod, Milojko P vinúca sa do ná-
ručia milencovi šeptala Golubca; ^ale- n.e-
padni mi v súboji, Golubca by (a neprežila I**
„Musím spiechat ku bratom," hovoril
Milojko, „nesvečno sa mi objímaf s devou,,
keď bratia bijú bôj za život a za kríž. Polúb
Milojka, drahá Golubca, a pros Bohorodičku,
aby som sa živý navrátil ľ^
Junák sberal sa k odchodu, ked z chodby
strážnice, na ktorej milenci dieli, zpozorovali
dupot koňský a hneď potom v malej dialke
od dvorca zahliadli tlupu približujúcich sa
peších a jazdcov bašibozukov.
„Svätá Bohorodička, prepadeni sme od
Turkov!'' zkríkla Golubca.
Milojko ztmul na celom tele, ale ne-
ztratil prítomnosť ducha. Na útek ne^Ktlp
pomyslela.
Milojko zahvizdol a jeho družina vstť^ila
do brány.
y^ránku zavrite!* rozkazoval družine
rozčúlený mladík. „Nďakaj sa, Golubca, iba
cez naše mŕtvole dostanú sa k tebe títo.
turskí psil"
y nekolko menšinách nachádzalo sa asi
dvadsat bašibozukov pred bránkou domu Bo**
rily Vukaliča; prišli sem cestou tak istou,
jakoby jich bol niekto schválne doviedol.
Turecké kule zarachotily do bránky, .pýtali
Turci dobrovoľné otvorenie brány a vyhňžor
vali 8 podpálením domu. Milojko s družipov
ukrytý na chodbe strážnice a za múrami,
ktoré dômok otáčaly, i čakali na dUšie po-
kračovanie dobíjatelov Turkov. Tito pced
bránou zúrili a počali vylamovat bránku.
24
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 1. 1877.
■" w^ ,> ^ -^ ^^ .
NastaT' fúzlxtHítíf okatíiŽík."2a hiekotkô mei-
šín"pr€*erfí^a baéiliozukovla äo tniutra a
nedajú trikoiHu tniloäH.
MWjko íahvlzdM.
Asi tridsať dieferdanov žaliučalo.
Vyše polovica Turkov válalo sa na zemi.
Nastal hŕoztiý ťitek.
MiWjJío^' prenasledoval jich š družinou
s hrozným handžarotn f ruké. Mnohí Turci
padH úd étek^.
Iba nekôlkl "pechúri 2 nich našli pravú
cesttt friésmykoih do doliny. Zastaviac sa
kon'eňtié 'iía planlĎe, ztrhbl cfavatav^ jedon
z bašíbozukov puskti z ramena a medzi hro-
znou* !kliatbdu naihťeríl na súdruha svojho.
^Zhýňí podlý zradca 1« zvolal a vypálil.
Súdmh firevalil sá do Výmole, ktorfi tu
po »ébe rozvodnený na jar hôrny ručaj bol
zanedialľ
Asi o hodinu nato chvatalo v spešnom
pochodu dkold tristo Černohorcbv ku obydliu
Borily Vukaliča. Medzi príchodzfmi poznala
Goliibea svojho otca a milených bratov. Bo-
rila, ''upovedomený o vpáde bašibozukov do
Vučidota"niyslel, že nájde dom svoj vpopoli
a milú dcéru pohrobefaú y sutinách.
Jako ale zaradT)VáI sä' starec, kéď objať
mohol Golnbcua jej osvoboditefa Milojka?
VII.
Diá «8/ jfllar; 1876 Ťčasne'z rána na
velenie Muktar bašovo vtrhli Turci do Vrbice,
prv^ te» dediny v Clierhej Hore, chtiac za-
kolesiť Vučidol smerom cez planinu banian-
skú áfľpostupo^ali rýchlo, nemajúc žiadneho
odpc^i Ôernéhtírc!,' rozostaviac sa chytro po
skaláéV, 'bhilarfi a výtnolách 'd(0)re ukrytí
'ii
• i:
medži neschodné braliska a pnepaste, Tu ..
zŕaztí' hemžíli' sia Čemohoŕci 'a Hercegóyĺpcť
zo všetkých strán,"jakobv k^ždá skala pár
z nich porodila. Bašibozucí zarazili sa^ počal) ,
cúfaf kričiac zúfale, že na jtisíce Cernohorcôv
za každou skalou je schováno.
Muktar dal striélaí z hôrnich diel na ná-
vršie; čím (fálej f urči stúpaíi, tým pstrejáie
odpovedali pušky fiernohorské.
Voj Osman basov pokročil až k úpätí
čeroého brala.
Utíchla streľba zo strany černohorskei.
A jako zhubná lavína z hol všetko, čo
sa jej v cestu vkladá, sebou* do pyiepastj
vrhá, tak vrhalo sa tisíce mužov, juná!koy
čérnohorských z kmeňa piperského, na Turkov.
„Juriš!" ozývalo sa z tisíce , hrdiel,
„ Juriš !" odrážala ' ozvena toto strašné
slovo k útoku od pravekých skál a roznášala
ho na vše strany.
Handžár blýskal sa v pästiach junákov,
handžár počal krvavú prácu, handžár brodil
sa v turskej krvi.
Turci cúfali, zanechávajúc ná stá mŕtvych.
A poneváč údolie bolo úzke, uviedli v zmätok
zadné broje. Zo všetkých strán teraz vŕtali *
sa junáci četnohorskí na Turkov. Nastalo
hrozné vraždenie, handžár. našiel krátku cestu
do sŕdc turských., Ešte vátší' zmätok' povstal^ '^
medzi tureckým vojskám, keď v hustej tlače- j|.^
nici Selim basa zasiahnutý hanc^zárom padoíj
dvadílať hlbokých rán väzelo v jeho tele
Tlupa Cernohorcôv, vedená Mílpjkom^
hnala Osman basov broj do úzkelzp prie-
i I » » '1
» hiľí
šmyku pód čiernym bralom ta do černohor- . .
ských Theriúophyl. Osman baŠa y diye^ zu- *^
fanlivosti ani dosť skoro nezbadal, .žé pp-^^^,^
očakávali postup turecký. Do údolia vrbického t klopený je na priesmyku, ktorým sa áo predu. ,
vošiel" tterecký »bť(>j ' pod Osman bôšom a ža broja svojho dostaf hodlal, tridsiatyipi Černp-
ním bPdj MttktáťOT. Predvoj pod Selim bášom, horcami. Práve tólko blýskavých handžáŕoý -^^^
postupujúci' vopred •žpd7oro val poď čiernym riainiereno bolo na jello h,rud. Pppri ôom^
braloin-tluptt a^i-tristó Ôfernohorcov á počal padali bašibbžukovia pod ostrými' nožamí. ,, ^,,,
na niéh^liC.'^Čiéirnohórčľ ustupovali, láskajúc Borila zmocnil sa. prvý ' basoyhb koĎa.
Turk(í¥^ äa'Sebon. " ' Milojko oárazil bašov'úäer ^alošom. . /^^
Zražu-ttbboto (tfdeť ani jednoho Černo- ' „Dolu s nim! Zabodnite' 'toho ^radĎéhó
horca} 'jakoby jteh bôía tá' zem pohltila.' Seli- odrodilca !.** kričali 'rozčúlení junáciľ' ^\ ^
moYÍ UášlbO^uti ŕ^ííání boli medzi balvany ' Vidiac Osman bak istú smrť pred oijma^. .
ohroittliýeh skál, 'kde Vykutat mali úkryty' nezaplatil za vec, pre ktorú bojoval, svojou'
ČerndbôrcôŤ. V pochode 'stojonŕ dostali sa' krvou, tak zvykli róbíí všetci renegáti| lež
č. 1. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
*.• .^ >-* -^ .•^ ,^*k#^^ ^
^"V.^ ^^rf
. r- j^^" •--
8S
' -r jŕ- ^^ ^»
za múdrejšie uznal vzdat sa na milosf a ne-
milost vítazov. Zklonil paloš k zemi a dal
sa zajaf.
„Netýkajte sa bašn!" hláäil medzi nimi
Milojko ; zavediem ho ku kniežatu do Cetyne,
nech knieža naloží s nim jako mu lúbo!*'
Ačkolvek dosC neradi, preca poslúchli
hlasu Milojka a ba§a čo zajatec odvedený
bol na miesto svojho určenia.
Muktar basa átestnou náhodou, kým
Čemohorci nad zajatým Osman basom plesali,
ušiel ziyatiu.
Teraz dali sa Turci na útek divý, hrozný,
rúbaní od Čemohorcov až po samý Bilek.
Statným junákom pripadla nesmierna korist
válečná, ktordr Turkom odobrali a teraz po
namáhavej krvavej práci u Vučidolu, v týchto
Thermophylách Čiernej Hory, oddýchli si
junáci.
S četným sprievodom sebe rovných ju-
nákov zaviedol Milojko zajatého Osman basu
do Cetyne. Knieža Nikyta prijal ho vľúdne
a pohostil okázalým spôsobom; preukázal,
7.e nezáleží mu nič na odrezanej hlave tur-
slrého basu.
Zajatý internovaný je v Cetyni.
Vlastnoručne pripial knieža Nikyta chra-
brým svojim junákom, Milojkovi a synom
Vukaličovým, záslužné kríže na prsia, nimiž
ozdobení s nemalým jasotom navrátili sa ju-
náci čo víCazi do Vučidolu.
vm.
Na počiatku vypovedania boja Tárkom
zo strany Černohorcov preletel svetom chýr,
že kĎahyňa černohornká Cetynie a územie
čemohorskéi s dvorom svojím opustí a zdržo-
vat sa bude na neutráloom území.
Ne^adlho žatým podvrátila sama kňahyňa
Milému túto vest osvedčiac sa slávnostne pred
celým náro^iom v ten smysel, že ona v tento
osudný čas národ a kniežatstvo neopui^tí, aľe
že sa zdrží v svojej zemi a zriadi z milosrd-
ných sestár záležajúci sbor ku opatrovaniu
poranených v boji Černohorcov.
A tomuto svojmu osvedčeniu i slávne
dostála.
Pod jej velením sriadené boly sbory
opatrovníc poranených a polné lazarety. Ona'
sama v sprievode milosrdných sestár chodila
z bojiska na bojisko a poskytovala poranen-
com tu pomoc, tam potechu.
Týmto činom preukázala sa byt pravou
matkou svojho hrdinského národa.
Po osudnej pre Turkov bitke u Vuči-
dolu zavítala koažna MUeaa na bojisku so
svojím sprievodom a tu bned pokračóvanot
bolo 80 snášaním porantenýtdi Č^moliorcov
do najbliiiích domkov okoU^i v ktorých knažna
sama neštastlivcom pomoc poskytovala. I ob(y*
dlie Borily Vukaliča prefloenené bo)o v la-,
zaret Poranení snéšani boli na nosítkach do.
domu a tu pri lekárskej pomoci oáetrO;Vaní.
Vyslaný kňažnou zdravotnícky sbor. na-
šiel na planine u Vuičidolu vo yýmole hôr-
neho potoka poraneného Č|^rnohorca. Le^al
tu úbohý chlap v polutovaní hodnom stave,
zbrodený kn^ou a zohavený az k nepoznaniu.
Vydávajúc zo seba známku života, bol po-
ranený tento na nosítkach donesený do la-
zaretu u Borilu Vukaliča.
Žiadon z prítomných nemohol poznat,
kto by poranený tento bol ; poneváč mal obličaj
a ruky opuchlé, z rany ale u prsú prúdila
sa mu krev.
Poraneného položili na posteľ a milo--
srdná sestra pristúpila k jieho opatrovaniu.
Doposiaľ nevyšlo z úst poraneného ani naj-
menšie slovíčko bohi ; ležal v tuhej mdlobe
následkom ztraty krvi a hrozného úpalu na
tvári. ' '
Neskôr, keďporaneného Golubca shliadla,
s desným výkrikom zakryla trár svoju a za-
nechala komoru, v ktorej sa lôžko jdho na-
chádzalo. Domyslela sa o príčine tohoto
zohavenia. Golubca pošepkala niečom tajne'
milosrdnej sestre.' . ' ,
V tom okamženf prichádzala práve kňažná
Milena so sprievodom lekára; Borilu a jfeho^
synov do komôrky ku porataenému. Knažna
zalomila rukami nad zohaveným človekom a
požiadala lekára, aby hešfastlivca toho zkriesil'
a priviedol ku pamäti. Umeniu lekárskétiiiu^
sa to skutočne podarilo. Ranený pozdvihnúc'
hlavu s veľkým namáhaním posadil sa na lôžko.
„Ktosi, bratre nás?" jemnýtó hlasom
pýtala sa ľútostivé kňažná poraneného a atíe-'
rala slzu z mramorových líc.
4
2»
Orol, obrázkový dasopii.
[Č. 1. 1«77.
nKde som?" pýtal au slabé poranený
Čemokovec.
yNa dobrej hospode/ ohlásil aa Borila;
^tt mňa ai, bratre, u Borila Vakaliča, v do-
brých ruká^^ poteš sa; hla, tu pri tebe stoji
nM Siuel sbrážiy, naša milostivá käažna!"
Slyfilac poranený tieto láskavé slová sta*
vébo hYdioy, vztýčil ruky do výšky a vyhodil
sa z lAžka, jakoby ntdcaf chcel.
„Ta preč z tohoto domu ! Hoďte ma do
priepasti Nech zhyniem jako pes! Niesom
hoden milostí ! Zakolte zradcu Čiernej Hory —
čorilH!- kriíd poran^ý a padol Ba zem.
Strnuli všetci prítomní nad vlastným vy-
znaním zradného súkmeňovca svojho, lež ne-
zavrhli ho. V ten čas neburácala v hrudiach
junákov žiadna pomsta.
Lekár radil, aby mal poranený pokoj,
až by sa zotavil.
Golubca šla vyhladat Milojka.
O chvííku nato prejavil poranený Čurila
žiadosf, ž.eby rád rozprával s kňažnou.
Milena posadili^ ^ k lôžku n^mocpého.
^áružívo zalúbil som Golubcu Viikali-
čovu," počal slabo s prestávkami roizprávat
poranený) „a umienil som si ju dobyC handžá-
rom lebo kulou v súboji. Skolil som pre ňu
junákov Yuka a Markoviča a chcel som si
z cesty odpratal i Milojka, soka mojej lú-
bostL Pod čiernym bralom strielal sum nan —
on nepadol! — Zprepadeuá myšlienka na-
padla mi ; ja som sa vlúdil do tábora M^ktar
bálového, abych dosiahol, po čom som túžil.
S pomocou bašibozukov pritiahol som ^ oby-
dliu Vukaličovmu, majúc v úmysle unlest
Golubcu. Ale u Borilu privítali nás zle. Ne,-
známy obranca dievky zavolal na pomoc dru-
žinu svoju i dali sme sa na útek, zanechajúc
polovicu mŕtvych. Nepodarený únos devy a
lúpež koristi bol pohnútkou bašibozukovi, že
ina, súc bolastou rozzlobený, tam na planine
u potoka prestrelil. To moja odmena za zradu.
Zavrhnite zri^clcu čiernej Hory! Urobte l^o-
niec podlej duši, ktorá nezasiú/i šliapat drahú
zem!" —
Prestal, krev vyhrnula sa mu ústami.
Lekár poznamenal, že je Čurila u zklonku
života.
Ku poranencovi pristúpil náš zoámy
hrdina Milojko, vzal ho za ruku a prihováral
sa mu:
„Čurila, bratre! Pri tebe stojí Milojko,
tvoj sok v lúbostí. Milqjko ti odpúšta zo
srdca!"
„Neeh ho Bôb prijme na milos(«^ riekla
poliaute kňažná, ^čierna Hora odpúšta omi
previnenie zrady."
„Golubca !" zašeptal slabo Čurilai a ten
š^^t bol jeho ostatním. Vzdychol z hlbaka
a zaspal na veky.
IX.
Zvonku pod iienými olivami odohrávala
sa veselá scéna. Starý Borila, obklopený
kňažnou a synamí svojimi, držal za rulou
zretelnicu svojho života, driečnu Golubcu;
proti nemu stál Milojko, ozdobený záslužným
krížom.
nTvi^a >e Golubcai statný janák^ Čiemcý
Ilory, tvoja j^ na veky !" riekol starec^ jfo-
dávajúc ruku devij^u do junákoyej.
„Požehnávam i ja sňatok ten," rieUa
kňažná. „Golubco, žij štastne s Milojkom,
lúb ho čo velkého hrdinu Hory, slávu vašu
nech ospevijye a v pamäti prechováva celý
národ!"
I zavesila Golubci na krk. drahý klenot.
„Nos malý darčok tento od matísy svojho
národa na pamiatku!"
Golubca poľúbila štedrú ruku darkyne.
^Prozr^telnosf Božia vyvolila tohoto ne-
štasti^ého Čurilu za nástroj nášho víťazstva
u Vučidolu. Upozornení byvše Havrilom. že
bašibozukovia tureckí obydlie moje prepadla
spiechali sme k osvobodeniu jeho a dcéry
mojej Golubce. Pochod tento v smere, ktorý
nebol v plánq nášho postupu, doviedol ná&
zavčasu ku čiernemu bralu, kde sme, synovia
moji, Osnian basu zajali a vojsko jeho zrú-
bali. Hovorím, že keby zo strany Čurilovej
a bašibozukov nebol učinený výpad na moje
obydlie, iste neboli by sme i my postupovali
smerom tým, ale pripojivše sa ku sborom,
minuli sa s víťazstvom. Osman basa bol by
vyhral dost času predrat sa priesmykom na
brdo so svojim vojskom — a beda by bola
č. 1. 18770
Orol, obráskový éAsopie.
87
bývala Vnôidoltt ! Synovia, sradoý krok ĎoiíIoy
doponobol nitti k vífaiMvu; preto pobfObte
neátestUvca tobo počeitoe."
Tak hovoril starý Bôrik, a syaovia jetio
ličíttUi dla vôle jeho.
Mlčky, ale s výrazom aájvätiei poteehy
podávali ai bratia Golubcini raky 8 Milojkonii
úe otužeaé ruky, ktoré z o^enuástícb plakov
Muktar baiovýoh oaom xrúbaly a ú|Ane po**
razily.
Ešte to vMie poalodní hrdinský äA
Milojka a bratov VukaUčoreov, eite to nemé
posledfiie vífaasivo janácbych čeraobtatot
nad krtttým oepriatelooi Slovanov a krffá
Kristovho! —
ŽiviK juoici iernoboraki ! I
<<iSfSf>-
FEUILLETON.
Dr. Svetozár Miletic.
(Vyóbfasesie tíá strane 1.)
JTobratimný srbský národ snáia zaiuiilf
premnohé utrpenia od aepanataýcb časov.
J^bo vytrvaloat a kréovké prídiiiavaJlio sa
toho, čo ma je sv&tým, dáva úpUiu, neklaflinú
nádej ostatním kmeDom slovanským, že srbský
národ má svoju skvelejsiu budúcnost poji*
stanú. A má i mužov, ktorí právo národnie
zastávat ZDaj4i, ktorí dnievní a hmotný jeho
žmi pojistif s veľkým výsledkom sa usiliijá,
ktorí rozhodný odpor proti panovačným chat-
kám zúrivých nepriatelov vytrv^e a zdarné
stavajú. Jedným z týchto zriedkavých mužov,
jedným s prvých vlastencov srbských, vo vlasti
nasej naj prednejším a v národe najslávnejším,
je dr^ Svetozár Miletič.
y Šajkašskom okrese, v Junáckom kraji
srbskom, v skrovnej dedinôčke Moéorine, na-
rodil sa dr« Svetozár MUetič dĎa 10. febrnára
r. 1826. Otec jeho Sima bol statný SŕbiUi
remesla obuvníckeho. Rod Miletičov odvodzuje
sa od staroslávneho pleiqena Zaviéičovbo, bý-
viÔ^ceho v Kostajnid, mestečku to ležiacom na
Une Uízko hraníc borvátriso-tareekých. Prvým
neitelom Míletičovým v národnej škole t Mo-
šorine bol Gavri Nikolič, ktorý posial v Ďni*-
deve ča lirár iíje, drahým Artadije Nikolič«
tanyší stanaďí^ furár biýský* Neskôr zaviedol
otec Svetozára do Titelo na nemeckú škola*
Utítelia Čičerič a Vukovac poznali výtečné
vlohy Svetozárove. I zaviedol ho otec do
Nového Sadu, aby bo dal na remeslo. Aron
Maletifii advokát, priatet otcov, vidiac výtačaé
školäké ^doctvo Svetozárove, radil otcovi,
aby ho 4al na gj^násivm^ čo sa i staio. Keí
vstúpil Svetozár do dmkej triedy, vzal ho
k sebe ttčbár Dimttrije Jankovič, ktorého po*
sltthoval a pri toaa i drahých žiakov vynéo-*
val. V tretom roku prijal ho k sebe otoof
priatel Maletin. Tak štndoval Svetozár bez
pomoee otcovej. Na srbakom novosadÉbom
gymnaŕiume bol tobo čaša sfirávcom ér. Haéičt
ktorý sa oo spisovatel po^iaovsd M iloá SSittUL
Ked sa po jednej akúšhe aretol s advdkátom
Maletinon, riekol ma : ^Yy ste if aatlívý äo^
vek. To diéta z vaéi^ dedivy tskfm je fiakom^
jakého nebolo doeial, čo toité gymnasinm
stojí Doba, v ktOTfij prešiel mladý, nád^íe
plný Milotlč do škôl y Poioni, boto kritídil
Blížily sa dni, jaké zriedka vyskytujú sa
v živote národa. Nád^^ šCastnejáíob dni
{Hre národ je jeho mládei I ftrbtfbá mnladiiBa
na školách v Uhorsku naopala^ hýbala sa. A
kriesitdl tej omladiny^ sláva ma ná veky,
bol človek, ktorý poiiosoitiel svoju dobu.^ Bol
to náš sla^vný — Ľudovít iMbúr! A oddáadg*'
šíeho jfttu mládenca & ohnív«jiMbo SrbiM
a Slovana nebalo vtodf medzi mládeioa arb*
skon a slovenakoa v Poaoni nid SvetaMna
Vieslava Itiletiča. A lepótebo žioka iiiebolo
v Požoú Md odchovanca arb ibéb e aéfoaad-
skáho gymnasia Mileláča. Pod vlivom IMIo^
vito ^ra zaraaiU tu srbskí štadnijácá spolok*
ktorý r. 18á7iffvý svoj abnaMli ^SJ^ijÄnka*
vydaí. V admwahu toímte vyély prvá IMerámif
28
Orol, obrázkový éaaopis.
[Ô. 1. 1877.
-. • s v
• *^ ^- -y • -^ .^ •
^x •■» ^t^"^^ .• .
piice Miletičove, nekoiké to ohnivé piesne,
ktoré sú až posial u Srbov velmi oblúbené.
Nastal r. 1848. Spevoi „Sltvjanky^ vrátili
sa domov, lebo požoňské školy boly zavrené.
Srbská mládež vzala aa seba úkol apoštolov,
i pripomínajúc národu jebo práva, povzbudzo-
vala ko k boju za svobodienku zlatú. MiletiČ
v tomto smere velmi výdatne úéinkoval medzi
Šajkašmi. V bitke pri Čurugu bojoval v ra-
dách národnieho vojska. Pozdejšie vyvolený
bol za úda administrativného výboru a za
poslanca do snemu záhrebského. Po potla-
čení maďarskej revolúcie študoval Miletič
práva vo Viedni, kde r. 1854 dosiahol hod-
nost doktora práv. Praktikoyal za krátky čas
u okresného súdu v Lúgoši. I usadil sa ko-
nečne čo advokát v Novom Sade.
Nový Sad je, jako známo, sredom srb-
ského živlu ; tu je sídlo dnševnieho života
národa srbského, ktorý v Rakúsku žije. Spo-
ločne s nektorými nadšenými súdruhmi pra-
coval tu Miletič neunavené na poli literár-
neho umenia. Keď po nešCastnom výsledku
italskej vojny r. 1859 Bachov vládny systém
padol a uvolnenie nastalo, počalo sa i v Novom
Sade svobodnejšie hovorit a písat Myslelo
88 vôbec, že nová vláda na Srbov nezabudne
a podla práva s nimi naloží. I bolo treba
o právo sa hlásiť. Miletič stal sa publicistom
v najširším toho slova smysle. Večne pamät-
ným bude článidt, ktorý Miletič pred Viano-
cami r. 18t50 do „Sitského Dnevnika'' na-
písal. V cfainku tom vyzýva národ k vytrvan-
livost), i pripomína mu, že zrušením vojvo-
diny nenio ešte všetko ztrateno, keď vytrvá
verne pri národ iiom podaní a keď bude vy-
diábaC si svoje práva.
Od r. 18G0 vyistupuje Miletič neohrožené
a pri každej príležitosti bráni právo národa
srlMikého i slovenského. Tak počína si zrnu*
žile a rázne na cirkevních snemoch a po-
dobne i v uhorskom snetne, kam ho vďačný
srbský národ čo poslanca voždy posiela.
Miletíč má najvätíiu zásluhu, že bolo
náfodnie povedomie u Srbov k životu mocne
prebudené. Aby 'mohol ešte výdátikejšie pô-
sobit, založil r. 1866 so svojmi politickými
ťOvesBíkami v Novom Sade časopis „Zástavu.^
V 'časopise tomto uverejňované boly rozpravy
a pojednávania o otázkach, ktoré týkajú sa
celého národnieho života. Miletič začal p6-
sobit len s nektorými priatehnf a teraz je
okolo neho shromaídený celý zástup horli-
vých spolubojovníkov, za ktorými celý národ
stojí. Srbská „Omladina^ uznala vďačne pô-
sobenie Miletičovo a pristúpila úplne k jeho
politickým zásadám. Význam a dosah Mile-
tičovho pôsobenia nedá sa dosial zovrubne
určit; no to stojí, že celý srbský národ,
ktorý v Rakúsku žije, predstavuje dobre or-
gánisovanú stranu, ktorá národniu svobodu
a záujmy háji proti každej politike, ktorá
národním potrebám nevyhovuje. Že tomu tak,
ukázalo sa netaz pri volbách poslancov do
uhorského snemu, pri ktorých navzdor všet-
kým prekážkam len národní kandidáti vy-
volení boli.
Muž rázneho a pevného charakteru, ja-
kým je Miletič, je vláde nevelmi príhodným ;
a preto dáva m n ona moc svoju cíti t pri
každej príležitosti. Neraz stál Miletič pred
porotcami, i odsedel vo Vacove volné svoje
slovo, ktoré v prospech národa svojho v „Zá-
stave* prehovoril. Bolo to r. 1876 dňa 5. júla,
teda práve tri dni pred schôdzkou cisárov
rakúskeho a ruského v Zákopoch, keď z Búda*
pešti do všetkých europejských novín tele-
grafováno bolo: „Dnes bol v Novom Sade
uväznený Miletič pre článok, vyzývajúci k za-
vraždeniu ruského cára.^ O nekolko dní mu-
sely poloúradnie časopisy budapešfské vyznaf,
že článok „Zástavy** proti ruskému cárovi
nebol príčinou uväznenia Miletiča, poneváč
taký článok v „Zástave^' ani nevyšiel. Miletič
bol považovaný za vodcu srbskej strany čin-
nosti a nektoré poloúradnie budapešfské časo-
pisy ustavične tvrdily, že nie srbský národ,
ale len „Omladina' vojnu s Turkom si žia-
dala. A tak väznený je Miletič až podnes.
Každý národ má svojich hrdinov, ktorí
sa o jeho pokrok a lepšiu budúcnosť neuna-
vené starajú. Medzi takých zriedkavých mu*
žov patrí v národe, nám pobratimnomj srb-
skom — dr. Svetozár Miletič. On ž^e celý
národu svojmu* a skôr zanedbá súkromné
svoje záležitosti, lež nejakú národniu! Od-
menu svoju za namáhavú, obetovavú prácu
nachádza v tom, že ho celý národ ctí a miluje.
č. 1, l«77j
Oroi, obrázkový čadopiô.
^rf— ^x^-^*^ ^".„^^-^-^r^
Zriedkavý je taký človek, zriedkavý je
taký Srbin dnes, kde
„Hanm ^naxH ese cy fijie^H —
A jyHai^H ese cy pe^H . . .'^
My Slováci sikdy nezabudneme Ba zmu-
žilého obhajca svojich svätých práv — Mile-
tiča; on žije, žit bude večne v srdci srdca
slovenského !
-'—OL^«Gf)9,3A.-— -
Vlajkovic
80 8borom srbských dobrovortiíkov prechádza do Bosity;
(Vyobrazenie na strane 12 — 13.)
Popri veliteľovi drinskej armády, gene-
rálovi Rankovi Alimpičovi, o ktorom sme
v čísle 11. roč. VII. „O." prehovorili, vtrhnul
do Bosny i dobrovoľnícky sbor udatného boha-
tiera Vlajkoviča, ktorý po mnohých víťazných
šarvátkach s Turkami čakal na spojenie sa
s armádou Alimpičovou.
Vlajkovic je osobnost velmi zajímavá a
zasluhuje zvláštnej pozornosti. Je to jedon
z najvýtečnejších srbských bojovníkov.
Major Djoka (Juro) Vlajkovic narodil
sa r. 1831 v Belehrade. Už v útlom veku
učil sa od svojho junáckeho otca nenávidet
Turkov. B. 1845 ostal sirotou. V štrnástom
roku vstúpil do srbského vojska, v ktorom
až do r. 1848 zotrval. Tohože búrlivého roku
bojoval statočne jako dobrovolník pod gene-
rálom Kničaninom v Uhrách proti Maďarom.
Najlepšie vyznačil sa pri bránení varadín-
skeho mostu v Srbobrane (Szent Tamás), kde
bol i lahko poranený. Po skončení uhorských
bojov vrátil sa Vlajkovic opät do srbského
radového vojska; no nezadlho znechutila sa
mu tá služba, i prestúpil do vojska ruského.
V Rusku našiel, čo hladal ; i vycvičil sa do-
konale v umení vojanskom. V krymskej vojne
vyznačil sa hneď v prvej bitke, i povýšený
bol na dôstojníka. Skoro na to stal sa stot-
níkom. Roku 1855 dňa 9. júna bol tažko
ranený delovou kulou, následkom čoho ztrávil
šest týždňov v nemocnici, kde mu i pravá
noha odňatá bola. Keď mu nohu odnímali,
kúril si cigaretku a snášal bolast bez slova.
Práve iéiel okolo dozerajúci velkoknieža Kon-
štantín. Vlajkovičova odhodlanosť tak ho po-
hla, že zňal rády z pŕs svojich a pripial jich
Vlajkovičovi hovoriac: „Milý syna, ty za-
slufaiýei skôr vyznamenania lež ja." Že ostal
pri živote, má ďakovat svojmu vznešenému
priaznivcovi, kniežaťu Vasilčikoví, ktorého
viivom bola mu zvláštna starosť a opatera
v lazarete venovaná. I dopravený bol zo
sevastopolskej nemocnice do Odesy, kde sa
chytro vyhojil. Medzi tým časom, keď sa
v Odese jako rekonvalescent bavil, objavilo
sa pred mestom nepriateľské loďstvo. Vlajko-
vic, ačkolvek ešte velmi slabý, išiel hneď ku
generálovi Liidersovi a žiadal, aby mu nie-
ktoré miesto pri bránení mesta vykázano
bolo. Stalo sa dla žiadosti jeho a on praco-
val za nekoľko dní a nocí pri vatrene veliteľa
Sčegoleva. K boju neprišlo, lebo sa nepriateľ-
ské loďstvo obrátilo k Očakovu. Dňa 19. júna
r. 1859 vzal Vlajkovic prepustenie z ruskej
služby a išiel nazpät do vlasti, kde úfal, že
bude môcť spolupôsobiť k osvobodeniu Juho-
slovanov. O tri roky na to svitol deň, kde
Vlajkovic znovu čo bohatier mohol sa vy-
značiť.' Bol to pre Turkov osudný deň 3. a
15. júna 1860. Vlajkovic na prvú zprávu,
že v Belehrade zúri boj medzi Turkami a
Srbmi, ponáhľal sa na bojište, organisoval
čatu odhodlaných bojovníkov a zahnal Turkov
po krátkom tuhom boji z otvorených miest,
tak že do pevnosti zavreť sa museli. Veľmi
sa vtedy pričinil, že česť srbského ľudu úplne
bez poškvrny sa zachovala, že v boji toin
za svobodu nestalo sa nič, z čoho by svet
Srbom výčitku barbarstva a neľudskosti mohol
robiť, tak jako všetkým právom sverepým
Turkom ju robí. Kňaz Michal Obrenovič po-
volal k sebe Vlajkoviča, ďakoval mu za vý-
tečné jeho služby a ponúkol mu, aby vstúpil
do radového vojska. Vlajkovic dojatý úprim-
nosCou vladárovou, v ktorého celé Srbsko
nádeje svoje skladalo, prijal namáhavá službu
30
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 1. 1877.
• ^^j^w^i^/ *v ■w
a 2B štyri itt«siace, to j^st až do uzavrenia
pokoja strážil posiciu pred pevnoi^fou bele-
hradskou. Za hrdinské držanie sa jeho po*
ctili ho mesfania pančevacskí skvostným tne-
čom. Roku 1869 opustil Vlajkovič znovu
vojanskú službu a pridružil sa s velkou hor-
livostou ku snahám srbskej omladiny. Sblí-
ženie, poznanie a smierenie sa Slovanov vôbec
a Srbov a Horvitov ztláäte b(4o mu cíelom
snaženia, pre čo i mnohé cesty po krajinách
juhoslovanských konal. Velmi pôsobil na po-
čatie a /dar terajšieho povstania v Hercrgo-^
vine a Bosne, pre ktoré i nfkolko dobrých
vodcov zaopatril. Do vojny slovanako* turecky
iáiel sám s oelým sboroín stbských dobro*
volníkov^ i vyenačil sa v bojoch.
Vlajkovič je známy celéma srbskému ná-
rodu a každý Srb cti bo a miluje čo jednoho
z najlepších svojich národních vodcov. On
je vrelým priatťlom celého Slovanstva. Sác
dobrým rcŕtifkom pôsobí i ohnivým slovom
pre ideu svoju, slovanskú. V svojej domác*-
nosti je opravdivým vzorom slovanskej po-
hostinnosti. Manželka jeho je vzdelaná Ruska.
Dietky svoje, syna a dcérku, má Vlajkovič
na výchove v Rusku.
Vo sbore Vlajkovičovom panuje vzorná
kázeň a prísnost, a preca ho bojovníci velmi
ctw a milujú, lebo bez závažnej prfčiny ne-
smie byt nikomu ublíženo. Ačkoľvek je Vlaj-
kovič jednonohý, preca vodí svoj sbor vždy
koňmo do boja. Za nim jiudieva sluha It nosí
mu barlu.
ObráiZ4>k néA predstavíme Vlajkoviča, jako
80 svojim sborom prestupuje zo Srbska cez
braeice do Bosny* Tu vyznačil sa v mnohých
bitkách, najmä pri Beline, kde bol na zdravi'j
nohe ranený. Takých hrdinov má slovanská
myšlienka I
Džigitovka na Kavkaze.
(Vyobrazenie na strane 21.)
V opise cesty po Kavkaze, ktorú tam
konal jedon český umelec, nachádzame na-
sledujúce, čo obrázok náš objasňuje: ^Za-
stali sme v jednej velkej dedine. Všetky
osady, ktoré sa v jednej čiare okolo Kaspi-
ckého a Čierneho mora tiahnú a retaz okolo
severnieho Kavkazu tvoria, majú vojanské
obyvatelstvo a každá z nich je samá o sebe
zvláštnou vojanskou stanicou. Mužovia sú
dobre vyvinutí radoví Kozáci, všetci jazdci
a dobre ozbrojení. Ked nemajú vojanskú
službu, obrábajú svoje pole. Všetko stojí pod
mocou vojanskou a tej okolnosti mám čo ďa-
kovaf, že nás velitel stanice, v ktorej sme
odpočívali, zvláštnou divadelnou džigitovkou
prekvapil. Nekotko minút po rozkaze obja-
vilo sa pred nami štyridsať Kozákov, aby
previedli jednu z najvelkolepejších hier jaz-
deckých. Ani v našich cirkusoch nevideli sme
tak odvá/livého jazdca pri takých pokusoch
sily jako tu. Urobili mnoho najkrajších pred-
metov a obratov, nabíjali ručnice v najprod-
kejšom behu, hádzali čapicami do povetna
a na zem, pri čom v behu na zem zoskočili,
aby hodenú vec opát vyzdvihli a okamžite
zase sedeli v spdle. Vyše hodiny zabávali
nás tito Centaurovia, ktorí so svojmi koňmi
srastlí byt sa zdali.''
-'^J^,A<^9\^^
Drobnosti.
Štrmstroční junák. Mladý Bulhar Štefan
Monov, ktorý nemá ešte ani átmáat rokov,
bejoval s neobyčajnou udatnostou pri Zajčare.
Jakoby úmyslne hľadal smr(, vrhal sa v naj-
bust^šie mdy n«priateIov, až konečne zklesol
k zemi. Najprv dopravený bol do nemocnice
v Paračine, pozdejäie do Belehradu. Vzder
tomu, že mal šest kuliek z ručníc v tele a
že mimo toho bol ešte na 16 miestach ra^
nený. uzdravil sa a žye teraz v RuakUi kam
č- 1. 1877.]
Orul, obrázkový časopis.
31
bo priviedol generál Novoselov. Mladý juaák
bel od Čerôajeva a od kňaza Milána rádom
vy^oameiianý.
N4leísy v Mykénach. Známy dr. Scblie*
mwa odokryl zase vcbod do dvojitého kmho*
¥ite založeného „mesU mŕtvych^ u Mykén.
V jednom hrobe sú štyri zlaté> bohaté ozdo*
b«aé vásy. Krom toho našiel dva pečatné
pretene a sedem ženakjch figúr.
Čmh medzi Indiánmi, V Amerike je čecb
tlumočníkom jazyka indiánskeho kmenu Si-
o«xov. Je to M. Hronek z Domaäíc. Terás
je na výprave s generálom Crookom proti
DCfirtetolakým Sioaxom. Čtsi majá povesf
niroda linguistickéiko ; ale žeby bratia naši
í indianskébo tlumoéiiika mali, to zajiste fH-e*
kvapiye. Hronek zná jazyk český, nemecký,
anglický a stouxský, ktorý sa v Yanktone a
v Bísniarcku v Dakote naučil
Školy a uéiteHa v Bulh(»rsku. R. 1872
prišiel do mesta Naskjej v Tbracii za riadia-
ceho učiteľa Bulhar Jozef Berkovský, ktorý
v Prahe na vyšších ústavoch sa vzdelal. Po-
čal sriaďovat dve realné triedy a vôbec pra-
coval 80 všetkou usilovnosťou na roli škol-
skej. Ostatní učitelia a intelligentní mladší
Bulhari schádzavali sa k nemu k milým ve-
černím zábavám, pri ktorej príležitosti ovšem
bovoreno bývalo i o vecacb národních, o ná-
d€|ji pre budócnost a podobné. Avšak skoro
udaní boH tamojšími Grékoíilmi a keďcudzý
jedon Bulhar s jedným Grékom sa povadil,
boK všetci učitplia a ostatní mladší Bulhari
zavrení a k doživotnému žaláru do Diarbe-
kým v Asii odsúdení. To stalo sa na jedno-
duché udanie a očernenie Grékov. Za tri
roky boli strašne väznení, z počiatku v tma-
vých dierach jedon meter širokých a pol-
druha metru dlhých. Od krku išln reťaz na
chodbu, na ktorej stráž pri každej obchádzke
natrhla, tak že jim ani toho nepohodlného
spánku popriano nebolo. ^Skoro za mesiac,^
vypravuje Berkovský, „bol som úplne po-
zbavený smyslov, bol som bez seba. Ked sa
nám uľahčilo a kajmakam dovolil nám voľne
v meste výživu si hladaf, bol som tak šťastný,
že som bol prijatý za inžinierskeho assistcnta
pri stavbe ciest. To mne i súdruhom, keď
sme počuli o povstaní v Bulharsku, pomohlo
k úteku. Pýtal som dovolenie do blízkych
kúpeľov a vyšiel s priateľom za mesto. V pre-
obleku tureckom dostali sme sa až k Eufratu,
Hneď čo Europčania sa obliekajúc a za in-
žinierov trasujúcicb cestu ku Bagdadu sa vy-
dávajúc, hned zase čo Tnrci preoblečení, do-
stali sme sa až do Alexandretty a ztade po
ruskom parníku do Odesy. Takto boli sme
33 dní na ceete ustavične medzi životom a
smrťou."
Abdnl Kérim-baáa patrí k tým hrdinom,
na jakých Turecko nemá nedostatok a ktorí
dvíhajú meč svoj nie na obranu vlasti, ktorú
oemiýú, ale k dosiahnutia osobných výhod.
Abdul-Kérim, ktorý vyanaíil sa úžasdým krve-
prelievaním v nešťastaom Srbsku, stojac na
čele vražedných bord eerkeských a bošlbosuik"
skýeb, a ktorého nedávno budapeštianski soft i
čestným mečom za jeho barbarstvo poctili,
tento ^statočný" generáJ je renegát a síce
Nemec, ktorého rodinné meno je Stecker.
Narodil sa r. 1821 čo syn erfurtského úrad-
níka, študoval na kat. gymnasiume v Eríurte,
kde bol spolužiakom kardinála Hohenlohe a
kniežaťa tohože m^na, teraz nemeckého vy-
slanca v Paríži; neskôr študoval na kat
gymnasiume v Heiligenstadte , konečne na
reálnej škole dr. Ungera. Slúžil v pruskej
armáde, kde dosiahol stupeň stotníka, až ko-
nečne prestúpil k mohamedánstvu s celou ob-
radnou slávou. Jeho bratranec zasedá v ber-
línskom ríšskom sneme ; syn jeho z kresťan-
skej manželky (potomstvo haremskc sleduje
iné cesty) študuje teraz na tom istom heiligen*
stadtskom gymnasiume, kde sa jeho poturčený
otec vzdelával. Heiligeustadt (..mesTd svätých")
jak môže byť hrdé na svojho vychovanca!
Kresťanské detstvo a musnlmanské mužstvo,
katolícky študent a turecký „krotiteľ never-
ných poddaných a psov džaurov.*' do deje
sa v hlbinách duše takého človeka, keď raz
pomyslí na beh svojho života, a čo deje sa
v duši úbohého mladíka, keď počujúc pred-
nášku z kresťanského náboženstva lebo z hi-
stórie o krvelačnosti tureckej a hanobnosti
renegátov, číta alebo počuje o skutkoch svojho
otca a zločinoch jeho proti nevinnej kresťan-
skej krvi? Abdul-Kérim skrýva starostlivé
pred svojim prvorodz^ncom turecký itvoj
32
Orol, obrázkový časopis.
•W^ -^.''-N-^^-^^V^V>^>» .
- -^_x* -/ *• ^ ^r* V- .
[Č. 1. 1877.
pseadonym i svoj ^vysoký úrad*^ podobne
tým ludom, ktorí žijúc v neprávosti a vediic
CO vyvrheíovia ľudskej spoločnosti hanobný
obchod; ukrývajú sa pred vlastnými detmi,
ktorým dávajú skvelé vychová vanie. Otec,
ktorý nesmie hlásiť sa ku svojmu synovi!
Či to nenie trest Boží za „hrdinské víťazstva,"
ktoré dosial (vraj) vydobyl Abdul-Kérim?
„Bulharská kráľovná,*' Bulharskú uči-
tefku, menom Rajka, uväznili Turci, lebo
mysleli, že od nej dozvedia sa dôležité zprávy.
V dobe, kde konaly sa prípravy k povstaniu,
bola jednoho dfia vo svojej rodnej obci, kde
zastávala službu učiteľky, povolaná do schôdzky
výboru, kde jej bolo naloženo, aby ušila zá-
stavu s nápisom „Svoboda alebo smrť." Zá-
stava bola hotová v určitý den. Nadšenie
bolo veľké. Rajka posadená bola na ko&a,
zástava daná jej bola do ruky a vo víťazo-
slávnom sprievode vedená bola ulicami. Mlá-
dež spievala pred ňou, bojovní inwžia pobe-
rali sa za ňou. Sláva tá nemala dlhého
trvania. Prišli bašibozukovia a zaujali Ottu-
Keje, kde sa tie veci boly príhodily. Rajka
schovala sa do stanov Hafisa basu, kde s ňou
nakladali najhanobnejším spôsobom. O štmást
dní odvedená bola do Plovdiva. Na ceste na-
pádala ju turecká luza zúrivé a posmievala
sa jej jako „kráľovné bulharskej." V Plov-
dive hodili ju do žaláru, kde znášala hrozné
múky. Trápená bola hladom a povedomím,
že dobrá jej puvest navždy je zničená tým,
čo sa s non dialo tej noci v stanoch ture-
ckých. Nebola by ušla provazu, ale tažká
nemoc, jako i prímluva anglickej komissie,
amerikánskeho generálneho konsula a iných
vážených osôb zachránila jej život a Selim
effendi prepustil ju na svobodu. Zovňajšok
jej bol pôvabný. Úbohá deva od toho času
choravic. Tak rozširujú „šľachetní a kultúrni
Turci** osvetu va východe!
*-OfO'''^T*'>»' "
Lintáreň redakcie a aduiinintrácie.
číslom týmto nastupuje „Orol** ôsmu puf svoju
po milom Slovensku, aby na krydl&ch svojich do-
nášal do príbytkov šrarhetnyi-h duší slovenských ná-
rodniu pieseň a povesf, i poučoval synov a dcéry
nobotyéných Tatier o najnovších udalosfach na juho-
východe a vôbec o výdobytkoch našich kievných
Slovanských bratov. A veru zasluhuje náš vždy mladý
„Orol,^ aby mu kaSdé okno otvorené bolo, kde bijú
snlcia národu nášmu verné, aby kaxdé slovenské
ucho počúvalo harmóniu piesne a povesti národnej.
Vla«tenci, budhie neunavení v podporovaní a šírení
národiiích časopisov, najmä v tejto dobe, kdf" najviac
domáhaC sa máme nároanieho i kultúrneho života a
pokroku: veď literatúra je zrkadlom a baštou života
náľodnieho i kultúrneho pokroku! Nech každý do-
sav&dny Čítate! „Orla" predplatí sa naň i nech vše-
možne odporúča ho každej šfachetnej rodinke slo-
venskej. Kto do konca marca celoroční svoj pred-
platok nám zašle, dostane dva veľké, krásne pre-
vedené obrazy : ,^Bif ka (Vniohorcov s Turkami
pri Yučidolo'' a ^Bifka Srbov s Turkami pri
Tešici,** za nepatrný doplírtok 1 zl. 20 kŕ. (alebo
pri odohraní jednoho obrazu 60 kr.), ktorý buď ku
predplatku nech aa priloží, ' buď poštovou dobierkou
sa zapraví. Kto nám desat odberateTov zaopatrí, do-
stane jedon výtisk nádavkom. — Číslo toto po-
sielame skoro všetkým miuuloročním od-
berateľom; kto „Orla** nemieni odberat, nech
nám čislo toto kneď (retour Detva) nazpit
poäle a korrc(»p. liKtkom iimy»er «»voj sdelif
nepremešká, iuáče bude za odberateľa považo-
vaný. Reklamované čísla poélome patričným po tieto
dni; pre mnohé práce nemohli sme posiaľ žiadosti
jich vyhoveť. — P. Nezab. „Fatalista" ľúbi sa nám ;
\7;tde. Nerobí nič, že jej sujetom je povera. Prácičky :
^Tamaň"^ a „Spomienky na Mitfurského^ ČAkáiu.
Listovne viac. — P. Jar. Skalský. Básnické po-
kusy Vaše ľúbia sa nám *, r.o nehodia sa ešte pre „O.**
Študujte piluo prosodiu a poetiku; čítajte slovanské
a iné klassické vzory ; cvičte sa i v prosaickom
slohu. — P. J. Č. R. v Prahe. 83 výtisky „O.** pre-
značiii sme )nre Vašich rovesníkov; ráčte i j ich mená
udať. — P. H. B. v Prahe. Ci máme tých ô výt.
na Vás posielaC? Do Olomúca ide na p. H. K. 87
výt.; i Príborania odoberajú vyše 20 výt; i Brňania
a iní študujúci česko-moravskí sa pochlapili. Sláva
mládeži česko-moravskej ! — P. J. Knt. «t. Dieky.
Sľúbené čakáme!
Predpláea sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom niegye):
Celoročne 4 zl., polroČJ)e 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrlu„
za 2 zl. r. č. Roč. II., III., IV., V. a VI. „Orla" možno dostaf po 2 zl r. č. — „Oroľ* vychádza vo 12 soši-
toch, 8V2 — 4 hárkov' silných, dfia poslednieho každého mesiaca na štvorke.
Migiteľ a vydavateľ Andrej Trachlý-Sytniansky. — Kníhtlac.-ň5ast. spolok v T. 8v. Martine.
OBBÁZKOVÝ ČASOPIS PEB ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redaktor:
ANDREJ TRVCHLÝ-SYTNUMSKY.
Turt. Sv. Martin, 28. Februára 1877.
Čislo 2.
Švihák.
Povest od Miloslava Dumného.
(Pokiaíovanie.)
n.
^a zdravie, kmotrel"
„K dobrému úžitku, kmotričkul"
Tak zdravkali si v krčme Šala-
"^ múaovej v jedoej [lodtatranekej de-
tiske dvaja dobrf priatelia a velkf pijaci,
Kubo Surový s Janom
Neohrabaným.
Dedinka menovala
sa Malinovú.
Bola nedeTa. ^ale-
mdn i jeho Rebeka
ochotnou výsluhou
dobre sa nepotrhali !
J^oby i nie! Veď
bol slavný deň pre
nich : zvftazilí a pá-
lenka tiekla. Za Su-
rovým a Neohraftaným
prišlo na sto hláv do
krčmy a oalamún,
ktorý pred nekolkými
dnami ešte úplnému
úpadku svojmu v ú- _
srely hľadel, v naj-
vätšej svojej úzkosti
videl, že vec taký obrat vzala, že sa mu
práve len teraz štastie v obcí tejto rozzelená.
Po šírom Slovensku zakladaly sa spolky
miernosti. Týmto prvým prosriedkom chceli
šlachetnt národovci, horliví käazia a Tudomilnt
učitelia, vyliečiC upadlý slovenský lud z ve-
likej jeho nemoce, ktorá korene žitia jeho
podžierala, kazila. Týmito spolkami mal byt
položený základ lepšej budúcnosti tatranského
ludu. Ale lud je rozmaznané dieCa, ktoré ne-
chápe blaho svoje a
zlorečí obetovavím
dobrodincom svojim.
Ado, lud duševne za-
ostalý odstrkuje od
seba, prenasleduje a
potupuje dobrodincov
a vodcov Élachetných
i nasleduje a obľubuje
si zhubcov a svodcov
zlých.
„Na zdravie, kmo-
tret"
„K dobrému úžitku,
kmotríčku," zdravkali
si s plnými sklenicamí
páljeného Kubo Su-
_ rovy 8 Janom Ne-
Archimandrit Duŕif. ' obrábaným. A to ozý-
valo sa hnusne pách-
nucon krčmou z nepočetných páleným omoče-
ných list.
„A na zdravie nášmu Šalamúnovi I" ozval
sa zase Kubo Surový.
ô
34
Orol, obrázkový časopis.
[C. 2. 1877,
■^^ - ^~ ^
„A na zdravie jeho hodupj Rebeke, našej
dobrej mladej panej!** prízvukoval Neohrabaný.
Šalamún s Rebekou ďakovali občanom za
dokazovaní! jim dôveru ; i priblížili sa k Su-
rovému a Neohrabanému a tiskli jim pravice.
„Do smrti vám to, Kubícko a Janíčko
drahý, nezabudneme!** ujistoval krčmár kor-
helov.
„ZaplaC Pán Boh !** odvetil pyšne Kubo
Surový; „nie preto sa stal'\ Šolemko! Uvi-
díme, kto bude pánom v obci, či ten pyšný
richtár Jablonský, čo si syna dal študovať,
a či ja tu s mojim drahým kmotrom? Nech
cíti i náš kňaz, s kým má dr/at v obci, kto
je tu pánom, a nech i s učiteľom nevychva-
lujú len Jablonského, jako čoby ten bol z inej
hliny, jako sme my! Stotisíc hrmených sa
mu . . . . !•*
„Netreba nám .spolky miernosti, ani
knihy," pokračoval Neohrabaný; „pre sedliaka
je pluh a sklenica dobrej terkelice. Spolky,
čertove volky! Mohol len pozerat dnes ráno
ten náš kňaz, kedf po službách vyzval obč^iuov,
aby sa blížili k oltáru a /lo/ili svätú prísahu
čo údovia spolku miernosti! Veď sa mu okrem
nekolko Jablonského prívržencov nik k tomu
nahovoriť nedal!"
„Ej, čo tam kňaz, čo učiteľ!'' odsekol
Kubo, „tí to konajú z povinnosti; nuž nech!
Kňaz hovoril, že je to pekný znak, keď sa
úrad obce prísahou k miernosti zaviazal. Nech
si to má! Uvidíme, za kym pôjde obec. Hej,
občania, nech žije náš múdry Šalamún! čo
nás tam po kíiazoch, učiteloch a richtároch !''
Zvuk ztrhol sa zase v celej krčme.
„Pán Boh vás požehnaj, priatelia!" ukloíio-
val sa Sabimún, potľapkával .sedliakov po pleci,
núkal ženy i deti pálenŕicou a znížil na dnešní
radostný deu cenu pálenky na každej holbe
o dva krajciare.
Teraz ešte len započal shon.
„Počkaj, pyšný richtáru, veď ty do-
richtáruješ!^ za i)očal zase reč Kubo. „Kmotre
Janko, nech ma čert vezme, jak spočinem
dotedy, kým ho o richtársku palicu nepri-
pravím !"*
„To bolo dávno obci našej treba,'' do-
svedčoval Neohrabaný; gDám treba richtára
sebe rovného, čo by sa nad nás nepovyšoval,
8 nami obcoval, s nami sa napil. •*
„Veď je to len i strach a hrôza, čo ten
náš chýrečný richtár stvára!" ozval sajedon
zo zástupu tiež už , dobre podnapitý. „Na
silu chce byť pánom."
„Sami sme si na príčine," dotušoval iný;
„na čo sme mu sami za toľké roky rohy sta-
vali? Bolo ho načim dávno preosiať/
„Len si pomyslite, ľudkovia," započal
zase Surový, „náš pyšný richtár dal synka
do škôl. Chce mať pána z neho a niet hor-
šieho, jako keď sa stane zo sedliaka pán.
Jako čoby Petríkovi práve tak dobre nebolo
bývalo pri pluhu jako i môjmu Martinovi,
alebo vášmu, kmotrípku môj, Janovi No len
no, čo si ten z toho mladého panika vy-
chová!"
;,A ten chlapec," vykríkol Neohrabaný,
„nám chce tu už rozkazovať? Jednu hlavu
mám, i o tú bych sa smel staviť, že tie no-
voty to chlapča do našej dediny dovlieklo.
Nafúkal sa v tých školách tou múdrosťou a
tu ti naviedol kĎaza, ucitela a svojho sláv-
neho otca, aby nám tu zakladali ,spolk7
miernosti,' ,nedelnie školy,* aby nás odvá-
dzali od krčmy. Susedia, pýtam sa vás, na
čo Pán Boh nápoj stvoril? Ói nie, aby sme
sa posilnili? Dal nám úbohým sedliakom
ťažkú prácu a i k nej ohnivý nipoj. I ten by
nám ešte mali vziať? Sto hrmených pra. . .!
Keď ja robím, jako to Božie hoviadko, chcem
sa i potúžiC! Ľahko je kňazovi s učiteľom!
Ti do hory nejdú, na pltoici neprestydaú!
A majú pivo, víno!^
„Máte pravdu," ozvaly sa chriplavé hlasy ;
;,my s vami držíme, susedko. Naši otcovia
nevyliali a dobre sa mali!"*
A jeden zanótil!
„Náš pán gazda, dobrý prazda.
Dobré vínko dáva.
A my z jeho lásky
Pime z tejto fľašky.
Náš pán gazda, dobiý gazda,
Dobré vínko dáva!"
Šalamún sa rozveselil a Rebeka vykrú-
tila si milého speváka.
„Na zdravie kmotre!^
č. 2. 1877.]
Orol, obrázkový ŕasopis.
36
-■•'.•-^^^.^^ v y •
y- •^•^ ^-
gNa dobrý úžitok, kmotríčku,'' štrnkali
si zase Surový s Neohrabaným.
„Nech si tam má ten Jablonský svoje
spolky a knihy," ohlásil sa územčistý otr-
haný sedliačík, „náš spolok v krčme je mi
najmilším a to naša múdrost, čo nám náš
múdry Šalamún nalieva. Ja len do jeho äkoly
cbodit budem !''
I zaspieval si:
,f Statky, nedostatky.
Nemám otca matky,
Nemám koni, volov:
Počo pôjdem domov?
Nemám kury, husy,
Všetko mi tchor dusí,
Len jedno teliatko,
I to nebožiatkoľ"
„Teraz už budtc ticho, kmotre, tu, ide
Ondro Tulipán na výzvedy, to je zo spolku,"
riekol iný sedliak utrúc si rukávom ústa.
„A čo by ja pred tým hubu mal drža(?
Ked ide, nech ide! Ponúkneme ho terke-
Ucou; aby sa presvedčil, že nemá vlkov pred
sebou, jako sa to jeho spoločníci domnie-
vajú. My sa napijeme za svoje a neublížime
nikomu, ale i nám nech nik nerozkazuje!^
„Tak je, kmotre. My sme my a čoby
priam dakto sto študentov choval. Vítaj
Ondrejko !"
„Vítaj, nevítaj," odpovedal príchodzf,
„prišiel som sem len preto, abych sa vás
opýtal, či máte svedomia, ludkovia Boží, že
v nedelu v krčme vysedávate, keď pán kaplán
i s pánom učitelom také pekné prednášky
v škole držia? Podte ta!"
„Jak koho môžeš zvábiť, Ondrejko, medzi
vás, starých to žiakov, nedbám, volaj sijích
a pojímaj so sebou Susedia, ludkovia, nože
sa dajte nahovorit, choďte do školy!"
„My sme zo školy vyrástli, ta pošleme
len naše deti!"
„Aspoň vy mladší vstúpte do seba a
dajte sa naklonit,"" prosil Ondrej, „mňa pán
učiteľ i s Jablonskébo Petríkom poslali, aby
som zblúdilé ovce na dobrú cestu napravil."
„I^aj nám Ondrejko i s pánom učiteľom
svätý pokoj," odvrkol mu Neohrabaný, „ten
nech sa stará o naše deti a nie o nás!"
„A Petríkovi, pyšnému ricbtárovmu sy-
novi povedz," doložil Surový, „že mu ešte ani
peria pod nosom nenarástlo a že už chce sta-
rých zkúsenycb ľudí učiC. Ten nech sa stará do
takých chlapcov, jakým je sám a nie do nás.
A potom, keď Petrík chce byt pánom, rovná
mu je cesta, nech ide k pánom; ale nás
statočných roľníkov nech nepokušiava, lebo
mu čosi pošepneme takého, čo sa ani jemu,
ani jeho hrdému, nadutému otcovi, čo je
i richtárom, nebárs ľúbiť bude!"
„Ale ba len na čo by ste sa to tam
toľko dohadovať mali! Najlepšie bude, On-
drejko mctj ľubý, napite sa s nami."
Ondrej pohrdlive pozrel na ožranov a odi-
šie smutný zo smradľavej krčmy.
V obci Malinovom bol úrad vzorný; ale
čím vzornejší on bol, tým viac sa zpierali
proti nemu výstupní susedia a bratia z mo-
krej štvrti a poneváč medzi týchto i z lepších
gazdov niektorí patrili, nebola to snadná vec
statočnému richtárovi, aby dobré úmysly svoje
prevádzať a zlému tak ľahko odolať bol mohol.
Poriadok pri tom všetkom prísny bol zave-
dený. Keď bol kto na ulici čo opilý postih-
nutý a menovite v noci, toho stráž nočnia,
z občanov záležajúca, zhabala a do rána za-
vrela; ráno hol pred richtára postavený a
peňažité pokutovaný.
Surového a Neohrabaného nechcel Ša«-
lamún nikdy takejto hanbe vystaviť a preto
mali obyčajne svoj nocľah v komore, kde do
rána v spoločnosti husí opicu svoju vyspá-
vali a na úsvite Šalamúnom zobudení poza-
humná do domov svojich sa vkrádali.
Richtár Jablonský bol v obci Malinovom
jedon z tých roľníkov, ktorí s dobrým pri-
rodzeným rozumom spojujú i dobré srdce.
Už vo svojej mladosti, ktorá mu jako sirote
v tichom smútku uplynula, stal sa vážnym,
^.Q seba uzavreným, prísne o povahe života
rozmýšľajúcim. Za mladi musel slúžiť a iných
ľudí počúvať, ale nepadlo mu to ťažko, keď,
zadosť urobiac voždy svojej povinnosti, videl,
že ho cudzí ľudia jako svoje vlastné dieťa
považujú a milujú. Statočnosť, vernosť a pil-
nosť jeho nezostaly bez odmeny. Gazda,
u ktorého spravodlivé slúžil, považoval si ho
za svoje dieťa. Dal mu svoju jedinú dcéru
5^
%
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 2. 1877.
za manželka. Tak stal sa Jablonský jedným
z prvých ludí v obci Malinovom. Od mla-
dosti svojej nenávidel krčmy, ale rád sedával
doma pri dobrej knihe a predčítaval z nej
svojim milým domácim, svojej manželke.
Jablonský mal i podareného syna Petra,
ktorý priam jako žiačik domácej dedinskej
školy veliké dary prezradzoval, takže i uči-
teľ i farár namlúvali otca, aby synka svojho
do škôl dal. Jablonského nebolo velmi treba
nahovárat. Rozum jeho mu to radil, aby zo
syna svojho, keď mu Pán Boh čo sirote i tak
k velikému majetku dopomohol, hodného člo-
veka vychoval; i srdce k tomu ho núkalo,
to otcovské srdce, ktoré po tom najvätsom
šta$t( a blahu diefafa svojho milého túžilo.
Mladý študent Peter Jablonský vydaril
sa úplne otcovi svojmu. Všetky v neho zlo-
žené nádeje došlý svojho uskutočnenia. Ra-
dost otca, ctihodného kňaza bola veliká. UčiteT
jeho prvotný v domácej škole, Ján Dobrý,
už bol zaľahol si k otcom do tmavého hrobu
a miesto otcovo v Malinové zastúpil hodný
syn Jaroslav. Mladý tento učiteľ stal sa naj-
lepším priateľom Petrovým. A bolo to i do-
cela prirodzené. Rovný k rovnému sa vinie.
Mladý učiteľ Jaroslav Dobrý bol výborný
šuhaj a Peter Jablonský bol vzdelaný, vý-
tečný mladík. I jakže by sa tito dvaja ne-
boli spriatelili, keď i tak v lone tichej, skro-
mnej dedinky boli na seba odkázaní? Ani
Peter ani Jaroslav nepatrili k tým chlebár-
skym náturám terajšej mládeže. Oba boli
duše ideálne, srdcia všetkému svätému a
vznešenému oddané, posvätené.
,Mladost je túžba živá po kráse, je hlas
nebeský v zemskom ohlase: je nepokoj duše
svätý!' Takúto mladosC žili naši dvaja pria-
telia. —
Pekný je to obraz, drahí čitatelia moji,
jaký zápaľ mladej duše a sila mladej obrazo-
tvornosti o živote ľudskom nakreslí človeku !
Je to vznešený svet, v ktorom si mladé za
pravdu, dobro krásu horiace srdce žije a bije.
Kto ste ho z mladíkov slovenských videli,
prežili, povedzte mi, či vám nenie večne dra-
hým? K vám, vy biedne duše, ktoré ste
k tej výši duševníeho sveta nevylietli, k vám
nemám iného slova, mimo toho: že ste po-
ľutovania hodní I čo more bez perly, čo úsvit
bez zory, čo obloha bez slnka, čo záhrada
bez kviefa, čo strom bez puku, čo ruža bez
vône, čo ptáčik bez letu a spevu, čo rok bez
jari, čo jar bez rozvitku — to je mladosf
bez ideálov! Nerozumieme my to jalové roj-
čenie, to sháĎanie sa za malátnym citom
svetobôľu. to svädlému kvietku podobné klo-
nenie hlavy myšlienkami sveta nákazou na-
bratými preplnenej — to nenie svet vidín
pre slovenského šuhaja, to je svet zkazený
moderných junochov. za mladi vyžitých, zo-
starlých sveta synov ! S tými chceme na veky
maf pokoj!!
Svet našej vidiny, svet našich mladi-
stvých ideálov je iný, je svätý ! Krásu jeho
vylíčif pero moje nedovedie, dôstojnost jeho
vyslovit jazyk môj nemôže ; no srdce moje
ho pocítilo, oko duše mojej ho videlo, duch
môj sa v nom kochal . . . Kto je to v stave
osebetvrdit, čo ja; tomu opisoval nenačím;
kto okom duše svet ten nevidel, tomu ho
darmo opisovat budem!
Dost na tom, keď poviem, že taký ide-
álny život žil náš Peter Jablonský.
Kto sa kráse, dobru a sláve posvätil,
tomu sa ideál jeho v mladistvom živote na
rozličný spôsob objavil. Predmetom jeho je
jednomu veda, druhému umenie a tretiemu
národ. Ideál jeho, jakým je koľvek, k letu
vyššiemu ho unáša, preč hore od nízkej zeme
až k prestolu Boha a zem mizne pod no-
hami a nebe mu kynie slávou svojou.
Peter Jablonský zaľúbil si svoj národ,
ten bol jeho ideálom. V mladistvej duši jeho
mimo lásky k drahým rodičom a školským
súdruhom ešte iný cit ľúbosti miesta nemal,
k tomu bol ešte i primladým. Celou silou
duše a celým citom srdca svojho privinul sa
on k svojmu národu, za ten sa modlil, na
ten myslel vo dne i v noci, tomu mienil
všetky svoje sily, schopnosti i život posvá-
tit. Lud, ten upadlý, ľud slovenský kriesiť,
budit, sošľachtovat , k povedomiu a hrdosti
národnej viesť — to bola svätá snaha jeho
života. Výsledky, jaké si v tomto svätom
diele sľuboval, blahé pocity, jaké si nad
zdarom tejto úlohy svojej predstavoval, tá
radosť duše, ktorá mu z vďačnosti pre-
č. 2. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
37
budeného ladu vykvitnúc mala, už voprod, už
teraz ho celou blaženostou naplňovala. Keď
mladušký Peter k národniemu povedomiu
v slovenskej spoločnosti žiakov na školách
v P . . . prišiel , jak dobre mu padlo to po-
vedomie, že je on syn ludu. Tak, jako sú
hrdí šlachtici na svoje härby a na svoj pô-
vod, tak nie menej bol Peter Jablonský rád
nízkemu rodu a pôvodu svojmu v tej nádeji,
že zotročený lud svoj bude vodif, učif, vy-
stríhať a blažif. V jeho obrazotvornosti ohni-
vej, mladistvej ožiarená slávou stála hora
olivetská a hora Tábor, no záhrada Getse-
manská a muk plná Golgatha neprišla mu
na um. Kedy mladá mysel dumala o pre-
kážkach a nehodách ? Kedy mladé srdce snilo
o pohromách? Na jeho oblohe nieto žiadnych
mrakov, na jeho obzore slnko nezapadá : tam
sú samé ruže voňavé bez tŕňa, tam sú samé
blesky svietiace bez hromov.
Mladý Jablonský s priatelom svojim Ja-
roslavom bavili sa v záhrade. IVedmetom
jich rozhovoru bol jim upadlý slovenský lud,
pozdvihnutie jeho jediná os, o ktorú sa i
myšlienky i snahy i všetky jejich skutky otá-
caly. S nadšením nevýslovným dali sa do
práce. Podpora farára a richtára, otca Pe-
trovho, dodávala jim sily, odvahy a zlátila
túžbeným zdarom jich jarabé nádeje. No,
sretli sa s odporom, a to s odporom vätšiny
ludu, nektorými surovými občanmi zavedeného.
„Kto by lakal sa odporov, brat môj!"
hovoril Peter Jaroslavovi, „každá svätá a
blahonosná vec na svete musela byť vybojo-
vaná a víťazstvo pravdy nebolo nikdy bez
obetí.'*
„Ja nelákam sa obetí, brat môj; ale že
lud náš svojich priatefov nechce znaf, to ma
trápi, to bolí.**
„Ja som tiež ináče bol presvedčený
o našom slovenskom Tudu^ ale nedivím sa,
že je nedôverčivý, lebo bol často pod vádzaný;
nedivím sa, že sa tak tažko dá za vyššiu
vec oduševniť, ved bol dlho otročený."
„Nevyhováraj ho a neokrašiuj jeho zlo-
zvyky, brat môj, a nebuď optimistom. Ked
ten lud vidí, že obcujeme s ním, môže na-
hliadnuť i šlaehetnosť našej snahy, môže pre-
svedčiť sa i o hotovosti našej ku všetkým.
bárs jak ťažkým obetiam a keď vzdor tomuto
všetkému preca nám nedôveruje, preca nás
omlúva — to sa mu nedá odpustiť. Vidíš,
uznaj sám, čo tvoj neunavený otec tejto obci
dobrého učinil: a či väčšina nenie proti
nemu? Ani naše podniky sa prosred tohoto
ľudu nevydaria.^*
„Nehreš, brat môj! Nebudmaloroysluýni.
Vieš, čo veliký spevec dunajský Kollár spieva :
„Vítézství to nechci, jenž by z nebe padlo
dolu na zem bez boje!-'
„Pravda, ale keď si predstavíš, čo sa
dialo u nás predošlú nedefu, Petormôj, keď
si pomyslíš, že v kostole ráuo len asi dva-
násti občania zaviazali sa sľubom svätej prí-
sahy, že budú údami spolku miernosti, keď
povážiš, že na hlas vodcov svojich prirodze-
ných len asi dvadsať občanov sa sišlo do
nedelnej školy a na stá bláv pilo v krčme:
jako sa ti to zdať bude?""
„Pravdu máte, pane učiteľ," ozval sa za
nimi známy hlas richtára Jablonského. „Po-
zrite, čo prišlo od slúžnovského úradu. ^^
Jablonský oddal učiteľovi písmo a v tom
stálo od slova do slova*
„Poneváč dosavádny richtár obce Mali*
novo, Štefan Jablonský, z mnohých priestup-
kov, menovite ale zo ziého hospodárenia
s obecným majetkom a peňazí z pokút na^
shromaždených; na protizákonné ciele vyna-
kladania obvinený do vyšetrovania padne a
tak ďalej úradovať nemôže, pokiaľ by sa
úplne neospravedlnil, týmto sa ct občanstvu
obce Malinovho úradne na vedomie dáva, že
sa s dočasným vedením úradu predstaveného
obce Malinovho horlivý občan Jakub Surový
poveruje. Ďalej sa vyzýva občanstvo obce
Malinovho, aby zajtrajšieho dňa o desiatej
raíi^jšej hodine v obecnom dome shromaž^
dené úrad slúžnovský očakávalo, ktorý vy-
šetrenia započne a potrebné v obci poriadky
z naloženia jeho veľkomožnosti pána poá-
župana stolice porobí.^
Naši mladí priatelia zkameneli.
Vážnemu richtárovi Jablonskému vyro-
nili sa dve veliké slzy z očú a mladí príar
telia slzili s ním.
Starý Jablonský zavzdychol si:
„Náš ľud je nehoden . . . ."
38
Orol, obrázkový časopis.
[C. 2. 1877.
-»^ w^' • • .
^' ^•'^ .
„Tam sú naše ideále!" riekli mládenci.
Bola to tráplivá, hrozná noc, ktorú tito
traja šľachetní ludomilovia prežili. Na spanie
nebolo pni pomyslieť; zostali teda pohromade
v školskom príbytku. Predmetom jejich roz-
mlúv bolo rozberanie prípisu slúžnovského
úradu a tu lámali si hlavu na tom, jako by
bol mohol chudák zhodený richtár obce prísf
na tie priestupky, ktoré sa mu v nom za
vinu kiádly. Darmo si hlavu lámali, nenašli
naskrze nič trestu hodného v celom účinko-
vaní jeho. Tráplivá, hrozná to bola noc.
, Nesmúc, otec môj !" hovoril mu roz-
žialený Petor, „tys nevinný. Sú to len po-
kusy tvojich nepriateľov. Surového, Neohra-
baného, snad spolu i s našim notárom Pero-
hryzom. Tvoja nevionost vyjde jako slnko
krásne na svetlo a protivníci tvoji sa hambit
budú ; viac poviem, budú porazení a my bu-
deme môct úmysle svätej veci tým lepšie
prevádzač. Ja verím, že po mraku bude milé
jasno. Nesmúc, otec môj drahý!"
,,Len toho sa bojím," riekol učiteľ, „že
v našej obci zijtrajáieho dňa krivda za stôl
zasadne. Kto vie, či je porážka nášho šľa-
chetného pána richtára nie úradne navlečená?"
;,Nech je tomu jako chce! Z čoho ma
obvinia? Ja s obecným majetkom zle hospo-
dárim? Či sa pod mojim úradovaním i dlhy
obecné nevyplatily i hora nenadobudla? Z po-
kút došlé peniaze na protizákonné ciele vy>
nakladám? Mnm to! Z tých peňazí dal som na
Maticu, supplikantom a ročnie predplatky na
noviny. No, to všetko stalo sa následkom uza-
vretia obce. Pravda, že notár Perohryz, Surový,
Neohrabaný a s nimi nektorí protestovali ; ale
väčšina uzavrela urobiC tak ako som urobil."
Bola to trapná, bezsenná noc v tej škole;
no, bola to hlučná, veselá noc v tej mali-
novskej krčme!
Tam boli s notárom Perohryzom Surový,
Neohrabaný a týchto prívrženci, a popri in-
štalácii pálenčenej dočasného richtára spolu
učili sa nepriateľsky proti Jablonskému smý-
šlajúci zavedení občania svoj zajtrajší zástoj,
jaký pri vyšetrovaní na ujmu obžalovaného
prevádzač majií.
»Na zdravie kmotre!^
n-
.Na zdravie kmotríčku!"
Tak si štrnkali zase Surový s Neohra-
baným.
„Neviem, či nespyšnieš, kmotre, keď už
richtársku palicu nosiC budeš, a či mi takým
úprimným kmotrom, jako si mi dosiaľ býval,
zostaneš 1^' usmieval sa Neohrabanv na Su-
rového.
„Pletky, pletky, kmotre!" odvrkol mu
tento. rVed je to len do času."
„Nebude to do času, môj drahý pán su-
sed, pán richtár; bude to definitívne hned
zajtra, a postaráme sa i o to." tvrdil pán
notár Perohryz, „aby po boku vašom bol vice-
richtárom náš dobrý sused Neohrabaný! Keď
vy dva úradovat budete, potom zkvitae obec
Malinovo. Občania, pripite na zdravie novému
úradu. Nech Bôb živí pána richtára Surového
i s pánom vicerichtárom Neohrabaným!^
„Nech žijú, nech žijú!" ozvalo sa krčmou
z pálenečných úst.
„A nech Pán Boh živí nášho nevyrov-
naného pána notáriuša!" zavolal Surový.
„Nech žije, nech žije!" ozvalo sa zase
a občania napili sa, rozveselili, popili. Šala-
mún s Rebekou tak srdečne sa objímali,
jako by sa len dnes boli sobrali.
V obci Malinovom všetko je na opak.
Dobrí zúfajú si, zlostní sú bez seba od ra-
dosti a škodoradosti. Jablonskému nastaly
ťažké dni. Jeho najvýdatnejší tešiteľ a zá-
stupca, ctihodný staručký kňaz je veľmi
smutný, úplne zronený. Mladí priatelia naši
Peter, syn prenasledovaného, a statný učiteľ
Jarrslav Dobrý ztratili hlavy pn posledních
udalosCach a úderoch, ktoré sa zvalily na
hlavu statočnú nevyrovného otca a priateľa —
Jabloň skéh o .
Vyšetrovanie previedlo sa v obecnom
dome. Obec shromaždila sa, a Jablonský
mohol sa hneď z počiatku pojednávania pre-
svedčiC, že má v tom abecnom shromaždení
málo priateľov, že sami spolu s nim dosiaľ
úradujúci sú proti nemu, že sám slúžnovský
úrad stolice drží s osvedčenými nepiiateľmi
jeho.
To bolo mnoho pre šľachetné srdce, pre
poctivú hlavu obžalovaného.
„Jakým právom ste, bývalý pán richtár,
z peňazí, ktoré z obecných pokút sa shro-
č. 2. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
39
nia^dily a pre nemocnicu stoličnú odovzdať
sa nialy, 200 zlatých na , Maticu^ dal V Aby
ste sňatí ten ,obrázok', ukázal slúžny na
diplom matičný, ktorý bol v úhľadnom rámci
na stene obecnej dvorany zavesený, obci
kúpiť mohli ? Drahý to obrázok ! Pýtam sa
vás, občania ; či ste to uzavreli, aby ste si
obrázok od ,Matice' za dve stovky kúpili?
Povedzte mi pravdu í"*
„Nie, to richtár s učiteľom samovoľne
urobili," kričali mnohí.
Neohrabaný vyskočil a ztrhol matičný
diplom zo steny, rozbil sklo na ňom, hodil
ho na zem a pošliapal po ňom.
Jablonský s učiteľom mlčali, keď videli
ošklebujúce sa tváre opilcov. íStatoční občania
neopovážili sa hovoriť.
„Či ste si to tiež uzavreli, občania, že
si noviny driať budete? A kto jich čítaval ?!*
pýtal sa ďalej slúžny.
„To JabloQského robota s učiteľon) ; oni
jich čítali!^ ozval sa zástup.
Jablonský mlčal.
„Kto chce noviny čítať, nech si jich
kupuje zo svojho vrecka a obecné peniaze
oa jie netroví,^ poznamenal pán slúžny.
Tak išlo vyšetrovanie ďalej. I vyslovil
sa pán slúžny v ten smysel, že musí nechať
bývalého richtára suspendovaného a potvrdiť
dočasného v úrade, ktorého hneď pred tvárou
obce zprisahal. Na tom nebolo dosť. Pán
slúžny šiel ďalej. Vicerichtár, jako pravá t uka
richtárova, tiež nemôže zostať v úrade svo-
jom ; ten mal, vidiac, jako richtár nepravé
hospodári, oznámiť to slúžnemu. Vicerichtár
nebol sa dosvedčil čo zjavný nepriateľ ri»'h-
tán)v, preto dolu i s tým. Za vicerichtára
bol potvrdený Jano Neohrabaný.
Na to odobraly, sa všetky veci od Ja-
blonského. V pokladnici malo byť v pr^slednie
dni sobraných daňových peňazí vyše poldruha
tisíc zlatých. Včera jich notár s nchtárora
odčítali a do pokladnice uložili ; napozajtrí
nialy byť bernému úradu do blízkeho me-
stečka odnesené. Pokladnička i kľúčik bo[y
v richtárskom dome. Otvorili ju a našli
prázdnu. Na truhlici nebolo znaku po násil-
nom otvorení. Podozrenie padalo na hlavu
Jablonského.
Surový a Neohrabaný chceli úbohého
ihneď insultovať; no, slúžny to netlovolil.
On veril, že je Jablonský nevinný, ale snáď
kľúčik popustil, snáď nekto z domácich ....
Občania šoptali si, že pýcha pred pádom
chodí, že má hrdého syna študenta. Kto vie,
vraj, kto v obecnej pokladnici gazdoval?
Slúžny naložil notárovi a novému úradii
o to sa postarať, aby pod troma dňami po-
kladnica v poriadku bola; i dokladal, že on
nechce Jablonského na celý život nešťastným
urobiť.
Jablonský bol hmotne i mravne zničený.
Chybujúce peniaze vystanovil; v krátkom
čase chalupu i role svoje odpredal a z obce
tej s:i vysťahoval. Z celého majetku jeho len
toľko mu zostalo, že si v inej obci želiarsku
chalupu s malým gazdovstvom odkúpil a tam
tvrdou prácou horko ťažko sa živil.
Na ďalšie študovanie milovaného syna
svojho Petra nemal viac prosriedkov.
A Peter kam sa podel?
Videli ste útly mladý strom, keď mráz
kvet jeho opáli alebo víchor zroní? Videli
ste pekný rozmarín uásilno zo zeme s kore-
ňom vytrhnutý? Tak predstavte si mladého
Petra Jablonského, ktorému tie najutešenpj'^ie
kvety spanilej nádeje mráz zlosti ľudskej
opálil, ktorého z pôdy, na ktorej sa blažené
cítiť mal, jako ten rozmarín násilne i s ko-
reňom životným vytrhli?!
Dokončil gymnasium, zložil s vytečným
pn»spochom zkúšku dospelosti ; teraz odobrať
sa chcel do Prahy abo Viedne na medicínsku
fakultu, aby sa lekárstvu vyučil. Zmarené
boly jeho nádeja!
I prijal úrad vychovavateľský v jednom
panskom dome.
(Pokračovanie n a s 1 e d n j e.)
— '~v.ML.'>r->
40
Orol, obrázkový časopis.
[C. 2. 1877.
^^\ -^ \^-v'N'"^'V"N^
^ V '-•---
X v, N^-S^
Eaj éo Nikole v.
Povesť od Jozefa Bclly,
(Pokračovanie.)
m.
VsYít na Balkáne.
Mesiačik zbladnul, hviezdy zkapaly,
Jasot zorničky sa tratí,
Zore sa rannie začervenaly,
Brieždi sa v chopcov úvrati;
Slnko z oblohy vytrčí hlavu,
A na Balkána pozrúc výšavu
Sňah v leskot limbačiek mení.
A jak by z kŕdla tým vyvábený
Dovádza po skál mochatých srieni
Kamzík krkolomné scény.
Ponad úžiaby, zo skál na skaly
Skáče capko krivorohý.
Len raz mu jedon krok zle vypáli,
Vymknú, vyklznú mu nohy —
Tam je! snadT v bezdnej leží priepasti,
Na jeho rany nieto viac masti. —
Tam — nepozorník šialený.
Iba kedT v grúni zas zdravý žblačí,
Kto poklisnul sa s výšavy,
Nenie ešte vždy ztratenýl
Hmlička za hmličkou z ticha sa vznáša
Z jednoho grúťia na druhý,
Hneď zase vetrík v úboč poznáša
Oblačisté tieto kruhy,
A jak by rušeň železnou čiarou
Naraz zahviždí, zrachotí chmárou
A roznesie ju v šíry svet.
A všetko zmizne prostorom dialným,
Jak mnohé túžby osudom žialným,
Jako mnohých nádejí kvet.
Král si lietavcov povetrím pláva
Ponad hory, doly, hory;
Krydlo vesluje, phvílkami stáva
Oddychujúc, keď sa zmorí;
A hneď zas výškou láme kolesá.
Hneď zdá sa točiac hľadiet na plesá,
Jak by v nich chcel vidieC seba ;
Alebo z boka na bok sa krúti,
Jak by dol zletiet nemal ni chuti,
Kým nevidí svoj kus chleba,
Naraz sa zpustí sfa jasná strela
Perúna sväto-ptácisko,
Pazúry napnúc do svojho ciela
Rozďavuje zobáčisko,
A v okamžení pán je obeti,
Lež v tom sa ozve, kulka doletí —
A cár operencov leží.
Nuž hľa, jaká je tá márnosí sveta!
Po orlu mocnom, po tom je veta
A slabuškô sŕĎa beží.
Srnka beží za ozvenou pušky,
Tónom svojho zachránenia
Pat, šesťráz zhučí od stráne k stráni,
Až sa vždy v slabších zvukoch odstráni
V hustý les k večnej nemote.
Tak inde vznikol, inde s žitím hral,
Inde mohylku los mu vykopal —
Jak státisícom v živote!
Mohylou echa: hustá bučina.
Pod bučinou vatra horí,
Okolo vatry chrápe družina,
Čo sa rada s Turkom borí.
Postieľkou jej je pažiť zelená,
A peri nôckou rosa studená,
A lista padlé zo stromu.
A preca jej teplo, preca mákkusko,
Tak si spí sladko, jak by ju lúžko
Páperové hrialo doma.
Čarovný to lud, bárs i vo spaní -
Lud to zvätša — junač mladá,
Bárs odpočíva, preca je v zbrani:
„Hajduk zbraň po smrti j^kladá!^
RadosC tie vzorné obzriet postavy,
Teu kroj východu od piat do hlavy,
U mnohých ťažký od zlata.
Modrý dolomán, čiapka červená,
Také galoty, opánky z léna:
To je odev pomsty brata!
Dva kolo spiacich momci obchodia
V poplach vyzývať určení,
Lebo o zkazu družstva závodia
DejQ, noc Turci rozzlobení.
č. % W77,]
Orol, obrizkový časopis.
41
'^ -^ ^\.^^^\^
■ ^ ^ ^ • . \^ ^-
NiMH ^ pwky oftfú s«. flM, -*-
Iste jich chiMse <mK««l{| doba,
A z 40t jf)daokiO aavzMlo :
;, Ja bych leo^ taratčok^ nudí vyzv«die( chuf,
Čo to už tcetiti ttO€ v týdi hMrá«b čuti
Jak l^ pod jsemou dú^lo?''
„Ä ja by zase vätšiu volu mal,"
Ozve sa jedon z ležiacich,
^ o by tt niektQ zámku na pysk dal,
Bys nebudil ludí spiacich!
Či f eviei, ze i^me len na s^ntaní
Na tieto prišli zmorení strany
A v^Apíme od hodiny?
A preto radím :. jazyk za zuby I
Bo ináč obom zapchám vám huby
Dákym chovíe»lom čačiny!'*
V tom praskot rázdia hádku pretrhne
A pozdrav z blízkej húštiny
Našimi cl\lapci prekví^pu trhne
Moc elektrickej mašiny.
Lež tá boeď vetrík smoloati zmetie
A cievy pušiek už sú of^reté
V prsoch muža ozrutného.
á v tom zas; ^rVítij, bratku, rodina ľ'
A Bôb vie» j^ý ná^ov zpomína
Kopa lu^u zbudeného.
A už mu jedni v náručí ležia,
Druhí mu ruky stískajú.
Tretí zas týchto odmeniť bežia,
Zo všetkých strán ho vítajú,
Od raclostí bo dobre ae^iedi9,
Ani miesta dost len nevedia,
Yýzvedom niet koAca kr^ja.
Ledva jednpmu daeo odvetí,
Už nedočkavo, jak malé detij
Zpytiqá sa naraz dvaja.
A zas: „no más čas!'' stranou povráva
Yiac^ neznámych došlého;
Handžár, pištole za pás upráva,
Zchytené naňho samého.
„Ba vera' aám prelial, braftu, oknro!^ *
Prejmu ; týmto zas iní alovo^
ZývajoD a tcáe si oä.
Len jedon hádže uaiÍL po úbočí,
Hneď sem, hneď zas tam, či dač nezočf,
Hneď itt bosCa eazre^ bočí.
A kto je tento? Muž eíte mladý,
Duchom vfiký) telom krásny,
Berlu h^jdúckcg on nosí viády^
Je vodca družstva veblasaý;
O Ďom zná povest Hercegovina,
Bulhar je hrdý naii čo na syna.
Ctí ho Bosna i Serbija;
Turek kliýe ho čo pomstitela,
Rájah svojeho žehná priatela —
Meno: Vukič Vasilija.
Ešte raz v let dá zrak svoj sokolí
Hladiac zvláät k jednému miestu,
Lež iste všetko najdúc po vôli,
Svoje reči pustí v cestu:
„Bratku, prv, jakô by som (a vítal.
Alebo ktos, čos? teba sa zpýtal,
P^édz, jak si sa k nám dostal?
Kde všetky pirte, vietky prieclMly,
Vietky sem ▼ skalách len možné chody
Strážami som obeadiC dal?""
„Veď tie i fitrážífil Lež od večera
Ja vás už tu v horách hladám;
Každý som salad prezrel, ver»,
„Aiú élak yái len nezbadám.
Len jak sa počne hus prebrieždóvat,
Zazrem velkého orla polovaf,
A tu stíiytím pušku z pleca,
Naňho pridržím, pták sa vyvalí
A zrovna na grán roháčik malý
Hybaj! — ušiel smrti z vreca!
Sotva vypálim, tu z jednej chrasti
Pero, váš súdruh, vybehne;
Naraz pri jednej stanúc morasti
Pozerá, ani sa nehne.
B^čo, snáď to tys? na mňa zavolá;
Ver ja, kmotríčko! odpoveď bola;
Hneď sme sa oba poznali.
Za nim viac z vašich dobehlo ku nám,
A po sbovore cestu mi ku vám
Mileradi ukázali."
„Ko a ja fiOm sa i zo aaa zchytil!^
Zimíeiii aa jedooi z kola,
„Lež za mam ucha som to iiocítil,
„By to rana požky bolat''
„I Ja teť, bratku!^ — druhý: „nuž a ja?
Neztťbli sme sa naraz oh^ja?
6
42
Oral, obrázkový časopis.
(Č. % 1«77.
^ -\.' .
_ -> y*\. v y— _
"^KJ^ J^V^-^ ." -*-S. v
A stráž nás iba vysmiala.^
„I ja viem o tom,^ itáčelník na to^
„Lež hoaC môj, jak že vee sa mi táto?
Čo ta z domu k nám dohnala?^
„Oj, vojevodo," mňa osud smutný
Z rodinného lona ž^ie.
Odchod mój z domú odchod fool nutný,
Už pre hrdla zachránenie;
A to pre syna všetko mojeho,
Pre j^diaáka menorovoého,
O nehož $om v piatok prišiel.
Bol mi s ovocím v Turkov lezení,
A ztadial Raj čo, syq môj milený,
Nikdy mi viacej neprišiel.
Jak vždy, podvečer ^on^ov ho čakám*.
Chlapca nič. A už mrkalo;
Však hped nehodu mysliei^E^u makáaiy
(V pravom mi ucha zpiátalo)
Devät hodín je, desat udrelo.
Na mne úžasom až trnie trio, .
Žena moja mibožeká.
Idem mu proti, — hfadám ho všade,
Myslím k posledku: nocuje i saáe, —
A tam ^— ni stopy človeka*
Ani len neviem, jak som osvitol;
Vraciam sa, chlapca niet doma.
y tom sa mi súdruh jeho naskytol,
Trasúcima začnúc rtoma:
Jak že, vraj, s Bajčom vašim vyzerá?
Ja som v tábore tiež bol s nim vcer^.
A kdes ho nechal na mraku?
Jedon mu vojak všetok tovar vzal,
I bil ho; nuž ja v nohy som sa dal,
Bych tiež nemal pletku dáku!
Vo mne krá sovre, hnev, bôI otáča,
A kto dojde v týchto . mukách ?
Turek vyškudlý, j ako to mača,
Nesúc Rajču bábky v rukách.
Zazrem krú na nich, z volám : kdea jicb vzal ?
Našiel. Var bys jicfa kúpif rôIu mal?
A chlapa: tento Rajču bil!
No mne už viacej nebolo treba.
Pofviem: poslední raz jiedols chleba!
Schytím nôž, vrah sa v krvi vil!**
„Tak tomu tr^a, dobres' itra SEroUlt^
Prevýši jedon viac hlaadv,
Čo by si ho bol na kusy sdroMl
Jak ja poturčenca z Jasaov, >
čo pre výčitok popa starého.
Jemuž bol veniec vzal dcére jeho,
Na kôl dal stoknúf chudáka.''
„Dosf o tom teraz, poshovenia maj.
Najprv cudziemu dohovorit daj!^
Zahriakne vodca žvatláka.
Host pokracqe: „Čo som robit mal?
Turek reve, sebou níece.
Schytil som pušku, svojim s Bohom dal,
A vzal som nohy na plece.
A hla, preca ma štastná náhoda
V tretí deň vám už do lona dodá -*
A ja chcem s vami žif i mrief !^
„Vítaný si nám, bratku, vítaný!**
Hneď sa na všetky ozýva strany.
„Len sa neboj haj dúckych bied.*
„A edte jedno, bratia, vám poviem.
Čo vám asnacT tiež vhod prijde.
Jako istotu oznámit vám smiem:
Spása nám do Bulhar ide!
V Diurdeve Rusov už jako mrvy,
Iskender tiahol proti nim prvý
A včera Achmet rukoval,
A vôbec celá Bulhar armáda
Už sa pobrežím hraníc rozkladá:
Ten čas by sa použit mal!^
Napnuté Yxňái tá správu prijme.
Usmej úc sa, fúz si zkrútí.
Dlhú rukama pušku objíme,
Hlas hnevný z prsú vyrúti:
„Beda vám, Turci, tisícráz beda
Za tú neprávost, čo rod môj sgiedá!
Dial nás nemáte sužuvat!!
Za tú myšlienku hynút chcem storáz!
Nechcem ja v horách tyranstva o vás
Hrôzozprávy dial počúvať!
Čo de&, to horáie, priatelia moji!
Zboj, lúpež na všetky stanany;
Veď nech to takto s nami postoji,
Vyničía nás Musujma&i!
Tak, jak tá vatra to drevo sžiera^
Tak rod nái hynie i naia viera
č. & 1877.]
X)col, Qbrixkový časopis.
43
Pod zobosi' vräh^ ptmory.
Jak oheň voda* tak nioc' igpramia,
BkifD BMd paaate Bohom soalnná
e boreba vyviiti) žbvi\
A tejto sväto-pomsty nástroje
Badtne my, bratia Hajdúci!
y Balkánu horách v spolčenie troje,
Spoja sa Slávy junáci.
Higduk národu stane si v Čelo,
Á lud ná§, ú&m, povstane smelo:
Vyhráme! A jak padneme?
Yed slávne padnút tiež je zvítaziĹ
Y otroctve lepšie život nezažiC.
Preto ta, bárs pohyneme!
Čo že sa máme jako zver divá
Potikat po horách tmavých?
Kde Bajduk jak tá lovený býva,
Bárs často mstí lovcov dravýdi.
To Je lós zverstva, ale nie ludí!
Mňa toto dávno z tých hôr už púdi:
Dobyt si voInosC občiansku.
V občianstva kruhu volnosf len zkvitá,
Kde rovnopráva moc je rozvitá,
A toho niet v Musulmanskut
l!ittdu bude dosf, zbrane snadf tiež dosC.
A čo, bárs by dač chybelo?
Yed kosa. cepík, dobre zlámu kost,
Neraz zničia bodák, delo!
(Pokračovanie nasleduje.)
Bôb ča^to. slabäíqi nio^n|ch promôcC dá, '
On sám vítazstva veniec v rukách má,
A dá ho .pravde, — dáf^ymal
Béh sprav odUyý yr&vdy Je oioom.
Nám ju brániacim hode on vodcom, -
Len v neho dôveru- q^me 1 *
i . ■ ■ ■ '
Oh ba i Buska surdce ebárily
Krivdy nás ničiM^e kat^v,
Už svoje k pomste vysiela, aily ;
Našich rodo^-viero-brat^y.
Oj, delá hrmia už za Dumjíw*
Boh dá, i našim že bad<i kriúffmi,
Len dobu vzácnu uživie^l .
Spojené sily vždy viacej môžu.
Preto tú nočniu Mchi^me ložij^
Poďme, rod nás zobudía^eí^
Družstvo tým jaté^ „Podme^ péjid^m^I
Tvoja vždy je luäou vôIa!
Kam len chceš, brat náš, s tebou tíai^lme»
Zvlášt za rod, vieru, do polal^
Yukič zahvfzdne, gŕine odvetia,
A sta kurence k sliepke priletia
Stráže k HajdákSov otcovi.
A volné deti rabskQ otčiny
Kráčajú hrdo cez bor skaiiny
S túžbou : snial rodu okovy !
•^-*ojOs>*-^
z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
Cestopisné náčrtky od Laskomerékého.
(Pokračovanie.)
Od Prievidze dolu je údolie utešené,
iiroko<4rovn6 , posdiž vysokými, uhladenými
a xarasteaými horami ohraničené. Zeminy
rovinou sú znamenite pestované a honosia
sa bujnou trodon. Hned tu hneď tam zastaví
aa^ zrak na dakom peknom panskom sta-
yisku, už jako shah sa skvejúcom, už v ze-
)«Mm úkiyte ležiacom. Ked obrátiš zrak na
sever, zUiadnei asi na pol hodinu cesty od
Prievidze na malebnom kopci konca stromo-
radia úplne zachovalý hrad Bojnice, s tobože
mena mestečkom. Meno jeho poukazuje na
slaviansky mythos. H^acl stojí na nummuli-
tickom (peniažkovoni) vraku a známy je mimo
krásneho okolia, i starožituostami a pamätnou
mnohoročnou lipou, ktorá sa v jeho dvore
nachádza. Hrad bojnický nachádza sa v dost
dobrom stave. Otočený je širokým jarkom
a pevnou baštou-. Objem lipy činí tri siahy.
Roku 1393 vydal majitel hradu Leostach Jel-
šavský, čo nádvorník Uhorska; jednu listinu
pod košatou, vtedy ^^ rokov starou lipou,
čo zo slov tSub tilia nostra" vysvitá. Lipu
túto mal zasadiť dfa povesti ludu lilatúš^
6*
44 Orol, obráíkoTý ftaBípIí. fô. « »'*■
nym, Tyntnu^Aft' «toíiS jq}' noifr, ^ Utoiié jej
obyvatelatvu IMtotlvfm iMBté. '
Od Leloviée vs^rtupúftU fioM fAniiH dfz-
kym,jakonerf^]n9m^(dllleb.íii«dí^4diicom.
Trenčamký, t ten robj keď p«stednietio Ar-
pádovca Andrej Hl. pechôTali. Mestetko
Bojnice vjpHenffl Tnrci r. 1583, to isté stalo
sa r. 1699. Hrad zaojať aemahli. Neskôr do-
bývali bo wje Bocskayho, ,.../.
až na rozkaz gr6fa Stafll-
slava Thurzu poddal sa
hrad po desatraflBaänom
dobývaní grófoTí MiktdA-
äovi z Berfíea. Bojnice
boly dakedy sHlwn ev.
slov. superiBtooôWieie. —
Hrad a paDstvo bojoidcé
patrí teraz grófovi J<n#n
Pálfyma.
Kým 3oa ja rottoianlté
ňtvory hôr, ronMinticfcy ro-
zostavené hrady, hrádky,
byliny a hotoiny obzeral,
obdivovala moja dtvžioa
utešené, nepriehladni, zbo-
žím oplývajúce nity, ka-
pustné sady a tučné stáda
po pastvíndcb. A ka£dý
z nás po svojej chuti rot^l
si slinky. Práca je väade
pekná, ale i poiehnaná,
Čomu pravda priaznivá po-
loha a úrodná zem na veN
kej sú pomoci.
Prvá obec za Prievi-
dzou je Koä ; dTa mena je
asnad otcom tam z ifj
strany vysokých Strážov-
ských hôr, adi 5—6 míl
ďaleko v Trenčiansku le-
žiaceho Koäeca. Za Košom
nasleduje osade Nováky.
Tu opnstili sme Sirokd,
hladkú, na juhozápad proti
Nitre vedécu hradskA, i
obrítJU sme sa kolmou
čiarou na sever.
Vzal bobo hradskú ; no "" 'Z,
i bočná táto cesta bola ' ',:, ''Wtsosí VeB
dost dobrá pre nás chu- " "í
doboých rudí, ktorí sme Strachom preSli.lKopec tento, ja'ko ťid^f som ffioÍ!iM 2't>té^-
priSU sme do Leioviec. Táto pod hladkým vanýcb mimo ceatý sá íähajdctch jaŕkrtv;* iiti-
kopcom ležiaca obec nehonosí sa níčAn ZvtáSt- j zostáva povrthne z nánosu vápenného, Sulo-
ä. K BT9.]
Orot, ' Abriclt*^ lisMipll.
véHOí intftého aieneatto'fuskqvakiKiiie)
aon- á■vlak^■■ tbfdr ibierýl ti^ > biHÉiriyi
Týiioklt (ah< aa ed.scniv-T^cbMkir' od hif
to Hagurskjcb a bTirjejs>Bekii''t^h bArBpJ
ilil^4Uoij-2vláMDMo:>ll)AK atpntotiM
ä u prelDi •kf^aO'. <litl(jiik.nr<>>sI>W«i
bjUL.knjn «M«>fr<airpMraA'Mr<lU« irti
'^ dnú MioHtMiU^feAaH
iip<MniB'íjlkáil>:<]
hlflká|::glBW> ^tUUäl
: lébiľ iliiliiiMÍ»|lllil«<4
I kdaicnii ta(Uit iMnpta);
..:«)i i|i<i.ii«imiliň laftfD
tlelKiil Mknn^iU lU
itailiMMI. «]'tilki/i>iiaá
' pita toii^flUiýi iničittiviq
Mdt'itUiid Mkv^béto
ii^leiáiiitaBiai d^ritit.
£• tľ'ifUkdi t)k«
.Indi'Uúe z hík-boiy VtíA
•lkiU.J4kii.kH«t!>Si«K
lUk^ inl»r#wUM<M
gloa«aM>i<»É«iiikaaM
' llii»)itiMloni>IM><iiMi
na iptam^ImfCtU^íiiolŤt
StráiM. ^Siq k<|i*>.lMI
•IdiMínd 'iiiliittlbÉi od idau
> ttlty . BaliiDBlag.' «o)>l
howmM <rMi« iMikr
'8ilnltii<Jid«tic<lV"l<iM
' «ii««a'kot)coÉi>dol«,^atak
Vliiy; (livftli jej Jfe fela9ký,' i>Aih«lB á brdwwí
teskú^. Ita tit;é<, í KioMlio Jií «i]<vM>Od<
iejíf'llbiac, stojí ^iij/tki SibetiW,'ják>'<KvH
'IfctcJW M( iMífMkl
"BelMly.<W<ll<IH» fMH
: (ctMIv idlMdai^Mhi
tik-tM; «liil>lí'T«l<lM
^rtimMiul^ut na<Miiii«)|
' dK ér^tftaiíjľ'fMľ
IwllMlIB I a 'r rMMvf <<»
ipiplMta' ú (^'iUNMa
'tiilV. (MnlH^Jtt ^aMti
> wMsÉdanMFŕdidkHilldk;
ale Toždf vystapi^úc na bor popri' I T rtMll ft.'m
MMstn!baro«lk<<ti«ik1dinfaaitl«Mitq>ifireili
sme Mln« BoMiMvicb Tnj<k«W|MVF»ttokli
Orol, obri«korý éaaíopti.
[Č^ & IfiTT.
iliiptti>: itA míatimí sKjeai ^to obee stála
k^LiiHevcámi, toko sem m iiikdé d<i£(tat oe^
métoL Od ^cbto, bia Somiŕoviec zaieiú sa
ráaa táte jUbiS^ potom omvdeaé lebo amolíi
Bolíoal SMio?tk^ vrtor tam od sklenir-
akirtio ZliocliiQffm kd« bfrky robia, podivat ;
•(rfaiená koda 4kriid>ala sa po úboänáeh a
sii(fiektb tdiatnýUi plaiskiet začala sa voda
pmtíQdzat FiritahotraK sme si plúdtniky a
dáiiaí^ do oormý á proti vetra apravovali,
jriat Rffnaiwiit taíď Stictami tvorili svoje „te-
stséo.*^ Cbrépalo po dáMnikoch a moj celý
eb^or nalnd p^^rebijá vytiahnutého dáždnika.
kkš aieobov Aikal a Perún dažďový bežal
hai: do /MitEy. Slakp alfe strčilo hlavu pod
pfriw, nastida aimar aie: prSat preca neopo^
váiilo^ aa^ a to je pre toiiristov velká výhoda.
PMjbeUi 8BW Diviaky a Ježkovúves, Výška
oeiQr s Ježko vqvsi do Skačian obniia už
d» ao&i metrov. Mino Kostnanovej vsi došli
Mio do BnAiélio, kde kedysi v istom smysle
flluveiid^ Prieanic — Suéx Madva svoje ďa-
IckiOi širéko áabiqúQe aoakulapské divy strájal.
liadta mena tohoto geograficky nepatemého
bo4a nrMl až v aahranicí zaájnym. Sem (a-
haly coMl rqje každého druhu chorých ; a viac
eMe. jako tito žehnal pcievidský lekárnik pa-
asiatka straviiiteeho Bodná a jeho farára.
Beblad na p<dirabíite Rudného nepreukázal
náan menii počeC nadhrobných krížov, lež bárs
tai druhom a laomy bec lekárskeho miesta
caiitQrÍY ujredic mi aa mysel príslovie : „Contra
fiM mortia nolhun. meďtcamen in hortis.^
Stovenfd^é mi^tné menáf jako to už po-
znamrmaaé p<mči|)á poaorovatela o tom , že
YgfatoiHQé vlaatoost samého miesta. V Sud-
mm nmaely byt^baíte na rudu. Tak jesto
BlidM Milftlakfl Žarioiripi pri Hrone, Rudno
? Sadni^vadskii^ Ruda pri Erspine v Hor*
mtokv atA.; pri oaadáeh týchto víade boly
afr9A:bR9ie. I tu meno Rudno má svoje vy-
sfotl^ni^ v horninách, ktoré sa tu potýkajá:
mla totižto s ^vápeanábom, ktoré v hraniciach
BKÔMi.oby^e tMj vyluňqú a síce už že-
taiOi iHa sariebroattfi Od Kšinnej prez Rudno
^ 4J«IU) bomkiy po B^iínice obrúbené útva-
lom Mcepým,
t . r Yiia Ikidnébo itimtí sa oeatai i^poA čo
4a fríAtiojieaía a nastáva z tobo ohladi} cesta
maoq bfiireteBá, no ešte déae 'aobodki.
Obchod' od Novqvai hore bol velni xhatmý,
na celom tom kuse aretli ame lea jeárin prf-
letttosC s^ pánom farárom.
Jako cesta dobrou svojou povahou klesne,
tak sa dolina úži a hory rastú. Ked som sa
zavše obzrel nazad, videl som, že južným
horám už veru nad hlavu vyrastáme. Chladný
vetor vial čerstvo a predieral sa nám prez
švíky. Kolesá vrzgaly a žalúdky tiež, a miesto
nášho meridiaau ešte nebolo dosiahnuté. Obec
Leštín a Lomnica smutnejšie vyzeraly, lež
dolní jich susedia a tak sa zdalo^ že tu bý-
vajú páni Chudobovcí a Psotkovtí. Item, boU
sme vo vysokých už, ačkolvek pekných, no
málo úrodných vrchoch.
Kone boli už zamyslené, pohonič poškra-
búval sa a ja som hladel na rozmanité zá-
pole, nie z geologickej zvedavosti, ale s tým
potigomným želaním, keby ony radšej krojer-
syrom boly.
Pri Lomnici odCal som kus toho žiada-
ného krojeru a bola to pekná pásikastá rula,
(Gneis). y tom tahajú v husacom pochode
známi po šírom svete sklenári s krosnami
na pleciach. Pýtam sa jich, či krčma Ghor-
nová, ktorá nám k obedu veľmi vrelo odpo-
rúčaná bola, či je ešte ďaleko. Ujistovali
nás, že to hneď a hneď tu, že prijdeme do
Klina, kde tiež dobre obedovat môžeme, keď
ale taim nie, že hneď povyše stojí hostinec
Chornová. Všetkým nám, ani kone nevyní-
majúc, vyjasnily sa tváre. Ale bodaj — tá
cesta do Klina roztahovala sa jako trikrálový
had. Šlo to vše z boka na bok, ledv^j sme
obišli jedon grúň , úž nám stál druhý pred
nosom, a šlo to tak bezčíselne a bez kraja
a konca.
Konečne, keď som myflel, že na novo
nalezený ostrov Fraňa- Jozefa uzref musím^
vylúátíK sme sa pred Klinom. A čo je Klin?
Nuž Klin je Klin, osádka medzi vrchami,
so Atyrmi dierami, jedna nadol, odkiat ame
priši], druhá nahor, kade sme mali íst, tretia
lavo v bok do Valaskej Belej, a štvrtá^ hore
do neba, kade vari len dážď padáva, lebo
pocl(ybu|em, žeby sa sem sli^ z^tára|Of
Tento sem vrazený Klin sú dve tak rečené
krčmy 9 z vonku tak pristrojené, že 3pm si(
č. s. 187 7.]
Orol, obrázkový easopifl.
4?
neopoTiiil dnu vstúpiL Oatíchavým Uáakom
iKterpellqlem pred dvermi stojáoebo cUapa
z vyvoleného národa, čiliy ta kone a mjr tieá
atravoi obednou opatrení byt nemohli. Od-
povedia, ie pre všetkých inšie nemá, jabo
pilenin a toto a tým pokáscal na dlaň. Tam
BOm videl čosi podobného otvorenej knihe.
Podlaha v krŕme bola čierna, a vrch biely.
Z podlahy trčaly ovsenie šupy a na ncy
mrvila sa so živými kostosmi dáleko páchnuca
bríndza.
„Ďalej !** zavznelo heslo a motali sme sa
z Klina von. A zase to tak išlo jako v pflo-
vých ziibocb semo-tamo. Čistá bystrá Belanka
nám v ásrety spiechajúca, z oboch strán str-
miny a časté sutiny predošlých prívalov, za-
bávaly našu tlačenú mysel. Cesta na úbohý
kríg dos( dobrá, nzka síce, ale dobre udržaná
doviedla nás konečne pred matu zpustlú krčmu.
Zpustili sme kotvy, a s radostným úsmevom
vykydli sme sa z rebrín. Ruky vo vačku,
äapkú vo väzoch a dýmku v zuboch priblíži
sa nám Ben Juda. Všade títo a len títo,
Jákoby sa krčmy len pre tento vyvolený národ
bolyzrodily; čo iste tiež je psychologický
zjav na poli ethnologickom. Krčmu tvoril
nevelký kríchel a druhú kocku predstavovalo
prístojace humno. Koáiarne nebolo; kone
teda dostali hospodu v hólohumnici a krm
v koryte. I my lační, jako sme boli, vrútili
sme sa do krčmy, z pijáme upravili nás do
osobytnej chyžky, na tvrdo dláženq tým
istým mozaikom, jako ho BAh skrz belanský
nános pred tisfee rokmi utvoriť rozkázal.
I zovniutome i vniutome všetko to vyzeralo
po chttdobô-paholsky. Na všetko, čo sme si
k ohéán pýtali, prišla odpoveď:
.Tšetko, všetko mám, len to nemám.*
Po dlhotrvavších konferenciách prislú*
bená nám bola zapražená polievka s Iíevaným
cestom, chlieb, víno, (víno? áno) — a na
mSkko varené vajcia. Aby ale vajcia ozaj len
mäkkými ostaly, naložil som prísne židovke,
aby jlch dlhšie nevarila, len kým sa •*- jedon
„otčenáé*^ pomodlí.
Ubohá, s velnvi na pred vyhnutým chľb*>
tom krčQxárka ktttlla sa ku ohniMu a eelý
persanál atál v živom pohybe* Blčlak praskal
a čistý modrastý dým hmď sa komínom) kým |
kr£már dmnáen česC kotu^áo n l^vdifoých
sMovte povytahovánýmí prístavmi, -.iml réf
dejnénm obeda prípravy Imial. Peloiá to veai
ale unovné čakaoie obtdn^eh kaitlidatOvl
Prišla honečae imsa, ale prvá liilea' -^ j«
nemôžem za to, zteehuiik aa mi* Tak saiai
zdalo, že je pelkf?ka safNražeBá pitnofatmom.
lála „ad acta.^ Ďoie viac? itím rekn^ite
BÁkhé viýcia pred aeboii! I tieto iMb^]i
k jiedfiiiin: jedno, dva, tri« vietíiy tvvdéj
jaboby bdy zkameaely I Vezmett nkovkur m
vidličku, (á zase bob velmi útlo<itného svdoa
i roapadla sa v nie vedená do úst nžiiápel
ee^te. Chcem ai žiale vínom prebnaf : nelmal
radá^} kameteý olej, jako tento Naamieler*
Ostal nám eite nepomiflaý eUieb. Vyfand
som sa do kuchyne.; krdmárka podéypaUiní
ette pár irajeo a tak postavil som si sám
vajciÉ a modlil som sa aáni.r keď to nij^j
na prosto mUo, ien ^otíiméA*^ '^ n, vjdlval
som. Uloiil som pi ceM Usiesdú títd^ffh
kurčíal do zúaika* A s fovedotaitm filosofickýnv
že „natara pamäi tfouttfnta,^. Icýnoí.lione.s^
diiiér odbavili, prepoatíac jim eite itfiieniti
kávu na pobpas, vybrU iM)m sa s ktodivkMi
kň sápole, ktorá . v bUikom suseditvei t«á vy«f
pfiiala, i zkámal aom^vitfiiesatulioniiq^i
Tu našiel sotn rúČe odkeytý červmlf vpie^^
sočník a žaUčáflB (qnarcit^ . Je ia^ tt rpUkm
qvaroitu, ktorá diUikrystanifická'Aialá Maf<
guru od vápenákovhArfltiiioiiiakýck'fiiniiio^
bežne s týmto Isbása diŕqhý pás ai fé Va-
kakú Bela* Z^jíms^ aá v annedi^e Jt4ftti0
červených piesoéníkov vjhrimilé' áttai]F> >nef!
ocomské, jura a liaaové ytlMj. . -^^ . /
Keď som sv^ krátlqr . výkt a ipataf
korisCon chladného kanmÉa lÄftndil a^lrone
tiež už nemali ié chrteaíC, pobrali jsma f ail
z GbrnAova a čt Chomova, hodného to:a6kM
Leieviec daleý. Za správna výslahii MUiit
a pUtiac, vtisol som krímáravt na' aaakí
úprimnej vdaky éa #tvoMiej' dianer^edani
výtlak „Žida dk Talmadu''; lebo jakoí m
nepadlo, Aleibiaies jedáoma yi«J aaacjmt vyi
lepil, že nemal t^ ÉoÉierai.: . {
Eáte pod časom táblamriiia opatril iUy|
hosttiBký . geografidíýmii vedoaMtámi ^ aby
sme sa smelo pustít moUi cez ZUqchftr áci
Koieca. :'•'•,
«s
Orot) obráekový éasopii*
[Ô. 8. 187T;
'-■»., -W^ --'N
. 'HtMi po2vjt kvCmy ťozcbidn^ dotitii
vr dutle ;' niHh, vättm daliaa s cestm v^cte
I«MSt0 M> sdveť éa liút ;i)iechovákýeii , kde
Vidté* lUmkié^aávMy jeatnmtf maj<; Tejto
eisty mati sumt sa tystríhaiŕ a mrant ti na
Ivro ná áeveio-iálMidL Odkrdfiij prebrodilt
gme iMhadiil' a • Mnra ntoMlcýim kolajtattii
flrtaienévip«Mbktta VBtifrili sme do oznad^
Oé^ Miid^/ VidéH Wtt a bfku oeaty pusto
liibp ao^aiiinzaaýírii obyraldmi. VMIco to
OT&ial» Medm^ a abýtol^m amutaejäf úáter
auíl») frlaaite sa Bmla. PreHi atne asoad
éitdiat tria Jarék od 9iedio?a doiti tekici^
á' ari'tonBoíla prtiH sále srieáave medza
žapf DtMnsdCiľtreflriSapskej, ktori to v jaťkn
hraniK. A nlA pobenič mbj dobw Teslovat
nnisdlf abyťqine. medei rakoT alebo do bahna
nsvledi.'^Di ttieM}^ kiiltúra nm dla Liebig^
iníbeit mydlb*^ ^' ale ani dla eeaty aesat - ne*'
íhiIbo ; ti odkiaasí mie aa kda^s. Až po
áel{nQ^'dDiríIi:>priill aiM epatM kia dliždenú
ceatilí ale^ia&'takAi jn^e 'by jo siní LooifBť
Irt yyaýlia^^Jtu «ž bdl kontítteat tréiiéiaB-
dgF.< Heraliif ai: ta deoqoiii^vipcMe a bete*^
wmUji tíäo istého dridM, čo ▼ C^iočdoloimte
prv Barteiite v turtMoakiej župe ba berte do
Hanaanta pnti B^ B|jf«trioi iuk: aacdiodi. Zo
zvetraUbo belwUitu nevidel 'obyoajné len
Éakaifalbohi dierkUf'ttTrfcpedko jej cúejúá
haMý taUhib fiéte vipéndký aú tefla totdM
s*^tamí«ýjii>ll»éia88lfc]r»i' ■ '
^ ' 9| iejte^ ^chtôpMvej ceÉté viezli sme aa
sifédalire' 'pó tteecomskýeb tapénilnkU a po
neecoiaak^ aMgtoch al pt» Ziiecfao^. Čím
viac sme sa Mtttli' k Siéchovuv tým viac
vjrdlnpovala oeata a pri bapej obci doat atrmo.
'T" ''OkoIie<ifflfocbovaMn)obfló na mňa dojem
kcaj»^tokole 'Lilneý riefao liagutkgr v Liptove.
Bádat« po 4ietkrtn, že sa äovek k nebu blíži.
NajklkÄiegifaii kultinrovaiiá bylina je zemiaky.
Bbíaedzir' zeiMakami -' zhýnajá ea v pliteoých,
iaabeQa'>tt^h/'iiriHri jedatttvateých koéebch
apískalii Mn|r. čepce Aajá z nebieleného
plMaa^^ffebaté^ jako bjr v nidb, te ôbe atraoy
po jednom oätiepkn (zakffitené Éudy^- Dievčatá
pisiy i pdmý, sbora: lez výnánedne^ brubastý
statok. < JfeiMžáli podobaljr ea - Bedninom.
]Mamiii8;^plá\(htQ) ptetíafailniý mali pvez^ hlava
a okolo krku stiahnutý, spodok visel volnoy
a tafc< idiiiail Jim «klavi( v podcbe prilieha^
júoékío či|>ea,a ^pôdek telb v podebtí plféAifc.
Á tvár kukala von ^oby^ it okrúUeho timesL
Na seveťový^od vyplfla^mohuta^vrdi
Stťižov. JakO' nisf zaisrel, podisikavil nás^
zoBáímuc z lomená sivý^ zalahntitý oblak 1^0
stmniiýeh Idikach sem tam roztratené ja;vily
sa koliby a fltál«f.
Ot)ec Zliecfaov leží 2760' nad hladinou
morskou.
Od hostinca Prievidzského (894') vystú-
pili sme teda o 1866'.
ZUeohov obydlený je široko ďaleko ;&ná-
mymi sklenármi. Do krosien, na chrbte pri-
pŕavených) naberú sklo v tablich, híubených
nádobách a obK:azoch, a tal^ s dlhou týkou
v ruke, v dlbýob kaba&ách putujú chudáci
po svete^ aby to, čo jim (^oma éiúpA pôda
pp^kytni^it . nevládze , v](hladali si kujpčením
v oudzine, Títo mravonci tak, jako i na$i|i
drotári, čipkárí, platenie^ iefraoíci^ brdári
a olejkári a tým, .podobní pvdom^ví kuppi
K)zprchAU(í na všetky strany . 3veta , lea aa
veliké sviatky vianoc a velkejnoci, i to i^ie
zavše, prichádzajú domov na opekajíc^ , a Icqt
láče. Mi^ohí z nich zloží krosna • a kostíi
v cu^zii^e, a jeho , nerozlučná palica zasU^yí
sa mu na hrobe sta pon^ník j^o nepozoro-
vaného bytia. ' . ,
Vyj4ú<f &a rubv»>Q iQOjej pi|ŕi, fitál apm
j#ko Hercules na x)Oizcepití. Kxcíim, tátp. ste*
lesnepá obecná iatelligeiicia, upravil náa na
cestu a odtialto- šlo to hlboko vreza^u str-
mou dolinpu.. Bože, li^oipu to tu n^j^dlo
osadit sa a l^edy ? . Príčina to > mnwiU byt
velmi smutná, a^oad v taký ča^,. ,k|eď idohii^
úrodné . kraje znepokfyovaaé a o^riatelmi
napadúvané bývalý. 3ud, tomu jakoli^cilvek,
ale i tu meno nie dobrého aezvestuje; lebo
Zliechov «lebp Zlýchov, dosviedca, že obu-.
dáci občania pre ^ílú^ chovu, prinútení sú chlieb
si inde hladat Si non e vero e ben .^pvatOr
Pravda je a istý príznak okolnícb ja«
kostí , že miznutím bohatttl nivy. a poiioál-
nýcb krajov y mlamii i panskA byty. - Qlodná
divila tomu, čo námpaMcef a hfadj z vidiny
zmizly^i Tieto* i kraje. aú len pra kabaäuia pitr
ovaeiaiaoky
c. 2. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
49
Nedoprial mi čas, abych sa s touto
obcoa dlhšie zabával, s obcou, čo aa viac
neba jako zeme dotýka.
Hneď pri samom Zliechove, jako sme
BA na dol klonily, sretli sme sa na úzkej
ceste so zliechovskými vozianni. Vozili skaly
hore. čo sa mi tak zdalo , jako by do mora
vodu liali. Dobrých ludí vela sa smeatí, tito
ale nemuseli byt dobrí, Jebo sa nepratali.
Vystúpili sme, kolko sme mohli; ale to ne-
pomohlo nič a neprekazilo hromženiu jednoho
mladého pohoniča:
„Fíre, ebatta ti, mer mi madarok vadung.^
Ja som ihneď pred touto na Zliechove
(2760') istotne vysokou kultúrou smeknul
širák a nevedel som v svojom predivení
v náhlosti citu svojmu iného výrazu dat
jako v slovách:
„Až na veky amen!"
Toto pohlo jeho kamarátov k homér-
skemu smiechu. Škoda, že nie som kultúr-
ministrom, ten chlap by bol posavád —
škôldozorcom.
No, na to všetko sme sa chvála Bohu
preca neprekotili, lež pri medzi-národňom
pokoji rozišli. Dolu zostupujúc prišli sme
do Rovného, čomu ale meno úplne nezod-
povedá; lebo som nič rovného nevidel, ne-
vynímajúc ani tých chlapov, čo z trhu domov
sa klátili. Tolko je isté, že na súdny deň
anjel tam silne trúbit bude muset, aby chu-
dákov Bovňanov v tej hlbočine pobudil.
Zápole z oboch strán dolinky sú strmé,
hrozné, už biele, už červené. Na chodníku
zo Zliechova proti Mojtínu pod sedlom v si-
vom vápennom mergli nachodit sa má ska-
menelý „Aptychus pusillus" a „Terebratula
dyphia.^ Javia sa tu, nakolko mi bolo možno
súdiť z voza, biele, sivé dolomity a červené
krinoidové vápenáky a hrčavý úskalný vápe-
nák (Elippenkalk). Tieto poslednie v hrozivej
výške vypínajúce sa nad dolinou, s rozteče-
nou červenou barvou vynímaly sa zvláštne,
jaiko by jim čučoriedky z hrtana vytekaly.
Medzitým viedla nás cesta vše len dolu
a dolu, a lahko stala by sa nám bola otupnou,
keby z trhu z Košeca nazpät vracajúci sa
trhovníei ju neboli obživovali. Na každých
dakolko sto krokov sretali sme húfy horského
Ittdu, obyčajne vo sprievode hoviad, obyčajne
ale i s dokonalou opicou. Veru častejšie
tvrdo bolo rozoznat, či gazda hovädo a ä
hovädo gazdu vedie. Ba čo viac a čo horšie,
mnohý vypijúc rumplík páleného, staval sa
opilým za celý liter. A v tom väzí hrozný
hriech, že náš lud v opilstve jakýsi junácky
výraz, jakúsi zásluhu chlapstva zamýšia. Ani
z ďaleká nehúta, že ožranstvo je ošklivým
hriechom.
Po dlhšej chvíli začínala sa cesta rovnaf,
jarok prestával hrmotne skákat a tu i tu
videli sme zase vedia cesty lúky a úzke polia,
na lavo v bok jednu, pozdejšie i druhú dolina
8 cestou a po nej putujúci vonkovský lud,
vo sviatočnom trhovom rúchu ; pravdepodobne
boli to obyvatelia ž Eopea.
Prišli sme do Eošeckého Podhradia, kde
už zase zočili sme pekné, dobre pestované
ovocné stromy okolo chalúp vysadené. Nad
obcou, nad ešte vyššieho vrchu výbehu stojí
malebný hrad Sokol, pravda už v rumoch;
ďalej na sedle tohože kopca stoja pekné
panské majere.
Jako táto veleba zašlej slávy bojovných,
ba veru i zbojníckych vekov, srdce citlivého
človeka púta a preijíma, tak púta mysel ba-
datela geognostických pravekov, tajných prí-
rodních dejov, uložené pozostatky v okolitých
vápenákoch. Jasné bedlivé oko nášho Dan.
Štúra preniklo tieto velikánske juraské zá*
pole a jeho pero vyzradilo ním v jich hlbi-
nách uschované poklady.
Dla D. Štúra jestvuje na ceste z Mráz-
nice do V. Podhradia sivý merglový slinec,
a v tomto slinci naleznul on nerasty : ammo-
nites Nisus. ď Orb. A. Astierianus, A. Ho-
noratianus.
Od Podhradia a či Sokolovho, ktoré
z jeho povýšeného stanoviska už do širokej
považskej doliny nazerá, bere celé okolie
úhladnejšiu tvániost na seba. Celá príroda
zdá sa byt umytou, učesanou. Za krátky čas
nachádzali sme sa v považkej doline v oči
Váhu.
Keď tak človek celý deň medzi vrchami
po dolinách sa plietol a nad hlavou visiace
zápole každú chvílu ho zachlopit hrozily,
veru dobre mu padne a vydýchne si, ked
7
m
Oŕol, obrázkový časopis.
[Č. S. 1877.
.^^ jr^ —
, ^x ^^ y ^ ^> '^ ^\ ^ ^\,^
žttse ďälsí ^tfyi 8b mu usmletA, a keď vol-
nejšie oči po niváth a ďalších hôrnych refá*
zoch rozháňat ínôže.
Oolina otvára a šíri sa viac a viac; tu
podlaha jq pozostáva z vrstiev ňovotvôraých
(neogen), povrch ále z potopných (diluvialných)
nánosov, s rozliínými vodnými prívalahii ró
Strážovských končiarov z{llavený<ili vätších
meošlích kamehných t)krtthlíc. ŕóvrch celého
útvaru je rovný, k Váhu slabúäko nachýlený^
vejára podobný.
Koáeci téMli sme sa v%Imi ; leto snie tn
áfáli náäe ^ro^chu Hteroutfrované žalúdky do
poriadku ttviest a to tým viac, že Koéec je
mestečko, kde sa práve na statok, nami
postretávaný trh vydržiaval. Plnými veslami
hnali sme do hostinca. „Panem a syrcelises^
sme pýtali, ale náš htas ohlušený bol hukom
sedliackych pijanov, ktorý ozýval sa za vy-
práženou rajnfcou 8mrdia*ceg á preplnenej pi-
jartie. Vielmi uníženým falasoín utiekal sotai
sa ku hostinskej, ale odpoveď znéla, že už
dávno po obede a že ani nestačí. Y zúfal-
stve opísal som jej našu cestu a živými bar-
vami predstavil som jej pred o^cí vypytvané
naše žalúdky. Zúfalé položenie dodalo mi
tolkej výrečnosti, že konečne povolila, že
kóšer mäso, jaké sa práve pre muža z cesty
sa navracajúceho varilo, nastolí.
Prepadené kóšer mäso bolo tvrdé jako
kTčmáVkino srdce; chrúmalo nám pod zu-
bami, jako keď levov v menfižeríach kŕmia.
Čo nedostačilo mäso, vynahradil šalát, jakýsi
drtrh lopúchn s olejom tým a takým, jakým
lesníci puskové cievy a stroje natierajú;
ostatok dotisli sme chlebdm; opravdu dobre
nárft chutilo víno. N^ž^ žalúdok obsiahol
preca dačo teplého a hovädzieho a človek sa
dobré cíti, keď takto s hóvädtínóu do po-
tyku príd^.
Pokým zase kone svoj olovrant zkončili,
vyšiel som ňa dvor a obzeral som henl^flEtbi
sa, jednagúd, kričiaci lud. Statok v9eobectie
pekný a čistý, veru v najviac pádoch svojich
vy chova telo v prevyšujúci, bol silne zastúpctaý.
Chlapov málo s6m videl celkom triteVych a
keď som porovnával, ntiž sá mi oči rohatých
zverov o moc múdrejšie, alebo aspoň opa-
trnejšie zdaly byf, jako tie jfch opitých pá-
Mv, ba v daktorých vyčítal som jakési opo-
vrženie. Keď tieto chudiatka, tiež béžie sttíO'-
renia od hladu ručali, hajdákali holomti o pre-
kot pri pálenči^ku; no nepoviem že tšetci,
ale i vfitšina. I tu presvedčil som sa o tom,
že slovenský pospolitý Ind je vtipný i dobro-
srdečný, alle i lahkomyselný a to velmi. Kus
vi^ sebavedomia by mu heškodilol
Neďaleko tohoto rámus'u ha výšiliké sMf{
v kóh traste s týmto, pekhý^ sétídáy kostol
živýňi ptol^m óbliŕadéný, pri fiom fara, kMťej
cteného obyvateľa práve som ba ptíberal Éa-
vštívit, keď tu heslo póhóhií^ zaVznelo:
„ďalej !«
Kosec j 6 skromné mestečko , má aVšak
znáihu á dejepistiú minulosť, ktorej svedkovia,
toitoo pO(áiybhých historických, sebe odporu-
júcich zpráv, celkom zmizli.
Pod svedkami tými rozumieme hrad Ko-
šecký, ktorého najmenšie rumy už nevidet.
Povedá sa, dokázané to tuším nenie, že
tu kedysi prebývali červení mnísi. No tých
na Slovensku až privela spomínajú; jestli
všade panovali, kde j ich spomínajú, nuž j ich
bolo jako myší. Listina Albrechta krála i)rí-
pomína r. 1483 Petra, syna Štefana Malého
z Cazzy. Koncom XVII. storočia Petrôczy tu
za časov Vesselényiho, no i na Muráni, Lupa
a B. Bystrici známeho, sprisahal sa s Ťôkô-
lovcami otcom i synom, keď rozmýšíali Leo-
polda cisára, svojej neveste Margite zo Špa-
nielska v úsrety idúceho, chmatnúc Spolu-
vinníci Zrínsky, Nádaždy, Frankepán lapení
prepadli súdu. Títo páni postavili sa v Ko-
šeckom hrade na odpor generálovi Iíeiste-
rovi. (Generál Heister - Kurutzen keister).
Heister obliehal hrad ; no Tokôlovci %
Petrôczy svojimi Trenčanmi bránili sa údatne.
Starý Tôkoh precborel náhle a povážlivé, čím
obrana zámku mýlená bola. Aby tiež tdiytení
neboli, popchli v noci, utekajúc áúškom až
na Lykavu, kde vraj starý Tokôli i zomrel.
'Opustená |>osádka poädala sa i ^stakii
svobodný odchod. -ZáÉiok 1>ol do zaiku Vozvá-
laný, čo aby sa tým láhye staC ím^o, po-
volaní boli okolití poddaní. A tfdc teraz jéhó
sláva pochovaná leží. Y tomto ráívočendm
hrade kedysi urobéhý bol plán o ncbátEratrie
c. 2. 1877.]
Orol, obrázkový Tasopis.
51
/^ -f
8A Uire^fj powod \ prevedeniu ^jslov
Tôkdlovských , ktorých hlavoim agiti^tofom
bol Pe^rôczy. Z toboto vi4íiQe« že u Ti)rkov
mr|fitefefc¥o tJii^t, nič Q^ni^ nového, jako
vôl)ec nič nov^o pod slnkQin ; ale i to. pravda,
že následok tej snahy bolo na popol a pra<^
obrátenie bradu Koäe(d£éhp.
(Pokračovanie nasledi^e.)
Líška a osoL
(Krylo v.)
„Odkiaľ že sa odkiaľ vlečieš pozdná noha?"
Líška, sretnúc osla, tak ho oslovila.
„Ted idem od leva. Ach pre Pána Boha!
Kde že sa podela, krstná, jeho ^ila?
P^ed tým, ked ti zreval, zastenaly hory.
Utekal som i ja neraz jak pochabý,
Kde ma oči viedly, od tej Hroznej stvory.
A teraz na starosť, v diere líže dlaby.
Ver mi, že sa ho už žiadon zver nebojí,
Za urážky staré každý naňho brojí;
Každý sa po svojom zadiera do neho.
Ten no kuše zubom, ten rohom kde ho . . .^
„Ale si sa levfi hádam ty nedotknul?"
Lfška oslovu reč posmešne pretína
„Prečo že bych sa nie V" osol sa napína:
,,Čo bych sa ho ja bál ? Ja som ho tiež ko|>nul ;
Nechže on oslove kopytá spomína!"
*
Tak i doia nixka, kým ti v mke vláda,
Trasie sa pred tebou, jak pred prútom diefa:
No len zpadni dolu z postatí tej slávnej,
Nuž (a prvá kopne, prvá vysmeje ta.
<(hé9Sr*-
FEUILIETON.
O Milenke.
Prostonárodpia povasC od J. Ch. And^seftm.
4>pla jedna zem a tá si velmi priala, aby
malfi d|pta ; ale kde nič tu nič. I ^ašla si
\ §N^rf|j 4Arodejiiici a riejcne: „Aeh, stará
nuifliiiQkfh t^k rad4 «i^|a bych dietatko ; čiby
9te wi\ neppradili, jako bych k nemu priila?"
„Ej áno, á9.o; poradím tí, dcéra wpja,
p^ridíin,^ rieklA ooa. ^Viei ty čo, tju máš se-
lEo^kO jaesaeiné ; x\m^ to také, ja)c6 rolník
aa roli Toaaieva , ani také , jaké sliepočlca
zobkáva. Zaaad toto semiačko do kvietniku
a uyidíi, ičo % n^n) buKte!^
„Ďi^kujem za dobrý radu I" riekla ž^na
a podalft čarodejnici dvunást bielych peňazí.
K#df priala dpmov, zaradila semiačko do kviet*-
niku, a hne^ vyrástla ^o semiaeloi prekrásna
|^vetin)(a, j^ko lalija, ktorej lístočky složily
*fl by P*Č9k.
yJak^ je tp utešená kv^inka!'' zvolala
!WA4»^«nä jsnilka ^ l<ibiÄa belufté a ^Ité
lístočky a jako kvietočok polúbila, rozvil sa
púčok a ženičky pozijala, že je to veru la-
lija ; ale v niutri kvietočku sedeljo na zeleiiej
lavičke malilinké dievčatko, švarné a utešené,
nie vätšie, lež je malíček, a ženička dala
mu meno — „Malenka."
Dievčatko malo kolísku z peknej; blý-
skavej orechovej škrupinky, líhalo na lístoč-
kách z belasých fijaliek a prikrývalo sa ru-
žovým lístočkom. V tejto kolíske spávalo
v noci, a vo dne ihrávalo sa na stole , na
ktorom stával tanier s vodou, kolom do kola
vencom z pestrého kvieCa ozdobený. V ta-
nieri na vode plával veľký list tulipánový,
na ktorom Malenka sedávala jako v lodičke
a po vode sa vozila, a dve biele nite boly
jej veslou).
Plavba bývala rfidQstná! Mflc^ka pla-
vila sa i spievala ľúbezne a rozkošné, a Iji^^^a
7*
52
Orol, obrázkový časopis.
[C. 2. 1877.
^- * y
>/■ -^
-„^ • -' ^-^-^ -^
hovorievali, že dačo také dostal, čo žijú, ne-
videli a nepočuli.
Bolo raz v noci, keď dievčatko vo svojej
utešenej kolíske spalo, i skočila rozbitým
oknom do izby ohyzdná ropucha, celá mokrá,
i vyskočila rovno na stôl , na ktorom Ma-
lenka v kolíske, ružovým lístočkom prikrytá,
ležala a buvičkala.
„Ej, bola žeby to za nevestička pre
môjho synáčka," zakvákala ropucha, i vzala
orechovú škrupinku i s Malenkou, ktorá
v nej spala a vyskočila zo stola rozbitým
oknom do záhrady.
y záhrade bola bystrá, široká riava,
a za jej brehom bola široká a hlboká ba-
rina, v ktorej ropucha so svojim synom bý-
vala. Mladý pán ropuch tak bol hnusný jako
jeho matka, a keď uzrel švamé dievčatko
v orechovej škrupinke, hneď sa ohlásil:
„Kvak, kvak, kuik!" A nevedel druhú reč.
„Nehovor tak hlasno, aby sa nezobu-
dila!^ napomínala ho stará ropucha, „mohla
by nám uletef, lebo je taká lahučká jako
prášok z labutieho páperia. Posadíme ju na
široký list kopytníkový, a ten jej bude osa-
motelým ostrovom, z ktorého nám neujde.
I prichystáme jej izbičku v baríne a tam bu-
dete oba vedno bývať?**
Neďaleko plávalo množstvo kopytníku
s listami širokými a zelenými; najvätší z
týchto listov bol najďalej a k nemu plávala
ropucha i položila orechovú škrupinu s diev-
čatkom na list.
Úbohá Malenka prebudila sa ráno, a keď
videla, kde sa nachádza, dala sa do velkého
plaču, lebo prosred širokých vôd a ku brehu
sa dostat nebolo jej možno.
Stará ropucha bola na samom dne ba-
riny a okrašlovala svoju izbičku rákosím
a kvetom všelijakým , aby príjemný prítulok
svojej neveste prichystala. I plávala s ohyzd-
ným svojim synom pre kolísku Malenkinu
a postavila ju do izbetky, do ktorej Malenku
uviest chcela.
Keď k nej prišla, poklonila sa jej a riekla:
„Tento je syn môj a tvoj budúci manžel.
Budete spolu bývaf v barine v krásnom ka-
štieli!''
„Kvak, kvak, kuňk,*^ prisvedčil mladý
ropuško a mlčal.
I vzali kolísku a odplávali s ňou, •—
stará ropucha a jej syn, mladý ropuško.
Malenka sedela samotná na zelenom liste a
plakala neprestajne, lebo nežiadala si bývaf
v baríne pri starej škaredej ropuche, i ne-
chcela, sa vydat za ohyzdného ropuška.
Rybky pod vodou videly ropuchu a po-
čuly, čo hovorila; i vystrčaly hlavičky nad
vodu, aby dievčatko videly. Malenka zalú-
bila sa j im velmi a lutovaly ju , že sa má
vydaf dolu do domu ku starej hnusnej ro-
puche. Chceli ju vysvobodif, a hneď pribehly
a obtočily pod vodou list kopytníkový a prc-
hrýzaly svojmi zúbkami lodyhu, a list s Ma-
lenkou odplával do potoka a plával prúdom
ďaleko, ďdeko, tak že ropucha Malenku do-
honit nemohla.
Malenka plavila sa popri mnohých me-
stách, a ptáčkovia, kterí sedeli po brehácb,
v krovinách jako uzreli, volali hlasno:
„Jaké to švamé dievčatko!^
Malenka plavila sa ďalej a ďalej a vy-
konala ďalekú cestu. Biely švamý motýlčok
obletoval ju ustavične, a konečne zletel m
list, na ktorom sa Malenka plavila. Preto že
sa mu lúbila, bol veľmi rád, že ju stará ro-
pucha nedohonila. Kade sa Malenka plavila,
bola prekrásna krajinka; slnko svietilo na
vodu, a voda bola jasná jako najčistejšie
zlato. Malenka bola potešená, že k nej mo-
týlčok zletel, odopiala si pásik, pripevnila
ho na jednom konci k motýlkovi a na dru-
hom k listu, a list letel po vode teraz o mnoho
rýchlejšie a ona letela s ním.
O nedlho priletel velký chrúst ; keď ju
zočil, objal ju okolo štihlého tielka a odletel
s ňou na strom. List plával ďalej po vode
a motýl k listu uviazaný letel s ním i ne-
mohol sa od lístku odtrhnúť. Malenka vidiac,
kam ju chrúst odnáša, naľakala sa veľmi,
a ľutovala motýlka, že ho k listu priviazala.
„Úbohý!** vzdychala, „zhynie hladom,
jestli z väzby vysvobodený nebude!^
Ale chrúst nevšímal si toho, i posadil
sa s ňou na strome na mohutný list, dával
jej pit sladkú šíavu z kvetín a lichotil jej,
že je veľmi švamá, ačkoľvek ani najmenšej
č. 2. 1877.]
Oro], obrázkový časopis.
53
^^ ^ ^ ,■- -r
--^ j^^y,^
podobnosti s cbrÚBtom nemá. O chvíľku pri*
leieli ostatní chrústi, ktorí bývali na tom
istom strome, na náváteru k Malenke a pa-
nie babky vrtiac rožkami hovorily o nej
všeličo.
„Jaká to biedna stvora. Má len dve no-
žičky, a rožky iini nemá^ ozvala sa jedna
slečna.
„Má tielko jako človek! Fnj, jaká je
spätná/ zabručaly staršie panie.
No Malenka bola utešené dievčatko.
I chrúst, ktorý ju uniesol, bol tej mienky;
ale ked ostatní inak hovorili, uveril konečne,
že je špatná, nechcel ju viac, i dal jej na
volu, aby šla, kam ju oči povedú a nohy
ponesú. I zletel s ňou zo stromu a posadil
na sirôtku. Úbohá plakala, že je tak špatná.
že ju ani chrúst mat nechce. Ale krásna
bola preca a švarná a pôvabná jako najkrajší
lístok ružový.
Celé leto žila úbohá samotná -jako ten
prst v lese; uplietla si z trávičiek postiélku
a zavesila ju pod velký list ďatelinový; tam
aspoň bola okrytá proti vetrom a daždu. Za
pokrm mávala mäd z kviefa, a za nápoj ro*
sičku , ktorá sa jasala na kvietkach lebo, na
tráve.
Minulo leto a prišla jaseň a po jaseni
prišla zima, zima dlhá a studená.
Ptáčkovia, čo tak krásne spievali, dávno
už odleteli, kvietky uvädly a stromy boly
bez listov. Široký list ďatelinový, pod ktorým
svoj príbytok mala, uvädol a zakrútil sa a ona
mrazom chradla, lebo mala šatôčky tenké
a roztrhané. Mala tielko útle a slabušké
i myslela, že zamrzne. Začalo sňažit; každý
páper sňažný i ten najmenší kedykolvek na
ňu padol, bol jej úplnou lopatou snahu, preto
že bola maliUnká jako malíčok. I zaobalila
sa do zv&dnutého listu, ale nemohla sa zo-
hriať i triasla sa zimou na celom tele.
Hneď pri lese, v ktorom teraz bývala,
bola velká rola, teraz len holé strnisko, ale
Malenke zdalo sa to byt velkým lesom, ked
zimou sa trasúc po strnisku kráčalF. I prišla
k dvierkam malej chalúpky, v ktorej poľnia
myška bývala v teplom útulku. Myška mala
pod stmiskom izbičku, plnú žita a vedia ku-
chynku a komôrku. Úbohá Malenka zastala
si jako žobrácka pri dvierkach a prosila, aby
jej dali almužničku — semiačko jačmeňa,
lebo od dvoch dní ani kústička v ústach
nemala.
„Úbohé diéta i"^ prehovorila k nej myška,
stará, vebni hodná polnia myš, »poď, pod
do teplej izbičky a ostaň u mňa na obed.^
A poneváč sa jej Malenka zalúbila, ho-*
vorila ďalej:
„Môžeš u mňa ostat cez zimu, ale buď
čistotnou a poriadnou a rozprávaj mi povesti;,
rada jich počúvam.^
Malenka bola starej myši po vôli a dobre
sa jej vodilo.
„Dnes dostaneme návštevu,^ hovorila;
raz myška, „prijde k nám pán sused, ktorý
každý týždeň raz. ku mne chodieva. Lepšie'
sa opatruje jako ja; v dome má velké izby
a nosí pekný kožuch z čierneho barsoňu.
Keby (a chcel za ženu pojat, bola by si za*-
opatrená ; ale má chybný zrak. Vyprávaj mu
len najkrajšie poviedky, ktoré znáí.^
Ale Malenke nelúhil sa pán sused , ne*
chcela zaň íst preto že bol krtok. Pán sused
prišiel v čiernom baršoňovom kožuchu aa
návštevu; jako jej myška rozprávala, bol
sused vetmi bohatý a velmi učený; jeho
obydlie, kuchyňa a pivnice boly dvacatráz
vätšie, lež jaké mala myška; nečomu sa i
naučil bol pán opatrný, ale nemohol vystáC
slnko a kvieta a hanil jich, lebo jich nikdy
nevidel. Malenka musela zaspieval a zaspie*
vala dve piesne, najprv: „V slzách matička
sedela^ a potom „Nitra, miláNitra.^ Pre jej
krásny spev zalúbil si krtok Malenku, ale
jako muž prozretelný neprezradil sa am
slovom.
Nedlho pred touto návštevou vyhrabal
si sused chodbu zo svojho domu do cha*
lupky susedkinej a dovolil jej i Malenke,
aby sa tam prechádzaly, ked jim ľúbo bude.
I riekol jim , aby sa nebály ptáka , ktorý
v chodbe ležal, on zamrzol vraj na začiatku
zimy a tam bol pochovaný. Chcel jim ho
ukázat i vzal do rypáčku hnilú trieetičku,
ktorá po tme jako oheň svieti ; išiel napred
a svietil jim. Keď prišli po dlhej tmavej
chodbe až k miestu, kde mrtvý pták ležal,
I oprel sa celou silou o strop chodby, oittirafoal
34
Orol, obr&skoTý éasopis.
* -- V <»^* .^"„X^.^* V^N.
^r' •'^/■v ^.
'-^ V^,'-*_/-^,^"
*•*■ ^- /-v -
[Č. 2. 1877.
2001 tak, že sa tam uroÍ3ála velká cHera, do
ktttrej svetlo padalo. Prosred obodby ležala
mŕtvi lastovička, krýdelká mala k tielku
pritlačené, hlavičku a nôžky pod bruškom
v perí ukryté a bolA videC, že úbohý ptáčik
amou shynul. Malenka Intovala ho velmi,
lebo mala ra4a ptáekov, čo v lete tak krásne
spievali a JU teäievaH.
Sused krtok kopil do lastovičky í riekol:
,^Teras už nešteboee. Na poletovanie sú
takí ptáci! Chvála Bohu, že moje deti nie
sú ptákami. Taký úbohý operenec nezná len
trochu pišfaf a v rime hynie hladom P
,,Máte pravdu ) sused, ved ste niúdry
pán,^ prisvedčila myška. „Č!o má taký ptáčik
zo syojho apievenia, kedf ho zima príkváči ?
Trpí hlad a zimu a to má byt štastný život,
mot panský!^
Malenka nepreriekla ani slovíčka; keď
sa ale sused krtok n pani myška od ptáka
odvrátili, naklonila s{a k mŕtvole úbohej la-
stovičky, odkryla j^ hlavičku pierkami za*
krytu a polúbila ju na zatvorené očká.
,)Asnad je to ten ptáčik , čo mi v lete
tak prekrásne zareval? Ah, jakú radost
spôsobil mi svojou pieseňkou, úbohý milý
ptáčik!''
Krtok zasypal dieru, ktorou to Božie
slniečko do chodby nazeralo a odprevadil
myšku a Malenku domov.
Na druhý d en v noci nemohla Malenka
nyako zaspal Vstala, uplietla zo sena pekný
koberec z mäkkej bavlny podušku a išla ku
hrobu úbohej lastovičky; i zaobafila ju do
koberca a položila ju na mäkkú podušku,
aby úbohá v zemi teplý odpočinok mala.
„S Bohom, milé ptáčatko, s Bohom !**
hovorila. ^Ďakujem ti za tie krásne pieseňky,
ktoré si nám spievfilo, keď stromovia kvitlo
a slnko Boži^ nás ohrievalo P
I zklonila hlavu až k prs^m úbohého
ptáka; no, jak sa nalákala, keď počula, že
sa tam nečo ozýva. Ozývalo sa srdce ptá-
čaCa. Lastovička nebola mrtvá, bola len zi-
mou zmorená, a teplotou rozohriata prichá-
ázala k životu.
V jaseai odletujú lastovičky do južných,
teplých krajín, na vysokých väžiach chrámo-
vých shromaždfigúe sa k odleteniu ; ale ktorá
ku Icŕdltt nepriletí na čas a kde (u sa OfMzdí,
tú zastihnú nárazy a ona úmou stuhla padne
na zem a nájde hrob svoj v studenom snahu.
Malenka nalákala sa velmi, leliio ptáček
bol proti nej velkébo a silného tela; no do-,
dala si smelosti, zaobalila úbohá lastovičku
ešte lepšie do bavlny, bežala pre lísto^k,
ktorým sa prikrývala a prikryla nim hlavičku
ptáčka, ktorý zaae k sebe prichádzal.
Druhú noc navštívila potiyme zase h-
stovičkU) ktorá medzitým eelkem ožila, ale
velmi 8lab(^ bola. Len na maličkú c)ivilečku
mohla očká otvorít a na dievčatko pezreC,
ktoré pred ňou stálo a slabo skvejúcou sa
hubou si svietilo, pretp ze iného svetla ne^
malo. —
^ „O dieky, dieky za tvoje opatrovanie,^
prehovorila k Malenke slabuéká lastevička.
„Dieky tebe, švamé dievčatko I Už som sa
zohriala a sily sa mi vracajú, a nezadlha
budem zase poletovat na krásnom, teplom
úslní ľ'
„O nie," hovoril$ Malenka, „vonku je
ešte zima, mráz a anah. Len zostai v teplom
lôžk^ a buďem (a opatrovaC.^
I doniesla slabiku ptá^fn čerstvej vo^
dičky v ružovom lístočku, a lastovička jq
rozprával^ , jako aa na krýdelku o tmie po*
ranila a že preto tu ostaf musela, kedf ostatoie
lastovičky do teplých krajov odletely. Ne-
mohla poraneným krýdelkom lietaf, i padla na
na zem a narozpamätala sa, jako do t^
tmavej, podzemnej chodby sa dostala.
Tam ostala cez celú zimu, i bola opar
trovaná Malenkou, ktorá lastovičku čo deň
viacej milovala. Sused a myška nedozvedeli
sa o tom, preto že si nepovšinutuli ubojiá
lastovičku, ktorú nenávideli.
Na jar, jaknáble slnko lúčami svorjmi
zem ohrialo, rozlúčila sa lastovička s Ma^
lenkou a vyletela dierou od suseda vyhrar
baňou, ktorú jej Malenka otvorila. Prv lež
lastovička odletela, pýtahí sa, .čiby nechcela
s ňou ta hore. že ju vezme na chrbát a Ža
s ňou odletí do zeleného hája. No, Maleoké
napadlo, žeby tajným útekom zarsMítila staričká
myšku, ktorá jej tolko dobrodenia robila.
„To nesmiem urobit, to neurobíini" od-
povedala.
č. a. 187t.]
Orol, obráskbvý ^asópii.
»
•-%,^^y*x^v<^-^ ^^ -.^ -^ ..^- ^ ./- _
^Tedfl s Bobom, s Bohoiá, svitrné^ dobré
dievčatko! Maj sa dobre!" hovorila lastovička
a yyfotela hore na kmsne úslnie. Malenka
kladela za no^ a dala sa do pkčn, tebo k-
stovidku vefmi milovala.
Od toho času^ čo lastovička do zeléftého
b^a uletela, bola Malenka vebii smutná a
aužévala sa, že nemohla zpopod zokne hore
ná tleplé álniečko. Žito, zasiate na poli nad
objrdlím polncý m jôky bak> uč vysoké a husté
jiyco lesw
i,Teraz v lete,^ hoVoňla stlará Inyška,
„mdžes mC na svojich éatách, ktoré tt dám;
lebo pán sused v čiei*nom baréoňovoni ke^
žušku prosil mk váine o ruku fivaroej de>^.
Dostaneš rúcho a mnoho plátna, ked pôjdeš
isa suseda.
Mbleflíka musela sadnút ku kolovrátku
« vo dAe v noci priasĹ Myška i^ala štyfodi
fiLvúkov, ktoirí s Maienkou vo dne v noei
priadli. Každý večer navštívil jich pán sused
v bkršo&ovon kožúšku a stažoval sa, že slnko
v lete velmi hreje, že horáčoBtou celá zem
fpfá<dinivie a prial si^ aby tomu letu už ko-
niec bol, lebo v jaseň mala byt svatba. Ale
MsJeaka nepriala si, aby bolo po lete, preto
že nenávidela suseda. Každý den ráno i večer
stávala zarmútená ne prahu, a kedykolvek
vetťom roztvoril sa hustý les žitných klasov,
tetí«vala sa, že zase videla modrý blankyt
nebeský, túžila po krábnom a jasnom vo-
z4uchtt, a jediná jej žiadost bola, aby zase
osErela lastovičku, ktorú tak velmi milovala.
Ale lastovička nedala sa videt, lebo bola dEa-
leko, ďaieko v zelenom háji.
Jaseň prišla a svatobné rúcho Malenkino
bolo dohotovené.
„O mesiac budeš mat svatbul^ hovorila
myška*
Malenka dala sa do usedavého plaču
a prosila, aby sa za suseda vydat nemusela.
„Daj si mi Bože!" usmiala sa stará
myika, „len sa neblázni! Nebdpoŕi^, lebo
poznáš, jaký ostrý je biely myší zííbok. Pan
sused je muž poriadny a švarný. Ťáký kôžucli
z čierneho baršoňu neaaá ani královna. Má
plné pivnice, plnú kuchyňu, plnú komoru a
sý}>ka! Ďakuj nc^besiam, /e takého mi»ea
dostaneš!"
I fflbla byt svalba.
Pán siisod v baršoňovom kožucbn priMd
pre Malenku, aby ju do sv^ej domábnosti
čo gazdinku odviedol. Hlboko v zemi mala
8 nim bývaC a neumef viac nikdy bioMbO
dňa a nebeského slnka, ktoré jemu svofon
jasno^u protivné bdo. Úbohé dievča boks
celkom eannátenél Malo sa navždy rozlúčií
s jasným slniečkom , ktoré počas svojho M-
vota u pani myšky aspoň dvarák denne ví>-
dak), kôd ráno a večer na pnihu istáválo.
„S Btiom ti dávam, jasné slniečko,
s Bohom 1^ volalo stojac tta praku a vykti«>-
ralo svoje rúčky po zapadajúcom slniéttn
a jaseflný vetrA[ preháňal sa až po stniiste.
^S B(Aofn, s B<riiom budľ* volalo objíml^úc
slabými ručičkami jasionku, ktorá pred éov
stála. „Pozdrav odo loňa laotovička, ketf ju
uvidíš !"
„Ďvt<, šviC!^ Oz^al sa Misok had jej
hlavou, a onä uzrela lastoviäcu, ktorá okíolo
letela. Lastovička zazrela Malenku, sanrdo^
vala sa a čakalas či sa jej prihovorí. Malenka
jej hneď rozprávala, že má ma( svatbv so
škaredým susedom v baršoňovom kožúšku,
že má s niiÉ faývat hlboko pod z^nou^ khm
shi^é lúče nikdy nepreniknú; hovorila, že
ho nenávidí « bola smutná a vefani plakala.
„Sňah a ntáz sa btíži — ziiúá prichédoa,^
hovorila lastovička, „a ja letfm do ttplýdi
fcrsjAi. či bys nechcelo so kňnoň, milé dfev«-
čatko? Sadni si tta môj chrbát^ pásom svo*-
jim priviaž sa ku mné a uletíme t(HÉu ška-
redníkovi ďaleko, ďaleko ponad hoiy a doly,
|K>nad krajiny a \0da4 do kriijín teplqšíoli,
kde slndto svfeti ošte o ihnoho knýiie lei
tu, kde jo večAé lelo « kviete krámie kWtne
oez celý rok. PoleC so moo«i. švamé diev^
čatko! Tys mi fisachovalat zaobránila živosti
keď som zimou celá zkrahlá hlboko v tmavej
zemi umret mala!^
„Áno, áno, poletím s tebou!'' zvolala
radostne Maleáka a sadla si na chrbát lasto*
vičkin, priviazala sa svojim páskom k ope*
renému titulku lastovičky, a už letely povetrím
vysoko nad kravinami a vodami, nad vyso-
kými horami, nňahom a ladom večne pokry-
tý-mi. Vysoko v povetrí bolo oUadjio, že sa
dievčatko až zimou triaslo ; 4 vliezlo pod la*
&6
Orol, obrázkový časopis.
[Č. a. 1877.
stovičkino krýdlo a len hlavičkou vykukávalo,
aby videlo veleba Božieho sveta.
Priletely do tepléjžícb krajín. Tam svie-
tilo slniečko jasnejšie lež u nás, nebeský
blankyt bol dvar&z vyššie lež u nás, a na
kriačkoch rásUy najkrásnejšie hrozná zelené
a modré. V hájoch citrónových, pomarančo-
vých a datlových, v palmových a myrtových
roznáialy sa vône najlúbeznejšie^ a utešené
dietky ihraly sa s pestrými motýlkami.
Ale lastovička letela ešte ďalej a tam
bolo ešte krásnejšie. Pod zeleným stromovím
na brehu nebového jazera sttí hrad z jako
säah bieleho mramoru od velmi dávnych časov.
Okolo vysokých stĺpov vinul sa vinič, hniezda
lastovičie visely na korunkách stĺpov mra-
morových a v jednom z týchto hniezdočiek
ubytovala sa lastovička, ktorá dievčatko od-
niesla.
^Tu je môj domčok," hovorila lastovička,
„ale keď chceš bývat pod nektorou z naj-
krásnejších kvetín, čo tam dolu rastú, zne-
siem ta a tam budeš sa mat velmi dobre,
jako tvoje srdiečko si zažiada."
Oj, jaká to krása I ** zvolala Malenka
celá bez seba od radostí, i tlieskala rúčkami.
Tam dolu ležal velký stĺp z bieleho
mramoru vo troch kusoch, preto že sa zvalil
a rozlomil. V rozpuklinách tohto stĺpu rástly
najkrásnejšie biele kvetinky — lalije* Lasto-
vička zniesla Malenku dolu a posadila ju
na široký lalijový list Ale jak zadivilo sa
dievčatko, keď zahliadlo mládenčeka, ktorý
sedel v kvetine, mládenčoka bieleho, prie-
zračného jako perlička. Na hlavinke mal
zlatú korunku a krásne krýdelká blyšfaly sa
na ramenách. Nebol vätší lež Malenka. Každá
kvetinka, každý kalíšok mal takého mláden-
č^a sdebo takú maličkú dievčinku; ale ten
prvý mládenčok bol nad všetkými kráľom
a pánom.
^Nebesia, jaký je krásny t" pošepkala
Malenka lastovičke. A švarný královský mlá-
denčok velmi sa nalákal, lebo lastovička bola
proti nemu pták velikán. Ale keď uzrel
Malenku , utíšil sa a zaradoval ; také divo-
tvorne krásne dievčatko nikdy ešte nevidel!
I vzal korunku z hlavy, postavil juMalenke
na hlavičku a pýtal sa jej , jako sa menuje
a či chce byt jeho žienkou a královnou všet-
kých kvietkov. To bol detský ^), to bol mladý
zat celkom inakší lež syn starej ropuchy a
pán sused myškin v <baršoňovom kožúšku.
Malenka nedala mu košík a hneď prichádzali
z kvetín páni a paničky, malilinké a švarné
osôbky, že milo bolo na ne pozeraf. Každý
pán a každá panička doniesli Malenke skvostné
dárky ; najkrásnejší dar zo všetkých boly dve
krýdelká od bielej mušky. Krýdelká boly
hneď upevnené na ramienka Malenkine, aby
z kvetinky na kvetinku lietaf mohla. Bolo
tu pre ňu radostí!
A lastovička sedela vo svojom hnieedočku
vysoko na korunke mramorového stĺpu a spie-
vala, čo najkrajšie znala, ale v svojom sr-
diečku bola zarmútená, lebo milovala Malenku
a ner$ida by sa s Ďou bola rozlúčila.
„Malenka, nebudeš sa už tak volaf,^
hovoril k nej král kvetín, „to meno nenie
pekné. My fa budeme volaC Mája.^
„S Bohom, säbhom!^' volala lastovička
a odletela z teplej krajinky ta, zkade bola
priletela. Navrátiac sa do svojej vlasti, uby-
tovala sa do svojho hniezdočka nad oknom
nevelkého dômku a rozprávala domácim ľuďom
túto celú poviestku, aby nebola zabudnutá.
') „Detský^ menuje sa v Detve mládenec.
Preložil Sytniansky.
Archimandrit Duéič.
(Vyobrazenie na strane 33.)
Bude tomu skoro dva roky, čo Srbi
v Hercegovine a Bosne rozvili zástavu svo-
body a oružím junáctva odiati s handžarom
a dieferdanom v ruke ztríftsli zo seba zhrdza-
vené okovy, v ktorých od stá rokov roboto*
vaf jim bolo súdeno fanatickému Turkovi. A po*
prední borcovia za neodvislost utiačenc;! raje
trpeli a prežili v nerovnej tej borbe mnoho
č. 2. 1877.]
Orol, obrás&kový časopis.
57
>- ^' .'>
no oni znali zoéíat každú nereaC junácky a
BO srdcom plným nádeje hládeli v úsrety
lepšej budúcnosti. I nebola marná jich nádoj.
Veď zakrm^y delá i z brd rytierskej Čiernej
Hory a z úrodných krajov junáckeho Srbska :
a sbratrení Srbi tvoriU vospolne divy udat-
nosti. —
Medzi vodcami, ktorí sa hneď na po-
čiatku povstania hercegovinsko- bosenského
vyznačili, sretáme sa i s bohatierskym archi-
mandritom Dučičom, ktorého podobizeň na
záhlaví čísla tohto podávame.
Keď Srbsko vojnu vypovedalo Turecko,
pridelený bol statočný a ohnivý vodca po-
vstalcov Ničifor Dučič ku boku neobyčajnými
Yojanskými vedomostami osvedčeného vodca
ibarskej armády, Zacha. Tu vidíme Dučiča
udatné bojovať proti presile pruského rene*
gata Mehmed Äli basu. Zach podáva svoju
prvú zprávu zo dna 10. júla, v ktorej do-
kazuje, že ibarská armáda, vzdor tomu, že
mala tak výtečných a zmužilých vodcov,
jakým bol i Dučič, nemohla ku predu po-
stúpiť následkom obťažných hôrnich pochodov
atažkých zápasov, ktoré musela podstúpiť
pred tureckými hradbami. Zpráva táto znela:
„Sboľ Archimandrita Dučiča prešiel dna 7.
júla (1876) cez rieku Unac, ktorá tvorí hra-
nicu medzi územím srbským a tut*eckým.
Poneváč rieka bola velmi rozvodnená, bolo
velmi nesnadno naleznúť príhodné miesto
k prebrodeniu na druhú stranu. Konečne
rozhodol sa Dučič pre prechod pri Rastoe
nad brodom kokynským. Okolo tretej hodiny
odpoludnia stál už celý sbor na území tu-
reckom. Pri Krivom Dole odpočinuli si bo-
jovníci, i dali sa na pochod k Novej Varoši,
ktorá je hodinu cesty od tej rieky vzdialená.
Zmocnili sa nekolkých vcjansky dôležitých
miest i rozostavili vatrenu mažiarov. Ne*
priatel zbadal to, i poslal nekofko menšícll
oddelení, aby nás zoepokojovaly, čo asi dv9
hodiny trvalo. Budúceho dna, o druhej hed.
ráno, útokom hnalo naše vojsko na Turkov,,
zahnalo jich a zmocnilo sa nektorých opev-
není. Turci ustúpili do silných hradieb pri
Novej Varoši a počali výdatnú strelbu z diel
a pušiek. My odporovali s úspechom a malé
naše delá zapríčinily nepriatefovi značné
škody. O druhej hodine odpoludnia prišla
Turkom pomoc z Kladnice, Prijepolje a Ko-
lašina My zápasili ďalej a udržali sme sa
v postavení Turkom odňatom. Okolo polnoci
na 9. júla mali sme vojanskú poradu a uza-
vreli sme obsadiť posiciu medzi Sjenicou a
Novou Var osou. Dňa 9. zahnali sme Turkov
po krátkom boji pri Badoni, čo nepriateľa
veľmi prekvapilo. Vo troch dňoch zahnali
sme Turkov z hradieb pri Rutoši, Kame-
nici, na Grnom vrchu, na Tikve, Teferine a
Vraňauoch ; ukoristili sme potraviny, dobytok,
stany a iné predmety. V zápase pri Novej
Varoši mali sme 8 mŕtvych, 32 ranených,
medzi týmito bol i poručík Todor Jovanovič.
Tiež archimandrit Dučič bol ľahko na ruke
poranený. Turci mali 96 mŕtvych a 120 ra-
nených. Tuíci stavali v ohradách svojicli kre-
sťanské ženy a deti proti našej strelbe, čím
mnoho z nich bolo usmrteno. Novú Varos
sme obkľúčili. "*
Archimandrit Ničifor Dučič je jedon z naj-
udatnejších bojovníkov. V bitke pri dobývaní
opevneného táboru pri Rutoši bol on s krížom
v ruke jedon z prvých bojovníkov na hrad-
bách nepriateľských.
-'-nJl^ e<3»^^^ju^
Pevnosť Veľký Zvorník na Drine,
(Vyobrazenie na strane 44—45.)
^a ľavom brehu. Driny, ktorá delí Bosnu
od kniežatstva Srbského, voj vodí nad riekou
a okolím turecká pevnost Veliký Zvorník.
Pevnost tato vystavená je na strmej, nedo-
stupnej skale. Hradby sú síce troch už po-
rúcbané; no pevnost je hlavne prirodzenou
svojou polohou chránená. Pod pevnostou,
ktorej hradby tiahnú sa od úpätia až k te-*
menu vvsokého brala, leží mesto asi 8000
tureckých obyvateľov počitujúce, ktorí živia
sa hlavne lúpežou a vydieraním raje. Mesto
pozostáva, jako obyčajne všetky turecké mestá,
8
I
J
58
Orol, obrázkový Časopis.
[Č. 2. 1877.
,y^.^ -^^ •'.*^^'"— — • *.-- ,
Z biednych a špinavých chatrč. O Zvomík
vedcn bol už dlho spor medzi Srbskom a
Tureckom. Na pravom brehu Driny nachádza
sa totiž malá pevnost, skoro jednoduché pred-
mestie rečeoej pevnosti , tak zvaný Malý
Zvorník a Srbi mali dľa smluvy z r. 1862
úplné právo na pevnôstku tú, ktorú avšak
Turci nikdy jim vydať nechceli, poneváč pod
jej ochranou mohli pohodlne v Srbsku lú-
pežif a kradnúf. Malý Zvomík bol pri vy-
puknutí terajšej vojny od Srbov dobytý a
posádka turecká zahnaná ce2 Drinu. Proti
Velikému Zvomíku vytiahli síce Srbi, ale
nemajúc tažké obliehacie delá, upustili od
obliehania. Srbské granáty zapálily časf mesta
a pevnosti. Posádka turecká počituje sa vo
Zvorníku na 3000 bojovníkov.
-^'vJ-L(e<2,©a,jui-^-v.
Drobnosti*
EdJiem basa, ktorý nedávno miesto Mid-
hatovo čo velvezír zaujal, narodil sa r. 1823
na gréckom ostrove Chios z chudobných čer-
keských rodičov. Čo chlapec dostal sa do
domu povestného Khoreva basu v Carihrade,
kde po dlhší ras otrocké služby konal. Pán
jeho zpozoroval, že nový otrok nad všetkých
ostatnfch vyniká. Preto zaumienil si, že ho
dá vyučiť. Už r. 1832 odchádzal bývalý otrok
so štyrmi inými čerkeskými chlapcami pod
dozorom Francúza Amadea Jouberta do Pa-
ríža, aby sa tam s vedami európskymi so-
známil. Roku 1835 počal Edhem študovať
baníctvo. I precestoval pre ten účel Franciu,
Švajčiarsko a Nemecko. Roku 1839 navrátil
sa do Carihradu, kde Khosrev basa vyme-
noval ho stotníkom v generálnom štábe. Tu
získal si priazeň hlavne svojimi topografi-
ckými prácami a zo stotnika stal sa vrch-
níkom Roku 1849 menoval ho sultán Abdul
Medšid pobočníkom a od toho času svietila
hviezda šťastia jeho plným leskom. Skoro
stal sa plukovníkom divisie a konečne chefom
vojanského domu sultánovho, ktorého r. 1850
po ceste Malou Asiou odprevádzal. R. 1854
poslal ho sultán do Srbska, kde odovzdal
kniežaťu Alexandrovi Karadordevičovi cisár-
sky „hatiserif," ktorým sultán svobodu a práva
Srbska znovu potvrdzoval. Dvorné pletky po-
zbavily ho služby v sultánovom paláci^ avšak
na náhradu za to menoval ho sultán r. 1856
členom štátnej rady, v ktorej hodnosti dlhé
roky sotrval. Po prepustejií ministra zahra-
ničných záležitostí Ali basu, zaujal jeho úrad,
obdržiac titul ,,mušira'* polnieho maršala. Po
prepustení z ministerstva bol členom posla-
nectva v rozličných krajinách, až konečne
vlani v lete menovaný bol vyslancom v Ber-
líne. Ztade bol povolaný ku konferencii, aby
čo druhý plnomocník porty s vyslancami
Európy vyjednával. Teraz stal sa nástupcom
Midhata, kto zná, jak na dlho?
Prísaha Číňanov, Sluha do Londýna ne-
dávno zavítavšieho vyslanectva Čínskeho na
verejnej ulici opilcom bol napadnutý. Opilec
odovzdaný bol súdu. Žalobník mal pred vý-
sluchom prisahat. Čo čínskym spôsobom takto
vykonal: keď Číóan pokľakol, roztlčený bol
pred ním tanierik, i opakoval slová čínsky
jemu predriekané: ,jPravdu hovoriť budeš,
pravdu čistú: tanier ten je roztlčený; ked
pravdu nepovieš , bude duša tvoja jako ten
tanier roztlčená."
Jako bojujú Čemohorci? Na úzkom pruhu
pašalíku nôvopazarského , ktorý delí Čiernu
Horu od Srbska, rozprestiera sa územie kmeňu
Vasojevičov, ktorý čiastočne patrí k Hore a
čiastočne k Turecku. Územie tureckých Va-
soje\ičov hája proti Čiernej Hore štyri pev-
nostky, či kule, ktoré sa menujú Kruševo,
Podimlje, Previja a Suteska. V prvej polovici
mesiaca septembra zmocnili sa Čemohorci
týchto kúl podivným spôsobom. Vojvoda
Miljan Vukovič videl, že kuly tie bez znač-
ných ztrát dobyť nemožno; i premýšial o spô-
sobe, jako by jich lacno dostať mohol. I dal
zhotoviť velmi pevné dva vozy, ktoré boly
z oboch strán, z predku i z hora oruženie
štítami zo silných bukových haluz, aby jim
puška nemohla ublížiť. Taký voz mal i so
štítom sedem stôp výšky a mohlo sa na ňom
viezť desať ludí. Do vozu dané bolv handry
6. 2. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
59
.^\ ^ y^
, ,r-v ^"^ r^ ^-y
"■*■*%'■ y\^
a kádele, namočené v kolomaz a petrolej,
ďalej smolné triesky, ponorené v nádoby,
naplnené petrolejom a na jednom konci v škri-
pec rozštiepené, konečne strelný prach, za-
šitý do vreciek z hovädzej kože. Vozy boly
rozobrané a vojaci doniesli jednotlivé časti
až na blízko kuly Kruševa. Vozy sa složily
a do každého vstúpilo 10 junákov. Pomali
potiskované boly vozy proti kule tak, že na
každom štyria mužovia dlhými žrďami o zem
sa opierali a voz podobným spôsobom pohy-
bovali, jako robia naši pltníci, kedf plC narazí
na piesok. Vojvoda Miljan rozdelil svoje čety,
aby mohol vozovú výpravu podporovať ohňom.
Turci pálili na blížiace sa drevené netvory,
nepocbopujúc, čo by to k nim liezlo. Na jich
palbu odpovedali Čeroohorci, ukrytí v zálo-
hách. Eulu bránilo vyše 30 Turkov pod
velitelom Mahmud begom Redžepagovičom.
Náčelníkom vozovej výpravy bol Trako Mikyč.
Výprava nedbala na prudkú strelbu z kuly
a priblížila sa až ku samým ohradám. Trako
Mikyč dal hodit na strechu prvý smolný
škripec, držiaci kolomazom a petrolejom na-
sýtenú kúdel. Turci zostrelili ju driev, lež
sa mohla strecha zapálit. Mikyč dal horiacu
kúdel vložif do otvoru pod strechou. Strecha
sa chytila, ale Turci priskočili a oheň za-
hasili. Trako dal pod strechu vložif vrecko
80 strelným prachom a zapáliť. Zahúkol vý-
strel jako z dela i vyhodená bola časť strechy
4o povetria. Turecké pušky umíkaly. I vlo-
žené bolo pod strechu druhé vrecko a celá
strecha bola rozhodená. Turecké pušky za-
míkly. Černohorci vyskočili z vozov, rozbili
vráta a vnikli do vniutra. Ktorí z posádky
chceli sa poddať, boli zajatí, ostatní boli po-
rúbaní; nekolko zahynulo jich v plameni.
Za tri hodiny bola kula srovnaná so zemou.
Medzi zajatými bol i Mahmud beg Redže-
pagič. Podobný osud zastihol i ostanie tri
kuly. Ked na Cetyň dovedení boli zajatí
počtom asi 160 a medzi nimi nekolko begov
Redžepagičov, prepustil jich vojvoda Mi^an^
rieknuc: ^^Nechajte, aby si nizamovia strážili
kuly a vy poturčenci strážte strechy nad
hlavami." Z odvážlivých Černohorcov neza-
hynul ani jedon. Miljan daroval jim najkrajšie
zbrane, ktoré vydobyli. Hrdinská neohroze-
nosť vozovej výpravy bude iste ospievaná
národnou srbskou piesňou.
Bulharský chlapec jedenásťroční, kto-
rému pošťastilo sa ujsť pred hrôzami, trope-
nými „kultúrnymi'^ Turky v jeho vlasti, na-
chádza sa teraz v Moskve. Rodičia chlapcovi,
ktorý menuje sa Topanov, boli od Turkov
zavraždení, ked tito zúrili v jeho rodisku
Koprinštici: dom bol spálený so všetkým,
čo sa v ňom nachádzalo. Šťastnou náhodou
ukryl sa chlapec pred hordou divochov ture-
ckých a tak ušiel istej smrti. S jakýmsi
vozom dostal sa do Carihradu a tam ukryl
sa na ruskom parníku, ktorý sa k odplaveniu
chystal. Keď sa parník na širokom mori na-
chádzal, našli chlapca. Súcitný kapitán vzal
ho so sebou do Odessy, kde „spolok pre vý-
pomoc Bulharom" pre prvý čas ho ubytoval
a do Moskvy neskôr poslal. Teraz žije u jed-
ného zo svojich krajanov, ktorý obrátil sa
na dámske oddelenie slovanského dobročin-
ného komitétu s prosbou, aby mladík, ktorý
javí veľmi dobré schopnosti, bol daný do
nektorej školy.
Literatúra a umenie.
Slovensky Letopis pre históriu, topo-
grafiu, archaeologiu a ethnografíu. Redaktor
a vydávate! F r. V. Sasinek. Roč. I. sošit
4. V Skalici. Tlačou Jozefa Škamicla 1876.
Predplatná cena na celý rok 3 zl., pre chu-
dobných uditefov a žiakov 2 zl.
Pútnik svätovojteôský, kalendár pre
katolíckych Slovákov v Uhorsku, vydaný od
Spolku 8V. Vojtecha na obyčajný, 365 dni
majúci rok po narodzeni Krista Pána 1877.
Redaktor Juraj Slotta. Číslo kníh spol-
kových 12. V Trnave, 1876. Tlačou Z. Win-
tera. Nákladom spolku sv. Vojtecha. Strán
80; cena 30 kr. r. č.
Katolícky Spevniéekku každodennej
potrebe mládeže školskej a Fudu kresťan-
ského S dodatkom najpotrebnejších mo-
dlitieb. Sostavil a vydal Theodor Lach-
8*
60
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 2. l«77i
-^'s-' ^ -«^ iŕ-^^^^ .
" -ŕ'N. rf*V^' -■■ -/■'S-' .->■"* ^ v^" -•^.-/' -
.'^ _ ** v/ V
mann, kaplán Bur Sv. Mikulášsky. Druhé
vydanie. S odobrením duchovnej vrchnosti.
V Skalici. Tlačou Joz. Škarnicla, 1876. XVI;
str. 208, cena 30 kr.
Nápevy ku Katoliekemu Spevníčku.
Usporiadal Theodor Lachmann, IV;
str. Ití , cena 1 zl. r. č. — Oba spisy sú
k dostaniu u vydavatefa v Búr Sv. Miku-
láei, (o. p. Sassin, via Hohenau.)
Grošová knižnica pre slovenskú mlá-
dež. Sväzok I: Prostonárodnie slovenské
priadky na dedinách. Napísal A. E. T. Vi-
ridion. V Úhor. Skalici. Tlačou a nákladom
Jozefa Škarnicla. 1876. VIII; str. 16; cena
5 kr. „Pod menom „Grosová knižnica," po-
učno-zábavné Čítanky pre prostonárodniu
obzvláste venkovskii mládež, hojného a roz-
manitého obsahu a po lacnej cene, z času
na čas spisovať a vydávať umienil som si tým
účelom^ aby sa do rúk čítania a vzdelávania
sa chtivej mládeže lacné, i tomu najchu-
dobnejšiemu prístupné, poučné a zábavné
Čítanky dostaly."* Tak prihovára sa p. Viri-
dion k obecenstvu. Na zdar!
Obrázkov]^ šlabikár a Prvá čítanka
pre .5koiy evanjelické a v. Sostavil a vydal
Ján Bezo, uČiteP v Senici. Tlačil Karol Go-
risek vo Viedni, 1877. Str. 68; cena? —
Od vydavateľa vysly a sú u neho k dostaniu
ešte i nasledujúce školské knihy: Druhá
čítanka a Mluvnica pre evanj. a. v. ná-
rodnie školy. Cena viazaného výtisku 35 kr.
Silozpyt čili Fyzika pre národnie školy.
Cena prvého vydania 10 kr., druhého, mno-
hými obrazcami opatreného vydania 15 kr.
Jib, bistoricko-romantícké obi*azy. Sdšk
1, 2 a 3. V Praze 1876. Tiskem a nákladem
I. L. Kobra. Cena?
Osveta. Listy pro rozhled v uménit
védé a politice. Redaktora vydávatel Vác-
sláv Vlček. Roč. VI. — Dílu II. č. 12,
V Praze (Ostrovní ulice č. 6. n.) 1876. Pred-
platná cena (> zl. r. č. O veFkej dôležitosti
listu tohto prehovorili sme už viac rá« i od-
porúčame ho čo najsnažnejšte ct. obecenstva
svojmu.
Slovanské Listy. Gtmáctidemiík, vy*
cházi dne 10. a 25. Ročník III. Vydávatel
J o s. Diirich na Kláštere u Mnich. Hra-
dišté. Redaktor Ant. Čape k. V Jičíné.
Predplatná cena 4 zl. 80 kr.
Obuka u Pjevaiyu, sostavio Jaroslav
Hory na. Na kameň pisao Dr. Zoch. V Osieku.
Op. 22. Cena?
Srbské vojvodje u srbsko -turskom
ratu. Srbskí vodcovia v srbsko - tureckej
válke, Viedeň 1876. Nákladom „Srbadije''
(VIII. Piaristengasse Nro. 49.) Litografoval
A. Šubert. Cena 1 zl. 20 kr. Vefký umelecký
obraz tento obsahuje podobizne tieto : Milan
M. ObrenoviČ IV., Nikola L, Petrovič Njeguš;
fenerali: M. G. Cerňajev, Ránko Alimpič,
Vanja Zach a Kosta Š. Protič; vojvodovia;
Petar Vukotič, Božo Petrovič, Ilija Plamenac
a Mašo Vrbic{i ; plukovníci: Horvatovič, Ore-
škovič, Ilija Čolak Antič, Teša Nikolič, Val-
demar Beker, Milojko Lešjanin; podplukov-
níci : Sava Gruič, Vlajkovič, Kosta líučevič,
Gruja Miškovič; major Pajo Pútnik a arcbi-
mendrit N. Dučič.
-j-Í^OtT^-
Listáreň redakcie a administrácie.
p. H. B. v Prahe. Stane sa. Že „Moravská
beseda*^ zaujíma sa tak horlivé slovenskej literatúry,
teší nás vermi. Podporujme sa, sbližujme sa: veci
tvoríme jedon česko-slovenský národ. Sláva mládeži,
ktorá tak smyára, j ako Vy, drahý brat náš ! Listovne
viac ! — P. C. B. v Pľíb. Posielame Vám objedna-
ných 20 výt. „O." Dieky! — P. Š. O. v O. Teda
takého strachu nahnalo tých 18 výt „O.," ktoré do
Vášho zátišia doletely? Dobrý to znak pre nás.
„Svetla, viac svetla ľ^ prívolaf musíme patričným.
Kto vytrvá, spasen bude. Bôh Vás posilňuj ! — P. S.
H, v H. O. Pozhovenie! Obrazy rozpošleme koncom
marca, bo' myslíme, že do toho času každý veľactený
odberatel „Orla" i na tieže utešené obrazy sa pred-
platí. — P. P. K. v K. Prácu uverejníme. — r. R.
U. v Upt. Sv. M. Nenáhli tak ; nebolo dosial do-
statočného času na kritiku. Píš. — P. J. ÍL v B.
Obrazy z Pobaltia čakám. — P. M. B. v P. Čo robí
cestopis do Tyrolska? Na zdarí
Predpláea sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye):
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „OrUn
za 2 zl. r. č. Roč. II., HL, IV., V. a VI. „Orla" možno dostaí po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soši-
toch, ^y'^—A hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke.
Majiteľ a vydávatel Andrej Trnchlý-Sytniansky. — Kníhtlač.-úcast. spolok v T. Sv. Maríme.
OBBÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redaktor:
ANDREJ TBDCHIÝ-SXTBIAIiSKI.
Uti. VIU. lure. Sv. Mirtin, 31. larca 1877. Čislo 3.
Svihák.
Povest od Miloslava Dunmého.
(Polcníovanie.)
m.
hlavná rodina Dolinskýcfa, od istého
času patriotickým menom VÔIgycsy
zvaná, BtaromaždiU sa k rodinnej po-
v^opansltú výchovu. Bola to vola matkíai,
aby syn v rodičovskom dome až po ontver-
sito ätudoval, dcérka ale na povestných ústa-
vodí aa vychovávala,
rade v ozdob- Pín Tomáfi V0N
oom salóne staroby- 87My bot od koreta
lebo kadtiela svojho. poctivým a dobroti*
Jak v celom okolf, vým ďovekom; ale
Uk i v Pešti známa pušný prach nevyna-
tito zemänská rodina šiel. Za mladi dtil sa
záležala zo štyrodt najlcpSie, keď íikela
údov: otca, matky, nevidel; kone otcove
syna a dcéry. Mýlili a polovnf psí, to bola
by sme sa, keby sme jeho passia. I dnes
sa domnievali, že v po- ponosil sa n^radíej
rade tejto domovýpán na koni, caporoval si
a otec Čo hlava rodiny o samote i v spoloč-
predsedsl. To tichému nosti, doma zaJiral si
a dobrému pánu To- s osrieteiioa srojou
máäovi VSIgyesymu z manželkouasosynom,
Doliny ani nenapadlo I jestli že hotta v dome
Manželka jeho He- nebolo, oblúbenúttrt-
lania, rodená barones- liiku, zapáKl si na
skaDlholucký, nosila Verkoknleža Nikolaj HikoIajeviC. P*"**"^ ^^j*™ ^*^*"*-
klobúk pohlavárBkyaa ckébo a zapil segsárd.
vtipnej vyfrísfrovanej hlave, myslela, účinko-
vala za celú rodinu. Nádejný synáčok Aladár
vychovávaný bol doma a už stál blízko zkúäky
dospelosti. DcéraMelania.pätn&stročnia slečna,
požlvUa vo velkomestských ústavoch nádberaii,
skeho. I nedbal, £o sa svet priam na ruby
obrátil. Ale to i zaslúžilo, aby bol človek
obzrel jeho kone, jeho psov, jeho sbierku
faják a jeho pivnicu. Keď rodina nekun sa
vyviezla na lýchloletej štvorke, tn obyíijne
62
Orol, obrázkový časopis.
[C. 3. 1877.
» •^, -^ r^^y y f^*
' »>■ ,*"^ i^"*
pán Tomáš sám poháňal a po okolí sa i po-
smešne hovorilo o ňom, že je svojej rodine
len kočiäom. Ba keby len oa tom dosf bolo
bývalo, ale priatelia jeho, tí istí, čo z jeho
štítnického pípkali a jeho segsárdske popíjali,
medzi sebou často hovorievali, že na boku
koča jako pohonič je pán Tomáš pri svojej
rodine 6š(;q dost na čestnom miesta ; ak beda
mu vraj doma, tam nenie ani pohoničom,
tam ho samého ÍDá ruka šibe, spravuje, po-
háňa. Nuž, to je hla vdak sveta! Kakrm ho,
napoj ho, uhostít s úlubou. prijmi ho, on sa
ti vjsmije, on ta pohaní, ohovorí! Medzitým
možno, žô ti pomluvači pravdu mali.
I na tom sa svet divil, jako pán Tomáš
k tej i z vyššieho rodu pochodiacej, i peknej,
i rozumnej panej prišiel. Ved to vedel celý
svet, že on za celý čas svojho, veru už drahne
rokov počitujúceho života ani len dve, tri
p0«blobnéi lahodiace slová kráskam nepove-
dal, ani jedooho Jedinkého posunku nebol
urobil, ktorýoi by si útle srdiečka krások
bol získat mohol. I jakože on teda mohol
prÍBt k tsk driečnej panej a manželke ? Svet
sa tomu divil a my sa nebudeme! Jakoby
pán Tomáč Yôlgyesy s paňou svojou baro-
neaskou Ifelaniou Dlholucký bol prvým párom
býval, ktoréoia by prevrátený svet niečo vy-
týkat ^al 1 A potom, či sa to vätším dielom
ncNkde tak na svete, že sa peknej deve špatný
mladík za podiel dostane a naopak, a že roz-
umná, vtipiiá pani musí sa s takým manželom
uspokqjit, ktorý ju chápat ani nenie v stave? i
Pri vso&om tomto fareba ešte povážit i okol-
nosti ! Pétt Tomáš Yôlgyesy bol bohatým de-
dičom. Nie len, že brat jeho za mladi zomrel
a tak celý rodičovský statok a majetok jemu
pripadol, ale ešte i od blízkej rodiny svojej
zdo4U veru utesa^i sumičku. A už, keď je
šttjifg bohatý, rád by som to vedief (trebárs
by bol i r4iteatým), ktorá, bár i najkrajšia
deva by ai. bo nevzida? Ede su poklady a
statky, tam snadno príjde sa ku všetkému,
i .ki| peknej a ro;&umnej žene.
BaronessKa Melánia bola svojho času
všeobecne obdivovaná, čarovná deva. Matka
ju odomrela. Otec vychovával ju starostJive
a sUvu primierane. Keď z ú^tayov vyšla, vy-
rastala svobodne. Za včasu obletovali ju hodní,
driečni záletníci vätším dielom z triedy dô-
stojníkov vojanských, bo jej otec bol tiež
vyslóžilým majorom. Starý barón Dlholucký
viedol pekný dom, žil okázalé, počím majetok
po manželke pozostalý dovoloval. Melánia
prežila chvíle mladého paunenstva v bez-
starostnosti a rozkoši. Všetci mladíci, ktorí
sa okolo nej točili, boli smrtelpe do n^ za-
lúbení a ona potrebovala len volit, každý
z nich bol by sa štastným cítil podat jej
ruku a viest ju ku oltáru. Ona, vyjmuc
dvoch, s nimi si len pohrávala* Július a Viktor,
najkrajší dvaja mladí dôstojníci posádky^ boli
dobyli jej srdce. Obzvlášte Július tešil sa jej
priazne a stál s ňou v úzkom pomere, prečo
6 Viktorom i súboj podstúpil a lahkú ranu
na pamiatku si odniesol, kým jemu s (ažšou
poslúžil. Mädové dni lúbosti sa minulý. Me-
lánia stála tu čo ruža rozvitá, čo deva súca
na vydaj — a záletníkov tu nebolo. Keď
starému barónovi majetok manželkin sa mi-
nul, ostal i 80 svojou dcérou pri chatrnej
penzii, čo jim naskrze k obvyklému spôsobu
života nedostačovalo. I záletníci to pobádali
a nedostavili sa viacej. Bohatú krásku kaidý,
zchudobnelú nik brať nechcel. I čo. bolo
robit? Šubajci hľadajú partie a tu hladali a
našli pre devu partiu na Tomášovi Vdlgyesim.
Tak stala sa Melánia manželkou jeho a mladý
vojanský dôstojník, Július, aavštevoval don
priatela svojho. Áno, sám pán i^anžel Me-
laniín chodil si na štvorke svojej do mesta
po priatela svojho a privážal i odváíal ho
na nej, bavil sa s nim, polovával, tartlu brár
val, segsárdske píjal a z peňav^ avojiek rad
radom štítnický fajčieval. Julius bol šuhaj
podla srdca jeho. Len to bola škoda, že
málo vydržal, málo ustávania na polovacke,
málo vína pri stole. Kedykolvek Július k ná^^
všteve došiel, obyčajne voždy ocborel. Niekdy
sa i celý deň, lebo i dva od polovačky zdrarf
musel. Keď Július zle sa cítil a ochorel,
i Volgyesy bol zlej vôle a prísi^ nakladal
svojej manželke, aby Júliusa bedlivé liečila
a ošetrovala. A rada, naloženie jeho nepadly
na neúrodnú pôdu, za dva, tri dni bol Július
obyčajne vyliečený.
Tak to bolo za dávna ; teraz Július, Bôh
vie, kam sa podel, a Melánia žije si dvom
6. í, Í877J
Oro), obráskoTý časopis.
68
AtetkaiD a práve drží rodinnú porada, jejich
bláha aa týkcjúoi.
Mriania radí, navrhuje, pán Tomái, Ala-
dár a mladá Melánia prisviedčajú.
ffDuäa flieja,^ hovontat matka Melánia,
k manželoTt obrátená, ,,predmetom naáej
daaániq rodiaaei porady aú dve vážae veci.
Ud débréha ri^nia tfcbto oláaok sávisí
náí domáci pokoj a nádho mil^o Aladára
Imáúcoost.^
Pán maBáel púátajúchvslé kotúče dymu,
pokone kýval hlavou, Aladár so sestrou Me-
lauaatt prisviediali múdrym reäam mamin-
khiým.
^Potrebu jeme novú chyžná,** riekla matka.
„Dobre, duša moja," kýval hla von pán
manžel.
„S terajšou Katinkou nie som spokojný,"
vmiešal sa do reči Aladár.
„Ani moe sa nefúbi," dotušíla rtcérka
Melánia.
,S vychovatelom som zase ja nespo-
kojná,** pokračovala matka; „nerešpektuje ani
mna, ani teba, man/el môj, a Aladára dr^.í
täk prísne, jakoby mal pred sebou chlapca."
„Tak je, dobre," dotušil otec; ,, vypovie
sa jim a odpravia sa oba; ale kde najst iných
na jích miesto?"
„Malá starost," uspokojovala matka; „do
nášho panského domu nájde sa chyžných dost
a vjehatateloY tiež. Ohládom chyžnej ne-
trápim sa, a ty budeš, duša moja, pfsaf di-
rektorovi do mesta ohladom vychovatela.*-'
y,To prejme Aladár; ja za ten čas za-
strelila sajaca^ ktorého direktorovi na pečenku
pošleme; on Kubi zajačinu."
„3sL som s pánom direktorom ešte ne-
korrešpondoval," bránil sa Aladár; ^radšej
ja pôjdem polovat, a ty, apa, napíé to."
,,yy ste mi veru pekní literáti,^ karhala
jicb matka, „otee a syn väetka jedno! Môj
syB dvabý, nenasledíg otca; ty nesmieš po*
dobne otcovi doma hliviet. Ja chcem mat
z teba chýrečného človeka: ked bavonesska
DUnlucká išla za jednoduchého zemana, musí
ukiazat svetu, že z jej syna bude vice* lebo
fóiipá«y vyslanec, ministerialný úradník, mi-
nister."
„Tak je, detoe, duša moja,^ do^edčil
pán Tomáša, ;^drzfm mu VychevatdoY, dám
ho na universitu, 2aplatísi . . .^
„Ale písal načôn o dobrébo vychovatda
dírektorovr," nadmietala matka, „a ty uroibit
to nechceš."
A Nech ma odmení Aladár^ vd som po-
vedal.*
>
„Ja som 8 pánom direktorom ešte ne-
horre^ondoval."
„Nuž te bode k viáej hanbe plAát Me-
lánia!"
„Ja nenám ftímé pfrnno, laainay páš
sama." '
„Pekne sme! Teda všcfko len mama a
mama! Mužu, tys do nevystatiat l^s celý
dom netečDosfoa svojou pokazil 1 Tie deti aa
na teba udaly : ani jedno nemá iao)u náturu.^
„Na to som brdý Jako otec.^
„Ale to nesmie dálej tak byt. To ho*
vorfm ja, rozumieš?*
Vážna pani Melánia vyskočila z pred-
sedníckeho stolca svojho a dupla zlostne
nohou.
„Tak je, dobre I" odvetil pán Tomáš a
fajka sa mu z úst vykĺzla. Aladár zlomil od
strachu ceruzku, ktorou si bol do knižočky
nečo značil, a dcérke padlý prstcnky na zem,
s ktorými sa ihrala.
Pán Tomáš pristúpil k nasršenej man-
želke svojej a pobozkal jej ruku; ttí isté
urobili i Aladár s Melatiiou, chtiac ju ukrotit
hnevom rozpálenú.
Pani Melánia osopila sa na svojich mi-
lých a robila jim trpké výčitky.
„Nenie to dobre, ked sa vzácna krev
baronská s obyčajnou nízkou šľachtickou po-
mieša," slovila; „utratí rýdzosf svoju, poku-
tuje sa to i na defoch. Zkusujete to, pane
manželu; vidíte to na svoje oči, že žijeme
v messalliancii?"
„Duša moja, nevyhadzuj mi to na oči!
Či sme tolké roky dobre nežili?"
„Áno, ale čo som trpela!"
„Ale, duša moja, nespomínaj to aspoi
pred detmil"
„Práve ony ma k tomu ponúkajú. Na
teba sa udaly!"
9*
64
Orol, obráxkový časopis.
[Č. S. 1871
Matka vzdialUa sa do svojej chyže. Otec
80 synom 61i si polovných psov obzrieC. Dcéra
Melánia oddala sa do fortepiana a ? oka-
mžení rozliehaly sa zynky jeho po celom ka-
štieli. Na dvore roznáäaly sa zavýjavé zvnky
dressírovaných psov. Sotva nekolko menšín
v tomto dvojnásobnom hlnka minulo, vyrazila
matka dvere na svojom kabinete a celá hne-
vom rozpálená rozbehla sa kn klaviru a od-
strčila dcéru od neho. Dcéra, snáď už dobre
privykla na podobné obyčaje matkine, po-
kojne stala si na bok, počim nazlostená
matka dálej bežala. Jako fúria postavila sa
medzi psov dressínqúceho manžela a syna
a vstéklým krikom hovorila:
«Yy nevdáčnícil Jediná hlava moja je
v tomto kaštieli, čo za vás všetkých myslí
a vy jej pokoja nedáte P
Pánu Tomášovi vypadla od strachu dýmka
z úst.
„Či neviete, že v tomto pekelnom kriku
nemôžem ani poriadnej litíerky, nieto celý
list takému múdremu pánovi, jakým je di-
rektor, napfsat? Vy nevdačníci, vy!"
Jako na čarovného prúta šibnutie všetko
utíchlo i v dome i vo dvore ; ale pani domu
slovila, že ju hlava bolí, že je nie v stave
ani len pero do rúk chytít, tým menej celý
list napísal'^
„My sme nemysleli, že by fa to tak
velmi mýlit mohlo. Na druhý raz to neuro-
bíme,^ prosil Aladár.
„Teda teraz už buďte ticho. Musím si
lahnúf; po obede máme návštevu. Bože, čoby
som robila, jakby ma migréna trápila? Szir-
mayovci sú tak dobri susedia a pani je z gróf-
skeho rodu; musíme jich vďačne mat, deti
moje."
Melánia stála pri piane vyplakaná. Matka
navrátíac sa sútrpne pozerala na smútiacu
dcéru a privinúc ju k sebe, vybozkávala ju
srdečne a posadila ku sebe na sofa.
„Prečo si mi plakala, srdce moje? Veď
som to tak zle nemyslela. Ublížif som ti
nechcehí! Nie tvoje klavírovanie, ale to za-
výjanie psov ma pobúrilo. A tu ma hneď
bôle napadly. O tá neštastná migréna 1 Tys
mi len tak v cestu prišla, anjel môj! Vieš,
že si ta lúbim jako zretelnicu oka svojho!
Ty si moja krú. Ty budeš dedičlcou matki-
ných baronských cností, tebe sa ufiun. Ne-
hneviu sa, moja, neplač, neslz, nesmút mi
viacej."
A tu nasledovalo zase jemné milisko*
vanie sa matky s milovanou dcérou.
„Veď sa ja na teba nehnevám, ani preto
sa nesmútim, že si ma od piana odstrčila,
mama moja; ale toho mi je lúto, že tak
mnoho trpet musíš a že ani otec, ani Ala-
dár, ani ja nie sme (a v stave náležíte po-
chopit, že ty tak vysoko stojíš nad nami, že
fa mi naskrze ocenit a uspokojiC nevieme."
Matka privinula si zdarnú dcéru k srdcu
a takou silou a mocou ju pritískala, objímala
a lúbala, jakoby ani chýru nebolo u nej
o nemoci bývalo.
„Dobré dievča, už vidím, že si odbleskom
mojim. Keby to tvoj otec tak chcel uznat,
potom by mi los môj preca kolko tolko bol
ulavený i"
Šľachetná pani baronská maminka polo-
žila sa celým telom na pohovku a kázala
drahej dcére svojej, aby si sadla na nízku
tureckú pohovku a prečítala jej obľúbenú
nemeckú báseňku.
Ačkolvek dcérka Melánia otáznu báseiks
už z pamäti znala, preca vzala z etažéra
malú, v červenom baršone viazanú knižočka
a s temer nábožným výrazom na tvári čítala:
„Mirza-Scha%! wo mnss ich Dich finden!
Wohin hat sich Dein Fuss verloren?
Wie konunt der sehende onter die Blinden,
Wie komint der Weise zu den Thoren?
Ich sprach: was soU das Wort mir frommeD,
Der Weiae moas zu den Thoren geh'n,
Sonst wHrde die Weisheit verloren geh'n,
Da Thoren nie znm Weisen kommen.
Die Ihr so gross and klag Each däachtet,
Mógt Dir das eine doch bedenken:
Die Sonne selbst, wenn sie uns lenchtet,
Muss ihren Strahl zor Erde senken.^
„Matka, lubá mamička !^ vykríkla nadšene
dcérka. „Tys to slnko, ktoré, keď svieti, lúče
svoje na zem dolu zasiela. Tys múdrost, ktorá
nás prítomnosťou svojou štastných činíšt"
„A ty budešy dcéia moja, mesiačkom
mojim. Svetlo svoje tebe požičiam.^
„A Aladár a apa?^ pýtala sa úprimoá
dcéra.
6. Ä. 1877.]
Orol, obráskový Časopis.
66
,,AIadár bude dennicou, utešenou hvie-
adou. Apa,* dodala zÍYtjúei njo len takou
obyägnou v sústaye inýďi — hviezdičkou^''
Matka sadriemala na pohoiAe. Dcérka
oddialila sa po tíákn na pratadi z ehyže.
y dome bolo ticho. Pin Tomái iiel po-
loyaf do blízkeho lesa. Mladý pán Aladár
zaprel sa do sTojcg chyže; mal pteat direkto-
rovi list Dobrá dcéra upozornila na: dvore
čeliadku, aby sa ticho zpcavovala, lebo že
pui spí. Do seba zanorená iila Mdania de
záhrady s barioáovou knižočkou v ruke Sre^
sa a vychovavatelom. Bolo poade, aby 8a< vy-
stúpila.
yySleänka číta básne? Bád bych poznal
vaänostin vkus. Smiemsapýtaf poaujtoarovi?^
Tak prihovoril sa jq vychovavatel, keď
ju niúprv uctive pozdravil.
„To pána vychovateb ani snad velmi
nebude zanímat.'
^Pravda, že k tomu práva nemám ; lebo
nme bol mladý pán Aladár sverený. Vďaka
B^m i to dn^ím dňom prestane. Vďačne
odstúpim miesto átastnejňiemu nástupcovi
môjmu dla uzavretia vzácnej rady rodinnej,
ktorá sa práve pred nekolko hodinami od-
bývala."
„Tak to už znáte?^
„Povedal mi to pán Aladár. Práve chcel
aom ho k učeniu primát, tu mi on posluä-
nosC vypovedal, tvrdiac, že nemám pražiadnej
moci nad nim; lebo že si vzácna rodinná
rada uzavrela, mňa odstránit S Pánom
Bohom !^
„Tak lahko s nami sa rozlúčite, pane
vychovavatel? Bola bych viac galantnoati
u vás hbdalal^
„Koho rodinná rada bez vietkej príčiny
odstiáni, tomu padne velmi snadno sa léčit
Jak gahintne sa so mnou zachádzalo, podobne
i ja znám sa držat. Pani matka mnoho za-
kladá si na svojom baronstve; no jej po-
kračovanie nemá (ah barooskéfao rázu.*
^Pane, telmi oblubujcfte si v urážkach.*'
„Za odpustenie prosím, slečinka, ja som
napadnutý, ja som urazený, ja len odrážam
urážky a nápady od seba."*
„Učený ste;, pane vychovatel, ale o uče-
ných to tiež platí, že sú často hrobiani.^
.Keď toho potrebu vidia* Pero robíme
perorezom, drevo rúbeme sekerou.^
„Ďaleko by sme zaáli, pane; keď srn?
nemohli spolu zotrvávat, aspoň sa, jako na
vzdelaných ludí patrí, po dobrôtky rozlúčme. '^
„Tak je I . Teda na rozlučaú nech mi
slečinka láskavé povedat ráči, v ktorého bái-
snika dielach má sv<ýe oblúbenie?^
„Ja zbožňujem Petofiho, panel^ -
„Pekne, aspoň viem slečinUn vkus.
Pekne 1 Ale toto nenie snáď on?^
„Nie, to je Mirza Šaffy.^
„Hm, perly východu. Tuáim je to ma-
minkin oblúbený básnik 1"
.Ano, jej ; pozrite, toto je jeý báaeň. Po-
čujte význam ^ej básne pri nq*^
^ A tu mu vylíčila to, čo ai jcg paši
mamka o tejto básni myslí, jaká si ju na
seba vztahqje, čo sme my zoaamébo žriedla
čerpali
„Nuž vidite^ slečinka, ja som nikdy ne-
bol do takejto siiéričnej rodiilf sád. .ňookn
ideálneho vzletu i našinec má; alek-alnku
a medzi hviezdičky sa dostaf, na to mám
doaC času — po smrti. Tu na tqtd zemi
chcem s ludmi žit a na slnko, mesiac, hviezdy
sa len dívaĹ^
„To je len obrazne peuedané.*
„Ja bych miloafpani mamiake radil pre>-
čítat tento Mírza-Šaffyho veriík. Báčte do-
volit, slečinka. Hla, tu je t Prečítigte si ho
a ráčte ho i pani maminke odporu čaC, tre«
bárs i mojim menom k uváženiiL Mal som
to poteienie, aležinka, porúčam sa!^
A mladý vychováte! Jozef Kraanický
zmizol.
Melama dlho pozerala udivesá za nim,
potom čítala:
„Willst Welt und Menschen roeht versteb'n,
íjlnsst Dn ins' eíg'ne Hen Dir seh'n,
Willst Da Dich selbst recht kennen lemen,
Mnsst Ba Dich ans Dir selbst enifemen.
Wer sicb beurtheilt nnr nach sich,
Gelangt za falschen Schlflssen —
Du selbst erkennst so wenilŕ Btch,
Als Dn Dich selbst kannst kasaen.*^ .
Blelanii vypadla kniha z ruKy, i Uboko
sa zamyslela.
Jak dlho Mehinia v hlbokých myšlien-
kach ponorená nad barňonovou knižočkou
Or«t, olífá«kotiý éat^pld.
[fe S. Í«t7.
»^y \./->w/\^ *•%
ft<ÍpMl Bí0pC)hiHité dtáfas to ani Mtnft 0(»nala ;
iba keď ju m9í jej mamlaba 2 dúm prcíbrala,
pti wi 8a potftaviae s ton pozaátnkoa :
i^Ťak eenfá moju knihiiy môj pdtia4 na
ZMW? A<ih» dokfe n«om(ffieti« Jedinej tebe
woi fi«y deéni m^ja, teiila, a ty hšMei moju
kiiibtti mifhe abojlňovaného básnika o zem^
„Nebnavaj sá^ mamiaka; aehodíla mm
JQ, ona itii typaéía.*'
„MA to neébMlivosft Takd knihu do
prachu pustit)*
«Počuj, čo aia mi stalo. Siita soím. satú
9 naran yyobovatelant/
„Bývalým."
nib tei s« ma pýtal, ktotf '\» Mj bá-
snik ? Ja s#M mu ukáaala ttiajtt uteienA MU
iiil, aiamMikat a vysv^äíla, jak<i^ sa oaa do-
celfl. na teba. vzftihn^e.^
„Niav « Hud^ t<^ nc^ý ú£iaok na tote
hrubiana? Dostal rešpekt pred nami?^
' ' pNemjitifanv . Hovoril, že au to veru na-
hliadu, it nebol súcim éto takej sfériči»ej
rédíay«."
„Tb «obot vždy vediet.^
jjt^hé radí, aby si tento vcvdflc pra^
Dcéra zodvihla knihu a maitka napnuté
čítala vefžflB osnafrný. Čítala, ba dva^ čítala
tňrk^ m petami sa tak, jako prv^deára^ hlboko
smnyBUta.
Deaf pa dlhtj prestávke taátootnyafaie
dwila.:
^Peavdtt si nalay Acéra tm/Aí že* si tá
knihu zahariila^ Kteirá' knikai taká feoMcnsty
v sdmabsálnge, tá neiiie hodná, laôho."
A kniha válala sa y prachu.
MattDi i dcént vytrhol z. hflnkéko za-
myslenia výstrel, v blízkom lesíku s&vznejáei.
^fa aaatiNdifr UQfioai Chv má preca
pravdu. J«1r) xábavy a vynaenia, ýaha^ paasie
sú najlepšie na drete ! Knihy lea trápia mysel
a srdce človeka. Meľania moja, už to i£ho
nevydržím, musíme zase trochu sa vyrazit,
musíme do Fešti; Dnes nás* navštívia Szir-
mayovci, sMdmb aa. dohovorimé. Zabúchame
Mt Ttetky |íro(ti.venatvá a omrzIoatL Bfivadlá,
koncerty, cirkus a kúpele: to je žmt pre
náa: fn » tejt» diece dMinskaj čkuv^k na
iándni ku aatofialía'*
„Tetaz pAjdem v ja, mamáí Ar«(bá, s vami.
Mae sa ešte tak máiío vidiet d€«Mlo. Afii
iMrríeia už, jako 4iv»dlo vyzerá.^
„Dobre, d^ibre^ dťalvý anjel m^i Dost
toho budeš ma£; ešte t/^ všetka i aunuješ^!
Ale podtoe, atec aa vráfi a Aladár snáď už
bude hfi«ový s lietom*'^
„O poi hodinku aedrta rodina taae po-
broiliade. Pán Tottáši ^tft aa- z pofovaiky
celý naractovaný, bo takého^ pekného zajaca
eáte jakfiv aezaatririH^ jaha letáz. Aladár
predložil pdoie do äata aai^rfaafaý liat m
pána durektarat a pŕá^e bá^ ifla( započal,
keď sa dvere otvorily.
Ifitú sá opovážil rbšif sadenie vzácnej
rodinnej tady?
Bete to vyplakaná ckyžarár KttiHkd, ho-
tová na cestu.
„Jbídc^ sa opovažuješ náa qbfiažavaf?"
zkrikla na prichodiacu pani.
^Milostivá padiir prišla sem sa za službu
podakovat Nechcen tu byt #il minutý viaoeý.^
„Ty nevdačaá. £áte tí nente vypovedané.
Čakajú až na teba rad pri j de/
p A pre jakú príčina sa ti slufiba » nás
tak zprflcfila?^ pýtal sa pán Tamáš.
„To pán Aladár vieľ* odpovedala ašt^
pacne chyžná.
Na tie slaf á vypadol Aladárbvi Hat z ruky.
Pá0 Tomáš vypustil kotúč dymovým hite tÉ M a
oblaku podobný, z úst i z nosa. Melánia aa
zapŕlila až po uši. Maitka ale sfa Ivica vy-
akuMEíla a vypiakunú cbyžirii vyaauäkovakk
Katinka zmizla. Pa^i Melaniaí . aárikt
Dcéra uiekla^a plačdBi do s^mj^ chyäe. Ala-
dár prisahal sa matke, že sa oil Katiaka nw
kdy ani vlúdne neprihovorif,. že Co' všetko
len od vydiévatela pochadí, ktorý sa chcel
pdilBtit Bft ňoiB.
A jakože by matka' synáčkovt neverila?
Naložila pánu laanželovi,. aby s vydiévatďoit
h«ed ur^il poriadok; a Katinkou ža ona
poriadky poi<^; Aladár ale aby vypravil
posla i so z^iaoott do aiesta k direktorovi.
YychDvatel odišiel.
Katinka aostafai. Ťažko jui bok> adržaá,
ale dvoje nových šiat, podvýšeníe platu a tem
slub, že Aladár nesaiie ani ku poariet na hu
viacej, aaadne to petom^ vypdaobilo. A pa«í
č. 8, 1877.]
Orol, obriskový cj|jiopi&
9?
Melánia by bola iieviem éo ^betorala za čest
svojho domu. Radšej čokolvek podvtúpif, lež
klebetnú chybná zo slu/by pTe|)usti( volila.
Jaká by to bola haiba a potupa pre jej ba-
ronský pôvofdl, keďby sa svet doznal, že jej
pán syn po nehodnej chyžnej bodii okom.
Susední Szirmayovci prišli a pani Me-
lánia zabudla na migrénu i na všetky omrzlosti,
bo sa jej podávala prfležitost robif plány
a nimi na cestu do Petti.
Celý týždeii prešiel a Aladár nemajúc
vycbovaAela, ztrávH ho na potovaCke s otcom.
Pani Melánia mala zase len dve veliké sta-
rosti. Synovi boi treba vydiovatel a dcére
spoločnica. Kei ncdávM Ssirmayovci boli
na visite, mala slečinka jejich HermiM so
sebou i spoloäntctt; bez toho nesmela ani
Melánia zostat. Szirmayovci nesmeli nad Vol-
gyeaovoami vývodiC. I^iam, jako sa vydiovatel
dostaví, musia aa pokroky p^robit k opatreniu
pre Melániu potrebuj spoločnice.
Otec so synpm z poľovačky sa riavrátiU
a vychováte! sa doi^taviL Poslal hp direktor
a on doniesol i list od nebo. Upravili ho
priam do jeho chyže a poznamenali mu, že
bude zajtrajšieho dna panstvu predstavený;
svoje listiny že má oddaf pan3tvu k pre-
hliadnutiu. Aladár nemohol sa zátwt, aby
zvedavosf svoju neuspokojil a priam privítal
vychovateľa v jeho chyži.
A rodina zasadla, skúmajúc svedectvá
nového vychovatela. Všetko bolo v poriadku.
I Aladár tvrdil, že sa mu nový vychovavatel
páči. Tu prizrela sa pani domová lépsie krst-
nému listu VychovavateTmu.
„On je sedliackeho rodu, on nesmie moju
baroDskú krev vychovávať. To je hrôza!* vy-
kríkla pani Melánia.
(Pokračovanie nasleduje.)
-PÔ'g*'C>^
Rajéo Nik o lev.
Povesí od Jozefa Belly,
(Pokračovanie.)
IV.
Boj pri Diurdeve.
Hoj, nevedel Hajduk v horách,
Čo v noci dunelo,
On nevedel a dunenie
Riec( mu nevedelo.
Celý súdny deň sa robí
V Díurdeva okolí.
Nejednobo viaq šuh»jkA
Hlávka oezabolí.
Zem skropená krvou lud^kou
Od streľby sa ztriasa^
Den je mračný od chmár dymu.
Noc sa obňom jdsá.
Pri Diurdeve boj ukrutný,
Bitka zúri velká:
Rus sa 8 Turkom b>je krutfi
Pasuje a nelká.
Tretíraz u/ slnko vyšlo -
A nič rozhodného:
Jedno vojsko udatnejšie,
Lepšie od druhého.
Ibiai jako mCuy st^já,
Turek neustúp ;
Obom stránkam ainrC je milaiat
Lež nectQá p^tiMpa.;
Tak nž jeAM céfsC poäril --
A hufldf na vífazn,
VítaaoT |MHÍi«hajáci
Zase len odram.
Darmo tri dni a irí noci
Hynú biva detí, '
Výhry ešt» ani íedaým
Slniečko nesvieti*
Tu raz v čelo svojich stai>e -.
Sojmonov brdiiWi
Za cára i viem Umiftv
Umriet napomína.
Tým z^a hlása IshfQderb^, i
Poliak pqtutówí :
„Za udalno&t tBJ Mahi|ie4tt,
V ňom život blažený}''
Ä tu z jednej ^bnrráh I" zi^vzmie,
Z druliej. „AlU*!^ «ra»y,—
68
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 3. 1877.
A boj sa len teraz začal
Rusov 8 MusQJÍmaDy.
Delá zhrmia, trú^y zvreštia
A bubny zahučia ;
Jako 8i| inríe po junácky
Jedni druhých učia.
Celé radj 6d kul padlý,
.Celé od l^oclákov,
Celé počnú ustupovat
Palošom' Kozákov.
To krest^nom ducha dodá,
Teraz sa pochlapia,
neveriacich obkolesia
A do klbka lapia.
Krev sa valí potokami —
Moslemín sa bráni,
Lež vidiac, že neodolie,
kadial môže chráni.
Už sa delá Rusom v rukách,
I zástav chvostiská,
Turek cez most na Dunaji
Do Bulhar sa tiská.
Iba jedon oddiel jazdcov
Z karabínov páli,
A bojuje po spartánsky,
Bárs je húfik malý.
Ti to priechod Turkom diránia.
Vnuci Faraóna,
S tými ešte práon majú
Molodci oé Dona.
Piky lámu stepy deti
y prsiach Afrikancov,
A Egyptčan ostrý kyodžal
V záporoiských branc(^v.
Lež pluk Donoov, bárs sa prvô
Dneska v boji cvíéf,
Kým sa mu len jedon splera,
Vdetko bije, ničí.
A keď zničf, kone popne
A dá sa do cvalu.
Bežiac prijat od zkúseilých
Kozákov pochvalu.
Boj sa skonal. BcgiMom len
Havrany kvákajú,
Osadftíci do zpálených
Dedín sa vracajú;
A Dunajské šfrym svetom
Tea chýr nesú Vay:
Že Rusi, bárs počtom menší,
Tuná zvftazili!
A chýr krajší ešte chýria
Obranci Diurdeva:
Že k vítazstvu moc pomohla
Zpráva Nikoleva!
V,
Požehnanie.
Čas už tak zvkných preehodí psích dňov.
Prichodí kosba druhých sien,
Úpeky hrozné od viao sú týždiov,
Neznesné sparná deä po de&.
Dáždá nepadlo temer od Jána,
Zem je suchotou celá zopadani,
Zakrpelé, zvädlé mládze,
Ba žabky v vyscblých bahnách zdychajú,
Mlyny na menších riečkach stávajú.
Čo jich voda hnaC nevládze.
Nebo sa zmladí, bielušké chmáry
Hodrú zjarabia oblohu;
Jarabosf v äemosC zas sa pretvárí,
Zmena prevádza úlohu.
Prší, mrholí, prší vždy viacej,
Až sa z čierňavy, pŕšku nosiacej,
Naraz hrozná zpustí Icga.
Zjasá sa, blýska, rachotia hromy,.
Bijúc do skál, vôd, párajúc stromy,
Až — búrku rozženie veja.
Šuchotá, búrka, veja prestala.
Príjemný, milý nastal čas;
Obloha mračná jasnou ostala,
Slniečko mierne hreje zas.
Tak, jak po chvíli zlej dobrá býva.
Za dobrým zlô sa v zápäC dokýva,
Po žalosti býva radost.
Všetko na svete časom sa mení,
Všetko ramenu podlieha zmeny:
Toho všedných príkladov dosC.
Vody Dunaja kde podmývajú
Brehy Rusčukskej roviny,
Rovinou domky sa rozkladadajú
Peknej Vilová dediny.
Kraj dedinou voda hučí mutná,
A pri vode vŕba rastie smutná,
č. 3. 1877.]
Orol, obrázkový čftsopis.
69
A pod vŕbou stojí žienkai
A pri žienke, jejž meno Uliana,
Jej dcéruáka, mladulínká panna,
Šumná, iumnuáká Marienka.
„»«»>«»», Marka, Mariika moja!
Srdce moje, poklade môj I —
Že zlosti sveta nás nerozdvojá,
Ja dú&m, ty y dôvere stoj!
Ja ani tu žif, ani do neba
Nechcem, anjel môj, nechcem bez teba,
My žit i mríet máme vedno;
Bo jskby lós nás dák mal rozlúčiC,
Nuž ma len skoro musí umučiC
Žitia jarmo tažkô, biedno 1
Nemajú líček tvojich ružových
Rty sa Istivé dotknúC vraha;
Ni ústok prijať zo malinových
Slastný nápoj lásky blaha.
Divé tyrana zraky nesmqú
BhžiC sa v leskách, ktoré sa stkvejú
Z jasných zrelníc tvojho oka;
Nesmie anjelskost tvojej postavy
PritúliC k srdcu ruka ohavy.
Divého neviny sokal
A var by slúžka čierna harému
Vlas ten vranný strojevala,
Ktorý diefatu matka svojemu
Dosial plietla, predidaJa?
Var driečik útly, nezvyklý na to,
V puto by múdra putnala táto
Rabkyňa baáovho raja?
Či v hrách ohyzdných, tancoch Nikloje,
Majú nožičky zničit sa tvoje? —
Nie! — Radnej zhynieš ty a ja 1
Porekadlá: kto stádo, ten škodu,
A kto má deti, že má žial —
Tá drahá čiastka Bulharov rodu
Týka sa najviac i najdial.
Bo ked Bôh sverí Bulharke syna,
Už ju pôrodu nazve hodina:
Mat hajdúka lebo raba!
A majúc dcérku spanilolícu,
Tak chová slabú len holubicu
V moc sebavôle jastraba.
Oh, a takouto, var, holubicou
V klietke záhubca neviny —
Oj, var, bazovskou i súložnicou
Má poklad môj byt jediný?!
Mariena moja na to vyjst mi má?! —
Nie! — Nevinnosti Bôb padnúf nedá!
On nás z rúk zlosti vymôže!
Odvráti od nás snáď to prst Boží.
Ja verím: Bôh viac že nenaložf
Na jednoho, lež sniest môže!''
Takéto prúdy jazerom citov
Lunia, vlnia Ulianiným;
Myšlienok orkán silou rozvitou
Zatriasa duchom vdoviným.
y takom si stave hladí na dcéru.
Na jej vzáctnostku najvätšiu, veru,
Na jej všetko na tom svete. —
Nádej 8 pochybou v mysli si sedia,
Trampoty ruže líc mraštia, bledia
Ženy ešte v žitia kvete.
„Marka, prievozník dáko nechodí,^
Prerečie k dcére Uliana,
„Mne sa prevážat samej prichodí.
Čas je! Vieš, kde^chcem do rána.''
„Ale, mat moja, čože myslíte?
Jak vôd čujete, vztek jich vidíte!
Či ma chcete osirotit?!
Ved jedna vlna nelútostivá
Sta vietor plevu čln vám rozkýva
A v hrob vodní môž vás sotit!'' '
gNeboj sa, dievča! poruč ma Bohu!
ísC musím, aspoň bych rada,
Pop našu musí schválit úlohu,
Nás jeho má riadit rada.
Bez požehnania popa, porady,
Podniknutia sa nedaria rady,
Zvlášt jakô pred nami stojí.
A preto idem vo mene Božom,
Ved proti delám svet chodí nožom,
A kto má obstát.Iobstojí!''
Poručiac dcére do jej návratu:
Čo si poäat, jak robit má,
Poľúbiac v čelo Marienku zlatú,
Rovným krokom na čln šedá.
10
70
Orel, obnizkový časopis.
[Č. 3. 1877.
— •^-^ y\,-.-\_'"^^ '"*^_ -w ^.•-
A túžby žízeň idúcu basit
Vidno už vcalom s prúdmi zápasil
Sta raz Kláru z Vyšehradu.
Až sa trápne ku cielu dostane
A so bajovcom lahkým zastane
Zrovna ku kláštora sadu.
Bo za vodou na brehu vysokom
Osamelý kláštor stojí.
Pod kláštora od vody oblokom
Pop sa Milen dumou kojí.
Z oka jeho tajná veštba hladí,
Zachovalosť obličaj mu mladí^
Bárs už Y dávnych patrí rady ;
Iba že vlas jeho hlavy, brady^
Bielučičký jako sniežik mladý,
Ľahko jeho vek prezradí.
Do vršku sadom smelá vdovica
MSkkou pažifou si kráča,
A jako často slzami líca,
Teraz rosou nôžku zmáča.
„Nikolevová, vítaj, ztrápená!
Čo k nám tvoj teraz príchod znamenáš*
Mních ju zazrúc privoláva.
A ona plavbou, chôdzou zdychčaná.
Bozkajúc niku starého pána
Vydýchne si a rozpráva:
„Prečo k vám idem: čože by bolo V
Syna, viete, som ztratila,
Muža, v hajdúkov čo šiel mi kolo,
Vravia, tiež kulka sraziia;
Nič viacej nemám, len dcéru jednu,
I tá má mater úbohú, biednu
Nechat a ísC do háremu ~
Nuž tu prichodí mne hriršnej stvore:
Lebo v zúfalstva vrhnúť sa more,
Lebo vyhnút tomu zlčmu.
Dnes na obed mi obce predstata
Basovú mienku oznámil:
Že ilcéra v harém má mi byť vzatá,
Jej zrak Aliho kdes zmámil.
Lež ja podTahnúf nechtiac tomuto,
Hodlám i s dcérou ešte noc túto
Utekať do Valáchije.
A tak, prosím vás, o požehnanie,
I vaše v tejto veci o zdania.
Či to slušnd, radno mi je?^
Vypočujúc ju: „P^moz nám, Bož«!"
VzhliadnÚG k oblohe vzdyeká \luae,
„Bo kto, krém teba, nám i ^pomóžet
Zmeň bittdosvet, premeA zloéM*
Proti trízneniu zvierat v Európe
Tvorí sa SjMlkov loopa, ftn kopc^
V tom cit ludskoftti vyniká —
Proti trízaema ludí v Tur^kv,
To by škodilo záujmon), vrecku.
Nechceš' spolčiť — politiku!
K ochrane raje kolko fermanov
Turka cháni už vydali,
U vierolomných ale Osmanov
Na papieri len zostaly.
A Európa, mať spravodlivá,
Na to sa všetko Ihostajne díva^
Bo tak politika radí.
Na Algír pozor, Kytaj, Indiju!
Raju nech trebárs Turci vybijfú —
To vlád zásadám nevadí!**
„To politika tobo súo vinná
S Turkom bude v pokrevnoati ?•*
Tak sa chudera zpýta Ultfia
V úprimnej svojej sprustnosti.
„Je ver pokrevná, a nie tým samým,
Lež vôbec všetkým vzdelanoznámym
Národom a zvlášť jkh s^ve.
Je to rodina, svetobohyQa,
Jej sa svet žezlu kgjrí, ao^ýna!^
„A kto je tá pani práve V*
„Ináčej cítiť, inak hovoriť,
Inšie myslieť, inô tvoriť;
Sebectvu k vôli chrám cnosti boriť;
Slávu potupou chcieť korit;
Pravde šalbu dať za úradníka;
Nevinnosť karhať, chváliť hriešnika;
Blaho v kraj hnať nešťastníka;
Úlohu hrať dobre podvodníka;
V ovčom rúchu vlka ukrutníka —
To zo vie - politika*
Ale dosť o toOB^ náš siu^ je itý\
Lež teba o tomto ueit;
I tak sa díia už kioiiäa. hodiRy^
Treba sa Bám teda lúčst
Len ešte, vyplň v6ľ« sa tvoja,
Nech že ťa slová tMJe ozbffoja
č. a. 187t.]
Orol, obráikový «aiopÍB.
71
Ku tvojej tažkej úlohe:
Žehnám diéle, k Mfiios ocHiodlaná,
Teba, dcéru, B6h daj, ste 4o r^iui
Na svobodnej stály nohe!
Jestliže Pán Bôb však utrpenia
Kalicha Ti«i wiadH plt,
ZAimého diBla Jak prevedenia
IMlko Ba vám pretrhne nit:
PrijtDte tiei vdáňne, v tom povedonaí,
Že je Hospodin o tom vedomý,
Že to jeho ďvätá vôIa,
A že on často k výhre skrz strasti
A. smrtonosné ponad priepasti
Ľudí k sláve vedie, volá!
Dôvera v Boha je liek nebeský
Zvlášt v smutných chvíľach života:
Čí keď nás vlastnie súžia poklesky,
Či nás sveta mučí zlotá;
Je správca duše, ktorý k pokore
Vedie nás v šCastí a v nehôd sbore,
Mužnosf nám v pomoc privolá;
Je štít výborný žitia, pavczal
Nech sa kto v jakom stave nalezá,
Ňou v pravom smysle odolal
A veď, čo slávy v svete má mena,
Nikdy fahko nepríchodí:
To požaduje potu, sĺz vena,
Nevinnosti krvobrody.
Čo ľahko prišlo, to Tahko ide!.
Nezr^aj rolu — bodliač ti zíde!
Bez práce ani koláče!
Z obetí sláva zíde i zkvitne!
Po žertvonoci i rodu svitne
Slávy deň z neba pavlače!
A čo je sláva? — Hodnosti, rády?
Zlato, perly drahocenné?
Junáctvo? Vedy velké poklady?
Z predkov slávnych pochodenie?
Pravé užito — i to je sláva,
Opačne ale kliatbou ostáva.
Slávnym môž' byí veľký, malý!
Sláva je: blahozvečnenie seba!
Syn jej: pravde kto verným je neba,
Či ho svet tupí, či chváli.
Syn tvoj i muž tvoj tiež sú obete
Za slávu svoju i roda,
A jak vy a dcérou asnad padnete,
Bôh vás tiež v tých počet dodá.
V počet pravde padlých nevinností,
Ktoré časom vyzovň z výsosti
Pomstu na zlosveta deti!
Bo, keď miera zlosti sa dovŕši,
Dovŕšená zvráti sa a zprší
Na týchí čo otročia svety.
VrchnosC neuctiť si spravodlivú
Znamená sa Bohu spierat;
Tyranstva ale vládu zlobivú
Sláva je ničit a stlerat!
Spravodlivosti česf, chvála večná;
Krivde kliatba, hana nekonečná,
A pomsta tá najhroznejšia!
Preč mračná krivdy ! — volnost nech svieti !
Bôh hlasom volá osvety
I každá duša ctnostnejšia.
Tak vyhni, obíď, jak môžeš obíst
Tyranstva osídlom, drahá I
Lepšie volnému suchý chlebík hrýzf,
Lež lahôdky v moci vraha.
Svoboda zlatá, nevôľa kliata,
Svoboda blaží, nevolá máta,
I trízni ducha i telo!
Preto za blaho tvoje i dcéry
Pokús sa v mene Boha i viery,
On snáď vaše zdarí dielo."
S tým vo súmraku vdova odchádza
Mocným slovom posilnená;
Spoluútrpnost ju odprevádza
Sriebrovlasieho Milena ;
Útrpným citom, ľútostným okom
Sprevádza ju on až k rieky tokom,
Až kým mu zrak dovoľuje.
A po citlivom tomto ľúčení
Nad losom vdovy porozžialený
Ešte takto vy cituje:
„Rod môj, dlho fa ešte nugú klát
Turkov polmesiaca rohy?
Dlho cudzinec zkazu ti má stlat,
Um tvoj putnaf, ruky, nohy?
T)lho v otroctva jarme máš tahaf ?
Dlho bič zlosti teba má šľahať
Odrodilých tvojich detí? —
Dokým nepoznáš, národ môj, seba,
A pyramidu až k výškam neba
Nevystavíš si z obetí!*
(Dokončenie nasledujt.)
lO'"
Orol, obráikoTý eaaopli. [t. 3. 1877.
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
CeBtoi^Biié náfrtky oil Laskomersiého.
(Pokm£ovuiIe.)
Od Eošeca niesli sme sa meravé cestou
dolu do Teplíc a odmerane hore Váhom ; no
viezli Brne tta i jako India svojej vôle a roz-
maru n^prv bore vodou a bokami sem tam.
Aby sme opakovaniu
prekonanej už púti vy-
bil, pokračujme v opise
cesty z Eoäeca nadol,
ktorú sme len o ne-
kotko dní, vraciýúc sa
z Pružiny, vykonali.
Na pravom brebn
Váhu ekvejú sa z daleka
a pútajá pozomost ce-
stovateľa skvosné búdy
Pruského. Tu sídli bo-
háč a chýrečný hospo-
dár gróf Eoenigsegg.
Neďaleko poniže Eo-
šeca leží Hlava, tiež
úhladné mestečko s
peknými domami. Z ďa-
leká pozorované vypí-
najáce sa stavisko je
štátny žalár, určený pre
zločincov, na mnoho ro-
kov odsúdflDýcb. Mladý
lekár sdeli) mi, Že jich
na tento čas ubytova-
ných tam má byC ďaleko
vyše 400. Só to veselí
kompani : podpalači,
vrahovia, zbojníci. Vy-
soké stavisko s prísluš-
nými budovami, strá-
žené vojskom, ohradené
je múrami a záhradami.
I pekný kostol je v ob-
jeme bradu.
Hrad prežil tiežjako
všetko, čo staršieho jest,
rozličné osudy. Bývali
v áom až ďo časov cisára
Jozefa mnísi Trinitári,
a mali tu, jako sa povedá, prvý kláštor, tik
jako Piaristi v Prievidzi. Medzi inším éloboa
jich bolo lapených kresfanov, tureckých otro-
kov, Bbieranými almužmuni vykupovaĹ Tak
Orol, obriskový íasopti.
lilá bol tiež V äpanielskn pomocou takýcbto'ale deje tohoto hradn ídab^jd eMe o moc
mníchov cbodák, od Ty8(Aej ätaclity záporne- . <fa)t>j.
nutý Cerrantes od Saracenov vykúpcDý. za £o
potom napísal satyríckébo Don Quixota, na-
mereného oproti drevenom obyéajom ôpaniel-
akej älachty.
Divná Ba to teda stala priemena so sta-
Kedyfii volala sa vraj Dlava Levou, a
síce za krála Ľudovíta I. okolo r. 1S85. Za
Matiáäa králá dostal dwrom hrad illsvský
Blažej Ma&r za jeho verné slulby, pri ebore
čierneho plnku konané. Tohoto dcéra vydala
vlakom ilbivskäio bradu, ktorý bol pôvodne [ sa vraj za junáka srbského, Pala Kneza (Ki-
ka tak vznešeným cieloiD venovaný. Nažjniži), toho dnbaja, čo Toikov doma mečom
rfibal. Bol to teda tu-
reckým„Honot)deroni,*'
jako teraz menoje sa
stroj v papierňacb sá
posekanie ránd. Po-
zdejäe preíla Dlava
zase na rod dnlhý, ale
tiež juhoslovaDSký, O-
strožičov, z Horvat^M
poSlých. Tito naii bratia
Rorvati Čafito osadzo-
vali sa medzi Slovikmi,
tak:E«levie,Festetič,
Harkovič a iní; rodina
Horvát de Gredec za-
ujala reiké panstva v
8pi6i a ^ŕiii, ktoré
preSly pozdfjSie na ro-
diny PaloČajicb, &yr-
majoTcov a Harí&íich.
Prichýlme sa nazad
ku predmetu.
Ostrofií, majitel II-
lavy, dal sa naklonit
Petrocimu po dlhej
práci ku sprisahaniu
oproti cisárovi Leopol-
dovi; následkom íoho,
aby Život zachoval, zu-
tekal. Hlava pripadla
Mtn. Ďalším jeho ma-
jitelom bol gróf Chr.
Breuoer, potom prímas '
Juro Szécsényi a tento
pretvoril r. 1692 hrad
illavský na kláátor Trí-
nitárov. Vo vojnách Rá-
kócovských musela II-
'■ láva mnohé drancovania
I preniest.
7*
Orol, obrázkový casopU.
[t 1 1871.
VýikA nitd hladinou mora jt 116 siab, a
síce v illavskom hostinci^ kde som znamenité
gr. Ko^nigseggské pivo pil. Kotlina okolia illav-
£fcého pozostáva z novotvoroébo pieaočníku
(oeogen) a pri Váha z nánosu.
Z Illavy preéli sme dal^ Klobuiice, kde
býva zemänská rodina tohože meoai ďal^
obec Prejtu. Povyše obci pri ceste stojí cha-
trný dômok s vefani významnou osobnostott,
jako to sám nápis nad dvermi jasne a zre-
telne [MHikaEuje. Je to sídlo Vajdy cigáň*
akelio^ ktorého moc a vláda rozprestiera sa
po blÍKkycb a ďalekých cigánskych kolibách.
V jak jirokých medssach Ysyda svoju poten«
tátthu vládu na javo dáva, či svojho Ambas-
apKievm i pri carihradských konferenciách za-
stúpenélio má, to vám zradif nemôžem. Zo-
vniutornost tohoto vladárskeho bytu pouka-
dsuje ovsem na skrovnú mysel a ešte skrom-
nc^iu civíUistu svojich obyvatelov. No, pa-
mätaé je to preca. Za Prejtom nasleduje
mestečko Dubnica, kde hlavním majiteľom
je rodina Siná, rodina to, ktorej otec, pôvo-
dom Qréky vystaviC dal oproti Akropolisu pri
Attiae (Athene) za 30.000 drachiem pekný
hvezdársky palác. Jako tam tak i tu a inde
v jeho rozsiahlych panstvách videt boháča.
V Dubnici pekšé sú jeho sady.
No, ale nie len barón Siná, nie len
Koenigsegg, ale i druhí, ku pr. Pijaček, ho*-
nosia sa samo v sebe už v peknom okolí
krásnymi záhradami a parkmi. A ľud po-
spolitý tiež kráča za nimi, ozdobuj úc role
ovocnými, v radoch sadenými stromami. A
to jedno k druhému dáva celému i tak za-
jímavému kraju tvárnost velikánskej záhrady.
Dubnica bola majetkom, ba i bývaním
známej mohutnej rodiny lUésházoYskej, a ka-
štieľ dubnický bol krásou, jako i sbierkami
vehlasným. Illésházovci vymreli úplne.
Oproti Dubnici vpadá pri Nemšovej, kde
sa práve toho leta toľko pútnikov utopilo,
do pravého brehu Váhu z Moravy cez hra-
ničné Karpaty predierajúci sa potok Vlára.
Touto dolinou zamýďajú železnicu uhorskú
cez Trenčín hore Vlárou s moravskou tratou
spojit
Niže Dubnice, asi na jedno, streienie od
cesty, leží stromami ukrytý majetok Prílesie,
korón to rodiny Prílefikýoh, z ktorej JedDH
Príleský značnú ulohu zastáva jako pri ane-
movne vyslancov, tak pri ddiegáctteb. Pa-
mätám sa na tohoto Tadk&» asaad uz i tafte,
bľadébo šuhaja, keď filosOfické atudia konal
jako komilitista otcov Piaristov na lyceume
tehdajšoan vo Vaeove. Bolo to v r. 184ô—
1846. Hla, kam sa t^raz Tadko z ukrytého
Prílesia vyhrabal 1
Po chvíli priredikali sme sa do obci
Teplá, kde sa od Trenčianskej hradskej cesta
na ľavo, ňa juh do Teplíc odráža. Na pahrbku
pri peknom kostole vykuká fara, kde šľa-
chetná slovenská duša nad svojim stádom
bdie. Tu v Teplej opustili sme širokú, vý-
borne udržanú hradskú a fahali sme dolinou
do lona očakávajúcich nás bučinou porostlých
hôr. Cesta od Teplej po Teplice vysadená je
topolami a vyníma sa znamenite, malebne,,
neveľkou kosom vedená rovinkou. Zo všetkých
v úsrety došlých predmetov zatváraf možno
na blízkost zvláštnych, na kultúru i)Oukazu-
júcich predmetov. Neprešla polhodina a vtiaMi
sme do Teplíc. Príležitost nechali sme v prvej
krčme.
Čo sa kraju a položenia Trenč. Teplíc
tyče, upomína ma na Sklenné Teplice. Pravda,
je to len jakási podoba, ona sa tým viac
tratí, že dolina Trenč. Teplíc je priestran-
nejšia od tejto.
Z krčmy šli sme pešo. Za dakoľko men-
šín došli sme do poriadnej ulici; napravo
od nej vedie pekná cesta nahor na známy
Machnáč do stolice nitranskej. Kúsok stranou .
od ulice nad touto cestou leží vojanská ne-
mocnica, z priečnych brvien a tehál vysta-
vená. Dakoľko obecných vojakov hralo sa
v karty pred nemocnicou; myslím} že si roz-.
háňali dlhú chvíľu.
Peknou širokou, stromami vysadenou
ulicou kráčajúc boli sme dakoľkoráz (v dobrom
smysle) prepadnutí, keď nám 80, 100 a ta
vyšie 200-krajciarové hospody ponúkali. My
šli sme stále pevne jako múry hradné do
srdca, vlastne na námestie, a tu videli sme
tak kúpeľné jako hosťovské, ozaj kalavoé
byty. Hostinec je skvostný. Bozumie sa, že
je tu všetko dľa vkusu kvetinami, kríaky a
rozličnými ozdobami vystrojené.
c. 3. 1B77.]
Orol, obrázkový časopis.
T5
' j^ >- -/-^--^
Kerf sme sa krfžom krížom poprechodili,
iéti sme zadftm alicou do parku, kde pod
molHí inými Kpanai (r pozadí )e Iflka a ra
hnitý) hrala hudba. Tu prechádfcalo sa hojne
obeeenstvo. Trrdo sme odpočívali, a síce na
železnej lavici, na slnkoni rozobriatej liatine;
sedeli «ie teda teplo i obzerali obecenstvo.
Toto }t z éobrcy čiastky domorodéf to druké
je 2 UoroMy, Čiech, Praská^ Nemecka, Sltes*
ska ; hodný počet vídať bolo Poliakov^ Yolačo
aa i z Ruftka aeoi zaf^lietlo. PoUaci au vše-
verni navitev^vateUa kápelov a spoločnoatí
kartových jako pred, tak pod Yoielínin) (sid>
coQJunitioae Y^a&eliniana, jako ame sa to
učili) a za Veklimm. Podajedni z Poliakov
vy^šali sa i v národnom kroji. Okrúhly si-
rácik na krátko atribanqj hlave> široké puU*
dery v sárach a kaftan, cifrovaným opaskom
stiahnutý, moobému dobre slusaly. Barvabru-
naatá šiat z ďakka tak sa vynímala, jakohy
sa ákoricový klát |xohy koval. Chlapi to boli
napospol švárni*
Tu mali sme čest síst sa a príjemne sa
zabavit so zdvorilým račišdorfskýni pánom
farárom. Škoda, že rozhovor len za krátko
trvat mohol!
Prechádzky kúpelne sú dlhé, vystupujúce
až vysoko do hôr, kde rozličné búdky a tie-
navé miesta, ku odpočinku určené, rozložené
stoja. Navštívili sme i vodoskok v jaskyni
pristrojenej, plným prúdom zo skaly sa tla-
čiaci. Nad jaskyňou v úpätí hory v zelenom
ukrytý velmi čarovné vyníma sa v slohu škót-
skom stavaný bttdtínok. Vracali sme sa po-
popri divadle a dfhom bazáre, kde v jednom
edťfíele ^irion, v druhom noviny k zábave
ebecenstva na pohotové stoja. V čas planej
cbvfle možno sa tu prechádrať a tančiť.
Zapráäeirf, vypotení, chodením zunovaní
vymeniff sme si karotky a vstúpili do kúpefov.
> Za 90 fcf . dostali sme každý osobytnú, po-
riadna pristrojenÄ, bábami zaopatrenú vaiu.
Ked sme sa vykúpali, hnal nás žalúdok
do spomenutého nž híavnieho hostinca. Jie-
éilbAi vlaatne jiedálne sú v prínmí váetkou
y^kodlnostott prtatrojené. Miestnosti tak beJy
ptreplnefré^ te sme tetva stôl vydobyf si
mohli, a keď sa t» i stalo, vjela klopotu po
pohároch a netrpezlivého šomrania t)0 stáloi,
kým sme žíadimýmf vecmi zaopatrení boH.
Jiedlá a jich nastolenie boly beaschybné, a
dobrým s*vedomím pŕidaf môžem^ tfla okol*
nosťí lacné. Lactiotou, pri tom eleganthostou
sa týmto kúpelom sotva Sliač, Korytnica, a
čo k tomu pridáme í Sklenné Teplice, nevy-
rovMJú.
Aby ctení čitatelia pochop mali o ja-
kosti, objeme a návšteve Trenč, kúpefov,
udáme tu malý priezor počtu hosťov v po-
dajednych známejších kúpeloch od 2. po 23.
júl r. 1876. Gastfin mal 1611, Baden pr!
Viedni 1887, Baaden-Baaden 18.887, Balaton-
Fftred 809, Ema 5480, Pnanžensbad 4590,
Gleichenberg 2097, Gmanden 783, Halí pri
Linci 1150, Bfehadía 1285, Hombnrg 3978,
Ischl 3494, Karlove Vary 13.556, Kissingen
5568, Korytnica 316, Krapina, Teplice fvHor-
vatsku) 777, Lipík 320, Lubacovícc ^6,
Marienbad 6233, Ostrov Margity (v PeSti)
176, SKttč 517, Sčavnica (v Haliči) 910,
Trenčianske Teplice 1259, v Uhráeh teda len
Mehadion 26 bostmi prevýdeaé.
Po obede pili sme kávu, a komu ľúbo,
mohol si pochutnáva! sladoladom pod ve-
randou, ktorá sa nachádzala pred jiedálfiamí,
kde sme zase prileíitost mali nasýtených
kapelníkov a pekné ekipáže oteeraC Yideli
sme i jrné a síce opravdivé charakteťl9ti£ný
obraz ktipelov, rorfiôných mrzákov: okypte-
ných, pokrčených, fra vezidlách rozvážaných
poľutovania hodných to fad< ! Každého z tých
bľadých, úbohých bedárov doviedla sem ná-
dej, že na svojich slastných nohách hýbaC
sa budú z kúpelov domov! Mnohý zklame
sa. Daiktorým pošťastí sa následkom upotre-
bovatiých kúpelév prirodzeným a pravidel-
ným spôsobom zase z miesta na miesto sa
pohlybovaí môcf. A to je véBtá výhoda a za-
slúžená chvála dohrodiných zdrojov.
Trenčianske Teplice, trebárs i nie ákfámi
potvrdené, sá od pradávna v úžitku. Kde m
čflovek zjavil, tam upotrebil nž Íra '0>čistenra
a hoveni«r tela, už jako liek tepliee. Ba
i samé zvery pudom hnané vedeli jich ku
svojmu prosp^bn využiť. Tak kn pr. Baden-
ské kúpele pri Viedni už Rfiiiamom máme,
potom zapomenuté, psami istého ryti(>ra z blíz*^
kebo itafébenstema 9Me na sveflo vyvc^detvé
7«
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 8. 1877.
boly. Psí praáiví na ppfovacke tratilí sa, až
jich stopujúci páo v teplej mláke naleznul.
Takto zoeje rozprávka. Mesto Baden má
v avojoiQ erbe dvoch v kúpeli plahočiacich
sa psov.
Treačíii vraj bol rímskym vodcom Te-
rentiusom založený, a tak by i blízke (IV2
hodiny od Trenčína vzdialené) kúpele vtedy
boly svetu rímskemu objavené bývalý.
Sigmund z Herbersteinu pripomína r. lôôl
TrenČ. kúpele a Tomáš Jordanus, lekár stavov
moravských, už r. 1580 chemicky lúčil vodu
kúpelov týchto.
Jako mnohé panstvá považské, tak i Trenč.
Teplice boly minulej doby majetkom zámož-
nej rodiny velmožov Dlésházych. Po vymretí
týchto dostal sa kúpel do rúk bar. Siná;
ten kavalier dal bo okráilit a zvätéit, iím
stal sa o moc skvostnejším, ačpráve panstvo
i na svoju materiálnu stranu neopomenulo.
Pri tom všetkom pomerne lacno i chudoba
tu obživil sa a ciela svojho doísf môže.
Čo sa geologickej polohy okolia Trenč.
Teplíc tyče, je tu vápenák neocomský, neo-
comský mergel, taký tiež dolomit. Nachodí
sa dačo i červeného piesočníka severne od
TeplíCi a pri Dubnici klisurový vápenák, tak
rečený gElippenkalk." Po výšinách panuje
dolomit, ktorý vo dvoch fahoch od vrchu
'Baské a Vápca až ta poza Dubnicu sa vy-
skytuje. Podotknút načim, že Trenč. Teplice
870' nad hladinou morskou ležia.
Povyumývaní, občerstvení na duši i tele,
s videním a zkúsením úplne spokojní brali
sme sa nazad.
Priam, jako sme sa ku ríečišCu Váž-
skemu blížili, behal nám zrak po vrchoch
Nemšovských. Tam za Váhom má sa nachodit
s klisurským vápenákom i ammonites athleta
krásne zkamenelý. Ďalej objavuje sa červený
Komeä a strminy s rúmamy hradu Vráateckého
(Lôwenstein, Oroszlánykô). Tento hrad od
skaly ani nerozoznat, je on z tej istej látky
a tak opovážlivé stavaný, jako asnad žiadon
v celej uhorskej krigine.
Bok jeho stavania je neznámy. Za časov
tatárskych už stál. A kto zná, kedy už prvej ?
R. 1244 bol v mfl^jetku Eleuda Leštaka (Leu-
atadi), potom Bogomíra, Slopnianskdio, Ja-
kuáiča. Ján Jakuäič uchádzal sa o ruku dcéry
Eašpara Sú&oga z Jeseníc, pána v Budatíoe,
ktorá preto, že tignú lásku ku mhidému For-
gáčovi chovala, za živa na hrade Bndatín-
skom zamúraná bola; o čom pozdejšie pre-
hovoríme.
BUzo hradu Vršateckého leží obec Mi*
kuáovce^ obývaná zemanskými rodinami Bu-
diačovcov, ktorí v erbe utatú noha nakres-
lenú majú.
Znamenie toho erbu vysvetluje povesC
nasledovne. Tatári chytili Indrídia., pána Vrša-
teckého, i so slohom Andrejom Budiacom, a
odsúdených k smrti vrhli nohou o nohu prí-
kovaných do žalára. Aby pána osvobodil,
odtal si obetovavý Andrej nohu a tak s tou
odfatou nohou ušiel i pán. Skrvaveného sluhu
potom naleznuvší Tatári, zadivení nad tolkou
zmužilostou, vyliečeného prepustili na svo-
bodu, ktorý potom králom do stavu zem&n-
ského povýšený, v erbe tak jako podnes jeho
zchudobnelí potomci nosil odtatú nohu. Či
tomu tak, dokázaC nemôžem.
Dumajúc utešeným Považím, dotiahli sme
zpät do Košeca. Od Eošeca hore idúc, ob-
javila sa nám napravo od cesty úhľadná de-
dina Nozdrovice, známa na Slovensku z pe-
stovania ovocného stromovia a ušľachtilého
pestovateľa stromov. Nasledujú potom Tune-
šice, Ladec a Hloža; za touto obcou na
hladkej ceste jako kolkáreň došli sme do
mestečka Beluše, kde sme prenocovali.
Prvá zriedkavosť mestečka Beluše je ho-
stinský jako kresfan, po toľkých a toľkých
krčmách jediný, v celom Trenčiansku aaaad
sám druhý. Krčmy u nášho ľudu zdajú sa
byt základom, jak nie prívilegiumom vyvole-
ného národa. — O dákych vynikiýúcich zvlášt-
nosCach tohoto mestečka písat neviem, jak
to nie, že tu cesta hradská beh Váhu opúšta
a prosto, cez kopce do mestečka, Považská
Bystrica menovaného, sa uberá. Bočná cesta
k Váhu (ahá sa smerom do Púchova.
Na pamiatku krčmy, kde sme dobre
uhostení a ubytovaní boli, pripomenúc chcem
jej povýšenosť nie len gastronomickú, ale
i astronomickú, to jest nad morom, a tá ob*
náia 780'.
c. $. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
77
■-^ ^ --y'— v^-.XV w .^^
k
Keď sa obráti človek tvárou bore do
liooui stQjá na pravo skapeniny bôr vysokého
koselovitébo Bobatína. Tieto jarové skape-
níny ob3abi:yú crinoido vápenáky a červeno-
hrčavé klisúrske vápna, k čomu pridat nar
číiB i sivé vápna. Tieto borniay tabiýú sa
až po Slopnú a podig^dny z nicb bohaté sú
na skameneliny, zvláste ammoníty. Bazpro*
sredne okolo Beluše a na malom kopd pri
hrMskej xa mlynom, kam sme sa preebodili,
nachodia sa usadliny neogenné a noväe, a
síce piesok a piesočniky, blen a zpeky.
Pri Visolaji povyše Behiše nachodia sa
kusy eocenskébo konglomerátu, viedenský
piesočník a blen. Od Visolaju Cahajú sa
usadliny opodial homin kriedovýdi po Pú-
chov a Nosice, kde sa nacbodit má Dr. 6. ÍL
Kombuberom naleznutý „Peeten Solarium.''
Moja spolucestovatelka, moja Ida PfeiSer,
srebala z istých a dostatočných príčin ešte
v Prievidzi zaopatrené opinmové kvapky a to
v tolkej miere, že som sa po jicb preglgnutí
nalákal, pravda už pozde. Za to som ale na-
čÚTal celú noc a vyvolával každú polhodinu,
ei ju velká dávka opiuma všetkých citov ne-
zbavila. Ale na moje potešenie za každým
volaním nasledovalo šomranie pre znepokojo*
vania jej sladkého spánku.
Druhého rána putovali sme popri Viso-
laju dálej; hned povyše opustili sme hrad-
skú a tesnou,, ide dobrou ceston išli sme vše
užšou dolinkou na jttho-výcbod. V pozadí zdal
sa svet byt zabitým horami Končiare na nich
tak strmo a do výšky čnely, jako by jim
vlasy dúpkom do neba stávaly boiy.
Preäi sme popri papiemi, tak neveU-
kinskej, áeby ja tá jej sokyha z Harmanca
jedným bárkom zalepiC mohla. Prešli sme
dve nad cestou stnniace dierami prerývané
vápenné zápole. To a pri Sli^maj zjavuje sa
vysnia Krieda. Zase dalej na lavom brehn
potôčka leží Slopná, na severnom úpätí Ma-
linici obec, ktorá mimo svojho ominosaého
mena zrodila yolakedy pospolitého sedliaka,
ale srdnatého siaža, ktorý tejto cnosti pri
mene zemianskom, Slop&iaaskebo, stal sa
i majetaíkom nkratného hradu Vršateckého.
Pravda, to bolo tak dávno, že to už aai
k vereníu nenie.
(Pokracovaai« nasledi^e.) '
-e©Ä.O»-
FEUILLETON.
Tamaň.
Povesf od Lermontova.
iamab je najšpatnejšie mestečko zo
vdetkych pomorských miest Rossie. Dobre
som tam nezomrel od hladu, ba ešte ma chceli
aa prídavok i utopit Prišiel som na poštov-
akom voze pozde v noci. Yozka zastavil
ostatú trojku^) pred vrátami jediného ka-
meiiného domu pri vchode do mestečka.
Strážnik, čemomorský to Kozák, slyšiac
zYuk liateho zvonca, zakričal z polosna di-
vokým hlasom:
„Kto ide?«
Vyšiel úradník a desiatnik. Vysvetliac
jim, že som dôstojník a cestujem k ännému
^) Trojka = tri kone radom do voza zapria-
bnaté.
oddielu vojska v záležitosti štátnej, požadoval
som bezplatnú bospodu. Desiatnik zaviedol
nás do mesta. Ku ktorej kolvek chyži sme
prišli, bola ^ zaujatá. Bolo chladno; tri
noci som nespal, namučil sa, i začal som
sa hnevaĹ —
„ Ved ma kam kolvek, zlodej ! čo priam
ku čertovi, len si kn miestu ľ* aoJcričal som
na desiatnika.
;, Jedna hospoda ešte by bola," odpo-
vedal on, poškrabáv^úc sa za uchom; ^en
že vášmu blahorodiu nebude po vôli: tam
nečisto !•*
Nepochopiac opravdový' význam posled-
niebo slova, kázal som mu vopred stúpaf
a po dlhom motani sa po blatných krížnych
11
78
Orol, obrázkový časopis.
[Č. S. 1877.
v - ^"^
i '^ J^^w. \^'- „^
nližkáfiby kde som po stianách nevidel nič
in^lio, iba saipé apráohnivelé ploty, zastali
sme pred nevelkou chahipou sa samom brebu
mora.
Plný mesiac svietil B$t tvstenQtl strechu
a na bid« sÉeny môjho nového obydlia; na
d\iare, ohn^dou z baipeňa H^einMeového »pra-
veasm, stála, na bob nachýlená, druhá cha-
lana, neaáia a stariia Qd pfrej. Breh stnaineu,
úšustami rozorvanOH, spúMal sa k iporu
takmer od je| aanýc}i stien, a tam áohi s ne-
pveata^ým hužanim pfieskal; txnavo- modrá
Yfaiy. Mesiac ticho poaqiialf na nepokojný, no
jemu poddaný živel a ja som pni jeba svetle
mobpl K^zoiznat daleko od brebn zakotvená
diBb lode, ktorých žieme povlaky^) sfa pa-
vučina, i^pohimto aa tar^aUly na bladrí čiare
„v prístave tfA loiBy" pomyslel som si;
„a^jtiá sa odplavím do Gékftdžika.^
Pri aifte hcuu4 službu* i»fk)vý Kosák.
Rozkážem mu, aby ztožii batožinu a prq^ustil
VMkn, i začal som voláC gazdu -^ mläia;
búcham — mlčia ... čo že ja ta? Napokon
z pitvora vyli^Krf jedoft itenáfiCvační chlapec.
„Kde gazda?"
„Ne — má."
„Jak? Nieto žiadneho?"
„Sovsimnit^)."
„A gazdiná?^
„Pobihla v slobodku')."
„Ktože mi otvorí dvere?" ^yti^eiiK) S4
a kopnem do nich nohou.
IKere samy sa otvoril^ ; z chyže zavialo)
tlbkosCou. Zažal som zápaUfiu a i^vihol ju
k nosu chlapcovmu : ožiarila dve. biele oiu
Bol slepý, ^konáte alepý od prírody. Stáli
pcedoaiMa nepi^^hnuie^ i z^M som skúmat
tihy jeho tváre.
Uzftám,. že má8» sibaá pxedpojatie proti
váetkym slepým^ krivým, hkobýmn nemým,
beznohým, bezrukým, hrbatýii atd. Zpozo-
1) Povlaky = povrazy i^a sfožňacb k upevneniu
avy^ahov^nin vligok (Segel),; ro9ky ci^TH^
nem. Takelwerk.
') Sovsim nit z= docela niet.
^ Pobihla v slobódku z=: odbehla na predmestie,
hašták, alebo do dediny, z jednej dihej' ulice
záležiacej.
roval som, že je voždy kýsi podivný pomer
medsi zov&ajškom človeka a jebo duftou ; ja-
koby so ztratou dda ztratila i duia nejiAý
paeít.
Začal som teda pozorne ohKadat tvár
slepého : čele ale vyčítate z tváre, na ktefej
niet očú? : . . Dlbo som poseral naň s ne-
voľqiým polulovanhn, keď razom sotva zpo-
zorovaf sa dajúci ásmech preletel po tenkých
pevnaeh jeho, a dojal ma, neviem prečo,
nadmier nepr^enne. V hlave mi skrsla po-
dozrenie, že tento slepý nie je tak stepým,
jakým sa byt vidf ; nadarmo som sa namáhal
odstránit ho tým presvedčením, že belno pa-
dela< nemožop, ba i b jakému záSfieni ? Čože
ale robiC? — ja sem éasto náobylný k» pre#-
pfijatostam ...
„Ty si gaadov syn?^ spýtal som sa ho
napokon.
„Ktože si tedaV'<
„Sicoíta, ubohij.*
„Gazdiné ale má deti?^
„Ni ; byla doč *), da utfikla za more s Ta-
tári nom.^
„S jakým Tatarinom?"
A bis^) jeho znajet! Krymskij Tatarin,
loAicpJiic 3) iz Kerči."
Vošiel som do izby: dve lavice a stôl,
k tomu ohromná škryňa pri peci bolo celé
j^' iláradie. Na stene ani obrážtoka — planý
zi^k! B^OíĹbitým sklom na okne vdieral sa
morský vietor. Vyňal som z podražného vaku
voskový obarok a zapáliao ho, rozhbdal som
vecí : postavil do kiiita sablu a shran, pížtote
ppk>žil na stôl, rozostlal buoku ^> na lavic«)
Kozák svoju na druhá; o desat minút on za«*
Qhrápal^ no ja som nemohol zaspaC? pred&
n»u)u sa vo tioe neprestajne wM chlapes
s bielymi očami.
Tak minulo okolo hodiny^ Oblokom svietil
mesiatf a lúč jebo sa knijtobi po zemovej/ po*
dlahe izby. Zrazu po svetlom, podlaiia preše*
kávajúcom pruhu, presmyklu sa tieň. Na
^) Doč = dcéra.
'^) Bis = bes, čert.
^) Lodočnik = piievoznik, lodník.
*) Búrka = kepeň u Kozákov ; FilzimmteL
ô. z. 1877.}
Orol, obráskový časopii.
T9
dvíhala «a a po2r«in do obloka: nifikto po
dnibý raz prebehol popredeň a zmizol Bôh
zná kam. Nemohol som sa domnievat, žeby
tá stTora bola zbehla tou kolmou strminoa
brehu, ačkolvek ináče nemala sa kam podiet.
Vztal som a zahodil na seba beiuet *),
opásal kynžal a tídho — ticho vyšiel z izby;
v úsre^ sa mi namanul slepý chlapec Učupil
som sa ku ohrade a on istými no ostražitým
krokom preiiel popri moéi Pod paz|icbou
niesol nejaký uzol^ a obrátiac sa ku prístavu,
apúštal sa úzkym a strmým chodníčkom.
^y ten deň nemí prehovoria a slepí
vidiet budú/ podumal som, naslediyúc ho
v takej vzdialenosti, abych ho oeztratil z očú.
íle&iM medzi tým začínal sa odievat
chmárami a nad more vystúpila hmla; cez
Ďtt sotva prenikalo svetlo podbodne na korme ')
najbližšej lode; u brehu ligotali sa peny
ozratných vín, hroziacieb ho v každom oka-
mžení zaplavit. S velkou námahou spúštiýúe
sa dolu, poberal som sa strminou, a tu vi^
dim: slepý trochu zastal, potom sa obrátil
fiižinou na pravo ; šiel tak blízko popri vode,
že sa mi zdalo, jakoby ho vlna priam schytit
s uniest mala ; no dalo sa vidiet, že to ne-
bola prvá jeho prechádzka, lebo s najvätiou
beapečnostou kráčal z kameňa na kameň
a vyhýbal sa výmolam. Napokon zastal, ja-
koby naslúchal niečomu, potom sadol na zem
a položil vedia seba uzol. Striehol som na
jeho pohyby z poza skaliska, ktoré vyčnie-
valo z brehu. Po uplynutí niekolko minút
vykvitla z protivnej strany biela postava;
priblížila sa ku slepému a sadla si vedľa
neho. Vietor chvilkami donášal mi jich roz-
hovor.
„Čože, slepý ?^ spytoval tw ženský hlas:
nbúra je silná; ^anko nepríjde.^
„Janko nebojí sa búrky,^ odvetil slepý.
}»Hmla hustne^^ hovoril zase ženský hlas
IsUMite^
^RttilM sa ľatašie prešmykntif popri
strážnych loíacfr," bola odveta.
,A keí utonie?"
^) BéSmet = íäUkiáy potokaftdn.
*) Kormii rz tá éasf lode, kde je! kormidlo,
teda zadnia Ča^ korábu.
i,Nai čoíe? Na ngdtfu pôjddi do kostola
bez novej stužky.^
Nasledovalo mlčanie j ae mňi prekva-
pilo jedno: slei^ý hovoril so mnou mala-
rushým nárečím, temz ale vyjadroval m ôisto
rusky.
„Vidíš, ja mám pravdu,^ riekol zase)
slepý, tľapkajúc rukami: „Janko sa débojí
ani moray ani vetrov, ani hmly, am nábrežae j
stráže; nacúviy len; to neleéká voda, mňa
neoklameš, — to jeho dlhé veslám ^
Ženská skočila a pozerala do diaľky
s očividomým nepokojom.
„Blúzniéi slepý I ^ vetilaona: Ja nič Bío-
vidím."
Uznám, zo jakokolvek namáhal som sa
rozoznaC v dialke niečo podobného loffke^
preca moja námaha ostala bez výslodka. Tak
prešlo jedno desat minút :ra(om .však ukázal
sa medzi horami vín Čierny bod^ ktorý sa
hneď zv&tšoval, hneď uRienšova}. PomÄi sa
dvíhajúc na chrbty vín a bystro sa q»úé(ajú€
z nich, približovala sa ku brebu ledkai ,
Odvážny bol plavec, odbodlaváí sa
v takú noe pustiť sa cez záliv áiroký dvadsat
verst a vážna musela byt príčina^ ktorá ho
k tomu ponúkla.
Tak rozmýšl^júcý bladel som na bie<teii
loďku 3 nevolným bitím srdca ; lež ona, jako
kačica, pohrúžala sa a potom, bystro zatre-
potajúc veslami, sta krýdlamt, vyskakovala
z priepastí prosried bryzgov pien; i myslel
som, že sa už už uderí o breh a roztrieska
tia kúsky ; no ona sa obnrí^ne obrátila bokom
a vletela bez uškodenia do malinkej zátoky.
Z nej vyšiel človek srednej postavy v tatár-
skej baranej čiapke ; kývnul rukoa — a vietci
traja prichytili sa k vynášaniu nečoho z loďky ŕ
náklad bol tak velký, že do týchto čias ne-
chápem^ jakým činom neutonuía. V^zmúc na
plecia každý po batohu, pustili sa nadol po-
pri brehu a skoro sa mi ztratili z oiu. Čas
bol vrátit ' \ domov ; uznat mi ale natno, že
ma tieto pďdivnosti nepokojily, a sotva som
sa vedel dočkat bieleho dňa.
RoíAk môj SfAitň sá žhdtvn, keď Stt pťe-
budil a videl ma celkom obleteného; ne-
zjavil sem mvt rfle toht) prfčirtu. S úfufiDu sa
nahladiac za nekťorý čas na ďaleký breh
I r*
8or
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 8. 1877.
krymský) ktorý sa tiahne liiovým prahom a
končí sa útesom ^), na ktorého končiari beleje
sa maják*), a na svetlomodré nebo, posiato
roztratenými chmárkami, zabral som sa do
pevnosti Fanagorie, abych sa dozvedel od jej
veliteľa o hodine môjho odchodu do Oelen-
džika.
No — bedal Velitel mi nemohol nič
istého riect Lode, čo stály v prístave, boly
vfetky to strážne, to kupecké, ktoré ani len
nezačínaly ešte naberaC náklad.
^Azda že o jedno tri, štyri dni prijde
poštová loď," odvetil kommandant; „a vtedy
uvidíme.^
Vrátil som sa domov zachmúrený a na-
hnevaný. Vo dverách sretol ma môj Kozák
s nalákanou tvárou.
„Nedobre, vaše blahorodieľ' prehovoril
ku mne. „Áno, bratú, Bôh zná, kedy sa vy-
moceme ztadeto.
Tu sa on ešte vätšmi znepokojil a na-
chýliac sa ku mne, zašeptal mi:
„Tu nečisto! Sretol som dnes černo-
morského úradníka : on mi je známy, — bol
vlani ešte v Edovom vojsku ; keď som mu
povedal, kde sme na hospode, tu on ku mne :
tam, bratú, nečisto, ludia nedobril .... A
skutočne, čo to za slepý! . . . chodí všade
sám, i na bazár ») po chlieb, i na vodu • . .
vidno, že tu už k tomu privykli.
„A čože? Či sa aspoň gazdiná neukázala?^
„Dnes, počas neprítomnosti vašej, prišla
stará a s fiou dcéra.''
„Jaká dcéra? Veď nemá dcéru i''
„A Bôh ju zná, čo je, keď nie dcéra ;
no stará už sedí vo svojej chalupe.
Vošiel som do chalupy. Pec bola tuho
zakúrená a v nej sa varil obed až pridobrý
a priskvosný pre úbohých ludí. Stará na
všetky moje otázky odpovedala, že je hluchá,
nedočuje. Čože bolo s ňou počat? Obrátil
som sa ku slepému, ktorý sedel pred. pecou
a prikladal na oheň rážda.
^) Útes = strmý, skalnatý vrch ; skaliskoi bal-
van, bralo.
') Miyák = syetiareň, na znak výstrahy loďam,
ktoré sa v noci ku brehu približujú.
^ B^ar = trh, tržište.
„Nuž, slepý čertík,^ rieknem, chytlacho
za ucho, „hovor že, kde si sa v noci túlal
s uzlom — ha?*
Môj slepý priam zaplakal, zakričal, za-
jajkal.
„Kudy ja chodiv? .... nikudy ja ne-
chodiv ... S uzlom ? — Jakým uzlom ?^
Stará teraz počula a zaäila šomrat:
„Hfa, jak vymýSIajú a ešte na úbohého !
Začo že vy ho? Čože vám urobil?"
liňa to namrzelo i vyšiel som z izby,
pevne si umieňac, že musím dostat kfúČ od
tejto hádanky.
Zakrútil som sa do búrky a sadol si ku
ohrade na kameň, pozerajúc do dáleka ; predo
mnou sa rozprestieralo nočnou búrou roz-
vlnené more, a jednotvárne dunenie jeho, po-
dobné šumu zaspávajúceho mesta, napomnelo
mi mladé časy, prenieslo myšlienky moje na
sever, do nášho chladného sídelného mesta.
Rozčúlený spomienkami, zadriemal som . • .
Tak prešla hodina, hádam i viac . . . Od-
razu niečo piesni podobného prekvapilo môj
sluch. A skutočne, bola to pieseň a ženský
svieži hlások — no zkade? . . . Načúvam:
nápev súzvučný, to tiahly a smutný, to bystrý
a živý. Obzerám sa — nikoho niet naokolo ;
načúvam poznovu — zvuky jakoby z neba
padaly. Pozrem dohora: na streche mojej
chalupy stála dievčina v páviskovastej sukni,
prostovlasá, opravdová BuSalka. Oči dlaňou
zasláňajúc od slnka, napnuté hládela do dialky,
hneď sa smiala a rozjímala sama so sebou,
hneď vyspevovala pieseň.
Zapam&tal som si tú pieseň od slova do
slova :
Eak po vohioj voľuSkie^ —
Po zelenú moriu
Chodiat vse korabliki
Bidoporasniki.
') Jak po vohiej svobodienke — po zdanom
morí chodia vše korábiky s bielymi vii^-
kami (Segel). Medzi tými korábikami lOAÍs
lodička, loďka bezpovlačná (ohne Takel*
werk), dvojveslová (chodí). Keď búra roz-
ihrá sa, staré korábiky rozprestrú krýdelcia,
po mori rozmecú (rozletia) sa. Začnem mora
klaňaf sa (t j. prosiC ho) nízko — níznčko.
„Nedotkniže sa^ zlé more, mojej lodičky:
vezie moja lodička veci (tovary) drahocenné,
spranue ju v temnú noc bujná hlavička.*
é. 1 1S7Í.1
>^ *^*— ' .
Orol, obrázkový časopis.
BI
. ^ •- ^
^ ^ y ^
Promež tiech korablikov
Moja lodoéka,
Lodka nesnaiceni^ja
DvQchveseľnaja.
Baria4' razign^jeisia —
Staryje korabliki
Pňpodjmut ki^lyški,
Po moria razmeiSutsia.
Stanu moria kiaaialtiia
Ja nizoehoňko.
,Už ne troň ty, zloje more,
Moja lodočku:
Vezet moja lodočka
Yešči dragocienn^a,
PraYit jeja w temnú noč
Bi]yn^)a golovnska.^
Mne prišlo mimoYoIne na rozum, že som
počal v noci ten istý hlas: za minutú som
sa zMnyslel a ketf som pozno¥u pozrel na
strechUf dievčiny tam už nebolo. Naraz pre-
behla popri mne a vyspevujúc niečo insieho
i prstami luskajuc vbehla ku starej a tu na-
stala medzi nimi zvada. Stará hnevala sa,
t&to hlasne sa smiala. Naraz vidím, že zase
beží podskakujúc mqja Busalka. Keď bola
prosto mňa, zastala a meravo mi pozrela do
očú, jakoby zadivená nad mojou prítomnostou ;
potom sa nedbalé obrátila a ticho šla ku
prístavu. Tým sa neskončilo: celý Boží deň
sa obšmietala okolo mojej hospody; spievaniu
a skácaniu nebolo konca kraja. Čudná stvora I
Na jej tvárí nebolo badaC nijakých znakov
bláznivosti ; naproti tomu oči jej s ostrou a
smelou prenikavostou upieraly sa na mňa, a
zdalo sa mi, že tie oČi boly obdarené ne-
jakou magnetickou silou a za každým razom
jakoby čakaly na otázku. Sotva som však
začal hovorif, ušla, úskočné sa usmievajúc.
Rozhodne tvrdím, že som nikdy podobnú
ženskú nevidel. Ani zďaleka nebola krásna,
ja mám ale svoje predpojatosti i straniva
krásy. V nej bolo mnoho plemena . . . plemä
pri ženských, jako i pri koňoch, velká je
vec: tento vynálezok patrí mladému Fran-
cúzsku. Ono, t. j. plemä, a nie mladé Fran-
cúzsko, poznáva sa zvätša po kroku či chôdzi,
po rukách a nohách; najmä nos nadmier
mnoho značí. Pravidelný nos je v Bossii
riedši, lež maličká nôžka. Mojej spevkyni
tuším nebolo vyše 18 rokov. Neobyčajná hyb-
kost jej postavy, zvláštne, iba jej vlastné
naboutie hlavy, dlhé ruäé vlasy, jakási zla-
tistá meňavost jej zľahka od slnka ohorelej
pleti na šiji a pleciach, a najmä pravidelný
nos — to všetko mi bolo očarujúce. Úo som
i čftal v jej krivých pdhladoch niečo divého
a podozrivého, čo i v jej úsmevu bolo niečo
neurčitého, preca jej pravidelný nos — takú
má silu predpojatost — pripravil ma o rozum :
ptedstavowl som bí, že aom našiel GH^theovu
Miionu — to podivné stvorenie jeho^ nemedcej
obiuzotvomosti ; a skotočae medzi nimi bolo
mnoho podobnosti: tie isté bystré prechody
od najvätáieho nepokoja k úplnému pokoju,
tie isté záhadné reči, tie isté skoky^ podivné
piesne . . #
Podvečer, zastaviac ju vo dverách, za*
viedol som s bou nasledovný rozhovor:
^Povedzže mi, krásna dievčina, čo si
robila dnes na krove?"
„A pozerala som, zkade vietor diqe.^
„Načože to tebe zna(?^
,Zkade vietor, ztade i štastie."
' . „Čo ? hádam si piesňou privolávala
šfiastie?''
^Kde spev, tam i šfastie.^
„A keď si, nedaj Bože, vyspievaš sá*
rmutok?«
„Nuž čože? Kde nebude lepšie, tam
bude horšie a od zlého ku dobrému zase
neďaleko."
„Ktože ta naučil tú pieeefi?"
„Nikto ma nenaučil; vymyslím — za-
spievam ; kto má počut, počuje ; a komu ne«
treba počut, ten ju nerozumie."
„A jakže ta zovú^ moja spevkyňa?"
„Kto ma krstil, ten zná."
„A ktože ta krstil?"
„A či ja viem?"
„Jaká mi potmehúdkal A páči ja som
sa o tebe nečo dozvedel . (neprejmenila sa
v tvári, nepohla ústami, jakoby o ňu nešlo).
Dozvedel som sa. že si minulej no0 chodila
na breh,"
A tu som jej velmi vážne vyrozprával
všetko, čo som videl, v tej nádeji, že ju do
rozpače privediem. Ani byle! Zasmiala sa
z celého hrdla.
» y•^3">->' ;
Orol, obrázkový Časopifl^
[4 3. l$7l
,y\>^ >-v y^ ■
' r- ^•
"-^^ ^> y ^.*-N/^ 'N^ .
„MAQho stQ videli, nie málo viete; a^o
viete, to clržte za zubami.^
j^^ keby s^a mi zachcelo, na príklad,
udat to velitelovi?" a v tom tak som sa
tyárU, jakQbych to bral vážne a prísne. * Tu
ona priam odskočila, zaspievala a zmizla,
jako ptácik, vyplašený z kríeka. Moje po-
slednie slová dokonca neboly na svojom
mieste; vtedy som aetuäil jich vážnosf, |io
pozd^jáie mal $om príležitosť olutovat jich*
l^en čo sa zmrklo, rozkázal som 20hria{
si^^viť jak« v éas pochodu^ zapálil som
svie^ku^ sadol Ha stôl a pokuroval si z po~
cestoel £ajO<iky. Už &om dopíjal drubý pobár
čaju, kf ď oArazn dvere zavrzly, fahký áuohot
älät a hrokov dal sa poout za mnou; strhol
a obzrel som sa — to bola ona, moja Rvr*
salka^ Sadla si oproti mne ticho, iiepreriek-
ani slova a uprela lia mna svoje oči; ten
pilhlad však videl sa mi byt teraz podivne
nežným ; na paniäf mi priviedol jedon z tých
pobladov, ktoré si v rokoch minulých tak
samovládne pohrdyaly s mojim životom. Zdalo
sa, že čaká na oslovenie z Dftojej strany, ja
som väak mlčal, pli^ zmätku, ktorý som si
nevedel vysvetlil Jej tvár bola bladá jak
stena, čo poukazovalo na dučevnie rozčúlenie ;
rutot jjej bez cielu plietla sa po stole, a zba-
dal som, že sa jej lahko triasla: jej hiud
pffiam sa vysoko dmula, priam sa videlo zase,
že zadržuja dýchaaie. Tá komédia začínala
ma unúvat — i bol som už pripravený pre-
rušit mlčanie: aadoôer prosaiokým spôsobom,
to jest pMUkttúí ju pohárom čigu, ked zne-
na»daMa Ukočila, obvinula ruky okolo mojq
šiji, — a vlažné, okaii^é polúbenie zazvucalô
mi na éataek. Oči sa mi zatmely^ hlava za-
krútila ; oblapil som jfH ona sa mi ale, jako
had, vyšmykla z rúk, pošepnúc mi do ucha :
pTejto noci, keď všetci' zaspia, v]j4i na
br(sh,^ a jako strela vyletela z iaby. V pi-
tvore' vyvrátila samovar a sviečku^ ktorá stála
na zemi.
„Čo za čert — dievka l'^ zakričal Kozák,
rozvalený na slame a rozohriat sa chystajúci
ostatkami čaju. Len vtedy som sa zpamätal.
O jedno dve hodiny, keď všetko v prí-
stave utíchlo, zobudil som KozáJ^a:
„Jestliže vy strelím z pištole," hovoril
som mu, „tak pribehni na breb.^
Vytreštil oči a stroju podobne odvetil :
„Počujem, vaše blahorodie."
Vopchal som pištol xa pás a vyšiel. Do-
čkávala ma na kraji zvafad; |ej oblek bol
prilahký, nevelký ručník mala o{Msnný okolo
svojho hybkého drieku.
„Podte za liínoul^ prehovorila ku mne,
lapiac ma za ruku; i sačall sme sa zpúštaf
dolu brehom. Nechápem, jako sa ta stalo, že
som si vtedy krk nevýlomil ; v nížine obrátili
sme sa na pravo, a kráčali daleí t^u cestou,
ktorou som včera Véčer išiel 2a sté^ým. Me-
siac ešte nevychodil a len dvä hvezdičky,
jako dve spasitelné svetliarne, blyšCaly sa
na temnosbodrej oUelie. Ťadtké vlny ptmialy
a rovno valiiy sa jedna za drahou^ sotva nft-
dvihujúc samotnú loďku, priviazanú o InreL
„Vojdime do činka," oslovila ma fitoja
spoločnica.
Váhal som — neobfubujúc sentimentálne
prechádzky po mori; lenže odstúpiť bolo už
pozde. Ona skočila do člnku, ja ^a Ďou, a
nestačil som sa ešte spamätať,' už som zpo-
zoroval, že sa plavíme.
„Čože to znamená?'^ zpytoval som sa
hne vi vo.
„To znamená," odvetila ona, usadzujúc
ma na lavičku a oblapiac okolo pása rukami,
„to znamená, že ta ľúbim . . ."
A líce jej pritisklo sa ku môjmu, i po-
cítil som na tvári jej plamenné dýchanie*
Zrazu nečo cluplo do v/)dy ; ja chvat zá pás —
pištole niet O ! tu hrozné podozrenie vkradlo
sa mi do duše, krev mi striekla do hlavy!
Obzerám sa — od brehu sme okolo päťdesiat
siah a ja neumiem plávat! Chcem ju od seba
odsotif — lež ona, sta mačka, zadrapiía sa
mi do šiat, a nenazdajné silné stopnutie leda
len že ma nezvalilo do mora. Člnok zaky-
votal sa, no ja som sa naprostil, a medzi
nami povstal zúfalý zápas; vztefclost mi
dodávala sily, skoro som však zbadal, že
som nie roveň môjmu protivníkovi v obrat-
nosti . . .
„Čože ty chceš!" zakričal som, tuho
sMsknúc jej maličké ruky; prsty jej prašfaJy,
c. 3. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
83
K^ y .^
^~ ^ ^ ^ *- .
' -* ^ 'S^ .^
ona však nevjkrfltla: jej hadia príroda vy-
držala tento Škripec.
„Videl si^ odvetila ona : zrfidíš !** a nad-
prirodzenou námahou zvalila ma na okraj
lodky; obir sme po pás visely z lodky; jej
vlasy dotýkaly sa vody; minutá bola roz-
hodná. Kolenami sa oprúc o doo, scbjtil
som ju jednou rukou za vlasy, druhou za
hrdlo, a keď z rúk vypustila môj odev, vtedy
som ju v okamihu zhodil do vody.
Bola už dost hodná tma ; jej hlava mihla
sa jedno dvaráz prosried morských pien a
viacej som nič nevidel . . .
Na dne loďky našiel som polovicu sta-
rého vesla, a volajako po biede priradil som
ku brehu. Hore brehom lezúc domov, pozrel
som nevdojak v tú stranu, kde včera večer
slepý očakával nočnieho plavca. Mesiac už
letel po nebi a ^lne sa marilo, že niekto
v bielom sedí na brehu: prikradol som sa,
pobádaný zvedavosfou, a I^JloI sj do trávy
na4 zvabom brehq; podvihnúc troška hlavu,
mohol ^n^ dobre vidief z útesu všetko, čo
sa podo mnou dialo, a nezadivil sonx sa v^Imi,
ba (adšej[ zradovaj, keď som poznal moju
Rusalku. Yyžroykovala uvorskc peny z dlhých
svojich vlasov; mokrá košielka kreslila jej
hybkú postavu a vysokú hcud. Skoro sa uká-
jala obďaleč loďka, no bystro sa priblížila,
a z nej vystúpil, jak,o vč^ra večer, člo^vek
v tatárskej čiapke,, obstrihaný, ale po ko-
zácky» a za jeho remenným pásom trčal velký
nôž. —
„Janko," riekla ona» „všetko prepadlo!"
Potom jich rozhovor trval ďal(ý, no tak
ticho, že som nič rozumiet nemohol.
„A kdeže slepý?" spýtal sa napokon
Janko povýšeným hlasom.
„Ja som ho poslala," bola. odpoveď.
O niekolko minút prikvitol slepý, nesúc
oa chrbáte vreco, ktoré položili do loďky.
„Počuj, slepý!" ozval sa Janko: „ty ae
strež to miesto . . . znáš? tam bohaté tovary. . .
poveds (m«iK> som nedopočul), že som ja nie
viac jeho shibom ; zle sa nám povodilo, mňa
viac neuvidí; teraz je nebeapečno; pôjdem
81 bladaf robotu na druhé miesto; takého
od^áifivca iž si uenajdte vinoeji Povedz mu
i to, že keby lepšie platil za ustávanie, tak
by ho i Janko neopustil; ale mne väaďe
svet otvorený, kde len vetor veje a more
dunie."
Po krátkej prestávke pokračoval Janko:
„Ona pôjde so mnou; jej nemožno tu
zosUC ; starej ale povedz, že, tak rečeno, čas
jej už i zomriet ; nahabala nepravé dost, nech
raa už i pocti/e žije. Nás viac neuvidí."
„Ä ja!" riekol slepý žalobným hlasom.
„Načo že si mne?" bola oít^eta.
Medzitým moja Rusalka skočila do loďky
a kývht spoločníkovi rukou; on volaco sle-
pému vložil do ruky, pridajúc:
„Na, kúp si mädovníkov."
„Len tolko?" zpýtal sa slepý.
y^Nužv tu máš ešto," a peniaz, na :;eiu
padn^vší, ^cendžal, uderiac sa o kauie^..
Slepý ho nezodvihol. Janko saílol do
loďky; vietor povieval ad brehu; vytiahli
maličkú vlajku a bystro sa njesli inorom.
Dlho sa pri svetle iOBsiaca kmitala, biela
vlajka medzi tmavými vlnami; slepý vše. se-
del na brehu, a mne sa tak zdalo^ že slyším
niačo podobného nariekania; slepý chlapec
skutočne plakal, a dlho, dlho * • . Bolo mi
clivo. A v pravde^ či bolo treba osudu bodiC
mna da pokojného kruhu poctivých kontra-
handístov? >).Jakokameň„hodený do hladkého
prameňa, poruíšil soua jiab spokojnosť, a leda
len že som sám nepadol na dno, jako ten
kameň.
Vrátil som sa domov, V pitvore tnŕšbikí
doborievajiúca sviečka oa djreveiom toníeriku^
a môj Koaák, napriek rozkaau, spal takým
snom« držiac ^braň obomai fukaoia. Necbál
som ho na pokoji, vzal sviečku a vošiel do
izby. Beda! moja škatuľka, šabla, vykladaná
sríebrom, da^^estánsky kynžal — dar od
príateta - všetko zmizlo. Len teraz som sa do-
Hádal, jakéved niesd. vo vreci prekliaty slepý.
Zobudia c. Kozáka dosC nezdvorilým spôsobom,
vyhrešil som ho, hneval som sa, no všetko
nadarmo. Čiby osoaist nebolo smiesno hiývalo
žalovat vrchnosti, že ma slepý Qbhq[>60 okradol,
*) Kontrabandist rr podlúdnik, pašer, prenášač
zall:ázaných tovarov^ debO' necolovaných«.
84
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 3. 1877.
- . *_^^ •^-^ .
a osenDBástročnia dievčina leda len že ne^
utopila? Chvála Bohu, na druhý den na-
skytla sa možnost odcestovania, a tak som
zanechal Taman.
Čo sa stalo so starou a biednym slepým —
neviem. Ba i čože mne do radostí a bied
ludských, — mne, cestujúcemu dôstojníkovi,
a ešte s pocestným listom v záležitosti štátnej?!
Preložil Neaabudov*
Veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič*
(Vyobxazeoie na Btnine 61.)
rla juhovýchode Európy čo deň hrozi-
vejšie sbromažcTujú sa mrákavy. Srážka rusko-
turecká je temer neodvratná. Mohutná ruská
južná armáda, súsredncná okolo Kyšineva,
očakáva vzdor každej nepohody povetrnej roz-
kaz, aby prekročila Prút. Hlavním velitelom
armády tej menovaný je vefkoknieža Nikolaj
Nikolajevič, druhý brat cára Alexandťa II.,
ktorého podarenú podobizeň na záhlaví čísla
tohto podávame.
Velkoknieža Nikolaj narodil sa dňa 18.
augusta r. 1831. Od mladosti svojej útlej
prejavoval velkú náklonnosť k stavu vojan-
skému, v čom od svojho otca, cára Mikuláša,
so zvláštnou záľubou podporovaný bol. Cár
Alexander sveril mu najdôležitejšie vojanské
úrady. Velkoknieža je čo do postavy, po-
hľadu, jako i duševnfch vlastností ideálom
vbjaka. Nápadná je i jeho podobnosť k cárovi
Mikulášovi, otcovi jeho. On bol už vojakom
u hradieb sebastopolských a na to postupoval
od jednej hodnosti ku druhej. Prevedenie
novej organisácie ruskej armády je temer
výlučne jeho dielom. Jeho vedomosti v obore
vojanskej vedy boly už nekolkoráz i od cq-
dzincov pochvalne ocenené. U vojska je veľmi
obľúbený, a to nielen pre svoju mužne krásnu
postavu, ale i pre svoju zmužilosC a veľko-
myslnost. Do svojho vymenovania hlavním
veliteľom južnej armády zastával Nikolaj tieto
úrady: generálneho pobočníka, ingenieura-
generála (polnieho zbrojmajstra), generálneho
inšpektora ženijného sboru a celého jazdectva,
vrchnieho veliteľa gardy a všetkého vojska
okruhu petrohradského, predsedy najvyššieho
komitétu pre organisáciu ruského vojska atď.
Roku 1856 pojal Nikolaj Nikolajevič za man-
želku Alexandru Petrovnu, najstaršiu dcéru
princa Petra Oldenburského. Vymenovaný
vrchním veliteľom južnej armády opustil veľko-
knieža Nikolaj dňa 1. decembra 1876 Petro-
hrad, aby sa odobral do Kyšineva do hlav-
nieho stanu. Na ceste k nádražia bol od
velikých zástupov ľudu jásave pozdravovaný
a požehnávaný. Na nádraží odovzdala mu de-
putácia vojska okruhu petrohradského dva
skvostné obrazy svätých. V Kyšineve oddával
sa horlivé svojmu úkolu tak, že bol zachvá-
tený nebezpečnou nemocou, zánetom pohrud-
nice. Na šťastie zotavil sa už úplne i zostane
vrchním veliteľom. Bože daj, aby bohatiersku
armádu svoju viedol skorým víťazstvám
v úsrety!
-''-^Ot^.,,e6'í)9s>«-^
Čemohorský junák
rozpráva o svojej príhode v bitke u Vuéidolu.
(Vyobrazenie na strane 72— 7a.)
Kňaz Mikuláš presvedčil sa, že delami I stálo vojsko čemohorské vo Vrbicach. Nikyca
Bvojmi nemôže pevnost nevesiĎskú dobyf, poslal Peka Pavloviča s 400 bojovníkmi, aby
i postúpil k Bileču. Muktar vidiac, že černo- sa dozvedel, jako Turci v BileČu stoja. Pavlo-
horský kňaz ustupuje, vytrhol za nim so 16 vič vylákal včasné ráno dňa 28. júla do poIá
brojmi dňa 26* júla 1876. Nasledujúceho dňa
jedon broj Turkov, ktorý jako predvoj dai
č. 8. 1877.]
Orol, obráikový časopis.
85
■ J-* •^^ ^ .^-,
-*• -^ ->^ r^,.^ .
/■N^--*- •^.^
/^ ^- *> ^^ ^ y\^ \r* u
■ *^_ "\ , "v^** •^
sa smerom ku Yučidolu. Ked zazrel Turkov,
rozkázal Peko sTojim orlom, aby ustupovali.
Tureckí velitelia, osmeleni tým ustupovaním,
potiahli väetku tureckú moc, i bafcíbozukov
a bilečakých meiCauov za sebou. Gemohorci
ustupovali chjtro a Turci mysleli, že utekajú.
Ketf Pavlovič priiiel a ustupujúcou čatou
svojou až na Kohútové bťdo, vystúpil tam
i kňaz Nikyca s divirionárom Petrom Vuko*
tiiom. Po šiestej hodine rannej zpozorovaly
prednie stráže Selimove na výšine nad Vuči-
dolom oddelenie Čemohorcov. Za štyrmi brojmi
a dvoma delami generála Selima basu tiahol
generál Ôsman basa s ô brojami a 3 de-
lami; 9 brojov 80 7. delami tiahlo pod vele-
ním samého Muktara za oboma prvými od-
deleniami. Turci mali úhmkom 12.800, Černo-
horci 12.000 mužov. Knieža riekol ku svo-
jim orlom čemohorským: „Čemohorci, hla
Turci' a hla myl I ja idem s vami proti
Turkom do boja. Dnes, Čemohorci, potrebno
je, aby sa ukázalo vaše junáctvo s Turkami.
Ktx> nemá junáckeho srdca a kto la len trochu
bojí tureckej pušky a šable, nech dobrovolne
stráni sa dnes boja. Jestli nezvífazfme nad
Turkami, najmen^ štyria Petrovičovia za-
hynú!^ Čemohorci oduševnili sa týmito slo-
hami kňaza Mikuláša Petroviôa a smelé po-
stupovali proti Turkom, ktorí jich ešte ne-
boli všetkých zbadali. Turci mysleli, že ute-
kajúcich pred nimi Čemohorcov zem pohltila.
Keď ale prišli vyšie, zpozorovali na všetkých
okolnfch výšinách neobyčajný ruch. Vyslaní
napred bašibozuci počali oa výšiny strielat,
čemohorci aoi si jich nepovšimli a usilovne
strielali na hlavní sbor. Sbor Selimov so-
stavil sa v bojovný šik a delá metaly na vý-
šiny zkazonosné granáty. Strelba na výšinách
neumlkala, ba stávala sa vždy silnejšou. ^Pät
tísíc .... desaC tisíc .... dvadsat tisíc ! Za
každou skalou vyrastajú Čemohorci!^ volali
utekajúci bašibozukovia. Turci padali jako
snopy. Muktar vidiac, že prvý útok jeho
vojska na Čemohorcov bol mamy, poslal
jim pomoc, ale i táto bola marná, lebo i jich
záloha začala pred návalom Čemohorcov
ustupovat až na vrch Eovčeg, kde Muktar,
Achmet, Osman a Selim bašovia stáli s de-
lami. Muktar vrátil sa ku hlavnej ' zálohe
tureckého vojska i chcel uderit v bok la-
vému krydlu černohorskému. Turci prestali
postupovat a ukrývali sa za skaly a krovie.
Vždy viac blížil sa rachot pušiek, kule len
pršaly. Čemohorci počali zostupoval dolu.
Zo všetkých strán, z pravej, z lavej strany
i od zadku, zo všetkých dier a úžiabín vy*
stopovali Čemohorci, vrhajúc sa na nepriatela.
Turci velmi chytro strielali z pušiek i z diel
na dorážajúceho nepriatela, no neboli ho
v stave udržat. S vefkým hrmotom vrhly sa
celé oddeleni^ Hercegovincov a Čemohorcov
na rady turecké. Pušky pomaly umlkaly. Na-
raz, jako by usekol, umlkly delá i ručnice.
Nastalo sväté tidio a kňaz Mikuláš zosnal
čiapku, prežebnal sa a zvolal: „Oh, Bože
pomozi, oh. Bože, pomozi, sada sievaju ma-
čevi i noži, sada naši jarišu na Turke!''
(Teraz lesknú sa meče i nože, teraz naši
útokom ženu na Turkov!) A vera o nekolko
minút bolo počut hromový povyk Čemohorcov,
ženúcich sa na Turkov, ktorým i kňaz roz-
ohnil sa a poskočil jako každý Černohorec,
keď počuje vátečný pokrik svojich bratov;
ale sprievod jeho prosil ho a zaklínal, aby
čakal ešte. V krátkom čase boly šiky pechoty
rozrazené, delostrelci boli všetci zosekaní a
delá vydobyté. Turci utekali v divom zmätku
a to do vlastnej záhuby. Sboru Selima basu
zaskočili Čemohorci cestu a poruba li celé
jeho štyri broje. „Poddaj sa baša^^ volal
jedon serdar na Selima a snažil sa zadržať
Čemohorcov, hrnúcich sa naňho. Selim hnal
šablou na serdara, v tom okamžení klesal
mrtvý z koňa — serdar rozpoltil mu han-
džarom hlavu. Podobne darilo sa sboru Os-
manovmu. Do 8. hodiny bol i tento sbor
zničený. Orlovia čemohorskí tak smelé hnali
na turecké opevnenie, jako by šli na veselie.
Keď bolo asi 11 hodín, počali Turci i z>
svojich opevnení na vrchu Kovčegu utekať.
Prvý do ohradenia tureckého vletel Pero
Filipov Ďurkovič, obyvateľ černohorskej náhie
Pipery. I volal na Osmana basu, ktorý na
dele sedel, po turecky: ^.Besa, besa!" t. j.
čemohorsky: „viera ti je" (čestné to slovo,
slavný slub bezpečnosti). Basa odpovedal srb-
sky, vypáliac do vetm a odhodiac šablu:
^Besa, nie besa, jako sa ti lúbi, rob so mnou
12
86
Orol, obrázkový ôasopi*.
[Č. ». 1877.
^^'•^^.^^.■^^^.'-^^■..^.^ ^^ ^^j^»^ -'^.
CO' chceš i"^ -^ ,,6ospodam,^ riekol hlásatel
kňazovi Nikycovi, „evo ti vode živa Osnian
baBul-' Keď Oaman zastal pred kňazom, celý
sa triasol. „Taká je vojnička sreča (šfastie) !"
podal mu bohatiersky vodca rytierov čemo-
horských ruku i usadiac ho vedia seba a
častujÚG ho pivom a tabakom rozprával sa
s nim francúzsky. Skoro ten istý osud za-
stihol temer súčasne sbor Muktarov, ktorý
snažil sa pochodom svojho lavého krydla od
Vľbice útokom ženúce sa sbory Čer&ohorcov
zadržaC. Peko Pavlovič s jedným brojom
Černoborcov uderil na neho od chrbta. Na-
stalo strašné klania v srede Muktarovej zá-
lohy. Handžar neživil nikoho. Utekajúci basi*
hozukovia od sboru Selima a Osmana roz-
množili zdesenie v ustupujúcom vojsku Mukta-
rovom, ktoré odhodiac zbrane v úplnom ne-
poriadku utekalo k Bileku. Len kto nestihol,
nezabil Turka. Černohorci a Hercegovinci
boli jim ustavične v pätách, rúbajúc jich
handžarom až k samým hradbám. Brat kňa-
zov, ^ako Petrovič, preháňal sa svobodne
medzi Turkami a mnoho jich mečom posekal
i s druhým bratom, Gjurom Petrovičom. Boj
trval skoro osem hodín. Černohorci vydobyli
päť diel, 3000 zadoviek, 50 dôstojníckych,
400 iných vojanských a bašibozuckých mečov,
srieborné kulovnice, množstvo hodbabných
zástav, dobrých koni, na ktorých bašovia a
begovia sedeli a všetky válečné turecké po-
treby. Sami Turci hovoria, že v tej krvavej
bitke ztratili 4000 mužov, 148 dôstojníkov,
7 majorov, 3 podplukovníkov, 2 plukovníkov,
2 basov a živého Osmana basu a 300 zaja-
tých, ktorí odvedení boli na Cetyň. Mimo
toho bol Mustafa basa fažko a Muktar basa
ľahko ranený. Muktar ušiel zajatiu temer
zázrakom. Černohorský serdar prenasledoval
ho až k Bileku, kde potkol sa mu kôň a
Muktar z neho spadol. Černohorcov padlo
len 51 mŕtvych a vyše 100 ranených, medzi
ktorými posledními bol i bratranec kňazov,
Filip Petrovič. V boji súčastnilo sa len 6
brojov černohorských, ostatnie boly v zálohe.
0><olo jednej hodine odpoludnia vrátilo sa
černohorské vojsko do hlavnieho stanu v naj-
'vätšom nadšení, spievajúc a strielajúc z pu-
šiek. Kňaz Mikuláš obchádzal vojsko a ďakq-
val mu za jeho junáctvo. Brigádnici a iní
voj. staresinovia pristupovali ku kňazovi a
priali mu k vítazstvu. Večer strielano bolo
z dobytých Kruppovských diel a kňaz pozval
všetkých vojvodov a vyznasiaBavších sa zvláát
junákov k slávnostnej večere, pri ktorej prí-
ležitosti rozprávaly sa príhot^ tohoto krva-
vého dňa. Jedon bojovník, ktorý pre dákysi
priestupok pred aekolkými dňami bol štyrmi
ranami potrestaný, prišiel ku kňazovi, po«
lúbil okraj jeho obleka i jeho ruku a ho*
voril: „To som ti, gospodaru, poďakoval za
tie rany; zabil som stýr Turkov, a piateho
som zabil, abych pomstil vlastnieho brata»
ktorý v boji zahynul.'' Kňaz naklonil sa, ob-
jal ho a polúbil, hovoriac: „Tým sme sa te-
raz smierili!'^ Jedon starec, Milanko Savič
z Morače, zajal a priviedol pred kňaza tu-
reckého nizama i bedákal, že sa mu kuča
(dom) vyvrátila, lebo mu zahynuli traja sy-
novia, po ktorých mu ostali drobní, alabf
vnukovia „Nestaraj sa, starče,^ riekol kňaz^
„od terajška ja ti budem synom, neopustím
ta v biede I "^ Mnohých vyznamenal kňaz ra-
dami, ukoristenou skvosnou zbraňou atdf.
I knieža Vivaldi Pasqua, pobočník Garibal-
diho, vyznamenaný bol krížom Danila I.
Všetkých ranných obdaroval kňaz dukátami,
hovoriac: ^^Nuže, na Cetyň, tam vás kňažná
prijme a dostanete všetko, čo budete po-
treboval!^ Tak skončil sa onen znamenitý
deň, ktorý Černohorci pri guslach svojich
ospevovať budú i v pozdných časoch a roz-
právať, povzbudzigúc sa v junáctve.
Obraz náš predstavuje domácnosC černo-
horskej rodiny. Černohorský mladý junák,
Blažko Katuňan, rozpráva o krvavej bitke
u Vučídolu a o svojej príhode. Okrydlení
junáci vytrhli handžar nad násilníckou hlavou
turskou. Niet viac tu boja, niet odporu;
bladý úžas vyráža sa na každom líci bissur-
manskom. Ešte ho pomstitel černohorský
nedotkol, už klesá Turek na kolená. „Ha,
ima-li tu brata Katunjana, da ubije!" roz-
lahne sa hlas prosred toho hluchého klania.
Obrovský Turek unáša jednoho mladíka, tla-
čiac pravicou na svoje prsia nohy jeho a
pravú ruku s handžarom a lavicou bije bo
po hlave, aby sa zbavil nátisku okolo hrdla,
č. s. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
87
r j^ ^ ' .^
•" ^ -w^ -%. '* r^^^ *■"
kaa mu mladikova lavá ruka zúfale prsty
zatína. ^Sava, zastaň, Blažko je v n^bezpe-
denstve!'^ zkríkne hlas. A Sava kliesni si
handžarem cestu cez Turkov, vyskočí na
skalu, pochytí zadovku, ktorá mu visela na
pleciach. Zaduvela aa jeho ruka a puška
padla mu na kolená. ;»Ubij, Savo! amanati
ubij!'* volá mladý Blažko. „Pomozi sveta
Bogorodica!^ poeuC modlitbu z trasúcich sa
perní Savových. Strelil .... Turčinovo telo
prestrelo sa v prachu. V okamžení boli po-
bratimovia spolu. ,,Mal som trochu strachu,
abych nepochybil a teba nezabil,^ hovoril
Sava s hlbokým vzdychnutím. ^A da Boga
mi I Dobre si cielil, práve medzi obe plecia.^
Mládenci vo svojej radosti zabudli, že Tarci
na nich vysielajú dážď kuliek a keď jedna
z nich zadala šiestu ranu na rameni Blažko*
vom, odskočili ku svojej družine. KedBlažko
príbeh tento rozprával v lone svojej rodiny,
jako to náš obraz predstavuje, usmieval sa
otec, starý junák, blažené a hrdo . odfukoval
kúr svojej dýmky, že sa mu syn vydaril;
matka slziac požehnávala v srdci Savu, že
jej syna zachráfiil.
/-^jL^ca^Ov^JL-^
DrobnostL
I)r. Jozef M. Hurhan slávil dna 19. t. m.
nielen svoje meniny, ale i svoje 6(>rocnie
narodzeniny a 40-ročniu pamiatku svojej spi-
sovateľskej činnosti. Slovenskí rodolubi zo
všetkých strán milého Slovenska so sladkým
pocitom rozpamätali sa na verného a stat-
ného bojovníka za život, právo a svobodu
národa slovenského a na znak svojej úcty,
vďačnosti a oddanosti poctili ho ku dňu
19. marca skvostným sríeborným kalichom.
Kalich shotovený je u H. Grohmanna, c. k.
dvomieho klenotníka v Prahe. Na kalichu
sú v prvom rade dokola tri vence: lipový,
tŕňový a vavrínový a v nich písmeny: J. M.
H. ; v druhom rade sú jednoduché tri vence
a v nich nápisy: Literatúra, Väzenie, Boj,
s primeranými insígniami. Podpis je: „Hur-
banovi k slávnosti 60-ročních narodzeníu
1877 Slováci." — Bože daj, aby kalich ten,
jako je teraz našemu oslávencovi milou ale
i trpkou rozpomienkou na bojov a útrap
plnú minulosť, bol mu na budúce z vďač-
nosti prenasledovaného národa prýštiacim sa
žriedlom zdravia, ' zdaru a všestrannej spo-
kojnosti na mnohé a mnohé roky! Zasvitni
Ti, patriarcha, ešte to krásne ráno, že viera
Tvoja v budúcnosť slovenského národa do-
chádza živúceho splnenia!!
Akademický spolok vo Viedni usporiadal
dňa 21. marca na oslavu 70. narodzenín
svojho čestného člena Äloisa V. Šemhery^
professora reči a literatúry československej
na všeučelišti vieileňskom a slovutného spi-
sovateľa, slávnostnú akadémiu v miest nosfach
záhradníckej spoločnosti. Pri akadémii účinko-
vala vehlasná umelkyňa dramatická Otilia
Sklenárova- Malá, slečna Zamarova, Lev a
Cicvárek, členovia kr. zemského českého di-
vadla v Prahe a koncertní majstrovia Jiránek
z Prahy, Krečman a Siebert z Viedne. Slavný
slov. spevácky spolok vo Viedni zaspieval
osobným riadením sbormajstra Buchty tri
sbory. Slávnemu jubilantovi odovzdané bolo
album s podobizňami jeho žiakov, ctiteľov a
priateľov. Mnoho spolkov českých, morav-
ských a viedenských súčastnilo sa vyslaním
deputácií. — Šembera je mužom vedy. Čo
dejozpytec je on opravdivým geológom, ktorý
vniká v zjavy minulosti a vysvetl uje tajemstvo
premien, jaké sa dialy v spoločnosti národov.
Behom polstoročia šíril svetlo v národe svojom
československom. V mládeži šíril vzdelanosť
tým, že šíril pevné zásady; budil, kde len
bolo srdce prebudeniu prístupné. Zo srdca
rovno plynulý zas do srdca veľké myšlienky.
On je učiteľom rodeným. Prežil už nepočetné
dôkazy lásky svojich chovancov; no liajvät-
šieho dôkazu dostalo sa mu jubileumom,
ktoré slávil tieto dni v kruhu mládeže z niv
českých, moravských, slovenských a sliezskych,
jako i v kruhu synov ostatních mohutných
slovanských haluz.
Mučedlnik pre vieru. Ruský poddôstoj-
ník Danilov bol jednou sredoasijskou hordou
12*
88
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 3. 187T.
r v^ >.* ** " ^
.^ í-^ ..^ •^ y -'-í
zajatý a privedený k Pulat-chanévi do mesta
Margelanu. Palat-chan nútil ho, aby prestúpil
na vieru mohamedánsku. Danilov opovrhol
alubami. Dano mu na výber: buď čestný
úrad a bohaté dary alebo trapnú smrt. Da*
nilov neváhal ani minutú. I priviazali ho ku
stĺpu a začali doň zvohia strielat Ani tento
prosríedok nezlomil železnú povahu mučen-
níkovu. Trvalo to nekolko strašných hodín,
kým po velkých bolasfach skonal so slovami:
y,Y jakej viere som sa narodil, v takej i zo-
mrem a nezradíni ani Boha, ani cára svojho !^
Hrozný osu(l muSstva na anglickej bárke
„Maria,*' V novembri 1876 plavila sa bárka
,,María" s nákladom dreva a štrnásf namor-
níkami z Duboya do Dublína. Keď bola de-
viaty deň na ceste, zastihla ju búra tak
prudká, že jej ztrhla člnky a naplnila ju
vodou. Mužstvo vyliezlo na sťažne, aby sa
zachránilo. O dva dni posretla bárka ameri-
kánsku loď „City of Montreal.^ Nešťastní
námorníci dávali znaky, Amerikáni nezbadali
to. I talianska jedna bárka priblížila sa ne-
šťastníkom, ale nemohla jim pre novú búru
pomôcť. Mužstvo na bárke „Marii^ nemalo
potravín a nesmieme trpelo hladom. Najdrier
zahynul kapitán GrayBtone a dvaja námor-
níci. Ostatní prerezali jim prsia a lokali
mrtvú krev. Na to rozrazili jim lebky a vy-
rvali modzky, ktoré shltalí. Potom živili sa
z ostatnieho surového jích m&sa. To nedo-
stačovalo na výživu. Nektorí ani v najvätšom
hlade nemohli požívať surové miao ludskč,
preto že pozorovali, že najvätší hltavci do*
stávajú ošklivé pupence po celom tele. Dňa
9. januára 1877 uzrel amerikánsky parník
„F. C. Mac Donald" bárku „Máriu." Našiel
na nej len dvoch živých plavcov ; ostatní boli
mrtví. Jedon z oboch živých umrel hneď,
keď sa ho dotkly, druhý mladý muž ostal
pri živote, bol ale po celom tele ošklivými
pupencami pokrytý; okrem toho bol tak na-
dutý, že sa mu šatstvo muselo e tela zrezať.
Literatúra a umenie.
Bms jazyka Českého. Pŕisp^vek k de-
jinám osvétj' vôbec a slovanské i ôeské zvláŽté.
Sepsal Martin Hattala. V Praze. Nákla-
dem knChkupectri : I. L. Kober. 1877. Velká
8"; str. 309; cena 1 zl. 80 kŕ. Dôkladné
dielo toto vehlasného jazykozpj'tca našeho
odporúčame čo najvrelejsie filológom a spíso-*
vatelora našim.
Listáreä redakcie a administrácie.
Tretím číslom končíme prvé štvrfrone VIII. roč-
níka „Orla.*" Vyoasnažovali sme 9a úlohe svojej dľa
možnosti dostáf a síce i z ohladu obsaliu, i z ofafadu
vystrojenia. Keby dosf početní ct. pp. odberatelia
naši všetci začiatkom roku prcdplatky svoje nám
zaslali, bol by „Orol" i čo do ťipravy i čo do ob-
sahu bohatej ším. Preto úctivé prosíme ct. pp. od-
berateľov jak toho- tak i minuloročních, ktorí svojej
národnej povinnosti zadosf dosial neučinili, aby nám
svoje pred' a nedoplatky čím skorej zaslať ráčili.
Súčasne oznamujeme, že dve krásne. prémie: ,,B i tk a
Cemohorcov s Turkami u Vučidolu" a
.Bitka Srbov s Turkami u Tesice" ct, od-
beratelom ,,Orla/ ktorí sa na ne buď predplatili,
buJ s dobierkou doposlat si žiadali, behom budúceho
mesiaca rozpošleme. — P. A. M. v Ž. „Orla" sme
Vám voždy riadne posielali. Hladajte ho na pošte.
Ostatne nedivte sa tomu, že nám vzdor riadnej expe-
dícii každého mesiaca i 20—80 reklamácií dochodit
zvyklo; svet je na obrázky „O." zvedavý. — P. C.
G. v Č. Báseňky prečítali sme, obstoja, cvičte sa
i ďalej. Každý vzdelávajme sa v tom obore, ku kto-
rému cítime v sebe mi^viac schopnostĹ Bacanov vý-
rok: „Knowledge is power** (veda je moc) mígme
mv synovia slovenskej chudoby vždy na pamäti. Stn-
diyte, pracujte! — P. J. K. v D. K. „Bitka u Almv*'
vyjde v budúcom čísle. Srdečné dieky za milé riadky
Vaše a za tak výdatnú hmotnú podporu I — P^. J. J-
v P. ^Zixvk^,"^ vyjde budúce. A ten cestopis? Čakám
nan. — P. H. B. v O. Možno, že sa na Moravienke
pri tej slávnosti uzreme. Srdečný pozdrav bratom
Moravanom! — P. J. G. v K. N. M. Šťastlivú cestu
do krásnej Itálie ! Nezabudni na „Orla! !" — Ittnohým.
Reklamované čísla možno nám len po tieto dni roz-
poslať.
Predpláea sa u redakcie a admiBistracie v Detve (Zólyom megye):
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrUp
za 2 zl. r. č. Roč. II., III., IV., V. -a ^^. ^Orla" možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soši-
toch, 8*/j— 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke.
Ma^jitol a vydávate! Andrej Truchlý-Sytnlansky. — Kníhtlač.-účast. spolok r T. Sr. Martine.
OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redaktor:
ANDREJ TRlľCHlí-SYTNIANSKT.
loi. VIU. lurč. Sv. Máriin, 30. Apríla 1877. Čislo 4.
Švihák.
PoveaC od Miloslava Dumného.
(Pokračovanie.)
IV.
I matky?" zaäoptal mimovolne, meravo bladjac
-S£)X^ad Tatrou eakalilo sa oebo. Mraky i na krásDU devu.
>/(' vždy viac a viac sa síahovaly. Hrom | Deva sbKžila sa k mládencovi. Najprv
', - rachotil, blesky križovaiy sa. Ťa/ká I bojaľ.live, Éo ďalej ale, to neostfchavejäie
P búrka blížila sa, \\i i tažkŔ kvapky | naiilio tázave Madiac.
(U^dové prME /r.čäLy. „Ois Dadiiemská
ĹfaU. utekalo domov vila, či živý Boží
íäetko, a do pred tvor?" riekol on po
bärkou až domov do- chvflke.
behnúC si netrúfalo, Tichým,a&j»l8kým
to krylo m. do mraz- hlasom odpovedala:
Dfc a koHb, jakých je nSom biednadeva,
polúčioáchpodtatran- Eartnútená sirota. Do
ských Da dostiič. neba mi ešte prívčas
V tomto nečase a na tejto zemí ne-
kráčal rýchlym kro- mám nikoho, tu ma
koni polom pekný, ští- nechcií mať, nechcú
bl^ mládenec i obzeral trpet!"
sa po nejakej gkiýši, „Ti>k mladá a tak
kam by sa uchýliť mo- nešťastná! I mfia zlý
hol. Ajako tak náhli osud (irenaslediiji-.
a jako tak pozerá — Jako tá bKžiflra sa
ŕo vidí? Proti nemu búrka, tak hrozne za-
ide takže spešnym, Čína sa i mój život!"
ač trochu od patrného Verkoknieža Michal Nikolajeviŕ. Dážá počal zhusla
unavenia mdlým kro- poprchávať a lejak
kom Šumná, mladá deva. JakokoKek bolo {v každom okamženi hrozil sa zpustlf, hrom
náblo näšmu mládencovi, preca zastavil sa
a celý udivený pozeral na ten šumný zjav.
r,t\ si vila nejaká, nadpozemská byt-
Dost a či deva zemská, krásne diefa ludskej
rachotil a blesk križoval aa, tak že náhodou
sa siglým mladým týmto dušiam nič nepo-
zostávalo, len prftulu spoločného v blízkej
kolibe hladaC.
13
90
Orol, obrázkový časopis.
[C. 4. 1877.
•*-r -.--N-*-
„-N. ^ ^-x, '--»'-' .
f ^ A
„A z ďaleká ideš, deva drahá? Zdáš sa
byt unavenou?"
„Už tretí deň tlčicm sa po horách a
dolách. Jahody a lesnie maliny sú mi po-
krmom, takéto koliby jako táto boly mi noc-
ľahom. Ľudom sa vyhýbam, i tebe som z cesty
ís( chcela, ale už pozde bolo.^
,,Á prečo sa bojíš ludí? Snáď nemáš,
pre Boha, mladušká deva, fažkú nejakú vinu
na svojom svedomí?
„Oj, nebojím sa ludí, šuhaju, k tomu
nemám príčiny; vyhýbam jim len. Zlí ludia
sú môjho nešťastia príčinou. A zlých ludí je
na svete mnoho !^
Blisklo sa a udrelo. Malá kolibka sa za-
triasla jakoby ju bol zo základu pohol.
„Počuješ, šuhaju, i nebe mi svedčí."
„Nebojíš sa blesku, hromu ?^
„Nie, dobrý šuhaju. moje srdce je ne-
vinné a čisté jako za včas rána padlá rosa
Božia, moja duša zachovalá jako ten neroz-
vitý púčok ružový a moje svedomie tak lahké
jako ten bystrý pták, letiaci a vznášajúci sa
vysoko v povetrí."
„Tak nie si neštastná!"
„Moje srdce má posvätný žiaľ za mati-
čkou dobrou, ležiacou v čiernej zemi. Moje
srdce má nesmierny bôľ, že môj dobrý, ale
slabý, otec nezachoval svätú, nedotknuteľnú
pamiatku matkinu."
„Tys* teda sirota, nevoľná sirota?"
„Sirota, nevoľná sirota, ktorú vyhnala
zlá macocha z .domu , zlá macocha i s jej
nezdarnou dcérou."
„Ľutujem (a, milá, ale teším sa tomu,
žes' nie sama svojho nešťastia príčinou. Odišla
si z rodičovského domu vyštvaná z neho zlou
macochou? A otec tvoj ťa nemohol obrániť?"
„Chudák otec, on viacej trpí, lež ja.
Stal sa obeťou zlých ľudí. Ja som na to via-
cej pozerať nemohla, odišla som z domu."
„A kam sa obrátišV"
„Svet je veliký a široký."
„Ale zlý, deva moja."
„Čis' zabudol dobrý mládenče, že dobrí
sa zlostných neboja, čo by sa jichbáli? Bôh
má zbroje, svet bez zbroja, velký Bôh, svet
malý?"
„Požehnaná matka, ktorá takúto zbožnú,
v Boha dúfajúcu devu vychovala! My sme
rovní, deva moja; i ja utekám pred zlými
luďmi z rodičovského domu. I môj otec je
nešťastným. Zlý svet o všetko ho pripravil,
i z domu, i z rodnej viesky nás von vyhnal ;
ale i ja verím v Pána Boha, šumná devo,
že on itká zbroje, že pomsta jeho zlým a od-
mena dobrým za podiel sa dostane. Podaj
mi rúčku, deva moja, a Bôh nám pomáhaj !"
Blisklo sa, hrom zarachotil.
„Hľa, Boží hlas svedčí, že nám on bude
pomáhať. Ja som s otcom natrafil na inú
macochu! Nado všetko zaľúbili sme si boli
matičku našu spoločnú, niekdy preslávenú,
teraz vrahom zlúpenú a vlastnými svojimi
nezdarnými synmi potupenú. Zasadili sme sa
za jej právo a čo sme vyhrali , čo dosiahli,
čoho sa dožili? Toho, čo ty, deva drahá, za
svoju vrelú ľúbosť a oddanosť k matičke zo-
snulej. I nás zlá macocha so svojimi nezda-
renými deťmi vyhnala von z domu, pripra-
vila o pokoj a blaženie života. Ale ja verím
v Pána Boha, že nie na veky!"
„A tvoja mať žije, šuhaju?"
„Žije a žiť bude trebárs ju zlí ľudia a
vlastné nezdarné deti storáz na máry polo-
žili. Ešte Slováci žijú a bude žiť na veky
so slávou mati naša Sláva!"
„Rozumiem voľačo, šuhaju. Čítala som
i ja o tom. I môj otec je národovec a ctí
matku Slávu. I mne vždy hovorieval, že ma
vychová za hodnú dcéru matičky Slávie."
Búrka trvala, dve mladé srdcia v kolibke
na nu zabudly. Vyrozprávaly si vzájomne
lós svoj, vyžalovaly sa; trebárs len prvýraz
v živote sa potkaly, porozumely si, poznaly
sa a presvedčily, že sú príbudzné.
Búrka sa pominula a slniečko zase v no-
vej kráse pekný kraj podtatranský osvietilo
a od kolibky smerom k najbližšej dedinke
bolo vidieť štihlého šuhaja s mladuškou diev-
činou sa ubierat ruka v*^nike.
Boli to naši známi : Peter Jablonský a
Martuška Javornický.
V.
Pani Melánia ležala nemocná. Tak mnohé
omrzlosti boly ju tieto dni zastihly, tak mnohý
č. 4. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
91
r >,• wŕ v •"*.
^. rv-^ x^ ^^ -* •
boj podstúpiť musela, že to jej čuvy sniest
oemobly. Ulahla, ochorela a lekár naložil
jej, aby behom nekolko dní pokojne odpočí-
vala. Dcéra Melánia nepohla sa od loža mat-
kinho; celý dom chodil po prstoch. Pán
Tomáä s Aladárom docela v inom oddeleoí
. f^-^i ^kastiela teraz sa hrávali oblúbenú tartličku.
Nový vychovatel bol tu; bolo ho už
preca len treba uvítať a prijať. I nutná po-
treba toho, aby Aladár nezaostal, súríla dielo
toto. S pani Melániou nebolo radno o tom
hovoriť ; ved práve príchod tohoto z nízkeho
rodu pochádzajúceho vychovatela bol prí-
činou nemoce jej. I sám vychovatel iste
už netrpezlivé čakal v druhý deň svojho prí-
chodu, aby bol panstvu predstavený. Pán
Tomáš to vedel, že sa to len skrze dcéru do-
cielit môže. Táto jediná jako miláčok matkin
mohla to sprosredkovat, lebo bez vedomia a
privolenia matkinho kto by sa len bol opo*
vážil vychovatela prijať do domu, alebo i bárs
jakú inú maličkú premenu v dome zapríčiniť? !
Dcére Melánii konečne podarilo sa túto
záležilost v tom smysle otcovi k zariadeniu
odporúčať, aby nový vychovatel bol len do-
časne prijatý, však keď ona ozdravie, uvidí,
čo je za jednoho. Samo sebou sa rozumie,
že novoprislý o tom nič nemá vedieť, že je
len dočasne prijatý.
Pán Tomáš čakal s dietkami svojimi na
nového vychovatela.
Vstúpil.
„Pekný chlapík,^ riekol ticho pán Tomáš.
„Utešený šuhaj,*^ mienila v mysli slečna
Melánia oči z neho nezpúšťajúc.
Pán Tomáš pokročil v úsrety novoprí-
šlému, privítal i vyzval ho, aby sa posadil.
„Mám česť," riekol zdvorilé saukloniac
š varný mládenec, „čo vychovatel pánom gym-
nasialným správcom vašnostiam odporúčaný
vychová vatel sa predstaviť. Menujem sa Peter
Jablonský.^
„Teší nás. Svedoctvá sme už videli.
Ráčite prijať tú ťažkú prácu na seba, by ste
nášho Aladára ku zkúške dospelosti zdáme
pripravili?"
„Ochotne prijímam v tom predpokladaní,
že sa mladý pán usilovať bude a pri napnutí
síl mojich uíám, že sa nám dielo podarí.^
„No, už ja sa veru tak učiť nebudem,
aby ch ochorel,'' slovil vzdorovité Aladár.
„Podelíme si, mladý pane, tak čas, aby
sme sústavne v študovaní zdarné a bez na-
máhania pokračovali. Pravda, poznamenať si
dovolujem, že výsledok od dotenýšej prí-
pravy závisí."
„Tak je, dobre!" riekol pán Tomáš. „Ja
teda môjho syna, pane, vám oddávam, čo
sa iných podmienok výchovy tyče, o tom sa
dohovoríme, keď moja osvietená pani, ktorá
teraz bohužial trochu postonáva, ozdravie.
I to vám nechcem zamlčať, že po šťastnom
zložení zkúšky dospelosti na osobytnú vďaku
a uznalosť našu rátať môžete."
„Velmožný pane, tým cielom prišiel som
sem, abych úlohe svojej dostál. I chcem sa
s Božou pomocou uznalosti vašej hodným
staf."
„Ale dovolte ešte, pane, i ja bych rád
mal nejaký osoh z vás. V svobodných hodi*
nach mohli by ste byť mojim spoločníkom.
Znáte hrať tartličku?"
„Obstojne."
„Dobre, pane, a pri tom rád fajčíte a
vínka si zapijete?"
„Hotujem sa za lekára. Mierne požívanie
vína obveselujúceho srdce človeka a fajka
jako zvyk nie sú mi odporné veci."
„Tak je dobre! A rád si zapolujete?"
„To je mojim zdaním ta najnoblejšia
passia. Po tých našich utešených horách
s puškou na pleci sa prechodil, to najkrajšia
prechádzka pre polovníka.^
„Vy ste môj človek!" zaplesal pán To-
máš ^ vrelo stískal ruku vychovávateľovu.
„I ja mám poníženú prosbu."
„Nech sa lúbi."
„Počul som, že ctená slečinka potrebuje
spoločnicu."
„Snad by ste nám znali nejakú poradiť?"
„Počul som, že velmožné panstvá naše,
aspoii vätšinou, sklonné sú ku podporovaniu
ubiedenej chudoby ^ lebo oni to, jako dobrí
kresfania cítia, že j im Boh preto viacej stat*
kov zemských požehnal, aby ním chudobných
a nedostatok trpiacich spolubližnýoh svojich
napomáhali. Verím, že i velmožné moje pan-
stvo tento vznešený, posvätný kresťanský cit
13*
9á
Ôroí, ot)rázkoyý časopid.
tČ. 4. Í87l
^- • -- v^ -^ > ^^
chová v útrobách svojich. A preto osmelujem
sa odporáčaf Tzáctnemu panstvu za spoloč-
nicu spaDilomyslnej slečny dobre vychovanú
a výborne vzdelanú devu, úbohú zlou maco-
chou z rodičovského domu vyštvanú sirotu. **
„Otče drahý," primlúvala sa Melánia,
„budem nahováral maminku, aby pánom vy-
ehovateľbm odporúčanú devu prijala za spo-
ločnicu moju.^
„Najprv musíme vedief, z jakého je
dievča rodu?"
„Učitelská dcéra."
„No, obstojí. Vie hrat na piano, vie
francúzsky?"
„Na piano hrá výborne. Čo sa francúz-
átiny dotýče, tam by som ja dával hodiny
a ňou spolu i slečne,"
„No, uvidíme. O tom zajtra. Dnes už
do obedu k práci a po obede prosím pána
vychovávateľa na krátku tartličku."
„Budem k službám."
Nový vychovatel vžil sa na novej svojej
postatí, v novom povolaní do svojej úlohy.
Nemožno riect, žeby to lahká úloha bola
bývala, äuhaj bol zanedbaný a vzdorovitý.
Nový vychovávatel naskrze nechcel pred-
diodcu svojho obviňoval: on ač mladý jú-
noch preca bol na tolko zkúsený, že verné
snahy svojho predchodcu ocenif vedel. Za-
nedbanie Aladárevo mohlo byt vlastnou jeho
vinou; lebo fažko je tam vychovávať, kde
rodičia vychovávatelovi pomocnej ruky pri
vychovancovi jeho vo všetkom nepodajú, ba
kde snahám jeho ešte prekážajú.
Preto si náš nový vychovávatel hladel
i syna i otca naklonil a oddanostou k sebe
pripútaf . S Aladárom to tažäe šlo, lež s otcom
jeho. Prirodzená vec. Aladára ponúkal vy-
cfaovateľ k ustavičnej práci, k pilnému učeniu ;
otcovi bol spoločníkom pri hre a zábave. Ale
i mal i velikú radost z neho ten natešený
pán Tomái.
Vo hre musel byt dobre na pozore, aby
bo vychovávatel neobohral; na polovke bol
au, čo pri každej príležitosti najvýtečnejsie
strielal. Takého šuhaja potreboval pán Tomáš.
Aie ani nezabúdal pri každej príležitosti sy-
novi svojmu na srdce klásf, aby ho počúval,
nasledoval.
I slečna Melánia mala veliké oblúbenie
v novom vychovávateľovi. Najprv len kľú-
čovou dierkou dívala sa a tam prednáäky
Petrove načúvala, potom si vyžiadala od otca
a od neho, aby smelá niektorým prednáškam
jeho, ktoré by ju zanímaly, i prítomná byt.
A ona bola veľmi pilná v navštevovaní pred-
nášok jeho.
Čo sa to so slečnou Melániou dialo?
Boli ste zavčas rána v utešenej, na kvety
bohatej záhrade? Prešli ste sa po nej tak
pri východe slnka a pozorovali ste v puku
dríemajúce ruže? Keď sa ony na poľúbettie
slniečka majú rozvinút, tu jim je tak tesno
v tej väzbe lístkovej, ta jim je tak bolno-
sladko, tak voľno- teskli vo ! Jedným očkom
už pozerajú na svet, ach, na ten krásny avet ;
ale v tom očku sa slzi&a rannej zaakvieva
rosičky: ľúto jim je škrieš svoju opustit,
bôloe sa s ňou ľúčia; no ten pekný svet
vábi jich do náručia svojho — a ony sa mu
v celej svojej kráse ukážu, otvoria, nevediac,
netušiac, že jich žitie krátke, že budú one-
dlho všetkej krásy i blaženosti svojej zbavené.
V takom asi stave nachodilo sa srdiečko
Melaniino, tento púčok ružový.
Netrpezlivé čakala na príchod spoločnice.
Takto to ďalej byť s nou nesmelo! Vo dne
nemala pokoja a v noci sna. Otec i matka
badali sami jakúsi premenu pri dcére, a če-
ľaď sa divila nemálo, keď v ložnici Melaniinej
celé noci svetlo horieC vídala.
Len Aladárovi nový vychovávateľ sa ne-
ľúbil ; lebo bol zo všetkých dosavádnych naj-
energičnejší , najprísnejší a najmenej mohol
pri ňom svojou vzdorovitosfon vykonaC
Na žiadosC pána Tomáša, na doliehaate
slečny Melánie a s odobrením domovej panej
zavítala i spoločniea Melaniina — Martuška
JavomickÝch.
Spoločniea bola deva utešená, krásna.
Na prvý pohľad zaľúbila sa pánu Tomášovi.
Trebárs bola len učiteľská dcéra, ale veru
pristalo jej i v kaštieli. Už nepochyboval,
že sa pani manželke tiež lúhit bude.
Aladár zahľadel sa tak na tú utešenú
devu, dobre oči na nej neztratil a slečna Melánia
bola by ju od radosti priam objala a vyboz-
kávala, keby to otec a brat neboli videH.
é. 4. iSŤt,]
Oro)y obráskový Časopis.
96
y- y -'■ -X w^ ' y* * 's.y* ' • w^*.^ *• •^ y% ^ ^^
Martuáka a dosiácou aleeoou MeUoiott
dobre sa ráčUa. Melánia ani akamženie ne-
chcela a ti nemohla byt bez oej. — A Mar*
tnika takže dobre sa cítila pri šumnej a tak
vdačae s otvoreným náručím ju pr^avsej Me-
lánii. Na lesk a skvos kaátiela toJko nedbala,
ieby ju ten bol mal omámit na toľko . žeby
rodičovský dom a domácnosť jeho bola za-
badla a vďačne , ochotne ju za túto v ka
ätieli začarovala. Pokial jej matka žila, po*
kial jej domácnost rodičovského domu po-
zemský rii zpredmetáovala, do toho času ne-
bola by ju ani za královské paláce preme*
Bila ; ale teraz bolo jej vítané všetko, rada
sa navykaf učila i životu v kaitícli. A jej
zbožné srdce si to tak predstavovalo, že i jej
príchod do kaátiela nič nenie iného, jako ria-
denie Božie. Pán Boh jej v osobe mladého
ftuhaja Petra Jablonak^o poslal svojho an-
jela strážcu a vodcu; ten ju sem doviedol,
preto i tu bude s Ďou milost Božia. Tak
amýálala Marta a cítila , že to sretnutie sa
s mladým t^m šuhajom, vychovávateľom v d(Hne
tomto rozhodným byt môže ua jej celý život.
Pri prvom sretnutí sa s Petrom Jablon-
akým v svobodnej Božej prírode tak sa zdalo
duši Martinej, jako by sa už so známym,
dávno známym šuhajom bola sisla. Nepri-
chádzal jej on hneď v tom okamžení cudzým
jako iní ľudia, s nímiž sa po prvýraz sre-
táme a vídame. Ona mala priam jakúsi ne*
pochopitelnú dôveru a náklonnosf k nemu.
S úctou i oddanostou zierala naň a neváhala
aai za okamženie prijat to jeho nabídnutie
▼ kolibe, aby sla s nim do blízkej dediny,
4lo jejž kaštieľa sa' on zsl vychovávateľa po-
berá, tam možno, že na jebo prímluvu i ona
zaopatrenie obdrží; lebo že tak mladá deva
do ďalekého a zlého sveta o samote pustiť sa
preca len nemôže. I tohoto pravdivosť dobrá
deva Martuška uznala, i tak sa jej zdalo, jakoby
tým driečnym, šľachetným šuhajom čoby jej
priam až na kraj sveta isf i richodilo, bezpečne
isf mohla. Nerozmýšľala sa teda, šla s ním. jako
sme ju videli do blízkej dedinky ruka v ruk'\
Šla s nimi i do kaštiela, prijala oa jeho od
porúčanie miesto spoločnice pri Melánii —
a dobre sa pri tom cítila. To jedno stojí, že
ten šuhaj mal veľký vliv na ňu a tak jako
trvalý dojem urobil na srdce jej pri prvom
jich sa sretnutí, tak i v kaštieli samom sa
myseľ jej mladistvá neprestajne len vôkol
neho točila. Tak jej bolo <lobre vôkol srdca,
keď ho počula, vi«)e]a, a tak aa jej coilo,
jestli jej za dlhší čas pod oči neprišiel. Marta
a jej srdiečko znalo dosiaľ len úctu a lásku
k rodičom, teraz jakýsi nový svet sa jftj
otváral; jej srdce cítilo oddanosť k šuhajovi,
k mladému, driečnemu šuhajovi.
Baronesska Melánia ozdravela. Nadišla
ju dobrá vôľa. Dobrí susedia Szirayovci za-
vítať mali k nej návštevou.
Návšteva jich bola pani Melánii vo>dy
už i preto vítanou, lebo pri tej príležitosti
obyčajne plány sa robily k výletom už či do
blavuieho mesta krajiny, alebo do k'úpeľov
atd.? y taký čas pani Melánia ožila, zabudla
na všetky domáce rozopry a omrzlosti, lebo
jej vítal svet milý, život vyrazenia a zábavy
plný. Tak to bolo i teraz.
Uvítanie bolo srdečné. „Holúbok môj,"
padla pani Szirmaycka, rodená grófka, do
náručia pani Vôlgyessyčke, rodenej barónke.
„Anjel môj," vítala ju táto.
Pán Szirmay vybozkával pána Vôlgyessyho
vo tri vrhy, ba ti dva tak sa vítali a objí-
mali, jakoby najmenej vlastní bratia boli bý-
vali. Nie ináč objímali, bozkávali sa i mladí:
slečna Melánia Vôlgyessy s Malvínou Szirmay
a mladí páni Aladár Vôlgyessy s Árpádom
Szirmaym. A tejto scéne v komnatách ka-
štiela podobná odohrávala sa i v čeladnej
chyži a na dvore. Srdečne tiskli si ruky
kočišia panskí, chyžné, lokaji, hajdúsi. Páni
tešili sa tomu, že sa spolu sišli a čeľaď nie
menej. Páni sľubovali si pár utešených dní
a čelaď napred vedela, že zažije dobrých. pár
hodín, jakých sa jej každý de^ zažit nedo-
stane. Tak kochalo sa všetko spolu.
Pred obedom shromazdené boli panstvá
vo veľkom tereme. Páni boviHrili o poľovke,
panie a slečny o svojich vyrazeniach a zá^
bavách.
„Počula som, že máte nového vyebová-
vjiteľa,** riekla medzi príjemnou rozprávkou
pani Szíruiayčka, „i slečna že dostala spo-
ločnicu. Zvedavá som na oboeh/^
94
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 4. 187í.
. rv^ ^ 1*^"'
„Ľutujem, aDjel môj,^ odvetila domová
pani, „že ti neviem nič o nich riecf; sama
som jich ešte nevidela. Práve budú mi pred-
stavení. A tomu sa teším. Ihneď sa dozviem
o tvojom úsudku straniva nich. Môj pán
manžel i Aladár chvália mi oboch; nuž ale
vieš, anjel môj, že sú to v týchto veciach
nie tak kompetentní sudcovia, jako my. Me-
lánia je vo v]rtržení nad svojou spoloénicoa
a prednášky vychovatelove tiež velmi vychva^
luje. Avšak, hla tu idú.^
V skutku oznámil sluha vychovatefa a
spoločnicu.
Pán Tomáš Vôlgyessy prevzal úlohu pred-
stavovatela. Nastalo všeobecné podivenie nad
krásou a súcostou vychovatela i spoločnice.
Peter Jablonský vystúpil v panskom dome
s takou určitosfou, jakoby bol najmieň ro-
deným barónom, tak sa nenútene pohyboval
a spoločnica Marta Javornických , svojim
s!a'):nQým, duchaplným pôvabným vystúpe-
ním tiež si všetkých získala.
,^Holúbok môj,^' šoptala pani Szirmayčka
k pani Melánii, „pekný a vzdelaný pár ludí
si dostala do doniu/^
„Anjel môj," odpovedala pani Vôlgyes-
sička, „celá som očarená. Tak pekného šu-
haja, jaký je ten vychovatel, som ani v Pešti
nevídala."
Aladár s Árpádom obdivovali utešenú
Martu a slrčny Malvína s Melániou boly
niemenoj lež jejich matky očarené krásou
Petrovou.
Pri stole konveraoval Peter Jablonský
8 pani grófkou Szirmayčkou vo francúzskom
jazyku. Pani grófka nevedela dosC prena-
chválif hodného junocha, že tak bezchybne
vzdelanej tejto reči rozumie, že ju tak obratne
hovorí. Táto okolnost domovú paniu úplne
odzbrojila. Ona pravda priam, jako vstúpil
do salónu mladý tento vychovávatel, iným
okom pozerala naú, lež si to z počiatku bola
umienila, lebo nevyrovnaná kiisa jeho tak
ju očarila, že jej srdce y tele zatrepotalo
jako ptáča v klietke, zabúšilo tak ohnivo,
sta nejakej šestnásťročnej panne. Teraz, keď
sa presvedčila o jeho vzdelanosti, keď videla,
že ten zo sedKackeho rodu pocbodiaci mladík
B grófkou vo vzdelanej sveta reči tak obratne
konversuje, čo ona, pani barónka urobiť ne-
mohla, tu jedným šmahom upadly všetky jej
krivé predsudky do vody. Dnes po prvýraz
uznala, že vzdor baronskému svojmu pôvodu
bez matky vychovaná súc, ešte mnohé me-
dzery by boly malý byt vyplnené v jej vý-
chove a v joj vzdelaní. Čo ďalej počúvala,
čo viacej pozerala toho vychovávateľa, tým
viac sa jej lúbil, tým viac ale i to pre-
svedčenie počínalo si cestu razit do jej srdca:
že opravdové šlachtictvo nesfáleží len v rode
a pôvode, že vzdelanosť a osveta šľachtia
i rod nízky, ano že len ony sú šľachtictva
opravdové. A takéto myšlienky eite jasnejšie
počaly prebleskoval jej dušou , keď jej pani
grófka viacráz pošoptala:
„Melánia, toho šuhaja ti závidím 1^
„Pozri, duša,^ riekla tíško po čas sto-
lovania Malvína k Melánii, „tvoj a môj brat
majú len pre tvoju spoločnicu Martušku oči.''
Melánia nezdala sa podbat na túto vý-
čitku. Jej zrak často sa obracal k vychová-
vateľovi, čo Malvína veľmi dobre pozorovala.
„Neprišli sme k vám v príhodný čas
návštevou,^ slovila opäf Malvína, „tak sa mi
zdá, že ste všetci veľmi novými svojimi slu-
hami zaujatí, viacej lež hostmi.^
„Nezasluhujeme tú výčitku, milá moja,"
bránila sa Melánia; „my sa vášmu príchodu
nesmierne tešíme a vy ste to mohli dosC
často už zpozorovat, že vaša návšteva zaprí-
činila ešte voždy sviatok v dome našom.*'
„I u nás býva tak, duša moja, áno viac
lež u vás, bo ste to nikdy nevideli, aby
u nás bol vychovávateľ a gouvernantka, keď
ste boli hosCmi našimi, kedy pri stole obe-
dovali. A vy dnes zanedbávate hostí pre
sluhov."
„Pokarhanie Aladára bude vecou mojoo,^
slovila Melánia, „a potom verím, že sa ne-
budeš na nás urážat."
Po obede prv ležby sa páni k äernej
káve, tartličke a štitnickému boli odtiahli,
vyslovila sa pani grófka k Yôlgyessymu, že
mu k novému vychovávateľovi gratuluje. Keď
k tomu ešte i pani manželka jeho svoje ve-
liké spokojenie vyjavila, bol pán Tomáš bez
seba od radostí. A preto sa ani na tom ne-
mrzel, že k obľúbe^i^ej tartličke prísC tak
č. 4. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
95
' ^ ^ ^ ^'^
~ ^ ^ ^-^ y \
skoro Demohol, lebo ešte spoločnica mala sa
na piane preukázaĹ
Z obedne išlo panstvo nazpät do teremu
a spoločnica Marta na žiadosť panstva za-
sadla ku pianu. Hrala. A jaká okuzlujúca
bola jej hra. Všetko bolo očarené. Panstvo
videlo, že má s dokonalou umelkyňou do či-
nenia. Keď niekolko kúskov bola vyhrala,
obsypaly ju tými najpochlebnejšími pochva-
lami; pani Szirmayčka a Vôlgyessyčka pe-
dály jej pravice a Melánia, trebárs Malvína
chladná ostala, vidiac jako sa nad výsledkom
hry Martinej radostou oči iskria Aladárovi,
objala si ju srdečne.
Osud vychovávatela a spoločnice bol roz-
hodnutý. S prijatím svojim v lone tejto ro-
diny mohli byt úplne spokojnými. A oni
i boli. Peter tešil sa nad výsledkom hry
Martinej a bláhal si v tom, že stala sa v dome
priam z počiatku obľúbenou, Marta, radovala
sa nad tým, že Peter bol tak obdivovaný.
Tešili sa vzájomne jedon v druhom a každý
z nich sám na seba zabudol.
(Pokračovanie aasledige.)
-'-^^Ka^*^^-
Bitka u Almy*
Obrázok z poslednej krymskej vojny.
Od J. B. O
Už piaty deň nehodil, čo sme neďaleko
Eupatorie pri tak zvanom „Slanom Jazere"
nepriateľským úmyslom na „svätú Rossie
pôdu^ vstúpili. Boli sme odkázaní na slanú
vodu ku pitiu, k páleniu jedine na býlie a
chrást v nedostatku dreva, i netrpezlivé ča-
kali sme na ďalší postup. — Konečne daný
rozkaz k pochodu z týchto planín bezludna-
tých; bolo to za rána dna 10. sept. r. 1854.
Osemdesiat tisíc mužstva vybraného zpomedzi
vojska troch velmocí stálo v siku vystavene
a týchto rozmanité rady hnuly sa k slovu
veliteľa v onú stranu, kde vedie cestu k mú-
rom Sebastopolu, — chýrneho to hradu i do-
savád, ktorého ale pevnosC len po neskorších
udalosCach svetu i sa objavila i vôbec za
nedobytnú uznaná je.
Čo to za dým tam vo vodách černomor-
ských? Čo sú to za obrovské postavy tam
na pravom boku, čo rovnou mierou s nami
sa pohybujú? Jakoby živé lesy k dobytiu
tejto pevnosti po hladine morskej majesta-
tične kráčaly! Velikánsky to pohlad! A čo
môžu byt oné povestno-četné koráby Xerxesa,
čo oná nesmrteľnou menovaná armáda, jakú
Filip Španielsky v plnej miere svojej pýchy
k pokoreniu Albiona vyslal — v porovnaní
s touto sjednotenou ilottou, jakú všetky mi-
nulé storočia zajiste ešte nikdy nevidely,
okrem pozemnej válečnej sily V! Štyritisíc
diel, dvadsafpättisíc najohnivejšfch na svete
nároorských bojovníkov, sila ohromných sfaž^
nov na nepočetných menších i vätších ko-
ráboch tiahne proti ononiu miestu, ktoré
\) Prúd nadšenia za velikú ideu zachytí často bujarú mládež do víru búr, ktorých krutým
vlnením unášaný juuoš octne sa na takej postatí, kde musí krušné zápasiť za prospech docela
cudzí, šľachetným túžbam srdca jeho neprimeraný, kde musí nevdojak pomáhať ovenčiť slávou
čelo hrdého ojarmiteľa svobody národov. Tak i Slovák náš, kedysi slávnou ideou pobratimstva
slovanského kochajúci sa a smutným žalmom opievajúci jeho trpké osudy vo svojom ,, Bratislava. ..^,
ktorý kedysi v bczžisinych letách mladosti tešil sa nad zbudeným k životu plemenom Slávy so
svojim „Kalí sa číerňavou ...*', ten istý Slovák náš J. B. uchvátený vlnami bojov za svobodu
národov po ťažkých rozbrojoch roku 1848/9 dostal sa ta do ďalekej — Afriky, zkadial zas čo
dobrovoFník vo francúzskej légii strelcov alžírskych pomáhal zlomiť silu pokrovitela Slovanstva, —
vzdor svojim krásnym ideám bojoval v spojenej armáde na Kryme proti Rusovi. U Sebastopoiu
ranený, v trudných chvíľach samovoľného vyhnanstva a ncukojitelnej túžby po vlasti a slovenskom
rodinnom domove, jako invalid vypisoval od púšti Sahary svojmu starému priateToví Slovákovi
J. K. výťahy z denníku o prežitých svojich zkúsenosťach ; a tejto okolnosti načim prečítať sdelenie
prítomného opisu „Bitky n Almy.** Red.
96
Orol. obrázkoTý časopis.
[Č. 4. 1877.
kTAčom k dobytiu Carihrada, ba i svetopan-
stva sa menuje.
Povážiac fieto ohromné sily a nástroje,
kto raôžc predvídať následky jich účinku —
úänku to, jaký na naše i na budúce veky
obrovsky vplývat mal a mohol?
Naée pohybovanie dialo sa len pomali.
Pred nami motaly sa ustavične ruské od-
delenia, ktoré nemalý asuaď iného ciela, jako
nás pred očami držat.
No ani Rusi nezabálali. Asi tri míle
k severu od Sebastopoht rozprestiera sa ši-
roká výšina (plateau), ktorá k polostrovskému
východu k rovine a moru sa kloní ; pred vý-
šinou či polanou touto asi na dvesto krokov
beží rieka Alma, ktorá na západe do vôd
Euxína vteká. Rieka táto nenie hlboká, no
brehy má velmi strmé a všade vyše dvoch
siah vysoké. Rusi obsadili príkre tieto vý-
šiny množstvom vojska, ktoré len v chytrosti
z (faleka sohnaC mohli. Ačkolvek z predku
chránení boli riekou Almou, pracovali vy-
trvale, aby svoje postavenie neitrístupným
urobili. V doline popri brehu rieky, jalšami
husto ^arastenom. rozostavené boly jich ostro-
strelecké šiky v prvom rade, na samých vý-
šinách vystavené boly v druhom rade jich
vatreny. Kimuže od tohto času známo by
nebolo meno Almy, ktorá svedkom bola pre-
pamätnej bitky?
Už prešli sme popri nekolkých dedinách,
ktoré v pravo i v lavo ležaly ; už vidno domky
sedliacke, ktoré len pred chvíľou prácou a
životom rezkým sa ozývaly, v dyme a plameni
zahalené* Úbohý dedinský ľud uteká v ."strachu
pred nami na \šetky strany a z času na čas
upiera svoj zaroí^ený zrak v tú stranu na-
zpät, kde pažravý živel dedovizeň jeho a
s nim všetok krvavý pot tohtoročních prác
v dým a popnl obracia. Poludnia je blízko.
Pred nami rozlieha sa ešte jedon voľný kopec,
na ktorý naši velitelia, malou družinou na-
sledovaní, cvalom vybehli. Znamenie k po-
chodu bolo dano a náš pluk medzi prvými
hnal sa hore a každý je zvedavý, ro nás za
tým kopcom očakáva.
Rovina, asi na mílu široká, rozvila sa
pred našimi očami. Nepozorovať tu ani naj
pien&ieho znaku kultúry. Lenivost asijská
zanedbáva, jako vôbec všade, i tuto najúrod-
nejšie kraje a nou i civilisáciu a pracovitosC
Európy ešte prevyšuje. Len hlboké žriedla
a potoky preoraly rovinu túto krížom krážoro.
Kraj tento obývaný bol Tatármi.
Tam na druhej strane tejto roviny roz-
tahujú sa rovnobežne s našimi šikami tie už
spomínané výšiny. Pred nimi hadí sa rieka
Alma, ktorá pramení sa na vysokých vrchoch
krymského polostrovu.
Tu odhalilo sa nám túžobne očakávané
divadlo. Na výšinách uzreli sme Rusov, ktorí
v bojovných šikoch rozostavení na náš pri*
chod čakali.
Sotva že čelo našeho vojska sa zasta-
vilo a ostatnie pluky jedon za druhým po-
dochodily, napadol nás oddiel jazdy nepriateľ-
skej. My, jako obyčajne pred táborovaním,
v okamžení postavili sme sa v „ligne de
bataille"" (bitevný šik) a zhodiac batožinu
začali sme budovať naše stany. Nečuť nič,
okrem všeobecného búchania, ktoré zapríči-
nené bolo udieraním do 7eme kolov stano-
vých. Kde tu zaplápolaly už i vatry, nad
nimi varila sa v kotlách káva, ktorá náš hlad
i smäd utíšiť mala. Oddiel nepriateľskej jazdy
docválal k nám asi na štyristo krokov i vrútil
sa zrazu do jednej úžľabiny, Boh zná, jakým
úmyslom.
Štyri stotniny granatierov (greoadiers)
z našeho pluku so štyrmi delami dobehly
k úžľabine. Po malej šarvátke bola jazda
ruská premožená. Nekoľko mužov a koni
ostalo na mieste. V okamžení neostalo po
nej lež prach, ktorý tým istým spôsobom
v oblakoch, jako jazdci v diaľke, zmizol. My
s jasotom vrátili sme sa na predošlé sta-
noviská.
Večer nastal. V ruskom tábore horély
velikánske vatry, že i nebo zarervenalo sa
od nich. Pozn li sme, že máme pr< d sebou
početnejšieho nepriateľa, lež sme sa domnie-
vali. Ačkoľvek sme dobre vedeli, že zajtra
biť sa budeme s mohutným nepriateľom, ktorý
v opevnenom postavení nás očakáva, preca
spali sme dobre, pokojne, i nepomysleli sme
ani na to, či a ktorí z nás zajtrajší deň
prežijeme.
č. 4. 1«77.]
Orol, obriEkový čaHopis.
97
Na výcUodfl nnimenilo sa tid)o, brie- j náblé zlatý Hioebus krvavé lúče svoje hodil
zá^j tntily svoja skvelost a bladly, vatt7 na oné vršky a doliny, ktoré tolkým udat-
T tiepríatddroín tábore zonieraly. Dumný j ným bojovnfkom'mohylu predčasnú poskytnúc
badiot, dapotaníe koňafcých podk6v, hrkotanie | malý, opona sa vytiahla a pred očami našimi
VDMV, pochod vojska zaletávaly noČDím íe-
ron b Blncbn na6cmu. Ti z oás, ktorí ne-
spití, Žiadostiví boli znat, io tie -hrmotné
rozvilo Ba, jakoby zozetne vyčarované, velikAn-
fike divadlo. Tam ďaleko oproti lavému naši-mu
krydtu, kde nepriatelské postaveniť nebolo
aqtrtatffské pohyby znamenat majú? Jak- 1 tak ohromne strminami prírody chránené, va-'
98
Orol, obrázkový časopis.
[C. 4. 1877.
/■ w- ^ ^"^ ' .
lily sa čaty jazdectva, pechoty a delostre-
lectva takým postupom, jakoby nás hneď na-
padnúc chcely. Nepochybovali sme, že ne-
priateľ, ktorý poznal slabé postavenie svojho
pravého krydla i zamýšľal smelým nápadom
naše lavé krydlo k moru potisnút, ba snáď
i do mora vrhnúf, hlavnie svoje sily na tej
strane shromažďuje, aby tento svoj úmyseľ
previedol. V srede a na ľavom krydle za-
ujímal nepriateľ silné posície, ktoré chráúené
boly mohutnými kopcami a na nich vystave-
nými vatrenami. I nebolo tam pozorovať
zvláštnych pohybov.
Mohlo byf ráno polsiedmej hodiny, naši
z vätšej časti spali. Razom zareve pri hlavnom
našom stane Diana (reveil), bubny zahučia,
trúby zavreštia pri všetkých plukoch; od
pravého krydla až ku ľavému ozve sa mo-
hutná hudba (march), ponúkajúca nás ku
pochodu. Lev spiaci prebudil sa; no, nezdá
sa počut ešte a videt vyzývanie a dráždenie
nepriateľovo.
Naše oddelenie nehýbalo sa z miesta,
od včerajška prichystané bolo k boju. Na
pravom pri samom mori stáli sme a pri nás
na pravo turecký oddiel; Angličania zaujali
našu ľavú stranu.
Kým Rusi svoje čaty rozviäovali, dostali
sme rozkaz, aby sme varili kávu. čo sa Ru-
som divne zdaf mohlo.
Okolo deviatej hodiny začala štvrtá di-
visia a s ňou turecký oddiel popri morskom
brehu napred postupovať; i zbadali sme, že
i nekoľko z našich lodí rovnobežne popri
brehu napred sa pohybuje. Netrpezlivé očaká-
vali sme i my poveľ k pochodu. Prišiel i na
nás rad Celé množstvo postupuje napred.
Keí sme do rovnej výšky s tou divisou vy-
šli, ktorá sa bola zastavila asi na polhodiny
cesty od nepriateľa, rozkázal náš veliteľ Saint-
Arnaud, aby sme sa zastavili.
Prebehnúc popred náš prápor riekol:
„Pamätajte, legionári, že i ja, terajší maršal
Francie, z légie pochodím!"
Minulo nekoľko okamžení, kým generáli
jako strely popred šikami s povelom prele-
teli; stúpame i my ostrým krokom napred.
Na pravom krydle začala strelba ; i flotta
meče do boku Rusov smrtonosné strely svoje.
postupuj úc napred. I my blížime sa k práci.
Naše delostrelectvo, ktoré na výhodnom stano-
visku rozostavené bolo, počínalo de mohut-
ných plukov, ktoré v polovici strminy rozo-
stavené boly, záhubne účinkovat ; vidno bolo,
jako jedna osemkusová vatrena, vezmúc si
za cieľ v polovrchn vystavený broj Rusov,
zpustu náramnú medzi nimi robila, čo trvalo
asi za dvadsat minút a vzdor tomu ruská
massa jako žula nepohnute stála. V tom po-
znal som ohromnú tvrdosť rázu ruského, čo
ináč moji francúzski súdruhovia „soul ils
betes" hlúpostou nazvali. Ale i nás a to zá^
hubnejšie porážajú ruské delá, ba i puškový
oheň nám strašne škodí a my jim ani od-
povedať nemôžeme nahor. Razom na všetkých
stranách vedeno je 80.000 bojovníkov s na-
sadenými bodákmi 4ia nepriateľa: v pravo
napred náš pluk zuavov (zouaves), v ľavo
prvý, tretí a deviaty broj šasierov („chasieurs
ď Orléans^), za nimi a na malú diaľku na-
šich osem stotín samí granatieri (grenadiers)
a voltigeri (voltigeurs) atd.
Kto môže opísať ten výjav, jaký sa
v tomto rozhodnom okamžení zraku môjmu
objavil ? ! Na hodinu cesty široko vraždia sa
tisíce ľudu. Oceľ, oheň a všetky pekelné ná-
stroje, ktoré rozum ľudský vymysleť môže,
vynakladajú sa k zuivočeniu človeka. Zem
nedostačuje ku tejto krvavej práci, k tomn
musí dopomáhať ešte i more. Ja len to mô-
žem stručne nakresliť, čo sa konalo na našej
strane.
Naši zuävi a šasicri vrhli sa do rieky.
Bodákom tisknú ruských ostrostrelcov. Už
sú na druhrj strane. I my dobehujeme k rieke
Almc.
„Halte sac a terre !" ozve sa zrazu slovo
strašné, čo nepriateľovi oznamovalo : táto pôda
je už naša ; tu svoje bremená pozkladáme a
budeme mať čas j ich zase ponachodiť, keď
teba zažonieme! V okamžení pozhadzovali
sme tanistry. Bubne zarachotily, trúby /»-
vrešťaly poveľ k šťastlivému útoku (pas de
chargé) a celé pluky rúcajú sa v nsjvátšom
behu do rieky Almy, brodia sa na druhú
stranu, lezú hore na strmý breh jako ve-
verky. Sotva boly naše voje na druhom brehu»
už sa sriadujú v pravidelné šiky a med«i
č. 4. 1877.]
Orol, obrázkový éasopis.
99
^w" y* - ^-^ -^
' ^^\^ ..•■■w^wy ^-^r .
oblaéajúcini bukom diel a pasiek val( sa celé
množstvo bore na strminy, z ktorých ne-
ústupný nepriate! smrtonosné strely na nás
rúcat neprestáva.
Naša zmužilá odvážlivost pomútihi hlavu
ruským veliteľom. Oni chceli nás v lavo
k moru tisknúf; my jich tiskneme z pravá,
i hrozíme, že jich od Sebastopola, jedinkého
jich útočiäta, odrežeme.
Čo to za hromady tam na samom kopci?
Napred, napred tisknú sa naňi; zmožile od-
rážajú jich Rusi bodákami. Trojbarevná zá-
stava veje už na vrchu. No, jako príval valí
sa množstvo nepriatelov a na jich čele veliteľ.
Zmužile i oni napadajú naše rady a hla,
tam napravo padá naša zástava; no, hneď
znovu sa pozdvihuje. Nemôžu odolat tak sil-
nému útoku naše voje, i vídat jich, jako dolu
kopcom bežia; i v favo tri broje šasierov
ustupujú a len asi tridsaC najhrdinskejších
odvážlivcov neustupuje, ale hrebeňom kopca
v lavo sa tehá, ustavične výdatne strielajúc.
To bolo dielom nekoTkých okamžení.
Prišiel rad na nás.
^A la baionettel" zavznel povel a my
hrmotne s bodákami v rukách rútili sme sa
oproti vítazne napredujúcej nepriatelskej
masse.
„Hurrah!^ kričia fiusi, že sa i zem
trasie.
gEn avant!"^ volá náš veliteľ.
Naše pravé krydlo zvestuje výkrikami
vítazstvo; ostatnie pluky dobehujú nám zo
všetkých strán na pomoc Márne snaží sa
nepriateľ presile našej vzdorovať. Vidno, jako
slabne, ustupuje.
Asi osemtisíc Rusov shmulo sa do hro-
mady; my dorážame na nich z jedného, An-
gličania z druhého boku. Každý bojovník
náš chápal krítičné položenie nepriateľskej
tejto massy. Iste jich odrežeme od ustupu-
júcich predních vojov ruských. Dávame sa
do nich bodákami zo všetkých strán. Mame
je naše namáhanie, rozráža sa ono jak na
žule Kriváňa víchor. A Rusi len krokom,
krokom ustupujú pred nami i mecú k zemi
celé naše rady svojmi delami, ktoré v uhloch
svojho strašného štvorhrann vystavené majú.
„Keď bych mal len jedon pluk svojich
„chasseurs ďAfrique;" poslal bych polovicu
týchto Rusov do Francúzska!" vyvolal opo-
jený vítazstvom náš veliteľ Saint-Arnaud.
Ani len jednoho jazdca, ani len jedno
delo nemali smeapreca sme bitku rozhodli.
O hodinu dobehla jedna vatrena, pozde síce,
no zapríčinili sme ustupujúcim veľkú škodu.
V prvej bitke obznámili sa Rusi s cenou
podujímavej zbrojnej sily francúzskej. Počtom
boli skoro nám rovní, ale stáli v pevnom
postavení. Výhoda bola ovšem naša z ohľadu
ľahkej pohyblivosti a podnikavosti francúzskej,
no patrná i tvrdost, neustupnost a húževna-
tosť Rusov.
Tritisíc našich, štyritisíc Angličanov padlo
v tejto krvavej bitke. Prenocovali sme na
bojisku, ktoré bolo mŕtvymi a ranenými po-
siate. Nasledujúci deii obetovali sme ošetro-
vaniu ranených, ktorých sme na naše lode
poodnášali.
Na delách, zástavách žiadna, na mužstve
a zbroji chatrná korisť dostala sa nám.
Touto bitkou rozhodnuté bolo, že sme
mohli Sebastopol obkľúčiť.
Rusi ponechali nám bez ďalšieho odporu
svoje pevné posície, i utiahli sa do Sebasto-
pola. Keby sme my nie na Sebastopol, ale
k polnoci polostrova na Perekop boli tiahli
a po zaujatí morskej úžiny tam sa boli upe-
vnili, bol by i tak ostatní polostrov do ví-
ťazných rúk našich padol ; lebo černomorské
sjednotené loďstvo držalo sa statne a Rusom
prekazená by bola každá premávka na Kryme.
4 však z čiastky, že pevnosť Sebastopol do-
statočne známa nám nebola, z čiastky, že
našim veliteľom bol muž, ktorý silou svojho
génia úfal skoro pevnosť túto dobyť, od-
hodlali sme sa k tomuto dielu. Muž tento
zriedkavý, Saint-Arnaud, zomrel náhle na
druhý večer po svojom víťazstve. Nezkúsené
ruky vzaly do ruky opraty veliteľstva nad
našou armádou. I započalo sa dlhé, jedon
celý rok trvajúce obliehanie Sebastopola,
ktoré státisíce ľudských životov stálo a v na-
šich vojoch nevysloviteľnú biedu zapríčinilo.
14^
100
Orol, obrázkový {asopiB*
(Ô. 4. 1871.
'-^N^ -' .^r^-y y -y
- -y^^^^^
Toľko teraz z dežníka slovensko-francúz-
.skeho dohrovoľnika. I mimovoľne ide nám na
pamäť, jak dlho a s jakými veľkými obeťmi odo-
hráva sa opät a opät krvavé dráma východnej
či slovanskej otázky, ktoré len počas krymskej
vojny roku 19S(i/5& okcJa 850,000 bojovného
mužstva z oboch strto viac chorobami lei ohňom
a mečom umorilo. A koľko životov ľudských, koľko
majetku to ešte bude stáť, kým sa zaskve^e na
východe slnko svobody slovanskej?!
-cOV&í-
R aj CO Nikole ¥•
Poves! od Jozefa Belly.
(Dokone^nie.)
VI.
Slavnosf v Moskve.
nOcel v pästi a kríž v srdci !^ hBslo
Pána svojho už ztratilo.
Správcu lodí kabinetov veslo
Lósu mocou sa zlomilo
Volko-cára miesto zostupuje
Velký, veľkodušne \\i paauje
Syu otca veleslavného.
Mikuláša kosti práchnivejú,
Alexandra ideále vejú
V pláa záujmu Rús dávneho.
Na Tanrij! viac nehrmia delá,
Námerné je podpísané;
„Pokoj navždy !>' chce Evropa celá, —
Tak z Paríjia je hlásaao.
Pc^oj zopnúc krydla svoje k letu,
Pripomenie vrtkavému svetu:
„Boh dajs' len bol sľubu verným !"
A schytiac sa k Ismailu vesluje,
Tento zborí, — volnú plavbu skuje
Dunigom i morom čiernym.
„Pokoj, pokoj, pokoj uzavrený!"
I po Moskvy znie svätinách.
Sám cár je v nábožných shromaždenf
Yeľchrámu v služieb hodinách.
Schválne za, to prišiel z Petrohradu
Navštíviť si Moskvu staromladu,
Vidieť starO'SÍdlo cárov;
A zajtra má mnohým daf odmeny,
Čo SÚ z Krymu války vyznačení.
Zvlášť z nichž boj zrobil lazárov.
V svätomeste Rusov ľudstva shony,
Všetko hemží sa v paráde.
Kremľa zámku skvelé sú balkónv
Obsadené panstvom všade.
Okná domov divákmi sú plné.
Staré, mladé ku Kremľa sa hrnie,
Sprítomnil slávnosť hrdinov.
Vojsko zámkom v ôtvorhran rozstaveno,
Drží hlavnie miesto obsadene
Pre cára s jeho družinou.
V sriedktt^ popred hlavnie rad; stoja
Okrasy tejtQ slávnosti:
Proslulé to slavné deti boja
Vš^tbycb plukov x hodností.
Lež nik tak zrak ludu nezaJbáva,
Jak z nich jedna obrovská postava
Člena — „légije slovanskej."
Jak veľký hrab ponad rakytinu,
Tak sa vznáša nad všetku družinu
Tento syn ríše Osmanskej.
Mladík jedon v pred sa húfmi tiská,
Lud mu s úctou priestor robí,
Bo na prsoch kríž mu zlatý blýska^
Jaký málo koho zdobí.
V predu stanúc dľa jednoho pána
Hľadí, -- až sa pohlád velikána
S jeho zrakom sretol šťastne.
Nim to trhne, sám sebe neverí,
Až k posledku známemu sa sverf,
Čo on tnáí vidiet vlastne.
Ten ho obzre, obsre Goliáäa: —
Oboch bystro čierne oči,
Vlas, čo nhlu barvou sa ponáša,
U oboch sa v skrutky točí,
Čelo vysoké, pos pol-orličí,
Ústa, tvárí ťaJh vnadný až kričí
O obidvoch pr(bttdznQsti,
Slovom : dľa jich podobnosti tela
Pán viac neiná mladučkého vela
Divnú mienku v pochybnosti.
é. é. I8TÍ.]
Oroly obriskový časopis.
101
y tom vrátiaor Kremlq br&RU Qtyáľft,
Záadcom k vqj^ku: ^P02or!^ zburí,
Nápev: ^Zacbovíij Boie i»áai cára!^
Vojanskou hudbou zazvuoí;
A „živ biid," „živio," „hurrah," „evival"
Temer sa jedaým hlasom ozýva —
Lud, vojsko ku Kremlu hlad(
Z Kremlu rad jazdcov smelých vycbadí,
Ktorým sám mocnár v predu vyvodí
Plný panovníckej vnady.
Hrdo sa mu pnie kôi^ jablčistý,
Fŕka, pyšno hlavou rána,
Jakby, že nesie, o tom bol istý
Najvätsiebo v svete pána.
Až jazdec úzdou stiahne arabka,
A keď nezbednou nohou ten hrabká,
On vážno vynesie slovo:
„Jak vy: „živ nám buď, cár náš!" voláte,
Tak: „lud môj verný, živ mi Boh! ťnáte,
Srdečné priatte cárovof
Vojaci, zvléčf vy, koruny sviatku^
Marsa preslávené detí I
K vašim, obhajci ríšei, poriadku!
Dejom úcta m<ya letí.
Za vernú službu, junád^e iinj
y mene vám roda Ruskej otčiny
Vďaku, uznalosf hlásam sám;
A čo cár a vlast nie sú snáď v stave
Priniest ku vašich zásluh oslave,
Bôb, povedomia nahraď vám!
ZvláSt vám, údovla slavského sboru,
Bratia rodnej vzájomnosti,
Nech všetky slasti anjelov chóru
Sladiit vaše okolnosti!
Sokolí Bosny, junač od Sávy,
Bulhari, Tatier synovia, Drávy,
I všetkých kmeňov Slávovia,
Ktorí ste bratsky krú lialy aa náa!
Oj, vrátia vám to, keď pr^de raz čas,
Verte, a úrokj Buaavia!^
„Nech žije rodnia v^ájomnosf večne!''
Pridá ešte monarch k tomu.
To isté húfmi až nekonečne
Znie okolím cárov domu.
A samovladár sedlo opustiac,
K dobrovolníkom. zrovna sa pustiac,
Prvým odmeqy rotdáva.
A zvlášt „velkébo nášho^ zásluhu,
Z hrdinov slavskej leg^e kruhu
Preskvele vyzmrneiiáva.
Jak rad pri^el na sipomequtého,
To sa asi o ňom čuje:
Že k dôstojníka názvu Ruského
Zástavník ten sa zvyšuje;
Úrek na Kryme darom dMtáva,
Riadoym občanom Ruska sa stáva
I on i jeho potomci.
Za to: že nedal vsiat si zástavu,
Bárs doráňali ruky mu hlavu
V boji Karadži-Oglomci.
Sotva však že to a meno jeho
Vyrknú ústa vladárove,
Stál vedia boku jasnosteoského
Divný výjav pohotové.
Šuhaj počerný komonstvom cára
Temer si silou priechod otvára
S krikom: „Otec môj, otec môj!"
A vyznačenec hlas ten zbadajúc
Beží mu proti zase volajúc:
„Ah, ver som, synak, ja ten tvoj!"
„Ah, otee vojak! Nuž v«$k si ty?
Nuž a ma( mi ešte žije?"
„Ach a ty ž^eš, ^n môj zabitý,
Teba čierna zem nakryj??"
Takéto a tým rovné výrazy
Vyrazia v plachú tónov viacmzy
Srdečne sa objimajác;
A len si kladia oba do očí,
Z ktorých si radotC perfy sĺz točí,
Po tváraeb jim jicb zpúšta^c.
Všetko napnúc sa hládf v tú stranu.
Sluch i zrak pasúc na týck dvoch,
Až zvedavosti odehýK bránu
Dial batka Rusov reči sloh:
„Nuž^ Nikoleva syn tys odvážny,
Ktorý v takýto čas velevážny
Beh tak zvláštnej rušíš veci?*
„Som syn po rode^ drusa po mene,
Odpusťte, jasnost, jak dač schybené,
Ľudia často schybia všetci!"
102
Orol, obráikoyý časopis.
[Č. 4. 1677.
' \^- ^ j^ .^^ ^ ^ ^
^ ^"V^ .^^J
že ti odpoveď nad výstup preély
Pohla ruäňom smyslov cára,
Že slová tieto dašou mu prešly :
Duše okien svedčí pára.
Bystrým pozorom merá šuhaja.
Až kým do pŕs neprišiel kraja
Žiar zlatú krížka nezbadá —
To len cárovi nešlo do hlavy:
„Nuž už i teba venčí žiar slávy
Tak ligotná, duša mladá !?<"
„To vyznačenie, ba i vriadenie
Za žiaka kupeckej školy,
I šatstvom, stravou zaopatrenie
Dar cárskeho otca boly.
On ma tým poctil, že som armádu
O Turkov nočnom obznal výpadu
Pred Diurdieva slávo-bojom !" —
„Ah! tedas' to ty, ten Bulhar mladý,
Čo Rusom výhru, zkazu nadvlády
Turkov podal v činu svojom?
„Čin tvoj do smrti milou zpomienkou
Býval cára nebožtíka.
On neraz ch valnou poctil bol mienkou
Bulhar chrabrého mladíka.
A ja ctiac vôhi cára i otca,
Zvlášt, že je hoden toho pôvodca,
Mienke tej pomník vystavím.
Iba že darcu tvojho nástupca
Nebadá v tebe povahu kupca, —
Vrav, — mýlims'. Či pravdu vravím?"
Rumencom líce Bajčovo ^^^
Námietka tá ho zarazí —
Lež on jako vždy ľahko sa nájde.
Nad zarazením zvítazĹ
„Pravdu máš, jasnosti" vypovie smelo,
Ja tú domnienku objasním vrelo,
Či schybím, či si spomôžem.
Tak je : zi^ kupca nie som stvorený.
Stav je to pre mäa nie prímerený,
Darmo, ja za to nemôžem.
Bych snad priaznivca neznectil volu,
Tajil som to až dosaváď,
Bárs mi príčinou bolo to bôlu
Vniutorného nejedenkrát:
Bo inak robil, inak som cítil,
Zvlášf k lúboletu jako ma schytil
Duch rodnieho povedomia.
Čo mi od tých čiaa srdce zžieralo,
Keď vhodnú dobu nebo doprialo,
Dám cárovi na vedomia.
Vlastenec pravý žitia úlohu
Spáse národa venuje.
Cit rodoľubstva s dôverou k Bohu
Mňa tiež k tomu si hotuje.
A na tej rodu sväto-postati
Mnou je pred všetkým v povahu vzatý
Kmeň môj Bulharska nešťastný:
Čím a jak by mu a v jakom stave
Najosožnejším mohol byť práve
Môj ma pojem pudí vlastní.
„Dnes, zajtra Bulhar, jak milý Bôh dá.
Za vofnost bude kru cedif,
A bárs Samsonov za pasy dos( má,
Ľahko môže hynút, biedit;
Lebo vo vyššom vojny umení
Krajan môj nie je sbehlý, zkusený;
Kde by rab v tom náuku vzal? —
Lež ja, cítiac sa k tomu nadaný.
Chcel by sa vede venovať v zbrani.
By to raz v obet rodu dall^
Slovíčkom „dosť!^ a ruky kynutím
Cár rečnenie Rajču staví,
A za žiadosti jednej vyrknutím
Druhú z lona úst vypraví:
„Dnes s otcom hostia budete moji,
V Kremline lepšie a na pokoji
Ja vás a vy mňa poznáte.
Šlachetnost vaša že s priazňou cára
V čom bude možno, iste sa špára,
Na to moje slovo máte!**
A vladár Rusov v začatom diele.
Až ho skončil, pokračuje,
A lud v pred pozvú výsledok skvele
Rečma v shovoroch maľuje;
Bo z cára tvári i vysvitalo.
Že zvláštne milý dojem naň malo
Osvedčenie mládencovo.
A keď sa slavnosf slávne rozchádza,
V rozchodnora „sláva!" sa tiež sprevádza
S cárskym i meno Raj čo vo.
č. 1. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
108
-■ j^ "■ -««" ,^ -^ w ^
• -' -^ -'
vu..
Odvedenie.
V tú noc, keď Uliana
S dcérou utiect mala,
Podivná príhoda
Obidve čakala. —
Na svite štebocú lastovičky,
Pastier už trúbi na kravičky.
Dievky mu jich z dvorov nadháňajú,
A novinku nočniu rozprávajú.
Novinečku nočniu, takú veru:
„Ulianu odviedli i jej dcéru.
Odviedli dva jazdci o pol noci.
Už tým dvom úbohým niet pomoci!
Bašovi sluhovia to ver boli —
No, už sa Alimu stalo k vôli!"
Len ponocný, chudák, v posmech zostal,
Co ten výjav videl a na tom stál:
Že jedon z tých Turkov istotne bol
Nebohý Nikolev Rajčo sokol.
vm.
Vyznačenie.
Nä nekdajsej Švédov pôde leží
Pri Néve mesto Petrohrad.
V Petrohrade hlavnom na nábreží
Velikých, skvostných domov rad.
V rade domov palác a v paláci
Mnoho panstva pri rozkošnej práci, —
Práca táto je hostina.
A k hostine tejto shfooäaždení,
Bo ten, čo ju dáva, dnes sa žení,
Sú: slavná syatby družina.
Kto sa žení? — Vukič Vasilija,
Plukovník, úd dvorskej rady.
Kto mladacba? Nikolev Marija.
Družba? Brat jej plno vnady.
Brat jej Rajčo, mladý ruský kadet.
Kto starejší? — Každé bude hľadef!
Sama bytnost zemepána.
Z hosti známych? Cárov tplostrážny
Starší Rajčo, muž a junák vážny,
A s nfm i jeho Uliana.
Svatba skvelá, spoločnosf veselá,
Cár i necár v dobrej vôli,
Komnatami hudba vrie umelá,
Jiedal, pitia plné stoly;
Hier a tancov od výmyslu sveta,
A čo svatbe zvlást vzpomienkn zpletá:
Sú zdravice hodujúcich.
V behu týchto raz starejéí vstane,
A keď ticho kol stolov nastane,
Reč tá z úst mu plynie súcich:
„Dost prípitkov, zdravíc sa vynieslo
V dnešnej slávnostnej zábave,
A preč' v náruč zabudnutia kleslo
Pripiť, komu sluší práve;
Pripiť tomu, jehož činu ruchom
Sprevádzano vše riadiacim duchom
Dnešnie veselie povstalo:
Preto tohto pôvodca nech žijcl^
Zdvihnúc času prvý cár pripije,
A tak všestranne sa stalo.
„A ten šťastný je náš hodný družba,"
Pokračuje zas dial hneďky,
„A nech k veci je: Diurdievska služba
A služby tejto následky.
Tým pripravil svatbu nám milenú," —
A cár jeho za to na zpomenu
Dneska chce niečim oblažiť
S túžbou: by ho to ozaj blažilo
A k velkočinom vždy viac vábilo,
By to pravé vedel zažiť.
„Rajčo, na tvoju výslovnú žiadosť
Pri našom sa oboznanf,
Stalo sa tvojmu túženíu zadosť:
Ostal si mužom vo zbraní.
Abys' v hodnostach mohol postúpiť,
Nechtiac výnimkou „Ústavu' tupiť^
Zrobil som rod tvoj bojárskym;
A žes' i toho práve si vážil,
Zvlášť v vede vojny povzniesť sa snažil.
Dnes si: dôstojníkom cárskym.
S tým ta púšťam, ty môj obľúbenec,
V ďalší priestor žitia sveta.
Slávy dosial vydobytý venec
Nech ti s vekom pučí, zkvetá.
Nebo v tvojej ta utvrd zásade.
Bôh daj, raz prvý bol v mužov rade
Ošfastňojúcich dooiov svoj^
By jak pokrevnost teraz už tvoja,
Tak i raz štastný z výsledkov roja
činov tvojich bol — národ tvoj!**
104
Oro), obráskový časopis.
[Č. 4. 18T7.
'•V'' "^'X'N^*.
- 'N '-.^^ *^^
^''^^^w^ ,rv '^. .y-^v
Dôstojník mladý náň 6 úctívoatou
Cárovi za to ďakuje,
A nie leD slovom, lež skutočoofiCou
Povdacaým sa byt sľubuje.
A jak sa ata&e? — Čas Dám ukáže
Či mu vďačnosti pole vykáže,
či ho nevdačníkom zrobí!
A či ho k sláve vyššej povznesie,
Či ho 0(1 slávy k potupe znesie
A v lone jej nepohrobí??
Belehradská brána
Pekne matovaná,
Pod ňou starý slepac,
Lud sa k nemu sháňa.
Lud sa k tiemu sháňa,
AlnHiäiu mu dáva,
Slepac ludu spieva,
Na guslach pohráva.
Pohráva i spieva
Kára Ďorďovi,
Markovi, Sávovi
1 mladom Rajčovi.
A jak o Raj čo vi
Spieva a prehúda,
Zvlááf mu groš za grošom
Do fežu pribáda.
Hádže mu doň vojak,
Pop, kupec, náhončí,
Až pri hlučnom: „Živio
Rajčo!'' pieseň skončí.
■'-^>JLOoGN£K3A-'^-
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
Cestopisné náčrtky od LaslcomersJciho.
(Pokračovanie.)
Uplynulo asi pol hodinky, čo sme hrad-
ská cestu opustili, i dotiahli sme do Dol-
nieho Lieskovca. V neveľkej obci tejto na-
chádza sa zanedbaný panský dom a majetok
Suňogovský a pekný, novo opravený hrádok
Sittányi-Ulmana , bohatého snemového vy-
slanca. Pri hrádku rozprestiera sa múrom
obohnaný park, ktorý tohto leta prvýraz pri-
šiel pod záhradnícke hrable a motyky. Práve
kopali v ňom rybník a upravovali chodníky.
Pamätná je v parku dost hrubá lipa, ktorej
haluzy v istej výške tak sú súmerne roz-
vetvené, že je to zriedkavoat; aby sa neroz-
čechly, opatrené sú obojkom, čo je, pravda,
na ujmu kráse. I Suňogovský majetok pri-
kúpil Sittányi. Vídaf tu veľké ovocné sady a
to nielen v záhradách, ale i v svobodnom poli.
Poneváč so zemeznaleckou polohou kraju
pozdejsie a hroraadnejSie zaoberaf sa budem,
opis ten ná teraz preskočím a pôjdem len
za nosom dalej. Po dobrej ätvrt hodine prišli
sme do Trstia. Tento suchý Triest zatvára po-
savádnu, menšími kopcami ohradenú, hladkú
zátoku; od Trstia sú dva priechody, jedon
na východ do Podskalia, druhý na juh do
Pružiny, oba skalnatými horami vedúce.
Trstie je malá obec; počituje ale mnoho
panských stavísk, nové i staré kurie, humná
atď. Bývajú tu členovia Mardovského domu.
V bočných lesoch vysokej strmej Malenice
vydržiavajú sa hlučné poľovačky. V pravo,
v ľavo fahajú sa bučiny, len pri D. Lieskovci
videl som nad cestou miešaný lesík s dú-
hami a sosňami.
Z Trstia ekonomicky dobre obrábaného
stúpali sme suchopárnou úzkou dolinou nahor.
Strmé výšiny sú takmer nahé. drsnaté, všako-
vými kamennými mnfchami a kozákmi fanta-
sticky ozdobené. Je tu vápennák dolomitický
mrvivý, belnastý. Pružinský jarok švihá dolu,
a ozaj, keby toho nie, človek' by pochyboval,
že tým smerom ešte dakde na Božie svetlo
a medzi sebe rovné Božie stvorenia sa vy-
rediká. Nuž ale trpeli vost všetko premôže:
premohla i suchoromantickú dolinku. Prvé,
čo sme uzreli, bol rapotajúci mlyn a za mly-
nom videli sme už väzu, kostol, faru, domy
Pružinské. „No veď ja tebe dám dediny ! Či
nevidíš na väži hodiny ?"* napadlo mi, keď
som väžové hodiny uzrel.
Ked sme sa obzreli na preideté vrchy, po-
znali sme značnú vý6ku Pružinakého mestečka.
c. 4. 1877.]
Orol, obráikovf iksopia.
105
Fan PražinBká stojí nad hl&dínoa morskou
1318', je teda od BeluSe 538' vyššia, Co Ylaatne
len od Trstía počitovat načím, poneváč až po
Tratie dolina takmer vodorovne ubehúva. Tento
dekan a miestny farár — náš Štefan Závodník.
— Tu som 8i odfúkol, tu som sa pohodlne
povystieral ; pri čom som nezanedbal jako
obec, jej obyvatelov, tak i okolie preskúmat
roidiel vý'áky poznat na rastlinstve vôbec a
zvlášte na jeho pozdaejiom sa vyvinutí.
3 priatelským pohostinstvom a slovenskou
dobrosrdeČnoaCou očakával a prijal nás pán
Štefan Z&vodnlk je vysoký, motautay muž,
mierny Človek a velmi učialivý k&az. Tvár
jeho javí dobrotu a prívetivý úsmedi. Takýto
muž, keď asi 30 rokov jednostajne v tom
15
106
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 4. 1877.
•' ■'■' ■~^"^' -^
-^^V*-^ r*w- ^- — ,
istom kraji býva a pri tom isté povýšené
sociálne postavenie požíva, neomylne vtlačí
svoj ráz i sebe podriadenému luduavdruhom
rade všetkým od neho závislým veciam, slo-
vom — vliv má takého muža účinkovanie na
tvárnost mravniu i fysickú nim obývaného
kraja.
Lud pil jako špongia, mrhal čas, márnil
peniaz. Závodník účinkovaním, neúnavným
poučovaním mnohých odviedol korhelstvu.
Ešte i teraz naidú sa mnohí pijanci, ti budú
asnaď vše druhým na postrach jestvovať, aby
sa dobré od zlého tým drastickejšie rozoznať
dalo. Ale jeho účinkovanie neobmedzuje sa
len na jeho faru; on revoltuje i druhé re-
víry. Má vo svojej blahej čiernej knihe vyšše
40.000 duší zapísaných jako členov ruženco-
vého spolku, odriéknuvších sa pitia páleného,
t. j. ožranstva. A čo by z tých len každý
10., čo by len každý 100. ostal verným (a
nepochybujeme, že jich ostane viac) už je
tým preca velká radosť čertovi pokazená. Ta-
kéto neustále účinkovanie na všetky strany
a dala by sa potom pre vlasť, pre človečen-
stvo velká summa blahobytu porátať. No,
ale k tomu treba ludí so Závodníkovou tvrdou
hlavou a mäkkým srdcom, a takých chvála
Bohu máme na Slovensku dosť, len by boli
na dotyčnom mieste podporovaní a rozzo-
hrievaní.
On rozmnožoval bezpríkladnou pilnosťou
štepárstvo, sriadil dla najlepších vzoriek ná-
boženskú školu vzdor všetkým prekážkam.
Tam sa chlapci učia hudbe, gymnastike;
dievčatá hotujú všetkého druhu ženské práce,
tak že i viedenskou výstavou vyznačené boly.
I kroj pospolitého ludu, národní ovšem, sa
sošlachtil a vkusnejším stal. Kostol okrášlil,
väzu hodinami opatril, kaplnky nastaval, na-
pravil, vzbudiac i tým čistotu, vkus a cit
nábožný v ludu.
Toto všetko môže vykonať neunavený
farár! Ba čo viac, filiu Mojtfn, vyšše 3 hodín
vzdialenú, na vysokých skalách ležiacu, po-
výšil na faru. Tak dlho apoštoloval po svete,
kým krásny kostol, faru a k tomu potrebné
fundácie a inštrukcie nevybehal.
Nebude od veci, keď s malou odchýlkou
vyložíme, jako Štefan Závodník na Mojtínskej
skale kostol, a to tak krásny, vystavil; stojí
to za to pripomenúť.
Starý mathusalemský husár, Škultéty,
o ňomž sa nižšie dolu smienim^ narodený bol
v Mojtíne a slúžil jako vojak 81 rokov! Bol
on predmetom obdivovania korunovaných a
nekorunovaných velkých hláv. Toto použil
múdre a vtipne Závodník. Pobehal Pešt, po-
behal Viedeň a vykonal, že ku cti toho skoro
nesmrtelného husára v jeho rodisku vystavený
bol kostol. Resolvované bolo vyšším miestom
40.000 zl. Závodník ale spokojný bol so
20.000 zl. Kostol „super petram" stavaný
má byt, jako to i prof. Klemens svedčil,
krásny.
Chudákom Mojtínčanom ťažko bolo do
matky fary, ale i farárovi do iilie, zvlášte
v zime, vyšše troch hodín ďaleko ta na ten
trenčiansky St. Gotthard sa brodiť. Stalo sa,
že kým dieťa ku krstu doniesli, bez toho
žeby bolo Pružinu uzrelo, uzrelo večný raj.
Ba ešte hroznejšie veci sa prihodily. Ked
raz mŕtveho z Mojtína do Pružiny viezli,
ztratili mŕtvolu na ceste, dovezúc prázdnu
rakev k hrobu. Trasením sa po hrbolatej
ceste vybúšil mrtvý Mojtínčan dasku nad
hlavou a vypitlal sa dierou na cestu. Chu-
dáka deserteura museli potom rekvirovat do
pohotové otvorenej jamy. Teraz všetkým týmto
nesnádkom šťastliví Mojtínčania vyhnúť môžu
a pred smrťou neztratí sa žiadon.
Pružinská fara obtočená je záhradami.
V záhrade stojí košatá lipa, pod lipou sú
lavice a stolík, kde sme tichým večerom
vôňou obtočení noviny čítali a rozhovor viedli.
Idyllické boly to hodiny!
Biely kostol medzi zeleným stromo-
vím panuje nad mestečkom, ďaleko kukajúc
po vršinách a prívetivo nazerá po svojich
klientoch. Okolo kostola na zelenej pažiti
rozstavené stoja v súmernej dialke novovy-
stavené káplice. Za kostolom je archív tých,
čo sa z obci sem na pokoj presťahovali, po-
krytý zeleným kobercom. Po čas môjho tu
sa bavenia pohrobili jedno decko a jednoho
paholka. Zajímavo-prenikavý to výjav ! Tichá,
velebná príroda vôkol načúva pozorne spev
vznášajúceho sa škrována. V tom hlásajú prí-
chod usnulého Pružinca mdancholické zvony:
c. 4. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
107
' »-• ^ y^^"-^ ■
• ^^ ^ ^ - X^ V^-N^ *^^^*-
„mortuos plango.^ Skrovný počet tichého,
s prírodou srasteného ludu, fakle, spev, mo-
dlitba, plač: to všetko sa ti objaví. Truhla
mizne v hĺbke, kamene a zem hrmocú, graca
škripí, sprievod tratí sa; nastane ticho, prí-
roda prechodí na deuDý poriadok. Skončil sa
každodenný a preca vždy bolastný výjav —
len na hrobe klačí a modlí sa malé jakési
dievčatko a ja hladím, hladím zamyslený už
na to, jako z kame&a vykresané decko, už
na tú peknú, velebnú Božiu prírodu ! A škro-
ván Y tom letiac do výšky, hlása štebotajúc:
„nesiem Bohu sviecu, sviecu,^ nesúc dušu
úbohého Slováka a modlitbu detskú nazad
ku všehomíru Stvoritelovi.
Na rohu štvorhranu kaplíc, ktoré sú okolo
kostola, stojí z piesočníku kresaný pomnik
pyramídový na štvorhrannom podstave. Po-
mník vystavit dal takže nás Štefan Závodník
spomenutému husárskemu strážmajstrovi Škul-
tetymu. Výška pomníku obnááat môže asi
desat stôp. Nápis, na štyroch stranách roz-
ložený, znej e:
„Pod SesC panovníky si žU, slúžil verne,
V sedmiletých vojnách si bojoval pevne,
V tureckých, fraDcúzskych zástavu si bránil,
Tak že Ťa nepriatel často i poranil."
j,95-ročniemu c. k. husárskemu zástavníkovi Ladi-
slavovi Škultety, ináč Gabriš, narodenému v pru-
žinsfcom Mojtíne dňa 27. jun. 1738, zomrelému
vo V. Várade 19. aug. 1832, za jeho 81-ročniu
vojanskú službu k radostnej pamiatke V4''Storoč-
nieho žitia Jeho Vel. Cis. Fraňa Jozefa L svojmu
národovcovi dali vystavif vďační Slováci 1855."
Podobizeň tohoto ozaj pamätného hrdiny,
Klemensom kopírovaná na velkom obraze,
nachodí sa u pána dekana. Sedí starček na
koni v parádnej rovnošate a drží v pästi
zástavu.
Obec je dlhá, dakolko panskými domami
okrášlenl Ilned koncom obci pri samej, ináčej
veFmi dobrej ceste vyskytuje sa vápenný eoce-
nový konglomerát, znamenitá látka na naprá-
vanie pokazených ciest. Malú polhodinku vyšše
Pružiny leží filia fary Pružinskej, Predhorie,
maličká to obec obývaná z čiastky podomov-
níkmi, čo na krosnách Zliechovské sklo po
svete roznášajú, z čiastky košikármi, ktorí
svoj výrobok už na kárach, už na hlavách
svetom rozvážajú.
Bolo v nedelu, lud pekne zašatrený ubie-
ral sa do kostolov. Kde tu po medzách na
žínočkách držaný pásol sa na pospol čistotný
a tučný rožný statok.
Od Predhoria odrazili sme sa na lavo
na východ hlbokou skalnatou dolinou. Z lava
nad nami vypínala sa strmá hora, menom
„Sekaná,^ len po samom hrebeni riedkymi
ihlovými stromami obrastená. Na jednom
mieste v samej strmine stojí kolmo vytýčená
zápoľa, v podobe hlavy, na hrdle a plecoch
postavená; velkosfou a podobou rovná- sa
Sphynxu egyptskému.
Sekaná je z vápna, ale vápno to pri-
náleží rozličným druhom : neocomský dolomit
a vápennák, červený klisurový a pravdepo-
dobne i strambergový sivý vápennák. Do-
linkou vinie sa čerstvý a velmi čistý po-
tôčok. Tam hore vyššie celý potôčok jakoby
razom zo zeme sa prúdi, kdežto na vrchoch
takmer žiadna, aspoň velmi zriedkavá stu-
dnička sa nachodí, čo som pozdejšie dost
trpko zkúsif musel.
Pri uhlifiku a vápennici opustili sme do-
linku, vedúcu ku neďalekej velkej, mnou pre
krátky čas nevidenej, cestovatelmi často na-
vštevovanej jaskyni — „Dupnej" (1764') a
strmou, úzkou, hroznými skalami hatenou
dolinkou škriabali sme sa proti srsti. Ked
sme pár krokov urobili nachýlenou rovinkou,
už sme zase obrovskými drzými, kružinou
zarastenými skalnatými stupkami, šúchajúc
sa medzi strmými dolomitovými stenami ne-
šeredne fúkajúc driapali sa hore. Tu videl
som rízne, Talianmi stavané. Ťahaly sa od
zápole na zápolu ponad priepastí, už strm-
ším už plitkým pádom, líčiac sa mnohým od
našich slovenských. Nemusely cielu úplne
zodpovedať, lebo videl som hrčavé polená
pred skokmi na plitkých miestach pristavené,
čím sa nielen „habausy^ nastavily, ale i samé
rízne porúchaly.
„Čihí hore, už nemáme ďaleko,^ tešil
ma môj vodič, ked som sa jako randa spo-
tený mame a mame obzeral za ledajakou
studničkou. Ach ale dolomitové steny po-
znalý, že nie som Mojžišom a nevycvrkly,
vodu, k čomu ony dla svojej polohy ani ne-
bárs spôsobné boly. Jako sme nevideli vodu^
15*
108
Orol, obrázkový časopis.
[Č, 4. 1877.
^N-^ x-^'-^^w* V
"»_X -^ ^^ >
■ - S-' ---y -*• -^ ^
-"N- W ^•■^"■^^
tak som ani v tom celom, na páhuiie vápna
velmi dobre sa bodiacom dolomite nikde ne-
našiel skameneliny. Keď kde jaká našla sa
na skalách humusová hriadka, tam bujné
Sedum a jiné z rodu Grasiusculov rozpre-
stieraly sa byliny. V protivnom henzlovskom
rúbanisku prekvitala bujne Atropa Belladona
(lúlok, nadragula). Ináčej vyznať musím, ie
na tento čas pre horúčosť a dlhotrvanlivú
suchotu rastlinstvo priateľovi a sberatelovi
rastlín do prostá žiadnou radosťou nepre-
kvetalo.
Každá kázeň má svoj amen. Po namáha-
vom nielen nohami, ale veru už i rukami
škriabaní sa vyšli sme na vrch „Samostrielu.^
Meno je to istotne významné a iste vtedy
keď vyniklo, značilo päšno- prachovú pušku,
flintu, jako ju kde tu píšu — samopalom.
Asnad po tej hore chodil polovník, opatrený
tým, toho času ešte neobyčajným, vražedel-
ným strojom.
Na samom vrchu je lúka. Tam sadli
sme si na povýšenom mieste ku zaslúženému
odpočinku, chodiac bez namáhania tela a pre-
skakuj í c dla ľubovôle od končiara na končiar
rôznych, strmých, škerených, sekaných hôr,
vrchov a kopcov — všetko to pravda len
očami. Ach, jako sa to človek dobre cíti na
tak povýšenom mieste vysoko, vysoko nad
hlavami pletichárskeho človečenstva!
„Auf den Bergen thront die Freiheit,*
vyvoláva nemecký básnik. A pravdu má. Na
všetky strany čiahal som zrakom a všade
ten — „tót gôrbe ország.* Jedon vrch vy-
pínal sa nad druhým v rozličnej forme, farbe,
položení a výške. Na juhu stojí, jakoby ho
Pán Boh troma prsty na tú výsosť bol vy-
tiahol, stojí už tu tolkoráz spomínaný —
Strižov, 8 holou hlavou a chudým hrdlom,
okolo neho celá koleda hranatých miništran-
tov; medzi nimi a Samostríelom je hlboká
Radočinská, iste bájeslovná dolina. Na západe
ležia Mojtínske vrchy a Rohatín, Malinica,
kopec Radová, Somorová, niže Pružiny Prú-
dovač. Ďaleko za Váhom vídať všakové divo-
tvorné kamenné cukerkandle. Na severu vy-
pína sa Hanfn, pekná tiež haluška, Podskal-
ské knedle a tie všakové Stráže, tých je ozaj
Iropa. Kde dáky volným vidom a končitou
podobou vyznačený kopec stojí, ten má ná-
zov Stráž.
Táto okolnosť ukazuje nám prstom pre-
žité historické časy; nadovšetko ale roviny
považskej doliny boly plné nepokojov, a keď
sa tade hmuly drancujúce tlupy, vyfajčený
ľud utiekal sa medzi odľahlé vrchovato-skal-
naté doliny, a aby i tu pred vpádom vlko-
lačných nájezdcOv zabezpečený bol, postaval
na príhodné vrchy stráže, ktoré svojim spô-
sobom znaky približujúceho sa nepriateľa,
pravdepodobne strojenými ohňami, učupeným
tam dolu zástupom dávaly.
Takéto mená sú písma, ktoré často tam,
kde aktov niet, dejiny vysvetľovať môžu.
Tak i mnohé výrazy nárečia ľudu okoli-
tého poukazovať sa zdajú, že už lebo ten on
sa prisťahoval v pradávnych časiech z Poľska,
alebo že Poliaci časté invasie do týchto kra-
jov robievali.
Pred krátkym časom prekopával hospo-
dár za domom jarčok v susednej, tamto za
tými eocen-vápennými kopcami ležiacej obd
Domaniži.. i vykopal tri srí«bonié peniaze
poľské, tuším zo XV. a XVI. stoletia po-
chádzajúce.
Čo sa záhradníctva, statku a roľníctva
tyče, týchto sriadenie, poriadok a čistota po-
ukazuje na zvyky a blízkosť suaedn^ Moravy.
A teraz podotkneme na krátko i geolo-
gickú podstať týchto ohromných kamenných
látok. Strážov pozostáva z vápna a dolomitu,
ležavšieho nad merglami neoconiskými, dele-
nými súc od Malej Magury žabičníkom (Quar-
zit) a červeným piesočníkom. Rohatín pri-
pomenuli sme, i okolie Slopny, Malenica.
Pružinská kotlina obsahuje eocenské konglo-
meráty a eocenský piesočník.
Tu na blízku v tomto obore, t. j. eocén-
ských konglomerátov najpoučlivejšie sú ska-
liská od Podskalia do Domanižu, o ktorých
sa ešte pozdejšie smienime. Rozpadnuté eocen-
ské piesočnfky, tak rečené viedenské, dávajú
tmavú, kyprú, dosť úrodnú zeminu. Eocenské
konglomeráty sú rolníctvu nepriam príjemné
zeminy; z nich sú síce teplé, ale nadmier
skalnaté a bylinám málo podstaty dávigú.
Toto je krátky priehľad geologický. Keď
sme ešte na Pružinu s ligotajúcou sa väžou
ô. 4. 1877.]
Orol, obrázkoTý éasopis.
109
" •■ -^ -•^-z * -• -■./'.
a pod nami na Predhoric okom hodili, po-
berali sme sa druhou cestou či chodníkom
ces hustý, bukový les dolu a to zvätša tolkou
strminou, že sme sa bez ladu síce, ale nie
bez skladu korčuhovali; na každý spôsob
o moc skorej zo Samostrielu sme zbehli, jako
sme naň vyšli.
Jazyk mi už vyschol jako pflnik a pri-
jdúc v najtuhšej pálčivosti na faru, pil som
jako velblud a už trebárs som tu sedel tak
receno v mori spolkov mierností, preca som
neutrálnu vodu s menej neutrálnym vínom
kopuloval, pri čom, zhliadnuc na môj sahar-
ský smäd a odhliadnuc od pravidla, dal mi
môj dobrý priatel indulgenciu.
Eed som sa za nekotko dní v Pružine a
jej chotáre naprestieral , lúky, role, polia,
s rozličnými drenážami, rigolovaním, parko-
vaný farský háj a chladnú studňu na hli-
nastej aréne poobzeral, lúčili sme sa z po-
kostinnej fary.
Pán dekan bol tak láskavým a odpre-
ladil nás na svojej príležitosti cez Trstie do
fodskalia. Podskalie leží asi štvrt hodiny
cesty od Trstia. Cesta vedie idyllickou do-
fiakou medzi pahorkami a obec leží, jako
samé meno jasno značí, pod skalím. Je to
chrbát jako krov domu , čo sa podoby tyče,
ale vysdiý , až do polovice rolami, pašou a
borovkami pokrytý, potom ale číra drzá skala
a to dlhým hrebenom. Vrch tej kamennej
kmruiiy je z čiastky krovinou porastený ; tam
majú byt zbytky hradu, o honu som sa ale
nič bižsieho doevedet nemohol: no, už tá
myšlienka, hrad tam vystavif , bola strašná.
Celá obec leží tak prichýlená, jako by
ju boli z neba zniesli, lebo ináč nemožno
pochopit, zkade by bola prišla. Chodníkom
oproti Pružine a Domanižu idúc hore a hore
popod zápole rečcného vrchu, mal som prí-
ležitost videt velkú massu eocenského vá-
penného konglomerátu, ktorý východom hore
oproti Žiline sa fahajúc, pri Súlove najvyš-
šieho stupňa vyvinutosti dosahuje. Je to vá-
penná slúčeoina zo samých, zvätša kus ošú-
chaných vätších menších mrvov spoluzložená.
Domnievam sa, že v eocenej dobe (treti-
hornej) na brehoch širokého nepokojného
mora z rozdrvených jurasových vápien po-
vstal. Dosť na tom, tento mrvivý kameň, po-
doby stĺpov majúci, mení sa a prší; podnožie
týchto hôr posiate je hrčami a okrúhlymi
kamienkami, jako vidívame sem tam na bre-
hoch morských. V dolinke na severovýchode
videl som merglové slince v jarkoch a to
v mohutnej sile. Sám kostol a fara s cinto-
rínom stoja na neocomskom dolomite. Viac
sličných oltárov a zvätša kostol pochádzajú
dla jestvcyúcich nápisov od Teštianskovcov
z predošlého storočia. Mrtví ležia v susedstve
skamenelín, ktoré ale nie sú k určeniu súce ;
tam dalej kopce oproti Sverepcu sú takmer
výlučne z eocenského piesočníka spoluzložené.
(PokraeovAnit nasleduje.)
■—e
OJU>^
FEUILLETON.
Trpký osud.
Bulharská poviedka od I^úbena Euravelova, — Rozpráva jedna ICíšanka.
L
Mjnulo sa mvoho rokov, Bože môj, čo
som sa narodila na tento biely svet, ale preca
nemôžem spravodlivé povedať, že som žila —
lebo nemala som nikdy radostného dna. Sotva
mala som štrnást rokov, už ma vydali. I mu-
sela som poslušnou byt svokruši, odievat muža
a riadit domácnosť No, to mohlo ešte ob-
stát, lebo môj muž bol dobrý a rozumný
človek a v dome, kde je dobrota a rozum,
tam sa žije lahko a veselo. Neboli sme bo-
hatf. no Pán Boh dal nám zdravie a česf, a
to je najvätšie bohatstvo chudobných pocti-
vých ľudí. Od bohatého suseda nechceli sme
nikdy prosiť. A Boh neopúšťa dobrých Tudí
na svete — asnad preto, že kú mu potrební:
Jednoho rána odišiel mi môj junák na drevo
110
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 4. 1877.
a ja som išla bielif plátno. Sadnem si pod
?rbu na lúke, ktorá patrila strýcovi Božkovi,
a čakám, kým mi plátno uschne. Vôkol mna,
chvála Bohu, všetko sa zelená a vonia: ve-
tríček kolíše zelenú trávu, lastovičky štebocú,
vrabci jsibčia sa v krovine; bieli, červení,
žltí, strakatí a Boh vie jakí motýlkovia po-
letujú z kvetá na kvet; za nimi letia včielky;
kobylky skákajú, krydelkami trasú: tik, tik,
tik I . . . vôäu sena cítit všade, žito počína
už žltnúf; ptáci prespevujú a hlučne rozlieha
sa pieseĎ dedinčana:
Och, idz, povedz drahý Deno,
Mojej drahej matke,
Nech pripraví, drahý Deno,
Sedemdesiat stužiek.
Zaviažeme, drahý Deno,
I sedemdesiat rán.
„Milo ti je, Bože, na tom mieste," my-
slela som si, i počala svíjat plátno . . .
Zrazu pribehla moja svokra celá roz-
cúchaná a plače ....
^.Bože, čo to znamená?"
„Chytro zaviň plátno a bež domov," ho-
vorí mi ona ....
„Máš muža nemocného, veTmi nemoc-
ného .... Pobehni, drahé moje diéta . . . .
Ja idem pre popa .... choď, nevesta, po-
náhľaj sa, slnce moje . . . .«
Keď som tie slová počula, vstávaly mi
vlasy dupkom, po tele chodil mráz a nohy
počaly klesaĹ Nechám plátno a jako strela
letím domov. Došla som a mala som čo vi-
deí. Môj Stojan leží pri ohnisku, hlavu roz-
tlčenú, ruky posekané — visia ... r celého
zaliala krev . . . neviem, čo sa potom dialo . . .
Ochorela som, i ležala tri mesiace na lôžku
a porodila som nedospelé dvojčence, jedno
mužské, druhé ženské . . .
II.
Moja svokruša žila ešte za krátky čas
po smrti svojho syna. Dobrá to bola stvora
tá moja svokruša. Ľahká jej buď zemička
v hrobe! A ja ostala som vdovou, sirotou,
jedinkou na bielom svete. Musela som fažko
robit, aby som dietky vyživila. Ťažko mi bolo,
ale čo robiť, tak mi bolo súdené! Moje si-
roty odrástly, čo i len voždy hladovaly a
žížnily, a bosé, nahé boly — i dosiahly
štrnásty rok. Syna Ďorďu dala som popovi,
aby ho písaf naučil. Dcérka moja Nedelka
vedela všetko robit, i stala sa z nej krásna
gazdinka, že milo bolo radost na ňu pozrief .
Oba by sa ujali dedictva, on by kopal a ona
by siala ; on by polieval a ona by plela. Tak
by neprestajne pracovali moji holubkovia,
spievali a veselili sa. Hlasy mali jako slávik
alebo Boží anjel.
Najmilejšia jich pieseň bola:
Što ty vezeš Maro?
Što ty vezeš Marijo?
Keď jich takto počujem, musím zaplakat
od radosti.
„Dieky tebe, Bože,^ myslela som, „žes
mi dal deti, jedinú moju útechu. Mám sa
aspoň nečím potešiť, mám koho objat, po-
lúbiC, pomilovať a tak sa mi trochu bola
ulaví."
Ale táto moja radost dlho netrvala, nová
ťarcha padla na moje srdce. Vidím, jako môj
synáčok. moje milé dieťa, je zamyslené^
Asnad mu na srdci nečo ťažko bolo? často
sedával pred dverma, hlboko sa zadumal a
svoju hlavičku na ruku naklonil.
„Čo si sa zamyslel, synku, čo ti chybí,
dieťa moje?" pýtam sa ho raz.
„Zle je tak na svete žiť,'' hovoril, „ťažko,
preťažko nám je tak žiť. Pozri, jako drnhf
ludia žijú — žiadne starosti nemajú. Čo sme
my? My sme otroci, matka moja, my sme
jako ovce! Či nám to nenie hanba, že nad
nami Turci a všetci neveriaci panujú ? A jakí
sú ti Turci? Hlúpi jako vôli a zlí jako psi!"
„Nehovor tak, dieťa moje," hovorím ja,
„i steny majú uši ; odsúda ťa, potrestajú ťa . • ."
„A prečo cítim?" riekne on; „nemôžem
sa zdržať, ked mi srdce prekypelo, nepo-
čúvnem. Dovol mi, sladká mati, abych aspoň
pred tebou riekol, čo mám na srdci."
A on hovoril a hovoril.
„Čo sa to stalo s mojim synom," my-
slím si. „Čo sa tak premenil ? Veď bol driev,
Bože môj , tichý jako jahňa , dobrý jako
anjel."
č. 4. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
111
'■/■ *,• *^ *-' » ^ •s.y^w*vv% A y ^-v '.-^w^
Po krátkom čase začne sa môj Ďorde
schádzat s jedným hajdukom ^), ten bol z Nisu
a často sa s nim shováral. Mne sa nelúbila
tá známost a ja jako matka zatúžila som
zvedef, čo moje milé diéta hovorieva s tým
hajdukom. Keď raz boli spola pod jednou
hruškou, prikradla som sa k nim jako mačka
a naslúchala.
„Nevieš ešte, čo sa so mnou dialo ?^
hovori faajdok, ,,a čo budem rozprávat o svo-
jej nevôli. Moja matka ma už na ^o a na
hriech porodila. Osud neviedol ma tou cestou,
kade vodieva iných ludí. On ma ženie už
od kolísky do prepasti, lebo už jako som sa
rodil, bol som prekliaty na veky. Nemôžem
odpustit ani najmenšiu urážku, nemôžem,
lebo i oni mi mnoho zlého spôsobili; pomsta
kypí v srdd mqjom .... Jediná slasť je mi
víno. Haj de, pobratime, budeme pit a sa ve-
selie ! Varu nám tu dobre bude ; načo by sme
driemali ?^
„Maj rozum, Nedelko môj," hovorí môj
synak. „Nehnevaj Boha. Boh dal ti rozum . . ."
Nedelko ukázal na kuľač s rakiou^).
„Nič nenie mi milejši^ho nad toto. Hajde,
budeme spolu pit ešte trochu a spievat a
hraf. Hajde!"
;,Nemôžem pit," hovorí môj syn, „ja
nebudem pif . . ."
„Tys baba, jako vidím, tys kukučka^).
Ty si človek bez srdca a rozumu, bez pýchy !
Keby nekto môjho otca zabil, ja by som sa
pomstil do deviateho j)okolenia. Ej, môj hrá-
čok, jaký si to syn, keď nechceš sa pomstit
nad vrahom svojho otca? Budú ta preklínať
jeho kosti v hrobe!"
„Dost, dost o tom, prosím ťa."
„Dosť?! Neľúbi sa ti, kedti nekto pravdu
do očí hovorí?"
„A CO robiť?"
„Pomsti sa, pomsti sa do poslednieho
okamženia."
„A jako sa mám pomstit?"
^) Hsgduk,' hôrne dieťa, pomstiter krvožížni-
vostí a svereposti tureckej, ktorú Bisormani
páchajú na kresťanoch.
^ Pálenka.
^ Kukavica = knknčka, tak meniyú Juho-
slovania posmešne zbabelcov.
„Pýtaš sa, jako? Len chci pomstit svojho
otca a ja ťa už potom naučím, jako. Či
chceš ?"
„Chcem," odpovedal môj Ďorde a zbla-
dol jako plátno.
I nemohla som dalej počúvať, v očiach
zatmelo sa mi, oko krúžilo sa mi v hlare a
nohy počaly klesať.
m.
Sedím si pri ohnisku a pradem kúdel.
I príde môj Ďorde veselý, i pochytil dve
pištole a pripásal jatagan.
„Naeo sú ti, syn môj, tie pištole a ja-
tagan?" pýtam sa ho.
„Chcem sa, matka moja drahá, pomstiť,"
odpovedal mi.
„Na kom sa chceš pomstiť?"
„Nad svojim nepriateľom, krvopijcom,
nad tými, ktorí našu rodniu zem zaujali..."
„A kto sú tvoji krvopijd?" pýtam sa ho ;
„povedz matke, sladké dieťa, lebo matka ne-
vie, čo ti je od nejakého Času?"
„Každý Turek je môj nepriatel, mat
moja, každý Turek mi je krvopijca, i krvo-
pijca mojich bratov."
„Neviem, čo ti je, dieťa moje, neviem.
Lebo som ja bláznivá, alebo ty nevieš, čo
robíš, syn môj jediný."
„Nemôžeš to vedeť, matka moja, ty si
už ostarela sa. Ja, matička moja, pôjdem do
Srbije, nemôžem tu viacej žiť: ja sa tu usu-
žujem, umučím, clivo, tesno mi je, dýchať
nemôžem. Chcem byť svobodný, chcem jako
človek žiť."
Tieto reči synove tak sa dotkly môjho
srdca, že som bola hneď bez seba. Plakala
som, prosila, zaklínala, objímala, fúbala ho;
no, nič to nepomohlo.
„Všetko darmo, mati moja," hovori,
„niet toho na bielom svete, kto by ma mo-
hol zastaviť, aby som doma ostal."
„A komu necháš, dieťa moje, matku
svoju? Kto sa bude starať o mňa a o tvoju
sestričku? Kto, kto nás bude objímať a
bozkávať? Neopusť, syn môj, hrob otcov, ne-
odchádzaj od svojho ohniska . . . ."
„Boh a ja neopustíme ta, mati moja.
Postarám sa o teba a o svoju sestričku ; ale
112
Orol, obrázkový časopis.
(Č. 4. 1877.
"*• y^ ^ r\^^ ^^ v.^ ^-^ •^•^ .•v
^ ^',- - ■
tu Demôžeín ostat, nemôžem žit bez svobody.
Či vieä, že ešte nesie zmytá krev môjho
otca, a to je hriech pred Bobom a pred
luďmi hanba . . *^
„Bože môj, Bože môj, čo si počnem
opustená?^ bedákala som. „Nedelka, dcérka
moja, aspoň ty upros svojho brata, aby nás
neopustil osamelé siroty. Zomrem od žialu,
keď odíde od nás. Pros ho, pros, teba po-
slúchne, on ta miluje . . . .^
Moja Nedelka vstane, chytí brata za
ruku, pozre mu ostré do očí a počne mu
lahodne hovoriť.
„Choď, brat môj, choď ta, kam si umie-
nil, pomsti otca svojho, pomsti bratov a svoje
sestry. Chod do svobodnej zeme a hlad i nás
osvobodiC ... S Bohom, brat môj, s Bohom!
Teba zastre a^jel Boží a nás cbrániC bude
mUostivý Bôb!''
„Ej, Nedelka, Nedelka, dcéra moja, čos
to urobila? Hladaj pomoc u Boha! Ja som
sa pri tebe inéieho nazdala!"
IV.
Tak nás opustil Ďorde, môj anjel strážca,
a my ostaly sme jako dve sivé kukučky. Bože,
len ty sám vieš, čo som musela snášaf, čo
som vytrpela! .... Kto bude teraz za nás
pracovat? Kto bude ženské hlavy krmit a
od zlého bránit? . . . Ťažko, pretažko bolo
nám žit Drahota velká a harač^) hanebný,
a jako tu jedno s druhým vyrovnáš? A na
naše nešťastie prihrnú sa zrazu Tatári a
Čerkesi, usadia sa v našich krajinách a za-
príčiňujú nám ešte vätšie trápenie; čo po-
riadnych mužov a mládencov bolo, zahubili,
mnohé ženy a devy zhanobili. A tým sú, na
velký náš žial, vinní Moskevskí^). Oni ho-
voria, že sme jicb bratia a posieliýú na nás
lúpežníkov, aby nás pobili a zhanobili! A
tak je u nás málo krvopgcov, málo Turkov
a inej nevery ! Na miesto, aby nám pomáhali
Turkov vyhnaf, ešte Čerkesov nám posielajú.
^) Daii, ktorú kresťania Turkom platievajú.
^) Tatári a Čerkesi ušli z Ruska a Tarci nsa-
diK jkh medzi Bulharmi, jako sme to v pre-
doSlom A)ČDÍkn ^Orla** sdelili.
To sú krásni bratia! Ale nech, Bôh je dobrý!.
On pomôže nám v našej nevôli!
Jednoho dňa išla moja Nedelka do cerkve^)
ku SV. pryímanitt. Bolo to na cvety^). Na
ceste prijde k nej Čerkes a chce ju poIúbiĹ
„Ľúbiš sa mi velmi, dievčatko," hovorí Jej.
Nedelka uteká, on beží ea ňou a násilne
ju polúbi. Moja dcéra horíjako oheň od hanby
a hnevu, podiytí kameň a hodí neslušníkovi
do hlavy. Neviem, kde chudera toíko t»Iy
vzala, ale tak ho silne udrda, že mu celú
hlavu roztrepela a v strachu polomŕtva domov
doletela. Nalákala som sa, ked som ju uzrela,
i myslela som, že rozum potratila a že nechce
živá byt Oči jej boly skrvácené, líca bladé
a telo chvelo sa jej jako v zimnid.
Od toho dňa premenila sa Nedelka divne,
i tak vyzerala, jako by jq nekto počaril.
Bývalý dni, že bys ju bol videl a počul:
hodinu ti hovorila bez ustania, hodinu ská-
kala, hodinu zase jako nemá stála a ústa
neotvorila, ani krok sama neurobila, až si
ju doviedol ....
Minul rok.
Baz večer poberali sme sa spa(, i za-
klepe nekto lahko na dvere.
„Kto to klepá?" pýtam sa.
Nik sa neozýva. A opát sa pýtam, nik
neodpovedá; pýtam sa tretíraz a počujem
hlas :
;,Otvorte, ja som .... váš človek'"
Jako to Nedelka počuje, letí jako bez
duše ku dverom, otvorí a dnu vstúpi — Ne-
delko. Musím sa priznaf, že som sa trochu
nalákala, ale skoro sa zase utíšim, keď on
zvolna pristúpi k nám, zhodí svoju kabanica
a podá mi list od môjho syna a Nedelke dva
dukáty a zaušnice zlátené.
„Kde je môj syn, kde je moje drahé
diéta?" pýtam sa.
„V horách," odpovie, „zajtra prijde sem
v noci a navštívi vás."
„Čo robíte tam v horách?" pýtam sa.
„Blúdime, a čo že robíme? Chceli sme
byt svobodnými a našli sme svobodu."
2) Kostol.
^) Jamie sviatky, Turice.
ô. 4. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
113
••v ' f . m
„Bože, nie ate vy bajduci? Môj syn,
moje diéta hajduk?"
„Hajduk, ano. A čo viac? My sme haj-
doci, ale nebereme kresťanovi, ani krev kre-
sfanskú nevylievame. A Turka nám lúto nenie,
naša matka ho neporodila. Za to chceme
Turkom vrátif bôI za tú banobu, aby na nás
pamätali."
„Nech vás Bob milostivý chráni,^ riekla
som. A čo som mala iného povedaf? Ne-
mohla som pomôcť, ani odpomôct.
(Pokračovanie naslediye.)
Vetkoknieža Michal Nikolajevic.
(Vyobrazenie na strane 89.)
„Dôfa otvára knihu osudu !^ volali velké
zástupy zfanatisovanébo ludu tureckého, ked
dna 18. januára odbývala sa velká rada vy-
sokej Porty a tým vrhnutá bola rukavica do
tvári celej vzdelanej Európy. V poslednej,
dňa 20. jan. vydržiavanej schôdzke konfe-
rencie plnomocníkov vlád europejských po-
čínali si zástupcovia tureckí tak bezohladne
vyzývavé, že jedon z nich, Ehdem basa, zú-
rivé vyskočil z kresla, udrel pastou na stôl
a zareval proti francúzskemu diplomatovi
Chaudordy-ovi: „Vyčítate nám nehody v Bul-
harsku, avšak v celej našej histórii hladali
by ste nadarmo tak neslýchaný čin, jako sú
vaše dragonady a noc bartolomejská ľ' Chau-
dordy odpovedal: »Ano, pánovia, možno, že
musíme v slávyplných dejinách svojich ne-
kolko dňov oplakať, ale (obrátia c sa k Tur-
kom) nech myslíte dnes jakokolvek o tých,
ktorí za vás peniaze a krev svoju premrhali,
Francia patrí dnes medzi najosvietenejšie
ríše, kdežto Turecko je a zostane najbarbar-
skejším! Nie vo Francii dávajú vládni zá-
stupcovia povraždiť svedkov, ktorí by j ich
sami bud z vraždy lebo účastenstva pri nej
niohJi usvedčiť." Zástupcovia europejskí, ura-
zení a zklamaní jednaním Porty, rozišli sa.
Turci urobili svojou neústupnosťou mier ne-
možným, a Rusku, ktoré za zlepšenie osudu
slovanských svojich bratov samým slovom
cárovým sa zaručilo, nastáva teraz povinnosť,
aby k uhájeniu svojej cti a k uhájeniu zá-
lymov ludskosti chopílo sa zbrane. K vel-
kému tomuto svätému boju proti mocnému
zjavnému nepriatelovi a snáď i mnohým jeho
priatelom sbieralo Rusko už za dlhší čas
ohromné sily svoje a súsredĎovalo na juž-
ných európskych i asijských hraniciach velkej
svojej ríše svoju bojochtivým duchom odu-
ševnenú armádu. Súsrednenie a organisácia
týchto vojsk juho-asijských spočíva v rukách
muža, ktorého podobizeň tu podávame.
Velkoknieža Michal Nikolajevic narodil
sa 13. októbra 1832 a je synom zosnulého
cára Mikuláša a najmladším bratom terajšieho
cára Alexandra IL Čo generál delostrelectva,
generálny polní zbrojmaster a majetník po-
četných plukov, stal sa po kniežati Barjatin-
skom r. 1862 námestníkom v Eavkazsku a
teraz i veliteľom súsrednenej armády kav-^
kazskej, ktorá čeliť má všetkým útokom od
mahomedánskeho fanatismu zo strany asijskej
proti Rusku namiereným.
O Michalovi Nikolajevičovi, ktorý stojí
teraz v plnom mužskom kvete, tvrdí sa, že
je muž bystrého ducha a vysokého vojan-
ského vzdelania. I myslíme, že už hodina
činov jeho udrela a bratom našim na Bal-
káne zasvieti slnko zlatej svobodienky. Veď
práve, čo riadky tieto píšeme, vydal cár
Alexander v Kišineve manifest, ktorý končí
slovami: „Prosiac dnes (24. apr.) požehnanie
Božie pre naše udatné vojská, rozkazujeme
jim týmto: aby prekročily turecké hranice."
Dráma krvavé na Balkáne započato, jutrenka
svobody slovanskej vychodí nft červenom ob-
zore, polmesiac bladne, hasne, Marko Kra-
levič prebudil sa, opásal svoj meč, so sever-
ným bratom, Ilijom Muromcom, vydobyť ide
dedictvo slovanské! —
-'-.OríVyr'"'-^-
16
114
Orol, obrázkový časopis.
fČ. 4. 1877.
Srbská légia kňažny Natálie a^ bitke u Adrovca
dAa I. sept. 1876.
(Vyobrazenie na strane 97.)
Tureckí vodcovia mali rozkaz dobyt
Alexinac stoj čo stoj a preto nesmeli sa da(
nezdarom desaMeňnýcli bojov augustových
v údolí moravskom odstrašiť. Podstúpiac 29.
a 30 aug. menšie potýčky, pripravili sa ku
dnu 1. sept. k velkej bitke, do ktorej viedli
po lavom brehu moravskom vyše 70.000 mu-
žov vojska. Černajev poznal vážnu situáciu,
ktorá na bojisku nastala. Turci chceli obíst
pravé krýdlo srbské a Černajev snažil sa
úmysel ten zmarit Bitka u Adrovca začala
ráno okolo 8. hodine u trvala celý deň bez
prestania ; skončená bola o 10. hodine večer
útokom belohradského broja z čiertiaž ná-
vršia prčilovskébo a žitkovského. Sred lavébo
krýdla srbského zostal celú noc na poli, ktoré
zaujímal tá noc pred bitkou. Pravé krýdlo
srbského vojska opustilo pred nepriateľskou
presilou dedinu Adrovac, preto že plukovník
Bajevsky, ktorý tu velel, padol hned pri
prvom útoku Turkov, čím uvedený bol zmä-
tok do velenia. Vojsko, z ktorého sostaveno
bolo pravé krýdlo, stiahlo sa k návršiam
gredetinským, kde rozkázal vrchní náčelník
vojsku, ktoré bolo na ľavom brehu Moravy,
aby ustúpilo a postavilo sa na vrškoch ďu-
niských s prednými strážami u Gredetina,
ačkoľvek boly sily nerovné, lebo Turci sú-
sredniii v poslednom mieste 50.000 mužov
a Srbi nemali viac lež 15.000. Bitka nebola
rozhodná. Srbi neztratili žiadne zbrane, ani
zajatých, ani delá; za to ale padlo pomerne
mnoho dôstojníkov, nigmä ruských, ' ktorých
dľa čapíc snadno bolo možno poznať. A sku-
točne malo jedno jazdecké oddelenie Čerkesov
rozkaz, aby hlavne na dôstojníkov pálilo.
Srbské vatreny preríedily náramne turecké
šiky.
S oddelením Čerkesov dostala sa do
ohňa belohradská legia kňažny Natálie, pri
ktorej slúžilo mnoho bývalýeh dôstojníkov
rakúzskych srbskej a iných slovanských ná-
rodností. Jednej čate tejto l^e podarilo sa
obkľúčil čatu Čerkesov. Po krátkom boji boli
Čerkesi premožení. Jich náčelník, ktorý jako
zbesnený mečom okolo seba sekal, bol bod-
nutý do ruky, tak že mu meč vypadol, na
to bol z koňa ztrhnutý a zajatý. Mame pri-
behla nová čata nepriateľská, aby Čerkesa
zo zajatia legionárov kňažny Natálie osvobo-
diia, jako nám to vyobrazenie predstavuje.
Legia zmužilých bojovníkov utrpela tohto
dňa veľké ztraty a mala mnoho mŕtvych a
ranených. Srbi stáli jako žulové bralá.
Perjanik Novák Milošev v bitke iia Triebaci.
(Vyobrazenie
Zástavníci černohorskí sú bravúrni hrdi-
novia, ktorým umrieť na bojisku je takou
hračkou a maličkosťou, jako rutinovanému
hercovi naprknách divadelných. Jedon z týchto
bohatierov Novák Milošev, rodený Kučan, vy-
dobyl si v bojoch s Turkami velikú slávu.
V bitke u Medunu dňa 14. augusta 1876,
v ktorej Božo Petrovič s Markom Miljanom
slávne zvíťazili a 10.000 Turkov so svojmi
orlami Hory pobili, vrhol sa Novák samo-
jediný s haodžárom v ruke do šiku nepria-
teľského a ztínal jim hlavy jako ľahké ma-
na strane 105.)
kovice. Súdruhovia jeho, vidiac zrazu nekolko
Turkov naňho cieliť, volali naň: „Zohni sa,
Nováku, a kebys bol i pánom, nebude to
hanba tvoja ani škoda."* „Nezohnem sa,"* od-
povedal junák, „nestarám sa o kabát, gospo-
dar dá mi druhý.'' A nezohol sa, no mlátil
Turkov neohrožené ďalej. Dňa G. septembra
bojovali Černohorci víťazne v Albánii na Tric-
bači. -Derviš basa vytrhol o 10. hodine pred
poludním z Podgorice na Malé Brdo, kde za
násypy až k Veľkému Brdu umiestil delá
nad riekou Zetou. Ked bol hotový, zanechal
č. 4. 1877.]
Oro), obrázkový časopis.
iir>
velkfi čast vojska io ochr&Bu na tej strane
Zety a 15 brojov nizamov , , 2000 zejbekov a
3000 baiibozukov vyslal za Zetu. Vojsko to
vrhlo sa proti Triebači a opanovalo vysočinu
pri samom Veljebrde. Velitel čemohorský
Božo Petrovié videl pred sebou velká raoe
tureckú, no neohrožené napadol Turkov zo
troeb strán. Hneď započala volmi prudká fi
krvavá seč. Čemohorci bili sajako podráždení
levi. Pri všetkej palbe z diel zatlačili Turkov
a vzali jim Trieb&č, na ktorom kopci už
viala bola turecká zástava. Delostrelba tu-
recká chrlila na Čeroohorcov dážď granátov,
kól a kuliek. V zúfalej tejto seči triráz vy-
dobyli Černohorci sriedave s Turkami po-
stavenie, o ktoré vedený bol boj. Ked tretí-
raz zmocnili sa Černohorci vfšin Triebače,
počali Turci ustupovaf. Toho použili hned
Čemohorci. S britkými handžármi vrhli sa
na Turkov, ktorí nemohúc odolať tak prudkému
návalu, utekali ku Zete, prenasledovaní v pä-
tách Čemohorcami. Delá turecké prestaly
atrieIaC, lebo Čemohorci smieáaní boU s Tur-
kami. Turci zúfale utekali. Najhoršie bolo
pri 2>te. Turci skákali po sto jedon prez
druhého do hlbokého koryta rieky — v ná-
ručie smrti. Turkov zatopilo, zabilo sa, udu-
silo a zadlávilo v rieke Zete na 1500, dta
svedoctva zajatých nizamov na SOOO mužov.
Černosi (zejekovia) zúfale kričali, vidiac blí-
ska( nad hlavami hrozný handžár čemohor-
ský. Na oboch brehoch Zety a Morače ležalo
vy6e 2000 mrtv^ tureckých. Černoborci mali
67 mŕtvych a 122 ranených. Bitkou na Trie-
bači vyplnili rytiery čemohorskí novú skvelá
stranu dejin svojich bojov za osvobodenie
Slovanstva z jarma tureckého.
V bitke tejto bol Novák Milošev jedon
z prvých, ktorý ztrhol z koňa tureckého zá-
stavníka. I vytrhol mu zástavu, vy.^vihol sa
na jeho koĎa a súc dobrým jazdcom s tu-
reckou zástavou v lavici a s handžárom v pra-
vici kliesoil si cestu, J9ko nám to vyobra-
zenie predstavuje. Jako ohromení dívali sa
Turci nad neslýchanou smelosťou Čemohorca,
ktorý zložil vydobytú zástavu k nohám ve-
litela Boža Petroviča. Kôň ostal jeho ko-
risfou čo náhrada za koňa, ktorý bol pod
nim pri jednej z predošlých výprav v krajine
•
Eučov zastrelený.
'-Vjut/«Q09\3*-''^
Drobnosti.
Zvláštny náboienskp obrad, V Kaire
usporadujú vyznavači viery Mahomedovej
každoročne, keď sa vracajú pútnici z Mekky,
zvláätnu náboženskú slavnosf. Za mestom
sbromaždia sa v skvostných stanoch kráľov-
ná dmžina, ministri, bašovia, všetci vyšší
hodnostári a nesčislné množstvo obecenstva.
Najdriev prevádzajú komedianti rozličné krko-
lomné a čarodejné kúsky, načo prihmie sa
nekotko opilých mužov, ktorí viac revú lež
kričia „Ällah, Allah!" K tomu prichystaní
sluhovia Kvalia jich obličajom k zemi pred
stanmi hodnostárov. Zrazu zatíchne všetko a
z daleka vídaf, jako prichádza na sňahobielom
žrebcovi Šeik el Bekri, najvyšší hodnostár
egyptských dervišov, aby prešiel po tele týchto
úbohých. Kôň nechce na jich telá šliapaf.
Sluhovia chytia ho za uzdu a násilne tithsu
ho prez ne. Kôň trasie sa strachom, Šliapne
skoro na každého z týchto nešťastníkov, kdežto
Šeik, jako by sa nič neobyčajného nedialo,
kývajúc hlavou odrieka va modlitby. Keď prejde,
ostane vätšina z týchto obetí náboženského
fanatismu bez povedomia ležat. Nektorý od
bolasti vyskočí, hneď sa ale zvalí na zem a
čaká, kým ho so všetkými ostatnými sluhovia
neodnesú. Mnohý zaplatí obrad tento životom.
Neľudská táto slavnosf deje sa na česť ja-
kéhosi „svätého,* ktorý žil pred 400 rokmi.
Vláda egyptská schvaluje a. podporuje toto
barbarstvo.
Gróf Maurici DzieäusmfiM, člen krakov-
skej akadémie náuk, výtečný spisovateľ poľsky,
poslanec na zemskom sneme, dvorský radca,
ozdobený mnohými radami, umrel vo Lvove
dňa 22. t. m. ráno, majúc 65 rokov.
Michalovi Vasilejovičovi Lomonosovi (nar.
1711, zomr. 1765), zakladateľovi novoruskej
literatúry, postavila i Moskva pomník, ktorý
koncom januára bežiaceho roku slávnostne
16*
116
Orol» obrázkový časopis.
[t, 4. 1*77.
odhalený bol. Stojí na velmi výhodnom mieste
pred novovystavenou universitnou budovou.
Iný pomník vystavený bol Lomono&ovi už za
cára Mikuláša v Archangeľskú.
Corviny, Knižnica Matiáša kráľa čítala^
jako Horváth udáva, 50.000 sväzkov krásne
viazaných kníh. Drahocennú knižnicu túto
odvliekli Turci za času sultána Sulejmana IL
do Carihradu. Teraz doniesol z nej Tahsin
Bey 35 kníh čo dar „slachetným bratom Ma-
ďarom.^ Medzi knihami nenie aiJR jedna ma-
ďarská. Kto zná, kolko slovanských kníh na-
chádzalo sa medzi tými 60.000 sväzkami?!
Dr. Jozef Kozáčok,
opát a kanonik YoFko-váradskeJ kapitule, rytier rádu Franti&ka Jozefa, predseda
býv. „illatice Slovenskej,^ predseda patronátu býv. kat. gymuasia v Kláštore pod
Znievom atď. atď.
VelkodušĽý maecenas národa slovenského,
narodený vo Zvolene dóa 2. júna 1807, zomrel vo V. Várade dna 26. marca 1877.
Pán Boh daj mu slávu večmi!
Večná mu pamaf v národe!
Bohus Nosák - Nezabudo v,
slovenský bisnik a spisovatel. zomrel po dlhotrvanlivej nemoci dna 5. apríla
v Sabinove.
Pokoj prachu jeho a večná i vďačná mu pamäf v národe!
— vC^~Írr>'^
Listáreň redakcie a administrácie.
sa po príčine na pošte. — P. L. A. v 91. A. Díaky
za osnovu černohorskélio pochodu „Onamo." Ráčte
nám častejšie dopisovať. — P. Petŕui. Zaspali ste?
Čakáme Vaše príspevky. — P. F. K. v K. Pokra-
čujte! Na zdar!!
P. D. M. vo V. £. Báseuka vyjde budúcne.
liáčte pokračovať. — a + b. Nemec hovorí: „Keine
Antwort, ist auch eine i\ntwnrt.** Ci tak? Alebo si
zabudol na syoj sľub? Čakám tílžobne odpoveď! —
ľ. H. K. v 01. Reklamované Čísla posielame. —
V. J. Z. v P. „O." posielame Vám riadne; pýtfýte
Predpláca sa u redakcie a administrácie v Ľet\e (Zólyom megye):
Celoročne 4 zl., polročne 2 zI. r. Č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia f,Orla„
za 2 zL r. c. Roé. IL, III y IV., V. a VI. „Orla" možno dostaf po 2 zl n č. — „Orol*' vychádza to 12 «>ii-
toch, 3'/,— 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke.
MiÚitel a vydávate! AndrtfJ Tntelilý-Sytulansky. — KnniUaá-účaat. apiďok v T. St. Martine.
OBBÁZKOVÝ ČASOPIS PKE ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redajctor:
ANBREJ ISIICaLt.glíTSUIlSiní.
iUi. VIII. luč. Sv. lUrlii, 31. Háji 1817. Čialo 5.
Švihák.
Fovest od Mäasltwa ĽtmiMého.
VL
ycfaovávatal Peter Jablonský kocil
svedomité svqjtt povimott. Alftdár
\ó\gjta»y Mmob»l si aai Tydýcbnut:
tak pracovali, tak íttadovali. Ros-
maiiuuiý Aladár poDosoval sa každého
A fúhiosC rjétaiéni/äan bola Týaled-
kom korunovaná. Zkútta dospeloBti, ač nie
Týtečne, pTeca dobre sa zložila a v kiétleK
Vôlg7es80VBkeBi bolo mnobo radosti. EaMý
teáil sa svojim spôsobom. Aladár bláha) st
svobedDému roku, ktorý mal dla shdia ro4i-
Točera oa boicnie Čovsfcábs po od-
Uavy. Pán T««ái bavení skáiky do-
každodeéne dob»- spelosti v zábavách
váral vychovávate- ztrávit, i objteal
lovi , la je zlým svojba d(Arého ot*
spoIoČQÍkoBi j«ho. í(ka, stabujdc mu
Domová pani rada vernú spoloČRoaCvo
by sa bola fran- hre, polovke, i pri
eáMky nauiiC a trovení álitoickébo
k tomn málo hodín a segsárdikeho. —
sa jej dostávalo, TjdioTávatd teáil
i mrzela sa. Petor aa zdaru namtiu-
Jablonský nedbal vq práce svojej,
úč oa to vdetko, j^e i tom, ie t«-
teiiac panstvo, že, raa s Hartan fonde
keif Aladár s do- mat dos( času firai-
brým prospechom cdsitinu pilnovaL
odbaví Ekúlku do- FánTomááoriýbol
•pelosti, i na frao- UAdavaný, ie sjik
côzôtíau tarOieko a jeho vyoharaUl
a polevktt pnjde ■■ každodaÚM budti
lod. Tým sa uspokojilo panstvo a vychová- j v spoločnosti jeho doma i aa polovke. No,
vatel pilaoval dalfj s AkdárMi a- napredoval a matka baroneaska i dcéra Melánia, jako
v stodiacta. j i Marta blábdy u ni laa v taf franodaitilis.
17
118
• >^-w ^,
Orol, obrázkový časopis.
[C. 6. 1877.
^^ y - -
Dcéra Melánia žila si b Martou jako so
sestričkou. Hrávaly štvorručne na piane, číta-
valy knihy, botovily ženské ručné práce, pre-
chádzaly sa po záhrade a — hovorievaly často
o yychovávatelovi. A bolo to v skutku ná-
padné, že hovorily obe tak rady o ňom. Me-
lánia vypytovala sa často Marty o väetkych
okolnostach jeho, od ktorej pravda v tomto
ohlade velmi málo dozvedieC sa mohla, lebo
veď Marta sama nič o domove, rodičoch a
okolnostach jeho nevedela; sišla sa s nim,
on jeJ priiiel do cesty a neraz je) srdce
v prsafb zatrepotalo, sta to ptáča v klietke,
keď ju tá myšlienka napadla, či jej on ne-
prišiel v cestu života? ....
Bol utešený deň. Pani baronesska^ Me-
lánia ustanovila, že dnešniebo dňa s celou
rodinou navštívi susedných Szirmayich. Vy-
chovávate! z prestydnutia trochu ochorel.
Najmieň za dva tri dni musel na radu lekára
zostaC v chyii, aé i nie v posteli. Stalo sa
to v posledoíeh okamženiach, takže návštevu
odložit nebolo možno. Bez vyehovávatela ís(
nebáľs sa Volgyessyovcom sladilo; no konečne,
zvláát, ked on tak snažne prosil, aby sa nim
mýlif a zábavu výletu si pokaziC naskrze ne-
dali, predá len tak urobit museli. Tu zase
bola o tom Téč; že vychovávateľa samého
doma zaoechat nemôžu : a tu by boli všetci
radi zostaC pri ňom. Pán Tomáš hovoril, že
sa bude s nim tartlovaf a prejde mu čas.
Aladár by nebol tiež dbal zostat doma. Pani
Melánia myslela, že by vlastne jej jako do-
movej pánej sa svedčilo zostaf pri nemoc-
nom. Ale Gožeby si bez nej celá rodina
u Szirmayich počala? Konečne presily Me-
lánia a Marta o dovolenie, aby smeli spolu
zostaC doma. Ale tu protestoval do tuha
Aladár . iMTOtí tomu, dôvodiac, že spoločnica
Marta ešte u Szirmayich nebola, tá že nesmie
vystat, aby len sama Melánia, sta domáca
slečna, opatrovala dom. Marta chcela vďačne
r
potešenia výletu v prospech Melánie sa zriecť,
ale i matka i Aladár to neprijali a slečna
Hflania so zreteľným v^avom radosti zostala
piri nemocnom. Vychovávateľ ďakoval srdečne
sa tú velikú starostlivod.
Podivne ! Pani Volgyossička ešte nikdy
nebola tak damyslená na ceste do Szirmoyieh,
jako dnes. Bola pravá protiva toho, čo ino-
kedy. Keď inokedy išla do Szirmayich ná-
vštevou, bývala voždy veselá a dobrej vôle;
veď to vedela, že v spoločnosti grófkinej
okreje, pravý požitok spoločenského vyrazenia
a zábavy pocíti. A teraz nemala to na mysli.
Jej myšlienky boly doma, i zablúdily do časov
dávne(j ' rozkošnej mladosti, kde jej srdce
malo pekný obraz, ktorý zbožňovalo, obraz
Júliusa. Tie časy sa minulý, zapadly do za-
budnutia večného, ale niečo podobného hý-
balo sa v srdci jej ; jako za tých časov, tak
bolo ono nespokojné, tak sladký bôľ pocito-
valo, tak chvíľami v roztúžených niadroch
zabúšilo. Pred ňou sedel Aladár s Martou,
lebo viezla sa celá spolQčnost teraz len na
jednom koči a na druhom služobníctvo. Jej
bystrému zraku neušlo, jakým blaženým sa
jej synak pri tej utešenej deve cíti, jako
ochotne s ňou nit rozprávky nadpriada, jako
sa k nej túli, i závidela svojmu synovi, že
sedí pri deve, s ktorou súdtí, kdežto ona
sníva o miláčkovi srdca tu neprítomnom, se-
diac pri mužovi jej úplne ľahostajnom.
Tak išli do Szirmayich výletníci. My po-
dívajme sa, čo robí vychovávate! a čo Melánii.
Melánia odprevadila výletníkov, podívab
sa do kuchyne a naložila kuchárovi, aby jiedla
pre nemocného výborne boly pripravené, i do-
pytovala sa skrze sluhu o stave vychovávate-
ľovom. Oj, a jak bola milo prekvapená, ked
jej sluha tú zprávu doniesol, že si pán vy-
chovávateľ vezme smelost a že bude so slečnou
obedovat, bo že keď sa slečna tak velmi
obetovala a jemu k vôli výlet a návšteva
opustila, on nesmie dovoliC, aby sa sama
nudila, ale chce stráviť aspoň poludňajšie
hodiny v jej spoločnosti.
Čas obedu prišiel a Melánia posadila sa
s vychovávateľom ku stolu. Melaaia bola
dnes čarovná, to badal vychovávateľ; ale on
sám bol Melánii zjavom prelúbezným. 1^
maličké prechorenie jeho robilo ho nádoby*
čajne zanímavým. Zaľúbení radi majú i takí
mazlenie sa s chorobou; mnohí stavia sa
chorým pred svojou milovnicou, aby tým za-
nímavejším vyzeral. I vychovávateľovi bľadosť
jeho líc, ten trpíad náter obličaja jeho, veľmi
dobre pristal. Melánia aspoň bola ^avom
c. 6. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
119
jeho pri stole celkom očarená. Ob^ pominul
sa a Melánia sadla k pianu, chtiac chorého
hudbou vyrážat. Nikdy ešte s takým hlbo*
kým citom nehrala. Vychovávatel nevedel
sa jej dos( nachválit za výbornú hru a po-
znamenal, že od toho času, čo je Marta
v dome, je hra jej o mnoho citu- a ducha-
plnejšou. To Melániu zarazilo. Teda by si
ona od Marty mala cit a ducha požičiavať?
Oj, jej srdce cíti samo zo seba a samo pre
seba a jej duch zanáša sa milovaným obra-
zom toho, ktorý o tom ničoho nezdá sa
chápat, snívajúc dosial v tajnosti. Ale musí
to už na svetlo, to stiesnené srdce musí si
odlahčit, tá ztrápená duša musí sa potešit,
uspokojiť 1 Nač to dalej tajit? Teraz tu prí-
hodná príležitost.
A Melánia so sprievodom piana zanôtila :
,0 ihr Augen,
O ihr blaaen,
Ihr vemrsacht mir nur Schmerz."
Vychovávatel sa zarazil. To sú zalúbené
svoky, to poenal. Tak mladá deva a už za-
Mbená.
Melama vstala od piana a z hlboká si
zavzdycliala.
„Letel ten vzdych déaleko, jestli sa smiem
pýtat, s.lečinka?''
Melánia začervenala sa a znovu vzdychla.
yjViem, že len ta letel, kde sú naši vý-
letníci. Tam by si slečinka nebola vzdychala.
Škoda bolo doma zostal.*'
„Vy ste ukrntný človek, pane vychová-
vatel, ja som vďačne doma zostala."
„Nevýslovné som zaviazaný, slečinka,
ale to ľutujem, že pri nemocnom ostanúc
sama môžte onemocnieĹ''
„Keby som sa bola od nemocného vzdia-
lila, ešte viacej by som bola onemocnela.^
„Nerozumiem.^
„Bohužial, tvrdý človeče, m6j vzdych . . .^
„Váš vzdych, slečinka ?<"
„Letel — k vám,^ zašeptala deva a
klesla na pohovku.
„Vychovávatel nalákal sa. Nastala tichá,
trapná prestávka.
„Slečinka, tomuto už naskrze neroz-
umiem. Čo vás trápi, prosím?^
„To, že mi nerozumiete, rozuwef ne-
chcete," plakala deva, zakrývajúc si rukami
oči a z hlboká vzdychajúc.
„A čo by slečinke na mne záležalo, na
mne biednom vychovávateľovi?^
„Všetko,^ šeptala ona.
„Pre Boha, čo to má znamenať?''
„To, že vás . . ." vyskoäla Melánia z po^
hovky 8 výkrikom. Ďalšiu jej reč pretrtiol
opát plač a celá rozčúlená hodila sa vycho-
vávateľovi do náručia.
„Vy ste nemocná, slečinka. Vy potrebu-
jete odpočinku. Ráčte . . .*
„Nie, ja neidem preč od teba, ja nepo-
trebujem odpočinku, ty si 'v duchu na veky
pri mne . . . Raz mám príležitost s tebou byt
o samote ... Ja ta ľúbim od prvého videnia
v dome našom ..."
Vychovávatel nújtil Melániu, aby sa po*-
sadila na pohovku, a on sadnúc si k nej
držal ju za rúčku, ktorá sa triasla v ruke
jeho.
„Slečinka Melánia, prosím, ráčte sa zpa-
mätať! To nemôže byt, čo mi hovoríte, sú
to len okamžité preludy mladej obrazotvor-
nosti, mladého srdca. Uspokoj té sa a vyrazte
si z hlavy také myšlienky. Ja by som sa
nesmieme nešťastným cítil, jestli by som to
povedomie mat musel , Že som pokoj srdca
vášho, ačkoľvek nechtiac, narušil.^
„Ty nechceš odvetiť súcitom svojim vrelý
cit srdca môjho k sebe, nevďačný mkdíku?!"
„Nesmiem, milostivá slečinka. Upokojte
sa na chvíľu a počujte ma trochu. Poblúdenia
mladosti má často ^kazonosný vliv na celý
život človeka. Preto dobre je n^alú. iískru
bludnej, nepravej, neprimeranej lásky priam
vo vzniku udusiť, ač to i bolí ; bárs bolí ešte
to vtedy neškodí ; no jakonáhle iskra vo vatrg
sa zmôže a rozšíri, potom jej plameň páU
a ničí a hubí všetko do okola. Vráťte sa
i vy, slečinka vzáctna, z cesty kratšej, po*
drobte srdce rozumu, trebárs jak by to ťažko
bolo vo vašom veku, síce by sme oba boli
nešťastní. Znám jednu vysokorodú paniu, ofia
išla za muža, ktorý bol t nižšieho rodu a až
podnes joazýva sväzok svoj manžels^cý . m^s^*
allianciou.^
17*
120
Orol, obrázkový iasôpis.
[t. 5. 187?.
„k páiä otec je zembx , jte boháč. Já
som, slečna, jednoduchého roMka syn/
,Liska nt rod a stav nepozerá.^
„Tá slepá, slečna drahá I Vystríhajme sik
takej ! Slečna, ja eftim, £e som terás chorý,
i vy potrebujete odpočinko, ráčte sa na pokoj
uchýlit. Sleiao milostivá^ zabudnime na toto
OkafližeDie na veky.^
„Nikdy, Uiáf clorežel*' . . .
Melánia zamdlela.
Keď sa výletoíd od S^irmaych navrátili,
našli na miesto jednoho dvoch nemocných
v dome.
I vychovávate! i Melánia boli nemocní,
8 tým rozdielom, že vychovávateT pod nekolko
dhami prišiel k sebe, Melánia slabla, poliho-
hovala, a preca i francúzske hodiny s Martou
od vychovávatela brala, a lekár neznal, čo
jej vlastne chybuje. Tá ŕadosí a veselosí
t dotnu panského, ktorú bolo možno tam po
čase zloženia zkúáky dospelosti zô strany
Aladárovej pozoroval, jakosi sa tratit počala:
Aladár í vychotáVateľ boli zamyslenými,
roztržitými. Pri hre s pánom Tomášom ne-
dávali pozor, nemali žiadnej vôle, nebola to
ani žiadna passia hrat s nimi. Pani manželka
Jeho stávala sa tiež jakôusi tažkomyslnou.
Slečna Melánia a spoločnica Marta jako by
sa tomu od nej boly naučily, tiež sa tak
jako ona dŕžaly. Menovite pozoroval to už
t pán Tomáš, ačpráve on naskrŕze nebol člo-
vek bystrozraký, že všetky tri žettské len
vychovávateľovi venajú svoju pozornosť, jako
by to bol hlavnia osoba v dome a jako by
jeho, pána domu ani na sveto nebolo bývalo.
Pán Tomáš sa vo svojoín vlastnom dome
nevysmal.
Aladára nič nezanftnaló mimo hudby
Hartíniej. Dva tri ráz musela hrávaC denne
a on bol celý vytržený pri tom. Matka celá
sa te&ila, že sa jéj synáčkov vkus tak ztep^
Snje, ač i to prezrela, že pohnútkou UAío
nenie tiik iný, mimo šumnej Marty. Však
kiá nad tým sa nehoršiia, mysliac radšej
nedi sa chová jej syn súcStn^ k spoločníci,
lež, Jako bol počal Idbit chyžňú, Katinku.
Syn tú^t za láskou spoločniee a matka za
láskou vychovávatelovott.
Pán Tomáš vybral sa na polovačku s Ala*
darom ; vychovávát^a nemohli pojaf so sebou,
lebo bol na césté žotaveilia sa z hemoce.
Vzdor tomu vyučoval Peter ^ablonský
vo francúzštine slečnu Melániu, Marth, ba
i domovú paniu. Pani baronesska Volgyessy
vyžiadala si to, aby ju osobytne vyučoval.
Dnes chcela vziat dve hodiny naraz. Pilnosf
pani baronesskina v tomto ohlade bola v skutku
podivuhodnou. Vychovávate! pochopovál to,
domnievajúc sa, že ju k tomu vedie Jej marno-
myselnost, aby sa číín skôr grófke Szirmayičke
vyrovnala ; preto, myslel, je taká pilná a ne-
unavená v učení se reči tejto.
Peter Jablonský vstúpil, jako obyčajne,
s úctivou poklonou a učiteľským vážnym vý<
razom na tvári. V tom okamžení, čo pozrel
na baronessku, vypadol z úlohy svojej —
podivil a zarazil sa. Palii baronesska bola
tak, jako do plesu, vystrojená: hlava jej bola
vyfrizírovaná, ramená a prse obnažené, a
malebne aostavené kvety vo vlaioch kÉdera-
vých. Čo to malo znaiftenatf Sedela tam na
pohovke tak vábivé, svodlive a usmievala sa
vychovávateľovi tak lúbeznev že ho do naj-
vätších ^rozpakov priviedla.
Vydiovávatd cbeel óúvnnC — oba ho
volala bližšie a kázala mu ku iie| sa poMiit
Doteraz sedával vždy na hodinách proti
nej. —
„Osvietená pani snád hotoje sa do plesu
a ja som nepríležitým?^
„O, jaká to natynosd*
„Oblek ostietenej pant^ baronessky . . . .^
,Je k francúzsky hodine ftiiňcúzsky.^
Vychovávateľ posadil sa oproti baronés^e
a bral knihu Ahnovú do ruky.
ňUčme sa dnes he^ knihy, drahý pane
vychovávateľ, a proste, rá£te sa posadit sém
vedľa mňa.''
„Sáčte dovoliť, osvieteftá pani, lAne ne-
patrí sediet vedlá vás, a b«z knihy neviem
jako sa máme učit.^
„Nazpamät Konversujine po frtikcúZBky
spolu, tak sa ja viac naučíhn, lež žo vä^ych
kníh sveta. Ráčte sa posadit sem v(»lľa mte;
toto miesto vedľa seba som arčila k ďnešním
hodinám vám,^
t, 5. 1871]
Orol, obritkorý íasopid.
IBl
TýchovAvatel odpytdval a bnd zase kňihU
do roky. Pani baronesska Šmahom vytrhla
ínn knihu % raky a zahodila ju, ]«ho ale po-
padňlk £a ruku posadila rédh seba na po-
hovku.
Vychovávatelovi bolo jakoby ho boly
teaty Táetky smysle opostit Pani baŕonesska
chytila ho za ôbé ruky a so svodným úsme-
yom dívala sa ma do tváťi.
Vychovávatel sedel Jako na tmi a vo
vedlajšej chyži bolo počut äuŕhot pri dVeroch
a utajený vtdych. Barónka to nezbadala, jej
líca horely, oči blyskaly, pemy sa triasly.
Peter obrátil zrak na dvere.
Barónka to zpozorujúc riekla:
,Za dve hodiny nesmie nás žiadna živá
duša vytrhovaĹ Učme sa francúzsky.^
I chcela , šuhaja objat vôkol hrdla. Peter
s namáhadaím vysvobodil sa z náručia svodnej
žoiy. Jedným skokom bol pri dverách ....
Na beéfiej isibe olvorily sa druhé ävere
a Y nich sa zjavila deéra Melánia ....
Slečna Melánia, jako je to u diev za-
Mbenýcli obyfiajne, bola velmi žiarlivá. Čím
?Uimi bola i^resvedéená o tom, že srdct vy-
ehovAvatetove nenie jej oddané, tým viacej
Mbila ho ona, tým vätšmi žiarMlo srdce j^.
Melaiiii v«Imi to bok) napadlo^ ked sa jej
matka t&k ndobyžajné k h^ne franctkEskej
beh oUiekla. J19 žiarlivé srdiečko priam
éosi tuSi-hK Ona to bola, čo na dverách boč-
nej chyieiatbotalaypozeraiácklúčovou dierkou
la to, čo Bft tam dialo. Melánia s trasúcim
m celým telom priktočila ku dverom, lebo
tá myálienka, žeby so svojou vlaalnou matkou
Mirlit nala, zatríask cďoa jej j^odstatou a
ten posvätný cit zbožnej lásky dcéríftsk^ btt
inatke káral tdté xstratenia kodni myžKenku
už napred, takže dobre na zem mekleda pM
tittžoa aveioBie jq tfatčiadeho trestá toho.
V takomto stave pozerala Ona kM^ovwi
dieikou. A Má^ čo videift? Tušenie j«j žiar-
livého srdca bolo skutočfifostou* Jej mat
Mvedčovalft hri^íau Msku tomu, ktorý jej
útrob čistú, prvú lásku zavthuut, oslyšal. Je)
Hilaídiost bola otrávená, predmet je) lúbosti
a^éíla i«A, a «á, to jej ídeal svo(^ boia
jej vlastná matka!
Či div, že jej srdce nepuklo, žt jej ťozum
nezastal ?
Keď výjav horeopísaný v bérlivoôti svot
jej vrcholil, vtedy ona, sama v rozčúlení ne«-
vediac, čo roM, otvorila dvere.
Vychovávate! odiSiel a matka s dcérou
stály proti sebe.
Mlčaly v nemoib nevýslovnom boji obe
postavené. Výčitky rozplakaných očí dcéry
svojej nemohla matka hrieSoa zniest, HHá
preč a dcéru prekonanú opnstily smysle.
Stav duše Petra Jablonského nemožno
opísal. Celý deii bol bez seba a nech myslel
o veci jako chcel, vždy len k tej závierke
prišiel, že tu ďalej zostaC nemôže. Nie,
v tomto dome hriechu je i povotrie otrávené
pre neho. A jestíi pre neho^ týih viacej ešte
pre Martu. Tú v tgto jaskyni neprávosti
pozostavŕt nesmie. Í ona musí Opustit kaštiel.
Ale kam sá podeje? Kam? Svet je veliký
a „Bôh má zbroje, svet bett zbroja; velký
Bôb, svet malý!^ f o bola viera Martina —
a tá ju nezklame. Len preč^ preč, za kaftdú
cenu preč z tadiafto. Veď ale on potom ne-^
bude viacej s Martou v jednom dome, ne-
bude s Aou pod jednou strechou 1 A táto ne**
vinná, jednoduchá, zbožná, p>irto«teeiu kŕástoa
deva žila v srdei jeho. Od prrého j^dá aá
shliadnutia, od toho prvého okamženia, v kto^
rom sa v svobodnej Botej prírode boii pON>
tkalíi, zamilovalo si ju srdce jeho, zamilovalo
vreie, aamilovalo — na veky. Marta je ute*
šené, vzdelané a národno prebuduné áievia«
Jej sbromno^C a ušIachtilosC pélaly ho ku
ňej> Ďaleko za iou stála mu Melánia a pfeto
sdät flírdca jeho ku nej má náklonuoaC tejto
panskej devy nemohla u4usi(. Celou vretosfioa
prv^ lá^y mladistvého ardca zamik>tal si
Martu. Či i ona jeho t Tak sa ma zdalo.
Jahonáhle sa pán Tomáš a Akdárom
návf átil 2 polbvačky, hovoril a ním vydio^^
vávatel a prosil ho o prepustenie. Pán Tomái
divom zkamenel; pýtat sa po príätie. Vy-
chovávatel udal mi pťíčin viac, len tú pravú
zamľča). Pán Tomáš Aqprívolil žiadosti jeho
a bežid o poradu k pani manželke.
Jako sa panstvo potadflo, jato nia: «o
neviem; alo na druhý doň v čaB ráA» bolt
obyvatelia haštíela prekuapeaí toa žviesfoi^
ISi
Orol, obráxkový časopis.
[6. 6. 1877.
*-^^'-»#'-^^' vX .
áe páa b paňou bez odol^ratín 9a odcestovali
na celý jedon mesiac do Pešti.
Peter Jablonský ešte ničím nebol tak
velmi prekvapený v živote, . jako práve touto
udalostou. Chcel sa z kaštiela vzdialit a to
mu bolo odchodom panstva prekazeno. Teraz
musel čakat celý mesiac, až sa panstvo vráti.
Ťažké položenie! Trebárs jak by to bolo
divno vyzeralo, že by sa v neprítomnosti
panstva bol z domu vzdialil, preca by to bol
urobil, keby Marty nebolo bývalo. Tá bo
pútala tn na zlatom pute ľúbosti. Tá mu
gpvíjemnit a osladit mala ten trpký pobyt
v kaštieli.
Melánia, napadlo to priam Marte, jakosi
divne vyzerala, divno sa chovala. Kedykoľvek
8 vychovávateľom sa potkala, oči zklopila a
v nich zableskly slzyčky.
Peter premýšľal a záverkoval na príčinu
tak rýchlďio odcestovania panstva takto : ba-
ronesska pred ním náramne sa kompromito-
vala, bola by sa stydela pozrief na druhý
de& vychovávateľovi do očú, tým viacej, že
dcéra Melánia bola svedkom nepekného vý-
stupu toho. Tak jako voždy vedela pani ba-
roneaska manžela svojho vôkol prstu otočiť,
tak to urobila i teraz. Prez jednu noc na-
hovorila i pricfaystat sa prinútila ku ceste
do Peáti. Býva to tak panská passia pri
každej zvláštnej i radostnej i žalostnej prí-
padnoati, že sa cestiýe. Sotva sa panský
párik soeobáái, už sa .vy dá na cestu ; potká-li
ho v rodine nehoda smrti, ide žiaľ svoj vy-
razením cestovania zabúdaC. I baronessku por
tkalo nečo nemilého, nečo doma preniest sa
nedajúceho — a ona naklonila šmahom man*
želá svojho k cei^te tejto.
Mladí naši zostaU na mesiac v kaštieli
samL Marta horela zvedavosCou, aby sa mohla
8 vychovávateľom o tom diovárat, čo sa to
porobilo a čo odcestovanie panstva malo
znamenat.
Bol prentešený večer.
Mesiaäk usmieval sa ľúbezne dolu z bla-
žený výšky svojej na biednu túto zem. Srie->
bomé svetlo jeho magicky rozlievalo sa i po
utešenej záhrade kaštiela. To sríeborné svetlo
mesiačka, to švitomé, žblunkavé, tajomstva
plné klokotanie záhradu panskú pretekajú-
ceho potôčka, ten blažený spev v k^dom
temer ružovom kriačku slávika, lubqhlasého
noci speváka, tá vôňa lubá pestrých kvetín
a stromov po celej záhrade rozšírená: to
všetko tak milo dušu dojímalo, to všetko
k sladkému pocitu sŕdc vrelých, zaľúbených
lúdilo, volalo. Ten voňavý vetrík sám zdal
sa o sladkej ľúbosti štebotal, tá besiedka
z vínneho révia ovenčená zdala sa zaľúbených
do svojho lona pozývaf.
A vskutku blížia sa ku besiedke dve
postavy, blížia sa ruka v ruke, v sladkom
rozhovore. Za nimi jako stien kradne sa
z ďaleká postava tretia, ktorú tito, v roz-
hovor zanorení nebadajú, nevidia. Šuhig i
s dievčinou blížia sa ku besiedke. Dievčina
otrhla jemnou rúčkou kvietok a šuhajík štihlý
dal si ho od nej pripät na prsia ; tu odtrhol
zase šuhaj ružu a deva spanilá dala ju do vlasov
Vkročili do besiedky a posadili sa. Za
nimi stien jéjich, tá postava tretia postavila
sa bez toho, žeby ju boli zpozoŕovali.
Mesiačik usmieval sa, potôčok sladkým
hlasom klokotal a ešte sladším hlasom za-
spieval sláviček, a baleamovú vôňu šírily
stromy i kriaky kvetnaté, ba i sama besiedka
voňala tak ľúbo, tak milo, že až srdce mladé
oplývalo rozkošou.
Dve srdcia v besiedke v rozkoši plávaly,
jedno za besiedkou divou úzkosfoú si bilo.
„Martnäta moja drahá, dávno som mal
otázku na jazyku, jako sa cítiš v tomto pan-
skom dome? A neprišiel som k tomu."
^Mne sa tu z počiatku velmi lúbilo,
bola som spokojná. Teraz mi je tak úzko
do nevyslovenia.''
pPravdu máš. Musíme čo skôr dom tento
opustit.^
Za besiedkou nasledoval na tieto slová
bolastný povzdych.
„Ved žes' ty už vypoviedal prv, leä
panstvo odišlo."
„Keď odišlo, V9<I sa ono vráti. Mnei sa
už všetci zpríkrili.^
Za besiedkou za$« nasledoval na tieto
slová bolastný povzdych*
„My sme sa v búrke .sišli, Petor drahým
búrka nás z doma vyhnala, búrka bude losom
našim. ^
č. 5. 1877.]
Orol, ebrázkorý čaflopi*s.
123
.- r . _»>^-^ .>■../--
„Dobrí sa :d06tných neboja, dnda moja!
Ale pred búrkou mravnej zlosti musíme ra-
tovat duše naše. Tento dom je nebezpečný,
nebezpečný pre mna, tak j ako pre teba."
„To vidím už i ja nezkusená deva. Ten
Aladár je rozpustilý mladík ; ja sa toho xula-'
díka bojím,"
„Teda preč pôjdeme, Marta, Pán Boh
zase ukáže cestu sám. Mňa tu nie nezdrží
viacej a to by mi bolo na veky na svedomí,
jestli bys' tu sama zostala bez ochrany,
bez rady. Musel bych si robií výčitky, že
som fa kedy doviedol na takéto miesto/
„Ja som hotová i priam zajtra dom
tento opustiť.*
„A pôjdeš so mnou, Marta? . . . dôve-
ruješ mi?"
^Jako dcéra otcovi a sestra dobrému
bratovi."
„Boha volám za svedka, že sa vo mne
nikdy nesklameš. Ale kam pôjdeme?"
„Nedbám, s tebou i na kraj sveta."
„Ver mi, duša moja, že táto tvoja dô-
vera viac mi srdce blaží, lež všetky panské
ľýhodyl"
Za besiedkou nasledoval na tieto slová
zase bôlny povzdych.
„'Fy mi teda dôveruješ jako sestra
bratovi ?"
„Nemám nikoho. Otca mi odcudzila ne-
itastná macocha. Každodenne ďakujem za to
Pánu Bohu, že mi poslal teba za vodcu, za
brata a . . ."
„A?"
„Za ochranca" ...
„Martttška moja, uctím si čistého srdca
tvojho nevinnú, ale ja sa so sestrínskou lá-
skou nechcem uspokojiť, ja ta za viac lež
sestru chcem si považovať."
Marta obrátila aiýelský zrak svoj na
junochaazase ho zklopila. Oči jejicb čarov-
ným, leskom zasvietily. Mesiačik usmial sa.
Sláviček dojímavé zanôtiľ. Potôčok sladko-
bôlne zaklokotal. LubovôĎný vetrík tak sladko,
tajomne zašepotal. Za besiedkou bolo čuť
utajený, bolastný povzdych.
„Hviezda žitia môjho!"
„Milý môj!"
Oba padli si v náručia.
Prvé jich objatie premšfl buchot ža be-
siedkou. Zaľúbencom tdc aa zdalo, jakeby
tam čosi na zem bolo padlo. Obzerali aa,
ale všetko sa zase ' utíšilo.
A zalúbenci blažení šeptali si dblej. Kto
by bol v stave blaženosť jejich opísať?
Petor a Marta neboly duše len ptihou
náklonnosťou srdca spojené, ale i stejná M*
hosť k milovanému národu jich pútala. Ná-
rodovec a národovkyňa lúbi dvojnásobne,
lúbi v predmete lásky svojej národ svoj a
lúbi v národe svojom milovaný predmet lásky
svojej. Ľúbosť taká nemá v sebe pranie srny-
siného, lúbost taká je citom národníp^ svä-
tým tiež posvätená.
A ešte raz sa usmial oad besiedkoa
bladý z neba mesiačik, ešte raz zanôtil srdco-
dojímavo sláviček, ešte raz zašeptal, tak ta-
jomne, tak lúbostne lubodechý vetríček, ešte
raz zašoptaly si i ústa lubých zaľúbencov:
„Večne tvoj!"
„Večne tvoja!"
Zpoza besiedky vystúpila proti zaraze-
ním milencom postava utrápená, hľadá, jako
by strašila.
Marta úzkostné k Petrovi sa túlila a
tento sám zjavom tým prekvapený, dojatý
kázal uspokojujúcim hlasom sedieť milenke
^ šiel jej v úsrety.
„Slečna Melánia!"
„Ja som, pape vychovávateľ,'' riekla táto
hrobovým hlasom. „Odpustite, že vaše šťastie
ruším; ale ja to ďalej nevydržím, moje
srdce . . . ." a tu klesla premožená na se-
dadlo ku Marte. Táto poznajúc panskú družku,
studom zronená nevydržala to v besiedke
dalej, ale odbehla preč
Petor bol v nepríjemnom položení. Celé
dráma tiahlo pred očima jeho v posledních
dňoch. Zdalo sa mu, že to len sen; ale priam
zbadal "sa, bola to holá a prehho tráplivá
skutočaost. Bol by si prial, aby výjav jeho
s Melániou bol býval len snom, aby nekalý
výstup s baronesskou bol nikdy aa nestal.
No, z duše svojej bol by si to prial, aby
blažený výjav jeho s Martou bol nevyrušený
býval, bol trval za dlho, a aby aspoii Melá-
niou, prvý šíp do srdca jeho mu zavdavšou,
nebol pretrhnutým.
184
Orol, obrizkoyý časopis.
[Č. 5. 1877.
Ale terae tam sedela pred ním a on
jako vinník stál pred ďou. A ten lubý me-
siačik sa zas len usmieval, a ten lubohlasý
sláviček zase len zanôtil, potôčok tak sladko-
bôlne klókotal, lobovôňný vetríček o láske
šepotal — a ten pekný kvietok panského
doma, änmná Melánia, v tej kráse, hlávku
klonil, uvädal.
nPetre, ja zomriem.^
„Slečno, pre Boha, poďte dnu. Vy ste
nemocná.^
„Tu chcem zomrief," slovila Melánia a
klesala k zemi. Peter ju zachytil a držal
v náručí.
„Slečne drahá, ráčte sa zpamätat; za*
vediem vás dnu, pre Boha!**
„Ja chcem zomrieť... v tvojom náručí!"
zaäoptala ona.
A mesiačik sa usmieval, sláviček sladko-
bôlne nôtil a labovôhný vetríček éepotal ....
Záhradou lubovô&nou jako lahká srnka
utekala šmižným krokom utešená deva. Ru-
žičky hlávočky pred ňou si klonily, vetríček
si s jej kaderami pohrával a sláviček jakohy
jej nôtou bol sa chcel zavdačit, tak dojemne
prespevoval. Deva jakoby na nič nepodbala,
utekala ďalej. Nič nevidela a nič nepočula.
Nepočula spev slávika, nevidela, jako usme-
vavý mesiačik čierny mráčok zakryl, iba keď
pri druhej besiedke bežala, zTakla sa. Za-
stala .... Pred ňou stál ktosi. Cítila, jako
ruky jeho vôkol štíhleho jej dríečka sa vinú.
Na smrC zdesená zbadala, jako sa perný ko-
hosi jej rozpáleného, ružového líca dotýkajú.
Chcela sa vymôcf z netušeného objatia, ale
tie ramená ju ešte tuhšie, ešte užšie objímaly.
„Mám ta, holubička, a nepustím viacej !"
„Fte Boha . . . mladý pán Aladár!''
„Ten krásny večer je pre zalúbených.
Pod, hrdlička moja, do tejto besiedky; pod,
chcem ti povedal, jako ta milujem, jako
mriem za tebou."
„Pustte ma, mladý pane, pustte ma pre
Boha!''
„Už (a mám, holubička, už ta viac ne-
pustím I ^
Aladár silou fahal ku besiedke nalákanú
Martu. Deva zmužila sa, už bola z objatia
jeho von vymknutá, tu Aladár zase zavrel
ju silno v náručie svoje. Deva kričala, volala.
V tom okamžení bola osvobodená a Aladár
válal sa na zemi.
y okamžení, keď Marta o pomoc volala,
viedol potácajúcu sa Melániu Petor Jablon-
ský záhradou do k^tštíela. PočuC krik, poznat
v ňom hlas Martin, ktorej sa len pred oka-
mžením na veky bol zasľúbil, bolo dos( prei^
aby Melániu jej osudu na pešinke záhrady
zanechal a v tú stranu, odkial výkrik počaf
bolo, letom strely sa hnal. Čo videl zalúbený
holúbok? Holubičku svoju v pazúroch ja-
straba. Porazit dravca, to bol prvý čin jeho.
Mesiačik sa zpoza chmáričky vyvinul a
videl, jako dve devy spolu tichým a mdlým
krokom idú ku kaštíelu a jako sa mladý
pánik svíja pod palicou vychovávatelovou.
Palicou potrestal urodzeného panika, dravca,
prísny vychovatel ; no viac, nahnevaný na smrf
sok jeho. —
V kaštieli Vôlgyessyovskom je mŕtvo a
nemo. Panstvo sa ešte nevrátilo z Pešti.
Mladý pán a slečinka, ač na rozdielne ne-
moce, tamten na telesnú, táto na duchovnia
chorobu sténajú a služobníctvo nevie po-
chopit, čo sa to od času príchodu vychová-
vatela a spoločnice do domu v tom kaštieli
robí.
A vychovávate! so spoločnicou čo?
Slniečko práve vyšlo a zláti vrcholce
tatranské a pozerá, jako z kaštíela Vol-
gyessyovského mladý junoeh s dievčiaon vy-
cbodia a vzdialujú sa od neho, i ani sa nai
nazpät neobzerajúc, spešno ďalej idú ruka
v ruke. A slniečko usmieva sa jim na cesto.
(Pokračovanie nasleduje.)
č. 5. 187T.]
Orol, obráíkorý časopis.
1Ž5
lUaďže, národ môj, jak sa to vzteká
Ten svet v divej šialenosti!
Zaámku ludskosti zo seba zvlieka,
Rúha sa večnq Bytnosti,
Na všetko sväté slinami striekii
A slávu hladá — v mrzkosti,
Právo láme, pravdu ruší,
Telu hovie, krivdí dusil
Ty ňie tak, rod môj, rod môj lúbezný.
V (ažkom jarme steňajúci I
Ty pander pravdy, štít viery vezmi,
Nim has vraha šíp horúci.
Vierou svätou a nie nálezmi
Bláznov — Vnikaj v chrám preskvúci,
Hore k Bohu zraky, Masy:
Viera v Boha — tá nás spasil
Hladže, národ môj, jaká to špina,
Jaká kaluž nemravnosti!
Jako po špatnom každý napína
Zisku hltavé žiadostí, —
Klam, podvod, lúpež a vraždy vina,
Krivjch prísah ohavnosti, —
Tt> sú toho sveta sláva.
Čo nám bere žitia práva *
nas spasí
í;
Ty nie tak, rod môj, rod môj milený,
Chráň sa cesty zatratenia!
Co si i voskrz už olúpený —
Zasvitnú ti dni spasenia!
Buď v láske k cnosti nepremenný
V svätom zápale nadšenia, —
Kor sa jej po všetky časy:
Láska k cnosti, tá nás spasí!
Hlaďže, národ môj, jaké to klamy :
;, Vlasť, vlast!" z plná hrdla kričia;
Ale tá vlast len oni sú sami,
Nám nič, sebe všetko žičia,
Nad blahobytu rozvalinami
Tisícov svoj prápor týčia
Ä hriechov svojich priepasti
Kryjú svätým menom vlasti.
Ty nie tak, ľud môj, lud môj predrahý,
Skutkom miluj národ sladký!
Nechci tý živým byt z cudzej vlahy
A prežierať iných statky.
Praj vďačne život každému blahý,
Veď jednej sme synia matky, —
Nad šľachetnosf niet okrasy:
Posvätenie — to nás spasí!
Daniel Maróthy.
Kralica*
Povesť zo srbského života.
Od Félixa Kutlika.
I.
Neďaleko od Rudníka leží dedinka srb-
ská. Sušiča. V nej nájdeš domky biedne,
ved v nich ujarraený a ztríznenv Turkom
Ind prebýva. Jako na lúke najkrajší kvet
chlapec si odtrhne a po chvíľke už rozšklbe :
tak Turek, jestli niekde krajší, od Srba vy-
stavený dom nájde, hneď nevolane navštívi
a čo v ňom nájde, s tým sa s hospodárom
podelí. Aby teda lud Turka k sebe nevábil:
odieva sa biedne, živí sa trápne a často hla*
dom morený býva. Zaseje-li Srblin žitko, to
ho Turci zoberú ; raá-li stádo, nevie biedny
kresťan, či zajtra jeho bude Preto hla pre
zlosť Turkov lud ten biedu trpí a k hnilosti
je odsúdený, y
Keď nektorý Srbín nad násilenstvom
zhrozí a odhodlá sa, ísť pravdu hľadať, hľadá
ju u toho, ktorý ho olúpil, ba ešte že ka-
dimu^) veriaeeho žaloval, býva potrestaný,
bo „veriaci" ^) chránený je zákonom proro-
kovým. Všetci, ktorí opovážili sa päsťou
chlieb a domácnosť si brániť, znivočení boli,
a mnohí, ktorí u kadiho pravdu hľadali,, ni-
1) Kadi = sudca. -) Turek.
18
126
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 6. 1877,
kdy sa k domácim svojim nenavrátili, ved!
zlost jich zničila, za otrokov odpredala, ubila
a tak slovanská ludskosC k právu svojmu
dovolat sa nemohla.
Preto, hla, je i Sušiča biedna, ved i nad
ňou „miláčkovia prorokovi" panovali!
Ked len za kratší čas Turci obyvateľom
pokoja popriali, Srbi hneď i na tele i na
duchu okrievali, mysliac, že už jich tšorba-
džiovia ^) stana sa lu Jmi. Ale Turci len vtedy
prestali raju trýzniť, ked čo nalúpili, trovili
a v radovánkach svojich sa rozkošili. Ked
sa i tie rozkoše minulý, zase vyrojili sa Turci
na žeň a brali, čo oko videlo a za čím prdce
dychtilo.
Najkrajší dom v Sušiči je dom Nikolu
Drakuliča a dom vdovy Jeleny Kosovcovej.
Nikolov dom hladí k západu, Jeleniu ale
k východu, tak že oba domce sa na seba
dívajú. Nie len domce na seba, ale i Nikolov
syn Milutin rád pozerá na dcéru Jeleninu
Abelu. Priestor medzi domami je neveliký,
no predca domce sa nesblížily, vždy na jednom
mieste ležia; ale Milutin s Abelou sa už
v detinskom veku sblížili, a teraz, ked sa
ten vek minul, jedon na druhého sa díva;
veď sú už nie deti. Ešte za časov detinstva,
keď u Eosovky jablká dozrely, pomohol jim
Milutin jich pozberať; ked v kláštore služby
Božie boly, Ábela s Milutinom išla do klá-
štora; keď u Kosovky bol svečar^); Milutin
vždy prišiel jim ku dňu tomu blahoželať;
keď sa kolo ^) tančilo, Ábela s Milutinom
vykrúcala sa ; ked jich noc rozdvojit mala a
oni domov sa vrátiť mali, Milutin si žiadal
krátku noc, Ábela ale nový deň. Ked Milutin
ovce svoje Da pasekách pásol, tak nadul a
stisol svoje gajdy, že jich až do dediny bolo
počuť, ba i to si vyrozumel, ktorú pieseň
hudú, preto Ábela za nimi najradšej spievala.
A ktorú pieseň mala za gajdami spievať Ábela,
ked si túto najčastejšie Milutin gajdoval:
„Dievojka siedi kraj mora,
Pak sama sebi govorí:
Ach milý Bože i dragi!
Ima ľ sto šire od mora?
^) Tšorbadžia = pán života.
*) Patrón rodiny, ktorý deň volá sa svecarom.
3) Srbský národní tanec.
Ima ľ što duže od polja?
Ima ľ što brže od konja?
Ima ľ što sla^je od meda?
Ima ľ što draže od brata?
Govori riba iz vode:
Dievojka luda budalo!^)
Šire je nebo od mora,
Duže je more od poUa,
Brže sa oči od konja,
Siadji je sečer^) od meda,
Draží je dragi od brata."
Tak minul sa jich vek detinský, tak
i nekolko rôčkov z bujarej mladosti!
Milutin miloval Abelu, táto Milatina.
Vyrástli spolu jako dve jedlice, jako dve
dvojčence. On bol najhodnejším šuhajom
v okolí, ona najkrajšou devou v Srbska.
Ked Milutin obliekol svoj kabátec lemo-
vaný, pritisol fez viacej k pravému uchu,
ked vyšňoroval krpce, ked zastrčil za opasok
otcovskú sríebrom okovanú pistolku a po-
zrel na súdruhov, vzdychol si každý:
„Milutin je junák!''
Každý tesklil, že nenie jeho rodeným
bratom.
Keď Abelu driečik ešte štíhlejšou urobil,
ked si zásterku vyšívanú prepásala, ked ple-
tenky vztiahla na nohy, ked opaštek driek
zúžil, keď červená čiapočka zakryla tú vrko-
čami prepletenú hlávku a ked celý rad du-
kátov hovel si na jej hrdielku, každý hovoril:
„Kde sa Ábela zrodila, ked u nás sebe
rovnej nemá?"
A tie jej dve čierne oči, ktoré vždy
jasne svietily, ktoré neznalý hriechu a žiadnu
vinu, ked si tie videl, mysief si nevedel, ale
si len vzdychol a — miloval. A tá jej milo-
zvučnáreč? Uleví srdca bolasti, oživí ospalca,
povzbudí k láske a sny milé v srdci vyčaruje.
Milutin je dnes na pasekách so stádom
svojim. Smutný je a zarmútený. Či i on,
ktorý má Abelu, smútiť môže? Nemá pri
sebe gajdience, ktoré si dnes doma oddychujú.
Stádo roztrateno po tráve sa pasie a on sa
len vtedy za nim poberá, ked ďaleko zašlo,
ked ho už hladať musí. Čoby ste i chceli,
predca neuhádnete, čo sa to s nim stalo.
Srdce jeho je zatvoreno, ono sa nikomu ne-
1) Bláíuivá. 2) Cukor.
c. 5. 1877.J
Orol, obráskový časopis.
127
'■>-^-^ ■«• ^' ^
požaluje. On nevypráva horám bôI svoj, preto
i tieto dnes s nim žialia a rmútia sa.
Prečo Milntin dnes tak zavčasu ženie
ovce domov, ktoré tak nerady opúätajú zelenú
trávu? Keď so stádom do dediny prišiel,
sopcú ladia si o ňom všeličo, a len ti, ktorí
8Ú citlivého srdca, polutujú Milutina.
Zastal pri studni s ovciami. Ale jakoby
len pily vodičku, keď sa nenapásly? Ženie
jich k domu, ale z nich vše jedna, vše druhá
na paseku vrátit sa chce. Pred tým nepo-
slušnú ovečku bol by karhal; dnes ju len
zavráti a nič nehovorí. Iste by sa bol s nimi
ešte dlho trápil, ale matka pribehla, ktorá
pomohla ovce do košiara vohnat. I ona bez
slova prácu tú vykonala a vrátila sa domov.
Milutin stojí pri košiari, ovečky dívajú sa
na pána svojho, jakoby sa ho zpýtat chceli :
čo to s nami robíš? A on meravo díva sa
k domu Abelinmu a vše vzdychne a bolasti
svoje ulevuje. Kto tomu vzdychu rozumie?
Pes Šaro pribehne k nemu, ktorého blakot
oviec . zo sna prebudil, on ho nevíta, k nemu
sa neprihovára, a verný Šaro, jakoby sa na-
mrzel, Milutina opúšta. Matka usilovne pri-
kladá halúzky na oheň, by jiedlo pre syna
pripravené znovu sa sohrialo, ale on ešte
vždy pri košiari dumá. Oko matkino je tiež
mutné, ktoré smútok zatiahol nemilým rúchom
svojim. Keď už syna vyčkaC nemohla, vy-
šla von.
„Milutine, poď dnu, poď, syn môj !" volala
žialnym hlasom.
Milutin poslúchnul matku. Vstúpil do
izby. Predložila mu jiedlo, on si k nemu
nesadol.
„Synku môj, prečo nejieš?"
„Nemôžem, matkamoja,^odpovedal temno.
„I teba ztratiť mám, synu môj drahý?"
zvolala plačúca matka a chuderka nemohla
sa utíšit.
„Nie, matka moja, niel^ odpovedal Mi-
lutin potešujúcim hlasom, i pristúpil k matke
svojej, objal ju, jako to za detinstva robieval,
posial bozkami milú jej tvár, slzami horkými
zarosenú.
„Pomodlí sa za Abelu," riekol po chvíli
Milutin, „aby ozdravela.^
„A keď túto žiadost horko (ažko vy-
slovil, odstúpil od matky, pristúpil k oknu,
a v očiach jeho zaihraly slzy.
Matka plakala v jednom kúte, Milutin
žialil pri obloku. Nik neodsudzuj jich plač
a žial, veď je on znakom boľasti. Slávik
v žiali zaspieva, holub stene a človek zaplače.
Na dvore zaštekal Šaro. Po jeho hlase
poznal Milutin, že niekto známy blíži sa
k jich domu.
„Matka moja," riekol Milutin, „k nám
ide otec Abelin; chôdze ho privítaf."
Matka poslúchla syna a vyšla von.
Po chvílke vstúpila s Nikolom do izby.
„Pozdrav ta Bôh, Milutineľ* prihovoril
sa Nikola.
„Pozdrav i teba, otče!" odpovedal Mi-
lutin a hladal vyčítaf na tvári otcovskej ra*-
dostné alebo žalostné vešti. Milá je tvár
človeka, keď je srdce spokojné; keďiďe dáka
búra v srdci lomozí, vtedy je ona bladá, zne-
pokojená, zamračená, desná, i každého za-
rmúti.
„Poslala ma k tebe Ábela," riekol Ni-
kola, „ktorá žiada, by si ju nemocnú do
chrámu Božieho odprevadil. Spolu ste rástli,
spolu sa hrávali, spolu odrástli, čo brat so
sestrou sa milovali: ešte naposledy chce
s tebou dom Boží navštíviť. Snáď sa jej ne-
moc obrátil Verím, že jej prosbu vyslyšíš,
veď si krestanom, veď nič neslušného od
teba nežiadam"^).
„Viem to, otče !" odpovedal desným hla-
som Milutin, jako keďby bolasti jeho srdce
roztrhat mali. „Nič neslušného nežiadaš odo
mňa, ale prečo ona tú obet žiada odo mňa?
Duša mi hovorí: Ábela neumrel Jako íst
s ňou do chrámu, keď ona mojou staf sa
potom viac nemôže?! Vieš, že jej srdce patrí
mne ; vieš, že s ňou žit chcem ; vieš, že bez
nej žif neviem, nemôžem, nechcem: a predca
žiadaš, bych sa s ňou rozlúčil? Mám sa
s ňou modlit? Mám staf sa jej pobratimom?
^) Často stáva sa, že chorá deva daktorého
mládenca požiada, by s ňou išiel do chrámu
sa pomodliť. Deva taká mládenca, ktorý sa
s ňou modlil, pod predpísanými obradami
pobratimom volá, za ktorého sa nevydá.
18*
Orol, obrázkový časopis. [Č. 6. i87í.
K tejto kresCanskej obeti
nie som asnáď schopný ! —
No, ona žiada to odo mňa:
ja iq žiadosí odopreť —
nemôžem 1 Idz len domov,
hneď za tebou prijdem !"
Nikolu vy prevadíla matka.
Milutin pristúpil k okna.
Meravo díval sa k domu Ni-
kolovmu a veTký nepokoj
vyobrazoval sa oa tvári jefao.
Myslel, že Ábela takto zpro-
atiC sa chce jeho, i začal
pochybovač o jej láske.
Láska jeho Čistá premohla
pochybnosC, no bôle srdca
teskliaceho neztratily sa
hneď z tvári jeho.
„Milutine," riekla matka,
jakn vstúpila do i^tby, „Čo
sa iicsberáš? Ábela ta tvrdo
oÉakáva!"
„Posielala mn,niati drahá?
Čí vieš, kam ma posielaš? í
Väetko ztrafím, matka moja
milál Riekni mi, prečo Ábela
žiada odo mfia — nemož-
nosl? Prečo ten mám jej
byt pobrali inom, keď mala sa
staf družkou Života môjho ?
Tys žena, ty poznáš snlce
Ženské : preto hovor, prečo
Abeta obet takú odo mňa
žiada ? !*
„Jestli poznáš lásku, nuž
i srdce ženské poznáš," O'l-
povedata matka. „Naäe srdce
len s tým líši sa od srdca
mužského, Že i v boji snirt-
nom miluje. Poznám srdce
Abelino, veď ono s nami žilo
a s nami í pri smrti spojif
sa chce. Keď nie jako tvoja TutmU
žena, aspoň jako sestra tvoja
Žiada si umríet. Preto, hla, chce íst b tcbtou
naposledy dochrámn Božieho. Dobre urobila,
ked si teba za pobratima zvolila. Srbtn si,
Ábela pri živote, ostane, nuž bude aspoň tvojou,
sestrou."
„Veliká je to obeC, mati moja. Ved od-
i neváhaj ziadosf umierajúcej vyploif I Ajestlitriect sa lásky a života, to bôtno; to je -
t &. I8TT.J Orol, obr&ikový tiaopia. Itfl
bp^terstv*. kíoH, ho ijalv
a Deštostpjm urobia."'
N& kostoKku Sui^donn
zunie zvqn. I toU Ábela
3 ItilutiDoni ds ebrámu.
Dnes nevisá e Ma^u jeho
vyíifttC, či živých volá a dí
XBTtftfdi oplakáva. lAdia-
vystúpili pred svoje domce
a dívajú sa; Sfn a ta de-
dinOjU. |[,Qha vipUa kv Itostolu
pospiechaf. Keitz domu Nir
k,olovho vystúpil MMutin
s Abelou, väetkych zrak
bol upretý na pánk tento.
Sviatočné rúcho zdobilo
oboch ; no divno vynímal sa
Milutin 8 Abelou. Smutný
mladik viedol bladú a slabú
Abelu, ktorá sa podobala
zv&dntit«j ruíi. Ani on, ani
ona nič nehovorili.
Všetci ti, ktorí jich ku
kostolíku (sE vi'leli, rozlič-
ným spôsobom vyslovovali
svoju útrpnost nad Abelou ;
vŕd znali, že ide a Miln-
ttnom poprosit Boha, by sa
Dnd fiou smiloTftC ráčil.
Zvon prestal vyzváňal a
oni zastali )tľi><l chrámom.
„Srdce tvoje je nepo-
kojné, cítiiD ho, jako bu-
choce ; no, moje — umdlie-
va," šoptala Ábela.
Malý cbrám Suáický bol
osvetlený. Speváci pri 8vä-
tine zaspievali ialm k sláve
a oslaye Pána.
Ctihodný pastier dijší
stál pred svätinou..
Milutin s Abelou pristú-
pili k nemu.
„Deti moje!" začal du-
hlasom, „priali ste do domu
e nebeskému Otcovi vzdali
Ábela, tys požiadala Milu-
tehou pomodlil k Bohu. Ja
180
Orol, obráskový iasopifi.
[Ô. 6. i67í.
žehnám vás pred modlitbou, aby jako po-
svätenci primlúvat ste sa mohli k Najvyš-
Po prímluve predriekal starec modlitbu,
ktorú oni za nim v tichosti sa modlili. Y nej
ďakovali Bohu za všetku lisku jim v živote
preukázanú a prosili Boha, by sa stal lekárom
nemocnej a chránil prenasledovaného.
Po modlitbe urobil Milutin znak kríža
na iielko Abelino a sám sa prežehná!.
Obrad obyčajný pri posvätení sväzku
pobratimstva alebo posestrimstva vystal.
Milutin si oddýchol z hlboká.
„I živí, i mrtví Boží sme!" zavŕšil ob-
rad služobník Pánov.
Pri týchto rečiach prejal srdce Miluti-
novo mráz; no pojal hneď Abelu za ruku a
vyviedol ju z chrámu.
Tu na svobodnom povetrí vzdychol si
0|/ät z hlbín srdca Milutin, jakoby dáka tarcha
zadusit ho mala.
„Milutine," äopkala Abela, „dieky ti
vzdávam, žes žiadost moju vyplnil. Vedela
som to, ved si srdca môjho miláčkom. Počas
nemoce zdalo sa mi vo sne, že biedne zhy-
nieä, že Ca sverepý náš nepriateľ hrozne
trápit bude, i učinila som slub, že s tebou
v chráme sa pomodlím. Čo som mala robit,
keď tá myšlienka nedala mi pokoja, keď som
myslela, že duša moja na rozkaz Boží tak
myslela, jako som to povedala. Odhodlala
som sa rozkaz ten vyplniC, ale -— Milutine,
ja som s vyplnením rozkazu teba ztratit
mala! Ťažko som sa odhodlala ku kroku
tomu, veď teba ztratit mne nebolo možno.
Snáď štastnejším budeš, keď Bôh dušu moju
k sebe vezme, veď i tak bez teba žit ne*
viem .... tak som si myslela. Obrad svätý
vystal : ja nie som posestrima, ty nie si môj
pobratim, lež môj — milý I Milujem ta a snáď
umrieC musím; srdce žiC chce, ač umiera!"
Každé slovo z rečí jej prekvapovalo Mi-
lutina; no on mlčky, dychtivo poslúchal vy-
znanie Abelino. Len pri posledních jej re-
čiach zvolal:
„y rukách Boha sú dni nášho života;
no, ty rubáš sa Bohu. Ja som sa modlil za
teba, no modlil som sa, by ti dni života pre-
dĺžil."
„Je to túžba tvoja. Viem, že pravdu
hovoríš; aľe žiC bez teba, to by mi bolo
tažko, to je nemožno!"
„Uspokoj sa. Milutin je Srbin. Budeš
mojou, drahá, na veky!^
Ukonaná cestou, pobúrená rozhovorom
s miláčkom svojim mlčala Abela. Možno,
žeby na reč lubú miláčka svojho bola odpo-
vedala, no pred domami stojaci diváci pre-
kážali jej v tom a dom otcov bol pred nuni.
Oko jej, to zrkadlo duše čistej, dalo mu do-
statočnú odpoveď; veď žiarilo nekonečným
štastím, láskou večnou.
„Otče," riekol Milutin slávnostným hla-
som k Nikolovi, keď boli vstúpili do domu,
„otče, vyplnil som túžbu a žiadost Abelinu.
S Bohom !''
Jako blesk, tak chytro zanechal dom
Milutin. Keď prišiel k matke, pochytil gajdy,
vypustil z koliby ovce a hnal jich na pašu.
Do samého večera ozývaly sa po zele-
ných poliankach a stranách gajdy Milutinove.
Odložil gajdy i zaspieval:
„Vezak vezla seja^) teftedara,
Na čardaku*) na debela ladu*)
Tu(ľ prolazi Rade neimare.
Yeli igemu sej a teftedara:
Lijep' ti si, Rade neimare!
Da ľ se chočeš junák poturčiti,
Dala bich ti póla Sarajeva
I po blaga brata teftedara. —
Aľ govorí Rade neimare:
Oj Boga mi, seja teftedara!
Ne bich tí se junák poturčio,
Da mi dadeš i sve Sar^gevo
I sve blago brata teftedara.^
Abela počula známy huk gajdeniec, no
dnes za nimi spievat nemohla, počula pieseň
Milutinovu a srdce sa jej dobre nerozlietlo.
^) Seja = sestra.
*) Čardak =: strážnia pohraničnia búdka.
^ y šírom chládku.
(Pokračovanie nasleduje.)
-ŕ»H^««iŕ-
č. 6. 1877.]
Oro], obráxkový časopis.
131
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
Cestopisné náčrtky od Laskamerského.
(Pokračovanie.)
V Podskalí je malý, ale úhladný byt
pána Kazimíra Točeka. Farár p. Rédeky je
debrosrdečni chlapina, ktorý nás veru s velkoa
áprinmostou prijal, ubytoval a uhostil, £o mi
tým radostnejšie pripomíname^ že i on ludo-
milné snahy nášho Závodníka statočne pod-
poruje.
Kým túto dolinku opustiac na hradská
cestu sa vydám, eite poznamenat mienim, že
jako mi hodnoverne sdeleno bolo, lud tento
poľné krádeže na vysadených stromoch ne-
pácha, čo natoľko mimo morálky pochopiteľné
je, že ovocinu tú nikto nežiada, lebo ju každý
človek v hojnej miere maf môže ; vätsej váhy
ale jako toto má okolnosť tá, že i riad alebo
jakékolvek stroje v otvorenom poli ponechané
nikto nevezme, no a to je veru veľká cnost.
Povedali sme, že obyvatelia pre nedo-
statok pôdy nútení sú po svete kupčit Kupčia
teda a zarábajú a peniaze domov po poste
posielajú, čo len do samej Pružiny behom
roka viac tisíc zlatých učiní. Domov sa vraca-
júci kočovníci donášajú značnejšie summy,
pravda po ročnej i dlhšej lehote, potom ale
povoláva a povalúva sa celá rodina a tu vy-
svitá lahkomyseľnost Slováka. Jie sa a pije,
kým zárobok stačí a kým nenasleduje škrí-
penie zubov. Keď mužík opätne trúdnu cestu
nastúpit a k tomu tovar nakúpit má, bere
zase od žida 20—50 zl. na dobrý úrok a
vláči krosna z obce do obce na zohnutom
chrbte. —
Pri Visolaji, tú nám vždy milú a po-
hostinnú dolinku, a čo v nej dobrého je,
opustiac, vyšli sme zase na župnú hradskú
a obrátili sa na východ.
Dolinou považskou, jako známo, bola
navrhnutá železnica ; od Trenčína nahor mala
sa spojit pri Žiline so železnicou Bohumín-
Košickou. Teraz, ked už tak rečené rodinné
železnice dohotovili a tmavá škaredost prázd-
nych pokladníc proti vláde zýva, ostala táto
železnica na papieri. Pán Závodník prišiel
na tú vtipuú myšlienku* žeby želoznica a obí-
detím moBtom považských, tedy lacnejäe a
bližšie viest sa dala cez Trstíe, Domanii,
Rajec a tak na Žilinu. A merači náradu tú
poslúchli natoľko, nakoľko ten kraj i pre-
skúmali. No ale je to všetko jedno, lebo kde
nič niet, tam i cisár právo ztratil, hovorí
porekadlo. A tak Váhom ešte mnoho routncg
vody potečie, kým tadiaľto rnäeň pohrmí.
Natoľko sa tejto nehode cestovateľ tešit
môže, že pešky alebo koĎmo túto cestu ko-
naj úc viac vidí, dľa vôle sa zabaví a na krá-
sach prírody a ľudských monumeotátoych die-
lach sa kodiat môže, ležby sa to železnicou
staC mohlo.
No ale sa vezleme a sme na hradskej
peknej, bielej, hladkej, v, úzkej, ale veľmi
prívetivej dolinke. Váh, ten nám nšiel a (ahá
sa tam do Púchova, kľučkujúc ta k Orlovu
a Pov. Bystrici za kopciami, za vrškami.
Prvá dedinka, do ktorej. sme v ľahkom
behu dopálili, je Sverepec. Škoda tej špatnej
dedinky v tak peknej dolinke! Bieda, ne-
čistota od krovu až pod stenu. Domy sú
krivé, ani podstát rovná. Kto oblokom vy-
zerá, naraz len jedným okom kukat môže,
i tie sú zvätsa zalepené mechúrom alebo
párancami, a kde kultúra pod strechu viazla,
tam dáka karta šlabikára miesto skle^nig
table zastupuje. £j no, tento Sverepec (a meno
mu svedčí, a je asnad v rodine so Slopnou)
by sa bol mal preč od hradskej cesty dakde
do kúta odhrabat!
Od Sverepca vedie cesta asi za štvrf
hodinu nahor a potom dolu poliami. Nad
Považskou Bystricou objavil sa nám zajímavý
výhľad. Spomínané už blízke už ďaleké hory,
rozkladajúce sa nahor, nadol a po hranice
Moravy, tisnú sa jako štrbavé zuby pred oči
cestovateľa. Prekvapujúce panoráma otvára
sa očiam v okolí samého mestečka Považskej
Bystrice. Vyhladený Váh túli sa zase k ceste,
ide nám v úsrety, delený na viac ramien ne-
stálymi pieskovými ostrovkami.'XNa severo-
západnom brehu, naksajuam, strQwmi StíB-
lae
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 6. 1877.
nenom kopci stojí žltý pekný kiítiel, patriaci
p. Lordovi ; dálej hore dolinbu svieti sa sta
pena nad Váhom kaätiel Podhradský, patriaci
p. Popperovi. Oba tito páni sú potomkovia
za šerodávna prekročivších červené more —
magnátov. Nad touto bielou hvsou hladí na
dolÍMi e vysokého, strmého, končatéfao vrchu
hrosivým, smraáteným čelotn, vekom zaimu-
-áený hrad Bystrický — sídlo drievnycfa Pod-
mamckých.
To vám je tak krásny pohľad, že ma
mráz nadšenia prejal a zo sedliaka ma pohlo !
Pri židovskom cintoríne zpášfali sme sa
doln. Bolo že v ňom tých koloví 8mr( ria-
dila hodne v Ben-Juda, ale má v Považskej
Bystrici i bodue materiálu tohoto. Je to ho-
tový Jeruzalem a kresťania sú len exotičné
byliny. Pov. Bystrica jo mesto obdiodnické.
Prv, jako do Pov. Bystrice vstúpime,
chceme objasnit i terrain, ktorý sme prešli.
Vrchná krioda, ktorá južne od H. Podhradia
počnúc (ahá sa na Be1u6u, zateká pri Slop-
nej, jalco už reéeno, po Trstie, ztade zase
vracajúc sa, tvorí všetky tie kopce medsn
Váhom, hradskoU cestou až po Podskalie.
Sám Sverepec stojí na viedenskom piesoj^-
níku feocen). Honiiny tohoto útvaru (vrchno-
kriedového) sú nasledujúce: slinec (mer^el)
žltý, sivý a červený; piesočníky viac m«nej
drobnozrané, sivo-žHé a sivo-modré (ten tak
rečený viedenský piesočník, ktorý sa tu ale
vefmi spišskému karpatskému piesočníku po-
dobá); slúčeniny (conglomerat) s Červeným
chytom, sem tam i sivé; vápenné okruhlice.
žabičné, žulové, melaphyr a porphyrové
okruhlice.
Za Váhom od Orlovho hore po hrozi-
tánsky Starý hrad tiahnúce sa riekou strmo
a hladko podmyté vysoké brehy sú geologicky
kremobyčajne zafímavé. Už dávno prezkúmané
sú tieto miestnosti medzi inými zkúmateTmi
Ldloro z Lilienbacfau, Bonéom Romingerom
a Beyrichom, najnovšie i našim Dionýsom
Štúrom.
Tam vo vrchnej kriede a viedenskom
piesočníku nachorfia sa skameneliny : Exogyra
c^lumba, Cardium HíUanum, Venus sp. Pecten
sp. Bostellaría costata, Voluta acuta, Turri-
tefla columna, Hippurltes sulcata, Exogyra
columba (táto pekne zohnutá korytnačka tvorí
celé \^tvy pri Orlove), Čo som ale pravda
všetko len z diaľky videl, t. j. cez sklo mäd
lízal, a len pozdejšie pošťastilo sa mi, ač
i na inom mieste, tieto útvary bližšie na-
hliadnuť.
Tak teda a konečne z tohoto zemeena-
leckého úskoku vrátime sa f a, kam sa práve
rediknme a ťaháme do poriadneho hostinca
malého, ale živého mesťečka Považskej By-
strice. Triráz som predošlého leta prešiel
týmto mestečkom, a vše boly trhy, už či som
náhodou ja trafil na ne, a či ony na mňa,
neznám. Národu tomu, ktorý ozaj peňažným
prielivom menovať možno a ktorý sa vtipom
a ešte väčšou zvedavosťou vyznačuje, veľmi
sa tu dobre darí.
Na dlhom a dosť širokom námestí stojí
kostdl) už r. 1409 naprávaný, teda pod istým
ešte o moc starší. Pamätné sú v ňom ná-
hrobníky a oltárna, poťahmé ku kedysi sláv-
nemu mocnému hradu Bystrickému. Prvý ná-
hrobník je z Červeného mramoru umele zhoto-
vený a do steny vpravený. Predstavuje v pri-
rodzenej veľkosti obrneného rytiera s dlhou,
niže pása siahajúcou bradou; v pravici má
meč, v ľavici drží štít s rodinným erbom.
Nápis krajom latinský a slovenský poukazuje,
že to Raphaet 5? Podmanína, pán na Bystrici,
zomrelý r. 1558 dňa 23. februára v 43. roku
veku svojho ; a poukazuje tento nápis, že sa
i hrozní mocnári, jako i tento pán pol Tren-
čianskej stolice, nehanbil slovenskej spisob-
nej reči, ani mu ona nepoškvrní hrob, jako
nepoškvrňuje korunovácie klenoty Sv. Štefana,
kdežto teraz bárs jaký stoličný pisárik a
mnohí iní mamlasi do kŕčov upadujú, keď
slovensky osloveni bývajú. No, ale každá
hlúposť zárodok rozpadnutia sa v sebe chová.
Druhé dva náhrobníky predstavujú Sigmunda
Balassu a jeho ženu, poľskú kňažnú Zborov-
ských, oba sú v prirodzenej veľkosti.
Oltárna (Antipendium) z alabastru je
z upadujúceho hradu sem prenesená. Okolb
kríža kľačí celá rytierska rodina, otec z jednej
strany so štyrmi šarvancámi a matka s tromi
dcérami. Štít s erbom poukazuje, že to Ba-
lassa. V pozadí 'vídaC hrad, jako v ten Čas
vyzeral, čo keď sa prirovná s jeho terajším
č. 6. 1877.]
Orol, obráskoTý časopis.
133
bezkrovným, z äastky už rozválaným staTom,
dáva obraz tým zajímavejší ale i smutnejší.
Tak meDÍ sa všetko pod slnkom!
Týchto kameňmi predstavených pánov
pripomenieme ešte pri opise bystrického hradu,
ačkolvek za všetky Mednianskeho, čo i obratne
písané bájky historicky a dobre srá( nemôžem,
jako sa o tom i náš mladý, nádi jný a pilný
bádateľ trenčianskych starožitností, pán Alex.
Lombardioi bol vyslovil
Mimo pamätného kostola je tu pre kaž-
dého statočného Slováka jedna ešte pamät-
nosf, a síce v osobe duchovnieho predstave-
ného, pána z Pongrác. Pre nepohodlný čas
môjho sa tu bavenia, druhýraz pre jeho ne-
prítomnosf nebolo mi možno s nim do obco-
vania príst.
Na brehu Váhu vyše mestečka stojí a
leží cvičebňa bystrických hasičov, ktorým čím
menej príležitosti k praktickým cvičeniam
prajem, v theorii nech sa prevracajú „kelo
jim ďaka."
Tam, kde sa cesta k rovine níži, za le-
síkom kostrbatých vŕb, na zelenej pažiti pred-
stavil sa oám pekný, divný obraz — trh na
rožný statok. Cesta je asi na štyri metre
nad lúkou povýšená. Pod vŕbami stojí mnoho
vsakových vozíkov, odtial, medzi cestou a
Váhom, asi n^ štvrt hodiny dialky, stál
v radoch statok, ručiac, chvosty oháňajúc,
kopajúc, rohami bodajúc, a jako sa všetky
tie výjavy hovädzieho rozmaru a krátenia
chvíle nazývajú. Chudiatka niektoré tušiac
svoju pľostbrátlovú budúcnosť," obmackané.
dubané, štôpané hladely smutným okom hore
cestou na nás. Uniforma tých hoyiad pre-
važne bola brunastá, potom čierna a biela,
a divno, oblek predavačov, čo sa barvy týka,
tomu tiež sa rovnal. Hreáiac, hajčiac, hroziac,
po rohách paliciami klopajúc — preháňali
sa sem tam sedliaci. Tam pandúri s kohúto-
vými perami na klobúku, povedomí svojej
áradnej vážnosti, kráčali, tu i tu chvostom
medzi oči šibnutí, medzi lačnou rohatinou.
Hajdúsi vyberajú mýto, kladú cedule za ši-
ráky. Tam kupec s predavačom perú si do
dlaní pol hodiny, ruky majú zapuchnuté jako
dvadsatkrajciarové pecné a ešte sa tlčú pre
pollitrový „oldomáš!"
Adleri, Silberiteini, Sonnenbergi, Schle-
singeri značia do knižtiôiek a rozkazujú čriedy
kúpeného statku na určité miesta dohromady
staväf.
Huk národu a ryk statku utlumujú áple-
chotanie bystrého tu Váhu. A bystrický bra4
pošmurným okom hladí zamyslený do preži-
tých časov, na hemženie životvorov tam dolu.
Ešte raz> obzrel som sa na to mrvenisko
a už zmido mi z očú a mizne i kostolík Sv.
Heleny nad Pov. fi^stricou i s jeho až po
^Hy Jozefii IL bývalou postovnicou. ;A ked
^aae bti^dím napred aeba, vidím obec Po?.
Teplú. Úbtftdiiá dedinka táto loží na úpätí
značného trichu Maaina. Z druhej, t. j. jn^ej
strany daieSu) vyzerajúceho Manína leží obec
Podmanín^ z ktorej rodina barónov Podma-
niekýcb pôv<iid av^j berie, pd Teplej na juho-
východ vídaC tesnú, hlbokú^ kolmými zá-
polami ^obklopenú dolinu. Touto dolinou pre-
teká «malý potok Teplá, ktorý asnad pôvodcon
jurasskýeh vápenákov v zime nebodaj neza-
mrznúc, meno obci zavdart mohol. Od Teplctj
pod rovným uhlom odráža sa eeata na sever
prosto k Váhu. Tu videC staršiu, mimo brehu
Váhu do Poiv. Bystrice vedúcu zapustenú
cestu, ktorá ale, ponevič sa po nej i Váb
vosit začal, zaaecbaná byt miidela.
Pri brehu opustili sme hradská a išli
sme ku^ kompe. Dávno je už tomn, keď som
sa na kompe prevážal, kedysi na Hrone pri
Kálnici a na Dnnaji medei Oatríbomom a
Parkanom, keď tam ešte mostu nebolo.
Príevozník jako krokodil spal na piesku
na protejšom brehu, i museli sme s kočišom
hodne dlho na prstoch po valašský koncerto*
vať, kým sa podhradský Lootse k práci pri-
beral. Nechutný to mornárl
Kým sa k nám pričtapkal, mal som dobrú
príležitosf na hrad do neba čnejúci vyzeraC
a o jeho bytí myšlienky sbierat. Krásna,
utešená to romantika! Ba prichytil som sa
ku kresleniu, čo som i dla okolností sku-
točne, nie už zvätša na kompe plaviac sa.
previedol. Táto plavba na rozvodnenom Váhu
ohladom na príjemný romantický krajobraz
bol jedon z krásnych momentov cesty mojej
trenčianskej.
19
134
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 5. 1877.
Naše kone nikdy nepripravovali sa v žia- í
dnej mornárskej škole ku takýmto plavbám
a vzdor všetkého dohovárania a tešenia veľmi
tvrdo brali sa na begotajúcu sa kompu. No
preca stali sa prístupnými múdrym napome-
nutiam. Ked sme polovicu plavby prekonali
a dobre niže výstupu prúdom zahnaní hore
veslovať museli, ponechala koníky trpelivost
a oni celou silou vypnúc sa do vý6ky. cez
bariéru preskočil chceli. Dost sme jim hlá-
post jejich počínania „ad oculos** demonstro-
Tali. Potratili koncepty. Ešte práve na čase
založil Ondriô jednomu kabát, druhému moja
polovica mantíllu na oči. Zadivené kone nad
týmto ozaj neočakávaným štafírunkom zastali
ticho jako mramorové sochy a krátko za tým
pokojne vyviezli sme sa do Transvagonie.
Keby tam hore na tej skale Matúš Tren-
čiansky a či Podmanickovci, lebo Balassovci
panovali, veru by nás skalami boli mohli
obsypaf, tak blízko a tak vysoko je ten hrad
nad našimi hlavami. Ztade súdit sa dá, že
už či Váhom či bradskou cestujúci popod päst
silných pánov tohoto hradu prechodit a dla
jich vôle Tykupovat sa museli.
Nánosom štipkou trávou a nízkou vrbinou
porostlým viezli sme sa do pi*účelia podhrad-
ského kaštiela, kedysi majetku Szapáryho,
•teraz Popperovho. Sloh tohoto jednoposcho-
dého kaštiela je „rokoko francúzsky." Zpredku
vídat záhradné mrežky, z bokov záhradu, mimo
toho na lavom krýdle rozprestierajú sa hospo-
dárske staviská, vyše týchto stojí poriadna
obecná krčma. Pred kaštielom stojí pekná
košatá osyka, pozostatok z veľa iných za
Szapáryho časov vysadených toho druhu stro-
mov, ktoré ale rozvodnený Váh sebou pojal.
Nad samým podhradským kaátielom vy-
rastá strmý, kužeľovitý, na skameneliny bo-
hatý, asi 500 stôp vysoký kopec a na vrch
kopci z tej istej látky, čo tento, vystavený
.stojí ten už toľko na slovo vzatý bystrický
hrad. Krovu zbavený, škáravý, so škamra-
vými oknami, drzé vypína sa do oblakov.
Príchod z tejto strany bol takmer nemožný,
cesta do nebo vinula sa okolo kopca a z druhej
strany od zadku do vniutra. I kopec, jeho
podoba, jako i štrbavý hrad a jeho rozmer
a veleba sú nápadné. Ku potvrdeniu toho
poslúži pripomenutie minulosti, jakú nám
Medniansky, ačkoľvek len vo výtahu a to
pravdepodobne viac bájočnú jako historičnú
podáva.
Nedá sa pochybovať, že hrad bystrický
už dla svojej dôležitej v tých časiech stra-
tegickej polohy starší je, lež ho Medniansky
pripomína. Keď nie prv, aspoň nemám prí-
činy pochybovať, že bystré smelé oko Matúša,
pána Váhu a Tatier z výšiny bystrického
hradu dolinou nahor po Predraier vyzeralo.
Medniansky, veľkú majúc obľubu v ro-
mantike, zabáva sa zvlášte s bratmi Pod-
manickovcami, pánmi na Bystrici. Ecce quam
bonuui, bonum et jucundum, habitare fratres,
fratres in unum ! Bol to Ján a Rafael, chlapy
svojej vôle a pästi, nekorivší sa žiadnema
zákonu. Divokí neohrožení mužovia len v su-
rových nápadoch cudzieho majetku, tehdajšcj
to rytierskej cnosti, sa kratochvílili. Ďaleké
okolie triaslo sa pred neobmedzenými lupičmi.
Keď raz Ján na Moravu a Rafael do Sliezska
na lúpež vybehli a tento prepadnúc pri Ja-
blonkove zemana Jirzíka z Lassinkoviec, po-
nechajúc raneného otca na bojišti; zabral do
zajatia mimo druhej koristi i jeho krásnu
dcéru Hedvigu. Srdce divého Rafaela ne-
mohlo kráse dcérinej odolať, i buchol sa po
uši do nej. Nie ináč povodilo sa i druhému
z Moravy navrátivšiemu sa bratovi. I tomu
zahorelo srdce ku krásnej Hedvige, a veru
by si boli títo páni bratia vošky palošmi vj-
tierali, keby to neboli prekazili a jich po-
merili jich súdruhovia.
Iíonečne dali sa na kocky a tieto roz-
hodly na stranu Jána ; ten mal byť majiteľom
ladnej Hedvigy, k čomu pravda Rafael škaredé
zaškuíoval. V tom dobehlo heslo, že Dord
a Ján Súňog (v starých listinách Zunok a
Zvonek menovaní) povolaní na kráľovský hrad,
so značným vojskom opustili pevnosť Budatín.
I vybrali sa ihneď páni bratia Podmanickovci
Budatín prepadnúť. Na výprave tam kdesi
niže Predmiera staval sa Rafael chorým a
figliar vrátil sa na zámok, kde sa surmou
o lásku Hedvigy uchádzal. Táto jeho na-
bídnutie stále odmršťovalá, nad čím Rafael
Podmanický strašne rozzlobený chcel ju otráviť.
V tom ale — a to práve je romantické —
t. 6. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
^.,^^* ^ ^ ^ ^ ■
135.
-- '••■^^■■m
čuC bolo buk a cvenl^ot zbroje a v. okamihu
ležala vysvobodená. Hedviga v náručí svojho
brata. Rafaelovi prirodzene padlo srdce do
sáry, a po tme, lebo prekvapenie v noci sa
stalo, dákym tajomným otvorom ufujazdil.
Na ten smutný chýr vrátil sa Ján s vojskom
po rýchlom zaujatí Budatina, i našiel popol,
uhlie, dýni a zboreniny. Hedviga, Moravania
a všetky klenoty zámku pošly cez hranice
preč. Keď sa totiž brat Hedvigin dozvedel
o porážke otcovej a zajatí sestrinom, oddal
otca rodinnej opatere, sobral sebou priatelov
a ozbrojencov, cez lesy a doly, obthádzajóc
hradskú, vrazil nenadále a práve vhod na
nešetrený hrad. Ale jakokolvek, musela byť
stráž tam na tom orličom hniezde ospalá a
Moravania tými skalami driapat sa museli
jako kozy.
Od tých čias tiatoRco Podmanickovci
strotK, že sa kráľovskej vôle podrobiH. Ra-
faela sme videli s dlhou bradou v Bystrickom
kostole. Bol to strašný čeľadnfk! Dedičom
jich, bo zomreli bezdetní, bol král. Ten daro-
val hrad Kašparo\1 Seredymu, jako nad bránou
z vniutra videt. Potom prešiel do majetku
AndrejaBalasäu^novohradského župana(lĎ7 1).
Imrich Balassa, porozumený s Tokôlyovcami,
bol v Bystrickom hrade n 1684 cisárskymi
obliehaný. Poddal sa na milosC. Polovicou
panstva dla praslice poidejšie vládla rodina
Szapárych; teraz vládze Popper. Panstvo to
pozostávalo mimo hradu z dvoch mestečiek
a 25 dedín.
Nad podhradským kaštielom do strmého
kopcapritulujú aa pekné zeleaé tieňavé stromy,
z nich vykukajú staré bašty a veselé novo-
modné letohrádky. Vyššie hore kružinou, cez
jarčiská a ssutiny hradských zdĺ vinie sa
krajinskou barvou matovanými operadlami a
mrežkami opatrený chodník a ešte vyššie hore
preCahuje sa sfa had popod a ponad zápole
cestička až pod samý hrad, kde sa oku tratí.
Toto všetko do vedná predstavuje jako celok
ten hrad kremobyčajne zajímavým; len jedno
by si bol prial: pri splne, tichom, teplom
večeru tento krajobraz videĹ Videl som zo
stupkov „Piazzetty" čarovný večer benátsky,
ale toto vo svojom spôsobe dalo by sa dobre
k boku tam toho pridružiť.
Od podhradského kaštiela viezli sme sa
hore pri samom strmom kopci popod samý
hrad; tam sa rovina začne do zátoku šírit
a táto vysadená je dlhými, po dva a dva
paralellne bežiacimi stromoradmi, vysokými
topolami. Cesty pomedzi ne, teraz vysokou
bujnou trávou zarastené, volakedy dla jich
rozostavenia boly určené ku vyrážaniu sa
panských kočov. Pri konci stromoradia, keď
sme sa opätne ku samému podmytému brehu
Váhu dostali, prebehol nám popred kone ne-
vídanej hrubosti a zdižosti had. Kým som sa
zpamätal, vbehol do húštiny topolového stromo-
radia.
Ešte chvíľku a prebehli sme polia a pri-
šli sme do obci Šebestianovej, ktorá na malej
výšine stojí. Obec túto prvej nevídať pre
samé stromy, kým sa do nej nevlezne, tak
je ovocným stromovíip pokrytá. Domy má
napospol z piesočniku stavané, a ten je žlto-
brunastej barvy; domy, oplecká a spodnice
žien sú jednej barvy.
Kopce od Podhradia po Šebestianovú
sú z ohľadu zemeznaleckého tej istej sústavy,
čo tie pri Orlove: cenomaniena Turonien,
slince, piesočníky, slúčeniny, okrúhlice a v nich'
uachodía sa tie pri Orlove pripomenuté zka-
meneliny.
Za Šobestianovou zvrtli sme sa po chvíli
briežkom do Podvažskej dolinky proti Morave'
prosto na sever, a asi o štvrť hodinky po-
nechajúc na pravo vysokými a psotkiými oráči-
nami obsadenú obec Malú Podvaž, priali sme
po nove robenej eestiäte do Jeseniee, zkade
mala prímenie svoje chýrečuá Súiiogov^ká
čolad ;,de Jesenic,"* o ktorej rodine Uik i tam
v tomto cestopise spomienka podbehn^.
Jesenica je nevelká obec, bez ^vlástnieho
výrazQ, obsahuje ale v sebe ukrytú perlu
básnictva. Pod kopcom leží Súnogovský ka-
šti^l s erbom nad vchodom a s dvoma okrúh-
lymi yäžami na rohoch. Stavisko to nosí ráz
XVU. storočia a obsahuje v sebe desať izieb;
tieto sú pusté, smrdia myšami; no 4&lo l^y
sa to všetko s neveľkými nakládkami sriadiť.
Stavisko je na poschodie. Dvor má veliký,
ale židovská kliatba na ňom sa splnila : „bodaj
by ti predo dvermi tráva rástla." Jedna
krava by sa statočne z toho dvoru vyživila.
19*
136'
Orol, obrázkový časopis.
- -^-^ ^,^\^ -^-^ -/" .
■^^s^ •'V^^^
[Č. 5. 1877.
V popredí dvora pri ceste stojí dlhé, muranc,
neovachované stavisko. Mala to byt pria-
dielĎa, ale v počiatkoch zanikla a ztrhla
i pána Súäoga dô galiby. Mimo zámku či
kaštiela jestvujú dve náramné, 14 jutár velké
ovocné záhrady ; k tomu patria lesy po vrchoch
a rovné úrodnie polia, všetko volaco vyšše
500 jutár; a to cenené na 70.000 zl., pri-
padlo jakémusi z kolena ben Ephraim za
23.0 X) zl. so všetkým činom. Tak idú ma-
jetky staroaristokratické rok po roku čírom
cárom ! Kým jich dobývali pastou a obráHliné
boly poddanými, nuž len vládli nimi páni,
ale teraz, ked treba to nadobudnuté umom
a vlastnou prácou zachovávať a nie len trovif,
karty hrat, kone poháňať — ale učit sa a
pracovať, opúšťajú panstvá svojich pánov jako
lístie stľom a tie staré rodostt omy stoja jako
oprchnuté pne a jich staré opustené hrady.
Tak sa cnsy menia, tak svet tento bežf!
V ukuli Jesenice pokračujú ďalej ešte
tie od Oľlova a Podhradia nám známe hor-
niny : slúceoiny, piesocníky eocenné a slincQ.
V piesočoíku niichádzajú sa skamenelé pne
a miestami smidky kamenného uhlia, čo za-
vdalo príčinu ku jeho veru nezdarnérau ko-
paniu; ba volakde v susedstve Jesenice, jak
sa nemýlim, i naši Kyselovci šparcliali za
kamenným uhlím , ale ono iste, jako ľud
zvykol hovorievať, nebolo ešte zralé.
Prítomnosť kamenného oleja v tomto
piesoinihu dalo by mu, čo na oko i tak cel-
kom vypadá, podobu karpatského (vo Spiši,
Galicii atď.) piesočníku.
Vydychuj úe si na zelenom neobydlenom
dvore panského domu, sadol som si nla ka-
mei^, tvrdú to, vodou Bôh zná kde tam od
neďalekej moravskg hranice dovezenú okrúh-
lieu. Po dlhej práci odvalil som kúaoU toho
jako atlas v ])rekrižovaných pruhoch blýska*
véfao kameňa. Bol to rohový lesk (Hom-
blend^gestein)^ útvar v týchto okolitých úsad-
liilách zriedkavý, ohňom vyrútený. .
Vrátili sme sa tou istou cestou nazad,
kde zavdaná bola príležitosť velebné rumy
Bystrického hradu z okolia Šebestianovho
v krásnej polohe z boku obzerať. Muselo to
krásno byť, keď tak ozbrojenci s blýskavými
kópiami na pleeoch hure hrebeňom kopca do
hradu vystupovali.
Preplaviac kompou Váh, tiahli sme ľa-
vým brehom Váhu od Bystn Teplej hore do
Vrtižeru ( Vrtižriedlo ?) Toto je malá obec na
strmom brehu Váhu, pod ňou hlboko valí a
vrtie sa urputný Váh, mieša pod sebou, pení
sa, až poniže vyhadzuje štrk, nános, tvoriac
sihoty a zaplavujúc tepličianské a bystrické
lúky a pastvy.
f^, starý to mládenec tento Váh, zro-
dený tam v tých chladných velikánoch lyptov-
ských I Valí sa šomrajúc Lyptovom, Titrcom
a Trenčínom a kde mu v ceste alebo v su-
sedstve dáka hora stojí, do nej sa búcha,
tooí a tacká sem tam od brehu do brehu.
Samopašné lesné víly metajú skalami doň^
kciď sa ale namrzený rozvodní a nohj jim
močiť počína, tu lúčajúavilajú doň balvany
a on to všetko ztroví, ae^u sfaŕňa, obsúcha,
obdrví, ebčeäe a na príhodnom mieste, ked
ho zlosť popustí, von vyhodí. Tu sú tie ná-
nosy okruhllcet, strky, piesky a homoky jeho.
Brehom do Vrtižiera hore sa vezúc, pri-
hodilo sa mi' to — asnad že som sa do falbot
činy Váhu prehodil? — nie, ale to, do »
stávať zvyklo* a čo sa rdbí, keď sa doiu vrchom
človek vezie : zabamoívalo nám koleso. Vše-
tečný neveľký kaineň vliezol do hlavy, ála
nie mojej, lež keiesoej, a to, nedaj Bože,
nechcelo sa krútiť. To pi56obito na kone jako
thé z bazového kvetu. I museli sme z pa-
luby dolu a vytiahnutými z ohrady drúkami
ktitili, hegali sme sem tam, tiskali, kým
ufážlivá prekážka vyoperovaná bola a štátne
a^ či statné koleso veselo sa hýbalo.
Pán Boh svojich zkusuje a takáto žkúška
má vše dačo dobr-ého v sebe. Keď som totiž
pri tej operácii skalu jako najprirodzenqSí*
nástroj k buchnutiu zodvihol, zazrel som, že
ten kus, istotne zo susedstva pošlý, plný je
zanímavých zkamenelín. ŕrešiel som teda
pešky Yrtižier a strmú cestu brehom až dolu
do rovinky. A tam z hornej strany Vrtižiera
vypína sa nad cestou a Váhom strmý kamo-
1om, preplnený zkamenelinamí. Boha to pre
mňa paša na tých kameňoch I Vrstvy sú veľmi
pekne otvorené.
c. ». 1OT7.]
Orol, obrázkorý éaiopis.
187
■ ^\ ^ .^^ .^* .•" .^•*K>*v ''^w^ -
^ ^ r' .'-■^^ ^ ŕ^^- ď- „^ ^-.^^
T neséíaehiom pcrSte nachedf sa tn a
v pekoe vyvinutých exempiéroch tolko už spo-
mínaná „Exogyra columba,*" mimo nej jakésí
„Cardiom^ (conniaettm ?) a v žlto-brunastom
vápennom piésoéníku naäiel som odtisky li-
stov, možno že „Salicites microphyllus," a
jakýsí list pernatý, ale nezretelný. Tieto
horniny patria ku hornej kriede. A v dobe
hornej kriedy započaly sa eéte len na sveto
kufe stromy dycotiledonské, do tých čias
rástly monocotiledones, jako sú naše ibliŕaté
stromy. Dycotiledonské listnaté stromy vo
svojej homokriedovej kolíske boly teplého
pásma deti a nachodia sa zkamenelé až hen
Y arktických krajoch: Gronlandu, Nebrasky
atď. A tak tedy v tých časiech mohol si
cestovatel i na Franc-Jozefovom ostrove pod
košatým listnatým stromom slaninku pražit
a cigarku kiirif.
Zahryzol som sa nešeredne do týchto
tvrdých skál a bol by asnáď s tou „Exogyrou"
zkamenel na mieste, keby môj drahý pokkíd
na voze nebol ku postupu čvirikal a núkal.
Nuž teda s naplnenými vačkami, len to tak
hrkalo, horko fažko vyteperil^soQft sa m vozík ;
1 zbehli sme, ponechajúc zajímavé museum za
chrbtom^ na rovinku. Tu medzi velikánskymi
vŕbami za vodou pod zeleným kopcom vykuká
na lavo červený krov kaštiela jesenického.
Tu sretávall sme hidí, do polních prác
sa poberajúcich. Chlapi boli napospol v čier-
nych hunkách, pekne zrastení, a tu napadlo
lidi to, čo píše učený Fabre Marieil : „Horskí
obyvatelia sú silní a energickí ludia, čo hneď i,
jako Isensec poznamenáva, len vodu pijú a
tú najjednoduchejšiu strovu požívajú." No,
však keby radšej len vodu pili, hm, ale keď
' jim, celým plemenám už, pálenka nohy pod-
ťfna! — '
Za malou chvíľou prešli sme DrieĎovú.
Yiczlt sme sa všade rovinou a prevýbomou
cestou, jakú som len v Taliansku. Štajerskú
a okolo Viedni videl. A tak lahko jako po
kolkárni sa vezúc došlí sme do Plevníka.
Už pred Plevníkom brnkaly pred nami,
za nami, mimo nás všakového druhu kočíky
a vozíky s vycifrovanými paniami a pánmi.
Bolo toho nápadne vela. Veru som sa do-
mnieval, žé Pov. Bystrica žfdovi^ký roj pu-
stila. Príčinou toho bola svatba v Plevnítn.
Roznášali sa nie menej asaaď, jako kedP ceai
červené more špacfrovaK.
No, množia sa chudiafka akvrátne, a
keď celky vplynú v maďarský národ, čo sa
právoni už i 7. ohľadu vďačnosti očakávať dá,
tak sa netreba báf úpadku jeho, nepotrebné
sú kolonisácie a Dr. Veselovský m6že mftt
veselé svoje homeopatické hodiny.
Nechajme tých orientalistov a cestujme
pokojne ďalej. Plevnik je poriadna obec, s viac
na oko panskými domami; tak sa zdá, že
z nich tiež, jako lastovičky zo svojho hniezda
vrabcami pôvodní majitelia vypudení sú. TU"
ším, že i tá svatba v takom hmiezde slávená
bola. „Sic vos non vobis indificatis — boves f*
Interessantné sú ovšem z ohladu geolo-
gického pahorky a vrchy nám z pravá dolinu
obrubujúce. Už samé jich formy pútajú našu
pozomost, ktoré svrchovanost svoju na skal-
natých rebrách vychýrených Súľovských brál
doMhnjú. To sú cukerkandlel
Od Plevníku a Predmiera prez kopce po
Súlov nachodia sa horniny : rudi^tový vápenák,
nummulity, sivé slince s kulami sphaerosi-
deritu, vrchná krieda, a teda i zkameneliny:
Rudisty, Radiolithy a Caprotiny, Neriney a
Ammonites Grasianus.
Náš kočiš, člen ružencového spolku, taký
bol pilný v oddávaní úcty všetkému, čo za-
sväteného jest, že vzdávajúc čest a poklonu
svätých predstavujúcim obrazom, v Plevníku
celou skrúšenosCou zošmiknúc širák, pobožae
sa prežehnal pred tablou — ^Plevnfk hely-
ségu.'' No, nič to za to, intencia bola dobii.
Za Plevníkom nasleduje Basov. Keď sme
ta došli, kúril sa ešte dom na hornom konei,
ktoiý bol v noci zhorel. V Rašove, z heni
cesty bydlŕ mlynár, spolu záliradník, pestu-
júci kuchynské zeleniny na vyarendovanoiBi
priestore. OpravcBvý to Bulhar v záhra<iniekom
smysle. Nenašli sme ho síce domH, ale maK
sme príležitost nim vypestovaný petržlen a
zeler v Žiline obdivovať. Boly korene zelenín
tých tak h tube, žeby bol mohol z nich plte
sbfjaf. No a to nenie pletka!
Za Rasovom krížom cez hradskú tahá
sa stromoradím vysadená bočná cesta. Táto
riadna cesta spája Maršovú s Hikšovou, ra
138
Orol, obrázkový časopis.
[Č. (u 1877.
* #^ ' •^ '~ -■«-^ ' ./-^^
Váhom ležiacou. Tam tá, ukrytá v parku
ueďaleko hradskej v utešenom položení pod
kopcom, meno dala rodine teraz v Trenčíne
vývodiacej — Maršovským. Ten žltý hrad na
druhom brehu Váhu takže patrí tejto rodine,
Eed stromoradie opísanej cesty prebehneš,
vidíB z lava hradskej duchovniu akadémiu
(ipiritusovú fabriku), pudku pandorínu, pre
hospodára síce výnosnú, pre pospolitý lud
ale ohnište veškerého zlého a kaluž podlostí.
Ztadeto do Predmiera je len štvrfhodinná
prechádzka.
Nevyrovnane rovnou a hladkou hradskou
behajú príležitosti vsakového druhu hore dolu :
lahké, (ažké, rychlé a pozdne vozy a vozíky
sCabujú sa medzi Žilinou a Trenčínom. Medzi
všetkými tými hrdými a pospolitými rušnami
najvätšmej nápadný stroj je poštárska archa
a síce Noelova, lebo mg viac Noelovcaini oby-
dlená. Je to nepodarený súsek na štyroch
kolesách, tahaný zo zaslúženého vojanského
odpočinku do aktivity opät vradenými koňmi.
Na predku, na ^adku poznačený je ten súsek
postáťskou trúbou a z troch strán opatrený
oblokami, ktoré, možno, že dakedy sklom
zapravené boly. V tom súseku pokrčení,
s nohami v bosman zapletenými sedia : Móric
Herrmann a Adolf Ergerperger a na jich
kŕčovite skrivených tvárach čítat možno, jak
pohodlne sa jich otlaky tam dnu cítia. A
istotne každý cestovateľ, vystúpivší s do*
kopaným žalúdkom, šťastlivý a nadšený letí
do náručia svojej rodiny. Za to maltretovanie
v tom súseku ťšte vraj i platif niusejú. Hrad-
ské sú tu nad všetku chválu povýšené; no
pri vozidlách vyvolať človek musí: gospodio
pomiluj ny!
(Pokračovania nasleduje.)
-■<iSsO» — -^
FEUILLETON.
Obrázky zo starého sveta.
Podáva Daniel Šustek.
I.
Vhik zaatal. ^Vatíž, Paríž !^ oznamovali
s krikom konduktori, že vstúpili sme do naj-
krajšieho svetového mesta. Bolo to v septembri
roku 1868. Vyplnily sa vrelé túžby srdca
môjho. Som u ciela cesty, na ktorú som krvo-
potne svoje mozole za dlhší čas sbieral. Pred
utešeným nádražím stojí množstvo fiakrov,
omnibuaov a dopravných kočiarov, patriacich
najvätším hostincom; na každom z týchto
posledních bol nápis, ktorému hostincu pri-
náleží. Pohoničia skvejú sa odevom, ktorý
je zlatom okrášlený. Obecenstvo, ktoré má
týp všetkých národov, vatupi^e do týchto
rozličných nádherných kočiarov a dáva sa
rozvážat, kam za dobré uznáva. Mnohí po-
berigú sa len tak na svojej príležitosti, lebo
to vedieť máte, že i do Parížu chudobní ludia
cestujú. V tejto „trme vrme^ stál som ne-
pohnute asi za hodinu, až sa nával ludu
kolko tolko umenšil; potom i ja pobral som
sa n o paličke" — kam?, — «ám som. ne-
vedel: nuž za druhými. Najmúdrejšie by
pravda bolo bývalo, kebych si bol sadol do
koča a dal sa odviezť do „Hotel grand-u."
Hm, remeselník s nekolkými fŕankarai vo
vačku a ísť do toho nádherného hostinca —
to by. bol ozaj býval nesmysel!
„Kde je dáky srední hostinec?" pýtam
sa nemecky jednoho-druhého.
„Niks deutsch," dostal som odpoveď.
Hej, myslím si, keby som teraz miesto
tej trochu maďarčiny, ktorú soni sa jako ^
papagáj v bystrickom podgymoasiume naučiJf
vedel zatolko francúzsky: to by sa mi veru
sišlo. Prvýraz medzi rakúskymi a „nemeckými"^
Nemcami zkúsil som, že maďarčina je celkom
nepotrebná reč pre tých, ktorí zamýšľajú kus
do sveta nazrieť. Konečne popadol som jednoho
človeka Božieho ; bol to policista, ktorý mi
v lámanej nemčine dal adressu nigbliž8idi9
srednieho hostinca, kde aa i nemecky hovorilo.
č. 6. 1877.]
ôroly obrázkový časopid.
IftS
šťastlivé dostal som sa ta. Po uplynutí jednoho
týždňa dostal som prácu, a bol práve svrcho-
vauý čas, lebo moja kassa už už mala padnúC
„pod konkurs."
Jaké sa tu remeslo stolárske prevodzuje,
opisoval tu nebudem, lebo som to svojim ča-
som v , Obzore" učinil a len tolko podotknem,
že, čo som v Paríži i odpoli zadarmo praco-
val, mnoho som predca vyhral. Či Vám mám
opisovat Paríž? Mal by ch síce dost čo opiso-
vať a to by snáď i mnohých zajímalo; no
nenie to teraz môj úmysel, veď písal som
o tom v horsmienenom časopise a potom
i preto nie, keď viem, že máte už i tam
v Budapešti všetko tak „á la París.^ Máte
országház, vármégyeház, városház, szinház.
kórház atd., miesto Versailles máte GodôUô,
miesto Box de bologne máte Margytský ostrov
a mestskú hôrku, máte boulevardy, miesto
Jardín des plantes máte — chmelovú záhradu,
kde sa človek dokonale „ochmelif " môže, máte
museum, máte hudebnú akadémiu, máte pe-
vnosť, máte pre „politických hriešnikov"
chládky, ba dlžoby máte nad Paríž a „kankán^
tancuje v Pešti každý obavnícky učeň a ulič-
ník; slovom, pred nosom máte — »i»alý
Paríž.* Ja chcem svojim rodákom zpoza mora
z nového sveta o nečom takom písať, čo tiež
medzi moje zkúsenosti, nadobudnuté vo vašom
starom svete, patrí.
Jednoho novembrového dňa roku 1868
oznamovaly plakáty v Paríži, že bude dákasi
cirkevĎo-politická slávnosť. Musíš ju videť!
Urobil som si „íajront." Pred 9: hodinou
raňajšou stál som nž na námestí pred chýr-
nymi Tuilleriami. Nesčislný počet ludstva
bol tu shroraaždený. Vojsko v skvelých rovno-
šatách tvorilo od vchodu palácu dlhý špalier.
Zástava pri zástave viala z uličných oblokov
nádherných okolitých palácov. Hudba hrala.
O 10. hodine zahrmely z niektorých pevností
výstrely z diel. Nastalo ticho hrobové. Vojsko
urobilo „iictu* a z Tuillerií vyb. hol krásny
štvorpražný koč, v Ďom sedel — Napoleon III.,
„z Božej milosti" „slavný" cisár Francúzov
s pobočníkom. Hudba zavznela hymnou. Vo-
janské zásavy korily sa.
„Vlvo' P empereur !^ volal nadšene lud.
ť nasledoval koč druhý, tretí, štvrtý atď.
Mužskí dvíhaly klobúky, ženské póvievalý
bielymi ručníky. V poslednejších kočoch boli
vysokí úradníci v krásnej, zlatom ozdobenej
rovnošate, medzi ktorými i takí, ktorí mali
„passiu" — „rozmiažďovať" a „k stene pri-
tláčať" — „buričov.*' Takúto úctu, takúto
vernosť a oddanosť, myslím si, málo ktorý
panovník sveta požíva od svojho ludu ! Toto
je ten najšťastnejší človek a vladár na Božom
svete!! A keď k tomu povážime, že rád dal
sa volať „imperátorom Európy,^ prídeme
k tomu presvedčeniu, že niet tej moci, ktorá
by ho velikána zohnúť mohla.
„Jaký ohromný rozdiel je na tomto svete
medzi človekom a človekom !^ myslel som si.
Tento rozkazuje Európe, jemu koria sa všetci
mocnári, má slávu, požíva česť, oplýva bohat-
stvom, a o teba, chudobný remeselníku, nik
sa neobzrie, či máš dáky frank vo vrecku?
čis dnes jiedol kus suchého chleba? či máš
kde hlavu . zkloniť ? alebo ja^ ta smrť tú
prikvačí, či ťa bude mať kdo pochovať?! A
v mojej mladistvej fantasii pýtal som sa sám
seba : prečo tys nie aspoň dákym veľmožom ?
A kto by takúto „skromnú'' žiadosť dvadsaťdva-
ročniemu šuhajovi za zle mať mohol? Či ne-
viete, že mladosť pochabosť?!
Týždeň za týždňom uteká, v príemytile
robím pokroky. Usilujem sa, ale čo ďalej,
tým menej ku grošu prichodím. Celý zárobok
prinútený som bol stroviť a mnohoráz celé
dni musel som o suchom chlebe pracovať.
Takýmto „zkúsenosťam" chcel som odcesto-
vaním koniec urobiť, no nemal som na cestu.
Počkaj, reku, pokúsim sa, či mám kredit?
Píšem do Meranú (v južnom Tyrolsku) môjmu
bývalému majstrovi : „Pane, jak chcete, abych
prišiel k vám do práce, pošlite bezodkladne
päť napoleondorov.^ Neminul týždeň, tu bol
list so žiadanou sumou (asi ôO zl. r. č.) a
pozvanie do práce. No, vidíte, verné a statočné
držanie sa ocenené býva i v cudzine.
Dňa 10. februára 1869 odcestoval som
jako „chlap pri groši'' z Paríža a zpiatočnú
cestu konal som nie cez nemecké kriginy,
ale obrátil som sa na Švajčiarsko a precesto-
val som túto domovinu svobody cez Bažel,
Zurich, Sanct Oallen, i prišiel som do Inns-
brucku, kde som na tejto ceste poobzeral
m.
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 6. 1877.
jiistoriČDÚ MartuiOYU stenu, ktorý sa nachádza
IL9Í tri bo4iny cesty vyáie Innsbrucku, kde sa
bol kedysi cisár Maxijnílian na honbe kozo-
rp^cov ^satáral a vo velkom nebezpečenstve
iijíota postavený bol. Šíastljve došiel som
do Meranú, aby ch odrobil svoje „zkúsenosti."
No, pri toia všet,koin, že som sa v Parili
dost nabiedil, s úlubou spomínam si tam
prežité časy, ba môžem i to smelé tvrdit, že
Paríž mi bol jedon z hlavních základov k zdo-
konaleniu sa v mojom remesle a preto i pra-
meňom ku poctivej výžive.
-^'•**i*«^
Trpký osud.
Bulharská poviedka od Ljubana Karavelova. — Rozpráva jedna Nišanka.
(Pokračovanie.)
V.
Prišiel i môj Ďorde Ej, jak strašne
sa premenil! Očernel, zmocnel a zbujnel,
narástly mu dlhé fúzy, veľmi dlhé. Nemohla
som sa nan nadívat, plakala som, smiala
Bom sa a spievala.
„Jaká to máš, syn môj, koôelu?" opý-
ta ho, prezerá j úc ho od hlavy do päty.
„Hrubá, zápiniek niet, ani tak šitá, jako ja
šijem. A jak ti očemely ruky, jak hrdlo a
líce chorelo! Ale sadni si, diéta moje.^
„Sadnem si, matka moja, a všetko ti
vyrozprávam jedno za druhým; mnoho mám
6 tebou hovoriť,** hovoril Ďorde hlasom pev-
ným a jasným jako zvon.
„Pekne, diéta moje, pekne, rozprávaj
p)aU(e, život môj, matka ta bude počúvat.''
j,Najprv ti poviem, matka moja, že som
sa pomstil nad môjmi nepriatelmi, ktorí mi
.drahého otca zabili a nás sirôtkami urobili;
a druhé, čo ti povedať máj^i, je^ že som ja
ft Nedelko vstúpili do srbského vojska a že
^koro staneme sa dôstojníkmi.'^
„A tretie povedz matke svojej, čo je
,tre|;ie|'' hovorí Nedelko usmievajúc sa.
„A tretie je,** hovorí Ďorde, „toto: chcem
svoju sestru vydávat."
„To je pekne, syn môj, pekne, ale počuj
i mňa, čo ti poviem: po tieto dni prosil
o Nedelku jiodon velmi vzácny človek, Ste-
rij^ Mustak — ty ho znáš; on kupčí a bo-
b|íý je a zo vznešeného domu. Keby Nedelka
lepšieho muža našla, lež on je, sám Bôb
poslal ho, aby ho šťastnou urobil! Nemohla
som mu nič slúbit, lebo som čakala, až sa
9 tebuu poradím."
„Mae 3a nelúbi Šterija, matička moja,
a ja prajem Nedelke lepšieho muža,'' hovoril
Ďorde.
„Koho, dieťa moje? pýtam sa.
„Nuž Nedelka, môjho pobratimfi a pria-
tela.**
„Nedelka,'' zvolám, „ktorý nemá ani
rodu ani plemena, ktorý nemá domu ani
chyže, hajdúka, tuláka, hôrne dieťa."
Keď Nedelko počul tieto moje slová,
uchopil sa za hlavu, zarazil sa za málo,
i počal hovoriť ohlive. A tak žive hovoril, že
som pocítila, jako sa mi srdce trasie; mnoho
som z toho, čo on hovoril, od slqva do slova
si zapamätala. A čo hovoril?
„Nerobil som samé zlé na tomto svete,
i dobrého preukázal som mnoho ; dobré, ktoré
som činil, zi^iste preváži to zlé. A mne, to
povedať musím, už zmrzelo sa to blúdenie
horami a lesami, dávno sa mi chcelo odhodiť
jatagán na stranu, lebo viem, že driev lel^
neskoršie do rúk bych Turkom padol a ne-
ušiel šibenici; a radšej prial bych si smrť,
lež bych tým ničomným vrahom padol do rúk,
aby ma mučili rozličnými mukami. Strtišno
je len pomyslet! Preto odtrhol som sa ed
hajdúkov. Moje srdce nikdy ma k zlému ne-
svádzalo, nikdy ma nejtiahlo, abych bol vra-
hom, kradol a lúpežil : povaha moja je prudká,
duša moja nemôže sniesť, aby starší trápil
mladšieho, aby silnejší utlačoval slabšieho,
aby neverec šliapal našu svätú rodniu vieru.
Nemôžem to pokojným srdcom sniesť; ono
mi prekypí celé hnevom, keď vidím bratov
svojich, že jich morí hlad, smäd a všetka
iná nevolá. U nás niet 3pravedtnosti; u nis
č. 6. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
141
w- ^ ^ ^
•> v •,<■ \*
Biet zákona, nás dusí, nám krev pije každý
zver, v stáde ovie^ vld sú pastiermi. Kto sa
ujme biednych sirôt? Kto, ked nie my? A
keď naše reči nič nedokážu, to nech učini
ručnica a ostrá šabľa Kto už nepije našu
krev? Turci, Cincari'), čorbaždije ^), Tatári,
ba i sami cigáni .... To som viac trpef ne-
mohol a zamenil som väzenie za zelený háj
a svobodu. Len Ďorde, Stará Planina a ptáci
v horách znajú, jaký bôI obťažuje srdce moje ;
len jim som sveroval svoju nevolu. Mnoho
som si umienil ; no pranie moje sa nevyplnilo.
Nenašiel som dľa vôle svojej junáka, všetko
sami biedňici, zlodeji, vrahovia, zbojníci, pi-
jaci a krvolaci. Ruky po ramená majú krvavé,
hlavy opilé, niet jim rovných ; preto odišiel
Bom do Srbska, abych sa mohol tých ničom-
níkov zbaviť. No, my sme sa ešte neprebudili,
nevieme, čo nám treba, čo svätého. Bolelo
ma, že sa nič nerobí.... Na miesto, aby mi
pomohli, kričali na mňa, že som lúpežník.
A pozri, čo robia ti, ktorí sa tak derú? Uti-
skujú svojich bratov, dobre žijú bez starosti ;
jedon kupčí s kradenými peniazmi, druhý
nosí dva tri životy ľudské na svojej duši, a
žije pokojne a nik mu neprekáža. A mňa?
MĎa preklínajú, tupia, hania. Ale nič, prijde
deň pomsty, i čorbaždije, i vladikovia ^), i Turci
budú viseť na jednom jaseni .... Ja som
si nezakalil ruky svoje nevinnou kresťanskou
krvou, a Bôh mi bude milostivý . . . ."
A ešte mnoho hovoril Nedelko, veľmi
mnoho, ale nemohla som rozumef, som len
jednoduchá žena.
„Čo je, mať moja, čo si povedala? Či
chceš dať Nedelku, ci nechceš ?** pýtal sa
Ďorde zvesiac hlavu.
, Neviem, dieťa moje," riekla som mu ja,
„jestli ty a Nedelka chcete, nuž nech bude,
ja nebudem nevestou, ale ona. Ja som vám
riekla, čo by ch si priala, a vy si robte, čo
chcete. Šterija je bohatý a dobrý muž . . . ."
„Počuj ma, ma ti moja," hovorí Nedelka
a pozre mi ostré do očú, „ja nechcem bo-
hatstvo, ani slávu tureckú, chcem mať muža,
ktorý by netrpel, aby mi kto ubližoval, ktorý
by ma bránil pred ničomníkami, ktorý by sa
pomstil nad každým, kto by sa opovážil mňa
zneuctiť; takého chcem. Nebude Nedelkiuým
mužom ani strašný Cincar, ani Iíškací Grék,
ani bojazlivý čorbaždija, ani pokazený Turek,
ale junák, ktorý telom a dušou miluje svoj
národ a siroty!'*
(Pokračovanie nasleduj e.)
Juraj Horvatovié.
(Vyobrazenie na str. 117.)
Celé štyri mesiace borili sa hrdinsky
minulého roku naši súkmeňovci Srbi s pre-
silou tureckých fanatikov, aby uvolnili ťažké
jarmo nešťastným bratom v Bosne, Hercego-
vine a Bulharsku. Medzi srbskými vodcami,
ktorí si v krvavých tých bojoch vydobyli
palmu slávy za bohatierske činy svoje, stojí
y prvom rade statočný plukovník Juraj Horva-
tovič. o činoch jeho vypravovaly svojim éa-
^) Cincarí, zbytok obyvateľstva na balkánskom
polostrove, majúci pôvod od Rimanov ; Rím-
ska vláda presídlila jich do Makedonie, ked
sa stavala cesta z Ríma do Carihradu ; preto
sa jich tým smerom mnoho nachádza. Me-
novali sa : synovia cisárski či synovia cárski
a Bnlharí to premenili na Syn-car či Cincar.
^ Kresťanskí úradníci v tureckej službe.
som všetky časopisy jednosvorne s pochvalou.
Neraz podarilo sa mu odolať značnej presile
nepriatelskej , neraz spôsobil s nepatrným
počtom svojich bojovníkov zmätok v radoch
tureckých. O jeho válečnom nadaní ozýva sa
medzi vojskom súhlas pochvaly, o jeho osob-
nej hrdinskosti nepochybuje priatel ani ne-
priateľ.
Juraj Horvatovič je rodený Srb z bý-
valej Vojanskej Hranice rakúskej. Otec jeho
bol dôstojníkom v hraničiarskom pluku gra-
diškanskom, a i svojho nádeje plného syna
určil pre stav vojanský najmä preto, že bol
chudobný a len takto mohol svojmu synovi
^) Grécki biskupi, nepriatelia Bulharov a velki
priatelia Turkov.
20
142
Orol, obrázkoTý časopis.
[Č. 6. 1877.
■ -X" ^ r- ^ r
zaopatriC bezplatné vzdelanie. Keď Juraj Hor-
vatovič dokončil vojanskú školu, vstúpil do
rakúskej armády, kde postúpil až na hodnost
nadporučíka, ľo bombardovaní Belehradu
r. 1862 prestúpil do srbskej služby. Jako
stotuík velel vo Valjeve dobrovolnfckej légii.
KĎaz Michal Obrenovič obľúbil si ho velmi
pozdejšie pre jeho otvorenú, poctivú povahu
a sveril mu nekolkoráz rozličné menšie po-
slania. Keď roku 1867 dokončená bola or-
ganisácia vojanských okresov, prišiel Hor-
vatovič čo stotník prvej triedy do Kňaževca,
ktoré mesto po devät rokoch v čele dvoch
brigád bránil statočne a zmužile po tri doi
proti nepriateľovi štyriráz silnejšiemu. Z Kňa-
ževca presadený bol Horvatovič do Jagodiny.
V oboch mestách získal si priazeň a dôveru
dôstojníkov a obyvateľov. Jako major a veliteľ
brigády slúžil nejaký čas sriedave v Jagodine,
Knaževci a Negotine. Pred vojnou presadený
bol jako podplukovník k armáde moravskej
a podriadený veleniu Černajeva. Skoro vy-
značil sa Horvatovič riadnym a správnym
prevedením operácie takou mierou, že sverila
sa mu celá di visia. PäC dní bojoval na výši-
nách tresibabských a hájil takto Kňaževac
pred návalom Turkov. Keď to nič nespo-
mohlo, ustúpil, aby pozdejšie obsadil zase
Kňaževac od Turkov opustený. Dna 28. aug.
1876 ponáhľal sa prez Tresibabu k S v. Štefanu
a Stancom na pomoc generálovi Čerňajevovi,
ktorý bol pri Prugovci zamestnaný hlavním
vojom Achmeda Ejuba basu, a napadol takto
turecké vojsko v boku. Tento bočný útok
Horvatovičov rozhodol štastný pre srbské
vojsko výsledok bitky a dopomohol Horvato-
vičovi nielen k zaslúženej chvále vojvodcov-
skej, ale i k povýšeniu na plukovníka. Hor-
vatovič je pri vojsku velmi oblúbený, a čo
bol i prísny tam, kde toho potreba, preca
požíva neobmedzenú dôveru mužstva jemu
podriadeného. Krátkym časom pred uzavre*
ním prímeria udelil mu kňaz Milan veľký
kríž rádu dakovského.
Keď Čerňajev zo Srbska odchádzal, odo-
vzdane bolo vrcbnie velenie nad vojskami
srbskými Horvatovičovi. V tomto postavení
nemohol sa posiaľ osvedčiť, poneváč trvá prí-
merie a Horvatovič musí obmedzovať svoja
činnosť len na opravovanie porúchaných hra-
dieb pre prípad ďalšej vojny a na utúženie
kázne vojanskej. Spôsobnost svoju čo vrchní
veliteľ osvedčí čo najskôr!
Pochvalnú činnosť jeho uznal jak vladár
srbský kňaz Milan, no i sám srbský ľud.
Mešťanstvo belehradské a pažarevacské po-
ctilo ho adresou dôvery a čestným mešťan-
stvom. Celý národ srbský s u znalosťou a
hrdosťou spomínať bude po dlhé časy Hor-
vatovičove hrdinské skutky, činené na obranu
vlasti pred záplavou divokých hôrd, shrnuv-
ších sa zo troch dielov sveta. Boje jeho na
Bábinej Glave, Pandiralu a pri Kšavcoch,
najmä boj pod Kňaževcom a na Tresibabe,
kde Horvatovič s hrsťkou bojovníkov odolal
behom troch dní obrovskej presile tureckej —
najskvelejší tento obraz terajšej vojny —
možno smelé srovnať s obranou Negotina
hajdukom Veljkom. Zem srbská, presiakla
od dávna krvou za svobodu preliatou, za-
viazaná je na veky junákovi svojmu — Hor-
vatovičovi.
^-^-^OeCÍX'^*-'-^'-
Turecká batéria na úteku.
(Vyobrazenie na strane 128-1:20.)
Obraz náš predstavuje nám jednu scénu
zo sťbsko-tureckého boja. Junácki Srbi na-
padli na Javore turecké vojsko, i nastala
hrozná seč. Turci bili sa fanaticky. Srbi za-
skočili jim jednu vatrenu, ktorá dala sa na
útek pomedzi opevnené posície Srbov. Muž-
stvo vatreny bolo postrielano, nekoiké tu-
recké delá padlý Srbom do rúk. V bitke na
Javore osvedčila sa srbská artileria zna-
menite.
t 6. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
143
Drobnosti.
Jak veľké je Eusko ? V Európe leží len
menšia časf Ruska, ani nie polovica, a preca
obnáša rozloha európskeho Ruska 108.000
štvoročných mfl. Celá Európa merá 180.000
étvor. mfl, pripadá teda na všetky ostatnie
ríše europejské len 72.000 míl, tak že Rusko
zaujíma tri pätiny Európy, ostatnie mocnár-
stva všetky spolu len dve pätiny. Vátšia časť
Baska leží v Asii, a síce 280.000 štvoročných
míl. Obyvateľstva číta Rusko v Európe 7 IV2
millionov, v celej ríši 82 millionov. (Rakúsko
má 3ô milí., Turecko v Európe 21 milL,
v Asii a v Afrike 27 milí., Anglicko v Európe
31 inillionov).
O chrámový poklad v Mekke uchádza sa
teraz sultán pod zámienkou, že vedie ed-
džihad (svätú vojnu a rozviouje zástavu pro-
rokovu). Podobná žiadosť bola už viacráz
prednesená. Keď sa tak stane, svolá šejk
všetkých raahomedánskych mníchov, ktorým
je sverený dohľad na chrám a opýta sa j ich,
či mnoho sa má na tú vojnu venovať. Chrá-
mový poklad pozostáva z darkov, ktoré skla-
dajú každoročne putujúci do Mekky. Každý
Mahomedán musí, kedykoľvek príjde do Mekky
na pút (a ta má putovať každý aspoň raz za
žitobytia svojho) složiť nejaký peniaz jako
obeť. Darky tie ukladajú sa vo troch po-
kladňach. Ročne vriij vynesú tieto darky
60 millionov piastrov (asi 6 millionov zl.).
Jedna z tých pokladníc bola r. 1828 otvorená;
pozdejšie bola opät zavrená bez toho, aby
sa bolo z vedelo, či mnoho obsahuje. Druhá
musela vypomáhať pri vedení krymskej vojny.
Tretia nebola vraj už od r. 1415, teda celých
462 rokov otvorená a teraz je rad na nej.
Rozpráva sa, že v nej majú byť uložené bá-
jočné summy, ano nektorí tvrdia, že v nej
má byt najmenej milliarda frankov.
Nový podnik Stirnalistický objavil sa
v Paríži a je istotne čo do obsahu i typo-
grafickej úpravy svojho druhu jediný. Je to
časopis pre mŕtvych. List ten muýva sa
„ĽAutre Monde" a je tlačený červeným
písmom na čiernom papieri a okrem toho
i hojnými odznakmi smrti ozdobený. „Ľ Autre
Monde" prináša ako i jiné časopisy úvodnie
články, feuilletony, drobné zprávy, inseráty
a p., ale všetko dla vkusu a v záujme ne-
božtíkov. Pozemskí odberatelia platia za číslo
26 centímov.
Domy z papieru. Čo pokladá sa inde za
nemožné, v Amerike sa prevedie. Tak do-
rábajú podnikaví Amerikáni papier ako látku
stavebnín a vykladajú s nim steny bytov svo-
jich. Papier ten na spôsob lepenky v plátoch
32" širokých robený, je tuho prešovaný a
rozváža sa v balíkoch 25 — 100 funtov ťažkých.
Poneváč papier ten je špatným vodičom tepla,
vzdoruje prílišnej zime i horúčosti a v bytoch
takovýcb panuje v lete prQemný chládok a
v zime opät teplo. Jedna továrna vo Viscon-
sinu dorába tohto papieru 16 tún cez deň.
Literatúra a umenie.
Dejiny královstva uhorského. So-
stavil Fr. V. Sasinek, kiiaz baňsko-bystrický,
b. tigomnik „Matice Slovenskej," dopisujúci
úd kr. českej spolocmostí náuk atď. YTurí^.
Sv. Martine. Kníhtlač. -účast. spolok. 1877.
Dielu IL sošit 3. Velká 8°, str. 167 ; cena
1 zl. r. č.
„Osveta." Listy pro rozhled v umí^ní,
víídé a politice. Redaktor a vydavatel Vácslav
Vlček. Ročník VIL, č. 1-6. V Praze 1877.
Jih, historicko-romantické obrazy.
V Praze. 1877. Nákladom L L. Kobra. Sešit
4—12. 8°; str. 64; cena soíitu?
Poetická čítanka. Sbírka básní pú-
vodních a preložených, již dle básnických
druhú k tiskú upravil Vácslav Petrú. V Praze
1877. Nákladem knéhkupect\d L L. Kober.
Sešit 16-18. 8^; cena soSitu 30 kr.
Slovník jazyka anglického i českého^
Složil V. E. Mourek. Dil anglicko-český.
Sesit IL V Praze. Nákladem kn?hkupect^'í
L L. Kober. 1877. Malá 8°; str. 120; cena 80 kr.
Válka rusko-tnrecká. Dle nejlepších
pramcnú popisuje Edvard Riiflfer. Nákladem
A, Hynka v Praze (Celetná ulice č. 11 n.). Sošit
L, IL a IIL Verká8®; cena jednoho sošitu 20 kr.
.'-^jC^M-^
20'
144
Orol, obrázkový časopis.
[č. 6. 1877.
^ y . -^ ^ ^ ^ ^ ^^.y .^ ^-
*- /*.^_^ ^ y r - ^,
VILIAM PAULINY-TÓTH
1
prvý podpredseda býv. ,,Matice Slovenskej," správca patronátu býv.
gymnasium Turč.-Sv.-Martinského, člen viacej učených spoločností
, atď. atď.,
neohrožený obranca pravdy a práva
svojho národu na uhorskom sneme, slavný spisovatef slovenský z oboru
vedy, novinárstva a belletristíky,
narodený v Senici 3. júna 1826, zomrel po dlhej a trápnej nemoci
dňa 6. mája v Turč. Sv. Martine bež. 1877. roku.
Vďačná mu pamäf a večná sláva v národe!
-<-vJL^^,cG,£)3^3JU^
Listáreň redakeie a administrácie.
K. vo \. Obrazy neboly na čas vyhotovené, .prcta
ste j ich neskoro dostali. — Upozorueiiie. Číslom
6. zakončí sa prvé polročie roč. VIIL „O.;" i prosíme
patričných, by svoje nedoplatky čím skôr u nás vy-
rovnali. Prémie rozposielame po tieto dni. Kto by
si jich ešte zaopatrit chcel , nech sa čím skôr pri*
hlási, kým zásoba stačí.
P. J. J. v P. Srúbené čakám. Posilni Ťa Bôh ! —
P. Laskomerský. J. B. je žijúca osobnost na Slo-
vensku. Nádejeme sa, že čo najskôr budeme môct
uverejňovať denník Slováka emigranta, písaný v kra-
joch susedných Sahary. Rukopis došiel. Dieky. —
P. J. B. v S. Národnie piesne pošleme Vám. — P.
t. Š^ vo Zv. L. Ráčte pokračovať. — P. J. T. v B.
t. Číslo 3. posielame Yasnosti po tretíraz. — P. J.
Predpláca sa u redakcie a administrácie t Detve (Zólyom megye):
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla^
za 2 zl. r. č. Roč. II., III., IV., V. a VI. „Orla" možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soši-
toch, 3Vs — 4 háxicov. silných, dna poslednieho každého mesiaca na štvorke.
Majiteľ a vydávate! Andrej Truchlý-Sytniansky. — Kníhtlač.-účast. spolok v T. Sv. Martine.
OBEÁZKOVt ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redalctor:
ANBREJ TBCCHLÝ-81TSIAII8KI.
lurč. 8v. Iirtiii, 30. Um 1877.
ttíalo «.
. kAAAJUJUU" — kAAJ,AJWJU
Svihák.
FoTest od Miloslava Dtmn&M.
(PokiaíoTfuiie.)
vn.
I JaTomfkoch bola jednoho dfia celá
sbura.
Občania dozvedeli sa, že oblúbená
T celej obci Martuäka včerajšieho dňa
z otcovskébo domu sa vzdialila a utrá-
poiý otec, učitel Pavel
JaTornícký, márne ju
očakával večer domov.
Ubobý otec skoro zúfal.
„Veru pekná dcéru
vychoval si, starostlivý
otie! Po celý deú túla
sa voB z doma a pozde
na noc eSte nevráti sa
do neho."
Tak zloňayslne urá-
žala manželka Antonta
manžela svojho, otca
otrápeného.
„Ja sa vem budem
banbiC za takú roztúlanú
seBtríčku," sekundovala
dcéra jej Tónika. K^^oj Milena.
Otec zpočí atkn mlčal,
potom bolastne vzdychal; ale keď jedovaté
^py manželky a tejto dcéry len neprestajne
na srdce jeho lietaly, tu ho opustila trpelivost
a struna už tak dávno pretahovaná praskla
a on vyvolal: „Mlčte vyhadyl Vy pokolenie
jäšterčiet Vy ste dobré diéta moje vyhrfzly
z domu, vy jazyčnice zlostné !"
Utrápený statočný uČitel, Pavel Javor-
nický, celú noc nezažmúril oka. Bola to
trapná a dlho trvanlivá noc! Manželka a ne-
vlastná dcéra jeho položily sa, jako by sa
nič nebolo stalo, na od-
počinok. Veď jich ne-
trápila neprítomnoat
Martina. Rady boly, že
sa jej ztríasly ; to bola
jich dávna žiadost, aby
ju odprataly z domu.
Javomický bdel a vzdy-
chal a plakal. Ešte nikdy
nevstupoval mu tak Živo
pred oči predošlý život
tohoto domu a stav jeho
jako teraz, keď sa tak
žalostne bol premenil.
Utratil manželku a zo-
stal vdovcom.srdce jeho
otcovské Čo najglachet-'
nejšie smýšialo vtedy,
keď opát do stavu man-
želského vstúpil. Chcel mat v dome hospo-
diúku, dcére ač i nie matku, teda aspoň
priatelku, ktorá by ju bola viedla, zdokooalo-
vala, teéila, vychovávala. Pravda, že si i to
vyznať musel, jako pri volení si drnhej man-
21
146
Orol, obrázkový Časopis.
[Č. 6. 1877.
želky nebol dosf opatrným; viacej dal na
ludské reči, lež na svoje vlastné srdce. Tak
si zhorčil život, do domu dostal na miesto
očakávaného strážcu anjela pokusiteľa satana,
dostal ešte nadto mladého diablika zlostného
v Tónike a prišiel o jediný ešte paklad trp-
kého života — o dcéru ľúbenú.
Tam sedel ten zronený starec a hfadal
útechu v svätej knihe Božej — biblii. A hla,
keď preberal jej listy, čo to za karotku na-
šiel peknými tahy ruky dcéty Svojej zmizlej
piaaaú? Čítal tu karotku:
„Milovaný otčíčku!
Odpusťte srdcu môjmu ; ono nenie v stave
v tom pekle domu nášho ďalej vydržal. Idem,
kam ma dve oči svetom zavedú. Dobrý Boh
neopustí ma, alebo ma vezme mrtvá mati
moja k sebe. Vo dne, v noci, živá, njrtvá
budem sa modlif k Bohu za Vás, otče, aby
V4fi tiež vysvobodil.
Vaša utrápená
Marta/
„Aby vá$ B6h tiež vysvobodil!" . « . .
tak čítal neáfaetný manžd a ešte neštastoejéí
otec. Tôda tak ďaleko to už s nim došlo,
že jeho útla dcéra lepšie pochopila biedny
lós jeho, lež on sám. Tak veliké nebezpečie
by mu hrozilo vo vlastnom jeho dome, žeby
bolo iiadúcno bývalo, aby ho Boh vysvobodil ?
A jákby nie! Veď ten jeho terajší trpký
život ani da nemôže životom nazývať! Oj,
inak, docela inak bolo tu predtým! Veď to
nie len on cíti, sh i všetci oddaní mu ľudia
v obci. Povinnosti svoje on i dnes verne
koná, ale nieto v tom toho života, jaký býval >
driev. Keď sa ukázal predtým na ulici alebo !
v domach občanov^ vídaval, jako sa mu uve-
liÉené, uradostnené tváre jejich v úsrety usmie-
valy ; teraz zbadal na nich tiež všetok výraz
úcty naproti sebe, ale spolu spozoroval, jakoby
na každej z tých Bňlýeh, oddaných mu tvár
hlboké poľutovanie sa zračilo. Ach, veru že
nešťastný je človek ten, ktorého priatelia jeho
úprijBným súcitom ľutujú! Ale i to stojí, že
kto má sebe oddané srdcia v živote, čo s nim
v čas žalosti trpia a žialia, s nim plačú, s nim
súženie nesú, že ten má velikú úľavu skrze
to v bôľoch svojich. A taká úľavu mal i náš
Javomický.
Keď deň i noc pominuly a Marty ne-
bolo, keď manželka jeho i s dcérou ešte bez-
ohladnejšie odsudzovaly zmiznutú dcéru Martu
a urážaly ubiedeného otca, v jedinej dcére
svojej sklamaného — počal sa starať o hľa-
danie dcéry svojej. Lístok od Marty, v biblii
naleznutý, neukázal nikomu, ten si jako draho-
cennú pamiatku schoval ta ttiadra svoje, na
otcovské utrápené srdce. Šiel vyhľadať chlapov,
aby šli vo všetky štyry strany sveta hľadať
dcéru jeho. A keď sa to obec dozvedela, že
Marty niet, zbúríla sa celá proti zlej macoche,
bo to vedel každý, že je ona veru satan. Me-
ktorí starší, ba i sám predstavený obce, ubie-
rali sa do školy, aby ukrutnej macoche vážne,
dôrazné slovo ríekli.
A jakože jich tá privítala? Ozbrojené.
Ona to tušila, čo sa v obci robí ; že sa obec
proti nej sbúrila, doniesli jej to z kr^my a
zo mlyna. Krčma a mlyn sú preca v každej
obci v malom to, čo po veľkomestách ka-
viarne. Do kaviarní idú ľudia, aby sa niečo
nového z novín dočítali, a v krčme sa všetko
možno dozvedieť, čo sa v obci robí, a vo
mlyne tiež, kde živé sedávajú novinárky, jichž
jazýček tak si poklepkáva sťa ten mlyn rar
potavý. Pani učiteľka mala spoločnosť priam
za rána ; navštívily ju pani arendátorka, žeaa
Icíkova Rifka z krrmy a pani mlynárka Ku-
balová. No. proti tomuto trojlístku škoda
bolo i vystúpiť; kto s týra za prsty sa ťahal,
tomu sa iste to kratšie uÉlO, nikdy nezvíťhril
To musel znať i pán kurátor, i páb richtár,
b^ p^-osili pani učiteľku, aby vySia von na
jedno slovo ; ale ona jim odkázala, že kto
sa s ňou chce ohovárať, aby šiel k nej do
chyže. Tak teda to i oia znala, že viac žtéa
viac zmôže. Keď ináče nebolo, tfili starší dnei
ale skoro mali vôľu ísť von, bo sa pani učitelka
dokázala byť panou domu a odrezala doprosta
i richtárovi, i kurátorovi, í staršíiD, že coky
komusi starať sa do je) domácufostí!
A čo videl úbohý otec?
Tonika sedela pri stole, oblečená v nové
rúcho Martino, ktorú jej mať predstavovala
jako podarenú dcéru domu. Rozdniždený otec
ztrbol rúcho Martino z tela Toaiky.
„Už vidím, že tu nevydržím,'* slotila
8 veľkým hnevom pani Antónia, hľadiac na
é. «. 1877.]
Orol, obráEkftvý čaBopit.
147
svqíu i^čéeu dc^kft Toiiiliu; „či &te l&edr
videly, susedky moje, takého tyrani?"
nUptkejte že sa, pMÚ suAedka, ted sa
to pomitBue. Pán sused presvedčí sa dnes
sajtľí^ kto )e bodná dcéra, ktorá je hodná
Mffch iiút i jeho otcovskej lásky. Darmo
8B fán sused so svojou uteklou dcémskou
vysmieval z môjho muža, že hladá začarované
poklady; kto sa naposled smeje, najlepšie
sa smeje. Už i pán sused má ztratený poklad,
ktorý maze hfadftC a kto vie, či mdj muž
Bkoi?ej svflje začarované . poklady nenájde lež
pán snaed svoj stratený, a kecT bo i niýde,
kÉú vie, či sa ^svojmu pokladn tak radovat
Imde, jako môj mnž svojKu. Veru, vera, ten
stratený fokká labko to svojej ceny utratí I"
Fam Antónia vyobjímala a vybozkávala
ftnfaá pani Sttsedu Kubalovú za jej múdre
reči. Pán učitel Javornický zavrel sa do svo-
jej akromnej izbetky, vzal si lístok Martin
pred seba a položil bibliu na stôl, počal čítaf
Jnba. A čítal v Jóbovi reč manželky jeho,
kfeorott mu v kríži tú potechu, tú radu dá-
^oda: ^loreč Bôbu a umri!^ A čítal zase
vítate milovanej, ztratenej dcéry svojej.: „Vo
akej sleénar, dobre sa eítí, nvá pokoj n vjaítor
láva sa. V dome Vôlgyessyov^kom v knttkdi
obce *** našla prítul výborný nad očakávanie ;
tam nachodí sa i jeden výborný vychovávate!,
mladý Peter Jablonský, budúei lekár, náro-
dovec, jej priatel, ktorou výhodné miesto
toto, keď sa náhodou s nim siála, má ďakovat.
Prosí otca, vylíčiac mu stav svoj, aby sa
o ňu netrápil a odpustil jej. keď ho odchodom
svojim zarmútila, rozhnevala.
O, kto }e v stave opíaat tú radost, ten
pocit blajený, ktorý rozhostil sa v srdd Mato-
ného otca I Vôlgyessyovský kaštiel oaiJMIä
sa v obci, asi dva dni cesty od Javoraft^r
vzdialenej; rodina tá bola vážená v cj^
stolici. Viac nebolo treba znaC starostKviéwi
otcovi k tomu, aby hol d<K:ela blnžfii^.
S viCazným pozoron bfodelnaiiPiaQžciXkn
svoju, držiac dcérin Ust v mkei ktorý podal
Tonike, aby ho prečítala matke svc^ej.
„Ach, teda slečna dcéra je v poMkooi
dome a má i mladébo priateb? Vienie, Čo
to má znamenat,'' riebU ésmeine pani Antank.
„Ten mladý priatel iste ju čakal ea dedinou,
ked z rodičovskébo doma odíila a pMom aa
v noci, živá, mrtvá budem sa modlit, I jim pravda lahko bolo náhodou atst. Tak
eCee^ isa vás, aby vás tiež vysvobodil!^
BátUvéa trápne pocity, ktorými sa smie-
tela vdoe jeho, opísat nemožno.
Medzitým občania ztratenú hľadali a ne-
naäi. Vo mlyne a kcčrae, ba i v samej škole
ao stratiy manželky Antónie a jej dcéry bola
xftdaat veliká. Novoveký Jakob darmo čakal
i na teho, kto by mu aspoň ngakú evest
o milovanej dcére Martuske priniesol. Za
viac týždňov nedozvedel sa úbohý otec ni-
čoho o ztratenej dcére «vojej. Vo mlyne a
krčme rMličné veci o nej hovorili, rozličné
pavesti o. n^ trúsili; sama jej macocha
s dcérou pilne jitfh rozširovaly. V obci bolo
vtoofaecné rozhorčenie naproti dračici ma-
eoche. A ked trpezlivý Javornický očividome
klesal, nikomu aa nikdy nepožaloval, všetko
tq^live znášal a mičal.
Jedaoho dňa obdržal utrápený otec od
awjej dcéry list Teda žije, teda sa neztratila
a je v poriadnom dome, v panskom dome,
y dobqýjQh rukách. Radi ju nuyú pre jej vý«
bomú hru na fortepiano, je spoločnioou pan*
teda, dobrý otče, pod jednou stveekou sú
spoln?"
Javornický opovržeiiým zrakom maral n^-
zdarná maníelkn svoju Antonín a j<3 xdkhr
bujúcu sa dcéru; ale tými to nebars poUo;
lebo ked z chyže odchádaal, hlasitý cbycbot
jejich ho sprevádzal.
A v tom okamžení išla pani Antonia na-
vštívit pani arendátorku Rifku, aby jej veliká
novinu adeliC mohla, a v tom istom okamžení
poberala sa slečna Tonika do mlyna k pani
susede mlynárke Kubalovej.
Vo mlyne bolo viacej žien i diev z obce
mletím zaneprázdnených a všetky ztrnuiy,
ked od slečny Toniky také 7lé reči na Maräl
hovorené počut musely. Jedna matrona jcy
doprofita slovila, kárajúc jej kle vetný jazýček,
že sa veru mohla hanbit s takou novinou na
verejnost vyjsf a čoby to pňam vôetko pravda
bola (čo jej ale žiadna z nich neuverí), ne^
svedčilo sa to jej roznáäat po obci. Darmo
to pani mly uárka opeknovala ; ieničky sa na
tom boršily a de.y, z ktorých jedna ksidá
21*
148
Orol, obráskoTý časopis.
[Ô. 6. 1S77.
milovala a ctila Martu, kecT sa Tonika za-
hanbená Ton zo mlyna poberala, j q zanôtilj:
„Bodaj jedna žena
Pred Boha neprišla,
Keď ma do snsedov
Ohováraf išla.
Nebola to žena,
Ale bola dievka;
Bodaj nenosila
Zeleného vienka í"
Otec 8 dcérou stili v ustavičnom do-
pisovaní. Každý list nuil pre neho novú a
novú radost, novú a novú vnadu ; bo z každého
starostlivý otec o tom sa presvedčil, že sa
j^ dobre darí, že sa vzdeláva, kecT ešte i len
vo francúzskej reči sa cvičí a vôbec v tom
panskom dome tak vzdelavatelne, stabj v ne-
jakom ústave výboniom si ž^e. Nábožný a
dbchetný Javomidrý poručil všetko Bohu.
Teraz videl, že je i toto jeho riadenie, lebo
ač trpkou cestou, ale preca prijde jeho dcéra
k takej vzdelanosti, jakej by sajej v rodičov-
skom dome nikdy nebolo za podiel dostalo.
Tak bláhal si otec. Večer a Ťiao pri svojej
oblúbenej biblii neležal pred nim už len je-
den jediný dcérin list, i to list taký, čo ho
len zarmucoval; ale ležaly pred nim mnohé
listy jej, z ktorých ho každý voždy viac a
viac potešoval. Blažený otec zabudol docela
na to, že nenie blaženým manželom ; zabudol
docela na peklo svojho domu a žil si v túžbach
nebeských blahej budúcnosti dcéry svojej.
Tsk minul skoro rok.
Jasná bola obloha života Pftvla Javor-
nického, urážky a úštipky manželkine neboly
v stave ju mrakom zakalit, jemu slnko bla-
ženej nádeje svietilo y dcére milej a tá ná-
deja všetko premáhala.
Jako kecT z jasného neba udre hrom,
tak zatriasla zpiáva mynovšieho Martinho
listu srdcom otcovským. Marta opustila pan-
ský dom, vyšla z neho i s priateľom svojim
spolu u tohoto otca. To bolo hrozné I To ne-
bol pravý krok I Ona prosila otca, aby osobne
došiel do domu Jablonského, tam že sa do-
zvie všetko. Javomický bol zronený, zničený.
Trebárs mala dostatočnú príčinu opustit pan-
áky dom, trebárs je všetko v poriadku, preca
nebol spokojný, ale si vzdychol; že to dievča
k velkým žiatom a (ažkým bMom života je
povolané.
Javomický chystal sa na cesto.
Antónia s dcérou dozvedely sa dákosi,
že Marta nenie viacej v panskom dome. Do-
zvedely sa i to, že je v dome svojho milenca.
Nebolo tým viacej treba. Priam to znala
celá obec.
vm.
Utešenými lúčnymi chodníkami ide ai
pekný mladý párik ruka v ruke. Málo spola
hovoria. Kedy tedy prehodí mladík slovo a
deva odpovedá s „áno^ lebo »nie.^ Tak
mladí, tak pekní sú oba a tak tažko zado-
mení, tak smutní 1 My sa tomu diviť nebu-
deme, bo vieme, že sú to Peter s Martou
a že len včenyšieho dňa zažili po prvýraz
nekolko blažených okamyhov prvej vrelej lú-
hosti, ale spolu i hroznú noc toho mqfaž-
šieho boja v živote, boja čisto milqúceho
srdca s podlostou. Za nimi leží doba krátka
trpkých na celý život upomienok a pred nimi
nejistá, ach, snad ešte tráplivejšia budúcností
Tak mladí oba a už tak roztúlanít Z rod-
nej viesky vyšli boli oba, sišli sa v panskom
dome, v dome, kde jim bez nebezpeäa dálq
sotrvávat možno nebolo a tak jako raka
v ruke vošli doň, tak zase idú z neho von.
Kam?
Kde sa octnú v nigbližšej budúcnosti,
to vedia; veď sa poberajú k otcovi, áno
každý z nich má uvidiet otca svojho. Marta
bude písaf svojmu otcovi, aby sa k otcovi
Petrovmu na cestu vydal, o tom i Peter ve*
del a úmysel jej sďiváúl, áno nemálo sa
tešil na sídetie sa s otcom tq, ktorú jeho
srdce prvým posv&tným ohĎom lúbosti mi*
lovalo, na obznámenie sa s tým, ktorý takú
jednak krásna, jako i spôsobnú devu vychoval.
Ale ani tieto blažené myšlienky neboly
v stave zadumenie a tažkomyselnost uteše-
ného, ruka v ruke putujúceho páru našeho
rozplašit Ej smutné je preberanie sa človeka
mladého, duše na krídlach pozláästých obra-
zotvornosti si poletujúcej , ked ona precitne
v ^skutočnom živote, ked oči jej vidia nahá
prosu jeho. Lebo, čo videli? Pravý opak
toho, čo si boli vidieC slubovali, čo jakoby
č. «. 187?.]
Orol» obráskoTý čaBopis.
149
TO sae Qž boli vídali, čomu žili, v čom sa
bdejúc, sniac kochali 1 Tak precitli i naii
zalúbenci ka prose žiyota. Za nimi panský
r^ hriechu — a pred nimi clivá púst života !
Pred malou, nízkou chalupou zastavili
sa naši putujúci priatelia. Peter podíval sa
do nej nízunkým okienkom a videl otca svojho
sediac^o za stolom pred misou k modlitbe
ruky složené majúceho. Nevošli priam dnu,
na čo by mali kazit obed otcovi, o ktorom
▼edeli, že sa tažkou prácou dounoval a iste
mu jednoduchý obed jeho dobre padne. Na
to, že oni dnes eäte ani jednobo kúska po-
krmu v ústach svojich nemali , na to nepo-
mysleli, tu jim to ani jednomo, ani druhému
do umu nepriilo.
Po obede zaklopali na nízkych dverách
dialupy a otec si objímal syna a zvedavým
zrakom pozeral na utešenú, až po uši zapŕ-
lenú, pri dveroch stojacu dievčinu.
Za nekolko menšín bolo všetko vyroz-
právané. Otec Jablofiský s úlubou pozeral
na áomné, tak prQemný dojem na neho ro-
\Ŕace dievčatko a čo chvíla sedeli mladí pút-
nici za lipovým stolom hostení súc jedno-
duchým spôsobom od chudobného, ale drieč-
neho a vďačného otca.
Marta priam od počiatku, čo do chalupy
tejto vstúpila, dobre sa cítila. Videla, že tu
chudoba s nábožnosťou a poctivosfou spojená
prebývala. Zabudla na všetko, čo sa dosial
stalo ; kaštiel nádherný, ktorý opustila istotne
jej tu neprišiel na um, tým menej by jej
veru bolo napadlo srovnávaf chudobu a jedno-
duchost chalupy s jeho skvelou nádherou,
pohodlnostou a bohatstvom. Tak mladá už
presvedčila sa, že v tých nádherných a bo-
hatých kaštieloch zriedkavé je opravdové
itastie, zriedkavá je opravdová spokojnosf,
jakoby kaštiele a paloty nebývalý jej domo*
vom, jakoby sa ona v nízkycb, jednoduchých
8 opovTžaiých chalupách pred svetom ukrý-
vať chcela a musela. Y tom kaštieli jaký
tam nepokoj, jaké trápenie srdca ; tu v tejto
diatmej a biednej chalúpke jaký mier, jaký
pokoj ! Tak nízko a tesno je tu, snad spo-
kqíenósi preto tu tak rada sa drží, preto
tak nerada z jej lona sa vytratí.
Ale starý Jablonský opozornoval ju na
rozdiel ten^ ktorý sama zbadat sa needala-
A tá odpoveď Martina, ktorú mu ona na toto
upozornenie dala, tak sa Jablonskému po
zdala, že sa musel i potešit i zadivit na hod-
nom, rozumom tomto dievčati. Sotva slnko
sklonilo sa k západu, už tri dobré duše roz-
umely si, a večer našiel jich tri dobré srdcia
v chatrnej nízkej chalúpke tak spokojené a
blažené, jakoby boly v tom najnádhernejšom,
najskvelejšom palád.
Je to životná zkúšenost, že nehody a
neštastie viacej spojujú a tuhšie v úprimnej
spojitosti udržat znajú srdcia ludské, lež po-
hodlie a štastíe. U ludí všetkým zovniutor-
ným šta^im oplývajúcich je opravdové pria«
telstvo zriedkavé, nestále ; tam sa radšej za-
hniezdiiúe závisC a jednoho nad druhého vo
vysokej mysli sa vypýnanie. Tam človek
chladno ziera na človeka, bo domnievajúc
sa sám sebe byt dostatočným, bližného svojho
nepotrebujúcim pohŕda nim, uzaviera sa sám
do seba. Nehody a neštastia sdružujú ludí,
spojujú jich vrelo a úprimne. Sladké je ni^sf
y tom svete druha svojich bolastí, svojho
súženia, ti^kostí. Veliké potešenie, velikú
úlavu podáva človeku to presvedčenie, tá
zkúsenosf, že i brat a sestra jeho podobnému
súženiu poddaní sú, že vidí sa byt nielen
samostatným na svete, ktorému nebe na slabé
ramená (ažké jarmo kríža naložilo. Priatel-
stvo boháčov a štastných sveta synov tvorí
a udržige zvätša len zisk časný alebo stejné
nemravné zkújmy: preto nenie ono pravé,
preto skoro sa rozsype, rozletí; súcit duší
trpiacich zapríčiňuje stajný lós, vzájomná na
seba odkázanost, preto ono trvá stále, tr?á
večne.
A ku trom rovnocitným srdciam , ku
trom rovnobôlnym dušiam pridružilo da ešte
i štvrté.
Úzka bola tá Jablonského chalupa a
v nej preca tak mnohé štastíe sa zkrývalo
a ona preca za viacej dní bola svätyňou štýr
duší, ktoré na celý svet zabudly. len sebe
samým v nej žijúc, v sebe samých celý svet
spatrujúc a tento len pa tolko, na kolko sa
jich bol dotkol a na kolko v ňom i na bu*
dúce pohybovať sa museli, spomínajúc.
!6Ô
Orol, obr&skový čaft«priB.
{t, a 1877.
■^ ■.*" '
■^\*s ^\.^> ^ ^ ^ -.-ŕ'^ď ^-
Tam sedeli dvaja vážni otcovia za sto-
lom a pri nich jejich milé dietky. Čo bolo
predbežne potrebné k spoločaému, vzájom-
némn uspokojeniu sdelif, to si sdelili boli
a preto i boli tak velmi spokojní. Yäetci boli
Tsájomne o sebe presvedčení, že sa milujá
a že sú jedoB druhého hodní; otcovia priítti
k tomu povedomiu^ že milované dietky jejich
majú dost mravnej sily v sebe k tomu, aby
T prevrátenom ffvete obstály a k žiadácMg
lepšej budúcnosti sa pr^it mohly.
Tak si tam sedia všetci spokojní, bla-
žení, jako jedna rodina.
;,Draiiý priatelko m6j,^ riekol J avornický,
ktorému poznaf bolo na šlachetnej tvári, že
od tých nekotko dní, čo sem zavítal , okrial
a omladol, „veru nel«tajem, že som sakTám
ustával: tak poučný lós človeka som ette
málo na tom svete zkúsil. Domnieval som aa,
že som ten najopustenejší, najnešCastnejií
a mfta preca svet tak neprenasledoval, jako
vás. K tomu ja som si môjho neštastia sám
vinou, nekťút hlávkou isvojou dcéra moja;
tiem , že si mi ty už odpustila, l^k je, ja
som^si svojho neštastia sám príčinou. Ne-
nútil ma nik po drufaýraz sa že&ít a zo svá^
ty ne domu môjho peklo rebtC.^
„Náš lós,^ odvetil starý Jablonský, ^ctený
pane priatelu, je stejný. Zlí, prevrátení India
sú nášho žisln a nášho neštastia príčinou.
Ale i my oba sme zviníli^ že sme neboli
proti fiím opatrní a tak dosC ozbrojení. Boh
sme nevinní a spŕostní jako holubice, ale nie
spolu i opatrní jako hady. A oboje radí nám
evanjelium.^
„Ja myslím, '^ zamiešal sa Peter do reä,
))že nenie našou úlohou teraz hor^<>vat a
bedákaf, ale radšej o budúcnost sa postarat.
Nie z matného oka, z ruky piln^ nádeja
kvitne, hovorí náš Kollár. Zabudnime, milí
páni otcovia, na to, čo je za nami a starajme
sa o tie veci, ktoré sú pred nami. Trnc na
trnc nekomu. Naša budúcnost musí zahaAbit
minulosC, musí nám dat zadosťučinenie a musí
pokarhal zlomyselníkov našich. Tvoja nevin-
noef, otče môj, musí vyjsC na svetlo a tvoja
ftodn tí Bôh nahradí. Áno verím drahý môj
olčíčku, že všetky tvoje iiale blažená radosC
zamem'.^
,,Tak sa mi lábite,'' chválil nčitel Jweo^
nický, „mkidý príatelu. To je smýššaniei)
cítenie, osvedčenie sa slaobetaej mladostL
Človek nesmie opnstif krídla, nesmie si aúfafc
Dobrý Pán Bob všetko zlé nsj^aví. Veru
vyznat vám musím, že znovu iit začínam,
znovu dúfaC chcem; dobré je to skrahlémia
starcovi zohriat sa na zápale duše mladistvej).
Pán Boh vás živ, -mladý príatelu, a daj, aby
ste vy boli osvoboditelom otoa svojho 20
všetkej jeho žalosti, aby ste boli chlúbou
a potechou jeho i nás a národa nášho !^
„Uslyš Pán Boh P zaželal starý Jablon-
ský 80 sbožným povzdychom.
„Prajem vám .na vzájom," v^il Peíiai^
„šľachetný mužu, aby vaša roztomilá dcérka
bola srdcu vášmu v budúcnosti náhradou za
všetky života vášho bolasti."
„Za toto sa ja velmi úctivé poiakúvam,"
prehovorila srieborným hláskom svojim Marta„
„pekné to želanie, mladý priateľu môj, ale
tažko sa uskutočnif dajúce. Ja som môjmu
drahému otcovi len na zármutok, len na sta-
rost. Domov k nemu íst nemôžem a vo svete
šírom čože bude zo mňa, čo bude z chudob-
nej dievčiny?"
Otec Javornický zamyslel sa, otcovi Ja-
blonskému slzy zahraly v očiach, ale Peter
kárave slovil k malomyslnej Marte:
gDobrí sa zlostných neboja,
Co by sa jicli báli?
Bôh má zbroje, svet bez zbroja,
Veíký Bflh, svet malý1«
„Pravdu máte," riekol Javornický, „ínladý
môj priatelu. Pán Bob pomôže. Hla, ja som
(a už bol oplakal, Marta moja milá., poklad
môj jedinný ! Už si mi bola na veky ztratená
a milý Pán Bob dal sa ti síst s aotJeloiD
svojim, s ochrancom svojim, on ta neopustí,
on ta povedie i na žatým životom."
„Oj, mamička moja šla mi v čas do
hrobu," zalkala si Martuška, „ona by ma
bola viedla, oštastnila.'*
Čelo šlachetného iavornického zakalil^
sa a v očach sa mu nai zperlily slzy. I ii*
blonský starý si opomenul na nebohú .man?
žéNra svoju a Peter na maiku, čo div teda*
že nastala tichá emutná prestávka, v ktorej
č. «. 1W7.]
Orol, obrá»ki>vý l^^apin.
íh%
'-■^ N.^^' \^ V ^"■
'■^>«,^ W W"-^ ^••-^^ *r ^ ^ -* S<ŕ ■
k* ^ ^ ■9 ■^ -^
si manželia ďabré manMky a ayo s dcéiwn
diabé matky smutným bôlom duše spomínaH
„Poželmaná nech bude pamiatka matiek
ntfUeh," pretrhal bôlne ticho Peter, ,^Ie uie
na ta Brne aa siili, aby ame smútili, plakali
aodiábU; tny ame do Mboto tichiäM) toaa t«gto
chalupy preto zaritali, aby sme si v nej
odpoänuly, alqr sme sa v nej k daUím bo*-
jom života posilnili, otážili. Necbíýiiíie minu-
losti patrime do budto^osti!^
,Ále jak^ že sá nas^ pliny pre budúo-
QOsf?^ pýtal sa Javornický* a bolo mu po-
znať, že otázka táto bola výrazom ipejnej
jeho starosti.
„Dušou mojou to už preletela Mne sa
budúcnost naša živo pred oci ducha môjho
postavila. Ďo sa mha tyče, ja od svojho
predsavzatia, trebárs sa i okolnosti naše tak
velini zhoršily, neupustím. Slabý to duch, čo
sa priam dočasného nepriaznivého sostavenia
okolností zlakne! My musíme vytrval. Ja
budem štndovat Spolieham sa pomoc Božiu
a na svoje sily, že sa mi, trebárs som bez
imania, lekársky beh môj dokončiť podarí.
Jtfám po ruke francúzštinu, tá mi bude po-
máhal Môj dobrý otec pôjde so mnou do
vehnesta. Pracovitému človeku nájde sa ešte
výiiva finadno."
„Ja som hotový, synu! Bôb nás neopustí."
„A Marta,** počal Peter hovoriť ďalej.
„A Marta?- pýtal sa tejže otec.
„Tá so svojou hrou na fortepiano vo
Teloieste tiež sa neztratí.**
„Kam to myslíte, mladý priatefa? Moja
Marta má ist do Pešte, do vefmesta. Do Pešte
osamelá deva! Neslýchaná vec! Len v pan-
skom kaštieli bola eštae^ a čo jej hrozilo!
Bojím sa na to i pomyslieť!**
„Vaak nepôjde sama, pôjde s mojim
otcom a so mnou.**
„Odpusťte, milý ptiatelo, ale "*
„Ale to sa nesvedčí mladému dievčalu,
oteete pavedat? ako mojej vierenici sa jej
9v«4čit bude.^
/ Marta sa zapálila a otcovia sa zadivili.
„Ajio, pcosím otče o ruku v^šej dcéry.
My sa chceme zasnúbiť v tej nádeji, že o ne-
kolko rokov spojení budeme pred Božím
oltárom.**
^To je ptredčasiý krak.^
„Naée srdcia si porozumely/
„Ty teda miluješ, dcéra moja?^
Marta ukiyla tvár svoju na srdci otoo<-
vom a slzami vrelými kropila ruky jeho.
„Čo nekate k tomu, otče Jablonský?^
,Č!o aMuu hovoriC, ptfie Javornický?
Naše deti sa náhodou a ja hovorím, že B^
žím riadením sifily. Ked sa rady miôň —
a je to vola jeho — načo by sme my laaU
odporovať?**
,yPodajte ai ruky, deti moje. Pán Boh
vás požehnaj! Usilujte sa obev deti mieje,
aby ste aebä vždy hodnými boly a nám utrá-
peným rodičom raz radeeť a potecfau pri-
niesly.**
A rodičia deťom požehnali a deti sa
objaly pred nimi slúbiac bĺ, že sa po druhý-
raz až vtedy objímu, ked u ciela svojho,
blízko oltára stáť budú.
Oj, jaká utešená bola Marte tá biedna
chalupa ! Jakým biednym žobrákom piDti nej
zdal sa je] byt kaštiel, ktorý opustila, ten
kaštiel, v ktorom opravdovej lábosti neznali,
v ktorom pod nádherou a skvosom tie naj-
mieernqšie duše ea skrývaly, tá aajhnusncg-
šia mravnia nahota väzela.
Btála síee Martuška ešte^ pred nejistou
a tmavou budúcnqsfou; ale mala už vyme*
reaý del života A taik sa cítd byť šťastným
i Peter Jablonský.
Otoovia 2ostali v ohyži radiť sa a mladý
párik vyšiel do záhradky. Chatrná bola tá
záhradka, ale Petrovi sa tak zdalo, že ten
park kaštiehí je len smetiskom proti nej.
Ten park, to ráj brieány, záhradka táto rij
nevinný, nebeský. Hviezdičky sa boly zjavily
na nebi, tak pekne sa všetky usmievaly, ale
jedna 2 nich bola najkrajšia. Práve dve dolu
na zem padlý. Také padlé hviezdy boly mu
Melánie. Nie, tie nemalý sa skvieť na oblohe
jeho života, na nebi jeho srdca. NigksajŠDQ
hviezdou preň bola pri hom stojaca Marta.
Tej patril život jeho.
* *
y kaštieli VSlgyessyovskom stály dcéra
a matka proti sebe.
Z Pešti vrátili sa VSigyessyovci prv,
leiby sa kto bol nazdal, bo tá zpiám, že
162
Orol, obráskoTý časopis.
[Č. 6. 1877.
^- -/^ ''•-*•' •• .
Tjchovávatel a spoločnica spolo sa vzdialili,
priskorila návrat panstva. Bfcn Vdlgyess/ ná-
ramne latoval oddialenie sa vychovávatela,
lebo k tartliďie a polovačkám sotva kedy
tak dobrého spoločníka už nájst si trúfal.
Aladár bol chorý, hovorilo sa, že velmi ľuto-
val za svojim dobrým vyehovávatelom ; no,
my to lepšie vieme, io bolo vo veci.
Matka Melánia stála dnes proti dcére
Btojej. y rozpakoch boly obe. No, matka sa
preca prv premohla.
„Ja tých nevdačníkov, dcéra moja drahá,
dám stíhat. Ja jich budem prenasledoval, ja
jich obžalujem, ja sa na nich vypomstím.^
„To nesmieš urobit, mama moja! Tým
bys len sebe a dobrej povesti domu nášho
škodila.^'
„Prečo by mala taká bagáž nad nami
víťaziť?"
„Nezabúdaj, maminka, že tá bagáž ťa
môže na celý život i so mnou kompromitovať."
,A síce?"
„Zabudla si na ten fámósny výstup...."
„Mlč! Ty si zaľúbená !"
Obe sa zamlčaly. Z nemého mlčania vy-
trhlo jich klopanie na dvere. Dnu vstúpila
oznámená pani s dcérou. Bola to matka,
prišla odporúčať dcéru svoju za spoločnicu,
keď predošlá odišla.
Jako sa to tí ludia priam všetko do-
zvedia !
Po krátkom dorozumení sa bola nová
spoločnica menom Antónia Szikszay prijatá.
Ano, ona to bola, nevlastná sestra Martina.
Jej matka navzdor manželovi zaviedla ju do
toho panského domu za spoločnicu, z nehož
Marta bola odišla.
Zlostná macocha Martina prišla na tú
myšlienku, jako sme videli, že svoju vlastnú
dcéru zavedie na dosavádne miesto Martino.
Nedalo jej to pokoja, ona sa musela na
samom mieste dozvedieť, pre jakú príčinu
Marta miesto svoje opustila. Z druhej strany
chcela svetu dokázať, že tam, kde Marta vy-
držať nemohla, tam jej milovaná dcéročka
bude blaženou a so cťou obstojí. A týmito
dôkazy chcela i pred otcom i pred svetom
docela zničiť úbohú Martu. Víťazoslávne na-
vrátila sa pani manželka Javomického An-
tónia do školy Javomickej. Celá obec vedela,
jako ju i s dcérou v kaštieli dobre priali,
jako jej je dobre, jako sa tam vzdeláva; ale
spolu i to, jaká naničhodná a planá bola
Marta, čo všetko za kúsky vyviedla, jako ju
museli odprášit. Kto cbcel, veril jq to všetko.
Tak sa stala nástupníckou Martinou v ka-
štieli Antónia. 8 Melániou ťažko jej bolo žiĹ
Tá nepotrebovala spoločnicu, lebo najradšej
bývala o samote, najradšej sa zabávahí číta-
ním kníh, ktoré bol vychovávate! Peter Ja-
blonský nechal, i hrávala si na fortepiano
i storáz denne tú melancholickú:
^0 ihr Angen,
O ihr blaaen,
Dir verursacht mir nor Schmerz!"
Antónia v krátkom čase o svoju velitelka
slečnu Melániu mnoho sa nestarala. Aladár
nebol tej letory, čo jeho pani matka a jeho
slečna sestra. Tieto nevedeli Petra, jemu pri
Antónii snadno bolo Martu zabudnúť. Antónia
bola šumná a veselá deva. Nebolo pri nej
tej vážností, tej zádumčivosti, čo pri tamtej.
Antónia bola samý život, samá veselosť, samý
žart. Čo div, že Aladár na Antóniu okom
svojim hodil?
Úbohej slečne Melánii i to ostatné jej
potešenie vzali. Otec Petra Jablonského za-
vítal jednoho dňa do kaštiela. Prišiel pre
veci synove i Martine a ukázal panstvu plno-
mocenstvo od oboch.
Pán Tomáš Volgyessy s pani manželkou
jednoduchého muža toho, jakonáhle sa do-
zvedeli, žeby bol otcom Petrovým, vďačne
prijali. Na to veru ani on sám nerátal.
„Ale povedzte nám len, milý pane Ja-
blonský, povedzte, prečo nás ten váš pán
syn opustil? Ved sme ho my všetd radi
mali."
„Mne je to vebni divné, že slavné pan-
stvo príčinu odchodu jeho nevie."
„No, verte mi, človiečku," ujistoval pán
Tomáš, „ja som bol celkom prekvapený, ked
som sa dozvedel, že pán vychovávate! tak
mne nič, tebe nič odišiel. Ja by som preca
len rád vedieť príčinu."
„Ale, duša moja/ poznamenala zapálená
pani manželka jeho Melánia.
č. a 1877.]
Orol, •briskový časopift.
163
^Ntt, srdoe meje^ ja byck to rád zml^
ŕani Melánia iwtat v po^pakodi.
„Veď la pani bavooba najlepiie aaaf
bode," poznamecal jedDodncký ibuž, otec
Petrov.
^Divno, srflco moje) a ty si mi pieca
povedala, že sama nevieš piíiiDa tú. Jako
je to?^
Ifťhnia odvntíla sa.
Pán Tomáš krútil hlavou, ale tým ne-
zmúdrel. Väetko mlčalo.
Otec Jablonský naložil veci syna svojho
a spoločnice Marty na voz a pánom Tomášom
Vôlgyessym odovzdaný výplatok pre oboch
nesúc sebou, tešil sa, že je to veru ešte
viac, lež na cestu všetkým do Pešti.
Za odchádzajúcim Jablonským so slza-
vým zrakom zierala slečna Melánia. Ach, veď
jej ten tvrdý človek odvážal jedinú jej po-
techu — knihy Petrove!
Uradostnený čítal raz otec Javornický
list od dcéry svojej z Pešti, bo dcére jeho
milovanej dobre sa tam vodilo.
Zlostná macocha dobre závisCou a zlosfou
oepukala, bo s jťj dcérou Tónikou tQ bolo
naopak. Y fažkých okolnosCach dokázala bola
Marta, že je deva slachetná, deva bojom
k víťazstvu idúca. U Tóniky bolo to naopak.
Úbohá mati len teraz zbadala, že kto iqému
jamu kopa, sám do nej upadá, že nemala
dcéru svoju pustif do panského domu, že
tým pokutovala len sama stha a na cdý
život neštastnou ariMIa dcént svoja.
Tónika vtátila sa z*, panskéba dámu
domov v takom stave jako staroaákqDBá Dina
do domu Jakobovbe. Da školy nabila ani
priata, táto nová Maripareta Fanstom svojim
mladým opustená, jej prítulok bol vo mlyne.
Tá pani suseda mlynárka, čo otcovi Javor-
nickéma nedávno bola veštila, že nad svojim
ztrateným pokladom, Martou, keď sa mu raz
domov navráti, nebude mat žiadnej radosti,
bo že ten poklad jeho milovaný utratí zo
^sQ^fjjf ceny, bola teraz opatrovatelkou takého
pokladu, ČQ ztratil na celý život cenu svoju . . .
Teraz by bol býval rad na Javomickom,
aby sa bol z potupy a neštastia padlej ne-
vlastnej dcéry svojej, ktorá jeho milovanej
Marte voždy na zrade bola, nahrával ; ale to
nie spôsob duší šľachetných. Srdce jeho
úprimne žalostilo aad nekalou udalostou touto.
Pani Antónia bola bes sAa. Každý deň
išla raz do mlyna a každý deft bola neiCaat-
nej deére Vo vlasoeh. Celá obt c to vedela a
jako to uj býva, jedni $a nad tým tešili, iní
zarmucovali. Od žien ale a diav neraa bola
počut okolo mlyna Javornickäio na tým
vätíttt boha! Tónikinú spievavat:
^ ;, Nebola to žena,
Ale bola dievka,
Bodiy aanottla
Zeleného vtenka!*
(Pokračovanie nasleduje.)
-^>JiCv>*-^
Tri znelky z ^Vieroslavína.^
z pozostalých rukopisov MU. M. Boáiu,
323.
Morový prúd mohamedskýcb ďasov!
Kto z tých Oeniov') ho zahalil?
Od Martella do včersýších Časov
Cára, čo tak za to zaplatil.
Prúd, čo nim driek Európy sa triasol,
Nad nim zloboh žiarlivo sám žásoI,
Že svet Krístu toľký uchvátil.
^) „Vieroslavín^ spieva o vietkych ganioefa ná-
rodov enropejských.
Životný prúd Eriata krve, tela
Zkazu tá left od qés odvrátil;
Bo tu sila srdca jeho vrela,
Tu je vlaaC a duša jeho cdi.
324.
Vše mi duch sa žialom rozohnevá,
Že vždy Moslem pánom Siona;
Yše^mi v duši valom zazui^ieva
Surma borby vätšcg ozonná;
Nikdy sa mi a mysle nepodieva
22
154
Orol, obrázkový čagopis.
[Č. «. 1877.
^A _' ^^ ^^^
SlovO) čo vám králom Tasso spieva
Pod zástavou krála Baljona*
Za prázday hrob ste tam bojovali,
Aby v plnosti tej zákona^)
Lásky z Krista verne ste sa sňali,
Géniovia, spolnú v tom vlast mali!
442.
Z mohýl Tatry, Fatry, Matry vstala
Na srdečné prosby Tatríaa,
So.dvojkrížom v ruke beh si vzala
Do sveto* a svätoslavína
Slovenčina; veď, by nezkapala.
Rokov štyrosto sa modlievala
Za ňu verná dcéra Čeština.
Priviňte ju, bratia na Vltave!
Pomedzi tú zkaza počína
Na Uhriech beh nebezpečný práve.
Nuž ňou sme my — Vám i matke Sláve!
Kralica.
Povesí zo srbského života.
Od Felixa Kullika.
(Pokračovanie.)
II.
Jako baranča pažravého vlka, tak v okoK
Rudníka bál sa každý krestan Sali agu").
Násilne odnímal on Srbom peniaze a statok,
unášal devy, robil všetko ľubovolne, čo sa
mu len zachcelo, trápil úbohú raju každým
možným násilenstvom.
Nedávno vymyslel si nový spôsob tríz-
nenia Srbov. Dobre vedel, že každý Srbin
jako oko v hlave chráni dcéry svoje pred
mravním úpadkom. Aby k nim lahší prístup
mal, dal sa devami krestanskými obsluhoval,
ked do nektorej dediny prišiel. Všade vy-
menoval z pomedzi devíc kralíce, strážnice
a zástavnice, ktoré ho vysluhovaly a všetko
jemu dla žiadosti urobit musely. Eralica mu-
sela do pohára víno i rakyju nalievat a Sa-
liho napájať, jiedla donášat, čibuk zapaľovať,
ked zástavnica so zástavou v ruke a stráž-
nice okolo agu stály. Ked sa aga najiedol a
napil, musely si neštastné devy okolo neho
posadat a k potupe svojq a hanbe dedinčanov
verejne s nim sa láskat. Ked z dediny na-
sýtený rozkošami odchádzal, musely ho devy
z dediny na dedinu odprevádzať, kde bo už
druhé očakávať musely.
^) Rim. xni, 10.
^ Sali aga je osobnosť historická. Tu opísaný
spôsob triznenia srbských diev je pravdivý
a i v dejepise Srbska zaznamenaný.
Pre tieto čierne skutky nenávidel ho jako
vraga (diabla) každý Srbin, najviac ale ne-
návidel ho Kára Ďorde.
Na cestách svojich mal okolo seba množ-
stvo úslužných subašov ^), i nemohli rozhor-
čení Srbi k nemu pristúpiť a do svojich rúk
dostať, aby sa na ňom vypomstili.
„Všetko, čo som chcel, vyviedol som;
no Saliho, toho prekliateho vraga, nemôžem
do ruky dostať,^ hovorieval junák srbský
Kára Ďorde.
Bolo krásne ráno.
Do Sušiče dobehol Saliho barjaktar'),
i zastal na ukonanom koni pred domom ser-
darovým. Serdar Miloš vystúpil pred svoj
domec, aby vypočul rozkaz Saliho.
„Dnes delia') Sali aga, keď muezzin^)
tretíraz bude volať veriacich k modlitbe, prí-
jde do hniezda vášho. Odkaz^je ti, Miloši,
že Ábela jako kralica, Milena jako baxjak-
tarka, Draga, Jeleňa, Anna, Ľubica a iných
dvanásť najkrajších diev čo čestná stráž uvítať
a obsluhovať ho majú v Sušiči. Potom od-
prevadia miláčka prorokovho do Rudnika.
Dobre vie Sali, že ti je milou strecha ko-
ňaku ^) tvojho, preto ti odkazige, pse ne-
veriaci, aby si rozkaz jeho verne vyplnil.^
») Čatníci.
^ Zástavuík.
') Junák.
^) Hlásnik na minarete (väži).
^) Dom.
č. Ä. ISll.]
Orol, obrázkový Časopis.
155
Eed subaš Milošovi rozkaz sdelil, po-
pchol koňa a letel von zo Sušiče.
„Hrom nech ta pára i so Salim,^ hromžil
Miloš, keď snbaš odjazdil. „Čo ten besný
vrag chce dnes v Sušiči? Či už zabudol na
slub, ktorý dal Milutinovi? A jaké device
uvítat ho majú u nás I Oj, Ďorde, kedy len
sprostíš nás zulumfara^), ktorý ničí mravy
a przni devy naše? Či sa snad i ty bojíš
zlosti jeho a seba zachovávaš k druhým
skutkom? Žrút len jeho a my jako osvobo*
ditela milovaC ta budeme I Ale svitne už i deň
náô a potom beda vám, vy pekelníci proroka
Ižiyéhol^
Chýr, že Sali prijde dnes do Sušiče,
chytro jako blesk rozniesol sa po dedine.
Jedni, ktorí na jeho návštevy privyknutí boli,
nedivili sa jeho príchodu ; druhí, ktorí lásku
živú k svojeti, zlost v srdci proti vymysle*
ninám Saliho prechovávali, nevedeli sa dost
nadivit tomu, že Ábela, ktorá nikdy Saliho
neobsluhovala, má dnes byt jeho králičou.
Vedel v Sušiči každý, že Sali, keď mu Mi-
Intin život ochránil, slúbil mu všetko vyplniC,
CO si len zažiada ; on si ale nežiadal od ná-
ailDÍka ničoho, žiadne dary, ale len to, aby
si v Sušiči nikdy kralice nebral. Aby Sali
Milutinovi svoju vdačnost preukázal, nielen
že to sMbil, no ešte k tomu si ho i za po-
bratima vyvolil.
„Turek je nevemík.^
bUž zabudol na reČ svoju.^
yBlíži sa čas, kde Sali odmenu svoju
vezme. Žije Kára Ďorde, bič miláčkových
vyznavačov."
Tak hla hovorilo sa po Sušiči o Sali agovi.
A čo Ábela? Nemoc sa minula a ona
zase milo prekvitala. Len ten, ktorý pozná
ružové líčka devine, našiel by na nich ne-
patrný znak po prestatej nemoci, ktorý ale
jej milej tvári pútajúci význam dodával.
„Ábela, musím ti agov rozkaz sdelit,"
hovoril k nej Miloš. „Viem, že je rozkaz
Ďorďov i tebe známy. Žiada od nás, by sme
Turkov poslúchali, aby tak v tichosti k po-
vstaniu nás pripraviť mohol. Preto hla i ty
vyplnia rozkaz jeho."
>) Násihiik.
Žiadost tá Abelu predesila.
Za času tohoto v Srbsku už nový, Tur-
kom neprajný duch povieval. Zjarmení Srbi,
vedení Kára Ďorďom, ducha volnosti v srd-
ciach prechovávali, preto jeho rozkazy bez
rozpakov plnili a vôIa jeho bola i vôlou ná-
roda. Ďorde, čo jakým nepríatelom bol Sali
agovi, aby úmysle svoje k zralosti priviest
a národ k povstaniu všeobecnému pripravit
mohol, vydal rozkaz, že ač je Sali veliký
nehodník a nezaslúži len kúsok olova, preca
k vôli cielu, ktorý on vyviesC chce, má byt
trpený a vyslúžený. Srbi, ktorí poznali v Kára
Ďordovi svojho dávno očakávaného osvobo-
ditela, rozkazy jeho držali za nedotknuteľné.
Túto okolnosf Miloš Abele pripomenul, kecT
jej zvestoval, že Saliho dnes obslúžiC má.
„OtČe," riekla Ábela k Milošovi, „po-
znám rozkaz Ďordov, ktorý Ábela čo dcéra
srbská vyplní.^
Miloš odišiel.
Ábela premýšiala o Sali agovi. Jej vzne-
šená duša všetky okolnosti považovala, ktoré
prežiC má, keď bude králičou. Ona znala
Turka len jako násilníka, bedára a nečloveka,
ktorý tisinu duše si nectí a všetky priestupky
za hriech nepokladá. Vedela, že ju Milutín
u Saliho z každej služby vymenil, preto dnes,
ked Sali reč svoju zrušil, poznala, že je Sali
podvodníkom.
Milntin nebol v Sušiči. Sedel v rade,
ktorej Kára Ďorde predsedal. Radili sa ju-
náci srbskí o povstaní. Milutin neznal, čo sa
deje doma.
Hore Sušicou idú sviatočne ozdobené
devy, z ktorých my len Abelu poznávame.
Na všetkých devách spočinie vdfačne oko,
v jich očiach nevedraie zatára sa oko naše.
Ked pozdvihneš zrak svoj k Abele, myslíš,
že pred tebou milý obraz mámivého sna stojí.
Kvietok pestrý pre vôňu, slávika pre spev,
matku pre lásku a obetovavosf miluješ. Ked
v deve poznáš skromnost, v očiach pokoru
a v rečiach prezradí ti vniutorný svoj život;
a jestli poznáš, že jej srdce n&ni žiadneho
hriechu a jestli vieš, že ona v milencovi svo-
jom svoj ávot nachádza : vtedy k takej deve
úcta sa zrodí v srdci a ty nevedomky miluješ.
Taká bola i Ábela.
II1«^ drotsr.
č. 6. 1877J
Orol, obráskový dafopif.
1^
'A.
í .
SlišiCaiiíA ^ykttki^&Já s 4#mo?, ^ tí-
dali dfevy, ktiiré pred Sottoau ik^íM n 49
fiMhiftli «é(^ayitdlf iÉaj4i Stíí aga. Ži»I jim
pnmUm Mús^ ktď fidia^ že jieh dévy 9Ú
otrokyňami Saliho. Všetky ukrMoMti Srll
^itattôié; ked al# na d^ietíh «'v^ieh vidí
pickíC hifieeb, tu^ a^ btf Mpreiil^ vrhá iMt
M; nqftiatek) ii^ot svajinÉ životom vykupi^t
A läk -- fkoná. Ale TwtA ycrsvatiiá láaku
^vánt k sviýeti tieaai, a kedf ^atíä iktrnuusi
ppk<j Shmate, bovM ň béistarottne v brloba
brieänosti a jebo svedomie ospf^viodlifóje a
pMéhií* zékM fálotaého {tŕoroba.
Naše devy stoja už pred diediiikdil; Mé
^éélddkvaíffi Báli agfi. Ani tre^dla, že <]ravý
b¥t«ii iíbiéK jitb ttrôié : WS tieená Srt>ki6ä
de mysleC o nekotn. ^to toHto z rozprávok
iMiSoflŕAýeb feíiaja , ié j« Sali aga brozný ;
% £eÉi ale bl^ôka jeb^ žáteží, to jefkh M'
4nMé dttéé néžíiajd.
Jalô by kazäá s dušou Vlastboti ža-
JlSsCktianá bola, tak VŠétký äeVy äúiĎ(ij&;
niekedy vzdych, ktorý jäkoby v srdci fiž
ta ňétnal, vyletí zó srdca jlčb bújážlivébo
ó to vie, 'kam zalieta. Abélit vše blúdi
m teu btraňoú ókoTla, ktbrcm sa Milbtib
ov vrätit má. kladie ruku nad oči a díVa
M £o oko btádL tô ba videt nedá.
'.^ Sprievod Sali agu prebudil. devy z trap-
i|ttio snil. Rozlieha sa údolím spev srbeký,
^e sa i du|>ot kopýt koňských. Tu zjaví
ta Šŕbkyba so zástavou, ktorú devy zo su-
peä*^ obce so spevom nasledujú. Za nimi
Mi vraníkôvi, ktorý pyšno si vystupuje, jazdí
iqpStý Sali aga, rudnieký násilník. Za Saíim
jiBdia aubaši, nemo nasledujúc pána svojho.
D^f y« ktoré l)o Stšiou apretádaaly Sali
acit ^aataly .pri Abeie a iei 4f alkácb, i Mmo
ifvalj]^ aa oa aMtry WfojB. Sali dobehol kiKH
lýn toáikam , ktoié Jsecí viátíij pred sebau
db fowd Kiimebo aásibiíkii , u^ely k tím
•toje 'oii. Šili díval to na Ábelu. Táto sMa
tíAo fired katem srbabej tuta^osti
Siibas {M[M(rel boberea «a trá?viiik, na
klferý ii Sali simIoL Na lo Mbuš |)odftl|€4af j
ddn aáatavui ^nA^ krčah a takuM a Abek
prázdnu <iaš«, Kt< dafa ^ «íiie z točatfn
nápoj lievala, ttiasla sa ruka Abelina.
^ wmial sa a riekol k Abele
inilOstBe Sali, ^ty zem napájaš a niQ pána
avojbe. Pediý mi času, oclKkením <a a aám aa
ftapojím. Tak biayska ^) milá P
Aibela aaičarvenftla aa, va^yabli^ apa«r^
iia priatelky svajon ktorým závidela t že Ja
jich služba o vela laibšia.
Len éo vyprázdnil Sali (ašu, už vstal,
si^ol aa ko6a svojho a vydával rozkaz su-
basom. Všetko to tak chytro dialo sa^ ža ai
v tej ekytroBti aámery Saliho zpoeorovaC
mohol. Eed i^a eáte nečo . zamrmlal na ^u^
baíov , príatápili dvaja k Abele a ol^Ii ju
aa ruky.
„Kralioa moja,^ riidcol Sali aga k pre*
fitrašencf Abele , .„ty na almgDuovi ^) me|)om
sprtfvádzaC budeš do Rudníka pánfi svojho.
Pod teda bore ku mne, aomiica nnya."
^Ago, kralioe ta pešky sprevádaajú a uje
tak« jako to odo fii&a aieďaš!^
S fokou ddraznesfott vyslovila Ábela reči
tie, íe Sali v nich rozkaz a nie proabu počul .
Pekelná myael agova skrotla; i aeprosil Abelu,
by bo na koni sprevádzala, ved novú siet
pripravil už pre Aíbdu, do ktorej ona pešky
sama išla.
Subaši pustili na pokynutie agovo devu,
a posadali na avqja kone*
Sali dal rozkaz k poobodu.
Devy bez spevu viedly SaUbo aez Sušiču
do Rudaíka.
Večerom vrátily sa z Rudníka sušičky
devy k rodičoia avqjím -^ bez Abe^.
m.
1^ oVNi^, ktoťé M^U oko n^i«áVidí ;
sú dni, ktoré nemilé pamiatky t ^rdoiaeh
ntiicb vAddirtijú ; bú ttásiľatiblvá, ktoté ničia
čésf, pokdj šrdcaaSitéla; !8Ú brieáby^ ktoré
olAvou ptebta : všetko lo , ba ešte viácéj
iňSa i tých krajoch, kde bkd SIbVaútei olo-
veD« sMéb Tartni '^uK^.
Oa ^ ti mt€fša do nfibú^iistva, aičí ti
dom ^a SMok, §kttí deti, "ptbtí 4«vy a ži^ébo
fa katuje, tvojich mŕtvych hroby otvára. Eaždý
spôsob násilia zažil a prežil Srb.
«) Kôň.
158
Orol, obráskový časopis.
[Č. 6. 1877.
—^-ľ » - ' -^ ■■ • >
Nuž a Mčô 8é p&ste Srbinovi?
Eed daktorý stnelôí junák, vojvoda alebo
náčelník proti katom sa pozdvihol, aby si
svojet ochránil, hneď Turci roztiahli siete,
do ktorých padnút musel a v nich zahynul.
Keď daktorá obec na zdierajúcich haradliov ^)
sa oborila a jich rozohnala, bola subaémi
prepadnutá a zpálená, deti do ohfta metané,
ženy a starcovia na koly postrkanf, devy do
háremov odvlečené. Keď takto Turek slávil
vífazstvo, slávil proroka, ctil si príkazy jeho
a lotrovstvO jeho bolo vychválené.
Tak vyzeralo to v Srbsku okolo r. 1803.
Jako po búre pokoj, po žalosti radosf
a po zime jaro nasleduje : tak zjavil sa v tráp-
nych časoch v Srbsku muž Petrovič, prezvaný
Kára Ďorde, mstitel nepravdy, vodca ludu
krestanského a postrach miláčkov proroko-
vých. Muž tento ocelistý nepodlahol zlosti
agov , veď jeho raka a moc vyššia chránila
a dala mu moc osvobodif ztríznených Srbov.
^Bratovi brat, Turkovi rat" *), zvolal po
Srbsku a hlas jeho našiel v srdciach ztríz-
nených ozvenu.
Do Orešca pozval pohlavárov k porade,
ktorí jednohlasne za vodcu ho vyvolili.
„Turkov nenávidím, zlosti jich sa ne-
bojím, bičovat a prenasledovat budem našich
nepriateľov, ujmem sa prenasledovaných: žit
a mreC chcem národu. '^
Tak hovoril Kára Ďorde v Orešci, kde
k budúcej svobode základ bol položený').
Ešte porada v Orešci nebola dokončená,
a o mnohých veciach pohlavári sa ešte ra-
dili, pred Kára Ďorďa predstúpil jedon naj-
mladší z prítomných, v ktorom my Milutina
poznávame.
„Otče Ďorde,^ hovoril smelým hlasom
Milutin, „dnes si v našej rade i to hovoril,
že všetkým agom, begom a kadym písat bu-
deš, aby Srbov viacej netríznili. Zpytujem
sa ta, ^ či staré hriechy Turkom odpúšfaš?''
Karova tvár zmračila sa. Otázka Milu-
tinova zbudila v ňom horkú pamiatku. Tušil,
^) Yybierač dane.
^ Tojna; je to srbské príslovie.
^ Porada v OreSd je pre Srbsko pamfttná.
(Dokončenie
že bttde maniý snáď jébo pokus ^ keď bude
písaf agom, begom a na ludskost jich upo-
menie, no myslel, že, jestli by nástlnftí upo*
slechli, drahú krev svojho národa vylievaf
by nemusel.
„Chcem písat tým psom,^ odpovedal
Kára rozmrzeno, „no viem, že sa hovorí, že
keď vlk zloží starú svoju bundicu , že zase
drahá nová narastie a obyčaj nezmení. Tak
je to i s Tnrkami. Preto hriechy staré ne*
odpúštam> ba i tie trestat budeme. Či je
tak, bratia?"
„Tak je, tak P zvolali všetci mužovia,
len Milutin mlčal.
„Prosím ta, otče," riekol Milutin, „podaj
mi list na Sali agu, ja mu ho sám doračím.'^
„A čo máš so Salim?''
„Na deň svätého Jána, keď si nás prvý-
raz k porade bol zavolal do Topoly, kde i ja
bol som medzi vami, navštívil Sali Sušiču,
odkial kralicami dal sa do Rudníka vypre-
vadit. Kralicu Abelu, ktorú i ty poznáš, za-
držal v Budníku."
„Hej, ten násilník!" zvolal Kára, tak
že všetci sa zdesili. „Kolkoráz som ho už
dostat chcel, kolkoráz som ho už napadol:
vždy jako had sa osvobodil Nevidíte dnes
medzi nami junákov: Gavrilu, Joku, Nikolu
a drahých bratov našich, ktorých, jako viete,
dal Sali ubit. Viete, že devy naše ho vyslu-
hujú, ktoté k rozkošiam mu slúžit musia.
Teda i Ábela, táto perla dcér našich, je už
v jeho moci?"
„Smrt mu !" zvolali všetci, aby tak Kára
v hneve ukrotili.
„Nie tak, bratia I" riekol Kára. „Kto
z vás zavďačí sa mi so Salim, tomu z môjho
srdca polovicu dám. A ty Milutine, co .chceš
u Saliho? Milenku svoju? Synku, tvoja ho-
lubica je v pazúroch orla. Možno, že je už
pre teba mrtvá. Nenes teda k nemu i kožu
svoju; veď Sali je ukratník, no s tebou bude
nemilosrdne, besne zachádzal , keď evie, že
uňho Abelu hľadáš. Ale i ja chcem, bys šiel
do Rudníka, veď v súžení poznávam junákov.
Odmením ta, jestli sa navrátiš so živým abo
mrtvým násilnftom. Pre Saliho máš pišt<rf,
nie list S Bohom, daj pozor na seba I*
nasleduje.)
č. 6. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
159
^ " '^.X^ ^"_^»^^ ^V "'.^^ ^^."^ >
z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
cestopisné náčrtky od La^wnersíého,
(PokračoYanie.)
x redmier je pre — mier, pre odpočinok,
kde cestujúci počas dve hodiny trviýúceho
knnania kuehyiu predmierskeho hostinca ad-
mirajú. Tu zmierni skoro každý cestovatel
beh svojc} príležitosti a oddá sa do príoieria
žalúdkoTého. Mestečka Predmiera vynikajúce
vlastnosti nie sú mi suáme, Bovné okolie
jeho je úrodné* . Boku 1848 v decembri ut^-
júd honvédi z Čatce utiahli sa sem dvaráz.
Toho času bol tu &rárom ataruiký J., pri*
vríenec cisárskej struBy, Dlho po revolúcii
vyehyaloval císáiiskeho starého generák Ši-
meniča jako pob^íného, kt(Mrý u neho ubyto-
vaný pred spaním klakd si k posteli a dlho
sa nMMlUeval; Keď boli u neho honvédi ubyto-
vaní, pýtali si od neho s hroznou kliatbou
nápoj a pokrm. To pomútílo staručkého kňaza
velnii. Eed i^l po víno do pivnici, dával
svoj huev pískaním na javo. A čím viac bol
nah&eivaný, tým vyššie vypiskoval a skladal
edbom nováhnevo-arie, čo samopašnýcb hon-
védskych dôstojníkov velmi zabávalo a tým
viae k pitiu dobrého väika ponúkalo* Chudák,
dobrý starčok) už nepfska, jako i mnohí
2 tých, čo si pískat dali, tiež už ptskat
prestali
Na juhu od Predmiera čnejú do blan-
kytu strapy Sulovských brál. Sul znameuá
soI a mená tomu podobné nachodia sa vo
vietkych krajoch Slavian-sveta, jako na pr. :
Sula, potok v Rusku, Sulin v Šariéi, chýrny
dobrou mädokysott, atď. Sulovské vreby nie
sú vysoké. Predmiersky hostinec obnáša 906'
nad hladinou morskou ; Sulovské vrchy majú
2148' výšky. Vrchy tie > sú podivné svojou
podobou a sUadom skáL Orograficky vy-
zerajú tie skalnaté stvapy tak, jak<rii»y sa
podzeainý objor driapal bol na povrch zeme;
ruky, ktorými si rozkálal v brale škáru, mal
už von vystrčené, keď mu jicb zakloplo,
i zkameuejiy a obrovské prsty ostaly mu
zmeravené do výšky trčat* KameA je eo€e«
nový vápenný konglomerát, jaký sme a to
vdmi pekný v Podskalí videli. Tie rozlične
pretvarujúce sa figúry, jaké tento mrvivý
kameň predstavuje, rozprestierajú sa až dolu
do doliny a sú bohatou látkou romantických
kombinácií. Vídat tu vo výške SOi^ od mora
to^ čo v krajoch Alpov len vo výške 3000 — 4000
pozorovaC možno. A či som ja bol tento po-
divný zjav prírody z blízka obzerať? Nie.
A prečo nie? Tri roky býval som vo Viedni
a na svftto-štefanskej väži som nebol; od-
kladal som to vše a vše na druhýraz. Tak
stalo sa i ohľadom Sulovských brál.
Kto z Predmiera na lavom brehu doliny
do Sulova preíst chce, musí preíst tri kopce
a tolko jarkov. V prvom kopci nachodí sa
lahkýmrvivýslinec s mnohými hrčami spíhaero-
sideritu ; v druhom rade kopcov vyskytuje sa
bohatý na korally vápennák ; v tomto vt^^en-i
náku jestvujú : Rbynchonella plicatilis, Rbyn-
cbonella latissima. Za sHncom pred samou
Sulovskou dolinskou bránou rúti^ sa pod tie
eoceoské bralá nuoumulitový (penlažkový)
v^ennák.
Predmier je teda centrum, kde pohybu-
júci sa pendul cestovatelov zo Žiliny do
Trenčína a naopak sa zastavíme. I my sme
sa tu tábonmi rozložili a povedaC méžeme>
že dostali sme ea do dobrých rúk. Kým na-
st<rileno bolo« čo dlho netrvalo, vystrel som
sa la pohovku, oddajúc sa básnickému sneniu
o hričovskom hrade. Tu ma čosi vebni a vše
vätšmej začalo do pravého boku, na ňomž
som ležal, kla(. Nasledoval nepokoj a zdý-^
mánie z mojej, strach a kvílenie zo strany
mojej opatemej polovice, ktorá už chcda
dákeho Aescolapa o pomoc volat, lebo v boku
zle nedobre. Práve v čas ešte tíahntín skú-
mavou rukou v bok, kde ma tak klalo, a tu
vytiahnem z pravého vačku náprsníka dva
kouäté dotieravé zubošparcháče. A odstráne-
ním tých prestalo na skutku nebezpečné
klanior Sublata causa toUitur effeetus.
V žalúdku majúc vyprážané kurčatá,
v očach drzé Súľovské zápole, vychádzali
sme rovinou. z Predmiera.
160
Orol, obráíkový ift^opis.
[Č. 6. 1877.
-w y
Na Favo nfo za Vábom Ifií mestečko
Bytča. Čo dó oČí najviac bije, je zámok
bytčiansky, židovský cmitcr a Popperava
parná píla, ktorá obklopená légiou klátov a
kopami narezaných dosák valne sa kúri.
Maže sa jej zo ätíce kirit^ ked tollio dreva
pohltne. Nechajme tohoto iH>vého lesného
molocha a venujme pozomoHf starému, hi-
storicky známeam zámku.
Bytčiansky zámok stál dávno, evšem
v iaql podobe, jabo teraz, a možno fie sbore)
lei hrad Hriéov. Jako teraz stojí la svojom
mieste, zvätAa obnovil ho FraĎo Tmnso r. 1561,
jako to dokazuje nápis aa blavner vkž}.
Ked nám takto hrad bytciaMky pred
ocima leží, urobíme nekoTbo pozaámok dq^*
pisných o Ďom. B. 1462 bol majilel Bytče
istý Korbel, ktorý s Talaíttzom, Zelenkom a
Komorovským (liptovským) znepokojoval Ži-
lina. Slavná Tarzovská rodina pokojné, skvelé,
tak jako i búrami koísané časy tu žih. Michal
Telekešäi, veľkopanský sbojnflc a páft hnadn
Ledniee, chlap srdnatý, smelý lapil a zMja)
okolie vzdor siákazu krála a stavov. On, keď
valadský vojvoda cisárovi Rudolfovi pre pobcj
a priatelstvo drahocenné dary poslal, pre*
padol komonstvo, ubil ho a dary odviezol
na LednicQ. Krajinským zákonom a stavom
vycieral zuby. Na to, ked! ho stavy vyobe<h
valy, zrobil si žart a ši^ Tom v jeho hrade
bytčhinskom prehvapit a prestraiit. Nuž ale
prekvapil seba. Turzo posadif ho dal, kde
sa mu nepriam Htiilo a vydal ho pravonoC'^
nosti, na čo potom Prefiporku pem MíIk) Te»
If'keôéi o hlavu kratším sa atal a to r. 1601.
Roku 160Ô zaplavily Bočkajovské voje
okolie, obfaUi a olápili mesteéko. V^litelom
tohoto vojska bol jakýsi pospolitý Slovák —
jako tamten vyftie hore spomenutý Slopnían-
ský, pôvodom roľník ~- menom Biely Stríko.
Strie bol, jako vtedy obyčajne sorový síce,
ale veľmi udatný človek. Čo vtedy bolo
najvätáou cfioston. Kastellanovi hrado, vi-
dtaeemtí šarmu okolo hmda, pádlo srdce
do sáry a otvoril brány. Pán Strie vyčisti)
dokonale hrad, vypratal téetko, odniesol so
sebou veci v cene aai 80.000 uh. zlatých,
čo v ten čas fre malého kráľa veľa bolo.
Hneď po uzavrenom pokoji raay hrado bočka*^
jovoami učineaé skoro zasi^ sa sahojily. Tu
vydal Tuná dcéru Judíthu za Ondreja Jaku-
šioau Svadobné body trvalý vraj za rok —
až do krátenia. A hostia k svatbe povolaní
prekostovali sa za celý rok. Roku 1616 starý
pán ttiiifel s máme. dáta , žie nreien svadba,
ale i kar s veftoa nádherou ipydfžiaittttý bol.
Nebudeme ainaď afadiýi&t, kcnl adárae jiedior
pi& tebdajéíeh pohrabflýcb abonnúiténých ža-
lúdkov. Strofrflo ss^ na pofarabnom kaw:
volov 10, tdiec éS, jahniat 144, hnsí 341,
kúr 691, moriakov li2, kuvoptov (janabky) W8^
2 tetŕovy, 9 jeleui, 1 sraO) iajMov 37, pra-
siec 8S, ifúk 65, kapťov 16d^ pstroliov ld(^
jaleov 750, úbovov 150^ ftoreuio<9 40^ sbia^
cov eOOi druhých rýb !00(, vejec 1Ä)0; ayia
4 cealy, tofi 1 cent, bieUej méky 100 k^
driihel mdby iO» kýl , mítky iia torty pol
temej kyly, na peéiifio mKfty S kýly, alantay
8 péltov vdkých, mstí 54 bolbí, masla 29
funtov, madu 28 holbí, lojoivých sviec — no
tie sa Bcgiedly — 3a 12 zi.^ oleja 103 f«itl»v,
víBOtho octu 67) ofcaiví, pivového octu 9^
okoiví, vína 235 okoví, piva 114 okov<^ otaa
366 kýl, sena 60 Mr, slamy 100 fúr. Totko
sa tam pojiedlo a toľko sa tam popilo Atea
hrad ešte atojí a prepevne stojím ŠbodB> io
nenie udano, koľko pafáčov atf tam aáéaat-
nilo a na jaký dliiý éas, aby sme xasňúíj
objeai tebdajsíoh žalvdkov a taiimi« povov^iit
Eáte v tom ča e pohredujeme veľkú rvbfikii
terajíícb kocbýA, aaée zemiaky. Kto by teraz
toho objemu Kaia^Cŕatlejdíá hostíott vyst»-
Dovit vedel, m«iho) by sa pevnou nádejou ko-
cbaC a záslehy mat, že bude vyvoloaý do
soemtt. No jahokolveb, ato to už aeboly ža-
lúdky, lež cedilá, v tých časiecb, bed ette
ani žalúdkový Goetia prach neaaály.
Teraz prinútený som oči zpuatie z tejto
gaatronomiekej paraátaosti a ked pvebrodíni
ramená roeviáčenébo Yábo, biele piesočné
jeho obruby, prebelmác plithé v^onlvné ai'^
bote, kam práve hamáhove z tphotn bvdia
strmým prúdom rožný statok sa brodí ~
oetnem sa zase na QMqom cis , qa ktorooi
stojím, vlastne a správne po ktorom aa vosím.
A táto hrad zeme je bom Oblaaov. Gesta
predtým viedhi ponad hoťn, po ta^'VjVImk
kopci medaí ŽiltoM a Trenčíbom ; terae ptf«^
č. «. ie77.]
Oroly obrázkový éasopis.
161
kopili ju b^kon, stxmým brehoin ponad Vatu
Tým BA aice cesta ukrátila a meBej príkrou
atak, ale stala sa nespobhlivejáoa. Veda
podmýYa bréby a breb je ^lorvíiia slíneová
optika (MorgelBcbiefer) , do Turoniena pa*
triaca; vodou rceiMčeiiá spú^ta sa doVábn,
kde bo voda unáia. Stavajú mu bridaoi via-
kové bate, fde sa breb batif aedá a aeaie
sebou i bradakú cestu, ktorá melea vie dvu*
hých vozit) ale i sama vewt sa ebce ; popu-
kaná je na viae miestaeh a váh sa dďa-
Dla jcg geologiekej podlaby tá ua tom miaste,
tak jako je teraz, mkdjr pokoja umi nebude
a pobere raz sebou i tobo tam neätastee
vysadeného cestára. Item je. to taký malý
odblesk krajinsko-tôfferskej železnice.
Ponediajúc dolinku z pravá od cesty
vedúcn do Hrabového, kde sa Ammonites ro-
nyanus nachodit má, a druhú do Hlbpkéko,
ktorých obcí prvé d6mky z hradskej cesty
vykukávat vidno, zpúšfali sme sa umeleckou,
ale pohyblivým základom vynikajúcou cestou
aa rovinu mimo Podhradia v pravo ,na bolsn
Miaceho — do Dolaieho Hričova.
Tu bladali sme pána farám :Fr. Nemčeka,
ale poiiel do Treic« Tefdíc zmyl prach te*
lesnej obiellqr.
Okolie Dol. Hričova i z obkdu hisÉorÍ4-
ckého i prírodopisného je zvláái pamätné;
PiMevác prírodné poklady staräe «!, lež tie
ladskou mkou stavané a už i z^^ostené, pri'-
pomeiáeine prvej tam tie.
Jako sa od Hričovského Pddhradi& do-
linkou ku spastlému bradu hore ide, stojí m
lavq ruke z hradskej cesty dobre viditeteý,
pre slrk odkopaný bido*žItý vápennák ; v ňom
nachodia sa skameneliny : Vincularia grandis,
Ananchytes ovata, Spondilus striatus, Pyrula
sp. a Nantilus dánicus.
Bitrí teda tento útvar ka Senonienskému.
Na kriedu nasledi^e útvar eocenský, predtým
už spomenutý sulovský vápenný kongliomerát
A na tomto drsaatom kameni smúti jakoby
s nnn srastený npadlý síoe, opustený, ale
i v rumoch eite .vždy MhreapýijhradĺHiiíov;
: i:iČi úsadHna liskiuklíc (^Gcvfitte) V.okolí
H. Hričova z tretohornej doby pochodíš to
diftiilienéiwi liáibo. DioB.;iŠtúiaí*«ózhcdnuto
Medzi sredn^ kopcami vyniká jeden
strmý, trfaaaýt drzý, prevýtei^ len pozadnými
pilkatými stenami sulavských z^I a na
tomto k lomu vhodnom sekanom .vitíiu vj^-
st«vilr dávni 4obrodnibo!via, ktorých kosti
už tiež kdesi v koni^mevátoďi träa —
podatati a okolia úplne z^d^vedajúcu po*
vnôstku Hričov. Kto ju prvý stavil, neviem*
Barón Uedniansky povodeň že df^is prvého
jeho majitda memqe Jána Kiliana, bývalého
kastellána bytíSanského hradu« avšak ktorého
roku, to ten krásm^isný romaaopiaee ne*
udáva. Tfá som naenky, že Hnéov dávno
skor^ jestvoval. Za kráZa Andreja r. 1883^
jako náin to náá pilný hiatorik Ôtefim Hyroi
povedá, menovali sa obce liptovské pod Štmr*-
com (Nižná a Prosrednia Revúca) Hricková.
Zajímavé je tiež, čo nám podáva náš dejo-
msný bidatel, archivár Kremnický Pavel
križko.' On vykutal v tamojšom archíve, že
jakýsi Ramzolon — Bamzova volá sa i jedna
dolina na Čiernom Hronci — Tatármi z Hri-
čova vypúdaiý prešiel ^o Turca, kde Belom IV.
za utrpené ztratgr statkami odmenený bol,
kde on plodný stic, počiatky mnohočetných
terajších fcofáanskycb zemtanalí^b radfn za-
ložil Nič neprebáiamt ked poviefli, fe i otámqr
Ramzolon prvý.na Hričove nepanoval. Iitetne
je Hríoov starý zub hisiorický.. Za Kiliaaam
nasledomla v mi^etkn Hričovakého radisa
ryti^nka Lahár. PovmC neaíe o Laharoveoeh,
že -boli smrovi, zbcjaiekí. Avšak tieto povesti
pri hradoch len pričaatil sa qpaknjé, ba- bý-
vqu stereotypné. Lohárka stala sa beadetnou
vdovou. Sused lietavský, Fraňo l\iczo, mal
až vtedy tú túžbu jako teraz potentitt, me^
novite poslední Nipoleon, tprirodzHíé hraaios
svojej krajiny vždy v sasodovej vlasti hladaft
Prirodzené hranice teda lietavská v hričov^
stom poDstvei roaíírit žiadavií mladý pán
uchádzal sa o ruku od neho staršej Laharky*
Ale porekadlo hovorí: iŤ^tará žena, mladý
muž, hotová je piačk%^ preto i onát.rukkí mu
nepodalávisiei^jate ho aa syM, a; ä aa^óe^
Si-tým > dodatkom^ žei jafc s iňovi -dobre Éav
bbodifi^ l)|nde,i že imi celé panptvo^-JxnmČá
Kiéťkitomu ptivoUL Túžobae^očakával Tnsne
splAeaiQ tasteanentuM iKéd al^'iehecmámíaka,
čerattá Jakn slreobi doitohoieottttskéhojtápna
23
1«&
Orely ^brázkoTý éatepii.
[Ô. «. IS77.
tfaUrfzoM tteclMMft, 4al Ju poetivý „synak"
fitdfi^ A do tciiiiriee i<a bliaiii<rú Eatvorit,
Me chudera po dHiom tripenf utarela. Barott
Mediiiansicy píAe, že ho a^odointe trápilo a
li hndtt vyhaalO) hrad že spostoal MtiMi,
ktorého }Aq katbatefa vraj MárotaC dal
Tarzo, vyrastal pred beáDov a tam stojí po
daea skataanelý. Kto neterí, nech ta beží,
tšte tea miftíi t skatkv leží a Ci stojí.
NedMtn sa ^mto bájkim, lebo hrad
tik jako i okolie svojoo pikaBtfiostoa ndtía
obraaotvoŕmaf ku raraaiitickjín rozjtoaaiain.
Zátateá ro^na meéú Dolním a Homím
Hriäovom roaantidt^i výbehaiai starého
krada roattiraad a^ysel odvádta k pokojnej
pvítomaosti doméoeho kibu, k haluškám a
klobáBatti, ktorým obyčajne krásne kapttatné
sady tohoto okolia za fondsmentUnn poditaC
slóžit mMii. Ba i prosaícký faraeh svejfn
pestoratelom vffaftným sa tu atára, sypajtit
oviem lepiie dividendy lež nqedna spoiitelta
flvojitn áčastinárom poskytuje.
Od Hričota vedie chodník kopcami do
ŽiHfly, o moc kratéí lež eosta, ktorá za H.
Hrléovom Váhom o breh pritisnutá, chúlo-
stivé sa vinie, irtiradeaá do kopca pevne
stavanou sAyu. Spomenutým chodníkom svia-
tcíine, zvtttéa biela odenrý vonkajH ftíd puto«
val na odpustky do Žilinského klážtiora, i i^-
vil sa nám jako malebný prídavok ku ro^
mavtickéiDu okolia.
(Pokralfovanis nasledige.)
■<GéfS/>-
Nad Baltom.
Cestopisné obrazy,
. Ppdáva /. L. Kello.
VI.
Na palube nM*vy "
G«.tmi. M »oii i« 96v«Mlé t mi.
Vfavé, ale IM do iatčbo Aasu a pri peknej,
tieNg, jamMJ chvíli. Vdbee vžetto má sve|
bai nasýtenia, sa nim naatdpí nudnosf. Stará
deánicia Čaáu hovorí, äé Je Aas nepretrženost
j edne^ u dniiou nasleénjácich smien ; éf m teda
tilo rýchlejšia, tým Je éas relatívne kvatií,
v odpbrnom páde zdĺhavtjM a tamlnejfií. No
a už níé sa tak v kráttbm tese neprezre,
Jakx) kOQtlnnita zmien otvtoreného mora. Jeho
ittposantnoeC, ktavá pri prvom poklade uroM
M äoteka mohu4|ný df^em, zmení sa v krát^
kom ifcse ná veémí Jeénotvámost a toto vežné
jedno ja práve, čo potom nudí.
Dlho prechodil som sa po pemme Frede*
rik«hAvila v Kodaaío. Dumal som o svojom
vadialenam domove — o milom - Slovensku.
Etoiík f»Teave^ bol už o jednej po pO'*
ludnl v pravem slova smysle „naípikovaný,^
tak že ttemohol som viac dostat kartu. Moja
aSMaalost vystúpila na najvyiší stupeň. Stál
aam pri zavretej už kasse jako omráčený,
Zaa^falanoat aepomákala. Oeaká aa raz. My*
álífAka) že moste ette jechiýcii M bodte tú
éakaC, aatriasla mnou mraaíve. Mne p^dob*
ných ,pneiCastníkov^ vždy viac a viac sa alile*
vale — ale kassa neelváňda a neotvárala sa.
Pre každého to bolo síce malhenrom. ale pra
mfta varí najvätším. Situácia to nebára roa*
kožná. Mnohf % mojich spoluosudníkov ubie-
rall sa k nižniamn meatn. Rád bych sa bol
od nekoiM dozvedel, preéo to, ale prekáMa
mi nevadomost dánskej reči. Pustil som sa teda
i ja za nimi. Poštový parník „Reatak* bal
na odbíjaní. Mnohf voUH tento Meký obchod,
anie aebolo moino. Vrátim sa naapát Na
perrone pri y,Trave^ stála hromada Jarabá*
tého, podobne mne zklamaného obecenstva.
Bolo už pol tretej a ežte netvonilo sa ani
len druhýraa. V obecenstva panoval hhík,
krik a zmätok. Velitet ^Travy" ubieral sa
do piaárne prístavného ríaditebtvs. Kedf sa
vrátil, prehovoril aekolko slov po dáasky,
äamu pravda ja nič nerocumel, i nastalo malé
atíienie. Zvonilo sa druhýraa, ale obecenstva
bolo nápadne ticho. Kassa znovu sa otvorila
a mnohí z čakajúcich vymiekaU si karty. Čo
to malo znameaat, nemohol som sa nijak
dopjitat
Pri cbvoate nTravy<« zastal pai«flí «M6ve"
a obecenstvo hrnulo sa dnu.- Pýtam sa kaasfra
č. «. 1977J
Or^Iy obriftkof ý čMofis.
1«3
o vjfivftleiil^. D«nQo. Naznal aomechj. To
da . aevytrptmiu Pogri jm# preiifl ka^Utt
,»TriiTj.'' Di^bre že som ho wdfipil. Vlúdoo
vytvetUl mi vec, že ^Môva^ aajatá je díib
k výpomoci, a určená, aby sbývajúiciďi esU
cestovatelov preplavila do Ldbeku. Neviem^
či v náhlosti oetabudo) som 9a mm podáko*
va( sa eprávu; ale to znám, že vjmeo^e
karty a ueftlaieBie sa v n^^^^ netrvalo od
troch meošbi. Bol; tri bodiqy, ked po dun*
aom hvízdaní zmrdaly oba pwniky želesoými
chvostami i krájely tiché vody prístavu. Pre
hustá hmlu bol ctuktraý výhlad, ale ja apu
netúžil sa nim; bol som zmrzačenj^ a strá-
peny. Okolo štvrtej hodiny začalo váeobecaé
roáame sa i^a palube. Blado- zelené tvire
mnohých začaly kŕmiC morské rybky svojim
eite v Kodani užitým pokrmom : bolo mi do
smiechu i polutpvania. Natrčanie ponad kraje
paluby bolo všeobecné — a t^ cbytlavé
jako epidemická cholerína. Opravdový obraz
,1 vyplavenia strašného mačka** a keby na nom
nebolo bralo vätšiu účasC pekné pohlsvie,
bolo by sa nutoo nazdat, že sa človek qa-
ťhodí medzi samými bratmi z mokrcý štvrti,
Aíorým prežité hodiny rozkoše a „splnia**
piiiiiealy do daru „lamentation des fdiets,*'
ktorý jedon praktický kandidát mediciBy pri
sveji^ dolctofskerj zkúsl^e definoval, že je
,rSkrae superlatívne abs^dírovanie abuodn-
júcich fluidumquantitatov prokreirovaný in^-
normal-provisomý priechodný stav, generál-
korporal - mizerabil - slabostou af&icirovaného
individua, v ktorom sa na normálnu pobot
dlnost aspingúca naturál - konstitutkniátna
schopnost od stomachalno-cerebralpaciencia-
lity deliberovat snaží.^
Pred večerom rozstópila sa hmla, i na-
stala tichá, pekná, ale chladná chvíľa. To
vyvábilo Yiás do sklennej, nft palube pripra-
veiNij, na všetky striiny svobodoý výhjadpo^
skyti^ú<^j £íýčiar])e. Husté strompyiny See-
landského brehí^ ustupovaly kam dif^ viac
z očí, ti^houc sa neskoršie len j^ko úzka
dtt^L äenta šnôra nii ^tálekom, západom, slnku
zč^rveoalom o^^zore. Konečne zmiz)y, Jedno-
tviamé }očkaoie vín^ monotónne odfuko vanie
komína a s dumným šuchotom spo;e»é pra-
covwíq stro^, ,p^^trhovan,é rpzpr^vou lod-
iQcoT n roakazmi kflpttéfta, fatorý h»etf aa
kormdeioíko, bnf4 WíVttoilftisfVt uuviaoioto
ročno«« na lev^ strake velitaUKého bettéim
pri samom kompiseo pripvaiienott tiábto«i
aa strojníkov povolá^, ukJkadfily mft nf jskýA.
zvlá^nym, príjemným pocitom do spáulo^
Zídem dohi a žiadam komôrku. Mame. Steŕ
neskoro qbodí, sám sebe šliodí« I^ž boliy*
všetky roa^até. Pqmváč potrpím na sowmmr
bttlismus,, aebirio sa čoho obáiftf, žjs vo eno
z divanu utečiem* Oprel som toda hlavii m
jeho mäkké operadlo, i poehrs^káíval sumk
spravodlivých. iUi pp tBOjbodimon siAnku
vystrašil ma z neho strušeý iMec po: mil^ji
^lysine.** Skočím jako oberený a pár turomov
bolo mi už temer na konoi }azyka«^ Yytrwi
si oči jednou, dvkĺm aa blavy dtubcHí Kúk^h,
i hladím zadivené na sediaod konca mcyiij
hlavy neforemnú mussu* z ktovfg velkébo^
okrúhleho objemu trčal joko vranka s beidel*
berkského suda, ploskativ hlave podobný,
výrastok. Po složených oa ďaleko od ohrbto.
^brušku" rukách, ktoré sa na áom v takte
naš^ lodi podobnom pásledkom rýchly re-
spirácie sdvíhaly a padaly^ poznal som, že
to nqjaká deformácia lodsluj postavy. Táto;,
dráždianskemu gazometru podobná mafisa ná*
ležala statnému synovi pekneg Bi^varíe. Kromi
váhy ohromná táto pivová huba , opravdová
podoba Siléma, vy^iiesla temer oelá lod z rovao*
váhy. Neforemný tento korpus SJidolfi kojiM^.
miia na krížovú stoličku, ale tak, že nedo-
siahnuc na sedalisko, zostal na vrchu klačaf
jako v .r4štipcoch. Poneváč ju však dobre
4MWtíáhol, roztiahla sa pod hrozným tlakom
sama a jej lavým krýdlom hlobla ma statočne
po črepor 9(^0 jE|df nást hodín. Stáli sme
nad kotvou. Z prístavu vardinborgského do-
tttesla nám loď „Daphne^ nových cestovateľov
a medzi nimi i môjho statného Bavoráka.
Noc bola pekná a jasná. Magické svetlá
vardiáborgsk,^ a moenskcý svetielne mibotaly
sa v dialke jako svetlonopy no^i^^j tmy a ti-
chosti, do ktorých miešaly sa temjié sifetlá
šiijek a spi^v rybárov (Aolo pobrežia ostipvn
Môeo. V divom šumeoí vôd vy^íqnalo ^ to
bájočne. O polnoci stála nám na pravo vbá-t
joČQom ol^ni, jji^o ti|i)n v.^etíe beogéilskom,^
veliká čierna škvrna ostrohu Falster. Zaní- .
i / ' . ..14
23*
164
Orol, obrázkový éasopis.
fÔ. e. iÄ77.
nftvé uvädlo toto vyvábilo nás vdetkýdi krom
Hnvorálca na padíibo. Opravdivé Obnivé more,
Mfiajúea sa fioma láva, v ktorej dáldco na
}ttb! tabaly m átke čierne fimnhy tak zvanýdi
f)i8k Fateterskýeh.* Svetlost táto pochodf
od^^i&ástapov malýcb, pod bolý srak nepadá-
jtklkh molluskov, tak evanýck noetilukov,
kíaŕk pobybiqác sa pod površím mora, svieta
tettftfýňi evetlom, jaké n svatojanskýcb mušiek
pMBon^eme. To divá krása svobodnej prírody,
ktorá i hranie t svojej ilnosti znat nechce-
j#6i tozam obdivuje.
1 -'•! Bé polnoci nastúpila predoilá jednotvar-
ílOM: Tisíce bvietd nazeraly sa sa do tichej
ikiOMk^ hladiny. Raňajšia diladnota shro-
maždilií cestigúcich zase do kajút, kolibajúc
jitíi do Iráikeho spánku. Mdj sused použijúc
moju néprftomnost a dla zásady, že je život
boj ^ ó- jestvovanie potažne pohodlnost, oku-
poval irioj e predošlé miesto a odfukoval si
náleÉífe; IJeho rešpektabný cerevisialnej tvaro-
dtibe 'úálež^úcí ^orbis pivamm" predstavo-
val ¥ýcblý v Jókay-ho „Čiernych diamantoch^
zpórúemtf severotočný prítok a odtok, kto-
ťého 't^Hčiáou, £i bola práve vychodiaca po-
slédiäa Itvťt, fi magnetismus, ii ale prítažná
siÍA' bifiíkéj ' šenkáme, ponecháme do gastro-
lO|^é!za£rtétenej^n odborníkom.
'' 'Ná'flsvtte zajasalo svetlo ďalekej južnej
peÄiŕftiy; ^ io bolo svetlo travovtockej svie-
téMe.'^ ^Dúmné hvfisdanie stroja pozdravilo
-.»! -iíi *t\ :'■
Ml<í».;í» rl '
vychodiace slnko, znak to, ie zamiefiaC ideme
otvorený Balt s nudnýilii brehámi krivotokej
Trávy ; s nudnými, hovorím, lebo na jej bre*
hoch krom trstiny a za ňou na lúkách pre-
menujúceho gravitétneho bocialka nevidíš nié
zanímavého. Vtok Trávy bol dakedy vý-
znamný prístav pre Balt. Keď sa v novšej
dobe rieka Tráva s nesmiernym nákladkom
umele npravidelnila a jej koryto natolko vy-
hĺbilo, že lode 16' Ubokochodu velké; kt<M^
predtým tu kotvit a nakladaf musely, dnes
až do mesta pred samé temer nádražie pla-
viC sa môžu a keď mesto v niekdajších prie-
kopách, ktoré tvorily v sredoveku jeho opev-
nenie, stvorilo dva velké prístavy pre parné
a vetrilové lode, zanechajúc v Tráve prístav
len pre drevné, preniesla sa celá lastadia
dnu do mesta a vtok Trávy krom morských
kúpeľov ztratil pre námomiu pla^u a pre
Lúbek všetok význam a je v stave nápadne
degradatívnom.
Trstina je kam dia! hustejšia. Pri cha-
trných, z polovice v nej skrytých dedinkách
kolíšu sa priviazané člnôčky na parníkom
zbudených vlnách. Kad blízkymi maličkými
lesíkami krúžia z oboch strán hajná škrie-
hlavých vrán, medzi čo mieša sa vresk vy-
soko lietajúädí plujiek a konečne i hlboký
bariton nášho parníka, ktorý ešte raz asahne
vôkol hodného záhybu, i vtiahne do Lúbek*
ského prístavu.
<«Ao»"
^i! ».' '•;
M
t» 'ľ
V., i
'í
• - »
\\
FEUILLETÚli
Obrázky zo starého sveta.
Podáva Daniel Šusttk.
ti<
/ n.
' '^ClínTifniéc navre, tým i páchne,*^ ho-
väŕí'^iťáXé ^porekacBo. Vo mne vrela túžba,
abyäh víďét 'indUoI široký Boží svet, bol som
idi'Hi^'cestOváhbloŕ napáchnutý a preto pre-
mýšM ími ihcljom milom Tyrolsku, jako
bych čo slilô^ i juhovýchodné kraje Európy
níWfifVit ihbhóh'^ VôIa bola, chybely -- pe-
niaze, jedha t najhlavnejších podmienok k na-
stúpeniu cesty. Pán Boh obdaril ma stálym
zdravím; robotu mal som v Merane stálu;
platený bol som od kusa dobre a preca
(ahalo ma to neodolateľne do sveta. I drhol
som sa v pravom smysle slova v* dielni,
šfcrváčil som, abych len najskôr čo nqvmc
zarobit a odložit mohol. Za poldruha roku
mal som peknú sumičku usporenú. Časltod-
cestovaniu určil som si na 25. august 1870.
Poneváč iote už tretíraz robil som v MeranOi
6. 6. 1877.]
Orol, obrázkový éasopis.
165
bol som tak známy ta a y okolí jaho ,,8tarý
peniaz;'' i nemoliol som lea tak s „daj BAh
ítastia, buďte zdraví** odcestovat. V Merane
bol som élenom obio hasičského spolku, io
loteián bol som členom i katolíckeho tovariš-
ského spolku, ba i členom výdelko*robot-
nického spolkn. Sluänost požadovala, aby som
sa véade jako poriadny élen odobral. Lúčenie,
najmä v spolku poslediom, bolo velmi do-
jímavé« Predseda svolal valné shromaždenie
a držal primeranú dlhšiu reč, v ktorej medzi
iným povedal: „Pánovial Jedon z najpilnej-
ších Členov nášho spolku lúči aa od nás,
láci sa od svojich spolučlenov. Neukrotiteľná
túžba volá ho k odcestovaniu do ďalekých
východních krajín, aby obohatený zkúseno-
sCami staC sa zôobol užitočným členom lud-
skc(í spoločnosti. Nech že teda cestuje v mene
Bolom, nech ho rnka Všemohúceho sprevádza
na suchu a na mori a ochraňuje v každom
neStastí, aby dopriano mu bolo tŕnistými ce-
stami cez búrky života naíst prístav pokoja."
Poďakoval som sa za túto preukázanú česC,
i prial som spolku mnoho zdaru. Členovia
lyprevadili ma pod spolkovou zástavou na
nádražie. ^S Bobom I" privolali sme si vzá-
jomne a vlak rušal v južné strany.
Sme v Triente. Mesto toto leží v juž-
nom Tyrolsku a je yelmi pamätným pre ctr-
kerní snem, ktorý tu r. 1545 zasadal. Trient
leží v krásnom vrchovatom kraji. Po kopcoch
rossprestíerajé sa vinice, z ktorých utešené
letohrádky sa nám usmievajú. Zvláštneho
spomenutia zasluhuje kathedralný chrám na
„Piazza grande^ (velkom námestí) sa na-
chádzajúci. Pred týmto velkolepým chrámom
je velká studia z červeného mramoru krásne
vystavená, striekajúca z „vodních paneniek^
vodu do vysoká. Na vrchu studne stojí po-
hanský bôh vody, Neptún, s velkými želez-
nými trojzubými vidlami v ruke. Počet oby-
vatelstva páči sa na 18.000, ktoré vo veTkej
vStšIne italskej národnosti patrí a viac na
juh jako na sever „kuká." A či viete prečo?
Na jnbn je — „Unita Itália I*'
Prešli sme cez Boveredo do Benátok.
Čiastočne poobzeral som mestá Veronu, Yi-
oencQ, PadovQ. Utešenou krajinkou sú vám
to tieto Benátky ! Nie div, keď večne mladá
táto krajinka považovaná bola za skvelú
perlu na korune Habsburgov. Hej, ale drahá
to bola perla I Udržiavanie jej stálo milliony
a milliony. A čo by len to! Ona požadovala
i tisíce a tisíce ludských životov. A preca
prišlo to, čo príst malo, že ju Rakúsko vzdor
svojim vífazstvám r. 1866 ztratilo. Kommas-
sadu národov ani mílKony peňazí, ani naj-
lepšie a najpočetnejšie zbroje prekazit nie
sú v stave!
Dňa 4. septembra r. 1870 bol utešený
večer v Benátkach. Na utešenom námestí
SV. M«-ka, ktoré čo do velkoleposti paríž-
skym „Plače de la concorde^ prirovnať mô-
žem, prechádza sa množstvo ludu rozličného
stavu, veku a lósu. Italiani dla prirodzenej
povahy štebotigú jako švitorné vlastovičky.
Vätšina prechádzajúceho sa zástupu patrila
vyšším triedam, lebo robotný hd o tomto
čase nevychádza, aby sa zabavil, lež jie si
v svojich komôrkach obľúbenú polentu. Veď
ani v rajskej Itálii bez práce nemávajú ko-
láče! Pomedzi toto množstvo panstva pre-
chodil som sa i ja — slovenský remeselnícky
„vandrovník." Nuž a prečo že by ch i nie?
Veď som i ja pánom, veď kto sa o svojom
groši na dakolko sto míl dlhú cestu pustí,
je veru snáď tiež pánom?! O čom sa tito
rozprávali, neviem, lebo som toho času ešte
italiansky nerozumel. Pred jednou skvelou
kaviarňou sedela vätšia spoločnost meštanov
a vojanských dôstojníkov s novinami v rukách
pri ostrej debatte, z ktorej vyrozumel som
len slová: Napoleon, Bismark, Wílhelm,
Moltke, Sedan, Mac-Mahon. Koho chce Pán
Boh potrestat, tomu dá planého suseda. Ta-
kíto nefoars dobrí susedia boli Napoleon a
Wilhelm a v tomto čase práve zkusovali sa,
kto je mocnejší ; no, veď keby sa len boli sami
„pasovali,'' ale lud, ten nevinný ľud vedený
bol na jatku, aby krvácal za — neviem čo.
Na druhý deň ráno podarilo sa mi v jednej
kaviarni vyhľadat nemecké noviny, kde hru-
bými písmenami vytlačené bolo asi toto:
Wilhelm telegrafuje svojej Auguste, že dnes
(2. sept.) poddal sa Napoleon s 80.000 vojakmi
pod velením Mac-Mahona pri Sedane Wil*
helmovi, že zložil zbraň k nohám jeho a že
bude zdržovaf sa na zámku Wilbelmsbôhe ^
166
Orol| obrázkový časopis.
[Č. 6, 1877.
Ach, ach! To vojsko, ktoré roku 1866
malo bjt rakúskemu vojBku „na frugtik,^
porazilo „imperátora Európy." Jako chytro
padla kosa na kameii. Oj, jaký štastlivý som
ja terás, keď nie som „cisárom francúzskym."
A teraz jako 24-roční šuhaj nahliadol som,
že človek má byt vždy so svojim stavom
spokojný a že nemá túžit po márnostach
tohto sveta; prišiel som k tomu presvedčeniu,
že Pán Boh má moc ludí povyšovat, ale i do
prai^hu ponižovat Co sa potom ne^kdr vo
Francii dialo, je ^námo. Napoleon bol z^ trftott
zvrhnutý a do vyhnanstva daný, kde i zo-
mrel. Ten lud, ktorý mu eôte pred kritkym
časom privolával |,hosannabi^ obrátil sa protí
nemu a kričal „ukrižuj ho/ To n9ch bude
pokynutím pre tých, ktorí sa na umele spra-
venú vStáinu ludu odvolávajú a od tejto pod^
póru očakávajú.
■ ^ « M witf
Trpký osud.
Bulharská poviedka od Ljuhena Karavelova. — Rozpráva jedna Nišanka.
(Pokračovanie.)
VI.
Predala som svoj dômok a usadila som
sa so svojou dcérkou v Srbsku v Bane. Ťažko
mi padlo, keď som sa lúčil mala so svojou
vlasťou, s polom a chyžkou. Jakoby mi každý
kan^eňčok, každá zelinka bola pokrevnou«
Ani podnes nenrôžem zabudnút na svoju za-
hradôčko, ktorej som sdielala i radost i Ž9-
losf svoju, ktorá ma tešila v čiernych dňoch.
Len ten môže vedeť, jako mi vtedy bolo
okolo srdca, koho zastihlo to neštaštie, že
musí opustit svoje obydlie a žit v cudzine.
Nedelko vzal si moju dcéru, opustil vojanský
stav a začal pokojný život — otvoril krčmu.
Ďorde ostal vojakom. My sme sa presídlili
do dediny Bane, ktorá ležala neďaleko hraníc.
Tak chodieval Nedelko často do Nisa a Pi-
rotu na predaj a na kúpu, čoho potreboval
do obchodu. Nedelko časom ostal tu dva
týždne, tu mesiac nekdy von z domu. Kedy-
kolvek sa n^zpät navr^l, vždy býval menej
veselý, vždy bol smutnejší. Nesmela som sa
ho pýtaf, čo má na srdci, a Nedelka ne-
chcela; ale keď som zbadali^, že pije, že s^
opQl^, nemohla som sa zdržat, abych aa ho
neopýtala :
;,Čo ti je, syn môj,^ hovorím mu, „ty
nie si viac sebe podobný! Čo sa opíjaš? Po-
zri len, jako ti vädne žena ; chceš ju priviesC
do hrobu, chceš ju ubit, mladú a zelenú/'
pNemôiem nepiC v takom čase. Myslíš
snad, že to robím jako mi srdce ráči? nie,
že bo! srdce moje morí. Keď niet inej po*
mod, muaím vínom rozháiaf žial. A na^o
mi je taký život? Nenarodil som sa, aby
som takto žil. Chceli sme velké činy vykonaC^
chceli sme osvobodit ot^nu, chceli ame sa
bit, krev nešetrít, a čo sme urobili, jako ame
dokončili ? Hanbím sa pozriet do otí svojich
milých. Jaký som ja Bulhar, jaký Srb| jaký
krestan 1 Sám seba sa hanbím ! Oj, keby ma
nebolo na tomto svete! . . . Treba pomôcC
milým a bratom svojim . . . ."
»Tys opilý, Nedelko, idz^ yyspi sa a po-
tom pobesedujeme si,'' riekla sfom mu.
„Nie som opilý, mat moja, nemocný som ;
duša ma bolí, ardce moje amúM. Sama vieš,
že naši bratia, naše sestry hynú, naáa yiar^.
utlačovaná a neverec nohama nás šliape, že
sa krík a plač vdov a ďabých detí jako
oblak prachu k nebu zdvíha. Tu ti Turci a
Čerke^ a tam hlásatelia slova Božieho ni-
rod hubia a nám vieru utlačiyú. Yedzt^, mat
mpjB, lepšie je ostrým mečom zahynúc^ lež
videt, jako sa riihigú našcg sviityni. Musíme
povstat na junácke nohy a buď zahjnút,
alebo svoju rodniu zem očistit od cud^ncoy,
krvopijcov a každej haiioby.^
Keď to saC mAJ povedal, nesmela som
ničím odpovedač ani radit; znala soni jeho
pevnú povahu, i mlčala som. A Nedelka po-
kojne hladela na avpjho muža, ani slovíčko
nepreriekla, jako by muž hovoril z jej srdca.
Dlho sme mlčali, Nedelko naklonil hlav^
na ruku a popal rozmýšiat.
č. 6. 1É77.]
Orol, obrázkový časopis.
167
y,A vy ste mi ludia,^ hovoril sám so
sebon, „vy ste Bulhari? Vy nie ste ladia,
vy ste Cincari, vy ste baby! Jako som sa
len mohol spoliehal na také kukavice ! Ťažko
nfirodu, ktorý ddfa dačo od bulharských čor-
baždljov. Ste vy Čorbaždiji krstení, či ne-
krstení? Či vám život dmhií lež viera a
avoboda? Yiete, že ste synovia bulharského
národa a že naši bratia stenajú v putách?
Ale čo je vám po tom? Nech si umierajú,
len keď vy mfižete blažené žit, keď len vy
ste sytí a napití! Prekliate staré Hšky, kme-
tovia, popovia a kaluderovia ^), vy sa ne-
staráte o svoje stádo, vy ho predávate, kto zaň
viac dá.*^
„Ncdelko, syn môj, či si pri sebe?"
opýtam sa ho, „ty tak hovoria, že sa strachu-
jem o teba!^
„Neboj sa, matka moja, ja som pri sebe,^
hovoril a vyšiel t domu prespevujúc:
Opostte i pole i láčiny,
Zanechajte i ženy í deti,
Starú matka i milú sestrička,
A eatvorte domy, hospodárstvo,
Odpredajte vlnu, tučné stáda,
Plavé kravy, kone a bigakov,
A kúpte tenké ostré šable,
Dlhé pušky a zlaté palasky,
I aderíme, brat môj, na Tarčina,
I vykúpime čo je srdca milé,
Vymaníme čo naše driev bok).
Hore, brat môj, len nech Bôh pomôže,
Za kríž svätý, za zlatú svobodal
VIL
Jedoohd dia prišiel Ntddko velmi veselý
a T roke držal nejaké písmo.
„Matka drahá! Nesiem vám radostnd
oovinn,^ hovoril, „ashadf uhádnete, od koho
j6 toto píaaio?"
„Od Ďordh,^ rídcla som.
„Od brata môjho,^ dodala Nedeika.
„Uhádly ste, ale nevhádoete, čo je v Aom
lapísano."
„Prosím (a, pre^taj nám ho hneď.''
Nedelko otvoril list a čítal:
„Nedélko, brat moji Najprv (a prosím^
posdravmj matku a aeatru. Ďalej ti mám
^) Xníti.
oznámif, že som sa stal poddôstojníkom.
Čakajte ma v týchto d&och. Príjdem vás na-
vštívil a pozdravil. V Kragujevací, dňa
20. februára 1863."
Velmi sme sa zaradovali. V našom dome
nastala taká radost, jako v najvätsí sviatok.
Čakali sme svojho hosfa, ale nemohli sme
sa ho dočkaf, každý deň tiahal sa jako rok,
každá chvílka jako deň. Prišiel Ďorde ....
Jaký prišiel švamý! Až milo naňho pozriet
bolol Vojanské šaty svedčily mu, jakoby
v nich vyrástol, jako by jich nikdy neuložil.
Ja a Nedeika počneme ho prezerat zo všetkých
strán a obracať hneď na jednu, hneď na druhú
stranu a on sa zvŕtal sem a tam, jako sme
chceli a smial sa hlasne.
„A ukáž nám svoju šábhi," hovorí Ne-
deika.
„Ale, syn môj, všetko más pekné, len
tá košela či nenie hrubá a nedrie telo; tá
ta tuším veľmi škriabe?'
A on sa len smial.
„Čo sa smeješ?" riekla som. „Snadvám
kňaz váš nemôže da( tenšie košele, a myslím,
že je velmi bohatý."
„Tý si, matička moja, velmi smiešna,"
riekol on a zase dal sa do smiechu.
„Ale dajte mu pokoj," zvolal Nedelko,
„pustte ho, nech si trochu oddýchne po ceste!
Lepäie by ste urobily, keby ste išly a na-
točily čierneho vína a upiekly pečenku, lež
aby ste sa tu rozkrákorily. Hajde, choďte,
a my si tu porozprávame, dávno sme sa už
nevideli."
Odišla som s Nedelkon a za hodinu pri-
pravUy sme večeru i primesly vína. Ďorde
a Nedelko živo sa rezprávali.
gHovoril som ti, že je slabá nádej a
dôvera v nich," riek<d Ďorde. „Kňaz chce
nám pomôct, ale jedna vlastovička neurobí
jaro. Bol som v Belehrade a počul som všetko
svojmi ušima a videl svojmi očima. Nenie
dobre tam, kde každý hľadí na svoju kapsu,
kda ľudia sa hryzú jako psi a kde každý
hľadí blížnemu hlavou zatočlt Zabudli na
svoju povinnosC, zabudli, že nefcolko millio-
nov ľudí trpké slzy vylieva. Kde niet svor-
nosti, niet žiadneho blaha a šfastia. Tnrd
vehtti dobre bovoriat že keď dajú gjautoni
168
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 6. 1877,
svobodu, ani kone nebudú očesané, lebo
každý gjaur chce byt agom lebo baiom a
nechce nič robit."
„Ty snad preháňaš, snáď nenie zlo tak
velké, jako sa ti zdá,** hovoril Nedelko.
„Daj Bôb, aby som sa mýlil.*'
„Všetci ladia sa hádajú a perú, keď ne-
majú žiadnej práce a keď nečo čak^ú a ne-
dočkajú. Pozri na mňa, jaký je život môj?
Nijaký! Hnevám sa na celý svet, nie som
ani sám so sebou spokojný a prečo? Preto
že nemám takej pnice, jakú bych si prial,
preto že ma srdce bolí, keď vidím bratov
svojich stenal pod jarmom tureckým. Ano,
brat môj, mňa zachvátil nejaký jed; on mi
žere srdce jako had. Sem jako pokosená
tráva a vädnem, poneváč ma vetor neposilňuje
a slnko nezohrieva. Iné mi nepozostáva, len
lahndC a umriet .... Lebo keď čas maríme,
čas nepočká na nás ! Počneme konat a nájde
sa už, kto nám pomôže, a keď počneme na-
raz dielo naše, všetka nesvomost a spor sa
zabudne.''
„A tak teda začneme, začneme," hovoril
Ďorde.
lyPodiy mi ruku, Ďorde; oj, keby Boh
dal, aby týmto dňom počala spása našeho
národa od všetkých nehôd, ktoré ho tiskajú.
Národ dlho trpel, ale teraz prišiel koniec
utrpenia, priaznivá príležitost je tu; Národ
prebudil sa a strašne sa pomstíC bude za
krev, ktorú mu vrah vyliaĽ'
„Daj Boh,'' hovoril jĎorde a oba vyáli
z domu.
Potom shovtoly sa moje deti celé dva
dni, ale tak ticho, že nemohol nikto ani
slova rozumet z jich shovorn, a na tretí deň
odišli oba, jedon do Kragujevacu a druh^
do Pirotu po svojej práci.
Keď Nedelko odchádzal, vebni dlho po-
zeral na Nedelku a tažko vzdychal a nekofko-
ráz jej riekol : „S Bohom," nekolkoráz objal
a polúbil
„Čo ti je dnep?" pýtam sa ho, ,jako
bys chcel na kraj sveta íst, desafráz sa lúčia !'*
„Oj, matka moja, kto vie, či sa viacej
uvidíme," hovoril ticho a pobodal ostrohou
koňa. Moje srdce zrazu zachvátil nejaký bôI,
ale Nedelka bola veselá, čulá, ona žiadne
neštastie netušila!
(Dokončenie nasleduje.)
■«ô^*f)*-
Kňažna Milena.
(Vyobrazenie na str. 146.)
Po smrti kňaza Danila L zasadol Nikita
r. 1860 na vladársky černoborský prestol.
Oko jeho utkvelo na švárnej dcére senátora^
vojvodu a náčelníka osobnej stráže, Petra
Vukotiča, šlachetnej to bystroduchej, štmást-
ročnej Milene, ktorú dňa 8. novembra tohože
roku za manželka si pojal. Kňažná Milena
domesla mužovi svojmu s láskou svojou i bla-
žený život rodinný. A len taká žena, jakou
je Milena, mohla kňazovi Mikulášovi založit
a sporiadat slastnú domácnost, že poznajúc
skvelý život parížsky, kde nekolko rokov
býval, privykol na jednotvárny život v Ge-
tyni. Veď púta ho tu blažený život rodinoý
a vemost národa. Celý národ požehnával
ifaustný sväzok jich manželský, z ktorého
pôvod vzalo nekolko dcérudiek a náeledník
trónu Danilo, ktorý sa dňa 17. júna r. 1871
narodil. Žijúc svojej domácnosti, nevyniesla
síce kňažná slovanských Spartanov svoje
meno na povrch časových udalostí, v ktorých
jej vznešený muž stal sa ludu svojtou hrdin-
ským vodcom, no ôo láska k vlasti od nq
požadovala, to vykonala dla vznešeného ve*
domia svojej povinnosti. Známo je, že po
vypuknutí v^ny Čemohdrcov s Totkami Mi-
lena, ktorá zo zdravotných príčin v Dalmácii
sa zdržovala, hneď na Cetyň sa vráti^ aby
v čele čemohorskýeh žien venovala sa ^patro*
vaniu ranených bojovníkov ; i nešetriac vlast-
ného pohodlia a zdravia, navštevovala a opatro-
vala so svojou svokrou i von s Getyna itanet
ných, tešila vdovy a siroty. Činom týmto vy-
stúpila z úzkeho kruhu domácnoitfM ra 'ta-
č. 6. 1877.]
Oroly obrázkový časopis.
169
-a'W .^-^ •^_
'>,«~»^-
sléžila 8i úctu u váetkÝcby ktorí pr^u vítAi-
9tY0 zbraoiam éérnoborakýro. A rytiersky
národ yolnej a vrahom Slovanstva hroznej
Čiernej Hory hrdý je na matku svoju —
Milenu. — Toto je celý jej životopis, kmtiický,
jako všetkých iien šľachetných.
Mladý drotár.
(Vyobrazenie na strane 166.)
„jllaličký šuhájek — na ramene dráty,
kam se chudák béŕe z jará na pochvaty?
!Na sto hodio prejde, na sto nebo dve sté,
chlebík si hledají zQiozolenč pesté. Aj, v Če-
chách, tam blaze, ťam dobré bez)}ečí, tam
bratrská srdce a sester&ké reči! Ale jinde,
veru, zeme lásky sirá, tamo 9e pežije, tam
8e jenom zmĺrá. — Nechod jinam veru, áar-
vanče mty ladný, kde tvó. sladké reči neroz*
umí žádný. Tamo bysi zvadiml jako list
z javoru, z dálky prinesený do cizího. boru.
Zňstan u Vltavy, tam jsou tvoji bratŕi, a my
jedny deti — tvé, slovanská máti!" . . . .
Tak prihovára sa český génius mladému, ďa-
lekou cestou unavenému drotárovi. Sadol si
pod košatý strom biedny Slovák na brehu
zlatonosnej Vltavy. Vo vzduchu nad nim šve-
holí ptáctvo, vedia neho Š4mí valný tok rieky
slovanskej. No, o tom mladý Trenčan ani
mnoho nevie,, lebo mysel jeho oddala sa cel-
kom trpko-sladkým rozpomienkam. Oprel si
o dlaň svoju tvár, i hladí hore ku modrému
nebu. a myšlienky jeho zaletuju za lahunkými
mráčkami v tú stranu, ^de leží jeho vlasC,
kde ,chyžočka jako panenka, okienka jak
dve oči, a Vt4h jej šumné rameno kol bielych
bôčikov točL^ Tam v neúrodných horách
zastavily sa myšlienky jeho na stráni pri
takej malej chalúpke^ })žeby si tie okenečká
zakryl svojou dlaňou, žebys mohol nízkym
kochom hladet ku kozubku, žebys ju od-
niesol celú jak orešnú šupku,'' z ktorej pred
krátkym časom noha jeho bola vykročila,
aby niesla ho do širokého sveta. Zdá sa mu,
jakoby počul matkin hlas, jakoby videl tú
jej milú tvár, po ktorej pri jich lúčení tak
bohaté slzy padaly. I zadumá si: „Já pa-
robek bédoý smutnou bloudím tratí, nikde
aui chaloupečky, kam se zrak obráti. Kdo
mne bude dneska skrovný chlebík skýtaC,
kde budú já neboráček svoji nôcku pýtat?
Slunéčko už šedá, temnota se šíri, kamo
sedraná má nôžka, kamo si namíŕí? Tam
v horečky mladé nebo v černe grôné? Ach,
po moji mamulence srdénko mi st&oé. Po
mamonce zlaté, milém tatíčkovi; ach, kdo
odtuď na Slovensko péšinku mi poví?^ A
ďalej nazpät do detských rokov duch jeho
sa poQoruje, že krutú skutočnosť netušiac,
žije znovu svoj útly vek. Oj, sni len ďal^,
mladík úbohý 1 V snení tom je poesia života,
ktorú surová skutočnosf nikdy ti nepodá!
•''-vJL^cGV99v5J«-'^
Drobnosti.
Počef Slovanov, ' Dla Budiloviča je
90,365.683 všetkých Slovanov: medzi nimi
je 61,199.690 Rusov, 9,492.162 Poliakov,
5,940.539 Srbov a Horvátov, 5,l5í3.952 Bul-
harov, 4,815.154 Čechov, 2,223.820 (!) Slo^
vakov, 188.000 Vendov a 111.416 Kasukov
(ktorí majú sToju zvláétnu spisovnú reč a
literatúru). Medai Rusamije 14,168.288 Malo*
a 3)488:600 Belorusov. Vätšina Bulharov pri-
zaáva sa k praírosláviu , 30.000 je unitov,
500.000 katolíkov a 400.000 mahomedánov,-
Medzi Srbmi je 3,023. 129 pravoslávnych (vlast-
ných Srbov), 2,407.890 katolíkov (Horváti),'
500.000 mahomedánov a 9.520 unitov.
Turecké vypovedanie vojny pred dvesto
rokmi Mahomed IV. viedol vojny 's cisárónl
Leopoldom I. a s krSIom polským Michalom
vojny nešfostné, tak že z trónu zhodetiý a-
uväznený bo). Jakú dôveru v seba samýchí-
vtedy mali, poznať možAo z nasledtijúcriK^'
24
170
Orol, obrázkový caBopis.
[Č. 6. 1S77.
■ .r^^- jľ f y
(nevieme či pravdivélio) vypovedania vojny:
nZ milosti Boha v nebi panujúceho, my
Mahomed, boh na zemi, veleslavný a vel-
mocný cisár Babylonu a Indije, východu a
západu, král všetkých pozemských a nebe-
ských kráľov, veľkrál Svätej Arabi e a Mau-
ritanie, rodený, slávou korunovaný kráľ Jeru-
salemský, vladár a pán hrobu ukrižovaného
Boha neveriacich, zaručujeme sa tebe,^ cisáru
rimský a tebe kráľu pofský, svojim najsvä-
tejším slovom, tiež i všetkým tvojim prívr-
žencom i červenému kohútovi v Ríme, kar-
dinálom, biskupom a jich všetkým rôzno-
barvým pomáhačom, že ustálili sme sa na
tom: tvoju zemičku vojnou navštíviť a voj-
skom 1,300.000 mužov peších i jazdných,
i s pomocou 13 kráľov tvoju zemičku bez
milosti a milosrdenstva kopytami rozšliapaf,
ohňom a mečom zpuštošif. I rozkazujeme ti,
abys' nás v residencii svojej Viedni očakával,
kde budeš ztatý. I ty malé kráľovstvo Poľské
urob tak. Zničíme (a so všetkými prívržen-
cami vraždou plenom, ohňom, lúpežou, prz-
nením, aby poslední tvor Božský, neveriaci
zahubený bol. Veľký, malý zkúsi najprv naj-
ukrutnejšie múky, i podľahne najhanobnejšej
smrti. Malú tvoju krajinku ti vezmem, onú
červeného kohúta rozšliapem a všetko oby-
vateľstvo z tváre zeme zmetiem. Teba i kráľa
poľského tak dlho živého ponecháme, abys'
videl, že dané slovo splnili sme. Toľko na
uváženie. Dano v našom majestátnom hlav-
nom a residenčnom meste Stambule, ktoré
má 1659 ulíc, 90 nemocníc, 1000 kúpeľov,
999 studní, 120 námestí, 115 verejných bu-
dov, 486 hostincov, 1652 škôl, 1600 mlynov
a 4122 mešit. Toto veľké a pevné mesto má
560 väzí a rozprestiera sa na štyroch míľach
plochy. To mesto predkovia moji neveriacim
mocou vzali, keď boli driev deti, mužov,
ženy zhanobili a porúbali. Podržíme mesto
to i ďalej vám neveriacim psom na zlosf
v moci svojej. Dano v našom 25. roku
žitia a 7. našeho všemohúceho panovania.
Mahomed IV. m. p."
Maäarský básnik Petofi nachodí sa vraj
dosiaľ v sibírskych baniach, tak aspoň písali
nedávno veákeré maďarské časopisy. Oproti
tooiu ále spisovateľ K. M. Kertbeny, ktorý
preložil báane maďarského básnika do nem-
činy a o osudu Petôfiho dobre spravený zdá
sa by f, písal vo svojej predmluve ku spisu:
„Stošesťdesiat lyrických básni Alexandra Pe-
tôfibo** o posledních okamihov básnika na-
sledovne: „Bolo to 31. júla 1849, keď zúrila
u Šigišváril bitka od deviatej hodiny raňajšej
až do siedmej hodiny z večera. V bitke tej
padol cárov pobočník, generál Skariatín ; pod
Bémom bol zastrelený kôň a celý generálny
štáb maďarského vojska rozprášený. V štábu
tom nachodil sa tiež Petoíi. V tento neštastný
deň sa avšak nesúčastnil básnik boja, naopak
pozoroval priebeh bitky z návršia, ktoré sa
zdalo byt pred nepriateľom úplne kryté. Tu
odrazu vyrazia Rusi zo zadu a vytlačia Pe-
tôfiho a súdruhov na rovinu, kde prchajúci
dostali sa pomedzi dve oddelenia ruskej jazdy.
Z predku i zo zadu hnala nepriateľská jazda
j^roti nim útokom, tak že Petofi so svojimi
súdruhmi v pravom smyslu slova bol od roz-
zúreného koňstva ruského jazdectva rozšlia-
paný. Priateľ i nepriateľ boli potom hodení
do spoločného hrobu, v ktorom spočíva až
dosiaľ viac ako štyri sto vojakov ruských
i maďarských. Obrovský hrob ten nekrášli
až dosiaľ žiadon pomník, za to však úcta
ľudu javí sa tým, že každý okoloidúci, či
priateľ či nepriateľ Maďarov, kladie na mo-
hylu malú skalku. **
Náiejs mamuta. Ruský časopis ^Náš Viek^
dostal z Tomska nasledujúcu zanímavú zpráva
o m a m u t e : „Mamuta našli na rieke Kjundat
pri šorfovaní na 7 rifov od površía, v piesku ;
čakanom dostali z neho kúsok mäsa so sr-
stou, kožou a masCoU; celkom zachovalý, a
potom presvedčiac sa, že tam leží ohromný
zver, nechali tak robotu. Mäso bolo ružovej
barvy, ale keď bo vyňali na površie zeme,
začalo meniC barvu a tvrdnút, tak že po nie-
koľkých dvadsaťštyr hodinách, stalo sa po-
dobným tvrdej bielej hline. Dávali psom
mäso, a tí ho jedli, zkúšali varif, ale sa ne-
odhodlali ochutnať, — vpustili železný kôl
vierppodobne do vniutorností, a kôl vniáiel
celý a nedosiahnu! naproti ležiacej strany
alebo kostí. Vôbec v tejto miestnosti je pôda
vápenistá, a niet pochybnosti, že jej ďakovat
sa má zachránenie tohoto predpotopného obra^
č. «. 1877.]
Oroly obrázkorý časopis.
171
ak iste mamuta, lebo boly príklady, žé na-
chodili zuby mamutov v jenisejskej gubernii.
Gubernátor predpfi$al banskému náčelníku vec
vyžetrit, ale náčelník nič jasnejšieho neozná-
mil. Majiteľ baníckeho podujatia má 20 — 30
ludí a musí turíy zasýpat, preto je nie rád
vynálezu, a medzitým v turfe vystúpila voda,
prečo nemožno viacej vyzvedief aká tam leží
massa, treba zpustíf vodu a priekopa musí
byf 5 — 7 rífov hlboká — k tomu tiež v tento
čas vykopávanie zvera nemožno preto, že
blíži sa leto a jestli by ho vykopali^ to
by ho i pokazili, a za druhé v lete odviezt
ho niet možnosti : chytif sa do tej práce ne-
možno pred septembrom. Bezpochyby na ten
čas pošlú znalca, pod dozorstvom ktorého
vykopú zo zeme spomenuté teleso.
O snatkoch medzi Zúlukaframi podáva
anglická ;,modrá kniha^ daktoré zajímavé
dáta: Zprávy z mesiaca novembra 1876 vy-
právajó, že král odpravít dal celé záatupy
mladých mužov a dievčat z tej príčiny, že
prestúpili zákony, jednajúce o uzavieraní man-
želstiev. Krá! totiž dla starého obyčaju na*
riadi čas od času celým plukom vojakov, aby
oženili sa s určenými pre nich dievčatmi, či
si toho želajú či nič. Erál rozkázal, aby sa
oženil v sviatok ^prvého ovocia" celý pluk
„Uhloutho"' a „Hloko." Mladí mužovia avšak
mali všeliké výkrutky a rozličným spôsobom
snažili sa obíst rozkaz kráTov. Tento sa roz-
zúril nad neposlušným ludom svojim a kázal
všetko mužstvo oboch plukov, ako i celý rad
dievčat odpravit, mŕtvoly pak položit na ve-
rejné cesty, aby boly výstrahou cudzincom,
ktorí by sa opovážili jednaf proti rozkazom
královVm.
NajvätSia kniha sveta. Koncom sedem-
násteho storočia menoval panujúci cisár čin*
sky komissiu, ktorá vziat si mala za úlohu,
veškeré znamenitejšie diela literatúry čínskej
sobrat v jedinú sbierkn. Za tridsat rokov
dokončila komissia svoju prácu a predložila
cisárovi čo dôkaz svojej pilnosti dielo, so-
stávajúce nie menej ako z 6107 sväzkov
s titulom : „Kin ting koo, kin too shoo tsech
ching/ alebo „Ulustrovaná cisárska sbierka
diel starej a novej literatúry čínskej." Knihu
tú, ktorá len v niekolko exemplároch tu a
ta v držaní niektorého mandarfna jest, hodlá
zakúpit kuratórium „Britského musea."
Sultán menuje sa teraz po novom „pre-
krstení" šejk-ul-islama krátko: „El-Khalif-
Abdul - Hamid - Khan - £1 -Ghazi -Nazr-Ed-Din-
Padišah", čo znamená: Abdul Hamid chán,
kalif, vífazný ochranca vieiy a padišah.
Sekta Šahputav. Pred nedávnom stál
53-roční rolník Jakub Glebow v Kyjeve pred
súdom, súc obžalovaný zo sektárstva, ne-
bezpečného z ohladov mravních. Glebow bol
prednejším členom tak zvaných „Šaloputov."
Hlavnie dogmata Šaloputov sú asi tieto : Boh
nieje iba otec nebeský, ale i pozemský a
menuje sa Parfenti Petrovič a býva v meste
Tambove. Kristus bol len za svojho pobytu
na svete Bobom. K Bohu nedovolene modlit
sa v chráme či pred obrazmi svätých, na-
opak. Boh ctený má byt v človeku. Manžel-
stvo Šaloputi zavrhujú, oni obcujú so ženami
voľno. Matku božiu, anjelov a archanjelov
volia si Šaloputi zo svojho sredu. Jakub
Glebov bol uznatý za vinného a odsúdený
ku ztrateniu všetkých občianskych práv a
k deportaci na Sibír.
Literatúra a umenie.
SIOTenskf Letopis pre históriu^ topo-
grafiu, archaeologiu a ethnograiiu, Redaktor
a vy^ávatef F r. V. Sasinek. Ročník II.,
aoiit 2. V Skalici. Tlačou Jozefa Škarnida.
1877. Obsah: Posúdenie bezmenného notára
kr. Belu; Dusenici; Turci na Slovensku;
Strečno; Pod malými Karpatami; Čecha
krajčírov v Prievidzi ; Oblienanie Hustú r.
1604; Listiny Thurzovské; Knihozor; Deje-
pisné sápisky ; Vieličo ; Knihosnam, — Od-
Eorúčame výborný tento časopis náSho ve-
lasného historika snažne ct. obecenstvu
svojmu !
Almanah „Nitra" sa už tlačí. I vy-
zývame ct. obecenstvo naSe, aby sa naií čo
najskôr u p. Dr. Mil. J. Hurbana (v Hlbokom)
(o. p. Szenicz) predplatilo, poneváč neskôr
k dostaniu nebude. S dopravou po poSte
predpláca sa 1 zl. 56 kr. ; študentstvo česko-
slovenské obdrží „Nitru'' po 1 zl. 10 kr.
24*
172
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 6. 1877.
Národni Hlásnik. Obsah: Po^ervanie
k predplatkom na druhé polročie X. rodnfka
„Národnieho Hlásnika.*' — Horkýže lepšie! -r
Ŕnsko- turecká vojna. — Že vraj vyjednávajú
ô mier. — Rozličnosti. — Hospodárske ve-
čierky. (V. Dobrá rada pre vinohradníkov
ohľadom opatery viničného kolía,) — .Pekelný
stroj. — Dopisy. — Obyvateľstvo Kaukazu. —
Co nového v krajine? — Čo nového vo svete? —
Dobré rady pre dom a hospodárstvo, — Drob-
ničky. — NajnovSie z bojišta. — Ceny na
na trhu. ' — Listáreň. — Oznamy.
V Uhorskej Skalici, tlačou a nákladom
Jozefa ďkfirnicla, vyäiel prvý cyklus Bvä-
zočkov „Grofiovej knižnice"* pre. slov, mládež,
obsahujúci nasledujúce ďalšie sväzoČky:
Umelkár, čili veselý zábavník z kun-
štovného umenia. Malá 8®, str. 16, cena 5 kr.
ŕrstenkár, návod ku shotovoyaniu
prsteňov a obrúčok z kofiskej srsti. Malá 8®,
str. 16, cena 5 kr.
ŠtepársfJky kalendárik pre počiatoč-
nikov v ovocinárstve. Obsahuje 48 obrázkov.
Malá 8°., str. 32, cena 10 kr.
Paleček. Humoristický obrázkový tý-
denník nepolitický. Majiteí a vydavatel J.
Otto v Praze (Václavské námestí Č. 14).
Sešit 1- — 11. Cena sožitu 30 kr.
Kytice. Sbírka zábavného i poučného
ctení pro mládež. Svazek VIH. á IX. V Praze.
1877. Nákladem knčhkupectví I. L. Kober.
Malá 8^ str. 129 a 146, cena sošitu 40 kr;
Kytice. Älmanah pro mládež jíeako-
slovanskou. Ročník I. Spoŕádali M. Weinfurt
a Pr. Zeman. V Praze. 1878. Nakladatel Fr.
A. Urbánek. Malá 8^ str. 138, cena?
Slávia. Románové listy. Ročník III.,
sešit 1—11. V Praze. 1877. Nakladatel A.
Hynek, knéhkupec. Cena soSitu 25 kr.
Homérova Batracfaomyomaehfe Sli
Žab & Myii vojna, äestinérero eptekým na
Česko pfevedl prof. Hynek Mejsaar. V T&-
boŕe. 1877. Tiskeni J. K. Fraiika. Nákladem
pťekladatelovým. 8®, str. 14, cena?
Cestopisná bibliotéka. Sy. VI. : R o ž-
n o v, léčebné místo na moravském Valašsku
a jeho okolí. Zvláštč pro léčebná hosti a
touristy popisuje P r. Bayer. V Praze. Na-
kladatel Fr. A. Urbánek, knéhkupecv 1877.
8S stn 138, cena. 1 zl. r. č.
Úplný bestduik. Spoŕádali JiM Bittner
a Jos. R. Vilímek. Sesitl., II.alIL V Praze.
Tiskem a nákladem Jos. R. Vilímka. 1877.
Veľká 8®, strán v jednom sošite 48, cena
jednoho soSitu 36 kr.
Stručný všeobecný slovnik vecný,
(Malý slovník náučný.) Redaktor Jakub Malý.
DUu III. sesit 10., 'u., 12. a dílu IV. sesit
1. a 2. V Pra^e. Nákladem kn$hkupectvi
L L. Kober. 1877. Cena sošítii 3G kr.
Frantiäka Pravdy sebrané povídky
pro lid. Dilu II. sesit 1—3. V Praze. Ná^
kladem kníhkupectví I. L. Kober. Cena so-
žitu 20 kr.
'-■«*J-?><Í,9X^*-^'^^
Listáreň redakcie a administrácie.
v
Číslom týmto zakončili sme s Božou a sFacheť
ných slovenských duší pomocou prvý polrok roč. VUI.
„Orla.'* Vefactcné obecenstvo naše i behom tohoto
polroku presvedčiť sa mohlo, že vydor všetkým pre-
kážkam „casoducba" na sile a vôli nám nezchádzalo,
že sme dfa možnosti plnili álohu svoju. Aby sme na
tejto tŕnistej ceste i ďal^j so zdarom pokracovot
mohli, potrebujeme dostatočnú hmotnú podporu, zo-
strany vefacteného obecenstva slovenského. A pretď
prosíme čo najsuažnejsie všetkých pt. pp. odberate-
íov, ktorých sa tyče, by nám svoje nedoplatky naj-
neskoršie do konca júla láskavé dopo^lat ráčili. Jak
našim ct. odberatelom, tak i našim pačctnŕm^9i}olu;
pracovníkom privolávame: napred k zvelebeniu slo-
venského knisoumného spisovatelstva !• Na zdar!! —
P. L. K. v Brne. List Vás čakám. Nedostali ste
j;. 6.? Minulé ročníky sú k "dostaniu. — P. J. B. v S.
Časopis riadne sa Vám posiela. Ktoré čísla neboly
Vám doručené? *— P. A. B.jv .-Bpeiti,- „Aniyi Da-
nilovnu'* prečítal som. Do nášho časopisu zdá sa nám
bás^ tá priveľká; no možno, Že ju u vinnej niae. Gtt-
som listovne viac. — P, J. V, v BB. „O." nebojí
sa púšťať do kritikv. Iná toho príčina! My známe
dobre yfttdinu ct, obecenstva íTvojho. Keď smie roku
1873 „Slovesnosí** vjíUvali, zkúsili sme predobre, že
obecenstvo naše á menovite i mládež našu kritika
necajima* Z t»j • istej príčiny ne|>odávame ani prisno-*
vedecké články v „O." Ostatné náhlady Vaše lúbia
sa nám. — P. M. Št. Semian. Predplatky prišly.
Obrazy poslal ^som Vám. Spokojný ste? Zdrav-
stvujte! — J. S. v R. Teší ma, že i po rokoch ne-
zabúdzatc na mňa ^ že nebola marná snaha a práca
míMi|. . Poi^dpavUjen^ všetkých ! — x -}- y. Nebolo
možno. Živ a posilňuj ťa Boh. Kto za cieľom svojim
neohrožené a verne kráča, dosiahjf;)e ho. Dostal si
všetky dosavádne čísla časopisu? — P. S. tt. Hr. vS.
Dieky. Ketl bnde možno navštívim Vás, ^le len okolo
októbra, to Vašej „ttóranskej ktílibe.** Posilniý Vás
Boh I - P...P. D, v Dl ZabútízateÄÄ^O."? Na sdar
ďalším prácam!
Pi*edpläca sa n redakcie a adminfstitaeie v IMve (Xól^oni inegye):
Celoročne 4 zl., polročne*'^ íl. r. č. Štnduj^tcaa remeselnfctu mládífž, i chudobní učitelia obdržia nOria„
za 2 aJ. r. č. Roč. ll.,.lllf IV., V. a VI. ^Orla" bIožao doataCpd 2 zl r. č. >- ,iOrol« vy«hUza vo i2 soái-
tot;h, H^ ., — 4 ;hárkov silných, dňa poslcduieli^ kaž4ého mesiaca; na štvorige.
Marjiter a vydavateľ An^ej Triwíhlý-SytTliaiií ky . ' ^' Kníhtlhe.-účam;. gpok)k v T.'Sv. Martine. '
OBBÁZKOVÝ ČASOPIS PKE ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redaktor:
ANDREJ TRVCHLÝ-STTMIANSKY.
Ro«. Via
Tnrt. St. Hartio, 31. Júla 1877.
Číslo 7.
Kralica.
PovesE zo srbského Života.
Od Felixa Kutliha.
(Dokončenie,)
IV.
Pre rozličné, oa Slovanoch spáchané násilen-
, stvá, pre neslýchanú nemravnost a svereposC
' prezvala ho nešCastná r£ja vragom, diablom.
Menom týmto Sali aga Často sa hrdieva, keď
Keby ste všetky hrôzy poznali, ! je dobrej vôle. Na hradbách dvorca jeho ne-
ktoré krestania medzi tými začadenými j spočinie s radosCou žiadno oko, lež s nevolou
pevnôstkami podstúpili, srovnalí by | sa od nich odvracia: veď budia v človekovi horké
'^éetky dvorce a domy agov, begov a
velikánov tureckých v Rudnfku opev-
nené BÚ mocnými hradbami.
3te jich sami so
zemoa, že by ne-
ostal aníz jednoho
toho krvavého
hniezda kameu na
kameni. Len to
vám o nich pri-
pomeniem, íe sú
ony popravisCom
nevinnosti, súd-
nym zúrivým dvo-
rom za svobodou
túžiaceho srdca,
hrobitovom zprz-
nenej krvi, polom
prekliatym.
Medzi všetkými
tureckými dvor-
cami v Rudníku
obtočenýjeSaliho
koňak najpevnej-
gfmi hradbami.
Plukovník De^potovií,
vodca povstalcov v Boan
rozpomienky. -
Každý Srb, ktorý
do Rudnfka na
pazar prichádza,
uderí oči k zemi,
ked popri koňaku
Saliho kráča
A k takýmto
svevolnfkom pri-
pútaný je lós ne-
štastného srb-
ského národa!
Od toho éasu,
Čo zavrel Sali aga
do svojho opevne-
ného konaku kra-
licu zo Sušiče,
Abelu, nesliedi
viac po okoM jako
lačný vlk, sedí
doma i ochraňuje
žertvu svojej zho-
174
Orol, obrázkový časopis.
[C. 7. 1877.
y ' '*-.
vädilpj baJQOsti. Ukrutné jeho srdce rozžalo
sa láskou k Abele. Láskou? Či schopné je
srdce divokej šelmy lásky opravdivej? Sali
aga presedí celé dni na bohatom koberci,
z čibuka vypúšfa husté kotúče voňavého
dymu, oko jeho hladí zamračene, vše pri-
žmúri oči, vše pozre na subaša, ktorý pri
dverách rozkazy jeho očakáva. Divné my-
šlienky roja sa v Saliho hlave.
„Odstúpi" zvolal Sali aga.
Subaš preložil ruky krížom na prse,
uklonil sa a odišiel z izby.
Sali vstal, išiel k oknu a dlho mlčky a
meravo bladel do záhrady.
„I teraz tam sedí," riekol po chvíli,
„ani hrozby ani prosby nenaklonily srdce tej
pyšnej kralice Sušickej ku mne, jej vladárovi.
Nepozná jej ladové srdce lásku môjho ohni-
vého srdca. Jedon Allah, jedon prorok, jedna
je moja kaduna — Ábela! I ružu ochraňujú
tŕne, no preca ju neochránia. Uvidím, či
gjaurka tá premôže Saliho!"
I udrel pastou na okno.
Do izby vstúpil subaš. Sali aga nezpo-
zoroval ho.
„A keď by preca," pokračoval Sali, „ona
nad srdcom týmto zvífazila, nuž dám ju da-
rom soíijskému bašovi ; veď i tak dávno žiada
ma o jednu kralicu. Nech vidí, jaké sú kra-
lice Saliho, nech pozná, že som pánom v okolí
Rudníka, pánom chleba a devíc kresťanských.
A jestli ma vôIa napadne ^ jestli ma Ábela
rozbaevá: nuž ju dám darom svojim subašom.
Okolia Rudníka má i druhé kralice."
Sali odstúpil od okna.
„Jasný ago," ozval sa subaš, „posol
z Topole chce s tebou hovoriť. Ráč sa zklo-
niť k psovi neveriacemu a dopust, by pred
jasnú tvár tvoju predstúpiť mohol."
„Priveď hô, ale bez zbroja," riekol Sali
aga subasovi a zase sám zostal v sieni.
„Z Topole posol? Čo je to? Či sa svet
obrátiť chce, že Kára Ďorde ku mne posla
vyslal? Čuj svete. Kára ku mne sa obracia!
Jestli by sa môj sen vyplnil, jestli by mi
Kára priateľstvo ponúkol, spolu by sme sa
pohrozili Stambulu a ja bych šťastný bol,
lebo by ma Ábela milovala. Keď by sa to
stalo, Kára, ty preca bys zhynúť musel, veď
nikdy tvoje úklady nezabudnem. Rudnický
„vrag" je múdrejší, jako Kára Ďorde 1"
Do siene vstúpil Milutin.
Saliho tvár zastrela sa rúškom nepokoja.
„Pobratiroe, Sali ago," prihovoril sa
Milutin, „dnes vyplnil som žiadosť tvoju,
keď som ťa vyhladal v Rudníku. Od času
toho, čo som ťa ukryl pred hajdúkmi v na-
šich horách, minul sa rok. Vtedy, rozpamä-
táš sa, volal si ma k sebe na návštevu. Do-
sial nmnohol som žiadosť tvoju vyplniť. Dnes
prišiel som k tebe. Či sa rozpamätáš na čas
len, kde tvoja bedevia ^) pod tebou a subaši
okolo teba pohynuli a ja ukryl som ťa?
Vtedy všetko si mi sľuboval, vtedy i za po-
bratima zvolil si ma."
„Tys* mojim hosťom dnes, pobratime,"
odpovedal Sali, „nezabudol som na lásku
mne preukázanú. A čo si i po roku prišiel,
vítaný si mi. Ale tys' i poslom Ďorda?"
„Uhádol si," odpovedal chvejúcim sa
hlasom Milutin. „Divím sa ale, ago, že su-
baši vo mne tvojho pobratima si nectia. Vi-
díš, tak stojím pred tebou, jako matka bez
dieťaťa, keď mi zbi:oj zobrali. Som u pobra-
tima, nuž myslím, že som bezpečný."
Sali aga jazykom mlaskol, čo toľko zna-
menalo, že je s rečmi Milutina usrozumený.
„Vtedy, pobratime,* hovoril ďalej Milu-
tin, „keď som ta ukryl, chcel si ma odmeniť,
no ja nechcel som prijať od pobratima žiadnu
odmenu. Len o to som ta bol požiadal, na
čo myslím že sa rozpamätáš, abys' nikdy
v Sušiči kralice nebral, nie tú, nie druhú,
medzi ktoré som i Abelu pripočítal, a ty
žiadosť tú sľúbil si vyplniť. Prečo previnil si
sa nedávno proti sľubu svojmu?^
Milutinova smelosť jako blesk účinko-
vala na Saliho, ktorý aby účinok rečí a hnev
svoj miernil, po sieni sa prechodil. Zlostné
jeho srdce kypelo hnevom, preto vše pristú-
pil k dverám, za ktorými stáli jeho siib^ši,
aby jich dnu zavolal a jim Milutina oddal.
Že Milutin bol i poslom Ďorďovým, myslel,
že od Karu zvláštneho významu zvesti prijat
má, preto čo i nechtiac, počúval trpezlivé
Milutinove výčitky.
1) Kôň.
é. í. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
176
„Pobratitne,^ znovu ohlásil sa Milutin,
„prečo si sa ' proti slubu svojmu previnil ?
Cbcem to zvedieC, hovor!*
„Za sliDtkj svoje nié som tebe zodpo*
vedný. Vedu, že éo prorok prikazuje, to som
Qrobil. Že príkazy prorokove neznáš, chcem
ti jich povedat. Vaše devy sú majetkom na*
'Mm, ktoré nám horkostí života nášho osa-
dzujú. Nevedel som, že som ti to sľúbil, čo
prorok nám Bľabomf jsakázal: preto proroka
a nie teba poslúcbat musím. Ale povedz mi,
čí Sušičke devy o to fa požiaddly, bys' jich
pred pánmi života ochraňoval ? A potom, veď
sa kraitce do Sušiče navrátily.*'
„Každý Srb je svojich rodákov orhran-
com, tak i ja. Kraiica Ábela je tu v Rudníku
u teba. Ona je mojou posestrimou, mojou . . ."
Sali sa zasmial divoko, že sa Milutin
zarazil.
„Klameš, pobratimel" riekol Sali. „Viem,
že Ábela bola tvojou verenicou ; no i to viem,
že sa tvojou posestrimou stala. Dla zákona
vášho tvojou nevestou byt nemôže. Vidíš, že
poznám zákony vaše lepšie, lež ty naše!
iien vtedy, kedf stal si sa jej pobratimooi,
Hmienil som si Abelu vziat; predtým bola
tvojou, teraz je už mojou kadunou. Nežiadaj,
aby ruža na konáre zvädla, ale radšej teš
sa, že ja tvoj pobratim odtrhol som ju, veď
je k tomu stvorená.^'
„Nehovor tak, ago! Čo si o Abele ho-
▼ovoril, tým moje srdce urážaš!^ prudko
zvolal Milutin a za opaskom hľadal svoj
handždr. „Tys' porušil pobratimstvo i sľub,
ktorý ti vraj prorok vyplnif zakazuje; do
máš vedet, že prorok tým, čo aevinnost ničia,
io slub nevyplnia, peklo zasľúbil.^
„Dost, nehovor, pse!^ zvolal Sali. „Dlho
ta poslúcham: a ty nie si mojim inuímom^X
Darmo sa mi peklom vyhrážaš, veď, jestli
som slovo zrušil, psov som nachoval a tak
som nevinný^). Abys' teda poznal úmysle
moje, hovorím ti : na niadrach mojich zvädne
Ábela.*"
^) Kiaz.
^ Tarci vážia si častokrát pobratimstvo; no
keď ho zrnšia, bojac sa o slasti neba pro-
rokovho, nakŕmia psov a jith duša zase je
spokojná.
Milutin zhrozil sa. Poznal, že má prácu
s diablom; videl, že Sali je podliakom: preto
opovržene na Salifco pozrel. Už zdrúzgat
chcel Saliho, no tak Abelu nevysvobodí:
preto utíšil sa.
„Sali aga, mám ti ešte i posolstvo Kára
Ďorďovo sdelit. V Oresci shromaždení pohla-
vári zvolili Ďorďa za vodcu, pod tou výmin-
kou, že všetkých trlznitelov srbského národa
vyničí. Medzi tých, ktorých osud taký oča-
káva, i ty si pripočítaný. Nežiadal som to,
lebo si bol mojim pobratimom, áno láska
pobratimstva mňa k tebe viazala. Kára (a
nenávidí nad peklo, nad diabla a nad všetko
to, čo dušu ničí. Odkazuje ti, dobre si to
zapamätaj , že jestli Abelu prepnstff , jestli
ľudsky s rájou zachádzať budeš, jestli sa
nikdy viac kralicami sprevádzať nedáš, jestH
prestúpiš k nám a prijmeš svätú vieru otcov
svojich: že (a nad okolím Rudníka za vla-
dára vykričí. S jeho pomocou staneš sa pá-
nom, bez jeho pomoci musíš zhynút. Jestli
na návrhy tie pristaneš, s prepustením Abely
dosvedčíš to. Keď to urobíš, máš voľný prí-
stup k Ďorďovi."
Sali usmial sa, čo toľko znamenalo, že
Karov návrh neprijíma. Zastal si pred Milú-
tina 8 oiima bo premeral.
„Povedz Karovi, že Sali jednu kožu len
má, a že tú sám nezanesie kožušníkovi. I to
mu povedz, že sa ho Sali aga nebojí, nie tu
v Rudníku, nie tam medzi vami, kde svojich
mocných prívržencov má. Jestli reťaze sú
vám biedne, zúžim jkh, to nech tvoj Kára
Ďorde zná. Poznáte vernosť mojich subašov,
ktorých mzdou sú majetky a devy vaše; takú
mzdu nedáva Ďorde svojim sádruhom. Viem,
že Kára Ďorde reč danú drží, no viem i to,
že hovorieva: zničte toho a toho, ja to urobiť
nemôžem, veď je mojím pobratimom, a tak
sa vyhovára. Kára Ďordovi len blázon veriť
môže, nie Sali, vrag rudnický!^^
„Dosť, ago," odpovedal Milutin, ktorého
Saliho reči rozmrzely. „V Oreáei, kde som
i ja bol, zaumienil som si, že ta ochraňovať
budem, keď prepustíš Abelu; no teraz, keď
vidím, že si pržibabou, keď si pobratimstvo
zrušil, keď je Ábela žertvou tvojho hriešneho
srdca: hovorím ti: čo v Orešeí sa uzavrelo,
25*
176
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 7. 1Ô77.
S tým i ja súhlasím ; ty prvý si, ktorý zhy-
núc musíš."
Subaši pri dverách nad Salim stráž dr-
žiaci, vstúpili na daný znak do izby.
„Subaši, zmocnite sa psa tohto I ^ zvolal
Sali.
Ti stáli jako omráčení, veď pred nimi
neohrožený junák zatínal päste.
Sali stŕpal, i zdalo sa mu, že asrael
ho poľúbi, čo si on nežiadal. I zvolal:
„Kralica zo Susice bude odmenou vašou,
keď psa toho živého sa zmocníte alebo ho
ubijete."
Subaäi napadli Milutina, ktorý jako roz-
dráždený lev jich nápad očakával. Hneď jed-
noho do kúta hodil, hneď druhého mrštil
pod nohy, na jehož hrdlo položil svoju nohu
a tak sa ochraňoval.
Čo subaši vykonaf nemohli, to vykonal
Sali. Zahrmí jeho pištol a ruka Milutinova
klesla i bol subašmi premožený.
„Čo ste vy nemohli, to urobila moja
pištol,*' smial sa Sali aga, keď sa subaäi
Milutina zmocnili.
„Toto je poslednie pobratimstvo Srba
s Turkom, Sali aga," riekol pevným hlasom
Milutin a umlkol.
„I tak dobre, pse," usmial sapohrdlive
Sali, „veď ja to so psami ani viacej uzavie-
rať nechcem. Subaäi, vyvlečte ho na dvor,
bastonadou ^) počastujte ho, aby vedel, jaké
je pobratimstvo veriacich 1 Kralica zo Suäice
podíva sa na miláčka svojho, jako sa v prachu
zvíjaf bude pes, ktorý hrozil pánovi svojmu.
V.
Pri koňaku Saliho rozprestiera sa veliká
záhrada. V nej prechádzavajú sa milostnice
Saliho. Je to jich jediná práca, ktorú dla
vôle vybavujú.
Pod zeleným kriačkom sedia dve ženské.
Nemo dívajú sa po záhrade, ktorá jich neteší.
Jedna z nich je po srbsky oblečená, druhá
viacej turecky. Obe prezradzujú, že sú rodom
Srbkyne. Sú to otrokyne Saliho. V mládäej,
srbsky oblečenej, poznávame kralicu zo Su-
šiče Abelu.
^) Trest, pri ktorom sa podoävy nôh palicami bijú.
„Káduna drahá," hovorí prosebné ne-
známa nám žena k Abele, „teda eäte vždy
túži srdce tvoje za Milutinom? Či ho nezo-
havil bastonadou pred tvojimi očima, srdce
drahé? Iste len preto dal ho tak Sali aga
potrestať, že sa opovážil teba hladat. Jestli
by bol Milutin vedel, že 's sa z okna dívala
naĎho mučeného, zahynul by bol ha&bou
a hnevom."
„Asisa," riekla smutne Ábela, „či anaď
vieš, čo sa stalo s Milutinom?"
„Keď ta Sali k oknu priviedol, hovoril,
že ti dlhý čas príjemným divadlom ukrátiC
chce. Zhrozila si sa, keď si videla, jako su-
baäi človeka toho trápia. Keď si poznala,
že ten trápený je Milutin, s výkrikom srdco-
lomným klesla si k zemi."
„A potom?"
„Odniesla som ta do siene, kde som Ca
k životu trápne vzkriesila."
„Nehovor, prosím fa, čo sa so mnou
dialo, ale radšej mi riekni, čo sa stalo s Mi-
lutinom ?"
„Čula som, že keď bol už polomŕtvy, že
ho subaši vyniesli na pazar a tam ho Suäí-
canom odovzdali a ti ho istotne do Suäice
odniesli. Ale ty mračíä zase tvár svoju krásna
a jsi znovu ztrápenát Uspokoj sa, Ábela I
Jestli fa zármutok prevládze, Sali nad tebou
zvífazí. Veď on skorej zmorduje dušu, potom
čo chce s telom robí. Uspokoj sa Ábela!"
„Eebych len vedlfla, že Milutin žije,
prestal by môj nepokoj. Žit bez nádeje,
žif v moci vraga Saliho: to je mnoho pre
srdce moje!"
„Ábela moja, viacej starat sa máš o seba,
lež o Milutina. On je svobodný, ty si väzňom
podvodníka, Ihára, nemravného násilníka a
vraha; maj sa teda na pozore!**
Jakoby Ábela k pokoja dušu svoju prí-
viest chcela, uspokojila sa.
„Neviem, jako je lepäie," hovorí k upo-
kojenej Asisa, „či keď Salimu vzdoroval a čí
keď s nim hreäiC budeš ? Jestli ho dlho hnevat
budeš, dá fa subašom; jestli sa mu na mi-
losf oddáš, hriešnou fa urobí ; za krátky čas
držaf bude fa v koňaku svojom, potom ta
urobí ale slúžkou svojich kadún, tak jako sa
to i so mnou stalo."
č. 7. 1877J
Orol, obrázkový časopis.
177
*-'*V^~*^->-r-X,^ ,^ .^ \^ ^*'„^^
„Asisa moja, tolkoráz spomínaš mi dá-
kysi hriech, no nikdy si mi nepovedala, čo
to za hriech? povedz, čo je to za hriech, aby
som sa ho nedopustila.**
y,Nevina srbská!^ vzdychla začerveniyúc
sa Asisa,'' šfastná si, že nevieš, čo to za
hriech. Jako opísat hriech ten srdcu, ktoré
hriech taký nezná?... Jestli ramenami Sa-
libo obejmeš, jestli dušu a telo oddáš Salimn,
jestli mu raz povieš: pán môj; jestli oči
tvoje Saliho hladaf budú: to je ten hriech!
Jestli by srdce moje bolo dlhšie Salimu vzdo-
rovalo, jestli by jeho satanská duša nebola
moju nevinnú vtedy dušu dychom nákazlivým
zavjala: i ja by hriech ten nebola poznala.
Matkou som sa stala; no kam sa diéta moje
podelo, to len Sali aga vie. Myslím, že besný
ten vrach, ktorý náš národ ničí, i diéta moje
zničil, ktorého otcom on bol. Mňa zajal pri
Smederici a tu v hniezde tomto ohavnom
dlho zatvorenú držal. Jeho reči, jeho hrozby
zmámily ma a ja myslela, že ma Sali miluje.
Všetko to bolo mámením a ja v moci jeho
všetko som ztratila. Teraz stráni sa môjho
pohlado, teraz mnou opovrhuje; pred tým
volal ma svojou zornicou preto. Abela moja
drahá, jestli sa nešfastnou chceš stat, nuž
hreš so Salim, jestli sa v nevinnosti zachrániť
chceš, sužig sa a popros Saliho, by ta usmrtil.
Živá nebuď Saliho, no on zase mrtvú nechce!^
;,AsÍ3a moja,^ hovorí lútostne Abela,
„ketf ma miluješ, ked si mi tolko ráz lásku
preukázala, ked si ma denne teáievala, ked
ináee z rúk Saliho vysvobodit sa nemôžem:
po2rí, tuto dakedy, ked som sa s Milutinom
bavievala, cítila som uradostnené srdce svoje,
kde ono i teraz polomŕtve spočíva, — usmrt
bo ty, prosím ta, a ja za lásku tú pred smrtou
roky ti zlúbam.^
Abela s plačom bozkávala ruky Asisine.
„Vraždiť neviem," riekla s plačom Asisa,
i objala Abelu, priateľku svoju.
Takto spočívaly si za chvíľu v náručí,
oplakávajúc nešťastie diev srbských. I nezba-
daly, že Sali aga počúval, jako Abela umrieť
si žiada.
„I psi majú srdce," zašomral do brady
Sali aga a do koňaku svojho sa poberal.
„Sofijský basa bude pánom tvojim, pyšná
kralica zo Sušiče I^
VI.
V Sušiči je dnes zvláštny hosť u Milú-
tina. Je tam Kára Ďorde, vodca srbského
národa, ktorý navštívil na ceste svojej i Sušiču.
Milutin je bľadý a ukonaný; v posled-
ních dňoch prežil zvláštne nehody. Jarosť
očí minula sa, veselosť srdca zničená v ňom,
trápenie duše ju zmenilo a len postava jeho
je tá istá, čo i predtým.
„Len ked si živý, Milutine," riekol Eara
Ďorde, ked do domu Milutinovho vstúpil
a po kresťansky sa poklonil. „Už som myslel,
že ta ztrátím; no vidím, že žiť budeš nám
k sláve. Rana tvojej ruky vylieči sa o nedlho,
neboj sa teda, ona ešte bude Turka zrážať.
Máš ty Milutine hodného pobratima, zkáraj
ho Bôb na rammadam I ^) Tys poslední Srb,
ktorý mal Turka za pobratima. Dal by to Bôb,
by si čím skôr vyzdravel, ved si mi, synku
môj, potrebný! Tých przniteľov cti našej a
hodnosti ľudskej všade je dosť, ktorých my
ničiť máme.^
;,Žiadam si i ja hodinu tú dožiť, kde
s tebou, otče môj, v boji sa súčastním. No,
srdce moje je umorené, ktoré len vtedy sa
vylieči a uspokojí, keď sa jediná túžba jeho
vyplní."
„A za čím túži srdce tvoje, Milutine?
Jestli ja, náčelník národa, túžbu tvoju vy-
plniť môžem, nuž — ona sa ti vyplní."
„Ďakujem ti, otče, že ma tak miluješ,
no lásku tvoju nezaslúžil som si ešte!"
„Junáka smelého milujem, tomu zo srdca
všetko dobré prajem, veď s takými junákmi
jarmo krvavé na tureckých zholených hlavách
zlomiť je možno. Medzi tých junákov i teba
pripočítam. Za čím túžiš, Milutine?^
„Túžba moja? Vieš, otče môj slavný, že
Sali zrušil dané slovo, že zohavil pobratim'-
stvo, že ma zbil, že väzní Abelu, ktorú unie-
sol ; no ale i to vieš, že Sali aga je prvým
krvopijcom nášho národa, ktorého táto ruka
zničiť si žiada. Keď sa to stane, Milutinovo
srdce sa uspokojí."
^) Mesiac pôstu.
178
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 7. I87t.
_.■ ,.— s^»
•-^-.^ ^_^^-
■-•^-4 ^ ^ y^ ^
Kára Ďorde zastal si pred Milutina, i
díval sa do jeho očú, jako by chcel v nich
vyčftat, jako asi mladý tento bohatier Saliho
nenávidí? „Synku môj," zvolal Ďorde dôraz-
ným hlasom, „neklamal som sa, keď som
myslel o tebe, žes' hodifým junákom a hor-
livým protivníkom zhovädilého Turka ! V duši
tvojej poznávam svoju dušu, v hneve tvojom
nachádzam svoj hnev, v žiadosfacb tvojich
vidím žiadost svoju. Darom dal bych nebu
polovicu zo života mne vymeraného, jestli
by prekliaty Sali do hrsti mojej padol. V ňom
všetka zlosC spočíva, on najviac trápenia ná-
rodu nášmu pripravil: on i ohavnú smrf,
kynoženie a peklo už dávno zaslúžil! Koľ-
koráz bol už nami obkolený , ale on ešte
vždy osvobodil sa. Už ho viac šajtan neochráni
pred nami, veď urazená česť naša hrob mu
nž vykopala."
Slová Ďorďove obživily Milutina.
^A keď už moje úmysly, Milutine môj,
poznáš," pokračoval Kára Ďorde, „nuž ešte
niečo ti pripomenút chcem, čo nevieš. My-
šlienka, že je tvoja verenica Ábela zajatá,
sužuje ma neprestajne. Ano, udalost tá v duši
mojej vätšmej má trápi, lež to moje staré
tušenie f že srbskou rukou zničený budem.
Nevieš, že som už čistejšie vyslal svojich
bojovníkov k Rudníku, by koňak Saliho so
zemou zrovnali. Nech je tam Ábela po-
chovaná, ktorá o česC a nevinnosť snad pri-
pravená nie ta je hodná. I dnes sú junáci
moji pri Rudníku, očakávam jich tu u teba.
Jestli vyvedú môj rozkaz, nui spolu nad
Abelou slzu posledniu vyroníme."
„Otče Ďorde, viem, že v pazúroch ja-
straba Ábela sa nachádza, ale verím, že Ábela
nezklesne tak hlboko a radnej zomre, lež by
čest a nevinnosC svoju utratit mala!"
^Sláva jej 1 1 ona & jej tríznenie čas osvo-
bodenia nááho priskorí I Čím horšie snami
Turci nakladat budú, týra skorej deň svo-
body medzi nami svitne. Pomsta za Kosovo
je blízka!"
Do izby vstúpil ozbrojený Srbin, i za-
stal si pred Ďorďa.
;,Nuž a ty len sám z Rudníka ideš?
Kde ^ú bratia?" spytuje sa Kára Ďorde.
„I oni prijdú hneď za mnou," oznamoval
bojovník. „Prišiel som ti po predku oznámiť,
že Sali aga dnes do Sofie nepôjde, jako za-
mýšlal. Pri Aleme prepadli sme Saliho. Su-
baši pohynuli. Jednu Srbkyňu vysvobodili
sme z moci Saliho. Besný vrag ten, ktorého
kožu kufami sme vyklopali, osvobodil na."
„A tá vysvobodená srbkyňa kde je?"
Ide s bratmi do Sušiče. Posmysli si len,
otče môj, ten rudnický vrag za sebou v no-
sitkách vliekol našu sestra. A ten pes keď
videl, že sú nosítka naše, strelil na nevoľno
devu ; no, v nosítkach sediaca Srbkyňa nenie
ranená. Keď nás čo Srbov poznala, prosila,
aby sme ju do Sušiče zaviedli, lebo že je
ona Ábela, posestrima Milutinova."
„Milutine," obrátil sa Kára Ďorde k na-
tešenému mládencovi, „deň tento je pre teba
pamätný. No, i ja som čiastočne uspokojený.
Lutý vrag Sali neujde nám!*
Pred domom Milutinovým zastala dru-
žina Kára Ďorďova. Ábela uzrela svoju milú
Sušiču, vidí známe domce, vidí známych
svojich: či to pre ňu nenie mnoho? Na jej
tvári vidíš pokoj, ktorý teší každého, no
v jej očiach čítaš preca zármutok, ktorý si
nikto vysvetliť nemôže. Že nie? Oči tie
krásne meravo pozerajú na dom Milutinov,
jakoby roj svoj alebo smrť hladalf.
Kira Ďorde vystúpil pred domec. Ábela
pristúpila k nemu a ruku mu bozkala.
„Živio Kára Ďorde!" zvolala víťazná dru-
žina a uvítala medzi sebou milovaného vodcu.
„Deti," riekol Ďorde, keď sa junáci
utíšili, „dnes som spokojný s prácou vaéou.
Že ste túto devu osvobodili, oblažili ste ma.
Ano, dve srdcia ste uspokojili: moje a Mi-
lutinovo, preto za túto službu sláva vám.
Poď za mnou Ábela, nech ťa odovzdám tomu,
komu prináležíš."
Milutin vystúpil bol už z domu svojho.
„Hla, hla," zvolal Kára Ďorde, keď Mi-
lutina za sebou stáť zazrel; „ideš si uvítať
nevestu?" Milutin stál bez slova, oči jeho
žiarily rozkošou.
„Milutine!" zvolala Ábela, „ty žiješ?**
Milutin pokročil nejistým krokom ku
deve a podal jej svoju trasúcu sa ruku.
Ábela plakala od radosti.
č. 7. 1877.]
Orol, obrázkový (časopis.
179
^ f^-j' ^ ,— -
„Deti!'' zvolal Kára Ďorde hlasom ži-
vým. „Pred očima vašima odovzdávam Abelu
Milutinovi za nevestu. O tri dni slávif bu-
deme svätbu, jak(^ dávno nebolo; potom
v mene Božom vyrazíme na vrahov Turčínov!"
jjVôIa tvoja je nám zákonom!^ volali
junáci. „S tebou zvíťazíme alebo zomreme!**
Abela pozrela na Milutina a on čítal
v jej nebeských očach, že je s vôľou otca
národa spokojná, že ani najmenšia škvrna
anjelské jej srdce nezaspinila.
Svátba slávená bola po staro -srbsky,
hlučne, veselo.
Na rieke Morave zúri boj.
Sofijský basa vytiahol so žoldnierami
svojimi proti Srbom, ktorí oduševnení svojim
vodcom a hrdinom národním, Kára Ďordora,
jako levovia vrhli sa na hordy turecké. Mame
doráža presila bisurman^á na junákov srb-
ských, márne namáhajú áa agovia a begovia,
aby jich rady odvážliví Srbi neprerazili. Srbi
víCazili na celej čiare. Broj za brojom mizne
pod paľošami srbskými, celé odelenia turecké
dávajú sa na divoký útek. Kára Ďorde a Mi-
lutin nachádzajú sa medzi prvými harcov-
níkami. Oba tvoria divy udatnosti.
„Hah, prekliaty vragu, tu deň pomsty !"
zvolal Kára Ďorde, i hnal sa na jednoho agu,
ktorý zbabelé za šíkom svojich ustupujúcich
žoldnierov rozkazy dával.
„Otče, dovol, abych ja dielo národnej
pomsty vykonal,^ prosil Milutin.
;, Napred, deti moje; staň sa,^ velel Ďorde,
uderiac na šik, ktorému Sali aga, vrag Rud-
nický velel.
V okamžení prekliesneuá bola cesta k Sa-
limo, ktorý dal sa na útek. Milutin ho do-
honil. .
„Vrahu nevinnosti srbskej, či 's baba, že
utekáš?"^ zahrmel Milutin.
„Iloj džaure, ty 's to?** zasypel Sali aga
a hnal jatagánom na Milutina. Jati^gán jeho
odlelel a hlava diabla Rudniekého kálala sa
po zenii.
Záruka.
(Svobodne dTa Fr. Schillera.)
V myšlienkach hravých o svojej vclmoci
Chodí Dionys po sieňach vo zlate,
A na velenie opodial otroci
Chvíle si maria v lesbách na úvrate.
V tom k nemu Damôn smelo sa prikráda
S nožiskom skrytým v záhyboch haleny —
No, jatý v putá ťažké lezcom padá --
Nemožno vyviest zámer ustálený. —
„Načo ti ten nôž, zatratený synuV'*
Pýta sa tyran väzňa pokojného.
„Nuž poslat teba v pekla hlbočinu
Vôlou trýzneuých!" bola veta jeho.
A na vázňovo smelé toto slovo
Žič sa vyliala po žilách katana.
Až z nej odznelo revanie tygrovo:
„Na kríži poznáš svojho zemepána!" —
Väzeň povedá: „Ja zomrieť hotový,
Aniž za žitie svoje tratím hlasu,
Lež chceš-li zľahčiť máličko okovv.
Nuž, prosím, predĺž len na tri dni času,
Až si za muža sestru vydám ctenú,
Ktorá na sňatok svätý práve čaká;
Záruku priatel môj dá nesilenú,
On, tak jako ja kríža sa nelaká.'' —
Tyran sa na to zrehtal pošetile
A po krátuškom riekol domyslení:
„Nuž dobre! maj si sebe tri dni milé;
Lež keď sa priatel tebou nevymení
Až slnce noci ku pocte zablysne,
Či čo — pokonnú lúč svoju utratí —
On miesto teba na kríži ovisne,
No ty žiť budeš mučený v zajatí !"* —
Damon so slovom úprimným sa blíži
K Phintiasovi o bratskú oporu:
„Tyran mi velie, aby som na kríži
Pre zámer smelý smrť utrpel skorú —
Len troch dní doba z milosti mi daná.
Kým milú sestru vydám si mužovi:
V kom že mi stane záruka žiadaná,
Ktorú ja na čas vymeniť hotový?!" —
180
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 7. 1877.
'-■^-\^ ^ \^ "x^" 1^
Priate! priatela horúce objíme —
Tamten sa vydal v tyranove ruky,
Tohoto spiechaf ku sestre vidíme. —
Triráz už nebom nad hory a lúky
Za zorou vyšlo slniečko ohnivé,
I sestra svatbu svoju odslávila,
I Damon zpät sa má cez polia clivé
Ta, kde záruky pútala ho sila.
Z mračien oblakov dážď sa valne leje,
Až zem pramene z lona vyhodila;
Rieka vlnami zpenená duňeje.
Od strachu v moch sa i ryba zaryla.
A Damon napriek živelného jakú
Pri Blatnom boji i ducha i tela
Dostúpi k rieke — tam pri jeho zraku
Zborená skladba mostu odletela. ^.
I chodí sem tam na rieky pokraji,
I vieti smutným ol^om do ďaleká
I clivost duše vo vzdychách netají —
No, darmo hľadá na pomoc človeka;
Loďka sa nehne z oprotivnej strany
S veslom ohebným proti vín ozore —
Váha prievozník previesí zavolaný
Keď miesto rieky búrne stálo more. —
Od chmár si nebo nečistí oponu.;
Plieskajú vlny o sypké pobrežie —
Sudba necíti biedneho poklonu —
Hodiny k času pokonnému bežia.
Hej, cíti pútnik vážne okamženie —
On tu, priateľ tam v záruky nadchnutí! —
I pozre na vôd stonajúcich chvenie
A voslep do nich bez bázne sa rúti. —
Už je na tamtej suchej rieky strane
A kroky ďalej zbožnou mysľou spieši.
Keď razom v lese na tichej poľane
Čo väzeň padne zbojníckej peleši,
Darmo sa zpiera a na darmo prosí
svoju voľnosť pre život priateľa,
Zbroj luzy ostrá sta žihadlá osy
Nad jeho hlavou s kliatbami letela:
„Čo, vy bezcitní, odomiia mat chcete?"
— Zdivelých Damon zbojníkov sa táže —
„Ja krém života nič nemám na svete,
1 s tým sa lúčiC kat a slovo káže —
Mne nutno sebou vymeniť priateľa!*^
V tom zchytí zbojcom ostrú zbroj sekery
Jejž ranou hneď trom hlava odletela —
Zmyzli ostatní synovia nevery.
Nevídať mrákav, svieta slnka pruhy
Ohňom Vulkánu žeravým nassatí;
Krehne zemina, vädnú kvetoluhy
A v žízni Damon k nebu volá svate:
„ Potopa, zbojnič zničiť nezdolela
Mňa, vám nebesá, pevne oddaného.
Ach! zvlažte, prosím, mdlené údy tela,
Abych odmenil priateľa dobrého!" —
V tom zašuchoce vetríčok po poli
A v ňom súmerný hrkot sa ozýva —
Oj hľa! prameň to slzami mrholí
A ona kamienky krištálom umýval . — -
I kľakne Damon k žriedlu na koleno
A pije chmatom čerstvé sriebrotoky.
Pije i chváli sväté Boha meno,
Až posilnený zas urýchlil kroky. —
Ešte je nepriam slnce ku západu,
A už sa v rúcho oblieka krvavé,
A v krátkych lúčcjjth okolia, záhradu
Lúbajúc dleje na/stromov košave.
V tom sa neznámy dolu horou blíži
A pri šepote smutnom neveselom —
Už trpí — trpí na boľastnom kríži! —
Padne so slabým k Damonovi telom.
A sotva hroznú túto vest dopovie,
Už okrýdlený Damon dial uháňa
Až došiel k mestu — na väži pokrovie
Poslednie blesky svoje slnce skláňa.
Tu Philostrat mu dobehne oproti,
Verný to strážca Damonovho domu
A tohto žiale vľúdnym slovom krotí.
Závislú mierni pre oboch pohromu:
„Nazpät! Nemožno zachovať priateľa —
Zachovaj aspoň svoje vlastné žitie —
Práve ho na kríž tých ruka vystrela,
Jimž je potechou človeka ubitie.
On trpí mužne zadané mu rany,
Bo z okajasna svieťa mu nádeje,
Že nezabudneš na sľub svate daný,
Čo i krev svoju priateľstva vyleje:" —
„A keď i pozde moja noha vkročí
Na miesto, kde smrť s životom boj bije,
Nuž smelo pozrem tyranovi v oči —
Nech ma s priateľom spoločný hrob kryje.
Tyran sa nemá honosiť po svete.
Že priateľ zničil priateľa námery —
Keď vezme razom čisté dve obete,
Snáď potom v silu priateľstva uverí!"
č. 7. 1877.]
Orol, obrázkoyý časopis.
181
Večernia žiara za hory padala
A Damon stúpil na miesto odpravy,
Tam kríž, pod nimž sa zapečadit mala
Krvavá vôIa tyranovej slávy.
Práve záruku Cabajú povrazom
V rehole na kríž boľastný do hora —
Y tom ludu davom hlas zahrmí rsbom:
,,Milos(l mne patrí na kríži pokora!^
Nastalo vážne zadivenie ludu,
A dva priatelia v náručí si stoja,
Zapomli na hru hrozného osudu,
Teiia sa teraz z krátkeho pokoja.
Oko divákov v slzách sa perlilo,
Je i sám tyran výjavom dojatý,
A ked sa hnutie citov ustálilo,
Povolal oboch pred svoj prestol zlatý.
A s citom ludským duša mu utkvela
Na statných mužov posvätenia vzoru,
Zišla priatelom slova doba skvelá,
Tyran ocenil priateľstva oporu:
„Bud koniec navždy krvavému sporu!
Sám vám podávam do priateľstva ruku,
A lud nech víta uvolnenia zoru
E slávnej pamiatke na dnešniu záruku !^
Josef Janio.
-«<3^ÍP&»-
Na Balkáne.
Obrázok z najnovšieho povstania Bulharov.
Podáva A. E. limko.
^a polostrove balkánskom tiekly po-
toky krve.
Bulharskí krestania napínali tam všetky
iily svoje, aby zbavili sa ťažkých pút oď
vekého vraha a kata svojho Turka, aby vy-
mohli krby a majetky z moci vládobažného
Osmana, aby na vždy prekazili lúpeže divých
hôrd čerkesských a ochránili svoje ženy a
devy pred cbútkami divých Musulmanov.
Polostrov balkánsky poskytuje už od
mnoho sto rokov najhroznejšie divadlo ka-
tanstva, otrokárstva a krvežížnivosti Turkov
nad praobyvatelmi tejto boľavej vlasti. Vo-
trelcom tým asijským nebolo dost nikdy na
mučení domoroďýrch Slovanov ; oni jímali mu-
žov, ženy a devy, odvádzajúce jich široko
ďaleko do otroctva.
Od toho času, čo kliaty polmesiac nad
Balkánom zavládnul, vrelo a kvasilo sa tam
neustále. Urazený cit ľudskosti pozdvihol sa
z prachu poroby a so zbraňou v ruke do-
volával sa práva svojho. Avšak mame bolo
všetko volanie Bulharov a usilovanie sa jejich
zhodit putá ; vzdelaná Európa pozerala kľudne
a nevšímavé na všetky zločiny ukrutného
mohamedánskeho barbarstva, poneváč pod
nim trpel krestan — Slovan.
Juhoslovanská raja prosila, volala na-
darmo.
Studenosrdcá a ziskuchtivá Európa priala
si, aby nesnesiteľný stav balkánskych kre-
stanov v Turecku na ďalej trval, poneváč sa
bojí zmohútnenia slovanskej myšlienky. Bojí
sa Európa zbudit driemajúceho obra a preto
podáva mu v silných dávkach makovišta
k ďalšiemu spánku, lebo jak sa obrisko to
raz zobudí a Valibukovým kyjom na štít
sveta slovanského udre, ruch ten oču( bude
v polovici sveta. Avšak všetko namáhanie
udusit Slovanov a i na ďalej v putách otroctva
okovaných držaf, zostane tentokrát daromným.
Bulhari prví podstúpili krvavý krst za
slovanskú myšlienku. My duchom a perom,
oni zbraňou a krvou svojou sú predvojmi
lepšej doby slovanského plemena. Preto tým
viac súcitu musíme mat i my jako členovia
veľkej slovanskej rodiny ku trpiacim a umie-
rajúcim bratom na Balkáne.
Celý východ rdie sa krvou.
Či je to červánok rozodnievajúceho sa
lepšieho dňa, či sú to zore, veštiace hroznú
búrku ?
Krev, ktorá v potokoch prúdila sa z chra-
brých bojovníkov za svobodu a vieru; krev,
ktorá vyliata je z neštastných obetí tureckého
kanibálstvaí krev tá nenie vyliata — na darmo.
26
182
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 7. 1877.
Povstalecký výbor bulharský , sídliaci
v Bukureáti, podporovaný Srbskom, počal
pripravovať výbuch v početnom, okolo 6
millionov duší pociťujúcom národe bulhar-
skom*
Ešte skôr, jako Srbsko Turkom vojnu
vypovedalo, zbúrili sa Bulhari v okolí Tatár
Pazardžíku, v Panadjuriáti, Grabove, Trnove,
Rakovci, Samokove, Strumnici a v iných po-
četných miestach.
Tam, kde nebetyčný vysoký Balkán svoje
bralové reťaze po hraniciach bulharsko-make-
donských rozprestiera, velebne k blankytu
nebeskému vypína sa zrakom skoro nedosiahly
holý skalnatý vrch Ples. Jakoby od prírody
samej ohromnými braliskami za prepevný
hrad pripravený slúži pohorie toto s hustými
u päty jeho sa rozprestierajúcimi dubinami
a početnými jazkyňami za spolahlivú skrýšu
prenasledovaným Bulharom od polodivých
medzi nimi sa usadlých Čerkesov.
U samej päty Plesa, tam, kde dvojra-
menný horský potok Iskra z výšin Balkánu
do dolín hrkotave sa poberá, leží na malom
úvrší mestečko Samokov.
Zpomedzi malých domkov vyčnieva na
návrší crkva, obklopená mohutnými, stien
nábožnému ľudu podávajúcimi stromiskami.
Je po službách Božích.
Z kostolíka vyhrnul sa lud, lež nepo-
spiecbal jako obyčajne dolu chodníkami ku
obydliam svojim, ale jakoby nejakú obzvláštnu
udalosť očakával, zastavil sa pod stromami.
V sprievode viacero mužov vystúpil z crkvy
mohutný bradatý starec. Dla obleku poznať
sa dalo, že je to popa. Držal čierny drevený
kríž v ruke. Eolom neho shrkla sa tlupa
mužov a junákov. Starý kňaz pozdvihol kríž
povyše hlavy. Nastalo ticho.
„V mene Ukrižovaného," hovoril starec
mužným vysokým hlasom, „počínam hovoriť
k vám, Bulhari, rodní bratia!"
Celý zástup obnažil hlavy svoje, bo znal,
že v svätej záležitosti ide kňaz hovoriť, znal,
v čom záležať má reč, ktorú on k zástupu
predniesť hodlá, znak, že chce oduševniť ubie-
dený, potlačený, v otrockých putách väziaci
národ ku zápalu za svätú vieru a yec národa
a osYobodenia sa z poroby tureckej.
Po krátkej predmluve prečítal pópa vy-
zvanie k povstaniu proti sverepým utlačovate-
lom viery Kristovej a bulharského národa.
Hrobové ticho panovalo v zástupe. Na
koniec vyzval pópa Božidar prítomných -ku
svätej prísahe na obranu svätej viery a národa
a ku shodeniu pút, celý národ svierajúcich.
„Pomsta Turkom !" zavznely strašné slová
z úst ubitého ludu a ohlásily sa desaťkrát
od strmých skál Balkánu.
Na stá svalovitých rúk vztýčilo sa do
výšky ku prísahe.
„Znamením sv, kríža žehnám vaše mužné
predsavzatie, vašu prísahu a spravodlivú po-
mstu ku nastávajúcemu svätému boju!" do-
mluvil pópa, číniac znak sy. kríža ponad
celý zástup.
Svätý zápal skvel sa na obličajoch mužov
a junochov; v rukách zablisly sa lesklé ruko-
väte pištolí a smrtonosných nožov. Zástup
počínal sa riediť, len okolo starca pópa do
užšieho kruhu shrnulo sa viacej mužov.
„Marko Dragodane!" riekol slávnostne
starec ku vyčnievajúcemu zpomedzi mužstva
Bulharovi, „ty mocný stĺpe viery a svojho
národa, zaujmi vodcovstvo povstalcov samo-
kovských !"
Mohutný, skoro obrovský júnoch s iskria-
cimi očima vstúpil do kruhu a pobozkal po-
daný mu drevený kríž.
„Za blaho a svobodu svätej viery a ná-
roda krev moja!" vyvolal Bulhar.
Po malej chvíli vymenovaní boli z mužov
náčelníci a vodcovia povstaleckí.
Mohutný Grabovac vyslovil kliatbu na
potlačovatelov viery a národa, mladistvý Ra-
kovac a Dimitar mimovohe siahli ku ruko*
vätiam zbroje, jakoby v tom okamžení hotoví
bolí zápasiC s Musulmanom. Predstúpil i osu-
melý Karadž a podal Markovi ruku k spoloč-
nému činu.
Ešte v ten istý deň večerom, nikto ne-
vedel odkiaľ, rozdávaly sa medzi povstalcov
početné pušky, strelivo a iná zbraň.
Yyšľahlé na blankyte nebeskom jasné
vatry ohňov, rozložených po vrcholoch Bal-
kánu, boly povstalcom zrejmým dôkazom, že
povstal bulharský národ.
č. 7; 1877.]
Orol, obrázkový iasopís.
183
-,— /-..^-■y~ ,
— .^ >^-' '^
- ■"^r J .^./^y^^^^y ^J-
Nádeje^ nádeje, jarabé nádeje!
Svetom rozletely sa chýry, že 20—50
tísíc ozbrojených Bulharov, vedených zkése-
nými vodcami, započalo boj za svobodu kre-
sfanov. Nepočetní povstalci sríadovali sa do
brojov, štastie usmievalo sa zbraniam jejicb,
lež nádeje objavily sa mame.
Yelmi zavčasu a hned po vypuknutí po-
vstania vypravení boli vládou tureckou Abdul
Eerím, Seíket a Fazli basa s nepatrnou silou
15.000 nizamov a níekolko tisíc Čerkesov a
bašibozukov do povstaleckých krajov a uza-
vreli tieto tak, že o účinkoch tureckých hôrd
vydávaly svedectvá spálené mestá a dediny,
desné kanibalské vraždy a ukrutnosti, ktoré
páchané boly bez milosrdenstva na bezbran-
ných starcoch, devách a detoch.
V krajskom meste Pazardžíku bol vý-
ročný trh.
Na obličajoch ludu bola patrná známka
rozjatrenia a strachu pred nastávajúcimi uda-
losfami. Mysle všetkých boly pobúrené a oby-
vateľstvo očakávalo nečo neobyčajného, hroz-
ného.
Uprosred námestia shrnula sa tlupa ludu
dovedna, jakoby na divadlo, a vskutku ošu-
melý Bulhar tlčúc na bubon, svolával lud ku
divadlu, ktoré s vyučeným medveďom pred-
stavovať chcel.
A keď sa nepriehľadná tlupa ľudu okolo
medveďovodiča shromaždila , počal Bulhar
predstavenie.
Na ťarbavých pohyboch a nútenom tanci
hladom vymoreného zvieratá rozveselovalo sa
obecenstvo.
„Bulhari, bratia rodní!" zvolal zrazu
Karadž, medvedovodič, „vy sa vyrazujete na
úbohom tomto zvieraťu. Čujte, bratia, vy ste
mu podobní! Tak jako zviera toto slepo po-
slúchať musí pána svojho, súc kyjom k tomu
nútené, tak jako ono ztratilo svoju svobodu
a pysk klietkou uzavrený má: podobne i vy
poslúchať musíte Turka, potlačiteľa nášho,
tak i vy ztratili ste milú svobodienku a ústa
vaše zavrené sú, že nesmiete sa hlásiť ku
svobodel Hore, bratia, za svobodu!^
Divný ruch povstal medzi národom.
Daly sa očuť výkriky a preklínanie Tur-
kov zo všetkých strán.
„Bi^áibozuci !^ zvolal nekto v zástupe.
A sotva že sa ľud zpamätoval, počuť
bolo klusot koňských kopýt
Do mesta hrnulo sa turecké vojsko.
Ustrachovaný lud hrnul sa do tesných
ulíc a hľadal spásu v úteku z mesta.
Majúc v čele pochodu Sefket basu, do-
cválalo nekoľko sto bašibozukov a Čerkesov
na námestie.
Medzi sebou viedli Turci reťazami po-
viazaných povstalcov. Vynachádzali sa medzi
nešťastlivcami starci i ženy. Viedli jich na
popravisko.
Sefket basa, tento Nero devätnásteho
stoletia, porobil krátke právo, náhly súd s po-
vstalcami, nevynímajúc starcov, ženy a ne-
mlúvňatá. Privedení na sred námestia za-
jatci, rozostavení boli do radov a na velenie
bašovo mučení, v pravom smysle slova od
divokých Čerkesov mäsiarení.
Najviac zaplatilo jich hroznou smrťou
na kole. Ženám urézávané boly prse a iné
údy, deti pečené naražňoeh a rodičom k jiedlu
podávané — tak mučené boly nevinné obete I
Pre hrôzu dojmu nenie možno opísať
všetky tie múky, ktorými obete kaníbálstva
tureckého zo sveta znášané boli a to —
pred oblyčajom vzdelanej Európy.
Zo spoľahlivých zpráv vieme, že do 60
tisíc Bulharov padlo za obeť tureckému fa-
natismu.
Počeť spálených miest a osád ani udať
nemožno.
V prídomovej záhradke sedela večierkom
na kamennom, krušpánom obtočenom sedadle
švárna pópova dcéra Borisa. Dievka táto
mohla slúžiť za vzor juhoslovanskej krásky,
majúca v sebe súsrednené všetky cnosti a
vlastnosti, ktorými bielo pohlavie vyniká.
Nie len že bola driečna Borisa, lež ona vy-
nikala mužnou srdnatosťou nad všetky devy
v okolí Samokova. Borisa bola jedinkým die-
ťaťom starého pópy Božidara.
Sedela samotná tíško, zadumená a opie-
rala sivé očká svoje na plnotvarný mesiac.
Očakávala nekoho.
Bránkou do záhrady skočil mladík.
26*
184 Orol, obriikOTý čaBopis. [6. 7. ISTT.
mžeDíe neuIraC, Dragodanfl. Sefket baéa teta
tejto Doci pritiahne so štyrmi tiafcmi Turkov
do Samokovu a beda nám nepripravenými"
„Nebárs potešitelné zprávyl"
On to bol, ktorého dievka túžobne oča-
kávala.
Nemo objali sa milenci.
^Boriea, drahý klenotel" riekol ttiko äuhaj.
„Marko, lúby môj I" od- ■ '■ —
povedela, spočívajúc na
srdci jeho mladncha.
„Kviliä, Boriso?" pjtal
sa poznenáhla Dragodan,
vodca povstalcov samokov-
skýcb.
nJakýsi neobyčajný bôl
aviera srdce moje," odpo-
vedala deva, „tuším zlé prí-
hody."
„Svitol nám deú zlatej
svobody, družka moja I"
„Na prahu štastia nemtlo-
srdDý osud roztrhuje srdcia
naše. Marko, ty potiahneš
do boja proti Turkom, a
svoju Borisu zanecháä na
samú seba. Ty ma opuatíš,
utratím tebal"
„Nikdy 1* zvolal ohnivé
Marko. „Ukryjem (a, ho-
lubička moja, do dobrej
skrýže pred pazúrami tu-
reckých jastrabov a po do-
konanom diele osvobodenia
národa predvediem (a pred
tvár Boha, abys bola večne
mojou!"
Utíšila sa deva. Milend
vyprávali si o ufgbližších
výpravách válečných proti
Turkom. Marko mal hotový
plán k vytiahnutiu do boja,
jemu ešte chýbäly zprávy,
kedy a kde spoja sa Čaty po-
vstalecké susedných miest
ku společnému úČinkovaDiu.
A jako milenci shovorke
volný priechod dali, slyšat t
ku besiedke. Pred nimi olt
roni. Marko ho poenal. „Dávajúc s medveďom svojim {>t«dstá'
„Nesieš nám zprávy, Earadžu?" venie v iSitár-PazardJíku, oeopometrul som
„Nesiem," odpovedal bez dychu medve- fud k povatanm povzbudzoval. V tom pri-
<rovodiÍ a vrhol sa na zem. „Ani jedno oka- 1 tiahol Sefket baŠa so z^a^mi bratmi na-
č. t. 18T7.]
obrázkOTf íaaopti.
šiaii a hr&za, dal Täetkých umučiť. Ja len
z tažka uäiel som istej smrti, súc prenasle-
doTaný od baäibozukov."
Zpriva EaradžoYi bola spolablivá.
■os( T Asii.
Ustrnul Marko, zatkala Borisa.
V D^bH^äotn okamženf poskočQ Marko
Ba pahriMk ku kostolíka a tu vypAlil piMol
do tm; nočnej. O malú dobu na to počaly
sa vôkol kortolíka schádzaC mažaké posUTj.
Kolom Marka zastalo si nekolko sto OEbro-
jenýcb BnlharoT, av6ak malý to zástup proti
tisícom Turkov. Medzi nimi objavil sa i starý
pópa Boädar. Niakolkýiqí
slovmi objasnil Marko po-
stavenie a nobezpečenstvo
hroziace. Výsledok nočnej
j porady bol : okamžité opu-
~ ' Btenie Samokon a atia-
hnatie sa do neprísta^ýck
bralísk vysokého Balkánu.
Povstalci mali v plánt prí-
lákaC Sefket baáove tlupy
do skaliek na tak príhodné
miesto, kde by j(ch zniiiC
mohli.
Po pol nocí' bolo očut
rynčanie zbrane, bučanie do-
bytka, vŕzanie koliea, oby-
vatelstvo z bázii pred la-
padnutim od Tnrkov itekala
do neprístupných bralísk
Pleu.
Smutný bol to podiod.
Jasná Žiara z juhn osvet-
lojúca vrchol Balkánu ozna-
čovala utekajúcim cestu ces
pňepaste. Shorelo mesto
I^zardžik, ktoré Sefket baia
eaptiit dal.
Do rána dosiahli upr<A-
líci bnsté lesy balkánske a
tieto Bkryli úbohýeh v sebe.
Bulharské meatečkoTMar
I^eardžfk zhorelo. Na vý-
äine nad mestečkom metital
B táborom svojim Sefket
baáa a podobne rimaDskému
Neronovi zo i:^>áleoej Romy
radost majúcemu i tento
ukrutník plesal nad pki-
mebami, majotok povettdcov aoäer^júcini.
Baáa práve vyAieBoval mladébo ČerkeM,
ktorý vo vraždách kresťanov a v pedpalo-
vanf Bulharských dedín najviac vynikal : Eu-
badina za bega.
Tento koril sa pred veUtelem a u nak
186
Orol, obrizkoTý časopis.
[Č. 7. 1877.
Úplnej oddanoBti zaprisahal smrf všetkým
krestanom.
„AUach il allach a jeho prorok Moha-
med!^ revala sberba z troch čiastok sveta
spolu sobnatá a hlásala krvavú vojnu proti
krestanom*
Basa vydal dalšie rozkazy k pokoreniu
povstalcov.
„Eäte tcgto noci,^ riekol hrozivé, „pre-
padneme Samokov a zničíme to džaurské
bnieedo až do základu! Hlaďte potom sta-
rého pópa Božidara, toho rebela a vodcu
povstalcov, Marka Dragodána, dostat živých
do moci. S tými dvoma džaurami obzvláštne
divadlo vám pripravím!^
„Onen starý pópa," poznamenal Kubadin
beg, „má čarokrásnu dcéru. Dovol pane, nech
ju zajmem t>re teba a okrášlim ňou tvoj há-
rem 1*
Basa kývnul rukou a kázal pred seba
doviest zajatého Bulhara, ktorého baäibozuci
pre poburovanie ludu zajali.
Stráže neprivádzali nikoho.
„Ede je Earadž; medvedovodič?" hrmel
Sefket.
Čakal na darmo.
Eed bašibozuci mestečko rabovali, uklz-
nul tento oáumelý syn prírody strážam a nocou
štastne dostal sa do Samokova, aby svojim
vest o približujúcich sa Turkoch doniesol.
Basa zúril na svojich vojakov a hrozil
jim smrtpu, jestli jim ešte len jedon po-
vstalec utečie.
Štastným útekom Earadžovým ešte zú-
rivejšie rozvzteklený sluboval basa povstalcom
Samokovským hrozné múky a útrapy, ktoré
boly jeho remeslom, jeho jediným velítefským
umením.
Po krátkom odpočinku velel basa čatám
svojim k pochodu na Samokov a ešte pred
svitom dorazili Čerkesi do tichého mestečka.
Uradostnení nádejou na bohatú koríst
a milé divadlo zabíjania krestanov spiechali,
lež jako podivili sa hrobovej tichosti obyva-
teľov, nenachádzajúc ani najmenšieho odporu.
Mysleli v tuhom spánku zahrúžené oby-
vateľstvo vzbudit založením červeného kohúta
na domoch samokovských. Y mestečku ne-
našli živého tvora.
Predstráže upovedomily badu o úteku
obyvateľstva.
„Tí psi utiahli sa na Balkán, vyhľadáme
jich i tam!" hrmel v zlobe basa a nedajúc
oddychu vojsku svojmu, velel postupovať sme-
rom ku braliskám vysočiny Plesa.
Eubadin beg viedol predvoje Čerkesov
do strmých, skalnatých bralísk Balkánu. Po-
pri ňom jazdil Šamil, priateľ jeho nerozlučný.
Na upätí vysočizného Plesa nachádzala
sa jazkyňa, Dušman menovaná. Hustý kúr
z otvoru jej vychádzajúci svedčil, že v nej
ľudia prítulok svoj hľadajú. Časom ukázala sa
u otvoru jazkyne ozbrojená mužská postava,
pohliadajúca bystro do dialky, alebo do hĺbky
podjazkyňou ležiacej priepasti, ňouž horský
potok veselo hrkotal.
Ticho panovalo v bralách a hustá hmla
zaobalila temeno Plesa.
Pohlíadnime do jazkyne.
Y nej zídeme sa so známymi osobami.
Na kameňoch vôkol vatry sedia bulharskí
povstalci, zpomedzi nich vyníma sa postava
Marka Dragodana, pópa Božidara, u ktorého
boku zahrúžená do myšlienok stojí dcéra
jeho Borisa. Earadž čistí zbroj u ohňa.
Povstalci samokovskí vyvolili si jazkyňu
túto ku svojmu úkrytu a práve radili sa, ja-
koby prívítat mali za nimi ženúcich sa Turkov.
Jazkyňa podávala jim znamenité postavenie
k samoobrane, ona slúžila jim za pevný hrad,
z ktorého na všetky strany pálit a tiež útoky
do vysočiny postupujúcich Turkov odrážaC
mohli.
Bezbraný ľud so statkom a bydlom svojim
utiahol sa do obdelačných hustých lesov, kam
sa Turek bez zpoľahlivých vodičov vniknúf
neopovážil.
Povstalci boli všetci prichystaní k samo-
obrane. Úzka cesta viedla ku jazkyni a kon-
čila s hlbokou priepasCou, cez ktorú prelo-
žené bolo nekoľko neokresaných brvien na
miesto mosta, ktorý v okamžení každému
zrútením do priepasti hrozil. Od inakade do
jazkyne prístupu nebolo. Na strmých bralách
v pravo i v ľavo jazkyne stáli povstalci ukrytí
za skalami hotoví k boju.
ô. 7. 1877.]
Orol, obrázkový 2aBopiB.
187
Okolo poludnia zpozorovala stráž ujaz-
kyne blížif sa basibozukoy.
Povstalci chlap do chlapa siahli ku puš-
kám a bezbraný kňaz s dreveným krížom
v ruke zamiešal sa medzi nich.
Borisa meškala v jazkyni a modlila sa
skrúšene za vítazstvo svojich pobratimov.
Dost namáhavé predierali sa bašibozn-
kovia a Čerkesi na hor úzkymi chodníkami
a priesmykami. Jakonáhle priblížili sa na
strelnú dialku ku jazkyni, kulami z.ručníc
povstalcov zronení válali sa do hlbokej prie-
pasti.
Výstrely rachotily zhusta. Kamenie pa^
dalo na hlavy pohanov.
Udatné bojovali Turci a s mnohými ztra*
tami oproti povstalcom, avšak jazkyňa ne*
bola dobytnou.
S krížom v ruke a s Božím slovom na
jazyku posmeloval kňaz povstalcov ku vy-
trvanlivosti.
„S Bohom národe môj, s Bohom Borisa I"
zavznel hlas starého pópy, padajúceho na
zem. Trafený tureckou kulou do pŕs, tisknúc
mocne kríž na prsia svoje, svalil sa pópa ku
zemi.
Pád otca svojho zpozorovala Borisa, i vy-
rútila sa z jazkyne a s nárkora medzi daž-
ďom nepriateľských kút vrhla sa na drahú
mŕtvolu otca svojho.
Nemálo namáhania stálo vodcu povstal-
cov Marka, by odtrhnul ľubú svoju nevestu
od mŕtvoly otcovej. Turci padali jako muchy,
ale preca postupovali.
y čele rozuzdenej tlupy Čerkesov kráčal
strminou nahor Eubadin beg, až došiel ku
môstku nad priepasCou. Rovesníci jeho spe-
chali za nim s jasotom.
Práve vynachádzal sa Kubadin beg na
prosried dreveného môstka s mnohými Čer-
kesmi, keď pod (archou jejich vopred kroz
povstalcov podpílený mostok, prelomil sa,
a v tom okamžení s velkým rachotom zmyzol
beg s odvážlivcami v hlbine priepasti.
Neskoré volal Šamil na súdruha, upo-
zorňujúc ho na nebezpečenstvo. Veštba jeho
sa preca vyplnila.
Umlkla streiba zo strany Turkov.
Povstalci zvíťazili.
Ku jazkyni nebolo pre Turkov žiadneho
prístupu.
Sefket basa po dlhom premyšlovaní vzdal
sa nádeje na dobytie jazkyne, i uzavrel, že
obložených v nej povstalcov usmrtí hladovou
smrfou.
I odtiahol basa z bralísk Plesa s ne-
podareným výsledkom dobytia jazkyne Duš-
manovej a zanechajúc pred ňou nekolko sto
bašibozukov čo posádku, ponáhľal sa do Strum-
nice, aby držal krvavý súd nad chytenými
povstalcami. Povstalci vysvobodili sa tajným
otvorom z jaskyne. Mame bolo namáhame
Turkov, aby jich pokorili, zničili.
Nekolko sto povstaleckých Bulharov pre-
kročilo nepozorovane srbskú hranicu u To-
plíce a po nekolkodňovej chôdzi dorazili ku
plukom srbským u Alexinacu.
Medzi nimi vynalezala sa i bulharská deva.
Všetci títo povstalci bulharskí dali sa
vriadit do srbských brojov a bojovali proti
spoločnému nepriatelovi u Nisu.
Jaký úspech a výsledok malý zbrane
srbské, známo je. Krvavé potlačenie bulhar-
ského boja za svobodu, na jebož prajný vý-
sledok spoliehali sa Srbovia, tiahlo za sebou
i neúspech Srbska.
Úbohý Bulhari priniesli krvavú obeC na
oltár svobody, veríme že nie nadarmo.
V oddialenej, tichej, od hluku válečného,
srbskej dedinke žila počas boja, utiahnuté
od sveta a známych svojich, opustená Borisa.
Okrem Marku nemala tu viac nikoho
a i tento bojuje za svobodu.
Ktože zaručí osamotnelej deve sirote,
že ešte zíde sa s milencom svojím na tomto
svete ?
Po uzavretí prímeria medzi Srbskom a
Tureckom znenadále objavil sa u Borisy Dra-
godan. Prišiel, ač nie milenicu svoju nazpät
uviest do svobodnej vlasti, prišiel ju aspoň
potešiť.
Vrelé srdcia tesily sa vzájomne.
„Až potom, drahá nevesta moja, ked
nad vlasťou našou opät zlaté slniečko svo-
body a pokoja zasvieti, áž potom len zave-
1S8
Orol, obráskový časopis.
[Č. 7. 1«7T.
diem €a ku domácemu krbu milenerj domo-
viny a tam na hrobe, slávne za národ svoj
padlého otca tvojho, spojíme sa ku blaže-
nému životu!^
Tak potešil Dragodani vodca povstalcov,
svoju Borisu.
Ona vzdychla a bol to vzdych túžby po
milej neštastnej vlasti.
•^-OL^yV^C-'-N-
Svihák.
Povesť od Miloslava Dumného.
(Pokračovanie.)
K.
„Tak slávne si my ž^eme,
Kým na bubon neprijdeme
My slávni — Pešťania!''
Tak spieval ten veliký, teraz v sibirskýcb
dolácb hladaný, básnik maďarský, slovenského
pôvodu — Petofi.
Veľkomestský život I Veliké to slovo,
označujúce velikú trmu-vrmu, velký skvos,
nádheru, končiacu sa s najvätšou hmotnou
i mravnou biedou, úpadom, porážkou.
Avšak dost k úvodu do kapitole o vel-
mestskom živote. Podívajme sa naň sami.
V Beleznayho záhrade^) baví sa, očú-
vajúc oplzlé tyrady prosto-národuích spevá-
kov veselá študentská spoločnost. Medzi pred-
stavením a prednáškami nôtila zádumčivé
„lassú^ a živoírišké „csárdáse" barna^áčata
novomaďarov, pod vedením čiemookého pri-
máša Balogha. Samej hudobnej spoločnosti
bolo to už zunované, ba protivné, že usta-
vične len jednu nôtu prehúdat musela. Ôu-
hiýci, rezký, oduševnený to kvet maďarsko-
vlastenský, štmgali ostrohami i pohárami,
bili flaše, až starému Paraghovi, hostinskému
to Beleznayho záhrady, v ušiach zaliehalo
a nôtili nadšene za bandou cigánskou:
„Megállj aémet, miud megbánod,
Hogy a magyart exeqnalod;
Csinálok bôrôdbôl dudát,
Azon fávom azt a nótát:
^Jaj be hunczat a német!"
(„Počkaj, Nemce obanuješ,
Že Maďara exekvuješ;
Vyrobím ti z kože dudy,
A zanôtim z plnej hrudi:
„Jaký huncút je Nemec!")
*) Nenie to síce záhrada, lež dvor, vysadený
uekoľkými stromami, so začadeným domom
v prosriedkn. P ô v.
A spev ten sprevádzalo opätné mocné
štrnganie, bitie fliaš a náramné revanie:
„Éljen Kossúth, éljen Garibaldi!"
„Éljen Aladár ľ* zakričal jedon kučeravý
hudec z bandy Baloghovej a šuhajd spustili
hromovité „éljen Aladár.'' A už bol AUdár
na pleciach šuhajov, ktorí ho s výskotom po
záhrade nosili a už bola piatka z vrecka
Aladárovho v ruke uradovaného kučeravého
kontráša.
I pripíjalo sa hlučne na zdravie Ala-
dárovi.
„Aladár je na večné veky našim vodcom.^
„A mecénom. **
A „éljen Aladár!" ozvalo sa zase a pri-
píjalo do nekonečna, a tuš zavznieval, dobre
tie učadené múry starej búdy Beleznayovskej
sa nerozsypaly.
Zacenkal zvončok. Opona vyhrnula sa.
Nastalo hrobové ticho. Na malom javišti ob-
javila sa bujná polská krásavica, tanečnica
a speváčka -- Blanda Eohanovska.
Spievala so sprievodom hudby a spev
svoj triasanfm sa sprevádzala:
„Ružu chcem!
Dam či ju.
Lež na vziyom ružu chcem.^
Blanda musela triráz spev svoj opäto-
vat. Šuhajci ju voždy vyvolali. Keď poslední
raz „ružu chcem" zanôtila a Aladárovi z ja-
višta dolu plno rozkvitlú nížu zabodila, na-
stal ohromný jasot:
„Éljen a lengyel, éljen a magyar!"
Aladár vyskočil na javište, objal šumnú
speváčku, skočil s ňou u prosred divokého
lomozu mládeže z javišfa dolu, posadil si ju
ku sebe pri stole, zobul jej črievičku, nalial
do nej vína, vypil u prosred búrlivého élje-
novania a zase nalial plnú, podal susedovi;
č. 7. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
189
» • • v ^ .
ten nasledoval príklad Aladárov, a tak ko-
lovala črievička z ruky do ruky sta ry-
tiersky pohár. Na to pozdvihla sa speváčka
a zanôtila:
„Polak, Venger dva bratranky,
I do korda, i do sklanky."
A tu už nebolo výskotu nezbednému
konca kraja. Jedon sklepník bol obozretným
Paraghom k tomu ustanovený, aby počet po-
bitých fliaš značil.
Zvončok zacenkal. Krik uspokojil sa
trochu a ohnivé zraky vínom rozpálenej mlá-
deže obrátily sa na javište, na ktorom v ma-
ďarskom národnom kroji nevesta jako lusk,
speváčka Piros Panna sa objavila. Taký búr-
livý potlesk vítal ju zo strany šuhajov, že
šumná Blanda Kohanovská, pn boku Aladá-
rovom pri stole sediaca, už žiarliť počala.
Len čo ústa maďarská speváčka otvorila
a nôtit začala tú oblúbenú:
„Htgnalban,
Hajnal elôtt,
Rózsa fa nyílik az ágyam elôtt,"
(„Na úsvite,
Pred úsvitom,
Spím si pri strome rúž rozvitom;*")
nôtili šuhajci za ňou a nedali sa jej samej
produkovať. Ona bezpochyby na takéto ová-
cie už navykla, nad tým sa nehoršila; ale
z javišta zostúpiac k stolu si k šuhaj com
prisadla
Aladár chcel ju poctit zároveň polskej
spevácky, ale z jej črievice sa napit, to
nešlo, — bo mala na nohách vysoké, čer-
vené, kordovánové cižmižky. Jakú že jej teda
česf preukázať? Aladár dal natočit v bočnej
chyži kädu vína, v ňom sa Piros Panna okú-
pala a oni to víno vypili.
Starý Paragh robil sám víno. Napísal
i knihu o robení vína. Jak by sa nebol tešil
tomu, keď sa mu míňalo? Bola tá hlučná
spoločnost síce len zo samej študujúcej mlá-
deže sostavená; ale Paragh si tých hostí
viacej uctil, lež všetkých iných. Nič to preto,
že boli medzi nimi i chudobní šuhaji. Jedon
stál za všetkých, a to bol nám dobre známy
Aladár Vôlgyesi. Ten nebol zlatom k zapla-
teniu. Nech ztrovili kamaráti čokoľvek, kto
nemal čím platit, za toho platil on. Za to
ale i požíval neobyčajnú lásku a popularitu
u nich.
Prišlo to i dnes na úsvite v Beleznayho
záhrade k porátaniu. Boly toho celé hárky,
čo sklepníci všetko popísali. Šuhajci boli
všetci jako vŕby, tanečnice dávno boly zmizly,
bo trebárs jak boly lahkými, opili šuhaji sa
jim konečne preca len zpríkrili. Trebárs jak
boli študenti popití, keď to prišlo k plateniu
a porátaniu, nejeden počal vytriezvievat a tú-
žobné zraky na Aladára upierat. Ale ten sa
dokázal byt zase gavalierom. Vytiahol tisícku,
hodil ju Paraghovi,' sloviac :
„Dajte z toho stovku cigáňom a dobré
raňajky ; a mne vydajte tolko, kolko asi bude
dosC pre nás na čiernu kávu.^
Paragh uctive sa poklonil.
Šuhajci zarevali: „Éljen Aladár!^
Cigáni zahrali tuš a v záhrade kohútí
už kykyríkali na deň.
Mládež preniesla sa z Beleznayho zá-
hrady do kaviarne, a pri čiernej podriemka-
vala si snívajúc o Blande i Panne.
To je ten veľkomestský život vlastene-
ckej mládeže!
Grófka Nyáry bola s dvoma dcérami
Araňkou a Gizellou známa vo velmeste čo
vdova v najväčšom skvose žijúca a najskve-
lejšie domáce plesy dávajúca. Jej salón na-
vštevovali zároveň mladí i starší páni, väč-
ším dielom takí, ktorí sa nenútene chceli
zabavit. Grófka na úzkoprso formy spolo-
čenského života príliš sa neviazala; žila i
s dcérami svojimi svobodne, nedbajúc, že zo
dňa na deň vždy viac do zlej povesti pri-
chodila. A dcéry, jestli sa nevyrovnaly matke,
teda ju neomylne prevyšovaly. Na vidieku
by jim boli dali názov ľahkých, rozpustilých
osôb; tu jich volali ženskými emancipovanými.
Jako také našly všeobecnej obľuby, zvlášte
tak zvaní liberál ci jich zbožňovali — ale na
ženbu žiadon z nich nepomyslel. V úkryte
krásne sa rozvíňajúci kvietok rád si každý
odtrhne a na prse pripne, lebo za klobúčik
položí; ale verejne rozvitú ružu, k nejž každý
privoniava napospol, tú nechajú ľudia až do
tedy, kým samo od seba jej listy nezpršia.
27
190
Orol, obrázkový Časopis.
fČ. 7. 1877.
-..j^ '■K.^ -■*
--*.^ >-^,•-^^
Grófka Nyáry i s dcérami svojimi Aran-
kou a Gizellou na budúcnosC nepomyslely,
tá jim prílišne hlavu ncprebíjala. Žily a uží-
valy, tesily sa a fintily, zabávaly a vyrážaly.
A čože je život? Jim bol on úživou — v čom
utvrzovalo jich hajno jim dvoriacich mladí-
kov i starších pánov, hovoriacich k nim
voždy pocblebne, a neznajúcich vo dne v noci
inej povinnosti života nad zábavu, rozkoš
a vyrazenie.
V salóne grófky Nyáry bol vodca mlá-
deže, Aladár Yôlgyessi, obzvlášte obľúbený.
On dvoril bez rozdielu matke i dcéram a
všetky tri ho zaroven zbožňovaly. Dnes bol
salón grófkin viac lež inokedy ovenčený,
osvetlený. Do venca veselej spoločnosti oča-
kávaly sa i osoby vládne. Ústavní život a
ústavná vláda , ač i má, no nie tak prísne
predpisy etikety, jako absolútna a iného druhu.
Ide to niekedy i u nás už po amerikánsky.
Nie rod , ale súcosf a spôsobnosf otvárajú
dvere k vysokým hodnostam. A to by nás
veru len tešit mohlo, keby dla každode&nej
zkúsenosti neotvárala dvere k hodnostiam
u nás stohlavá protekcia, ktorá všetky miesta
bez ohľadu na súcosť patričných zaplňuje
svojimi kreatúrami a zatvára dvere pred
jednotlivcami schopnými, opravdove k jednej,
lebo druhej hodnosti, jednomu lebo druhému
úradu povolanými
Lež na čo tráplm ctených čitateľov po-
litickými úvahami v zábavnej povesti? Pý-
tate sa. Veď nám tá politika i tak len kazí
všade rozkoš a pokoj života. Prosím za od-
pustenie, nedávam z toho mnoho, len práve
túto špetku, ktorú požaduje povesť naša. Už
ponáhľam lube čitateľky niesť na zábavu.
Dnes, spomneli sme, bol salón osvietenej
grófky Nyáry skvos^nejšic ozdobený, bohitšie
osvetlený, lež inokedy. Čakali samého pána
ministra Pi. a s nim i mnohých radcov a vy-
soko postavených ústavných pohlavárov. Že
pán minister R. navštevoval salón grófky
Nyáry, nad tým sa nedivme; bol pán minister
R. za mladi veselým švihákom — zná to
Liptov, Turiec, Nitra i Oiava — a s grófkou
bol z tých čias intímne známym. A v tomto
ohľade „honores non mutant mores."
Grófka Nyáry s dcérami Araňkou a Gi-
zellou boly vystrojené bohaté. Keby srdce
a smýšianie jejich bolo bývalo tak čisté a
tak ozdobné, jako ten nádherný oblek jejícb,
boly by pristaly za bohyne na Olymp. Ale
čo by srdce a smýšľanie čisté? Do pohan-
ského Olympu sa ony práve takto hodily.
Grécki bohovia a bohyne sdielali všetky náru-
živosti a všetky bludy, všetky mdloby ľudské.
Oni hrešili a hrešili pekne. Nuž grófka vdova
8 dvoma svojimi dcérami boly oprovdovými
bachantkami ; v salóne svojom vlastnom uspo-
riadovaly bachanalie, v salóne svojom vlast-
nom slávily orgie. Mladým bachusom býval
neomylne obľúbený vodca mládeže Aladár.
Práve prišiel a bozkáva rúčku grófkyuu.
„Už sme boly netrpezlivé/ riekbi s ví-
čitom Gizella, ruku mu podávsgúc, ktorú oa
na srdce svoje pritisnul, počím Araňka pod
rameno ho uchopila sloviac:
„Nezajímame vás?"
Aladár pozrel výčitiek plným zrakom na
všetky tri grácie a posadiac sa ku fortepianu,
začal hrať a spievať tú starodávnu:
„Képeddel aiszom el,
Képeddel ébredek,
Kimondhatatlan az,
Mit érted szenvedek."
(„Tvoj obraz aia uspí,
Tvoj obraz budí maj
Nevýslovné je to,
Čo trpím pre teba.")
A tri grácie boly s osvedčením týmto
na najvýš spokojné, a on sa cítil byť pánom
situácie. Matke pobozkal ruku, Aranku vy-
krútil v čardáši a Gizellu veznúc pod rameno
prevádzal po skvelom tereme.
Salón grófkin bol o nedlho naplnený.
Tu boli zastupitelia literatúry práve tak jako
i mnohých prísnovážnych úradov shromaž-
dení, tu otáčalo sa v krátkom čase trom do-
mácim viac podobných grácií až na tucty.
Zábava bola rozmaruplná, nenútená. Bezpo-
chyby si boli všetci shromaždení vospolok
dobre známi, bo obcovali tak spolu, jako
jedna v dobrej usrozumenosti, žijúca rodina.
A my máme tu tiež v salóne grófkinom na-
šich známych.
c. 7. 1877J
Orol, obrázkový časopis.
191
-'-•■'.-^* y^.^^y y- -^ j- .r- .
■s. '^y~ ^ ^ *^x>-'fc^'^ ^- .^-^„^^^
-*■ v^ ^ ^^
' r^ ^ y^ ,^\ ^\ ,
Je tu nádherne ustrojená dáma, okolo
ktorej sa obzvlášt&e mladší svet s oblubou
otáča, A ona, tak sa zdá, v tom si veľmi Tu^
buje; ach ona si tak rada dáva ruky boz-
kávať, že ani jednorau ruku jej bozkajúcemu
mladíkovi nezabudne ruku vrelé stisnút a
mnobohovonacim lubým úsmevom mu za úctu
sa odmenit. Pri domácich váeobecne vychy-
tených troch gráciách je ona tá najobľúbe-
nejšia v tomto kruhu, tak že mladne radoston
nad svojimi výdobytkami. S nou je i jej
dcéra, uteiené^ lež jakésí zadumené dievčatko,
[nravá protiva svojej živej, láskyhodnej matky.
Ona je len telom tu prítomná, duša iste inde
niekde blúdi, lieta. Matka výborne sa baví,
dcéra len na silu, je ožividome zlého roz-
noaru natolko, že ju svet mládeže velmestskej
pod nebars pochlebným menom ,,dedinskej
húsky*" pozná.
S matkou a dcérou je i pán otec prí-
tomný. Na ňom na prvý pohlad vidí každé
oko jednoduchého dedinského zemana. Ho-
vorí o psoch, koňoch, o víne, doháne, polo-
vačkách, a rád sa zakartuje. Ale trebárs
všetko toto vypadá u neho len tak po de-
dinský, preca nachodí on kamarátov vo vel-
meste. „Tomáš báči" je jako prototyp ma-
ďarského zemana, pod menom „Mokány Ber-
cziho** po šírej vlasti známeho rád videný
v společnosti. A on veru schvaľuje myšlienku
svojej manželky, na základe ktorej sa z otupnej
dediny do mesta prebývať odobrali. Je to tu
za život! Tu sa on než luje, že si nemá s kým
zapolovaf. Berie na grófskych a kráľovských
poľovačkách podiel. Tu má si kto s ním za-
pil, zafajčií, zatartlovat. Výborný to život 1
Od počiatku tejto kapitole spomíname
štyry osoby. Dve sme menovali, dve len zná-
stinili. Keď povieme, že to bol otec Tomáš,
syn Aladár; matka i dcéra stajného mena
Melánia, — nuž čitateľ to priam uhádol, že
sú to naši dobre známi Yôlgyessovci.
Matka Melánia nikdy na migrainu v Pešti
sa aežalovala. Otec Tomáš žil si vesek) a
rozmarné ani ryba vo vode. Aladár, nac
o lom hovorit? Vidíme ho tu, videli sme bo
Y Beleznayovej záhrade.
Len úbohej dcäre Melánii pukalo srdce.
Melánia túžila len po dedine. Ach, veď
takú priateľku úprimnú a spoločnicu vernú,
jakou jej Marta bola, v tom skvelom vychý-
renom veľmeste naskrze nájsť nemohla? A ta
kého spanilého šuhaja, jakým bol vychová-
vateľ, u prosred tých vyfintených lútok veľ-
komestských tiež natrafiť nemohla. Čo by ju
teda tu bolo mohlo tešiť? Túžila po tichej
dedine, trebárs ju žalostne na nesplnené túžby,
na sklamané nádeje neprestajne upomínala;
len túžila a túžila po nej. Právom si teda
názov ;,dedinskej húsky^ zaslúžila.
Ale obzrime si už baviacich sa. Ti by
nečarali velmesto za všetky dediny uhorskej
krajiny. A zvlášte Aladár!
Stojí on v živom rozhovore s grófkou
Nyáričkou vo výklenku okna na samatovom
fuuteille rozloženou.
„Jako som vám hovorila, šľachetný Ala-
dáre, niet žiadnej pochybnosti, žeby vás pán
minister na moje odporúčanie nevymenoval*
„Ráčite byť tak dobrotivá."
„Pod výminkou."
„O, znám ju a vyznávam, že ma ona
dvojnásobne oblažuje. I úrad i ruku tak spa-
nilej slečny. To je mnoho šťastia.**
„A svet hovorí, že nie som dobrá matka!
Ten zlý svet!"
„Bez páru, osvietená grófko.**
I obsypal jej ruku bozkami.
Ku grófke blížil sa iný mladík.
„Čakáme pána ministra. Istotne pred-
stavím mu vás. Neomylne vás vymenuje."
„Ste príliš láskavá, osvietená!"
„Pod výminkou."
„Ó, Gizellina ruka bude mojim najvzác-
nejším pokladom."
A mladík obsypal rúčku grófkimu vre-
lými bozkami.
Pani barónka, Melánia Vôlgyessy, žila
v svojom živle. Rodina Vôlgyessyovská bý-
vala v najobľúbenejšej ulici Vacovskej, kde,
jako sa hovorí, len na ulicu ísť potrebovala
a už žila, už požívala. Po ulici tejto každo^
denne prechodí sa krásne pohlavie. A kde
je magnet, priťahuje blesky. A magnet krá-
savíc priťahuje blesky očí driečnych mladí-
kov, a nie ináč až do smrti zaľúbených sta-
rých pánov. I pani barónka Melánia neza-
27*
192
Orol, obrázkový časopis.
[C. 7. 187t.
• ^^-^^^^^y^ *^ y^^-
budia každodenne v peknej toillete svetu sa
ukázaf, nezameškala blesky očí a sŕdc muž-
ských k sebe pritahovat. To bolo do obedu.
Pod večer prechodila sa po nábreží pri Du-
nigi, kde sa každodenne len hemží a rojí
vystrojené obecenstvo. V týchto prechádzkach
samých už Melánia žila. Jaký to požitok ob-
divovať a obdivovanou byfl
V divadle národnom mala pani Melánia
svoju lóžu. Pán manžel málokedy v divadle
sa ukázal, jemu to bolo nudné, zdĺhavé.
Radšej sedel pri svojej oblúbenej tartličke.
Za to nebola pani Melánia v lóži svojej
s dcérou svojou nechutnou a nepretržene za-
dumenou, osamelá. Boj galanov i tam sa
hemžil okolo nej. A mala ona tu dvojnásobnú
úživu. Zabávala sa sama výborne a bláhala
si v zábave svojho zbožňovaného syna Ala-
dára, ktorého neprestajne lorgnettovala , vi-
diac ho priam v jednej, priam v druhej lóži
osvedčených nóbl dám velmestských.
Tak žila Melánia. K tomu mala to po-
vedomie, že jej syn, tak mladý šuhaj, je už
tajomníkom ministra vniutra, že pán minister
dal tú čest, a objavil sa i na jej večierky,
ba i ruku jej podal a pri odchode vrelé
stisol, to bolo nad jej dakedajšie najsmelšie
sny života. Pravda, že ju manžel a dcéra na
najvýš zkormucovali ; nuž ale manžel jej velmi
nechýbal, jako by ho ani nebolo bývalo, a do
veľmesta nijako sa nehodiacu zadumenú dcéru
nahradzoval životaplný, rozmarný, všeobecne
oblúbený Aladár, syn najmilší, z nehož tak
mnoho byt mohlo a ona neomylne už mini-
sterstvo preň v hrsti mala. Veď v radoch
svojich záletníkov mala vätším dielom vy-
slancov, iste i ona sama mu k sláve dopomôže.
„Spokojný si so svojim úradom, syn moj
milý? Nemáš mnoho roboty? Nezaškodí ti?"
Tak prihovárala sa jednoho dňa na mäk-
kej pohovke rozložená pani barónka Melánia
svojmu synkovi Aladárovi.
„Oj, premilá mamička, na to my máme
rozum, aby sme sa s robotou zmorít nedali.
Vieme si to urobiC pohodlným. "^
„A chodíš každý deň do úradu?"
„Viac menej. Aspoň kuknem ta, žeby
ma podriadenejší videli. Čo len jednu smodku
vyfajčím, preca som tam."
„No, veď to sotva bude dlho trvat, pôjdeš
vyššie a budeš väčším pánom a tak samo
sebou sa rozumie, budeš mat menej roboty."
„Ufám. Minister mi je dobrý a neraz
sa ma zpytuje, jako sa ti darí."
„Hodný pán! Len jedno by som si ešte
žiadala, syn môj ! Tu bude tvoja karríera už
zabezpečená, ale mala by vyššej ceny a mo-
hol by si istotne i skorej sa vyšvihnúf, keby
si sa mohol stat vyslancom."
„Mama, to je božská myšlienka od teba !
Mama, za to ta musím vyobjímal a vyboz-
kávat. Už ja len vždy hovorím, že si ty
naše štastie, že bez teba by sme my ničím
neboli. Mama, ja Ca zjiem od radosti 1 Vy-
slancom, vyslancom."
„Vieš prečo si ja to žiadam a žiadam
čím skorej?*
„Lebo jako vyslanec mám otvorenú bránu
k najvyšším úradom a hodnostam."
„Z vyslanca je len jedon krok do mini-
sterského kresla."
„Tak je."
„Nech sa pučí Szirmayička, že ona to
so svojim Arpádom k ničomu priviesť ne-
môže. My jej ukážeme, čo sme a čo vieme.**
„Arpád Szirmay je len taký chumaj.
Sedí v knihách a do života sa ani nepodíva.
Čo je mne po všetkej jeho múdrosti! Ja od
učenia neoslepnem, ani od kníh sa nezbláz-
nim. Dost ma natrápil ten prekliaty vycho-
vávate!. Ja budem i bez učenia pánom."
„Už si nim, môj syn, už. Ty si súci do
sveta a budeš štastným, a budeš mojou ozdo-
bou, môjho srdca korunou. Ale nesmieš za-
budnúť na grófku Nyáričku a jej dcéry.
I včera sa mi žalovala, že jich zanedbávaš.
Nezabudni, že ťa preca len ona ministrovi
odporúčala. Ona sa ufá, že si vezmeš . . ."
„Jej dcéru za ženu? To chcela, viem,
od prvopočiatku. Ale, mama moja, Araňka
s Gizellou už vychodia z módy. Vieš, čo to
znamená? Už ostarievajú. Ach! a Ottilia
Szalay, a Eulalia Szemere, a Eufrosína Kákay
— to sú opravdoví anjelia oproti týmto. Ver
mi, mama, že na ženbu ani nepomyslím. Svet
je tak pekný a dievčat utešených tak mnoho,
a ja mám všade voľný prístup."
č. 7. 1877.]
Orol, obrázkový čaBopÍB.
193
-^^r--.^ •v
j^ " r^ f ^\y y- .^ -^ -*
„Syn môj, vidím, že v tebe spočíva velký
človek. Veru chladom Nyárovcov máš pravdu.
Kto by sa zahrdúsil, keď sa nemusí.^
„A potom, mama, keď sa ja oženfm,
teda musia pri tom byt dve vecí. Partia a
krása. Ach Ottília, ach Eulalia, ach Eufrosína!
Vieš, že ku každému z týchto mien je pri-
pútané 200, alebo 300-krát tisíc?''
„Pod sem na srdce, dieCa moje drahé!
Syn môj, ty jediný si moja radost, ach, vari
ta zjiem od radosti!^
(Pokračovania nasledi^e.)
^ »»|1Q «^
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
Cestopisné náčrtky od LasJcomerského,
(Pokračovanie.)
Znamenitou hradakou ubiehali sme ďalej.
Širší vidiek objavil sa nám. Časom sretávali
sme nádherné panské kočiare. Boli to, jako
sme sa pozdejíie dozvedeli, páni Iiordovci a
Popperovd, ktorí sa navracovali zo svatby
v Žiline vydržiavanej. Týchto bursovných
magnátov najfažšou prácou býva strižky od-
stribovat.
Prešli sme dedinu Strážovú, a pred nami
leží priestor s mestom Žilinou, ohradený
vysokými, najmä na juhovýchode, horami.
K juhu prestiera sa dlhá Rajecká dolina až
po Prievidzu siahajúca, z ktorej i riečka hen
tam z vrchu Strážovho pri Číčmanoch za
Zliechovom pôvod berúca pri Strážovej do
Váhu sa vlieva. Rieka táto, menom Žilinka
(Rajčianka), vychodiaca z doliny, aspoň dla
mena rajovej, prekračuje dakedy i medze
slušnosti; tak porúchala nedávno i mlynskú
hat a namotala samopašne na lúky a role
kameiev a štrku.
Keď človek za Strážovou na štvrt kruhu
hlavou na západ mikne, vidí v diake asi pol
míle na značnom kopci hrad Lietavu, ktorý
nad okolím panuje. R. 1241 stavaný sobor
mníchov Kartuziánskych na skale útočistia
menoval sa Leton, čo je rovného významu
s Lietavou. Táto hrba opustených skál v pre-
došlých vekoch často a obyčajne dost úzkost-
livým okom utisnutých Žilinských meštanov
obzeraná bývala zo záhunmia mesta. Ačpráve
tu i tu v trudných časiech okolitému ob-
čanstvu i za úkryt slúžila.
Stražov daroval Žilincom na hrade By-
strickom „feria 4. post festum S. Lucae
Evang. r. 1418 pán Štiborius de Steboritz
alias de Bolundoez, Bystriciae et Trenchinii
comitatus comes^ a pán celého Váhu. Stražov
patril vtedy k jeho hradu Lethwa (Lietava).
Od svojej mladosti býval som zvelebo-
vatelom starých hradov a i podnes, kde ma
už tiež viac k starým rumom pripočítať ná-
dobnb, rád sa zadumený a zanorený do pre-
došlosti, viac ovšem lež do budúcnosti, ho-
diny a hodiny opretou o dlaň hlavou dívam
na ne. Prepáčte teda, keď sa i v pohlade
Lietavy, ač i obdelač postavený, kus zasta-
vím a dačo o hradu tohto rozprávkach pri-
pomeniem.
Ked sa niesol chýr, že Tatári po druhý-
raz do Uhorska vtrhnúc zamýšľajú, kázal
král Ludvik L k ochrane kráľovských panství
a tohoto okolia vystaviť hrad tak pevný, žeby
ho nepriateľ nezaujal, len ked by „lietaf^
vedel. Z tade dostal hrad meno, meno pô-
vodu slovenského, jako to statočný bar. Med-
niansky, čo i na zbyt pripomína, lebo veru
veľká vätšina hradov uhorských dľa mena a
čo viac dla skutku sú pôvodu slovenského,
vynímajúc asnad „Liptó Ujvár,^ ktorý i tak
v Liptove darmo hľadaf budeš. (Čítiý Syr-
majiho Hungaria in parabolis.) Vystavili teda
vri^ Lietavu r. 1360 s inými tiež hradmi.
Ja myslím, že Lietavu vtedy obnovili, lebo
staré hrady, zvlášt slovenské z pohanských
dôb, boly drevené zruby, priekopami, kde
to možné bolo, obohnané.
LietAva, ohradená troma zdami, prí-
stupná bola len peším. Kráľ Ludvik obdaro-
val íiou verného sebe Bebeka. Časom dostala
sa Zápolovcom. Zápoľa daroval ju Poliakovi
Miklóšovi Kôstka, lebo tento vykonal, že sa
194
Ofol, obrázkový čaiopiô.
[C. 7. 1871
dcéra Zápolovtt vydnth tSL krála Sígismutida.
Neskôr dostala sa Lietava Tarzovcom, prvej
lež sa osfdlili v Orave. Menovite pripomína
sa Fra&o Turzo, asnaď ten istý, ktorého pri-
jala za syna vdova hradu Hríčovského, pani
Lahárka. Frato Turzo, bývalý nitriansky bi-
skup, potom velky podporca vznikajúceho
protestantismu, vzal si za manželku Barboru,
dcéru Kôstkovú a s iíou dostal i hrad Lie-
tavu. Syn Kostkov Ján udatné bráail Lietavu
oproti vojvodovi krála Ferdinanda! Thuňmu,
jako toho pamiatka nápisom nad bránou za-
chovaná je.
Na hrade Lietave nachádza sa podnes
podivná studňa. Ústie jej je úzke, potom sa
priestor mohutne rozšíri a z toho zase jama
či studňa zpúäta sa dolu dlabaná do skaly.
Ciel toho priestoru vlastne nikto nezná; ja
sám myslím, že ho ani nemá, ale že on pô-
vodne už jako prirodzená jaskyňa jestvoval,
ktorú náhodou pri hlubení studne našli a ju
na kolko treba bolo vyhladili.
Pred sto rokmi býval tam ešte kastellán
a nekolko hajdúchov, teraz len sovy tam
hniezda. Jedna pamätnosC zachovala sa: starý
kostol v obci pod hradom a v ňom starý
obraz, predstavujúci strašný výjav z tatár-
skeho pustošenia.
Tatári v chráme Božom utúlených kre-
9(aD0v na marný sfub tatársky na milosť sa
podavších, poviazaných knutami hnali na
bradnf skalu, kým druhí Tatári dolu v pre-
pasti končité koly do zeme bili. Tatársky
vodca slúbil jim život, jestli i^a zrieknu kre-
sCánstva, i hrozil, že jich v protivnom páde
dá dota zápolami diiríf korbáčmi na končité
koly v prepasti. Horlivý osemdesiatroční kňaz
Baklínal svoj lud, aby aik od viery neodstú-
pil. Rozbnevaní Tatári robili počiatok s kňa-
zom, aby mu vraj krestanský Bôb dokázal,
že mu bude na pomoci. A vrhli chudáka
dolu. Ale stranli sverepí divoci, ked starec
v povetrí zmizol a na koiy nepadol. Prela-
kaní Tatári zatekali, nechajik nepostýkaných
kreaCáBov na mieste. Starec padol za jakýsi
kriačok a visel nad zemou, z kade ho potom
jtíňo cirketníci celkom prirodzeným spôsobom
Yyavobo<ií)i.
Podobný asi obraz videl som vo vieden-
skom Belvedere, jako pohania kresťanov kor-
báčami cez bralá dolu do priepasti ženú a
tito dolu padajúc zopchýnajú sa na nastro-
jené koly. Tak sa zdá, že táto maliarska
idea „na koly stýkania" voľakedy obfúbenou,
epidemickou bola. S istotou neviem, ale sa
mi zdá, že ten obraz v Belvedere pochodf
od M. Diirera. Keby oba tieto obrazy človek
pripodobaif mohol.
Pospiechajúc bližšie ku Žiline vy chodí
na svetlo na pravom brehu Váhu hrad a obec
Budatín. Tento hrad tak, jako i Bytčiansky,
nestojí na dakom imposantnom vrcbn, ale
na samom brehu Vaho, i nevypína aa zvláéte
nad okolím. Čo najviac do výfty čDCJe, }e
väža, ktorá eáte r. 1848 plocM, nepokrytá
stála. Hrad Budatín patrí grófskej rodine
Čákych, potomkom to Matáša Trenčianskeho,
tiež pána Váhu, jakých viac bývalo, ku pr.
zvýšspomenutý Štibor. Hrad na objem ne-
patrný, ale dobre zachovaný, teraz domo-
brancami obydlený, stojí v ústi doliny kysm-
ckej, ňouž hradská do Polskej a Sliezska
a teraz i železnica vedie.
Budatín má historická pamätnosC.
Deje Budatína nie sú známe od Sigisr
munda krála hore. Prvý obranca jeho proti
Táborítom spomína sa -- v časiech, kde asi
i Maraň hrad vznikol — jAkýsi Pán , ktoré
meno pošlo, jako i sám bar. Medniansky
háda, od vlastnosti, že bol pánom hnutu.
On sác v službe kráIovej« bránil hrad oproti
Husitom, začo potom i ním obdarovaný bol.
Za ním nasledoval drahý pán a síce Ladislav
Hathna, a ked sa i tento pominul^ preéiel
Budatín do majetku rodiny 8áA(^a z Jeseníc.
Prvý z nich bol Gašpar.
V annáloch mesta Žiliny pripomína sa,
že v roku 1462 jakýsi Solihraeh za Budatŕ-
nom v ^Čertovej hôrke* jako illegáloy exe-
kútor daní Indí zbíjal.
Za čas teda vládli Bndatíoom štedrou
rukou krála Matia&a obdaro^vaní Súňogovd,
až nenadále, jako som to pri popise hrado
Bystrického vzhľadom na bratov Podmaniekých
pripomenul, týmito prepadnutí, nim pozba-
vení boli. Keď Podiaankkovci do štípeov
padli, navrátený bol Bu4atía zase pánom
č. 7. Ifi77.)
Orol, obrázkorý časopis.
106
' rf-v - —"-' ^^^
Súnogovcom (Zonek) de Jesenice. B. 1548
dňa 12. októbra naloženo bolo králom Fer-
dÍDandom, že Moysovi Súftoghovi, pánovi z Bu-
datfna, n«svobodQo je od Žilincov mýto vy-
berať. R. 1582 ustanoveno bolo v Žiline vy-
šetrovanie oproti zbíjaniu Sónogovcov v krás-
äanskom kraji. Pekní to boli magnáši a pekné
tehdajšie pomery? R. 1680 Adam Ráca Adam
Nagy s 3000 Kurucmi napadli zámok Bu-
datín a všetko možné odniesli, tak jako to
urobil Biely Strie so zámkom Bytčanským
R. 1708 pod Rákociho zburou Žilinci povi-
novatí boli Budatínskym predstaveným 4 centy
soli v cene 3 zl. 50 denárov dovážať. R. 1709
od 15—26. júna bol Ebergényi veliterom
hradu.
Ešt« dačo pre romanopiscov! Na juho-
západnej strane hradu viedly schody do hor-
nieho bytu , a ja by som sa tiež mal roz*
pamätať na to, že pri tých schodoch ešte
roku 1848 jestvovala nepatrná klenba, jako
by vyhlúbený sklicpok pre sochu v móre.
O tomto výklenku rozpráva sa, jestli je prav-
divý, ozaj hrozný príbeh. A čože by v starých
báječných hradoch bolo bývalo nemožným?
Medzi Siiňogovcamí, pánmi Budatína, bol
Gašpar za časov krála Ferdinanda II. a III.
i veliteľom hradu Sendré, kde zväčša pre-
býval a len tu i tu svoju rodiuu sem do Búda-
tína navštíviť prišiel. Jako udatný vojíu bol
spolu človek spurný, hlavatý, pošmúrnej oby-
čaje. Tento železný chlap mal dcéru veľmi
krásnu, ktorú, jako sa to rozumie, matka
prísuo striehla. Ale preca, jako to každý
zase porozumie, zaľúbila sa táto spanilá deva
do švárneho Frana Forgáča. Tento rojcil,
jako zase nie menej pochopiteľné, za vnadnou,
v chládku ukrytou ňalkou. Prísna, ale preca
len dobrá maminka dala sa uprosiť dotiera-
vými zaľúbencami, i sľúbila v jich prospech
jednať Pr\jde otec, zosadne s koňa, brnká
ostrohami, cvendží šabľou, mrdá fúzami a
fučí jako zlô v oblaku. Matka otvára ústa,
chce predniesť inštanciu zmrzly jej
slová v gágore. Tatusko zahučí sieňovou
klenbou, aby napospol Katinka chystala a
pripravovala sa, že on jej ruku slnbil pánu
Janovi Jakušičovi, majiteľovi vysokého hradu
VršÄteckébo. A to bolo zreteľne povedané,
tam vyššej appelláty nebolo a neostávalo
inšie, jako pri rozpuknutom srdci Katinki-
nom šiju pred hrozným otcom skloniť a chtiac
nechtiac bielu ruku čiernej Jakušičovcj podať!
Ach Bože, prebože, nastalo kvílenie.
Švarný Forgáč videl, že mu už len prichodí
cez sklo mäd lízať. Chcel prv, jako sa Ka-
tinka vydá, ešte sa odlúčiť, i navštívil ju po-
tajme nočnou hodinou. Starý vlk šípil zverinu.
Nastala paskala ; pri faklách, SúĎog na jej
čele, vrhla sa stráž do vchodu, ale šuhaj,
jakosi upozornený, ušmikol cez múr a.ufu-
jazdil. Nie tak Katka. Za tri hodiny bol vý-
klenok hotový, do toho ju strčili, dali jej na
tri dni rody a potravy a zamúrali úbohú.
Ale dáku dierku murári preca museli nechať,
lebo ináč by sa bola zadusila. Chudiatko,
kým ona tam slzy ronila a vodu pila — lebo
jej vtedy chýrečné žilinské pivo nedali, —
rozletel sa chýr o tomto zločinstve na všetky
strany, nasledovne udrel i o ucho zúfalého
Forgáča. Ten pobral imateľov, bratov, žold-
nierov, všetko čo mohol, a letel jako fúria
do Bndatína a prepadol ho v noci. Starý
Gašpar nadurdený v pantoflách a nočnej éapici
bránil sa na dvore jako lev ; kým sa ale zpa*
mätat stačil, s kým, s jakým hosťom to má
do činenia, už Forgáč vylúštil zo skrinky
zazdenú krásku, vysadil ju na koňa a hajde
— ztratila sa celá družina nočhou hodinou,
uháňajúc dolu Váhom.
Ešte nie sme pri konci. Hrozná zvest
dopálíla i pána Jakušiča na Vršatci. Aby sa
o veci presvedčili sobral ozbrojencov a ťahal
zamyslený oproti Budatínu. Muselo už byť
na svite, keď sretol komonstvo Forgáčovo.
Krásnu belušu Katinku uzrel na bielom ko-
novi, v bok nej jeho soka Forgáča. Dvaja
kohúti pri jednej kurky sa nesneeú. Začali
si mečami rebrá čítať a zuby šparchať, až
sa chudák Fox^áč vyvrátil. Prišiel o nevestu
a o život. Jakušič pojal peknú korisť na svoj
hrad, kde neborkej Katinke nepozostávalo
nič iného, jako lebo vrátiť sa ku otcovi a
do tesného výklenku, alebo podať ruku pánu
Jakušičovi. A toto poslednie i urobila, čo by
urobily i druhé, a čo by sme jim my tak jako
i Katinke pri takých okolnosťach veru odpustili.
(Pokračovanie nasledige.)
196
Orol, obrázkový Časopis.
[Č. 7. 1877.
Vytriezvenie.
Ja videl rád usmiate tváre,
Veril pochlebaej lživých žiare,
Čo v slove sa mi zjavila:
A duša moja žialila.
Ja videl rád usmiate oči,
A jak keď vetor lístkom točí,
Tak sa mi blaho kmitalo:
A srdce moje pukalo.
Dnes neverím zraku, slovu,
Všade prosu mám hotovú;
Špatný ten svet! duša stene:
A srdce je umrtvené.
Miloslav Dumný,
■<Q>Á&>-
FEUILLETON.
I
Plukovník Despotovié,
vodca bosenských povstalcov.
(Vyobrazenie na strane 173.)
Krásnou a úrodnou, no i nešfastnou
krajinkou je Bosna* Keď král bosenský Štefan
Tomaáevič r. 1463 podlahol sultánovi Maho-
medovi, ktorý s nesčislným vojskom do Bosny
vtrhol, zahynul i kvet bosenskej šlachty a
asi 200.000 osôb vleceno bolo od sverepých
Turkov do otroctva. Pozostalá šláchta z vätšej
časti prijala islam, aby mohla podržat svoje
statky a výsady. Z tých šľachticov pochádzajú
terajší bejovia a spahiovia, ktorí dosiaľ za-
chovávajú svoje rodnie slovanské mená a
šľachtické diplomy. Tito poturčenci, ačkoľvek
nadšení divokým fanatismom, neprijali celkom
mravy turecké. A preca behom tristo rokov
prenasledujú svojich krestanských rodákov
horšie lež sami Turci. Nešfastná Bosna bola
preto behom toho času dejištom krvavých
udalostí. Ked r. 1875 v susednej Hercego-
vine povstanie vypuklo, pridružili sa i kre-
stanskí Bosňania k bratom svojim a povstanie
to neutuchlo ani po uzavrení prímeria so
Srbskom. Medzi vodcami, ktorí udržovali až
do vypovedania vojny cárom Alexandrom po-
vstalecký ruch, zaujíma poprednie miesto
bývalý srbský plukovník Despotovič.
Nikola Despotovič je rodený Srb z kraju
jagodinského. Pred šesfnásf rokami opustil
svoju otčinu, aby hľadal átastia v Rusku.
Vstúpil do vojska a za krátky čas priviedol
to až na plukovníka. Pri jazde ruskej vy-
nikal voždy jako veľmi dobrý dôstojuík. Keď
vypukla vojna srbsko-turecká, vrátil sa De-
spotovič do* Srbska, kde vriadený bol do
vojska jako plukovník a pridelený generálovi
Černajevovi. Ešte v Alexinci menoval ho
Černajev vrchním veliteľom jazdy pri armáde
moravskej. Pri pochode srbského vojska ku
Pirotu stala sa neshoda medzi Čerňajevom
a Despotovičom a tento opustil hneď tábor
u Babiny Glavy a odišiel do Bosny, kde
sorganisoval omdlievajúce povstanie. Dna
11. augusta 1876 vydal v Grahove vyzvanie
k Bosňanom. Slová jeho neostali bez účinku,
lebo o nekoľko dní velel už Despotovič ne-
koľko tisícom bojovníkov. Jednotlivým čatám
veleli : Golub a Pavo Babičovia, Mijo a Pavo
Marinkovičovia, Karan a Hja Bilbia, popovia,
Františkán Bonaventúra, Domjan Durica, Vid
Milanovi č, Sima Garka, Bundalo, Krečo, Mu-
sič a iní. Tito vyvolili Despotoviča za vrch-
nieho vojvodu. A už dňa 14. augusta sviedol
s Turkami víťaznú bitku pri Petrovci. Selim
mal 4 broje nizamov a 2000 bašibozukov.
Boj trval úplných sedem hodín a skončil po-
rážkou Turkov. Po dokonanom víťazstve ne-
chal Despotovič, ktorý viedol do boja 7000
č. 7. 1877.]
Orol, obrázkový Časopis.
197
mužov, malé pozorovacie oddelenie pri Pe-
trovci a pohol sa s jadrom svojho ludu dalej
na juh. Eamkolvek prišiel, sriaďoval menom
kňaza srbského Milana z domáceho obyvateN
stva národnie úrady, organisoval z dobrovoľ-
níkov miestnu políciu a dosazoval v každom
vätáom meste vojanského veliteľa, ktorý mal
uloženo, v prípade potreby z ludu nirodníu
hotovosC sostavit a mesto lebo obec cbránit.
Jadro bojovníkov bosenských rozdeleno bolo
na nekolko čat v horách rísovackvch, grme-
ckých, pastirevských a v pohorí kozareckom.
Hlavní stan Despotovičov bol za dlhý čas
v Grahove, z kade došiel nasledujúci prípis
20 dňa 3. septembra: ^Turci utekajú húfne
z Petrovca, Vakupu a Glamoču do BaĎaluky
a Sarajeva, lebo vedia, že sa tu proti po-
vstalcom neudržia. Sú presvedčení, že vláda
jich v Bosoe je pri konci a preto páchajú
najhroznejšie ohavnosti. Ked povstalci tiahli
ku Glamoču, zapálili velký sklad sena a žita
Filipoviča beja, pri čom shorelo mnoho su-
sedných domov. Nuž a čo urobili Turci, keď
horel sklad? Vyše 50 krestanských dietok
vhodili do ohňa a tie úbohé za živa zhorely.
Ked povstalci k miestu sa blížili, v ktorom
nachádzali sa Turci, prinútení súc k úteku,
sosekali tieto beštie driev všetky ženy a
dietky a zapálili domy kresťanov." Sbor De-
spotovičov dostával denne posily, i vystúpil
na 16.000 mužov. Vyše 5000 bolo po vo-
jaosky sriadeno a vycvičeno a tých vedie
Despotovič sám ; ostatních 10.000 Sľiadil ne-
skôr. Sbor, ktorému velel Despotovič, roz-
delený bol na 6 brojov po 833 mužoch a
broj na 4 stotiny. Velitelmi brojov a stotín
boli riadni a zkúsení dôstojníci srbskí, chor-
vátski a dalmátski. Broje ozbrojil Despotovič
zadovkami a venclovkami. Ostatních 10.000
mužov mali pušky rôznych sústav, vätšina
mala obyčajné. Polovici sboru tohto velie
Golub Babie, druhej Hercegovec Alex Jakšič.
Medzi povstalcami a Turkami, ktorí sa v me-
stách opevnili, trvalý ustavične bitky a meno-
vite začiatkom apríla 1877 srazily sa obe
straiAr poblíž hraníc dalmátskych. Domáci
mahomedáni prenasledovali všade povstalcov
a bejovia prepadali kresťanské obce, lúpili
a plienili, vôbec páchali surovosti, jakých
dopúšfali sa o rok driev Turci v Bulharsku.
Žiadon kresCan nebol istý svojim životom,
žiadna panna lebo žena svojou cfou.
Despotovič zdarné účinkoval proti pre-
moci dobre cvičeného vojska tureckého, ač-
kolvek zo všetkých strán proti nemu sa agito-
valo. E agentom proti povstaleckému vodcovi
počítali Bosňanía i rakúskeho koosula Teo-
doroviča, ktorý upozornil pohraničné úrady
rakúske, aby zadržali Despotoviča, keby
v bitke pri Livne, ktorá sa očakávala, bol
porazený a snad do Rakúska ustupoval. O tom
ale nebolo ani reči, aby vojvodovia bosenskí
Despotoviča zosadili, naproti tomu vyslovili
sa v skupštine v Rasenovci dňa 7. júna. že
ohražujú sa proti každému natískaniu sa cu-
dzích agentov a odhadzujú od seba každý
cudzí vliv na záležitosti a budúce usporia-
danie Bosny. Vojvodovia vyslovili tým dô-
veru Despotoviéovi. V máji sviedli povstalci
nekolko šťastných bitiek s Turkami. Radové
vojsko turecké v Bosne prirazilo vätšinou
k armáde v Hercegovine a len milica ostala
v Bosne. Povstalcov bolo asi 1800 mužov a
veleli jim pod vrchnou správou Despotoviča
vojvodovia Peter Krež a Jurko Dragonič,
kdežto Turkov viedli begovia Filipovič a
Achmed Boskerac. Dňa 4. júna daly sa dve
čaty povstalcov na pochod z Tiškovca a do
razily na úsvite dňa 6. blízo Plevy. Po krátkom
odpočinku daly sa smerom východnfm a zá-
padním a súčasne udrely útokom zo dvoch
strán na Plevu. Turci sobrali sa a postavili
sa pod velením menovaných begov na odpor.
Zápas počal o 10. hodine pred poludním a
trval do 2. po poludní Turci bojovali vy-
trvale a snad boli by zvíťazili, keby vodca
Filipoviča nebola zasiahla dobre mierená kula.
Velitel padol a smrťou jeho nastalo zdesenie
v radách tureckých. I ustúpili Turci do Zajca.
Krom Filipoviča ostalo na bojišti 50 Turkov,
24 bolo zajato a do Tiškovca odvedeno. Po-
vstalci mali 40 mŕtvych a ranených. O dva
dni neskôr prepadli povstalci päť tureckých
dedín v tom okolí a prinútili obyvateľstvo
k úteku. Povstalci opanovali celý kraj. Vrchní
veliteľ Despotovič stál medzitým pri Vakupe.
Jedna čata sboru jeho vydala sa s vodcom
Despotovičom k opevnenému miestu Reačke
28
198
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 7. 1877.
a napadla Turkov. Na oboch stranách boly
zuaôné ztraty. Vítazstvo povstalcov bolo drahé,
DO vydobyli m^sto Radačku, kde mali dobré
postavenie. Rozliční agenti snažili sa vše-
možne, aby lud bosenský v príčine nábožen-
stva rozdvojili. Vzdor všetkým nesoádzam a
núdzi o potraviny neustáli povstalci viesť
drobnú vojnu proti Turkom. Náčelníci Marin-
kovic a Jaksič sviedli dna 14. júna s čatou
600 mužov boj s Turkami pod statkárom
Marolen Bogovičom. Bitka strhla sa na starkú
Očaku. Osem begov prišlo ku pomoci^ no
nemohli povstalcov premôcC, i boli zahnaní.
Dňa 15. júna odtiahly čaty ku Kypresu.
Y okolí toho mestečka napadli povstdci dve
knly so 60 mužmi posádky, ktorá sa dlho
nebránila. Strážnice boly zborené, zbrane
z nich odnesené. Glamocký velitel sobral
značuejšiu bojovnú moc a vytiahol s ňou ná
vechorovskú planinu, kam povstalci zamerili.
Blízko planiny sretli sa. Boj dňa 17. júna
trval tri hodiny a bol krvavý. Ked dostali
povstalci pomoc, ustúpili Turci. Povstalci
ztratili 28 mŕtvych a 54 ranených. Turci
ztratili 60 BBTtvýoh nuižov, medzi nimi dvoch
vyšších dôstojníkov, a ustúpili do Glamoče.
Dna 21. júna nariadil Despotovič náčelníkom
Krzovi a Marinkovičovl, aby očistili rovinu
pri Ky|>reší, čo sa jim i podarilo. Tuix^i mali
60, povstalci 40 mrtv^ých. Povstalci ukoristili
značnú časC obilia a ryže.
Porážka Sulejmana basu v Čierng Hore
velmi poslúžila povstalcom pod Despotovičom.
DňA' 4. júla napadli povstalci pod Dávidovi-
óom obec Agič s čatou 620 mužov. Turci
museli daC sa na útek k Novému. Na bojišti
ostalo 45 mŕtvych Turkov. Obyvatelia z Agiču
utiekli; povstalcom padlo do vítaznýcfa rúk
140 ručníc, šesC bedien s nábojom a mnoho
dobytka. Touto drobnou vojnou pailisánskon
trpí Bosna velmi. Turkom nenie možno po-
vstalcov premôcf. Deapotovič drží sa hrdinsky.
.'-NjL.^^^V^*-^
Bajazid, turecká pevnosť v Asíi.
(Vyobrazenie na strane 184—185.)
Dajazid menuje sa mesto a bašalik v tu-
reckom Arménsku. Baéalik bajazidský je asi
19 zemepisných míl dlhý a 2—4 míle široký.
Tri štvrtiny pôdy sú hornaté, ostatnie je vy-
sočina. Mesto a pevnost Bajazid leží velmi
malebne. Domy radia a kúpia sa amiiteatrálne
na prednom výbežku hôr a tvoria zrázne ulice.
Zo skúpeniu domov vyčnievajú minarety a
vynikajú mešity. Malebný pohľad, jaký Ba-
jazid poskytuje, zvýšený je ešte pyšným
zámkom basovým a najmä starou pevnostou,
ktorá v stesnaných partiách na úzkych te-
rasách vápencového brala sa vypína a sme-
lým svojim položením je stavbou skutočne
podivuhodnou, pri ktorej budovaní bolo treba
prekonať ohromné prekážky, jaké kládla pôda
a poloha. K tomu družia sa i podivné útvary
červenavej skaly mramorovej a holých hôr skal-
natých, ktoré sa zráznymi svcQimi svahy jako
hradby ešte vysoko nad zámok basov a zrú-
caniny pevnosti dvíhajú. V posadí objavuje
sa nám majestátny Araral, od ktorého úpätia
mesto asi na štyry hodiny je vzdialeno. Zá-
mok, ktorý z brala nad mestom panuje a
silno je opevnený, vystavený bol za času po-
vestného Mahmuda basu s nádherou takou^
že podobný v Turecka málo kde nájdeme.
Angličan konsul Brant, ktorý velmi mnoh«
cestoval, menuje tento palác najkrajším a niy^
skvostnejším v celom Turecku. Beáilnl baáa,
ktorý pred vypuknutím vojny rusko- tureckej
v Bajazide čo Ferik basa residoval, pokúsil
sa r. 1 828 bránit zámok proti Rusom, no po
krátkom odpore poddal sa. Časť zámku po*
borená bola vdkým zemetrasením dňa 20. júaa
1840; no i v rumoch poskytuje zámok zo
svojej výšky a svojimi mohutnými kupolami
a cimborami pohlád imposaotný. Od r. 1840
býval basa v moste a zámok slúžil vojakom
za kasárňu. Roku 1854 baéa ož ani neopo-
vážil sa zámok proti Rusom brániť. I msaé
mesto nachádza sa vnajvätéom úpadku. Do-
lejšia časť je temer celá zborená a z desať
domov priemerne jedon je obydlený. Cfau-
č. 7. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
199
"^ -- v^ ^ **-** - ^^ •^
. • *<^ . ' ^-^N y
dobné, biedne, surové obyvateľstvo je povahy
dWokej, vzdorovitej, celkom kurdické. Jako
Bkoro všetky mestá na východe,. tak i Baja-
zid z dialky klame. Cestujúci myslí, že má
pred 8dM)u divokrásne mesto, č(m bližšie
však prichádza, tým viacej miznú illusie.
Vidí len biedne chatrče, ktoré k tomu ešte
ku krásnemu, io i divokému a romantickému
okoliu svojmu tvoria protivu neveľmi prí-
jemnú. V ohlade vojanskom niet na pomedzí
západo - asijskom dôležitejšieho mesta nad
Bajazid, Ztade zpadá arménska vysočina bez
pretrženia mnohými terasami až k Mezopo-
támii a zálivu perskému. Eufrat preteká ho- i
rami a ukazuje cestu na juh , menovite do
Sýrie. Blízko Bajazidu nachádza sa ešte iný
velmi pevný priesmyk, v ktorom malý oddiel
pravidelného vojska mohol by i vätšiemu
vojsku cestu do Persie z Erzerumu uzavrieť.
V terajšej vojne rusko-tureckej obsadil
sbor erivanský pod velením generála Tergu-
kasova dňa 29 apríla 1877 Bajazid. Keď sa
blížil hlavní sbor erivanský k úpätí Kisíl^-
dagu, opustila jeho prednia stráž dedinu
Karabulach a tiahla smerom ku Bajazidu.
Hlavní sbor postúpil ešte tohože dna večer
až ku dedine Arsabe, kde sa rozložil tábo^
rom. Prednia stráž obsadila mesto apevnost
Bajazid bez boja. Tnrecká posádka, čítajúca
dva broje, ustúpila chytro až do Vanú. Ru-
som padla do rúk veľká zásoba suchárov,
ručníc a patrón. V Bajazide sriadili Rusi hneď
telegrafickú stanicu. Mesto a okolie toto hrá
veľký zástoj v terajšej rusko-tureckej vojne.
^-»J^cCO«s><-^~ •
Drobnosti.
Nihad hey. Náčelník generálneho štábu
v tureckej armáde na Dunaji Nihad bey je
dľa Ivovského úradnieho listu rodený Poliak
a menuje sa vlastne Severin Bilinski. Sta-
točný ten poľský renegát narodený bol roku
1815 na statku svojho otca v Grodzísku pri
Rešove v Haliči. Roku 1848 bol členom ríš-
skeho snemu kromerížskeho a dľa poľského
listu politickým priateľom dr. Smolky. V ríš-
skom snem« vyvolený bol do deputácie, ktorá
prosila Windischgrätza, aby nebombardoval
Viedeň; pri tej príležitosti dostal sa vraj
horúcokrevný Poliak s Windiscbgrätzom do
takého sporu, že mu inšieho nepozostávalo,
lež uprchnúť. Išiel do Uhorska, konečne do-
stal sa do Paríža. Tu konal vojanské studia,
pri čom podporovaný bol Napoleonom III.
Pozdejšie uchýlil sa do Turecka, pojal si za
ženu dcéru anglického konsula v Smyrne a
,8tal sa majorom v tureckom vojsku. Behom
času vyšinul sa až na generála, v terajšej
vojne stal sa tureckým Moltkem. Bilinski je
brat známeho universitného professora dra
Leva Biliuského.
Serdar ékrem Mthemed Äli, nástupca
Abdul Kerima, je rodený Berlínčan a po-
chádza zo starej hugenotskej rodiny Detroit,
usadenej v Magdeburgu. Čo šestnástroční
mladík utiekol z nemeckej lode v carihrad-
skom prístave zakotvenej do mesta a ztratil
sa tu v labyrinte ulíc štambulskýcb. Mal byt
telesne potrestaný pre jakýsi priestupok, preto
zo strachu opustil lorf. Bohafý jedon Turek
ujal sa opusteného mladíka a poslal ho do
vojanskej školy v Pankaldi. Detroit, ktorý
stanúc sa Mahomedánom, prijal meno Mehe-
med Ali, postupoval vefmi rýchle. Ku koncu
rokov sedesiatych vyšvihol sa až na guver-
néra Albánie, r. 1870 menovaný bol gene-
rálom divisie. Teraz prevzal úkol Abdula
Kerima pri armáde dunajskej. Dlho zajiste
neostane na úslní priazne suitánskej. Po pr-
vej porážke pôjde za Kerimom.
IjOcCsívo všetkých evropejských štátov. Dľa
úradních výkazov ku koncu roku 1876 vy-
stúpil počet válečných lodí všetkých evro-
pejských štátov na 2039, z ktorých bolo
205 obrnených. Na všetkých týchto lodach
bolo 280.000 námorníkov a lô.COO diel. Mimo
toho stavala sa v rozličných lodenica ch 110
válečných lodí, medzi ktorými nachádzalo sa
56 lodí obrnených. Najviac lodí má Anglia;
po nej nasledujú ostatnie štáty v tomto po-
riadku: Francia, Rusko, Turecko, Rakúsko,
Nemecko, Itália, Španielsko, Hollandsko, Dán-
sko, Švédsko a Nórsko a Portugalsko.
28*
200
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 7. 187T.
- w *-v *_»-■
Podzemnia dráha édezničná v Paríži.
Paríž bude maC nezadlho jako Londýn svoju
podzeíDDiu železnicu. Inžinieri podali už obci
parížskej svoj projekt ku posúdeniu. Usrednie
nádražie má byt založeno blízko paláca ro-
yalského. Xrat bude len 27 kilometrov dlhá.
Výlohy vypočítané sú na 150 millionov fran-
kov, teda 6 millionov za jedon kilometer.
V Londýne stál kilometer priemerne 8 millio-
nov frankov.
Peň obrovskej révy. Snáď z celého sveta
najsilnejší kmeň vinnej révy nachádza sa vo
Sv. Barbore v Kalifornii. Kmeň má objem
4 stôp, a sfce od koreňa až 8 stôp do výšky.
Vo výške tejto delí sa na nekoľko haluz,
ktoré pokrývajú plochu 4000 ©tv. stôp. Vlani
mal tento ker 12000 funtov hrozna; starie
jeho páči sa na 35—50 rokov. Vinič tento
je majetkom istej starej panej španielskej.
Čo kde stojí vojak, Angliu' stojí ročne
vojak 2500 frankov, Rusko 1202, Franciu
1172, Belgiu 1047, Nemecko 975, Turecko
922, Itáliu 917, Dánsko 800, Španielsko 775
a najmenej Rakúsko, totižto 720 frankov.
NavšHvenky nie sú vynálezom modernej
civilisacie, lež oríentalského pôvodu. Číňania
znali jich už pred tisíc rokmi. Velkost na-
vátíveniek mení sa u Číňanov dla stupňa
hodnosti toho, koho Číňan navátívit zamýšia.
Vyslanec lord Macartney dostal raz od miesto-
krála Petsili navštívenku ružovej barvy, ktorá
bola tak velká. žeby sa do nej pohodlne
kostol nia väža zaobaliC mohla. Vo Francii
boly navátívenky všeobecne zavedené za Lud-
vika IX., vtedy jich ale okráälovali všelija-
kými mythologickými figúrami. Teraz vystu-
puje ročnia potreba navštíveniek vo Francii
na 80,000.000 kusov.
Literatúra a umenie*
Nákladom kníhkupectva : M i k u 1 á s &
Knapp, v Praze, v Karlín?, vy Sly nasledu-
júce spisy:
Národní pobádky. Ze sbirek V. Š.
Karadžiče a A. Nikoliôj, preložil J. Z. Ve-
selý. 1877. 16°. Str. 80. Se8Ít2. Cena 20 kr.
DvÄr císaŕe Slgmunda. Historický
obraz od Bedricha PeSky. 1877. 16^
Str. 136. Cena 40 kr.
Čad^ovy Sólové výstupy, poŕádá a
vydáva Cenek Pilulka. Svazek U. 8^
Str. 128. Cena 60 kr.
Záhradnícka bibliotéka. Spisy po-
učné, venované zájmúm záhradníckym vňbec.
Vydavatel a redaktor Lud. Fr. N a u ra a n n,
učitel náuk zahradn. na zemském pomolog.
ústavu v Tróji. Svazek I.: Pestovaní ovoc-
ných stromu a keŕú v hmcích a ve kbelich.
Napsal Lad. Burket, pomolog. (S 10 vyobr.)
8°. Str. 64. Cena 40 kr.
Slávia. Románové listy. Ročník III,
seSit 12-15. V Praze. 1877. Nakladatel A.
Hynek, knéhkupec. Cena sošitu 25 kr.
Úplný besedník. Spoŕádalí JiH Bíttner
a Jo3. R. Vilimek. SeŠit 5. a 6. V Praze.
Tiskem a nákladem Jos. R. Vilímka. 1877.
Velká 8°, strán v jednom sošite 48.. cena
jednoho soíitu 36 kŕ.
-^->«>>^./cG«£>\>*-^'"^
Listáreň redakcie a administrácie.
p. J. P. v L. Diekj. Boh Vám pomáhaj na ďa-
lekej ceste Vašej !, — P. J. T. v B. Š. Číslo po-
sielame opätne. Či si prajete obraz? — P. A. B.
v B. B. Vyrovnaite sa s p, G. Teší ma, že moji býv.
žiaci na mňa nezabúdzsgú. — P. J. K. v B. B. Uspo-
kojený som sám, že sa Vám obrazy ľúbia. Chyba tá
nestala sa našou vinou, lež neopatrnosfou litografa.
Bitka u Vučidolu bola r. 1876 dňa 28. júla, a u Te-
šice r. 1876 dňa 20. aug. — P.. C. G. v Ó. Preklad
je obstojný. Keby mal správne rytmické rozmery, ',
Predpláca sa u redakcie a administrácie t Detve (Zólyom me^e):
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrla„
za 2 zl. r. é. Roé. II., III., IV., V. a VI. „Orla** možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol** \7chádza vo 12 soái-
toch, 3 V} —4 hárkov silných, dňa po8ledni,eho každého mesiaca na štvorke.
Mfluitel a vydávate! Andrej Truchlý-Sytniansky. — Knfhtlač.-úča8t. spolok v T. Sv. Martine.
uverejnil by sa. Zaslané prácičky svedčia o nadaní.
Cvičte sa. Keď bude možno, listovne čo najskôr
viac. — Upozoraenie. Okolo 400 odberatelov dlhuje
nám bud čiastočne, buď celkovite za tento ročník.
Naše upozornenie v predoálom čísle pováimnuli si
len 15. pt. pp. odberatelia. Preto upozorňujeme opätne
patričných pánov, aby nám svoje nedoplatky č » u£^-
skôr zaslať ráčili, ináč prinútení budeme zasielanie
j im wO." pristaviť. Sapienti sati
OBRÁKKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE;
Zodpovedný redaktor:
ANDhEJ muCHLÍ-SMlÁNSKY.
ľiirf, 8v. MirtiĎ, 31. Augiisla 1877.
Cislo 8.
Švihák.
PovcbC od Miloslava Dumného.
(Pokraŕovanie.)
bohato ozdobenom tereme sedí si spolu
na porade klub dobročinných vermest-
skýcli pani. Sú všetKy za dobro a iílavu
sirôt a chudobných zaujaté. Preši-
dentka jejlch predchodf jich v tom do-
zameäkaly, lebo veď sa tam b Aladárom sfdai
svoje nrändezvous" čo najpohodlnejšie umtuvia.
Pani osvietená liapátyčka a vefkotnožná Ke-
rényička aspoň každý týdeň niečo majá po-
konávat b ])ánom pokladníkom Tihamérom
bŕýni príkladom. Sedenie žiadna z díľIí Hegyesym. Zavádzajú horlivé sbierky v pro-
Dezameškala by,
zábavy k dobrb-
činným cielom a
bbzvlášte k pó-
zdviženiu blahá
uVobých trpiacich
ÚBporadttvané b^
tiež ani jedna je-
diná z tlicb ne-
vynechala. Šla-
chetoý zámer, bár
i požaduje obete,
hoden je takých
obetf, obetí času
i peňazí. Bohato
sá óbeC taká vy-
pláca. Povážme
leh na príklad, že
spolku dobŕočin-
iiýcli dám veľko-
mestských t^om-
ĎlkoiU jé Aladár
\
spech ubiedených
v obecenstve a
odvádzajú jich u
pána pokladníka.
Pravda, potom sú
noviny horlivo-
stOu dám týchto
preplnené a svet
sa teší nad tak
zdarnými vlasten-
kami, obetujúcimi
tak ochotne na
oKár chudoby a
ony zase zdvoj-
násobäiijú boili-
vosf a ochotu
svoju, a pracujú
tak usilovne, že
ustavične do či-
nenia majú s po-
kladníkom a on
nestačí pre iné
Ivan Sergejeviŕ Aksakov,
Vôlgyessy a pokladníkom Tihnmér Hegyesy. I práce a zamestknauia dostatočným časom jim
RiDÍ vfelkomó/nä Tihanyiŕkä a urodzená Ta- slúžif. — Nuž i teraz shromaždený je klub
viszyčka za celý svet sedenie klubu by ne- 1 dobročinných dám a Aladár podáva svoju
29
202
Orol, obrázkový Časopis.
[Č. 8. 1877.
zprávu a Tihamér oznamuje skvelé výdobytky
pokladnice.
Mnohovážená pani presidentka vyslovuje
menom dobročinného spolku vďaku i tajom-
níkovi i pokladníkovi za j ej ich horlivé spolu-
účinkovanie a vyzýva shromaždenie : aby sa
to v zápisnici poznačilo.
Všetko hlasitým prisviedčaním odobruje
návrh predsedníčkin.
Na švábskom vrchu vydržiaval klub dobro-
činných velmestských dám jednoho utešeného
dňa svoj majáles. Rozkoše Švábskeho vrchu
ktoby nepoznal? A zábavy spoločenské v tej
utešenej hornatej Božej prírode kto nezve-
leboval? Tu prestáva úzkoprsá velmestská
etiqueta, tu sa rozopnú kabáty a rozšíria
srdcia, tu vysvobodený človek z úzkych prie-
stor ulíc a múrov objal by celý ten usmie-
vavý Boží svet.
Tak volno okolo srdca, tak sladko okolo
duši bolo i naším výletníkom dnes.
Radosf nelíčená, žart a dobrá mysel
korenily už samú pút na Švábsky vrch po
zubato-kolesovej železnici hore. Predsedníčka
klubu vyvodila sama dobrým rozmarom, a
údovia jeho nezostaly za ňou pozadu. Na
tomto výlete potkávame i my zase známych
našich. V jednej izbetke zubato-kolesnice
sedia pohromade.
Grófka Nyáry s dvoma dcérami, dnes
sta vily vyzerajúcimi Araňkou a Oizelloir,
s ktorými Aladár len tak na silu — bolo to
poznat na ňom — sa pozdravil. Je to jeho
štastie, že sú na miesto neho iní, zabávajúci
tento graciový trojlístok, baroneska Melánia
s dcérou a pánom Tomášom. Aladár priam
Tihanyičke, priam zas Tavaszyčke dvorí a
túžobné zraky do protejšieho vozňa, v ňomž
slečny: Ottilia Szalay, Eufrosína Kákay a
Eulalia Szemere sa nachádzaly, obracajúci.
Dosť sa on usiloval priam na stanici do toho
vozňa sa vpratat, v ňomž tieto krásavice
sedely; ale panie Tihanyi a Tavaszy držaly
ho za krýdlo fraku, aby sa j im nevyšmikol,
bo nechcely ani len tú ináče dosť krátku
cestu hore konaC bez príjemného spoločníka.
Tak vidíme tam i Tihaméra Hegyesyho medzi
paniami Lapáty a Kerényi tváriaceho sa, jako
by mu niekde inde sedet tiež o vela víta-
nejšou vecou bolo.
„Zanedbávate nás!^ šeptala do ucha
grófka Nyáry Aladárovi, keď sa jej i s dcé-
rami podarilo zmocnit sa ho raz pod zele-
ným, „norma^ nazvaným, stromom.
„Máte iné ideále,^ kárala ho Araňka.
„Zabudli ste docela na nás úbohé!" vy-
týkala mu Gizella.
„Osvietené, vysokoctené, večnemilované
milostnice moje," švitoril Aladár, „ja vás za-
nedbávať? Jaké to nedorozumenie! Ja iné
ideále mat? Jaké to predpokladanie! Kde sú
krásavice nad vás? Zabndnút na vás? Ja
zabudnút zakladatelku môjho štastia, blaha,
budúcnosti!"
A bozkával všetkým rad radom rúčky.
Tak sa zdalo, že sa tri grácie uspoko-
jily; ale najbližšiu kadrillu tančil Aladár
s Eulaliou a pozdejšiu s Eufrosínou a po-
sledniu s Ottílliou. Aladár prišiel medzi dva
ohne. Sotva sa sprostil Nyárovcov, už bo
chytila priam Tihanyička, priam zase Tava-
szy čka a obe robily mu výčitky preto, že
jich zanedbáva a vôkol slečien sa otáča.
„Aladár bude sa zenit," šoptala Ta-
vaszyčka.
„Hyhyhyhy, jako bych ho videla hrdinu
papuče," rehotala se pani Tihanyička.
„Ale by ste si ozaj drahý poklad s vo*
body zaviazal, pre jednu jedinú krinolínu
utratil?"
„Potom nebute smief byt ani naším ta-
jomníkom."
„A naše utešené rendezvous?"
„A naše tajomné hodiny?"
„Ottilia nemá zdravého zuba.**
„Eufrosína nenie zemänkou. Kupcova
dcéra! Brr!"
„Eulalia je bigottne vychovaná. Bet-
schwester!"
Takto mučily milostnice Aladára a on
zkúsil, že veľa milostníc môže byt i múkou,
a že pre samé ľúbostné pomery nedôjde
k pravej ľúbosti.
Medzitým odohrával sa v dvorane v blíz-
kosti vily Eôtvôsovskej významný dej.
Sriadená tombola zveličila rozmar a ve-
selosť rozličnými vtipnými predmety výhry
L
č. 8. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
203
svojej a k tomu boly pryímané oové údy do
dobročinného klubu dám. Melánia, baroneska
Vôlgyessy stala sa údom s príspevkom pfttsto
zlatých. A pán Tomáš bol celý radosťou bez
seba, ked mu výtečné osoby zo všetkých
stfán gratulovaly k takej hodnej panej, majú*
cej tak útle srdce k pocitu takej svfilej veci,
jako je vec dobročinného spolku ; gratulovaly
mu k takej dcére šumnej, mladej sta rannia
rosa, jako je Melánia, a konečne gratulovaly
mu k takému synovi, jakým je Aladár, ta-
jomník dobročinného spolku, majúci pred se-
bou tú najutešenejšiu karrieru. Blažený man*
žel a blažený otec!
A Tomáš hral celý uradovaný v karty
pod košatým stromom a utratil pätsto zla-
tých. Stál ho tento deíi tisícku. Ale tie po-
chvaly, to uznanie, či to nestálo tolko?
Matka Melánia najlepšie sa zabávala dnes
s galánmi Foghegyim a Nyavalyaim, oba to
boli ministeríálni úradníci a okolo dcéry Me-
lánii do tuha sa obracal Tihamér Hegyesy.
Ale beda mu bolo ! Dve kadrille tančil s Me*
laniou. Čo moc, to moc. Videly to i Lapá-
tyčka a Kerényička a vzaly ho medzi seba.
„Pre neverného nemám viac pehazí,^
riekla Lapáty.
„Nikdy nebudem nahovárať môjho muža,
aby za vás ručil," hrozila Kerényička.
A Aladár s Tihamérom hlasujúci voždy
vďaku a dôveru v sedení dobročinného spolku
milostniciam svojim, zajiste by ju neboli hla-
sovali dnes, keď jim tieže milostnice zábavu
len pokazily.
Zle sa zabavil na tom výlete i pán To-
máš. Dnešní dei stál ho tisícku. Všetko je
to pekné, chvalitebné, čo sa tam hovorilo,
podniklo, navrhovalo ; ale on zo dňa na deň
voždy viac a viac prichodil k tomu presved-
čeniu: že tá Pešt je náramne drahá a že
majetok jeho hodne očividome sa míňa.
Pravdu mal Petôfi.
Slová jeho padaly na Vdlgyessyovcov :
„Tak slávne si my žijeme,
Kým na bubon nepríjdeme,
My slávni — Peštania."
A kto sa najlepšie zabavil na tom vý-
lete, to by ste istotne neuhádli.
Bola to dcéra Melánia.
Nie div, poviete, ked sa otáčali okolo
nej takí šuhajci, jako bol náš Tihamér He«
gyesy. Nie tak, páni a dámy ctené! Melánia
kohosi pri tejto príležitostí na Švábskom
vrchu videla — a to by nebola dala za celú
zábavu, za ten celý výlet!
Áno, ona videla toho, ktorý ustavične
stál pred oči ma jej duše. Videla mimoidú-
ceho Petra Jablonského. Šiel mimo, obzrel
sa na ňu a šiel ďalej : a jej vzdych letel za
nim. Bolo jej, jakoby stiesnené srdce jej
bolo malo letiet za nim, jakoby ústa jej boly
malý volaf za ním, jako mu to bola soznala
v rodičovskom dome:
„Ty Bi v duchu na veky pri mne . . .'
Jej srdcu sa otvoril nový svet, keď je
Peter v Pešti. Martu snad zabudne . . .
snáď . . . ona dúfala.
Melánia žila v ideáloch a Aladár do-
zrieval na dokonalého — šviháka v sku-
točnosti.
X.
Za mestským lesíkom v Peštbudíne na-
chádza sa blahooosný ústav. Vzdialený od
hluku, aspoň ukrytý pred ním, stojí tam
v rade utešených letohrádkov. Je to pokojný
útulok pre neduživých na tele a na duši. Je
to ústav známy pod evanjelickým menom
„Bethesda." Chorých obojebo pohlavia oše-
trujú tak rečené „sestry diakonisky.^ Ústav
je dielom škótskej missie; má i svoju ka-
plnku, v ktorej slovo Božie sa kázava a ná-
božné piesne každú nedeľu qiievané bývajú.
Neraz ponáhlal som sa cez davy zabávajúcich
sa v mestskom lesíku a bol som štastným,
keď mi záhradník „Betbesdy^ na silné za-
zvonenie otvoril bránku záhrady a ja sa cítil
na pôde ústavu tohoto jakoby v inom svete,
jakoby v čistejšom, mravnom vozduchu, ja«
koby vyňatý von z kaluže zlostného a pre-
vráteného sveta. Nemocní prechodili sa po
záhrade, besedovali si a Čítali v besiedkach.
Velký je rozdiel mezi týmito nemocnými a^
tými u Rochusa, alebo v barakoch!
Na čele sestier diakonisiek stojí seatra
staršia, ostatnie sú mladé device. Vätším
dielom z chudobnejšieho rodu pochádzajúce i
dobrovolne obetovaly sa službe trpiaceho élo-
29*
ä04
Orol, obrázkový časopis.
(á 8. l«77.
^ s. /■ .-^ • ■
vQčettstva, cyičia a yzdelévajú s^ y ^sobjtných
ústavoch a bývajú y povolanie svcôe zyláétne
sviatočným spôsokout uváds^né. V povolaní
avolom nie sd na celý život viazané, jakQ
mníáky. „Sestra ctiakoniska^ môže vystúpit,
kedy sa jej lábi, a podaC ruku svoju žení-
chovi; i býva obyčajne v stay manželský
vatupu^áea bohaté a štedré obdarovaná. Z nej
má äfastný manžel nevyrovnanú, krestansko-
úprimnú, trpezliyú hospodinu, manželku a
piatku. My v Uhorsku a na Slovensku ne-
známe taká ústavy (jiakonisiek, lebo my vôbec
a menovite Slováci nemáme ničoho. Ale nie-
ktoré z nasícb devíc, súčaatnily sa už vo vý-
chove diakonistických ústavov a neolutovaly
toho. Sú to neomylne lepšie, lež naše i^barské
vjchovávacia ústavy. Y týchto vštepuje sa
pýcha, skvos a odrodilstvo do sŕdc mladých ;
v tamtých kreaCanská pokora, milovanie práce
a svätá obfitúva láska fc blížnemu.
V „Bethesde" žila jedna úprimná^ milá,
mladá „sestra diakonisj^a." Za dva roky vy-
chovávaná bola v Eaiserswerthe za diakonisku,
a jako tamk bola miláčkom všetkých vrstovníc
a predstavenýxsh, tak i tu v Budapešti bola
predmetom i)igsrdečnej|šej ahluby lejárov, spo-
luaestie]; a nemocných. Lekári ju ctiU zvlášte
preto, že bola yelmi usilovná a ro^umná^
Spolttsestry milovali ju pp >ei úprimnost
a otvoc^nost, pre jej oddanoaf jak povolania,
tak i jim. Ale jeaUi ju sesti;y a lekári ctili
a milovali, to ju nemocní istotne zvelebo^vali.
Nemocní, zvlášt diovy a ženaké, ktoré }ej
opatere pridelené holý, viäely v nej Bviýho
anjela strážcu, svoje potešenie. A ked pri
službách Božích spevom hudbu harmoftiuma
sprevádzala, to každý videl v ne} bytnosf
vjiššiu, a jej zjav samého kazatela, jako i po-
slucháčov k vrÚK^ejšej nábožaosti a horli-
vejiej. modlitbe pov^budaovaL
Zo vjetbých tých, čo mladú diakonisku
milovali a ctili, tak sa zdalo, že boly dv;e
oaoby nnjhorliyejšími jcý ctitelnú. Bol tq mla^ý
lekár a mladá nemocná, A zase veru tak sa
zdalo, že mladá .sestra diakoniska^ o tú ne-
mocnú n^) viacej sa. stará a toho mladého le-
kára predpisy mgpiluí^e plní a zachoiváva.
Neraz napadlo i to obyvatelom ústavu „Be-
thesdy,^ že mladá diakoniska s tým mladým
lekárom a a tou niampcii^iiii ^wfeoi) cuds^ou
rečou, sa sbovártýú. Re4 ústavi^ bolfi nemp^ká,
mladá diakoniska s mladým leklrpm obyčcýne
sbovárala sa po francúzsky a s. ^empcn^u. p(>
Siiov^nsky. Niemeii^ nápadné bolp ^^mocným
i tp) že si diakom&ka s tou. njeanoci)AU tjkal{^
Yšak pdmjšlpnje, že boly niefedy zi^áme, le^?^
do školy spolu c^xodily a tera^ va velkom
meste sa sišly, jicb skQiro obdivova^ija zba-
vilo. Privykli va to. Diakoniska s. n^pcaon
milovaly m jako. a^try, s tým i;o?4iel9m, ž^
diakoniska s (^elou otYoreQQa(<>^ a úprimno-
stott n^núten^u sa k n^mpoi)^ chpviiK t4to.
zase s úctou naproti dia^onisk^ s^i. držaku
Toto bolo tým) k^ $i to^ povš^nlí, preca
len nápadné.
„Ach, ja Eiom nehodná tycífti prilisinej
lásky a starostlivosti !^ zvolala j^dnoho rángá
nemocný so za^lzenýnpd 9ičami-
„Sestra diakoniska^ riekla:
„Či nemáme b.líž4x^ našich mitovafi j^kQ
seba?'
Že by sme tepto tajnpsti pjný Bflmpr
dialfonisky k nemocnej a lekárovi poroz-
umeli, poďm^^ trochu na^pät a podívajme sa
obavlášte na jedpn výjav.
Bolo to utešeného jarnieho doSs pred ye-
čeroms kieď sa naša mladá diakoniatía po zá-
hrade „Betbf^'^ s knihou v ri^ke precho-
dila. Bolo tak príjemne a |dí1o, vo^zdnch čistý
a jasný a ? rozkvitlých líp v 'zahrade roz^
nášala sa lahodiaca praom balsamov4 voi^ai
niden zahiradou, ale i oe\ým okolím. V blíz-
kom mestskom lesíku počaly sa už zábavy
a dlhou zimou na umiclými kyotinami ozdo-
bené teremy odkázaných meštiakov. I dnes
sa to jako rog včiel sypalo obecenstva na
všietky strany. Diakoiniska neizdala sa čítaC
v knihe svojej. Ona vjapcij do seba pohrú-
žená rozmýšlala, i^ta s^ pre<^tané v mysli
usporadovala, alebo na základQ toho obrazy
a pochopy ďalej v mysli svoj^ tvorila* Ale
nie I Jej tvár prezrazovala jakúsi blaženú prí-
jemnosti jakýsi výraz potcjltu tej najsladšej
ifadosti javil sa na nej, a neomylne dialy sa
v srdci diakonisky veci len jej známe, len
ju zanímajúce, inému nepochopitelné.
Zo sladkých dúm a lubého pohrúženia
myšlienok, vytrhol ju shon ludí pred záhradou
6, ^ 1^1.]
O^ol, obrázkový čaSopia.
' ^^ -.'-X-^ -*-
m
^ y ^ ^ ^^^-^ .
li^^y^ s^ t^roomdjí^i. Pri „Betli^de'' vi^la
prá^ve palná cesUVi široká, stromaiui vyaadeoá.
Obeceii9*io v ttlízkom mestskom lesficu ba-
ciace $4 pozorovalo, ja^o si po nej mladá,
bl$^ 3«Qaká pot4čajúcím sa krokoví kráčaj
i s mladým ^si p&£ ročním chlapcom ; videlo
i to, j^ko tá pilad^ žeDs]{á sUnojšié s{» poto-
čia, padla, malého chlapca zsl sebo^ ztrhhi,
a. hlavou q strom buchnúc b/?z pohnntia l^žat
oi»tala. V okamžení shromaždeQO bolo zve-
(^av4 pb^ei^stvo okolp nej, až výjav ten po-
zi^ruost diakoniskiuu na seba obrátil. Z po-
čif^tku pepripisov^lf^ toqim ani najmenšiu dô-
ležitoBf, veď vedpla, že v q veTiqek^te je obe-
censtvo p4^amne zvedavé a pre hocjakú piatku
sa hcom^dí pa ulici
„Tak i^ladá a tak pekná !^
„Nemocná je, zaveďte jn do neinocnice."
pDdjme ju sem do „Betbesdy !^
„Bez siyiyslov je !"
«Žije !«
Tak volalo obecenstvo.
y tom počalo malé chlapča nariekaf.
Počalo sa žaloval, že matka hladom a vysi-
lením omdlela, že kým čo bolo, či chlieb, či
čo iné, to jemu dala, jeho udržat chcela,
sama ale hladovala. Diakoniska zarazila sa,
ked počula tieto slová v slovenskom jazyku.
Slza jej vypadla z očú.
„Tu, hla, zase smutný výjav tej hroznej
slovenskej biedy vo veľmeste!" vzdychla si.
Práve prichádzal mladý lekár do ústavu.
Diakoniska otvorila mu samá a prosila ho,
rozpovediac mu príčinu shonn ladu, aby dal
tam ležiacu úbohú Slovenku doniesf do ústavu.
Nemocná boia do „Bethesdy** prenesená
a po malej chvíli z mdlôb prebraná. Malého
jej synčoka zaviedla diakoniska do svojej
chyžQ, nacliov£ôúc to malé diefo, ktoré sa
už api nepamätalo, kedy by bolo jedlo niooo
t^lého. A jak pekný to bol chlapček I Ho-
voril, že priali z ďalekého }craja, ie sa už
dávno nacbodí s matkou na ceste, že sa jim
z počiatku velmi dobre viedlo, bo že jim
starý Qtec dal peniaze a kým tie trvalý, že
sa vozili, ked sa tie minulý, že išly peší,
že ho mat i nosila, až prišli do tohoto veľ-
kého mesta, že sa s mamou stará matka
velmi vadila, áno že ju i bila, že jeho oplula
a YQn vystrčila — a ^ od tqhoi ^f^su túlali
sfL, a ž^ maminka vo dne v noci plakala a
plakala, dobre jej tie oči nevytiek^, a ne-
chcela ani jiest, a hovorila, že keby m^a ne-
mala, Ž9 by si už dávno bola život odobrala.
"fak vyprával chlapec.
Diakoniska vyrozuipela mnohQ z rečí
chlapcových i domyslela si ostatné o osude
iiestastn^j nefno4^ej. I zažialila v srdci svo-
jom uM hrozným nešfastíni krajanky svojej.
Neipopnú ošetrovali lekári. Úbohé chlapča
uložila diakoniska vo svojej izbe do mäkkých
perín, Nc^ drulfý de^ ráqo oznámil sluha dia-
koniske, že mladý lekár odkazige, že qpmocná
je celkom pri smyslocb a že pon^ali pokrm
prijímft, aby ju prišla ];)o;;riet.
„Moja mama je už zdravá?^ volalo
chlftpča.
,,Neboj sa nič maličký, my ju nzdrs^víme.^
Diakoniska pristúpila s dietatom k j)0-
steli nemocnej. Pozei?aIa na tú šumnií, ale
obladlú a vycivepú tvár a zarazila S{^: zdala
sa jej byt známou. Sotva sa opýtala nemocnej,
jako sa má a jakp s^ jej vedie, vykríkla ne-
mocná :
„Martuška!^
„Antoniaľ" bola odpovedz úst Martiných.
Marta blížila sa k posteli ešt^ tesnejšie
a cl)cela ju qbjaf, vybozkávať, táto ale brá-
nila tomu sloviac:
„Nechaj ma, anjel dobrotivý, ja som ne-
hodná, aby si sa dotkla mojich hriešnych
perní!*
Medzi tým časom odviedol ipladý lekár
malého ohapčol^i^ z chyže, aby nebol svedkon^
trápneho výjavu.
„Pre Boha, Antónia, jako si sem prišla,
čo s^ to s teboi:^ porobilo?^
,Ach, roj^povedz nai radšej ty svoje prí-
behy, tie budú potesitedlnejšie, ač sme o^y
ukrutné svojho času s necitnou matkou mojoiu
všetko boly na to vyn^ložily, aby sme ti
život zpríkrily. Budem ti rozpr^vaC o biede
a mravnom úpadku, živým príkladom na sebe
dokážem pravdivost tvrdenia príslovnébo, že
kto inému jamu kopa, sám do nej upadá."
I pustila sa v useclavý, žalostpý nárek
a plač, tak že dobrosrdečná Martuška samt;^
počala sl?y ronit nad úbohou.
206
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 8. 1877.
v" »-^ y' J- -r^ /■•^-
Po dlhej trápnej prestávke, keď sa utí-
šila a upokojila, Učila jej Marta príbehy
svojho života.
„Keď ste ma doma, odpusf, že tak vra-
vím, Tónika moja, s matkou tvojou tak ne-
milosrdne prenasledovali, že to nebolo k vy-
držaniu, pobrala som sa šírym svetom, kam
ma dve učí zavedú.
Blúdila som za čas, až ma búrka sviedla
s jedným šFachetným mladíkom, ktorému som
potom svoje pryatie v rodine Vôlgyesych
dakovaf mala.
;,Bárbych to meno nikdy nebola počula,
prah toho domu nikdy nebola prekročila, a
radšej za živa do pekla lež ta bola sa do-
stala P vyvolala Antónia a zúfale si trhala
vlasy z hlavy.
„Bože môj!'' vykríkla Marta, „už tuším
čosi! Nuž, jako že si sa do toho domu do-
stala?"
„Pokračuj radšej, Martuška milá, v tvo-
jich príbehoch, a povedz mi, jako si ty z neho
vyšla? O mojej hanbe dozvieš sa ešte dost"
„Keď sme s Petrom Jablonským poznali,
že je to dom nemravný, prevrátený, opustili
sme ho a šli k jeho otcovi. V tomto čase
ste vy, ty a matka tvoja, boly tak ukrutné,
že ste zo mňa všetok možný posmech robily,
k zúfalstvu a k úteku z domu rodičovského
prinútily."
„Oj, Pán Boh nás, a menovite mňa,
ukrutne za to potrestal I Kopala som tebe
jamu, sama som upadla do nej. Šírila som
o tebe krivé reči a hla, to boly vymyslené
klevety : ty stojíš pred Bohom i pred svetom
čistá, jasná jako hviezda, a na mňa celý svet
prstom ukazuje."
„y prítomnosti môjho milovaného otca
zasnúbila som sa v dome jeho otca s Petrom
Jablonským, vtedy ešte len študujúcim mla-
díkom, teraz už lekárom tohoto nášho ústavu."
„A vaša svatba?"
„Máme k nej ešte času. Boli sme i tak
zasnúbení na tak nejistú budúcnost, že sme
ani len z ďaleká dúfaf nesmeli v uskutoč-
nenie túžieb svojich. Všetkým zpríkríla sa
nám bola domovina i rozhodli sme sa na tom,
že Jií opustíme. Peter mal íst študovaf ďalej
že pôjde s nim, predá a zpeňažf tam všetko
a tu si vo velmcste nejaké zamestknanie
hľadaf bude. Blažených nekoľko dní v tichej
chatrnej chalupe otca môjho zasnúbenca sme
prežili. Oni nám budú večne nezapomenu-
telnými. Ale na tých nekolko blažených dní
nasledovalo veľmi bolastné lúčenie. Rozumiem
lúčenie moje s drahým otcom mojím. Peter
myslel najprv, aby som tu v Budapešti pri-
jala zase stanicu spoločnice, alebo učitefky
hudby a tak sme sa z počiatku na tom boli
ustálili, že všetci traja sem sa odoberieme,
jako sme to i v skutku boli urobili. Tu hla-
dajúc stanicu dozvedel sa Peter o diakoni-
stických ústavoch, a poneváč sa to i mne lú-
bilo, vykonal mi bezplatné prijatie do takého
ústavu v Kaiserswertíie. kde som sa doko-
nale vzdelala, nie len k tomuto, ale vôbec
1 k povolaniu ženy životnému."
;,Teba Pán Boh viedol a požehnával, to
je očividomél Ó a mňa moja vlastná matka
na celý život nešťastnou urobila.
„Bohužial! Keď som v Kaiserswerthe beh
svoj zkončila, bola som sem ku výkonnej
službe do Budapešti daná, a poneváč Peter,
snúbenec môj, v ústave tomto jako mladý
lekár pôsobí, cítim sa tu dobre a žijem v po-
koji od zlého hluku sveta vzdialená, odde-
lená, nedotknutá."
„Tvoj los je do závidenia ! Na teba čaká
krásna budúcnosť. Ty budeš blažená a šťastná
na celý život." .
„Môj Peter je rázu čistého, bezúhonného.
Nepochybujem o tom."
„A čo sa stalo s jeho pánom otcom,
ktorý tiež s Vami vybral sa do Budapešti?"
„Ach, i ten sa má dobre. Jaknáhle pri-
šiel do velmesta, hneď ponúkol mu jedon ze«
man správcovstvo na puste SvätolaiÚslavskej.
Tam spravuje hospodárstvo a to ktt spokoj-
nosti panstva. Peter navštevuje ho často a
keď i on do mesta zavíta, neobíde nás."
„Ó, to je radosť, to je život! Či nám to
len bolo treba s mojou materou, že sme ta
tak urážaly, prenasledovaly ?"
„Veď ste vy mne tým neuškodilyl možno
práve, že ste tým moje blaho a šťastie na-
do Pešti a jí^ho jiobrý otec sa priam osvedčil, | pomohly. Ja by vám mohla riecť so starozá-
č. 8. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
207
konným Jozefom : Vy ste to mysleli so mnou
zle, ale Pán Boh to odvrátil na dobré !^
„Tebe spe chcely uskodit, Marta moja,
chcely my zlostnice, ale sme nemohly, Pán
Boh to nedopustil, uškodily sme sebe!^
„Ale tys velmi slabá, nenamáhaj sa tak,
Antónia moja! Snad ti môžem doniesť niečo
k posilneniu?"
j,Ja som nehodná tvojej prílišnej lásky
a starostlivosti. Jako len môžeš tak dobre
robif mne, čo som ta tak velmi bola zarmu-
covala?"
„Ľutujem ía velmi," riekla s hlbokým
citom Marta, „že si neštastná, tá najneštast-
nejsia.
„Bohužial, pravdu más, tá najneštast-
nejšia ! Tys sa nešfastoou cítila, keď si z ro-
dičovského domu do šíreho sveta išla. Čo že
je to proti hanobnému lózu môjmu. Tys utra-
tila rodičovský drahý dom, milý pobyt v do-
movine a známych i milých svojich: ja som
utratila sama seba, jediný to poklad, ktorý
deva na svete má, preto som ztratená na
veky, i časne i večne. Rodičovský dom, vlasť,
známych, to všetko možno je ešte zpät do-
stať, dá sa to nahradiť; ale česť devy ztra-
tenú nenahradí nikto, tá ztratená je na veky
a zlé svedomie hryzie nás prez celý život."
„Netráp sa takými hroznými myšlien-
kami, Antónia."
„Tebe hrozné to myšlienky, anjel môj?
Ó jak že by ti neboly ? Však si ty dieťa moje,
nevinnosť a dobrota samá. Ale ja som v mla-
dosti už zostarla a spálená od zlosti a ne-
právostí. Ó nedotýkaj sa ma, i môj dech je
zkazonosný, ja som celá nečistá, zkazená,
zlorečená! A toho príčinou je moja nemúdra
matka. Ona a nik iný I Eed si ty opustila
dom Volgy essy ch, na vzdor tvojmu otcovi do-
dala mňa tam za spoločnicu sloviac, že ona
celému svetu ukáže, jako sa jej dcéra tam
riadiť bude, že tú nevyženú tak jako vyhnali
nezdarenú dcéru jeho. Ja, ač som velkú vôIu
nemala, išla som ta na silu. Sotva som vy-
bavila rok, stala som sa tou najnešťastnejšou
na svete. Tam ten malý chlapčok je môj syn,
môj hriech, moja hanba. '^
„A jeho otcom?"
„Je ten pyšný rajtár tamto ! On je to,
on! Hla jako si jazdí po boku vznešenej
dámy, jako sa jej zalieča Ver mu, len ver,
budeš tiež nešťastnou. Ó kliatba na neho!"
„Aladár!" vykríkla Marta.
Oblokom bolo vidno jazdiť pri ústave
Aladára so slečnou Ottíliou Szalay.
(Pokračovanie nasledt^e.)
Neprajníkom Slovanstva,
llrozíte nám, čo ste bývali
V nerovnej borbe víťazmi.
Jak budeme kričať, nemlčať, —
Ohiiom, žalárom, retazmi.
Ach, ved je citov a myšlienok
Všade svobodný skrytý hlas.
A my? nuž my len v srdci našom
Špatných ošklivfme si vás.
Bez reptania nesieme ťarchu
Ohromnú neludských činov,
Nevoláme k odporu, k pomste
Verných rodu nášho synov:
Dosť máme ducha čakať — dúfať
V lepší z Božťj milosti čas —
A len v útrobách srdca nášho
Zlostných nenávidíme vás.
-J^n ^ ** ^ '
Slza je y oku Slovanovom,
A krev sa mu v žilách búri,
Bohu i ľudstvu krivdy svoje
Žaluje, ale nezúri;
Verí, že mu Boh spravodlivý
Ľudské práva navráti zas —
A len z úkrytu svojho
Neprajníkov preklína vás.
Len jedna nádej neomylná
Večne v srdci jeho žije:
Že i vašej sláve a moci
Jednúc hodiuka odbije
A že prijde i na vás ^pyšných
Ten známy Božej pomsty mráz, -^
Ked jako ste nás vy morili.
Tak Pán Bôh bude moriť vás!
Daniel Maróíhy.
206
Orol, obrázkový (^aso^is.
[Č. 8. 1877.
w^*- ■%. "^•^ -^ ^^^^„y^y^j
^-^ ^ y^ -
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
Cestť^iané ttáčrtky od Laskom^ského.
(Potortičovaiiie.)
V dobe posledniehd povstania Budatfn
bol tiež dejišCom bojov. R. 1848 pozde na
podzim tu a v Žiline ležavší honvédi zvolen-
ského práporu, k tomu volaco hepťaviďelných
ozbrojencov, vydali sa na hranicu a obsadili
Čaču a priesmiky Jablonské. Keď ale tam
šramotivší slovenskí dobrovoľníci vo sprie-
vode c. k. pechoty a hŕstky koníctva pre-
kročili hranicQ, ustúpili hoqvédi až po Žilinu,
čo sa tak rýchlo stalo, že komisár Balog
i koňa tam zapomnel a veliteľ práporu, Štefan
Ruttkay, takmer nestačil si svoju toilettu za-
pakovat. Po dakolkých dňoch dali sa slov.
dobro volníci a c. k. vojsko pod vedením
plukovníkov Gôtza a Frischeisena v prítom-
nosti slov. vodcov na pochod oproti Žiline.
Tak sa zdá, že 11. decembra 1848 dorazili
pred Budatín, a tak jako prvej ňa čači, i tu
práve od započatého, no a pravda nedokona-
ného obedu zburcovaní boli z čiastky v Ži-
line; z čiastky v Budatíne ubytovaní honvédi.
No teraz &tala s& skutočne srážka. Krásny
výhlad na pôtku bol z väze hradu Budatín-
skeho, kým to nastúpivšie Udalosti neprekazily.
Nepriateľské čaty stykly sa na rovine za Bu-
datínom. Štiavnické; honvédom pridané delá,
počtom asi šesf, zaujaly miesto ňá kópbi,
pechota rozstavená bola v rovnej čiare do-
linou, nepravidelní trenčianski strelci a zem-
ská hotovosC postavila sa sa ohrady zahrád
do jarkov a priekop. Cisárski mali pol va-
treny diel a tými sem tam fačkovali. Do Zá-
dubného poslali tiež dakolko granátov na
okoštovanie. Pechota rozprestierala sa rovinou
v očí honvédom. Jako takto strelbft z pušiek
a hrmenie diel celou čiarou živejším sa stá-
valo a tu i tam vojíil k zemi sa chýlil á tam
zase druhý na puškách von t bojišta ku miestu
zavazovania odnášaný bol, shrkli sa slov.
dobrovoľníci jako vetrom hnaný strakávý oblak
a hnali s „hurŕáh^ surtnóu na honvédske
delá a to tak silne, že tito všetku svoju
šikovnosť a rychlosf vynaložiť museli, aby
s delami do čistého prišli. A keď k tomu
šiky honvédov trieska! poČaly á už vo vode
vrejúc, zase v tehlách a krovoch šarapatif
začaly, celá armáda i)Oberalá sa spešhýÄ
krokom prez most na ľavý breh Váhu. Káidý
vynasnážovál sa athlčtickým krokom na druhú
stranu mostu sa dostaf. Ked za krátky ia!^
všetko sa premlelo a most bol tozbúráný,
dobrovoľníci a cisárski zastali si pri hrád'e,
v parku, a hore brehom medzi domami, hon-
védi ale, a Čo k tomu patrilo, zastali si pŕéd
mostom na žilinskej rovine, menej krytí jákó
tam ti. kedzi oboma tiekol pokojne Vážny,
nemý, neutrálny Váh. A tu potom začali si
nadávat ponad vodu. tlonvédi revali delami
a mušketami, tam ti mušketami, a škaredé
brízgali tými odpornými bombami. Sesffuňtôvé
kule hospodárily špatné v hrádskom skleň-
níku: sklo brnkalo a kamelie a azalei lietaly
po sklennfku v tisíc capartocL Dobrovoľnícke
kulky kopaničiarov z ťahaných ciev žasáho-
valy až po Žilinu. Trvalo to od poludnia asi
do siedmej hodiny večerňajšéj bez patrného
výsledku, poneváč ani jedon ani druhý prez
vodu préísť néinohol. Aby bojište osvieténS
týin strašnejšie vyzeralo, blčal na brehu Buda-
tína hore nad Váhom jedon dom. Večer od-
tiáhlý obe stránky z bojišta. Cisárski ťahali
proti Sliezsku^ hoilvédi dô Predmieta. Cíiárski
nechali v Bndatíbe jédnbho raneného dobro-
voľníka, ktorý íhal kulku v klube ndhy ; tento
lapený zomrel pbzdejšie v nemocniéi v Žiline.
Bol to sedliak a Kysuckej doliny. Miriio toho
ostali vydythujúc si siedníi ranení dobrovoľ-
níci v Budatíne, ktorých nočňoa hodinou ži-
linská patroflttjúca garda vydvihla a poviaza-
ných honvédom oddala. Jedon z nich ranený
bol bodákom do čelá. Tito siedmi odvedení
boli do Predmiera, kde cez noc vo svinskom
chlieve zatvorení pri treskúcej zime svoj osud
očakávali, ktorému chudáci ani neušli. Zo
strany gardy boli dobrovoľníkmi tiež dattorí,
medzi nimi i jedon farár, zlapaní á za hra-
nicu vyvedení. Ťýnito mimo žalárovania ne-
stalo sa nič. Pri spešnom odchode domo-
nehaneblivé granáty neprestajne až hen za brancov z budatínsbeho bojišta zapomenutá
6. 8: 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
209
búlá hlastnia stráž na námestí žiliDskom, ktorá
konečne preca pri op&tnom navrátení sa hon-
védov z nredíĎiera druhého dňa, nikým medzi-
tým nemýlená, zamenená bola. Že jim teda
z Budatína velmi nahlo bolo, dá sa už i z tejto
zábudlivosti zatvárat. Cisárski a dobrovolníci,
trebárs v úkrytoch postirovaní, preca boli 16.
ranení; z honvédov a trenčianskych strelcov
ranených bolo 32 a jedon usmrtený. Ranení
a mrtvý pri cúvaní honvédov odovzdaní boli
do návratu mestskej vrchnosti, Y bitke prí-
tomný bol i Ľudovít Benický, známy dobro-
druh, Eošúthom ustanovený váemohúci ko-
misár ba&ských miest, ktorý asi pred 5 rokmi
nepochopiteiným spôsobom, pravdepodobne
zavraždený, z Pešti zmiznul. Y liste, do B.
Bystrice písanom, chvastal sa, že jemu kulka
kus kabáta z pleca vyšklbla, čo ale ďaleko
za pravdou krívalo, chyba žeby bol dakde
ostal na tŕni viset. Keď odtiahnutím cisár-
skych, rátajúc medzi nich i slov. dobrovoľ-
níkov, pre honvédske plúca povetrie sa okolo
Budatína očistilo, vrátili sa druhým dňom
z Predmieru nazad do Žiliny. Tretieho dňa
popoludní pri pochode prez Budatín bol je-
don z lapených ozbrojencov slovenských dobro-
volníkov dla udania kaprála tam v Budatíne
vysše zhoreného domu na stromová haluz
obesený, kde asi jedon dva dni zamrznutý
viéel; šiesti boli deň na to v Kys. Novom
Meste na pristroj ených koloch, každý o sebe,
obesení. Jedon z nich bol rodom z tohoto
mestečka, tovaryg klobučnický, otcom viac
detí. Po týchto* španielskych guerilla-skutkoch
po dmhýraz odtiahli honvédi z Kysuckej do-
liny, stúpajúc až do Komárna. Jich miesto
zaujal druhý broj honvédsky z Novohradu;
k tomu pripojihi sa garda a zemská obrana
vo velkom počte. Dobrovolníci posilnení vra-
zili po druhýraz na nich a už teraz nemali
honvédi času most zborit a tak prenasledovaní
utekali vypudení zo Žiliny von za tridsiatok.
Medzi ranenými bol i kapitán a mŕtvych bolo
viac jako pri prvom zrazení sa. Jedon muž
B honvédskeho delostrelectva bol naprosred
mostu, keď brvná z mostu rozberat sa snažil,
delovou kulou na dve polovice rozčechnutý.
Keď sodQ takto deje Budatína pripome-
nul, podfme ďalej cestou, pri ktorej vtedy
ozýva) sa hluk válečný, tresk strelných zbraní
a pohyby vojska. Cestou teraz pokojnou došli
sme do prívetivého, obchodného a na jeho
skrovný objem dosf živého mesta Žiliny.
Od rokii 1848, v ktorom ešte pred za-
počatím revolučného zápasu mesto náramne
vyhorelo, zdvihlo sa netušeným spôsobom
i dokazige za našich časov uznania hodnú
života schopnosf, najmä čo sa priemyslu a
kupectva tyče. Mnoho k tomu prispela že-
leznica z Budapešti a Košíc do Bohumína
vedúca.
Žilina za časov Belu lY., Karola, Lud-
vika L, Márie a Žigmunda menovala sa, či
lepšie povedané, menovali ju Silná. Ona me-
novala sa dobre a správne po slovensky
;,Žilina.^ Pozdejšie spomína sa: Zelena, Zôld-
vár, Selina, nikdy ale mrcha Zelina, lebo tam
pestovali vždy a vždy dobré zeliny, potom
Selna, Solna. Z toho videt môžeme, jako
pôvodne poctivé meno nepozornými pisármi
zpotvorené byt môže. Tak zpotvorili si ma-
meluci na pr. Yrtál na Wahrthal, Pospíšil
na Postbuschl a Navrátil na — Nadrág
Atilla atd.
Stručný dejepis svobodného mesta Žiliny,
Alexandrom Lombardinim písaný, udáva za-
jímavú históriu tohoto mesta, z ktorého tu
podajedné maličké výCahy podáme.
Žilinci pochodia vrcg dla Dithmara od
Šilingov, ktorí prebývali v Sliezsku pri jazere
Silnenskom, ktorí jako P. Križko udáva, svo*
jim vpádom do Kremnického krsga.zavdali
príčinu rímskyíb nápisom v Kremnických
horách jestvujúcim a kroz prof. Klemensa
v sadre odliatym, teraz pod otcovským zá*
tvorom v dome „Slov. Matice^ uschovaným,
kde zajiste čakat budú, kým jich jerichovské
trúby zo sna zobudia.
Susedov Žilinských, krotkých YaríncoY,
odvodzuje vraj p. Starek od Yandalov, z kto-
rého ukrutného národu pochodia vraj i 6aj-
dlančanii^ a od týchto pochodia zase vetmi
krotké a sladké, na šalát sa hodiace, drobné
slivky gajdlanské.
Kedy Žilina pripadla k Uhorsku, ne-
známo je, od prvopočiatku to nebolo. Ba
mnohé roky i potom ešte, keď k Ugrii pri-
30
310
Orol,, obrázkový časopia*
[Č. «» 1«7T.
^ ^" y~ ." ^ ^ _/~ - '' /' .
.>■ ^ .^ ..^ _«— _^ .
vtelená bola, chodili si prá^o Žilincí 4o Te^
šÍDa bladaf a do — Krupiny,
Dla Anonyma Boršu, v trigonosoietrii a
katastra Qebars sbieblý. tabal hranice Uhorska
cez Tatry, Zvolenské hole a ztade jakosi za-
letel na Fačkov, Svežepec (preto mi ten bol
tak nápadným), na Puchov a Brodno a na
rieku Moravu.
Ctibor, pôvodom Poliak, potom veľmož
a pán Váhu, založil v Žiline r. 1376 hospital;
bol by sa takmer i jepu samému sišie], lebo
osou pichnutý zomrel.
Aktá mesta po rok 1429 sú písané la-
tinsky a nemecky, odtiaľ do r. 1468 latinsky,
potom sá všetky slovenské.
Už v XIV. století hádali sa Žilinskí
Slováci s Nemcami pre rovnoprávnost, ktorú
Nemci pri volení mestských zástupníkov
Dznat nechceli, ktoré právo ale Slovákom
Ludvik L listinou potvrdil. Listinu tú má
Žilina v archíve.
Roku 1384 jestvovala i župa žilinská.
Že páni Žilinčania zdravým rozumom
prekypovali už v dávnych dobách", videt bolo,
poneváč r. 1418 starosta Zliecbovský opátom
zo Skalky poslaný bol do Žiliny po dobrú
radti, tak jako volakedy po pravdu do Lu-
bietovej chodievalo sa.
Roku 1431 a 1433 urobili Husiti Žilin-
čanom visitu, pre meštanov nepriam príjemnú.
Roku 1436 kastelláni Stai^radu a Strečna
Žilinčanov maltraitirovali. Roku 1449 Ulrik
Gilský zaujal Žilinu pre Huhadyho. R. 1474
král Matej bo svojou Čiernou légiou prešiel
Žilinu. R. 1526 ZápoFa založil Žilinu Búria*
novi Svetlovskému za 10.000 sr. a za 3000 zl.
uhorských.
Známi nám a tolkoráz spomínaní bratia
Podmanickovci podmanili si r. 1546 Žilinu
a opevnili kostol žilinský. R. 1598 a 1599
pustoMl Poliak Komorovský okolie Žiliny.
R. 1654 Gabriel Illésházy dostal od mesta na
nohavice — súkna červeného. R. 1664 prišiel
palatin a dostal dar 49 zl., jebo žepa plátno
a mydlo. R. 1655 prišiel župan Oabriá lUés*
bázy, keď sa mu už predtým dobre vodilo,
a dostal „jarmočné^ červeného súkna v cene
9'/4 zl., jeho manželka plátna v cene 8 zl.
a slečna dcéra dostala perníkov za 75 dená-
rov. Teraz by tým dftpooi ^tva j»t^Uŕ»iih4
kao^ellistui ba oeziiáiw ci patt4úrai uspok^li*
Magistrát r. 1656 dňa SÍ> aept< p^olaný da.
Bytčice na svatbu. Fraäa RévayhOi vm^\ dar
od me^ta jedon fuDt maku a 9 kapirov^ Vtsdy
makovaíky miesto t^ajšíeb grillážov MJtoiU.
R. 1661 zmáčajuceHtu aa y Štabmanakycfa
kúpeloch MiMoéovi VQsseléayima dary po*-
sielalL Fraňo Vesaalényi r. 1666 dpstal od
Eilin^ov súkna v cena 44Q0 si Toho omselo
byt hodne ! R. 16Sg prešlo oez Žilinu íiOXKX)
Poliakov proti Viedni, a síce %^ júiia* Od
1. nov. 1707 do Iconca apríla 1708 posielali
Žilinci do kuchyne atarhradskej pánu Alax.
Lažinskému mesačne 100 a. a eoamemt^
korenie.
Boku 1712 dna 31. júna boly Jánovi
Mitturovi, mestskému trabantovi^ ge mestskú
pokladnica okradol, obe ruky odtaté» Chudák
trýzneqý nemohol kráčat, tak bol za mesto
vyvedený a tam mu boly ruky katom ampu-
tované. Roku 1725 bol Váh 30. mája velmi
rozvodnený, jako ešte od r. 1662 nebol vi*
daný. Do r. 1785 zkladali mestskí sudcovia
úrad na cintoríne. R. 1747 sbierali Tríoítán
zo sobora Illavskóho milodary pa vykápenie
uväznených kresCanov z rúk mosieminov,
maďarských ^pokrevných bratQv a nosičov
kultúry."" To bolo pravda ytedy a tera^ sú:
,tempi paa^atí.^ Roku 1771 ]mšiel do Žiliny
knieža Peter Sapieha, kde zomrel a pocha*
vaný bol do krypty. Do novejiích tohoto
storočia časov smeli v Žiline len dve iidov*
ské rodiny bývat; teraz to zmeškané chvatom
dohonily. Rodina Pfannacbmidt dlho žila
v Žiline, kde Daniel bol i ricbtácom. To'^
rajéi Zsedényi je nl^rokr^tený^ Pfannschmidt
R. 1813 velká voda Váha matropiia mnoho
škody.
Vyhorela Žilina r. 1431» podpálená pki-
niacimi Husitmi; i r. 1521 velká čast mesta
lahla popoloái a r. 1678 celé mesto, krom
Kálova, zhorelo, i zvt)Dy 9a rozlialy, tak. i
r. 1713 hol oheň. R. 1722 bolo zázračne
vek myší; r. 1744, 1756 a 1848 2U júoa
zúril velký oheň, že zrútil sa i kríž z väžei
preboril kryptu, kde pot^Hn i kostry a truhly
ohňom kvárené boly. Z tohoto vidíme, že je
Žilina skutočne ohnivé mestOi. R* 1858 dibi
í. t lé77.]
Orol, obrátkový éaíopis.
811
15. ján. bolo zemeträse^er jebož srediskom
bola hoIa Minčov, jfrbozápttdae od Žilmy
ležittCft.
I ifiOf nftvštivótal ŽiHno, a síee r. 1587,
1624, 16(fô a 1679, kde zomrelo 150, roku
1711 8 I7U, t ktorofi) zomrelo za 6 mesta >
eot áÓO Inál; t. 18SI zfirila zase cholera.
Teda obeň a mor prenaAtedovaly ŽUitiii,
8 prefa stojí a to kľájála jako driet. Kto
JQ videl ŕ. 1^48 po obni a teraz, vidí zaačný
r02diel. Júk ták pétiabne , o sto rokov sa
Mbtidé mat kde pratáf, na Streéne stáC bude
jej radný dom.
Námestie vyciká zvlááftnosfou. Domy na
námestí opatrené sá aAádami, ktoťé dážd-
niky a sltféAtiíky s^y točnými robia. Tým po-
dobné arkády bolo možno vídat v B. Žtiav-
8tci a vo Yiedetokom Novom Meste; v Be-
náCkatb ešte jestvtijň. Pod týmito arkádami
pootvárané sú sklepy a poď nimi knpOa
s rozličnou božnov píotravou kofy. iVekva-
pefttý som bol tý^mon ofodnou, najmá
lÉrótiMm, jakého v ten čas ani v južnejších
mestách by sa človek nebol dfopiadil. Ube-
censtvo doiháee i etidzle, medzi nim v ne*
nréitej barvy térvenýcb nohaviciach honvédi,
motalo sa bojiie. Videt tam podoáky prie-
myselné a peíažné ústSAry, letore prospeehujú.
Hostinec u Hoirváta odporúča sa v6eť
kytí! dobrými vla«tno9(ami , marjitel vyniká
viMnostoa.
NevlaasaAÍ sic na čas, nief na železnicn,
brúsili snM bez debi f o meste popod arkády,
a len pozde na súnirafcii lahli sme si spat
Eým oči zažmúrim, cbcem vám na krátko
udat i geologickú polohu Žilinského kraja,
len na krátko, aby som vás tolko už ne«
midll >).
Žilinsko - Domanižské koryto pozostáva
z vyšnej kriedy, slinca, piesočníka, konglo*
meratu, vápenných, žabičnýob. Žulových okra-
hlíc. Až po zrumy Lietavy od západu hore
sú eoeenské konglomeráty, jaké sme v Pod-
skalí videli a v Súlovských bralách pripo-
menuli. Eoeenské útvary sú i pod samým
mestom , jako j!ch pod kostolom každý vi-
det môže.
Okrublicové ssatiny v priestore Žilin-
ského koryta určit je tvrdo, t. j. vriadit jich
do primerane} doby. Zvrchu sú okrúhlice,
pod nimi blen. Celý útvar ten leží pretf
Strečnianskym priesmykom. Uložené okru-
hlice tahajú sa vysoko hore dolinami Višho^
voTi a Rdjčankou, kde objavujú sa v podobe
stúpkovatej, jako v náplavoch alpských.
Južne od Žiliny leží nad okrúblicatní
(Gerolle) nános (Lôs6); v hline pod okrú-
hlicami nachodia sa malé sloje hnedého uhlia.
Jestli by sa tam našly odtisky bylfn, dfa
tých by sa mohol určif súvek týchto vrstiev.
Takto hás poučuje náš učený Dion. Štúr.
Keď ešte páni Silinensis silne chrápali,
viezli sme sa uliciam! sem tam von do pofa
medzi mohutné kapustné hlavy. A tak s Bo-
hom, nekdajšia nvetropoľa výborného žilin-
ského piva a červeného súkna!
(Pokračovanie nasleduje.)
--^J^tA^*-^
Hrajnoha na Vepre,
Historicko-romantický obraz z predošlého storočia
Podáva Ä. E. TimJco.
Majestátne vypína sa ku modrému blan-
kytu nebeskému strmý, skalnatý i véčnozelený
albvensftý vľch „Vepoť," a, jakoby v povedomí
tejto svojej veliďny a siávy, smeto jakosi po-
zerá na svoju neďaleto západne ležiacu mo-
búfnejMu sestru Pohnú. Vrchol jeho už dávno
ytt&f osvetľujú zlatobarevné lúče slnka, keď
susedúia* Polána ešte zv&t9a v závoj nočnej
Imriy zaobaledá, dospáva svoj rafiajôí sen.
Sú to veru oba šumní velikádi lej našej
slovenskej zeme.
Hrdia sa, a majú i byt načo hrdými,
veď na jich strmých stráôach rastú ešte ve-
kové, zeleíi svoju nikdy netratiaco jedlice a-
smreky, rastú tam mohutné buky a šelestiace
javory; veď v desných hibkach lesov jcjieh
>) Oho?!
Sadzaé.
30*
218
Orol, obrázkový časopis.
[Ô. 8. 18T7,
žye eéte král zveriny tatranskej, mohutný
medvede na trávnistých poliankach precbádza-
jiic pasie sa strumný junák parohatý, srnec,
a y jazkyňach jejich trávi dlhý zimošný pôst
lesní pustovník — jazvea ,
Co by sa nekomu i zdalo, že v zelenej
hĺbke lesov „Yepra^ pustota, desnost a jedno-
tvárnost panuje, nieje preca tomu tak. I v tých
oku ludskému zkrytých útulkoch divoäzny
panige pestrý, premenlivý život, len ho treba
zkúmavým okom preniknúc.
Ánoy jesto dost života v útrobách lesov
veporských a pred časmi bol život na ^Yepre^
ešte veselejáíi zvláštne v tej dobe, do ktorej
poviestka táto padá.
Bolo na „Yepre^ živo v dobe kuruckých
nepokojov.
Jako ked v lete s ustrachovaným obli-
čiyom pozeráme na tažko temné, oblohou
prudko ženúce sa mračno, či skoro z neho
ohnivý blesk vyšlabne a zemou zatriasajúci
hrmot povstane: tak na počiatku predošlého
storočia obracaly sa zraky ustrachoyaného
okolitého ludu na vrch „Yepor'' a strmé
stráne jeho, či ešte dnes nebude z velikáša
tohoto hrmeC, soptit, či ešte dnes nevyšlabnú
z neho stĺpy dymu do oblakov. A ked pri*
znaky tieto bolo videt, znalo sa dobre, že
blíži sa búrka, v ktorej na miesto hromu
raehotit budú výstrely z pušiek.
Bol koniec kuruckým vojnám na Slo-
vensku.
Cisárske vojsko premohlo a rozohnalo
výbojníkov i pokračovalo proti povstalcom
spôsobom prísnym a ukrutným. Generál Ea-
raffa, tento v pamäti ludu čo chýrečný rez-
ník človäčieho mäsa známy komissár cisársky,
po ukončení náhleho súdu, „Košickej jatky,^
pristahoval sa za horúca z Košíc do Novo-
hradu a usadiac sa tu v šumnom, na výbež-
koch Ostrožiek ležiacom. Haličskom zámku,
poponáhlal sa i tu čím skôr a čím viac obetí
krvožížaivosti svojej donášal. Dal stroji! po-
hony na podozrelých, naháňal lud a chyte-
ných vešal na šibei.
Y tejto dobe na stá slovei^ských bojov-
níkov z. tiúp kuruckých, bojovavšícb za svo-
bodu ujarmeného ludu, po premožení búry
bočkajovsko-tôkolovskej uťahovalo sa do hu-
stých a neschodných lesov pohoria tatran*
ského, voliac bydlo medzi dravou divočiznou
a žilo tu voľný, neviazaný život. Odhodlanci
tito, na ktorých v spoločnosti ludsk^ len
„stĺp a povraz'' čakal, tráviaci v lesoch ne*
viazaný život, dávali sa radšej čo divá zver
z miesta na miesto preháňate znášali hlad a
zimu, lež by sa boli opät zamiešali do spo-
ločnosti ludskg, kde jich istá smr( očakávala.
Lud nazval jich hôrnimi ciilapcami. .
Sbor odhodlaných hdmich chlapcov usa-
dil sa i v príkrych a tažko dostupnýďi bra-
lách a temných jazkyňach „Yepra."
Hôrni chlapci tito držali v moci územie
od Hrona až po Bymavskú Sobotu ; i chodili
„poza bučky, poza peň na zájrobky."
Ústami ludu hovorí povesf, že brávali
majetok zemanský a o korist vospolok sa
delievali ; chudobných sa netýkali, ba týchto
ochotne pred utiskovatelmi ochraňovali, pod-
porovali a pomstili. Y pamäti ludu zachovalý
sa mnohé rozpomienky jako na Jich zloäay,
tak i na ludomilné skatícy. Yodcom.hdmiob
chlapcov na „Yepre^ bol Hrajnoha. Nik ne-
znal, z kade k nim prišiel kto bol?
Jako Jánošík, stal sa i Hnýnoha boha-
tierom bájok ludu, ktorého nie len že lud
v pamäti prechováva, lež i do báječnoati za^
sahujúc piesňami oslavuje.
Zle nedobre muselo to veru vyeeraf v aa-r
sej vlasti so slovenským ludom v ten. čas,
ked na „Yepre" so svojimi hôrnimi chlapcami
býval chýrečný tento krát lesov, hrozný po-
mstitel krívd ludu nevolného.
I.
Slnko zapadá.
U otvoru jazkyne na východnom svahu
„Yopra** ležiacej, stojí šumný strunistý muž.
Opiera sa chrbtom o skalu a byatrý ki^hulčí
svoj zrak upiera do neprehliadnej dialky*
Obzrime že si lepšie šuhaja tohoto v tom
jeho pestrom, úhladnom kroji*
Široký klobúk so spiežovým, vybíjancami
opatreným obojkom krášli podlhovastú sú-
mernú tvár, zpod jehož partice vicua mu na
plecia mohutné husté vlasy. Jakoby dve. iskry
tak sviefa sa mu prenikavé oči; pod orlič^
ľ^'/Ssíi- i
i
iiliJliii
214
Orol, obrázkový časopis.
fČ. ô. 187í.
• .^ f^.^^ /-'V'N^^^ y\^^ .-» y-» -» ^^XV rN^ ^St.^\. ^
' '^ ^^.j^^^ .y\. ^ » j^^
' y^,^>y
nosom hrdia sa mohútao-busté fúzy. KoáMka
zelená so spiežovou spinkou na prsach, opa-
sok čerrený so átyrmi prackami, zpoza nebo
▼yčnievajúce dve pištolky a biehišký ručník,
nohavice, cifrované barasom, a nové krpčoky
svedčia nm a tvoria oblek jeho Valaškou
umele cifrovanou pohráva si v mohutnej ruke.
skalu opiera sa dlhý samopal.
Týmto národním krojom vystrojený muž
vyzerá práve tak, jakoby priam dnes sebe
rovnú dievku ku oltáru viest mal.
Kto je tento driečny šuhaj?
Je to hrdina našej povesti, skalní duch
jazký& veporských, pomstite! krívd ubiede-
ného ludtt, vodca hômich chlapcov vepor-
ských — Hngnoha.
U nôh jeho iežia dva ozrutní psi, so
železnými obojkami na hrdle, a zavše po-
krétiac ohonom, pozerajú na pána svojho,
jakoby rozkazy od neho očakávali.
,Vydur, Peklo !^ zavolal na psov Hraj-
noha.
Hneď priblížili sa strážcovia bytu jeho
k nemu i lízali podávanú ruku.
„Čože, strážcovia moji," usmial sa Hraj-
noha, „či nemáte dnes chuti ulovif nejakú
pečenkn pre pána svojho na večeru?"
Psí točili ohonami. Y umení loveckom
boli tak zruční, že za malú dobu v lese srnku,
zqačka zodvihli, dohonili, zadrhli a ku jaz-
kyni doniesli. Dnes zdali sa byt bez vôle,
i neodchádzali od jazkyne.
I Hrajnoha bol zadumaný.
Trápilo ho snáď aečo?
Bárs htýtman Hrajnoha i na ozrutnom
poklade sedel a pánom jeho sa menoval,
preca nebol bez všetkých starostí. Zlé chýry,
od vyzvedačov pomedzi svet sa potulqúcich
na „Vepor'' donášané, pomútíly mu jeho ve-
selý ináč život
Hn^noha počul, že sa Earafia usadil
v najbližšom okolí, na Haličskom zámku.
1 zamyslel sa. To platilo jemu a jeho spo-
ločníkom.
Hrajnoha premýšial práve pred jaskyňou
o zabezpečení svojho bytia.
Psí zastekali.
„Usú!" posmeloval jich hajtman.
I irttíH. a& da lidítavy, aa náhla oaraieli.
Z blízka ozýval sa ženský lúbezDý ohlas
známej piesne.
Hrajnoha počúval.
^LiešCa, liešťa, srootnô liešCa,
Daj že Bože chlapcom šťastia:
čo bohatým nazbQigú,
To chudobným rozdávigál"
Hrajnoha stúpal do búšfavy, odhrnul
rukou zavádzajúce mu haluzy jedlice a ne-
ďaleko videl stáf driečnu dievku, jeho mo-
hutnými lapajmi obklúčenú.
Dievka trnula na celom tele a triasla
sa jako mladá osyka.
„Neboj sa, dievča!" riekol prívetivé hajt-
man, niiioji psici žiadnej žene neublíža. Čože
tu hľadáš, dievka moja, na tomto strašnom
mieste? Či neznáš, že tu máta?''
„Ach, zablúdila som, dobrý človek môj,
a teraz neznám cestu domov. ^
„Odkial si a jako ta zovú?"
„Ja som Uonka, zelinárkyna dcéra z Do-
liny. Sbieram po horách zelinky, maliny, ja-
hody, černice, huby ... čo nájdem!" prosto-
srdečne odpovedala dievka, čerpajúc dôveru
k šumnému mladému mužovi.
Hrajnoha blížil sa pozvofha ku nej.
„Jaj!'' zkríkla dievka cúfajúc zpiatky,
,,veď sa ja bojím tých vašich pištolí.^
„Blázonko!"* usmial sa vodca hômich
chlapcov, ^neboj sa. tie pištolky sú pre dru-
hýchy nie pre teba, duša moja!" '
Dievča preca len cúfalo a počalo plakaf.
„Neboj sa ma, Ukal" riekol ešte prí-
vetivejšie Hrajnoha, „ved som asnad nie čert
z horúceho pekla ! Ja som dobrý príatel chu-
dobných ľudí I"
Ilona postala, pozrela mu do očú a uspo-
kojila sa. I pristúpil ku nej hajtman a chytil
ju nežne za ruku.
„Povedz že mi, dievka moja, čis to ty
tak pekne spievala ?'
„Ja," odpovedala.
„A či vieš, o kom si to nôtila?"
„Viem, nuž o tých hômich chlapcoch,
čo vraj tu volahde na Vepre bývajú."
„A či poznáš daktorého z nich?"
„Že či vraj poznám, nuž jakožel"
„Ktorého, povedz že mi, povedz!^
č. s, tô7t]
Orol» oforáik'OTý časopis.
915
~*-~^ ^•■^••^^.^ -^.^-^^-r- „^^-^ y-.*" >- - *^ ^sy ^ -^■^-
«Mnfca ČemoUáviluK^ rieUa po malóHd
tnÍ4 .]!& hidma stB i vy j«4oii z nkh?^
nJanka Černohlávika pof nái ? Bej, hej,
Dože ti ju 1101 Uaíže ti ju, hladie,^ točiac
hlavou hovoril Hrajnoha. ^pTak aa mi zdá,
že si s Dim, Dúška, nože ä Dwbádneni,
záhky poznáš?''
Dievka zklopila oči, kbo to bola pravda.
p Viem, že ho láWš ; pravda Uba ? A rada
bys saziiho vydat, aa tohp ávariKébo Jaoka?"
,Ja som velmi ohodobai.''
ii^vi a či je len to príčina, že sa ne-
mdž0á xa pebo vydat?^
„ Veia to i on je bobatcg matere syn, má
voIi, kone, ovce a ja ani jednu kozičkuľ'
HrAJnoba sa zamyalel
pílka," riekol po chvíli, „nuž a či ty
ebeeé byt bohatou? Poveda že mi, duša
Biiýa.*'
Qoaa zavsdycbla.
^Urobím (a bobiton," pokračoval ďalejt
pže (a potom i ten Janko veame,. ale mastt
mi driev ešte zaspievaC tú pieseň, čo ai pred
chvilkou ndtila.^
„Či len to?" 8 podivcním riekk> švané
dievča.
^Bozpiroalri si td svoju záatorku!^ riekol
Hr^aoha, a ked to u6inila, sypal jej po
hrstiach dukáty do zásterky zo svctjbo opaska*
IKina cbaflla sa vswlialik
„To ti bude na svatbu doat No a te-
ra^ zaspievaj Hisojnobovil"
^Tys Hmjnoha?'' vykríkla Ilona a nohy
od lako podlomily sa pod ňou.
Y búfttave dal sa očuC hlasitý piskot.
Nasledoval výatrol ts pušky. Psi zaétekali.
Hrainoha poskočil. Kohátky na plitolách
lurkly.^ Ä Iloná nnanala^ kain sa má podef.
nNeboj aa, dievka moj*^ Hiaýaobu* On
je otec chudobných. Chod za týmto chod-
ii(čk<m aa pirC a tou dostaaiei sa domov!"
riekol k pstfachovaef) H«ajnaha» ^A neza*
bttdai, diavča, že ti piijdem na.svatJ^oľ'
Dohovoril a »bbízo1 ao pgoma v báátave.
Ilona hodnú cbvílu ešte dívala sa aa
a^avom v hdšfeve emizlým a dlho nechcela
verif svojmu zraka, ôi to skutečae preberá
aa ruka jej v dukátoch. Konope čo arplašená
amkA' R^bcaila ja akáaaaiau piťtou ku svojmu
doaM)v« 8 pocitom celkom rozdielnym od toho,
8 jakým bola vstúpila do týchto dasnýeh hôr
na Vepre«
II.
„Máte veru dobrý, voňavý dohánik, pín
horárke! Ej, čiže mi bude prskaf v tej mo-
jej zapekačke!*' hovoril Martin Borievka, bača
podveporský, ku krtfevskému horárovi, ktorý
ho na salaši navštívil.
;,To je štítnlcký, Martin toôj 1" odpovedal
horár Jedlička medzitým, čo sa posadil aá
lavicu v kolibe a počd zapíjať hustej urdy *),
ktorú mu bača zo suda natočil.
,,Čože vás takého, pán horárke, ku mne
hore pod Vepor donieslo ? Nože vy mne to
povedzte, veď už ani nepamätám, kedy by som
bol tu belatjkára^) videl," pýtal sa bača.
„Veru sem do týchto prekliatych hôr
neradím hockomu chodiC, jak nechce, aby ho
ti hôrni chlapci tam hore z toho Vepra do
nahá nevyzliekli a neobrali!^
„To vy Hrajnohu a jeho chlapcov my-
slíte, pán hurárko?"'
„Pravda že toho zbojníka," odphil si
horSť. „Oj, keby mi len to dal môj Bôh do-
žil, že by ch Hrajnohu a tých jeho lapajov
za rebrá povešaných vidcf mohol 1"
„Bysftt že výbojiul** zvolal bača, „nuž
a čože vám tak hrubo zasrstili ti vepoťskf
chlapci, že sle taký rozpaprdený na nich?"
„Mne. Martinho, chvála Bohu, mne do*
sial ešte nič, lebo pred nami horármi majú
ešte strach, že vidia u nás o^tro nabite tie
naše hákovnice ; ale bezbranný Ind . . . veď
hádam slýčhate, bača, jako oberajú ľudí,
sbíjajú zemanov, jako nedávno breznianskeho
pána Padličku, oberajú stoličné a královské
pokladnice, mordujú každého belaskára, ktorý
sa len sem do týchto zakliatych dolfn na-
zreC opováži. No v6d vi<7te, Martinho; jaké
je to zbojnícke remeslo!**
„Hm, hm !^ poškrabal sa za nchom bača.
„Ej hádam jim, pán borárko, i krivdu robíte.
Ja, aspoň ja, o takom dačom tu ani neslý-
cham, ani neverím!^
^) Hustá žinčica.
^) Oieno odéný človek^ našten a pán.
216
Oto), obrázkový casopifl.
[Č. 8. 1877.
\-^->^.>*v y^_^ _
•\.^~ .^~.^ ^* .^ ..y^ ^ j^^ A
„Žé íiie, lÄartin môj? Nuž a kde žeby
u triétobohovéj matere biiil Hrajnbha tiolko
peĎazí, žeby, jako sa povedá, so sTOjimi
kamarátmi, ktorých na 200 ráta, mohol žit
jako dáky zemský pán, ' popíjat si dobré vínko,
tokajčipu ,& ujiedaf pečenky, jakých ani vic-
iápán u nás nemá? Hq}, to mi veru neide
do jDojq}; šedivej kotrby 1" .
^ Ja, vá^, ppviem, horárkpi, t jako som to ja
počul. Hrajnoha, vidíte,, vyp^iel ten ohromný
Jásno^oy. pokla^d, tu v jednqj podzemnej jaz-
kyn| zakopaný. Nuž tak, môže mat dos( pe-^
ňazít A potom nebadám, žeby Hn^noha bol
jednomu chud<obnému človekovi čo len mačný
mak ukradol, ba vidíte, dáva plnými hrstami!
No ji mna vidíte tuna^alaši jako prst sa-
motnébo. Nuž ve(f k^eby Hrajnoha bol chcel,
už by ma, na môj hriešnu dušu dávno bol
i s košiarom odniesol!"
Horár Jedlička dopil žinčicu a odložil
črpák.
^Rozprávate bača tak, jako by ste i vy
s t^mi hôrnimi ehlapcfu;ni držali ; ^ no len si
chváľte toho Hrajnohu!"
BacA usmial sa.
. tiNože len počkajte, však uvidíte, čo sa
tU;.nezadlh9 skutí. Nebude* : viac Hrajnoha
zbíjať pánov, a rozdávať žobrákom!"
„Čože? maďte že, horárke, . a . xo sa
skutí?" ..
. JBa, idem .vánfi zavesiť na nos, Maritin
môj, čo. viem a na,cp $»om sem prišiel/
.fiača, Martin Borievka, vyšiel pred ko-
libu a zahvízdol na p.i:ste. To bol^ horárovi
podozrelým a pretq pýtal baču .^a vysvetlenie,
,. „Hvízdam na valachov!" odpovedal bača;
oiiž je poludnie, čas ku dojeniu." . :
Horár uspokojil sa. ,.
Ovčiari blížili sa so stádom ku kolibp.
O malú dobu na t^o hupli do koliby traja
Q(| hlavy do paty,. ozbrojení jaoladíci.
Horár domyslel^a hnefT, .^e,^ú to hôrni
chlapci, . •
,Daj Bôh šťastia,, bača J" . ,
^Pane Bqž^ ílaj si i vám !" odpovedal
bača. „Prejdite, sadnite,- ustali ste^ zíde sa
vám posedeť. Zkade že, zkade?"
„No len sem, starý!"
„Budete po čarpáku? natočiť vim?*
„Koho to ttt mál, bala<?" ^ýtal sa strmo
jedon t Ozbrojených, pri ktorých Btovách
horár Jedlička pr^tŕpnul. ^ * *
ý,KráIov8ký horár 2 Brezna t^
„Azda pána Bučekbv kopov?*
„Nuž jakože!«
„To náš dobrý kamarát, čoby nás y !i-
žíčke vody utopí! !^
^Vy ste Jedlička, horár?**
„On je to, ten královský äpehún!'
„Tritisíc okovaných!"
„Ticho!* ofcval sa jedon z pomedzi hôr-
nich chlapcov, „dajte mu pokoj 1 Zaveďte ho
dd nášho léženiá, nech bo tam trochu vy-
zkúsŕme. Stúpajte!"
A ten, čo tu rozkazoval, ból tóm hajt-
nían Hrajnoha.
Hôrni chlapci učinili dla rozkátti svojho
velitela, odviedli so zaviazanými očima horána
Jedličku hlboko do lesa alibohý sloAia' pan-
ský vidiac svoj život viset len na vlafie, od-
hodlane odovedal sa osudu svojmu.
;Jak sa presvedčíme, že s! vyzvedač a
že klameš,^ riekol Kršo ku horárovi, „ssá-
udíme ťa. za ži^a!*
„Ach, smilujte sa, dobrí India!" prosil
horár, „smilujte 6& nad biednym sluhom.
Mám doma pätoro detí a chromá ženu. Bože^
Bože! Ved mi* tento bača rozprával, že st^
vy dobrí ludia, milosrdní s chudobou f''
Erahulec a EŕŠo doviedli horára pred
ohromnú jazkyňu, na rozkaz hajtmanov pri«
viazaly neboráka o jedlicu a obložili ho až
po hrdlo suchou čáčíioU; Ičr6o zapálil lúčivo
a zapichol dô zctAie. Oproti hranití posadil
sa na ploskatý kameft Hrajnoha.
„HovoT) čo viiKdl" riekol ýrísno héjtMMn.
„ A bovoT číru pravdu, jako jU' Bôh na svet
gtvoril! Ináce zMád, do ta očakáva V. . dám
ťa zauditl"
Horár Jedticika, lesáím prodstatotti fitn
čekom » z Brezna nistl týzvédy • do póHVepor-
ských hôr p^lattý, padol do rák hômitn
chlapcom a vidiac istä ^mrt pred seboir, ho-
voril pravdu: - > I
„Poviem všietko, čo "viem 1^ začal s tra-
súcim hlasom' lesník a zaoat vyprávat:
„Pán- palatin uhorskej ' krajiny, ' Feŕenc
y^äelíni, ničil vydM vdetkym koŕátbm ti-
ô. «. 1»77.]
5ťOl, obtá«koTý éftäopftf.
217
diMíym ff fiordhroiiským rbzkfetss, bAj sme
v určitý deň vytiahli s puškami proti vátn
do< v^orských Hôr a aby' silie sa skôr ztadeto
nievrttiiliv ký«u hbi^ tieto' db posledniého hôr-
neho (Jbiftpat ncvyCistfine. Ten rOiskaz m& p&ú
Buček na písme a horári breznianski vy<-
tiAbnn: proti vám nez&dlho. Z druhej strany
od Poľany vyšle tarálovský komisár, pán* Ka-
raffa, osemsto vojakov z Lučenca pťoti vámí
Cdá Detva mníiííst tieSs c^ami a s'kdsámi."
„A- ôos tu hlkdal?" pýtal sb' hd Hťaj-
noba.
„Bol som' vyslaoíý vyzkúmaC vaše chod-
níky a- diery, po» ktorýtíh sa skrývate. Toto
je moje vyhnanie, jttkO'bych»sa zpovedal pr€«a
hfiftzom!''
„DosC mii je tobo4^ prehodil Hríajnoha.<
^Odviačte:bo, chlapci ľ' kásal ^ditihom svo-
jim a kým sa s nim zaoberali, vyniesol bajt-
mini' z jazkyoe slilenlcu vína; nalial dó po^
barov a ponúkol borárovi.
„Pij na' zdar Hlrajnobovi a jeho kama*
rátom, ty biedny zemský červík!"
Horár poslúchal slepo.
„Horárko!'' riekol Hŕajnoha, keď'siboli
až'vídazapilij „teraz pošlem vás domov, aíby
ste sa nenazdali, že potrebtijem vašu biednu
koíii nakrpcet Povedzte domaí pánu Buče-
kovi, že vetu nech som dobrý, daromné bud€l
sa^oamáhaC Hrajnohu cbytiC. A necH si dá
svätým pokoj' 8 chytaním hôrnich chlapcov;
radšej nech len obytá líšky d^ klepca, alebo
čvíkoty do'isídlá. Z nás ani jednoho nedo-
stane. A potomf môžte mu i to povedal, žeby
sfti dobre: obzeral okolo- seba, žeby dáko do
mojich rúk' nepadol, lebo j ako som chcel
vás; tak dámf jeho za živa zaudiťl Zapite si;
Mor&ťko/ žeby sté' nepovedali, že som žobrák,
čo nevie svojich hostí uctit."
„l^ech žije' Hngnéha, k^ál svofoedných
Ifôr!^' volaili hôtni chlapci.
£rabfi)éc a Kršo so zaviazanými očima
vyviedli horáŕa> Jedličku z hory. A úbožiak^
twtoi' dáfkovál vrúcna Bohu, že so zdravými
údámi vyviazol' z nebezpečného položenia
svotfbo'. Kobokolvek domft sretol, pred každým'
vyckvalévtt) Hŕajnotiir a nevedel ho ani dos(
prétanetiválif.
m.
Záddttičivo-veselé zvuky gíťjdeníec vy-
dhádtsaly z malého domčoku v dedinke Doline
horou, kdb sa zdalo dnes veselo Byt. Vopred
Gajdoša, Jána Podstávéoka, točila* sa dhaša^^
najveselšie ale vyskakoval si v kolese Jabkd
ôerddhlávik, mladý zať so ^'ojou mlbdhchou
lionkou.
Jflnko slávil' dnes svoju' svatbú, ktorú
Vystrojil mul hajtman z „Vepra** Hrtijiioha:
Hostia^ veselili sa' a hodovali dlho dlho
po polnoci.
Opodial domčeka, na pokraji hory o mo^
hutný peň jedlice oi^retý stál i^red vefčerom
toho samého däa šumný muž. Z obleku jeho
poznaff sa dalo, že patrí do spoločnosti tých
obávaných hôrnich chlapcov z „Vepra."
Stál zadumený' a do hlbokých iDýälienok
zahrúžený tak, že ani veselé dumné zvuky
gajdeniec až sem zo svatobnélio domku doráža-
júce, nemohly ho zo zadumenia jeho vytrhnúf.
Hôrneho chlapca dojala bôľna rozpomienka
z jehd minulosti, tak sa zdalo. A skutočne!
Práve jedon rok tomu, čo odohral sa v týchto
horách smutný dej ľúbosti jeho. Tam hlboko
v horách podveporských pod zelenou pažítou
a kame&nou mohylou zpočíva sladký sen
snívajúc — milenka jeho Ilona-
Jej' otetuje teraz hôrni chlapec posvätnú
hodinkn rozpomienl^. Bola mu milou driečna
tá deva za živa a syn ten voľných hôť zkladá
jej i po smrti' daň lásky.
„Uona itfojal^ vzdychol a prse nadmuly
sa mu, ^mn^ nenie viac možno podívat sa
do tvojich modrých očí a borúco objať Ck
do náručia, jako blaženému dnes Jankovi
Černohlávikovi ! No, nikdy ma viat žiadna
žena na svete neoblažíl^
Abý pred jedným rokom vypravené boléf
stoličné banderiofm ku chytaniu 'hôrnich chlap-
cov veporskýcfa. Tito prepadli bômich chlap-
cov, nvedzi ktorými sa i náš zadumený mladý*-
muž s milou svojou Ilkou nachádzal, v hl-
bokej dolinke a zakolesili ho. Streľba po-
vstala na oboch stranách. Niekoľko poslaných
kúl z karabínov banderiuma malo účinok,
že Ilka smrteľne ranená skleslá a dušu sv(^u
vydala v náručí svojho milenca.
31
218
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 8. 1877.
Sfa rozsŕdený lev vyskočil hôrni chlapec
z úkrytu a porážajúc rady bandúrov vysvo-
bodil sa zpomedzi nich a štastne unikol jim.
Ilktt svoju pochoval na tom mieste kde padla,
a dolinku tú, kde odohral sa pre neho tento
smutný dej, nazval „Ilkovou,^ ktorá meno
to podnes nosí.
Z bôlno-krušných rozpomienok vytrhly
hôrneho chlapca tiché kroky.
Lesnou cestou poberala sa obstarná žena
s batohom na chrbte. Ústa jej pobybovaly
sa neustále, ženička modlila sa tiskom. Bo-
jazlivé obzerala sa za každým krokom na
všetky strany v lese.
»Stoj, bábo!" zahrmel hôrni chlapec
zpoza jedlice.
Prekvapená žena zlakla sa, že na mieste
k zemi klesla.
„Daj Bohu dušu a mne peniaze !" riekol
znovu, zastanúc cestu úbohej ženičke.
„Bože môj!" zvolala žena v smrtelnej
úzkosti a nemohla krok ďalej učinit.
„Nelákajte sa, matka moja," usmial sa
hôrni chlapec a pristúpil až ku samej pre-
žehnávajúcej sa žene; „nie som rohatý diabol!
Zka že pani matka?"
Žena prišla ku sebe a prívetivej ším oslo-
vením ozbrojeného muža posmelená, vydala
konečne nekolko slov zo seba.
„Ja som chudobnia zeniška z Ratkovä
a tájdem do Baiiské Byštriši k muajmu
synšekovil"
„Čo nesiete v tom batohu?"
„Niš daš takýho, iba jednu kvaštiška ^),
kod zhynul nám kvanšek^), potom jedon
chlebíšok a sušenišky! To je sitko."
„Máte syna v Bystrici, pani matka ?^
„Túz hej, panášku, muaj synšek Jánoško
uší^) sä tam za šišmáre; ta mu nesiam daš
na potrovu a totú kvaštišku na šišme."
„A peiiazí vela mu nesiete?"
„I, pan božčík sú mi sviadok, ež nemám
ani haliarä. Ach, kde že by chudobná do-
viška^) vzula penezí?"
O Koštíčka.
«) Kôň.
») Učí.
*) Ydovica.
„Čo tam u vás v Ratkovej slýcha<
nového?"
„U nás v Ratkovä? Šeličo, panášku.
Počuli smo, ež teho Hrajnohu, neviam ši je
pravda, ši je nl, tam kdesi na Breznu obe*
šili," riekla prežehnajúc sa.
„Ach, čo vy mne povedáte, pani matka I
A jako že si ludia o tom Hrajnohovi po-
vedajú ?"
„Švä že si povedajú? Nuž jedni ho že-
lejú, že bohášom bral a chudobe dal, a bo-
háši, tí sä z teho radujú!"
„A vy, matka moja, čo poviete?"
„Švä že jä mám povedit, ja še lem
modlím „ošenášik" za jeho dušičku!"
„Dobre máte žena!" pochodil pohnute
hôrni chlapec, „to vám nebude darmo. Tu
máte za ten otčenáš, čo sa za m&a modlie-
vate, dva dukáty a tento dukát dávam a po-
sielam vášmu Jankovi do daru, keď sa vyučí,
ušije mi čižmy s ostrohami. A teraz, matka,
vykonajte mi po ceste jednu vec."
Hôrni chlapec odovzdával zadivenej že-
ničke list
„Do Bystrice pôjdete cez Lupču; nože
tam na zámku odovzdajte hajdúchovi tento
lístok, rozumiete?*'
„To še vám vďačne poslúži, panášku!"
riekla žena na celom tele sa trasúca.
„Ale že mi ho iste odovzdajte!" volal
hôrni chlapec, poberajúc sa dolu k domko,
kde sa zabával s hodigúcimi.
Sklúčená žena ďakujúc za dary poberala
sa dolu do čiernohronskej doliny.
K ránu došiel Hrajnoha do svojej jazkyňa.
Nasledujme ho a vstúpme i my do tohto
skalopevného jeho úkrytu, v ktorom vysto-
povať neboli ho v stave žiadni vyzvedaä a
banderia.
Vchod jazkyne Hrajnohovej na „Yepre"
zarastený bol hustou kružinou, tak žeby sa
nikomu nezdalo, žeby tu mohol hniezdíC ten
chýrečný hôrni chlapec. Jazkyäu tvorily dvoje
oddelenia. V nízkej diere, ktorou človek len
zkrčený ďalej dostal sa môže, nebolo nič
nápadného, druhé zadné oddelenie obsaho-
valo v sebe byt hajtmanov. Vynachádzal sa
tu okrúhly kamenný stôl a sedadlá tiež z ka-
meňa vykresané. Y kúte bolo ohnisko, na
6. 8. 1877.]
Orol, obrázkový 5ji8opi0.
219
ktorom vždy oheň horel, aby prostora osvet-
lenou byt mohla, dým z ohnišfa unikal
dierou medzi skalami a ztratil sa v hustej
hore. Na strane bol ešte jedon otvor, kde
dižal hajtman svoje poklady v sudoch; tam
tiež stál súdok s vínom a potrava. Za dňa
obyčajne zdržiavali sa súdruhovia jeho vniutri
jazkyne a holdovali lebo popíjali, čo medzi
tým jedna časC z nich stála stráž po horách
a skalách, iní ale boli vo svete.
Hrajnoha natočil sklenicu vína.
Do jazkyne vovlíekol sa mladý strunistý
šuhaj, celý zadychčaný.
„Tyť to. Čertík?** pýtal sa príchodziebo
mladíka hajtman.
„Celý, jakého ma vidíš!'' odpovedal tento,
chápajúc sklenicu do ruky, z ktorej viac jako
polovicu vylial dúškom do smädného hrdla.
„Doniesol si tú sriebrom okovanú pen-
novú dýmku?"
„Tuje, prisám bučku, hrabcu; ale, hajt*
man môj, mal som ti ostaf pri tom kúsku
o hlavu kratším."
„Ba hľoma, ved si azda nie stará baba,
žeby si sa nekofkým stoličným hajdúchom
dal chytit?"
„Počúvaj, rozpoviem ti, jako som po-
chodil v Rymavskej Sobote. Za čipkára pre-
strojený dostal som sa štastlive do stoličného
domu v Sobote. Ponúkajúc tovar na predaj,
bol som od hajdúchov pustený i do kancel-
lárie vicišpánovej. Tu ponúkal som svoje veci
a keď vicišpán môj tovar prežral, nezpozoro-
vane potiahol som mu tú jeho dýmku, pre
ktorú si ma ta poslal. Štastie mi prialo, už
som bol na dvore, keď zodvihne sa v celom
dome krik : chytajte ho, toho loptoša čipkára,
ukradol dýmku I Už mi doháralo, hajdúsi
boli mi za pätami, ale ja nelením, nevyzerám
dlho, kade rovná cesta, hupnem do záhrady,
hajdúsi za mnou. Stobohovská mat! . . . .
Čertík už si v klepci ! . . . . Tu zrazu vidím
na plote povešané kasteláničkine šaty a čepce,
zhodím fúzy z pod nosa a skočím do jedných
šiat, čepec na hlavu, kôš do ruky a pritúlim
sa ku plotu. Hajdúsi za mnou, ale milého čip-
kára viac nebolo. Išli okolo mňa, ba nazda-
júc sa , že som ja kastelánička , ešte sa mi
pozdravovali. Čertík nohy na plecia! Ten
okamih použil som a bol som von z klepca.
Tu máš tie ša^ na znak, že je pravda, čo
povedám.*
„No, keď je tak, zaslúžiš sa volat Hraj-
nohovým kamarátom. Zapi si ten figel!
Chlap si!"
Sklenice štmkaly, hôrni chlapci zapili si.
Mladý chasník, Ďuro Čertík z Tisovskej
doliny, ponúkol sa pred časom Hrajnohovi
za kamaráta. Hajtman z prvú nechcel mla-
díka prijat do spolku, rieknuc mu, aby išiel
robit do huty, keď ho zo sveta nik nevyháňa;
ale mladík tiskal a ponúkal sa na silu. Ko-
nečne prijal ho Hrajnoha, pod tou podmien-
kou, jak složí zkúšku z tohoto umenia „poza
bučky. ^ Naložil mu ukradnúc sriebrom oko-
vanú dýmku z morskej peny vicišpánovi
v Rymavskej Sobote. Jako Čertík tento od-
vážlivý kúsok vyviedol, videli sme z rozmluvy
jeho s Hraj nohom. Napospol skoro tak pre-
vydrených a vycibrených šuhajov mal Hraj-
noha okolo seba a preto s oddancami svojimi
rútil sa smelé na odpor všetkým banderístom
a pohoničom, ktorí proti nemu vysielaní boli.
IV.
S Máriou Széči obdržal uhorský palatín
Ferenc Vešelíni nie len Muráň, ale i Lupčian-
sky zámok. Práve v tejto dobe nútily ho
okolnosti a závažné záležitosti, aby meškal
na Lupčianskom zámku, tam kde sa pozdejšie
tajné vešelíňovské sprisahanie uhorských vel-
možov proti cisárovi Leopoldovi utvorilo, ale
i vyzradilo.
Vešelíni očakával schôdzku vebnožov
Nádaždiho a Frankopána, keď z tajne sno-
vanýcb pletích oproti dvoru vytrhol ho odkaz
Hrajnohov, ktorý dával mu listovne na zná-
most, že pána palatína v jeho zámku navštívi
a spolu odkazuje mu, aby pre neho sto du-
kátov prichystal.
Tento opovážlivý odkaz obávaného po-
mstitela krívd na chudobe spáchaných po-
búril mocne palatína a jeho úradníctvo. No
nezameškal Vešelíni ihneď porobit poriadky
ku prijatiu „zbojníckeho hajtmana.'' Všetko
obyvateľstvo zámku privedené bolo pod zbroj
a prípravy k chyteniu hôrneho chlapca dobre
boly premyslené.
31«
880
Oxql, obrázkový časopi^.
.[Č. 8. 1877.
JadooJlio ^w 44 sa ohlásit m yelmoža
^ p£ÍQft zámockého z ds^leka príšlý pútnik
kapucÍQ. Dlhá pútnická palica a torba u boku
jeho svedčily, že pútnik na ďalekú cestu je
vybraný.
Stráž prepustila kapucína pred Vazelína.
S hlboko\i poklonou predstúpil pútnik
pred pána.
„Laudetur Jesus Christus!'*
„In ^eterpum amen!'* odpo vedel na po*
zdrav driečny yelmož.
„Chudobný sluha Boží, fráter kapudn,
v najhlbšej poníženoati a pokore opovažuje
sa predstúpiť ^ ponížene ruku lúbaC vašej
svetlosti, najmilositivejší pane!" hovoril s hl-
bokými poklonami palatínovi.
„Jaké záležitosti vedú vás, fcáterko,
ku mne?"
pNajponíženejšia prosby. Som kvestár
budínski, sbieram almužnu na chrám Boží."
^Žiadate podporu i odo^a?" pretrhol
s otázkou reč velmož.
„Svetlý pane, r^čte odpustiť, že sa t^k
vyjfkdrif smiem. Ráčil ste vihádnut jpravú
príčinu môjho príchodu; lež istotne sotva
bych sa bol opovážil poníženú prosbu pred-
kladať, keby sa n)i na ceste nebola stala
nehoda."
;,Som zvedavý.**
Mnohé kresťanské duše, zemäni a vel-
možia v horních stoliciach hojnou podporou
pre chrám Boží obdarili ma, a žiadali si za
to, aby sme sa tam za jejich dusné spasenie
modlili. Konaj úc cestu cez tieto veporské
hory bol som prepadnutý lúpežníckou rotou
Hrajnobovou a orabovaný zo všetkých mojich
peňazí. Teraz znovu musím sa uchádzaf
o podpory u kresťanských milosrdných ludí."
„Ten lotor z toho „Vepra" vás obral ?^
zvolal náruživé Vešelíni. „Hah, počkaj, ty
králu „Vepra," posvietim ti, jako máš ze-
mänské kurie a chrámy okrádať!^
I povstanú c z nádhernej lenošky pristúpil
Vešelíni ku mníchovi a chytil ho za ruku.
„Dobre že ste sa, milý fraterko, zasta-
vili u mna, nepôjdete ztadeto prázdny. Prí-
mite týchto 100 dukátov čo dar svätému
chrámu! Šťastie nech vás sprevádza, milý
fraterko, na vašej ďalekej, nebezpečnej ceste,"
„Gcatias ago, e^ccelleotisaime domii^^l*^
mrmlal mních s pretvirenou piMiíž^pstou.
„Keby tak dEaleká cesta pi»d y^m tae^
stála, milý fr4.terko, nepustil bych vás zta^
deto ani do týždňa; lebo práve čakám lUí-
vštevu od toho lotra HrAJoohu, Jstorú mi
vopred oznámil. No prijde-li, .aspoň kí rte
sa podívali , jako dám mučiť a štvrtiť toho
živáôa veporského!"
„Nech bu/ie Bôh jeho duši nuloativý!"
vzdychol i^níob .a opúšťal dwraeu zámo-
ckého pána.
Tu dolu u bránky zámockej stál zbrojnoš
na stráži, nevpustiac do vniutra zámku žiadnu
podozrelú dušu. Viacej zbrojnošov zámockých
nachádzalo sa v hradnej izbe okolo stola
pri plných krčahoch, aby sa ku ehyt<ettiu
povestného Hrajnohu mokom tým oduševnilo.
Každý K nich chcel byť prvý pri krčahu, kto
vie ale, ktorý odváži sa prvý ch/tiť t»ho
zbojníka. Vystatovali sa so svojou hrdinsko-
stou a chvastali sa so svojimi slávnyoíi iiwaá.
„Jako vás volajú, dobrý človek?" pýtal
sa mních na stráži stojaceho zbrojnoša.
„Jano Ocfalasta. Čo by ste radi vaša
milosť?"
„Nepreukázali by ste ml za dobrú plácu
dobrú službu?'
„Prečo nie? Za dvadaiatnik budem i čer-
tovi dieťa kolísať," odpovedal strážnik.
„Nežiadam mnoho," riekol kapucín a po*
dával mu jako srieň biely srieborný peniaz.
„Hovorte, čo chcete."
„Dnes večer, ked vás druhá stráž vy-
mení, zaneste tento lístok pánu palatínovi.
A povedzte osvietenému pánovi svojmu odo
mĎa srdečné pozdrave'nie. To je všetko, čo
od vás žiadam."
Strážnik schoval list a peniaz pobozka-
júc ruku kapucínovu.
Večierkom sedel Vešelíni s Nádazdim
a Frankopánom, ked mu zbrojnoš po komor-
níkovi lístok doručil. Prehliadol obsah jeho,
i hodil nim o stôl.
Frankopán čítal:
;,Ďakujem vašej svetlosti za pohostinstvo
a za skvelý dar, ktorý som vlastnoručne
v. zámku vašom dostal. Upotrebím bo dobr^
č. «. tó77.]
Oro<l, ab]>áziktnrýrta80fris.
«1
ku vašemu duševniemu spaseniu, hňm ^
rozdám chudobe, ktorú ste v živote poško-
dili. S úctou Hrajnoha."
Ihneď vypravení boU :zo zámku jaeéci
na všetky strany za domnelým kapucínom,
w Atarébt rúchu Hrajnoha bol skrytý. Mame
bladali hx) na všetky strany.
Vešelíni prisahal za posmech ten pomstu
vodcovi horaíoh -chlapcov na aVopre,*" Hraj-
noha nebál sa jej.
(Dokončenie nasleduje.)
I^ajkrajšÍA f^ieseä.
(Od CzuoMra)
x ovestný kráta syn Huňada
Sedí v skvostnom byte,
S nim stolujú velikáši
V rozjaTen©m cite,
A pred hradom na okolo
Na tisíce Tadu "bolo.
,,Kto oslávi sviatok tento
Spevom na div svetu?
Či niet spevca medzi nami
Na pieseôku vzletu?"
Na ten dotaz krála milý,
Dva spevci sa predstavili.
„Koho pieseň za najkrajšiu
Bude mnou uznatá,
Toho čaká dar v odmenu —
Stužka z perál, zlata !^
Na to starčok zkloniac hlavu
Spieva pieseň, pieseň hravú:
„Slavný krťBu, ty V70r králov,
Bud nám pozdravený!
Nech sa tvoje srdce, meno
VeČAe skvie bez zmeny,
V štyri strany nech zem naša
V tebe slávi velikáša."
A starec chcel ďalej spievat,
Až ľud dá o^^enu:
„Bože, živ nám kráľa nášho.
Sláva jeho menu!^
Na to pozrie kráľ do kola
A mladého spevca volá.
aiJa žehnám vás v citech čistých
Vk&sti velikáši,
V jejichž srdci prebýva kid,
Buka — vrabov stnáí.
S vami doma, s vami v boji —
To kráľovi alávu stroji ľ^
^Mladý Bpevie, tabe patrí,
Tvoja je odmena:
Tvoja ptcseá bez úlisa
Čo 8(Nn cbcel, anamená.*'
To rÍBkavc farál iaiu výši
A zdravicou fud utíši:
„Otím si lud stoj jako s^bft —
&Mn j^ho, on mojim;
Ja za jeho zdar a Mdio
Srdce s čiMm spojím.
Pre hodROSt la práva ľudu
Moje hmdby skrýíou budú.^
Kráľova reč pohostinná
Lud tak roznietila,
Že mu v čaMaeh slza t^chy
S vínom sá pojfla;
A na ruch ten v sieň ukrytý
Vrelý zo sŕdc sväté city.
^Tys kráľ dobrý, Boh ťa žehnaj »"
^ Končí Séči starý -
„Vidz, že tebe za tento deň
Národ blshodárí.
Najkrajšia je pieseň tvoja —
V dar ti naše srdcia stojá*^
Joeef Jančo,
222
Orol, obrázkový Časopis.
[Ô. 8. 1S77.
FEUILLETON.
Obrázky zo starého sveta.
Podáva Daniel Šustek.
ra.
V prístave mesta Terstu je živo. Ľudia
zo všetkých temer krajov sveta hemžia sa
po uábreží, donášajú batožinu a pripravi^ú
sa na cestu, lebo tohto dĎa, bolo to 10. sept.
1870, odplávaC sme mali na parníku „Hun-
garia*' do Carihradu. Sfaby rachot hromu
vybúšila rana zdela na znak, že odcestúvame.
Trebárs podobné výjavy u tertských obyva-
teľov temer každodenne sa objavujú, shro-
maždilo sa preca na nábreží mnoho ludstva ;
no nedomnievajte sa, že nás chceli ,ucti{^
hnilými pomarančami a jablkami, lebo my
sme neniesli, jako nedávno peštianski šéfko-
via, ^čestnú šablu^ arcivrahovi Juhoslovanov
Abdul Kerímovi, ktorý nezadlho pre svoje
„vítazstvá" nad Rusami „čestnú šnôrku*' na
,,vífazné^ renegátske hrdielco z rúk „El-
Ehalif - Ä bdul -HamUL- Ehan - £1 - Ghazi - Nasr-
Ed-Din-Padisaha^ dostane; ale siáli sa tým
cieľom, aby svojim známym i neznámym pri-
volali: „srečan pút."
S Bohom teda pevná zeme, s Bohom
otčina drahá, s Bohom moji milí,' ač i tu
nie prítomní! Plavíme sa v južné strany. Je
vám to, rodáci moji, neopísateľný dojem
u človeka, ktorý doterajšie dni života jako
„zemeplaz" strávil, keď prvý raz plaví sa po
mori a ja bych radil každému rodákovi, kto-
rému to hmotné pomery dovolia, aby aspoň
raz navštívil Triest a keď i nie na parníku,
aspoň na „bárke" dal sa povozit po mori.
V gréckom meste Korfu, na ostrove to-
hože mena, videl som prvý palmový strom.
Na parníku „Hungarii" panoval pokoj,
shoda, svornosf ; všetci stáli sme pod jednou
a tou istou ochranou. Oj, ty vlast moja drahá
Hungaria, kedy že i ty obyvateľov svojich
bez rozdielu tak jako driev opatrovať a hmotne
i duševne rovnakou mierou krmif budeš?
Bože daj, aby si čoskôr tak kormidlovaná
bola, žeby si sa po bezpečných cestách pla-
vila do prístavu tichého, aby si i ty uzrief
mohla palmu pokoja!
Plavíme sa cez úžinu Dardanelly, cez
tie velevýznamné Dardanelly, pre ktorých
vlastnosť nezadlho krev ľudská tiect bude.
„Carigrad, Istambul, Konstantinópel !"
ozvaly sa hlasy na lodi, a hľa, v hodnej dialke
pred nami ligocú sa polmesiace na početných
minaretoch Carihradu. Tu sme. Po vystúpení
z paluby „Hungarie" hľadám dáku hospodu,
dopytujem sa jednoho druhého v cudzích
rečiach, i mal som tú nehodu, že som ešte
vtedy po „fisomonii" nemohol ľahko uhádnut,
jakej národnosti opýtaný patrí. Turka som
síce poznal, no nie tak jeho reč. Krom Tur-
kov žijú tu : Gréci, Rusi, Italiani, Angličania,
Arméni, Bulhari, Srbi, Poliaci atď. Počkaj
reku: „nechte cizí, mluvte vlastní rečí!"
„Pane, rád bych dostal hospodu. Som
pocestný, Slovák z hornieho Uhorska; po-
raďte mi, nemôžem sa dohovorif." Oslovím
jednoho poriadne vyzerajúceho muža.
Štastná náhoda! Bol to Rus, s ktorým
som sa dost dobre dohovoril. Rozprával ná-
rečím rusko-poľským. A toto bol prvý „bar-
bar,^ ktorého som videl, alebo lepšie rečeno,
o ktorom som istotne vedel, že je Rus. A bol
tak ochotný, že ma do dost dobrej hospody
zaviedol. Za tento „barbarský" kúsok, roz-
umie sa, poďakoval som sa mu. Hľadám ro-
botu, ale kde nič tu nič. Prečo? Či neviete,
že „šľachetný a kultúrny národ turecký" ne-
potrebuje kasne, stoly, stoličky, postele atď.?
Veď on sedáva a spáva na Božej zemičke!
Moja „kassa" vypráznila sa, jiest sa chcelo.
Opustíš orient a poberaj sa na sever! Chcem
íst do Odessy.
„Máte pa> do Ruska?" zpýta sa ma
v prístave správca lodi.
„Nie."
„Tak vás, pane, nemôžem vziat na loď.*
Vyhľadal som rakúsko-uhorského gene-
rálneho konsula.
č. 8. 1877.]
Orol| obráskový Žasopis.
283
„ExceUeneia, ja som uhorský občan, po-
eeatoý remesehík, nemám peňazí ani roboty :
rá£te ma vziat pod ochranu a mi vypomôcf,^
prosil som ho.
Keď moje písma náležité poprezera],
zdvihol plecami.
„No," myslím si, ^xd si odbavený.^
Z reä do reči," na vela, a môžem po-
vedal, na vela slúbil mi, keď riekol, že ma
dá darmo odviesf do Galaču. Štastlivý je
ten, pomyslel som si, kto nenie prinútený
ntiekat sa k panskej milosti. Náhodou do-
zvedel som sa, že v blízkej dedine, menom
Hakrikeny, železnicu stavajú. láiel som
k správcovi.
Pane, rád bych tu robiC stolársku prácu.''
„Takú nepotrebujeme; jestliže chcete,
môžte vstúpit medzi tesárov.''
Prijal som nabídnutie. Hej, či som uro-
bil „pokrok"! Miesto rezbárskych dlátok,
dostal som sekeru. To zdalo sa mi práve
tak, jako keby italskému sochárovi ponúkol
nekto čakan k otdcjiie^ávaniu skál do múru.
Nuž ale tak vám je to, človek učí sa až do
smrti, najmä keď ho k tomu bieda núti. No,
pri tom všetkom, čo toto nebol i môj „fach,"
mal som dobrý zárobok, poznal som nízke
triedy ludu toho „vzdelaného národu túre*
ckého, a čo je hlavné, pomáhal som staval
železnicu, po ktorej o nekolko rokov mali
sa viest vítazní Rusi do — Carihradu.
Mal bych teraz opísaf Carihrad, no čítali
ste o ňom v „Obzore," ktorého zaslúžilý re-
daktor, náš neunavený Daniel Lichard, dňa
21. júla tohto roku 40-ročnie jubileum svojho
požehnaného literámieho účinkovania slávit
mal ^). Boh Všemohúci živ nám ho dlhé blahé
roky i privolávam i ja zpoza mora a to z hĺbky
srdca svojho slovenského.
Teraz chcem tu rodákom svojim o nečom
inšom rozprávaĹ
Za nejaký čas „privatisoval" som zase
v Carihrade. A prečo by i robotník nemal
tu i tu na „pána^ si zahraf ? Je decembrová
') Stalo sa. Bože dig, aby nigstai^ z teraz
žyúdch redaktorov eSte mnohé roky obe-
vat mohol poctivej práci za vzdelanosť slo-
yenského národa! Red.
džunta (turecká nedela, v piatok svätená).
Hneď za rána kolovala z úst do úst povesC,
že dnes o štvrtej hodine ráno budú „dvorské
počestností." Nedivte sa nad tým. že o štvrtej
raňiýšej hodine, veď máte vedet, že Turkom
„neide hodina" tak jako druhým smrtelní-
kom. Štvrtá hodina raňiýšia u „kultúrnych"
Turkov je naša 10. hodina pred poludním.
Tam musíš byt „pristojícim"!
Pred palácom Dolma-Bagdže, do ktorého
vstúpit málo ktorým štastným smrt^Inikom
volno, shromaždený je zástup ludu, najviac
„veriaceho." I vojsko a hodnostári svetskí
a duchovní sú tu prítomní. Priblížila sa ur-
čená hodina. „Vysoká porta" otvori sa a vol-
ným krokom vyjazdí na utešenom arabskom
koni Abdul Aziz, „slávne paniýúci cár veria-
cich." Hudobný sbor hrá hymnu, vojsko a
hodnostári klaňajú sa hlboko. „Padišah Čok
jaášal" reve lud i hrnie za všetko za slast-
ným Abdul Azizom tak, jako u nás chlapci
za komédiou, a síce do džamie Aja- Sofie.
Námestník prorokov mal na sebe tmavo-modrú
rovnošatu, na hlave fez a na prsach skvela
sa mu hviezda „prvej velikosti." Trebárs
v najkrajšom mužskom veku sa nachádzajúci,
bol preca na dve tretiny šedivý. Či to je
následkom velkých panovníckych starostí, a
Či ho asnaď „láska morila'^ — neviem. Abdul
Aziz je šfastlivejáím panovníkom lež Napo-
leon UI., myslel som si. Nie na darmo skveje
sa tá ohromná hriezda na jeho prsach: je to
slnko osvecujúce krásny deň Abdul Azizovho
panovania. V takýchto myšlienkach pohrú-
žený stúpal som volným krokom do Aja-Sofie.
Strážnici na minaretoch vyvolávali:
„Allah keriml Oznamujem, že je len
jedon AUah a Mohamed prorok Boží. Poďte
k modlitbe, poďte k spaseniu. Oznamujem,
že Allah je veliký a jediný 1"
Džamia Aja -Sofia preplnená bola „ve-
riacimi," no pretisol som sa ku dverám^
„Služby Božie" boly sa už započaly. Turecké
„kostoly" sú vôbec prázdne. Celé náradia
pozostávalo i tu len z jednoho schodu, ktorý
vyzeral jako murárske lešenie. Dlážka po-
krytá bola kobercami. Poneváč Carihrad je
blatom „dláždený," nosievajú Turci do mo-
dlitebníc dvojaký obuv; na ľahkom totiŽ
(^a\\ obri%<toový' Sflisdj^iw.
[& 8j istt:
oba7«: máva )uAáf natiahmité äiefriee, ktoré
sfe pred džamiOQi ^vyacye a^ tieie zablfttetté
? caire nadí bfc?ou> dnu: nesie a tam, kde si
zastane, bove' podoi^aiui nv- kolierec jioh
položil Abj mi neukáaalii kde „nivrár diera
BMbal^, ztiahoľ soBď svoj* obuv aivatúpilídnu^
NÉ zmienaaoni) sdiodé stái uletna a &* demé
(iteit jako diabol) a čflal*z'koiá«u jednotlivé
sady. „Veriaci"' biieď stojá^ bntď si sadajti!,
hiietf \UM\i sa: na kolená kladáo falavu na
2Ŕm\. Sttltán^ 9Bdel) pod takým' skoro* šiátMUi^
takýt u vás pemikárí mávajú.
Áí na kxmct kyjak'! 2^ jednej skopenkiy
vystúpi najvyéäí dncbovní átíb - tll - islanď a
pvednáäa modlitbu b MldiovL, absi^ poprial
pawHíahovi dlbt^o života » stáleho zdravia^
žebf mohol na^ dlbé* roky slávne painovaft^;
tíšf mu' ponUUiai celf sveť pnaáuMit; aby
nm pomAbal' véetbýcb nev^riacicb na viepa
pn>voboMU obrálit; a ked bji*to aeilo^sAoinmii
aby ma to pomáhal urobiť obfiom alebo' me-
čiomi V chráme t^mto, pred 48& rottmi kre-
stanskom, hlásaly sa pravdy InresChiiaké, bliá;^
salo sa: učenie^ Spasitela^hidMv^:' „miluj blíž-
neho jakO' seba samého, "< a* .čo' aUk^tte^ aby
vám iní (lacBa) robilit, to i vy ťobtb jinr."
ä terae hlása sa> vyhyneženié' kreatanov!
No^ nechi sa len hiása, nenie- dhl^o tetx das^
bai už je ta^, v ktorom* svenepý nepriata
hnMtanstvai a vôbec všetkého^ čo 'je ľudské,
sloiné a vzn^edené, neäkoctným ew stanei
S mečom v ruke vpdrel sa zdivočilif'^ TureU
dai Evropy, s medom' v rulíe vyj^neho z nej
Slbvan I
■^i'yí)*-
Ivan Sérgejevic Aksakov.
(Vyobrazenie na strane 201.)
Y Rusku slávi slovanská idea skvelé
svoje vít&zstvo v srdci celého národa. Mnoho
času, mnoho krvopotne) prá'ce a trpkých bojov
stálo to, kým táto vodiaca hviezda zajasalá
sa na obzore ruskom: no dnes už' rozlieva
sa jfisná' jej žiara oď skvelých stupi^ov trónu
db najskrovnejšej cbyžočky ruskej*. "R nekolkí
jej ' apoštolovia, ktorí ešte preď krátkym ča-
som pre ňu nesčislné príkoria zakusoval!, po-
zerajú teraz s vyjasneným čelbm, s radostným
uspokojením na ovocie šTachetných svojich
snáh, a medzi nimi v prvom rade predseda
moskévského spolku, „Slovanské dobročinné
obôčestvo*' menovaného — IVan Sérgejevic
Aksakov.
Aksakov pocU&dža zo starého a zámož-
ného rodu ruského, ktorý sa vraj r. 1027 d6
Ruska pristahoval: Jeho otec Sergej Timo-
fejevič zaujíma česthé' miesto medzi spiso-
vatelmi roskýini. On má neobyčajné umenie;
popisovať prírodu tak, že sa javí jako- bytbsf
živá; vzbudzujúca 1 hlboký súcit: Jeho „Zá-
pisk! ružejnago ochotníka^ a „Ob užénijt
ryVy^ sú diela umelecké : rozmanité obrazy
prírody, spôsoby ptákov a rýb, vylíčené ne-
dbstížitelhe, majstrovsky. I brať Ivanov, Kbn-
stmitin^ známy čo jedón z najhorlivejších' sla-
vianofilov v ruskej literatúre, napísal mnoho
znamenitých dieli Ivan Sérgejevic stál sa
zavčasu stúpencom slovanskej myšlienky a
táto našla v ftom* obranca zmužilého a' od-
hodlaného. Neohrozenosť jeho získala nra
nmohýrh prívržencov. Tieto vlastnosti a jeho
cdovanské smýšľánie bolý príčinou, že boťvy^
volený" za* redaktora „Parusa," slovanského
listu v Moskve, ktorý boľ ale pri 3. čísle
zakázaný. Články jeho'v „Panise" našlýživý
ohlaa^ v ruskom obecenstve a' zďésaftíásobily
počet predplhtitelov. Z% predôi^lej vládjr ne*-
dfcrilo sa* tomu smeru velnri dbbre v Rusku ^
i zdržoval sa Aksakov verejoíej' činnosti ztf
istý čas,' a zaoberal sa len prácami o ruskef
národne! indíistrii. Keď na začiatku Šestdéf-
siatych rokov ruskému' tiská uvoTňeno bolo;
vidíme ho bojovať v prvých radbth národnej
strany. V jaseni r. 1861 zdóžil týždefinfk!
„Deh,^' hlavní orgán strany t^ čo deh ra-
stúcej, ktorý behom nmoUých rokov neohro-
žené zastával práva ladu ruského ^ napťoti
Šľachte a byrokracii, majúc mocný vliv na
vietka písomníctvo- rnaké. „Heík^ bol^ sice
r. ledSípresvoje ráme-aDiikedy beaoUadné
vystupovanie na čas sespendovaný; nor na-
sledujúceho roku stál už zase v čéhi du-
č. SI lé77.]
6ro], obrázkový časopis.
225 .
ievmeho fanutía v Rusku. I začal Aksakov vy* i
dátaC dsfiofk pod menom ^Moskva/ poed«jSis
„Mosktié.^" My&liraky, ktoré „Defi*' blásal,
g takotr rýchlosCou rosSírili sa po Rusko a tak
blboko konsne svoje zapnstíly, 2e týždenník ten
Qž nedostfeítoval. Keď ale pozdej^ie vládne
kniby nastúpily inú eesto, eestu ffárodnej po-
Hllke nepriaznivú, vzdal la Aksakov po mno*
býcb zápasoeh s eensnrou žurnalistiky, a po*
jmúc za ženu jednu z dvorních dám eisárovny,
oddal sa životu súkromnému, berúc podiel
vo sehvodzbách slovanského výboru, ktorý
bol do života uviedol. V širších kruhoch
T tých rokoch len raz meno jeho vystúfnlo
▼ popredie, na jar r. 1868. Keď totiž roku
1867 a 1868 v nektorýéb krajoch Ruska velká
Búdza, bieda a hlad vypuklý, stal sa Aksa-
kov predsedom jednoho z pofietných spolkov
k úleve týdito nerestí zariadených, a tu na-
skytla sa mu príležitost v bltžSle styky vstúpit
8 následníkom trónu Alexejom, s ktorým počal
si teraz dopisovat o verejných záležitosfach,
itdelujée mu vzácne rady o vniutornej a zo-
vniutome| politike. Ukážky z týchto dopisov
dostaly sa do rúk tehdajdieho náčelníka od-
boru tajnej policle, v Rusku obecne len „itvrté
oddelenie*' zvaného, z čoho povstal tuhý spor
medzi následníkom a strážcom verejnej bez-
pečnosti, tak že i sám eisár do veci tej za-
mieiat Sa musel a v prospech ministra sa
rozhodol. V prázdnych hodinách zaoberá sa
Aksakov literatúrou. Vo spisoch jeho, vätsím
dielom lyrických, javí sa talent, odvaha) a
smelosf jeho presvedčenia. Jeho spis „Ob
ukrajinskich jarmakach^ vzbudil velkú po-
zoráost a dokazuje známosti spisovateľa o opi*
sanom kraji a jeho skutočných potrebách.
y posledních rokoch náležal Aksakov vý-
hradne slovanskému komitétu moskovskému
a stal sa koneéne jeho predsedom, i stojf
teraz v čele všetkého pohybu národnieho
v Rusku, a keď predtým za myšHenku slo-
vanskú len perom bojoval, zná ju teraz prafe*
tične do života uvádzat Jako to dosial činil,
tom môžu vydať platné svedectvo južní Slo-
vania, ktorým sa od „obščestva*' v nich naj«
vätžom utrpení skvelej podpory dostávalo.
1 v Petrohrade utvorilo sa pod predsedn(c<-
tvom kniežafa Vasilčikova „obsčestvo,^ kto*
rébo protricciu vzal na sfba sám cisár Ale-
xander. Národ ruský podporoval svojimi ko*
mitéty hojne povstalcov bulharských, bosen-
ských a hercegovských , poskytol hrdinskej
Čiernej Hore značnú pomoc ku vedeniu vojny
s Turkami, vypravil nekofko tisíc hrdinov do
Srlmka. Snahou týchto komitétov vzbudený
bol do toho času nevídaný, neslýchaný ruch
po celom národe ruskom, a to od popredných
jeho mužov až dolu k jednoduchému muží-
kovi. I stal sa druhý krok k osvobodeniu
južných bratov. „Buď ochrancom a osvobo-
ditelom Slovanov!'' volali Moskovskí mešťania
dôverne k svojmu panovníkovi, cárovi Ale-
xandrovi. Bola to adre a Aksakovom napí-
saná. Jako by rolunný prúd prenikol celý
národ ruský, tak ozvala sa na tisíce vy-
stúpivšími adresami k cáiovi všeobecná žia#'
dosť, aby bol ochrancom a osvoboditelom
balkánskych Slovanov. Cár povolal k sebe
slávneho predsedu moskovského ^obščestva^
Aksakova, aby sa s nim poradil driev, lež
učiní poslední krok k dielu tak veľkému.
Krok ten sial sa a celé Slovanstvo jasá a
meno Aksakovo nevyjde, z pamäti. Boh dá,
nezadlho už osvobodených zpod krvavého
jarma Tureckého bratov oašich na bôlnom
Balkáne.
•^
K a r s.
(Vyobrazenie na strane 213.)
Po nekolko tisíc rokoch od času toho,
čo Koe so svojou archou na vysočine armén-
skej pristál, vylievalo mnoho národov krev
svoju za dosiahnutie vlády v Malej Asii. Po
tretíŕaz už mohutné &iky ruské stúpajú po
neschodných svahoch zdejších hôr a obor
severu hľadí objaC dokonca túto „prirodzenú
pevnosť," v ktorej severovýchodnom výbežku
dávno už bol sa pevne a trvalé usadil. Z ru-
skej pevnosti Alexandropolia je len osem míl
32
896
Orol, obrázkový ôasopifr
[6. 9. IÍ7T.
1
8iltiej tureckej pevnosti Ktron, k tonnito
Uúčtt k Malej Aeii. Hko Polsko je i Ar^
ménsl^o resstrhniito oa tri časti, rozdelene
'Iľarkoni, Rusom a Peržanom. Neuteieaý pe-
hkd poskytovaly Rusom od Alexandropola
poMnpujúciio mesto a pevDOSf Kar& Čierne
akali^á> jako ten čedič, na ktorom aú zbtt-
dopvaoé, hrošia dobývatelom svejimi pevnými
hmdbami a viac lež tristo delmi. Z príkreho^
oseffidesiat metrov yys^kébo skalnäio kúželu
Ak^Dagbu stará citadela Arkanich severo-
západne od mesta polozená panuje nad celou
roívinou, ktorou jasný jako kriétál teäe draívý
ptiA rieky Karsu, ktorá rieka na týchto
miestach šírkou asi 200 krokov s juhozápadu
Ba severovýchod mesto i citaddu oblúkom
ebgima* No^ eäte vyiáie lež delá citadely^
ktoré na ;tápBd a k severu dosahujú do érod-*
mej roviny Širaghu. vyčnievajú východne a
južne od mesta hory Kara*Dagh a Top*Dsgb,
panujúc svojmi starými anglickými a madar*
skými ^) ba4eriemi a novejšími ku predku
potísnutými hradbami nad mestom a citadelou.
Keď v íerej minulostí Xenophou s 10.000
bi)(|ovDÍkarai svojmi z miernej Mezopotámie
de Arménska vystúpil, divil sa, jak nesmierna
zima ho tu zachvátila. Nevedel^ že sa na*
ebádaa 6000 st6p vysoko nad morom a že
stojí na tých vysočinách k severu otvorených,
kde pásmo južné a severnie podobne jako
hk^a temer v ustavičnom tuhom boji sa na-
chádzajú. Tu zápasia severnie vetry s teplými
poslami tropických krajín, jako behom tisíce
rokov Arménovia, Makedonci, Gréci, Peršania,
lUnania, Partovia, Araboviaf Seldčukovia,
Mongoli, Turci a Rusi o vládu zápasili Z toho
pevstávajú časté búrky, ktoré Čierne mere
nebezpečným pre plavcov robia, no i náhle
a citelné zmeny teploty. Od októbra do mája
je zima, od novembra do marca pokrývajú
ohromné snahy celú krajinku a prekážajú
každej premávke. Júni náleží k jarú, septem-
ber k jaseni ; medzi týmito dvoma mesiacami
je leto so dnom ncsnesitelne sparným, s no-
cou velmi chladnou. V tomto krátkom lete
objavuje sa na rovine hojná úroda jačmeňa
^) R. 1354 bránil redutu Maďar -T^ia, ma-
d!arský generál Kmethy.
a biqné loiKny i pastviny, no diMkQ iimte
nezftzrieš stremcoku, ačkolvek l^ryté údolím
kde tu plné sú hustých níafcydi kraTfo^
Drievne mesto Kars* ktofé kedysi v IK.
a X. storočí bývalo hrdýn atdlom dyoaatíe
Bagratovoov, ktorá ^tadeto piaovida iiAd ce*
lou Armenieuý dávno až mútí^ StraiUvjt
Timor zboril K^s r. 1387 tak, ie ni^eetidl
kameň na kameni a len o 800 rekov ea to^
keď Arméndío pniK>j«o bola už.fc rfii o»-
manskej, dal Amucat lU. me^to zno^vu zhO'-i
dovaC. Keď Tourntfort r. 1700 Kars nairálívil,
malo vyíäe IOOjOOO obyvatelov a obchod jeho
kvitol. Pred vpádom Basov r« 18S9 bývalo
v Karse 40.000 duáíi najviac Arménov. I>i|ea
sú čierne domy karaké s viUiíny rezboresé,
pecet obyvatelov umenéíl sa asi na 12*000^
obchod je zničeným Driev eéte pted okupá-
ciou ruskou trpolo mesto velini vpádami
Qrueinov a Peržanov, Len átyri dni poU^
bo val ruský generál Paskevíč, aby dol^yi t«-
recký tábor, obsadil pevnosC a prinútil <úla^
delu, aby sa mu poddala. Čo sa i stalo däa
33. júna r 1829. Roku 1856 opevftoval an-
glický plukovník Lake pevnosf pri hrmení
ruských diel, jako ruaký generál Totleben
Sebastopoi. Dna 18. jóna roku 18ô5 stálo
35.000 Rusov pred Karsom. VeUtel pevnoaii,
generál Williams, mal vraj asi 18.000 mužov.
Ruský velitel Muraviev chcel pevnosf vyUa*
dovaf a neprerátal sa. Gbeaerál Williams dal
zabif na 700 koni, čo na krátku dobu po-
mohlo. V Erserume a Trapeannte nahroma*
dené boly síce ohromné zásoby potravy, ale
defterdar Tabir basa hanbil sa vraj na aslo<A
dopravit do Karsu potravu. 1 na liečd»né
prosríedky bola v Karse núdza. Dodávatelia
miesto chirurgických nástrojov poslali do
Karsu bedny plné nástrojov k účelom pôrod-
níctva; miesto liekov bolo tu kosmetických
prosriedkov tolko, žeby sa nimi bolo mohlo
zásobit celé obyvatelstvo Malej Asie. Dodá-
vatelia skúpili v Carihrade všetko nepotrebné
haraburdie a hodili ho vláde za drahý peniaz
na krk. V septembri vypukla v Karse cho-
lera a zmorila 1500 mužov. Wiliams spiriie-.
hal sa na pomoc Omera basu, Šamyla a Ali
basu, ktorý poslední s 3O0O jazdcami neďa-
leko sa nachádzal. Omer basa neprichádzal;
č. 8. 1$77.]
Orol, tbr^tskeTý dasopit.
227
Činyl, ktorého syn na svobodn pustený,
nosil niflkú dôstojnícku rotnointU) sedel po^
bqna s bcoráeh svojich. Rusi dosvediac sa
o Aliko Tôjnku, napadli bo i rozprášili* DĎa
i9* mpU o trodi hodinách ráno dali sa Rast
T tmch kolónach na pochod. Útok aa Kanr
4ial aa zo troch stráa. I¥edme tody nmké
Tfhajú sa s hromovitým „nfáh^ na hradby,
4arí sa jim, tafcié f proariedko í po kirej
strane prednie hradby dobyli ...» eúfa^
boj rozTiftaje sa terás, ktorý tnrá za mnoho
hodín. LaTé kiidk) Rnsor dostalo sa pri
átokn do hríiotrého ohňa tureckých ostré-
strelcov; generál E^mkrrský padi^ na eaot
ranený klesá plukovník Nektov^ všetci dô-
stojníci z drniiny tú ranení lebo pobití.
Šlastnejéím zdá sa byt generál lláydaL Broje
jebô vaiksjú víťazne za prednie čiary hra^'
dieb . tamaiskýcfa ; avšak generál Maydal,
dvaráz Tanedý, ustupuje. Na severe generál
Pagarin postupuje proti rozboreným hradbám^
ale ani tu nemôžu sa Basi domôeC dokoná*
IdM) výsledku. Y neJv;denii9šom poriadku ustu*
pujú obliehatelia i obklučajá pevnosC vždy
užšie a užšie. Turci padajú morom, umierajú
hladom. DĎa 27. novembra poddala sa po^
sádka A Muraviev mobol zvestoval cárovi,
y^e už i poslední zbytok armády anatolskcg
je rozprášený.*' Kars, Sebastopol Arménie,
padol. Parížskym prímerím navrátený bol
Ears zase Turkom, ktorí ho opevnili. Ar-
ménske kostoly a pyšné paláce čedičové so
svojmi balkónami rozborily sa, a ostaly tu
leo ázke, špinavé uličky. Arméni vysťahovali
sa zvätša do Ruska: Pravda, že žije tu ar-
ménsky biskup, no žije on len z podpory Ruska.
I v terajšej rusko - tureckej vojne hrá
Kars dôležitý zástoj. Terajšia posádka karská
saoOO B9UŽ0V, diel je vmj tu 889
pevnoAtoých a 66 polných. Arkaitich na se^
vero'-západe -^ vnubanský pätilulan baštami
opatrený **- íe vyzbrojený 30 Kmppovýnd
dekai a 9i delnií staršieho rázu. Silné operv«^
nettie na. vruboch výchadnfidh a južných na^^
dntedto 12 redntamí ft počettrými delui avit'^
sená moc a činí Kars pevnostou prvcg triedy^
Ko, jako iršatícy. zprávy odKarsudostedčujú^
ttCDčÉkáva Kars iný osud^ le£ jaký ho aa^
stihol už iwtíráz. Dia 28* apríla 1877 dora^
ziii E AleiLandropolu ku Katm ruská pred-
stráil^: kozáci a dragonii ]>riev lež TurcL
o Basoch zvedeli) prwekali koaáoi telegra-^
fičaé apojteíe tursckq pevnosti s riiou otto^
maaskott. Petnostbt^la ttned generálom Loris^
Melíkovoffl pbkMčeaá* Z tábora zaimského,
ktorý rozkladal sa aotva 16 kilometrov na
juhozápade od Karau, tiahol Loris^Melikov
cez Kalif- Oglu dalej, i porazil Muktara basu
pri Yasinkove, i vrátil sa naapät do tábora
zaimsk^o. DĎa 15. mája dostal Loris^Melikov
posila. Y noci zo dĎa 16. na 16. tiahly spo*
jene voje na Ardahán, ktorá pevnosť i večer
d&a 17. mája do rúk víťazných Rusov padla.
Dobytím Ardahánu bola Rusom cesta k Er-
zerumu otvorená^ Dňa 16. m^ja zbil generál
Komárov Turkov pri Kara-Dagu pred Kar-
som. Muktar ustupoval k Erzerumu. S po-
čiatkom júna dostal Muktar posilu z Európy.
Ruský generál Oklobdže musel ustupit po
nešt^ných srážkaeb* Turci pospiechali ob*
klúčený Kars dňa 15. júna osvobodiC i na-
padli oddelenie generála Heima, no mame.
Vrchní velitel velkoknieža Mikuláš prevzal
sám velenie pri Karse, keď Lorís-Melikov
šťastne v okolí operoval.
-'^vjt^>c(?í>9v3'<.^^
Drobností.
Anekdoty o Arménoch. Žily dvaja Ar-
tténi: Varžabet a Karabet. Karabet modlil
sa dňom i nocou: „Bože peniaze! Daj mi
peniaze, peniázéP 1 zjavil sa mií dtídi. „Tvoja
žiadosí je vyslyšaná," riekol „Obdržíš pe-
tazí kolko len chceš, ale i sused tvoj Var-
žabet dostane r^z tolto čo ty." ^Va!« zkríkoí
Karabet, „on sa nemodlil." „Ale dostane,
žiadaj I-* duch na to. „Dovol, abys si roz-
myslel," prosil Karabet. „Necb sa stane,
^ríjdem zajtra" A ráno prišiel duch. „Nuž,
jako si sa rozmyslel ?" Na to Karabet : „Tya
kládol podmienku, dovol^ aby som ju i ja
polMiK -Nuž, žiadam núlllon tumanov (tutean
32*
Orol, obráskový časopis.
[Č. 8. 1877.
Fovná sa naším 15 zl.) a vyj^dnititie jednolio
oka. Earabet musí dostať raztolko.^ — Drahá:
Bohatý Kirakns bol (azko aemocný. Priatelia
radili^ aby hladal rada ti ekwiho (lekára),
ktorý lieči ko&shoa károu, áiniaconi cáaraky
u Arménov. ^^UzdraTím fa^, zvolal privolaný
ekimi, „ale zaplatia mi lOtmnanov." ;,EVo8Ím,
prijď z^jtráf" hovoril vmierajúci. Ekimi odi-
äiel a Kirakos rátal: „Keď umrem, stojí
kaba (rakev) 3 ruble, pop a ďák. dla zákona
r4i8kého sotva 3 ruble, sluha. Martyrus za-
sype datmo hrob ; je práve pôat, trávy na
poli dosC, fazola je doma, pohostenie pohrab*
ných hostí nebude štát skoro mč; víno a
balihie neeh stoja 10 rublov, všetko dohro^
mady teda, ketf umrem, bude štát 2 tumany
. .... a j ekimi," volalna vstupujúceho, ty
chceš 10 tomaoov, pohrab stojí ma 2 tu-
many! Chod k čertu ekimi,. ja umrem, ale
zarobím 8 tumaaov!
Hviesfda shorela. Nenie tomu dávno, čo
objavil profesor Sdimidt na observatore v Atte-
naeh ku svojmu nemalému zadiveniu v sú-
hvezdí labute hviezda, ktorú bol posial eíte
nevnaL Hviezda táto bola tretej velikoati a
žiarila neobyčajne jasným evetiom* Po ne>^
kolkýoh dňoch počala faneada bladnút a oha^
sínat, a hasla voždy viacq, až úplne mizla
vo vesmíre. Asiáronomovía vyavetl^jú úkas
tento, že bezpochyby hviezda tá následkom
obrovskej explosie svojich plynov sa vziala
a preto prvýraa nzrená bola. Výbuch tear
vrig prihodil sa už pred . 12. rokmi, leba
tolko čaeu dla astronomických YjfoitOY po*-
treboaraly svetlové lúče tejto hviezdy, aby
vzduchovou cestou k nám doletely a o ka«^
tastrofe teg nám povedaiy«
Obravský hML August II., král polský,
častoval kedysi vo velk(Hioč&om *ponáBllnt
vojakov vo Yariave ohrovským koláčom. Ko-
láč bol 14 rýfov dlhý a pol rýfa hroby. Pri-
pkaivený bol zo IĎO polských korcov múky,
80 kôp vajec. 2 tún mlieka, 1 tuay kvaaníe
a 2 tún masla. Postavmiá boht i zvláátna
pec, v ktorej sa koláč ten piekol. Nôž, kto^
rým sa koláč ten krájal, byl štyri rýíy dlhý..
Literatúra a umenie.
Slovenský Letopis pre históriu, topo^
gratiu, archaeologiu a ethnografiu. Reídaktor
a vydavateľ F r, V. Sasinek. Bočník II.,
sosit 3. V Skalici. Tlačou Jozefa Škarnicla.
1877. Obsah: Posúdenie bezmenného notára
kŕ. Belu (Dokončenie); K topografii Slo-
venska, Turci na Slovensku (Pokračovanie) ;
Zákaz skvosu (luxusu) r. 1723; K dejepisu
krajinských snemov; K dejepisu Malo-Topol-
čanskej bane r. 1595; Artikule tovaryšov
krajčírskeho a kusnierskeho cechu v Žiline ;
Dejepisné zápisky; VSeliČo. ^ S budúcim sO'
šitom, píSe redaktor a vydavateľ, zakončim
tohoročni „Slov, Letopis,'' odložiac jeho vy-
dávanie ua neurčitý čas, ktorý potom uviest
vo známosť nezameškám. Medzitým budem,
sberať látku a k jej sberaniu i doposlaniu
vyzývam i priatefôv histórie, topografie, ar-
chaeologie a etimografie, žeby ^Slov. Leto*
pia^* 80 sviežou silou opät nastúpil avoje puto-
vanie po miI,om Sloyensku." Na adar!
■^'"^'.JJi/eQf&K^*'^
Listáreň redakcie a administrácie.
P. M. D. v Bp. Práca prišla. P. R. riadne „0.«
posielame na udajiú adresa; na badúce bude sa číslo
jeho expedoval na Vás. Zdravstvujte ! — P. F. K.
v fi. 6. Dobre uvážil som všetky okolnosti a pre-
svedčil som sa, íe podnik ten nenie na čase. Tengši
svet zaoberá sa temer výlučne s politikou, kdezto
krásoumná spisba nedochádza náležitého ocenenia,
ti^tt menej obstojnej hmotnej podpor>% Ezperto crede
Ruperto ! — P. M. J. v P. S obrazom „Bitka Srbov
8 Turkami u Teáice" nemôžme už slôžiť. — P. S. V.
v R. Nektoré obrazy možno nám len po tieto dni
rozposielat. — Upozornenie. Poneváč nám objednané
obrazy neskoršie prisly, oneskorilo sa trochu vydanie
tohto čísla. Na žiadosf mnohých nedoplatiteľov zna-
čfme obálky č. 8. Červenou tužkou, a síce obálky
tých, ktorí celoroční doplatok dlhígú — krížikom,,
tých, ktorí polroční — čiarkou. I prosíme patričných,,
by povinnosti Svojej bezodkladne zadosfučinili, aby
sme v riadnom vydávaní časopisu hatení neboli a
„O." i viacerými obrazmi illustrovaf mohli.
Predpláea aa u redakcie a administrácie v Detve (Zélyom loegye):
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla,
2 zl. r. č. Roc. n., IIL, rv., V. a VI. „Orla* možno dostat po 2 zl r. Č. — „OroP vychádza vo 12 soii-
toch| 3*/] —4 hárkov silaých, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke.
Majiteľ a vydávate! Andrej Tinichlý^Sytiilaaisky. <** Kníhtlač.«účast spolok v T. Sv. Martine.
OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE.
ZodpovedDJ redaktor:
Ain»REJ TRUCHIÝ-SrrNiAIíSKY.
Tnrfi. Sv. Martin, 30. Septembra 1877.
(išlo 9.
Švihák.
PovGGf od Miloslava Dttmného.
(PoknčoTUÚe.)
XL
„Pred tebou bojiSte, pred tebou pňší stojf,
Zbabelec sa zltJtne, mocný — ten obstojí!
Ä táto moc v tflbe pevná TÔIa tvoja:
Ona ovenfiená iste vyjde z boja!"
Velká útoba, velká a tažká, velký a Cažký
dicboVDÍ boj čakal na Petra Jablonského,'
mladého to vychovávateľa. Náš vek požadoje
od študujúcich napnutie
Tietkych sfl ducha a to
tým viac, jestli pri ko-
Daní úloby študovania
otáfjýú nás ešte i hmot-
né starosti 8 my zápa-
síme s nedostatkom.
Také bolo i' poloíenie
Petrovo. No šCastne ho
prekonal. Pevná v6Ia,
mysel ušlachtilá pre-
maže všetky odpory a
k cíeTu svojmu dospeje.
Peter opatril svoju
milovaná Martu a videl
otca v bezstarostnom
položení a to mu bolo
nesmiernym potešením,
tak že sám na seba a
na svoje neresti zapomenul. Jeho neunavená
pilnost pri neobyčajnom nadaní duchovnom,
jeho vzorné sa držanie, jeho odmeny mu do-
nášajúce rozlňštenie písomných úloh v spo-
Riiieža Gorčakov
loénosti mladých lekárov, — to všetko získalo
mu tak súdruhov jako i ujíbárov. Na všetky
strany mal priatelov. Na pomoc mal tri pan-
ské domy, v nichž synkom panským hodiny
dával. To bola hmotne skutočná pomoc pre
neho a inú výhoda mal pri tom, že v spoločen-
skom živote sa pohyboval mohol, čo tiež patrf
ku vzdelávaniu mladého šuhaja. Tieto panské
domy boly : dom ban-
kára Emencha Szalay,
dom ministeriálneho
radcu Štefana Szemere
adom štátneho zástupcu
Lipolta Kákayho. Vša-
de, v každom z nich,
vychovával a vynaučo-
val mladé ratolesti ná-
dejnej budúcnosti a
ozdoby domov tých. A
v každom z nich mal
úlohu konversovať vo
francúzštine s aomácimi
slečnami : Ottiliou Sza-
lay, Eulaliou Szemere
a Eufrosinou Kákay.
Tak bol Peter zane-
prázdnený a vo dne ne-
mal ani hodinky svobodného času ; svoje práce
mnsel vždy nechávaf na noc a na ráno. Že
je „aurora musis amica" a že ^hodina rannia
zlato dohá&a," to vedel i on a držal sa toho.
33
23Q
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 9. 1877.
"*•■ ^ »• ^^
^ ^s.^ *>--^>' *• <
' —^ ./^\- /i-* ^
Tak mu plynulý štyri prípravné letá, až vstúpil
do piateho, kde po svojich rigorosných zkúš-
kach doHtal za assistenta k rhýrečnému uni-
yersitnému učbárovi a lekárovi Lumnitzerovi
a praktizoval v nemocniciach velmestských.
Už jako assistent požíval velikú dôveru v kru-
hoch obecenstva. V domoch, v ktorých čo
vychovávateľ a učitel pôsobil, zadržali si ho
i jako lekára a on bol blažený pozorovat,
jakou oblubou vítajú ho tam, kde podriadenú
úlohu pred nedávnom ešte bral, čo priateľa
domu, čo samostatného, na slovo vzatého
mladého lekára. V domoch tých. kde ho od
štyroeh, piatich rokov znali, požíval neob-
medzenú dôveru. Liečil temer v každom a
to s výtečným prospechom.
y nemocniciach veľmestských bol mladý
lekár Peter Jablonský pred kollegami i opa-
trovniciami nemocných, pred slugobníctvom
i obecenstvom pravý div a zázrak sveta. Tak
jako on žiadon si z lekárov záležat nedal.
Čo sa naustával a svedomité naoamáhal vôkol
všetkých nemocných bez rozdielu Jako kaž^
débo dôkladne ošetroval, zkúmal, opatril!
A na podiv , jestli . že robil nejaký rozdiel
medzi nemocnými, teda ten záležal v tom,
že chudobných a najnižších s najvätšou ocho-
tou a dôkladnostou ošetroval, chudobným a
nízkym pred inými prednost dával % naj-
vlúdnejšie s nimi zachádzal. Neraz sa dru-
hovia vedy z neho vysmievali; jeho to ale
ani aajmenej nemýlite ; on si zostal tak, jako
dosial, dôsledným a bol anjelom strážcom a
potešitelom chudoby.
Neresti a nedostatok, chudobu a úzkosf
biedy nikde nenaučí sa človek poznaf tak,
jako vo velikých mestách. Tu, kde je naj-
väčší skvos, najslávnejšie bohatstvo a naj-
bohatšia sláva nakopená, nachodí sa i, jako
stien pri svetle, tá najväčšia bieda, to naj-
hroznejšie utrpenie. Peter to zknsil a ked
mal každodeinú návštevu v nemocnici, ne-
zpytoval sa len na nemoc novoprišlého ne-
mocného, ale vypýtal sa spolu i na jeho
vBetky okolnosti, na jeho stav, v jakom sa
nalezá, a pomáhal jako najlepšie mohol. Keď
liečil úbohej rodine nemocného otca v nemoc-
nici, nezameškal postarať sa už prispievaním
zo svojho, už zavádzaním sbierok i o trpiacu
rodinu jeho a tak pomáhal dokonale , vše-
stranne, úplne. Neraz zavítal on do stánkov
biedy a nerestí, neraz zotieral on slzy zúfal-
stva a nešťastia, a tak stal sa nie len leká-
rom obľúbeným, ale i ľudomilom všeobecne
cteným, hľadaným, milovaným.
Tak postaral sa i o Antóniu a jej syna.
Po vyliečení svojom, ktoré už nebolo fiaikrze
ďaleko, vedel Peter, že sa Antónia nikam
nebude môcC hnút s malým synom svojim,
a tak bude museC dvojnásobnú biedu a núdzu
trpet. Že naproti tomu Antónia tak veľmi
milovala nezákonného syna svojho, ie sa jej
(ažko bude s nim rozlúéiC, i na to bdl pri-
pravený. Veď dozvedel sa i on o tom, jako
sama hladom mrela, len aby diéta svoje za-
chránila, jako i nasadením svojho života ho-
tová bola to diefa ochrániť. Ale sú chvíle,
a to tie ťažké chvíle v živote, kde rozum a
chladná rozvaha vrchovať a víťaziť musí nad
vrelou citlivosťou srdca ľudského. Peter ob-
staral pre Antoniínho syna Jána miesto v jed-
nom z veľmestských sirotincov. Šlo to snadno.
Bol lekárom i v dome staručkého Saxlehnera,
zakladateľa to veľmestského chlapčenskéhOi
pod menom „Jozefínam'' známeho sirotinca.
Zaujatím sa jeho bol Ján do radu chovancov
jeho prijatý. Lúčenie bolo pravda ťažké zo
strany matkinej. Dieťa nevedelo, čo sa s ním
robí. Neriekli mu to. Slovili, že v tom dome,
kde je tak mnoho chlapcov, bude sa pozdejsie
učiť, kde ho mama temer každodeáoe na-
vštevovať bude.
Antónia, keď dieťa svoje do sirotinca
oddala, sadla si na lavičku vo dvore pred tým
veľkým domom — a plakala usedave. Boly
to horké, trpké, bolastné slzy. Ach, čo všetko
pútalo ju k tomu dieťaťu I Jej prvá láska,
klamlivé nebeské chvíle blaha lásky z po-
čiatku, zpomienka na utratený najvyšší po-
klad, poklad nevinnosti a nad zlorečenou
budúcnosťou, nad ztrateným celým životom,
pekelné hryzenie svedomia. AcJ^, jaká bola
nekdy pyšná, pekná, blažená, spokojná! —
Dnes je ona povrheľ, hnusný červík v nízkom
prachu pod nohami ľudskej spoločnosti sa
nachádzajúci, najnešťastnejší tvor zeme, sama
80 sebou rozpadla, opovržená haiba svojho
pokolenia. Boľastné to boly slzy.
c. ». 1871]
Orol, obráskotý časopis.
£31
U SžalAyov bola dnes veliká rodinná
slavDOSt. Na pamiatka uzdravenia sa hlavy
rodiny usporiadali si ju rodinní, k nimž sa
ešte dva domy, podobnú radosf zakúsiace,
totiž dom Szemerov a Eákaych, pridružily.
Hrdinmi tojto slavnoati boli uzdravení pa-
tíewti. Ale pravým jej hrdinom neomylne bol
^aobný lekár ten, ktorý týchto uzdravil.
T«n lekár, vieme, — bol Peter jablonský.
Slavnosf bola sriadená v utešenej, parku
podobnej, Szňlayovskej záhrade, v ktorej sa
letohrádok jejich v blízkosti mestského lesíka
nachádzal. Už viacej týždňov pracovali na
ozdobovaní záhrady, aby ona i hodnosti hostí
1 dôstojnosti slávnosti primerane ozdobenou
byt mohla. Mimo troch rodín a j ich najbllž-
áíefa príbudzných mali sa na radostnej slav^
nosti tejto súčastttit i niektorí vysokoposta-
vení hodnostári.
Szalay jako minísterialný radca požíval
obzvlášte svojho ministra úplnú dôveru, nie
ináče tešil sa priazne i iných, a milovaný
i ctený bol svojimi súdruhami a úradníkmi
ministerialnými.
Po obede v určený den boly tri ura-
dostnené rodiny v záhrade Szalayovskej po
hromade, ktorá i na terem hodujúcich, ale
spolu i tancujúcich premenená bola. V čas
havránky otvorila sa železná brána záhrady
a koče panské hrčaly jedon za druhým, mi-
lých a vzáctnych hostf, k milej i vzáctnej
hostine privážajúc
Tu prišli medzi inými rodina Vôlgyesi-
ovská: oteC; matka, syn a dcéra; rodina
Szirmayovská : otec, matka, syn a dcéra; tu
gróí| tam barón sám alebo s paňou ; tu z mi-
nisterialného , tam velmestskébo úradu ná-
čelník; tu zas vyslanec a iný hodnostár.
Konečne bol na ekvipáži Szalayho pri-
les^ný lekár, vlastne hUvnf hrdina dnešnej
siavMBti.
Pokorne a preca vznešene, sebavedome
» preca solídne, dôstojae a preca tak dobrý
do^ M kaédébo robiac vystúpil si slá-
vený lekár.
Všftci hostia sa naňho obzerali a zvlášte
Mjcli snftMjfdk mu nodfn dAmy si ho ffijá-^
roi«ly,^ srdečne niky mu podlávaly.
Oj, nie jedon z tam prítomných Stíhaj ov
siávidel mu, nie jedon by bol rád stál dnes
na jeho mieste.
Páni prítomní nemeškali rad radom sá
ron predstavoval a srdečue mu gratulovať,
že bol tak spósobným a štastným tri tak nrilé
a vznešené velmestské rodiny oblažit.
„Ten lekár vyzerá celkom tak,^ riekla
pani Szirmayčka Vôlgjesičke, Jako tvoj bý-
valý vychovávateľ."
„Ach, netáraj ! Kde by sa ten tu vzal?^
odvetila táto zapálená až po uši.
„Syno,'' poznamenal pán Tomáš TAl*
gyesi, „ten lekár je tvoj bývalý vychovávatul,
Peter Jablonský ! Terat mi napadá, že sa na
lekársky stav hotovil. Bežím ho objaf. Ten
to daleko ešte privedie."
Aladár zdržal otca a nepustil ho dbjat
tokára a to tým menej, čím viacej bol pre-
svedčeným, že jeiAo skutočne on. Zaškrfpal
zubami a mrmlal k sebe:
„Ten prekliaty sedliak všade mi stojí
v ceste!"
Slečna Melánia Yolgyesy, jej ž Malvína
Szirmaych darmo šeptala, že je to nemožné,
aby to bol ten jej vychovávateľ, trebárs sa
mu podobá, nedala sa mýlit. Ona v hĺbke
duše bola o tom presvedčená, že je on;
ved bo videla nedávno na Švábskom vrchn.
A bladla a červenala sa zároveň.
Hostina sa začala. Prvý prípitok vynie-
sol domový pán na vlast, na prítomný^
hodnostárov krajinských. Jeden z hodnostáŕorv
pripil radcovi Szalaymu, dmhý uzdraveným
pacientom Enlalii a Elemérovi a prial jim,
aby z nich hodné deti vlastí sa stály, a spolu
pripomenul i lekára, ktorý bol tak spôsob-
ným i štastným v liečení svojom. Všetko
itrnkalo a volalo lekároti Petrovi Jabloň^
skému na slávu. Tento sa poďakoval vrelými
siovy a vyniesol zdravicu tak vybranej apo*
ločnosti, od ktorej keď prijíma vyslovenie
vdaky, na celý život šťastným byt sa dti.
Jako počuli Yôlgyesiovci a Szirmayotd
meno lekárovo, nechovali viac pochybnost
o ton, žeby to. nebol bývalý jicli výohová-
vatel. Matka Melánia so Szirmayičkou blMlly
i ča*venaly sa, že ten sedliak tak velikej cti
tu dochádza; starý pán Szirmay s Tomášom
33«
232
Orol, obrázkový časopis.
[t. 9. isn.
Yôlgyesim chceli íst objat hodného lekára,
ale sjQovia Arpád a Aladár, ktorým vyznar
čenie Petrovo nijako nechutilo, jim to na-
skrze dovolit nechceli. Malvína s Melániou
žasly nad povýšením lekárovým. Oj, Melánia
nie len žasla, ona i plesala. To bol jej ideál,
čo takého uznania došiel. Celého sveta po-
klady neboly by ju viacej potešily, lež táto
radostná okolnosf. Ach, keby Peter bol jej,
keby srdce jej darmo po ňom netúžilo 1 . . . .
Hostina sa zkončila. Zdravíc bolo až
mnoho, mysle sa rozjarily. Hodnostári kra-
jinskí sa vzdialili, mladší začali tanec, starší
páni sadli k šachu a ku kartám po besied-
kach záhrady sa rozptýliac, iní sa zahrali
na kolky. Zábava prišla do prúdu.
Lekár tančil rad radom najprv s Eulaliou
Szemere a všetko tlieskalo, potom s Ottiliou
Szalay a Eufrosinou Eákay. Medzitým sa
sbováral s Tomášom i sO Szirmayovcami a
požiadal slečnu Melániu na tanec. Melánia
bola blažená.
y jednej besiedke záhrady bola menšia
skupenina hostí po hromade, v ktorej sa ro-
dina Szalay, Szemere, Eákay, Vôlgyesi, Szir-
may i s lekárom spolu nachodili. Szalay a iní
oslavovali spôsobného lekára a predzvesto-
vali mu velikú budúcnost. Peter Jablonský
držal sa vznešene, ale skromne a pri tom
všetkom pokorne.
,Pri tejto príležitosti verejne vyslovujem
to, že sme sa usniesli, pána lekára rukou
jednej z dcér rodín našich odmenif za jeho
ustávanie, ktoré konal v prospech náš. Na
ňom záleží volit si dámu srdca svojho na
celý nádejeplný jeho život.^
Pani Vôlgyesička so Szirmayičkou triasly
sa od zlosti. Aladár škrípal zubami, on by
bol tak rád jednu z týchto troch dostaC, a
nešlo to, a tomu „sedliakovi^ dali na výber
bárs ktorú si vybrat. Slečna Melánia zara-
zila sa a chytila pri srdci divo búchajúcom.
Slečny Ottília, Eulalia a Eufrosína rume*
nily sa.
Peter urobil hlbokú poklonu a mlčal.
„Vy mlčíte, šľachetný pane?^ pýtal sa
Szalay.
„On. je sedliak!^ vychrlil ticho zo seba
Aladár.
„Ja som už zasnúbený 1" slovil Peter.
Ottília, Eulalia a Eufrosína zmizly.
„Hahahal On je zasnúbený so sedlia-
ckou!^ vykríkol a ulahčil si duši Aladár.
„Kto sa opovažuje tohto šlachtica nrá^
žat?" oboril sa Szalay na Aladára.
,Pánovia,^ riekol vážne Peter, „moja
snúbenica je učitelská dcéra. Ale s odpuste-
ním slávnej spoločnosti, takto surové sane-
dám urážat od takéhoto človeka, jehož sve-
denú obeC som včera vyliečil v „Bethesde,^
a jehož nezákonného syna som taktiež včera
oddal do sirotinca. Za odpustenie prosím.^
Pani Vôlgyesička omdlela, pán Tomáš
ju odviedol preč, spoločnosť sa škandalizo-
vala, panie poutekaly.
»To žiada krev !^ volal nazlostený Aladár,
vyvolávajúc Petra na súboj.
„S vami pôjdem na súboj len na palice,
pane, jako som to urobil, ked som bol vašim
vychovávateľom. Mám vyrozprávať, prečo som
vás bol vypalicoval?"
Aladár letel preč, bol z domu Szalayho,
Szemereho, Kákayho, a neomylne i z iných
na veky vylúčený.
Lekárova sláva zrastala čím ďalej, tým
viacej. Aladár mu prisahal večnú pomstu.
Slečny Ottília, Eulalia a Eufrosína oblie-
kaly sa od dnešnieho dňa v šat smútočný.
XU.
„Na zdravie, kmotrel"
„E dobrému úžitku, kmotričku!^
Zdravkali si v krčme Šalamúnovej v pod-
tatranskej obci Malinovom nerozluční dobrí
dvaja priatelia richtár Kubo Surový s vice-
richtárom Janom Neohrabaným.
A Šalamún štmkal si s nimi a usmieval
sa jim ustavične a točil sa okolo nich, ani
ten najzalúbenejší galán netočí sa tak okolo
svojej milenky. A jak sa usmieval Šalamún,
tak, jak ešte nie sladšie, usmievala sa, tak,
jak ešte nie bystrejšie a prívetívejiie točila
sa okolo nich do nepoznania ztnčnelá polO'
vička jeho Rebeka.
A jak by sa neusmievali, jak by sa ne-
točili ? ! Šalamún a Rebeka zbohatli za pár
rokov, obsypali sa peňazmi, mali pole, diuny,
o. 9. l«T7.]
Orol, obráxkaTý ôasapis.
293
granda, hora a vyée pol ôBám} gazdovských
statkov vo vrecko, na ktoré boli intabulovani.
A nie div! Šalamún mal za priatelov hlavy
oboe, ba bol i v stolici podporovaný a váeli-
jakými výhodami obdarený. Jako ale pribý-
vala jemu, ták ubývalo úbohým občanom.
Tito chodili staby tiene, a čo ďalej Šalamún
v obci gazdoval a nadobýval, tým viacej aa
v nej mizéria zmáhala, a jak hmotný tak
i mravní stav jq k úpadkn sa kloniL
Nie div! Ved predstavení obee urobili
z krčmy Šalamúnovej kostol, i obecný, radný
i súdny dom. Ano, pán richtár, vicerichtár
a prísažní chodili viac do krčmy, jako do
kostola, ba i po čas shižieb Božích meškali
v nq a neraz sa stalo, že v nej sa radili,
súdili. Kto na richtára, viceriditára a pred*
stavených obce Malinovho účinkovati chcel,
tea sa ani nikdy nedovoláva iného, lež Šalamú-
novho vlivu. Jestli tito nečo previesC chceli
u richtára, to sa jim neomylne podarilo. Lež
i to stálo, že kto sa jich vlivu dovolával,
ten musel otvoriť štedré ruky, labko mu to
neprišlo. Ináče ale zase beda každému, kto
sa 80 Šalamúnom rátat išiel. Dialo sa to
vQždy v prítomnosti úradu. Rátat sa majúci
bol velrai vyznačený, veru až sa dobre cítil!
Y bočnej ehyžke krčmy sedel si s úradskými
a átmkal s nimi. Minulý hodiny dve, tri;
darmo čakal na Šalamúna, ten ešte vždy ne-
staäl, ešte mal vždy zamestknanie a zane-
prázdnenie rozličné v krčme, vo dvore, v piv*
BÍci atd. ObeC židova , vulgo na poratúnok
prišlý za ten čas si len popíjal s pánmi
úradskými, až sa opil. I prišiel Šalamún.
Najprv sa rováše zrezaly, potom vyrukoval
Šalamún so svojim lajstrom, až sa milému
chlapíkovi v očach zaiskrilo a vzdor opilosti
jeho ^klenička mu temer z ruky vypadla.
I dnes zdravkajú si kmotrovei u Šala-
múna. I dnes má tento pred sebou obet
svoju. I dnes sa už zrezaly rováše a vytiahol
lajster) a milá obeC, Juro Hybký, sedí za-
myslený, vlastne kníše sa na stoličke.
„Preca J0 to len moc toho , Šólemko.
Ved jak to takto pftjde, za pár rokov je po
mcgom gazdovstve."
' ^NevídaUH zvolal žid, „že vraj- moc!
Prosím pána richtára 1 všetkých pánov pri*
sediaciefa, či Jurko náš nerobil dvoje krstenie,
dva kary, či uestaväl stodolu? A potom iné
každodenné potreby! Nuž čože by to bolo
moc, za tri roky štyristo zlatých v takom
gazdovstve 1"
„Yed sa toho veru len moc minie, to je
pravda," odvetil zase Hybký, „ale vera Bože
by ste vy to Šólemko tolko nemali borgovat;
ľahko sa to berie, ale jako zaplatit?"
,iDo toho nás nič, Jurko môj,^ preho-
voril múdry pán richtár, „to si mal vtedy
rozváflit) keď si borgoval, teraz je to už pri-
poizde. My sme svedkovia toho, že pán áren-
dátor ti nič nepripísal.''
nTo veru nie, to nie. Máš pán Šalamún
je svedomitý človek. Nech ho PfcnBoh živí!"
slovih prísediaci a štmkali si.
Ale Jurko Hybký nerozveselil sa.
„A či. pýtam priam peniaze od vte, thE*-
ríčko? Nepýtam. Berte na novo kolko ohcete.
Dám vám celú moju krčmu. Vy ste poriadny
človek. PlatiC mi budete, keď budete môct.
Ved ja čakám každému. Či ja chcem dakomu
byt neprfležitým ?"
A takto dohovárali Jurkovi i páni pred-
stavení. Na to prišiel pán notár Perohryz
a napísal písemko toho obsahu: že je Juro
Hybký dla porátania sa s pánom Šalamúnom
tomuto štyristo zlatých dlžen, ktoré sa mu
za štyri roky po stovke vyplatit zav&zuje.
Interes na štyri roiky^ rátajúc ôO kr. týždenne,
vynesie od tohto kapitálu vyše stovky. Na
tento interes oaobýtné písmo sa vystavilo
takým spôsobom, že Jurkovi Hybkému Šala-
mún hotových sto a mekiolko zlatých požičal,
ktoré mu tenže po štyroch rokoch úplne pri*
navrátiC bude povinným.
Oboje píšem podpísalo sa. Jurko položil
svoje križiky, slavné obecné predstavensti?e
podpísalo sa jáko testimonium legale aSala^
mún honorujúc pána notára Perohryza dvadsaC
zlatými, schoval písemká v komore do želez-
nej truhly a navrátiac sa znovu traktoval
úrad i Juila Hybkého. Pilo sa a štmkalo,
Šalamún bol štedrý a dobrej vôle a pani
árendátorka Blebeka doniesla ešte i tučnú
pečenú hus na stôl, bA tak celá izba vo&ala
a núkala úrad, n(Ucala Jurka Hybkého, píro-
siac, aby sa mu z tej chutnej busiďcy pááild,
S94
Orol, obráskový éatfopU.
[t «. l«^t.
1
it je veru taká dobrá, ie KÍ mbie prsty od
nej oblizat a že ma za to stojí, že ho jeho
starká s takou chatoou húskoa nikdy nepo*-
častaje. Snáď mala srätú pravdu, bo veď tie
lepäie a tučnejšie husy z celej obce sa u nej
stavily.
Na dľtthý deä prebudil Sa Juro Hybký
s tažkott hlavou doma. Vo sne ležalo mu to
sta dajaký kameň na srdci a bdiac počal
rozmýšIaC o tom v<Jerajšom ratúnku. Badal,
že je zle s ním. Dumal, že radšej predá pár
volov a priam vyplatí žida a nebude viac
nikdy brat na bôrg* Potom sa ma zase len
tých volkov škoda videlo predaĹ Veď za
átyri roky len nejak vyplatí, čo by nie?
Tieto my^ienky búrily mu deň i noc
v hlave a preca sa k ničomu odkodlaf nevedel.
Trepoce sa mucha v osídle pavákovom,
trepooe, ale sa z neho vysvobodiC nijak nevie.
Darmo sa trepoce, už je chytená. Darmo
Jnrko dumáš, rozmýšlaš^ už si ohytený. Kto
ie ti pomôže, keď si sám nemôžeš?
I obec podtati^ntká Javorníky bola na
polutovanie I Poverčivý a opilý mlynár Kubala
8 Icíkom a Bifkoa i s panou učitelkou An*
toniott, rodzenon Szikszay, vo spolku s tými
Mjoznačenqóími korhielmi v obci, tvorili mo«
hmtnú ligu, až sa jim i podarilo dosavádoy
žlachetný a pánu ačiteloii Pavlovi Javond-
ckému oddaný obecný úrad zhodi< a Mvý
z najseporiadnejšfch ludí pozostávajfici so**
stavit a previest. Potom to nž išlo, jako sa
hovorí všetko dolu kopcomi Ôkold Javomíckii
B chrámom. &úo celú predoélá obec nebol by
si ani poznal viacej, váetko to bolo zane«
dbané ; len krčma Icikova bola pilne navšte-
vovaná. A jak by i tde, keď sa opilý mlynár
Ktibala stal richtárofli a mal úrad celý zo
iMĎýcli nevylejov zákáfgáci. Neraz stalo sa,
že ďavÉý úrad opilj sta ten čap pravdu a
spravedlivoat prisudzoval.
Na deň Vstúpenia a Svätej Trogioe bol
páft richtár Eobaia nž za včas vána opilý.
Boieníai boK o£ dňom vopred sohnali ďihr
pov^ ktorf meOi íst poklady kopat Na roaksĺZ
riobtára Étaromaždili áá i oni za včasú do
mlyM. Tam jich mlynár a richtár äarode|>-
ným formolkátt naučil, ktoté ma}4 yr\ kopaítf
predriekat Učil jich tomu z jedne} tajomnej
knihy, „Sibilla" rečenej, a dával jednontu
každému čarovný prút „svätej vigílie," kto-
rým by nájdený poklad mal poáibat, aby ZAse
neanizol. Keď sa mužstvo víetkémn naučilo,
po dobrom raňajkovaní tiahlo do pob a do
hôr. A mlynár na voze za nimi. Výpntám
takýmto často i pani očitenca Antoi^ s pani
richtárkou a árendátorkou Bifkoa sa ptipo^
jily. Úbohý Javomický mueel sa na všetko
to dívaf a pri tom mlčat Nuž ale mal zadosť-
učinenie. Kopali, kopali, pokladov nenašli.
Nevýslovné veliký bol žial a bôI ila-
chetného starčoka, horlivého očitela Pavk
Javornidcého, ktorý nad úpadkom obce svojej
a nad zničeným dielom celého svojho života
cítit musel. Diabol mu všetko sloslné porú-
čal, čo on staväC zapOcal. Jeho ideále slalý
sa mu pekným, len nim satným snívaným
snom nikdy sa neuskutočnivším; jeho práca
prichodila mu jako dým a jeho celý boj ži*>
vota jakoby bojovanie vetor rozrážajéce bei
ciéla, bez výsledku. Teda to by bol los v^e^
kého dobrého a pekného na svete? V kaž^
dom stave skôr dôjde človek cíela, lež v stave
duchovnom a učitelskom. Pravotár umelý
Utk mnoho slávy a uznalosti svetskej žat
môže, jestU je len trodiu spôsobný, má ši<*
roké pole k oslave otvorené. Lekár výtet&ý
to isté docieli, tak i každého stavu maž,
nelzpominajic pri tom ešte i hmotné výhody.
Učite! ttbohý méze sa pretrhaút v pťád, nik
mu ju neuzná, môže celý život Mtávaf, prcoa
je len žobrákom, môže tisícraz krásne idoí
do života chcief uzádzat, iisfcraz ma jioh
uskutočnenie zlostný svet prekazí, a on žB
celý život na darmo, trpel celý život na darmo^
bojoval celý svoj život na darmo. Nenie to
do zúlinia?
Takými l»mutnými myálienkami zaniiala
Sa zronená duša (ažko v živote probévanéhe
Ufätela Pavla Javornickéba, keď k dopinenia
miery trpkého kalicha jeho eíte priäa An^
tooía manželka jeho s ním sa vaéit^ a ho
jako obyčajne pokašiaVaC.
„Zase tak zamysleným ptané mani^e?
Voď len ro£mýšIfl(}, lOnmýšhy, z čolio vy-
žijeme. Pán rídMár Ini daés hovoril, ie H
č, 9. 1877.]
Ovq\, obrázkový časopis.
385
občmia u neho osvedčili, že si už pristarý,
prislabý, žeby si mohol miesto svoje mlad*
šieiQu postúpiť. Pán ricbtár má jakéhosi vnuka
v niredházskoui semenisku, ten žeby bol jako
stvorený pre naču obec. A že jestli to ináce
nepôj4e, teda aspoň aby bol ku boku tvojmu
dočasne jako pomocný učitel postavený do
tvojeho úplného oslabenia, alebo smrti, pravda
že na tvoje vlastné útraty. Bozmýslaj len,
rozmýšiaj, milý manželu, jako vyžijeme?"
,tŽena, nehnevaj ma a nezhorčiig ešte
vyie môj dosť trpký život Riditár nech sa
stará o svojich boženíkov, tých nech si zhadzuje
a volí; ja mám moju vlastniu oirkeniu vreh«
D08(« o mňa i do mňa sa tá staräf bude.^
' ^No veru ti nái farár slabú pomoc podá,
prelúbezný manželu, trebárs si jakým jeho
miláčkom; vieá, že sa t tejto obci to stáva,
čo richtár s lepšísA* občanmi a laajetnejgítni
gazdami chee?^
„Dost zle, že je ob^c naäa také stádo,
čo pastiera svojho hlas uslyšat nechce. Beda
ovciam, ktoré dobrého pastiera sv(yjho ne-
znajd a ho nenasledujú. Tie padnú za korisť
vlkom."
„Ach, ach, ach! Môj žetipremilý! Pán
farár je tiež už starý a pán kaplán nemá
vIiTU a ty si ho sám pokazil. Ale jestli že
OTečky i sami na svojich nohách stáť a sami
bez pastiera chodiť môžu, čo riekneš na to?
Vtedy nepotrebujú vás, nepôjdu za vami, ale
vy musíte ísť za nimi."
„Daj ini pokoj, satan, odstúp odo mna.
Slepý slepého môže viest, trebárs oba do
jamy upadnú; ale vidomý za slepým nikdy
nepolezie. Jestli ale stádo cirkevnej obce
tejto nás nasledovať nechcelo, vidíme, kam
zašlo, trhá a dlávi ho vlk, morduje na duši
i na tele, duchovne i hmotne."
„Ach, ale ozaj, môj milý níužíčku, a
ktože by tak asi bol tým vlkom v obci tejto?"
„Kto iný lež Icík žid i s jeho Rebekou.
Nevidíš, že je už celá obec v jeho rukách?
Dnes zajtra vynde pri ňom celá na žobrotu."
„Len by si ty mužíčku premilený o to
starosť nemal, čo sa ta netýka a to nebasil,
čo ťa nepáli! Čo tebe po občanoch, ktorí
u Icíka pijú ? Veď jim za danno trúnok me-
rať nebudf . Kto si naborg^je, nech platí ; ty
neborguje&, nebude Ul hlavička bolet."
„Ty to oerozmnieii, bláhová žena ! Je to
nielen hmotný, ale i mravní ipadok. Icík je
ukrutný vlk a nadi ofočitnia sú zlé, prevrátené
stádo, nasledujúce nájonníkov, ktorí ho eéte
dodávajú do pažeráka vlkov,"
„Pán ricbtár Eubala sa o to postará;
hovorili aby každý len tolko smel u žida
bofgovaC, kolko vládze. Na to že je on tu,
aby sa občanom krivda nestala."
„To sme zkúsilí, polutuj sa Bože! Od
toho času, jako je ten Qový pán richtár, ten
tvoj premilený kmotrik, čo tvojmu mužovi
o chlieb hrá, v úrade, všetky, veci tak oči-
vidome k dobréom sa tu zmenily. či nie?"
„Ty nepoznáá môj^ kmotra* Každý člo*-
vefc má svo|u chybu, darmo je. I on ja má,
tú totiž^ že nevyleje. On sa ale v mojq pri*
tomnosti aabožil, že jakonáhle sa mu podarí
poklad dostať, chudobu napooiôie*"
„Temz je iíad na mne sa smiaĹ Eedí
poklad nájde? Mdžeme čakať. To jdío čoby
slovil, keď na deravom moste nájdem groi^
alebo keď nessjiém, dám tebe. V našej obd
našiel príänením pána richtára a jdio nár
hončích Icík poklad, a ten ho vie i vykoristiĹ
Čarovným prútom mu je pri tom pálenka."
„Ľudia pili i piť budú, kým na tom
svete žiť budú. Môj nebohý muž tiež ne-
vylial, a bol, Pán Bôh mu daj slávu večnú,
tisícraz lepším lež ti, čo nepijú." A tu začala
Antónia plakať, nariekať. „Vedela by som
poradiť každej biednej vdove, aby sa po druhý-
raz nikdy nevydávala^ ach, len prvá láska
býva najlepšia. Škoda môjho Jozefa, to bol
mužík jako z cukru! Moje slovo mu bolo
sväté, moja vôIa rozkaz : môj dobrý, môj ne-
zapomenutedlný Jozefko!"
A tu sa zase pustila do u sedavého plaču.
Kto opíše tie búrlivé pocity, čo sa dušou
úbohého Javornického sťa búrlivé oblaky na
oblohe nebeskej preháňaly? On mal dosť
utrpenia nad tým, že práca a snahy celého
života jeho zmarenými zostaly, neuchránil
h<^ milostivý Bôh v tom súžení, keď dom
blaha svojho na hŕbu zvalený, keď sa o svoje
milé dieťa pripravený byť videl, aMchránil
ho milostivý Bôh ani pred Jóbovdiou zlou
236
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 9. 1877.
ženou po jóbovských nehodách. Táto Xan-
tippa, ktorá bo o celý pokoj, o celé äfastie
a blaho života i domácnosti pripravila, ešte
jemn robí výčitky, tá si svojho predošlého
manžela chváli na úkor terajšiemu. Čože on
utrápený manžel druhej ženy mal riect o svo-
jej prvšej manželke, o tom anjelovi, o tej
drahej, večne nessapomenntedlnej duši, ktorá
by sa storáz bola musela už v hrobe nad tým
obrátit, keby to znala bola, jaká zlostnica
jej miesto nastúpila, jako sa jej milé diéta,
Marta, mHSela z domu rodičovského do ší-
reho sveta uberat. Ved sa na nom to Spa-
sitelove vypovedanie až na vlas vyplnilo, že
„nepriatelia človeka domáci jeho.** Manželka
jeho nadržovala zjavne jeho najvätším ne-
priatelom, ona sama borievala nekalou rukou
všetko to, čo ott tak prácne a trápne stav&l
Bolo mu do zúfania a preca si siúfát nesmel.
Ešte ho pútalo čosi k životu, milá Marta
jeho. Ešte mu podávalo niečo nádeju k obratu
lepšiemu, tá výpoveď Petra Jablonskéhb, bu-
dúceho eafa jeho v Malinové vyrečená: „Naša
budúcnosť mnsi zahaĎbiC minulosC, musí nám
dat zadostučínenie a musí pokarhať zlomysef-
níkov našich. Áno, verme, že všetky naše
žiale blažená radost zamení.^ Tým sa tešil.
Manželka Javornického oplakávala svojho
predošlého manžela a on sa zase do myšlie-
nok trudných, jako obyčajne zahrúžený práve
zpomienkou na svoje milované detičky tešil,
ked silné klopanie na dverách zavznelo.
Sotva stačil Javornický svoje „volno"
vypovedať a sotva stačila pani manželka jeho
Antónia slzy z očí svojich chytrou rukou
poutieraj, už sa objavily tri známe postavy
vo dverách.
Jakoby sa z čistá jasná bolo zablyslo
a jakoby blesk ten ukretieiiromu bolo spre-
vádzalo, tak sa zatriasli manželia. Zatriasli
sa oba, no každý iným pocitom: Javoruický
radosťou, Antónia zlosťou.
„Deti m.(^e!^ rozkričal sa starký mlá-
deneckou silouaohebnosťou skočiac na rovné
nohy a rozprestrúc náručie svoje oproti nim.
^ „Oteemôj!''
„Drahý otče!"
„Priateľ môj !«
Tak ozvaly sa dva mužské a jedon žen-
ský hlas odrazu.
Javornický, len pred nekoTko okamže-^
niami ešte ten zúfalý Javornický, bol tým
najblaženejším človekom v tomto okamihu,
ved držal v náručí deti svoje: Martu i Petra,
Á tisol pravicu priatelovi svojmu milému,
otcovi Jablonskému. Na pekelné zúíania plné
okamihy tak nebeskej slasti plné okamženie
— či to nie div Boží?
Všetci boli na najvýš sretnutím sa ne-
očakávaným prekvapení. Boli radosťou jakoby
opojem'; no vytriezveli na posmešný hlas od
nich sa odvrátivšej domovej panej.
„Jestli sa nemýlim, to je tá naša ube*
hlica ? Celá dáma, vera Bože celá dáma. Nie
div, Pešt je Peši A potom ved slečna dcéra
utiekla z otcovského domu samotná jako prst
a teraz si vedie až galán^^
Bolo to čudné privítanie. No ono z úst
macochy žiadneho z našich troch známych
neprekvapilo. Marta neočakávala nič iného
od zlostnej macochy mimo úšklabkov a su-
rového ns^ádania — i čoby ju bolo malo
prekvapiť, keď sa jej za podiel dostala?
Jablonský a syn niali ešte síce len po prvý-
ráz to šťastie osobne poznať macochu Mar-
tinu, a poneváč si ju ináč nepredstavovali,
lež tak jako sa jim ukázala, nedivili sa ani
tomu neobyčajnému dojmu , ktorý na nich
priam pr iprvom sretnutí a potkaní sa urobila.
„Nemal bych tí to tak lahko odpustiť,
zlostná žena, že moje tebou už dosť utrá-
pené dieťa tak hanobne vítaš; ale. nedbám,
ukáž sa len i cudzím očiam takou, jakou si
a jakou si vždy bola bez srdca ženou a oprav-
dovou macochou. Tu ti predstavujem sverenca
mojej Marty lekára peštianského, pána Petra
Jablonského, a v tomto ctihodnom mužovi
vidíš otca jeho.^
Otec i syn Jablonský poklonili sa, An-
tónia si celé pery dohrýzla od zlosti. Zlahka
sa ukloniac svojim obyčajným uštepačným
tónom slovila:
„Nuž jakože prišierk tej neveste? Tie
cesty jeho by som veru rada zaaf."
„Poriadnym spôsobom a statočnou, spra-
vodlivou cestou," riekol Peter s dôrazom
príste pohliadnuc na uštepačnú macochu.
č. 9. 1877,]
Orol, obrázkový časopis.
237
takže hovorit chtiacej slovo v ústach trčať
zostalo.
„Hm, hm ... .^ počala ona zapŕlená zlo-
sCou preca po chvíli, „veď už len keby sa
to nebolo v Pešti stalo. ^
„Pani moja!" prejal otec Jablonský vážne
reč, „naáe deti sa nezasnúbili v Pešti, ale
v susednej obci Malinovom, a to síce poriad-
nym spôsobom pod očima a v prítomností
blažených otcov svojich. Vyprosíme si urážky I"
„Hanbi sa, žena, takú reč viest oproti
nevinným detom našim, ^ rozborlil sa Javor-
nický. yPozri si Martu moju drahú,'' a tu ju
boskal otec uradostnený na čelo, „či nevy-
zerá jako sama tá najnevinnejšia nevinnost?
Pozri si môjho budúceho zafa, či si videla kedy
álachetnejáiu mládeneckú postavu ? O, mnoho
som trpel, mnoho pre tvoju zlost podstúpil,
ale verím v Boha, že mi vydarené a vrelo-
milované dietky moje všetko moje utrpenia
v ráj premenia. Ano v ráj, počuješ, v ktorom
raji nebude viac hada.^
„Len si daj pozor, aby tí tvoja roztomilá
dcérečka zase z toho raja neutíekla.^
„Keď sa mi také navráti do môjho domu,
jako teraz a v takom sprievode a pod takou
ochranou, nič nedbám; nemysli si, žena, že
je každá deva tvoja Tonika!"
Antónii nebolo viac načim. Počala sa
v pravom slova smysle vztekaf.
„Nech si s mojou dcérou nik nečistú
hubu nevymýva, i tej bola len Marta na
príčine."
„Ktorú Martu," skočil jej do reči Peter,
„Tonika v Pešti jako sestru milovat sa na-
učila."
„Jako to?" zadivil sa s hrôzou otec
Javornický. „Jako prišla Marta k Tóne ? Čo
malý spoločného?"
„O tom by bolo dlho treba rozkladat,
otče milý. Dos( na tom, že matkou svojou
zavrhnutá a v Pešti v najväčšej biede sa po-
tulujúca Tonika bola Martou zachránená.*'
„Tvoj prst, Bože!" vyvolal Javornický
a smelým, hrdo vztýčeným čelom predstúpil
pred zlostnú ženu svoju. ;,Počuješ tygrica?"
„Eh, povedala, povedala!*' zakričala
Antónia a utekala najašená do mlyna.
A do Javomickej školy navrátil sa za
nekolko dní zase ten starý dobrý čas, dobrý
duch, pokoj a blahobyt Starý Javornický
znovu ožil, bol radostou bez seba, keď sa
dozvedel o zámeroch svojho budúceho zata.
Tento sa preto do domova navrátil, aby jako
samostatný a rázny muž reputáciu svojho
otca, s ktorým tak hanebne zachádzané bolo,
navrátil. Nie ináč zamýšial i svoje rodisko
navštíviť, možno-li napravit, zošlachtit. Pri
tom nemožno zatajil, že všetkých troch tia-
hala neodolatelná túžba pod Tatry, do toho
utešeného, no, zavedeným ludom obývaného
kraja. Konečne trpký lós Javomického tiež
nedal Petrovi pokoja. Bôh je dobrý, kto vie,
či sa mu nepodarí ulavit ho a napravit mnohé,
čo bolo zlosťou ludskou pokazené?
Peter Jablonský osadil sa na nejistý čas
v stoličnom mestečku rodiska svojho. Kúpil
si spolu s otcom svojim priam úhladný do-
mok so záhradou a niečo k nemu prínále-
žajúcim polom a začal svoju lekársku prax
tam provozovat.
Jako blesk rozšírila sa o tom povest
po celej stolici, a neminulo nekolko mesiacov,
bol Peter Jablonský najhladanejším lekárom
okolia, lebo ten chýr, ktorý ho z Pešte sem
predišiel, ani najmenej nezveličoval, ten chýr
bol maličkým v oči velikej osvedčenej spô-
sobnosti jeho. Niekolko podarených operácií
previedol a už ho všetky panské domy vy-
chytily, áno i sám velžupan ďakoval mu za-
chránenie života svojich dvoch synov.
A tento za krátky čas tak vychýrený
lekár, ktorému otvorené stály dvere každého
panského domu a otvorená náruč každej pan-
skej rodiny, zasnúbil sa verejne s chudobnou
učitelskou dcérou v Javorníkoch. My vieme,
že to bolo len ztvrdenie zasnúbenia sa prvého,
verejný výraz pred svetom toho zasnúbenia,
ktorému sme my boli prítomní v Malinovom.
Kto opíše tie radostné, tie blažené po-
city, čo v srdci starkého, dobrého Javomického
ožily, keď svoj poklad, svoju dcéru zase do-
stal zpät do domu svojho ? Mrákavy na oblohe
života jeho tak dlho visiace sa rozptýlily a
slniečko blaha utešene svietilo si na nej. Prí-
bytok školský ožil a znion umlčaný zase sa
rozihral. Keď spôsobné a bystré prsty Martine
34
238
Orol, obrázkový Časopis.
[Č. 9. 1877.
po ňom si behaly, ó jak ožil tichý a tak ^ustý
pred tým príbytok ten, oj jakú potechu lial
do srdca otcovho ten srdečne nábožný spev
dcérin : „Nesmút sa príliš nad trpkosťou lósu
toho, v ktorom steneš!" A „Kto nevie sám
seba zapriet, ten zlé ešte horším činí: preto
nech sa čó chce deje. Boh zdarí moje na-
deje l'^ A s obživnutím domu obživia spolu
zase i celá obec. Pri všetkej násilnej pokaze-
faosti obce preca ešte bolo a to, chvála Bohu,
ínnoho sŕdc v nej, ktoré sa návratu tak vše-
obecne milovanej Marty potešily. Počaly sa
zase pomaly vôkol školy hromadiť, počaly
lubým zvukom hudby Martinej načúvať a tie
jakoby nový život a nového ducha boly i do
mládeže i do starších vlievaly. A kéd sa ob-
čania presvedčili, že tú peknú a spôsobnú,
od macochy z domu vyhnatú Martu ten chý-
réčný lekár, ktorý už i v jich obci mnohých
vyliečil, ten dobrý mladý pán z mesta si za-
snubuje, ba ked sa i to zasnúbenie v škole
skutočne previedlo a už sa i o samej svatbe
hovoriť počalo, otváraly sa občanom oči a
oni tak, jako sa odvracali od školy a učiteľa,
počaly sa zase navracať k nej a k nemu.
Dobrí ludia sa tešia a srdečne radujú šťastiu
dobrých ludí; zlí sa nad nim horšia a ne-
pokoja. Tešili sa dobrí nad šťastím Martiným ;
no Antónia preniesť ho nemohla. Ona za čas
po príchode Martinom bývala vo mlyne, po-
tom ale zmizla z obce bez všetkej stopy.
A svatba mladého lekára, Petra Jablon-
ského, s Martou Javoruických nedala dlho
na seba čakať. Odbavovala sa v Javorníkoch,
kde mladý pár starký farár z rodiska Pe-
trovho, Malinovho, ktorý ho bol i krstil,
sobášil ; družboval učiteľ Malinovský, dôverný
priateľ lekárov, a Marta mala družíc celý
kŕdel, všetko to občianske devy v peknom
svojom národnom kroji. Hostí bolo n^noho
a medzi nimi i veľkí páni zo stolice. Ale
najvätšie obdivovanie vzbudil pán starejší.
Tento bol veľmi vznešený pán hen z Fešti,
ktorý ani nehovoril slovensky, a že to vraj
bol učbár lekára, mladého zata. Vznešený,
múdry vyzeral ten pán na prvý pohľad. Pekný
bol ten svatobný pár, utešený ten celý sprie-
vod, pekné tie pannenské družice; no, mne
sa najlepšie zdaly ti dvaja blažení otcovia,
ktorí boli y skutku oba blažení. Bola to
slávnosť veliká, vznešená, srdečná. Občania
Javornickí vzdor svojmu drzému richtárovi,
ktorý sa y ten den kamsi vytratil z obce po-
klady hľadať, oslávili deň ten čestne. Strelha
z mažiarov hrmela už od samého rána a pod
obradom sobáša práve tak, jako i pod obedom
hrmieť neprestávala. Darmo sa Rifka s mly-
nárkou vztekaly: že vari nejakého fôišpána
vítajú, strelba hrmela. Z rodiska Petrovho,
Malinovho, bolo mnoho občanov prítomné a
tí všetci i s Javomičanmi boli v obecnom
dome hostení. Všetci sa tešili, že v;idia sta-
rého Jablonského zdravého a volali ho a^e
za richtára do lona svojho. Sám ten pán
služný, čo ho bol vtedy vyšetroval a z úradu
zložil, tisnul mu pravicu a prosil ho o to.
Jako sa to mohlo stáť, odkiaľ tá veľká zmena,
pýtate sa? Priam si rozpovieme.
Svatba sa zkončila a blažený párik vzdialil
sa do mesta, svatobný otec Javornický ale,
pokiaľ otec Jablonský šiel do Malinovho ná-
vštevou, ponáhľal zo svatby na pohrab svojej
Antónie, ktorá práve v deji svatby, b^ snaJ
i v tú hodinu sobáša M^tinho v obci pre-
došlého svojho prebývania mrtvicou ranená
dokonala.
(Pokračovanie nasleduje.)
TQ,^<y>
Spevy hodín.
Oumejú časy rýchlosťou veternou,
Minutou sú jim rokov milliony.
Dejiny ľudstva bodkou malichernou.
Snom okamihu — stvorenstva Aeony,
Svetov hynutie — len odsekov znaky —
Tiky, taký — tiky taký.
Lež jedon atóm celého stvorenstva
Z Oka Božieho na zemekulu padlý
Siaha po palme smelo veličenstva.
Bo v ňom sa vesmír veškerý zrkadlí:
To človečenstva duch je jasnozraký —
Tiky, taký — tiky taký.
č. 9. 1877.]
Orol, obrázkový časopis. '
2á9
Ten i mňa stvoril ku službe do času
A ja poslušne nierám dni i noci.
Volám . . . lež kto si všíma môjho hlasu ?
Komu niet rady, tomu niet pomočil
Ož dujú víchre, chumelia sa mraky —
Tiky, taký — tiky taký.
-T໫4'>»<aH
Brat brata stíha za hrudku, potoky
Vylieva krve, závidí a hreší;
Zdá sa, že svet ten nie mu dost široký;
Čo nemá, chcel by, — čo má, ho neteší.
Udrem pokonnô : už niet po nom šlaky —
Tiky, toky — tiky^taky.
^ Vajariský.
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
Cestopisné náčrtky od Laskomershého.
(Pokračovanie.)
/a Žilinou šíri sa obzor. Na sever hore
proti Sliezsku fahá sa tesná dolina Kysucká,
na východ dolina Varíňsko-Belanská proti
Orave, na západ dolina Rajecká, ňouž sa
bystro štebotavá Rajčanka šmotle. Prosto
nosa vrchy Minčov a Malagura zastavujú vý-
zor, a týmito valnými oponami kliesni si
cestu Váh, kde potom naplašený a prácou
borenia rozbabraný žilinským údolím raiso-
niruje. Na všetky strany, kade sa vezieš,
vidíš níni povytierané doliny a hromady vy-
tísnutých skál, štrku a piesku tu nim na-
válaných. Velká sila á veky toho veíá riä-
kopily.
Za Žilinou prešli sme solný úrad, roz-
siahle staviská aerárneho panstva.
Vezúc sa chvíľu po náplave pritiahli sme
až ku samému Váhu. Tam videl som dvoch
na oko pastierov, ktorí hákom vo vode škra-
bali. Čo tí tam, rekii, hľadajú? Či sa dáky
MojSati utopil ? V tom vytiahne jedon z nich
2a hákom na brehu pripevnený povrázok á
konca toho trepala sa na udici lapená, asi
dve stopy dlhá ryba. Keby som sa nebol bál,
že ihi, kým prijdem domov, hogú-om raziť
bude, bol bycb ju kúpil ; takto ale narado-
vaný rybár strčil ju do cedila.
Cesta hradská pred vystavením pyšnej,
Búpernej železnice tolmä živá, zarastá teraz
pomaly trávou, len práve koľajami z obci do
obci tÝorí sá blato a pomerne prach. Vidno,
žé veru z vrchnostenskej priazne vypadla,
lebo drvením a vysýpaním štrku sa jej veľká
pôzofiiost nevenuje.
MojS-Lúčka a za vodou Mojš sedia jako
pracka po oboch brehoch Váhu. Mojš leží
v Transvaganii tak nízko na brehií Váhu, že
to občanom i mimo vôli nohy si močiť veľmi
ľahko padnúc musí. Z M. Lúčky zvráti' sa
cesta na breh nad obcou zvýšený a tak po-
tom prijde sa pô nej do Strečná.
V Stréčne príjemne nápadné mi bolô'
videí čistotné oblečených občanov, možno'
občiansku starešinu, na preddomí sedét^ á
noviny nahlas čítat. Poslucháčov nebolo máloi
Že carihradský „Vakif" nečítali, to sa do-
mnievam. To, čo čítali a naslúchali, bolo na
vlas podobné nášmu „Hlásnikovi." Srdečné
na zdar tomu vlastencovi, čo óávetu svojho
ľudu podporuje! Sláva mu!!
Tu v Strečňanskej romantickej úžine po-
krmili sme kone a ja použil som teii čas
i poobzeral som sa po intereásántnom okolí.
Tu je svet skalami zabitý. Keby sá Váh ta-
diaľto nebol prelízal, sotva by tadiaľto cesta^
z Turca do Trenčína bola viedla, Vydriapaľ
som sa nad cestou na brblo oproti tíradu,*
strmo nad Váhom sa vypínajúce, i oprel sónh'
óči o mohutné hradisko.
Opretá o operadla hradskej stála podo-
mňou, hľadiac dolu do hlbokého Váhu, moja
žena. K nej pridružil sa pltník. Jim hlboko
pod nohami prikotvené stály plte. Každé
slovo čul som zreteľne na moj vysoký prestol.
Pltník vyprával mojej žene podivnú hi-
storku, jaká sa pred troma dňami na jirofaj-
ôej železnici prihodila. Z Nézbudskej-Lúčky,
tamto oproti Strečnú malej to dedinky, praco-
val jedon nádenník na železnici. Tľiročnf jebd'
chlapček vybral sa traťou za nim a núdený
dlhou chvíľou zaspal medzi kolajámi. Zjaví
sa vlak, kärujúc zpoza kopca a vodič bnecľ
34*
24Ô
Orol, obrázkový Čafiôpis.
[Č. 9. 1877.
•w-^ •^^ V-*^- .>^ ^ ^"S.^^ - ^ >* .
zbadajúc chlapca, pristavit vlak nijak ne-
mohol. Chlapec hrmotom vozňov prebudil sa
síce, ale preľaknutý na štastie ani údom ne-
pohol ; nuž a tak vraj najhroznejšie nebezpe-
čenstvo bezškodne prebehlo ponad jeho hlavu.
Takto vyprával pltník, i dusil sa a tak mu-
sela byt pravda.
Z m6jho povýšeného miesta videl som
i námorskú vojnu. Dvaja do špiku rozsršení
pltníci ohrievali sa tam dolu na pltiach tý-*
kami, ta dolu na dolniaky k podpore révy
určenými. Že ti z Lykavy a jej panstva po-
chodiaci poddaní tvrdé lebky mali, bolo po-
čut až hore na moje stanovisko, lebo to rúče
chrôpalo. Bol to boj o jestvovanie dla Dar-
winovho systému.
Predomnou stojí hrad, za nim vysočizné
hory, podomnou tečie Váh, 2a Váhom na vý-
chod vypína sa kukajúci na mňa Starhrad,
na sever tiahne sa Žilinská dolina s obcami
Tepličkou, Nedecom, Varínom, Nezbudskou
a ňou hadí sa železničná trat. Velmi dobre
som sa cítil, i vytiahol som tobolku a skreslil
som si hrad Strečno. Deň bol vedrý a tichý ;
fahalo ma hore na hrad. Darmo som svoju
polovicu vábil do hradu, darmo som ju uji-
stoval, že tam bude pekná kapusta a krásne
sa pasú teliatka : nie a nie ! A tak prehodiac
plachtu (koncovku čili plaid) cez plece, stúpal
som hore. Šiel som poza záhrady dolinou
hore, potom severným bokom zámočného
kopca starou cestou stúpal som na chrbát
kopca od západu a tak hrebeňom kráčal som
zase na východ, t. j. k Váhu hore k samému
hradu. Tu pred bránou hradu sišiel som sa
s novosvetským kulturellným známym člán-
kom, so zemiakmi, v úplnom kvete ; áno, so
zemiakmi, ktoré ani Dônč, ani Deršffy, ani
Ponkrác a Vesselényi poznat čest nemali.
Nevkročil som hneď bránou do hradu,
kde už od dávna signál trúbou dávaný z hra-
dieb počut nebolo, ale motal som sa severnou
stranou pod baštami. Všakové jamy, prie-
kopy, smetiska, mrvy, kultúrne čierne vrstvy
zeme značily na bývalé rozličné budúnky a
prípravy hradné. Tam sa mi zdala byC studňa,
tam zase vyheň, kde nezmenný ukliarsky
prach dakolko centimetrov výšky ležal. Vápno,
skaly, zlomky tehál, prirodzené ka«meňné
stupky, suchá štipka zo skúpej prstí vy-
rastená šuchotala mi pod nohama. Keď som
došiel na roh krajnej bašty, nevedel som, čí
kochať sa na divokrásnom pohlade okolia,
či na pyšnom starobou sklúčenom hrade.
V takom momente človek dumaniu ponechaný
býva vytržený. Tu hore ticho, len pustovky
pískaly, nad Polomou vysoko hore krútil sa
malý obláčok, Váh temno šušfal, tahajúc
ďalej ticho, jakoby starého známeho, hrad
Strečno, zo sna prebudit nechcel. Hlasy lud-
ské zpopod brala ozývaly sa čisto a jasno.
Nože si myslite ten obraz a nečudujte sa,
že pod nohami Strečna poesia kvitne. Krásna
príroda tvorí krásne myšlienky. „Auf den
Bergen wohnt die Freiheit,^ hovoril, tuším,
Schiller.
Blízo mňa pri samej zemi predlabaná
je diera do silnej zdi, do vniutra bašty ve-*
dúca. Pretiahol som sa dnu, ale tam inšieho
výhladu som nemal, jako medzi začadenými
múrami prosto do neba vyzerať, bo okná
boly mi privysoko. Ztade prešiel som do
priestoru, ktorý, dla klenby súdiac, mal byt
káplonkou.' Všade ticho, všade pusto, len
duchovia dedov ovievali ma. A tak pochodil
som rad radom tie rozličné staré a staršie
staviská, už viac už menej porúchané. Z jednej
miestnosti, asi v prosred hradu, je z dolnej
čiastky vyvaleným oknom svobodný výhlad
dolu do prepasti. V prosred miestnosti lež f
ssutina nakopená v podobe krovu. Na vrchu
tej ssutiny proti oknu strmo sa kloniacej
som zastal a hľadel do hrtana priepasti. Zpod
okna dolu nie len že je zápoTa kolmá, ale
je podrazená, tak že hradská cesta na brehu
Váhu od vrchu krytá je výbehom brala ; alebo
druhými slovmi : ktoby tým oknom šašíroval,
alebo šašírovaný bol, nepadol by na cestu
pod hradom, ale zaletel by poza ňu do Váhu.
Výška hradu nad morom je 1545', nad cestou
ale kolmo 228' (= 38^). A nad tým oknom
hore vysoko na múre v povetrí medzi nebom,
holou Polomou a Váhom pláva a či visí balkón.
No, už tie dámy, čo ztade dolu na cestu.
Váh, alebo na profajší Starhred fľokúvaly,
musely mat čuvy hrubé jako povrazy, sil-
nejšie iste, lež ja, lebo jako som sa dolu
tým „kuksinslochom^' nahol, počalo ma proti
242
Orol, obrázkový časopis.
[6. 9. 1877.
Žalúdku štekliť, i musel som si zakryjúc oči
na chvílkn na tú ssutinu ľofhút. Keď som
sa po rozvalinách, kofko mi čas dopustil,
natúlal, vyšiel som von a lahol som si na
peknom príhodnom mieste a hútal o prešlosti
Strečna. No, chudák, nekdy slavný hrad,
prítomnosf jeho je telo hez duše.
Nad Strečnom sa zabríeždilo,
Zajasaly hory,
Vetrík pozdravuje lazy,
Nivy a úhory.
Na Strečne sa žiaľ usadil —
Tam ticho sviatočne.
Tak básni náš Dušan Sava Pepkin a
báseä táto skvitla v chládku osiroteného
Strečna.
On takže udáva v jeho útlych poesiach,
že hrad Strečno stojí na žulovej skale. No
poetom ovšem vela svobodno, tým nezazlí
nikto, keď zo tvarohovej hrudy žulu zplodia ;
skutočnost ale poučuje nás, že Strečno stojí
na vápenáku, a síce, jak sa nemýlim, je to
neocomský dolomit. Z toho materiálu je i sta-
vaný ; sú ale v múre i kusy červeného žabič-
níka (kvarcitu), ktorý vyše hradu v strmej
bralnej stene červenou barvou sa vyznačuje.
Žula vystupuje nahor povyše oproti holiam
Polome a Mincovej (4314'), ktorá poslednia
r. 18Ď8 15. jan. v tehdajšom zemetrasení
jako sredisko v prírodovedeckom svete značný
stupeň významnosti dosiahla. Kto že zná, čo
sa tej starej dáme tenkrát v črevách snulo?
VídaC i tu, že staroba nechráni pred šiale-
nostou. Medzitým je Mincová nespokojná
jako kedysi Petróci a Pankrác, jeho susedia.
I r. 1348, 1600, 1853 tiež striasla seba a
okolie, jako púdel, keď cez vodu preplával.
Toto okolie je teda velmi revolucionárne a
patrí pod prísnu dohliadku. O krásnej žule
strečĎanského priesmyku prehovoríme po-
zdejšie, keď sa pri otvore strečňanskáho passu
na strane južnej vozit budeme.
Zo strečňanskej archeológie poviem vám
kolko viem, jako skromný tourista; viac by
vám ovšem povedaC vedel o ňom pán A.
Lombardini, ktorý toho krá,niu kopu má a
z toho dačo myslím i do „Letopisu" pošle.
Či tento hrad, i so Starhradom, stavaný
bol, aby Turiec ^ŕed Trenčínom, či tento
pred tamtým chránil, a či preto, aby tovar
kupcov po Váhu sa plaviacich a po ceste
jazdiacich pod svoju ochranu vzal, podržiac
z neho koíko mu lúbo — to neznám. Dosf
na tom, že na takom mieste stavaný bol,
kde bez jeho povolenia ani pták preletet
nemohol a koho chcel, či to na vode, či na
ceste, či v povetrí, skalami zahlušiť mohol.
Jeho zakladatelia pod istým sentimentálni
neboli.
Orličie toto hniezdo mal vo svojej moci
už r. 1320, i 80 Starhradom, Miklóš a Donč
(Dominik?), Často v dávnych listinách spo-
mínaný zvolenské - liptovský župan. Krstné
meno Donč nachodí sa jako prímeno ešte
v okolí Brezna, no nie viac jako pánov hradu
a županov.
Roku 1352 darúva Ludvik I. Strečno
synovi Jana z Krásneho, Dominikovi (teda
zase Donč), Hlávka zvanému.
R. 1421 obsiahol Strečno od Žigmonda
Stanislav Deršffy. Za Jiskru vydobyl nočnou
hodinou Strečno Pankrác, pán Starhradu.
Roku 1437 páni Strečna a Starhradu napadú-
vali Žilinu jako dobrí susedia. Maria Szilágyi
r. 1457 Pankrácovi navrátila hrad Strečno a
Starhrad. Po smrti Ladislava Pankráca ad-
ministroval Strečno královský kastellán Juraj
Horváth r. 1475. Roku 1526 založil Zápola
Strečno so Žilinou za 10.000 zlatých a 3000
uhorských Burianovi Svetlovskému. R. 1548
zakázané bolo skrz krála Ferdinanda majite-
ľovi Strečna od Žilincov mýto vyberat To by
sa snad rozumet malo, aby meštanov ne-
ozbíjal. Roku 1633 strečanská pani Žofia
Bosniak vyzvala richtára žilinského, aby pre
zúriaci mor potrebné poriadky porobil. Ba
či ozaj desinficirovali ? Toíko je isté, že na
mor (choleru, typhus) ludia pred tým tak
mreli jako i teraz, no pomerne trochu preca
viac. Oproti hradu za Váhom tamto na te-
plickej rovine, kde v teplickom kostole Žofia
Bosniak pochovaná leží, rozliehalo sa r. 1678
koncom septembra pod Imrichom Tokôlim a
Štefanom Petrovec (Petróczi) z Košeca do
10.000 Eurucov, odkial na Rajec do Prie-
vidze prejdúc, statky Pálffyho pálili.
y týchto chladných múraniciach tĺkly
i teplé srdcia a cez švíky železného brnenia
č. 9. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
243
vdierala sa do tvrdých nádier horúca láska.
Čítali ste, čo sa dialo s "Podmanickovcami
na Bystrickom, čo s Katinkoa SúAogovie na
hrade Budatínskom? Tak hla i na Strečne,
práve na dejišti harcovania s posekanom,
kyjom, mečom a kusou, vyrástol kvietok
útlocitný; výraz láskavého srdca. V prvej
polovici XVn. stoletia bol pánom Strečna
Fraňo Vešeléni, jeho manželkou pobožná
Žofia Bosniak. Pán Vešeléni zanedbávajúc
citlivú Žofiu, blúdil za bojovnými dobrodruž-
stvami, a keď MuráĎ obliehal, obliehal i peknú
Maŕiu Séčovn, a jako jeho vojfnovia búchali
do múrov na strmých skalách stavaných a
grófom Salmom dobytých, tak on buchol sa
do Séčovej. Ona oproti vôli posádky ukázala
cestu zaiúbenému Vešelénimu do Muránskeho
hradu, do jej komôrky a do svojho srdca.
Keď chudera Žofia na Strečňanskom
hrade listovne skrze svoju sestru o manželo-
vých skokoch poučená bola, smútila a pla-
kala. Ale ani Mincová bola, ani Poloma jej
neporozumely. älboko bodnutá, manželom
zanedbaná, utiekala sa modlitbami ku Matke
Božej, jako to ludia. vše robit zvykli, keď sa
v pomikove nachodia. Putovala bosá po hra-
natých skalách špatné štrkovanej cesty nočĎou
hodinou so svetielkom v ruke pri strašnej
búre do kaplnky nad prepastou, nad Váhom
stojacej, tam v slzách pred oltárom v modlitbe
sa rozplynula a zosnulá, obklúčená pekným
snom o zvestovaní Panny Mane. Ráno na
úsvite, keď sa precítila, hladala ju hradská
čelaď. Jakonáhle domov prišla, navrátil sa
i manžel, ale inakší kavalier. Od päty po
käŕku bol zase jej a len jej láske prínavrátený.
Na pamiatku divného toho prevratu cho-
dievala Žofia každý rok na výročítý deň bosá
do tej kaplnky, ktorej už nieto, a bola tuším
Kurucmi rozbúraná. Zomrela Žofia 28. apríla
r. 1644, pohrobená súc v jej milej kaplici.
Roku 1689 nájdené bolo jej telo neporušené
a prenesené do Tepličky za Váhom, kde i po-
dnes mnohými navštevované býva. Taffatové
jej šaty v istom občase obnovené bývajú,
múmia tela ale nepremenená ostáva. S po-
dobizňou nad jej pozostatkami visiacou nemá
sa velmi dľa b. Mednianskeho zanášaf. Čo
sa týka zachovania mŕtvole, toho igavný pri-
khíd mame v Lipt. Sv. Jane. Tam na po*
hrabišti okolo starobylého chrámu, na osamo-
tenou^ kopd od viac století (300—400) mŕtvole
neporušené, a síce y hojnom ppčtei ležia*
Sú soschlé i báby, mimo zbladlej barvy, sú
zachované. A ^n ^opec vo Sv. Jane je necom.
dolomit, z ktorého uhličnaté plyny, malým
zverom jedoyité, našim proíL Klemensom ke-
dysi ku ^otoveniu kremsovej bielej barvy
potrebené, vypárajú. D48aipyslet, že plynový
ten výpar na zachovanie ^&rtvol účinkuje. A
ta|[ dalo \}ty sa zatváraC, že i otazný yápe^nák
strečňanský (neocomový dolomit) tie vlast-
nosti, čo Sv.-Jápsky, ipat bude. Ifapozatým,
keď i nie na krypty, ale na dobré pivnice
odpoi:účame Strečňanom ten kopec vápennistý,
nad nigvyššíin bodon^ cesty jestvujúci.
Nuž hlai kde sme z histórie pqšli do
pivnice; tak lietajú ludské myšlienky!
O lokef opretý, na materinej duške pod
hradbami tvŕdze vystretý, kde sa dakedy pa-
noši velmožov o gombíky hrávali « som sa
preháňal v časiech práva pasty, zazengúc
chvílott na žiarlivého soka — Starý Hrad,
až ma preca prebudili pozostalí vojaci hrad-
skí v čiernej a červenej uniforme; tí štípali
ma tak neludsky, že som skočiť musel. Boli
to vo svojom práve urazené mravce. A bolo
počuf hlas, ale nie z neba, lež z hĺbky, ve-
lenie mojej domovej žandarmerie k odchodu.
(Dokončenie nasleduje.)
-'-^sJlC\>*-^
Hrajnoha na Yepre.
Historičke -romantický obraz z predošlého storočia.
Podáva Ä. E. Timko.
(Dokončenie.)
V.
Asi naprosred cesty v horách od Brezna
do Tisovca vedúcej nsadily sa pred časom
vysfahovalé rodiny z hornej Oravy a behom
Času polstoletia rozmnožily sa a vzriastly na
mohutnú obec, ktorú Polhorou nazvaly. Pol-
244
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 9. 1877.
hora leží pod samou Fabovou holou. Na po-
čiatku predošlého storočia mala dedina i ko-
stol a čo ku kostolnému riadu nevyhnutne
patrí, mala i driečneho, éiroko ďaleko zná-
meho a chýrečného rektora — Štefana Or-
gančoka.
HoYoríme, že chýrečný bol tento pán
rektor polhorský a musíme teda i povedat,
jakým činom sa preslávil a tak ehýmeho
mena obdržal.
Štefan Organčok bol učený muž. Vedel
znamenite latinsky hovoríf a písat, lebo súc
vyučený na kňažstvo, pre neznáme príčiny
však len rektorom zostal, bol k tomu dobrý
poeta. Jeho latinské a slovenské verše, piesne,
selanky, ódy rovnaly sa básňam starorímskych
klassikov. Bol k tomu tak veselého ducha
človek, žeby so svojimi korenastými žarty a
humory i toho umrelého ešte do smiechu a
tancu doniesol. Bol hudec tak znamenitý, že
čo do ruky pochytil, na tom zahral. Vedel
znamenite nie len na husiach, piane, fagote,
fistule, barbore, gajdách, píšCale, pikule, ale
i na tých vSetkych nástrojocli hraf, ktoré
staré sväté písmo zpomina. A ešte čosi, keď
jedno z jedonást jedno od druhého qienších
dietok chleba pýtalo a chudera mat nemala
ho kde vziat, v ten čas zaháňal pán rektor
hlad svojich detí hraním na „hrebene.^- Deti
tancovat musely a na hlad zabudly. Sám vo-
lával sa „božím gajdošom!^
Práve obdaril Pán Boh rektora polhor-
ského s dvanástym nemlúvňatom, čomu sa
on nemálo tešil.
„Jak to tak i na ďalej pôjde," pomyslel
si pán Štefan Organčok, „budem jich mat za
celý register!"
Jako medzi ludom zvyk panuje, neza-
meškal ani pán rektor polhorský novorodze-
niatku svojmu vystrojit také krstenie, jako
mu vačok dovoloval. K výkonu tomu rodin-
nému sišlo sa do príbytku jeho niekolko
kmotričiek, kde neskôr, keď jim sladké a
hriate trochu jazýček poro^väzovalo a ducha
rozveselilo, veru živo byt počalo. Kmotríčky
daly sa do spevu, a to sa rozumie, pán kmo-
tor jim kontroval. Dlho do noci hodovaly a
spievaly rozgurážené kmotry. £j, veď nebýva
každý týždeň taká hostina, prečo žeby si
teda i nezaskočily?
Tu von je tma jako v rohu a na celej
Polhore nesvieti sa už v žiadnom dome, iba
u rektorov. V dlhej huni zaobalený pocestný
stojí pod oknom príbytku rektorového a
s úlubou díva sa na tanec rozveselených hostí
v izbe.
Pocestný zaklope na okno a prosí o vpu-
stenie do niutra. S kahancom v ruke prijíma
pocestného na prahu dverí Štefan Organčok :
„Ale človeče Boží!^ hovorí ku prícho-
dziemu, „či nevidíte, že nás je plná chyža a
ešte pýtate noclah? Či máte rozum, či ste
si ho dakde u Pinkesa prepili?"
„Nie že, nehorlite, pane rektor!" ozval
sa príchodzí noční hosf. Som neznámy v týchto
krajoch a nevedel som, že tento dom prí-
bytok Boží; ale preca by ste ma mohli len
prenocovať, zaplatím dobre."
To malo účinok.
„Nuž, teda vstúpte, budete so mnou spat
na sene v šope, a dačo zahryznúť sa tiež
nájde!"
Pocestný vstúpil do izby. Za malú ch vílu
oboznámil sa s kmotrami a nezadlho už štrnkal
a pripíjal si s nimi jako opravdivý kmotor
pána rektorov.
„Pán rektorke !^ oslovil noční host rektora,
„a či si nezaspievame takto jednu, keď sme
sa potúžili?"
„Prečo nie, svobodno, na to je čas, jest,
pif, veselie sa, spieval Nie sme na kare, ale
na krstení. U mňa zvyklo bývat vždy veselé
krstenie. Zaspievajte vy, či vám ja mám za-
nôtiť?" hovoril pán rektor.
„Začnite vy, jako domáci gazda! Ja za
vami !"
Pán rektor, Šte&n Organčok, na to vzal
z klina husle, naladil jich, natrel sláčik kolo-
foniou, štmknul, pretiahol slákom po strunách,
natiahol kolčeky a zpustil:
Keď Oravec zomrel, chcel hneď M do neba,
Nabral si on sebou ovseného chleba.
Že peňazí nemal, ani jednej babky.
Nabral si on k tomu chlebu ešte švábky.
A keď k nebu prišiel, na bránu štarmovai,
Hnedky svätý Peter o tom pomerkoval:
Kto to tak šturmuje, až sa vráta trasú,
Kde sa on naučil takému moresa?
č. 9. 1877,3
Orol, obrázkový časopis.
245
• •VX* -^ ^"^ •* ^ 'N./^ .#^ ^- .^> .^N-^v.
■ é^ .r\.^\.^\.,/^ y^ x*-*^ ^\,'^.^* <
Otvor, Petre, brána, uvidíš divnú vec.
Ktorú ti doniesel v cedile Oravec.
Tam na nebešťanev volá svätý Otec,
Aby išli pozrieť, že vidia divnú vec.
Ale nebešťania len v nebi oatali — ,
J^í sý Orikvci, dobre o nich znali,
liemáí lepšie, nemáš, jak v t^ ns^gej Poléóe,
Navarím si gmiedžure^), prilejem si ešče!
•
Pri odspievaní poslednej sloky tejto piesne,
ktorú sám pán rektor konaponoval, začal hra-
júc apolu na husle, tancovat a ločit sa do
koLesa a okolo celého stola.
.No nikdy som takú pieseň nepočul, čo
žijem,'' riekol hosť a kmotríčky tliaskaly mq.
„Teraz je rad na vás, pán brat!^ riekol
pohárik zdvíhajúci rektor; „nuže ukážte, čo
viete!"
Neznámy zhodil zo seba hunu.
Všetci prítomní videli pred sebou stáť
od blavy do päty ozbrojeného chlapa. Zpoza
opasku trčaly mu pištole a nože.
Chlap poskočil, udrel dlaňou na hradu
a spieval:
Na Fabovej holi jasný ohník horí,
Ktože ho nakládol, šuhaj čok v nevôli :
Huj hnj hujava, dnj duj dujava!!
I zahvizdol na prste a udrel dianiami na sáry.
Hrajnoha, Hrignoha, nebojíš sa Boha,
Veru sa nebojí, kým pod nebom stojí!
Huj h^j hcgava, dnj dnj dujava!!
I zahvizdol znovu a vyskočil od zeme.
„No či viete, koho to tu máte?" pýtal
sa hôrni chlapec.
„Hrajnoha, hajtman hôrnich chlapcov
z Vepra!" vykríkol pán rektor a v tom oka-
naženf vypadol mu pohárik z mky.
Kmotry zkríkly a pchaly sa za pec.
„Nič sa nebojte, panie kmotry! Pán
rektor!" oslovil Hrajnoha hostitela svojho,
dvíhajúc pohár, ;,m6žte byt hrdý, že máte
tak vzácneho bosta na tomto krstení, jako
Bom ja. To sa vám ver nesnívalo ! Štrnknite !
No ale darmo tu nebudem pif a jest," riekol
po vyprázdnení pohára, „to by sa mi ne-
svedčilo !"
I siahol rukou za opasok a vytiahol za
Jtrsf dukátov.
^) Omiedžnra = pomiesené zemiaky, kyslým
mliekom obliate.
„To bude tomu n(ialičkému do hlavničky,"
riekol zahodiac na seba hu^u a kráčal ku
dverom.
Pán rektor prišiel k sebe už len vtedy,
keď jeho hosť vo dverách hovoril : „s Bohom !"
Hrajnoha zmizol v nočnej tme.
Keď mal náš blažený rektor radosť z dva-
násteho člena svojho, mal podobne nemalú
radosť z Hrajnohov^o daru, s ktorým sebe
i defurencom svojim pomohol iste na n<Ay.
VI.
„Bums!" jakoby rana z dela rozľahk>'sa
to za včas rána po grúňocfa veporskýoh.
„Pif, paf!" začaly sa ozývať vždy hu-
stejšie a hustejšie padajúce výstrely z pušiek
na Vepre.
Čo to za shon, .čo to za surma panuje
v horách veporských, jakoby držala sa hlučná
polovačka na medveďov ? S puškami v rukách
vídať sem i tam poskakovať a preháňať sa
ozbrojencov, a zo zelených klobúkov jejich
dá sa na prvý pohľad poznať, že sú to krá-
ľovskí horári z Pohronia. Tu i tam vídať
sedliač v širokých klobúkoch s cepami a ko-
sami v pästiach Od južnej strany Vepra
v uzatvorenom šiku postupujú malé oddelenia
vojska s nasadenými bodákmi. Hluk, krik a
povolávanie poľovníkov zvätšuje sa, nepre-
stáva ani za okamženie. Vydržiava sa sku-
točne hlučná, neobyčajná polovačka. Na koho,
zpýtaš sa, milý hrachu? I odpoviem ti, že
dnes vyhliadli si úrady následkom rozkazu
palatinového ten deň, v ktorom mali pre-
padnúť Hrajnohu s hôrnimi chlapcami jeho
na Vepre.
Ztade pochádza tá surma, húštinami mla-
dej jedliny odrážaná, znejúca ďaleko po do-
linách podveporských. Polodivý krik, jako
keď amerikánski Indiáni v tábore prepadá*
vajú belochov s hory lomiacim ruchom, pre-
padlo vojsko a banderium pohronské Hraj-
nohu i spoločníkov jebo na Vepre. Prekutá-
vajúc každú húštinu, každý úkryt a jazkyňu,
bojujú s hôrnimi chlapcami, dnes idú zlomiť
moc Hrajnohovu a vyhladiť ozbrojencov jeho
do poslednieho hôrneho chlapca.
35
246
Orol, obrázkoTý Časopis.
[Č. 9. 1877.
'^ ^^-\y^^ .
,,Napred, chlapi, dobrá odmena vás ne-
minie!^ kričal brezniansky polesný, pán Bu-
ček, sám v čele družiny do húštav podvepor-
ských sa ženúci. „Dnes musíme chytit Hraj-
nohu živého alebo mŕtveho!*'
Ozbrojenci jeho nasledovali vodca svojho
s naCaženými kohútkami na samopaloch. Tu
i tam z húštavy padaly rany, dosial však
bez všetkého výsledku a prelievania krve.
Bol to znak, že Hrajnoha privítal prenasle^
dovatelov svojich tiež olovenými haluškami.
Padla nová rana z húštavy.
„Himmel kruzinál !^ zkríkol mladý horár,
Nemec Herschel, Ja som zastrelený I''
Dobre mierená kulka opálila mu nohu.
Buček a nekolkí ozbrojenci jeho boli
v skoku u poraneného a lutujúc mladíka,
obväzovali mu ranu.
„Hrajnoha nežartuje ľ^ prehodil Buček;
„no, zbojníku, draho zaplatíš nám za krev
tohoto šuhaj ca!"
Uhliari naložili poraneného na šmyk a
zniesli ho do doliny.
Pohon trval ďalej. Ešte s vätším ohňom
a zápalom stúpali páni za stopou hômich
chlapcov a všade tam, kde ukázal sa len
podozrelý predmet, rútilo sa rachotenie ostro
nabitých pušiek.
Už slnko hodne vysoko na obzore po-
stúpilo a surma na Yepre neprestávala; hrmelo
to, blýskalo sa, rachotilo to hrozne na tom
vysokom vrchu. Zdalo sa, že sta Yesúv ohno-
metný zrútit sa ide a srovnat so zemou ten
starý plešivý Veporl
Na malej polianke pred jazkyňou, pri
východliom svahu Vepra ležiacej, sošikovalo
sa množstvo hômich chlapcov do vedná. Medzi
nimi stál švamý hôrni chlapec s pištoľou v ruke
a dlhý samopal visel mu cez plece.
„Museli by tí tam dolu," začal hovorit
náčelník hômich chlapcov, „najprv rohatého
čerta zjiest, jakby chceli Hrajnohu a kama-
rátov jeho polapat. Nepodarí sa jim to dnes !
Ede je Eršo, kde je Doskoč; vedf len pred
polhodinkou som jich videl?" pýtal sa sú-
druhov náčelník, ktorí neznali mu o zmizlých
súdruhoch nič určitého povedať.
„I Tomaga a Fajtík chybia !" riekli po-
jední.
„No, čas je, kamaráti, aby sme na dačo
mysleli," preriekol Hrajnoha ku svojím ; „vi-
díte sami, že nezdolieme presile vojska, toho
za nami sa ženúceho. Horárov sa natolko
nebojíme, jako ostrých bodákov sriadeného
vojska. Detvania a Klenovčania s jich cepami
už dávno ukázali Vepra päty, 4en vojsko
udatné proti nám postupuje. Musíme myslet
na svoje zachránenie!"
„Nuž a vari sa máme pred nimi skrývat
jako sysle?" ohlásil sa Čertík, ohnivý to šuhaj.
„A ty čuš, ja tu rozkazujem I" ohriakol
ho vodca.
Vojsko blížilo sa ku nim očividome, a
jestli túto dobu hôrni chlapci premeškajú,
budú obkľúčení a potom niet viac pomoci.
To skoro zbadal Hrajnoha ; preto razom roz-
myslel sa a rozhodol.
„Za mnou, chlapci!" riekol a pokročil
ku jazkyni.
Jedon za druhým zmizli všetci v temnej
podzemnej diere; poslední vstúpil dnu sám
Hrajnoha a po hômich chlapcoch nezostala
ani stopa. Vchod zatarasili zvniutra skalim.
Vepor skryl jich do seba; bol to verný
strážca obyvateľov svojich.
Eu jazkyni o malú dobu blížili sa ešte
dvaja hôrni chlapci. Tomaga a Fajtík viedli
kráľovského horára poviazaného medzi sebon.
Nebolo poznat, kto je zajatý, lebo mal hlavn
a ruky až po pás zaviazané vo vreci. Od-
hádzali skaly a i jich skryla jazkyňa do seba.
Vchod zase zatarasili za sebou.
Tam dolu v dolinke odohrával sa pi«
dvoch hômich chlapcov smutný dej. Sta roz-
dráždení medvedi, keď jim lovec mládátá po-
bantuje, obklopení vojakmi bránili sa, sekajúc
svižko valaškami jako do mladých smrečkov;
konečne podľahli presile. Už mierili niekoľkí,
aby olovom srdnatý odpor jejich odplatili,
keď dôstojník prísne na nich zvolal.
„Živých, živých musíme jich dostat, aby
sme nimi pánu Earaffovi radost spôsobili.^
Eršo a Doskoč podľahli. Vojaci sviazali
jich spolu a títo dvaja hôrni chlapci boli je-
dinou korisťou výpravy podveporskej, s ktorou
pred kráľovským komissárom Earaffom po-
chlúbit sa mohlo vyslané vojsko a banderioD.
č. 9. ISll.]
Qpplf obrázkoTý časopis.
247
■ V'-w^ ^ '^y^^'^-'y^y^ *^«*^ *-^
-_XA_/^ y- ^'\^
Vojsko prekutalo i tíe najskrytejšie diery
Vepra, ale po Hrajnohovi nenašli ani stopy.
Výprava navrátila sa na štvrtý deň nazpät
do Haliče, dovedúc sebou dvoch hôrnich
chlapcov a oddala j ich do moci prísneho
sudcu Earaffn.
Živo bolo za nekolko dní v hlbokej jaz-
kyni na Vepre, ktorá dobre zatarasená stala
sa útočištom kamarátov Hrajnohových. I hol-
dovali tam jakoby po dobytom vífazstve.
Chýbali len dvaja mužia, naproti tomu ale
zabili hôrni chlapci a poranili mnoho horá-
rov a sedliakov, a pána Bučeka z Brezna
držali zajatého v jazkyni.
Živšie bolo ešte o krátky čas na polianke
nedhleko jazkyne. Gajdy hučaly, chlapci tančili.
„Ukážte sa, pane Buček," riekol Hraj-
noha k breznianskemu polesnému, dajúc si
poviazaného pred seba postaviť, „už som vás
yeru dávno nevidel, a už sa mi žiada videí
váš ctihodný parsún. Pekne vítam na novej
hospode!^
Hrajnoha postavil sa proti Bučekovi,
ktorému sňali obväzok z očú.
„Nuž takto že, zkade že začneme, od
predku ä od zadku? Jako že ste sa to mne
vyhrážali, že vraj Hraj nohu lapíte! Ba pro-
sím vás, nože mi ráčte povedať, kýho paroma
by ste boli so mnou robili?^
„Buček, chlap srdnatý, smelo pozeral
na Hrajnohu, ačkolvek zrejmá bola známka
na tvári jeho, že za svoj život ani deravý
groš nedá. Neufal žiadnej milosti od prísneho
sudcu svojho.
Hrajnoha usmieval sa.
Buček neodpovedal.
„Chlapci I" riekol náčelník, „pozrite že
pánu Bučekovi do úst, či má jazyka, či si
ho od strachu dáko neprehltol, ked zubami
hrkotol ?«
A chytil ho za bradu.
„Nenazdaj sa, hajtmane lotrov vepor-
ských,^ vyriekol zrazu Buček, „že fa idem
prosit o milosti'^
„Hahaha, pekný komplement i"" chechtali
sa hôrni chlapci.
„Milosť ? No veď si ani nadarmo nederte
jazyk; len to vám dávam na vôIu, aby ste
si vybrali, jakou smrťou chcete zísť zo sveta?''
Buček ztrpol, čítajúc z očí Hrajnohových
istotu slov tých.
„Čo si vyberiete? Zastreliť? Ha, to by
bolo pripočestne pre vás! Obesiť? Zaudiť?
No, vyberte si!"
„Ešte nenapil si sa dosť krvi?" ohlásil
sa Buček, trasúc sa na tele.
Hrajnoha sa opäť usmial.
„Ej, či ste dákysi gurážny, pán polesný,
že tak smelo odvrávate! Či neznáte, že len
mihnúť mi treba a hneď ste hore kopity?^
„Robte so mnou, čo chcete; zabite ma,
upečte ma, zožerte mal"
„Ej, nieže tak, nie! Chudá by bola z vás
baranina ! Ale takto hriech by som mal, keby
som vás na druhý svet poslal hladného. Mu-
síte sa najprv dobre najiesť a, nota bene,
napiť. Lievajte mu chlapci, do chuti!"
Zprvu nechcel pán Buček ani okúsiť,
ale konečne prinútený hladom a smädom na-
pil sa vína a zajiedol si srnaciny.
„No len sa dobre nafutrujte!" smial sa
Hrajnoha a vstúpil do vniatra jazkyne.
V smrteľných mukách jiedol a pil pán
Buček a po chvíli nabral si dobrého vína
pod klobúk v takej miere, že mu začaly oči
klepkať.
Na velenie Hrajnohovo opili súdruhovia
jeho Bučeka tak, že nevedel o sebe. Vidiac
takého Hrajnoha, zavolal na Čertíka:
„Teraz zanesieš tohoto strachoputa do-
mov. Tam v jeho záhrade uviažeš ho o tú
velkú hrušku a necháš ho tam, kým sa pre-
cíti a vytrezvie."
Čertík bral sa hneď do práce.
A ešte dlho holdovali hôrni chlapci pred
jazkynou pod Veprom.
vn.
Krásno je podívanie na velebný, hrdo do
výšky sa vypínajúci haličský zámok, ktorý na
južných výbežkov novohradských vrchov až
po dnes ešte neporušený a v dobrom stave
zachovaný stojí. Do zámku tohoto búšila ne-
jedna turecká kula, lež odrazivšia sa od moc-
ných hradieb jeho, ani najmieň mu neublížila.
Hrdo vypínal sa zámok tento do hora a smelo
vzdoroval všetkým pohromám, ktoré za doby
35*
248
Orol, obrázkový časopis.
[C. 9. 1877.
^ -^.*^^* ^*,^*^>^> ■ w*-.^%v^ "^ '
búrok bočkajovsko-tSkoIovských po krajine
zúrily. Po uplynutí tejto nebezpečnej doby
meškal na haličskom zámku s celým svojim
banderiumom královský Askál a generál Ka-
raffa, ktorý dostavil sa sem následkom od-
pravil sa majúcich dvoch šuhajov z bandy
Hrajnohovej. Earafla bol chýrečný muž po
celom hôrnom Uhorsku ; on bol hrozný, prísny,
ba krvožížnivý sudca, ktorý za dost malý
priestupok mnoho nevinných ludí na druhý
svet posielal. Táto jeho prísnosť a nemilo-
srdnost tak ďalekb rozniesla sa po krajine,
že už len pri spomenutí jeho mena triasol
sa vinný i nevinný spokojný občan.
Eráo a Doskoč, dvaja smelí hôrni chlapci,
okovaní v centové putá sedeli hlbokp v pod-
zemnej temnici haličského zámku.
Pred večerom jednoho dna schádzalo sa
množstvo ludstva z okolia pred zámok, aby
videlo málo vídané divadlo, vešanie dvoch
hôrnich chlapcov.
Všetky prípravy ku tomu boly večer pri-
chystané. A Karaffa so svojou manželkou
v prítomnosti mnohých stoličných pánov ve-
čeral v dvorane zámku. Hrdý na svoj úrad
a na moc s nim spojenú, bol po celý večer
velmi dobrého rozmaru tak, že so všetkými
hostmi si vtipkoval a zalieval svoje rozpolo-
ženie penavým vínom.
Prípitky slodovaly jedon druhý.
Jako si tak EaraíFa so svoj mi hostmi
beseduje, dal sa od strážneho ohlásit gazdov-
ský úradník a sudca viglašského panstva, pro-
siac o milostivé predpustenie ku kráľovskému
fiškálovi.
I vstúpil do dvorany vysoký, slušne po
horársky vystrojený pán v dlhom prámova-
nom kožuchu, s poľovníckou torbou u boku
a s podpereným klobúkom.
„Za veTkú čest si pokladám, že som tak
šťastlivý na svojom polovníckom výlete pri-
pusteným byt pred veľkomožného pána krá-
lovského fiškála. Donášam jeho milosti po-
zdrav od svojho panstva vígľašského a chýr
o pánu Bučekovi, polesnom z Brezna."
„S kým že máme šťastie?" ohlásil sa
Earaffa od stola, na ktorom pre sklenice a
plné mysy už ani prázdneho miesta nezbývalo.
„Ja som Ján Pokorný, nový úradník
z Vigfaša,^ uklonil sa príchodzí.
„To nás teší. Nech sa vám páči, pane
Pokorný, zahryznúť zo zbytkov našej skrom-
nej večere. Odpusťte, kto neskoro chodí, sám
sebe škodí. Tarde venieotibus ossa!^ hovoril
Karalfa, ukazujúc na stoličku. ;,Pobárčok vína
bude vám vítaný!"
Príchodzí sadol si.
„Môj milý pane úradník,^ oslovil o chvíln
opäť Karaffa večernieho hosťa, „neznáte, či
pán Buček so svojimi horármi toho sprepade-
ného Hrajnohu a kamarátov jeho tam dakde
okolo Čierneho Hronca nepolapal?"
„Hrajnohu lapiť? Hm!" odpovedal úrad-
ník. „To viem, že pán Buček Hrajnohu ne-
lapil, ale schytralý Hrajnoha pána Bučeka, a
že ho tam kdesi v horách pri Tlstom Javore
o strom priviazaného drží.^
„Prekliaty lotor !** vyskočil Karaffa. „Kedy
dostanem ho do svojich rúk?^
„A ešte vraj kladie okolo neho oheň
z mokrej čačiny a chce ho za živa zaudit.^
„Neslýchaná bestiálnosť !" zvolali všickni
hostia.
„Páni moji !^ začal Karaffa s ohňom ho-
voriť, „zajtrajšieho dňa, kadenáhle s tými dvoma
loptošmi hotový budem, vyšlem opäť bande-
ristov hore na Handle, dám prekutať všetky
hory a budem hladeť pána Bučeka z Hraj-
nohových pazúrov osvobodiť. Oj, draho mi
to zaplatíš, ty zlosyne tam hore na tom
Vepre 1"
„Kto zná, či sa pán Buček do tých čias
so svetom nerozlúči?^ nadvrhol host
„Hm, hm," šomral Karaffa, „skôr jako
zajtra nemôžem mu spomôcť. Vy, pane úrad-
níku, snad znáte, že zajtra dám obesiť pred
zámkom dvoch, ptáčkov z Hrajnohovej bandy
a to bez všetkého milosrdenstva. Tu v zá-
mockej temnici sedí Kršo a Doskoč; asnad
to bude šťastlivý počiatok s tými živáňmi
veporskými !"
„Páni moji!" začal jedon z hostí, „chu-
dobný som človek, ale ešte pohľadal bych
sto dukátov tomu, kto by nám sem živého
Hrajnohu doviedol."
„Ja bych," ozval sa Karaffa, „toho vodcu
lúpežnického nie na dáky obyčajný spôsob,
c. 9. 1877.]
Orol, obrázkový raBopis.
249
-r'W, ^V '^ •% '^ 'V.^
ale na dáky nikdy nevídaný a neslýchaný,
najhroznejší spôsob dal zmárnitl'^
„I mne je milá táto zlatá reťaz !^ riekla
Karaffova manželka, „čo na hrdle nosím, ale
vďačne by ju dala tomu odvážlivému člo-
vekovi, ktorý by živého Hrajnohu do tvojej
ruky, muž môj drahý, odovzdal/
Prísediaci páni slubovali na tento ciel
množstvo peňazí.
„Nuž a vy, pane úradník, či by ste vy
neboli naklonený tiež obdarovať toho, kto by
Hrajnohu chytil? Urobme sbierku, pánovia!"
pochytil Karaffa tanier zo stola.
„Ja? Páni moji í" povstal domnelý úrad-
ník z Yiglaša, vytrhol zpoza pása dvojcievovú
pištoľ, zahvizdol i pokračoval : „ja bych tomu,
kto by Hrajnohu chytil, daroval kuTku do
čela ľ*
I natiahol oba kohútky pištole, i za-
hvizdol na prste opätne.
Do dvorany melú sa čudné postavy, od
päty do hlavy ozbrojené, počtom asi pädesiati.
„Žiadali ste si videť Hrajnohu? Tu ho
máte ! Ja som ten Hrajnoha, živán z Vepra !
Tomaga, Purdek, Čertík, Mrdúch, Kaôúr,
Klocok, Fajtík, Ostrihon, Ďurica, Kalina,
Lupták a ty Orlajko, kamaráti moji, vydajte
svedoctvo pred týmito pánami, kto som?"
Prihmuvší sa do dvorany hôrni chlapci
Hrajnohovi hlasité zvolali:
„Nech žije náš kapitán Hrajnoha!"
Velký zmätok povstal v dvorane. Karaffa
a nektorí páni siahali po zbroji.
„Pohne-li sa kto len na piaď zo svojho
miesta a otvorí-li ústa, je synom smrti!"
zvolal Hrajnoha.
Hôrni chlapci natiahli kohútky na svojich
samopaloch, stojac hotoví k rozkazu náčel-
níka svojho.
Karaffa zbladol, stál jako zkamenelý a
manželka jeho padla do mdloby.
„Chlapci, kamaráti moji!" riekol vážne
Hrajnoha, „tito páni nachystali nám tu dobrú
večeru, najprv sa potú/te a potom budeme
sa shovárat s pánom Karaffom."
„Na naše šťastie!'^ štrnkali si hôrni
chlapci.
„Tak vyzerá Hrajnoha so svojimi chlap-
cami," hovoril náčelník. „Karaffa, ty krvo-
žížnivec, popáč si dobre na nás, bo nebudeš
už dlho na nás hladef !"
„Milost!" zajakali hostia.
„Baštaliga Karafial" zakričal Hrajnoha,
„a či ty znáš, čo je to milosť? Šesťdesiat
ludí v Košiciach volalo ku tebe tým slovom,
ale tys jim nerozumel. My sa ideme tiež
s tebou dnes porátať. Hovor, čo ti zavinili
moji kamaráti Kršo a Doskoč, žes jich na
šibenicu odsúdil?"
„Doskoč zastrelil úradníka pri Rymav-
skej Sobote a Kršo zabil horára v siatinách.
S týmto činom jako zločinci prepadli hrdel-
nému súdu, ktorý jich ku šibenici spravodlivé
odsúdil!" bránil sa Karaffa.
„Počkaj že trochu! Hovoríš, že spravo-
dlivé? A či si bral do povahy tie príčiny,
pre ktoré oni to učinili? Jak neznáš, tak ti
ja to, ty krvolačaá šelma, pošepnem! Do-
skoč, môj kamarát, mal peknú ženu. Počú*
vajte, vy pánovia! Hovorím, že mal Doskoč
dríečnu ženu, s ktorou rúče žil. Úradník mu
ju podviedol a hanobne oklamal. Tu môj
milý Doskoč, spravedlivým hnevom pojatý,
zastrelil toho úradníka. A Kršo čo? Kršo
pásol ovce v siatine, ktorú Buček Valašťanom
odobral. Horár najdúc valacha s ovcami v sia-
tine, strelil don a postrielal ho do nohy. Roz-
srdovaný na to Kršo zablomaždil horára do
smrti! Nuž povedz že ty mne, pane Karaffa,
či si svobodný človek už ani nesmie brániť
svoju česť, statočnosť, ženu, svoj život a ma-
jetok?"
Karaffa mlčal.
„Pite, kým vám tečie!" obrátil sa ku
súdruhom svojim Hrajnoha, nalievajúc vzácny
mok. —
Do dvorany vstúpili z pút osvobodení
hôrni chlapci Kršo a Doskoč, doprevádzaní
niekoľkými kamarátmi, medzi ktorými vynikali
Koštial, Fajtík a Medveď.
„Polovica ku zbrani, polovica ku stolom !"
zvolal Hrajnoha, a chlapci jeho nedajú sa
dvaráz ponúkať, i oddali sa do jiedál, ktoré
Karaffa so svojimi hosťmi ztroviť nevládal.
„Počuješ, ty mäsiar človäčieho mäsa,"
udrel Hrajnoha Karaffu po pleci, „hovoríš,
že si spravodlivý sudca. Stobohovú mať!
Vari my nevieme o tvojich kúskoch, ktoré
250
Orol. obrázkový časopis.
[Č. 9. 1877.
V tajnosti vystrájaš ? Kamaráti, vyratujte mu
hriechy, ktorých sa dopustil, tu pred týmito
pánmi!"
Tomaga, šedivý starec^ predstúpiv pred
KaraflFíi, i začal hovoril:
^Ghrtalinský, šafár z Tisovca, kradne
slávnemu eráru železo a poneváč ním tebe,
pane KaraSa a tvojim luďom podošvy oceluje,
nič sa mu nestalo a dosiaľ chodí po svobode.
Buček, nadlesný z Brezna, kradne královi
drevo, ale že teba a tvojich ludí nim ob-
kuruje, nič sa mu ešte dosial nestalo. Maco
Drugáň z Trhanovej ukradol dívinskému fa-
rárovi šest klátov včiel, ale že tvojim luďom
polovicu mädu doniesol, nedal si mu črevá
snovat. Števo Eubáň z Hrochoti ukradol na
Mýtnej dva vôli, ale že tvojim Indom jednoho
daroval, tam si sedí spokojne doma pod pecou.
Cigán Fero z Eotmanovej ukradol mlynárovi
pôlt slaniny, ale že náhončím tvojim iiou ústa
pomastil, nedal si mu ani chrbát namastit
Nuž a ten befah. Žilka barbier, čo ta z plu-
havej choroby vystrábil, posial ešte chodí po
svete a ludí trávi, a ani sa mu len vlas na
hlave nepohol. '^
Takýs ty mne spravodlivý sudca, ty pija-
vica Tudskej krve a mozolných groši! Však
si sa len pred hodinou nenazdal, že ti Hraj-
noha takúto kázeň držat bude? Ale ešte to
nenie všetko! Ty si mi tu prvej povedal, že
sto dukátov tomu dáš, kto ti Hraj nohu ži-
vého dovedie. Tu som, teda otvor kapsu a
sýpaj tie dukáty, dost si sa jich už nazbíjal
po svete!**
„Pre teba nemám dukáty!*' zašomral
EaraíFa.
„Že nemáš? No keď teraz nemáš, tak
jich budeš mat! My prázdni z tadeto ne-
pôjdeme. Za ten čas, kým ma budeš môct
vyplatit, vezmem ti žienku sebou do zálohu
na Vepor."
„Bože môj!^ vykríkla Earaffova man-
želka, „mužu, neobetuj ma týmto zločincom!''
„Jedno lebo druhé!" dupol nohou Hraj-
noha.
„Mužíčku .môj,*' volala pani, „pohľadaj
len v almáre, tam nájdeš toľko, len mirn ne^
daj do moci týmto ľudom!"
Earaffa smraštil čelo, vytiahol stolovinu
na almáre a vyčítal na stôl dukáty.
„Á vy, pani veľkomožná, dajte sem tú
sľúbenú zlatú reCaz z hrdla vášho. A vy,
páni moji, sypajte že sem tie peniažky, čo
ste sľubovali. ]^, ved by to pánov nectilo,
aby si sľub nezplnili! Tak, tak, všetko
sem na stôl, do hrbky."
Hrajnoha obrátil sa k jednomu z prítom-
ných pánov:
„Pane Revaj, vy zdáte sa mi byť naj-
hodnejším z pomedzi týchto pánov. Vezmite
ku sebe tieto peniaze a klenoty a naložíte
s nimi tak, jako prikážem. Dobre ma po-
čúvajte! Tieto peniaze podelíte po dedinách
medzi chudobné dovice, jako za dobre uznáte.
A jestli ja o štrnásť dní nebudem čítat v obec-
ných protokoloch, koľko ktorá chudobná do-
vička dostala, potom — beda!"
Hrajnoha zapil si.
„A ešte jedno slovo na rozlúčku. Pane
Earafia, počujte ma! Chcete-li budúce našej
nešťastnej krajine a tomu ubiedenému ľuda
osožiť, nevešajte a nemordujte hneď každého,
kto vám pod ruku príjde, ale naučte národ
najprv poznať, ctiť a zachovávať zákon. Súdte
spravodlivé, to bude slúžiť ku cti krqine,
ktorá vás za to platí, aby ste v nej poriadok
uviedli. Poneváč ale úíám, že sa z tejto mo-
jej kázne poučíte a zajtra inakším sudcom
budete, nemá sa vám od nás niČ zlého stat.
My teraz ideme preč. Darmo by ste sa,
pánovia, vynasnažovali za nami pohon držať,
z nás do hrsti viac žiadneho nedostanete.
Dajte si s nami svätý pokoj! A teraz za
hodinu držte sa tu všetci rúče ticho, lebo
kto sa z vás driel, jako za hodinu^ opováži
von vykuknúť, ten je synom smrti ! Stúpajme !^
Hôrni chlapci vyhrnuli sa von dvenni a
v nekoľko okamženiach nebolo o nich ani
chýru.
Ráno našiel EaraíFa svojich bandcristov
a hajdúchov pozatváraných v pivniciach a
temniciach pod zámkom. Na svitaní dal zrútiť
šibenicu pred zámkom a shromaždenému ľudu
ohlásil, že oba hôrni chlapci dostali pardon
a že sú prepustení na svobodu.
č. 9. 1877.]
Orol, obriskoTý éasopis.
251
vm.
Smutno, ticho, nemo, mŕtvo je na Vepre I
Velikáš ten podtatranský zahalil sa do zá-
voja hustej, nepriehľadnej hmly, jakoby za-
halil sa do smútočného rúcha a chystal sa
ku desnému činu. Vrcholce storočních jedlíc
a smrekov bôlne opúštaly svoje koruny ku
zemi, jakoby s Veprom zároveň bol a smútok
pocitovaly. Ku smútku tomu primiešovala
i svoj skreklavý hlas vyplašená z brlohu svojho
sova, poletujúca z haluze na haluz. Čože sa
to za premena udala na Vepre? Ved tu už
viac nevyzerá tak veselo, jako pred nedáv-
nom, zeleň lesov podveporských ztratila vnady
a pôvabnosti svoje. Všetko to premieta sa
tu, jakoby Vepor opäC stat sa mal tichým
opusteným hrobom — slovenskej voľnosti.
Tam hore na Vepre pod jazkyňou na
zelenej pažití stojí v kolese čata známych
nám obyvateľov týchto lesov. Z pomedzi nich
o hlavu vyčnieva postava náčelníka. Hrajnoha
so zasmúženým pohľadom pozerá na kolo svo-
jich verných oddancov. Drží v ruke pohár
vína, ale nepije ho, dumá, snáď premýšľa
o tom, čo ku súdruhom svojim prehovorit chce.
„Ano,'' riekol po chvíli, „pite, bratia
moji, pite, veď dnes ostatní raz pit budete
s vodcom svojim I**
Čata hôrnich chlapcov podveporských
divno jakosi pozerá na náčelníka svojho;
i nevie si vysvetliť cieľ tejto jeho reči.
„Ej, horký že poslední razl^ ohlásil sa
svalovitý Medveď. „S tebou, kapitáne náš,
chceme popíjať až do smrti, i pôjdeme za
tebou, čo priam — na šibeň!"
„Už dávno chcel som vás, bratia moji,
obznámiC s úmyslom, ktorý som v hlave svo-
jej vyvaril. Dnes je tomu najpríhodnejšia
doba. Som posiaľ vašim kapitánom a vy ste
ma vždy statočne poslúchali ; domnievam sa,
že i teraz dobrú radu moju uposlúchnete.^
„Všetci do jednoho, len hovor a netráp
nás dlho nejistotou!^ volali hôrni chlapci.
„Dobre znáte, jaký bol ciel nášho ne-
viazaného zdržovania sa v týchto horách.
Znáte, že nejednu trpkú hodinu zapríčinili
sme nepriateľom a utiskovateľom nášho ľudu,
ie nejeden triasol sa už pri očutí nášho mena.
Avšak darmo sme sa vynasnažovali, darmo
obetovali a trúdili, previest náš cieľ, osvo-
bodit náš národ od tých pijavíc, čo na mo-
zoľoch jeho tak tuho cicajú. Ten čas, bratia,
nenie ešte tu ! A preto ani nie sme viac po-
trební. Národ náš vrhnutý do poroby mozo-
ľovat musí ešte cudzím ľuďom, až dakedy
snáď zošle Bôh mocnejšieho osvoboditeľa ná-
rodov. Vidím do budúcnosti, že takto z nái
na ďalej nič. Bratia moji, nemajte mi za
zlé, ani ma zo zbabelosti nepotvárajte, keď
vám poviem tie osudné slová : že sa musíme
rozísť!"
Hôrni chlapci onemeli, len na tvári kaž*
dého dal sa vyčítať tajný bôľ a zármutok.
„Rozídeme sa, bratia, po celom okolí a
opäť upravíme sa do spoločnosti ľudskej tam,
kde nás nepoznajú. O mňa nemajte žiadnu
staŕosĹ Pôjdem svetom, kam ma dve oči
zavedú. Odhodíte pušku z rúk a príchytíte
sa znovu sekery, biča a pluhu a stanete sa
opäť pokojnými občanmi vlasti. To je náš
osud. Čas voľnosti ľudu ešte neprišiel!"
Dohovoril a vypil pohár do poslednej
kvapky.
Slzy hraly mu v očiach.
Dlho stáli nemo hôrni chlapci, rozmrzení
nad osudom svojim, súc však prísahou ver-
nosti ku kapitánovi svojmu zaviazaní, ani
jedon slova protivného z úst nevypustil.
„A týmito slovmi," hovoril pohnutý Hraj-
noha, „kamaráti moji, zbavujem vás prísahy,
ktorá vás pútala ku mojej osobe! Bôh vám
pomáhaj !"
Riekol a podával ruky smutným súdru-
hom na rozlúčku.
Nekoľko sto výstrelov zahrmelo povetrím^
i bola to ostatnia salva voľných obyvateľov
veporských.
Tak jako povesť nezná, kto a z kade a
jakého pôvodu tento skalný duch a hrdina
lesov veporských, Hrajnoha, bol, tak opäť
rúškou temnosti zahalene je, kam sa podel.
Zmizol bez stopy. Podobne i súdruhovia jeho
roztratili sa z Vepra pomedzi svet a snáď
potomci jejich prechovajúc v pamäti hrdinské
činy predkov svojich, dali základný podnet
ku romantickej povesti tejto. Isté je, že po-
862
Orol, obrázkx>vý čaaopie.
[Č. 9. 187í.
• • .^ •-
'J' * ^ ^ „r^ -\ -H ^s ^> - ^ •-^ .* .,- ^"..
zdejóie vypravené banderiom fitoličné na Yepor
daromné sa tam unovalo, bo ačkolvek pre-
stopujúc celé okolie a vynaleznúc i bydlo
Hrajnohovo v podveporskej jazkyne, našlo
v nej kameĎný stôl, Črepy nádob a pozostatky
vatry — hôrnich chlapcov viacej tam nenašlo.
-*<i^s&>-
FEUILLETON.
Knieža Goréakov.
(Vyobrazenie na strane 229.)
Alexander Michajlovič Gorčakov, ruský
kancelár a minister zahraničných záležitostí,
hrá poprední zástoj v terajšom mohutnom
prúde svetodejných udalostí, ktorého vlny
vysoko dmú sa na krvavom polostrove bal-
kánskom. Meno jeho, jako vôbec ruských
diplomatov a vojvodcov, zavznieva teraz po
celom svete z úst priateľov a neprajníkov
Slovanstva ; no žiadno meno neprotiví sa tak
týmto posledním, jako meno kniežatá Gor-
čakova, ktorý svojou diplomatickou zruč-
nosťou vydobyl Rusku v pálčivej východnej
otázke rozhodné slovo, ktoré vedie k po-
lámaniu krvavého jarma tureckého v Európe,
pod ktorým stenali behom dlhých storočí ne-
štastní Juhoslovania.
Knieža Gorčakov pochádza zo starého
vznešeného rodu ruského, ktorého mnohí čle-
novia na válečnom poli hojne slávy si dobyli,
i narodil sa dna 16. júla roku 1798. Vy-
chovaný bol v carskoselskom lyceume, kde
soznámil sa s Puškinom, pozdejšie slávnym
ruským básnikom, ktorého verným príatelom
bol až do predčasnej jeho smrti. Oddal sa
diplomacii a bol čo vyslanecký tajomník
8 grófom Nesselrodom na sjazde lublanskom
a veronskom, neskôr roku 1824 v Londýne
a r. 1829 vo Florencii. Roku 1832 účinkoval
čo prvý vyslanecký radca vo Viedni, kde
chorlavého tamojšieho ruského vyslanca Ta-
tíšč^va častejšie zastupoval; lež svojim roz-
umom, neodvislým charakterom a horlivým
smýélaním ruským nelúbil sa nijako mini-
strovi Metternichovi, ktorý keď Gorčakov staf
sa mal ruským vyslancom v Carihrade, u Nessel-
roda to docielil, že sa tak nestalo a Gorčakov
ustanovený bol r. 1841 vyslancom pri dvore
virtemberskom, kde spôsobil sňatok velko-
kňažny Olgy Nikolajevny s korunným princom
virtemberským. V Nemecku vydobyl si velkébo
vlivu na menšie dvory panovnícke a počiatkom
roku 1850 menovala ho vláda ruská tiež svo-
jim splnomocníkom na nemeckom bundestagu.
Roku 1854 pri vypuknutí východnej vojny
menovaný bol ruským vyslancom vo Viedni.
Postavenie jeho pri dvore viedenskom bolo
velmi tažké: krymská vojna bola v plnom
prúde a síce nie v prospech Ruska a Gor-
čakov objavil na viedenských konferenciách,
hájac dôstojenstvo kleslého Ruska, takú vy-
trvalosť a mužnost, jakoby za nim stála ví-
tazná ruská armáda. Po uzavretí mieru pa-
rížskeho (30. marca 1856) menoval ho car
Alexander k potešeniu všetkých ruských vla-
stencov ministrom zahraničných záležitostí
na miesto grófa Nesselroda. Od toho času
Rusko, ktoré vždy a všade bolo zástupcom
legitimity a konservativných záujmov, ba často
reakcionárskych, položilo prospech vlastnej
ríše za hlavnie vodítko svojej politiky a pre-
stalo byt konservativným za každú cenu. Smer
ten ozval sa i v domácej politike. Pôsobením
Gorčakova prišli do ruskej vlády noví štát-
nici, pokroku priaznivejší, a národnost ruská,
ktorá bola za cára Mikuláša považovaná s ja*
kousi nedôverou vo vládnych kruhoch, nado-
budla viacej uznania a verejnej váhy. I ostat-
ních Slovanov začala si vláda viacej všímaC,
žaloby slovanské pretriasaly sa i v orgánoch
vládnych s nemalou horlivostou. Roku 1863
ukázal Gorčakov v oči cudzozemskú pri stole
diplomatickom takú energiu, že stal sa u ce-
lého národa velmi obľúbeným. Po válke fŕan-
cúzsko-pruskej podarilo sa mu zničit ustano-
venie mieru parížskeho z r. 1856, že Rusko
na Čiernom mori žiadne loďstvo válečné vy-
c, 9. 1877.]
Orol, obrázkOYý časopis.
253
držovaC si nesmie. I v Polsku zachováva
Oorčakov liberilaejšiu politiku a Poliakom
povoln^šiu lež predchodca jeho Nesselrode.
B Rakúskom, Franciou a Itáliou, ba i so vzdia-
lenou republikou severo-americkou udržuje
styky velmi priateľské, z čoho snad už v naj-
bližšej budúcnosti Rusku velký prospech vy-
plynúť môže, jestliže všetečná Anglia pre
Turka do verejnej vojny sa pustí. Najnov-
šieho času najmä k Juhoslovanom obracala
sa pôsobením Gorčakova hlavnia pozornosf
ruská a oslobodenie jich z pút tureckých
neprestalo nikdy byt cielom politiky ruskej,
Gorčakovom vedenej. Snaha táto dospela te-
raz až k posledniemu rozhodnému kroku,
prešla na bojisko, kde svätý kríž s ohavným
polmesiacom už zápasí, a kde nezadlho snáď
platne rozrieši sa otázka svetom hybaj úca,
tá skutočne pálčivá „otázka východnia.^
Macin v Dobrudži.
(Vyobrazenie na strane 241.)
iSevero-východnia čast Bulharska, ktorá
obnáša asi 90 štvoročných míl s IGO.OOO
obyvatelmi rozličnej národnosti, menuje sa
Dobrudžou. Najviacej žije tu Tatárov, ktorí
sa polním hospodárstvom zaoberajú; v mestách
bývajú nsýviacej Turci, nečo Arménov, Gré-
kov a židov. Popri Dunaji prebývajú Rumuni
v biednych dedinách, pri jazere Rasiňskom
Bulhari. Mimo týchto žijú tu i Rusi a okolo
Preslavy a Tulče vo troch dedinách Nemci.
Najprednejsie- mestá sú Tulča s 30.000 oby-
vateľmi, Babadag s 5000 a Kjustendža s 3000
obyvatelmi. Dôležitost Dobrudže uznávaná je
od všetkých vojvodcov ruských. Válečná správa
ruská ustanovila prvý prechod cez Dunaj
u Brahylova a Galaca proti tureckej pevnôstke
a mestu Mačinu. Kfesto Mačín má asi 1000
domov, z ktorých asi 400 patrí Turkom,
ostatnie kresťanom, najmä Bulharom. Dve
mešity a bulharský kostol, velmi elegantný
dom kajmakama a stavisko telegrafnieho úradu
sú najviac vynikajúce budovy. Rusi sriadili
silné opevnenia u Brahylova. Na ovládanie
Dunaja a mačínskeho prieplavu sríadeno bolo
5 batérií, každá so 4 (ažkými delami. Dňa
16. júna 1877 zaujali Rusi profajší breh du-
najský pri dedine Gičete, ktorú Turci bez
boja opustili. Na Gičet neurobili Rusi útok,
malé hliadky prekročily driev Dunaj a ohlia-
daly krajinku; to bolo Turkom nepríjemné,
i ustúpili do Mačina. Rusi usadili sa hned
riadne na druhej strane a behom štýr dní
videli Brahylovania, jako Rusi, od oboch bre-
hov Dunaja počínajúc, stavajú cez Dunaj
most. Štyri dni už pracujú pokojne a po-'
hodine Rusi na moste, štyri dni stojí 8000
Turkov 10 kilometrov (2V2 hodiny) od mosíu
a nepomýšľajú ani najmenej, aby Rusov vy-
rušovali, ačkolvek majú dosf diel rozličného
zrna. Dna 21. júna ráno bol most cez Dunaj
dohotovený až na medzeru 140 metrov pro-
sriedku, kde bol najsilnejší prúd; konečne
bol most dostavený. Z Brahylova bolo videC
dva malé tábory turecké na výšinách nad
Mačínom. V Brabylove a Galaci stálo 40.000
Rusov pod vrchním velením generála Zimmer-
manna; najmä bolo tam dost kozákov, aby
napadli Turkov v boku, keď by chceli bránit
Mačín. Most pri Brabylove 700—800 yard
(640— '730 metrov) dlhý a viedol tiež cez
močiare na tureckom brehu. Krém toho za-
kotvili Rusi mnoho pltí tiež do toho ramena
dunajského, kde nedávno vyletely oba turecké
monitory do povetria. Aby rozmnožili počet
svojich delových lodíc, upravili Rusi všetky
kupecké lode, ktoré ostaly v prístave, pre
delá. Sedem drevených šalúp bolo obrneno
železnými plochami; každá mala dve delá a
200 mužov. Dna 21. júna odpoludnia o 2.
hodine dal generál Zimmermann rozkazy k pre-
chodu. Rusi boli v sile 60—70.000 mužov,
Turci mali v Dobrudži sotva 15.000 mužov.
V noci na 22. júna bol prechod ruských
vojsk vykonaný. Generálmajor Žukov vysadol
si pri prítomnosti hlavnieho generála Zimmer-
manna s 5 sotninami pluku riazanského a
5 sotninami pluku rianešského na lodice.
Sotniny pluku riazaňského, ktoré prichádzaly
36
254
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 9. 1877.
driev na breh, boly uvítané ostrou strelbou
vojska tureckého, urobily ale srdnaté útok
na výšiny a zahnaly nepriateľa. Okolo siedmej
hodiny ráno obnovili Turci útok na pravé
krydlo ruské. Tuhý boj trval až do poludnia.
Turci ustúpili. V tomto boji stálo 2400 Rusov
proti 3300 Turkom. Ztraty ruské obnášaly
7 dôstojníkov a 41 vojakov mŕtvych, 2 dô-
stojníkov a 88 vojakov ranených. Generál
Zimmermann prišiel dňa 23. odpoludnia s bo-
rodinským plukom na lodiciach do Mačina.
Turci opustili mesto a Rusi opanovali ho
bez boja. Duchovenstvo a krestanské oby-
vateľstvo privítali pluk slávnostným spôsobom
a vyšli mu naproti s krížom a s obrazami
Svätých. Ačkoľvek ruský most z Brahylova
bol neobyčajne dlhý, preca nevyhovel účelu
svojmu úplne; lebo bolo celé koryto Dunaja
vefmi zaplaveno i museli kozáci hodoý ešte
kus cesty brodit sa vodou. Rusi ztratili pri
všeobecnom prechode 150 mŕtvych a 2O0
ranených. Zriedka podarí sa vojsku zmocnit
sa tak snadno nejakého strategicky dôleži-
tého miesta, jako podarilo sa Rusom získat
pravý breh Dunaja. Rusi obsadili v Dobrudži
hned Chrsovo, Tulču a Izakču. Turci ustupo-
vali ku Babadagu, ničili horlivé všetky zá-
soby potravín, aby nepadly do rúk víťazných
Rusov; pritom páchali ukrutnosti na bez-
brannom obyvateľstve. Neskôr vydobyli Rusi
Babadag, Čiernu Vodu a Ejustendže a držia
posiaľ celú temer Dobrudžu v rukách.
-^>JL,^>e<?í)9»3Ji---—
Drobnosti*
o Kurdoch v Arménsku, ktorí na rýchlych
svojich koňoch padli Rusom postupujúcim
k Erzerumu v bok a donútili jich k ústupu,
načo Bajazid obkľúčili a ruskú posádku dlho
hladom morili, hovorí sa v poslednej dobe
mnoho. Kurdovia obývajú onu Časť Arménska,
do ktorej ešte nikdy kresťanstvo nevniklo.
Jako v celom Arménsku sú i tu lesy už znivo-
čené, ale preca aspoĎ stojí tu i tam skúpenie
obrovských sosien, inde zase šípkový ker.
Ľudia sú ešte temer celkom diví a k lúpež-
níckemu životu veľmi náchylní. Jedon z bá-
snikov, ktorých majú Kurdovia viacej, býva
na pevnom hrade a je po celom Arménsku
známy svojmi piesňami a preslávený čo lú-
pežník. Básnici tito tvoria svoje básnické
plody, ked číhajú na karaván) a na osame-
lých pútnikov. Krom tejto nepeknej vlast-
nosti majú Kurdovia celý rad pekných vlast-
ností, sú úprimní, pohostinskí, dané slovo
jim je sväté a vážia si vernosť. Ostatní Ar-
ménovia sú veľmi ziskuchtiví a za peniaze
všetkého schopní. Tak na pr. má Anglia
v Erzerume konsula arménskeho pôvodu,
ktorý je spolu v službách ruskej strany a
Rusku vo všetkých tureckých úradoch op&tril
za peniaze špehúňov, ktorí každý úradní
telegram, každý úradní list v odpisoch, lebo
aspoň vo vernom obsahu Rusom dodávajú.
Usnesenia válečnej rady sú driev skoro v tá-
bore ruskom známe, lež do protokolu za-
písané. Tým vysvetluje sa nesmierne rýchly
postup Rusov v Malej Asii a porážky Mukta-
rove. Kurdovia sú veľmi vlažnými mahome-
dánmi a značná časť Kurdov ttôí sa na opa-
novanie Arménska Ruskom. Kurdovia boli
od Turkov podmanení, ale za celý ten čas,
čo nad nimi Turek panuje, neurobil pre nich
nič. Niet u nich ani ciest, ani škôl, ani ne-
mocníc, ani verejných hodín, ani vzorného
hospodárstva. Tu panovali len hanobní ba-
šovia, ktorí usporiadovali lovy na rekrutov,
dvoj- i trojnásobné dane vydierali a hlavne
len svoje vlastné obohatenie na zreteli mali.
Pri takých pomeroch nenie div, že úbohý
ľud dychtivé čaká na spasenie, ktoré mu
kyne z Ruska, lebo kresťania a mahomedáni,
ktorí v Arménsku panujú, rovnou mierou ľud
utiskujú, vydierajú a okrádajú. Panovanie
ruské bude arménskemu ľudu šťastím, lebo
keď hrozné sú pomery jeho počas pokoja,
musejú počas vojny pri bezohľadnosti tu-
reckého vojska byť zrovna nesnesiteľné.
Grueovia na Kavhaze sú jedným z naj-
krásnejších kmeňov na svete. Jako cedry
vysoké, silné postavy mužské, jako lalije
štihlé ženy s ušľachtilé utvoreným obličajom
a veľkýma, krásnyma očima — to je obecný
č. 9. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
255
'-^'~. '>--
typ, ktorému vedia Čerkesov, Arménov a
Grékov voždy priznáva sa cena krásy. Gru-
2inky mávaly na ludských trhoch tureckých
iiaremov voždy cenu najvyššiu. Ale po tej
vyššej kráse, v ktorej v krásnom oku i srdce
a duch sa zrkadlí, u mužov i u žien gruzin-
ských mame by sme pátrali. Oblek mužov
i žien je malebne pekný. Všetko tu robí
efekt, a hlavne pôvabný je dojem, kedvideť
možno obyvatelky Tiílisu pri slávnych prí-
ležitostach nekolko sto pohromade. Odmera-
ným krokom sa tu pôvabne vznášajú jedna
v krátkom, pestrostou bariev oslňujúcom sara-
fane, druhá zase zahalená dlhou, bielou, celé
telo pokrývajúcou „čadrou," ktorá krásny,
lalijový zrast jej ešte krásnejším činí. Čiapka
jej, podobná k buršáckej „cereviske," vo spo-
jení s ostatnou úpravou vlasov činí, že Gru-
zinka vyzerá jako korunovaná královná ; malá
nôžka v úhľadných trepkách, na ktoré široké
nohavice z červeného hodbabu zplývajú, zdá
sa byt ešte menšia, a prirodzená pôvabnosf
všetkých čo do chôdze a držania tela zvy-
šuje sa ešte účinkom oslňujúcej krásy žen-
skej. Zmeny kroju toho počaly pri okupácie
ruskej. Len malebnú úpravu hlavy, divo-
krásne copy a ďaleko dolu zplývajúci závoj
(cadru) vídat ešte všade. Gruz je bojovníkom
rodeným, znamenitým jazdcom. Býva často
surový, pohostinný, málomluvný, chytrý ale
nevedomý. Rusko má v Gruzoch v terajšej
vojne asijskej najpríhodnejších bojovníkov.
Lud gruzínsky živí sa orbou a remeslami;
obchodom a každou špekuláciou opovrhuje.
Tlačiareň na íeleznici. Pri vlaku, ktorý
z New-Yorku dó San-Franciska jazdieva a
cestu túto za sedem dní a nocí vykonáva,
nachádza sa zvláštny železničný voz, v ktorom
tlačiareii, redakcia a expedicia časopisu rTrans-
continental" umiestená je. Látku k sostaveniu
časopisu sbíerajú zvláštni zpravodajcovia na
jednotlivých staoicach, na ktorých sa i hotové
výtisky zvláštnym roznášačom doručujú. Dľa
množstva látky vydávajú sa medzi jazdou
zvláštne odtisky.
K štatistike francúzskeho časopisectva.
Koncom roku 1876 vychodilo v Paríži celkom
836 periodických spisov. Behom tohože roku
zaniklo síce pät vätších denníkov, medzi nimi
tiež dva pôvodu staršieho : „Journal de Paris"
a „Opinion nutionale,^ naproti tomu však
počalo vychodK 15 nových, tak že mala Paríž
začiatkom roku 1877 celkom 51 politických
denníkov. Z ostatních časopisov rozmnožily
sa menovite listy geografické a listy venované
záujmom umenia. Ďalej vy chodí v Paríži 85
listov finančních a národohospodárskych, 16
venovaných polovačke, 49 cirk. záležitostam,
66 právnictvu, 20 zemepisu a dejepisu, 20
školstvu, 52 literatúre a filosofíi, 3 fotografií,
9 staviteľstvu, 4 archeológii, 8 hudbe, 7 drama-
tickému umeniu, 68 móde, 77 technológii, 74
lekárstvu a lekárnictvu, 43 rozličným ume-
niam, 22 vojanstvu a námorníctvu, 31 roľ-
níctvu, 16 chovu koni a 17 rozličným iným
záujmom. Illustrovaných listov vychodí tamže
54, obsahu zábavného 74. Najdrahší časopis
je „Ľ Art" s ročním predplatným 120 frankov,
najlacnejší pak „LabonnePensée,'' list kato-
lícky s ročním predplatným 60 cent. a ko-
nečne najstarší list parížsky je „Journal ge-
nerál ďaffiches,'' ktorý bežiacim rokom na-
stúpil svoj 247. ročník.
Najtnenšie noviny na svete sú vo Fodo-
kale v Japonsku, ktoré obsahujú i s nápisom
a menom tlačiara 20 riadkov.
Kedy počali roSky piecí? Pečenie rožkov
povstalo v čas obliehania mesta Viedne od
Turkov r. 1683. Znakom mohamedánskeho
náboženstva je totižto mesiac vo svojej prvej
štvrti. Keď teda Turci Viedeň dobýjali, počal
tamojší pekár Vendler akoby na posmech
Turkov rožky piecf, ktoré obecenstvo chva-
tom kupovalo. Poneváč ale Vendler násled-
kom toho zbohatol, nasledovali potom jeho
príklad aj iní pekári. A dnes? Dnes kla&ajú
sa kresťania polmesiacu, ale i rožky jiedia.
Ceny otrokov. V brasilianskej provincii
Bahiji je 173.639 otrokov, ktorí sú na pät
tried rozdelení. Za najlepších uznaní sú muž-
skí Kreoli, ktorí vedia rozličné remeslá. Za
najšpatoejšie považujú sa anglické ženy, ktoré
mimo obyčajnej práce neznajú ničoho. R. 1875
platilo sa za Kreola 750 zlatých. Pozdejšie
ceny otrokov značne vystúpily, tak že naj-
menšia cena Afríkána bola 900 zl. ; za Kreo-
lov platilo sa práve 1200 zl. Je to jasným
36*
266
Orol, obrázkový Časopis.
[Č. 9. 1877.
dôkazom, že počet otrokov ubýva; napriek
tomu ale je v celej Brasilii eäte dosial
1,409.448 otrokov.
Zajímavp nález. Na ostrove Hitterene
blízko Drontheimu u nórskeho pobrežia roz-
šírená bola povesť, že na tom mieste utonula
kedysi ruská válečná loď. Z tej príčiny pod-
nikla norská potápačská spoločnosť zkúmanie
mora, ktoré potkalo sa s najlepším výsled-
kom. Na mieste, kde vraj lod utonula, na*
jdeno bolo mnoho diel, kotvíc a iných pred*
metov. Dosial vytiahnuto z mora 96 diel,
12 kotvíc a vysäe 30 centov olova. Na delách
sú latinské nápisy a roky 1715 a 1716. Na
tomto základe zjistilo sa, že vytiahnuté zbytky
patria v novembri 1760 utonulej válečnej lodi
„Jedinorog,^ ktorá vtedy z Kronstadtu išla
k Archangelsku a bárami strhnutá zahynula*
Literatúra a umenie.
Sosbierané žarty a rozmary O. K.
Laskomerského. V Tur& Sv. Martine.
Tlačou a nákladom knihtlačiarskeho účastín,
spolku. 1878. 8^ str. 104. Cena sositu 25 kr.
Soéit I. má nasledujúci bohatý a rozmanitý
obsah: Študentský majáles; Deň 22. de-
cembra 1870; Radvanský jarmok ; Ostatní
fašang; Zima r. 1871; Praktický lekár;
Komédia bez zaľúbenia, alebo: Oklamaný
klamár; Starý zaMbenec; Súboj na pivo;
Pokrok umelectva zázrak vedy ; Prvý tanec.
Vehni sme zaviazaní ct. správe kníhtlač,
úéast. spolku, že sa prichytila k sosbieraniu
a vydávaniu humoristicko-satyrických plodov
nášho duchaplného Laskomerského. I vy-
zývame ct. ooecenstvo svoje, by znamenitú
sbierku túto, ktorou položený je dokonalý
základ humoristickej literatúre u nás, húfne
odberalo a dfa možnosti ju rozširovalo.
Slovenský obrázkový kalendár pre
katolíkov, evanjelikov, starovercov a židov
na obyčajný rok 1878. Turč. Sv. Martin.
Kníhtlač, účastinársky spolok. Vefká 8^,
strán 77. Cena 20 kr.
Pútnik STätovojteSskr, kalendár pre
katolíckych Slovákov v Uhorsku, vydaný
od Spolku SV. Vojtecha, na obyčajný, 366
dní majúti rok po narodzeni Krista Pána
1878. Redaktor Juraj Slotta. Číslo 13
kníh spolkových. Nákladom Spolku sv. Voj-
techa. Na sklade u správy spolku v Trnave
a vo vSetkych kníhkupectvách H. Uhorska.
V Trnave 1877. Tlačou Žigmunda Wintera,
Veľká 8^ strán 80. Cena 30 kr. r. č.
Osveta. Listy pro rozhled v umSni,
včdč a politice. Redaktor a vydavatel Vá c-
slav Vlček. Roč. VII. — Díl II., č. 9;
O vlivu byzantském na umení slovanské,
historický náčrtek prof. Hynka V. Ercha;
Zápas Evropy s plemenem mongolským, hle-
dic obzvláate k válkám Rusúv s Turky, píše
Josef Procházka (Pokračovaní); Úvahy prí-
rodovedecké o Darwinovč theorii, podáva
prof. dr. Ladislav Celakovský (Pokračovaní) ;
Starohorský filosof, román od A. V. Smilov-
ského (Pokrač.); Jan Nep. Nejedlý, studie
biografická, kterouž sepsal Ant. Rybička
(Pokračovaní) ; Česká balada a romance, po-
aává Ferdinand Schulz (Pokračovaní).
-'-*0-?XG.£>avJU-<^
Listáreň redakcie a administrácie.
p. Laskom. Háčte opísat cestu svoju, ktorú
8te konali cez Budapešť, Triest, Benátky, Veronu,
Miláno, Južné Tyrolsko atď. ; velmi rád uverejním
^ajimavj cestopis ten keď nie v tomto, nuž v bu-
dúcom ročníku. Na zdar! — P. X— C. Záhorského
báseň „Vstúpenie Krista do pekiel" čakám. — - P. J.
K. v D. K. Gfsla posielajú sa Vám riadne. — P. S.
J. v V. L. Stalo sa. — P. J. H. v Ž. Minulé roč-
níky pošleme Vám za pol ceny. — Upozornenie.
S Božou pomocou dokončili sme číslom týmto tretie
átvrfročie VIII. ročníka „Orla'' a myslíme, že sme
pri velmi slabej hmotnej podpore zo strany ct. obe-
Predpláea sa u redakcie a admini8tracie v Detve (Zólyom megye) :
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. Č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Oria„
zaa zl. r. ô. Roč. 11., IIL, IV., V. a VI. ^Orla" možno dostať po2 zl r. č. — „Orol** vychádza vo 12 goii-
toch, d Vi —4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke.
M^jitel a vydávate! Andrej Traehlý^SytiiiaDsky. — Kníhtlač.-úča8t spolok ? T. 8v. Martine.
censtva dostáli slovu svojmu a svedomité plnili po*
vinnosf svoju. Vstupujeme do poslednieho stvrCročia
1877. a vyznať nám prichodí, že s vefkou obavou,
lebo polovica našich odberateľov predplatky poťažne
doplatky dosial nám nedoposlala, a to vzdor tomu.
Že sme patričných znakom na obálke predošlého čísla
učineným na národniu povinnosť jej ich upozornili.
Preto snažne vyzývame všetkých tých našich ct. od-
beraterov j ako i p. sberateľov na Morave a v Cesku.
ktorí dosiaľ neodoslali predplatky, aby to do konca
októbra bezodkladne urobili.
OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PEK ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redalttor:
ANDREJ TRCCHlí- SITNIANSKI.
lurč. St. Marlii, 31. Októbra 1877.
Čislo 10.
Svihák.
Povesf od Miloslava DumnéJtO.
(Pokračovanie.)
jJďi^mutDá, hľOEDá udalost poblirila obec
,^ Malinovo. StstoČný, tichý, poriadny*
y- schránlivý gaeda Juro H;bký, k^-
1 koľvek sa nápoju neoddsl, Zlý, ako
tiež k práci nespôsobný a polodivý človek,
tento pozdejéie, keď sa
opíjal, strašným spô-
sobom dokonal život
sTOJ. Bol v bore na
vyvižke dreva, kde
kaídý deň bol opilý
pri robote. Eunaráti
bo napomínali, aby sa
večer napil, ked robota
prestáva a nie piiam za
rána, keď eite len po-
čína ; bo že nech Bôb \
cbráni,Bliadnohomdže \
neštastie potkaC. On i
divozabohovelakama- :
rátom svojim odvetí), '
že ked ho ai čert má
za jednu ruku, nech
si ho vraj drží celého. Generál Loris-Melikov.
A pil až ani nevytrie-
zvievaL Čo sa nestalo? Jeden deä jako Juro
vyvážal, zošmiknúc sa padol pod tažký drevom
naložený voz, ktorý mu prešiel cez brucho
a vytlačil črevá. V takomto stave žil Juro
Hybký ešte tri dni. Bolo to hrozné, celé
Malinovo bolo pobúrené. Vo veľkých mestách,
kde zlé i dobré udalosti jedna drahú stíhajú,
nebolo by nečtastie toto tak veliký dojem
zapríčinilo, no, v malej dedinke bolo to čosi
hrozného. Eým Juro žil, báli sa popri dome
jeho v noci prejsf, kričal náramne; keď zo-
mrel, jako sa zmrklo,
nevyšli India von, bo
boli presvedčení, že
Juro po smrti bude
chodiC. Bola U) hrozná
výstraha pre korhelov.
A po smrti Jurovej čo
BB zase stalo? Žid Šala-
mún položil ruku na
majetok jeho, on pre-
šiel do rúk jeho a
I vdova i s detmi bola
I odkázaná na náden-
; níctvo, alebo žobrotu.
I, Tento príklad velmi
' dobre účinkoval na
lahkomyselDých , Ju-
rovi Hybkému podob-
ných korhelov; oni po-
čínali vážnejšie roz-
mýälaf o stave svojom a pomalí vstupoval
do seba.
A sotva sa táto hrozná udalost minula,
nastúpila v obci Malinovom udalost druhá,
nie menej dôležitá a vážna. Vicerichtár Jano
Neohrabaný dostal trojaké zapálenie. Priam
37
258
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 10. 1877.
jako ochorel, radili mu po toho chýrečného
lekára poslat do mesta; ale ten i s richtá-
rom Surovým nechcel ani počut o ňom. Ved
bol synom jeho najväčšieho nepriatela, býva-
lého richtára, ktorého Isfou a násilím o úrad
i majetok pripravili. Ale s vicerichtárom bolo
to zo dňa na deň horšie, konečne preca po-
slali po toho nového chýrečného lekára, diéta
to jejích obce; lenže to všetko už bolo pozde.
Keď ten došiel a nemocného prezkúmal, za-
vrtel smutne hlavou a naložil poslať pre pána
farára. A pán farár prišiel, a tu keď sa všetko
z chyže chcelo odstrániť, nemocný prosil pána
lekára, aby tam zostal.
„Vidím," hovoril Neohrabaný slabým,
kašlom pretrhávaným hlasom, „vidím, že ho-
diny môjho života spočítané sú, a preto mu-
sím sa úprimne vyznaC z hriechov svojich;
ale nemohol by som ani umriet, keby som
vášho pána otca a vaše odpustenie neobdržal.
Prosím pokorne, pošlite pre vášho pána otca,
nech sa uponíži ku mne zlostníkovi, nech
mi odpustí, ja vám chcem všetku tú krivdu,
ktoxá sa na ňom tak hanebne spáchala vy-
rozprávať. Nemohol by som umriet, keby som
sa z hriechov svojich nevyznal, a keby som
tomu statočnému mužovi česť jeho pred celým
svetom neprinavrátil.
Lekár vyšiel von a naložil kočišovi, aby
jeho otca na skutku sem priviezol, do tedy
bol nemocný ozpovedaný.
Otec Jablonský nedal dlho čakať na seba,
tušenie duše jeho mu hovorilo, že je toto
vážna doba jeho života, že ten umierajúci
z dôležitej príčiny volá ho k sebe.
Tam stoja tri vážne postavy vôkol loža
umierajúceho. Počúvajú napnuté.
A nemocný hovorí:
„Otče Jablonský, podajte mi ruku a
rieknite, či mi môžete odpustiť?"
„Neviem čo, syn môj, ale ti odpúšťam
zo srdca, odpusť ti i milostivý Pán. Boh."
„Počujte, šlachetný mužu, jako sme vás
my skrivodlive prenasledovali. Notár Perohryz,
Surový a ja sosnovali sme všetku tú pekelnú
zlosť oproti vám, ktorú sme i potom pre-
viedli. Mňa často svedomie pichalo, že som
vám nevinnému krivdil ; ale šľachetní vyteč-
níci vydaní bývajú vždy útržkám nevzdela-
nej luzy, ktorá sa s nimi merať nemôže,
ktorá jim závidí. A potom moji kamaráti ma
nepustili viac z osídla svojho, dali mi úrad
vicerichtára a čo som držal za česť a vyzna-
čenie, to sa mi stalo trestom Božím, to ma
úplne zkazilo. Naučil som sa piť, nič nerobiť,
gazdovstvo moje je na mizine a život mi tiež
hynie. Ale k veci. Tu ste hodnoverní sved-
kovia, osvedčujem, že sme my zlostníci traja
bez všetkej príčiny proti vám, otče Jablonský,
sa spojili a prehrešili, že sme my na vás tú
krivdu spáchali, čo vás o úrad a majetok
priniesla. Notár Perohryz dal od obecnej
truhlice falošný klúč zhotoviť a Surový sám
tie peniaze z truhlice u vás ukradol. Jak
pravdu nehovorím, nech ma Bôh na milosť
neprijme. Tie peniaze sme si my traja medzi
sebou podelili, ale videl Bôh, nebolo na nich
jeho požehnania. Teraz už, jak mi nehod-
nému, otče Jablonský, odpustíte, pokojne
môžem umriet, veď je Bôh milostivý a ja
som bol len slepým, povolným nástrojom
v zlostných rukách."
„Tak je," slovil Jablonský ^ »zo srdca
vám odpúšťame oba i ja í môj syn, a ve-
ríme, že vám i milostivý Bôh odpustí, lebo
ste sa z hriechu vyznali, pokánie nčinili a
mne pokoj predešlý duše mojej zase prina-
vrátili. Moja nevinnosť vyjde na svetlo a utra-
tená česť, nie, čo hovorím? olúpená čest
moja bude mi zase navrátená."
Sotva že zomrelého vicerichtára Jana
Neohrabaného zvony oplakaly, už rozniesla
sa povesť o tom, čo on na smrtelnom loži
svojom hovoril, ale spolu rozniesla sa i tá
strašná povesť po obci, že sa richtár Kubo
Surový vo svojej vlastnej komore obesil.
Yiceríchtárovi Neohrabanému dali ob*
čania pekný pohrabný sprievod, bo zomrel
po kresťansky v pokání; richtára Surového
ale zaviezli v tichosti večernej na chotár
a do nezasvätenej zeme samovraha pochovali.
Po pohrabe úradských objavil sa pán
služný v obci a k shromaždeným občanom
držal prenikavú reč predstaviac jim zdráha-
júceho sa otca Jablonskéhó jako nového
richtára, ktorého si obec zase jednohlasne
zvolila, prosiac tohoto, aby úrad ten zase
prijal; veď že bol len zlosťou z neho vy-
č. 10. 1877.]
Orol, obrázkový c&sopis.
269
tisDutý, a že sa celý svet o tom presvedčil,
kam bez nebo obec zašla; ale práve preto,
že sa teraz celá jako k otcovi k nemu vinie.
Bolo to jasanie v obci Malinovom, bolo
jasanie dobrých ludí v celom vidieku. Otec
i syn Jablonský boli predmetom všeobecného
rozhovom, obdiva a všeobecnej úcty.
Všetky tieto veci dialy sa práve v čase
svatby Petrovej. Zo svatby išiel otec Jablon-
ský mysliac, že len návštevou do Malinovho,
a zostal tam bývaf, úradoval. Len jedna
rodina sfahovat sa mala z Malinovho -— Ša*
lamúnova. Richtár Jablonský vytrhol z pa-
žeráka Šalamúnovho rodinu vice- i richtárovu,
i videl tento, že je nž po jeho hospodárení.
Poberal sa preč, čo skôr preč.
Notár Perohryz, iste hlavní pôvodca všet-
kého z onoho trojlístku, prišiel do chládku.
xni.
Snemové volby! Čarovné, no i starosti-
plné slovo! Čarovné to slovo pre voličov,
i pre voliť sa majúceho; lebo veď volič vy-
konáva pri tejto príležitosti to najkrajšie,
najdôstojnejšie občianske právo svoje, volí
si svojho zástupcu, svojho ministra, svoju
vládu. Čarovné je slovo toto i pre volenca,
veď je zastupiteľstvo snemové, veď je vy-
slanectvo stupňom ku najvyšším hodnostam.
Ľubozvučné je slovo toto i pre luzu, lebo
ona sa dočká pri tejto príležitosti hodov a
jie a pije, zabáva sa na cudzí rováš. Ale
i starostiplné je to slovo, starostiplné pre
volenca práve tak, jako pre každého ľudo-
mila. Nejeden volenec dobre neošedivie pred
a po čas volby. Eoiké to behanie, ustávanie,
slubovanie a nahováranie 1 Jak mnohé plány
osnovat a jakú summu peňazí rozsypat musí
každý temer vyslanec 1 Nejeden zamotal sa
do dlhov, nejeden vyšiel preto na mizinu.
Svobodné volby prevádzané podlými korte-
šačkami, napájaním,, uplácaním, sluhami, hroz-
bami — jaký to nesmysel, jaká to protíva!
Ach, jaké trapné starosti cíti srdce rodo- a
ludomila, keď sa už napred trasie a strachuje
tej pokazenosti mravov Tudu, ktorú korte-
šačky zapríčiňujú 1
Poďme do prúdu volebného a presved-
číme sa, že naskrze nepreháňame, keď tvrdíme
o zlozvyku kortešačiek pri volbách a zkazo-
nosných následkoch. Čo tu len v slabej tôni
líčit budeme, toho skutočnosC podávala nám
v krikľavých barvách a podávat nám snáď
bude na veky prehojné príklady pokazenosti
mravnej a rozvyklanosti našich pomerov. —
Vieme,' že čitateľ nenájde tu nič nového,
čoby už sám nebol zažil a zkúsil, čoho by
sa v živote svojom sám n^bol zhrozil; ale
práve to je záruka našej pravdomilovnosti,
to potvrdzuje dostatočne to povedanie naše,
že nepreháňame.
V stolici — skej, v ktorej sa obce Javor-
níky a Malinovo nachádzajú, bola v sídelnom
stoličnom meste porada voličov. Dnes od-
bývala ju tak rečená demokratická stránka
voličov východnieho volebného okresu, ktorú
ináče i panslavistickou nazývali. Druhá, tak
rečená aristokratická alebo „honfícka" („vla-
stenecká^) odbývala svoju poradu už pred-
včerom, i začala kortešovaC za svojho kandi-
dáta mladého vysokopostaveného úradníka
z Pešti — Aladára Vôlgyesiho. Nezameškala
strana táto vyzvať stranu demokratickú, aby
si jej kandidáta tiež osvojila, lebo že v Pešti
bývajúci úradník a pri všetkom tom jich ro-
dák, je preca len najsúcejším na takúto hod-
nosť. —
Porada demokratických voličov zasadla
vo velikej dvorane na dolnom hostinci. Pred-
seda ju zahájil a vyzval vo valnom počte
shromaždeuých voličov, aby sa osvedčili, äe
meno si napíšu na svoje zástavy, ktorého
vzdelanca držia za hodného svojej dôvery?
A dvoranou zavznel hromovým hlasom
ohlas mena „Peter Jablonský.^ A „sláva mu,
živio I" nemalo konca kraja.
Keď predseda porady presvedčil sa o tom,
že je to všeobecná vôľa shromaždenia, vy-
hlásil dr. Petra Jablonského za kandidáta strany
demokratickej. Rozjarení niektorí údovia po-
rady vyzdvihli Petra na svoje ramená a nosili
ho s velikým hlukom po dvorane. Peter dosť
sa zdráhal, dosť bránil; ale to všetko nič
nespomáhalo. Len keď ho predseda v tom
smysle pozdravil, že sa veľmi teší takejto
jednosvornosti a jednomyseľnosti porady a
ho vyzval, aby sa tu hneď osvedčil, či toto
jednohlasné kandidovanie prijíma, a jestli sa
37*
260
Orol, obrázkoTý Časopig.
[Č. 10. I87t
mu lábi, aby i svoju program nú reč priam
Y krátkosti držal, — hluk v shromaždeiií sa
utíšil. Ale jaké bolo prekvapenie toho shro-
mazdenia, keď sa Peter Jablonský s celou
skromnosCou shromaždeniu za túto úctu po-
ďakoval a osvedčil, že on tú kandidácíu ne-
pr^íma, že je to nie obor jeho pôsobenia a
že si porada k tomu súcejšieho človeka vo-
liť má.
Jednými ústy ozval sa protest shromaž-
denia oproti tejto reči Petrovej, a hluku,
kriku: „neprijímame, neprijímame,*' a „nech
žye náš vyslanecký kandidát, Peter Jablon-
ský, sláva, sláva mu !*^ — nebolo konca krqa.
Darmo sa vyhováral, darmo sa bránil: po-
rada si uzavretie hore držala a ani na krok
od neho ustúpiť nechcela. Peter nemohol a
nesmel ďalej vzdorovať. „Hlas ludu je hlas
Boží^ a dôvera je poklad nad zlato draháf,
ktorý len tak voslep zahodiť, ktorým pohrd*
núť nesvobodno! I Peter, keď sa o úprim-
nosti smýšiania a o tom nelíčenom zápale,
jakým sa ho všetci pridržiavali, presvedčil,
neváhal ďalej, ale postavil sa pred svojich
voličov a ráznym, mužným, šlachetným pri-
hlasom k voličom svojim sa prihovoril:
„Ctení voličia! Čím neočakávanejšie a
netušenejšie prichádza mi v úsrety vaša dô-
vera, tým mi je vzácnejšia a svätejšia, tým
ale i ťažšie mi prichodí sa v ten smyseT
osvedät, že ju pnjímam a že vášmu vyzvaniu
zadosť učiniť chcem. Vy mi dôveriiyete, lebo
si mnoho odo mna slubujete. A to je tá okol-
nosť, ktorá obťažuje „ano^ riecť k vašemu
láskavému vyzvaniu. Ja vám, ctení voličia,
skvelé sluby robiť nebudem. Ja vám mimo
dobrej vôle nič neslubujem, ale čo sa dá
vykonať, to celou silou ducha prevádzať ne-
zameškám. Poznamenať nádobno pravda, na
ten pád, jestli by sa vyslovená túiba naša
i skutkom stala. Neverím ale, žeby prevedenie
moje bob tak snadné a snáď i možné. Ne-
zaslúženú dôveru vašn, keď na tom tak velmi
nástojíte, prijímam, ämer svqho účinkovania
v páde zvolenia vám predostrem.^
A rozletely sa chýry o výsledku porady
dneaneii po celom okolí a rozLetely sa korteši
aristokratickej strany jako šašky po obciach
« mestečkách. Tu bolo načim sily posbierať,
lebo Peter bol sokom nebezpee&ým. Za dva
dni zaplavili korteši celé okolie Aladárovými
zástavami. Natískali jich každému a praco-
vali na úmor v prospech jeho obzvlášte po
krčmách a hostincoch. Jako prišiel Peter ku
kandidatúre, videli sme, že totiž neočekávane,
no zaslúžene, lebo pôsobiac čo lekár nie len
tela, ale i duše medzi Indom, stal sa jeho
miIáčkon3^ získal si priazeä jeho a ten hid
ho chcel i tou najvy^ou dôverou, jakú Lan
možno vzdelanému miláčkovi preukázať, po-
ctiť a obdariť. Lež jako dostal sa ku kaodi-
datúre náš známy švihák z Pešti, Aladár
Vôlgyesy, to sme si ešte neriekli. Bolo i to
docela prirodzené. BoH sme svedkovia toho
výjavu, kde tenže s matkou Melániou sho-
voríl sa ohľadom vyslanectva. A čo bolo
jednodttchejšie, lež toto vyslanectvo hladať
tam, kde bol známy, kde následkom svojich
spojení a sväzkov pokrevných preca nejaký
vliv mať mohol. Pán Tomáš odpísal priam
svojmu novému árendátorovi (bol to práve
z Malinová vytísnutý Šalamún), aby kaštiel
pre panstvo, ktoré na pol roka domov z Pešti
bývať pr^de, sríadil, voly krmné, iný statok,
pálenku a víno . hotovil a nakúpil, lebo že
bude kortešačka za mladého Alad&ra, jakú
svet ešte neslýchal a nevídal. A čo bolo
vhodnejšie, lež tento rozkaz Šalamúnovi ? Za
jedno sa mohol pomstiť na rodine Jablon-
ských a za druhé bez „rhebachu" taká vec
dariť sa nezvykla. Yed pri volbách í tak len
židia-krčmári vyhrávajú.
Vlny kortešačky vystúpily už vysoko.
Obce Javomíky a Malinovo neboly osamelé,
čo sa ku slovensko-národnej a nezapredang
zástave šľachetného Petra Jablonského pri-
znávali. Bol on osobnosťou napospol známov,
ctenou a milovanou, obecný lud, meštaustfo
prihlasovalo sa k nemu hromadne, učitelstvo
a kňažstvo ho ctilo a milovalo a u nás si
lud ešte vždy zná ctiť a vážiť svqjho uätelä
a khaza. Kde by toho opak bol, to mi verte,
že tam sú cudzie prsty^ že je tam lud sve-
deaý, zavedený, nahuckaný. O nuiohých ari-
stokratických rodinách váak to sa znalo, že
jich velivné hlavy umienily si pri nastáva-
júc^ volbe passívne sa držať a na javišti
volebnom sa ani neobjaviť. Ony prišly medzi
č. 10. 1877.]
Orol, obrázkový časopil.
Ml
dva ohne, ani proti Petrovi, lebo ho radi
mali, ani proti Aladárovi, lebo bol zasie ze-
man, hlasovať n^nobly, nasledovne ani za
jednoho sa nezaujímaly. Tomu sa Petrova
strana tešila, ale Aladirova nad tým velmi
sa zarmucovala. Že je to jej ku škode a tam-
tej k osohu, to znala
Kaštiel Vôlgyesych po viacej rokoch ob-
živnol Pán Tomáš sriaďiýe polovačky, pani
barónka Melánia dáva zábavné večierky, na
ktoré celé okolie povoláva. A divno, jako sa
zmenila! Nenie viacej taká pyšná, jakou prv
bývala. Teraz prívetivo sa chová i ku obec-
nému človekovi, áno povoláva na svoje zá*
bavy ludí rozličnej vrstvy. I sedliackych ha-
lien každodenne mnoho obráti sa v kaštieli.
A pani osvietená dáva si i opilým sedliakom
ruky bozkávať, ba že ju vraj na minulej zá-
bavke jakýsi pán richtár vykrútil. Divíte sa ?
Čo nenie v stave vykonať matka v záujme
synovom a to ešte pri kortešačkách ? !
Bol utešený deň. Slniečko Božie také
natešené, také vysmiate vyskočilo na oblohu
nebeskú atak horlivé polúbilo končiare vrchov,
že sa až tak radosťou zajasaly a ptáctvo tak
veselo počalo svoje ranie nôty z celého hrdla
si nôtit, že sa len tak ozývaly hory, lesy,
háje, polia i doliny 1 A za tým lúbezným
Božím ptáctvom nezostali ani ludia pozadu.
Bol utešený čas kosby. Ten čas, v ktorom
kosci ešte za tmy ráno klepá kosy svoje a
za prvých zor už ztínajú kvietkom i tráve,
ztínajú za rána za rosy urosené hlávky. Na
Slovenska našom nik nespieva krajšie jako
žnice a hrabáčky. Tak nôtily šumne^ tak
spievaly Veselo i dnes. A čo že spieva lud ?
To, v čom si sám žije, čo mu srdce cíti.
Čo že spievaly hrabáčky na panskej lúke
Vôlgyesych, ktorú Šalamún árendoval ? Piesne
volebné. Slečna Melánia vyšla si dnes tiež
na lúku podívať sa na koscov a hrabáčky,
vyšla si do prírody. A počula spevy na lúke
otcovskej :
„Aladár Volgy esy
Na diétu si pôjde,
A Peter Jablonský
Doma sedieť bude.
Aladár velký pán,
Veď mu i pristojí,
Peter žilu sekať
QxoTfm nech sa stroji.
Aladár do snemu,
Peter do špitála,
Tamten rečniC bude,
Ten nech banky stavä.
Nech žije Aladár,
Ablegát rodený.
Odstúp, Petrík, odstúp.
Budeš premožený."
A zo susednej lúky zavznievala zase do-
cela iná pieseäka, piesenka protivného táboru :
„Tam pod h^om kvitnú vôňaé kvietky,
Kynie jaro nám, slovenské dietky.
Pán Jablonský to je múdra hlava,
Ten zastane za národa práva.
Pán Jablonský to je kus človeka,
Ten k cudzincom nikdy neuteká.
Pán Jablonský, človek spravodlivý:
Čo vyslanca nech ho Pán Boh živí!"
Po tomto speve začal jedon tábor druhý
vysmievať a si nadávať. Melánia pokojne po-
čúvala, ač bol jej brat proti meštanskému
synkovi, vlastne len rolníkovi, meštanský
stupeň v spoločnosti ludskej si vydobyvšiemu,
v otázke. No, ešte viacej sa kosci a hrabáčky
zadivili, ked Melánia po jednom, vodu sused-
ným koscom nesúcom, chlapcovi odkázala, že
prosí, aby tú peknú nôtu „Tam pod hájom''
ešte zaspievaly. Udivené hrabáčky na jej otcov-
skej lúke umlkly a susedné nôtily z plného'
hrdla pieseh o Jablonskom znejúcu. Toto
tak znevolilo hrabáčky, že celý deň, a to je
pre hrabáčky veliká pokuta, boly nemé. Darmo
jich Šalamún do spevu pobádal, ony mlčaly.
Mlčaly, čo sa tyče spevu, lebo ináče pilne
štebotaly o neobyčajnom chovaní sa slečny
Melánie. My sa jej chovaniu naskrze diviť
nebudeme : jej srdce nemohlo zabudnúť toho
nikdy, o ňomž pieseň znela. —
y Icikovej krčme v Javorníkoch smutno
to vyzerá. On a Rebeka povolávajú ludí, aby
iáli piť za darmo na rováš ablegáta; ale ani
za darmo, mimo nekolkých povšechne zná-
mych nenapravitelných korhelov, nik piť qe-
prichodí. Javorníky sú celé za Petra Jabloň-
ského. V Javornflcoch je zase ten bývalý
starý, dobrý ruch a život. Jako sa Antónia
von z nich vysťahovala a jako richtár Kubala
vyhospodáríl a z úradu zhodený bol, zanikla
262
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 10. 1877.
sláva Icikova a škola prišla zase do kvetá.
Starý pán učiteľ, Pavel Javomický, dostal
pomocníka podla srdca svojho, ktorého mu
obec platila a ktorý mu hol úctivým synom
a pravou rukou. Opilý Eubala sám sa roz-
kladal po krčme a šprihal na učitela a na
jeho zata, vyslaneckého kandidáta. On bol
v obci najúčinlivejší, čo držal pri Aladárovi
a na ten účet každý deň sa opil. Ale korte*
šačka v tejto obci naskrze sa nedarila. Naj-
krajšie bolo to, keď raz sám Aladár do tejto
obci osobne s kortešmi svojimi zavítal a ona
mu ukázala cestu domov. Ženy, deti oblahly
krčmu a oslovili úctivé, ale prísne, pánov
kortešov, aby, odkiaľ prišli, i odišli. Zo dvaja
opili korteši odvážili sa medzi lud a počali
svoje mrzké remeslo provodzovat. Dievkam
ponúkali hodbávne šatočky a stužky ; chlapov
vábili na hostinu. Boli výborne pohostení
sami. Oboch hodili do dedinu pretekajúceho
potoka, tak že sa výborne okúpali. A lud
nedal pokoja spievajúc svoju obľúbenú : ;,Tam
pod hájom^ a znepokojovali kortešov tak
dlho, až tito skutočne dali si zapriahnut a
zadnými vrátami z krčmy zutekali. Od toho
času neopovážil sa žiadon viacej do Javor-
níkov na kortešačku.
Tým horšie riadilo sa to po iných ob-
ciach, z ktorých korteši ani nevychodili. Od
dvoch troch týždňov nebolo tam triezvej
hlavy ; celá obec i s okolím voňala pálenkou ;
ľudia nič nerobili, len slopali a kríkali. A
keď sa Aladár so svojimi kortešmi v takých
obcach objavil, boly tam obyčajne celé ba-
cfaanalie slávené. I tak sa to zdalo, že Ala-
dárovi a jeho kortešom ide najviacej len
o zábavu a vyrazenie. Oni behali po obciach,
rozsypali medzi ľud bez všetkého vyrátania
peniaze a bez toho, žeby boli volebné hlasy
si zabezpečovali ; každého napájali, či mal,
či nemal hlas a najradšej sa s dievkami a
nevestami zabávali. Aladár doviedol z Pešti
sebou nekoľko kamarátov, aby mu v korte-
šačke pomáhali a oni mu práve tak, jako
i v Pešti pomáhali peniaze trovil a zabávať
sa. Neraz mali svoje bezbožné čhútky i ži-
votom zaplatil. V obci R. trvala celý deň
i celú noc kortešačka. Aladár bol tam tiež
prítomný. Korteši jeho mohli len veľmi málo
chlapov sohnat, lebo ti boli prácou v horách
a na lúkách prez celý týždeň zaneprázdnení.
Ale Aladár preto nekormútil sa. Korteši so-
hnali celý kŕdel dievok a neviest a to bol
jeho živeľ. Začal sa tanec' a lom. Aladár ne-
mohol za svoju tureckú povahu, on dvom
od rázu dvoril, dievke Mare piliarovej a ne*
veste Dore kušnierovej. Boly to dve naj-
krajšie, no nie najbezúhonnejšie osoby v obci
R. Ale Mara mala milenca a Dóra muža. Ti
nepozorovane na jeho dvorenie za čas sa
prizerali. Aladár vyšiel von a žiarli vci vrhli
sa na neho. Marín milenec ho poriadne vy-
zauškoval a Donn muž celé chlpy vlasov
z brady mu vytrhal. A o nekoľko dní spie-
vala sa o tom pieseň po okolí.
V Jahodníkoch dva dni už kortešujú
Aladárovci. Jako obyčajne, je sídlom jejich
krčma. Ale na podiv, nemôžu dostaf pijakov
do nej, mimo tých, ktorých sebou priviedli.
Hudba hrá, korteši tancujú ; ale mimo slúžky
krčmárovej nemôžu dostat tanečnice. Žiadna
dievka a žiadna nevesta nedá sa hodbavnýnu
šatkami svábit do krčmy. Žiadon mládenec a
žiadon muž neide na lep pečenák a pálenky.
Hudba s kortešmi už dvaraz prešla cez celú
dedinu, ale neukázal sa nik ani len na okne,
nie žeby to na ulici. Len čo deti zo dvorov
povybehúvaly a keď banda prešla hrudami a
skálim za ňou pohadzovaly. Tak sa v obd
Jahodníkoch vodilo kortešom prvý deň. Na
druhý deň zavítal do obce služný s hajdú-
chom a vicišpán so dvoma. Dali priam volat
richtára^ Richtár sedel doma i so shromažde-
nými občanmi, prísažnými a prísediacim! a
poslal priam viceríchtára i s dvoifta bož^-
kami k jeho veľkomožnosti párni vicišpánovi
do krčmy prosiac, žeby sa tomuto lúbilo na-
klonit sa do richtárskeho príbytku, tam že
on jeho veľkomožnost i s občanmi úradne a
úctivé očakáva. Pánov tento odkaz richtárov
veľmi prekvapil, ale i zarazil. Avšak, čo bolo
robit? Pán vicišpán a pán služný položili
ruku na srdce a museli si vyznat, že jim
jich úradnia staiFaža, hajdúsi, jako kortešom
nič nespomáha. Yoľky nevoľky odobrali sa
do richtárskeho domu.
A v richtárskom dome očakávalo Jich
nové prekvapenie. Tam boli čisto vyobliekaní
č. 10. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
263
V,>^ ^\^^ ^^^^ ■^^.^ ^> 0^ ^ ^^ ^ ^^ ■
temer všetci vážnejší občania pohromade. Na
pána slúžneho a vicišpána to shromaždenie
z počiatka dobrý dojem urobilo, lebo sa ti
páni domnievali, že čisto vyobliekané to ob-
čanstvo jích občakávalo.
;,Pekne, pekne, pán richtár,'' započal pán
vidspán, že nás takto solídne očakávate.^
„Ej však náš pán richtár;^ dodal pán
slúžny a potľapkal milého richtára po pleci,
„je rozumný človek; on bude pri nastáva-
júcej volbe celú obec spolu držať."
„Áno, tak savynasnažujem,^ slovil rich-
tár, „vaše veľkomožnosti. „Načo by sa naša
obec rôzhila ; my zostaneme jednomyslní spolu
pod zástavou jednoho kandidáta:"
„Bravo, richtárko," zamiešal sa mu do
reči pán vicišpán, potlapkujúc ho tiež po
pleci, „veru, vy ste rozumný richtár, len
držte občanov spolu pod zástavou jednoho
kandidáta. Načo by ste si mali obec roz-
trhať. Či už máte zástavu?"
„Práve ju čakáme," odvetili občania.
Pred richtárskym domom zastal voz a
štyria chlapi zkladali zástavu z neho.
„Nech žije Peter Jablonský!" volali.
„Sláva mu!" ozvali sa občania vniútri.
Zarazený pán slúžny a vicišpán pýtali
sa, čoby to malo znamenať?
„Práve sme dostali zástavu nášho kandi-
dáta a pod tonto zástavou bude stáť pri volbe
naša celá obec."
„Ale čo sa vám to len robí, richtárko,
vy si chcete voliť toho lekára?"
„Keď je majstrom v liečení tela, jako
krv z krve našej a kosť z kosti našej bude
znať liečiť i ducha svojho ludu. On zná, jako
nás má zastupovať."
„á ozaj sa nedáte odviesť od neho?"
„Nikdy a nikomu!"
U Petra Jablonského bola veselá spoloč-
nosť pánov a dám, elity to stoličného me-
stečka i stolice samej, zvlášť mužov a dám
národne smýšiajúcich, shromaždená. Lekára
milovali všetci páni a ctili si ho všetky pa-
ničky ; pani jeho, Marta, bola opravdovou ob-
lubou všetkých kruhov. Okolo nej točily sa
radi dámy, panie i slečinky mesta i stolice.
Všetko s úľubou a nadšením hovorilo o nej.
Dom lekárov bol prvým domom spoločnosti
vyberanej. I dnes teda je on naplnený. Roz-
hovor vedie sa živý, jehož predmetom, jako
to dla dosavádneho líčenia pomerov snadno
uhádneme, boly kortešačky a vyslanecká volba.
Peter nebol doma, urobiac osobne výlet s pria-
teľmi svojimi do viac obcí, aby svojich vo
vernosti k sebe utvrdil a pred podlým od-
skočením jich vystríhal. Napnuté čakala spo-
ločnosť návrat jeho, a ked pod oknami koč
zahrmel a cenkáče zacenkaly, tu všetko na
rovné nohy skoälo a okolo prišlého Petra
sa hromadilo.
„Vítaj Petrík, duša moja," volala mu
Marta v úsrety, malého Petríka, odblesk to
otcov, na rukách držiac a k bozkávaniu mu
ho podávajúc, „jako sa ti vodilo? Dobre*
stoja veci? Nepotkala ta nejaká nehoda?"
Peter pritúliac roztomilú žienku k sebe
a vybozkávajúc synka poukázal na celú hŕbu
vencov a kytiek kvetín, ktoré za nim sluha
do chyže niesol i ridkol : „Koho takto venčia,
srdce moje, tomu sa zle nemôže vodiť!"
Spoločnosť zaujala po vzájomnom sa pri-
vítaní s Petrom svoje miesta.
„Len jakosatozkonoí?" prehodila usta-
rostená Marta, bozkávajúc dieťa svoje a po-'
dávajúc ho detinskou radosťou nad podare-
ným vnukom svojim oplývajúcemu starému,
tiež tam prítomnému otcovi Pavlovi Javor-
niekému.
„S našim víťazstvom sa to skončí !" ujišťo-
val jedon z priatelov Petrových, lekárnik Jaro-
mil Príhoda.
„Äladárovci hrozne kortešujú," pozna-
menal drevokupec Bohumil Sivý.
„á hanebným spôsobom kortešujú," za-
miešala sa do reči pani Príhodová ; „pomysli
si len, duša moja," hovorila ona ďalej, obrá-
tená ku Marte, ;,ten Aladár slúbil viceišpá-
novej Léni, že si ju po volbe vezme za ženu.
A včera mi pani Slnečná vypráväla, že to
isté i slúžneho Idke i archivárovej Irme vraj
sľuboval. Ten hanebný človek sa všetkého
lapá!"
„Srdečne by som jednu každú ľutovala,
ktorá by sa za neho dostať mala," slovila
Marta, „nie preto, že je sokom môjho muža
1
964
Orol, obrázkový časopis.
[t. 10. 1877.
' ^ ^^ ^"X*^-
(osud to tak chcel, aby nim bol už od po-
čiatku), ale poneváč ho velmi dobre poznám.^
Peter mlčal a mrak preletel prez krásny
obličaj jeho, neomylne spomienkou na pod-
losti Aladárove vyvolaný.
„Obci Šmykovú alubovali pasienky a
hory."
„Richtárovi ***skému osvobodenic všet-
kých dobremajúcich rekrútov."
„Obci Smrkovo vybratie pravoty proti
komore."
„Oni každému to slubujú, na čo vidia
že má potrebu. A co z toho splnia? Nič.
My neslubujeme pranič a čo sa vykonat dá,
to urobíme."
„A hlavnie je, že my nekortešujeme, ne-
predplácame, nenap^ame, nehrozíme, ne*
vábime."
„My presvedčujeme a kto sa preevedčit
nedá, toho necháme na pokoji; bo ctíme si
jeho, ač i protivné presvedčenie, jestli je
v skutku presvedčenie."
„A zapredanými podliakmi opovrhujeme."
A poneváč už bolo sa zmrklo a nastala
tma, spoločnosť pani a pánov u Jablonskýcb
j ako sa najlepšie bavila pri hre Martinej na
fortepiano, bola velmi milo prekvapená.
Mládež mešfanská poctila milovaného
volenca Jablonského fakládou. Ctila si ho
jako svojho otcovského priatela a vodcu.
Peter bol jej založil vzdelavatelný čítací spo-
lok, spevokol, divadelné ochotnícke družstvo
a všade v spolkoch týchto jim predsedal.
Dnes neočakávane sriadili fakládu, ktorú
protivný tábor darmo prekaziť sa usiloval.
Hrmotné zvuky hudby ozvaly sa pod oknami
Jablonského, na čo nasledoval spev: „Kto
za pravdu horí v svätej obeti" a nekonečne
„sláva" volanie, ktorá ked Peter vyšiel pred
bránu ku mládeži, ešte sa stupňovalo. Ked
všetko umlklo, jedon z mladíkov držal ute-
šenú reč, pozdraviac Petra čo hrdinu d&a a
prajúc mu vítazstvo. Bielo oblečené pannenky
3 vencami na hlavách ovenčily Petra, na čo
on pohnutým srdcom i hlasom svojim milým
mladým priatelom dakoval. Mnoho závistli-
vých a namrzených tvár vykukovalo z davu
obecenstva, ale žiadon zlostník neopovážil sa
úídu popustiť zlosti svojej a rušil peknú,
srdečnú, opravdu úprimnú ovacíu. Fakláda
táto bola Aladárovcom zase tŕňom v oku.
Po odbavenej fakláde utiahla sa spoloč-
nosť u Petra Jablonského k priatelskej ve-
čeri, pri ktorej príležitosti Peter jako oby-
čajne dobrým humorom prekypoval. Tak ho-
voril žartovne medzi iným: „To bude naj-
krajšie, ked ma Javorničania tak privítajú,
v ktorých môj pán svokor býva, jako slávne
privítali Aladára v obci tej naši, kde jeho
budúci pán svokor vicišpán residuje."
Toto prehovoril Peter, aby poSkádlil
trochu svokra svojho Pavla Javomického.
Ale Javomický sa na tom ani najmiefi
neurazil, lež hovoril s presvedčením:
„Javorníky, syn môj, celé sú tvoje."
„Neslubujte, apko; tak pocbodíte, jako
Aladárovci, i ti všetko slubujú."
nTi nevedia sami, čo slubujú a na splnenie
ani len nepomyslia ; ale ja som istý toho, čo
sľubujem."
„Nuž a zlomyslný exríchtár Kubala nemá
stránku V"
„Ecce synu, Kubala! No, že som vám
zabudol rozprávať o ňom."
„Čože sa stalo ? pýtala sa zvedavá Marta.
„Nepovedzte jej to, otče, len zajtra;
nech ju trápi zvedavosť," žartoval Peter.
„Zadivíš sa i ty sám nad strašnou no-
vinou. Kubala jako vyríchtároval, tak prišiel
i hmotne na mizinu. Teraz nemal inej ná-
deje, by si v nedostatku pomohol, a hľadal
svoje milé poklady. Pri tom vyhrážal sa, že
jestli poklady vyzdvihne, polovicu daruje na
kortešačku Aladárovi oproti tebe, a že ty
nesmieš byť ablegátom, kým on žije."
„No, nehovorím, otče?"
„Počuj len dalej. Raz, je tomu veru už
tri či štyri dni, išiel opilý so svojimi ľudmi
zase tie poklady hľadať. Stalo sa mu ne-
šťastie. Zošmykol sa z brál a zpadol do prie-
pasti, bez toho, žeby ho boli našli. Zhynul,
zkapal, preč je."
Prišiel túžobne čakaný deú voľby. Me-
stečko stoličné bolo v stave obloženia. Zo
všetkých strán nahrnuli sa už doň voličia
oboch strán. Svitol krásny deň. Ulice sa pre-
plnily, pred stoličným domom bol vytiahnutý
kordón vojska, oddeľujúceho jednu stranu vo-
č. 10. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
265
ličov od dmbej. Krásne tiahly do mesta zá-
stupy Yoličov Petra Jablonského. Na bránach
očakávaly jich volebné, poriadok vedúce vý-
bory, na každej s bandou hudebnou a dva-
nástymi pannami, nesúcimi vence a ovenču-
júcimi vodcov volebných zástupov. Voličia
Petrovi mali za odznak pierko z tisy, až sa
tak zelenal ten jich tábor, keď sa pred sto-
ličným domom rozostavili a veselé zanôtili:
„Bo kto nosí pierko z tisy, ten iste zvítazif
musí!** Voličia Petrovi boli práve na tej
strane rozostavení, kde jich kandidát býval,
a keď starký Javornický oknom na ten šumný,
Petrovi s oduševnením na slávu volajúci a
národnie slovenské piesne nôtiaci zástup vo-
ličov sa podíval, plakal od radosti. Marte
len tak skákalo nadšené srdce v tele, ked
videla svojho muža, jako sa na balkóne stolič-
ného domu objavil a od voličov svojich s na-
dšeným slávovolaním pozdravený bol. Tu
padla otcovi svojmu okolo krku a radostou
oba plakali. Kto by bol len z nich sníval
kedy o takýchto výsledkoch vtedy, ked Marta
dom rodičovský opustila? Ten lud, ľud po-
vedomý a triezvy, ?ud Petrovi tak oddaný
vidief, to bolo viac lež blaženosť zemská, to
bola rajská slast pre Javornického.
Oba kandidáti vyslanectva objavili sa na
balkóne a predseda volby s nimi. Tento opý-
tal sa shromaždeného zástupu, koho by si
žiadal za snemového vyslanca? Odpoveď samo
sebou rozumie sa obdržal tú, že strana Pe-
trova kričala na slávu tomuto, strana Ala-
dárova zase éljenovala Aladára. Na to na-
riadil predseda voľby hlasovanie. I začalo sa
hlasovať poriadkom obcí.
Na balkóne jednoho domu tej strany,
na ktorej volebný zástup Aladárov rozosta-
vený bol, objavily sa dámy: Melánia Vôl-
gyesy s dcérou, grófka Nyáry s dcérami
Araňkou a Gizellou^ pani vicišpánka s dcérou
i pani slúžna taktiež s dcérou. Túžobne dí-
valy sa dámy na to malebné divadlo pod
sebou. Tam znela hudba, spevy a slávovoľanie
8 éljenovaním.
„Moja milá,^ slovila pani vicišpánka,
fecherom sa pohrávajúc k Melánii, „náš Ala-
-dár musí zvíťaziť?*'
„Ach," šeptala vicišpánová Léni slečne
Melánii, „ja by som umrela, jestliby ten se-
dliak mal zvíťaziť.^
„Veď by sedliaka ani na diétu nepri-
pustili," mudrovala slúžnych Idka; „apa ho-
voril, že tam len zemäni majú miesta."
„Tak to bolo moje deti pred povstaním
uhorským, ale Eossutb to zjinačil. Nastala
rovnoprávnosť a teraz taký sedliak má rovné
právo s nami grófmi," poznamenala pani
grófka Nyáry.
„Áno, sedliak má rovné právo s nami
grófami," zavzdychaly si jej dve dcéry 'Araňka
a Gizella.
„A s nami barónmi," dodala matka Me-
lánia.
„A s nami zemanmi," dodaly zapálené
až po uši pani vicišpánka a slúžna.
Grófka Nyárička vztýčila sa ale a vy-
päla, aby dokázala, že je ona najvznešenejšia
medzi všetkými.
Celý Boží deň a celú noc trvalo hlaso-
vanie. Ten ruch a ten lomoz, to behanie, to
svolávanie, shľadávanie a stráženie voličov:
kto to opíše? Ale toho asnad ani nenie po-
treba. Poslednie roky zkúsil to každý a má
toho dosť! No, naši Pešťania to ešte ne-
zkúsili. Melánia a Nyárovci, vicišpánovci a
slúžnovci, rozumej panie, tie to ešte nikdy
nezkúsily; lebo na tej trme-vrme dosial po-
dielu nebrávaly.
V druhý deň ráno tam sedia všetky na
balkóne. Stopy prebdelej noci zračia sa jim
na tvárach. Dolu hemží sa už len málo vo-
ličov Aladárových, lebo ti vyspávajú svoje
opice. Mužstvo Petrovo stojí jako múr hradný.
Na protejšej strane ukázali sa taktiež
na obloku Marta i s otcom svojim. A ti sú
veselí, utešení. Snaďbude Petrovi priať šťastie ?
Dámy z balkónu darmo sa spytovať dajú vici-
špána a slúžneho, jako veci stoja, dostanú
voždy len nejistú odpoveď.
Však na stoličnom dome bije rannia
ôsma hodina. A s odbitím tej otvoria sa dvere
balkóna a v nich objaví sa predseda volby
i so sprievodom, aby vyhlásil výsledok volby.
Z dola zahrmí „sláva^ a ^éljen." Dámy
z balkónu kývajú šatkami. Prcdscfla ?mutno
38
266
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 10. 1877.
• ^~\. ^"^ .y^\^''
pozre na ne, zakýva rukou dolu na znamenie
tichosti.
I vyhlásil výsledok volby. Vyvoleným
bol vätšinou hlasov — Peter Jablonský.
Hromovým hlasom ozvaly sa výkriky:
„Nech žije Peter Jablonský, sláva mu!"
A z oblokov meštanských začaly viať
šatky biele v rukách diev i žien, a Petra
vozili na štvorke po meste uprosred hrmot-
ného durkania mažiarov.
Vo všeobecnom, nevýslovnom jasote za-
budli sme na utrápené, preľaknuté, polomŕtve
postavy Da balkóne. Len horko ťažko podarilo
sa pánu Tomášovi a vicišpánovi so slúžnym
jich prebrať a životu prinavrátiť. Hrozný bol
jcjich žial a smútok.
„Všetko je ztratenél" zalomila rukami
barónka Melánia.
„Do šesťdesiat tisíc zlatých preč! Môj
syn privedie ma na žobrotu!" horekoval otec.
„Strašné sklamanie, strašné sklamanie!"
bedákali iní.
„Netratme ducha!" vy volala grófka Nyáry.
„Ja sa postarám, aby bol Aladár v inom okrese,
trebas v Seämohradsku zvolený. Ja som dobrá
s ministrom R Vyprostredkujem to. Béz tak
bude Aladár zaťom mojim."
(PokraČo van
„Čože?" rozkričala sa pani vicišpánka.
„Ten dostane ruku mojej Lenky."
„Ach, ach!" zamiešala sa pani slúžna,
„veru pekne, veď sa s mojou Idkou už
i sprstenkoval."
„Tak? Je to pravda, Melánia?" pýtala
sa grófka Nyáry.
„Ach, dajte mne nešťastnej matke pokoj!
To neprežijem; to ma do hrobu donesie !''
„Z nás Aladár, dcéry moje, voždy len
bláznov robil !" zkrikla grófka Nyáry. „Podme,
deti moje, poďme o dom ďalej. Ale prisahám,
že Aladár ablegátom nikdy nebude! Potom
nech si vezme z týchto dedinských husičiek."
Zronení rozišli sa všetci. Melánia omdlie-
vala, pán Tomáš utieral si slzy, tušiac, že
dnes zajtra dogazduje.
Len dcéra Melánia mala ducha dosť zo-
stať na balkóne a dívať sa z neho, jako Petra
Jablonského na štvorke po meste vozili. Tak
sa zdalo, že ju to teší. Ach, ona mu toho
šťastia, tej slávy priala, trebas proti nemu
prepadol jej vlastný brat. Hej, brat je brat,
ale jej Peter bol — ideálom! A keď ho vi-
dela jako zišiel z koča a spiechal v náruč žienky
svojej, pichlo ju u srdca, chytila sa ho rukou.
Prečo nemohla byť ona na jej mieste 71
ic nasleduje.)
v
Co Boh činí, všetko dobré je.
Ach, družstvo moje rodnieho sveta.
Či v jari si, či na podzim vekom —
Nám hviezda slávy chmárou zastretá
V borbe oproti Titana vztekom.
A zrak náš smutný, bez sĺz radosti.
Keď tamten našim snahám sa smeje:
Len duša -— tá sa na pravde hostí, —
Že, čo Boh činí, všetko dobré je.
Hmla neprehľadná — to naša cesta.
Neprajník krok nám podťal príjemný —
Krok, čo nás viedol z viesky do mesta
S liekom pre lud náš hluchý i temný.
Ktože nám vďačnú, kto stisne ruku
A teplom svojho srdca zahreje.
Keď sa zabúdza v svetárstva hluku, —
Že, čo Boh činí, všetko dobré je.
Človek boľastným krížom súžený
Tvorí si slávy budúcnosť istú:
To viera naša, sta Tatier steny
Pevná z dedictva otcov po Kristu.
Šťastní, keď žiarou večného slova
Hrejeme zmrzlé blaha nádeje,
Bo žiar tá v strasťach tešiť hotová, —
Že, čo Boh činí, všetko dobré je.
Kde nám mat? tá spí v ťažkom pokoji
A pri nej mnohoslubné mláďatá —
Velká to ztrata pri čestnom boji:
Nahraď ju skoro svoboda zlatá! —
Nemožno, žeby zastaly sily
TomU; čo súci na krásne deje
A sa od pravdy tej neodchýli, —
Že, čo Boh činí, všetko dobré je.
r. 10. 1877.]
Orol, obrázkový Časopis.
267
Ptáčatko smutné na zimnej brodi
Vyčká si zeleň jar-leta živú:
I nám sa v tiesňach zas polahodí,
Zableskne slnko na chvflu clivú.
Horeže zrak svoj, rod náS ubitý!
Nech sa ti smútok v žalmoch rozleje,
Bo lahko trpef, keď mluvia city, —
Že, čo Bôb činf, všetko dobré je.
Jozef Jančo,
z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.
Cestopisné náčrtky od LasJcomerského.
(Dokončenie.)
Podal som sa úvalom dolu a zkrbálal
som sa rovno do vozíka. Keď som sa viezol
popod Strečno, vyzrel som hore na hrad,
i zdalo sa mi, že sa chce za nami zpustit
Zpúšfa sa on, zpúšfa, ale len po drobkocb
a vše ho býva menej, lebo pod slnkom níč
stáleho nenie. Šli sme ďalej, on ostal a za
krátko došli sme na živý kontrast, a sice na
odblesk borby nového ryclilého so starým
konservativným vekom, prišli sme ku jaskú,
umiestnenému takmer v pol cesty medzi Streč-
nom a Starhradom. Vlak jakoby zdesený fučí
od Varína rovinou ku brehu Váhu niže Strečna,
tam preskočí rieku priečnym mostom a vryje
sa bez okolkov do žulového vrchu a rovnou
čiarou vybehne na protejšej strane na dennie
svetlo; kdežto cesta slimačou dôslednosťou
obchodí granitový výbeh Polomy, či Biady.
A čo vlak vykonal kratšou cestou za dakoľko
menšín, potrebuje voz asi pol hodiny. Za to
tým, čo sa 'železnicou ženu, ukrýva sa Star-
hrad, tým ale, čo sa na okolo tmolia, prijde
ten zvláštny hrad v úsrety jakoby na po-
klonu.
Starhrad leží na pravom brehu Váhu,
nám oproti za vodou. Mostu niet, ani ne-
badať stopu, žeby ho kedy bolo bývalo. Ba-
dať z tejto i z tamtej strany brod, a vtedy
lebo brodili, alebo na kompe či na člnkoch
a plťách sa prevážali. Divné je to hniezdo
ten Starhrad I Keď v susedstve iných hradov
vidíme, že boly alebo sú obce, tento netrpel
okolo seba nič takého, jako krkavec ; ba ani
sa nemali poddaní rolníci kde usalašiť. Pro-
sriedkom doliny valí sa Váh, na ľavom brehu
ťahá sa chúlostivá cesta pod prísnym do-
zorom hrada. Z oboch strán sú strmé skal-
naté stráne. Na strmom, krovu podobnom,,
asi 35 siah vysokom hrebeni sedí pozdĺž
neho vylepený Starhrad, jakoby ťa sjiesť mal.
Výbladu nemá jako do vody, na strminy a
jedným okom v západniu stranu na Strečno.
Z lava nahor vystupujúcou dolinkou mohla
byť jedine možná cesta a od zadku pátra
vrchového jedine možný prístup do baštami
obklopeného hradu. Nad hradom v lese divá
zver, v hrade divý lud, pod nim vo Váhu
ryby — boly jediné živé tvory tejto roman-
tickej púšti. V pravo v ľavo nebol žiadon
ľudský byt. Ba, čo primalo pôvodcov Star-
hradu v tomto kraji, kde elementy, voda a
skaly borby vystrájajú, zkade pluh a kosa
utekajú, čo jich primalo toľké múriská tu
stavať? Sotva to inší úmyseľ mohol byť, jako
tuha po koristi, jako tuha orla na vysokej
skale číhajúceho za plachým zverom. Tu
v odľahlej tisine mohli škrtiť, sbíjať cestu-
júcich a plaviacich sa po Váhu kupcov. A
kam že sa podeje človek z tejto pasce stre-
číanskeho priesmyku? Čo Starhrad popustil,
zdrapilo Strečno a naopak. Veselý a roman-
tický to bol vek, ten vek rytiersky — hrom
mu do pečene! Čo ostalo mimo života (a
otázka ešte, či veľkí páni i ten ponechali) —
čo reku ostalo pltníkovi, pútnikovi, kupcovi
a komukoľvek, čo z hornieho Váhu v záleži-
tosťach obchodných cestoval do Trenčína medzi
toľkými čakateľmi dežmujúcich hradov na bre-
38*
268
Orol, obrázkový časopis.
[C. 10. 1877.
' 1-*^ - -.' v-^v.^-.v-^
hoch Váhu ? Ked chcel človek bezpečne cesto-
va(, musel sa vykúpiť mýtnym, ínáčej vzali
si páni právom, ktoré v pästi nosili, sami,
čo sa jim zachcelo.
Dvaja tito blízki vodou delení susedia,
Strečno a Starhrad, nebars sa návideli, i ro-
bili si vizity nočnou hodinou, ktoré nepriam
vítané bývalý a roztlčené lebky za následok
mávaly.
Kedy Starhrad povstal, neznám. Na dlhý
jeho vek poukazuje meno. Ďaleký, ďaleký
musí byt rodní deĎ! Susedné dva hrady bý-
valý dakedy jednoho pána majetkom a teda
i jich deje vsplývaly vjedno. Žilinský archiv
s rešpektom jich pripomína, keď kastelláni
oboch hradov Žilincom prišli olovo preliaf.
Potom jich vzala chudákov Žilincov Barbara
královna pod ochranu, pohroziac sa prstom
bezočivým kastellánom. B. 1320 bol pánom
Starhradu Dônč. Od r. 1352—1388 panoval
na ňom Juraj Bubek. Až po Vladislava L
hájili Starhrad král. kastelláni ; poslední z nich
menoval sa Čapek, z Polska rodom. Potom
ho (ale nie Čapeka, lež Starhrad) tenže král
založil Pankrácovi z Mikuláša. Matiaš Eorvin
odstúpil mu ho úplne, a ztade čelad Pan-
krácovská dostala ku prvému ešte praedicat
de Starhrad (Ó vár). Pod Žigom dvakrát ob-
hrkli ho Husiti, druhýraz i dobyli. Jakým
spôsobom a odkial to vykonali ? Táto otázka
každému sa na mysel tlačí, kto ten hrad ob-
zerá. Pred sto rokmi ešte obýval panský
kastellán s dakolkými hajdúsy hrad; odtedy
zpustnul. Ešte r. 1708 musela Žilina Star-
hradu oddávat potrebný olej a loj.
Zápoľa, na ktorej Starhrad stojí, je žula
a ťahá sa s výminkami ruly až po Malý
Kriváň.
Keď sme už prechodili za ten výbeh,
cez ktorý železničný jask preborený je, vi-
deli sme tu zvláštnosť, a síce pod cestou
dolu ku Váhu ťahajúcu sa zelenú úzku lúku.
Tam Strečnianska chasa pásla stádo. Jedni
shotovili si hundu z haluzi vŕbovej dolu vi-
siacej, a vše nad zemou, a vše nad strmým
v tenkrát mutným Váhom opálali sa šarvanci.
Opovážlivá to zábava! Druhí chasníci vy-
vádzali koncerty na vŕbových píšťalách. Do-
jdúc k horniemu otvoru jaskú, obzeral som
typickú žulu z jaskú vyvezenú. Je ona pekná
a tým sa vyznačuje, že je miest/ červenými
alebo zelenými bodkami posiata, ktoré bar-
visté bodky nie sú vlastnosťou feldspathu, ale
už zrná feldspathu, už zrná žabečné objímajú.
Kameň je to velmi pekný a tvrdý. A tak Váh
mal dosť čo hrýzť, kým sa prehrýzol; ale
i železnica mala čo mrvit, kým tadeto cestu
preborila.
Ba, keby sa tí Strečniansko-Starhradskí
páni prebudili a ten hrmot, piskot a nočnou
hodinou bliskajúce svetlo pod nohami zazreli:
trebárs jako srdnatí, ale by jim srdce istotne
za sáru sa zvlieklo, ba asnaď by v okamžení
svoje orličie hniezda opustili!
Margita, nebezpečné to skaly a víry Váhu,
utiahli sa pred rovnajúcou rukon vedy a umu
a teraz môžeme povedať o nej, že len bola,
teraz ale jestvuje len v básňach večne sláv-
neho Kuzmányho, a D. S. Pepkina, ktorý
poslední spieva o Margite:
„Tam nad bystrovlným Váhom
Strmí pevná skala,
Od vekov ju mlava ľudská
Margitou nazvala."
Barón Medniansky Margitou nazýva a
vyobraziige skaly v samom Váhu sa nacho-
diace, na ktoré sa i ja rozpamätám. Tieto
skaly, podvodní to hrebeň, spájavší bralá
jednoho s bralami druhého brehu rieky, a
strmo tekúci Váh stroskotávaly pri najmenšej
nepozornosti vesliarov plte a boly preto po-
strachom pltníkom. Poneváč Váh železničným
násypom, ktorý popri a v ňom vystavený sa
nachádza, teraz zúžený je, aby tok Váhu vol-
nejší odchod mal a násyp bezpečnejším bol,
tie skaly vystrielali. Týmto ztratili sa kama-
ráti romantickej doliny a s nimi v povesti
spolusrastlých hradov. A pltník mladšieho
veku odučí sa prežehnávať sa a modliť pred
nebezpečím hroziacej Margity, keď jej viac niet.
Odtial ďalej rúbaná je cesta v skalách,
kdežto násyp korytom rieky beží. Váh búcha
sa o násyp, jeho základom sú ale ohromné
balvany silnej žuly susedných strmín a tak
borcuje a vadí sa voda so žulou, z čoho šu-
chot a peny; a voda tenkým pyskom preli-
žuje sa cez žulové balvany a tichá, pokorná,
neškodná vyviera z druhej strany násypu.
1 10. I8T7.]
Orol, obrázkový časopis
RuoiUDka z okolia Kalafatu.
270
Orol,' obrázkový časopife.
[C. 10. 1877.
—■" w^ "v^ ^ _^"w^-.^ '^^ ^
Velikánske to dielo — dielo desa( prstov
ľudských — či ono i mimoriadnym povodňam,
jaké boly ku pr. roku 1620 dna 20. aug. a
r. 1813 dna 25. aug., a veľkým ladom odolať
bude môcf, ukáže čas. Posavád, ačkoľvek už
čiastočne í porúchaný, v celku dobro preca
zadržal sa ten násyp.
Lúčime sa s Trenčianskom, s tým krás-
nym romantickým krajom. Mnohí myslia,
mnohí sa posmeškujú, že Trenčianske, krajná
drotárov, je Paphlagoniou. Nenie tomu tak!
Máte tam všetko zastúpené : biedu s nádherou,
roviny s vrchami, bralá s úhľadnými kopcami,
idyllismus s romantikou, úzke chudobné do-
linky so širokými Váhom pretiahnutými úrod-
nými dolinami. Zajímavost na všetky strany !
Keď inšie nie, postačí asnaď i to ku po-
tvrdeniu môjho výrokU; že málo kde vidíš
toľko panských bytov tohoto jako i prešlých
vekov, jako v trenčianskej župe.
Stojíme na rozcestí, lúčime sa s Tren-
čianskom. Prv ale, kým ho opustíme, pre-
hovorme o celom Trenčiansku ešte nečo.
Trenčianska župa má 80.28 míl objemu, dľa
čoho učiní krajín uhorskej koruny 1*43 per-
centovú čiastku. Má jedno svob. kr. mesto,
dve sriadené mestečká, 25 nesriadených a
387 dedín a 25 pustatín. Obyvateľov počituje
248.626, z nichž 35.712 čítať a písať, 43.535
len čítať vedia, 169.379 ale ani čítať ani písať
neznajú. Jestli tomu tak, nuž veru nám Uhrom
nepríchodí nikomu do barbarov nadávať! Kňaž-
stva počituje 272 osôb, štát. úradníctva 94,
stoličného 155, obecného 513, učiteľov 381,
študentov 1397, pravotárov 44, pisárov 114,
umelcov 24, lekárov 27, ranhojičov 8, báb
57 (teda viac jako pravotárov), lekárnikov
14, dobytčných lekárov 17. Teda tak rečená
intelligentná časť obnáša 3016 osôb; alebo
1*22 percent celého obyvateľstva.
S Bohom, Trenčianskol
Cesta strečnianska, predtým výborná, te-
raz nenachodí sa „in statu quo'' a „meliori,"^
a najšpatnejšie je to, že práve na hranici
stolice turčianskej, kde i tak v normálnom
stave len jedným vozom preíst bolo možno,
teraz strieľali Liptáci skaly nad cestou pri
najpokojnejšej mysli, a jich do kubíkov na
samej ceste ukladali. Tu veru svet bol —
skalami zabitý. „Ani tamto, ani tuto; ver je
mne to veľmi ľúto." Hore strmina, dolu pre-
pásť! Nahor len orol, nadol len hlavátka!
A Liptáci -^ ti len pokojne durkali a prie-
chod tarasili. Obedovať som naprosto ne-
chcel tu pred týmito pyramídami a keď šo-
mrania a prosby nič nepomohly, zišiel som
z vozíka, vytiahol som tobolku a pýtal som
sa vážnou a prísnou tvárou na meno pod-
ujímateľa toho lomu i zahrozil som, že zajtra
na skutku slúžneho s bandúrami na miesto
pošlem a lajdáka podujímateľa pred stolicu
poženiem. Liptáci zastali a za uchom sa
škrabali. Vyrástol som v jich očiach na žu-
pana. Kone vypriahnuté prácne previedli,
vozík ale povetrím ponad skaly preniesli.
Tak to asi vyzerať muselo, keď sa Eliáš
v oblakoch viezol.
O jednu hodinu prišli sme do Vrútok.
Táto ináče nepaterná obec pred otvorom
strečnianskeho priesmyku patrila už r. 1285
jakémusi Liptovi. Ona dala pôvod šľachtickej
rodine Rutkaych, z nejž pochádza hľa i žena
Lud. Kossúthová, a táto Kossúthovská rodina
bere tiež pôvod svoj z malej obce Košút, na
východnej strane hôľ neďaleko Vrútok le-
žiacej. Významnými stály sa Vrútky želez-
nicou, od Bohumína do Košíc a z Vrútok
do Pešti vedúcou.
Od Vrútok počnúc na západ a na vý-
chod rozprestiera sa koryto priestoru tur-
čianskeho, v ktorom župa táto kolom do kola
horami ohradená jakoby na dlani ležala. Toto
koryto či kotál turčiansky má len v jeho
severno-východnej čiastky úsadliny eocenové
zastúpené. V druhých čiastkach župy (ku pr.
Mošovce) čnejú z roviny kopečnaté výšiny a
síce slínca a konglomerátov, obsahujúcich
v sebe brackové mäkkuše (moUuseum) a
menšie sloje kamenného uhlia; pričitujú sa
ku vrstvám kongeriovým.
Rovina obsahuje hlen a okruhlice vodo-
rovoe uložené, pochádzajúce z okolitých dolín
a vrchov, ktoré pripisujú sa potope (deluvium).
Vo Vrútkoch opustili sme našu šajku a
presadli na železnicu. Poueváč nám ešte času
zbudlo, bumloval som a znepokojoval blízke
okolie. Obzeral som nemocnicu a síce ne-
mocnicu chromých koľají. Ležia ony v od-
č. 10. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
271
počinku postavené jedna pri druhej, a vetu
jich je vela, ani to človek nemyslí. A to
múdre od smrteľníka, že nevie, čo sa pod
nim robí, keď po tých utrápených kolajach
vozmo sa vláči. Jednomu sa koža pukla, ten
sa rozčapil, onomu nekolko zubov vypadlo,
tam tretí sa zohol pod náramným tlakom,
iný sa pukol od zlosti, týmto kolesá mäso
vykrájaly alebx) oko vyklaly. Tu mi povedano,
že sa kolaje (šíny) vozením a trením vlakov
elektrisujú, ba i tie, čo v zásobe uložené, od
juhu na sever koncom obrátené sú, magneti-
sované bývajú. Keď ma o tom poačili, ne-
trúfal som si viac po nich chodif, aby mi
dáko reku pätu nepritiahly a ja konečne ne-
musel bôty tam nechať.
Pri spomenutých invalidoch videl som
i podivnú os na ťažkom vozne (lori) ho-
rúčosťou odkrútenú. Keď totiž os v behu
postaveného vozňa potrebným olejom opa-
trená nenie, masť sa dými, zhorí, na to po-
tom tuhým trením toTká horúčosť vznikne,
že železo zmäkknúc vykrúti sa jako cesto.
Hádkou mi bolo ovšem, jako ten vozoň tak
rečeno o troch nohách preca na stanicu do-
behnúť vedel.
Keď sme do priestrannej jiedálne vstúpili,
najzvláštnejšie predmety, čo sa mi do očí
tlačily, boly dve najvätších rozmerov kachle,
tak ohromné, žeby bárs kde pri chudobnej-
ších kostoloch miesto zvonice zastupovať
mohly. Vniutomý priestor kachiel prevyšuje
obyčajnú študentskú chyžku.
Hosťov bolo dosť a dajedným z nich zdalo
sa, že sú tu samotní, jich súkromné domáce
záležitosti aspoň tak hlasité pokonávali, že
nikomu tajomstvom byť nemohly. Pri mne
sedel Nemec a keď jedon z hrmotiacich hostí
vyvolal čosi o „menet rende," pýtal sa ma
Nemec :
„Wohin der Menet rennt?"
A všetočný bežal k obloku.
Hurtavá vrava istých neohladných ludí
po našich stanicach a menších miestnych
hostincoch je veru omrzla, jakoby hostia za
svoje peniaze prinútení boli jich „zelené veci"
načúvať.
Prijde taký hosť, vypije piva za desať
krajciarov a narobí škreku za zlato vku, cvi-
čiac sa v madarsko-gramatikalných sloviach
na účet unovaného hosťa.
Jakoby najatí okupujú na Slovensku ve-
rejné miesta a tam kysucko-žilinsko-varínsko-
liptóujvárskymi ústami maltraitirujú maďarskú
mluvu, jakoby si s károu po neschodných
skalách hurtoval.
Po krátkom obede vyšiel som sa preisť
do obci. Okolo stanice je mnoho nových
stavísk; patriacich ku železničnému závodu.
V obci pýtam sa pred domom v záhradke
stojaceho, smotku kúriaceho šuhaja, pokazu-
júc prstom na zelený veniec nad vrátami
vyložený.
„Čo to znamená, šuhaju?"^
„Nuž svatbu."
„A kto sa žení?"
„Nuž Miško náš."
„A kto je ten Miško?"
„Nuž hla," otre si nos do bielej košeli,
„nuž môjho otcov syn."
„Ah — tak — no!"
Ešte som sa poobzeral na kopec nápadne
okrúhly, pri Priekope ležiaci, 3 cmiterom na
vrchu. Priekopa? Áno, tak vyzerá, tak jakoby
ho ľudské ruky boly kopily. Je to ostatok
roviny, jaká bola pokým Váh ešte cestu, tak
jako teraz hlbokú, cez strečniansky priesmyk
prelízanú nemal. To bol spodok jazera. Keď
vody upadávaly, Váh s Turcom spojení, tam
sa vítaly, objímaly a krútily, pri čom z to-
hoto tvrdšieho materiálu, kým mohly, kolom
do kola vírom lízaly, až konečne, keď ztiekly,
ostal stáť kopec v podobe mrváňa. Podobá
sa on veľkej mohyle.
Pošli sme potom železnicou nazad ta,
zkade sme vyšli.
Ďakujem za trpezlivosť!
272
Orol, obrázkový Časopis.
[Č. 10. 1Ô77.
'^ ^ f j~ .
■ -> • f
y .^%^ y ./- r-.
r^^^r-^
FEUILLETON.
Lodník Semen Lopatin.
Episoda z prechodu vojska ruského cez Dunaj pri SvišCove. — Napísal M. Earazin.
^a pontone nachádzalo sa štyridsafpäC
mužov pešieho pluku minského, štyria mo-
stári a štyria lodníci.
Prežehnali sa svätým krížom, udatní
chlapci, a už to išlo riekou.
Počína sa práve sotmievat. Pred nimi
odlišujú sa tmavo pontony driev už vypra-
vené, za ktorými sa objavujú tmavé svahy
zrázneho tureckého brehu .... Počuť je ra-
chotivú strelbu z pušiek, červené plamienky
prebleskujú . . . Tam, kde Turci zaujali miesto
na najvyššom chrbte výšin, spojujú sa tieto
plamienky v husté rady, počuí hrmenie hro-
madnej strelby ; o nečo nižšie pri brehu naši
ttž sa bijú s predními tureckými strážami.
Je tých našich bratov na druhom brehu po-
sial málO; no k jich podpore blížia sa usta-
vične nové a nové pontony, chytro z nich
vystupujú bojovníci na zem, a ešte chytrejšie
vracajú sa pontony k protajšiemu brehu, aby
novým vojakom miesta poskytly. Na pravo,
ďaleko na pravo, tam, kde temer jako horský
aul (dedina čerkeská) mesto na skalu je pri-
lepeno, ozývajú sa tmavšie rany, i tam pre-
bleskujú výstrely, a jako by tam oheň zúril,
zaplavujú celý kraj okolitý jasnou žiarou.
Turecká vatrena začala tam pracovat. No,
nemá namiereno na tých odvážlivcov, ktorí
nachádzajú sa už na brehu a postupujú s bo-
dákom, ale na lodky, ktoré ku brehu sa
blížia. Od vatreny možno dobre prehliadnuC
Dunaj. Pontony nachádzajú sa v účinnom
ohni, a teraz ešte okrem toho všetkého vy-
chádza i mesiac a kladie na celú valnú rieku
širokú sriebornú stužku .... Kedykoľvek
loďky a pontony doveslujú do tohto jasného
pruhu, odlišujú sa jich tmavé obryzy na vlas
určite tak, že pre turecké delá nemôže byt
výbornejšieho terču ! . . . Prúd rieky strhuje
pontony zo smerU; ktorým sa brat majú —
BO všetkou silou veslujú mostári i lodníci
a nešetria ruky svoje . . . Peší vojaci sedia
schúlení na dne pontonu, len hlavy jich obja-
vujú sa na vrchu a bodáky jich sa blý-
skajú . . . Turecké delové kule dopadajú; tu
a tam vvstrekuje po nich vysoko voda, už
i strelba z pušiek začína dosahovat až sem.
Čím dial menej je bezbranných vojakov, o ne-
dlho nezbýva ni jedon neranený. Pontony
naplnené obefmi klonia sa na stranu a vy-
dané súc do moci prúdu plavia sa jako že-
lezné rakve po rieke dolu ... Ti, ktorí do-
siaľ sú ušetrení, vidia to a nemizne jich od-
vaha . . . „Len nezúfajme ! Bôh nás dopraví
na druhú stranu !" Ale počut i tiché
inakšie volanie: „Oh, beda, jako padajú,
bratia, jako tu ležia! Nuž, len ďalej — na-
pred, čo sily stačia!*
Tak pláva i náš ponton, a dovesloval už
do prosred rieky zreteľne zavznieva sem
z protajšieho brehu ruského „urá!" Vojaä
lapajú a držia pevnejšie svoje pušky. Acb,
len keby to šlo chytrejšie, keby sme tam už
boli ! . . . Jako padajú, bratia, jako padajú I . . .
Tu čosi šviští jim nad hlavami, hlasité prask-
nutie črepy roztrhnutej pumy lietajú
okolo .... výstrel bol krátky, ale nie veľmi.
;,Nuž len ďalej smelo ďalej !" volalo sa
opäC, znovu to prasklo boľastne stena
ktosi, a bohužiaľ nestená jedon Znovu
usedajú vojaci; driev bolo miesta dosC, teraz
sa jim zdá byt v pontone tesno. Telá ležia-
cich na dne mŕtvych a ranených zaujímaly
viacej miesta lež driev živí .... Zdĺhavejšie,
o mnoho zdĺhavejšie plával ponton napred,
už len tri vesla pracujú a driev jich bolo
osem .... Je po nich, po našich miláčkoch,
tu ležia ! Breh sa blíži ! . . .
Blíži sa badáme to Y celých
húfoch švištia turecké kule okolo pontonu.
Muž za mužom padá ach, skoro bude
vyčerpaná sila Opät salva! Na želez-
ných stenách pontonu rachotí to jako kru-
pobitie.
I náš ponton točí sa podľa prúdu
jako že jediný muž má prúd ten premôct?
c. 10. 1877.]
Orol, obrázkový (asopis.
273
*> í*^/^ vx.^ ^ r> .
•^y^.'^ -^s-yv-/^ ^'"^4
Jediný tento pozostalý muž zahadzuje svoje
veslo, lezie ku kormidlu, a s tažkosfou len
odstraňuje studenú už ruku zastreleného kor-
midelníka z kormidla. Posial nie poranený
pomáhal si jako mohol a zabočoval s pon-
tonom na pravo, aby nepadol Turkom rovno
do rúk Tento jediný muž , ktorý na
pontone sa zachránil, bol lodník Semen Lo-
patín. Sotva pochytil kormidlo, zasiahla ho
kula do pleca a roz trieskala kosf ... O beda!
jednou rukou nemožno ponton riadiť! . . .
Lodník si umienil, keď už musí umriet,
že aspoň nepadne živý Turkom do rúk. I po*
znamenal sa svätým krížom tou rukou, ktorá
posial zdravá bola, a vyskočil z loďky ; voda
obklopila ho svojmi vlnami a chytro ho uná-
šala, kam, to sám nevedel. Ba ani to necítil,
že keď takto prúd hnal ho dial a dial,
i druhá ruka bola mu kulou prerazená. Ne-
borákovi iskrilo sa v očach, v ušach mu hu-
čalo, voda vnikala mu do hrdla ....
Teraz je po všetkom, Boh opatruj úbohú
moju dušu! ....
*
« «
Semen otvoril oči. Slnko praží, piesok
pod nim je horúci, nekde na blízku žblnko-
tajú a šumejú vlny Dunaja. Nad hlavou jeho
visí šedivé, dusné nebo, nejakí ptáci krúžia
okolo neho Lodník vstáva obe ruky
bolia bo strašne, všetka sila zmizla .... Po-
zerá okolo: leží na nejakom oiítrove neďa-
leko vody celý ostrov je piesočná ro-
vina, tu a tam vyčnieva krovie, malí srie-
bomí hadi plazia sa po piesku .... Nekolko
ptákov bije sa neďaleko neho pre rybu na
ostrov vyhodenú, dve vrany usedajú tesne
pri boku jeho ....
Lodníka trápi smäd, hlava jeho je žia-
rom slnečným celá omráčená. Jako mohol,
doplazil sa opustený k vode, napil ^ raz,
ešte raz, a opät ztratil povedomie. Ešte
štastie, že nepadol hlavou do vody, lebo by
sa bol zatopil.
Jak dlho tak bol bez povedomia, Semen
Lopatin nevie, ale keď zase otvoril oči, bola
chladná a tichá noc, a svieži vetrík povieval
nad riekou ... Na nebi blyšfalo sa plno hviez-
diäek ... Na profajšom brehu žiaria ohne . . .
ale ďaleko, a Semen zprvu nemohol určite
rozoznat, ktorý to breh vidí, či náš či tu-
recký. Dal si pozor, jako tečie voda, a ho-
voril si, že to dojista pravý breh, teda tu-
recký ....
Opät doplazil sa k vode, aby smäd svoj
zahasil; sadol do vody až po krk a chladil
si roztrieskané údy vo vlnách, a mal k tomu
už svrchovaný čas lebo údy počaly mu
puchnúf, objavovaly sa rôzne zlé znaky
Takto sedel lodník dve hodiny vo vode
bolo mu lepšie, o mnoho lepšie, no počala
ho triasf zimnica! K ránu mala ho zimnica
už úplne v moci. Slnko vyšlo, pražilo opät,
a zimnica preca neprestávala ho triasf; nefmal,
čím by sa prikryl; oblek jeho tvorily len
nohavice a košeľa. Okolo poludnia ustúpila
vniutorná zima horúčosti ; lodník' opät sadol
si do vody a sedel tam až do noci. Tak za*
vítal i tretí den. Semenovi sa tak zdá, ja-
koby na profajšom brehu pohybovali sa ľudia,
pešky, a niektorí i na koni Ach, keby
to boli naši! Ale kde sú ti! Dojista sú to
Turci.
„Prechod bol asnaď zmarený, veď toľko
nás padlo, a toľko pontonov bolo potopené.^
Tak myslel Semen, nevediac, jako naši
na protajšom brehu dávno už pevne postu-
pujú, a jako si zbudovali pravidelný most.
I oddal sa teda celkom osudu, že tu na tejto
piešti ^) musí zomret; Turkov na pomoc volaC
nechcel, poneváč by ho v jeho posledný ho*
dinke beztoho len trápili
Chuti k jiedlu nemal, čo dávno už ani
kúska nepožil; za to ho smäd tak vehni
trápil, žeby bol radšej ani neodtrhol ústa od
vody, ktorej v Dunaji tieklo dost a dost . . •
beda len. že mu plazenie sa k vode zapri-
čiňovalo tak veľké bolasti Rukou ni
jednou ni druhou nemohol sa opriet, lebo
obe boly chromé nohavice jeho boly zo-
drané, na kolenách objavily sa krvavé šrámy;
bez pochyby že sa porezal o nejaký ostrý
kameň alebo o nejakú mušľu . . .
^) Piešf, piesočná p6da. V Prievidzi mennje
sa pri potoku Handlovke, teda na piesku ležiaca
ulica — Piešfon; podobne i v Detve lazy pri
Kriváni ležiace. I mesto Peší je toho pôvodu.
Red.
39
274
Orol, obrázkový časopis.
[Ô. 10. 1877.
».*-',r* ■^^>*.^ ^* -/*» ^■^/^ ■/■ /^ ^ 1^^'-
*-v^- ^^ ^
štvrtého dna vodilo sa neborákovi len
ešte horšie — skoro behom celého dňa válal
sa bez vedomia po piesku, a ked oči otvoril,
nemal už tolko sily, aby povstal a k vode
sa doplazil . . . Teraz, myslel si, nastala tvoja
poslednia hodinka . . .
Medzi spaním a bdením leží tu lodník
Semen Lopatin, a všetko, £o sa okolo neho
deje, môže zretelne počut. Počiye, jako nad
ním ustavične nejaký vták kiýdlama trepoce,
jako v krovine vetor šumí, jako vlna pri
brehu ticho, tichunko žblunká. I počtýe, jako
z protajšieho brehu ozývajú sa hlasy; ro-
zoznal nemôže nič, ale pozoruje, že volajú,
v dialke zavznieva trúbenie na roh . . . všetko
to zreteľne počuf. I préletujú mu hlavou
divé fantázie vidí svoju dedinôčku, ro-
dinku, známych svojich, vidí kasárne v Eron-
štate, službu na lodách, rovesníkov . . . všetky
tie staré rozpomienky opät v ňom ožívajú,
a už ho ani jeho tažké rany nebolia, necíti
jich, jako by mu boly obe ruky dávno už
odňaté a jazvy zacelene Hej . . . vesluje
sa . . . jedna dve I jedna dve I ozýva sa silne,
pravidelne, jako keď zručnou rukou sú ria-
dené jedna, dve! .... Lodník podla ve-
slovania hneď poznal svojich priatelov; sobral
svoje poslednie sily, vstal, a čo vidí? . . . biele
okraje lodí v slnečnej žiare sa blýskajúce.
„Brat môj!^ zvolal lodník, ale len on
sám počul ten hlas, bol velmi slabý, i ne-
mohol preniknúť až k lodi.
Na šCastie zpozorovali ho na lodi; mužstvo
myslelo, že to mŕtvola súdruhova, vlnami na
piest vyhodená jako že by ju nevzali
sebou?. .. pristáli.
I položili neboráka na loď a dopreva-
dili ho do Zimnice. To sa stalo dňa 2. júla
(1877), teda práve piateho dna po prechode
Dunaja. Pät dní . . . to nečo znamená ! Po-
dali o tom zprávu cisárovi... Sám cár na-
vštívil lodníka Semena Lopatina v lazarete,
sám pripäl mu rád sv. Jura na prsia, po-
chválil ho a rozkázal lekárom, aby statočný
lodník Semen Lopatin bol uzdravený! A ci-
sárske slovo nebolo vyrieknuté márne — po-
mohlo lepšie lež všetci doktori a všetky ma-
stičky . . . „Lodník Semen Lopatin vyzdravie!*^
Bol som v zimnickej nemocnici a videl
som toho lodníka ; vyzeral Teselo a spokojne.
Lekári hovorili, že za mesiac, najdial za dva
mesiace, bude môcC zase slúžiĹ Teraz eáte
nemôže svoj rád sv. Jura sám ukazovat —
veď má ruky a ramená v obväzku — i obracia
sa teda k milosrdnej sestre, ku svojej opa-
trovkyni.
y, Odhrň, milá sestrička, odhrň prikrývku.
Tam na prsach je to !^
Sestra sa usmieva, odhrňuje prikrývka
z nemocného a na lodníkovej košeli obja-
vuje sa lesklá stužka a na nej upevnený
sríeborný krížik. A takto zabudol lodník na
pätdeňné svoje utrpenie, útechou mu je milosC
cisárova a ešte viac povedomie, že spoločné
namáhanie došlo úspechu. Prvé, čo Semen
prehovoril ku svojim súdruhom, keď na jich
lodi prišiel k povedomiu, bola otázka:
„A jako to vyzerá s prechodom 9*^
„Oho, bračok môj, to vyzerá dobre!"
odpovedali mu. „Veď na tureckom brehu
stojí našich už na stotisíc. Mnohí sú už ďa-
leko dolu v Turecku; prešli sme ta jako
búrka !. . /*
„Nuž teda, chvála Bohu!" zvolal Lopatin.
Sám nemohol na čele svätým krížom po-
žehnať sa — i požiadal o to kamaráta.
A tým som vám povedal celkom krátky
príbeh statočného lodníka Semena Lopatina.
Preložil Ďavorin.
Sveták.
Napísal Charle des Geriéres.
Ten muž neznámeho pôvodu, ktorý svojou
eleganciou, svojmi obyčajnú a vycibreným vku-
som povzniesol módu na výšku vlády, zmoc-
niac sa jej berly, muž ten bol skutočným —
svetákom.
Ti z našich predkov, ktorí nazreli ponad
kanál do Anglicka, hovorievali o ňom voždy
č. 10. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
275
-•->Mŕ^.^%^^w^ •■N^ •^
W^ y w^w^-W^ ^
S nadšením a s obdivom a meno jeho uenie
zajiste nikomu neznámo.
Menoval sa Brummel.
Nikto v celom parku neznal tak jazdit
na koni jako on, nik nepreskakoval a ne-
prevyšoval prekážky s vätšou bravúrou a grá-
ciou, nik nedoviedol tak iste jako on previest
čistokrevnu štvorku z výsosti najmodernej-
šieho kočiaru sredkom skvostných ekypáži
vznešeného a najvznešenejšieho sveta.
Každý obchodník koni považoval to za
velké štastie, keď Brummel slúbil, že pre-
vedie jeho kone v stromoradoch parku. A keď
objavil sa v Convent - Gardene oblečený do
obleku celkom nového strihu : šviháci celého
Londýna behali jako posedlí po meste a pod-
plácali i zlatom jeho komorníka, aby sa do-
zvedeli adressu toho štastného krajčíra, ktorý
sa stal takto pánom situácie.
Súc velmi sbehlým vo všetkých oboroch
športu, bol známy v celej lepšej londýnskej
spoločnosti, ba sami lordovia vyššej snemovny
hovorievali s pýchou:
;,Mal som čest viest sa po parku vo voze
Brummelovom.^
Roztomilý, duchaplný, elegantný tento
muž stal sa takto králom elegantného sveta,
vzorom dokonalého gavaliera a král Juro
mával ho rád pri svojich večemích zábavách.
Jednoho dňa, súc pozvaný k raňajkám
na vidličku u krála, dopustil sa — snad prvýraz
v živote — poklesku proti dobrému tónu.
Povzbudený láskavosfou, ktorú mu král
preukazoval, natiahol sa pohodlne v lenošk'e
a vypravoval jeho veličenstvu drobné klevety
od dvora i z mesta. Královi sa to velmi lú-
bilo, nalieval do krištálovýcb čias španielske
vínko a smial sa nápadom a vtipom a zlo-
my siným poznámkam, ktorými ho Brummel
zabával.
V prosred vypravovania zvolal odrazu
Brummel :
„Jurko môj, zazvoňte na sluhu !^^
Král zamračil sa: dôverný jeho priatel
zabudol na rozdiel medzi nimi. Vstal preca
a zazvonil.
Sluha hneď vstúpil.
„Pán Brummel chce svoj voz," hovoril
král hlasom ladovým.
To značilo vypovedanie.
Brummel hneď to rozumel, poklonil sa,
odišiel, i neriekol ani slova.
n.
Povest, že upadol Brummel u kráTa do
nemilosti, rozšírila sa po meste jako blesk.
Jako to už obyčajne býva, počali mu všetci
vyhýbat, tak že bol tento v krátkom čase
práve tak opustený, jako bol hľadaný a ctený
ešte toho dňa pred svojou poslednou audi-
enciou.
Na dráhe svojho elegantného a zábav-
ného života nahromadil si Bmmmel mnoho
príatelov a — dlhov. Teraz, keď upadol v nc-
milost, redol sice počet jeho priateľov, dlhy
jeho rástly však práve naopak hrozným spô-
sobom.
Taký je Boh tohto sveta!
Veritelia naliehali čím ďalej tým viac;
postavenie jeho nedalo sa už ďalej udržat.
Vedel to dobre Meeting londýnskych kraj-
čírov, chcel sice zaplatiC dlhy Brunmielove,
no nestalo sa to, lebo boly velmi velké, a
čím viac by jich boli platili, tým viac by
bolo pozostávalo k plateniu, veď sa rodily
zo svojho popolu.
Voči tomuto hroznému osudu rozhodol
sa Brummel, že zanechá svoju vlast. Pre-
plavil sa cez úžinu a ubytoval sa v jednq
mansarde v Boulognesur-Mer; ten hrozný
úder, ktorý ho zasiahol, pomútil mu jakosi
hlavu.
Kráľovstvo (ažko sa opúšta; kráľovstvo
jeho, kráľovstvo triumfov a radovánok, bolo
mu ale nad ktorékoľvek iné drahším.
Rumy jeho nádhery boly veľmi malé:
pozostávaly teraz z jednoho komorníka, ktorý
ho nechcel opustif, a zo štýr lebo paf lu-
strov, ktoré driev osvetlovaly jeho salóny.
Komorník ubytoval sa v komôrke, ktorá
hraničila s obydlím pánovým.
V istých, pravidelne určených dňoch,
nezabúdzal Brummel nikdy porozvešaf svoje
lustry, osvetliť svoju mansardu „ä giomo**
a obliect sa do slávnostných šiat; ktoré svojho
času podivuhodne vedel nosif.
Komorník, v nohaviciach po kolená, v pun-
čochách z bieleho hodbávu, s ohromnou pa-
89*
276
Orol, obrázkový časopifl.
[Č. 10. 1877.
rokňou na hlave otvoril o desiatej hodine
obe Jcrýdla dverí a oznamoval:
nMylord vojvoda z Buckinghamu!^
Brummel usmievajúc sa pokročil napred
a riekol svojmu vymyslenému, imaginárnemu
hosťovi nekolko zdvorilých slov, ktorými ho
vítal. I posadil ho vedia seba blízko kozubca
a počal s nim konversaciu, ktorá bohužial,
bola voždy len samomluvou.
Nekolko minút na to vstupuje sluha opät
a oznamuje mocným hlasom:
„Mylord vojvoda zo Southamptonu!"
Brummel pristúpil k tomuto druhému
preludu pozvaných, a tak to šlo až do je-
denástej. V tomto okamžení vošiel opät sluha
a volal, slávnejšie lež inokedy, hlasom moc-
nejším, odrážajúcim sa o biedny nábytok chu-
dobnej izby:
„Jeho veličenstvo král!"
Brummel svraštil hneď čelo; z očí jeho
sräaly blesky.
I poprosil svojich domnelých hostí za
odpustenie a obrátiac sa k svojmu komor-
níkovi, hovoril:
„Povedz tomu človekovi, že ho Brummel
u seba neprijme !^^
To bola pomsta krála elegancie na „páou
bratovi^ v Anglicku.
m.
Brummel nevydržal dlho také živobytie.
Nekolko rokov neskôr zošiel vo svojej man-
sarde v Boulogni biedne zo sveta.
A bol už skoro čas; veď nemal zhola
ničoho viacej.
Niekedy videli susedia, že pán i sluha
dobrovolne zabúdzsgú na obed.
Takého dha bývala u nich velká návšteva.
Sic transit glória mundil
Preložil Slavomir Lipovský.
Trpký osud.
Bulharská poviedka od Ljtibena Karavélova, — Rozpráva jedna NiŠanka.
(Dokončenie.)
vni.
My čakáme, BožO; nášho Nedelka deň,
čakáme dva, čakáme týždeň, ale ono ho tu
niet a niet.
„Čo sa to s nim deje?'' myslela som si.
Viácráz pýtala som sa svojej dcéry:
„Čo sa to stalo s uašim Nedelkom, ja
sa bojím o neho! Snáď neochorel, snad sa
mu neprihodilo nečo iného? . . .
„Čo mu môže byt!" hovorí Nedelka.
„Najskôr že ešte neusporiadal svoje veci, ale
ked jich usporiada, veď on prijde."
„Nebude tak, diéta moje, nebude tak!
Či vieš, čo nám riekol, ked odchádzal : snad
sa nikdy viac už nevidíme ! . . . . Ach, mám
taký strach! Bojím sa o neho! . . .^
A Nedelke tiekly slzy po líci; ona vy-
šla na dvor, išla do záhrady, bola tam za
celú hodinu i plakala . . .
Tak prešiel nejaký čas. a my sme ani
hlasu nepočuli o našom Nedelkovi. Prišla
velká noc, bolo to aspoň na zelený štvrtok.
Sedíme, ja a Nedelka, v izbe a pletieme ša-
rai^y ^), ked zrazu počujeme koňský dupot
Jazdec zastavil sa pred našim domom. To
je Nedelko, pomyslím si a bežím mu v úsrety ;
ale to nebol on. To bol Šterija z Nisu. Chy-
tím jeho koňa a odvediem do koniame a
Nedelka odviedla pána do izby. Naraz po-
čujem plač a nárek Nedelkin. Letím do izby
a počujem, čo je? Vstúpim, do vniutra, ná-
jdem Nedelku, sedí na truhle a plače. Šte-
rija sedí podla nej a diabolsky sa smeje,
jakoby sa mu ten plač ľúbil a jakoby snad
preto bol prišiel, aby len mučil moje milé
diefa.
„Čo je, pre Boha? Čo sa stalo?" pýtam
sa a srdce úži sa mi v prsoch.
„Čo sa stalo? Hahaha, čo sa stalo?
Pekného ste si zata vybraly, viac nepotrebu-
bujem vám hovoriť! Lúpežníka, vraha," ho-
voril Šterija a smial sa jako pochabý.
^) Bačkoťy, topánky, punčochy.
Red.
č. 10. 1877.J
Orol, obrázkový čaRopis.
277
^NedoTolím, aby nekto Da môjho zata
brehoval ') ; nech si je on jakýkolvek, on je
môj zať, moje diefa.*^
nPočuj, nekrič,^ hovorí Šterija lichotivé,
„počuj najprv všetko a potom bráň si lúpež-
níka, zbojníka, či vieš, že on sobral čatu
zbojníkov a začal kradnút a napádat ludí?
Ale Bôh nedal mu, abj svoje pohanské re-
meslo ďalej viedol. Upadol do rúk bašovi,
ktorý ho poslal Midhatovi do Ruäčuku. Mid-
hat dlho nepremýšial, ale hned obesil zboj-
níka. Hľa, to je všetko, čo vám povedat
mim.^
„Ty lužeé, pse, tys to všetko vymyslel,
aby si nás nastrašil a naše šťastie zničil/
povedala som.
„Ked chcete, verte; ked nechcete, ne-
verte. Mne je všetko jedno. Dozviete sa skoro,
že som pravdu hovoril. To vám i druhí po<-
vedia . , .'*
Nebudem vám rozprávať, jako mne a
Nedelke bolo okolo srdca ; nebudem dosvedčo-
vať, čo sme robili; každý môže si myslef,
jaké bolo naše nešťastie.
Jaknáhle svitol deň, zavolal ma k sebe
Šterya, chcejúc platif nodah, a keď som do
izby vstúpila, hovoril, aby som dvere zavrela
a k nemu si sadla.
„Mám s vami hovoriť,^ riekol, ;,a jestli
ma počúvnete, môžete byt ešte šťastné a skoro
zabudnete trápenie, ktoré vás zastihlo.^
Myslím si, že počujem nečo, čím nás
tešiť bude; myslím, že Šterija riekne, že to
nenie pravda, čo rozprával o Nedelkovi a že
teraz povie, jako je to vlastne: preto som
sa trochu utíšila a k nemu sadla.
„Len počujte a pozorujte moje slová,''
riekol mi ticho. „Viete« že som chcel vašu
dcéru a jako som ju chcel šťastnou urobiť.
Viete, že som bol hotový pre ňu všetko
urobiť. Vy a váš syn jako mňa tak i ju uro-
bili ste nešťastnými a teraz ste zaplatili za
svoju krivdu. Ja môžem ešte všetko napraviť,
neodstúpil som ešte od svojej žiadosti, a tu
jej zase svoju ruku podávam. Ona je teraz
vdovou! ..."
^) Brehovať, nadávať, šomrať. Uživa.sa v Detve.
Red.
„Počuj, darebák, nehovor dálej, nebudem
ta počúvať, bud^n kričať a ujdem — von,
von zo svojho domu! Prekliaty buď i deň,
v ktorom som ta prvýraz videla. Von I . . ."
„Ty si sprostá baba, vidím," hovoril,
„sama utekáš od svojho šťastia. No nič to,
utíšte sa, a ked sa vrátim z Belehradu, po-
tom prehovpríme ešte Vidíte, jaký som
dobrý, dávam vám čas, aby ste si rozmyslôly.
Nedelka bude driev lebo pozdejšie mojou.
S Bohom!" •
I sadol na koňa a odišiel.
„Nikdy nebude tvojou, nikdy!" kričala
som za nim, ale nemohol ma už viac počuť.
„Čo kričíte, matička moja? Komu zlo-
rečíte?" pýtala sa ma Nedelka, a keď po-
čula. Čo sa stalo, v celej tvári sa premenila
a riekla:
„Pane Bože, skáraj toho zbojníka Šte-
riju, to on všetko urobil. Keby jeho nie, môj
muž posial by žil. On je vrah môjho muža,
len aby mňa dostal za ženu. A všetko mu to
v tvári videt bolo!"
„I ja tak myslím, dieťa moje ; i mne sa
tak zdalo."
IX.
List za listom posielala som synovi a
prosila ho, aby čo najdriev prišiel.
„Prijď, moje dieťa, neopúšťaj nás i ty,''
písala som mu, „žial zabije i mňa i tvoju
opustenú sestričku. Zaklínam ťa živým Bo-
hom a svätým Nikolom, prijď čo najskôr!"
Ale ani na jedon list nedostala som od-
poveď. Skoro dozvedela som sa, prečo mi
neodpovedal.
Nedelko a Ďorde sriekli sa, aby jedon
išiel do Nisu a Pirotu a sobral tam mladí-
kov a doviedol j ich do hôr, a druhý aby
odišiel do Belehradu a vzal so sebou bul-
harských ubehlíkov, prešiel s nimi hranice a
pripojil sa ku kamarátom svojim. Nedelko
išiel do Nisu a tam účinkoval, jako sa boli
shovoríli ; ale Šterija ho zbadal, udal ho ba«
šovi, basa chytil môjho zaťa, poslal ho v oko-
vách do Rusčuku a tam zomrel močedel-
níckou smrťou. Buďmuzemička ľahká! Ďorde
chcel ísť so svojim družstvom bratom na po-
moc, ale vláda srbská dala ho chytiť a hodiť
278
Orol, obrázkoTý čaBopis.
[Ô. 10. 1877.
do žalára. Odsúdili ho na dva roky pracovať.
Oj beda! Cažko je nám opusteným, osirote-
ným ! . . .
Jednoho dňa odišla Nedelka do cerkve,
aby sa Boha modlila a dala za muža zá-
dušniu SV. omšu slúžif. Minula zádušnia, za-
vreli cerkev, ale Nedelky tu niet; prišla som
nazpät — Nedelky nebolo a nebolo. Idem
ju hladat. ^
„Čisté nevideli moju Nedelku?'í pýtam
sa ludí.
„Bola v cerkvi!" odpovedali.
„A potom ste ju nevideli?^
„Nevideli," riekli mi.
„Kam išla?"*
„Nevieme..."
Celé mesto shrklo sa okolo mňa a každý
sa ma vypytuje, čo mu prišlo na mysel.
„Nezadusila sa?" hovorili jedni.
„Či neušla nekam?^ pýtali sa druhí.
„Či nespí nekde?" dodali tretí.
A všade sme ju hľadali, na vrchu, na
vode, všetko sme prekutali a nenašli sme
moju Nedelka. Oznámim sa u popa, u sta-
rostu a ešte u nektorých miestnych starších
a ríeknem jim, jako ja myslím, že moja Ne-
delka je do Nisu odvedená A odviedol
ju Šterija, ten prekliaty Cincar.
„Eed je tak," hovoril starosta, „ked je
tak, nemáte čo ľutovať. Ona je mladá, po-
trebuje muža a nechajte ju, nech ide, kam
jej ľúbo."
„Choďte, rásfte a množte sa," hovoril
Hospodin Adamovi a Eve," riekol pop.
„Tak je, tak," riekli starší.
„Ale on ju odviedol násilne, ona nechce
byt jeho ženou," riekla som.
„Ťažko je násilne odviesť človeka ! Keď
nechce žena, nemôže prinútiť muž, aby išla
s nim,** hovoril starosta.
^Tak je, tak," dodal pop.
„Ale hovorila som vám, že moja dcéra
nechce byt ženou tomu človekovi, ktorý jej
muža zabil," kričala som.
„Kto vás môže znať?" hovorili všetci,
„ženskú dušu nemôže nikto prehliadnuť."
Hľadala som útechy a pomoci, a to som
počula.
Bôh nech jich súdi I . . .
O mesiac počujem, že je Nedelka v Niši,
i umienila som si ísť za ňou a dovedet sa
o nej. Keď som ta prišla, mala som čo po-
čuť moja sirota Nedelka, moja milá
dcérka — umťela! Jej duša nemohla sniesť
hanbu, ktorú jej urobili. Srdce jej puklo od
žiaľu a hanby.
X.
Tak som žila dva roky, kukajúc jako
kukučka a poletujúc jako vlastovička. O mo-
jom Ďorďovi ani chýru, ani slychu. Neviem,
či je živý, či mrtvý. Už som myslela, že ho
viacej neuvidím. Tu jednoho rána ide môj
sladký syn, hľa ide. Oj moje veľké radosti!
Bože, len ty vieš, jako som sa vtedy za-
radovala a čo som cítila! Ale moja radosť
netrvala dlho. Môj Ďorde vrátil sa domov
chorý a chorý. Y noci dusil ho taký kašeľ,
že až krev pľuval.
„Oj, synu môj, oj moje jedinké dieťa,
čo ti je? Jaký bôľ ťa trápi? Jaký chceš,
abych našla pre teba liek?"
„Nič nepotrebujem, matička moja, nič.
Nechajte ma, kým sa utíšim, kým si odpo-
činiem. Mne bude lepšie."
Ale môj Ďorde sa oklamal — nebolo
mu viac lepšie. Ležal v posteli, a toho dňa,
keď mal umrieť, vstal, pristúpil k oknu,
otvoril ho, pozrel na slnko, na nebo, na pole,
z hlboká vzdychol a zaspieval ticho:
Odpusť, že mi, biely svete,
Odpusť že mi, moja milá matka,
Ja pôjdem navštíviť svoju sestru,
Abych ju zas videl, pocaľoval,
Abych zaťa tvojho
Zakašľal, zabehlo mu, zamlkol, zatriasol
sa a padol na zem. Ja som mu hneď potrela
octom slepé oči, ale to nič nepomohlo, on
začal balušit : ^)
„Hospodine, sladký Hospodine, nebite
ma. Napred ! Naľavo ! Napravo ! . . . Niet svo-
body, niet bratov I Vy ste zver, vy ste
zbojníci ... S Bohom, brat môj Nedelko, za*
tíchni, zatíchni; teba môžu zabiť; ale neza-
bijú . . . milliony ľudí . . . Chu, ten prekliaty
^) Balušit, blábolif, prevrátené hovoriť v ho-
rúčke. Slovo užívané v Detve. Red.
č. 10. 187í J
Orol, obráikový časopis.
279
-^- /■* •- .-^-•^_- ^.í"*- -
- ..^^•■- ^ .
Šterlja . . . nech zhynie jako pes . . . Ej, zatni I sama. Modli sa Bohu za moje fažké hriechy . . .
ho nožom . . .^
A eäte mnoho hovoril, ale ja nič som
nemohla rozomet. Kým ešte vypustil ducha,
prišiel zase k sebe a pošeptal:
y,Odpust, matka moja, ty zase ostaneš
Ja som zabil Šteríju, ja som vrah . . .'
Nachýlim sa na Ďorda, polúbim a po-
žehnám ho, a on vypustil ducha. Zhasol jeho
život jako vosková sviečka pred obrazom.
Preložil Sytmmsh^.
Fatalista^
Od Lermontova.
Prežil som raz náhodou dva týždne v ko-
záckej stanici na lavom krýdle. Tu stál broj
pechoty. Dôstojníci schádzali sa sriedavo druh
u druha, z večierkom hrávali sa na karty.
Zunuj úc raz boston a hodiac karty pod
stôl, zasedelí sme sa u majora S** velmi
dlho. Rozhovor, proti zvyku, bol zanímavý.
Rozjímali o tom, že musulmanská povera, ja-
koby osud človeka napísaný bol na nebesiach,
nachodí i medzi nami mnohých ctiteľov;
každý rozprával rozličné neobyčajné udalosti
pro alebo contra.
„To všetko, pánovia, nič nedokazuje,"
prehovoril starý major, „veď nikto z vás nebol
svedkom tých podivných príhod, ktorými po-
tvrdzujete svoje domnenia.^
„Jakiste nikto,^ odvetili mnohf, „my sme
jich ale počuli od hodnoverných ludí . . .**
„To sú všetko pletky P ozval sa niekto.
„Kde že sú ti hodnoverní ludia, videvší li-
stinu, na ktorej poznačená je hodina našej
smrti? A jestli skutočne jesto pred-
určenie, tak načo že nám je daná svobodná
vôIa, rozsudok? Prečo že sme povinní vy-
dávat počet zo svojich skutkov?^
y túto ehvilku jedOn dôstojník, sedevší
v kúte svetlice, vstal a zvolna prijdúc ku
stolu, hodil na všetkých spokojný a slávnostný
pohľad. Bol rodom Srbín, jak vidno bolo
z jeho mena.
Zovňajšok poručíka Yuliča zodpove^^al
úplne jeho charakteru. Vysoký zrast, počerná
plef tváre, čierne vlasy, čierne prenikavé oči,
velký, no pravidelný nos — vlastnosC jeho
národa, smutný a chladný úsmech, večne blú-
divší na jeho ústach, všetko toto jakoby sú-
hlasilo preto, aby mu pridalo podobu byt-
nosti zvláštnej, nezpôsobnej sdelovat my-
šlienky a strasti svoje tým, ktorých mu osud
dal za spoludruhov.
Bol udatný, hádal sa málo, no rezko ; ni-
komu nesveroval svoje duševnie a čeľadné taj-
nosti ; vína takmer nikdy nepil ; za mladými ko-
záčkami, ktorých utešenost fažko si predstaviC
tomu, kto jich nevidel, nikdy sa nevláčil. Pri
tom všetkom ale hovorili, že plukovníková žena
nebola lahostatnouk jeho výrazu plným očam;
on sa ale krom žartu hneval, ked na to narážali*
Len jednu náruživosť mal, ktorú ne-
tajil, — náruživost ku hre. Za zeleným sto-
lom zabúdal na všetko, a obyčajne prehrával;
no neprestajný nezdar len dražil jeho zano-
vitosĹ Rozprávali, že raz, počas vojanskej
výpravy, v noci na hlavnici dával bank ; mal
náramné šCastie. Zrazu rozliehaly sa výstrely,
bubnovali k útoku, všetci poskákali a hnali
sa ku zbrani.
„Postav na bank!" kričal Vulič, nevstá-
vajúc, jednomu z najohnivejších hráčov.
„Ide sedmina," odvetil ten, odbehujúc.
Yulič, neberúc do ohľadu všeobecný zmä-
tok, dokončil hru ; karta jeho prehrala.
Keď sa zjavil v retazi harcovníkov, tam
stála už silná obapolná streľba. Vulič sa ne-
staral ani o kule^ ani o šable čečenské : hľadal
svojho štastlivého spoluhráča.
^Sedmina vyhrala!^ zakričal nan, zočiac
ho konečne medzi harcovníkmi, ktorí začí-
nali vytiskat z lesa nepriateľa, a prijdúc
bližšie, vytiahol svoj meštok i písanku a
odovzdal jich štastlivému hráčovi, nedbajúc
na jeho výrazy o nemiestnosti platenia. Vy-
konaj úc túto nepríjemnú povinnosť, hnal sa
napred, potiahol za sebou vojakov, a do sa-
mého konca bitky nadmier chladnokrevne za-
mieňal výstrely s Čečencami.
280
Orol, obrázkový časopis.
[é. 10. 1877.
» ,^» -^ " >■■«
Keď poručík Vulič pristúpil ku stolu,
všetci zatícbli, očakávajúc od neho nejaký
originalDý kúsok.
„Pánovia!^ prehovoril (hlas jeho bol spo-
kojný, čo i tónom niže obyčajného) ; ^pánovia,
naČ daromné hádky? Vy chcete dôkazov? Ja
vám predkladám zkúsit na sebe; či môže
človek ľubovolne naložit so svojim životom,
alebo je každému z nás skôr naznačená osudná
minutá . . . Komu sa páči ?'
„Nie mne, nie mne 1^ ozvalo sa zo všet-
kých strán. «HIa čudák ! zijde tí mu na um . . /
„Predkladám stávku,!' poviem ja žartovne.
„Jak to?*
„Istím, že niet predurčenia, ** hovoril som,
vysypúc na stôl dvadsať dokátov — všetko,
čo som mal vo vačku.
„Stojí," odvetil Vulič temným hlasom.
„Major, vy budete sudcom : tu je pätnást du-
kátov; ostatních pät ste mi dlžni a preuká-
žete mi priateľstvo, priložiac jich k týmto."
„Dobre," riekol major; „len že veru ne-
chápem, v čom je vec, a jako riešite hádku ? . . ."
Vulič mlčky vyšiel do spalne majorovej ;
my sme sa pobrali za nim. Podošiel ku stene,
na ktorej visely zbrane, a na zdarboh ziial
z klinca jednu z pomedzi pištolí všakového
kalibru. My sme ho ešte nepochopovali ; no
ked natiahol kohútik a nasypal na panvicu
prachu, nuž mnohí, nevoľno vykríknuc, chy-
tili ho za ruky.
„Čože chceš vystrájat? Počuj, ved ty
z rozumu pochodíš!" zakričali mu mnohí.
„Pánovia!" riekol on zvoľna, osvobodzu-
júc svoju ruku, „komu sa páči zaplatit za
mňa dvadsať dukátov?"
Všetci utíchli a odošli.
Vulič sa vrátil do druhej svetlice a sa-
dol za stôl; všetci ho nasledovali. Pozval
nás znakom, aby sme si sadli do kola. Mlčky
sme ho poslúchli : v tú minutú osvojil si nad
nami jakúsi tajnosti plnú vládu. Ja som mu
meravo pozrel do očú, on ale spokojným a
nepohnutým zrakom sretol sa s mojim skú-
ňavým pohľadom, a bladé ústa jeho usmialy
sa ; no, neberúc do povahy jeho chladnokrev-
nost, zdalo sa mi, že čítam pecat smrti na
jeho bľadej tvári.
Spozoroval som — a mnohí starí bojov-
níci potvrdzovali moje spozorovanie, že často
na tvári človeka, ktorý má zomriet o nie-
koľko hodín, jesto kýsi podivný ^otisk nevy-
hnutného osudu tak, že privyknutým očam
(ažko pochybiet
„Vy teraz zomreté!" riekol som mu.
On sa bystro ku mne obrátil, odvetil
ale zvoľna a spokojne:
„Môže byt, že áno, môže byt, že nie . . ."
Potom obrátiac sa ku majorovi, pýtal sa ho :
či je nabitá pištoľ? Major v rozčulenosti ne-
vedel sa dobre rozpamätal.
„Dost, prestai, Vulič!"' zakričal niekto;
Jakiste je nabitá, ked v hlavách visela; čo
to za ochota žarty vystrájat I . . ."
„Hlúpy žart!" prejal slovo- druhý.
;,Stavím sa o pätdesiat rubľov proti pia-
tim, že je pištoľ nenabitá!" zakričal tretí.
Sostavily sa nové stávky.
Ja som zunoval túto dlhú ceremóniu.
„Počujte," riekol som; „alebo sa za-
streľte, alebo zaveste pištoľ na predošlé mie-
sto, a poďme spat."
„To sa rozumie," vykríkli mnohí, „poďme
spaf."
„Pánovia, prosím vás nepohýnat sa z mie-
sta!" zvolal Vulič, priložiac ústie pištole ku čelu.
Všetci jakby zkameneli.
„Pane Pečorín,"* doložil Vulič, „vezmite
kartu a hoďte ju dohora.''
Vzal som zpod stola, jak teraz pamätám,
červeného túza a hodil dohora: dýchanie
u všetkých zastalo; všetky oči, vyrážajúc
strach a jakúsi neurčitú zvedavosf, lietaly
od pištole k osudnému túzu, ktorý trepota-
júc v povetrí spúštal sa po vôli dolu. V tú
minutú, keď sa dotknul stola, Vulič spustil
kohútik . . . nevypálilo.
„Chvála Bohu!" vykríkli mnohí, „nena-
bitá!.."
„Presvedčme sa preca," vetil Vulič. Na*
tiahol poznovu kohútik, namieril do furážky ^),
visevšej nad oblokom; výstrel zahučal, dým
naplnil svetlicu; keď sa rozišiel, sňali fu-
rážku: bola prebitá na samom prosriedku a
kula sa hlboko zaryla do steny.
^) Fnrážka = ľahká vojanská čiapka.
ó. 10. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
281
».*'-.-■•-• y", >.y
w^ y^ -^ ^
Zt^ tri minúty Dikto nemohol ani slova
preriect. Yulič nadmier spokojne presýpal
do Bvoj^o mieška moje dukáty.
Rozväzovali o tom, prečo piátol prvýraz
nevystrelila ; niektorí tvrdili, že jakiate pan-
vica nebola čistá; iní hovorili šepotom, že
akerej prach bol vlhký a že potom Vulič
prisypal sviežeho ; ja som ale tvrdil, že je
poslednie predpokladanie nespravodlivé preto,
lebo som ja po celý čas nespúštal oči z pi-
štole.
„Vy ste átastUvý vo hre!" vetil som
Vuličovi.
„Pľvý raz v mojom živote,^ odpovedal
mi samolubo sa usmechujúc; ^to je lepšie
od banku.''
„Za to ale trochu nebezpečnejšie/
„A čože?'' Začínate už verit v pred-
určenie?"
„Začínam, lenže teraz nechápem, prečo
sa mne zdalo, jakoby ste vy neomylne museli
v táto ch vilku zomriet ..."
A ten človek, ktorý si nedávno tak nad-
mier spokojne mieril do čela, teraz odrazu
sa rozhorlil a zmiatol . . .
„Jednak už dost!" riekol on vstávajúc;
„stávka naša je skončená a teraz vaše po-
známky, podľa môjho zdania, nemajú miesta ..."
Vezmúc čiapku odošiel. To sa mi videlo
byt podivným — a nie nadarmo.
Skoro sa všetci rozišli po domoch, vša-
kovak súdiac o podivínstve Vuličovom, no
jakiste jednohlasne nazývali mňa egoistom,
že som sa stavil s človekom, ktorý sa chcel
zastreliť; jakoby si on nebol mohol i bezo
mňa nájst vhodnú príležitost . . .
Navracoval som sa domov pustými kríž-
nymi ulicami stanice; mesiac plný a červený,
jako ohoivá žiara, začal sa dvíhat zpoza
zubcovatého horizontu domov; hviezdy po-
kojne lýskly sa na temnobelasej oblohe, a
mne bolo smiešne, ked som si pripomnel,
že boli kedysi premúdri ludia, ktorí mysleli,
že svetlá nebeské berú účast v našich ničom-
ných hádkach za kúáCok zeme alebo za ne-
jaké vymyslené práva. A čože? tieto po-
chodne, zapálené podla jich domnenia len
z tej prfäny, aby svietily na jich bitky a
slávnosti, horia predošlým leskom, a jich ná-
ruživosti a nádeje dávno vyhasly spolu s nimi,
jak ohník skladený na kraji lesa od bezpeč-
ného cestovatela. No za to jakú silu vôle
dodávalo jim to presvedčenie, že celé nebo,
so svojimi nepočetnými obyvatelmi, na nich
pozerá s účastou, čo i nemou, no istotnou ! . . .
A my jich polutovania hoduí potomci, túla-
júci sa po zemi bez presvedčenia a hrdosti,
bez sladkých požitkov a strachu, krém tej
nevolnej bojazlivosti, stískajúcej nám srdce
pri myšlienke na nevyhnutný koniec, my nie
sme spôsobní viacej ku veľkým žertvám ani
pre blaho človečenstva, ba ani ešte len pre
vlastnie naše šCastie preto, že známe jeho
nemožnosf, a ľahostajne prechodia od pochyby
ku pochybe, jako sa naši predkovia tmolili
od jednoho bludu ku druhému, nemajúc, jak
oni, ani nádeje, ba ani toho neurčitého, hoc
i silného sladkého požitku, ktorý sretá duša
v každom boji z ludmi alebo s osudom . . .
A mnoho iných podobných myšlienok
prechodilo umom mojim; ja som sa nezapo-
dieval dlhšie s nimi preto, že sa nerád za-
starujem pri žiadnej odtažnej myšlienke. A
k čomu že to i vedie ? . . . V prvej mladosti
mojej bol som obrazotvomým ; lúbilo sa mi
sriedavo tešit sa to mračnými to dúhobarev-
nými obrazmi, ktoré mi kreslila nespokojná
a vášnivá obrazotvornosť Čo že mi ale z to-
hoto zostalo? — jediná ustalost, jako po
nočnej borbe s mórou abo mátohou, a zmä-
tená spomienka, plná lútosti. V tejto da-
romnej borbe vyčerpal som žiar duše a pevnosC
vôle, nevyhnutné vlastnosti pre činný život;
ja som vstúpil do tohoto života, keď som ho
už bol prežil v mysli, i začalo mi byt nudno
a špatno, jak tomu, kto číta plané napodo-
benie dávno mu známej knihy.
(Dokončenie nasleduje.)
■ ^^»»»«af -
Generál Loris-Melikov.
(Vyobrazenie na strane 267.)
Medzi vodcami ruskej vítaznej armády j v prvom rade, generál Lori8-Meli)cov, ktorého
v Armenii pripomína sa s pochvalou, a to] podobizeň na záhlaví čísla tohto podávame.
40
282
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 10. 1877.
Michal Tarjelovič Lorís- Melikov, jedon
z prvých vffazov nad Turkami v Malej Asii
vo slávnej bitke, neďaleko Karsu d&a 15. okt.
1877 svedenej, pochádza z bohatej gruzínskej
šlachtickej rodiny. Narodil sa v Tíflise dňa
20. decembra roku 1825. Nenie vyznávačom
pravoslávnej cirkve, ale armensko-gregorian-
skej, ktorá, čo sa tyče vierouky, je katolícka,
ale má obrady jako pravoslávna cirkev. Čo
člen bohatej šľachtickej rodiny prijatý bol
do petrohradskej vojanskej äkoly, kde od
roku 1838 do 1842 vychovávaný bol. V 18.
roku veku svojho vstúpil čo dôstojník do
grodenského husárskeho pluku. O štyri roky
stal sa pobočníkom kniežatá Voroncova, vo-
jánskeho gubernátora v Kavkazsku. Tu zúčast-
nil sa roku 1847 v bojoch proti čečencom
a vyznačil sa tak, že v 23. roku veku svojho
bol už stotníkom (rytmajstrom). R. 1851 stal
sa majorom, bojoval proti Šamylovi a zajal
tábor čečenecký. Dohonil utekajúceho Ša-
myla a porazil ho s 1000 kozákmi. R. 1853
zvíťazil nad Turkami pri Karčachu, i stal sa
pobočníkom generála Bagavuta. V 30. roku
veku svojho bol už plukovníkom, bojoval pri
Karse, kde zvítaziac nad Turkami, celé tu-
recké oddelenie a Selima basu zajal, za čo
od cára čestnú šablu obdržal. V 31. roku
svojom bol už generálom a pridelený velitel-
stvu v Tiflise. Roku 1863 bojoval v Pobku
a r. 1875 menoval ho cár generálnym po-
bočníkom.
V terajšej vojne rusko-tureckej postavený
je pri armáde kavkazskej vedia vrchnieho
velitela, veľkého kĎaza Michala Nikolajeviča
na prednie miesto.
Po skvelom vítazstve Rusov nad Turkami
u Karsu a po zúfalom ústupu jich k Erze-
rumu obrátil sa Loris-Melikov od vítazne
postupigúcich armád ruských zpät do Eav-
kazu, aby tam zmáhajúce sa povstanie uduril,
čo sa mu ne^adlbo previesť i podarí. Lorís^
Melikov je rytierom rádu sv. Jura II. triedy^
rádu SV. Vladimíra, Alexandra Nevského a
iných vyšších vojanských rádov. A zaslúžil
si rády tie početné svojou udatnosCou chladno-
krevnou; ktorú i v krvavých bitkách, pri Karse
nedávno svedených, sme obdivovali. Lorí je
meno jednoho okresu gubernie tífliskej ; Melik
značí tolko čo šlachtic — celkom teda značí
meno Loris-Melikov : šlachtic z okresu Lori.
A vítazný a šľachetný generál tento zasluhuje
meno to I
-«<?Ä»9*-
Rumimka z okolia Kalafatu.
(Vyobrazenie na strane 269.)
Jľíárodní kroj Rumunov je veľmi malebný.
Nohavice za sáry a po slovansky remeňom
sopjaté odievajú vkusne nohy a podbrušie,
nad ktorým zpadá biela lebo z barevnej látky
zhotovená košeľa až k horejšiemu stehnu a
je dľa ruského spôsobu s nohavicami hod-
bavným lebo pavlneným obväzkom alebo i ko-
ženým opaskom spojená, na ktorom zastrčený
je v pošve obyčajne ostrý nôž. V lete ne-
nosia mužovia obuv, za to ale ženy; chu-
dobný Rumun uspokojuje sa sandálmi, bo-
hatší užíva veľké juchtovice. Hlavu zdobí
vysoká čierna alebo biela baranica, niekdy
i klobúk. Ďalšou častou odevu mužského sú
dlhé biele súkenné kazajky bez rukávov až
po kolená siahajúce. Ešte vkusnejšia a ma-
lebnejäia je ozdoba žien. Hlavu proti slnku
a povetriu chráni vyšívaný bavlnený závoj*
upevnený v tyle hrebeňom; vlasy sú ozdo-
bené čerstvými alebo robenými kvetinami.
Mimo to nosia dve vlnené strakaté zástery
rozmanitých barev, na predku jednu^ druhú
na zadku, ktoré okolo drieku opásajú pestré
tkanice. Uši ozdobujú zaušnice zo sklenených
perál. Na krk pripínajú si Rumunky ozdobné
peniaze; no, bohužiaľ užívajú i líčidlá, kto-
rými natierajú sa mnohoráz už i deti, čím
škodia nielen koži, ale i zubom a vzrastu
vlasov. Rumunky vyznačujú sa bielou pletou
a čo na zvlášnej kráse zakladajú si na útlych
nôžkach, zastávajú vätším dielom domáce a
kospodárske práce, kdežto mužia milujú mimo
polnej práce viac pohodlie. Obrázok náš pred*
stavuje Rumunku z okolia Kalafatu.
6, 10. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
283
'S.^ K^X- / ^ ^^ •
Drobnosti.
Turecké stástavy. Vodcovia tureckí bý-
vali zároveň vrchními kiazmi mahomedáp-
skymi a zástavy moslemov boly tak ctené,
jako krestanské oltáre. Teraz sice nie sú už
vodcovia tým, čím bývali a učený sbor, ulema,
prevzal výklady koránu a kňazský úrad, za
to ale dosial požívajú zástavy túže úctu čo
driev. Najvätäa časf tureckých zástav má
obrazy mesiaca, hviezd, slnca, roztvorenú
ruku, pomstiacu to ruku r. 660 zavraždeného
Ghalifa Aliho, manžela dcéry Mahomedovej.
Dvojostrý meč má u Turkov velký symbo-
lický význam a hovorí sa o dvojostrých me*
čoch Aliho, Omara a Osmana, ktoré ohrožo-
valy celý svet. Osmanov dvojostrý meč našiel
v Turecku úradniu platnosf, poneváč pova-
žuje sa za sväté, nepremožiteľné dedictvo
ziúcladatela tureckej ríše. Meč ten skvie sa
teraz na zástave válečného ľodstva tureckého,
ktorý je krvavo-červený so zmieneným srie-
borným mečom. Čo do bariev platí táto zá-
sada: Barva prorokova je žltá, barva to slnca;
barva Fatimidov ženskej rodiny sultánovej je
zelená, barva to zeme; barva Ammiadov je
biela a Abasidov čierna. Potomstvo Osma-
novo, ktorý zomrel r. 1326, vyvolilo si barvu
krve a to je i štátna barva turecká. Barva
oblohy, ktorá u Peršanov požíva nemalej
vážnosti, platí u Turkov za barvu najnižšiu.
Zásada tá objavuje sa i na zástavách tu-
reckých. Zo všetkých zástav najvätšiu úctu
požíva zástava prorokova, bývalá to záclona
na dveroch izby milenky prorokovej.
Prísaha pohanských Mongolov, Medzí
rozličnými výkony pohanských mongolských
surových kmeňov Samojedov, Ostjakov atď.
je prísaha jich obzvlášte podivuhodnou. Ere-
stan prisahá Bohu, Turek brade prorokovej,
a Samojed a Ostjak prisahajú — nosu med-
veďa. Je to u nich najlepšie očistenie sa
podozrenia zločinu nejakého, najlepší dôkaz
neviny obžalovaného; lebo keď prisahá po-
dozrelý lebo obvinený zlého skutku slovami :
„Nech ma medveď sožere, keď prisahám skri-
vodlive ľ rozrezávigúc pri tom nos medveďa,
nuž môže byt istý, že ho nikto z viny nedo-
kázanej a takto očistenej podozrievat nebude.
ba naopak, že ho každý za bezúhonného a
spravodlivého považuje. No i to každý verí,
že kto krivo prisahá, trestu zaslúženému ne-
ujde. A keď sa prihodí, že nekoho medveď
sožere, má sa za to, že niekdy krivo prisahal.
Pôvod titulu „Ghcusi." V poslednej dobe
písano bolo mnoho o pôvode titulu, ktorý
priložil si následkom nedlho trvajúceho ob-
sadenia Suchum Ealeh sultán Hamid sám a
ktorý mimo toho udelil víťazným (?l) gene-
rálom Osmanovi, v okolí Plevna zahrabanému
a ruskou presilou velmi ohroženému, a Mukta-
rovi, ktorého armáda v poslednom čase dva-
ráz vífaznými Rusmi úplne porazená a roz-
prášená bola. Murad L, ktorý ztroskotal
velkosrbskú ríáu v krvavej bitke na poli
Košovom (15. júna 1389), bol úplným ne-
vedomcom, neznal sa ani podpísať. Pri tom
bol dost hrdým a namáhal sa jako len mohol,
aby nevedel nikto, ani jeho pobočníci, že
nevie vládnut perom. Na všetkých spisoch,
ktoré predložené mu boly ku podpisu, na-
čmáral začierneným ukazováčkom jakési háky-
báky bez všetkého systému. Úslužní dvora-
ninovia vyčítali z toho slovo „Ghazi,'' víCazný.
Muradovi lúbil sa tento domy siný výklad jeho
podpisu tak velmi, že ho pripojil ku svojim
siahodlhým titulom. Prepodivný ten podpis,
„thugra" zvaný, zachoval sa po dnešok, i stal
sa štátnym znakom tureckým, jaký i na tu-
reckých peniazoch vídavame.
Príklady statočnosti ruských vojakov.
Traja vojaci pluku suzdalského hľadali medzi
padlými mŕtvolu svojho veliteľa, od Turkov
zabitého. Prišli až k samému zákopu tu-
reckému a pri strašnej nepriateľskej strelbe
pokračovali v hľadaní. Preca ale vrátili sa
živí a zdraví ku svojmu oddeleniu a vy-
svetľovali si okolnosť, že ostali neporušení,
tým, že chceli vykonat milosrdný skutok. —
Čerkeský dôstojník rozrazil kuľou z revol-
veru vojakovi ľavé plece; ale vojak nepustil
z ruky zbraň a preklal bodákom svojho vraha.
Nedbajúc na strašné bolasti sňal z Čerkesa
šabľu a čiapku • a priniesol všetko ku ob-
väzišfu, chváliac sa tým s úsmevom svojim
súdruhom. — Priniesli na nosidlách strelca
40*
884
Orol, obráxkový časopis.
[Č. 10. 1877.
> • ^ ■^ ^ *>-> •■«. •
'■v* •*••"*
raneného troma kulami. Lekár vypytoval sa
ho, jako dostal rany, a vojak hovoril : „Z rán
nerobil bych si nič, ale to ma mrzí, že som
nemohol ani raz vy strelit!" — Išiel som, piše
ist^ dopisovateľ, nekolko krokov s mladým
dôstojníkom, ktorý rozohrnúc plást ukazoval
mi ranu na prsoch. Obviažuc si v chytrosti
ranu, vrátil sa ku svojmu oddeleniu. „Tam
sa bojuje!^ ukázal rukou, „moje miesto je
medzi bojovníkami.** — Dňa 11. septembra
odpoludnia podarilo sa generálovi Skobe-
levovi pri Plevne medzi iným zmocnit sa dô-
ležitej reduty. Prvý útok dvoch ruských plu-
kov bol odrazený. Skobelev postavil sa na
čelo pluku, ktorý bol prvý v éiku: „Čo to,
deti? Pluk nipred! Za mnou! Hudba na
predok ľ* vykríkol. Jako búrka hrnuli sa
vojaci a v okamžení stáli na parapete ope-
vnenia. — Do Grivice privážali ranených.
Mladý podporučík navrhol mi, aby sme išli
ku ambulancii (polnej nemocnici): „Prosím
vás, ale podme chytro, mám napochytre.*"
Hovoril po celej ceste 4 verst, žartoval «
prijduc do nemocnice rozlúčil sa so mnou
a zostúpil z ko&a. Zabudol som naňho. Vo-
jdúc ale do stanu ranených dôstojníkov, u^rel
som 8 úžasom podporučíka sedet na matraci.
Čakal, až rad naňho prijde — aby mu vy-
tiahli kulu z nohy. — V jednom kúte videl
som smutného raneného. Nekto pýtal sa bo,.
čo mu chybí. Nehovoril o sebe. „Zabili mi,
ach, krajana!"^ zažialil vojak. Sám mal v ruke
dve kule, ale na tie si ani nezpomnel. —
V istom stane stenal ranený, ale len cbvf*
lami. .;,Počuj, bratku,^ pýtal sa sused, „prečo
stenáš? Vidíš, že mňa horšie doriadili, lež
teba, a ja mlčím, abych druhých neznepo-
kojoval !"
Literatúra a umenie.
Nitra. Dar dcerám a synúm Slovenska,
Moravy, Čech a Slezska obetovaný. Vy-
dano od Miloslava J o s. L. PI u r b a n a.
Turč. Sv. Martin. Tiskem kníhtlačiarskeho
účastin. spolku. 1877. VIII®; str. 464; cena
2 zl. r. č. Ročník VII. almanahu tohto, na-
Him vehlasným beli. spisovatefom vydáva-
ného, podáva nám vermi rozmanitý, bohatý
obsah. Casf básnická obsahuje : Hlasy k Nitre;
Zpévy dejepisné; Rozmanité básnS; Nápisy.
Rozvadení bratíi; Truchlohra v péti dôjstvich,
napsal Fr. Zákrejs. Prosa zastúpená je člán-
kami: Juniperus (Príbehy kŕižákove-od Jos.
V. Scheffela. poslov. Vajanský); Historické
stíny, od S. JPodlipské. Z vlastní sily, od
M. Ďumného ; Vácslav Vlček (Lístek literárni,
napísal J. Tichý) ; Duševní práce pobratimých
národu v slovanských v r. 1876, napsal Ed.
Jelinek; Viliam Paulíny-Tóth a jeho doba.
(Náčrtky životo- a povahopisné; napísal dr.
M. J. L. Hurban) ; Záverečné slovo. Výborný
almanah tento k dostaniu je u vydavateľa
v Hlbokom (o. p. Szenitz, via G5ding.) Vivat
sequens !
■"-^^J.'tycG.ÔBs^JU^-^-
Listáreň redakcie a administráťie.
p. M. R. v p. Pošleme Vám celý ročník. Ráčte
„O.*" na vašich stranách odporúčat. ~ P. H. Koh.
vo V. Ďakujeme za predplatky. Buďte nám i vo V,
takou mohutnou podporou, jakou ste medzi spaní-
lomyseľttou stud. mládežou moravskou v O. boli. Na
zdar! — P. J. Ch. vo V. Stane sa. — P. J. Ď. na
V. P. Zabudols na sľub? — x + y + z. Prečo ne-
ptóes? — P. J. J. v P. Prácičku čakám. Zdravstvuj í —
r. T. K. v K. Zaspali ste pri hluku a rachotení,
ktoré k vám vetor donáša z pravého brehu Dunaja? f
Čo robí Bulharsko? Čierna Hora? Bosna a Herce-
govina? Pošlite nám nejaký obraz! — Hektorým
pp. odberaterom. Objednané obrazy a rekl. cisla
možno nám pre nával mnohých rozmanitých prác len
po tieto dni rozposielat. ~ P. J. K. st. Ďaktgeme.
Predpláca sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye) :
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrla,
za 2 zl. r. č. Roč. H., HL, IV., Y. a VI. „Orla^ možno dostaC po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soit-
toch, ďVz— 4 hárkov silaých, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke.
Práce upotrebíme svojim časom. — P. Ed. H. v Prost.
Stane sa. — R $t. G. v §. Premenil som adressy.
Teda tak sa naľakali toho „parsúnn*' Aks. v O., že
„0.^ excom uni kovali ? Dobre to, že nás „O.** nekto-
rým mamelukom sladké snenie o Hadárovej sláve a
vefkej ríši, ktorá sa dľa j ich modzku rozprestierať
má od mora k moru, takými mátohami ničí. — P. D.
L. na P. Prečo nepíšete? —
Upozornenie. Znaky na obálkach, červenou
tužkou robené, vef mi nemizná : i opätne prosíme pa-
tričných, abv nám svoje nedoplatky čím skôr dopo-
slali. My odkázaní sme jedine na predplatky a keď
nám tie nedochodia, — či môžme dfa vôle sozdarom
pracovaf?
Hi^iteľ a vydávater Arndrej Tmchlý-SytiilaiMky. -^ iDiíhtlač.-úiast. spolok ? T. Sv. Martine.
OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PBE ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redaktor:
ANDREJ TRUCHLÍ-SITMANSKÍ.
Turŕ. Sv. MartíD, 30. Novembra 1877.
Čislo U.
Svihák.
Poveaf od Miloslava Dumnéko.
f XIV.
ase sme v Budapeätí. PovesC naša vedie
nás do dielne éevkýň. Podme do prie-
strannej siene, v ktorej ätyriadvad&at
,i\ do tridsat mladších, Btaréích devíc ši-
1 ' \ tím je zamestknaao. Učitetku možoo
..J hneif rozostnat. Je to pekná, ač nápadne i
bľadi, pokročilej-
šieho veku deva.
Pri vyučovaní žia-
ček nápomocné sú
jej dve, tak zvané
postríhačky. Prí-
jemný je pohľad na
tie pilne pracnjúce
Švarné devy. Vese-
loat a rezký život
javia aa v jich ra-
doch. Sama uči-
telka, sfahy stráíny
anjel nad väetkymi
sa vznášajúci, zdá
aa byC samon vte-
lesnenon spokojno-
sfoa. Svieže mladé
tváričky žiaček tvo-
ria aväak pravá
protivu s výrazom,
ktorý zjaví sa preca
kedy tedy na btadej Generál Tt
tvárí nčiteTkinej, i je odbleskom preatalých
bojov a útrpností. Žiačky Btojá vätáfm dielom
všetky eéte na počiatku jará životného; tvár
učiteDcina javí už prestatie životného pama.
Načo i búra utrpenia a súženia hyzdí pekné
tváre?!
Po nápadnej tvári učitelkinej napadne nám
v kole tomto devíc
ihneď tvárička ini,
prekrásna. Patrí
ona deve, tak sa
zdá, v tomto kole
milovantg. Sidoniu
Hegyesl všetky
devy majú rady a
ona je taktiež všet-
kým milá a vďačná.
Utešená deva! Veď,
kde sa krása s do-
brotou spojila, tatn
je ona dokonalá,
úplná. Sidonia bola
miláčkom i učitel-
kiným. Nie len pre
krásu a dobrotu,
ale i pre jej lós
lúbila ju nčitelka.
Obe boly nevolné
siroty, stojace osa-
ttleben. ™el* >» svete. Uii-
41
28 ľ)
Orul, obrázkový časopis.
[Č. 11.1877.
tcTka nemala už nikoho na tom šírom svete, Si-
(louia mala brata, ktorý ju ale nepodporoval, tak
žeby pre neho i hladom bola mohla umriet.
A Tihamcr Ilegyesi, brat Sidoniín, mal dosí
výhodné postavenie; no lahký, švihácky život
jeho pohltil by bol i rothschildovský maje-
tok, nie ŕo plat úradnícky. Čo div, žo tento
nesvedomitý brat, ktorý pohodlne mohol za-
opatriť sestru svoju, nielen že to neučinil,
ale ešte i z jej výrobku, ktorý si horko ťažko
šitím zadovážila, trovil. Učitelka znala to a
preto milovala a všemožne podporovali úbohú
a k tomu tak roztomilú a krásnu sirotu. Ne-
raz nahovárala ju už i k tomu, aby sa úplne
k nej preniesla a opustila nesvedomitého brata;
ale dobrota srdca utešenej devy naskrze to
preniesť nevedela^ žeby ač nezdarného brata,
kre v svoju, opustila bola.
Jednoho däa bola Sidonia velmi roztržitá
a nepokojná. To samé pozorovaly ostatnic
devy ku svojmu velkému podiveiiiu i pri
svojej učiteľke. Príčinu toho vysvetliť si ne-
vedely. Videly ovšem niektoré z devíc, že
Sidonii bola vypadla jakási karotka z vrecka
na zem, ktorú odtiaľ so šatočkou bola vy-
tiahla a ked túto učitelka zodvihnúc prečítala,
krútila hlavou a slzy jej vypadly z očí. Si-
donia bola celá zahanbená a keď jej učiteľka
tú karotku zpät dala, táto so sklopenými
očima chytiac ju na marné kúsky ju roz-
driapala. Celý deň nešla práca ani učiteľke,
ani Sidonii: obe boly rozpačité, rozorvané.
Ä na tej karotke stály tieto slová:
„Zbožňovaná Sidonia! Sľub Vášho brata
mám, že ma dnes vyslyšíte, tak jako ja som
mu svätosväte sľúbil, že jeho moja sestra
Melánia, s ktorou Vás večer navštívim, vy-
slyší. Dnes večer poletím do Vášho náručia."
Karotka bola navštívenka Aladára Vôl-
gyesyho.
Večer, keď sa všetky devy oddialily, za-
držala učiteľka Sidoniu u seba, ktorá, keď
samotné v tereme zostaly, jako zločinec so
. zklopeným zrakom nemo stála pred ňou.
Učiteľka dlho bojovala sama so sebou,
kým k slovu prísť mohla. Chytila Sidoniu
za ruku a pritiahla k sebe na lenošku.
„Nešťastná, jako ste prišly k tomu člo-
veku, od ktorého ste navštívenku tú ob-
držaly?'' pýtala sa Sidonie učiteľka celá bez
seba.
„On je priateľom môjho brata Tihaméra,"
odvetila Sidonia celá zapýrená so zklopeným
zrakom. „Tohoto týždňa je u nás temer každo-
denným hosťom.^
„A lúbite snáď človeka toho?**
„O ľúbosti ešte nič neviem; ale Tihamér
prosí a hrozí mi, aby som tohoto jeho vysoko-
postaveného priateľa ľúbila, že budem šťastná
a bude šťastný i on."
„A prečo by mal byt átastný on? Čo mi
on z vašej ľúbosti?"
^To, hovorieva Tihamér, že keď budem
lúbit Aladára, že môjho brata bude lúbif
sestra Aladárova, Melánia, do ktorej je môj
brat smrteľne zaľúbený."
Učiteľka chvela sa.
„Či sa nežalujete, že je váš brat Tiha-
mér márnotratný a ľahkomyslný?"
„Áno, to je pravda."
„A domnievate sa, že je Aladár lepší
od neho?"
„To myslím, že **
„Pre Boha, vy ste snáď už do nebo za-
ľúbená?''
„To nie. Hovorím, že neviem posial, čo
je lúbost"
„Tohoto človeka, jak vám je blaho, jak
vám je spasenie duše milé, ľúbi( nesmiete!^
„Milujete ho snáď vy?"
„Milovala som . . . ."
„Jeho?*'
„Nie o tom je reč, ale o tom, ie vám
a Melánii hrozí veliké nešťastie. Eattgtesa!^
Sidonia zkamenela, keď jej uäteľka po*
ukázala na tú priepasť, ktorú jej a Melánii
Tihamér s Aladárom chystajú. Sidonia aa^
ľakala sa, keď jej učiteľka tvrdila, že je v stave
tu v Budapešti ukájať jej devu, ktorú Aladár
hanebne sviedol a pohanil.
Bol večer. Aladár so sestrou svojou Me*
laniou mal byt už skoro u Tibaméra. Uätelke
a Sidonii srdcia sta zvony strachom zvonily,
aby snáď Melánia do osídel nepadla. UčiteBia
nahlo sa obliekla a obe bežaly na pomoc
Melánii.
A kto bola tá učiteľka, ktorá hanobný
úmysel dvoch veľkomestských nesvedomitých
c. 11. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
287
■ .Ä ^ .•v ■-
•• „^ .•-v ^ •* .*^ ,— .^ ^ •• y^ ^* <^ .•^ •* >^ *^»^
gvihákov tak na vlas uhádla a tak dokonale
prezrela ?
Antónia Szikszay!
Matka Tonikina, vieme, zomrela. Od
prvšieho manžela vládla ona pekným majet-
kom. Majetok ten, ač sa nechvalná matka
dcéry za živa bola odriekla, pričinením šta-
chetných Jablonskovcov. jako i otčima, sta-
rého Javornického, zdedila preca nešfastná
Antónia Szikszay. Tento čin získal si večnú
lásku a oddanosť k Jablonskovcom u Toniky.
I venovala sa šitiu, vycvičila a zdokonalila sa
v ženskom krajčírstve, za rok otvorila sama
dielnu nie tak z potreby hmotnej, jako radšej
duševnej, chtiac sa zamestknávaf a chtiac
y spoločnosti mladých devíc príjemne trávit
dni života zavčasu otráveného.
Petrovi Jablonskému odporúčala sa ona
i pozatým a prosila ho o mohutnú ochranu
jeho, ktorú jej i prislúbil a Marta tiež ne-
bola od toho, aby smela navštevovať dom
jich, čo si docela premenená už t^raz An-
tónia za veliké štastie pokladala. I dnes
v tom velikom a rozhodnom diele, by mohla
ratovaC dve duše zo sieti nešlachetníkov, mal
jej JabloQský byt nápomocným. Tak si to
ona íiadala a preto rovno so Sidoniou k Ja-
blonskovcom letela.
Tihamér Hegyesí bol dnes celý den ne-
pokojným. V úrade nemal stania, na ulici ho
to netrpelo a doma už bol \šetko usporiadal
k náležitému prijatiu milovaných devíc. Ne-
mohol sa dočkaf večera. Sidooii bol naložil,
keď jej navštfvenku Aladárovu odovzdával,
aby sa večer domov ponáhlala, lebo že jich
oboch očakáva prerozkoáný večer. SFub mal
istý od Aladára, že jich večer i s Melániou
navštívia. Poučoval ju, aby sa ľúbezne a
vďačne chovala k Aladárovi, že ju tento ne-
výslovné miluje, že je to nepochopitelné Štastíe
pre nu, nie menej ale i preňho.
Sidonia, neumelá deva, počúvala s roz-
košou slová bratove, ktorý sa ešte nikdy tak
vlúdne, tak pekne k nej nechoval, jako dnes,
bozkávajúc a objímajúc ju neprestajne.
Keď sa večer priblížil, očakával Tihamér
sestru Sidoniu prv domov, lež inokedy. Ne-
trpezlivé chodil po chyžiach, ale ač už bolo
pozdejšie, lež . bola inokedy zvykla domov
dôjst, dnes k velikej jeho nespokojnosti preca
ešte nechodila. Už bola tu hodina, v ktorej
sa mal Aladár s Melániou objavif a Sidonie
preca nebolo. Tihamér zlostil sa, zúfal. Bol
by sám chcel bežat po sestru, ale sa obával,
že za ten čas prijdú túžobne očakávaní ho-
stia. I jakože by to bolo, keďby ho doma
nenašli? Prechodil sa tedy netrpezlivé ďalej
po chyžiach a na každý najmenší šuchot po-
zoroval a pri každom kroku, ktorý sa z vonku
na chodbe počut dal, túžobne zraky na dvere
obracal. To dievča sa malo ešte i ustrojif,
myslel si, keď z práce domov prijde, aby sa
Aladárovi tým lepšie zaľúbilo. A tu taká ne-
dbalosť, ona i^echodí a nechodí . . . !
Konečne bolo počuf kroky, blížilo sa viac
osôb, snáď sú to už oni, Aladár s Melaniop.
Sidonia nebodaj potkala sa s nimi kdesi na
ceste.
Zaklopali. Tihamér sotva dýchal a sotva
bol v stave vyiieknut svoje: „voľno."
Dvere sa otvoríly a dnu vstúpil Aladár
s Melániou. Uvítanie bolo srdečné, priatelia
si padli v náruč a rúčky Melánie obsypal
Tihamér vrelými bozkami.
„Kde je Sidonia?'' pýtali sa Aladár s Me-
lániou naraz.
„Hnevám sa na uu hrozne, že ešte ne-
došla domov."
„Takú veľmi túžobne očakávanú priateľku,
jako mi ráno písala, večer ona ani doma ne-
čaká?" obrátila sa Melánia ku bratovi Ala-
dárovi.
„Nono, nehnevaj sa, sestra moja, to i mňa
bolí, ale snad nám priateľ Tihamér bude v stave
dať uspokojujúce vysvetlenie I •'
„Tisícráz prosím za odpustenie," slovil
tento; „ona mi sľúbila, že sa dnes včaššie,
lež inokedy vráti domov z práce a ona to
naopak urobila.^
„A kam chodieva šif?" pýtal sa ne-
trpezlivé Aladár.
Tihamér udal mu ulicu i číslo domu.
. „Tak teda idem ja po ďu," riekol Aladár.
„A ja čo urobím?" pýtala sa Melánia.
„Budeš tak láskavá a počkáš nás tu."
„Ja sama ostanem s pánom Tiham^rom
Hegyesim?"
41*
28S
Orol, obrázkový časopis.
[6.11.1Ô77.
^^ ^'^ .•■-/' -.-*■-*- j^^^^ .y ^ ^ ^^^
" y-^ ^^-wy-v,
Sotva to vyslovila, už bol Aladár na
ulici a Tihamér počal na rozpakoch sa na-
chodiacej deve bozkávat ruky.
Aladár prebehol dve ulice, tu vidí, vidí
celý blažený, že mu v úsrety ide Sidonia
ešte s druhou devou. Obe devy spozorovaly
a poznaly ho a preto chcely obe v bok za-
točit. Aladár octnul sa už pri Sidonii a po-
dával jej svoje rameno, že ju domov zavedie.
Sidonia odskočila na bok. I predstúpila druhá
deva pred Aladára, odhrnula závoj a Aladár
mal z nôh zpadnút, zočiac pred sebou nim
svedenú — Antóniu. Zostal stáf jako zkarae-
nelý a devy šly svojou cestou ďalej.
Po rýchlom odchode Aladárovom videla
sa Melánia byt samotnou s Tihamérom, sa-
motnou v byte svobodného dotieravého mla-
dého človeka. Erev vstúpila do jej tvárí,
chcela rýchle z pohovky vstat a vzdialit sa,
áno utekat, — ale tak bola zronená, že sa
rušif nemohla. Zdalo sa jej, že je ku po-
hovke tej pribitá,
Tihamér nemohol to nezpozorovat. On
bol sám z počiatku rozpačitým, ale jako do-
konalý velkomestský ävihák hneď nadobudol
duchaprítomnost a s jemu vlastnou lahkostou
počal 8 Melániou rozhovor.
„Jak nevýslovného štastia dožil som sa
ja biedny, že môžem tak vzácnu slečnu, ta-
kého anjela uctit v byte svojom!"
„Áno, pane," zpamätala sa konečne Me-
lánia a prišla k reči: „my sme tu samotní.
Ja samotná v byte gar^ona," a tu zakryla si
oä. gViete, že sa to naskrze nesluší?"
„A ja som pri tom preca najštastlivej-
ším človekom."
„Pane, ja som došla k Sidonii; keď ona
nenie doma a Aladár sa vzdialil; vaša povin-
nosf je, prosím, mňa domov doprevadit.
Poďme!"
„Ale milostivá slečna, pre Boha prosím^
neráčte sa horšit, ja nie som vinným. Dost
sa zlostím na sestru Sidoniu, že sa tak za-
pomenula. Ufám, že je pán brat Aladár s ňou
hneď tu."
„Ja túto sottisu Aladárovi nikdy neod-
pustím."
„Ja ho za to smrteľne budem milovať,
že mi poskytol príležitosť, s milostivou slečnou.
s najvrúcnejšie zbožňovaným ideálom duše
mojej, byt na chvílku o samote!'
„Pane, nie k vám, lež k vašej sestričke
som prišla."
„Kým moja sestra s vašim pánom bratom
dôjde, keďže vám je, milostivá slečinka, ob-
ťažné so mnou si pobesedovat, čo mi je ne-
konečne; áno smrteľne ľúto, ráčte si, prosím,
na fortepiano zahrať a tým si dlhú chvíľu
ukrátiť."
Melánia márne pozerala ku dverom, tie
sa neotváraly a Aladár so Sidoniou nechodil.
Volky nevoľky mysliac, že preca len dôjde,
sadla si ku klavíru.
Hrala a Tihamér stál za ňou.
„Slečinka ani netuší, jako ma blaží svojou
výtečnou hrou," slovil Tihamér, „tento klavír,
ktorého sa nebeské rúčky vaše dotýkaly, bude
mi večne drahým, neoceniteľným."
Melánia, jakoby to ani nebola počula,
hrala dálej.
Tihamér stál za ňou. Díval sa na tie po
klaviatúre spešne behajúce prsty a díval sa
očarený na sňahobiely, labutí kŕčok Melaniin.
Zabudol sa Tihamér a či závrat dostal tak,
že nevedel, čo robí ? keď odrazu horúci bozk
vsadil na kŕčok ten pekný.
Čo to urobil?
Melánia jako vzteklica vyskočila od znionu,
zkričala a vydal zvuk trhavý, prenikavý i znion
sám, tak že Tihamérovi v ušiach zaliehala.
Vyskočila urazená deva a prenikavým hlasom
zavolala :
„Biedny človeče! Čo to má byť?"
Jako anjel pomstiteľ stála pekná deva
pred cúvajúcim Tihamérom a v tom okamžení
otvorily sa dvere, v nich zastal Aladár, za
nim vstúpil Peter Jablonský a za nimi An-
tónia so Sidoniou. Jako sa octla Melánia
v náručí Petrovom?
V tom okamžení, keď Melánia od znionu
vyskočila, otvorily sa dvere a v nich objavil -
sa nigprv sám Aladár. Zarazený nad tým, čo
počul a videl, zostal v nich stáť ani nepo-
hádajúc, jako za nim zastaly si tri osoby,
nami už označené. Melánia videla Petra a
prirodzený jakýsi pud hnal ju k nemu, aby
uňho ochrany hľadala.
č. 11. 18^1]
Orol, obráekový iasopis.
289
• ^^ •- _x^ •* .•» ^\, •*>-'' * .y^.^ .y /^ -* '^ x> y^
' ^\r^ ^
• y^>^ x-^ .^-* >
Tihamér oboril sa na* sestra svoju, kde
tak dlho bola, že je ona všetkému tomuto
nedorozumeniu príčinou.
„Pánovia!" oslovil švihákov Peter Jablon-
ský, „nedivte sa, že ma tu vidíte; nerád sa
nepovolané natískam do domov mne nezná-
mych."
„Prekliaty sedliak, čo tu teda chcete?
Musí vás -všade čert vláčit?'' vykríkol Aladár.
„Preslávený veľkomožný pane," slovil
Peter sarkastične, „nemôžem za to, že som
všade tam, kde nevinnost treba zastat."
„Kto vám k tomu dal právo?" zúril
Aladár ďalej.
„B6h a ľudské právo a ja," zavznel útly
ženský hlas a na prosred chyže postavila sa
Antónia, „ja padlá ratovaf som chcela dve
nevinné duše z pazúrov nešľachetných vlkov.
Melániu odovzdávam pánu Jablonskému, on
ju domov odprevadí; k Sidonii nemá zlý
brat viacej práva, ta pôjde a bude bývat so
mnou."
Otvorené dvere sa zavrely, za nimi štyry
osoby zmizly a dve zostaly v chyži nemé,
zaha&bené, zronené, zničené.
XV.
Pavel Javomický bol blaženým starým
otcom. Blaženým bol tým viacej, čím tažšie
zkúšky prestal v druhom svojom manželstve
a čím viac bolastí pretrpel jako otec búre
žitia vyložený osud svoj a dcéry svojej Mar-
tušky milovanej oplakávajúc. Z bývalého pekla
života jeho vyvinulo sa mu požehnané nebo.
Pod Tatrami niesol bremä života a tažký
kríž, pri Dunaji, v spoločnosti milených die-
lok svojich žil si na pokoji. Peter Jablonský,
2at jeho, i jako vyslanec i jako lekár účinko-
val vo velmeste požehnane. Starkému Javor-
nickému najviacej poskakovalo radostou srdce
vtedy, ked sa presvedčil, jako požehnane pô-
sobí zaf jeho i sta vyslanec i sta lekár pre
dobro ubiedeného ľudu slovenského, jako ne-
prestáva byt on i vo velmeste a vo vysokom
postavení svojom verný svojmu rodu a pô-
vodu ; neprestáva byt dobrodincom a ochran-
com svojeti. Jako sa tešil v zafovi, tak sa
kochal i v dcére svojej. Táto neprestávala
byt anjelom milým naproti celému svetu.
Domácnost jej bola vzor domácnosti kresfan-
skej, našskej, šľachetnej. Slzy ubiedených
zotierat, nedostatok trpiacich podopieraC, svo-
jeC vrúcne a srdečne milovat, to málo ktoré
ženské srdce našich žien tak umelo, jako
nebeské srdce Martino. Otec videl, že diéta
jeho, Martuška, vtelesneným je anjelom, i zku-
sujúc jej každode&né blahodatné účinky, ne-
vedel sa dost prenachválit Boha za ten ne-
výslovné u večer života jeho blažiaci ho dar
dcéry tak podarenej!
A jestli rástlo srdce starému otcovi pri
spatrení. zafa a dcéry, tým viacej šírilo sa
ono radostou pri zábave s vnukom a vnučkou.
Kto opíše tú nebeskú blaženosť, kto ten raj-
ský pocit, jaký naplňoval srdce starého otca,
ked kolembal na svojich starých kolenách
maličkého vnuka Petríka a pestoval vo svojom
náručí vnučku, nemluvňa Martušku?! Jestli
je to pravda, že rodič v díetkach svojich ožije,
jakoby znovunarodeným byt sa cíti : tak nie-
menej musí byt pravdou i to, že starý otec
vo vnukoch svojich omladne.
Okrial, omladol, ožil i náš statočný starý
Javomický! No, niemenej tak sa to dialo
i pri starom Jablonskom. Tito dvaja otcovia
pocítili boli predcit nebeskej blaženosti pri
tej príležitosti, keď v chudobnej chalupe Ja-
blonského zasnubovali dve duše milých die-
tok svojich životu spoločnému nejistej bu-
dúcnosti. Jakoby neboli bláhali si v slastných
dietkach svojich dnes? Pán Boh pomohol,
že sa dočkali z nich radosti velikej, nikdy
nečakanej, netušenej.
Jablonský prišiel práve s vyslanstvom
stoličným k ministerstvu, ktorémn sa Peter
jako okresný vyslanec pripojil. Boli blaho^
sklonne prijatí a milo prekvapení mnohí
údovia vyslanstva tým, že pán minister Pe-
trovi Jablonskému a tento jemu tykal. Ked
sa T Budapešti domov vrátili, bolo toho plné
okolie, jakú čest požíva z rolníckeho rodu
pochádzajúci jich vyslanec a lekár Peter Ja-
blonský.
Peter Jablonský ešte vätšiu slávu a uzna-
lost žal sta lekár vo veľmeste. Dostala sa
mu tá čest za podiel, že i do domu arci-
kniežatá Jozefa bol pozvaný na konsultaciu,
890
Orol, obráikový žftsopis.
[6. 11, 1877.
-' *,•* ^ rf^ -~ ' >^-
^^ f- r ^ ^
■N^ ^-\_y- .>^ _•-../" ^
^ •" ^ «.'• V^ .>■
keď mali k&ažna nebezpečne bola onemoc*
nela a ponevič kollegovia mienku jeho pri-
jali a uskutočnenie jeho spôsobu liečenia
bolo tým najzdarnejáím výsledkom koruno-
vané, — sláva jeho rýchlo sa zmáhala a roz-
äiľovala. Nielen že sa okres činnosti jeho
natoľko rozširoval, ze ani nestačil dňom
i nocou na svoju prax; ale bol i za primár-
neho lekára veľkomestskej hlavnej nemoc-
nice kandidovaný. Proti kandidacii jeho ozvaly
sa hlasy v novinách, ale za ňu bojovalo sa
tiež v nich. Vedel, odkiaľ nápad pochádzal
a preto mlčal; mal op&t to povedomie, že
noviny tie, ktoré jeho zastávajú, činia to
z presvedčenia a preto bolo mu jejich po-
kračovanie velikým zadosfučinením. Nepriateľ-*
ské listy použily eäte i jeho nízky rod v agi-
tácii a z tejto strany sa on poučil zreteľne,
že nápady a agitácie tieto pocbádzat nemôžu
mimo od smrteľného jeho nepriateľa — Ala-
dára. Potom už neprekážal ďalej jedn(»mu zo
svojich priateľov, aby v satyrickom časopise
nebol nakreslil výjav ten, jako jedon vy-
chováte ľ, v ňomž na prvý pohľad každý Petra
Jablonského poznal, palicuje nezbedného sve-
renca svojho, v ktorom takže každý Aladára
Vôlgyesybo videl. A tento obrázok umlčal
agitáciu a Peter bol vyvolený.
Aladárovi bol Peter viade v ceste. Ne-
chtiac stalo sa to a náhodou tiež, jako sme
videli, ale zarytý nepriateľ jeho Aladár ne-
považoval to tak« lež na vzájom samochtiac
a intrigantným spôsobom snažil sa škodit
povestnému lekárovi a zvitazivsiemu nad nim
sokovi. Vzdor tomu príbývalo Petrovi a ubý-
valo pôdy Aladárovi. Činy človeka hovoria
samy a kliesnia mu cestu; intrigy zaniknú
pred mužmi velikého a pravého ráxu bfa
mydlové bubliny. Tak sa spomínalo v smero-
dajných krubochí že vseučeliite bude mat
o nedlho na Petrovi učbára lekárstva. Peter
mal vedu a Aladár bol — švihákom. Tým
sme riekli väetko a odôvodnili prospech tam-
toho a pozdejáí nespech tohoto.
Tak jako v tichom úkryte podtatranskej
deéinky kedysi Javomického verná družka
jeho, prvá manželka podporovala » tak jej
dcéra Marta vo váetkom podporovala a bla-
žila Petra svojho milovaného. Jej priateľstvo
vzáctne a na slovo vzaté panie hľadaly a žia-
daly si. Kdekoľvek v spoločností vystúpila,
kedykoľvek pri dobročinných predstaveniach
spolkových, jakých príležitostí vo velmeste
voždy býva na dostač, koncertovala: vždy a
vnade všetko očarilo. Jej priateľstvo hľadaly
vzáctne dámy a jej ženskej pôvabnosti, cnosti
a spôsobnosti s najvyššou úctou klaňali sa
vysokopostavení páni. Ju držal každý za vzor
vzdelanej žeay.
Ale niet tej krásy, ktorú by zlost pe<>
ápatif, niet tej slávy, ktorú by pomstychtivosC
ľudská pohanit sa neusilovalaé
Presvedčíme sa priam o tom.
V skvostnej dvorane klubu spisovateľov
a umelcov dávali k cieľu dobročinnému skvelý
koncert. Marta Jablonská nesmela chybäC.
Mala hrat skladbu Lif^ztovú. Hrala ju, sod-
poviedala svojej úlohe slávne jako voždy a
obdržala nie len mnohej úprimnej pochvaly,
ale i z ruky samého Llszta utešenú kytku
na pamiatku. Tak oslávená, ovenčená kráčala
najvätáiemu neštastiu v úsrety. Manžel jej,
Peter, bol na nahlo k nemocnému odvolaný
práve keď sa domov poberať mali. Svedomitý
lekár šiel za svojim povolaním a nechal man-
želku v koči samotnú ísf domov z koncertu.
Jak veliké bolo jej prekvapenie a ostrnutie,
keď koč zastal a ona zosadla pred cudeím
domom, do ktorého ju dvaja páni vttÍ8< nútili.
Ti páni boli: Aladár VSlgye^i a Tihamér
Hegyesi. Lež, 6o sa nestane? Dobehol koč
druhý a z neho vystúpil kvapne a eastal
pred nimi Peter. Aladár s Tihamérom vleteli
do koča a uháňali preč. Vozka Petrov vy-
svetlil celý komplot. I on i tí druhí dvaja
fiakristi boli Aladárom zaplatení. Vozka od-
vážajúci Petra znal i manželku jeho, uhidnoc,
oč sa jedná, vyzradil zlosynov.
Tak sa nemohol nikde pomstit švihák
Aladár na Petrovi.
(Dokončenie na8ledi\je.)
č. 11.1877.]
Orol, obrázkový Ía«!opig.
291
Opustená,
sláviček, ach sláviček,
Spevoštedrý sláviček!
Vyjav že mi, kam letíš --
V ktorej hory svätú tíš?
Veď mne osud určil čas
NačúvaC tvoj damný hlas,
Kedf mi nedá spánku noc *
Pre srdca žiaľ, pre sfz njoc.
Ach, sláviček! ues sa, nes
Najprv v moju rodniu ves;
Potom prelet Váhu prúd
A lieč spevom jeho blud.
Nedá-li ti sluchu znak,
Prijd tešiť mna v noci mrak.
Praj ty smutnej deve, praj,
Keď jej sveta zhynul ráj.
Moje hrdlo kráslii fah
Perál bielych jako sňab ;
Mojej ruky útly prst
Nosil prsteň — lásky hrst;
V srdci žila toho tvár,
Čo vzal moje srdce v dar.
Prišla jaseň a s fiou mráis,
Zničil perly navždy laz;
Prišla zima, ladov tresk,
Zlomil prsteň, jeho blesk.
Prišla jar — s Ďou duše ston,
Bo len B6h zná, kde je on.
Z ruského Joz^f Jančo.
-'-*-*K.A>»-^
Koleda.
Hmuuľe«ka od Laskomerského,
Roku 1862 o Troch Králoch bola zima
trojnásobná. Obloha bola jasná, a sotva že
zapadlo slnko za hory, už vystrkoval mesiac
svoj ostrý rožok za vrchom. Voda vyparovala
sa z ' potoka v doline, dôkaz to, že preca mu-
sela byt teplejšou, lež ju obklopujúci vozduch.
Dým z komínov vznášal sa rovno ku nebu,
jako z Ábelovej obety. Kyprý sfiah vŕzgal
pod nohama jako hýl, keď o Vianociach hvízdať
počne.
Stiahnuc hlavu medzi plecia, stúlim sa
sám do seba a zimou hnaný krájal som na-
hnutou hlavou ostrý vozduch, pri čom mi na
fúzoch a brade celé cecúle ladu namrzly.
Mne v úsrety blížily sa tri postavy.
Čo hovorím ? Anaď to boli Traja Králi ?
Prvá postava kráčala dosť volne, druhá
už z ttšliapaného chodníka vyhybovala a tretia
tackala sa sem tam bez všetkého smeru.
Hop!
Zastavili sme sa.
Prvou postavou bol farár, s velkou chlpatou
bartnčou čapicou na hlave, zaobalený v ťažkej
bunde, zakuklený jako bobák a navlečený jako
cibula v deviatych kabátoch. Za nim naaledo-
val rechtor a za týmto kostolník. Vracali sa
práve z koledy.
Nasledovalo objatie s pánom farárom a
nevystal ani priateľský bozk. Ale hla — po
bozku nemohli sme sa jedon od druhého roz-
lúčiť. Brada a fúzy primrzly mi ku pánu
farárovi.
No, či to nenie smiešno — - pri vrelom
bozku primrznúť?!
Ťaháme sa sem, ťaháme sa tam, krútime
sa do kola jako kávový mlynček, ale už to
raz nešlo bez pomoci. Obávajúc sa osudu
siamských bratov, volali sme o pomoc:
„De profundis!"
Pristúpil rechtor s kostolníkom na sukurs.
Popľuli si do dlaní, čo mimochodom i nás
zasiahlo, a chceli nás — ale nie na kusy —
roztrhnúť. Ale márne. Na mojich fúzoch mohlo
sa bolo sánkovať, také boly jako sklo od za-
mrzliny. I pohly rozumom a dali sa do od-
mrazovania. Dýchali na nás z hlbín útrob,
či mám riecť z útrob svojich.
Horúčosť pálčivá vyvínovala teplé divy.
Para valila sa z nich jako „ex faucibus Orci.^ ')
1) Z hrtáňa pekla.
292
Oro], obráskový časopis.
fČ. 11. 1877.
Dýchali, fúkali cbudiatka na nás blahodárne
jako ten osol a vôl na prechladnuté pacho-
liatko v jasličkách betlehemských.
My sme sa pustili — prasklo to a my
sme boli rozdvojení. Ja som letel do jednoho,
pán farár do druhého priekopu. Chlp mojich
bajttzov, asi na tri prsty velký, odniesol pán
farár na svojom nose.
y,Nuž kam že ^ ženiete?^ pýtal sa na
nohy povaly* pán ifárár.
n Idem tuto do Krámu k Janovi Komovi;
uviazlo mu kus šunky v gágore, nuž mu ho
idem ta dnU'pi^trčit."
„No, tam 89 veru nebudete velmi trápit,
pán doktor, lebo ten chlap má gágor doko-
nalý! Cez jeho gágor prejde i poleno, nie len
kus šunky. Nože prijdite po operácii k nám
na večeru!"
„S dovolením príjdem."
„Podali sme si ruky, ale viac sme sa
nebozkali, jako sa vôbec od tých čias v zime
nikdy viac s nikým nebozkávam, a „každý
poáiel svojou stranou, hnaný žitia nevôľou.'^
Asi na dostrel ďalej vrzgaly zvoľna han-
delské sane. Na nich sedia, mimo paholka,
štyria miništranti v širokých klobúkoch, bie-
lych košelach s červeným kolierom okolo
hrdla a v červených, po kolená siahajúcich
kamžách. Dlhé, bielymi onucami a krpcami
priodiate nohy holengaly sa zvoľna dolu.
Štyria tito chlapci, anjelov predstavujúci,
mohli spolu sto rokov mat Jedon z nich
držal kaditeľnicu s ohňom, druhý do neho
dúchal, a ti ostatní dvaja ohrievali si za-
mrznuté paprčky a zapaľovali fajky. Kotlík
80 zamrznutou svätenou vodou a kropáč le-
žaly v pozadí.
Nebesia, bola to zima. ked i sami anje-
lovia mrzli!
Na samom zadku v saňach umiestené
bolo plné velikánske, pevne a opatrne za-
viazané — vrece.
Za saňami skučal kŕdel psov rozličnej
velikosti, snáď z desiatych chalúp pochádza-
júci. Ani netušil som, prečo tento potravní
spolok tak pilne sane nasleduje. Ačkoľvek
už mrkalo, preca bolo mi nápadné, že, jak-
mile sa jedon z tých huňatých čučkov k osud-
nému vrecu dostal, cvalom z cesty do snahu
uháňal. I videl som, jakoby každý cigaru,
lebo čosi tomu podobného, v pažeráku niesol,
pričom hlavu hore držiac, chvostom prívetivé
krútil.
Prijdúc k Janovi Komovi, našiel som ho
na peci hore znakom ležaĹ Papuľu mal otvo-
renú, že som mu pohodlne až do žalúdka
videt mohol. Z jednej ^|xany svietil mu brat
bi^zpiijpu lúcoi^. na dii^béj^ ^ane ale rýpala
nŕií^lilkará l)atíb. ^ečkouv v lutäine.
^ Pán farár má) právdti, lebo Jano mal
hrtáh jako žumpu. A keď som mu nekoľko
buchnátov pastou do chrbta zasadil ....
žbluňk! — prepadol sa kusisko šunky do
priepasti žalúdkovej. Nato vysúkal pacient
za sklienku flúdrovice — a bol pokoj.
Pán farár čakal ma.
Rechtor podriemkaval a kostolník pri
teplej peci sediac, chrápal, — len nos sa mu
svietil jako shnité drevo.
Prišli i miništranti.
Pán farár volá zo dverí na paholka:
„Ďuro !"
„Hon!"
„Čo voždy trkočeš? — Dones koledu do
izby !«
Vstúpi do izby veľká postava s kučera-
vými vlasmi, jako bóra. V pravej ruke držal
nečo maršálskej palici podobného a cez lavč
pleco prehodené mal — prázdno vrece.
„Ďuro, kde máš klbásy a jademice?"
„Prosím, vaša milosC, neráčte sa pohoršiC !
A veru jich tí psy všetky ziedli. Vyhrýzli do
vreca dieru ... au . . . jaká je veliká!^
I podal vrece a pokračoval:
„Len táto jedna jedinká jadernica zo-
stala jako opustená sirota na saňach ležaf
I podal pánu farárovi zamrznutú jadernica.
Aha — ? Teraz som si už vedel to psie
kmotrovstvo vysvetliť!
Čierne mračná potiahly tvár pána fará-
rovu, v očiach zablysklo sa mu — predsta-
vujúc hromobitie — no, len aby neudrelo!
Vrece hodí do kúta, potom zodvihne rukou
jadernicu do výšky, jako Jupiter fulminans ^),
alebo náš pri Hájnikách vykopaný Parom —
a tresk . . . ! Ďuro chytro a pozorne ku zemi
^) Bôh hromui
t u. 1377.]
Orol, obriskový časopis.
293
■ _* .•■ •■ ^^
Ba uhne a jadernica fukne kostolníka |ia poi^.
Tento vykríkne a nevediac, čo sa robí, letí
80 zap\ichnutým nosom von zo dverí. Jako
patriarcha Jakub, ked sa z prijemného sna
prebudil, poUal kameň pod hlavou olcgom,
tak to urobil i chudák kostolník, lenie krvavou
polievkou.
Za kostolníkom zmizol i Ďuro.
Recbtor medzitým, sediac na kostolnej
kassa a bubui\}úc prstami mars, očakával
trpezlivé večeru, a už sa j^ tiež i dočkal.
P4d farár ponúka ma vlúdne, abych sa
cbjtil do jakejsi zveriny. Ale pohlad na nu
nebol velmi vábivý. Barva bola načernalá,
špatue viksQvanej čižme podobná — a zápach
bol nechutný. Zieram na ňu nedôverívým
okom; no ponúkaný od pána farára, pustím
sa konečne, ale ostýchavo, do nej. Rástlo mi
v ústaeh jako ztlačená špongia, žviakal som
ja dUbo, až sa konečne preca dolu podala.
y^Ale povedzte že mi, láskavý môj pane
iaiárko, co je to za zverina? Jakosi hnusí sa mi.^
,,Ach, vzácny host^ vzácna úcta!"
Pán kaplán Ondrej (známa to škriepna
Dóra) odvetí:
„To je cbriašteU pane doktore^ dnes som
ho zastrelil"
„Čože^chri^štel? Čože myslíte, pán ka-
plán, cbriaštel sa v zime nestriela, Jakonáhle
sa tráva pokosí, hneď sa poberá každý chra-
štiel do sveta, ta, kde loj kopú."
,No, ked vám povedám, že je chraštiel,
tak je on ; zastrelil som ho na vŕbe pri mlyne. ^
„Chriaštel nesedáva na vrbácb, ale behá
po tráve."
„Bol pekný, čierny s dlhým chvostom."
„No, to veru ešte, s dlhým chyostom a
cbriaštel! Hm, hm, čo by to mohlo byCzaptáka?"
„A prečo nie?" hovorí zase pán farár.
i^Ludia tiež nemajú rovnako yeiké nosy, prečo
by to s chvostom pri chriaštloch tiež tak
nemohlo byt?f ^)
^) Pán doktor Lezehnch, jako známo, má nos
jako uhorka a k tomu Červeno-modrý.
Sadzač.
Na dôkaz doniesol pán kaplán krýdloa
chvpst z domnelého chriaštla a ten preukázal
sa byí opravdivým — havranom.
„Tô je tak,^ doložil pán farár, „včera,
hľaďte že, práve cigáni mlynárovo žriebä
zvliekali. No, nerobte si z toho nič, človek
ani nevie, od čoho ztučnie!"
Hovorí sa, že horári a polovníd to, čo
zastrelia, neradi jiedia, a tak sa ani pán
kaplán svojho chriaštla ani nedotkol, tým
ochotnejšie ale rezal do jadernice, natahujúc
ju v zuboch jako mlynský pytel. Naraz za-
razí sa, otvára ústa do korán, tvár mu ohlásia
a div, že bo nezadusí. Zabehlo mu.
Ale čo ? Ja mo chcoo pomôct štuchadlomi
BO čerstvý pán farár predbedol ma, mal ui
v ruke liek, a to bol svietnik — búši ho
nim poriadne do chrbta a zastavený dych
vrátil sa.
Z hrtana kaplánového vyfrkne jakousi
zlou náhodou jadernieovej plnenine primie*
šaaý — náprstok,
Inu, kaplán bol zotavený.
Keď buchnutím svieca zhasla — , použi-
júc tmy, ináčej hanblivý pán rechtor, pokial
nerozžali sviecu — dokonale si hrtan pre-
lieval. AčkoTvek i tu prenáhlením pohnutý
— lebo: „nulla avarítia bona, nisi tempo-
ris ') — chytí flašu s dobrým, doma vyrába-
ným octom a jedným dúškom ju vy prázdni.
Kým kuchárka Tereza sviecu doniesla,
behal chudák recbtor šo slzavými očima a
s kyslou tvárou po izbe volajúc:
„Auvej, dieru mi vypáli do žalúdka '. . .
dieru, dieru, dieru !"
Neprišlo tak ďaleko! Ližica ^^Carbonas
natri" všetko napravila.
„Na dobrý úžitok prajem, pane rechtor,^
hovorím, ,ked ste pána farára o dobrý ocot
doniesol, nezabudnite na ten ocot aspoň
3 kúskom dobrej šunky!
^) Žiadno lakomstvo nemôže byť dobré, krom
časom.
-*->oi<>6GȒ)xV--'^-
42
294
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 11. 1877.
r\^ y^ •-'"v W •"s
Nad Baltom.
Cestopisné obrazy.
I^dáva J. L. Kéílo.
VIL
Ijubec (Lúbek).
bme v prístave Ljubecskom.
Nakoľko zrak siaha, je celé nábrežie
pusté jako cmiter, len dolu pri výstupnom
moste je živo a hemženie tak podivné, že
keby človek nevidel k lodam náhlit tolkých
douanínov, vtiahnutých do rovnošaty pruského
kroja, myslel by si, že je náhle včarený do
času tridsaťročnej vojny. Staré domy s gre-
nelovanými štítami a pivnicami — to má te-
mer každé staré mesto, ale Ljubecská štafáža,
tá budí včas ráno v človeku podivný dojem.
Je to útulie nosičov, ktorých úbor je dnes
snáď ešte taký, jako za kvetúceho času hau-
seatickej periódy. Široká krátka kytla s krát-
kym na prsách rázporkom, širokými na zá-
pästí obalkom zopnutými rukávanni, široké,
do kolena siahajúce nohavice z temnošedej
látky, popolavé punčochy a ťažké pletené
črievy dla sredovekého kroju — to jich cha-
rakteristický úbor. Len hlavy ukazujú, že i jim
vrodená je tendencia po modemisácii, lebo
dávnejší okrúhly klobúk postúpil miesto
plitkej súkennej, pruského bezvýznamného
kroju čapici. Svoje služby, jako inde, nena-
tískajú, a začat rozhovor tomu, kto sa na
Pobaltí nezrodil, alebo dlhšie nebýval, je ne-
možno. Idiom podivných Reuterových „Ka-
mellov^ nachodí na týchto exemplároch prav-
divej skutočnosti.
A nie len kuframi oblažení Ljubecskí
Ciceronovia sú cestovateľovi nápadnými!
Slúžky, kojné, chyžné v zástupoch okupujú
za rannieho času tiché ulice mesta. Ljubec-
ská kojná! To chlúba, za ktorou bažia, a
s obetami špekulujú Meklenburgské sedliacky.
Preto pyšnejších exemplárov tohto druhu
sotva sa kde nájde jako v Ljubci. Ale oákiaľ
regrutujú Ljubečania tieto pekné légie? —
Že sú ony iného rodzaju, lež jich družina
v Meklenburku, to sa na prvý pohľad pozná.
Erom zrastu a postavy liší jich už kroj.
Červená mnohozáhybná alebo zelenopásová
krátka sukňa, sňahobiela zúbkovatá zásterka,
čierny alebo z modrého kattúnu živôtok, dlhé
až po zápästia siahajúce široké biele rukávy,
y ktorých trčia valom podobné, zvätSa čer-
venasté čisté ramená, na hlave biely, mušel-
línový čepčok, ktorý pod bradou zviazaný je
širokými maďami, strašného objemu, biďe
alebo červené punčochy a nízke vykrojené
črievice : to je rovnošata pamätnej Ljubecskej
légie kojien. Meklenburčanky sú k tomuto
cieľu v Ljubci tak hľadaný článok jako v Be-
nátkach Friaulčianky. Samo sebou sa roz-
umie, že Meklenburg týmto tratí mnoho robot-
ných síl, a ostatnie mestá darmo rívalisujú
s Ljubcom ; aby ale nedostatok nahradil, im-
portuje každoročne zástupy Švédskych služiek
a Meklenburgské sedliacky radšej najmú
Švédky, len aby dcéry do Ljubca vpratat
môhly. Ony robia formálne kortešačky! Im-
port a kupectvo prevádzajú v Ljubci verejne
mnohé agentúry a tabigú z toho pekný svoj
profit. Pravda, Meklenburčiank^am v Ljubd
je dobre, ale úbohé Švédianky spievajú bez-
pochyby v svojej službe starú pieseň: „Von
vieler Muh' und wenig Geld."
Ljubec, jedno z najstarších a najvýznam-
nejších slavianskych miest Pobaltia, spomína
sa už jako opevnené, v kupectve, priemysle
a zádlubníctve značný zástoj vedúce mesto
pod yendským kniežaťom Gotšalkom, ktorý
počas svojho panovania od roku 1043—1066
poznávajúc veliký jeho význam v záigmách
námornej plavby, pracoval velikým úsilím na
jeho povznesení a zvelebení a doviedol to
skutočne tak ďaleko, že celé okolie dostalo
významné meno: Ljubec^). Vôbec slovanskí
kňazi Pobaltia znali povznášať dôstojnosť svo-
jich krajov, lebo poznajúc vtipnú povaha
^) Srov. Becker: „Gescbicbte der Stadt Ltt-
beck,** L 8V„ stx. 1 — 28. Deecke: Gesch.
d. St. Labeck.*" Str. 1—6. Brflggema&n:
„Ansfahrl. Beschreibg. des gegenwärtigen
Zustandes des kgl. preusischen Hzgthoffls
Vor- und Hinterpommem.^ Stettin, 1779.
L 4.
c. 11. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
295
svojho ladu, význam okolia, vedeli mn radiť
a 8 nim i konaf. Históriu tohoto kraja masel
mat pred očami hlbokoumný Melanchton, ked
na konci svojho diela „Chronicae^ napísal
to pamätné slovo : „Poneváč Vendovia mali
v moci najvätäie a najslávnejšie kraje, zaujali
a sriadili velkolepé královstvá, a nepodlieha
pochybností, že mali mužov i ludí, ktorí znali
radit i konat ^). Za Ootšalkovho času ležal
Ljubec od dnešnieho nečo severnejšie a sice
na samom vtoku Švartavy a Trávy. Kruko,
Gotšalkov nápadník, pečoval ešte vo vätších
rozmeroch o jeho rozšírenie a ozdobo. Za-
razením svojho sídelného hradu na miernom,
ale utešenom návrší, medzi Trávou a Vak-
nícou ležiaceho ostrova Buku, stal sa pôvod-
com dnešnieho, na ňom ležiaceho mesta.
Jeho úmyslom bolo oboje spojif a dodat tým
mestu imposantnosti. Velký úmysel prekazila
mu smrf a jeho nástupca, Gotšalkov syn
Henrik, alebo nerozumejúc, alebo súc pod
vplyvom Slovanstvu nepriatelskébo živia, ktorý
v svojej žiarlivosti nad zmáhaním sa slovan-
ského tohoto mesta všetko používal k jeho
obmedzeniu, preložil ho zase na predošlé
mestisko, kde ale nemalo žiadneho zdaru, a
pod menom starého Ljubca živoriac až do
sredoveku, zaniklo. V jaseni roku 1852 ná-
sledkom rozkopávania Trávy a Švartavy prišlo
sa náhodou i na zboreniny starého mesta, a
nájdené boly spolu pamätné starožitnosti,
zvládte zbroje a okrasy, ktoré až do dnes
sú drahocenným pokladom z čiastky malého
mestského, z čiastky ale šverínského dvor-
niebo musea. Terajšiu podobu na ostrove
Buku dostalo mesto zvláštnym pričinením sa
Adolfa n., grófa z Holstein-Schaumburgn,
r. 1143, ktorý ale už r. 1 158 postúpit musel
mesto vojvodovi Saskému Henrikovi Levovi,
ktorý preniesol do neho r. 1163 biskupstvo
Oldenbuľgské, a začal v ňom bezohladnú
germanisáciu prevodzovat. Roku 1181 bol
Henrik vyobcovaný a mesto padlo do rúk
cisára^ ktorý ho obdaril značnými výsadami
^) Srov. Earl Gottlob D. „Erste Linien eines
Yersnches tkber den alten Slaven Ursprang,
Sitten, Gebr&nche, Meinongen und Kenntr
nisse,'' Leipzig, 1783.
a ktoré mu i Dánci, keď r. 1201 do jich rúk
prišlo, zaručili a zabezpečili. Keď sa ne-
skoršie severoalbingské kraje zúrivým po-
vstaním z moci Dáncov osvobodily, dalo sa
mesto dobrovolne pod záštitu cisára Frid-
richa II., ktorý ho^z povdačnosti nielen pri-
jal, ale do radu svob. ríšskych miest po-
zdvihol. Jako také bojovalo víťazne a s mno-
hými obetami krve i majetku proti Dánsku
v strašnej bitke u Bornbôvedu dňa 22. júla
1227. To bol základ Ljubecskej slávy. Sjedno-
tenie 85 najbohatších kupeckých miest roz-
ličných krajín, ktoré od jeho 1141. roku za-
počatom vzniku bolo najvätéou oporou ne-
meckých cisárov oproti kniežatom, a spblu
dví bačom vzdelanosti a majetku, pred kto-
rého dobre vystrojeným loďstvom museli sa
korit královia Anglie, Dánska a Portugalie,
složilo opraty svojho sriadenia do rúk Ljubca,
ktoré ono od počiatku XIV. stoletia s podivu-
hodnou obozretnoätou a velkolepými výsled-
kami spravovalo. Flotta Hauseatov mala
v Ljubci svoju hlavu a opanujúc Balt, vlivom
svojim rozhodovala v Novgorode, Rujane,
Kodane, Londýne, pôsobiac všade silou i pe-
niazmi. Môže sa v pravde povedaf, že Ljubec
bol sídelným mestom svojho času najrozsiah-
lejšej, najbohatšej a najkvetúcejšej ríše Európy.
S rastením moci kniežat a s premenením ku-
peckého prúdu klesala však i jeho vážnost a
poslední smelý pokus Ljubecského meštanostu
zase ju zdvihnúf, — pohrobil na veky slávu
Hausy a s ďou i Ljubca 0. V tridsaťročnej
vojne, keď Dánsko r. 1629 v Ljubci pokoj
uzavrelo, ztratilo mesto svetohistorický vý-
znam, a zo všetkého nezostalo mu krom starej
slávy len jeho, ale ešte vždy dost značné
kupectvo. Keď r. 1802 ríšske mestá utratily
samostatnost, Ljubec si ju ešte zachránil. Po
bitve u Jeny vrhol sa Blúcher s čiastkou
pruského vojska pred Bemadotte-om, Soultom
a Muratom do mesta, čo malo následok, že
ho Francúzi dňa 6. novembra r. 1806 útokom
dobyli a za 3 dni strašne vyplienili a r. 1810
francúzskemu cisárstvu privtelili. Tento cit-
livý úder a nadovšetko prísny kontinentálny
zatvor priviedly na mesto zúfalý stav núdze
^) Srov. „Orol," ročník VIL, str. 274.
42*
296
Orol, obrázkový čUsopis.
tC. 11. isn.
/-->«. '■.**^^ _^s^-
ft biedy, ktorej len r. 1813 ruské rojská od*
pomôhly vyBYobodeofm mesta z francúzskeho
jarma. Ale nie na dlho I Ešte toho samého
roku y lete padlo zase do rúk fiiancúzskycfa,
ktoré ho skrze kontribúcie a rekvisicie úplne
zničily. y decembri toho istého roku bolo
Švédmi osvobodené a nemeckému spolku pri-
vtelené a dostalo v spolkovom plenárnom je-
den separátny, v užšom shromaždení ale spolu
IB ostatními svob. mestami 17. koUetívny hlas.
Bok 1848 vzbudil i tu svoje nepokoje na-
tolko, že mesto za dlhší čas meklenburgským
vojskom obsadené byf muselo. Rady vojsk
Ijubecského kontingentu brali účasf 1848—
1849 na vojne proti Dánsku v ŠIesvik-Hol-
štýne. Roku 1851 dostalo za nekolko týždňov
rakúsku posádku. Od r. 1866 ztratíl sa vý-
enam Ljubca v Berlíne.
Oblast privátneho majetku mesta do-
sahuje 5V2 stvor, míle sO 16.000 obyvatelmi.
Krom 52 dedín a 32 dvorov patrí k nemu
mestečko Travemiinde a z polovice s Ham-
burgom mestečko Bergedorf a Vierlande.
Vzdor tomu, že Ljubec svojimi starými
formami stavísk činí na človeka dojem hlbokej
sredovekosti, nechybuje mu na lesku a novšej
velkomtôtekej elegantnosti. Železničné ná-
dražie je dominujúcemu v meste sredovekému
slohu adäguatné. Korunou podivného tohoto
slohu je nepochybne pevná, dvojnásobná Hol-
štýnska brána s vonkiýsím nákresom Ljubic-
ského dvojhlavého orla an^isom: „Concor^
dia domi, est foris pax,^ pred ktorej mo-
hutnou imposantnostou dostane i najskúse-
nejší človek podivný rešpekt. Odtíalto je naj-
utešenejší výhlad na blízke prístavy.
Medzi päC hlavDími kostolami najstarší
je dóm, ktorého začiatok padá do r. 1170,
B mnohými náhrobníkami a epitaphiami me-
štianskych rodín a biskupov. Pamätihodný je
obraz utrpenia Kristovho v 23 skupeninách.
Menej významné sú podobizne: Jána Krstiteľa,
8v. Hieronyma, Blasiusa a Filipa. Pozomostí
zasluhuje kancel, opravdivé to umeleoké dielo
kamenorezby ; krstiteľnica a ležiaca podobizeň
biskupa Bockholts, oboje kovové; obzvlášte
ale nápadný je priam pri vchode balkón^ kto^
rého vrchnia čast je z dreva rezaná a na
Ďom pripravený, ozaj ohromný stroj hodinový.
bezpochyby výtvor XVI. stoletia^ Zo slďe^
penia visia tri kolossálne závažia ia v sried
ciférníka leskne sa vypuklá ttár zlatého al^ka^
cez ktorého nos trčia r^žky ukazoVetefiov a
ktoré 8 každým úderom kyvadla povážlivým
spôsobom svoje pohyblivé oči prevracia; nad
nim je pohyblivý mesiac, ktorý podb polo^
ženia na oblohe svojho prototypa ukafeoje
v zlate a či^nite štvrte, spln' a nov. Štvrte
udiera postava ž^šttny^ celé hodiny statC,
každá v osobnom výklenku. Otázku, či je le
jemná allegoría staviteh, fii ale Času, že smrt
celé hodiny na rozštiepený zvon udíerai ne*
chávame Ljubečanom na rozlúštenia.
Najkrajšie stavania je neomylne Maríaii-
eký kostol. Je to najdôstojnejší pomník bal-
tickým krajom vlastnéhOi velkolepe vážneho
gotfa. slohu, — stroma lodámi^ medtí kto-
rými srednia neobyčajnej 1S5' dosahiyúcc)
vysokosti. Pli západnom portále je takzvaná
„Briefbapelle/ kde dávali sa listy odpustkov.
Je tb utešená na dvoch štihlých monolitbách
spočívajúca predsieň. Jeho krov zdobia dve
utešené, 430' vysoké väze. Oltár a kazatnlna
je vkusná rezba z bieleho a šedivého flira-
monu Za oltárom nachádza sa pamätný a
chymý hodinový stroj z r. 1405. S odUja&íiDi
dvanásty hodiny, vystúpi z jedných dvier
pravého bokti císar a za liím kniežatá, a
ukloniac sa hlboko pred postavou Spaaiteb>
zmiznú druhými, na lavom bokui dveituni
Ústrojaost podobná je pražskému Orloja. Ci-
ferník predstftvige celú Oblohu s pohyblivými
nebeskými telesami, a nesčíslaými jieh ce*
starni. To všetko krúti a točí sa pred oäuaí
človeka v ťoaltčnýeh smeroch, rozličnou rýeh^
losfou až d^ podivu. Je to optnvdivé mi^Btrov-
ské dielo astronwiických čísel Bpojených
S technickou dôkladdosfou a nepochopoea
korrekCnOU zrnčnosfee. Oproti na pilieri visí
trcgdtélný starší obraas, udi^ne od Jána Mo«>
btaerta, predstavujúci zvonku Adama a Evu^
zvniutta Narodenie Kristovo^ Troch Mudrcov
pred Spasltelom a Útek do Egypta. Za ním
nachodiaca sa sklomalba je dielo jednoho
Florentinca z r. 1436 pochádzajúce. Mnohé
epitaphie, náhrobníky a medzi nimi lylášte
poprsie meštanoatu Petersa (f 1788)^ od Ohn-
machta v Strassbuilcu rexaaé, nadiedía sa
298
Orol, obrázkoyý časopis.
[Č. 11. 1877,
^^ y^ " r* -
jako v hlavnej tak v príboČných lodach a
po pilieracb. Kaplice otvára kostolník len
na výslovnú žiadost a za osobytnú plácu.
Ostatne, vätšina z nich nezaslúži tej zveda-
vosti, ktorú vzbudila vysokú cena jim pri-
pisujúca, ale len na chvastavostí sa zaklada-
júca mienka Ljubečanov. Obrazy Overbeckove
(rodom Lúbečan) : Vchod Krista Pána do Je-
ruzalema, a Pokora za zomrelým Spasiteľom
sú nové, ale videnia hodné diela. Nepochybne
najzanímavejšia je v tak zvanej smrtnej káp-
líci skupenina 24., na plátne barvených obra-
zov, predstavujúcich v dvadsafétyrí násobnom
položení smrt, jako vyzýva do tanca osob-
nosti rozličného stavu. Je to taktečený smrtný
tanec. Jedna smrt, hrajúca na flaute, vykra-
čuje vopred, druhá začína tanec s pápežom,
tretia vedie do skoku cisára, štvrtá podska-
kuje s cisárovnou; piata tančí s kardinálom
atď. vše sriedave v páre smrt a smrteľník
podla stavu a hodnosti až dolu k nemluv-
ňatu v kolíske, s ktorým končí sa celý rad
podivnej tejto sredovekej idei. Pod každým
párom je zodpovedný verš jako angáža smrti,
a odpoveď k tancu pozvaného smrtelníka.
Podpisy boly v takzvanom „plattdeutsch,"
v jejžto rímoch kryla sa i pekná poesia;
roku ale 1701 musely postúpit neohrabaným
kadenciám spisovnej reči.
Nečo na ukážku. Flautujúca smrt vyzýva :
„Tho dessem Danse rope 4ck alghemene,
Pavest, Reiser, un alle Creaturen,
Anne, rieke, grote nnde klene,
Tretet vort, vente na en holpt nea traren.^
NemluvĎa k smrti hovorí:
„O dot, vo schal ick dat vorstan?
Ick schai dansen, an kann nicht ghan.**
čo za význam týchto podivných idei, a
čo pôvod?
S dovolením uvediem krátku historickú
reflexiu. Vznik týchto podivných nápadov, kto-
rých stopy zachoval nám do dnes Basel a
Ljubec, padá na koniec XIIL a začiatok
XIV. stoletia a sice medzi múry kláštorov.
Je to obrazografická illustrácia a exemplifi-
kacia pominuteľnosti. Biblická idea márnosti
a istoty rozlúčenia sa v nejistom čase so
všetkým, spojená so spasonosným povzbude-
ním, vytrhnut zapomnelého, v časnom rozkoši
na večnost človeka skrystallizovala sa dla
charakteristického sredovekého tabu a smý-
šlania ľudu, v spojení najvýsrednejšieho a naj-
rozpustilejšieho humoru s hotovosfou všetko
vždy krušiaceho pokánia, a vyniesla na javo
najprv duchovnie divadlá, ktoré zvlášte vo
Francii mladíci z najvyšších kruhov spojení
k družstvu „Emfans sans souci'' svoje plody
pod francúzskym „Sotties*' alebo španielskym
menom ;,Autos sacramentales," po mestách
a dvoroch s veľkou obľubou predstavovali.
Neskoršie na to z nich vyvinutý sa dialógy
so smrtou s nimi dľa stavu rad porád tan-
cujúcou. Menovalo sa to „Chorca Maccabae-
orum,^ alebo „La Dance Maccabre." Obraz-
nost umelcov v malbe začala žatým toto na
obrazoch predstavovat a vytisla pomali diva-
delné predstavenie, nahradiac jich predsta-
vením v obrazoch, ktorá v Holbeinovi mlad-
šom dosiahla opravdivý stupeň dokonalosti
a plastiky. Jeho temer neprevýšitelne „Ima-
gines nortis,^ ktorých pôvodinou chlúbi sa
petrohradská obrazáreň, odstránili parné pred-
stavenie a predstavujú moc smrti nad čas-
nostou, v zakončených 40, v neskorších vy-
daniach 58 obrazoch, plných hlbokého hu-
moru a mravnej naozajstnosti.
Odtiaľto a z podpisu Px. Ho. 1463 pošla
mienka, že i ijubecský obraz je dielom mlad-
šieho Holbeina. Jako povrchné a bezzákladné
je to domnenie, vidno už z toho, že Holbein
mladší narodil sa len 1498, pri staršom ale,
zomrelom r. 1626 nenachodí sa ani len stopy
z týchto a tým podobných ideí. Nápis je teda
neomýľne pri daktorom obnovení, jakých 6
podstúpil, z nerozvážneho domyslu, neskoršie
podhodený.
Stavanie radnice nosí na sebe obra^ dáv-
novekej slávy. Jeho pomätený, ale pri tom
na najvýš piŕtoreskálny sloh, pritahuje na
seba zrak cestovateľov ^) a — zaníma. Je to
svojho spôsobu unicum. Vyvedené je z čer-
vených a čiernych liskave glasírovaných tehál,
s paf podivnými väžičkami a pozlátenými ve-
terníkami. Veľká dvorana, v ktorej držieval
mohutný spolok Hauseatov svoje snemy a od-
kiaľ riadil svoje ďalekosiahle kolónie a &k-
^) Detvan by riekol: „Padá na oko cestovatciovo.'
č. 11. 1877.]
Orol, obráskový časopis.
299
torstvi y BrOggii, Londýne, Bergene a Nov-
gorode a kde uzavieral smluvy s mocnými krár
Iov9tvami a ríšami, je teraz na malé izbetky,
slúžiace na mestské kancelláríe, podelená.
Trpká irónia času ! Živá illustracia významu-
plnej piesne:
„Teraz tvoja sláva v tôni skrytá leží:
Tak sa časy menia, tak tento svet beží.**
Dvorana, v ktorej odbavovaly sa svatobné
slávnosti, je ešte i dnes sredovekým náradím
pekne dekorovaná, a má zvniutra nasledovný
cbarakteristický nápis:
„Mannich Man lade sínghet, ven man em
de Bmdt brínget;
Viste be vat man em brôchte, dat be veel
lever venen môchte." ^)
Zo starej, v radnici nacbádzajúcej sa piv-
nice, v ktorej papiňal sa tak zvaný ^Ratbs-
pokal" nekdajších pánov radcov, aby rozbystril
jich múdre hlavičky k vážnym poradám, sria*
deoá je rozsiahla podzemná, vo dne v noci
jasne osvetlená, bobate navštevovaná reštau-
rácia 6 vonkajším lichotivým nápisom:
„Celý svet je krásny, plný cbntnej vnady.
Keď sa naň cez plný pohár piva hladí."
Adäguatná illustracia Gambrina a Ba-
chusa podlahla osudu všetko nivočiaceho času,
a nemá viac žiadnej nádeje na vskriesenie.
Môj úmysel bol tiež kus sa ovňadit, a
tak, poneváč môj slovenský financminister
reasumujúc stav pokladnice do budúcopol-
dňového budgetu nemohol viac položit jako
dva toliare i pol ôsma groša a reservný môj
fond na nepredvídané výdavky záležal len
v troch dvaciatnikoch in nátura, ktoré mi
moja ubobá stará mat jako viatikum z čaro-
krásneho Slovenska do Nemecka sa pobe-
rajúcemu, v bielom plátne do lajblíka zašila,
nepozostávalo mi nič inšiebo, jedine po 15
dňovom putovaní vymenif kartu štvrtej triedy,
sadaút dó kútika na príručný kufor a neza-
stavit sa iba v mojom volakde pod pokrovom
jako Semiramisine záhrady podivne vysiacom
paláci v Rostoku.
Vzdor tomu stúpal som napred. Tak
blízko a nezaskočit na dobré vínko a ustrice
^) Nejedon maž rád spieva, ked ma mladachu
privodia; keby vedel, čo ma prinášajá, to
by sa radšej rozplakal.
do povestnej na Pobaltí i^ljubecskej pivnice \^
Záriekol som sa, ^) ale čo bolo robit? !
Devät stupňov dolu a ešte štyri, ani do
Tartara ! Múry jako v Eufsteine, chladno jako
v ladovni a ticho jako za Léthou ! Ešte dva !
Tichý šum i mrmot prediera pevnými dvermi.
Obzrel som sa jako čižmár Sordito v Ne-
stroyovom „Lumpacii Yagabundy,^ či je všetko
„feuersicber." Ešte i pred najstrašnejším vor-
tikosvalným zemetrasením ! Otvorím dvere. —
Kútov ani v Labyrinte. Vzdor predpoludniu
je tu respektábna sila poly chromatického obe-
censtva, že sotva našiel som prázdneho mieata.
Celkom v úzadí zazrel som ešte stolík dvoma
luďmi obsadnutý, ktorí veselé hrali ^Trik*
Trak." Priblížim sa k nim. Jaká radosC, ked
poznal som na jednom môjho komilitona a
priatela Earstensa. Po suchom predstavení pre-
stalo hranie, a sotva som sa posadil, objavily
sa ustrice a sklenica lunellského, jakých stála
tam už vypráznených hodná vatrena. Mne
prebehnul myslou budget môjho financmini-
stra, a i pri chuti vyrazila sa mi na tvári
nechuť k podobným pre mňa delikatessam.
„Piva, Šlurum, ') piva!^ zavolám.
Doniesol.
„Pre koho to ?^ opýtam sa rozbabrane
Earstens.
„Tu kázané.""
„Jako sa opovažujete profanovat náš stôl
takým štoffom?"
Šlurum v rozpakoch držal pohár v ruke,
nevediac, čo s ním a koho vlastne poslúcbnut.
„Intus ^) setzt an !" velel podnapitý E.
„Eins . . . zwei . . . drei — marš."
Šlurum, vycibrený ptáčik v študentskej
disciplíne „buršov," rád rozumel takým ve*
ciam a môj slovenský financminister ešte radšej.
Po krátkom, ale frugalnom občerstvení,
zanechal som svojich častovalelov pri jich
znovu započatom „Trik-Traku,'' chtiac ešte
navštívit mestskú kníhoveň a ústav slepých.
Knihoveň číta 40.000 sväzkov, medzi kto-
rými zvlášte pozornosti zasluhujú mnohé zna-
menité prastaré inkunábula. Sbierka ume-
^) Detvan by riekol: „Založil som sa od toho.'
') ätudenský výraz pre meno: sklepníka.
^ Štadenský výraz pre: vypi.
áóo
Orol, obrázkorý časopis.
[Ô. 11. tS77.
"•* '^ -^% ^'^^^■-^V.^ ^\ ^^ *- _ ^ >
^^^
leckých vecí a priŕodnín postráda pravidel-
ného soBtaveDia a poriadku. Z prvej, ssviášte
so slavianských atarOžitností, odvandrovalo
mnoho všelijakým spdsobom do hradmeho,
„Slavianských starožitností musea^ v Lnd<
viksluste.
Zažité kratučké chvíločky v ústave sle-
pých preplnily ma podivením. Odbývat sa
mala práve zkúáka. To bolo mi jako draho-
cenný dar vítané. Z peknej záhrady ústavu,
pre ktorej krásu ti, ktorým k vôli je sria-
dená, smyslu nemajú, ubieralo sa asi 30 ne~
äfastných dievceniéc do priestrannej dvorany
8 Istým krokom a v poriadku za svojou uči-
teľkou, jakoby všetko Iné, len zrak práve
nebol chyboval. Z dvorany vy chodilo asi 26
chlapcov, jichž zkúška bola sa práve zkon-
čila, do záhrady. Stykli sa na chodbe a bez
najmenšieho zmätku i minuli. Rad dievčeniec
rôzneho veku vošiel dnu a každé bez naj-
menšej ťažkosti a neporiadku našlo a po šueh-
nntí prstami na prvej stránke i poznalo svoje
učebné knižky a bralo sa na svoje obyčajné
miesto. Učitelka kázala vziat do ruky spevník
a najst pieseň pod istým číslom. Nastúpilo,
vyjmúc počiatočníkov , všeobecné šúchanie
karát s takou zručnosťou, jakoby s najby-
strejším zrakom. Za dve minútky bola pieseií
nájdená. Jedna z nich začala šúchajúc vy-
puklé písmeny prstami predsloviť a celý sbor
dal sa jemným, tichým, dotklivým hlasom do
spevu nasledovnej piesne, ktorú tu v doslov-
nom preklade podávame:
„O my biedni nešťastnici,
Tebe Bôbu, — Bohu lásk> sa koríme,
Zraku zbavení biednici,
Otče milý, Tebe, Tebe sa modlime!
O milostivý Bože náš,
Neopúšťig v núdzi nás.
Siroty svetla, svetlom nebeským, osvieť, prosíme
O zrak zrakov najzraónejši ;
V zázrakoch sa svetlo Tvoje slávne javí.
Nad slniec slnce jasnejší.
Nech i našim temným zrakom sa oslávi.
Nášho srdca nech oko
Porozjasní hlboko
A citom svätým duše nevinných poblahoslaví.^
I nasledovala modlitba. Zkúšané boly
predne v hladaní piesní a tu okazovaly ozaj
takú zručnosť, jakú mnohé dietky našich
škôl s celým zrakom y posledfiom i^kidskom
roku nedokážn. PoznamemaC mi ntitno, ža
z ústavu tohoto chovanci chodievajú spoločM
do chrámu Božieho, kde v jích sedaliskádi
vyznačené sú jim číslice makavým spôsobom,
a oni zo svojich spevníkov čítajúc, prstom
miešajú svoje hlasy do sboru sbromaždených.
Predseda zkušujúceho výboru požiadal, jim
dať do ruky bibliu a čítať Žalm 91. Človek
ktorý to nevidel, neveril by tej šikovnosti,
jakou hladali chovanci prstom najprv na vrdiu
strane zaznačené náslovie kníh, a potom ka*-
pitol. A to plynné čítanie ! Mnohý gymnazista
našich chýrnych škôl podľahol by v závode.
Ale i podivný to pohlad! Mnohí z nich so
zavrenýma očami knísali vĺčkami, iní držali
meravé opreté, otvorené ináče čisté oko, ua
tú lebo tú stranu, iných zase oči v ustavič-
nom behu z kúta do kúta, — slovom, ani
jedno nehľadelo ta, kde čítalo, a preca čítalo.
Čítalo jemným okom citlivého prstu. Asi pol
hodinky zamestknávali sa s hľadaním kníh
i jednotlivých veršov biblie. Za tým nasledo-
vala zkúška s prvoročnými začiatočníkmi,
ktorí síce voľne, ale plynné za 10 mesiacov
sa čítať naučili. Nasledovalo počtovanie naj-
prv na príručných malých, kulôčkových stroj-
kách, potom z hlavy. Tá pamät do podivu!
Nie menej zanímala ma zručnosť v rukových
prácach. Výtvory jich rúk, čo svedkovia ohrom-
nej vytrvanlivosti, vtipu, ležaly na stolíku vy-
stavené. Najviac zanfmalo ma 'skladanie roz-
ličnej barvy papierových kúskov do rôznych
podôb. Volenie barvy dialo sa takže prstami.
Poznávanie prírodnín, zvlášte rastlín skutoč-
ných či v obrazoch je opravdivým zázrakom
tejto výučby.
Keď ústav slepých vzbudil vo mne po-
divenie, — teda ústav hluchonemých oprav-
divé vytrženie. Tá hrobová tichosť, pretrho-
vaná len šumom šiat a obratným vykrúcaním
rúk a jej prstov a preca v nej vymieňanie
tých najvätších myšlienok bez jazyka a bez
zvuku, to dojem, ktorý uchvacuje ! Učiteľ má
v ruke históriu biblickú, za tým dejepis ne-
meckej ríše, táže sa podľa nej prstami, a
dostáva odpovede takže prstami, a potom
pre presvedčenie sa nezasvätených napíše
dieťa danú odpoveď písmenami; to udávanie
č. 11. 1877.]
Orol, obrázkový éasopis.
301
učiteľovo na prstich rôznych čísel a to pí-
sanie za nim detí na tabulkách, jich rátanie
a oznamovanie výsledku prstami podáva clo-
veku obraz iného, nie zemského, obyčajného
života a sveta. Tichý hrob večného mlčania
a preca výrečná škola živého v ňom ludstva !
Zkúška v oboch ústavoch trvala 3Vt hodiny.
Jaká to zmena dojmov! Ústav neštast-
ných, ústav rozkošníkov! Škola slepých a
hluchonemých biednikov a „Rathhauskeller**
rozkoší a výstupností! Neviem, ale tam na-
učil som sa svet ctif pre jeho výšku humán-
nosti, pre lásku k blížnym, — tu nim po-
vrhnút pre jeho hĺbku bezcitného egoismu
a lásku k svojmu zbožňovanému „ja". . . Jaký
to kontrast ideí jednoho ľudstva!
Moji známi hrali ešte vždy spomenutý
„Trik-Trak ,*' a v zahĺbení temer nezbadali,
že sadol som k nim. L. bol zronený a po-
tahoval často v dešperácii, lebo Šťastena po-
divným spôsobom šanžirovala jeho pättoliar-
niky do rúk rozmarného K., ktorý bol v roz-
košnom rozvlažení. Netrvalo hodinku, ked
vyprevadili sme gpodškubnutého" zeleno-
čapicieho „barathiaka^ do prístavu, kde s par-
níkom „Balt*" odplul do Yismaru. Môj K.
hral ináče jemu nie veľmi vlastnú velkoduš-
nosf. O druhej popoludní rušal sa vlak do
Šverina, s ktorým mal som i ja zanechat
pekný Ljubec
,Ty pôjdeš so mnou do Breitenfeldu,^
hovoril zdržiavajúci ma pri stole E.
„To nenie možné 1"
gBarathiak,'' usmial sa rozkošné K., „bol
veľkodušným, poručil nám spoločné „viati-
cum^ — musíš vidieC môj rodní kraj!^
To argumentum „ad hominem^ a štyri
pättoliamíky ručily za možnost vyvedenia ná-
padnej mi od K. idei.
Som človek, ktorý sa reálnym dôvodom
dám presvedčit, a čo reálnejšie mohlo tu byt,
jako pättoliamiky ?
Ozbrojený troma sklenicami lunellského,
vybehli sme o druhej popoludní z nádražia
smerom ku Bfichenu*
■<<iAí)9-
FEUILLETON.
Fatalista^
Od Lermantova.
(Dokončenie.)
Udalosf tohoto večera mala na mňa dosť
hlboký dojem a rozdrážila moje čuvy. Neviem
iste, či teraz verím v predurčenie a či nie,
v ten večer ale pevne som veril : dôkaz bol
porážajúci, a ja, bez ohľadu na to, že som sa
vysmieval z našich predkov a z jich úslužnej
astrológie, octnul som sa nevoľno v jich ko-
ľaji ; no zastavil som sa ešte v čas pravý na
tejto nebezpečnej ceste, a majúc pravidlo nič
nezavrhaf rozhodne a nesverovat sa ničomu
voslep, odhodil som metaphysiku na stranu
a začal pozeral pod nohy. Taká predbežná
ostražitosf bola mi veľmi vhod: leda len že
som nepadol, potknúc sa na niečo hrubého
a mäkkého, no očividne neživého. Zohnem
sa — mesiac už svietil prosto na ce^tu —
a čože? predomnou ležala sviňa, roztatá na
poly šabľou . . . Sotva som ja stihnul poob-
zeraf, ked som už počul šum krokov: dvaja
kozáci vybehli z bočnej nliČky. Jedon pri-
stúpil ku mne a pýtal sa: či som nevidel
opitého kozáka, ktorý naháňal sviňu. Odvetil
som jim, že som nesretol kozáka, a ukázal
nešťastnú žertvu jeho zúrivej udatnosti.
„Ten zbojník!" prehovoril druhý kozák;
kadenáhle sa napije čichira, O tak ide drúzgat
všetko, čo len popadne. Poďme za nim. Je-
remieič ; treba ho zviazat, ale to . . ."
Oni sa vzdialili, ja som ale kráčal ďalej
svojou cestou veľmi ostražité a napokon štast^
livo sa dostal na svoju hospodu.
^) Čichir = opojný nápoj E^avkazských horcov.
43
302
Orol, obrázkový časopis.
[C. 11. 1877.
Býval som n starého úradského, ktorého
som rád mal pre jeho dobré mravy, a najmä
pre jeho peknuškú dcéniäku, Nastu. ^)
Ona obyčajne čakávala na mňa u bránky,
zahalená do ženskej šubky : ^) mesiac osve-
coval jej milé úsika, osinevšie od nočnieho
chladu. Poznajúc mňa, usmiala sa; mne sa
ale teraz nesladilo besedovaf s ňou.
„S Bohom, Nastal^ prehovoril som, idúc
popri nej.
Ona chcela niečo odpovedať, no iba
vzdychla.
Zatvoril som za sebou dvere na mojej
svetlici, zapálil sviečku a hodil sa na postel ;
lenže spanie teraz dalo na seba ďalej čakat,
jak obyčajne. Už východ začínal bľadnúf, keď
som zaspal; vidno ale, že bolo napísane na
nebesiach, že sa v tú noc nevyspím.
O štvrtej hodine ráno dve päste mi za-
klopaly na okno. Ja som vyskočil: „čo tam ?^
„Vstávaj, obliekaj sa!^ kričalo mi nie-
kolko hlasov.
Na pochytre som sa obliekol a vyšiel.
„Znáš, čo sa prihodilo?'^ spytovali sa
ma jedným hlasom traja dôstojníci, prišedší
pre mňa; boli bladí jako smrt.
„Čože?"
„Vulič zabití."
Ja som ostípenel.
„Áno, zabitý!" pokračovali oni. „Poďme
skorej."
„A kamže?"
„Cestou dozvieš sa."
Išli sme.
Bozpovedali m vš«tko, čo sa stalo, s prí-
davkom všakových pozoámok na rúbku po-
divného predurčenia, ktoré ho spasilo od ne*-
vyhofutnej smrti pol hodinou pred smrtou.
Yulič išiel samotný tmavou ulicou; v úsrety
sa mu vyrútil opitý kozák, roztavší sviňu,
a hádam by bol prešiel popri ňom, nezba-
ds^úc ho, keby Vulič odrazu nebol zastal a
nespýtal sa bo :
„Koho že ty bratku, hladáš?"
„Teba!" odvetil kozák, a uderiac ho
šablou, roztal ho od pleca takmer do srdca . . .
^) Nasta 1= Anastasia.
') Šnbka zz: PeLemanteL
Dvaja kozáci, sretnuvší mňa a prenasle-
dovavší ubijcu, dobehli, zodvihli raneného,
on ale už ducha vypúšfal, a len tie slová
preriekol :
„On mal pravdu!"
Len ja sám pochopil som temný význam
týchto slov: ony sa vzfahovaly na mňa; ne-
volne som predpovedal biednemu jeho osud ;
moja predtucha ma nesklamala : ja som sku-
točne prečítal na jeho premenenej tvári pečaf
jeho blízkeho zkonania.
Do prázdnej chyže na konci stanice zamkol
sa ubijca. Množstvo ženských bežalo s plačom
v túže stranu ; čas po čase opozdivší sa kozák
vybehoval na ulicu, v trapiech zafahúvajác
kynžal, a pretekal nás. Zmätok bol strašný.
Až sme napokon prišli; pozeráme: okolo
chyžky, ktorej dvere a okenice zvniutra boly
zapreté, stojí hŕba ludí. Dôstojníci a kozáci
rozkladajú ohnivé medzi sebou ; ženské úpia,
odsudzujúc a obviňujúc prestupníka. Prosried
nich padla mi do očú významná tvár starkej,
vyrážajúca bláznivé zúfalstvo. Sedela na hru-
bom brevne s loktami na svojich kolenách,
a podopierala hlavu rukami: to bola mat
ubijcova. Jej ústa sa chvilkami krečovite po-
hybovaly .... či ony modlitbu áeptaly a ä
prekliatie ?
Medzitým bolo sa treba k niečomu od-
hodlat a zmocnit sa prestupníka. Jednak nikto
sa neodvažoval chytif sa do toho prvý.
Ja som pristúpil k oknu a pozrel cez
škáru v okenici: kozák bľadý ležal na pod-
lahe, držiac v pravej ruke pištol; zakrvavená
šabla ležala vedia neho. Výrazu plné oči jeho
strašne sa kotúľaly vôkol ; chvilkami sa strhá-
val a lapal za hlavu, jakoby si nejasno pri-
pomínal včerajšie. Ja som nevyčítal velkú
odhodlanosf z tohoto nepokojného pobladu
a riekol som majorovi, že nadarmo nerozka-
zuje vylámaf dvere a vrútit sa dnu kozákom,
preto že je lepšie urobiC to teraz, lež po-
zdejšie, keď sa úplne vytrezvie.
V tie časy starý jesaul ^) priblížil sa ku
dverám a nazval ho po mene. Zločinec sa mu
ozval.
^) Jesaul zz kozácky podhetman.
č. !!• 1877.]
Oroly obriikoTý časopis.
303
j^Zhrešil si, brat Jefímyč," riekol jesaul ;
„tak už niet pomoci, poddaj sa!**
„Nepoddám sa!" odvetil kozák.
„Boj že sa Bobal vecT si tuším nie pre-
kliaty Čečeaec, ale poctivý krestan. Nuž,
ked si sa už do hriechu zaplietal, niet po-
moci: tvoj osud ta neminie I ^
„Nepoddám sa!" zakričal kozák hroiaie,
a slyšno bolo jak štrknal natiahnutý kohútik.
„Hoj, tetka I oslovil jesi^ul starkú, ^jpre-
bovor so synom ; hádam teba poslúchne . . .
Veď to iba Boha hnevá. Áno, sprobig ; páč,
i pánovia už dve hodiny vyčkávajú."
Starká pozrela naĎ meravo a pokývala
hlavou.
„Vasilij Petrovič," vetil jesaul, ptistúpiac
k majorovi, „on sa nepoddá, — ja bo po-
znám; a ked dvere vylámeme, tak mnoho
našich okaličí. Či ho nerozkážete radšej za-
strelit? Na okenici je škára široká."
y tú minutú zablyskla mi v hlave po-
divná myšlienka : zamyslel som, podobne Vu-
ličovi, pokúšať osud.
„Posbovte," oslovil som majora: ;,chytím
ho živého.*
Rozkážuc jesaulovi zavieat s nim roz-
hovor, a postaviac ku dverám troch kozákov,
hotových vyvalit jich a prispieť mi na pomoc
po danom znaku, obošiel som cbyžu a pri-
blížil sa k osudnému oknu ; srdce mi silne bilo.
„Ach, ty prekliaty!" kričal jesaul, „či
sa ty z nás vysmievaš, a či čo ? alebo hádam
myslíš, že ta my neprevládzeme?"
Začal búchaf na dvere zo všetkej sily;
ja, priložiac oko ku škáre, sliedil som za
pohybami kozákovými, ktorý neočakával ná-
pad 2 tejto strany, — a odrazu odprasknul
som okenicu a hodil sa cez okno hlavou
nadol. Výstrel mi zadunel nad samým uchom,
kula mi odtrhla epolet: no dým, naplnivší
izbu, prekaeil môjmu protivníkovi najst šablu,
ležavšiu vedľa neho. Lapil som ho za ruky;
kozáci sa vrútili dnu, a nemihuly tri mi-
nutý, už zločinec bol sviasaný a odvedený
pod sprievodom. Národ sa. rozišiel; dôstoj-
níci ma pozdravovali — a skutočne, mali s čím.
Po všetkom tomto, jako žeby sa človek,
podlá mojej mienky; nestal fatalistom? No
ktože vie istotne, či je presvedčený o niečom,
alebo nie ... . A jak často my berieme za
presvedčenie nám citov, alebo omyl roz-
sudku ! Ja rád pochybujem o všetkom :
táto náchylnosC neprekáža odhodlanosti cha-
rakterní; naproti tomu, čo sa mňa týka, ja
voždy smelšie idem napred, keď neviem, čo
ma očakáva. Veď sa od smrti nič horšieho
človeku nestane — a smrt ta neminie.
Po návrate mojom do pevnosti, rozpo*
vedal som j^ velitelovi, Maximovi Maximy*
čovi, všetko, 00 sa mi prihodilo a čoho som
bol očitým svedkom, . i prial som si zvediet
jeho mienku straniva predurčenia. Z počiatku
nechápal toto slovo ; keď som mn ho ale vy^
svetUl, jak som mohol, vtedy prehovoril, vý-
znamne kývajúc hlavou:
„Áno, jakiste! To je dost nesnadný kú-
sok! .. . Ostatne , tie aziatské kohútiky často
zlihajú, jestliže sú piano namastené, abo jich
náležité nepritiskneš prstom. Priznávam sa,
že nelúbim ani čerkesské vintovky ; ^) vola-
jako sa nehodia pre nás : hlaveň ^) maličká, —
jak nedáš dobrý pozor, nos ti opáli .... Za
to už šable majú — doprosta rečeno —
moja úcta!"
Potom pridal, trochu si pomysliac:
„Áno, lutigem bedára ... Iba že ho čert
naviedol v noci s opitým sa shováraf 1 • . . .
Ostatne vidno, že mu v živote matKy už tak
bolo súdenol"
Nemohol som viac ani slova] zj neho
vylúdiC; napospol on nemal rád metaphy-
sické hádky. ')
^} Yintovka rr pnSka s ťahanou cievou.
^ Hlaveň :n hlavište, pažba, kolba napnike.
^) A. N. Pypin piše v životopise Lennontova:
^Pohľady Lermontova na život rozvily sa
vo fanatism: on ho vyjavuje v podobe po-
vesti o Vuličovi, a čo ho i prikrýva po-
známkon Maksimovi Maksimyčovi do úst
vloženou o aziatských kohútikoch, klXHró
často zlihigú, keď sú piano namastené ; preca
sotva možno pochybovať, že i Lermontov
(pre svoju mladosť, bo už vo 27. roku veku
svojho padol v súboji) neušiel vplyvu tejto
povery. A to bolo i prirodzené, keď litratíl
prostodaánú viera a tak si nestihol vyrobil
širší a svobodnejši pohľad na život. Red.
Z pozostalých mkopisov f Behuša Nosáka (Ncaabudova),
43*
^>jjí^Sk^
304
Orol, obr&zkový éaaopis.
tČ.11.18n.
Daška.
Poviesťka zo života donských Kozákov.
I.
Bolo to na začiatku osadného roku 1813,
ked donský Kozák Ivan Turgečev býval v Bialy-
stoku. Počas nešťastného zpiatočného taženia
Francúzov z Ruska roku 1812 nashromaž-
doval si pri jich prenasledovaní so svojimi
súdruhami dosC značné množstvo zlatých na-
poIeondoroT, ktoré neskôr zamenil za ruské
papierové peniaze, ktoré nosil v koženom
mešci na hrudi. Ponevá^ znal čítat a písat,
jedným z najzruČnejších jazdcov, k tomu
i v inom ohlade obratným a spoľahlivým šu-
hajom bol, vzal ho knieža Š , ktorý
vtedy bol velitelom jazdeckej divisie, k sebe,
aby ho k ordonančným výpravám, najmä v dô-
ležitých pádoch upotrebil.
Raz mal do odlahlej stanice odovzdať
písomný príkaz, načo na zpiatočnej ceste za-
stavil sa Y jednej dedinôčke pri hostinci, aby
napojil svojho koňa a aby sa občerstvil sklen-
kou pálenky, ktorú mu podala ruka švárnej
dcérky hostinského. Prívetivé bola mi\ pá-
lenka donesená a čo chvíla nachádzal sa Tur-
, geČev 80 švamým dievčaťom v takom dôver-
nom rozhovore, že prislúbil častejšie prísť,
ked sa mu dostane voždy tak prívetivého
uvítania. Usmievajúc sa zakývala Daška —
tak menovala sa pekná dcérka hostinského —
hlavou, podala mu na rozchodnú ruku a riekla
žartovne :
„Uvidím, či slovo dodržíte.''
Turgečev dodržal slovo, prichádzal často
sem, zabavil sa, pokým mu to jeho služba
dovolovala, u Dašky. Rozprával jej o svojej
koristi, ku ktorej vo vojne prišiel a ktorá
ho, ked sa vráti domov, učiní nielen zámož-
ným, ale i bohatým človekom; pri tom vy-
nadal cisárovi francúzskemu, ktorý vojnu za-
počal; ved bol Turgečev vojnou od svojej
vlastí vzdialený. Ked sa opát vráti do svojho
domova, čo preca nemôže už dlho trvať, za-
počne vraj svojmi pejiazmi nejaký obchod,
a tu, jako sa rozumie, bude potrebovať gaz-
dinôčku, ktorá však ho čo manželka po skon-
čení vojny sprevádzať má ku pobreží Donu,
o tom jeho výmluvné zraky a objímanie ne-
ponechávaly ani najmenšiu pochybnosť v než-
nej dcérke hostinského, ktorej srdce vrelou
láskou k švárnemu, statnému Ivanovi zaho-
relo. I Urbanovi, Daškinmu otcovi, zalúbil
sa obratný mladík, a keď ho Turgečev po-
žiadal o ruku dcérinu, s ochotnosťou sľúbil
mu ju otec. Za nekolko mesiacov chýlila sa
služobná doba Turgečeva ku koncu, i mal
pop svoje kíiazské požehnanie nad mladým
párkom vyrieknuť á Ivan svoju mladú žienku
domov si odviesť.
No, inak napísane bolo vo hviezdach.
Znovu rozliehal sa pokrik válečný, vojsko
opät tiahlo ku predu a s nim i divisia knie-
žaťa Š. dostala rozkaz, aby bola pripravená
k pochodu.
Ivan bol jedináčok, matka spala už v hrobe,
otec bol už starý; kedby syn z boja sa ne-
vrátil, kto by sa ujal jeho dedictva? Preto
ponáhlal sa ku kniežatovi, ktorého bol mi-
láčkom, padol mu k nohám a doliehal na
neho prosbami, aby mu teraz už dal povo-
lenie k ženeniu, by ešte pred odchodom na
bojište cirkevnie požehnanie milencov spojilo;
ved bude tak aspoň vedet, že, ked sa vráti
z boja, očakáva ho milujúca žena, ked ale
zahyne na poli cti, bude aspoň jeho Daška
jako manželka môcť robiť právne nároky na
to, čo Ivan teraz už alebo budúcne po otcovej
smrti považovať smie za svoj majetok. Knieža
usmieval sa nad touto Ivanovou vernou sta-
rostlivosťou o milenku, i dal hned vyhotoviť
písomné privolenie ku sobášu, a obdarujúc
ho ešte sám malým svatobným dárkom, dal
mu na tri dni svobodu, aby, čo potrebuje,
priviedol do poriadku.
Na perutiach lásky bežal TnigeČev ku
svojej Daške; v chytrosti konané boly prí-
pravy ku svatbe a dovolené svobodné tri dni
minulý sa velmi skoro blaženému páriku.
I objal Ivan svoju ženičku, ktorá v slzách
sa utopiť mala na prsách jeho: tu vyňal zo
zaniadra vačok papierovými peniazmi napl-
nený a vtisnúc ho žene žalostne plačúcej do
ruky, riekol:
č; 11. 1877.]
Orol, obrázkoTý éasopis.
30&
„lloja drahá Pašenka, tu v tomto vačku
je Dekoíko tisíc rubľov, ktoré som Francú-
zom odňal. Schovaj j ich; keď budem zabitý,
badú beztak tvojim majetkom ; ked sa vrátim
k tebe nazp&t, pôjdeš so mnou do mojej po-
žehnanej otčiny a peniazmi týmito položíme
základ ku svojmu blahobytu.^
Daáka slúbila všetko verne jako sviatost
zachovávať a prosila len ešte Ivana, aby keď
bude možno, čo najskôr dal o sebe zprávu.
Turgečev prišiel do hlavnieho stanu v Sr-
bišti^ mal ale tu na blízku svojho generála
tolko služobného zimeprázdnenia, že mu z po^
čiatktt zbudlo sotva tolko času, aby na svoju
lásku a na svoju ženu mohol len pomyslet.
Jak prešťastným urobil ho teda po nejakom
čase rozkaz jeho kniežatá, ktorý ho s depe-
äami poslal zpat do Bialystoku. Čo len mohol,
urýchlil svoju kurýrsku jazdu a prekvapil ne-
očakávane a nenadáte žalostiacu Dašku. Lež
štastné hodiny opätného sretnutia sa minulý
sa velmi chytro a Turgečev musel sa znovu
rozlúčiť. Medzi tým povýšený bol až na stráž-
majstra; bol komandovaný k sprievodu vozo-
tajstva, neprišiel do žiadnej bitky a dal sa
roku 1814 po dobytí Parížu zdravý a dobrej
mysli na pochod zpät do svojej vlasti. Len
v auguste vrátil sa ku svojej Daške, ktorá
ho privítala s prekrásnym chlapčokom na
rukách, a zdalo sa, že šťastie oboch dosiahlo
najvyššidio stupňa. E úplnosti tohto šťastia
chýbalo len ešte dovolenie, aby Turgečev
hneď smel ženu svoju vziať so sebou do
svojho domova; knieža Š. zostal v Sasku a
nový velitel, surový, prísny to muž, odoprel
celkom Ivanovu pokornú prosbu. Aby Daška
s malým chlapcom samotná pustila sa na ďa-
lekú cestu, zdalo sa Ivanovi vehni odvážnym
a nepozostávalo jej teda nič iného, lež s Iva-
nom opät sa rozlúčiť, ačkolvek jej pri tom
srdce žalostou. skoro pukalo.
Y Bialystoku bol deň odpočinku, v ktorý
statní ruskí bojovníci, stupiac opät na po-
medzie svojej ríše, pod šírym, modrojasným
nebom pri slávnostnej bohoslužbe sveta Pá-
novi za zachránenie a zachovanie svojej vlasti
a svojho mocnára vďaky vzdávali a za svojho
velikého, vznešeného cisára Alexandra vrelé
prosby k nebu zasielali. Bol to vznešený,
srdce dojímajúci pohlad, pozerať na rozsiahlu
rovinu, početnými tisícami fúzatých bojov-
níkov naplnenú, — už všetci s hlavou ne-
pokrytou stáli v radoch, rôznym! čestnými
odznakami ozdobení, zrazu meno jich milo-
vaného a vôbec cteného cisára Alexandra spo-
menuté bolo, jednohlasné „urá!^ vo vzduchu
sa rozliehalo. Ani Turgečev nezabudol pri tom
vrúcne sa pomodliť, aby Všemohúci ráčil mu
pri zdraví zachovať Dašku a synáčka, aby
nezadlho mohol sa s nimi do svqjho domova
odobrať.
Večer pred odchodom vojska prišiel Ur-
banov s Daíkou do Bialystoku a Daška do-
ručila Turgečevovi sverený jej kožený vačok
s úplným jeho obsahom. Ivan vo svojej sta-
rostlivosti o rodinu rozdelil sa o peniaze so
svojou ženou, vzal so sebou len polovičku a
slúbil svätosvate, že Čo možno najdriev sa
vráti a so ženou a so svojim dieťatkom do
svojho domova potom pôjde.
n.
Zo Starého Konštantínova, kde mu je-
den žid slúbil, že mu za dukát list oddá na
jeho adresstt, písal Turgečev ešte nekoTko
riadkov Daške a poberal sa za svojmi sú-
druhami k svojmu domovu.
Malá dedinôčka, neďaleko pobrežia Donu
pri Novočerkasku, bola jeho rodiskom a by-
dliskom. Prívetivé rozkladala sa dedinôčka
tá prosred zahrád, polia a lúk v kvetnatej
rovine, ktorá až k rieke sa tiahla a koňstvu
a inému dobytku hojnú pašu poskytovala.
Svojho starého otca našiel Ivan ešte pri ži-
vote a pri zdraví a prosil ho, aby donesené
peniaze použiť smel k vystaveniu vätšej chaty ^)
a k rozmnožení dobytka. Mnoho nového, čo
na svojich pochodoch v cudzích krajinách
bol videl, použil teraz, nakolko sa to pre-
viesť dalo, ku svojmu prospechu a pohodliu
tak, že susedia sa divili a usmievali, keď po-
čuli, že to všetko deje sa na počesť a z lásky
k ženuške, ktorú si bol v cudzine pojal a
ktorú si teraz domov dovedie. Keď všetko-
v chytrosti starostlivé si tak usporiadal, aby
sa to, jako si myslel, jeho Daške lúbilo, aby '
^) Sedliacky dom.
soa
Orol, obráikOTý éasopis.
[6.11.18T7.
vetali ea starým domovou neiialila, vydal sa
opät na ďalekú ^spiatočnú cestu.
Bolo to na začiatku januára 1815, keď
sa Turgečev po mnobom namáhaní konečne
k večeru nachádzal ešte len nekolko hodín
od Bialjstoku. Už vo dne hmla a padiýúci
snáh zahalily celý obzor tmavou zásterou,
teraz ale blížila sa chytro noc so všetkými
syojmi hrôzami: studený, ostrý severový-
chodní vetoc vial ponad ladové roviny a
v kotúčoch vznášal sa sypký shah do výšky ;
vytie vlkov na lúpež vychádzajúcich ozývalo
sa z dialky z mnohých strán. Netrvalo to
dlho a koňovi i jazdcovi zmizla v nedohlad-
nej, s&ahom pokrytej rovine stopa cesty.
Polozamrzlý zoskočil Ivan z koňa a chce-
júc sa zohriat, snažil sa kroky svoje urýcblit;
no cesta stávala sa čím dial obťažnejšia, sňa-
hové záveje čím ďalej hlbšími tak, že jazdec,
skoro úplne zomdlený, nebol viacej v stave,
koná svojho za sebou vliect Konečne celý
vysilený, zastal Ivan, i pozeral beznádejne
v tmavú dialku vôkol do kola, čiby neuzrel
niekde zablesknutie nejakého svetielka.
„Oj, moja sladká Dašeňka I ^ vyvolal bo-
lastným hlasom, „tak som ti na blízku a
preca nemám ta viac uzriet, ani synáčka
svojho ešte raz objat. O, ty milosrdný Slutov-
níku, ktorý vysoko nad hviezdami vládneš,
či chceš dopusti t vo svojej všemohúcnosti,
aby som tu v tejto hroznej noci zahynul bez
pomoci ? Panel všemocný, n(ydobrotivejäí otče,
buď milostivý a zošli mi anjela spásy. A ty
môj svätý patróne, prímlúviý sa za mňa
u trónu Vykupitelal"
Prežehnajúc sa svätým krížoqi sobral
všetku svoju odvahu a mocou zúfalstva nú-
tený, napjal znovu všetku svoju silu; lež
o chvílku sila tá úplne zkleala; i kôĎ jeho
zklesol k zemi, a nebol viabej v stave sa
pozdvihnúc. Tu hodil sa Ivan, v zachránenie
a pomoc viacej nedúfi»jÚG, na koňa ; lež kôň
zhynul a ten dobrý koník jeho, ktorý mu
p(98ial ešte trochu tepla poskytoval, zchladol
a atuhol ; z dialky z nekolkýdb strán doznie*-
valo k nemu desné vytie vlkov, ktorí, jako
sa zdalo, čerstvú, vítanú koriaC voňali ; temné
ohlušenie počalo sa ho zmocňovať a užuž
chcel mdlé oči k večnému spánku zavriet —
V tom preletelo čosi jeho útrobami jako
elektrická iskra a znovu zaprúdila v ňom
jeho životná sila; lebo z nevdkej dialky
jako zvuk nebeskej hudby doznieval k nemu
pridusené jednozvučný eínkot zVončoku na
saňach. Napjal sluch, či sa nemýli; avšak
vždy viac a viac blíži sa zvuk ten a vždy
zretelnejšie a jasnejšie doráža k jeho uchu.
S nadludským skoro namáhaním schytí sa a
volá, čo sily stačia, o pomoc. Hlas jeho iste
bol počutý, lebo hneď na to zapálila sa lúč,
a sane, odchýliac sa od svojho doaavádneho
smeru, uháňaly rovno k nemu, a keď v ne-
kolko okamženiach pri ňom zastaly, zišiel
z nich jakýsi poctivý žid, ktorý hneď naložil
mlčky polozamrznutého Ivana i s jeho bato-
žinou na sane, zaobalil ho do teplého ko-
žucha a ubáĎal cestou, z ktorej bol pred
chvílon odbočil, k neďalekému už Bialystoku.
Turgečev musel hneď lekársku pomoc
prívolat, lebo mal obmrznuté obe nohy. Žida,
ktorý ho milosrdne zachránil, odmenil hojne
a druhým dárkom pohol ho ešte k tomu, že
na druhý deň ponáblal sa do Tapola k Ur-
banovi, aby doviedol do mesta ženu Ivanovu.
Turgečev nemohol sa návratu židovho dočkaC;
konečne vrátil sa žid — ale sám — bez
Daáky. Prelaknutý pátra Turgečev po príčine,
a tu sa dozvie od žida, jako bolo mu od
jednoho suseda rečeno, že vraj Urbanov od*
cestoval do Podolska, aby nakúpil volov, a
mladá žena, nútená túžbou po Ivanovi a ná-
dejou, že sa 8 nim snáď sretne na ceste, je
i so svojim dietkom v sprievode otcovom.
S hlasitým bedákaním sklesol Turgečev zpät
na svoje lôžko.
Stav úbohého nemocného bol v skutku
polutovania hodný. Vystavil nebezpečenstvu
svoj život, a bol temer úplne presvedčený,
že o život ten prijde na ceste pre svoju žena
a svoje diéta: a teraz, keď Bôfa modlitbu
jeho vyslyšal a jeho z toho nebezpečenstva
vysvobodil — prekážajú mu jeho choravé,
poloodmrzlé nohy tak, že nemôže hneď chytro
za ňou sa poberat. Tu ale nič nepomohlo
reptanie proti všemohúcnosti osudu a trposlive
musel Ivan riadeniu jeho sa podrobiL
Konečne zahojily sa mu nohy tak, že,
súc k pochodu zase epôsobný, mohol zpia-
č. 11. 1877.]
Orol, obráskový Časopis.
S07
točnú cesto nastúpif ; ale, jako sa zdalo, osud
vrtochám svojim ešte úplne nevyhovel. Bialy-
stok naplňoval sa vojakmi; lúč vojny opät
sa rozžala, podniknuto ešte jedno polnie ťa-
ženie k tomu koncu, aby úplne zničený bol
Napoleon, ktorý sa opät bol zjavil, — a
Turgečev musel sa vzdor svojej srdečnej
prosby druhýraz na cestu do Francie vydat.
Bozhodná bitka pri Waterloo zapríčinila
v osude Napoleonovom rychlú zmenu a Tur-
gečev skoro na to prišiel opät do 6i<ilystoku.
Sotva prišiel ta, ponáhlal sa ihneď do Tapola,
kde našiel sice Urbanova, Dašku ale nie.
I dozvedel sa od Urbanova, že otec Dašku
odprevadil až do Starého Konštantínova, pri
čom ustavične kojila sa nádejou, že sa nekde
na oeste s Ivanom sretne; keď ju ale táto
nádej zklamala, nebola v stave ďalej tejto
svojej túžbe odolat, a odlúčiac sa od otca
ponáhlala sa s dákymsi židovským kupcom
do Ivanovho domova na Done. — Od toho
času otec o dcére nič sa nedozvedel. Táto
zpráva Turgečeva trochu potešila, lebo dúfal,
že v dedinke svojej rodnej nájde svoju Dašku,
ktorá tam opatruje jeho staručkého otca, ob-
staráva hospodárstvo a jeho túžobne očakáva.
A v tejto nádeji veselé a v dobrej mysli po-
náhľal sa do svojho domova.
IIL
V biednej dedinskej krčme na pomedzí
Ukrajiny bol Turgečev prinútení unavemm
svojho koha trochu sa zastaviť. Mrzutý nad
ztratou času zaviedol koĎá do stajne a keď
ho dostatočne opatril obrokom, vstúpil do
tmavej, začadenej izby. Medzitým čo si za-
sadol v kútiku ku stolu a od hostinského
dal 8i naliať sklieáku pálenky, počul v ko-
more za kachlami hostinskú s nekým sa do-
hadoval Zdalo sa, že hádka stáva sa vždy
prudkejšou, preto hostinský za stolom, ku
ktorému si bol vedfa hosťa sadol, naraz vy-
skočil a do komory bežal, zkade hneď na to
Jakúsi v handry odenú ženu za vlasy vyvliekol
a zo dverí von na ulicu vyhodil.
i,Ach, moje dieťa! . . . moje úbohé dieťa !
Nechajte mi aspoň moje dieťa vziať sebou!"
úpenlivé volala cudzia žena, odtrhla sa od
hostínského a bežala nazpät do komory, zki^de
v nekolkých okamženiach s chlapcom skoro
nahým na rukách vrátila sa k hostinskému
ešte vždy zúriacemu. „Idem," zvolala plač-
livé, „a Bôh nech odpustí vám hriech váš,
ktorého ste sa na mne dopustili."
Po celý ten výjav počúval Turgečev na-
pnuté tieto bolastné zvuky, ktoré dušu jeho
hlboko prenikaly ; zrazu obrátila sa cudzinka,
keď práve chcela dverami vyjsť, k nemu tvárou
a Ivan, prevrhnúc pred sebou stôl až sklenice
a čiaše s rinkotom po izbe sa roziietly, pa-
dol jej okolo hrdla a zvolal:
„Daška, moja úbohá Dašeňka!"
S prenikavým výkrikom najvätšej rozkoše
padla krásna žena v jeho objatie, potom ale,
radosťou premožená, zklesla s plačúcim chlap-
čekom bez seba na zem k jeho nohám.
Hostinský a hostinská, ktorí sa teraz
inak naraz rozmysleli, priskočili ihneď omdle-
nej ku pomoci ; ale táto už v nekolkých mi-
nútach opät oči otvorila a po svojom drahom
Ivanovi pozerala.
„Chvála Bohu, teda tú preca nenie žia-
don sea !" zvolala radostne so slzami v očach.
V rozkoši tonúc držal blažený Turgečev matku
a syna vo svojom objatí a tiakol jich ku avo-
jim prsam« Keď ale počul, že žena a dieťa
cez celý deu nič nejiedly, v oku zaleskla sa
mu slza žialu a hnevivým hlasom žiadal ho-
stinského a hostinskú, aby v najvätšej chytrostí
doniesli na stôl všetko, čo len jich hostinec
môže poskytnúť.
O nedlho sedel pri stole, ktorý bol jiedlofld
hojne pokrytý, i podával svojmu chlapcovi,
sediacemu na lone, najlepšie kúsky; vedia
neho sedela milujúca žena, očima slzami za-
liatyma sa usmievajúc ; jednu ruku mala ovi-
nutú okolo krku šťastného otca a druhou
rukou sa sýtíla, pri Čom hneď otcovi a hneď
zase diefaťu krajšie kúsky k požitiu podávala.
Ivan vinul k prsom svojim hneď chlapca a
hneď zase matku a láskal a lúbal jich, pri
čom slzy radosti kanuly mu po oborených
lícach do plných čiernych fúsov.
Keď žena a dieťa boly úplne nasýtení a
keď hostinská v chytrosti zaopatrila obom
najpotrebnejšie šatstvo, žiadal Ivan Dašku,
308
Orol, obráxkový Časopis.
[Č. 11. 187t.
aby mu rozprávala, jako sa sem dostala a
jako ju zastihla tak velká núdza.
„Ach, Ivan môj," odpovedala a slzy za-
leskly sa jej znovu v očiach, „zakúsila som
velkú biedu. Keď si sa vracal k Donu, do-
stal môj otec rozkaz, aby nakúpil v Podolsku
nekolko sto volov. Chytro odhodlala som sa,
že odprevadím otca, aby som sa s teboa ne-
kde na ceste sretla, alebo ešte doma pre-
kvapila. Vo Starom Konštantínove odlúčila
som sa od otca a ponáhlala som sa k Donu,
i prišla som štastne do tvojej dedinky, do-
pytovala som sa na teba, ale môžeš si po-
myslet moje prelaknutie a môj bôI, keď som
sa dozvedela, že si už pred nekoľkými týž-
dňami odcestoval.^
„A nešla si k môjmu otcovi? Ved by
preca moju ženu a moje diéta dobre bol pri-
vítal !" riekol Ivan, pri čom oči sa mu iskrily.
„Tvoj otec," riekla Daška trochu váhavé,
„bol muž tvrdého srdca, vyhnal ma od svo-
jich dveri, nazval matniačkou, podvodnicou.
Aby som bola mohla obmäkšit jeho srdce,
zdvihla som pred nim naše diéta, tvojho
Ivanoviča, tvoj obraz; no on sa mi vysmial
a zavrel predo mnou dvere. Jedna útrpná
vdovička prijala ma k sebe a u nej chcela
som {a očakával"
„Ntti a prečo si tam neostala? Veď pe-
niaze, ktoré si nuila pri sebe, chránily Ca
pred každým nedostatkom, ano, mohla si
i pohodlne žif.**
„To by sa bolo i stalo, ale tvoj otec
nekolko dní na to, keď som sa u vdovičky
ubytovala, dozvedel sa bezpochyby o tých
peniazoch, i prišiel ku mne, bladd svoju
drievejšiu zatvrdlivosf ku mne peknými slo-
vami opät napravil a prehovoril ma natolko,
že som sa preniesla do jeho domu. Duša
moja, prázdna každej nedôvery, povolila jeho
prosbám; ale už druhého dňa musela som
mu kožený vačok s papierovými peniazmi,
v ňom schovanými, odovzdať ; je to vraj vlast-
nost jeho syna, riekol; — mňa ale a moje
diéta vyhnal zase z domu."
Nastala trapná tichá chvílka, len tichým
plačom Daškiným prerušovaná.
„Rozprávaj ďalej!". zvolal konečne Tur-
gečev, od zlosti sa trasúa
„Nemohla som ostát viac v tej dedinke,
i pobrala som sa teda s diefatom tvojim preč
a chcela som íst zpät do Bialystoku; snad
som sa mohla s tebou teraz na ceste sretnút,
keď nie, chcela som sa vrátit ku svojmu
otcovi. Ale ach, diéta mi nebezpečne ocho-
relo, a keď sa konečne zase uzdravilo, nemala
som ničoho viac pre seba a diéta jedine
handry k prikrytiu nahoty. Tak som prišla
až sem, moja bieda dosiahla najvyšší vrchol,
lebo som teraz velmi tažko prechorela. Bez
peňazí, bez šatstva, v najprudšej horúčke na
hŕstke slamy som ležala, moje diéta od hladu
plakalo tak, žeby sa bol žobrák z útrpnosti
so svojim kúskom chleba s nim rozdelil..."
„Už dost mám toho hrozného rozprá-
vania, moja úbohá, sladká Dašeňka," skočil
jej do reči Turgečev, .nazdával som sfi, že
som núdzu trpel k vôli tebe, ale bieda tvoja
tisícráz je vätšia lež moja núdza."
;,Zase som pri tebe, Ivan môj I" usmiala
sa Daška a padla mu okolo hrdla, „teraz je
zase dobre a všetka núdza a bieda klesla do
zabudnutia."
O nekolko dní, ktoré venované boly
zotaveniu, a keď Turgečev v neďalekom me-
stečku obstaral dostatočné šatstvo a pohodlný
povoz, vydal sa so ženou i s dietafom na
cestu do svojho domova, kam i bez ďalších
pohrôm šCastlive dorazili. Keď prišiel do rod-
nej dedinôčky, našiel Ivan svoj dômok značne
zvätšený a okolo neho znaky najlepšieho
blahobytu. Nechal Dašku i s dietafom čakat
pred dômkom, sám otvoril hnevive dvere a
zhurta vstúpil do izby. Hnev jeho sa ukro;
til — otca našiel na smrtelnej posteli. Umie-
rajúci poznal ešte svojho syna, pokynul mu,
aby sa k nemu priblížil a keď Ivan pri lôžku
poklakol, počul, jako otec ticho prosí za od-
pustenie, ktorej prosbe Ivan ochotne vyhovel;
na čo umierajúci otec pozdvihnúc ruku po*
žehnal syna, pri ktorého boku poklakla te-
raz i Daška s chlapčokom. Ešte raz preletel
starcovi úsmev po lícach — zosnul na veky.
Preložil Davorin,
ô. 11. 1877.]
OroJ, obrAzkoTý ftasopis.
309
Generál Totleben.
(Vyobrazenie na strane 285.)
SSlavný obranca Sebastopolu, generál Ed-
YErd Ivanovič Totleben, zaujal v poslednom
Zase pri dunajskej armáde velmi dôležité po-
stavenie jako náčelník generálnieho štábu ru-
munského kniežatá Karola a jako vrchní ría^
diteľ obliehania osudného Plevna.
Totleben, syn negocianta, narodil sa v My-
tave roku 1818. Prvé svoje vzdelanie obdržal
T Rige a odišiel na to na inžiniersku aka-
démiu petrohradskú, ktorá číta medzi býva-
lými svojmi odchovancami značný počet mužov
znamenitých, ktorí sa preslávili čiastočne na
poli bojovnom, čiastočne na poli literárnom.
Roku 1838 ukončil tu vyšší dôstojnícky kurs,
i poslaný bol čo poručík zpät do Rigy, kde
zaoberal sa hlavne prácami inžinierskymi pod
vedením generála Šildera, ktorý poznajúc vý-
tečné nadanie mladíka, mnoho prispel k jeho
rozvinutiu a zdokonaleniu. Roku 1845 vidíme
Totlebena v Kyjeve, kde pilne zaoberá sa
prácami sapérskymi, tu neunavené čítajúc
diela o histórii znamenitých obležení, zkú-
senost a vedenie svoje znamenite obohacuje.
Neobyčajná energia dala mužovi tomu mož-
nost 8 obecným prospechom upotrebit všetky
sily ducha svojho i získat si zaslúženú zna-
menitost. Rokom 1848 počína válečná činnosť
mladého dôstojníka. Čo stotník súčastnil sa
toho roku bojov na Kavkaze a nezriedka stál
proti Šamylovi. Roku 1851 preložený bol do
Varšavy a znovu slúžil pod náčelníctvom svojho
dôstojného učitela generála Šildera. R. 1854
počas vojny východnej daná mu čo podplu-
kovníkovi príležitosť osvedčiť svoje nadanie
a vedomosti na Dunaji, najmä obliehacími
prácami pred Silistriou. Z tade vyslaný bol
do Sebastopolu, aby tam zdokonalil opev-
nenie na južnej strane, na ktorej Rusi útok
nepriateľský čakali. Opevnenie dialo sa na
rozkaz kniežaťa Menšikova i pod ohňom ne-
priateľským. Ženialné jeho výkony v obore
pevnostnej války vydobyly mu nielen najvyš-
šieho uznania a vyznamenania cisárom, ktorý
ho povýšil za generál-majora a skoro na to
menoval ho generál -adjutantom, no získaly
mu i úctu nepriateľov, lebo jak Francúzi tak
i Angličania bez váhania spravodlivé uzná-
vali jeho veľké zásluhy. Pri páde Sebasto*
pólu už nebol, poneváč poranenie, na ktoré
z počiatku veľmi nedbal, nútilo ho, aby sa
dal dopraviť zprvu do Bachčis^eraja, pozdejšie
do Nikolajeva. V poslednom čase daný bol
Totlebenovi úkol, aby opevnil brehy Čierneho
mora, ktoré, vďaky jeho neunavenej pilnosti,
i v terajšej vojne tureckým lodam celkom
neprístupné sú. Teraz stal sa generálnym
inšpektorom inžinierskeho odboru. Za služby
svoje cisárovi a vlasti preukázané vyzname-
naný bol Totleben 10 radami ruskými a o váž-
nosti jeho za hranicami hovorí nemalý počet
vysokých rádov cudzích. Totleben je postavy
prosrednej, silnej ; v profile je nápadne po-
dobný Bismarkovi.
--nr^v^f*--^
útok Turkov na tvrdzu Sv. Mikuláša v Šipke.
(Vyobrazenie na strane 297.)
-Naše vyobrazenie predstavuje nám naj-
desnejšie výjavy terajšej vojny. Známo je, že
Buši pod vedením generála Gurka začiatkom
augusta 1877 prekročili južný svah Balkánu
a obsadili Kazanlik a Chankioj. Ale s hŕstkou
vojska nemohol Gurko posiciu svoju za Bal-
kánom na dlho udržať; i ustúpil do Balkánu
a opevnil sa v priesmyku Šipke. Stalo sa to
12. augusta. Hory^ ktoré sa vypínajú okolo
Šipky, sú skalnaté a vystupujú z údolia náhle
do výšky 700—800 metrov. Priesmyk sám
je 695 metrov vysoký. V lavo od priesmyku
stojí skala, majúca podobu sedla, ktorá opät
je obstúpená inými obrovskými holými bra-
lami. To je dôležitá posicia Sv. Mikuláša,
o ktorú bolo krvavé bojovano. Sv. Mikuláš
prevyšuje svojim južným vrcholom všetky
okolité hory. Na sever kloní sa trochu chrbát
44
810
Orol, obráskový časopis.
[Ď. 11. 187T.
jeho tak, že z inej vysočiny, ktorá leží na
severozápade a je skoro rovno vysoká, môže
sa ta bladef. Turci zmocnili sa nektorýcb
yrcbolcov okolo Sv. Mikuláša. Vrchol severo-
západní menuje sa „Zeleno Drvo^^ a je tvrdzi
8v. Mikuláša najnebezpečnejší; vzdialený je
len asi 800 metrov. Rusi v priesmyku stáli
O 150 metrov vyššie lež Turci, za to uderili
Turci na postavenie ruské silou desatero-
násobnou. Turecký tábor v údolí pod Šipkou
bol asi hodinu cesty dlhý a pol hodiny hlboký.
Husov bolo v Šipke okolo 3000 mužov a len
8 napnutím všetkých síl uhájil Gurko prie-
smyk. I prišla na bojište dostatočná posila
ruská a nástupca Gurkov, generál Radeckij,
s vätším dôrazom mohol bránit južný vchod
do priesmyku. I počeť Turkov velmi vzrástol
a úsilie a jich odvaha, a Sulejman basa všetkou
mocou hladel Rusov odtial vytisnút, menovite
z hory Sv. Mikuláša, kde zriadená bola silná
reduta. O túto prirodzenú pevnost, ktorá po-
važuje sa za klúč priesmyku nad Šipkou,
Turci najviac sa namáhali, i neľutovali nijak
životov ľudských, avšak mame. V krvavom
boji o priesmyk tento ztratili Turci dla ka-
pitána Gambiera, korrespondenta „Timesov,^
do 20000 mužov. Po mnohých krvavé od-
razených útokoch na vítazné šiky ruské obo-
ril sa Sulejman dňa 16. septembra opät na
tvrdzu Sv. Mikuláša, keď mu boly dostatočné
posily príšiy. Bol to pokus zúfalý, besný,
všetci znalci odsudzovali nesmyseluý podnik
tureckého vojvodca. Turci sice mali obsadené
južné výšiny okolo Sv. Mikuláša a vatreny
turecké tvorily okolo tvŕdze polokruh. No
Rusi mali skalnatú, strmú tvrdz úplne vo
svojej moci a mali tiež cestu ku Gabrovu
obsadenú. Na južnej strane tvorí „Sveti Ni-
kola" zráznu stenu, asi 200 stôp vysokú, na
ostatních stranách zklanía sa skala mier-
nejšie a vybieha na severozápad v dlhý
chrbát. V tábore tureckom chystali sa k útoku
za nekolko dní. Prihlásilo sa k nemu dobro-
voľne nekoľko tisíc Turkov. „Nikola" opevnený
bol na všetkých stranách baštami a vatrenami,
na strane ku Gabrovu mal i zovňajšie opevnenie.
Úvodom k útoku bola štýrdeňnia kanonáda zo
všetkých tureckých diel, ktorá dúom i nocou
až do zahájenia útoku vlastnieho trvala. Útočné
mužstvo záležalo z 3500 vojakov, medzi nimi
asi 50 bašibozukov a Čerkesov; áno, nachá-
dzali sa medzi tým mužstvom arabskí vojaci
z broju turecko-arabského. Všetci útočníci
označení boli bielou páskou na ľavej ruke.
Dľa útočného rozkazu mala skala „Sveti Ni*
kola" zo troch strán byt napadnutá, hore ale
na samú tvrdzu mal uderit Nedžib basa z vý-
chodnej a juhovýchodnej, Salil basa z južneg
a z juhozápadnej, Veissel basa zo západnej
a severozápadnej strany. Každý z nich mď
byt podporovaný 6 brojami a zálohu tvorily
u každého daľšie 4 broje z hlavnieho tábora
tureckého. Turci vypravili sa z tábora o 11.
hodine a dorazili v naznačených smeroch do
ntyprednejších postavení tureckých v prie-
smyku o SVt hodine ráno dňa 17. septembra.
Prvý útoční sbor mal za východište tábor
Nedžibov, pri druhom sbore nachádzal sa čo
dobrovoľník kapitán anglicko-turecký, major
Campbell, tretí sbor vedený bol plukovníkom
Hamdi bejom. Mesiac už zašiel a obrysy
Svätého Mikuláša len nezreteľné odrážaly sa
na obzore hasnúcimi hviezdami posiatom.
Prvý sbor bol až v polovici svojho útočuého
pochodu, prv ešte lež priblížil sa k úpätiu
Sv. Mikuláša, od ruských stráži spozorovaný
a zúrivou streľbou privítaný. Turci ale vy-
trvale drali sa napred a počali obratne jako
ma^ky driapaf sa hore na krkolomné úskalie
a bralá. To vidiac Rusi vrhli sa útočníkom
oproti, na čo strhol sa vražedelný zápas. Tu
muž 8 mužom zápasil. Vojaci ruskí rázne
búchali obrátenými puškami do Turkov, ktorí
zúfale napred sa drali a jako strely zo skaly
na skalu skákali; i ruské bodáky a meče
ukrutne medzi útočníkami ríadily. Mnohí
z Turkov zrútili sa z krkolomnej výšavy do
hlbiny, kde s údami roztrieskanými biedne
zahynuli. Zrazu vyrazilo silné oddelenie Ru-
sov zo samej pevnôstky, zaujalo postavenie,
bok skaly svetinikolajskej ohrozujúce a počalo
sypaf opravdivý dážď ručničných kuli proti
tvrdohlavým útočníkom, z ktorých nektorí až
na samý pokraj skaly sa do drali, ale všetci
od Rusov zastrelení boli. Už už počali Turci
pri tak mocnom odpore vo svojom útoku
ochabovať, ba Arabovia, bašibozuci a Čerkesi
dávno už ušli ked tu zrazu od juho-
c. 11. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
311
zipadného výbežku svetínikolqského v Bto-
rakej ozvene zavznie zúrivý ryk „AUah-il-
Allah,^ za ktorým v zapätí nasleduje nepre-
tržitý rachot ručničnej strelby. Prekvapení
Rusi obracajú sa chytro proti novému s?ojmu
protivníkovi, čo prvý útočný turecký sbor
použil a na juhovýchodnom okraji skaly sa
zahniezdil. A tento moment vyobrazuje náš
obrázok. Ohnivá kula rannieho slnka počala
zlatú svoju žiaru rozlievat po velikáňach bal>
kánskych, v jichž údoliach a prepasfach smrf
hroznú hostinu si ustrojila Dva útočné
turecké sbory boli pri svojom ciele, — chy-
boval ešte tretí, pod Hamdi bejom, ktorému
za pol hodiny tiež podarilo sa dosiahnuť te-
meno Sv. Mikuláša. Rusi vrhli sa proti sboru
Hamdiho s vražedlnou strelbou, no i Turci
mierili dobre a mŕtvoly bojovníkov oboch
strán pokrývaly pôdu a keď Turci zastali na
temeni, nebol jich vodca Hamdi bej medzi
živými* Tak stály pol hodiny po východe
alnka všetky tri útočné sbory na vrcholci
Sv. Mikuláša. Zrazu začaly ruské delá húkať
a vysielať do radov útočníkov svoje projektily.
Delá ruského juhovýchodnieho boku metaly
zo svojich pažerákov záhubné granáty s ne-
slýchanou prudkosťou. Turci ihneď poznali,
že nemôžu celkom nič vykonať, dokým ne-
zmocnia sa diel ruských, oheň, dým a pro-
jektily soptiacich. V okamžení súsrednila sa
fusiláda turecká proti bojovníkom, ktorí ruské
delá obsluhovali, proti ktorým strielall Turci
8 úžasnou prudkosťou. Rusom prišla posila
a broj za brojom vrhá sa neohrožené oproti
útočníkom. Ruské kule hrozne riadily medzi
Turkami, hromady mŕtvol vzrastaly každým
okamžením. Čeriíesi, ktorí číhali už na ko-
risť, nachádzali sa na mieste strelbe ruskej
úplne vystavenom, i strmhlav rútili sa po
svahu dolu a ani jedon z nich zdravý ne-
ušiel. Útočníci tureckí bili sa zúfale až do
štýr hodín odpoludnia. Prví z nich ustupo-
vať počali Arabovia, neskôr nasledovali jich
i ostatní a o štvrtej hodine bolo okolie Sv.
Mikuláša očistené úplne od Turkov. Tretina
útočníkov zaplatila odvážlivoiť svoju životom.
Útok skončil pre Turkov žalostným nezdarom.
Druhého dňa obv&zovano bolo v blízkej tu-
reckej polnej nemocnici vyšše 800 ranených
bojovníkov. Výprava sverepých Turkov proti
Šipke bola po tomto skvelom odrazení zúfa-
lého útoku na tvrdzu Sv. Mikuláša celkom
zmarená. Tak hrdinsky dostál ruský velitel,
generál Radeckij so sbory svojmi čestne
svojmu úkolu. Balkán je v rukách ruských.
■'-vjL<.y«<5«^^5jU'-%-
Drobnosti*
Kto je správnejši, Bus či Turek ? Gene-
lalovia Skobelev a Osman basa sošli sa raz
i hádali sa o prednosti svojich vojsk, meno-
vite čo do obratnosti a poslušnosti svojich
bojovníkov. Skobelev hovorih „Ja môžem
dať hneď dôkaz toho, že naše mužstvo je na
slovo poslušne." A zavolal vojaka. „Iličú!" —
„Čo rozkážete, vodca ?*^ — „Choď ku Meh-
medovi do krámu, kúp mi funt tabaku a
a hneď zase vráť sa rovno ku mne.'' Vojak
dal pozdravenie, obrátil sa na opätku a išiel.
„Teraz pozor," hovoril Skobelev, vytiahnuc
hodinky ; „teraz ide Ilič rovno ulicou k naj-
bližšiemu rohu, tam sa musí dať na pravo —
teraz sa práve zatáča ; teraz prichádza k bielej
mešite ; teraz ide námestím ; — teraz vchádza
do krámu; teraz žiada o tabak; teraz od-
chádza od Mehmeda ; teraz sa vracia po ná-
mestí; teraz je pri rohu; teraz je pri sta-
vaní; teraz — Iliču!" zavolal Skobelev. „Tu
som, vodca," odpovedal Rus, vchádzajúc do
dverí. „Kde je tabak?" — „Tu, generál môj !"
A odišiel. — Osman basa nejavil žiadne pre-
kvapenie a smial sa: ,No, no, to nenie nič
zvláštneho^ a moji vojaci dokážu i viac." A
pozdvihnúc hlas, zvolal: „Muhamedel" —
„Čo sa lúbi vašnosti?" — „Choď k Ali Ef-
fendimu a dones mi od neho funt tabaku.
Dýmka mi vyhasla." — „V okamžení, vaš-
nosť." Na to vytiahol i on hodioky a napo-
dobnil svojho soka, počítajúc : „Teraz Muha-
med vyšiel z domu ; teraz prichádza k bazáru ;
teraz je poludnie oznámené a Muhamed od-
riekáva modlitbu; teraz napil sa pri studienke;
44#
312
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 11. 1877.
teraz ho víta Ali Effendi a pýta sa ho, jako
sa mám ; teraz platí Muhamed za tabak ; te-
raz odchádza a vracia «a inou cestou; teraz
je v nasej ulici ; teraz vošiel do domu a je
pri dverách, a — Muhamedeľ' zvolal. ,Tu
som, vašnost 1^ ozval sa vojak a otvoril dvere.
„Kde je tabak?'* — ^Hnedtubude, vašnost,
len čo nájdem črievice.''
Vyprosil si rád. Ku koncu septembra
prezeral cár Alexander ruské posicie v Šipke
a bol svedkom nekolkých bojov, ktoré vtedy
denne sa opakovaly. Ľahko ranení bojovníci
vlečú sa obyčajne z násypov na obviaziite
sami. Cár. ktorý práve prišiel, uzrel jedno-
tlivých ranených vojakov, ktorí sa vracali,
i rozkázal, vziat jich do vozu. Tak sa stalo,
že cár konečne obklopený bol samými rane-
nými, s ktorými vrátil sa do nemocnice. Vo-
jaci priblížili sa ku svojmu cárovi s vyjas-
nenou tvárou a jedon takto ho oslovil: „Ba-
fuško, kula roztrieskala mi nohu a ja ne-
budem môct viac bojovať. Musím domov, ale
čo povedia ludia, keď sa vrátim bez kríža
SV. Jura? Povedia, že som zle bojoval!'* Cár
usmial sa prívetivé a vojak vyznamenaný bol
žiadaným rádom.
Episoda terajšej vojny. Kňaz Nikica
chcejúc si zkrátit cestu od ústia Bjeky k Yir-
bazáru, kde sa shromaždovalo čemohorské
vojsko, vrátiac sa z pochodu na Podgoricu,
prepravil sa s nekolkými osobami * na člnku
po skaderskom jazere okolo samej tureckej
pevnosti Lesendry, a Turci nezbadali, jaká
vzácna korist jim ubieha po vlnách vlastnieho
jazera.
Želemice v Číne. Posial majú Číňania
len jedou železnicu, ale ani s tou nemôžu
sa spriatelit. Koncom októbra tohto roku
zaplatit mali Číňania ostatok dlhu Angličanom
za postavenie tej železnice, načo bude na
tejto jedinkej dráhe v Číne dovoz zastavený
a dráha zrušená.
Literatúra a umenie.
Slovenský kalendár. Na rok obyčajný
1878. Vydáva Daniel G. Lichard, vysl.
professor vied prírodných, t. č. redaktor ho-
spodársko- remeselníckych novín „Obzoru."
v Skalici, 1878. Písmom a tlačou dedičov
Jozefa Skamicia. VIIL, str. 88; cena 30 n. kŕ.
Úplný besedník, spoŕádali J'ňí Bittner
a J os. R. Vilimek. V Praze. Tiskem a
nákladem Jos. R. Vilíraka 1877. Sesit VII. ý
cena 36 kr.
Jih, historicko - romantické obrazy. V
Praze I. L. Kober, 1877. Sesit 19. a 20.
-''^OL<X<ií>\>L-.^
Listáreň redakcie a administrácie.
p. M. D. v Bp. Rukopis prišiel. Čísla pre p.
R. posielané boly riadne na naanú adressu, avšak
často prichádzalv nazpät Vyhovieme žiadosti čo naj-
skôr. — P. Laskom. „Cesta do Itálie" prišla. Teším
sa jej. UverejňovaC začnem ju na začiatku bud. roku.
Na z^ar 1 — P. J. J. v M. Pozostalé básne f Ľudo-
víta Štúra pošlite mi čo najskôr. Kektoré. jako sa
zdá, nevysly ešte nikde. Zdravstvujte ! — Pp. A. K.
v Č., J. 8. na S. a J. H. v Ig. Ďakujeme; pred-
platky preznačili sme na budúci rok. — P. J. S.
v Erlangen. Čísla Vám posielame. Nezabúdzajte
v cudzine na nás. .Slovesnosť* predávame po 1 zl.,
bo niet jej už mnoho na sklade. — P. C. B. v Pr.
Prosíme o doplatky! — P. M. Š. vo V. Prečo bočí
v. mládež od „O."? — X + Y. Veru máš pravdu 1
Za príkladom iných povýšiť snáď budem musef pred-
platnú cenu „O." na 5 zl. 60 kr. (pre študujúcich a
chad. učitelov na 3 zl.), jaká bola predtým. Velká
časť odberateľov posiaľ dlhuje. Tá moja stará verná
Predpláea sa u redakcie a administrácie t Detve (Zólyom megye):
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla^
za 2 zl. r. č. Roč. II., III., IV., V. a VI. „Orla" možno dostaf po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soši-
toch, 3V3-^4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke.
Majiteľ a vydavateľ Andrej Truetilý-Sytniansky. — Kníhtlač.-úča8t. spolok v T. Sv. Martine.
garda, myslím, ani vtedy ma neopustí, keď sa to stane.
Tým docielim to, že „O." bude môct na čas a s po-
četnejšími illustrácíami vychodiC. Ti, čo dostávaf
budú „O." za zníženú cenu, povinní budú po predku
svoj predplatok zaslaf. Veď, hľa, tohto roku okolo
200 takýchto odberateľov. posial mi dlhuje 1 Sapienti
sat! — Upozornenie. Číslom 12. zakončí sa ne-
zadlho ročník VIII. „Orla." Veľká čast odberateľov
neurobila vzdor nášmu upomínanin vlasteneclrej svo-
jej povinnosti zadost. Preto prosíme jich ešte a to
posledníraz, aby nám svoje nedoplatky bezodkladne
zaslať ráčili. Aby sme náklad na rok 1878 ustanovit
mohli, žiadame pp. odberateľov za skoré prihlásenie
sa a odoslanie predplatkov. I budúceho roku dáme
prémie tým, čo sa na Čase predplatia. Komu budúc-
nosť národnieho a literárneho rozkvetu na srdci leží^
ten ČÄSopisu našemu pôdu dobývať nepremešká! —
Na zdarí
OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE.
Zodpovedný redaktor:
ANDREJ TRCCHIÝ-SÍTNUNSKÍ.
Turč. Sv. Hartin, 31. ))eceiiibrí 1877.
Cislo 12.
Svihák.
Povesí od Miloslava Dumného.
(Dokončťnie.)
^iďrnDe T elegantnom byte, v ktorom na-
^^ chádzajá sa známe nám tri osoby.
' ' Tie tn OEoby sú ílo nepoznania a
i ten elfgantný byt divotvorne vyz' i-á.
Všetko náradie v ňom je popečatené. Na
prvý pohlad poznáme,
že tu zavládla prísna
úradnia ruka. Smutný
to pohlad na také oby-
dlie! Smutnejší omnoho
ešte je pohľad na tie
nám známe osoby.
Slavná rodina Vôl-
gyeusycb siäla sa opát
k rodinnej porade. —
Matka Melánia je pani
vyžitá, utrápená, ošedi-
vela do nepoznania.
Zfíý a veselý pán otec
Tomáš sostarel sa po-
slednie roky na vidoui-
oči. Zhrbená je postava
jeho, zklopenú nosf
hlavu, do zeme úpiem Qgner^l
^ak, len na obliiUiji
jeho zračf sn jakási sila sebavedomia, jakýsi .
odpor, jaký prv pri ňom hadat nebolo. Tak I
ídá sa, že ked prv Melánia vyvodila pri
týchto poradách a Tomáš mlčal, že je to teraz
naopak. Tomáš smelo hovorí, bezohladne ro-
kuje a Melánia len mlčí a vzdychá. Aladár
vyzerá nechutný, zronený, desperátny, í jeho
bezúhonný oblek zdá sa byt už nedbalý, dh
čele zacbmúrenie, v očiach slzenie.
Tak sediaci spolu žalostný poskytiyá nám
obraz, obraz to Tudí
zkormútených, zúfa-
lých. '
Dcéra Melánia nenie
medzi nimi.
„Ma mizine une, a
ty, Melánia, všetkému
tomu si na príčine."
„Tak, pane manželu ?
Teda nemáš dost na
' tom, že som sa stala
nedtastnou obetou na
nič Uesúceho manžela?
že som pri ňom nikdy
to postavenie životné
zaplňovat nemofala, jaké
mi patrilo a jakého som
v skutku bola bodná?
n^j-^Q Nie dost, že sMn žila
v messalliancii ? že som
na odmenu na všetky tieto obete konečne vy-
Sla na žobrolu a stala sa terčom a posmechom
celého vzdelaného a elegantného sveta ? I Ešte
sa mi tej výčitky za podiel dostane od toho,
45
314
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 12. 1877.
od nehož som to najmenej zaslúžila, že som
si tomuto všetkému ja príčinou?!"
Ä tu skočila pani Melánia, behala po
chyži sťa fúria, vlasy si trhala a plakala zú-
fanlive. Keď to videl pán syn Aladár, počal
matku tešiť a otcovi výčitky robiť, že ubolenú
matičku sužuje a dosť už utrápenú ešte do
hrobu priviesť sa usiluje.
;,Tedy tak, pane synu ! Ešte i ty sa proti
mne obrátiš? Naposledy budem všetkému ja
sám príčinou.''
„A kto iný?^ pýtala sa Melánia.
„Hahahal Ač mi je nie do smiechu, tu
sa veru už zasmiat musím. Teda ja som
všetkému príčinou. Môj majetok premrhá mať
so synom .... a potom ešte mne dajú prí-
činu, že sme na mizine!"
„Otče, neurážajte nás!"
„Ja vás urážam? Ked vám ten pravdu
čistučkú vysolí, ktorého ste po celý život
trápili, lúpili, teda vás tým uráža? Ach, ach I"
,.Mužu, mierni sa! Na opravdového šľa-
chtica svedčí sa, aby ani v šťastí, arii v ne-
šťastí neztratil vážnosť svoju, no choval sa
vždycky elegantne a slušne. Len nízke po-
vahy chovajú sa surové!"
J, A čo je to za surovosť; keď vám pravdu
hovorím. Len nízke povahy neznesú pravdu,
môžem ja zase povedať, ale šlachetné duše
rady ju počujú a uvážia."
„Hahaha, otče," rozrehotal sa Aladáv;
„až po dnes som nepoznal v tebe velikého
filosofa! Ty si veru od jednoho času až veľmi
zmúdrel"
„Koho by vaše pošetilosti neboly v stave
tilosofoín urobiť, ten by musel byt v skutku
bez modzku človekom."
„Teda naše pošetilosti, pane manžetu?"
„Áno, vzáctna pani manželko ! Na príklad,
tvoja pýcha a nadýman^e sa! Nemu>eli sme
príjst do veľroesta'"
„Sedliakom je pravda najlepší život na
dedine."
„Viac má sedliak poctivosti vo svojej
dedine, lež my v hlavnom meste dnes."
„A prečo?"
„Preto, že sme chudobnejšími od sedliaka.
My nemáme nič."
„Nič? A moje barónske meno?"
„Nech sa páči, či /.an nečo za zlatku
kúpiš. Nech sa páči!"
„Mužu, ty si surový, zlostný, pekelný,
diabolský!"
„Nech, škoda ti bulo tiež dosial tak an-
jelskou byť!"
„Prečo?"
„Preto, že si pánu synovi všetko povolo-
vala a spolu ste ma priniesli na mizinu."
„Aladár je vysokopostavený úradník."
Aladár zarazil sa pri týchto slovách.
„Ale ministrom nebude, lebo na vzdor
mojim ťažkým tisícom do snemu neprišiel."
„Čo sa raz nezdarilo, myslíš, že sa už
nikdy nezdarí?"
„Ja aspoň neverím, drahá pani manželka !
Ked sa nám nezdarilo, počím boly tisíce, tým
menej sa nám zdarí, kecľ jich mať nebudeme."
„Aladár je mladý ešte."
„Bol i mladším už a nešlo to. My sme
pohanení, naša dcéra nás opustila u býva so
ševkynou Antóniou Szikszay."
„Otec si, zastaň si prísne a priveď ju
domov."
„A čo má doma? Múdra si^ pani man-
želka moja. Ty si vydržiavala voždy porady
rodinné, nuž poraď, jako vybŕdneme teraz
z kaluže?"
„Rozijdeme sa každý svojou stranou. Ja
ti nebudem ďalej na obťaž."
„Pozde, pani moja."
„Poďme, Aladár, nechajme tohoto ne-
vzdelaného človeka. Ty máš úrad."
„Nemám ho."
^Čo to hovoríš, synu?"
;,Nrináš úrad?"
„Nemám."
Melánia omdlievala , otec koramisoval
syna a dozvedel sa, že pre náramné dlhy a
iné veci prepustený je z úradu. Na jeho
mieste že iný sedí — a to síce prvý vy-
chovávateľ jeho — Jozef Krasnický.
„To dielo toho sedliaka!" vykríkla Melánia.
;,Hja," slovil Aladár," vyslanec mnoho
môže, preto som chcel byť vyslancom; keby
som bol mohol byť vyslancom, mí»hol som
ešte sedieť i v úrade. Teraz som proletár."
A strašné bolo zúfalstvo troch ľudí, na
mizinu vyšlých.
6. 12 .18T7.]
Orol, obrázkový časopis.
315
*^>^.^* <^ y
J ^, y^ /* * -^^y^ ^ .' .f ^ - '■'-^•^'"^x-
XVII.
„Priatelka moja, teba si musfme sfa
svoju matku, ba viac, sCa anjela vysvoboditeía
a teraz sfa anjela strážcu ctiť."
;,Moja drahá Antónia, jako sa ti kedy
odmeníme?"
^Ja som už stonásobne odmenená tým,
priateľky moje, že sa mi dielo vydarilo. Bôb
odpustí môj veliký hriech samej, keď som
pred podobným pádom zachránila duše mladé.
Oj, keby ja bola našla svojho anjela strážcu
a vysvoboditeía, nebola by som sa tak biednou,
tak nešfastnou stala na celý svoj život!"
Tak besedovaly tri nám známe devy:
Antónia Szikszay, Melánia Vôlgyessy a Si-
donia Hegyessy.
Všetky tri bývuly spolu už od onoho
osudného večera, ktorého Aladárom a He-
gyessym nasnovaných nekalých udalostí sme
svedkami boli. Melániu očiernil Aladár v tom
okamžení u rodičov, však smelo postavila sa
ona pred nich; ale katastrofa zabavenia
všetkých jejich movitostí a vyhlásenie dra-
žobného odpredaju všetkých jejich statkov —
vypudily ju z domu, upravily k ihle, k An-
tónii. Sidonia od toho okamženia. Čo ju An-
tónia z drápov dravca vysvobodila, viacej ju
neopúštala. Dosf sa brat Tihamér, predtým
Martin, i násilne namáhal opät ju do svojho
bytu dostat a zpät priviesC, ale nešlo to. Ne-
trvalo to i tak dlho a miera hriechov Tiha-
mérových sa práve tak, jako Aladárových,
doplnila. Neriadny život jeho a dlhy uvrhly
ho do velikých rozpakov, takže šlo mu v tom
úzkom položení o jestvovanie i o česť. Ne-
vedel si rady, nevedel pomoci, pálilo ho sve-
domie, pálila vina, až konečne schladily luny
Dunaja; do nichž sa hodil, oheň tento. Tak
zhynul Tihamér.
„Dobrý je Pán Bôh," vzdychla si Si-
donia; „keď nás tí opustia, alebo zavrhnú,
ktorých nám on za prirodzených zástupcov
ustanoviť ráčil, vzbudí nám on ochrancov a
zástupcov v cudzích ludoch, tak jako . nám
v nasej ctenej a milovanej Antónii."
A tu objaly obe devy Antóniu a lúbaly
ju srdečne.
„Nás dobré neb^ spolu sviedlo, nevoľné
siroty! Lós náš je stajný, milujme sa a po-
tešujme vospolok. Oj, ktoby sa o tom len
bol ponazdal, keď som v dome matkinom
rástla, že cesta života môjho bude takáto
tŕnistá, takým bodlačím a zvädlými len kvety
posiata? Kto by mi to bol napred povedal,
že krok ten, ktorým som vstúpila do kaštiela
vášho, Melánia, bude tak osudným pre celý
môj život a uvrhne ipa do biedy a úpadku
mravného? Však nač tie spomnienky? Von,
von B nimi zo základu srdca môjho! Som
obet nevolná .... musím trpet a nílčaf prez
celý život svoj! Však ktoby bol len snívat
mohol o tom, že preslávená rodina Vôlgyes-
sych vyjde raz na takú mizinu?"
^Aladár je úpadku našemu príčinou!
Aladár a lahká mysel mojej matky. Chudák,
otec môj, on bol dobrý, šľachetný, ale slabý —
na veky lutovaC ho budem." *
Melánia dala sa do plaču a družky slzily
s ňou.
,;To je tá kliatba našich slávnych rodín,
že neznajú ži( na svete, že žijú len vospust
sveta!" zavzdychala si Antónia.
„A našich mladých ludí, že nemajú sve-
domia, nie vyššej idey života, len rozkoš-
níctvo a pohodlie, až zahynú v kaluži po-
tupne jako môj neštastný brat Tihamér,"
dotušila Sidonia.
„Veru ludia žit neznajú! PrevrátenosC
ludská sama je najvätším nešfastím, ona
všetko ničí a do zkazy ludí privodzuje. Za-
korenené predsudky jedných, nevýslovné ba-
ženie po lesku a skvose iných — > to je ten
nebezpečný rak na tele spoločnosti ľudskej,,
ten ho trávi a sožiera. Tvoja pani matka,
Pán Bôh jej daj slávu večnú, Melánia moja,
bola plná predsudkov o svojom vysokom rode
a jej baženie po skvose i lesku pripravilo
privčasný hrob jej samej i s otcom nevinným,
ňou do priepasti ztrbnutým, pripravilo i hrob
životnému štastiu tvojmu." Tak hlboký názor
do pásma spoločenského života prezradzujúcim
spôsobom slovila Antónia, pri čom si Melánia
oči slzavé šatkou zastrela, venujúc slzy tie ne-
štastným, no neprezretelným roditeľom svojim.
„A prečo hovoríš, milá Antónia, o hrobe
pánov rodičov Melaniiuých?'' pýtala sa Sidonia,
45
316
Orol, obrázkový Časopis.
[é. 12. 1877.
v-'^y^ ^"\ ■'".x-v •-, r% '
...^s,^ .'■ '-
. „Preto, že sú v ňom oba," odvetila tras-
lavým, plačúcim hlasom Melánia.
sTys nám," prejala reč Antónia, j^milá
Sidonia naša, nechcela sdelit samovražedlnf cku
smrt svojho neáfastného brata Tihaméra, aby
si nás nezarmútíla a nenastrašila, len od cu-
dzích sme sa o nej dozvedely. I my sme ta
nechcely žalostnou smrtou pánov rodičov Me-
laniiných zarmútit, — ale teraz ti to povieme,
lebo tajenie je už daromné. Vedz teda, že
Melánia nie len pre svoj smutný hmotný osud,
ale i následkom neštastnej smrti svojich ro-
dičov nosí smútočné šaty."
„Teda mrtví sú oba?"
„Oba/
^Jako sa to stalo?"
„Otravou a útrapami."
„Bože môj dobrý ! Samé neštastné chýry,
veď už niet dňa, ktorého by sa zo pár smut-
ných udalostí neudalo. Hrozné časy!"
„Veru je tak, Sidonia milá! Svet dô-
veruje prímoc sám sebe a keď si už sám
radit nevie, poneváč vieru a dôveru v Boha
nemá žiadnu, zúfa si a často sa i vraždí.
Tak mat našej milej Melánie, keď počula, že
kaitiel a statok jejich na dražbe kúpil Petor
Jablonský, zúfala si a otrávila sa; pán otec
ale vidiac toto hrozné nešťastie, upadol do
tažkej nemoce a v mestskej všeobecnej ne-
mocnici i zomreí."
„Úbohá Melánia!"
„Petor Jablonský jednal šľachetné. Vy-
platil jej majetok rodičovský a chcel neštast-
ným pod výminkou, že mu časom zaplatia,
zpät ho vrátiC, lež prišiel pozde, jich už ne-
bolo viacej, preto ho vrátit chcel našej Me-
lánii."
„Šľachetný človek!"
„Melánia neprijala dar ten pre seba. Ona
sa uspokojila s tým, že bude v kaštieli ro-
dičovskom býval nastojila však na tom, aby
on zostal vlastnostou Jablonského a dietok
jeho."
gObe šľachetné to srdcia I Oj, že nepri-
náležaly na veky sebe!" vzdychala Sidonia.
„Szirmayovci sa veľmi ošemetné k ro-
dičom Melaniiným zadržali ; zlostne nahráva-
júc sa na jich nešfastí, ešte sami majetku
jejich zmocnie sa usilovali; ale Jablonský
jich predišiel. Teraz sa už rozlúčime a ja
ostanem samotnou."
„Príjdeš bývať ku mne," slovily obe devy
naraz.
„Nie, nie, drahé! Nechajte ma; mne naj-
lepšie samej trávit a dokonat tento život
otrávený. Mám svoju vytknutú úlohu života.
Mladé devy budem prijímal do práce, o ne
sa starať, jich strážiť. Poskytnem jim výživu,
zachránim pred úpadkom, ratujem a zachovám
životu a spoločnosti ľudskej. Verím, že dielo
toto bude Bohu milé a ľudom prospešné. Ty,
Melánia, môžeš byt šťastná vtom povedomí,
že ideál života tvojho, ked ti i nemohol po-
dať srdce svoje, teda ti aspoň ochránil otcov-
ský dom a tým potešil srdce tvoje. Budeš
bývať v jeho blízkosti. Ty, Sidonia, budeš
iste šťastná s tvojim Jozefom Krasnickým,
čo zaujal v úrade miesto Aladárovo."
„A Aladár kam sa podel?" pýtala sa
Sidonia.
„Ten sa stal kartárom* a tulákom," od-
vetila Melánia. „Bodaj sa nebol narodil!"
„Oj, koľkí ľudia prekliali už na svete
deň svojho narodzenia! I ja ... ."
Družky tesily plačúcu Antóniu a plakaly
s ňou.
Boly to neobyčajné stvorenia — tie tri
devy naše!
xvm.
v tých utešených veľmestách, ktorých
monumentálne stavby po skvelých uliciach a
nádherných námestiach obdivovať sme zvykli,
— jak mnoho skrýva sa jaskýň hriechu a
brlohov neprávostí! Oškliví sa srdcu pripo-
mínať tu peleše iného druhu, ohliadnime si
len herňu. Vo veľmestách sú ľudia, čo z ne-
právosti žijú, čo žiadon stud pred svetom a
žiadnu bázeň pred Bohom nemajúc, zločincov,
nemravníkov, škodcov a vyvrheľov spoločnosti
ľudskej ukrývajú, pritulujú a príležitosť ku
každému čiernemu Činu jim dávajú a sami
z toho hmotne koristia. Zvrhlí, na tele i na
duši bankrotovaní ľudia hodia sa obyčajne
na takýto obchod a hovorievajú, že jim jich
„gscháft" dobre ide. Tak to býva na svete,
kto k dobrému a cnosti vede ľudí, ten môže
i hladom zahynúť, toho si svet oškliví, toho
č. 12. 187í.]
Orol, obrázkový éasopis.
317
nenávidí, od neho uteká. Kto svetu bránu
k volnému hrešeniu otvára, k tomu sa túli,
toho si oblubuje.
Grófka Nyáry^ ktorú sme ešte na volbe
vyslaneckej i s dcérami prítomnú byt videli,
rozlúčila sa so svojimi dcérami, rozlúčil sa
musela, lebo zomrela. Araňka i Oizella zo-
staly samy dve bez rady a pomoci jakq na
ľade. Krása míňala sa už, záletníci redli,
bieda sa počala blížit ku nim. Oni, čo na
budúcnost nikdy neboly pomyslely, čo len
žily a užívaly, tesily sa a fintily, zabávaly a
vyrážaly — prácu nepoznaly. Jim bol život
úživou, a keď jích matka práve počas svojej
úživy z toho sveta neuprositelnou smrtou
vyrvaná opustila -- čo jim pozostávalo?! . . .
Boly v skutku biedne.
Vo vebneste v „peknej ulici," taký ná-
zov mala tá ulica, nachodila sa ošklivá her&a.
Dve grácie, na jichž tvárach, ač boly dost
pudrované a namalované, dobre a zjavne bolo
poznat stopy času, ríadily tento tak rečený
ústav. Sieň herne bola priestranná, tmavá,
mnohými kútikami i tajnými kabinetmi opa-
trená a mala dvoje oddelenia: jedno pre
noblejšícb, druhé pre pospolitej šich ludí. Tak
to potom vyzeralo, že kedf medzi tými noblej-
šími videl človek vätšim dielom zpustlé tváre,
v tom druhom oddelení boli samé podozrivé
osoby, odstrkujúce od seba na prvý pohlad,
podobajúce sa zbojníkom bakonským. Táto
miestnosf bola hernou, v ktorej ludia jiedli,
pili, hrali v karty, i billiard, i v šach, a slá-
vili každonočnie orgie ohavné zpustlého ži-
vota. Ač bola táto jaskyňa hriechu pod prísnou
policajnou dohliadkon, preca stávaly sa tu
vraždy a zbojstvá, až človeku vlasy dubkom
stávaly. Neraz bolo počut; že na výročitý
trh prišlý vonkovan vlákaný ta pod zámienkou
„na víno," „na pivo" alebo „na kávu,^ od
prefíkaných lotríkov herne vo hre všetky svoje
utržené peniaze utratil a potom v zúfalstve
sa prestrelil alebo do Dunaja skočil. Iný raz
zase hovorilo sa, že peňažití ta vlákaní ludia
nikdy odtial nevyšli, zmizli a zkapali na veky.
A túto herňu ríadily dve devy. Vyzeraly
ony v tejto miestnosti obe tak, jakoby sa
v nej boly zrodily, tak jim to svedčilo. A na
podiv ! Grófskeho vraj pôvodu osoby celkom
vlúdne a dôverne chovaly sa ku všetkým
hostom, nielen k tým z prvého, ale i k tým
z druhého oddielu.
Raz zpozorovaly tieto dve sestry hriechu
podvečer mladého človeka v ošumelpm rúchu
do herne sa blížit. Šiel nejistým krokom
k jednomu stolu, sadol ku nemu a pýtal si
vína. Obe sestry pozrely jedna na druhú a
kývaly si hlavami na srozumenie, že bo obe
dobre poznajú. Mladý človek zatlačil klobúk
do očú a pil víno ani dúha. Tu priblížil sa
ku nemu jedon hráč a vyzýval ho ku hre,
jakákoľvek sa mu len lúbit bude, či k bil-
liardovej, šachovej, lebo kartovej.
„Ej, dajte mi, člov«ee môj, svätý pokoj
s hrou," odvetil tento, ,ja som hru svoju už
dohral."
„Prepustite toho pána mne," vmiešala sa
medzi to jedna z diev; „on sa bude so mnou
hrať."
Mladý, ošumelý človek podíval sa deve
do očú a zarazil sa.
,,Zdá sa mi, že ma môj bývalý ženích
už ani nepozná. "^
„Ba veru nemohol nám vyhnút," slovila
druhá; „darmo sa namáhal."
„Araňka, Gizella Nyáry I" zvolal mladík.
„My sme, pane Aladár. Vidíte, že sme
vždy súcitili! Danno nás svet rôznil, preca
sa len shliadame. Sem ruku, lubý môj, budme
svoji, vstúp medzi nás a bud králom tohoto
kráľovstva. "
Dlaň plašia a Aladár bol zverbovancom
herne.
Araňka s Gizellou hrá valy sa každodenne
s hosfmi samy a rozumely dobre svojim vecam.
Nie každý sa pustil s nimi do hry, lebo mali
veliké šfastie^ iní zase hovorievali, že roz-
umely kartárskemu klamú. Aladár prospieval
v tomto tiež a pod krátkym časom išla jim
dobre hodina.
I dnes hrá sa Aladár s hosfmi a Araňka
stojí za jeho stolcom a pozerá na jeho karty.
Aladárovi výborne ide, vyhráva neprestajne
a Araňka usmieva sa blažené.
Hostia zase prehrali. Aladár shrnul pe-
niaze a Araňka sa usmievala.
„Pfuj," zakričal hosC, „je to atštastie,
ustavične prehrávame!"
318
Orol, obrázkový éasopifl.
[Č. 12. 1877.
„Aladár svojej veci rozumie," dodal druhý
'hosC.
„Nepochybujem, páni moji," sloví tretí
host nedôverive; „ale to nepochopujem, jako
mohol mat Aladár všetkých štyroch tázov?**
„Tu 80," vyhodí jich Aladár.
„Ale u mĎa je piaty, pane," sloví hosť,
„a toho ste vy mne nadelili; odkial sa vzaly
vaše ?"
Araňka chcela sa vzdialiť. Zadržali ju,
našli u nej hru kariet iných a iba troch tú-
zov, i zvedeli hneď, že ona Aladárovi podá*
vala tajne karty.
. Takto klamala Araňka s Aladárom. Z toho
ztrhla sa hrozná trma vrma. Oškodení chceli
mat zpät svoje peniaze, počalo nadávanie,
krik; keď ale Aladár s Araňkou nepopustili,
peniaze vydat sa zdráhali, prišlo to na bitku.
Už zablysly nože a lietaly do hláv poháre.
Krik bol vždy vätší a bitka zúrivejšia. ' Tu
potácal sa medzi rebrá nožom pichnutý Aladár.
XIX.
V bývalom kaštieli Yôlgyessovskom, te-
raz vlastnosti Petra Jablonského, bolo hlučno
a veselo. Mnoho hostí a hostín vídal ne-
omyfne kaštiel tento ; ale úprimnejších a ra-
dostnejších snad nikdy. Utešená záhrada —
bol práve pekný jarní čas — len len tak
hemžila sa hostami a služobníctvom. Dnes
slávila sa tu svatba jednoho prešfastného
novomanžeiského páru: Jozefa Krasnického,
ministerialného úradníka, so slečnou Sidoniou
Hegyessy, pochádzajúcou takže z hlavnieho
mesta. Novomanželia sú príatelmi majiteta
kaštiela^ Petra Jablonského a jeho spanilej
manželky Marty. Pán professor zo všeučelišfa
trávi leto obyčajne na svojom panstve a tak
došlo sem mnoho priateľov i jemu i vydržia-
vať sa majúcej svatbe k vôli. Peter s An-
tóniou previedli pri Sidonii úlohu svoju do-
konale. Nie len že ju ochránili, ale ju i v stav
manželský odovzdat nezameškali. Krasnický
poznal Sidoniu u Jablonských. Deva, čo
v Pešti mala prístup do domu Jablonského,
priateľa to Erasnického, nabyla v očach tohto
ihneď velikej ceny. Pekné bolo jich poznanie
a zasnúbenie sa. Jako prvýraz videl Kras-
nický utešenú Sidoniu, súcitil s ňou a lós
jej robil ju v očach jeho ešte vzácnejšou.
Raz pri mesiačku )kechádzali sa obyvatelia
kaštiela, Jablonskovci totiž i Melánia po zá-
hrade. Krasnický viedol sa so Sidoniou prez
lavičku rybníka na druhú stranu záhrady.
Tu stúpila ona jakousi náhodou mimo a už
letela do vody, z nejž ju Jozef v náručí svo-
jom vyniesol a s ňou sa zasnúbiac, viac z neho
nevypustil. Okolo rybníka toho chodili často
mladí zasnúbenci naši a oblúbili si ho jako
nevedomý základ jejich blaha, a všetko jim
prialo, aby sa prez celý život len v ustavič-
nom blahu a štastí kúpali. —
Obrady sobášne i tabula sa skončila,
večer malo byt k pocte novomanželov uspo-
riadané divadelné predstavenie a po ňom
tanečná zábava. Pri divadelnom predstavení
mala účinkovať i Marta, Melánia a Antónia.
Marta obzvlášte maia i koncertovať na forte-
piano a na to sa všetko tešilo, kecT nastávala
jim duševnia úživa počuf tú, čo i vo velmeste
koncertovala tak, že jej to koncertovanie
vence slávy prinieslo. Medzera medzi stolo-
vaním a večernou zábavou mala byt vyplnená
výletom do poIa, pod hory.
Veselá svatobná družina s radosťou sa
pobrala a s plesom pozdravila miesto výletu
svojho, utešený letohrádok pod horami stojaci
a preplnila ho. Tu na tom istom mieste v čas
velikej búrky sišli sa dve duše na ceste ži-
vota, Petor Jablonský a Marta Javornických.
Oba opustení, smutní, zronení, beznádejní
došli sem na miesto toto. Však jako sa tu
raz sretli a sišli, tak sa nikdy viac neopustili
a prez rozličné búrky života prišli do prístavu
pokoja, prišli k slávnemu cielu životnému.
Tu na mieste svojho prvého sa potkania dal
vystavit na večnú pamiatku Peter utešený
letohrádok, najoblúbenejšie to miesto pobytu
jeho a manželky v letnom čase, miesto tak
oblúbené, že ho temer každodenne b^bom
leta navštevovali.
Utešený a srdcu milý je pohíad na ten
letohrádok, no ešte o mnoho utešenej ši na
ten roj hostí pred nim a po lúčine sa he-
mžiacich. Vyzerá tá svatobná družina jako
pestrá kytka, ktorú umelá ruka uvila, okolo
prosredních dvoch diiahocenných kvetín mnoho
č. 12. 1«'<7.J
Orol, obrázkový časopis.
319
•■ ^"-.j^- *-" -^
Vy-»w**w -S.^
iných vzáctnych, viac menej rozkvitlých i ne
rozvitých púčkov umiestnila.
„Ktoby nám to bol smel veštiť, starý
kamarát/ oslovil Javornický Jablonského,
„keď sme sa poprvýraz v dome tvojom po-
znali a dietky svoje vospolne si pre nejistú
budúcnost zasnubovali, že sa to takto zkončí,
že sa mi tolkého potešenia na svojich, vtedy
tak opustených dietkach dožijeme?'^
„Veru veliký je Hospodin."
„A veliký je duch a veliká vždy bola
viera tvojho syna, príatel môj ! či sa pa-
mätáš, čo nám hovoril v tvojej chalupe vtedy,
keď sa s Martou mojou zasnuboval a my
sme horekoyali, či sa pamätáš, keď slovil:
Nenie našou úlohou teraz horekovaf a be-
dákať, ale radšej o budúcnost sa postarať.
Naša budúcnost musí zahanbiť minulosť, musí
nára dat zadosťučinenie a musí pokarhať zlo-
myselníkov. Ja verím, že všetky naše žiale
blažená radosť zamení. O, jako sa to krásne
splnilo!"
„Poď sem, Petrík môj, poď už," volala
Marta synáčka svojho, ktorý sa s Melániou
zabával, „neprekážaj tetičke Melánii v zá-
bave."
„Ten šuhuj sa ozaj viacej má okolo Me-
lánie, • lež vôkol svojej matky," slovil Petor
Jablonský.
„Keď ho Melánia tak velmi miluje," po-
znamenala Antónia.
„NebráĎte mi toho dieťaťa," prosila Me-
lánia, „ono je také múdre a láskyhodné;
chcela bych, aby večne bolo okolo mna. V po-
hlade jeho milom zabúdam na zlé časy, za
búdam na všetky hrozné údery osudu a bý-
valé peklo môjho života, — v jeho nevinných
očiach vidím slavné nebe."
„Tým viacej ja v čistom zraku malunkej
Martušky,^ ozvala sa opät Antónia. „Ó, jak
štastné to dieťa pri dobrých rodičoch! Ono
sa pod strážnou rukou jejich vyvinie sťa
utešený, vetrom a mrazom nedotknutý kvet
pod papršlekom slunečním. Kebych sa ja
mohla stať ešte raz dieťaťom!"
„Deťmi musíme všetci byť čistotou a
vierou srdca," poznamenal starý Javornický;
rlebo hovorí písmo, že oebudeme-li jako deti,
nevôjdeme do královstva Božieho."
„A kto dieťa to zbaví neba jeho, čo
tomu?" pýtala sa Antónia.
„Tomu beda!" pokračoval Javornický;
„bo zase hovorí písmo, žeby mu lepšie bolo
mlynský kameň uviazať na hrdlo a do pre-
pásti morskej zahodiť."
„Ó, Aladár!" zavzdychala si Antónia.
„Má hroznú odplatu !" slovili naraz Petor
Jablonský i mladý zať Krasnický ; ;,leží ranený
vo velmestskej nemocnici."
„Jako sa zas vrátiť do tej Budapešti?"
prehodila Antónia.
„Zostaň tu so mnou!" odvetila jej Me-
lánia.
„Pôjdem, pre mňa nik a nič niet viac
na svete, len moje povolanie."
„Melánia, poď i ty s nami, vyraziť sa
z bôlov svojich. Poď, milá!^ volala ju šťastná
nevesta Sidonia.
„Nechaj ma — ty blažená! Načbychja
mala kaziť blaho vaše? Mne dobrá samota,
mne sveta netreba. Za živa si brata vidieť
nesmiem, nie, on je podliak! Jak zomre —
pôjdem na hrob jeho; navštívim vás potom.
Žite šťastne."
Všetko sa na tej svatbe veselilo, len dve
duše slzely: Melánia a Antónia.
XX.
Araňka a Gizella boly policiou zadržané
a po úradnom prehladu domu do väzby vsa-
dené, majúc sa zo všetkých prevodzovaných
klamov zodpoviedat. Aladár ležal v obecnej
nemocnici velmesta ; bol tam viackrát súdobne
vypočutý a nádeje nebolo na jeho uzdravenie.
On bol síce ešte mladý, ale nesilný šuhaj;
isté teda bolo, že následkom rany svojej
trápne zomret musí. Pri všetkom tom len
lekárovi Petrovi Jablonskému mal čo ďakovať,
že ho z nemocnice čestných ludí nezavliekli
do nemocnice v kriminálnom väzení. Prečiny,
aby sme neriekli zločiny^ ktoré popáchali
v svojej herni v spoločnosti s Araňkou a 6i-
zellou, vyšlý boly na ávetlo. Ale dozvediac
sa, že Aladár na isto zomre, všetku vinu len
na neho skladaly, chtiac tak samy seba rato-
vať; ale všetko to nič jim platné nebolo. —
Tam teda leží v nemocnici v zúfalom
stave, v hrozných bolastach a s ťažkým sve-
380
Orol, obrázkový časopis.
[t 12. 1877.
domím ten pred tým tak hrdý a slavný švihák
Aladár Vôlgyessy! On, tá pýcha a nádeja
svojich rodičov a zvlášť matky, priviedol i ro-
dičov do hrobu, i majetok jejich na mizinu,
i čestné meno jejich do potupy a ha&by. Po-
vedomie takejto hroznej viny faží dušu jeho
a ten hrozný výhlad do budúcnosti robí ho
zúfalým naskrze. Veď čože ho očakáva? Strach
a hrôza len myslet na to! Nevystrábi-li sa
z rany svojej, čaká naňho hrob; vystrábi-li
sa z nej, prihotovený mu je hrob živých —
hanebné väzenie--
K fažko nemocnému vstúpil lekár, vľúdne
a prívetivé prihováral sa mu ; ale tvár jeho
sa nevyjasnila, v nej len úcta k vstúpivšiemu
javit sa zdala, o vniutornom pokoji nedalo
sa na nej badaC ničoho.
„Lepšie ste spali?**
„Ďakujem. Moje svedomie spať mi nedá.
Keby sa už len skôr zakončily moje múky!"*
„Úbohý mladíku, dúfajte v Boh^; len
on má moc, svedomie vaše uspokojiť! Pošlite
si pre kňaza; v takomto položení, v jakom
sa nachodíte, nemá ludské slovo potechy a
posily, tu musí sa človek k slovu Božiemu
utiekať."
„Ja som Indmi i Bohom zavržený človek.^
„U Boha niet prijímania osôb, on ne-
zavrhuje žiadneho.
„Ja som prepadol ludskému, prepadnem
.i Božiemu súdu, pred ktorým sa trasiem."
„Upokojte sa! Ja vám len jako lekár
radím byť pokojnej mysle a pokojného ducha
v prospech vašej rany a v záujme vášho po-
loženia. Ten vniutorní pokoj nezameškajte
hladať ,tt toho, koho som vám označil."
„Urobím to iste ešte dnea. Ale ma ne-
opúšťajte, prosím vás ! Vo vašej a Krasoického
prítomnosti tak dobre sa cítim. Oj, keby som
vás dvoch bol počúval a nasledoval, vás opo-
vrhnutých mnou mentorov mojich, mohol som
byt šťastný!"
„Už je pozde, duša moja! Tento život
sa vám zaviera, pripravujte sa k tomu več-
nému, jehož brány vám už skoro smrť vaša
otvorí."
„Smrť, smrť! Ja som ani nežil, život
som samovohie a ľahkomyseihe si zabil. Nič
som nevykonal dobrého, na mojom mene
kliatba."
„Upokojte sa. Oj, keby vás chcela počuť
mlad naša,* keby si pád váš chcela za vý-
strahu vziať ! Zásady, pevné a neohrožené
zásady musí mať človek mladý na svete, aby
sa z neho vyvinul muž, muž rázny, úlohu
života jasne chápajúci a v boj jeho otužený.
Bez zásady a ducha mladík zablúdi na ce-
stách života, utonie v kaltíži svodu a hriechu
jeho ; lebo nemá sily, ktorá by ho na površí
udržala a od zaviaznutia do prepasti zkazo-
nosnej oratovala. Náš moderný svet honí sa
za blýskavými tienkami a lienkami, v pýche
a marnomysli svojej drží úživu a marnú slávu
sveta za ciel života, až pochodí tak, jako ne-
uúielé deti za motýlom behajúce : motýl uletel
a oni padlý do blatnej kaluže. Ľutujem vás,
mladíku, ale i vy ste tak pochodili!"
Nemocný zavzdychal a z úst jeho vy-
chrlil sa celý potok krve.
Lekár po očistení vyteklej krve ešte po-
kračoval, keď badal, že nemocný rád počúva.
„Hlavnia vec v živote ľudskom je práca,
je plnenie povinností. Milovať svoju rodinu,
svojich rodičov, bratov, sestry, priatelov;
milovať tú širšiu rodinu — národ a vlasť a
tejto ochotne slúžiť, prospievať — to úloha
naša. V tom stave, ktorý sme si vyvolili za
úkol životnej práce, keď kto svedomité plní
povinnosti svoje, jedno to, či je vyššieho, či
nižšieho stavu, — ten žije dobre, pravé, boho-
lube; ten prospeje rodine, národu, vlasti a
lúbi sa Bohu i má požehnanie jeho. Oj, čo
tu pri namáhavej práci a boji radostí a po-
žitkov a to radostí a požitkov pravých, ne-
škodných, blažiacich!"
„Oj, zvestujte tie zásady svetu mladému,
výtečný mužu; mne ale odpustíte naposled,
nie len že som dobré rady vaše zamietol,
ale i že som vás tak často v živote zaznával
a obrážal."
„Nech vám odpustí milostivý Bôb, mla-
díku; tu moja pravica; ja vám odpúšťam, ja
vás ľutujem.*'
„Ďakujem, srdečne vám dakujem, vy
šľachetnosť samá; lež dovoľte ešte, dovoľte
predniesť dve prosby."
„Stojím k vašim službám."
č. 12. 187 7. J
Orol, obrázkový Časopis.
321
„Zaujmite sa úbohej Melánie i ua dalej tak,
jako dosial a proste ju, aby mi i ona odpustila.^
.Melánia, úbohá dobrá sestra vaša, je
zaopatrená, nemajte o ňn viacej starosti, a
na kolko jej dobré srdce znám, ona vám
istotne odpustí a za vás modlit sa bude.*
„A Antónia?"
gl u tej budem orodovat za vás."
„Ďakujem, ďakujem " riekol namá-
havé Aladár ; chcel ďalej hovoril ale tu vy-
chrlil sa opät prúd krve z úst jeho.
Na tom peknom kerepešskom cmiteri
mnoho hrobov nových I Na jednom z nich
Uačia tri postavy, dve devy a jedon malý
chlapček. Ten nový hrob kryje Aladára a
pri ňom klačia: Melánia a Antónia so sy-
náčkom svojim. Y tom hrobe skrytý je pô-
vodca jich žialov, neštastia; — a oni sa
preca pri ňom a za neho modlia.
Láska a lúbosC nepozná pomsty, jej po*
mstou je modlitba!
■^-N.*Os>t-^
K OrlovL
JNelakom sa, Orie, na kvet cudzích hájov.
Na otravnie barvy lží a pýchy bájov,
Ani sa nezpúštaj na telies mrtviny:
Hor do slnka vesluj nad Tatier výšiny;
Zrakom Božím zaviet^) do rodnej hlbiny!
Tisíce tam hradov zakliatych (a čaká —
Len pozri a každý sa ta nalaká.
A BeS| čo nám väzní národnie poklady,
I Anjel, čo stráži raja nám záhrady,
Odomknú na rozkaz Boží ti zátvory.
Sriebra tam a zlata rýdzieho prahory,
I veštcov a veštfc čakajú ta sbory,
Žebys jich z väzenia tisícročia viedol
Do rajhradov Božích Božou vierovedou.
Len zaviet do duše zakliatemu ludu
A sopri sa spure spurného osudu
Spurou prapokory, ktorá vytrvala.
Keď spura pýšnikov na ňu dorážala,
Na nejžto moc Besov všetkých sa strieskala;
Vojsk a búr satanských i tyrana sila
Vždy sa znovu lomí, bo raz sa zlomila.
I jed vedy lživej a pýcha vzdelanstva,
Zbojstvo úžemíkov a lest rodopanstva,
Jed smilnej nádhery, zrady a oplanstva.
Jed luzy spodlenej, opilej, bezbožnej.
Jed moru a módy cudzej velkomožnej.
^) Vietiť znamená pezerat i vraveť, či hovoriť.
Pozn. Pôv.
Všetky jedy Besa len tu sa ztierajú.
Na skale pokory v liek sa premieňajú.
Sám Bôh stal sa skalou pokory na veky,
Žeby na vzdychania pretrel Besov vzteky.
Na spev odozvučil pokorných náreky.
V tú skalu sa zaklaj, skalní orie Boží!
Len to slovenskému ludu už zosoží;
Len to ho vylieči z mrzkosti poroby,
Z rán duše i tela i všetkej choroby.
Keď v tej Boho-skale stvrdí si rodinu
Nad ocel, nad diamant, nad nebies tvrdinu.
Keď i koreň pýchy v sebe navždy zmorí,
Pánu sa pokory samému pokorí:
Vtedy sily vraha v život svoj vostvorí;
Prestane si rodiC — tyranov na seba,
V rod Boží zaž^e každý kúsok chleba
A každým nárekom vznesie sa do neba.
Nuž v tej skale pobuď praláskou zakliaty.
Kým slnkom Praducha nebudeš ohriaty —
Kým rod zotročený, na krta zmenený.
Nebude Prabohom v orla prestvorený;
Tri milliony orlov a orlíc Tatranských
Kým nevzletí s tebou do sborov slavianskych ... .
Potom so šaragom orlov, orlíc svätých*
Oddaj sa do duchov silných a bohatých;
Podmaň pánovitýcb, vysvoboď zqatých.
Krásy neba, mora i zemskej šíriny
Znes do slávochrámu tatranskej otčiny!
Samo Bohdan Hrohoň.
-orOO*^**-^
Slovenská sirota.
Skizza zo života nášho ludu.
Otec pláteník vypustil dušu pod vraže- dína. Živáni pobrali mu v potu tvári na chrbte
dlným nožom živáňov v okolí Veľkého Vára- nesúci tovar, z ktorého svoju čeliadku biedne
46
382
Orol, obrázki>vý časopis.
[Č. 12.1877.
iiv^. MMkfi, Ná/^m, iMM^íltk Sft na lepšie
ii^iOibky 4o P — Tui^ oádemiíčka pri sta*-
Yäaí iiáro4piiebo divaiUi» p^iic^ucj ťažkou
prácou zmorejiá (postila 2Ói^r|kt laa vysokoin
leáení, padte oa nakopené kan^me a zabila
sa. ZostpUa sirôtka — (Se^enuro^ Vojtech,
pekný, nevinný ^ ten kvietok na ^^rivskej
polane, vystariený dažďu a sl^^, y^trom^
búrkam a zimci.
Či nezahyne?
Keď Vojtechovi dobrú matičku do čiernej
zeme na večnost odprevadili, zaplakal uae-
dave a slovil:
„Ja biedna sirota 1 Nemám otca, mmám
matky; neiBám sestry, ani brata. Kto teraz
volat m| J^iie ku s^b^ yl9dnyiQi a láakayým
hlasom: smi prijd, diefa ^lojel j^tože teraz
vtĺskaC mi bude do ruky i keď MaäQý (Maden,
kúsok dobrébo i;ble|[>íka? Ktoío tf^ra^ pre-
oblečie mi čistú, k^«a dlbp poseká koéielka
začierni, kto obäje, k^ď sa rozdeiáe? Ktože
teraz pohladká tváričku moju a srdočQe po-
bozká čielko moje, kaď budem dobrý a po-
slušný, a kto ma opatrí, keď ochoriem ? Všetko
toto robila moja dobrá matička, m^j dobrý
otec, ktorých viac nemám !^
Známi ludia zo susedstva, ktorých mluve
rozumel, keďže bola jabo mUiva materinská,
odstahovali sa do iných uUc mesta, ktorí
sem, ktorí tam; jich miesta zaiQali Qudzf>
neznámi, lásky pre svoje vlastné deti nezná?
j úd, sladkú reč Vojtecha nebovorii^Gi. Keď
sa u nich Vojtech oa prahu dvier ukázal,
hodili mu jako žobrákovi sJAidku chleba, tu
i tu dovolili mu poihnat sa so svojimi diet-
kami. No nepatril on ku rodine, i zunovali
ho sa krátky a ea^veli pned mm dvere.
Cituplná^ ehiilostivá sirota slovenská vy-
klúdila sa z prítvoria a šla váhavo dolu me-
stom po dlbýeh uliciach medzi davom lud-
stva. Hlad bol prvý, čo ju zastavil. Stála na
poroží ulice pekaej, sta zabarvené vajíčko,
rovnej sta zázrivská dolina, v ktorej sa oa-
rodilo. Pohliadla bojazlivé premávajúcim sa
doočú, či sa ktosi nad nim nesmiluje. Srovná-
vala tváre prechádzajúcich sa s tvárou svojho
otca, svojej matky, ktoré sa mu neprestajne
v duchu usmievaly a už vyvolat chcela : ^Tu
som, otec môj, mat moja !^ No darmo, Ludia
owJí ioié na ms^ali, jako uáetiit isloxeyimkú si-
rotu. Bože, naprtv že teAto« s^iti vAIu trm
napadi^úá beh sv;eital ^
A vem žeby sirota |ia$a l^neď v pryý
deň výletu svojjio zahynula bola, kfby m
pomofc svojeti.
Naproti Vojtechovi na poi^ idice stála
hodná Slovenka od Trenčína ; p^dii^ala obrat-
ným mužom svojim 4orában>é vJkuspé košíky.
I j^bJ^del sa Vojtech na dobrú a mďá tvár
ženy, a ona pol^vala ho, w^olala v pek^ig
mlnve slovenskej ku sebe a vtisla mu do
zmeravenej temer rúčky čo mala — niekolko
ebležanýcb jabĺk a smidku chleba s vlúdnym
slovoB^ ;
„Na, diefa moj% zjiíedz si asfoi tota,
bo si hladné, a €hoď domoR, bo ^i' zimil^
Slovenská sitota, posludioát naučená,
vyslovila v miUm evojom pohb4e:
„Páft Bob zaplať !«
V belasom OiŠku zablysla atoa vfaky jafco
rann^ia nosa v aloktt a -^ pobioala sa iblej.
Či domov? Toho ftemala* A jalco mu Anltal
ten vďačný milodar, skropený nevinnou slzot
pri pomyWenkp, že nemá domu, že na nibohú
sirotu nikde nikte nečaká? V prudkom vetre
niesly sa chmáry aiahon ohCažené a sihi
vrán zytôCiJa aa z nieh na pokiH»(vie väzí a
vysokých domov proti nastávaíúoej noci. I si^
rota naša Uadala prístreiíe tam v blískem-
dome za vrátami. Divé vmnj nsdaly si v pe^
kojí, no táto vyhnal nemilosrdný vrátnik a
nadal jed de slovenskej sberby. Eedf sa zmrklo,
ntiahla sa bojazlivé do poeUčného kúta stien
a tam zaspala. Jaká postrf, taký qiáaek.
Úboža diefa objalo si studený, bezcitný ka-
meň — ten ho bránil pred žeravým vetrom ;
no prebúdzalo sa, keď ho bočky zabolefyna
tak tvrdej, tvrdej posteli! —
Na druhý deň naša sirota pustila sa zase
len mestom. Zima lomcovala a hlad súžil jej
útle telo. Zimu jak tak, ale hlad — ten
zniesC nemohla. Prišla na miesto, kde ju
včera polutovali, pohostili. Tam vyzerala a
čakala kohosi od rána do poludnia, od po-
ludnia do večera, ale, kto sa bľadému očku
jej nezjavoval, bola dobrá slovenská žena,
jejžto ludská obličaj tak hlboko v duši úbohej
siroty utkvela. Dav ludstva vlnil sa ulicami
č. 12. 1877.]
Orol, obriskOTý éaso'piA
SS8
dnesi Titc, tei. tcopé, ald čofe tirôtké a ndia,
lutíí y &om BOBOžikítoho, koho si zoeM žiadala ? !
V blízkosti bladej siro^ Ba pekne za^
metenej dlažbe, pod sochou, skupenikiu Svä-
týchrpFedstavulňeou, sttí stavec o barly opťetý.
Neprosil, nezobral, keď po velmestách žobrat
nevolno. No, stál len pokojne, preberal ru-
ženec nemocou vycivenými palcami a šeptal
pri tom svoju každodennú modlitbu. Pred
nim na plachetke ležia rozmanité, pestré
veci: barančoky, ovčičky, kozičky. Je to
všetko z hliny, pavlnou a pozlátkou ozdobené.
Jako by žily, tak milo pozerajú barančoky
so zlatými rožkami na bladú, eimou trasúcu
sa sirotu. Strašne vyzerá Mikuláš a kominár,
oba zo sušených sliviek shotovení. Nik ne-
zastaví sa pri starcovi, aby nejaký ten dar-
ček pre. dietky svoje od neho kúpil ; kdežto
v blízkom sklepe len tak hmiria sa davy
ludu, kupujúceho nádherné darky pre dietky.
A len kedy tedy zastaví sa pri starcovi ne-
zbedné nektoré chlapčisko a smiechy vystrája
z jeho tovaru, paličkou ďobne do Mikuláša,
že sa tento zvalí a slivková noha mu od-
padne. Starcovi zaiskrila sa slza v oku. I si-
rota pozerala neďaleko stojac na lesklé hračky
a na ošarpaného starčoka a horká slza za-
liala mu očká Keď jedon druhý z davu
ludstva žobrákovou starobou a chromostou
dojatý siahol štedrou rukou do tobolky a dal
z nej medliacemu sa milodar spešne, aby to
strážnik nezbadal, vzal tento uveličený a za-
hrnul milodarca v tichú modlitbu svoju.
Slovenská sirota nemala smelosti pýtaf
sa premávajúcich, i oslovila starca žobráka
s chúlostivým, v plači sa topiacim hláskom:
„Ach, či neznáte, starý otec, kde je tá
dobrá žena, čo ma včera tu polutovala?^
„Veru neviem, synku môj. Keď vystala,
nuž vystala preto, že sa blíži Svätvečer,^ od-
povedal na krátko starec, v modlitbe po-
kračujúci.
A čo je Svätvečer?
To je ten prepamätný čas, v ktorom
krestanstvo pripravuje sa ku sväteniu pa-
miatky wBOľoáÉeíÚB Ježiša Kristal ffla, jako
nábdžBÍ bmú sa do chrámu Božidio, aby tam
ttvítali ias radosti nad pffchodom Toho, ktorý
neVinňé dietky tak velmi milovali
A si^venskáí snrota ila la davom Iné*
stva — do chrámu. Druhé deti pod oobnuMMi
svojho otca,. 9voJ€9 maitky; tolio sasBotné,
opustené^- A preoa, jako sa mU' srdce zatíšilo,
keď stálo tam pod klenbami v«)di)néfao chrámu.
Ono tam v tak velikom' krásnom pritúli, kde
ublíženia niet. Jak dobte mu tam I Nailo' si
v kútiku miesto a nemilosrdný vrátny ne^
zavrátil ho. Zapomenulo na zimu, na Uad,
na žiale, keď zavznel hlas utešeiíý a hbdbi
prenikajúca.
Jak spokojné je ubôžai naše, ie v za-
čiernených, otrhaných* šatočkách, s polobosýma
nohama dovolene nra bolc stá( čo len v blíž-
kosti skvosne odetýeh dietok, ktoré otcovia^
matky k uvítaniu Narodzeniatka Ježiška sebou
do chrámu priviedli, tiišiae, že jich tam donn
rozmanité pekné dary od neho očakávtgú. Ono
obdivovalo to more rozvlneného svetla po
chráme a samovolne postilo sa vo vrúcnu
modlitbu — „Otče náá,^ to jediné bohatstvo a
dar, ktorý mu oslávení rodičia po sebe zanechali.
Na vyvýšenom ibieste objavil sa muž
nábožný, obličaja milého, v rúdni hromobyčaj-
nom, so svätou knihou v ruke. Zatíchnul
spev, zatiekla hudba, naístalo živé slovo. Bol
to kňaz na kazatelnícL Kázal o Ježiškovi,
narodzenom v jesličkáeh, medzi pastiermi
v chudobe a zime, ktorý miluje malé, nevinné
dietky.
Slovenská sirota počutia ctihodného
muža s úlubou, jako otca, až do konca. Cti-
hodný muž išiel k oltáru. Ešte raz ozval sa
spev s krásnou hudbou a nábožní krestania
hrnuli sa z chrámu domov ku svojeti, priate-
lom, známym — na hody a chrám zostal zas
pustý a tmavý. V dave ludstva našiel sa
malý Vojtech na ulici.' V chráme je pusto a
temno ; po meste veselo, v domoch plno svetla.
Naprosried mnohej panskej' i chudobnej izby
stojí konárik zo stromu slovenským Tatrám
najmilšieho — zelená jedlinka v peknú ná-
dobu prenesená. Na voňavých ratoliestkach
kolembajú sa pekné dary, poslušným defom
na odmenu, menej poslušným na povzbudzenie
k poslušnosti Ježiškom zvestované. A tie
sviečočky na ratoliestkach, jako si nenútene
plarroeňoni mihotajú! Už doborievajú, zvesto-
vané dary zo stromčeku rodnú a v domácom
46*
Orol, obriskoTý íaíopis. [Č. 19. 1977.
som bol a dicem i dalej byt dobrý, poBluäný
a úctivý. Zamili^že i mňa malého opustenélio
Vojtecha a vezmi ma ku sebe."
A Od Tyalyäal nevinnú Biroto, keď né-
naála miesta na evete. Plakala a za^la
kruhu udomicnila sa vzájomná radost a bla-
ženstvo.
Jak milý je ten Svätveier 1
Sirota ďovenská díva sa oknami na ten
skutočný obraz milého SvfitveČera.
Jaký pocit zmocnil sa
ňou pň poklade na obraz
tento?... Zaplakala use-
- dave, že ona tak opu'
stenát... Atíebnezdičky
na nebi v nepremeranej
vyaokoBti, čisté jako dnSa
nemlovniatka, dfvajú sa na
chudobu, ktorou je zem
posiata; volajú trpiacich
v rfän nekonečnú, kde niet
botasti, niet utrpenia. Jak
dobro tam dnu tým diet-
kam, že necítia žeravoat
vonkajšej zimy a pri te-
plých kamnáďi zaknaiqú
si tie rozmanité dary na
svätvečernom stromku Je-
Žiäkom doneieené. To pre
ne hody!
Sirote slovenskej od-
ňatá bola radost na stro-
jené hody v svetlici ďalej
sa dívat, bo tuhý mráz za-
barvil okná bielymi kve-
tami, ktoré priehlad za-
medzovaly. Nikto sirote
nekyne ku bodom; nikto
ju neuradostf čo len s n!tj-
mengím z tých hojných
darov na STätvečernom
stromkn v žiaroch svetál
sa chvejúcich. Bolo mu
smutno, Deveselo okolo
útleho srdiečka. I vrátilo
sa pred chrám Boží, jediné
a poslednie to útočište pre
chudobu.
Tu na studené, silným j
mrazom opálené kamene klaknúc sopiala opu- '"^ ^
stena sirota rúčky do hora a prenikavým blás- j slovenská sirota na studenom kameni. Spala
kom odriekalo modlitbu, krom Boha nikým a slzy ju lalievaly, aŽ veliké jamy na ňom
iným neslySaaú : „Ach, ty dobrý Ježiíko. Vi- vybfjaly Ubôža chlapčiatko zaspalo a ne*
del som, jak milujeä malé dobré dietky. I jajprebudilo sa len — v nebi. J. Janio-
Č.1S.18TT.] Orol, obriikoTý issopia.
Cigánka z OrŠovy.
Episoda z tíireckej vojny r. 17S8.
„Farblen," liekol starý barón; „keby I nech by sa to nižiie bolo stalo, lahko ma
sa vám v ostatnej turecky bitke tak bolo] na dve poly preíat moholl"
,Eb, to je Täetko nič,
len hračka oproti tomu,
Čo ja viem, oproti tým
ostrým jasvám, ktoré som
ja z ošklivej histórie pri
Oráovej odniesol, kde som
tých 80 sékterských hu-
sárov, Čo ma sprevádzali,
na námestí zaaechal a sám
jediný vrátií som sa ne-
mal. Tá prekliata žena
preca len pravdu mi po-
vedala I"
„Oh ," zvolali všetci
prítomní mladí dôstojníci
jedným hlasom, blížiac sa
k starémn bojovníkovi,
keď videli, že má dobrú
vôIu rozprávat, „sdelte že
nám, prosíme, celú tá prí-
hodu ľ
,Ona je prihroEná;
ostatne bude už prine-'
skoro, a kedby som vám
ju rozprával, vy by ste
sa strachom triasli."
,Nechže bude jaká-
kolvek strainá," povedal
mladý poručík, „len ne-
bude horäia, jako tá kano-
náda franaázska, a vy
viete, či sme sa včera pred
ňoQ triasli?"
„Čo sa toho týôe, vy
ste ten oheň zmužile vy-
držali."
„My teda máme dost
smelosti vypočúvať vás."
„To je pravda... proti
»..^H o. uuv. vuporovat. Ja teda počnem."
povodilo, jako mne, nnž by ste sa šabľovým „Bolo to roku 178S. Ja som eite len
škrabnutím nechválilit" pred niekoľko dňami s novákmi sedmohrad-
nCo, pane, iablové Škrabnutie? Taký to skými k plnku prirazil. V jednej, v blízkosti
bol úder, Že mi skoro lebku rozpoltit mal a poloieho lezenia susediacej osade bývala istá
Orol, obráskoTý časopis.
[6. 12. 1877.
cigánka, ktorá pri veštení spola i výduíbu
markotánky vykonávala. A to bola práve tá
prífažlivost , ktorou vždy vojakov k sebe
vábibu Moji rekrúti, vehai poverčiví India,
chceli tiež jako dnihí ta odíst o čo ma i pro*
súli a ja jim to dovolil, ba i sám s nimi šiel,
aby som sa pri iitch zabavil, zasmial. Tá ci-
gánka bola vflká, vyškodlá, zmraskaná žena
a mokla čítaf do 60 rokov ; ale napriek svojho
veku a svojej vyškudlosti videla sa mi dost
moená a živá. Jej vpadnuté okále pod hu*
stými šedivými obrvami boly ešte plné ohňa,
ale Sa mi zdalo, že sa z nich viac šelmov-
stvo jako oduševnenie odrážalo.
Moíich vojakov diytro odbavila. Jednomu
povedala: «Tvoja verenica zomre v žiali za
tebou ;^ drahému : ^O dva roky budeš kapi-
tánom f tretiemu : ^že sa skoro domov vráti,''
zas inému, „že postúpi v hodnosti pri ar-
máde^ — a všetkým spolu: „Vy budete
štastnf, bo pri najbližšom víťazstve velkú
korist dostanete.^ A všetci sa spokojene
vrátili, ked cigáiike dobre zaplatili za to
veštenie.
Ked som videl, že s obyoýnou cigánkou
robotu mám, chcel som už s druhými odíst,
i hodil som svoju tlatku do jej košíka. Ona
ma 8 týoúto rečmi za roku uchopila: „Nuž,
■idj krásny patáčok^ čí by ste vy nechceli
svoju budácnosC svedet a či už popredku
platíte?* Tieto reä^ ktoré som neočakával,
do rozpakov ma poatavily a ja svoju ruku
nazpit neCabal. Qna za dakolko okamžení
dumala a namia potmešne pozrúc, vyriekla
tajuplné slová:
„Dvadsiateho a«guatal^
Pýtam sa, čo ona tým rozumie, aby mi
ten mystický smyael odhalila; ona miesto
odpovede osudné slová opakovala a ja stisnúc
plecmi, odstri&oval som sa. Poanovu za mnou
zavolala: „Dvadsiatdiio augusta!*
Nech čert uchytí tú starú blážnicu i s jej
proroctvom I tak smi povedal vtedy; ale to
t^jcfoné dátum nechcelo sa ml z pamäti
vyrazif.
Útirapy a nebezpečenstvá naš^ armády
mMiily sa každým dáooi a ja sos^ v aich
tiei úAaat braL Však vám to blide zoámoi,
že Turci v tejto ve|ne žiadnych väzňov ne-
robili, am zajatých. Jich velitelia za dobré
uznali> za každú krestanskú hlavu, ktorú
vojaci do lezenia priniesli, po dukáte pri-
slúbit. Bola to proti nám systematicky or-
ganisovaná -^ zabíjačka. Tento celkom k oby-
čajom musulnutnským primeraný trh, v ktorom
hlavy našich predávané boly, držal jich v dychu
a hnali sa besne za tým profitom. Janičári
a spahiovia oddali sa mu so zaľúbením a
naše predstráže mali každý deíi čo trpet od
tých dravcov. Tu jich napadali každú noc
8 prevažnou silou, oni prichádzali hlavy hla-
daĹ Nqž a jich podniky boli tolkou tajnostou
a zručnostou vyvedené, že sa jim vždy po*
darily, a keď naše stráže na úsvite svoje
obhliadky trochu ďalej sa roztiahly, našli
často jednu Čiastku tábora len bezhlavými
trupami stráženú. Princ Koburg uzavrel, každú
noc mocné husárske pikety vyslat, od 100
do 300 mužov počitujúce, ale tieto skoro
nepostačovaly. Turci rozbesnení rozpajedily
sa, že jim jejich nočnie mäsiarenie každú noc
prerušované bolo. I dostavili sa vo v&tšom
počte a stráže i pikety zničili a jich hlavy
odniesli.
Od toho času stalo sa stráženie o moc
nebezpečnejšie, tak že ti, ktorí boli k tomu
vyslaní, vždy si museli svoje záležitosti uspo-
riadal skôr jakoby odišli. I v tom osudnom,
mne oznámenom mesiaci tak bolo. Nektoré
menšie udavšie sa srážky postavenie našej
armády nič nepremenily.
Dvanásteho dĎa mesiaca videl som ci-
gánku zas. Jej návšteva nebola mi vehni
vítaná. Ja som už bol počal jej proroctvo
do vetra vyrážat, keď mi ho jej zjavenie sa
poznovu na pamät priviedlo.
„Prichádzam," riekla pochlebujúc, „abych
vás poprosila, môj pane, keby ste mi dajaké
poručenstvo pozostavili.^
Nuž, rečiem ja, či to ešte vždy stojí
dvadsiateho augusta?
„Nemyslím, žebych sa klamala," hovorila
pokojne, „a vy len dobrý skutok učiníte, keď
mňa do svojho testamentu vriadite.^
Nuž a keď neumrem, jako ú&t okcem^
čo na to stavit?
„Dobre,^ povedala, itaá; „tu mám jedon
košík 8 tokajčinou, tti vám ja darmo obetujem."
č. 1«. 1877.J
Orol, obrázkový časopis.
»T
To nb$ Bvábilo; bolo 15 butoUek tobo
v armáde sriedk vrébo vina. Tá cigánka zdala
aa mi maf aeobyčiqDý rosom a počal aom
BvofQ blfzku snvC za vebni pravdepodobnú
držaft i prilial som stávku. Bola ona na iivot
a smrf. Na jednej strane stála atrigina tokaj^
čisa, Ba dníhú stavil sam ja svojo dva kone
a 60 dukátov. Plukovní aaditor nie bez
smieoha pololil naše diabolské usneseme na
papier.
Prišiel dvadsiaty august. Ten dei nezdal
sa mi velmi poukasovaf na bitku s Turkami.
Poriadok síoe prišiel na nái pink a jeho
trafilo jedon detacbement vystaviC k aoci ; ale
ja som bol ubezpečený, bo eite dviýa kama-
ráti stáli predomnou na komaudantskej listine.
Večer smenil všetko. Eed moji kusári osedlali
kone, tu prišiel ranbojič a oznámil kom/m-
dantovi, ^ dôstcýník pre píket ustanovený
mbeapečne onemoonel. „Dobre,^ povedal ko-
mandant, „oznámte to rýchle druhému,^ To
bol môj predník. On poslúchol, hodírl sa
rýchly do svojej rovnošaty a ponáhlal k svojmu
mužstvu. Jeho ináč krotký kôň nepOBlúcboI
bo teraz, počal fúkaf a sa spínaf, vyhodil
sv(gho jazdca zo sedla, že si tento nohu
zlomil. Tak prišiel netušený poriadok na
mňa. Ja som sa bned vystrojil na cestu ; ale
vyzoat musím« že ml nebolo jako obyčajne
okolo srdca. Viedol som 80 mužov, ktorí
boli ešte 120 chlapmi druhého pluku bo^
silnení. Do Jednej hodiny z polnoci bolo
všetko ticbo; tu zrazu desný jakýsi bhík a
krik sa ztrhne a divoké hlasy ^AUah, ADah ľ*
o^ývQJú sa a do 800 Turkov vrhlo sa na nás
a obkolesilo zo všetkých stráu. Pri prvom
návale padli všetky naše kone, ktoré v pwom
rade stáli. Pri druhom, že tú miestnost dobre
poznali, boli sme úplne zničení. Teraz to
bola škaredá seč, ktorá nocou pokrytá, len
blýskaním pištolových výstrelov osvietená
bola. Sekalo sa to len okolo seba a strídalo
voslep a padali sme, ani to neznsjúc, odkial
prišla smrt. Ja som dostal osem mečových
rán a kto mi jicb zadal? Asnaď skôr moji
priatelia lež nepriatelia. Môj k&ň dostal kulku
do hlavy a zrútil sa na zem, mne pritlačil
pravú nohu a tak ma krvácajúceho držal
mocne v piesku. Bitka okolo mňa a nado-
smott voždy trvala bez tobo, žebydi aa ja
do nej dalej boil miešal.
Naii bránili sa zúfale, lež jioh pootf
každým okamženäa sa zmesioval a tí opiumon
napití zúrivci bez útrpnosti v svojej sekanici
pokračovali a pod hodinou, dvoma, všetkých
do nohy zrúbali.
Vítazovia vzali najprv kone, poviaz^
dovedna a tak hnali pred sebou ; potom zbe-
silci počali lartvých a ranených svliekat a
jim hlavy odrezávaiC, ktoré jednu po druhej
do vďkýeb, sebou prinesených vriec hádzálL
Ja jako dôstojník sékelských husárov znal
som po turedcy a mohol som jicb shover
rozomeĹ Vyrozumel som, jako aa povzbudzo-
vali, aby svoju robotu spešne, jako len možno,
vykonali prv, jakoby podpora prišla. „Jodná
sa o SOO dukátov,^ povedali, ,,bolo 200 mu-
žov; aby sme nič neztratíli, nesmieme ani
jednu hlavu zp&t nechat.^ Pri každom tomto
hroznom slove bol jedon ranený lebo mrtvý
husár zofatý.
Prišiel poriadok už na mĎa a mne vlasy
dupkom jako vrchy stály. Jedon z tých po-
besnených prejdúc popri nme, nespozoroval
ma, len do môjho koňa krížov cez chrbát
mečom zatal a šiel tfal<^. Pri tovto ostatnom
údere kôA sa ešte raz sopjal, potom mrtvý
naapát padol. Tu bola moja noha osvobodená
a bolo mi možno vstat, čo som i učiniC ohceL
^a 20 kročají diafky za mnou bola močarina
a ja bych bol osvobodený, kebych » ta do-
stal. Sobral som teda väctty sily svqje a
utúlený potajme odvliekol som aa pottedm
mŕtvoly, válajúc sa v mori krvavých mlák.
Čas po čas usbčúval aoa a zdalo aa nú^ že ui
niet nikoho. Tu som sa zdvihol a skokom
cez mctvé telá ludské i koňské bežal som
na to miesto. Ale som sa sklamal; Tuvci
neboli sa ešto vzdialili. Videl som, jako za
mnou hnali a sablami zvíjali; ale ja som
medzitým močarinu dosiahol a ta som vy^
silený, krvou zbrodený a až po bedrá na*
močený zastal. Pod tým čaattm ztrhto sa do-
hadovanie medzi TUfhami. Jedon kričal:
„Jednoho nemáme, ten ušid, musfme ho
hladat.^ Druhý reval: „On je v barine
ukrytý . . ." „To je nemožno'^ atď. Neviem,
či av^ sbovor dal^ viedli, bo som bez citu
328
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 12. 1877.
nazpftt padol a nič ďalej nečul. Keď som zas
k sebe prišiel, už sa rozodnilo a slnko stálo
vysoko na oblohe. Moja prvá myšlienka bola :
proroctvo cigánkino *— a obrazy minulej noci
urobily bo ešte otupnejiím. Prečítal som si
svoje rany ; tých bolo osem ; boly nebezpečné
ale nie smrtelné; môj hustý kožuch oslabil
šeky mečové. Krev neprestala sa ronit a ja
som bol slabý až do zamdlenia. Načúval som,
ale nič nezbadal z nepriateľskej strany; už
od viac hodín boli odtiahli. Len z bojišta
bolo počut chrčanie ranených koni, ale žiadne
ludské hlasy. I pokúsil som sa z bahna vy-
m6c(, čo sa mi pod jednou hodinou i po-
darilo a ja dostal sa na sucho. Teraz som
sa nevedel ani bát, bo ti nemilosrdná bitka
s Turicom takmer ma bezcitným urobila. Ale
zhroziC som sa tým srdcelomným pohľadom
musel, keď som cez tie mŕtvoly pobitých
kráčal a nemohol uverit, že som ja jedinký
zostal, keď ostatní do nohy boli zrúbaní, ba
takmer pochyboval som o mojej tak zázračne
zachránenej bytnosti.
Zrazu prestrašený vydal som strašný vý-
krik, keď ma ktosi chmatol za krk. Obzrem
sa a vidím jednoho opitého Amauta, ktorý
svoj krivý meč v ruke obracal a na mňa
škodo-radostným chechotom sa ušklaboval.
Strachom som sa chvel, triasol a bladol. Bolo
to hrozné okamženiel I teraz ma nadchodí
strach.
„Hej, však som ja dobre vedel, že nám
jedna hlava chybuje; noc prekážala, že sme
ju včera odrezat nemohli 1^
Neprestal sa rehotat a mňa krvosmäd-
nym iskriacim okom jastrabovým, ktorý svoju
korisf v pazúroch drží, obzerat.
Bol som vysilený a nemal inej moci len
prosil.
Stojac jako primrazený, pokorne pove-
dám: Počuj, čo ti poviem; ober ma, vezmi
si moje hodinky, peniaze, rovnošatu, len ma
nezabij.
^Veď to beztak všetko mne prislúcha a
ja ešte k tomu i tvoju hlavu mat chcem. Ty
si kapitán; taká stojí dva dukáty, to mi bude
výdatnejšie.^
A už odpínal úväzok môjho kalpaku a
sjkal mi ručník z hrdla. Bol som bez zbrane.
bez obrany, prosba bola mojou jedinou ná-
dejou. I hodil som sa mu k nohám a oblapil
ho kŕčovite cez poly. Maj útrpnosf so mnou t
volám ; moja rodina je bohatá — uv&zni ma,
zaveď do tureckého lezenia a dostaneš si
velké výplatné I
„To by mi zadlho trvalo,^ odsekol du-
ševne otupený nečlovek a nič nah nepôsobilo.
Pochytil ma jednou rukou za Vlasy a druhou
moje hrdlo odhalíf sa usiloval a už ihlu od-
stránil, ktorá mi košelu pripevňovala a ja sa
ho vždy ešte oblapeného držal. I zbadal som
čosi tvrdého v jeho opasku, čo mi prse tiskalo
a bolo to železné kladivko.
Amaut okríkol ma : „Veď že sa drž po-
kojne, však nebudeš zadlho žit.^
Jedným obratným pohybom vychytím kla-
divko z opasku, odskočím na dva kroky a
uderím ho do prosried čela tak silne, že sa
hneď potočil, ja úder opakoval a on sa zrútil
jako klada na zem.
Tak zachránený, ztrápený, zlomený vlie-
kol som sa biedne k našim predstrážam a
dostal som sa do tábora. Všetko predomnou
utekalo jako pred mátohou. Ešte toho večera
napadla ma horúčka, počal som balušiC a bol
som odnesený do nemocnice. O šest týždňov
bol som vyliečený a vrátil sa do lezenia. Tá
cigánka prvá bola u mňa na návšteve. Chcela
svoju stávku statočne dodržat a doniesla mi
košík s tokajčinou.
No, poviem ja, ty krásny havran cigán-
sky ! Ty si chcela moju pozostalost zdedil . . .
dedictvo je moje!
Na to ona: Náhoda prekazila, čo mi
bolo z neba oznámené."
Ďalej som ju nesmel vyzývať; jej oči
sa blýskaly napriek tej porážky a zdala sa
triumfovať.
O dva dni pozdejšie prišli k nám nie-
koľkí prebehlíci krestania zo Srbska, ktorí
zo stanov tureckých boli uskočili. Keď títo
zočili cigánku, hneď jo poznali a hovorili,
že ona často do tureckého lezenia prichádzala,
aby tam zprávy o našich pohyboch dávala.
Toto nás užasnutím naplnilo a zdalo sa po-
chybným. Sám komandant neveril a cigánku
zastával, že nám ona velké služby podivnou
obratnostou vykonávala.
č. 12. 1877.]
Orol, obrázkový Časopis.
329
Prebehlíci zostali pri evojej výpovedi.
Zložili prísahu, že často pri rozmluvách tej
ženy s tureckými velitelmi prítomní boli a
počuli, jako jim naše plány a projekty sdelo-
vala a napadnúf nás radila a že turecké
písmo za sprievodný list jej slúžilo atď. I na-
šlo sa skutočne tak a cigánska striga bola
čo vyzvedačka odsúdená.
Oplanica i predomnou vyznala, že na
dve strany vyzvedačkou bola a za to dvo-
jakú odmenu dostávala; teraz ale že ju po-
kuta dohonila. Ale čo vraj na tom záleží?
Ten obchod že sajej dobredaríl, keď z oboch
strán vyzvedela všetko, čo sa podujal malo.
Velitelia jej vraj sverili to najdôležitejšie a
ostatok vyrozumela od vojakov. „K tomu
som tiež, to musím vyznať," pridala, „že som
niektoré predpovedačky len tak voslep robie-
vala. To bola všetka moja múdrosti"
Na môj pravdu, povedal som ja, to ma
uspokojuje! Ale jako si to mne veštit mohla?
Na to som zvedavý!
„Keď tak chcete, nuž vám tú históriu
vyrozprávam. Chcela som svoju vážnosf, ktorú
som medzi vojskom požívala, velkým činom
upevnit a k tomu zámeru vybrala som si vás
a vyznačila som osudný den. Bol to dvadsiaty
august. Keď sa ten deň sblížil, išla som do
stanov . tureckých a nahovorila som Turkov,
aby vás v tú noc prepadli. Bolo mi to už
známo, že váš pluk na ten čas predstráže
zakrývat má."
Ale, hovorím, veď mi mali dvaja dôstoj-
níci v službe predchádzať!
„I to mi bolo známo," rečie ona, „a
moja práca nebola marná."
Ale obidvaja!
„Jednomu predala som víno, do ktorého
som jed primiešala a to víno urobilo bo ne-
mocným."
A ten druhý, čo sa mu kôň spínal a
nohu mu zlomil?!
;,Nuž ten, keď sa k odchodu strojil a
na koňa mal sedat, dovolil mi, abych mu ho
pridržala a ja nepozorovane strčila som ko-
ňovi kúsok zapáleného práchna do ucha a
nosa."
„Nemal som pravdu?" pýtal sa starý
bojovník, dokončiac rozprávku.
„Parbleu," riekol na tú rozprávku mladý
poručík, ktorý ju s napnutostou počúval;
„teraz už chápem, jako sa s takou istotou
dačo veštit môže!"
Preložil Ján Kutlík st.
-^4^sf>-
FEUILLETON.
Generál Gurko.
(Vyobrazenie na strane 313.)
Jozef Vladimirovič Gurko vynikol naj-
viac posial medzi ruskými generálmi, ktorým
na europejskom bojišti sverené sú dôležité
úlohy. Prekvapil začiatkom augusta r. 1877
Turkov, jako i celý svet neočakávaným pre-
kročením BalkánU; i opanoval na krátky čas
dost široké územie pri južnom svahu Balkánu
tak, že Turci necítili sa bezpečnými v samom
Drinopoli a úprkom hnali sa ku Carihradu.
No, skoro nastal nenadalý obrat! Sulejman
basa shromaždil pod svoje zástavy silné po-
četné vojsko a značnou presilou tlačil a tla-
čil nazad generála Gurka, až tento nemajúc
dostatok pechoty a delostrelectva, do samého
Balkánu ustúpil a tu znamenite sa opevnil.
O priesmyk hainkiojský márne bojoval Su-
lejman, celé mesiace márne napádal priesmyk
šipský. Gurko medzitým poslaný bol do
Petrohradu, aby tam prevzal velenie nad
všetkými gardovými plukmi, ktoré doviedol
koncom septembra na bojište bulharské i po-
máhal obkolesiť osudné Plevno. Gurko vy-
znamenáva sa rýchlosťou jednania, smelosťou
a tým, že každý, i ten najmenší prospech
zbraní svojho udatného vojska vykorisfuje
znamenite. Vojsko úplne mu dôveruje a preto
vždy je dobrého ducha a nádeje. Osobnému
nebezpečenstvu nikdy sa nevyhýba a pri ústupe
47
330
Orol, obrázkoTý časopis.
(Č. lÄ. l«7f .
Z južného Bulharska vždy bol medzi posled-
níini bojovníkami. Na Svätvečer podnikol druhú
výpravu cez Balkán, čo sa mu 27. decembra
previest podarilo, jako to nižšie uvidíme.
Rázny tento generál pochádza zo staro-
ruskej šlachtickej rodiny. Vojanského vzde-
lania nadobudol si v pážecom sbore, z kto-
rého v 18. roku čo dôstojník r. 1846 vstúpil
do husárskeho pluku cárskej životnej stráže.
Chcejúc sa obznámit i s inými oddielmi ruskej
armády, na zvláštnu svoju žiadosC r. 1856
preložený bol ku pešiemu pluku grófa Debiča
Zabalkánskeho , a keď tu obznámil sa so
službou pechoty, zase vrátil sa zpät ku svojmu
predošlému husárskemu pluku. V tridsiatom
roku stal sa gardovým kapitánom, prestúpil
čo podplukovník do 13. husárskeho pluku
(Narva) a o rok pozdejšie prevzal jeho ko-
mando. Roku 1866 stal sa velitelom štvrtého
husárskeho pluku a pozdejšie jako generál-
major velel životnej garde jazdných granát-
nikov. R. 1874 menovaný bol komandantom
prvej brigády druhej gardovej divisie jaz-
deckej a skoro na to tej že celej divisie. čo
sa tyče bojovnej činnosti Gurkovej, súčastnil
sa na výprave do Uhorska r. 1849, konajúc
službu na hraniciach rakúske- uhorských ; po
čas vojny krymskej nachádzal sa v posádke
petrohradskej a súčastnil sa na obranných
prácach brehu Baltického mora. Roku 1856
komandoval na Kaukaze, kde sa medzi obran-
cami Belbeku až do uzavrenia parížskeho
prímeria zdržoval. Gurkove čestné vyzname-
nania záležia v rádoch sv. Vladimíra, Stani-
slava, SV. Anny, pruského rádu červeného
orla s hviezdou a velkokríža rakúskeho rádu
Františka Jozefa, ktorý poslední r. 1874 ob-
držal. Tohoročním bojovným pochodom pre-
niklo vlastne ponajprv jeho meno, keď jako
druhý Debič-Zabalkánsky nedostupné vrcholce
priesmykov balkánskych prestúpil a rovinami
krásnej Rumelie slávu ruských zbraní šíril.
Za skvelý prechod svoj cez Balkán vymeno-
vaný je generáladjutantom cárskym. Čo velitel
jazdných plukov gardových obsadil po skvelom
vítazstve jedinú ústupnú čiaru Osmanovu
z Plevna smerom k Orhanii, pevný Teliš,
kde sa táborom rozložil čakajúc, kým osudné
Plevno padlo, aby sa zase prvý za Balkán
dostat mohol. Plevno padlo 10. decembra;
o nekolko dní dostal Gurko povel k odchodu.
Hrozná búrka a zlé cesty hatily jeho postupo-
vanie ku Balkánu. Vojsko jeho náramne trpelo
zimou a hladom. Dôstojníci platili i 15 fran-
kov za bochník chleba.
Na Štedrý deň časne z rána zahájil
Gurko nový veľkolepý pochod cez Balkán
do údolia sredeckého. Celé vojsko jeho roz-
delené bolo na devät oddelení. Na svitaní
zavznely trúby a vojsko hrnulo sa po všetkých
cestách a chodníkoch od Orhanie ku Vračešu
a blížilo sa ku priesmyku. Panoval ostrý,
prenikavý mráz. O 9. hodine opustil generál
Gurko so svojim štábom mesto. Bol to zvláštny
pohlad na zástup jazdcov, ktorí zvolna hore
vystupovali. Pobočníci a vôbec celá družina
energického generála odená bola spôsobom
čo najfantastičnejším. Nektorí mali velké ko-
žuchy s kvetovaným vyšívaním a obrovskými
gombíky ; iní zase boli zaobalení do velkých
čerkesských plástov. Len generál Gurko,
v čele tlupy, bol oblečený hladkým svrch-
níkom, bez všetkých teplých obväzkov. Jazdil
napred nedbajúc, že ostrý mráz prebarvil
fúzy a bradu jeho na bielo a že srst koňa
i povrch jeho odevu zasypaný bol ladovými
kryštály. Celý sprievod podobal sa skôr fa-
šankovej kavalkáde maškár, lež družine gene-
rála s jeho štábom, fteď štáb dorazil do
dragottského bivouaku, pohla sa čast pred-
voja do priesmyku smerom západným. Cesta
úzka bola pechotou a delostrelectvom pre-
plnená. I daný bol rozkaz k odpočinku. Vo-
jaci navatríli ohne popri ceste a varili. Tu
bolo prvé nebezpečné miesto. Štyri delá a
muničné vozy boly sem ludskými rukami
vlečené. Povrazy boly krátke, že nemohlo
za každý viac len 16 mužov tiahat. Večerom
polífaalo si umdlené vojsko na horskej tej
púšti ladu a snahu. Asi o polnoci vystúpil
na vrch úzkej cesty so štábom generál Gurko.
Doraziac až na najvyššie miesto, kam sa jeho
vojaci behom dňa dodriapali, zosadol z kofia
pri kozáckej pikete, lahol si medzi dva ohne
do snahu a tam jako jednoduchý vojak za-
spal. Pri východe slnka objavila sa scéna
podivuhodnej malebnosti a krajina zvláštnej
krásy. Generálovia bez všetkých znakov jich
c. 12. 1877.]
Orol, obrázkoTý časopis.
331
vysokého dôstojenstva ležali tu vo siahn
krčiac sa okolo ohňov. Kozáci a dragooi
varili svoj čaj. Na stá koni priviazaných ku
stromom dupalo kopytami nepokojne do ladu.
Tam dolu na juhu rozprestierala sa široká
rovina sredecká ; jej čistá, belavá tvár len
tu a tam prerušená bola čiernymi bodami —
dedinkami ; nad smelým vojskom vypinaly sa
obrovské temená balkánskych velikánov. Na
východ bolo rozoznať blízko priesmyku bi-
liankonackého čiary tureckého opevnenia. Na
úsvite začalo vojsko dolu zostupovat a síce
pešky, lebo južný svah bol tak príkry a tak
klzký, že kone po ňom nijak íst nemohli.
Jedon vojak za druhým zklzal dolu po prí-
krych hladkých stenách ľadových a delá
zpúštané boly dolu po povrazoch krok za
krokom tým spôsobom, že konce povrazov
ovinované od miesta k miestu okolo jedno-
tlivých stromov. Gurko netratil nikdy ducha-
prítomnosf. Všade dával sám osobný príklad
rozhodnosti a vytrvalosti. S celou ťarchou
odpovednosti, ktorá na jeho bedrách spočí-
vala, pracoval generál tento fysicky o mnoho
viac, lež jeho dôstojníci, a jeho nadšenie a
rozhodnost, ktoré tak slávne pri prechode
tohto horstva osvedčil, sú báječné. Večerom
boli sme v údolí. Po malom oddychu vtrhli
do dediny a v nekolkých okamženiach na to
spalo unavené vojsko tak tuho, jakoby Turci
boli vzdialení asi 20 míl, v skutočnosti mali
k nim Tnrci asi pol hodiny cesty. A tým
bol prechod Balkánu prvými kolónami do-
vŕšený. I ostatnie kolóny spojily sa s týmito
na druhý deň. Kolóna generála Dandevilleho,
ktorá mnoho trpela, zostupovala zo svahu
blízko Mirkova i podobala sa obrovskému
čiernemu hadovi. Dla všetkého padlo tejto
výprave' cez Balkán pomerne len málo vo*
jakov ruských za obeC; celý prechod pre-
vedený bol zdarné nielen pri najkrutejšom
zúrení živlov, no i ku najvätšiemu prekva-
peniu nepriatela. Najdôležitejší úkol pri tejto
výprave pripadol kozákom a zajiste tvorit
bude história výkonu jich po čas prechodu
tohto velmi zajímavý odstavec vo válečných
dejinách Ruska. Pred očami Gurkovej ar-
mády objavil sa velebný Vitoš, na ktorého
úpätí rozkladá sa staroslávny Sredec. Gurko
poberal sa krásnymi rovinami Rumelie k no-
vým vítazstvám. Meno jeho naznačí sa v ruskom
dejepise zlatými písmenami.
.•T^VJ*"*^-^
Boj pouličný v Plevne.
(Vyobrazenie na strane 824—326.)
Jaknáhle Rusi prekročili Dunaj pri Svi-
štove, zaujali pevnost Mikopol, zmocnili sa
staroslávneho sídla cárov bulharských, Tŕnova,
i prekročili Balkán a zástavy jich vítazne po-
vievaly nad Starou Záhorou, Jambolom, ano
i pri Karanbunare, že už Drinopol triasol sa
pred vítazným nepriateľom; celý slovanský
svet nemohol dočkat sa okamženia, kedy ruskí
orlovia na minaretoch drinopolských Bulharom
hlásat budú zlatú svobodu: ked tu znena-
zdania došla zpráva o bitke plevenskej, ktorá
na dlhý čas zastavila úspechy ruských zbraní.
Osman basa, veliteľ vídinský, sosilnil sa ar-
mádou pri Sredci (Soiii) rozloženou a častou
armády Mehemed Aliho, ktorý po svojej po-
rážke na Merači bol sa vzdal zámeru pťé-
niknút do Čiernej Hory, nezpozorovaný pri*
šiel až do Plevna a v tunajšom výhodnom
postavení velmi sa opevnil i ohrozoval pravý
bok ruskej armády. Bola to veľká chyba, že
Rusi zabudli obsadiť driev túto dôležitú po-
síciu, a ešte viac pochybili, že, ačkolvek ne-
boli dobre zpraveni o presile Osmanovej,
uderili dňa 20. júla na neho vojskom čo de
počtu nedostatočným. Toto ťažké pochybenie
pomstilo sa kruté na Rusoch a hatilo až do
10. decembra jejich vífazné postupovanie za
Balkán.
Generál Krtidener, velitel IX. armádnieho
sboru, dal generálovi Čilder-Šuldnerovi roz-
kaz, aby vyrazil k Plevnu a obsadil to mesto.
Dna 20. júla o 5. hodine ráno napadol ge-
nerál Šilder Plevno a síce s brigádou 5. pešej
divisie, 4 batériami 5. delostreleckej brigády
a s 9. plukom donských kozákov. Útok na
Hevno sa nepodaril. Po srážke sa ukázalo,
47*
332
• -^ ^ ■^- .-^
Orol, obrázkoTý časopis.
[Č. 12. 1877.
■■-^ r .^ ^ ■ ^ ^ y
' y^ ^ .í'" •-.^-..•■Srf" ^ ^".m^-S,
'•^•.^^^ .V-»-
' •* _^ * •* >^ - -y^ ■-'
Že 9 brojov ruských oborilo sa na 40 ne-
priatelskýcb. A preca dobylo ruské vojsko
nekolko radov . priekop, ktoré držalo vo vra-
žednom ohni umierajúc na nich, kým nedo-
šiel rozkaz k ústupu. Dôstojníci dali skvelý
dôkaz neohrozenosti ; zo troch plukov 5. pešej
divisie kleslo 74 dôstojníkov, zo troch velite-
ľov pluku zložili dvaja hlavu na bojišti. Z ne-
pronikoutelnébo krovia a z cesty pri rieke
Vidu vychrlil sa opravdivý dážd vražedných
kuli tureckých. Plukovník Rosenbaum, ač-
kolvek už ranený, mohutným hlasom zvolal
k vojsku svojmu: „Len napred! — Urá!"
Rosenbaum klesol smrtelne zasiahnutý do
hlavy. Turci napichli na bodáky mŕtvolu
Roscnbaumovu, rozsekali ju svojmi jatagány
a odvliekli do tureckého táboru. Vojakov
mŕtvych a ranených bolo 2771, Turci ztratili
na 4000 mŕtvych a ranených. Vojsko ruské
zostalo s pokajom blízo Plevna vBresljanici
a Bulgareni, kým nedošly posily. V noci z 30.
na 31. júli panovalo sychravé vlhko; vojsko
pod generálmi Šachovským, Enidenerom a
Skobelevom začalo sa hýbat pred 6. hodinou.
Pechota čítala 32.000 mužov so 160 polními
delami a 3. brigádami jazdectva. Posícia tu-
recká tvorila vypuklý oblúk. Krúdener mal
urobiť útočný pohyb od Grivice smerom ku
rieke Vidu, proti lavému tureckému krýdlu;
Šachovský mal hna£ na pravé krýdlo; na
lavom krýdle útočnej čiary stál Skobelev
s brigádou kozákov, brojom pechoty a jednou
batériou, aby sretol sa v boji s Turkami na
čiare Plevno-Loveč a zamedzil jim každé
miešanie sa do priebehu útoku kniežatá Ša-
chovského. Na pravom krýdle stál Liškarev
s dvoma pluky jazdeckými. Krúdener zahájil
boj o pol desiatej hodine. Plevno leží v údolí,
ktoré sa zklania od severu k juhu; okolo
neho sú dosť príkre vlnité pahorky. Turci
stáli na všetkých návršiach. Delá Krúdenerove
metajú strely na opevnenú Grivicu a na se-
vernie krýdlo. Turkov; avšak streľba týchto
je tak zúrivá, že nemožno Rusom postúpiť.
Z výšiny u Radiševa striela s dobrým vý-
sledkom plukovník Bišovský na turecké ba-
térie na druhej strane údolia, v ktorom leží
Radiševo. Krytá palbou tých batérií zostúpila
pechota Šacbovskébo do údolia a zaujala
Radiševo. Krúdener nepostúpil na pravom
krýdle ani o krok ku predu. Asi o pol druhej
hodine dal Šachovský rozkaz, aby pechota
od Radiševa uderila útokom na opevnenia
turecké, za ktorými vypínaly sa väze Plevna.
Delostrelectvo výdatne podporovalo útok.
Broje* ruské obsadily hrebene návršia, ač-
kolvek turecké granáty hrozne riadily medzi
nimi. Rusi so záhubnou fusiládou priblížili
sa k posielam tureckým. Jako lavina pre-
émykly sa ruské rady pomedzi násypy a
valy nepriatelské, silné ruky vládnu bodákami
s takou zručnostou, že len málo Turkom po-
darilo sa ustúpiť ; v radách dost už prelome-
ných ženu sa Rusi po svahu druhých násypov
hore. Hrozný zápas trval skoro pol hodiny,
kým dodrali sa Rusi až ku hlavniemu ope-
vneniu nepriatelskému. Bitka zúri úžasne.
Rusi so zúrivým rykom ženu sa bodákami
na nepriateľa. Turci dali sa na útek. Prvá
posícia bola v rukách ruských. Druhá po-
sícia bola silnejšia. Prvý útok na ílu sa ne-
zdaril. Musel byt opätovaný. Rusi zaujali
druhú posíciu — ale len nakrátko. Asi o 6.
hodine vyrútilo sa na bojište silné oddelenie
tureckej pechoty, aby posíciu túto vydobylo ;
pred 7. hodinou bola posícia táto nazpät v jich
rukách. Záloha ruská dorazila na bojište len,
aby ku počtu obetí pridala z vlastných radov
svojich. Prvá brigáda 35. divisie dala sa
v ľavo. Počalo sa i streliva nedostávať, lebo
muničné káry ostávaly ďaleko v pozadím Ná-
deja mizla. Dvom stotinám ruskej pechoty
podarilo sa skutočne obísť pravé krýdlo tu-
reckých opevnení a vrhnúť sa do samého
mesta. Boj dvoch týchto stotín v Plevne pred-
stavuje náš obraz. Bojom týmto pouličným
dostaly sa Rusi do opravdivého pekelného
pažeráku. Zo všetkých výšin okolných vy-
sielaly turecké delá smrť do radov smelých
Rusov a vinice v pozadí mesta preplnené
boly Turkami. Šachovský nemal ani jednoho
vojaka, aby kryl ústup svojho vojska. Turci
zaujali svoje predošlé posície. Asi o 9. hodine
opustil štáb výšiny radiševské, posiate mrtvo-
ľami a stenajúcimi ranenými. Rusi ztratili do
5000 mŕtvych a ranených. Keď sa zotmelo,
počali satanské dielo svoje na bojišti pleven-
skom hyeny v podobe bašibozukov; ktorí ni-
c. 12. 1877.]
Orol, obrázkový časopis.
333
koho neušetrili. Armáda ruská ustúpila na
pobrežie Osmy. Dňa 31. augusta urobil Os-
mau z obkľúčeného Plevna výpad, i bol úplne
a skvele odrazený vojskom IV. ruského sboru,
ktorý zapríčinil Turkom mnoho škody. Po-
chvaly zasluhuje generál Krylov pre svoju
obozretnosť. Dňa 3. septembra zaujali gene-
ráli Skobelev a Imeretinsky Lovec, zkade
Adil basu s 20.000 mužmi po vítaznom boji
vyhnali a obkolesili lepšie Plevno. Od 6. do
14. septembra ustavične napádali Rusi po-
sfcie turecké okolo Plevna a ErQdener vy*
dobyl velkú redutu Grívice. Rumuni vyznačili
sa tu zaujmúc viacej diel tureckých. Vo
všetkých bitkách vyznačil sa najviac Skobelev.
Ku koncu septembra prišiel ku Plevnu rázny
generál Gurko a generálny inžinier Totleben,
ktorý poslední riadil obliehacie práce tak
zdáme, že ku koncu októbra užil sa velmi
kruh spojeného vojska ruského a rumunského
a Turkov, v okolí Plevna silne opevnených,
velmi ohrozoval. Rusom podarilo sa vítazstvom
u Gorniebo Dubnika, kde Gurko celú armádu
Hevzi bašovu zajal, celkom obkolesit Plevno
a tak odrezat spojenie Osmana od ostatnieho
tureckého vojska. Najvätšiu zásluhu toho má
Gurko, ktorý víťazne postúpil až k Orhanii
a do priesmykov etropolských. Osmanovi
v Plevne obkolesenému nemohla príst pomoc.
Hladom a zimou nútený nemohol ďalej čakat,
lebo by oba tito nepriatelia hroznejšie ničili
boli jeho broje, lež najkrvavejšia bitka. Dňa
10. decembra o deviatej hodine ráno vyrazil
Osman basa k posledniemu zúfalému boju a
chcel sa presekať cez rieku Vid ku Vidinu.
Vojaci tureckí tak prudko uderili na ruské
postavenie, že predrali sa až ku samým de-
lám v zákopoch ruských. No, všetok pokus
bol mamy. PäC hodín zápasili proti nerov-
ným silám. Turci hnaní nazpät, dali sa na
útek volajúc: ^Aman, ekmek!'' (Milost a
chleba!) Boli celkom obklúčení, to videli, a
Plevno v rukách ruských! Osman sám po-
stavil sa jim ešte raz na čelo, ale skoro ra-
nený kulou tažko do nohy, zpadol z koňa.
I vzdal sa s celou armádou, ktorá počitovala
42.000 mužov, na milost a nemilost Ani
muž neušiel. Všetko, čo bolo v Plevne, upadlo
do zajatia. Rusi nenašli ani jednoho zajatého
lebo raneného Rusa lebo Rumuna v Plevne :
Osman basa, ten vychýrený „ghazi,** dal jich
všetkých povraždiť I Počeť trofrjí a velikosť
koristi bola ohromná. Ztraty mské neboly
veľké. Velký čin bol vykonaný. Česť a sláva
mských zbraní je rehabilitovaná; nehody a
neúspechy sú odčinené, jasno žiari lesk víťazo-
slávy slovanskej. Deň 10. decembra 1877
oslnil zraky nepriateľov Slovanstva!
-^-^OL^^oC^^JJ^--^^-
Drobnosti.
Telefón. Mnoho hluku spôsobuje teraz
novo vynajdeDý nástroj, tak zvaný „telefón,^
ktorý má vypudiť telegraf. Telefón je ná^^troj,
ktorým pomocou elektrického drôtu možno
na velkú vzdialenosť jakékolvek zvuky pre-
nášať a je nález professora na bostonskej
universite, A. Grahama Bella. Professor Bell
zkúšal svoj systém asi pred rokom, a sice
telefonoval z Bostonu do Cambridge na vzdia
lenosť as 2 míl. Slová prednesené na jednom
konci bolo možno celkom zreteľne počuť na
konci druhom, pri tom bol použitý dialóg
úplne nenútený. Pozdejšie zlepšil Bell svoj
aparát a docielil to, že mohol shovárať sa
so svojim kollegom na vzdialenosť 18 míl;
počiatkom tohto roku zdokonalil vynálezca
svoj nástroj tak, že telefonoval už piesne.
No, nielen pravidelné, lež i nepravidelné
zvuky, smiech, potlesk, plač atď. možno pre-
nášať na veľkú vzdialenosť. Mechanismus
professora Bella skladá sa z veľkého složi-
tého a ustavične pôsobiaceho magnetu, na
ktorého koncách upevnené sú provazy, sple-
tené z isolovaných drôtov. Pied oboma poly
nachádza sa železná priečna stena a zvlááte
konštruovaný nátrubec, ktorý slúži k tomu,
aby viedol zvuky do železnej steny. Jestli
stena počne sa následkom ľudského hlasu
otriasať, sdelia sa vlny zvukové tiež drôtom
a magnetom a je elektrické vlnenie v úplnej
shode s vlnami zvukovými. So skupinou isolo-
ných drôtov spojený je drôt prevodný, ktorý
334
Orol, obrázkový časopis.
[Č. 12. 1877.
- ./^ ^ ~^ ^ y-*.^
zanesie pohyby do nástroja postaveného na
druhej stanici; tu rozložia sa v podobnej
železnej stienke jako na prvej stanici a sdelia
sa atmosférickému vzduchu, kde tvoria sa
práve také tóny, ktoré sdelené boly železnej
stene v prvej stanici. Istý znamenitý fysik
riekol o telefóne: „Bez odporu je nástroj
Bellov v tomto okamžení vo velmi primitív-
nom stupni, nachádza sa teraz asi v stadiume,
v ktorom sa nachádzala svojho času daguerro-
typia naproti terajšej fotografii. Telefón má
▼eikú budúcnost Tisíce ľudí bude sa teraz'
telefónom zaoberat. Pre okamženie nemá
tento najznaroenitejšf vynález novejšej doby
praktickej ceny, avšak pokusy s telefónom
na vzdialenosť 30.000 metrov už sa úplne
zdaríly. Naj driev použije sa snad telefón
miestne. Pri zlom počasí budeme môc( ho-
voril s priateľom druhého okresu. Pre úradné
veci, rychlé rozkazy atd. odporučuje sa telefón
už teraz^
Legenda o Plevne. Medw Turkami a
Bttlbarami rozšírená je legenda o Plevne,
dla ktorej je miesto toto, ktoré 10. t m.
8 42.000 tureckými bojovníkami odovzdal do
rúk víťazných Rusov „chýrny" Osman baáa,
poddajúc sa po zúfalom boji na milosť a
nemilosť, — „nedobj^tné." Tento názov ob*
držalo za panovania Bajazida Velkého (na-
rodil sa r. 1347 a zomrel r. 1403). Keď Ba-
jazid vyhnal bulharského cára a podmanil si
celú bulharskú ríšu, nepoddalo sa mu Plevno,
a keď ho obliehal, odporovalo mesto tak
energicky, že ho nemohlo vojsko dobyť; Mu-
síme ešte raz pripomenúť, že toto všetko je
vypravovanie legendy a nie historická pravda.
Ďalej vyíiravuje legenda, že Plevno odporo-
valo 66 rokov dobývajúcim ho Turkom. Vodca
vojska zavreného v Plevne obdržal od svojich
protivníkov za svoju udatnosť a vytrvalosť
priezvysko „gazi," t. j. víťazný a len pod jeho
nástupcami prešlo Plevno do rúk Turkov, nie
ale následkom jich udatnosti, ale že sa jim
poddalo.
Udatný vojak. Jako velkoknieža Mikuláš
vo svojej zpráve z Bogotu dna 16. t. m.
oznamuje, nachádzal sa medzi vojakmi, ktorí
dta lô. v batérii sv. Nikolaja zvlášte sa vy-
znamenali, i jednoduchý vojak pluku Orlova.
Tento obsluhoval horské delo i uzrel granát,
ktorý padol vedia dela a každú chvíľu mohol
vybuchnúc, popadol ho a zahodil chytro po-
nad násyp do priekopu.
Literatúra a umenie.
Slovenský Letopis pre históriu, topo-
grafiu, archaeologiu a ethnograíiu. Redaktor
a vydavateľ Fr. V. S asi n e k. V Skalici,
Tlačou Jozefa Škarnicla. 1877. Ročník II.
Sošit 4. má nasledujúci obsah: Starožitnosti
Skalice ; Turci na Slovensku ; Z legendy o ss.
Cyrillovi a Methodovi; Habanské zlomky;
Vzatie Jagru r. 1596; Nápisy vo Fiľakove;
Blatnický hrad; Gašpar a Michal Porubský
(k dejepisu Znievského hradu); Slovenské
listy k poznaniu náboženských pomerov
v Uhorsku; Prísaha mešťanov T. Sv. Mar-
tina ; Slovenské nápisy ; Listiny Lubietovské ;
Illésházovské účty; Kniha Pametny (Turč.
Belej); Knihozor: I. Magyar raythologia,
irta Ipolyi Arnold ; II. Magyarország ethno-
graphiája, irta Hunfalvy Pál; Dejepisné zá-
pisky; Všeličo. „Slovenský Letopis" vy chodí
v Skalici (via Goding) vo stvrfročních šesť-
hárkových sošitoch. Predplatná cena obnáša
3 zl., pre chudobných učiteľov a žiakov
2 zl r. č.
Kazateľ, časopis pre katolícke duchovné
rečníctvo. Vydáva Pavel Blaho, zodpo-
vedný redaktor a majitef. kaplán holičský.
V Sk.ilici. Tlačou dedičov Jozefa Škarnicla
1878. Ročníku Y. & 1. Kazateľ vychádza
každý mesiac l-ho^ prináša kázne na všetky
nedele, sviatky a príležitosti vždy mesiacom
po predku. Predplatiť možno výlučne u re-
dakcie v Holiči (via Goding) za 4 zl. r. č.
na celý ročník.
Svétozor. Obrázkový týdenník. Vy-
davatel a odpovédný redaktor V. Mayer-
hofer. VPraze (Jindíišská ul. č. 7.) 1877.
Roč. XI. č. 52. Predplatná cena 9 zl. 50 kr.
„Komenského,^ paedagogického týden-
níku s prílohou učitelskou, ročníku VI. pravé
redakci prof. K. Koblĺžka vyšlo číslo 1. Ob-
sah listu hlavního : O kolegiálnosti. Od prof.
J. Havelky. — Jak jsem učil své dítČ od-
čítati. Od red. A. Madiery. — Kolonisaee
Čech. Napsal J. K, HraSe. — Telefón. Od
prof. J. LoSfáka. — Kterak pfípravovati se
ô. 12. 1871]
Ôroly obrizkový éasopis.
335
máme kezkouSkám učiteiským? I. Zkoušky
pro Školy národní. — Cukr. Od prof. R.
Eadeŕávka. — Rozhledy literárni: 1. Pa-
berky z nastch novin. Od J. Hrubého. 2.
Vranova kytice bájek. Od J. Lomnického. —
Smés. Nové knihy. — Obsah prílohy: Do-
pisy : Z kraje, Ze Židlichoviô, Z okresu Ivan*
čického. — Zákony a zprávy školské. —
Uprázdnená mista učitelská. — Konkursy a
inserty. — „Komenský" vychází každý čtvrtek
v Olomouci. Predplatné s poštou 5iní 5 zl.
30 kr. ročné, 2 zl. 70 kŕ. púlroôné, 1 zl.
35 kr. Ôtvrfroéné; bez pošty: 4 zl. 60 kr,
ročné, 2 zl. 30 kr. pálročné a 1 zl. 20 kr.
átvrťroéné, a zasýlá se administraci „Kom.**
v Olomouci v katefínské ulici é. 11.
Osveta. Listy pro rozhled v umení, védé
a politice. Redaktor a vydavatel Vácslav
Vlôek. Roč. \^L — Díl IL č. 12. V Praze
1877. Redakce, administrace i expedice v
Ostrovní ulici é. 6. n.
Našim pt. čitateľom!
f
číslom 12. dokončujeme VIII. ročník „Orla." I môžeme s dobrým svedomím pozreť
na minulosť svojho časopisu, lebo dľa síl dôstojne plnili sme úlohu svoju, čoho dôkazom
je jednohlasná uznalost čelnejších listov našich a českých. Ktokoľvek v časoch týchto,
krásoumnej našej literatúre nepriaznivých, našu literárniu činnost sprevádzal s takou po-
zornosfou, jakú podnik opravdivé národní zasluhuje, presvedčil sa, že „Oror náš zdobif
môže stôl každej rodiny, či jej obydlím je panský dom, či chyžka roľníkova. Čo do sloves-
ného obsahu usilovali sme sa pôvodniemu slovenskému tvoreniu poskytnút široké volné
pole ; rovnou mierou pestovali sme i preklady vybraných novell a povestí najmä zo slovan-
ských rečí a tak obracali sme zretel k tomu, čo deje sa v bratských literatúrach. V obráz-
kovej časti hľadeli sme na to, aby časové potreby vždy boly opatrené. Krvavé boje, ktoré
sa na bôľnom Balkáne od dvoch rokov vedú o ľudské práva ujarmeného Slovanstva, na-
chádzaly v „Orlovi" starostlivého pozorovateľa a kresliča. Jedným slovom, „Orol" plnil
svedomité i tohto roku minulého úlohu svoju; pôsobil prirodzeným spôsobom, od srdca
k umu: vzbudzoval statočnost a hrdost národniu, strážil ju a upevňoval, šíril pod Tatrami
národniu osvetu, usiloval sa povzbudzovať umlknuvších našich spisovateľov k novej jarej
činností na poli krásoumnej literatúry.
Pri tejto príležitosti nemôžeme zamlčaf to, čo napísal r. 1867 o ľahostajnosti oproti
krásoumnej literatúre jedon z popredních českých spisovateľov: „Nestaráme sa viacej
o ohnište domáce. Pri tomto ohništi je nevoľno smutno. Hovorit u nás o krásnej litera-
túre vyšlo z užívania; čítat jej plody ponerháva sa tak len jako nekoľkým snilkom čí
dušiam nepraktickým; odberat knihy z peknej literatúry vyšlo už do konca z módy a to
spôsobom tak úžasným, že spisovateľ, básnik počína sa stránif nakladateľa a nakladatel
básnika. Pri domácom ohništi našom je nevoľno. Nič nás pri tom nevíta, nič nerozhnevá,
a tak sa stávame sebe cudzími a vospolok chladnými. Zklamaní na čas vo svojich smeroch
politických nedbáme, čím by sme doma čerpali nových sfl, čím by sme sa sbierali a zmu-
žili znovu ; stávame sa omrzlými a literámia naša domácnosf stala sa domácnosfou starých
mládencov. Je to pravda neutešená, ale pravda skutočná. Ľahostajnosť našeho obecenstva
ku krásnej literatúre je tak dokonalá, že všetci rozvážnejší mužovia na tento čas čo po-
vážlivé znamenie doby ju odsudzujú, že ju považujú čo umŕtvujúci balvan na vzlete ducba
národnieho, ktorá keď by mala potrvat ďalej, záhubnou by sa musela stať i životu národa
vôbec, zajiste ale pošmúme by vrhala stieny na schopnost našu, stáf sa podstatným
faktorom v živote národov ostatních. Lahostajnost tá je tak dokonalá, že u nás ľudia ani
tým sa netaja, že nečítajú, ano v rozmluvách nektorých kruhov stalo sa to jako „dobrým
tónom,'' stavat nevšímavost tú na odiv. Sú ľudia, ktorí, jestli sú odberateľmi nektorého
polit časopisu, myslia, že týra odbyli všetky povinnosti k literatúre vôbec. Sú rodiny
mešfanské, prez ktorých prah neprejde za celý rok kniha zábavná a ktoré tak rečeno za
386 Orol, obrázkový časopis. [Č. 12. 1877.
nešfastie si považujú, keď sú donútené, nejakú tú knihu si zaopatrít .... Kde sme sa
octii teraz? Krásnu literatúru, od ktorej datujeme svoju súcnost, ktorá rozdelila s nami
všetko svoje bohatstvo, tú vypoviedame teraz z domu, jako nevďačné dcéry otca Leara;
pre dnešok zapomíname na svoju súcnost, pre dnešok vypudzujeme zo seba u nás svoju
budúcnosť. Kde sme sa to octli teraz? Plody básnické u nás ležia vo stolku, poneváč
spisovatelia nepovažujú za čestné, daf si od nakladatelov opakovat náreky na obecenstvo,
ktoré sami dobre znajú ; literatúra je jako osirotený suchopar a z ľahostajnosti obecenstva
vyrastá dôsledne i ľahostajnost spisovatelstva.^' Či toto nenie na vlas teraz tak u nás?
EalinČáka, Paulinyho, aby sme iných neprípomneli, menujeme najoblúbenejšími novellistami
a romanciermi slovenskými, — a keď sa prikročí k vydaniu jich sobraných spisov, ležia
nerozpredané temer všetky výtisky nákladu n vydávatelstva. Sládkovič je náš najgeniálnejší
poet a sobrané spisy jeho vydaf musejú bratia Česi! Janko Erál, Žello, Kubáni, Nosák-
Nezabudov, Záhorský atď. poručili nám básnické plody svoje — a je nakladatel u nás,
ktorý by sa odvážil k vydaniu týchže?! Povedomie a pocit ten nepovznáša ani literatúru,
ani národ. Nehovorme, že sme malý národ, že sme biedni. Pozrime teraz na bratov Če-
chov, jakú lit. činnosť oni rozviňujú, kolko časopisov udržujú! A či je Čechov tak velmi
mnoho nad počet náš? Nie sme ani tak chudobní, že by sme nemohli za nekoľko zlatých
dobré spisy odberat, lebo vieme, že sa u nás na tisíce cudzojazyčných škvárov odberá;
ano, sú u nás rodiny, ktoré snáď dosial neprijaly slovenskú knihu alebo časopis na svoj
stolfk, ačkolvek sú zámožné tak, žeby každej dobrej knihy rozobrať mohly i viaceré vy-
danie, žeby každý časopis náš na tisíce odberateľov čítat mohol. Či táto lahostajnost i na
ďalej trvaf má?l Národ náš, to srdce Slovanská, v tuhom boji za podmienky svojho kul-
túrneho vývoju a pokroku nesmie z očú zpustif, že prevaha duševnia skorej a dokona-
lejšie osvobodzuje, lež môže sverepé násilie podmaniť, že len výška duševnieho rozvoju
podáva merítko národnej moci, záruku nepremoženosti, podstavec národnej velikosti.
I obraciame sa s vrelou vďakou k tým šľachetným národovcom, ktorí nás v trudných
prácach našich už duševne už hmotne behom minulého roku podporovali, ale i ku všetkým
spanilomyseľným synom a dcéram slovenským, aby i budúceho roku výdatnou pomocou
svojou v literárnej činnosti našej nás podporovali a pre významné pôsobenie časopisu
našeho novú pôdu dobývali. My vieme, že udržanie slov. časopisov je v terajších krušných
časiech dosť ťažkou hmotnou obeťou, ktorú prinášajú mnohí neunavení a obetovaví ná-
rodovci na oltár života a vzdelania národnieho, no i to známe, že národ náš schopný je
vätších ešte obetí a že pozná podmienky svojho bytia, že nenechá nás osamelých a du-
ševnej zbrane pozbavených pionierov na ztratenej varte životného a kulturnieho boja: a
preto s dôverou v Boha a v obetovavosť národniu pokojne hľadíme do budúcnosti i my,
vysukujúc si rukávy k novej Čerstvej práci na národa roli dedičnej.
„Orol" bude s pomocou Božou i r. 1878 vychádzať v tom istom smere a pod tými
samými výminkami, jako posiaľ. Predplatky a články nech sa posielajú redakcii „Orla"
v Detve (Zólyom megye). Predplatná cena obnáša na rok 4 zl. r. č. ; študujúca a remesel-
nícka mládež i chudobní učitelia obdržia „Orla" za 2 zl., ktoré však začiatkom roku za-
platiť povinní budú. Kto do konca marca celoroční predplatok nám zašle, dostane krásne
prevedený obraz : ,,RaneDý Černohoree/^ za nepatrný doplatok, ktorý v 1. čísle určíme.
Na zdar rezkejšej našej literárnej činnosti!
Redakcia a administrácia y^ORLA/'
Predpláea sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye) :
Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia «0rla„
za 2 zl. r. č. Roc. H., III., IV., V. a VI. „Orla" možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 Boii-
toch, 3^4—4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke.
Majitel a vydávatel Andrej Tmchlý-Sytniansky. — Enihtlac.-účast. spolok v T. Sv. Martine.
i