(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Orol"

Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing lechnical restrictions on automated querying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfivm automated querying Do nol send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attributionTht GoogXt "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct and helping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whether any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http: //books. google .com/l 



L. 



Obrázkový asopis 

pre zábavu a poučenie. 



Zodpovedný redaktor, majiteľ a vydávate! 



Roénlk Vm. 



v T. Sv. Martine. 

Kníhtlaciarsky účastinársky spolok. 
1877. 



• T,,, 



■< ' • J v 



J," 




2-£LZlli 



Sícuj- BO IS . 7^ 



Kresťanskou osvetou ku svobode a sláve! 



OBSAH. 



Básne. 

Rajdo NikoleV; povesť od Jozefa Belly 

8, 40, 67, 100 
Ordonova reduta (od A. MicÚewícza), 

Sreložil Petruškin 17 
ka a osol (od Kryloya), preložil Ne- 

sabadov 51 

Čo nás E^asi? od Daniela Maróthyfao 125 
Tri znelky z „Vieroslavína," z pozo- 
stalých rukopisov Mil. M. Hodžu . 153 
Záruka (Svobodne dfa Fr. Scfaiilera) 

od Jozefa Jančo <•..... 179 
Vytriezvenie^ od Miloslava Duraného 196 
Neprajníkom Slovanstva, od Daniela 

Maróthyho 207 

Nukrajsia pieseň (od Czuczora) pre- 
ložil Jozef Jančo 221 

Spevy hodin, od Vajanekého . . . 238 
Čo Boh činí, všetko dobré je, od Joz. 

Jančo 266 

Opustená, z ruského od Jozefa Jančo 291 
K Orlovi, od Sama Bohdana Hroboňa 321 

Povesti, poviestky, obrazy, humoresky, 
rozpravy, skizzy a cestopisy. 

Švihák, povesť od Miloslava Dumnéfao 
1, 34, 62, 89, 117, 146, 188, 201, 

229, 257, 273, 313 

Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska, 
cestopisné náčrtky od Laskomerského 
• 1 1, 43, 72, 104, 131, 159, 193, 208, 239, 267 

Milojko, skizza z čemohorského života 
od A. E. Timka . 18 

Vlajkovič 80 sborom srbských dobro- 
voPnÍKov prechádza do Bosny, od 
Sytnianskeho 29 

Džigitovka na Kavkaze, od Sytnian- 
skeho . 30 

O Malenke (prostonárodnia povesť od 
J. Ch. Andersena) prel. Sytniansky 51 

Pevnosť VeFk^ Zvornik na Drine, od 
Svtnianskeho ôS 

Tamaň (povesť od Lermontova), pre- 
ložil Nezabudov ...*.... 77 



Cemohorský junák rozpráva o svojej 
príhode v bitke u Vučidolu, od Syt- 
nianskeho 84 

Bitka u Almy, obrázok % poslednej 
krymskej vojny od J. B 95 

Trpký osud (bulharská poviedka od 
Ljubena Earavelova), preložil Syt- 
niansky .... 109, 140, 166, 276 

Srbská légia kňai^ny Natálie ▼ bitke 
u Adrovoa dňa 1. sept. 1876, od 
Sytnianskeho 114 

Penanik Novák Hilojev v bitke na 
Triebači, od Sytnianskeho . . . 115 

Kralica, povesť zo srbského života od 
Felixa Kutlíka . . . 125, 154, 174 

Obrázky zo starého sveta, podáva Daniel 
Šustek 138, 164, 222 

Turecká batéria na úteku, od Sytnian- 
skeho 142 

Nad Baltom, cestopisné obrazy od J. 
L. Kellu 162, 294 

Mladý drotár, od Sytnianskeho . . 169 

Na Balkáne, obrázok z najnovšieho 
povstania Bulharov, od A. E. Timka 181 

Bajazid, turecká pevnosť v Asii, od 
Sytnianskeho 198 

Hrajnoha na Vepre, historicko-roman- 
tick<^ obraz od A. E. Timka 211, 243 

Kars, od Sytnianskeho 225 

Mačín v Dobrudži, od Sytnianskeho . 253 

Lodník Semen Lopatin (episoda z pre- 
chodu vojska ruského cez Dunaj pri 
Svisťove), napísal M. Karazin, pre- 
ložil Davorin 272- 

Sveták (napísal Charle des Geriéres), 
preložil Slavomír Lipovský . . . 274 

Fatalista (od Lermontova), preložil f 
Nosák-Nezabudov .... 279, 301 

Rumunka z okolia Kalafatu, od Syt- 
nianskeho 282 

Koleda, humoreska od Laskomerského 291 

Daška (poviestka zo života donských 
kozákov), preložil Davorin . . . 304 

Útok Turkov na tvrdzu S v. Mikuláša 
v Sipke, od Sytnianskeho .... 309 



\' 



6tnui» 

Cigánka z OrSovy (episoda z tureckej 

vojny r. 1788), prel. Ján Kutlík st. 325 

Pouličný boj v^Plevne, od Sytnianskeho 331 

Životopisy. 

Dr. Svetozár Miletid, od Sytnianskeho 27 

Archimandrít Dudič, od Sytnianskeho 56 
Vefkoknieža Kikolaj Nikolajevié, od 

Sytnianskeho 84 

Verkoknieža Michal Kikolajevič, od 

Sytnianskeho 113 

Juraj Horvatovič; od Sytnianskeho . 141 
Kňažná Milena, od Sytnianskeho . . 168 
Plukovník Despotovič, od Sytnianskeho 196 
Ivan Sergejevič Aksakov. od Sytnian- 
skeho • 224 

Knieža Gorčakov, od Sytnianskeho . 252 

General Loris-Meliko v, od Sytnianskeho 28 1 

Generál Totleben, od Sytnianskeho . 309 

Generál Gurko, od Sytnianskeho . . 329 

Rozličnosti. 

Drobnosti 30* 58, 87, 115, 146, 169, 

199, 2^7, 254, 283, 311, 333 
Literatúra a umenie 59, 88, 143, 171, 

200, 228, 256, 284, 312, 334 
Smrf Dr. Jozefa Kozáčeka .... 116 
Smrť Bohnša Nosák-Nezabudova . . 116 
Smrť Viliama Pauliny-Tótha . . . 144 
Listáreň redakcie a administrácie 32, 

60,88, 116, 144, 172,200,228,256,284 312 

Ctenému obecenstvu 335 



Vyobrazenia. ^ ^*'"» 

Dr. Svetozár Miletiž 1 

Vlajkovič so sborom srbských dobro- 

volnikov prechádza do Bosny 12 a 13 

Džigitovka na Kavkaze 21 

Archimandrít Dučič 34 

Pevnosť Vefký Zvornik na Drine 44 a 45 

Vefkoknieža Nikolaj Nikolajevič . . 61 
čemohorský junák rozpráva o svojej 

príhode v bitke u Vudidolu 72 a 73 

Verkoknieža Michal Nikolajevič . . 89 
Srbská légia kňažny Natálie v bitke 

u Adrovca 1. sept. 1876 .... 97 
Períaník Novák Milošev v bitke na 

Tríebaä 105 

Juraj Horvatovič 117 

Turecká batería na úteku . 128 a 129 

Kňažná Milena 145 

Mladý drotár 156 

Plukovník Despotovič 173 

Bajazid, turecká pevnosť v Asii 184 a 185 

Ivan Sergejevič Aksakov 201 

Kars 213 

Knieža Gorčakov 229 

Mačín v Dobrudži 241 

Generál Lorís-Melikov 257 

Rumunka z okolia Kalafatu .... 269 

(Jŕenerál Totleben 285 

Útok Turkov na tvrdzu Sv. MikuláSa 

v Šípke 297 

Generál Gurko 313 

Pouličný boj v Plevne ... 324 a 325 



-=^í^^=*^ 



OBEÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRCCHLÝ-SmiUNSKX. 



Turí. Sv. Xarlii], 31. Juuin 1877. 



£Mo 1. 



Svihák. 

Povest od Miloslava Dummého. 



I. 



tj ET 'od nebotyčnými Tatrami účinkoval po- 
Z^ žebnane v ticbej dedinéčke národní 
-S^ " očitel Pavd JaTornický. Bol to človiačik 

1Í3, skromný, ticbý, v úrade pilný a svedo- 
mitý, T domácnosti 
prísnoiaskavý, v ži- 
vote apoločeuskom 
príatet srdečný, u- 
primoý; jedným slo- 
vom, bol on zrkadlom 

všetkých krestan- 
skýcb cností. — Za 
onoho času, do kto- 
rŕfao dq naéej po- 
vesti padá, nebolo 
egte gkolakého kra- 
jinského zákona, ne- 
bolo ékôldoEorcov, 
nebolo tolko para- 
grafov, ktorými by 
sa školstvo riadif 
boio malo. Bolo to 
v tom čase, kde 
každý učil dla svojej 
lobovôle a kohútiky 

8 ostrôžkami po äla- ^ 8,,t(„4, nii^yf. 

bikaroch si vykračo- 
vali. Či máme futovat tie časy a bláhat si 
v časoch terajších ? Nepoviem na to nič, zá- 
verkujte, milí čitatelia, sami ; veď viete, jako 
nám je dobre, slávne na tom svete 1 



Výboniý aéitel Pavel Javomický bol 
í T tom Čase hodný, na slovo vzatý ačitel. 
V každom stave a úrade závi^ všeďco od 
toho, či má stav a úrad ten zastupqjúci po- 
svAtenost k oema lebo ale. Kto úiad a stav 
povdania sn^fao ne- 



povaiiýe len za jar- 
mo a bremeno, kto 
v ňom iije, len jemu 
sa teší a mimo neho 
celý svet je ma i BO 
svojimi výbodanú, 
rozkošami a slávou 
len pobočnou vetou: 
ten nie ten že so 
svojím stavom na 
veky spokojným bu- 
de, ale i účinkoval 
musí blahodatne a' 
požehnaDe;tenvma- 
lom v stave bude vy- 
konal veci veliké, 
vznešené. 

Tak počína) si a žil 
Javornický. Skrom- 
ného stavu svojho 
neresti, boje a útrp- 
nosti veselou myslou 
snášal; ved mal to povedomie, že je stav 
jeho stavom apoštolským, v ktorom s mnohým 
sebazaprením vykupujú sa zlé dni a n^í- 
jemné prfhodoosti časov. V tom utrpení a boji 
1 



Orol, obrázkový čnsopis. 



[Č. 1. 1877. 



•'■^-.''"* *. . 



, --V "V .^ ■'•^>' 'N^X^N ^ 



podporovala bo mohutne anjelská manželka 
jeho a verne snášala s ním dňa bremä i horko 
a bola jeho strážnym i potešitelným anjelom 
života jeho. Čo dobrá a úprimná manželka 
môže v domácnosti, čo platná je ona životu 
manžela, v úrade postaveného, to by bolo 
zbytočne dokazovať; tidao td Ao6tato(né na 
takom manželovi, jakým bol i náš učitel Ja- 
vomickv, ktorého nebesá pokladom tak dra- 
hým obradovaly a obdarovaly. Preto pravdu 
má Písmo sváté, keď hevorí, že tňmt dobrá 
je poklad veliký, neocenitelný, že ďaleko nad 
perly je cena jéj. Manželka Javornického, 
Marta, rodená Pivková, zasluhovala toho mena, 
ktoré nosila. Však nielen pečlivost Marty, 
i útlocit a šlachetnost srdca i aáklouDOSt 
k vyšším veciam spojovala ona vo výbornej 
dnsi svojej. Javorniekélio dotnácnéírt bola svä- 
tinou ; bol tam riad i sklad ; istota a jedno- 
duchosť jakofoy boly dýehaly na každého, kto 
do príbytku vstúpil, a pokoj i spokojcnost 
jakoby sa boly dotýkaly každého srdca, ktoré 
v tej domácnosti len za čas, bár jak krátky, 
tam bilo. Voaduch tejto domácnosti šíril sft 
i po celej obci mc^tiltne. Manželia predstavo- 
vali si Vzájomne učítelovcov za príklad a 
jako rodičom bi>r jím spôsob výchovy jedinej 
jich dcéry Martušky vzorom tiež pri výchove 
detí jejlcb. Pravda, že mnohí občania vy- 
smievali iných, o Javornickovskom dome 
cbvaiorečt hovoriacich, s tým obyčajným staro- 
svetskym: prečo by sme my tak žili, jako 
Javomi^kovci, veď sme my nie rechtorí; a 
prečo by sme my tak vychovávali svoje deti 
jako oni, veď sú to nie rechtorčata? — Pri 
tom všetkom i tí, čo takto hovorili, nemohli 
sa úprimne a srdečne netešit t^ milej do* 
máenosti rechtorovej, nemohli sa dosf vy- 
načudovat tomu zlatému dietafu, malej Mar- 
tuske. Pozrieť na to diéta — už bolo jednomu 
dobre vôlcol srdca. Keď kto počul hovoriť to 
mladé, múdre, ku každému úprimné, vľúdne 
a prívetivé dieťatko, diviť sa každý musei. 
y skutku rozum zostal stáť človeku, či je to 
diéta ľudských rodičov dieťaťom a či od 
volakiat z neba spadlo dolu na zem, aby 
biednych ľudí sta anjelik malý na lepší stav 
a lepšiu vlasť upomínalo. Celé jeho držanie 
a diovanie sa tak vyzeralo, jako držanie a 



chovanie sa vyššej, nadpozemskej bytnosti; 
jako by si nebo bolo chcelo raz zahrať ča- 
rovnú hru s touto biednou zemou a poslalo 
jej bolo malú bytnosť zo svojich sférických 
výšin k oblaženiu, ku obveseleniu a potešeniu 
dolu na zem. Tak sa jakosi dobre, milo cítil 
Človek pri tomío diefafn; j^o objavenie sa 
všade ľúbo pôsobilo, jeho reči blažily a jeho 
hra na fortepiano až do siedmeho neba za- 
nášalä dušu človeka. Hudba je reč taká, čo 
každému srdcu milo lahodí ; nielen ľudí vxdela* 
ných ona nadchýna, oduševňuje; í prosté, ne- 
vzdelané srdcia zaujíma, šľachtí, obveseľuje. 
Keď Martúška Javornických na fortepiano 
zahrala, plno bolo ľudu popod školskými 
oknami Detičky natriasaly sa, ženičky si za 
nôtou klavíru po tíšku nôtily a parobci ve- 
selo pokreskávali. Všetko tou hudbou ožilo. 

Vo škole stávalo sa za včas rána. A ne- 
bolo rána, žeby pod školskými olcnami ľudia 
neboli shroroaždenf bývali. Prvá práca za včas 
rána v škole bola: Bohu slúžiť. Domáci, 
slúžka a mendík postavili sa vôkol klavíra, 
pri Ďomž Martúška sedela, a so sprievodom 
jeho začali spievať tie utešené rannie nábožné 
pesničky: „Jak pekne svieti dennica!^ alebo 
^Minula nočnia hodina,^ me ináč: „Povstali 
ame z loža svojho!" Domáci spievali dnu 
v chyži a celý zástup shromaždeného ľudu 
spieval pod oknami. A keď sa rannia nábož- 
nosť v škole zkončila, potom začalo sa v de-^ 
dioe z dom na dom práve tak nábožne spie- 
vať a odbavovať sťa v škole; mnohé dietky 
si pri tom hrali na Martúška, posadily sa 
ku ohnisku a preberaly po ňom prstami sťaby 
klavírovali a starší jim dávali nohou takt, 
jako to od Javornického boli videli. Tak to 
išlo na obed s tými utešenými poľudními 
pesničkami. Neviem, či to fortepiano a či 
len vôbec ten nábožný zvyk v škole taký 
čarodejný, taký divotvorný účinok malý na 
tú celú obec, ale nábožnosť sa v nej udo- 
mácnila a celý stav domáci premenila, s ôou 
prestaly sváry, kriky, prestaly nielen v dome, 
no, i na ulici. 

Popri škole išla stárež, mládež vo dne, 
v noci s takou pietou, sCaby to bol dom 
Boží, a keď sa často stalo, že opili z krčmy 
sa viedli okolo a nedoby zeň robili a spievali, 



ô. t. 1 877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



/■»_/ ^ - 



^ y ^^y.^~- ^ ^ ^~^ '-^ 



to ihnťd zaiQ^chli pri ikole a šeptali si: „Tu 
ticho, tu je škola 1^ 

A tie dietky, jak rady do školy, chodie- 
valy 1 Bqdičita jicb ani doma udrž^t nevedeji 
a bola by tá mladá chasa ustfivične len v tej 
ákole sedela. Ej, muselo sa tam . dietkam 
dobre, velmi dobre vodiC! A veru, že sa jim 
dobre vodilo! Pán učitel všetky rád mal; 
každý predmet) ktorému sa dietky učily, tak 
pôvabne vedel vylíčit, zoázorniC, že si bp 
^amilovaly, že jim až srdce v tele skákalo. 
A čo .to bolo všetko u prirovnani t€|| radosti, 
keď sa pekne držaly a pán učitel jim ^a od- 
menu utešené poviestky i z Písma svätého, 
i zo života vyprávaL N<i jar učil stromky 
štepit, starším ukazoval po škole spôsob 
svojho vcelárei;iia.. Dievčatká smelý íst do 
učitelovej chyže k Martuške^. ktorá jim tie 
D^utešenejšie pesničky od výmyslu sveta, 
jako sa hovorí, na klavíre zahrala. A ešte 
ani na tom nebolo dost. Martuška zaviedla 
dievčatká do svojej záhradky, tam jim svoje 
kvetinové hriadky ukazovala, i vysvetlovala 
jim, jako ona tie kvietky pestiye a slúbila, 
že jim založí na jar pri jejich domčoku kvetín* 
nové hriadky. 

Y ^ime na dlhých večierkoch bola škol|i 
dietkami i staršími hospodármi i bospodin* 
kami preplnená. Ženičky pňšly na priadky 
so svojimi kúdelami a chlapy tiež radšej 
chodili do školy, lež do krčmy. Ale mu i bola 
tŕňom v oku krčmárovi Icíkovi ti škola, . tá 
nešťastná škola! Pukal zlostou, že učitelove 
populárue prednášky o hvezdárstve^ zeme- a 
prírodopise, histórii a vynálezkoch ľudských 
jednoduchých rolníkov viacej pútaly^ lež Icí- 
kov zbožňovaný trunok, rosolka a páleučička 
vôbec čo sa nažaloval u slávneho panstva 
na toho učiteľa, ktorý svádza lud v t^ škole. 
Chce vraj, aby sedliak bol učeným a múdrym, 
kdežto za sedliaka má pán mysUct, on ale 
k pluhu a piptyke narodzený,. týmito^ sa zia- 
oberaf má. Ale darmo mudroval múdreho 
Šalami^n^ potomok Icíkl Vt^edy ešte nebolo 
jako.dneSi panslayisnius nebolo možno učite- 
lovi nadišputoyat a i^vinné schôdzky ludu 
v škole vlastizradou bilagovat. Tak sa lud 
i napozatým shromažc^oval v škol^ a Icík aj- 
vékal, na niektorých lopťošov a korhelov v de- 



dine súc odkázaný, kltprýiji ale potom i po- 
riadne sdiexal. Ni^edon % nich prišiel už o^ 
bubon« pri čom lcík«^ voždy to- naviac mrzelo, 
ž^ nemobpl nič vylicitovjUi lebo rázni občania 
8 ricbtároip na. čele voždy sami zmIí to vy- 
kúpit, i n£ipopu9tili. v licitáciii kým mi^etok 
jún nepripadol a židovi 2mô9{ sa v obci nn 
žiaden spôsob nedopustili* 

To je veľká výhoda poditatranskýeb kra- 
jov, že jako dUioi tuhá ^ma trvá, t«k je to 
krátke let^ nie fCa na dolniakoch .sparou a 
prachom ni^dr^vétpe^eisitelQé, ale mierna 
^plota jeho vjdy s čerstvýip vozduchom spo- 
jená, j^nak blaží dedinči^ujov, jakp i do týcb 
zdrftvýcb krajov vyvábených vetkomeštiakov. 
Nuž ked prišlo takého, jarq a ešte krajšie 
leto, boly nové radovánky v škole. Pán, učitel 
prechádzal sa s dietkami po poU, po lúči* 
nach a lesoch. Vysvetľoval jim všetko, čo sa 
jim na ceste naskytlo z tých troch ríš prí- 
rody. Jednoho dňa zanímaly jich živočíchy, 
druhého byliny, kvetiny a stromy, tretieho 
zas nerasty. A na všetko toto je tak utešený 
a bohatý ten lúhy kraj Tatier! Kvetná slo- 
venských krajov je v skutku pôvabná, a že 
botanisovat chodia húfne do našich Tatier 
cudzozemci, to je len všeobecne známa vea 
Pán učiteľ Jayqrnický poznal každý kvietok, 
jfko stará Dóra, čo po Tatrách zeliny liečivé 
sbieraia a každú ui^l^n menovite, ale i dla 
liečivej sily poznala. On poznal každébq 
ptáčka, každú žúžalku. každého zemeplazat 
nieináč i každý kamenček. A dietky sa snadne 
mnohému od neho príučily, |;ak ie ked celé 
sbierky motýlQv, chrobákov^ zelín a kamepov 
domov uosily a rodičoip o. nicl^ rozprávSly, 
tito dobre divopa sa nezašli, čo to tie dro* 
bizky všetko vedia a o všet;Kom tak roz- 
umpe rozprávajú. 

Nuž, jakože by v obci /Javpn^'ky pebola 
oblúhenou, škola bývala?! 

Jak praktic,ky pán učitel, t^ivto múdry 
a vzdelaný učiteľ, v qbci svojej oproti všet- 
kým bludom, zlozvykojoi a iným neriadno- 
stam bojoval, to bola v skutku radostná vec! 
Bez toho, žeby to komu bol pocítit dal ; bez 
toho« že by bol kohosi urazil : vedel ou proti 
zjiómu pracovat a účinkovaí. Práve tak, jako 
zamedzil škodnému vlivu Icíkovmu, vedel on 

1* 



Orol, obrázkoyý časopis. 



[Č. 1. 1877. 



^■'\ji*^^-^v~ 



*"v^'^^ *-\>*_/* t 



^•^/ 



i šlej povere Ondra Kubaly, zaslepeného to 
mlynára, v obci protipôsobU a jej priechodu 
do sŕdc neumelých občanov prekasit Mlynár 
obce Javomíky Ondro Kubala bol velmi po- 
divný človek. Snrový vo svojom chovaní ku 
každému, bol k tomu ešte ukrutným skupá- 
&om a bezpríkladné poverčivým človekom. 
Často bolo vídaf vo mlyne jednoho ošume- 
1ého chlapa, opravdivého to žobráka, a ten 
vedel pozornost mlynárovu obracat na ne- 
smierne poklady, ktoré v Tatrách zakopané 
byt majú, alebo ktoré t^m vo vetkej miere 
hlboko v zemi predchodia. Tieto poklady 
vraj z jednej strany zbojníci Jánoäík a Su- 
rovčík ta zakopali, iné zase ludia pred Tur- 
kom ešte boli ta ukryli, iné zase predchodia 
bohaté a rodia ša v zemi. Mlynár to ženičkám 
vo mlyne rozprával a na to sa zaprisahal, 
že v Tatrách sú také poklady, kde zakliata 
zlatá kačka na zlatých vajciach sedí, tu zas 
celý riad gazdovský v jednej jaskyni úplne 
zo sriebra zhotovený sa nachodí. Tieto po- 
klady fažko je dostaf; lebo tie treba najprv 
odkliat, a keď by kto i na ne natrafil, ne- 
nájde jich, bo keď je už blízo nich, človeka 
oslepia a kým sa z toho miesta preč ne- 
vzdiali, dotedy sa mu oči neotvoria; keď sa 
mu ale už raz oči otvoríly, potom nič nevidí 
pred sebou. E tomu, aby človeka tie poklady 
neoslepily, treba mat čarovný prútik v ruke, 
čarovné okuliare na nose, a čarovné srie- 
bomé peniaze vo vačku; pórom treba do 
troch vrhov jednu čarodejnícku formulku 
odriekaC, len potom môže byt nádej, že sa 
poklad zodvihnúc podarí. Jako sa ten ča- 
rovný prút má zaopatril, jako človek k tým 
čarodejným okuliarom a sríebomým peniazom 
príjde, tú tajnost mlynár nikomu nepovedal. 
On sám bol už raz pri tých i>okladoch ; videl 
jich, neoslepily ho; vidiac tú slávu a to bo- 
hatstvo, tak bol omámený, že mu čarovné 
okuliare z nosa zpadly, rozbily sa — a po- 
klady mu zmizly zpred očí. 

Takéto pekné veci veril mlynár obce Ja- 
vorníky. 

Na Vstúpenie a na deň sv. Trojice strie- 
hol on i s celop rodinou presúšanie sa po- 
kladov a potom kopali, kde sa jim svetielko, 
alebo skielko v žiare slnka zablyslo; nikdy 



ale pokladu nenaäli. Často kopal mlynár so 
svojimi i v noci, keď jim po močiaroch niekde 
svetlonos posvietil; i mal ten osoh z toho, 
že pri takom nočnom kopaní odrastlý syn 
jeho, jediná nádeja a pomoc starých dňov, 
prestydnul, do horúčky upadol a zomrel. 
Druhýraz zase musel, čo kopaním role po- 
kazil, občanom do pätdesiat zlatých pokuty 
zložit A vzdor tomu nedal sa z bludu po- 
very svojej vylieäť. 

Ani náä hodný učitel Javomický nemie- 
nil na darmo hrach na stenu sypat a o to 
sa pokúšaf, aby starý mlynár z povery svojej 
vyhojený bol. To by bola marná robota bý- 
vala! Jemu viacej muselo na tom záležaf, 
aby táto jedna prašivá ovca celé stádo jeho 
ludí nepokazila. Preto nezameškal mohutne 
oproti povere bojovaf, vysvetloval o pokla* 
doch zeme a kde a v jakom spôsobe sa tie 
tam nachodia. Vysvetloval, že zakliatych po- 
kladov niet ani nikdy nebolo, že to všetko 
patrí len do oboru poviestok; že presúšanie 
sa pokladov je celý nesmysel; lebo tie sve- 
tielka vo dne po poli vídané práve tak jako 
i v noci pochodia od niečoho docela iného. 
Vo dne zaligoce sa všeličo v žiari slnečnej 
a v noci svieta plynom svojim rozličné zka- 
zené a škodné pary na miestach močaristých. 
Takéto rozumné vysvetlovanie stavu vecí vý- 
borne účinkovalo. Poverám svojim o pokla- 
doch starý Kubala so svojimi domácimi už 
len sám veril, ženičky, kým boly pri iiom a 
pri mletí vo mlyne a pri skleničke (bo rád 
sa potúžil), len mu prisviedčaly, ale čo ho- 
voril, tomu viacej neverily. Ba boly by sa 
i hambily tomu veriC, čo si jich malý Miško, 
lebo malá Katka doma prirodzeným spôsobom 
vysvetlit a podvrátit vedeli, jako sa to od 
pána učitela boli naučili; už sa len stydeli 
rodičia byt sprostejšími od dietok. A potom, 
kto by nebol radšej veril tomu, čo ten múdry 
pán učitet hovoril, jako tomu, čo temer voždy 
opilý mlynár blúznil! 

Najistejší poklad človeka je verná ro- 
bota a práca, hovorieval pán učitel. Na po- 
klady držia sa len ludia hlúpi, alebo leniví 
a daromní, ktorí by z ničoho chceli zbohat- 
núc, ale Pán Bôh jim to nedá, bo by oni 
poklady a bohatstvo jednako neznali použit. 



č. 1. 1077.] 



Orol, obrázkový časopis. 



Práve tak, jako učitel, hovorievala a na- 
úíala i pani učitelka. A ktožeby tie milé 
duše nebol ochotne počúval? Veď nepotre- 
boval nič iného i docela jednoduchý človek, 
jako srovnat tie dve domácnosti: v škole a 
vo mlyne a priam bol na čistom. V škole 
bol, jako sme to už spomínali, poriadok, riad 
a sklad, tam sa pracovalo ustavične a pri 
pokoji ; vo mlyne šlo všetko na opak, mlynár 
tlkol ženu a bol tyranom nad dietkami. V škole 
panovala bázeň Božia a vo mlyne neznabož- 
stvo, povera. Učítel vedel občanov od svodov 
krčmára Icíka vystríhat a mlynár bol židovi 
najlepším kamarátom. Po ovociach, po skut- 
koch jejich poznávali ludia oboch, obe do* 
mácnosti a nepadlo jim za tažko rozhodnúť 
sa k tomu, koho mali nasledovat. 

Tak darila sa práca učitelovi Javomi- 
ckému. Pán farár a všetci predstavení jeho 
vážili si ho ; bratia v úrade si ho ctili a vá- 
žili, lebo on i medzi nimi požehnane účin- 
koval. Vydával jim každomesačné písaný 
pedagogický časopis a ten koloval po bratoch, 
tak pilne čítaný súc, že sotva polovicu škôl 
obíduc, ui bol roztrhaný , takže museli rad 
radom učitelia podvolovat sa odpisovat každé 
číslo, aby vo viacej výtiskoch kolovaf mohlo. 

Časopis ten písala do čistá utešeným 
písmom svojim lúbezná učitelová Martuška. 
Mala ona utešené písmo, ktoré všetci páni 
bratia s velikou radostou čítavali a svoje 
oblúbenie v jej krasopise nachodili. 

Tak boli Javornickovci nie len vo svojej 
skromnej dedinke, ale i v širšom kruhu obe- 
censtva známi, oblúbení, spomínaní. 

A či pri takomto stave vecí, v takomto 
príjemnom položení neboli šfastní, blažení? 
Ved kto má domácnost spokojnú, uznatý je 
vo svojom úrade, darí sa mu bár i v skrom- 
nom kruhu životného postavenia jeho práca 
obMbená, ktorá je životom jeho, potechou 
jeho a všetkým na svete — rieknite : či môže 
byt blaženejšieho človeka nad nehol? 

Pán učitel Javoroický považoval sám seba 
za šťastného. No úplné štastie ešte žiadnemu 
smrtelníkovi nedostalo sa za podiel; nezká- 
lenou blazenosfou nemohlo sa ešte na tomto 
svete nikdy pochlúbit žiadno ludské srdce! 
A potom hovoria a veria ludské zbožné duše, 



že koho Pán Boh najvätšmi miluje, t^ho na- 
vštevuje, na toho kríž dopúšťa! 

Tak ani Javornickovci nemohli požívat 
blaha úplného. Jasná obloha života jejich 
domáceho, tej každým ctenej, obdivovanej a 
lúbenej svätine razom sa hustými mrákami 
zatiahla, zakalila. Zlatý stip tejto lúbej do- 
mácnosti nemocou sa zatriasol, zosypal. Matka 
Martuškina, verná družka Javomického, a^jel 
strážca i domu i obci celej, klesla (ažkou 
nemocou zronená do hrobu. 

Oj» jako sa to razom všetko premenilo 
v dome Javornických 1 

Zatíchlo piano, zatíchly besedy, v škol- 
skej sieni i v príbytku učiteľovom i na dvore 
všade ozýval sa len plač. Tá pekná postava 
pána učiteľa za nekolko hodín boľastne sa 
zhrbila a ten štebotavý anjel, tá deva Mar- 
tuška chodila jako stien, rukama lomila, sl- 
zila, vzdychala; hlasu by za ten svet nebola 
vydala v nemom bôlnom žiali chudera, do 
úmoru sa mučila. No nie len škola, ale i celá 
obec v smútok sa obliekla. Veď celá si matku 
dobrú, príkladnú neočakávane pochovat mala. 
Len dvaja ľudia a dve domácností sa z (až- 
kého na školu pripadlého smútku veľmi te- 
šili. Bola to krčma a mlyn, Icík s Rifkou 
svojou škodoradostne si bláhali, že keď učiteľ 
utratil jako sa škľabili, svojho pomocníka, už 
teraz nebude sa viacej tak pächorit, jako do- 
saváď. A jakože by týmto dvom ľúbym ptáč- 
kom nebol prisviedčal opilý mlynár Kubala ? 
Veď tá škola ani jemu nevoňalal Alebo či 
tomu, že on pokutu platil za prekopané a 
zkazené občanom role, nebol len sám učiteľ 
príčinou? Kedy že by sprostým sedliakom, 
myslel si on, bolo napadlo prigst na tú my- 
šlienku, aby pochybovali o pravdivosti jeho 
výpovedí o pokladoch!? A iné mnohé veci, 
ktoré sa zatemnelého rozumu a srdca mly- 
nárovi v škole neľúbily, ponúkaly, zkazené 
srdce jeho k tomu, aby sa tešil s Icíkom a 
Rifkou nad smrtou obľúbenej, výbornej uči- 
teľky. I polieval v krčme pilne radost svoju 
dobrou terkelicou, jakú osobytne preň Rifka 
držala a robil plány lepšej budúcnosti v obci 
s ňou a s jej mužom. 

S velikým plačom, s mnohými slzami 
bola pani učiteľka k večnému odpočinku do 



6 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1877. 



^ w ^ 



matky zeme položená. Nejedna vďačná ruka 
hodila za žmen zeme na jej truhlu. Nejedno 
dobré srdce pomodlilo sa skrúšene za jej 
lahký odpočinok zkrúšene u jej hrobu k Bohu. 

V škole Javornickej. všetko sa zmenilo. 
To tak ľúbe, veselé miestočko pokoja a ra- 
dosti stalo sa otupelým, smutným jakoby — 
hrob. Manžela útleho a dcérku úprimnú nič 
nebolo v stave viac poteáiC, uspokojiC. Celá 
obec cítila tú velikú premenu, celá obec sú- 
citila 8 opustenými, zarmútenými. 

Martuška, to anjelské dievčatko, docela 
sa zmenila. Mladé, pätnást ročnie dievča zo- 
stalo po smrti matkinej nie tak smutné a za- 
dumené, jako viacej nadobyčajne a nad jqj 
vek prísne a vážne. Jej odmerané sa chovanie, 
jej reč v skutku prekvapily človeka, ktorý 
v pätnást ročnej devy ešte voždy istú lahkú de- 
tinskú mysel a naivnost vída£ bol uvyklým. 
Ju smútok k zralosti priviedol, prísnou a 
vážnou učinil. Otec, jehož jedinou potech(;u 
teraz už bola, tú zmenu tiež za včasu pri 
nej zpozoroval a priam si poifiyslel, že to 
dievča sám Boh zármutkom k zralosti pri- 
vádza, lebo ono iste je k velkým žialom a 
ťažkým bôlom života povolané. 

Jaro zavítalo a učitclkin hrob utešene 
zakvitol. I manžel i dobrá dcéra opatrovali 
ho. Ach, veď drahšieho miestočka na tom 
celom svete srdcu svojmu nemali, jako ten 
nemý hrob. Aspoň zo strany šumnej Mar- 
tušky to stálo, lebo o učitelovi hovorili, že 
sa bude po druhýraz ženiť A celá obec by 
sa veru úprimne bola tešila tej novej učitelke. 
Martuške, ked takéto chýry počula, voždy 
srdce stislo; ach veď jej na pamäf prišla 
matka drahá a ona sa nijak nemohla do 
tej myšlienky vžiť, žeby miesto jej drahej 
matky večne uprázdnené druhá nejaká osoba 
zaujať, žeby do srdca jej otca a ku jeho boku 
druhá nejaká osoba ešte kedy na tomto svete 
postaviť sa mohla. Ach, veď je to s lúbiacim 
srdcom ľudským snáď nie tak, jako s ružo- 
vým krom, keď jedna ruža na ňom uvädne, 
z neho oprší, na to miesto zas iná, ešte 
krajšia vypučí, vykvitne? S láskou ľudského 
srdca malo by to tak byť, jako s tým ute- 
šeným lotosovým kvetom, ktorý za sto rokov 
leu ľ^z sa vypučí, len jedonraz kvitne. Ona 



by aspoň inú matkou pozvať, inú sCa matku 
milovať nikdy viac nemohla! Veď, keď jg 
mat i do hrobu zaľahla, či preto jej láska 
má už prestať ku nej? či je hrob v stave 
opravdovú lásku diefaCa verného ku matičke 
drahej, úprimnej udusiť? A pQtom,, ktoré 
dieťa že je v stave rodičom svojim, zvlášť 
boľastnej matke za živa sa odmeniť, odslúžiť, 
jako žeby nebolo povinnosťou dieťaťa matičku 
i Y hrobe, i po smrti ľúbiť? . . . 

Čo ľudia raz vravia, nuž to len vyvravia. 

Otec sdelil dcére po čase, že sa bude 
ženiť. 

Zpráva tá nezdal^ sa, jako by Martuáku 
prekvapila. Prijala ju chladne, odhodlane^ 
takže otec nevedel, jako je s ňou. 

„Dostaneme matku zas do nášho domu, 
dobrá dcéra moja!" 

„Naša matka v hrobe." 

Pán Boh ju osláv, dcéra moja! Ale bez 
ženskej pomoci preca len ostať nemôžeme.^ 

„Vy to najlepšie viete, otče milý." 

„Budeš ľúbiť novú matku svoju? 

„Matku svoju v hrobe ľúbim si na veky." 

„No no, dobrá si dcéra, viem, Martuška 
drahá; ty ľúbiš v zbožnej pamiatke však 
i mrtvú, ale budeš ľúbiť i žívú?*^ 

Martuška mlčala. 

.„Dostaneš i sestričku, ktorá je asi s tebou 
v rovnom veku. No, hovor, či to nebude život?'' 

Martuška mlčala. 

„Naša škola zase obživne, práca sa nám 
zas tak dariť bude, jako za nebohej matky, 
Pán Boh ju osláv! Zajtra pôjdeme si po 
novú mamičku i po sestričku, však ver pôj- 
deš so mnou?" 

Martuška mlčala. 

Učiteľ zamyslel sa. 

Bol práve deň pred svadbou a chovanie 
sa toho dievčaťa dalo mu mnoho k premy- 
šlovaniu. V izbe bolo mu tesno. Vzal palicu 
svoju a išiel do poľa .... 

Ťažké myšlienky mu zalahly do hlavy, 
srdce mu puknutím hrozilo. Ani sám nevedel, 
jako sa na prechádzke svojej zastavil vcmi- 
teri, sblížil k hrobu predošlej svojej ženy, 
na ktorom dcérka jeho plačúc kľačala, a ma-r 
tičke v hrobe, že ju nikdy nezabudne, svato- 
svcäte sľubovala. 



č. 1. 1877.] 



Orul, obrázkový časopis. 



. -^ .^^ -'- v /^ "^..^ . 



'"^'^^./•v •■•^•^. 



í' >-^>^.^^ •^ -sy-s.-* 



"w^-^w^, - 



Otec nesmel sa sblížiť k hrobu tomu, 
slzy mu vypadly, vzdychol si z hlboká a 
obrátil kroky svoje nazpät ku škole. 

Martuška slzami napolievala a vyobjímala 
ten drahý matkin hrob, potom si jedno kviefa 
z neho utrhla, pobozkala ho a sklonenou 
hlavou kráčala domov. 

Nová pani učitelka zavítala do školy, 
bola to rázna pani, bývalá vdova a mala 
i dcéru. Predtým bola vydaná za mäsiarom; 
po jeho smrti bola jej jediná žiadost dostať 
sa zase do prístavu manželstva, ale želala si 
nečo vyššieho dosiahnuf lež mala dosial. Nečo 
majetku bolo po nebohom zostalo, vdova by 
bola teda rada i k nejakému titulu prišla. 
Keď sa viac netriafalo, zatúžila po titule 
pani učitelky. Dohadzovačky ňou platené, 
o čom pravda žiadon človek ani tušenie ne- 
mal, boly hneď v práci a rozbehli sa k ro- 
dinným pána učiteľa Javornického, nedali 
pokoj pani kurátorke cirkevnej, pani richtárke 
v obci, až ho k tomu doviedly, že si svoj 
smutný vdovský stav premenlt umienil. No- 
^otná pani učitelka, bývalá vdova Antónia 
Szikszay, mala od predošlého muža jako sme 
spomenuli, dcéru, taktiež Antóniu, nou oby- 
čajne len Tónikou zvanú. 

Obec Qovopríchodzím do školy tešila sa, 
pekne jich vítala. Martuška bola chladná, 
smutná, nemá. 

Videli sme, jakou svätinou^ jakým rajom 
bola predtým škola v Javorníkoch. 

V krátkom čase po svatbe pána učite- 
ľovej všetko sa to tam zmenilo. Kto by te* 
rajší život školy s predošlým bol porovnal, 
bol by sa musel podivif tej velikej premene. 
Predtým bol to tam raj a teraz je peklo. Tie 
dve devy Antónia a Marta nijako snášaf sa 
nevedely. Nebolo toho okamženia, kde by 
premaznená Tonka na Martn nebola matke 
žalovala. Táto sa jej dost vyhýbala, ale to 
nič nespomáhalo; tak sa zdalo, že si seba- 
volná Tonka túto dobrú dušu za svoj terč 
vyvolila, do nejž by jedovaté strely svojich 
slov a vtipov strielala. Jestli bola ticho, trá- 
pila ju, prečo len o tej mamke v hrobe myslí, 
keď novú živú mamku v dome má : vytýkala 
jej, že sa jej terajšia mamka nelúbi,, a že 



veru takú dobrú stvoru za mamku ani ne- 
zaslúžila. Potom jej slovila, aby sa tak chladne 
ku nim nechovala, že oni sú nie z milosti 
tu; že maminku pýtali i veľkí páni, ale že 
si ona volila len stav tichý, pokojný, teraz 
ale že sa musia presvedčiť o tom, jako sa skla- 
mali, keď Marta sa k nim nevoľno a nevďačné 
chová. Ešte horšie bolo, jestli niečo hovorila. 
Každé 9I0V0 brali i matka i dcéra na váhu 
a málo ktoré slovo Martino pred nimi ostalo 
bez poznámky. Keď tak úbohú tú devu mu- 
čili, a otec sa zamíeéal, bol ľahkým činom 
umlčaný, hneď mu macocha Martina odsekla, 
aby sa do dcéry nemiešal, to že je jej úlohou 
i po dobrôtky i po zlotky s ňou zachádzajúc 
vychovaj^ z nej takú hodnú devu, jako je jej 
Tonika. 

Pred dobrým otcovským srdcom otvortla 
sa veliká prepásť. 

Žeňbou chcel pomôcť domácnosti svojej 
a tu hľa, presvedčil sa, že ju úplne zničil, 
zakopni. Y dome bola nie len macocha, ale 
i 8 náhľadami jeho, s náhľadami manželovými 
v ničom sa nesrovnávajúca Esantippa. On by 
len bol trpel do vôle Božej; bo veď trpet 
musel, keď sám tento stav zapríčinil a len 
jeho srdce, jeho svedomie ťažilo práve tak 
položenie jeho trudné, jako i stav nesnesi- 
telný drahej dcéry jeho. On chybil, a keď 
chybí učený, chybí hodne. 

Zo dňa na deň to v tej škole horšie vy- 
zeralo. Sváru a omrzlosťam nebolo konca 
kraja. Celá obec vedela už o tom, jako sa 
ten dobrý pán učiteľ sklamal, jaké sú ma- 
cocha i s dcérou zlé, od diabla horšie stvory 
naproti úbohej, anjelskej Martuške. Všetci 
ľutovali učiteľa a nejedno oko. slzami sa po- 
lialo, keď si spomnelo na útrapy Martine. 
Len dva domy pl^saly: a to bol mlyn a 
krčma. Opilý mlynár dôverne pošuškával si 
s Rifkou, že učiteľ je už odzbrojeuý, že ne- 
bude viacej proti krčme a jeho pokladovým 
poverkám bojovať, ale že vemi bude mat na 
každý deň dosť boja so svojou ženou. 

A tak bolo. V škole bol každý deň boj, 
stav úbohej Martuáky bol vždy viacej nesne- 
siteľnejším, zlá macocha nedopustila, aby sa 
Martuška na hrobe drahej matky vyplakať 



8 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1877. 



mohla I trýznila ju i so svojou mazničkou 
bez prestania. Nešťastné dievča sobralo sa, 
i odišlo z domu toho, ktorý sa z raja pre- 

(Pokracovanie nasleduje.) 



menil na peklo, plameúom hriechu a svaru 
blčiaco, i poberalo sa svetom, kam ho dve 
oči zavedú. 



Kajéo Nik o lev. 

Povesf od Jozefa Bdly. 



I. 



Hosf. 

Deň pred večera dochodf bránu, 

Slnko už zubato hreje, 
Skoro za temä zajdúc Balkánu, 

Novo-ríšou sa už skveje; 
Len na rozchodnú nechá za seba 
Zoru ružová tým krajom neba, 

Ktorým sa preč odberalo; 
A tú húf lahkých chmárok obstúpil, 
A keď ju svetla lesku olúpil — 

Zmrklo sa a zotmievalo. 

Tmí sa. — Noc čierna rozstiera rúšku 

Pobrežiami dvoi^h mocnárov; 
Znuvalý svet sa poberá k lúžku, 

Spev peristých tíchne párov, 
Polom nečuf viac blak vidašských čried, 
Bulhar leda v sne hrozí sa už bied, 

Nimiž ho vrah denne kruší. 
Všade je ticho, — leda ho sova, 
Alebo žabka kŕkaním zn«va, 

Lebo strážnych psov hlas ruší. 

Hodina duchov pomali prišla, 

Hlásny ju hlása Diurdeva, 
Jak by žiar ohňa zamenit išla. 

Čo v polních stanoch dotlieva. 
Mesiac zpoza chmár vyjde rožkatý 
A svetlom svojim bladým ošatí 

Lezenia dvoch strašných sokov. 
Kolo Diurdeva junač Rossije, 
A za Dunajom vrah fiulgáríje 

Rovinou leží širokou. 

Pušky predstráží zrazu zahučia 

Z brehu Osmanov tábora, 
A takú odve£ tiež jim doručia 

Móskevského verní dvora 



Čo sa to robí? — Boj sa počína? — 
Nie. — To Dunajom ktosi pohýna 

Zrovna k Yaláchije brehom. 
Kto že to môž byt? — Var' vodnia panna? 
Či dáky netvor? — Útek dušmana? — 

Kto zná? — Dost, že pláva behom. 

Predstráže bystré zraky napriahnu 

Na vlny, k ním sa valiace, 
Kohútky zbrane svojej natiahnu 

Na dve sa oči blyStiace. 
;,StojI kto to?!" zhrmí silný hlas Rusa. 
Odpoved žiadna. \,Hlás sa, pokusa!" — 

Zas nič. — Sftráž strelbou vyhráža. 
V tom z vody: ^ Ja som priatel váš dobrý! 
Prosím ta pekne, len sa udobri'' — 

Stroj pŕs chlapäcích vyráža. 

K brehu sa sblíži hlávka vlasatá, 

Rúčka sa už zeme chytá, — 
Na sucho bytnost vyjde bezšatá, 

Potočiac sa, sta napitá. 
„Ach, varí padnem, tak som ustatý. 
Ach, India I dáke dajte mi šaty, 

Bo sa vás hanbím takýto. ** 
Takto trasúc sa hosC ten hovorí, 
A v podivenie vždy dial pomorí 

Stn&že i rečmi týmito. 

„Leš ktos, — u čerta?!' jedon zavolá, 

Žehnajúc sa krížom svätým. 
„Ká (a sem teraz nesie nevolá — 

Však ta ja knutou ošatím!"^ 
Tu v tom velitel mužstva prikročí, 
Tohto zahriakne — a v plášC otočí 

Chlapca postavu spanilú. 
I hneď ho s sebou vedie po strane, 
Až obidvaja v predstráží stane 

Malú zastanú o chvílu. 



č. 1. 1877.] 



Oral) obrázkový časopis. 



9 



' .*-s, ■ A" > y^ ./^.■^•.^^^•.. 



„Po reči po2aánis ^1^' Bullmr rodom,'^ 

ZacDe dôst^nik fusatý ; 
9Č0 že> ty tvojím mienis prfeho^looBa? — 

Úskoks', iW pOBol naiifttý? 
Vrav, synak, smelo, nič sa ma neboj ! 
Ja som Bus, kresfai^ dobrý priatel tvoj! 

Nič sa ti zlého nestane!^ 
A chlapcu táto reč dodá smelost, 
Zrak jeho ducha zjaví veselost, 

A on k odvete zastane. 

„Ja, pán môj drahý, pravtJu vám poviem, 

A to pravdu spravodlivo, 
Za to som prišiel, zradiC vám, čo viem, 

Zradiť psoväč skrivodlSvú — 
Ja som bol včera v Turkov tábore, 
Len čo počali znamenať zore 

Až po čas nedopierový; 
Tam som ovocie vojsku predával, 
Ba i čo lepäí tovar dodával 

Na stôl samému bašovi 

A jak pod večer stojim pred stanom 

Na plat za slivy čakajúc, 
Vyjde von basa í s druhým pánom 

Po polsky mu rozprávajúc: 
— Bratku kochaný! zajtrajšej noci 
Sám chcem byt prvý z Boha pomoci 

Na lavom brehu Dunaja. 
To je tak iBtc jak vidjfš bašuf! 
Oj ! ja vy vrátim MdskalMíľ kašu *— 

Zvedia éo 9<m za Šuhaja! ^ 

M&a Edovi tieto v srd^e tak bodiy. 

Že ma celého mráz prejal, 
I hneď sa moje myšlienky sbodly. 

Že by oanámit vám to rnaL 
Lebo mne vždycky starší vraveli: 
Keby vraj Rusi Turkov potreli. 

Bol že by to kresťanom svet! — 
A keby len skôr do Bulhar prišB, 
Všetci veriaci s nimi by išli 

Zmiasť raz zlotvora sfa tú smeť! 

r 

Nuž ja: j«rk by to najlepšie bolo? ľ 

Poäiem sa starať a trápit 
Chodím sem a tam, hor, dol, okolo, 

Hneď vába»s luied sa cbcsm ehla|Hí(. 
Myslím : vec túio s^verim otcovi ! 
Lež jak ba lapia? — Ymb je \xtíími 



RezaC mti z chrbta nótlalKy \ — 
A jak ja pôjdem, — mne aa to moľ stat — 
A žialom im4* zhyne dobrá vmA, — 

A či odkátsat od atralQr?!. 

Nuž zas len myatfm, prettiýšlam dlile|, 

Chodím, sadneift jbko^ zbMý. 
V tom sa teriapka % búdočky mafej 

Jedoa loptoš zaDovitý^« 
— Hej, vraj, pes kreafas, daj z tolio koSa ! -- 
Ihneď zľahčela moja ponosa. 

Všetko mi zlosť jeho vzala. 
Pýtam si pfácu : — v tvár mi naplujé, 
Staviam sa, — tu ma vy zauškuj p. 

Až ma nosom krú zaUala. 

Mne sa vám, pán môj, dačQ malo stať. 

Taký 90m bol rozžialený. 
Ja by(^h. ho v zuboch pristal bol rozťať^ -r- 

Ale coi mne po zlobení? -r- 
Bit? — som prislabý, to som nemohol, 
Turka žalovať? — QO by vym^ôbol? — 

Hádam tq, čo j^v bych dostal 1 -?* 
Len som si v^ycbnul,: Bôh ťa doboo^l! 
A oko moje slzu vyrouí 

A sta bez seba zom oskaji. 

No ale rabtfm dhte} sdbiMÍeá ) 

Pofiew: Len mi Bôb pMsábaj! 
Ešte dmes večer Turkom zabndeš! 

Len sa ta, clda^ I N^vábaj \ — 
Vyhrať môž' dačo, ztratit — čo ztratíš? 
Otrocký život, jak sa navrátiš? — 

Iba že mať žialom zájde — 
No! však až zájde, i otec pôjde. 
A azda oba do neba dôjdu 

A tam — svojho spa néídu!' 



i« 



„Idem ku brehu; prezrem si miesto, 

Utiahnem sa medzi kriaky. 
Videl som, vo mne dosť síl že jesto, 

Preplávať brod bár si jaký, — 
Predca som vábal — bál aa tej vody. — 
Až naraz čujem, že ktos daeliodí„ — 
A toto vám Bia eobnAlo. 
Chytro sa shádíeni, na vodit sohytfv 
V tom hvÍ2dot kufiek udMm podUim* 

A dial,« viete, jak aa slúlto." 

2 



10 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 1. 1877. 



Bojovný Moskál stojac v nadšení, 

Nií oko E cblapoa nezpúšfa, 
Hoeď podozrivo, hneď v oblúbení, 

Hneď verí, hn^d to opúdta. 
;,No chlap si, synak! jak je tomu tak. 
Ale beda tí^ jak je naopak, 

Beda tvojej koží bude! 
Ráno k jednomu pôjdeš pánovi, 
Ten fa hneď poawá, a ten Ihárovi 

Vystele v žalára búde." 

„Ach, ja ver nedbám, ja sa nebojím, 

Čo už so mnou robit budú 1 
Čo som povedal, za to vždy stojím, 

Bárs ma hneď vrhnú do prúdu.'* — 
„S pravdou najďalej zájdeš, synak môj ! 
Lež vidím, mdlý už každý úd je tvoj ; 

Odpočiň si, môž spat už íst. 
Tu moja loža; a viem, žes hladný, 
Tu je chlieb a soI, len si prisadni. 

S Bohom! ja musím preč odísf.'^ 

Už sa škreklaví dolu speváci, 
Čo z pántov na deň hlásili. 

Svet pilný dávno už hemží s' v práci, 
Už k službám ranním zvonili. 

Nuž a hosf mladý spí vať a chrápe? 

Oh, ni neusnul v myšlienok dlape. 
Tvrdou mu je posteľ mäkká. 

Jak by sa všetka hrôza naň' sniesla, 

Jak slabý plavec v búri bez vesla 

Y člnku si citov uteká. 

Iné necíti, iné nečuje. 

Iné nemá pred očama, 
Len jak mu otec> mat horekuje, 

Jak zalamuje rukama. 
A čo to dalej ešte s ním bude?! — 
Dobre sa chudák žitia nezbude, 

V takej nevrlosti brodí 

Až vojak jedon do stanu vstúpi. 
Krom vyrídenia na shovor skúpy. 

Dá mu šaty a odchodf. 

Ústkami zmŕétil, pleciami stisnul. 

Slzami líčka zai*osil, 
Keď zrak na šatátb jeho zavisnnl. 

Jakých on nikdy nenosil 
Ale cktiac, nechtiac, len sa posbiera, 
Bárs sa to rdli' jdio jak spiera. 



Mundier na seba natiahm. 
A v tom pán známy dorazí k nemu, 
Pochad oznámiac nášmu mladému, 

I s ním zo stanu odtiahne. 

n. 

Tábor. 

Stá a stá búdok tvorí ulice 

Krásnym, šíro-dialnym polom, 
V predu pyramíd z pnáiek tisíce. 

Čo hniezd tých patria sokolom. 
Tu stranou kozák pasie koníka, 
Tamto zas vidno stáC dôstojníka 

Na šabličku opretého; 
A kolo vatry pri masnej kaši 
Pije si, spieva a samopasí 

Kopa ludu bojovného. 

No z krátka: keď to Človek obzerá, 

Nevie, kam zrakom zakpsit, 
Ludu, diel, vozov i statku — vera, 

Až je zemi tažko nosif. 
A na to, zdá sa tak, že sa díva — 
Jak ten na pluky, čo ho obýva — 

Velký Éiator veliteľa. 
Na ňom svät-ruská zástava veje, 
A jej dvojhlavec až hrôzou chveje 

Na Islamu hájitela. 

Pán stanu v svojej sedí komnate 

Na nízkej polnej stolici, 
Pred nim v vojaaskom šuhaj kabáte 

A s nim dvaja dôstojníci. 
Ihneď dilapcových zvestov zo plodu 
Neobyčajnú blásia príhodu 

Yelitelovi armády; 
Ten zrakom strihá, fúzy si hfadí: 
„A či, vraj, z pravdy, junáče mladý, 
Tolko máš síl ducha, vlády ?<^ 

^Ach, prosím pekne, vlády a sily, 

Bo som mladý, vela nemám; 
Ale čo o mne tu hovorili, 

Na to všetko svedectvo dám. 
Pravda je — polský basa vraveli — 
Veď jich dobre znám ! — oba sú bieli 

A vždy sa sršia jako jež !" 

Vodca sa smeje, reč mu pretrhne, 
A hneď otázku tú mu navrhne: 

,,Niiž, či ty i po polsky vieš?** 



č. 1. 187V.] 



Orol, obráskový čaBdpis. 



11 



,,No, daj sa Bože!' ehlapä odpovie, 

„Yed je to i tá polstina I 
Po rusky u nás temer kaldý vie, 

A to zkazená ruština. 
Ba u nás z Polskej šľachtici boli, 
Keď som ja vlani chodil do školy 

Pod háj, do vyánieho mlyna; 
A takých chlapcov, jak ja, dvoch mali. 
Nuž sme vždy vedno polsky trepali, 

Jak na jazyk niesla slina. ^ 

Úsmech úst dlaňou kryjúc širokou 

Oddŕha bojar Bossije, 
„Nuž a zkadial žes'? kolko máš rokov? 

Meno tvoje jak že ti je?" 
„Mne je tak meno jako otcovi: 
Bajčo Nikolev, a k Sokolovi 

Najviac k nám ludia volajú. 
Rokov mám trinást od dňa Vstúpenia, 
A z tej som viesky, kde opevnenia 

Nepriatelia vaši majú." 

Šabla zhrkoce o stolca nohu. 

Maršal stál k správcovi stráži: 
„Druh môj! Tebe tú sverím úlohu, 

Tohto podivína stráži; 
Službu úradniu odlož na stranu, 
V osobnú si ho vezmi ochranu 

A záchod s nim po dobrote. 
A ty, Bajčo môj ! chod s tvojim známym. 
Nezabudneš ma, keď sa obznámim 

O skutkov tvojich jistote!" 

Tí dva odídu — a myšlienok roj 

y bohatiera pamät zletí: 
„Lepšie vždy chráň sa, jako sa nebojí" 

Duše jeho ríšou vieti. 

(Pokračovanie 



„Opatrnosti nikdy Mzbýval < 

Zle, po rákoši kto múdry býval 

Kto nedbalostou sa zmámil" 
I dá rozkazy poboeaíkevi, 
Aby každému s svojmi vodcovi . 

„y hotovosti státl^ oznámil. . 

„Lebo dákosi tuším pravdivost 

V rečiach tohto čudno-zvesta. 
Už očí jeho významná živosf 

Nedá mi pochybe miesta. 
Tá prostorekost, prostosrdečnosfi 
Tá mi už líči veci výtečnost, . 

Ja na to držiac, vpred ho ctím; 
A hrdším bol bych tohoto otcom, 
Jak prvým Ruska armády vodcom, — 

Tak som jatý výjavom tým. 

Ba, nech na príklad, 60 ja neverítn, ' 

Vlk to bude v ovéom rádiu, 
Preca sám ešte cesta zamorím. 

Sám to sverím cára uchu: 
Sám mu u neho mäo^t vyprosím, 
Bárs najprvší rád, tími sa bonosCm,- 

Chlapčafu tomu postúpim. 
Lebo taký čin i nepriateľa 
Zaslúži úcty, šetrenia vela — 

Ja velkost ctím, podlosf tupím ! 

„V trinástom roku cblap^atko slabé 

Už tak poslúžil otčine, 
Kde jeho vrstov : jahňa je chab^ 

V takých podnikov vidine! 
Kolko že mužov na jeho mieste 
Neodhodlá sa k takejto ceste?! 

A to dieťa sa odváži! — . 

, 

Lež tak: dobrého, vraj, moc nebýva, 
A často v hrudke malej sa skrýva 

Vec, čo sa nad zlato váži!" 
nasleduje.) 



• »■ 



Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska, 

Cestopisné náčrtky od Laskomerského, 



Ked rastlina sladkú stavu vypúáCa, ob- 
sadne rozličný hmyz jej lodyhu, ratoliestky, 
listy a kvety, i ssaje cukrovú miazgu. Po- 
sareme-lí po rožách, vidíme, jako zelené váice 



t t t r 



a jim a jim podobnémnšfky^pniipkav^ látke 
leznú. I naša mat zeiraéka iqá/tú ^obyčaj, že 
sa potí, že šCavu vydáva iijej znoj už sladký 
už kyslý — sú naše- lasne, kúpelamí, tet>Ii- 

2* 



JU, 

CBmi oanvané. n« Miäbj 
obsadúvaSá, ďnft mjr -^ ď 
lemurských opfit. 

Sotva že slnieAcoMiíM 
teplpjäie kriat, až sa ti 
hrnú zo Täetkýtft 'knjiait 
a miest ludia, aby sa v Vú- 
peloch zmáCat a tam svoje 
zimoäné hriechy a roz- 
ličný prach zplákouC mo- 
hli. Táto dávDK a 3llivn& 
obyčaj prtóta t do zS- 
koDOv náboženských a je 
ddkaztfm lazobaej ddle- 
žitosti. 

Dobfá, statoinft prí- 
roda poskytuje n&m « 
danna tato ^bcodeDie a 
podáva každénu ayakovi 
a dcérke bäi roedwUi 
svoje materiMki {hb^. 
No, špatný liPmariatapO' 
robil i Ch H&täa také po- 
riadky, aby sa práve naj- 
potrebnejšiemu ČlOV«J[U 
neprístupnými sUly. Nád- 
herou a prebnanofitou 
ataly sa kúpele chudob- 
nej vrstve temer neprí- 
stupnými. A preca Boiia 
príroda dajajlch bezroí- 
dielu pre všetkých ft to ~ 
T. durnia! 

No.TuríianäkeíčiÉtu- 
bni.inske) Te|ilice, ktOré 
v švnntom slovenskom 
Turci leíia, nebývajú zne- 
pokojovaoé eStP, chvála 
Dohu, ani ministrami, ani 
bojáruii a velmožmi, ani 
batiltánni, vynímajúc n- 
snad tých menej hkwl- 
ných bankárov, 60 VtiiM 
nedWu a sviatok kumula- 
tívne a kollektivne banky 
tí etaváCdäv^jáaodtam- 
J^ch InrilegOT prúapcine 
Uiia sa tým, že tamtí kn 
Uíhaiúi tjt* ale, a síce Vlajkovú so tíiartm srbskýcl 



Or«), obrickoTý e&lop<B. 



Nft EBdH migixo MHného Idiám, a kto- 
rým v MfjnprttnitqäoDi spojsií stojiti, pObnl 
«oni Ba i ja do XiráiMBkTcb Teplfc k iseí 



tToIukov preiéádu do Buiy. 



BOtn tím, ie po S^fnA ifMhotk m^^ m- 
fclijené édy sase ío poriiáko sa berú a- te 
aojt Tymodená tMq^mieu i nienlirost po< 
> äbaiaaiestvsUTC^tée, 
vybral- wm ta na vadu 
majho tttím svetMN^kaai 
9B srdnie potiahne ía o(i 

pre spetatneiC. Fnt», 
jtAo falcra* f pRto, te 
KnD ta ja coelibats crie- 
bol, poUal Htei ito, Ét) 
mi Ba srat* sajbiiHie 
' Mo, jako peniate, &jku 
a Žena, i pustu aom ^ 
tas kan aa «rdce a koae 
tiabli. (zjednal toM ai 
krajobyčajnú prfležitmd! : 
dlh;, ázky, tufeekému 
Hkajkn" ŕihiku) podobný 
Toaflc H koáiasa, biolyin 
praobom obtiahaatou, 
ktorý pnch pcadejMe m 
mojoM kabáte aCa mAkft 
dfl Kremnioe vwenéim 
vápna, sa otijaTil a mfia 
«catou na preninäirita 
pretBCoil. K tejto kara- 
vane patril pohonič a ko- 
nečne eaU najta q»oloi- 
noBf doplnili dva dosCdas 
brej a' ntádrej obyiaje — 

kOD& 

(^udtili ame pitad, 
čarovného Abzorns no 
vatrom. veínň vytímmé, 
oknihliacimi vŕákMnjp^ 
piatu raviaM, i pobendi 
siM U sma-oln ku BHch 
nénni. 

PouiwaM viA, fa 
Bikriralaé vody v dlkf eb 
vekMh sdro^svaj neirtly ; 
viAí, ie >a to DiiBatilkD 
vtúv , poobadňéfefa z 
iänkMiútith cňte pm|- 
aeBin>«ii fatie#. Xotf af 
po brdlo v teplej voli« 



14 



Orol, obráskoTý čaftopis. 



[Č. 1. 1877. 



zanmmý koiáA, nomysUš, nad jakým pekiom 
svoje rany umývai. Jak vriace nmscgú tie 
vody oa povodiam mieste byf, k€d sú tu na 
pevtfdia zeme eite tak horúce, kdežto preca 
toflcon púfouia tak rôznymi proariedkami sa 
predisvajúc mnako teploty utratily. Bezpro- 
sredne pod lazňami a v okolí pozorovať nános 
potoka Turca a Bartoäky; ďalej sú vrstvy 
kongeriové, traehytnvého taffu, rhyolilhu, nno- 
tauliié hory.' sad Štubňou po Kremnicu a ďalej 
obrovaké maasy sivých a zelených trachytov 
(Andesitov). Od Hájja na lavo vypýnajú sa 
biele bralá rozUéných foriem jurasského vápna 
aa dkamenelými amonity, belemnity atď. 

Keď som za týmito rôznymi geologickými 
predmetmi sem tam krk vykrúcal, prišli sme 
na Dolnitt Štubňn, kedysi za Kaká&ov králov 
Bemeckli, teraz číro čisto slovenskú obec. 
Hore vyiiie oa úp&tí mohutnej trachytickej 
hory v blízkosti peknýeh perlite vých kameňov, 
^ezH sme sa popri dlhej nemecky, ale už 
i flloi^nsky hovoriacej obci, Hornej Štubni. 

V: podobe ohromnej škatnly stojí pod 
hradákou cestou za drahé peniaze vystavená 
štátna škola, kde šfastní potomci saských 
predkov plnými črpáky vedu srebaC majú. 

Odtial tahá sa jednou stranou železnica, 
druhou^ rovvý les (Ebener Wald), až pred 
Tiuräokovíansku dolinu sv. Antona; tu ne- 
chali sme železnicu kôre sa fahat, či vlastne 
ona nediala náa á(An sa tahat a my zvrtli 
sme v pravo. 

JeiHi pravda, že do neba planá cesta 
vedie, tak sme boli tu na pravom šlaku do 
neha; non^mä od -tejto zpomenutej doliny 
počnúc, už už museli sme byt blízo neba. 
Močarina, a v močarine skaly, to je cesta 
do Skleného. Z predku na zadok, s nôh na 
hlavy, z boka na bok^ prehadzovalo nás jako 
hnuďif keď sa ▼ hrnti varí. No, môžem od- 
porúčat luďom, ktorý z kúpelu vyleznúc pre 
dáláie zotavenie' sa cesto vaf mieňa, túto ute- 
čenú cestu ; a tu, jako nikdy predtým, pre- 
svedčil 'Sa mdžOy že: „Extra Hungariam non 
eat vita,^ a síce preto, lebo kto toutou cestou 
sa teaáe,' ten svoj život sotva von z Hungarie 
vynesie, a jesAli sa mu to podarí, tak štub- 
júámké kúpele na jeho tele tvorily opravdu 

sázraky. 



Podial tejto makadamdcej a či gott- 
verdamskej cesty videli sme kôry pre kože- 
Itthov drvit, aby sa potom železnicou do Pešti 
vyvážaly. Sušia jich pred drvením v stohách, 
ktoré sa velmi indickým Vigvamom podobajú. 
V pozadí objaví sa smutcý les. I máš obraz 
krajov Indiánskych! 

Každej kázni amen ; a tak, vďaka Bohu, 
i cesty do Skleného (Glaserhaj). — Boh vraj 
nedopúšfa, aby stromy do neba rástly. O tom 
sme sa presvedčili tu v Sklenom, kde sme spa- 
trili stromy a to stromy veľké, koreňami hore 
do neba a korunou k zemi obrátené. Y skutku 
tak. Toto divné na hlavu stavanie stromov 
pochodí od vlaňajšej potopy, následkom roz- 
trhnutia oblakov; na hore Strach sa udav- 
šieho. Táto asi pol hodiny trvavšia potopa 
zplavila dakolko domov, potopila sedem ludí, 
vlastne zabila a zabitých na lúku vyhodila. 
Pod samou búrkou udrel hrom do domu a ten 
shorel. Tak v jednom tahu zúrily oheň a voda 
nad hlavami nešťastných Sklenárovcov. Všade 
videli sme ešte hlboko vyryté znaky hroz- 
ného lejáka. 

Toto pripomenul som jako medzi besedou. 

Sklenô nevyniká zvláštne; vinie sa do- 
linou ďaleko hore sta tasemec a je v tomto 
ohlade podobné druhým okolitým nemeckým 
osadám. Domy stoja poriedku, medzi domami 
vídat záhrady, pažite a osredky. Tu jeden 
druhému do hrnca nazerat nemôže a nesú- 
vislosť stavísk uvádza mi na pamät ma- 
ďarského krajčíra, keď Nemcovi chcel vy- 
svetlite že medzi gombičkami na attile istý 
priestor ostaf musí, i riekol že „ Wart a pisli 
Knopf, und wart a pisli megint Enopf.^ Keď 
sme dlhú túto nemeckú klobásu prešli, vyšli 
sme na vrch Strachu. Tu schodia sa tri geo- 
logicky významné horniny: trachyt na juh, 
žula (granit) na sever, na západ červený 
neocom vápenák s roztrúsenými sem tam 
belemnity; podlhovasté sivé to skamenelé 
zvery. V nížinách pod cestou videt Karstu 
podobné nálevníkovíté jamy (pingy). Tieto 
jamy pochodia od podzemných jarčísk, kto- 
rých klenby vekami vylízané preborily sa. 

Na rubikone Strachu, na pomedzí tur- 
čanskej a nitranskej stolice, nápadný mi bol 
v prosred cesty ležiaci, asi nekolko centov 



č. 1. 1877.] 



O rol,obrázkoTý časopis. 



1& 



(ažký, kolesami otlčeaý, balvan aragenitu. 
Horko fažko podarilo sa mi dva slicfié kúsky 
toho kovu odrazit a sebou pojať. 

Jako náš obecný lud vyniká neliieným 
básnením, utešenými nápadmi, tak vyniká 
tiež podareným vtipom, ktorý medzi inými 
nachodíme pri vhodnom pomenovaní miest 
Tak ku príkladu Besnfkom nazval cestu nad 
Telgartom pod Královou Holou, kde strašné 
vetry a v zime ohromné záveje bývajú, ďalej 
dolinu Stratená, Šarpanec, hostinec to be* 
lianský pod Tatrami, Dolevok, krčmu pred 
Mičinami atď. I m^o Strach, jakým túto 
cestu nás lud pokrstil, je podarme a je ho- 
tovým jej opisom. 

Povetrie bok) príjemné, prekonal som 
teda Strach pešky, kým sa moja polovica na 
voze opálala sta zrno na strojných mlátidlách. 
Cesta je na pospol v skale vápenáku rúbaná 
a jesäi žeby dakedy i bok bývala štrkovaná, 
nož étrk dávno už pošiel za durákom a teraz 
vyzerá jako schod v Proyleach Akropoliskýeh, 
alebo vchod do Muránskeho hradu do skaly 
v odsekoch rúbaný. Jako to tu musí vyzeraf 
v ČM búrok a jako v zime pri závejoch? 
No, je to Strach I Pre príatela tvorivej prír 
rody zajímavý je bujný bukový les popri 
ceste a čnejúce, dierami a jaskyňami prerý- 
vané zápole. Strmým chodníkom ukrátiac si 
priecliod, zbehol som sta na halifaxoch a šišiel 
som sa s príležitosfou na doline pri obci — 
Raztočnd. 

Po vyše Baztočného vídet čiastku hodinu 
dlhého nemeckého mestečka Handlovej (Krí- 
kerfaaj), kde gróf PálíFy má ložiská kameň- 
neho uhlia, lež velmi slabými silami kamenné 
uhlie dorába. Za Handlovou vyjíma sa kúže- 
lovitý, ďaleko viditelný kopec Donnersberg, 
ČI od doň trieskajúcich hromov, či od po- 
hanských dôb tak nazvaný, neznaf. 

Od Baztočného, kde jako v Levicach 
ústav pre výchovu mastných husí, dla kŕdlov 
tej drúbeže súdiac, založený byt musí, za- 
čína sa pohodlná a hladká cesta. S podivením 
videli sme tu a dolu až niže Prievidze hoj- 
nost čerešien a inej ovodny, keď práve na 
iných stranách úplne chybovala. Polia dú tu 
dobre obrobené, úrodné a cesty stromovím 
vysadené, čo na cestujúceho príjemný dojem 



činí. Za t^ prišli sne do td^ín : Jalovca, 
Brusná a Čauíe. Tu videCáiroké pamské hony 
a majere. Na sever v itomto smectf, tam. kde ' 
povest nesie, ňe Tor jazero turčianske do ' 
krajov Nitry prekopat dal^ stojí hrbatý kopec * 
zo skamenelých k«rytatôek pozostávajúcu 
Od Čauše plitkým vrškom vinie £a cesta cez 
parku podobný lesík, a keď sme ten preko- 
nali, ležalo úrodné a idylUcké údolie Prie- 
vidzské pred nami. Uitu vítaly nás pekné 
kliety, letohrádky, vaade po nnedziach ovoc^. 
ným stromovím ovenčeaó' role. Príroda jet 
usmievavá, k tomu prispela ale i ludská mka : 
a tak stojí všetko v harmónii, nrilo zabáiwjúc 
mysle človeka. Popri ubebujúdck.nmilivýtih 
vše pekných krajobrazoeb; minul sa clqrtra 
čas a my vtiahli sme podvecor do hostiaca 
Prievidzského. 

]^a námestí stoja dva hostince,. jedo«: 
pri druhom a aočaliávanítn.bhdia príchoda(m< 
hostom v úsreiy jako pavúk M muchu. A dOi 
ktorého vleznút? V prvom p^Nchodí jedudhe^ 
sú okná vybité^ asnad výdobytky ostatnej, 
volby , v druhom vMtoie biele .záclony < po- 
vievate 

JttihBi sem,^ poviem. Posekodlo jeobf - 
dlené, v prízemí otvorená r nám izba. Zo sú*-' 
sednej, len dvermi oddetenc^pQáHiepre&hQdí 
hustý zápach, držiac sredMmedzi Qctc^- a 
cesnakom, so slušným* prídavkom étipbvej 
brindzy. Mimo týchto čuchových vlastno^tC 
obývaná bda táto, nám k noclahtt vykázaná 
míestnost oblakmi vebni ^ úprimných múch a' 
majetníkom krčmy, ktorý chudák lekármi vo 
Viedni na ruke ékyptený v posteli hojáci 
kyptík ofukoval. 

„No darmo je ; zahraj mi takú, jaké ttás^^ 
pomysleli sme si, a kázaly Haše poklady alofiC 
v tomto museume výparov octo-eesnako^brin- 
dzových. Vybrali sme. sa navštíviC anámeho 
z prvších mesta vrchnákov. Znali sme sa^. 
ačkolvek sme nikdy ešte tam neboli, aznaUí 
sme sa dobre , ale veru cez dakolko. rokoiv, '■ 
čo sme sa nevideli, obraz náš v pamäti^ pria- 
telov na nepoznania zbladaúL 

Predpokladajúc toto; umiosil som si, io« 
veznem na seba úlohu mteiacai^ Vstúpim do* 
chyže bruškatého patriciera^ on písal* pri Bto« 
líku. Po dosť krátkej , ale úctivej poklone, 



16 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 1. 1877. 



^ .^ ^j^ .f •■ -^v-^-/- •v. 



onámidi sa Jako tskiamt t K., ktdrý poM, 
že mestá má ftá predaj biča. Ott staite vážne 
faiAré, vysúka okuliare na moh»tné četo^ vy^ 
saka si špicaté fáay, Aytí palictt firiebrom 
okuYi^ú dd roky, oúlkašla a ráinym hlasom 
odvetil r že veru ovžmu wvjú na predaj^ ale 
8taf ébo býka na jatku. 

„Ko, viak ptfáve to kladám, '^ potedám. 
n len prosím sloäod cenu/ 

Bo2l«žím nohy na áirokas opran lokef 
a krívuh) jako* to Mtiinci robievajú a blaáím 
ran skúmavým okom vablyétíace sa okuliare. 
Už Qž by sme si na toho starého býka boK 
na cHsA plieskali < no moja Eva nemohla sa 
dUej pretváyaC, i aačne ma neéeredne medti 
rebrá itdpaĹ Vypadli sme % úlohy mäsiar- 
skej a tu nášmu príateisvi ^éalo svitat, až 
mu medzi smiešnym teremtettovaáim a hro^ 
mávaním konežoe celky svitlo. A tak done'- 
sotié nám boly húed na aiíuttoi všetky naše 
parhámy do peknéfaé a priestranného príc- 
hytku našich prMelav, kde sme srdečne vi* 
tasíf pokojti^ a pohodlne nocovali. 

Prievidaa jo porMaé, živé a kupeefté 
mesto. Ja som ho už raz — nevidel, 2o sa 
takroatuMt aoá^ že aom sa tmy doi od Eajca 
vniiiel a táao sa tmy v smere proti Nitre 
von odiSiel. Sospamlt^ sa, že bolo všetko ~ 
čiei«|>. Bofo to roku 1848 koncom decembra. 
\ Prievidaa je mesto sti^é slovenské, a 
mimo jeho odvádza sa od pekného vidieku, 
ktorý možne a kopca, va ňomž stojí kostol 
P# Marte, previdet^ zmonená asi tolko, j ako 
obzor^ Že je mesto staré, už z toho zatvárať 
možoO) ža jeho farský chrám sv. Bartolomeja 
pochádza z roku 1213, teda je do pol siedma 
sto TOkSíV sta^ I V koMde nad mestom je 
eite stavobylejšif obras, asi 800 rokot starý- 
To; bél kedysi \ kláštor Kaimelitav. V XV' 
storoM i&čtakoval ta známy spisévatel slo- 
venský Albert Huselitts, správca vyššej ^oly. 
IMe tiež bolo tu najstaršie „Collegium otcov 
Piaristov^ a gfce od r 1668; z týchto pošli 
pcriajedsí toho času výtecmf slovenskí spiso- 
vatelia, jako : Augttát Bielický, Ladislav Ku- 
branský^ Slotáci od kdréňa a srdca. Tu na- 
r#Aíl aa \ velký ptfápotovatel a úd školy 
Boniolákdvej ^ J4»zef dkopec^ ktorý' Jo ka- 



nonik Jágeilský umrei Za jAo sléveaské 
presvedčenie hanbia sa vraj teraz jeho pO'- 
kievQí, ktorí to čím sú, jemib za^kovaC musia. 
Prievidza trpela mnoho od Rákócovcev roku 
10?8, najviac dtanoovati jtf a)e terlŕ}šf aia- 
darskl súkmeňovci Tuťd r. 1999. Veitl, že 
keby z tých tehdajších prfefvidzských c&nf- 
dákev kto na nohy sa postavil, isOofiae by 
tureckému bašovi v Budíne s túčivom m^ 
svietil, ale by mu radšej ofbwcb^eyň posvietil s 
ani by sv. 6il Babovi peroracíe nedržal, tým 
menej ale l^ oemanského vojvodu S' č(^t!ným 
mečom^ opásat išiel, j^ko to teraz šiaU^ná 
madarská mládež na posmech histórii učinit 
sa nehanbila. Z Prievidze zalietával náš „OoF 
bcifrom šest rokov po slovenských krajoch, 
kým jeho hniezéo ždezaá ruka maďarskej 
modly pod Polanu ho nessatuiesla. No aie 
poďme dklej. 

Ráaa, vypočinutí na tele a duši^ s čistým 
zrakom v oku , a takým> na neW, lúčili' smie 
sa s poboetinúými priatelfaií a< ptívetívmi Prie*- 
vidaoa, prv ale išiel som de lekárnfe snopaitrit 
sa opiovýmn kvapkami Jákási népekikjnd pifeid- 
ttidw mojej drahej polovice! nútila ma k tomu 
opatecnému krdka. Ale* verti vxdor tej pr^ 
ereteľnosti pretrhovaná cesta, dlhšej sa Ch<^ 
hala jako sme boli vopred vyrátali. 

Aby sme na pikantnwjšie kraje a kratôin 
cestu do Trenčanaka narasif mohlj, d^plyto- 
vali sme sa aa nijbtižšio čiarv do Koíeoa, 
dedinky to v stolici Trenčanskej ležiacej. 
Míeaky sa rôznily , a tak v nejistote , dla 
k-ombinacie vlastnteho rosimra y a dbt kom^- 
passu nášho kočiša — vybehli sme von 
z prístavu prievidzského. 

Nápadný nám bo) za taestom dlhý, vy- 
soký, múraný most. Čo najhlavnejšie, je taik 
pohodlný, že sa človek pohodlne i mimo 
neho viest môže; a tak urobil i ná& kormi- 
delník. Prebrodili smie shťovnú Mitru ä vi- 
deli sme jako repraeswntenti eoidcisivného ci- 
gánskeho nánydá, Philemon a BauciS) s diétmir 
napokr udeným), pod mohntalými stlpami 
raosiu na slame rozvalení pohodlne „dMce 
far nieiite'' žmurkali. Hospoda toí bez cmzul 
Hja, Pán Boh svojich neopúšia. 

(Pokračovanie naškduje.) 



č. 1. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



17 



I. • 



OrdoilOjva, reduta. 

Od A. Mickietoicza. 



riám stríel^f nekázanô. Vystúpim na delo,^ 
I pohljadnem na pole. Stp y^trien hrmel% 
Kanonierov už ruských tiabne sa pomora 
Prosto, dlho, ďaleko jako brehy mom; 
I zahliadnem jich vodcu,.— skočil, mečoip 
, , , kývnuť . 

I sCa pták ^edno kiýdlo svojho vojska svinull 
Z pod krýdla. s^ vylievu pecbotj , šírava, , 
Dlhá f ierňa koluqana, í^ko blatná láva, 
Nasypanä iskrami bo4ákov. Sta supi , 
Na smrt čierne ko^uhvy vyvodia zástupy. 

Proti nim trčí biela, úzka i pokorná, , 
Jako kameň iKÍ mori, reduta^) Ordona. 
Jedných še?c len má vatrien — vše dýmia 

i sviefa, 
T^Iko hromov cez hnevné pernj nevyletia, 
l*olko citov netrhne duševnou rozpačou, 
Kotto ^tfcix šest letelo bômb, kúl i kartáčov. 
Kad tam granát do srdca kolumny sa ryje, 
Sta láva do vôd mora, pluk dymom zakryje; 
Puká trieska v sried dymu, šík pod nebo letí, 
I ohromná lysina radami zasvieti. \ ii 

Tam zas kula letiaca, hrozí, hviždí, vyje. 
Ručí sCa byk pred jatkou, šmiera, trhá, i^je; 
Už dopadla. Sta boa v kolumnách sa svíja, 
Páli prsmi, rve zubom, .a dychom zabQa. 
Najstrašnejšej nevidno, no slyšno po. zvuka, 
Po váíaní sa mŕtvol, po ranených blujku; 
A keď rady od konca do konca prevjití,^ — 
Jakoby ariedkom. vojska, prešiel a^y^l smrti ! 

Kde je kri^ čo ij^a j.atl^i tlupy tie výprava?. 
Či má ýčast v ocjvabe^ či prsie nadstáva? 

Nie TT,' ^ pátst<> pfl ^^^ pa trôpnej s.tolici 
KrálV^Dcý, zákoq dáva. sveta polovici. 
Zmraátil čelom, — i.tiisíc hne^ kybitiek^)-l6tí, 
Podpísal -r tisíc uiatiek oplakáva d,eú] 
Kyvnul .— knuty padíg^ od Nirmna dq Chývy,— - 
Mocnáru sta Bôh silný, sta satan zlostlivýl. 
Keď pre^ tifpj.ou spi^inou Camkrad sa kníše^ 
Ked posolstvo Paríža tvcJQ stopy Uie ; 
Tvojejjm^či jediná^.rúha sa, Varšava, . 
Dvíha ruku na teba, korunu ztrháva! 



>) Pevnôstka. 
«) Vozík. 



Korunu Ka^imierov chrabrých z tvojej hlavy 
Bo krádežou krvavo^ dobyj si, tiej slávjr. 

Cár sa divi^ i strachom mrú Pétrohraďanía 
Cárisahnevá >— i strachom mrú jeho dvorania — 
Sypú sa vojská, ktorých, Bohom, nd>om celým 
J6 •— cár hnevlivý ; zomrem, cára rozyeselím. 
Poslán Todca kavká^sky 's polsveta silami 
YlBmý, iinný i zručný jako kat s knutami. 

„Urá, urá!** hromové, zástupy zrevaly, 
I váliac sa redutu okolo obstaly. 
Černejú palisády smesicOu votrelou — 
Malá reduta v sriedku, jasná od výstrelov 
Blýska sa nad mrákavou, jako v srieď mraviska 
Otočený mŕavcami krýdlom motýl blýska — 
Zhasnul — zhasla reduta. Či ostatníe delo 
Zletiac z loža do piesku hrtanom zaprelo ? 
Či luQtu krvou zalial kanonier pokonný? 
Zhasnul oheň. Už Moskál vyválal výlomy. 
Kde ručnia zbroj? — Ach, teraz pracovala 

viacej 
Lež na všetkých priehladoch za vlády knie-> 

žacej ! 
Znám dobre, prečo mlčí, bo neraz videl som 
Hŕstku našich válčiacu s Moskálov Xerxesom. 
Kde hodiny volanô dve sloVá : „pál — nabil" 
Kde oddychy dýmtlumí trud ramená slabí; 
Kde vše hrmí vresk vodcov, vre vojína Činnost 
Kde potom bez rozkazu plní sa povinnost 
Konečne bez rozvahy, bez citu pamäti 
Vojak jako mlyn strelný páli, trieska, letí, 
Zbroj od oka ku nohe, od nohy na oko; 
Až ruka v nábojnici dlho i hlboko 
Hľadala i nenašla i vojak obladnul 
Nemajúc viac náboja zbrojou viac nevládnul; 
Cítil, v atrelbe bez strelby že' nič nevykoná 
Odmrštil ju i zpadol, kým dobyjú, skonal 
Tak som myslel, i šiancom nepriatelov tlupa 
Vliekla sa jako hrobač na sviežeho trupa. 

Mrklo mi v očach — a ked slzy sofn utieral. 
Počujem, že mi dačo ' hovorí generál. 
Cez luneta opretý na >mo>^m mrneni 
Mlčky na útok, násyp hladel v podivení 
I vypovie 1 „Strateni'IH £ pod jeho lunety 
Vypadlo sĺz dakolko — i vraví opretý: 



18 



Orol, obrázkový časopis. 



[é. 1. 1871 



' *-#■ ^ N^-N^ > 



„Lepší od skiel zrak mladý, pozri tam na vale. 
Znáš Ordona? — čo vidíš? — kde je?** — 

„Generále, 
Či ho znám I ? Tam stál zavše i delo káro val — 
Nevidím — - nájdem — dozrem! V sried dymu 

sa schoval; 
V prosried hustých kotúčov dýma kolkorázy 
Videl som ho rozdávaC rukou len rozkazy; 
Vidím ho znovui rukou zdvihnutou, hroziacou 
Zvíja i vrahom hrozí --s pochod&ou hro- 
ziacou — 
Berú ho — zhynul — o nie — dolu schodmi 

letí." 
„Dobre," rečie veliteľ, „prachom jim posvietil" 
Tu blesk — dým — chvíla ticho — i huk 

jak sto hromov — 
Zatmelo sa povetrie od zeme výlomov, — 
Vatreny podskočily, i jak vystrelené 
Točia sa na kolesách, — lunty zapálené 
Netrafily do pánvic. I dým sa vyrínul, 
I v hustých sa chomolách zrovna ku nám vinul, 
I nebolo nič vidno — krom granátov blesku — 
I triasol sa parobor — i padol dážď piesku. 



I pozrem na redutu — valy, palisády, 
Delá, i našich hŕstka, i vrahov hromady. 
Všetko jako sen zmizlo, a len čierna bryla 
Zemi bez formy leží. Úžasná mohyla I 
Tam i ti, čo bránili i ti, čo sa vdreli 
Prvšíraz pokoj štedrý i večný zavreli! 
Bárs by sám cár Moskálom kázal vstat, jich 

duša, 
Poprvšfraz k rozkazu cára sa nerúša. 
Tisíce tiel zahrabla, úžasná pohroma. 
Duše kde? neviem — lež znám, kde duša 

Ordona. 
Bude patrónom šíancov ! — Bo dielo zničenia 
V dobrej správe je sv&té, jak dielo stvorenia. 
Bôh riekol slovo: „staii sa!*^ — Bôh i „zhyň!" 

vyrečie, 
Keď od ludstva svoboda a viera utečie; 
Ked zem pod despotismom jarmen( zastená 
Tak, jako pred Moskálom reduta Ordona, 
Bijúc slávu vítazstva vraždami zopsutú, 
Boh vysadí zem túto jak Ordon redutu ! 

PetruSkin, 



Milojko. 

Skizza z černohorského života. 
Napísal A. E. Timko. 



L 



bvetochýme je meno jednej z pomedzi 
krajín pevniny evropskej najmenšej, ale preto 
chrabrých a veškerým ludstvom sveta slo- 
vanského obdivovaných junákov rodiacej kra- 
jinky. Stošestdesiat tisíc duší, dvadsafpäf 
tisíc bojovníkov, osemdesiatpäf štvoročných 
míl počitigúci okršlek skalnatej, neúrodnej 
pôdy zeme — tu máte pochop o svobodnom, 
cez päťsto rokov proti návalom a nájezdom 
surových Musulmanov statočne a vytrvale sa 
brániaceho, na brehu jaderského mora ležia- 
ceho kniežatstva — Čiernej Hory. 

Prepevný, revolúciami samej prírody za- 
ložený hrad, vlast svobody, bratskej shodya 
pobratimstva , hniezdo bystrých junáckych 
sokolov, kraj úrodný aa černooké spevavé 
devy, domovina otúželých v boji hrdinov, 
chlúba plemena slavianskeho^ Čierna Hora, 



tvoja sláva svieti čo jasné slnko na našom 
obzore, vývodíš zmužilostou a chrabrostou 
svojou zatieňuješ mohutnejšie štáty sbratre- 
ného národu. 

Pät století žije slávne v neprestajnom 
borení sa so sverepým Asiatom, bráni mužne 
rýdzu slovanskú krev, svoju milenú detvu, 
národniu čest a vieru Kristovu; a napriek 
tomu, že ta, národku malý, neprajný, podlý 
jazyk zákemíkami prezýva, preca sláva tvoja 
skviet sa bude večne pred zrakom slovan- 
ského sveta, a čest tvoju nepokalia žiadne 
rúhavé jazyky. 

V poslednom krutom zápase s divokým 
nepriateľom Slovanov a kríža preukázala opät 
„Cmagora" svoju junácku chrabrosC, svoju 
života schopnost a jako vždy zvykla, tak 
i teraz vychádza z borby tej čo víCaz, oven- 
čená novými vavrínami. 



č. 1. 1877.] 



Orol, obrázkový Časopis. 



19' 



Čemá Hora sápasila i v predoilom, v osude 
Slovanstva patnätibodnoni; krvavými písme- 
nami naznačenom roku s úhlavným a od* 
vekým svojim vrahom v nerovnom zápase, 
však zvíCaála, premohla kolosa, bo nechýbalo 
jej ani teraz na hrdinoch, každá piad zeme 
skalnatej vlasti do poslednej kvapky krvi 
brániacich. 

Čierna Hora ukázala sa svetu vo vítazo- 
sláve. 

Zvítazili sokolovia nad krvožížnivými 
hyenami. 

Živili junáci černohorskí! 

Bog pomoci!! 

11. 

Na niekoľko hodín chôdzi od námorskej 
prístavnej dalmátskej pevnosti Kotoru, sme- 
rom výcbodním, skoro na samej hranici v skal- 
natých vrchoch čemohorských, leží v nahii 
Cekličskej slavná dedina Yučldol. Je to de- 
dinka na pohlad nepatrná, domky malé, je- 
don od druhého vzdialené, jako asi keď sa 
stádo po skalách rozbehne, vôkol okolo nej 
plno ledov, plno pustých krkolomných skál, 
jakoby toto „vlčie údolie^ od ostatnieho sveta 
vypovedane, sem do tejto pustiny sa bolo 
uschovalo. 

Vučidol obývanýjerýdzimi junákmi z ro- 
diny Vukaličovskej. Rodina táto vedie patrí- 
arcbálny život a počituje viacej sto bohatier- 
skydi junákov, ktorí od století v obrane 
Cemej Hory naj(až§iu a najvýznamnejšiu 
úlohu hrávali a vífazne ju i dokončievali. 

Pohlavárom rodiny tej je starý Borila 
Vukalič; jemu po boku stávajú traja statní 
synovia: udatný čo lev Božo, ohnivý Ilij<) a 
najmladší z nich pevec Petar. Čiernooká 
dcéra Golubca sladieva otcovi jeho pozdne 
dni a to všetka chlúba a potecha sta- 
rého syna Hory. 

Borila 80 svi^jimi synami dlie u knieža- 
cieho vojska, bojujúc tam slávne v horách a 
priesmykoch u Nikšičn oproti vtierajúcim sa 
na Horu čatám Muktar basovým. 

Golubca vedie sama domáeaoftt, bo jej 
matka sníva už sladký sen pod zelenou pa- 
žiCou. — 



Deva túžobne očakáva z boja čo vítazov 
navrátit majúcich sa pokrevných, otca a mi- 
lených bratov. 

Rozvíjajúca sa anemona ani sama nezná, 
jak namáhavý a krutý boj bijú jej milí za 
drahé ohnisko, bijú boj i za ňu a za stá jej 
družiek, ktoré by Musulman tak rád ukoristit 
a medzi štyri učadené múry svojich háremov 
uschovať, za živa pohrobit chcel. Hej, ale 
draho padá mu tá chúťka I Do tichých čemo- 
horských dedín vedie Moslemíua cesta len 
cez mŕtvoly junákov, cez ostrie na oboch 
stranách brúsených haúdžárov! 

Na východnom svahu hôr, dedinu Vuči- 
dol obklopujúcich, vypína sa do výšky strmá 
škála, popod ktorú vedie úzky, v kameni 
ludskou rukou vykresaný chodník. Len s velkou 
smelosťou môže sa človek odvážiť cestu tú 
konať koňmo. Cudzinec by sa na to ani ne- 
odvážil. Skala tá, divočudný výtvor prírody, 
nesie podobu človečiu a za príčinou toho po- 
menovalo ju celé okolie „čiernym bralom." 
Z nej je krásny a velebný výhlad na všetky 
strany po Čiernej Hore. V dialke na juh ví- 
dať väze hlavnieho mesta Hory Cetynje a 
popri ňom vinúci sa hômi^potok Rieku; na 
západ Jaderské^ more s Rotorom, na sever 
ale banianskú planinu. Miesto toto je zo sta- 
noviska stratégie jedným z najvýznamnejších 
polôh; je tak rečeno klúčom Čiernej Hory. 

m. 

Na blankytnom nebi svietil mesiac v prvej 
štvrti, a milliony hviezd usmiev^ýúc sa strblie- 
talo nad skalnými hradami jakoby sa rado- 
valy z víťazstva junáckeho národa. Desné ticho 
panovalo nad priepasťami okolia, ohromné 
balvany skál spaly tuhý sen, len noční lafok V) 
svojím hulákaním prerušoval posvátnosť nod. 

Na priesmyku pod čiernym bralom za- 
stavil sa pred pravou polnocou od hlavy do 
päty ozbrojený junák. Bystrý zrak svoj hodil 
na stráň olivou porastenej hory, kde pri sla- 
bom svetle mesiaca zretedelne rozoznať sa 
daly biele, uprosred stromov ležiace múry 
domu. 



^) Caprimulgns. 



20 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1877. 



Junák zastal. 

^Drah^ Oolubca moja!'' vyriekol hlasité. 
„Kto zná, či (a oko moje ešte raz ubliadne?! 
S Bohom, jediná tuha moja! Nenazdajná 
úzkost sviera firdce moje, jakoby (a, dera 
moja, nikdy, nikdy viac videt nemal!" 

A so s^alúbenfm díval sa na ten milý 
obraz domku,. ktorý zkrýval lubicu jeho Oo* 
lubcu Yukaličovu. 

Junák dumal dlho, noha jeho nechcela 
sa z miestna. I^núfi a postúpit svojou cestou, 
zrak jeho wdxc%\ sa odvrátil pd milébo^ 
svetlom mesiacka ožiareného zjavu.. 

Úder dlaňou po nobútnom pleci vytrhol 
Čemphorca z dumania. / 

. ,Tys tp, Milojko?" pýtal sa zdurno muž- 
ský hlas. I ' 

„Koho vidím? Čurila zpoza BrdaV^ 

^Neklame ta tv/[)je krahulčie oko. Ha,, 
tu sme sa museli sfsf pod čiernym bralom? 



Čurilovi a vydoby t si Golubcu; ale čuj ma, 
Čurila, ! na • Aúbqj nedie 'terás času !^*' ^ 

Jaké máš námietky? Hovor skôr, kým 
ti nenadám do kukávíc!**' ' ' • • '^ 

„Pr^jimami tvoje vyznanie!'' ridcol Mi- 
lojko, a aastanenf si saietei proti tebe "; lež 
dovol, nech vlastenecká pevimioeC tykobám, 
nežH oand roehodne nad mojíiä živbtx^l^ 

„Jaká to.povinnosf?" 

gČuríla f' zvolal Milojko s ohňom, „teba 
tiež zrodila Čierna Hora, ale ty nie si jej 
hodným synom !** 

„Opovažuješ sa obrážaf?^ pretrhol reč 
Čurila. 

„Na miesto, abys domovine svojej v tomto 
ohroženom stave poskytol mocnú ruku svoju 
a bojoval proti Musulmanom, vrahom naším, 
blúdiš čo hladný vlk po Hore a vyhladávaš 
dobrodružstvá, pri'ktorýdi by si mohol svoju 
vlastnú krev vylievať. Tó ti má zá zle Hora. 



Oh, osudné, desné to miesto v ústach Čemo- jy^y^^^ ^^^^^^ (^^^^^ äe domovina nak' ohro- 

^^^^^ t'' jená jeľ čatami Muktať basovými a že tento 

„Kam jacháš o pol noci?^ \rMhai nezadlho s celou mocod uderí na 



„Fýtaj sa ma radšej* Čurila, kde som 
diel?:- „ 

„To sa mi veru netreba pýtaC! Viem, 
kde si meškal od večera, kde obyčtyne meďcá- 
vaš. U Golubci, u tej svodnej. kvasy dioidte, 
pre ktorú > už tolko krvi tieklo."^ 

^Nech že sa tam boria, kolu, vraždia 
blahoví za ^u, ktor^ srdce je už dávno za* 
dané." 

„Domnievaš sa, že tebe, Milojko?'' pýtal 
sa ohnivé Čurila a ruka jeho nevdojak siahla 
po rukoväti bandžáru za pásom, „domnievaš 
sa, že pemáš soka v ľúbosti? Hoj, ha i. Jeden 
z nich je Čurila) Golubca nebude tvojou!" 

«Že Qebude?". usmial sa Milojko. „Vi- 
díš brachu« že mám i ja handžár a pištole. 
Viem i^ajsf krátku cesta pomedzi rebrá so- 
kom mgjím do Brdca! čurila, a kebych sie- 
dem skoUt mal, ver^ odpracem si jich z cesty i'' 

„Tu som ti hotový, Mikíko!"* taaiac zpoza 
pása pištol hrmel čurila, „vyróvnajme sa hneď 
— hnedí Osem krokov . . . hotový sem ľ* 
kričal Čurila plným hlasom a naťahoval ko- 
hútky zbroje. 

„Zadrž, nie som zbabelec!" odpovedal 
kludne Milojko, ,mám odvahy zastaf si proti 



Horu, aby zpustošil naše krby ; znSš to, že 
l)ťatia "naši bijii boj na život a na snirC; ale 
ty ]1m pomáhať neideš. Kliatba 'ti !" ' 

Čurilov zrak horel pomstou. 

„Som vyslancom Borilovým do .Kotoru,^ 
hovoril dalej Milojko, „a ešte behom t^jto 
noci doaiest mám zásobu stneliva naáim bra- 
tom, chystajúcim sa k. rozhodnej bitke. Keď 
aanavrátim a tento mesiac v úplnom svetle 
nad brdami zasvieti, v tú noc, Čurila, tu pod 
čiernym bralom zastanem si oprol* tebe ! Tu 
je ruka!" • 

„Dnes, lebo nikdy!" zvolal sok. „Ne- 
prijímam tvoju výhovorku!" '^ 

>,Teda dobre !^ odpovedal Milojko, „od- 
stup sa! Ponehávam ti prvý výstrel!" 

Kobútky na pištoliach' hrkly. 

Sokovia stáli proti sebe. 

Výstrel z pištole Čurilovej zahrmel, knlka 
piskla tesao popri hlave Milojkovi^, prasnúc 
do skaly, na* ktorej sa rôztlapkalti. 

„Golubca je moja!" riekol Milojko, cievu 
zbroje svojej do zeme skloniac á na pol diaľky 
ku sokovi priatúpiaic, i^ovil: „tebe dai'úvam 
život!" 



. 18T7.] 



Orol, obrázkoví ( 



Bez slova 4>ústúpil Čunia smerom na 
sever. Pri svetle níesiačka videí bolo liezt 
ho po strniýchj kckolomnjch skaládi, pre- 
skáliujiiceUo ponad priepaste a neschodné, 
lír&tiská dolu z hôr a poberaC 9a rovBO- na 



IV. 

(£rá«n» vynímal sa biely liora IM atrmine 

Vučidolu. ,obkloptiDý.niekoIkýiai oli^iami. Je 

to atatôček junácskpho Borilu Vukoliča, V apm 

bjva Golubca, tá svoda^ kráay.deva^pw ktorú 



■i 

■■i 



planinu banianskú, za ktoron ro2^e«ti«ritl,sa 
tujrský tábo^* pod vedením troch baSov. 

Mílojkp zatnúc pä^ podalea ^n^prom 

zápalom ku inj>ru, kam vokla ho povinnoaf. 

Prilbe hs, k^ lebku roztr^pem t«j 

mi^ej j^ofvor^!." m^l^ j)inik a.^rmými 

brokmi ^aBÍb:ot, v i^áe- , 



tieklo iQ&fího hrvi, aíe di«r«nBie, bvstdcejq 
zafiftj^ biclOjMiilojkftvi, 

. .Fiie Áti&bé s^asdf > turekých h6rd z pn* 
dú^ý,ch ^()b obklopoval l^iely kamefiný áom 
dosE vysql^ý utúr,: a lad bránou, ktaroa lá 
do vaiutra vchádzalo, vystavená bola drevená 
strážnica s chodbon do okola. Divá réva vi- 



22 



Oľol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1877. 



■*.•% .^ ^ ^ -*^%-^ .•- 



-^'-^ •^-^•^^ r" ^ j^ f ••! 



nala sa po múroch a dosahovala vysoko až 
na ohodbn strážnice. Chodba kolom strážnice 
slúžila v týchto bojovných časoch hospodá- 
rovi aa vielien, na ktorej niekolko úIov mado- 
nosných včeličiek stávalo. 

Zo strážnice bol uteSený výhlad na všetky 
vo Vočidole sem i tam po stranách roztratené 
dômky a tu Golubca s lúbozvučnou tamburicou 
najradšej dlievala. 

Čarovné zvuky dumnej srbskej spievanky, 
podporované tónom milého nástroja, zavznie- 
valy z tohoto oblúbeného miesta milopríjomne 
do ozveny plných skalísk okolia Vučidola. 
Golubca rada vyspevovala hrdinské piesne 
černohorské a nemálo hrdá bola na skladby 
brata svojho Petara, ktorý čo nadšený guslar 
a pevec po celej Hore oblúbeným sa stal. 

Teraz počas boja onemel hudobný ná- 
stroj, zo spevavých úst Golubce nevylúdil sa 
ani jedon veselý zvuk piesne. 

Golubca planula tuhou po dozvedení sa 
o osude dávno z domoviny poslých svojich 
milých, otca a bratov, bojujúcich na rovinách 
Hercegoviny proti Musulmanom. Ani naj- 
menšiu potešiteľnú zvest nemal jej kto do- 
niest, ktorá by bola potešila jej nespokojnú 
dušu. — 

Milojko odchádzajúc za svojim povolá-, 
ním, ku ktorému určili ho pohlavári rodín 
a velitel sboru junákov černohorských, lúčil 
sa s ňou tak bolastne, jakoby nikdy viac 
vrátit sa nemal. 

Golubca túžobne návrat jeho očakávala, 
lež Milojko neprichádzal. 

Ktože vyloží úbohej, kde dlie milenec 
jej, zdáliž šCastlive vykonal zverenú mu vela- 
dôležitú, 8 nebezpečenstvom svobody jeho 
spojenú vec. Bože chráň, aby úkladným spô- 
sobom zahynul jej milenec, to by bolo roz- 
trhlo i životnú jej strunu ; bo Milojka lúbila 
tak vrelou láskou, jakou len Čemohorka ju- 
nocba lúbit zná Žiadna slovanská deva ne- 
zná tak vrelé Mbit junocha, jako dcéry Čiernej 
Hory, ale majú k tomu i mohutnejšie po- 
hnútky, bo ony lúbia samých národních hrdi- 
aov. Zradcov a poturčencov devy Čiernej 
Hory nerúbia, ani lúbif nebudú, nikdy! 



V. 



Čiernej Hore hrozili Turci výbojom. 

Čemohorcov však našli k odboju pri- 
pravených. 

Jakože prialo šfastie obom táborom? 

Za najnovšej slovanské- tureckej vojny 
utrpeli Turci dve najstrašnejšie porážky od 
junákov čemohorských. Jednu u Yučidolu 
na severu a druhú u Podgorice, u tej krvavej 
Podgorice, na juhu. 

Najkrvavejšou však bola porážka Turkov 
a najskvelejšie vítazstvo Čemohorcov u Yuči- 
dolu v poslednícb dňoch mesiaca júla minu- 
lého roku. Severní sbor čemohorský vyraziac 
z Hory, postupoval z počiatku v susednej 
bratskej to zemi Hercegovine pozvolna a obo- 
zretne, nenachádzajúc nikde valného odpom 
zo strany tureckého vojska. Až ked pluky 
černohorské ku hlavniemu mestu Bosny, Mo- 
staru, sa blížily, vytrhol turecký velitel Muktar 
basa s celou, osemnásť plukov po.čitujúčou 
posádkou proti Čemohorcom v prudkýdi po- 
chodoch a u Bišiny srazil sa s predvojmi je- 
jich, prinútiac predné voje po krátkej bort>e 
k ústupu. 

„Žeňte tuho za nimi a nedoprajte jim 
nikde oddychu I" velel begom svojím basa. 

čemohorský sbor postupovaJ rýchlo 
zpiatkom, hladajúc príhodné miesto k bitke. 
Muktar basa, opojený nádejou na blízsko ví- 
tazstvo, nasledoval cúfajúcich Čemohorcov 
v zrýchlených pochodoch, až konečne zastavil 
sa v Bilku. Tu zarazil tábor na jednu noc 
a druhého rána pomýšial na vtrhnutie do 
Čiernej Hory. 

Prednie stráže doviedly pred velitela 
armády Muktar basu v priesmykoch chyte- 
ného vyzvedača Čemohorca, ktorému úplná 
zúfanlívosf vyzierala z očú. 

„Na kôl s tým džaurom!" velel basa 
s obyčajnou chladnosťou, poneváč udelovanie 
takých rozkazov nebolo mu nič nového. 

Stráže vrhly sa na neštastlivca a sotva 
že k hroznej smrti odsúdenú obet von zo 
stanu bašovho vliect počaly, kývnu! opaf basa, 
aby zajatého Čemohorca doviedly zpiatky. 

„Za dobrú službu, preukázanú mojím 
brojom, damjem ti život !^ riekol velitel ku 



ô. 1. 1877.] 



Oroty obrázkofý časopis. 



23 



Černoborcovi ; „žiadam od teba, džaure, abys 
sebodnými cestami viedol môj predvoj, sme- 
rom cez pla&inu baniaoskú okolo Vucidola !" 

„Zato prichádzrm medzi vás," pretrbol 
Čemoborec basovú reč, „aby som sa vypo- 
mstil na tých, ktorí olúpili ma z toho, čo 
bolo môjmu srdcu najmilšie.^ 

Znajúc povahu mstivého Čemohorca, do- 
myslel sa Huktar basa, že pohnútka junáka 
tohoto ku zrade nad Čiernou Horou je iste 
milenka, zklamaná láska, alebo dosiahnuť 
nemohúci ciel lúbosti. 

Oddelenie baáibozukov vyslane bolo eite 
za noci do hôr ku vyčisteniu skál a hôrnych 
úkrytov od Černohorcov. Zajatec Čemohorský 
daný jim bol za vodiča. 

„Pri najmenšom podozrení podvodu a 
zrady,* hovoril velitel k baáibozukom, „ktorý 
zo strany jeho zpozorujete,* prepálte na mieste 
toho džaural" 

Daný je povel k pochodu. 

VI. 

Nad brdami zapalovaly sa rannie čer- 
v&Akj, znamenajúce svit a blízkost dňa. Zdalo 
Mf že celá Čierna Hora v tuhom sni zahrú- 
žená ani nemyslí na to nebezpečenstvo, ktoré 
hrozí jej od severu z tábora Muktar baáu. 
km ten najmenší neslýchat ruch, ani naj- 
jemnejší pohyb, lež v tejto neobyčajnej tajnej 
tichosti zpočíval ten velavýznamný osud, ktorý 
pripravovaný na Čiernej Hore doniesol Tur- 
kom dnešnieho diia najstrašnejšiu porážku 
u Yučidolu. 

Bránka na vchode do domku Borílu Yuka- 
liča otvorila sa, do dvora vstúpil mladý ju- 
nák. Zrak jeho pátral po hladanom predmete. 
Qolubca dala sa videt a Milojko objal svoju 
nevestu. 

„Ešte nekolko malých okamžení dopriano 
mi bude pobudnút s tebou, drahá Golubca!" 
hovoril junák, vrelý bozk na alabastrové čelo 
labice svojej vtĺskajúc. 

„Kam že pospiechaš tak rýchle, Mi- 
lojko?" pýtala sa ho udivene. 

„Nepočula si hrmenie a rachotenie diel 
o Vrbice? Či ani neznáš, že Turci vtrhli do 
Čiernej Hory a čo nevidet zaujmú Vučidol? 
Snad už neskoro dorazím k bratom so stre- 



livom ; ale Bôh je môj svedok. nemcAoi wm 
dôjst skorej. Na rakúskej- pôde hrozilo mi 
nešCastie, chceli ma zajat i s družinou, i čaktf 
sme museli na príhodnú dobu áfastného pre- 
klznutia cez hranicu. Jaké máš, Oplubco, 
vešti od otca?^ 

„Docela žiadne I" odpovedala smutne 
deva, „strachujem sa, že už nežijú milí mogi.'' 

„Nevidela si Curilu?^ 

„Havril, náš pasák, zvestoval mi, že ho 
videl spiechat k turskému tábom.*' 

„Ten podliak kuje zradu na Horu, Boz^ 
trepem mu lebku. Osvobodím Ca od tobo 
dotieravca pod čiernym bralom." 

„Osvobod, Milojko P vinúca sa do ná- 
ručia milencovi šeptala Golubca; ^ale- n.e- 
padni mi v súboji, Golubca by (a neprežila I** 

„Musím spiechat ku bratom," hovoril 
Milojko, „nesvečno sa mi objímaf s devou,, 
keď bratia bijú bôj za život a za kríž. Polúb 
Milojka, drahá Golubca, a pros Bohorodičku, 
aby som sa živý navrátil ľ^ 

Junák sberal sa k odchodu, ked z chodby 
strážnice, na ktorej milenci dieli, zpozorovali 
dupot koňský a hneď potom v malej dialke 
od dvorca zahliadli tlupu približujúcich sa 
peších a jazdcov bašibozukov. 

„Svätá Bohorodička, prepadeni sme od 
Turkov!'' zkríkla Golubca. 

Milojko ztmul na celom tele, ale ne- 
ztratil prítomnosť ducha. Na útek ne^Ktlp 
pomyslela. 

Milojko zahvizdol a jeho družina vstť^ila 
do brány. 

y^ránku zavrite!* rozkazoval družine 
rozčúlený mladík. „Nďakaj sa, Golubca, iba 
cez naše mŕtvole dostanú sa k tebe títo. 
turskí psil" 

y nekolko menšinách nachádzalo sa asi 
dvadsat bašibozukov pred bránkou domu Bo** 
rily Vukaliča; prišli sem cestou tak istou, 
jakoby jich bol niekto schválne doviedol. 
Turecké kule zarachotily do bránky, .pýtali 
Turci dobrovoľné otvorenie brány a vyhňžor 
vali 8 podpálením domu. Milojko s družipov 
ukrytý na chodbe strážnice a za múrami, 
ktoré dômok otáčaly, i čakali na dUšie po- 
kračovanie dobíjatelov Turkov. Tito pced 
bránou zúrili a počali vylamovat bránku. 



24 






Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1877. 



■" w^ ,> ^ -^ ^^ . 



NastaT' fúzlxtHítíf okatíiŽík."2a hiekotkô mei- 
šín"pr€*erfí^a baéiliozukovla äo tniutra a 
nedajú trikoiHu tniloäH. 

MWjko íahvlzdM. 

Asi tridsať dieferdanov žaliučalo. 

Vyše polovica Turkov válalo sa na zemi. 

Nastal hŕoztiý ťitek. 

MiWjJío^' prenasledoval jich š družinou 
s hrozným handžarotn f ruké. Mnohí Turci 
padH úd étek^. 

Iba nekôlkl "pechúri 2 nich našli pravú 
cesttt friésmykoih do doliny. Zastaviac sa 
kon'eňtié 'iía planlĎe, ztrhbl cfavatav^ jedon 
z bašíbozukov puskti z ramena a medzi hro- 
znou* !kliatbdu naihťeríl na súdruha svojho. 

^Zhýňí podlý zradca 1« zvolal a vypálil. 

Súdmh firevalil sá do Výmole, ktorfi tu 
po »ébe rozvodnený na jar hôrny ručaj bol 
zanedialľ 

Asi o hodinu nato chvatalo v spešnom 
pochodu dkold tristo Černohorcbv ku obydliu 
Borily Vukaliča. Medzi príchodzfmi poznala 
Goliibea svojho otca a milených bratov. Bo- 
rila, ''upovedomený o vpáde bašibozukov do 
Vučidota"niyslel, že nájde dom svoj vpopoli 
a milú dcéru pohrobefaú y sutinách. 

Jako ale zaradT)VáI sä' starec, kéď objať 
mohol Golnbcua jej osvoboditefa Milojka? 

VII. 

Diá «8/ jfllar; 1876 Ťčasne'z rána na 
velenie Muktar bašovo vtrhli Turci do Vrbice, 
prv^ te» dediny v Clierhej Hore, chtiac za- 
kolesiť Vučidol smerom cez planinu banian- 
skú áfľpostupo^ali rýchlo, nemajúc žiadneho 
odpc^i Ôernéhtírc!,' rozostaviac sa chytro po 
skaláéV, 'bhilarfi a výtnolách 'd(0)re ukrytí 



'ii 



• i: 



medži neschodné braliska a pnepaste, Tu .. 
zŕaztí' hemžíli' sia Čemohoŕci 'a Hercegóyĺpcť 
zo všetkých strán,"jakobv k^ždá skala pár 
z nich porodila. Bašibozucí zarazili sa^ počal) , 
cúfaf kričiac zúfale, že na jtisíce Cernohorcôv 
za každou skalou je schováno. 

Muktar dal striélaí z hôrnich diel na ná- 
vršie; čím (fálej f urči stúpaíi, tým pstrejáie 
odpovedali pušky fiernohorské. 

Voj Osman basov pokročil až k úpätí 
čeroého brala. 

Utíchla streľba zo strany černohorskei. 

A jako zhubná lavína z hol všetko, čo 
sa jej v cestu vkladá, sebou* do pyiepastj 
vrhá, tak vrhalo sa tisíce mužov, juná!koy 
čérnohorských z kmeňa piperského, na Turkov. 

„Juriš!" ozývalo sa z tisíce , hrdiel, 

„ Juriš !" odrážala ' ozvena toto strašné 
slovo k útoku od pravekých skál a roznášala 
ho na vše strany. 

Handžár blýskal sa v pästiach junákov, 
handžár počal krvavú prácu, handžár brodil 
sa v turskej krvi. 

Turci cúfali, zanechávajúc ná stá mŕtvych. 
A poneváč údolie bolo úzke, uviedli v zmätok 
zadné broje. Zo všetkých strán teraz vŕtali * 
sa junáci četnohorskí na Turkov. Nastalo 
hrozné vraždenie, handžár. našiel krátku cestu 
do sŕdc turských., Ešte vátší' zmätok' povstal^ '^ 
medzi tureckým vojskám, keď v hustej tlače- j|.^ 
nici Selim basa zasiahnutý hanc^zárom padoíj 
dvadílať hlbokých rán väzelo v jeho tele 

Tlupa Cernohorcôv, vedená Mílpjkom^ 
hnala Osman basov broj do úzkelzp prie- 



i I » » '1 



» hiľí 



šmyku pód čiernym bralom ta do černohor- . . 
ských Theriúophyl. Osman baŠa y diye^ zu- *^ 
fanlivosti ani dosť skoro nezbadal, .žé pp-^^^,^ 
očakávali postup turecký. Do údolia vrbického t klopený je na priesmyku, ktorým sa áo predu. , 
vošiel" tterecký »bť(>j ' pod Osman bôšom a ža broja svojho dostaf hodlal, tridsiatyipi Černp- 
ním bPdj MttktáťOT. Predvoj pod Selim bášom, horcami. Práve tólko blýskavých handžáŕoý -^^^ 
postupujúci' vopred •žpd7oro val poď čiernym riainiereno bolo na jello h,rud. Pppri ôom^ 
braloin-tluptt a^i-tristó Ôfernohorcov á počal padali bašibbžukovia pod ostrými' nožamí. ,, ^,,, 
na niéh^liC.'^Čiéirnohórčľ ustupovali, láskajúc Borila zmocnil sa. prvý ' basoyhb koĎa. 

Turk(í¥^ äa'Sebon. " ' Milojko oárazil bašov'úäer ^alošom. . /^^ 

Zražu-ttbboto (tfdeť ani jednoho Černo- ' „Dolu s nim! Zabodnite' 'toho ^radĎéhó 
horca} 'jakoby jteh bôía tá' zem pohltila.' Seli- odrodilca !.** kričali 'rozčúlení junáciľ' ^\ ^ 
moYÍ UášlbO^uti ŕ^ííání boli medzi balvany ' Vidiac Osman bak istú smrť pred oijma^. . 
ohroittliýeh skál, 'kde Vykutat mali úkryty' nezaplatil za vec, pre ktorú bojoval, svojou' 
ČerndbôrcôŤ. V pochode 'stojonŕ dostali sa' krvou, tak zvykli róbíí všetci renegáti| lež 



č. 1. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



*.• .^ >-* -^ .•^ ,^*k#^^ ^ 



^"V.^ ^^rf 



. r- j^^" •-- 



8S 



' -r jŕ- ^^ ^» 



za múdrejšie uznal vzdat sa na milosf a ne- 
milost vítazov. Zklonil paloš k zemi a dal 
sa zajaf. 

„Netýkajte sa bašn!" hláäil medzi nimi 
Milojko ; zavediem ho ku kniežatu do Cetyne, 
nech knieža naloží s nim jako mu lúbo!*' 

Ačkolvek dosC neradi, preca poslúchli 
hlasu Milojka a ba§a čo zajatec odvedený 
bol na miesto svojho určenia. 

Muktar basa átestnou náhodou, kým 
Čemohorci nad zajatým Osman basom plesali, 
ušiel ziyatiu. 

Teraz dali sa Turci na útek divý, hrozný, 
rúbaní od Čemohorcov až po samý Bilek. 
Statným junákom pripadla nesmierna korist 
válečná, ktordr Turkom odobrali a teraz po 
namáhavej krvavej práci u Vučidolu, v týchto 
Thermophylách Čiernej Hory, oddýchli si 
junáci. 

S četným sprievodom sebe rovných ju- 
nákov zaviedol Milojko zajatého Osman basu 
do Cetyne. Knieža Nikyta prijal ho vľúdne 
a pohostil okázalým spôsobom; preukázal, 
7.e nezáleží mu nič na odrezanej hlave tur- 
slrého basu. 

Zajatý internovaný je v Cetyni. 

Vlastnoručne pripial knieža Nikyta chra- 
brým svojim junákom, Milojkovi a synom 
Vukaličovým, záslužné kríže na prsia, nimiž 
ozdobení s nemalým jasotom navrátili sa ju- 
náci čo víCazi do Vučidolu. 

vm. 

Na počiatku vypovedania boja Tárkom 
zo strany Černohorcov preletel svetom chýr, 
že kĎahyňa černohornká Cetynie a územie 
čemohorskéi s dvorom svojím opustí a zdržo- 
vat sa bude na neutráloom území. 

Ne^adlho žatým podvrátila sama kňahyňa 
Milému túto vest osvedčiac sa slávnostne pred 
celým náro^iom v ten smysel, že ona v tento 
osudný čas národ a kniežatstvo neopui^tí, aľe 
že sa zdrží v svojej zemi a zriadi z milosrd- 
ných sestár záležajúci sbor ku opatrovaniu 
poranených v boji Černohorcov. 

A tomuto svojmu osvedčeniu i slávne 
dostála. 

Pod jej velením sriadené boly sbory 
opatrovníc poranených a polné lazarety. Ona' 



sama v sprievode milosrdných sestár chodila 
z bojiska na bojisko a poskytovala poranen- 
com tu pomoc, tam potechu. 

Týmto činom preukázala sa byt pravou 
matkou svojho hrdinského národa. 

Po osudnej pre Turkov bitke u Vuči- 
dolu zavítala koažna MUeaa na bojisku so 
svojím sprievodom a tu bned pokračóvanot 
bolo 80 snášaním porantenýtdi Č^moliorcov 
do najbliiiích domkov okoU^i v ktorých knažna 
sama neštastlivcom pomoc poskytovala. I ob(y* 
dlie Borily Vukaliča prefloenené bo)o v la-, 
zaret Poranení snéšani boli na nosítkach do. 
domu a tu pri lekárskej pomoci oáetrO;Vaní. 

Vyslaný kňažnou zdravotnícky sbor. na- 
šiel na planine u Vuičidolu vo yýmole hôr- 
neho potoka poraneného Č|^rnohorca. Le^al 
tu úbohý chlap v polutovaní hodnom stave, 
zbrodený kn^ou a zohavený az k nepoznaniu. 
Vydávajúc zo seba známku života, bol po- 
ranený tento na nosítkach donesený do la- 
zaretu u Borilu Vukaliča. 

Žiadon z prítomných nemohol poznat, 
kto by poranený tento bol ; poneváč mal obličaj 
a ruky opuchlé, z rany ale u prsú prúdila 
sa mu krev. 

Poraneného položili na posteľ a milo-- 
srdná sestra pristúpila k jieho opatrovaniu. 
Doposiaľ nevyšlo z úst poraneného ani naj- 
menšie slovíčko bohi ; ležal v tuhej mdlobe 
následkom ztraty krvi a hrozného úpalu na 
tvári. ' ' 

Neskôr, keďporaneného Golubca shliadla, 
s desným výkrikom zakryla trár svoju a za- 
nechala komoru, v ktorej sa lôžko jdho na- 
chádzalo. Domyslela sa o príčine tohoto 
zohavenia. Golubca pošepkala niečom tajne' 
milosrdnej sestre.' . ' , 

V tom okamženf prichádzala práve kňažná 
Milena so sprievodom lekára; Borilu a jfeho^ 
synov do komôrky ku porataenému. Knažna 
zalomila rukami nad zohaveným človekom a 
požiadala lekára, aby hešfastlivca toho zkriesil' 
a priviedol ku pamäti. Umeniu lekárskétiiiu^ 
sa to skutočne podarilo. Ranený pozdvihnúc' 
hlavu s veľkým namáhaním posadil sa na lôžko. 

„Ktosi, bratre nás?" jemnýtó hlasom 
pýtala sa ľútostivé kňažná poraneného a atíe-' 
rala slzu z mramorových líc. 

4 



2» 



Orol, obrázkový dasopii. 



[Č. 1. 1«77. 



nKde som?" pýtal au slabé poranený 
Čemokovec. 

yNa dobrej hospode/ ohlásil aa Borila; 
^tt mňa ai, bratre, u Borila Vakaliča, v do- 
brých ruká^^ poteš sa; hla, tu pri tebe stoji 
nM Siuel sbrážiy, naša milostivá käažna!" 

Slyfilac poranený tieto láskavé slová sta* 
vébo hYdioy, vztýčil ruky do výšky a vyhodil 
sa z lAžka, jakoby ntdcaf chcel. 

„Ta preč z tohoto domu ! Hoďte ma do 
priepasti Nech zhyniem jako pes! Niesom 
hoden milostí ! Zakolte zradcu Čiernej Hory — 
čorilH!- kriíd poran^ý a padol Ba zem. 

Strnuli všetci prítomní nad vlastným vy- 
znaním zradného súkmeňovca svojho, lež ne- 
zavrhli ho. V ten čas neburácala v hrudiach 
junákov žiadna pomsta. 

Lekár radil, aby mal poranený pokoj, 
až by sa zotavil. 

Golubca šla vyhladat Milojka. 

O chvííku nato prejavil poranený Čurila 
žiadosf, ž.eby rád rozprával s kňažnou. 

Milena posadili^ ^ k lôžku n^mocpého. 

^áružívo zalúbil som Golubcu Viikali- 
čovu," počal slabo s prestávkami roizprávat 
poranený) „a umienil som si ju dobyC handžá- 
rom lebo kulou v súboji. Skolil som pre ňu 
junákov Yuka a Markoviča a chcel som si 
z cesty odpratal i Milojka, soka mojej lú- 
bostL Pod čiernym bralom strielal sum nan — 
on nepadol! — Zprepadeuá myšlienka na- 
padla mi ; ja som sa vlúdil do tábora M^ktar 
bálového, abych dosiahol, po čom som túžil. 
S pomocou bašibozukov pritiahol som ^ oby- 
dliu Vukaličovmu, majúc v úmysle unlest 
Golubcu. Ale u Borilu privítali nás zle. Ne,- 
známy obranca dievky zavolal na pomoc dru- 
žinu svoju i dali sme sa na útek, zanechajúc 
polovicu mŕtvych. Nepodarený únos devy a 
lúpež koristi bol pohnútkou bašibozukovi, že 
ina, súc bolastou rozzlobený, tam na planine 
u potoka prestrelil. To moja odmena za zradu. 
Zavrhnite zri^clcu čiernej Hory! Urobte l^o- 
niec podlej duši, ktorá nezasiú/i šliapat drahú 
zem!" — 

Prestal, krev vyhrnula sa mu ústami. 
Lekár poznamenal, že je Čurila u zklonku 
života. 



Ku poranencovi pristúpil náš zoámy 
hrdina Milojko, vzal ho za ruku a prihováral 
sa mu: 

„Čurila, bratre! Pri tebe stojí Milojko, 
tvoj sok v lúbostí. Milqjko ti odpúšta zo 
srdca!" 

„Neeh ho Bôb prijme na milos(«^ riekla 
poliaute kňažná, ^čierna Hora odpúšta omi 
previnenie zrady." 

„Golubca !" zašeptal slabo Čurilai a ten 
š^^t bol jeho ostatním. Vzdychol z hlbaka 
a zaspal na veky. 

IX. 

Zvonku pod iienými olivami odohrávala 
sa veselá scéna. Starý Borila, obklopený 
kňažnou a synamí svojimi, držal za rulou 
zretelnicu svojho života, driečnu Golubcu; 
proti nemu stál Milojko, ozdobený záslužným 

krížom. 

nTvi^a >e Golubcai statný janák^ Čiemcý 
Ilory, tvoja j^ na veky !" riekol starec^ jfo- 
dávajúc ruku devij^u do junákoyej. 

„Požehnávam i ja sňatok ten," rieUa 
kňažná. „Golubco, žij štastne s Milojkom, 
lúb ho čo velkého hrdinu Hory, slávu vašu 
nech ospevijye a v pamäti prechováva celý 
národ!" 

I zavesila Golubci na krk. drahý klenot. 

„Nos malý darčok tento od matísy svojho 
národa na pamiatku!" 

Golubca poľúbila štedrú ruku darkyne. 

^Prozr^telnosf Božia vyvolila tohoto ne- 
štasti^ého Čurilu za nástroj nášho víťazstva 
u Vučidolu. Upozornení byvše Havrilom. že 
bašibozukovia tureckí obydlie moje prepadla 
spiechali sme k osvobodeniu jeho a dcéry 
mojej Golubce. Pochod tento v smere, ktorý 
nebol v plánq nášho postupu, doviedol ná& 
zavčasu ku čiernemu bralu, kde sme, synovia 
moji, Osnian basu zajali a vojsko jeho zrú- 
bali. Hovorím, že keby zo strany Čurilovej 
a bašibozukov nebol učinený výpad na moje 
obydlie, iste neboli by sme i my postupovali 
smerom tým, ale pripojivše sa ku sborom, 
minuli sa s víťazstvom. Osman basa bol by 
vyhral dost času predrat sa priesmykom na 
brdo so svojim vojskom — a beda by bola 



č. 1. 18770 



Orol, obráskový éAsopie. 



87 



bývala Vnôidoltt ! Synovia, sradoý krok ĎoiíIoy 
doponobol nitti k vífaiMvu; preto pobfObte 
neátestUvca tobo počeitoe." 

Tak hovoril starý Bôrik, a syaovia jetio 
ličíttUi dla vôle jeho. 

Mlčky, ale s výrazom aájvätiei poteehy 
podávali ai bratia Golubcini raky 8 Milojkonii 
úe otužeaé ruky, ktoré z o^enuástícb plakov 



Muktar baiovýoh oaom xrúbaly a ú|Ane po** 
razily. 

Ešte to vMie poalodní hrdinský äA 
Milojka a bratov VukaUčoreov, eite to nemé 
posledfiie vífaasivo janácbych čeraobtatot 
nad krtttým oepriatelooi Slovanov a krffá 
Kristovho! — 

ŽiviK juoici iernoboraki ! I 



<<iSfSf>- 



FEUILLETON. 



Dr. Svetozár Miletic. 

(Vyóbfasesie tíá strane 1.) 



JTobratimný srbský národ snáia zaiuiilf 
premnohé utrpenia od aepanataýcb časov. 
J^bo vytrvaloat a kréovké prídiiiavaJlio sa 
toho, čo ma je sv&tým, dáva úpUiu, neklaflinú 
nádej ostatním kmeDom slovanským, že srbský 
národ má svoju skvelejsiu budúcnost poji* 
stanú. A má i mužov, ktorí právo národnie 
zastávat ZDaj4i, ktorí dnievní a hmotný jeho 
žmi pojistif s veľkým výsledkom sa usiliijá, 
ktorí rozhodný odpor proti panovačným chat- 
kám zúrivých nepriatelov vytrv^e a zdarné 
stavajú. Jedným z týchto zriedkavých mužov, 
jedným s prvých vlastencov srbských, vo vlasti 
nasej naj prednejším a v národe najslávnejším, 
je dr^ Svetozár Miletič. 

y Šajkašskom okrese, v Junáckom kraji 
srbskom, v skrovnej dedinôčke Moéorine, na- 
rodil sa dr« Svetozár MUetič dĎa 10. febrnára 
r. 1826. Otec jeho Sima bol statný SŕbiUi 
remesla obuvníckeho. Rod Miletičov odvodzuje 
sa od staroslávneho pleiqena Zaviéičovbo, bý- 
viÔ^ceho v Kostajnid, mestečku to ležiacom na 
Une Uízko hraníc borvátriso-tareekých. Prvým 
neitelom Míletičovým v národnej škole t Mo- 
šorine bol Gavri Nikolič, ktorý posial v Ďni*- 
deve ča lirár iíje, drahým Artadije Nikolič« 
tanyší stanaďí^ furár biýský* Neskôr zaviedol 
otec Svetozára do Titelo na nemeckú škola* 
Utítelia Čičerič a Vukovac poznali výtečné 
vlohy Svetozárove. I zaviedol ho otec do 
Nového Sadu, aby bo dal na remeslo. Aron 
Maletifii advokát, priatet otcov, vidiac výtačaé 



školäké ^doctvo Svetozárove, radil otcovi, 
aby ho 4al na gj^násivm^ čo sa i staio. Keí 
vstúpil Svetozár do dmkej triedy, vzal ho 
k sebe ttčbár Dimttrije Jankovič, ktorého po* 
sltthoval a pri toaa i drahých žiakov vynéo-* 
val. V tretom roku prijal ho k sebe otoof 
priatel Maletin. Tak štndoval Svetozár bez 
pomoee otcovej. Na srbakom novosadÉbom 
gymnaŕiume bol tobo čaša sfirávcom ér. Haéičt 
ktorý sa oo spisovatel po^iaovsd M iloá SSittUL 
Ked sa po jednej akúšhe aretol s advdkátom 
Maletinon, riekol ma : ^Yy ste if aatlívý äo^ 
vek. To diéta z vaéi^ dedivy tskfm je fiakom^ 
jakého nebolo doeial, čo toité gymnasinm 
stojí Doba, v ktOTfij prešiel mladý, nád^íe 
plný Milotlč do škôl y Poioni, boto kritídil 
Blížily sa dni, jaké zriedka vyskytujú sa 
v živote národa. Nád^^ šCastnejáíob dni 
{Hre národ je jeho mládei I ftrbtfbá mnladiiBa 
na školách v Uhorsku naopala^ hýbala sa. A 
kriesitdl tej omladiny^ sláva ma ná veky, 
bol človek, ktorý poiiosoitiel svoju dobu.^ Bol 
to náš sla^vný — Ľudovít iMbúr! A oddáadg*' 
šíeho jfttu mládenca & ohnív«jiMbo SrbiM 
a Slovana nebalo vtodf medzi mládeioa arb* 
skon a slovenakoa v Poaoni nid SvetaMna 
Vieslava Itiletiča. A lepótebo žioka iiiebolo 
v Požoú Md odchovanca arb ibéb e aéfoaad- 
skáho gymnasia Mileláča. Pod vlivom IMIo^ 
vito ^ra zaraaiU tu srbskí štadnijácá spolok* 
ktorý r. 18á7iffvý svoj abnaMli ^SJ^ijÄnka* 
vydaí. V admwahu toímte vyély prvá IMerámif 



28 



Orol, obrázkový éaaopis. 



[Ô. 1. 1877. 



-. • s v 



• *^ ^- -y • -^ .^ • 



^x •■» ^t^"^^ .• . 



piice Miletičove, nekoiké to ohnivé piesne, 
ktoré sú až posial u Srbov velmi oblúbené. 
Nastal r. 1848. Spevoi „Sltvjanky^ vrátili 
sa domov, lebo požoňské školy boly zavrené. 
Srbská mládež vzala aa seba úkol apoštolov, 
i pripomínajúc národu jebo práva, povzbudzo- 
vala ko k boju za svobodienku zlatú. MiletiČ 
v tomto smere velmi výdatne úéinkoval medzi 
Šajkašmi. V bitke pri Čurugu bojoval v ra- 
dách národnieho vojska. Pozdejšie vyvolený 
bol za úda administrativného výboru a za 
poslanca do snemu záhrebského. Po potla- 
čení maďarskej revolúcie študoval Miletič 
práva vo Viedni, kde r. 1854 dosiahol hod- 
nost doktora práv. Praktikoyal za krátky čas 
u okresného súdu v Lúgoši. I usadil sa ko- 
nečne čo advokát v Novom Sade. 

Nový Sad je, jako známo, sredom srb- 
ského živlu ; tu je sídlo dnševnieho života 
národa srbského, ktorý v Rakúsku žije. Spo- 
ločne s nektorými nadšenými súdruhmi pra- 
coval tu Miletič neunavené na poli literár- 
neho umenia. Keď po nešCastnom výsledku 
italskej vojny r. 1859 Bachov vládny systém 
padol a uvolnenie nastalo, počalo sa i v Novom 
Sade svobodnejšie hovorit a písat Myslelo 
88 vôbec, že nová vláda na Srbov nezabudne 
a podla práva s nimi naloží. I bolo treba 
o právo sa hlásiť. Miletič stal sa publicistom 
v najširším toho slova smysle. Večne pamät- 
ným bude článidt, ktorý Miletič pred Viano- 
cami r. 18t50 do „Sitského Dnevnika'' na- 
písal. V cfainku tom vyzýva národ k vytrvan- 
livost), i pripomína mu, že zrušením vojvo- 
diny nenio ešte všetko ztrateno, keď vytrvá 
verne pri národ iiom podaní a keď bude vy- 
diábaC si svoje práva. 

Od r. 18G0 vyistupuje Miletič neohrožené 
a pri každej príležitosti bráni právo národa 
srlMikého i slovenského. Tak počína si zrnu* 
žile a rázne na cirkevních snemoch a po- 
dobne i v uhorskom snetne, kam ho vďačný 
srbský národ čo poslanca voždy posiela. 

Miletíč má najvätíiu zásluhu, že bolo 
náfodnie povedomie u Srbov k životu mocne 
prebudené. Aby 'mohol ešte výdátikejšie pô- 
sobit, založil r. 1866 so svojmi politickými 
ťOvesBíkami v Novom Sade časopis „Zástavu.^ 
V 'časopise tomto uverejňované boly rozpravy 



a pojednávania o otázkach, ktoré týkajú sa 
celého národnieho života. Miletič začal p6- 
sobit len s nektorými priatehnf a teraz je 
okolo neho shromaídený celý zástup horli- 
vých spolubojovníkov, za ktorými celý národ 
stojí. Srbská „Omladina^ uznala vďačne pô- 
sobenie Miletičovo a pristúpila úplne k jeho 
politickým zásadám. Význam a dosah Mile- 
tičovho pôsobenia nedá sa dosial zovrubne 
určit; no to stojí, že celý srbský národ, 
ktorý v Rakúsku žije, predstavuje dobre or- 
gánisovanú stranu, ktorá národniu svobodu 
a záujmy háji proti každej politike, ktorá 
národním potrebám nevyhovuje. Že tomu tak, 
ukázalo sa netaz pri volbách poslancov do 
uhorského snemu, pri ktorých navzdor všet- 
kým prekážkam len národní kandidáti vy- 
volení boli. 

Muž rázneho a pevného charakteru, ja- 
kým je Miletič, je vláde nevelmi príhodným ; 
a preto dáva m n ona moc svoju cíti t pri 
každej príležitosti. Neraz stál Miletič pred 
porotcami, i odsedel vo Vacove volné svoje 
slovo, ktoré v prospech národa svojho v „Zá- 
stave* prehovoril. Bolo to r. 1876 dňa 5. júla, 
teda práve tri dni pred schôdzkou cisárov 
rakúskeho a ruského v Zákopoch, keď z Búda* 
pešti do všetkých europejských novín tele- 
grafováno bolo: „Dnes bol v Novom Sade 
uväznený Miletič pre článok, vyzývajúci k za- 
vraždeniu ruského cára.^ O nekolko dní mu- 
sely poloúradnie časopisy budapešfské vyznaf, 
že článok „Zástavy** proti ruskému cárovi 
nebol príčinou uväznenia Miletiča, poneváč 
taký článok v „Zástave^' ani nevyšiel. Miletič 
bol považovaný za vodcu srbskej strany čin- 
nosti a nektoré poloúradnie budapešfské časo- 
pisy ustavične tvrdily, že nie srbský národ, 
ale len „Omladina' vojnu s Turkom si žia- 
dala. A tak väznený je Miletič až podnes. 

Každý národ má svojich hrdinov, ktorí 
sa o jeho pokrok a lepšiu budúcnosť neuna- 
vené starajú. Medzi takých zriedkavých mu* 
žov patrí v národe, nám pobratimnomj srb- 
skom — dr. Svetozár Miletič. On ž^e celý 
národu svojmu* a skôr zanedbá súkromné 
svoje záležitosti, lež nejakú národniu! Od- 
menu svoju za namáhavú, obetovavú prácu 
nachádza v tom, že ho celý národ ctí a miluje. 



č. 1, l«77j 



Oroi, obrázkový čadopiô. 



^rf— ^x^-^*^ ^".„^^-^-^r^ 



Zriedkavý je taký človek, zriedkavý je 
taký Srbin dnes, kde 

„Hanm ^naxH ese cy fijie^H — 
A jyHai^H ese cy pe^H . . .'^ 



My Slováci sikdy nezabudneme Ba zmu- 
žilého obhajca svojich svätých práv — Mile- 
tiča; on žije, žit bude večne v srdci srdca 
slovenského ! 



-'—OL^«Gf)9,3A.-— - 



Vlajkovic 

80 8borom srbských dobrovortiíkov prechádza do Bosity; 



(Vyobrazenie na strane 12 — 13.) 



Popri veliteľovi drinskej armády, gene- 
rálovi Rankovi Alimpičovi, o ktorom sme 
v čísle 11. roč. VII. „O." prehovorili, vtrhnul 
do Bosny i dobrovoľnícky sbor udatného boha- 
tiera Vlajkoviča, ktorý po mnohých víťazných 
šarvátkach s Turkami čakal na spojenie sa 
s armádou Alimpičovou. 

Vlajkovic je osobnost velmi zajímavá a 
zasluhuje zvláštnej pozornosti. Je to jedon 
z najvýtečnejších srbských bojovníkov. 

Major Djoka (Juro) Vlajkovic narodil 
sa r. 1831 v Belehrade. Už v útlom veku 
učil sa od svojho junáckeho otca nenávidet 
Turkov. B. 1845 ostal sirotou. V štrnástom 
roku vstúpil do srbského vojska, v ktorom 
až do r. 1848 zotrval. Tohože búrlivého roku 
bojoval statočne jako dobrovolník pod gene- 
rálom Kničaninom v Uhrách proti Maďarom. 
Najlepšie vyznačil sa pri bránení varadín- 
skeho mostu v Srbobrane (Szent Tamás), kde 
bol i lahko poranený. Po skončení uhorských 
bojov vrátil sa Vlajkovic opät do srbského 
radového vojska; no nezadlho znechutila sa 
mu tá služba, i prestúpil do vojska ruského. 
V Rusku našiel, čo hladal ; i vycvičil sa do- 
konale v umení vojanskom. V krymskej vojne 
vyznačil sa hneď v prvej bitke, i povýšený 
bol na dôstojníka. Skoro na to stal sa stot- 
níkom. Roku 1855 dňa 9. júna bol tažko 
ranený delovou kulou, následkom čoho ztrávil 
šest týždňov v nemocnici, kde mu i pravá 
noha odňatá bola. Keď mu nohu odnímali, 
kúril si cigaretku a snášal bolast bez slova. 
Práve iéiel okolo dozerajúci velkoknieža Kon- 
štantín. Vlajkovičova odhodlanosť tak ho po- 
hla, že zňal rády z pŕs svojich a pripial jich 
Vlajkovičovi hovoriac: „Milý syna, ty za- 
slufaiýei skôr vyznamenania lež ja." Že ostal 



pri živote, má ďakovat svojmu vznešenému 
priaznivcovi, kniežaťu Vasilčikoví, ktorého 
viivom bola mu zvláštna starosť a opatera 
v lazarete venovaná. I dopravený bol zo 
sevastopolskej nemocnice do Odesy, kde sa 
chytro vyhojil. Medzi tým časom, keď sa 
v Odese jako rekonvalescent bavil, objavilo 
sa pred mestom nepriateľské loďstvo. Vlajko- 
vic, ačkolvek ešte velmi slabý, išiel hneď ku 
generálovi Liidersovi a žiadal, aby mu nie- 
ktoré miesto pri bránení mesta vykázano 
bolo. Stalo sa dla žiadosti jeho a on praco- 
val za nekoľko dní a nocí pri vatrene veliteľa 
Sčegoleva. K boju neprišlo, lebo sa nepriateľ- 
ské loďstvo obrátilo k Očakovu. Dňa 19. júna 
r. 1859 vzal Vlajkovic prepustenie z ruskej 
služby a išiel nazpät do vlasti, kde úfal, že 
bude môcť spolupôsobiť k osvobodeniu Juho- 
slovanov. O tri roky na to svitol deň, kde 
Vlajkovic znovu čo bohatier mohol sa vy- 
značiť.' Bol to pre Turkov osudný deň 3. a 
15. júna 1860. Vlajkovic na prvú zprávu, 
že v Belehrade zúri boj medzi Turkami a 
Srbmi, ponáhľal sa na bojište, organisoval 
čatu odhodlaných bojovníkov a zahnal Turkov 
po krátkom tuhom boji z otvorených miest, 
tak že do pevnosti zavreť sa museli. Veľmi 
sa vtedy pričinil, že česť srbského ľudu úplne 
bez poškvrny sa zachovala, že v boji toin 
za svobodu nestalo sa nič, z čoho by svet 
Srbom výčitku barbarstva a neľudskosti mohol 
robiť, tak jako všetkým právom sverepým 
Turkom ju robí. Kňaz Michal Obrenovič po- 
volal k sebe Vlajkoviča, ďakoval mu za vý- 
tečné jeho služby a ponúkol mu, aby vstúpil 
do radového vojska. Vlajkovic dojatý úprim- 
nosCou vladárovou, v ktorého celé Srbsko 
nádeje svoje skladalo, prijal namáhavá službu 



30 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1877. 



• ^^j^w^i^/ *v ■w 



a 2B štyri itt«siace, to j^st až do uzavrenia 
pokoja strážil posiciu pred pevnoi^fou bele- 
hradskou. Za hrdinské držanie sa jeho po* 
ctili ho mesfania pančevacskí skvostným tne- 
čom. Roku 1869 opustil Vlajkovič znovu 
vojanskú službu a pridružil sa s velkou hor- 
livostou ku snahám srbskej omladiny. Sblí- 
ženie, poznanie a smierenie sa Slovanov vôbec 
a Srbov a Horvitov ztláäte b(4o mu cíelom 
snaženia, pre čo i mnohé cesty po krajinách 
juhoslovanských konal. Velmi pôsobil na po- 
čatie a /dar terajšieho povstania v Hercrgo-^ 
vine a Bosne, pre ktoré i nfkolko dobrých 
vodcov zaopatril. Do vojny slovanako* turecky 
iáiel sám s oelým sboroín stbských dobro* 
volníkov^ i vyenačil sa v bojoch. 

Vlajkovič je známy celéma srbskému ná- 
rodu a každý Srb cti bo a miluje čo jednoho 
z najlepších svojich národních vodcov. On 
je vrelým priatťlom celého Slovanstva. Sác 



dobrým rcŕtifkom pôsobí i ohnivým slovom 
pre ideu svoju, slovanskú. V svojej domác*- 
nosti je opravdivým vzorom slovanskej po- 
hostinnosti. Manželka jeho je vzdelaná Ruska. 
Dietky svoje, syna a dcérku, má Vlajkovič 
na výchove v Rusku. 

Vo sbore Vlajkovičovom panuje vzorná 
kázeň a prísnost, a preca ho bojovníci velmi 
ctw a milujú, lebo bez závažnej prfčiny ne- 
smie byt nikomu ublíženo. Ačkoľvek je Vlaj- 
kovič jednonohý, preca vodí svoj sbor vždy 
koňmo do boja. Za nim jiudieva sluha It nosí 
mu barlu. 

ObráiZ4>k néA predstavíme Vlajkoviča, jako 
80 svojim sborom prestupuje zo Srbska cez 
braeice do Bosny* Tu vyznačil sa v mnohých 
bitkách, najmä pri Beline, kde bol na zdravi'j 
nohe ranený. Takých hrdinov má slovanská 
myšlienka I 



Džigitovka na Kavkaze. 

(Vyobrazenie na strane 21.) 



V opise cesty po Kavkaze, ktorú tam 
konal jedon český umelec, nachádzame na- 
sledujúce, čo obrázok náš objasňuje: ^Za- 
stali sme v jednej velkej dedine. Všetky 
osady, ktoré sa v jednej čiare okolo Kaspi- 
ckého a Čierneho mora tiahnú a retaz okolo 
severnieho Kavkazu tvoria, majú vojanské 
obyvatelstvo a každá z nich je samá o sebe 
zvláštnou vojanskou stanicou. Mužovia sú 
dobre vyvinutí radoví Kozáci, všetci jazdci 
a dobre ozbrojení. Ked nemajú vojanskú 
službu, obrábajú svoje pole. Všetko stojí pod 
mocou vojanskou a tej okolnosti mám čo ďa- 
kovaf, že nás velitel stanice, v ktorej sme 



odpočívali, zvláštnou divadelnou džigitovkou 
prekvapil. Nekotko minút po rozkaze obja- 
vilo sa pred nami štyridsať Kozákov, aby 
previedli jednu z najvelkolepejších hier jaz- 
deckých. Ani v našich cirkusoch nevideli sme 
tak odvá/livého jazdca pri takých pokusoch 
sily jako tu. Urobili mnoho najkrajších pred- 
metov a obratov, nabíjali ručnice v najprod- 
kejšom behu, hádzali čapicami do povetna 
a na zem, pri čom v behu na zem zoskočili, 
aby hodenú vec opát vyzdvihli a okamžite 
zase sedeli v spdle. Vyše hodiny zabávali 
nás tito Centaurovia, ktorí so svojmi koňmi 
srastlí byt sa zdali.'' 



-'^J^,A<^9\^^ 



Drobnosti. 



Štrmstroční junák. Mladý Bulhar Štefan 
Monov, ktorý nemá ešte ani átmáat rokov, 
bejoval s neobyčajnou udatnostou pri Zajčare. 
Jakoby úmyslne hľadal smr(, vrhal sa v naj- 
bust^šie mdy n«priateIov, až konečne zklesol 



k zemi. Najprv dopravený bol do nemocnice 
v Paračine, pozdejäie do Belehradu. Vzder 
tomu, že mal šest kuliek z ručníc v tele a 
že mimo toho bol ešte na 16 miestach ra^ 
nený. uzdravil sa a žye teraz v RuakUi kam 



č- 1. 1877.] 



Orul, obrázkový časopis. 



31 



bo priviedol generál Novoselov. Mladý juaák 
bel od Čerôajeva a od kňaza Milána rádom 
vy^oameiianý. 

N4leísy v Mykénach. Známy dr. Scblie* 
mwa odokryl zase vcbod do dvojitého kmho* 
¥ite založeného „mesU mŕtvych^ u Mykén. 
V jednom hrobe sú štyri zlaté> bohaté ozdo* 
b«aé vásy. Krom toho našiel dva pečatné 
pretene a sedem ženakjch figúr. 

Čmh medzi Indiánmi, V Amerike je čecb 
tlumočníkom jazyka indiánskeho kmenu Si- 
o«xov. Je to M. Hronek z Domaäíc. Terás 
je na výprave s generálom Crookom proti 
DCfirtetolakým Sioaxom. Čtsi majá povesf 
niroda linguistickéiko ; ale žeby bratia naši 
í indianskébo tlumoéiiika mali, to zajiste fH-e* 
kvapiye. Hronek zná jazyk český, nemecký, 
anglický a stouxský, ktorý sa v Yanktone a 
v Bísniarcku v Dakote naučil 

Školy a uéiteHa v Bulh(»rsku. R. 1872 
prišiel do mesta Naskjej v Tbracii za riadia- 
ceho učiteľa Bulhar Jozef Berkovský, ktorý 
v Prahe na vyšších ústavoch sa vzdelal. Po- 
čal sriaďovat dve realné triedy a vôbec pra- 
coval 80 všetkou usilovnosťou na roli škol- 
skej. Ostatní učitelia a intelligentní mladší 
Bulhari schádzavali sa k nemu k milým ve- 
černím zábavám, pri ktorej príležitosti ovšem 
bovoreno bývalo i o vecacb národních, o ná- 
d€|ji pre budócnost a podobné. Avšak skoro 
udaní boH tamojšími Grékoíilmi a keďcudzý 
jedon Bulhar s jedným Grékom sa povadil, 
boK všetci učitplia a ostatní mladší Bulhari 
zavrení a k doživotnému žaláru do Diarbe- 
kým v Asii odsúdení. To stalo sa na jedno- 
duché udanie a očernenie Grékov. Za tri 
roky boli strašne väznení, z počiatku v tma- 
vých dierach jedon meter širokých a pol- 
druha metru dlhých. Od krku išln reťaz na 
chodbu, na ktorej stráž pri každej obchádzke 
natrhla, tak že jim ani toho nepohodlného 
spánku popriano nebolo. ^Skoro za mesiac,^ 
vypravuje Berkovský, „bol som úplne po- 
zbavený smyslov, bol som bez seba. Ked sa 
nám uľahčilo a kajmakam dovolil nám voľne 
v meste výživu si hladaf, bol som tak šťastný, 
že som bol prijatý za inžinierskeho assistcnta 
pri stavbe ciest. To mne i súdruhom, keď 
sme počuli o povstaní v Bulharsku, pomohlo 



k úteku. Pýtal som dovolenie do blízkych 
kúpeľov a vyšiel s priateľom za mesto. V pre- 
obleku tureckom dostali sme sa až k Eufratu, 
Hneď čo Europčania sa obliekajúc a za in- 
žinierov trasujúcicb cestu ku Bagdadu sa vy- 
dávajúc, hned zase čo Tnrci preoblečení, do- 
stali sme sa až do Alexandretty a ztade po 
ruskom parníku do Odesy. Takto boli sme 
33 dní na ceete ustavične medzi životom a 
smrťou." 

Abdnl Kérim-baáa patrí k tým hrdinom, 
na jakých Turecko nemá nedostatok a ktorí 
dvíhajú meč svoj nie na obranu vlasti, ktorú 
oemiýú, ale k dosiahnutia osobných výhod. 
Abdul-Kérim, ktorý vyanaíil sa úžasdým krve- 
prelievaním v nešťastaom Srbsku, stojac na 
čele vražedných bord eerkeských a bošlbosuik" 
skýeb, a ktorého nedávno budapeštianski soft i 
čestným mečom za jeho barbarstvo poctili, 
tento ^statočný" generáJ je renegát a síce 
Nemec, ktorého rodinné meno je Stecker. 
Narodil sa r. 1821 čo syn erfurtského úrad- 
níka, študoval na kat. gymnasiume v Eríurte, 
kde bol spolužiakom kardinála Hohenlohe a 
kniežaťa tohože m^na, teraz nemeckého vy- 
slanca v Paríži; neskôr študoval na kat 
gymnasiume v Heiligenstadte , konečne na 
reálnej škole dr. Ungera. Slúžil v pruskej 
armáde, kde dosiahol stupeň stotníka, až ko- 
nečne prestúpil k mohamedánstvu s celou ob- 
radnou slávou. Jeho bratranec zasedá v ber- 
línskom ríšskom sneme ; syn jeho z kresťan- 
skej manželky (potomstvo haremskc sleduje 
iné cesty) študuje teraz na tom istom heiligen* 
stadtskom gymnasiume, kde sa jeho poturčený 
otec vzdelával. Heiligeustadt (..mesTd svätých") 
jak môže byť hrdé na svojho vychovanca! 
Kresťanské detstvo a musnlmanské mužstvo, 
katolícky študent a turecký „krotiteľ never- 
ných poddaných a psov džaurov.*' do deje 
sa v hlbinách duše takého človeka, keď raz 
pomyslí na beh svojho života, a čo deje sa 
v duši úbohého mladíka, keď počujúc pred- 
nášku z kresťanského náboženstva lebo z hi- 
stórie o krvelačnosti tureckej a hanobnosti 
renegátov, číta alebo počuje o skutkoch svojho 
otca a zločinoch jeho proti nevinnej kresťan- 
skej krvi? Abdul-Kérim skrýva starostlivé 
pred svojim prvorodz^ncom turecký itvoj 



32 



Orol, obrázkový časopis. 



•W^ -^.''-N-^^-^^V^V>^>» . 



- -^_x* -/ *• ^ ^r* V- . 



[Č. 1. 1877. 



pseadonym i svoj ^vysoký úrad*^ podobne 
tým ludom, ktorí žijúc v neprávosti a vediic 
CO vyvrheíovia ľudskej spoločnosti hanobný 
obchod; ukrývajú sa pred vlastnými detmi, 
ktorým dávajú skvelé vychová vanie. Otec, 
ktorý nesmie hlásiť sa ku svojmu synovi! 
Či to nenie trest Boží za „hrdinské víťazstva," 
ktoré dosial (vraj) vydobyl Abdul-Kérim? 

„Bulharská kráľovná,*' Bulharskú uči- 
tefku, menom Rajka, uväznili Turci, lebo 
mysleli, že od nej dozvedia sa dôležité zprávy. 
V dobe, kde konaly sa prípravy k povstaniu, 
bola jednoho dfia vo svojej rodnej obci, kde 
zastávala službu učiteľky, povolaná do schôdzky 
výboru, kde jej bolo naloženo, aby ušila zá- 
stavu s nápisom „Svoboda alebo smrť." Zá- 
stava bola hotová v určitý den. Nadšenie 
bolo veľké. Rajka posadená bola na ko&a, 
zástava daná jej bola do ruky a vo víťazo- 
slávnom sprievode vedená bola ulicami. Mlá- 
dež spievala pred ňou, bojovní inwžia pobe- 



rali sa za ňou. Sláva tá nemala dlhého 
trvania. Prišli bašibozukovia a zaujali Ottu- 
Keje, kde sa tie veci boly príhodily. Rajka 
schovala sa do stanov Hafisa basu, kde s ňou 
nakladali najhanobnejším spôsobom. O štmást 
dní odvedená bola do Plovdiva. Na ceste na- 
pádala ju turecká luza zúrivé a posmievala 
sa jej jako „kráľovné bulharskej." V Plov- 
dive hodili ju do žaláru, kde znášala hrozné 
múky. Trápená bola hladom a povedomím, 
že dobrá jej puvest navždy je zničená tým, 
čo sa s non dialo tej noci v stanoch ture- 
ckých. Nebola by ušla provazu, ale tažká 
nemoc, jako i prímluva anglickej komissie, 
amerikánskeho generálneho konsula a iných 
vážených osôb zachránila jej život a Selim 
effendi prepustil ju na svobodu. Zovňajšok 
jej bol pôvabný. Úbohá deva od toho času 
choravic. Tak rozširujú „šľachetní a kultúrni 
Turci** osvetu va východe! 



*-OfO'''^T*'>»' " 



Lintáreň redakcie a aduiinintrácie. 



číslom týmto nastupuje „Orol** ôsmu puf svoju 
po milom Slovensku, aby na krydl&ch svojich do- 
nášal do príbytkov šrarhetnyi-h duší slovenských ná- 
rodniu pieseň a povesf, i poučoval synov a dcéry 
nobotyéných Tatier o najnovších udalosfach na juho- 
východe a vôbec o výdobytkoch našich kievných 
Slovanských bratov. A veru zasluhuje náš vždy mladý 
„Orol,^ aby mu kaSdé okno otvorené bolo, kde bijú 
snlcia národu nášmu verné, aby kaxdé slovenské 
ucho počúvalo harmóniu piesne a povesti národnej. 
Vla«tenci, budhie neunavení v podporovaní a šírení 
národiiích časopisov, najmä v tejto dobe, kdf" najviac 
domáhaC sa máme nároanieho i kultúrneho života a 
pokroku: veď literatúra je zrkadlom a baštou života 
náľodnieho i kultúrneho pokroku! Nech každý do- 
sav&dny Čítate! „Orla" predplatí sa naň i nech vše- 
možne odporúča ho každej šfachetnej rodinke slo- 
venskej. Kto do konca marca celoroční svoj pred- 
platok nám zašle, dostane dva veľké, krásne pre- 
vedené obrazy : ,^Bif ka (Vniohorcov s Turkami 
pri Yučidolo'' a ^Bifka Srbov s Turkami pri 
Tešici,** za nepatrný doplírtok 1 zl. 20 kŕ. (alebo 
pri odohraní jednoho obrazu 60 kr.), ktorý buď ku 
predplatku nech aa priloží, ' buď poštovou dobierkou 



sa zapraví. Kto nám desat odberateTov zaopatrí, do- 
stane jedon výtisk nádavkom. — Číslo toto po- 
sielame skoro všetkým miuuloročním od- 
berateľom; kto „Orla** nemieni odberat, nech 
nám čislo toto kneď (retour Detva) nazpit 
poäle a korrc(»p. liKtkom iimy»er «»voj sdelif 
nepremešká, iuáče bude za odberateľa považo- 
vaný. Reklamované čísla poélome patričným po tieto 
dni; pre mnohé práce nemohli sme posiaľ žiadosti 
jich vyhoveť. — P. Nezab. „Fatalista" ľúbi sa nám ; 
\7;tde. Nerobí nič, že jej sujetom je povera. Prácičky : 
^Tamaň"^ a „Spomienky na Mitfurského^ ČAkáiu. 
Listovne viac. — P. Jar. Skalský. Básnické po- 
kusy Vaše ľúbia sa nám *, r.o nehodia sa ešte pre „O.** 
Študujte piluo prosodiu a poetiku; čítajte slovanské 
a iné klassické vzory ; cvičte sa i v prosaickom 
slohu. — P. J. Č. R. v Prahe. 83 výtisky „O.** pre- 
značiii sme )nre Vašich rovesníkov; ráčte i j ich mená 
udať. — P. H. B. v Prahe. Ci máme tých ô výt. 
na Vás posielaC? Do Olomúca ide na p. H. K. 87 
výt.; i Príborania odoberajú vyše 20 výt; i Brňania 
a iní študujúci česko-moravskí sa pochlapili. Sláva 
mládeži česko-moravskej ! — P. J. Knt. «t. Dieky. 
Sľúbené čakáme! 



Predpláea sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom niegye): 

Celoročne 4 zl., polroČJ)e 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrlu„ 
za 2 zl. r. č. Roč. II., III., IV., V. a VI. „Orla" možno dostaf po 2 zl r. č. — „Oroľ* vychádza vo 12 soši- 

toch, 8V2 — 4 hárkov' silných, dfia poslednieho každého mesiaca na štvorke. 



Migiteľ a vydavateľ Andrej Trachlý-Sytniansky. — Kníhtlac.-ň5ast. spolok v T. 8v. Martine. 



OBBÁZKOVÝ ČASOPIS PEB ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRVCHLÝ-SYTNUMSKY. 



Turt. Sv. Martin, 28. Februára 1877. 



Čislo 2. 



Švihák. 

Povest od Miloslava Dumného. 
(Pokiaíovanie.) 



n. 



^a zdravie, kmotrel" 

„K dobrému úžitku, kmotričkul" 

Tak zdravkali si v krčme Šala- 

"^ múaovej v jedoej [lodtatranekej de- 

tiske dvaja dobrf priatelia a velkf pijaci, 

Kubo Surový s Janom 

Neohrabaným. 

Dedinka menovala 
sa Malinovú. 

Bola nedeTa. ^ale- 
mdn i jeho Rebeka 
ochotnou výsluhou 
dobre sa nepotrhali ! 
J^oby i nie! Veď 
bol slavný deň pre 
nich : zvftazilí a pá- 
lenka tiekla. Za Su- 
rovým a Neohraftaným 
prišlo na sto hláv do 
krčmy a oalamún, 
ktorý pred nekolkými 
dnami ešte úplnému 

úpadku svojmu v ú- _ 

srely hľadel, v naj- 
vätšej svojej úzkosti 

videl, že vec taký obrat vzala, že sa mu 

práve len teraz štastie v obcí tejto rozzelená. 

Po šírom Slovensku zakladaly sa spolky 

miernosti. Týmto prvým prosriedkom chceli 



šlachetnt národovci, horliví käazia a Tudomilnt 
učitelia, vyliečiC upadlý slovenský lud z ve- 
likej jeho nemoce, ktorá korene žitia jeho 
podžierala, kazila. Týmito spolkami mal byt 
položený základ lepšej budúcnosti tatranského 
ludu. Ale lud je rozmaznané dieCa, ktoré ne- 
chápe blaho svoje a 
zlorečí obetovavím 
dobrodincom svojim. 
Ado, lud duševne za- 
ostalý odstrkuje od 
seba, prenasleduje a 
potupuje dobrodincov 
a vodcov Élachetných 
i nasleduje a obľubuje 
si zhubcov a svodcov 
zlých. 

„Na zdravie, kmo- 
tret" 

„K dobrému úžitku, 
kmotríčku," zdravkali 
si s plnými sklenicamí 
páljeného Kubo Su- 
_ rovy 8 Janom Ne- 

Archimandrit Duŕif. ' obrábaným. A to ozý- 

valo sa hnusne pách- 
nucon krčmou z nepočetných páleným omoče- 
ných list. 

„A na zdravie nášmu Šalamúnovi I" ozval 
sa zase Kubo Surový. 

ô 



34 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 2. 1877, 



■^^ - ^~ ^ 



„A na zdravie jeho hodupj Rebeke, našej 
dobrej mladej panej!** prízvukoval Neohrabaný. 

Šalamún s Rebekou ďakovali občanom za 
dokazovaní! jim dôveru ; i priblížili sa k Su- 
rovému a Neohrabanému a tiskli jim pravice. 

„Do smrti vám to, Kubícko a Janíčko 
drahý, nezabudneme!** ujistoval krčmár kor- 
helov. 

„ZaplaC Pán Boh !** odvetil pyšne Kubo 
Surový; „nie preto sa stal'\ Šolemko! Uvi- 
díme, kto bude pánom v obci, či ten pyšný 
richtár Jablonský, čo si syna dal študovať, 
a či ja tu s mojim drahým kmotrom? Nech 
cíti i náš kňaz, s kým má dr/at v obci, kto 
je tu pánom, a nech i s učiteľom nevychva- 
lujú len Jablonského, jako čoby ten bol z inej 
hliny, jako sme my! Stotisíc hrmených sa 
mu . . . . !•* 

„Netreba nám .spolky miernosti, ani 
knihy," pokračoval Neohrabaný; „pre sedliaka 
je pluh a sklenica dobrej terkelice. Spolky, 
čertove volky! Mohol len pozerat dnes ráno 
ten náš kňaz, kedf po službách vyzval obč^iuov, 
aby sa blížili k oltáru a /lo/ili svätú prísahu 
čo údovia spolku miernosti! Veď sa mu okrem 
nekolko Jablonského prívržencov nik k tomu 
nahovoriť nedal!" 

„Ej, čo tam kňaz, čo učiteľ!'' odsekol 
Kubo, „tí to konajú z povinnosti; nuž nech! 
Kňaz hovoril, že je to pekný znak, keď sa 
úrad obce prísahou k miernosti zaviazal. Nech 
si to má! Uvidíme, za kym pôjde obec. Hej, 
občania, nech žije náš múdry Šalamún! čo 
nás tam po kíiazoch, učiteloch a richtároch !'' 

Zvuk ztrhol sa zase v celej krčme. 

„Pán Boh vás požehnaj, priatelia!" ukloíio- 
val sa Sabimún, potľapkával .sedliakov po pleci, 
núkal ženy i deti pálenŕicou a znížil na dnešní 
radostný deu cenu pálenky na každej holbe 
o dva krajciare. 

Teraz ešte len započal shon. 

„Počkaj, pyšný richtáru, veď ty do- 
richtáruješ!^ za i)očal zase reč Kubo. „Kmotre 
Janko, nech ma čert vezme, jak spočinem 
dotedy, kým ho o richtársku palicu nepri- 
pravím !"* 

„To bolo dávno obci našej treba,'' do- 
svedčoval Neohrabaný; gDám treba richtára 



sebe rovného, čo by sa nad nás nepovyšoval, 
8 nami obcoval, s nami sa napil. •* 

„Veď je to len i strach a hrôza, čo ten 
náš chýrečný richtár stvára!" ozval sajedon 
zo zástupu tiež už , dobre podnapitý. „Na 
silu chce byť pánom." 

„Sami sme si na príčine," dotušoval iný; 
„na čo sme mu sami za toľké roky rohy sta- 
vali? Bolo ho načim dávno preosiať/ 

„Len si pomyslite, ľudkovia," započal 
zase Surový, „náš pyšný richtár dal synka 
do škôl. Chce mať pána z neho a niet hor- 
šieho, jako keď sa stane zo sedliaka pán. 
Jako čoby Petríkovi práve tak dobre nebolo 
bývalo pri pluhu jako i môjmu Martinovi, 
alebo vášmu, kmotrípku môj, Janovi No len 
no, čo si ten z toho mladého panika vy- 
chová!" 

;,A ten chlapec," vykríkol Neohrabaný, 
„nám chce tu už rozkazovať? Jednu hlavu 
mám, i o tú bych sa smel staviť, že tie no- 
voty to chlapča do našej dediny dovlieklo. 
Nafúkal sa v tých školách tou múdrosťou a 
tu ti naviedol kĎaza, ucitela a svojho sláv- 
neho otca, aby nám tu zakladali ,spolk7 
miernosti,' ,nedelnie školy,* aby nás odvá- 
dzali od krčmy. Susedia, pýtam sa vás, na 
čo Pán Boh nápoj stvoril? Ói nie, aby sme 
sa posilnili? Dal nám úbohým sedliakom 
ťažkú prácu a i k nej ohnivý nipoj. I ten by 
nám ešte mali vziať? Sto hrmených pra. . .! 
Keď ja robím, jako to Božie hoviadko, chcem 
sa i potúžiC! Ľahko je kňazovi s učiteľom! 
Ti do hory nejdú, na pltoici neprestydaú! 
A majú pivo, víno!^ 

„Máte pravdu," ozvaly sa chriplavé hlasy ; 
;,my s vami držíme, susedko. Naši otcovia 
nevyliali a dobre sa mali!"* 

A jeden zanótil! 

„Náš pán gazda, dobrý prazda. 

Dobré vínko dáva. 

A my z jeho lásky 

Pime z tejto fľašky. 

Náš pán gazda, dobiý gazda, 

Dobré vínko dáva!" 

Šalamún sa rozveselil a Rebeka vykrú- 
tila si milého speváka. 
„Na zdravie kmotre!^ 



č. 2. 1877.] 



Orol, obrázkový ŕasopis. 



36 



-■•'.•-^^^.^^ v y • 



y- •^•^ ^- 



gNa dobrý úžitok, kmotríčku,'' štrnkali 
si zase Surový s Neohrabaným. 

„Nech si tam má ten Jablonský svoje 
spolky a knihy," ohlásil sa územčistý otr- 
haný sedliačík, „náš spolok v krčme je mi 
najmilším a to naša múdrost, čo nám náš 
múdry Šalamún nalieva. Ja len do jeho äkoly 
cbodit budem !'' 

I zaspieval si: 

,f Statky, nedostatky. 
Nemám otca matky, 
Nemám koni, volov: 
Počo pôjdem domov? 

Nemám kury, husy, 
Všetko mi tchor dusí, 
Len jedno teliatko, 
I to nebožiatkoľ" 

„Teraz už budtc ticho, kmotre, tu, ide 
Ondro Tulipán na výzvedy, to je zo spolku," 
riekol iný sedliak utrúc si rukávom ústa. 

„A čo by ja pred tým hubu mal drža(? 
Ked ide, nech ide! Ponúkneme ho terke- 
Ucou; aby sa presvedčil, že nemá vlkov pred 
sebou, jako sa to jeho spoločníci domnie- 
vajú. My sa napijeme za svoje a neublížime 
nikomu, ale i nám nech nik nerozkazuje!^ 

„Tak je, kmotre. My sme my a čoby 
priam dakto sto študentov choval. Vítaj 
Ondrejko !" 

„Vítaj, nevítaj," odpovedal príchodzf, 
„prišiel som sem len preto, abych sa vás 
opýtal, či máte svedomia, ludkovia Boží, že 
v nedelu v krčme vysedávate, keď pán kaplán 
i s pánom učitelom také pekné prednášky 
v škole držia? Podte ta!" 

„Jak koho môžeš zvábiť, Ondrejko, medzi 
vás, starých to žiakov, nedbám, volaj sijích 
a pojímaj so sebou Susedia, ludkovia, nože 
sa dajte nahovorit, choďte do školy!" 

„My sme zo školy vyrástli, ta pošleme 
len naše deti!" 

„Aspoň vy mladší vstúpte do seba a 
dajte sa naklonit,"" prosil Ondrej, „mňa pán 
učiteľ i s Jablonskébo Petríkom poslali, aby 
som zblúdilé ovce na dobrú cestu napravil." 

„I^aj nám Ondrejko i s pánom učiteľom 
svätý pokoj," odvrkol mu Neohrabaný, „ten 
nech sa stará o naše deti a nie o nás!" 



„A Petríkovi, pyšnému ricbtárovmu sy- 
novi povedz," doložil Surový, „že mu ešte ani 
peria pod nosom nenarástlo a že už chce sta- 
rých zkúsenycb ľudí učiC. Ten nech sa stará do 
takých chlapcov, jakým je sám a nie do nás. 
A potom, keď Petrík chce byt pánom, rovná 
mu je cesta, nech ide k pánom; ale nás 
statočných roľníkov nech nepokušiava, lebo 
mu čosi pošepneme takého, čo sa ani jemu, 
ani jeho hrdému, nadutému otcovi, čo je 
i richtárom, nebárs ľúbiť bude!" 

„Ale ba len na čo by ste sa to tam 
toľko dohadovať mali! Najlepšie bude, On- 
drejko mctj ľubý, napite sa s nami." 

Ondrej pohrdlive pozrel na ožranov a odi- 
šie smutný zo smradľavej krčmy. 

V obci Malinovom bol úrad vzorný; ale 
čím vzornejší on bol, tým viac sa zpierali 
proti nemu výstupní susedia a bratia z mo- 
krej štvrti a poneváč medzi týchto i z lepších 
gazdov niektorí patrili, nebola to snadná vec 
statočnému richtárovi, aby dobré úmysly svoje 
prevádzať a zlému tak ľahko odolať bol mohol. 
Poriadok pri tom všetkom prísny bol zave- 
dený. Keď bol kto na ulici čo opilý postih- 
nutý a menovite v noci, toho stráž nočnia, 
z občanov záležajúca, zhabala a do rána za- 
vrela; ráno hol pred richtára postavený a 
peňažité pokutovaný. 

Surového a Neohrabaného nechcel Ša«- 
lamún nikdy takejto hanbe vystaviť a preto 
mali obyčajne svoj nocľah v komore, kde do 
rána v spoločnosti husí opicu svoju vyspá- 
vali a na úsvite Šalamúnom zobudení poza- 
humná do domov svojich sa vkrádali. 

Richtár Jablonský bol v obci Malinovom 
jedon z tých roľníkov, ktorí s dobrým pri- 
rodzeným rozumom spojujú i dobré srdce. 
Už vo svojej mladosti, ktorá mu jako sirote 
v tichom smútku uplynula, stal sa vážnym, 
^.Q seba uzavreným, prísne o povahe života 
rozmýšľajúcim. Za mladi musel slúžiť a iných 
ľudí počúvať, ale nepadlo mu to ťažko, keď, 
zadosť urobiac voždy svojej povinnosti, videl, 
že ho cudzí ľudia jako svoje vlastné dieťa 
považujú a milujú. Statočnosť, vernosť a pil- 
nosť jeho nezostaly bez odmeny. Gazda, 
u ktorého spravodlivé slúžil, považoval si ho 
za svoje dieťa. Dal mu svoju jedinú dcéru 

5^ 



% 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1877. 



za manželka. Tak stal sa Jablonský jedným 
z prvých ludí v obci Malinovom. Od mla- 
dosti svojej nenávidel krčmy, ale rád sedával 
doma pri dobrej knihe a predčítaval z nej 
svojim milým domácim, svojej manželke. 

Jablonský mal i podareného syna Petra, 
ktorý priam jako žiačik domácej dedinskej 
školy veliké dary prezradzoval, takže i uči- 
teľ i farár namlúvali otca, aby synka svojho 
do škôl dal. Jablonského nebolo velmi treba 
nahovárat. Rozum jeho mu to radil, aby zo 
syna svojho, keď mu Pán Boh čo sirote i tak 
k velikému majetku dopomohol, hodného člo- 
veka vychoval; i srdce k tomu ho núkalo, 
to otcovské srdce, ktoré po tom najvätsom 
šta$t( a blahu diefafa svojho milého túžilo. 

Mladý študent Peter Jablonský vydaril 
sa úplne otcovi svojmu. Všetky v neho zlo- 
žené nádeje došlý svojho uskutočnenia. Ra- 
dost otca, ctihodného kňaza bola veliká. UčiteT 
jeho prvotný v domácej škole, Ján Dobrý, 
už bol zaľahol si k otcom do tmavého hrobu 
a miesto otcovo v Malinové zastúpil hodný 
syn Jaroslav. Mladý tento učiteľ stal sa naj- 
lepším priateľom Petrovým. A bolo to i do- 
cela prirodzené. Rovný k rovnému sa vinie. 
Mladý učiteľ Jaroslav Dobrý bol výborný 
šuhaj a Peter Jablonský bol vzdelaný, vý- 
tečný mladík. I jakže by sa tito dvaja ne- 
boli spriatelili, keď i tak v lone tichej, skro- 
mnej dedinky boli na seba odkázaní? Ani 
Peter ani Jaroslav nepatrili k tým chlebár- 
skym náturám terajšej mládeže. Oba boli 
duše ideálne, srdcia všetkému svätému a 
vznešenému oddané, posvätené. 

,Mladost je túžba živá po kráse, je hlas 
nebeský v zemskom ohlase: je nepokoj duše 
svätý!' Takúto mladosC žili naši dvaja pria- 
telia. — 

Pekný je to obraz, drahí čitatelia moji, 
jaký zápaľ mladej duše a sila mladej obrazo- 
tvornosti o živote ľudskom nakreslí človeku ! 
Je to vznešený svet, v ktorom si mladé za 
pravdu, dobro krásu horiace srdce žije a bije. 
Kto ste ho z mladíkov slovenských videli, 
prežili, povedzte mi, či vám nenie večne dra- 
hým? K vám, vy biedne duše, ktoré ste 
k tej výši duševníeho sveta nevylietli, k vám 
nemám iného slova, mimo toho: že ste po- 



ľutovania hodní I čo more bez perly, čo úsvit 
bez zory, čo obloha bez slnka, čo záhrada 
bez kviefa, čo strom bez puku, čo ruža bez 
vône, čo ptáčik bez letu a spevu, čo rok bez 
jari, čo jar bez rozvitku — to je mladosf 
bez ideálov! Nerozumieme my to jalové roj- 
čenie, to sháĎanie sa za malátnym citom 
svetobôľu. to svädlému kvietku podobné klo- 
nenie hlavy myšlienkami sveta nákazou na- 
bratými preplnenej — to nenie svet vidín 
pre slovenského šuhaja, to je svet zkazený 
moderných junochov. za mladi vyžitých, zo- 
starlých sveta synov ! S tými chceme na veky 
maf pokoj!! 

Svet našej vidiny, svet našich mladi- 
stvých ideálov je iný, je svätý ! Krásu jeho 
vylíčif pero moje nedovedie, dôstojnost jeho 
vyslovit jazyk môj nemôže ; no srdce moje 
ho pocítilo, oko duše mojej ho videlo, duch 
môj sa v nom kochal . . . Kto je to v stave 
osebetvrdit, čo ja; tomu opisoval nenačím; 
kto okom duše svet ten nevidel, tomu ho 
darmo opisovat budem! 

Dost na tom, keď poviem, že taký ide- 
álny život žil náš Peter Jablonský. 

Kto sa kráse, dobru a sláve posvätil, 
tomu sa ideál jeho v mladistvom živote na 
rozličný spôsob objavil. Predmetom jeho je 
jednomu veda, druhému umenie a tretiemu 
národ. Ideál jeho, jakým je koľvek, k letu 
vyššiemu ho unáša, preč hore od nízkej zeme 
až k prestolu Boha a zem mizne pod no- 
hami a nebe mu kynie slávou svojou. 

Peter Jablonský zaľúbil si svoj národ, 
ten bol jeho ideálom. V mladistvej duši jeho 
mimo lásky k drahým rodičom a školským 
súdruhom ešte iný cit ľúbosti miesta nemal, 
k tomu bol ešte i primladým. Celou silou 
duše a celým citom srdca svojho privinul sa 
on k svojmu národu, za ten sa modlil, na 
ten myslel vo dne i v noci, tomu mienil 
všetky svoje sily, schopnosti i život posvá- 
tit. Lud, ten upadlý, ľud slovenský kriesiť, 
budit, sošľachtovat , k povedomiu a hrdosti 
národnej viesť — to bola svätá snaha jeho 
života. Výsledky, jaké si v tomto svätom 
diele sľuboval, blahé pocity, jaké si nad 
zdarom tejto úlohy svojej predstavoval, tá 
radosť duše, ktorá mu z vďačnosti pre- 



č. 2. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



37 



budeného ladu vykvitnúc mala, už voprod, už 
teraz ho celou blaženostou naplňovala. Keď 
mladušký Peter k národniemu povedomiu 
v slovenskej spoločnosti žiakov na školách 
v P . . . prišiel , jak dobre mu padlo to po- 
vedomie, že je on syn ludu. Tak, jako sú 
hrdí šlachtici na svoje härby a na svoj pô- 
vod, tak nie menej bol Peter Jablonský rád 
nízkemu rodu a pôvodu svojmu v tej nádeji, 
že zotročený lud svoj bude vodif, učif, vy- 
stríhať a blažif. V jeho obrazotvornosti ohni- 
vej, mladistvej ožiarená slávou stála hora 
olivetská a hora Tábor, no záhrada Getse- 
manská a muk plná Golgatha neprišla mu 
na um. Kedy mladá mysel dumala o pre- 
kážkach a nehodách ? Kedy mladé srdce snilo 
o pohromách? Na jeho oblohe nieto žiadnych 
mrakov, na jeho obzore slnko nezapadá : tam 
sú samé ruže voňavé bez tŕňa, tam sú samé 
blesky svietiace bez hromov. 

Mladý Jablonský s priatelom svojim Ja- 
roslavom bavili sa v záhrade. IVedmetom 
jich rozhovoru bol jim upadlý slovenský lud, 
pozdvihnutie jeho jediná os, o ktorú sa i 
myšlienky i snahy i všetky jejich skutky otá- 
caly. S nadšením nevýslovným dali sa do 
práce. Podpora farára a richtára, otca Pe- 
trovho, dodávala jim sily, odvahy a zlátila 
túžbeným zdarom jich jarabé nádeje. No, 
sretli sa s odporom, a to s odporom vätšiny 
ludu, nektorými surovými občanmi zavedeného. 

„Kto by lakal sa odporov, brat môj!" 
hovoril Peter Jaroslavovi, „každá svätá a 
blahonosná vec na svete musela byť vybojo- 
vaná a víťazstvo pravdy nebolo nikdy bez 
obetí.'* 

„Ja nelákam sa obetí, brat môj; ale že 
lud náš svojich priatefov nechce znaf, to ma 
trápi, to bolí.** 

„Ja som tiež ináče bol presvedčený 
o našom slovenskom Tudu^ ale nedivím sa, 
že je nedôverčivý, lebo bol často pod vádzaný; 
nedivím sa, že sa tak tažko dá za vyššiu 
vec oduševniť, ved bol dlho otročený." 

„Nevyhováraj ho a neokrašiuj jeho zlo- 
zvyky, brat môj, a nebuď optimistom. Ked 
ten lud vidí, že obcujeme s ním, môže na- 
hliadnuť i šlaehetnosť našej snahy, môže pre- 
svedčiť sa i o hotovosti našej ku všetkým. 



bárs jak ťažkým obetiam a keď vzdor tomuto 
všetkému preca nám nedôveruje, preca nás 
omlúva — to sa mu nedá odpustiť. Vidíš, 
uznaj sám, čo tvoj neunavený otec tejto obci 
dobrého učinil: a či väčšina nenie proti 
nemu? Ani naše podniky sa prosred tohoto 
ľudu nevydaria.^* 

„Nehreš, brat môj! Nebudmaloroysluýni. 
Vieš, čo veliký spevec dunajský Kollár spieva : 
„Vítézství to nechci, jenž by z nebe padlo 
dolu na zem bez boje!-' 

„Pravda, ale keď si predstavíš, čo sa 
dialo u nás predošlú nedefu, Petormôj, keď 
si pomyslíš, že v kostole ráuo len asi dva- 
násti občania zaviazali sa sľubom svätej prí- 
sahy, že budú údami spolku miernosti, keď 
povážiš, že na hlas vodcov svojich prirodze- 
ných len asi dvadsať občanov sa sišlo do 
nedelnej školy a na stá bláv pilo v krčme: 
jako sa ti to zdať bude?"" 

„Pravdu máte, pane učiteľ," ozval sa za 
nimi známy hlas richtára Jablonského. „Po- 
zrite, čo prišlo od slúžnovského úradu. ^^ 

Jablonský oddal učiteľovi písmo a v tom 
stálo od slova do slova* 

„Poneváč dosavádny richtár obce Mali* 
novo, Štefan Jablonský, z mnohých priestup- 
kov, menovite ale zo ziého hospodárenia 
s obecným majetkom a peňazí z pokút na^ 
shromaždených; na protizákonné ciele vyna- 
kladania obvinený do vyšetrovania padne a 
tak ďalej úradovať nemôže, pokiaľ by sa 
úplne neospravedlnil, týmto sa ct občanstvu 
obce Malinovho úradne na vedomie dáva, že 
sa s dočasným vedením úradu predstaveného 
obce Malinovho horlivý občan Jakub Surový 
poveruje. Ďalej sa vyzýva občanstvo obce 
Malinovho, aby zajtrajšieho dňa o desiatej 
raíi^jšej hodine v obecnom dome shromaž^ 
dené úrad slúžnovský očakávalo, ktorý vy- 
šetrenia započne a potrebné v obci poriadky 
z naloženia jeho veľkomožnosti pána poá- 
župana stolice porobí.^ 

Naši mladí priatelia zkameneli. 

Vážnemu richtárovi Jablonskému vyro- 
nili sa dve veliké slzy z očú a mladí príar 
telia slzili s ním. 

Starý Jablonský zavzdychol si: 

„Náš ľud je nehoden . . . ." 



38 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 2. 1877. 



-»^ w^' • • . 



^' ^•'^ . 



„Tam sú naše ideále!" riekli mládenci. 

Bola to tráplivá, hrozná noc, ktorú tito 
traja šľachetní ludomilovia prežili. Na spanie 
nebolo pni pomyslieť; zostali teda pohromade 
v školskom príbytku. Predmetom jejich roz- 
mlúv bolo rozberanie prípisu slúžnovského 
úradu a tu lámali si hlavu na tom, jako by 
bol mohol chudák zhodený richtár obce prísf 
na tie priestupky, ktoré sa mu v nom za 
vinu kiádly. Darmo si hlavu lámali, nenašli 
naskrze nič trestu hodného v celom účinko- 
vaní jeho. Tráplivá, hrozná to bola noc. 

, Nesmúc, otec môj !" hovoril mu roz- 
žialený Petor, „tys nevinný. Sú to len po- 
kusy tvojich nepriateľov. Surového, Neohra- 
baného, snad spolu i s našim notárom Pero- 
hryzom. Tvoja nevionost vyjde jako slnko 
krásne na svetlo a protivníci tvoji sa hambit 
budú ; viac poviem, budú porazení a my bu- 
deme môct úmysle svätej veci tým lepšie 
prevádzač. Ja verím, že po mraku bude milé 
jasno. Nesmúc, otec môj drahý!" 

,,Len toho sa bojím," riekol učiteľ, „že 
v našej obci zijtrajáieho dňa krivda za stôl 
zasadne. Kto vie, či je porážka nášho šľa- 
chetného pána richtára nie úradne navlečená?" 

;,Nech je tomu jako chce! Z čoho ma 
obvinia? Ja s obecným majetkom zle hospo- 
dárim? Či sa pod mojim úradovaním i dlhy 
obecné nevyplatily i hora nenadobudla? Z po- 
kút došlé peniaze na protizákonné ciele vy> 
nakladám? Mnm to! Z tých peňazí dal som na 
Maticu, supplikantom a ročnie predplatky na 
noviny. No, to všetko stalo sa následkom uza- 
vretia obce. Pravda, že notár Perohryz, Surový, 
Neohrabaný a s nimi nektorí protestovali ; ale 
väčšina uzavrela urobiC tak ako som urobil." 

Bola to trapná, bezsenná noc v tej škole; 
no, bola to hlučná, veselá noc v tej mali- 
novskej krčme! 

Tam boli s notárom Perohryzom Surový, 
Neohrabaný a týchto prívrženci, a popri in- 
štalácii pálenčenej dočasného richtára spolu 
učili sa nepriateľsky proti Jablonskému smý- 
šlajúci zavedení občania svoj zajtrajší zástoj, 
jaký pri vyšetrovaní na ujmu obžalovaného 
prevádzač majií. 

»Na zdravie kmotre!^ 



n- 



.Na zdravie kmotríčku!" 



Tak si štrnkali zase Surový s Neohra- 
baným. 

„Neviem, či nespyšnieš, kmotre, keď už 
richtársku palicu nosiC budeš, a či mi takým 
úprimným kmotrom, jako si mi dosiaľ býval, 
zostaneš 1^' usmieval sa Neohrabanv na Su- 
rového. 

„Pletky, pletky, kmotre!" odvrkol mu 
tento. rVed je to len do času." 

„Nebude to do času, môj drahý pán su- 
sed, pán richtár; bude to definitívne hned 
zajtra, a postaráme sa i o to." tvrdil pán 
notár Perohryz, „aby po boku vašom bol vice- 
richtárom náš dobrý sused Neohrabaný! Keď 
vy dva úradovat budete, potom zkvitae obec 
Malinovo. Občania, pripite na zdravie novému 
úradu. Nech Bôb živí pána richtára Surového 
i s pánom vicerichtárom Neohrabaným!^ 

„Nech žijú, nech žijú!" ozvalo sa krčmou 
z pálenečných úst. 

„A nech Pán Boh živí nášho nevyrov- 
naného pána notáriuša!" zavolal Surový. 

„Nech žije, nech žije!" ozvalo sa zase 
a občania napili sa, rozveselili, popili. Šala- 
mún s Rebekou tak srdečne sa objímali, 
jako by sa len dnes boli sobrali. 

V obci Malinovom všetko je na opak. 
Dobrí zúfajú si, zlostní sú bez seba od ra- 
dosti a škodoradosti. Jablonskému nastaly 
ťažké dni. Jeho najvýdatnejší tešiteľ a zá- 
stupca, ctihodný staručký kňaz je veľmi 
smutný, úplne zronený. Mladí priatelia naši 
Peter, syn prenasledovaného, a statný učiteľ 
Jarrslav Dobrý ztratili hlavy pn posledních 
udalosCach a úderoch, ktoré sa zvalily na 
hlavu statočnú nevyrovného otca a priateľa — 
Jabloň skéh o . 

Vyšetrovanie previedlo sa v obecnom 
dome. Obec shromaždila sa, a Jablonský 
mohol sa hneď z počiatku pojednávania pre- 
svedčiC, že má v tom abecnom shromaždení 
málo priateľov, že sami spolu s nim dosiaľ 
úradujúci sú proti nemu, že sám slúžnovský 
úrad stolice drží s osvedčenými nepiiateľmi 
jeho. 

To bolo mnoho pre šľachetné srdce, pre 
poctivú hlavu obžalovaného. 

„Jakým právom ste, bývalý pán richtár, 
z peňazí, ktoré z obecných pokút sa shro- 



č. 2. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



39 



nia^dily a pre nemocnicu stoličnú odovzdať 
sa nialy, 200 zlatých na , Maticu^ dal V Aby 
ste sňatí ten ,obrázok', ukázal slúžny na 
diplom matičný, ktorý bol v úhľadnom rámci 
na stene obecnej dvorany zavesený, obci 
kúpiť mohli ? Drahý to obrázok ! Pýtam sa 
vás, občania ; či ste to uzavreli, aby ste si 
obrázok od ,Matice' za dve stovky kúpili? 
Povedzte mi pravdu í"* 

„Nie, to richtár s učiteľom samovoľne 
urobili," kričali mnohí. 

Neohrabaný vyskočil a ztrhol matičný 
diplom zo steny, rozbil sklo na ňom, hodil 
ho na zem a pošliapal po ňom. 

Jablonský s učiteľom mlčali, keď videli 
ošklebujúce sa tváre opilcov. íStatoční občania 
neopovážili sa hovoriť. 

„Či ste si to tiež uzavreli, občania, že 
si noviny driať budete? A kto jich čítaval ?!* 
pýtal sa ďalej slúžny. 

„To JabloQského robota s učiteľon) ; oni 
jich čítali!^ ozval sa zástup. 

Jablonský mlčal. 

„Kto chce noviny čítať, nech si jich 
kupuje zo svojho vrecka a obecné peniaze 
oa jie netroví,^ poznamenal pán slúžny. 

Tak išlo vyšetrovanie ďalej. I vyslovil 
sa pán slúžny v ten smysel, že musí nechať 
bývalého richtára suspendovaného a potvrdiť 
dočasného v úrade, ktorého hneď pred tvárou 
obce zprisahal. Na tom nebolo dosť. Pán 
slúžny šiel ďalej. Vicerichtár, jako pravá t uka 
richtárova, tiež nemôže zostať v úrade svo- 
jom ; ten mal, vidiac, jako richtár nepravé 
hospodári, oznámiť to slúžnemu. Vicerichtár 
nebol sa dosvedčil čo zjavný nepriateľ ri»'h- 
tán)v, preto dolu i s tým. Za vicerichtára 
bol potvrdený Jano Neohrabaný. 

Na to odobraly, sa všetky veci od Ja- 
blonského. V pokladnici malo byť v pr^slednie 
dni sobraných daňových peňazí vyše poldruha 
tisíc zlatých. Včera jich notár s nchtárora 
odčítali a do pokladnice uložili ; napozajtrí 
nialy byť bernému úradu do blízkeho me- 



stečka odnesené. Pokladnička i kľúčik bo[y 
v richtárskom dome. Otvorili ju a našli 
prázdnu. Na truhlici nebolo znaku po násil- 
nom otvorení. Podozrenie padalo na hlavu 
Jablonského. 

Surový a Neohrabaný chceli úbohého 
ihneď insultovať; no, slúžny to netlovolil. 
On veril, že je Jablonský nevinný, ale snáď 
kľúčik popustil, snáď nekto z domácich .... 

Občania šoptali si, že pýcha pred pádom 
chodí, že má hrdého syna študenta. Kto vie, 
vraj, kto v obecnej pokladnici gazdoval? 

Slúžny naložil notárovi a novému úradii 
o to sa postarať, aby pod troma dňami po- 
kladnica v poriadku bola; i dokladal, že on 
nechce Jablonského na celý život nešťastným 
urobiť. 

Jablonský bol hmotne i mravne zničený. 
Chybujúce peniaze vystanovil; v krátkom 
čase chalupu i role svoje odpredal a z obce 
tej s:i vysťahoval. Z celého majetku jeho len 
toľko mu zostalo, že si v inej obci želiarsku 
chalupu s malým gazdovstvom odkúpil a tam 
tvrdou prácou horko ťažko sa živil. 

Na ďalšie študovanie milovaného syna 
svojho Petra nemal viac prosriedkov. 

A Peter kam sa podel? 

Videli ste útly mladý strom, keď mráz 
kvet jeho opáli alebo víchor zroní? Videli 
ste pekný rozmarín uásilno zo zeme s kore- 
ňom vytrhnutý? Tak predstavte si mladého 
Petra Jablonského, ktorému tie najutešenpj'^ie 
kvety spanilej nádeje mráz zlosti ľudskej 
opálil, ktorého z pôdy, na ktorej sa blažené 
cítiť mal, jako ten rozmarín násilne i s ko- 
reňom životným vytrhli?! 

Dokončil gymnasium, zložil s vytečným 
pn»spochom zkúšku dospelosti ; teraz odobrať 
sa chcel do Prahy abo Viedne na medicínsku 
fakultu, aby sa lekárstvu vyučil. Zmarené 
boly jeho nádeja! 

I prijal úrad vychovavateľský v jednom 
panskom dome. 



(Pokračovanie n a s 1 e d n j e.) 



— '~v.ML.'>r-> 



40 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 2. 1877. 



^^\ -^ \^-v'N'"^'V"N^ 



^ V '-•--- 



X v, N^-S^ 



Eaj éo Nikole v. 

Povesť od Jozefa Bclly, 
(Pokračovanie.) 



m. 



VsYít na Balkáne. 

Mesiačik zbladnul, hviezdy zkapaly, 

Jasot zorničky sa tratí, 
Zore sa rannie začervenaly, 

Brieždi sa v chopcov úvrati; 
Slnko z oblohy vytrčí hlavu, 
A na Balkána pozrúc výšavu 

Sňah v leskot limbačiek mení. 
A jak by z kŕdla tým vyvábený 
Dovádza po skál mochatých srieni 

Kamzík krkolomné scény. 

Ponad úžiaby, zo skál na skaly 

Skáče capko krivorohý. 
Len raz mu jedon krok zle vypáli, 

Vymknú, vyklznú mu nohy — 
Tam je! snadT v bezdnej leží priepasti, 
Na jeho rany nieto viac masti. — 

Tam — nepozorník šialený. 
Iba kedT v grúni zas zdravý žblačí, 
Kto poklisnul sa s výšavy, 

Nenie ešte vždy ztratenýl 

Hmlička za hmličkou z ticha sa vznáša 

Z jednoho grúťia na druhý, 
Hneď zase vetrík v úboč poznáša 

Oblačisté tieto kruhy, 
A jak by rušeň železnou čiarou 
Naraz zahviždí, zrachotí chmárou 

A roznesie ju v šíry svet. 
A všetko zmizne prostorom dialným, 
Jak mnohé túžby osudom žialným, 

Jako mnohých nádejí kvet. 

Král si lietavcov povetrím pláva 

Ponad hory, doly, hory; 
Krydlo vesluje, phvílkami stáva 

Oddychujúc, keď sa zmorí; 
A hneď zas výškou láme kolesá. 
Hneď zdá sa točiac hľadiet na plesá, 

Jak by v nich chcel vidieC seba ; 
Alebo z boka na bok sa krúti, 
Jak by dol zletiet nemal ni chuti, 

Kým nevidí svoj kus chleba, 



Naraz sa zpustí sfa jasná strela 

Perúna sväto-ptácisko, 
Pazúry napnúc do svojho ciela 

Rozďavuje zobáčisko, 
A v okamžení pán je obeti, 
Lež v tom sa ozve, kulka doletí — 

A cár operencov leží. 
Nuž hľa, jaká je tá márnosí sveta! 
Po orlu mocnom, po tom je veta 

A slabuškô sŕĎa beží. 

Srnka beží za ozvenou pušky, 

Tónom svojho zachránenia 
Pat, šesťráz zhučí od stráne k stráni, 
Až sa vždy v slabších zvukoch odstráni 

V hustý les k večnej nemote. 
Tak inde vznikol, inde s žitím hral, 
Inde mohylku los mu vykopal — 

Jak státisícom v živote! 

Mohylou echa: hustá bučina. 

Pod bučinou vatra horí, 
Okolo vatry chrápe družina, 

Čo sa rada s Turkom borí. 
Postieľkou jej je pažiť zelená, 
A peri nôckou rosa studená, 

A lista padlé zo stromu. 
A preca jej teplo, preca mákkusko, 
Tak si spí sladko, jak by ju lúžko 

Páperové hrialo doma. 

Čarovný to lud, bárs i vo spaní - 

Lud to zvätša — junač mladá, 
Bárs odpočíva, preca je v zbrani: 
„Hajduk zbraň po smrti j^kladá!^ 
RadosC tie vzorné obzriet postavy, 
Teu kroj východu od piat do hlavy, 

U mnohých ťažký od zlata. 
Modrý dolomán, čiapka červená, 
Také galoty, opánky z léna: 
To je odev pomsty brata! 

Dva kolo spiacich momci obchodia 

V poplach vyzývať určení, 
Lebo o zkazu družstva závodia 

DejQ, noc Turci rozzlobení. 



č. % W77,] 



Orol, obrizkový časopis. 



41 



'^ -^ ^\.^^^\^ 






■ ^ ^ ^ • . \^ ^- 



NiMH ^ pwky oftfú s«. flM, -*- 
Iste jich chiMse <mK««l{| doba, 

A z 40t jf)daokiO aavzMlo : 
;, Ja bych leo^ taratčok^ nudí vyzv«die( chuf, 
Čo to už tcetiti ttO€ v týdi hMrá«b čuti 

Jak l^ pod jsemou dú^lo?'' 

„Ä ja by zase vätšiu volu mal," 

Ozve sa jedon z ležiacich, 
^ o by tt niektQ zámku na pysk dal, 

Bys nebudil ludí spiacich! 
Či f eviei, ze i^me len na s^ntaní 
Na tieto prišli zmorení strany 

A v^Apíme od hodiny? 
A preto radím :. jazyk za zuby I 
Bo ináč obom zapchám vám huby 

Dákym chovíe»lom čačiny!'* 

V tom praskot rázdia hádku pretrhne 

A pozdrav z blízkej húštiny 
Našimi cl\lapci prekví^pu trhne 

Moc elektrickej mašiny. 
Lež tá boeď vetrík smoloati zmetie 
A cievy pušiek už sú of^reté 

V prsoch muža ozrutného. 
á v tom zas; ^rVítij, bratku, rodina ľ' 
A Bôb vie» j^ý ná^ov zpomína 

Kopa lu^u zbudeného. 

A už mu jedni v náručí ležia, 

Druhí mu ruky stískajú. 
Tretí zas týchto odmeniť bežia, 

Zo všetkých strán ho vítajú, 
Od raclostí bo dobre ae^iedi9, 
Ani miesta dost len nevedia, 

Yýzvedom niet koAca kr^ja. 
Ledva jednpmu daeo odvetí, 
Už nedočkavo, jak malé detij 

Zpytiqá sa naraz dvaja. 

A zas: „no más čas!'' stranou povráva 

Yiac^ neznámych došlého; 
Handžár, pištole za pás upráva, 

Zchytené naňho samého. 
„Ba vera' aám prelial, braftu, oknro!^ * 
Prejmu ; týmto zas iní alovo^ 

ZývajoD a tcáe si oä. 
Len jedon hádže uaiÍL po úbočí, 
Hneď sem, hneď zas tam, či dač nezočf, 

Hneď itt bosCa eazre^ bočí. 



A kto je tento? Muž eíte mladý, 

Duchom vfiký) telom krásny, 
Berlu h^jdúckcg on nosí viády^ 

Je vodca družstva veblasaý; 
O Ďom zná povest Hercegovina, 
Bulhar je hrdý naii čo na syna. 

Ctí ho Bosna i Serbija; 
Turek kliýe ho čo pomstitela, 
Rájah svojeho žehná priatela — 

Meno: Vukič Vasilija. 

Ešte raz v let dá zrak svoj sokolí 

Hladiac zvláät k jednému miestu, 
Lež iste všetko najdúc po vôli, 

Svoje reči pustí v cestu: 
„Bratku, prv, jakô by som (a vítal. 
Alebo ktos, čos? teba sa zpýtal, 

P^édz, jak si sa k nám dostal? 
Kde všetky pirte, vietky prieclMly, 
Vietky sem ▼ skalách len možné chody 

Strážami som obeadiC dal?"" 

„Veď tie i fitrážífil Lež od večera 

Ja vás už tu v horách hladám; 
Každý som salad prezrel, ver», 

„Aiú élak yái len nezbadám. 
Len jak sa počne hus prebrieždóvat, 
Zazrem velkého orla polovaf, 

A tu stíiytím pušku z pleca, 
Naňho pridržím, pták sa vyvalí 
A zrovna na grán roháčik malý 

Hybaj! — ušiel smrti z vreca! 

Sotva vypálim, tu z jednej chrasti 

Pero, váš súdruh, vybehne; 
Naraz pri jednej stanúc morasti 

Pozerá, ani sa nehne. 
B^čo, snáď to tys? na mňa zavolá; 
Ver ja, kmotríčko! odpoveď bola; 

Hneď sme sa oba poznali. 
Za nim viac z vašich dobehlo ku nám, 
A po sbovore cestu mi ku vám 

Mileradi ukázali." 

„Ko a ja fiOm sa i zo aaa zchytil!^ 

Zimíeiii aa jedooi z kola, 
„Lež za mam ucha som to iiocítil, 

„By to rana požky bolat'' 
„I Ja teť, bratku!^ — druhý: „nuž a ja? 
Neztťbli sme sa naraz oh^ja? 

6 



42 



Oral, obrázkový časopis. 



(Č. % 1«77. 



^ -\.' . 



_ -> y*\. v y— _ 



"^KJ^ J^V^-^ ." -*-S. v 



A stráž nás iba vysmiala.^ 
„I ja viem o tom,^ itáčelník na to^ 
„Lež hoaC môj, jak že vee sa mi táto? 

Čo ta z domu k nám dohnala?^ 

„Oj, vojevodo," mňa osud smutný 

Z rodinného lona ž^ie. 
Odchod mój z domú odchod fool nutný, 

Už pre hrdla zachránenie; 
A to pre syna všetko mojeho, 
Pre j^diaáka menorovoého, 

O nehož $om v piatok prišiel. 
Bol mi s ovocím v Turkov lezení, 
A ztadial Raj čo, syq môj milený, 

Nikdy mi viacej neprišiel. 

Jak vždy, podvečer ^on^ov ho čakám*. 

Chlapca nič. A už mrkalo; 
Však hped nehodu mysliei^E^u makáaiy 

(V pravom mi ucha zpiátalo) 
Devät hodín je, desat udrelo. 
Na mne úžasom až trnie trio, . 

Žena moja mibožeká. 
Idem mu proti, — hfadám ho všade, 
Myslím k posledku: nocuje i saáe, — 
A tam ^— ni stopy človeka* 

Ani len neviem, jak som osvitol; 

Vraciam sa, chlapca niet doma. 
y tom sa mi súdruh jeho naskytol, 

Trasúcima začnúc rtoma: 
Jak že, vraj, s Bajčom vašim vyzerá? 
Ja som v tábore tiež bol s nim vcer^. 

A kdes ho nechal na mraku? 
Jedon mu vojak všetok tovar vzal, 
I bil ho; nuž ja v nohy som sa dal, 

Bych tiež nemal pletku dáku! 

Vo mne krá sovre, hnev, bôI otáča, 

A kto dojde v týchto . mukách ? 
Turek vyškudlý, j ako to mača, 

Nesúc Rajču bábky v rukách. 
Zazrem krú na nich, z volám : kdea jicb vzal ? 
Našiel. Var bys jicfa kúpif rôIu mal? 

A chlapa: tento Rajču bil! 
No mne už viacej nebolo treba. 
Pofviem: poslední raz jiedols chleba! 

Schytím nôž, vrah sa v krvi vil!** 



„Tak tomu tr^a, dobres' itra SEroUlt^ 

Prevýši jedon viac hlaadv, 
Čo by si ho bol na kusy sdroMl 

Jak ja poturčenca z Jasaov, > 
čo pre výčitok popa starého. 
Jemuž bol veniec vzal dcére jeho, 

Na kôl dal stoknúf chudáka.'' 
„Dosf o tom teraz, poshovenia maj. 
Najprv cudziemu dohovorit daj!^ 

Zahriakne vodca žvatláka. 

Host pokracqe: „Čo som robit mal? 

Turek reve, sebou níece. 
Schytil som pušku, svojim s Bohom dal, 

A vzal som nohy na plece. 
A hla, preca ma štastná náhoda 

V tretí deň vám už do lona dodá -* 
A ja chcem s vami žif i mrief !^ 

„Vítaný si nám, bratku, vítaný!** 
Hneď sa na všetky ozýva strany. 
„Len sa neboj haj dúckych bied.* 

„A edte jedno, bratia, vám poviem. 
Čo vám asnacT tiež vhod prijde. 

Jako istotu oznámit vám smiem: 
Spása nám do Bulhar ide! 

V Diurdeve Rusov už jako mrvy, 
Iskender tiahol proti nim prvý 

A včera Achmet rukoval, 
A vôbec celá Bulhar armáda 
Už sa pobrežím hraníc rozkladá: 

Ten čas by sa použit mal!^ 

Napnuté Yxňái tá správu prijme. 

Usmej úc sa, fúz si zkrútí. 
Dlhú rukama pušku objíme, 

Hlas hnevný z prsú vyrúti: 
„Beda vám, Turci, tisícráz beda 
Za tú neprávost, čo rod môj sgiedá! 

Dial nás nemáte sužuvat!! 
Za tú myšlienku hynút chcem storáz! 
Nechcem ja v horách tyranstva o vás 

Hrôzozprávy dial počúvať! 

Čo de&, to horáie, priatelia moji! 

Zboj, lúpež na všetky stanany; 
Veď nech to takto s nami postoji, 

Vyničía nás Musujma&i! 
Tak, jak tá vatra to drevo sžiera^ 
Tak rod nái hynie i naia viera 



č. & 1877.] 



X)col, Qbrixkový časopis. 



43 



Pod zobosi' vräh^ ptmory. 
Jak oheň voda* tak nioc' igpramia, 
BkifD BMd paaate Bohom soalnná 

e boreba vyviiti) žbvi\ 

A tejto sväto-pomsty nástroje 
Badtne my, bratia Hajdúci! 

y Balkánu horách v spolčenie troje, 
Spoja sa Slávy junáci. 

Higduk národu stane si v Čelo, 

Á lud ná§, ú&m, povstane smelo: 
Vyhráme! A jak padneme? 

Yed slávne padnút tiež je zvítaziĹ 

Y otroctve lepšie život nezažiC. 
Preto ta, bárs pohyneme! 

Čo že sa máme jako zver divá 
Potikat po horách tmavých? 

Kde Bajduk jak tá lovený býva, 
Bárs často mstí lovcov dravýdi. 

To Je lós zverstva, ale nie ludí! 

Mňa toto dávno z tých hôr už púdi: 
Dobyt si voInosC občiansku. 

V občianstva kruhu volnosf len zkvitá, 
Kde rovnopráva moc je rozvitá, 

A toho niet v Musulmanskut 



l!ittdu bude dosf, zbrane snadf tiež dosC. 

A čo, bárs by dač chybelo? 
Yed kosa. cepík, dobre zlámu kost, 

Neraz zničia bodák, delo! 

(Pokračovanie nasleduje.) 



Bôb ča^to. slabäíqi nio^n|ch promôcC dá, ' 
On sám vítazstva veniec v rukách má, 

A dá ho .pravde, — dáf^ymal 
Béh sprav odUyý yr&vdy Je oioom. 
Nám ju brániacim hode on vodcom, - 

Len v neho dôveru- q^me 1 * 

i . ■ ■ ■ ' 

Oh ba i Buska surdce ebárily 

Krivdy nás ničiM^e kat^v, 
Už svoje k pomste vysiela, aily ; 

Našich rodo^-viero-brat^y. 
Oj, delá hrmia už za Dumjíw* 
Boh dá, i našim že bad<i kriúffmi, 

Len dobu vzácnu uživie^l . 
Spojené sily vždy viacej môžu. 
Preto tú nočniu Mchi^me ložij^ 

Poďme, rod nás zobudía^eí^ 

Družstvo tým jaté^ „Podme^ péjid^m^I 

Tvoja vždy je luäou vôIa! 
Kam len chceš, brat náš, s tebou tíai^lme» 

Zvlášt za rod, vieru, do polal^ 
Yukič zahvfzdne, gŕine odvetia, 
A sta kurence k sliepke priletia 

Stráže k HajdákSov otcovi. 
A volné deti rabskQ otčiny 
Kráčajú hrdo cez bor skaiiny 

S túžbou : snial rodu okovy ! 



•^-*ojOs>*-^ 



z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. 

Cestopisné náčrtky od Laskomerékého. 

(Pokračovanie.) 



Od Prievidze dolu je údolie utešené, 
iiroko<4rovn6 , posdiž vysokými, uhladenými 
a xarasteaými horami ohraničené. Zeminy 
rovinou sú znamenite pestované a honosia 
sa bujnou trodon. Hned tu hneď tam zastaví 
aa^ zrak na dakom peknom panskom sta- 
yisku, už jako shah sa skvejúcom, už v ze- 
)«Mm úkiyte ležiacom. Ked obrátiš zrak na 
sever, zUiadnei asi na pol hodinu cesty od 
Prievidze na malebnom kopci konca stromo- 
radia úplne zachovalý hrad Bojnice, s tobože 
mena mestečkom. Meno jeho poukazuje na 



slaviansky mythos. H^acl stojí na nummuli- 
tickom (peniažkovoni) vraku a známy je mimo 
krásneho okolia, i starožituostami a pamätnou 
mnohoročnou lipou, ktorá sa v jeho dvore 
nachádza. Hrad bojnický nachádza sa v dost 
dobrom stave. Otočený je širokým jarkom 
a pevnou baštou-. Objem lipy činí tri siahy. 
Roku 1393 vydal majitel hradu Leostach Jel- 
šavský, čo nádvorník Uhorska; jednu listinu 
pod košatou, vtedy ^^ rokov starou lipou, 
čo zo slov tSub tilia nostra" vysvitá. Lipu 
túto mal zasadiť dfa povesti ludu lilatúš^ 

6* 



44 Orol, obráíkoTý ftaBípIí. fô. « »'*■ 



nym, Tyntnu^Aft' «toíiS jq}' noifr, ^ Utoiié jej 
obyvatelatvu IMtotlvfm iMBté. ' 

Od Leloviée vs^rtupúftU fioM fAniiH dfz- 

kym,jakonerf^]n9m^(dllleb.íii«dí^4diicom. 



Trenčamký, t ten robj keď p«stednietio Ar- 
pádovca Andrej Hl. pechôTali. Mestetko 
Bojnice vjpHenffl Tnrci r. 1583, to isté stalo 
sa r. 1699. Hrad zaojať aemahli. Neskôr do- 
bývali bo wje Bocskayho, ,.../. 
až na rozkaz gr6fa Stafll- 
slava Thurzu poddal sa 
hrad po desatraflBaänom 
dobývaní grófoTí MiktdA- 
äovi z Berfíea. Bojnice 
boly dakedy sHlwn ev. 
slov. superiBtooôWieie. — 
Hrad a paDstvo bojoidcé 
patrí teraz grófovi J<n#n 
Pálfyma. 

Kým 3oa ja rottoianlté 
ňtvory hôr, ronMinticfcy ro- 
zostavené hrady, hrádky, 
byliny a hotoiny obzeral, 
obdivovala moja dtvžioa 
utešené, nepriehladni, zbo- 
žím oplývajúce nity, ka- 
pustné sady a tučné stáda 
po pastvíndcb. A ka£dý 
z nás po svojej chuti rot^l 
si slinky. Práca je väade 
pekná, ale i poiehnaná, 
Čomu pravda priaznivá po- 
loha a úrodná zem na veN 
kej sú pomoci. 

Prvá obec za Prievi- 
dzou je Koä ; dTa mena je 
asnad otcom tam z ifj 
strany vysokých Strážov- 
ských hôr, adi 5—6 míl 
ďaleko v Trenčiansku le- 
žiaceho Koäeca. Za Košom 
nasleduje osade Nováky. 
Tu opnstili sme Sirokd, 
hladkú, na juhozápad proti 
Nitre vedécu hradskA, i 
obrítJU sme sa kolmou 
čiarou na sever. 

Vzal bobo hradskú ; no "" 'Z, 

i bočná táto cesta bola ' ',:, ''Wtsosí VeB 

dost dobrá pre nás chu- " "í 

doboých rudí, ktorí sme Strachom preSli.lKopec tento, ja'ko ťid^f som ffioÍ!iM 2't>té^- 
priSU sme do Leioviec. Táto pod hladkým vanýcb mimo ceatý sá íähajdctch jaŕkrtv;* iiti- 
kopcom ležiaca obec nehonosí sa níčAn ZvtáSt- j zostáva povrthne z nánosu vápenného, Sulo- 



ä. K BT9.] 



Orot, ' Abriclt*^ lisMipll. 



véHOí intftého aieneatto'fuskqvakiKiiie) 
aon- á■vlak^■■ tbfdr ibierýl ti^ > biHÉiriyi 
Týiioklt (ah< aa ed.scniv-T^cbMkir' od hif 
to Hagurskjcb a bTirjejs>Bekii''t^h bArBpJ 



ilil^4Uoij-2vláMDMo:>ll)AK atpntotiM 

ä u prelDi •kf^aO'. <litl(jiik.nr<>>sI>W«i 

bjUL.knjn «M«>fr<airpMraA'Mr<lU« irti 

'^ dnú MioHtMiU^feAaH 

iip<MniB'íjlkáil>:<] 

hlflká|::glBW> ^tUUäl 

: lébiľ iliiliiiMÍ»|lllil«<4 
I kdaicnii ta(Uit iMnpta); 

..:«)i i|i<i.ii«imiliň laftfD 
tlelKiil Mknn^iU lU 
itailiMMI. «]'tilki/i>iiaá 
' pita toii^flUiýi iničittiviq 
Mdt'itUiid Mkv^béto 
ii^leiáiiitaBiai d^ritit. 

£• tľ'ifUkdi t)k« 
.Indi'Uúe z hík-boiy VtíA 
•lkiU.J4kii.kH«t!>Si«K 
lUk^ inl»r#wUM<M 

gloa«aM>i<»É«iiikaaM 

' llii»)itiMloni>IM><iiMi 
na iptam^ImfCtU^íiiolŤt 

StráiM. ^Siq k<|i*>.lMI 
•IdiMínd 'iiiliittlbÉi od idau 

> ttlty . BaliiDBlag.' «o)>l 
howmM <rMi« iMikr 
'8ilnltii<Jid«tic<lV"l<iM 

' «ii««a'kot)coÉi>dol«,^atak 



Vliiy; (livftli jej Jfe fela9ký,' i>Aih«lB á brdwwí 
teskú^. Ita tit;é<, í KioMlio Jií «i]<vM>Od< 
iejíf'llbiac, stojí ^iij/tki SibetiW,'ják>'<KvH 



'IfctcJW M( iMífMkl 
"BelMly.<W<ll<IH» fMH 

: (ctMIv idlMdai^Mhi 
tik-tM; «liil>lí'T«l<lM 
^rtimMiul^ut na<Miiii«)| 
' dK ér^tftaiíjľ'fMľ 
IwllMlIB I a 'r rMMvf <<» 
ipiplMta' ú (^'iUNMa 
'tiilV. (MnlH^Jtt ^aMti 

> wMsÉdanMFŕdidkHilldk; 
ale Toždf vystapi^úc na bor popri' I T rtMll ft.'m 
MMstn!baro«lk<<ti«ik1dinfaaitl«Mitq>ifireili 
sme Mln« BoMiMvicb Tnj<k«W|MVF»ttokli 



Orol, obri«korý éaaíopti. 



[Č^ & IfiTT. 



iliiptti>: itA míatimí sKjeai ^to obee stála 
k^LiiHevcámi, toko sem m iiikdé d<i£(tat oe^ 
métoL Od ^cbto, bia Somiŕoviec zaieiú sa 
ráaa táte jUbiS^ potom omvdeaé lebo amolíi 
Bolíoal SMio?tk^ vrtor tam od sklenir- 
akirtio ZliocliiQffm kd« bfrky robia, podivat ; 
•(rfaiená koda 4kriid>ala sa po úboänáeh a 
sii(fiektb tdiatnýUi plaiskiet začala sa voda 
pmtíQdzat FiritahotraK sme si plúdtniky a 
dáiiaí^ do oormý á proti vetra apravovali, 
jriat Rffnaiwiit taíď Stictami tvorili svoje „te- 
stséo.*^ Cbrépalo po dáMnikoch a moj celý 
eb^or nalnd p^^rebijá vytiahnutého dáždnika. 
kkš aieobov Aikal a Perún dažďový bežal 
hai: do /MitEy. Slakp alfe strčilo hlavu pod 
pfriw, nastida aimar aie: prSat preca neopo^ 
váiilo^ aa^ a to je pre toiiristov velká výhoda. 
PMjbeUi 8BW Diviaky a Ježkovúves, Výška 
oeiQr s Ježko vqvsi do Skačian obniia už 
d» ao&i metrov. Mino Kostnanovej vsi došli 
Mio do BnAiélio, kde kedysi v istom smysle 
flluveiid^ Prieanic — Suéx Madva svoje ďa- 
IckiOi širéko áabiqúQe aoakulapské divy strájal. 
liadta mena tohoto geograficky nepatemého 
bo4a nrMl až v aahranicí zaájnym. Sem (a- 
haly coMl rqje každého druhu chorých ; a viac 
eMe. jako tito žehnal pcievidský lekárnik pa- 
asiatka straviiiteeho Bodná a jeho farára. 
Beblad na p<dirabíite Rudného nepreukázal 
náan menii počeC nadhrobných krížov, lež bárs 
tai druhom a laomy bec lekárskeho miesta 
caiitQrÍY ujredic mi aa mysel príslovie : „Contra 
fiM mortia nolhun. meďtcamen in hortis.^ 

Stovenfd^é mi^tné menáf jako to už po- 
znamrmaaé p<mči|)á poaorovatela o tom , že 
YgfatoiHQé vlaatoost samého miesta. V Sud- 
mm nmaely byt^baíte na rudu. Tak jesto 
BlidM Milftlakfl Žarioiripi pri Hrone, Rudno 
? Sadni^vadskii^ Ruda pri Erspine v Hor* 
mtokv atA.; pri oaadáeh týchto víade boly 
afr9A:bR9ie. I tu meno Rudno má svoje vy- 
sfotl^ni^ v horninách, ktoré sa tu potýkajá: 
mla totižto s ^vápeanábom, ktoré v hraniciach 
BKÔMi.oby^e tMj vyluňqú a síce už že- 
taiOi iHa sariebroattfi Od Kšinnej prez Rudno 
^ 4J«IU) bomkiy po B^iínice obrúbené útva- 
lom Mcepým, 

t . r Yiia Ikidnébo itimtí sa oeatai i^poA čo 
4a fríAtiojieaía a nastáva z tobo ohladi} cesta 



maoq bfiireteBá, no ešte déae 'aobodki. 
Obchod' od Novqvai hore bol velni xhatmý, 
na celom tom kuse aretli ame lea jeárin prf- 
letttosC s^ pánom farárom. 

Jako cesta dobrou svojou povahou klesne, 
tak sa dolina úži a hory rastú. Ked som sa 
zavše obzrel nazad, videl som, že južným 
horám už veru nad hlavu vyrastáme. Chladný 
vetor vial čerstvo a predieral sa nám prez 
švíky. Kolesá vrzgaly a žalúdky tiež, a miesto 
nášho meridiaau ešte nebolo dosiahnuté. Obec 
Leštín a Lomnica smutnejšie vyzeraly, lež 
dolní jich susedia a tak sa zdalo^ že tu bý- 
vajú páni Chudobovcí a Psotkovtí. Item, boU 
sme vo vysokých už, ačkolvek pekných, no 
málo úrodných vrchoch. 

Kone boli už zamyslené, pohonič poškra- 
búval sa a ja som hladel na rozmanité zá- 
pole, nie z geologickej zvedavosti, ale s tým 
potigomným želaním, keby ony radšej krojer- 
syrom boly. 

Pri Lomnici odCal som kus toho žiada- 
ného krojeru a bola to pekná pásikastá rula, 
(Gneis). y tom tahajú v husacom pochode 
známi po šírom svete sklenári s krosnami 
na pleciach. Pýtam sa jich, či krčma Ghor- 
nová, ktorá nám k obedu veľmi vrelo odpo- 
rúčaná bola, či je ešte ďaleko. Ujistovali 
nás, že to hneď a hneď tu, že prijdeme do 
Klina, kde tiež dobre obedovat môžeme, keď 
ale taim nie, že hneď povyše stojí hostinec 
Chornová. Všetkým nám, ani kone nevyní- 
majúc, vyjasnily sa tváre. Ale bodaj — tá 
cesta do Klina roztahovala sa jako trikrálový 
had. Šlo to vše z boka na bok, ledv^j sme 
obišli jedon grúň , úž nám stál druhý pred 
nosom, a šlo to tak bezčíselne a bez kraja 
a konca. 

Konečne, keď som myflel, že na novo 
nalezený ostrov Fraňa- Jozefa uzref musím^ 
vylúátíK sme sa pred Klinom. A čo je Klin? 
Nuž Klin je Klin, osádka medzi vrchami, 
so Atyrmi dierami, jedna nadol, odkiat ame 
priši], druhá nahor, kade sme mali íst, tretia 
lavo v bok do Valaskej Belej, a štvrtá^ hore 
do neba, kade vari len dážď padáva, lebo 
pocl(ybu|em, žeby sa sem sli^ z^tára|Of 
Tento sem vrazený Klin sú dve tak rečené 
krčmy 9 z vonku tak pristrojené, že 3pm si( 



č. s. 187 7.] 



Orol, obrázkový easopifl. 



4? 



neopoTiiil dnu vstúpiL Oatíchavým Uáakom 
iKterpellqlem pred dvermi stojáoebo cUapa 
z vyvoleného národa, čiliy ta kone a mjr tieá 
atravoi obednou opatrení byt nemohli. Od- 
povedia, ie pre všetkých inšie nemá, jabo 
pilenin a toto a tým pokáscal na dlaň. Tam 
BOm videl čosi podobného otvorenej knihe. 
Podlaha v krŕme bola čierna, a vrch biely. 
Z podlahy trčaly ovsenie šupy a na ncy 
mrvila sa so živými kostosmi dáleko páchnuca 
bríndza. 

„Ďalej !** zavznelo heslo a motali sme sa 
z Klina von. A zase to tak išlo jako v pflo- 
vých ziibocb semo-tamo. Čistá bystrá Belanka 
nám v ásrety spiechajúca, z oboch strán str- 
miny a časté sutiny predošlých prívalov, za- 
bávaly našu tlačenú mysel. Cesta na úbohý 
kríg dos( dobrá, nzka síce, ale dobre udržaná 
doviedla nás konečne pred matu zpustlú krčmu. 
Zpustili sme kotvy, a s radostným úsmevom 
vykydli sme sa z rebrín. Ruky vo vačku, 
äapkú vo väzoch a dýmku v zuboch priblíži 
sa nám Ben Juda. Všade títo a len títo, 
Jákoby sa krčmy len pre tento vyvolený národ 
bolyzrodily; čo iste tiež je psychologický 
zjav na poli ethnologickom. Krčmu tvoril 
nevelký kríchel a druhú kocku predstavovalo 
prístojace humno. Koáiarne nebolo; kone 
teda dostali hospodu v hólohumnici a krm 
v koryte. I my lační, jako sme boli, vrútili 
sme sa do krčmy, z pijáme upravili nás do 
osobytnej chyžky, na tvrdo dláženq tým 
istým mozaikom, jako ho BAh skrz belanský 
nános pred tisfee rokmi utvoriť rozkázal. 
I zovniutome i vniutome všetko to vyzeralo 
po chttdobô-paholsky. Na všetko, čo sme si 
k ohéán pýtali, prišla odpoveď: 

.Tšetko, všetko mám, len to nemám.* 

Po dlhotrvavších konferenciách prislú* 
bená nám bola zapražená polievka s Iíevaným 
cestom, chlieb, víno, (víno? áno) — a na 
mSkko varené vajcia. Aby ale vajcia ozaj len 
mäkkými ostaly, naložil som prísne židovke, 
aby jlch dlhšie nevarila, len kým sa •*- jedon 
„otčenáé*^ pomodlí. 

Ubohá, s velnvi na pred vyhnutým chľb*> 
tom krčQxárka ktttlla sa ku ohniMu a eelý 
persanál atál v živom pohybe* Blčlak praskal 
a čistý modrastý dým hmď sa komínom) kým | 



kr£már dmnáen česC kotu^áo n l^vdifoých 
sMovte povytahovánýmí prístavmi, -.iml réf 
dejnénm obeda prípravy Imial. Peloiá to veai 
ale unovné čakaoie obtdn^eh kaitlidatOvl 
Prišla honečae imsa, ale prvá liilea' -^ j« 
nemôžem za to, zteehuiik aa mi* Tak saiai 
zdalo, že je pelkf?ka safNražeBá pitnofatmom. 
lála „ad acta.^ Ďoie viac? itím rekn^ite 
BÁkhé viýcia pred aeboii! I tieto iMb^]i 
k jiedfiiiin: jedno, dva, tri« vietíiy tvvdéj 
jaboby bdy zkameaely I Vezmett nkovkur m 
vidličku, (á zase bob velmi útlo<itného svdoa 
i roapadla sa v nie vedená do úst nžiiápel 
ee^te. Chcem ai žiale vínom prebnaf : nelmal 
radá^} kameteý olej, jako tento Naamieler* 
Ostal nám eite nepomiflaý eUieb. Vyfand 
som sa do kuchyne.; krdmárka podéypaUiní 
ette pár irajeo a tak postavil som si sám 
vajciÉ a modlil som sa aáni.r keď to nij^j 
na prosto mUo, ien ^otíiméA*^ '^ n, vjdlval 
som. Uloiil som pi ceM Usiesdú títd^ffh 
kurčíal do zúaika* A s fovedotaitm filosofickýnv 
že „natara pamäi tfouttfnta,^. Icýnoí.lione.s^ 
diiiér odbavili, prepoatíac jim eite itfiieniti 
kávu na pobpas, vybrU iM)m sa s ktodivkMi 
kň sápole, ktorá . v bUikom suseditvei t«á vy«f 
pfiiala, i zkámal aom^vitfiiesatulioniiq^i 

Tu našiel sotn rúČe odkeytý červmlf vpie^^ 
sočník a žaUčáflB (qnarcit^ . Je ia^ tt rpUkm 
qvaroitu, ktorá diUikrystanifická'Aialá Maf< 
guru od vápenákovhArfltiiioiiiakýck'fiiniiio^ 
bežne s týmto Isbása diŕqhý pás ai fé Va- 
kakú Bela* Z^jíms^ aá v annedi^e Jt4ftti0 
červených piesoéníkov vjhrimilé' áttai]F> >nef! 
ocomské, jura a liaaové ytlMj. . -^^ . / 

Keď som sv^ krátlqr . výkt a ipataf 
korisCon chladného kanmÉa lÄftndil a^lrone 
tiež už nemali ié chrteaíC, pobrali jsma f ail 
z GbrnAova a čt Chomova, hodného to:a6kM 
Leieviec daleý. Za správna výslahii MUiit 
a pUtiac, vtisol som krímáravt na' aaakí 
úprimnej vdaky éa #tvoMiej' dianer^edani 
výtlak „Žida dk Talmadu''; lebo jakoí m 
nepadlo, Aleibiaies jedáoma yi«J aaacjmt vyi 
lepil, že nemal t^ ÉoÉierai.: . { 

Eáte pod časom táblamriiia opatril iUy| 
hosttiBký . geografidíýmii vedoaMtámi ^ aby 
sme sa smelo pustít moUi cez ZUqchftr áci 
Koieca. :'•'•, 




«s 



Orot) obráekový éasopii* 



[Ô. 8. 187T; 



'-■»., -W^ --'N 



. 'HtMi po2vjt kvCmy ťozcbidn^ dotitii 
vr dutle ;' niHh, vättm daliaa s cestm v^cte 
I«MSt0 M> sdveť éa liút ;i)iechovákýeii , kde 
Vidté* lUmkié^aávMy jeatnmtf maj<; Tejto 
eisty mati sumt sa tystríhaiŕ a mrant ti na 
Ivro ná áeveio-iálMidL Odkrdfiij prebrodilt 
gme iMhadiil' a • Mnra ntoMlcýim kolajtattii 
flrtaienévip«Mbktta VBtifrili sme do oznad^ 
Oé^ Miid^/ VidéH Wtt a bfku oeaty pusto 
liibp ao^aiiinzaaýírii obyraldmi. VMIco to 
OT&ial» Medm^ a abýtol^m amutaejäf úáter 
auíl») frlaaite sa Bmla. PreHi atne asoad 
éitdiat tria Jarék od 9iedio?a doiti tekici^ 
á' ari'tonBoíla prtiH sále srieáave medza 
žapf DtMnsdCiľtreflriSapskej, ktori to v jaťkn 
hraniK. A nlA pobenič mbj dobw Teslovat 
nnisdlf abyťqine. medei rakoT alebo do bahna 
nsvledi.'^Di ttieM}^ kiiltúra nm dla Liebig^ 
iníbeit mydlb*^ ^' ale ani dla eeaty aesat - ne*' 
íhiIbo ; ti odkiaasí mie aa kda^s. Až po 
áel{nQ^'dDiríIi:>priill aiM epatM kia dliždenú 
ceatilí ale^ia&'takAi jn^e 'by jo siní LooifBť 
Irt yyaýlia^^Jtu «ž bdl kontítteat tréiiéiaB- 
dgF.< Heraliif ai: ta deoqoiii^vipcMe a bete*^ 
wmUji tíäo istého dridM, čo ▼ C^iočdoloimte 
prv Barteiite v turtMoakiej župe ba berte do 
Hanaanta pnti B^ B|jf«trioi iuk: aacdiodi. Zo 
zvetraUbo belwUitu nevidel 'obyoajné len 
Éakaifalbohi dierkUf'ttTrfcpedko jej cúejúá 
haMý taUhib fiéte vipéndký aú tefla totdM 

s*^tamí«ýjii>ll»éia88lfc]r»i' ■ ' 

^ ' 9| iejte^ ^chtôpMvej ceÉté viezli sme aa 
sifédalire' 'pó tteecomskýeb tapénilnkU a po 
neecoiaak^ aMgtoch al pt» Ziiecfao^. Čím 
viac sme sa Mtttli' k Siéchovuv tým viac 
vjrdlnpovala oeata a pri bapej obci doat atrmo. 
'T" ''OkoIie<ifflfocbovaMn)obfló na mňa dojem 
kcaj»^tokole 'Lilneý riefao liagutkgr v Liptove. 
Bádat« po 4ietkrtn, že sa äovek k nebu blíži. 
NajklkÄiegifaii kultinrovaiiá bylina je zemiaky. 
Bbíaedzir' zeiMakami -' zhýnajá ea v pliteoých, 
iaabeQa'>tt^h/'iiriHri jedatttvateých koéebch 
apískalii Mn|r. čepce Aajá z nebieleného 
plMaa^^ffebaté^ jako bjr v nidb, te ôbe atraoy 
po jednom oätiepkn (zakffitené Éudy^- Dievčatá 
pisiy i pdmý, sbora: lez výnánedne^ brubastý 
statok. < JfeiMžáli podobaljr ea - Bedninom. 
]Mamiii8;^plá\(htQ) ptetíafailniý mali pvez^ hlava 
a okolo krku stiahnutý, spodok visel volnoy 



a tafc< idiiiail Jim «klavi( v podcbe prilieha^ 
júoékío či|>ea,a ^pôdek telb v podebtí plféAifc. 
Á tvár kukala von ^oby^ it okrúUeho timesL 

Na seveťový^od vyplfla^mohuta^vrdi 
Stťižov. JakO' nisf zaisrel, podisikavil nás^ 
zoBáímuc z lomená sivý^ zalahntitý oblak 1^0 
stmniiýeh Idikach sem tam roztratené ja;vily 
sa koliby a fltál«f. 

Ot)ec Zliecfaov leží 2760' nad hladinou 
morskou. 

Od hostinca Prievidzského (894') vystú- 
pili sme teda o 1866'. 

ZUeohov obydlený je široko ďaleko ;&ná- 
mymi sklenármi. Do krosien, na chrbte pri- 
pŕavených) naberú sklo v tablich, híubených 
nádobách a obK:azoch, a tal^ s dlhou týkou 
v ruke, v dlbýob kaba&ách putujú chudáci 
po svete^ aby to, čo jim (^oma éiúpA pôda 
pp^kytni^it . nevládze , v](hladali si kujpčením 
v oudzine, Títo mravonci tak, jako i na$i|i 
drotári, čipkárí, platenie^ iefraoíci^ brdári 
a olejkári a tým, .podobní pvdom^ví kuppi 
K)zprchAU(í na všetky strany . 3veta , lea aa 
veliké sviatky vianoc a velkejnoci, i to i^ie 
zavše, prichádzajú domov na opekajíc^ , a Icqt 
láče. Mi^ohí z nich zloží krosna • a kostíi 
v cu^zii^e, a jeho , nerozlučná palica zasU^yí 
sa mu na hrobe sta pon^ník j^o nepozoro- 
vaného bytia. ' . , 

Vyj4ú<f &a rubv»>Q iQOjej pi|ŕi, fitál apm 
j#ko Hercules na x)Oizcepití. Kxcíim, tátp. ste* 
lesnepá obecná iatelligeiicia, upravil náa na 
cestu a odtialto- šlo to hlboko vreza^u str- 
mou dolinpu.. Bože, li^oipu to tu n^j^dlo 
osadit sa a l^edy ? . Príčina to > mnwiU byt 
velmi smutná, a^oad v taký ča^,. ,k|eď idohii^ 
úrodné . kraje znepokfyovaaé a o^riatelmi 
napadúvané bývalý. 3ud, tomu jakoli^cilvek, 
ale i tu meno nie dobrého aezvestuje; lebo 
Zliechov «lebp Zlýchov, dosviedca, že obu-. 
dáci občania pre ^ílú^ chovu, prinútení sú chlieb 
si inde hladat Si non e vero e ben .^pvatOr 

Pravda je a istý príznak okolnícb ja« 
kostí , že miznutím bohatttl nivy. a poiioál- 
nýcb krajov y mlamii i panskA byty. - Qlodná 
divila tomu, čo námpaMcef a hfadj z vidiny 
zmizly^i Tieto* i kraje. aú len pra kabaäuia pitr 
ovaeiaiaoky 



c. 2. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



49 



Nedoprial mi čas, abych sa s touto 
obcoa dlhšie zabával, s obcou, čo aa viac 
neba jako zeme dotýka. 

Hneď pri samom Zliechove, jako sme 
BA na dol klonily, sretli sme sa na úzkej 
ceste so zliechovskými vozianni. Vozili skaly 
hore. čo sa mi tak zdalo , jako by do mora 
vodu liali. Dobrých ludí vela sa smeatí, tito 
ale nemuseli byt dobrí, Jebo sa nepratali. 
Vystúpili sme, kolko sme mohli; ale to ne- 
pomohlo nič a neprekazilo hromženiu jednoho 
mladého pohoniča: 

„Fíre, ebatta ti, mer mi madarok vadung.^ 

Ja som ihneď pred touto na Zliechove 
(2760') istotne vysokou kultúrou smeknul 
širák a nevedel som v svojom predivení 
v náhlosti citu svojmu iného výrazu dat 
jako v slovách: 

„Až na veky amen!" 

Toto pohlo jeho kamarátov k homér- 
skemu smiechu. Škoda, že nie som kultúr- 
ministrom, ten chlap by bol posavád — 
škôldozorcom. 

No, na to všetko sme sa chvála Bohu 
preca neprekotili, lež pri medzi-národňom 
pokoji rozišli. Dolu zostupujúc prišli sme 
do Rovného, čomu ale meno úplne nezod- 
povedá; lebo som nič rovného nevidel, ne- 
vynímajúc ani tých chlapov, čo z trhu domov 
sa klátili. Tolko je isté, že na súdny deň 
anjel tam silne trúbit bude muset, aby chu- 
dákov Bovňanov v tej hlbočine pobudil. 

Zápole z oboch strán dolinky sú strmé, 
hrozné, už biele, už červené. Na chodníku 
zo Zliechova proti Mojtínu pod sedlom v si- 
vom vápennom mergli nachodit sa má ska- 
menelý „Aptychus pusillus" a „Terebratula 
dyphia.^ Javia sa tu, nakolko mi bolo možno 
súdiť z voza, biele, sivé dolomity a červené 
krinoidové vápenáky a hrčavý úskalný vápe- 
nák (Elippenkalk). Tieto poslednie v hrozivej 
výške vypínajúce sa nad dolinou, s rozteče- 
nou červenou barvou vynímaly sa zvláštne, 
jaiko by jim čučoriedky z hrtana vytekaly. 

Medzitým viedla nás cesta vše len dolu 
a dolu, a lahko stala by sa nám bola otupnou, 
keby z trhu z Košeca nazpät vracajúci sa 
trhovníei ju neboli obživovali. Na každých 
dakolko sto krokov sretali sme húfy horského 



Ittdu, obyčajne vo sprievode hoviad, obyčajne 
ale i s dokonalou opicou. Veru častejšie 
tvrdo bolo rozoznat, či gazda hovädo a ä 
hovädo gazdu vedie. Ba čo viac a čo horšie, 
mnohý vypijúc rumplík páleného, staval sa 
opilým za celý liter. A v tom väzí hrozný 
hriech, že náš lud v opilstve jakýsi junácky 
výraz, jakúsi zásluhu chlapstva zamýšia. Ani 
z ďaleká nehúta, že ožranstvo je ošklivým 
hriechom. 

Po dlhšej chvíli začínala sa cesta rovnaf, 
jarok prestával hrmotne skákat a tu i tu 
videli sme zase vedia cesty lúky a úzke polia, 
na lavo v bok jednu, pozdejšie i druhú dolina 
8 cestou a po nej putujúci vonkovský lud, 
vo sviatočnom trhovom rúchu ; pravdepodobne 
boli to obyvatelia ž Eopea. 

Prišli sme do Eošeckého Podhradia, kde 
už zase zočili sme pekné, dobre pestované 
ovocné stromy okolo chalúp vysadené. Nad 
obcou, nad ešte vyššieho vrchu výbehu stojí 
malebný hrad Sokol, pravda už v rumoch; 
ďalej na sedle tohože kopca stoja pekné 
panské majere. 

Jako táto veleba zašlej slávy bojovných, 
ba veru i zbojníckych vekov, srdce citlivého 
človeka púta a preijíma, tak púta mysel ba- 
datela geognostických pravekov, tajných prí- 
rodních dejov, uložené pozostatky v okolitých 
vápenákoch. Jasné bedlivé oko nášho Dan. 
Štúra preniklo tieto velikánske juraské zá* 
pole a jeho pero vyzradilo ním v jich hlbi- 
nách uschované poklady. 

Dla D. Štúra jestvuje na ceste z Mráz- 
nice do V. Podhradia sivý merglový slinec, 
a v tomto slinci naleznul on nerasty : ammo- 
nites Nisus. ď Orb. A. Astierianus, A. Ho- 
noratianus. 

Od Podhradia a či Sokolovho, ktoré 
z jeho povýšeného stanoviska už do širokej 
považskej doliny nazerá, bere celé okolie 
úhladnejšiu tvániost na seba. Celá príroda 
zdá sa byt umytou, učesanou. Za krátky čas 
nachádzali sme sa v považkej doline v oči 
Váhu. 

Keď tak človek celý deň medzi vrchami 
po dolinách sa plietol a nad hlavou visiace 
zápole každú chvílu ho zachlopit hrozily, 
veru dobre mu padne a vydýchne si, ked 

7 



m 



Oŕol, obrázkový časopis. 



[Č. S. 1877. 



.^^ jr^ — 



, ^x ^^ y ^ ^> '^ ^\ ^ ^\,^ 



žttse ďälsí ^tfyi 8b mu usmletA, a keď vol- 
nejšie oči po niváth a ďalších hôrnych refá* 
zoch rozháňat ínôže. 

Oolina otvára a šíri sa viac a viac; tu 
podlaha jq pozostáva z vrstiev ňovotvôraých 
(neogen), povrch ále z potopných (diluvialných) 
nánosov, s rozliínými vodnými prívalahii ró 
Strážovských končiarov z{llavený<ili vätších 
meošlích kamehných t)krtthlíc. ŕóvrch celého 
útvaru je rovný, k Váhu slabúäko nachýlený^ 
vejára podobný. 

Koáeci téMli sme sa v%Imi ; leto snie tn 
áfáli náäe ^ro^chu Hteroutfrované žalúdky do 
poriadku ttviest a to tým viac, že Koéec je 
mestečko, kde sa práve na statok, nami 
postretávaný trh vydržiaval. Plnými veslami 
hnali sme do hostinca. „Panem a syrcelises^ 
sme pýtali, ale náš htas ohlušený bol hukom 
sedliackych pijanov, ktorý ozýval sa za vy- 
práženou rajnfcou 8mrdia*ceg á preplnenej pi- 
jartie. Vielmi uníženým falasoín utiekal sotai 
sa ku hostinskej, ale odpoveď znéla, že už 
dávno po obede a že ani nestačí. Y zúfal- 
stve opísal som jej našu cestu a živými bar- 
vami predstavil som jej pred o^cí vypytvané 
naše žalúdky. Zúfalé položenie dodalo mi 
tolkej výrečnosti, že konečne povolila, že 
kóšer mäso, jaké sa práve pre muža z cesty 
sa navracajúceho varilo, nastolí. 

Prepadené kóšer mäso bolo tvrdé jako 
kTčmáVkino srdce; chrúmalo nám pod zu- 
bami, jako keď levov v menfižeríach kŕmia. 
Čo nedostačilo mäso, vynahradil šalát, jakýsi 
drtrh lopúchn s olejom tým a takým, jakým 
lesníci puskové cievy a stroje natierajú; 
ostatok dotisli sme chlebdm; opravdu dobre 
nárft chutilo víno. N^ž^ žalúdok obsiahol 
preca dačo teplého a hovädzieho a človek sa 
dobré cíti, keď takto s hóvädtínóu do po- 
tyku príd^. 

Pokým zase kone svoj olovrant zkončili, 
vyšiel som ňa dvor a obzeral som henl^flEtbi 
sa, jednagúd, kričiaci lud. Statok v9eobectie 
pekný a čistý, veru v najviac pádoch svojich 
vy chova telo v prevyšujúci, bol silne zastúpctaý. 
Chlapov málo s6m videl celkom triteVych a 
keď som porovnával, ntiž sá mi oči rohatých 
zverov o moc múdrejšie, alebo aspoň opa- 
trnejšie zdaly byf, jako tie jfch opitých pá- 



Mv, ba v daktorých vyčítal som jakési opo- 
vrženie. Keď tieto chudiatka, tiež béžie sttíO'- 
renia od hladu ručali, hajdákali holomti o pre- 
kot pri pálenči^ku; no nepoviem že tšetci, 
ale i vfitšina. I tu presvedčil som sa o tom, 
že slovenský pospolitý Ind je vtipný i dobro- 
srdečný, alle i lahkomyselný a to velmi. Kus 
vi^ sebavedomia by mu heškodilol 

Neďaleko tohoto rámus'u ha výšiliké sMf{ 
v kóh traste s týmto, pekhý^ sétídáy kostol 
živýňi ptol^m óbliŕadéný, pri fiom fara, kMťej 
cteného obyvateľa práve som ba ptíberal Éa- 
vštívit, keď tu heslo póhóhií^ zaVznelo: 
„ďalej !« 

Kosec j 6 skromné mestečko , má aVšak 
znáihu á dejepistiú minulosť, ktorej svedkovia, 
toitoo pO(áiybhých historických, sebe odporu- 
júcich zpráv, celkom zmizli. 

Pod svedkami tými rozumieme hrad Ko- 
šecký, ktorého najmenšie rumy už nevidet. 

Povedá sa, dokázané to tuším nenie, že 
tu kedysi prebývali červení mnísi. No tých 
na Slovensku až privela spomínajú; jestli 
všade panovali, kde j ich spomínajú, nuž j ich 
bolo jako myší. Listina Albrechta krála i)rí- 
pomína r. 1483 Petra, syna Štefana Malého 
z Cazzy. Koncom XVII. storočia Petrôczy tu 
za časov Vesselényiho, no i na Muráni, Lupa 
a B. Bystrici známeho, sprisahal sa s Ťôkô- 
lovcami otcom i synom, keď rozmýšíali Leo- 
polda cisára, svojej neveste Margite zo Špa- 
nielska v úsrety idúceho, chmatnúc Spolu- 
vinníci Zrínsky, Nádaždy, Frankepán lapení 
prepadli súdu. Títo páni postavili sa v Ko- 
šeckom hrade na odpor generálovi Iíeiste- 
rovi. (Generál Heister - Kurutzen keister). 

Heister obliehal hrad ; no Tokôlovci % 
Petrôczy svojimi Trenčanmi bránili sa údatne. 
Starý Tôkoh precborel náhle a povážlivé, čím 
obrana zámku mýlená bola. Aby tiež tdiytení 
neboli, popchli v noci, utekajúc áúškom až 
na Lykavu, kde vraj starý Tokôli i zomrel. 

'Opustená |>osádka poädala sa i ^stakii 
svobodný odchod. -ZáÉiok 1>ol do zaiku Vozvá- 
laný, čo aby sa tým láhye staC ím^o, po- 
volaní boli okolití poddaní. A tfdc teraz jéhó 
sláva pochovaná leží. Y tomto ráívočendm 
hrade kedysi urobéhý bol plán o ncbátEratrie 



c. 2. 1877.] 



Orol, obrázkový Tasopis. 



51 



/^ -f 



8A Uire^fj powod \ prevedeniu ^jslov 
Tôkdlovských , ktorých hlavoim agiti^tofom 
bol Pe^rôczy. Z toboto vi4íiQe« že u Ti)rkov 
mr|fitefefc¥o tJii^t, nič Q^ni^ nového, jako 



vôl)ec nič nov^o pod slnkQin ; ale i to. pravda, 
že následok tej snahy bolo na popol a pra<^ 
obrátenie bradu Koäe(d£éhp. 

(Pokračovanie nasledi^e.) 



Líška a osoL 

(Krylo v.) 



„Odkiaľ že sa odkiaľ vlečieš pozdná noha?" 
Líška, sretnúc osla, tak ho oslovila. 
„Ted idem od leva. Ach pre Pána Boha! 
Kde že sa podela, krstná, jeho ^ila? 
P^ed tým, ked ti zreval, zastenaly hory. 
Utekal som i ja neraz jak pochabý, 
Kde ma oči viedly, od tej Hroznej stvory. 
A teraz na starosť, v diere líže dlaby. 
Ver mi, že sa ho už žiadon zver nebojí, 
Za urážky staré každý naňho brojí; 
Každý sa po svojom zadiera do neho. 
Ten no kuše zubom, ten rohom kde ho . . .^ 



„Ale si sa levfi hádam ty nedotknul?" 
Lfška oslovu reč posmešne pretína 
„Prečo že bych sa nie V" osol sa napína: 
,,Čo bych sa ho ja bál ? Ja som ho tiež ko|>nul ; 
Nechže on oslove kopytá spomína!" 

* 

Tak i doia nixka, kým ti v mke vláda, 
Trasie sa pred tebou, jak pred prútom diefa: 
No len zpadni dolu z postatí tej slávnej, 
Nuž (a prvá kopne, prvá vysmeje ta. 



<(hé9Sr*- 



FEUILIETON. 



O Milenke. 

Prostonárodpia povasC od J. Ch. And^seftm. 



4>pla jedna zem a tá si velmi priala, aby 
malfi d|pta ; ale kde nič tu nič. I ^ašla si 
\ §N^rf|j 4Arodejiiici a riejcne: „Aeh, stará 
nuifliiiQkfh t^k rad4 «i^|a bych dietatko ; čiby 
9te wi\ neppradili, jako bych k nemu priila?" 

„Ej áno, á9.o; poradím tí, dcéra wpja, 
p^ridíin,^ rieklA ooa. ^Viei ty čo, tju máš se- 
lEo^kO jaesaeiné ; x\m^ to také, ja)c6 rolník 
aa roli Toaaieva , ani také , jaké sliepočlca 
zobkáva. Zaaad toto semiačko do kvietniku 
a uyidíi, ičo % n^n) buKte!^ 

„Ďi^kujem za dobrý radu I" riekla ž^na 
a podalft čarodejnici dvunást bielych peňazí. 
K#df priala dpmov, zaradila semiačko do kviet*- 
niku, a hne^ vyrástla ^o semiaeloi prekrásna 
|^vetin)(a, j^ko lalija, ktorej lístočky složily 
*fl by P*Č9k. 

yJak^ je tp utešená kv^inka!'' zvolala 
!WA4»^«nä jsnilka ^ l<ibiÄa belufté a ^Ité 



lístočky a jako kvietočok polúbila, rozvil sa 
púčok a ženičky pozijala, že je to veru la- 
lija ; ale v niutri kvietočku sedeljo na zeleiiej 
lavičke malilinké dievčatko, švarné a utešené, 
nie vätšie, lež je malíček, a ženička dala 
mu meno — „Malenka." 

Dievčatko malo kolísku z peknej; blý- 
skavej orechovej škrupinky, líhalo na lístoč- 
kách z belasých fijaliek a prikrývalo sa ru- 
žovým lístočkom. V tejto kolíske spávalo 
v noci, a vo dne ihrávalo sa na stole , na 
ktorom stával tanier s vodou, kolom do kola 
vencom z pestrého kvieCa ozdobený. V ta- 
nieri na vode plával veľký list tulipánový, 
na ktorom Malenka sedávala jako v lodičke 
a po vode sa vozila, a dve biele nite boly 
jej veslou). 

Plavba bývala rfidQstná! Mflc^ka pla- 
vila sa i spievala ľúbezne a rozkošné, a Iji^^^a 

7* 



52 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 2. 1877. 



^- * y 



>/■ -^ 



-„^ • -' ^-^-^ -^ 



hovorievali, že dačo také dostal, čo žijú, ne- 
videli a nepočuli. 

Bolo raz v noci, keď dievčatko vo svojej 
utešenej kolíske spalo, i skočila rozbitým 
oknom do izby ohyzdná ropucha, celá mokrá, 
i vyskočila rovno na stôl , na ktorom Ma- 
lenka v kolíske, ružovým lístočkom prikrytá, 
ležala a buvičkala. 

„Ej, bola žeby to za nevestička pre 
môjho synáčka," zakvákala ropucha, i vzala 
orechovú škrupinku i s Malenkou, ktorá 
v nej spala a vyskočila zo stola rozbitým 
oknom do záhrady. 

y záhrade bola bystrá, široká riava, 
a za jej brehom bola široká a hlboká ba- 
rina, v ktorej ropucha so svojim synom bý- 
vala. Mladý pán ropuch tak bol hnusný jako 
jeho matka, a keď uzrel švamé dievčatko 
v orechovej škrupinke, hneď sa ohlásil: 
„Kvak, kvak, kuik!" A nevedel druhú reč. 

„Nehovor tak hlasno, aby sa nezobu- 
dila!^ napomínala ho stará ropucha, „mohla 
by nám uletef, lebo je taká lahučká jako 
prášok z labutieho páperia. Posadíme ju na 
široký list kopytníkový, a ten jej bude osa- 
motelým ostrovom, z ktorého nám neujde. 
I prichystáme jej izbičku v baríne a tam bu- 
dete oba vedno bývať?** 

Neďaleko plávalo množstvo kopytníku 
s listami širokými a zelenými; najvätší z 
týchto listov bol najďalej a k nemu plávala 
ropucha i položila orechovú škrupinu s diev- 
čatkom na list. 

Úbohá Malenka prebudila sa ráno, a keď 
videla, kde sa nachádza, dala sa do velkého 
plaču, lebo prosred širokých vôd a ku brehu 
sa dostat nebolo jej možno. 

Stará ropucha bola na samom dne ba- 
riny a okrašlovala svoju izbičku rákosím 
a kvetom všelijakým , aby príjemný prítulok 
svojej neveste prichystala. I plávala s ohyzd- 
ným svojim synom pre kolísku Malenkinu 
a postavila ju do izbetky, do ktorej Malenku 
uviest chcela. 

Keď k nej prišla, poklonila sa jej a riekla: 

„Tento je syn môj a tvoj budúci manžel. 
Budete spolu bývaf v barine v krásnom ka- 
štieli!'' 



„Kvak, kvak, kuňk,*^ prisvedčil mladý 
ropuško a mlčal. 

I vzali kolísku a odplávali s ňou, •— 
stará ropucha a jej syn, mladý ropuško. 
Malenka sedela samotná na zelenom liste a 
plakala neprestajne, lebo nežiadala si bývaf 
v baríne pri starej škaredej ropuche, i ne- 
chcela, sa vydat za ohyzdného ropuška. 

Rybky pod vodou videly ropuchu a po- 
čuly, čo hovorila; i vystrčaly hlavičky nad 
vodu, aby dievčatko videly. Malenka zalú- 
bila sa j im velmi a lutovaly ju , že sa má 
vydaf dolu do domu ku starej hnusnej ro- 
puche. Chceli ju vysvobodif, a hneď pribehly 
a obtočily pod vodou list kopytníkový a prc- 
hrýzaly svojmi zúbkami lodyhu, a list s Ma- 
lenkou odplával do potoka a plával prúdom 
ďaleko, ďdeko, tak že ropucha Malenku do- 
honit nemohla. 

Malenka plavila sa popri mnohých me- 
stách, a ptáčkovia, kterí sedeli po brehácb, 
v krovinách jako uzreli, volali hlasno: 

„Jaké to švamé dievčatko!^ 

Malenka plavila sa ďalej a ďalej a vy- 
konala ďalekú cestu. Biely švamý motýlčok 
obletoval ju ustavične, a konečne zletel m 
list, na ktorom sa Malenka plavila. Preto že 
sa mu lúbila, bol veľmi rád, že ju stará ro- 
pucha nedohonila. Kade sa Malenka plavila, 
bola prekrásna krajinka; slnko svietilo na 
vodu, a voda bola jasná jako najčistejšie 
zlato. Malenka bola potešená, že k nej mo- 
týlčok zletel, odopiala si pásik, pripevnila 
ho na jednom konci k motýlkovi a na dru- 
hom k listu, a list letel po vode teraz o mnoho 
rýchlejšie a ona letela s ním. 

O nedlho priletel velký chrúst ; keď ju 
zočil, objal ju okolo štihlého tielka a odletel 
s ňou na strom. List plával ďalej po vode 
a motýl k listu uviazaný letel s ním i ne- 
mohol sa od lístku odtrhnúť. Malenka vidiac, 
kam ju chrúst odnáša, naľakala sa veľmi, 
a ľutovala motýlka, že ho k listu priviazala. 

„Úbohý!** vzdychala, „zhynie hladom, 
jestli z väzby vysvobodený nebude!^ 

Ale chrúst nevšímal si toho, i posadil 
sa s ňou na strome na mohutný list, dával 
jej pit sladkú šíavu z kvetín a lichotil jej, 
že je veľmi švamá, ačkoľvek ani najmenšej 



č. 2. 1877.] 



Oro], obrázkový časopis. 



53 



^^ ^ ^ ,■- -r 



--^ j^^y,^ 



podobnosti s cbrÚBtom nemá. O chvíľku pri* 
leieli ostatní chrústi, ktorí bývali na tom 
istom strome, na náváteru k Malenke a pa- 
nie babky vrtiac rožkami hovorily o nej 
všeličo. 

„Jaká to biedna stvora. Má len dve no- 
žičky, a rožky iini nemá^ ozvala sa jedna 
slečna. 

„Má tielko jako človek! Fnj, jaká je 
spätná/ zabručaly staršie panie. 

No Malenka bola utešené dievčatko. 
I chrúst, ktorý ju uniesol, bol tej mienky; 
ale ked ostatní inak hovorili, uveril konečne, 
že je špatná, nechcel ju viac, i dal jej na 
volu, aby šla, kam ju oči povedú a nohy 
ponesú. I zletel s ňou zo stromu a posadil 
na sirôtku. Úbohá plakala, že je tak špatná. 
že ju ani chrúst mat nechce. Ale krásna 
bola preca a švarná a pôvabná jako najkrajší 
lístok ružový. 

Celé leto žila úbohá samotná -jako ten 
prst v lese; uplietla si z trávičiek postiélku 
a zavesila ju pod velký list ďatelinový; tam 
aspoň bola okrytá proti vetrom a daždu. Za 
pokrm mávala mäd z kviefa, a za nápoj ro* 
sičku , ktorá sa jasala na kvietkach lebo, na 
tráve. 

Minulo leto a prišla jaseň a po jaseni 
prišla zima, zima dlhá a studená. 

Ptáčkovia, čo tak krásne spievali, dávno 
už odleteli, kvietky uvädly a stromy boly 
bez listov. Široký list ďatelinový, pod ktorým 
svoj príbytok mala, uvädol a zakrútil sa a ona 
mrazom chradla, lebo mala šatôčky tenké 
a roztrhané. Mala tielko útle a slabušké 
i myslela, že zamrzne. Začalo sňažit; každý 
páper sňažný i ten najmenší kedykolvek na 
ňu padol, bol jej úplnou lopatou snahu, preto 
že bola maliUnká jako malíčok. I zaobalila 
sa do zv&dnutého listu, ale nemohla sa zo- 
hriať i triasla sa zimou na celom tele. 

Hneď pri lese, v ktorom teraz bývala, 
bola velká rola, teraz len holé strnisko, ale 
Malenke zdalo sa to byt velkým lesom, ked 
zimou sa trasúc po strnisku kráčalF. I prišla 
k dvierkam malej chalúpky, v ktorej poľnia 
myška bývala v teplom útulku. Myška mala 
pod stmiskom izbičku, plnú žita a vedia ku- 
chynku a komôrku. Úbohá Malenka zastala 



si jako žobrácka pri dvierkach a prosila, aby 
jej dali almužničku — semiačko jačmeňa, 
lebo od dvoch dní ani kústička v ústach 
nemala. 

„Úbohé diéta i"^ prehovorila k nej myška, 
stará, vebni hodná polnia myš, »poď, pod 
do teplej izbičky a ostaň u mňa na obed.^ 

A poneváč sa jej Malenka zalúbila, ho-* 
vorila ďalej: 

„Môžeš u mňa ostat cez zimu, ale buď 
čistotnou a poriadnou a rozprávaj mi povesti;, 
rada jich počúvam.^ 

Malenka bola starej myši po vôli a dobre 
sa jej vodilo. 

„Dnes dostaneme návštevu,^ hovorila; 
raz myška, „prijde k nám pán sused, ktorý 
každý týždeň raz. ku mne chodieva. Lepšie' 
sa opatruje jako ja; v dome má velké izby 
a nosí pekný kožuch z čierneho barsoňu. 
Keby (a chcel za ženu pojat, bola by si za*- 
opatrená ; ale má chybný zrak. Vyprávaj mu 
len najkrajšie poviedky, ktoré znáí.^ 

Ale Malenke nelúhil sa pán sused , ne* 
chcela zaň íst preto že bol krtok. Pán sused 
prišiel v čiernom baršoňovom kožuchu aa 
návštevu; jako jej myška rozprávala, bol 
sused vetmi bohatý a velmi učený; jeho 
obydlie, kuchyňa a pivnice boly dvacatráz 
vätšie, lež jaké mala myška; nečomu sa i 
naučil bol pán opatrný, ale nemohol vystáC 
slnko a kvieta a hanil jich, lebo jich nikdy 
nevidel. Malenka musela zaspieval a zaspie* 
vala dve piesne, najprv: „V slzách matička 
sedela^ a potom „Nitra, miláNitra.^ Pre jej 
krásny spev zalúbil si krtok Malenku, ale 
jako muž prozretelný neprezradil sa am 
slovom. 

Nedlho pred touto návštevou vyhrabal 
si sused chodbu zo svojho domu do cha* 
lupky susedkinej a dovolil jej i Malenke, 
aby sa tam prechádzaly, ked jim ľúbo bude. 
I riekol jim , aby sa nebály ptáka , ktorý 
v chodbe ležal, on zamrzol vraj na začiatku 
zimy a tam bol pochovaný. Chcel jim ho 
ukázat i vzal do rypáčku hnilú trieetičku, 
ktorá po tme jako oheň svieti ; išiel napred 
a svietil jim. Keď prišli po dlhej tmavej 
chodbe až k miestu, kde mrtvý pták ležal, 
I oprel sa celou silou o strop chodby, oittirafoal 



34 



Orol, obr&skoTý éasopis. 



* -- V <»^* .^"„X^.^* V^N. 



^r' •'^/■v ^. 



'-^ V^,'-*_/-^,^" 



*•*■ ^- /-v - 



[Č. 2. 1877. 



2001 tak, že sa tam uroÍ3ála velká cHera, do 
ktttrej svetlo padalo. Prosred obodby ležala 
mŕtvi lastovička, krýdelká mala k tielku 
pritlačené, hlavičku a nôžky pod bruškom 
v perí ukryté a bolA videC, že úbohý ptáčik 
amou shynul. Malenka Intovala ho velmi, 
lebo mala ra4a ptáekov, čo v lete tak krásne 
spievali a JU teäievaH. 

Sused krtok kopil do lastovičky í riekol: 

,^Teras už nešteboee. Na poletovanie sú 
takí ptáci! Chvála Bohu, že moje deti nie 
sú ptákami. Taký úbohý operenec nezná len 
trochu pišfaf a v rime hynie hladom P 

,,Máte pravdu ) sused, ved ste niúdry 
pán,^ prisvedčila myška. „Č!o má taký ptáčik 
zo syojho apievenia, kedf ho zima príkváči ? 
Trpí hlad a zimu a to má byt štastný život, 
mot panský!^ 

Malenka nepreriekla ani slovíčka; keď 
sa ale sused krtok n pani myška od ptáka 
odvrátili, naklonila s{a k mŕtvole úbohej la- 
stovičky, odkryla j^ hlavičku pierkami za* 
krytu a polúbila ju na zatvorené očká. 

,)Asnad je to ten ptáčik , čo mi v lete 
tak prekrásne zareval? Ah, jakú radost 
spôsobil mi svojou pieseňkou, úbohý milý 
ptáčik!'' 

Krtok zasypal dieru, ktorou to Božie 
slniečko do chodby nazeralo a odprevadil 
myšku a Malenku domov. 

Na druhý d en v noci nemohla Malenka 
nyako zaspal Vstala, uplietla zo sena pekný 
koberec z mäkkej bavlny podušku a išla ku 
hrobu úbohej lastovičky; i zaobafila ju do 
koberca a položila ju na mäkkú podušku, 
aby úbohá v zemi teplý odpočinok mala. 

„S Bohom, milé ptáčatko, s Bohom !** 
hovorila. ^Ďakujem ti za tie krásne pieseňky, 
ktoré si nám spievfilo, keď stromovia kvitlo 
a slnko Boži^ nás ohrievalo P 

I zklonila hlavu až k prs^m úbohého 
ptáka; no, jak sa nalákala, keď počula, že 
sa tam nečo ozýva. Ozývalo sa srdce ptá- 
čaCa. Lastovička nebola mrtvá, bola len zi- 
mou zmorená, a teplotou rozohriata prichá- 
ázala k životu. 

V jaseai odletujú lastovičky do južných, 
teplých krajín, na vysokých väžiach chrámo- 
vých shromaždfigúe sa k odleteniu ; ale ktorá 



ku Icŕdltt nepriletí na čas a kde (u sa OfMzdí, 
tú zastihnú nárazy a ona úmou stuhla padne 
na zem a nájde hrob svoj v studenom snahu. 

Malenka nalákala sa velmi, leliio ptáček 
bol proti nej velkébo a silného tela; no do-, 
dala si smelosti, zaobalila úbohá lastovičku 
ešte lepšie do bavlny, bežala pre lísto^k, 
ktorým sa prikrývala a prikryla nim hlavičku 
ptáčka, ktorý zaae k sebe prichádzal. 

Druhú noc navštívila potiyme zase h- 
stovičkU) ktorá medzitým eelkem ožila, ale 
velmi 8lab(^ bola. Len na maličkú c)ivilečku 
mohla očká otvorít a na dievčatko pezreC, 
ktoré pred ňou stálo a slabo skvejúcou sa 
hubou si svietilo, pretp ze iného svetla ne^ 
malo. — 

^ „O dieky, dieky za tvoje opatrovanie,^ 
prehovorila k Malenke slabuéká lastevička. 
„Dieky tebe, švamé dievčatko I Už som sa 
zohriala a sily sa mi vracajú, a nezadlha 
budem zase poletovat na krásnom, teplom 
úslní ľ' 

„O nie," hovoril$ Malenka, „vonku je 
ešte zima, mráz a anah. Len zostai v teplom 
lôžk^ a buďem (a opatrovaC.^ 

I doniesla slabiku ptá^fn čerstvej vo^ 
dičky v ružovom lístočku, a lastovička jq 
rozprával^ , jako aa na krýdelku o tmie po* 
ranila a že preto tu ostaf musela, kedf ostatoie 
lastovičky do teplých krajov odletely. Ne- 
mohla poraneným krýdelkom lietaf, i padla na 
na zem a narozpamätala sa, jako do t^ 
tmavej, podzemnej chodby sa dostala. 

Tam ostala cez celú zimu, i bola opar 
trovaná Malenkou, ktorá lastovičku čo deň 
viacej milovala. Sused a myška nedozvedeli 
sa o tom, preto že si nepovšinutuli ubojiá 
lastovičku, ktorú nenávideli. 

Na jar, jaknáble slnko lúčami svorjmi 
zem ohrialo, rozlúčila sa lastovička s Ma^ 
lenkou a vyletela dierou od suseda vyhrar 
baňou, ktorú jej Malenka otvorila. Prv lež 
lastovička odletela, pýtahí sa, .čiby nechcela 
s ňou ta hore. že ju vezme na chrbát a Ža 
s ňou odletí do zeleného hája. No, Maleoké 
napadlo, žeby tajným útekom zarsMítila staričká 
myšku, ktorá jej tolko dobrodenia robila. 

„To nesmiem urobit, to neurobíini" od- 
povedala. 



č. a. 187t.] 



Orol, obráskbvý ^asópii. 



» 



•-%,^^y*x^v<^-^ ^^ -.^ -^ ..^- ^ ./- _ 



^Tedfl s Bobom, s Bohoiá, svitrné^ dobré 
dievčatko! Maj sa dobre!" hovorila lastovička 
a yyfotela hore na kmsne úslnie. Malenka 
kladela za no^ a dala sa do pkčn, tebo k- 
stovidku vefmi milovala. 

Od toho času^ čo lastovička do zeléftého 
b^a uletela, bola Malenka vebii smutná a 
aužévala sa, že nemohla zpopod zokne hore 
ná tleplé álniečko. Žito, zasiate na poli nad 
objrdlím polncý m jôky bak> uč vysoké a husté 
jiyco lesw 

i,Teraz v lete,^ hoVoňla stlará Inyška, 
„mdžes mC na svojich éatách, ktoré tt dám; 
lebo pán sused v čiei*nom baréoňovoni ke^ 
žušku prosil mk váine o ruku fivaroej de>^. 
Dostaneš rúcho a mnoho plátna, ked pôjdeš 
isa suseda. 

Mbleflíka musela sadnút ku kolovrátku 
« vo dAe v noci priasĹ Myška i^ala štyfodi 
fiLvúkov, ktoirí s Maienkou vo dne v noei 
priadli. Každý večer navštívil jich pán sused 
v bkršo&ovon kožúšku a stažoval sa, že slnko 
v lete velmi hreje, že horáčoBtou celá zem 
fpfá<dinivie a prial si^ aby tomu letu už ko- 
niec bol, lebo v jaseň mala byt svatba. Ale 
MsJeaka nepriala si, aby bolo po lete, preto 
že nenávidela suseda. Každý den ráno i večer 
stávala zarmútená ne prahu, a kedykolvek 
vetťom roztvoril sa hustý les žitných klasov, 
tetí«vala sa, že zase videla modrý blankyt 
nebeský, túžila po krábnom a jasnom vo- 
z4uchtt, a jediná jej žiadost bola, aby zase 
osErela lastovičku, ktorú tak velmi milovala. 
Ale lastovička nedala sa videt, lebo bola dEa- 
leko, ďaieko v zelenom háji. 

Jaseň prišla a svatobné rúcho Malenkino 
bolo dohotovené. 

„O mesiac budeš mat svatbul^ hovorila 
myška* 

Malenka dala sa do usedavého plaču 
a prosila, aby sa za suseda vydat nemusela. 
„Daj si mi Bože!" usmiala sa stará 
myika, „len sa neblázni! Nebdpoŕi^, lebo 
poznáš, jaký ostrý je biely myší zííbok. Pan 
sused je muž poriadny a švarný. Ťáký kôžucli 
z čierneho baršoňu neaaá ani královna. Má 
plné pivnice, plnú kuchyňu, plnú komoru a 
sý}>ka! Ďakuj nc^besiam, /e takého mi»ea 
dostaneš!" 



I fflbla byt svalba. 

Pán siisod v baršoňovom kožucbn priMd 
pre Malenku, aby ju do sv^ej domábnosti 
čo gazdinku odviedol. Hlboko v zemi mala 
8 nim bývaC a neumef viac nikdy bioMbO 
dňa a nebeského slnka, ktoré jemu svofon 
jasno^u protivné bdo. Úbohé dievča boks 
celkom eannátenél Malo sa navždy rozlúčií 
s jasným slniečkom , ktoré počas svojho M- 
vota u pani myšky aspoň dvarák denne ví>- 
dak), kôd ráno a večer na pnihu istáválo. 

„S Btiom ti dávam, jasné slniečko, 
s Bohom 1^ volalo stojac tta praku a vykti«>- 
ralo svoje rúčky po zapadajúcom slniéttn 
a jaseflný vetrA[ preháňal sa až po stniiste. 
^S B(Aofn, s B<riiom budľ* volalo objíml^úc 
slabými ručičkami jasionku, ktorá pred éov 
stála. „Pozdrav odo loňa laotovička, ketf ju 
uvidíš !" 

„Ďvt<, šviC!^ Oz^al sa Misok had jej 
hlavou, a onä uzrela lastoviäcu, ktorá okíolo 
letela. Lastovička zazrela Malenku, sanrdo^ 
vala sa a čakalas či sa jej prihovorí. Malenka 
jej hneď rozprávala, že má ma( svatbv so 
škaredým susedom v baršoňovom kožúšku, 
že má s niiÉ faývat hlboko pod z^nou^ khm 
shi^é lúče nikdy nepreniknú; hovorila, že 
ho nenávidí « bola smutná a vefani plakala. 

„Sňah a ntáz sa btíži — ziiúá prichédoa,^ 
hovorila lastovička, „a ja letfm do ttplýdi 
fcrsjAi. či bys nechcelo so kňnoň, milé dfev«- 
čatko? Sadni si tta môj chrbát^ pásom svo*- 
jim priviaž sa ku mné a uletíme t(HÉu ška- 
redníkovi ďaleko, ďaleko ponad hoiy a doly, 
|K>nad krajiny a \0da4 do kriijín teplqšíoli, 
kde slndto svfeti ošte o ihnoho knýiie lei 
tu, kde jo večAé lelo « kviete krámie kWtne 
oez celý rok. PoleC so moo«i. švamé diev^ 
čatko! Tys mi fisachovalat zaobránila živosti 
keď som zimou celá zkrahlá hlboko v tmavej 
zemi umret mala!^ 

„Áno, áno, poletím s tebou!'' zvolala 
radostne Maleáka a sadla si na chrbát lasto* 
vičkin, priviazala sa svojim páskom k ope* 
renému titulku lastovičky, a už letely povetrím 
vysoko nad kravinami a vodami, nad vyso- 
kými horami, nňahom a ladom večne pokry- 
tý-mi. Vysoko v povetrí bolo oUadjio, že sa 
dievčatko až zimou triaslo ; 4 vliezlo pod la* 



&6 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. a. 1877. 



stovičkino krýdlo a len hlavičkou vykukávalo, 
aby videlo veleba Božieho sveta. 

Priletely do tepléjžícb krajín. Tam svie- 
tilo slniečko jasnejšie lež u nás, nebeský 
blankyt bol dvar&z vyššie lež u nás, a na 
kriačkoch rásUy najkrásnejšie hrozná zelené 
a modré. V hájoch citrónových, pomarančo- 
vých a datlových, v palmových a myrtových 
roznáialy sa vône najlúbeznejšie^ a utešené 
dietky ihraly sa s pestrými motýlkami. 

Ale lastovička letela ešte ďalej a tam 
bolo ešte krásnejšie. Pod zeleným stromovím 
na brehu nebového jazera sttí hrad z jako 
säah bieleho mramoru od velmi dávnych časov. 
Okolo vysokých stĺpov vinul sa vinič, hniezda 
lastovičie visely na korunkách stĺpov mra- 
morových a v jednom z týchto hniezdočiek 
ubytovala sa lastovička, ktorá dievčatko od- 
niesla. 

^Tu je môj domčok," hovorila lastovička, 
„ale keď chceš bývat pod nektorou z naj- 
krásnejších kvetín, čo tam dolu rastú, zne- 
siem ta a tam budeš sa mat velmi dobre, 
jako tvoje srdiečko si zažiada." 

Oj, jaká to krása I ** zvolala Malenka 
celá bez seba od radostí, i tlieskala rúčkami. 

Tam dolu ležal velký stĺp z bieleho 
mramoru vo troch kusoch, preto že sa zvalil 
a rozlomil. V rozpuklinách tohto stĺpu rástly 
najkrásnejšie biele kvetinky — lalije* Lasto- 
vička zniesla Malenku dolu a posadila ju 
na široký lalijový list Ale jak zadivilo sa 
dievčatko, keď zahliadlo mládenčeka, ktorý 
sedel v kvetine, mládenčoka bieleho, prie- 
zračného jako perlička. Na hlavinke mal 
zlatú korunku a krásne krýdelká blyšfaly sa 
na ramenách. Nebol vätší lež Malenka. Každá 
kvetinka, každý kalíšok mal takého mláden- 
č^a sdebo takú maličkú dievčinku; ale ten 



prvý mládenčok bol nad všetkými kráľom 
a pánom. 

^Nebesia, jaký je krásny t" pošepkala 
Malenka lastovičke. A švarný královský mlá- 
denčok velmi sa nalákal, lebo lastovička bola 
proti nemu pták velikán. Ale keď uzrel 
Malenku , utíšil sa a zaradoval ; také divo- 
tvorne krásne dievčatko nikdy ešte nevidel! 
I vzal korunku z hlavy, postavil juMalenke 
na hlavičku a pýtal sa jej , jako sa menuje 
a či chce byt jeho žienkou a královnou všet- 
kých kvietkov. To bol detský ^), to bol mladý 
zat celkom inakší lež syn starej ropuchy a 
pán sused myškin v <baršoňovom kožúšku. 
Malenka nedala mu košík a hneď prichádzali 
z kvetín páni a paničky, malilinké a švarné 
osôbky, že milo bolo na ne pozeraf. Každý 
pán a každá panička doniesli Malenke skvostné 
dárky ; najkrásnejší dar zo všetkých boly dve 
krýdelká od bielej mušky. Krýdelká boly 
hneď upevnené na ramienka Malenkine, aby 
z kvetinky na kvetinku lietaf mohla. Bolo 
tu pre ňu radostí! 

A lastovička sedela vo svojom hnieedočku 
vysoko na korunke mramorového stĺpu a spie- 
vala, čo najkrajšie znala, ale v svojom sr- 
diečku bola zarmútená, lebo milovala Malenku 
a ner$ida by sa s Ďou bola rozlúčila. 

„Malenka, nebudeš sa už tak volaf,^ 
hovoril k nej král kvetín, „to meno nenie 
pekné. My fa budeme volaC Mája.^ 

„S Bohom, säbhom!^' volala lastovička 
a odletela z teplej krajinky ta, zkade bola 
priletela. Navrátiac sa do svojej vlasti, uby- 
tovala sa do svojho hniezdočka nad oknom 
nevelkého dômku a rozprávala domácim ľuďom 
túto celú poviestku, aby nebola zabudnutá. 



') „Detský^ menuje sa v Detve mládenec. 

Preložil Sytniansky. 



Archimandrit Duéič. 



(Vyobrazenie na strane 33.) 

Bude tomu skoro dva roky, čo Srbi 
v Hercegovine a Bosne rozvili zástavu svo- 
body a oružím junáctva odiati s handžarom 
a dieferdanom v ruke ztríftsli zo seba zhrdza- 



vené okovy, v ktorých od stá rokov roboto* 
vaf jim bolo súdeno fanatickému Turkovi. A po* 
prední borcovia za neodvislost utiačenc;! raje 
trpeli a prežili v nerovnej tej borbe mnoho 



č. 2. 1877.] 



Orol, obrás&kový časopis. 



57 



>- ^' .'> 



no oni znali zoéíat každú nereaC junácky a 
BO srdcom plným nádeje hládeli v úsrety 
lepšej budúcnosti. I nebola marná jich nádoj. 
Veď zakrm^y delá i z brd rytierskej Čiernej 
Hory a z úrodných krajov junáckeho Srbska : 
a sbratrení Srbi tvoriU vospolne divy udat- 
nosti. — 

Medzi vodcami, ktorí sa hneď na po- 
čiatku povstania hercegovinsko- bosenského 
vyznačili, sretáme sa i s bohatierskym archi- 
mandritom Dučičom, ktorého podobizeň na 
záhlaví čísla tohto podávame. 

Keď Srbsko vojnu vypovedalo Turecko, 
pridelený bol statočný a ohnivý vodca po- 
vstalcov Ničifor Dučič ku boku neobyčajnými 
Yojanskými vedomostami osvedčeného vodca 
ibarskej armády, Zacha. Tu vidíme Dučiča 
udatné bojovať proti presile pruského rene* 
gata Mehmed Äli basu. Zach podáva svoju 
prvú zprávu zo dna 10. júla, v ktorej do- 
kazuje, že ibarská armáda, vzdor tomu, že 
mala tak výtečných a zmužilých vodcov, 
jakým bol i Dučič, nemohla ku predu po- 
stúpiť následkom obťažných hôrnich pochodov 
atažkých zápasov, ktoré musela podstúpiť 
pred tureckými hradbami. Zpráva táto znela: 
„Sboľ Archimandrita Dučiča prešiel dna 7. 
júla (1876) cez rieku Unac, ktorá tvorí hra- 
nicu medzi územím srbským a tut*eckým. 
Poneváč rieka bola velmi rozvodnená, bolo 
velmi nesnadno naleznúť príhodné miesto 
k prebrodeniu na druhú stranu. Konečne 
rozhodol sa Dučič pre prechod pri Rastoe 
nad brodom kokynským. Okolo tretej hodiny 
odpoludnia stál už celý sbor na území tu- 
reckom. Pri Krivom Dole odpočinuli si bo- 
jovníci, i dali sa na pochod k Novej Varoši, 
ktorá je hodinu cesty od tej rieky vzdialená. 



Zmocnili sa nekolkých vcjansky dôležitých 
miest i rozostavili vatrenu mažiarov. Ne* 
priatel zbadal to, i poslal nekofko menšícll 
oddelení, aby nás zoepokojovaly, čo asi dv9 
hodiny trvalo. Budúceho dna, o druhej hed. 
ráno, útokom hnalo naše vojsko na Turkov,, 
zahnalo jich a zmocnilo sa nektorých opev- 
není. Turci ustúpili do silných hradieb pri 
Novej Varoši a počali výdatnú strelbu z diel 
a pušiek. My odporovali s úspechom a malé 
naše delá zapríčinily nepriatefovi značné 
škody. O druhej hodine odpoludnia prišla 
Turkom pomoc z Kladnice, Prijepolje a Ko- 
lašina My zápasili ďalej a udržali sme sa 
v postavení Turkom odňatom. Okolo polnoci 
na 9. júla mali sme vojanskú poradu a uza- 
vreli sme obsadiť posiciu medzi Sjenicou a 
Novou Var osou. Dňa 9. zahnali sme Turkov 
po krátkom boji pri Badoni, čo nepriateľa 
veľmi prekvapilo. Vo troch dňoch zahnali 
sme Turkov z hradieb pri Rutoši, Kame- 
nici, na Grnom vrchu, na Tikve, Teferine a 
Vraňauoch ; ukoristili sme potraviny, dobytok, 
stany a iné predmety. V zápase pri Novej 
Varoši mali sme 8 mŕtvych, 32 ranených, 
medzi týmito bol i poručík Todor Jovanovič. 
Tiež archimandrit Dučič bol ľahko na ruke 
poranený. Turci mali 96 mŕtvych a 120 ra- 
nených. Tuíci stavali v ohradách svojicli kre- 
sťanské ženy a deti proti našej strelbe, čím 
mnoho z nich bolo usmrteno. Novú Varos 
sme obkľúčili. "* 

Archimandrit Ničifor Dučič je jedon z naj- 
udatnejších bojovníkov. V bitke pri dobývaní 
opevneného táboru pri Rutoši bol on s krížom 
v ruke jedon z prvých bojovníkov na hrad- 
bách nepriateľských. 



-'-nJl^ e<3»^^^ju^ 



Pevnosť Veľký Zvorník na Drine, 



(Vyobrazenie na strane 44—45.) 



^a ľavom brehu. Driny, ktorá delí Bosnu 
od kniežatstva Srbského, voj vodí nad riekou 
a okolím turecká pevnost Veliký Zvorník. 
Pevnost tato vystavená je na strmej, nedo- 
stupnej skale. Hradby sú síce troch už po- 
rúcbané; no pevnost je hlavne prirodzenou 



svojou polohou chránená. Pod pevnostou, 
ktorej hradby tiahnú sa od úpätia až k te-* 
menu vvsokého brala, leží mesto asi 8000 
tureckých obyvateľov počitujúce, ktorí živia 
sa hlavne lúpežou a vydieraním raje. Mesto 
pozostáva, jako obyčajne všetky turecké mestá, 

8 



I 

J 



58 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Č. 2. 1877. 



,y^.^ -^^ •'.*^^'"— — • *.-- , 



Z biednych a špinavých chatrč. O Zvomík 
vedcn bol už dlho spor medzi Srbskom a 
Tureckom. Na pravom brehu Driny nachádza 
sa totiž malá pevnost, skoro jednoduché pred- 
mestie rečeoej pevnosti , tak zvaný Malý 
Zvorník a Srbi mali dľa smluvy z r. 1862 
úplné právo na pevnôstku tú, ktorú avšak 
Turci nikdy jim vydať nechceli, poneváč pod 
jej ochranou mohli pohodlne v Srbsku lú- 



pežif a kradnúf. Malý Zvomík bol pri vy- 
puknutí terajšej vojny od Srbov dobytý a 
posádka turecká zahnaná ce2 Drinu. Proti 
Velikému Zvomíku vytiahli síce Srbi, ale 
nemajúc tažké obliehacie delá, upustili od 
obliehania. Srbské granáty zapálily časf mesta 
a pevnosti. Posádka turecká počituje sa vo 
Zvorníku na 3000 bojovníkov. 



-^'vJ-L(e<2,©a,jui-^-v. 



Drobnosti* 



EdJiem basa, ktorý nedávno miesto Mid- 
hatovo čo velvezír zaujal, narodil sa r. 1823 
na gréckom ostrove Chios z chudobných čer- 
keských rodičov. Čo chlapec dostal sa do 
domu povestného Khoreva basu v Carihrade, 
kde po dlhší ras otrocké služby konal. Pán 
jeho zpozoroval, že nový otrok nad všetkých 
ostatnfch vyniká. Preto zaumienil si, že ho 
dá vyučiť. Už r. 1832 odchádzal bývalý otrok 
so štyrmi inými čerkeskými chlapcami pod 
dozorom Francúza Amadea Jouberta do Pa- 
ríža, aby sa tam s vedami európskymi so- 
známil. Roku 1835 počal Edhem študovať 
baníctvo. I precestoval pre ten účel Franciu, 
Švajčiarsko a Nemecko. Roku 1839 navrátil 
sa do Carihradu, kde Khosrev basa vyme- 
noval ho stotníkom v generálnom štábe. Tu 
získal si priazeň hlavne svojimi topografi- 
ckými prácami a zo stotnika stal sa vrch- 
níkom Roku 1849 menoval ho sultán Abdul 
Medšid pobočníkom a od toho času svietila 
hviezda šťastia jeho plným leskom. Skoro 
stal sa plukovníkom divisie a konečne chefom 
vojanského domu sultánovho, ktorého r. 1850 
po ceste Malou Asiou odprevádzal. R. 1854 
poslal ho sultán do Srbska, kde odovzdal 
kniežaťu Alexandrovi Karadordevičovi cisár- 
sky „hatiserif," ktorým sultán svobodu a práva 
Srbska znovu potvrdzoval. Dvorné pletky po- 
zbavily ho služby v sultánovom paláci^ avšak 
na náhradu za to menoval ho sultán r. 1856 
členom štátnej rady, v ktorej hodnosti dlhé 
roky sotrval. Po prepustejií ministra zahra- 
ničných záležitostí Ali basu, zaujal jeho úrad, 
obdržiac titul ,,mušira'* polnieho maršala. Po 
prepustení z ministerstva bol členom posla- 



nectva v rozličných krajinách, až konečne 
vlani v lete menovaný bol vyslancom v Ber- 
líne. Ztade bol povolaný ku konferencii, aby 
čo druhý plnomocník porty s vyslancami 
Európy vyjednával. Teraz stal sa nástupcom 
Midhata, kto zná, jak na dlho? 

Prísaha Číňanov, Sluha do Londýna ne- 
dávno zavítavšieho vyslanectva Čínskeho na 
verejnej ulici opilcom bol napadnutý. Opilec 
odovzdaný bol súdu. Žalobník mal pred vý- 
sluchom prisahat. Čo čínskym spôsobom takto 
vykonal: keď Číóan pokľakol, roztlčený bol 
pred ním tanierik, i opakoval slová čínsky 
jemu predriekané: ,jPravdu hovoriť budeš, 
pravdu čistú: tanier ten je roztlčený; ked 
pravdu nepovieš , bude duša tvoja jako ten 
tanier roztlčená." 

Jako bojujú Čemohorci? Na úzkom pruhu 
pašalíku nôvopazarského , ktorý delí Čiernu 
Horu od Srbska, rozprestiera sa územie kmeňu 
Vasojevičov, ktorý čiastočne patrí k Hore a 
čiastočne k Turecku. Územie tureckých Va- 
soje\ičov hája proti Čiernej Hore štyri pev- 
nostky, či kule, ktoré sa menujú Kruševo, 
Podimlje, Previja a Suteska. V prvej polovici 
mesiaca septembra zmocnili sa Čemohorci 
týchto kúl podivným spôsobom. Vojvoda 
Miljan Vukovič videl, že kuly tie bez znač- 
ných ztrát dobyť nemožno; i premýšial o spô- 
sobe, jako by jich lacno dostať mohol. I dal 
zhotoviť velmi pevné dva vozy, ktoré boly 
z oboch strán, z predku i z hora oruženie 
štítami zo silných bukových haluz, aby jim 
puška nemohla ublížiť. Taký voz mal i so 
štítom sedem stôp výšky a mohlo sa na ňom 
viezť desať ludí. Do vozu dané bolv handry 



6. 2. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



59 



.^\ ^ y^ 



, ,r-v ^"^ r^ ^-y 



"■*■*%'■ y\^ 



a kádele, namočené v kolomaz a petrolej, 
ďalej smolné triesky, ponorené v nádoby, 
naplnené petrolejom a na jednom konci v škri- 
pec rozštiepené, konečne strelný prach, za- 
šitý do vreciek z hovädzej kože. Vozy boly 
rozobrané a vojaci doniesli jednotlivé časti 
až na blízko kuly Kruševa. Vozy sa složily 
a do každého vstúpilo 10 junákov. Pomali 
potiskované boly vozy proti kule tak, že na 
každom štyria mužovia dlhými žrďami o zem 
sa opierali a voz podobným spôsobom pohy- 
bovali, jako robia naši pltníci, kedf plC narazí 
na piesok. Vojvoda Miljan rozdelil svoje čety, 
aby mohol vozovú výpravu podporovať ohňom. 
Turci pálili na blížiace sa drevené netvory, 
nepocbopujúc, čo by to k nim liezlo. Na jich 
palbu odpovedali Čeroohorci, ukrytí v zálo- 
hách. Eulu bránilo vyše 30 Turkov pod 
velitelom Mahmud begom Redžepagovičom. 
Náčelníkom vozovej výpravy bol Trako Mikyč. 
Výprava nedbala na prudkú strelbu z kuly 
a priblížila sa až ku samým ohradám. Trako 
Mikyč dal hodit na strechu prvý smolný 
škripec, držiaci kolomazom a petrolejom na- 
sýtenú kúdel. Turci zostrelili ju driev, lež 
sa mohla strecha zapálit. Mikyč dal horiacu 
kúdel vložif do otvoru pod strechou. Strecha 
sa chytila, ale Turci priskočili a oheň za- 
hasili. Trako dal pod strechu vložif vrecko 
80 strelným prachom a zapáliť. Zahúkol vý- 
strel jako z dela i vyhodená bola časť strechy 
4o povetria. Turecké pušky umíkaly. I vlo- 
žené bolo pod strechu druhé vrecko a celá 
strecha bola rozhodená. Turecké pušky za- 
míkly. Černohorci vyskočili z vozov, rozbili 
vráta a vnikli do vniutra. Ktorí z posádky 
chceli sa poddať, boli zajatí, ostatní boli po- 



rúbaní; nekolko zahynulo jich v plameni. 
Za tri hodiny bola kula srovnaná so zemou. 
Medzi zajatými bol i Mahmud beg Redže- 
pagič. Podobný osud zastihol i ostanie tri 
kuly. Ked na Cetyň dovedení boli zajatí 
počtom asi 160 a medzi nimi nekolko begov 
Redžepagičov, prepustil jich vojvoda Mi^an^ 
rieknuc: ^^Nechajte, aby si nizamovia strážili 
kuly a vy poturčenci strážte strechy nad 
hlavami." Z odvážlivých Černohorcov neza- 
hynul ani jedon. Miljan daroval jim najkrajšie 
zbrane, ktoré vydobyli. Hrdinská neohroze- 
nosť vozovej výpravy bude iste ospievaná 
národnou srbskou piesňou. 

Bulharský chlapec jedenásťroční, kto- 
rému pošťastilo sa ujsť pred hrôzami, trope- 
nými „kultúrnymi'^ Turky v jeho vlasti, na- 
chádza sa teraz v Moskve. Rodičia chlapcovi, 
ktorý menuje sa Topanov, boli od Turkov 
zavraždení, ked tito zúrili v jeho rodisku 
Koprinštici: dom bol spálený so všetkým, 
čo sa v ňom nachádzalo. Šťastnou náhodou 
ukryl sa chlapec pred hordou divochov ture- 
ckých a tak ušiel istej smrti. S jakýmsi 
vozom dostal sa do Carihradu a tam ukryl 
sa na ruskom parníku, ktorý sa k odplaveniu 
chystal. Keď sa parník na širokom mori na- 
chádzal, našli chlapca. Súcitný kapitán vzal 
ho so sebou do Odessy, kde „spolok pre vý- 
pomoc Bulharom" pre prvý čas ho ubytoval 
a do Moskvy neskôr poslal. Teraz žije u jed- 
ného zo svojich krajanov, ktorý obrátil sa 
na dámske oddelenie slovanského dobročin- 
ného komitétu s prosbou, aby mladík, ktorý 
javí veľmi dobré schopnosti, bol daný do 
nektorej školy. 



Literatúra a umenie. 



Slovensky Letopis pre históriu, topo- 
grafiu, archaeologiu a ethnografíu. Redaktor 
a vydávate! F r. V. Sasinek. Roč. I. sošit 
4. V Skalici. Tlačou Jozefa Škamicla 1876. 
Predplatná cena na celý rok 3 zl., pre chu- 
dobných uditefov a žiakov 2 zl. 

Pútnik svätovojteôský, kalendár pre 
katolíckych Slovákov v Uhorsku, vydaný od 
Spolku 8V. Vojtecha na obyčajný, 365 dni 



majúci rok po narodzeni Krista Pána 1877. 
Redaktor Juraj Slotta. Číslo kníh spol- 
kových 12. V Trnave, 1876. Tlačou Z. Win- 
tera. Nákladom spolku sv. Vojtecha. Strán 
80; cena 30 kr. r. č. 

Katolícky Spevniéekku každodennej 
potrebe mládeže školskej a Fudu kresťan- 
ského S dodatkom najpotrebnejších mo- 
dlitieb. Sostavil a vydal Theodor Lach- 

8* 



60 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. l«77i 



-^'s-' ^ -«^ iŕ-^^^^ . 



" -ŕ'N. rf*V^' -■■ -/■'S-' .->■"* ^ v^" -•^.-/' - 






.'^ _ ** v/ V 



mann, kaplán Bur Sv. Mikulášsky. Druhé 
vydanie. S odobrením duchovnej vrchnosti. 
V Skalici. Tlačou Joz. Škarnicla, 1876. XVI; 
str. 208, cena 30 kr. 

Nápevy ku Katoliekemu Spevníčku. 

Usporiadal Theodor Lachmann, IV; 
str. Ití , cena 1 zl. r. č. — Oba spisy sú 
k dostaniu u vydavatefa v Búr Sv. Miku- 
láei, (o. p. Sassin, via Hohenau.) 

Grošová knižnica pre slovenskú mlá- 
dež. Sväzok I: Prostonárodnie slovenské 
priadky na dedinách. Napísal A. E. T. Vi- 
ridion. V Úhor. Skalici. Tlačou a nákladom 
Jozefa Škarnicla. 1876. VIII; str. 16; cena 
5 kr. „Pod menom „Grosová knižnica," po- 
učno-zábavné Čítanky pre prostonárodniu 
obzvláste venkovskii mládež, hojného a roz- 
manitého obsahu a po lacnej cene, z času 
na čas spisovať a vydávať umienil som si tým 
účelom^ aby sa do rúk čítania a vzdelávania 
sa chtivej mládeže lacné, i tomu najchu- 
dobnejšiemu prístupné, poučné a zábavné 
Čítanky dostaly."* Tak prihovára sa p. Viri- 
dion k obecenstvu. Na zdar! 

Obrázkov]^ šlabikár a Prvá čítanka 

pre .5koiy evanjelické a v. Sostavil a vydal 
Ján Bezo, uČiteP v Senici. Tlačil Karol Go- 
risek vo Viedni, 1877. Str. 68; cena? — 
Od vydavateľa vysly a sú u neho k dostaniu 
ešte i nasledujúce školské knihy: Druhá 
čítanka a Mluvnica pre evanj. a. v. ná- 
rodnie školy. Cena viazaného výtisku 35 kr. 
Silozpyt čili Fyzika pre národnie školy. 
Cena prvého vydania 10 kr., druhého, mno- 
hými obrazcami opatreného vydania 15 kr. 



Jib, bistoricko-romantícké obi*azy. Sdšk 
1, 2 a 3. V Praze 1876. Tiskem a nákladem 
I. L. Kobra. Cena? 

Osveta. Listy pro rozhled v uménit 
védé a politice. Redaktora vydávatel Vác- 
sláv Vlček. Roč. VI. — Dílu II. č. 12, 
V Praze (Ostrovní ulice č. 6. n.) 1876. Pred- 
platná cena (> zl. r. č. O veFkej dôležitosti 
listu tohto prehovorili sme už viac rá« i od- 
porúčame ho čo najsnažnejšte ct. obecenstva 
svojmu. 

Slovanské Listy. Gtmáctidemiík, vy* 
cházi dne 10. a 25. Ročník III. Vydávatel 
J o s. Diirich na Kláštere u Mnich. Hra- 
dišté. Redaktor Ant. Čape k. V Jičíné. 
Predplatná cena 4 zl. 80 kr. 

Obuka u Pjevaiyu, sostavio Jaroslav 
Hory na. Na kameň pisao Dr. Zoch. V Osieku. 
Op. 22. Cena? 

Srbské vojvodje u srbsko -turskom 

ratu. Srbskí vodcovia v srbsko - tureckej 
válke, Viedeň 1876. Nákladom „Srbadije'' 
(VIII. Piaristengasse Nro. 49.) Litografoval 
A. Šubert. Cena 1 zl. 20 kr. Vefký umelecký 
obraz tento obsahuje podobizne tieto : Milan 
M. ObrenoviČ IV., Nikola L, Petrovič Njeguš; 

fenerali: M. G. Cerňajev, Ránko Alimpič, 
Vanja Zach a Kosta Š. Protič; vojvodovia; 
Petar Vukotič, Božo Petrovič, Ilija Plamenac 
a Mašo Vrbic{i ; plukovníci: Horvatovič, Ore- 
škovič, Ilija Čolak Antič, Teša Nikolič, Val- 
demar Beker, Milojko Lešjanin; podplukov- 
níci : Sava Gruič, Vlajkovič, Kosta líučevič, 
Gruja Miškovič; major Pajo Pútnik a arcbi- 
mendrit N. Dučič. 



-j-Í^OtT^- 



Listáreň redakcie a administrácie. 



p. H. B. v Prahe. Stane sa. Že „Moravská 
beseda*^ zaujíma sa tak horlivé slovenskej literatúry, 
teší nás vermi. Podporujme sa, sbližujme sa: veci 
tvoríme jedon česko-slovenský národ. Sláva mládeži, 
ktorá tak smyára, j ako Vy, drahý brat náš ! Listovne 
viac ! — P. C. B. v Pľíb. Posielame Vám objedna- 
ných 20 výt. „O." Dieky! — P. Š. O. v O. Teda 
takého strachu nahnalo tých 18 výt „O.," ktoré do 
Vášho zátišia doletely? Dobrý to znak pre nás. 
„Svetla, viac svetla ľ^ prívolaf musíme patričným. 



Kto vytrvá, spasen bude. Bôh Vás posilňuj ! — P. S. 
H, v H. O. Pozhovenie! Obrazy rozpošleme koncom 
marca, bo' myslíme, že do toho času každý veľactený 
odberatel „Orla" i na tieže utešené obrazy sa pred- 
platí. — P. P. K. v K. Prácu uverejníme. — r. R. 
U. v Upt. Sv. M. Nenáhli tak ; nebolo dosial do- 
statočného času na kritiku. Píš. — P. J. ÍL v B. 
Obrazy z Pobaltia čakám. — P. M. B. v P. Čo robí 
cestopis do Tyrolska? Na zdarí 



Predpláea sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „OrUn 
za 2 zl. r. č. Roč. II., HL, IV., V. a VI. „Orla" možno dostaí po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soši- 

toch, ^y'^—A hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke. 



Majiteľ a vydávatel Andrej Trnchlý-Sytniansky. — Kníhtlač.-úcast. spolok v T. Sv. Maríme. 



OBBÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TBDCHIÝ-SXTBIAIiSKI. 

Uti. VIU. lure. Sv. Mirtin, 31. larca 1877. Čislo 3. 



Svihák. 

Povest od Miloslava Dunmého. 
(Polcníovanie.) 



m. 

hlavná rodina Dolinskýcfa, od istého 
času patriotickým menom VÔIgycsy 
zvaná, BtaromaždiU sa k rodinnej po- 



v^opansltú výchovu. Bola to vola matkíai, 
aby syn v rodičovskom dome až po ontver- 

sito ätudoval, dcérka ale na povestných ústa- 
vodí aa vychovávala, 

rade v ozdob- Pín Tomáfi V0N 

oom salóne staroby- 87My bot od koreta 

lebo kadtiela svojho. poctivým a dobroti* 

Jak v celom okolf, vým ďovekom; ale 

Uk i v Pešti známa pušný prach nevyna- 

tito zemänská rodina šiel. Za mladi dtil sa 

záležala zo štyrodt najlcpSie, keď íikela 

údov: otca, matky, nevidel; kone otcove 

syna a dcéry. Mýlili a polovnf psí, to bola 

by sme sa, keby sme jeho passia. I dnes 

sa domnievali, že v po- ponosil sa n^radíej 

rade tejto domovýpán na koni, caporoval si 

a otec Čo hlava rodiny o samote i v spoloč- 

predsedsl. To tichému nosti, doma zaJiral si 

a dobrému pánu To- s osrieteiioa srojou 

máäovi VSIgyesymu z manželkouasosynom, 

Doliny ani nenapadlo I jestli že hotta v dome 

Manželka jeho He- nebolo, oblúbenúttrt- 

lania, rodená barones- liiku, zapáKl si na 

skaDlholucký, nosila Verkoknleža Nikolaj HikoIajeviC. P*"**"^ ^^j*™ ^*^*"*- 

klobúk pohlavárBkyaa ckébo a zapil segsárd. 



vtipnej vyfrísfrovanej hlave, myslela, účinko- 
vala za celú rodinu. Nádejný synáčok Aladár 
vychovávaný bol doma a už stál blízko zkúäky 
dospelosti. DcéraMelania.pätn&stročnia slečna, 
požlvUa vo velkomestských ústavoch nádberaii, 



skeho. I nedbal, £o sa svet priam na ruby 
obrátil. Ale to i zaslúžilo, aby bol človek 
obzrel jeho kone, jeho psov, jeho sbierku 
faják a jeho pivnicu. Keď rodina nekun sa 
vyviezla na lýchloletej štvorke, tn obyíijne 



62 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 3. 1877. 



» •^, -^ r^^y y f^* 



' »>■ ,*"^ i^"* 



pán Tomáš sám poháňal a po okolí sa i po- 
smešne hovorilo o ňom, že je svojej rodine 
len kočiäom. Ba keby len oa tom dosf bolo 
bývalo, ale priatelia jeho, tí istí, čo z jeho 
štítnického pípkali a jeho segsárdske popíjali, 
medzi sebou často hovorievali, že na boku 
koča jako pohonič je pán Tomáš pri svojej 
rodine 6š(;q dost na čestnom miesta ; ak beda 
mu vraj doma, tam nenie ani pohoničom, 
tam ho samého ÍDá ruka šibe, spravuje, po- 
háňa. Nuž, to je hla vdak sveta! Kakrm ho, 
napoj ho, uhostít s úlubou. prijmi ho, on sa 
ti vjsmije, on ta pohaní, ohovorí! Medzitým 
možno, žô ti pomluvači pravdu mali. 

I na tom sa svet divil, jako pán Tomáš 
k tej i z vyššieho rodu pochodiacej, i peknej, 
i rozumnej panej prišiel. Ved to vedel celý 
svet, že on za celý čas svojho, veru už drahne 
rokov počitujúceho života ani len dve, tri 
p0«blobnéi lahodiace slová kráskam nepove- 
dal, ani jedooho Jedinkého posunku nebol 
urobil, ktorýoi by si útle srdiečka krások 
bol získat mohol. I jakože on teda mohol 
prÍBt k tsk driečnej panej a manželke ? Svet 
sa tomu divil a my sa nebudeme! Jakoby 
pán Tomáč Yôlgyesy s paňou svojou baro- 
neaskou Ifelaniou Dlholucký bol prvým párom 
býval, ktoréoia by prevrátený svet niečo vy- 
týkat ^al 1 A potom, či sa to vätším dielom 
ncNkde tak na svete, že sa peknej deve špatný 
mladík za podiel dostane a naopak, a že roz- 
umná, vtipiiá pani musí sa s takým manželom 
uspokqjit, ktorý ju chápat ani nenie v stave? i 
Pri vso&om tomto fareba ešte povážit i okol- 
nosti ! Pétt Tomáš Yôlgyesy bol bohatým de- 
dičom. Nie len, že brat jeho za mladi zomrel 
a tak celý rodičovský statok a majetok jemu 
pripadol, ale ešte i od blízkej rodiny svojej 
zdo4U veru utesa^i sumičku. A už, keď je 
šttjifg bohatý, rád by som to vedief (trebárs 
by bol i r4iteatým), ktorá, bár i najkrajšia 
deva by ai. bo nevzida? Ede su poklady a 
statky, tam snadno príjde sa ku všetkému, 
i .ki| peknej a ro;&umnej žene. 

BaronessKa Melánia bola svojho času 
všeobecne obdivovaná, čarovná deva. Matka 
ju odomrela. Otec vychovával ju starostJive 
a sUvu primierane. Keď z ú^tayov vyšla, vy- 
rastala svobodne. Za včasu obletovali ju hodní, 



driečni záletníci vätším dielom z triedy dô- 
stojníkov vojanských, bo jej otec bol tiež 
vyslóžilým majorom. Starý barón Dlholucký 
viedol pekný dom, žil okázalé, počím majetok 
po manželke pozostalý dovoloval. Melánia 
prežila chvíle mladého paunenstva v bez- 
starostnosti a rozkoši. Všetci mladíci, ktorí 
sa okolo nej točili, boli smrtelpe do n^ za- 
lúbení a ona potrebovala len volit, každý 
z nich bol by sa štastným cítil podat jej 
ruku a viest ju ku oltáru. Ona, vyjmuc 
dvoch, s nimi si len pohrávala* Július a Viktor, 
najkrajší dvaja mladí dôstojníci posádky^ boli 
dobyli jej srdce. Obzvlášte Július tešil sa jej 
priazne a stál s ňou v úzkom pomere, prečo 
6 Viktorom i súboj podstúpil a lahkú ranu 
na pamiatku si odniesol, kým jemu s (ažšou 
poslúžil. Mädové dni lúbosti sa minulý. Me- 
lánia stála tu čo ruža rozvitá, čo deva súca 
na vydaj — a záletníkov tu nebolo. Keď 
starému barónovi majetok manželkin sa mi- 
nul, ostal i 80 svojou dcérou pri chatrnej 
penzii, čo jim naskrze k obvyklému spôsobu 
života nedostačovalo. I záletníci to pobádali 
a nedostavili sa viacej. Bohatú krásku kaidý, 
zchudobnelú nik brať nechcel. I čo. bolo 
robit? Šubajci hľadajú partie a tu hladali a 
našli pre devu partiu na Tomášovi Vdlgyesim. 
Tak stala sa Melánia manželkou jeho a mladý 
vojanský dôstojník, Július, aavštevoval don 
priatela svojho. Áno, sám pán i^anžel Me- 
laniín chodil si na štvorke svojej do mesta 
po priatela svojho a privážal i odváíal ho 
na nej, bavil sa s nim, polovával, tartlu brár 
val, segsárdske píjal a z peňav^ avojiek rad 
radom štítnický fajčieval. Julius bol šuhaj 
podla srdca jeho. Len to bola škoda, že 
málo vydržal, málo ustávania na polovacke, 
málo vína pri stole. Kedykolvek Július k ná^^ 
všteve došiel, obyčajne voždy ocborel. Niekdy 
sa i celý deň, lebo i dva od polovačky zdrarf 
musel. Keď Július zle sa cítil a ochorel, 
i Volgyesy bol zlej vôle a prísi^ nakladal 
svojej manželke, aby Júliusa bedlivé liečila 
a ošetrovala. A rada, naloženie jeho nepadly 
na neúrodnú pôdu, za dva, tri dni bol Július 
obyčajne vyliečený. 

Tak to bolo za dávna ; teraz Július, Bôh 
vie, kam sa podel, a Melánia žije si dvom 



6. í, Í877J 



Oro), obráskoTý časopis. 



68 



AtetkaiD a práve drží rodinnú porada, jejich 
bláha aa týkcjúoi. 

Mriania radí, navrhuje, pán Tomái, Ala- 
dár a mladá Melánia prisviedčajú. 

ffDuäa flieja,^ hovontat matka Melánia, 
k manželoTt obrátená, ,,predmetom naáej 
daaániq rodiaaei porady aú dve vážae veci. 
Ud débréha ri^nia tfcbto oláaok sávisí 
náí domáci pokoj a nádho mil^o Aladára 
Imáúcoost.^ 

Pán maBáel púátajúchvslé kotúče dymu, 
pokone kýval hlavou, Aladár so sestrou Me- 
lauaatt prisviediali múdrym reäam mamin- 
khiým. 

^Potrebu jeme novú chyžná,** riekla matka. 

„Dobre, duša moja," kýval hla von pán 
manžel. 

„S terajšou Katinkou nie som spokojný," 
vmiešal sa do reči Aladár. 

„Ani moe sa nefúbi," dotušíla rtcérka 
Melánia. 

,S vychovatelom som zase ja nespo- 
kojná,** pokračovala matka; „nerešpektuje ani 
mna, ani teba, man/el môj, a Aladára dr^.í 
täk prísne, jakoby mal pred sebou chlapca." 

„Tak je, dobre," dotušil otec; ,, vypovie 
sa jim a odpravia sa oba; ale kde najst iných 
na jích miesto?" 

„Malá starost," uspokojovala matka; „do 
nášho panského domu nájde sa chyžných dost 
a vjehatateloY tiež. Ohládom chyžnej ne- 
trápim sa, a ty budeš, duša moja, pfsaf di- 
rektorovi do mesta ohladom vychovatela.*-' 

y,To prejme Aladár; ja za ten čas za- 
strelila sajaca^ ktorého direktorovi na pečenku 
pošleme; on Kubi zajačinu." 

„3sL som s pánom direktorom ešte ne- 
korrešpondoval," bránil sa Aladár; ^radšej 
ja pôjdem polovat, a ty, apa, napíé to." 

,,yy ste mi veru pekní literáti,^ karhala 
jicb matka, „otee a syn väetka jedno! Môj 
syB dvabý, nenasledíg otca; ty nesmieš po* 
dobne otcovi doma hliviet. Ja chcem mat 
z teba chýrečného človeka: ked bavonesska 
DUnlucká išla za jednoduchého zemana, musí 
ukiazat svetu, že z jej syna bude vice* lebo 
fóiipá«y vyslanec, ministerialný úradník, mi- 
nister." 



„Tak je, detoe, duša moja,^ do^edčil 
pán Tomáša, ;^drzfm mu VychevatdoY, dám 
ho na universitu, 2aplatísi . . .^ 

„Ale písal načôn o dobrébo vychovatda 
dírektorovr," nadmietala matka, „a ty uroibit 
to nechceš." 

A Nech ma odmení Aladár^ vd som po- 
vedal.* 
> 

„Ja som 8 pánom direktorom ešte ne- 
horre^ondoval." 

„Nuž te bode k viáej hanbe plAát Me- 
lánia!" 

„Ja nenám ftímé pfrnno, laainay páš 
sama." ' 

„Pekne sme! Teda všcfko len mama a 
mama! Mužu, tys do nevystatiat l^s celý 
dom netečDosfoa svojou pokazil 1 Tie deti aa 
na teba udaly : ani jedno nemá iao)u náturu.^ 

„Na to som brdý Jako otec.^ 

„Ale to nesmie dálej tak byt. To ho* 
vorfm ja, rozumieš?* 

Vážna pani Melánia vyskočila z pred- 
sedníckeho stolca svojho a dupla zlostne 
nohou. 

„Tak je, dobre I" odvetil pán Tomáš a 
fajka sa mu z úst vykĺzla. Aladár zlomil od 
strachu ceruzku, ktorou si bol do knižočky 
nečo značil, a dcérke padlý prstcnky na zem, 
s ktorými sa ihrala. 

Pán Tomáš pristúpil k nasršenej man- 
želke svojej a pobozkal jej ruku; ttí isté 
urobili i Aladár s Melatiiou, chtiac ju ukrotit 
hnevom rozpálenú. 

Pani Melánia osopila sa na svojich mi- 
lých a robila jim trpké výčitky. 

„Nenie to dobre, ked sa vzácna krev 
baronská s obyčajnou nízkou šľachtickou po- 
mieša," slovila; „utratí rýdzosf svoju, poku- 
tuje sa to i na defoch. Zkusujete to, pane 
manželu; vidíte to na svoje oči, že žijeme 
v messalliancii?" 

„Duša moja, nevyhadzuj mi to na oči! 
Či sme tolké roky dobre nežili?" 

„Áno, ale čo som trpela!" 

„Ale, duša moja, nespomínaj to aspoi 
pred detmil" 

„Práve ony ma k tomu ponúkajú. Na 
teba sa udaly!" 

9* 



64 



Orol, obráxkový časopis. 



[Č. S. 1871 



Matka vzdialUa sa do svojej chyže. Otec 
80 synom 61i si polovných psov obzrieC. Dcéra 
Melánia oddala sa do fortepiana a ? oka- 
mžení rozliehaly sa zynky jeho po celom ka- 
štieli. Na dvore roznáäaly sa zavýjavé zvnky 
dressírovaných psov. Sotva nekolko menšín 
v tomto dvojnásobnom hlnka minulo, vyrazila 
matka dvere na svojom kabinete a celá hne- 
vom rozpálená rozbehla sa kn klaviru a od- 
strčila dcéru od neho. Dcéra, snáď už dobre 
privykla na podobné obyčaje matkine, po- 
kojne stala si na bok, počim nazlostená 
matka dálej bežala. Jako fúria postavila sa 
medzi psov dressínqúceho manžela a syna 
a vstéklým krikom hovorila: 

«Yy nevdáčnícil Jediná hlava moja je 
v tomto kaštieli, čo za vás všetkých myslí 
a vy jej pokoja nedáte P 

Pánu Tomášovi vypadla od strachu dýmka 
z úst. 

„Či neviete, že v tomto pekelnom kriku 
nemôžem ani poriadnej litíerky, nieto celý 
list takému múdremu pánovi, jakým je di- 
rektor, napfsat? Vy nevdačníci, vy!" 

Jako na čarovného prúta šibnutie všetko 
utíchlo i v dome i vo dvore ; ale pani domu 
slovila, že ju hlava bolí, že je nie v stave 
ani len pero do rúk chytít, tým menej celý 
list napísal'^ 

„My sme nemysleli, že by fa to tak 
velmi mýlit mohlo. Na druhý raz to neuro- 
bíme,^ prosil Aladár. 

„Teda teraz už buďte ticho. Musím si 
lahnúf; po obede máme návštevu. Bože, čoby 
som robila, jakby ma migréna trápila? Szir- 
mayovci sú tak dobri susedia a pani je z gróf- 
skeho rodu; musíme jich vďačne mat, deti 
moje." 

Melánia stála pri piane vyplakaná. Matka 
navrátíac sa sútrpne pozerala na smútiacu 
dcéru a privinúc ju k sebe, vybozkávala ju 
srdečne a posadila ku sebe na sofa. 

„Prečo si mi plakala, srdce moje? Veď 
som to tak zle nemyslela. Ublížif som ti 
nechcehí! Nie tvoje klavírovanie, ale to za- 
výjanie psov ma pobúrilo. A tu ma hneď 
bôle napadly. O tá neštastná migréna 1 Tys 
mi len tak v cestu prišla, anjel môj! Vieš, 
že si ta lúbim jako zretelnicu oka svojho! 



Ty si moja krú. Ty budeš dedičlcou matki- 
ných baronských cností, tebe sa ufiun. Ne- 
hneviu sa, moja, neplač, neslz, nesmút mi 
viacej." 

A tu nasledovalo zase jemné milisko* 
vanie sa matky s milovanou dcérou. 

„Veď sa ja na teba nehnevám, ani preto 
sa nesmútim, že si ma od piana odstrčila, 
mama moja; ale toho mi je lúto, že tak 
mnoho trpet musíš a že ani otec, ani Ala- 
dár, ani ja nie sme (a v stave náležíte po- 
chopit, že ty tak vysoko stojíš nad nami, že 
fa mi naskrze ocenit a uspokojiC nevieme." 

Matka privinula si zdarnú dcéru k srdcu 
a takou silou a mocou ju pritískala, objímala 
a lúbala, jakoby ani chýru nebolo u nej 
o nemoci bývalo. 

„Dobré dievča, už vidím, že si odbleskom 
mojim. Keby to tvoj otec tak chcel uznat, 
potom by mi los môj preca kolko tolko bol 
ulavený i" 

Šľachetná pani baronská maminka polo- 
žila sa celým telom na pohovku a kázala 
drahej dcére svojej, aby si sadla na nízku 
tureckú pohovku a prečítala jej obľúbenú 
nemeckú báseňku. 

Ačkolvek dcérka Melánia otáznu báseiks 
už z pamäti znala, preca vzala z etažéra 
malú, v červenom baršone viazanú knižočka 
a s temer nábožným výrazom na tvári čítala: 

„Mirza-Scha%! wo mnss ich Dich finden! 
Wohin hat sich Dein Fuss verloren? 
Wie konunt der sehende onter die Blinden, 
Wie komint der Weise zu den Thoren? 
Ich sprach: was soU das Wort mir frommeD, 
Der Weiae moas zu den Thoren geh'n, 
Sonst wHrde die Weisheit verloren geh'n, 
Da Thoren nie znm Weisen kommen. 
Die Ihr so gross and klag Each däachtet, 
Mógt Dir das eine doch bedenken: 
Die Sonne selbst, wenn sie uns lenchtet, 
Muss ihren Strahl zor Erde senken.^ 

„Matka, lubá mamička !^ vykríkla nadšene 
dcérka. „Tys to slnko, ktoré, keď svieti, lúče 
svoje na zem dolu zasiela. Tys múdrost, ktorá 
nás prítomnosťou svojou štastných činíšt" 

„A ty budešy dcéia moja, mesiačkom 
mojim. Svetlo svoje tebe požičiam.^ 

„A Aladár a apa?^ pýtala sa úprimoá 
dcéra. 



6. Ä. 1877.] 



Orol, obráskový Časopis. 



66 



,,AIadár bude dennicou, utešenou hvie- 
adou. Apa,* dodala zÍYtjúei njo len takou 
obyägnou v sústaye inýďi — hviezdičkou^'' 

Matka sadriemala na pohoiAe. Dcérka 
oddialila sa po tíákn na pratadi z ehyže. 

y dome bolo ticho. Pin Tomái iiel po- 
loyaf do blízkeho lesa. Mladý pán Aladár 
zaprel sa do sTojcg chyže; mal pteat direkto- 
rovi list Dobrá dcéra upozornila na: dvore 
čeliadku, aby sa ticho zpcavovala, lebo že 
pui spí. Do seba zanorená iila Mdania de 
záhrady s barioáovou knižočkou v ruke Sre^ 
sa a vychovavatelom. Bolo poade, aby 8a< vy- 
stúpila. 

yySleänka číta básne? Bád bych poznal 
vaänostin vkus. Smiemsapýtaf poaujtoarovi?^ 

Tak prihovoril sa jq vychovavatel, keď 
ju niúprv uctive pozdravil. 

„To pána vychovateb ani snad velmi 
nebude zanímat.' 

^Pravda, že k tomu práva nemám ; lebo 
nme bol mladý pán Aladár sverený. Vďaka 
B^m i to dn^ím dňom prestane. Vďačne 
odstúpim miesto átastnejňiemu nástupcovi 
môjmu dla uzavretia vzácnej rady rodinnej, 
ktorá sa práve pred nekolko hodinami od- 
bývala." 

„Tak to už znáte?^ 

„Povedal mi to pán Aladár. Práve chcel 
aom ho k učeniu primát, tu mi on posluä- 
nosC vypovedal, tvrdiac, že nemám pražiadnej 
moci nad nim; lebo že si vzácna rodinná 
rada uzavrela, mňa odstránit S Pánom 
Bohom !^ 

„Tak lahko s nami sa rozlúčite, pane 
vychovavatel? Bola bych viac galantnoati 
u vás hbdalal^ 

„Koho rodinná rada bez vietkej príčiny 
odstiáni, tomu padne velmi snadno sa léčit 
Jak gahintne sa so mnou zachádzalo, podobne 
i ja znám sa držat. Pani matka mnoho za- 
kladá si na svojom baronstve; no jej po- 
kračovanie nemá (ah barooskéfao rázu.* 

^Pane, telmi oblubujcfte si v urážkach.*' 

„Za odpustenie prosím, slečinka, ja som 
napadnutý, ja som urazený, ja len odrážam 
urážky a nápady od seba."* 

„Učený ste;, pane vychovatel, ale o uče- 
ných to tiež platí, že sú často hrobiani.^ 



.Keď toho potrebu vidia* Pero robíme 
perorezom, drevo rúbeme sekerou.^ 

„Ďaleko by sme zaáli, pane; keď srn? 
nemohli spolu zotrvávat, aspoň sa, jako na 
vzdelaných ludí patrí, po dobrôtky rozlúčme. '^ 

„Tak je I . Teda na rozlučaú nech mi 
slečinka láskavé povedat ráči, v ktorého bái- 
snika dielach má sv<ýe oblúbenie?^ 

„Ja zbožňujem Petofiho, panel^ - 

„Pekne, aspoň viem slečinUn vkus. 
Pekne 1 Ale toto nenie snáď on?^ 

„Nie, to je Mirza Šaffy.^ 

„Hm, perly východu. Tuáim je to ma- 
minkin oblúbený básnik 1" 

.Ano, jej ; pozrite, toto je jeý báaeň. Po- 
čujte význam ^ej básne pri nq*^ 

^ A tu mu vylíčila to, čo ai jcg paši 
mamka o tejto básni myslí, jaká si ju na 
seba vztahqje, čo sme my zoaamébo žriedla 
čerpali 

„Nuž vidite^ slečinka, ja som nikdy ne- 
bol do takejto siiéričnej rodiilf sád. .ňookn 
ideálneho vzletu i našinec má; alek-alnku 
a medzi hviezdičky sa dostaf, na to mám 
doaC času — po smrti. Tu na tqtd zemi 
chcem s ludmi žit a na slnko, mesiac, hviezdy 
sa len dívaĹ^ 

„To je len obrazne peuedané.* 

„Ja bych miloafpani mamiake radil pre>- 
čítat tento Mírza-Šaffyho veriík. Báčte do- 
volit, slečinka. Hla, tu je t Prečítigte si ho 
a ráčte ho i pani maminke odporu čaC, tre« 
bárs i mojim menom k uváženiiL Mal som 
to poteienie, aležinka, porúčam sa!^ 

A mladý vychováte! Jozef Kraanický 
zmizol. 

Melama dlho pozerala udivesá za nim, 
potom čítala: 

„Willst Welt und Menschen roeht versteb'n, 
íjlnsst Dn ins' eíg'ne Hen Dir seh'n, 
Willst Da Dich selbst recht kennen lemen, 
Mnsst Ba Dich ans Dir selbst enifemen. 
Wer sicb beurtheilt nnr nach sich, 
Gelangt za falschen Schlflssen — 
Du selbst erkennst so wenilŕ Btch, 
Als Dn Dich selbst kannst kasaen.*^ . 

Blelanii vypadla kniha z ruKy, i Uboko 
sa zamyslela. 

Jak dlho Mehinia v hlbokých myšlien- 
kach ponorená nad barňonovou knižočkou 



Or«t, olífá«kotiý éat^pld. 



[fe S. Í«t7. 



»^y \./->w/\^ *•% 



ft<ÍpMl Bí0pC)hiHité dtáfas to ani Mtnft 0(»nala ; 
iba keď ju m9í jej mamlaba 2 dúm prcíbrala, 
pti wi 8a potftaviae s ton pozaátnkoa : 

i^Ťak eenfá moju knihiiy môj pdtia4 na 
ZMW? A<ih» dokfe n«om(ffieti« Jedinej tebe 
woi fi«y deéni m^ja, teiila, a ty hšMei moju 
kiiibtti mifhe abojlňovaného básnika o zem^ 

„Nebnavaj sá^ mamiaka; aehodíla mm 
JQ, ona itii typaéía.*' 

„MA to neébMlivosft Takd knihu do 
prachu pustit)* 

«Počuj, čo aia mi stalo. Siita soím. satú 
9 naran yyobovatelant/ 

„Bývalým." 

nib tei s« ma pýtal, ktotf '\» Mj bá- 
snik ? Ja s#M mu ukáaala ttiajtt uteienA MU 
iiil, aiamMikat a vysv^äíla, jak<i^ sa oaa do- 
celfl. na teba. vzftihn^e.^ 

„Niav « Hud^ t<^ nc^ý ú£iaok na tote 
hrubiana? Dostal rešpekt pred nami?^ 
' ' pNemjitifanv . Hovoril, že au to veru na- 
hliadu, it nebol súcim éto takej sfériči»ej 
rédíay«." 

„Tb «obot vždy vediet.^ 

jjt^hé radí, aby si tento vcvdflc pra^ 

Dcéra zodvihla knihu a maitka napnuté 
čítala vefžflB osnafrný. Čítala, ba dva^ čítala 
tňrk^ m petami sa tak, jako prv^deára^ hlboko 
smnyBUta. 

Deaf pa dlhtj prestávke taátootnyafaie 
dwila.: 

^Peavdtt si nalay Acéra tm/Aí že* si tá 
knihu zahariila^ Kteirá' knikai taká feoMcnsty 
v sdmabsálnge, tá neiiie hodná, laôho." 

A kniha válala sa y prachu. 

MattDi i dcént vytrhol z. hflnkéko za- 
myslenia výstrel, v blízkom lesíku s&vznejáei. 

^fa aaatiNdifr UQfioai Chv má preca 
pravdu. J«1r) xábavy a vynaenia, ýaha^ paasie 
sú najlepšie na drete ! Knihy lea trápia mysel 
a srdce človeka. Meľania moja, už to i£ho 
nevydržím, musíme zase trochu sa vyrazit, 
musíme do Fešti; Dnes nás* navštívia Szir- 
mayovci, sMdmb aa. dohovorimé. Zabúchame 
Mt Ttetky |íro(ti.venatvá a omrzIoatL Bfivadlá, 
koncerty, cirkus a kúpele: to je žmt pre 
náa: fn » tejt» diece dMinskaj čkuv^k na 
iándni ku aatofialía'* 



„Tetaz pAjdem v ja, mamáí Ar«(bá, s vami. 
Mae sa ešte tak máiío vidiet d€«Mlo. Afii 
iMrríeia už, jako 4iv»dlo vyzerá.^ 

„Dobre, d^ibre^ dťalvý anjel m^i Dost 
toho budeš ma£; ešte t/^ všetka i aunuješ^! 
Ale podtoe, atec aa vráfi a Aladár snáď už 
bude hfi«ový s lietom*'^ 

„O poi hodinku aedrta rodina taae po- 
broiliade. Pán Tottáši ^tft aa- z pofovaiky 
celý naractovaný, bo takého^ pekného zajaca 
eáte jakfiv aezaatririH^ jaha letáz. Aladár 
predložil pdoie do äata aai^rfaafaý liat m 
pána durektarat a pŕá^e bá^ ifla( započal, 
keď sa dvere otvorily. 

Ifitú sá opovážil rbšif sadenie vzácnej 
rodinnej tady? 

Bete to vyplakaná ckyžarár KttiHkd, ho- 
tová na cestu. 

„Jbídc^ sa opovažuješ náa qbfiažavaf?" 
zkrikla na prichodiacu pani. 

^Milostivá padiir prišla sem sa za službu 
podakovat Nechcen tu byt #il minutý viaoeý.^ 

„Ty nevdačaá. £áte tí nente vypovedané. 
Čakajú až na teba rad pri j de/ 

p A pre jakú príčina sa ti slufiba » nás 
tak zprflcfila?^ pýtal sa pán Tamáš. 

„To pán Aladár vieľ* odpovedala ašt^ 
pacne chyžná. 

Na tie slaf á vypadol Aladárbvi Hat z ruky. 
Pá0 Tomáš vypustil kotúč dymovým hite tÉ M a 
oblaku podobný, z úst i z nosa. Melánia aa 
zapŕlila až po uši. Maitka ale sfa Ivica vy- 
akuMEíla a vypiakunú cbyžirii vyaauäkovakk 

Katinka zmizla. Pa^i Melaniaí . aárikt 
Dcéra uiekla^a plačdBi do s^mj^ chyäe. Ala- 
dár prisahal sa matke, že sa oil Katiaka nw 
kdy ani vlúdne neprihovorif,. že Co' všetko 
len od vydiévatela pochadí, ktorý sa chcel 

pdilBtit Bft ňoiB. 

A jakože by matka' synáčkovt neverila? 
Naložila pánu laanželovi,. aby s vydiévatďoit 
h«ed ur^il poriadok; a Katinkou ža ona 
poriadky poi<^; Aladár ale aby vypravil 
posla i so z^iaoott do aiesta k direktorovi. 

YychDvatel odišiel. 

Katinka aostafai. Ťažko jui bok> adržaá, 
ale dvoje nových šiat, podvýšeníe platu a tem 
slub, že Aladár nesaiie ani ku poariet na hu 
viacej, aaadne to petom^ vypdaobilo. A pa«í 



č. 8, 1877.] 



Orol, obriskový cj|jiopi& 



9? 






Melánia by bola iieviem éo ^betorala za čest 
svojho domu. Radšej čokolvek podvtúpif, lež 
klebetnú chybná zo slu/by pTe|)usti( volila. 
Jaká by to bola haiba a potupa pre jej ba- 
ronský pôvofdl, keďby sa svet doznal, že jej 
pán syn po nehodnej chyžnej bodii okom. 

Susední Szirmayovci prišli a pani Me- 
lánia zabudla na migrénu i na všetky omrzlosti, 
bo sa jej podávala prfležitost robif plány 
a nimi na cestu do Petti. 

Celý týždeii prešiel a Aladár nemajúc 
vycbovaAela, ztrávH ho na potovaCke s otcom. 
Pani Melánia mala zase len dve veliké sta- 
rosti. Synovi boi treba vydiovatel a dcére 
spoločnica. Kei ncdávM Ssirmayovci boli 
na visite, mala slečinka jejich HermiM so 
sebou i spoloäntctt; bez toho nesmela ani 
Melánia zostat. Szirmayovci nesmeli nad Vol- 
gyeaovoami vývodiC. I^iam, jako sa vydiovatel 



dostaví, musia aa pokroky p^robit k opatreniu 
pre Melániu potrebuj spoločnice. 

Otec so synpm z poľovačky sa riavrátiU 
a vychováte! sa doi^taviL Poslal hp direktor 
a on doniesol i list od nebo. Upravili ho 
priam do jeho chyže a poznamenali mu, že 
bude zajtrajšieho dna panstvu predstavený; 
svoje listiny že má oddaf pan3tvu k pre- 
hliadnutiu. Aladár nemohol sa zátwt, aby 
zvedavosf svoju neuspokojil a priam privítal 
vychovateľa v jeho chyži. 

A rodina zasadla, skúmajúc svedectvá 
nového vychovatela. Všetko bolo v poriadku. 
I Aladár tvrdil, že sa mu nový vychovavatel 
páči. Tu prizrela sa pani domová lépsie krst- 
nému listu VychovavateTmu. 

„On je sedliackeho rodu, on nesmie moju 
baroDskú krev vychovávať. To je hrôza!* vy- 
kríkla pani Melánia. 



(Pokračovanie nasleduje.) 



-PÔ'g*'C>^ 



Rajéo Nik o lev. 

Povesí od Jozefa Belly, 
(Pokračovanie.) 



IV. 
Boj pri Diurdeve. 

Hoj, nevedel Hajduk v horách, 

Čo v noci dunelo, 
On nevedel a dunenie 

Riec( mu nevedelo. 
Celý súdny deň sa robí 

V Díurdeva okolí. 
Nejednobo viaq šuh»jkA 

Hlávka oezabolí. 
Zem skropená krvou lud^kou 

Od streľby sa ztriasa^ 
Den je mračný od chmár dymu. 

Noc sa obňom jdsá. 
Pri Diurdeve boj ukrutný, 

Bitka zúri velká: 
Rus sa 8 Turkom b>je krutfi 

Pasuje a nelká. 
Tretíraz u/ slnko vyšlo - 

A nič rozhodného: 
Jedno vojsko udatnejšie, 

Lepšie od druhého. 



Ibiai jako mCuy st^já, 

Turek neustúp ; 
Obom stránkam ainrC je milaiat 

Lež nectQá p^tiMpa.; 
Tak nž jeAM céfsC poäril -- 

A hufldf na vífazn, 
VítaaoT |MHÍi«hajáci 

Zase len odram. 
Darmo tri dni a irí noci 

Hynú biva detí, ' 

Výhry ešt» ani íedaým 

Slniečko nesvieti* 

Tu raz v čelo svojich stai>e -. 

Sojmonov brdiiWi 
Za cára i viem Umiftv 

Umriet napomína. 
Tým z^a hlása IshfQderb^, i 

Poliak pqtutówí : 
„Za udalno&t tBJ Mahi|ie4tt, 

V ňom život blažený}'' 
Ä tu z jednej ^bnrráh I" zi^vzmie, 

Z druliej. „AlU*!^ «ra»y,— 



68 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 3. 1877. 



A boj sa len teraz začal 
Rusov 8 MusQJÍmaDy. 

Delá zhrmia, trú^y zvreštia 

A bubny zahučia ; 
Jako 8i| inríe po junácky 

Jedni druhých učia. 

Celé radj 6d kul padlý, 

.Celé od l^oclákov, 
Celé počnú ustupovat 

Palošom' Kozákov. 
To krest^nom ducha dodá, 

Teraz sa pochlapia, 
neveriacich obkolesia 

A do klbka lapia. 

Krev sa valí potokami — 

Moslemín sa bráni, 
Lež vidiac, že neodolie, 

kadial môže chráni. 

Už sa delá Rusom v rukách, 

I zástav chvostiská, 
Turek cez most na Dunaji 

Do Bulhar sa tiská. 
Iba jedon oddiel jazdcov 

Z karabínov páli, 
A bojuje po spartánsky, 

Bárs je húfik malý. 

Ti to priechod Turkom diránia. 

Vnuci Faraóna, 
S tými ešte práon majú 

Molodci oé Dona. 
Piky lámu stepy deti 

y prsiach Afrikancov, 
A Egyptčan ostrý kyodžal 

V záporoiských branc(^v. 

Lež pluk Donoov, bárs sa prvô 

Dneska v boji cvíéf, 
Kým sa mu len jedon splera, 

Vdetko bije, ničí. 

A keď zničf, kone popne 

A dá sa do cvalu. 
Bežiac prijat od zkúseilých 

Kozákov pochvalu. 
Boj sa skonal. BcgiMom len 

Havrany kvákajú, 
Osadftíci do zpálených 

Dedín sa vracajú; 
A Dunajské šfrym svetom 

Tea chýr nesú Vay: 



Že Rusi, bárs počtom menší, 

Tuná zvftazili! 
A chýr krajší ešte chýria 

Obranci Diurdeva: 
Že k vítazstvu moc pomohla 

Zpráva Nikoleva! 

V, 
Požehnanie. 

Čas už tak zvkných preehodí psích dňov. 

Prichodí kosba druhých sien, 
Úpeky hrozné od viao sú týždiov, 

Neznesné sparná deä po de&. 
Dáždá nepadlo temer od Jána, 
Zem je suchotou celá zopadani, 

Zakrpelé, zvädlé mládze, 
Ba žabky v vyscblých bahnách zdychajú, 
Mlyny na menších riečkach stávajú. 

Čo jich voda hnaC nevládze. 

Nebo sa zmladí, bielušké chmáry 

Hodrú zjarabia oblohu; 
Jarabosf v äemosC zas sa pretvárí, 

Zmena prevádza úlohu. 
Prší, mrholí, prší vždy viacej, 
Až sa z čierňavy, pŕšku nosiacej, 

Naraz hrozná zpustí Icga. 
Zjasá sa, blýska, rachotia hromy,. 
Bijúc do skál, vôd, párajúc stromy, 

Až — búrku rozženie veja. 

Šuchotá, búrka, veja prestala. 

Príjemný, milý nastal čas; 
Obloha mračná jasnou ostala, 

Slniečko mierne hreje zas. 
Tak, jak po chvíli zlej dobrá býva. 
Za dobrým zlô sa v zápäC dokýva, 

Po žalosti býva radost. 
Všetko na svete časom sa mení, 
Všetko ramenu podlieha zmeny: 

Toho všedných príkladov dosC. 

Vody Dunaja kde podmývajú 

Brehy Rusčukskej roviny, 
Rovinou domky sa rozkladadajú 

Peknej Vilová dediny. 
Kraj dedinou voda hučí mutná, 
A pri vode vŕba rastie smutná, 



č. 3. 1877.] 



Orol, obrázkový čftsopis. 



69 



A pod vŕbou stojí žienkai 
A pri žienke, jejž meno Uliana, 
Jej dcéruáka, mladulínká panna, 

Šumná, iumnuáká Marienka. 



„»«»>«»», Marka, Mariika moja! 

Srdce moje, poklade môj I — 
Že zlosti sveta nás nerozdvojá, 

Ja dú&m, ty y dôvere stoj! 
Ja ani tu žif, ani do neba 
Nechcem, anjel môj, nechcem bez teba, 

My žit i mríet máme vedno; 
Bo jskby lós nás dák mal rozlúčiC, 
Nuž ma len skoro musí umučiC 

Žitia jarmo tažkô, biedno 1 

Nemajú líček tvojich ružových 

Rty sa Istivé dotknúC vraha; 
Ni ústok prijať zo malinových 

Slastný nápoj lásky blaha. 
Divé tyrana zraky nesmqú 
BhžiC sa v leskách, ktoré sa stkvejú 

Z jasných zrelníc tvojho oka; 
Nesmie anjelskost tvojej postavy 
PritúliC k srdcu ruka ohavy. 

Divého neviny sokal 

A var by slúžka čierna harému 

Vlas ten vranný strojevala, 
Ktorý diefatu matka svojemu 

Dosial plietla, predidaJa? 
Var driečik útly, nezvyklý na to, 
V puto by múdra putnala táto 

Rabkyňa baáovho raja? 
Či v hrách ohyzdných, tancoch Nikloje, 
Majú nožičky zničit sa tvoje? — 

Nie! — Radnej zhynieš ty a ja 1 

Porekadlá: kto stádo, ten škodu, 

A kto má deti, že má žial — 
Tá drahá čiastka Bulharov rodu 

Týka sa najviac i najdial. 
Bo ked Bôh sverí Bulharke syna, 
Už ju pôrodu nazve hodina: 

Mat hajdúka lebo raba! 
A majúc dcérku spanilolícu, 
Tak chová slabú len holubicu 

V moc sebavôle jastraba. 



Oh, a takouto, var, holubicou 

V klietke záhubca neviny — 
Oj, var, bazovskou i súložnicou 

Má poklad môj byt jediný?! 
Mariena moja na to vyjst mi má?! — 
Nie! — Nevinnosti Bôb padnúf nedá! 

On nás z rúk zlosti vymôže! 
Odvráti od nás snáď to prst Boží. 
Ja verím: Bôh viac že nenaložf 

Na jednoho, lež sniest môže!'' 

Takéto prúdy jazerom citov 

Lunia, vlnia Ulianiným; 
Myšlienok orkán silou rozvitou 

Zatriasa duchom vdoviným. 
y takom si stave hladí na dcéru. 
Na jej vzáctnostku najvätšiu, veru, 

Na jej všetko na tom svete. — 
Nádej 8 pochybou v mysli si sedia, 
Trampoty ruže líc mraštia, bledia 

Ženy ešte v žitia kvete. 

„Marka, prievozník dáko nechodí,^ 

Prerečie k dcére Uliana, 
„Mne sa prevážat samej prichodí. 

Čas je! Vieš, kde^chcem do rána.'' 
„Ale, mat moja, čože myslíte? 
Jak vôd čujete, vztek jich vidíte! 

Či ma chcete osirotit?! 
Ved jedna vlna nelútostivá 
Sta vietor plevu čln vám rozkýva 

A v hrob vodní môž vás sotit!'' ' 

gNeboj sa, dievča! poruč ma Bohu! 

ísC musím, aspoň bych rada, 
Pop našu musí schválit úlohu, 

Nás jeho má riadit rada. 
Bez požehnania popa, porady, 
Podniknutia sa nedaria rady, 

Zvlášt jakô pred nami stojí. 
A preto idem vo mene Božom, 
Ved proti delám svet chodí nožom, 

A kto má obstát.Iobstojí!'' 

Poručiac dcére do jej návratu: 

Čo si poäat, jak robit má, 
Poľúbiac v čelo Marienku zlatú, 

Rovným krokom na čln šedá. 

10 



70 



Orel, obnizkový časopis. 



[Č. 3. 1877. 



— •^-^ y\,-.-\_'"^^ '"*^_ -w ^.•- 



A túžby žízeň idúcu basit 

Vidno už vcalom s prúdmi zápasil 

Sta raz Kláru z Vyšehradu. 
Až sa trápne ku cielu dostane 
A so bajovcom lahkým zastane 

Zrovna ku kláštora sadu. 

Bo za vodou na brehu vysokom 

Osamelý kláštor stojí. 
Pod kláštora od vody oblokom 

Pop sa Milen dumou kojí. 
Z oka jeho tajná veštba hladí, 
Zachovalosť obličaj mu mladí^ 

Bárs už Y dávnych patrí rady ; 
Iba že vlas jeho hlavy, brady^ 
Bielučičký jako sniežik mladý, 

Ľahko jeho vek prezradí. 

Do vršku sadom smelá vdovica 

MSkkou pažifou si kráča, 
A jako často slzami líca, 

Teraz rosou nôžku zmáča. 
„Nikolevová, vítaj, ztrápená! 
Čo k nám tvoj teraz príchod znamenáš* 

Mních ju zazrúc privoláva. 
A ona plavbou, chôdzou zdychčaná. 
Bozkajúc niku starého pána 

Vydýchne si a rozpráva: 

„Prečo k vám idem: čože by bolo V 

Syna, viete, som ztratila, 
Muža, v hajdúkov čo šiel mi kolo, 

Vravia, tiež kulka sraziia; 
Nič viacej nemám, len dcéru jednu, 
I tá má mater úbohú, biednu 

Nechat a ísC do háremu ~ 
Nuž tu prichodí mne hriršnej stvore: 
Lebo v zúfalstva vrhnúť sa more, 

Lebo vyhnút tomu zlčmu. 

Dnes na obed mi obce predstata 

Basovú mienku oznámil: 
Že ilcéra v harém má mi byť vzatá, 

Jej zrak Aliho kdes zmámil. 
Lež ja podTahnúf nechtiac tomuto, 
Hodlám i s dcérou ešte noc túto 

Utekať do Valáchije. 
A tak, prosím vás, o požehnanie, 
I vaše v tejto veci o zdania. 

Či to slušnd, radno mi je?^ 



Vypočujúc ju: „P^moz nám, Bož«!" 
VzhliadnÚG k oblohe vzdyeká \luae, 

„Bo kto, krém teba, nám i ^pomóžet 
Zmeň bittdosvet, premeA zloéM* 

Proti trízneniu zvierat v Európe 

Tvorí sa SjMlkov loopa, ftn kopc^ 

V tom cit ludskoftti vyniká — 
Proti trízaema ludí v Tur^kv, 
To by škodilo záujmon), vrecku. 

Nechceš' spolčiť — politiku! 

K ochrane raje kolko fermanov 

Turka cháni už vydali, 
U vierolomných ale Osmanov 

Na papieri len zostaly. 
A Európa, mať spravodlivá, 
Na to sa všetko Ihostajne díva^ 

Bo tak politika radí. 
Na Algír pozor, Kytaj, Indiju! 
Raju nech trebárs Turci vybijfú — 

To vlád zásadám nevadí!** 

„To politika tobo súo vinná 

S Turkom bude v pokrevnoati ?•* 
Tak sa chudera zpýta Ultfia 

V úprimnej svojej sprustnosti. 

„Je ver pokrevná, a nie tým samým, 
Lež vôbec všetkým vzdelanoznámym 

Národom a zvlášť jkh s^ve. 
Je to rodina, svetobohyQa, 
Jej sa svet žezlu kgjrí, ao^ýna!^ 

„A kto je tá pani práve V* 

„Ináčej cítiť, inak hovoriť, 

Inšie myslieť, inô tvoriť; 
Sebectvu k vôli chrám cnosti boriť; 

Slávu potupou chcieť korit; 
Pravde šalbu dať za úradníka; 
Nevinnosť karhať, chváliť hriešnika; 

Blaho v kraj hnať nešťastníka; 
Úlohu hrať dobre podvodníka; 
V ovčom rúchu vlka ukrutníka — 

To zo vie - politika* 

Ale dosť o toOB^ náš siu^ je itý\ 

Lež teba o tomto ueit; 
I tak sa díia už kioiiäa. hodiRy^ 

Treba sa Bám teda lúčst 
Len ešte, vyplň v6ľ« sa tvoja, 
Nech že ťa slová tMJe ozbffoja 



č. a. 187t.] 



Orol, obráikový «aiopÍB. 



71 



Ku tvojej tažkej úlohe: 
Žehnám diéle, k Mfiios ocHiodlaná, 
Teba, dcéru, B6h daj, ste 4o r^iui 

Na svobodnej stály nohe! 

Jestliže Pán Bôb však utrpenia 

Kalicha Ti«i wiadH plt, 
ZAimého diBla Jak prevedenia 

IMlko Ba vám pretrhne nit: 
PrijtDte tiei vdáňne, v tom povedonaí, 
Že je Hospodin o tom vedomý, 

Že to jeho ďvätá vôIa, 
A že on často k výhre skrz strasti 
A. smrtonosné ponad priepasti 

Ľudí k sláve vedie, volá! 

Dôvera v Boha je liek nebeský 

Zvlášt v smutných chvíľach života: 
Čí keď nás vlastnie súžia poklesky, 

Či nás sveta mučí zlotá; 
Je správca duše, ktorý k pokore 
Vedie nás v šCastí a v nehôd sbore, 

Mužnosf nám v pomoc privolá; 
Je štít výborný žitia, pavczal 
Nech sa kto v jakom stave nalezá, 

Ňou v pravom smysle odolal 

A veď, čo slávy v svete má mena, 

Nikdy fahko nepríchodí: 
To požaduje potu, sĺz vena, 

Nevinnosti krvobrody. 
Čo ľahko prišlo, to Tahko ide!. 
Nezr^aj rolu — bodliač ti zíde! 

Bez práce ani koláče! 
Z obetí sláva zíde i zkvitne! 
Po žertvonoci i rodu svitne 

Slávy deň z neba pavlače! 

A čo je sláva? — Hodnosti, rády? 

Zlato, perly drahocenné? 
Junáctvo? Vedy velké poklady? 

Z predkov slávnych pochodenie? 
Pravé užito — i to je sláva, 
Opačne ale kliatbou ostáva. 

Slávnym môž' byí veľký, malý! 
Sláva je: blahozvečnenie seba! 
Syn jej: pravde kto verným je neba, 

Či ho svet tupí, či chváli. 

Syn tvoj i muž tvoj tiež sú obete 

Za slávu svoju i roda, 
A jak vy a dcérou asnad padnete, 

Bôh vás tiež v tých počet dodá. 



V počet pravde padlých nevinností, 
Ktoré časom vyzovň z výsosti 

Pomstu na zlosveta deti! 
Bo, keď miera zlosti sa dovŕši, 
Dovŕšená zvráti sa a zprší 

Na týchí čo otročia svety. 

VrchnosC neuctiť si spravodlivú 

Znamená sa Bohu spierat; 
Tyranstva ale vládu zlobivú 

Sláva je ničit a stlerat! 
Spravodlivosti česf, chvála večná; 
Krivde kliatba, hana nekonečná, 

A pomsta tá najhroznejšia! 
Preč mračná krivdy ! — volnost nech svieti ! 
Bôh hlasom volá osvety 

I každá duša ctnostnejšia. 

Tak vyhni, obíď, jak môžeš obíst 

Tyranstva osídlom, drahá I 
Lepšie volnému suchý chlebík hrýzf, 

Lež lahôdky v moci vraha. 
Svoboda zlatá, nevôľa kliata, 
Svoboda blaží, nevolá máta, 

I trízni ducha i telo! 
Preto za blaho tvoje i dcéry 
Pokús sa v mene Boha i viery, 

On snáď vaše zdarí dielo." 

S tým vo súmraku vdova odchádza 

Mocným slovom posilnená; 
Spoluútrpnost ju odprevádza 

Sriebrovlasieho Milena ; 
Útrpným citom, ľútostným okom 
Sprevádza ju on až k rieky tokom, 

Až kým mu zrak dovoľuje. 
A po citlivom tomto ľúčení 
Nad losom vdovy porozžialený 

Ešte takto vy cituje: 

„Rod môj, dlho fa ešte nugú klát 

Turkov polmesiaca rohy? 
Dlho cudzinec zkazu ti má stlat, 

Um tvoj putnaf, ruky, nohy? 
T)lho v otroctva jarme máš tahaf ? 
Dlho bič zlosti teba má šľahať 

Odrodilých tvojich detí? — 
Dokým nepoznáš, národ môj, seba, 
A pyramidu až k výškam neba 

Nevystavíš si z obetí!* 



(Dokončenie nasledujt.) 



lO'" 



Orol, obráikoTý eaaopli. [t. 3. 1877. 

Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. 

CeBtoi^Biié náfrtky oil Laskomersiého. 
(Pokm£ovuiIe.) 



Od Eošeca niesli sme sa meravé cestou 
dolu do Teplíc a odmerane hore Váhom ; no 
viezli Brne tta i jako India svojej vôle a roz- 
maru n^prv bore vodou a bokami sem tam. 
Aby sme opakovaniu 
prekonanej už púti vy- 
bil, pokračujme v opise 
cesty z Eoäeca nadol, 
ktorú sme len o ne- 
kotko dní, vraciýúc sa 
z Pružiny, vykonali. 

Na pravom brebn 
Váhu ekvejú sa z daleka 
a pútajá pozomost ce- 
stovateľa skvosné búdy 
Pruského. Tu sídli bo- 
háč a chýrečný hospo- 
dár gróf Eoenigsegg. 
Neďaleko poniže Eo- 
šeca leží Hlava, tiež 
úhladné mestečko s 
peknými domami. Z ďa- 
leká pozorované vypí- 
najáce sa stavisko je 
štátny žalár, určený pre 
zločincov, na mnoho ro- 
kov odsúdflDýcb. Mladý 
lekár sdeli) mi, Že jich 
na tento čas ubytova- 
ných tam má byC ďaleko 
vyše 400. Só to veselí 
kompani : podpalači, 
vrahovia, zbojníci. Vy- 
soké stavisko s prísluš- 
nými budovami, strá- 
žené vojskom, ohradené 
je múrami a záhradami. 
I pekný kostol je v ob- 
jeme bradu. 

Hrad prežil tiežjako 
všetko, čo staršieho jest, 
rozličné osudy. Bývali 
v áom až ďo časov cisára 
Jozefa mnísi Trinitári, 



a mali tu, jako sa povedá, prvý kláštor, tik 
jako Piaristi v Prievidzi. Medzi inším éloboa 
jich bolo lapených kresfanov, tureckých otro- 
kov, Bbieranými almužmuni vykupovaĹ Tak 



Orol, obriskový íasopti. 

lilá bol tiež V äpanielskn pomocou takýcbto'ale deje tohoto hradn ídab^jd eMe o moc 
mníchov cbodák, od Ty8(Aej ätaclity záporne- . <fa)t>j. 



nutý Cerrantes od Saracenov vykúpcDý. za £o 
potom napísal satyríckébo Don Quixota, na- 
mereného oproti drevenom obyéajom ôpaniel- 
akej älachty. 

Divná Ba to teda stala priemena so sta- 



Kedyfii volala sa vraj Dlava Levou, a 
síce za krála Ľudovíta I. okolo r. 1S85. Za 
Matiáäa králá dostal dwrom hrad illsvský 
Blažej Ma&r za jeho verné slulby, pri ebore 
čierneho plnku konané. Tohoto dcéra vydala 



vlakom ilbivskäio bradu, ktorý bol pôvodne [ sa vraj za junáka srbského, Pala Kneza (Ki- 
ka tak vznešeným cieloiD venovaný. Nažjniži), toho dnbaja, čo Toikov doma mečom 

rfibal. Bol to teda tu- 
reckým„Honot)deroni,*' 
jako teraz menoje sa 
stroj v papierňacb sá 
posekanie ránd. Po- 
zdejäe preíla Dlava 
zase na rod dnlhý, ale 
tiež juhoslovaDSký, O- 
strožičov, z Horvat^M 
poSlých. Tito naii bratia 
Rorvati Čafito osadzo- 
vali sa medzi Slovikmi, 
tak:E«levie,Festetič, 
Harkovič a iní; rodina 
Horvát de Gredec za- 
ujala reiké panstva v 
8pi6i a ^ŕiii, ktoré 
preSly pozdfjSie na ro- 
diny PaloČajicb, &yr- 
majoTcov a Harí&íich. 
Prichýlme sa nazad 
ku predmetu. 

Ostrofií, majitel II- 
lavy, dal sa naklonit 
Petrocimu po dlhej 
práci ku sprisahaniu 
oproti cisárovi Leopol- 
dovi; následkom íoho, 
aby Život zachoval, zu- 
tekal. Hlava pripadla 
Mtn. Ďalším jeho ma- 
jitelom bol gróf Chr. 
Breuoer, potom prímas ' 
Juro Szécsényi a tento 
pretvoril r. 1692 hrad 
illavský na kláátor Trí- 
nitárov. Vo vojnách Rá- 
kócovských musela II- 
'■ láva mnohé drancovania 
I preniest. 



7* 



Orol, obrázkový casopU. 



[t 1 1871. 



VýikA nitd hladinou mora jt 116 siab, a 
síce v illavskom hostinci^ kde som znamenité 
gr. Ko^nigseggské pivo pil. Kotlina okolia illav- 
£fcého pozostáva z novotvoroébo pieaočníku 
(oeogen) a pri Váha z nánosu. 

Z Illavy preéli sme dal^ Klobuiice, kde 
býva zemänská rodina tohože meoai ďal^ 
obec Prejtu. Povyše obci pri ceste stojí cha- 
trný dômok s vefani významnou osobnostott, 
jako to sám nápis nad dvermi jasne a zre- 
telne [MHikaEuje. Je to sídlo Vajdy cigáň* 
akelio^ ktorého moc a vláda rozprestiera sa 
po blÍKkycb a ďalekých cigánskych kolibách. 

V jak jirokých medssach Ysyda svoju poten« 
tátthu vládu na javo dáva, či svojho Ambas- 
apKievm i pri carihradských konferenciách za- 
stúpenélio má, to vám zradif nemôžem. Zo- 
vniutornost tohoto vladárskeho bytu pouka- 
dsuje ovsem na skrovnú mysel a ešte skrom- 
nc^iu civíUistu svojich obyvatelov. No, pa- 
mätaé je to preca. Za Prejtom nasleduje 
mestečko Dubnica, kde hlavním majiteľom 
je rodina Siná, rodina to, ktorej otec, pôvo- 
dom Qréky vystaviC dal oproti Akropolisu pri 
Attiae (Athene) za 30.000 drachiem pekný 
hvezdársky palác. Jako tam tak i tu a inde 
v jeho rozsiahlych panstvách videt boháča. 

V Dubnici pekšé sú jeho sady. 

No, ale nie len barón Siná, nie len 
Koenigsegg, ale i druhí, ku pr. Pijaček, ho*- 
nosia sa samo v sebe už v peknom okolí 
krásnymi záhradami a parkmi. A ľud po- 
spolitý tiež kráča za nimi, ozdobuj úc role 
ovocnými, v radoch sadenými stromami. A 
to jedno k druhému dáva celému i tak za- 
jímavému kraju tvárnost velikánskej záhrady. 

Dubnica bola majetkom, ba i bývaním 
známej mohutnej rodiny lUésházoYskej, a ka- 
štieľ dubnický bol krásou, jako i sbierkami 
vehlasným. Illésházovci vymreli úplne. 

Oproti Dubnici vpadá pri Nemšovej, kde 
sa práve toho leta toľko pútnikov utopilo, 
do pravého brehu Váhu z Moravy cez hra- 
ničné Karpaty predierajúci sa potok Vlára. 
Touto dolinou zamýďajú železnicu uhorskú 
cez Trenčín hore Vlárou s moravskou tratou 
spojit 

Niže Dubnice, asi na jedno, streienie od 
cesty, leží stromami ukrytý majetok Prílesie, 



korón to rodiny Prílefikýoh, z ktorej JedDH 
Príleský značnú ulohu zastáva jako pri ane- 
movne vyslancov, tak pri ddiegáctteb. Pa- 
mätám sa na tohoto Tadk&» asaad uz i tafte, 
bľadébo šuhaja, keď filosOfické atudia konal 
jako komilitista otcov Piaristov na lyceume 
tehdajšoan vo Vaeove. Bolo to v r. 184ô— 
1846. Hla, kam sa t^raz Tadko z ukrytého 
Prílesia vyhrabal 1 

Po chvíli priredikali sme sa do obci 
Teplá, kde sa od Trenčianskej hradskej cesta 
na ľavo, ňa juh do Teplíc odráža. Na pahrbku 
pri peknom kostole vykuká fara, kde šľa- 
chetná slovenská duša nad svojim stádom 
bdie. Tu v Teplej opustili sme širokú, vý- 
borne udržanú hradskú a fahali sme dolinou 
do lona očakávajúcich nás bučinou porostlých 
hôr. Cesta od Teplej po Teplice vysadená je 
topolami a vyníma sa znamenite, malebne,, 
neveľkou kosom vedená rovinkou. Zo všetkých 
v úsrety došlých predmetov zatváraf možno 
na blízkost zvláštnych, na kultúru i)Oukazu- 
júcich predmetov. Neprešla polhodina a vtiaMi 
sme do Teplíc. Príležitost nechali sme v prvej 
krčme. 

Čo sa kraju a položenia Trenč. Teplíc 
tyče, upomína ma na Sklenné Teplice. Pravda, 
je to len jakási podoba, ona sa tým viac 
tratí, že dolina Trenč. Teplíc je priestran- 
nejšia od tejto. 

Z krčmy šli sme pešo. Za dakoľko men- 
šín došli sme do poriadnej ulici; napravo 
od nej vedie pekná cesta nahor na známy 
Machnáč do stolice nitranskej. Kúsok stranou . 
od ulice nad touto cestou leží vojanská ne- 
mocnica, z priečnych brvien a tehál vysta- 
vená. Dakoľko obecných vojakov hralo sa 
v karty pred nemocnicou; myslím} že si roz-. 
háňali dlhú chvíľu. 

Peknou širokou, stromami vysadenou 
ulicou kráčajúc boli sme dakoľkoráz (v dobrom 
smysle) prepadnutí, keď nám 80, 100 a ta 
vyšie 200-krajciarové hospody ponúkali. My 
šli sme stále pevne jako múry hradné do 
srdca, vlastne na námestie, a tu videli sme 
tak kúpeľné jako hosťovské, ozaj kalavoé 
byty. Hostinec je skvostný. Bozumie sa, že 
je tu všetko dľa vkusu kvetinami, kríaky a 
rozličnými ozdobami vystrojené. 



c. 3. 1B77.] 



Orol, obrázkový časopis. 



T5 



' j^ >- -/-^--^ 



Kerf sme sa krfžom krížom poprechodili, 
iéti sme zadftm alicou do parku, kde pod 
molHí inými Kpanai (r pozadí )e Iflka a ra 
hnitý) hrala hudba. Tu prechádfcalo sa hojne 
obeeenstvo. Trrdo sme odpočívali, a síce na 
železnej lavici, na slnkoni rozobriatej liatine; 
sedeli «ie teda teplo i obzerali obecenstvo. 
Toto }t z éobrcy čiastky domorodéf to druké 
je 2 UoroMy, Čiech, Praská^ Nemecka, Sltes* 
ska ; hodný počet vídať bolo Poliakov^ Yolačo 
aa i z Ruftka aeoi zaf^lietlo. PoUaci au vše- 
verni navitev^vateUa kápelov a spoločnoatí 
kartových jako pred, tak pod Yoielínin) (sid> 
coQJunitioae Y^a&eliniana, jako ame sa to 
učili) a za Veklimm. Podajedni z Poliakov 
vy^šali sa i v národnom kroji. Okrúhly si- 
rácik na krátko atribanqj hlave> široké puU* 
dery v sárach a kaftan, cifrovaným opaskom 
stiahnutý, moobému dobre slusaly. Barvabru- 
naatá šiat z ďakka tak sa vynímala, jakohy 
sa ákoricový klát |xohy koval. Chlapi to boli 
napospol švárni* 

Tu mali sme čest síst sa a príjemne sa 
zabavit so zdvorilým račišdorfskýni pánom 
farárom. Škoda, že rozhovor len za krátko 
trvat mohol! 

Prechádzky kúpelne sú dlhé, vystupujúce 
až vysoko do hôr, kde rozličné búdky a tie- 
navé miesta, ku odpočinku určené, rozložené 
stoja. Navštívili sme i vodoskok v jaskyni 
pristrojenej, plným prúdom zo skaly sa tla- 
čiaci. Nad jaskyňou v úpätí hory v zelenom 
ukrytý velmi čarovné vyníma sa v slohu škót- 
skom stavaný bttdtínok. Vracali sme sa po- 
popri divadle a dfhom bazáre, kde v jednom 
edťfíele ^irion, v druhom noviny k zábave 
ebecenstva na pohotové stoja. V čas planej 
cbvfle možno sa tu prechádrať a tančiť. 

Zapráäeirf, vypotení, chodením zunovaní 
vymeniff sme si karotky a vstúpili do kúpefov. 
> Za 90 fcf . dostali sme každý osobytnú, po- 
riadna pristrojenÄ, bábami zaopatrenú vaiu. 

Ked sme sa vykúpali, hnal nás žalúdok 
do spomenutého nž híavnieho hostinca. Jie- 
éilbAi vlaatne jiedálne sú v prínmí váetkou 
y^kodlnostott prtatrojené. Miestnosti tak beJy 
ptreplnefré^ te sme tetva stôl vydobyf si 
mohli, a keď sa t» i stalo, vjela klopotu po 
pohároch a netrpezlivého šomrania t)0 stáloi, 



kým sme žíadimýmf vecmi zaopatrení boH. 
Jiedlá a jich nastolenie boly beaschybné, a 
dobrým s*vedomím pŕidaf môžem^ tfla okol* 
nosťí lacné. Lactiotou, pri tom eleganthostou 
sa týmto kúpelom sotva Sliač, Korytnica, a 
čo k tomu pridáme í Sklenné Teplice, nevy- 
rovMJú. 

Aby ctení čitatelia pochop mali o ja- 
kosti, objeme a návšteve Trenč, kúpefov, 
udáme tu malý priezor počtu hosťov v po- 
dajednych známejších kúpeloch od 2. po 23. 
júl r. 1876. Gastfin mal 1611, Baden pr! 
Viedni 1887, Baaden-Baaden 18.887, Balaton- 
Fftred 809, Ema 5480, Pnanžensbad 4590, 
Gleichenberg 2097, Gmanden 783, Halí pri 
Linci 1150, Bfehadía 1285, Hombnrg 3978, 
Ischl 3494, Karlove Vary 13.556, Kissingen 
5568, Korytnica 316, Krapina, Teplice fvHor- 
vatsku) 777, Lipík 320, Lubacovícc ^6, 
Marienbad 6233, Ostrov Margity (v PeSti) 
176, SKttč 517, Sčavnica (v Haliči) 910, 
Trenčianske Teplice 1259, v Uhráeh teda len 
Mehadion 26 bostmi prevýdeaé. 

Po obede pili sme kávu, a komu ľúbo, 
mohol si pochutnáva! sladoladom pod ve- 
randou, ktorá sa nachádzala pred jiedálfiamí, 
kde sme zase prileíitost mali nasýtených 
kapelníkov a pekné ekipáže oteeraC Yideli 
sme i jrné a síce opravdivé charakteťl9ti£ný 
obraz ktipelov, rorfiôných mrzákov: okypte- 
ných, pokrčených, fra vezidlách rozvážaných 
poľutovania hodných to fad< ! Každého z tých 
bľadých, úbohých bedárov doviedla sem ná- 
dej, že na svojich slastných nohách hýbaC 
sa budú z kúpelov domov! Mnohý zklame 
sa. Daiktorým pošťastí sa následkom upotre- 
bovatiých kúpelév prirodzeným a pravidel- 
ným spôsobom zase z miesta na miesto sa 
pohlybovaí môcf. A to je véBtá výhoda a za- 
slúžená chvála dohrodiných zdrojov. 

Trenčianske Teplice, trebárs i nie ákfámi 
potvrdené, sá od pradávna v úžitku. Kde m 
čflovek zjavil, tam upotrebil nž Íra '0>čistenra 
a hoveni«r tela, už jako liek tepliee. Ba 
i samé zvery pudom hnané vedeli jich ku 
svojmu prosp^bn využiť. Tak kn pr. Baden- 
ské kúpele pri Viedni už Rfiiiamom máme, 
potom zapomenuté, psami istého ryti(>ra z blíz*^ 
kebo itafébenstema 9Me na sveflo vyvc^detvé 



7« 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 8. 1877. 



boly. Psí praáiví na ppfovacke tratilí sa, až 
jich stopujúci páo v teplej mláke naleznul. 
Takto zoeje rozprávka. Mesto Baden má 
v avojoiQ erbe dvoch v kúpeli plahočiacich 
sa psov. 

Treačíii vraj bol rímskym vodcom Te- 
rentiusom založený, a tak by i blízke (IV2 
hodiny od Trenčína vzdialené) kúpele vtedy 
boly svetu rímskemu objavené bývalý. 

Sigmund z Herbersteinu pripomína r. lôôl 
TrenČ. kúpele a Tomáš Jordanus, lekár stavov 
moravských, už r. 1580 chemicky lúčil vodu 
kúpelov týchto. 

Jako mnohé panstvá považské, tak i Trenč. 
Teplice boly minulej doby majetkom zámož- 
nej rodiny velmožov Dlésházych. Po vymretí 
týchto dostal sa kúpel do rúk bar. Siná; 
ten kavalier dal bo okráilit a zvätéit, iím 
stal sa o moc skvostnejším, ačpráve panstvo 
i na svoju materiálnu stranu neopomenulo. 
Pri tom všetkom pomerne lacno i chudoba 
tu obživil sa a ciela svojho doísf môže. 

Čo sa geologickej polohy okolia Trenč. 
Teplíc tyče, je tu vápenák neocomský, neo- 
comský mergel, taký tiež dolomit. Nachodí 
sa dačo i červeného piesočníka severne od 
TeplíCi a pri Dubnici klisurový vápenák, tak 
rečený gElippenkalk." Po výšinách panuje 
dolomit, ktorý vo dvoch fahoch od vrchu 
'Baské a Vápca až ta poza Dubnicu sa vy- 
skytuje. Podotknút načim, že Trenč. Teplice 
870' nad hladinou morskou ležia. 

Povyumývaní, občerstvení na duši i tele, 
s videním a zkúsením úplne spokojní brali 
sme sa nazad. 

Priam, jako sme sa ku ríečišCu Váž- 
skemu blížili, behal nám zrak po vrchoch 
Nemšovských. Tam za Váhom má sa nachodit 
s klisurským vápenákom i ammonites athleta 
krásne zkamenelý. Ďalej objavuje sa červený 
Komeä a strminy s rúmamy hradu Vráateckého 
(Lôwenstein, Oroszlánykô). Tento hrad od 
skaly ani nerozoznat, je on z tej istej látky 
a tak opovážlivé stavaný, jako asnad žiadon 
v celej uhorskej krigine. 

Bok jeho stavania je neznámy. Za časov 
tatárskych už stál. A kto zná, kedy už prvej ? 
R. 1244 bol v mfl^jetku Eleuda Leštaka (Leu- 
atadi), potom Bogomíra, Slopnianskdio, Ja- 



kuáiča. Ján Jakuäič uchádzal sa o ruku dcéry 
Eašpara Sú&oga z Jeseníc, pána v Budatíoe, 
ktorá preto, že tignú lásku ku mhidému For- 
gáčovi chovala, za živa na hrade Bndatín- 
skom zamúraná bola; o čom pozdejšie pre- 
hovoríme. 

BUzo hradu Vršateckého leží obec Mi* 
kuáovce^ obývaná zemanskými rodinami Bu- 
diačovcov, ktorí v erbe utatú noha nakres- 
lenú majú. 

Znamenie toho erbu vysvetluje povesC 
nasledovne. Tatári chytili Indrídia., pána Vrša- 
teckého, i so slohom Andrejom Budiacom, a 
odsúdených k smrti vrhli nohou o nohu prí- 
kovaných do žalára. Aby pána osvobodil, 
odtal si obetovavý Andrej nohu a tak s tou 
odfatou nohou ušiel i pán. Skrvaveného sluhu 
potom naleznuvší Tatári, zadivení nad tolkou 
zmužilostou, vyliečeného prepustili na svo- 
bodu, ktorý potom králom do stavu zem&n- 
ského povýšený, v erbe tak jako podnes jeho 
zchudobnelí potomci nosil odtatú nohu. Či 
tomu tak, dokázaC nemôžem. 

Dumajúc utešeným Považím, dotiahli sme 
zpät do Košeca. Od Eošeca hore idúc, ob- 
javila sa nám napravo od cesty úhľadná de- 
dina Nozdrovice, známa na Slovensku z pe- 
stovania ovocného stromovia a ušľachtilého 
pestovateľa stromov. Nasledujú potom Tune- 
šice, Ladec a Hloža; za touto obcou na 
hladkej ceste jako kolkáreň došli sme do 
mestečka Beluše, kde sme prenocovali. 

Prvá zriedkavosť mestečka Beluše je ho- 
stinský jako kresfan, po toľkých a toľkých 
krčmách jediný, v celom Trenčiansku aaaad 
sám druhý. Krčmy u nášho ľudu zdajú sa 
byt základom, jak nie prívilegiumom vyvole- 
ného národa. — O dákych vynikiýúcich zvlášt- 
nosCach tohoto mestečka písat neviem, jak 
to nie, že tu cesta hradská beh Váhu opúšta 
a prosto, cez kopce do mestečka, Považská 
Bystrica menovaného, sa uberá. Bočná cesta 
k Váhu (ahá sa smerom do Púchova. 

Na pamiatku krčmy, kde sme dobre 
uhostení a ubytovaní boli, pripomenúc chcem 
jej povýšenosť nie len gastronomickú, ale 
i astronomickú, to jest nad morom, a tá ob* 
náia 780'. 



c. $. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



77 



■-^ ^ --y'— v^-.XV w .^^ 



k 

Keď sa obráti človek tvárou bore do 
liooui stQjá na pravo skapeniny bôr vysokého 
koselovitébo Bobatína. Tieto jarové skape- 
níny ob3abi:yú crinoido vápenáky a červeno- 
hrčavé klisúrske vápna, k čomu pridat nar 
číiB i sivé vápna. Tieto borniay tabiýú sa 
až po Slopnú a podig^dny z nicb bohaté sú 
na skameneliny, zvláste ammoníty. Bazpro* 
sredne okolo Beluše a na malom kopd pri 
hrMskej xa mlynom, kam sme sa preebodili, 
nachodia sa usadliny neogenné a noväe, a 
síce piesok a piesočniky, blen a zpeky. 

Pri Visolaji povyše Behiše nachodia sa 
kusy eocenskébo konglomerátu, viedenský 
piesočník a blen. Od Visolaju Cahajú sa 
usadliny opodial homin kriedovýdi po Pú- 
chov a Nosice, kde sa nacbodit má Dr. 6. ÍL 
Kombuberom naleznutý „Peeten Solarium.'' 

Moja spolucestovatelka, moja Ida PfeiSer, 
srebala z istých a dostatočných príčin ešte 
v Prievidzi zaopatrené opinmové kvapky a to 
v tolkej miere, že som sa po jicb preglgnutí 
nalákal, pravda už pozde. Za to som ale na- 
čÚTal celú noc a vyvolával každú polhodinu, 
ei ju velká dávka opiuma všetkých citov ne- 



zbavila. Ale na moje potešenie za každým 
volaním nasledovalo šomranie pre znepokojo* 
vania jej sladkého spánku. 

Druhého rána putovali sme popri Viso- 
laju dálej; hned povyše opustili sme hrad- 
skú a tesnou,, ide dobrou ceston išli sme vše 
užšou dolinkou na jttho-výcbod. V pozadí zdal 
sa svet byt zabitým horami Končiare na nich 
tak strmo a do výšky čnely, jako by jim 
vlasy dúpkom do neba stávaly boiy. 

Preäi sme popri papiemi, tak neveU- 
kinskej, áeby ja tá jej sokyha z Harmanca 
jedným bárkom zalepiC mohla. Prešli sme 
dve nad cestou stnniace dierami prerývané 
vápenné zápole. To a pri Sli^maj zjavuje sa 
vysnia Krieda. Zase dalej na lavom brehn 
potôčka leží Slopná, na severnom úpätí Ma- 
linici obec, ktorá mimo svojho ominosaého 
mena zrodila yolakedy pospolitého sedliaka, 
ale srdnatého siaža, ktorý tejto cnosti pri 
mene zemianskom, Slop&iaaskebo, stal sa 
i majetaíkom nkratného hradu Vršateckého. 
Pravda, to bolo tak dávno, že to už aai 
k vereníu nenie. 

(Pokracovaai« nasledi^e.) ' 



-e©Ä.O»- 



FEUILLETON. 



Tamaň. 

Povesf od Lermontova. 



iamab je najšpatnejšie mestečko zo 
vdetkych pomorských miest Rossie. Dobre 
som tam nezomrel od hladu, ba ešte ma chceli 
aa prídavok i utopit Prišiel som na poštov- 
akom voze pozde v noci. Yozka zastavil 
ostatú trojku^) pred vrátami jediného ka- 
meiiného domu pri vchode do mestečka. 

Strážnik, čemomorský to Kozák, slyšiac 
zYuk liateho zvonca, zakričal z polosna di- 
vokým hlasom: 

„Kto ide?« 

Vyšiel úradník a desiatnik. Vysvetliac 
jim, že som dôstojník a cestujem k ännému 



^) Trojka = tri kone radom do voza zapria- 
bnaté. 



oddielu vojska v záležitosti štátnej, požadoval 
som bezplatnú bospodu. Desiatnik zaviedol 
nás do mesta. Ku ktorej kolvek chyži sme 
prišli, bola ^ zaujatá. Bolo chladno; tri 
noci som nespal, namučil sa, i začal som 
sa hnevaĹ — 

„ Ved ma kam kolvek, zlodej ! čo priam 
ku čertovi, len si kn miestu ľ* aoJcričal som 
na desiatnika. 

;, Jedna hospoda ešte by bola," odpo- 
vedal on, poškrabáv^úc sa za uchom; ^en 
že vášmu blahorodiu nebude po vôli: tam 
nečisto !•* 

Nepochopiac opravdový' význam posled- 
niebo slova, kázal som mu vopred stúpaf 
a po dlhom motani sa po blatných krížnych 

11 



78 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. S. 1877. 



v - ^"^ 



i '^ J^^w. \^'- „^ 



nližkáfiby kde som po stianách nevidel nič 
in^lio, iba saipé apráohnivelé ploty, zastali 
sme pred nevelkou chahipou sa samom brebu 
mora. 

Plný mesiac svietil B$t tvstenQtl strechu 
a na bid« sÉeny môjho nového obydlia; na 
d\iare, ohn^dou z baipeňa H^einMeového »pra- 
veasm, stála, na bob nachýlená, druhá cha- 
lana, neaáia a stariia Qd pfrej. Breh stnaineu, 
úšustami rozorvanOH, spúMal sa k iporu 
takmer od je| aanýc}i stien, a tam áohi s ne- 
pveata^ým hužanim pfieskal; txnavo- modrá 
Yfaiy. Mesiac ticho poaqiialf na nepokojný, no 
jemu poddaný živel a ja som pni jeba svetle 
mobpl K^zoiznat daleko od brebn zakotvená 
diBb lode, ktorých žieme povlaky^) sfa pa- 
vučina, i^pohimto aa tar^aUly na bladrí čiare 

„v prístave tfA loiBy" pomyslel som si; 
„a^jtiá sa odplavím do Gékftdžika.^ 

Pri aifte hcuu4 službu* i»fk)vý Kosák. 
Rozkážem mu, aby ztožii batožinu a prq^ustil 
VMkn, i začal som voláC gazdu -^ mläia; 
búcham — mlčia ... čo že ja ta? Napokon 
z pitvora vyli^Krf jedoft itenáfiCvační chlapec. 

„Kde gazda?" 

„Ne — má." 

„Jak? Nieto žiadneho?" 

„Sovsimnit^)." 

„A gazdiná?^ 

„Pobihla v slobodku')." 

„Ktože mi otvorí dvere?" ^yti^eiiK) S4 
a kopnem do nich nohou. 

IKere samy sa otvoril^ ; z chyže zavialo) 
tlbkosCou. Zažal som zápaUfiu a i^vihol ju 
k nosu chlapcovmu : ožiarila dve. biele oiu 
Bol slepý, ^konáte alepý od prírody. Stáli 
pcedoaiMa nepi^^hnuie^ i z^M som skúmat 
tihy jeho tváre. 

Uzftám,. že má8» sibaá pxedpojatie proti 
váetkym slepým^ krivým, hkobýmn nemým, 
beznohým, bezrukým, hrbatýii atd. Zpozo- 



1) Povlaky = povrazy i^a sfožňacb k upevneniu 

avy^ahov^nin vligok (Segel),; ro9ky ci^TH^ 

nem. Takelwerk. 
') Sovsim nit z= docela niet. 
^ Pobihla v slobódku z=: odbehla na predmestie, 

hašták, alebo do dediny, z jednej dihej' ulice 

záležiacej. 



roval som, že je voždy kýsi podivný pomer 
medsi zov&ajškom človeka a jebo duftou ; ja- 
koby so ztratou dda ztratila i duia nejiAý 
paeít. 

Začal som teda pozorne ohKadat tvár 
slepého : čele ale vyčítate z tváre, na ktefej 
niet očú? : . . Dlbo som poseral naň s ne- 
voľqiým polulovanhn, keď razom sotva zpo- 
zorovaf sa dajúci ásmech preletel po tenkých 
pevnaeh jeho, a dojal ma, neviem prečo, 
nadmier nepr^enne. V hlave mi skrsla po- 
dozrenie, že tento slepý nie je tak stepým, 
jakým sa byt vidf ; nadarmo som sa namáhal 
odstránit ho tým presvedčením, že belno pa- 
dela< nemožop, ba i b jakému záSfieni ? Čože 
ale robiC? — ja sem éasto náobylný k» pre#- 
pfijatostam ... 

„Ty si gaadov syn?^ spýtal som sa ho 
napokon. 

„Ktože si tedaV'< 

„Sicoíta, ubohij.* 

„Gazdiné ale má deti?^ 

„Ni ; byla doč *), da utfikla za more s Ta- 
tári nom.^ 

„S jakým Tatarinom?" 

A bis^) jeho znajet! Krymskij Tatarin, 
loAicpJiic 3) iz Kerči." 

Vošiel som do izby: dve lavice a stôl, 
k tomu ohromná škryňa pri peci bolo celé 
j^' iláradie. Na stene ani obrážtoka — planý 
zi^k! B^OíĹbitým sklom na okne vdieral sa 
morský vietor. Vyňal som z podražného vaku 
voskový obarok a zapáliao ho, rozhbdal som 
vecí : postavil do kiiita sablu a shran, pížtote 
ppk>žil na stôl, rozostlal buoku ^> na lavic«) 
Kozák svoju na druhá; o desat minút on za«* 
Qhrápal^ no ja som nemohol zaspaC? pred& 
n»u)u sa vo tioe neprestajne wM chlapes 
s bielymi očami. 

Tak minulo okolo hodiny^ Oblokom svietil 
mesiatf a lúč jebo sa knijtobi po zemovej/ po* 
dlahe izby. Zrazu po svetlom, podlaiia preše* 
kávajúcom pruhu, presmyklu sa tieň. Na 



^) Doč = dcéra. 

'^) Bis = bes, čert. 

^) Lodočnik = piievoznik, lodník. 

*) Búrka = kepeň u Kozákov ; FilzimmteL 



ô. z. 1877.} 



Orol, obráskový časopii. 



T9 



dvíhala «a a po2r«in do obloka: nifikto po 
dnibý raz prebehol popredeň a zmizol Bôh 
zná kam. Nemohol som sa domnievat, žeby 
tá stTora bola zbehla tou kolmou strminoa 
brehu, ačkolvek ináče nemala sa kam podiet. 
Vztal som a zahodil na seba beiuet *), 
opásal kynžal a tídho — ticho vyšiel z izby; 
v úsre^ sa mi namanul slepý chlapec Učupil 
som sa ku ohrade a on istými no ostražitým 
krokom preiiel popri moéi Pod paz|icbou 
niesol nejaký uzol^ a obrátiac sa ku prístavu, 
apúštal sa úzkym a strmým chodníčkom. 

^y ten deň nemí prehovoria a slepí 
vidiet budú/ podumal som, naslediyúc ho 
v takej vzdialenosti, abych ho oeztratil z očú. 

íle&iM medzi tým začínal sa odievat 
chmárami a nad more vystúpila hmla; cez 
Ďtt sotva prenikalo svetlo podbodne na korme ') 
najbližšej lode; u brehu ligotali sa peny 
ozratných vín, hroziacieb ho v každom oka- 
mžení zaplavit. S velkou námahou spúštiýúe 
sa dolu, poberal som sa strminou, a tu vi^ 
dim: slepý trochu zastal, potom sa obrátil 
fiižinou na pravo ; šiel tak blízko popri vode, 
že sa mi zdalo, jakoby ho vlna priam schytit 
s uniest mala ; no dalo sa vidiet, že to ne- 
bola prvá jeho prechádzka, lebo s najvätiou 
beapečnostou kráčal z kameňa na kameň 
a vyhýbal sa výmolam. Napokon zastal, ja- 
koby naslúchal niečomu, potom sadol na zem 
a položil vedia seba uzol. Striehol som na 
jeho pohyby z poza skaliska, ktoré vyčnie- 
valo z brehu. Po uplynutí niekolko minút 
vykvitla z protivnej strany biela postava; 
priblížila sa ku slepému a sadla si vedľa 
neho. Vietor chvilkami donášal mi jich roz- 
hovor. 

„Čože, slepý ?^ spytoval tw ženský hlas: 
nbúra je silná; ^anko nepríjde.^ 

„Janko nebojí sa búrky,^ odvetil slepý. 

}»Hmla hustne^^ hovoril zase ženský hlas 
IsUMite^ 

^RttilM sa ľatašie prešmykntif popri 
strážnych loíacfr," bola odveta. 

,A keí utonie?" 

^) BéSmet = íäUkiáy potokaftdn. 

*) Kormii rz tá éasf lode, kde je! kormidlo, 
teda zadnia Ča^ korábu. 



i,Nai čoíe? Na ngdtfu pôjddi do kostola 
bez novej stužky.^ 

Nasledovalo mlčanie j ae mňi prekva- 
pilo jedno: slei^ý hovoril so mnou mala- 
rushým nárečím, temz ale vyjadroval m ôisto 
rusky. 

„Vidíš, ja mám pravdu,^ riekol zase) 
slepý, tľapkajúc rukami: „Janko sa débojí 
ani moray ani vetrov, ani hmly, am nábrežae j 
stráže; nacúviy len; to neleéká voda, mňa 
neoklameš, — to jeho dlhé veslám ^ 

Ženská skočila a pozerala do diaľky 
s očividomým nepokojom. 

„Blúzniéi slepý I ^ vetilaona: Ja nič Bío- 
vidím." 

Uznám, zo jakokolvek namáhal som sa 
rozoznaC v dialke niečo podobného loffke^ 
preca moja námaha ostala bez výslodka. Tak 
prešlo jedno desat minút :ra(om .však ukázal 
sa medzi horami vín Čierny bod^ ktorý sa 
hneď zv&tšoval, hneď uRienšova}. PomÄi sa 
dvíhajúc na chrbty vín a bystro sa q»úé(ajú€ 
z nich, približovala sa ku brebu ledkai , 

Odvážny bol plavec, odbodlaváí sa 
v takú noe pustiť sa cez záliv áiroký dvadsat 
verst a vážna musela byt príčina^ ktorá ho 
k tomu ponúkla. 

Tak rozmýšl^júcý bladel som na bie<teii 
loďku 3 nevolným bitím srdca ; lež ona, jako 
kačica, pohrúžala sa a potom, bystro zatre- 
potajúc veslami, sta krýdlamt, vyskakovala 
z priepastí prosried bryzgov pien; i myslel 
som, že sa už už uderí o breh a roztrieska 
tia kúsky ; no ona sa obnrí^ne obrátila bokom 
a vletela bez uškodenia do malinkej zátoky. 
Z nej vyšiel človek srednej postavy v tatár- 
skej baranej čiapke ; kývnul rukoa — a vietci 
traja prichytili sa k vynášaniu nečoho z loďky ŕ 
náklad bol tak velký, že do týchto čias ne- 
chápem^ jakým činom neutonuía. V^zmúc na 
plecia každý po batohu, pustili sa nadol po- 
pri brehu a skoro sa mi ztratili z oiu. Čas 
bol vrátit ' \ domov ; uznat mi ale natno, že 
ma tieto pďdivnosti nepokojily, a sotva som 
sa vedel dočkat bieleho dňa. 

RoíAk môj SfAitň sá žhdtvn, keď Stt pťe- 
budil a videl ma celkom obleteného; ne- 
zjavil sem mvt rfle toht) prfčirtu. S úfufiDu sa 
nahladiac za nekťorý čas na ďaleký breh 

I r* 



8or 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 8. 1877. 



krymský) ktorý sa tiahne liiovým prahom a 
končí sa útesom ^), na ktorého končiari beleje 
sa maják*), a na svetlomodré nebo, posiato 
roztratenými chmárkami, zabral som sa do 
pevnosti Fanagorie, abych sa dozvedel od jej 
veliteľa o hodine môjho odchodu do Oelen- 
džika. 

No — bedal Velitel mi nemohol nič 
istého riect Lode, čo stály v prístave, boly 
vfetky to strážne, to kupecké, ktoré ani len 
nezačínaly ešte naberaC náklad. 

^Azda že o jedno tri, štyri dni prijde 
poštová loď," odvetil kommandant; „a vtedy 
uvidíme.^ 

Vrátil som sa domov zachmúrený a na- 
hnevaný. Vo dverách sretol ma môj Kozák 
s nalákanou tvárou. 

„Nedobre, vaše blahorodieľ' prehovoril 
ku mne. „Áno, bratú, Bôh zná, kedy sa vy- 
moceme ztadeto. 

Tu sa on ešte vätšmi znepokojil a na- 
chýliac sa ku mne, zašeptal mi: 

„Tu nečisto! Sretol som dnes černo- 
morského úradníka : on mi je známy, — bol 
vlani ešte v Edovom vojsku ; keď som mu 
povedal, kde sme na hospode, tu on ku mne : 
tam, bratú, nečisto, ludia nedobril .... A 
skutočne, čo to za slepý! . . . chodí všade 
sám, i na bazár ») po chlieb, i na vodu • . . 
vidno, že tu už k tomu privykli. 

„A čože? Či sa aspoň gazdiná neukázala?^ 

„Dnes, počas neprítomnosti vašej, prišla 
stará a s fiou dcéra.'' 

„Jaká dcéra? Veď nemá dcéru i'' 

„A Bôh ju zná, čo je, keď nie dcéra ; 
no stará už sedí vo svojej chalupe. 

Vošiel som do chalupy. Pec bola tuho 
zakúrená a v nej sa varil obed až pridobrý 
a priskvosný pre úbohých ludí. Stará na 
všetky moje otázky odpovedala, že je hluchá, 
nedočuje. Čože bolo s ňou počat? Obrátil 
som sa ku slepému, ktorý sedel pred. pecou 
a prikladal na oheň rážda. 



^) Útes = strmý, skalnatý vrch ; skaliskoi bal- 
van, bralo. 

') Miyák = syetiareň, na znak výstrahy loďam, 
ktoré sa v noci ku brehu približujú. 

^ B^ar = trh, tržište. 



„Nuž, slepý čertík,^ rieknem, chytlacho 
za ucho, „hovor že, kde si sa v noci túlal 
s uzlom — ha?* 

Môj slepý priam zaplakal, zakričal, za- 
jajkal. 

„Kudy ja chodiv? .... nikudy ja ne- 
chodiv ... S uzlom ? — Jakým uzlom ?^ 

Stará teraz počula a zaäila šomrat: 

„Hfa, jak vymýSIajú a ešte na úbohého ! 
Začo že vy ho? Čože vám urobil?" 

liňa to namrzelo i vyšiel som z izby, 
pevne si umieňac, že musím dostat kfúČ od 
tejto hádanky. 

Zakrútil som sa do búrky a sadol si ku 
ohrade na kameň, pozerajúc do dáleka ; predo 
mnou sa rozprestieralo nočnou búrou roz- 
vlnené more, a jednotvárne dunenie jeho, po- 
dobné šumu zaspávajúceho mesta, napomnelo 
mi mladé časy, prenieslo myšlienky moje na 
sever, do nášho chladného sídelného mesta. 
Rozčúlený spomienkami, zadriemal som . • . 
Tak prešla hodina, hádam i viac . . . Od- 
razu niečo piesni podobného prekvapilo môj 
sluch. A skutočne, bola to pieseň a ženský 
svieži hlások — no zkade? . . . Načúvam: 
nápev súzvučný, to tiahly a smutný, to bystrý 
a živý. Obzerám sa — nikoho niet naokolo ; 
načúvam poznovu — zvuky jakoby z neba 
padaly. Pozrem dohora: na streche mojej 
chalupy stála dievčina v páviskovastej sukni, 
prostovlasá, opravdová BuSalka. Oči dlaňou 
zasláňajúc od slnka, napnuté hládela do dialky, 
hneď sa smiala a rozjímala sama so sebou, 
hneď vyspevovala pieseň. 

Zapam&tal som si tú pieseň od slova do 

slova : 

Eak po vohioj voľuSkie^ — 
Po zelenú moriu 
Chodiat vse korabliki 
Bidoporasniki. 

') Jak po vohiej svobodienke — po zdanom 
morí chodia vše korábiky s bielymi vii^- 
kami (Segel). Medzi tými korábikami lOAÍs 
lodička, loďka bezpovlačná (ohne Takel* 
werk), dvojveslová (chodí). Keď búra roz- 
ihrá sa, staré korábiky rozprestrú krýdelcia, 
po mori rozmecú (rozletia) sa. Začnem mora 
klaňaf sa (t j. prosiC ho) nízko — níznčko. 
„Nedotkniže sa^ zlé more, mojej lodičky: 
vezie moja lodička veci (tovary) drahocenné, 
spranue ju v temnú noc bujná hlavička.* 



é. 1 1S7Í.1 



>^ *^*— ' . 



Orol, obrázkový časopis. 



BI 



. ^ •- ^ 



^ ^ y ^ 



Promež tiech korablikov 
Moja lodoéka, 
Lodka nesnaiceni^ja 

DvQchveseľnaja. 

Baria4' razign^jeisia — 
Staryje korabliki 
Pňpodjmut ki^lyški, 

Po moria razmeiSutsia. 

Stanu moria kiaaialtiia 
Ja nizoehoňko. 

,Už ne troň ty, zloje more, 
Moja lodočku: 

Vezet moja lodočka 
Yešči dragocienn^a, 
PraYit jeja w temnú noč 
Bi]yn^)a golovnska.^ 

Mne prišlo mimoYoIne na rozum, že som 
počal v noci ten istý hlas: za minutú som 
sa zMnyslel a ketf som pozno¥u pozrel na 
strechUf dievčiny tam už nebolo. Naraz pre- 
behla popri mne a vyspevujúc niečo insieho 
i prstami luskajuc vbehla ku starej a tu na- 
stala medzi nimi zvada. Stará hnevala sa, 
t&to hlasne sa smiala. Naraz vidím, že zase 
beží podskakujúc mqja Busalka. Keď bola 
prosto mňa, zastala a meravo mi pozrela do 
očú, jakoby zadivená nad mojou prítomnostou ; 
potom sa nedbalé obrátila a ticho šla ku 
prístavu. Tým sa neskončilo: celý Boží deň 
sa obšmietala okolo mojej hospody; spievaniu 
a skácaniu nebolo konca kraja. Čudná stvora I 
Na jej tvárí nebolo badaC nijakých znakov 
bláznivosti ; naproti tomu oči jej s ostrou a 
smelou prenikavostou upieraly sa na mňa, a 
zdalo sa mi, že tie oČi boly obdarené ne- 
jakou magnetickou silou a za každým razom 
jakoby čakaly na otázku. Sotva som však 
začal hovorif, ušla, úskočné sa usmievajúc. 

Rozhodne tvrdím, že som nikdy podobnú 
ženskú nevidel. Ani zďaleka nebola krásna, 
ja mám ale svoje predpojatosti i straniva 
krásy. V nej bolo mnoho plemena . . . plemä 
pri ženských, jako i pri koňoch, velká je 
vec: tento vynálezok patrí mladému Fran- 
cúzsku. Ono, t. j. plemä, a nie mladé Fran- 
cúzsko, poznáva sa zvätša po kroku či chôdzi, 
po rukách a nohách; najmä nos nadmier 
mnoho značí. Pravidelný nos je v Bossii 
riedši, lež maličká nôžka. Mojej spevkyni 



tuším nebolo vyše 18 rokov. Neobyčajná hyb- 
kost jej postavy, zvláštne, iba jej vlastné 
naboutie hlavy, dlhé ruäé vlasy, jakási zla- 
tistá meňavost jej zľahka od slnka ohorelej 
pleti na šiji a pleciach, a najmä pravidelný 
nos — to všetko mi bolo očarujúce. Úo som 
i čftal v jej krivých pdhladoch niečo divého 
a podozrivého, čo i v jej úsmevu bolo niečo 
neurčitého, preca jej pravidelný nos — takú 
má silu predpojatost — pripravil ma o rozum : 
ptedstavowl som bí, že aom našiel GH^theovu 
Miionu — to podivné stvorenie jeho^ nemedcej 
obiuzotvomosti ; a skotočae medzi nimi bolo 
mnoho podobnosti: tie isté bystré prechody 
od najvätáieho nepokoja k úplnému pokoju, 
tie isté záhadné reči, tie isté skoky^ podivné 
piesne . . # 

Podvečer, zastaviac ju vo dverách, za* 
viedol som s bou nasledovný rozhovor: 

^Povedzže mi, krásna dievčina, čo si 
robila dnes na krove?" 

„A pozerala som, zkade vietor diqe.^ 

„Načože to tebe zna(?^ 

,Zkade vietor, ztade i štastie." 
' . „Čo ? hádam si piesňou privolávala 
šfiastie?'' 

^Kde spev, tam i šfastie.^ 

„A keď si, nedaj Bože, vyspievaš sá* 
rmutok?« 

„Nuž čože? Kde nebude lepšie, tam 
bude horšie a od zlého ku dobrému zase 
neďaleko." 

„Ktože ta naučil tú pieeefi?" 

„Nikto ma nenaučil; vymyslím — za- 
spievam ; kto má počut, počuje ; a komu ne« 
treba počut, ten ju nerozumie." 

„A jakže ta zovú^ moja spevkyňa?" 

„Kto ma krstil, ten zná." 

„A ktože ta krstil?" 

„A či ja viem?" 

„Jaká mi potmehúdkal A páči ja som 
sa o tebe nečo dozvedel . (neprejmenila sa 
v tvári, nepohla ústami, jakoby o ňu nešlo). 
Dozvedel som sa. že si minulej no0 chodila 
na breh," 

A tu som jej velmi vážne vyrozprával 
všetko, čo som videl, v tej nádeji, že ju do 
rozpače privediem. Ani byle! Zasmiala sa 
z celého hrdla. 



» y•^3">->' ; 



Orol, obrázkový Časopifl^ 



[4 3. l$7l 



,y\>^ >-v y^ ■ 



' r- ^• 



"-^^ ^> y ^.*-N/^ 'N^ . 



„MAQho stQ videli, nie málo viete; a^o 
viete, to clržte za zubami.^ 

j^^ keby s^a mi zachcelo, na príklad, 
udat to velitelovi?" a v tom tak som sa 
tyárU, jakQbych to bral vážne a prísne. * Tu 
ona priam odskočila, zaspievala a zmizla, 
jako ptácik, vyplašený z kríeka. Moje po- 
slednie slová dokonca neboly na svojom 
mieste; vtedy som aetuäil jich vážnosf, |io 
pozd^jáie mal $om príležitosť olutovat jich* 

l^en čo sa zmrklo, rozkázal som 20hria{ 
si^^viť jak« v éas pochodu^ zapálil som 
svie^ku^ sadol Ha stôl a pokuroval si z po~ 
cestoel £ajO<iky. Už &om dopíjal drubý pobár 
čaju, kf ď oArazn dvere zavrzly, fahký áuohot 
älät a hrokov dal sa poout za mnou; strhol 
a obzrel som sa — to bola ona, moja Rvr* 
salka^ Sadla si oproti mne ticho, iiepreriek- 
ani slova a uprela lia mna svoje oči; ten 
pilhlad však videl sa mi byt teraz podivne 
nežným ; na paniäf mi priviedol jedon z tých 
pobladov, ktoré si v rokoch minulých tak 
samovládne pohrdyaly s mojim životom. Zdalo 
sa, že čaká na oslovenie z Dftojej strany, ja 
som väak mlčal, pli^ zmätku, ktorý som si 
nevedel vysvetlil Jej tvár bola bladá jak 
stena, čo poukazovalo na dučevnie rozčúlenie ; 
rutot jjej bez cielu plietla sa po stole, a zba- 
dal som, že sa jej lahko triasla: jej hiud 
pffiam sa vysoko dmula, priam sa videlo zase, 
že zadržuja dýchaaie. Tá komédia začínala 
ma unúvat — i bol som už pripravený pre- 
rušit mlčanie: aadoôer prosaiokým spôsobom, 
to jest pMUkttúí ju pohárom čigu, ked zne- 
na»daMa Ukočila, obvinula ruky okolo mojq 
šiji, — a vlažné, okaii^é polúbenie zazvucalô 
mi na éataek. Oči sa mi zatmely^ hlava za- 
krútila ; oblapil som jfH ona sa mi ale, jako 
had, vyšmykla z rúk, pošepnúc mi do ucha : 

pTejto noci, keď všetci' zaspia, v]j4i na 
br(sh,^ a jako strela vyletela z iaby. V pi- 
tvore' vyvrátila samovar a sviečku^ ktorá stála 
na zemi. 

„Čo za čert — dievka l'^ zakričal Kozák, 
rozvalený na slame a rozohriat sa chystajúci 
ostatkami čaju. Len vtedy som sa zpamätal. 

O jedno dve hodiny, keď všetko v prí- 
stave utíchlo, zobudil som KozáJ^a: 



„Jestliže vy strelím z pištole," hovoril 
som mu, „tak pribehni na breb.^ 

Vytreštil oči a stroju podobne odvetil : 

„Počujem, vaše blahorodie." 

Vopchal som pištol xa pás a vyšiel. Do- 
čkávala ma na kraji zvafad; |ej oblek bol 
prilahký, nevelký ručník mala o{Msnný okolo 
svojho hybkého drieku. 

„Podte za liínoul^ prehovorila ku mne, 
lapiac ma za ruku; i sačall sme sa zpúštaf 
dolu brehom. Nechápem, jako sa ta stalo, že 
som si vtedy krk nevýlomil ; v nížine obrátili 
sme sa na pravo, a kráčali daleí t^u cestou, 
ktorou som včera Véčer išiel 2a sté^ým. Me- 
siac ešte nevychodil a len dvä hvezdičky, 
jako dve spasitelné svetliarne, blyšCaly sa 
na temnosbodrej oUelie. Ťadtké vlny ptmialy 
a rovno valiiy sa jedna za drahou^ sotva nft- 
dvihujúc samotnú loďku, priviazanú o InreL 

„Vojdime do činka," oslovila ma fitoja 
spoločnica. 

Váhal som — neobfubujúc sentimentálne 
prechádzky po mori; lenže odstúpiť bolo už 
pozde. Ona skočila do člnku, ja ^a Ďou, a 
nestačil som sa ešte spamätať,' už som zpo- 
zoroval, že sa plavíme. 

„Čože to znamená?'^ zpytoval som sa 
hne vi vo. 

„To znamená," odvetila ona, usadzujúc 
ma na lavičku a oblapiac okolo pása rukami, 
„to znamená, že ta ľúbim . . ." 

A líce jej pritisklo sa ku môjmu, i po- 
cítil som na tvári jej plamenné dýchanie* 
Zrazu nečo cluplo do v/)dy ; ja chvat zá pás — 
pištole niet O ! tu hrozné podozrenie vkradlo 
sa mi do duše, krev mi striekla do hlavy! 
Obzerám sa — od brehu sme okolo päťdesiat 
siah a ja neumiem plávat! Chcem ju od seba 
odsotif — lež ona, sta mačka, zadrapiía sa 
mi do šiat, a nenazdajné silné stopnutie leda 
len že ma nezvalilo do mora. Člnok zaky- 
votal sa, no ja som sa naprostil, a medzi 
nami povstal zúfalý zápas; vztefclost mi 
dodávala sily, skoro som však zbadal, že 
som nie roveň môjmu protivníkovi v obrat- 
nosti . . . 

„Čože ty chceš!" zakričal som, tuho 
sMsknúc jej maličké ruky; prsty jej prašfaJy, 



c. 3. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



83 



K^ y .^ 



^~ ^ ^ ^ *- . 



' -* ^ 'S^ .^ 



ona však nevjkrfltla: jej hadia príroda vy- 
držala tento Škripec. 

„Videl si^ odvetila ona : zrfidíš !** a nad- 
prirodzenou námahou zvalila ma na okraj 
lodky; obir sme po pás visely z lodky; jej 
vlasy dotýkaly sa vody; minutá bola roz- 
hodná. Kolenami sa oprúc o doo, scbjtil 
som ju jednou rukou za vlasy, druhou za 
hrdlo, a keď z rúk vypustila môj odev, vtedy 
som ju v okamihu zhodil do vody. 

Bola už dost hodná tma ; jej hlava mihla 
sa jedno dvaráz prosried morských pien a 
viacej som nič nevidel . . . 

Na dne loďky našiel som polovicu sta- 
rého vesla, a volajako po biede priradil som 
ku brehu. Hore brehom lezúc domov, pozrel 
som nevdojak v tú stranu, kde včera večer 
slepý očakával nočnieho plavca. Mesiac už 
letel po nebi a ^lne sa marilo, že niekto 
v bielom sedí na brehu: prikradol som sa, 
pobádaný zvedavosfou, a I^JloI sj do trávy 
na4 zvabom brehq; podvihnúc troška hlavu, 
mohol ^n^ dobre vidief z útesu všetko, čo 
sa podo mnou dialo, a nezadivil sonx sa v^Imi, 
ba (adšej[ zradovaj, keď som poznal moju 
Rusalku. Yyžroykovala uvorskc peny z dlhých 
svojich vlasov; mokrá košielka kreslila jej 
hybkú postavu a vysokú hcud. Skoro sa uká- 
jala obďaleč loďka, no bystro sa priblížila, 
a z nej vystúpil, jak,o vč^ra večer, člo^vek 
v tatárskej čiapke,, obstrihaný, ale po ko- 
zácky» a za jeho remenným pásom trčal velký 
nôž. — 

„Janko," riekla ona» „všetko prepadlo!" 

Potom jich rozhovor trval ďal(ý, no tak 
ticho, že som nič rozumiet nemohol. 

„A kdeže slepý?" spýtal sa napokon 
Janko povýšeným hlasom. 

„Ja som ho poslala," bola. odpoveď. 

O niekolko minút prikvitol slepý, nesúc 
oa chrbáte vreco, ktoré položili do loďky. 

„Počuj, slepý!" ozval sa Janko: „ty ae 
strež to miesto . . . znáš? tam bohaté tovary. . . 
poveds (m«iK> som nedopočul), že som ja nie 
viac jeho shibom ; zle sa nám povodilo, mňa 
viac neuvidí; teraz je nebeapečno; pôjdem 
81 bladaf robotu na druhé miesto; takého 
od^áifivca iž si uenajdte vinoeji Povedz mu 



i to, že keby lepšie platil za ustávanie, tak 
by ho i Janko neopustil; ale mne väaďe 
svet otvorený, kde len vetor veje a more 
dunie." 

Po krátkej prestávke pokračoval Janko: 

„Ona pôjde so mnou; jej nemožno tu 
zosUC ; starej ale povedz, že, tak rečeno, čas 
jej už i zomriet ; nahabala nepravé dost, nech 
raa už i pocti/e žije. Nás viac neuvidí." 

„Ä ja!" riekol slepý žalobným hlasom. 

„Načo že si mne?" bola oít^eta. 

Medzitým moja Rusalka skočila do loďky 
a kývht spoločníkovi rukou; on volaco sle- 
pému vložil do ruky, pridajúc: 

„Na, kúp si mädovníkov." 

„Len tolko?" zpýtal sa slepý. 

y^Nužv tu máš ešto," a peniaz, na :;eiu 
padn^vší, ^cendžal, uderiac sa o kauie^.. 

Slepý ho nezodvihol. Janko saílol do 
loďky; vietor povieval ad brehu; vytiahli 
maličkú vlajku a bystro sa njesli inorom. 
Dlho sa pri svetle iOBsiaca kmitala, biela 
vlajka medzi tmavými vlnami; slepý vše. se- 
del na brehu, a mne sa tak zdalo^ že slyším 
niačo podobného nariekania; slepý chlapec 
skutočne plakal, a dlho, dlho * • . Bolo mi 
clivo. A v pravde^ či bolo treba osudu bodiC 
mna da pokojného kruhu poctivých kontra- 
handístov? >).Jakokameň„hodený do hladkého 
prameňa, poruíšil soua jiab spokojnosť, a leda 
len že som sám nepadol na dno, jako ten 
kameň. 

Vrátil som sa domov, V pitvore tnŕšbikí 
doborievajiúca sviečka oa djreveiom toníeriku^ 
a môj Koaák, napriek rozkaau, spal takým 
snom« držiac ^braň obomai fukaoia. Necbál 
som ho na pokoji, vzal sviečku a vošiel do 
izby. Beda! moja škatuľka, šabla, vykladaná 
sríebrom, da^^estánsky kynžal — dar od 
príateta - všetko zmizlo. Len teraz som sa do- 
Hádal, jakéved niesd. vo vreci prekliaty slepý. 
Zobudia c. Kozáka dosC nezdvorilým spôsobom, 
vyhrešil som ho, hneval som sa, no všetko 
nadarmo. Čiby osoaist nebolo smiesno hiývalo 
žalovat vrchnosti, že ma slepý Qbhq[>60 okradol, 



*) Kontrabandist rr podlúdnik, pašer, prenášač 
zall:ázaných tovarov^ debO' necolovaných«. 



84 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 3. 1877. 



- . *_^^ •^-^ . 



a osenDBástročnia dievčina leda len že ne^ 
utopila? Chvála Bohu, na druhý den na- 
skytla sa možnost odcestovania, a tak som 
zanechal Taman. 



Čo sa stalo so starou a biednym slepým — 
neviem. Ba i čože mne do radostí a bied 
ludských, — mne, cestujúcemu dôstojníkovi, 
a ešte s pocestným listom v záležitosti štátnej?! 

Preložil Neaabudov* 



Veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič* 



(Vyobxazeoie na Btnine 61.) 



rla juhovýchode Európy čo deň hrozi- 
vejšie sbromažcTujú sa mrákavy. Srážka rusko- 
turecká je temer neodvratná. Mohutná ruská 
južná armáda, súsredncná okolo Kyšineva, 
očakáva vzdor každej nepohody povetrnej roz- 
kaz, aby prekročila Prút. Hlavním velitelom 
armády tej menovaný je vefkoknieža Nikolaj 
Nikolajevič, druhý brat cára Alexandťa II., 
ktorého podarenú podobizeň na záhlaví čísla 
tohto podávame. 

Velkoknieža Nikolaj narodil sa dňa 18. 
augusta r. 1831. Od mladosti svojej útlej 
prejavoval velkú náklonnosť k stavu vojan- 
skému, v čom od svojho otca, cára Mikuláša, 
so zvláštnou záľubou podporovaný bol. Cár 
Alexander sveril mu najdôležitejšie vojanské 
úrady. Velkoknieža je čo do postavy, po- 
hľadu, jako i duševnfch vlastností ideálom 
vbjaka. Nápadná je i jeho podobnosť k cárovi 
Mikulášovi, otcovi jeho. On bol už vojakom 
u hradieb sebastopolských a na to postupoval 
od jednej hodnosti ku druhej. Prevedenie 
novej organisácie ruskej armády je temer 
výlučne jeho dielom. Jeho vedomosti v obore 
vojanskej vedy boly už nekolkoráz i od cq- 
dzincov pochvalne ocenené. U vojska je veľmi 
obľúbený, a to nielen pre svoju mužne krásnu 



postavu, ale i pre svoju zmužilosC a veľko- 
myslnost. Do svojho vymenovania hlavním 
veliteľom južnej armády zastával Nikolaj tieto 
úrady: generálneho pobočníka, ingenieura- 
generála (polnieho zbrojmajstra), generálneho 
inšpektora ženijného sboru a celého jazdectva, 
vrchnieho veliteľa gardy a všetkého vojska 
okruhu petrohradského, predsedy najvyššieho 
komitétu pre organisáciu ruského vojska atď. 
Roku 1856 pojal Nikolaj Nikolajevič za man- 
želku Alexandru Petrovnu, najstaršiu dcéru 
princa Petra Oldenburského. Vymenovaný 
vrchním veliteľom južnej armády opustil veľko- 
knieža Nikolaj dňa 1. decembra 1876 Petro- 
hrad, aby sa odobral do Kyšineva do hlav- 
nieho stanu. Na ceste k nádražia bol od 
velikých zástupov ľudu jásave pozdravovaný 
a požehnávaný. Na nádraží odovzdala mu de- 
putácia vojska okruhu petrohradského dva 
skvostné obrazy svätých. V Kyšineve oddával 
sa horlivé svojmu úkolu tak, že bol zachvá- 
tený nebezpečnou nemocou, zánetom pohrud- 
nice. Na šťastie zotavil sa už úplne i zostane 
vrchním veliteľom. Bože daj, aby bohatiersku 
armádu svoju viedol skorým víťazstvám 
v úsrety! 



-''-^Ot^.,,e6'í)9s>«-^ 



Čemohorský junák 

rozpráva o svojej príhode v bitke u Vuéidolu. 

(Vyobrazenie na strane 72— 7a.) 

Kňaz Mikuláš presvedčil sa, že delami I stálo vojsko čemohorské vo Vrbicach. Nikyca 
Bvojmi nemôže pevnost nevesiĎskú dobyf, poslal Peka Pavloviča s 400 bojovníkmi, aby 
i postúpil k Bileču. Muktar vidiac, že černo- sa dozvedel, jako Turci v BileČu stoja. Pavlo- 
horský kňaz ustupuje, vytrhol za nim so 16 vič vylákal včasné ráno dňa 28. júla do poIá 



brojmi dňa 26* júla 1876. Nasledujúceho dňa 



jedon broj Turkov, ktorý jako predvoj dai 



č. 8. 1877.] 



Orol, obráikový časopis. 



85 



■ J-* •^^ ^ .^-, 



-*• -^ ->^ r^,.^ . 



/■N^--*- •^.^ 



/^ ^- *> ^^ ^ y\^ \r* u 



■ *^_ "\ , "v^** •^ 



sa smerom ku Yučidolu. Ked zazrel Turkov, 
rozkázal Peko sTojim orlom, aby ustupovali. 
Tureckí velitelia, osmeleni tým ustupovaním, 
potiahli väetku tureckú moc, i bafcíbozukov 
a bilečakých meiCauov za sebou. Gemohorci 
ustupovali chjtro a Turci mysleli, že utekajú. 
Ketf Pavlovič priiiel a ustupujúcou čatou 
svojou až na Kohútové bťdo, vystúpil tam 
i kňaz Nikyca s divirionárom Petrom Vuko* 
tiiom. Po šiestej hodine rannej zpozorovaly 
prednie stráže Selimove na výšine nad Vuči- 
dolom oddelenie Čemohorcov. Za štyrmi brojmi 
a dvoma delami generála Selima basu tiahol 
generál Ôsman basa s ô brojami a 3 de- 
lami; 9 brojov 80 7. delami tiahlo pod vele- 
ním samého Muktara za oboma prvými od- 
deleniami. Turci mali úhmkom 12.800, Černo- 
horci 12.000 mužov. Knieža riekol ku svo- 
jim orlom čemohorským: „Čemohorci, hla 
Turci' a hla myl I ja idem s vami proti 
Turkom do boja. Dnes, Čemohorci, potrebno 
je, aby sa ukázalo vaše junáctvo s Turkami. 
Ktx> nemá junáckeho srdca a kto la len trochu 
bojí tureckej pušky a šable, nech dobrovolne 
stráni sa dnes boja. Jestli nezvífazfme nad 
Turkami, najmen^ štyria Petrovičovia za- 
hynú!^ Čemohorci oduševnili sa týmito slo- 
hami kňaza Mikuláša Petroviôa a smelé po- 
stupovali proti Turkom, ktorí jich ešte ne- 
boli všetkých zbadali. Turci mysleli, že ute- 
kajúcich pred nimi Čemohorcov zem pohltila. 
Keď ale prišli vyšie, zpozorovali na všetkých 
okolnfch výšinách neobyčajný ruch. Vyslaní 
napred bašibozuci počali oa výšiny strielat, 
čemohorci aoi si jich nepovšimli a usilovne 
strielali na hlavní sbor. Sbor Selimov so- 
stavil sa v bojovný šik a delá metaly na vý- 
šiny zkazonosné granáty. Strelba na výšinách 
neumlkala, ba stávala sa vždy silnejšou. ^Pät 
tísíc .... desaC tisíc .... dvadsat tisíc ! Za 
každou skalou vyrastajú Čemohorci!^ volali 
utekajúci bašibozukovia. Turci padali jako 
snopy. Muktar vidiac, že prvý útok jeho 
vojska na Čemohorcov bol mamy, poslal 
jim pomoc, ale i táto bola marná, lebo i jich 
záloha začala pred návalom Čemohorcov 
ustupovat až na vrch Eovčeg, kde Muktar, 
Achmet, Osman a Selim bašovia stáli s de- 
lami. Muktar vrátil sa ku hlavnej ' zálohe 



tureckého vojska i chcel uderit v bok la- 
vému krydlu černohorskému. Turci prestali 
postupovat a ukrývali sa za skaly a krovie. 
Vždy viac blížil sa rachot pušiek, kule len 
pršaly. Čemohorci počali zostupoval dolu. 
Zo všetkých strán, z pravej, z lavej strany 
i od zadku, zo všetkých dier a úžiabín vy* 
stopovali Čemohorci, vrhajúc sa na nepriatela. 
Turci velmi chytro strielali z pušiek i z diel 
na dorážajúceho nepriatela, no neboli ho 
v stave udržat. S vefkým hrmotom vrhly sa 
celé oddeleni^ Hercegovincov a Čemohorcov 
na rady turecké. Pušky pomaly umlkaly. Na- 
raz, jako by usekol, umlkly delá i ručnice. 
Nastalo sväté tidio a kňaz Mikuláš zosnal 
čiapku, prežebnal sa a zvolal: „Oh, Bože 
pomozi, oh. Bože, pomozi, sada sievaju ma- 
čevi i noži, sada naši jarišu na Turke!'' 
(Teraz lesknú sa meče i nože, teraz naši 
útokom ženu na Turkov!) A vera o nekolko 
minút bolo počut hromový povyk Čemohorcov, 
ženúcich sa na Turkov, ktorým i kňaz roz- 
ohnil sa a poskočil jako každý Černohorec, 
keď počuje vátečný pokrik svojich bratov; 
ale sprievod jeho prosil ho a zaklínal, aby 
čakal ešte. V krátkom čase boly šiky pechoty 
rozrazené, delostrelci boli všetci zosekaní a 
delá vydobyté. Turci utekali v divom zmätku 
a to do vlastnej záhuby. Sboru Selima basu 
zaskočili Čemohorci cestu a poruba li celé 
jeho štyri broje. „Poddaj sa baša^^ volal 
jedon serdar na Selima a snažil sa zadržať 
Čemohorcov, hrnúcich sa naňho. Selim hnal 
šablou na serdara, v tom okamžení klesal 
mrtvý z koňa — serdar rozpoltil mu han- 
džarom hlavu. Podobne darilo sa sboru Os- 
manovmu. Do 8. hodiny bol i tento sbor 
zničený. Orlovia čemohorskí tak smelé hnali 
na turecké opevnenie, jako by šli na veselie. 
Keď bolo asi 11 hodín, počali Turci i z> 
svojich opevnení na vrchu Kovčegu utekať. 
Prvý do ohradenia tureckého vletel Pero 
Filipov Ďurkovič, obyvateľ černohorskej náhie 
Pipery. I volal na Osmana basu, ktorý na 
dele sedel, po turecky: ^.Besa, besa!" t. j. 
čemohorsky: „viera ti je" (čestné to slovo, 
slavný slub bezpečnosti). Basa odpovedal srb- 
sky, vypáliac do vetm a odhodiac šablu: 
^Besa, nie besa, jako sa ti lúbi, rob so mnou 

12 



86 



Orol, obrázkový ôasopi*. 



[Č. ». 1877. 



^^'•^^.^^.■^^^.'-^^■..^.^ ^^ ^^j^»^ -'^. 



CO' chceš i"^ -^ ,,6ospodam,^ riekol hlásatel 
kňazovi Nikycovi, „evo ti vode živa Osnian 
baBul-' Keď Oaman zastal pred kňazom, celý 
sa triasol. „Taká je vojnička sreča (šfastie) !" 
podal mu bohatiersky vodca rytierov čemo- 
horských ruku i usadiac ho vedia seba a 
častujÚG ho pivom a tabakom rozprával sa 
s nim francúzsky. Skoro ten istý osud za- 
stihol temer súčasne sbor Muktarov, ktorý 
snažil sa pochodom svojho lavého krydla od 
Vľbice útokom ženúce sa sbory Čer&ohorcov 
zadržaC. Peko Pavlovič s jedným brojom 
Černoborcov uderil na neho od chrbta. Na- 
stalo strašné klania v srede Muktarovej zá- 
lohy. Handžar neživil nikoho. Utekajúci basi* 
hozukovia od sboru Selima a Osmana roz- 
množili zdesenie v ustupujúcom vojsku Mukta- 
rovom, ktoré odhodiac zbrane v úplnom ne- 
poriadku utekalo k Bileku. Len kto nestihol, 
nezabil Turka. Černohorci a Hercegovinci 
boli jim ustavične v pätách, rúbajúc jich 
handžarom až k samým hradbám. Brat kňa- 
zov, ^ako Petrovič, preháňal sa svobodne 
medzi Turkami a mnoho jich mečom posekal 
i s druhým bratom, Gjurom Petrovičom. Boj 
trval skoro osem hodín. Černohorci vydobyli 
päť diel, 3000 zadoviek, 50 dôstojníckych, 
400 iných vojanských a bašibozuckých mečov, 
srieborné kulovnice, množstvo hodbabných 
zástav, dobrých koni, na ktorých bašovia a 
begovia sedeli a všetky válečné turecké po- 
treby. Sami Turci hovoria, že v tej krvavej 
bitke ztratili 4000 mužov, 148 dôstojníkov, 
7 majorov, 3 podplukovníkov, 2 plukovníkov, 
2 basov a živého Osmana basu a 300 zaja- 
tých, ktorí odvedení boli na Cetyň. Mimo 
toho bol Mustafa basa fažko a Muktar basa 
ľahko ranený. Muktar ušiel zajatiu temer 
zázrakom. Černohorský serdar prenasledoval 
ho až k Bileku, kde potkol sa mu kôň a 
Muktar z neho spadol. Černohorcov padlo 
len 51 mŕtvych a vyše 100 ranených, medzi 
ktorými posledními bol i bratranec kňazov, 
Filip Petrovič. V boji súčastnilo sa len 6 
brojov černohorských, ostatnie boly v zálohe. 
0><olo jednej hodine odpoludnia vrátilo sa 
černohorské vojsko do hlavnieho stanu v naj- 
'vätšom nadšení, spievajúc a strielajúc z pu- 
šiek. Kňaz Mikuláš obchádzal vojsko a ďakq- 



val mu za jeho junáctvo. Brigádnici a iní 
voj. staresinovia pristupovali ku kňazovi a 
priali mu k vítazstvu. Večer strielano bolo 
z dobytých Kruppovských diel a kňaz pozval 
všetkých vojvodov a vyznasiaBavších sa zvláát 
junákov k slávnostnej večere, pri ktorej prí- 
ležitosti rozprávaly sa príhot^ tohoto krva- 
vého dňa. Jedon bojovník, ktorý pre dákysi 
priestupok pred aekolkými dňami bol štyrmi 
ranami potrestaný, prišiel ku kňazovi, po« 
lúbil okraj jeho obleka i jeho ruku a ho* 
voril: „To som ti, gospodaru, poďakoval za 
tie rany; zabil som stýr Turkov, a piateho 
som zabil, abych pomstil vlastnieho brata» 
ktorý v boji zahynul.'' Kňaz naklonil sa, ob- 
jal ho a polúbil, hovoriac: „Tým sme sa te- 
raz smierili!'^ Jedon starec, Milanko Savič 
z Morače, zajal a priviedol pred kňaza tu- 
reckého nizama i bedákal, že sa mu kuča 
(dom) vyvrátila, lebo mu zahynuli traja sy- 
novia, po ktorých mu ostali drobní, alabf 
vnukovia „Nestaraj sa, starče,^ riekol kňaz^ 
„od terajška ja ti budem synom, neopustím 
ta v biede I "^ Mnohých vyznamenal kňaz ra- 
dami, ukoristenou skvosnou zbraňou atdf. 
I knieža Vivaldi Pasqua, pobočník Garibal- 
diho, vyznamenaný bol krížom Danila I. 
Všetkých ranných obdaroval kňaz dukátami, 
hovoriac: ^^Nuže, na Cetyň, tam vás kňažná 
prijme a dostanete všetko, čo budete po- 
treboval!^ Tak skončil sa onen znamenitý 
deň, ktorý Černohorci pri guslach svojich 
ospevovať budú i v pozdných časoch a roz- 
právať, povzbudzigúc sa v junáctve. 

Obraz náš predstavuje domácnosC černo- 
horskej rodiny. Černohorský mladý junák, 
Blažko Katuňan, rozpráva o krvavej bitke 
u Vučídolu a o svojej príhode. Okrydlení 
junáci vytrhli handžar nad násilníckou hlavou 
turskou. Niet viac tu boja, niet odporu; 
bladý úžas vyráža sa na každom líci bissur- 
manskom. Ešte ho pomstitel černohorský 
nedotkol, už klesá Turek na kolená. „Ha, 
ima-li tu brata Katunjana, da ubije!" roz- 
lahne sa hlas prosred toho hluchého klania. 
Obrovský Turek unáša jednoho mladíka, tla- 
čiac pravicou na svoje prsia nohy jeho a 
pravú ruku s handžarom a lavicou bije bo 
po hlave, aby sa zbavil nátisku okolo hrdla, 



č. s. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



87 



r j^ ^ ' .^ 



•" ^ -w^ -%. '* r^^^ *■" 



kaa mu mladikova lavá ruka zúfale prsty 
zatína. ^Sava, zastaň, Blažko je v n^bezpe- 
denstve!'^ zkríkne hlas. A Sava kliesni si 
handžarem cestu cez Turkov, vyskočí na 
skalu, pochytí zadovku, ktorá mu visela na 
pleciach. Zaduvela aa jeho ruka a puška 
padla mu na kolená. ;»Ubij, Savo! amanati 
ubij!'* volá mladý Blažko. „Pomozi sveta 
Bogorodica!^ poeuC modlitbu z trasúcich sa 
perní Savových. Strelil .... Turčinovo telo 
prestrelo sa v prachu. V okamžení boli po- 
bratimovia spolu. ,,Mal som trochu strachu, 
abych nepochybil a teba nezabil,^ hovoril 



Sava s hlbokým vzdychnutím. ^A da Boga 
mi I Dobre si cielil, práve medzi obe plecia.^ 
Mládenci vo svojej radosti zabudli, že Tarci 
na nich vysielajú dážď kuliek a keď jedna 
z nich zadala šiestu ranu na rameni Blažko* 
vom, odskočili ku svojej družine. KedBlažko 
príbeh tento rozprával v lone svojej rodiny, 
jako to náš obraz predstavuje, usmieval sa 
otec, starý junák, blažené a hrdo . odfukoval 
kúr svojej dýmky, že sa mu syn vydaril; 
matka slziac požehnávala v srdci Savu, že 
jej syna zachráfiil. 



/-^jL^ca^Ov^JL-^ 



DrobnostL 



I)r. Jozef M. Hurhan slávil dna 19. t. m. 
nielen svoje meniny, ale i svoje 6(>rocnie 
narodzeniny a 40-ročniu pamiatku svojej spi- 
sovateľskej činnosti. Slovenskí rodolubi zo 
všetkých strán milého Slovenska so sladkým 
pocitom rozpamätali sa na verného a stat- 
ného bojovníka za život, právo a svobodu 
národa slovenského a na znak svojej úcty, 
vďačnosti a oddanosti poctili ho ku dňu 
19. marca skvostným sríeborným kalichom. 
Kalich shotovený je u H. Grohmanna, c. k. 
dvomieho klenotníka v Prahe. Na kalichu 
sú v prvom rade dokola tri vence: lipový, 
tŕňový a vavrínový a v nich písmeny: J. M. 
H. ; v druhom rade sú jednoduché tri vence 
a v nich nápisy: Literatúra, Väzenie, Boj, 
s primeranými insígniami. Podpis je: „Hur- 
banovi k slávnosti 60-ročních narodzeníu 
1877 Slováci." — Bože daj, aby kalich ten, 
jako je teraz našemu oslávencovi milou ale 
i trpkou rozpomienkou na bojov a útrap 
plnú minulosť, bol mu na budúce z vďač- 
nosti prenasledovaného národa prýštiacim sa 
žriedlom zdravia, ' zdaru a všestrannej spo- 
kojnosti na mnohé a mnohé roky! Zasvitni 
Ti, patriarcha, ešte to krásne ráno, že viera 
Tvoja v budúcnosť slovenského národa do- 
chádza živúceho splnenia!! 

Akademický spolok vo Viedni usporiadal 
dňa 21. marca na oslavu 70. narodzenín 
svojho čestného člena Äloisa V. Šemhery^ 
professora reči a literatúry československej 



na všeučelišti vieileňskom a slovutného spi- 
sovateľa, slávnostnú akadémiu v miest nosfach 
záhradníckej spoločnosti. Pri akadémii účinko- 
vala vehlasná umelkyňa dramatická Otilia 
Sklenárova- Malá, slečna Zamarova, Lev a 
Cicvárek, členovia kr. zemského českého di- 
vadla v Prahe a koncertní majstrovia Jiránek 
z Prahy, Krečman a Siebert z Viedne. Slavný 
slov. spevácky spolok vo Viedni zaspieval 
osobným riadením sbormajstra Buchty tri 
sbory. Slávnemu jubilantovi odovzdané bolo 
album s podobizňami jeho žiakov, ctiteľov a 
priateľov. Mnoho spolkov českých, morav- 
ských a viedenských súčastnilo sa vyslaním 
deputácií. — Šembera je mužom vedy. Čo 
dejozpytec je on opravdivým geológom, ktorý 
vniká v zjavy minulosti a vysvetl uje tajemstvo 
premien, jaké sa dialy v spoločnosti národov. 
Behom polstoročia šíril svetlo v národe svojom 
československom. V mládeži šíril vzdelanosť 
tým, že šíril pevné zásady; budil, kde len 
bolo srdce prebudeniu prístupné. Zo srdca 
rovno plynulý zas do srdca veľké myšlienky. 
On je učiteľom rodeným. Prežil už nepočetné 
dôkazy lásky svojich chovancov; no liajvät- 
šieho dôkazu dostalo sa mu jubileumom, 
ktoré slávil tieto dni v kruhu mládeže z niv 
českých, moravských, slovenských a sliezskych, 
jako i v kruhu synov ostatních mohutných 
slovanských haluz. 

Mučedlnik pre vieru. Ruský poddôstoj- 
ník Danilov bol jednou sredoasijskou hordou 

12* 



88 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 3. 187T. 



r v^ >.* ** " ^ 



.^ í-^ ..^ •^ y -'-í 



zajatý a privedený k Pulat-chanévi do mesta 
Margelanu. Palat-chan nútil ho, aby prestúpil 
na vieru mohamedánsku. Danilov opovrhol 
alubami. Dano mu na výber: buď čestný 
úrad a bohaté dary alebo trapnú smrt. Da* 
nilov neváhal ani minutú. I priviazali ho ku 
stĺpu a začali doň zvohia strielat Ani tento 
prosríedok nezlomil železnú povahu mučen- 
níkovu. Trvalo to nekolko strašných hodín, 
kým po velkých bolasfach skonal so slovami: 
y,Y jakej viere som sa narodil, v takej i zo- 
mrem a nezradíni ani Boha, ani cára svojho !^ 
Hrozný osu(l muSstva na anglickej bárke 
„Maria,*' V novembri 1876 plavila sa bárka 
,,María" s nákladom dreva a štrnásf namor- 
níkami z Duboya do Dublína. Keď bola de- 
viaty deň na ceste, zastihla ju búra tak 
prudká, že jej ztrhla člnky a naplnila ju 
vodou. Mužstvo vyliezlo na sťažne, aby sa 
zachránilo. O dva dni posretla bárka ameri- 
kánsku loď „City of Montreal.^ Nešťastní 
námorníci dávali znaky, Amerikáni nezbadali 



to. I talianska jedna bárka priblížila sa ne- 
šťastníkom, ale nemohla jim pre novú búru 
pomôcť. Mužstvo na bárke „Marii^ nemalo 
potravín a nesmieme trpelo hladom. Najdrier 
zahynul kapitán GrayBtone a dvaja námor- 
níci. Ostatní prerezali jim prsia a lokali 
mrtvú krev. Na to rozrazili jim lebky a vy- 
rvali modzky, ktoré shltalí. Potom živili sa 
z ostatnieho surového jích m&sa. To nedo- 
stačovalo na výživu. Nektorí ani v najvätšom 
hlade nemohli požívať surové miao ludskč, 
preto že pozorovali, že najvätší hltavci do* 
stávajú ošklivé pupence po celom tele. Dňa 
9. januára 1877 uzrel amerikánsky parník 
„F. C. Mac Donald" bárku „Máriu." Našiel 
na nej len dvoch živých plavcov ; ostatní boli 
mrtví. Jedon z oboch živých umrel hneď, 
keď sa ho dotkly, druhý mladý muž ostal 
pri živote, bol ale po celom tele ošklivými 
pupencami pokrytý; okrem toho bol tak na- 
dutý, že sa mu šatstvo muselo e tela zrezať. 



Literatúra a umenie. 



Bms jazyka Českého. Pŕisp^vek k de- 
jinám osvétj' vôbec a slovanské i ôeské zvláŽté. 
Sepsal Martin Hattala. V Praze. Nákla- 
dem knChkupectri : I. L. Kober. 1877. Velká 



8"; str. 309; cena 1 zl. 80 kŕ. Dôkladné 
dielo toto vehlasného jazykozpj'tca našeho 
odporúčame čo najvrelejsie filológom a spíso-* 
vatelora našim. 



Listáreä redakcie a administrácie. 



Tretím číslom končíme prvé štvrfrone VIII. roč- 
níka „Orla.*" Vyoasnažovali sme 9a úlohe svojej dľa 
možnosti dostáf a síce i z ohladu obsaliu, i z ofafadu 
vystrojenia. Keby dosf početní ct. pp. odberatelia 
naši všetci začiatkom roku prcdplatky svoje nám 
zaslali, bol by „Orol" i čo do ťipravy i čo do ob- 
sahu bohatej ším. Preto úctivé prosíme ct. pp. od- 
berateľov jak toho- tak i minuloročních, ktorí svojej 
národnej povinnosti zadosf dosial neučinili, aby nám 
svoje pred' a nedoplatky čím skorej zaslať ráčili. 
Súčasne oznamujeme, že dve krásne. prémie: ,,B i tk a 
Cemohorcov s Turkami u Vučidolu" a 
.Bitka Srbov s Turkami u Tesice" ct, od- 
beratelom ,,Orla/ ktorí sa na ne buď predplatili, 
buJ s dobierkou doposlat si žiadali, behom budúceho 
mesiaca rozpošleme. — P. A. M. v Ž. „Orla" sme 
Vám voždy riadne posielali. Hladajte ho na pošte. 
Ostatne nedivte sa tomu, že nám vzdor riadnej expe- 



dícii každého mesiaca i 20—80 reklamácií dochodit 
zvyklo; svet je na obrázky „O." zvedavý. — P. C. 
G. v Č. Báseňky prečítali sme, obstoja, cvičte sa 
i ďalej. Každý vzdelávajme sa v tom obore, ku kto- 
rému cítime v sebe mi^viac schopnostĹ Bacanov vý- 
rok: „Knowledge is power** (veda je moc) mígme 
mv synovia slovenskej chudoby vždy na pamäti. Stn- 
diyte, pracujte! — P. J. K. v D. K. „Bitka u Almv*' 
vyjde v budúcom čísle. Srdečné dieky za milé riadky 
Vaše a za tak výdatnú hmotnú podporu I — P^. J. J- 
v P. ^Zixvk^,"^ vyjde budúce. A ten cestopis? Čakám 
nan. — P. H. B. v O. Možno, že sa na Moravienke 
pri tej slávnosti uzreme. Srdečný pozdrav bratom 
Moravanom! — P. J. G. v K. N. M. Šťastlivú cestu 
do krásnej Itálie ! Nezabudni na „Orla! !" — Ittnohým. 
Reklamované čísla možno nám len po tieto dni roz- 
poslať. 



Predpláea sa u redakcie a admiBistracie v Detve (Zólyom megye): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrUp 
za 2 zl. r. č. Roč. II., III., IV., V. -a ^^. ^Orla" možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soši- 

toch, 8*/j— 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

Ma^jitol a vydávate! Andrej Truchlý-Sytnlansky. — Kníhtlač.-účast. spolok r T. Sr. Martine. 



OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRlľCHlí-SYTNIANSKT. 

loi. VIU. lurč. Sv. Máriin, 30. Apríla 1877. Čislo 4. 



Švihák. 

PoveaC od Miloslava Dumného. 
(Pokračovanie.) 



IV. 



I matky?" zaäoptal mimovolne, meravo bladjac 

-S£)X^ad Tatrou eakalilo sa oebo. Mraky i na krásDU devu. 

>/(' vždy viac a viac sa síahovaly. Hrom | Deva sbKžila sa k mládencovi. Najprv 
', - rachotil, blesky križovaiy sa. Ťa/ká I bojaľ.live, Éo ďalej ale, to neostfchavejäie 
P búrka blížila sa, \\i i tažkŔ kvapky | naiilio tázave Madiac. 
(U^dové prME /r.čäLy. „Ois Dadiiemská 
ĹfaU. utekalo domov vila, či živý Boží 
íäetko, a do pred tvor?" riekol on po 
bärkou až domov do- chvflke. 
behnúC si netrúfalo, Tichým,a&j»l8kým 
to krylo m. do mraz- hlasom odpovedala: 
Dfc a koHb, jakých je nSom biednadeva, 
polúčioáchpodtatran- Eartnútená sirota. Do 
ských Da dostiič. neba mi ešte prívčas 
V tomto nečase a na tejto zemí ne- 
kráčal rýchlym kro- mám nikoho, tu ma 
koni polom pekný, ští- nechcií mať, nechcú 
bl^ mládenec i obzeral trpet!" 
sa po nejakej gkiýši, „Ti>k mladá a tak 
kam by sa uchýliť mo- nešťastná! I mfia zlý 
hol. Ajako tak náhli osud (irenaslediiji-. 
a jako tak pozerá — Jako tá bKžiflra sa 
ŕo vidí? Proti nemu búrka, tak hrozne za- 
ide takže spešnym, Čína sa i mój život!" 
ač trochu od patrného Verkoknieža Michal Nikolajeviŕ. Dážá počal zhusla 
unavenia mdlým kro- poprchávať a lejak 
kom Šumná, mladá deva. JakokoKek bolo {v každom okamženi hrozil sa zpustlf, hrom 



náblo näšmu mládencovi, preca zastavil sa 

a celý udivený pozeral na ten šumný zjav. 

r,t\ si vila nejaká, nadpozemská byt- 

Dost a či deva zemská, krásne diefa ludskej 



rachotil a blesk križoval aa, tak že náhodou 
sa siglým mladým týmto dušiam nič nepo- 
zostávalo, len prftulu spoločného v blízkej 
kolibe hladaC. 

13 



90 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 4. 1877. 



•*-r -.--N-*- 



„-N. ^ ^-x, '--»'-' . 



f ^ A 



„A z ďaleká ideš, deva drahá? Zdáš sa 
byt unavenou?" 

„Už tretí deň tlčicm sa po horách a 
dolách. Jahody a lesnie maliny sú mi po- 
krmom, takéto koliby jako táto boly mi noc- 
ľahom. Ľudom sa vyhýbam, i tebe som z cesty 
ís( chcela, ale už pozde bolo.^ 

,,Á prečo sa bojíš ludí? Snáď nemáš, 
pre Boha, mladušká deva, fažkú nejakú vinu 
na svojom svedomí? 

„Oj, nebojím sa ludí, šuhaju, k tomu 
nemám príčiny; vyhýbam jim len. Zlí ludia 
sú môjho nešťastia príčinou. A zlých ludí je 
na svete mnoho !^ 

Blisklo sa a udrelo. Malá kolibka sa za- 
triasla jakoby ju bol zo základu pohol. 

„Počuješ, šuhaju, i nebe mi svedčí." 

„Nebojíš sa blesku, hromu ?^ 

„Nie, dobrý šuhaju. moje srdce je ne- 
vinné a čisté jako za včas rána padlá rosa 
Božia, moja duša zachovalá jako ten neroz- 
vitý púčok ružový a moje svedomie tak lahké 
jako ten bystrý pták, letiaci a vznášajúci sa 
vysoko v povetrí." 

„Tak nie si neštastná!" 

„Moje srdce má posvätný žiaľ za mati- 
čkou dobrou, ležiacou v čiernej zemi. Moje 
srdce má nesmierny bôľ, že môj dobrý, ale 
slabý, otec nezachoval svätú, nedotknuteľnú 
pamiatku matkinu." 

„Tys* teda sirota, nevoľná sirota?" 

„Sirota, nevoľná sirota, ktorú vyhnala 
zlá macocha z .domu , zlá macocha i s jej 
nezdarnou dcérou." 

„Ľutujem (a, milá, ale teším sa tomu, 
žes' nie sama svojho nešťastia príčinou. Odišla 
si z rodičovského domu vyštvaná z neho zlou 
macochou? A otec tvoj ťa nemohol obrániť?" 

„Chudák otec, on viacej trpí, lež ja. 
Stal sa obeťou zlých ľudí. Ja som na to via- 
cej pozerať nemohla, odišla som z domu." 

„A kam sa obrátišV" 

„Svet je veliký a široký." 

„Ale zlý, deva moja." 

„Čis' zabudol dobrý mládenče, že dobrí 
sa zlostných neboja, čo by sa jichbáli? Bôh 
má zbroje, svet bez zbroja, velký Bôh, svet 
malý?" 



„Požehnaná matka, ktorá takúto zbožnú, 
v Boha dúfajúcu devu vychovala! My sme 
rovní, deva moja; i ja utekám pred zlými 
luďmi z rodičovského domu. I môj otec je 
nešťastným. Zlý svet o všetko ho pripravil, 
i z domu, i z rodnej viesky nás von vyhnal ; 
ale i ja verím v Pána Boha, šumná devo, 
že on itká zbroje, že pomsta jeho zlým a od- 
mena dobrým za podiel sa dostane. Podaj 
mi rúčku, deva moja, a Bôh nám pomáhaj !" 

Blisklo sa, hrom zarachotil. 

„Hľa, Boží hlas svedčí, že nám on bude 
pomáhať. Ja som s otcom natrafil na inú 
macochu! Nado všetko zaľúbili sme si boli 
matičku našu spoločnú, niekdy preslávenú, 
teraz vrahom zlúpenú a vlastnými svojimi 
nezdarnými synmi potupenú. Zasadili sme sa 
za jej právo a čo sme vyhrali , čo dosiahli, 
čoho sa dožili? Toho, čo ty, deva drahá, za 
svoju vrelú ľúbosť a oddanosť k matičke zo- 
snulej. I nás zlá macocha so svojimi nezda- 
renými deťmi vyhnala von z domu, pripra- 
vila o pokoj a blaženie života. Ale ja verím 
v Pána Boha, že nie na veky!" 

„A tvoja mať žije, šuhaju?" 

„Žije a žiť bude trebárs ju zlí ľudia a 
vlastné nezdarné deti storáz na máry polo- 
žili. Ešte Slováci žijú a bude žiť na veky 
so slávou mati naša Sláva!" 

„Rozumiem voľačo, šuhaju. Čítala som 
i ja o tom. I môj otec je národovec a ctí 
matku Slávu. I mne vždy hovorieval, že ma 
vychová za hodnú dcéru matičky Slávie." 

Búrka trvala, dve mladé srdcia v kolibke 
na nu zabudly. Vyrozprávaly si vzájomne 
lós svoj, vyžalovaly sa; trebárs len prvýraz 
v živote sa potkaly, porozumely si, poznaly 
sa a presvedčily, že sú príbudzné. 

Búrka sa pominula a slniečko zase v no- 
vej kráse pekný kraj podtatranský osvietilo 
a od kolibky smerom k najbližšej dedinke 
bolo vidieť štihlého šuhaja s mladuškou diev- 
činou sa ubierat ruka v*^nike. 

Boli to naši známi : Peter Jablonský a 
Martuška Javornický. 

V. 

Pani Melánia ležala nemocná. Tak mnohé 
omrzlosti boly ju tieto dni zastihly, tak mnohý 



č. 4. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



91 



r >,• wŕ v •"*. 



^. rv-^ x^ ^^ -* • 



boj podstúpiť musela, že to jej čuvy sniest 
oemobly. Ulahla, ochorela a lekár naložil 
jej, aby behom nekolko dní pokojne odpočí- 
vala. Dcéra Melánia nepohla sa od loža mat- 
kinho; celý dom chodil po prstoch. Pán 
Tomáä s Aladárom docela v inom oddeleoí 
. f^-^i ^kastiela teraz sa hrávali oblúbenú tartličku. 

Nový vychovatel bol tu; bolo ho už 
preca len treba uvítať a prijať. I nutná po- 
treba toho, aby Aladár nezaostal, súríla dielo 
toto. S pani Melániou nebolo radno o tom 
hovoriť ; ved práve príchod tohoto z nízkeho 
rodu pochádzajúceho vychovatela bol prí- 
činou nemoce jej. I sám vychovatel iste 
už netrpezlivé čakal v druhý deň svojho prí- 
chodu, aby bol panstvu predstavený. Pán 
Tomáš to vedel, že sa to len skrze dcéru do- 
cielit môže. Táto jediná jako miláčok matkin 
mohla to sprosredkovat, lebo bez vedomia a 
privolenia matkinho kto by sa len bol opo* 
vážil vychovatela prijať do domu, alebo i bárs 
jakú inú maličkú premenu v dome zapríčiniť? ! 

Dcére Melánii konečne podarilo sa túto 
záležilost v tom smysle otcovi k zariadeniu 
odporúčať, aby nový vychovatel bol len do- 
časne prijatý, však keď ona ozdravie, uvidí, 
čo je za jednoho. Samo sebou sa rozumie, 
že novoprislý o tom nič nemá vedieť, že je 
len dočasne prijatý. 

Pán Tomáš čakal s dietkami svojimi na 
nového vychovatela. 

Vstúpil. 

„Pekný chlapík,^ riekol ticho pán Tomáš. 

„Utešený šuhaj,*^ mienila v mysli slečna 
Melánia oči z neho nezpúšťajúc. 

Pán Tomáš pokročil v úsrety novoprí- 
šlému, privítal i vyzval ho, aby sa posadil. 

„Mám česť," riekol zdvorilé saukloniac 
š varný mládenec, „čo vychovatel pánom gym- 
nasialným správcom vašnostiam odporúčaný 
vychová vatel sa predstaviť. Menujem sa Peter 
Jablonský.^ 

„Teší nás. Svedoctvá sme už videli. 
Ráčite prijať tú ťažkú prácu na seba, by ste 
nášho Aladára ku zkúške dospelosti zdáme 
pripravili?" 

„Ochotne prijímam v tom predpokladaní, 
že sa mladý pán usilovať bude a pri napnutí 
síl mojich uíám, že sa nám dielo podarí.^ 



„No, už ja sa veru tak učiť nebudem, 
aby ch ochorel,'' slovil vzdorovité Aladár. 

„Podelíme si, mladý pane, tak čas, aby 
sme sústavne v študovaní zdarné a bez na- 
máhania pokračovali. Pravda, poznamenať si 
dovolujem, že výsledok od dotenýšej prí- 
pravy závisí." 

„Tak je, dobre!" riekol pán Tomáš. „Ja 
teda môjho syna, pane, vám oddávam, čo 
sa iných podmienok výchovy tyče, o tom sa 
dohovoríme, keď moja osvietená pani, ktorá 
teraz bohužial trochu postonáva, ozdravie. 
I to vám nechcem zamlčať, že po šťastnom 
zložení zkúšky dospelosti na osobytnú vďaku 
a uznalosť našu rátať môžete." 

„Velmožný pane, tým cielom prišiel som 
sem, abych úlohe svojej dostál. I chcem sa 
s Božou pomocou uznalosti vašej hodným 
staf." 

„Ale dovolte ešte, pane, i ja bych rád 
mal nejaký osoh z vás. V svobodných hodi* 
nach mohli by ste byť mojim spoločníkom. 
Znáte hrať tartličku?" 

„Obstojne." 

„Dobre, pane, a pri tom rád fajčíte a 
vínka si zapijete?" 

„Hotujem sa za lekára. Mierne požívanie 
vína obveselujúceho srdce človeka a fajka 
jako zvyk nie sú mi odporné veci." 

„Tak je dobre! A rád si zapolujete?" 

„To je mojim zdaním ta najnoblejšia 
passia. Po tých našich utešených horách 
s puškou na pleci sa prechodil, to najkrajšia 
prechádzka pre polovníka.^ 

„Vy ste môj človek!" zaplesal pán To- 
máš ^ vrelo stískal ruku vychovávateľovu. 

„I ja mám poníženú prosbu." 

„Nech sa lúbi." 

„Počul som, že ctená slečinka potrebuje 
spoločnicu." 

„Snad by ste nám znali nejakú poradiť?" 

„Počul som, že velmožné panstvá naše, 
aspoii vätšinou, sklonné sú ku podporovaniu 
ubiedenej chudoby ^ lebo oni to, jako dobrí 
kresfania cítia, že j im Boh preto viacej stat* 
kov zemských požehnal, aby ním chudobných 
a nedostatok trpiacich spolubližnýoh svojich 
napomáhali. Verím, že i velmožné moje pan- 
stvo tento vznešený, posvätný kresťanský cit 

13* 



9á 



Ôroí, ot)rázkoyý časopid. 



tČ. 4. Í87l 



^- • -- v^ -^ > ^^ 



chová v útrobách svojich. A preto osmelujem 
sa odporáčaf Tzáctnemu panstvu za spoloč- 
nicu spaDilomyslnej slečny dobre vychovanú 
a výborne vzdelanú devu, úbohú zlou maco- 
chou z rodičovského domu vyštvanú sirotu. ** 

„Otče drahý," primlúvala sa Melánia, 
„budem nahováral maminku, aby pánom vy- 
ehovateľbm odporúčanú devu prijala za spo- 
ločnicu moju.^ 

„Najprv musíme vedief, z jakého je 
dievča rodu?" 

„Učitelská dcéra." 

„No, obstojí. Vie hrat na piano, vie 
francúzsky?" 

„Na piano hrá výborne. Čo sa francúz- 
átiny dotýče, tam by som ja dával hodiny 
a ňou spolu i slečne," 

„No, uvidíme. O tom zajtra. Dnes už 
do obedu k práci a po obede prosím pána 
vychovávateľa na krátku tartličku." 

„Budem k službám." 

Nový vychovatel vžil sa na novej svojej 
postatí, v novom povolaní do svojej úlohy. 
Nemožno riect, žeby to lahká úloha bola 
bývala, äuhaj bol zanedbaný a vzdorovitý. 
Nový vychovávatel naskrze nechcel pred- 
diodcu svojho obviňoval: on ač mladý jú- 
noch preca bol na tolko zkúsený, že verné 
snahy svojho predchodcu ocenif vedel. Za- 
nedbanie Aladárevo mohlo byt vlastnou jeho 
vinou; lebo fažko je tam vychovávať, kde 
rodičia vychovávatelovi pomocnej ruky pri 
vychovancovi jeho vo všetkom nepodajú, ba 
kde snahám jeho ešte prekážajú. 

Preto si náš nový vychovávatel hladel 
i syna i otca naklonil a oddanostou k sebe 
pripútaf . S Aladárom to tažäe šlo, lež s otcom 
jeho. Prirodzená vec. Aladára ponúkal vy- 
cfaovateľ k ustavičnej práci, k pilnému učeniu ; 
otcovi bol spoločníkom pri hre a zábave. Ale 
i mal i velikú radost z neho ten natešený 
pán Tomái. 

Vo hre musel byt dobre na pozore, aby 
bo vychovávatel neobohral; na polovke bol 
au, čo pri každej príležitosti najvýtečnejsie 
strielal. Takého šuhaja potreboval pán Tomáš. 
Aie ani nezabúdal pri každej príležitosti sy- 
novi svojmu na srdce klásf, aby ho počúval, 
nasledoval. 



I slečna Melánia mala veliké oblúbenie 
v novom vychovávateľovi. Najprv len kľú- 
čovou dierkou dívala sa a tam prednáäky 
Petrove načúvala, potom si vyžiadala od otca 
a od neho, aby smelá niektorým prednáškam 
jeho, ktoré by ju zanímaly, i prítomná byt. 
A ona bola veľmi pilná v navštevovaní pred- 
nášok jeho. 

Čo sa to so slečnou Melániou dialo? 

Boli ste zavčas rána v utešenej, na kvety 
bohatej záhrade? Prešli ste sa po nej tak 
pri východe slnka a pozorovali ste v puku 
dríemajúce ruže? Keď sa ony na poľúbettie 
slniečka majú rozvinút, tu jim je tak tesno 
v tej väzbe lístkovej, ta jim je tak bolno- 
sladko, tak voľno- teskli vo ! Jedným očkom 
už pozerajú na svet, ach, na ten krásny avet ; 
ale v tom očku sa slzi&a rannej zaakvieva 
rosičky: ľúto jim je škrieš svoju opustit, 
bôloe sa s ňou ľúčia; no ten pekný svet 
vábi jich do náručia svojho — a ony sa mu 
v celej svojej kráse ukážu, otvoria, nevediac, 
netušiac, že jich žitie krátke, že budú one- 
dlho všetkej krásy i blaženosti svojej zbavené. 

V takom asi stave nachodilo sa srdiečko 
Melaniino, tento púčok ružový. 

Netrpezlivé čakala na príchod spoločnice. 
Takto to ďalej byť s nou nesmelo! Vo dne 
nemala pokoja a v noci sna. Otec i matka 
badali sami jakúsi premenu pri dcére, a če- 
ľaď sa divila nemálo, keď v ložnici Melaniinej 
celé noci svetlo horieC vídala. 

Len Aladárovi nový vychovávateľ sa ne- 
ľúbil ; lebo bol zo všetkých dosavádnych naj- 
energičnejší , najprísnejší a najmenej mohol 
pri ňom svojou vzdorovitosfon vykonaC 

Na žiadosC pána Tomáša, na doliehaate 
slečny Melánie a s odobrením domovej panej 
zavítala i spoločniea Melaniina — Martuška 
JavomickÝch. 

Spoločniea bola deva utešená, krásna. 
Na prvý pohľad zaľúbila sa pánu Tomášovi. 
Trebárs bola len učiteľská dcéra, ale veru 
pristalo jej i v kaštieli. Už nepochyboval, 
že sa pani manželke tiež lúhit bude. 

Aladár zahľadel sa tak na tú utešenú 
devu, dobre oči na nej neztratil a slečna Melánia 
bola by ju od radosti priam objala a vyboz- 
kávala, keby to otec a brat neboli videH. 



é. 4. iSŤt,] 



Oro)y obráskový Časopis. 



96 



y- y -'■ -X w^ ' y* * 's.y* ' • w^*.^ *• •^ y% ^ ^^ 



Martuáka a dosiácou aleeoou MeUoiott 
dobre sa ráčUa. Melánia ani akamženie ne- 
chcela a ti nemohla byt bez oej. — A Mar* 
tnika takže dobre sa cítila pri šumnej a tak 
vdačae s otvoreným náručím ju pr^avsej Me- 
lánii. Na lesk a skvos kaátiela toJko nedbala, 
ieby ju ten bol mal omámit na toľko . žeby 
rodičovský dom a domácnosť jeho bola za- 
badla a vďačne , ochotne ju za túto v ka 
ätieli začarovala. Pokial jej matka žila, po* 
kial jej domácnost rodičovského domu po- 
zemský rii zpredmetáovala, do toho času ne- 
bola by ju ani za královské paláce preme* 
Bila ; ale teraz bolo jej vítané všetko, rada 
sa navykaf učila i životu v kaitícli. A jej 
zbožné srdce si to tak predstavovalo, že i jej 
príchod do kaátiela nič nenie iného, jako ria- 
denie Božie. Pán Boh jej v osobe mladého 
ftuhaja Petra Jablonak^o poslal svojho an- 
jela strážcu a vodcu; ten ju sem doviedol, 
preto i tu bude s Ďou milost Božia. Tak 
amýálala Marta a cítila , že to sretnutie sa 
s mladým t^m šuhajom, vychovávateľom v d(Hne 
tomto rozhodným byt môže ua jej celý život. 

Pri prvom sretnutí sa s Petrom Jablon- 
akým v svobodnej Božej prírode tak sa zdalo 
duši Martinej, jako by sa už so známym, 
dávno známym šuhajom bola sisla. Nepri- 
chádzal jej on hneď v tom okamžení cudzým 
jako iní ľudia, s nímiž sa po prvýraz sre- 
táme a vídame. Ona mala priam jakúsi ne* 
pochopitelnú dôveru a náklonnosf k nemu. 
S úctou i oddanostou zierala naň a neváhala 
aai za okamženie prijat to jeho nabídnutie 
▼ kolibe, aby sla s nim do blízkej dediny, 
4lo jejž kaštieľa sa' on zsl vychovávateľa po- 
berá, tam možno, že na jebo prímluvu i ona 
zaopatrenie obdrží; lebo že tak mladá deva 
do ďalekého a zlého sveta o samote pustiť sa 
preca len nemôže. I tohoto pravdivosť dobrá 
deva Martuška uznala, i tak sa jej zdalo, jakoby 
tým driečnym, šľachetným šuhajom čoby jej 
priam až na kraj sveta isf i richodilo, bezpečne 
isf mohla. Nerozmýšľala sa teda, šla s ním. jako 
sme ju videli do blízkej dedinky ruka v ruk'\ 
Šla s nimi i do kaštiela, prijala oa jeho od 
porúčanie miesto spoločnice pri Melánii — 
a dobre sa pri tom cítila. To jedno stojí, že 
ten šuhaj mal veľký vliv na ňu a tak jako 



trvalý dojem urobil na srdce jej pri prvom 
jich sa sretnutí, tak i v kaštieli samom sa 
myseľ jej mladistvá neprestajne len vôkol 
neho točila. Tak jej bolo <lobre vôkol srdca, 
keď ho počula, vi«)e]a, a tak aa jej coilo, 
jestli jej za dlhší čas pod oči neprišiel. Marta 
a jej srdiečko znalo dosiaľ len úctu a lásku 
k rodičom, teraz jakýsi nový svet sa jftj 
otváral; jej srdce cítilo oddanosť k šuhajovi, 
k mladému, driečnemu šuhajovi. 

Baronesska Melánia ozdravela. Nadišla 
ju dobrá vôľa. Dobrí susedia Szirayovci za- 
vítať mali k nej návštevou. 

Návšteva jich bola pani Melánii vo>dy 
už i preto vítanou, lebo pri tej príležitosti 
obyčajne plány sa robily k výletom už či do 
blavuieho mesta krajiny, alebo do k'úpeľov 
atd.? y taký čas pani Melánia ožila, zabudla 
na všetky domáce rozopry a omrzlosti, lebo 
jej vítal svet milý, život vyrazenia a zábavy 
plný. Tak to bolo i teraz. 

Uvítanie bolo srdečné. „Holúbok môj," 
padla pani Szirmaycka, rodená grófka, do 
náručia pani Vôlgyessyčke, rodenej barónke. 

„Anjel môj," vítala ju táto. 

Pán Szirmay vybozkával pána Vôlgyessyho 
vo tri vrhy, ba ti dva tak sa vítali a objí- 
mali, jakoby najmenej vlastní bratia boli bý- 
vali. Nie ináč objímali, bozkávali sa i mladí: 
slečna Melánia Vôlgyessy s Malvínou Szirmay 
a mladí páni Aladár Vôlgyessy s Árpádom 
Szirmaym. A tejto scéne v komnatách ka- 
štiela podobná odohrávala sa i v čeladnej 
chyži a na dvore. Srdečne tiskli si ruky 
kočišia panskí, chyžné, lokaji, hajdúsi. Páni 
tešili sa tomu, že sa spolu sišli a čeľaď nie 
menej. Páni sľubovali si pár utešených dní 
a čelaď napred vedela, že zažije dobrých. pár 
hodín, jakých sa jej každý de^ zažit nedo- 
stane. Tak kochalo sa všetko spolu. 

Pred obedom shromazdené boli panstvá 
vo veľkom tereme. Páni boviHrili o poľovke, 
panie a slečny o svojich vyrazeniach a zá^ 
bavách. 

„Počula som, že máte nového vyebová- 
vjiteľa,** riekla medzi príjemnou rozprávkou 
pani Szíruiayčka, „i slečna že dostala spo- 
ločnicu. Zvedavá som na oboeh/^ 



94 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 4. 187í. 



. rv^ ^ 1*^"' 



„Ľutujem, aDjel môj,^ odvetila domová 
pani, „že ti neviem nič o nich riecf; sama 
som jich ešte nevidela. Práve budú mi pred- 
stavení. A tomu sa teším. Ihneď sa dozviem 
o tvojom úsudku straniva nich. Môj pán 
manžel i Aladár chvália mi oboch; nuž ale 
vieš, anjel môj, že sú to v týchto veciach 
nie tak kompetentní sudcovia, jako my. Me- 
lánia je vo v]rtržení nad svojou spoloénicoa 
a prednášky vychovatelove tiež velmi vychva^ 
luje. Avšak, hla tu idú.^ 

V skutku oznámil sluha vychovatefa a 
spoločnicu. 

Pán Tomáš Vôlgyessy prevzal úlohu pred- 
stavovatela. Nastalo všeobecné podivenie nad 
krásou a súcostou vychovatela i spoločnice. 
Peter Jablonský vystúpil v panskom dome 
s takou určitosfou, jakoby bol najmieň ro- 
deným barónom, tak sa nenútene pohyboval 
a spoločnica Marta Javornických , svojim 
s!a'):nQým, duchaplným pôvabným vystúpe- 
ním tiež si všetkých získala. 

,^Holúbok môj,^' šoptala pani Szirmayčka 
k pani Melánii, „pekný a vzdelaný pár ludí 
si dostala do doniu/^ 

„Anjel môj," odpovedala pani Vôlgyes- 
sička, „celá som očarená. Tak pekného šu- 
haja, jaký je ten vychovatel, som ani v Pešti 
nevídala." 

Aladár s Árpádom obdivovali utešenú 
Martu a slrčny Malvína s Melániou boly 
niemenoj lež jejich matky očarené krásou 
Petrovou. 

Pri stole konveraoval Peter Jablonský 
8 pani grófkou Szirmayčkou vo francúzskom 
jazyku. Pani grófka nevedela dosC prena- 
chválif hodného junocha, že tak bezchybne 
vzdelanej tejto reči rozumie, že ju tak obratne 
hovorí. Táto okolnost domovú paniu úplne 
odzbrojila. Ona pravda priam, jako vstúpil 
do salónu mladý tento vychovávatel, iným 
okom pozerala naú, lež si to z počiatku bola 
umienila, lebo nevyrovnaná kiisa jeho tak 
ju očarila, že jej srdce y tele zatrepotalo 
jako ptáča v klietke, zabúšilo tak ohnivo, 
sta nejakej šestnásťročnej panne. Teraz, keď 
sa presvedčila o jeho vzdelanosti, keď videla, 
že ten zo sedKackeho rodu pocbodiaci mladík 
B grófkou vo vzdelanej sveta reči tak obratne 



konversuje, čo ona, pani barónka urobiť ne- 
mohla, tu jedným šmahom upadly všetky jej 
krivé predsudky do vody. Dnes po prvýraz 
uznala, že vzdor baronskému svojmu pôvodu 
bez matky vychovaná súc, ešte mnohé me- 
dzery by boly malý byt vyplnené v jej vý- 
chove a v joj vzdelaní. Čo ďalej počúvala, 
čo viacej pozerala toho vychovávateľa, tým 
viac sa jej lúbil, tým viac ale i to pre- 
svedčenie počínalo si cestu razit do jej srdca: 
že opravdové šlachtictvo nesfáleží len v rode 
a pôvode, že vzdelanosť a osveta šľachtia 
i rod nízky, ano že len ony sú šľachtictva 
opravdové. A takéto myšlienky eite jasnejšie 
počaly prebleskoval jej dušou , keď jej pani 
grófka viacráz pošoptala: 

„Melánia, toho šuhaja ti závidím 1^ 

„Pozri, duša,^ riekla tíško po čas sto- 
lovania Malvína k Melánii, „tvoj a môj brat 
majú len pre tvoju spoločnicu Martušku oči.'' 

Melánia nezdala sa podbat na túto vý- 
čitku. Jej zrak často sa obracal k vychová- 
vateľovi, čo Malvína veľmi dobre pozorovala. 

„Neprišli sme k vám v príhodný čas 
návštevou,^ slovila opäf Malvína, „tak sa mi 
zdá, že ste všetci veľmi novými svojimi slu- 
hami zaujatí, viacej lež hostmi.^ 

„Nezasluhujeme tú výčitku, milá moja," 
bránila sa Melánia; „my sa vášmu príchodu 
nesmierne tešíme a vy ste to mohli dosC 
často už zpozorovat, že vaša návšteva zaprí- 
činila ešte voždy sviatok v dome našom.*' 

„I u nás býva tak, duša moja, áno viac 
lež u vás, bo ste to nikdy nevideli, aby 
u nás bol vychovávateľ a gouvernantka, keď 
ste boli hosCmi našimi, kedy pri stole obe- 
dovali. A vy dnes zanedbávate hostí pre 
sluhov." 

„Pokarhanie Aladára bude vecou mojoo,^ 
slovila Melánia, „a potom verím, že sa ne- 
budeš na nás urážat." 

Po obede prv ležby sa páni k äernej 
káve, tartličke a štitnickému boli odtiahli, 
vyslovila sa pani grófka k Yôlgyessymu, že 
mu k novému vychovávateľovi gratuluje. Keď 
k tomu ešte i pani manželka jeho svoje ve- 
liké spokojenie vyjavila, bol pán Tomáš bez 
seba od radostí. A preto sa ani na tom ne- 
mrzel, že k obľúbe^i^ej tartličke prísC tak 



č. 4. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



95 



' ^ ^ ^ ^'^ 



~ ^ ^ ^-^ y \ 



skoro Demohol, lebo ešte spoločnica mala sa 
na piane preukázaĹ 

Z obedne išlo panstvo nazpät do teremu 
a spoločnica Marta na žiadosť panstva za- 
sadla ku pianu. Hrala. A jaká okuzlujúca 
bola jej hra. Všetko bolo očarené. Panstvo 
videlo, že má s dokonalou umelkyňou do či- 
nenia. Keď niekolko kúskov bola vyhrala, 
obsypaly ju tými najpochlebnejšími pochva- 
lami; pani Szirmayčka a Vôlgyessyčka pe- 
dály jej pravice a Melánia, trebárs Malvína 
chladná ostala, vidiac jako sa nad výsledkom 



hry Martinej radostou oči iskria Aladárovi, 
objala si ju srdečne. 

Osud vychovávatela a spoločnice bol roz- 
hodnutý. S prijatím svojim v lone tejto ro- 
diny mohli byt úplne spokojnými. A oni 
i boli. Peter tešil sa nad výsledkom hry 
Martinej a bláhal si v tom, že stala sa v dome 
priam z počiatku obľúbenou, Marta, radovala 
sa nad tým, že Peter bol tak obdivovaný. 
Tešili sa vzájomne jedon v druhom a každý 
z nich sám na seba zabudol. 



(Pokračovanie aasledige.) 



-'-^^Ka^*^^- 



Bitka u Almy* 

Obrázok z poslednej krymskej vojny. 

Od J. B. O 



Už piaty deň nehodil, čo sme neďaleko 
Eupatorie pri tak zvanom „Slanom Jazere" 
nepriateľským úmyslom na „svätú Rossie 
pôdu^ vstúpili. Boli sme odkázaní na slanú 
vodu ku pitiu, k páleniu jedine na býlie a 
chrást v nedostatku dreva, i netrpezlivé ča- 
kali sme na ďalší postup. — Konečne daný 
rozkaz k pochodu z týchto planín bezludna- 
tých; bolo to za rána dna 10. sept. r. 1854. 
Osemdesiat tisíc mužstva vybraného zpomedzi 
vojska troch velmocí stálo v siku vystavene 
a týchto rozmanité rady hnuly sa k slovu 
veliteľa v onú stranu, kde vedie cestu k mú- 
rom Sebastopolu, — chýrneho to hradu i do- 
savád, ktorého ale pevnosC len po neskorších 
udalosCach svetu i sa objavila i vôbec za 
nedobytnú uznaná je. 



Čo to za dým tam vo vodách černomor- 
ských? Čo sú to za obrovské postavy tam 
na pravom boku, čo rovnou mierou s nami 
sa pohybujú? Jakoby živé lesy k dobytiu 
tejto pevnosti po hladine morskej majesta- 
tične kráčaly! Velikánsky to pohlad! A čo 
môžu byt oné povestno-četné koráby Xerxesa, 
čo oná nesmrteľnou menovaná armáda, jakú 
Filip Španielsky v plnej miere svojej pýchy 
k pokoreniu Albiona vyslal — v porovnaní 
s touto sjednotenou ilottou, jakú všetky mi- 
nulé storočia zajiste ešte nikdy nevidely, 
okrem pozemnej válečnej sily V! Štyritisíc 
diel, dvadsafpättisíc najohnivejšfch na svete 
nároorských bojovníkov, sila ohromných sfaž^ 
nov na nepočetných menších i vätších ko- 
ráboch tiahne proti ononiu miestu, ktoré 



\) Prúd nadšenia za velikú ideu zachytí často bujarú mládež do víru búr, ktorých krutým 
vlnením unášaný juuoš octne sa na takej postatí, kde musí krušné zápasiť za prospech docela 
cudzí, šľachetným túžbam srdca jeho neprimeraný, kde musí nevdojak pomáhať ovenčiť slávou 
čelo hrdého ojarmiteľa svobody národov. Tak i Slovák náš, kedysi slávnou ideou pobratimstva 
slovanského kochajúci sa a smutným žalmom opievajúci jeho trpké osudy vo svojom ,, Bratislava. ..^, 
ktorý kedysi v bczžisinych letách mladosti tešil sa nad zbudeným k životu plemenom Slávy so 
svojim „Kalí sa číerňavou ...*', ten istý Slovák náš J. B. uchvátený vlnami bojov za svobodu 
národov po ťažkých rozbrojoch roku 1848/9 dostal sa ta do ďalekej — Afriky, zkadial zas čo 
dobrovoFník vo francúzskej légii strelcov alžírskych pomáhal zlomiť silu pokrovitela Slovanstva, — 
vzdor svojim krásnym ideám bojoval v spojenej armáde na Kryme proti Rusovi. U Sebastopoiu 
ranený, v trudných chvíľach samovoľného vyhnanstva a ncukojitelnej túžby po vlasti a slovenskom 
rodinnom domove, jako invalid vypisoval od púšti Sahary svojmu starému priateToví Slovákovi 
J. K. výťahy z denníku o prežitých svojich zkúsenosťach ; a tejto okolnosti načim prečítať sdelenie 
prítomného opisu „Bitky n Almy.** Red. 



96 



Orol. obrázkoTý časopis. 



[Č. 4. 1877. 



kTAčom k dobytiu Carihrada, ba i svetopan- 
stva sa menuje. 

Povážiac fieto ohromné sily a nástroje, 
kto raôžc predvídať následky jich účinku — 
úänku to, jaký na naše i na budúce veky 
obrovsky vplývat mal a mohol? 

Naée pohybovanie dialo sa len pomali. 
Pred nami motaly sa ustavične ruské od- 
delenia, ktoré nemalý asuaď iného ciela, jako 
nás pred očami držat. 

No ani Rusi nezabálali. Asi tri míle 
k severu od Sebastopoht rozprestiera sa ši- 
roká výšina (plateau), ktorá k polostrovskému 
východu k rovine a moru sa kloní ; pred vý- 
šinou či polanou touto asi na dvesto krokov 
beží rieka Alma, ktorá na západe do vôd 
Euxína vteká. Rieka táto nenie hlboká, no 
brehy má velmi strmé a všade vyše dvoch 
siah vysoké. Rusi obsadili príkre tieto vý- 
šiny množstvom vojska, ktoré len v chytrosti 
z (faleka sohnaC mohli. Ačkolvek z predku 
chránení boli riekou Almou, pracovali vy- 
trvale, aby svoje postavenie neitrístupným 
urobili. V doline popri brehu rieky, jalšami 
husto ^arastenom. rozostavené boly jich ostro- 
strelecké šiky v prvom rade, na samých vý- 
šinách vystavené boly v druhom rade jich 
vatreny. Kimuže od tohto času známo by 
nebolo meno Almy, ktorá svedkom bola pre- 
pamätnej bitky? 

Už prešli sme popri nekolkých dedinách, 
ktoré v pravo i v lavo ležaly ; už vidno domky 
sedliacke, ktoré len pred chvíľou prácou a 
životom rezkým sa ozývaly, v dyme a plameni 
zahalené* Úbohý dedinský ľud uteká v ."strachu 
pred nami na \šetky strany a z času na čas 
upiera svoj zaroí^ený zrak v tú stranu na- 
zpät, kde pažravý živel dedovizeň jeho a 
s nim všetok krvavý pot tohtoročních prác 
v dým a popnl obracia. Poludnia je blízko. 
Pred nami rozlieha sa ešte jedon voľný kopec, 
na ktorý naši velitelia, malou družinou na- 
sledovaní, cvalom vybehli. Znamenie k po- 
chodu bolo dano a náš pluk medzi prvými 
hnal sa hore a každý je zvedavý, ro nás za 
tým kopcom očakáva. 

Rovina, asi na mílu široká, rozvila sa 
pred našimi očami. Nepozorovať tu ani naj 
pien&ieho znaku kultúry. Lenivost asijská 



zanedbáva, jako vôbec všade, i tuto najúrod- 
nejšie kraje a nou i civilisáciu a pracovitosC 
Európy ešte prevyšuje. Len hlboké žriedla 
a potoky preoraly rovinu túto krížom krážoro. 
Kraj tento obývaný bol Tatármi. 

Tam na druhej strane tejto roviny roz- 
tahujú sa rovnobežne s našimi šikami tie už 
spomínané výšiny. Pred nimi hadí sa rieka 
Alma, ktorá pramení sa na vysokých vrchoch 
krymského polostrovu. 

Tu odhalilo sa nám túžobne očakávané 
divadlo. Na výšinách uzreli sme Rusov, ktorí 
v bojovných šikoch rozostavení na náš pri* 
chod čakali. 

Sotva že čelo našeho vojska sa zasta- 
vilo a ostatnie pluky jedon za druhým po- 
dochodily, napadol nás oddiel jazdy nepriateľ- 
skej. My, jako obyčajne pred táborovaním, 
v okamžení postavili sme sa v „ligne de 
bataille"" (bitevný šik) a zhodiac batožinu 
začali sme budovať naše stany. Nečuť nič, 
okrem všeobecného búchania, ktoré zapríči- 
nené bolo udieraním do 7eme kolov stano- 
vých. Kde tu zaplápolaly už i vatry, nad 
nimi varila sa v kotlách káva, ktorá náš hlad 
i smäd utíšiť mala. Oddiel nepriateľskej jazdy 
docválal k nám asi na štyristo krokov i vrútil 
sa zrazu do jednej úžľabiny, Boh zná, jakým 
úmyslom. 

Štyri stotniny granatierov (greoadiers) 
z našeho pluku so štyrmi delami dobehly 
k úžľabine. Po malej šarvátke bola jazda 
ruská premožená. Nekoľko mužov a koni 
ostalo na mieste. V okamžení neostalo po 
nej lež prach, ktorý tým istým spôsobom 
v oblakoch, jako jazdci v diaľke, zmizol. My 
s jasotom vrátili sme sa na predošlé sta- 
noviská. 

Večer nastal. V ruskom tábore horély 
velikánske vatry, že i nebo zarervenalo sa 
od nich. Pozn li sme, že máme pr< d sebou 
početnejšieho nepriateľa, lež sme sa domnie- 
vali. Ačkoľvek sme dobre vedeli, že zajtra 
biť sa budeme s mohutným nepriateľom, ktorý 
v opevnenom postavení nás očakáva, preca 
spali sme dobre, pokojne, i nepomysleli sme 
ani na to, či a ktorí z nás zajtrajší deň 
prežijeme. 



č. 4. 1«77.] 



Orol, obriEkový čaHopis. 



97 



Na výcUodfl nnimenilo sa tid)o, brie- j náblé zlatý Hioebus krvavé lúče svoje hodil 
zá^j tntily svoja skvelost a bladly, vatt7 na oné vršky a doliny, ktoré tolkým udat- 
T tiepríatddroín tábore zonieraly. Dumný j ným bojovnfkom'mohylu predčasnú poskytnúc 
badiot, dapotaníe koňafcých podk6v, hrkotanie | malý, opona sa vytiahla a pred očami našimi 



VDMV, pochod vojska zaletávaly noČDím íe- 
ron b Blncbn na6cmu. Ti z oás, ktorí ne- 
spití, Žiadostiví boli znat, io tie -hrmotné 



rozvilo Ba, jakoby zozetne vyčarované, velikAn- 
fike divadlo. Tam ďaleko oproti lavému naši-mu 
krydtu, kde nepriatelské postaveniť nebolo 



aqtrtatffské pohyby znamenat majú? Jak- 1 tak ohromne strminami prírody chránené, va-' 



98 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 4. 1877. 



/■ w- ^ ^"^ ' . 



lily sa čaty jazdectva, pechoty a delostre- 
lectva takým postupom, jakoby nás hneď na- 
padnúc chcely. Nepochybovali sme, že ne- 
priateľ, ktorý poznal slabé postavenie svojho 
pravého krydla i zamýšľal smelým nápadom 
naše lavé krydlo k moru potisnút, ba snáď 
i do mora vrhnúf, hlavnie svoje sily na tej 
strane shromažďuje, aby tento svoj úmyseľ 
previedol. V srede a na ľavom krydle za- 
ujímal nepriateľ silné posície, ktoré chráúené 
boly mohutnými kopcami a na nich vystave- 
nými vatrenami. I nebolo tam pozorovať 
zvláštnych pohybov. 

Mohlo byf ráno polsiedmej hodiny, naši 
z vätšej časti spali. Razom zareve pri hlavnom 
našom stane Diana (reveil), bubny zahučia, 
trúby zavreštia pri všetkých plukoch; od 
pravého krydla až ku ľavému ozve sa mo- 
hutná hudba (march), ponúkajúca nás ku 
pochodu. Lev spiaci prebudil sa; no, nezdá 
sa počut ešte a videt vyzývanie a dráždenie 
nepriateľovo. 

Naše oddelenie nehýbalo sa z miesta, 
od včerajška prichystané bolo k boju. Na 
pravom pri samom mori stáli sme a pri nás 
na pravo turecký oddiel; Angličania zaujali 
našu ľavú stranu. 

Kým Rusi svoje čaty rozviäovali, dostali 
sme rozkaz, aby sme varili kávu. čo sa Ru- 
som divne zdaf mohlo. 

Okolo deviatej hodiny začala štvrtá di- 
visia a s ňou turecký oddiel popri morskom 
brehu napred postupovať; i zbadali sme, že 
i nekoľko z našich lodí rovnobežne popri 
brehu napred sa pohybuje. Netrpezlivé očaká- 
vali sme i my poveľ k pochodu. Prišiel i na 
nás rad Celé množstvo postupuje napred. 
Keí sme do rovnej výšky s tou divisou vy- 
šli, ktorá sa bola zastavila asi na polhodiny 
cesty od nepriateľa, rozkázal náš veliteľ Saint- 
Arnaud, aby sme sa zastavili. 

Prebehnúc popred náš prápor riekol: 
„Pamätajte, legionári, že i ja, terajší maršal 
Francie, z légie pochodím!" 

Minulo nekoľko okamžení, kým generáli 
jako strely popred šikami s povelom prele- 
teli; stúpame i my ostrým krokom napred. 

Na pravom krydle začala strelba ; i flotta 
meče do boku Rusov smrtonosné strely svoje. 



postupuj úc napred. I my blížime sa k práci. 
Naše delostrelectvo, ktoré na výhodnom stano- 
visku rozostavené bolo, počínalo de mohut- 
ných plukov, ktoré v polovici strminy rozo- 
stavené boly, záhubne účinkovat ; vidno bolo, 
jako jedna osemkusová vatrena, vezmúc si 
za cieľ v polovrchn vystavený broj Rusov, 
zpustu náramnú medzi nimi robila, čo trvalo 
asi za dvadsat minút a vzdor tomu ruská 
massa jako žula nepohnute stála. V tom po- 
znal som ohromnú tvrdosť rázu ruského, čo 
ináč moji francúzski súdruhovia „soul ils 
betes" hlúpostou nazvali. Ale i nás a to zá^ 
hubnejšie porážajú ruské delá, ba i puškový 
oheň nám strašne škodí a my jim ani od- 
povedať nemôžeme nahor. Razom na všetkých 
stranách vedeno je 80.000 bojovníkov s na- 
sadenými bodákmi 4ia nepriateľa: v pravo 
napred náš pluk zuavov (zouaves), v ľavo 
prvý, tretí a deviaty broj šasierov („chasieurs 
ď Orléans^), za nimi a na malú diaľku na- 
šich osem stotín samí granatieri (grenadiers) 
a voltigeri (voltigeurs) atd. 

Kto môže opísať ten výjav, jaký sa 
v tomto rozhodnom okamžení zraku môjmu 
objavil ? ! Na hodinu cesty široko vraždia sa 
tisíce ľudu. Oceľ, oheň a všetky pekelné ná- 
stroje, ktoré rozum ľudský vymysleť môže, 
vynakladajú sa k zuivočeniu človeka. Zem 
nedostačuje ku tejto krvavej práci, k tomn 
musí dopomáhať ešte i more. Ja len to mô- 
žem stručne nakresliť, čo sa konalo na našej 
strane. 

Naši zuävi a šasicri vrhli sa do rieky. 
Bodákom tisknú ruských ostrostrelcov. Už 
sú na druhrj strane. I my dobehujeme k rieke 
Almc. 

„Halte sac a terre !" ozve sa zrazu slovo 
strašné, čo nepriateľovi oznamovalo : táto pôda 
je už naša ; tu svoje bremená pozkladáme a 
budeme mať čas j ich zase ponachodiť, keď 
teba zažonieme! V okamžení pozhadzovali 
sme tanistry. Bubne zarachotily, trúby /»- 
vrešťaly poveľ k šťastlivému útoku (pas de 
chargé) a celé pluky rúcajú sa v nsjvátšom 
behu do rieky Almy, brodia sa na druhú 
stranu, lezú hore na strmý breh jako ve- 
verky. Sotva boly naše voje na druhom brehu» 
už sa sriadujú v pravidelné šiky a med«i 



č. 4. 1877.] 



Orol, obrázkový éasopis. 



99 



^w" y* - ^-^ -^ 



' ^^\^ ..•■■w^wy ^-^r . 



oblaéajúcini bukom diel a pasiek val( sa celé 
množstvo bore na strminy, z ktorých ne- 
ústupný nepriate! smrtonosné strely na nás 
rúcat neprestáva. 

Naša zmužilá odvážlivost pomútihi hlavu 
ruským veliteľom. Oni chceli nás v lavo 
k moru tisknúf; my jich tiskneme z pravá, 
i hrozíme, že jich od Sebastopola, jedinkého 
jich útočiäta, odrežeme. 

Čo to za hromady tam na samom kopci? 
Napred, napred tisknú sa naňi; zmožile od- 
rážajú jich Rusi bodákami. Trojbarevná zá- 
stava veje už na vrchu. No, jako príval valí 
sa množstvo nepriatelov a na jich čele veliteľ. 
Zmužile i oni napadajú naše rady a hla, 
tam napravo padá naša zástava; no, hneď 
znovu sa pozdvihuje. Nemôžu odolat tak sil- 
nému útoku naše voje, i vídat jich, jako dolu 
kopcom bežia; i v favo tri broje šasierov 
ustupujú a len asi tridsaC najhrdinskejších 
odvážlivcov neustupuje, ale hrebeňom kopca 
v lavo sa tehá, ustavične výdatne strielajúc. 

To bolo dielom nekoTkých okamžení. 
Prišiel rad na nás. 

^A la baionettel" zavznel povel a my 
hrmotne s bodákami v rukách rútili sme sa 
oproti vítazne napredujúcej nepriatelskej 
masse. 

„Hurrah!^ kričia fiusi, že sa i zem 
trasie. 

gEn avant!"^ volá náš veliteľ. 

Naše pravé krydlo zvestuje výkrikami 
vítazstvo; ostatnie pluky dobehujú nám zo 
všetkých strán na pomoc Márne snaží sa 
nepriateľ presile našej vzdorovať. Vidno, jako 
slabne, ustupuje. 

Asi osemtisíc Rusov shmulo sa do hro- 
mady; my dorážame na nich z jedného, An- 
gličania z druhého boku. Každý bojovník 
náš chápal krítičné položenie nepriateľskej 
tejto massy. Iste jich odrežeme od ustupu- 
júcich predních vojov ruských. Dávame sa 
do nich bodákami zo všetkých strán. Mame 
je naše namáhanie, rozráža sa ono jak na 
žule Kriváňa víchor. A Rusi len krokom, 
krokom ustupujú pred nami i mecú k zemi 
celé naše rady svojmi delami, ktoré v uhloch 
svojho strašného štvorhrann vystavené majú. 



„Keď bych mal len jedon pluk svojich 
„chasseurs ďAfrique;" poslal bych polovicu 
týchto Rusov do Francúzska!" vyvolal opo- 
jený vítazstvom náš veliteľ Saint-Arnaud. 

Ani len jednoho jazdca, ani len jedno 
delo nemali smeapreca sme bitku rozhodli. 
O hodinu dobehla jedna vatrena, pozde síce, 
no zapríčinili sme ustupujúcim veľkú škodu. 

V prvej bitke obznámili sa Rusi s cenou 
podujímavej zbrojnej sily francúzskej. Počtom 
boli skoro nám rovní, ale stáli v pevnom 
postavení. Výhoda bola ovšem naša z ohľadu 
ľahkej pohyblivosti a podnikavosti francúzskej, 
no patrná i tvrdost, neustupnost a húževna- 
tosť Rusov. 

Tritisíc našich, štyritisíc Angličanov padlo 
v tejto krvavej bitke. Prenocovali sme na 
bojisku, ktoré bolo mŕtvymi a ranenými po- 
siate. Nasledujúci deii obetovali sme ošetro- 
vaniu ranených, ktorých sme na naše lode 
poodnášali. 

Na delách, zástavách žiadna, na mužstve 
a zbroji chatrná korisť dostala sa nám. 

Touto bitkou rozhodnuté bolo, že sme 
mohli Sebastopol obkľúčiť. 

Rusi ponechali nám bez ďalšieho odporu 
svoje pevné posície, i utiahli sa do Sebasto- 
pola. Keby sme my nie na Sebastopol, ale 
k polnoci polostrova na Perekop boli tiahli 
a po zaujatí morskej úžiny tam sa boli upe- 
vnili, bol by i tak ostatní polostrov do ví- 
ťazných rúk našich padol ; lebo černomorské 
sjednotené loďstvo držalo sa statne a Rusom 
prekazená by bola každá premávka na Kryme. 
4 však z čiastky, že pevnosť Sebastopol do- 
statočne známa nám nebola, z čiastky, že 
našim veliteľom bol muž, ktorý silou svojho 
génia úfal skoro pevnosť túto dobyť, od- 
hodlali sme sa k tomuto dielu. Muž tento 
zriedkavý, Saint-Arnaud, zomrel náhle na 
druhý večer po svojom víťazstve. Nezkúsené 
ruky vzaly do ruky opraty veliteľstva nad 
našou armádou. I započalo sa dlhé, jedon 
celý rok trvajúce obliehanie Sebastopola, 
ktoré státisíce ľudských životov stálo a v na- 
šich vojoch nevysloviteľnú biedu zapríčinilo. 



14^ 



100 



Orol, obrázkový {asopiB* 



(Ô. 4. 1871. 



'-^N^ -' .^r^-y y -y 



- -y^^^^^ 



Toľko teraz z dežníka slovensko-francúz- 
.skeho dohrovoľnika. I mimovoľne ide nám na 
pamäť, jak dlho a s jakými veľkými obeťmi odo- 
hráva sa opät a opät krvavé dráma východnej 
či slovanskej otázky, ktoré len počas krymskej 



vojny roku 19S(i/5& okcJa 850,000 bojovného 
mužstva z oboch strto viac chorobami lei ohňom 
a mečom umorilo. A koľko životov ľudských, koľko 
majetku to ešte bude stáť, kým sa zaskve^e na 
východe slnko svobody slovanskej?! 



-cOV&í- 



R aj CO Nikole ¥• 

Poves! od Jozefa Belly. 
(Dokone^nie.) 



VI. 



Slavnosf v Moskve. 

nOcel v pästi a kríž v srdci !^ hBslo 

Pána svojho už ztratilo. 
Správcu lodí kabinetov veslo 

Lósu mocou sa zlomilo 
Volko-cára miesto zostupuje 
Velký, veľkodušne \\i paauje 

Syu otca veleslavného. 
Mikuláša kosti práchnivejú, 
Alexandra ideále vejú 

V pláa záujmu Rús dávneho. 

Na Tanrij! viac nehrmia delá, 

Námerné je podpísané; 
„Pokoj navždy !>' chce Evropa celá, — 

Tak z Paríjia je hlásaao. 
Pc^oj zopnúc krydla svoje k letu, 
Pripomenie vrtkavému svetu: 

„Boh dajs' len bol sľubu verným !" 
A schytiac sa k Ismailu vesluje, 
Tento zborí, — volnú plavbu skuje 

Dunigom i morom čiernym. 

„Pokoj, pokoj, pokoj uzavrený!" 

I po Moskvy znie svätinách. 
Sám cár je v nábožných shromaždenf 

Yeľchrámu v služieb hodinách. 
Schválne za, to prišiel z Petrohradu 
Navštíviť si Moskvu staromladu, 

Vidieť starO'SÍdlo cárov; 
A zajtra má mnohým daf odmeny, 
Čo SÚ z Krymu války vyznačení. 

Zvlášť z nichž boj zrobil lazárov. 

V svätomeste Rusov ľudstva shony, 
Všetko hemží sa v paráde. 

Kremľa zámku skvelé sú balkónv 
Obsadené panstvom všade. 



Okná domov divákmi sú plné. 
Staré, mladé ku Kremľa sa hrnie, 

Sprítomnil slávnosť hrdinov. 
Vojsko zámkom v ôtvorhran rozstaveno, 
Drží hlavnie miesto obsadene 

Pre cára s jeho družinou. 

V sriedktt^ popred hlavnie rad; stoja 
Okrasy tejtQ slávnosti: 

Proslulé to slavné deti boja 

Vš^tbycb plukov x hodností. 
Lež nik tak zrak ludu nezaJbáva, 
Jak z nich jedna obrovská postava 

Člena — „légije slovanskej." 
Jak veľký hrab ponad rakytinu, 
Tak sa vznáša nad všetku družinu 

Tento syn ríše Osmanskej. 

Mladík jedon v pred sa húfmi tiská, 
Lud mu s úctou priestor robí, 

Bo na prsoch kríž mu zlatý blýska^ 
Jaký málo koho zdobí. 

V predu stanúc dľa jednoho pána 
Hľadí, -- až sa pohlád velikána 

S jeho zrakom sretol šťastne. 
Nim to trhne, sám sebe neverí, 
Až k posledku známemu sa sverf, 

Čo on tnáí vidiet vlastne. 

Ten ho obzre, obsre Goliáäa: — 

Oboch bystro čierne oči, 
Vlas, čo nhlu barvou sa ponáša, 

U oboch sa v skrutky točí, 
Čelo vysoké, pos pol-orličí, 
Ústa, tvárí ťaJh vnadný až kričí 

O obidvoch pr(bttdznQsti, 
Slovom : dľa jich podobnosti tela 
Pán viac neiná mladučkého vela 

Divnú mienku v pochybnosti. 



é. é. I8TÍ.] 



Oroly obriskový časopis. 



101 



y tom vrátiaor Kremlq br&RU Qtyáľft, 

Záadcom k vqj^ku: ^P02or!^ zburí, 
Nápev: ^Zacbovíij Boie i»áai cára!^ 

Vojanskou hudbou zazvuoí; 
A „živ biid," „živio," „hurrah," „evival" 
Temer sa jedaým hlasom ozýva — 

Lud, vojsko ku Kremlu hlad( 
Z Kremlu rad jazdcov smelých vycbadí, 
Ktorým sám mocnár v predu vyvodí 

Plný panovníckej vnady. 

Hrdo sa mu pnie kôi^ jablčistý, 

Fŕka, pyšno hlavou rána, 
Jakby, že nesie, o tom bol istý 

Najvätsiebo v svete pána. 
Až jazdec úzdou stiahne arabka, 
A keď nezbednou nohou ten hrabká, 

On vážno vynesie slovo: 
„Jak vy: „živ nám buď, cár náš!" voláte, 
Tak: „lud môj verný, živ mi Boh! ťnáte, 

Srdečné priatte cárovof 

Vojaci, zvléčf vy, koruny sviatku^ 

Marsa preslávené detí I 
K vašim, obhajci ríšei, poriadku! 

Dejom úcta m<ya letí. 
Za vernú službu, junád^e iinj 
y mene vám roda Ruskej otčiny 

Vďaku, uznalosf hlásam sám; 
A čo cár a vlast nie sú snáď v stave 
Priniest ku vašich zásluh oslave, 

Bôb, povedomia nahraď vám! 

ZvláSt vám, údovla slavského sboru, 

Bratia rodnej vzájomnosti, 
Nech všetky slasti anjelov chóru 

Sladiit vaše okolnosti! 
Sokolí Bosny, junač od Sávy, 
Bulhari, Tatier synovia, Drávy, 

I všetkých kmeňov Slávovia, 
Ktorí ste bratsky krú lialy aa náa! 
Oj, vrátia vám to, keď pr^de raz čas, 

Verte, a úrokj Buaavia!^ 

„Nech žije rodnia v^ájomnosf večne!'' 

Pridá ešte monarch k tomu. 
To isté húfmi až nekonečne 

Znie okolím cárov domu. 
A samovladár sedlo opustiac, 
K dobrovolníkom. zrovna sa pustiac, 



Prvým odmeqy rotdáva. 
A zvlášt „velkébo nášho^ zásluhu, 
Z hrdinov slavskej leg^e kruhu 

Preskvele vyzmrneiiáva. 

Jak rad pri^el na sipomequtého, 

To sa asi o ňom čuje: 
Že k dôstojníka názvu Ruského 

Zástavník ten sa zvyšuje; 
Úrek na Kryme darom dMtáva, 
Riadoym občanom Ruska sa stáva 

I on i jeho potomci. 
Za to: že nedal vsiat si zástavu, 
Bárs doráňali ruky mu hlavu 

V boji Karadži-Oglomci. 

Sotva však že to a meno jeho 

Vyrknú ústa vladárove, 
Stál vedia boku jasnosteoského 

Divný výjav pohotové. 
Šuhaj počerný komonstvom cára 
Temer si silou priechod otvára 

S krikom: „Otec môj, otec môj!" 
A vyznačenec hlas ten zbadajúc 
Beží mu proti zase volajúc: 

„Ah, ver som, synak, ja ten tvoj!" 

„Ah, otee vojak! Nuž v«$k si ty? 

Nuž a ma( mi ešte žije?" 
„Ach a ty ž^eš, ^n môj zabitý, 

Teba čierna zem nakryj??" 
Takéto a tým rovné výrazy 
Vyrazia v plachú tónov viacmzy 

Srdečne sa objimajác; 
A len si kladia oba do očí, 
Z ktorých si radotC perfy sĺz točí, 

Po tváraeb jim jicb zpúšta^c. 

Všetko napnúc sa hládf v tú stranu. 

Sluch i zrak pasúc na týck dvoch, 
Až zvedavosti odehýK bránu 

Dial batka Rusov reči sloh: 
„Nuž^ Nikoleva syn tys odvážny, 
Ktorý v takýto čas velevážny 

Beh tak zvláštnej rušíš veci?* 
„Som syn po rode^ drusa po mene, 
Odpusťte, jasnost, jak dač schybené, 

Ľudia často schybia všetci!" 



102 



Orol, obráikoyý časopis. 



[Č. 4. 1677. 



' \^- ^ j^ .^^ ^ ^ ^ 



^ ^"V^ .^^J 



že ti odpoveď nad výstup preély 

Pohla ruäňom smyslov cára, 
Že slová tieto dašou mu prešly : 

Duše okien svedčí pára. 
Bystrým pozorom merá šuhaja. 
Až kým do pŕs neprišiel kraja 

Žiar zlatú krížka nezbadá — 
To len cárovi nešlo do hlavy: 
„Nuž už i teba venčí žiar slávy 

Tak ligotná, duša mladá !?<" 

„To vyznačenie, ba i vriadenie 

Za žiaka kupeckej školy, 
I šatstvom, stravou zaopatrenie 

Dar cárskeho otca boly. 
On ma tým poctil, že som armádu 
O Turkov nočnom obznal výpadu 

Pred Diurdieva slávo-bojom !" — 
„Ah! tedas' to ty, ten Bulhar mladý, 
Čo Rusom výhru, zkazu nadvlády 

Turkov podal v činu svojom? 

„Čin tvoj do smrti milou zpomienkou 

Býval cára nebožtíka. 
On neraz ch valnou poctil bol mienkou 

Bulhar chrabrého mladíka. 
A ja ctiac vôhi cára i otca, 
Zvlášt, že je hoden toho pôvodca, 

Mienke tej pomník vystavím. 
Iba že darcu tvojho nástupca 
Nebadá v tebe povahu kupca, — 

Vrav, — mýlims'. Či pravdu vravím?" 

Rumencom líce Bajčovo ^^^ 

Námietka tá ho zarazí — 
Lež on jako vždy ľahko sa nájde. 

Nad zarazením zvítazĹ 
„Pravdu máš, jasnosti" vypovie smelo, 
Ja tú domnienku objasním vrelo, 

Či schybím, či si spomôžem. 
Tak je : zi^ kupca nie som stvorený. 
Stav je to pre mäa nie prímerený, 

Darmo, ja za to nemôžem. 

Bych snad priaznivca neznectil volu, 

Tajil som to až dosaváď, 
Bárs mi príčinou bolo to bôlu 

Vniutorného nejedenkrát: 

Bo inak robil, inak som cítil, 

Zvlášf k lúboletu jako ma schytil 



Duch rodnieho povedomia. 
Čo mi od tých čiaa srdce zžieralo, 
Keď vhodnú dobu nebo doprialo, 

Dám cárovi na vedomia. 

Vlastenec pravý žitia úlohu 

Spáse národa venuje. 
Cit rodoľubstva s dôverou k Bohu 

Mňa tiež k tomu si hotuje. 
A na tej rodu sväto-postati 
Mnou je pred všetkým v povahu vzatý 

Kmeň môj Bulharska nešťastný: 
Čím a jak by mu a v jakom stave 
Najosožnejším mohol byť práve 

Môj ma pojem pudí vlastní. 

„Dnes, zajtra Bulhar, jak milý Bôh dá. 

Za vofnost bude kru cedif, 
A bárs Samsonov za pasy dos( má, 

Ľahko môže hynút, biedit; 
Lebo vo vyššom vojny umení 
Krajan môj nie je sbehlý, zkusený; 

Kde by rab v tom náuku vzal? — 
Lež ja, cítiac sa k tomu nadaný. 
Chcel by sa vede venovať v zbrani. 

By to raz v obet rodu dall^ 

Slovíčkom „dosť!^ a ruky kynutím 

Cár rečnenie Rajču staví, 
A za žiadosti jednej vyrknutím 

Druhú z lona úst vypraví: 
„Dnes s otcom hostia budete moji, 

V Kremline lepšie a na pokoji 
Ja vás a vy mňa poznáte. 

Šlachetnost vaša že s priazňou cára 

V čom bude možno, iste sa špára, 
Na to moje slovo máte!** 

A vladár Rusov v začatom diele. 

Až ho skončil, pokračuje, 
A lud v pred pozvú výsledok skvele 

Rečma v shovoroch maľuje; 
Bo z cára tvári i vysvitalo. 
Že zvláštne milý dojem naň malo 

Osvedčenie mládencovo. 
A keď sa slavnosf slávne rozchádza, 

V rozchodnora „sláva!" sa tiež sprevádza 
S cárskym i meno Raj čo vo. 



č. 1. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



108 



-■ j^ "■ -««" ,^ -^ w ^ 



• -' -^ -' 



vu.. 

Odvedenie. 

V tú noc, keď Uliana 
S dcérou utiect mala, 

Podivná príhoda 
Obidve čakala. — 

Na svite štebocú lastovičky, 
Pastier už trúbi na kravičky. 
Dievky mu jich z dvorov nadháňajú, 
A novinku nočniu rozprávajú. 
Novinečku nočniu, takú veru: 
„Ulianu odviedli i jej dcéru. 
Odviedli dva jazdci o pol noci. 
Už tým dvom úbohým niet pomoci! 
Bašovi sluhovia to ver boli — 
No, už sa Alimu stalo k vôli!" 
Len ponocný, chudák, v posmech zostal, 
Co ten výjav videl a na tom stál: 
Že jedon z tých Turkov istotne bol 
Nebohý Nikolev Rajčo sokol. 

vm. 

Vyznačenie. 

Nä nekdajsej Švédov pôde leží 
Pri Néve mesto Petrohrad. 

V Petrohrade hlavnom na nábreží 
Velikých, skvostných domov rad. 

V rade domov palác a v paláci 
Mnoho panstva pri rozkošnej práci, — 

Práca táto je hostina. 
A k hostine tejto shfooäaždení, 
Bo ten, čo ju dáva, dnes sa žení, 

Sú: slavná syatby družina. 

Kto sa žení? — Vukič Vasilija, 

Plukovník, úd dvorskej rady. 
Kto mladacba? Nikolev Marija. 

Družba? Brat jej plno vnady. 
Brat jej Rajčo, mladý ruský kadet. 
Kto starejší? — Každé bude hľadef! 

Sama bytnost zemepána. 
Z hosti známych? Cárov tplostrážny 
Starší Rajčo, muž a junák vážny, 

A s nfm i jeho Uliana. 

Svatba skvelá, spoločnosf veselá, 

Cár i necár v dobrej vôli, 
Komnatami hudba vrie umelá, 

Jiedal, pitia plné stoly; 



Hier a tancov od výmyslu sveta, 

A čo svatbe zvlást vzpomienkn zpletá: 

Sú zdravice hodujúcich. 
V behu týchto raz starejéí vstane, 
A keď ticho kol stolov nastane, 

Reč tá z úst mu plynie súcich: 

„Dost prípitkov, zdravíc sa vynieslo 

V dnešnej slávnostnej zábave, 

A preč' v náruč zabudnutia kleslo 

Pripiť, komu sluší práve; 
Pripiť tomu, jehož činu ruchom 
Sprevádzano vše riadiacim duchom 

Dnešnie veselie povstalo: 
Preto tohto pôvodca nech žijcl^ 
Zdvihnúc času prvý cár pripije, 

A tak všestranne sa stalo. 

„A ten šťastný je náš hodný družba," 

Pokračuje zas dial hneďky, 
„A nech k veci je: Diurdievska služba 

A služby tejto následky. 
Tým pripravil svatbu nám milenú," — 
A cár jeho za to na zpomenu 

Dneska chce niečim oblažiť 
S túžbou: by ho to ozaj blažilo 
A k velkočinom vždy viac vábilo, 

By to pravé vedel zažiť. 

„Rajčo, na tvoju výslovnú žiadosť 

Pri našom sa oboznanf, 
Stalo sa tvojmu túženíu zadosť: 

Ostal si mužom vo zbraní. 
Abys' v hodnostach mohol postúpiť, 
Nechtiac výnimkou „Ústavu' tupiť^ 

Zrobil som rod tvoj bojárskym; 
A žes' i toho práve si vážil, 
Zvlášť v vede vojny povzniesť sa snažil. 

Dnes si: dôstojníkom cárskym. 

S tým ta púšťam, ty môj obľúbenec, 

V ďalší priestor žitia sveta. 
Slávy dosial vydobytý venec 

Nech ti s vekom pučí, zkvetá. 
Nebo v tvojej ta utvrd zásade. 
Bôh daj, raz prvý bol v mužov rade 

Ošfastňojúcich dooiov svoj^ 
By jak pokrevnost teraz už tvoja, 
Tak i raz štastný z výsledkov roja 

činov tvojich bol — národ tvoj!** 



104 



Oro), obráskový časopis. 



[Č. 4. 18T7. 



'•V'' "^'X'N^*. 



- 'N '-.^^ *^^ 



^''^^^w^ ,rv '^. .y-^v 



Dôstojník mladý náň 6 úctívoatou 

Cárovi za to ďakuje, 
A nie leD slovom, lež skutočoofiCou 

Povdacaým sa byt sľubuje. 
A jak sa ata&e? — Čas Dám ukáže 
Či mu vďačnosti pole vykáže, 

či ho nevdačníkom zrobí! 
A či ho k sláve vyššej povznesie, 
Či ho 0(1 slávy k potupe znesie 

A v lone jej nepohrobí?? 



Belehradská brána 

Pekne matovaná, 
Pod ňou starý slepac, 

Lud sa k nemu sháňa. 



Lud sa k tiemu sháňa, 
AlnHiäiu mu dáva, 

Slepac ludu spieva, 
Na guslach pohráva. 

Pohráva i spieva 

Kára Ďorďovi, 
Markovi, Sávovi 

1 mladom Rajčovi. 
A jak o Raj čo vi 

Spieva a prehúda, 
Zvlááf mu groš za grošom 

Do fežu pribáda. 
Hádže mu doň vojak, 

Pop, kupec, náhončí, 
Až pri hlučnom: „Živio 

Rajčo!'' pieseň skončí. 



■'-^>JLOoGN£K3A-'^- 



Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. 

Cestopisné náčrtky od LaslcomersJciho. 
(Pokračovanie.) 



Uplynulo asi pol hodinky, čo sme hrad- 
ská cestu opustili, i dotiahli sme do Dol- 
nieho Lieskovca. V neveľkej obci tejto na- 
chádza sa zanedbaný panský dom a majetok 
Suňogovský a pekný, novo opravený hrádok 
Sittányi-Ulmana , bohatého snemového vy- 
slanca. Pri hrádku rozprestiera sa múrom 
obohnaný park, ktorý tohto leta prvýraz pri- 
šiel pod záhradnícke hrable a motyky. Práve 
kopali v ňom rybník a upravovali chodníky. 
Pamätná je v parku dost hrubá lipa, ktorej 
haluzy v istej výške tak sú súmerne roz- 
vetvené, že je to zriedkavoat; aby sa neroz- 
čechly, opatrené sú obojkom, čo je, pravda, 
na ujmu kráse. I Suňogovský majetok pri- 
kúpil Sittányi. Vídaf tu veľké ovocné sady a 
to nielen v záhradách, ale i v svobodnom poli. 

Poneváč so zemeznaleckou polohou kraju 
pozdejsie a hroraadnejSie zaoberaf sa budem, 
opis ten ná teraz preskočím a pôjdem len 
za nosom dalej. Po dobrej ätvrt hodine prišli 
sme do Trstia. Tento suchý Triest zatvára po- 
savádnu, menšími kopcami ohradenú, hladkú 
zátoku; od Trstia sú dva priechody, jedon 
na východ do Podskalia, druhý na juh do 
Pružiny, oba skalnatými horami vedúce. 



Trstie je malá obec; počituje ale mnoho 
panských stavísk, nové i staré kurie, humná 
atď. Bývajú tu členovia Mardovského domu. 
V bočných lesoch vysokej strmej Malenice 
vydržiavajú sa hlučné poľovačky. V pravo, 
v ľavo fahajú sa bučiny, len pri D. Lieskovci 
videl som nad cestou miešaný lesík s dú- 
hami a sosňami. 

Z Trstia ekonomicky dobre obrábaného 
stúpali sme suchopárnou úzkou dolinou nahor. 
Strmé výšiny sú takmer nahé. drsnaté, všako- 
vými kamennými mnfchami a kozákmi fanta- 
sticky ozdobené. Je tu vápennák dolomitický 
mrvivý, belnastý. Pružinský jarok švihá dolu, 
a ozaj, keby toho nie, človek' by pochyboval, 
že tým smerom ešte dakde na Božie svetlo 
a medzi sebe rovné Božie stvorenia sa vy- 
rediká. Nuž ale trpeli vost všetko premôže: 
premohla i suchoromantickú dolinku. Prvé, 
čo sme uzreli, bol rapotajúci mlyn a za mly- 
nom videli sme už väzu, kostol, faru, domy 
Pružinské. „No veď ja tebe dám dediny ! Či 
nevidíš na väži hodiny ?"* napadlo mi, keď 
som väžové hodiny uzrel. 

Ked sme sa obzreli na preideté vrchy, po- 
znali sme značnú vý6ku Pružinakého mestečka. 



c. 4. 1877.] 



Orol, obráikovf iksopia. 



105 



Fan PražinBká stojí nad hl&dínoa morskou 
1318', je teda od BeluSe 538' vyššia, Co Ylaatne 
len od Trstía počitovat načím, poneváč až po 
Tratie dolina takmer vodorovne ubehúva. Tento 



dekan a miestny farár — náš Štefan Závodník. 
— Tu som 8i odfúkol, tu som sa pohodlne 
povystieral ; pri čom som nezanedbal jako 
obec, jej obyvatelov, tak i okolie preskúmat 



roidiel vý'áky poznat na rastlinstve vôbec a 
zvlášte na jeho pozdaejiom sa vyvinutí. 

3 priatelským pohostinstvom a slovenskou 
dobrosrdeČnoaCou očakával a prijal nás pán 



Štefan Z&vodnlk je vysoký, motautay muž, 

mierny Človek a velmi učialivý k&az. Tvár 

jeho javí dobrotu a prívetivý úsmedi. Takýto 

muž, keď asi 30 rokov jednostajne v tom 

15 



106 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 4. 1877. 



•' ■'■' ■~^"^' -^ 



-^^V*-^ r*w- ^- — , 



istom kraji býva a pri tom isté povýšené 
sociálne postavenie požíva, neomylne vtlačí 
svoj ráz i sebe podriadenému luduavdruhom 
rade všetkým od neho závislým veciam, slo- 
vom — vliv má takého muža účinkovanie na 
tvárnost mravniu i fysickú nim obývaného 
kraja. 

Lud pil jako špongia, mrhal čas, márnil 
peniaz. Závodník účinkovaním, neúnavným 
poučovaním mnohých odviedol korhelstvu. 
Ešte i teraz naidú sa mnohí pijanci, ti budú 
asnaď vše druhým na postrach jestvovať, aby 
sa dobré od zlého tým drastickejšie rozoznať 
dalo. Ale jeho účinkovanie neobmedzuje sa 
len na jeho faru; on revoltuje i druhé re- 
víry. Má vo svojej blahej čiernej knihe vyšše 
40.000 duší zapísaných jako členov ruženco- 
vého spolku, odriéknuvších sa pitia páleného, 
t. j. ožranstva. A čo by z tých len každý 
10., čo by len každý 100. ostal verným (a 
nepochybujeme, že jich ostane viac) už je 
tým preca velká radosť čertovi pokazená. Ta- 
kéto neustále účinkovanie na všetky strany 
a dala by sa potom pre vlasť, pre človečen- 
stvo velká summa blahobytu porátať. No, 
ale k tomu treba ludí so Závodníkovou tvrdou 
hlavou a mäkkým srdcom, a takých chvála 
Bohu máme na Slovensku dosť, len by boli 
na dotyčnom mieste podporovaní a rozzo- 
hrievaní. 

On rozmnožoval bezpríkladnou pilnosťou 
štepárstvo, sriadil dla najlepších vzoriek ná- 
boženskú školu vzdor všetkým prekážkam. 
Tam sa chlapci učia hudbe, gymnastike; 
dievčatá hotujú všetkého druhu ženské práce, 
tak že i viedenskou výstavou vyznačené boly. 
I kroj pospolitého ludu, národní ovšem, sa 
sošlachtil a vkusnejším stal. Kostol okrášlil, 
väzu hodinami opatril, kaplnky nastaval, na- 
pravil, vzbudiac i tým čistotu, vkus a cit 
nábožný v ludu. 

Toto všetko môže vykonať neunavený 
farár! Ba čo viac, filiu Mojtfn, vyšše 3 hodín 
vzdialenú, na vysokých skalách ležiacu, po- 
výšil na faru. Tak dlho apoštoloval po svete, 
kým krásny kostol, faru a k tomu potrebné 
fundácie a inštrukcie nevybehal. 

Nebude od veci, keď s malou odchýlkou 
vyložíme, jako Štefan Závodník na Mojtínskej 



skale kostol, a to tak krásny, vystavil; stojí 
to za to pripomenúť. 

Starý mathusalemský husár, Škultéty, 
o ňomž sa nižšie dolu smienim^ narodený bol 
v Mojtíne a slúžil jako vojak 81 rokov! Bol 
on predmetom obdivovania korunovaných a 
nekorunovaných velkých hláv. Toto použil 
múdre a vtipne Závodník. Pobehal Pešt, po- 
behal Viedeň a vykonal, že ku cti toho skoro 
nesmrtelného husára v jeho rodisku vystavený 
bol kostol. Resolvované bolo vyšším miestom 
40.000 zl. Závodník ale spokojný bol so 
20.000 zl. Kostol „super petram" stavaný 
má byt, jako to i prof. Klemens svedčil, 
krásny. 

Chudákom Mojtínčanom ťažko bolo do 
matky fary, ale i farárovi do iilie, zvlášte 
v zime, vyšše troch hodín ďaleko ta na ten 
trenčiansky St. Gotthard sa brodiť. Stalo sa, 
že kým dieťa ku krstu doniesli, bez toho 
žeby bolo Pružinu uzrelo, uzrelo večný raj. 
Ba ešte hroznejšie veci sa prihodily. Ked 
raz mŕtveho z Mojtína do Pružiny viezli, 
ztratili mŕtvolu na ceste, dovezúc prázdnu 
rakev k hrobu. Trasením sa po hrbolatej 
ceste vybúšil mrtvý Mojtínčan dasku nad 
hlavou a vypitlal sa dierou na cestu. Chu- 
dáka deserteura museli potom rekvirovat do 
pohotové otvorenej jamy. Teraz všetkým týmto 
nesnádkom šťastliví Mojtínčania vyhnúť môžu 
a pred smrťou neztratí sa žiadon. 

Pružinská fara obtočená je záhradami. 
V záhrade stojí košatá lipa, pod lipou sú 
lavice a stolík, kde sme tichým večerom 
vôňou obtočení noviny čítali a rozhovor viedli. 
Idyllické boly to hodiny! 

Biely kostol medzi zeleným stromo- 
vím panuje nad mestečkom, ďaleko kukajúc 
po vršinách a prívetivo nazerá po svojich 
klientoch. Okolo kostola na zelenej pažiti 
rozstavené stoja v súmernej dialke novovy- 
stavené káplice. Za kostolom je archív tých, 
čo sa z obci sem na pokoj presťahovali, po- 
krytý zeleným kobercom. Po čas môjho tu 
sa bavenia pohrobili jedno decko a jednoho 
paholka. Zajímavo-prenikavý to výjav ! Tichá, 
velebná príroda vôkol načúva pozorne spev 
vznášajúceho sa škrována. V tom hlásajú prí- 
chod usnulého Pružinca mdancholické zvony: 



c. 4. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



107 



' »-• ^ y^^"-^ ■ 



• ^^ ^ ^ - X^ V^-N^ *^^^*- 



„mortuos plango.^ Skrovný počet tichého, 
s prírodou srasteného ludu, fakle, spev, mo- 
dlitba, plač: to všetko sa ti objaví. Truhla 
mizne v hĺbke, kamene a zem hrmocú, graca 
škripí, sprievod tratí sa; nastane ticho, prí- 
roda prechodí na deuDý poriadok. Skončil sa 
každodenný a preca vždy bolastný výjav — 
len na hrobe klačí a modlí sa malé jakési 
dievčatko a ja hladím, hladím zamyslený už 
na to, jako z kame&a vykresané decko, už 
na tú peknú, velebnú Božiu prírodu ! A škro- 
ván Y tom letiac do výšky, hlása štebotajúc: 
„nesiem Bohu sviecu, sviecu,^ nesúc dušu 
úbohého Slováka a modlitbu detskú nazad 
ku všehomíru Stvoritelovi. 

Na rohu štvorhranu kaplíc, ktoré sú okolo 
kostola, stojí z piesočníku kresaný pomnik 
pyramídový na štvorhrannom podstave. Po- 
mník vystavit dal takže nás Štefan Závodník 
spomenutému husárskemu strážmajstrovi Škul- 
tetymu. Výška pomníku obnááat môže asi 
desat stôp. Nápis, na štyroch stranách roz- 
ložený, znej e: 

„Pod SesC panovníky si žU, slúžil verne, 

V sedmiletých vojnách si bojoval pevne, 

V tureckých, fraDcúzskych zástavu si bránil, 
Tak že Ťa nepriatel často i poranil." 

j,95-ročniemu c. k. husárskemu zástavníkovi Ladi- 
slavovi Škultety, ináč Gabriš, narodenému v pru- 
žinsfcom Mojtíne dňa 27. jun. 1738, zomrelému 
vo V. Várade 19. aug. 1832, za jeho 81-ročniu 
vojanskú službu k radostnej pamiatke V4''Storoč- 
nieho žitia Jeho Vel. Cis. Fraňa Jozefa L svojmu 
národovcovi dali vystavif vďační Slováci 1855." 

Podobizeň tohoto ozaj pamätného hrdiny, 
Klemensom kopírovaná na velkom obraze, 
nachodí sa u pána dekana. Sedí starček na 
koni v parádnej rovnošate a drží v pästi 
zástavu. 

Obec je dlhá, dakolko panskými domami 
okrášlenl Ilned koncom obci pri samej, ináčej 
veFmi dobrej ceste vyskytuje sa vápenný eoce- 
nový konglomerát, znamenitá látka na naprá- 
vanie pokazených ciest. Malú polhodinku vyšše 
Pružiny leží filia fary Pružinskej, Predhorie, 
maličká to obec obývaná z čiastky podomov- 
níkmi, čo na krosnách Zliechovské sklo po 
svete roznášajú, z čiastky košikármi, ktorí 
svoj výrobok už na kárach, už na hlavách 
svetom rozvážajú. 



Bolo v nedelu, lud pekne zašatrený ubie- 
ral sa do kostolov. Kde tu po medzách na 
žínočkách držaný pásol sa na pospol čistotný 
a tučný rožný statok. 

Od Predhoria odrazili sme sa na lavo 
na východ hlbokou skalnatou dolinou. Z lava 
nad nami vypínala sa strmá hora, menom 
„Sekaná,^ len po samom hrebeni riedkymi 
ihlovými stromami obrastená. Na jednom 
mieste v samej strmine stojí kolmo vytýčená 
zápoľa, v podobe hlavy, na hrdle a plecoch 
postavená; velkosfou a podobou rovná- sa 
Sphynxu egyptskému. 

Sekaná je z vápna, ale vápno to pri- 
náleží rozličným druhom : neocomský dolomit 
a vápennák, červený klisurový a pravdepo- 
dobne i strambergový sivý vápennák. Do- 
linkou vinie sa čerstvý a velmi čistý po- 
tôčok. Tam hore vyššie celý potôčok jakoby 
razom zo zeme sa prúdi, kdežto na vrchoch 
takmer žiadna, aspoň velmi zriedkavá stu- 
dnička sa nachodí, čo som pozdejšie dost 
trpko zkúsif musel. 

Pri uhlifiku a vápennici opustili sme do- 
linku, vedúcu ku neďalekej velkej, mnou pre 
krátky čas nevidenej, cestovatelmi často na- 
vštevovanej jaskyni — „Dupnej" (1764') a 
strmou, úzkou, hroznými skalami hatenou 
dolinkou škriabali sme sa proti srsti. Ked 
sme pár krokov urobili nachýlenou rovinkou, 
už sme zase obrovskými drzými, kružinou 
zarastenými skalnatými stupkami, šúchajúc 
sa medzi strmými dolomitovými stenami ne- 
šeredne fúkajúc driapali sa hore. Tu videl 
som rízne, Talianmi stavané. Ťahaly sa od 
zápole na zápolu ponad priepastí, už strm- 
ším už plitkým pádom, líčiac sa mnohým od 
našich slovenských. Nemusely cielu úplne 
zodpovedať, lebo videl som hrčavé polená 
pred skokmi na plitkých miestach pristavené, 
čím sa nielen „habausy^ nastavily, ale i samé 
rízne porúchaly. 

„Čihí hore, už nemáme ďaleko,^ tešil 
ma môj vodič, ked som sa jako randa spo- 
tený mame a mame obzeral za ledajakou 
studničkou. Ach ale dolomitové steny po- 
znalý, že nie som Mojžišom a nevycvrkly, 
vodu, k čomu ony dla svojej polohy ani ne- 
bárs spôsobné boly. Jako sme nevideli vodu^ 

15* 



108 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č, 4. 1877. 



^N-^ x-^'-^^w* V 



"»_X -^ ^^ > 



■ - S-' ---y -*• -^ ^ 



-"N- W ^•■^"■^^ 



tak som ani v tom celom, na páhuiie vápna 
velmi dobre sa bodiacom dolomite nikde ne- 
našiel skameneliny. Keď kde jaká našla sa 
na skalách humusová hriadka, tam bujné 
Sedum a jiné z rodu Grasiusculov rozpre- 
stieraly sa byliny. V protivnom henzlovskom 
rúbanisku prekvitala bujne Atropa Belladona 
(lúlok, nadragula). Ináčej vyznať musím, ie 
na tento čas pre horúčosť a dlhotrvanlivú 
suchotu rastlinstvo priateľovi a sberatelovi 
rastlín do prostá žiadnou radosťou nepre- 
kvetalo. 

Každá kázeň má svoj amen. Po namáha- 
vom nielen nohami, ale veru už i rukami 
škriabaní sa vyšli sme na vrch „Samostrielu.^ 
Meno je to istotne významné a iste vtedy 
keď vyniklo, značilo päšno- prachovú pušku, 
flintu, jako ju kde tu píšu — samopalom. 
Asnad po tej hore chodil polovník, opatrený 
tým, toho času ešte neobyčajným, vražedel- 
ným strojom. 

Na samom vrchu je lúka. Tam sadli 
sme si na povýšenom mieste ku zaslúženému 
odpočinku, chodiac bez namáhania tela a pre- 
skakuj í c dla ľubovôle od končiara na končiar 
rôznych, strmých, škerených, sekaných hôr, 
vrchov a kopcov — všetko to pravda len 
očami. Ach, jako sa to človek dobre cíti na 
tak povýšenom mieste vysoko, vysoko nad 
hlavami pletichárskeho človečenstva! 

„Auf den Bergen thront die Freiheit,* 
vyvoláva nemecký básnik. A pravdu má. Na 
všetky strany čiahal som zrakom a všade 
ten — „tót gôrbe ország.* Jedon vrch vy- 
pínal sa nad druhým v rozličnej forme, farbe, 
položení a výške. Na juhu stojí, jakoby ho 
Pán Boh troma prsty na tú výsosť bol vy- 
tiahol, stojí už tu tolkoráz spomínaný — 
Strižov, 8 holou hlavou a chudým hrdlom, 
okolo neho celá koleda hranatých miništran- 
tov; medzi nimi a Samostríelom je hlboká 
Radočinská, iste bájeslovná dolina. Na západe 
ležia Mojtínske vrchy a Rohatín, Malinica, 
kopec Radová, Somorová, niže Pružiny Prú- 
dovač. Ďaleko za Váhom vídať všakové divo- 
tvorné kamenné cukerkandle. Na severu vy- 
pína sa Hanfn, pekná tiež haluška, Podskal- 
ské knedle a tie všakové Stráže, tých je ozaj 
Iropa. Kde dáky volným vidom a končitou 



podobou vyznačený kopec stojí, ten má ná- 
zov Stráž. 

Táto okolnosť ukazuje nám prstom pre- 
žité historické časy; nadovšetko ale roviny 
považskej doliny boly plné nepokojov, a keď 
sa tade hmuly drancujúce tlupy, vyfajčený 
ľud utiekal sa medzi odľahlé vrchovato-skal- 
naté doliny, a aby i tu pred vpádom vlko- 
lačných nájezdcOv zabezpečený bol, postaval 
na príhodné vrchy stráže, ktoré svojim spô- 
sobom znaky približujúceho sa nepriateľa, 
pravdepodobne strojenými ohňami, učupeným 
tam dolu zástupom dávaly. 

Takéto mená sú písma, ktoré často tam, 
kde aktov niet, dejiny vysvetľovať môžu. 

Tak i mnohé výrazy nárečia ľudu okoli- 
tého poukazovať sa zdajú, že už lebo ten on 
sa prisťahoval v pradávnych časiech z Poľska, 
alebo že Poliaci časté invasie do týchto kra- 
jov robievali. 

Pred krátkym časom prekopával hospo- 
dár za domom jarčok v susednej, tamto za 
tými eocen-vápennými kopcami ležiacej obd 
Domaniži.. i vykopal tri srí«bonié peniaze 
poľské, tuším zo XV. a XVI. stoletia po- 
chádzajúce. 

Čo sa záhradníctva, statku a roľníctva 
tyče, týchto sriadenie, poriadok a čistota po- 
ukazuje na zvyky a blízkosť suaedn^ Moravy. 

A teraz podotkneme na krátko i geolo- 
gickú podstať týchto ohromných kamenných 
látok. Strážov pozostáva z vápna a dolomitu, 
ležavšieho nad merglami neoconiskými, dele- 
nými súc od Malej Magury žabičníkom (Quar- 
zit) a červeným piesočníkom. Rohatín pri- 
pomenuli sme, i okolie Slopny, Malenica. 
Pružinská kotlina obsahuje eocenské konglo- 
meráty a eocenský piesočník. 

Tu na blízku v tomto obore, t. j. eocén- 
ských konglomerátov najpoučlivejšie sú ska- 
liská od Podskalia do Domanižu, o ktorých 
sa ešte pozdejšie smienime. Rozpadnuté eocen- 
ské piesočnfky, tak rečené viedenské, dávajú 
tmavú, kyprú, dosť úrodnú zeminu. Eocenské 
konglomeráty sú rolníctvu nepriam príjemné 
zeminy; z nich sú síce teplé, ale nadmier 
skalnaté a bylinám málo podstaty dávigú. 

Toto je krátky priehľad geologický. Keď 
sme ešte na Pružinu s ligotajúcou sa väžou 



ô. 4. 1877.] 



Orol, obrázkoTý éasopis. 



109 



" •■ -^ -•^-z * -• -■./'. 



a pod nami na Predhoric okom hodili, po- 
berali sme sa druhou cestou či chodníkom 
ces hustý, bukový les dolu a to zvätša tolkou 
strminou, že sme sa bez ladu síce, ale nie 
bez skladu korčuhovali; na každý spôsob 
o moc skorej zo Samostrielu sme zbehli, jako 
sme naň vyšli. 

Jazyk mi už vyschol jako pflnik a pri- 
jdúc v najtuhšej pálčivosti na faru, pil som 
jako velblud a už trebárs som tu sedel tak 
receno v mori spolkov mierností, preca som 
neutrálnu vodu s menej neutrálnym vínom 
kopuloval, pri čom, zhliadnuc na môj sahar- 
ský smäd a odhliadnuc od pravidla, dal mi 
môj dobrý priatel indulgenciu. 

Eed som sa za nekotko dní v Pružine a 
jej chotáre naprestieral , lúky, role, polia, 
s rozličnými drenážami, rigolovaním, parko- 
vaný farský háj a chladnú studňu na hli- 
nastej aréne poobzeral, lúčili sme sa z po- 
kostinnej fary. 

Pán dekan bol tak láskavým a odpre- 
ladil nás na svojej príležitosti cez Trstie do 
fodskalia. Podskalie leží asi štvrt hodiny 
cesty od Trstia. Cesta vedie idyllickou do- 
fiakou medzi pahorkami a obec leží, jako 
samé meno jasno značí, pod skalím. Je to 
chrbát jako krov domu , čo sa podoby tyče, 
ale vysdiý , až do polovice rolami, pašou a 
borovkami pokrytý, potom ale číra drzá skala 
a to dlhým hrebenom. Vrch tej kamennej 
kmruiiy je z čiastky krovinou porastený ; tam 



majú byt zbytky hradu, o honu som sa ale 
nič bižsieho doevedet nemohol: no, už tá 
myšlienka, hrad tam vystavif , bola strašná. 
Celá obec leží tak prichýlená, jako by 
ju boli z neba zniesli, lebo ináč nemožno 
pochopit, zkade by bola prišla. Chodníkom 
oproti Pružine a Domanižu idúc hore a hore 
popod zápole rečcného vrchu, mal som prí- 
ležitost videt velkú massu eocenského vá- 
penného konglomerátu, ktorý východom hore 
oproti Žiline sa fahajúc, pri Súlove najvyš- 
šieho stupňa vyvinutosti dosahuje. Je to vá- 
penná slúčeoina zo samých, zvätša kus ošú- 
chaných vätších menších mrvov spoluzložená. 
Domnievam sa, že v eocenej dobe (treti- 
hornej) na brehoch širokého nepokojného 
mora z rozdrvených jurasových vápien po- 
vstal. Dosť na tom, tento mrvivý kameň, po- 
doby stĺpov majúci, mení sa a prší; podnožie 
týchto hôr posiate je hrčami a okrúhlymi 
kamienkami, jako vidívame sem tam na bre- 
hoch morských. V dolinke na severovýchode 
videl som merglové slince v jarkoch a to 
v mohutnej sile. Sám kostol a fara s cinto- 
rínom stoja na neocomskom dolomite. Viac 
sličných oltárov a zvätša kostol pochádzajú 
dla jestvcyúcich nápisov od Teštianskovcov 
z predošlého storočia. Mrtví ležia v susedstve 
skamenelín, ktoré ale nie sú k určeniu súce ; 
tam dalej kopce oproti Sverepcu sú takmer 
výlučne z eocenského piesočníka spoluzložené. 

(PokraeovAnit nasleduje.) 



■—e 



OJU>^ 



FEUILLETON. 



Trpký osud. 

Bulharská poviedka od I^úbena Euravelova, — Rozpráva jedna ICíšanka. 



L 

Mjnulo sa mvoho rokov, Bože môj, čo 
som sa narodila na tento biely svet, ale preca 
nemôžem spravodlivé povedať, že som žila — 
lebo nemala som nikdy radostného dna. Sotva 
mala som štrnást rokov, už ma vydali. I mu- 
sela som poslušnou byt svokruši, odievat muža 
a riadit domácnosť No, to mohlo ešte ob- 



stát, lebo môj muž bol dobrý a rozumný 
človek a v dome, kde je dobrota a rozum, 
tam sa žije lahko a veselo. Neboli sme bo- 
hatf. no Pán Boh dal nám zdravie a česf, a 
to je najvätšie bohatstvo chudobných pocti- 
vých ľudí. Od bohatého suseda nechceli sme 
nikdy prosiť. A Boh neopúšťa dobrých Tudí 
na svete — asnad preto, že kú mu potrební: 
Jednoho rána odišiel mi môj junák na drevo 



110 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 4. 1877. 



a ja som išla bielif plátno. Sadnem si pod 
?rbu na lúke, ktorá patrila strýcovi Božkovi, 
a čakám, kým mi plátno uschne. Vôkol mna, 
chvála Bohu, všetko sa zelená a vonia: ve- 
tríček kolíše zelenú trávu, lastovičky štebocú, 
vrabci jsibčia sa v krovine; bieli, červení, 
žltí, strakatí a Boh vie jakí motýlkovia po- 
letujú z kvetá na kvet; za nimi letia včielky; 
kobylky skákajú, krydelkami trasú: tik, tik, 
tik I . . . vôäu sena cítit všade, žito počína 
už žltnúf; ptáci prespevujú a hlučne rozlieha 
sa pieseĎ dedinčana: 

Och, idz, povedz drahý Deno, 
Mojej drahej matke, 
Nech pripraví, drahý Deno, 
Sedemdesiat stužiek. 
Zaviažeme, drahý Deno, 
I sedemdesiat rán. 

„Milo ti je, Bože, na tom mieste," my- 
slela som si, i počala svíjat plátno . . . 

Zrazu pribehla moja svokra celá roz- 
cúchaná a plače .... 

^.Bože, čo to znamená?" 

„Chytro zaviň plátno a bež domov," ho- 
vorí mi ona .... 

„Máš muža nemocného, veTmi nemoc- 
ného .... Pobehni, drahé moje diéta . . . . 
Ja idem pre popa .... choď, nevesta, po- 
náhľaj sa, slnce moje . . . .« 

Keď som tie slová počula, vstávaly mi 
vlasy dupkom, po tele chodil mráz a nohy 
počaly klesaĹ Nechám plátno a jako strela 
letím domov. Došla som a mala som čo vi- 
deí. Môj Stojan leží pri ohnisku, hlavu roz- 
tlčenú, ruky posekané — visia ... r celého 
zaliala krev . . . neviem, čo sa potom dialo . . . 
Ochorela som, i ležala tri mesiace na lôžku 
a porodila som nedospelé dvojčence, jedno 
mužské, druhé ženské . . . 

II. 

Moja svokruša žila ešte za krátky čas 
po smrti svojho syna. Dobrá to bola stvora 
tá moja svokruša. Ľahká jej buď zemička 
v hrobe! A ja ostala som vdovou, sirotou, 
jedinkou na bielom svete. Musela som fažko 
robit, aby som dietky vyživila. Ťažko mi bolo, 
ale čo robiť, tak mi bolo súdené! Moje si- 



roty odrástly, čo i len voždy hladovaly a 
žížnily, a bosé, nahé boly — i dosiahly 
štrnásty rok. Syna Ďorďu dala som popovi, 
aby ho písaf naučil. Dcérka moja Nedelka 
vedela všetko robit, i stala sa z nej krásna 
gazdinka, že milo bolo radost na ňu pozrief . 
Oba by sa ujali dedictva, on by kopal a ona 
by siala ; on by polieval a ona by plela. Tak 
by neprestajne pracovali moji holubkovia, 
spievali a veselili sa. Hlasy mali jako slávik 
alebo Boží anjel. 

Najmilejšia jich pieseň bola: 

Što ty vezeš Maro? 
Što ty vezeš Marijo? 

Keď jich takto počujem, musím zaplakat 
od radosti. 

„Dieky tebe, Bože,^ myslela som, „žes 
mi dal deti, jedinú moju útechu. Mám sa 
aspoň nečím potešiť, mám koho objat, po- 
lúbiC, pomilovať a tak sa mi trochu bola 
ulaví." 

Ale táto moja radost dlho netrvala, nová 
ťarcha padla na moje srdce. Vidím, jako môj 
synáčok. moje milé dieťa, je zamyslené^ 
Asnad mu na srdci nečo ťažko bolo? často 
sedával pred dverma, hlboko sa zadumal a 
svoju hlavičku na ruku naklonil. 

„Čo si sa zamyslel, synku, čo ti chybí, 
dieťa moje?" pýtam sa ho raz. 

„Zle je tak na svete žiť,'' hovoril, „ťažko, 
preťažko nám je tak žiť. Pozri, jako drnhf 
ludia žijú — žiadne starosti nemajú. Čo sme 
my? My sme otroci, matka moja, my sme 
jako ovce! Či nám to nenie hanba, že nad 
nami Turci a všetci neveriaci panujú ? A jakí 
sú ti Turci? Hlúpi jako vôli a zlí jako psi!" 

„Nehovor tak, dieťa moje," hovorím ja, 
„i steny majú uši ; odsúda ťa, potrestajú ťa . • ." 

„A prečo cítim?" riekne on; „nemôžem 
sa zdržať, ked mi srdce prekypelo, nepo- 
čúvnem. Dovol mi, sladká mati, abych aspoň 
pred tebou riekol, čo mám na srdci." 

A on hovoril a hovoril. 

„Čo sa to stalo s mojim synom," my- 
slím si. „Čo sa tak premenil ? Veď bol driev, 
Bože môj , tichý jako jahňa , dobrý jako 
anjel." 



č. 4. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



111 



'■/■ *,• *^ *-' » ^ •s.y^w*vv% A y ^-v '.-^w^ 



Po krátkom čase začne sa môj Ďorde 
schádzat s jedným hajdukom ^), ten bol z Nisu 
a často sa s nim shováral. Mne sa nelúbila 
tá známost a ja jako matka zatúžila som 
zvedef, čo moje milé diéta hovorieva s tým 
hajdukom. Keď raz boli spola pod jednou 
hruškou, prikradla som sa k nim jako mačka 
a naslúchala. 

„Nevieš ešte, čo sa so mnou dialo ?^ 
hovori faajdok, ,,a čo budem rozprávat o svo- 
jej nevôli. Moja matka ma už na ^o a na 
hriech porodila. Osud neviedol ma tou cestou, 
kade vodieva iných ludí. On ma ženie už 
od kolísky do prepasti, lebo už jako som sa 
rodil, bol som prekliaty na veky. Nemôžem 
odpustit ani najmenšiu urážku, nemôžem, 
lebo i oni mi mnoho zlého spôsobili; pomsta 
kypí v srdd mqjom .... Jediná slasť je mi 
víno. Haj de, pobratime, budeme pit a sa ve- 
selie ! Varu nám tu dobre bude ; načo by sme 
driemali ?^ 

„Maj rozum, Nedelko môj," hovorí môj 
synak. „Nehnevaj Boha. Boh dal ti rozum . . ." 

Nedelko ukázal na kuľač s rakiou^). 

„Nič nenie mi milejši^ho nad toto. Hajde, 
budeme spolu pit ešte trochu a spievat a 
hraf. Hajde!" 

;,Nemôžem pit," hovorí môj syn, „ja 
nebudem pif . . ." 

„Tys baba, jako vidím, tys kukučka^). 
Ty si človek bez srdca a rozumu, bez pýchy ! 
Keby nekto môjho otca zabil, ja by som sa 
pomstil do deviateho j)okolenia. Ej, môj hrá- 
čok, jaký si to syn, keď nechceš sa pomstit 
nad vrahom svojho otca? Budú ta preklínať 
jeho kosti v hrobe!" 

„Dost, dost o tom, prosím ťa." 

„Dosť?! Neľúbi sa ti, kedti nekto pravdu 
do očí hovorí?" 

„A CO robiť?" 

„Pomsti sa, pomsti sa do poslednieho 
okamženia." 

„A jako sa mám pomstit?" 



^) Hsgduk,' hôrne dieťa, pomstiter krvožížni- 
vostí a svereposti tureckej, ktorú Bisormani 
páchajú na kresťanoch. 

^ Pálenka. 

^ Kukavica = knknčka, tak meniyú Juho- 
slovania posmešne zbabelcov. 



„Pýtaš sa, jako? Len chci pomstit svojho 
otca a ja ťa už potom naučím, jako. Či 
chceš ?" 

„Chcem," odpovedal môj Ďorde a zbla- 
dol jako plátno. 

I nemohla som dalej počúvať, v očiach 
zatmelo sa mi, oko krúžilo sa mi v hlare a 
nohy počaly klesať. 

m. 

Sedím si pri ohnisku a pradem kúdel. 
I príde môj Ďorde veselý, i pochytil dve 
pištole a pripásal jatagan. 

„Naeo sú ti, syn môj, tie pištole a ja- 
tagan?" pýtam sa ho. 

„Chcem sa, matka moja drahá, pomstiť," 
odpovedal mi. 

„Na kom sa chceš pomstiť?" 

„Nad svojim nepriateľom, krvopijcom, 
nad tými, ktorí našu rodniu zem zaujali..." 

„A kto sú tvoji krvopijd?" pýtam sa ho ; 
„povedz matke, sladké dieťa, lebo matka ne- 
vie, čo ti je od nejakého Času?" 

„Každý Turek je môj nepriatel, mat 
moja, každý Turek mi je krvopijca, i krvo- 
pijca mojich bratov." 

„Neviem, čo ti je, dieťa moje, neviem. 
Lebo som ja bláznivá, alebo ty nevieš, čo 
robíš, syn môj jediný." 

„Nemôžeš to vedeť, matka moja, ty si 
už ostarela sa. Ja, matička moja, pôjdem do 
Srbije, nemôžem tu viacej žiť: ja sa tu usu- 
žujem, umučím, clivo, tesno mi je, dýchať 
nemôžem. Chcem byť svobodný, chcem jako 
človek žiť." 

Tieto reči synove tak sa dotkly môjho 
srdca, že som bola hneď bez seba. Plakala 
som, prosila, zaklínala, objímala, fúbala ho; 
no, nič to nepomohlo. 

„Všetko darmo, mati moja," hovori, 
„niet toho na bielom svete, kto by ma mo- 
hol zastaviť, aby som doma ostal." 

„A komu necháš, dieťa moje, matku 
svoju? Kto sa bude starať o mňa a o tvoju 
sestričku? Kto, kto nás bude objímať a 
bozkávať? Neopusť, syn môj, hrob otcov, ne- 
odchádzaj od svojho ohniska . . . ." 

„Boh a ja neopustíme ta, mati moja. 
Postarám sa o teba a o svoju sestričku ; ale 



112 



Orol, obrázkový časopis. 



(Č. 4. 1877. 



"*• y^ ^ r\^^ ^^ v.^ ^-^ •^•^ .•v 



^ ^',- - ■ 



tu Demôžeín ostat, nemôžem žit bez svobody. 
Či vieä, že ešte nesie zmytá krev môjho 
otca, a to je hriech pred Bobom a pred 
luďmi hanba . . *^ 

„Bože môj, Bože môj, čo si počnem 
opustená?^ bedákala som. „Nedelka, dcérka 
moja, aspoň ty upros svojho brata, aby nás 
neopustil osamelé siroty. Zomrem od žialu, 
keď odíde od nás. Pros ho, pros, teba po- 
slúchne, on ta miluje . . . .^ 

Moja Nedelka vstane, chytí brata za 
ruku, pozre mu ostré do očí a počne mu 
lahodne hovoriť. 

„Choď, brat môj, choď ta, kam si umie- 
nil, pomsti otca svojho, pomsti bratov a svoje 
sestry. Chod do svobodnej zeme a hlad i nás 
osvobodiC ... S Bohom, brat môj, s Bohom! 
Teba zastre a^jel Boží a nás cbrániC bude 
mUostivý Bôb!'' 

„Ej, Nedelka, Nedelka, dcéra moja, čos 
to urobila? Hladaj pomoc u Boha! Ja som 
sa pri tebe inéieho nazdala!" 

IV. 

Tak nás opustil Ďorde, môj anjel strážca, 
a my ostaly sme jako dve sivé kukučky. Bože, 
len ty sám vieš, čo som musela snášaf, čo 
som vytrpela! .... Kto bude teraz za nás 
pracovat? Kto bude ženské hlavy krmit a 
od zlého bránit? . . . Ťažko, pretažko bolo 
nám žit Drahota velká a harač^) hanebný, 
a jako tu jedno s druhým vyrovnáš? A na 
naše nešťastie prihrnú sa zrazu Tatári a 
Čerkesi, usadia sa v našich krajinách a za- 
príčiňujú nám ešte vätšie trápenie; čo po- 
riadnych mužov a mládencov bolo, zahubili, 
mnohé ženy a devy zhanobili. A tým sú, na 
velký náš žial, vinní Moskevskí^). Oni ho- 
voria, že sme jicb bratia a posieliýú na nás 
lúpežníkov, aby nás pobili a zhanobili! A 
tak je u nás málo krvopgcov, málo Turkov 
a inej nevery ! Na miesto, aby nám pomáhali 
Turkov vyhnaf, ešte Čerkesov nám posielajú. 



^) Daii, ktorú kresťania Turkom platievajú. 

^) Tatári a Čerkesi ušli z Ruska a Tarci nsa- 
diK jkh medzi Bulharmi, jako sme to v pre- 
doSlom A)ČDÍkn ^Orla** sdelili. 



To sú krásni bratia! Ale nech, Bôh je dobrý!. 
On pomôže nám v našej nevôli! 

Jednoho dňa išla moja Nedelka do cerkve^) 
ku SV. pryímanitt. Bolo to na cvety^). Na 
ceste prijde k nej Čerkes a chce ju poIúbiĹ 

„Ľúbiš sa mi velmi, dievčatko," hovorí Jej. 

Nedelka uteká, on beží ea ňou a násilne 
ju polúbi. Moja dcéra horíjako oheň od hanby 
a hnevu, podiytí kameň a hodí neslušníkovi 
do hlavy. Neviem, kde chudera toíko t»Iy 
vzala, ale tak ho silne udrda, že mu celú 
hlavu roztrepela a v strachu polomŕtva domov 
doletela. Nalákala som sa, ked som ju uzrela, 
i myslela som, že rozum potratila a že nechce 
živá byt Oči jej boly skrvácené, líca bladé 
a telo chvelo sa jej jako v zimnid. 

Od toho dňa premenila sa Nedelka divne, 
i tak vyzerala, jako by jq nekto počaril. 
Bývalý dni, že bys ju bol videl a počul: 
hodinu ti hovorila bez ustania, hodinu ská- 
kala, hodinu zase jako nemá stála a ústa 
neotvorila, ani krok sama neurobila, až si 
ju doviedol .... 

Minul rok. 

Baz večer poberali sme sa spa(, i za- 
klepe nekto lahko na dvere. 

„Kto to klepá?" pýtam sa. 

Nik sa neozýva. A opát sa pýtam, nik 
neodpovedá; pýtam sa tretíraz a počujem 
hlas : 

;,Otvorte, ja som .... váš človek'" 

Jako to Nedelka počuje, letí jako bez 
duše ku dverom, otvorí a dnu vstúpi — Ne- 
delko. Musím sa priznaf, že som sa trochu 
nalákala, ale skoro sa zase utíšim, keď on 
zvolna pristúpi k nám, zhodí svoju kabanica 
a podá mi list od môjho syna a Nedelke dva 
dukáty a zaušnice zlátené. 

„Kde je môj syn, kde je moje drahé 
diéta?" pýtam sa. 

„V horách," odpovie, „zajtra prijde sem 
v noci a navštívi vás." 

„Čo robíte tam v horách?" pýtam sa. 

„Blúdime, a čo že robíme? Chceli sme 
byt svobodnými a našli sme svobodu." 



2) Kostol. 

^) Jamie sviatky, Turice. 



ô. 4. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



113 



••v ' f . m 



„Bože, nie ate vy bajduci? Môj syn, 
moje diéta hajduk?" 

„Hajduk, ano. A čo viac? My sme haj- 
doci, ale nebereme kresťanovi, ani krev kre- 
sfanskú nevylievame. A Turka nám lúto nenie, 
naša matka ho neporodila. Za to chceme 



Turkom vrátif bôI za tú banobu, aby na nás 
pamätali." 

„Nech vás Bob milostivý chráni,^ riekla 
som. A čo som mala iného povedaf? Ne- 
mohla som pomôcť, ani odpomôct. 

(Pokračovanie naslediye.) 



Vetkoknieža Michal Nikolajevic. 

(Vyobrazenie na strane 89.) 



„Dôfa otvára knihu osudu !^ volali velké 
zástupy zfanatisovanébo ludu tureckého, ked 
dna 18. januára odbývala sa velká rada vy- 
sokej Porty a tým vrhnutá bola rukavica do 
tvári celej vzdelanej Európy. V poslednej, 
dňa 20. jan. vydržiavanej schôdzke konfe- 
rencie plnomocníkov vlád europejských po- 
čínali si zástupcovia tureckí tak bezohladne 
vyzývavé, že jedon z nich, Ehdem basa, zú- 
rivé vyskočil z kresla, udrel pastou na stôl 
a zareval proti francúzskemu diplomatovi 
Chaudordy-ovi: „Vyčítate nám nehody v Bul- 
harsku, avšak v celej našej histórii hladali 
by ste nadarmo tak neslýchaný čin, jako sú 
vaše dragonady a noc bartolomejská ľ' Chau- 
dordy odpovedal: »Ano, pánovia, možno, že 
musíme v slávyplných dejinách svojich ne- 
kolko dňov oplakať, ale (obrátia c sa k Tur- 
kom) nech myslíte dnes jakokolvek o tých, 
ktorí za vás peniaze a krev svoju premrhali, 
Francia patrí dnes medzi najosvietenejšie 
ríše, kdežto Turecko je a zostane najbarbar- 
skejším! Nie vo Francii dávajú vládni zá- 
stupcovia povraždiť svedkov, ktorí by j ich 
sami bud z vraždy lebo účastenstva pri nej 
niohJi usvedčiť." Zástupcovia europejskí, ura- 
zení a zklamaní jednaním Porty, rozišli sa. 
Turci urobili svojou neústupnosťou mier ne- 
možným, a Rusku, ktoré za zlepšenie osudu 
slovanských svojich bratov samým slovom 
cárovým sa zaručilo, nastáva teraz povinnosť, 
aby k uhájeniu svojej cti a k uhájeniu zá- 
lymov ludskosti chopílo sa zbrane. K vel- 
kému tomuto svätému boju proti mocnému 
zjavnému nepriatelovi a snáď i mnohým jeho 



priatelom sbieralo Rusko už za dlhší čas 
ohromné sily svoje a súsredĎovalo na juž- 
ných európskych i asijských hraniciach velkej 
svojej ríše svoju bojochtivým duchom odu- 
ševnenú armádu. Súsrednenie a organisácia 
týchto vojsk juho-asijských spočíva v rukách 
muža, ktorého podobizeň tu podávame. 

Velkoknieža Michal Nikolajevic narodil 
sa 13. októbra 1832 a je synom zosnulého 
cára Mikuláša a najmladším bratom terajšieho 
cára Alexandra IL Čo generál delostrelectva, 
generálny polní zbrojmaster a majetník po- 
četných plukov, stal sa po kniežati Barjatin- 
skom r. 1862 námestníkom v Eavkazsku a 
teraz i veliteľom súsrednenej armády kav-^ 
kazskej, ktorá čeliť má všetkým útokom od 
mahomedánskeho fanatismu zo strany asijskej 
proti Rusku namiereným. 

O Michalovi Nikolajevičovi, ktorý stojí 
teraz v plnom mužskom kvete, tvrdí sa, že 
je muž bystrého ducha a vysokého vojan- 
ského vzdelania. I myslíme, že už hodina 
činov jeho udrela a bratom našim na Bal- 
káne zasvieti slnko zlatej svobodienky. Veď 
práve, čo riadky tieto píšeme, vydal cár 
Alexander v Kišineve manifest, ktorý končí 
slovami: „Prosiac dnes (24. apr.) požehnanie 
Božie pre naše udatné vojská, rozkazujeme 
jim týmto: aby prekročily turecké hranice." 
Dráma krvavé na Balkáne započato, jutrenka 
svobody slovanskej vychodí nft červenom ob- 
zore, polmesiac bladne, hasne, Marko Kra- 
levič prebudil sa, opásal svoj meč, so sever- 
ným bratom, Ilijom Muromcom, vydobyť ide 
dedictvo slovanské! — 



-'-.OríVyr'"'-^- 



16 



114 



Orol, obrázkový časopis. 



fČ. 4. 1877. 



Srbská légia kňažny Natálie a^ bitke u Adrovca 

dAa I. sept. 1876. 



(Vyobrazenie na strane 97.) 



Tureckí vodcovia mali rozkaz dobyt 
Alexinac stoj čo stoj a preto nesmeli sa da( 
nezdarom desaMeňnýcli bojov augustových 
v údolí moravskom odstrašiť. Podstúpiac 29. 
a 30 aug. menšie potýčky, pripravili sa ku 
dnu 1. sept. k velkej bitke, do ktorej viedli 
po lavom brehu moravskom vyše 70.000 mu- 
žov vojska. Černajev poznal vážnu situáciu, 
ktorá na bojisku nastala. Turci chceli obíst 
pravé krýdlo srbské a Černajev snažil sa 
úmysel ten zmarit Bitka u Adrovca začala 
ráno okolo 8. hodine u trvala celý deň bez 
prestania ; skončená bola o 10. hodine večer 
útokom belohradského broja z čiertiaž ná- 
vršia prčilovskébo a žitkovského. Sred lavébo 
krýdla srbského zostal celú noc na poli, ktoré 
zaujímal tá noc pred bitkou. Pravé krýdlo 
srbského vojska opustilo pred nepriateľskou 
presilou dedinu Adrovac, preto že plukovník 
Bajevsky, ktorý tu velel, padol hned pri 
prvom útoku Turkov, čím uvedený bol zmä- 
tok do velenia. Vojsko, z ktorého sostaveno 
bolo pravé krýdlo, stiahlo sa k návršiam 
gredetinským, kde rozkázal vrchní náčelník 
vojsku, ktoré bolo na ľavom brehu Moravy, 
aby ustúpilo a postavilo sa na vrškoch ďu- 
niských s prednými strážami u Gredetina, 



ačkoľvek boly sily nerovné, lebo Turci sú- 
sredniii v poslednom mieste 50.000 mužov 
a Srbi nemali viac lež 15.000. Bitka nebola 
rozhodná. Srbi neztratili žiadne zbrane, ani 
zajatých, ani delá; za to ale padlo pomerne 
mnoho dôstojníkov, nigmä ruských, ' ktorých 
dľa čapíc snadno bolo možno poznať. A sku- 
točne malo jedno jazdecké oddelenie Čerkesov 
rozkaz, aby hlavne na dôstojníkov pálilo. 
Srbské vatreny preríedily náramne turecké 
šiky. 

S oddelením Čerkesov dostala sa do 
ohňa belohradská legia kňažny Natálie, pri 
ktorej slúžilo mnoho bývalýeh dôstojníkov 
rakúzskych srbskej a iných slovanských ná- 
rodností. Jednej čate tejto l^e podarilo sa 
obkľúčil čatu Čerkesov. Po krátkom boji boli 
Čerkesi premožení. Jich náčelník, ktorý jako 
zbesnený mečom okolo seba sekal, bol bod- 
nutý do ruky, tak že mu meč vypadol, na 
to bol z koňa ztrhnutý a zajatý. Mame pri- 
behla nová čata nepriateľská, aby Čerkesa 
zo zajatia legionárov kňažny Natálie osvobo- 
diia, jako nám to vyobrazenie predstavuje. 
Legia zmužilých bojovníkov utrpela tohto 
dňa veľké ztraty a mala mnoho mŕtvych a 
ranených. Srbi stáli jako žulové bralá. 



Perjanik Novák Milošev v bitke iia Triebaci. 



(Vyobrazenie 

Zástavníci černohorskí sú bravúrni hrdi- 
novia, ktorým umrieť na bojisku je takou 
hračkou a maličkosťou, jako rutinovanému 
hercovi naprknách divadelných. Jedon z týchto 
bohatierov Novák Milošev, rodený Kučan, vy- 
dobyl si v bojoch s Turkami velikú slávu. 
V bitke u Medunu dňa 14. augusta 1876, 
v ktorej Božo Petrovič s Markom Miljanom 
slávne zvíťazili a 10.000 Turkov so svojmi 
orlami Hory pobili, vrhol sa Novák samo- 
jediný s haodžárom v ruke do šiku nepria- 
teľského a ztínal jim hlavy jako ľahké ma- 



na strane 105.) 

kovice. Súdruhovia jeho, vidiac zrazu nekolko 
Turkov naňho cieliť, volali naň: „Zohni sa, 
Nováku, a kebys bol i pánom, nebude to 
hanba tvoja ani škoda."* „Nezohnem sa,"* od- 
povedal junák, „nestarám sa o kabát, gospo- 
dar dá mi druhý.'' A nezohol sa, no mlátil 
Turkov neohrožené ďalej. Dňa G. septembra 
bojovali Černohorci víťazne v Albánii na Tric- 
bači. -Derviš basa vytrhol o 10. hodine pred 
poludním z Podgorice na Malé Brdo, kde za 
násypy až k Veľkému Brdu umiestil delá 
nad riekou Zetou. Ked bol hotový, zanechal 



č. 4. 1877.] 



Oro), obrázkový časopis. 



iir> 



velkfi čast vojska io ochr&Bu na tej strane 
Zety a 15 brojov nizamov , , 2000 zejbekov a 
3000 baiibozukov vyslal za Zetu. Vojsko to 
vrhlo sa proti Triebači a opanovalo vysočinu 
pri samom Veljebrde. Velitel čemohorský 
Božo Petrovié videl pred sebou velká raoe 
tureckú, no neohrožené napadol Turkov zo 
troeb strán. Hneď započala volmi prudká fi 
krvavá seč. Čemohorci bili sajako podráždení 
levi. Pri všetkej palbe z diel zatlačili Turkov 
a vzali jim Trieb&č, na ktorom kopci už 
viala bola turecká zástava. Delostrelba tu- 
recká chrlila na Čeroohorcov dážď granátov, 
kól a kuliek. V zúfalej tejto seči triráz vy- 
dobyli Černohorci sriedave s Turkami po- 
stavenie, o ktoré vedený bol boj. Ked tretí- 
raz zmocnili sa Černohorci vfšin Triebače, 
počali Turci ustupovaf. Toho použili hned 
Čemohorci. S britkými handžármi vrhli sa 
na Turkov, ktorí nemohúc odolať tak prudkému 
návalu, utekali ku Zete, prenasledovaní v pä- 
tách Čemohorcami. Delá turecké prestaly 
atrieIaC, lebo Čemohorci smieáaní boU s Tur- 
kami. Turci zúfale utekali. Najhoršie bolo 
pri 2>te. Turci skákali po sto jedon prez 



druhého do hlbokého koryta rieky — v ná- 
ručie smrti. Turkov zatopilo, zabilo sa, udu- 
silo a zadlávilo v rieke Zete na 1500, dta 
svedoctva zajatých nizamov na SOOO mužov. 
Černosi (zejekovia) zúfale kričali, vidiac blí- 
ska( nad hlavami hrozný handžár čemohor- 
ský. Na oboch brehoch Zety a Morače ležalo 
vy6e 2000 mrtv^ tureckých. Černoborci mali 
67 mŕtvych a 122 ranených. Bitkou na Trie- 
bači vyplnili rytiery čemohorskí novú skvelá 
stranu dejin svojich bojov za osvobodenie 
Slovanstva z jarma tureckého. 

V bitke tejto bol Novák Milošev jedon 
z prvých, ktorý ztrhol z koňa tureckého zá- 
stavníka. I vytrhol mu zástavu, vy.^vihol sa 
na jeho koĎa a súc dobrým jazdcom s tu- 
reckou zástavou v lavici a s handžárom v pra- 
vici kliesoil si cestu, J9ko nám to vyobra- 
zenie predstavuje. Jako ohromení dívali sa 
Turci nad neslýchanou smelosťou Čemohorca, 
ktorý zložil vydobytú zástavu k nohám ve- 
litela Boža Petroviča. Kôň ostal jeho ko- 
risfou čo náhrada za koňa, ktorý bol pod 
nim pri jednej z predošlých výprav v krajine 

• 

Eučov zastrelený. 



'-Vjut/«Q09\3*-''^ 



Drobnosti. 



Zvláštny náboienskp obrad, V Kaire 
usporadujú vyznavači viery Mahomedovej 
každoročne, keď sa vracajú pútnici z Mekky, 
zvláätnu náboženskú slavnosf. Za mestom 
sbromaždia sa v skvostných stanoch kráľov- 
ná dmžina, ministri, bašovia, všetci vyšší 
hodnostári a nesčislné množstvo obecenstva. 
Najdriev prevádzajú komedianti rozličné krko- 
lomné a čarodejné kúsky, načo prihmie sa 
nekotko opilých mužov, ktorí viac revú lež 
kričia „Ällah, Allah!" K tomu prichystaní 
sluhovia Kvalia jich obličajom k zemi pred 
stanmi hodnostárov. Zrazu zatíchne všetko a 
z daleka vídaf, jako prichádza na sňahobielom 
žrebcovi Šeik el Bekri, najvyšší hodnostár 
egyptských dervišov, aby prešiel po tele týchto 
úbohých. Kôň nechce na jich telá šliapaf. 
Sluhovia chytia ho za uzdu a násilne tithsu 
ho prez ne. Kôň trasie sa strachom, Šliapne 
skoro na každého z týchto nešťastníkov, kdežto 



Šeik, jako by sa nič neobyčajného nedialo, 
kývajúc hlavou odrieka va modlitby. Keď prejde, 
ostane vätšina z týchto obetí náboženského 
fanatismu bez povedomia ležat. Nektorý od 
bolasti vyskočí, hneď sa ale zvalí na zem a 
čaká, kým ho so všetkými ostatnými sluhovia 
neodnesú. Mnohý zaplatí obrad tento životom. 
Neľudská táto slavnosf deje sa na česť ja- 
kéhosi „svätého,* ktorý žil pred 400 rokmi. 
Vláda egyptská schvaluje a. podporuje toto 
barbarstvo. 

Gróf Maurici DzieäusmfiM, člen krakov- 
skej akadémie náuk, výtečný spisovateľ poľsky, 
poslanec na zemskom sneme, dvorský radca, 
ozdobený mnohými radami, umrel vo Lvove 
dňa 22. t. m. ráno, majúc 65 rokov. 

Michalovi Vasilejovičovi Lomonosovi (nar. 
1711, zomr. 1765), zakladateľovi novoruskej 
literatúry, postavila i Moskva pomník, ktorý 
koncom januára bežiaceho roku slávnostne 

16* 



116 



Orol» obrázkový časopis. 



[t, 4. 1*77. 



odhalený bol. Stojí na velmi výhodnom mieste 
pred novovystavenou universitnou budovou. 
Iný pomník vystavený bol Lomono&ovi už za 
cára Mikuláša v Archangeľskú. 

Corviny, Knižnica Matiáša kráľa čítala^ 
jako Horváth udáva, 50.000 sväzkov krásne 
viazaných kníh. Drahocennú knižnicu túto 



odvliekli Turci za času sultána Sulejmana IL 
do Carihradu. Teraz doniesol z nej Tahsin 
Bey 35 kníh čo dar „slachetným bratom Ma- 
ďarom.^ Medzi knihami nenie aiJR jedna ma- 
ďarská. Kto zná, kolko slovanských kníh na- 
chádzalo sa medzi tými 60.000 sväzkami?! 



Dr. Jozef Kozáčok, 

opát a kanonik YoFko-váradskeJ kapitule, rytier rádu Franti&ka Jozefa, predseda 
býv. „illatice Slovenskej,^ predseda patronátu býv. kat. gymuasia v Kláštore pod 

Znievom atď. atď. 

VelkodušĽý maecenas národa slovenského, 

narodený vo Zvolene dóa 2. júna 1807, zomrel vo V. Várade dna 26. marca 1877. 

Pán Boh daj mu slávu večmi! 
Večná mu pamaf v národe! 



Bohus Nosák - Nezabudo v, 

slovenský bisnik a spisovatel. zomrel po dlhotrvanlivej nemoci dna 5. apríla 

v Sabinove. 

Pokoj prachu jeho a večná i vďačná mu pamäf v národe! 



— vC^~Írr>'^ 



Listáreň redakcie a administrácie. 



sa po príčine na pošte. — P. L. A. v 91. A. Díaky 

za osnovu černohorskélio pochodu „Onamo." Ráčte 
nám častejšie dopisovať. — P. Petŕui. Zaspali ste? 
Čakáme Vaše príspevky. — P. F. K. v K. Pokra- 
čujte! Na zdar!! 



P. D. M. vo V. £. Báseuka vyjde budúcne. 
liáčte pokračovať. — a + b. Nemec hovorí: „Keine 
Antwort, ist auch eine i\ntwnrt.** Ci tak? Alebo si 
zabudol na syoj sľub? Čakám tílžobne odpoveď! — 
ľ. H. K. v 01. Reklamované Čísla posielame. — 
V. J. Z. v P. „O." posielame Vám riadne; pýtfýte 

Predpláca sa u redakcie a administrácie v Ľet\e (Zólyom megye): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zI. r. Č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia f,Orla„ 
za 2 zL r. c. Roé. IL, III y IV., V. a VI. „Orla" možno dostaf po 2 zl n č. — „Orol*' vychádza to 12 «>ii- 

toch, 3'/,— 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

MiÚitel a vydávate! AndrtfJ Tntelilý-Sytulansky. — KnniUaá-účaat. apiďok v T. St. Martine. 



OBBÁZKOVÝ ČASOPIS PKE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redajctor: 
ANBREJ ISIICaLt.glíTSUIlSiní. 

iUi. VIII. luč. Sv. lUrlii, 31. Háji 1817. Čialo 5. 



Švihák. 

Fovest od Mäasltwa ĽtmiMého. 
VL 



ycfaovávatal Peter Jablonský kocil 
svedomité svqjtt povimott. Alftdár 
\ó\gjta»y Mmob»l si aai Tydýcbnut: 
tak pracovali, tak íttadovali. Ros- 
maiiuuiý Aladár poDosoval sa každého 



A fúhiosC rjétaiéni/äan bola Týaled- 
kom korunovaná. Zkútta dospeloBti, ač nie 
Týtečne, pTeca dobre sa zložila a v kiétleK 
Vôlg7es80VBkeBi bolo mnobo radosti. EaMý 
teáil sa svojim spôsobom. Aladár bláha) st 
svobedDému roku, ktorý mal dla shdia ro4i- 



Točera oa boicnie Čovsfcábs po od- 

Uavy. Pán T««ái bavení skáiky do- 

každodeéne dob»- spelosti v zábavách 

váral vychovávate- ztrávit, i objteal 

lovi , la je zlým svojba d(Arého ot* 

spoIoČQÍkoBi j«ho. í(ka, stabujdc mu 

Domová pani rada vernú spoloČRoaCvo 

by sa bola fran- hre, polovke, i pri 

eáMky nauiiC a trovení álitoickébo 

k tomn málo hodín a segsárdikeho. — 

sa jej dostávalo, TjdioTávatd teáil 

i mrzela sa. Petor aa zdaru namtiu- 

Jablonský nedbal vq práce svojej, 

úč oa to vdetko, j^e i tom, ie t«- 

teiiac panstvo, že, raa s Hartan fonde 

keif Aladár s do- mat dos( času firai- 

brým prospechom cdsitinu pilnovaL 

odbaví Ekúlku do- FánTomááoriýbol 

•pelosti, i na frao- UAdavaný, ie sjik 

côzôtíau tarOieko a jeho vyoharaUl 

a polevktt pnjde ■■ každodaÚM budti 
lod. Tým sa uspokojilo panstvo a vychová- j v spoločnosti jeho doma i aa polovke. No, 
vatel pilaoval dalfj s AkdárMi a- napredoval a matka baroneaska i dcéra Melánia, jako 

v stodiacta. j i Marta blábdy u ni laa v taf franodaitilis. 

17 



118 



• >^-w ^, 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 6. 1877. 



^^ y - - 



Dcéra Melánia žila si b Martou jako so 
sestričkou. Hrávaly štvorručne na piane, číta- 
valy knihy, botovily ženské ručné práce, pre- 
chádzaly sa po záhrade a — hovorievaly často 
o yychovávatelovi. A bolo to v skutku ná- 
padné, že hovorily obe tak rady o ňom. Me- 
lánia vypytovala sa často Marty o väetkych 
okolnostach jeho, od ktorej pravda v tomto 
ohlade velmi málo dozvedieC sa mohla, lebo 
veď Marta sama nič o domove, rodičoch a 
okolnostach jeho nevedela; sišla sa s nim, 
on jeJ priiiel do cesty a neraz je) srdce 
v prsafb zatrepotalo, sta to ptáča v klietke, 
keď ju tá myšlienka napadla, či jej on ne- 
prišiel v cestu života? .... 

Bol utešený deň. Pani baronesska^ Me- 
lánia ustanovila, že dnešniebo dňa s celou 
rodinou navštívi susedných Szirmayich. Vy- 
chovávate! z prestydnutia trochu ochorel. 
Najmieň za dva tri dni musel na radu lekára 
zostaC v chyii, aé i nie v posteli. Stalo sa 
to v posledoíeh okamženiach, takže návštevu 
odložit nebolo možno. Bez vyehovávatela ís( 
nebáľs sa Volgyessyovcom sladilo; no konečne, 
zvláát, ked on tak snažne prosil, aby sa nim 
mýlif a zábavu výletu si pokaziC naskrze ne- 
dali, predá len tak urobit museli. Tu zase 
bola o tom Téč; že vychovávateľa samého 
doma zaoechat nemôžu : a tu by boli všetci 
radi zostaC pri ňom. Pán Tomáš hovoril, že 
sa bude s nim tartlovaf a prejde mu čas. 
Aladár by nebol tiež dbal zostat doma. Pani 
Melánia myslela, že by vlastne jej jako do- 
movej pánej sa svedčilo zostaf pri nemoc- 
nom. Ale Gožeby si bez nej celá rodina 
u Szirmayich počala? Konečne presily Me- 
lánia a Marta o dovolenie, aby smeli spolu 
zostaC doma. Ale tu protestoval do tuha 
Aladár . iMTOtí tomu, dôvodiac, že spoločnica 
Marta ešte u Szirmayich nebola, tá že nesmie 
vystat, aby len sama Melánia, sta domáca 
slečna, opatrovala dom. Marta chcela vďačne 

r 

potešenia výletu v prospech Melánie sa zriecť, 
ale i matka i Aladár to neprijali a slečna 
Hflania so zreteľným v^avom radosti zostala 
piri nemocnom. Vychovávateľ ďakoval srdečne 
sa tú velikú starostlivod. 

Podivne ! Pani Volgyossička ešte nikdy 
nebola tak damyslená na ceste do Szirmoyieh, 



jako dnes. Bola pravá protiva toho, čo ino- 
kedy. Keď inokedy išla do Szirmayich ná- 
vštevou, bývala voždy veselá a dobrej vôle; 
veď to vedela, že v spoločnosti grófkinej 
okreje, pravý požitok spoločenského vyrazenia 
a zábavy pocíti. A teraz nemala to na mysli. 
Jej myšlienky boly doma, i zablúdily do časov 
dávne(j ' rozkošnej mladosti, kde jej srdce 
malo pekný obraz, ktorý zbožňovalo, obraz 
Júliusa. Tie časy sa minulý, zapadly do za- 
budnutia večného, ale niečo podobného hý- 
balo sa v srdci jej ; jako za tých časov, tak 
bolo ono nespokojné, tak sladký bôľ pocito- 
valo, tak chvíľami v roztúžených niadroch 
zabúšilo. Pred ňou sedel Aladár s Martou, 
lebo viezla sa celá spolQčnost teraz len na 
jednom koči a na druhom služobníctvo. Jej 
bystrému zraku neušlo, jakým blaženým sa 
jej synak pri tej utešenej deve cíti, jako 
ochotne s ňou nit rozprávky nadpriada, jako 
sa k nej túli, i závidela svojmu synovi, že 
sedí pri deve, s ktorou súdtí, kdežto ona 
sníva o miláčkovi srdca tu neprítomnom, se- 
diac pri mužovi jej úplne ľahostajnom. 

Tak išli do Szirmayich výletníci. My po- 
dívajme sa, čo robí vychovávate! a čo Melánii. 

Melánia odprevadila výletníkov, podívab 
sa do kuchyne a naložila kuchárovi, aby jiedla 
pre nemocného výborne boly pripravené, i do- 
pytovala sa skrze sluhu o stave vychovávate- 
ľovom. Oj, a jak bola milo prekvapená, ked 
jej sluha tú zprávu doniesol, že si pán vy- 
chovávateľ vezme smelost a že bude so slečnou 
obedovat, bo že keď sa slečna tak velmi 
obetovala a jemu k vôli výlet a návšteva 
opustila, on nesmie dovoliC, aby sa sama 
nudila, ale chce stráviť aspoň poludňajšie 
hodiny v jej spoločnosti. 

Čas obedu prišiel a Melánia posadila sa 
s vychovávateľom ku stolu. Melaaia bola 
dnes čarovná, to badal vychovávateľ; ale on 
sám bol Melánii zjavom prelúbezným. 1^ 
maličké prechorenie jeho robilo ho nádoby* 
čajne zanímavým. Zaľúbení radi majú i takí 
mazlenie sa s chorobou; mnohí stavia sa 
chorým pred svojou milovnicou, aby tým za- 
nímavejším vyzeral. I vychovávateľovi bľadosť 
jeho líc, ten trpíad náter obličaja jeho, veľmi 
dobre pristal. Melánia aspoň bola ^avom 



c. 6. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



119 



jeho pri stole celkom očarená. Ob^ pominul 
sa a Melánia sadla k pianu, chtiac chorého 
hudbou vyrážat. Nikdy ešte s takým hlbo* 
kým citom nehrala. Vychovávatel nevedel 
sa jej dos( nachválit za výbornú hru a po- 
znamenal, že od toho času, čo je Marta 
v dome, je hra jej o mnoho citu- a ducha- 
plnejšou. To Melániu zarazilo. Teda by si 
ona od Marty mala cit a ducha požičiavať? 
Oj, jej srdce cíti samo zo seba a samo pre 
seba a jej duch zanáša sa milovaným obra- 
zom toho, ktorý o tom ničoho nezdá sa 
chápat, snívajúc dosial v tajnosti. Ale musí 
to už na svetlo, to stiesnené srdce musí si 
odlahčit, tá ztrápená duša musí sa potešit, 
uspokojiť 1 Nač to dalej tajit? Teraz tu prí- 
hodná príležitost. 

A Melánia so sprievodom piana zanôtila : 

,0 ihr Augen, 

O ihr blaaen, 

Ihr vemrsacht mir nur Schmerz." 

Vychovávatel sa zarazil. To sú zalúbené 
svoky, to poenal. Tak mladá deva a už za- 
Mbená. 

Melama vstala od piana a z hlboká si 
zavzdycliala. 

„Letel ten vzdych déaleko, jestli sa smiem 
pýtat, s.lečinka?'' 

Melánia začervenala sa a znovu vzdychla. 

yjViem, že len ta letel, kde sú naši vý- 
letníci. Tam by si slečinka nebola vzdychala. 
Škoda bolo doma zostal.*' 

„Vy ste ukrntný človek, pane vychová- 
vatel, ja som vďačne doma zostala." 

„Nevýslovné som zaviazaný, slečinka, 
ale to ľutujem, že pri nemocnom ostanúc 
sama môžte onemocnieĹ'' 

„Keby som sa bola od nemocného vzdia- 
lila, ešte viacej by som bola onemocnela.^ 

„Nerozumiem.^ 

„Bohužial, tvrdý človeče, m6j vzdych . . .^ 

„Váš vzdych, slečinka ?<" 

„Letel — k vám,^ zašeptala deva a 
klesla na pohovku. 

„Vychovávatel nalákal sa. Nastala tichá, 
trapná prestávka. 

„Slečinka, tomuto už naskrze neroz- 
umiem. Čo vás trápi, prosím?^ 



„To, že mi nerozumiete, rozuwef ne- 
chcete," plakala deva, zakrývajúc si rukami 
oči a z hlboká vzdychajúc. 

„A čo by slečinke na mne záležalo, na 
mne biednom vychovávateľovi?^ 

„Všetko,^ šeptala ona. 

„Pre Boha, čo to má znamenať?'' 
„To, že vás . . ." vyskoäla Melánia z po^ 
hovky 8 výkrikom. Ďalšiu jej reč pretrtiol 
opát plač a celá rozčúlená hodila sa vycho- 
vávateľovi do náručia. 

„Vy ste nemocná, slečinka. Vy potrebu- 
jete odpočinku. Ráčte . . .* 

„Nie, ja neidem preč od teba, ja nepo- 
trebujem odpočinku, ty si 'v duchu na veky 
pri mne . . . Raz mám príležitost s tebou byt 
o samote ... Ja ta ľúbim od prvého videnia 
v dome našom ..." 

Vychovávatel nújtil Melániu, aby sa po*- 
sadila na pohovku, a on sadnúc si k nej 
držal ju za rúčku, ktorá sa triasla v ruke 
jeho. 

„Slečinka Melánia, prosím, ráčte sa zpa- 
mätať! To nemôže byt, čo mi hovoríte, sú 
to len okamžité preludy mladej obrazotvor- 
nosti, mladého srdca. Uspokoj té sa a vyrazte 
si z hlavy také myšlienky. Ja by som sa 
nesmieme nešťastným cítil, jestli by som to 
povedomie mat musel , Že som pokoj srdca 
vášho, ačkoľvek nechtiac, narušil.^ 

„Ty nechceš odvetiť súcitom svojim vrelý 
cit srdca môjho k sebe, nevďačný mkdíku?!" 

„Nesmiem, milostivá slečinka. Upokojte 
sa na chvíľu a počujte ma trochu. Poblúdenia 
mladosti má často ^kazonosný vliv na celý 
život človeka. Preto dobre je n^alú. iískru 
bludnej, nepravej, neprimeranej lásky priam 
vo vzniku udusiť, ač to i bolí ; bárs bolí ešte 
to vtedy neškodí ; no jakonáhle iskra vo vatrg 
sa zmôže a rozšíri, potom jej plameň páU 
a ničí a hubí všetko do okola. Vráťte sa 
i vy, slečinka vzáctna, z cesty kratšej, po* 
drobte srdce rozumu, trebárs jak by to ťažko 
bolo vo vašom veku, síce by sme oba boli 
nešťastní. Znám jednu vysokorodú paniu, ofia 
išla za muža, ktorý bol t nižšieho rodu a až 
podnes joazýva sväzok svoj manžels^cý . m^s^* 
allianciou.^ 

17* 



120 



Orol, obrázkový iasôpis. 



[t. 5. 187?. 



„k páiä otec je zembx , jte boháč. Já 
som, slečna, jednoduchého roMka syn/ 

,Liska nt rod a stav nepozerá.^ 

„Tá slepá, slečna drahá I Vystríhajme sik 
takej ! Slečna, ja eftim, £e som terás chorý, 
i vy potrebujete odpočinko, ráčte sa na pokoj 
uchýlit. Sleiao milostivá^ zabudnime na toto 
OkafližeDie na veky.^ 

„Nikdy, Uiáf clorežel*' . . . 

Melánia zamdlela. 

Keď sa výletoíd od S^irmaych navrátili, 
našli na miesto jednoho dvoch nemocných 
v dome. 

I vychovávate! i Melánia boli nemocní, 
8 tým rozdielom, že vychovávateT pod nekolko 
dhami prišiel k sebe, Melánia slabla, poliho- 
hovala, a preca i francúzske hodiny s Martou 
od vychovávatela brala, a lekár neznal, čo 
jej vlastne chybuje. Tá ŕadosí a veselosí 
t dotnu panského, ktorú bolo možno tam po 
čase zloženia zkúáky dospelosti zô strany 
Aladárovej pozoroval, jakosi sa tratit počala: 

Aladár í vychotáVateľ boli zamyslenými, 
roztržitými. Pri hre s pánom Tomášom ne- 
dávali pozor, nemali žiadnej vôle, nebola to 
ani žiadna passia hrat s nimi. Pani manželka 
Jeho stávala sa tiež jakôusi tažkomyslnou. 
Slečna Melánia a spoločnica Marta jako by 
sa tomu od nej boly naučily, tiež sa tak 
jako ona dŕžaly. Menovite pozoroval to už 
t pán Tomáš, ačpráve on naskrŕze nebol člo- 
vek bystrozraký, že všetky tri žettské len 
vychovávateľovi venajú svoju pozornosť, jako 
by to bol hlavnia osoba v dome a jako by 
jeho, pána domu ani na sveto nebolo bývalo. 

Pán Tomáš sa vo svojoín vlastnom dome 
nevysmal. 

Aladára nič nezanftnaló mimo hudby 
Hartíniej. Dva tri ráz musela hrávaC denne 
a on bol celý vytržený pri tom. Matka celá 
sa te&ila, že sa jéj synáčkov vkus tak ztep^ 
Snje, ač i to prezrela, že pohnútkou UAío 
nenie tiik iný, mimo šumnej Marty. Však 
kiá nad tým sa nehoršiia, mysliac radšej 
nedi sa chová jej syn súcStn^ k spoločníci, 
lež, Jako bol počal Idbit chyžňú, Katinku. 
Syn tú^t za láskou spoločniee a matka za 
láskou vychovávatelovott. 



Pán Tomáš vybral sa na polovačku s Ala* 
darom ; vychovávát^a nemohli pojaf so sebou, 
lebo bol na césté žotaveilia sa z hemoce. 

Vzdor tomu vyučoval Peter ^ablonský 
vo francúzštine slečnu Melániu, Marth, ba 
i domovú paniu. Pani baronesska Volgyessy 
vyžiadala si to, aby ju osobytne vyučoval. 
Dnes chcela vziat dve hodiny naraz. Pilnosf 
pani baronesskina v tomto ohlade bola v skutku 
podivuhodnou. Vychovávate! pochopovál to, 
domnievajúc sa, že ju k tomu vedie Jej marno- 
myselnost, aby sa číín skôr grófke Szirmayičke 
vyrovnala ; preto, myslel, je taká pilná a ne- 
unavená v učení se reči tejto. 

Peter Jablonský vstúpil, jako obyčajne, 
s úctivou poklonou a učiteľským vážnym vý< 
razom na tvári. V tom okamžení, čo pozrel 
na baronessku, vypadol z úlohy svojej — 
podivil a zarazil sa. Palii baronesska bola 
tak, jako do plesu, vystrojená: hlava jej bola 
vyfrizírovaná, ramená a prse obnažené, a 
malebne aostavené kvety vo vlaioch kÉdera- 
vých. Čo to malo znaiftenatf Sedela tam na 
pohovke tak vábivé, svodlive a usmievala sa 
vychovávateľovi tak lúbeznev že ho do naj- 
vätších ^rozpakov priviedla. 

Vydiovávatd cbeel óúvnnC — oba ho 
volala bližšie a kázala mu ku iie| sa poMiit 

Doteraz sedával vždy na hodinách proti 
nej. — 

„Osvietená pani snád hotoje sa do plesu 
a ja som nepríležitým?^ 

„O, jaká to natynosd* 

„Oblek ostietenej pant^ baronessky . . . .^ 

,Je k francúzsky hodine ftiiňcúzsky.^ 

Vychovávateľ posadil sa oproti baronés^e 
a bral knihu Ahnovú do ruky. 

ňUčme sa dnes he^ knihy, drahý pane 
vychovávateľ, a proste, rá£te sa posadit sém 
vedľa mňa.'' 

„Sáčte dovoliť, osvieteftá pani, lAne ne- 
patrí sediet vedlá vás, a b«z knihy neviem 
jako sa máme učit.^ 

„Nazpamät Konversujine po frtikcúZBky 
spolu, tak sa ja viac naučíhn, lež žo vä^ych 
kníh sveta. Ráčte sa posadit sem v(»lľa mte; 
toto miesto vedľa seba som arčila k ďnešním 
hodinám vám,^ 



t, 5. 1871] 



Orol, obritkorý íasopid. 



IBl 



TýchovAvatel odpytdval a bnd zase kňihU 
do roky. Pani baronesska Šmahom vytrhla 
ínn knihu % raky a zahodila ju, ]«ho ale po- 
padňlk £a ruku posadila rédh seba na po- 
hovku. 

Vychovávatelovi bolo jakoby ho boly 
teaty Táetky smysle opostit Pani baŕonesska 
chytila ho za ôbé ruky a so svodným úsme- 
yom dívala sa ma do tváťi. 

Vychovávatel sedel Jako na tmi a vo 
vedlajšej chyži bolo počut äuŕhot pri dVeroch 
a utajený vtdych. Barónka to nezbadala, jej 
líca horely, oči blyskaly, pemy sa triasly. 
Peter obrátil zrak na dvere. 

Barónka to zpozorujúc riekla: 

,Za dve hodiny nesmie nás žiadna živá 
duša vytrhovaĹ Učme sa francúzsky.^ 

I chcela , šuhaja objat vôkol hrdla. Peter 
s namáhadaím vysvobodil sa z náručia svodnej 
žoiy. Jedným skokom bol pri dverách .... 

Na beéfiej isibe olvorily sa druhé ävere 
a Y nich sa zjavila deéra Melánia .... 

Slečna Melánia, jako je to u diev za- 
Mbenýcli obyfiajne, bola velmi žiarlivá. Čím 
?Uimi bola i^resvedéená o tom, že srdct vy- 
ehovAvatetove nenie jej oddané, tým viacej 
Mbila ho ona, tým vätšmi žiarMlo srdce j^. 
Melaiiii v«Imi to bok) napadlo^ ked sa jej 
matka t&k ndobyžajné k h^ne franctkEskej 
beh oUiekla. J19 žiarlivé srdiečko priam 
éosi tuSi-hK Ona to bola, čo na dverách boč- 
nej chyieiatbotalaypozeraiácklúčovou dierkou 
la to, čo Bft tam dialo. Melánia s trasúcim 
m celým telom priktočila ku dverom, lebo 
tá myálienka, žeby so svojou vlaalnou matkou 
Mirlit nala, zatríask cďoa jej j^odstatou a 
ten posvätný cit zbožnej lásky dcéríftsk^ btt 
inatke káral tdté xstratenia kodni myžKenku 
už napred, takže dobre na zem mekleda pM 
tittžoa aveioBie jq tfatčiadeho trestá toho. 

V takomto stave pozerala Ona kM^ovwi 
dieikou. A Má^ čo videift? Tušenie j«j žiar- 
livého srdca bolo skutočfifostou* Jej mat 
Mvedčovalft hri^íau Msku tomu, ktorý jej 
útrob čistú, prvú lásku zavthuut, oslyšal. Je) 
Hilaídiost bola otrávená, predmet je) lúbosti 
a^éíla i«A, a «á, to jej ídeal svo(^ boia 
jej vlastná matka! 



Či div, že jej srdce nepuklo, žt jej ťozum 
nezastal ? 

Keď výjav horeopísaný v bérlivoôti svot 
jej vrcholil, vtedy ona, sama v rozčúlení ne«- 
vediac, čo roM, otvorila dvere. 

Vychovávate! odiSiel a matka s dcérou 
stály proti sebe. 

Mlčaly v nemoib nevýslovnom boji obe 
postavené. Výčitky rozplakaných očí dcéry 
svojej nemohla matka hrieSoa zniest, HHá 
preč a dcéru prekonanú opnstily smysle. 

Stav duše Petra Jablonského nemožno 
opísal. Celý deii bol bez seba a nech myslel 
o veci jako chcel, vždy len k tej závierke 
prišiel, že tu ďalej zostaC nemôže. Nie, 
v tomto dome hriechu je i povotrie otrávené 
pre neho. A jestíi pre neho^ týih viacej ešte 
pre Martu. Tú v tgto jaskyni neprávosti 
pozostavŕt nesmie. Í ona musí Opustit kaštiel. 
Ale kam sá podeje? Kam? Svet je veliký 
a „Bôh má zbroje, svet bett zbroja; velký 
Bôb, svet malý!^ f o bola viera Martina — 
a tá ju nezklame. Len preč^ preč, za kaftdú 
cenu preč z tadiafto. Veď ale on potom ne-^ 
bude viacej s Martou v jednom dome, ne- 
bude s Aou pod jednou strechou 1 A táto ne** 
vinná, jednoduchá, zbožná, p>irto«teeiu kŕástoa 
deva žila v srdei jeho. Od prrého j^dá aá 
shliadnutia, od toho prvého okamženia, v kto^ 
rom sa v svobodnej Botej prírode boii pON> 
tkalíi, zamilovalo si ju srdce jeho, zamilovalo 
vreie, aamilovalo — na veky. Marta je ute* 
šené, vzdelané a národno prebuduné áievia« 
Jej sbromno^C a ušIachtilosC pélaly ho ku 
ňej> Ďaleko za iou stála mu Melánia a pfeto 
sdät flírdca jeho ku nej má náklonuoaC tejto 
panskej devy nemohla u4usi(. Celou vretosfioa 
prv^ lá^y mladistvého ardca zamik>tal si 
Martu. Či i ona jeho t Tak sa ma zdalo. 

Jahonáhle sa pán Tomáš a Akdárom 
návf átil 2 polbvačky, hovoril a ním vydio^^ 
vávatel a prosil ho o prepustenie. Pán Tomái 
divom zkamenel; pýtat sa po príätie. Vy- 
chovávatel udal mi pťíčin viac, len tú pravú 
zamľča). Pán Tomáš Aqprívolil žiadosti jeho 
a bežid o poradu k pani manželke. 

Jako sa panstvo potadflo, jato nia: «o 
neviem; alo na druhý doň v čaB ráA» bolt 
obyvatelia haštíela prekuapeaí toa žviesfoi^ 



ISi 



Orol, obráxkový časopis. 



[6. 6. 1877. 



*-^^'-»#'-^^' vX . 



áe páa b paňou bez odol^ratín 9a odcestovali 
na celý jedon mesiac do Pešti. 

Peter Jablonský ešte ničím nebol tak 
velmi prekvapený v živote, . jako práve touto 
udalostou. Chcel sa z kaštiela vzdialit a to 
mu bolo odchodom panstva prekazeno. Teraz 
musel čakat celý mesiac, až sa panstvo vráti. 
Ťažké položenie! Trebárs jak by to bolo 
divno vyzeralo, že by sa v neprítomnosti 
panstva bol z domu vzdialil, preca by to bol 
urobil, keby Marty nebolo bývalo. Tá bo 
pútala tn na zlatom pute ľúbosti. Tá mu 
gpvíjemnit a osladit mala ten trpký pobyt 
v kaštieli. 

Melánia, napadlo to priam Marte, jakosi 
divne vyzerala, divno sa chovala. Kedykoľvek 
8 vychovávateľom sa potkala, oči zklopila a 
v nich zableskly slzyčky. 

Peter premýšľal a záverkoval na príčinu 
tak rýchlďio odcestovania panstva takto : ba- 
ronesska pred ním náramne sa kompromito- 
vala, bola by sa stydela pozrief na druhý 
de& vychovávateľovi do očú, tým viacej, že 
dcéra Melánia bola svedkom nepekného vý- 
stupu toho. Tak jako voždy vedela pani ba- 
roneaska manžela svojho vôkol prstu otočiť, 
tak to urobila i teraz. Prez jednu noc na- 
hovorila i pricfaystat sa prinútila ku ceste 
do Peáti. Býva to tak panská passia pri 
každej zvláštnej i radostnej i žalostnej prí- 
padnoati, že sa cestiýe. Sotva sa panský 
párik soeobáái, už sa .vy dá na cestu ; potká-li 
ho v rodine nehoda smrti, ide žiaľ svoj vy- 
razením cestovania zabúdaC. I baronessku por 
tkalo nečo nemilého, nečo doma preniest sa 
nedajúceho — a ona naklonila šmahom man* 
želá svojho k cei^te tejto. 

Mladí naši zostaU na mesiac v kaštieli 
samL Marta horela zvedavosCou, aby sa mohla 
8 vychovávateľom o tom diovárat, čo sa to 
porobilo a čo odcestovanie panstva malo 
znamenat. 

Bol prentešený večer. 

Mesiaäk usmieval sa ľúbezne dolu z bla- 
žený výšky svojej na biednu túto zem. Srie-> 
bomé svetlo jeho magicky rozlievalo sa i po 
utešenej záhrade kaštiela. To sríeborné svetlo 
mesiačka, to švitomé, žblunkavé, tajomstva 
plné klokotanie záhradu panskú pretekajú- 



ceho potôčka, ten blažený spev v k^dom 
temer ružovom kriačku slávika, lubqhlasého 
noci speváka, tá vôňa lubá pestrých kvetín 
a stromov po celej záhrade rozšírená: to 
všetko tak milo dušu dojímalo, to všetko 
k sladkému pocitu sŕdc vrelých, zaľúbených 
lúdilo, volalo. Ten voňavý vetrík sám zdal 
sa o sladkej ľúbosti štebotal, tá besiedka 
z vínneho révia ovenčená zdala sa zaľúbených 
do svojho lona pozývaf. 

A vskutku blížia sa ku besiedke dve 
postavy, blížia sa ruka v ruke, v sladkom 
rozhovore. Za nimi jako stien kradne sa 
z ďaleká postava tretia, ktorú tito, v roz- 
hovor zanorení nebadajú, nevidia. Šuhig i 
s dievčinou blížia sa ku besiedke. Dievčina 
otrhla jemnou rúčkou kvietok a šuhajík štihlý 
dal si ho od nej pripät na prsia ; tu odtrhol 
zase šuhaj ružu a deva spanilá dala ju do vlasov 

Vkročili do besiedky a posadili sa. Za 
nimi stien jéjich, tá postava tretia postavila 
sa bez toho, žeby ju boli zpozoŕovali. 

Mesiačik usmieval sa, potôčok sladkým 
hlasom klokotal a ešte sladším hlasom za- 
spieval sláviček, a baleamovú vôňu šírily 
stromy i kriaky kvetnaté, ba i sama besiedka 
voňala tak ľúbo, tak milo, že až srdce mladé 
oplývalo rozkošou. 

Dve srdcia v besiedke v rozkoši plávaly, 
jedno za besiedkou divou úzkosfoú si bilo. 

„Martnäta moja drahá, dávno som mal 
otázku na jazyku, jako sa cítiš v tomto pan- 
skom dome? A neprišiel som k tomu." 

^Mne sa tu z počiatku velmi lúbilo, 
bola som spokojná. Teraz mi je tak úzko 
do nevyslovenia.'' 

pPravdu máš. Musíme čo skôr dom tento 
opustit.^ 

Za besiedkou nasledoval na tieto slová 
bolastný povzdych. 

„Ved žes' ty už vypoviedal prv, leä 
panstvo odišlo." 

„Keď odišlo, V9<I sa ono vráti. Mnei sa 
už všetci zpríkrili.^ 

Za besiedkou za$« nasledoval na tieto 
slová bolastný povzdych* 

„My sme sa v búrke .sišli, Petor drahým 
búrka nás z doma vyhnala, búrka bude losom 
našim. ^ 



č. 5. 1877.] 



Orol, ebrázkorý čaflopi*s. 



123 



.- r . _»>^-^ .>■../-- 



„Dobrí sa :d06tných neboja, dnda moja! 
Ale pred búrkou mravnej zlosti musíme ra- 
tovat duše naše. Tento dom je nebezpečný, 
nebezpečný pre mna, tak j ako pre teba." 

„To vidím už i ja nezkusená deva. Ten 
Aladár je rozpustilý mladík ; ja sa toho xula-' 
díka bojím," 

„Teda preč pôjdeme, Marta, Pán Boh 
zase ukáže cestu sám. Mňa tu nie nezdrží 
viacej a to by mi bolo na veky na svedomí, 
jestli bys' tu sama zostala bez ochrany, 
bez rady. Musel bych si robií výčitky, že 
som fa kedy doviedol na takéto miesto/ 

„Ja som hotová i priam zajtra dom 
tento opustiť.* 

„A pôjdeš so mnou, Marta? . . . dôve- 
ruješ mi?" 

^Jako dcéra otcovi a sestra dobrému 
bratovi." 

„Boha volám za svedka, že sa vo mne 
nikdy nesklameš. Ale kam pôjdeme?" 

„Nedbám, s tebou i na kraj sveta." 

„Ver mi, duša moja, že táto tvoja dô- 
vera viac mi srdce blaží, lež všetky panské 
ľýhodyl" 

Za besiedkou nasledoval na tieto slová 
zase bôlny povzdych. 

„'Fy mi teda dôveruješ jako sestra 
bratovi ?" 

„Nemám nikoho. Otca mi odcudzila ne- 
itastná macocha. Každodenne ďakujem za to 
Pánu Bohu, že mi poslal teba za vodcu, za 
brata a . . ." 

„A?" 

„Za ochranca" ... 

„Martttška moja, uctím si čistého srdca 
tvojho nevinnú, ale ja sa so sestrínskou lá- 
skou nechcem uspokojiť, ja ta za viac lež 
sestru chcem si považovať." 

Marta obrátila aiýelský zrak svoj na 
junochaazase ho zklopila. Oči jejicb čarov- 
ným, leskom zasvietily. Mesiačik usmial sa. 
Sláviček dojímavé zanôtiľ. Potôčok sladko- 
bôlne zaklokotal. LubovôĎný vetrík tak sladko, 
tajomne zašepotal. Za besiedkou bolo čuť 
utajený, bolastný povzdych. 

„Hviezda žitia môjho!" 

„Milý môj!" 

Oba padli si v náručia. 



Prvé jich objatie premšfl buchot ža be- 
siedkou. Zaľúbencom tdc aa zdalo, jakeby 
tam čosi na zem bolo padlo. Obzerali aa, 
ale všetko sa zase ' utíšilo. 

A zalúbenci blažení šeptali si dblej. Kto 
by bol v stave blaženosť jejich opísať? 

Petor a Marta neboly duše len ptihou 
náklonnosťou srdca spojené, ale i stejná M* 
hosť k milovanému národu jich pútala. Ná- 
rodovec a národovkyňa lúbi dvojnásobne, 
lúbi v predmete lásky svojej národ svoj a 
lúbi v národe svojom milovaný predmet lásky 
svojej. Ľúbosť taká nemá v sebe pranie srny- 
siného, lúbost taká je citom národníp^ svä- 
tým tiež posvätená. 

A ešte raz sa usmial oad besiedkoa 
bladý z neba mesiačik, ešte raz zanôtil srdco- 
dojímavo sláviček, ešte raz zašeptal, tak ta- 
jomne, tak lúbostne lubodechý vetríček, ešte 
raz zašoptaly si i ústa lubých zaľúbencov: 

„Večne tvoj!" 

„Večne tvoja!" 

Zpoza besiedky vystúpila proti zaraze- 
ním milencom postava utrápená, hľadá, jako 
by strašila. 

Marta úzkostné k Petrovi sa túlila a 
tento sám zjavom tým prekvapený, dojatý 
kázal uspokojujúcim hlasom sedieť milenke 
^ šiel jej v úsrety. 

„Slečna Melánia!" 

„Ja som, pape vychovávateľ,'' riekla táto 
hrobovým hlasom. „Odpustite, že vaše šťastie 
ruším; ale ja to ďalej nevydržím, moje 
srdce . . . ." a tu klesla premožená na se- 
dadlo ku Marte. Táto poznajúc panskú družku, 
studom zronená nevydržala to v besiedke 
dalej, ale odbehla preč 

Petor bol v nepríjemnom položení. Celé 
dráma tiahlo pred očima jeho v posledních 
dňoch. Zdalo sa mu, že to len sen; ale priam 
zbadal "sa, bola to holá a prehho tráplivá 
skutočaost. Bol by si prial, aby výjav jeho 
s Melániou bol býval len snom, aby nekalý 
výstup s baronesskou bol nikdy aa nestal. 
No, z duše svojej bol by si to prial, aby 
blažený výjav jeho s Martou bol nevyrušený 
býval, bol trval za dlho, a aby aspoii Melá- 
niou, prvý šíp do srdca jeho mu zavdavšou, 
nebol pretrhnutým. 



184 



Orol, obrizkoyý časopis. 



[Č. 5. 1877. 



Ale terae tam sedela pred ním a on 
jako vinník stál pred ďou. A ten lubý me- 
siačik sa zas len usmieval, a ten lubohlasý 
sláviček zase len zanôtil, potôčok tak sladko- 
bôlne klókotal, lobovôňný vetríček o láske 
šepotal — a ten pekný kvietok panského 
doma, änmná Melánia, v tej kráse, hlávku 
klonil, uvädal. 

nPetre, ja zomriem.^ 

„Slečno, pre Boha, poďte dnu. Vy ste 
nemocná.^ 

„Tu chcem zomrief," slovila Melánia a 
klesala k zemi. Peter ju zachytil a držal 
v náručí. 

„Slečne drahá, ráčte sa zpamätat; za* 
vediem vás dnu, pre Boha!** 

„Ja chcem zomrieť... v tvojom náručí!" 
zaäoptala ona. 

A mesiačik sa usmieval, sláviček sladko- 
bôlne nôtil a labovôhný vetríček éepotal .... 

Záhradou lubovô&nou jako lahká srnka 
utekala šmižným krokom utešená deva. Ru- 
žičky hlávočky pred ňou si klonily, vetríček 
si s jej kaderami pohrával a sláviček jakohy 
jej nôtou bol sa chcel zavdačit, tak dojemne 
prespevoval. Deva jakoby na nič nepodbala, 
utekala ďalej. Nič nevidela a nič nepočula. 
Nepočula spev slávika, nevidela, jako usme- 
vavý mesiačik čierny mráčok zakryl, iba keď 
pri druhej besiedke bežala, zTakla sa. Za- 
stala .... Pred ňou stál ktosi. Cítila, jako 
ruky jeho vôkol štíhleho jej dríečka sa vinú. 
Na smrC zdesená zbadala, jako sa perný ko- 
hosi jej rozpáleného, ružového líca dotýkajú. 
Chcela sa vymôcf z netušeného objatia, ale 
tie ramená ju ešte tuhšie, ešte užšie objímaly. 

„Mám ta, holubička, a nepustím viacej !" 

„Fte Boha . . . mladý pán Aladár!'' 

„Ten krásny večer je pre zalúbených. 
Pod, hrdlička moja, do tejto besiedky; pod, 
chcem ti povedal, jako ta milujem, jako 
mriem za tebou." 



„Pustte ma, mladý pane, pustte ma pre 
Boha!'' 

„Už (a mám, holubička, už ta viac ne- 
pustím I ^ 

Aladár silou fahal ku besiedke nalákanú 
Martu. Deva zmužila sa, už bola z objatia 
jeho von vymknutá, tu Aladár zase zavrel 
ju silno v náručie svoje. Deva kričala, volala. 
V tom okamžení bola osvobodená a Aladár 
válal sa na zemi. 

y okamžení, keď Marta o pomoc volala, 
viedol potácajúcu sa Melániu Petor Jablon- 
ský záhradou do k^tštíela. PočuC krik, poznat 
v ňom hlas Martin, ktorej sa len pred oka- 
mžením na veky bol zasľúbil, bolo dos( prei^ 
aby Melániu jej osudu na pešinke záhrady 
zanechal a v tú stranu, odkial výkrik počaf 
bolo, letom strely sa hnal. Čo videl zalúbený 
holúbok? Holubičku svoju v pazúroch ja- 
straba. Porazit dravca, to bol prvý čin jeho. 

Mesiačik sa zpoza chmáričky vyvinul a 
videl, jako dve devy spolu tichým a mdlým 
krokom idú ku kaštíelu a jako sa mladý 
pánik svíja pod palicou vychovávatelovou. 
Palicou potrestal urodzeného panika, dravca, 
prísny vychovatel ; no viac, nahnevaný na smrf 
sok jeho. — 

V kaštieli Vôlgyessyovskom je mŕtvo a 
nemo. Panstvo sa ešte nevrátilo z Pešti. 
Mladý pán a slečinka, ač na rozdielne ne- 
moce, tamten na telesnú, táto na duchovnia 
chorobu sténajú a služobníctvo nevie po- 
chopit, čo sa to od času príchodu vychová- 
vatela a spoločnice do domu v tom kaštieli 
robí. 

A vychovávate! so spoločnicou čo? 

Slniečko práve vyšlo a zláti vrcholce 
tatranské a pozerá, jako z kaštíela Vol- 
gyessyovského mladý junoeh s dievčiaon vy- 
cbodia a vzdialujú sa od neho, i ani sa nai 
nazpät neobzerajúc, spešno ďalej idú ruka 
v ruke. A slniečko usmieva sa jim na cesto. 



(Pokračovanie nasleduje.) 



č. 5. 187T.] 



Orol, obráíkorý časopis. 



1Ž5 



lUaďže, národ môj, jak sa to vzteká 
Ten svet v divej šialenosti! 

Zaámku ludskosti zo seba zvlieka, 
Rúha sa večnq Bytnosti, 

Na všetko sväté slinami striekii 
A slávu hladá — v mrzkosti, 

Právo láme, pravdu ruší, 

Telu hovie, krivdí dusil 



Ty ňie tak, rod môj, rod môj lúbezný. 

V (ažkom jarme steňajúci I 
Ty pander pravdy, štít viery vezmi, 

Nim has vraha šíp horúci. 
Vierou svätou a nie nálezmi 

Bláznov — Vnikaj v chrám preskvúci, 
Hore k Bohu zraky, Masy: 
Viera v Boha — tá nás spasil 

Hladže, národ môj, jaká to špina, 

Jaká kaluž nemravnosti! 
Jako po špatnom každý napína 

Zisku hltavé žiadostí, — 
Klam, podvod, lúpež a vraždy vina, 

Krivjch prísah ohavnosti, — 
Tt> sú toho sveta sláva. 
Čo nám bere žitia práva * 



nas spasí 



í; 



Ty nie tak, rod môj, rod môj milený, 

Chráň sa cesty zatratenia! 
Co si i voskrz už olúpený — 

Zasvitnú ti dni spasenia! 
Buď v láske k cnosti nepremenný 

V svätom zápale nadšenia, — 
Kor sa jej po všetky časy: 
Láska k cnosti, tá nás spasí! 

Hlaďže, národ môj, jaké to klamy : 
;, Vlasť, vlast!" z plná hrdla kričia; 

Ale tá vlast len oni sú sami, 
Nám nič, sebe všetko žičia, 

Nad blahobytu rozvalinami 
Tisícov svoj prápor týčia 

Ä hriechov svojich priepasti 

Kryjú svätým menom vlasti. 

Ty nie tak, ľud môj, lud môj predrahý, 
Skutkom miluj národ sladký! 

Nechci tý živým byt z cudzej vlahy 
A prežierať iných statky. 

Praj vďačne život každému blahý, 
Veď jednej sme synia matky, — 

Nad šľachetnosf niet okrasy: 

Posvätenie — to nás spasí! 

Daniel Maróthy. 



Kralica* 

Povesť zo srbského života. 
Od Félixa Kutlika. 



I. 

Neďaleko od Rudníka leží dedinka srb- 
ská. Sušiča. V nej nájdeš domky biedne, 
ved v nich ujarraený a ztríznenv Turkom 
Ind prebýva. Jako na lúke najkrajší kvet 
chlapec si odtrhne a po chvíľke už rozšklbe : 
tak Turek, jestli niekde krajší, od Srba vy- 
stavený dom nájde, hneď nevolane navštívi 
a čo v ňom nájde, s tým sa s hospodárom 
podelí. Aby teda lud Turka k sebe nevábil: 
odieva sa biedne, živí sa trápne a často hla* 
dom morený býva. Zaseje-li Srblin žitko, to 
ho Turci zoberú ; raá-li stádo, nevie biedny 



kresťan, či zajtra jeho bude Preto hla pre 
zlosť Turkov lud ten biedu trpí a k hnilosti 
je odsúdený, y 

Keď nektorý Srbín nad násilenstvom 
zhrozí a odhodlá sa, ísť pravdu hľadať, hľadá 
ju u toho, ktorý ho olúpil, ba ešte že ka- 
dimu^) veriaeeho žaloval, býva potrestaný, 
bo „veriaci" ^) chránený je zákonom proro- 
kovým. Všetci, ktorí opovážili sa päsťou 
chlieb a domácnosť si brániť, znivočení boli, 
a mnohí, ktorí u kadiho pravdu hľadali,, ni- 



1) Kadi = sudca. -) Turek. 



18 



126 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6. 1877, 



kdy sa k domácim svojim nenavrátili, ved! 
zlost jich zničila, za otrokov odpredala, ubila 
a tak slovanská ludskosC k právu svojmu 
dovolat sa nemohla. 

Preto, hla, je i Sušiča biedna, ved i nad 
ňou „miláčkovia prorokovi" panovali! 

Ked len za kratší čas Turci obyvateľom 
pokoja popriali, Srbi hneď i na tele i na 
duchu okrievali, mysliac, že už jich tšorba- 
džiovia ^) stana sa lu Jmi. Ale Turci len vtedy 
prestali raju trýzniť, ked čo nalúpili, trovili 
a v radovánkach svojich sa rozkošili. Ked 
sa i tie rozkoše minulý, zase vyrojili sa Turci 
na žeň a brali, čo oko videlo a za čím prdce 
dychtilo. 

Najkrajší dom v Sušiči je dom Nikolu 
Drakuliča a dom vdovy Jeleny Kosovcovej. 
Nikolov dom hladí k západu, Jeleniu ale 
k východu, tak že oba domce sa na seba 
dívajú. Nie len domce na seba, ale i Nikolov 
syn Milutin rád pozerá na dcéru Jeleninu 
Abelu. Priestor medzi domami je neveliký, 
no predca domce sa nesblížily, vždy na jednom 
mieste ležia; ale Milutin s Abelou sa už 
v detinskom veku sblížili, a teraz, ked sa 
ten vek minul, jedon na druhého sa díva; 
veď sú už nie deti. Ešte za časov detinstva, 
keď u Eosovky jablká dozrely, pomohol jim 
Milutin jich pozberať; ked v kláštore služby 
Božie boly, Ábela s Milutinom išla do klá- 
štora; keď u Kosovky bol svečar^); Milutin 
vždy prišiel jim ku dňu tomu blahoželať; 
keď sa kolo ^) tančilo, Ábela s Milutinom 
vykrúcala sa ; ked jich noc rozdvojit mala a 
oni domov sa vrátiť mali, Milutin si žiadal 
krátku noc, Ábela ale nový deň. Ked Milutin 
ovce svoje Da pasekách pásol, tak nadul a 
stisol svoje gajdy, že jich až do dediny bolo 
počuť, ba i to si vyrozumel, ktorú pieseň 
hudú, preto Ábela za nimi najradšej spievala. 
A ktorú pieseň mala za gajdami spievať Ábela, 
ked si túto najčastejšie Milutin gajdoval: 

„Dievojka siedi kraj mora, 
Pak sama sebi govorí: 
Ach milý Bože i dragi! 
Ima ľ sto šire od mora? 



^) Tšorbadžia = pán života. 

*) Patrón rodiny, ktorý deň volá sa svecarom. 

3) Srbský národní tanec. 



Ima ľ što duže od polja? 
Ima ľ što brže od konja? 
Ima ľ što sla^je od meda? 
Ima ľ što draže od brata? 
Govori riba iz vode: 
Dievojka luda budalo!^) 
Šire je nebo od mora, 
Duže je more od poUa, 
Brže sa oči od konja, 
Siadji je sečer^) od meda, 
Draží je dragi od brata." 

Tak minul sa jich vek detinský, tak 
i nekolko rôčkov z bujarej mladosti! 

Milutin miloval Abelu, táto Milatina. 
Vyrástli spolu jako dve jedlice, jako dve 
dvojčence. On bol najhodnejším šuhajom 
v okolí, ona najkrajšou devou v Srbska. 

Ked Milutin obliekol svoj kabátec lemo- 
vaný, pritisol fez viacej k pravému uchu, 
ked vyšňoroval krpce, ked zastrčil za opasok 
otcovskú sríebrom okovanú pistolku a po- 
zrel na súdruhov, vzdychol si každý: 

„Milutin je junák!'' 

Každý tesklil, že nenie jeho rodeným 
bratom. 

Keď Abelu driečik ešte štíhlejšou urobil, 
ked si zásterku vyšívanú prepásala, ked ple- 
tenky vztiahla na nohy, ked opaštek driek 
zúžil, keď červená čiapočka zakryla tú vrko- 
čami prepletenú hlávku a ked celý rad du- 
kátov hovel si na jej hrdielku, každý hovoril: 

„Kde sa Ábela zrodila, ked u nás sebe 
rovnej nemá?" 

A tie jej dve čierne oči, ktoré vždy 
jasne svietily, ktoré neznalý hriechu a žiadnu 
vinu, ked si tie videl, mysief si nevedel, ale 
si len vzdychol a — miloval. A tá jej milo- 
zvučnáreč? Uleví srdca bolasti, oživí ospalca, 
povzbudí k láske a sny milé v srdci vyčaruje. 

Milutin je dnes na pasekách so stádom 
svojim. Smutný je a zarmútený. Či i on, 
ktorý má Abelu, smútiť môže? Nemá pri 
sebe gajdience, ktoré si dnes doma oddychujú. 
Stádo roztrateno po tráve sa pasie a on sa 
len vtedy za nim poberá, ked ďaleko zašlo, 
ked ho už hladať musí. Čoby ste i chceli, 
predca neuhádnete, čo sa to s nim stalo. 
Srdce jeho je zatvoreno, ono sa nikomu ne- 



1) Bláíuivá. 2) Cukor. 



c. 5. 1877.J 



Orol, obráskový časopis. 



127 



'■>-^-^ ■«• ^' ^ 



požaluje. On nevypráva horám bôI svoj, preto 
i tieto dnes s nim žialia a rmútia sa. 

Prečo Milntin dnes tak zavčasu ženie 
ovce domov, ktoré tak nerady opúätajú zelenú 
trávu? Keď so stádom do dediny prišiel, 
sopcú ladia si o ňom všeličo, a len ti, ktorí 
8Ú citlivého srdca, polutujú Milutina. 

Zastal pri studni s ovciami. Ale jakoby 
len pily vodičku, keď sa nenapásly? Ženie 
jich k domu, ale z nich vše jedna, vše druhá 
na paseku vrátit sa chce. Pred tým nepo- 
slušnú ovečku bol by karhal; dnes ju len 
zavráti a nič nehovorí. Iste by sa bol s nimi 
ešte dlho trápil, ale matka pribehla, ktorá 
pomohla ovce do košiara vohnat. I ona bez 
slova prácu tú vykonala a vrátila sa domov. 
Milutin stojí pri košiari, ovečky dívajú sa 
na pána svojho, jakoby sa ho zpýtat chceli : 
čo to s nami robíš? A on meravo díva sa 
k domu Abelinmu a vše vzdychne a bolasti 
svoje ulevuje. Kto tomu vzdychu rozumie? 
Pes Šaro pribehne k nemu, ktorého blakot 
oviec . zo sna prebudil, on ho nevíta, k nemu 
sa neprihovára, a verný Šaro, jakoby sa na- 
mrzel, Milutina opúšta. Matka usilovne pri- 
kladá halúzky na oheň, by jiedlo pre syna 
pripravené znovu sa sohrialo, ale on ešte 
vždy pri košiari dumá. Oko matkino je tiež 
mutné, ktoré smútok zatiahol nemilým rúchom 
svojim. Keď už syna vyčkaC nemohla, vy- 
šla von. 

„Milutine, poď dnu, poď, syn môj !" volala 
žialnym hlasom. 

Milutin poslúchnul matku. Vstúpil do 
izby. Predložila mu jiedlo, on si k nemu 
nesadol. 

„Synku môj, prečo nejieš?" 

„Nemôžem, matkamoja,^odpovedal temno. 

„I teba ztratiť mám, synu môj drahý?" 
zvolala plačúca matka a chuderka nemohla 
sa utíšit. 

„Nie, matka moja, niel^ odpovedal Mi- 
lutin potešujúcim hlasom, i pristúpil k matke 
svojej, objal ju, jako to za detinstva robieval, 
posial bozkami milú jej tvár, slzami horkými 
zarosenú. 

„Pomodlí sa za Abelu," riekol po chvíli 
Milutin, „aby ozdravela.^ 



„A keď túto žiadost horko (ažko vy- 
slovil, odstúpil od matky, pristúpil k oknu, 
a v očiach jeho zaihraly slzy. 

Matka plakala v jednom kúte, Milutin 
žialil pri obloku. Nik neodsudzuj jich plač 
a žial, veď je on znakom boľasti. Slávik 
v žiali zaspieva, holub stene a človek zaplače. 

Na dvore zaštekal Šaro. Po jeho hlase 
poznal Milutin, že niekto známy blíži sa 
k jich domu. 

„Matka moja," riekol Milutin, „k nám 
ide otec Abelin; chôdze ho privítaf." 

Matka poslúchla syna a vyšla von. 

Po chvílke vstúpila s Nikolom do izby. 

„Pozdrav ta Bôh, Milutineľ* prihovoril 
sa Nikola. 

„Pozdrav i teba, otče!" odpovedal Mi- 
lutin a hladal vyčítaf na tvári otcovskej ra*- 
dostné alebo žalostné vešti. Milá je tvár 
človeka, keď je srdce spokojné; keďiďe dáka 
búra v srdci lomozí, vtedy je ona bladá, zne- 
pokojená, zamračená, desná, i každého za- 
rmúti. 

„Poslala ma k tebe Ábela," riekol Ni- 
kola, „ktorá žiada, by si ju nemocnú do 
chrámu Božieho odprevadil. Spolu ste rástli, 
spolu sa hrávali, spolu odrástli, čo brat so 
sestrou sa milovali: ešte naposledy chce 
s tebou dom Boží navštíviť. Snáď sa jej ne- 
moc obrátil Verím, že jej prosbu vyslyšíš, 
veď si krestanom, veď nič neslušného od 
teba nežiadam"^). 

„Viem to, otče !" odpovedal desným hla- 
som Milutin, jako keďby bolasti jeho srdce 
roztrhat mali. „Nič neslušného nežiadaš odo 
mňa, ale prečo ona tú obet žiada odo mňa? 
Duša mi hovorí: Ábela neumrel Jako íst 
s ňou do chrámu, keď ona mojou staf sa 
potom viac nemôže?! Vieš, že jej srdce patrí 
mne ; vieš, že s ňou žit chcem ; vieš, že bez 
nej žif neviem, nemôžem, nechcem: a predca 
žiadaš, bych sa s ňou rozlúčil? Mám sa 
s ňou modlit? Mám staf sa jej pobratimom? 



^) Často stáva sa, že chorá deva daktorého 
mládenca požiada, by s ňou išiel do chrámu 
sa pomodliť. Deva taká mládenca, ktorý sa 
s ňou modlil, pod predpísanými obradami 
pobratimom volá, za ktorého sa nevydá. 

18* 



Orol, obrázkový časopis. [Č. 6. i87í. 

K tejto kresCanskej obeti 
nie som asnáď schopný ! — 
No, ona žiada to odo mňa: 
ja iq žiadosí odopreť — 
nemôžem 1 Idz len domov, 
hneď za tebou prijdem !" 

Nikolu vy prevadíla matka. 

Milutin pristúpil k okna. 
Meravo díval sa k domu Ni- 
kolovmu a veTký nepokoj 
vyobrazoval sa oa tvári jefao. 
Myslel, že Ábela takto zpro- 
atiC sa chce jeho, i začal 
pochybovač o jej láske. 
Láska jeho Čistá premohla 
pochybnosC, no bôle srdca 
teskliaceho neztratily sa 
hneď z tvári jeho. 

„Milutine," riekla matka, 
jakn vstúpila do i^tby, „Čo 
sa iicsberáš? Ábela ta tvrdo 
oÉakáva!" 

„Posielala mn,niati drahá? 
Čí vieš, kam ma posielaš? í 
Väetko ztrafím, matka moja 
milál Riekni mi, prečo Ábela 
žiada odo mfia — nemož- 
nosl? Prečo ten mám jej 
byt pobrali inom, keď mala sa 
staf družkou Života môjho ? 
Tys žena, ty poznáš snlce 
Ženské : preto hovor, prečo 
Abeta obet takú odo mňa 
žiada ? !* 

„Jestli poznáš lásku, nuž 
i srdce ženské poznáš," O'l- 
povedata matka. „Naäe srdce 
len s tým líši sa od srdca 
mužského, Že i v boji snirt- 
nom miluje. Poznám srdce 
Abelino, veď ono s nami žilo 
a s nami í pri smrti spojif 
sa chce. Keď nie jako tvoja TutmU 

žena, aspoň jako sestra tvoja 



Žiada si umríet. Preto, hla, chce íst b tcbtou 
naposledy dochrámn Božieho. Dobre urobila, 
ked si teba za pobratima zvolila. Srbtn si, 



Ábela pri živote, ostane, nuž bude aspoň tvojou, 
sestrou." 

„Veliká je to obeC, mati moja. Ved od- 



i neváhaj ziadosf umierajúcej vyploif I Ajestlitriect sa lásky a života, to bôtno; to je - 



t &. I8TT.J Orol, obr&ikový tiaopia. Itfl 

bp^terstv*. kíoH, ho ijalv 
a Deštostpjm urobia."' 

N& kostoKku Sui^donn 
zunie zvqn. I toU Ábela 
3 ItilutiDoni ds ebrámu. 
Dnes nevisá e Ma^u jeho 
vyíifttC, či živých volá a dí 
XBTtftfdi oplakáva. lAdia- 
vystúpili pred svoje domce 
a dívajú sa; Sfn a ta de- 
dinOjU. |[,Qha vipUa kv Itostolu 
pospiechaf. Keitz domu Nir 
k,olovho vystúpil MMutin 
s Abelou, väetkych zrak 
bol upretý na pánk tento. 
Sviatočné rúcho zdobilo 
oboch ; no divno vynímal sa 
Milutin 8 Abelou. Smutný 
mladik viedol bladú a slabú 
Abelu, ktorá sa podobala 
zv&dntit«j ruíi. Ani on, ani 
ona nič nehovorili. 

Všetci ti, ktorí jich ku 
kostolíku (sE vi'leli, rozlič- 
ným spôsobom vyslovovali 
svoju útrpnost nad Abelou ; 
vŕd znali, že ide a Miln- 
ttnom poprosit Boha, by sa 
Dnd fiou smiloTftC ráčil. 

Zvon prestal vyzváňal a 
oni zastali )tľi><l chrámom. 

„Srdce tvoje je nepo- 
kojné, cítiiD ho, jako bu- 
choce ; no, moje — umdlie- 
va," šoptala Ábela. 

Malý cbrám Suáický bol 
osvetlený. Speváci pri 8vä- 
tine zaspievali ialm k sláve 
a oslaye Pána. 

Ctihodný pastier dijší 
stál pred svätinou.. 

Milutin s Abelou pristú- 
pili k nemu. 

„Deti moje!" začal du- 

hlasom, „priali ste do domu 

e nebeskému Otcovi vzdali 

Ábela, tys požiadala Milu- 

tehou pomodlil k Bohu. Ja 



180 



Orol, obráskový iasopifi. 



[Ô. 6. i67í. 



žehnám vás pred modlitbou, aby jako po- 
svätenci primlúvat ste sa mohli k Najvyš- 

Po prímluve predriekal starec modlitbu, 
ktorú oni za nim v tichosti sa modlili. Y nej 
ďakovali Bohu za všetku lisku jim v živote 
preukázanú a prosili Boha, by sa stal lekárom 
nemocnej a chránil prenasledovaného. 

Po modlitbe urobil Milutin znak kríža 
na iielko Abelino a sám sa prežehná!. 

Obrad obyčajný pri posvätení sväzku 
pobratimstva alebo posestrimstva vystal. 

Milutin si oddýchol z hlboká. 

„I živí, i mrtví Boží sme!" zavŕšil ob- 
rad služobník Pánov. 

Pri týchto rečiach prejal srdce Miluti- 
novo mráz; no pojal hneď Abelu za ruku a 
vyviedol ju z chrámu. 

Tu na svobodnom povetrí vzdychol si 
0|/ät z hlbín srdca Milutin, jakoby dáka tarcha 
zadusit ho mala. 

„Milutine," äopkala Abela, „dieky ti 
vzdávam, žes žiadost moju vyplnil. Vedela 
som to, ved si srdca môjho miláčkom. Počas 
nemoce zdalo sa mi vo sne, že biedne zhy- 
nieä, že Ca sverepý náš nepriateľ hrozne 
trápit bude, i učinila som slub, že s tebou 
v chráme sa pomodlím. Čo som mala robit, 
keď tá myšlienka nedala mi pokoja, keď som 
myslela, že duša moja na rozkaz Boží tak 
myslela, jako som to povedala. Odhodlala 
som sa rozkaz ten vyplniC, ale -— Milutine, 
ja som s vyplnením rozkazu teba ztratit 
mala! Ťažko som sa odhodlala ku kroku 
tomu, veď teba ztratit mne nebolo možno. 
Snáď štastnejším budeš, keď Bôh dušu moju 
k sebe vezme, veď i tak bez teba žit ne* 
viem .... tak som si myslela. Obrad svätý 
vystal : ja nie som posestrima, ty nie si môj 
pobratim, lež môj — milý I Milujem ta a snáď 
umrieC musím; srdce žiC chce, ač umiera!" 

Každé slovo z rečí jej prekvapovalo Mi- 
lutina; no on mlčky, dychtivo poslúchal vy- 
znanie Abelino. Len pri posledních jej re- 
čiach zvolal: 



„y rukách Boha sú dni nášho života; 
no, ty rubáš sa Bohu. Ja som sa modlil za 
teba, no modlil som sa, by ti dni života pre- 
dĺžil." 

„Je to túžba tvoja. Viem, že pravdu 
hovoríš; aľe žiC bez teba, to by mi bolo 
tažko, to je nemožno!" 

„Uspokoj sa. Milutin je Srbin. Budeš 
mojou, drahá, na veky!^ 

Ukonaná cestou, pobúrená rozhovorom 
s miláčkom svojim mlčala Abela. Možno, 
žeby na reč lubú miláčka svojho bola odpo- 
vedala, no pred domami stojaci diváci pre- 
kážali jej v tom a dom otcov bol pred nuni. 
Oko jej, to zrkadlo duše čistej, dalo mu do- 
statočnú odpoveď; veď žiarilo nekonečným 
štastím, láskou večnou. 

„Otče," riekol Milutin slávnostným hla- 
som k Nikolovi, keď boli vstúpili do domu, 
„otče, vyplnil som túžbu a žiadost Abelinu. 
S Bohom !'' 

Jako blesk, tak chytro zanechal dom 
Milutin. Keď prišiel k matke, pochytil gajdy, 
vypustil z koliby ovce a hnal jich na pašu. 

Do samého večera ozývaly sa po zele- 
ných poliankach a stranách gajdy Milutinove. 

Odložil gajdy i zaspieval: 

„Vezak vezla seja^) teftedara, 
Na čardaku*) na debela ladu*) 
Tu(ľ prolazi Rade neimare. 
Yeli igemu sej a teftedara: 
Lijep' ti si, Rade neimare! 
Da ľ se chočeš junák poturčiti, 
Dala bich ti póla Sarajeva 
I po blaga brata teftedara. — 
Aľ govorí Rade neimare: 
Oj Boga mi, seja teftedara! 
Ne bich tí se junák poturčio, 
Da mi dadeš i sve Sar^gevo 
I sve blago brata teftedara.^ 

Abela počula známy huk gajdeniec, no 
dnes za nimi spievat nemohla, počula pieseň 
Milutinovu a srdce sa jej dobre nerozlietlo. 



^) Seja = sestra. 

*) Čardak =: strážnia pohraničnia búdka. 

^ y šírom chládku. 



(Pokračovanie nasleduje.) 



-ŕ»H^««iŕ- 



č. 6. 1877.] 



Oro], obráxkový časopis. 



131 



Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. 

Cestopisné náčrtky od Laskamerského. 

(Pokračovanie.) 



V Podskalí je malý, ale úhladný byt 
pána Kazimíra Točeka. Farár p. Rédeky je 
debrosrdečni chlapina, ktorý nás veru s velkoa 
áprinmostou prijal, ubytoval a uhostil, £o mi 
tým radostnejšie pripomíname^ že i on ludo- 
milné snahy nášho Závodníka statočne pod- 
poruje. 

Kým túto dolinku opustiac na hradská 
cestu sa vydám, eite poznamenat mienim, že 
jako mi hodnoverne sdeleno bolo, lud tento 
poľné krádeže na vysadených stromoch ne- 
pácha, čo natoľko mimo morálky pochopiteľné 
je, že ovocinu tú nikto nežiada, lebo ju každý 
človek v hojnej miere maf môže ; vätsej váhy 
ale jako toto má okolnosť tá, že i riad alebo 
jakékolvek stroje v otvorenom poli ponechané 
nikto nevezme, no a to je veru veľká cnost. 

Povedali sme, že obyvatelia pre nedo- 
statok pôdy nútení sú po svete kupčit Kupčia 
teda a zarábajú a peniaze domov po poste 
posielajú, čo len do samej Pružiny behom 
roka viac tisíc zlatých učiní. Domov sa vraca- 
júci kočovníci donášajú značnejšie summy, 
pravda po ročnej i dlhšej lehote, potom ale 
povoláva a povalúva sa celá rodina a tu vy- 
svitá lahkomyseľnost Slováka. Jie sa a pije, 
kým zárobok stačí a kým nenasleduje škrí- 
penie zubov. Keď mužík opätne trúdnu cestu 
nastúpit a k tomu tovar nakúpit má, bere 
zase od žida 20—50 zl. na dobrý úrok a 
vláči krosna z obce do obce na zohnutom 
chrbte. — 

Pri Visolaji, tú nám vždy milú a po- 
hostinnú dolinku, a čo v nej dobrého je, 
opustiac, vyšli sme zase na župnú hradskú 
a obrátili sa na východ. 

Dolinou považskou, jako známo, bola 
navrhnutá železnica ; od Trenčína nahor mala 
sa spojit pri Žiline so železnicou Bohumín- 
Košickou. Teraz, ked už tak rečené rodinné 
železnice dohotovili a tmavá škaredost prázd- 
nych pokladníc proti vláde zýva, ostala táto 
železnica na papieri. Pán Závodník prišiel 
na tú vtipuú myšlienku* žeby želoznica a obí- 



detím moBtom považských, tedy lacnejäe a 
bližšie viest sa dala cez Trstíe, Domanii, 
Rajec a tak na Žilinu. A merači náradu tú 
poslúchli natoľko, nakoľko ten kraj i pre- 
skúmali. No ale je to všetko jedno, lebo kde 
nič niet, tam i cisár právo ztratil, hovorí 
porekadlo. A tak Váhom ešte mnoho routncg 
vody potečie, kým tadiaľto rnäeň pohrmí. 

Natoľko sa tejto nehode cestovateľ tešit 
môže, že pešky alebo koĎmo túto cestu ko- 
naj úc viac vidí, dľa vôle sa zabaví a na krá- 
sach prírody a ľudských monumeotátoych die- 
lach sa kodiat môže, ležby sa to železnicou 
staC mohlo. 

No ale sa vezleme a sme na hradskej 
peknej, bielej, hladkej, v, úzkej, ale veľmi 
prívetivej dolinke. Váh, ten nám nšiel a (ahá 
sa tam do Púchova, kľučkujúc ta k Orlovu 
a Pov. Bystrici za kopciami, za vrškami. 

Prvá dedinka, do ktorej. sme v ľahkom 
behu dopálili, je Sverepec. Škoda tej špatnej 
dedinky v tak peknej dolinke! Bieda, ne- 
čistota od krovu až pod stenu. Domy sú 
krivé, ani podstát rovná. Kto oblokom vy- 
zerá, naraz len jedným okom kukat môže, 
i tie sú zvätsa zalepené mechúrom alebo 
párancami, a kde kultúra pod strechu viazla, 
tam dáka karta šlabikára miesto skle^nig 
table zastupuje. £j no, tento Sverepec (a meno 
mu svedčí, a je asnad v rodine so Slopnou) 
by sa bol mal preč od hradskej cesty dakde 
do kúta odhrabat! 

Od Sverepca vedie cesta asi za štvrf 
hodinu nahor a potom dolu poliami. Nad 
Považskou Bystricou objavil sa nám zajímavý 
výhľad. Spomínané už blízke už ďaleké hory, 
rozkladajúce sa nahor, nadol a po hranice 
Moravy, tisnú sa jako štrbavé zuby pred oči 
cestovateľa. Prekvapujúce panoráma otvára 
sa očiam v okolí samého mestečka Považskej 
Bystrice. Vyhladený Váh túli sa zase k ceste, 
ide nám v úsrety, delený na viac ramien ne- 
stálymi pieskovými ostrovkami.'XNa severo- 
západnom brehu, naksajuam, strQwmi StíB- 



lae 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6. 1877. 



nenom kopci stojí žltý pekný kiítiel, patriaci 
p. Lordovi ; dálej hore dolinbu svieti sa sta 
pena nad Váhom kaätiel Podhradský, patriaci 
p. Popperovi. Oba tito páni sú potomkovia 
za šerodávna prekročivších červené more — 
magnátov. Nad touto bielou hvsou hladí na 
dolÍMi e vysokého, strmého, končatéfao vrchu 
hrosivým, smraáteným čelotn, vekom zaimu- 
-áený hrad Bystrický — sídlo drievnycfa Pod- 
mamckých. 

To vám je tak krásny pohľad, že ma 
mráz nadšenia prejal a zo sedliaka ma pohlo ! 

Pri židovskom cintoríne zpášfali sme sa 
doln. Bolo že v ňom tých koloví 8mr( ria- 
dila hodne v Ben-Juda, ale má v Považskej 
Bystrici i bodue materiálu tohoto. Je to ho- 
tový Jeruzalem a kresťania sú len exotičné 
byliny. Pov. Bystrica jo mesto obdiodnické. 

Prv, jako do Pov. Bystrice vstúpime, 
chceme objasnit i terrain, ktorý sme prešli. 
Vrchná krioda, ktorá južne od H. Podhradia 
počnúc (ahá sa na Be1u6u, zateká pri Slop- 
nej, jalco už reéeno, po Trstie, ztade zase 
vracajúc sa, tvorí všetky tie kopce medsn 
Váhom, hradskoU cestou až po Podskalie. 
Sám Sverepec stojí na viedenskom piesoj^- 
níku feocen). Honiiny tohoto útvaru (vrchno- 
kriedového) sú nasledujúce: slinec (mer^el) 
žltý, sivý a červený; piesočníky viac m«nej 
drobnozrané, sivo-žHé a sivo-modré (ten tak 
rečený viedenský piesočník, ktorý sa tu ale 
vefmi spišskému karpatskému piesočníku po- 
dobá); slúčeniny (conglomerat) s Červeným 
chytom, sem tam i sivé; vápenné okruhlice. 
žabičné, žulové, melaphyr a porphyrové 
okruhlice. 

Za Váhom od Orlovho hore po hrozi- 
tánsky Starý hrad tiahnúce sa riekou strmo 
a hladko podmyté vysoké brehy sú geologicky 
kremobyčajne zafímavé. Už dávno prezkúmané 
sú tieto miestnosti medzi inými zkúmateTmi 
Ldloro z Lilienbacfau, Bonéom Romingerom 
a Beyrichom, najnovšie i našim Dionýsom 
Štúrom. 

Tam vo vrchnej kriede a viedenskom 
piesočníku nachorfia sa skameneliny : Exogyra 
c^lumba, Cardium HíUanum, Venus sp. Pecten 
sp. Bostellaría costata, Voluta acuta, Turri- 
tefla columna, Hippurltes sulcata, Exogyra 



columba (táto pekne zohnutá korytnačka tvorí 
celé \^tvy pri Orlove), Čo som ale pravda 
všetko len z diaľky videl, t. j. cez sklo mäd 
lízal, a len pozdejšie pošťastilo sa mi, ač 
i na inom mieste, tieto útvary bližšie na- 
hliadnuť. 

Tak teda a konečne z tohoto zemeena- 
leckého úskoku vrátime sa f a, kam sa práve 
rediknme a ťaháme do poriadneho hostinca 
malého, ale živého mesťečka Považskej By- 
strice. Triráz som predošlého leta prešiel 
týmto mestečkom, a vše boly trhy, už či som 
náhodou ja trafil na ne, a či ony na mňa, 
neznám. Národu tomu, ktorý ozaj peňažným 
prielivom menovať možno a ktorý sa vtipom 
a ešte väčšou zvedavosťou vyznačuje, veľmi 
sa tu dobre darí. 

Na dlhom a dosť širokom námestí stojí 
kostdl) už r. 1409 naprávaný, teda pod istým 
ešte o moc starší. Pamätné sú v ňom ná- 
hrobníky a oltárna, poťahmé ku kedysi sláv- 
nemu mocnému hradu Bystrickému. Prvý ná- 
hrobník je z Červeného mramoru umele zhoto- 
vený a do steny vpravený. Predstavuje v pri- 
rodzenej veľkosti obrneného rytiera s dlhou, 
niže pása siahajúcou bradou; v pravici má 
meč, v ľavici drží štít s rodinným erbom. 
Nápis krajom latinský a slovenský poukazuje, 
že to Raphaet 5? Podmanína, pán na Bystrici, 
zomrelý r. 1558 dňa 23. februára v 43. roku 
veku svojho ; a poukazuje tento nápis, že sa 
i hrozní mocnári, jako i tento pán pol Tren- 
čianskej stolice, nehanbil slovenskej spisob- 
nej reči, ani mu ona nepoškvrní hrob, jako 
nepoškvrňuje korunovácie klenoty Sv. Štefana, 
kdežto teraz bárs jaký stoličný pisárik a 
mnohí iní mamlasi do kŕčov upadujú, keď 
slovensky osloveni bývajú. No, ale každá 
hlúposť zárodok rozpadnutia sa v sebe chová. 
Druhé dva náhrobníky predstavujú Sigmunda 
Balassu a jeho ženu, poľskú kňažnú Zborov- 
ských, oba sú v prirodzenej veľkosti. 

Oltárna (Antipendium) z alabastru je 
z upadujúceho hradu sem prenesená. Okolb 
kríža kľačí celá rytierska rodina, otec z jednej 
strany so štyrmi šarvancámi a matka s tromi 
dcérami. Štít s erbom poukazuje, že to Ba- 
lassa. V pozadí 'vídaC hrad, jako v ten Čas 
vyzeral, čo keď sa prirovná s jeho terajším 



č. 6. 1877.] 



Orol, obráskoTý časopis. 



133 



bezkrovným, z äastky už rozválaným staTom, 
dáva obraz tým zajímavejší ale i smutnejší. 
Tak meDÍ sa všetko pod slnkom! 

Týchto kameňmi predstavených pánov 
pripomenieme ešte pri opise bystrického hradu, 
ačkolvek za všetky Mednianskeho, čo i obratne 
písané bájky historicky a dobre srá( nemôžem, 
jako sa o tom i náš mladý, nádi jný a pilný 
bádateľ trenčianskych starožitností, pán Alex. 
Lombardioi bol vyslovil 

Mimo pamätného kostola je tu pre kaž- 
dého statočného Slováka jedna ešte pamät- 
nosf, a síce v osobe duchovnieho predstave- 
ného, pána z Pongrác. Pre nepohodlný čas 
môjho sa tu bavenia, druhýraz pre jeho ne- 
prítomnosf nebolo mi možno s nim do obco- 
vania príst. 

Na brehu Váhu vyše mestečka stojí a 
leží cvičebňa bystrických hasičov, ktorým čím 
menej príležitosti k praktickým cvičeniam 
prajem, v theorii nech sa prevracajú „kelo 
jim ďaka." 

Tam, kde sa cesta k rovine níži, za le- 
síkom kostrbatých vŕb, na zelenej pažiti pred- 
stavil sa oám pekný, divný obraz — trh na 
rožný statok. Cesta je asi na štyri metre 
nad lúkou povýšená. Pod vŕbami stojí mnoho 
vsakových vozíkov, odtial, medzi cestou a 
Váhom, asi n^ štvrt hodiny dialky, stál 
v radoch statok, ručiac, chvosty oháňajúc, 
kopajúc, rohami bodajúc, a jako sa všetky 
tie výjavy hovädzieho rozmaru a krátenia 
chvíle nazývajú. Chudiatka niektoré tušiac 
svoju pľostbrátlovú budúcnosť," obmackané. 
dubané, štôpané hladely smutným okom hore 
cestou na nás. Uniforma tých hoyiad pre- 
važne bola brunastá, potom čierna a biela, 
a divno, oblek predavačov, čo sa barvy týka, 
tomu tiež sa rovnal. Hreáiac, hajčiac, hroziac, 
po rohách paliciami klopajúc — preháňali 
sa sem tam sedliaci. Tam pandúri s kohúto- 
vými perami na klobúku, povedomí svojej 
áradnej vážnosti, kráčali, tu i tu chvostom 
medzi oči šibnutí, medzi lačnou rohatinou. 
Hajdúsi vyberajú mýto, kladú cedule za ši- 
ráky. Tam kupec s predavačom perú si do 
dlaní pol hodiny, ruky majú zapuchnuté jako 
dvadsatkrajciarové pecné a ešte sa tlčú pre 
pollitrový „oldomáš!" 



Adleri, Silberiteini, Sonnenbergi, Schle- 
singeri značia do knižtiôiek a rozkazujú čriedy 
kúpeného statku na určité miesta dohromady 
staväf. 

Huk národu a ryk statku utlumujú áple- 
chotanie bystrého tu Váhu. A bystrický bra4 
pošmurným okom hladí zamyslený do preži- 
tých časov, na hemženie životvorov tam dolu. 

Ešte raz> obzrel som sa na to mrvenisko 
a už zmido mi z očú a mizne i kostolík Sv. 
Heleny nad Pov. fi^stricou i s jeho až po 
^Hy Jozefii IL bývalou postovnicou. ;A ked 
^aae bti^dím napred aeba, vidím obec Po?. 
Teplú. Úbtftdiiá dedinka táto loží na úpätí 
značného trichu Maaina. Z druhej, t. j. jn^ej 
strany daieSu) vyzerajúceho Manína leží obec 
Podmanín^ z ktorej rodina barónov Podma- 
niekýcb pôv<iid av^j berie, pd Teplej na juho- 
východ vídaC tesnú, hlbokú^ kolmými zá- 
polami ^obklopenú dolinu. Touto dolinou pre- 
teká «malý potok Teplá, ktorý asnad pôvodcon 
jurasskýeh vápenákov v zime nebodaj neza- 
mrznúc, meno obci zavdart mohol. Od Teplctj 
pod rovným uhlom odráža sa eeata na sever 
prosto k Váhu. Tu videC staršiu, mimo brehu 
Váhu do Poiv. Bystrice vedúcu zapustenú 
cestu, ktorá ale, ponevič sa po nej i Váb 
vosit začal, zaaecbaná byt miidela. 

Pri brehu opustili sme hradská a išli 
sme ku^ kompe. Dávno je už tomn, keď som 
sa na kompe prevážal, kedysi na Hrone pri 
Kálnici a na Dnnaji medei Oatríbomom a 
Parkanom, keď tam ešte mostu nebolo. 

Príevozník jako krokodil spal na piesku 
na protejšom brehu, i museli sme s kočišom 
hodne dlho na prstoch po valašský koncerto* 
vať, kým sa podhradský Lootse k práci pri- 
beral. Nechutný to mornárl 

Kým sa k nám pričtapkal, mal som dobrú 
príležitosf na hrad do neba čnejúci vyzeraC 
a o jeho bytí myšlienky sbierat. Krásna, 
utešená to romantika! Ba prichytil som sa 
ku kresleniu, čo som i dla okolností sku- 
točne, nie už zvätša na kompe plaviac sa. 
previedol. Táto plavba na rozvodnenom Váhu 
ohladom na príjemný romantický krajobraz 
bol jedon z krásnych momentov cesty mojej 
trenčianskej. 

19 



134 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 5. 1877. 



Naše kone nikdy nepripravovali sa v žia- í 
dnej mornárskej škole ku takýmto plavbám 
a vzdor všetkého dohovárania a tešenia veľmi 
tvrdo brali sa na begotajúcu sa kompu. No 
preca stali sa prístupnými múdrym napome- 
nutiam. Ked sme polovicu plavby prekonali 
a dobre niže výstupu prúdom zahnaní hore 
veslovať museli, ponechala koníky trpelivost 
a oni celou silou vypnúc sa do vý6ky. cez 
bariéru preskočil chceli. Dost sme jim hlá- 
post jejich počínania „ad oculos** demonstro- 
Tali. Potratili koncepty. Ešte práve na čase 
založil Ondriô jednomu kabát, druhému moja 
polovica mantíllu na oči. Zadivené kone nad 
týmto ozaj neočakávaným štafírunkom zastali 
ticho jako mramorové sochy a krátko za tým 
pokojne vyviezli sme sa do Transvagonie. 

Keby tam hore na tej skale Matúš Tren- 
čiansky a či Podmanickovci, lebo Balassovci 
panovali, veru by nás skalami boli mohli 
obsypaf, tak blízko a tak vysoko je ten hrad 
nad našimi hlavami. Ztade súdit sa dá, že 
už či Váhom či bradskou cestujúci popod päst 
silných pánov tohoto hradu prechodit a dla 
jich vôle Tykupovat sa museli. 

Nánosom štipkou trávou a nízkou vrbinou 
porostlým viezli sme sa do pi*účelia podhrad- 
ského kaštiela, kedysi majetku Szapáryho, 
•teraz Popperovho. Sloh tohoto jednoposcho- 
dého kaštiela je „rokoko francúzsky." Zpredku 
vídat záhradné mrežky, z bokov záhradu, mimo 
toho na lavom krýdle rozprestierajú sa hospo- 
dárske staviská, vyše týchto stojí poriadna 
obecná krčma. Pred kaštielom stojí pekná 
košatá osyka, pozostatok z veľa iných za 
Szapáryho časov vysadených toho druhu stro- 
mov, ktoré ale rozvodnený Váh sebou pojal. 

Nad samým podhradským kaátielom vy- 
rastá strmý, kužeľovitý, na skameneliny bo- 
hatý, asi 500 stôp vysoký kopec a na vrch 
kopci z tej istej látky, čo tento, vystavený 
.stojí ten už toľko na slovo vzatý bystrický 
hrad. Krovu zbavený, škáravý, so škamra- 
vými oknami, drzé vypína sa do oblakov. 
Príchod z tejto strany bol takmer nemožný, 
cesta do nebo vinula sa okolo kopca a z druhej 
strany od zadku do vniutra. I kopec, jeho 
podoba, jako i štrbavý hrad a jeho rozmer 
a veleba sú nápadné. Ku potvrdeniu toho 



poslúži pripomenutie minulosti, jakú nám 
Medniansky, ačkoľvek len vo výtahu a to 
pravdepodobne viac bájočnú jako historičnú 
podáva. 

Nedá sa pochybovať, že hrad bystrický 
už dla svojej dôležitej v tých časiech stra- 
tegickej polohy starší je, lež ho Medniansky 
pripomína. Keď nie prv, aspoň nemám prí- 
činy pochybovať, že bystré smelé oko Matúša, 
pána Váhu a Tatier z výšiny bystrického 
hradu dolinou nahor po Predraier vyzeralo. 

Medniansky, veľkú majúc obľubu v ro- 
mantike, zabáva sa zvlášte s bratmi Pod- 
manickovcami, pánmi na Bystrici. Ecce quam 
bonuui, bonum et jucundum, habitare fratres, 
fratres in unum ! Bol to Ján a Rafael, chlapy 
svojej vôle a pästi, nekorivší sa žiadnema 
zákonu. Divokí neohrožení mužovia len v su- 
rových nápadoch cudzieho majetku, tehdajšcj 
to rytierskej cnosti, sa kratochvílili. Ďaleké 
okolie triaslo sa pred neobmedzenými lupičmi. 
Keď raz Ján na Moravu a Rafael do Sliezska 
na lúpež vybehli a tento prepadnúc pri Ja- 
blonkove zemana Jirzíka z Lassinkoviec, po- 
nechajúc raneného otca na bojišti; zabral do 
zajatia mimo druhej koristi i jeho krásnu 
dcéru Hedvigu. Srdce divého Rafaela ne- 
mohlo kráse dcérinej odolať, i buchol sa po 
uši do nej. Nie ináč povodilo sa i druhému 
z Moravy navrátivšiemu sa bratovi. I tomu 
zahorelo srdce ku krásnej Hedvige, a veru 
by si boli títo páni bratia vošky palošmi vj- 
tierali, keby to neboli prekazili a jich po- 
merili jich súdruhovia. 

Iíonečne dali sa na kocky a tieto roz- 
hodly na stranu Jána ; ten mal byť majiteľom 
ladnej Hedvigy, k čomu pravda Rafael škaredé 
zaškuíoval. V tom dobehlo heslo, že Dord 
a Ján Súňog (v starých listinách Zunok a 
Zvonek menovaní) povolaní na kráľovský hrad, 
so značným vojskom opustili pevnosť Budatín. 
I vybrali sa ihneď páni bratia Podmanickovci 
Budatín prepadnúť. Na výprave tam kdesi 
niže Predmiera staval sa Rafael chorým a 
figliar vrátil sa na zámok, kde sa surmou 
o lásku Hedvigy uchádzal. Táto jeho na- 
bídnutie stále odmršťovalá, nad čím Rafael 
Podmanický strašne rozzlobený chcel ju otráviť. 
V tom ale — a to práve je romantické — 



t. 6. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



^.,^^* ^ ^ ^ ^ ■ 



135. 



-- '••■^^■■m 



čuC bolo buk a cvenl^ot zbroje a v. okamihu 
ležala vysvobodená. Hedviga v náručí svojho 
brata. Rafaelovi prirodzene padlo srdce do 
sáry, a po tme, lebo prekvapenie v noci sa 
stalo, dákym tajomným otvorom ufujazdil. 
Na ten smutný chýr vrátil sa Ján s vojskom 
po rýchlom zaujatí Budatina, i našiel popol, 
uhlie, dýni a zboreniny. Hedviga, Moravania 
a všetky klenoty zámku pošly cez hranice 
preč. Keď sa totiž brat Hedvigin dozvedel 
o porážke otcovej a zajatí sestrinom, oddal 
otca rodinnej opatere, sobral sebou priatelov 
a ozbrojencov, cez lesy a doly, obthádzajóc 
hradskú, vrazil nenadále a práve vhod na 
nešetrený hrad. Ale jakokolvek, musela byť 
stráž tam na tom orličom hniezde ospalá a 
Moravania tými skalami driapat sa museli 
jako kozy. 

Od tých čias tiatoRco Podmanickovci 
strotK, že sa kráľovskej vôle podrobiH. Ra- 
faela sme videli s dlhou bradou v Bystrickom 
kostole. Bol to strašný čeľadnfk! Dedičom 
jich, bo zomreli bezdetní, bol král. Ten daro- 
val hrad Kašparo\1 Seredymu, jako nad bránou 
z vniutra videt. Potom prešiel do majetku 
AndrejaBalasäu^novohradského župana(lĎ7 1). 
Imrich Balassa, porozumený s Tokôlyovcami, 
bol v Bystrickom hrade n 1684 cisárskymi 
obliehaný. Poddal sa na milosC. Polovicou 
panstva dla praslice poidejšie vládla rodina 
Szapárych; teraz vládze Popper. Panstvo to 
pozostávalo mimo hradu z dvoch mestečiek 
a 25 dedín. 

Nad podhradským kaštielom do strmého 
kopcapritulujú aa pekné zeleaé tieňavé stromy, 
z nich vykukajú staré bašty a veselé novo- 
modné letohrádky. Vyššie hore kružinou, cez 
jarčiská a ssutiny hradských zdĺ vinie sa 
krajinskou barvou matovanými operadlami a 
mrežkami opatrený chodník a ešte vyššie hore 
preCahuje sa sfa had popod a ponad zápole 
cestička až pod samý hrad, kde sa oku tratí. 
Toto všetko do vedná predstavuje jako celok 
ten hrad kremobyčajne zajímavým; len jedno 
by si bol prial: pri splne, tichom, teplom 
večeru tento krajobraz videĹ Videl som zo 
stupkov „Piazzetty" čarovný večer benátsky, 
ale toto vo svojom spôsobe dalo by sa dobre 
k boku tam toho pridružiť. 



Od podhradského kaštiela viezli sme sa 
hore pri samom strmom kopci popod samý 
hrad; tam sa rovina začne do zátoku šírit 
a táto vysadená je dlhými, po dva a dva 
paralellne bežiacimi stromoradmi, vysokými 
topolami. Cesty pomedzi ne, teraz vysokou 
bujnou trávou zarastené, volakedy dla jich 
rozostavenia boly určené ku vyrážaniu sa 
panských kočov. Pri konci stromoradia, keď 
sme sa opätne ku samému podmytému brehu 
Váhu dostali, prebehol nám popred kone ne- 
vídanej hrubosti a zdižosti had. Kým som sa 
zpamätal, vbehol do húštiny topolového stromo- 
radia. 

Ešte chvíľku a prebehli sme polia a pri- 
šli sme do obci Šebestianovej, ktorá na malej 
výšine stojí. Obec túto prvej nevídať pre 
samé stromy, kým sa do nej nevlezne, tak 
je ovocným stromovíip pokrytá. Domy má 
napospol z piesočniku stavané, a ten je žlto- 
brunastej barvy; domy, oplecká a spodnice 
žien sú jednej barvy. 

Kopce od Podhradia po Šebestianovú 
sú z ohľadu zemeznaleckého tej istej sústavy, 
čo tie pri Orlove: cenomaniena Turonien, 
slince, piesočníky, slúčeniny, okrúhlice a v nich' 
uachodía sa tie pri Orlove pripomenuté zka- 
meneliny. 

Za Šobestianovou zvrtli sme sa po chvíli 
briežkom do Podvažskej dolinky proti Morave' 
prosto na sever, a asi o štvrť hodinky po- 
nechajúc na pravo vysokými a psotkiými oráči- 
nami obsadenú obec Malú Podvaž, priali sme 
po nove robenej eestiäte do Jeseniee, zkade 
mala prímenie svoje chýrečuá Súiiogov^ká 
čolad ;,de Jesenic,"* o ktorej rodine Uik i tam 
v tomto cestopise spomienka podbehn^. 

Jesenica je nevelká obec, bez ^vlástnieho 
výrazQ, obsahuje ale v sebe ukrytú perlu 
básnictva. Pod kopcom leží Súnogovský ka- 
šti^l s erbom nad vchodom a s dvoma okrúh- 
lymi yäžami na rohoch. Stavisko to nosí ráz 
XVU. storočia a obsahuje v sebe desať izieb; 
tieto sú pusté, smrdia myšami; no 4&lo l^y 
sa to všetko s neveľkými nakládkami sriadiť. 
Stavisko je na poschodie. Dvor má veliký, 
ale židovská kliatba na ňom sa splnila : „bodaj 
by ti predo dvermi tráva rástla." Jedna 
krava by sa statočne z toho dvoru vyživila. 

19* 



136' 



Orol, obrázkový časopis. 



- -^-^ ^,^\^ -^-^ -/" . 



■^^s^ •'V^^^ 



[Č. 5. 1877. 



V popredí dvora pri ceste stojí dlhé, muranc, 
neovachované stavisko. Mala to byt pria- 
dielĎa, ale v počiatkoch zanikla a ztrhla 
i pána Súäoga dô galiby. Mimo zámku či 
kaštiela jestvujú dve náramné, 14 jutár velké 
ovocné záhrady ; k tomu patria lesy po vrchoch 
a rovné úrodnie polia, všetko volaco vyšše 
500 jutár; a to cenené na 70.000 zl., pri- 
padlo jakémusi z kolena ben Ephraim za 
23.0 X) zl. so všetkým činom. Tak idú ma- 
jetky staroaristokratické rok po roku čírom 
cárom ! Kým jich dobývali pastou a obráHliné 
boly poddanými, nuž len vládli nimi páni, 
ale teraz, ked treba to nadobudnuté umom 
a vlastnou prácou zachovávať a nie len trovif, 
karty hrat, kone poháňať — ale učit sa a 
pracovať, opúšťajú panstvá svojich pánov jako 
lístie stľom a tie staré rodostt omy stoja jako 
oprchnuté pne a jich staré opustené hrady. 
Tak sa cnsy menia, tak svet tento bežf! 

V ukuli Jesenice pokračujú ďalej ešte 
tie od Oľlova a Podhradia nám známe hor- 
niny : slúceoiny, piesocníky eocenné a slincQ. 

V piesočoíku niichádzajú sa skamenelé pne 
a miestami smidky kamenného uhlia, čo za- 
vdalo príčinu ku jeho veru nezdarnérau ko- 
paniu; ba volakde v susedstve Jesenice, jak 
sa nemýlim, i naši Kyselovci šparcliali za 
kamenným uhlím , ale ono iste, jako ľud 
zvykol hovorievať, nebolo ešte zralé. 

Prítomnosť kamenného oleja v tomto 
piesoinihu dalo by mu, čo na oko i tak cel- 
kom vypadá, podobu karpatského (vo Spiši, 
Galicii atď.) piesočníku. 

Vydychuj úe si na zelenom neobydlenom 
dvore panského domu, sadol som si nla ka- 
mei^, tvrdú to, vodou Bôh zná kde tam od 
neďalekej moravskg hranice dovezenú okrúh- 
lieu. Po dlhej práci odvalil som kúaoU toho 
jako atlas v ])rekrižovaných pruhoch blýska* 
véfao kameňa. Bol to rohový lesk (Hom- 
blend^gestein)^ útvar v týchto okolitých úsad- 
liilách zriedkavý, ohňom vyrútený. . 

Vrátili sme sa tou istou cestou nazad, 
kde zavdaná bola príležitosť velebné rumy 
Bystrického hradu z okolia Šebestianovho 
v krásnej polohe z boku obzerať. Muselo to 
krásno byť, keď tak ozbrojenci s blýskavými 



kópiami na pleeoch hure hrebeňom kopca do 
hradu vystupovali. 

Preplaviac kompou Váh, tiahli sme ľa- 
vým brehom Váhu od Bystn Teplej hore do 
Vrtižeru ( Vrtižriedlo ?) Toto je malá obec na 
strmom brehu Váhu, pod ňou hlboko valí a 
vrtie sa urputný Váh, mieša pod sebou, pení 
sa, až poniže vyhadzuje štrk, nános, tvoriac 
sihoty a zaplavujúc tepličianské a bystrické 
lúky a pastvy. 

f^, starý to mládenec tento Váh, zro- 
dený tam v tých chladných velikánoch lyptov- 
ských I Valí sa šomrajúc Lyptovom, Titrcom 
a Trenčínom a kde mu v ceste alebo v su- 
sedstve dáka hora stojí, do nej sa búcha, 
tooí a tacká sem tam od brehu do brehu. 
Samopašné lesné víly metajú skalami doň^ 
kciď sa ale namrzený rozvodní a nohj jim 
močiť počína, tu lúčajúavilajú doň balvany 
a on to všetko ztroví, ae^u sfaŕňa, obsúcha, 
obdrví, ebčeäe a na príhodnom mieste, ked 
ho zlosť popustí, von vyhodí. Tu sú tie ná- 
nosy okruhllcet, strky, piesky a homoky jeho. 

Brehom do Vrtižiera hore sa vezúc, pri- 
hodilo sa mi' to — asnad že som sa do falbot 
činy Váhu prehodil? — nie, ale to, do » 
stávať zvyklo* a čo sa rdbí, keď sa doiu vrchom 
človek vezie : zabamoívalo nám koleso. Vše- 
tečný neveľký kaineň vliezol do hlavy, ála 
nie mojej, lež keiesoej, a to, nedaj Bože, 
nechcelo sa krútiť. To pi56obito na kone jako 
thé z bazového kvetu. I museli sme z pa- 
luby dolu a vytiahnutými z ohrady drúkami 
ktitili, hegali sme sem tam, tiskali, kým 
ufážlivá prekážka vyoperovaná bola a štátne 
a^ či statné koleso veselo sa hýbalo. 

Pán Boh svojich zkusuje a takáto žkúška 
má vše dačo dobr-ého v sebe. Keď som totiž 
pri tej operácii skalu jako najprirodzenqSí* 
nástroj k buchnutiu zodvihol, zazrel som, že 
ten kus, istotne zo susedstva pošlý, plný je 
zanímavých zkamenelín. ŕrešiel som teda 
pešky Yrtižier a strmú cestu brehom až dolu 
do rovinky. A tam z hornej strany Vrtižiera 
vypína sa nad cestou a Váhom strmý kamo- 
1om, preplnený zkamenelinamí. Boha to pre 
mňa paša na tých kameňoch I Vrstvy sú veľmi 
pekne otvorené. 



c. ». 1OT7.] 



Orol, obrázkorý éaiopis. 



187 



■ ^\ ^ .^^ .^* .•" .^•*K>*v ''^w^ - 



^ ^ r' .'-■^^ ^ ŕ^^- ď- „^ ^-.^^ 



T neséíaehiom pcrSte nachedf sa tn a 
v pekoe vyvinutých exempiéroch tolko už spo- 
mínaná „Exogyra columba,*" mimo nej jakésí 
„Cardiom^ (conniaettm ?) a v žlto-brunastom 
vápennom piésoéníku naäiel som odtisky li- 
stov, možno že „Salicites microphyllus," a 
jakýsí list pernatý, ale nezretelný. Tieto 
horniny patria ku hornej kriede. A v dobe 
hornej kriedy započaly sa eéte len na sveto 
kufe stromy dycotiledonské, do tých čias 
rástly monocotiledones, jako sú naše ibliŕaté 
stromy. Dycotiledonské listnaté stromy vo 
svojej homokriedovej kolíske boly teplého 
pásma deti a nachodia sa zkamenelé až hen 
Y arktických krajoch: Gronlandu, Nebrasky 
atď. A tak tedy v tých časiech mohol si 
cestovatel i na Franc-Jozefovom ostrove pod 
košatým listnatým stromom slaninku pražit 
a cigarku kiirif. 

Zahryzol som sa nešeredne do týchto 
tvrdých skál a bol by asnáď s tou „Exogyrou" 
zkamenel na mieste, keby môj drahý pokkíd 
na voze nebol ku postupu čvirikal a núkal. 
Nuž teda s naplnenými vačkami, len to tak 
hrkalo, horko fažko vyteperil^soQft sa m vozík ; 
1 zbehli sme, ponechajúc zajímavé museum za 
chrbtom^ na rovinku. Tu medzi velikánskymi 
vŕbami za vodou pod zeleným kopcom vykuká 
na lavo červený krov kaštiela jesenického. 

Tu sretávall sme hidí, do polních prác 
sa poberajúcich. Chlapi boli napospol v čier- 
nych hunkách, pekne zrastení, a tu napadlo 
lidi to, čo píše učený Fabre Marieil : „Horskí 
obyvatelia sú silní a energickí ludia, čo hneď i, 
jako Isensec poznamenáva, len vodu pijú a 
tú najjednoduchejšiu strovu požívajú." No, 
však keby radšej len vodu pili, hm, ale keď 
' jim, celým plemenám už, pálenka nohy pod- 
ťfna! — ' 

Za malou chvíľou prešli sme DrieĎovú. 
Yiczlt sme sa všade rovinou a prevýbomou 
cestou, jakú som len v Taliansku. Štajerskú 
a okolo Viedni videl. A tak lahko jako po 
kolkárni sa vezúc došlí sme do Plevníka. 

Už pred Plevníkom brnkaly pred nami, 
za nami, mimo nás všakového druhu kočíky 
a vozíky s vycifrovanými paniami a pánmi. 
Bolo toho nápadne vela. Veru som sa do- 
mnieval, žé Pov. Bystrica žfdovi^ký roj pu- 



stila. Príčinou toho bola svatba v Plevnítn. 
Roznášali sa nie menej asaaď, jako kedP ceai 
červené more špacfrovaK. 

No, množia sa chudiafka akvrátne, a 
keď celky vplynú v maďarský národ, čo sa 
právoni už i 7. ohľadu vďačnosti očakávať dá, 
tak sa netreba báf úpadku jeho, nepotrebné 
sú kolonisácie a Dr. Veselovský m6že mftt 
veselé svoje homeopatické hodiny. 

Nechajme tých orientalistov a cestujme 
pokojne ďalej. Plevnik je poriadna obec, s viac 
na oko panskými domami; tak sa zdá, že 
z nich tiež, jako lastovičky zo svojho hniezda 
vrabcami pôvodní majitelia vypudení sú. TU" 
ším, že i tá svatba v takom hmiezde slávená 
bola. „Sic vos non vobis indificatis — boves f* 

Interessantné sú ovšem z ohladu geolo- 
gického pahorky a vrchy nám z pravá dolinu 
obrubujúce. Už samé jich formy pútajú našu 
pozomost, ktoré svrchovanost svoju na skal- 
natých rebrách vychýrených Súľovských brál 
doMhnjú. To sú cukerkandlel 

Od Plevníku a Predmiera prez kopce po 
Súlov nachodia sa horniny : rudi^tový vápenák, 
nummulity, sivé slince s kulami sphaerosi- 
deritu, vrchná krieda, a teda i zkameneliny: 
Rudisty, Radiolithy a Caprotiny, Neriney a 
Ammonites Grasianus. 

Náš kočiš, člen ružencového spolku, taký 
bol pilný v oddávaní úcty všetkému, čo za- 
sväteného jest, že vzdávajúc čest a poklonu 
svätých predstavujúcim obrazom, v Plevníku 
celou skrúšenosCou zošmiknúc širák, pobožae 
sa prežehnal pred tablou — ^Plevnfk hely- 
ségu.'' No, nič to za to, intencia bola dobii. 

Za Plevníkom nasleduje Basov. Keď sme 
ta došli, kúril sa ešte dom na hornom konei, 
ktoiý bol v noci zhorel. V Rašove, z heni 
cesty bydlŕ mlynár, spolu záliradník, pestu- 
júci kuchynské zeleniny na vyarendovanoiBi 
priestore. OpravcBvý to Bulhar v záhra<iniekom 
smysle. Nenašli sme ho síce domH, ale maK 
sme príležitost nim vypestovaný petržlen a 
zeler v Žiline obdivovať. Boly korene zelenín 
tých tak h tube, žeby bol mohol z nich plte 
sbfjaf. No a to nenie pletka! 

Za Rasovom krížom cez hradskú tahá 
sa stromoradím vysadená bočná cesta. Táto 
riadna cesta spája Maršovú s Hikšovou, ra 



138 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. (u 1877. 



* #^ ' •^ '~ -■«-^ ' ./-^^ 



Váhom ležiacou. Tam tá, ukrytá v parku 
ueďaleko hradskej v utešenom položení pod 
kopcom, meno dala rodine teraz v Trenčíne 
vývodiacej — Maršovským. Ten žltý hrad na 
druhom brehu Váhu takže patrí tejto rodine, 

Eed stromoradie opísanej cesty prebehneš, 
vidíB z lava hradskej duchovniu akadémiu 
(ipiritusovú fabriku), pudku pandorínu, pre 
hospodára síce výnosnú, pre pospolitý lud 
ale ohnište veškerého zlého a kaluž podlostí. 
Ztadeto do Predmiera je len štvrfhodinná 
prechádzka. 

Nevyrovnane rovnou a hladkou hradskou 
behajú príležitosti vsakového druhu hore dolu : 
lahké, (ažké, rychlé a pozdne vozy a vozíky 
sCabujú sa medzi Žilinou a Trenčínom. Medzi 
všetkými tými hrdými a pospolitými rušnami 
najvätšmej nápadný stroj je poštárska archa 
a síce Noelova, lebo mg viac Noelovcaini oby- 



dlená. Je to nepodarený súsek na štyroch 
kolesách, tahaný zo zaslúženého vojanského 
odpočinku do aktivity opät vradenými koňmi. 
Na predku, na ^adku poznačený je ten súsek 
postáťskou trúbou a z troch strán opatrený 
oblokami, ktoré, možno, že dakedy sklom 
zapravené boly. V tom súseku pokrčení, 
s nohami v bosman zapletenými sedia : Móric 
Herrmann a Adolf Ergerperger a na jich 
kŕčovite skrivených tvárach čítat možno, jak 
pohodlne sa jich otlaky tam dnu cítia. A 
istotne každý cestovateľ, vystúpivší s do* 
kopaným žalúdkom, šťastlivý a nadšený letí 
do náručia svojej rodiny. Za to maltretovanie 
v tom súseku ťšte vraj i platif niusejú. Hrad- 
ské sú tu nad všetku chválu povýšené; no 
pri vozidlách vyvolať človek musí: gospodio 
pomiluj ny! 

(Pokračovania nasleduje.) 



-■<iSsO» — -^ 



FEUILLETON. 

Obrázky zo starého sveta. 

Podáva Daniel Šustek. 



I. 

Vhik zaatal. ^Vatíž, Paríž !^ oznamovali 
s krikom konduktori, že vstúpili sme do naj- 
krajšieho svetového mesta. Bolo to v septembri 
roku 1868. Vyplnily sa vrelé túžby srdca 
môjho. Som u ciela cesty, na ktorú som krvo- 
potne svoje mozole za dlhší čas sbieral. Pred 
utešeným nádražím stojí množstvo fiakrov, 
omnibuaov a dopravných kočiarov, patriacich 
najvätším hostincom; na každom z týchto 
posledních bol nápis, ktorému hostincu pri- 
náleží. Pohoničia skvejú sa odevom, ktorý 
je zlatom okrášlený. Obecenstvo, ktoré má 
týp všetkých národov, vatupi^e do týchto 
rozličných nádherných kočiarov a dáva sa 
rozvážat, kam za dobré uznáva. Mnohí po- 
berigú sa len tak na svojej príležitosti, lebo 
to vedieť máte, že i do Parížu chudobní ludia 
cestujú. V tejto „trme vrme^ stál som ne- 
pohnute asi za hodinu, až sa nával ludu 
kolko tolko umenšil; potom i ja pobral som 



sa n o paličke" — kam?, — «ám som. ne- 
vedel: nuž za druhými. Najmúdrejšie by 
pravda bolo bývalo, kebych si bol sadol do 
koča a dal sa odviezť do „Hotel grand-u." 
Hm, remeselník s nekolkými fŕankarai vo 
vačku a ísť do toho nádherného hostinca — 
to by. bol ozaj býval nesmysel! 

„Kde je dáky srední hostinec?" pýtam 
sa nemecky jednoho-druhého. 

„Niks deutsch," dostal som odpoveď. 

Hej, myslím si, keby som teraz miesto 
tej trochu maďarčiny, ktorú soni sa jako ^ 
papagáj v bystrickom podgymoasiume naučiJf 
vedel zatolko francúzsky: to by sa mi veru 
sišlo. Prvýraz medzi rakúskymi a „nemeckými"^ 
Nemcami zkúsil som, že maďarčina je celkom 
nepotrebná reč pre tých, ktorí zamýšľajú kus 
do sveta nazrieť. Konečne popadol som jednoho 
človeka Božieho ; bol to policista, ktorý mi 
v lámanej nemčine dal adressu nigbliž8idi9 
srednieho hostinca, kde aa i nemecky hovorilo. 



č. 6. 1877.] 



ôroly obrázkový časopid. 



IftS 



šťastlivé dostal som sa ta. Po uplynutí jednoho 
týždňa dostal som prácu, a bol práve svrcho- 
vauý čas, lebo moja kassa už už mala padnúC 
„pod konkurs." 

Jaké sa tu remeslo stolárske prevodzuje, 
opisoval tu nebudem, lebo som to svojim ča- 
som v , Obzore" učinil a len tolko podotknem, 
že, čo som v Paríži i odpoli zadarmo praco- 
val, mnoho som predca vyhral. Či Vám mám 
opisovat Paríž? Mal by ch síce dost čo opiso- 
vať a to by snáď i mnohých zajímalo; no 
nenie to teraz môj úmysel, veď písal som 
o tom v horsmienenom časopise a potom 
i preto nie, keď viem, že máte už i tam 
v Budapešti všetko tak „á la París.^ Máte 
országház, vármégyeház, városház, szinház. 
kórház atd., miesto Versailles máte GodôUô, 
miesto Box de bologne máte Margytský ostrov 
a mestskú hôrku, máte boulevardy, miesto 
Jardín des plantes máte — chmelovú záhradu, 
kde sa človek dokonale „ochmelif " môže, máte 
museum, máte hudebnú akadémiu, máte pe- 
vnosť, máte pre „politických hriešnikov" 
chládky, ba dlžoby máte nad Paríž a „kankán^ 
tancuje v Pešti každý obavnícky učeň a ulič- 
ník; slovom, pred nosom máte — »i»alý 
Paríž.* Ja chcem svojim rodákom zpoza mora 
z nového sveta o nečom takom písať, čo tiež 
medzi moje zkúsenosti, nadobudnuté vo vašom 
starom svete, patrí. 

Jednoho novembrového dňa roku 1868 
oznamovaly plakáty v Paríži, že bude dákasi 
cirkevĎo-politická slávnosť. Musíš ju videť! 
Urobil som si „íajront." Pred 9: hodinou 
raňajšou stál som nž na námestí pred chýr- 
nymi Tuilleriami. Nesčislný počet ludstva 
bol tu shroraaždený. Vojsko v skvelých rovno- 
šatách tvorilo od vchodu palácu dlhý špalier. 
Zástava pri zástave viala z uličných oblokov 
nádherných okolitých palácov. Hudba hrala. 
O 10. hodine zahrmely z niektorých pevností 
výstrely z diel. Nastalo ticho hrobové. Vojsko 
urobilo „iictu* a z Tuillerií vyb. hol krásny 
štvorpražný koč, v Ďom sedel — Napoleon III., 
„z Božej milosti" „slavný" cisár Francúzov 
s pobočníkom. Hudba zavznela hymnou. Vo- 
janské zásavy korily sa. 

„Vlvo' P empereur !^ volal nadšene lud. 
ť nasledoval koč druhý, tretí, štvrtý atď. 



Mužskí dvíhaly klobúky, ženské póvievalý 
bielymi ručníky. V poslednejších kočoch boli 
vysokí úradníci v krásnej, zlatom ozdobenej 
rovnošate, medzi ktorými i takí, ktorí mali 
„passiu" — „rozmiažďovať" a „k stene pri- 
tláčať" — „buričov.*' Takúto úctu, takúto 
vernosť a oddanosť, myslím si, málo ktorý 
panovník sveta požíva od svojho ludu ! Toto 
je ten najšťastnejší človek a vladár na Božom 
svete!! A keď k tomu povážime, že rád dal 
sa volať „imperátorom Európy,^ prídeme 
k tomu presvedčeniu, že niet tej moci, ktorá 
by ho velikána zohnúť mohla. 

„Jaký ohromný rozdiel je na tomto svete 
medzi človekom a človekom !^ myslel som si. 
Tento rozkazuje Európe, jemu koria sa všetci 
mocnári, má slávu, požíva česť, oplýva bohat- 
stvom, a o teba, chudobný remeselníku, nik 
sa neobzrie, či máš dáky frank vo vrecku? 
čis dnes jiedol kus suchého chleba? či máš 
kde hlavu . zkloniť ? alebo ja^ ta smrť tú 
prikvačí, či ťa bude mať kdo pochovať?! A 
v mojej mladistvej fantasii pýtal som sa sám 
seba : prečo tys nie aspoň dákym veľmožom ? 
A kto by takúto „skromnú'' žiadosť dvadsaťdva- 
ročniemu šuhajovi za zle mať mohol? Či ne- 
viete, že mladosť pochabosť?! 

Týždeň za týždňom uteká, v príemytile 
robím pokroky. Usilujem sa, ale čo ďalej, 
tým menej ku grošu prichodím. Celý zárobok 
prinútený som bol stroviť a mnohoráz celé 
dni musel som o suchom chlebe pracovať. 
Takýmto „zkúsenosťam" chcel som odcesto- 
vaním koniec urobiť, no nemal som na cestu. 
Počkaj, reku, pokúsim sa, či mám kredit? 
Píšem do Meranú (v južnom Tyrolsku) môjmu 
bývalému majstrovi : „Pane, jak chcete, abych 
prišiel k vám do práce, pošlite bezodkladne 
päť napoleondorov.^ Neminul týždeň, tu bol 
list so žiadanou sumou (asi ôO zl. r. č.) a 
pozvanie do práce. No, vidíte, verné a statočné 
držanie sa ocenené býva i v cudzine. 

Dňa 10. februára 1869 odcestoval som 
jako „chlap pri groši'' z Paríža a zpiatočnú 
cestu konal som nie cez nemecké kriginy, 
ale obrátil som sa na Švajčiarsko a precesto- 
val som túto domovinu svobody cez Bažel, 
Zurich, Sanct Oallen, i prišiel som do Inns- 
brucku, kde som na tejto ceste poobzeral 



m. 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6. 1877. 



jiistoriČDÚ MartuiOYU stenu, ktorý sa nachádza 
IL9Í tri bo4iny cesty vyáie Innsbrucku, kde sa 
bol kedysi cisár Maxijnílian na honbe kozo- 
rp^cov ^satáral a vo velkom nebezpečenstve 
iijíota postavený bol. Šíastljve došiel som 
do Meranú, aby ch odrobil svoje „zkúsenosti." 



No, pri toia všet,koin, že som sa v Parili 
dost nabiedil, s úlubou spomínam si tam 
prežité časy, ba môžem i to smelé tvrdit, že 
Paríž mi bol jedon z hlavních základov k zdo- 
konaleniu sa v mojom remesle a preto i pra- 
meňom ku poctivej výžive. 



-^'•**i*«^ 



Trpký osud. 

Bulharská poviedka od Ljubana Karavelova. — Rozpráva jedna Nišanka. 

(Pokračovanie.) 



V. 

Prišiel i môj Ďorde Ej, jak strašne 

sa premenil! Očernel, zmocnel a zbujnel, 
narástly mu dlhé fúzy, veľmi dlhé. Nemohla 
som sa nan nadívat, plakala som, smiala 
Bom sa a spievala. 

„Jaká to máš, syn môj, koôelu?" opý- 
ta ho, prezerá j úc ho od hlavy do päty. 
„Hrubá, zápiniek niet, ani tak šitá, jako ja 
šijem. A jak ti očemely ruky, jak hrdlo a 
líce chorelo! Ale sadni si, diéta moje.^ 

„Sadnem si, matka moja, a všetko ti 
vyrozprávam jedno za druhým; mnoho mám 
6 tebou hovoriť,** hovoril Ďorde hlasom pev- 
ným a jasným jako zvon. 

„Pekne, diéta moje, pekne, rozprávaj 
p)aU(e, život môj, matka ta bude počúvat.'' 

j,Najprv ti poviem, matka moja, že som 
sa pomstil nad môjmi nepriatelmi, ktorí mi 
.drahého otca zabili a nás sirôtkami urobili; 
a druhé, čo ti povedať máj^i, je^ že som ja 
ft Nedelko vstúpili do srbského vojska a že 
^koro staneme sa dôstojníkmi.'^ 

„A tretie povedz matke svojej, čo je 
,tre|;ie|'' hovorí Nedelko usmievajúc sa. 

„A tretie je,** hovorí Ďorde, „toto: chcem 
svoju sestru vydávat." 

„To je pekne, syn môj, pekne, ale počuj 
i mňa, čo ti poviem: po tieto dni prosil 
o Nedelku jiodon velmi vzácny človek, Ste- 
rij^ Mustak — ty ho znáš; on kupčí a bo- 
b|íý je a zo vznešeného domu. Keby Nedelka 
lepšieho muža našla, lež on je, sám Bôb 
poslal ho, aby ho šťastnou urobil! Nemohla 
som mu nič slúbit, lebo som čakala, až sa 
9 tebuu poradím." 



„Mae 3a nelúbi Šterija, matička moja, 
a ja prajem Nedelke lepšieho muža,'' hovoril 
Ďorde. 

„Koho, dieťa moje? pýtam sa. 

„Nuž Nedelka, môjho pobratimfi a pria- 
tela.** 

„Nedelka,'' zvolám, „ktorý nemá ani 
rodu ani plemena, ktorý nemá domu ani 
chyže, hajdúka, tuláka, hôrne dieťa." 

Keď Nedelko počul tieto moje slová, 
uchopil sa za hlavu, zarazil sa za málo, 
i počal hovoriť ohlive. A tak žive hovoril, že 
som pocítila, jako sa mi srdce trasie; mnoho 
som z toho, čo on hovoril, od slqva do slova 
si zapamätala. A čo hovoril? 

„Nerobil som samé zlé na tomto svete, 
i dobrého preukázal som mnoho ; dobré, ktoré 
som činil, zi^iste preváži to zlé. A mne, to 
povedať musím, už zmrzelo sa to blúdenie 
horami a lesami, dávno sa mi chcelo odhodiť 
jatagán na stranu, lebo viem, že driev lel^ 
neskoršie do rúk bych Turkom padol a ne- 
ušiel šibenici; a radšej prial bych si smrť, 
lež bych tým ničomným vrahom padol do rúk, 
aby ma mučili rozličnými mukami. Strtišno 
je len pomyslet! Preto odtrhol som sa ed 
hajdúkov. Moje srdce nikdy ma k zlému ne- 
svádzalo, nikdy ma nejtiahlo, abych bol vra- 
hom, kradol a lúpežil : povaha moja je prudká, 
duša moja nemôže sniesť, aby starší trápil 
mladšieho, aby silnejší utlačoval slabšieho, 
aby neverec šliapal našu svätú rodniu vieru. 
Nemôžem to pokojným srdcom sniesť; ono 
mi prekypí celé hnevom, keď vidím bratov 
svojich, že jich morí hlad, smäd a všetka 
iná nevolá. U nás niet 3pravedtnosti; u nis 



č. 6. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



141 



w- ^ ^ ^ 



•> v •,<■ \* 



Biet zákona, nás dusí, nám krev pije každý 
zver, v stáde ovie^ vld sú pastiermi. Kto sa 
ujme biednych sirôt? Kto, ked nie my? A 
keď naše reči nič nedokážu, to nech učini 

ručnica a ostrá šabľa Kto už nepije našu 

krev? Turci, Cincari'), čorbaždije ^), Tatári, 
ba i sami cigáni .... To som viac trpef ne- 
mohol a zamenil som väzenie za zelený háj 
a svobodu. Len Ďorde, Stará Planina a ptáci 
v horách znajú, jaký bôI obťažuje srdce moje ; 
len jim som sveroval svoju nevolu. Mnoho 
som si umienil ; no pranie moje sa nevyplnilo. 
Nenašiel som dľa vôle svojej junáka, všetko 
sami biedňici, zlodeji, vrahovia, zbojníci, pi- 
jaci a krvolaci. Ruky po ramená majú krvavé, 
hlavy opilé, niet jim rovných ; preto odišiel 
Bom do Srbska, abych sa mohol tých ničom- 
níkov zbaviť. No, my sme sa ešte neprebudili, 
nevieme, čo nám treba, čo svätého. Bolelo 
ma, že sa nič nerobí.... Na miesto, aby mi 
pomohli, kričali na mňa, že som lúpežník. 
A pozri, čo robia ti, ktorí sa tak derú? Uti- 
skujú svojich bratov, dobre žijú bez starosti ; 
jedon kupčí s kradenými peniazmi, druhý 
nosí dva tri životy ľudské na svojej duši, a 
žije pokojne a nik mu neprekáža. A mňa? 
MĎa preklínajú, tupia, hania. Ale nič, prijde 



deň pomsty, i čorbaždije, i vladikovia ^), i Turci 
budú viseť na jednom jaseni .... Ja som 
si nezakalil ruky svoje nevinnou kresťanskou 
krvou, a Bôh mi bude milostivý . . . ." 

A ešte mnoho hovoril Nedelko, veľmi 
mnoho, ale nemohla som rozumef, som len 
jednoduchá žena. 

„Čo je, mať moja, čo si povedala? Či 
chceš dať Nedelku, ci nechceš ?** pýtal sa 
Ďorde zvesiac hlavu. 

, Neviem, dieťa moje," riekla som mu ja, 
„jestli ty a Nedelka chcete, nuž nech bude, 
ja nebudem nevestou, ale ona. Ja som vám 
riekla, čo by ch si priala, a vy si robte, čo 
chcete. Šterija je bohatý a dobrý muž . . . ." 

„Počuj ma, ma ti moja," hovorí Nedelka 
a pozre mi ostré do očú, „ja nechcem bo- 
hatstvo, ani slávu tureckú, chcem mať muža, 
ktorý by netrpel, aby mi kto ubližoval, ktorý 
by ma bránil pred ničomníkami, ktorý by sa 
pomstil nad každým, kto by sa opovážil mňa 
zneuctiť; takého chcem. Nebude Nedelkiuým 
mužom ani strašný Cincar, ani Iíškací Grék, 
ani bojazlivý čorbaždija, ani pokazený Turek, 
ale junák, ktorý telom a dušou miluje svoj 
národ a siroty!'* 

(Pokračovanie nasleduj e.) 



Juraj Horvatovié. 

(Vyobrazenie na str. 117.) 



Celé štyri mesiace borili sa hrdinsky 
minulého roku naši súkmeňovci Srbi s pre- 
silou tureckých fanatikov, aby uvolnili ťažké 
jarmo nešťastným bratom v Bosne, Hercego- 
vine a Bulharsku. Medzi srbskými vodcami, 
ktorí si v krvavých tých bojoch vydobyli 
palmu slávy za bohatierske činy svoje, stojí 
y prvom rade statočný plukovník Juraj Horva- 
tovič. o činoch jeho vypravovaly svojim éa- 



^) Cincarí, zbytok obyvateľstva na balkánskom 
polostrove, majúci pôvod od Rimanov ; Rím- 
ska vláda presídlila jich do Makedonie, ked 
sa stavala cesta z Ríma do Carihradu ; preto 
sa jich tým smerom mnoho nachádza. Me- 
novali sa : synovia cisárski či synovia cárski 
a Bnlharí to premenili na Syn-car či Cincar. 

^ Kresťanskí úradníci v tureckej službe. 



som všetky časopisy jednosvorne s pochvalou. 
Neraz podarilo sa mu odolať značnej presile 
nepriatelskej , neraz spôsobil s nepatrným 
počtom svojich bojovníkov zmätok v radoch 
tureckých. O jeho válečnom nadaní ozýva sa 
medzi vojskom súhlas pochvaly, o jeho osob- 
nej hrdinskosti nepochybuje priatel ani ne- 
priateľ. 

Juraj Horvatovič je rodený Srb z bý- 
valej Vojanskej Hranice rakúskej. Otec jeho 
bol dôstojníkom v hraničiarskom pluku gra- 
diškanskom, a i svojho nádeje plného syna 
určil pre stav vojanský najmä preto, že bol 
chudobný a len takto mohol svojmu synovi 



^) Grécki biskupi, nepriatelia Bulharov a velki 
priatelia Turkov. 

20 



142 



Orol, obrázkoTý časopis. 



[Č. 6. 1877. 



■ -X" ^ r- ^ r 



zaopatriC bezplatné vzdelanie. Keď Juraj Hor- 
vatovič dokončil vojanskú školu, vstúpil do 
rakúskej armády, kde postúpil až na hodnost 
nadporučíka, ľo bombardovaní Belehradu 
r. 1862 prestúpil do srbskej služby. Jako 
stotuík velel vo Valjeve dobrovolnfckej légii. 
KĎaz Michal Obrenovič obľúbil si ho velmi 
pozdejšie pre jeho otvorenú, poctivú povahu 
a sveril mu nekolkoráz rozličné menšie po- 
slania. Keď roku 1867 dokončená bola or- 
ganisácia vojanských okresov, prišiel Hor- 
vatovič čo stotník prvej triedy do Kňaževca, 
ktoré mesto po devät rokoch v čele dvoch 
brigád bránil statočne a zmužile po tri doi 
proti nepriateľovi štyriráz silnejšiemu. Z Kňa- 
ževca presadený bol Horvatovič do Jagodiny. 
V oboch mestách získal si priazeň a dôveru 
dôstojníkov a obyvateľov. Jako major a veliteľ 
brigády slúžil nejaký čas sriedave v Jagodine, 
Knaževci a Negotine. Pred vojnou presadený 
bol jako podplukovník k armáde moravskej 
a podriadený veleniu Černajeva. Skoro vy- 
značil sa Horvatovič riadnym a správnym 
prevedením operácie takou mierou, že sverila 
sa mu celá di visia. PäC dní bojoval na výši- 
nách tresibabských a hájil takto Kňaževac 
pred návalom Turkov. Keď to nič nespo- 
mohlo, ustúpil, aby pozdejšie obsadil zase 
Kňaževac od Turkov opustený. Dna 28. aug. 
1876 ponáhľal sa prez Tresibabu k S v. Štefanu 
a Stancom na pomoc generálovi Čerňajevovi, 
ktorý bol pri Prugovci zamestnaný hlavním 
vojom Achmeda Ejuba basu, a napadol takto 
turecké vojsko v boku. Tento bočný útok 
Horvatovičov rozhodol štastný pre srbské 
vojsko výsledok bitky a dopomohol Horvato- 



vičovi nielen k zaslúženej chvále vojvodcov- 
skej, ale i k povýšeniu na plukovníka. Hor- 
vatovič je pri vojsku velmi oblúbený, a čo 
bol i prísny tam, kde toho potreba, preca 
požíva neobmedzenú dôveru mužstva jemu 
podriadeného. Krátkym časom pred uzavre* 
ním prímeria udelil mu kňaz Milan veľký 
kríž rádu dakovského. 

Keď Čerňajev zo Srbska odchádzal, odo- 
vzdane bolo vrcbnie velenie nad vojskami 
srbskými Horvatovičovi. V tomto postavení 
nemohol sa posiaľ osvedčiť, poneváč trvá prí- 
merie a Horvatovič musí obmedzovať svoja 
činnosť len na opravovanie porúchaných hra- 
dieb pre prípad ďalšej vojny a na utúženie 
kázne vojanskej. Spôsobnost svoju čo vrchní 
veliteľ osvedčí čo najskôr! 

Pochvalnú činnosť jeho uznal jak vladár 
srbský kňaz Milan, no i sám srbský ľud. 
Mešťanstvo belehradské a pažarevacské po- 
ctilo ho adresou dôvery a čestným mešťan- 
stvom. Celý národ srbský s u znalosťou a 
hrdosťou spomínať bude po dlhé časy Hor- 
vatovičove hrdinské skutky, činené na obranu 
vlasti pred záplavou divokých hôrd, shrnuv- 
ších sa zo troch dielov sveta. Boje jeho na 
Bábinej Glave, Pandiralu a pri Kšavcoch, 
najmä boj pod Kňaževcom a na Tresibabe, 
kde Horvatovič s hrsťkou bojovníkov odolal 
behom troch dní obrovskej presile tureckej — 
najskvelejší tento obraz terajšej vojny — 
možno smelé srovnať s obranou Negotina 
hajdukom Veljkom. Zem srbská, presiakla 
od dávna krvou za svobodu preliatou, za- 
viazaná je na veky junákovi svojmu — Hor- 
vatovičovi. 



^-^-^OeCÍX'^*-'-^'- 



Turecká batéria na úteku. 

(Vyobrazenie na strane 128-1:20.) 



Obraz náš predstavuje nám jednu scénu 
zo sťbsko-tureckého boja. Junácki Srbi na- 
padli na Javore turecké vojsko, i nastala 
hrozná seč. Turci bili sa fanaticky. Srbi za- 
skočili jim jednu vatrenu, ktorá dala sa na 



útek pomedzi opevnené posície Srbov. Muž- 
stvo vatreny bolo postrielano, nekoiké tu- 
recké delá padlý Srbom do rúk. V bitke na 
Javore osvedčila sa srbská artileria zna- 
menite. 



t 6. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



143 



Drobnosti. 



Jak veľké je Eusko ? V Európe leží len 
menšia časf Ruska, ani nie polovica, a preca 
obnáša rozloha európskeho Ruska 108.000 
štvoročných mfl. Celá Európa merá 180.000 
étvor. mfl, pripadá teda na všetky ostatnie 
ríše europejské len 72.000 míl, tak že Rusko 
zaujíma tri pätiny Európy, ostatnie mocnár- 
stva všetky spolu len dve pätiny. Vátšia časť 
Baska leží v Asii, a síce 280.000 štvoročných 
míl. Obyvateľstva číta Rusko v Európe 7 IV2 
millionov, v celej ríši 82 millionov. (Rakúsko 
má 3ô milí., Turecko v Európe 21 milL, 
v Asii a v Afrike 27 milí., Anglicko v Európe 
31 inillionov). 

O chrámový poklad v Mekke uchádza sa 
teraz sultán pod zámienkou, že vedie ed- 
džihad (svätú vojnu a rozviouje zástavu pro- 
rokovu). Podobná žiadosť bola už viacráz 
prednesená. Keď sa tak stane, svolá šejk 
všetkých raahomedánskych mníchov, ktorým 
je sverený dohľad na chrám a opýta sa j ich, 
či mnoho sa má na tú vojnu venovať. Chrá- 
mový poklad pozostáva z darkov, ktoré skla- 
dajú každoročne putujúci do Mekky. Každý 
Mahomedán musí, kedykoľvek príjde do Mekky 
na pút (a ta má putovať každý aspoň raz za 
žitobytia svojho) složiť nejaký peniaz jako 
obeť. Darky tie ukladajú sa vo troch po- 
kladňach. Ročne vriij vynesú tieto darky 
60 millionov piastrov (asi 6 millionov zl.). 
Jedna z tých pokladníc bola r. 1828 otvorená; 
pozdejšie bola opät zavrená bez toho, aby 



sa bolo z vedelo, či mnoho obsahuje. Druhá 
musela vypomáhať pri vedení krymskej vojny. 
Tretia nebola vraj už od r. 1415, teda celých 
462 rokov otvorená a teraz je rad na nej. 
Rozpráva sa, že v nej majú byť uložené bá- 
jočné summy, ano nektorí tvrdia, že v nej 
má byt najmenej milliarda frankov. 

Nový podnik Stirnalistický objavil sa 
v Paríži a je istotne čo do obsahu i typo- 
grafickej úpravy svojho druhu jediný. Je to 
časopis pre mŕtvych. List ten muýva sa 
„ĽAutre Monde" a je tlačený červeným 
písmom na čiernom papieri a okrem toho 
i hojnými odznakmi smrti ozdobený. „Ľ Autre 
Monde" prináša ako i jiné časopisy úvodnie 
články, feuilletony, drobné zprávy, inseráty 
a p., ale všetko dla vkusu a v záujme ne- 
božtíkov. Pozemskí odberatelia platia za číslo 
26 centímov. 

Domy z papieru. Čo pokladá sa inde za 
nemožné, v Amerike sa prevedie. Tak do- 
rábajú podnikaví Amerikáni papier ako látku 
stavebnín a vykladajú s nim steny bytov svo- 
jich. Papier ten na spôsob lepenky v plátoch 
32" širokých robený, je tuho prešovaný a 
rozváža sa v balíkoch 25 — 100 funtov ťažkých. 
Poneváč papier ten je špatným vodičom tepla, 
vzdoruje prílišnej zime i horúčosti a v bytoch 
takovýcb panuje v lete prQemný chládok a 
v zime opät teplo. Jedna továrna vo Viscon- 
sinu dorába tohto papieru 16 tún cez deň. 



Literatúra a umenie. 



Dejiny královstva uhorského. So- 

stavil Fr. V. Sasinek, kiiaz baňsko-bystrický, 
b. tigomnik „Matice Slovenskej," dopisujúci 
úd kr. českej spolocmostí náuk atď. YTurí^. 
Sv. Martine. Kníhtlač. -účast. spolok. 1877. 
Dielu IL sošit 3. Velká 8°, str. 167 ; cena 
1 zl. r. č. 

„Osveta." Listy pro rozhled v umí^ní, 
víídé a politice. Redaktor a vydavatel Vácslav 
Vlček. Ročník VIL, č. 1-6. V Praze 1877. 

Jih, historicko-romantické obrazy. 
V Praze. 1877. Nákladom L L. Kobra. Sešit 
4—12. 8°; str. 64; cena soíitu? 



Poetická čítanka. Sbírka básní pú- 
vodních a preložených, již dle básnických 
druhú k tiskú upravil Vácslav Petrú. V Praze 
1877. Nákladem knéhkupect\d L L. Kober. 
Sešit 16-18. 8^; cena soSitu 30 kr. 

Slovník jazyka anglického i českého^ 
Složil V. E. Mourek. Dil anglicko-český. 
Sesit IL V Praze. Nákladem kn?hkupect^'í 
L L. Kober. 1877. Malá 8°; str. 120; cena 80 kr. 

Válka rusko-tnrecká. Dle nejlepších 

pramcnú popisuje Edvard Riiflfer. Nákladem 
A, Hynka v Praze (Celetná ulice č. 11 n.). Sošit 
L, IL a IIL Verká8®; cena jednoho sošitu 20 kr. 



.'-^jC^M-^ 



20' 



144 



Orol, obrázkový časopis. 



[č. 6. 1877. 



^ y . -^ ^ ^ ^ ^ ^^.y .^ ^- 



*- /*.^_^ ^ y r - ^, 






VILIAM PAULINY-TÓTH 



1 



prvý podpredseda býv. ,,Matice Slovenskej," správca patronátu býv. 
gymnasium Turč.-Sv.-Martinského, člen viacej učených spoločností 

, atď. atď., 

neohrožený obranca pravdy a práva 

svojho národu na uhorskom sneme, slavný spisovatef slovenský z oboru 

vedy, novinárstva a belletristíky, 

narodený v Senici 3. júna 1826, zomrel po dlhej a trápnej nemoci 
dňa 6. mája v Turč. Sv. Martine bež. 1877. roku. 



Vďačná mu pamäf a večná sláva v národe! 



-<-vJL^^,cG,£)3^3JU^ 



Listáreň redakeie a administrácie. 



K. vo \. Obrazy neboly na čas vyhotovené, .prcta 
ste j ich neskoro dostali. — Upozorueiiie. Číslom 
6. zakončí sa prvé polročie roč. VIIL „O.;" i prosíme 
patričných, by svoje nedoplatky čím skôr u nás vy- 
rovnali. Prémie rozposielame po tieto dni. Kto by 
si jich ešte zaopatrit chcel , nech sa čím skôr pri* 
hlási, kým zásoba stačí. 



P. J. J. v P. Srúbené čakám. Posilni Ťa Bôh ! — 
P. Laskomerský. J. B. je žijúca osobnost na Slo- 
vensku. Nádejeme sa, že čo najskôr budeme môct 
uverejňovať denník Slováka emigranta, písaný v kra- 
joch susedných Sahary. Rukopis došiel. Dieky. — 
P. J. B. v S. Národnie piesne pošleme Vám. — P. 

t. Š^ vo Zv. L. Ráčte pokračovať. — P. J. T. v B. 
t. Číslo 3. posielame Yasnosti po tretíraz. — P. J. 

Predpláca sa u redakcie a administrácie t Detve (Zólyom megye): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla^ 
za 2 zl. r. č. Roč. II., III., IV., V. a VI. „Orla" možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soši- 

toch, 3Vs — 4 háxicov. silných, dna poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

Majiteľ a vydávate! Andrej Truchlý-Sytniansky. — Kníhtlač.-účast. spolok v T. Sv. Martine. 



OBEÁZKOVt ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redalctor: 
ANBREJ TBCCHLÝ-81TSIAII8KI. 



lurč. 8v. Iirtiii, 30. Um 1877. 



ttíalo «. 



. kAAAJUJUU" — kAAJ,AJWJU 



Svihák. 

FoTest od Miloslava Dtmn&M. 
(PokiaíoTfuiie.) 



vn. 



I JaTomfkoch bola jednoho dfia celá 
sbura. 

Občania dozvedeli sa, že oblúbená 
T celej obci Martuäka včerajšieho dňa 
z otcovskébo domu sa vzdialila a utrá- 
poiý otec, učitel Pavel 
JaTornícký, márne ju 
očakával večer domov. 
Ubobý otec skoro zúfal. 

„Veru pekná dcéru 
vychoval si, starostlivý 
otie! Po celý deú túla 
sa voB z doma a pozde 
na noc eSte nevráti sa 
do neho." 

Tak zloňayslne urá- 
žala manželka Antonta 
manžela svojho, otca 
otrápeného. 

„Ja sa vem budem 
banbiC za takú roztúlanú 
seBtríčku," sekundovala 
dcéra jej Tónika. K^^oj Milena. 

Otec zpočí atkn mlčal, 
potom bolastne vzdychal; ale keď jedovaté 
^py manželky a tejto dcéry len neprestajne 
na srdce jeho lietaly, tu ho opustila trpelivost 
a struna už tak dávno pretahovaná praskla 
a on vyvolal: „Mlčte vyhadyl Vy pokolenie 



jäšterčiet Vy ste dobré diéta moje vyhrfzly 
z domu, vy jazyčnice zlostné !" 

Utrápený statočný uČitel, Pavel Javor- 
nický, celú noc nezažmúril oka. Bola to 
trapná a dlho trvanlivá noc! Manželka a ne- 
vlastná dcéra jeho položily sa, jako by sa 
nič nebolo stalo, na od- 
počinok. Veď jich ne- 
trápila neprítomnoat 
Martina. Rady boly, že 
sa jej ztríasly ; to bola 
jich dávna žiadost, aby 
ju odprataly z domu. 
Javomický bdel a vzdy- 
chal a plakal. Ešte nikdy 
nevstupoval mu tak Živo 
pred oči predošlý život 
tohoto domu a stav jeho 
jako teraz, keď sa tak 
žalostne bol premenil. 
Utratil manželku a zo- 
stal vdovcom.srdce jeho 
otcovské Čo najglachet-' 
nejšie smýšialo vtedy, 
keď opát do stavu man- 
želského vstúpil. Chcel mat v dome hospo- 
diúku, dcére ač i nie matku, teda aspoň 
priatelku, ktorá by ju bola viedla, zdokooalo- 
vala, teéila, vychovávala. Pravda, že si i to 
vyznať musel, jako pri volení si drnhej man- 
21 



146 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Č. 6. 1877. 



želky nebol dosf opatrným; viacej dal na 
ludské reči, lež na svoje vlastné srdce. Tak 
si zhorčil život, do domu dostal na miesto 
očakávaného strážcu anjela pokusiteľa satana, 
dostal ešte nadto mladého diablika zlostného 
v Tónike a prišiel o jediný ešte paklad trp- 
kého života — o dcéru ľúbenú. 

Tam sedel ten zronený starec a hfadal 
útechu v svätej knihe Božej — biblii. A hla, 
keď preberal jej listy, čo to za karotku na- 
šiel peknými tahy ruky dcéty Svojej zmizlej 
piaaaú? Čítal tu karotku: 
„Milovaný otčíčku! 

Odpusťte srdcu môjmu ; ono nenie v stave 
v tom pekle domu nášho ďalej vydržal. Idem, 
kam ma dve oči svetom zavedú. Dobrý Boh 
neopustí ma, alebo ma vezme mrtvá mati 
moja k sebe. Vo dne, v noci, živá, njrtvá 
budem sa modlif k Bohu za Vás, otče, aby 
V4fi tiež vysvobodil. 

Vaša utrápená 

Marta/ 

„Aby vá$ B6h tiež vysvobodil!" . « . . 
tak čítal neáfaetný manžd a ešte neštastoejéí 
otec. Tôda tak ďaleko to už s nim došlo, 
že jeho útla dcéra lepšie pochopila biedny 
lós jeho, lež on sám. Tak veliké nebezpečie 
by mu hrozilo vo vlastnom jeho dome, žeby 
bolo iiadúcno bývalo, aby ho Boh vysvobodil ? 
A jákby nie! Veď ten jeho terajší trpký 
život ani da nemôže životom nazývať! Oj, 
inak, docela inak bolo tu predtým! Veď to 
nie len on cíti, sh i všetci oddaní mu ľudia 
v obci. Povinnosti svoje on i dnes verne 
koná, ale nieto v tom toho života, jaký býval > 
driev. Keď sa ukázal predtým na ulici alebo ! 
v domach občanov^ vídaval, jako sa mu uve- 
liÉené, uradostnené tváre jejich v úsrety usmie- 
valy ; teraz zbadal na nich tiež všetok výraz 
úcty naproti sebe, ale spolu spozoroval, jakoby 
na každej z tých Bňlýeh, oddaných mu tvár 
hlboké poľutovanie sa zračilo. Ach, veru že 
nešťastný je človek ten, ktorého priatelia jeho 
úprijBným súcitom ľutujú! Ale i to stojí, že 
kto má sebe oddané srdcia v živote, čo s nim 
v čas žalosti trpia a žialia, s nim plačú, s nim 
súženie nesú, že ten má velikú úľavu skrze 
to v bôľoch svojich. A taká úľavu mal i náš 
Javomický. 



Keď deň i noc pominuly a Marty ne- 
bolo, keď manželka jeho i s dcérou ešte bez- 
ohladnejšie odsudzovaly zmiznutú dcéru Martu 
a urážaly ubiedeného otca, v jedinej dcére 
svojej sklamaného — počal sa starať o hľa- 
danie dcéry svojej. Lístok od Marty, v biblii 
naleznutý, neukázal nikomu, ten si jako draho- 
cennú pamiatku schoval ta ttiadra svoje, na 
otcovské utrápené srdce. Šiel vyhľadať chlapov, 
aby šli vo všetky štyry strany sveta hľadať 
dcéru jeho. A keď sa to obec dozvedela, že 
Marty niet, zbúríla sa celá proti zlej macoche, 
bo to vedel každý, že je ona veru satan. Me- 
ktorí starší, ba i sám predstavený obce, ubie- 
rali sa do školy, aby ukrutnej macoche vážne, 
dôrazné slovo ríekli. 

A jakože jich tá privítala? Ozbrojené. 
Ona to tušila, čo sa v obci robí ; že sa obec 
proti nej sbúrila, doniesli jej to z kr^my a 
zo mlyna. Krčma a mlyn sú preca v každej 
obci v malom to, čo po veľkomestách ka- 
viarne. Do kaviarní idú ľudia, aby sa niečo 
nového z novín dočítali, a v krčme sa všetko 
možno dozvedieť, čo sa v obci robí, a vo 
mlyne tiež, kde živé sedávajú novinárky, jichž 
jazýček tak si poklepkáva sťa ten mlyn rar 
potavý. Pani učiteľka mala spoločnosť priam 
za rána ; navštívily ju pani arendátorka, žeaa 
Icíkova Rifka z krrmy a pani mlynárka Ku- 
balová. No. proti tomuto trojlístku škoda 
bolo i vystúpiť; kto s týra za prsty sa ťahal, 
tomu sa iste to kratšie uÉlO, nikdy nezvíťhril 
To musel znať i pán kurátor, i páb richtár, 
b^ p^-osili pani učiteľku, aby vySia von na 
jedno slovo ; ale ona jim odkázala, že kto 
sa s ňou chce ohovárať, aby šiel k nej do 
chyže. Tak teda to i oia znala, že viac žtéa 
viac zmôže. Keď ináče nebolo, tfili starší dnei 
ale skoro mali vôľu ísť von, bo sa pani učitelka 
dokázala byť panou domu a odrezala doprosta 
i richtárovi, i kurátorovi, í staršíiD, že coky 
komusi starať sa do je) domácufostí! 

A čo videl úbohý otec? 

Tonika sedela pri stole, oblečená v nové 
rúcho Martino, ktorú jej mať predstavovala 
jako podarenú dcéru domu. Rozdniždený otec 
ztrbol rúcho Martino z tela Toaiky. 

„Už vidím, že tu nevydržím,'* slotila 
8 veľkým hnevom pani Antónia, hľadiac na 



é. «. 1877.] 



Orol, obráEkftvý čaBopit. 



147 



svqíu i^čéeu dc^kft Toiiiliu; „či &te l&edr 
videly, susedky moje, takého tyrani?" 

nUptkejte že sa, pMÚ suAedka, ted sa 
to pomitBue. Pán sused presvedčí sa dnes 
sajtľí^ kto )e bodná dcéra, ktorá je hodná 
Mffch iiút i jeho otcovskej lásky. Darmo 
8B fán sused so svojou uteklou dcémskou 
vysmieval z môjho muža, že hladá začarované 
poklady; kto sa naposled smeje, najlepšie 
sa smeje. Už i pán sused má ztratený poklad, 
ktorý maze hfadftC a kto vie, či mdj muž 
Bkoi?ej svflje začarované . poklady nenájde lež 
pán snaed svoj stratený, a kecT bo i niýde, 
kÉú vie, či sa ^svojmu pokladn tak radovat 
Imde, jako môj mnž svojKu. Veru, vera, ten 
stratený fokká labko to svojej ceny utratí I" 

Fam Antónia vyobjímala a vybozkávala 
ftnfaá pani Sttsedu Kubalovú za jej múdre 
reči. Pán učitel Javornický zavrel sa do svo- 
jej akromnej izbetky, vzal si lístok Martin 
pred seba a položil bibliu na stôl, počal čítaf 
Jnba. A čítal v Jóbovi reč manželky jeho, 
kfeorott mu v kríži tú potechu, tú radu dá- 
^oda: ^loreč Bôbu a umri!^ A čítal zase 
vítate milovanej, ztratenej dcéry svojej.: „Vo 



akej sleénar, dobre sa eítí, nvá pokoj n vjaítor 
láva sa. V dome Vôlgyessyov^kom v knttkdi 
obce *** našla prítul výborný nad očakávanie ; 
tam nachodí sa i jeden výborný vychovávate!, 
mladý Peter Jablonský, budúei lekár, náro- 
dovec, jej priatel, ktorou výhodné miesto 
toto, keď sa náhodou s nim siála, má ďakovat. 
Prosí otca, vylíčiac mu stav svoj, aby sa 
o ňu netrápil a odpustil jej. keď ho odchodom 
svojim zarmútila, rozhnevala. 

O, kto }e v stave opíaat tú radost, ten 
pocit blajený, ktorý rozhostil sa v srdd Mato- 
ného otca I Vôlgyessyovský kaštiel oaiJMIä 
sa v obci, asi dva dni cesty od Javoraft^r 
vzdialenej; rodina tá bola vážená v cj^ 
stolici. Viac nebolo treba znaC starostKviéwi 
otcovi k tomu, aby hol d<K:ela blnžfii^. 

S viCazným pozoron bfodelnaiiPiaQžciXkn 
svoju, držiac dcérin Ust v mkei ktorý podal 
Tonike, aby ho prečítala matke svc^ej. 

„Ach, teda slečna dcéra je v poMkooi 
dome a má i mladébo priateb? Vienie, Čo 
to má znamenat,'' riebU ésmeine pani Antank. 
„Ten mladý priatel iste ju čakal ea dedinou, 
ked z rodičovskébo doma odíila a pMom aa 



v noci, živá, mrtvá budem sa modlit, I jim pravda lahko bolo náhodou atst. Tak 



eCee^ isa vás, aby vás tiež vysvobodil!^ 

BátUvéa trápne pocity, ktorými sa smie- 
tela vdoe jeho, opísat nemožno. 

Medzitým občania ztratenú hľadali a ne- 
naäi. Vo mlyne a kcčrae, ba i v samej škole 
ao stratiy manželky Antónie a jej dcéry bola 
xftdaat veliká. Novoveký Jakob darmo čakal 
i na teho, kto by mu aspoň ngakú evest 
o milovanej dcére Martuske priniesol. Za 
viac týždňov nedozvedel sa úbohý otec ni- 
čoho o ztratenej dcére «vojej. Vo mlyne a 
krčme rMličné veci o nej hovorili, rozličné 
pavesti o. n^ trúsili; sama jej macocha 
s dcérou pilne jitfh rozširovaly. V obci bolo 
vtoofaecné rozhorčenie naproti dračici ma- 
eoche. A ked trpezlivý Javornický očividome 
klesal, nikomu aa nikdy nepožaloval, všetko 
tq^live znášal a mičal. 

Jedaoho dňa obdržal utrápený otec od 
awjej dcéry list Teda žije, teda sa neztratila 
a je v poriadnom dome, v panskom dome, 
y dobqýjQh rukách. Radi ju nuyú pre jej vý« 
bomú hru na fortepiano, je spoločnioou pan* 



teda, dobrý otče, pod jednou stveekou sú 
spoln?" 

Javornický opovržeiiým zrakom maral n^- 
zdarná maníelkn svoju Antonín a j<3 xdkhr 
bujúcu sa dcéru; ale tými to nebars poUo; 
lebo ked z chyže odchádaal, hlasitý cbycbot 
jejich ho sprevádzal. 

A v tom okamžení išla pani Antonia na- 
vštívit pani arendátorku Rifku, aby jej veliká 
novinu adeliC mohla, a v tom istom okamžení 
poberala sa slečna Tonika do mlyna k pani 
susede mlynárke Kubalovej. 

Vo mlyne bolo viacej žien i diev z obce 
mletím zaneprázdnených a všetky ztrnuiy, 
ked od slečny Toniky také 7lé reči na Maräl 
hovorené počut musely. Jedna matrona jcy 
doprofita slovila, kárajúc jej kle vetný jazýček, 
že sa veru mohla hanbit s takou novinou na 
verejnost vyjsf a čoby to pňam vôetko pravda 
bola (čo jej ale žiadna z nich neuverí), ne^ 
svedčilo sa to jej roznáäat po obci. Darmo 
to pani mly uárka opeknovala ; ieničky sa na 
tom boršily a de.y, z ktorých jedna ksidá 

21* 



148 



Orol, obráskoTý časopis. 



[Ô. 6. 1S77. 



milovala a ctila Martu, kecT sa Tonika za- 
hanbená Ton zo mlyna poberala, j q zanôtilj: 

„Bodaj jedna žena 
Pred Boha neprišla, 
Keď ma do snsedov 
Ohováraf išla. 

Nebola to žena, 
Ale bola dievka; 
Bodaj nenosila 
Zeleného vienka í" 

Otec 8 dcérou stili v ustavičnom do- 
pisovaní. Každý list nuil pre neho novú a 
novú radost, novú a novú vnadu ; bo z každého 
starostlivý otec o tom sa presvedčil, že sa 
j^ dobre darí, že sa vzdeláva, kecT ešte i len 
vo francúzskej reči sa cvičí a vôbec v tom 
panskom dome tak vzdelavatelne, stabj v ne- 
jakom ústave výboniom si ž^e. Nábožný a 
dbchetný Javomidrý poručil všetko Bohu. 
Teraz videl, že je i toto jeho riadenie, lebo 
ač trpkou cestou, ale preca prijde jeho dcéra 
k takej vzdelanosti, jakej by sajej v rodičov- 
skom dome nikdy nebolo za podiel dostalo. 
Tak bláhal si otec. Večer a Ťiao pri svojej 
oblúbenej biblii neležal pred nim už len je- 
den jediný dcérin list, i to list taký, čo ho 
len zarmucoval; ale ležaly pred nim mnohé 
listy jej, z ktorých ho každý voždy viac a 
viac potešoval. Blažený otec zabudol docela 
na to, že nenie blaženým manželom ; zabudol 
docela na peklo svojho domu a žil si v túžbach 
nebeských blahej budúcnosti dcéry svojej. 

Tsk minul skoro rok. 

Jasná bola obloha života Pftvla Javor- 
nického, urážky a úštipky manželkine neboly 
v stave ju mrakom zakalit, jemu slnko bla- 
ženej nádeje svietilo y dcére milej a tá ná- 
deja všetko premáhala. 

Jako kecT z jasného neba udre hrom, 
tak zatriasla zpiáva mynovšieho Martinho 
listu srdcom otcovským. Marta opustila pan- 
ský dom, vyšla z neho i s priateľom svojim 
spolu u tohoto otca. To bolo hrozné I To ne- 
bol pravý krok I Ona prosila otca, aby osobne 
došiel do domu Jablonského, tam že sa do- 
zvie všetko. Javomický bol zronený, zničený. 
Trebárs mala dostatočnú príčinu opustit pan- 
áky dom, trebárs je všetko v poriadku, preca 
nebol spokojný, ale si vzdychol; že to dievča 



k velkým žiatom a (ažkým bMom života je 
povolané. 

Javomický chystal sa na cesto. 

Antónia s dcérou dozvedely sa dákosi, 
že Marta nenie viacej v panskom dome. Do- 
zvedely sa i to, že je v dome svojho milenca. 
Nebolo tým viacej treba. Priam to znala 
celá obec. 

vm. 

Utešenými lúčnymi chodníkami ide ai 
pekný mladý párik ruka v ruke. Málo spola 
hovoria. Kedy tedy prehodí mladík slovo a 
deva odpovedá s „áno^ lebo »nie.^ Tak 
mladí, tak pekní sú oba a tak tažko zado- 
mení, tak smutní 1 My sa tomu diviť nebu- 
deme, bo vieme, že sú to Peter s Martou 
a že len včenyšieho dňa zažili po prvýraz 
nekolko blažených okamyhov prvej vrelej lú- 
hosti, ale spolu i hroznú noc toho mqfaž- 
šieho boja v živote, boja čisto milqúceho 
srdca s podlostou. Za nimi leží doba krátka 
trpkých na celý život upomienok a pred nimi 
nejistá, ach, snad ešte tráplivejšia budúcností 

Tak mladí oba a už tak roztúlanít Z rod- 
nej viesky vyšli boli oba, sišli sa v panskom 
dome, v dome, kde jim bez nebezpeäa dálq 
sotrvávat možno nebolo a tak jako raka 
v ruke vošli doň, tak zase idú z neho von. 
Kam? 

Kde sa octnú v nigbližšej budúcnosti, 
to vedia; veď sa poberajú k otcovi, áno 
každý z nich má uvidiet otca svojho. Marta 
bude písaf svojmu otcovi, aby sa k otcovi 
Petrovmu na cestu vydal, o tom i Peter ve* 
del a úmysel jej sďiváúl, áno nemálo sa 
tešil na sídetie sa s otcom tq, ktorú jeho 
srdce prvým posv&tným ohĎom lúbosti mi* 
lovalo, na obznámenie sa s tým, ktorý takú 
jednak krásna, jako i spôsobnú devu vychoval. 

Ale ani tieto blažené myšlienky neboly 
v stave zadumenie a tažkomyselnost uteše- 
ného, ruka v ruke putujúceho páru našeho 
rozplašit Ej smutné je preberanie sa človeka 
mladého, duše na krídlach pozláästých obra- 
zotvornosti si poletujúcej , ked ona precitne 
v ^skutočnom živote, ked oči jej vidia nahá 
prosu jeho. Lebo, čo videli? Pravý opak 
toho, čo si boli vidieC slubovali, čo jakoby 



č. «. 187?.] 



Orol» obráskoTý čaBopis. 



149 



TO sae Qž boli vídali, čomu žili, v čom sa 
bdejúc, sniac kochali 1 Tak precitli i naii 
zalúbenci ka prose žiyota. Za nimi panský 
r^ hriechu — a pred nimi clivá púst života ! 

Pred malou, nízkou chalupou zastavili 
sa naši putujúci priatelia. Peter podíval sa 
do nej nízunkým okienkom a videl otca svojho 
sediac^o za stolom pred misou k modlitbe 
ruky složené majúceho. Nevošli priam dnu, 
na čo by mali kazit obed otcovi, o ktorom 
▼edeli, že sa tažkou prácou dounoval a iste 
mu jednoduchý obed jeho dobre padne. Na 
to, že oni dnes eäte ani jednobo kúska po- 
krmu v ústach svojich nemali , na to nepo- 
mysleli, tu jim to ani jednomo, ani druhému 
do umu nepriilo. 

Po obede zaklopali na nízkych dverách 
dialupy a otec si objímal syna a zvedavým 
zrakom pozeral na utešenú, až po uši zapŕ- 
lenú, pri dveroch stojacu dievčinu. 

Za nekolko menšín bolo všetko vyroz- 
právané. Otec Jablofiský s úlubou pozeral 
na áomné, tak prQemný dojem na neho ro- 
\Ŕace dievčatko a čo chvíla sedeli mladí pút- 
nici za lipovým stolom hostení súc jedno- 
duchým spôsobom od chudobného, ale drieč- 
neho a vďačného otca. 

Marta priam od počiatku, čo do chalupy 
tejto vstúpila, dobre sa cítila. Videla, že tu 
chudoba s nábožnosťou a poctivosfou spojená 
prebývala. Zabudla na všetko, čo sa dosial 
stalo ; kaštiel nádherný, ktorý opustila istotne 
jej tu neprišiel na um, tým menej by jej 
veru bolo napadlo srovnávaf chudobu a jedno- 
duchost chalupy s jeho skvelou nádherou, 
pohodlnostou a bohatstvom. Tak mladá už 
presvedčila sa, že v tých nádherných a bo- 
hatých kaštieloch zriedkavé je opravdové 
itastie, zriedkavá je opravdová spokojnosf, 
jakoby kaštiele a paloty nebývalý jej domo* 
vom, jakoby sa ona v nízkycb, jednoduchých 
8 opovTžaiých chalupách pred svetom ukrý- 
vať chcela a musela. Y tom kaštieli jaký 
tam nepokoj, jaké trápenie srdca ; tu v tejto 
diatmej a biednej chalúpke jaký mier, jaký 
pokoj ! Tak nízko a tesno je tu, snad spo- 
kqíenósi preto tu tak rada sa drží, preto 
tak nerada z jej lona sa vytratí. 



Ale starý Jablonský opozornoval ju na 
rozdiel ten^ ktorý sama zbadat sa needala- 
A tá odpoveď Martina, ktorú mu ona na toto 
upozornenie dala, tak sa Jablonskému po 
zdala, že sa musel i potešit i zadivit na hod- 
nom, rozumom tomto dievčati. Sotva slnko 
sklonilo sa k západu, už tri dobré duše roz- 
umely si, a večer našiel jich tri dobré srdcia 
v chatrnej nízkej chalúpke tak spokojené a 
blažené, jakoby boly v tom najnádhernejšom, 
najskvelejšom palád. 

Je to životná zkúšenost, že nehody a 
neštastie viacej spojujú a tuhšie v úprimnej 
spojitosti udržat znajú srdcia ludské, lež po- 
hodlie a štastíe. U ludí všetkým zovniutor- 
ným šta^im oplývajúcich je opravdové pria« 
telstvo zriedkavé, nestále ; tam sa radšej za- 
hniezdiiúe závisC a jednoho nad druhého vo 
vysokej mysli sa vypýnanie. Tam človek 
chladno ziera na človeka, bo domnievajúc 
sa sám sebe byt dostatočným, bližného svojho 
nepotrebujúcim pohŕda nim, uzaviera sa sám 
do seba. Nehody a neštastia sdružujú ludí, 
spojujú jich vrelo a úprimne. Sladké je ni^sf 
y tom svete druha svojich bolastí, svojho 
súženia, ti^kostí. Veliké potešenie, velikú 
úlavu podáva človeku to presvedčenie, tá 
zkúsenosf, že i brat a sestra jeho podobnému 
súženiu poddaní sú, že vidí sa byt nielen 
samostatným na svete, ktorému nebe na slabé 
ramená (ažké jarmo kríža naložilo. Priatel- 
stvo boháčov a štastných sveta synov tvorí 
a udržige zvätša len zisk časný alebo stejné 
nemravné zkújmy: preto nenie ono pravé, 
preto skoro sa rozsype, rozletí; súcit duší 
trpiacich zapríčiňuje stajný lós, vzájomná na 
seba odkázanost, preto ono trvá stále, tr?á 
večne. 

A ku trom rovnocitným srdciam , ku 
trom rovnobôlnym dušiam pridružilo da ešte 
i štvrté. 

Úzka bola tá Jablonského chalupa a 
v nej preca tak mnohé štastíe sa zkrývalo 
a ona preca za viacej dní bola svätyňou štýr 
duší, ktoré na celý svet zabudly. len sebe 
samým v nej žijúc, v sebe samých celý svet 
spatrujúc a tento len pa tolko, na kolko sa 
jich bol dotkol a na kolko v ňom i na bu* 
dúce pohybovať sa museli, spomínajúc. 



!6Ô 



Orol, obr&skový čaft«priB. 



{t, a 1877. 



■^ ■.*" ' 



■^\*s ^\.^> ^ ^ ^ -.-ŕ'^ď ^- 



Tam sedeli dvaja vážni otcovia za sto- 
lom a pri nich jejich milé dietky. Čo bolo 
predbežne potrebné k spoločaému, vzájom- 
némn uspokojeniu sdelif, to si sdelili boli 
a preto i boli tak velmi spokojní. Yäetci boli 
Tsájomne o sebe presvedčení, že sa milujá 
a že sú jedoB druhého hodní; otcovia priítti 
k tomu povedomiu^ že milované dietky jejich 
majú dost mravnej sily v sebe k tomu, aby 
T prevrátenom ffvete obstály a k žiadácMg 
lepšej budúcnosti sa pr^it mohly. 

Tak si tam sedia všetci spokojní, bla- 
žení, jako jedna rodina. 

;,Draiiý priatelko m6j,^ riekol J avornický, 
ktorému poznaf bolo na šlachetnej tvári, že 
od tých nekotko dní, čo sem zavítal , okrial 
a omladol, „veru nel«tajem, že som sakTám 
ustával: tak poučný lós človeka som ette 
málo na tom svete zkúsil. Domnieval som aa, 
že som ten najopustenejší, najnešCastnejií 
a mfta preca svet tak neprenasledoval, jako 
vás. K tomu ja som si môjho neštastia sám 
vinou, nekťút hlávkou isvojou dcéra moja; 
tiem , že si mi ty už odpustila, l^k je, ja 
som^si svojho neštastia sám príčinou. Ne- 
nútil ma nik po drufaýraz sa že&ít a zo svá^ 
ty ne domu môjho peklo rebtC.^ 

„Náš lós,^ odvetil starý Jablonský, ^ctený 
pane priatelu, je stejný. Zlí, prevrátení India 
sú nášho žisln a nášho neštastia príčinou. 
Ale i my oba sme zviníli^ že sme neboli 
proti fiím opatrní a tak dosC ozbrojení. Boh 
sme nevinní a spŕostní jako holubice, ale nie 
spolu i opatrní jako hady. A oboje radí nám 
evanjelium.^ 

„Ja myslím, '^ zamiešal sa Peter do reä, 
))že nenie našou úlohou teraz hor^<>vat a 
bedákaf, ale radšej o budúcnost sa postarat. 
Nie z matného oka, z ruky piln^ nádeja 
kvitne, hovorí náš Kollár. Zabudnime, milí 
páni otcovia, na to, čo je za nami a starajme 
sa o tie veci, ktoré sú pred nami. Trnc na 
trnc nekomu. Naša budúcnost musí zahaAbit 
minulosC, musí nám dat zadosťučinenie a musí 
pokarhal zlomyselníkov našich. Tvoja nevin- 
noef, otče môj, musí vyjsC na svetlo a tvoja 
ftodn tí Bôh nahradí. Áno verím drahý môj 
olčíčku, že všetky tvoje iiale blažená radosC 



zamem'.^ 



,,Tak sa mi lábite,'' chválil nčitel Jweo^ 
nický, „mkidý príatelu. To je smýššaniei) 
cítenie, osvedčenie sa slaobetaej mladostL 
Človek nesmie opnstif krídla, nesmie si aúfafc 
Dobrý Pán Bob všetko zlé nsj^aví. Veru 
vyznat vám musím, že znovu iit začínam, 
znovu dúfaC chcem; dobré je to skrahlémia 
starcovi zohriat sa na zápale duše mladistvej). 
Pán Boh vás živ, -mladý príatelu, a daj, aby 
ste vy boli osvoboditelom otoa svojho 20 
všetkej jeho žalosti, aby ste boli chlúbou 
a potechou jeho i nás a národa nášho !^ 

„Uslyš Pán Boh P zaželal starý Jablon- 
ský 80 sbožným povzdychom. 

„Prajem vám .na vzájom," v^il Peíiai^ 
„šľachetný mužu, aby vaša roztomilá dcérka 
bola srdcu vášmu v budúcnosti náhradou za 
všetky života vášho bolasti." 

„Za toto sa ja velmi úctivé poiakúvam," 
prehovorila srieborným hláskom svojim Marta„ 
„pekné to želanie, mladý priateľu môj, ale 
tažko sa uskutočnif dajúce. Ja som môjmu 
drahému otcovi len na zármutok, len na sta- 
rost. Domov k nemu íst nemôžem a vo svete 
šírom čože bude zo mňa, čo bude z chudob- 
nej dievčiny?" 

Otec Javornický zamyslel sa, otcovi Ja- 
blonskému slzy zahraly v očiach, ale Peter 
kárave slovil k malomyslnej Marte: 

gDobrí sa zlostných neboja, 
Co by sa jicli báli? 
Bôh má zbroje, svet bez zbroja, 
Veíký Bflh, svet malý1« 

„Pravdu máte," riekol Javornický, „ínladý 
môj priatelu. Pán Bob pomôže. Hla, ja som 
(a už bol oplakal, Marta moja milá., poklad 
môj jedinný ! Už si mi bola na veky ztratená 
a milý Pán Bob dal sa ti síst s aotJeloiD 
svojim, s ochrancom svojim, on ta neopustí, 
on ta povedie i na žatým životom." 

„Oj, mamička moja šla mi v čas do 
hrobu," zalkala si Martuška, „ona by ma 
bola viedla, oštastnila.'* 

Čelo šlachetného iavornického zakalil^ 
sa a v očach sa mu nai zperlily slzy. I ii* 
blonský starý si opomenul na nebohú .man? 
žéNra svoju a Peter na maiku, čo div teda* 
že nastala tichá emutná prestávka, v ktorej 



č. «. 1W7.] 



Orol, obrá»ki>vý l^^apin. 



íh% 



'-■^ N.^^' \^ V ^"■ 



'■^>«,^ W W"-^ ^••-^^ *r ^ ^ -* S<ŕ ■ 



k* ^ ^ ■9 ■^ -^ 



si manželia ďabré manMky a ayo s dcéiwn 
diabé matky smutným bôlom duše spomínaH 

„Poželmaná nech bude pamiatka matiek 
ntfUeh," pretrhal bôlne ticho Peter, ,^Ie uie 
na ta Brne aa siili, aby ame smútili, plakali 
aodiábU; tny ame do Mboto tichiäM) toaa t«gto 
chalupy preto zaritali, aby sme si v nej 
odpoänuly, alqr sme sa v nej k daUím bo*- 
jom života posilnili, otážili. Necbíýiiíie minu- 
losti patrime do budto^osti!^ 

,Ále jak^ že sá nas^ pliny pre budúo- 
QOsf?^ pýtal sa Javornický* a bolo mu po- 
znať, že otázka táto bola výrazom ipejnej 
jeho starosti. 

„Dušou mojou to už preletela Mne sa 
budúcnost naša živo pred oci ducha môjho 
postavila. Ďo sa mha tyče, ja od svojho 
predsavzatia, trebárs sa i okolnosti naše tak 
velini zhoršily, neupustím. Slabý to duch, čo 
sa priam dočasného nepriaznivého sostavenia 
okolností zlakne! My musíme vytrval. Ja 
budem štndovat Spolieham sa pomoc Božiu 
a na svoje sily, že sa mi, trebárs som bez 
imania, lekársky beh môj dokončiť podarí. 
Jtfám po ruke francúzštinu, tá mi bude po- 
máhal Môj dobrý otec pôjde so mnou do 
vehnesta. Pracovitému človeku nájde sa ešte 
výiiva finadno." 

„Ja som hotový, synu! Bôb nás neopustí." 

„A Marta,** počal Peter hovoriť ďalej. 

„A Marta?- pýtal sa tejže otec. 

„Tá so svojou hrou na fortepiano vo 
Teloieste tiež sa neztratí.** 

„Kam to myslíte, mladý priatefa? Moja 
Marta má ist do Pešte, do vefmesta. Do Pešte 
osamelá deva! Neslýchaná vec! Len v pan- 
skom kaštieli bola eštae^ a čo jej hrozilo! 
Bojím sa na to i pomyslieť!** 

„Vaak nepôjde sama, pôjde s mojim 
otcom a so mnou.** 

„Odpusťte, milý ptiatelo, ale "* 

„Ale to sa nesvedčí mladému dievčalu, 
oteete pavedat? ako mojej vierenici sa jej 
9v«4čit bude.^ 
/ Marta sa zapálila a otcovia sa zadivili. 

„Ajio, pcosím otče o ruku v^šej dcéry. 
My sa chceme zasnúbiť v tej nádeji, že o ne- 
kolko rokov spojení budeme pred Božím 
oltárom.** 



^To je ptredčasiý krak.^ 
„Naée srdcia si porozumely/ 
„Ty teda miluješ, dcéra moja?^ 
Marta ukiyla tvár svoju na srdci otoo<- 
vom a slzami vrelými kropila ruky jeho. 
„Čo nekate k tomu, otče Jablonský?^ 
,Č!o aMuu hovoriC, ptfie Javornický? 
Naše deti sa náhodou a ja hovorím, že B^ 
žím riadením sifily. Ked sa rady miôň — 
a je to vola jeho — načo by sme my laaU 
odporovať?** 

,yPodajte ai ruky, deti moje. Pán Boh 
vás požehnaj! Usilujte sa obev deti mieje, 
aby ste aebä vždy hodnými boly a nám utrá- 
peným rodičom raz radeeť a potecfau pri- 
niesly.** 

A rodičia deťom požehnali a deti sa 
objaly pred nimi slúbiac bĺ, že sa po druhý- 
raz až vtedy objímu, ked u ciela svojho, 
blízko oltára stáť budú. 

Oj, jaká utešená bola Marte tá biedna 
chalupa ! Jakým biednym žobrákom piDti nej 
zdal sa je] byt kaštiel, ktorý opustila, ten 
kaštiel, v ktorom opravdovej lábosti neznali, 
v ktorom pod nádherou a skvosom tie naj- 
mieernqšie duše ea skrývaly, tá aajhnusncg- 
šia mravnia nahota väzela. 

Btála síee Martuška ešte^ pred nejistou 
a tmavou budúcnqsfou; ale mala už vyme* 
reaý del života A taik sa cítd byť šťastným 
i Peter Jablonský. 

Otoovia 2ostali v ohyži radiť sa a mladý 
párik vyšiel do záhradky. Chatrná bola tá 
záhradka, ale Petrovi sa tak zdalo, že ten 
park kaštiehí je len smetiskom proti nej. 
Ten park, to ráj brieány, záhradka táto rij 
nevinný, nebeský. Hviezdičky sa boly zjavily 
na nebi, tak pekne sa všetky usmievaly, ale 
jedna 2 nich bola najkrajšia. Práve dve dolu 
na zem padlý. Také padlé hviezdy boly mu 
Melánie. Nie, tie nemalý sa skvieť na oblohe 
jeho života, na nebi jeho srdca. NigksajŠDQ 
hviezdou preň bola pri hom stojaca Marta. 

Tej patril život jeho. 

* * 

y kaštieli VSlgyessyovskom stály dcéra 
a matka proti sebe. 

Z Pešti vrátili sa VSigyessyovci prv, 
leiby sa kto bol nazdal, bo tá zpiám, že 



162 



Orol, obráskoTý časopis. 



[Č. 6. 1877. 



^- -/^ ''•-*•' •• . 



Tjchovávatel a spoločnica spolo sa vzdialili, 
priskorila návrat panstva. Bfcn Vdlgyess/ ná- 
ramne latoval oddialenie sa vychovávatela, 
lebo k tartliďie a polovačkám sotva kedy 
tak dobrého spoločníka už nájst si trúfal. 
Aladár bol chorý, hovorilo sa, že velmi ľuto- 
val za svojim dobrým vyehovávatelom ; no, 
my to lepšie vieme, io bolo vo veci. 

Matka Melánia stála dnes proti dcére 
Btojej. y rozpakoch boly obe. No, matka sa 
preca prv premohla. 

„Ja tých nevdačníkov, dcéra moja drahá, 
dám stíhat. Ja jich budem prenasledoval, ja 
jich obžalujem, ja sa na nich vypomstím.^ 

„To nesmieš urobit, mama moja! Tým 
bys len sebe a dobrej povesti domu nášho 
škodila.^' 

„Prečo by mala taká bagáž nad nami 
víťaziť?" 

„Nezabúdaj, maminka, že tá bagáž ťa 
môže na celý život i so mnou kompromitovať." 

,A síce?" 

„Zabudla si na ten fámósny výstup...." 

„Mlč! Ty si zaľúbená !" 

Obe sa zamlčaly. Z nemého mlčania vy- 
trhlo jich klopanie na dvere. Dnu vstúpila 
oznámená pani s dcérou. Bola to matka, 
prišla odporúčať dcéru svoju za spoločnicu, 
keď predošlá odišla. 

Jako sa to tí ludia priam všetko do- 
zvedia ! 

Po krátkom dorozumení sa bola nová 
spoločnica menom Antónia Szikszay prijatá. 
Ano, ona to bola, nevlastná sestra Martina. 
Jej matka navzdor manželovi zaviedla ju do 
toho panského domu za spoločnicu, z nehož 
Marta bola odišla. 

Zlostná macocha Martina prišla na tú 
myšlienku, jako sme videli, že svoju vlastnú 
dcéru zavedie na dosavádne miesto Martino. 
Nedalo jej to pokoja, ona sa musela na 
samom mieste dozvedieť, pre jakú príčinu 
Marta miesto svoje opustila. Z druhej strany 
chcela svetu dokázať, že tam, kde Marta vy- 
držať nemohla, tam jej milovaná dcéročka 
bude blaženou a so cťou obstojí. A týmito 
dôkazy chcela i pred otcom i pred svetom 
docela zničiť úbohú Martu. Víťazoslávne na- 
vrátila sa pani manželka Javomického An- 



tónia do školy Javomickej. Celá obec vedela, 
jako ju i s dcérou v kaštieli dobre priali, 
jako jej je dobre, jako sa tam vzdeláva; ale 
spolu i to, jaká naničhodná a planá bola 
Marta, čo všetko za kúsky vyviedla, jako ju 
museli odprášit. Kto cbcel, veril jq to všetko. 

Tak sa stala nástupníckou Martinou v ka- 
štieli Antónia. 8 Melániou ťažko jej bolo žiĹ 
Tá nepotrebovala spoločnicu, lebo najradšej 
bývala o samote, najradšej sa zabávahí číta- 
ním kníh, ktoré bol vychovávate! Peter Ja- 
blonský nechal, i hrávala si na fortepiano 
i storáz denne tú melancholickú: 

^0 ihr Angen, 

O ihr blaaen, 

Dir verursacht mir nor Schmerz!" 

Antónia v krátkom čase o svoju velitelka 
slečnu Melániu mnoho sa nestarala. Aladár 
nebol tej letory, čo jeho pani matka a jeho 
slečna sestra. Tieto nevedeli Petra, jemu pri 
Antónii snadno bolo Martu zabudnúť. Antónia 
bola šumná a veselá deva. Nebolo pri nej 
tej vážností, tej zádumčivosti, čo pri tamtej. 
Antónia bola samý život, samá veselosť, samý 
žart. Čo div, že Aladár na Antóniu okom 
svojim hodil? 

Úbohej slečne Melánii i to ostatné jej 
potešenie vzali. Otec Petra Jablonského za- 
vítal jednoho dňa do kaštiela. Prišiel pre 
veci synove i Martine a ukázal panstvu plno- 
mocenstvo od oboch. 

Pán Tomáš Volgyessy s pani manželkou 
jednoduchého muža toho, jakonáhle sa do- 
zvedeli, žeby bol otcom Petrovým, vďačne 
prijali. Na to veru ani on sám nerátal. 

„Ale povedzte nám len, milý pane Ja- 
blonský, povedzte, prečo nás ten váš pán 
syn opustil? Ved sme ho my všetd radi 
mali." 

„Mne je to vebni divné, že slavné pan- 
stvo príčinu odchodu jeho nevie." 

„No, verte mi, človiečku," ujistoval pán 
Tomáš, „ja som bol celkom prekvapený, ked 
som sa dozvedel, že pán vychovávate! tak 
mne nič, tebe nič odišiel. Ja by som preca 
len rád vedieť príčinu." 

„Ale, duša moja/ poznamenala zapálená 
pani manželka jeho Melánia. 



č. a 1877.] 



Orol, •briskový časopift. 



163 



^Ntt, srdoe meje^ ja byck to rád zml^ 

ŕani Melánia iwtat v po^pakodi. 

„Veď la pani bavooba najlepiie aaaf 
bode," poznamecal jedDodncký ibuž, otec 
Petrov. 

^Divno, srflco moje) a ty si mi pieca 
povedala, že sama nevieš piíiiDa tú. Jako 
je to?^ 

Ifťhnia odvntíla sa. 

Pán Tomáš krútil hlavou, ale tým ne- 
zmúdrel. Väetko mlčalo. 

Otec Jablonský naložil veci syna svojho 
a spoločnice Marty na voz a pánom Tomášom 
Vôlgyessym odovzdaný výplatok pre oboch 
nesúc sebou, tešil sa, že je to veru ešte 
viac, lež na cestu všetkým do Pešti. 

Za odchádzajúcim Jablonským so slza- 
vým zrakom zierala slečna Melánia. Ach, veď 
jej ten tvrdý človek odvážal jedinú jej po- 
techu — knihy Petrove! 

Uradostnený čítal raz otec Javornický 
list od dcéry svojej z Pešti, bo dcére jeho 
milovanej dobre sa tam vodilo. 

Zlostná macocha dobre závisCou a zlosfou 
oepukala, bo s jťj dcérou Tónikou tQ bolo 
naopak. Y fažkých okolnosCach dokázala bola 
Marta, že je deva slachetná, deva bojom 
k víťazstvu idúca. U Tóniky bolo to naopak. 
Úbohá mati len teraz zbadala, že kto iqému 
jamu kopa, sám do nej upadá, že nemala 
dcéru svoju pustif do panského domu, že 



tým pokutovala len sama stha a na cdý 
život neštastnou ariMIa dcént svoja. 

Tónika vtátila sa z*, panskéba dámu 
domov v takom stave jako staroaákqDBá Dina 
do domu Jakobovbe. Da školy nabila ani 
priata, táto nová Maripareta Fanstom svojim 
mladým opustená, jej prítulok bol vo mlyne. 
Tá pani suseda mlynárka, čo otcovi Javor- 
nickéma nedávno bola veštila, že nad svojim 
ztrateným pokladom, Martou, keď sa mu raz 
domov navráti, nebude mat žiadnej radosti, 
bo že ten poklad jeho milovaný utratí zo 
^sQ^fjjf ceny, bola teraz opatrovatelkou takého 
pokladu, ČQ ztratil na celý život cenu svoju . . . 

Teraz by bol býval rad na Javomickom, 
aby sa bol z potupy a neštastia padlej ne- 
vlastnej dcéry svojej, ktorá jeho milovanej 
Marte voždy na zrade bola, nahrával ; ale to 
nie spôsob duší šľachetných. Srdce jeho 
úprimne žalostilo aad nekalou udalostou touto. 

Pani Antónia bola bes sAa. Každý deň 
išla raz do mlyna a každý deft bola neiCaat- 
nej deére Vo vlasoeh. Celá obt c to vedela a 
jako to uj býva, jedni $a nad tým tešili, iní 
zarmucovali. Od žien ale a diav neraa bola 
počut okolo mlyna Javornickäio na tým 
vätíttt boha! Tónikinú spievavat: 

^ ;, Nebola to žena, 

Ale bola dievka, 
Bodiy aanottla 
Zeleného vtenka!* 



(Pokračovanie nasleduje.) 



-^>JiCv>*-^ 



Tri znelky z ^Vieroslavína.^ 



z pozostalých rukopisov MU. M. Boáiu, 



323. 



Morový prúd mohamedskýcb ďasov! 
Kto z tých Oeniov') ho zahalil? 
Od Martella do včersýších Časov 
Cára, čo tak za to zaplatil. 
Prúd, čo nim driek Európy sa triasol, 
Nad nim zloboh žiarlivo sám žásoI, 
Že svet Krístu toľký uchvátil. 



^) „Vieroslavín^ spieva o vietkych ganioefa ná- 
rodov enropejských. 



Životný prúd Eriata krve, tela 
Zkazu tá left od qés odvrátil; 
Bo tu sila srdca jeho vrela, 
Tu je vlaaC a duša jeho cdi. 

324. 

Vše mi duch sa žialom rozohnevá, 
Že vždy Moslem pánom Siona; 
Yše^mi v duši valom zazui^ieva 
Surma borby vätšcg ozonná; 
Nikdy sa mi a mysle nepodieva 

22 



154 



Orol, obrázkový čagopis. 



[Č. «. 1877. 



^A _' ^^ ^^^ 



SlovO) čo vám králom Tasso spieva 
Pod zástavou krála Baljona* 
Za prázday hrob ste tam bojovali, 
Aby v plnosti tej zákona^) 
Lásky z Krista verne ste sa sňali, 
Géniovia, spolnú v tom vlast mali! 

442. 

Z mohýl Tatry, Fatry, Matry vstala 
Na srdečné prosby Tatríaa, 



So.dvojkrížom v ruke beh si vzala 

Do sveto* a svätoslavína 

Slovenčina; veď, by nezkapala. 

Rokov štyrosto sa modlievala 

Za ňu verná dcéra Čeština. 

Priviňte ju, bratia na Vltave! 

Pomedzi tú zkaza počína 

Na Uhriech beh nebezpečný práve. 

Nuž ňou sme my — Vám i matke Sláve! 



Kralica. 



Povesí zo srbského života. 

Od Felixa Kullika. 

(Pokračovanie.) 



II. 

Jako baranča pažravého vlka, tak v okoK 
Rudníka bál sa každý krestan Sali agu"). 
Násilne odnímal on Srbom peniaze a statok, 
unášal devy, robil všetko ľubovolne, čo sa 
mu len zachcelo, trápil úbohú raju každým 
možným násilenstvom. 

Nedávno vymyslel si nový spôsob tríz- 
nenia Srbov. Dobre vedel, že každý Srbin 
jako oko v hlave chráni dcéry svoje pred 
mravním úpadkom. Aby k nim lahší prístup 
mal, dal sa devami krestanskými obsluhoval, 
ked do nektorej dediny prišiel. Všade vy- 
menoval z pomedzi devíc kralíce, strážnice 
a zástavnice, ktoré ho vysluhovaly a všetko 
jemu dla žiadosti urobit musely. Eralica mu- 
sela do pohára víno i rakyju nalievat a Sa- 
liho napájať, jiedla donášat, čibuk zapaľovať, 
ked zástavnica so zástavou v ruke a stráž- 
nice okolo agu stály. Ked sa aga najiedol a 
napil, musely si neštastné devy okolo neho 
posadat a k potupe svojq a hanbe dedinčanov 
verejne s nim sa láskat. Ked z dediny na- 
sýtený rozkošami odchádzal, musely ho devy 
z dediny na dedinu odprevádzať, kde bo už 
druhé očakávať musely. 



^) Rim. xni, 10. 

^ Sali aga je osobnosť historická. Tu opísaný 
spôsob triznenia srbských diev je pravdivý 
a i v dejepise Srbska zaznamenaný. 



Pre tieto čierne skutky nenávidel ho jako 
vraga (diabla) každý Srbin, najviac ale ne- 
návidel ho Kára Ďorde. 

Na cestách svojich mal okolo seba množ- 
stvo úslužných subašov ^), i nemohli rozhor- 
čení Srbi k nemu pristúpiť a do svojich rúk 
dostať, aby sa na ňom vypomstili. 

„Všetko, čo som chcel, vyviedol som; 
no Saliho, toho prekliateho vraga, nemôžem 
do ruky dostať,^ hovorieval junák srbský 
Kára Ďorde. 

Bolo krásne ráno. 

Do Sušiče dobehol Saliho barjaktar'), 
i zastal na ukonanom koni pred domom ser- 
darovým. Serdar Miloš vystúpil pred svoj 
domec, aby vypočul rozkaz Saliho. 

„Dnes delia') Sali aga, keď muezzin^) 
tretíraz bude volať veriacich k modlitbe, prí- 
jde do hniezda vášho. Odkaz^je ti, Miloši, 
že Ábela jako kralica, Milena jako baxjak- 
tarka, Draga, Jeleňa, Anna, Ľubica a iných 
dvanásť najkrajších diev čo čestná stráž uvítať 
a obsluhovať ho majú v Sušiči. Potom od- 
prevadia miláčka prorokovho do Rudnika. 
Dobre vie Sali, že ti je milou strecha ko- 
ňaku ^) tvojho, preto ti odkazige, pse ne- 
veriaci, aby si rozkaz jeho verne vyplnil.^ 

») Čatníci. 

^ Zástavuík. 

') Junák. 

^) Hlásnik na minarete (väži). 

^) Dom. 



č. Ä. ISll.] 



Orol, obrázkový Časopis. 



155 



Eed subaš Milošovi rozkaz sdelil, po- 
pchol koňa a letel von zo Sušiče. 

„Hrom nech ta pára i so Salim,^ hromžil 
Miloš, keď snbaš odjazdil. „Čo ten besný 
vrag chce dnes v Sušiči? Či už zabudol na 
slub, ktorý dal Milutinovi? A jaké device 
uvítat ho majú u nás I Oj, Ďorde, kedy len 
sprostíš nás zulumfara^), ktorý ničí mravy 
a przni devy naše? Či sa snad i ty bojíš 
zlosti jeho a seba zachovávaš k druhým 
skutkom? Žrút len jeho a my jako osvobo* 
ditela milovaC ta budeme I Ale svitne už i deň 
náô a potom beda vám, vy pekelníci proroka 
Ižiyéhol^ 

Chýr, že Sali prijde dnes do Sušiče, 
chytro jako blesk rozniesol sa po dedine. 
Jedni, ktorí na jeho návštevy privyknutí boli, 
nedivili sa jeho príchodu ; druhí, ktorí lásku 
živú k svojeti, zlost v srdci proti vymysle* 
ninám Saliho prechovávali, nevedeli sa dost 
nadivit tomu, že Ábela, ktorá nikdy Saliho 
neobsluhovala, má dnes byt jeho králičou. 
Vedel v Sušiči každý, že Sali, keď mu Mi- 
Intin život ochránil, slúbil mu všetko vyplniC, 
CO si len zažiada ; on si ale nežiadal od ná- 
ailDÍka ničoho, žiadne dary, ale len to, aby 
si v Sušiči nikdy kralice nebral. Aby Sali 
Milutinovi svoju vdačnost preukázal, nielen 
že to sMbil, no ešte k tomu si ho i za po- 
bratima vyvolil. 

„Turek je nevemík.^ 

bUž zabudol na reČ svoju.^ 

yBlíži sa čas, kde Sali odmenu svoju 
vezme. Žije Kára Ďorde, bič miláčkových 
vyznavačov." 

Tak hla hovorilo sa po Sušiči o Sali agovi. 

A čo Ábela? Nemoc sa minula a ona 
zase milo prekvitala. Len ten, ktorý pozná 
ružové líčka devine, našiel by na nich ne- 
patrný znak po prestatej nemoci, ktorý ale 
jej milej tvári pútajúci význam dodával. 

„Ábela, musím ti agov rozkaz sdelit," 
hovoril k nej Miloš. „Viem, že je rozkaz 
Ďorďov i tebe známy. Žiada od nás, by sme 
Turkov poslúchali, aby tak v tichosti k po- 
vstaniu nás pripraviť mohol. Preto hla i ty 
vyplnia rozkaz jeho." 



>) Násihiik. 



Žiadost tá Abelu predesila. 

Za času tohoto v Srbsku už nový, Tur- 
kom neprajný duch povieval. Zjarmení Srbi, 
vedení Kára Ďorďom, ducha volnosti v srd- 
ciach prechovávali, preto jeho rozkazy bez 
rozpakov plnili a vôIa jeho bola i vôlou ná- 
roda. Ďorde, čo jakým nepríatelom bol Sali 
agovi, aby úmysle svoje k zralosti priviest 
a národ k povstaniu všeobecnému pripravit 
mohol, vydal rozkaz, že ač je Sali veliký 
nehodník a nezaslúži len kúsok olova, preca 
k vôli cielu, ktorý on vyviesC chce, má byt 
trpený a vyslúžený. Srbi, ktorí poznali v Kára 
Ďordovi svojho dávno očakávaného osvobo- 
ditela, rozkazy jeho držali za nedotknuteľné. 
Túto okolnosf Miloš Abele pripomenul, kecT 
jej zvestoval, že Saliho dnes obslúžiC má. 

„OtČe," riekla Ábela k Milošovi, „po- 
znám rozkaz Ďordov, ktorý Ábela čo dcéra 
srbská vyplní.^ 

Miloš odišiel. 

Ábela premýšiala o Sali agovi. Jej vzne- 
šená duša všetky okolnosti považovala, ktoré 
prežiC má, keď bude králičou. Ona znala 
Turka len jako násilníka, bedára a nečloveka, 
ktorý tisinu duše si nectí a všetky priestupky 
za hriech nepokladá. Vedela, že ju Milutín 
u Saliho z každej služby vymenil, preto dnes, 
ked Sali reč svoju zrušil, poznala, že je Sali 
podvodníkom. 

Milntin nebol v Sušiči. Sedel v rade, 
ktorej Kára Ďorde predsedal. Radili sa ju- 
náci srbskí o povstaní. Milutin neznal, čo sa 
deje doma. 

Hore Sušicou idú sviatočne ozdobené 
devy, z ktorých my len Abelu poznávame. 
Na všetkých devách spočinie vdfačne oko, 
v jich očiach nevedraie zatára sa oko naše. 
Ked pozdvihneš zrak svoj k Abele, myslíš, 
že pred tebou milý obraz mámivého sna stojí. 
Kvietok pestrý pre vôňu, slávika pre spev, 
matku pre lásku a obetovavosf miluješ. Ked 
v deve poznáš skromnost, v očiach pokoru 
a v rečiach prezradí ti vniutorný svoj život; 
a jestli poznáš, že jej srdce n&ni žiadneho 
hriechu a jestli vieš, že ona v milencovi svo- 
jom svoj ávot nachádza : vtedy k takej deve 
úcta sa zrodí v srdci a ty nevedomky miluješ. 
Taká bola i Ábela. 



II1«^ drotsr. 



č. 6. 1877J 



Orol, obráskový dafopif. 



1^ 



'A. 



í . 



SlišiCaiiíA ^ykttki^&Já s 4#mo?, ^ tí- 
dali dfevy, ktiiré pred Sottoau ik^íM n 49 
fiMhiftli «é(^ayitdlf iÉaj4i Stíí aga. Ži»I jim 
pnmUm Mús^ ktď fidia^ že jieh dévy 9Ú 
otrokyňami Saliho. Všetky ukrMoMti Srll 
^itattôié; ked al# na d^ietíh «'v^ieh vidí 
pickíC hifieeb, tu^ a^ btf Mpreiil^ vrhá iMt 
M; nqftiatek) ii^ot svajinÉ životom vykupi^t 
A läk -- fkoná. Ale TwtA ycrsvatiiá láaku 
^vánt k sviýeti tieaai, a kedf ^atíä iktrnuusi 
ppk<j Shmate, bovM ň béistarottne v brloba 
brieänosti a jebo svedomie ospf^viodlifóje a 
pMéhií* zékM fálotaého {tŕoroba. 

Naše devy stoja už pred diediiikdil; Mé 
^éélddkvaíffi Báli agfi. Ani tre^dla, že <]ravý 
b¥t«ii iíbiéK jitb ttrôié : WS tieená Srt>ki6ä 
de mysleC o nekotn. ^to toHto z rozprávok 
iMiSoflŕAýeb feíiaja , ié j« Sali aga brozný ; 
% £eÉi ale bl^ôka jeb^ žáteží, to jefkh M' 
4nMé dttéé néžíiajd. 

Jalô by kazäá s dušou Vlastboti ža- 
JlSsCktianá bola, tak VŠétký äeVy äúiĎ(ij&; 
niekedy vzdych, ktorý jäkoby v srdci fiž 
ta ňétnal, vyletí zó srdca jlčb bújážlivébo 
ó to vie, 'kam zalieta. Abélit vše blúdi 
m teu btraňoú ókoTla, ktbrcm sa Milbtib 
ov vrätit má. kladie ruku nad oči a díVa 
M £o oko btádL tô ba videt nedá. 

'.^ Sprievod Sali agu prebudil. devy z trap- 
i|ttio snil. Rozlieha sa údolím spev srbeký, 
^e sa i du|>ot kopýt koňských. Tu zjaví 
ta Šŕbkyba so zástavou, ktorú devy zo su- 
peä*^ obce so spevom nasledujú. Za nimi 
Mi vraníkôvi, ktorý pyšno si vystupuje, jazdí 
iqpStý Sali aga, rudnieký násilník. Za Saíim 
jiBdia aubaši, nemo nasledujúc pána svojho. 

D^f y« ktoré l)o Stšiou apretádaaly Sali 
acit ^aataly .pri Abeie a iei 4f alkácb, i Mmo 
ifvalj]^ aa oa aMtry WfojB. Sali dobehol kiKH 
lýn toáikam , ktoié Jsecí viátíij pred sebau 
db fowd Kiimebo aásibiíkii , u^ely k tím 
•toje 'oii. Šili díval to na Ábelu. Táto sMa 
tíAo fired katem srbabej tuta^osti 

Siibas {M[M(rel boberea «a trá?viiik, na 
klferý ii Sali simIoL Na lo Mbuš |)odftl|€4af j 
ddn aáatavui ^nA^ krčah a takuM a Abek 
prázdnu <iaš«, Kt< dafa ^ «íiie z točatfn 
nápoj lievala, ttiasla sa ruka Abelina. 




^ wmial sa a riekol k Abele 
inilOstBe Sali, ^ty zem napájaš a niQ pána 
avojbe. Pediý mi času, oclKkením <a a aám aa 
ftapojím. Tak biayska ^) milá P 

Aibela aaičarvenftla aa, va^yabli^ apa«r^ 
iia priatelky svajon ktorým závidela t že Ja 
jich služba o vela laibšia. 

Len éo vyprázdnil Sali (ašu, už vstal, 
si^ol aa ko6a svojho a vydával rozkaz su- 
basom. Všetko to tak chytro dialo sa^ ža ai 
v tej ekytroBti aámery Saliho zpoeorovaC 
mohol. Eed i^a eáte nečo . zamrmlal na ^u^ 
baíov , príatápili dvaja k Abele a ol^Ii ju 
aa ruky. 

„Kralioa moja,^ riidcol Sali aga k pre* 
fitrašencf Abele , .„ty na almgDuovi ^) me|)om 
sprtfvádzaC budeš do Rudníka pánfi svojho. 
Pod teda bore ku mne, aomiica nnya." 

^Ago, kralioe ta pešky sprevádaajú a uje 
tak« jako to odo fii&a aieďaš!^ 

S fokou ddraznesfott vyslovila Ábela reči 
tie, íe Sali v nich rozkaz a nie proabu počul . 
Pekelná myael agova skrotla; i aeprosil Abelu, 
by bo na koni sprevádzala, ved novú siet 
pripravil už pre Aíbdu, do ktorej ona pešky 
sama išla. 

Subaši pustili na pokynutie agovo devu, 
a posadali na avqja kone* 

Sali dal rozkaz k poobodu. 

Devy bez spevu viedly SaUbo aez Sušiču 
do Rudaíka. 

Večerom vrátily sa z Rudníka sušičky 
devy k rodičoia avqjím -^ bez Abe^. 

m. 

1^ oVNi^, ktoťé M^U oko n^i«áVidí ; 
sú dni, ktoré nemilé pamiatky t ^rdoiaeh 
ntiicb vAddirtijú ; bú ttásiľatiblvá, ktoté ničia 
čésf, pokdj šrdcaaSitéla; !8Ú brieáby^ ktoré 
olAvou ptebta : všetko lo , ba ešte viácéj 
iňSa i tých krajoch, kde bkd SIbVaútei olo- 
veD« sMéb Tartni '^uK^. 

Oa ^ ti mt€fša do nfibú^iistva, aičí ti 
dom ^a SMok, §kttí deti, "ptbtí 4«vy a ži^ébo 
fa katuje, tvojich mŕtvych hroby otvára. Eaždý 
spôsob násilia zažil a prežil Srb. 



«) Kôň. 



158 



Orol, obráskový časopis. 



[Č. 6. 1877. 



—^-ľ » - ' -^ ■■ • > 



Nuž a Mčô 8é p&ste Srbinovi? 

Eed daktorý stnelôí junák, vojvoda alebo 
náčelník proti katom sa pozdvihol, aby si 
svojet ochránil, hneď Turci roztiahli siete, 
do ktorých padnút musel a v nich zahynul. 
Keď daktorá obec na zdierajúcich haradliov ^) 
sa oborila a jich rozohnala, bola subaémi 
prepadnutá a zpálená, deti do ohfta metané, 
ženy a starcovia na koly postrkanf, devy do 
háremov odvlečené. Keď takto Turek slávil 
vífazstvo, slávil proroka, ctil si príkazy jeho 
a lotrovstvO jeho bolo vychválené. 

Tak vyzeralo to v Srbsku okolo r. 1803. 

Jako po búre pokoj, po žalosti radosf 
a po zime jaro nasleduje : tak zjavil sa v tráp- 
nych časoch v Srbsku muž Petrovič, prezvaný 
Kára Ďorde, mstitel nepravdy, vodca ludu 
krestanského a postrach miláčkov proroko- 
vých. Muž tento ocelistý nepodlahol zlosti 
agov , veď jeho raka a moc vyššia chránila 
a dala mu moc osvobodif ztríznených Srbov. 

^Bratovi brat, Turkovi rat" *), zvolal po 
Srbsku a hlas jeho našiel v srdciach ztríz- 
nených ozvenu. 

Do Orešca pozval pohlavárov k porade, 
ktorí jednohlasne za vodcu ho vyvolili. 

„Turkov nenávidím, zlosti jich sa ne- 
bojím, bičovat a prenasledovat budem našich 
nepriateľov, ujmem sa prenasledovaných: žit 
a mreC chcem národu. '^ 

Tak hovoril Kára Ďorde v Orešci, kde 
k budúcej svobode základ bol položený'). 

Ešte porada v Orešci nebola dokončená, 
a o mnohých veciach pohlavári sa ešte ra- 
dili, pred Kára Ďorďa predstúpil jedon naj- 
mladší z prítomných, v ktorom my Milutina 
poznávame. 

„Otče Ďorde,^ hovoril smelým hlasom 
Milutin, „dnes si v našej rade i to hovoril, 
že všetkým agom, begom a kadym písat bu- 
deš, aby Srbov viacej netríznili. Zpytujem 
sa ta, ^ či staré hriechy Turkom odpúšfaš?'' 

Karova tvár zmračila sa. Otázka Milu- 
tinova zbudila v ňom horkú pamiatku. Tušil, 



^) Yybierač dane. 

^ Tojna; je to srbské príslovie. 

^ Porada v OreSd je pre Srbsko pamfttná. 

(Dokončenie 



že bttde maniý snáď jébo pokus ^ keď bude 
písaf agom, begom a na ludskost jich upo- 
menie, no myslel, že, jestli by nástlnftí upo* 
slechli, drahú krev svojho národa vylievaf 
by nemusel. 

„Chcem písat tým psom,^ odpovedal 
Kára rozmrzeno, „no viem, že sa hovorí, že 
keď vlk zloží starú svoju bundicu , že zase 
drahá nová narastie a obyčaj nezmení. Tak 
je to i s Tnrkami. Preto hriechy staré ne* 
odpúštam> ba i tie trestat budeme. Či je 
tak, bratia?" 

„Tak je, tak P zvolali všetci mužovia, 
len Milutin mlčal. 

„Prosím ta, otče," riekol Milutin, „podaj 
mi list na Sali agu, ja mu ho sám doračím.'^ 

„A čo máš so Salim?'' 

„Na deň svätého Jána, keď si nás prvý- 
raz k porade bol zavolal do Topoly, kde i ja 
bol som medzi vami, navštívil Sali Sušiču, 
odkial kralicami dal sa do Rudníka vypre- 
vadit. Kralicu Abelu, ktorú i ty poznáš, za- 
držal v Budníku." 

„Hej, ten násilník!" zvolal Kára, tak 
že všetci sa zdesili. „Kolkoráz som ho už 
dostat chcel, kolkoráz som ho už napadol: 
vždy jako had sa osvobodil Nevidíte dnes 
medzi nami junákov: Gavrilu, Joku, Nikolu 
a drahých bratov našich, ktorých, jako viete, 
dal Sali ubit. Viete, že devy naše ho vyslu- 
hujú, ktoté k rozkošiam mu slúžit musia. 
Teda i Ábela, táto perla dcér našich, je už 
v jeho moci?" 

„Smrt mu !" zvolali všetci, aby tak Kára 
v hneve ukrotili. 

„Nie tak, bratia I" riekol Kára. „Kto 
z vás zavďačí sa mi so Salim, tomu z môjho 
srdca polovicu dám. A ty Milutine, co .chceš 
u Saliho? Milenku svoju? Synku, tvoja ho- 
lubica je v pazúroch orla. Možno, že je už 
pre teba mrtvá. Nenes teda k nemu i kožu 
svoju; veď Sali je ukratník, no s tebou bude 
nemilosrdne, besne zachádzal , keď evie, že 
uňho Abelu hľadáš. Ale i ja chcem, bys šiel 
do Rudníka, veď v súžení poznávam junákov. 
Odmením ta, jestli sa navrátiš so živým abo 
mrtvým násilnftom. Pre Saliho máš pišt<rf, 
nie list S Bohom, daj pozor na seba I* 

nasleduje.) 



č. 6. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



159 



^ " '^.X^ ^"_^»^^ ^V "'.^^ ^^."^ > 



z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. 

cestopisné náčrtky od La^wnersíého, 

(PokračoYanie.) 



x redmier je pre — mier, pre odpočinok, 
kde cestujúci počas dve hodiny trviýúceho 
knnania kuehyiu predmierskeho hostinca ad- 
mirajú. Tu zmierni skoro každý cestovatel 
beh svojc} príležitosti a oddá sa do príoieria 
žalúdkoTého. Mestečka Predmiera vynikajúce 
vlastnosti nie sú mi suáme, Bovné okolie 
jeho je úrodné* . Boku 1848 v decembri ut^- 
júd honvédi z Čatce utiahli sa sem dvaráz. 
Toho času bol tu &rárom ataruiký J., pri* 
vríenec cisárskej struBy, Dlho po revolúcii 
vyehyaloval císáiiskeho starého generák Ši- 
meniča jako pob^íného, kt(Mrý u neho ubyto- 
vaný pred spaním klakd si k posteli a dlho 
sa nMMlUeval; Keď boli u neho honvédi ubyto- 
vaní, pýtali si od neho s hroznou kliatbou 
nápoj a pokrm. To pomútílo staručkého kňaza 
velnii. Eed i^l po víno do pivnici, dával 
svoj huev pískaním na javo. A čím viac bol 
nah&eivaný, tým vyššie vypiskoval a skladal 
edbom nováhnevo-arie, čo samopašnýcb hon- 
védskych dôstojníkov velmi zabávalo a tým 
viae k pitiu dobrého väika ponúkalo* Chudák, 
dobrý starčok) už nepfska, jako i mnohí 
2 tých, čo si pískat dali, tiež už ptskat 
prestali 

Na juhu od Predmiera čnejú do blan- 
kytu strapy Sulovských brál. Sul znameuá 
soI a mená tomu podobné nachodia sa vo 
vietkych krajoch Slavian-sveta, jako na pr. : 
Sula, potok v Rusku, Sulin v Šariéi, chýrny 
dobrou mädokysott, atď. Sulovské vreby nie 
sú vysoké. Predmiersky hostinec obnáša 906' 
nad hladinou morskou ; Sulovské vrchy majú 
2148' výšky. Vrchy tie > sú podivné svojou 
podobou a sUadom skáL Orograficky vy- 
zerajú tie skalnaté stvapy tak, jak<rii»y sa 
podzeainý objor driapal bol na povrch zeme; 
ruky, ktorými si rozkálal v brale škáru, mal 
už von vystrčené, keď mu jicb zakloplo, 
i zkameuejiy a obrovské prsty ostaly mu 
zmeravené do výšky trčat* KameA je eo€e« 
nový vápenný konglomerát, jaký sme a to 
vdmi pekný v Podskalí videli. Tie rozlične 



pretvarujúce sa figúry, jaké tento mrvivý 
kameň predstavuje, rozprestierajú sa až dolu 
do doliny a sú bohatou látkou romantických 
kombinácií. Vídat tu vo výške SOi^ od mora 
to^ čo v krajoch Alpov len vo výške 3000 — 4000 
pozorovaC možno. A či som ja bol tento po- 
divný zjav prírody z blízka obzerať? Nie. 
A prečo nie? Tri roky býval som vo Viedni 
a na svftto-štefanskej väži som nebol; od- 
kladal som to vše a vše na druhýraz. Tak 
stalo sa i ohľadom Sulovských brál. 

Kto z Predmiera na lavom brehu doliny 
do Sulova preíst chce, musí preíst tri kopce 
a tolko jarkov. V prvom kopci nachodí sa 
lahkýmrvivýslinec s mnohými hrčami spíhaero- 
sideritu ; v druhom rade kopcov vyskytuje sa 
bohatý na korally vápennák ; v tomto vt^^en-i 
náku jestvujú : Rbynchonella plicatilis, Rbyn- 
cbonella latissima. Za sHncom pred samou 
Sulovskou dolinskou bránou rúti^ sa pod tie 
eoceoské bralá nuoumulitový (penlažkový) 
v^ennák. 

Predmier je teda centrum, kde pohybu- 
júci sa pendul cestovatelov zo Žiliny do 
Trenčína a naopak sa zastavíme. I my sme 
sa tu tábonmi rozložili a povedaC méžeme> 
že dostali sme ea do dobrých rúk. Kým na- 
st<rileno bolo« čo dlho netrvalo, vystrel som 
sa la pohovku, oddajúc sa básnickému sneniu 
o hričovskom hrade. Tu ma čosi vebni a vše 
vätšmej začalo do pravého boku, na ňomž 
som ležal, kla(. Nasledoval nepokoj a zdý-^ 
mánie z mojej, strach a kvílenie zo strany 
mojej opatemej polovice, ktorá už chcda 
dákeho Aescolapa o pomoc volat, lebo v boku 
zle nedobre. Práve v čas ešte tíahntín skú- 
mavou rukou v bok, kde ma tak klalo, a tu 
vytiahnem z pravého vačku náprsníka dva 
kouäté dotieravé zubošparcháče. A odstráne- 
ním tých prestalo na skutku nebezpečné 
klanior Sublata causa toUitur effeetus. 

V žalúdku majúc vyprážané kurčatá, 
v očach drzé Súľovské zápole, vychádzali 
sme rovinou. z Predmiera. 



160 



Orol, obráíkový ift^opis. 



[Č. 6. 1877. 



-w y 



Na Favo nfo za Vábom Ifií mestečko 
Bytča. Čo dó oČí najviac bije, je zámok 
bytčiansky, židovský cmitcr a Popperava 
parná píla, ktorá obklopená légiou klátov a 
kopami narezaných dosák valne sa kúri. 
Maže sa jej zo ätíce kirit^ ked tollio dreva 
pohltne. Nechajme tohoto iH>vého lesného 
molocha a venujme pozomoHf starému, hi- 
storicky známeam zámku. 

Bytčiansky zámok stál dávno, evšem 
v iaql podobe, jabo teraz, a možno fie sbore) 
lei hrad Hriéov. Jako teraz stojí la svojom 
mieste, zvätAa obnovil ho FraĎo Tmnso r. 1561, 
jako to dokazuje nápis aa blavner vkž}. 

Ked nám takto hrad bytciaMky pred 
ocima leží, urobíme nekoTbo pozaámok dq^* 
pisných o Ďom. B. 1462 bol majilel Bytče 
istý Korbel, ktorý s Talaíttzom, Zelenkom a 
Komorovským (liptovským) znepokojoval Ži- 
lina. Slavná Tarzovská rodina pokojné, skvelé, 
tak jako i búrami koísané časy tu žih. Michal 
Telekešäi, veľkopanský sbojnflc a páft hnadn 
Ledniee, chlap srdnatý, smelý lapil a zMja) 
okolie vzdor siákazu krála a stavov. On, keď 
valadský vojvoda cisárovi Rudolfovi pre pobcj 
a priatelstvo drahocenné dary poslal, pre* 
padol komonstvo, ubil ho a dary odviezol 
na LednicQ. Krajinským zákonom a stavom 
vycieral zuby. Na to, ked! ho stavy vyobe<h 
valy, zrobil si žart a ši^ Tom v jeho hrade 
bytčhinskom prehvapit a prestraiit. Nuž ale 
prekvapil seba. Turzo posadif ho dal, kde 
sa mu nepriam Htiilo a vydal ho pravonoC'^ 
nosti, na čo potom Prefiporku pem MíIk) Te» 
If'keôéi o hlavu kratším sa atal a to r. 1601. 

Roku 160Ô zaplavily Bočkajovské voje 
okolie, obfaUi a olápili mesteéko. V^litelom 
tohoto vojska bol jakýsi pospolitý Slovák — 
jako tamten vyftie hore spomenutý Slopnían- 
ský, pôvodom roľník ~- menom Biely Stríko. 
Strie bol, jako vtedy obyčajne sorový síce, 
ale veľmi udatný človek. Čo vtedy bolo 
najvätáou cfioston. Kastellanovi hrado, vi- 
dtaeemtí šarmu okolo hmda, pádlo srdce 
do sáry a otvoril brány. Pán Strie vyčisti) 
dokonale hrad, vypratal téetko, odniesol so 
sebou veci v cene aai 80.000 uh. zlatých, 
čo v ten čas fre malého kráľa veľa bolo. 
Hneď po uzavrenom pokoji raay hrado bočka*^ 



jovoami učineaé skoro zasi^ sa sahojily. Tu 
vydal Tuná dcéru Judíthu za Ondreja Jaku- 
šioau Svadobné body trvalý vraj za rok — 
až do krátenia. A hostia k svatbe povolaní 
prekostovali sa za celý rok. Roku 1616 starý 
pán ttiiifel s máme. dáta , žie nreien svadba, 
ale i kar s veftoa nádherou ipydfžiaittttý bol. 
Nebudeme ainaď afadiýi&t, kcnl adárae jiedior 
pi& tebdajéíeh pohrabflýcb abonnúiténých ža- 
lúdkov. Strofrflo ss^ na pofarabnom kaw: 
volov 10, tdiec éS, jahniat 144, hnsí 341, 
kúr 691, moriakov li2, kuvoptov (janabky) W8^ 
2 tetŕovy, 9 jeleui, 1 sraO) iajMov 37, pra- 
siec 8S, ifúk 65, kapťov 16d^ pstroliov ld(^ 
jaleov 750, úbovov 150^ ftoreuio<9 40^ sbia^ 
cov eOOi druhých rýb !00(, vejec 1Ä)0; ayia 
4 cealy, tofi 1 cent, bieUej méky 100 k^ 
driihel mdby iO» kýl , mítky iia torty pol 
temej kyly, na peéiifio mKfty S kýly, alantay 
8 péltov vdkých, mstí 54 bolbí, masla 29 
funtov, madu 28 holbí, lojoivých sviec — no 
tie sa Bcgiedly — 3a 12 zi.^ oleja 103 f«itl»v, 
víBOtho octu 67) ofcaiví, pivového octu 9^ 
okoiví, vína 235 okoví, piva 114 okov<^ otaa 
366 kýl, sena 60 Mr, slamy 100 fúr. Totko 
sa tam pojiedlo a toľko sa tam popilo Atea 
hrad ešte atojí a prepevne stojím ŠbodB> io 
nenie udano, koľko pafáčov atf tam aáéaat- 
nilo a na jaký dliiý éas, aby sme xasňúíj 
objeai tebdajsíoh žalvdkov a taiimi« povov^iit 
Eáte v tom ča e pohredujeme veľkú rvbfikii 
terajíícb kocbýA, aaée zemiaky. Kto by teraz 
toho objemu Kaia^Cŕatlejdíá hostíott vyst»- 
Dovit vedel, m«iho) by sa pevnou nádejou ko- 
cbaC a záslehy mat, že bude vyvoloaý do 
soemtt. No jahokolveb, ato to už aeboly ža- 
lúdky, lež cedilá, v tých časiecb, bed ette 
ani žalúdkový Goetia prach neaaály. 

Teraz prinútený som oči zpuatie z tejto 
gaatronomiekej paraátaosti a ked pvebrodíni 
ramená roeviáčenébo Yábo, biele piesočné 
jeho obruby, prebelmác plithé v^onlvné ai'^ 
bote, kam práve hamáhove z tphotn bvdia 
strmým prúdom rožný statok sa brodí ~ 
oetnem sa zase na QMqom cis , qa ktorooi 
stojím, vlastne a správne po ktorom aa vosím. 
A táto hrad zeme je bom Oblaaov. Gesta 
predtým viedhi ponad hoťn, po ta^'VjVImk 
kopci medaí ŽiltoM a Trenčíbom ; terae ptf«^ 



č. «. ie77.] 



Oroly obrázkový éasopis. 



161 



kopili ju b^kon, stxmým brehoin ponad Vatu 
Tým BA aice cesta ukrátila a meBej príkrou 
atak, ale stala sa nespobhlivejáoa. Veda 
podmýYa bréby a breb je ^lorvíiia slíneová 
optika (MorgelBcbiefer) , do Turoniena pa* 
triaca; vodou rceiMčeiiá spú^ta sa doVábn, 
kde bo voda unáia. Stavajú mu bridaoi via- 
kové bate, fde sa breb batif aedá a aeaie 
sebou i bradakú cestu, ktorá melea vie dvu* 
hých vozit) ale i sama vewt sa ebce ; popu- 
kaná je na viae miestaeh a váh sa dďa- 
Dla jcg geologiekej podlaby tá ua tom miaste, 
tak jako je teraz, mkdjr pokoja umi nebude 
a pobere raz sebou i tobo tam neätastee 
vysadeného cestára. Item je. to taký malý 
odblesk krajinsko-tôfferskej železnice. 

Ponediajúc dolinku z pravá od cesty 
vedúcn do Hrabového, kde sa Ammonites ro- 
nyanus nachodit má, a druhú do Hlbpkéko, 
ktorých obcí prvé d6mky z hradskej cesty 
vykukávat vidno, zpúšfali sme sa umeleckou, 
ale pohyblivým základom vynikajúcou cestou 
aa rovinu mimo Podhradia v pravo ,na bolsn 
Miaceho — do Dolaieho Hričova. 

Tu bladali sme pána farám :Fr. Nemčeka, 
ale poiiel do Treic« Tefdíc zmyl prach te* 
lesnej obiellqr. 

Okolie Dol. Hričova i z obkdu hisÉorÍ4- 
ckého i prírodopisného je zvláái pamätné; 
PiMevác prírodné poklady staräe «!, lež tie 
ladskou mkou stavané a už i z^^ostené, pri'- 
pomeiáeine prvej tam tie. 

Jako sa od Hričovského Pddhradi& do- 
linkou ku spastlému bradu hore ide, stojí m 
lavq ruke z hradskej cesty dobre viditeteý, 
pre slrk odkopaný bido*žItý vápennák ; v ňom 
nachodia sa skameneliny : Vincularia grandis, 
Ananchytes ovata, Spondilus striatus, Pyrula 
sp. a Nantilus dánicus. 

Bitrí teda tento útvar ka Senonienskému. 
Na kriedu nasledi^e útvar eocenský, predtým 
už spomenutý sulovský vápenný kongliomerát 
A na tomto drsaatom kameni smúti jakoby 
s nnn srastený npadlý síoe, opustený, ale 
i v rumoch eite .vždy MhreapýijhradĺHiiíov; 
: i:iČi úsadHna liskiuklíc (^Gcvfitte) V.okolí 
H. Hričova z tretohornej doby pochodíš to 
diftiilienéiwi liáibo. DioB.;iŠtúiaí*«ózhcdnuto 



Medzi sredn^ kopcami vyniká jeden 
strmý, trfaaaýt drzý, prevýtei^ len pozadnými 
pilkatými stenami sulavských z^I a na 
tomto k lomu vhodnom sekanom .vitíiu vj^- 
st«vilr dávni 4obrodnibo!via, ktorých kosti 
už tiež kdesi v koni^mevátoďi träa — 
podatati a okolia úplne z^d^vedajúcu po* 
vnôstku Hričov. Kto ju prvý stavil, neviem* 
Barón Uedniansky povodeň že df^is prvého 
jeho majitda memqe Jána Kiliana, bývalého 
kastellána bytíSanského hradu« avšak ktorého 
roku, to ten krásm^isný romaaopiaee ne* 
udáva. Tfá som naenky, že Hnéov dávno 
skor^ jestvoval. Za kráZa Andreja r. 1883^ 
jako náin to náá pilný hiatorik Ôtefim Hyroi 
povedá, menovali sa obce liptovské pod Štmr*- 
com (Nižná a Prosrednia Revúca) Hricková. 
Zajímavé je tiež, čo nám podáva náš dejo- 
msný bidatel, archivár Kremnický Pavel 
križko.' On vykutal v tamojšom archíve, že 
jakýsi Ramzolon — Bamzova volá sa i jedna 
dolina na Čiernom Hronci — Tatármi z Hri- 
čova vypúdaiý prešiel ^o Turca, kde Belom IV. 
za utrpené ztratgr statkami odmenený bol, 
kde on plodný stic, počiatky mnohočetných 
terajších fcofáanskycb zemtanalí^b radfn za- 
ložil Nič neprebáiamt ked poviefli, fe i otámqr 
Ramzolon prvý.na Hričove nepanoval. Iitetne 
je Hríoov starý zub hisiorický.. Za Kiliaaam 
nasledomla v mi^etkn Hričovakého radisa 
ryti^nka Lahár. PovmC neaíe o Laharoveoeh, 
že -boli smrovi, zbcjaiekí. Avšak tieto povesti 
pri hradoch len pričaatil sa qpaknjé, ba- bý- 
vqu stereotypné. Lohárka stala sa beadetnou 
vdovou. Sused lietavský, Fraňo l\iczo, mal 
až vtedy tú túžbu jako teraz potentitt, me^ 
novite poslední Nipoleon, tprirodzHíé hraaios 
svojej krajiny vždy v sasodovej vlasti hladaft 
Prirodzené hranice teda lietavská v hričov^ 
stom poDstvei roaíírit žiadavií mladý pán 
uchádzal sa o ruku od neho staršej Laharky* 
Ale porekadlo hovorí: iŤ^tará žena, mladý 
muž, hotová je piačk%^ preto i onát.rukkí mu 
nepodalávisiei^jate ho aa syM, a; ä aa^óe^ 
Si-tým > dodatkom^ žei jafc s iňovi -dobre Éav 
bbodifi^ l)|nde,i že imi celé panptvo^-JxnmČá 
Kiéťkitomu ptivoUL Túžobae^očakával Tnsne 
splAeaiQ tasteanentuM iKéd al^'iehecmámíaka, 
čerattá Jakn slreobi doitohoieottttskéhojtápna 

23 



1«& 



Orely ^brázkoTý éatepii. 



[Ô. «. IS77. 



tfaUrfzoM tteclMMft, 4al Ju poetivý „synak" 
fitdfi^ A do tciiiiriee i<a bliaiii<rú Eatvorit, 
Me chudera po dHiom tripenf utarela. Barott 
Mediiiansicy píAe, že ho a^odointe trápilo a 
li hndtt vyhaalO) hrad že spostoal MtiMi, 
ktorého }Aq katbatefa vraj MárotaC dal 
Tarzo, vyrastal pred beáDov a tam stojí po 
daea skataanelý. Kto neterí, nech ta beží, 
tšte tea miftíi t skatkv leží a Ci stojí. 

NedMtn sa ^mto bájkim, lebo hrad 
tik jako i okolie svojoo pikaBtfiostoa ndtía 
obraaotvoŕmaf ku raraaiitickjín rozjtoaaiain. 

Zátateá ro^na meéú Dolním a Homím 
Hriäovom roaantidt^i výbehaiai starého 
krada roattiraad a^ysel odvádta k pokojnej 
pvítomaosti doméoeho kibu, k haluškám a 



klobáBatti, ktorým obyčajne krásne kapttatné 
sady tohoto okolia za fondsmentUnn poditaC 
slóžit mMii. Ba i prosaícký faraeh svejfn 
pestoratelom vffaftným sa tu atára, sypajtit 
oviem lepiie dividendy lež nqedna spoiitelta 
flvojitn áčastinárom poskytuje. 

Od Hričota vedie chodník kopcami do 
ŽiHfly, o moc kratéí lež eosta, ktorá za H. 
Hrléovom Váhom o breh pritisnutá, chúlo- 
stivé sa vinie, irtiradeaá do kopca pevne 
stavanou sAyu. Spomenutým chodníkom svia- 
tcíine, zvtttéa biela odenrý vonkajH ftíd puto« 
val na odpustky do Žilinského klážtiora, i i^- 
vil sa nám jako malebný prídavok ku ro^ 
mavtickéiDu okolia. 



(Pokralfovanis nasledige.) 



■<GéfS/>- 



Nad Baltom. 

Cestopisné obrazy, 
. Ppdáva /. L. Kello. 



VI. 



Na palube nM*vy " 

G«.tmi. M »oii i« 96v«Mlé t mi. 
Vfavé, ale IM do iatčbo Aasu a pri peknej, 
tieNg, jamMJ chvíli. Vdbee vžetto má sve| 
bai nasýtenia, sa nim naatdpí nudnosf. Stará 
deánicia Čaáu hovorí, äé Je Aas nepretrženost 
j edne^ u dniiou nasleénjácich smien ; éf m teda 
tilo rýchlejšia, tým Je éas relatívne kvatií, 
v odpbrnom páde zdĺhavtjM a tamlnejfií. No 
a už níé sa tak v kráttbm tese neprezre, 
Jakx) kOQtlnnita zmien otvtoreného mora. Jeho 
ittposantnoeC, ktavá pri prvom poklade uroM 
M äoteka mohu4|ný df^em, zmení sa v krát^ 
kom ifcse ná veémí Jeénotvámost a toto vežné 
jedno ja práve, čo potom nudí. 

Dlho prechodil som sa po pemme Frede* 
rik«hAvila v Kodaaío. Dumal som o svojom 
vadialenam domove — o milom - Slovensku. 

Etoiík f»Teave^ bol už o jednej po pO'* 
ludnl v pravem slova smysle „naípikovaný,^ 
tak že ttemohol som viac dostat kartu. Moja 
aSMaalost vystúpila na najvyiší stupeň. Stál 
aam pri zavretej už kasse jako omráčený, 
Zaa^falanoat aepomákala. Oeaká aa raz. My* 
álífAka) že moste ette jechiýcii M bodte tú 



éakaC, aatriasla mnou mraaíve. Mne p^dob* 
ných ,pneiCastníkov^ vždy viac a viac sa alile* 
vale — ale kassa neelváňda a neotvárala sa. 
Pre každého to bolo síce malhenrom. ale pra 
mfta varí najvätším. Situácia to nebára roa* 
kožná. Mnohf % mojich spoluosudníkov ubie- 
rall sa k nižniamn meatn. Rád bych sa bol 
od nekoiM dozvedel, preéo to, ale prekáMa 
mi nevadomost dánskej reči. Pustil som sa teda 
i ja za nimi. Poštový parník „Reatak* bal 
na odbíjaní. Mnohf voUH tento Meký obchod, 
anie aebolo moino. Vrátim sa naapát Na 
perrone pri y,Trave^ stála hromada Jarabá* 
tého, podobne mne zklamaného obecenstva. 
Bolo už pol tretej a ežte netvonilo sa ani 
len druhýraa. V obecenstva panoval hhík, 
krik a zmätok. Velitet ^Travy" ubieral sa 
do piaárne prístavného ríaditebtvs. Kedf sa 
vrátil, prehovoril aekolko slov po dáasky, 
äamu pravda ja nič nerocumel, i nastalo malé 
atíienie. Zvonilo sa druhýraa, ale obecenstva 
bolo nápadne ticho. Kassa znovu sa otvorila 
a mnohí z čakajúcich vymiekaU si karty. Čo 
to malo znameaat, nemohol som sa nijak 
dopjitat 

Pri cbvoate nTravy<« zastal pai«flí «M6ve" 
a obecenstvo hrnulo sa dnu.- Pýtam sa kaasfra 



č. «. 1977J 



Or^Iy obriftkof ý čMofis. 



1«3 



o vjfivftleiil^. D«nQo. Naznal aomechj. To 
da . aevytrptmiu Pogri jm# preiifl ka^Utt 
,»TriiTj.'' Di^bre že som ho wdfipil. Vlúdoo 
vytvetUl mi vec, že ^Môva^ aajatá je díib 
k výpomoci, a určená, aby sbývajúiciďi esU 
cestovatelov preplavila do Ldbeku. Neviem^ 
či v náhlosti oetabudo) som 9a mm podáko* 
va( sa eprávu; ale to znám, že vjmeo^e 
karty a ueftlaieBie sa v n^^^^ netrvalo od 
troch meošbi. Bol; tri bodiqy, ked po dun* 
aom hvízdaní zmrdaly oba pwniky želesoými 
chvostami i krájely tiché vody prístavu. Pre 
hustá hmlu bol ctuktraý výhlad, ale ja apu 
netúžil sa nim; bol som zmrzačenj^ a strá- 
peny. Okolo štvrtej hodiny začalo váeobecaé 
roáame sa i^a palube. Blado- zelené tvire 
mnohých začaly kŕmiC morské rybky svojim 
eite v Kodani užitým pokrmom : bolo mi do 
smiechu i polutpvania. Natrčanie ponad kraje 
paluby bolo všeobecné — a t^ cbytlavé 
jako epidemická cholerína. Opravdový obraz 
,1 vyplavenia strašného mačka** a keby na nom 
nebolo bralo vätšiu účasC pekné pohlsvie, 
bolo by sa nutoo nazdat, že sa človek qa- 
ťhodí medzi samými bratmi z mokrcý štvrti, 
Aíorým prežité hodiny rozkoše a „splnia** 
piiiiiealy do daru „lamentation des fdiets,*' 
ktorý jedon praktický kandidát mediciBy pri 
sveji^ dolctofskerj zkúsl^e definoval, že je 
,rSkrae superlatívne abs^dírovanie abuodn- 
júcich fluidumquantitatov prokreirovaný in^- 
normal-provisomý priechodný stav, generál- 
korporal - mizerabil - slabostou af&icirovaného 
individua, v ktorom sa na normálnu pobot 
dlnost aspingúca naturál - konstitutkniátna 
schopnost od stomachalno-cerebralpaciencia- 
lity deliberovat snaží.^ 

Pred večerom rozstópila sa hmla, i na- 
stala tichá, pekná, ale chladná chvíľa. To 
vyvábilo Yiás do sklennej, nft palube pripra- 
veiNij, na všetky striiny svobodoý výhjadpo^ 
skyti^ú<^j £íýčiar])e. Husté strompyiny See- 
landského brehí^ ustupovaly kam dif^ viac 
z očí, ti^houc sa neskoršie len j^ko úzka 
dtt^L äenta šnôra nii ^tálekom, západom, slnku 
zč^rveoalom o^^zore. Konečne zmiz)y, Jedno- 
tviamé }očkaoie vín^ monotónne odfuko vanie 
komína a s dumným šuchotom spo;e»é pra- 
covwíq stro^, ,p^^trhovan,é rpzpr^vou lod- 



iQcoT n roakazmi kflpttéfta, fatorý h»etf aa 
kormdeioíko, bnf4 WíVttoilftisfVt uuviaoioto 
ročno«« na lev^ strake velitaUKého bettéim 
pri samom kompiseo pripvaiienott tiábto«i 
aa strojníkov povolá^, ukJkadfily mft nf jskýA. 
zvlá^nym, príjemným pocitom do spáulo^ 
Zídem dohi a žiadam komôrku. Mame. Steŕ 
neskoro qbodí, sám sebe šliodí« I^ž boliy* 
všetky roa^até. Pqmváč potrpím na sowmmr 
bttlismus,, aebirio sa čoho obáiftf, žjs vo eno 
z divanu utečiem* Oprel som toda hlavii m 
jeho mäkké operadlo, i poehrs^káíval sumk 
spravodlivých. iUi pp tBOjbodimon siAnku 
vystrašil ma z neho strušeý iMec po: mil^ji 
^lysine.** Skočím jako oberený a pár turomov 
bolo mi už temer na konoi }azyka«^ Yytrwi 
si oči jednou, dvkĺm aa blavy dtubcHí Kúk^h, 
i hladím zadivené na sediaod konca mcyiij 
hlavy neforemnú mussu* z ktovfg velkébo^ 
okrúhleho objemu trčal joko vranka s beidel* 
berkského suda, ploskativ hlave podobný, 
výrastok. Po složených oa ďaleko od ohrbto. 
^brušku" rukách, ktoré sa na áom v takte 
naš^ lodi podobnom pásledkom rýchly re- 
spirácie sdvíhaly a padaly^ poznal som, že 
to nqjaká deformácia lodsluj postavy. Táto;, 
dráždianskemu gazometru podobná mafisa ná* 
ležala statnému synovi pekneg Bi^varíe. Kromi 
váhy ohromná táto pivová huba , opravdová 
podoba Siléma, vy^iiesla temer oelá lod z rovao* 
váhy. Neforemný tento korpus SJidolfi kojiM^. 
miia na krížovú stoličku, ale tak, že nedo- 
siahnuc na sedalisko, zostal na vrchu klačaf 
jako v .r4štipcoch. Poneváč ju však dobre 
4MWtíáhol, roztiahla sa pod hrozným tlakom 
sama a jej lavým krýdlom hlobla ma statočne 
po črepor 9(^0 jE|df nást hodín. Stáli sme 
nad kotvou. Z prístavu vardinborgského do- 
tttesla nám loď „Daphne^ nových cestovateľov 
a medzi nimi i môjho statného Bavoráka. 

Noc bola pekná a jasná. Magické svetlá 
vardiáborgsk,^ a moenskcý svetielne mibotaly 
sa v dialke jako svetlonopy no^i^^j tmy a ti- 
chosti, do ktorých miešaly sa temjié sifetlá 
šiijek a spi^v rybárov (Aolo pobrežia ostipvn 
Môeo. V divom šumeoí vôd vy^íqnalo ^ to 
bájočne. O polnoci stála nám na pravo vbá-t 
joČQom ol^ni, jji^o ti|i)n v.^etíe beogéilskom,^ 
veliká čierna škvrna ostrohu Falster. Zaní- . 

i / ' . ..14 

23* 



164 



Orol, obrázkový éasopis. 



fÔ. e. iÄ77. 



nftvé uvädlo toto vyvábilo nás vdetkýdi krom 
Hnvorálca na padíibo. Opravdivé Obnivé more, 
Mfiajúea sa fioma láva, v ktorej dáldco na 
}ttb! tabaly m átke čierne fimnhy tak zvanýdi 
f)i8k Fateterskýeh.* Svetlost táto pochodf 
od^^i&ástapov malýcb, pod bolý srak nepadá- 
jtklkh molluskov, tak evanýck noetilukov, 
kíaŕk pobybiqác sa pod površím mora, svieta 
tettftfýňi evetlom, jaké n svatojanskýcb mušiek 
pMBon^eme. To divá krása svobodnej prírody, 
ktorá i hranie t svojej ilnosti znat nechce- 
j#6i tozam obdivuje. 

1 -'•! Bé polnoci nastúpila predoilá jednotvar- 
ílOM: Tisíce bvietd nazeraly sa sa do tichej 
ikiOMk^ hladiny. Raňajšia diladnota shro- 
maždilií cestigúcich zase do kajút, kolibajúc 
jitíi do Iráikeho spánku. Mdj sused použijúc 
moju néprftomnost a dla zásady, že je život 
boj ^ ó- jestvovanie potažne pohodlnost, oku- 
poval irioj e predošlé miesto a odfukoval si 
náleÉífe; IJeho rešpektabný cerevisialnej tvaro- 
dtibe 'úálež^úcí ^orbis pivamm" predstavo- 
val ¥ýcblý v Jókay-ho „Čiernych diamantoch^ 
zpórúemtf severotočný prítok a odtok, kto- 
ťého 't^Hčiáou, £i bola práve vychodiaca po- 
slédiäa Itvťt, fi magnetismus, ii ale prítažná 
siÍA' bifiíkéj ' šenkáme, ponecháme do gastro- 
lO|^é!za£rtétenej^n odborníkom. 
'' 'Ná'flsvtte zajasalo svetlo ďalekej južnej 
peÄiŕftiy; ^ io bolo svetlo travovtockej svie- 
téMe.'^ ^Dúmné hvfisdanie stroja pozdravilo 



-.»! -iíi *t\ :'■ 

Ml<í».;í» rl ' 



vychodiace slnko, znak to, ie zamiefiaC ideme 
otvorený Balt s nudnýilii brehámi krivotokej 
Trávy ; s nudnými, hovorím, lebo na jej bre* 
hoch krom trstiny a za ňou na lúkách pre- 
menujúceho gravitétneho bocialka nevidíš nié 
zanímavého. Vtok Trávy bol dakedy vý- 
znamný prístav pre Balt. Keď sa v novšej 
dobe rieka Tráva s nesmiernym nákladkom 
umele npravidelnila a jej koryto natolko vy- 
hĺbilo, že lode 16' Ubokochodu velké; kt<M^ 
predtým tu kotvit a nakladaf musely, dnes 
až do mesta pred samé temer nádražie pla- 
viC sa môžu a keď mesto v niekdajších prie- 
kopách, ktoré tvorily v sredoveku jeho opev- 
nenie, stvorilo dva velké prístavy pre parné 
a vetrilové lode, zanechajúc v Tráve prístav 
len pre drevné, preniesla sa celá lastadia 
dnu do mesta a vtok Trávy krom morských 
kúpeľov ztratil pre námomiu pla^u a pre 
Lúbek všetok význam a je v stave nápadne 
degradatívnom. 

Trstina je kam dia! hustejšia. Pri cha- 
trných, z polovice v nej skrytých dedinkách 
kolíšu sa priviazané člnôčky na parníkom 
zbudených vlnách. Kad blízkymi maličkými 
lesíkami krúžia z oboch strán hajná škrie- 
hlavých vrán, medzi čo mieša sa vresk vy- 
soko lietajúädí plujiek a konečne i hlboký 
bariton nášho parníka, ktorý ešte raz asahne 
vôkol hodného záhybu, i vtiahne do Lúbek* 
ského prístavu. 



<«Ao»" 



^i! ».' '•; 



M 



t» 'ľ 



V., i 



'í 

• - » 



\\ 



FEUILLETÚli 

Obrázky zo starého sveta. 

Podáva Daniel Šusttk. 



ti< 



/ n. 

' '^ClínTifniéc navre, tým i páchne,*^ ho- 
väŕí'^iťáXé ^porekacBo. Vo mne vrela túžba, 
abyäh víďét 'indUoI široký Boží svet, bol som 
idi'Hi^'cestOváhbloŕ napáchnutý a preto pre- 
mýšM ími ihcljom milom Tyrolsku, jako 
bych čo slilô^ i juhovýchodné kraje Európy 
níWfifVit ihbhóh'^ VôIa bola, chybely -- pe- 
niaze, jedha t najhlavnejších podmienok k na- 



stúpeniu cesty. Pán Boh obdaril ma stálym 
zdravím; robotu mal som v Merane stálu; 
platený bol som od kusa dobre a preca 
(ahalo ma to neodolateľne do sveta. I drhol 
som sa v pravom smysle slova v* dielni, 
šfcrváčil som, abych len najskôr čo nqvmc 
zarobit a odložit mohol. Za poldruha roku 
mal som peknú sumičku usporenú. Časltod- 
cestovaniu určil som si na 25. august 1870. 
Poneváč iote už tretíraz robil som v MeranOi 



6. 6. 1877.] 



Orol, obrázkový éasopis. 



165 



bol som tak známy ta a y okolí jaho ,,8tarý 
peniaz;'' i nemoliol som lea tak s „daj BAh 
ítastia, buďte zdraví** odcestovat. V Merane 
bol som élenom obio hasičského spolku, io 
loteián bol som členom i katolíckeho tovariš- 
ského spolku, ba i členom výdelko*robot- 
nického spolkn. Sluänost požadovala, aby som 
sa véade jako poriadny élen odobral. Lúčenie, 
najmä v spolku poslediom, bolo velmi do- 
jímavé« Predseda svolal valné shromaždenie 
a držal primeranú dlhšiu reč, v ktorej medzi 
iným povedal: „Pánovial Jedon z najpilnej- 
ších Členov nášho spolku lúči aa od nás, 
láci sa od svojich spolučlenov. Neukrotiteľná 
túžba volá ho k odcestovaniu do ďalekých 
východních krajín, aby obohatený zkúseno- 
sCami staC sa zôobol užitočným členom lud- 
skc(í spoločnosti. Nech že teda cestuje v mene 
Bolom, nech ho rnka Všemohúceho sprevádza 
na suchu a na mori a ochraňuje v každom 
neStastí, aby dopriano mu bolo tŕnistými ce- 
stami cez búrky života naíst prístav pokoja." 
Poďakoval som sa za túto preukázanú česC, 
i prial som spolku mnoho zdaru. Členovia 
lyprevadili ma pod spolkovou zástavou na 
nádražie. ^S Bobom I" privolali sme si vzá- 
jomne a vlak rušal v južné strany. 

Sme v Triente. Mesto toto leží v juž- 
nom Tyrolsku a je yelmi pamätným pre ctr- 
kerní snem, ktorý tu r. 1545 zasadal. Trient 
leží v krásnom vrchovatom kraji. Po kopcoch 
rossprestíerajé sa vinice, z ktorých utešené 
letohrádky sa nám usmievajú. Zvláštneho 
spomenutia zasluhuje kathedralný chrám na 
„Piazza grande^ (velkom námestí) sa na- 
chádzajúci. Pred týmto velkolepým chrámom 
je velká studia z červeného mramoru krásne 
vystavená, striekajúca z „vodních paneniek^ 
vodu do vysoká. Na vrchu studne stojí po- 
hanský bôh vody, Neptún, s velkými želez- 
nými trojzubými vidlami v ruke. Počet oby- 
vatelstva páči sa na 18.000, ktoré vo veTkej 
vStšIne italskej národnosti patrí a viac na 
juh jako na sever „kuká." A či viete prečo? 
Na jnbn je — „Unita Itália I*' 

Prešli sme cez Boveredo do Benátok. 
Čiastočne poobzeral som mestá Veronu, Yi- 
oencQ, PadovQ. Utešenou krajinkou sú vám 
to tieto Benátky ! Nie div, keď večne mladá 



táto krajinka považovaná bola za skvelú 
perlu na korune Habsburgov. Hej, ale drahá 
to bola perla I Udržiavanie jej stálo milliony 
a milliony. A čo by len to! Ona požadovala 
i tisíce a tisíce ludských životov. A preca 
prišlo to, čo príst malo, že ju Rakúsko vzdor 
svojim vífazstvám r. 1866 ztratilo. Kommas- 
sadu národov ani mílKony peňazí, ani naj- 
lepšie a najpočetnejšie zbroje prekazit nie 
sú v stave! 

Dňa 4. septembra r. 1870 bol utešený 
večer v Benátkach. Na utešenom námestí 
SV. M«-ka, ktoré čo do velkoleposti paríž- 
skym „Plače de la concorde^ prirovnať mô- 
žem, prechádza sa množstvo ludu rozličného 
stavu, veku a lósu. Italiani dla prirodzenej 
povahy štebotigú jako švitorné vlastovičky. 
Vätšina prechádzajúceho sa zástupu patrila 
vyšším triedam, lebo robotný hd o tomto 
čase nevychádza, aby sa zabavil, lež jie si 
v svojich komôrkach obľúbenú polentu. Veď 
ani v rajskej Itálii bez práce nemávajú ko- 
láče! Pomedzi toto množstvo panstva pre- 
chodil som sa i ja — slovenský remeselnícky 
„vandrovník." Nuž a prečo že by ch i nie? 
Veď som i ja pánom, veď kto sa o svojom 
groši na dakolko sto míl dlhú cestu pustí, 
je veru snáď tiež pánom?! O čom sa tito 
rozprávali, neviem, lebo som toho času ešte 
italiansky nerozumel. Pred jednou skvelou 
kaviarňou sedela vätšia spoločnost meštanov 
a vojanských dôstojníkov s novinami v rukách 
pri ostrej debatte, z ktorej vyrozumel som 
len slová: Napoleon, Bismark, Wílhelm, 
Moltke, Sedan, Mac-Mahon. Koho chce Pán 
Boh potrestat, tomu dá planého suseda. Ta- 
kíto nefoars dobrí susedia boli Napoleon a 
Wilhelm a v tomto čase práve zkusovali sa, 
kto je mocnejší ; no, veď keby sa len boli sami 
„pasovali,'' ale lud, ten nevinný ľud vedený 
bol na jatku, aby krvácal za — neviem čo. 

Na druhý deň ráno podarilo sa mi v jednej 
kaviarni vyhľadat nemecké noviny, kde hru- 
bými písmenami vytlačené bolo asi toto: 
Wilhelm telegrafuje svojej Auguste, že dnes 
(2. sept.) poddal sa Napoleon s 80.000 vojakmi 
pod velením Mac-Mahona pri Sedane Wil* 
helmovi, že zložil zbraň k nohám jeho a že 
bude zdržovaf sa na zámku Wilbelmsbôhe ^ 



166 



Orol| obrázkový časopis. 



[Č. 6, 1877. 



Ach, ach! To vojsko, ktoré roku 1866 
malo bjt rakúskemu vojBku „na frugtik,^ 
porazilo „imperátora Európy." Jako chytro 
padla kosa na kameii. Oj, jaký štastlivý som 
ja terás, keď nie som „cisárom francúzskym." 
A teraz jako 24-roční šuhaj nahliadol som, 
že človek má byt vždy so svojim stavom 
spokojný a že nemá túžit po márnostach 
tohto sveta; prišiel som k tomu presvedčeniu, 
že Pán Boh má moc ludí povyšovat, ale i do 



prai^hu ponižovat Co sa potom ne^kdr vo 
Francii dialo, je ^námo. Napoleon bol z^ trftott 
zvrhnutý a do vyhnanstva daný, kde i zo- 
mrel. Ten lud, ktorý mu eôte pred kritkym 
časom privolával |,hosannabi^ obrátil sa protí 
nemu a kričal „ukrižuj ho/ To n9ch bude 
pokynutím pre tých, ktorí sa na umele spra- 
venú vStáinu ludu odvolávajú a od tejto pod^ 
póru očakávajú. 



■ ^ « M witf 



Trpký osud. 

Bulharská poviedka od Ljuhena Karavelova. — Rozpráva jedna Nišanka. 

(Pokračovanie.) 



VI. 

Predala som svoj dômok a usadila som 
sa so svojou dcérkou v Srbsku v Bane. Ťažko 
mi padlo, keď som sa lúčil mala so svojou 
vlasťou, s polom a chyžkou. Jakoby mi každý 
kan^eňčok, každá zelinka bola pokrevnou« 
Ani podnes nenrôžem zabudnút na svoju za- 
hradôčko, ktorej som sdielala i radost i Ž9- 
losf svoju, ktorá ma tešila v čiernych dňoch. 
Len ten môže vedeť, jako mi vtedy bolo 
okolo srdca, koho zastihlo to neštaštie, že 
musí opustit svoje obydlie a žit v cudzine. 
Nedelko vzal si moju dcéru, opustil vojanský 
stav a začal pokojný život — otvoril krčmu. 
Ďorde ostal vojakom. My sme sa presídlili 
do dediny Bane, ktorá ležala neďaleko hraníc. 
Tak chodieval Nedelko často do Nisa a Pi- 
rotu na predaj a na kúpu, čoho potreboval 
do obchodu. Nedelko časom ostal tu dva 
týždne, tu mesiac nekdy von z domu. Kedy- 
kolvek sa n^zpät navr^l, vždy býval menej 
veselý, vždy bol smutnejší. Nesmela som sa 
ho pýtaf, čo má na srdci, a Nedelka ne- 
chcela; ale keď som zbadali^, že pije, že s^ 
opQl^, nemohla som sa zdržat, abych aa ho 
neopýtala : 

;,Čo ti je, syn môj,^ hovorím mu, „ty 
nie si viac sebe podobný! Čo sa opíjaš? Po- 
zri len, jako ti vädne žena ; chceš ju priviesC 
do hrobu, chceš ju ubit, mladú a zelenú/' 

pNemôiem nepiC v takom čase. Myslíš 
snad, že to robím jako mi srdce ráči? nie, 



že bo! srdce moje morí. Keď niet inej po* 
mod, muaím vínom rozháiaf žial. A na^o 
mi je taký život? Nenarodil som sa, aby 
som takto žil. Chceli sme velké činy vykonaC^ 
chceli sme osvobodit ot^nu, chceli ame sa 
bit, krev nešetrít, a čo sme urobili, jako ame 
dokončili ? Hanbím sa pozriet do otí svojich 
milých. Jaký som ja Bulhar, jaký Srb| jaký 
krestan 1 Sám seba sa hanbím ! Oj, keby ma 
nebolo na tomto svete! . . . Treba pomôcC 
milým a bratom svojim . . . ." 

»Tys opilý, Nedelko, idz^ yyspi sa a po- 
tom pobesedujeme si,'' riekla sfom mu. 

„Nie som opilý, mat moja, nemocný som ; 
duša ma bolí, ardce moje amúM. Sama vieš, 
že naši bratia, naše sestry hynú, naáa yiar^. 
utlačovaná a neverec nohama nás šliape, že 
sa krík a plač vdov a ďabých detí jako 
oblak prachu k nebu zdvíha. Tu ti Turci a 
Čerke^ a tam hlásatelia slova Božieho ni- 
rod hubia a nám vieru utlačiyú. Yedzt^, mat 
mpjB, lepšie je ostrým mečom zahynúc^ lež 
videt, jako sa riihigú našcg sviityni. Musíme 
povstat na junácke nohy a buď zahjnút, 
alebo svoju rodniu zem očistit od cud^ncoy, 
krvopijcov a každej haiioby.^ 

Keď to saC mAJ povedal, nesmela som 
ničím odpovedač ani radit; znala soni jeho 
pevnú povahu, i mlčala som. A Nedelka po- 
kojne hladela na avpjho muža, ani slovíčko 
nepreriekla, jako by muž hovoril z jej srdca. 

Dlho sme mlčali, Nedelko naklonil hlav^ 
na ruku a popal rozmýšiat. 



č. 6. 1É77.] 



Orol, obrázkový časopis. 



167 



y,A vy ste mi ludia,^ hovoril sám so 
sebon, „vy ste Bulhari? Vy nie ste ladia, 
vy ste Cincari, vy ste baby! Jako som sa 
len mohol spoliehal na také kukavice ! Ťažko 
nfirodu, ktorý ddfa dačo od bulharských čor- 
baždljov. Ste vy Čorbaždiji krstení, či ne- 
krstení? Či vám život dmhií lež viera a 
avoboda? Yiete, že ste synovia bulharského 
národa a že naši bratia stenajú v putách? 
Ale čo je vám po tom? Nech si umierajú, 
len keď vy mfižete blažené žit, keď len vy 
ste sytí a napití! Prekliate staré Hšky, kme- 
tovia, popovia a kaluderovia ^), vy sa ne- 
staráte o svoje stádo, vy ho predávate, kto zaň 
viac dá.*^ 

„Ncdelko, syn môj, či si pri sebe?" 
opýtam sa ho, „ty tak hovoria, že sa strachu- 
jem o teba!^ 

„Neboj sa, matka moja, ja som pri sebe,^ 
hovoril a vyšiel t domu prespevujúc: 

Opostte i pole i láčiny, 

Zanechajte i ženy í deti, 

Starú matka i milú sestrička, 

A eatvorte domy, hospodárstvo, 

Odpredajte vlnu, tučné stáda, 

Plavé kravy, kone a bigakov, 

A kúpte tenké ostré šable, 

Dlhé pušky a zlaté palasky, 

I aderíme, brat môj, na Tarčina, 

I vykúpime čo je srdca milé, 

Vymaníme čo naše driev bok). 

Hore, brat môj, len nech Bôh pomôže, 

Za kríž svätý, za zlatú svobodal 

VIL 

Jedoohd dia prišiel Ntddko velmi veselý 
a T roke držal nejaké písmo. 

„Matka drahá! Nesiem vám radostnd 
oovinn,^ hovoril, „ashadf uhádnete, od koho 
j6 toto píaaio?" 

„Od Ďordh,^ rídcla som. 

„Od brata môjho,^ dodala Nedeika. 

„Uhádly ste, ale nevhádoete, čo je v Aom 
lapísano." 

„Prosím (a, pre^taj nám ho hneď.'' 

Nedelko otvoril list a čítal: 

„Nedélko, brat moji Najprv (a prosím^ 
posdravmj matku a aeatru. Ďalej ti mám 



^) Xníti. 



oznámif, že som sa stal poddôstojníkom. 
Čakajte ma v týchto d&och. Príjdem vás na- 
vštívil a pozdravil. V Kragujevací, dňa 
20. februára 1863." 

Velmi sme sa zaradovali. V našom dome 
nastala taká radost, jako v najvätsí sviatok. 
Čakali sme svojho hosfa, ale nemohli sme 
sa ho dočkaf, každý deň tiahal sa jako rok, 
každá chvílka jako deň. Prišiel Ďorde .... 
Jaký prišiel švamý! Až milo naňho pozriet 
bolol Vojanské šaty svedčily mu, jakoby 
v nich vyrástol, jako by jich nikdy neuložil. 
Ja a Nedeika počneme ho prezerat zo všetkých 
strán a obracať hneď na jednu, hneď na druhú 
stranu a on sa zvŕtal sem a tam, jako sme 
chceli a smial sa hlasne. 

„A ukáž nám svoju šábhi," hovorí Ne- 
deika. 

„Ale, syn môj, všetko más pekné, len 
tá košela či nenie hrubá a nedrie telo; tá 
ta tuším veľmi škriabe?' 

A on sa len smial. 

„Čo sa smeješ?" riekla som. „Snadvám 
kňaz váš nemôže da( tenšie košele, a myslím, 
že je velmi bohatý." 

„Tý si, matička moja, velmi smiešna," 
riekol on a zase dal sa do smiechu. 

„Ale dajte mu pokoj," zvolal Nedelko, 
„pustte ho, nech si trochu oddýchne po ceste! 
Lepäie by ste urobily, keby ste išly a na- 
točily čierneho vína a upiekly pečenku, lež 
aby ste sa tu rozkrákorily. Hajde, choďte, 
a my si tu porozprávame, dávno sme sa už 
nevideli." 

Odišla som s Nedelkon a za hodinu pri- 
pravUy sme večeru i primesly vína. Ďorde 
a Nedelko živo sa rezprávali. 

gHovoril som ti, že je slabá nádej a 
dôvera v nich," riek<d Ďorde. „Kňaz chce 
nám pomôct, ale jedna vlastovička neurobí 
jaro. Bol som v Belehrade a počul som všetko 
svojmi ušima a videl svojmi očima. Nenie 
dobre tam, kde každý hľadí na svoju kapsu, 
kda ľudia sa hryzú jako psi a kde každý 
hľadí blížnemu hlavou zatočlt Zabudli na 
svoju povinnosC, zabudli, že nefcolko millio- 
nov ľudí trpké slzy vylieva. Kde niet svor- 
nosti, niet žiadneho blaha a šfastia. Tnrd 
vehtti dobre bovoriat že keď dajú gjautoni 



168 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6. 1877, 



svobodu, ani kone nebudú očesané, lebo 
každý gjaur chce byt agom lebo baiom a 
nechce nič robit." 

„Ty snad preháňaš, snáď nenie zlo tak 
velké, jako sa ti zdá,** hovoril Nedelko. 

„Daj Bôb, aby som sa mýlil.*' 

„Všetci ladia sa hádajú a perú, keď ne- 
majú žiadnej práce a keď nečo čak^ú a ne- 
dočkajú. Pozri na mňa, jaký je život môj? 
Nijaký! Hnevám sa na celý svet, nie som 
ani sám so sebou spokojný a prečo? Preto 
že nemám takej pnice, jakú bych si prial, 
preto že ma srdce bolí, keď vidím bratov 
svojich stenal pod jarmom tureckým. Ano, 
brat môj, mňa zachvátil nejaký jed; on mi 
žere srdce jako had. Sem jako pokosená 
tráva a vädnem, poneváč ma vetor neposilňuje 
a slnko nezohrieva. Iné mi nepozostáva, len 
lahndC a umriet .... Lebo keď čas maríme, 
čas nepočká na nás ! Počneme konat a nájde 
sa už, kto nám pomôže, a keď počneme na- 
raz dielo naše, všetka nesvomost a spor sa 
zabudne.'' 

„A tak teda začneme, začneme," hovoril 
Ďorde. 



lyPodiy mi ruku, Ďorde; oj, keby Boh 
dal, aby týmto dňom počala spása našeho 
národa od všetkých nehôd, ktoré ho tiskajú. 
Národ dlho trpel, ale teraz prišiel koniec 
utrpenia, priaznivá príležitost je tu; Národ 
prebudil sa a strašne sa pomstíC bude za 
krev, ktorú mu vrah vyliaĽ' 

„Daj Boh,'' hovoril jĎorde a oba vyáli 
z domu. 

Potom shovtoly sa moje deti celé dva 
dni, ale tak ticho, že nemohol nikto ani 
slova rozumet z jich shovorn, a na tretí deň 
odišli oba, jedon do Kragujevacu a druh^ 
do Pirotu po svojej práci. 

Keď Nedelko odchádzal, vebni dlho po- 
zeral na Nedelku a tažko vzdychal a nekofko- 
ráz jej riekol : „S Bohom," nekolkoráz objal 
a polúbil 

„Čo ti je dnep?" pýtam sa ho, ,jako 
bys chcel na kraj sveta íst, desafráz sa lúčia !'* 

„Oj, matka moja, kto vie, či sa viacej 
uvidíme," hovoril ticho a pobodal ostrohou 
koňa. Moje srdce zrazu zachvátil nejaký bôI, 
ale Nedelka bola veselá, čulá, ona žiadne 
neštastie netušila! 



(Dokončenie nasleduje.) 



■«ô^*f)*- 



Kňažna Milena. 

(Vyobrazenie na str. 146.) 



Po smrti kňaza Danila L zasadol Nikita 
r. 1860 na vladársky černoborský prestol. 
Oko jeho utkvelo na švárnej dcére senátora^ 
vojvodu a náčelníka osobnej stráže, Petra 
Vukotiča, šlachetnej to bystroduchej, štmást- 
ročnej Milene, ktorú dňa 8. novembra tohože 
roku za manželka si pojal. Kňažná Milena 
domesla mužovi svojmu s láskou svojou i bla- 
žený život rodinný. A len taká žena, jakou 
je Milena, mohla kňazovi Mikulášovi založit 
a sporiadat slastnú domácnost, že poznajúc 
skvelý život parížsky, kde nekolko rokov 
býval, privykol na jednotvárny život v Ge- 
tyni. Veď púta ho tu blažený život rodinoý 
a vemost národa. Celý národ požehnával 
ifaustný sväzok jich manželský, z ktorého 
pôvod vzalo nekolko dcérudiek a náeledník 



trónu Danilo, ktorý sa dňa 17. júna r. 1871 
narodil. Žijúc svojej domácnosti, nevyniesla 
síce kňažná slovanských Spartanov svoje 
meno na povrch časových udalostí, v ktorých 
jej vznešený muž stal sa ludu svojtou hrdin- 
ským vodcom, no ôo láska k vlasti od nq 
požadovala, to vykonala dla vznešeného ve* 
domia svojej povinnosti. Známo je, že po 
vypuknutí v^ny Čemohdrcov s Totkami Mi- 
lena, ktorá zo zdravotných príčin v Dalmácii 
sa zdržovala, hneď na Cetyň sa vráti^ aby 
v čele čemohorskýeh žien venovala sa ^patro* 
vaniu ranených bojovníkov ; i nešetriac vlast- 
ného pohodlia a zdravia, navštevovala a opatro- 
vala so svojou svokrou i von s Getyna itanet 
ných, tešila vdovy a siroty. Činom týmto vy- 
stúpila z úzkeho kruhu domácnoitfM ra 'ta- 



č. 6. 1877.] 



Oroly obrázkový časopis. 



169 



-a'W .^-^ •^_ 



'>,«~»^- 



sléžila 8i úctu u váetkÝcby ktorí pr^u vítAi- 
9tY0 zbraoiam éérnoborakýro. A rytiersky 
národ yolnej a vrahom Slovanstva hroznej 



Čiernej Hory hrdý je na matku svoju — 
Milenu. — Toto je celý jej životopis, kmtiický, 
jako všetkých iien šľachetných. 



Mladý drotár. 

(Vyobrazenie na strane 166.) 



„jllaličký šuhájek — na ramene dráty, 
kam se chudák béŕe z jará na pochvaty? 
!Na sto hodio prejde, na sto nebo dve sté, 
chlebík si hledají zQiozolenč pesté. Aj, v Če- 
chách, tam blaze, ťam dobré bez)}ečí, tam 
bratrská srdce a sester&ké reči! Ale jinde, 
veru, zeme lásky sirá, tamo 9e pežije, tam 
8e jenom zmĺrá. — Nechod jinam veru, áar- 
vanče mty ladný, kde tvó. sladké reči neroz* 
umí žádný. Tamo bysi zvadiml jako list 
z javoru, z dálky prinesený do cizího. boru. 
Zňstan u Vltavy, tam jsou tvoji bratŕi, a my 
jedny deti — tvé, slovanská máti!" . . . . 
Tak prihovára sa český génius mladému, ďa- 
lekou cestou unavenému drotárovi. Sadol si 
pod košatý strom biedny Slovák na brehu 
zlatonosnej Vltavy. Vo vzduchu nad nim šve- 
holí ptáctvo, vedia neho Š4mí valný tok rieky 
slovanskej. No, o tom mladý Trenčan ani 
mnoho nevie,, lebo mysel jeho oddala sa cel- 
kom trpko-sladkým rozpomienkam. Oprel si 
o dlaň svoju tvár, i hladí hore ku modrému 
nebu. a myšlienky jeho zaletuju za lahunkými 
mráčkami v tú stranu, ^de leží jeho vlasC, 
kde ,chyžočka jako panenka, okienka jak 
dve oči, a Vt4h jej šumné rameno kol bielych 



bôčikov točL^ Tam v neúrodných horách 
zastavily sa myšlienky jeho na stráni pri 
takej malej chalúpke^ })žeby si tie okenečká 
zakryl svojou dlaňou, žebys mohol nízkym 
kochom hladet ku kozubku, žebys ju od- 
niesol celú jak orešnú šupku,'' z ktorej pred 
krátkym časom noha jeho bola vykročila, 
aby niesla ho do širokého sveta. Zdá sa mu, 
jakoby počul matkin hlas, jakoby videl tú 
jej milú tvár, po ktorej pri jich lúčení tak 
bohaté slzy padaly. I zadumá si: „Já pa- 
robek bédoý smutnou bloudím tratí, nikde 
aui chaloupečky, kam se zrak obráti. Kdo 
mne bude dneska skrovný chlebík skýtaC, 
kde budú já neboráček svoji nôcku pýtat? 
Slunéčko už šedá, temnota se šíri, kamo 
sedraná má nôžka, kamo si namíŕí? Tam 
v horečky mladé nebo v černe grôné? Ach, 
po moji mamulence srdénko mi st&oé. Po 
mamonce zlaté, milém tatíčkovi; ach, kdo 
odtuď na Slovensko péšinku mi poví?^ A 
ďalej nazpät do detských rokov duch jeho 
sa poQoruje, že krutú skutočnosť netušiac, 
žije znovu svoj útly vek. Oj, sni len ďal^, 
mladík úbohý 1 V snení tom je poesia života, 
ktorú surová skutočnosf nikdy ti nepodá! 



•''-vJL^cGV99v5J«-'^ 



Drobnosti. 



Počef Slovanov, ' Dla Budiloviča je 
90,365.683 všetkých Slovanov: medzi nimi 
je 61,199.690 Rusov, 9,492.162 Poliakov, 
5,940.539 Srbov a Horvátov, 5,l5í3.952 Bul- 
harov, 4,815.154 Čechov, 2,223.820 (!) Slo^ 
vakov, 188.000 Vendov a 111.416 Kasukov 
(ktorí majú sToju zvláétnu spisovnú reč a 
literatúru). Medai Rusamije 14,168.288 Malo* 
a 3)488:600 Belorusov. Vätšina Bulharov pri- 
zaáva sa k praírosláviu , 30.000 je unitov, 



500.000 katolíkov a 400.000 mahomedánov,- 
Medzi Srbmi je 3,023. 129 pravoslávnych (vlast- 
ných Srbov), 2,407.890 katolíkov (Horváti),' 
500.000 mahomedánov a 9.520 unitov. 

Turecké vypovedanie vojny pred dvesto 
rokmi Mahomed IV. viedol vojny 's cisárónl 
Leopoldom I. a s krSIom polským Michalom 
vojny nešfostné, tak že z trónu zhodetiý a- 
uväznený bo). Jakú dôveru v seba samýchí- 
vtedy mali, poznať možAo z nasledtijúcriK^' 

24 



170 



Orol, obrázkový caBopis. 



[Č. 6. 1S77. 



■ .r^^- jľ f y 



(nevieme či pravdivélio) vypovedania vojny: 
nZ milosti Boha v nebi panujúceho, my 
Mahomed, boh na zemi, veleslavný a vel- 
mocný cisár Babylonu a Indije, východu a 
západu, král všetkých pozemských a nebe- 
ských kráľov, veľkrál Svätej Arabi e a Mau- 
ritanie, rodený, slávou korunovaný kráľ Jeru- 
salemský, vladár a pán hrobu ukrižovaného 
Boha neveriacich, zaručujeme sa tebe,^ cisáru 
rimský a tebe kráľu pofský, svojim najsvä- 
tejším slovom, tiež i všetkým tvojim prívr- 
žencom i červenému kohútovi v Ríme, kar- 
dinálom, biskupom a jich všetkým rôzno- 
barvým pomáhačom, že ustálili sme sa na 
tom: tvoju zemičku vojnou navštíviť a voj- 
skom 1,300.000 mužov peších i jazdných, 
i s pomocou 13 kráľov tvoju zemičku bez 
milosti a milosrdenstva kopytami rozšliapaf, 
ohňom a mečom zpuštošif. I rozkazujeme ti, 
abys' nás v residencii svojej Viedni očakával, 
kde budeš ztatý. I ty malé kráľovstvo Poľské 
urob tak. Zničíme (a so všetkými prívržen- 
cami vraždou plenom, ohňom, lúpežou, prz- 
nením, aby poslední tvor Božský, neveriaci 
zahubený bol. Veľký, malý zkúsi najprv naj- 
ukrutnejšie múky, i podľahne najhanobnejšej 
smrti. Malú tvoju krajinku ti vezmem, onú 
červeného kohúta rozšliapem a všetko oby- 
vateľstvo z tváre zeme zmetiem. Teba i kráľa 
poľského tak dlho živého ponecháme, abys' 
videl, že dané slovo splnili sme. Toľko na 
uváženie. Dano v našom majestátnom hlav- 
nom a residenčnom meste Stambule, ktoré 
má 1659 ulíc, 90 nemocníc, 1000 kúpeľov, 
999 studní, 120 námestí, 115 verejných bu- 
dov, 486 hostincov, 1652 škôl, 1600 mlynov 
a 4122 mešit. Toto veľké a pevné mesto má 
560 väzí a rozprestiera sa na štyroch míľach 
plochy. To mesto predkovia moji neveriacim 
mocou vzali, keď boli driev deti, mužov, 
ženy zhanobili a porúbali. Podržíme mesto 
to i ďalej vám neveriacim psom na zlosf 
v moci svojej. Dano v našom 25. roku 
žitia a 7. našeho všemohúceho panovania. 
Mahomed IV. m. p." 

Maäarský básnik Petofi nachodí sa vraj 
dosiaľ v sibírskych baniach, tak aspoň písali 
nedávno veákeré maďarské časopisy. Oproti 
tooiu ále spisovateľ K. M. Kertbeny, ktorý 



preložil báane maďarského básnika do nem- 
činy a o osudu Petôfiho dobre spravený zdá 
sa by f, písal vo svojej predmluve ku spisu: 
„Stošesťdesiat lyrických básni Alexandra Pe- 
tôfibo** o posledních okamihov básnika na- 
sledovne: „Bolo to 31. júla 1849, keď zúrila 
u Šigišváril bitka od deviatej hodiny raňajšej 
až do siedmej hodiny z večera. V bitke tej 
padol cárov pobočník, generál Skariatín ; pod 
Bémom bol zastrelený kôň a celý generálny 
štáb maďarského vojska rozprášený. V štábu 
tom nachodil sa tiež Petoíi. V tento neštastný 
deň sa avšak nesúčastnil básnik boja, naopak 
pozoroval priebeh bitky z návršia, ktoré sa 
zdalo byt pred nepriateľom úplne kryté. Tu 
odrazu vyrazia Rusi zo zadu a vytlačia Pe- 
tôfiho a súdruhov na rovinu, kde prchajúci 
dostali sa pomedzi dve oddelenia ruskej jazdy. 
Z predku i zo zadu hnala nepriateľská jazda 
j^roti nim útokom, tak že Petofi so svojimi 
súdruhmi v pravom smyslu slova bol od roz- 
zúreného koňstva ruského jazdectva rozšlia- 
paný. Priateľ i nepriateľ boli potom hodení 
do spoločného hrobu, v ktorom spočíva až 
dosiaľ viac ako štyri sto vojakov ruských 
i maďarských. Obrovský hrob ten nekrášli 
až dosiaľ žiadon pomník, za to však úcta 
ľudu javí sa tým, že každý okoloidúci, či 
priateľ či nepriateľ Maďarov, kladie na mo- 
hylu malú skalku. ** 

Náiejs mamuta. Ruský časopis ^Náš Viek^ 
dostal z Tomska nasledujúcu zanímavú zpráva 
o m a m u t e : „Mamuta našli na rieke Kjundat 
pri šorfovaní na 7 rifov od površía, v piesku ; 
čakanom dostali z neho kúsok mäsa so sr- 
stou, kožou a masCoU; celkom zachovalý, a 
potom presvedčiac sa, že tam leží ohromný 
zver, nechali tak robotu. Mäso bolo ružovej 
barvy, ale keď bo vyňali na površie zeme, 
začalo meniC barvu a tvrdnút, tak že po nie- 
koľkých dvadsaťštyr hodinách, stalo sa po- 
dobným tvrdej bielej hline. Dávali psom 
mäso, a tí ho jedli, zkúšali varif, ale sa ne- 
odhodlali ochutnať, — vpustili železný kôl 
vierppodobne do vniutorností, a kôl vniáiel 
celý a nedosiahnu! naproti ležiacej strany 
alebo kostí. Vôbec v tejto miestnosti je pôda 
vápenistá, a niet pochybnosti, že jej ďakovat 
sa má zachránenie tohoto predpotopného obra^ 



č. «. 1877.] 



Oroly obrázkorý časopis. 



171 



ak iste mamuta, lebo boly príklady, žé na- 
chodili zuby mamutov v jenisejskej gubernii. 
Gubernátor predpfi$al banskému náčelníku vec 
vyžetrit, ale náčelník nič jasnejšieho neozná- 
mil. Majiteľ baníckeho podujatia má 20 — 30 
ludí a musí turíy zasýpat, preto je nie rád 
vynálezu, a medzitým v turfe vystúpila voda, 
prečo nemožno viacej vyzvedief aká tam leží 
massa, treba zpustíf vodu a priekopa musí 
byf 5 — 7 rífov hlboká — k tomu tiež v tento 
čas vykopávanie zvera nemožno preto, že 
blíži sa leto a jestli by ho vykopali^ to 
by ho i pokazili, a za druhé v lete odviezt 
ho niet možnosti : chytif sa do tej práce ne- 
možno pred septembrom. Bezpochyby na ten 
čas pošlú znalca, pod dozorstvom ktorého 
vykopú zo zeme spomenuté teleso. 

O snatkoch medzi Zúlukaframi podáva 
anglická ;,modrá kniha^ daktoré zajímavé 
dáta: Zprávy z mesiaca novembra 1876 vy- 
právajó, že král odpravít dal celé záatupy 
mladých mužov a dievčat z tej príčiny, že 
prestúpili zákony, jednajúce o uzavieraní man- 
želstiev. Krá! totiž dla starého obyčaju na* 
riadi čas od času celým plukom vojakov, aby 
oženili sa s určenými pre nich dievčatmi, či 
si toho želajú či nič. Erál rozkázal, aby sa 
oženil v sviatok ^prvého ovocia" celý pluk 
„Uhloutho"' a „Hloko." Mladí mužovia avšak 
mali všeliké výkrutky a rozličným spôsobom 
snažili sa obíst rozkaz kráTov. Tento sa roz- 
zúril nad neposlušným ludom svojim a kázal 
všetko mužstvo oboch plukov, ako i celý rad 
dievčat odpravit, mŕtvoly pak položit na ve- 
rejné cesty, aby boly výstrahou cudzincom, 
ktorí by sa opovážili jednaf proti rozkazom 
královVm. 



NajvätSia kniha sveta. Koncom sedem- 
násteho storočia menoval panujúci cisár čin* 
sky komissiu, ktorá vziat si mala za úlohu, 
veškeré znamenitejšie diela literatúry čínskej 
sobrat v jedinú sbierkn. Za tridsat rokov 
dokončila komissia svoju prácu a predložila 
cisárovi čo dôkaz svojej pilnosti dielo, so- 
stávajúce nie menej ako z 6107 sväzkov 
s titulom : „Kin ting koo, kin too shoo tsech 
ching/ alebo „Ulustrovaná cisárska sbierka 
diel starej a novej literatúry čínskej." Knihu 
tú, ktorá len v niekolko exemplároch tu a 
ta v držaní niektorého mandarfna jest, hodlá 
zakúpit kuratórium „Britského musea." 

Sultán menuje sa teraz po novom „pre- 
krstení" šejk-ul-islama krátko: „El-Khalif- 
Abdul - Hamid - Khan - £1 -Ghazi -Nazr-Ed-Din- 
Padišah", čo znamená: Abdul Hamid chán, 
kalif, vífazný ochranca vieiy a padišah. 

Sekta Šahputav. Pred nedávnom stál 
53-roční rolník Jakub Glebow v Kyjeve pred 
súdom, súc obžalovaný zo sektárstva, ne- 
bezpečného z ohladov mravních. Glebow bol 
prednejším členom tak zvaných „Šaloputov." 
Hlavnie dogmata Šaloputov sú asi tieto : Boh 
nieje iba otec nebeský, ale i pozemský a 
menuje sa Parfenti Petrovič a býva v meste 
Tambove. Kristus bol len za svojho pobytu 
na svete Bobom. K Bohu nedovolene modlit 
sa v chráme či pred obrazmi svätých, na- 
opak. Boh ctený má byt v človeku. Manžel- 
stvo Šaloputi zavrhujú, oni obcujú so ženami 
voľno. Matku božiu, anjelov a archanjelov 
volia si Šaloputi zo svojho sredu. Jakub 
Glebov bol uznatý za vinného a odsúdený 
ku ztrateniu všetkých občianskych práv a 
k deportaci na Sibír. 



Literatúra a umenie. 



SIOTenskf Letopis pre históriu^ topo- 
grafiu, archaeologiu a ethnograiiu, Redaktor 
a vy^ávatef F r. V. Sasinek. Ročník II., 
aoiit 2. V Skalici. Tlačou Jozefa Škarnida. 
1877. Obsah: Posúdenie bezmenného notára 
kr. Belu; Dusenici; Turci na Slovensku; 
Strečno; Pod malými Karpatami; Čecha 
krajčírov v Prievidzi ; Oblienanie Hustú r. 
1604; Listiny Thurzovské; Knihozor; Deje- 
pisné sápisky ; Vieličo ; Knihosnam, — Od- 



Eorúčame výborný tento časopis náSho ve- 
lasného historika snažne ct. obecenstvu 
svojmu ! 

Almanah „Nitra" sa už tlačí. I vy- 
zývame ct. obecenstvo naSe, aby sa naií čo 
najskôr u p. Dr. Mil. J. Hurbana (v Hlbokom) 
(o. p. Szenicz) predplatilo, poneváč neskôr 
k dostaniu nebude. S dopravou po poSte 
predpláca sa 1 zl. 56 kr. ; študentstvo česko- 
slovenské obdrží „Nitru'' po 1 zl. 10 kr. 

24* 



172 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6. 1877. 



Národni Hlásnik. Obsah: Po^ervanie 
k predplatkom na druhé polročie X. rodnfka 
„Národnieho Hlásnika.*' — Horkýže lepšie! -r 
Ŕnsko- turecká vojna. — Že vraj vyjednávajú 
ô mier. — Rozličnosti. — Hospodárske ve- 
čierky. (V. Dobrá rada pre vinohradníkov 
ohľadom opatery viničného kolía,) — .Pekelný 
stroj. — Dopisy. — Obyvateľstvo Kaukazu. — 
Co nového v krajine? — Čo nového vo svete? — 
Dobré rady pre dom a hospodárstvo, — Drob- 
ničky. — NajnovSie z bojišta. — Ceny na 
na trhu. ' — Listáreň. — Oznamy. 

V Uhorskej Skalici, tlačou a nákladom 
Jozefa ďkfirnicla, vyäiel prvý cyklus Bvä- 
zočkov „Grofiovej knižnice"* pre. slov, mládež, 
obsahujúci nasledujúce ďalšie sväzoČky: 

Umelkár, čili veselý zábavník z kun- 
štovného umenia. Malá 8®, str. 16, cena 5 kr. 

ŕrstenkár, návod ku shotovoyaniu 
prsteňov a obrúčok z kofiskej srsti. Malá 8®, 
str. 16, cena 5 kr. 

ŠtepársfJky kalendárik pre počiatoč- 

nikov v ovocinárstve. Obsahuje 48 obrázkov. 
Malá 8°., str. 32, cena 10 kr. 

Paleček. Humoristický obrázkový tý- 
denník nepolitický. Majiteí a vydavatel J. 
Otto v Praze (Václavské námestí Č. 14). 
Sešit 1- — 11. Cena sožitu 30 kr. 

Kytice. Sbírka zábavného i poučného 
ctení pro mládež. Svazek VIH. á IX. V Praze. 
1877. Nákladem knčhkupectví I. L. Kober. 
Malá 8^ str. 129 a 146, cena sošitu 40 kr; 



Kytice. Älmanah pro mládež jíeako- 
slovanskou. Ročník I. Spoŕádali M. Weinfurt 
a Pr. Zeman. V Praze. 1878. Nakladatel Fr. 
A. Urbánek. Malá 8^ str. 138, cena? 

Slávia. Románové listy. Ročník III., 
sešit 1—11. V Praze. 1877. Nakladatel A. 
Hynek, knéhkupec. Cena soSitu 25 kr. 

Homérova Batracfaomyomaehfe Sli 

Žab & Myii vojna, äestinérero eptekým na 
Česko pfevedl prof. Hynek Mejsaar. V T&- 
boŕe. 1877. Tiskeni J. K. Fraiika. Nákladem 
pťekladatelovým. 8®, str. 14, cena? 

Cestopisná bibliotéka. Sy. VI. : R o ž- 

n o v, léčebné místo na moravském Valašsku 
a jeho okolí. Zvláštč pro léčebná hosti a 
touristy popisuje P r. Bayer. V Praze. Na- 
kladatel Fr. A. Urbánek, knéhkupecv 1877. 
8S stn 138, cena. 1 zl. r. č. 

Úplný bestduik. Spoŕádali JiM Bittner 
a Jos. R. Vilímek. Sesitl., II.alIL V Praze. 
Tiskem a nákladem Jos. R. Vilímka. 1877. 
Veľká 8®, strán v jednom sošite 48, cena 
jednoho soSitu 36 kr. 

Stručný všeobecný slovnik vecný, 

(Malý slovník náučný.) Redaktor Jakub Malý. 
DUu III. sesit 10., 'u., 12. a dílu IV. sesit 
1. a 2. V Pra^e. Nákladem kn$hkupectvi 
L L. Kober. 1877. Cena sošítii 3G kr. 

Frantiäka Pravdy sebrané povídky 

pro lid. Dilu II. sesit 1—3. V Praze. Ná^ 
kladem kníhkupectví I. L. Kober. Cena so- 
žitu 20 kr. 



'-■«*J-?><Í,9X^*-^'^^ 



Listáreň redakcie a administrácie. 



v 

Číslom týmto zakončili sme s Božou a sFacheť 
ných slovenských duší pomocou prvý polrok roč. VUI. 
„Orla.'* Vefactcné obecenstvo naše i behom tohoto 
polroku presvedčiť sa mohlo, že vydor všetkým pre- 
kážkam „casoducba" na sile a vôli nám nezchádzalo, 
že sme dfa možnosti plnili álohu svoju. Aby sme na 
tejto tŕnistej ceste i ďal^j so zdarom pokracovot 
mohli, potrebujeme dostatočnú hmotnú podporu, zo- 
strany vefacteného obecenstva slovenského. A pretď 
prosíme čo najsuažnejsie všetkých pt. pp. odberate- 
íov, ktorých sa tyče, by nám svoje nedoplatky naj- 
neskoršie do konca júla láskavé dopo^lat ráčili. Jak 
našim ct. odberatelom, tak i našim pačctnŕm^9i}olu; 
pracovníkom privolávame: napred k zvelebeniu slo- 
venského knisoumného spisovatelstva !• Na zdar!! — 
P. L. K. v Brne. List Vás čakám. Nedostali ste 
j;. 6.? Minulé ročníky sú k "dostaniu. — P. J. B. v S. 
Časopis riadne sa Vám posiela. Ktoré čísla neboly 
Vám doručené? *— P. A. B.jv .-Bpeiti,- „Aniyi Da- 
nilovnu'* prečítal som. Do nášho časopisu zdá sa nám 



bás^ tá priveľká; no možno, Že ju u vinnej niae. Gtt- 
som listovne viac. — P, J. V, v BB. „O." nebojí 
sa púšťať do kritikv. Iná toho príčina! My známe 
dobre yfttdinu ct, obecenstva íTvojho. Keď smie roku 
1873 „Slovesnosí** vjíUvali, zkúsili sme predobre, že 
obecenstvo naše á menovite i mládež našu kritika 
necajima* Z t»j • istej príčiny ne|>odávame ani prisno-* 
vedecké články v „O." Ostatné náhlady Vaše lúbia 
sa nám. — P. M. Št. Semian. Predplatky prišly. 
Obrazy poslal ^som Vám. Spokojný ste? Zdrav- 
stvujte! — J. S. v R. Teší ma, že i po rokoch ne- 
zabúdzatc na mňa ^ že nebola marná snaha a práca 
míMi|. . Poi^dpavUjen^ všetkých ! — x -}- y. Nebolo 
možno. Živ a posilňuj ťa Boh. Kto za cieľom svojim 
neohrožené a verne kráča, dosiahjf;)e ho. Dostal si 
všetky dosavádne čísla časopisu? — P. S. tt. Hr. vS. 
Dieky. Ketl bnde možno navštívim Vás, ^le len okolo 
októbra, to Vašej „ttóranskej ktílibe.** Posilniý Vás 
Boh I - P...P. D, v Dl ZabútízateÄÄ^O."? Na sdar 
ďalším prácam! 



Pi*edpläca sa n redakcie a adminfstitaeie v IMve (Xól^oni inegye): 

Celoročne 4 zl., polročne*'^ íl. r. č. Štnduj^tcaa remeselnfctu mládífž, i chudobní učitelia obdržia nOria„ 
za 2 aJ. r. č. Roč. ll.,.lllf IV., V. a VI. ^Orla" bIožao doataCpd 2 zl r. č. >- ,iOrol« vy«hUza vo i2 soái- 

tot;h, H^ ., — 4 ;hárkov silných, dňa poslcduieli^ kaž4ého mesiaca; na štvorige. 

Marjiter a vydavateľ An^ej Triwíhlý-SytTliaiií ky . ' ^' Kníhtlhe.-účam;. gpok)k v T.'Sv. Martine. ' 



OBBÁZKOVÝ ČASOPIS PKE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRVCHLÝ-STTMIANSKY. 



Ro«. Via 



Tnrt. St. Hartio, 31. Júla 1877. 



Číslo 7. 



Kralica. 

PovesE zo srbského Života. 

Od Felixa Kutliha. 

(Dokončenie,) 



IV. 



Pre rozličné, oa Slovanoch spáchané násilen- 
, stvá, pre neslýchanú nemravnost a svereposC 
' prezvala ho nešCastná r£ja vragom, diablom. 
Menom týmto Sali aga Často sa hrdieva, keď 
Keby ste všetky hrôzy poznali, ! je dobrej vôle. Na hradbách dvorca jeho ne- 
ktoré krestania medzi tými začadenými j spočinie s radosCou žiadno oko, lež s nevolou 
pevnôstkami podstúpili, srovnalí by | sa od nich odvracia: veď budia v človekovi horké 



'^éetky dvorce a domy agov, begov a 
velikánov tureckých v Rudnfku opev- 
nené BÚ mocnými hradbami. 



3te jich sami so 
zemoa, že by ne- 
ostal aníz jednoho 

toho krvavého 
hniezda kameu na 
kameni. Len to 
vám o nich pri- 
pomeniem, íe sú 
ony popravisCom 
nevinnosti, súd- 
nym zúrivým dvo- 
rom za svobodou 

túžiaceho srdca, 
hrobitovom zprz- 
nenej krvi, polom 
prekliatym. 
Medzi všetkými 

tureckými dvor- 
cami v Rudníku 
obtočenýjeSaliho 
koňak najpevnej- 

gfmi hradbami. 



Plukovník De^potovií, 
vodca povstalcov v Boan 



rozpomienky. - 
Každý Srb, ktorý 

do Rudnfka na 
pazar prichádza, 
uderí oči k zemi, 
ked popri koňaku 
Saliho kráča 

A k takýmto 
svevolnfkom pri- 
pútaný je lós ne- 
štastného srb- 
ského národa! 

Od toho éasu, 
Čo zavrel Sali aga 
do svojho opevne- 
ného konaku kra- 

licu zo Sušiče, 

Abelu, nesliedi 
viac po okoM jako 

lačný vlk, sedí 
doma i ochraňuje 
žertvu svojej zho- 



174 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 7. 1877. 



y ' '*-. 



vädilpj baJQOsti. Ukrutné jeho srdce rozžalo 
sa láskou k Abele. Láskou? Či schopné je 
srdce divokej šelmy lásky opravdivej? Sali 
aga presedí celé dni na bohatom koberci, 
z čibuka vypúšfa husté kotúče voňavého 
dymu, oko jeho hladí zamračene, vše pri- 
žmúri oči, vše pozre na subaša, ktorý pri 
dverách rozkazy jeho očakáva. Divné my- 
šlienky roja sa v Saliho hlave. 

„Odstúpi" zvolal Sali aga. 

Subaš preložil ruky krížom na prse, 
uklonil sa a odišiel z izby. 

Sali vstal, išiel k oknu a dlho mlčky a 
meravo bladel do záhrady. 

„I teraz tam sedí," riekol po chvíli, 
„ani hrozby ani prosby nenaklonily srdce tej 
pyšnej kralice Sušickej ku mne, jej vladárovi. 
Nepozná jej ladové srdce lásku môjho ohni- 
vého srdca. Jedon Allah, jedon prorok, jedna 
je moja kaduna — Ábela! I ružu ochraňujú 
tŕne, no preca ju neochránia. Uvidím, či 
gjaurka tá premôže Saliho!" 

I udrel pastou na okno. 

Do izby vstúpil subaš. Sali aga nezpo- 
zoroval ho. 

„A keď by preca," pokračoval Sali, „ona 
nad srdcom týmto zvífazila, nuž dám ju da- 
rom soíijskému bašovi ; veď i tak dávno žiada 
ma o jednu kralicu. Nech vidí, jaké sú kra- 
lice Saliho, nech pozná, že som pánom v okolí 
Rudníka, pánom chleba a devíc kresťanských. 
A jestli ma vôIa napadne ^ jestli ma Ábela 
rozbaevá: nuž ju dám darom svojim subašom. 
Okolia Rudníka má i druhé kralice." 

Sali odstúpil od okna. 

„Jasný ago," ozval sa subaš, „posol 
z Topole chce s tebou hovoriť. Ráč sa zklo- 
niť k psovi neveriacemu a dopust, by pred 
jasnú tvár tvoju predstúpiť mohol." 

„Priveď hô, ale bez zbroja," riekol Sali 
aga subasovi a zase sám zostal v sieni. 
„Z Topole posol? Čo je to? Či sa svet 
obrátiť chce, že Kára Ďorde ku mne posla 
vyslal? Čuj svete. Kára ku mne sa obracia! 
Jestli by sa môj sen vyplnil, jestli by mi 
Kára priateľstvo ponúkol, spolu by sme sa 
pohrozili Stambulu a ja bych šťastný bol, 
lebo by ma Ábela milovala. Keď by sa to 
stalo, Kára, ty preca bys zhynúť musel, veď 



nikdy tvoje úklady nezabudnem. Rudnický 
„vrag" je múdrejší, jako Kára Ďorde 1" 

Do siene vstúpil Milutin. 

Saliho tvár zastrela sa rúškom nepokoja. 

„Pobratiroe, Sali ago," prihovoril sa 
Milutin, „dnes vyplnil som žiadosť tvoju, 
keď som ťa vyhladal v Rudníku. Od času 
toho, čo som ťa ukryl pred hajdúkmi v na- 
šich horách, minul sa rok. Vtedy, rozpamä- 
táš sa, volal si ma k sebe na návštevu. Do- 
sial nmnohol som žiadosť tvoju vyplniť. Dnes 
prišiel som k tebe. Či sa rozpamätáš na čas 
len, kde tvoja bedevia ^) pod tebou a subaši 
okolo teba pohynuli a ja ukryl som ťa? 
Vtedy všetko si mi sľuboval, vtedy i za po- 
bratima zvolil si ma." 

„Tys* mojim hosťom dnes, pobratime," 
odpovedal Sali, „nezabudol som na lásku 
mne preukázanú. A čo si i po roku prišiel, 
vítaný si mi. Ale tys' i poslom Ďorda?" 

„Uhádol si," odpovedal chvejúcim sa 
hlasom Milutin. „Divím sa ale, ago, že su- 
baši vo mne tvojho pobratima si nectia. Vi- 
díš, tak stojím pred tebou, jako matka bez 
dieťaťa, keď mi zbi:oj zobrali. Som u pobra- 
tima, nuž myslím, že som bezpečný." 

Sali aga jazykom mlaskol, čo toľko zna- 
menalo, že je s rečmi Milutina usrozumený. 

„Vtedy, pobratime,* hovoril ďalej Milu- 
tin, „keď som ta ukryl, chcel si ma odmeniť, 
no ja nechcel som prijať od pobratima žiadnu 
odmenu. Len o to som ta bol požiadal, na 
čo myslím že sa rozpamätáš, abys' nikdy 
v Sušiči kralice nebral, nie tú, nie druhú, 
medzi ktoré som i Abelu pripočítal, a ty 
žiadosť tú sľúbil si vyplniť. Prečo previnil si 
sa nedávno proti sľubu svojmu?^ 

Milutinova smelosť jako blesk účinko- 
vala na Saliho, ktorý aby účinok rečí a hnev 
svoj miernil, po sieni sa prechodil. Zlostné 
jeho srdce kypelo hnevom, preto vše pristú- 
pil k dverám, za ktorými stáli jeho siib^ši, 
aby jich dnu zavolal a jim Milutina oddal. 
Že Milutin bol i poslom Ďorďovým, myslel, 
že od Karu zvláštneho významu zvesti prijat 
má, preto čo i nechtiac, počúval trpezlivé 
Milutinove výčitky. 



1) Kôň. 



é. í. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



176 



„Pobratitne,^ znovu ohlásil sa Milutin, 
„prečo si sa ' proti slubu svojmu previnil ? 
Cbcem to zvedieC, hovor!* 

„Za sliDtkj svoje nié som tebe zodpo* 
vedný. Vedu, že éo prorok prikazuje, to som 
Qrobil. Že príkazy prorokove neznáš, chcem 
ti jich povedat. Vaše devy sú majetkom na* 
'Mm, ktoré nám horkostí života nášho osa- 
dzujú. Nevedel som, že som ti to sľúbil, čo 
prorok nám Bľabomf jsakázal: preto proroka 
a nie teba poslúcbat musím. Ale povedz mi, 
čí Sušičke devy o to fa požiaddly, bys' jich 
pred pánmi života ochraňoval ? A potom, veď 
sa kraitce do Sušiče navrátily.*' 

„Každý Srb je svojich rodákov orhran- 
com, tak i ja. Kraiica Ábela je tu v Rudníku 
u teba. Ona je mojou posestrimou, mojou . . ." 

Sali sa zasmial divoko, že sa Milutin 
zarazil. 

„Klameš, pobratimel" riekol Sali. „Viem, 
že Ábela bola tvojou verenicou ; no i to viem, 
že sa tvojou posestrimou stala. Dla zákona 
vášho tvojou nevestou byt nemôže. Vidíš, že 
poznám zákony vaše lepšie, lež ty naše! 
iien vtedy, kedf stal si sa jej pobratimooi, 
Hmienil som si Abelu vziat; predtým bola 
tvojou, teraz je už mojou kadunou. Nežiadaj, 
aby ruža na konáre zvädla, ale radšej teš 
sa, že ja tvoj pobratim odtrhol som ju, veď 
je k tomu stvorená.^' 

„Nehovor tak, ago! Čo si o Abele ho- 
▼ovoril, tým moje srdce urážaš!^ prudko 
zvolal Milutin a za opaskom hľadal svoj 
handždr. „Tys' porušil pobratimstvo i sľub, 
ktorý ti vraj prorok vyplnif zakazuje; do 
máš vedet, že prorok tým, čo aevinnost ničia, 
io slub nevyplnia, peklo zasľúbil.^ 

„Dost, nehovor, pse!^ zvolal Sali. „Dlho 
ta poslúcham: a ty nie si mojim inuímom^X 
Darmo sa mi peklom vyhrážaš, veď, jestli 
som slovo zrušil, psov som nachoval a tak 
som nevinný^). Abys' teda poznal úmysle 
moje, hovorím ti : na niadrach mojich zvädne 
Ábela.*" 



^) Kiaz. 

^ Tarci vážia si častokrát pobratimstvo; no 
keď ho zrnšia, bojac sa o slasti neba pro- 
rokovho, nakŕmia psov a jith duša zase je 
spokojná. 



Milutin zhrozil sa. Poznal, že má prácu 
s diablom; videl, že Sali je podliakom: preto 
opovržene na Salifco pozrel. Už zdrúzgat 
chcel Saliho, no tak Abelu nevysvobodí: 
preto utíšil sa. 

„Sali aga, mám ti ešte i posolstvo Kára 
Ďorďovo sdelit. V Oresci shromaždení pohla- 
vári zvolili Ďorďa za vodcu, pod tou výmin- 
kou, že všetkých trlznitelov srbského národa 
vyničí. Medzi tých, ktorých osud taký oča- 
káva, i ty si pripočítaný. Nežiadal som to, 
lebo si bol mojim pobratimom, áno láska 
pobratimstva mňa k tebe viazala. Kára (a 
nenávidí nad peklo, nad diabla a nad všetko 
to, čo dušu ničí. Odkazuje ti, dobre si to 
zapamätaj , že jestli Abelu prepnstff , jestli 
ľudsky s rájou zachádzať budeš, jestli sa 
nikdy viac kralicami sprevádzať nedáš, jestH 
prestúpiš k nám a prijmeš svätú vieru otcov 
svojich: že (a nad okolím Rudníka za vla- 
dára vykričí. S jeho pomocou staneš sa pá- 
nom, bez jeho pomoci musíš zhynút. Jestli 
na návrhy tie pristaneš, s prepustením Abely 
dosvedčíš to. Keď to urobíš, máš voľný prí- 
stup k Ďorďovi." 

Sali usmial sa, čo toľko znamenalo, že 
Karov návrh neprijíma. Zastal si pred Milú- 
tina 8 oiima bo premeral. 

„Povedz Karovi, že Sali jednu kožu len 
má, a že tú sám nezanesie kožušníkovi. I to 
mu povedz, že sa ho Sali aga nebojí, nie tu 
v Rudníku, nie tam medzi vami, kde svojich 
mocných prívržencov má. Jestli reťaze sú 
vám biedne, zúžim jkh, to nech tvoj Kára 
Ďorde zná. Poznáte vernosť mojich subašov, 
ktorých mzdou sú majetky a devy vaše; takú 
mzdu nedáva Ďorde svojim sádruhom. Viem, 
že Kára Ďorde reč danú drží, no viem i to, 
že hovorieva: zničte toho a toho, ja to urobiť 
nemôžem, veď je mojím pobratimom, a tak 
sa vyhovára. Kára Ďordovi len blázon veriť 
môže, nie Sali, vrag rudnický!^^ 

„Dosť, ago," odpovedal Milutin, ktorého 
Saliho reči rozmrzely. „V Oreáei, kde som 
i ja bol, zaumienil som si, že ta ochraňovať 
budem, keď prepustíš Abelu; no teraz, keď 
vidím, že si pržibabou, keď si pobratimstvo 
zrušil, keď je Ábela žertvou tvojho hriešneho 
srdca: hovorím ti: čo v Orešeí sa uzavrelo, 

25* 



176 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 7. 1Ô77. 



S tým i ja súhlasím ; ty prvý si, ktorý zhy- 
núc musíš." 

Subaši pri dverách nad Salim stráž dr- 
žiaci, vstúpili na daný znak do izby. 

„Subaši, zmocnite sa psa tohto I ^ zvolal 
Sali. 

Ti stáli jako omráčení, veď pred nimi 
neohrožený junák zatínal päste. 

Sali stŕpal, i zdalo sa mu, že asrael 
ho poľúbi, čo si on nežiadal. I zvolal: 

„Kralica zo Susice bude odmenou vašou, 
keď psa toho živého sa zmocníte alebo ho 
ubijete." 

Subaäi napadli Milutina, ktorý jako roz- 
dráždený lev jich nápad očakával. Hneď jed- 
noho do kúta hodil, hneď druhého mrštil 
pod nohy, na jehož hrdlo položil svoju nohu 
a tak sa ochraňoval. 

Čo subaši vykonaf nemohli, to vykonal 
Sali. Zahrmí jeho pištol a ruka Milutinova 
klesla i bol subašmi premožený. 

„Čo ste vy nemohli, to urobila moja 
pištol,*' smial sa Sali aga, keď sa subaäi 
Milutina zmocnili. 

„Toto je poslednie pobratimstvo Srba 
s Turkom, Sali aga," riekol pevným hlasom 
Milutin a umlkol. 

„I tak dobre, pse," usmial sapohrdlive 
Sali, „veď ja to so psami ani viacej uzavie- 
rať nechcem. Subaäi, vyvlečte ho na dvor, 
bastonadou ^) počastujte ho, aby vedel, jaké 
je pobratimstvo veriacich 1 Kralica zo Suäice 
podíva sa na miláčka svojho, jako sa v prachu 
zvíjaf bude pes, ktorý hrozil pánovi svojmu. 

V. 

Pri koňaku Saliho rozprestiera sa veliká 
záhrada. V nej prechádzavajú sa milostnice 
Saliho. Je to jich jediná práca, ktorú dla 
vôle vybavujú. 

Pod zeleným kriačkom sedia dve ženské. 
Nemo dívajú sa po záhrade, ktorá jich neteší. 
Jedna z nich je po srbsky oblečená, druhá 
viacej turecky. Obe prezradzujú, že sú rodom 
Srbkyne. Sú to otrokyne Saliho. V mládäej, 
srbsky oblečenej, poznávame kralicu zo Su- 
šiče Abelu. 



^) Trest, pri ktorom sa podoävy nôh palicami bijú. 



„Káduna drahá," hovorí prosebné ne- 
známa nám žena k Abele, „teda eäte vždy 
túži srdce tvoje za Milutinom? Či ho nezo- 
havil bastonadou pred tvojimi očima, srdce 
drahé? Iste len preto dal ho tak Sali aga 
potrestať, že sa opovážil teba hladat. Jestli 
by bol Milutin vedel, že 's sa z okna dívala 
naĎho mučeného, zahynul by bol ha&bou 
a hnevom." 

„Asisa," riekla smutne Ábela, „či anaď 
vieš, čo sa stalo s Milutinom?" 

„Keď ta Sali k oknu priviedol, hovoril, 
že ti dlhý čas príjemným divadlom ukrátiC 
chce. Zhrozila si sa, keď si videla, jako su- 
baäi človeka toho trápia. Keď si poznala, 
že ten trápený je Milutin, s výkrikom srdco- 
lomným klesla si k zemi." 

„A potom?" 

„Odniesla som ta do siene, kde som Ca 
k životu trápne vzkriesila." 

„Nehovor, prosím fa, čo sa so mnou 
dialo, ale radšej mi riekni, čo sa stalo s Mi- 
lutinom ?" 

„Čula som, že keď bol už polomŕtvy, že 
ho subaši vyniesli na pazar a tam ho Suäí- 
canom odovzdali a ti ho istotne do Suäice 
odniesli. Ale ty mračíä zase tvár svoju krásna 
a jsi znovu ztrápenát Uspokoj sa, Ábela I 
Jestli fa zármutok prevládze, Sali nad tebou 
zvífazí. Veď on skorej zmorduje dušu, potom 
čo chce s telom robí. Uspokoj sa Ábela!" 

„Eebych len vedlfla, že Milutin žije, 
prestal by môj nepokoj. Žit bez nádeje, 
žif v moci vraga Saliho: to je mnoho pre 
srdce moje!" 

„Ábela moja, viacej starat sa máš o seba, 
lež o Milutina. On je svobodný, ty si väzňom 
podvodníka, Ihára, nemravného násilníka a 
vraha; maj sa teda na pozore!** 

Jakoby Ábela k pokoja dušu svoju prí- 
viest chcela, uspokojila sa. 

„Neviem, jako je lepäie," hovorí k upo- 
kojenej Asisa, „či keď Salimu vzdoroval a čí 
keď s nim hreäiC budeš ? Jestli ho dlho hnevat 
budeš, dá fa subašom; jestli sa mu na mi- 
losf oddáš, hriešnou fa urobí ; za krátky čas 
držaf bude fa v koňaku svojom, potom ta 
urobí ale slúžkou svojich kadún, tak jako sa 
to i so mnou stalo." 



č. 7. 1877J 



Orol, obrázkový časopis. 



177 



*-'*V^~*^->-r-X,^ ,^ .^ \^ ^*'„^^ 



„Asisa moja, tolkoráz spomínaš mi dá- 
kysi hriech, no nikdy si mi nepovedala, čo 
to za hriech? povedz, čo je to za hriech, aby 
som sa ho nedopustila.** 

y,Nevina srbská!^ vzdychla začerveniyúc 
sa Asisa,'' šfastná si, že nevieš, čo to za 
hriech. Jako opísat hriech ten srdcu, ktoré 
hriech taký nezná?... Jestli ramenami Sa- 
libo obejmeš, jestli dušu a telo oddáš Salimn, 
jestli mu raz povieš: pán môj; jestli oči 
tvoje Saliho hladaf budú: to je ten hriech! 
Jestli by srdce moje bolo dlhšie Salimu vzdo- 
rovalo, jestli by jeho satanská duša nebola 
moju nevinnú vtedy dušu dychom nákazlivým 
zavjala: i ja by hriech ten nebola poznala. 
Matkou som sa stala; no kam sa diéta moje 
podelo, to len Sali aga vie. Myslím, že besný 
ten vrach, ktorý náš národ ničí, i diéta moje 
zničil, ktorého otcom on bol. Mňa zajal pri 
Smederici a tu v hniezde tomto ohavnom 
dlho zatvorenú držal. Jeho reči, jeho hrozby 
zmámily ma a ja myslela, že ma Sali miluje. 
Všetko to bolo mámením a ja v moci jeho 
všetko som ztratila. Teraz stráni sa môjho 
pohlado, teraz mnou opovrhuje; pred tým 
volal ma svojou zornicou preto. Abela moja 
drahá, jestli sa nešfastnou chceš stat, nuž 
hreš so Salim, jestli sa v nevinnosti zachrániť 
chceš, sužig sa a popros Saliho, by ta usmrtil. 
Živá nebuď Saliho, no on zase mrtvú nechce!^ 

;,AsÍ3a moja,^ hovorí lútostne Abela, 
„ketf ma miluješ, ked si mi tolko ráz lásku 
preukázala, ked si ma denne teáievala, ked 
ináee z rúk Saliho vysvobodit sa nemôžem: 
po2rí, tuto dakedy, ked som sa s Milutinom 
bavievala, cítila som uradostnené srdce svoje, 
kde ono i teraz polomŕtve spočíva, — usmrt 
bo ty, prosím ta, a ja za lásku tú pred smrtou 
roky ti zlúbam.^ 

Abela s plačom bozkávala ruky Asisine. 

„Vraždiť neviem," riekla s plačom Asisa, 
i objala Abelu, priateľku svoju. 

Takto spočívaly si za chvíľu v náručí, 
oplakávajúc nešťastie diev srbských. I nezba- 
daly, že Sali aga počúval, jako Abela umrieť 
si žiada. 

„I psi majú srdce," zašomral do brady 
Sali aga a do koňaku svojho sa poberal. 



„Sofijský basa bude pánom tvojim, pyšná 
kralica zo Sušiče I^ 

VI. 

V Sušiči je dnes zvláštny hosť u Milú- 
tina. Je tam Kára Ďorde, vodca srbského 
národa, ktorý navštívil na ceste svojej i Sušiču. 

Milutin je bľadý a ukonaný; v posled- 
ních dňoch prežil zvláštne nehody. Jarosť 
očí minula sa, veselosť srdca zničená v ňom, 
trápenie duše ju zmenilo a len postava jeho 
je tá istá, čo i predtým. 

„Len ked si živý, Milutine," riekol Eara 
Ďorde, ked do domu Milutinovho vstúpil 
a po kresťansky sa poklonil. „Už som myslel, 
že ta ztrátím; no vidím, že žiť budeš nám 
k sláve. Rana tvojej ruky vylieči sa o nedlho, 
neboj sa teda, ona ešte bude Turka zrážať. 
Máš ty Milutine hodného pobratima, zkáraj 
ho Bôb na rammadam I ^) Tys poslední Srb, 
ktorý mal Turka za pobratima. Dal by to Bôb, 
by si čím skôr vyzdravel, ved si mi, synku 
môj, potrebný! Tých przniteľov cti našej a 
hodnosti ľudskej všade je dosť, ktorých my 
ničiť máme.^ 

;,Žiadam si i ja hodinu tú dožiť, kde 
s tebou, otče môj, v boji sa súčastním. No, 
srdce moje je umorené, ktoré len vtedy sa 
vylieči a uspokojí, keď sa jediná túžba jeho 
vyplní." 

„A za čím túži srdce tvoje, Milutine? 
Jestli ja, náčelník národa, túžbu tvoju vy- 
plniť môžem, nuž — ona sa ti vyplní." 

„Ďakujem ti, otče, že ma tak miluješ, 
no lásku tvoju nezaslúžil som si ešte!" 

„Junáka smelého milujem, tomu zo srdca 
všetko dobré prajem, veď s takými junákmi 
jarmo krvavé na tureckých zholených hlavách 
zlomiť je možno. Medzi tých junákov i teba 
pripočítam. Za čím túžiš, Milutine?^ 

„Túžba moja? Vieš, otče môj slavný, že 
Sali zrušil dané slovo, že zohavil pobratim'- 
stvo, že ma zbil, že väzní Abelu, ktorú unie- 
sol ; no ale i to vieš, že Sali aga je prvým 
krvopijcom nášho národa, ktorého táto ruka 
zničiť si žiada. Keď sa to stane, Milutinovo 
srdce sa uspokojí." 



^) Mesiac pôstu. 



178 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 7. I87t. 



_.■ ,.— s^» 



•-^-.^ ^_^^- 



■-•^-4 ^ ^ y^ ^ 



Kára Ďorde zastal si pred Milutina, i 
díval sa do jeho očú, jako by chcel v nich 
vyčftat, jako asi mladý tento bohatier Saliho 
nenávidí? „Synku môj," zvolal Ďorde dôraz- 
ným hlasom, „neklamal som sa, keď som 
myslel o tebe, žes' hodifým junákom a hor- 
livým protivníkom zhovädilého Turka ! V duši 
tvojej poznávam svoju dušu, v hneve tvojom 
nachádzam svoj hnev, v žiadosfacb tvojich 
vidím žiadost svoju. Darom dal bych nebu 
polovicu zo života mne vymeraného, jestli 
by prekliaty Sali do hrsti mojej padol. V ňom 
všetka zlosC spočíva, on najviac trápenia ná- 
rodu nášmu pripravil: on i ohavnú smrf, 
kynoženie a peklo už dávno zaslúžil! Koľ- 
koráz bol už nami obkolený , ale on ešte 
vždy osvobodil sa. Už ho viac šajtan neochráni 
pred nami, veď urazená česť naša hrob mu 
nž vykopala." 

Slová Ďorďove obživily Milutina. 

^A keď už moje úmysly, Milutine môj, 
poznáš," pokračoval Kára Ďorde, „nuž ešte 
niečo ti pripomenút chcem, čo nevieš. My- 
šlienka, že je tvoja verenica Ábela zajatá, 
sužuje ma neprestajne. Ano, udalost tá v duši 
mojej vätšmej má trápi, lež to moje staré 
tušenie f že srbskou rukou zničený budem. 
Nevieš, že som už čistejšie vyslal svojich 
bojovníkov k Rudníku, by koňak Saliho so 
zemou zrovnali. Nech je tam Ábela po- 
chovaná, ktorá o česC a nevinnosť snad pri- 
pravená nie ta je hodná. I dnes sú junáci 
moji pri Rudníku, očakávam jich tu u teba. 
Jestli vyvedú môj rozkaz, nui spolu nad 
Abelou slzu posledniu vyroníme." 

„Otče Ďorde, viem, že v pazúroch ja- 
straba Ábela sa nachádza, ale verím, že Ábela 
nezklesne tak hlboko a radnej zomre, lež by 
čest a nevinnosC svoju utratit mala!" 

^Sláva jej 1 1 ona & jej tríznenie čas osvo- 
bodenia nááho priskorí I Čím horšie snami 
Turci nakladat budú, týra skorej deň svo- 
body medzi nami svitne. Pomsta za Kosovo 
je blízka!" 

Do izby vstúpil ozbrojený Srbin, i za- 
stal si pred Ďorďa. 

;,Nuž a ty len sám z Rudníka ideš? 
Kde ^ú bratia?" spytuje sa Kára Ďorde. 



„I oni prijdú hneď za mnou," oznamoval 
bojovník. „Prišiel som ti po predku oznámiť, 
že Sali aga dnes do Sofie nepôjde, jako za- 
mýšlal. Pri Aleme prepadli sme Saliho. Su- 
baši pohynuli. Jednu Srbkyňu vysvobodili 
sme z moci Saliho. Besný vrag ten, ktorého 
kožu kufami sme vyklopali, osvobodil na." 

„A tá vysvobodená srbkyňa kde je?" 

Ide s bratmi do Sušiče. Posmysli si len, 
otče môj, ten rudnický vrag za sebou v no- 
sitkách vliekol našu sestra. A ten pes keď 
videl, že sú nosítka naše, strelil na nevoľno 
devu ; no, v nosítkach sediaca Srbkyňa nenie 
ranená. Keď nás čo Srbov poznala, prosila, 
aby sme ju do Sušiče zaviedli, lebo že je 
ona Ábela, posestrima Milutinova." 

„Milutine," obrátil sa Kára Ďorde k na- 
tešenému mládencovi, „deň tento je pre teba 
pamätný. No, i ja som čiastočne uspokojený. 
Lutý vrag Sali neujde nám!* 

Pred domom Milutinovým zastala dru- 
žina Kára Ďorďova. Ábela uzrela svoju milú 
Sušiču, vidí známe domce, vidí známych 
svojich: či to pre ňu nenie mnoho? Na jej 
tvári vidíš pokoj, ktorý teší každého, no 
v jej očiach čítaš preca zármutok, ktorý si 
nikto vysvetliť nemôže. Že nie? Oči tie 
krásne meravo pozerajú na dom Milutinov, 
jakoby roj svoj alebo smrť hladalf. 

Kira Ďorde vystúpil pred domec. Ábela 
pristúpila k nemu a ruku mu bozkala. 

„Živio Kára Ďorde!" zvolala víťazná dru- 
žina a uvítala medzi sebou milovaného vodcu. 

„Deti," riekol Ďorde, keď sa junáci 
utíšili, „dnes som spokojný s prácou vaéou. 
Že ste túto devu osvobodili, oblažili ste ma. 
Ano, dve srdcia ste uspokojili: moje a Mi- 
lutinovo, preto za túto službu sláva vám. 
Poď za mnou Ábela, nech ťa odovzdám tomu, 
komu prináležíš." 

Milutin vystúpil bol už z domu svojho. 

„Hla, hla," zvolal Kára Ďorde, keď Mi- 
lutina za sebou stáť zazrel; „ideš si uvítať 
nevestu?" Milutin stál bez slova, oči jeho 
žiarily rozkošou. 

„Milutine!" zvolala Ábela, „ty žiješ?** 

Milutin pokročil nejistým krokom ku 
deve a podal jej svoju trasúcu sa ruku. 
Ábela plakala od radosti. 



č. 7. 1877.] 



Orol, obrázkový (časopis. 



179 



^ f^-j' ^ ,— - 



„Deti!'' zvolal Kára Ďorde hlasom ži- 
vým. „Pred očima vašima odovzdávam Abelu 
Milutinovi za nevestu. O tri dni slávif bu- 
deme svätbu, jak(^ dávno nebolo; potom 
v mene Božom vyrazíme na vrahov Turčínov!" 

jjVôIa tvoja je nám zákonom!^ volali 
junáci. „S tebou zvíťazíme alebo zomreme!** 

Abela pozrela na Milutina a on čítal 
v jej nebeských očach, že je s vôľou otca 
národa spokojná, že ani najmenšia škvrna 
anjelské jej srdce nezaspinila. 

Svátba slávená bola po staro -srbsky, 
hlučne, veselo. 



Na rieke Morave zúri boj. 

Sofijský basa vytiahol so žoldnierami 
svojimi proti Srbom, ktorí oduševnení svojim 
vodcom a hrdinom národním, Kára Ďordora, 
jako levovia vrhli sa na hordy turecké. Mame 
doráža presila bisurman^á na junákov srb- 
ských, márne namáhajú áa agovia a begovia, 
aby jich rady odvážliví Srbi neprerazili. Srbi 



víCazili na celej čiare. Broj za brojom mizne 
pod paľošami srbskými, celé odelenia turecké 
dávajú sa na divoký útek. Kára Ďorde a Mi- 
lutin nachádzajú sa medzi prvými harcov- 
níkami. Oba tvoria divy udatnosti. 

„Hah, prekliaty vragu, tu deň pomsty !" 
zvolal Kára Ďorde, i hnal sa na jednoho agu, 
ktorý zbabelé za šíkom svojich ustupujúcich 
žoldnierov rozkazy dával. 

„Otče, dovol, abych ja dielo národnej 
pomsty vykonal,^ prosil Milutin. 

;, Napred, deti moje; staň sa,^ velel Ďorde, 
uderiac na šik, ktorému Sali aga, vrag Rud- 
nický velel. 

V okamžení prekliesneuá bola cesta k Sa- 
limo, ktorý dal sa na útek. Milutin ho do- 
honil. . 

„Vrahu nevinnosti srbskej, či 's baba, že 
utekáš?"^ zahrmel Milutin. 

„Iloj džaure, ty 's to?** zasypel Sali aga 
a hnal jatagánom na Milutina. Jati^gán jeho 
odlelel a hlava diabla Rudniekého kálala sa 
po zenii. 



Záruka. 

(Svobodne dTa Fr. Schillera.) 



V myšlienkach hravých o svojej vclmoci 
Chodí Dionys po sieňach vo zlate, 

A na velenie opodial otroci 

Chvíle si maria v lesbách na úvrate. 

V tom k nemu Damôn smelo sa prikráda 
S nožiskom skrytým v záhyboch haleny — 
No, jatý v putá ťažké lezcom padá -- 
Nemožno vyviest zámer ustálený. — 
„Načo ti ten nôž, zatratený synuV'* 

Pýta sa tyran väzňa pokojného. 
„Nuž poslat teba v pekla hlbočinu 
Vôlou trýzneuých!" bola veta jeho. 
A na vázňovo smelé toto slovo 
Žič sa vyliala po žilách katana. 
Až z nej odznelo revanie tygrovo: 
„Na kríži poznáš svojho zemepána!" — 
Väzeň povedá: „Ja zomrieť hotový, 
Aniž za žitie svoje tratím hlasu, 
Lež chceš-li zľahčiť máličko okovv. 
Nuž, prosím, predĺž len na tri dni času, 



Až si za muža sestru vydám ctenú, 
Ktorá na sňatok svätý práve čaká; 
Záruku priatel môj dá nesilenú, 
On, tak jako ja kríža sa nelaká.'' — 
Tyran sa na to zrehtal pošetile 
A po krátuškom riekol domyslení: 
„Nuž dobre! maj si sebe tri dni milé; 
Lež keď sa priatel tebou nevymení 
Až slnce noci ku pocte zablysne, 
Či čo — pokonnú lúč svoju utratí — 
On miesto teba na kríži ovisne, 
No ty žiť budeš mučený v zajatí !"* — 
Damon so slovom úprimným sa blíži 
K Phintiasovi o bratskú oporu: 
„Tyran mi velie, aby som na kríži 
Pre zámer smelý smrť utrpel skorú — 
Len troch dní doba z milosti mi daná. 
Kým milú sestru vydám si mužovi: 
V kom že mi stane záruka žiadaná, 
Ktorú ja na čas vymeniť hotový?!" — 



180 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 7. 1877. 



'-■^-\^ ^ \^ "x^" 1^ 



Priate! priatela horúce objíme — 
Tamten sa vydal v tyranove ruky, 
Tohoto spiechaf ku sestre vidíme. — 
Triráz už nebom nad hory a lúky 
Za zorou vyšlo slniečko ohnivé, 
I sestra svatbu svoju odslávila, 
I Damon zpät sa má cez polia clivé 
Ta, kde záruky pútala ho sila. 

Z mračien oblakov dážď sa valne leje, 
Až zem pramene z lona vyhodila; 
Rieka vlnami zpenená duňeje. 
Od strachu v moch sa i ryba zaryla. 
A Damon napriek živelného jakú 
Pri Blatnom boji i ducha i tela 
Dostúpi k rieke — tam pri jeho zraku 
Zborená skladba mostu odletela. ^. 
I chodí sem tam na rieky pokraji, 
I vieti smutným ol^om do ďaleká 
I clivost duše vo vzdychách netají — 
No, darmo hľadá na pomoc človeka; 
Loďka sa nehne z oprotivnej strany 
S veslom ohebným proti vín ozore — 
Váha prievozník previesí zavolaný 
Keď miesto rieky búrne stálo more. — 

Od chmár si nebo nečistí oponu.; 
Plieskajú vlny o sypké pobrežie — 
Sudba necíti biedneho poklonu — 
Hodiny k času pokonnému bežia. 
Hej, cíti pútnik vážne okamženie — 
On tu, priateľ tam v záruky nadchnutí! — 
I pozre na vôd stonajúcich chvenie 
A voslep do nich bez bázne sa rúti. — 
Už je na tamtej suchej rieky strane 
A kroky ďalej zbožnou mysľou spieši. 
Keď razom v lese na tichej poľane 
Čo väzeň padne zbojníckej peleši, 
Darmo sa zpiera a na darmo prosí 

svoju voľnosť pre život priateľa, 
Zbroj luzy ostrá sta žihadlá osy 
Nad jeho hlavou s kliatbami letela: 
„Čo, vy bezcitní, odomiia mat chcete?" 
— Zdivelých Damon zbojníkov sa táže — 
„Ja krém života nič nemám na svete, 

1 s tým sa lúčiC kat a slovo káže — 
Mne nutno sebou vymeniť priateľa!*^ 

V tom zchytí zbojcom ostrú zbroj sekery 
Jejž ranou hneď trom hlava odletela — 
Zmyzli ostatní synovia nevery. 



Nevídať mrákav, svieta slnka pruhy 
Ohňom Vulkánu žeravým nassatí; 
Krehne zemina, vädnú kvetoluhy 
A v žízni Damon k nebu volá svate: 
„ Potopa, zbojnič zničiť nezdolela 
Mňa, vám nebesá, pevne oddaného. 
Ach! zvlažte, prosím, mdlené údy tela, 
Abych odmenil priateľa dobrého!" — 

V tom zašuchoce vetríčok po poli 

A v ňom súmerný hrkot sa ozýva — 

Oj hľa! prameň to slzami mrholí 

A ona kamienky krištálom umýval . — - 

I kľakne Damon k žriedlu na koleno 

A pije chmatom čerstvé sriebrotoky. 

Pije i chváli sväté Boha meno, 

Až posilnený zas urýchlil kroky. — 

Ešte je nepriam slnce ku západu, 
A už sa v rúcho oblieka krvavé, 
A v krátkych lúčcjjth okolia, záhradu 
Lúbajúc dleje na/stromov košave. 

V tom sa neznámy dolu horou blíži 
A pri šepote smutnom neveselom — 
Už trpí — trpí na boľastnom kríži! — 
Padne so slabým k Damonovi telom. 

A sotva hroznú túto vest dopovie, 
Už okrýdlený Damon dial uháňa 
Až došiel k mestu — na väži pokrovie 
Poslednie blesky svoje slnce skláňa. 
Tu Philostrat mu dobehne oproti, 
Verný to strážca Damonovho domu 
A tohto žiale vľúdnym slovom krotí. 
Závislú mierni pre oboch pohromu: 
„Nazpät! Nemožno zachovať priateľa — 
Zachovaj aspoň svoje vlastné žitie — 
Práve ho na kríž tých ruka vystrela, 
Jimž je potechou človeka ubitie. 
On trpí mužne zadané mu rany, 
Bo z okajasna svieťa mu nádeje, 
Že nezabudneš na sľub svate daný, 
Čo i krev svoju priateľstva vyleje:" — 
„A keď i pozde moja noha vkročí 
Na miesto, kde smrť s životom boj bije, 
Nuž smelo pozrem tyranovi v oči — 
Nech ma s priateľom spoločný hrob kryje. 
Tyran sa nemá honosiť po svete. 
Že priateľ zničil priateľa námery — 
Keď vezme razom čisté dve obete, 
Snáď potom v silu priateľstva uverí!" 



č. 7. 1877.] 



Orol, obrázkoyý časopis. 



181 



Večernia žiara za hory padala 
A Damon stúpil na miesto odpravy, 
Tam kríž, pod nimž sa zapečadit mala 
Krvavá vôIa tyranovej slávy. 
Práve záruku Cabajú povrazom 

V rehole na kríž boľastný do hora — 

Y tom ludu davom hlas zahrmí rsbom: 
,,Milos(l mne patrí na kríži pokora!^ 

Nastalo vážne zadivenie ludu, 
A dva priatelia v náručí si stoja, 
Zapomli na hru hrozného osudu, 
Teiia sa teraz z krátkeho pokoja. 



Oko divákov v slzách sa perlilo, 
Je i sám tyran výjavom dojatý, 
A ked sa hnutie citov ustálilo, 
Povolal oboch pred svoj prestol zlatý. 
A s citom ludským duša mu utkvela 
Na statných mužov posvätenia vzoru, 
Zišla priatelom slova doba skvelá, 
Tyran ocenil priateľstva oporu: 
„Bud koniec navždy krvavému sporu! 
Sám vám podávam do priateľstva ruku, 
A lud nech víta uvolnenia zoru 
E slávnej pamiatke na dnešniu záruku !^ 

Josef Janio. 



-«<3^ÍP&»- 



Na Balkáne. 

Obrázok z najnovšieho povstania Bulharov. 

Podáva A. E. limko. 



^a polostrove balkánskom tiekly po- 
toky krve. 

Bulharskí krestania napínali tam všetky 
iily svoje, aby zbavili sa ťažkých pút oď 
vekého vraha a kata svojho Turka, aby vy- 
mohli krby a majetky z moci vládobažného 
Osmana, aby na vždy prekazili lúpeže divých 
hôrd čerkesských a ochránili svoje ženy a 
devy pred cbútkami divých Musulmanov. 

Polostrov balkánsky poskytuje už od 
mnoho sto rokov najhroznejšie divadlo ka- 
tanstva, otrokárstva a krvežížnivosti Turkov 
nad praobyvatelmi tejto boľavej vlasti. Vo- 
trelcom tým asijským nebolo dost nikdy na 
mučení domoroďýrch Slovanov ; oni jímali mu- 
žov, ženy a devy, odvádzajúce jich široko 
ďaleko do otroctva. 

Od toho času, čo kliaty polmesiac nad 
Balkánom zavládnul, vrelo a kvasilo sa tam 
neustále. Urazený cit ľudskosti pozdvihol sa 
z prachu poroby a so zbraňou v ruke do- 
volával sa práva svojho. Avšak mame bolo 
všetko volanie Bulharov a usilovanie sa jejich 
zhodit putá ; vzdelaná Európa pozerala kľudne 
a nevšímavé na všetky zločiny ukrutného 
mohamedánskeho barbarstva, poneváč pod 
nim trpel krestan — Slovan. 

Juhoslovanská raja prosila, volala na- 
darmo. 



Studenosrdcá a ziskuchtivá Európa priala 
si, aby nesnesiteľný stav balkánskych kre- 
stanov v Turecku na ďalej trval, poneváč sa 
bojí zmohútnenia slovanskej myšlienky. Bojí 
sa Európa zbudit driemajúceho obra a preto 
podáva mu v silných dávkach makovišta 
k ďalšiemu spánku, lebo jak sa obrisko to 
raz zobudí a Valibukovým kyjom na štít 
sveta slovanského udre, ruch ten oču( bude 
v polovici sveta. Avšak všetko namáhanie 
udusit Slovanov a i na ďalej v putách otroctva 
okovaných držaf, zostane tentokrát daromným. 

Bulhari prví podstúpili krvavý krst za 
slovanskú myšlienku. My duchom a perom, 
oni zbraňou a krvou svojou sú predvojmi 
lepšej doby slovanského plemena. Preto tým 
viac súcitu musíme mat i my jako členovia 
veľkej slovanskej rodiny ku trpiacim a umie- 
rajúcim bratom na Balkáne. 

Celý východ rdie sa krvou. 

Či je to červánok rozodnievajúceho sa 
lepšieho dňa, či sú to zore, veštiace hroznú 
búrku ? 

Krev, ktorá v potokoch prúdila sa z chra- 
brých bojovníkov za svobodu a vieru; krev, 
ktorá vyliata je z neštastných obetí tureckého 
kanibálstvaí krev tá nenie vyliata — na darmo. 



26 



182 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 7. 1877. 



Povstalecký výbor bulharský , sídliaci 
v Bukureáti, podporovaný Srbskom, počal 
pripravovať výbuch v početnom, okolo 6 
millionov duší pociťujúcom národe bulhar- 
skom* 

Ešte skôr, jako Srbsko Turkom vojnu 
vypovedalo, zbúrili sa Bulhari v okolí Tatár 
Pazardžíku, v Panadjuriáti, Grabove, Trnove, 
Rakovci, Samokove, Strumnici a v iných po- 
četných miestach. 

Tam, kde nebetyčný vysoký Balkán svoje 
bralové reťaze po hraniciach bulharsko-make- 
donských rozprestiera, velebne k blankytu 
nebeskému vypína sa zrakom skoro nedosiahly 
holý skalnatý vrch Ples. Jakoby od prírody 
samej ohromnými braliskami za prepevný 
hrad pripravený slúži pohorie toto s hustými 
u päty jeho sa rozprestierajúcimi dubinami 
a početnými jazkyňami za spolahlivú skrýšu 
prenasledovaným Bulharom od polodivých 
medzi nimi sa usadlých Čerkesov. 

U samej päty Plesa, tam, kde dvojra- 
menný horský potok Iskra z výšin Balkánu 
do dolín hrkotave sa poberá, leží na malom 
úvrší mestečko Samokov. 

Zpomedzi malých domkov vyčnieva na 
návrší crkva, obklopená mohutnými, stien 
nábožnému ľudu podávajúcimi stromiskami. 

Je po službách Božích. 

Z kostolíka vyhrnul sa lud, lež nepo- 
spiecbal jako obyčajne dolu chodníkami ku 
obydliam svojim, ale jakoby nejakú obzvláštnu 
udalosť očakával, zastavil sa pod stromami. 
V sprievode viacero mužov vystúpil z crkvy 
mohutný bradatý starec. Dla obleku poznať 
sa dalo, že je to popa. Držal čierny drevený 
kríž v ruke. Eolom neho shrkla sa tlupa 
mužov a junákov. Starý kňaz pozdvihol kríž 
povyše hlavy. Nastalo ticho. 

„V mene Ukrižovaného," hovoril starec 
mužným vysokým hlasom, „počínam hovoriť 
k vám, Bulhari, rodní bratia!" 

Celý zástup obnažil hlavy svoje, bo znal, 
že v svätej záležitosti ide kňaz hovoriť, znal, 
v čom záležať má reč, ktorú on k zástupu 
predniesť hodlá, znak, že chce oduševniť ubie- 
dený, potlačený, v otrockých putách väziaci 
národ ku zápalu za svätú vieru a yec národa 
a osYobodenia sa z poroby tureckej. 



Po krátkej predmluve prečítal pópa vy- 
zvanie k povstaniu proti sverepým utlačovate- 
lom viery Kristovej a bulharského národa. 

Hrobové ticho panovalo v zástupe. Na 
koniec vyzval pópa Božidar prítomných -ku 
svätej prísahe na obranu svätej viery a národa 
a ku shodeniu pút, celý národ svierajúcich. 

„Pomsta Turkom !" zavznely strašné slová 
z úst ubitého ludu a ohlásily sa desaťkrát 
od strmých skál Balkánu. 

Na stá svalovitých rúk vztýčilo sa do 
výšky ku prísahe. 

„Znamením sv, kríža žehnám vaše mužné 
predsavzatie, vašu prísahu a spravodlivú po- 
mstu ku nastávajúcemu svätému boju!" do- 
mluvil pópa, číniac znak sy. kríža ponad 
celý zástup. 

Svätý zápal skvel sa na obličajoch mužov 
a junochov; v rukách zablisly sa lesklé ruko- 
väte pištolí a smrtonosných nožov. Zástup 
počínal sa riediť, len okolo starca pópa do 
užšieho kruhu shrnulo sa viacej mužov. 

„Marko Dragodane!" riekol slávnostne 
starec ku vyčnievajúcemu zpomedzi mužstva 
Bulharovi, „ty mocný stĺpe viery a svojho 
národa, zaujmi vodcovstvo povstalcov samo- 
kovských !" 

Mohutný, skoro obrovský júnoch s iskria- 
cimi očima vstúpil do kruhu a pobozkal po- 
daný mu drevený kríž. 

„Za blaho a svobodu svätej viery a ná- 
roda krev moja!" vyvolal Bulhar. 

Po malej chvíli vymenovaní boli z mužov 
náčelníci a vodcovia povstaleckí. 

Mohutný Grabovac vyslovil kliatbu na 
potlačovatelov viery a národa, mladistvý Ra- 
kovac a Dimitar mimovohe siahli ku ruko* 
vätiam zbroje, jakoby v tom okamžení hotoví 
bolí zápasiC s Musulmanom. Predstúpil i osu- 
melý Karadž a podal Markovi ruku k spoloč- 
nému činu. 

Ešte v ten istý deň večerom, nikto ne- 
vedel odkiaľ, rozdávaly sa medzi povstalcov 
početné pušky, strelivo a iná zbraň. 

Yyšľahlé na blankyte nebeskom jasné 
vatry ohňov, rozložených po vrcholoch Bal- 
kánu, boly povstalcom zrejmým dôkazom, že 
povstal bulharský národ. 



č. 7; 1877.] 



Orol, obrázkový iasopís. 



183 



-,— /-..^-■y~ , 



— .^ >^-' '^ 



- ■"^r J .^./^y^^^^y ^J- 



Nádeje^ nádeje, jarabé nádeje! 

Svetom rozletely sa chýry, že 20—50 
tísíc ozbrojených Bulharov, vedených zkése- 
nými vodcami, započalo boj za svobodu kre- 
sfanov. Nepočetní povstalci sríadovali sa do 
brojov, štastie usmievalo sa zbraniam jejicb, 
lež nádeje objavily sa mame. 

Yelmi zavčasu a hned po vypuknutí po- 
vstania vypravení boli vládou tureckou Abdul 
Eerím, Seíket a Fazli basa s nepatrnou silou 
15.000 nizamov a níekolko tisíc Čerkesov a 
bašibozukov do povstaleckých krajov a uza- 
vreli tieto tak, že o účinkoch tureckých hôrd 
vydávaly svedectvá spálené mestá a dediny, 
desné kanibalské vraždy a ukrutnosti, ktoré 
páchané boly bez milosrdenstva na bezbran- 
ných starcoch, devách a detoch. 

V krajskom meste Pazardžíku bol vý- 
ročný trh. 

Na obličajoch ludu bola patrná známka 
rozjatrenia a strachu pred nastávajúcimi uda- 
losfami. Mysle všetkých boly pobúrené a oby- 
vateľstvo očakávalo nečo neobyčajného, hroz- 
ného. 

Uprosred námestia shrnula sa tlupa ludu 
dovedna, jakoby na divadlo, a vskutku ošu- 
melý Bulhar tlčúc na bubon, svolával lud ku 
divadlu, ktoré s vyučeným medveďom pred- 
stavovať chcel. 

A keď sa nepriehľadná tlupa ľudu okolo 
medveďovodiča shromaždila , počal Bulhar 
predstavenie. 

Na ťarbavých pohyboch a nútenom tanci 
hladom vymoreného zvieratá rozveselovalo sa 
obecenstvo. 

„Bulhari, bratia rodní!" zvolal zrazu 
Karadž, medvedovodič, „vy sa vyrazujete na 
úbohom tomto zvieraťu. Čujte, bratia, vy ste 
mu podobní! Tak jako zviera toto slepo po- 
slúchať musí pána svojho, súc kyjom k tomu 
nútené, tak jako ono ztratilo svoju svobodu 
a pysk klietkou uzavrený má: podobne i vy 
poslúchať musíte Turka, potlačiteľa nášho, 
tak i vy ztratili ste milú svobodienku a ústa 
vaše zavrené sú, že nesmiete sa hlásiť ku 
svobodel Hore, bratia, za svobodu!^ 

Divný ruch povstal medzi národom. 

Daly sa očuť výkriky a preklínanie Tur- 
kov zo všetkých strán. 



„Bi^áibozuci !^ zvolal nekto v zástupe. 
A sotva že sa ľud zpamätoval, počuť 
bolo klusot koňských kopýt 

Do mesta hrnulo sa turecké vojsko. 

Ustrachovaný lud hrnul sa do tesných 
ulíc a hľadal spásu v úteku z mesta. 

Majúc v čele pochodu Sefket basu, do- 
cválalo nekoľko sto bašibozukov a Čerkesov 
na námestie. 

Medzi sebou viedli Turci reťazami po- 
viazaných povstalcov. Vynachádzali sa medzi 
nešťastlivcami starci i ženy. Viedli jich na 
popravisko. 

Sefket basa, tento Nero devätnásteho 
stoletia, porobil krátke právo, náhly súd s po- 
vstalcami, nevynímajúc starcov, ženy a ne- 
mlúvňatá. Privedení na sred námestia za- 
jatci, rozostavení boli do radov a na velenie 
bašovo mučení, v pravom smysle slova od 
divokých Čerkesov mäsiarení. 

Najviac zaplatilo jich hroznou smrťou 
na kole. Ženám urézávané boly prse a iné 
údy, deti pečené naražňoeh a rodičom k jiedlu 
podávané — tak mučené boly nevinné obete I 

Pre hrôzu dojmu nenie možno opísať 
všetky tie múky, ktorými obete kaníbálstva 
tureckého zo sveta znášané boli a to — 
pred oblyčajom vzdelanej Európy. 

Zo spoľahlivých zpráv vieme, že do 60 
tisíc Bulharov padlo za obeť tureckému fa- 
natismu. 

Počeť spálených miest a osád ani udať 
nemožno. 



V prídomovej záhradke sedela večierkom 
na kamennom, krušpánom obtočenom sedadle 
švárna pópova dcéra Borisa. Dievka táto 
mohla slúžiť za vzor juhoslovanskej krásky, 
majúca v sebe súsrednené všetky cnosti a 
vlastnosti, ktorými bielo pohlavie vyniká. 
Nie len že bola driečna Borisa, lež ona vy- 
nikala mužnou srdnatosťou nad všetky devy 
v okolí Samokova. Borisa bola jedinkým die- 
ťaťom starého pópy Božidara. 

Sedela samotná tíško, zadumená a opie- 
rala sivé očká svoje na plnotvarný mesiac. 

Očakávala nekoho. 

Bránkou do záhrady skočil mladík. 

26* 



184 Orol, obriikOTý čaBopis. [6. 7. ISTT. 



mžeDíe neuIraC, Dragodanfl. Sefket baéa teta 
tejto Doci pritiahne so štyrmi tiafcmi Turkov 
do Samokovu a beda nám nepripravenými" 
„Nebárs potešitelné zprávyl" 



On to bol, ktorého dievka túžobne oča- 
kávala. 

Nemo objali sa milenci. 

^Boriea, drahý klenotel" riekol ttiko äuhaj. 

„Marko, lúby môj I" od- ■ '■ — 

povedela, spočívajúc na 
srdci jeho mladncha. 

„Kviliä, Boriso?" pjtal 
sa poznenáhla Dragodan, 
vodca povstalcov samokov- 
skýcb. 

nJakýsi neobyčajný bôl 
aviera srdce moje," odpo- 
vedala deva, „tuším zlé prí- 
hody." 

„Svitol nám deú zlatej 
svobody, družka moja I" 

„Na prahu štastia nemtlo- 
srdDý osud roztrhuje srdcia 
naše. Marko, ty potiahneš 
do boja proti Turkom, a 
svoju Borisu zanecháä na 
samú seba. Ty ma opuatíš, 
utratím tebal" 

„Nikdy 1* zvolal ohnivé 
Marko. „Ukryjem (a, ho- 
lubička moja, do dobrej 
skrýže pred pazúrami tu- 
reckých jastrabov a po do- 
konanom diele osvobodenia 
národa predvediem (a pred 
tvár Boha, abys bola večne 
mojou!" 

Utíšila sa deva. Milend 
vyprávali si o ufgbližších 
výpravách válečných proti 
Turkom. Marko mal hotový 
plán k vytiahnutiu do boja, 
jemu ešte chýbäly zprávy, 
kedy a kde spoja sa Čaty po- 
vstalecké susedných miest 
ku společnému úČinkovaDiu. 

A jako milenci shovorke 
volný priechod dali, slyšat t 
ku besiedke. Pred nimi olt 

roni. Marko ho poenal. „Dávajúc s medveďom svojim {>t«dstá' 

„Nesieš nám zprávy, Earadžu?" venie v iSitár-PazardJíku, oeopometrul som 

„Nesiem," odpovedal bez dychu medve- fud k povatanm povzbudzoval. V tom pri- 

<rovodiÍ a vrhol sa na zem. „Ani jedno oka- 1 tiahol Sefket baŠa so z^a^mi bratmi na- 



č. t. 18T7.] 



obrázkOTf íaaopti. 



šiaii a hr&za, dal Täetkých umučiť. Ja len 
z tažka uäiel som istej smrti, súc prenasle- 
doTaný od baäibozukov." 

Zpriva EaradžoYi bola spolablivá. 



■os( T Asii. 



Ustrnul Marko, zatkala Borisa. 

V D^bH^äotn okamženf poskočQ Marko 
Ba pahriMk ku kostolíka a tu vypAlil piMol 
do tm; nočnej. O malú dobu na to počaly 



sa vôkol kortolíka schádzaC mažaké posUTj. 

Kolom Marka zastalo si nekolko sto OEbro- 

jenýcb BnlharoT, av6ak malý to zástup proti 

tisícom Turkov. Medzi nimi objavil sa i starý 

pópa Boädar. Niakolkýiqí 

slovmi objasnil Marko po- 

stavenie a nobezpečenstvo 

hroziace. Výsledok nočnej 

j porady bol : okamžité opu- 

~ ' Btenie Samokon a atia- 

hnatie sa do neprísta^ýck 

bralísk vysokého Balkánu. 

Povstalci mali v plánt prí- 

lákaC Sefket baáove tlupy 

do skaliek na tak príhodné 

miesto, kde by j(ch zniiiC 

mohli. 

Po pol nocí' bolo očut 
rynčanie zbrane, bučanie do- 
bytka, vŕzanie koliea, oby- 
vatelstvo z bázii pred la- 
padnutim od Tnrkov itekala 
do neprístupných bralísk 
Pleu. 
Smutný bol to podiod. 
Jasná Žiara z juhn osvet- 
lojúca vrchol Balkánu ozna- 
čovala utekajúcim cestu ces 
pňepaste. Shorelo mesto 
I^zardžik, ktoré Sefket baia 
eaptiit dal. 

Do rána dosiahli upr<A- 
líci bnsté lesy balkánske a 
tieto Bkryli úbohýeh v sebe. 

Bulharské meatečkoTMar 
I^eardžfk zhorelo. Na vý- 
äine nad mestečkom metital 
B táborom svojim Sefket 
baáa a podobne rimaDskému 
Neronovi zo i:^>áleoej Romy 
radost majúcemu i tento 
ukrutník plesal nad pki- 
mebami, majotok povettdcov aoäer^júcini. 

Baáa práve vyAieBoval mladébo ČerkeM, 
ktorý vo vraždách kresťanov a v pedpalo- 
vanf Bulharských dedín najviac vynikal : Eu- 
badina za bega. 

Tento koril sa pred veUtelem a u nak 



186 



Orol, obrizkoTý časopis. 



[Č. 7. 1877. 



Úplnej oddanoBti zaprisahal smrf všetkým 
krestanom. 

„AUach il allach a jeho prorok Moha- 
med!^ revala sberba z troch čiastok sveta 
spolu sobnatá a hlásala krvavú vojnu proti 
krestanom* 

Basa vydal dalšie rozkazy k pokoreniu 
povstalcov. 

„Eäte tcgto noci,^ riekol hrozivé, „pre- 
padneme Samokov a zničíme to džaurské 
bnieedo až do základu! Hlaďte potom sta- 
rého pópa Božidara, toho rebela a vodcu 
povstalcov, Marka Dragodána, dostat živých 
do moci. S tými dvoma džaurami obzvláštne 
divadlo vám pripravím!^ 

„Onen starý pópa," poznamenal Kubadin 
beg, „má čarokrásnu dcéru. Dovol pane, nech 
ju zajmem t>re teba a okrášlim ňou tvoj há- 
rem 1* 

Basa kývnul rukou a kázal pred seba 
doviest zajatého Bulhara, ktorého baäibozuci 
pre poburovanie ludu zajali. 

Stráže neprivádzali nikoho. 

„Ede je Earadž; medvedovodič?" hrmel 
Sefket. 

Čakal na darmo. 

Eed bašibozuci mestečko rabovali, uklz- 
nul tento oáumelý syn prírody strážam a nocou 
štastne dostal sa do Samokova, aby svojim 
vest o približujúcich sa Turkoch doniesol. 

Basa zúril na svojich vojakov a hrozil 
jim smrtpu, jestli jim ešte len jedon po- 
vstalec utečie. 

Štastným útekom Earadžovým ešte zú- 
rivejšie rozvzteklený sluboval basa povstalcom 
Samokovským hrozné múky a útrapy, ktoré 
boly jeho remeslom, jeho jediným velítefským 
umením. 

Po krátkom odpočinku velel basa čatám 
svojim k pochodu na Samokov a ešte pred 
svitom dorazili Čerkesi do tichého mestečka. 

Uradostnení nádejou na bohatú koríst 
a milé divadlo zabíjania krestanov spiechali, 
lež jako podivili sa hrobovej tichosti obyva- 
teľov, nenachádzajúc ani najmenšieho odporu. 

Mysleli v tuhom spánku zahrúžené oby- 
vateľstvo vzbudit založením červeného kohúta 
na domoch samokovských. Y mestečku ne- 
našli živého tvora. 



Predstráže upovedomily badu o úteku 
obyvateľstva. 

„Tí psi utiahli sa na Balkán, vyhľadáme 
jich i tam!" hrmel v zlobe basa a nedajúc 
oddychu vojsku svojmu, velel postupovať sme- 
rom ku braliskám vysočiny Plesa. 

Eubadin beg viedol predvoje Čerkesov 
do strmých, skalnatých bralísk Balkánu. Po- 
pri ňom jazdil Šamil, priateľ jeho nerozlučný. 



Na upätí vysočizného Plesa nachádzala 
sa jazkyňa, Dušman menovaná. Hustý kúr 
z otvoru jej vychádzajúci svedčil, že v nej 
ľudia prítulok svoj hľadajú. Časom ukázala sa 
u otvoru jazkyne ozbrojená mužská postava, 
pohliadajúca bystro do dialky, alebo do hĺbky 
podjazkyňou ležiacej priepasti, ňouž horský 
potok veselo hrkotal. 

Ticho panovalo v bralách a hustá hmla 
zaobalila temeno Plesa. 

Pohlíadnime do jazkyne. 

Y nej zídeme sa so známymi osobami. 

Na kameňoch vôkol vatry sedia bulharskí 
povstalci, zpomedzi nich vyníma sa postava 
Marka Dragodana, pópa Božidara, u ktorého 
boku zahrúžená do myšlienok stojí dcéra 
jeho Borisa. Earadž čistí zbroj u ohňa. 

Povstalci samokovskí vyvolili si jazkyňu 
túto ku svojmu úkrytu a práve radili sa, ja- 
koby prívítat mali za nimi ženúcich sa Turkov. 
Jazkyňa podávala jim znamenité postavenie 
k samoobrane, ona slúžila jim za pevný hrad, 
z ktorého na všetky strany pálit a tiež útoky 
do vysočiny postupujúcich Turkov odrážaC 
mohli. 

Bezbraný ľud so statkom a bydlom svojim 
utiahol sa do obdelačných hustých lesov, kam 
sa Turek bez zpoľahlivých vodičov vniknúf 
neopovážil. 

Povstalci boli všetci prichystaní k samo- 
obrane. Úzka cesta viedla ku jazkyni a kon- 
čila s hlbokou priepasCou, cez ktorú prelo- 
žené bolo nekoľko neokresaných brvien na 
miesto mosta, ktorý v okamžení každému 
zrútením do priepasti hrozil. Od inakade do 
jazkyne prístupu nebolo. Na strmých bralách 
v pravo i v ľavo jazkyne stáli povstalci ukrytí 
za skalami hotoví k boju. 



ô. 7. 1877.] 



Orol, obrázkový 2aBopiB. 



187 



Okolo poludnia zpozorovala stráž ujaz- 
kyne blížif sa basibozukoy. 

Povstalci chlap do chlapa siahli ku puš- 
kám a bezbraný kňaz s dreveným krížom 
v ruke zamiešal sa medzi nich. 

Borisa meškala v jazkyni a modlila sa 
skrúšene za vítazstvo svojich pobratimov. 

Dost namáhavé predierali sa bašibozn- 
kovia a Čerkesi na hor úzkymi chodníkami 
a priesmykami. Jakonáhle priblížili sa na 
strelnú dialku ku jazkyni, kulami z.ručníc 
povstalcov zronení válali sa do hlbokej prie- 
pasti. 

Výstrely rachotily zhusta. Kamenie pa^ 
dalo na hlavy pohanov. 

Udatné bojovali Turci a s mnohými ztra* 
tami oproti povstalcom, avšak jazkyňa ne* 
bola dobytnou. 

S krížom v ruke a s Božím slovom na 
jazyku posmeloval kňaz povstalcov ku vy- 
trvanlivosti. 

„S Bohom národe môj, s Bohom Borisa I" 
zavznel hlas starého pópy, padajúceho na 
zem. Trafený tureckou kulou do pŕs, tisknúc 
mocne kríž na prsia svoje, svalil sa pópa ku 
zemi. 

Pád otca svojho zpozorovala Borisa, i vy- 
rútila sa z jazkyne a s nárkora medzi daž- 
ďom nepriateľských kút vrhla sa na drahú 
mŕtvolu otca svojho. 

Nemálo namáhania stálo vodcu povstal- 
cov Marka, by odtrhnul ľubú svoju nevestu 
od mŕtvoly otcovej. Turci padali jako muchy, 
ale preca postupovali. 

y čele rozuzdenej tlupy Čerkesov kráčal 
strminou nahor Eubadin beg, až došiel ku 
môstku nad priepasCou. Rovesníci jeho spe- 
chali za nim s jasotom. 

Práve vynachádzal sa Kubadin beg na 
prosried dreveného môstka s mnohými Čer- 
kesmi, keď pod (archou jejich vopred kroz 
povstalcov podpílený mostok, prelomil sa, 
a v tom okamžení s velkým rachotom zmyzol 
beg s odvážlivcami v hlbine priepasti. 

Neskoré volal Šamil na súdruha, upo- 
zorňujúc ho na nebezpečenstvo. Veštba jeho 
sa preca vyplnila. 



Umlkla streiba zo strany Turkov. 

Povstalci zvíťazili. 

Ku jazkyni nebolo pre Turkov žiadneho 
prístupu. 

Sefket basa po dlhom premyšlovaní vzdal 
sa nádeje na dobytie jazkyne, i uzavrel, že 
obložených v nej povstalcov usmrtí hladovou 
smrfou. 

I odtiahol basa z bralísk Plesa s ne- 
podareným výsledkom dobytia jazkyne Duš- 
manovej a zanechajúc pred ňou nekolko sto 
bašibozukov čo posádku, ponáhľal sa do Strum- 
nice, aby držal krvavý súd nad chytenými 
povstalcami. Povstalci vysvobodili sa tajným 
otvorom z jaskyne. Mame bolo namáhame 
Turkov, aby jich pokorili, zničili. 

Nekolko sto povstaleckých Bulharov pre- 
kročilo nepozorovane srbskú hranicu u To- 
plíce a po nekolkodňovej chôdzi dorazili ku 
plukom srbským u Alexinacu. 

Medzi nimi vynalezala sa i bulharská deva. 

Všetci títo povstalci bulharskí dali sa 
vriadit do srbských brojov a bojovali proti 
spoločnému nepriatelovi u Nisu. 

Jaký úspech a výsledok malý zbrane 
srbské, známo je. Krvavé potlačenie bulhar- 
ského boja za svobodu, na jebož prajný vý- 
sledok spoliehali sa Srbovia, tiahlo za sebou 
i neúspech Srbska. 

Úbohý Bulhari priniesli krvavú obeC na 
oltár svobody, veríme že nie nadarmo. 

V oddialenej, tichej, od hluku válečného, 
srbskej dedinke žila počas boja, utiahnuté 
od sveta a známych svojich, opustená Borisa. 

Okrem Marku nemala tu viac nikoho 
a i tento bojuje za svobodu. 

Ktože zaručí osamotnelej deve sirote, 
že ešte zíde sa s milencom svojím na tomto 
svete ? 

Po uzavretí prímeria medzi Srbskom a 
Tureckom znenadále objavil sa u Borisy Dra- 
godan. Prišiel, ač nie milenicu svoju nazpät 
uviest do svobodnej vlasti, prišiel ju aspoň 
potešiť. 

Vrelé srdcia tesily sa vzájomne. 

„Až potom, drahá nevesta moja, ked 
nad vlasťou našou opät zlaté slniečko svo- 
body a pokoja zasvieti, áž potom len zave- 



1S8 



Orol, obráskový časopis. 



[Č. 7. 1«7T. 



diem €a ku domácemu krbu milenerj domo- 
viny a tam na hrobe, slávne za národ svoj 
padlého otca tvojho, spojíme sa ku blaže- 
nému životu!^ 



Tak potešil Dragodani vodca povstalcov, 
svoju Borisu. 

Ona vzdychla a bol to vzdych túžby po 
milej neštastnej vlasti. 



•^-OL^yV^C-'-N- 



Svihák. 

Povesť od Miloslava Dumného. 
(Pokračovanie.) 



K. 

„Tak slávne si my ž^eme, 
Kým na bubon neprijdeme 
My slávni — Pešťania!'' 

Tak spieval ten veliký, teraz v sibirskýcb 
dolácb hladaný, básnik maďarský, slovenského 
pôvodu — Petofi. 

Veľkomestský život I Veliké to slovo, 
označujúce velikú trmu-vrmu, velký skvos, 
nádheru, končiacu sa s najvätšou hmotnou 
i mravnou biedou, úpadom, porážkou. 

Avšak dost k úvodu do kapitole o vel- 
mestskom živote. Podívajme sa naň sami. 

V Beleznayho záhrade^) baví sa, očú- 
vajúc oplzlé tyrady prosto-národuích spevá- 
kov veselá študentská spoločnost. Medzi pred- 
stavením a prednáškami nôtila zádumčivé 
„lassú^ a živoírišké „csárdáse" barna^áčata 
novomaďarov, pod vedením čiemookého pri- 
máša Balogha. Samej hudobnej spoločnosti 
bolo to už zunované, ba protivné, že usta- 
vične len jednu nôtu prehúdat musela. Ôu- 
hiýci, rezký, oduševnený to kvet maďarsko- 
vlastenský, štmgali ostrohami i pohárami, 
bili flaše, až starému Paraghovi, hostinskému 
to Beleznayho záhrady, v ušiach zaliehalo 
a nôtili nadšene za bandou cigánskou: 

„Megállj aémet, miud megbánod, 
Hogy a magyart exeqnalod; 
Csinálok bôrôdbôl dudát, 
Azon fávom azt a nótát: 
^Jaj be hunczat a német!" 

(„Počkaj, Nemce obanuješ, 
Že Maďara exekvuješ; 
Vyrobím ti z kože dudy, 
A zanôtim z plnej hrudi: 
„Jaký huncút je Nemec!") 



*) Nenie to síce záhrada, lež dvor, vysadený 
uekoľkými stromami, so začadeným domom 
v prosriedkn. P ô v. 



A spev ten sprevádzalo opätné mocné 
štrnganie, bitie fliaš a náramné revanie: 
„Éljen Kossúth, éljen Garibaldi!" 

„Éljen Aladár ľ* zakričal jedon kučeravý 
hudec z bandy Baloghovej a šuhajd spustili 
hromovité „éljen Aladár.'' A už bol AUdár 
na pleciach šuhajov, ktorí ho s výskotom po 
záhrade nosili a už bola piatka z vrecka 
Aladárovho v ruke uradovaného kučeravého 
kontráša. 

I pripíjalo sa hlučne na zdravie Ala- 
dárovi. 

„Aladár je na večné veky našim vodcom.^ 

„A mecénom. ** 

A „éljen Aladár!" ozvalo sa zase a pri- 
píjalo do nekonečna, a tuš zavznieval, dobre 
tie učadené múry starej búdy Beleznayovskej 
sa nerozsypaly. 

Zacenkal zvončok. Opona vyhrnula sa. 
Nastalo hrobové ticho. Na malom javišti ob- 
javila sa bujná polská krásavica, tanečnica 
a speváčka -- Blanda Eohanovska. 

Spievala so sprievodom hudby a spev 
svoj triasanfm sa sprevádzala: 

„Ružu chcem! 

Dam či ju. 

Lež na vziyom ružu chcem.^ 

Blanda musela triráz spev svoj opäto- 
vat. Šuhajci ju voždy vyvolali. Keď poslední 
raz „ružu chcem" zanôtila a Aladárovi z ja- 
višta dolu plno rozkvitlú nížu zabodila, na- 
stal ohromný jasot: 

„Éljen a lengyel, éljen a magyar!" 
Aladár vyskočil na javište, objal šumnú 
speváčku, skočil s ňou u prosred divokého 
lomozu mládeže z javišfa dolu, posadil si ju 
ku sebe pri stole, zobul jej črievičku, nalial 
do nej vína, vypil u prosred búrlivého élje- 
novania a zase nalial plnú, podal susedovi; 



č. 7. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



189 



» • • v ^ . 



ten nasledoval príklad Aladárov, a tak ko- 
lovala črievička z ruky do ruky sta ry- 
tiersky pohár. Na to pozdvihla sa speváčka 
a zanôtila: 

„Polak, Venger dva bratranky, 
I do korda, i do sklanky." 

A tu už nebolo výskotu nezbednému 
konca kraja. Jedon sklepník bol obozretným 
Paraghom k tomu ustanovený, aby počet po- 
bitých fliaš značil. 

Zvončok zacenkal. Krik uspokojil sa 
trochu a ohnivé zraky vínom rozpálenej mlá- 
deže obrátily sa na javište, na ktorom v ma- 
ďarskom národnom kroji nevesta jako lusk, 
speváčka Piros Panna sa objavila. Taký búr- 
livý potlesk vítal ju zo strany šuhajov, že 
šumná Blanda Kohanovská, pn boku Aladá- 
rovom pri stole sediaca, už žiarliť počala. 

Len čo ústa maďarská speváčka otvorila 
a nôtit začala tú oblúbenú: 

„Htgnalban, 

Hajnal elôtt, 

Rózsa fa nyílik az ágyam elôtt," 

(„Na úsvite, 

Pred úsvitom, 

Spím si pri strome rúž rozvitom;*") 

nôtili šuhajci za ňou a nedali sa jej samej 
produkovať. Ona bezpochyby na takéto ová- 
cie už navykla, nad tým sa nehoršila; ale 
z javišta zostúpiac k stolu si k šuhaj com 
prisadla 

Aladár chcel ju poctit zároveň polskej 
spevácky, ale z jej črievice sa napit, to 
nešlo, — bo mala na nohách vysoké, čer- 
vené, kordovánové cižmižky. Jakú že jej teda 
česf preukázať? Aladár dal natočit v bočnej 
chyži kädu vína, v ňom sa Piros Panna okú- 
pala a oni to víno vypili. 

Starý Paragh robil sám víno. Napísal 
i knihu o robení vína. Jak by sa nebol tešil 
tomu, keď sa mu míňalo? Bola tá hlučná 
spoločnost síce len zo samej študujúcej mlá- 
deže sostavená; ale Paragh si tých hostí 
viacej uctil, lež všetkých iných. Nič to preto, 
že boli medzi nimi i chudobní šuhaji. Jedon 
stál za všetkých, a to bol nám dobre známy 
Aladár Vôlgyesi. Ten nebol zlatom k zapla- 
teniu. Nech ztrovili kamaráti čokoľvek, kto 
nemal čím platit, za toho platil on. Za to 



ale i požíval neobyčajnú lásku a popularitu 
u nich. 

Prišlo to i dnes na úsvite v Beleznayho 
záhrade k porátaniu. Boly toho celé hárky, 
čo sklepníci všetko popísali. Šuhajci boli 
všetci jako vŕby, tanečnice dávno boly zmizly, 
bo trebárs jak boly lahkými, opili šuhaji sa 
jim konečne preca len zpríkrili. Trebárs jak 
boli študenti popití, keď to prišlo k plateniu 
a porátaniu, nejeden počal vytriezvievat a tú- 
žobné zraky na Aladára upierat. Ale ten sa 
dokázal byt zase gavalierom. Vytiahol tisícku, 
hodil ju Paraghovi,' sloviac : 

„Dajte z toho stovku cigáňom a dobré 
raňajky ; a mne vydajte tolko, kolko asi bude 
dosC pre nás na čiernu kávu.^ 

Paragh uctive sa poklonil. 

Šuhajci zarevali: „Éljen Aladár!^ 

Cigáni zahrali tuš a v záhrade kohútí 
už kykyríkali na deň. 

Mládež preniesla sa z Beleznayho zá- 
hrady do kaviarne, a pri čiernej podriemka- 
vala si snívajúc o Blande i Panne. 

To je ten veľkomestský život vlastene- 
ckej mládeže! 



Grófka Nyáry bola s dvoma dcérami 
Araňkou a Gizellou známa vo velmeste čo 
vdova v najväčšom skvose žijúca a najskve- 
lejšie domáce plesy dávajúca. Jej salón na- 
vštevovali zároveň mladí i starší páni, väč- 
ším dielom takí, ktorí sa nenútene chceli 
zabavit. Grófka na úzkoprso formy spolo- 
čenského života príliš sa neviazala; žila i 
s dcérami svojimi svobodne, nedbajúc, že zo 
dňa na deň vždy viac do zlej povesti pri- 
chodila. A dcéry, jestli sa nevyrovnaly matke, 
teda ju neomylne prevyšovaly. Na vidieku 
by jim boli dali názov ľahkých, rozpustilých 
osôb; tu jich volali ženskými emancipovanými. 
Jako také našly všeobecnej obľuby, zvlášte 
tak zvaní liberál ci jich zbožňovali — ale na 
ženbu žiadon z nich nepomyslel. V úkryte 
krásne sa rozvíňajúci kvietok rád si každý 
odtrhne a na prse pripne, lebo za klobúčik 
položí; ale verejne rozvitú ružu, k nejž každý 
privoniava napospol, tú nechajú ľudia až do 
tedy, kým samo od seba jej listy nezpršia. 

27 



190 



Orol, obrázkový Časopis. 



fČ. 7. 1877. 



-..j^ '■K.^ -■* 



--*.^ >-^,•-^^ 



Grófka Nyáry i s dcérami svojimi Aran- 
kou a Gizellou na budúcnosC nepomyslely, 
tá jim prílišne hlavu ncprebíjala. Žily a uží- 
valy, tesily sa a fintily, zabávaly a vyrážaly. 
A čože je život? Jim bol on úživou — v čom 
utvrzovalo jich hajno jim dvoriacich mladí- 
kov i starších pánov, hovoriacich k nim 
voždy pocblebne, a neznajúcich vo dne v noci 
inej povinnosti života nad zábavu, rozkoš 
a vyrazenie. 

V salóne grófky Nyáry bol vodca mlá- 
deže, Aladár Yôlgyessi, obzvlášte obľúbený. 
On dvoril bez rozdielu matke i dcéram a 
všetky tri ho zaroven zbožňovaly. Dnes bol 
salón grófkin viac lež inokedy ovenčený, 
osvetlený. Do venca veselej spoločnosti oča- 
kávaly sa i osoby vládne. Ústavní život a 
ústavná vláda , ač i má, no nie tak prísne 
predpisy etikety, jako absolútna a iného druhu. 
Ide to niekedy i u nás už po amerikánsky. 
Nie rod , ale súcosf a spôsobnosf otvárajú 
dvere k vysokým hodnostam. A to by nás 
veru len tešit mohlo, keby dla každode&nej 
zkúsenosti neotvárala dvere k hodnostiam 
u nás stohlavá protekcia, ktorá všetky miesta 
bez ohľadu na súcosť patričných zaplňuje 
svojimi kreatúrami a zatvára dvere pred 
jednotlivcami schopnými, opravdove k jednej, 
lebo druhej hodnosti, jednomu lebo druhému 
úradu povolanými 

Lež na čo tráplm ctených čitateľov po- 
litickými úvahami v zábavnej povesti? Pý- 
tate sa. Veď nám tá politika i tak len kazí 
všade rozkoš a pokoj života. Prosím za od- 
pustenie, nedávam z toho mnoho, len práve 
túto špetku, ktorú požaduje povesť naša. Už 
ponáhľam lube čitateľky niesť na zábavu. 

Dnes, spomneli sme, bol salón osvietenej 
grófky Nyáry skvos^nejšic ozdobený, bohitšie 
osvetlený, lež inokedy. Čakali samého pána 
ministra Pi. a s nim i mnohých radcov a vy- 
soko postavených ústavných pohlavárov. Že 
pán minister R. navštevoval salón grófky 
Nyáry, nad tým sa nedivme; bol pán minister 
R. za mladi veselým švihákom — zná to 
Liptov, Turiec, Nitra i Oiava — a s grófkou 
bol z tých čias intímne známym. A v tomto 
ohľade „honores non mutant mores." 



Grófka Nyáry s dcérami Araňkou a Gi- 
zellou boly vystrojené bohaté. Keby srdce 
a smýšianie jejich bolo bývalo tak čisté a 
tak ozdobné, jako ten nádherný oblek jejícb, 
boly by pristaly za bohyne na Olymp. Ale 
čo by srdce a smýšľanie čisté? Do pohan- 
ského Olympu sa ony práve takto hodily. 
Grécki bohovia a bohyne sdielali všetky náru- 
živosti a všetky bludy, všetky mdloby ľudské. 
Oni hrešili a hrešili pekne. Nuž grófka vdova 
8 dvoma svojimi dcérami boly oprovdovými 
bachantkami ; v salóne svojom vlastnom uspo- 
riadovaly bachanalie, v salóne svojom vlast- 
nom slávily orgie. Mladým bachusom býval 
neomylne obľúbený vodca mládeže Aladár. 

Práve prišiel a bozkáva rúčku grófkyuu. 

„Už sme boly netrpezlivé/ riekbi s ví- 
čitom Gizella, ruku mu podávsgúc, ktorú oa 
na srdce svoje pritisnul, počím Araňka pod 
rameno ho uchopila sloviac: 

„Nezajímame vás?" 

Aladár pozrel výčitiek plným zrakom na 
všetky tri grácie a posadiac sa ku fortepianu, 
začal hrať a spievať tú starodávnu: 

„Képeddel aiszom el, 
Képeddel ébredek, 
Kimondhatatlan az, 
Mit érted szenvedek." 

(„Tvoj obraz aia uspí, 
Tvoj obraz budí maj 
Nevýslovné je to, 
Čo trpím pre teba.") 

A tri grácie boly s osvedčením týmto 
na najvýš spokojné, a on sa cítil byť pánom 
situácie. Matke pobozkal ruku, Aranku vy- 
krútil v čardáši a Gizellu veznúc pod rameno 
prevádzal po skvelom tereme. 

Salón grófkin bol o nedlho naplnený. 
Tu boli zastupitelia literatúry práve tak jako 
i mnohých prísnovážnych úradov shromaž- 
dení, tu otáčalo sa v krátkom čase trom do- 
mácim viac podobných grácií až na tucty. 
Zábava bola rozmaruplná, nenútená. Bezpo- 
chyby si boli všetci shromaždení vospolok 
dobre známi, bo obcovali tak spolu, jako 
jedna v dobrej usrozumenosti, žijúca rodina. 
A my máme tu tiež v salóne grófkinom na- 
šich známych. 



c. 7. 1877J 



Orol, obrázkový časopis. 



191 



-'-•■'.-^* y^.^^y y- -^ j- .r- . 



■s. '^y~ ^ ^ *^x>-'fc^'^ ^- .^-^„^^^ 



-*■ v^ ^ ^^ 



' r^ ^ y^ ,^\ ^\ , 



Je tu nádherne ustrojená dáma, okolo 
ktorej sa obzvlášt&e mladší svet s oblubou 
otáča, A ona, tak sa zdá, v tom si veľmi Tu^ 
buje; ach ona si tak rada dáva ruky boz- 
kávať, že ani jednorau ruku jej bozkajúcemu 
mladíkovi nezabudne ruku vrelé stisnút a 
mnobohovonacim lubým úsmevom mu za úctu 
sa odmenit. Pri domácich váeobecne vychy- 
tených troch gráciách je ona tá najobľúbe- 
nejšia v tomto kruhu, tak že mladne radoston 
nad svojimi výdobytkami. S nou je i jej 
dcéra, uteiené^ lež jakésí zadumené dievčatko, 
[nravá protiva svojej živej, láskyhodnej matky. 
Ona je len telom tu prítomná, duša iste inde 
niekde blúdi, lieta. Matka výborne sa baví, 
dcéra len na silu, je ožividome zlého roz- 
noaru natolko, že ju svet mládeže velmestskej 
pod nebars pochlebným menom ,,dedinskej 
húsky*" pozná. 

S matkou a dcérou je i pán otec prí- 
tomný. Na ňom na prvý pohlad vidí každé 
oko jednoduchého dedinského zemana. Ho- 
vorí o psoch, koňoch, o víne, doháne, polo- 
vačkách, a rád sa zakartuje. Ale trebárs 
všetko toto vypadá u neho len tak po de- 
dinský, preca nachodí on kamarátov vo vel- 
meste. „Tomáš báči" je jako prototyp ma- 
ďarského zemana, pod menom „Mokány Ber- 
cziho** po šírej vlasti známeho rád videný 
v společnosti. A on veru schvaľuje myšlienku 
svojej manželky, na základe ktorej sa z otupnej 
dediny do mesta prebývať odobrali. Je to tu 
za život! Tu sa on než luje, že si nemá s kým 
zapolovaf. Berie na grófskych a kráľovských 
poľovačkách podiel. Tu má si kto s ním za- 
pil, zafajčií, zatartlovat. Výborný to život 1 

Od počiatku tejto kapitole spomíname 
štyry osoby. Dve sme menovali, dve len zná- 
stinili. Keď povieme, že to bol otec Tomáš, 
syn Aladár; matka i dcéra stajného mena 
Melánia, — nuž čitateľ to priam uhádol, že 
sú to naši dobre známi Yôlgyessovci. 

Matka Melánia nikdy na migrainu v Pešti 
sa aežalovala. Otec Tomáš žil si vesek) a 
rozmarné ani ryba vo vode. Aladár, nac 
o lom hovorit? Vidíme ho tu, videli sme bo 
Y Beleznayovej záhrade. 

Len úbohej dcäre Melánii pukalo srdce. 



Melánia túžila len po dedine. Ach, veď 
takú priateľku úprimnú a spoločnicu vernú, 
jakou jej Marta bola, v tom skvelom vychý- 
renom veľmeste naskrze nájsť nemohla? A ta 
kého spanilého šuhaja, jakým bol vychová- 
vateľ, u prosred tých vyfintených lútok veľ- 
komestských tiež natrafiť nemohla. Čo by ju 
teda tu bolo mohlo tešiť? Túžila po tichej 
dedine, trebárs ju žalostne na nesplnené túžby, 
na sklamané nádeje neprestajne upomínala; 
len túžila a túžila po nej. Právom si teda 
názov ;,dedinskej húsky^ zaslúžila. 

Ale obzrime si už baviacich sa. Ti by 
nečarali velmesto za všetky dediny uhorskej 
krajiny. A zvlášte Aladár! 

Stojí on v živom rozhovore s grófkou 
Nyáričkou vo výklenku okna na samatovom 
fuuteille rozloženou. 

„Jako som vám hovorila, šľachetný Ala- 
dáre, niet žiadnej pochybnosti, žeby vás pán 
minister na moje odporúčanie nevymenoval* 

„Ráčite byť tak dobrotivá." 

„Pod výminkou." 

„O, znám ju a vyznávam, že ma ona 
dvojnásobne oblažuje. I úrad i ruku tak spa- 
nilej slečny. To je mnoho šťastia.** 

„A svet hovorí, že nie som dobrá matka! 
Ten zlý svet!" 

„Bez páru, osvietená grófko.** 

I obsypal jej ruku bozkami. 

Ku grófke blížil sa iný mladík. 

„Čakáme pána ministra. Istotne pred- 
stavím mu vás. Neomylne vás vymenuje." 

„Ste príliš láskavá, osvietená!" 

„Pod výminkou." 

„Ó, Gizellina ruka bude mojim najvzác- 
nejším pokladom." 

A mladík obsypal rúčku grófkimu vre- 
lými bozkami. 

Pani barónka, Melánia Vôlgyessy, žila 
v svojom živle. Rodina Vôlgyessyovská bý- 
vala v najobľúbenejšej ulici Vacovskej, kde, 
jako sa hovorí, len na ulicu ísť potrebovala 
a už žila, už požívala. Po ulici tejto každo^ 
denne prechodí sa krásne pohlavie. A kde 
je magnet, priťahuje blesky. A magnet krá- 
savíc priťahuje blesky očí driečnych mladí- 
kov, a nie ináč až do smrti zaľúbených sta- 
rých pánov. I pani barónka Melánia neza- 

27* 



192 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 7. 187t. 



• ^^-^^^^^y^ *^ y^^- 



budia každodenne v peknej toillete svetu sa 
ukázaf, nezameškala blesky očí a sŕdc muž- 
ských k sebe pritahovat. To bolo do obedu. 
Pod večer prechodila sa po nábreží pri Du- 
nigi, kde sa každodenne len hemží a rojí 
vystrojené obecenstvo. V týchto prechádzkach 
samých už Melánia žila. Jaký to požitok ob- 
divovať a obdivovanou byfl 

V divadle národnom mala pani Melánia 
svoju lóžu. Pán manžel málokedy v divadle 
sa ukázal, jemu to bolo nudné, zdĺhavé. 
Radšej sedel pri svojej oblúbenej tartličke. 
Za to nebola pani Melánia v lóži svojej 
s dcérou svojou nechutnou a nepretržene za- 
dumenou, osamelá. Boj galanov i tam sa 
hemžil okolo nej. A mala ona tu dvojnásobnú 
úživu. Zabávala sa sama výborne a bláhala 
si v zábave svojho zbožňovaného syna Ala- 
dára, ktorého neprestajne lorgnettovala , vi- 
diac ho priam v jednej, priam v druhej lóži 
osvedčených nóbl dám velmestských. 

Tak žila Melánia. K tomu mala to po- 
vedomie, že jej syn, tak mladý šuhaj, je už 
tajomníkom ministra vniutra, že pán minister 
dal tú čest, a objavil sa i na jej večierky, 
ba i ruku jej podal a pri odchode vrelé 
stisol, to bolo nad jej dakedajšie najsmelšie 
sny života. Pravda, že ju manžel a dcéra na 
najvýš zkormucovali ; nuž ale manžel jej velmi 
nechýbal, jako by ho ani nebolo bývalo, a do 
veľmesta nijako sa nehodiacu zadumenú dcéru 
nahradzoval životaplný, rozmarný, všeobecne 
oblúbený Aladár, syn najmilší, z nehož tak 
mnoho byt mohlo a ona neomylne už mini- 
sterstvo preň v hrsti mala. Veď v radoch 
svojich záletníkov mala vätším dielom vy- 
slancov, iste i ona sama mu k sláve dopomôže. 

„Spokojný si so svojim úradom, syn moj 
milý? Nemáš mnoho roboty? Nezaškodí ti?" 

Tak prihovárala sa jednoho dňa na mäk- 
kej pohovke rozložená pani barónka Melánia 
svojmu synkovi Aladárovi. 

„Oj, premilá mamička, na to my máme 
rozum, aby sme sa s robotou zmorít nedali. 
Vieme si to urobiC pohodlným. "^ 

„A chodíš každý deň do úradu?" 

„Viac menej. Aspoň kuknem ta, žeby 
ma podriadenejší videli. Čo len jednu smodku 
vyfajčím, preca som tam." 



„No, veď to sotva bude dlho trvat, pôjdeš 
vyššie a budeš väčším pánom a tak samo 
sebou sa rozumie, budeš mat menej roboty." 

„Ufám. Minister mi je dobrý a neraz 
sa ma zpytuje, jako sa ti darí." 

„Hodný pán! Len jedno by som si ešte 
žiadala, syn môj ! Tu bude tvoja karríera už 
zabezpečená, ale mala by vyššej ceny a mo- 
hol by si istotne i skorej sa vyšvihnúf, keby 
si sa mohol stat vyslancom." 

„Mama, to je božská myšlienka od teba ! 
Mama, za to ta musím vyobjímal a vyboz- 
kávat. Už ja len vždy hovorím, že si ty 
naše štastie, že bez teba by sme my ničím 
neboli. Mama, ja Ca zjiem od radosti 1 Vy- 
slancom, vyslancom." 

„Vieš prečo si ja to žiadam a žiadam 
čím skorej?* 

„Lebo jako vyslanec mám otvorenú bránu 
k najvyšším úradom a hodnostam." 

„Z vyslanca je len jedon krok do mini- 
sterského kresla." 

„Tak je." 

„Nech sa pučí Szirmayička, že ona to 
so svojim Arpádom k ničomu priviesť ne- 
môže. My jej ukážeme, čo sme a čo vieme.** 

„Arpád Szirmay je len taký chumaj. 
Sedí v knihách a do života sa ani nepodíva. 
Čo je mne po všetkej jeho múdrosti! Ja od 
učenia neoslepnem, ani od kníh sa nezbláz- 
nim. Dost ma natrápil ten prekliaty vycho- 
vávate!. Ja budem i bez učenia pánom." 

„Už si nim, môj syn, už. Ty si súci do 
sveta a budeš štastným, a budeš mojou ozdo- 
bou, môjho srdca korunou. Ale nesmieš za- 
budnúť na grófku Nyáričku a jej dcéry. 
I včera sa mi žalovala, že jich zanedbávaš. 
Nezabudni, že ťa preca len ona ministrovi 
odporúčala. Ona sa ufá, že si vezmeš . . ." 

„Jej dcéru za ženu? To chcela, viem, 
od prvopočiatku. Ale, mama moja, Araňka 
s Gizellou už vychodia z módy. Vieš, čo to 
znamená? Už ostarievajú. Ach! a Ottilia 
Szalay, a Eulalia Szemere, a Eufrosína Kákay 
— to sú opravdoví anjelia oproti týmto. Ver 
mi, mama, že na ženbu ani nepomyslím. Svet 
je tak pekný a dievčat utešených tak mnoho, 
a ja mám všade voľný prístup." 



č. 7. 1877.] 



Orol, obrázkový čaBopÍB. 



193 



-^^r--.^ •v 



j^ " r^ f ^\y y- .^ -^ -* 



„Syn môj, vidím, že v tebe spočíva velký 
človek. Veru chladom Nyárovcov máš pravdu. 
Kto by sa zahrdúsil, keď sa nemusí.^ 

„A potom, mama, keď sa ja oženfm, 
teda musia pri tom byt dve vecí. Partia a 
krása. Ach Ottília, ach Eulalia, ach Eufrosína! 



Vieš, že ku každému z týchto mien je pri- 
pútané 200, alebo 300-krát tisíc?'' 

„Pod sem na srdce, dieCa moje drahé! 
Syn môj, ty jediný si moja radost, ach, vari 
ta zjiem od radosti!^ 

(Pokračovania nasledi^e.) 



^ »»|1Q «^ 



Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. 

Cestopisné náčrtky od LasJcomerského, 

(Pokračovanie.) 



Znamenitou hradakou ubiehali sme ďalej. 
Širší vidiek objavil sa nám. Časom sretávali 
sme nádherné panské kočiare. Boli to, jako 
sme sa pozdejíie dozvedeli, páni Iiordovci a 
Popperovd, ktorí sa navracovali zo svatby 
v Žiline vydržiavanej. Týchto bursovných 
magnátov najfažšou prácou býva strižky od- 
stribovat. 

Prešli sme dedinu Strážovú, a pred nami 
leží priestor s mestom Žilinou, ohradený 
vysokými, najmä na juhovýchode, horami. 
K juhu prestiera sa dlhá Rajecká dolina až 
po Prievidzu siahajúca, z ktorej i riečka hen 
tam z vrchu Strážovho pri Číčmanoch za 
Zliechovom pôvod berúca pri Strážovej do 
Váhu sa vlieva. Rieka táto, menom Žilinka 
(Rajčianka), vychodiaca z doliny, aspoň dla 
mena rajovej, prekračuje dakedy i medze 
slušnosti; tak porúchala nedávno i mlynskú 
hat a namotala samopašne na lúky a role 
kameiev a štrku. 

Keď človek za Strážovou na štvrt kruhu 
hlavou na západ mikne, vidí v diake asi pol 
míle na značnom kopci hrad Lietavu, ktorý 
nad okolím panuje. R. 1241 stavaný sobor 
mníchov Kartuziánskych na skale útočistia 
menoval sa Leton, čo je rovného významu 
s Lietavou. Táto hrba opustených skál v pre- 
došlých vekoch často a obyčajne dost úzkost- 
livým okom utisnutých Žilinských meštanov 
obzeraná bývala zo záhunmia mesta. Ačpráve 
tu i tu v trudných časiech okolitému ob- 
čanstvu i za úkryt slúžila. 

Stražov daroval Žilincom na hrade By- 
strickom „feria 4. post festum S. Lucae 
Evang. r. 1418 pán Štiborius de Steboritz 



alias de Bolundoez, Bystriciae et Trenchinii 
comitatus comes^ a pán celého Váhu. Stražov 
patril vtedy k jeho hradu Lethwa (Lietava). 

Od svojej mladosti býval som zvelebo- 
vatelom starých hradov a i podnes, kde ma 
už tiež viac k starým rumom pripočítať ná- 
dobnb, rád sa zadumený a zanorený do pre- 
došlosti, viac ovšem lež do budúcnosti, ho- 
diny a hodiny opretou o dlaň hlavou dívam 
na ne. Prepáčte teda, keď sa i v pohlade 
Lietavy, ač i obdelač postavený, kus zasta- 
vím a dačo o hradu tohto rozprávkach pri- 
pomeniem. 

Ked sa niesol chýr, že Tatári po druhý- 
raz do Uhorska vtrhnúc zamýšľajú, kázal 
král Ludvik L k ochrane kráľovských panství 
a tohoto okolia vystaviť hrad tak pevný, žeby 
ho nepriateľ nezaujal, len ked by „lietaf^ 
vedel. Z tade dostal hrad meno, meno pô- 
vodu slovenského, jako to statočný bar. Med- 
niansky, čo i na zbyt pripomína, lebo veru 
veľká vätšina hradov uhorských dľa mena a 
čo viac dla skutku sú pôvodu slovenského, 
vynímajúc asnad „Liptó Ujvár,^ ktorý i tak 
v Liptove darmo hľadaf budeš. (Čítiý Syr- 
majiho Hungaria in parabolis.) Vystavili teda 
vri^ Lietavu r. 1360 s inými tiež hradmi. 
Ja myslím, že Lietavu vtedy obnovili, lebo 
staré hrady, zvlášt slovenské z pohanských 
dôb, boly drevené zruby, priekopami, kde 
to možné bolo, obohnané. 

LietAva, ohradená troma zdami, prí- 
stupná bola len peším. Kráľ Ludvik obdaro- 
val íiou verného sebe Bebeka. Časom dostala 
sa Zápolovcom. Zápoľa daroval ju Poliakovi 
Miklóšovi Kôstka, lebo tento vykonal, že sa 



194 



Ofol, obrázkový čaiopiô. 



[C. 7. 1871 



dcéra Zápolovtt vydnth tSL krála Sígismutida. 
Neskôr dostala sa Lietava Tarzovcom, prvej 
lež sa osfdlili v Orave. Menovite pripomína 
sa Fra&o Turzo, asnaď ten istý, ktorého pri- 
jala za syna vdova hradu Hríčovského, pani 
Lahárka. Frato Turzo, bývalý nitriansky bi- 
skup, potom velky podporca vznikajúceho 
protestantismu, vzal si za manželku Barboru, 
dcéru Kôstkovú a s iíou dostal i hrad Lie- 
tavu. Syn Kostkov Ján udatné bráail Lietavu 
oproti vojvodovi krála Ferdinanda! Thuňmu, 
jako toho pamiatka nápisom nad bránou za- 
chovaná je. 

Na hrade Lietave nachádza sa podnes 
podivná studňa. Ústie jej je úzke, potom sa 
priestor mohutne rozšíri a z toho zase jama 
či studňa zpúäta sa dolu dlabaná do skaly. 
Ciel toho priestoru vlastne nikto nezná; ja 
sám myslím, že ho ani nemá, ale že on pô- 
vodne už jako prirodzená jaskyňa jestvoval, 
ktorú náhodou pri hlubení studne našli a ju 
na kolko treba bolo vyhladili. 

Pred sto rokmi býval tam ešte kastellán 
a nekolko hajdúchov, teraz len sovy tam 
hniezda. Jedna pamätnosC zachovala sa: starý 
kostol v obci pod hradom a v ňom starý 
obraz, predstavujúci strašný výjav z tatár- 
skeho pustošenia. 

Tatári v chráme Božom utúlených kre- 
9(aD0v na marný sfub tatársky na milosť sa 
podavších, poviazaných knutami hnali na 
bradnf skalu, kým druhí Tatári dolu v pre- 
pasti končité koly do zeme bili. Tatársky 
vodca slúbil jim život, jestli i^a zrieknu kre- 
sCánstva, i hrozil, že jich v protivnom páde 
dá dota zápolami diiríf korbáčmi na končité 
koly v prepasti. Horlivý osemdesiatroční kňaz 
Baklínal svoj lud, aby aik od viery neodstú- 
pil. Rozbnevaní Tatári robili počiatok s kňa- 
zom, aby mu vraj krestanský Bôb dokázal, 
že mu bude na pomoci. A vrhli chudáka 
dolu. Ale stranli sverepí divoci, ked starec 
v povetrí zmizol a na koiy nepadol. Prela- 
kaní Tatári zatekali, nechajik nepostýkaných 
kreaCáBov na mieste. Starec padol za jakýsi 
kriačok a visel nad zemou, z kade ho potom 
jtíňo cirketníci celkom prirodzeným spôsobom 
Yyavobo<ií)i. 



Podobný asi obraz videl som vo vieden- 
skom Belvedere, jako pohania kresťanov kor- 
báčami cez bralá dolu do priepasti ženú a 
tito dolu padajúc zopchýnajú sa na nastro- 
jené koly. Tak sa zdá, že táto maliarska 
idea „na koly stýkania" voľakedy obfúbenou, 
epidemickou bola. S istotou neviem, ale sa 
mi zdá, že ten obraz v Belvedere pochodf 
od M. Diirera. Keby oba tieto obrazy človek 
pripodobaif mohol. 

Pospiechajúc bližšie ku Žiline vy chodí 
na svetlo na pravom brehu Váhu hrad a obec 
Budatín. Tento hrad tak, jako i Bytčiansky, 
nestojí na dakom imposantnom vrcbn, ale 
na samom brehu Vaho, i nevypína aa zvláéte 
nad okolím. Čo najviac do výfty čDCJe, }e 
väža, ktorá eáte r. 1848 plocM, nepokrytá 
stála. Hrad Budatín patrí grófskej rodine 
Čákych, potomkom to Matáša Trenčianskeho, 
tiež pána Váhu, jakých viac bývalo, ku pr. 
zvýšspomenutý Štibor. Hrad na objem ne- 
patrný, ale dobre zachovaný, teraz domo- 
brancami obydlený, stojí v ústi doliny kysm- 
ckej, ňouž hradská do Polskej a Sliezska 
a teraz i železnica vedie. 

Budatín má historická pamätnosC. 

Deje Budatína nie sú známe od Sigisr 
munda krála hore. Prvý obranca jeho proti 
Táborítom spomína sa -- v časiech, kde asi 
i Maraň hrad vznikol — jAkýsi Pán , ktoré 
meno pošlo, jako i sám bar. Medniansky 
háda, od vlastnosti, že bol pánom hnutu. 
On sác v službe kráIovej« bránil hrad oproti 
Husitom, začo potom i ním obdarovaný bol. 
Za ním nasledoval drahý pán a síce Ladislav 
Hathna, a ked sa i tento pominul^ preéiel 
Budatín do majetku rodiny 8áA(^a z Jeseníc. 
Prvý z nich bol Gašpar. 

V annáloch mesta Žiliny pripomína sa, 
že v roku 1462 jakýsi Solihraeh za Budatŕ- 
nom v ^Čertovej hôrke* jako illegáloy exe- 
kútor daní Indí zbíjal. 

Za čas teda vládli Bndatíoom štedrou 
rukou krála Matia&a obdaro^vaní Súňogovd, 
až nenadále, jako som to pri popise hrado 
Bystrického vzhľadom na bratov Podmaniekých 
pripomenul, týmito prepadnutí, nim pozba- 
vení boli. Keď Podiaankkovci do štípeov 
padli, navrátený bol Bu4atía zase pánom 



č. 7. Ifi77.) 



Orol, obrázkorý časopis. 



106 



' rf-v - —"-' ^^^ 



Súnogovcom (Zonek) de Jesenice. B. 1548 
dňa 12. októbra naloženo bolo králom Fer- 
dÍDandom, že Moysovi Súftoghovi, pánovi z Bu- 
datfna, n«svobodQo je od Žilincov mýto vy- 
berať. R. 1582 ustanoveno bolo v Žiline vy- 
šetrovanie oproti zbíjaniu Sónogovcov v krás- 
äanskom kraji. Pekní to boli magnáši a pekné 
tehdajšie pomery? R. 1680 Adam Ráca Adam 
Nagy s 3000 Kurucmi napadli zámok Bu- 
datín a všetko možné odniesli, tak jako to 
urobil Biely Strie so zámkom Bytčanským 
R. 1708 pod Rákociho zburou Žilinci povi- 
novatí boli Budatínskym predstaveným 4 centy 
soli v cene 3 zl. 50 denárov dovážať. R. 1709 
od 15—26. júna bol Ebergényi veliterom 
hradu. 

Ešt« dačo pre romanopiscov! Na juho- 
západnej strane hradu viedly schody do hor- 
nieho bytu , a ja by som sa tiež mal roz* 
pamätať na to, že pri tých schodoch ešte 
roku 1848 jestvovala nepatrná klenba, jako 
by vyhlúbený sklicpok pre sochu v móre. 
O tomto výklenku rozpráva sa, jestli je prav- 
divý, ozaj hrozný príbeh. A čože by v starých 
báječných hradoch bolo bývalo nemožným? 

Medzi Siiňogovcamí, pánmi Budatína, bol 
Gašpar za časov krála Ferdinanda II. a III. 
i veliteľom hradu Sendré, kde zväčša pre- 
býval a len tu i tu svoju rodiuu sem do Búda- 
tína navštíviť prišiel. Jako udatný vojíu bol 
spolu človek spurný, hlavatý, pošmúrnej oby- 
čaje. Tento železný chlap mal dcéru veľmi 
krásnu, ktorú, jako sa to rozumie, matka 
prísuo striehla. Ale preca, jako to každý 
zase porozumie, zaľúbila sa táto spanilá deva 
do švárneho Frana Forgáča. Tento rojcil, 
jako zase nie menej pochopiteľné, za vnadnou, 
v chládku ukrytou ňalkou. Prísna, ale preca 
len dobrá maminka dala sa uprosiť dotiera- 
vými zaľúbencami, i sľúbila v jich prospech 
jednať Pr\jde otec, zosadne s koňa, brnká 
ostrohami, cvendží šabľou, mrdá fúzami a 
fučí jako zlô v oblaku. Matka otvára ústa, 

chce predniesť inštanciu zmrzly jej 

slová v gágore. Tatusko zahučí sieňovou 
klenbou, aby napospol Katinka chystala a 
pripravovala sa, že on jej ruku slnbil pánu 
Janovi Jakušičovi, majiteľovi vysokého hradu 
VršÄteckébo. A to bolo zreteľne povedané, 



tam vyššej appelláty nebolo a neostávalo 
inšie, jako pri rozpuknutom srdci Katinki- 
nom šiju pred hrozným otcom skloniť a chtiac 
nechtiac bielu ruku čiernej Jakušičovcj podať! 

Ach Bože, prebože, nastalo kvílenie. 
Švarný Forgáč videl, že mu už len prichodí 
cez sklo mäd lízať. Chcel prv, jako sa Ka- 
tinka vydá, ešte sa odlúčiť, i navštívil ju po- 
tajme nočnou hodinou. Starý vlk šípil zverinu. 
Nastala paskala ; pri faklách, SúĎog na jej 
čele, vrhla sa stráž do vchodu, ale šuhaj, 
jakosi upozornený, ušmikol cez múr a.ufu- 
jazdil. Nie tak Katka. Za tri hodiny bol vý- 
klenok hotový, do toho ju strčili, dali jej na 
tri dni rody a potravy a zamúrali úbohú. 
Ale dáku dierku murári preca museli nechať, 
lebo ináč by sa bola zadusila. Chudiatko, 
kým ona tam slzy ronila a vodu pila — lebo 
jej vtedy chýrečné žilinské pivo nedali, — 
rozletel sa chýr o tomto zločinstve na všetky 
strany, nasledovne udrel i o ucho zúfalého 
Forgáča. Ten pobral imateľov, bratov, žold- 
nierov, všetko čo mohol, a letel jako fúria 
do Bndatína a prepadol ho v noci. Starý 
Gašpar nadurdený v pantoflách a nočnej éapici 
bránil sa na dvore jako lev ; kým sa ale zpa* 
mätat stačil, s kým, s jakým hosťom to má 
do činenia, už Forgáč vylúštil zo skrinky 
zazdenú krásku, vysadil ju na koňa a hajde 
— ztratila sa celá družina nočhou hodinou, 
uháňajúc dolu Váhom. 

Ešte nie sme pri konci. Hrozná zvest 
dopálíla i pána Jakušiča na Vršatci. Aby sa 
o veci presvedčili sobral ozbrojencov a ťahal 
zamyslený oproti Budatínu. Muselo už byť 
na svite, keď sretol komonstvo Forgáčovo. 
Krásnu belušu Katinku uzrel na bielom ko- 
novi, v bok nej jeho soka Forgáča. Dvaja 
kohúti pri jednej kurky sa nesneeú. Začali 
si mečami rebrá čítať a zuby šparchať, až 
sa chudák Fox^áč vyvrátil. Prišiel o nevestu 
a o život. Jakušič pojal peknú korisť na svoj 
hrad, kde neborkej Katinke nepozostávalo 
nič iného, jako lebo vrátiť sa ku otcovi a 
do tesného výklenku, alebo podať ruku pánu 
Jakušičovi. A toto poslednie i urobila, čo by 
urobily i druhé, a čo by sme jim my tak jako 
i Katinke pri takých okolnosťach veru odpustili. 
(Pokračovanie nasledige.) 



196 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Č. 7. 1877. 



Vytriezvenie. 



Ja videl rád usmiate tváre, 
Veril pochlebaej lživých žiare, 
Čo v slove sa mi zjavila: 
A duša moja žialila. 



Ja videl rád usmiate oči, 
A jak keď vetor lístkom točí, 
Tak sa mi blaho kmitalo: 
A srdce moje pukalo. 



Dnes neverím zraku, slovu, 
Všade prosu mám hotovú; 
Špatný ten svet! duša stene: 
A srdce je umrtvené. 



Miloslav Dumný, 



■<Q>Á&>- 



FEUILLETON. 



I 

Plukovník Despotovié, 

vodca bosenských povstalcov. 

(Vyobrazenie na strane 173.) 



Krásnou a úrodnou, no i nešfastnou 
krajinkou je Bosna* Keď král bosenský Štefan 
Tomaáevič r. 1463 podlahol sultánovi Maho- 
medovi, ktorý s nesčislným vojskom do Bosny 
vtrhol, zahynul i kvet bosenskej šlachty a 
asi 200.000 osôb vleceno bolo od sverepých 
Turkov do otroctva. Pozostalá šláchta z vätšej 
časti prijala islam, aby mohla podržat svoje 
statky a výsady. Z tých šľachticov pochádzajú 
terajší bejovia a spahiovia, ktorí dosiaľ za- 
chovávajú svoje rodnie slovanské mená a 
šľachtické diplomy. Tito poturčenci, ačkoľvek 
nadšení divokým fanatismom, neprijali celkom 
mravy turecké. A preca behom tristo rokov 
prenasledujú svojich krestanských rodákov 
horšie lež sami Turci. Nešfastná Bosna bola 
preto behom toho času dejištom krvavých 
udalostí. Ked r. 1875 v susednej Hercego- 
vine povstanie vypuklo, pridružili sa i kre- 
stanskí Bosňania k bratom svojim a povstanie 
to neutuchlo ani po uzavrení prímeria so 
Srbskom. Medzi vodcami, ktorí udržovali až 
do vypovedania vojny cárom Alexandrom po- 
vstalecký ruch, zaujíma poprednie miesto 
bývalý srbský plukovník Despotovič. 

Nikola Despotovič je rodený Srb z kraju 
jagodinského. Pred šesfnásf rokami opustil 
svoju otčinu, aby hľadal átastia v Rusku. 



Vstúpil do vojska a za krátky čas priviedol 
to až na plukovníka. Pri jazde ruskej vy- 
nikal voždy jako veľmi dobrý dôstojuík. Keď 
vypukla vojna srbsko-turecká, vrátil sa De- 
spotovič do* Srbska, kde vriadený bol do 
vojska jako plukovník a pridelený generálovi 
Černajevovi. Ešte v Alexinci menoval ho 
Černajev vrchním veliteľom jazdy pri armáde 
moravskej. Pri pochode srbského vojska ku 
Pirotu stala sa neshoda medzi Čerňajevom 
a Despotovičom a tento opustil hneď tábor 
u Babiny Glavy a odišiel do Bosny, kde 
sorganisoval omdlievajúce povstanie. Dna 
11. augusta 1876 vydal v Grahove vyzvanie 
k Bosňanom. Slová jeho neostali bez účinku, 
lebo o nekoľko dní velel už Despotovič ne- 
koľko tisícom bojovníkov. Jednotlivým čatám 
veleli : Golub a Pavo Babičovia, Mijo a Pavo 
Marinkovičovia, Karan a Hja Bilbia, popovia, 
Františkán Bonaventúra, Domjan Durica, Vid 
Milanovi č, Sima Garka, Bundalo, Krečo, Mu- 
sič a iní. Tito vyvolili Despotoviča za vrch- 
nieho vojvodu. A už dňa 14. augusta sviedol 
s Turkami víťaznú bitku pri Petrovci. Selim 
mal 4 broje nizamov a 2000 bašibozukov. 
Boj trval úplných sedem hodín a skončil po- 
rážkou Turkov. Po dokonanom víťazstve ne- 
chal Despotovič, ktorý viedol do boja 7000 



č. 7. 1877.] 



Orol, obrázkový Časopis. 



197 



mužov, malé pozorovacie oddelenie pri Pe- 
trovci a pohol sa s jadrom svojho ludu dalej 
na juh. Eamkolvek prišiel, sriaďoval menom 
kňaza srbského Milana z domáceho obyvateN 
stva národnie úrady, organisoval z dobrovoľ- 
níkov miestnu políciu a dosazoval v každom 
vätáom meste vojanského veliteľa, ktorý mal 
uloženo, v prípade potreby z ludu nirodníu 
hotovosC sostavit a mesto lebo obec cbránit. 
Jadro bojovníkov bosenských rozdeleno bolo 
na nekolko čat v horách rísovackvch, grme- 
ckých, pastirevských a v pohorí kozareckom. 
Hlavní stan Despotovičov bol za dlhý čas 
v Grahove, z kade došiel nasledujúci prípis 
20 dňa 3. septembra: ^Turci utekajú húfne 
z Petrovca, Vakupu a Glamoču do BaĎaluky 
a Sarajeva, lebo vedia, že sa tu proti po- 
vstalcom neudržia. Sú presvedčení, že vláda 
jich v Bosoe je pri konci a preto páchajú 
najhroznejšie ohavnosti. Ked povstalci tiahli 
ku Glamoču, zapálili velký sklad sena a žita 
Filipoviča beja, pri čom shorelo mnoho su- 
sedných domov. Nuž a čo urobili Turci, keď 
horel sklad? Vyše 50 krestanských dietok 
vhodili do ohňa a tie úbohé za živa zhorely. 
Ked povstalci k miestu sa blížili, v ktorom 
nachádzali sa Turci, prinútení súc k úteku, 
sosekali tieto beštie driev všetky ženy a 
dietky a zapálili domy kresťanov." Sbor De- 
spotovičov dostával denne posily, i vystúpil 
na 16.000 mužov. Vyše 5000 bolo po vo- 
jaosky sriadeno a vycvičeno a tých vedie 
Despotovič sám ; ostatních 10.000 Sľiadil ne- 
skôr. Sbor, ktorému velel Despotovič, roz- 
delený bol na 6 brojov po 833 mužoch a 
broj na 4 stotiny. Velitelmi brojov a stotín 
boli riadni a zkúsení dôstojníci srbskí, chor- 
vátski a dalmátski. Broje ozbrojil Despotovič 
zadovkami a venclovkami. Ostatních 10.000 
mužov mali pušky rôznych sústav, vätšina 
mala obyčajné. Polovici sboru tohto velie 
Golub Babie, druhej Hercegovec Alex Jakšič. 
Medzi povstalcami a Turkami, ktorí sa v me- 
stách opevnili, trvalý ustavične bitky a meno- 
vite začiatkom apríla 1877 srazily sa obe 
straiAr poblíž hraníc dalmátskych. Domáci 
mahomedáni prenasledovali všade povstalcov 
a bejovia prepadali kresťanské obce, lúpili 
a plienili, vôbec páchali surovosti, jakých 



dopúšfali sa o rok driev Turci v Bulharsku. 
Žiadon kresCan nebol istý svojim životom, 
žiadna panna lebo žena svojou cfou. 

Despotovič zdarné účinkoval proti pre- 
moci dobre cvičeného vojska tureckého, ač- 
kolvek zo všetkých strán proti nemu sa agito- 
valo. E agentom proti povstaleckému vodcovi 
počítali Bosňanía i rakúskeho koosula Teo- 
doroviča, ktorý upozornil pohraničné úrady 
rakúske, aby zadržali Despotoviča, keby 
v bitke pri Livne, ktorá sa očakávala, bol 
porazený a snad do Rakúska ustupoval. O tom 
ale nebolo ani reči, aby vojvodovia bosenskí 
Despotoviča zosadili, naproti tomu vyslovili 
sa v skupštine v Rasenovci dňa 7. júna. že 
ohražujú sa proti každému natískaniu sa cu- 
dzích agentov a odhadzujú od seba každý 
cudzí vliv na záležitosti a budúce usporia- 
danie Bosny. Vojvodovia vyslovili tým dô- 
veru Despotoviéovi. V máji sviedli povstalci 
nekolko šťastných bitiek s Turkami. Radové 
vojsko turecké v Bosne prirazilo vätšinou 
k armáde v Hercegovine a len milica ostala 
v Bosne. Povstalcov bolo asi 1800 mužov a 
veleli jim pod vrchnou správou Despotoviča 
vojvodovia Peter Krež a Jurko Dragonič, 
kdežto Turkov viedli begovia Filipovič a 
Achmed Boskerac. Dňa 4. júna daly sa dve 
čaty povstalcov na pochod z Tiškovca a do 
razily na úsvite dňa 6. blízo Plevy. Po krátkom 
odpočinku daly sa smerom východnfm a zá- 
padním a súčasne udrely útokom zo dvoch 
strán na Plevu. Turci sobrali sa a postavili 
sa pod velením menovaných begov na odpor. 
Zápas počal o 10. hodine pred poludním a 
trval do 2. po poludní Turci bojovali vy- 
trvale a snad boli by zvíťazili, keby vodca 
Filipoviča nebola zasiahla dobre mierená kula. 
Velitel padol a smrťou jeho nastalo zdesenie 
v radách tureckých. I ustúpili Turci do Zajca. 
Krom Filipoviča ostalo na bojišti 50 Turkov, 
24 bolo zajato a do Tiškovca odvedeno. Po- 
vstalci mali 40 mŕtvych a ranených. O dva 
dni neskôr prepadli povstalci päť tureckých 
dedín v tom okolí a prinútili obyvateľstvo 
k úteku. Povstalci opanovali celý kraj. Vrchní 
veliteľ Despotovič stál medzitým pri Vakupe. 
Jedna čata sboru jeho vydala sa s vodcom 
Despotovičom k opevnenému miestu Reačke 

28 



198 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 7. 1877. 



a napadla Turkov. Na oboch stranách boly 
zuaôné ztraty. Vítazstvo povstalcov bolo drahé, 
DO vydobyli m^sto Radačku, kde mali dobré 
postavenie. Rozliční agenti snažili sa vše- 
možne, aby lud bosenský v príčine nábožen- 
stva rozdvojili. Vzdor všetkým nesoádzam a 
núdzi o potraviny neustáli povstalci viesť 
drobnú vojnu proti Turkom. Náčelníci Marin- 
kovic a Jaksič sviedli dna 14. júna s čatou 
600 mužov boj s Turkami pod statkárom 
Marolen Bogovičom. Bitka strhla sa na starkú 
Očaku. Osem begov prišlo ku pomoci^ no 
nemohli povstalcov premôcC, i boli zahnaní. 
Dňa 15. júna odtiahly čaty ku Kypresu. 
Y okolí toho mestečka napadli povstdci dve 
knly so 60 mužmi posádky, ktorá sa dlho 
nebránila. Strážnice boly zborené, zbrane 
z nich odnesené. Glamocký velitel sobral 
značuejšiu bojovnú moc a vytiahol s ňou ná 
vechorovskú planinu, kam povstalci zamerili. 
Blízko planiny sretli sa. Boj dňa 17. júna 



trval tri hodiny a bol krvavý. Ked dostali 
povstalci pomoc, ustúpili Turci. Povstalci 
ztratili 28 mŕtvych a 54 ranených. Turci 
ztratili 60 BBTtvýoh nuižov, medzi nimi dvoch 
vyšších dôstojníkov, a ustúpili do Glamoče. 
Dna 21. júna nariadil Despotovič náčelníkom 
Krzovi a Marinkovičovl, aby očistili rovinu 
pri Ky|>reší, čo sa jim i podarilo. Tuix^i mali 
60, povstalci 40 mrtv^ých. Povstalci ukoristili 
značnú časC obilia a ryže. 

Porážka Sulejmana basu v Čierng Hore 
velmi poslúžila povstalcom pod Despotovičom. 
DňA' 4. júla napadli povstalci pod Dávidovi- 
óom obec Agič s čatou 620 mužov. Turci 
museli daC sa na útek k Novému. Na bojišti 
ostalo 45 mŕtvych Turkov. Obyvatelia z Agiču 
utiekli; povstalcom padlo do vítaznýcfa rúk 
140 ručníc, šesC bedien s nábojom a mnoho 
dobytka. Touto drobnou vojnou pailisánskon 
trpí Bosna velmi. Turkom nenie možno po- 
vstalcov premôcf. Deapotovič drží sa hrdinsky. 



.'-NjL.^^^V^*-^ 



Bajazid, turecká pevnosť v Asíi. 

(Vyobrazenie na strane 184—185.) 



Dajazid menuje sa mesto a bašalik v tu- 
reckom Arménsku. Baéalik bajazidský je asi 
19 zemepisných míl dlhý a 2—4 míle široký. 
Tri štvrtiny pôdy sú hornaté, ostatnie je vy- 
sočina. Mesto a pevnost Bajazid leží velmi 
malebne. Domy radia a kúpia sa amiiteatrálne 
na prednom výbežku hôr a tvoria zrázne ulice. 
Zo skúpeniu domov vyčnievajú minarety a 
vynikajú mešity. Malebný pohľad, jaký Ba- 
jazid poskytuje, zvýšený je ešte pyšným 
zámkom basovým a najmä starou pevnostou, 
ktorá v stesnaných partiách na úzkych te- 
rasách vápencového brala sa vypína a sme- 
lým svojim položením je stavbou skutočne 
podivuhodnou, pri ktorej budovaní bolo treba 
prekonať ohromné prekážky, jaké kládla pôda 
a poloha. K tomu družia sa i podivné útvary 
červenavej skaly mramorovej a holých hôr skal- 
natých, ktoré sa zráznymi svcQimi svahy jako 
hradby ešte vysoko nad zámok basov a zrú- 
caniny pevnosti dvíhajú. V posadí objavuje 
sa nám majestátny Araral, od ktorého úpätia 



mesto asi na štyry hodiny je vzdialeno. Zá- 
mok, ktorý z brala nad mestom panuje a 
silno je opevnený, vystavený bol za času po- 
vestného Mahmuda basu s nádherou takou^ 
že podobný v Turecka málo kde nájdeme. 
Angličan konsul Brant, ktorý velmi mnoh« 
cestoval, menuje tento palác najkrajším a niy^ 
skvostnejším v celom Turecku. Beáilnl baáa, 
ktorý pred vypuknutím vojny rusko- tureckej 
v Bajazide čo Ferik basa residoval, pokúsil 
sa r. 1 828 bránit zámok proti Rusom, no po 
krátkom odpore poddal sa. Časť zámku po* 
borená bola vdkým zemetrasením dňa 20. júaa 
1840; no i v rumoch poskytuje zámok zo 
svojej výšky a svojimi mohutnými kupolami 
a cimborami pohlád imposaotný. Od r. 1840 
býval basa v moste a zámok slúžil vojakom 
za kasárňu. Roku 1854 baéa ož ani neopo- 
vážil sa zámok proti Rusom brániť. I msaé 
mesto nachádza sa vnajvätéom úpadku. Do- 
lejšia časť je temer celá zborená a z desať 
domov priemerne jedon je obydlený. Cfau- 



č. 7. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



199 



"^ -- v^ ^ **-** - ^^ •^ 



. • *<^ . ' ^-^N y 



dobné, biedne, surové obyvateľstvo je povahy 
dWokej, vzdorovitej, celkom kurdické. Jako 
Bkoro všetky mestá na východe,. tak i Baja- 
zid z dialky klame. Cestujúci myslí, že má 
pred 8dM)u divokrásne mesto, č(m bližšie 
však prichádza, tým viacej miznú illusie. 
Vidí len biedne chatrče, ktoré k tomu ešte 
ku krásnemu, io i divokému a romantickému 
okoliu svojmu tvoria protivu neveľmi prí- 
jemnú. V ohlade vojanskom niet na pomedzí 
západo - asijskom dôležitejšieho mesta nad 
Bajazid, Ztade zpadá arménska vysočina bez 
pretrženia mnohými terasami až k Mezopo- 
támii a zálivu perskému. Eufrat preteká ho- i 
rami a ukazuje cestu na juh , menovite do 
Sýrie. Blízko Bajazidu nachádza sa ešte iný 
velmi pevný priesmyk, v ktorom malý oddiel 



pravidelného vojska mohol by i vätšiemu 
vojsku cestu do Persie z Erzerumu uzavrieť. 
V terajšej vojne rusko-tureckej obsadil 
sbor erivanský pod velením generála Tergu- 
kasova dňa 29 apríla 1877 Bajazid. Keď sa 
blížil hlavní sbor erivanský k úpätí Kisíl^- 
dagu, opustila jeho prednia stráž dedinu 
Karabulach a tiahla smerom ku Bajazidu. 
Hlavní sbor postúpil ešte tohože dna večer 
až ku dedine Arsabe, kde sa rozložil tábo^ 
rom. Prednia stráž obsadila mesto apevnost 
Bajazid bez boja. Tnrecká posádka, čítajúca 
dva broje, ustúpila chytro až do Vanú. Ru- 
som padla do rúk veľká zásoba suchárov, 
ručníc a patrón. V Bajazide sriadili Rusi hneď 
telegrafickú stanicu. Mesto a okolie toto hrá 
veľký zástoj v terajšej rusko-tureckej vojne. 



^-»J^cCO«s><-^~ • 



Drobnosti. 



Nihad hey. Náčelník generálneho štábu 
v tureckej armáde na Dunaji Nihad bey je 
dľa Ivovského úradnieho listu rodený Poliak 
a menuje sa vlastne Severin Bilinski. Sta- 
točný ten poľský renegát narodený bol roku 
1815 na statku svojho otca v Grodzísku pri 
Rešove v Haliči. Roku 1848 bol členom ríš- 
skeho snemu kromerížskeho a dľa poľského 
listu politickým priateľom dr. Smolky. V ríš- 
skom snem« vyvolený bol do deputácie, ktorá 
prosila Windischgrätza, aby nebombardoval 
Viedeň; pri tej príležitosti dostal sa vraj 
horúcokrevný Poliak s Windiscbgrätzom do 
takého sporu, že mu inšieho nepozostávalo, 
lež uprchnúť. Išiel do Uhorska, konečne do- 
stal sa do Paríža. Tu konal vojanské studia, 
pri čom podporovaný bol Napoleonom III. 
Pozdejšie uchýlil sa do Turecka, pojal si za 
ženu dcéru anglického konsula v Smyrne a 
,8tal sa majorom v tureckom vojsku. Behom 
času vyšinul sa až na generála, v terajšej 
vojne stal sa tureckým Moltkem. Bilinski je 
brat známeho universitného professora dra 
Leva Biliuského. 

Serdar ékrem Mthemed Äli, nástupca 
Abdul Kerima, je rodený Berlínčan a po- 
chádza zo starej hugenotskej rodiny Detroit, 
usadenej v Magdeburgu. Čo šestnástroční 



mladík utiekol z nemeckej lode v carihrad- 
skom prístave zakotvenej do mesta a ztratil 
sa tu v labyrinte ulíc štambulskýcb. Mal byt 
telesne potrestaný pre jakýsi priestupok, preto 
zo strachu opustil lorf. Bohafý jedon Turek 
ujal sa opusteného mladíka a poslal ho do 
vojanskej školy v Pankaldi. Detroit, ktorý 
stanúc sa Mahomedánom, prijal meno Mehe- 
med Ali, postupoval vefmi rýchle. Ku koncu 
rokov sedesiatych vyšvihol sa až na guver- 
néra Albánie, r. 1870 menovaný bol gene- 
rálom divisie. Teraz prevzal úkol Abdula 
Kerima pri armáde dunajskej. Dlho zajiste 
neostane na úslní priazne suitánskej. Po pr- 
vej porážke pôjde za Kerimom. 

IjOcCsívo všetkých evropejských štátov. Dľa 
úradních výkazov ku koncu roku 1876 vy- 
stúpil počet válečných lodí všetkých evro- 
pejských štátov na 2039, z ktorých bolo 
205 obrnených. Na všetkých týchto lodach 
bolo 280.000 námorníkov a lô.COO diel. Mimo 
toho stavala sa v rozličných lodenica ch 110 
válečných lodí, medzi ktorými nachádzalo sa 
56 lodí obrnených. Najviac lodí má Anglia; 
po nej nasledujú ostatnie štáty v tomto po- 
riadku: Francia, Rusko, Turecko, Rakúsko, 
Nemecko, Itália, Španielsko, Hollandsko, Dán- 
sko, Švédsko a Nórsko a Portugalsko. 

28* 



200 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 7. 187T. 



- w *-v *_»-■ 



Podzemnia dráha édezničná v Paríži. 
Paríž bude maC nezadlho jako Londýn svoju 
podzeíDDiu železnicu. Inžinieri podali už obci 
parížskej svoj projekt ku posúdeniu. Usrednie 
nádražie má byt založeno blízko paláca ro- 
yalského. Xrat bude len 27 kilometrov dlhá. 
Výlohy vypočítané sú na 150 millionov fran- 
kov, teda 6 millionov za jedon kilometer. 
V Londýne stál kilometer priemerne 8 millio- 
nov frankov. 

Peň obrovskej révy. Snáď z celého sveta 
najsilnejší kmeň vinnej révy nachádza sa vo 
Sv. Barbore v Kalifornii. Kmeň má objem 
4 stôp, a sfce od koreňa až 8 stôp do výšky. 
Vo výške tejto delí sa na nekoľko haluz, 
ktoré pokrývajú plochu 4000 ©tv. stôp. Vlani 
mal tento ker 12000 funtov hrozna; starie 
jeho páči sa na 35—50 rokov. Vinič tento 
je majetkom istej starej panej španielskej. 



Čo kde stojí vojak, Angliu' stojí ročne 
vojak 2500 frankov, Rusko 1202, Franciu 
1172, Belgiu 1047, Nemecko 975, Turecko 
922, Itáliu 917, Dánsko 800, Španielsko 775 
a najmenej Rakúsko, totižto 720 frankov. 

NavšHvenky nie sú vynálezom modernej 
civilisacie, lež oríentalského pôvodu. Číňania 
znali jich už pred tisíc rokmi. Velkost na- 
vátíveniek mení sa u Číňanov dla stupňa 
hodnosti toho, koho Číňan navátívit zamýšia. 
Vyslanec lord Macartney dostal raz od miesto- 
krála Petsili navštívenku ružovej barvy, ktorá 
bola tak velká. žeby sa do nej pohodlne 
kostol nia väža zaobaliC mohla. Vo Francii 
boly navátívenky všeobecne zavedené za Lud- 
vika IX., vtedy jich ale okráälovali všelija- 
kými mythologickými figúrami. Teraz vystu- 
puje ročnia potreba navštíveniek vo Francii 
na 80,000.000 kusov. 



Literatúra a umenie* 



Nákladom kníhkupectva : M i k u 1 á s & 
Knapp, v Praze, v Karlín?, vy Sly nasledu- 
júce spisy: 

Národní pobádky. Ze sbirek V. Š. 
Karadžiče a A. Nikoliôj, preložil J. Z. Ve- 
selý. 1877. 16°. Str. 80. Se8Ít2. Cena 20 kr. 

DvÄr císaŕe Slgmunda. Historický 

obraz od Bedricha PeSky. 1877. 16^ 
Str. 136. Cena 40 kr. 

Čad^ovy Sólové výstupy, poŕádá a 

vydáva Cenek Pilulka. Svazek U. 8^ 
Str. 128. Cena 60 kr. 

Záhradnícka bibliotéka. Spisy po- 
učné, venované zájmúm záhradníckym vňbec. 



Vydavatel a redaktor Lud. Fr. N a u ra a n n, 
učitel náuk zahradn. na zemském pomolog. 
ústavu v Tróji. Svazek I.: Pestovaní ovoc- 
ných stromu a keŕú v hmcích a ve kbelich. 
Napsal Lad. Burket, pomolog. (S 10 vyobr.) 
8°. Str. 64. Cena 40 kr. 

Slávia. Románové listy. Ročník III, 
seSit 12-15. V Praze. 1877. Nakladatel A. 
Hynek, knéhkupec. Cena sošitu 25 kr. 

Úplný besedník. Spoŕádalí JiH Bíttner 
a Jo3. R. Vilimek. SeŠit 5. a 6. V Praze. 
Tiskem a nákladem Jos. R. Vilímka. 1877. 
Velká 8°, strán v jednom sošite 48.. cena 
jednoho soíitu 36 kŕ. 



-^->«>>^./cG«£>\>*-^'"^ 



Listáreň redakcie a administrácie. 



p. J. P. v L. Diekj. Boh Vám pomáhaj na ďa- 
lekej ceste Vašej !, — P. J. T. v B. Š. Číslo po- 
sielame opätne. Či si prajete obraz? — P. A. B. 
v B. B. Vyrovnaite sa s p, G. Teší ma, že moji býv. 
žiaci na mňa nezabúdzsgú. — P. J. K. v B. B. Uspo- 
kojený som sám, že sa Vám obrazy ľúbia. Chyba tá 
nestala sa našou vinou, lež neopatrnosfou litografa. 
Bitka u Vučidolu bola r. 1876 dňa 28. júla, a u Te- 
šice r. 1876 dňa 20. aug. — P.. C. G. v Ó. Preklad 
je obstojný. Keby mal správne rytmické rozmery, ', 

Predpláca sa u redakcie a administrácie t Detve (Zólyom me^e): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrla„ 
za 2 zl. r. é. Roé. II., III., IV., V. a VI. „Orla** možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol** \7chádza vo 12 soái- 

toch, 3 V} —4 hárkov silných, dňa po8ledni,eho každého mesiaca na štvorke. 

Mfluitel a vydávate! Andrej Truchlý-Sytniansky. — Knfhtlač.-úča8t. spolok v T. Sv. Martine. 



uverejnil by sa. Zaslané prácičky svedčia o nadaní. 
Cvičte sa. Keď bude možno, listovne čo najskôr 
viac. — Upozoraenie. Okolo 400 odberatelov dlhuje 
nám bud čiastočne, buď celkovite za tento ročník. 
Naše upozornenie v predoálom čísle pováimnuli si 
len 15. pt. pp. odberatelia. Preto upozorňujeme opätne 
patričných pánov, aby nám svoje nedoplatky č » u£^- 
skôr zaslať ráčili, ináč prinútení budeme zasielanie 
j im wO." pristaviť. Sapienti sati 



OBRÁKKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE; 

Zodpovedný redaktor: 
ANDhEJ muCHLÍ-SMlÁNSKY. 



ľiirf, 8v. MirtiĎ, 31. Augiisla 1877. 



Cislo 8. 



Švihák. 

PovcbC od Miloslava Dumného. 
(Pokraŕovanie.) 



bohato ozdobenom tereme sedí si spolu 
na porade klub dobročinných vermest- 
skýcli pani. Sú všetKy za dobro a iílavu 
sirôt a chudobných zaujaté. Preši- 
dentka jejlch predchodf jich v tom do- 



zameäkaly, lebo veď sa tam b Aladárom sfdai 
svoje nrändezvous" čo najpohodlnejšie umtuvia. 
Pani osvietená liapátyčka a vefkotnožná Ke- 
rényička aspoň každý týdeň niečo majá po- 
konávat b ])ánom pokladníkom Tihamérom 



bŕýni príkladom. Sedenie žiadna z díľIí Hegyesym. Zavádzajú horlivé sbierky v pro- 



Dezameškala by, 
zábavy k dobrb- 
činným cielom a 
bbzvlášte k pó- 
zdviženiu blahá 
uVobých trpiacich 
ÚBporadttvané b^ 
tiež ani jedna je- 
diná z tlicb ne- 
vynechala. Šla- 
chetoý zámer, bár 
i požaduje obete, 
hoden je takých 
obetf, obetí času 
i peňazí. Bohato 
sá óbeC taká vy- 
pláca. Povážme 
leh na príklad, že 
spolku dobŕočin- 
iiýcli dám veľko- 
mestských t^om- 
ĎlkoiU jé Aladár 



\ 



spech ubiedených 

v obecenstve a 
odvádzajú jich u 
pána pokladníka. 
Pravda, potom sú 

noviny horlivo- 
stOu dám týchto 
preplnené a svet 
sa teší nad tak 
zdarnými vlasten- 
kami, obetujúcimi 

tak ochotne na 
oKár chudoby a 
ony zase zdvoj- 
násobäiijú boili- 

vosf a ochotu 
svoju, a pracujú 
tak usilovne, že 
ustavične do či- 
nenia majú s po- 
kladníkom a on 

nestačí pre iné 



Ivan Sergejeviŕ Aksakov, 

Vôlgyessy a pokladníkom Tihnmér Hegyesy. I práce a zamestknauia dostatočným časom jim 

RiDÍ vfelkomó/nä Tihanyiŕkä a urodzená Ta- slúžif. — Nuž i teraz shromaždený je klub 

viszyčka za celý svet sedenie klubu by ne- 1 dobročinných dám a Aladár podáva svoju 

29 



202 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Č. 8. 1877. 



zprávu a Tihamér oznamuje skvelé výdobytky 
pokladnice. 

Mnohovážená pani presidentka vyslovuje 
menom dobročinného spolku vďaku i tajom- 
níkovi i pokladníkovi za j ej ich horlivé spolu- 
účinkovanie a vyzýva shromaždenie : aby sa 
to v zápisnici poznačilo. 

Všetko hlasitým prisviedčaním odobruje 
návrh predsedníčkin. 

Na švábskom vrchu vydržiaval klub dobro- 
činných velmestských dám jednoho utešeného 
dňa svoj majáles. Rozkoše Švábskeho vrchu 
ktoby nepoznal? A zábavy spoločenské v tej 
utešenej hornatej Božej prírode kto nezve- 
leboval? Tu prestáva úzkoprsá velmestská 
etiqueta, tu sa rozopnú kabáty a rozšíria 
srdcia, tu vysvobodený človek z úzkych prie- 
stor ulíc a múrov objal by celý ten usmie- 
vavý Boží svet. 

Tak volno okolo srdca, tak sladko okolo 
duši bolo i naším výletníkom dnes. 

Radosf nelíčená, žart a dobrá mysel 
korenily už samú pút na Švábsky vrch po 
zubato-kolesovej železnici hore. Predsedníčka 
klubu vyvodila sama dobrým rozmarom, a 
údovia jeho nezostaly za ňou pozadu. Na 
tomto výlete potkávame i my zase známych 
našich. V jednej izbetke zubato-kolesnice 
sedia pohromade. 

Grófka Nyáry s dvoma dcérami, dnes 
sta vily vyzerajúcimi Araňkou a Oizelloir, 
s ktorými Aladár len tak na silu — bolo to 
poznat na ňom — sa pozdravil. Je to jeho 
štastie, že sú na miesto neho iní, zabávajúci 
tento graciový trojlístok, baroneska Melánia 
s dcérou a pánom Tomášom. Aladár priam 
Tihanyičke, priam zas Tavaszyčke dvorí a 
túžobné zraky do protejšieho vozňa, v ňomž 
slečny: Ottilia Szalay, Eufrosína Kákay a 
Eulalia Szemere sa nachádzaly, obracajúci. 
Dosť sa on usiloval priam na stanici do toho 
vozňa sa vpratat, v ňomž tieto krásavice 
sedely; ale panie Tihanyi a Tavaszy držaly 
ho za krýdlo fraku, aby sa j im nevyšmikol, 
bo nechcely ani len tú ináče dosť krátku 
cestu hore konaC bez príjemného spoločníka. 
Tak vidíme tam i Tihaméra Hegyesyho medzi 
paniami Lapáty a Kerényi tváriaceho sa, jako 



by mu niekde inde sedet tiež o vela víta- 
nejšou vecou bolo. 

„Zanedbávate nás!^ šeptala do ucha 
grófka Nyáry Aladárovi, keď sa jej i s dcé- 
rami podarilo zmocnit sa ho raz pod zele- 
ným, „norma^ nazvaným, stromom. 

„Máte iné ideále,^ kárala ho Araňka. 

„Zabudli ste docela na nás úbohé!" vy- 
týkala mu Gizella. 

„Osvietené, vysokoctené, večnemilované 
milostnice moje," švitoril Aladár, „ja vás za- 
nedbávať? Jaké to nedorozumenie! Ja iné 
ideále mat? Jaké to predpokladanie! Kde sú 
krásavice nad vás? Zabndnút na vás? Ja 
zabudnút zakladatelku môjho štastia, blaha, 
budúcnosti!" 

A bozkával všetkým rad radom rúčky. 

Tak sa zdalo, že sa tri grácie uspoko- 
jily; ale najbližšiu kadrillu tančil Aladár 
s Eulaliou a pozdejšiu s Eufrosínou a po- 
sledniu s Ottílliou. Aladár prišiel medzi dva 
ohne. Sotva sa sprostil Nyárovcov, už bo 
chytila priam Tihanyička, priam zase Tava- 
szy čka a obe robily mu výčitky preto, že 
jich zanedbáva a vôkol slečien sa otáča. 

„Aladár bude sa zenit," šoptala Ta- 
vaszyčka. 

„Hyhyhyhy, jako bych ho videla hrdinu 
papuče," rehotala se pani Tihanyička. 

„Ale by ste si ozaj drahý poklad s vo* 
body zaviazal, pre jednu jedinú krinolínu 
utratil?" 

„Potom nebute smief byt ani naším ta- 
jomníkom." 

„A naše utešené rendezvous?" 

„A naše tajomné hodiny?" 

„Ottilia nemá zdravého zuba.** 

„Eufrosína nenie zemänkou. Kupcova 
dcéra! Brr!" 

„Eulalia je bigottne vychovaná. Bet- 
schwester!" 

Takto mučily milostnice Aladára a on 
zkúsil, že veľa milostníc môže byt i múkou, 
a že pre samé ľúbostné pomery nedôjde 
k pravej ľúbosti. 

Medzitým odohrával sa v dvorane v blíz- 
kosti vily Eôtvôsovskej významný dej. 

Sriadená tombola zveličila rozmar a ve- 
selosť rozličnými vtipnými predmety výhry 



L 



č. 8. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



203 



svojej a k tomu boly pryímané oové údy do 
dobročinného klubu dám. Melánia, baroneska 
Vôlgyessy stala sa údom s príspevkom pfttsto 
zlatých. A pán Tomáš bol celý radosťou bez 
seba, ked mu výtečné osoby zo všetkých 
stfán gratulovaly k takej hodnej panej, majú* 
cej tak útle srdce k pocitu takej svfilej veci, 
jako je vec dobročinného spolku ; gratulovaly 
mu k takej dcére šumnej, mladej sta rannia 
rosa, jako je Melánia, a konečne gratulovaly 
mu k takému synovi, jakým je Aladár, ta- 
jomník dobročinného spolku, majúci pred se- 
bou tú najutešenejšiu karrieru. Blažený man* 
žel a blažený otec! 

A Tomáš hral celý uradovaný v karty 
pod košatým stromom a utratil pätsto zla- 
tých. Stál ho tento deíi tisícku. Ale tie po- 
chvaly, to uznanie, či to nestálo tolko? 

Matka Melánia najlepšie sa zabávala dnes 
s galánmi Foghegyim a Nyavalyaim, oba to 
boli ministeríálni úradníci a okolo dcéry Me- 
lánii do tuha sa obracal Tihamér Hegyesy. 
Ale beda mu bolo ! Dve kadrille tančil s Me* 
laniou. Čo moc, to moc. Videly to i Lapá- 
tyčka a Kerényička a vzaly ho medzi seba. 

„Pre neverného nemám viac pehazí,^ 
riekla Lapáty. 

„Nikdy nebudem nahovárať môjho muža, 
aby za vás ručil," hrozila Kerényička. 

A Aladár s Tihamérom hlasujúci voždy 
vďaku a dôveru v sedení dobročinného spolku 
milostniciam svojim, zajiste by ju neboli hla- 
sovali dnes, keď jim tieže milostnice zábavu 
len pokazily. 

Zle sa zabavil na tom výlete i pán To- 
máš. Dnešní dei stál ho tisícku. Všetko je 
to pekné, chvalitebné, čo sa tam hovorilo, 
podniklo, navrhovalo ; ale on zo dňa na deň 
voždy viac a viac prichodil k tomu presved- 
čeniu: že tá Pešt je náramne drahá a že 
majetok jeho hodne očividome sa míňa. 

Pravdu mal Petôfi. 

Slová jeho padaly na Vdlgyessyovcov : 

„Tak slávne si my žijeme, 
Kým na bubon nepríjdeme, 
My slávni — Peštania." 

A kto sa najlepšie zabavil na tom vý- 
lete, to by ste istotne neuhádli. 
Bola to dcéra Melánia. 



Nie div, poviete, ked sa otáčali okolo 
nej takí šuhajci, jako bol náš Tihamér He« 
gyesy. Nie tak, páni a dámy ctené! Melánia 
kohosi pri tejto príležitostí na Švábskom 
vrchu videla — a to by nebola dala za celú 
zábavu, za ten celý výlet! 

Áno, ona videla toho, ktorý ustavične 
stál pred oči ma jej duše. Videla mimoidú- 
ceho Petra Jablonského. Šiel mimo, obzrel 
sa na ňu a šiel ďalej : a jej vzdych letel za 
nim. Bolo jej, jakoby stiesnené srdce jej 
bolo malo letiet za nim, jakoby ústa jej boly 
malý volaf za ním, jako mu to bola soznala 
v rodičovskom dome: 

„Ty Bi v duchu na veky pri mne . . .' 

Jej srdcu sa otvoril nový svet, keď je 
Peter v Pešti. Martu snad zabudne . . . 
snáď . . . ona dúfala. 

Melánia žila v ideáloch a Aladár do- 
zrieval na dokonalého — šviháka v sku- 
točnosti. 

X. 

Za mestským lesíkom v Peštbudíne na- 
chádza sa blahooosný ústav. Vzdialený od 
hluku, aspoň ukrytý pred ním, stojí tam 
v rade utešených letohrádkov. Je to pokojný 
útulok pre neduživých na tele a na duši. Je 
to ústav známy pod evanjelickým menom 
„Bethesda." Chorých obojebo pohlavia oše- 
trujú tak rečené „sestry diakonisky.^ Ústav 
je dielom škótskej missie; má i svoju ka- 
plnku, v ktorej slovo Božie sa kázava a ná- 
božné piesne každú nedeľu qiievané bývajú. 
Neraz ponáhlal som sa cez davy zabávajúcich 
sa v mestskom lesíku a bol som štastným, 
keď mi záhradník „Betbesdy^ na silné za- 
zvonenie otvoril bránku záhrady a ja sa cítil 
na pôde ústavu tohoto jakoby v inom svete, 
jakoby v čistejšom, mravnom vozduchu, ja« 
koby vyňatý von z kaluže zlostného a pre- 
vráteného sveta. Nemocní prechodili sa po 
záhrade, besedovali si a Čítali v besiedkach. 
Velký je rozdiel mezi týmito nemocnými a^ 
tými u Rochusa, alebo v barakoch! 

Na čele sestier diakonisiek stojí seatra 
staršia, ostatnie sú mladé device. Vätším 
dielom z chudobnejšieho rodu pochádzajúce i 
dobrovolne obetovaly sa službe trpiaceho élo- 

29* 



ä04 



Orol, obrázkový časopis. 



(á 8. l«77. 



^ s. /■ .-^ • ■ 



vQčettstva, cyičia a yzdelévajú s^ y ^sobjtných 
ústavoch a bývajú y povolanie svcôe zyláétne 
sviatočným spôsokout uváds^né. V povolaní 
avolom nie sd na celý život viazané, jakQ 
mníáky. „Sestra ctiakoniska^ môže vystúpit, 
kedy sa jej lábi, a podaC ruku svoju žení- 
chovi; i býva obyčajne v stay manželský 
vatupu^áea bohaté a štedré obdarovaná. Z nej 
má äfastný manžel nevyrovnanú, krestansko- 
úprimnú, trpezliyú hospodinu, manželku a 
piatku. My v Uhorsku a na Slovensku ne- 
známe taká ústavy (jiakonisiek, lebo my vôbec 
a menovite Slováci nemáme ničoho. Ale nie- 
ktoré z nasícb devíc, súčaatnily sa už vo vý- 
chove diakonistických ústavov a neolutovaly 
toho. Sú to neomylne lepšie, lež naše i^barské 
vjchovávacia ústavy. Y týchto vštepuje sa 
pýcha, skvos a odrodilstvo do sŕdc mladých ; 
v tamtých kreaCanská pokora, milovanie práce 
a svätá obfitúva láska fc blížnemu. 

V „Bethesde" žila jedna úprimná^ milá, 
mladá „sestra diakonisj^a." Za dva roky vy- 
chovávaná bola v Eaiserswerthe za diakonisku, 
a jako tamk bola miláčkom všetkých vrstovníc 
a predstavenýxsh, tak i tu v Budapešti bola 
predmetom i)igsrdečnej|šej ahluby lejárov, spo- 
luaestie]; a nemocných. Lekári ju ctiU zvlášte 
preto, že bola yelmi usilovná a ro^umná^ 
Spolttsestry milovali ju pp >ei úprimnost 
a otvoc^nost, pre jej oddanoaf jak povolania, 
tak i jim. Ale jeaUi ju sesti;y a lekári ctili 
a milovali, to ju nemocní istotne zvelebo^vali. 
Nemocní, zvlášt diovy a ženaké, ktoré }ej 
opatere pridelené holý, viäely v nej Bviýho 
anjela strážcu, svoje potešenie. A ked pri 
službách Božích spevom hudbu harmoftiuma 
sprevádzala, to každý videl v ne} bytnosf 
vjiššiu, a jej zjav samého kazatela, jako i po- 
slucháčov k vrÚK^ejšej nábožaosti a horli- 
vejiej. modlitbe pov^budaovaL 

Zo vjetbých tých, čo mladú diakonisku 
milovali a ctili, tak sa zdalo, že boly dv;e 
oaoby nnjhorliyejšími jcý ctitelnú. Bol tq mla^ý 
lekár a mladá nemocná, A zase veru tak sa 
zdalo, že mladá .sestra diakoniska^ o tú ne- 
mocnú n^) viacej sa. stará a toho mladého le- 
kára predpisy mgpiluí^e plní a zachoiváva. 
Neraz napadlo i to obyvatelom ústavu „Be- 
thesdy,^ že mladá diakoniska s tým mladým 



lekárom a a tou niampcii^iiii ^wfeoi) cuds^ou 
rečou, sa sbovártýú. Re4 ústavi^ bolfi nemp^ká, 
mladá diakoniska s mladým leklrpm obyčcýne 
sbovárala sa po francúzsky a s. ^empcn^u. p(> 
Siiov^nsky. Niemeii^ nápadné bolp ^^mocným 
i tp) že si diakom&ka s tou. njeanoci)AU tjkal{^ 
Yšak pdmjšlpnje, že boly niefedy zi^áme, le^?^ 
do školy spolu c^xodily a tera^ va velkom 
meste sa sišly, jicb skQiro obdivova^ija zba- 
vilo. Privykli va to. Diakoniska s. n^pcaon 
milovaly m jako. a^try, s tým i;o?4iel9m, ž^ 
diakoniska s (^elou otYoreQQa(<>^ a úprimno- 

stott n^núten^u sa k n^mpoi)^ chpviiK t4to. 

zase s úctou naproti dia^onisk^ s^i. držaku 
Toto bolo tým) k^ $i to^ povš^nlí, preca 
len nápadné. 

„Ach, ja Eiom nehodná tycífti prilisinej 
lásky a starostlivosti !^ zvolala j^dnoho rángá 
nemocný so za^lzenýnpd 9ičami- 

„Sestra diakoniska^ riekla: 

„Či nemáme b.líž4x^ našich mitovafi j^kQ 
seba?' 

Že by sme tepto tajnpsti pjný Bflmpr 
dialfonisky k nemocnej a lekárovi poroz- 
umeli, poďm^^ trochu na^pät a podívajme sa 
obavlášte na jedpn výjav. 

Bolo to utešeného jarnieho doSs pred ye- 
čeroms kieď sa naša mladá diakoniatía po zá- 
hrade „Betbf^'^ s knihou v ri^ke precho- 
dila. Bolo tak príjemne a |dí1o, vo^zdnch čistý 
a jasný a ? rozkvitlých líp v 'zahrade roz^ 
nášala sa lahodiaca praom balsamov4 voi^ai 
niden zahiradou, ale i oe\ým okolím. V blíz- 
kom mestskom lesíku počaly sa už zábavy 
a dlhou zimou na umiclými kyotinami ozdo- 
bené teremy odkázaných meštiakov. I dnes 
sa to jako rog včiel sypalo obecenstva na 
všietky strany. Diakoiniska neizdala sa čítaC 
v knihe svojej. Ona vjapcij do seba pohrú- 
žená rozmýšlala, i^ta s^ pre<^tané v mysli 
usporadovala, alebo na základQ toho obrazy 
a pochopy ďalej v mysli svoj^ tvorila* Ale 
nie I Jej tvár prezrazovala jakúsi blaženú prí- 
jemnosti jakýsi výraz potcjltu tej najsladšej 
ifadosti javil sa na nej, a neomylne dialy sa 
v srdci diakonisky veci len jej známe, len 
ju zanímajúce, inému nepochopitelné. 

Zo sladkých dúm a lubého pohrúženia 
myšlienok, vytrhol ju shon ludí pred záhradou 



6, ^ 1^1.] 



O^ol, obrázkový čaSopia. 



' ^^ -.'-X-^ -*- 



m 



^ y ^ ^ ^^^-^ . 



li^^y^ s^ t^roomdjí^i. Pri „Betli^de'' vi^la 
prá^ve palná cesUVi široká, stromaiui vyaadeoá. 
Obeceii9*io v ttlízkom mestskom lesficu ba- 
ciace $4 pozorovalo, ja^o si po nej mladá, 
bl$^ 3«Qaká pot4čajúcím sa krokoví kráčaj 
i s mladým ^si p&£ ročním chlapcom ; videlo 
i to, j^ko tá pilad^ žeDs]{á sUnojšié s{» poto- 
čia, padla, malého chlapca zsl sebo^ ztrhhi, 
a. hlavou q strom buchnúc b/?z pohnntia l^žat 
oi»tala. V okamžení shromaždeQO bolo zve- 
(^av4 pb^ei^stvo okolp nej, až výjav ten po- 
zi^ruost diakoniskiuu na seba obrátil. Z po- 
čif^tku pepripisov^lf^ toqim ani najmenšiu dô- 
ležitoBf, veď vedpla, že v q veTiqek^te je obe- 
censtvo p4^amne zvedavé a pre hocjakú piatku 
sa hcom^dí pa ulici 

„Tak i^ladá a tak pekná !^ 

„Nemocná je, zaveďte jn do neinocnice." 

pDdjme ju sem do „Betbesdy !^ 

„Bez siyiyslov je !" 

«Žije !« 

Tak volalo obecenstvo. 

y tom počalo malé chlapča nariekaf. 
Počalo sa žaloval, že matka hladom a vysi- 
lením omdlela, že kým čo bolo, či chlieb, či 
čo iné, to jemu dala, jeho udržat chcela, 
sama ale hladovala. Diakoniska zarazila sa, 
ked počula tieto slová v slovenskom jazyku. 

Slza jej vypadla z očú. 

„Tu, hla, zase smutný výjav tej hroznej 
slovenskej biedy vo veľmeste!" vzdychla si. 

Práve prichádzal mladý lekár do ústavu. 
Diakoniska otvorila mu samá a prosila ho, 
rozpovediac mu príčinu shonn ladu, aby dal 
tam ležiacu úbohú Slovenku doniesf do ústavu. 

Nemocná boia do „Bethesdy** prenesená 
a po malej chvíli z mdlôb prebraná. Malého 
jej synčoka zaviedla diakoniska do svojej 
chyžQ, nacliov£ôúc to malé diefo, ktoré sa 
už api nepamätalo, kedy by bolo jedlo niooo 
t^lého. A jak pekný to bol chlapček I Ho- 
voril, že priali z ďalekého }craja, ie sa už 
dávno nacbodí s matkou na ceste, že sa jim 
z počiatku velmi dobre viedlo, bo že jim 
starý Qtec dal peniaze a kým tie trvalý, že 
sa vozili, ked sa tie minulý, že išly peší, 
že ho mat i nosila, až prišli do tohoto veľ- 
kého mesta, že sa s mamou stará matka 
velmi vadila, áno že ju i bila, že jeho oplula 



a YQn vystrčila — a ^ od tqhoi ^f^su túlali 
sfL, a ž^ maminka vo dne v noci plakala a 
plakala, dobre jej tie oči nevytiek^, a ne- 
chcela ani jiest, a hovorila, že keby m^a ne- 
mala, Ž9 by si už dávno bola život odobrala. 

"fak vyprával chlapec. 

Diakoniska vyrozuipela mnohQ z rečí 
chlapcových i domyslela si ostatné o osude 
iiestastn^j nefno4^ej. I zažialila v srdci svo- 
jom uM hrozným nešfastíni krajanky svojej. 
Neipopnú ošetrovali lekári. Úbohé chlapča 
uložila diakoniska vo svojej izbe do mäkkých 
perín, Nc^ drulfý de^ ráqo oznámil sluha dia- 
koniske, že mladý lekár odkazige, že qpmocná 
je celkom pri smyslocb a že pon^ali pokrm 
prijímft, aby ju prišla ];)o;;riet. 

„Moja mama je už zdravá?^ volalo 
chlftpča. 

,,Neboj sa nič maličký, my ju nzdrs^víme.^ 

Diakoniska pristúpila s dietatom k j)0- 
steli nemocnej. Pozei?aIa na tú šumnií, ale 
obladlú a vycivepú tvár a zarazila S{^: zdala 
sa jej byt známou. Sotva sa opýtala nemocnej, 
jako sa má a jakp s^ jej vedie, vykríkla ne- 
mocná : 

„Martuška!^ 

„Antoniaľ" bola odpovedz úst Martiných. 

Marta blížila sa k posteli ešt^ tesnejšie 
a cl)cela ju qbjaf, vybozkávať, táto ale brá- 
nila tomu sloviac: 

„Nechaj ma, anjel dobrotivý, ja som ne- 
hodná, aby si sa dotkla mojich hriešnych 
perní!* 

Medzi tým časom odviedol ipladý lekár 
malého ohapčol^i^ z chyže, aby nebol svedkon^ 
trápneho výjavu. 

„Pre Boha, Antónia, jako si sem prišla, 
čo s^ to s teboi:^ porobilo?^ 

,Ach, roj^povedz nai radšej ty svoje prí- 
behy, tie budú potesitedlnejšie, ač sme o^y 
ukrutné svojho času s necitnou matkou mojoiu 
všetko boly na to vyn^ložily, aby sme ti 
život zpríkrily. Budem ti rozpr^vaC o biede 
a mravnom úpadku, živým príkladom na sebe 
dokážem pravdivost tvrdenia príslovnébo, že 
kto inému jamu kopa, sám do nej upadá." 

I pustila sa v useclavý, žalostpý nárek 
a plač, tak že dobrosrdečná Martuška samt;^ 
počala sl?y ronit nad úbohou. 



206 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 8. 1877. 



v" »-^ y' J- -r^ /■•^- 



Po dlhej trápnej prestávke, keď sa utí- 
šila a upokojila, Učila jej Marta príbehy 
svojho života. 

„Keď ste ma doma, odpusf, že tak vra- 
vím, Tónika moja, s matkou tvojou tak ne- 
milosrdne prenasledovali, že to nebolo k vy- 
držaniu, pobrala som sa šírym svetom, kam 
ma dve učí zavedú. 

Blúdila som za čas, až ma búrka sviedla 
s jedným šFachetným mladíkom, ktorému som 
potom svoje pryatie v rodine Vôlgyesych 
dakovaf mala. 

;,Bárbych to meno nikdy nebola počula, 
prah toho domu nikdy nebola prekročila, a 
radšej za živa do pekla lež ta bola sa do- 
stala P vyvolala Antónia a zúfale si trhala 
vlasy z hlavy. 

„Bože môj!'' vykríkla Marta, „už tuším 
čosi! Nuž, jako že si sa do toho domu do- 
stala?" 

„Pokračuj radšej, Martuška milá, v tvo- 
jich príbehoch, a povedz mi, jako si ty z neho 
vyšla? O mojej hanbe dozvieš sa ešte dost" 

„Keď sme s Petrom Jablonským poznali, 
že je to dom nemravný, prevrátený, opustili 
sme ho a šli k jeho otcovi. V tomto čase 
ste vy, ty a matka tvoja, boly tak ukrutné, 
že ste zo mňa všetok možný posmech robily, 
k zúfalstvu a k úteku z domu rodičovského 
prinútily." 

„Oj, Pán Boh nás, a menovite mňa, 
ukrutne za to potrestal I Kopala som tebe 
jamu, sama som upadla do nej. Šírila som 
o tebe krivé reči a hla, to boly vymyslené 
klevety : ty stojíš pred Bohom i pred svetom 
čistá, jasná jako hviezda, a na mňa celý svet 
prstom ukazuje." 

„y prítomnosti môjho milovaného otca 
zasnúbila som sa v dome jeho otca s Petrom 
Jablonským, vtedy ešte len študujúcim mla- 
díkom, teraz už lekárom tohoto nášho ústavu." 

„A vaša svatba?" 

„Máme k nej ešte času. Boli sme i tak 
zasnúbení na tak nejistú budúcnost, že sme 
ani len z ďaleká dúfaf nesmeli v uskutoč- 
nenie túžieb svojich. Všetkým zpríkríla sa 
nám bola domovina i rozhodli sme sa na tom, 
že Jií opustíme. Peter mal íst študovaf ďalej 



že pôjde s nim, predá a zpeňažf tam všetko 
a tu si vo velmcste nejaké zamestknanie 
hľadaf bude. Blažených nekoľko dní v tichej 
chatrnej chalupe otca môjho zasnúbenca sme 
prežili. Oni nám budú večne nezapomenu- 
telnými. Ale na tých nekolko blažených dní 
nasledovalo veľmi bolastné lúčenie. Rozumiem 
lúčenie moje s drahým otcom mojím. Peter 
myslel najprv, aby som tu v Budapešti pri- 
jala zase stanicu spoločnice, alebo učitefky 
hudby a tak sme sa z počiatku na tom boli 
ustálili, že všetci traja sem sa odoberieme, 
jako sme to i v skutku boli urobili. Tu hla- 
dajúc stanicu dozvedel sa Peter o diakoni- 
stických ústavoch, a poneváč sa to i mne lú- 
bilo, vykonal mi bezplatné prijatie do takého 
ústavu v Kaiserswertíie. kde som sa doko- 
nale vzdelala, nie len k tomuto, ale vôbec 
1 k povolaniu ženy životnému." 

;,Teba Pán Boh viedol a požehnával, to 
je očividomél Ó a mňa moja vlastná matka 
na celý život nešťastnou urobila. 

„Bohužial! Keď som v Kaiserswerthe beh 
svoj zkončila, bola som sem ku výkonnej 
službe do Budapešti daná, a poneváč Peter, 
snúbenec môj, v ústave tomto jako mladý 
lekár pôsobí, cítim sa tu dobre a žijem v po- 
koji od zlého hluku sveta vzdialená, odde- 
lená, nedotknutá." 

„Tvoj los je do závidenia ! Na teba čaká 
krásna budúcnosť. Ty budeš blažená a šťastná 
na celý život." . 

„Môj Peter je rázu čistého, bezúhonného. 
Nepochybujem o tom." 

„A čo sa stalo s jeho pánom otcom, 
ktorý tiež s Vami vybral sa do Budapešti?" 

„Ach, i ten sa má dobre. Jaknáhle pri- 
šiel do velmesta, hneď ponúkol mu jedon ze« 
man správcovstvo na puste SvätolaiÚslavskej. 
Tam spravuje hospodárstvo a to ktt spokoj- 
nosti panstva. Peter navštevuje ho často a 
keď i on do mesta zavíta, neobíde nás." 

„Ó, to je radosť, to je život! Či nám to 
len bolo treba s mojou materou, že sme ta 
tak urážaly, prenasledovaly ?" 

„Veď ste vy mne tým neuškodilyl možno 
práve, že ste tým moje blaho a šťastie na- 



do Pešti a jí^ho jiobrý otec sa priam osvedčil, | pomohly. Ja by vám mohla riecť so starozá- 



č. 8. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



207 



konným Jozefom : Vy ste to mysleli so mnou 
zle, ale Pán Boh to odvrátil na dobré !^ 

„Tebe spe chcely uskodit, Marta moja, 
chcely my zlostnice, ale sme nemohly, Pán 
Boh to nedopustil, uškodily sme sebe!^ 

„Ale tys velmi slabá, nenamáhaj sa tak, 
Antónia moja! Snad ti môžem doniesť niečo 
k posilneniu?" 

j,Ja som nehodná tvojej prílišnej lásky 
a starostlivosti. Jako len môžeš tak dobre 
robif mne, čo som ta tak velmi bola zarmu- 
covala?" 

„Ľutujem ía velmi," riekla s hlbokým 
citom Marta, „že si neštastná, tá najneštast- 
nejsia. 

„Bohužial, pravdu más, tá najneštast- 
nejšia ! Tys sa nešfastoou cítila, keď si z ro- 
dičovského domu do šíreho sveta išla. Čo že 
je to proti hanobnému lózu môjmu. Tys utra- 
tila rodičovský drahý dom, milý pobyt v do- 
movine a známych i milých svojich: ja som 
utratila sama seba, jediný to poklad, ktorý 
deva na svete má, preto som ztratená na 
veky, i časne i večne. Rodičovský dom, vlasť, 
známych, to všetko možno je ešte zpät do- 
stať, dá sa to nahradiť; ale česť devy ztra- 
tenú nenahradí nikto, tá ztratená je na veky 
a zlé svedomie hryzie nás prez celý život." 



„Netráp sa takými hroznými myšlien- 
kami, Antónia." 

„Tebe hrozné to myšlienky, anjel môj? 
Ó jak že by ti neboly ? Však si ty dieťa moje, 
nevinnosť a dobrota samá. Ale ja som v mla- 
dosti už zostarla a spálená od zlosti a ne- 
právostí. Ó nedotýkaj sa ma, i môj dech je 
zkazonosný, ja som celá nečistá, zkazená, 
zlorečená! A toho príčinou je moja nemúdra 
matka. Ona a nik iný I Eed si ty opustila 
dom Volgy essy ch, na vzdor tvojmu otcovi do- 
dala mňa tam za spoločnicu sloviac, že ona 
celému svetu ukáže, jako sa jej dcéra tam 
riadiť bude, že tú nevyženú tak jako vyhnali 
nezdarenú dcéru jeho. Ja, ač som velkú vôIu 
nemala, išla som ta na silu. Sotva som vy- 
bavila rok, stala som sa tou najnešťastnejšou 
na svete. Tam ten malý chlapčok je môj syn, 
môj hriech, moja hanba. '^ 

„A jeho otcom?" 

„Je ten pyšný rajtár tamto ! On je to, 
on! Hla jako si jazdí po boku vznešenej 
dámy, jako sa jej zalieča Ver mu, len ver, 
budeš tiež nešťastnou. Ó kliatba na neho!" 

„Aladár!" vykríkla Marta. 

Oblokom bolo vidno jazdiť pri ústave 
Aladára so slečnou Ottíliou Szalay. 

(Pokračovanie nasledt^e.) 



Neprajníkom Slovanstva, 



llrozíte nám, čo ste bývali 

V nerovnej borbe víťazmi. 
Jak budeme kričať, nemlčať, — 

Ohiiom, žalárom, retazmi. 
Ach, ved je citov a myšlienok 

Všade svobodný skrytý hlas. 
A my? nuž my len v srdci našom 

Špatných ošklivfme si vás. 

Bez reptania nesieme ťarchu 
Ohromnú neludských činov, 

Nevoláme k odporu, k pomste 
Verných rodu nášho synov: 

Dosť máme ducha čakať — dúfať 

V lepší z Božťj milosti čas — 
A len v útrobách srdca nášho 

Zlostných nenávidíme vás. 



-J^n ^ ** ^ ' 



Slza je y oku Slovanovom, 

A krev sa mu v žilách búri, 
Bohu i ľudstvu krivdy svoje 

Žaluje, ale nezúri; 
Verí, že mu Boh spravodlivý 

Ľudské práva navráti zas — 
A len z úkrytu svojho 

Neprajníkov preklína vás. 

Len jedna nádej neomylná 

Večne v srdci jeho žije: 
Že i vašej sláve a moci 

Jednúc hodiuka odbije 
A že prijde i na vás ^pyšných 

Ten známy Božej pomsty mráz, -^ 
Ked jako ste nás vy morili. 

Tak Pán Bôh bude moriť vás! 

Daniel Maróíhy. 



206 



Orol, obrázkový (^aso^is. 



[Č. 8. 1877. 



w^*- ■%. "^•^ -^ ^^^^„y^y^j 



^-^ ^ y^ - 



Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. 



Cestť^iané ttáčrtky od Laskom^ského. 

(Potortičovaiiie.) 

V dobe posledniehd povstania Budatfn 
bol tiež dejišCom bojov. R. 1848 pozde na 
podzim tu a v Žiline ležavší honvédi zvolen- 
ského práporu, k tomu volaco hepťaviďelných 
ozbrojencov, vydali sa na hranicu a obsadili 
Čaču a priesmiky Jablonské. Keď ale tam 
šramotivší slovenskí dobrovoľníci vo sprie- 
vode c. k. pechoty a hŕstky koníctva pre- 
kročili hranicQ, ustúpili hoqvédi až po Žilinu, 
čo sa tak rýchlo stalo, že komisár Balog 
i koňa tam zapomnel a veliteľ práporu, Štefan 
Ruttkay, takmer nestačil si svoju toilettu za- 
pakovat. Po dakolkých dňoch dali sa slov. 
dobro volníci a c. k. vojsko pod vedením 
plukovníkov Gôtza a Frischeisena v prítom- 
nosti slov. vodcov na pochod oproti Žiline. 
Tak sa zdá, že 11. decembra 1848 dorazili 
pred Budatín, a tak jako prvej ňa čači, i tu 
práve od započatého, no a pravda nedokona- 
ného obedu zburcovaní boli z čiastky v Ži- 
line; z čiastky v Budatíne ubytovaní honvédi. 
No teraz &tala s& skutočne srážka. Krásny 
výhlad na pôtku bol z väze hradu Budatín- 
skeho, kým to nastúpivšie Udalosti neprekazily. 
Nepriateľské čaty stykly sa na rovine za Bu- 
datínom. Štiavnické; honvédom pridané delá, 
počtom asi šesf, zaujaly miesto ňá kópbi, 
pechota rozstavená bola v rovnej čiare do- 
linou, nepravidelní trenčianski strelci a zem- 
ská hotovosC postavila sa sa ohrady zahrád 
do jarkov a priekop. Cisárski mali pol va- 
treny diel a tými sem tam fačkovali. Do Zá- 
dubného poslali tiež dakolko granátov na 
okoštovanie. Pechota rozprestierala sa rovinou 
v očí honvédom. Jako takto strelbft z pušiek 
a hrmenie diel celou čiarou živejším sa stá- 
valo a tu i tam vojíil k zemi sa chýlil á tam 
zase druhý na puškách von t bojišta ku miestu 
zavazovania odnášaný bol, shrkli sa slov. 
dobrovoľníci jako vetrom hnaný strakávý oblak 
a hnali s „hurŕáh^ surtnóu na honvédske 
delá a to tak silne, že tito všetku svoju 
šikovnosť a rychlosf vynaložiť museli, aby 
s delami do čistého prišli. A keď k tomu 



šiky honvédov trieska! poČaly á už vo vode 
vrejúc, zase v tehlách a krovoch šarapatif 
začaly, celá armáda i)Oberalá sa spešhýÄ 
krokom prez most na ľavý breh Váhu. Káidý 
vynasnážovál sa athlčtickým krokom na druhú 
stranu mostu sa dostaf. Ked za krátky ia!^ 
všetko sa premlelo a most bol tozbúráný, 
dobrovoľníci a cisárski zastali si pri hrád'e, 
v parku, a hore brehom medzi domami, hon- 
védi ale, a Čo k tomu patrilo, zastali si pŕéd 
mostom na žilinskej rovine, menej krytí jákó 
tam ti. kedzi oboma tiekol pokojne Vážny, 
nemý, neutrálny Váh. A tu potom začali si 
nadávat ponad vodu. tlonvédi revali delami 
a mušketami, tam ti mušketami, a škaredé 
brízgali tými odpornými bombami. Sesffuňtôvé 
kule hospodárily špatné v hrádskom skleň- 
níku: sklo brnkalo a kamelie a azalei lietaly 
po sklennfku v tisíc capartocL Dobrovoľnícke 
kulky kopaničiarov z ťahaných ciev žasáho- 
valy až po Žilinu. Trvalo to od poludnia asi 
do siedmej hodiny večerňajšéj bez patrného 
výsledku, poneváč ani jedon ani druhý prez 
vodu préísť néinohol. Aby bojište osvieténS 
týin strašnejšie vyzeralo, blčal na brehu Buda- 
tína hore nad Váhom jedon dom. Večer od- 
tiáhlý obe stránky z bojišta. Cisárski ťahali 
proti Sliezsku^ hoilvédi dô Predmieta. Cíiárski 
nechali v Bndatíbe jédnbho raneného dobro- 
voľníka, ktorý íhal kulku v klube ndhy ; tento 
lapený zomrel pbzdejšie v nemocniéi v Žiline. 
Bol to sedliak a Kysuckej doliny. Miriio toho 
ostali vydythujúc si siedníi ranení dobrovoľ- 
níci v Budatíne, ktorých nočňoa hodinou ži- 
linská patroflttjúca garda vydvihla a poviaza- 
ných honvédom oddala. Jedon z nich ranený 
bol bodákom do čelá. Tito siedmi odvedení 
boli do Predmiera, kde cez noc vo svinskom 
chlieve zatvorení pri treskúcej zime svoj osud 
očakávali, ktorému chudáci ani neušli. Zo 
strany gardy boli dobrovoľníkmi tiež dattorí, 
medzi nimi i jedon farár, zlapaní á za hra- 
nicu vyvedení. Ťýnito mimo žalárovania ne- 
stalo sa nič. Pri spešnom odchode domo- 



nehaneblivé granáty neprestajne až hen za brancov z budatínsbeho bojišta zapomenutá 



6. 8: 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



209 



búlá hlastnia stráž na námestí žiliDskom, ktorá 
konečne preca pri op&tnom navrátení sa hon- 
védov z nredíĎiera druhého dňa, nikým medzi- 
tým nemýlená, zamenená bola. Že jim teda 
z Budatína velmi nahlo bolo, dá sa už i z tejto 
zábudlivosti zatvárat. Cisárski a dobrovolníci, 
trebárs v úkrytoch postirovaní, preca boli 16. 
ranení; z honvédov a trenčianskych strelcov 
ranených bolo 32 a jedon usmrtený. Ranení 
a mrtvý pri cúvaní honvédov odovzdaní boli 
do návratu mestskej vrchnosti, Y bitke prí- 
tomný bol i Ľudovít Benický, známy dobro- 
druh, Eošúthom ustanovený váemohúci ko- 
misár ba&ských miest, ktorý asi pred 5 rokmi 
nepochopiteiným spôsobom, pravdepodobne 
zavraždený, z Pešti zmiznul. Y liste, do B. 
Bystrice písanom, chvastal sa, že jemu kulka 
kus kabáta z pleca vyšklbla, čo ale ďaleko 
za pravdou krívalo, chyba žeby bol dakde 
ostal na tŕni viset. Keď odtiahnutím cisár- 
skych, rátajúc medzi nich i slov. dobrovoľ- 
níkov, pre honvédske plúca povetrie sa okolo 
Budatína očistilo, vrátili sa druhým dňom 
z Predmieru nazad do Žiliny. Tretieho dňa 
popoludní pri pochode prez Budatín bol je- 
don z lapených ozbrojencov slovenských dobro- 
volníkov dla udania kaprála tam v Budatíne 
vysše zhoreného domu na stromová haluz 
obesený, kde asi jedon dva dni zamrznutý 
viéel; šiesti boli deň na to v Kys. Novom 
Meste na pristroj ených koloch, každý o sebe, 
obesení. Jedon z nich bol rodom z tohoto 
mestečka, tovaryg klobučnický, otcom viac 
detí. Po týchto* španielskych guerilla-skutkoch 
po dmhýraz odtiahli honvédi z Kysuckej do- 
liny, stúpajúc až do Komárna. Jich miesto 
zaujal druhý broj honvédsky z Novohradu; 
k tomu pripojihi sa garda a zemská obrana 
vo velkom počte. Dobrovolníci posilnení vra- 
zili po druhýraz na nich a už teraz nemali 
honvédi času most zborit a tak prenasledovaní 
utekali vypudení zo Žiliny von za tridsiatok. 
Medzi ranenými bol i kapitán a mŕtvych bolo 
viac jako pri prvom zrazení sa. Jedon muž 
B honvédskeho delostrelectva bol naprosred 
mostu, keď brvná z mostu rozberat sa snažil, 
delovou kulou na dve polovice rozčechnutý. 
Keď sodQ takto deje Budatína pripome- 
nul, podfme ďalej cestou, pri ktorej vtedy 



ozýva) sa hluk válečný, tresk strelných zbraní 
a pohyby vojska. Cestou teraz pokojnou došli 
sme do prívetivého, obchodného a na jeho 
skrovný objem dosf živého mesta Žiliny. 

Od rokii 1848, v ktorom ešte pred za- 
počatím revolučného zápasu mesto náramne 
vyhorelo, zdvihlo sa netušeným spôsobom 
i dokazige za našich časov uznania hodnú 
života schopnosf, najmä čo sa priemyslu a 
kupectva tyče. Mnoho k tomu prispela že- 
leznica z Budapešti a Košíc do Bohumína 
vedúca. 

Žilina za časov Belu lY., Karola, Lud- 
vika L, Márie a Žigmunda menovala sa, či 
lepšie povedané, menovali ju Silná. Ona me- 
novala sa dobre a správne po slovensky 
;,Žilina.^ Pozdejšie spomína sa: Zelena, Zôld- 
vár, Selina, nikdy ale mrcha Zelina, lebo tam 
pestovali vždy a vždy dobré zeliny, potom 
Selna, Solna. Z toho videt môžeme, jako 
pôvodne poctivé meno nepozornými pisármi 
zpotvorené byt môže. Tak zpotvorili si ma- 
meluci na pr. Yrtál na Wahrthal, Pospíšil 
na Postbuschl a Navrátil na — Nadrág 
Atilla atd. 

Stručný dejepis svobodného mesta Žiliny, 
Alexandrom Lombardinim písaný, udáva za- 
jímavú históriu tohoto mesta, z ktorého tu 
podajedné maličké výCahy podáme. 

Žilinci pochodia vrcg dla Dithmara od 
Šilingov, ktorí prebývali v Sliezsku pri jazere 
Silnenskom, ktorí jako P. Križko udáva, svo* 
jim vpádom do Kremnického krsga.zavdali 
príčinu rímskyíb nápisom v Kremnických 
horách jestvujúcim a kroz prof. Klemensa 
v sadre odliatym, teraz pod otcovským zá* 
tvorom v dome „Slov. Matice^ uschovaným, 
kde zajiste čakat budú, kým jich jerichovské 
trúby zo sna zobudia. 

Susedov Žilinských, krotkých YaríncoY, 
odvodzuje vraj p. Starek od Yandalov, z kto- 
rého ukrutného národu pochodia vraj i 6aj- 
dlančanii^ a od týchto pochodia zase vetmi 
krotké a sladké, na šalát sa hodiace, drobné 
slivky gajdlanské. 

Kedy Žilina pripadla k Uhorsku, ne- 
známo je, od prvopočiatku to nebolo. Ba 
mnohé roky i potom ešte, keď k Ugrii pri- 

30 



310 



Orol,, obrázkový časopia* 



[Č. «» 1«7T. 



^ ^" y~ ." ^ ^ _/~ - '' /' . 



.>■ ^ .^ ..^ _«— _^ . 



vtelená bola, chodili si prá^o Žilincí 4o Te^ 
šÍDa bladaf a do — Krupiny, 

Dla Anonyma Boršu, v trigonosoietrii a 
katastra Qebars sbieblý. tabal hranice Uhorska 
cez Tatry, Zvolenské hole a ztade jakosi za- 
letel na Fačkov, Svežepec (preto mi ten bol 
tak nápadným), na Puchov a Brodno a na 
rieku Moravu. 

Ctibor, pôvodom Poliak, potom veľmož 
a pán Váhu, založil v Žiline r. 1376 hospital; 
bol by sa takmer i jepu samému sišie], lebo 
osou pichnutý zomrel. 

Aktá mesta po rok 1429 sú písané la- 
tinsky a nemecky, odtiaľ do r. 1468 latinsky, 
potom sá všetky slovenské. 

Už v XIV. století hádali sa Žilinskí 
Slováci s Nemcami pre rovnoprávnost, ktorú 
Nemci pri volení mestských zástupníkov 
Dznat nechceli, ktoré právo ale Slovákom 
Ludvik L listinou potvrdil. Listinu tú má 
Žilina v archíve. 

Roku 1384 jestvovala i župa žilinská. 
Že páni Žilinčania zdravým rozumom 
prekypovali už v dávnych dobách", videt bolo, 
poneváč r. 1418 starosta Zliecbovský opátom 
zo Skalky poslaný bol do Žiliny po dobrú 
radti, tak jako volakedy po pravdu do Lu- 
bietovej chodievalo sa. 

Roku 1431 a 1433 urobili Husiti Žilin- 
čanom visitu, pre meštanov nepriam príjemnú. 
Roku 1436 kastelláni Stai^radu a Strečna 
Žilinčanov maltraitirovali. Roku 1449 Ulrik 
Gilský zaujal Žilinu pre Huhadyho. R. 1474 
král Matej bo svojou Čiernou légiou prešiel 
Žilinu. R. 1526 ZápoFa založil Žilinu Búria* 
novi Svetlovskému za 10.000 sr. a za 3000 zl. 
uhorských. 

Známi nám a tolkoráz spomínaní bratia 
Podmanickovci podmanili si r. 1546 Žilinu 
a opevnili kostol žilinský. R. 1598 a 1599 
pustoMl Poliak Komorovský okolie Žiliny. 
R. 1654 Gabriel Illésházy dostal od mesta na 
nohavice — súkna červeného. R. 1664 prišiel 
palatin a dostal dar 49 zl., jebo žepa plátno 
a mydlo. R. 1655 prišiel župan Oabriá lUés* 
bázy, keď sa mu už predtým dobre vodilo, 
a dostal „jarmočné^ červeného súkna v cene 
9'/4 zl., jeho manželka plátna v cene 8 zl. 
a slečna dcéra dostala perníkov za 75 dená- 



rov. Teraz by tým dftpooi ^tva j»t^Uŕ»iih4 
kao^ellistui ba oeziiáiw ci patt4úrai uspok^li* 
Magistrát r. 1656 dňa SÍ> aept< p^olaný da. 
Bytčice na svatbu. Fraäa RévayhOi vm^\ dar 
od me^ta jedon fuDt maku a 9 kapirov^ Vtsdy 
makovaíky miesto t^ajšíeb grillážov MJtoiU. 
R. 1661 zmáčajuceHtu aa y Štabmanakycfa 
kúpeloch MiMoéovi VQsseléayima dary po*- 
sielalL Fraňo Vesaalényi r. 1666 dpstal od 
Eilin^ov súkna v cena 44Q0 si Toho omselo 
byt hodne ! R. 16Sg prešlo oez Žilinu íiOXKX) 
Poliakov proti Viedni, a síce %^ júiia* Od 
1. nov. 1707 do Iconca apríla 1708 posielali 
Žilinci do kuchyne atarhradskej pánu Alax. 
Lažinskému mesačne 100 a. a eoamemt^ 
korenie. 

Boku 1712 dna 31. júna boly Jánovi 
Mitturovi, mestskému trabantovi^ ge mestskú 
pokladnica okradol, obe ruky odtaté» Chudák 
trýzneqý nemohol kráčat, tak bol za mesto 
vyvedený a tam mu boly ruky katom ampu- 
tované. Roku 1725 bol Váh 30. mája velmi 
rozvodnený, jako ešte od r. 1662 nebol vi* 
daný. Do r. 1785 zkladali mestskí sudcovia 
úrad na cintoríne. R. 1747 sbierali Tríoítán 
zo sobora Illavskóho milodary pa vykápenie 
uväznených kresCanov z rúk mosieminov, 
maďarských ^pokrevných bratQv a nosičov 
kultúry."" To bolo pravda ytedy a tera^ sú: 
,tempi paa^atí.^ Roku 1771 ]mšiel do Žiliny 
knieža Peter Sapieha, kde zomrel a pocha* 
vaný bol do krypty. Do novejiích tohoto 
storočia časov smeli v Žiline len dve iidov* 
ské rodiny bývat; teraz to zmeškané chvatom 
dohonily. Rodina Pfannacbmidt dlho žila 
v Žiline, kde Daniel bol i ricbtácom. To'^ 
rajéi Zsedényi je nl^rokr^tený^ Pfannschmidt 
R. 1813 velká voda Váha matropiia mnoho 
škody. 

Vyhorela Žilina r. 1431» podpálená pki- 
niacimi Husitmi; i r. 1521 velká čast mesta 
lahla popoloái a r. 1678 celé mesto, krom 
Kálova, zhorelo, i zvt)Dy 9a rozlialy, tak. i 
r. 1713 hol oheň. R. 1722 bolo zázračne 
vek myší; r. 1744, 1756 a 1848 2U júoa 
zúril velký oheň, že zrútil sa i kríž z väžei 
preboril kryptu, kde pot^Hn i kostry a truhly 
ohňom kvárené boly. Z tohoto vidíme, že je 
Žilina skutočne ohnivé mestOi. R* 1858 dibi 



í. t lé77.] 



Orol, obrátkový éaíopis. 



811 



15. ján. bolo zemeträse^er jebož srediskom 
bola hoIa Minčov, jfrbozápttdae od Žilmy 
ležittCft. 

I ifiOf nftvštivótal ŽiHno, a síee r. 1587, 
1624, 16(fô a 1679, kde zomrelo 150, roku 
1711 8 I7U, t ktorofi) zomrelo za 6 mesta > 
eot áÓO Inál; t. 18SI zfirila zase cholera. 

Teda obeň a mor prenaAtedovaly ŽUitiii, 
8 prefa stojí a to kľájála jako driet. Kto 
JQ videl ŕ. 1^48 po obni a teraz, vidí zaačný 
r02diel. Júk ták pétiabne , o sto rokov sa 
Mbtidé mat kde pratáf, na Streéne stáC bude 
jej radný dom. 

Námestie vyciká zvlááftnosfou. Domy na 
námestí opatrené sá aAádami, ktoťé dážd- 
niky a sltféAtiíky s^y točnými robia. Tým po- 
dobné arkády bolo možno vídat v B. Žtiav- 
8tci a vo Yiedetokom Novom Meste; v Be- 
náCkatb ešte jestvtijň. Pod týmito arkádami 
pootvárané sú sklepy a poď nimi knpOa 
s rozličnou božnov píotravou kofy. iVekva- 
pefttý som bol tý^mon ofodnou, najmá 
lÉrótiMm, jakého v ten čas ani v južnejších 
mestách by sa človek nebol dfopiadil. Ube- 
censtvo doiháee i etidzle, medzi nim v ne* 
nréitej barvy térvenýcb nohaviciach honvédi, 
motalo sa bojiie. Videt tam podoáky prie- 
myselné a peíažné ústSAry, letore prospeehujú. 

Hostinec u Hoirváta odporúča sa v6eť 
kytí! dobrými vla«tno9(ami , marjitel vyniká 
viMnostoa. 

NevlaasaAÍ sic na čas, nief na železnicn, 
brúsili snM bez debi f o meste popod arkády, 
a len pozde na súnirafcii lahli sme si spat 



Eým oči zažmúrim, cbcem vám na krátko 
udat i geologickú polohu Žilinského kraja, 
len na krátko, aby som vás tolko už ne« 
midll >). 

Žilinsko - Domanižské koryto pozostáva 
z vyšnej kriedy, slinca, piesočníka, konglo* 
meratu, vápenných, žabičnýob. Žulových okra- 
hlíc. Až po zrumy Lietavy od západu hore 
sú eoeenské konglomeráty, jaké sme v Pod- 
skalí videli a v Súlovských bralách pripo- 
menuli. Eoeenské útvary sú i pod samým 
mestom , jako j!ch pod kostolom každý vi- 
det môže. 

Okrublicové ssatiny v priestore Žilin- 
ského koryta určit je tvrdo, t. j. vriadit jich 
do primerane} doby. Zvrchu sú okrúhlice, 
pod nimi blen. Celý útvar ten leží pretf 
Strečnianskym priesmykom. Uložené okru- 
hlice tahajú sa vysoko hore dolinami Višho^ 
voTi a Rdjčankou, kde objavujú sa v podobe 
stúpkovatej, jako v náplavoch alpských. 

Južne od Žiliny leží nad okrúblicatní 
(Gerolle) nános (Lôs6); v hline pod okrú- 
hlicami nachodia sa malé sloje hnedého uhlia. 
Jestli by sa tam našly odtisky bylfn, dfa 
tých by sa mohol určif súvek týchto vrstiev. 
Takto hás poučuje náš učený Dion. Štúr. 

Keď ešte páni Silinensis silne chrápali, 
viezli sme sa uliciam! sem tam von do pofa 
medzi mohutné kapustné hlavy. A tak s Bo- 
hom, nekdajšia nvetropoľa výborného žilin- 
ského piva a červeného súkna! 

(Pokračovanie nasleduje.) 



--^J^tA^*-^ 



Hrajnoha na Vepre, 

Historicko-romantický obraz z predošlého storočia 

Podáva Ä. E. TimJco. 



Majestátne vypína sa ku modrému blan- 
kytu nebeskému strmý, skalnatý i véčnozelený 
albvensftý vľch „Vepoť," a, jakoby v povedomí 
tejto svojej veliďny a siávy, smeto jakosi po- 
zerá na svoju neďaleto západne ležiacu mo- 
búfnejMu sestru Pohnú. Vrchol jeho už dávno 
ytt&f osvetľujú zlatobarevné lúče slnka, keď 
susedúia* Polána ešte zv&t9a v závoj nočnej 
Imriy zaobaledá, dospáva svoj rafiajôí sen. 



Sú to veru oba šumní velikádi lej našej 
slovenskej zeme. 

Hrdia sa, a majú i byt načo hrdými, 
veď na jich strmých stráôach rastú ešte ve- 
kové, zeleíi svoju nikdy netratiaco jedlice a- 
smreky, rastú tam mohutné buky a šelestiace 
javory; veď v desných hibkach lesov jcjieh 



>) Oho?! 



Sadzaé. 
30* 



218 



Orol, obrázkový časopis. 



[Ô. 8. 18T7, 



žye eéte král zveriny tatranskej, mohutný 
medvede na trávnistých poliankach precbádza- 
jiic pasie sa strumný junák parohatý, srnec, 
a y jazkyňach jejich trávi dlhý zimošný pôst 
lesní pustovník — jazvea , 

Co by sa nekomu i zdalo, že v zelenej 
hĺbke lesov „Yepra^ pustota, desnost a jedno- 
tvárnost panuje, nieje preca tomu tak. I v tých 
oku ludskému zkrytých útulkoch divoäzny 
panige pestrý, premenlivý život, len ho treba 
zkúmavým okom preniknúc. 

Ánoy jesto dost života v útrobách lesov 
veporských a pred časmi bol život na ^Yepre^ 
ešte veselejáíi zvláštne v tej dobe, do ktorej 
poviestka táto padá. 

Bolo na „Yepre^ živo v dobe kuruckých 
nepokojov. 

Jako ked v lete s ustrachovaným obli- 
čiyom pozeráme na tažko temné, oblohou 
prudko ženúce sa mračno, či skoro z neho 
ohnivý blesk vyšlabne a zemou zatriasajúci 
hrmot povstane: tak na počiatku predošlého 
storočia obracaly sa zraky ustrachoyaného 
okolitého ludu na vrch „Yepor'' a strmé 
stráne jeho, či ešte dnes nebude z velikáša 
tohoto hrmeC, soptit, či ešte dnes nevyšlabnú 
z neho stĺpy dymu do oblakov. A ked pri* 
znaky tieto bolo videt, znalo sa dobre, že 
blíži sa búrka, v ktorej na miesto hromu 
raehotit budú výstrely z pušiek. 

Bol koniec kuruckým vojnám na Slo- 
vensku. 

Cisárske vojsko premohlo a rozohnalo 
výbojníkov i pokračovalo proti povstalcom 
spôsobom prísnym a ukrutným. Generál Ea- 
raffa, tento v pamäti ludu čo chýrečný rez- 
ník človäčieho mäsa známy komissár cisársky, 
po ukončení náhleho súdu, „Košickej jatky,^ 
pristahoval sa za horúca z Košíc do Novo- 
hradu a usadiac sa tu v šumnom, na výbež- 
koch Ostrožiek ležiacom. Haličskom zámku, 
poponáhlal sa i tu čím skôr a čím viac obetí 
krvožížaivosti svojej donášal. Dal stroji! po- 
hony na podozrelých, naháňal lud a chyte- 
ných vešal na šibei. 

Y tejto dobe na stá slovei^ských bojov- 
níkov z. tiúp kuruckých, bojovavšícb za svo- 
bodu ujarmeného ludu, po premožení búry 
bočkajovsko-tôkolovskej uťahovalo sa do hu- 



stých a neschodných lesov pohoria tatran* 
ského, voliac bydlo medzi dravou divočiznou 
a žilo tu voľný, neviazaný život. Odhodlanci 
tito, na ktorých v spoločnosti ludsk^ len 
„stĺp a povraz'' čakal, tráviaci v lesoch ne* 
viazaný život, dávali sa radšej čo divá zver 
z miesta na miesto preháňate znášali hlad a 
zimu, lež by sa boli opät zamiešali do spo- 
ločnosti ludskg, kde jich istá smr( očakávala. 

Lud nazval jich hôrnimi ciilapcami. . 

Sbor odhodlaných hdmich chlapcov usa- 
dil sa i v príkrych a tažko dostupnýďi bra- 
lách a temných jazkyňach „Yepra." 

Hôrni chlapci tito držali v moci územie 
od Hrona až po Bymavskú Sobotu ; i chodili 
„poza bučky, poza peň na zájrobky." 

Ústami ludu hovorí povesf, že brávali 
majetok zemanský a o korist vospolok sa 
delievali ; chudobných sa netýkali, ba týchto 
ochotne pred utiskovatelmi ochraňovali, pod- 
porovali a pomstili. Y pamäti ludu zachovalý 
sa mnohé rozpomienky jako na Jich zloäay, 
tak i na ludomilné skatícy. Yodcom.hdmiob 
chlapcov na „Yepre^ bol Hrajnoha. Nik ne- 
znal, z kade k nim prišiel kto bol? 

Jako Jánošík, stal sa i Hnýnoha boha- 
tierom bájok ludu, ktorého nie len že lud 
v pamäti prechováva, lež i do báječnoati za^ 
sahujúc piesňami oslavuje. 

Zle nedobre muselo to veru vyeeraf v aa-r 
sej vlasti so slovenským ludom v ten. čas, 
ked na „Yepre" so svojimi hôrnimi chlapcami 
býval chýrečný tento krát lesov, hrozný po- 
mstitel krívd ludu nevolného. 

I. 

Slnko zapadá. 

U otvoru jazkyne na východnom svahu 
„Yopra** ležiacej, stojí šumný strunistý muž. 
Opiera sa chrbtom o skalu a byatrý ki^hulčí 
svoj zrak upiera do neprehliadnej dialky* 

Obzrime že si lepšie šuhaja tohoto v tom 
jeho pestrom, úhladnom kroji* 

Široký klobúk so spiežovým, vybíjancami 
opatreným obojkom krášli podlhovastú sú- 
mernú tvár, zpod jehož partice vicua mu na 
plecia mohutné husté vlasy. Jakoby dve. iskry 
tak sviefa sa mu prenikavé oči; pod orlič^ 



ľ^'/Ssíi- i 



i 

iiliJliii 



214 



Orol, obrázkový časopis. 



fČ. ô. 187í. 



• .^ f^.^^ /-'V'N^^^ y\^^ .-» y-» -» ^^XV rN^ ^St.^\. ^ 



' '^ ^^.j^^^ .y\. ^ » j^^ 



' y^,^>y 



nosom hrdia sa mohútao-busté fúzy. KoáMka 
zelená so spiežovou spinkou na prsach, opa- 
sok čerrený so átyrmi prackami, zpoza nebo 
▼yčnievajúce dve pištolky a biehišký ručník, 
nohavice, cifrované barasom, a nové krpčoky 
svedčia nm a tvoria oblek jeho Valaškou 
umele cifrovanou pohráva si v mohutnej ruke. 

skalu opiera sa dlhý samopal. 

Týmto národním krojom vystrojený muž 
vyzerá práve tak, jakoby priam dnes sebe 
rovnú dievku ku oltáru viest mal. 

Kto je tento driečny šuhaj? 

Je to hrdina našej povesti, skalní duch 
jazký& veporských, pomstite! krívd ubiede- 
ného ludtt, vodca hômich chlapcov vepor- 
ských — Hngnoha. 

U nôh jeho iežia dva ozrutní psi, so 
železnými obojkami na hrdle, a zavše po- 
krétiac ohonom, pozerajú na pána svojho, 
jakoby rozkazy od neho očakávali. 

,Vydur, Peklo !^ zavolal na psov Hraj- 
noha. 

Hneď priblížili sa strážcovia bytu jeho 
k nemu i lízali podávanú ruku. 

„Čože, strážcovia moji," usmial sa Hraj- 
noha, „či nemáte dnes chuti ulovif nejakú 
pečenkn pre pána svojho na večeru?" 

Psí točili ohonami. Y umení loveckom 
boli tak zruční, že za malú dobu v lese srnku, 
zqačka zodvihli, dohonili, zadrhli a ku jaz- 
kyni doniesli. Dnes zdali sa byt bez vôle, 
i neodchádzali od jazkyne. 

I Hrajnoha bol zadumaný. 

Trápilo ho snáď aečo? 

Bárs htýtman Hrajnoha i na ozrutnom 
poklade sedel a pánom jeho sa menoval, 
preca nebol bez všetkých starostí. Zlé chýry, 
od vyzvedačov pomedzi svet sa potulqúcich 
na „Vepor'' donášané, pomútíly mu jeho ve- 
selý ináč život 

Hn^noha počul, že sa Earafia usadil 
v najbližšom okolí, na Haličskom zámku. 

1 zamyslel sa. To platilo jemu a jeho spo- 
ločníkom. 

Hrajnoha premýšial práve pred jaskyňou 
o zabezpečení svojho bytia. 
Psí zastekali. 

„Usú!" posmeloval jich hajtman. 
I irttíH. a& da lidítavy, aa náhla oaraieli. 



Z blízka ozýval sa ženský lúbezDý ohlas 
známej piesne. 

Hrajnoha počúval. 

^LiešCa, liešťa, srootnô liešCa, 
Daj že Bože chlapcom šťastia: 
čo bohatým nazbQigú, 
To chudobným rozdávigál" 

Hrajnoha stúpal do búšfavy, odhrnul 
rukou zavádzajúce mu haluzy jedlice a ne- 
ďaleko videl stáf driečnu dievku, jeho mo- 
hutnými lapajmi obklúčenú. 

Dievka trnula na celom tele a triasla 
sa jako mladá osyka. 

„Neboj sa, dievča!" riekol prívetivé hajt- 
man, niiioji psici žiadnej žene neublíža. Čože 
tu hľadáš, dievka moja, na tomto strašnom 
mieste? Či neznáš, že tu máta?'' 

„Ach, zablúdila som, dobrý človek môj, 
a teraz neznám cestu domov. ^ 

„Odkial si a jako ta zovú?" 

„Ja som Uonka, zelinárkyna dcéra z Do- 
liny. Sbieram po horách zelinky, maliny, ja- 
hody, černice, huby ... čo nájdem!" prosto- 
srdečne odpovedala dievka, čerpajúc dôveru 
k šumnému mladému mužovi. 

Hrajnoha blížil sa pozvofha ku nej. 

„Jaj!'' zkríkla dievka cúfajúc zpiatky, 
,,veď sa ja bojím tých vašich pištolí.^ 

„Blázonko!"* usmial sa vodca hômich 
chlapcov, ^neboj sa. tie pištolky sú pre dru- 
hýchy nie pre teba, duša moja!" ' 

Dievča preca len cúfalo a počalo plakaf. 

„Neboj sa ma, Ukal" riekol ešte prí- 
vetivejšie Hrajnoha, „ved som asnad nie čert 
z horúceho pekla ! Ja som dobrý príatel chu- 
dobných ľudí I" 

Ilona postala, pozrela mu do očú a uspo- 
kojila sa. I pristúpil ku nej hajtman a chytil 
ju nežne za ruku. 

„Povedz že mi, dievka moja, čis to ty 
tak pekne spievala ?' 

„Ja," odpovedala. 

„A či vieš, o kom si to nôtila?" 

„Viem, nuž o tých hômich chlapcoch, 
čo vraj tu volahde na Vepre bývajú." 

„A či poznáš daktorého z nich?" 

„Že či vraj poznám, nuž jakožel" 

„Ktorého, povedz že mi, povedz!^ 



č. s, tô7t] 



Orol» oforáik'OTý časopis. 



915 



~*-~^ ^•■^••^^.^ -^.^-^^-r- „^^-^ y-.*" >- - *^ ^sy ^ -^■^- 



«Mnfca ČemoUáviluK^ rieUa po malóHd 
tnÍ4 .]!& hidma stB i vy j«4oii z nkh?^ 

nJanka Černohlávika pof nái ? Bej, hej, 
Dože ti ju 1101 Uaíže ti ju, hladie,^ točiac 
hlavou hovoril Hrajnoha. ^pTak aa mi zdá, 
že si s Dim, Dúška, nože ä Dwbádneni, 
záhky poznáš?'' 

Dievka zklopila oči, kbo to bola pravda. 

p Viem, že ho láWš ; pravda Uba ? A rada 
bys saziiho vydat, aa tohp ávariKébo Jaoka?" 

,Ja som velmi ohodobai.'' 

ii^vi a či je len to príčina, že sa ne- 
mdž0á xa pebo vydat?^ 

„ Veia to i on je bobatcg matere syn, má 
voIi, kone, ovce a ja ani jednu kozičkuľ' 

HrAJnoba sa zamyalel 

pílka," riekol po chvíli, „nuž a či ty 
ebeeé byt bohatou? Poveda že mi, duša 
Biiýa.*' 

Qoaa zavsdycbla. 

^Urobím (a bobiton," pokračoval ďalejt 
pže (a potom i ten Janko veame,. ale mastt 
mi driev ešte zaspievaC tú pieseň, čo ai pred 
chvilkou ndtila.^ 

„Či len to?" 8 podivcním riekk> švané 
dievča. 

^Bozpiroalri si td svoju záatorku!^ riekol 
Hr^aoha, a ked to u6inila, sypal jej po 
hrstiach dukáty do zásterky zo svctjbo opaska* 

IKina cbaflla sa vswlialik 

„To ti bude na svatbu doat No a te- 
ra^ zaspievaj Hisojnobovil" 

^Tys Hmjnoha?'' vykríkla Ilona a nohy 
od lako podlomily sa pod ňou. 

Y búfttave dal sa očuC hlasitý piskot. 
Nasledoval výatrol ts pušky. Psi zaétekali. 
Hrainoha poskočil. Kohátky na plitolách 
lurkly.^ Ä Iloná nnanala^ kain sa má podef. 

nNeboj aa, dievka moj*^ Hiaýaobu* On 
je otec chudobných. Chod za týmto chod- 
ii(čk<m aa pirC a tou dostaaiei sa domov!" 
riekol k pstfachovaef) H«ajnaha» ^A neza* 
bttdai, diavča, že ti piijdem na.svatJ^oľ' 

Dohovoril a »bbízo1 ao pgoma v báátave. 

Ilona hodnú cbvílu ešte dívala sa aa 
a^avom v hdšfeve emizlým a dlho nechcela 
verif svojmu zraka, ôi to skutečae preberá 
aa ruka jej v dukátoch. Konope čo arplašená 
amkA' R^bcaila ja akáaaaiau piťtou ku svojmu 



doaM)v« 8 pocitom celkom rozdielnym od toho, 
8 jakým bola vstúpila do týchto dasnýeh hôr 
na Vepre« 

II. 

„Máte veru dobrý, voňavý dohánik, pín 
horárke! Ej, čiže mi bude prskaf v tej mo- 
jej zapekačke!*' hovoril Martin Borievka, bača 
podveporský, ku krtfevskému horárovi, ktorý 
ho na salaši navštívil. 

;,To je štítnlcký, Martin toôj 1" odpovedal 
horár Jedlička medzitým, čo sa posadil aá 
lavicu v kolibe a počd zapíjať hustej urdy *), 
ktorú mu bača zo suda natočil. 

,,Čože vás takého, pán horárke, ku mne 
hore pod Vepor donieslo ? Nože vy mne to 
povedzte, veď už ani nepamätám, kedy by som 
bol tu belatjkára^) videl," pýtal sa bača. 

„Veru sem do týchto prekliatych hôr 
neradím hockomu chodiC, jak nechce, aby ho 
ti hôrni chlapci tam hore z toho Vepra do 
nahá nevyzliekli a neobrali!^ 

„To vy Hrajnohu a jeho chlapcov my- 
slíte, pán hurárko?"' 

„Pravda že toho zbojníka," odphil si 
horSť. „Oj, keby mi len to dal môj Bôh do- 
žil, že by ch Hrajnohu a tých jeho lapajov 
za rebrá povešaných vidcf mohol 1" 

„Bysftt že výbojiul** zvolal bača, „nuž 
a čože vám tak hrubo zasrstili ti vepoťskf 
chlapci, že sle taký rozpaprdený na nich?" 

„Mne. Martinho, chvála Bohu, mne do* 
sial ešte nič, lebo pred nami horármi majú 
ešte strach, že vidia u nás o^tro nabite tie 
naše hákovnice ; ale bezbranný Ind . . . veď 
hádam slýčhate, bača, jako oberajú ľudí, 
sbíjajú zemanov, jako nedávno breznianskeho 
pána Padličku, oberajú stoličné a královské 
pokladnice, mordujú každého belaskára, ktorý 
sa len sem do týchto zakliatych dolfn na- 
zreC opováži. No v6d vi<7te, Martinho; jaké 
je to zbojnícke remeslo!** 

„Hm, hm !^ poškrabal sa za nchom bača. 
„Ej hádam jim, pán borárko, i krivdu robíte. 
Ja, aspoň ja, o takom dačom tu ani neslý- 
cham, ani neverím!^ 



^) Hustá žinčica. 

^) Oieno odéný človek^ našten a pán. 



216 



Oto), obrázkový casopifl. 



[Č. 8. 1877. 



\-^->^.>*v y^_^ _ 



•\.^~ .^~.^ ^* .^ ..y^ ^ j^^ A 



„Žé íiie, lÄartin môj? Nuž a kde žeby 
u triétobohovéj matere biiil Hrajnbha tiolko 
peĎazí, žeby, jako sa povedá, so sTOjimi 
kamarátmi, ktorých na 200 ráta, mohol žit 
jako dáky zemský pán, ' popíjat si dobré vínko, 
tokajčipu ,& ujiedaf pečenky, jakých ani vic- 
iápán u nás nemá? Hq}, to mi veru neide 
do jDojq}; šedivej kotrby 1" . 

^ Ja, vá^, ppviem, horárkpi, t jako som to ja 
počul. Hrajnoha, vidíte,, vyp^iel ten ohromný 
Jásno^oy. pokla^d, tu v jednqj podzemnej jaz- 
kyn| zakopaný. Nuž tak, môže mat dos( pe-^ 
ňazít A potom nebadám, žeby Hn^noha bol 
jednomu chud<obnému človekovi čo len mačný 
mak ukradol, ba vidíte, dáva plnými hrstami! 
No ji mna vidíte tuna^alaši jako prst sa- 
motnébo. Nuž ve(f k^eby Hrajnoha bol chcel, 
už by ma, na môj hriešnu dušu dávno bol 
i s košiarom odniesol!" 

Horár Jedlička dopil žinčicu a odložil 
črpák. 

^Rozprávate bača tak, jako by ste i vy 
s t^mi hôrnimi ehlapcfu;ni držali ; ^ no len si 
chváľte toho Hrajnohu!" 

BacA usmial sa. 
. tiNože len počkajte, však uvidíte, čo sa 
tU;.nezadlh9 skutí. Nebude* : viac Hrajnoha 
zbíjať pánov, a rozdávať žobrákom!" 

„Čože? maďte že, horárke, . a . xo sa 
skutí?" .. 

. JBa, idem .vánfi zavesiť na nos, Maritin 
môj, čo. viem a na,cp $»om sem prišiel/ 

.fiača, Martin Borievka, vyšiel pred ko- 
libu a zahvízdol na p.i:ste. To bol^ horárovi 
podozrelým a pretq pýtal baču .^a vysvetlenie, 
,. „Hvízdam na valachov!" odpovedal bača; 
oiiž je poludnie, čas ku dojeniu." . : 

Horár uspokojil sa. ,. 

Ovčiari blížili sa so stádom ku kolibp. 

O malú dobu na t^o hupli do koliby traja 
Q(| hlavy do paty,. ozbrojení jaoladíci. 

Horár domyslel^a hnefT, .^e,^ú to hôrni 
chlapci, . • 

,Daj Bôh šťastia,, bača J" . , 

^Pane Bqž^ ílaj si i vám !" odpovedal 
bača. „Prejdite, sadnite,- ustali ste^ zíde sa 
vám posedeť. Zkade že, zkade?" 

„No len sem, starý!" 

„Budete po čarpáku? natočiť vim?* 



„Koho to ttt mál, bala<?" ^ýtal sa strmo 
jedon t Ozbrojených, pri ktorých Btovách 
horár Jedlička pr^tŕpnul. ^ * * 

ý,KráIov8ký horár 2 Brezna t^ 

„Azda pána Bučekbv kopov?* 

„Nuž jakože!« 

„To náš dobrý kamarát, čoby nás y !i- 
žíčke vody utopí! !^ 

^Vy ste Jedlička, horár?** 

„On je to, ten královský äpehún!' 

„Tritisíc okovaných!" 

„Ticho!* ofcval sa jedon z pomedzi hôr- 
nich chlapcov, „dajte mu pokoj 1 Zaveďte ho 
dd nášho léženiá, nech bo tam trochu vy- 
zkúsŕme. Stúpajte!" 

A ten, čo tu rozkazoval, ból tóm hajt- 
nían Hrajnoha. 

Hôrni chlapci učinili dla rozkátti svojho 
velitela, odviedli so zaviazanými očima horána 
Jedličku hlboko do lesa alibohý sloAia' pan- 
ský vidiac svoj život viset len na vlafie, od- 
hodlane odovedal sa osudu svojmu. 

;Jak sa presvedčíme, že s! vyzvedač a 
že klameš,^ riekol Kršo ku horárovi, „ssá- 
udíme ťa. za ži^a!* 

„Ach, smilujte sa, dobrí India!" prosil 
horár, „smilujte 6& nad biednym sluhom. 
Mám doma pätoro detí a chromá ženu. Bože^ 
Bože! Ved mi* tento bača rozprával, že st^ 
vy dobrí ludia, milosrdní s chudobou f'' 

Erahulec a EŕŠo doviedli horára pred 
ohromnú jazkyňu, na rozkaz hajtmanov pri« 
viazaly neboráka o jedlicu a obložili ho až 
po hrdlo suchou čáčíioU; Ičr6o zapálil lúčivo 
a zapichol dô zctAie. Oproti hranití posadil 
sa na ploskatý kameft Hrajnoha. 

„HovoT) čo viiKdl" riekol ýrísno héjtMMn. 
„ A bovoT číru pravdu, jako jU' Bôh na svet 
gtvoril! Ináce zMád, do ta očakáva V. . dám 
ťa zauditl" 

Horár Jedticika, lesáím prodstatotti fitn 
čekom » z Brezna nistl týzvédy • do póHVepor- 
ských hôr p^lattý, padol do rák hômitn 
chlapcom a vidiac istä ^mrt pred seboir, ho- 
voril pravdu: - > I 

„Poviem všietko, čo "viem 1^ začal s tra- 
súcim hlasom' lesník a zaoat vyprávat: 

„Pán- palatin uhorskej ' krajiny, ' Feŕenc 
y^äelíni, ničil vydM vdetkym koŕátbm ti- 



ô. «. 1»77.] 



5ťOl, obtá«koTý éftäopftf. 



217 



diMíym ff fiordhroiiským rbzkfetss, bAj sme 
v určitý deň vytiahli s puškami proti vátn 
do< v^orských Hôr a aby' silie sa skôr ztadeto 
nievrttiiliv ký«u hbi^ tieto' db posledniého hôr- 
neho (Jbiftpat ncvyCistfine. Ten rOiskaz m& p&ú 
Buček na písme a horári breznianski vy<- 
tiAbnn: proti vám nez&dlho. Z druhej strany 
od Poľany vyšle tarálovský komisár, pán* Ka- 
raffa, osemsto vojakov z Lučenca pťoti vámí 
Cdá Detva mníiííst tieSs c^ami a s'kdsámi." 

„A- ôos tu hlkdal?" pýtal sb' hd Hťaj- 
noba. 

„Bol som' vyslaoíý vyzkúmaC vaše chod- 
níky a- diery, po» ktorýtíh sa skrývate. Toto 
je moje vyhnanie, jttkO'bych»sa zpovedal pr€«a 
hfiftzom!'' 

„DosC mii je tobo4^ prehodil Hríajnoha.< 
^Odviačte:bo, chlapci ľ' kásal ^ditihom svo- 
jim a kým sa s nim zaoberali, vyniesol bajt- 
mini' z jazkyoe slilenlcu vína; nalial dó po^ 
barov a ponúkol borárovi. 

„Pij na' zdar Hlrajnobovi a jeho kama* 
rátom, ty biedny zemský červík!" 

Horár poslúchal slepo. 

„Horárko!'' riekol Hŕajnoha, keď'siboli 
až'vídazapilij „teraz pošlem vás domov, aíby 
ste sa nenazdali, že potrebtijem vašu biednu 
koíii nakrpcet Povedzte domaí pánu Buče- 
kovi, že vetu nech som dobrý, daromné bud€l 
sa^oamáhaC Hrajnohu cbytiC. A necH si dá 
svätým pokoj' 8 chytaním hôrnich chlapcov; 
radšej nech len obytá líšky d^ klepca, alebo 
čvíkoty do'isídlá. Z nás ani jednoho nedo- 
stane. A potomf môžte mu i to povedal, žeby 
sfti dobre: obzeral okolo- seba, žeby dáko do 
mojich rúk' nepadol, lebo j ako som chcel 
vás; tak dámf jeho za živa zaudiťl Zapite si; 
Mor&ťko/ žeby sté' nepovedali, že som žobrák, 
čo nevie svojich hostí uctit." 

„l^ech žije' Hngnéha, k^ál svofoedných 
Ifôr!^' volaili hôtni chlapci. 

£rabfi)éc a Kršo so zaviazanými očima 
vyviedli horáŕa> Jedličku z hory. A úbožiak^ 
twtoi' dáfkovál vrúcna Bohu, že so zdravými 
údámi vyviazol' z nebezpečného položenia 
svotfbo'. Kobokolvek domft sretol, pred každým' 
vyckvalévtt) Hŕajnotiir a nevedel ho ani dos( 
prétanetiválif. 



m. 

Záddttičivo-veselé zvuky gíťjdeníec vy- 
dhádtsaly z malého domčoku v dedinke Doline 
horou, kdb sa zdalo dnes veselo Byt. Vopred 
Gajdoša, Jána Podstávéoka, točila* sa dhaša^^ 
najveselšie ale vyskakoval si v kolese Jabkd 
ôerddhlávik, mladý zať so ^'ojou mlbdhchou 
lionkou. 

Jflnko slávil' dnes svoju' svatbú, ktorú 
Vystrojil mul hajtman z „Vepra** Hrtijiioha: 

Hostia^ veselili sa' a hodovali dlho dlho 
po polnoci. 

Opodial domčeka, na pokraji hory o mo^ 
hutný peň jedlice oi^retý stál i^red vefčerom 
toho samého däa šumný muž. Z obleku jeho 
poznaff sa dalo, že patrí do spoločnosti tých 
obávaných hôrnich chlapcov z „Vepra." 

Stál zadumený' a do hlbokých iDýälienok 
zahrúžený tak, že ani veselé dumné zvuky 
gajdeniec až sem zo svatobnélio domku doráža- 
júce, nemohly ho zo zadumenia jeho vytrhnúf. 

Hôrneho chlapca dojala bôľna rozpomienka 
z jehd minulosti, tak sa zdalo. A skutočne! 
Práve jedon rok tomu, čo odohral sa v týchto 
horách smutný dej ľúbosti jeho. Tam hlboko 
v horách podveporských pod zelenou pažítou 
a kame&nou mohylou zpočíva sladký sen 
snívajúc — milenka jeho Ilona- 

Jej' otetuje teraz hôrni chlapec posvätnú 
hodinkn rozpomienl^. Bola mu milou driečna 
tá deva za živa a syn ten voľných hôť zkladá 
jej i po smrti' daň lásky. 

„Uona itfojal^ vzdychol a prse nadmuly 
sa mu, ^mn^ nenie viac možno podívat sa 
do tvojich modrých očí a borúco objať Ck 
do náručia, jako blaženému dnes Jankovi 
Černohlávikovi ! No, nikdy ma viat žiadna 
žena na svete neoblažíl^ 

Abý pred jedným rokom vypravené boléf 
stoličné banderiofm ku chytaniu 'hôrnich chlap- 
cov veporskýcfa. Tito prepadli bômich chlap- 
cov, nvedzi ktorými sa i náš zadumený mladý*- 
muž s milou svojou Ilkou nachádzal, v hl- 
bokej dolinke a zakolesili ho. Streľba po- 
vstala na oboch stranách. Niekoľko poslaných 
kúl z karabínov banderiuma malo účinok, 
že Ilka smrteľne ranená skleslá a dušu sv(^u 
vydala v náručí svojho milenca. 

31 



218 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 8. 1877. 



Sfa rozsŕdený lev vyskočil hôrni chlapec 
z úkrytu a porážajúc rady bandúrov vysvo- 
bodil sa zpomedzi nich a štastne unikol jim. 
Ilktt svoju pochoval na tom mieste kde padla, 
a dolinku tú, kde odohral sa pre neho tento 
smutný dej, nazval „Ilkovou,^ ktorá meno 
to podnes nosí. 

Z bôlno-krušných rozpomienok vytrhly 
hôrneho chlapca tiché kroky. 

Lesnou cestou poberala sa obstarná žena 
s batohom na chrbte. Ústa jej pobybovaly 
sa neustále, ženička modlila sa tiskom. Bo- 
jazlivé obzerala sa za každým krokom na 
všetky strany v lese. 

»Stoj, bábo!" zahrmel hôrni chlapec 
zpoza jedlice. 

Prekvapená žena zlakla sa, že na mieste 
k zemi klesla. 

„Daj Bohu dušu a mne peniaze !" riekol 
znovu, zastanúc cestu úbohej ženičke. 

„Bože môj!" zvolala žena v smrtelnej 
úzkosti a nemohla krok ďalej učinit. 

„Nelákajte sa, matka moja," usmial sa 
hôrni chlapec a pristúpil až ku samej pre- 
žehnávajúcej sa žene; „nie som rohatý diabol! 
Zka že pani matka?" 

Žena prišla ku sebe a prívetivej ším oslo- 
vením ozbrojeného muža posmelená, vydala 
konečne nekolko slov zo seba. 

„Ja som chudobnia zeniška z Ratkovä 
a tájdem do Baiiské Byštriši k muajmu 
synšekovil" 

„Čo nesiete v tom batohu?" 

„Niš daš takýho, iba jednu kvaštiška ^), 
kod zhynul nám kvanšek^), potom jedon 
chlebíšok a sušenišky! To je sitko." 

„Máte syna v Bystrici, pani matka ?^ 

„Túz hej, panášku, muaj synšek Jánoško 
uší^) sä tam za šišmáre; ta mu nesiam daš 
na potrovu a totú kvaštišku na šišme." 

„A peiiazí vela mu nesiete?" 

„I, pan božčík sú mi sviadok, ež nemám 
ani haliarä. Ach, kde že by chudobná do- 
viška^) vzula penezí?" 



O Koštíčka. 
«) Kôň. 
») Učí. 
*) Ydovica. 



„Čo tam u vás v Ratkovej slýcha< 
nového?" 

„U nás v Ratkovä? Šeličo, panášku. 
Počuli smo, ež teho Hrajnohu, neviam ši je 
pravda, ši je nl, tam kdesi na Breznu obe* 
šili," riekla prežehnajúc sa. 

„Ach, čo vy mne povedáte, pani matka I 
A jako že si ludia o tom Hrajnohovi po- 
vedajú ?" 

„Švä že si povedajú? Nuž jedni ho že- 
lejú, že bohášom bral a chudobe dal, a bo- 
háši, tí sä z teho radujú!" 

„A vy, matka moja, čo poviete?" 

„Švä že jä mám povedit, ja še lem 
modlím „ošenášik" za jeho dušičku!" 

„Dobre máte žena!" pochodil pohnute 
hôrni chlapec, „to vám nebude darmo. Tu 
máte za ten otčenáš, čo sa za m&a modlie- 
vate, dva dukáty a tento dukát dávam a po- 
sielam vášmu Jankovi do daru, keď sa vyučí, 
ušije mi čižmy s ostrohami. A teraz, matka, 
vykonajte mi po ceste jednu vec." 

Hôrni chlapec odovzdával zadivenej že- 
ničke list 

„Do Bystrice pôjdete cez Lupču; nože 
tam na zámku odovzdajte hajdúchovi tento 
lístok, rozumiete?*' 

„To še vám vďačne poslúži, panášku!" 
riekla žena na celom tele sa trasúca. 

„Ale že mi ho iste odovzdajte!" volal 
hôrni chlapec, poberajúc sa dolu k domko, 
kde sa zabával s hodigúcimi. 

Sklúčená žena ďakujúc za dary poberala 
sa dolu do čiernohronskej doliny. 

K ránu došiel Hrajnoha do svojej jazkyňa. 

Nasledujme ho a vstúpme i my do tohto 
skalopevného jeho úkrytu, v ktorom vysto- 
povať neboli ho v stave žiadni vyzvedaä a 
banderia. 

Vchod jazkyne Hrajnohovej na „Yepre" 
zarastený bol hustou kružinou, tak žeby sa 
nikomu nezdalo, žeby tu mohol hniezdíC ten 
chýrečný hôrni chlapec. Jazkyäu tvorily dvoje 
oddelenia. V nízkej diere, ktorou človek len 
zkrčený ďalej dostal sa môže, nebolo nič 
nápadného, druhé zadné oddelenie obsaho- 
valo v sebe byt hajtmanov. Vynachádzal sa 
tu okrúhly kamenný stôl a sedadlá tiež z ka- 
meňa vykresané. Y kúte bolo ohnisko, na 



6. 8. 1877.] 



Orol, obrázkový 5ji8opi0. 



219 



ktorom vždy oheň horel, aby prostora osvet- 
lenou byt mohla, dým z ohnišfa unikal 
dierou medzi skalami a ztratil sa v hustej 
hore. Na strane bol ešte jedon otvor, kde 
dižal hajtman svoje poklady v sudoch; tam 
tiež stál súdok s vínom a potrava. Za dňa 
obyčajne zdržiavali sa súdruhovia jeho vniutri 
jazkyne a holdovali lebo popíjali, čo medzi 
tým jedna časC z nich stála stráž po horách 
a skalách, iní ale boli vo svete. 

Hrajnoha natočil sklenicu vína. 

Do jazkyne vovlíekol sa mladý strunistý 
šuhaj, celý zadychčaný. 

„Tyť to. Čertík?** pýtal sa príchodziebo 
mladíka hajtman. 

„Celý, jakého ma vidíš!'' odpovedal tento, 
chápajúc sklenicu do ruky, z ktorej viac jako 
polovicu vylial dúškom do smädného hrdla. 

„Doniesol si tú sriebrom okovanú pen- 
novú dýmku?" 

„Tuje, prisám bučku, hrabcu; ale, hajt* 
man môj, mal som ti ostaf pri tom kúsku 
o hlavu kratším." 

„Ba hľoma, ved si azda nie stará baba, 
žeby si sa nekofkým stoličným hajdúchom 
dal chytit?" 

„Počúvaj, rozpoviem ti, jako som po- 
chodil v Rymavskej Sobote. Za čipkára pre- 
strojený dostal som sa štastlive do stoličného 
domu v Sobote. Ponúkajúc tovar na predaj, 
bol som od hajdúchov pustený i do kancel- 
lárie vicišpánovej. Tu ponúkal som svoje veci 
a keď vicišpán môj tovar prežral, nezpozoro- 
vane potiahol som mu tú jeho dýmku, pre 
ktorú si ma ta poslal. Štastie mi prialo, už 
som bol na dvore, keď zodvihne sa v celom 
dome krik : chytajte ho, toho loptoša čipkára, 
ukradol dýmku I Už mi doháralo, hajdúsi 
boli mi za pätami, ale ja nelením, nevyzerám 
dlho, kade rovná cesta, hupnem do záhrady, 
hajdúsi za mnou. Stobohovská mat! . . . . 
Čertík už si v klepci ! . . . . Tu zrazu vidím 
na plote povešané kasteláničkine šaty a čepce, 
zhodím fúzy z pod nosa a skočím do jedných 
šiat, čepec na hlavu, kôš do ruky a pritúlim 
sa ku plotu. Hajdúsi za mnou, ale milého čip- 
kára viac nebolo. Išli okolo mňa, ba nazda- 
júc sa , že som ja kastelánička , ešte sa mi 
pozdravovali. Čertík nohy na plecia! Ten 



okamih použil som a bol som von z klepca. 
Tu máš tie ša^ na znak, že je pravda, čo 
povedám.* 

„No, keď je tak, zaslúžiš sa volat Hraj- 
nohovým kamarátom. Zapi si ten figel! 
Chlap si!" 

Sklenice štmkaly, hôrni chlapci zapili si. 

Mladý chasník, Ďuro Čertík z Tisovskej 
doliny, ponúkol sa pred časom Hrajnohovi 
za kamaráta. Hajtman z prvú nechcel mla- 
díka prijat do spolku, rieknuc mu, aby išiel 
robit do huty, keď ho zo sveta nik nevyháňa; 
ale mladík tiskal a ponúkal sa na silu. Ko- 
nečne prijal ho Hrajnoha, pod tou podmien- 
kou, jak složí zkúšku z tohoto umenia „poza 
bučky. ^ Naložil mu ukradnúc sriebrom oko- 
vanú dýmku z morskej peny vicišpánovi 
v Rymavskej Sobote. Jako Čertík tento od- 
vážlivý kúsok vyviedol, videli sme z rozmluvy 
jeho s Hraj nohom. Napospol skoro tak pre- 
vydrených a vycibrených šuhajov mal Hraj- 
noha okolo seba a preto s oddancami svojimi 
rútil sa smelé na odpor všetkým banderístom 
a pohoničom, ktorí proti nemu vysielaní boli. 

IV. 

S Máriou Széči obdržal uhorský palatín 
Ferenc Vešelíni nie len Muráň, ale i Lupčian- 
sky zámok. Práve v tejto dobe nútily ho 
okolnosti a závažné záležitosti, aby meškal 
na Lupčianskom zámku, tam kde sa pozdejšie 
tajné vešelíňovské sprisahanie uhorských vel- 
možov proti cisárovi Leopoldovi utvorilo, ale 
i vyzradilo. 

Vešelíni očakával schôdzku vebnožov 
Nádaždiho a Frankopána, keď z tajne sno- 
vanýcb pletích oproti dvoru vytrhol ho odkaz 
Hrajnohov, ktorý dával mu listovne na zná- 
most, že pána palatína v jeho zámku navštívi 
a spolu odkazuje mu, aby pre neho sto du- 
kátov prichystal. 

Tento opovážlivý odkaz obávaného po- 
mstitela krívd na chudobe spáchaných po- 
búril mocne palatína a jeho úradníctvo. No 
nezameškal Vešelíni ihneď porobit poriadky 
ku prijatiu „zbojníckeho hajtmana.'' Všetko 
obyvateľstvo zámku privedené bolo pod zbroj 
a prípravy k chyteniu hôrneho chlapca dobre 
boly premyslené. 

31« 



880 



Oxql, obrázkový časopi^. 



.[Č. 8. 1877. 



JadooJlio ^w 44 sa ohlásit m yelmoža 
^ p£ÍQft zámockého z ds^leka príšlý pútnik 
kapucÍQ. Dlhá pútnická palica a torba u boku 
jeho svedčily, že pútnik na ďalekú cestu je 
vybraný. 

Stráž prepustila kapucína pred Vazelína. 

S hlboko\i poklonou predstúpil pútnik 
pred pána. 

„Laudetur Jesus Christus!'* 

„In ^eterpum amen!'* odpo vedel na po* 
zdrav driečny yelmož. 

„Chudobný sluha Boží, fráter kapudn, 
v najhlbšej poníženoati a pokore opovažuje 
sa predstúpiť ^ ponížene ruku lúbaC vašej 
svetlosti, najmilositivejší pane!" hovoril s hl- 
bokými poklonami palatínovi. 

„Jaké záležitosti vedú vás, fcáterko, 
ku mne?" 

pNajponíženejšia prosby. Som kvestár 
budínski, sbieram almužnu na chrám Boží." 

^Žiadate podporu i odo^a?" pretrhol 
s otázkou reč velmož. 

„Svetlý pane, r^čte odpustiť, že sa t^k 
vyjfkdrif smiem. Ráčil ste vihádnut jpravú 
príčinu môjho príchodu; lež istotne sotva 
bych sa bol opovážil poníženú prosbu pred- 
kladať, keby sa n)i na ceste nebola stala 
nehoda." 

;,Som zvedavý.** 

Mnohé kresťanské duše, zemäni a vel- 
možia v horních stoliciach hojnou podporou 
pre chrám Boží obdarili ma, a žiadali si za 
to, aby sme sa tam za jejich dusné spasenie 
modlili. Konaj úc cestu cez tieto veporské 
hory bol som prepadnutý lúpežníckou rotou 
Hrajnobovou a orabovaný zo všetkých mojich 
peňazí. Teraz znovu musím sa uchádzaf 
o podpory u kresťanských milosrdných ludí." 

„Ten lotor z toho „Vepra" vás obral ?^ 
zvolal náruživé Vešelíni. „Hah, počkaj, ty 
králu „Vepra," posvietim ti, jako máš ze- 
mänské kurie a chrámy okrádať!^ 

I povstanú c z nádhernej lenošky pristúpil 
Vešelíni ku mníchovi a chytil ho za ruku. 

„Dobre že ste sa, milý fraterko, zasta- 
vili u mna, nepôjdete ztadeto prázdny. Prí- 
mite týchto 100 dukátov čo dar svätému 
chrámu! Šťastie nech vás sprevádza, milý 
fraterko, na vašej ďalekej, nebezpečnej ceste," 



„Gcatias ago, e^ccelleotisaime domii^^l*^ 
mrmlal mních s pretvirenou piMiíž^pstou. 

„Keby tak dEaleká cesta pi»d y^m tae^ 
stála, milý fr4.terko, nepustil bych vás zta^ 
deto ani do týždňa; lebo práve čakám lUí- 
vštevu od toho lotra HrAJoohu, Jstorú mi 
vopred oznámil. No prijde-li, .aspoň kí rte 
sa podívali , jako dám mučiť a štvrtiť toho 
živáôa veporského!" 

„Nech bu/ie Bôh jeho duši nuloativý!" 
vzdychol i^níob .a opúšťal dwraeu zámo- 
ckého pána. 

Tu dolu u bránky zámockej stál zbrojnoš 
na stráži, nevpustiac do vniutra zámku žiadnu 
podozrelú dušu. Viacej zbrojnošov zámockých 
nachádzalo sa v hradnej izbe okolo stola 
pri plných krčahoch, aby sa ku ehyt<ettiu 
povestného Hrajnohu mokom tým oduševnilo. 
Každý K nich chcel byť prvý pri krčahu, kto 
vie ale, ktorý odváži sa prvý ch/tiť t»ho 
zbojníka. Vystatovali sa so svojou hrdinsko- 
stou a chvastali sa so svojimi slávnyoíi iiwaá. 

„Jako vás volajú, dobrý človek?" pýtal 
sa mních na stráži stojaceho zbrojnoša. 

„Jano Ocfalasta. Čo by ste radi vaša 
milosť?" 

„Nepreukázali by ste ml za dobrú plácu 
dobrú službu?' 

„Prečo nie? Za dvadaiatnik budem i čer- 
tovi dieťa kolísať," odpovedal strážnik. 

„Nežiadam mnoho," riekol kapucín a po* 
dával mu jako srieň biely srieborný peniaz. 

„Hovorte, čo chcete." 

„Dnes večer, ked vás druhá stráž vy- 
mení, zaneste tento lístok pánu palatínovi. 
A povedzte osvietenému pánovi svojmu odo 
mĎa srdečné pozdrave'nie. To je všetko, čo 
od vás žiadam." 

Strážnik schoval list a peniaz pobozka- 
júc ruku kapucínovu. 

Večierkom sedel Vešelíni s Nádazdim 
a Frankopánom, ked mu zbrojnoš po komor- 
níkovi lístok doručil. Prehliadol obsah jeho, 
i hodil nim o stôl. 

Frankopán čítal: 

;,Ďakujem vašej svetlosti za pohostinstvo 
a za skvelý dar, ktorý som vlastnoručne 
v. zámku vašom dostal. Upotrebím bo dobr^ 



č. «. tó77.] 



Oro<l, ab]>áziktnrýrta80fris. 



«1 



ku vašemu duševniemu spaseniu, hňm ^ 
rozdám chudobe, ktorú ste v živote poško- 
dili. S úctou Hrajnoha." 

Ihneď vypravení boU :zo zámku jaeéci 
na všetky strany za domnelým kapucínom, 



w Atarébt rúchu Hrajnoha bol skrytý. Mame 
bladali hx) na všetky strany. 

Vešelíni prisahal za posmech ten pomstu 
vodcovi horaíoh -chlapcov na aVopre,*" Hraj- 
noha nebál sa jej. 



(Dokončenie nasleduje.) 



I^ajkrajšÍA f^ieseä. 

(Od CzuoMra) 



x ovestný kráta syn Huňada 
Sedí v skvostnom byte, 
S nim stolujú velikáši 

V rozjaTen©m cite, 

A pred hradom na okolo 
Na tisíce Tadu "bolo. 

,,Kto oslávi sviatok tento 
Spevom na div svetu? 
Či niet spevca medzi nami 
Na pieseôku vzletu?" 
Na ten dotaz krála milý, 
Dva spevci sa predstavili. 

„Koho pieseň za najkrajšiu 

Bude mnou uznatá, 

Toho čaká dar v odmenu — 

Stužka z perál, zlata !^ 

Na to starčok zkloniac hlavu 

Spieva pieseň, pieseň hravú: 

„Slavný krťBu, ty V70r králov, 
Bud nám pozdravený! 
Nech sa tvoje srdce, meno 
VeČAe skvie bez zmeny, 

V štyri strany nech zem naša 

V tebe slávi velikáša." 

A starec chcel ďalej spievat, 

Až ľud dá o^^enu: 

„Bože, živ nám kráľa nášho. 

Sláva jeho menu!^ 

Na to pozrie kráľ do kola 

A mladého spevca volá. 



aiJa žehnám vás v citech čistých 
Vk&sti velikáši, 

V jejichž srdci prebýva kid, 
Buka — vrabov stnáí. 

S vami doma, s vami v boji — 
To kráľovi alávu stroji ľ^ 

^Mladý Bpevie, tabe patrí, 
Tvoja je odmena: 
Tvoja ptcseá bez úlisa 
Čo 8(Nn cbcel, anamená.*' 
To rÍBkavc farál iaiu výši 
A zdravicou fud utíši: 

„Otím si lud stoj jako s^bft — 
&Mn j^ho, on mojim; 
Ja za jeho zdar a Mdio 
Srdce s čiMm spojím. 
Pre hodROSt la práva ľudu 
Moje hmdby skrýíou budú.^ 

Kráľova reč pohostinná 

Lud tak roznietila, 

Že mu v čaMaeh slza t^chy 

S vínom sá pojfla; 

A na ruch ten v sieň ukrytý 

Vrelý zo sŕdc sväté city. 

^Tys kráľ dobrý, Boh ťa žehnaj »" 
^ Končí Séči starý - 
„Vidz, že tebe za tento deň 
Národ blshodárí. 
Najkrajšia je pieseň tvoja — 

V dar ti naše srdcia stojá*^ 

Joeef Jančo, 



222 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Ô. 8. 1S77. 



FEUILLETON. 



Obrázky zo starého sveta. 

Podáva Daniel Šustek. 



ra. 

V prístave mesta Terstu je živo. Ľudia 
zo všetkých temer krajov sveta hemžia sa 
po uábreží, donášajú batožinu a pripravi^ú 
sa na cestu, lebo tohto dĎa, bolo to 10. sept. 
1870, odplávaC sme mali na parníku „Hun- 
garia*' do Carihradu. Sfaby rachot hromu 
vybúšila rana zdela na znak, že odcestúvame. 
Trebárs podobné výjavy u tertských obyva- 
teľov temer každodenne sa objavujú, shro- 
maždilo sa preca na nábreží mnoho ludstva ; 
no nedomnievajte sa, že nás chceli ,ucti{^ 
hnilými pomarančami a jablkami, lebo my 
sme neniesli, jako nedávno peštianski šéfko- 
via, ^čestnú šablu^ arcivrahovi Juhoslovanov 
Abdul Kerímovi, ktorý nezadlho pre svoje 
„vítazstvá" nad Rusami „čestnú šnôrku*' na 
,,vífazné^ renegátske hrdielco z rúk „El- 
Ehalif - Ä bdul -HamUL- Ehan - £1 - Ghazi - Nasr- 
Ed-Din-Padisaha^ dostane; ale siáli sa tým 
cieľom, aby svojim známym i neznámym pri- 
volali: „srečan pút." 

S Bohom teda pevná zeme, s Bohom 
otčina drahá, s Bohom moji milí,' ač i tu 
nie prítomní! Plavíme sa v južné strany. Je 
vám to, rodáci moji, neopísateľný dojem 
u človeka, ktorý doterajšie dni života jako 
„zemeplaz" strávil, keď prvý raz plaví sa po 
mori a ja bych radil každému rodákovi, kto- 
rému to hmotné pomery dovolia, aby aspoň 
raz navštívil Triest a keď i nie na parníku, 
aspoň na „bárke" dal sa povozit po mori. 

V gréckom meste Korfu, na ostrove to- 
hože mena, videl som prvý palmový strom. 

Na parníku „Hungarii" panoval pokoj, 
shoda, svornosf ; všetci stáli sme pod jednou 
a tou istou ochranou. Oj, ty vlast moja drahá 
Hungaria, kedy že i ty obyvateľov svojich 
bez rozdielu tak jako driev opatrovať a hmotne 
i duševne rovnakou mierou krmif budeš? 
Bože daj, aby si čoskôr tak kormidlovaná 
bola, žeby si sa po bezpečných cestách pla- 



vila do prístavu tichého, aby si i ty uzrief 
mohla palmu pokoja! 

Plavíme sa cez úžinu Dardanelly, cez 
tie velevýznamné Dardanelly, pre ktorých 
vlastnosť nezadlho krev ľudská tiect bude. 

„Carigrad, Istambul, Konstantinópel !" 
ozvaly sa hlasy na lodi, a hľa, v hodnej dialke 
pred nami ligocú sa polmesiace na početných 
minaretoch Carihradu. Tu sme. Po vystúpení 
z paluby „Hungarie" hľadám dáku hospodu, 
dopytujem sa jednoho druhého v cudzích 
rečiach, i mal som tú nehodu, že som ešte 
vtedy po „fisomonii" nemohol ľahko uhádnut, 
jakej národnosti opýtaný patrí. Turka som 
síce poznal, no nie tak jeho reč. Krom Tur- 
kov žijú tu : Gréci, Rusi, Italiani, Angličania, 
Arméni, Bulhari, Srbi, Poliaci atď. Počkaj 
reku: „nechte cizí, mluvte vlastní rečí!" 

„Pane, rád bych dostal hospodu. Som 
pocestný, Slovák z hornieho Uhorska; po- 
raďte mi, nemôžem sa dohovorif." Oslovím 
jednoho poriadne vyzerajúceho muža. 

Štastná náhoda! Bol to Rus, s ktorým 
som sa dost dobre dohovoril. Rozprával ná- 
rečím rusko-poľským. A toto bol prvý „bar- 
bar,^ ktorého som videl, alebo lepšie rečeno, 
o ktorom som istotne vedel, že je Rus. A bol 
tak ochotný, že ma do dost dobrej hospody 
zaviedol. Za tento „barbarský" kúsok, roz- 
umie sa, poďakoval som sa mu. Hľadám ro- 
botu, ale kde nič tu nič. Prečo? Či neviete, 
že „šľachetný a kultúrny národ turecký" ne- 
potrebuje kasne, stoly, stoličky, postele atď.? 
Veď on sedáva a spáva na Božej zemičke! 
Moja „kassa" vypráznila sa, jiest sa chcelo. 
Opustíš orient a poberaj sa na sever! Chcem 
íst do Odessy. 

„Máte pa> do Ruska?" zpýta sa ma 
v prístave správca lodi. 

„Nie." 

„Tak vás, pane, nemôžem vziat na loď.* 

Vyhľadal som rakúsko-uhorského gene- 
rálneho konsula. 



č. 8. 1877.] 



Orol| obráskový Žasopis. 



283 



„ExceUeneia, ja som uhorský občan, po- 
eeatoý remesehík, nemám peňazí ani roboty : 
rá£te ma vziat pod ochranu a mi vypomôcf,^ 
prosil som ho. 

Keď moje písma náležité poprezera], 
zdvihol plecami. 

„No," myslím si, ^xd si odbavený.^ 

Z reä do reči," na vela, a môžem po- 
vedal, na vela slúbil mi, keď riekol, že ma 
dá darmo odviesf do Galaču. Štastlivý je 
ten, pomyslel som si, kto nenie prinútený 
ntiekat sa k panskej milosti. Náhodou do- 
zvedel som sa, že v blízkej dedine, menom 
Hakrikeny, železnicu stavajú. láiel som 
k správcovi. 

Pane, rád bych tu robiC stolársku prácu.'' 

„Takú nepotrebujeme; jestliže chcete, 
môžte vstúpit medzi tesárov.'' 

Prijal som nabídnutie. Hej, či som uro- 
bil „pokrok"! Miesto rezbárskych dlátok, 
dostal som sekeru. To zdalo sa mi práve 
tak, jako keby italskému sochárovi ponúkol 
nekto čakan k otdcjiie^ávaniu skál do múru. 
Nuž ale tak vám je to, človek učí sa až do 
smrti, najmä keď ho k tomu bieda núti. No, 
pri tom všetkom, čo toto nebol i môj „fach," 
mal som dobrý zárobok, poznal som nízke 
triedy ludu toho „vzdelaného národu túre* 
ckého, a čo je hlavné, pomáhal som staval 
železnicu, po ktorej o nekolko rokov mali 
sa viest vítazní Rusi do — Carihradu. 

Mal bych teraz opísaf Carihrad, no čítali 
ste o ňom v „Obzore," ktorého zaslúžilý re- 
daktor, náš neunavený Daniel Lichard, dňa 
21. júla tohto roku 40-ročnie jubileum svojho 
požehnaného literámieho účinkovania slávit 
mal ^). Boh Všemohúci živ nám ho dlhé blahé 
roky i privolávam i ja zpoza mora a to z hĺbky 
srdca svojho slovenského. 

Teraz chcem tu rodákom svojim o nečom 
inšom rozprávaĹ 

Za nejaký čas „privatisoval" som zase 
v Carihrade. A prečo by i robotník nemal 
tu i tu na „pána^ si zahraf ? Je decembrová 



') Stalo sa. Bože dig, aby nigstai^ z teraz 
žyúdch redaktorov eSte mnohé roky obe- 
vat mohol poctivej práci za vzdelanosť slo- 
yenského národa! Red. 



džunta (turecká nedela, v piatok svätená). 
Hneď za rána kolovala z úst do úst povesC, 
že dnes o štvrtej hodine ráno budú „dvorské 
počestností." Nedivte sa nad tým. že o štvrtej 
raňiýšej hodine, veď máte vedet, že Turkom 
„neide hodina" tak jako druhým smrtelní- 
kom. Štvrtá hodina raňiýšia u „kultúrnych" 
Turkov je naša 10. hodina pred poludním. 
Tam musíš byt „pristojícim"! 

Pred palácom Dolma-Bagdže, do ktorého 
vstúpit málo ktorým štastným smrt^Inikom 
volno, shromaždený je zástup ludu, najviac 
„veriaceho." I vojsko a hodnostári svetskí 
a duchovní sú tu prítomní. Priblížila sa ur- 
čená hodina. „Vysoká porta" otvori sa a vol- 
ným krokom vyjazdí na utešenom arabskom 
koni Abdul Aziz, „slávne paniýúci cár veria- 
cich." Hudobný sbor hrá hymnu, vojsko a 
hodnostári klaňajú sa hlboko. „Padišah Čok 
jaášal" reve lud i hrnie za všetko za slast- 
ným Abdul Azizom tak, jako u nás chlapci 
za komédiou, a síce do džamie Aja- Sofie. 
Námestník prorokov mal na sebe tmavo-modrú 
rovnošatu, na hlave fez a na prsach skvela 
sa mu hviezda „prvej velikosti." Trebárs 
v najkrajšom mužskom veku sa nachádzajúci, 
bol preca na dve tretiny šedivý. Či to je 
následkom velkých panovníckych starostí, a 
Či ho asnaď „láska morila'^ — neviem. Abdul 
Aziz je šfastlivejáím panovníkom lež Napo- 
leon UI., myslel som si. Nie na darmo skveje 
sa tá ohromná hriezda na jeho prsach: je to 
slnko osvecujúce krásny deň Abdul Azizovho 
panovania. V takýchto myšlienkach pohrú- 
žený stúpal som volným krokom do Aja-Sofie. 

Strážnici na minaretoch vyvolávali: 

„Allah keriml Oznamujem, že je len 
jedon AUah a Mohamed prorok Boží. Poďte 
k modlitbe, poďte k spaseniu. Oznamujem, 
že Allah je veliký a jediný 1" 

Džamia Aja -Sofia preplnená bola „ve- 
riacimi," no pretisol som sa ku dverám^ 
„Služby Božie" boly sa už započaly. Turecké 
„kostoly" sú vôbec prázdne. Celé náradia 
pozostávalo i tu len z jednoho schodu, ktorý 
vyzeral jako murárske lešenie. Dlážka po- 
krytá bola kobercami. Poneváč Carihrad je 
blatom „dláždený," nosievajú Turci do mo- 
dlitebníc dvojaký obuv; na ľahkom totiŽ 



(^a\\ obri%<toový' Sflisdj^iw. 



[& 8j istt: 



oba7«: máva )uAáf natiahmité äiefriee, ktoré 
sfe pred džamiOQi ^vyacye a^ tieie zablfttetté 
? caire nadí bfc?ou> dnu: nesie a tam, kde si 
zastane, bove' podoi^aiui nv- kolierec jioh 
položil Abj mi neukáaalii kde „nivrár diera 
BMbal^, ztiahoľ soBď svoj* obuv aivatúpilídnu^ 
NÉ zmienaaoni) sdiodé stái uletna a &* demé 
(iteit jako diabol) a čflal*z'koiá«u jednotlivé 
sady. „Veriaci"' biieď stojá^ bntď si sadajti!, 
hiietf \UM\i sa: na kolená kladáo falavu na 
2Ŕm\. Sttltán^ 9Bdel) pod takým' skoro* šiátMUi^ 
takýt u vás pemikárí mávajú. 

Áí na kxmct kyjak'! 2^ jednej skopenkiy 
vystúpi najvyéäí dncbovní átíb - tll - islanď a 
pvednáäa modlitbu b MldiovL, absi^ poprial 
pawHíahovi dlbt^o života » stáleho zdravia^ 
žebf mohol na^ dlbé* roky slávne painovaft^; 



tíšf mu' ponUUiai celf sveť pnaáuMit; aby 
nm pomAbal' véetbýcb nev^riacicb na viepa 
pn>voboMU obrálit; a ked bji*to aeilo^sAoinmii 
aby ma to pomáhal urobiť obfiom alebo' me- 
čiomi V chráme t^mto, pred 48& rottmi kre- 
stanskom, hlásaly sa pravdy InresChiiaké, bliá;^ 
salo sa: učenie^ Spasitela^hidMv^:' „miluj blíž- 
neho jakO' seba samého, "< a* .čo' aUk^tte^ aby 
vám iní (lacBa) robilit, to i vy ťobtb jinr." 
ä terae hlása sa> vyhyneženié' kreatanov! 
No^ nechi sa len hiása, nenie- dhl^o tetx das^ 
bai už je ta^, v ktorom* svenepý nepriata 
hnMtanstvai a vôbec všetkého^ čo 'je ľudské, 
sloiné a vzn^edené, neäkoctným ew stanei 
S mečom v ruke vpdrel sa zdivočilif'^ TureU 
dai Evropy, s medom' v rulíe vyj^neho z nej 
Slbvan I 



■^i'yí)*- 



Ivan Sérgejevic Aksakov. 

(Vyobrazenie na strane 201.) 



Y Rusku slávi slovanská idea skvelé 
svoje vít&zstvo v srdci celého národa. Mnoho 
času, mnoho krvopotne) prá'ce a trpkých bojov 
stálo to, kým táto vodiaca hviezda zajasalá 
sa na obzore ruskom: no dnes už' rozlieva 
sa jfisná' jej žiara oď skvelých stupi^ov trónu 
db najskrovnejšej cbyžočky ruskej*. "R nekolkí 
jej ' apoštolovia, ktorí ešte preď krátkym ča- 
som pre ňu nesčislné príkoria zakusoval!, po- 
zerajú teraz s vyjasneným čelbm, s radostným 
uspokojením na ovocie šTachetných svojich 
snáh, a medzi nimi v prvom rade predseda 
moskévského spolku, „Slovanské dobročinné 
obôčestvo*' menovaného — IVan Sérgejevic 
Aksakov. 

Aksakov pocU&dža zo starého a zámož- 
ného rodu ruského, ktorý sa vraj r. 1027 d6 
Ruska pristahoval: Jeho otec Sergej Timo- 
fejevič zaujíma česthé' miesto medzi spiso- 
vatelmi roskýini. On má neobyčajné umenie; 
popisovať prírodu tak, že sa javí jako- bytbsf 
živá; vzbudzujúca 1 hlboký súcit: Jeho „Zá- 
pisk! ružejnago ochotníka^ a „Ob užénijt 
ryVy^ sú diela umelecké : rozmanité obrazy 
prírody, spôsoby ptákov a rýb, vylíčené ne- 
dbstížitelhe, majstrovsky. I brať Ivanov, Kbn- 
stmitin^ známy čo jedón z najhorlivejších' sla- 



vianofilov v ruskej literatúre, napísal mnoho 
znamenitých dieli Ivan Sérgejevic stál sa 
zavčasu stúpencom slovanskej myšlienky a 
táto našla v ftom* obranca zmužilého a' od- 
hodlaného. Neohrozenosť jeho získala nra 
nmohýrh prívržencov. Tieto vlastnosti a jeho 
cdovanské smýšľánie bolý príčinou, že boťvy^ 
volený" za* redaktora „Parusa," slovanského 
listu v Moskve, ktorý boľ ale pri 3. čísle 
zakázaný. Články jeho'v „Panise" našlýživý 
ohlaa^ v ruskom obecenstve a' zďésaftíásobily 
počet predplhtitelov. Z% predôi^lej vládjr ne*- 
dfcrilo sa* tomu smeru velnri dbbre v Rusku ^ 
i zdržoval sa Aksakov verejoíej' činnosti ztf 
istý čas,' a zaoberal sa len prácami o ruskef 
národne! indíistrii. Keď na začiatku Šestdéf- 
siatych rokov ruskému' tiská uvoTňeno bolo; 
vidíme ho bojovať v prvých radbth národnej 
strany. V jaseni r. 1861 zdóžil týždefinfk! 
„Deh,^' hlavní orgán strany t^ čo deh ra- 
stúcej, ktorý behom nmoUých rokov neohro- 
žené zastával práva ladu ruského ^ napťoti 
Šľachte a byrokracii, majúc mocný vliv na 
vietka písomníctvo- rnaké. „Heík^ bol^ sice 
r. ledSípresvoje ráme-aDiikedy beaoUadné 
vystupovanie na čas sespendovaný; nor na- 
sledujúceho roku stál už zase v čéhi du- 



č. SI lé77.] 



6ro], obrázkový časopis. 



225 . 



ievmeho fanutía v Rusku. I začal Aksakov vy* i 
dátaC dsfiofk pod menom ^Moskva/ poed«jSis 
„Mosktié.^" My&liraky, ktoré „Defi*' blásal, 
g takotr rýchlosCou rosSírili sa po Rusko a tak 
blboko konsne svoje zapnstíly, 2e týždenník ten 
Qž nedostfeítoval. Keď ale pozdej^ie vládne 
kniby nastúpily inú eesto, eestu ffárodnej po- 
Hllke nepriaznivú, vzdal la Aksakov po mno* 
býcb zápasoeh s eensnrou žurnalistiky, a po* 
jmúc za ženu jednu z dvorních dám eisárovny, 
oddal sa životu súkromnému, berúc podiel 
vo sehvodzbách slovanského výboru, ktorý 
bol do života uviedol. V širších kruhoch 
T tých rokoch len raz meno jeho vystúfnlo 
▼ popredie, na jar r. 1868. Keď totiž roku 
1867 a 1868 v nektorýéb krajoch Ruska velká 
Búdza, bieda a hlad vypuklý, stal sa Aksa- 
kov predsedom jednoho z pofietných spolkov 
k úleve týdito nerestí zariadených, a tu na- 
skytla sa mu príležitost v bltžSle styky vstúpit 
8 následníkom trónu Alexejom, s ktorým počal 
si teraz dopisovat o verejných záležitosfach, 
itdelujée mu vzácne rady o vniutornej a zo- 
vniutome| politike. Ukážky z týchto dopisov 
dostaly sa do rúk tehdajdieho náčelníka od- 
boru tajnej policle, v Rusku obecne len „itvrté 
oddelenie*' zvaného, z čoho povstal tuhý spor 
medzi následníkom a strážcom verejnej bez- 
pečnosti, tak že i sám eisár do veci tej za- 
mieiat Sa musel a v prospech ministra sa 
rozhodol. V prázdnych hodinách zaoberá sa 
Aksakov literatúrou. Vo spisoch jeho, vätsím 
dielom lyrických, javí sa talent, odvaha) a 
smelosf jeho presvedčenia. Jeho spis „Ob 
ukrajinskich jarmakach^ vzbudil velkú po- 
zoráost a dokazuje známosti spisovateľa o opi* 
sanom kraji a jeho skutočných potrebách. 
y posledních rokoch náležal Aksakov vý- 
hradne slovanskému komitétu moskovskému 



a stal sa koneéne jeho predsedom, i stojf 
teraz v čele všetkého pohybu národnieho 
v Rusku, a keď predtým za myšHenku slo- 
vanskú len perom bojoval, zná ju teraz prafe* 
tične do života uvádzat Jako to dosial činil, 

tom môžu vydať platné svedectvo južní Slo- 
vania, ktorým sa od „obščestva*' v nich naj« 
vätžom utrpení skvelej podpory dostávalo. 

1 v Petrohrade utvorilo sa pod predsedn(c<- 
tvom kniežafa Vasilčikova „obsčestvo,^ kto* 
rébo protricciu vzal na sfba sám cisár Ale- 
xander. Národ ruský podporoval svojimi ko* 
mitéty hojne povstalcov bulharských, bosen- 
ských a hercegovských , poskytol hrdinskej 
Čiernej Hore značnú pomoc ku vedeniu vojny 
s Turkami, vypravil nekofko tisíc hrdinov do 
Srlmka. Snahou týchto komitétov vzbudený 
bol do toho času nevídaný, neslýchaný ruch 
po celom národe ruskom, a to od popredných 
jeho mužov až dolu k jednoduchému muží- 
kovi. I stal sa druhý krok k osvobodeniu 
južných bratov. „Buď ochrancom a osvobo- 
ditelom Slovanov!'' volali Moskovskí mešťania 
dôverne k svojmu panovníkovi, cárovi Ale- 
xandrovi. Bola to adre a Aksakovom napí- 
saná. Jako by rolunný prúd prenikol celý 
národ ruský, tak ozvala sa na tisíce vy- 
stúpivšími adresami k cáiovi všeobecná žia#' 
dosť, aby bol ochrancom a osvoboditelom 
balkánskych Slovanov. Cár povolal k sebe 
slávneho predsedu moskovského ^obščestva^ 
Aksakova, aby sa s nim poradil driev, lež 
učiní poslední krok k dielu tak veľkému. 
Krok ten sial sa a celé Slovanstvo jasá a 
meno Aksakovo nevyjde, z pamäti. Boh dá, 
nezadlho už osvobodených zpod krvavého 
jarma Tureckého bratov oašich na bôlnom 
Balkáne. 



•^ 



K a r s. 

(Vyobrazenie na strane 213.) 



Po nekolko tisíc rokoch od času toho, 
čo Koe so svojou archou na vysočine armén- 
skej pristál, vylievalo mnoho národov krev 
svoju za dosiahnutie vlády v Malej Asii. Po 
tretíŕaz už mohutné &iky ruské stúpajú po 



neschodných svahoch zdejších hôr a obor 
severu hľadí objaC dokonca túto „prirodzenú 
pevnosť," v ktorej severovýchodnom výbežku 
dávno už bol sa pevne a trvalé usadil. Z ru- 
skej pevnosti Alexandropolia je len osem míl 

32 



896 



Orol, obrázkový ôasopifr 



[6. 9. IÍ7T. 



1 



8iltiej tureckej pevnosti Ktron, k tonnito 
Uúčtt k Malej Aeii. Hko Polsko je i Ar^ 
ménsl^o resstrhniito oa tri časti, rozdelene 
'Iľarkoni, Rusom a Peržanom. Neuteieaý pe- 
hkd poskytovaly Rusom od Alexandropola 
poMnpujúciio mesto a pevDOSf Kar& Čierne 
akali^á> jako ten čedič, na ktorom aú zbtt- 
dopvaoé, hrošia dobývatelom svejimi pevnými 
hmdbami a viac lež tristo delmi. Z príkreho^ 
oseffidesiat metrov yys^kébo skalnäio kúželu 
Ak^Dagbu stará citadela Arkanich severo- 
západne od mesta polozená panuje nad celou 
roívinou, ktorou jasný jako kriétál teäe draívý 
ptiA rieky Karsu, ktorá rieka na týchto 
miestach šírkou asi 200 krokov s juhozápadu 
Ba severovýchod mesto i citaddu oblúkom 
ebgima* No^ eäte vyiáie lež delá citadely^ 
ktoré na ;tápBd a k severu dosahujú do érod-* 
mej roviny Širaghu. vyčnievajú východne a 
južne od mesta hory Kara*Dagh a Top*Dsgb, 
panujúc svojmi starými anglickými a madar* 
skými ^) ba4eriemi a novejšími ku predku 
potísnutými hradbami nad mestom a citadelou. 

Keď v íerej minulostí Xenophou s 10.000 
bi)(|ovDÍkarai svojmi z miernej Mezopotámie 
de Arménska vystúpil, divil sa, jak nesmierna 
zima ho tu zachvátila. Nevedel^ že sa na* 
ebádaa 6000 st6p vysoko nad morom a že 
stojí na tých vysočinách k severu otvorených, 
kde pásmo južné a severnie podobne jako 
hk^a temer v ustavičnom tuhom boji sa na- 
chádzajú. Tu zápasia severnie vetry s teplými 
poslami tropických krajín, jako behom tisíce 
rokov Arménovia, Makedonci, Gréci, Peršania, 
lUnania, Partovia, Araboviaf Seldčukovia, 
Mongoli, Turci a Rusi o vládu zápasili Z toho 
pevstávajú časté búrky, ktoré Čierne mere 
nebezpečným pre plavcov robia, no i náhle 
a citelné zmeny teploty. Od októbra do mája 
je zima, od novembra do marca pokrývajú 
ohromné snahy celú krajinku a prekážajú 
každej premávke. Júni náleží k jarú, septem- 
ber k jaseni ; medzi týmito dvoma mesiacami 
je leto so dnom ncsnesitelne sparným, s no- 
cou velmi chladnou. V tomto krátkom lete 
objavuje sa na rovine hojná úroda jačmeňa 



^) R. 1354 bránil redutu Maďar -T^ia, ma- 
d!arský generál Kmethy. 



a biqné loiKny i pastviny, no diMkQ iimte 
nezftzrieš stremcoku, ačkolvek l^ryté údolím 
kde tu plné sú hustých níafcydi kraTfo^ 

Drievne mesto Kars* ktofé kedysi v IK. 
a X. storočí bývalo hrdýn atdlom dyoaatíe 
Bagratovoov, ktorá ^tadeto piaovida iiAd ce* 
lou Armenieuý dávno až mútí^ StraiUvjt 
Timor zboril K^s r. 1387 tak, ie ni^eetidl 
kameň na kameni a len o 800 rekov ea to^ 
keď Arméndío pniK>j«o bola už.fc rfii o»- 
manskej, dal Amucat lU. me^to zno^vu zhO'-i 
dovaC. Keď Tourntfort r. 1700 Kars nairálívil, 
malo vyíäe IOOjOOO obyvatelov a obchod jeho 
kvitol. Pred vpádom Basov r« 18S9 bývalo 
v Karse 40.000 duáíi najviac Arménov. I>i|ea 
sú čierne domy karaké s viUiíny rezboresé, 
pecet obyvatelov umenéíl sa asi na 12*000^ 
obchod je zničeným Driev eéte pted okupá- 
ciou ruskou trpolo mesto velini vpádami 
Qrueinov a Peržanov, Len átyri dni poU^ 
bo val ruský generál Paskevíč, aby dol^yi t«- 
recký tábor, obsadil pevnosC a prinútil <úla^ 
delu, aby sa mu poddala. Čo sa i stalo däa 
33. júna r 1829. Roku 1856 opevftoval an- 
glický plukovník Lake pevnosf pri hrmení 
ruských diel, jako ruaký generál Totleben 
Sebastopoi. Dna 18. jóna roku 18ô5 stálo 
35.000 Rusov pred Karsom. VeUtel pevnoaii, 
generál Williams, mal vraj asi 18.000 mužov. 
Ruský velitel Muraviev chcel pevnosf vyUa* 
dovaf a neprerátal sa. Gbeaerál Williams dal 
zabif na 700 koni, čo na krátku dobu po- 
mohlo. V Erserume a Trapeannte nahroma* 
dené boly síce ohromné zásoby potravy, ale 
defterdar Tabir basa hanbil sa vraj na aslo<A 
dopravit do Karsu potravu. 1 na liečd»né 
prosríedky bola v Karse núdza. Dodávatelia 
miesto chirurgických nástrojov poslali do 
Karsu bedny plné nástrojov k účelom pôrod- 
níctva; miesto liekov bolo tu kosmetických 
prosriedkov tolko, žeby sa nimi bolo mohlo 
zásobit celé obyvatelstvo Malej Asie. Dodá- 
vatelia skúpili v Carihrade všetko nepotrebné 
haraburdie a hodili ho vláde za drahý peniaz 
na krk. V septembri vypukla v Karse cho- 
lera a zmorila 1500 mužov. Wiliams spiriie-. 
hal sa na pomoc Omera basu, Šamyla a Ali 
basu, ktorý poslední s 3O0O jazdcami neďa- 
leko sa nachádzal. Omer basa neprichádzal; 



č. 8. 1$77.] 



Orol, tbr^tskeTý dasopit. 



227 



Činyl, ktorého syn na svobodn pustený, 
nosil niflkú dôstojnícku rotnointU) sedel po^ 
bqna s bcoráeh svojich. Rusi dosvediac sa 
o Aliko Tôjnku, napadli bo i rozprášili* DĎa 
i9* mpU o trodi hodinách ráno dali sa Rast 
T tmch kolónach na pochod. Útok aa Kanr 
4ial aa zo troch stráa. I¥edme tody nmké 
Tfhajú sa s hromovitým „nfáh^ na hradby, 
4arí sa jim, tafcié f proariedko í po kirej 
strane prednie hradby dobyli ...» eúfa^ 
boj rozTiftaje sa terás, ktorý tnrá za mnoho 
hodín. LaTé kiidk) Rnsor dostalo sa pri 
átokn do hríiotrého ohňa tureckých ostré- 
strelcov; generál E^mkrrský padi^ na eaot 
ranený klesá plukovník Nektov^ všetci dô- 
stojníci z drniiny tú ranení lebo pobití. 
Šlastnejéím zdá sa byt generál lláydaL Broje 
jebô vaiksjú víťazne za prednie čiary hra^' 
dieb . tamaiskýcfa ; avšak generál Maydal, 
dvaráz Tanedý, ustupuje. Na severe generál 
Pagarin postupuje proti rozboreným hradbám^ 
ale ani tu nemôžu sa Basi domôeC dokoná* 
IdM) výsledku. Y neJv;denii9šom poriadku ustu* 
pujú obliehatelia i obklučajá pevnosC vždy 
užšie a užšie. Turci padajú morom, umierajú 
hladom. DĎa 27. novembra poddala sa po^ 
sádka A Muraviev mobol zvestoval cárovi, 
y^e už i poslední zbytok armády anatolskcg 
je rozprášený.*' Kars, Sebastopol Arménie, 
padol. Parížskym prímerím navrátený bol 
Ears zase Turkom, ktorí ho opevnili. Ar- 
ménske kostoly a pyšné paláce čedičové so 
svojmi balkónami rozborily sa, a ostaly tu 
leo ázke, špinavé uličky. Arméni vysťahovali 
sa zvätša do Ruska: Pravda, že žije tu ar- 
ménsky biskup, no žije on len z podpory Ruska. 
I v terajšej rusko - tureckej vojne hrá 
Kars dôležitý zástoj. Terajšia posádka karská 



saoOO B9UŽ0V, diel je vmj tu 889 
pevnoAtoých a 66 polných. Arkaitich na se^ 
vero'-západe -^ vnubanský pätilulan baštami 
opatrený **- íe vyzbrojený 30 Kmppovýnd 
dekai a 9i delnií staršieho rázu. Silné operv«^ 
nettie na. vruboch výchadnfidh a južných na^^ 
dntedto 12 redntamí ft počettrými delui avit'^ 
sená moc a činí Kars pevnostou prvcg triedy^ 
Ko, jako iršatícy. zprávy odKarsudostedčujú^ 
ttCDčÉkáva Kars iný osud^ le£ jaký ho aa^ 
stihol už iwtíráz. Dia 28* apríla 1877 dora^ 
ziii E AleiLandropolu ku Katm ruská pred- 
stráil^: kozáci a dragonii ]>riev lež TurcL 
o Basoch zvedeli) prwekali koaáoi telegra-^ 
fičaé apojteíe tursckq pevnosti s riiou otto^ 
maaskott. Petnostbt^la ttned generálom Loris^ 
Melíkovoffl pbkMčeaá* Z tábora zaimského, 
ktorý rozkladal sa aotva 16 kilometrov na 
juhozápade od Karau, tiahol Loris^Melikov 
cez Kalif- Oglu dalej, i porazil Muktara basu 
pri Yasinkove, i vrátil sa naapät do tábora 
zaimsk^o. DĎa 15. mája dostal Loris^Melikov 
posila. Y noci zo dĎa 16. na 16. tiahly spo* 
jene voje na Ardahán, ktorá pevnosť i večer 
d&a 17. mája do rúk víťazných Rusov padla. 
Dobytím Ardahánu bola Rusom cesta k Er- 
zerumu otvorená^ Dňa 16. m^ja zbil generál 
Komárov Turkov pri Kara-Dagu pred Kar- 
som. Muktar ustupoval k Erzerumu. S po- 
čiatkom júna dostal Muktar posilu z Európy. 
Ruský generál Oklobdže musel ustupit po 
nešt^ných srážkaeb* Turci pospiechali ob* 
klúčený Kars dňa 15. júna osvobodiC i na- 
padli oddelenie generála Heima, no mame. 
Vrchní velitel velkoknieža Mikuláš prevzal 
sám velenie pri Karse, keď Lorís-Melikov 
šťastne v okolí operoval. 



-'^vjt^>c(?í>9v3'<.^^ 



Drobností. 



Anekdoty o Arménoch. Žily dvaja Ar- 
tténi: Varžabet a Karabet. Karabet modlil 
sa dňom i nocou: „Bože peniaze! Daj mi 
peniaze, peniázéP 1 zjavil sa mií dtídi. „Tvoja 
žiadosí je vyslyšaná," riekol „Obdržíš pe- 
tazí kolko len chceš, ale i sused tvoj Var- 
žabet dostane r^z tolto čo ty." ^Va!« zkríkoí 



Karabet, „on sa nemodlil." „Ale dostane, 
žiadaj I-* duch na to. „Dovol, abys si roz- 
myslel," prosil Karabet. „Necb sa stane, 
^ríjdem zajtra" A ráno prišiel duch. „Nuž, 
jako si sa rozmyslel ?" Na to Karabet : „Tya 
kládol podmienku, dovol^ aby som ju i ja 
polMiK -Nuž, žiadam núlllon tumanov (tutean 

32* 



Orol, obráskový časopis. 



[Č. 8. 1877. 



Fovná sa naším 15 zl.) a vyj^dnititie jednolio 
oka. Earabet musí dostať raztolko.^ — Drahá: 
Bohatý Kirakns bol (azko aemocný. Priatelia 
radili^ aby hladal rada ti ekwiho (lekára), 
ktorý lieči ko&shoa károu, áiniaconi cáaraky 
u Arménov. ^^UzdraTím fa^, zvolal privolaný 
ekimi, „ale zaplatia mi lOtmnanov." ;,EVo8Ím, 
prijď z^jtráf" hovoril vmierajúci. Ekimi odi- 
äiel a Kirakos rátal: „Keď umrem, stojí 
kaba (rakev) 3 ruble, pop a ďák. dla zákona 
r4i8kého sotva 3 ruble, sluha. Martyrus za- 
sype datmo hrob ; je práve pôat, trávy na 
poli dosC, fazola je doma, pohostenie pohrab* 
ných hostí nebude štát skoro mč; víno a 
balihie neeh stoja 10 rublov, všetko dohro^ 
mady teda, ketf umrem, bude štát 2 tumany 
. .... a j ekimi," volalna vstupujúceho, ty 
chceš 10 tomaoov, pohrab stojí ma 2 tu- 
many! Chod k čertu ekimi,. ja umrem, ale 
zarobím 8 tumaaov! 

Hviesfda shorela. Nenie tomu dávno, čo 
objavil profesor Sdimidt na observatore v Atte- 
naeh ku svojmu nemalému zadiveniu v sú- 



hvezdí labute hviezda, ktorú bol posial eíte 
nevnaL Hviezda táto bola tretej velikoati a 
žiarila neobyčajne jasným evetiom* Po ne>^ 
kolkýoh dňoch počala faneada bladnút a oha^ 
sínat, a hasla voždy viacq, až úplne mizla 
vo vesmíre. Asiáronomovía vyavetl^jú úkas 
tento, že bezpochyby hviezda tá následkom 
obrovskej explosie svojich plynov sa vziala 
a preto prvýraa nzrená bola. Výbuch tear 
vrig prihodil sa už pred . 12. rokmi, leba 
tolko čaeu dla astronomických YjfoitOY po*- 
treboaraly svetlové lúče tejto hviezdy, aby 
vzduchovou cestou k nám doletely a o ka«^ 
tastrofe teg nám povedaiy« 

Obravský hML August II., král polský, 
častoval kedysi vo velk(Hioč&om *ponáBllnt 
vojakov vo Yariave ohrovským koláčom. Ko- 
láč bol 14 rýfov dlhý a pol rýfa hroby. Pri- 
pkaivený bol zo IĎO polských korcov múky, 
80 kôp vajec. 2 tún mlieka, 1 tuay kvaaníe 
a 2 tún masla. Postavmiá boht i zvláátna 
pec, v ktorej sa koláč ten piekol. Nôž, kto^ 
rým sa koláč ten krájal, byl štyri rýíy dlhý.. 



Literatúra a umenie. 



Slovenský Letopis pre históriu, topo^ 
gratiu, archaeologiu a ethnografiu. Reídaktor 
a vydavateľ F r, V. Sasinek. Bočník II., 
sosit 3. V Skalici. Tlačou Jozefa Škarnicla. 
1877. Obsah: Posúdenie bezmenného notára 
kŕ. Belu (Dokončenie); K topografii Slo- 
venska, Turci na Slovensku (Pokračovanie) ; 
Zákaz skvosu (luxusu) r. 1723; K dejepisu 
krajinských snemov; K dejepisu Malo-Topol- 
čanskej bane r. 1595; Artikule tovaryšov 
krajčírskeho a kusnierskeho cechu v Žiline ; 



Dejepisné zápisky; VSeliČo. ^ S budúcim sO' 
šitom, píSe redaktor a vydavateľ, zakončim 
tohoročni „Slov, Letopis,'' odložiac jeho vy- 
dávanie ua neurčitý čas, ktorý potom uviest 
vo známosť nezameškám. Medzitým budem, 
sberať látku a k jej sberaniu i doposlaniu 
vyzývam i priatefôv histórie, topografie, ar- 
chaeologie a etimografie, žeby ^Slov. Leto* 
pia^* 80 sviežou silou opät nastúpil avoje puto- 
vanie po miI,om Sloyensku." Na adar! 



■^'"^'.JJi/eQf&K^*'^ 



Listáreň redakcie a administrácie. 



P. M. D. v Bp. Práca prišla. P. R. riadne „0.« 
posielame na udajiú adresa; na badúce bude sa číslo 
jeho expedoval na Vás. Zdravstvujte ! — P. F. K. 
v fi. 6. Dobre uvážil som všetky okolnosti a pre- 
svedčil som sa, íe podnik ten nenie na čase. Tengši 
svet zaoberá sa temer výlučne s politikou, kdezto 
krásoumná spisba nedochádza náležitého ocenenia, 
ti^tt menej obstojnej hmotnej podpor>% Ezperto crede 
Ruperto ! — P. M. J. v P. S obrazom „Bitka Srbov 
8 Turkami u Teáice" nemôžme už slôžiť. — P. S. V. 



v R. Nektoré obrazy možno nám len po tieto dni 
rozposielat. — Upozornenie. Poneváč nám objednané 
obrazy neskoršie prisly, oneskorilo sa trochu vydanie 
tohto čísla. Na žiadosf mnohých nedoplatiteľov zna- 
čfme obálky č. 8. Červenou tužkou, a síce obálky 
tých, ktorí celoroční doplatok dlhígú — krížikom,, 
tých, ktorí polroční — čiarkou. I prosíme patričných,, 
by povinnosti Svojej bezodkladne zadosfučinili, aby 
sme v riadnom vydávaní časopisu hatení neboli a 
„O." i viacerými obrazmi illustrovaf mohli. 



Predpláea aa u redakcie a administrácie v Detve (Zélyom loegye): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla, 
2 zl. r. č. Roc. n., IIL, rv., V. a VI. „Orla* možno dostat po 2 zl r. Č. — „OroP vychádza vo 12 soii- 
toch| 3*/] —4 hárkov silaých, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke. 



Majiteľ a vydávate! Andrej Tinichlý^Sytiilaaisky. <** Kníhtlač.«účast spolok v T. Sv. Martine. 



OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE. 

ZodpovedDJ redaktor: 
Ain»REJ TRUCHIÝ-SrrNiAIíSKY. 



Tnrfi. Sv. Martin, 30. Septembra 1877. 



(išlo 9. 



Švihák. 

PovGGf od Miloslava Dttmného. 
(PoknčoTUÚe.) 



XL 



„Pred tebou bojiSte, pred tebou pňší stojf, 
Zbabelec sa zltJtne, mocný — ten obstojí! 
Ä táto moc v tflbe pevná TÔIa tvoja: 
Ona ovenfiená iste vyjde z boja!" 

Velká útoba, velká a tažká, velký a Cažký 
dicboVDÍ boj čakal na Petra Jablonského,' 
mladého to vychovávateľa. Náš vek požadoje 
od študujúcich napnutie 
Tietkych sfl ducha a to 
tým viac, jestli pri ko- 
Daní úloby študovania 
otáfjýú nás ešte i hmot- 
né starosti 8 my zápa- 
síme s nedostatkom. 
Také bolo i' poloíenie 
Petrovo. No šCastne ho 
prekonal. Pevná v6Ia, 
mysel ušlachtilá pre- 
maže všetky odpory a 
k cíeTu svojmu dospeje. 
Peter opatril svoju 
milovaná Martu a videl 
otca v bezstarostnom 
položení a to mu bolo 
nesmiernym potešením, 
tak že sám na seba a 
na svoje neresti zapomenul. Jeho neunavená 
pilnost pri neobyčajnom nadaní duchovnom, 
jeho vzorné sa držanie, jeho odmeny mu do- 
nášajúce rozlňštenie písomných úloh v spo- 



Riiieža Gorčakov 



loénosti mladých lekárov, — to všetko získalo 
mu tak súdruhov jako i ujíbárov. Na všetky 
strany mal priatelov. Na pomoc mal tri pan- 
ské domy, v nichž synkom panským hodiny 
dával. To bola hmotne skutočná pomoc pre 
neho a inú výhoda mal pri tom, že v spoločen- 
skom živote sa pohyboval mohol, čo tiež patrf 
ku vzdelávaniu mladého šuhaja. Tieto panské 
domy boly : dom ban- 
kára Emencha Szalay, 
dom ministeriálneho 
radcu Štefana Szemere 
adom štátneho zástupcu 
Lipolta Kákayho. Vša- 
de, v každom z nich, 
vychovával a vynaučo- 
val mladé ratolesti ná- 
dejnej budúcnosti a 
ozdoby domov tých. A 
v každom z nich mal 
úlohu konversovať vo 
francúzštine s aomácimi 
slečnami : Ottiliou Sza- 
lay, Eulaliou Szemere 
a Eufrosinou Kákay. 

Tak bol Peter zane- 
prázdnený a vo dne ne- 
mal ani hodinky svobodného času ; svoje práce 
mnsel vždy nechávaf na noc a na ráno. Že 
je „aurora musis amica" a že ^hodina rannia 
zlato dohá&a," to vedel i on a držal sa toho. 
33 



23Q 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1877. 



"*•■ ^ »• ^^ 



^ ^s.^ *>--^>' *• < 



' —^ ./^\- /i-* ^ 



Tak mu plynulý štyri prípravné letá, až vstúpil 
do piateho, kde po svojich rigorosných zkúš- 
kach doHtal za assistenta k rhýrečnému uni- 
yersitnému učbárovi a lekárovi Lumnitzerovi 
a praktizoval v nemocniciach velmestských. 
Už jako assistent požíval velikú dôveru v kru- 
hoch obecenstva. V domoch, v ktorých čo 
vychovávateľ a učitel pôsobil, zadržali si ho 
i jako lekára a on bol blažený pozorovat, 
jakou oblubou vítajú ho tam, kde podriadenú 
úlohu pred nedávnom ešte bral, čo priateľa 
domu, čo samostatného, na slovo vzatého 
mladého lekára. V domoch tých. kde ho od 
štyroeh, piatich rokov znali, požíval neob- 
medzenú dôveru. Liečil temer v každom a 
to s výtečným prospechom. 

y nemocniciach veľmestských bol mladý 
lekár Peter Jablonský pred kollegami i opa- 
trovniciami nemocných, pred slugobníctvom 
i obecenstvom pravý div a zázrak sveta. Tak 
jako on žiadon si z lekárov záležat nedal. 
Čo sa naustával a svedomité naoamáhal vôkol 
všetkých nemocných bez rozdielu Jako kaž^ 
débo dôkladne ošetroval, zkúmal, opatril! 
A na podiv , jestli . že robil nejaký rozdiel 
medzi nemocnými, teda ten záležal v tom, 
že chudobných a najnižších s najvätšou ocho- 
tou a dôkladnostou ošetroval, chudobným a 
nízkym pred inými prednost dával % naj- 
vlúdnejšie s nimi zachádzal. Neraz sa dru- 
hovia vedy z neho vysmievali; jeho to ale 
ani aajmenej nemýlite ; on si zostal tak, jako 
dosial, dôsledným a bol anjelom strážcom a 
potešitelom chudoby. 

Neresti a nedostatok, chudobu a úzkosf 
biedy nikde nenaučí sa človek poznaf tak, 
jako vo velikých mestách. Tu, kde je naj- 
väčší skvos, najslávnejšie bohatstvo a naj- 
bohatšia sláva nakopená, nachodí sa i, jako 
stien pri svetle, tá najväčšia bieda, to naj- 
hroznejšie utrpenie. Peter to zknsil a ked 
mal každodeinú návštevu v nemocnici, ne- 
zpytoval sa len na nemoc novoprišlého ne- 
mocného, ale vypýtal sa spolu i na jeho 
vBetky okolnosti, na jeho stav, v jakom sa 
nalezá, a pomáhal jako najlepšie mohol. Keď 
liečil úbohej rodine nemocného otca v nemoc- 
nici, nezameškal postarať sa už prispievaním 
zo svojho, už zavádzaním sbierok i o trpiacu 



rodinu jeho a tak pomáhal dokonale , vše- 
stranne, úplne. Neraz zavítal on do stánkov 
biedy a nerestí, neraz zotieral on slzy zúfal- 
stva a nešťastia, a tak stal sa nie len leká- 
rom obľúbeným, ale i ľudomilom všeobecne 
cteným, hľadaným, milovaným. 

Tak postaral sa i o Antóniu a jej syna. 
Po vyliečení svojom, ktoré už nebolo fiaikrze 
ďaleko, vedel Peter, že sa Antónia nikam 
nebude môcC hnút s malým synom svojim, 
a tak bude museC dvojnásobnú biedu a núdzu 
trpet. Že naproti tomu Antónia tak veľmi 
milovala nezákonného syna svojho, ie sa jej 
(ažko bude s nim rozlúéiC, i na to bdl pri- 
pravený. Veď dozvedel sa i on o tom, jako 
sama hladom mrela, len aby diéta svoje za- 
chránila, jako i nasadením svojho života ho- 
tová bola to diefa ochrániť. Ale sú chvíle, 
a to tie ťažké chvíle v živote, kde rozum a 
chladná rozvaha vrchovať a víťaziť musí nad 
vrelou citlivosťou srdca ľudského. Peter ob- 
staral pre Antoniínho syna Jána miesto v jed- 
nom z veľmestských sirotincov. Šlo to snadno. 
Bol lekárom i v dome staručkého Saxlehnera, 
zakladateľa to veľmestského chlapčenskéhOi 
pod menom „Jozefínam'' známeho sirotinca. 
Zaujatím sa jeho bol Ján do radu chovancov 
jeho prijatý. Lúčenie bolo pravda ťažké zo 
strany matkinej. Dieťa nevedelo, čo sa s ním 
robí. Neriekli mu to. Slovili, že v tom dome, 
kde je tak mnoho chlapcov, bude sa pozdejsie 
učiť, kde ho mama temer každodeáoe na- 
vštevovať bude. 

Antónia, keď dieťa svoje do sirotinca 
oddala, sadla si na lavičku vo dvore pred tým 
veľkým domom — a plakala usedave. Boly 
to horké, trpké, bolastné slzy. Ach, čo všetko 
pútalo ju k tomu dieťaťu I Jej prvá láska, 
klamlivé nebeské chvíle blaha lásky z po- 
čiatku, zpomienka na utratený najvyšší po- 
klad, poklad nevinnosti a nad zlorečenou 
budúcnosťou, nad ztrateným celým životom, 
pekelné hryzenie svedomia. AcJ^, jaká bola 
nekdy pyšná, pekná, blažená, spokojná! — 
Dnes je ona povrheľ, hnusný červík v nízkom 
prachu pod nohami ľudskej spoločnosti sa 
nachádzajúci, najnešťastnejší tvor zeme, sama 
80 sebou rozpadla, opovržená haiba svojho 
pokolenia. Boľastné to boly slzy. 



c. ». 1871] 



Orol, obráskotý časopis. 



£31 



U SžalAyov bola dnes veliká rodinná 
slavDOSt. Na pamiatka uzdravenia sa hlavy 
rodiny usporiadali si ju rodinní, k nimž sa 
ešte dva domy, podobnú radosf zakúsiace, 
totiž dom Szemerov a Eákaych, pridružily. 
Hrdinmi tojto slavnoati boli uzdravení pa- 
tíewti. Ale pravým jej hrdinom neomylne bol 
^aobný lekár ten, ktorý týchto uzdravil. 
T«n lekár, vieme, — bol Peter jablonský. 

Slavnosf bola sriadená v utešenej, parku 
podobnej, Szňlayovskej záhrade, v ktorej sa 
letohrádok jejich v blízkosti mestského lesíka 
nachádzal. Už viacej týždňov pracovali na 
ozdobovaní záhrady, aby ona i hodnosti hostí 
1 dôstojnosti slávnosti primerane ozdobenou 
byt mohla. Mimo troch rodín a j ich najbllž- 
áíefa príbudzných mali sa na radostnej slav^ 
nosti tejto súčastttit i niektorí vysokoposta- 
vení hodnostári. 

Szalay jako minísterialný radca požíval 
obzvlášte svojho ministra úplnú dôveru, nie 
ináče tešil sa priazne i iných, a milovaný 
i ctený bol svojimi súdruhami a úradníkmi 
ministerialnými. 

Po obede v určený den boly tri ura- 
dostnené rodiny v záhrade Szalayovskej po 
hromade, ktorá i na terem hodujúcich, ale 
spolu i tancujúcich premenená bola. V čas 
havránky otvorila sa železná brána záhrady 
a koče panské hrčaly jedon za druhým, mi- 
lých a vzáctnych hostf, k milej i vzáctnej 
hostine privážajúc 

Tu prišli medzi inými rodina Vôlgyesi- 
ovská: oteC; matka, syn a dcéra; rodina 
Szirmayovská : otec, matka, syn a dcéra; tu 
gróí| tam barón sám alebo s paňou ; tu z mi- 
nisterialného , tam velmestskébo úradu ná- 
čelník; tu zas vyslanec a iný hodnostár. 

Konečne bol na ekvipáži Szalayho pri- 
les^ný lekár, vlastne hUvnf hrdina dnešnej 
siavMBti. 

Pokorne a preca vznešene, sebavedome 
» preca solídne, dôstojae a preca tak dobrý 
do^ M kaédébo robiac vystúpil si slá- 
vený lekár. 

Všftci hostia sa naňho obzerali a zvlášte 
Mjcli snftMjfdk mu nodfn dAmy si ho ffijá-^ 
roi«ly,^ srdečne niky mu podlávaly. 



Oj, nie jedon z tam prítomných Stíhaj ov 
siávidel mu, nie jedon by bol rád stál dnes 
na jeho mieste. 

Páni prítomní nemeškali rad radom sá 
ron predstavoval a srdečue mu gratulovať, 
že bol tak spósobným a štastným tri tak nrilé 
a vznešené velmestské rodiny oblažit. 

„Ten lekár vyzerá celkom tak,^ riekla 
pani Szirmayčka Vôlgjesičke, Jako tvoj bý- 
valý vychovávateľ." 

„Ach, netáraj ! Kde by sa ten tu vzal?^ 
odvetila táto zapálená až po uši. 

„Syno,'' poznamenal pán Tomáš TAl* 
gyesi, „ten lekár je tvoj bývalý vychovávatul, 
Peter Jablonský ! Terat mi napadá, že sa na 
lekársky stav hotovil. Bežím ho objaf. Ten 
to daleko ešte privedie." 

Aladár zdržal otca a nepustil ho dbjat 
tokára a to tým menej, čím viacej bol pre- 
svedčeným, že jeiAo skutočne on. Zaškrfpal 
zubami a mrmlal k sebe: 

„Ten prekliaty sedliak všade mi stojí 
v ceste!" 

Slečna Melánia Yolgyesy, jej ž Malvína 
Szirmaych darmo šeptala, že je to nemožné, 
aby to bol ten jej vychovávateľ, trebárs sa 
mu podobá, nedala sa mýlit. Ona v hĺbke 
duše bola o tom presvedčená, že je on; 
ved bo videla nedávno na Švábskom vrchn. 
A bladla a červenala sa zároveň. 

Hostina sa začala. Prvý prípitok vynie- 
sol domový pán na vlast, na prítomný^ 
hodnostárov krajinských. Jeden z hodnostáŕorv 
pripil radcovi Szalaymu, dmhý uzdraveným 
pacientom Enlalii a Elemérovi a prial jim, 
aby z nich hodné deti vlastí sa stály, a spolu 
pripomenul i lekára, ktorý bol tak spôsob- 
ným i štastným v liečení svojom. Všetko 
itrnkalo a volalo lekároti Petrovi Jabloň^ 
skému na slávu. Tento sa poďakoval vrelými 
siovy a vyniesol zdravicu tak vybranej apo* 
ločnosti, od ktorej keď prijíma vyslovenie 
vdaky, na celý život šťastným byt sa dti. 

Jako počuli Yôlgyesiovci a Szirmayotd 
meno lekárovo, nechovali viac pochybnost 
o ton, žeby to. nebol bývalý jicli výohová- 
vatel. Matka Melánia so Szirmayičkou blMlly 
i ča*venaly sa, že ten sedliak tak velikej cti 
tu dochádza; starý pán Szirmay s Tomášom 

33« 



232 



Orol, obrázkový časopis. 



[t. 9. isn. 



Yôlgyesim chceli íst objat hodného lekára, 
ale sjQovia Arpád a Aladár, ktorým vyznar 
čenie Petrovo nijako nechutilo, jim to na- 
skrze dovolit nechceli. Malvína s Melániou 
žasly nad povýšením lekárovým. Oj, Melánia 
nie len žasla, ona i plesala. To bol jej ideál, 
čo takého uznania došiel. Celého sveta po- 
klady neboly by ju viacej potešily, lež táto 
radostná okolnosf. Ach, keby Peter bol jej, 
keby srdce jej darmo po ňom netúžilo 1 . . . . 

Hostina sa zkončila. Zdravíc bolo až 
mnoho, mysle sa rozjarily. Hodnostári kra- 
jinskí sa vzdialili, mladší začali tanec, starší 
páni sadli k šachu a ku kartám po besied- 
kach záhrady sa rozptýliac, iní sa zahrali 
na kolky. Zábava prišla do prúdu. 

Lekár tančil rad radom najprv s Eulaliou 
Szemere a všetko tlieskalo, potom s Ottiliou 
Szalay a Eufrosinou Eákay. Medzitým sa 
sbováral s Tomášom i sO Szirmayovcami a 
požiadal slečnu Melániu na tanec. Melánia 
bola blažená. 

y jednej besiedke záhrady bola menšia 
skupenina hostí po hromade, v ktorej sa ro- 
dina Szalay, Szemere, Eákay, Vôlgyesi, Szir- 
may i s lekárom spolu nachodili. Szalay a iní 
oslavovali spôsobného lekára a predzvesto- 
vali mu velikú budúcnost. Peter Jablonský 
držal sa vznešene, ale skromne a pri tom 
všetkom pokorne. 

,Pri tejto príležitosti verejne vyslovujem 
to, že sme sa usniesli, pána lekára rukou 
jednej z dcér rodín našich odmenif za jeho 
ustávanie, ktoré konal v prospech náš. Na 
ňom záleží volit si dámu srdca svojho na 
celý nádejeplný jeho život.^ 

Pani Vôlgyesička so Szirmayičkou triasly 
sa od zlosti. Aladár škrípal zubami, on by 
bol tak rád jednu z týchto troch dostaC, a 
nešlo to, a tomu „sedliakovi^ dali na výber 
bárs ktorú si vybrat. Slečna Melánia zara- 
zila sa a chytila pri srdci divo búchajúcom. 
Slečny Ottília, Eulalia a Eufrosína rume* 
nily sa. 

Peter urobil hlbokú poklonu a mlčal. 

„Vy mlčíte, šľachetný pane?^ pýtal sa 
Szalay. 

„On. je sedliak!^ vychrlil ticho zo seba 
Aladár. 



„Ja som už zasnúbený 1" slovil Peter. 

Ottília, Eulalia a Eufrosína zmizly. 

„Hahahal On je zasnúbený so sedlia- 
ckou!^ vykríkol a ulahčil si duši Aladár. 

„Kto sa opovažuje tohto šlachtica nrá^ 
žat?" oboril sa Szalay na Aladára. 

,Pánovia,^ riekol vážne Peter, „moja 
snúbenica je učitelská dcéra. Ale s odpuste- 
ním slávnej spoločnosti, takto surové sane- 
dám urážat od takéhoto človeka, jehož sve- 
denú obeC som včera vyliečil v „Bethesde,^ 
a jehož nezákonného syna som taktiež včera 
oddal do sirotinca. Za odpustenie prosím.^ 

Pani Vôlgyesička omdlela, pán Tomáš 
ju odviedol preč, spoločnosť sa škandalizo- 
vala, panie poutekaly. 

»To žiada krev !^ volal nazlostený Aladár, 
vyvolávajúc Petra na súboj. 

„S vami pôjdem na súboj len na palice, 
pane, jako som to urobil, ked som bol vašim 
vychovávateľom. Mám vyrozprávať, prečo som 
vás bol vypalicoval?" 

Aladár letel preč, bol z domu Szalayho, 
Szemereho, Kákayho, a neomylne i z iných 
na veky vylúčený. 

Lekárova sláva zrastala čím ďalej, tým 
viacej. Aladár mu prisahal večnú pomstu. 

Slečny Ottília, Eulalia a Eufrosína oblie- 
kaly sa od dnešnieho dňa v šat smútočný. 

XU. 

„Na zdravie, kmotrel" 
„E dobrému úžitku, kmotričku!^ 
Zdravkali si v krčme Šalamúnovej v pod- 
tatranskej obci Malinovom nerozluční dobrí 
dvaja priatelia richtár Kubo Surový s vice- 
richtárom Janom Neohrabaným. 

A Šalamún štmkal si s nimi a usmieval 
sa jim ustavične a točil sa okolo nich, ani 
ten najzalúbenejší galán netočí sa tak okolo 
svojej milenky. A jak sa usmieval Šalamún, 
tak, jak ešte nie sladšie, usmievala sa, tak, 
jak ešte nie bystrejšie a prívetívejiie točila 
sa okolo nich do nepoznania ztnčnelá polO' 
vička jeho Rebeka. 

A jak by sa neusmievali, jak by sa ne- 
točili ? ! Šalamún a Rebeka zbohatli za pár 
rokov, obsypali sa peňazmi, mali pole, diuny, 



o. 9. l«T7.] 



Orol, obráxkaTý ôasapis. 



293 



granda, hora a vyée pol ôBám} gazdovských 
statkov vo vrecko, na ktoré boli intabulovani. 
A nie div! Šalamún mal za priatelov hlavy 
oboe, ba bol i v stolici podporovaný a váeli- 
jakými výhodami obdarený. Jako ale pribý- 
vala jemu, ták ubývalo úbohým občanom. 
Tito chodili staby tiene, a čo ďalej Šalamún 
v obci gazdoval a nadobýval, tým viacej aa 
v nej mizéria zmáhala, a jak hmotný tak 
i mravní stav jq k úpadkn sa kloniL 

Nie div! Ved predstavení obee urobili 
z krčmy Šalamúnovej kostol, i obecný, radný 
i súdny dom. Ano, pán richtár, vicerichtár 
a prísažní chodili viac do krčmy, jako do 
kostola, ba i po čas shižieb Božích meškali 
v nq a neraz sa stalo, že v nej sa radili, 
súdili. Kto na richtára, viceriditára a pred* 
stavených obce Malinovho účinkovati chcel, 
tea sa ani nikdy nedovoláva iného, lež Šalamú- 
novho vlivu. Jestli tito nečo previesC chceli 
u richtára, to sa jim neomylne podarilo. Lež 
i to stálo, že kto sa jich vlivu dovolával, 
ten musel otvoriť štedré ruky, labko mu to 
neprišlo. Ináče ale zase beda každému, kto 
sa 80 Šalamúnom rátat išiel. Dialo sa to 
vQždy v prítomnosti úradu. Rátat sa majúci 
bol velrai vyznačený, veru až sa dobre cítil! 
Y bočnej ehyžke krčmy sedel si s úradskými 
a átmkal s nimi. Minulý hodiny dve, tri; 
darmo čakal na Šalamúna, ten ešte vždy ne- 
staäl, ešte mal vždy zamestknanie a zane- 
prázdnenie rozličné v krčme, vo dvore, v piv* 
BÍci atd. ObeC židova , vulgo na poratúnok 
prišlý za ten čas si len popíjal s pánmi 
úradskými, až sa opil. I prišiel Šalamún. 
Najprv sa rováše zrezaly, potom vyrukoval 
Šalamún so svojim lajstrom, až sa milému 
chlapíkovi v očach zaiskrilo a vzdor opilosti 
jeho ^klenička mu temer z ruky vypadla. 

I dnes zdravkajú si kmotrovei u Šala- 
múna. I dnes má tento pred sebou obet 
svoju. I dnes sa už zrezaly rováše a vytiahol 
lajster) a milá obeC, Juro Hybký, sedí za- 
myslený, vlastne kníše sa na stoličke. 

„Preca J0 to len moc toho , Šólemko. 
Ved jak to takto pftjde, za pár rokov je po 
mcgom gazdovstve." 

' ^NevídaUH zvolal žid, „že vraj- moc! 
Prosím pána richtára 1 všetkých pánov pri* 



sediaciefa, či Jurko náš nerobil dvoje krstenie, 
dva kary, či uestaväl stodolu? A potom iné 
každodenné potreby! Nuž čože by to bolo 
moc, za tri roky štyristo zlatých v takom 
gazdovstve 1" 

„Yed sa toho veru len moc minie, to je 
pravda," odvetil zase Hybký, „ale vera Bože 
by ste vy to Šólemko tolko nemali borgovat; 
ľahko sa to berie, ale jako zaplatit?" 

,iDo toho nás nič, Jurko môj,^ preho- 
voril múdry pán richtár, „to si mal vtedy 
rozváflit) keď si borgoval, teraz je to už pri- 
poizde. My sme svedkovia toho, že pán áren- 
dátor ti nič nepripísal.'' 

nTo veru nie, to nie. Máš pán Šalamún 
je svedomitý človek. Nech ho PfcnBoh živí!" 
slovih prísediaci a štmkali si. 

Ale Jurko Hybký nerozveselil sa. 

„A či. pýtam priam peniaze od vte, thE*- 
ríčko? Nepýtam. Berte na novo kolko ohcete. 
Dám vám celú moju krčmu. Vy ste poriadny 
človek. PlatiC mi budete, keď budete môct. 
Ved ja čakám každému. Či ja chcem dakomu 
byt neprfležitým ?" 

A takto dohovárali Jurkovi i páni pred- 
stavení. Na to prišiel pán notár Perohryz 
a napísal písemko toho obsahu: že je Juro 
Hybký dla porátania sa s pánom Šalamúnom 
tomuto štyristo zlatých dlžen, ktoré sa mu 
za štyri roky po stovke vyplatit zav&zuje. 
Interes na štyri roiky^ rátajúc ôO kr. týždenne, 
vynesie od tohto kapitálu vyše stovky. Na 
tento interes oaobýtné písmo sa vystavilo 
takým spôsobom, že Jurkovi Hybkému Šala- 
mún hotových sto a mekiolko zlatých požičal, 
ktoré mu tenže po štyroch rokoch úplne pri* 
navrátiC bude povinným. 

Oboje píšem podpísalo sa. Jurko položil 
svoje križiky, slavné obecné predstavensti?e 
podpísalo sa jáko testimonium legale aSala^ 
mún honorujúc pána notára Perohryza dvadsaC 
zlatými, schoval písemká v komore do želez- 
nej truhly a navrátiac sa znovu traktoval 
úrad i Juila Hybkého. Pilo sa a štmkalo, 
Šalamún bol štedrý a dobrej vôle a pani 
árendátorka Blebeka doniesla ešte i tučnú 
pečenú hus na stôl, bA tak celá izba vo&ala 
a núkala úrad, n(Ucala Jurka Hybkého, píro- 
siac, aby sa mu z tej chutnej busiďcy pááild, 



S94 



Orol, obráskový éatfopU. 



[t «. l«^t. 



1 



it je veru taká dobrá, ie KÍ mbie prsty od 
nej oblizat a že ma za to stojí, že ho jeho 
starká s takou chatoou húskoa nikdy nepo*- 
častaje. Snáď mala srätú pravdu, bo veď tie 
lepäie a tučnejšie husy z celej obce sa u nej 
stavily. 

Na dľtthý deä prebudil Sa Juro Hybký 
s tažkott hlavou doma. Vo sne ležalo mu to 
sta dajaký kameň na srdci a bdiac počal 
rozmýšIaC o tom v<Jerajšom ratúnku. Badal, 
že je zle s ním. Dumal, že radšej predá pár 
volov a priam vyplatí žida a nebude viac 
nikdy brat na bôrg* Potom sa ma zase len 
tých volkov škoda videlo predaĹ Veď za 
átyri roky len nejak vyplatí, čo by nie? 

Tieto my^ienky búrily mu deň i noc 
v hlave a preca sa k ničomu odkodlaf nevedel. 

Trepoce sa mucha v osídle pavákovom, 
trepooe, ale sa z neho vysvobodiC nijak nevie. 
Darmo sa trepoce, už je chytená. Darmo 
Jnrko dumáš, rozmýšlaš^ už si ohytený. Kto 
ie ti pomôže, keď si sám nemôžeš? 






I obec podtati^ntká Javorníky bola na 
polutovanie I Poverčivý a opilý mlynár Kubala 
8 Icíkom a Bifkoa i s panou učitelkou An* 
toniott, rodzenon Szikszay, vo spolku s tými 
Mjoznačenqóími korhielmi v obci, tvorili mo« 
hmtnú ligu, až sa jim i podarilo dosavádoy 
žlachetný a pánu ačiteloii Pavlovi Javond- 
ckému oddaný obecný úrad zhodi< a Mvý 
z najseporiadnejšfch ludí pozostávajfici so** 
stavit a previest. Potom to nž išlo, jako sa 
hovorí všetko dolu kopcomi Ôkold Javomíckii 
B chrámom. &úo celú predoélá obec nebol by 
si ani poznal viacej, váetko to bolo zane« 
dbané ; len krčma Icikova bola pilne navšte- 
vovaná. A jak by i tde, keď sa opilý mlynár 
Ktibala stal richtárofli a mal úrad celý zo 
iMĎýcli nevylejov zákáfgáci. Neraz stalo sa, 
že ďavÉý úrad opilj sta ten čap pravdu a 
spravedlivoat prisudzoval. 

Na deň Vstúpenia a Svätej Trogioe bol 
páft richtár Eobaia nž za včas vána opilý. 
Boieníai boK o£ dňom vopred sohnali ďihr 
pov^ ktorf meOi íst poklady kopat Na roaksĺZ 
riobtára Étaromaždili áá i oni za včasú do 
mlyM. Tam jich mlynár a richtár äarode|>- 



ným formolkátt naučil, ktoté ma}4 yr\ kopaítf 
predriekat Učil jich tomu z jedne} tajomnej 
knihy, „Sibilla" rečenej, a dával jednontu 
každému čarovný prút „svätej vigílie," kto- 
rým by nájdený poklad mal poáibat, aby ZAse 
neanizol. Keď sa mužstvo víetkémn naučilo, 
po dobrom raňajkovaní tiahlo do pob a do 
hôr. A mlynár na voze za nimi. Výpntám 
takýmto často i pani očitenca Antoi^ s pani 
richtárkou a árendátorkou Bifkoa sa ptipo^ 
jily. Úbohý Javomický mueel sa na všetko 
to dívaf a pri tom mlčat Nuž ale mal zadosť- 
učinenie. Kopali, kopali, pokladov nenašli. 

Nevýslovné veliký bol žial a bôI ila- 
chetného starčoka, horlivého očitela Pavk 
Javornidcého, ktorý nad úpadkom obce svojej 
a nad zničeným dielom celého svojho života 
cítit musel. Diabol mu všetko sloslné porú- 
čal, čo on staväC zapOcal. Jeho ideále slalý 
sa mu pekným, len nim satným snívaným 
snom nikdy sa neuskutočnivším; jeho práca 
prichodila mu jako dým a jeho celý boj ži*> 
vota jakoby bojovanie vetor rozrážajéce bei 
ciéla, bez výsledku. Teda to by bol los v^e^ 
kého dobrého a pekného na svete? V kaž^ 
dom stave skôr dôjde človek cíela, lež v stave 
duchovnom a učitelskom. Pravotár umelý 
Utk mnoho slávy a uznalosti svetskej žat 
môže, jestU je len trodiu spôsobný, má ši<* 
roké pole k oslave otvorené. Lekár výtet&ý 
to isté docieli, tak i každého stavu maž, 
nelzpominajic pri tom ešte i hmotné výhody. 
Učite! ttbohý méze sa pretrhaút v pťád, nik 
mu ju neuzná, môže celý život Mtávaf, prcoa 
je len žobrákom, môže tisícraz krásne idoí 
do života chcief uzádzat, iisfcraz ma jioh 
uskutočnenie zlostný svet prekazí, a on žB 
celý život na darmo, trpel celý život na darmo^ 
bojoval celý svoj život na darmo. Nenie to 
do zúlinia? 

Takými l»mutnými myálienkami zaniiala 
Sa zronená duša (ažko v živote probévanéhe 
Ufätela Pavla Javornickéba, keď k dopinenia 
miery trpkého kalicha jeho eíte priäa An^ 
tooía manželka jeho s ním sa vaéit^ a ho 
jako obyčajne pokašiaVaC. 

„Zase tak zamysleným ptané mani^e? 
Voď len ro£mýšIfl(}, lOnmýšhy, z čolio vy- 
žijeme. Pán rídMár Ini daés hovoril, ie H 



č, 9. 1877.] 



Ovq\, obrázkový časopis. 



385 



občmia u neho osvedčili, že si už pristarý, 
prislabý, žeby si mohol miesto svoje mlad* 
šieiQu postúpiť. Pán ricbtár má jakéhosi vnuka 
v niredházskoui semenisku, ten žeby bol jako 
stvorený pre naču obec. A že jestli to ináce 
nepôj4e, teda aspoň aby bol ku boku tvojmu 
dočasne jako pomocný učitel postavený do 
tvojeho úplného oslabenia, alebo smrti, pravda 
že na tvoje vlastné útraty. Bozmýslaj len, 
rozmýšiaj, milý manželu, jako vyžijeme?" 

,tŽena, nehnevaj ma a nezhorčiig ešte 
vyie môj dosť trpký život Riditár nech sa 
stará o svojich boženíkov, tých nech si zhadzuje 
a volí; ja mám moju vlastniu oirkeniu vreh« 
D08(« o mňa i do mňa sa tá staräf bude.^ 

' ^No veru ti nái farár slabú pomoc podá, 
prelúbezný manželu, trebárs si jakým jeho 
miláčkom; vieá, že sa t tejto obci to stáva, 
čo richtár s lepšísA* občanmi a laajetnejgítni 
gazdami chee?^ 

„Dost zle, že je ob^c naäa také stádo, 
čo pastiera svojho hlas uslyšat nechce. Beda 
ovciam, ktoré dobrého pastiera sv(yjho ne- 
znajd a ho nenasledujú. Tie padnú za korisť 
vlkom." 

„Ach, ach, ach! Môj žetipremilý! Pán 
farár je tiež už starý a pán kaplán nemá 
vIiTU a ty si ho sám pokazil. Ale jestli že 
OTečky i sami na svojich nohách stáť a sami 
bez pastiera chodiť môžu, čo riekneš na to? 
Vtedy nepotrebujú vás, nepôjdu za vami, ale 
vy musíte ísť za nimi." 

„Daj ini pokoj, satan, odstúp odo mna. 
Slepý slepého môže viest, trebárs oba do 
jamy upadnú; ale vidomý za slepým nikdy 
nepolezie. Jestli ale stádo cirkevnej obce 
tejto nás nasledovať nechcelo, vidíme, kam 
zašlo, trhá a dlávi ho vlk, morduje na duši 
i na tele, duchovne i hmotne." 

„Ach, ale ozaj, môj milý níužíčku, a 
ktože by tak asi bol tým vlkom v obci tejto?" 

„Kto iný lež Icík žid i s jeho Rebekou. 
Nevidíš, že je už celá obec v jeho rukách? 
Dnes zajtra vynde pri ňom celá na žobrotu." 

„Len by si ty mužíčku premilený o to 
starosť nemal, čo sa ta netýka a to nebasil, 
čo ťa nepáli! Čo tebe po občanoch, ktorí 
u Icíka pijú ? Veď jim za danno trúnok me- 



rať nebudf . Kto si naborg^je, nech platí ; ty 
neborguje&, nebude Ul hlavička bolet." 

„Ty to oerozmnieii, bláhová žena ! Je to 
nielen hmotný, ale i mravní ipadok. Icík je 
ukrutný vlk a nadi ofočitnia sú zlé, prevrátené 
stádo, nasledujúce nájonníkov, ktorí ho eéte 
dodávajú do pažeráka vlkov," 

„Pán ricbtár Eubala sa o to postará; 
hovorili aby každý len tolko smel u žida 
bofgovaC, kolko vládze. Na to že je on tu, 
aby sa občanom krivda nestala." 

„To sme zkúsilí, polutuj sa Bože! Od 
toho času, jako je ten Qový pán richtár, ten 
tvoj premilený kmotrik, čo tvojmu mužovi 
o chlieb hrá, v úrade, všetky, veci tak oči- 
vidome k dobréom sa tu zmenily. či nie?" 

„Ty nepoznáá môj^ kmotra* Každý člo*- 
vefc má svo|u chybu, darmo je. I on ja má, 
tú totiž^ že nevyleje. On sa ale v mojq pri* 
tomnosti aabožil, že jakonáhle sa mu podarí 
poklad dostať, chudobu napooiôie*" 

„Temz je iíad na mne sa smiaĹ Eedí 
poklad nájde? Mdžeme čakať. To jdío čoby 
slovil, keď na deravom moste nájdem groi^ 
alebo keď nessjiém, dám tebe. V našej obd 
našiel príänením pána richtára a jdio nár 
hončích Icík poklad, a ten ho vie i vykoristiĹ 
Čarovným prútom mu je pri tom pálenka." 

„Ľudia pili i piť budú, kým na tom 
svete žiť budú. Môj nebohý muž tiež ne- 
vylial, a bol, Pán Bôh mu daj slávu večnú, 
tisícraz lepším lež ti, čo nepijú." A tu začala 
Antónia plakať, nariekať. „Vedela by som 
poradiť každej biednej vdove, aby sa po druhý- 
raz nikdy nevydávala^ ach, len prvá láska 
býva najlepšia. Škoda môjho Jozefa, to bol 
mužík jako z cukru! Moje slovo mu bolo 
sväté, moja vôIa rozkaz : môj dobrý, môj ne- 
zapomenutedlný Jozefko!" 

A tu sa zase pustila do u sedavého plaču. 

Kto opíše tie búrlivé pocity, čo sa dušou 
úbohého Javornického sťa búrlivé oblaky na 
oblohe nebeskej preháňaly? On mal dosť 
utrpenia nad tým, že práca a snahy celého 
života jeho zmarenými zostaly, neuchránil 
h<^ milostivý Bôh v tom súžení, keď dom 
blaha svojho na hŕbu zvalený, keď sa o svoje 
milé dieťa pripravený byť videl, aMchránil 
ho milostivý Bôh ani pred Jóbovdiou zlou 



236 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1877. 



ženou po jóbovských nehodách. Táto Xan- 
tippa, ktorá bo o celý pokoj, o celé äfastie 
a blaho života i domácnosti pripravila, ešte 
jemn robí výčitky, tá si svojho predošlého 
manžela chváli na úkor terajšiemu. Čože on 
utrápený manžel druhej ženy mal riect o svo- 
jej prvšej manželke, o tom anjelovi, o tej 
drahej, večne nessapomenntedlnej duši, ktorá 
by sa storáz bola musela už v hrobe nad tým 
obrátit, keby to znala bola, jaká zlostnica 
jej miesto nastúpila, jako sa jej milé diéta, 
Marta, mHSela z domu rodičovského do ší- 
reho sveta uberat. Ved sa na nom to Spa- 
sitelove vypovedanie až na vlas vyplnilo, že 
„nepriatelia človeka domáci jeho.** Manželka 
jeho nadržovala zjavne jeho najvätším ne- 
priatelom, ona sama borievala nekalou rukou 
všetko to, čo ott tak prácne a trápne stav&l 
Bolo mu do zúfania a preca si siúfát nesmel. 
Ešte ho pútalo čosi k životu, milá Marta 
jeho. Ešte mu podávalo niečo nádeju k obratu 
lepšiemu, tá výpoveď Petra Jablonskéhb, bu- 
dúceho eafa jeho v Malinové vyrečená: „Naša 
budúcnosť mnsi zahaĎbiC minulosC, musí nám 
dat zadostučínenie a musí pokarhať zlomysef- 
níkov našich. Áno, verme, že všetky naše 
žiale blažená radost zamení.^ Tým sa tešil. 

Manželka Javornického oplakávala svojho 
predošlého manžela a on sa zase do myšlie- 
nok trudných, jako obyčajne zahrúžený práve 
zpomienkou na svoje milované detičky tešil, 
ked silné klopanie na dverách zavznelo. 

Sotva stačil Javornický svoje „volno" 
vypovedať a sotva stačila pani manželka jeho 
Antónia slzy z očí svojich chytrou rukou 
poutieraj, už sa objavily tri známe postavy 
vo dverách. 

Jakoby sa z čistá jasná bolo zablyslo 
a jakoby blesk ten ukretieiiromu bolo spre- 
vádzalo, tak sa zatriasli manželia. Zatriasli 
sa oba, no každý iným pocitom: Javoruický 
radosťou, Antónia zlosťou. 

„Deti m.(^e!^ rozkričal sa starký mlá- 
deneckou silouaohebnosťou skočiac na rovné 
nohy a rozprestrúc náručie svoje oproti nim. 

^ „Oteemôj!'' 

„Drahý otče!" 
„Priateľ môj !« 



Tak ozvaly sa dva mužské a jedon žen- 
ský hlas odrazu. 

Javornický, len pred nekoTko okamže-^ 
niami ešte ten zúfalý Javornický, bol tým 
najblaženejším človekom v tomto okamihu, 
ved držal v náručí deti svoje: Martu i Petra, 
Á tisol pravicu priatelovi svojmu milému, 
otcovi Jablonskému. Na pekelné zúíania plné 
okamihy tak nebeskej slasti plné okamženie 
— či to nie div Boží? 

Všetci boli na najvýš sretnutím sa ne- 
očakávaným prekvapení. Boli radosťou jakoby 
opojem'; no vytriezveli na posmešný hlas od 
nich sa odvrátivšej domovej panej. 

„Jestli sa nemýlim, to je tá naša ube* 
hlica ? Celá dáma, vera Bože celá dáma. Nie 
div, Pešt je Peši A potom ved slečna dcéra 
utiekla z otcovského domu samotná jako prst 
a teraz si vedie až galán^^ 

Bolo to čudné privítanie. No ono z úst 
macochy žiadneho z našich troch známych 
neprekvapilo. Marta neočakávala nič iného 
od zlostnej macochy mimo úšklabkov a su- 
rového ns^ádania — i čoby ju bolo malo 
prekvapiť, keď sa jej za podiel dostala? 
Jablonský a syn niali ešte síce len po prvý- 
ráz to šťastie osobne poznať macochu Mar- 
tinu, a poneváč si ju ináč nepredstavovali, 
lež tak jako sa jim ukázala, nedivili sa ani 
tomu neobyčajnému dojmu , ktorý na nich 
priam pr iprvom sretnutí a potkaní sa urobila. 

„Nemal bych tí to tak lahko odpustiť, 
zlostná žena, že moje tebou už dosť utrá- 
pené dieťa tak hanobne vítaš; ale. nedbám, 
ukáž sa len i cudzím očiam takou, jakou si 
a jakou si vždy bola bez srdca ženou a oprav- 
dovou macochou. Tu ti predstavujem sverenca 
mojej Marty lekára peštianského, pána Petra 
Jablonského, a v tomto ctihodnom mužovi 
vidíš otca jeho.^ 

Otec i syn Jablonský poklonili sa, An- 
tónia si celé pery dohrýzla od zlosti. Zlahka 
sa ukloniac svojim obyčajným uštepačným 
tónom slovila: 

„Nuž jakože prišierk tej neveste? Tie 
cesty jeho by som veru rada zaaf." 

„Poriadnym spôsobom a statočnou, spra- 
vodlivou cestou," riekol Peter s dôrazom 
príste pohliadnuc na uštepačnú macochu. 



č. 9. 1877,] 



Orol, obrázkový časopis. 



237 



takže hovorit chtiacej slovo v ústach trčať 
zostalo. 

„Hm, hm ... .^ počala ona zapŕlená zlo- 
sCou preca po chvíli, „veď už len keby sa 
to nebolo v Pešti stalo. ^ 

„Pani moja!" prejal otec Jablonský vážne 
reč, „naáe deti sa nezasnúbili v Pešti, ale 
v susednej obci Malinovom, a to síce poriad- 
nym spôsobom pod očima a v prítomností 
blažených otcov svojich. Vyprosíme si urážky I" 

„Hanbi sa, žena, takú reč viest oproti 
nevinným detom našim, ^ rozborlil sa Javor- 
nický. yPozri si Martu moju drahú,'' a tu ju 
boskal otec uradostnený na čelo, „či nevy- 
zerá jako sama tá najnevinnejšia nevinnost? 
Pozri si môjho budúceho zafa, či si videla kedy 
álachetnejáiu mládeneckú postavu ? O, mnoho 
som trpel, mnoho pre tvoju zlost podstúpil, 
ale verím v Boha, že mi vydarené a vrelo- 
milované dietky moje všetko moje utrpenia 
v ráj premenia. Ano v ráj, počuješ, v ktorom 
raji nebude viac hada.^ 

„Len si daj pozor, aby tí tvoja roztomilá 
dcérečka zase z toho raja neutíekla.^ 

„Keď sa mi také navráti do môjho domu, 
jako teraz a v takom sprievode a pod takou 
ochranou, nič nedbám; nemysli si, žena, že 
je každá deva tvoja Tonika!" 

Antónii nebolo viac načim. Počala sa 
v pravom slova smysle vztekaf. 

„Nech si s mojou dcérou nik nečistú 
hubu nevymýva, i tej bola len Marta na 
príčine." 

„Ktorú Martu," skočil jej do reči Peter, 
„Tonika v Pešti jako sestru milovat sa na- 
učila." 

„Jako to?" zadivil sa s hrôzou otec 
Javornický. „Jako prišla Marta k Tóne ? Čo 
malý spoločného?" 

„O tom by bolo dlho treba rozkladat, 
otče milý. Dos( na tom, že matkou svojou 
zavrhnutá a v Pešti v najväčšej biede sa po- 
tulujúca Tonika bola Martou zachránená.*' 

„Tvoj prst, Bože!" vyvolal Javornický 
a smelým, hrdo vztýčeným čelom predstúpil 
pred zlostnú ženu svoju. ;,Počuješ tygrica?" 

„Eh, povedala, povedala!*' zakričala 
Antónia a utekala najašená do mlyna. 



A do Javomickej školy navrátil sa za 
nekolko dní zase ten starý dobrý čas, dobrý 
duch, pokoj a blahobyt Starý Javornický 
znovu ožil, bol radostou bez seba, keď sa 
dozvedel o zámeroch svojho budúceho zata. 
Tento sa preto do domova navrátil, aby jako 
samostatný a rázny muž reputáciu svojho 
otca, s ktorým tak hanebne zachádzané bolo, 
navrátil. Nie ináč zamýšial i svoje rodisko 
navštíviť, možno-li napravit, zošlachtit. Pri 
tom nemožno zatajil, že všetkých troch tia- 
hala neodolatelná túžba pod Tatry, do toho 
utešeného, no, zavedeným ludom obývaného 
kraja. Konečne trpký lós Javomického tiež 
nedal Petrovi pokoja. Bôh je dobrý, kto vie, 
či sa mu nepodarí ulavit ho a napravit mnohé, 
čo bolo zlosťou ludskou pokazené? 

Peter Jablonský osadil sa na nejistý čas 
v stoličnom mestečku rodiska svojho. Kúpil 
si spolu s otcom svojim priam úhladný do- 
mok so záhradou a niečo k nemu prínále- 
žajúcim polom a začal svoju lekársku prax 
tam provozovat. 

Jako blesk rozšírila sa o tom povest 
po celej stolici, a neminulo nekolko mesiacov, 
bol Peter Jablonský najhladanejším lekárom 
okolia, lebo ten chýr, ktorý ho z Pešte sem 
predišiel, ani najmenej nezveličoval, ten chýr 
bol maličkým v oči velikej osvedčenej spô- 
sobnosti jeho. Niekolko podarených operácií 
previedol a už ho všetky panské domy vy- 
chytily, áno i sám velžupan ďakoval mu za- 
chránenie života svojich dvoch synov. 

A tento za krátky čas tak vychýrený 
lekár, ktorému otvorené stály dvere každého 
panského domu a otvorená náruč každej pan- 
skej rodiny, zasnúbil sa verejne s chudobnou 
učitelskou dcérou v Javorníkoch. My vieme, 
že to bolo len ztvrdenie zasnúbenia sa prvého, 
verejný výraz pred svetom toho zasnúbenia, 
ktorému sme my boli prítomní v Malinovom. 

Kto opíše tie radostné, tie blažené po- 
city, čo v srdci starkého, dobrého Javomického 
ožily, keď svoj poklad, svoju dcéru zase do- 
stal zpät do domu svojho ? Mrákavy na oblohe 
života jeho tak dlho visiace sa rozptýlily a 
slniečko blaha utešene svietilo si na nej. Prí- 
bytok školský ožil a znion umlčaný zase sa 
rozihral. Keď spôsobné a bystré prsty Martine 

34 



238 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Č. 9. 1877. 



po ňom si behaly, ó jak ožil tichý a tak ^ustý 
pred tým príbytok ten, oj jakú potechu lial 
do srdca otcovho ten srdečne nábožný spev 
dcérin : „Nesmút sa príliš nad trpkosťou lósu 
toho, v ktorom steneš!" A „Kto nevie sám 
seba zapriet, ten zlé ešte horším činí: preto 
nech sa čó chce deje. Boh zdarí moje na- 
deje l'^ A s obživnutím domu obživia spolu 
zase i celá obec. Pri všetkej násilnej pokaze- 
faosti obce preca ešte bolo a to, chvála Bohu, 
ínnoho sŕdc v nej, ktoré sa návratu tak vše- 
obecne milovanej Marty potešily. Počaly sa 
zase pomaly vôkol školy hromadiť, počaly 
lubým zvukom hudby Martinej načúvať a tie 
jakoby nový život a nového ducha boly i do 
mládeže i do starších vlievaly. A kéd sa ob- 
čania presvedčili, že tú peknú a spôsobnú, 
od macochy z domu vyhnatú Martu ten chý- 
réčný lekár, ktorý už i v jich obci mnohých 
vyliečil, ten dobrý mladý pán z mesta si za- 
snubuje, ba ked sa i to zasnúbenie v škole 
skutočne previedlo a už sa i o samej svatbe 
hovoriť počalo, otváraly sa občanom oči a 
oni tak, jako sa odvracali od školy a učiteľa, 
počaly sa zase navracať k nej a k nemu. 
Dobrí ludia sa tešia a srdečne radujú šťastiu 
dobrých ludí; zlí sa nad nim horšia a ne- 
pokoja. Tešili sa dobrí nad šťastím Martiným ; 
no Antónia preniesť ho nemohla. Ona za čas 
po príchode Martinom bývala vo mlyne, po- 
tom ale zmizla z obce bez všetkej stopy. 

A svatba mladého lekára, Petra Jablon- 
ského, s Martou Javoruických nedala dlho 
na seba čakať. Odbavovala sa v Javorníkoch, 
kde mladý pár starký farár z rodiska Pe- 
trovho, Malinovho, ktorý ho bol i krstil, 
sobášil ; družboval učiteľ Malinovský, dôverný 
priateľ lekárov, a Marta mala družíc celý 



kŕdel, všetko to občianske devy v peknom 
svojom národnom kroji. Hostí bolo n^noho 
a medzi nimi i veľkí páni zo stolice. Ale 
najvätšie obdivovanie vzbudil pán starejší. 
Tento bol veľmi vznešený pán hen z Fešti, 
ktorý ani nehovoril slovensky, a že to vraj 
bol učbár lekára, mladého zata. Vznešený, 
múdry vyzeral ten pán na prvý pohľad. Pekný 
bol ten svatobný pár, utešený ten celý sprie- 
vod, pekné tie pannenské družice; no, mne 
sa najlepšie zdaly ti dvaja blažení otcovia, 
ktorí boli y skutku oba blažení. Bola to 
slávnosť veliká, vznešená, srdečná. Občania 
Javornickí vzdor svojmu drzému richtárovi, 
ktorý sa y ten den kamsi vytratil z obce po- 
klady hľadať, oslávili deň ten čestne. Strelha 
z mažiarov hrmela už od samého rána a pod 
obradom sobáša práve tak, jako i pod obedom 
hrmieť neprestávala. Darmo sa Rifka s mly- 
nárkou vztekaly: že vari nejakého fôišpána 
vítajú, strelba hrmela. Z rodiska Petrovho, 
Malinovho, bolo mnoho občanov prítomné a 
tí všetci i s Javomičanmi boli v obecnom 
dome hostení. Všetci sa tešili, že v;idia sta- 
rého Jablonského zdravého a volali ho a^e 
za richtára do lona svojho. Sám ten pán 
služný, čo ho bol vtedy vyšetroval a z úradu 
zložil, tisnul mu pravicu a prosil ho o to. 
Jako sa to mohlo stáť, odkiaľ tá veľká zmena, 
pýtate sa? Priam si rozpovieme. 

Svatba sa zkončila a blažený párik vzdialil 
sa do mesta, svatobný otec Javornický ale, 
pokiaľ otec Jablonský šiel do Malinovho ná- 
vštevou, ponáhľal zo svatby na pohrab svojej 
Antónie, ktorá práve v deji svatby, b^ snaJ 
i v tú hodinu sobáša M^tinho v obci pre- 
došlého svojho prebývania mrtvicou ranená 
dokonala. 



(Pokračovanie nasleduje.) 



TQ,^<y> 



Spevy hodín. 

Oumejú časy rýchlosťou veternou, 

Minutou sú jim rokov milliony. 
Dejiny ľudstva bodkou malichernou. 

Snom okamihu — stvorenstva Aeony, 
Svetov hynutie — len odsekov znaky — 

Tiky, taký — tiky taký. 



Lež jedon atóm celého stvorenstva 
Z Oka Božieho na zemekulu padlý 

Siaha po palme smelo veličenstva. 
Bo v ňom sa vesmír veškerý zrkadlí: 

To človečenstva duch je jasnozraký — 
Tiky, taký — tiky taký. 



č. 9. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. ' 



2á9 



Ten i mňa stvoril ku službe do času 
A ja poslušne nierám dni i noci. 

Volám . . . lež kto si všíma môjho hlasu ? 
Komu niet rady, tomu niet pomočil 

Ož dujú víchre, chumelia sa mraky — 
Tiky, taký — tiky taký. 



-T໫4'>»<aH 



Brat brata stíha za hrudku, potoky 
Vylieva krve, závidí a hreší; 

Zdá sa, že svet ten nie mu dost široký; 
Čo nemá, chcel by, — čo má, ho neteší. 

Udrem pokonnô : už niet po nom šlaky — 
Tiky, toky — tiky^taky. 

^ Vajariský. 



Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. 

Cestopisné náčrtky od Laskomershého. 

(Pokračovanie.) 



/a Žilinou šíri sa obzor. Na sever hore 
proti Sliezsku fahá sa tesná dolina Kysucká, 
na východ dolina Varíňsko-Belanská proti 
Orave, na západ dolina Rajecká, ňouž sa 
bystro štebotavá Rajčanka šmotle. Prosto 
nosa vrchy Minčov a Malagura zastavujú vý- 
zor, a týmito valnými oponami kliesni si 
cestu Váh, kde potom naplašený a prácou 
borenia rozbabraný žilinským údolím raiso- 
niruje. Na všetky strany, kade sa vezieš, 
vidíš níni povytierané doliny a hromady vy- 
tísnutých skál, štrku a piesku tu nim na- 
válaných. Velká sila á veky toho veíá riä- 
kopily. 

Za Žilinou prešli sme solný úrad, roz- 
siahle staviská aerárneho panstva. 

Vezúc sa chvíľu po náplave pritiahli sme 
až ku samému Váhu. Tam videl som dvoch 
na oko pastierov, ktorí hákom vo vode škra- 
bali. Čo tí tam, rekii, hľadajú? Či sa dáky 
MojSati utopil ? V tom vytiahne jedon z nich 
2a hákom na brehu pripevnený povrázok á 
konca toho trepala sa na udici lapená, asi 
dve stopy dlhá ryba. Keby som sa nebol bál, 
že ihi, kým prijdem domov, hogú-om raziť 
bude, bol bycb ju kúpil ; takto ale narado- 
vaný rybár strčil ju do cedila. 

Cesta hradská pred vystavením pyšnej, 
Búpernej železnice tolmä živá, zarastá teraz 
pomaly trávou, len práve koľajami z obci do 
obci tÝorí sá blato a pomerne prach. Vidno, 
žé veru z vrchnostenskej priazne vypadla, 
lebo drvením a vysýpaním štrku sa jej veľká 
pôzofiiost nevenuje. 

MojS-Lúčka a za vodou Mojš sedia jako 
pracka po oboch brehoch Váhu. Mojš leží 



v Transvaganii tak nízko na brehií Váhu, že 
to občanom i mimo vôli nohy si močiť veľmi 
ľahko padnúc musí. Z M. Lúčky zvráti' sa 
cesta na breh nad obcou zvýšený a tak po- 
tom prijde sa pô nej do Strečná. 

V Stréčne príjemne nápadné mi bolô' 
videí čistotné oblečených občanov, možno' 
občiansku starešinu, na preddomí sedét^ á 
noviny nahlas čítat. Poslucháčov nebolo máloi 
Že carihradský „Vakif" nečítali, to sa do- 
mnievam. To, čo čítali a naslúchali, bolo na 
vlas podobné nášmu „Hlásnikovi." Srdečné 
na zdar tomu vlastencovi, čo óávetu svojho 
ľudu podporuje! Sláva mu!! 

Tu v Strečňanskej romantickej úžine po- 
krmili sme kone a ja použil som teii čas 
i poobzeral som sa po intereásántnom okolí. 
Tu je svet skalami zabitý. Keby sá Váh ta- 
diaľto nebol prelízal, sotva by tadiaľto cesta^ 
z Turca do Trenčína bola viedla, Vydriapaľ 
som sa nad cestou na brblo oproti tíradu,* 
strmo nad Váhom sa vypínajúce, i oprel sónh' 
óči o mohutné hradisko. 

Opretá o operadla hradskej stála podo- 
mňou, hľadiac dolu do hlbokého Váhu, moja 
žena. K nej pridružil sa pltník. Jim hlboko 
pod nohami prikotvené stály plte. Každé 
slovo čul som zreteľne na moj vysoký prestol. 

Pltník vyprával mojej žene podivnú hi- 
storku, jaká sa pred troma dňami na jirofaj- 
ôej železnici prihodila. Z Nézbudskej-Lúčky, 
tamto oproti Strečnú malej to dedinky, praco- 
val jedon nádenník na železnici. Tľiročnf jebd' 
chlapček vybral sa traťou za nim a núdený 
dlhou chvíľou zaspal medzi kolajámi. Zjaví 
sa vlak, kärujúc zpoza kopca a vodič bnecľ 

34* 



24Ô 



Orol, obrázkový Čafiôpis. 



[Č. 9. 1877. 



•w-^ •^^ V-*^- .>^ ^ ^"S.^^ - ^ >* . 



zbadajúc chlapca, pristavit vlak nijak ne- 
mohol. Chlapec hrmotom vozňov prebudil sa 
síce, ale preľaknutý na štastie ani údom ne- 
pohol ; nuž a tak vraj najhroznejšie nebezpe- 
čenstvo bezškodne prebehlo ponad jeho hlavu. 
Takto vyprával pltník, i dusil sa a tak mu- 
sela byt pravda. 

Z m6jho povýšeného miesta videl som 
i námorskú vojnu. Dvaja do špiku rozsršení 
pltníci ohrievali sa tam dolu na pltiach tý-* 
kami, ta dolu na dolniaky k podpore révy 
určenými. Že ti z Lykavy a jej panstva po- 
chodiaci poddaní tvrdé lebky mali, bolo po- 
čut až hore na moje stanovisko, lebo to rúče 
chrôpalo. Bol to boj o jestvovanie dla Dar- 
winovho systému. 

Predomnou stojí hrad, za nim vysočizné 
hory, podomnou tečie Váh, 2a Váhom na vý- 
chod vypína sa kukajúci na mňa Starhrad, 
na sever tiahne sa Žilinská dolina s obcami 
Tepličkou, Nedecom, Varínom, Nezbudskou 
a ňou hadí sa železničná trat. Velmi dobre 
som sa cítil, i vytiahol som tobolku a skreslil 
som si hrad Strečno. Deň bol vedrý a tichý ; 
fahalo ma hore na hrad. Darmo som svoju 
polovicu vábil do hradu, darmo som ju uji- 
stoval, že tam bude pekná kapusta a krásne 
sa pasú teliatka : nie a nie ! A tak prehodiac 
plachtu (koncovku čili plaid) cez plece, stúpal 
som hore. Šiel som poza záhrady dolinou 
hore, potom severným bokom zámočného 
kopca starou cestou stúpal som na chrbát 
kopca od západu a tak hrebeňom kráčal som 
zase na východ, t. j. k Váhu hore k samému 
hradu. Tu pred bránou hradu sišiel som sa 
s novosvetským kulturellným známym člán- 
kom, so zemiakmi, v úplnom kvete ; áno, so 
zemiakmi, ktoré ani Dônč, ani Deršffy, ani 
Ponkrác a Vesselényi poznat čest nemali. 

Nevkročil som hneď bránou do hradu, 
kde už od dávna signál trúbou dávaný z hra- 
dieb počut nebolo, ale motal som sa severnou 
stranou pod baštami. Všakové jamy, prie- 
kopy, smetiska, mrvy, kultúrne čierne vrstvy 
zeme značily na bývalé rozličné budúnky a 
prípravy hradné. Tam sa mi zdala byC studňa, 
tam zase vyheň, kde nezmenný ukliarsky 
prach dakolko centimetrov výšky ležal. Vápno, 
skaly, zlomky tehál, prirodzené ka«meňné 



stupky, suchá štipka zo skúpej prstí vy- 
rastená šuchotala mi pod nohama. Keď som 
došiel na roh krajnej bašty, nevedel som, čí 
kochať sa na divokrásnom pohlade okolia, 
či na pyšnom starobou sklúčenom hrade. 
V takom momente človek dumaniu ponechaný 
býva vytržený. Tu hore ticho, len pustovky 
pískaly, nad Polomou vysoko hore krútil sa 
malý obláčok, Váh temno šušfal, tahajúc 
ďalej ticho, jakoby starého známeho, hrad 
Strečno, zo sna prebudit nechcel. Hlasy lud- 
ské zpopod brala ozývaly sa čisto a jasno. 
Nože si myslite ten obraz a nečudujte sa, 
že pod nohami Strečna poesia kvitne. Krásna 
príroda tvorí krásne myšlienky. „Auf den 
Bergen wohnt die Freiheit,^ hovoril, tuším, 
Schiller. 

Blízo mňa pri samej zemi predlabaná 
je diera do silnej zdi, do vniutra bašty ve-* 
dúca. Pretiahol som sa dnu, ale tam inšieho 
výhladu som nemal, jako medzi začadenými 
múrami prosto do neba vyzerať, bo okná 
boly mi privysoko. Ztade prešiel som do 
priestoru, ktorý, dla klenby súdiac, mal byt 
káplonkou.' Všade ticho, všade pusto, len 
duchovia dedov ovievali ma. A tak pochodil 
som rad radom tie rozličné staré a staršie 
staviská, už viac už menej porúchané. Z jednej 
miestnosti, asi v prosred hradu, je z dolnej 
čiastky vyvaleným oknom svobodný výhlad 
dolu do prepasti. V prosred miestnosti lež f 
ssutina nakopená v podobe krovu. Na vrchu 
tej ssutiny proti oknu strmo sa kloniacej 
som zastal a hľadel do hrtana priepasti. Zpod 
okna dolu nie len že je zápoTa kolmá, ale 
je podrazená, tak že hradská cesta na brehu 
Váhu od vrchu krytá je výbehom brala ; alebo 
druhými slovmi : ktoby tým oknom šašíroval, 
alebo šašírovaný bol, nepadol by na cestu 
pod hradom, ale zaletel by poza ňu do Váhu. 
Výška hradu nad morom je 1545', nad cestou 
ale kolmo 228' (= 38^). A nad tým oknom 
hore vysoko na múre v povetrí medzi nebom, 
holou Polomou a Váhom pláva a či visí balkón. 
No, už tie dámy, čo ztade dolu na cestu. 
Váh, alebo na profajší Starhred fľokúvaly, 
musely mat čuvy hrubé jako povrazy, sil- 
nejšie iste, lež ja, lebo jako som sa dolu 
tým „kuksinslochom^' nahol, počalo ma proti 



242 



Orol, obrázkový časopis. 



[6. 9. 1877. 



Žalúdku štekliť, i musel som si zakryjúc oči 
na chvílkn na tú ssutinu ľofhút. Keď som 
sa po rozvalinách, kofko mi čas dopustil, 
natúlal, vyšiel som von a lahol som si na 
peknom príhodnom mieste a hútal o prešlosti 
Strečna. No, chudák, nekdy slavný hrad, 
prítomnosf jeho je telo hez duše. 

Nad Strečnom sa zabríeždilo, 

Zajasaly hory, 
Vetrík pozdravuje lazy, 

Nivy a úhory. 
Na Strečne sa žiaľ usadil — 

Tam ticho sviatočne. 

Tak básni náš Dušan Sava Pepkin a 
báseä táto skvitla v chládku osiroteného 
Strečna. 

On takže udáva v jeho útlych poesiach, 
že hrad Strečno stojí na žulovej skale. No 
poetom ovšem vela svobodno, tým nezazlí 
nikto, keď zo tvarohovej hrudy žulu zplodia ; 
skutočnost ale poučuje nás, že Strečno stojí 
na vápenáku, a síce, jak sa nemýlim, je to 
neocomský dolomit. Z toho materiálu je i sta- 
vaný ; sú ale v múre i kusy červeného žabič- 
níka (kvarcitu), ktorý vyše hradu v strmej 
bralnej stene červenou barvou sa vyznačuje. 
Žula vystupuje nahor povyše oproti holiam 
Polome a Mincovej (4314'), ktorá poslednia 
r. 18Ď8 15. jan. v tehdajšom zemetrasení 
jako sredisko v prírodovedeckom svete značný 
stupeň významnosti dosiahla. Kto že zná, čo 
sa tej starej dáme tenkrát v črevách snulo? 
VídaC i tu, že staroba nechráni pred šiale- 
nostou. Medzitým je Mincová nespokojná 
jako kedysi Petróci a Pankrác, jeho susedia. 
I r. 1348, 1600, 1853 tiež striasla seba a 
okolie, jako púdel, keď cez vodu preplával. 
Toto okolie je teda velmi revolucionárne a 
patrí pod prísnu dohliadku. O krásnej žule 
strečĎanského priesmyku prehovoríme po- 
zdejšie, keď sa pri otvore strečňanskáho passu 
na strane južnej vozit budeme. 

Zo strečňanskej archeológie poviem vám 
kolko viem, jako skromný tourista; viac by 
vám ovšem povedaC vedel o ňom pán A. 
Lombardini, ktorý toho krá,niu kopu má a 
z toho dačo myslím i do „Letopisu" pošle. 

Či tento hrad, i so Starhradom, stavaný 
bol, aby Turiec ^ŕed Trenčínom, či tento 



pred tamtým chránil, a či preto, aby tovar 
kupcov po Váhu sa plaviacich a po ceste 
jazdiacich pod svoju ochranu vzal, podržiac 
z neho koíko mu lúbo — to neznám. Dosf 
na tom, že na takom mieste stavaný bol, 
kde bez jeho povolenia ani pták preletet 
nemohol a koho chcel, či to na vode, či na 
ceste, či v povetrí, skalami zahlušiť mohol. 
Jeho zakladatelia pod istým sentimentálni 
neboli. 

Orličie toto hniezdo mal vo svojej moci 
už r. 1320, i 80 Starhradom, Miklóš a Donč 
(Dominik?), Často v dávnych listinách spo- 
mínaný zvolenské - liptovský župan. Krstné 
meno Donč nachodí sa jako prímeno ešte 
v okolí Brezna, no nie viac jako pánov hradu 
a županov. 

Roku 1352 darúva Ludvik I. Strečno 
synovi Jana z Krásneho, Dominikovi (teda 
zase Donč), Hlávka zvanému. 

R. 1421 obsiahol Strečno od Žigmonda 
Stanislav Deršffy. Za Jiskru vydobyl nočnou 
hodinou Strečno Pankrác, pán Starhradu. 
Roku 1437 páni Strečna a Starhradu napadú- 
vali Žilinu jako dobrí susedia. Maria Szilágyi 
r. 1457 Pankrácovi navrátila hrad Strečno a 
Starhrad. Po smrti Ladislava Pankráca ad- 
ministroval Strečno královský kastellán Juraj 
Horváth r. 1475. Roku 1526 založil Zápola 
Strečno so Žilinou za 10.000 zlatých a 3000 
uhorských Burianovi Svetlovskému. R. 1548 
zakázané bolo skrz krála Ferdinanda majite- 
ľovi Strečna od Žilincov mýto vyberat To by 
sa snad rozumet malo, aby meštanov ne- 
ozbíjal. Roku 1633 strečanská pani Žofia 
Bosniak vyzvala richtára žilinského, aby pre 
zúriaci mor potrebné poriadky porobil. Ba 
či ozaj desinficirovali ? Toíko je isté, že na 
mor (choleru, typhus) ludia pred tým tak 
mreli jako i teraz, no pomerne trochu preca 
viac. Oproti hradu za Váhom tamto na te- 
plickej rovine, kde v teplickom kostole Žofia 
Bosniak pochovaná leží, rozliehalo sa r. 1678 
koncom septembra pod Imrichom Tokôlim a 
Štefanom Petrovec (Petróczi) z Košeca do 
10.000 Eurucov, odkial na Rajec do Prie- 
vidze prejdúc, statky Pálffyho pálili. 

y týchto chladných múraniciach tĺkly 
i teplé srdcia a cez švíky železného brnenia 



č. 9. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



243 



vdierala sa do tvrdých nádier horúca láska. 
Čítali ste, čo sa dialo s "Podmanickovcami 
na Bystrickom, čo s Katinkoa SúAogovie na 
hrade Budatínskom? Tak hla i na Strečne, 
práve na dejišti harcovania s posekanom, 
kyjom, mečom a kusou, vyrástol kvietok 
útlocitný; výraz láskavého srdca. V prvej 
polovici XVn. stoletia bol pánom Strečna 
Fraňo Vešeléni, jeho manželkou pobožná 
Žofia Bosniak. Pán Vešeléni zanedbávajúc 
citlivú Žofiu, blúdil za bojovnými dobrodruž- 
stvami, a keď MuráĎ obliehal, obliehal i peknú 
Maŕiu Séčovn, a jako jeho vojfnovia búchali 
do múrov na strmých skalách stavaných a 
grófom Salmom dobytých, tak on buchol sa 
do Séčovej. Ona oproti vôli posádky ukázala 
cestu zaiúbenému Vešelénimu do Muránskeho 
hradu, do jej komôrky a do svojho srdca. 

Keď chudera Žofia na Strečňanskom 
hrade listovne skrze svoju sestru o manželo- 
vých skokoch poučená bola, smútila a pla- 
kala. Ale ani Mincová bola, ani Poloma jej 
neporozumely. älboko bodnutá, manželom 
zanedbaná, utiekala sa modlitbami ku Matke 
Božej, jako to ludia. vše robit zvykli, keď sa 
v pomikove nachodia. Putovala bosá po hra- 
natých skalách špatné štrkovanej cesty nočĎou 
hodinou so svetielkom v ruke pri strašnej 
búre do kaplnky nad prepastou, nad Váhom 
stojacej, tam v slzách pred oltárom v modlitbe 
sa rozplynula a zosnulá, obklúčená pekným 
snom o zvestovaní Panny Mane. Ráno na 
úsvite, keď sa precítila, hladala ju hradská 
čelaď. Jakonáhle domov prišla, navrátil sa 
i manžel, ale inakší kavalier. Od päty po 
käŕku bol zase jej a len jej láske prínavrátený. 

Na pamiatku divného toho prevratu cho- 
dievala Žofia každý rok na výročítý deň bosá 
do tej kaplnky, ktorej už nieto, a bola tuším 
Kurucmi rozbúraná. Zomrela Žofia 28. apríla 



r. 1644, pohrobená súc v jej milej kaplici. 
Roku 1689 nájdené bolo jej telo neporušené 
a prenesené do Tepličky za Váhom, kde i po- 
dnes mnohými navštevované býva. Taffatové 
jej šaty v istom občase obnovené bývajú, 
múmia tela ale nepremenená ostáva. S po- 
dobizňou nad jej pozostatkami visiacou nemá 
sa velmi dľa b. Mednianskeho zanášaf. Čo 
sa týka zachovania mŕtvole, toho igavný pri- 
khíd mame v Lipt. Sv. Jane. Tam na po* 
hrabišti okolo starobylého chrámu, na osamo- 
tenou^ kopd od viac století (300—400) mŕtvole 
neporušené, a síce y hojnom ppčtei ležia* 
Sú soschlé i báby, mimo zbladlej barvy, sú 
zachované. A ^n ^opec vo Sv. Jane je necom. 
dolomit, z ktorého uhličnaté plyny, malým 
zverom jedoyité, našim proíL Klemensom ke- 
dysi ku ^otoveniu kremsovej bielej barvy 
potrebené, vypárajú. D48aipyslet, že plynový 
ten výpar na zachovanie ^&rtvol účinkuje. A 
ta|[ dalo \}ty sa zatváraC, že i otazný yápe^nák 
strečňanský (neocomový dolomit) tie vlast- 
nosti, čo Sv.-Jápsky, ipat bude. Ifapozatým, 
keď i nie na krypty, ale na dobré pivnice 
odpoi:účame Strečňanom ten kopec vápennistý, 
nad nigvyššíin bodon^ cesty jestvujúci. 

Nuž hlai kde sme z histórie pqšli do 
pivnice; tak lietajú ludské myšlienky! 

O lokef opretý, na materinej duške pod 
hradbami tvŕdze vystretý, kde sa dakedy pa- 
noši velmožov o gombíky hrávali « som sa 
preháňal v časiech práva pasty, zazengúc 
chvílott na žiarlivého soka — Starý Hrad, 
až ma preca prebudili pozostalí vojaci hrad- 
skí v čiernej a červenej uniforme; tí štípali 
ma tak neludsky, že som skočiť musel. Boli 
to vo svojom práve urazené mravce. A bolo 
počuf hlas, ale nie z neba, lež z hĺbky, ve- 
lenie mojej domovej žandarmerie k odchodu. 

(Dokončenie nasleduje.) 



-'-^sJlC\>*-^ 



Hrajnoha na Yepre. 



Historičke -romantický obraz z predošlého storočia. 

Podáva Ä. E. Timko. 
(Dokončenie.) 

V. 



Asi naprosred cesty v horách od Brezna 
do Tisovca vedúcej nsadily sa pred časom 



vysfahovalé rodiny z hornej Oravy a behom 
Času polstoletia rozmnožily sa a vzriastly na 
mohutnú obec, ktorú Polhorou nazvaly. Pol- 



244 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1877. 



hora leží pod samou Fabovou holou. Na po- 
čiatku predošlého storočia mala dedina i ko- 
stol a čo ku kostolnému riadu nevyhnutne 
patrí, mala i driečneho, éiroko ďaleko zná- 
meho a chýrečného rektora — Štefana Or- 
gančoka. 

HoYoríme, že chýrečný bol tento pán 
rektor polhorský a musíme teda i povedat, 
jakým činom sa preslávil a tak ehýmeho 
mena obdržal. 

Štefan Organčok bol učený muž. Vedel 
znamenite latinsky hovoríf a písat, lebo súc 
vyučený na kňažstvo, pre neznáme príčiny 
však len rektorom zostal, bol k tomu dobrý 
poeta. Jeho latinské a slovenské verše, piesne, 
selanky, ódy rovnaly sa básňam starorímskych 
klassikov. Bol k tomu tak veselého ducha 
človek, žeby so svojimi korenastými žarty a 
humory i toho umrelého ešte do smiechu a 
tancu doniesol. Bol hudec tak znamenitý, že 
čo do ruky pochytil, na tom zahral. Vedel 
znamenite nie len na husiach, piane, fagote, 
fistule, barbore, gajdách, píšCale, pikule, ale 
i na tých vSetkych nástrojocli hraf, ktoré 
staré sväté písmo zpomina. A ešte čosi, keď 
jedno z jedonást jedno od druhého qienších 
dietok chleba pýtalo a chudera mat nemala 
ho kde vziat, v ten čas zaháňal pán rektor 
hlad svojich detí hraním na „hrebene.^- Deti 
tancovat musely a na hlad zabudly. Sám vo- 
lával sa „božím gajdošom!^ 

Práve obdaril Pán Boh rektora polhor- 
ského s dvanástym nemlúvňatom, čomu sa 
on nemálo tešil. 

„Jak to tak i na ďalej pôjde," pomyslel 
si pán Štefan Organčok, „budem jich mat za 
celý register!" 

Jako medzi ludom zvyk panuje, neza- 
meškal ani pán rektor polhorský novorodze- 
niatku svojmu vystrojit také krstenie, jako 
mu vačok dovoloval. K výkonu tomu rodin- 
nému sišlo sa do príbytku jeho niekolko 
kmotričiek, kde neskôr, keď jim sladké a 
hriate trochu jazýček poro^väzovalo a ducha 
rozveselilo, veru živo byt počalo. Kmotríčky 
daly sa do spevu, a to sa rozumie, pán kmo- 
tor jim kontroval. Dlho do noci hodovaly a 
spievaly rozgurážené kmotry. £j, veď nebýva 



každý týždeň taká hostina, prečo žeby si 
teda i nezaskočily? 

Tu von je tma jako v rohu a na celej 
Polhore nesvieti sa už v žiadnom dome, iba 
u rektorov. V dlhej huni zaobalený pocestný 
stojí pod oknom príbytku rektorového a 
s úlubou díva sa na tanec rozveselených hostí 
v izbe. 

Pocestný zaklope na okno a prosí o vpu- 
stenie do niutra. S kahancom v ruke prijíma 
pocestného na prahu dverí Štefan Organčok : 

„Ale človeče Boží!^ hovorí ku prícho- 
dziemu, „či nevidíte, že nás je plná chyža a 
ešte pýtate noclah? Či máte rozum, či ste 
si ho dakde u Pinkesa prepili?" 

„Nie že, nehorlite, pane rektor!" ozval 
sa príchodzí noční hosf. Som neznámy v týchto 
krajoch a nevedel som, že tento dom prí- 
bytok Boží; ale preca by ste ma mohli len 
prenocovať, zaplatím dobre." 

To malo účinok. 

„Nuž, teda vstúpte, budete so mnou spat 
na sene v šope, a dačo zahryznúť sa tiež 
nájde!" 

Pocestný vstúpil do izby. Za malú ch vílu 
oboznámil sa s kmotrami a nezadlho už štrnkal 
a pripíjal si s nimi jako opravdivý kmotor 
pána rektorov. 

„Pán rektorke !^ oslovil noční host rektora, 
„a či si nezaspievame takto jednu, keď sme 
sa potúžili?" 

„Prečo nie, svobodno, na to je čas, jest, 
pif, veselie sa, spieval Nie sme na kare, ale 
na krstení. U mňa zvyklo bývat vždy veselé 
krstenie. Zaspievajte vy, či vám ja mám za- 
nôtiť?" hovoril pán rektor. 

„Začnite vy, jako domáci gazda! Ja za 
vami !" 

Pán rektor, Šte&n Organčok, na to vzal 
z klina husle, naladil jich, natrel sláčik kolo- 
foniou, štmknul, pretiahol slákom po strunách, 
natiahol kolčeky a zpustil: 

Keď Oravec zomrel, chcel hneď M do neba, 
Nabral si on sebou ovseného chleba. 
Že peňazí nemal, ani jednej babky. 
Nabral si on k tomu chlebu ešte švábky. 
A keď k nebu prišiel, na bránu štarmovai, 
Hnedky svätý Peter o tom pomerkoval: 
Kto to tak šturmuje, až sa vráta trasú, 
Kde sa on naučil takému moresa? 



č. 9. 1877,3 



Orol, obrázkový časopis. 



245 



• •VX* -^ ^"^ •* ^ 'N./^ .#^ ^- .^> .^N-^v. 



■ é^ .r\.^\.^\.,/^ y^ x*-*^ ^\,'^.^* < 



Otvor, Petre, brána, uvidíš divnú vec. 
Ktorú ti doniesel v cedile Oravec. 
Tam na nebešťanev volá svätý Otec, 
Aby išli pozrieť, že vidia divnú vec. 
Ale nebešťania len v nebi oatali — , 
J^í sý Orikvci, dobre o nich znali, 
liemáí lepšie, nemáš, jak v t^ ns^gej Poléóe, 
Navarím si gmiedžure^), prilejem si ešče! 



• 



Pri odspievaní poslednej sloky tejto piesne, 
ktorú sám pán rektor konaponoval, začal hra- 
júc apolu na husle, tancovat a ločit sa do 
koLesa a okolo celého stola. 

.No nikdy som takú pieseň nepočul, čo 
žijem,'' riekol hosť a kmotríčky tliaskaly mq. 

„Teraz je rad na vás, pán brat!^ riekol 
pohárik zdvíhajúci rektor; „nuže ukážte, čo 
viete!" 

Neznámy zhodil zo seba hunu. 

Všetci prítomní videli pred sebou stáť 
od blavy do päty ozbrojeného chlapa. Zpoza 
opasku trčaly mu pištole a nože. 

Chlap poskočil, udrel dlaňou na hradu 
a spieval: 

Na Fabovej holi jasný ohník horí, 
Ktože ho nakládol, šuhaj čok v nevôli : 
Huj hnj hujava, dnj duj dujava!! 

I zahvizdol na prste a udrel dianiami na sáry. 

Hrajnoha, Hrignoha, nebojíš sa Boha, 
Veru sa nebojí, kým pod nebom stojí! 
Huj h^j hcgava, dnj dnj dujava!! 

I zahvizdol znovu a vyskočil od zeme. 

„No či viete, koho to tu máte?" pýtal 
sa hôrni chlapec. 

„Hrajnoha, hajtman hôrnich chlapcov 
z Vepra!" vykríkol pán rektor a v tom oka- 
naženf vypadol mu pohárik z mky. 

Kmotry zkríkly a pchaly sa za pec. 

„Nič sa nebojte, panie kmotry! Pán 
rektor!" oslovil Hrajnoha hostitela svojho, 
dvíhajúc pohár, ;,m6žte byt hrdý, že máte 
tak vzácneho bosta na tomto krstení, jako 
Bom ja. To sa vám ver nesnívalo ! Štrnknite ! 
No ale darmo tu nebudem pif a jest," riekol 
po vyprázdnení pohára, „to by sa mi ne- 
svedčilo !" 

I siahol rukou za opasok a vytiahol za 
Jtrsf dukátov. 



^) Omiedžnra = pomiesené zemiaky, kyslým 
mliekom obliate. 



„To bude tomu n(ialičkému do hlavničky," 
riekol zahodiac na seba hu^u a kráčal ku 
dverom. 

Pán rektor prišiel k sebe už len vtedy, 
keď jeho hosť vo dverách hovoril : „s Bohom !" 

Hrajnoha zmizol v nočnej tme. 

Keď mal náš blažený rektor radosť z dva- 
násteho člena svojho, mal podobne nemalú 
radosť z Hrajnohov^o daru, s ktorým sebe 
i defurencom svojim pomohol iste na n<Ay. 

VI. 

„Bums!" jakoby rana z dela rozľahk>'sa 
to za včas rána po grúňocfa veporskýoh. 

„Pif, paf!" začaly sa ozývať vždy hu- 
stejšie a hustejšie padajúce výstrely z pušiek 
na Vepre. 

Čo to za shon, .čo to za surma panuje 
v horách veporských, jakoby držala sa hlučná 
polovačka na medveďov ? S puškami v rukách 
vídať sem i tam poskakovať a preháňať sa 
ozbrojencov, a zo zelených klobúkov jejich 
dá sa na prvý pohľad poznať, že sú to krá- 
ľovskí horári z Pohronia. Tu i tam vídať 
sedliač v širokých klobúkoch s cepami a ko- 
sami v pästiach Od južnej strany Vepra 
v uzatvorenom šiku postupujú malé oddelenia 
vojska s nasadenými bodákmi. Hluk, krik a 
povolávanie poľovníkov zvätšuje sa, nepre- 
stáva ani za okamženie. Vydržiava sa sku- 
točne hlučná, neobyčajná polovačka. Na koho, 
zpýtaš sa, milý hrachu? I odpoviem ti, že 
dnes vyhliadli si úrady následkom rozkazu 
palatinového ten deň, v ktorom mali pre- 
padnúť Hrajnohu s hôrnimi chlapcami jeho 
na Vepre. 

Ztade pochádza tá surma, húštinami mla- 
dej jedliny odrážaná, znejúca ďaleko po do- 
linách podveporských. Polodivý krik, jako 
keď amerikánski Indiáni v tábore prepadá* 
vajú belochov s hory lomiacim ruchom, pre- 
padlo vojsko a banderium pohronské Hraj- 
nohu i spoločníkov jebo na Vepre. Prekutá- 
vajúc každú húštinu, každý úkryt a jazkyňu, 
bojujú s hôrnimi chlapcami, dnes idú zlomiť 
moc Hrajnohovu a vyhladiť ozbrojencov jeho 
do poslednieho hôrneho chlapca. 

35 



246 



Orol, obrázkoTý Časopis. 



[Č. 9. 1877. 



'^ ^^-\y^^ . 



,,Napred, chlapi, dobrá odmena vás ne- 
minie!^ kričal brezniansky polesný, pán Bu- 
ček, sám v čele družiny do húštav podvepor- 
ských sa ženúci. „Dnes musíme chytit Hraj- 
nohu živého alebo mŕtveho!*' 

Ozbrojenci jeho nasledovali vodca svojho 
s naCaženými kohútkami na samopaloch. Tu 
i tam z húštavy padaly rany, dosial však 
bez všetkého výsledku a prelievania krve. 
Bol to znak, že Hrajnoha privítal prenasle^ 
dovatelov svojich tiež olovenými haluškami. 

Padla nová rana z húštavy. 

„Himmel kruzinál !^ zkríkol mladý horár, 
Nemec Herschel, Ja som zastrelený I'' 

Dobre mierená kulka opálila mu nohu. 

Buček a nekolkí ozbrojenci jeho boli 
v skoku u poraneného a lutujúc mladíka, 
obväzovali mu ranu. 

„Hrajnoha nežartuje ľ^ prehodil Buček; 
„no, zbojníku, draho zaplatíš nám za krev 
tohoto šuhaj ca!" 

Uhliari naložili poraneného na šmyk a 
zniesli ho do doliny. 

Pohon trval ďalej. Ešte s vätším ohňom 
a zápalom stúpali páni za stopou hômich 
chlapcov a všade tam, kde ukázal sa len 
podozrelý predmet, rútilo sa rachotenie ostro 
nabitých pušiek. 

Už slnko hodne vysoko na obzore po- 
stúpilo a surma na Yepre neprestávala; hrmelo 
to, blýskalo sa, rachotilo to hrozne na tom 
vysokom vrchu. Zdalo sa, že sta Yesúv ohno- 
metný zrútit sa ide a srovnat so zemou ten 
starý plešivý Veporl 

Na malej polianke pred jazkyňou, pri 
východliom svahu Vepra ležiacej, sošikovalo 
sa množstvo hômich chlapcov do vedná. Medzi 
nimi stál švamý hôrni chlapec s pištoľou v ruke 
a dlhý samopal visel mu cez plece. 

„Museli by tí tam dolu," začal hovorit 
náčelník hômich chlapcov, „najprv rohatého 
čerta zjiest, jakby chceli Hrajnohu a kama- 
rátov jeho polapat. Nepodarí sa jim to dnes ! 
Ede je Eršo, kde je Doskoč; vedf len pred 
polhodinkou som jich videl?" pýtal sa sú- 
druhov náčelník, ktorí neznali mu o zmizlých 
súdruhoch nič určitého povedať. 

„I Tomaga a Fajtík chybia !" riekli po- 
jední. 



„No, čas je, kamaráti, aby sme na dačo 
mysleli," preriekol Hrajnoha ku svojím ; „vi- 
díte sami, že nezdolieme presile vojska, toho 
za nami sa ženúceho. Horárov sa natolko 
nebojíme, jako ostrých bodákov sriadeného 
vojska. Detvania a Klenovčania s jich cepami 
už dávno ukázali Vepra päty, 4en vojsko 
udatné proti nám postupuje. Musíme myslet 
na svoje zachránenie!" 

„Nuž a vari sa máme pred nimi skrývat 
jako sysle?" ohlásil sa Čertík, ohnivý to šuhaj. 

„A ty čuš, ja tu rozkazujem I" ohriakol 
ho vodca. 

Vojsko blížilo sa ku nim očividome, a 
jestli túto dobu hôrni chlapci premeškajú, 
budú obkľúčení a potom niet viac pomoci. 
To skoro zbadal Hrajnoha ; preto razom roz- 
myslel sa a rozhodol. 

„Za mnou, chlapci!" riekol a pokročil 
ku jazkyni. 

Jedon za druhým zmizli všetci v temnej 
podzemnej diere; poslední vstúpil dnu sám 
Hrajnoha a po hômich chlapcoch nezostala 
ani stopa. Vchod zatarasili zvniutra skalim. 

Vepor skryl jich do seba; bol to verný 
strážca obyvateľov svojich. 

Eu jazkyni o malú dobu blížili sa ešte 
dvaja hôrni chlapci. Tomaga a Fajtík viedli 
kráľovského horára poviazaného medzi sebon. 
Nebolo poznat, kto je zajatý, lebo mal hlavn 
a ruky až po pás zaviazané vo vreci. Od- 
hádzali skaly a i jich skryla jazkyňa do seba. 
Vchod zase zatarasili za sebou. 

Tam dolu v dolinke odohrával sa pi« 
dvoch hômich chlapcov smutný dej. Sta roz- 
dráždení medvedi, keď jim lovec mládátá po- 
bantuje, obklopení vojakmi bránili sa, sekajúc 
svižko valaškami jako do mladých smrečkov; 
konečne podľahli presile. Už mierili niekoľkí, 
aby olovom srdnatý odpor jejich odplatili, 
keď dôstojník prísne na nich zvolal. 

„Živých, živých musíme jich dostat, aby 
sme nimi pánu Earaffovi radost spôsobili.^ 

Eršo a Doskoč podľahli. Vojaci sviazali 
jich spolu a títo dvaja hôrni chlapci boli je- 
dinou korisťou výpravy podveporskej, s ktorou 
pred kráľovským komissárom Earaffom po- 
chlúbit sa mohlo vyslané vojsko a banderioD. 



č. 9. ISll.] 



Qpplf obrázkoTý časopis. 



247 



■ V'-w^ ^ '^y^^'^-'y^y^ *^«*^ *-^ 



-_XA_/^ y- ^'\^ 



Vojsko prekutalo i tíe najskrytejšie diery 
Vepra, ale po Hrajnohovi nenašli ani stopy. 
Výprava navrátila sa na štvrtý deň nazpät 
do Haliče, dovedúc sebou dvoch hôrnich 
chlapcov a oddala j ich do moci prísneho 
sudcu Earaffn. 

Živo bolo za nekolko dní v hlbokej jaz- 
kyni na Vepre, ktorá dobre zatarasená stala 
sa útočištom kamarátov Hrajnohových. I hol- 
dovali tam jakoby po dobytom vífazstve. 
Chýbali len dvaja mužia, naproti tomu ale 
zabili hôrni chlapci a poranili mnoho horá- 
rov a sedliakov, a pána Bučeka z Brezna 
držali zajatého v jazkyni. 

Živšie bolo ešte o krátky čas na polianke 
nedhleko jazkyne. Gajdy hučaly, chlapci tančili. 

„Ukážte sa, pane Buček," riekol Hraj- 
noha k breznianskemu polesnému, dajúc si 
poviazaného pred seba postaviť, „už som vás 
yeru dávno nevidel, a už sa mi žiada videí 
váš ctihodný parsún. Pekne vítam na novej 
hospode!^ 

Hrajnoha postavil sa proti Bučekovi, 
ktorému sňali obväzok z očú. 

„Nuž takto že, zkade že začneme, od 
predku ä od zadku? Jako že ste sa to mne 
vyhrážali, že vraj Hraj nohu lapíte! Ba pro- 
sím vás, nože mi ráčte povedať, kýho paroma 
by ste boli so mnou robili?^ 

„Buček, chlap srdnatý, smelo pozeral 
na Hrajnohu, ačkolvek zrejmá bola známka 
na tvári jeho, že za svoj život ani deravý 
groš nedá. Neufal žiadnej milosti od prísneho 
sudcu svojho. 

Hrajnoha usmieval sa. 

Buček neodpovedal. 

„Chlapci I" riekol náčelník, „pozrite že 
pánu Bučekovi do úst, či má jazyka, či si 
ho od strachu dáko neprehltol, ked zubami 
hrkotol ?« 

A chytil ho za bradu. 

„Nenazdaj sa, hajtmane lotrov vepor- 
ských,^ vyriekol zrazu Buček, „že fa idem 
prosit o milosti'^ 

„Hahaha, pekný komplement i"" chechtali 
sa hôrni chlapci. 

„Milosť ? No veď si ani nadarmo nederte 
jazyk; len to vám dávam na vôIu, aby ste 
si vybrali, jakou smrťou chcete zísť zo sveta?'' 



Buček ztrpol, čítajúc z očí Hrajnohových 
istotu slov tých. 

„Čo si vyberiete? Zastreliť? Ha, to by 
bolo pripočestne pre vás! Obesiť? Zaudiť? 
No, vyberte si!" 

„Ešte nenapil si sa dosť krvi?" ohlásil 
sa Buček, trasúc sa na tele. 

Hrajnoha sa opäť usmial. 

„Ej, či ste dákysi gurážny, pán polesný, 
že tak smelo odvrávate! Či neznáte, že len 
mihnúť mi treba a hneď ste hore kopity?^ 

„Robte so mnou, čo chcete; zabite ma, 
upečte ma, zožerte mal" 

„Ej, nieže tak, nie! Chudá by bola z vás 
baranina ! Ale takto hriech by som mal, keby 
som vás na druhý svet poslal hladného. Mu- 
síte sa najprv dobre najiesť a, nota bene, 
napiť. Lievajte mu chlapci, do chuti!" 

Zprvu nechcel pán Buček ani okúsiť, 
ale konečne prinútený hladom a smädom na- 
pil sa vína a zajiedol si srnaciny. 

„No len sa dobre nafutrujte!" smial sa 
Hrajnoha a vstúpil do vniatra jazkyne. 

V smrteľných mukách jiedol a pil pán 
Buček a po chvíli nabral si dobrého vína 
pod klobúk v takej miere, že mu začaly oči 
klepkať. 

Na velenie Hrajnohovo opili súdruhovia 
jeho Bučeka tak, že nevedel o sebe. Vidiac 
takého Hrajnoha, zavolal na Čertíka: 

„Teraz zanesieš tohoto strachoputa do- 
mov. Tam v jeho záhrade uviažeš ho o tú 
velkú hrušku a necháš ho tam, kým sa pre- 
cíti a vytrezvie." 

Čertík bral sa hneď do práce. 

A ešte dlho holdovali hôrni chlapci pred 
jazkynou pod Veprom. 

vn. 

Krásno je podívanie na velebný, hrdo do 
výšky sa vypínajúci haličský zámok, ktorý na 
južných výbežkov novohradských vrchov až 
po dnes ešte neporušený a v dobrom stave 
zachovaný stojí. Do zámku tohoto búšila ne- 
jedna turecká kula, lež odrazivšia sa od moc- 
ných hradieb jeho, ani najmieň mu neublížila. 
Hrdo vypínal sa zámok tento do hora a smelo 
vzdoroval všetkým pohromám, ktoré za doby 

35* 



248 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 9. 1877. 



^ -^.*^^* ^*,^*^>^> ■ w*-.^%v^ "^ ' 



búrok bočkajovsko-tSkoIovských po krajine 
zúrily. Po uplynutí tejto nebezpečnej doby 
meškal na haličskom zámku s celým svojim 
banderiumom královský Askál a generál Ka- 
raffa, ktorý dostavil sa sem následkom od- 
pravil sa majúcich dvoch šuhajov z bandy 
Hrajnohovej. Earafla bol chýrečný muž po 
celom hôrnom Uhorsku ; on bol hrozný, prísny, 
ba krvožížnivý sudca, ktorý za dost malý 
priestupok mnoho nevinných ludí na druhý 
svet posielal. Táto jeho prísnosť a nemilo- 
srdnost tak ďalekb rozniesla sa po krajine, 
že už len pri spomenutí jeho mena triasol 
sa vinný i nevinný spokojný občan. 

Eráo a Doskoč, dvaja smelí hôrni chlapci, 
okovaní v centové putá sedeli hlbokp v pod- 
zemnej temnici haličského zámku. 

Pred večerom jednoho dna schádzalo sa 
množstvo ludstva z okolia pred zámok, aby 
videlo málo vídané divadlo, vešanie dvoch 
hôrnich chlapcov. 

Všetky prípravy ku tomu boly večer pri- 
chystané. A Karaffa so svojou manželkou 
v prítomnosti mnohých stoličných pánov ve- 
čeral v dvorane zámku. Hrdý na svoj úrad 
a na moc s nim spojenú, bol po celý večer 
velmi dobrého rozmaru tak, že so všetkými 
hostmi si vtipkoval a zalieval svoje rozpolo- 
ženie penavým vínom. 

Prípitky slodovaly jedon druhý. 

Jako si tak EaraíFa so svoj mi hostmi 
beseduje, dal sa od strážneho ohlásit gazdov- 
ský úradník a sudca viglašského panstva, pro- 
siac o milostivé predpustenie ku kráľovskému 
fiškálovi. 

I vstúpil do dvorany vysoký, slušne po 
horársky vystrojený pán v dlhom prámova- 
nom kožuchu, s poľovníckou torbou u boku 
a s podpereným klobúkom. 

„Za veTkú čest si pokladám, že som tak 
šťastlivý na svojom polovníckom výlete pri- 
pusteným byt pred veľkomožného pána krá- 
lovského fiškála. Donášam jeho milosti po- 
zdrav od svojho panstva vígľašského a chýr 
o pánu Bučekovi, polesnom z Brezna." 

„S kým že máme šťastie?" ohlásil sa 
Earaffa od stola, na ktorom pre sklenice a 
plné mysy už ani prázdneho miesta nezbývalo. 



„Ja som Ján Pokorný, nový úradník 
z Vigfaša,^ uklonil sa príchodzí. 

„To nás teší. Nech sa vám páči, pane 
Pokorný, zahryznúť zo zbytkov našej skrom- 
nej večere. Odpusťte, kto neskoro chodí, sám 
sebe škodí. Tarde venieotibus ossa!^ hovoril 
Karalfa, ukazujúc na stoličku. ;,Pobárčok vína 
bude vám vítaný!" 

Príchodzí sadol si. 

„Môj milý pane úradník,^ oslovil o chvíln 
opäť Karaffa večernieho hosťa, „neznáte, či 
pán Buček so svojimi horármi toho sprepade- 
ného Hrajnohu a kamarátov jeho tam dakde 
okolo Čierneho Hronca nepolapal?" 

„Hrajnohu lapiť? Hm!" odpovedal úrad- 
ník. „To viem, že pán Buček Hrajnohu ne- 
lapil, ale schytralý Hrajnoha pána Bučeka, a 
že ho tam kdesi v horách pri Tlstom Javore 
o strom priviazaného drží.^ 

„Prekliaty lotor !** vyskočil Karaffa. „Kedy 
dostanem ho do svojich rúk?^ 

„A ešte vraj kladie okolo neho oheň 
z mokrej čačiny a chce ho za živa zaudit.^ 

„Neslýchaná bestiálnosť !" zvolali všickni 
hostia. 

„Páni moji !^ začal Karaffa s ohňom ho- 
voriť, „zajtrajšieho dňa, kadenáhle s tými dvoma 
loptošmi hotový budem, vyšlem opäť bande- 
ristov hore na Handle, dám prekutať všetky 
hory a budem hladeť pána Bučeka z Hraj- 
nohových pazúrov osvobodiť. Oj, draho mi 
to zaplatíš, ty zlosyne tam hore na tom 
Vepre 1" 

„Kto zná, či sa pán Buček do tých čias 
so svetom nerozlúči?^ nadvrhol host 

„Hm, hm," šomral Karaffa, „skôr jako 
zajtra nemôžem mu spomôcť. Vy, pane úrad- 
níku, snad znáte, že zajtra dám obesiť pred 
zámkom dvoch, ptáčkov z Hrajnohovej bandy 
a to bez všetkého milosrdenstva. Tu v zá- 
mockej temnici sedí Kršo a Doskoč; asnad 
to bude šťastlivý počiatok s tými živáňmi 
veporskými !" 

„Páni moji!" začal jedon z hostí, „chu- 
dobný som človek, ale ešte pohľadal bych 
sto dukátov tomu, kto by nám sem živého 
Hrajnohu doviedol." 

„Ja bych," ozval sa Karaffa, „toho vodcu 
lúpežnického nie na dáky obyčajný spôsob, 



c. 9. 1877.] 



Orol, obrázkový raBopis. 



249 



-r'W, ^V '^ •% '^ 'V.^ 



ale na dáky nikdy nevídaný a neslýchaný, 
najhroznejší spôsob dal zmárnitl'^ 

„I mne je milá táto zlatá reťaz !^ riekla 
Karaffova manželka, „čo na hrdle nosím, ale 
vďačne by ju dala tomu odvážlivému člo- 
vekovi, ktorý by živého Hrajnohu do tvojej 
ruky, muž môj drahý, odovzdal/ 

Prísediaci páni slubovali na tento ciel 
množstvo peňazí. 

„Nuž a vy, pane úradník, či by ste vy 
neboli naklonený tiež obdarovať toho, kto by 
Hrajnohu chytil? Urobme sbierku, pánovia!" 
pochytil Karaffa tanier zo stola. 

„Ja? Páni moji í" povstal domnelý úrad- 
ník z Yiglaša, vytrhol zpoza pása dvojcievovú 
pištoľ, zahvizdol i pokračoval : „ja bych tomu, 
kto by Hrajnohu chytil, daroval kuTku do 
čela ľ* 

I natiahol oba kohútky pištole, i za- 
hvizdol na prste opätne. 

Do dvorany melú sa čudné postavy, od 
päty do hlavy ozbrojené, počtom asi pädesiati. 

„Žiadali ste si videť Hrajnohu? Tu ho 
máte ! Ja som ten Hrajnoha, živán z Vepra ! 
Tomaga, Purdek, Čertík, Mrdúch, Kaôúr, 
Klocok, Fajtík, Ostrihon, Ďurica, Kalina, 
Lupták a ty Orlajko, kamaráti moji, vydajte 
svedoctvo pred týmito pánami, kto som?" 

Prihmuvší sa do dvorany hôrni chlapci 
Hrajnohovi hlasité zvolali: 

„Nech žije náš kapitán Hrajnoha!" 

Velký zmätok povstal v dvorane. Karaffa 
a nektorí páni siahali po zbroji. 

„Pohne-li sa kto len na piaď zo svojho 
miesta a otvorí-li ústa, je synom smrti!" 
zvolal Hrajnoha. 

Hôrni chlapci natiahli kohútky na svojich 
samopaloch, stojac hotoví k rozkazu náčel- 
níka svojho. 

Karaffa zbladol, stál jako zkamenelý a 
manželka jeho padla do mdloby. 

„Chlapci, kamaráti moji!" riekol vážne 
Hrajnoha, „tito páni nachystali nám tu dobrú 
večeru, najprv sa potú/te a potom budeme 
sa shovárat s pánom Karaffom." 

„Na naše šťastie!'^ štrnkali si hôrni 
chlapci. 

„Tak vyzerá Hrajnoha so svojimi chlap- 
cami," hovoril náčelník. „Karaffa, ty krvo- 



žížnivec, popáč si dobre na nás, bo nebudeš 
už dlho na nás hladef !" 

„Milost!" zajakali hostia. 

„Baštaliga Karafial" zakričal Hrajnoha, 
„a či ty znáš, čo je to milosť? Šesťdesiat 
ludí v Košiciach volalo ku tebe tým slovom, 
ale tys jim nerozumel. My sa ideme tiež 
s tebou dnes porátať. Hovor, čo ti zavinili 
moji kamaráti Kršo a Doskoč, žes jich na 
šibenicu odsúdil?" 

„Doskoč zastrelil úradníka pri Rymav- 
skej Sobote a Kršo zabil horára v siatinách. 
S týmto činom jako zločinci prepadli hrdel- 
nému súdu, ktorý jich ku šibenici spravodlivé 
odsúdil!" bránil sa Karaffa. 

„Počkaj že trochu! Hovoríš, že spravo- 
dlivé? A či si bral do povahy tie príčiny, 
pre ktoré oni to učinili? Jak neznáš, tak ti 
ja to, ty krvolačaá šelma, pošepnem! Do- 
skoč, môj kamarát, mal peknú ženu. Počú* 
vajte, vy pánovia! Hovorím, že mal Doskoč 
dríečnu ženu, s ktorou rúče žil. Úradník mu 
ju podviedol a hanobne oklamal. Tu môj 
milý Doskoč, spravedlivým hnevom pojatý, 
zastrelil toho úradníka. A Kršo čo? Kršo 
pásol ovce v siatine, ktorú Buček Valašťanom 
odobral. Horár najdúc valacha s ovcami v sia- 
tine, strelil don a postrielal ho do nohy. Roz- 
srdovaný na to Kršo zablomaždil horára do 
smrti! Nuž povedz že ty mne, pane Karaffa, 
či si svobodný človek už ani nesmie brániť 
svoju česť, statočnosť, ženu, svoj život a ma- 
jetok?" 

Karaffa mlčal. 

„Pite, kým vám tečie!" obrátil sa ku 
súdruhom svojim Hrajnoha, nalievajúc vzácny 
mok. — 

Do dvorany vstúpili z pút osvobodení 
hôrni chlapci Kršo a Doskoč, doprevádzaní 
niekoľkými kamarátmi, medzi ktorými vynikali 
Koštial, Fajtík a Medveď. 

„Polovica ku zbrani, polovica ku stolom !" 
zvolal Hrajnoha, a chlapci jeho nedajú sa 
dvaráz ponúkať, i oddali sa do jiedál, ktoré 
Karaffa so svojimi hosťmi ztroviť nevládal. 

„Počuješ, ty mäsiar človäčieho mäsa," 
udrel Hrajnoha Karaffu po pleci, „hovoríš, 
že si spravodlivý sudca. Stobohovú mať! 
Vari my nevieme o tvojich kúskoch, ktoré 



250 



Orol. obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1877. 



V tajnosti vystrájaš ? Kamaráti, vyratujte mu 
hriechy, ktorých sa dopustil, tu pred týmito 
pánmi!" 

Tomaga, šedivý starec^ predstúpiv pred 
KaraflFíi, i začal hovoril: 

^Ghrtalinský, šafár z Tisovca, kradne 
slávnemu eráru železo a poneváč ním tebe, 
pane KaraSa a tvojim luďom podošvy oceluje, 
nič sa mu nestalo a dosiaľ chodí po svobode. 
Buček, nadlesný z Brezna, kradne královi 
drevo, ale že teba a tvojich ludí nim ob- 
kuruje, nič sa mu ešte dosial nestalo. Maco 
Drugáň z Trhanovej ukradol dívinskému fa- 
rárovi šest klátov včiel, ale že tvojim luďom 
polovicu mädu doniesol, nedal si mu črevá 
snovat. Števo Eubáň z Hrochoti ukradol na 
Mýtnej dva vôli, ale že tvojim Indom jednoho 
daroval, tam si sedí spokojne doma pod pecou. 
Cigán Fero z Eotmanovej ukradol mlynárovi 
pôlt slaniny, ale že náhončím tvojim iiou ústa 
pomastil, nedal si mu ani chrbát namastit 
Nuž a ten befah. Žilka barbier, čo ta z plu- 
havej choroby vystrábil, posial ešte chodí po 
svete a ludí trávi, a ani sa mu len vlas na 
hlave nepohol. '^ 

Takýs ty mne spravodlivý sudca, ty pija- 
vica Tudskej krve a mozolných groši! Však 
si sa len pred hodinou nenazdal, že ti Hraj- 
noha takúto kázeň držat bude? Ale ešte to 
nenie všetko! Ty si mi tu prvej povedal, že 
sto dukátov tomu dáš, kto ti Hraj nohu ži- 
vého dovedie. Tu som, teda otvor kapsu a 
sýpaj tie dukáty, dost si sa jich už nazbíjal 
po svete!** 

„Pre teba nemám dukáty!*' zašomral 
EaraíFa. 

„Že nemáš? No keď teraz nemáš, tak 
jich budeš mat! My prázdni z tadeto ne- 
pôjdeme. Za ten čas, kým ma budeš môct 
vyplatit, vezmem ti žienku sebou do zálohu 
na Vepor." 

„Bože môj!^ vykríkla Earaffova man- 
želka, „mužu, neobetuj ma týmto zločincom!'' 

„Jedno lebo druhé!" dupol nohou Hraj- 
noha. 

„Mužíčku .môj,*' volala pani, „pohľadaj 
len v almáre, tam nájdeš toľko, len mirn ne^ 
daj do moci týmto ľudom!" 



Earaffa smraštil čelo, vytiahol stolovinu 
na almáre a vyčítal na stôl dukáty. 

„Á vy, pani veľkomožná, dajte sem tú 
sľúbenú zlatú reCaz z hrdla vášho. A vy, 
páni moji, sypajte že sem tie peniažky, čo 
ste sľubovali. ]^, ved by to pánov nectilo, 

aby si sľub nezplnili! Tak, tak, všetko 

sem na stôl, do hrbky." 

Hrajnoha obrátil sa k jednomu z prítom- 
ných pánov: 

„Pane Revaj, vy zdáte sa mi byť naj- 
hodnejším z pomedzi týchto pánov. Vezmite 
ku sebe tieto peniaze a klenoty a naložíte 
s nimi tak, jako prikážem. Dobre ma po- 
čúvajte! Tieto peniaze podelíte po dedinách 
medzi chudobné dovice, jako za dobre uznáte. 
A jestli ja o štrnásť dní nebudem čítat v obec- 
ných protokoloch, koľko ktorá chudobná do- 
vička dostala, potom — beda!" 

Hrajnoha zapil si. 

„A ešte jedno slovo na rozlúčku. Pane 
Earafia, počujte ma! Chcete-li budúce našej 
nešťastnej krajine a tomu ubiedenému ľuda 
osožiť, nevešajte a nemordujte hneď každého, 
kto vám pod ruku príjde, ale naučte národ 
najprv poznať, ctiť a zachovávať zákon. Súdte 
spravodlivé, to bude slúžiť ku cti krqine, 
ktorá vás za to platí, aby ste v nej poriadok 
uviedli. Poneváč ale úíám, že sa z tejto mo- 
jej kázne poučíte a zajtra inakším sudcom 
budete, nemá sa vám od nás niČ zlého stat. 
My teraz ideme preč. Darmo by ste sa, 
pánovia, vynasnažovali za nami pohon držať, 
z nás do hrsti viac žiadneho nedostanete. 
Dajte si s nami svätý pokoj! A teraz za 
hodinu držte sa tu všetci rúče ticho, lebo 
kto sa z vás driel, jako za hodinu^ opováži 
von vykuknúť, ten je synom smrti ! Stúpajme !^ 

Hôrni chlapci vyhrnuli sa von dvenni a 
v nekoľko okamženiach nebolo o nich ani 
chýru. 

Ráno našiel EaraíFa svojich bandcristov 
a hajdúchov pozatváraných v pivniciach a 
temniciach pod zámkom. Na svitaní dal zrútiť 
šibenicu pred zámkom a shromaždenému ľudu 
ohlásil, že oba hôrni chlapci dostali pardon 
a že sú prepustení na svobodu. 



č. 9. 1877.] 



Orol, obriskoTý éasopis. 



251 



vm. 

Smutno, ticho, nemo, mŕtvo je na Vepre I 
Velikáš ten podtatranský zahalil sa do zá- 
voja hustej, nepriehľadnej hmly, jakoby za- 
halil sa do smútočného rúcha a chystal sa 
ku desnému činu. Vrcholce storočních jedlíc 
a smrekov bôlne opúštaly svoje koruny ku 
zemi, jakoby s Veprom zároveň bol a smútok 
pocitovaly. Ku smútku tomu primiešovala 
i svoj skreklavý hlas vyplašená z brlohu svojho 
sova, poletujúca z haluze na haluz. Čože sa 
to za premena udala na Vepre? Ved tu už 
viac nevyzerá tak veselo, jako pred nedáv- 
nom, zeleň lesov podveporských ztratila vnady 
a pôvabnosti svoje. Všetko to premieta sa 
tu, jakoby Vepor opäC stat sa mal tichým 
opusteným hrobom — slovenskej voľnosti. 

Tam hore na Vepre pod jazkyňou na 
zelenej pažití stojí v kolese čata známych 
nám obyvateľov týchto lesov. Z pomedzi nich 
o hlavu vyčnieva postava náčelníka. Hrajnoha 
so zasmúženým pohľadom pozerá na kolo svo- 
jich verných oddancov. Drží v ruke pohár 
vína, ale nepije ho, dumá, snáď premýšľa 
o tom, čo ku súdruhom svojim prehovorit chce. 

„Ano,'' riekol po chvíli, „pite, bratia 
moji, pite, veď dnes ostatní raz pit budete 
s vodcom svojim I** 

Čata hôrnich chlapcov podveporských 
divno jakosi pozerá na náčelníka svojho; 
i nevie si vysvetliť cieľ tejto jeho reči. 

„Ej, horký že poslední razl^ ohlásil sa 
svalovitý Medveď. „S tebou, kapitáne náš, 
chceme popíjať až do smrti, i pôjdeme za 
tebou, čo priam — na šibeň!" 

„Už dávno chcel som vás, bratia moji, 
obznámiC s úmyslom, ktorý som v hlave svo- 
jej vyvaril. Dnes je tomu najpríhodnejšia 
doba. Som posiaľ vašim kapitánom a vy ste 
ma vždy statočne poslúchali ; domnievam sa, 
že i teraz dobrú radu moju uposlúchnete.^ 

„Všetci do jednoho, len hovor a netráp 
nás dlho nejistotou!^ volali hôrni chlapci. 

„Dobre znáte, jaký bol ciel nášho ne- 
viazaného zdržovania sa v týchto horách. 
Znáte, že nejednu trpkú hodinu zapríčinili 
sme nepriateľom a utiskovateľom nášho ľudu, 
ie nejeden triasol sa už pri očutí nášho mena. 



Avšak darmo sme sa vynasnažovali, darmo 
obetovali a trúdili, previest náš cieľ, osvo- 
bodit náš národ od tých pijavíc, čo na mo- 
zoľoch jeho tak tuho cicajú. Ten čas, bratia, 
nenie ešte tu ! A preto ani nie sme viac po- 
trební. Národ náš vrhnutý do poroby mozo- 
ľovat musí ešte cudzím ľuďom, až dakedy 
snáď zošle Bôh mocnejšieho osvoboditeľa ná- 
rodov. Vidím do budúcnosti, že takto z nái 
na ďalej nič. Bratia moji, nemajte mi za 
zlé, ani ma zo zbabelosti nepotvárajte, keď 
vám poviem tie osudné slová : že sa musíme 
rozísť!" 

Hôrni chlapci onemeli, len na tvári kaž* 
dého dal sa vyčítať tajný bôľ a zármutok. 

„Rozídeme sa, bratia, po celom okolí a 
opäť upravíme sa do spoločnosti ľudskej tam, 
kde nás nepoznajú. O mňa nemajte žiadnu 
staŕosĹ Pôjdem svetom, kam ma dve oči 
zavedú. Odhodíte pušku z rúk a príchytíte 
sa znovu sekery, biča a pluhu a stanete sa 
opäť pokojnými občanmi vlasti. To je náš 
osud. Čas voľnosti ľudu ešte neprišiel!" 

Dohovoril a vypil pohár do poslednej 
kvapky. 

Slzy hraly mu v očiach. 

Dlho stáli nemo hôrni chlapci, rozmrzení 
nad osudom svojim, súc však prísahou ver- 
nosti ku kapitánovi svojmu zaviazaní, ani 
jedon slova protivného z úst nevypustil. 

„A týmito slovmi," hovoril pohnutý Hraj- 
noha, „kamaráti moji, zbavujem vás prísahy, 
ktorá vás pútala ku mojej osobe! Bôh vám 
pomáhaj !" 

Riekol a podával ruky smutným súdru- 
hom na rozlúčku. 

Nekoľko sto výstrelov zahrmelo povetrím^ 
i bola to ostatnia salva voľných obyvateľov 
veporských. 

Tak jako povesť nezná, kto a z kade a 
jakého pôvodu tento skalný duch a hrdina 
lesov veporských, Hrajnoha, bol, tak opäť 
rúškou temnosti zahalene je, kam sa podel. 
Zmizol bez stopy. Podobne i súdruhovia jeho 
roztratili sa z Vepra pomedzi svet a snáď 
potomci jejich prechovajúc v pamäti hrdinské 
činy predkov svojich, dali základný podnet 
ku romantickej povesti tejto. Isté je, že po- 



862 



Orol, obrázkx>vý čaaopie. 



[Č. 9. 187í. 



• • .^ •- 



'J' * ^ ^ „r^ -\ -H ^s ^> - ^ •-^ .* .,- ^".. 



zdejóie vypravené banderiom fitoličné na Yepor 
daromné sa tam unovalo, bo ačkolvek pre- 
stopujúc celé okolie a vynaleznúc i bydlo 



Hrajnohovo v podveporskej jazkyne, našlo 
v nej kameĎný stôl, Črepy nádob a pozostatky 
vatry — hôrnich chlapcov viacej tam nenašlo. 



-*<i^s&>- 



FEUILLETON. 



Knieža Goréakov. 

(Vyobrazenie na strane 229.) 

Alexander Michajlovič Gorčakov, ruský 
kancelár a minister zahraničných záležitostí, 
hrá poprední zástoj v terajšom mohutnom 
prúde svetodejných udalostí, ktorého vlny 
vysoko dmú sa na krvavom polostrove bal- 
kánskom. Meno jeho, jako vôbec ruských 
diplomatov a vojvodcov, zavznieva teraz po 
celom svete z úst priateľov a neprajníkov 
Slovanstva ; no žiadno meno neprotiví sa tak 
týmto posledním, jako meno kniežatá Gor- 
čakova, ktorý svojou diplomatickou zruč- 
nosťou vydobyl Rusku v pálčivej východnej 
otázke rozhodné slovo, ktoré vedie k po- 
lámaniu krvavého jarma tureckého v Európe, 
pod ktorým stenali behom dlhých storočí ne- 
štastní Juhoslovania. 

Knieža Gorčakov pochádza zo starého 
vznešeného rodu ruského, ktorého mnohí čle- 
novia na válečnom poli hojne slávy si dobyli, 
i narodil sa dna 16. júla roku 1798. Vy- 
chovaný bol v carskoselskom lyceume, kde 
soznámil sa s Puškinom, pozdejšie slávnym 
ruským básnikom, ktorého verným príatelom 
bol až do predčasnej jeho smrti. Oddal sa 
diplomacii a bol čo vyslanecký tajomník 
8 grófom Nesselrodom na sjazde lublanskom 
a veronskom, neskôr roku 1824 v Londýne 
a r. 1829 vo Florencii. Roku 1832 účinkoval 
čo prvý vyslanecký radca vo Viedni, kde 
chorlavého tamojšieho ruského vyslanca Ta- 
tíšč^va častejšie zastupoval; lež svojim roz- 
umom, neodvislým charakterom a horlivým 
smýélaním ruským nelúbil sa nijako mini- 
strovi Metternichovi, ktorý keď Gorčakov staf 
sa mal ruským vyslancom v Carihrade, u Nessel- 
roda to docielil, že sa tak nestalo a Gorčakov 
ustanovený bol r. 1841 vyslancom pri dvore 
virtemberskom, kde spôsobil sňatok velko- 



kňažny Olgy Nikolajevny s korunným princom 
virtemberským. V Nemecku vydobyl si velkébo 
vlivu na menšie dvory panovnícke a počiatkom 
roku 1850 menovala ho vláda ruská tiež svo- 
jim splnomocníkom na nemeckom bundestagu. 
Roku 1854 pri vypuknutí východnej vojny 
menovaný bol ruským vyslancom vo Viedni. 
Postavenie jeho pri dvore viedenskom bolo 
velmi tažké: krymská vojna bola v plnom 
prúde a síce nie v prospech Ruska a Gor- 
čakov objavil na viedenských konferenciách, 
hájac dôstojenstvo kleslého Ruska, takú vy- 
trvalosť a mužnost, jakoby za nim stála ví- 
tazná ruská armáda. Po uzavretí mieru pa- 
rížskeho (30. marca 1856) menoval ho car 
Alexander k potešeniu všetkých ruských vla- 
stencov ministrom zahraničných záležitostí 
na miesto grófa Nesselroda. Od toho času 
Rusko, ktoré vždy a všade bolo zástupcom 
legitimity a konservativných záujmov, ba často 
reakcionárskych, položilo prospech vlastnej 
ríše za hlavnie vodítko svojej politiky a pre- 
stalo byt konservativným za každú cenu. Smer 
ten ozval sa i v domácej politike. Pôsobením 
Gorčakova prišli do ruskej vlády noví štát- 
nici, pokroku priaznivejší, a národnost ruská, 
ktorá bola za cára Mikuláša považovaná s ja* 
kousi nedôverou vo vládnych kruhoch, nado- 
budla viacej uznania a verejnej váhy. I ostat- 
ních Slovanov začala si vláda viacej všímaC, 
žaloby slovanské pretriasaly sa i v orgánoch 
vládnych s nemalou horlivostou. Roku 1863 
ukázal Gorčakov v oči cudzozemskú pri stole 
diplomatickom takú energiu, že stal sa u ce- 
lého národa velmi obľúbeným. Po válke fŕan- 
cúzsko-pruskej podarilo sa mu zničit ustano- 
venie mieru parížskeho z r. 1856, že Rusko 
na Čiernom mori žiadne loďstvo válečné vy- 



c, 9. 1877.] 



Orol, obrázkOYý časopis. 



253 



držovaC si nesmie. I v Polsku zachováva 
Oorčakov liberilaejšiu politiku a Poliakom 
povoln^šiu lež predchodca jeho Nesselrode. 
B Rakúskom, Franciou a Itáliou, ba i so vzdia- 
lenou republikou severo-americkou udržuje 
styky velmi priateľské, z čoho snad už v naj- 
bližšej budúcnosti Rusku velký prospech vy- 
plynúť môže, jestliže všetečná Anglia pre 
Turka do verejnej vojny sa pustí. Najnov- 
šieho času najmä k Juhoslovanom obracala 



sa pôsobením Gorčakova hlavnia pozornosf 
ruská a oslobodenie jich z pút tureckých 
neprestalo nikdy byt cielom politiky ruskej, 
Gorčakovom vedenej. Snaha táto dospela te- 
raz až k posledniemu rozhodnému kroku, 
prešla na bojisko, kde svätý kríž s ohavným 
polmesiacom už zápasí, a kde nezadlho snáď 
platne rozrieši sa otázka svetom hybaj úca, 
tá skutočne pálčivá „otázka východnia.^ 



Macin v Dobrudži. 

(Vyobrazenie na strane 241.) 



iSevero-východnia čast Bulharska, ktorá 
obnáša asi 90 štvoročných míl s IGO.OOO 
obyvatelmi rozličnej národnosti, menuje sa 
Dobrudžou. Najviacej žije tu Tatárov, ktorí 
sa polním hospodárstvom zaoberajú; v mestách 
bývajú nsýviacej Turci, nečo Arménov, Gré- 
kov a židov. Popri Dunaji prebývajú Rumuni 
v biednych dedinách, pri jazere Rasiňskom 
Bulhari. Mimo týchto žijú tu i Rusi a okolo 
Preslavy a Tulče vo troch dedinách Nemci. 
Najprednejsie- mestá sú Tulča s 30.000 oby- 
vateľmi, Babadag s 5000 a Kjustendža s 3000 
obyvatelmi. Dôležitost Dobrudže uznávaná je 
od všetkých vojvodcov ruských. Válečná správa 
ruská ustanovila prvý prechod cez Dunaj 
u Brahylova a Galaca proti tureckej pevnôstke 
a mestu Mačinu. Kfesto Mačín má asi 1000 
domov, z ktorých asi 400 patrí Turkom, 
ostatnie kresťanom, najmä Bulharom. Dve 
mešity a bulharský kostol, velmi elegantný 
dom kajmakama a stavisko telegrafnieho úradu 
sú najviac vynikajúce budovy. Rusi sriadili 
silné opevnenia u Brahylova. Na ovládanie 
Dunaja a mačínskeho prieplavu sríadeno bolo 
5 batérií, každá so 4 (ažkými delami. Dňa 
16. júna 1877 zaujali Rusi profajší breh du- 
najský pri dedine Gičete, ktorú Turci bez 
boja opustili. Na Gičet neurobili Rusi útok, 
malé hliadky prekročily driev Dunaj a ohlia- 
daly krajinku; to bolo Turkom nepríjemné, 
i ustúpili do Mačina. Rusi usadili sa hned 
riadne na druhej strane a behom štýr dní 
videli Brahylovania, jako Rusi, od oboch bre- 
hov Dunaja počínajúc, stavajú cez Dunaj 



most. Štyri dni už pracujú pokojne a po-' 
hodine Rusi na moste, štyri dni stojí 8000 
Turkov 10 kilometrov (2V2 hodiny) od mosíu 
a nepomýšľajú ani najmenej, aby Rusov vy- 
rušovali, ačkolvek majú dosf diel rozličného 
zrna. Dna 21. júna ráno bol most cez Dunaj 
dohotovený až na medzeru 140 metrov pro- 
sriedku, kde bol najsilnejší prúd; konečne 
bol most dostavený. Z Brahylova bolo videC 
dva malé tábory turecké na výšinách nad 
Mačínom. V Brabylove a Galaci stálo 40.000 
Rusov pod vrchním velením generála Zimmer- 
manna; najmä bolo tam dost kozákov, aby 
napadli Turkov v boku, keď by chceli bránit 
Mačín. Most pri Brabylove 700—800 yard 
(640— '730 metrov) dlhý a viedol tiež cez 
močiare na tureckom brehu. Krém toho za- 
kotvili Rusi mnoho pltí tiež do toho ramena 
dunajského, kde nedávno vyletely oba turecké 
monitory do povetria. Aby rozmnožili počet 
svojich delových lodíc, upravili Rusi všetky 
kupecké lode, ktoré ostaly v prístave, pre 
delá. Sedem drevených šalúp bolo obrneno 
železnými plochami; každá mala dve delá a 
200 mužov. Dna 21. júna odpoludnia o 2. 
hodine dal generál Zimmermann rozkazy k pre- 
chodu. Rusi boli v sile 60—70.000 mužov, 
Turci mali v Dobrudži sotva 15.000 mužov. 
V noci na 22. júna bol prechod ruských 
vojsk vykonaný. Generálmajor Žukov vysadol 
si pri prítomnosti hlavnieho generála Zimmer- 
manna s 5 sotninami pluku riazanského a 
5 sotninami pluku rianešského na lodice. 
Sotniny pluku riazaňského, ktoré prichádzaly 

36 



254 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1877. 



driev na breh, boly uvítané ostrou strelbou 
vojska tureckého, urobily ale srdnaté útok 
na výšiny a zahnaly nepriateľa. Okolo siedmej 
hodiny ráno obnovili Turci útok na pravé 
krydlo ruské. Tuhý boj trval až do poludnia. 
Turci ustúpili. V tomto boji stálo 2400 Rusov 
proti 3300 Turkom. Ztraty ruské obnášaly 
7 dôstojníkov a 41 vojakov mŕtvych, 2 dô- 
stojníkov a 88 vojakov ranených. Generál 
Zimmermann prišiel dňa 23. odpoludnia s bo- 
rodinským plukom na lodiciach do Mačina. 
Turci opustili mesto a Rusi opanovali ho 
bez boja. Duchovenstvo a krestanské oby- 
vateľstvo privítali pluk slávnostným spôsobom 
a vyšli mu naproti s krížom a s obrazami 
Svätých. Ačkoľvek ruský most z Brahylova 



bol neobyčajne dlhý, preca nevyhovel účelu 
svojmu úplne; lebo bolo celé koryto Dunaja 
vefmi zaplaveno i museli kozáci hodoý ešte 
kus cesty brodit sa vodou. Rusi ztratili pri 
všeobecnom prechode 150 mŕtvych a 2O0 
ranených. Zriedka podarí sa vojsku zmocnit 
sa tak snadno nejakého strategicky dôleži- 
tého miesta, jako podarilo sa Rusom získat 
pravý breh Dunaja. Rusi obsadili v Dobrudži 
hned Chrsovo, Tulču a Izakču. Turci ustupo- 
vali ku Babadagu, ničili horlivé všetky zá- 
soby potravín, aby nepadly do rúk víťazných 
Rusov; pritom páchali ukrutnosti na bez- 
brannom obyvateľstve. Neskôr vydobyli Rusi 
Babadag, Čiernu Vodu a Ejustendže a držia 
posiaľ celú temer Dobrudžu v rukách. 



-^>JL,^>e<?í)9»3Ji---— 



Drobnosti* 



o Kurdoch v Arménsku, ktorí na rýchlych 
svojich koňoch padli Rusom postupujúcim 
k Erzerumu v bok a donútili jich k ústupu, 
načo Bajazid obkľúčili a ruskú posádku dlho 
hladom morili, hovorí sa v poslednej dobe 
mnoho. Kurdovia obývajú onu Časť Arménska, 
do ktorej ešte nikdy kresťanstvo nevniklo. 
Jako v celom Arménsku sú i tu lesy už znivo- 
čené, ale preca aspoĎ stojí tu i tam skúpenie 
obrovských sosien, inde zase šípkový ker. 
Ľudia sú ešte temer celkom diví a k lúpež- 
níckemu životu veľmi náchylní. Jedon z bá- 
snikov, ktorých majú Kurdovia viacej, býva 
na pevnom hrade a je po celom Arménsku 
známy svojmi piesňami a preslávený čo lú- 
pežník. Básnici tito tvoria svoje básnické 
plody, ked číhajú na karaván) a na osame- 
lých pútnikov. Krom tejto nepeknej vlast- 
nosti majú Kurdovia celý rad pekných vlast- 
ností, sú úprimní, pohostinskí, dané slovo 
jim je sväté a vážia si vernosť. Ostatní Ar- 
ménovia sú veľmi ziskuchtiví a za peniaze 
všetkého schopní. Tak na pr. má Anglia 
v Erzerume konsula arménskeho pôvodu, 
ktorý je spolu v službách ruskej strany a 
Rusku vo všetkých tureckých úradoch op&tril 
za peniaze špehúňov, ktorí každý úradní 
telegram, každý úradní list v odpisoch, lebo 
aspoň vo vernom obsahu Rusom dodávajú. 



Usnesenia válečnej rady sú driev skoro v tá- 
bore ruskom známe, lež do protokolu za- 
písané. Tým vysvetluje sa nesmierne rýchly 
postup Rusov v Malej Asii a porážky Mukta- 
rove. Kurdovia sú veľmi vlažnými mahome- 
dánmi a značná časť Kurdov ttôí sa na opa- 
novanie Arménska Ruskom. Kurdovia boli 
od Turkov podmanení, ale za celý ten čas, 
čo nad nimi Turek panuje, neurobil pre nich 
nič. Niet u nich ani ciest, ani škôl, ani ne- 
mocníc, ani verejných hodín, ani vzorného 
hospodárstva. Tu panovali len hanobní ba- 
šovia, ktorí usporiadovali lovy na rekrutov, 
dvoj- i trojnásobné dane vydierali a hlavne 
len svoje vlastné obohatenie na zreteli mali. 
Pri takých pomeroch nenie div, že úbohý 
ľud dychtivé čaká na spasenie, ktoré mu 
kyne z Ruska, lebo kresťania a mahomedáni, 
ktorí v Arménsku panujú, rovnou mierou ľud 
utiskujú, vydierajú a okrádajú. Panovanie 
ruské bude arménskemu ľudu šťastím, lebo 
keď hrozné sú pomery jeho počas pokoja, 
musejú počas vojny pri bezohľadnosti tu- 
reckého vojska byť zrovna nesnesiteľné. 

Grueovia na Kavhaze sú jedným z naj- 
krásnejších kmeňov na svete. Jako cedry 
vysoké, silné postavy mužské, jako lalije 
štihlé ženy s ušľachtilé utvoreným obličajom 
a veľkýma, krásnyma očima — to je obecný 



č. 9. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



255 



'-^'~. '>-- 



typ, ktorému vedia Čerkesov, Arménov a 
Grékov voždy priznáva sa cena krásy. Gru- 
2inky mávaly na ludských trhoch tureckých 
iiaremov voždy cenu najvyššiu. Ale po tej 
vyššej kráse, v ktorej v krásnom oku i srdce 
a duch sa zrkadlí, u mužov i u žien gruzin- 
ských mame by sme pátrali. Oblek mužov 
i žien je malebne pekný. Všetko tu robí 
efekt, a hlavne pôvabný je dojem, kedvideť 
možno obyvatelky Tiílisu pri slávnych prí- 
ležitostach nekolko sto pohromade. Odmera- 
ným krokom sa tu pôvabne vznášajú jedna 
v krátkom, pestrostou bariev oslňujúcom sara- 
fane, druhá zase zahalená dlhou, bielou, celé 
telo pokrývajúcou „čadrou," ktorá krásny, 
lalijový zrast jej ešte krásnejším činí. Čiapka 
jej, podobná k buršáckej „cereviske," vo spo- 
jení s ostatnou úpravou vlasov činí, že Gru- 
zinka vyzerá jako korunovaná královná ; malá 
nôžka v úhľadných trepkách, na ktoré široké 
nohavice z červeného hodbabu zplývajú, zdá 
sa byt ešte menšia, a prirodzená pôvabnosf 
všetkých čo do chôdze a držania tela zvy- 
šuje sa ešte účinkom oslňujúcej krásy žen- 
skej. Zmeny kroju toho počaly pri okupácie 
ruskej. Len malebnú úpravu hlavy, divo- 
krásne copy a ďaleko dolu zplývajúci závoj 
(cadru) vídat ešte všade. Gruz je bojovníkom 
rodeným, znamenitým jazdcom. Býva často 
surový, pohostinný, málomluvný, chytrý ale 
nevedomý. Rusko má v Gruzoch v terajšej 
vojne asijskej najpríhodnejších bojovníkov. 
Lud gruzínsky živí sa orbou a remeslami; 
obchodom a každou špekuláciou opovrhuje. 

Tlačiareň na íeleznici. Pri vlaku, ktorý 
z New-Yorku dó San-Franciska jazdieva a 
cestu túto za sedem dní a nocí vykonáva, 
nachádza sa zvláštny železničný voz, v ktorom 
tlačiareii, redakcia a expedicia časopisu rTrans- 
continental" umiestená je. Látku k sostaveniu 
časopisu sbíerajú zvláštni zpravodajcovia na 
jednotlivých staoicach, na ktorých sa i hotové 
výtisky zvláštnym roznášačom doručujú. Dľa 
množstva látky vydávajú sa medzi jazdou 
zvláštne odtisky. 

K štatistike francúzskeho časopisectva. 
Koncom roku 1876 vychodilo v Paríži celkom 
836 periodických spisov. Behom tohože roku 
zaniklo síce pät vätších denníkov, medzi nimi 



tiež dva pôvodu staršieho : „Journal de Paris" 
a „Opinion nutionale,^ naproti tomu však 
počalo vychodK 15 nových, tak že mala Paríž 
začiatkom roku 1877 celkom 51 politických 
denníkov. Z ostatních časopisov rozmnožily 
sa menovite listy geografické a listy venované 
záujmom umenia. Ďalej vy chodí v Paríži 85 
listov finančních a národohospodárskych, 16 
venovaných polovačke, 49 cirk. záležitostam, 
66 právnictvu, 20 zemepisu a dejepisu, 20 
školstvu, 52 literatúre a filosofíi, 3 fotografií, 
9 staviteľstvu, 4 archeológii, 8 hudbe, 7 drama- 
tickému umeniu, 68 móde, 77 technológii, 74 
lekárstvu a lekárnictvu, 43 rozličným ume- 
niam, 22 vojanstvu a námorníctvu, 31 roľ- 
níctvu, 16 chovu koni a 17 rozličným iným 
záujmom. Illustrovaných listov vychodí tamže 
54, obsahu zábavného 74. Najdrahší časopis 
je „Ľ Art" s ročním predplatným 120 frankov, 
najlacnejší pak „LabonnePensée,'' list kato- 
lícky s ročním predplatným 60 cent. a ko- 
nečne najstarší list parížsky je „Journal ge- 
nerál ďaffiches,'' ktorý bežiacim rokom na- 
stúpil svoj 247. ročník. 

Najtnenšie noviny na svete sú vo Fodo- 
kale v Japonsku, ktoré obsahujú i s nápisom 
a menom tlačiara 20 riadkov. 

Kedy počali roSky piecí? Pečenie rožkov 
povstalo v čas obliehania mesta Viedne od 
Turkov r. 1683. Znakom mohamedánskeho 
náboženstva je totižto mesiac vo svojej prvej 
štvrti. Keď teda Turci Viedeň dobýjali, počal 
tamojší pekár Vendler akoby na posmech 
Turkov rožky piecf, ktoré obecenstvo chva- 
tom kupovalo. Poneváč ale Vendler násled- 
kom toho zbohatol, nasledovali potom jeho 
príklad aj iní pekári. A dnes? Dnes kla&ajú 
sa kresťania polmesiacu, ale i rožky jiedia. 

Ceny otrokov. V brasilianskej provincii 
Bahiji je 173.639 otrokov, ktorí sú na pät 
tried rozdelení. Za najlepších uznaní sú muž- 
skí Kreoli, ktorí vedia rozličné remeslá. Za 
najšpatoejšie považujú sa anglické ženy, ktoré 
mimo obyčajnej práce neznajú ničoho. R. 1875 
platilo sa za Kreola 750 zlatých. Pozdejšie 
ceny otrokov značne vystúpily, tak že naj- 
menšia cena Afríkána bola 900 zl. ; za Kreo- 
lov platilo sa práve 1200 zl. Je to jasným 

36* 



266 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Č. 9. 1877. 



dôkazom, že počet otrokov ubýva; napriek 
tomu ale je v celej Brasilii eäte dosial 
1,409.448 otrokov. 

Zajímavp nález. Na ostrove Hitterene 
blízko Drontheimu u nórskeho pobrežia roz- 
šírená bola povesť, že na tom mieste utonula 
kedysi ruská válečná loď. Z tej príčiny pod- 
nikla norská potápačská spoločnosť zkúmanie 
mora, ktoré potkalo sa s najlepším výsled- 



kom. Na mieste, kde vraj lod utonula, na* 
jdeno bolo mnoho diel, kotvíc a iných pred* 
metov. Dosial vytiahnuto z mora 96 diel, 
12 kotvíc a vysäe 30 centov olova. Na delách 
sú latinské nápisy a roky 1715 a 1716. Na 
tomto základe zjistilo sa, že vytiahnuté zbytky 
patria v novembri 1760 utonulej válečnej lodi 
„Jedinorog,^ ktorá vtedy z Kronstadtu išla 
k Archangelsku a bárami strhnutá zahynula* 



Literatúra a umenie. 



Sosbierané žarty a rozmary O. K. 
Laskomerského. V Tur& Sv. Martine. 

Tlačou a nákladom knihtlačiarskeho účastín, 
spolku. 1878. 8^ str. 104. Cena sositu 25 kr. 
Soéit I. má nasledujúci bohatý a rozmanitý 
obsah: Študentský majáles; Deň 22. de- 
cembra 1870; Radvanský jarmok ; Ostatní 
fašang; Zima r. 1871; Praktický lekár; 
Komédia bez zaľúbenia, alebo: Oklamaný 
klamár; Starý zaMbenec; Súboj na pivo; 
Pokrok umelectva zázrak vedy ; Prvý tanec. 
Vehni sme zaviazaní ct. správe kníhtlač, 
úéast. spolku, že sa prichytila k sosbieraniu 
a vydávaniu humoristicko-satyrických plodov 
nášho duchaplného Laskomerského. I vy- 
zývame ct. ooecenstvo svoje, by znamenitú 
sbierku túto, ktorou položený je dokonalý 
základ humoristickej literatúre u nás, húfne 
odberalo a dfa možnosti ju rozširovalo. 

Slovenský obrázkový kalendár pre 

katolíkov, evanjelikov, starovercov a židov 
na obyčajný rok 1878. Turč. Sv. Martin. 
Kníhtlač, účastinársky spolok. Vefká 8^, 
strán 77. Cena 20 kr. 



Pútnik STätovojteSskr, kalendár pre 
katolíckych Slovákov v Uhorsku, vydaný 
od Spolku SV. Vojtecha, na obyčajný, 366 
dní majúti rok po narodzeni Krista Pána 
1878. Redaktor Juraj Slotta. Číslo 13 
kníh spolkových. Nákladom Spolku sv. Voj- 
techa. Na sklade u správy spolku v Trnave 
a vo vSetkych kníhkupectvách H. Uhorska. 
V Trnave 1877. Tlačou Žigmunda Wintera, 
Veľká 8^ strán 80. Cena 30 kr. r. č. 

Osveta. Listy pro rozhled v umSni, 
včdč a politice. Redaktor a vydavatel Vá c- 
slav Vlček. Roč. VII. — Díl II., č. 9; 
O vlivu byzantském na umení slovanské, 
historický náčrtek prof. Hynka V. Ercha; 
Zápas Evropy s plemenem mongolským, hle- 
dic obzvláate k válkám Rusúv s Turky, píše 
Josef Procházka (Pokračovaní); Úvahy prí- 
rodovedecké o Darwinovč theorii, podáva 
prof. dr. Ladislav Celakovský (Pokračovaní) ; 
Starohorský filosof, román od A. V. Smilov- 
ského (Pokrač.); Jan Nep. Nejedlý, studie 
biografická, kterouž sepsal Ant. Rybička 
(Pokračovaní) ; Česká balada a romance, po- 
aává Ferdinand Schulz (Pokračovaní). 



-'-*0-?XG.£>avJU-<^ 



Listáreň redakcie a administrácie. 



p. Laskom. Háčte opísat cestu svoju, ktorú 
8te konali cez Budapešť, Triest, Benátky, Veronu, 
Miláno, Južné Tyrolsko atď. ; velmi rád uverejním 
^ajimavj cestopis ten keď nie v tomto, nuž v bu- 
dúcom ročníku. Na zdar! — P. X— C. Záhorského 
báseň „Vstúpenie Krista do pekiel" čakám. — - P. J. 
K. v D. K. Gfsla posielajú sa Vám riadne. — P. S. 
J. v V. L. Stalo sa. — P. J. H. v Ž. Minulé roč- 
níky pošleme Vám za pol ceny. — Upozornenie. 
S Božou pomocou dokončili sme číslom týmto tretie 
átvrfročie VIII. ročníka „Orla'' a myslíme, že sme 
pri velmi slabej hmotnej podpore zo strany ct. obe- 

Predpláea sa u redakcie a admini8tracie v Detve (Zólyom megye) : 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. Č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Oria„ 
zaa zl. r. ô. Roč. 11., IIL, IV., V. a VI. ^Orla" možno dostať po2 zl r. č. — „Orol** vychádza vo 12 goii- 

toch, d Vi —4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na štvorke. 

M^jitel a vydávate! Andrej Traehlý^SytiiiaDsky. — Kníhtlač.-úča8t spolok ? T. 8v. Martine. 



censtva dostáli slovu svojmu a svedomité plnili po* 
vinnosf svoju. Vstupujeme do poslednieho stvrCročia 
1877. a vyznať nám prichodí, že s vefkou obavou, 
lebo polovica našich odberateľov predplatky poťažne 
doplatky dosial nám nedoposlala, a to vzdor tomu. 
Že sme patričných znakom na obálke predošlého čísla 
učineným na národniu povinnosť jej ich upozornili. 
Preto snažne vyzývame všetkých tých našich ct. od- 
beraterov j ako i p. sberateľov na Morave a v Cesku. 
ktorí dosiaľ neodoslali predplatky, aby to do konca 
októbra bezodkladne urobili. 



OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PEK ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redalttor: 
ANDREJ TRCCHlí- SITNIANSKI. 



lurč. St. Marlii, 31. Októbra 1877. 



Čislo 10. 



Svihák. 

Povesf od Miloslava DumnéJtO. 
(Pokračovanie.) 



jJďi^mutDá, hľOEDá udalost poblirila obec 
,^ Malinovo. StstoČný, tichý, poriadny* 
y- schránlivý gaeda Juro H;bký, k^- 
1 koľvek sa nápoju neoddsl, Zlý, ako 

tiež k práci nespôsobný a polodivý človek, 
tento pozdejéie, keď sa 
opíjal, strašným spô- 
sobom dokonal život 
sTOJ. Bol v bore na 
vyvižke dreva, kde 
kaídý deň bol opilý 
pri robote. Eunaráti 
bo napomínali, aby sa 
večer napil, ked robota 
prestáva a nie piiam za 
rána, keď eite len po- 
čína ; bo že nech Bôb \ 
cbráni,Bliadnohomdže \ 
neštastie potkaC. On i 
divozabohovelakama- : 
rátom svojim odvetí), ' 
že ked ho ai čert má 
za jednu ruku, nech 

si ho vraj drží celého. Generál Loris-Melikov. 

A pil až ani nevytrie- 

zvievaL Čo sa nestalo? Jeden deä jako Juro 
vyvážal, zošmiknúc sa padol pod tažký drevom 
naložený voz, ktorý mu prešiel cez brucho 
a vytlačil črevá. V takomto stave žil Juro 
Hybký ešte tri dni. Bolo to hrozné, celé 
Malinovo bolo pobúrené. Vo veľkých mestách, 



kde zlé i dobré udalosti jedna drahú stíhajú, 
nebolo by nečtastie toto tak veliký dojem 
zapríčinilo, no, v malej dedinke bolo to čosi 
hrozného. Eým Juro žil, báli sa popri dome 
jeho v noci prejsf, kričal náramne; keď zo- 
mrel, jako sa zmrklo, 
nevyšli India von, bo 
boli presvedčení, že 
Juro po smrti bude 
chodiC. Bola U) hrozná 
výstraha pre korhelov. 
A po smrti Jurovej čo 
BB zase stalo? Žid Šala- 
mún položil ruku na 
majetok jeho, on pre- 
šiel do rúk jeho a 
I vdova i s detmi bola 
I odkázaná na náden- 
; níctvo, alebo žobrotu. 
I, Tento príklad velmi 
' dobre účinkoval na 
lahkomyselDých , Ju- 
rovi Hybkému podob- 
ných korhelov; oni po- 
čínali vážnejšie roz- 
mýälaf o stave svojom a pomalí vstupoval 
do seba. 

A sotva sa táto hrozná udalost minula, 
nastúpila v obci Malinovom udalost druhá, 
nie menej dôležitá a vážna. Vicerichtár Jano 
Neohrabaný dostal trojaké zapálenie. Priam 
37 



258 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 10. 1877. 



jako ochorel, radili mu po toho chýrečného 
lekára poslat do mesta; ale ten i s richtá- 
rom Surovým nechcel ani počut o ňom. Ved 
bol synom jeho najväčšieho nepriatela, býva- 
lého richtára, ktorého Isfou a násilím o úrad 
i majetok pripravili. Ale s vicerichtárom bolo 
to zo dňa na deň horšie, konečne preca po- 
slali po toho nového chýrečného lekára, diéta 
to jejích obce; lenže to všetko už bolo pozde. 
Keď ten došiel a nemocného prezkúmal, za- 
vrtel smutne hlavou a naložil poslať pre pána 
farára. A pán farár prišiel, a tu keď sa všetko 
z chyže chcelo odstrániť, nemocný prosil pána 
lekára, aby tam zostal. 

„Vidím," hovoril Neohrabaný slabým, 
kašlom pretrhávaným hlasom, „vidím, že ho- 
diny môjho života spočítané sú, a preto mu- 
sím sa úprimne vyznaC z hriechov svojich; 
ale nemohol by som ani umriet, keby som 
vášho pána otca a vaše odpustenie neobdržal. 
Prosím pokorne, pošlite pre vášho pána otca, 
nech sa uponíži ku mne zlostníkovi, nech 
mi odpustí, ja vám chcem všetku tú krivdu, 
ktoxá sa na ňom tak hanebne spáchala vy- 
rozprávať. Nemohol by som umriet, keby som 
sa z hriechov svojich nevyznal, a keby som 
tomu statočnému mužovi česť jeho pred celým 
svetom neprinavrátil. 

Lekár vyšiel von a naložil kočišovi, aby 
jeho otca na skutku sem priviezol, do tedy 
bol nemocný ozpovedaný. 

Otec Jablonský nedal dlho čakať na seba, 
tušenie duše jeho mu hovorilo, že je toto 
vážna doba jeho života, že ten umierajúci 
z dôležitej príčiny volá ho k sebe. 

Tam stoja tri vážne postavy vôkol loža 
umierajúceho. Počúvajú napnuté. 

A nemocný hovorí: 

„Otče Jablonský, podajte mi ruku a 
rieknite, či mi môžete odpustiť?" 

„Neviem čo, syn môj, ale ti odpúšťam 
zo srdca, odpusť ti i milostivý Pán. Boh." 

„Počujte, šlachetný mužu, jako sme vás 
my skrivodlive prenasledovali. Notár Perohryz, 
Surový a ja sosnovali sme všetku tú pekelnú 
zlosť oproti vám, ktorú sme i potom pre- 
viedli. Mňa často svedomie pichalo, že som 
vám nevinnému krivdil ; ale šľachetní vyteč- 
níci vydaní bývajú vždy útržkám nevzdela- 



nej luzy, ktorá sa s nimi merať nemôže, 
ktorá jim závidí. A potom moji kamaráti ma 
nepustili viac z osídla svojho, dali mi úrad 
vicerichtára a čo som držal za česť a vyzna- 
čenie, to sa mi stalo trestom Božím, to ma 
úplne zkazilo. Naučil som sa piť, nič nerobiť, 
gazdovstvo moje je na mizine a život mi tiež 
hynie. Ale k veci. Tu ste hodnoverní sved- 
kovia, osvedčujem, že sme my zlostníci traja 
bez všetkej príčiny proti vám, otče Jablonský, 
sa spojili a prehrešili, že sme my na vás tú 
krivdu spáchali, čo vás o úrad a majetok 
priniesla. Notár Perohryz dal od obecnej 
truhlice falošný klúč zhotoviť a Surový sám 
tie peniaze z truhlice u vás ukradol. Jak 
pravdu nehovorím, nech ma Bôh na milosť 
neprijme. Tie peniaze sme si my traja medzi 
sebou podelili, ale videl Bôh, nebolo na nich 
jeho požehnania. Teraz už, jak mi nehod- 
nému, otče Jablonský, odpustíte, pokojne 
môžem umriet, veď je Bôh milostivý a ja 
som bol len slepým, povolným nástrojom 
v zlostných rukách." 

„Tak je," slovil Jablonský ^ »zo srdca 
vám odpúšťame oba i ja í môj syn, a ve- 
ríme, že vám i milostivý Bôh odpustí, lebo 
ste sa z hriechu vyznali, pokánie nčinili a 
mne pokoj predešlý duše mojej zase prina- 
vrátili. Moja nevinnosť vyjde na svetlo a utra- 
tená česť, nie, čo hovorím? olúpená čest 
moja bude mi zase navrátená." 

Sotva že zomrelého vicerichtára Jana 
Neohrabaného zvony oplakaly, už rozniesla 
sa povesť o tom, čo on na smrtelnom loži 
svojom hovoril, ale spolu rozniesla sa i tá 
strašná povesť po obci, že sa richtár Kubo 
Surový vo svojej vlastnej komore obesil. 

Yiceríchtárovi Neohrabanému dali ob* 
čania pekný pohrabný sprievod, bo zomrel 
po kresťansky v pokání; richtára Surového 
ale zaviezli v tichosti večernej na chotár 
a do nezasvätenej zeme samovraha pochovali. 

Po pohrabe úradských objavil sa pán 
služný v obci a k shromaždeným občanom 
držal prenikavú reč predstaviac jim zdráha- 
júceho sa otca Jablonskéhó jako nového 
richtára, ktorého si obec zase jednohlasne 
zvolila, prosiac tohoto, aby úrad ten zase 
prijal; veď že bol len zlosťou z neho vy- 



č. 10. 1877.] 



Orol, obrázkový c&sopis. 



269 



tisDutý, a že sa celý svet o tom presvedčil, 
kam bez nebo obec zašla; ale práve preto, 
že sa teraz celá jako k otcovi k nemu vinie. 

Bolo to jasanie v obci Malinovom, bolo 
jasanie dobrých ludí v celom vidieku. Otec 
i syn Jablonský boli predmetom všeobecného 
rozhovom, obdiva a všeobecnej úcty. 

Všetky tieto veci dialy sa práve v čase 
svatby Petrovej. Zo svatby išiel otec Jablon- 
ský mysliac, že len návštevou do Malinovho, 
a zostal tam bývaf, úradoval. Len jedna 
rodina sfahovat sa mala z Malinovho -— Ša* 
lamúnova. Richtár Jablonský vytrhol z pa- 
žeráka Šalamúnovho rodinu vice- i richtárovu, 
i videl tento, že je nž po jeho hospodárení. 
Poberal sa preč, čo skôr preč. 

Notár Perohryz, iste hlavní pôvodca všet- 
kého z onoho trojlístku, prišiel do chládku. 

xni. 

Snemové volby! Čarovné, no i starosti- 
plné slovo! Čarovné to slovo pre voličov, 
i pre voliť sa majúceho; lebo veď volič vy- 
konáva pri tejto príležitosti to najkrajšie, 
najdôstojnejšie občianske právo svoje, volí 
si svojho zástupcu, svojho ministra, svoju 
vládu. Čarovné je slovo toto i pre volenca, 
veď je zastupiteľstvo snemové, veď je vy- 
slanectvo stupňom ku najvyšším hodnostam. 
Ľubozvučné je slovo toto i pre luzu, lebo 
ona sa dočká pri tejto príležitosti hodov a 
jie a pije, zabáva sa na cudzí rováš. Ale 
i starostiplné je to slovo, starostiplné pre 
volenca práve tak, jako pre každého ľudo- 
mila. Nejeden volenec dobre neošedivie pred 
a po čas volby. Eoiké to behanie, ustávanie, 
slubovanie a nahováranie 1 Jak mnohé plány 
osnovat a jakú summu peňazí rozsypat musí 
každý temer vyslanec 1 Nejeden zamotal sa 
do dlhov, nejeden vyšiel preto na mizinu. 
Svobodné volby prevádzané podlými korte- 
šačkami, napájaním,, uplácaním, sluhami, hroz- 
bami — jaký to nesmysel, jaká to protíva! 
Ach, jaké trapné starosti cíti srdce rodo- a 
ludomila, keď sa už napred trasie a strachuje 
tej pokazenosti mravov Tudu, ktorú korte- 
šačky zapríčiňujú 1 

Poďme do prúdu volebného a presved- 
číme sa, že naskrze nepreháňame, keď tvrdíme 



o zlozvyku kortešačiek pri volbách a zkazo- 
nosných následkoch. Čo tu len v slabej tôni 
líčit budeme, toho skutočnosC podávala nám 
v krikľavých barvách a podávat nám snáď 
bude na veky prehojné príklady pokazenosti 
mravnej a rozvyklanosti našich pomerov. — 
Vieme,' že čitateľ nenájde tu nič nového, 
čoby už sám nebol zažil a zkúsil, čoho by 
sa v živote svojom sám n^bol zhrozil; ale 
práve to je záruka našej pravdomilovnosti, 
to potvrdzuje dostatočne to povedanie naše, 
že nepreháňame. 

V stolici — skej, v ktorej sa obce Javor- 
níky a Malinovo nachádzajú, bola v sídelnom 
stoličnom meste porada voličov. Dnes od- 
bývala ju tak rečená demokratická stránka 
voličov východnieho volebného okresu, ktorú 
ináče i panslavistickou nazývali. Druhá, tak 
rečená aristokratická alebo „honfícka" („vla- 
stenecká^) odbývala svoju poradu už pred- 
včerom, i začala kortešovaC za svojho kandi- 
dáta mladého vysokopostaveného úradníka 
z Pešti — Aladára Vôlgyesiho. Nezameškala 
strana táto vyzvať stranu demokratickú, aby 
si jej kandidáta tiež osvojila, lebo že v Pešti 
bývajúci úradník a pri všetkom tom jich ro- 
dák, je preca len najsúcejším na takúto hod- 
nosť. — 

Porada demokratických voličov zasadla 
vo velikej dvorane na dolnom hostinci. Pred- 
seda ju zahájil a vyzval vo valnom počte 
shromaždeuých voličov, aby sa osvedčili, äe 
meno si napíšu na svoje zástavy, ktorého 
vzdelanca držia za hodného svojej dôvery? 

A dvoranou zavznel hromovým hlasom 
ohlas mena „Peter Jablonský.^ A „sláva mu, 
živio I" nemalo konca kraja. 

Keď predseda porady presvedčil sa o tom, 
že je to všeobecná vôľa shromaždenia, vy- 
hlásil dr. Petra Jablonského za kandidáta strany 
demokratickej. Rozjarení niektorí údovia po- 
rady vyzdvihli Petra na svoje ramená a nosili 
ho s velikým hlukom po dvorane. Peter dosť 
sa zdráhal, dosť bránil; ale to všetko nič 
nespomáhalo. Len keď ho predseda v tom 
smysle pozdravil, že sa veľmi teší takejto 
jednosvornosti a jednomyseľnosti porady a 
ho vyzval, aby sa tu hneď osvedčil, či toto 
jednohlasné kandidovanie prijíma, a jestli sa 

37* 



260 



Orol, obrázkoTý Časopig. 



[Č. 10. I87t 



mu lábi, aby i svoju program nú reč priam 
Y krátkosti držal, — hluk v shromaždeiií sa 
utíšil. Ale jaké bolo prekvapenie toho shro- 
mazdenia, keď sa Peter Jablonský s celou 
skromnosCou shromaždeniu za túto úctu po- 
ďakoval a osvedčil, že on tú kandidácíu ne- 
pr^íma, že je to nie obor jeho pôsobenia a 
že si porada k tomu súcejšieho človeka vo- 
liť má. 

Jednými ústy ozval sa protest shromaž- 
denia oproti tejto reči Petrovej, a hluku, 
kriku: „neprijímame, neprijímame,*' a „nech 
žye náš vyslanecký kandidát, Peter Jablon- 
ský, sláva, sláva mu !*^ — nebolo konca krqa. 
Darmo sa vyhováral, darmo sa bránil: po- 
rada si uzavretie hore držala a ani na krok 
od neho ustúpiť nechcela. Peter nemohol a 
nesmel ďalej vzdorovať. „Hlas ludu je hlas 
Boží^ a dôvera je poklad nad zlato draháf, 
ktorý len tak voslep zahodiť, ktorým pohrd* 
núť nesvobodno! I Peter, keď sa o úprim- 
nosti smýšiania a o tom nelíčenom zápale, 
jakým sa ho všetci pridržiavali, presvedčil, 
neváhal ďalej, ale postavil sa pred svojich 
voličov a ráznym, mužným, šlachetným pri- 
hlasom k voličom svojim sa prihovoril: 

„Ctení voličia! Čím neočakávanejšie a 
netušenejšie prichádza mi v úsrety vaša dô- 
vera, tým mi je vzácnejšia a svätejšia, tým 
ale i ťažšie mi prichodí sa v ten smyseT 
osvedät, že ju pnjímam a že vášmu vyzvaniu 
zadosť učiniť chcem. Vy mi dôveriiyete, lebo 
si mnoho odo mna slubujete. A to je tá okol- 
nosť, ktorá obťažuje „ano^ riecť k vašemu 
láskavému vyzvaniu. Ja vám, ctení voličia, 
skvelé sluby robiť nebudem. Ja vám mimo 
dobrej vôle nič neslubujem, ale čo sa dá 
vykonať, to celou silou ducha prevádzať ne- 
zameškám. Poznamenať nádobno pravda, na 
ten pád, jestli by sa vyslovená túiba naša 
i skutkom stala. Neverím ale, žeby prevedenie 
moje bob tak snadné a snáď i možné. Ne- 
zaslúženú dôveru vašn, keď na tom tak velmi 
nástojíte, prijímam, ämer svqho účinkovania 
v páde zvolenia vám predostrem.^ 

A rozletely sa chýry o výsledku porady 
dneaneii po celom okolí a rozLetely sa korteši 
aristokratickej strany jako šašky po obciach 
« mestečkách. Tu bolo načim sily posbierať, 



lebo Peter bol sokom nebezpee&ým. Za dva 
dni zaplavili korteši celé okolie Aladárovými 
zástavami. Natískali jich každému a praco- 
vali na úmor v prospech jeho obzvlášte po 
krčmách a hostincoch. Jako prišiel Peter ku 
kandidatúre, videli sme, že totiž neočekávane, 
no zaslúžene, lebo pôsobiac čo lekár nie len 
tela, ale i duše medzi Indom, stal sa jeho 
miIáčkon3^ získal si priazeä jeho a ten hid 
ho chcel i tou najvy^ou dôverou, jakú Lan 
možno vzdelanému miláčkovi preukázať, po- 
ctiť a obdariť. Lež jako dostal sa ku kaodi- 
datúre náš známy švihák z Pešti, Aladár 
Vôlgyesy, to sme si ešte neriekli. Bolo i to 
docela prirodzené. BoH sme svedkovia toho 
výjavu, kde tenže s matkou Melániou sho- 
voríl sa ohľadom vyslanectva. A čo bolo 
jednodttchejšie, lež toto vyslanectvo hladať 
tam, kde bol známy, kde následkom svojich 
spojení a sväzkov pokrevných preca nejaký 
vliv mať mohol. Pán Tomáš odpísal priam 
svojmu novému árendátorovi (bol to práve 
z Malinová vytísnutý Šalamún), aby kaštiel 
pre panstvo, ktoré na pol roka domov z Pešti 
bývať pr^de, sríadil, voly krmné, iný statok, 
pálenku a víno . hotovil a nakúpil, lebo že 
bude kortešačka za mladého Alad&ra, jakú 
svet ešte neslýchal a nevídal. A čo bolo 
vhodnejšie, lež tento rozkaz Šalamúnovi ? Za 
jedno sa mohol pomstiť na rodine Jablon- 
ských a za druhé bez „rhebachu" taká vec 
dariť sa nezvykla. Yed pri volbách í tak len 
židia-krčmári vyhrávajú. 

Vlny kortešačky vystúpily už vysoko. 
Obce Javomíky a Malinovo neboly osamelé, 
čo sa ku slovensko-národnej a nezapredang 
zástave šľachetného Petra Jablonského pri- 
znávali. Bol on osobnosťou napospol známov, 
ctenou a milovanou, obecný lud, meštaustfo 
prihlasovalo sa k nemu hromadne, učitelstvo 
a kňažstvo ho ctilo a milovalo a u nás si 
lud ešte vždy zná ctiť a vážiť svqjho uätelä 
a khaza. Kde by toho opak bol, to mi verte, 
že tam sú cudzie prsty^ že je tam lud sve- 
deaý, zavedený, nahuckaný. O nuiohých ari- 
stokratických rodinách váak to sa znalo, že 
jich velivné hlavy umienily si pri nastáva- 
júc^ volbe passívne sa držať a na javišti 
volebnom sa ani neobjaviť. Ony prišly medzi 



č. 10. 1877.] 



Orol, obrázkový časopil. 



Ml 



dva ohne, ani proti Petrovi, lebo ho radi 
mali, ani proti Aladárovi, lebo bol zasie ze- 
man, hlasovať n^nobly, nasledovne ani za 
jednoho sa nezaujímaly. Tomu sa Petrova 
strana tešila, ale Aladirova nad tým velmi 
sa zarmucovala. Že je to jej ku škode a tam- 
tej k osohu, to znala 

Kaštiel Vôlgyesych po viacej rokoch ob- 
živnol Pán Tomáš sriaďiýe polovačky, pani 
barónka Melánia dáva zábavné večierky, na 
ktoré celé okolie povoláva. A divno, jako sa 
zmenila! Nenie viacej taká pyšná, jakou prv 
bývala. Teraz prívetivo sa chová i ku obec- 
nému človekovi, áno povoláva na svoje zá* 
bavy ludí rozličnej vrstvy. I sedliackych ha- 
lien každodenne mnoho obráti sa v kaštieli. 
A pani osvietená dáva si i opilým sedliakom 
ruky bozkávať, ba že ju vraj na minulej zá- 
bavke jakýsi pán richtár vykrútil. Divíte sa ? 
Čo nenie v stave vykonať matka v záujme 
synovom a to ešte pri kortešačkách ? ! 

Bol utešený deň. Slniečko Božie také 
natešené, také vysmiate vyskočilo na oblohu 
nebeskú atak horlivé polúbilo končiare vrchov, 
že sa až tak radosťou zajasaly a ptáctvo tak 
veselo počalo svoje ranie nôty z celého hrdla 
si nôtit, že sa len tak ozývaly hory, lesy, 
háje, polia i doliny 1 A za tým lúbezným 
Božím ptáctvom nezostali ani ludia pozadu. 
Bol utešený čas kosby. Ten čas, v ktorom 
kosci ešte za tmy ráno klepá kosy svoje a 
za prvých zor už ztínajú kvietkom i tráve, 
ztínajú za rána za rosy urosené hlávky. Na 
Slovenska našom nik nespieva krajšie jako 
žnice a hrabáčky. Tak nôtily šumne^ tak 
spievaly Veselo i dnes. A čo že spieva lud ? 
To, v čom si sám žije, čo mu srdce cíti. 
Čo že spievaly hrabáčky na panskej lúke 
Vôlgyesych, ktorú Šalamún árendoval ? Piesne 
volebné. Slečna Melánia vyšla si dnes tiež 
na lúku podívať sa na koscov a hrabáčky, 
vyšla si do prírody. A počula spevy na lúke 
otcovskej : 

„Aladár Volgy esy 
Na diétu si pôjde, 
A Peter Jablonský 
Doma sedieť bude. 

Aladár velký pán, 
Veď mu i pristojí, 



Peter žilu sekať 
QxoTfm nech sa stroji. 

Aladár do snemu, 
Peter do špitála, 
Tamten rečniC bude, 
Ten nech banky stavä. 

Nech žije Aladár, 
Ablegát rodený. 
Odstúp, Petrík, odstúp. 
Budeš premožený." 

A zo susednej lúky zavznievala zase do- 
cela iná pieseäka, piesenka protivného táboru : 

„Tam pod h^om kvitnú vôňaé kvietky, 
Kynie jaro nám, slovenské dietky. 
Pán Jablonský to je múdra hlava, 
Ten zastane za národa práva. 
Pán Jablonský to je kus človeka, 
Ten k cudzincom nikdy neuteká. 
Pán Jablonský, človek spravodlivý: 
Čo vyslanca nech ho Pán Boh živí!" 

Po tomto speve začal jedon tábor druhý 
vysmievať a si nadávať. Melánia pokojne po- 
čúvala, ač bol jej brat proti meštanskému 
synkovi, vlastne len rolníkovi, meštanský 
stupeň v spoločnosti ludskej si vydobyvšiemu, 
v otázke. No, ešte viacej sa kosci a hrabáčky 
zadivili, ked Melánia po jednom, vodu sused- 
ným koscom nesúcom, chlapcovi odkázala, že 
prosí, aby tú peknú nôtu „Tam pod hájom'' 
ešte zaspievaly. Udivené hrabáčky na jej otcov- 
skej lúke umlkly a susedné nôtily z plného' 
hrdla pieseh o Jablonskom znejúcu. Toto 
tak znevolilo hrabáčky, že celý deň, a to je 
pre hrabáčky veliká pokuta, boly nemé. Darmo 
jich Šalamún do spevu pobádal, ony mlčaly. 
Mlčaly, čo sa tyče spevu, lebo ináče pilne 
štebotaly o neobyčajnom chovaní sa slečny 
Melánie. My sa jej chovaniu naskrze diviť 
nebudeme : jej srdce nemohlo zabudnúť toho 
nikdy, o ňomž pieseň znela. — 

y Icikovej krčme v Javorníkoch smutno 
to vyzerá. On a Rebeka povolávajú ludí, aby 
iáli piť za darmo na rováš ablegáta; ale ani 
za darmo, mimo nekolkých povšechne zná- 
mych nenapravitelných korhelov, nik piť qe- 
prichodí. Javorníky sú celé za Petra Jabloň- 
ského. V Javornflcoch je zase ten bývalý 
starý, dobrý ruch a život. Jako sa Antónia 
von z nich vysťahovala a jako richtár Kubala 
vyhospodáríl a z úradu zhodený bol, zanikla 



262 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 10. 1877. 



sláva Icikova a škola prišla zase do kvetá. 
Starý pán učiteľ, Pavel Javomický, dostal 
pomocníka podla srdca svojho, ktorého mu 
obec platila a ktorý mu hol úctivým synom 
a pravou rukou. Opilý Eubala sám sa roz- 
kladal po krčme a šprihal na učitela a na 
jeho zata, vyslaneckého kandidáta. On bol 
v obci najúčinlivejší, čo držal pri Aladárovi 
a na ten účet každý deň sa opil. Ale korte* 
šačka v tejto obci naskrze sa nedarila. Naj- 
krajšie bolo to, keď raz sám Aladár do tejto 
obci osobne s kortešmi svojimi zavítal a ona 
mu ukázala cestu domov. Ženy, deti oblahly 
krčmu a oslovili úctivé, ale prísne, pánov 
kortešov, aby, odkiaľ prišli, i odišli. Zo dvaja 
opili korteši odvážili sa medzi lud a počali 
svoje mrzké remeslo provodzovat. Dievkam 
ponúkali hodbávne šatočky a stužky ; chlapov 
vábili na hostinu. Boli výborne pohostení 
sami. Oboch hodili do dedinu pretekajúceho 
potoka, tak že sa výborne okúpali. A lud 
nedal pokoja spievajúc svoju obľúbenú : ;,Tam 
pod hájom^ a znepokojovali kortešov tak 
dlho, až tito skutočne dali si zapriahnut a 
zadnými vrátami z krčmy zutekali. Od toho 
času neopovážil sa žiadon viacej do Javor- 
níkov na kortešačku. 

Tým horšie riadilo sa to po iných ob- 
ciach, z ktorých korteši ani nevychodili. Od 
dvoch troch týždňov nebolo tam triezvej 
hlavy ; celá obec i s okolím voňala pálenkou ; 
ľudia nič nerobili, len slopali a kríkali. A 
keď sa Aladár so svojimi kortešmi v takých 
obcach objavil, boly tam obyčajne celé ba- 
cfaanalie slávené. I tak sa to zdalo, že Ala- 
dárovi a jeho kortešom ide najviacej len 
o zábavu a vyrazenie. Oni behali po obciach, 
rozsypali medzi ľud bez všetkého vyrátania 
peniaze a bez toho, žeby boli volebné hlasy 
si zabezpečovali ; každého napájali, či mal, 
či nemal hlas a najradšej sa s dievkami a 
nevestami zabávali. Aladár doviedol z Pešti 
sebou nekoľko kamarátov, aby mu v korte- 
šačke pomáhali a oni mu práve tak, jako 
i v Pešti pomáhali peniaze trovil a zabávať 
sa. Neraz mali svoje bezbožné čhútky i ži- 
votom zaplatil. V obci R. trvala celý deň 
i celú noc kortešačka. Aladár bol tam tiež 
prítomný. Korteši jeho mohli len veľmi málo 



chlapov sohnat, lebo ti boli prácou v horách 
a na lúkách prez celý týždeň zaneprázdnení. 
Ale Aladár preto nekormútil sa. Korteši so- 
hnali celý kŕdel dievok a neviest a to bol 
jeho živeľ. Začal sa tanec' a lom. Aladár ne- 
mohol za svoju tureckú povahu, on dvom 
od rázu dvoril, dievke Mare piliarovej a ne* 
veste Dore kušnierovej. Boly to dve naj- 
krajšie, no nie najbezúhonnejšie osoby v obci 
R. Ale Mara mala milenca a Dóra muža. Ti 
nepozorovane na jeho dvorenie za čas sa 
prizerali. Aladár vyšiel von a žiarli vci vrhli 
sa na neho. Marín milenec ho poriadne vy- 
zauškoval a Donn muž celé chlpy vlasov 
z brady mu vytrhal. A o nekoľko dní spie- 
vala sa o tom pieseň po okolí. 

V Jahodníkoch dva dni už kortešujú 
Aladárovci. Jako obyčajne, je sídlom jejich 
krčma. Ale na podiv, nemôžu dostaf pijakov 
do nej, mimo tých, ktorých sebou priviedli. 
Hudba hrá, korteši tancujú ; ale mimo slúžky 
krčmárovej nemôžu dostat tanečnice. Žiadna 
dievka a žiadna nevesta nedá sa hodbavnýnu 
šatkami svábit do krčmy. Žiadon mládenec a 
žiadon muž neide na lep pečenák a pálenky. 
Hudba s kortešmi už dvaraz prešla cez celú 
dedinu, ale neukázal sa nik ani len na okne, 
nie žeby to na ulici. Len čo deti zo dvorov 
povybehúvaly a keď banda prešla hrudami a 
skálim za ňou pohadzovaly. Tak sa v obd 
Jahodníkoch vodilo kortešom prvý deň. Na 
druhý deň zavítal do obce služný s hajdú- 
chom a vicišpán so dvoma. Dali priam volat 
richtára^ Richtár sedel doma i so shromažde- 
nými občanmi, prísažnými a prísediacim! a 
poslal priam viceríchtára i s dvoifta bož^- 
kami k jeho veľkomožnosti párni vicišpánovi 
do krčmy prosiac, žeby sa tomuto lúbilo na- 
klonit sa do richtárskeho príbytku, tam že 
on jeho veľkomožnost i s občanmi úradne a 
úctivé očakáva. Pánov tento odkaz richtárov 
veľmi prekvapil, ale i zarazil. Avšak, čo bolo 
robit? Pán vicišpán a pán služný položili 
ruku na srdce a museli si vyznat, že jim 
jich úradnia staiFaža, hajdúsi, jako kortešom 
nič nespomáha. Yoľky nevoľky odobrali sa 
do richtárskeho domu. 

A v richtárskom dome očakávalo Jich 
nové prekvapenie. Tam boli čisto vyobliekaní 



č. 10. 1877.] 



Orol, obrázkový časopis. 



263 



V,>^ ^\^^ ^^^^ ■^^.^ ^> 0^ ^ ^^ ^ ^^ ■ 



temer všetci vážnejší občania pohromade. Na 
pána slúžneho a vicišpána to shromaždenie 
z počiatka dobrý dojem urobilo, lebo sa ti 
páni domnievali, že čisto vyobliekané to ob- 
čanstvo jích občakávalo. 

;,Pekne, pekne, pán richtár,'' započal pán 
vidspán, že nás takto solídne očakávate.^ 

„Ej však náš pán richtár;^ dodal pán 
slúžny a potľapkal milého richtára po pleci, 
„je rozumný človek; on bude pri nastáva- 
júcej volbe celú obec spolu držať." 

„Áno, tak savynasnažujem,^ slovil rich- 
tár, „vaše veľkomožnosti. „Načo by sa naša 
obec rôzhila ; my zostaneme jednomyslní spolu 
pod zástavou jednoho kandidáta:" 

„Bravo, richtárko," zamiešal sa mu do 
reči pán vicišpán, potlapkujúc ho tiež po 
pleci, „veru, vy ste rozumný richtár, len 
držte občanov spolu pod zástavou jednoho 
kandidáta. Načo by ste si mali obec roz- 
trhať. Či už máte zástavu?" 

„Práve ju čakáme," odvetili občania. 

Pred richtárskym domom zastal voz a 
štyria chlapi zkladali zástavu z neho. 

„Nech žije Peter Jablonský!" volali. 

„Sláva mu!" ozvali sa občania vniútri. 

Zarazený pán slúžny a vicišpán pýtali 
sa, čoby to malo znamenať? 

„Práve sme dostali zástavu nášho kandi- 
dáta a pod tonto zástavou bude stáť pri volbe 
naša celá obec." 

„Ale čo sa vám to len robí, richtárko, 
vy si chcete voliť toho lekára?" 

„Keď je majstrom v liečení tela, jako 
krv z krve našej a kosť z kosti našej bude 
znať liečiť i ducha svojho ludu. On zná, jako 
nás má zastupovať." 

„á ozaj sa nedáte odviesť od neho?" 

„Nikdy a nikomu!" 



U Petra Jablonského bola veselá spoloč- 
nosť pánov a dám, elity to stoličného me- 
stečka i stolice samej, zvlášť mužov a dám 
národne smýšiajúcich, shromaždená. Lekára 
milovali všetci páni a ctili si ho všetky pa- 
ničky ; pani jeho, Marta, bola opravdovou ob- 
lubou všetkých kruhov. Okolo nej točily sa 
radi dámy, panie i slečinky mesta i stolice. 



Všetko s úľubou a nadšením hovorilo o nej. 
Dom lekárov bol prvým domom spoločnosti 
vyberanej. I dnes teda je on naplnený. Roz- 
hovor vedie sa živý, jehož predmetom, jako 
to dla dosavádneho líčenia pomerov snadno 
uhádneme, boly kortešačky a vyslanecká volba. 
Peter nebol doma, urobiac osobne výlet s pria- 
teľmi svojimi do viac obcí, aby svojich vo 
vernosti k sebe utvrdil a pred podlým od- 
skočením jich vystríhal. Napnuté čakala spo- 
ločnosť návrat jeho, a ked pod oknami koč 
zahrmel a cenkáče zacenkaly, tu všetko na 
rovné nohy skoälo a okolo prišlého Petra 
sa hromadilo. 

„Vítaj Petrík, duša moja," volala mu 
Marta v úsrety, malého Petríka, odblesk to 
otcov, na rukách držiac a k bozkávaniu mu 
ho podávajúc, „jako sa ti vodilo? Dobre* 
stoja veci? Nepotkala ta nejaká nehoda?" 

Peter pritúliac roztomilú žienku k sebe 
a vybozkávajúc synka poukázal na celú hŕbu 
vencov a kytiek kvetín, ktoré za nim sluha 
do chyže niesol i ridkol : „Koho takto venčia, 
srdce moje, tomu sa zle nemôže vodiť!" 

Spoločnosť zaujala po vzájomnom sa pri- 
vítaní s Petrom svoje miesta. 

„Len jakosatozkonoí?" prehodila usta- 
rostená Marta, bozkávajúc dieťa svoje a po-' 
dávajúc ho detinskou radosťou nad podare- 
ným vnukom svojim oplývajúcemu starému, 
tiež tam prítomnému otcovi Pavlovi Javor- 
niekému. 

„S našim víťazstvom sa to skončí !" ujišťo- 
val jedon z priatelov Petrových, lekárnik Jaro- 
mil Príhoda. 

„Äladárovci hrozne kortešujú," pozna- 
menal drevokupec Bohumil Sivý. 

„á hanebným spôsobom kortešujú," za- 
miešala sa do reči pani Príhodová ; „pomysli 
si len, duša moja," hovorila ona ďalej, obrá- 
tená ku Marte, ;,ten Aladár slúbil viceišpá- 
novej Léni, že si ju po volbe vezme za ženu. 
A včera mi pani Slnečná vypráväla, že to 
isté i slúžneho Idke i archivárovej Irme vraj 
sľuboval. Ten hanebný človek sa všetkého 
lapá!" 

„Srdečne by som jednu každú ľutovala, 
ktorá by sa za neho dostať mala," slovila 
Marta, „nie preto, že je sokom môjho muža 



1 



964 



Orol, obrázkový časopis. 



[t. 10. 1877. 






' ^ ^^ ^"X*^- 



(osud to tak chcel, aby nim bol už od po- 
čiatku), ale poneváč ho velmi dobre poznám.^ 

Peter mlčal a mrak preletel prez krásny 
obličaj jeho, neomylne spomienkou na pod- 
losti Aladárove vyvolaný. 

„Obci Šmykovú alubovali pasienky a 
hory." 

„Richtárovi ***skému osvobodenic všet- 
kých dobremajúcich rekrútov." 

„Obci Smrkovo vybratie pravoty proti 
komore." 

„Oni každému to slubujú, na čo vidia 
že má potrebu. A co z toho splnia? Nič. 
My neslubujeme pranič a čo sa vykonat dá, 
to urobíme." 

„A hlavnie je, že my nekortešujeme, ne- 
predplácame, nenap^ame, nehrozíme, ne* 
vábime." 

„My presvedčujeme a kto sa preevedčit 
nedá, toho necháme na pokoji; bo ctíme si 
jeho, ač i protivné presvedčenie, jestli je 
v skutku presvedčenie." 

„A zapredanými podliakmi opovrhujeme." 

A poneváč už bolo sa zmrklo a nastala 
tma, spoločnosť pani a pánov u Jablonskýcb 
j ako sa najlepšie bavila pri hre Martinej na 
fortepiano, bola velmi milo prekvapená. 

Mládež mešfanská poctila milovaného 
volenca Jablonského fakládou. Ctila si ho 
jako svojho otcovského priatela a vodcu. 
Peter bol jej založil vzdelavatelný čítací spo- 
lok, spevokol, divadelné ochotnícke družstvo 
a všade v spolkoch týchto jim predsedal. 
Dnes neočakávane sriadili fakládu, ktorú 
protivný tábor darmo prekaziť sa usiloval. 
Hrmotné zvuky hudby ozvaly sa pod oknami 
Jablonského, na čo nasledoval spev: „Kto 
za pravdu horí v svätej obeti" a nekonečne 
„sláva" volanie, ktorá ked Peter vyšiel pred 
bránu ku mládeži, ešte sa stupňovalo. Ked 
všetko umlklo, jedon z mladíkov držal ute- 
šenú reč, pozdraviac Petra čo hrdinu d&a a 
prajúc mu vítazstvo. Bielo oblečené pannenky 
3 vencami na hlavách ovenčily Petra, na čo 
on pohnutým srdcom i hlasom svojim milým 
mladým priatelom dakoval. Mnoho závistli- 
vých a namrzených tvár vykukovalo z davu 
obecenstva, ale žiadon zlostník neopovážil sa 
úídu popustiť zlosti svojej a rušil peknú, 



srdečnú, opravdu úprimnú ovacíu. Fakláda 
táto bola Aladárovcom zase t