(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Biodiversity Heritage Library | Children's Library | Advanced Microdevices Manuals | Linear Circuits Manuals | Supertex Manuals | Sundry Manuals | Echelon Manuals | RCA Manuals | National Semiconductor Manuals | Hewlett Packard Manuals | Signetics Manuals | Fluke Manuals | Datel Manuals | Intersil Manuals | Zilog Manuals | Maxim Manuals | Dallas Semiconductor Manuals | Temperature Manuals | SGS Manuals | Quantum Electronics Manuals | STDBus Manuals | Texas Instruments Manuals | IBM Microsoft Manuals | Grammar Analysis | Harris Manuals | Arrow Manuals | Monolithic Memories Manuals | Intel Manuals | Fault Tolerance Manuals | Johns Hopkins University Commencement | PHOIBLE Online | International Rectifier Manuals | Rectifiers scrs Triacs Manuals | Standard Microsystems Manuals | Additional Collections | Control PID Fuzzy Logic Manuals | Densitron Manuals | Philips Manuals | The Andhra Pradesh Legislative Assembly Debates | Linear Technologies Manuals | Cermetek Manuals | Miscellaneous Manuals | Hitachi Manuals | The Video Box | Communication Manuals | Scenix Manuals | Motorola Manuals | Agilent Manuals
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Orol"

Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing lechnical restrictions on automated querying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfivm automated querying Do nol send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attributionTht GoogXt "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct and helping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whether any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http: //books. google .com/l 



L. 



Obrázkový mpis 

pre zábavu a poučenie. 



Zodpovedný redaktor, majitel a vydávater 



BoťSnik Vn. 



v T. Sv. Martine. 

Knihtlačiarsky účaatinársky spolok. 



rr^^ 







^ ' > ^ - T -> — -- 



r i. ■' 
* « 



• 







Kresíanskou osvetou ku svobode a sláve! 



OBSAH. 



Bá§Be. 

Strana 

Nezabudka, od D. Maróth} ho 5 

KleTetnikom, od Nezabudova 8 

Videnie (od Garczyňskeho), PetruSkin. 19 

On riekol — a stalo sa, od Ď. Maróthyho 39 

Pravda Títazf, od BohuSa Nosáka 48 

Slúž národu, od D. Maróthyho 51 

Chudobná matička; od D. Maróthyho . . 67 
Chlapec a Červiak (Kry lov), od Keza- 

budova 75 

Mladým poetom, od D. Maróthyho 96 

Otec ťítrapoy v Cl- Arisch (od Slowackého), 

PetruSkin 100 

Kukixčka, od Vajanského 113 

Potecha, od Jozefa Janču 130 

Nad hrobom Janka Kučery (f dňa 4. 
nov. 1849), z pozostalých rukopisov 

Mik. Dohnániho 135 

Od srdca ku srdcu, od Jozefa Janču. . 157 

Orol (Trávnica), od Nezabudova 162 

Za Jankom Eráfom, od M. Dumného. . 176 
Traja bratia. (PonáSka na maloruakú 

damuX* od Jozefa JanČu 185, 228 

Ján Bielecký. (Pofská národnia povesf 

od Slowackého\ PetruSkin 195, 232 

Kameň a červiak (Krylov), od Neza- 
budova 219 

Búrka na Dunaji, od Jozefa Janču . . . 243 

Srboslav, od Janka A. Fábryho 251 

Duma. (Ponáška na Zjavenie Sv. Jána, 

VI., 9— 11 )> od San^k Bohdana Hroboňa 270 
Hugo. (Povesf križiacka od Slowackého), 

PetruSkin 275 

„Onamo, onamo! — za brda ova!^ (Od 
Mikuláša L Petroviča Njeguša), Syt- 

niansky 299 

Ján Huňad. (Od P. Czuczora), Joz. Jančo 308 

Poshorej, matička ! Od D. Maróthyho . 326 
V silvestrovej noci. (Od Garczyňskeho), 

PetruSkin 332 

Povesti, novelly, rozpravy, cestopisy, 
pojednania a opisy. 

Kurucí. Historická povesC od Sam. To- 

mášika 1, 33, 61, 93, 152, 181, 220 



Strana 
Zo Slovenska do Východnej Indie. Cesto- 
pisné listy Odorika Sillassyho, písané 

Sytnianskemu 5, 39, 81 

Vodnárka. Obrázok z veľkomestského 
života, od M. Dumného. . . .9, 44^ 75, 97 

Výlet do Romanie. Cestopisné náčrtky, 
od J. M. Slovanského 16, 141 

Slovenské bájeslovie, od Vil.. Pauliny- 
Tótha 22, 52, 84 

Päf v jednom struku. Prostonárodnia 
povesf od J. Ch. Andersena, preložil 
Sytniansky 28 

Na Blatone. Pravdivá udalosť zo života 
telegr. úradníka, od M. Skačanského 49 

Vj'prava do hôr, od L. N. Tolstova, pre- 
ložil Sytniansky .. .55, 86, 144, 199, 248 

Trebinje, od Sytnianskeho 59 

Nad Baltom. Cestopisné obrazy, podáva 
J. J. Kello 67, 157, 186, 244, 271 

Dvor v budove okresného úradu v Du- 
brovníku, od Sytnianskeho 89 

Lazár. Povesf z hercegovinského života, 
od F. Kutlfka 105, 121 

Podivná udalosť. Povesf od Ivana Turge- 
nieva, preložil Sytniansky. .113, 204, 252 

Šibeník, od Sytnianskeho 118 

Srbkyfia, idúca na trh, od Sytnianskeho 118 
Slúčkove nehody. Humoreska od G. K. 

Laskomerského 131 

Cestopisné úryvky, od Petruskina. . 137, 

169, 229, 299, 327 
Zvolenský zámok, od Sytnianskeho . . . 149 
Detvania, ód Sytnianskeho 150 

Bmova Rozálka. Povesf z tureckých 

časov, od A. E. Timka 162 

Pomsta, od J. Eudíka st 176 

Tatranský pasák, od Sytnianskeho .... 180 
Obrázky z Itálie: Vchod do modrej 
jaskyne, od Sytnianskeho 180 

Milica. Skizza z černohorského života, 

od A. E. Timka 190 

Hrobitovy Parsov, od Magurského .... 203 
Najstarší kostol v Smedereve, od Syt- 
nianskeho 207 



Strana | 
Obrázky z Itálie: ^Dolce far niente,*** 

ód Sy tnianskeho 207 

Na LupČianskoin zámkii, povesť od A. 

E. Timka 209 

Obrázky z Prímoria, od Sytnianskeho . 236 
Hasič. Obrázok z vefkomestského života, 

' od M. Dumného 237, 265, 2?3, 321 

Popelka. Novella od V. Gyôryho, píe^ 

Dumný .257, 2§1, 312 

Bulharskí povstalci, od Sytnianskeho . . 262 

Medressé a softovia, od J. Kutlíka st. 287 
Ubytovanie čerkesov medzi Bulharmi, 

od Sytnianskeho 290 

„Eh, dajte si pokoj s pofovaékon," hu- 
moreska od Timka . . » 309 

Bábina Glava, od Sytnianskeho 319 

Černohorskí pobratimovia, povesť z ôemo- 

horského života, preložil Sytniansky 332 

Srbianka, od Sytnianskeho 340 

Výjav z bojov pri Zajčare - . . - . 341 

Životopisy. 

Ludovit Štúr, od Sytnianskeho 30 

Homér, od Sytnianskeho 30 

Mikuláš, kňaz Cernohorský, od Sytn. . 58 

Miča Ljubibratič, od Sytnianskeho .... 59 

Bogdan Zimonič, od Sytnianskeho .... 88 

Luka Vukalovič, od Sytnianskeho .... 90 

Karolma Svetlá, od Sytnianskeho 117 

f FrantiSek Paíacký, od Sytnianskeho 146 

Fr. Ladisl. Rieger, od Sytnianskeho . . 178 

Michal Gr. Čerňajev, od Sytnianskeho 206 

František Zach, od Sytnianskeho 235 

Peko Pavlovič, od Sytnianskeho ...... 262 

Teša Nikolič, od Sytnianskeho 289 

Ránko AlimpiS, od Sytnianskeho 318 

Oenerál Ignatiev, od Sytnianskeho.... 339 

Rozlitností. 

Smrť JonáSa Záhorského 31 

Drobnosti 31, 151, 263, 291 



Strana 
Listáreň redakcie a administrácie 32, 92^ 

120, 152, 180, 208, 236, 264, 292, 320, 344 
Literatára a umenie91, 120, 208, 264, 292, 343 

Smrť Tomáša Červená 119 

Smrť Janka Kráľa 151 

Vyobrazenia. 

tudóvit étúr 1 

Belehradská pevnosť 13 

Homér dfa sochy v Louvre 17 

Mikuláš, kňaz Cernohorský 33 

Trebinje 41 

Miča Ljubibratič '. 49 

Bogdan Zimonič 60 

Dvor v budove okresného úradu v Du- 
brovníku 69 

Luka Vukalovič 77 

Karolína Svetlá 93 

Ôibeník 101 

Srbkyňa, idúca na trh 109 

František Palacký 121 

Zvolenský zámok 129 

Detvania 137 

Fr. L. Rieger 153 

Tatranský pasák • 161 

Vchod do modrej jaskyne 172, 173 

Michal Or. Čerňajev 181 

Najstarší kostol v Smedereve 189 

„Dolce far niente" 200, 201 

František Zach 209 

Obrázky z Prímoria: Rybár a fahún 220, 221 

Peko Pavlovič 237 

Bulharskí povstalci 249 

Teša Nikolič^. 265 

Ubytovanie Čerkesov medzi Bulharmi. 278 

Ránko Alimpič 293 

Bábina Glava 305 

Oenerál Ignatiev 321 

Srbianka 331 

Bitka pri Zajčare 337 



OBEÄZKOVt ČASOPIS PBE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDBEJ TRVCHIit-SYraiÄNSEY. 



Turč. St. MartiD, 31. Janiunt 1876. 



Čislo 1. 



K U r U C i. 

Historická povesí od S<un. TomášiJta. 



I. 



Lolo to na jar roku 1701. Prfjemný 
jarní deň cbjlil sa ku koncu, talj 
život panoval v mestečku Velkom Ši- 
riä; ved vracal sa pracovitý lud slo- 
venský z poIa domov. Bezstarostne 
i 80 spevom poberali 
sa obyvatelia pod ro- 
dinnú strechu, aby po 
Cažkq dennej práci po- 
kojným spánkom sa ob- 
čerstvili, okriali, od- 
dýchli si a k zajtnOäej 
pobuý práci dd; svoje 
poŇlnili. 

Hlnčnejáie, lež v me- 
stečku, bolo na zámku. 
Nemeckí komedianti 
bubnovali i trúhili^ svo- 
láviyáe obecenstvo ku 

svojmu večemiemu 
p«ísta.nia.H,byd«l t,dev(t ŠMr. 

obskakovaly pestro- 
odených synov Thalie. 

Pred nekolkými dňuni priali ta hostia 
na pyšných kočoch a koĎoch, a na zámku 
bolo živo. Dávno nevideli meštania tak vzác- 
■ych pánovi Každý áni boly hlučne zábavy, 
polOvaČky a prechádzky na bujných vranfkocb. 
k podÍTBO, v Doei bolo ticho na pyšnom 
táakn. éáriisU netfaBi^ pýtali w jedoo 



dnibébo po prfíine prfcbodu cadifch vel- 
možov a zenanoT, a nik o tom ni£ povedtt 
nevedel. Hsme dopytovaly sa rredavé w- 
sedky domácej zámockq čeliadky, kto by ti 

páni boli, prečo sa sem síáli, čo tn robia? 
Zámocká čelaď pokrčila plecami a mlfala. 

V mestečku zamUcol 
deAný hhík, obyvatelia 
hhli si na odpočinok. 
Nič Domäilo tiéhoat 
nočnin, len niekedy za- 
štekali, zavyli pai n4 
nádvort a poza humna- 
mi. I na zlUnka vyhasly 
svetlá. Tichá, chladná 
noc rozložila sa ponad 
krajinkou podtatran- 
skou. Väetko zdalo sa 
odpočíval T pokojnom 
spánku. 

A preca blýskaly sa 
svetielka e6te v jednom 
osamelom dome pod ša- 
rišským zámkom. Bolo tam hlačnot Nekolko 
odrastlých detí čakalo na divadelné predsta- 
venie ; je to krčma, jediná vo Velkom Sáriši. 
Počut kroky ludské. Nekto blíži sa dolu 
od zámku chytrým krokom ku osamelej cha- 
lupe; zastane, poobzerá sa, načúva, i vstu- 
puje dnu. 

PotSne za nczsámyiia noiiaíBi pútoikom! 
1 



Orol, obráskoTý Časopis. 



[C. 1. 1876. 



„Dobrý večer, bratia; ta som až i ja!^ 
otTOril s krikom mladík prudko dvere až do 
korán na hostovskej izbe, ktorá oproti šen- 
kovni, kde sa komedianti so svojim čakajú- 
cim obecenstvom nachádzali, ležala a len 
pre pánov určená bola, i skočil rovno do 
prosred izby. 

Na tento hlučný pozdrav ozvalo sa zpoza 
dverí botastné bedákanie. 

n Môj nos, moje zuby!^ vzdychal i ob- 
javil sa zpoza dverí s krvácajúcim nosom 
krčmár Finkus. „Veru ste ma pozdravili, 
mladý pánko!^ 

Mladík so zarazením pozeral na krčmára, 
i na dvere, na ktorých napísané stály v dlhom 
rade mená dlžníkov Pinkusových a pri kaž- 
dom rozličné záhadné znaky. 

„Haha, žide,^ rozosmial sa zrazu mla- 
dík, „pripisoval si na rováá neprítomným 
pijakom a zastihol (a spravodlivý trest Boží 1 
A kde sú moji kamaráti?'' 

Vo dverách objaví sa nový hosĹ A vstu- 
pujúc dnu, spieva si: 

„^ škoda, Bože, Šariša, 
Že ho podmýva Torísal" 

Sotva ale uzrel prvého mladíka, podával 
mu ruku i zvolal: 

„Servus, Jurko! Ty s ma predbehol. 
A'tiobre som to vedel, že tak urobíš. I ne- 
šiel som k t^be, lebo som vedel, že nepôjdeš 
so sliepkami spaf, ale že budeš u žida.^ 

Mladík, čo tieto slová hovoril, bol jurá- 
tom u Okolicsányiho a menoval sa Andrej 
Raslavický. 

„A ja som si myslel," riekol prvý, kto- 
rého čo zámockého pisára, menom Jurko Li- 
poviansky, poznávame, „že ty vždy skôr na- 
vštíviš žida, lež moju hospodu. Hla, neznáš 
to latinské, že ,magna ingenia conveniunť?''') 

„Omoe trinom perfectum'"*) zvolal na 
to vo dverách zjavivší sa tretí host, Janko 
Pivoda, jurát u Szirmayho. 

„Aj vajh, trojka ďateliny, z ktorej každý 
lístočok pestvom páchne,'' šomral Pinkus, 
utierajúc si zakrvavený nos. 



^) Yeľkí duchovia srovnávigú sa. 

^ Každá trojka tvorl dokonalý celok. 



„Hla, hla,'^ riekol Jurko Lipoviansky 

s úsmevom, Jako sme sa tu sišli, jako tie 
líšky na klinčeku u kožúšníkaľ* 

„Veď tuším i tamtie Pinkusove háky- 
báky znejú na našu vzácnu kožu!^ ukazoval 
Andrej Raslavický na počiarané dvere. 

„Furták Pinkus písal dvojistou kriedoa 
na náä rováš a dostal na nos flajstari" rozo- 
smial sa Jurko. 

„A tak ďalej, a tak ďalej — punktam 1^ 
riekol vážne Janko. „Hnkusko, doneste nám 
sklenicu z toho jágerského, lebo ma jakosi 
záha páli; musím ju zaliať.** 

Krčmár vzdialil sa. 

„Počuli ste , bratia , jaké chýry idú ?" 
pýtal sa Andrej. 

„Veru nenie to s kostolným riadom," 
prisvedčil vážne Janko. 

„Darmo sa ti na zámku nočním časom 
neradia; i slepý to vidí, že neprišli sem len 
na kratochvíle,^ prisviečal Jurko. 

„A či ste počuli " začal opät Andrej, 

no zamlkol, keď žid do dvier s plnou skle- 
nicou vstupoval. 

„Jako ti psi predošlej noci tak zavýjali? 
skočil mu do reä Jurko. 

„I ja som počul," prisviečal Janko, „to 
je zlé znamenie!'' 

„A jaké že?** zamiešal sa krčmár do 
reči. — 

„Bude hlad, mor, vojna!'' riekol Janko. 

„A zkaza Jerusalemská, a súdny deň!" 
dodal Andrej. 

„Aj vajh, čo nepoviete ?'' zastenal žid, 
i zamračil škaredú pehavú tvár. 

„Hahaha,'' rozosmial sá Jurko, „ne- 
lákajme Pinkusa, lebo nám utečie. Nebojte 
sa, iná toho príčina! Tam dolu u mäsiara 
nocovali traja Nemci z Dobšinej, čo chodili 
na zámok s prosbou k jeho milosti pánu Ra- 
kócimu. Všetci boli tuční, jako vykrmení 
bravi alebo sudy s jágerským v pivnici Pin- 
kusovej. Najiedli sa, napili až po krk. Keď 
si políhali spat, začali všetci traja chrápaC, 
ani Čoby pes zavýjal, jako tremula na roz- 
štimovanom organe, jako keď Ferko dgáft 
vŕzga na rozštiepenej base. Tak mi to roz- 
prával mäsiar. A keď to vraj jeho psiská 
pod oknami začuli, dali sa do avýjania a za 



č. 1. 1876.] 



Orol| obrázkoTý časopis. 



nimi yietci psi v mestečka. A preto, neiKÔte 
sa vojny, Pinkasko!'' 

Zo šenkovne zavolali na krčmára, že má 
hostí i v drahej izbe; i odišiel preč a mla^ 
díci ostali samotní. 

.Teraz sa nám Pinkus tak chytro ne- 
vráti," hovoril vážne Jurko, „i môžeme sa 
avobodne poshováraĹ Bratia, bodu to vážne 
veci, o ktorých sa magnási a zemani naši 
oa zámku radia. Vo dne sa zabávajú od vý- 
myslu sveta a v noci besedujú tak tajom- 
atvenne, že nás mladších, ba ani tú zámockú 
čelaď preč posielajú. Sú tam páni nielen 
z celého Šariša, ale i z okolitých stolíc, ba 
i zpoza Tisy.*^ 

„A veru sa pred nami nemajú čo ukry- 
vat," riekol Andrej; „ved my i tak tušíme, 
o čo sa jedná. Ale, či nemeckej vláde 
schôdzky tieto do očí nepadnú?" 

,yélmi lahko,'' prisvedčil Jurko. „Kto 
má na rozdávanie sriebomých groši, nájde si 
hneď i Judášov. Či sme nebadali podozrivých 
ladí v kraji našom sa potulovat?" 

sJa len to hovorím," hovoril Janko, „že 
všetko na tom záleží, ku ktorej strane v roz- 
hodnom okamžení lod sa pripojí. Lebo kým 
sa Ind bude len lahostajno so založenými na 
kríž rukami díva( na to, čo páni počínajú 
a netečné hovoriC: ,Nech len Pán Boh po* 
máha tomu, kto nám dobre chce^ — nuž 
veru zemänstvo nič nevykonal" 

„Hla, taký je ten náš slovenský lud!" 
rozhorlil sa Andr^. „A preca, keď zle vy- 
padne, lud musí vypiC čiernu polievku. 

„Darmo je, brat môj," riekol Jurko. 
„Iiud je len jako mrtvé teleso bez ducha; 
vodcovia ladu sú tým duchom, ktorý to 
mrtvé teleso -preniknút a vodit má." 

„Povedz mi ale, Jurko môj," rečie Janko, 
„jako myslíš možno zabezpečiť ten Ind, že — 
keď obetuje krev a svoj život — za tak 
drahú cenu, i jebo výdobytky budú volaco 
hodné a že nebude potom viac otročil ani 
duchom ani telom, — jestli bude po j^o 
strane výhra?" 

„Toto mu poviem, Janko môj I Aby, ked 
sa rázne a odhodlane pridá ku jednej strane, 
v pravý čas neústupné i za to sa zasadzo- 
val, žeby všetky výdobytky i jemu rovnako 



k dobrému padlý. A na tomto zál^lade bud 
našim heslom: za vlast, krev i život ľ' 

,Tak je," prisvedčil Janko; ^i krev 
i život za vlast, totiž za ten lud, ktorý 
vo vlasti tejto ž^e a ktorý je krev z mojej 
krvi , na ktorého rodostrome sme my tr^ga 
prirodzené jeho ratolesti. Lebo ved tá hrada 
zeme, na ktorej moja noha stojí, je mrtvá, 
ale lud, ten náš rodní lud, ta je živý. 
A keby toho ludu viac tu nebolo, z ktorého 
i my, ačkolvek zem&ni, pochádzame, čo by 
mi potom záležalo na tej mŕtvej hrude? Ba 
otriasol bych ešte i pr^ch z mojeho obuvu 
a tašiel bych ku nu)jim najbližším pokrevným. 
Kým je ale ten môj krevný národ živý .v tejto 
vlasti, v srdci ho celý nosím a vďačne dám 
i svoj život za jebo život" 

.Mäa len to mrzí," ohlásil sa Andrej, 
„že naši zemäni slovenskí tak opoyrhi^ú In- 
dom, z ktorého pošli, za cudzotpu pachtia 
a 8 najv&tšou lahkomyselnosfou odhadzi]ýú 
od seba svoje po otcoch zdedené mravy, 
obyčaje, reč, ba ešte i to meno svojich pred- 
kov. A nikde na svete nepočuješ tolké za 
cudzinou páchnuce, z gréčtiny, latiny, nem- 
činy a maďarčiny zlátané a zpotvqrené mená, 
jako u nás na Slovensku! Tu nájdeš Šimo- 
nidesov, Štefanidesov, Georgiadesov, Albinicb, 
Leporinich, Textorisov, Piscatorisov, Tonso- 
risov atd., jako čoby jich predkovia z Athén 
lebo Rímu pod naše Tatry boli sa presteho- 
vali. Tu môj sused, ktorý za krátky čas bý- 
val v nemeckom mestečku, premenil svoje 
poctivé meno Pokorný na Gedulďig, a môj 
pokrevný menom Ziman tašiel do Miškovca 
po remesle, i doniesol si meno Htlvôssy. 
Hla toto je opravdivá satyra, ba paškvil na 
vlastnieho otca, matku. Bôb to naprav!" 

„Áno, tak je to u nás, brat môj!" pri- 
svedčil Janko. „Lud brdluje, robotiýe, otročí 
a nemá ludského práva, a naši zemäni de- 
dičia po svojich rodičoch zeme, domy, vôli 
a haibia sa za otcovské meno, ktoré jich 
na ten úbohý lud upomína ; a preca sú krev 
z krvi jeho, kost z jeho kostí. I teraz radia 
sa o svoje dobré, lud musí i ďalej otročiC. 
Oj, kedy že sa nám vrátia Matúšove časy?!" 

Na chodbe bolo poČuC rozličné hlasy, 
v profajšej izbe harfu a bubeä. 

1* 



Otoly obrázkový časopis. 



[6.1. 1876. 



„Čo to má byC?^ pýta sa Andrej dnu 
YstúpívMelio Phikasa. 

„Od nekolko dní bavia sa n mňa ne- 
meckí komediant!,^ odpovedal usmievajúci sa 
krčínár. „6i sa nebude lábif mladým pánom 
na jich kunäty sa podívaC? Obecenstvo je 
i tak velmi malé; nekolko ludí zo zámku 
% výrostov 2 mestečka, to Je všetko.^ 

„Bude to ne£o do snďediu,^ podotkol 
Juiko. 

gNesmejme sa po pfedkn, — na konci 
kyjak,^ riekol vážne Janko po tichu. „Mne 
sa ti htdia nezdajú. Hneď jich je viac, hneď 
menej. Kde sa tu bertf, nik nezná.* 

I kráčali 2a Finktisom do šenkovne. Na- 
šli tam äkolo komediantov zámocká čelad 
v dôvernom rozhovore. Buben zavznel zpoza 
kulisieň (keď tak menovaC môžme prikrytý 
stoHk, zakalený od povale dolu visiacimi 
barvistými plachtami), komediantka vzala zase 
do rúk harfu a brinkajúc po strunách spie- 
vala chraplavým hlasom: „O du lieber Au- 
gustín, Oeld ist hin, alles hin^ atd. Kome- 
dianti zapálili lojové Sviece. Jedon z nich 
chodil pomedzi divákov, i žiadal od každého 
do svojho klobúka malý darčok. I odhalil 
„principál^ prikrytý stolík. Na ňom stála 
ikrifika. YSetci pristúpili bližšie a pozerali 
do nej cez sklenený vrchniUc. 

„Na môj veru sú tam blchy, hyhyhy!" 
smiala sa Julka Okrucký, komorná zo zámku. 

„Pi^, hanba!'' šuškala Anička Koštlal, 
Julkina spoločnica. »čo len ten Nemec počne 
8 nlmi?<' 

Komediant začal brinkat na malej ci- 
tarke. Blchy vystrájaly všelijaké skoky, jako- 
by spolu tancovaly; dve sadly si do malin- 
kého zlatého vozíka sťaby pán s paňou. 
Štyri (ahaly vozíček jako zapriahnutí vraníci, 
na kozlík vysadla blcha, ktorá pohoniča pred- 
stavovala, i vozily sa do kola. Celé obecen- 
stvo smialo sa. Nasledovalo lúdkové diva- 
delné predstavenie: „Babylonský kráľ.^ Obe- 
censtvo tlieskalo a smialo sa do rozpuku, 
ked krát Holofemes siahal šaška a tento 
vreštal: „Nebudem dobrý, nebudem!" 

Popod oknami začali zavýjaC psi, jáko 
hj bol súdny deň. Komediant! poschovávali 



svoje hraäcy. Diváci, medzi nimi naši triga 
mladíci, hrnuli sa ku dvorom. 

Z dialky zavznievala trúba vojanská, 
i počuC bolo dupotanie jazdy. Jazda sa blí- 
žila, celé mestečko bolo na nohách. Y ne- 
kolko okamženiach docválali statní jazdci na 
bigných koňoch, že sa až okná triasly. Boli 
to nemeckí kyrasníci. Okolo zámku bolo živo. 
Tam stáli do okola pešiaci. V mestečku na- 
stal všeobecný poplach. 

. Neštastná bola to noc 18. aprila roku 
1701 pre odbojnú šľachtu, shromaždenú na 
zámku vo Yelkom Šariši u kniežatá Fran- 
tiška Rakóciho! Cisárski vojaci pochytali 
všetkých a odviedli poviazanýcfa do rozlič- 
ných žalárov; medzi nimi boli Ba!kócovci, 
Vayovd, Szirmayovci, Okolicsanyi a mnoho 
iných velmožov a zemanov. Grófa Bercsé- 
nyiho marné hladali na zámku, mame v me- 
stečku Yelkom Šariši: uskočil preoblečený 
a ušiel do Polska. 

Prestrašení obyvatelia dívali sa za od- 
chádzajúcimi väziiami. Žiadneho z meštan- 
stva nedotkli sa cisárski vojaci. Komedianti 
tiahli za vojskom. 

Na zámku bol velký zmätok, plač a na- 
riekanie. Manželka Rakóciho Helena, rodená 
vojvodkyňa Hessenská, upadla do (ažkej ne- 
moce. Útlocitá pani vidiac, jako jej manžela 
čo väzňa odvádzajú, padla do mdloby a ked 
ju prebrali, upadla do horúčky. Komorná 
Julka opatrovala ju dňom i nocou. Chudera 
neznala, že snad i jej slová, ktoré prehovo- 
rila k nepovolaným v krčme, o poradách 
velmožov na zámku nočncg doby vydržiava- 
ných, tolkú biedu zapríčiniC mohlyl 

Naši traja mladí priatelia držali sa obo- 
zretne, no neprestali rozmýšlat a tajne medzi 
sebou rokowt o osudnej uddosti, o povzne- 
sení ludu, o osvobodení Bakóciho; lebo kto 
vraj zná, či tento ludomil okovy zo zodra- 
ných údov v otroctve úpejúceho ludu ne- 
žnime?! iynko neraz navštívil kňažnú He- 
lenu, ked trochu k sebe prichádzala, aby jej 
plán svoj k osvobodeniu kniežatá Bakóciho 
sdelil. 

(Fo1a«£oTanie naslechýe.) 



Ô.I. f876j 



Orol, obrátkový éasopifl. 



Nezábudka. 



Kdekoľvek v šírej vlasti tejto 
Žiješ verná slovenská hruď: 

Na krivdy k Bohu volajúce 
Národa pamätlivá bud! 

Viň jteh do srdca sjnov svojich, 
Vitepuj y myset jejich živú, 

Nech zná i sajdalšie potomstvo 
ňkodcov nafiich cestu lživú. 

Hlasom, ktorý skaly stroskotá, 
Zvestiý to budúcim vekom: 

Čo sa stalo v svobodnej vlasti 
S veniým slovenskjm človekom. 

Jak mocnejM proti slabšiemu 
Na amrf a na život sári, 

Jak satol brat do srdca brata 
Umonijice pazáry. 

Jak vyšla na zmar všetka naša 
Šlachetná činnost a snaha, 

Jak nám lampy naše zhasili 
A ztrhali nás do nahá. 



Toto nech znajú všetky veky! — 

Píšte písma múdri páni, 
Ktorým predkov slavnú minulosť 

Surová moc javit bráni. 

Píšte nám deje prítomnosti 

Slzou oka, krvou srdca, 
Zovte medzi nimianami 

Boha a ludstvo za sudca. 

I môž' to byt, že prijde ten čas, 

V ňomž zmiluješ* Boh nad nami 
A otvorí nám umučeným 

Drahé naše svetla ďirámy. 

A my? ray národ ukrivdený 

MilovaC neprestaneme — 
Pravdu svoju pred Bohom, svetom 

VyhladávaC si budeme. 

Ale dotial — kdekolvek žiješ 

V šírej vlasti slovenská hruď: 
Na krivdy k Bohu volajúce 

Národa pamätlivá buď! 

D. Maróthy. 



^nrO©ô»'>r* 



Zo Slovenska do Východnej Indie. 

Cestopisné listy Odoriha Sillassffho písané Sitnianskemu. 



Drabý bratmdj 1 Dla alubu svojho opíšem 
Vám Btmčae všetko, čo som prežil, videl 
a skúsil na mqjej ceste z milého Slovenska 
do Východnej Indie , jako i počas môjho 
tam bývania. V prvom tomto liste niydete 
wUxték cestovania mdjhe do Terstu ; náčrtok 
je to vetan stručný, lebo nechcel som ob- 
Mme o^ovat, čo Vám už z iných slovenských 
i eadccgazyčných cestopisov známo. 

Di^t 23. febr. 1870 došiel do Pezmku 
Hst z Btau od nášho (kapucínskeho vada) 
generála MiknláSa a S. Joaime, aby, kto má 
tAIu faC fo nissionár. na ostrov Geykm, 
u nebo éo skôr sa prihUeil. Najvrácnepou 
mojon tilbon od útlej mfaidosti bolo, sMžif 
B<^ a eaožff človečenstvu. A teraa Vých. 



India poskytnúc mi mala výdatné pole k reali- 
sovaniu mojej túžby. S radosfou prijal som 
toto vyzvanie, i odhodlal som sa hned, žé 
nastúpim tú dslékú a nebezpečnú cestu. Mô- 
žete si myslet, že sa našli mnohí, ktorí ma 
z cesty zraziC chceli tým, že mi nmohé ne- 
bezpečenstvá a obťažnosti pred oči kládli. 
Poručeno Bohu; človekovi treba raz zomrel, 
pomyslel som si, a tú angličtinu dáko sa 
len naučím: veď som Slovák a Čo taký na- 
vyknutý trpef, no i schopný ktorúkolvek reč 
dokonaJe sa naučit! 

Čakal som dovolenie t Rímu (Lebo treha 
vedeC, že predtým len ten mitfch mohol éo 
Rímn eestOfaC, ktorý mal dovolenie od ge- 
nerála) ; a ked mi doposlané bolo , odobtal 
som sa dňa 86. apríla od svojich bratov 



6 



Orol, obrázkový Časopis. 



[&1. iste. 



V Pezinku i tašiel dom do Požoňu, abych 
tam známym svojim „s Bohom'' riekol. Na 
druhý deh navftívil som svojich rodičov 
v Skalici, ktorí velmi želeli, že jich opúäfam. 
Dňa 27. apr. prišiel som do Viedne, kde ma 
už čakal môj spolucestovatel Heliodor, ktorý 
sa až dosial vo Yých. Indii v meste Purneah 
čo missionár zdržige. Vo Viedni čakat nám 
bolo nádobno na sprievodné listy. Ja čo 
Úhor dostal som u Festetiča sprievodný list 
na druhý deň. Provincial P. dr. Strebický 
dal nám na cestu 300 frankov v zlate i za- 
platil nám železnicu až do Terstu. Dňa 
28. apr. poberali sme sa na nádražie južnej 
dráhy, lebo sme mali okolo 11. do Terstu 
sa pohnút. Na nádraží bolo hlučno. Keď sme 
do čakalne druhej triedy vstúpili, pridružil 
sa k nám Benediktín, ktorý hovoril, že ide 
do Rímu, a sice do samého Vatikánu čo 
poenitenciarius ; lebo treba vedet, že v La- 
terane sú poenitenciarmi Františkáni, vo 
Vatikáne ale Benediktíni. Hovoril , že jeho 
predchodca odišiel čo missionár k Čangó- 
Maďarom. Na missiu tú nechcel sa vraj nik 
dlho odvážit. 

O 11. hodine pohol sa vlak a my leteli 
sme, len sa tak za nami kúrilo, pod štyrské 
Alpy. Najviac zanímal nás Semmering s jeho 
početnými jaskami dráhovodmi. Cestu z Vie- 
dne do Mtlrzzuschlagu opisovat Vám ne- 
budem, veď ste ju sami verne a žive opísali 
v IV. ročníku „Orla^. Od Miirzzuschlagu 
vinie sa železnica dolu údolím Murice ku 
Mostu nad Murou (Bruck an der Mur). 

V príjemnom tomto údolí sríedajú sa usta- 
vične zrúcaniny starobylých hradov, prie- 
myslové, hlavne hutnícke velkozávody. Nad 
Langenwangen velké zrúcaniny sú jedinou 
pamiatkou nedobytnej pevnosti, ktorú r. 1529 
Turci mame dobývali. Až do týchto zalie- 
halo vlnobitie mora osmanského, v ktorého 
vlnách mal byt pochovaný celý svet. Jak 
smutné zbytky zachovalý sa z týchto sveto- 
borných plánov I Osmanstvo umiera — ohro- 
žená predtým Európa podáva mu teraz po- 
silňujúci liek, aby len ešte nezomrelo. Jaká 
to satyra osudu! — Zajímavé sú hrady 
Mitterdorf, Eapfenberg, Kindberg a neďaleko 
Mostu Landskron. V Mareine je pamätný 



kostol z r. 1040, patri k najstarším stavitel- 
ským pamiatkam v Štyrsku. A tak oplýva 
utešené údolie Murice nielen prírodnými krá- 
sami, ale i vzácnymi pamiatkami roman- 
tického sredoveku. Nad starožitným Mostom, 
ktorý sa už r. 861 pripomína, sú rozvaliny 
starobylého hradu mosteckého, ktorý bol dla 
zachovalých zbytkov slohu románskeho. Most 
je dôležité mesto obchodné,^ tu sa spojujú 
najdôležitejšie cesty štyrské. Od Mostu až 
do Hradca (Némški Gradec, jako bo pobra- 
timný Slovinec menuje) vybočuje železničná 
trat velmi romantickým údolím riečky Múry. 
Zo železničných stavieb najznamenitejšia je 
galéria pri alpskej stene, nazvanej Badď- 
wand. Dráha prestupuje popri Múre 191 siah 
dlhou galériou s 36 oblukami, nad galériou 
vedená je cesta, nad ktorou kolmé bralo 
strmí k oblohe. Nad vel^omantické roz- 
valiny pevnosti Peggavy (z XII. storočia) 
niet zrúcanín malebnejších v celom Štýrskn. 
Pri Reine bolo už r. 1129 založené opátstvo 
Cistercitov. Medzi nedostupnými skalami 
blízko Hradca staval stavitel viedenského 
dómu sväto-štefanského Hausera už r. 1346 
terajší pútnický kostol Maria StrassenengeL 
Z utešenej koďiny na úpätí Alp okolo Múry 
rozloženej výstava mohutný zámocký vrch 
nad Hradcpm, sídelným to mestom štyrského 
„erblandu^. Na území terajšieho Štyrska slo- 
vanské kmeny už v šerom praveku vedení 
bohatierskym Samom proti divokým hordám 
Avarov statne sa bránili. Tento boj Slovanov 
proti asiatským barbarom je údelom dejin 
národov slovanských. My sme odveká hradba, 
ktorá západniu Európu zachránila pred po- 
topou krvolačných hôrd, my po tisíc rokov 
krvou svojou chránili a odrážali sme týchto 
lutých dravcov do temných dier, a jaký šla- 
chetná Európa má nám za to diek? 

Hradec (Graz) má utešenú polohu. Na 
vysokom vrchu vystupuje veliký zámok v tma- 
vých posriebrených obrysodi z famly nočnej. 
Z hradieb pozerajú do krásnej nod tmavé 
otvory diel, na cimbure veselé povieva ra- 
kúska zástava. Márne obliehali pevnosC túto 
v XV. storočí sverepí Turci, posádka 500 mu- 
žov odrazila r. 1809 útok 3000 Francúzov; 
roku 1849 utíšila pevnost retolučné hofutte 



č. 1. 1876.] 



Orol, obráikoyý časopis. 



HtadéanoT. Vrch zámocký je osa, okolo kto- 
rej Tystaveoý je Hradec. Porastlé predhorie 
dostapaje amfitheatrálae až k obrube s&až- 
nýdi Alp, z ktorých najvyššie brdo vystu- 
puje na 7144 stôp. V Hradci je asi 7Ô.000 
obyrateloT. Všetci pensionovaní dôstojqíci 
rakúski bývajú tu. Pred dúmom z XV. sto- 
roäa dal si vystaviC Ferdinand II. za živa 
Yeiké nuuisoleam. Arcivojvoda Ján založil 
r. 1811 museum a vzdelávací ústav vedecký, 
tengäie Joanneam, v ktorom mimo sbierky 
starožitaickej a prírodopisnej je tiež kniž* 
nica asi 60.000 svazkov počitujúca. Na tr- 
Ssku neďaleko terajšej radnice stínali r. 1516 
náčelníkov pobúrených sedliakov, r. 1671 
na tom istom mieste bol miestodržitel gróf 
Erazim Tettenbach, súdruh gr. Zriniho 
a Frankopana, usmrtený. 

Od Hradca vinie sa trat železničná na 
pravom brehu Múry k Maríboru, ktoré mesto 
je najvätšie po Hradci v Štyrsku. Leží na 
rieke Dráve, má okolo 8000 obyvatelov, 
vyššie gymnasium; tu je sídlo biskupa La- 
budskéhp. Boku 1481 obliehal lud Matiaša 
lorvína Marburg, ale od Matiaša odpadlý 
artíbiskup Ostrihomský sobral s českým bo- 
jovníkom, Vulko Vazla menovaným, asi 
8000 bojovníkov, ktori obliahnuté mesto 
osvobodili. R. 1529 hnali Turci triráz úto- 
kom na toto mesto, ktoré ale Sigmund 
z Višnej Hory zachránil. V Marburgu sú- 
sred&uje sa literámia činnosC Slovincov Styr- 
ských; tu má sídlo i lit spolok „družstvo 
SV. Mohora.'' 

Vlak zastal na stanici mesta Celje (Gilly). 
Do nášho vozňa vstúpil nový host, pozdravil 
po maďarsky; a keď ma počul hovorit slo- 
vensky s naproti mne sediacou paňou, obo- 
ril sa na mňa lámanou maďarčinou: 

„Prečo sa shovárate s tým sprostým 
českým dievčatom?^ 

i,Pane, neobrážajte,^ hovorila pani no- 
tárka zo Stupavy v čistej správnej maďar- 
čine; „nie som preto sprostá, že hovorím 
vo svojej materinskej reči slovenskej! Do- 
kážem vám, že znám lepšie maďarsky a ne- 
mecky lež vyl" 

Milý madarónsky kultúrträger zarazil sa. 
Bol, jako hovoril, kupcom z Celly. I bese- 



dovali sme » paňou notárkou , ktorá cesto- 
vala do Lublane, dálej v našej ľúbej sloven- 
čine, o ktorej pobratimný spevec Ad. Hey- 
duk spieva: 

Mate slovenčina 
Plnou, milou tvár, 
Jako mát Kristova 
Nad hlavenkou záŕ, 
Je prúsvitná jako rosa 
V Óliovém lóži, 
A tak hlnboká i čistá 
Jako slovo boží. 

Ach, ta slovenčina — 
Svätá reč, to vim, 
Ta jazykem vém 
Není svetovým, 
Jestli se však v nebi andél 
Zpévem bohu vdéčí, 
Nesmi on mu jinak zpívaf 
Než slovenskou rečí. 

Okolo 11. v noci dorazili sme na sta- 
nicu v Lublani. 

„S Bohom, pani notárka,^ riekol som, 
keď táto vystupovala z vozňa; „pozdravte 
mi pána farára Lamačského!" 

„S Bohom putujte, velebný pane," riekla, 
a nezabúdzajte v tom ďalekom svete na 
rodnie kraje svoje." 

Ljubljana, Lubľaň (Laibach) je hlavnie 
mesto v Krajine; leží v rozsiahlej rovine 
a rozkošnom kraji podľa oboch brehov riečky 
Ljubljanice pod príkrym vrchom zámockým, 
na ktorom stojí pevnost; má okolo 22.000 
obyvatelov, ktorí sú zvätša Slovinci ; je sídlom 
krajinskej vlády, kniežatá biskupa; má vyššie 
gymnasium, reálku atď. Na mieste tomto 
stálo nekdy mesto Aemona, ktoré patrilo 
k Panónii, a bolo vraj od Argonautov ve- 
dením Jasona okolo r. 1223 lebo 1260 pred 
Kr. P. založené. Asi 100 pr. Kr. P. dostala 
sa Aemona pod panstvo Rimanov. R. 16 
po Kristu zbúrily sa tu 8., 9. a 15. légie. 
R 400 rozložil sa tu Alarich táborom; 
r. 452 zboril mesto Attila; r. 900 vyplienili 

ho Maďari, ktorí tiahli do Itálie. 

Noc bola tmavá, chladná, i nútila nás 

zaobalit sa do pMšCov a odovzdat sa odpo- 
činku. Prebudím sa, i počujem cudzie zvuky. 
Nerozumiem ani slova. Boli to Taliani, ktorí 
sa shovárali. Divný cit opani^e človeka, keď 
sa nachádza v kraji, ktorého reč nerozumie. 



8 



Orol, obrázkoTý časopis.^ 



[Č.l. 1876. 



Leteli sme popri svetochýrwj Postojnej. 
Pri mestečku Postoj na nadi^za sa velikán- 
ska jaskyňa, pravý to div sveta; tvorí ona 
rozvetvenú a i do seba zavetvenú podzemniu 
chodbu pod vrchom Sovičom, ktorá vyäe pol 
druhej hodiny sa prestiera, pri tom na via- 
cej miestach v ohromnej hlbke sa rozširuje 
a takým množstvom najrozmanitejších útva- 
rov obohatená je, že sa jej snad žiadna na 
svete jaskyňa nevyrovná^). 

Od Postojnej prestáva lesnatý kraj, ob- 
javujú sa holé skaly; kraj tento smutný 
dojem robí na človeka; a preto menuje sa 
„holým Krasom". Okolo piatej ráno dochá- 



*) Jestli dostaneme obrazy jaskyne tejto, opí- 
šeme ju obším^Sie. Red. 



dzali sme k Nabrezine. Zima b<da náranmá. 

Onedlho videli sme pred sebou — more. 

Divné city opanovaly ma. Kto jich opíše? . » • 

Cestovatelia upozornili nás na zámok pri 

brehu morskom. Bol to palác neitastného 

cisára Mexikánskeho Maximiliana — Miia- 

Mare. I toto velkolepé stavisko zmido 

a okolo deviatej hodiny doili sme do Terstu. 

Prijdúc do kláštora Kapucinakého, neboli sme. 

velmi vládne pryatí, lebo neboli v poriadku. 

y decembri predošlého r(^ chceli jich' 

„liberálci" vyhnat. Bola tam celá revolúcia. 

Ženy pochytiac kosy, hrable, lopaty a metly 

rozohnaly navedenú luzu, ktorá bola kláštor 

napadla. O Terste a mojej ceste do večaéha 

mesta napíšem Vám budúcae. Do videnia 
s Bohom! 



-eQ^O> 



Klevetníkom ! 



Hovoria, že neľúbim vlast: 
Odkedy že Kriváň stojí? 
Uchelaci^), povedzte mi! 
Odtedy môj národ žije 
Na U-horskej krásnej zemi. 
Krvou drahou kropil zem tú. 
Pretvoril ju prácou na raj. 
Osočujte! Nad slovenský 
Nenájdete milejší kraj. 

A ja žebych neľúbil vlast? 

Hovoria, že neľúbim vlast: 
Otcov mi tu hroby tiché. 
Mohyla tu doby zlatej: 
y pokonný svat -večer i mňa 
Zpustia do tej zeme svätej; 
U hôr, u riek domky biele, 
y lone Tatier spevné vily, 
Junač rodu, vlasti verná, 
A ten ľud môj Bohu milý! 

A ja žebych neľúbil vlast? 



Hovoria, že neľúbim vlast: 
Putujem i krajom sveta 
Ja syn Tatier, syn Slovenov; 
Snášam domov sriebra, zlata, 
By vlast bola zvelebenou. 
Zástavy kde vlasti vejú. 
Letím na hlas môjho krála; 
Povedz, kde by sa nebola 
Krev slovenská za ňu liala? 

A ja žebych neľúbil vlast? 

Hovoria, že neľúbim vlast: 
Závistnícil Životom čo 
Bolo vlastí, toho už niet; 
Zdeptali ste v omámení 
Hriešnom našej osvety kvet 
Tatry chcete mrakom zastrief: 
Ja priek tomu nesúdim vás, 
Lebo u Boha je pomsta, 
Sloven Kristov poslúcha hlas! 

A ja žebych neľúbil vlast? 

Negabudov. 



') Ohrenbläser. 



Pôv. 



•-\ 



ČL 1* 1876.] 



Ofol, obráikofý čftsopia. 



Vodnárka. 



Obrázok z Telkomestského života. 

Od MU. Dumného. 



I. 

Velkolepé divadlo poskytuje pohlad z ná- 
bražia Fraotiika Joze& y Budapešti v čas 
prekrásneho letnieho večera na ataroslávaky 
Danig a na staroslávny hrad Budínsky. A čulý 
život pamye na as&Itovom tovito nábreží, 
keď jfe počaaie priaznivé. Cdé zástupy nád- 
herm odeného obecenstva prechádzajú sa sem 
tam. A zanímavejsie , lež tie vkusné obleky, 
sá tie tváre ladných krásotiniek, ktoré tu 
TÍdal na tístee každého veku, každého stavu 
a krojai tak to tam šumí ^ lunenie a šum 
tých vlniek Dunaja. VideC tam každý ústroj 
ludakej krásy, badal tam každý ráz ludskej 
pQfvahy, počttf tam každú reč krajiny. 

A jaké to protivy na tom brehu Du- 
naja! Jedni ludia zdigú sa žit jako v raji, 
iaí prvopotne mozolia, robotiqú. Hore na 
nábreil^ vídaC obecenstvo skvosné, dolu v prí- 
Blavodi a pobrďných skladoch maožstvo 
bieáaeho ludu. Tu zkladá i nakladá od včas- 
ného avitu do pozdného mraku Slovač pra- 
covitá, mozolne sa hrdligúc, tovar z lodí i na 
lode; načiera 1 nakladá vodnár na svoj vo- 
zíčok éo putien vodu duntýsku, ktorú po 
valmeste rozváža a predáva, lovia rybári 
ryby na člnkoch sa sem tam Dunajom usi- 
lovne preháňajúc 

Ti rybári nielen ryby, ale ludské tdá, 
živé i mrtvé z Duniga vytahi^ú; a tt robot- 
níci nielen krvopotne ^ ale i životom svojim 
biedny groš vydobývajú. A verte mi, že ti 
rybári nielen telá tých nádenníkov často 
z Danaja lovia, keď neštastnou príhodou 
doh padnú, ae i z tých nádherne odených 
tam na asfidtovom nábreží pyšno sa prečká- 
dzajúdch aejednoho na ratujúce člnky svoje 
z Dunaja vyCahujú a mŕtveho na breh pri- 

VáŽIQÚ. 

Taká velkolepost tu — a tolko nešCasfe- 
ných tu Indí ! Jaké protivy tu tvorí ten život 
hore i delu na nábreží Dunaja — a preca 
tak mnoho majú rovného ludia tam hore 
t tu dola sa ebjavi^úct v živote i v smrti. 



Dnes je utešený den. Na námestí Fran- 
tiška Jozefa hemžia sa zástupy velme^tských 
obyvatelov. Tam dolu pri zkladoch je tiež 
živo. Práca ide zdarné od ruky. Starý vodnár 
Jurko Adámok zastal si so svojim vozíkom, 
ktorý mu osel fahá, na brehu Dunaja pri 
iných robotníkoch, i nakladá naň dunajskou 
vodou naplneaé putne, ktoré mu švarná jeho 
vnučka Elenka Jahodovie z Dunaja načiera 
a plní. 

Mnoho, nevýslovné mnoho jest krásnych, 
pyšných slečien na tom nábreží hore, za- 
blúdiš tam očima ani v nejakom bludisku, — 
ale dvoch mladíkov zdá sa len zanímaf 
jednoduchá vnučka vodnárova. Stoja tam hore 
na železnú ohradu opretí a oči nezpúšfajd 
z dievčatá švamo - bystrého. 

„Árpád, pozri len, čo to za utešené 
. stvorenie 1" 

„Veru, bratku Aladáre, tá nemá páru 
tu hore medzi noblessami. Tú by bolo obliecť 
do panských šiat!" 

„Čo sú to za vlasy? Vyzerá v nich staby 
dunajská vila!" 

„A tie belasé oči!" 

„Ani to nebe nad tými budínskymi ho- 
rami !* 

„A tie pracovité rúčky ľ' 

;,Takých nenájdeš ani v rukavičkách!** 
„A tá malá nôžka P 
„Takú nenájdeš ani v zamatovýeh črie^^ 
vičkách." 

„A ten driek, ten zrastl^ 

Árpád si tíško zaspieval: 

„Maf ta oezrodila, 
Ker mžový ta mal; 
Ai^el ta nebeský 
Do krás poodievaĽ' 

„A už to nechápem, kde taká biedna 
vodnárka tolkq krásy nabrat mdže!" 

„Bratku, vidíš I Tá sa len s vodou za- 
oberá, preto ju mat príroda tak štedré krá- 
sou nadelila. Naše krásotinky darmo sa 
pudrujú, olejčokami natierajú; nevynahradí 

2 



10 



Oroly obráskoyý časopis. 



{Ó. 1. 1876 . 



to umenie, £o odtajila príroda a netreba 
tomu strojenie, koho vystrojila príroda.'' 

„Ale to len uznáš, Aladáre, že keby 
táto deva mala vzdelanie a obliekla sa po 
velkomestsky , žebys jej sám pokloniť sa 
musel.'' 

„Ja sa jej i teraz pokloním jako krá- 
savici ; lebo poznám perlu i v mušle, nie len 
v zlatej obrube u zlatníka; ale mi lúto tej 
devy, že je tak k tvrdej práci odkázaná, 
bo veru jej krása skoro sa pominie!" 

„Kto vie, či nepotrvá dlhšie v tej tvrdej 
práci, nežli krása krásavíc našich v požitkoch 
a rozkošiach ; práca je balzam krve a rozkoš 
jej jedom." 

gRozdiel je medzi prácou a prácou." 

„Kto k jakej navykne, taká sa mu sladí." 

Putne naplnené boly dunajskou vodou. 
Starý Adámok pochytil bič a poháňal somá- 
rika. Za vozíkom kráčala Elenka namáhavou 
prácou jako ruža rozpálená, i pozerala ve* 
selo hore na prechádzajúce sa množstvo. 

Árpád s Aladárom mali velkú chut pu- 
stiť sa za nimi. Pekná, elegantne oblečená 
dáma volá z ďaleká na Elenku. Doprevádzal 
ju švárne oblečený mladík. 

, „Či tá dáma vodu objednáva a či sa 
znajú?" myslel Árpád. 

Dáma blížila sa k Elenke a pustila sa 
8 hon do reči. 

Reč, ktorou devy medzi sebou hovoríly, 
nerozumel ani Árpád ani Aladár. Oba boli 
Maďari a tie hovorily slovensky. 

„Mala si ty Eleoka po čo príst do Pešti! 
Či sa nehanbia na somárikovi vodu vláčit? 
Vidíš, ja mám život I Hrom vezmi to hniezdo 
dedinské, v ktorom sme tolko rokov blively I 
Ja ho viac nikdy nechcem vidíet na oči I 
Tu je život ! . . . Zábavy , prechádzky , kon- 
certy, divadlá. . . . to je svetl" 

Elenka so slzami v očach ujisfovala sle- 
činku , že práca nenie na haäbu , že ona je 
i T chudobe spokojná a že kto sa v chu- 
dobe narodil, ten musí v tom i zotrvávat 

„Nemusíš v Pešti biedu tríef, Elenka I 
Nechaj toho starého žobráka s tým somá- 
rikom, staň do poriadnej služby a bude 
z teba o nekolko mesiacov celá dáma. Použi 



svet, kým si mladá; veď si v Pešti a nie na 
dedine." 

„Ja starkého nechat nemôžem, nechat 
nesmiem! On je môj dobrý ujčok, ktorý ma 
do svojho domu sirotu prijal, o milá sa 
stará, mňa ostrieha jako vlastné svoje oči 
v hlave. Moja drahá matka pokoja by doma 
nemala, ona by od strachu a žialu snad ao« 
mrela, keď by počula, že nie som pri uy 
čokovi !" 

„Tys' sprostá húska 1 Čo tvcQa mat vie, 
čo je Pešf. Nemáš ty len môjho otca I Tea 
mi úplnú svobodu necháva — ale on je 
i rozumný pán a tvoja matka, edpnat, je len 
obecná sedliacka a ešte raz odpnst, poaeváč 
jako sa hovorí, jablko od stromu nepadá 
ďaleko, i ty sama nevieš, čo je fit na svete. 
Len ty nechaj starého ujčoka, nedaj sa la- 
dom vysmiat pri takej práci, stai do debrej 
služby, ja ti sama nájdem miesto — a budei 
blažená." 

„Načo bych mala slúfiC, keď môžem pri 
dobrom ujčokovi zostávat? SUižba by nú 
preca len horšie vypadla. Sleänke je ináč, 
slečinka je z panského domu. Ja som sa 
neprišla do Peiti zabávaC, ale pracevet Uj- 
čoR i m&a zaopatruje i mojq matke aa moja 
prácu peniaze posiela a tak náe obe živĽ^ 

„Keď staneš do služby, budei mAct viac 
matke chudobnej posidat, i ty aama budei 
maC dobrý život. Uvidíš. BozmysK ú to, 
Elena, a dobre sa majl^ 

Jako sa s Elenkou roalúčilt, nevedel 
sprevádzajúci slečnu ndaiík dosC nachválif 
krásu Elenkinn, i bol celkom očarený. 

„To anjelská deva,** tvrdil. 

„Žobrák ľ" ušklabila sa dáma, i nida 
so sprievodčím v dave ludstva. 

Mostovom ulicou ku vacovskej ceste bolo 
vidno vodnára Adámka opatrne pomedzi le- 
tiace koče kráčal so somárikom, ktorého 
Elena sprevádzala. Za nimi epedial i^iedol sa 
Árpád s Aladárom i viedli živý loihovor. 
Či jich cesta viedla tadial a či chceli do 
chuti sa naprizerat na ivanú vodnárku? 
Kto to uhádne I 

O nedlho začal ujčok Adámok. vykríkoveC 
ulicami svoje „ka'fts vós!** (kaufte Wasserl 
spotvorene nem.: kupiýte vede) a keď sa 



č. 1. 1976.] 



Orol, obrázkový čaBop.is. 



11 



kapae trafil, Elenka oddávala do domov 
potná vody. 

Každodenne takto v dobrú i zlá chvílu 
konali naši vódnári pút svoju a ked príôli 
domov o hlade a uzimení, vtedy ešte n^prv 
musela Elenka oheň rozkladat a k vareniu 
sa priberat Zdravá jako ryba sniesla ona 
váellqr tieto veliké námahy a tým lahéie jej 
padaly, že si ju i^eok chválil, svojim an- 
jelom potesitelom ju menoval. I ubezpečoval 
jii» ie Biatku sebou mat budú, že by si na 
storá dni spokojene žit mohla s nimi. Toto 
bola nigvätéia ntdosf Elenkina. Ona matke 
apokojený život pripraví a s ňou bude aa 
Háj. Ujčok nenie tak chudobný človek, on 
■•stískal pár grosí a nemajúc nikoho, oblaží 
jH 8 matkou^ Remeslo svoje ani terás ešte 
pustiC nechce, to jie na vyžitia a kapitál nech 
stojí. Človek nevie, jako Pán Bôh s nim na- 
ložĹ MAže príst choroba. Aby bolo potom 
na sepsedvídané potreby, treba neustále 
pracoraf. 

čas je už, aby sme sa obzoámili s oso- 
btmi našej rozprávky. 

Kto a odkial bola Elena a tá dáma, 
ktoré v tak reznom položení sa nám objavily 
t« Y Peití? 

Elena Jafaodovie a Amália Vari (pred- 
tým sa otec menoval Ilradský) pochádzaly 
B jodacg dediny* Spolu boly došlý do Pešti. 
Otec Elenkin bol jednoduchým chudobným 
želiarom; otec Amálkin mohutným notárom 
tqie obce. 

Elenka stratila otca a ubiedená mati 
nemohla oddolat prosbe bratovej v Pešti, 
aby doóm svojo jemu ku pomoci nebola po- 
slala. Yed ona ju i tak vychovaC v stave 
nebola, k tomu^ i sama sa z biedy doterajšej 
k bratovi presCahovat mienila. Tak sa do- 
stala Elena do Pešti. 

Vysokomyslný pán notáriuš chcel jedinú 
dcéru svoju, súc vdovcom, za dámu vychovať 
a to sice za dámu, jako sa to u nás hovo- 
rieva, vlasteneckú. Zásada jeho bola tá, že 
vo vlasti uhorskej každý musí byt Maďarom 
a |e povinný svoje deti v tomto duchu vy- 
chovávaf, ináče by nebol boden zeme tej, 
ktorá ho nosí, ani dileba toho, ktorý jíe — 
lebo sú tio obe veci maďarské. Dal teda 



dcéru k obdialnej rodine do Pešti, aby sa 
tam vzdelala, vychovala. Keď mal ís( so svo- 
jou dcérou do velmesta, bol tak blahosklonný, 
že i Eienku vzal sebou a ju dopravil k uj- 
čokovi. 

Tak sme našli tu Amáliu na ceste vý- 
chovy za dámu a Eienku v jej skrovnom 
položení u ujčoka vodnára. 

Také rôzne sú osudy ludské ! A či v nich 
niQt zmeny? 

Na celej ceste z domova do Pešti pla- 
kala Elenka a Amálka sa jej vysmievala. 
Pán notár zaľúbený do zdarnej dcéry svojej 
nechcel túto zahriaknuť, bo sa mu to vtip- 
kovanie jej nesmierne lúbilo; ale lúto mu 
bolo i chudery Elenky po prvýraz do vel- 
kého sveta idúcej ; i potešoval ju : 

„Ty si hodné dievča, ty budeš šCastlivá 
v Pešti l« 

„Ach, mamička moja, jako vy bezo mĎa 
budete?" horekovala Elenka. 

„A ja som svoju nikdy nepoznala a tu 
som," hovorila Amálka „Matkou mi bude 
Pešt, tá ma vychová a vzdelá za hodnú 
dcéru vlasti." 

'Elenkii tým nepotešila, ale otca reč tá 
nevýslovné blažila. 

„Čo máš na tej biednej dedine? Tú 
bedač, tie otrhané chalupy? Čo tam vidíš, 
čo počuješ? Stádo, hydinu a horu a ludí 
málo viac od stáda hodných, v hore vycho- 
vaných? Ešte som v mojom živote nikdy 
tak veselá nebola jako dnes, keď sa už 
k Pešti blížime. I ja som dosial len v tom 
hniezde dedinskom živorila; teraz ožijem, 
teraz budem znovuzrodená 1* 

;,Ej, slečinka moja, inšie je to s vami! 
Mne chalupa bola milšia nad paláce. Y tých 
chalupách boli mili, známi India — a v tom 
veíraiste sú samé cudzie tváre. Moje hory 
milé, zelené lúčiny, potôčky, doliny — bez 
tých mne žif bieda " 

Amálka sa smiala, Elenka plakala. 

Tak príšiy obe sem. 

Pri prvom sretnutí sme sa s nimi ob- 
známili, tuším sme j ich priam dobre po- 
aBali« Teraz už môžeme ďalej pokračovaĹ 

2* 



12 



Orol, obrázkový časopif. 



[bi 1. 187é. 



n. 

Prizrime sa, jako sa Amálka v Budar 
peští vzdelávala, kde sa mala za hodnú 
dcéru vlastí, t. j. za madaiónku a zradkynu 
svojho slovenského národu, odchovávat. 

Aby sa nám to podarilo, nutno poznat 
nám domácnosť tú, v ktorej Amálka bývala 
a potom kruhy tie, v nichž sa vo veľmeste 
pohybovala. 

Obďalečná rodina pána Hradského bol 
istý pán Hortobágyi, úradník obstamejší, 
ktorý mal velmi mladú a švarnú paiíiu. Pani 
táto za dva tri dni počala docela dôverne 
a otvorene s Amálkou obcovaC. Rozdiel vo 
veku bol trochu medzi nimi, ale povahy 
boly obe stejnej a mladá pani mala velikú 
potrebu na to, aby si Amálku získala, aby 
ju do svojich tajností zasvätila. Vlastne bol 
v dome pána Hortobágyi ženský trojlístok. 
Chyžná Eatica bola v tuhom spojení s pa- 
ňou i so slečnou domu Amálkou. Tá chyžná 
bola opravdovým tajomníkom oboch. Bez Ka- 
tice ani jedna uehnula sa, ani nič neurobila; 
ba ani snad myslieC neznala. Niýlepšia rada 
pochádzala od Katice a ona nikde za paňou 
alebo slečnou nechýbala. Na prechádzky, do 
divadla, do mestského lesa, na Švábsky vrch, 
všade s nimi chodievala, slovom, všetko ob- 
starala, zariadila. Katica bolo šumné, šikovné 
dievča, pretríbené v škole života, zbehlé vo 
všetkých spádoch jeho. Čo div, že panstvo 
svoje okol prsta, jako sa hovorí, ovinula, 
vo všetkom nan vlívala, pri všetkom, čo sa 
ho týkalo, tak rečene rozhodovala. 

Obstaruý pán Hortobágyi bol muž vo 
svojom úrade vzorný, aby sme tuk riekli, 
pedantný. Od rána ôsmej do dvanástej a po 
obede od tretej do siedmej hodiny nebolo 
ho inde vídaC mimo jeho pisárne a večer sa 
domov nikdy pred desiatou, jedenástou ne- 
dostavil. Večierky trávil v kaviarni s druhmi 
seberovnými pri tartličke, alebo pri politizo- 
vaní. Keď prišiel večer domov, to alebo na- 
šiel u panej veselú spoločnosť, alebo ešte 
nenašiel ju doma z divadla, z koncertu alebo 
z návštevy. On si z toho nič nerobil, ona 
mu nekazila j^o a on nepobubil jej zábavu. 
Nemal žiadny obluby v divadlách^ koncer- 



toch a ona zase n«chcela maí z muža amgfco 
otroka, aby k vôli nej druhov svoifich sa* 
nedbával a ti aby ho zá to vysmievali, že 
je pod pantofličkou. Tak si žili v láake 
a svornosti, každý dla svojho vkusu. Pán 
{lortobágyi musel byC i ofatadom manželky 
svojej docela uspokojený, lebo vedf všade 
s Amálkou, s tou nevinnou dedinskou devou, 
chodievala; ba bol presvedčený, že ona to 
najviac jej k vôli robí, aby jej velmesto 
zprQemnila. Pán Hortobágyi bol z domu mar 
jetným mužom ; no s úradom aa rozlúčit ne- 
vedel, bárs by i bez neho bol vyžil; lebo 
ved by ho bola dlhá divila nmoríla a potom 
chcel byt osožným vlasti a maibrBkej ideí, 
veriac, že je každý povinný tými darmi pii- 
sluhovat sviitej veci tejto, ktorými bo Pán 
Boh nadaní. Oj , pán Hortobágyi bol veliký 
tak zvaný vlastenec, taký priatel madankej 
idei, jako náš pán Hradský, aäcotvek i on 
nekdy Podhorským sa menoval, a veru ti 
dva páni spolu už nejeden pohár tokajéiny 
na zdar vlasti a na pomadarčenie Uhorska 
boli vyprázdnili! 

Pán Hortobágyi mal i mladších priateľov, 
s ktorými rád sa zabával a ktorých ob- 
zvláštne vo svojom dome rád vídaval. To 
bola junač nádejná, z tých úfal on, že vy- 
rastnú ešte dokonalejší patrioti, lež je sám. 
Tak ho vedeli animovaC, tak do eápahí do- 
nášal, že docela omladol mcdsi nimi. I oai 
ho radi mali, od neho a z príkladu jeho, 
jako tvrdili, vlastenectvu sa učili, takže pán 
Hortobágyi bol muž docela blažený, vytešený, 
kedykolvek týchto hodných vlasti synov vdome 
svojom uzrel. Nádejní oblažitelia vlasti Uhor- 
skej často navštevovali starého vlasteneckäio 
patriarchu — a ochotne, na čo on ani ne- 
prišiel, obletovali jeho hodnú paniu. 

Boly to za zábavy a vyrazenia ? tom 
dome Hortobágyovskom i mimo neho s mla- 
dými vtipnými, galantnými švihákmi i Amálka 
bola v siedmom nebi pri tak debrej tetuškť, 
priatelke, družke, a kto by v stave bol vy- 
slovit, čím jpj ona všetkým bola? Tdcý život 
rozkošný docela zodpovedal jej povahe. Taký 
život nemožno si len snívat, jako ona žila 
v skutočnosti I Z jednq zábavy tšfai do dru- 
hej, z jednoho vyváženia do dréhého. 



Č.l. 18TS.] 



Orol, obrázkový <' 



18 



Katka mala vždy dobrú radu k zámene 
TjraseDía pri ruke a mladí švibáci aikdy 
oeboli zBCVolenf. Amálka na radu telu^ky 



ktorí oni jedoo deft v dome necbykenlí. 
Pán Dotiir bol docela bez Bcba raôoBtou. 
keď prídiel dcéro oavštívU do Pešti a zbúsi), 



r 
I 

C' 

■i 



d* ManniiKOIndila, leb«T<>fnncfaitiii«,|i<>>ha^dattanteiii:híáiil} o4i lah a«(a- 
T hndb* túliiáiM domft M íňkákmi tjmi, | bágyovcom poBkytovaný príMpufdk: itátko.^. 



i4 



Orol, obrázkový čafopis. 



[Č. 1. 1679. 



IV) bolo odpoli daríno, to boli hdia an* 
jelsM! 

Často prišiel p. Varí do pokušenia sám 
seba sa pýtat: či je to skutočne tá jeho 
Amálka z dediny? Ona síce už i doma 
mnoho sa nčíla, mnoho čítala. Nebolo nov- 
šieho romána, ktorý by nebola poznala. Už 
doma celou románovou hrdinkou sa slušne 
menovat mohla^ Nuž ale, čo to všetko bolo 
oproti terajšej jej vzdelanosti? Pán otec bol 
celý zbláznený do svojej dcéry. Už ju videl 
i seba s ňou v budúcností blaženou. 

Dom Hortobágyovcov bol mladým luďom 
otvorený. A p^ Yári bol o tom presvedčený, 
že tetuška Klementína to len jej k vôli robí, 
že mladých pánov v dome prijíma , hostí. 
Amálka našla oa nej matku, ktorá sa nielen 
o jej pečUvé vychovávame, ale už i o jej 
zaopatrenie stará. Takhla dobrý Pán Boh 
vzbudí dobrýi:}! ludí úbohým sirotám, ktorí 
by jim matky vynahrádzalí. Ale , kto by bol 
v stave opísaC tú všetkn blaženosC srdca 
otcovského, ktorým ono pri pohľade na dcéru 
svoju, dámu to veľkomestská, prekypovalo? 
Trebárs už bol úplne vžil sa behom dvadsat 
rokov do svojho úradu, prcca vznikala túžba 
v srdci jeho príst osídliC sa do mesta a opu- 
stit biedny život dedinský. Už viacráz mal 
sa osmelitf by poprosil pána Hortobtigyiho 
o to , aby mu nejakú službu vo velmeste 
vyhliadol, lebo že sa on domnieva tu lepšie 
môct slúžit vlasti svojej, lež na dedine; ale 
nedoviedol toho ešte. A k tomu to vlaste- 
nectvo, tá vrelá lúbost ku všetkému, čo je 
panujúceho národa; tá jak Vľela v srdci 
jeho, tak by len tu bola nájst mohla srdcia 
docela súcitné! 

Po jednej veselé ztrávenej noci sedely 
dámy Klementína a Amálka o jedenástej 
hodine predpoludnej pri svojom strojení. 
Jedna i druhá bola v pekných úhľadných 
nedbalkách zahalená. Amálka sedeU pri forte- 
piane a po klávesoch jedným prstom ne- 
dbalé klopkala. Klementína hriala sa pri 
kozube ; bezpochyby ju následkom nevyspatia 
sa oziabalo. Obe vyzeraly nebárs dobrej vôle 
a dlbé iidúalyii KoMííne pMnitfhi Klemen- 
tte dlhé mlänie. 



B Amálka moja, ume sa idá, že budem 
nemocná.^ 

„Ach, Bože uchovaj, duša mojal To Ca 
len ten Aladár tak ztrápii. Neber si to tak 
veľmi k srdca! Ja si z môjho Árpáda veru 
nič nerobím.^ 

„Nehovorme o tom ! Ač ti vyznat musím, 
že mi (ažko bude zabudnúc na neho zo všet- 
kých mojich dosavádnych ^ 

„Bol ti on najmilším! To ti uverím. 
Ach, a znal tak vrelo hovoriC, dvorit! Vieš, 
ked sme sa vtedy tu na tvojho mena na zá- 
lohy hrali t Taký bol galantný, taký ducha- 
plný , taký do zjiedenial Keď ma pri 

hre pobozkal, celý večer mi tvár horela! 
A jak by si ty nebola mala byt blaženou, 
ty, ktorú tak nežne miloval*" 

„Tá hlúpa radová ulovila mi ho. Ona 
je bohatšia nežli ja " 

„Ale nenie krajšia!^ 

„Aladár sa nedvorí kráse, jeho Bôh sú 
peniaze. On zná veselé ži( a to mnoho stojí 
v Pešti. Či vieš, že ma Aladár pekných pár 
tisíc koštuje?"* 

„Ten nevdačník takto sa zpreneveriC! 
To až bol môj Árpád preca len šľachetnejší ! 
Ten ma ľúbil ináč ! Ale čože, ked je tá pre- 
kliata redaktorova dcéra krajšia a on je za- 
rytý spisovateľ, chce si získat otca " 

„Ja sa na Aladárovi musím pomstil! 
Dám ho abuktatovaf pri zkúške. Ešte uvidím, 
či mám nejakú moc, či nie? Ukážem mu, 
že o veľa viacej môžem, nežli jeho hlúpa 
radová. Beztoho ma bol pred pár mesiacmi 
o to prosil, abych orodovala za neho u cen- 
zorov, ktorí sú moji známi. Počkaj, budem 
za teba v inom smysle orodovaC! Alebo ne- 
budem ži(, alebo on musí prepadnúc . . . 
musí,^ — volala a vstanúc dupla zlostne 
nohou. „Nikdy som nikoho tak neľúbila, 
jako jeho ... ale teraz ani svoje vlastné 
hriechy tak nenávidím jako jeho!*' 

„I ja sa mienim pomstit na Árpádovi,*' 
tvrdila Amálka, „žiadon časopis, do ktorého 
dopisiye, držat nebudeme, na jeho knihy 
viacej nepredplatíme : nech to číta, kto chce ! 
Jebo verše bi^^M priam do pew.he4im » . »»" 

„Ja tittt falešné liaty AlttUmve;'* 



I •» 



& L 1970.] 



Orol, obriskový Sasopis. 



'■\^»!«í<«v. 



OtvQiily stolflí^, i bodUy po balíka pa- 
piera do vkusnóho kosuba, i prizeraly sa, 
jako ho plameň pomaličky ztrávil. Amálke 
sablyala sa slsm y oku, Klemeniínina tvár 
sa hnevom zapálila. I vyskočila nahnevaná, 
ztrhla soSka Amora z jej piedestafai a tá 
pekná mramorová soška roztlkla sa na kúsky 
na podlahe. 

,iDrahá Klementfna moja, nač tento hnev? 
Povedz mi, čí ten naničhodník bol hoden 
toho, aby si sa takto hnevala? Váž si zdravie 
sycge! Vieé, že si mi hovorila: tenujme si 
adnme^ aby anso mohly čím dálej a čo vla- 
cq alívatl Utfraaie radostí a pohodlia — 
to ml byt iívot náá. A ty teraz sama jednái 
proti tomn. Uspokoj sa, duáa moja!" 

Bolo počat cenganie na dveroeh a o ne- 
dlho vkročila dna Katica. 

OznMiovala dvoch pánov: Aladára Ži- 
voro a Árpáda Mézessyho. 

I Klementfna i Amálka boly veľmi pre- 
kvapené. 

I, Jako môže Aladár ta byt, snad si ho 
laznala?'' 

i,Jako by mohol Mézessy sem prijst, 
snad sa mýliš?'' 

Nemýlim sa , pani , velkomožná a drahá 
alečiaka» na tieto obe oči som jich videla. 
A to si len osobujem « že mám dobré oä; 
veď jich slečinka apuna neraz pochválila. Ja 
vidím a poznám zďaleka, to som qž ne- 
jras di^Láasala," tvrdila Katica a faloine sa 
uamievala. 

„&> vroUme?^ Pýt^y » obe dámy. 
Katica chcela íst von. 

„Kam ideš, Katica? Čo chceš nrobit?* 
pýtala sa pani. 

gldem pánov dna pustif 

i^A kdby si jich nesmela pustit? Ne- 
vieá, že sme s nimi v hneve?" 

nEj čo? V láske malý hnev ešte vždy 
osožil. I ja som s mojim Francom neraz 
v hneve boU a potom sme sa tým vrelejšie 
lébil^.'' 

^Sme my tebe rovné ?^ 
, lyLáska je všade rovná, pani- velko- 
možoá.^ 



Klementína i Amálka pohliadly na. seba. 

Katica nič sa ďalej nepýtala ; ale por 
pratajúc rozUčenú sošku Amorov^, šl^ a pa- 
stila pánov v predsieni meškajúcich. 

Ônhigci objavili sa. 

O pár menšín sedeli naše dva páry 
spolu staby m^lepší priatelia. Aladár si chce 
sídiat prosredníctvo radovej u muža, Árpád 
priazeíi redaktorova skrze dcéru. Omlavy 
boly od patričných za trafdé uznané, srdce 
srdcu odpustilo a mladí junáci zostali* t dome 
i k obedu. 

• 

Pán Hortobágyi dost«ivil sa k. obedu, 
i vyobjímal a vystískal oboch Junákov^ UÍ 
mn zase bude obed le^fm cbotiL ,. 

Takých mladých nádcd epiaých vlasteneov^ 
jako boli Árpád a Aladár, nevMaC'kaHý 
deň! Jeden bude dnes ziýtrá sediet v toe- 
movni, druhý má už sCa básnik a spiiovatel 
vopred určené mie^ v národnej YaHhale. 
S takými junákmi sa už len oddá sedieC 
pri stole! 

Obed bol výborný. Tokajčina ešte výbor- 
nejšia. 

Stmgalo sa za vlast maďarskú a ^ä lu- 
bobt k rodu vyvolenému; štrngali iah^ci^ 
štmgaly dámy ; no, n^horlivejšie štmgal sáni 
starý pán.. , 

Aladár dostal ho na podpis stoislalový 
v prospech spolku literátov nirodaíck au Ár- 
páda predplatil na celá kopu diel a časo- 
pisov. NáÄod sa musí napomájiat , ^lfalt^l a^ 
musí podp«rova(. 

rán Hortobágyi celý týidefi nemal ták 
dobrej tabule. Ale na podiv, i patií'¥elkor 
moinq, ač sme jtt ráno nemocnú a zrdnené 
videli, výborne ehntilo. Amálka bolír "vo svo*- 
jom elemente. Jej rozmar bol obyč^ne kot- 
rením zábavy. Veselým dnchom od prfíMy 
nadaná nevedela sa eďte smátit, všetko feft 
v ružovom svetle videla, bola blažená, inif 
chcela oblážit i iných. 

Po obede hrala Amálka na fortepiane 
a Aladár tančil pri jej hudbe s Klementfnou'; 
zase sadla ku pianu Klementína a Árpád 
pojal do tanca Amálku. 



!• t k 



lÔ 



Oroly obrázkový časopis. 



[Ô. 1. Ié7«. 



Katíča priniesla pre pánov čiernu kávu, 
Ainálka poslúžila jim smodkami. Páni za- 
pálili si, pán Hortobágyi driemal v stolici 
pri kozube, nik bo nezobudil. Dva páry bla- 



žené si štebótaly, pán Hortobágyi len dá- 
lej spal a po prvýraz dnes zameškal svoj 
úrad. 

(Pokračovanie nasleduje.) 



— nJ-Oí^*^-^ 



Výlet do Romanie. 

Cestopisné náčrtky od J. Slovanského. 



„Cestovanie je život, a život cestovanie," 
hovorí duchaplný Jean Paul. A skutočne 
medzi najkrajšie požitky nádho života náleží 
cestovanie. U vzdelaných národov je ono 
obšírnymi spisami bohaté v literatúre zastú- 
pené^ Q ni^ akoiD aai podobné samostatné 
dieto na svetlo nevyjde a mimo nášho tatran- 
ského ňOrla^ a ^Obzoru^ zriedka sretáme 
sa 8 cestopismi a preca .nfjedon slovenský 
v)aslen9c daleké kraje precestoval. A cesto* 
piay velmi ptiapievajú ku vzdelanosti, lebo 
oboznamujú so životom rozmanitého ludstva, 
8 jeho duševnými výdobytkami, mravami 
a obyčajmi, s úkazmi velkolepej, romanticko- 
divej prírody. 

I prijmite Bratia a Sestry Čarokrásneho 
Tatranská moje skrovné náčrtky z cesty, 
ktorú som z Budapešti po staroslavskom 
Dunaji do Romanie a ztade chýrečnou „Kem* 
phidkoa doliiMm^ cez Sedraohmdsko na milé 
StowiiBho vykeoal; 

Dfia 14. septcmln:*a 1875 vysadol som 
t Budapešti na parolotf, „Hildegarde^ meno* 
vanú, ktorá bola všetkou mfožnou pohodlnom 
ftoa Yyatrqfená, I zanechali sme hlučné, 
paroloduni husto .posiate nábrežie. Zraku 
iMiHi ubidialy do pozadia velké paláce na 
bodínak^ i peštiaask^ strane a pyšná paro* 
M v pnuUcopn lete krájala zelenkasté vlny 
DiiiQiýA, a jako pluh, dobrými súrami tahaný, 
kUutte brázdy jednu na ^ruhu, tak ,,Hílde- 
garde^ kládla vlny a poliewtla o vlahu ba- 
žiace brehy. Dunaj delí sa erazu na dve 
stránky a spôsobuje ostrov Čepel, ktorý je 
pät mh dlhý a devät osád pocitu j e. Hovorí 
nektorý maď kronikár, myslím, že NotariuS, 
že je tu vraj Árpád pochovaný. Eed po- 
zreme zpät na vebnestó, predstavíme sa ute- 



šené divadlo. Ostrov Čepd leží. nám na lavo, 
lebo naša par^^d ubieha pravým ramenom 
Dunaja. I usmieva sa nám oproti na pravom 
brehu ležiaca čistotná osada Sachsenfeld; 
nižšie cisárskej rodine príslúeliajúce mestečko 
Promontor a neďaleko neho Tétény (Tetín ?) ; 
okolie týchto osád vysadené je vmicaa|i| 
ktdré výborné víno poskytujú. Vršky pre- 
stávajú na oboch brehoch Dunaje, úrodnie 
roviny rozkladajú sa na oboch stn^nách, 
jednotvárnost očividome rastie. Na ostrove 
Čepel zjavuje sa nám osada Tôkôly, rodisko 
vraj Tdkolyovcov, na pravom brehu nečo 
nižšie ludnatá osada Ercsén. 

Oproti Adonyu končí sa ostrov Čepel 
a Dunaj spojuje sa opät Na pravom brehu 
leží veľká osada Duna Pentele^ kde sa po- 
sial mnohé rimské starožitnosti* vykopávi^A, 
na lavom mestečko Duna Vecse, niišie na 
pravo Foldvár. Po trojhodinovom rezkom fiilft^ 
vení dorazili sme tu pomedzi piedtom bo^ 
hate posiatymi brehami šCasťne do ritšieho 
prístavu. Foldvár má okolo 12.000 o1)yvate- 
lov, ktorí sa mimo obrábania na blízkych 
kopcoch rozložených viníEc i lovením rfá za- 
oberigú. Z prístavu chytro sme sa pohli. 
I upierali sme zase len ďalej zraky naše tak 
túžobne, staby sme stroj lode našej povzbu- 
dzovali k vytrvanlivosti , by sa našej zveda- 
vosti skôr bohatší obraz predstavil. Mestečko 
Szôlt a nekolko nepatrných dedín za sebou 
nechajúc, blížili sme sa ku Kaloči, ktorého 
mesta väiu uŽ zďaleka sme videK. A zas 
sme i tu len slabo zahasili žízeň dychtivosti 
po pohlade kraju tohto. Ľavý breh je tn 
velmi nízky, tak že pri nepatrnom pribývaní 
vody Dunaj vylieva a rozsiahle močariny, 
kde tisíce divých kačíc hniezda, spôsobuje. 



. 1816.] 



Orol, obr&ikový étaopis. 



17 



Dedín, ba ani jednoUíTjch donkov tu |foprí 
I>niu|i na viacej míl nevfdat. Nemôžem sa 
dÍTtaC Ba ti ustavičnú, ntodiiéevín^júcu jedno- 
tTUiifMf, i besedujem s inými ceatovatelmi. 
Na Ťavom brehu Dunaja zaligocú sa zrazu 
pOBl&tisté makovice väží, to je Biya, bohaté 
srbské mestečko, ktoré má okolo 16.000 obj- 
vatelov, O hodinu cesty nižej del( sa Dunaj 
oa dve rtniD; a tvorí ostrov Moháču, ä 



zahynal biedne následkom preäiudia sa ko&a 

horeznačk;. Preto žalostí madarský báaúk 
Kiafoludy: „VfCazskoa krvou zčervenalá smut- 
ná rovina, so vzdychaním (a pOEdnvvjem, 
nááho velkého národnieho bytia, véús) hrob 
Moháči" Časy sa zmenily. Hadari aabudU 
□a katastrofu túto, ktorú SYerepý Turek za- 
príčinil — dnes s oduševnením zastávajú 
vraha svojho, ktorý 150 rokov krásnu vlwt 
naán nivočí, lebo stárokov týraný 61«mn 



''^\ 



Homér dfa sochy v Luovre. 



Heato Moháč má asi 10.000 obyvatelov, 
viacej pekných kcstolov, živý obchod na 
drevo, zbtäie, víao a dobytok. No i dejepis 
vlasti naš(;j úrodnú rovinu moháčsku so Žia- 
lom {HípomÍDa, ved tu odohrala sa najvätäia 
Boutnohra vlasti naČej. Roku 1626, dúa 
29. asgusta zahynul tu kvetá ozdoba vlasti: 
dvaja arcibisknpi, äest biskupov, osemadvadsat 
velikáSoT, vyše päfsto zemanov a nekolko 
tisíc obecného vojska. Turci pod Solimanom 
vykopali tento velikánsky hrob. Dvadsat- 
ročnl král Lndvik II. chcejúe preskočit vyše 
Moháča do Dunaja vtekajúci potok Csellye, 



Balkánsky chce ztriast zo seba otiocké jar- 
mo I V Moháči vystúpil na lod vysoký host, 
arcivojvoda Jozef, najvydSi velitel olKanoov 
vlasti , ktorý na druhý deň v Baziaái vystú- 
pil, aby tam okolo ležiace [duky „honvédske*' 
prehliadol. 

Ked sa skončením ostrova Moháču H 
Margitty, ktorý je ityri n^e dlhý, Don^j 
zase spojí, ukáže sa neďaleko Monostorsteg 
i dosiahli sme nezadlho prístav Bezdán, kde 
sa Dunaj báčskym prieplavom s Tisou spo- 
jiije. Neskôr dostali sme sa do prístavu 
Apathis, ktorého mestečka okolie najlepšia 
3 



18 



Orol, obrázkový čaBopii. 



[Č. 1. 1876. 



konope doriba. Tu tiAmi sa v posledních 
madársko-srbskýeh bojoch (1848) často spo- 
mínané rimské okrady, t. j. asi dve siahy 
vysoké a tri siahy široké násypy, ktoré sa 
ai ku Tise tiahnú. Keď sme potom i prístav 
Slávenie Osek (Essek), ktorý leží v kúte, 
kde sa Dráva s Dunajom slučuje, navštívili, 
pťebehli sme viac menších prístavov, jako: 
Gomhoš, Dalya, Vukovár, Illok, kde v ko* 
stole kláštora frantiékánskebo ^práchnivelé 
kosti jednoho z časov tureckých bojov zna- 
menitého mnícha a rečníka Jána Kapistrána 
sa nachádzajú a za mestečkom na výšinách 
pozostatky rímskych budovísk a v jednom 
háji rumy bohyni Diana zasväteného chrámu 
vídat, ďalej Palánka, Cerevic, Futtak, — až 
sme sa do Nového Sadu doplavili. 

Nový Sad leží na lavom brehu Duniga, 
oproti mohutnými hradbami opatrenej pev- 
nosti Varadínu. Pred sto rokami bol Nový 
Sad chatrným mestečkom, so 4000 oby- 
vateľmi ; teraz počet obyvateľstva, zvätša srb- 
ského, okolo 20.000 obsahuje. V maďarsko- 
srbských bojoch r. 1848—1849 bol Nový Sad 
skoro celkom rozbúraný. Teraz má ulice ši- 
roké, čisté, dobre dláždené, pekné a početné 
kostoly, verejné budovy, viac gymnasií, väze 
zlatom ďaleko sa ligotajúce. Obyvatelia, skoro 
samí Srbi, vedú velký obchod. Tu je sre- 
disko politického a liter, života Srbov uhor- 
ských; tu pôsobí najviac obľúbený vodca 
bratov Srbov — dr. Svetozár Miletič. Útro- 
bami m6jmi prelietla túžba: oj, keby i moji 
rodáci takou oduševnenostou, takou vytrvan- 
livostou vynikali a zaujímali sa veci národ- 
nej, jako naši drahí bratia Srbi I 

Na pravom brehu Danaja oproti No- 
vému Sadu leží Varadín, po Komárne naj- 
silnejšia pevnost v celom Rakúsku, v ktorej 
i 10.000 bojovníkov ubytovat sa m6že. Na 
druhý deň, okolo piatej ráno, prekvapilo nás 
mesto Karlovice, v ktorom sa behom celého 
roku taká borba viedla pre volbu patriarchy. 
Hodinu neskôr dosiahli sme najpriemysel- 
nejšie mesto potisské Titel, pri ktorom Tisa 
do Dunaja vteká. I dorazili sme do Zemúňa, 
ktoré mesto na pravom brehu Dunaja ne- 
Meko Belehradu leží. Tu vystúpili mnohí 
cestovatelia z par(flode a ja videl som prvého 



Čemoborca v mojom živote. Ozbrojený bol * 
od hlavy až do päty. Národní kroj dobre 
svedčal obrovskej jeho postave. Dlká jeho 
puška bola jeho najvätšou chlúbou. Ok<^ 
ôsmej uzreli sme v dialke jakoby medzi ne- 
bom a zemou, najprv len končiare mina- 
retov, neskôr celé, biele budoviská aa vrchu 
ležiacej pevnosti Belehradskej, ktorú nám 
obrázok na strane 13. nOrla** nášho pred- 
stavuje. I presvedčil som sa, že adaleka 
prvý ten pohľad menu Belehradu celkom 
zodpovedá. 

Belehrad (srbsky Beograd, turecky Darol 
Džihad, t. j. dom náboženskej vojny) leží na 
pravom brehu Dunaja a na pravom brehu 
Sávy, ktorá pod Belehradom do Dunaja padá. 
Parolode zastavujú sa v Sáve oproti budove 
rakúskeho konsula. Mesto rozdeluje sa na 
vodné, srbské k juho- západu pod vrchom 
na brehoch Sávy malebne rozložené, ozdo- 
bené krásnymi palácami, medzi ktorými sa 
i byt mladistvého kniežatá Milana nachádza, 
ďalej turecké mesto, Palánka zvané, a medzi 
týmito pevnosC k severu obrátená. Krásne 
ináč toto slavianske mesto špinia polmesiace 
na vysokých minaretoch. V tureckom meste 
podobajú sa domy ciga&ským búdam, a práve 
tak vyzerá lenivý špinavý ľud turecký. Oby- 
vateľov, skoro samých Srbov, má do 30.000. 
Mesto po osvobodení zo sverepej moci tu- 
reckej napreduje rýchlo v kultúre ; teraz má 
vysoké, mnohé srednie a národnie školy. 
Z roka na rok stavajú sa nové a nové veľko- 
lepé budovy dľa vzoru veľkých miest tam, 
kde špinavé búdy turecké pred nedávnom 
stály. Dejiny mesta sahajú do šerej dávno- 
minulosti. Za Rimanov stála tu osada Singi- 
dunum; neskôr patrilo mesto k ríši Byzan<- 
tinskej, ktorej ho r. 1086 uh. kráľ Šalaraon 
odňal. Cár srbský Stevan Dušan vystavil 
pevnost r. 1343. Nedcôr prišiel zase do rúk 
Uhorska, no po smrti Ludovita I. zaujal ho 
srbský despota Lazár Vukovič. Ďuro Bran- 
kovič predal ho Sigmundovi, ktorý pevnost 
proti Turkom dobre opravit dal. R. 1440 
dobýval prvýraz turecký vezír Ali-beg so 
17.000 mame Belehrad; rok na to odbil 
Turkov Janko Sibiúanin. Len r. 1521, 4 júla, 
opanoval sultán Soliman s 200.000 vojska 



č.i. ísrš.] 



Oroly obriskový čaBopíB. 



1« 



hmd i mesto « Turci paaofali tu ai da 
r. 1688. Neskôr prechodil Belehrad z rúk 
tureckých do rakúskych a naopak častejáíe; 
medei iaýv opaaoval bo n 1717 Eugen Sa- 
YOjský. Roku 1804 obkolesil Srb Čierny Ďuro 
8 9000 povstalcami Belehrad; v naslediQú- 
dch rokoch zaujali Srbi s pevnostou celé 



terajiie pozemie kniežatstva-; qo len rotu 
1862 podarilo sa Srbom celkoai vymanit m 
z moci tureckej. I nádejeme sa, že pod 
múdrym vedením domu OhreoQvičovho za- 
ujme dnes zajtri Srbsko čestné miesto svoje 
medzi kultúrnymi ititami. 

(Dokončenie oaslediúe.) 



Videnie. 

Od OarcziňsJeého. 



(Noc, cbyia, na stole lampa, knihy i ps^iiere, pri nich 
samyslený mladý človek hádže netrpezlivé perom.) 

Darmo I nemôžem písat, myšlienky sta chmáry 
PreCahiýú sa v hlave, bez dufie i tela 
Jako vetrom pustené vojanské standary — 
Bvá sa, točia, chvejú bez zdaru, bez eiela. 
Chybuje na nich orol. ~ Myšlienky bez vnady 
Dncba sice un^ú, nezrobia poeta I 

Kreslič rádby do tvári, do čela jed hadí, 
Bádby mgst čo najhoráie, podlú pótilost sveta, 
A tou mu srdce vypchat, tygrov^^m mu oči 
Zrakom zapáliti — ústa? — pysky krokodfla — 
Sidce v prséch vulkina, čo ráz buchne, skočí 
ŽhaYOu nech lávou strelí, jedna každá chvíľa, 
Čo dýchne, nech . v povetrí smit, strainý mor 

zplodí. 
Ale i to je málo — i lepšie moholby — 
Hah! hodina vybila — polnoc — lampa 

hasne — 
Svetla! svetla 1 — nikoko — noe smutná 

i temná — 
Čo to za ivtiky ? ~ vrava! — lež dáka pod- 
zemná* 

My tebe* ku pomoci prkhodftne vlastne. 

Báswik. 

Čary — kuzlyľ — vo meno — pomoc! — 

Otca, Syna! 
Zaniká už sklopenie — stena sa uhýna — 
Čo blyslo? — čo za tiene mihajú strhané? 
Čo to za smiech?— okále vytreštily do mňa I — 
Preč! najsvätejším menom prekHaty satane) 
Zbroj pri mne— jako psovi roztrieskam ti čelo^ 

Hlasy. 
Mierni sa — nevyhrážaj, tá lárma daromná I 



Nenie človeka hodné nedokonat dielo. 
Poznaj ma a máá obraz verný i malebný! 

Báemlt. 

Jde ku mne a za nim tisíc sa j ich vlečie, 
Každý rasitie na ohta— ide vitšie i vatii& -- 
Oku môjnm nesnesní, — ukrutní — škarední. 

(Tiene zaniknú — tftará baba^ opretá' na palici hladiac 
mladíkovi v oci hovorí): 

Ha, odkial tá vrava tu ? — čo, ty tu paničku? 
Kričíš staby zlých duchov obsádol ta bol roj ; 
Lútostou ma preplnil rozpačný osud tvoj. 
Preto vlastne prichodím <— 

(Spiera): 

Mám svqílio koníka, 
Na biči hlas hromu, . 
On cvalom uniká. 

Jako havran v tele 
Je zvieratko moje. 
Hviezdu má na čele 
I hviezdu na nohe. — 

Ked sadám, sa kloní; 
Keď sedím víchrica 
Najkrajší kôň z koni. 
Zručný sfa pravica. 

Hryva mu húšCava, 
Blyskaviéa oči, 
Potoky prepláva. 
Doliny preskočí. 

Mani môjho koníka 
Hej nnlý panáčku. 
Hlad, jako uniká! 

(K básnikovi vidiac, le na na nepozoruje) : 

Čo sa ti stalo? — povedz -^ veď sqie tu 

len sami! 
3* 



so 



Orol, obráskoyý éasopls. 



[d. 1. 1876. 



Čo si sa tak do hĺbky saUadel očami? 
Prfd k sebe! 

Básnik. 
(Hladiac nstaviéoe y jedna strana): 

Twai^ tam stoja — i hrozia potvory! 

čarodynica. 
Ty podivný si človek, to starý pes Morí, 
Obyčajný na stenu tieii udiera z neho. 

Básnik. 
(Zpamfttijúc sa): 

Kto je tu, — kto hovorí? — 

Čarodynka. 

Jak* ty človek druhý. 
Vidiac, že ti príatelskej potrebné posluhy 
A že pomoc žiadndio 

Bámik. 
Č!o ta robfi — tak pozdno? — ja v celom 

živote 
Nikdy takej bjrydoty nevidel som ešte. 

čarodynica. 
Verím — vo velkých domiech ja nie som 

na meste, 
Skromne žqem neznáma v bezludnej samote, 
A len časom dakedy vychodievam v noci, 
Dávaf potrebným rady, alebo pomoci; 
Len z tej vhistne príčiny idem k tebe práve. 

Básnik. 
Odkial ? Načo ? — sám blúdim na zlej sveta 

dráhe. 
Druhému radu dávat? — ó, to ma zaznávaš! 
Teda skoro — čo žiadaš? — zkrátka skončme 

právo! 

Čarodejnica. 
Vyprovadif (a zo snov — i vyviesť na javo ! 

Básnik. 
Šialená, v snách neblúdim. 

Čarodfj/nica. 

A preca poznávaš 
V tieni čerta, a v psovi zlého ducha z pekla . . 

(Jedna bye.) 

Čuj, hodina zas' celá nič po nič utiekla, 
Kohút keď deh oznámi s prvým slnca bleskom. 
Ja ďaleko byt musím, nedaj mi čas mámiC — 
Jakže to tvojou tuhou s diablom sa obznámit, 
Ja ho privábit môžem — slovom — biča 

treskom — 



Kúzlom — jako kde — komu? — rôzne znám 

spôsoby. 
Iste i tys ho videl nieraz, nie storazy; 
Lebo v mnohonásobné stn^í sa obrazy; 
Ty v rozjatrení mysle nepoznáš osoby; 
Dôkladne ukážem ti ja ho prsta znakom. 
Ty zle si súdil o ňom, žeby bol podHakom, 
Vyšším ho tvorom slová stvorily tvorivé, 
Hlaď, i načúvaj! 

(Spieva vxh%j6c nejaký prach do lampy, ktorá jasnej- 

áie noríet počína): 

Nech v tom dive 
Prvá postat sa ukáže! 
Znak potrojný do okob, 
Krížik zhora, krížik zdola. 
Zjav sa, kým sa všetko zmaže! 

(Objaví sa starší človek sediac pii stolíka.) 

Či vidíš? — či ho poznáš? mudrc obyčiýnýi 
Možno dáky proíessor, lebo radca tajný. 
Gréčtinou i latinkou povzniesol sa z tlumo, 
Umie dačo i z práva — a to dost rozumu! 
Slúchaj, bo čítaC bude. 

(Človek píie a hovorí hlasne): 

Tri SÚ V jednom?! — smyslu nedá! 
Slovo telom! — prázdne vravy! 
Kto mi z kruhu štvorhran spraví! 
Keď tu volá meroveda: 
,Priama čiara nenie krivou!* 
S tou bibliou nešfastlivou ! 
Starý, pre rozum okovy, 
Mučí nás testament nový! (Mime.) 

(Čarod^'nica sype znova prach do lampy, ktoxi čorai 
jasnejšie horí. — Spieva): 

Znak zrobený druhý — tretí. 
To znak citu i nátury. 
Nech postúpa dákj múry, 
Plameň nech jasnejšie svieti 1 

(Múry postupujú; izba sa v&táí; vidno rozličné sku- 

peninv fudí; pri noh&ch otca kTačí plačúca dcéra, 

necndeko jej snúbenec s plnou v ruke tobolkou). 

Dcéra. 
Otče, otče líca mäkknú 
Čo dcéra ti slzí, mladá. 
On má dušu takú peknú: 
Či aigela lúbit zrada? 
Jeho žitie: trudoviny 
Zriedka pri ňom zápal sladký. 
Nemá otca, nemá matky. 
Z rodnej musel preč dediny. 



č.i. í»ié.] 



Orol, obráikový časopis. 



21 



^.ry^'^K^^^^ 



Jestli ty zavrhneš diéta, 
Kto požehná dcéru malú? 
Srdce pukne mi od žialn 
Zhyniem sta tieň blady sveta I 

Otec (Odkopne ja) : 

Ta preč od nôh mojkliy chotf vetrom niesf žiale, 
Môj sluch nemá uoha pre hlupatvá románov 
Modzgy vaše |^é táraninou samoni . 
Tratíte rozvahu v nesmjpalnom äale. 
Kedy navyknete svoje dobro po^nat? 
Od najbohatších < mi ,chodil po zati zat — 
Väe nadaciBO — pfežo? Bo lúbi bedáka, 
Teraz, keď mi znoya pán velký sa darí 
A o ruku prosí -*** j^ odpowtf jaká? 
,Nejdem sa vydávaCi ndácg do Uááteraľ 
Ale ja ti na to : ,klakne8 pri oltári ľ — 
Tak to otec chce mať, — a ty mlč — po- 
tvora! (Miznú.) 

čarodynica. (Spieva): 
Hrstou more chcief prelievat, 
Núdznou myslou merat Božstvo, — 
Prisahalo ludí množstvo, 
Jako zdaru tu nádejat? 

Básnik. 
Stará to pieseň — ti vyzvaní čudom 
Ľudia, sú ludmi tiež obyčajnými. 
Znal som ja takých medzi sprostým ľudom, 
A znal tisíce medzi vzdelanými; 
To dnes je módou, to bežné výjavy. 

Óarod^ica. 
YidíS, že diabol dnes nenie zriedkavý. 

Básnik. 
Ale postava .... 

Čarod^nica. 

Len ešte chvíľočku! 

(Kresli kruh, sype do lampy prach, tá čoraz lepsio 

horí. — Spieya) : 

Vy, čo zimnú mohylôčku 

zalíhate. 
Vy, čo niekdy brat pri braté 
Za cnotu, voľnost vflffili, 
Či ste lahli v bitve, čili 
Do dnes ešte iivét máte, 
Tou prísahou, tým prekliatím, 
Touto prosbou, tým rozkazom — 
Nám, čo pamät vaju avätím', 
Ukážte sa všetci razom!- ' 



(Boj iste, T úzadi dva rady v zápase, ▼ popredí vod- 
covia v rade vojanakej.) 

Najstarší. 
Tak stoja veci, petdesiattisíc nás, 
Pekné to rady — oni triráz viacej, 
Zbijeme tých tu — pošlú viacej pätráz. 
A bárz národnej ufám sile našej, 
Bárz pod standary starec i mládenec 
S zápalom stáva, žitie nesúc v dare, » 
To na Marsovom preca len oltáre 
Vidím krvavý mučenníkov veniec! 

Na jatku vás viest? — iné možné nenie. 

« 

Jeden z vodcaiK 
č« reč hez skutkov ? — r ja radím : .smierenie. 

Čo nás tam po. tóga, ie jich je tak vela I 

TräL 
Veleké keď raz začaté sú dieJai 
Nech sa dokoná. — Mojou teda radou: 
Bit, rúbat, vvaždit, i vojnou i zradou. 

Len sa horel len sa smelo 

A sláva sa usmeje nátii I 

MnoM. 
Nesmysel, sial, bláznenia! 

Štvrtý. 
Darmo tratíC krev i menia — 
Vrfudal hlas za vraždu nedám 1 % 



Krev o pomstu ?olá iMom. 

Šiesty. 
Ale kde zlé je za pásom, 
A kde vojak je bez chleba, 
B^ajiftM tam netreba! 

Siedmjf. 
Smrt vyriekntt to bárz snadne. 
Ale zomríeC fa^e padne. 

Ôsmy. 

čo si počnú deti, žena. 

Keď nám v boji smrŕ určená? 

Iný. 
NcšCastlivým Boh pomáhal 

Ked kôh zdochne, pre psa tráva. 

Iný. 
V mydliefikacb sa neshodneme* 



\ f • 



• I 



, I 



22 



Oroti obráskový éasopit. 



[Ô. I. 18W. 



Mnokí. 
Hlasovaním rozhodneme t 

NajstarSÍ, 
Šes( je za vojnu a tricaC za pokoj. 

Mnohí. 
Tak je dobre uzavrené. 

Iný. 
Už porady aú skončené. 

rSeici. 
I krvavý boj ! (Miznú.) 

Čarad^nica. 
Obetivost kde zabynie, 
Tam zahynút všetko masíl 

Básnik. 
ôarysú to, ale i niél 

čaroékíjnica* 

(Bobí krutjf b lampy ohromný btesk, sa zrútenými 
Btáoami pokoja vidno kraj obce. — Spieva): 

Ty, čo 8 dušou, si bez duše, 
Majúc srdce, si bez srdca, 
Ľudstvo 1 — cnosti zpreneverca — 
Tu na moje povstaä slovo! 
Bratov vašich tažkým stonom, 
Zlato — milým pre vás tónom, 
Hlúpstva — pre vás výrečnostou 
Zbojstvá — pre vás statočnosťou, 
Vraždy — pre vás čin statnosťou, 
Klamstvá — pre vás dôstojnosťou : 
Zaklína vás moje slovo I 



(Lad Tystupige, t sriedkn tribuna, otáči^ú kríže): 

Iňid. 

Dolu kríže! — lám na krápyl 

BeÓnik (na tríbone): 

Poslancovia i zistupy! 
Zašlý časy už slepoty, 
y Bĺchž pre liché človdr cuoty 
Krev prelieval, zisk povrhol — 

Dnes, vek zlatý. 

Vek osvety, 
Už je blízko, už pribŕdol; ^ 
Znaky viery, — .unm hrádze! 
Dnes krev naša, i peaiaze^ 
I to ludotvo tej otčiny — 
Sú vlastnými, s6 našimi! 

Čarodejnica. 

(Dáva znak, to zmizne, ostatnie robf kraby, spieva) 

Nuž nech stane . 
Teraz v oku 
Diabla postať. 
Jak po vekom 
Liet potoku 
Má zostať! 



To človek! 

Čarodynica. 
Bez srdca! 

(Yietko mizne, lampa dohorieva, básnik saprebudt) 

PetruSkin. 



-^hHh.^ 



Slovenské bájeslovie'). 



Úsčep 1. 
Úvod. 

„Človeče, poznaj sám seba!^ 

Tento nápis asi pred 2000 rokami čítal 
istý vedochtivý Gräk nad bránou starého 
chrámu v Egypte, a potom rozprával svojim 
knganom o velikej múdrosti národa, ktorý 
pilne vzdelával úrodné polia v údolí Níla. 



A pravdu mal vedochtivý (jrik; lebo dobré 
poznanie seba samého je najsprávnejším zá- 
kladom všelikej ludskej múdrosti. 

Čo stojí o jednotlivom človeku, to samé 
stojí aj o istom súhrne ľudí — o národe. 

„Slováku, pozniy sám sebal^ privolať 
radno í nám, lebo dobré poznanie nášho 
Slovenského svqjstva, našej reči, porekadiel, 
hájov, povestí, piesoi, zvykov, dejjov: bude 



1) Pán pAvodca nial úmysel tieto svoje úvahy o Česko • Sbvenakom M|ieitoví vydať v Českej 
reči; no poneváč nenašiel sa nakladatet, po kase uverejňovať jich bude v tomto časopise. Bed. 



č. 1. 1876.] 



Orol, obráxkový časopis. 



28 



* \rf x • y\ v y^^ • 



y - -^--^ '•w'- ^ . 



otj^ra^iugMm sáUadom vieHkej národu pro- 
spešnej múdrosti. 

A verte, Slováci, že hodno je bliždie 
poznáTBt tieto duševnie poklady Slavian veN 
národa, lebo jejich cene a kráse, jejich syste- 
matickému riadu a riílada, jejich drievnej 
zachovalosti: nevyrovnajú sa takéto ducho- 
pIo<fy žiadneho iného národa na svete. 

Úsčep 2. 

Pemer rečí k bijom. 

Prv lež by som pristúpil ku pojedná- 
vania Slovenského bájeslovia, nemožno mi 
neprehovorte, aspoh na kráteOi í o tom pred- 
mete , 8 ktorým — ako dvcýe blíženiee , čo 
ovocie jednoho plodu a života — aerozlučne 
scaslené je naše bijeslovie, totiž o reči; 
a síce najprv o reči vdbee, a potom o Slo- 
vanskej zvláéte. 

Heč je ^av a výtvor ducha. 

Duch, jako mu nutno bolo, chcel sa 

qaviC, i zjavil sa prosriedkom, čili nástrojom 

reči, tak haed i tvoril a uspôsoboval si 

qavy, hlasy a hlásky tohto svojho prosriedku 

ä£ nástroja; tvoril hmotu, čili čiary, čiarvy, 

ôfty, obrysy aj midbu tohto svojho výtvoru 

8 ním nerozlučného, sebe primeraným a jako 

najvýraznejším spôsobom. 

Hlásky a slová — tamtie ako zárodok 
a koreň, tieto ako jeho roivitok — bú tuná 
tak obrazom čili symbolom ducha a jeho 
myslenia, jako i b^e, t. j. ďalšie a širšie 
obrazy čili symbola, do nichžto prvotný obrar 
živý duch zavinul svoje pojmy a myšlienky. 
Alebo — jestli by sme to tak vzali do jed- 
nobo rámu — reč dáva čiarvy, obrysy, teby ; 
báj dáva svetlo a tône, barvy, čili malbu 
jednoho a tohože obrazu. Nasledovne pri 
poznávaní celku nemožno delit jedno od dru- 
hého, lež načim do povahy a úvahy brat 
jedno i druhé spolu. 

Naša rcčf sama v sebe, je výtvorom filo- 
sofie našim predkom vlastnq; je dielom 
jqich ducha; je sám duch, zjavený vo svo- 
jom diele ; — báj je myslením, je barvistou 
dumou tohože ducha, a práve preto pri bá- 
daní mytbologie nedovoTno delit od seba reč 
a vec, čili jazykozpyt od bájeslovia; meno- 
vite ale Slovenská mythologia s etymologiout 



a etymológia s mytbologion — pre mimo- 
riadnu zachovalost jedn^ i druhej — ne* 
dielne a nerozlúčené spolu považované byC 
musejú , lebo jedna druhú vysvetlojn a do-> 
plAujú, lebo jedna i druhá sú rovnak a sú-* 
časným výtvorom dudia našich pra- a pred- 

pradedov. 

Úsčep 3. 

Bttddonesf flilmrovedy. 

Istý duchaplný satyrik síce povedal, že 
filológia je veda, v ktorq samohlásky mlj 
a spoluhlásky len vélmi málo znamenajú ^), 
a istotne úplné pravdu mal ohládom tých 
filológov, ktorí túto vedu *— práve tak ako 
na pr. alleopsithi homoopathin — považujú 
len za puhú hračku, alebo avoju vlaatiňn 
reč držanú mat chcejú za priadny, antku 
a jadro všetkých rečí; — no nie tak má 
sa vec pri opravdivých a svedomitých za- 
svätencoch tejto vedy, ktorých riadia a vedú 
nepremenné pravidlá ohybov a rozvoju reči 
a nie atrannícke chúCky aárodaieho sdl>ectva. 

Takýmto jazyko - zpytcom je reč naj- 
starším a najspoľahlivejším archívom života 
a vzdelanosti drievaych národov a je prvot* 
ným základom i z nej a spolu s Aon roz* 
vinnvšíeho sa bájeslovia. 

O pár sto rokov, kfd nielen srovnáxa- 
júoe mluvnice, ale i srovnávajúce skladby — 
hlavní to zdroj jak poznania organickej 
ústrojby a sústavy reči, tak i histórie rečo- 
vého processo, rozvoju a pokroku — dô- 
myselnými a nestrannými jazyko - zpy tcami 
bezpečne fixirované badá: mluvoveda p<^do- 
baC sa bude aemovede ducha, práve tak ma- 
júca vfstvy svojho rozvoju, ako jich táto má 
vo svojich 10 útvateeh; — ba verím, že 
z výsledkov týchto bádaním bude možno 
potom už bezpečne určit i mnohé momenty 
rozvoju a o«adev početných pranárodov sveta, 
ktoré momenty teraz ešte zčiastky hlboká 
tma pokrýva, zčlastky atrannícke damnenky 
d^jednych vedomeov v mylný smer apravíly. 

Úsíep 4, 

Nvalská Čeľaď. 

Dosial povšechue zato malo sa, že ko- 
lískou človečenstva, menovite ale Semitických 

') YoHnre. 



24 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 1. 1876. 



^ "-V^^^^. XV^-" _^x- 



>^ • ^ •^•xy- ^-vy 



»..''v-^>.>^ /-x 



a tekavaivýph Indo-EuropQskýeb národov, je 
India. A ťoto je oväeni veliai možné. No 
eäte Tíerepodobnejáím zdá sa mi byt to, že 
dBjedna čeläd z potomstva prvých Iudí« v naj- 
dmevnejiem praveku opuatiao údolie homiebo 
Inda a pramene riek Bavy a Gnry, ces Ka- 
bar posavla sa na severozápad a po nmo- 
kých storočiacb doíšla k západním svabom 
poboria Mustag a Belnrtag, ^— tak, že ko- 
Ifskod Semítov, Árov a Indd - Evropanov 
vlastne považovaný byt môže priestor medzi 
Chvalínskym morom a ladakuäom. TuĎá — 
behom Bsnáď mnohýob a premnohých tisíc- 
roéí ~ rosplemeniht sa táto čelaď, ktorá ja 
Hvélátmk nazývam,' vo veliký náťod, jenž 
pMoiBi, pre nedostatok výživy a menovite 
pre flkot potrrtmej paie, z čami na čaa vy- 
sielal >svoje rofe v rôzne etrenj sveta, kto- 
rýehžto rojov asnaď teprv pozdnie paroje 
prljaly tie mená, pod nimižto patričné ná- 
rody prvá historická doba nacbodí. 

IVik zo pňa tejto Hvalskej čeľadi tiahli 
Árotia do Hindostana a podmanili si tamej- 
šfeh drievnych obyvatelov, možno že bojom 
vnukmi proti vlastním pradedom viedeným;. 
Iranl tiahli do Persie; Aramii do malej Azíe, 
Sýrie, Arábie, Aethiopie; Pelasgovia južnfm 
pobrežím Čtoŕneho mora do Gräcka a Itálie; 
Kelti, Germani a Slaviani severnou stranou 
Čierneho mora do západnej, srednej a se- 
vernej Evropy. 

Že spomenuté národy nerojily sa z In*- 
die, lei z vyfieoznačeného priestoru pri Chva*- 
línskem mori, ba dájedni pozdqSie, asnaď 
práve už až z Arménskej vysočiny, a tak 
že i potonmí Indovia* neboli pftom, ale iba 
vetvou pripomenutej medzi Chvalínskym mo- 
rom a Indokuäom valne rozplemeniväfj sa 
čelade, za to svedčia nielen stopy, ktoré 
zrejme dokazujú pristahovalosf Árskeho ple- 
mena do Indie, ale i dríevne jeho pochopy 
o svefe tébec, menovite pak o múti^ úplne 
zodpovedajúce tým pochopom, ktoré o týchto 
predmetoch majú Semitické a Indo-Evropejské 
národy, a ktoré si tieto spoločne, jedine na 
pobreží Chvalins&ého mora utvorit mohly, 
čo členovia Hvalskej čeľade. 

Hvalskou čeľadou nazývam spoločný pra- 
národ Semítov, Árov a Indo-Evropanov pr^o, 



že pamiatku tohto m«na pvechovávaC 

sa v sebe i názvy národov: Ohddeij KéUi^ 
Gadii Heliem^. Qad čili Gačr-mcmi^)^ Evévi 
(Hvévi), Svávi, SMviy GhaUbavia a t ď.; ba 
vierepodobne táže Hvalská čeľad dala meno 
i samému Chvalinskému moru^. 

Úsč^ 6. 
RÔznosf a jednota rečí. 

Dávne a dljhé sú hádky* o tom , zdáliž 
vdetky reči sveta poystaly z j^qj pr^reči, 
atebo nie. Možné je j.Qdno i. dpijié. 

Za viacej prareéí, a tak i za tiacej Aéa- 
mov a Év, hovorí veliká rostUénosí jazykov, 
jak So do' koreňov tak i Čo dó oiiganiBnu 
reči. ' Pri koreňoeh je Yraj nd^iadné , že čto^ 
vek, ktorý predsa i v tej najdrievnejiej dol>e, 
vždy a všade, mal tú istú fyziologickú ústroj- 
nosí orgánov fMuvy, tak nadmier rAzňe slová 
utvoril k označovaniu tých istých pnedmetov 
sveta a ľudského života; pri dáláej ústroj* 
nosti jazyka ale je vraj nápadné, že človek, 
ktorý véade obdarený bol tými istými Božími 
damň ducha a jeho sdokonalovania sa, ktorý 
véade fyziologicky tým istým grakom hládel 
na svet, na krásy jutra a večera a tým istým 
sluchom načúval šumotu vln, spevu vtáctva, 
hvizdu vícbrov a romoneniu hromov : predsa 
tak nadmier rôzne organismy jazykov utvo- 
ril a ustálil. 

Za jedna prareč, a tak ^-- čo je dla 
mojej mienky o veľa vierepodobnejsie — i za 
jednoho Adama a Evu, čo prarodičov veske- 
rého človečenstva; hovorí nesmieme rozdidny 
Mimatický vliv na prirodzenost človoka, a tak 
i na váetky, s touto prirodzenosfou úzko sú*- 
visiace výtvory jeho ducha; hovorí ďalej 
istý, ač často nadmier tažko pozorovateľný 



^) Hláska h veľmi často niení sa na r; na 
pr. hráio a hrtan miesto . správnejšieho JUdlo 
a Utaá. (Hals, collum) od Mtat. 

*) Úplne myľný je ten náhľad, akoby veliká^* 
ske Chvalioské jcnero toto svoje meno dostalo 
bolo od malej vetvičky Uralských Čudov, ktorí 
na jeho pobreží u vtoku Volohy v IX. a X. sto- 
ročí bývali a sa vraj Chvalisami nazýAali. Vec 
sa má naopak; Chvalisami menovali sa, ponevác 
bývali pri Chvalinskom mori. 



č. 1. 1676.] 



Orol, obráikový časopis. 



85 



s^ v koreňoch^) alebo v ústrojoosti jazyka 
(tak na pr. reč Baskov vo Španielsku, čo 
do ttsirojDosti , velmi podobá sa Ameríkáii- 
skym rečiam); a hovorí konečne nesmierna 
tiarobylost Iiidského plemena, ktorej vraj 
hlavne prípísaf nutno teriqiia velikú rôa- 
doaC rečí. 

Obladom tohto posledne uvedeného dô- 
vodu pripomeneai, že pri stavbe plynárne 
v New«*Orleanse , vo itmriej vrstve, nalezli 
človeän lebku, jejito vek znalci na 57.600 
rokov ustanovili. A eite ani táto lebka ne- 
patrí do rozhodne diluviálnej doby, lež do 
vekov o vela pozdejáích. Z utonulých ale 
u brehu Misisipi lesov výtečný znalec dr. 
Dowler súdi, že poneváč na nektorých mie- 
stach odkryto bolo jedenásf vrstiev lesných 
parezov na sebe ležiacich, ktoré desatero 
zahynutí a obnovení lesnej vegetácie nazna- 
čujú, a poneváč CypriSe v týchto vrstvách 
sa nachodiace majú 10 stôp v príemeri 
a 5700—6000 letních kruhov, vek každej 
vrstvy vraj obnášal musí najmenej 14.000 
Tokov, a tak vek jedenásf vrstiev: 158.400 
rokov! 

A kto vie, kolko sto a stotisícami rokov 
predtým človek už jestvoval, žil a duševne 
rozvi&oval sa; lebo ved len nedávno v uhol- 
ných dolach u Wetzinkonu vo Švajcarskn, 
v Curysskom kantóne, ktoré doly obsahujú 
takzvané kôstkové uhlie, najstaršiu to for- 
máciu kamenného uhlia, našli vraj najstaršie 
priame svedoctvo o existencii ludského po- 
kolenia. Je to jakési pletivo , z prerezaných 
borových triesok, ktoré sú obalené do kôry 
z listnatého stromu. Wetzinkonské uhlie 
patrí* do periódy medzi oboma ľadovcami 
v Evrópe. Je teda týmto nálezom podaný 
dôkaz , že už vtedy existoval človek. (Viď 
naše „Nár. Noviny** 1875 č. 38). 

') Čo je ale pri pravidlách flexie reči len 
celky prirodzené ; na pr., ked iiž spomenuté boly 
mená Adama a Evy, či nezdalo by sa to smieš- 
nym byt nejednomu siavnému íilak)gavi, keby 
mu človek povedal, že Adam, Zevs, Dens, Odin, 
diat, Athéne a t. ď. sú jedaoho koreňa slová; 
alebo podobne Eva, Yenus, veuec, Weib a t. d. 
ie z jednoho koreňa pošly? A predsa by sa 
tomu tuSim i ten najslávnejší filológ damo 
usmieval. 



Behom toSkýchto časoy, a pod (ak rM- 
nymi vlivami podnebí, aké má naia sem, 
ováem nielen možná, ale tušia ie i viere- 
podobeá je i terfg'éia rôzuost jazykov z jed- 
nej y pred nesčislne mnoho sto n stotlaícami 
rokov jestvovavšej prareH Človeka. 

Úsíqp 6. 
Reiová preénosf. 

Druhou, podobne dávnou a dlhou, ba 
často i dosC ostro vedenou hádkou je: spor 
vedomcov o rečovú prednosC jednoho národa 
pred druhým. Jedni totižto tvrdia, že matkou 
váetkych Indo - Evropejských rečí je reč 
sanskritská, druhí že gräčtina; jedni zas 
dokazujú, ie latina povstala z gričtiny, iní, 
že gennančina z keltiíny a t ď. Ko i toto 
je tiež dosf jalová hádka. 

Dla môjho náhladu }e sanskrita práve 
tak ako ktorákoľvek iná, a síce jak lodo- 
Europcjská tak Semitická reč, nie matkou 
týchto ostatních jazykov, — ale jestli ten 
výraz vdbec obstojí — len deérauj ako vietky 
ostatnie sú dcérami abo vnučkami a pra- 
vnučkami jednej, nám teraz už neznámej, 
časom avšak vedeckými bádaniami asmaď viaic 
menej fixovaC sa dajúcej prareči, ktorú som 
z vyšeudaných príčin Hvalskou pomenoval. 
Lebo národ, ktorý sanskritou hovoril, viere- 
podobne práve tak prisCahovaľ sa do svojich 
sídlovísk od Ghvalinského mora, ako aj iné 
národy tohože bniezdiska do svojich nových 
vlastí, a jeho amalgamizovanie sa s autô- 
chtonmi zaujatých krajín, práve tak neostalo 
bez vlivu na rozvoj jazyka, ako neostalo bez 
vlivu ani pri reči Assyranov, Gräkov, Rima- 
nov a j. 

Otázka je tu len tá, kde takéhoto vlivu 

pomerne najmenej bolo; nasledovne nemôže 

sa tu jednaC o pôvodnosti tej lebo inej reči, 

lež iba o pomerne väčšej abo menšej zachB- 

válosti tejto všetkým dcéram Hvalskej pra- 

reči jednako spoloétiŕ} pôvodnosti; čili: ktor& 

dcéra Hvalskej prareči najlepšie zachovala 

týp a ducha svojej, nám teraz už neznámej 

prareči ? 

Úsčep 7. 

Rečové požliky. 
Z povedaného teraz už samo sebou vy- 
svitá, že myľne súdi, kto tvrdí, že si tento 

4 



26 



Orol, obrázkový časopis. 



[é.l. 187^. 



lebo onen koreň slova Nemci od Giäkov, 
Sttávi od Indov, Rímani od Keltov a ť. d. 
požičali a prisvojili; lebo isté je, že také 
korene slov, ktoré sú 3—4 dcéram Hvalskej 
prareči spoločnými, nie sťi požičaným a od- 
cudzeným ^ ale spravodlivé sdedeným vlast- 
níctvom každej jednotlivej dcéroreči, na pr. 
vinum, Wein, víno; sedere, sitzen, sedet; 
starCi stehen, štát a t. ď. 
Ovšem ale môžu byt 

1. na základe koreňov, dajednymi dcé- 
rami Hvalskej prareči, od autochtonov poži- 
čaných osnované slová, ktoré ale isolovane 
stojac vo spolku Hvalských dcéroreči, istotne 
kriklavo prezradzigú svoju nepatričnos£ do 
sústavy koreňov týchže jazykov. Početnejšie 
príklady osvojovania si autochtonských ko- 
reňov uaisC možno v semitických rečach, ba 
tu i tu i v keltčine a latinčine. — A 

2. môžu byt, krom toho, susedským spô- 
sobom požičané i dajedny, ua základe spo- 
ločných koreňov, tou abo inou dcérorečou 
utvorené slová, podla tobo, ktoré plemeno 
Hvalskej čelade skoršie prišlo ku známosti 
týmto novým slovom označeného predmetu 
Na pn koreň py bol spoločným od Hvalskej 
matky sdedeným koreňom Germánov i Sla- 
vénov ; z neho pošle ^nei avšak utvore&é je 
fUa nenwckého Speise; — alebo naopak, 
koreň tri (svetlo) bol tiei takýmto spoločným 
koreňom (odtial Thor a Túr, boh slnca), 
z nehož pošlo naše turvlietaí čili trblietať 
(vUttem)» Latinské s-terla (steUa), Nemecké 
S'iraJdy s-tem a j. a predsa z nebo Slavénmi 
utvorený výraz s^trieblo (teraz mebro) od 
nás požičali si Nemci vo slove Silber^ bez- 
pochyby preto, že Nemci striebro pozná f na- 
učili sa od Slavénov; — podobne z ko- 
reňa kff (kat, kovat) povstaly kov, cupt^m, 
Kupfer a t. d. 

Pozoruhodný je ešte i ten zjav pri hla- 
daní toho lebo onoho koreňa u všetkých 
dcier Hvalskej prareči, že málo jest príkla- 
dov toho, žeby sa hľadaný koreň skutočue 
takmer u všetkých dcéroreči nenašiel, tre- 
bárs i' nie voždy v prísne lexikálnom vý- 
zname slova, ale istotne aspoň v jemu prí- 
buznom. Tak na pr. iné je slepý a iné schla- 
fen a koreň to predsa jeden ; iné je Sloven- 



I ské niana (drievné onia r: mat, nian =r otec), 
iné Latinské anus a atmtíUa (ancílla) a iné 
Nemecké AhnAvíkVí : a koreň to predsa ten 
istý. Podobný pomer pozorovat možno vo slo- 
vách Vit a ptóer (páter); liegen a leetum; 
hiUen a pýtaí; firagen a prosií; dormire, 
driemai a träumen a j. (Naše snívcd pochodí 
od mneiy domnievať sa, so*mnievať; nasle- 
dovne sen je zkrátené Z9 slova s^fnmenie, 
somn, semn. Naproti tomu, čo £dá sa byt 
ntnenim, ale nieje muenie, leS je skutoŽDý 
v mysli utkvetý obraz dačoho, to 8luje^i>«- 
mneťou čili památouJ) 

Úšcep 8, 

Rozdelenie rečí. 

Eolko tolko vedecky dosial preskúmané 
reči ludského plemena, rozpadajú sadlajích 
rozvoju na tri triedy: na Z;arei{ord čili jedno- 
slabičné, na aggltUinujtíce a na flektujúce. 
Každá reč z počiatka bola len koreňová, ča- 
som pak rozvinula sa v agglutinujúcu alebo 
i vo flektujúcu. 

i. Koreňové reči sú: Kytajská, Anamitská, 
Kambozská, Siamesská, Monomanská, Bír- 
manská atď., v nichžto, keď prednášajú sa 
živým slovom, často len skrze prízvuk ro- 
zoznať možno patričný smysel slova, ktorý 
v písme vyráža sa pridávaním istých, k po- 
rozumeniu ešte potrebných koreňov. Tak na 
pr. ta značí v Kytajčine: veliký, velikým 
byt, velatif sa, velikost a velmi; to jedno- 
duché ta napíše sa písmenou, ktorá asi jako 
naše Ä vyzerá, ale k označeniu patričného 
pocfaopu o velikosti, potrebné je ku písmene 
A dodat ešte aj iné korene, z nichžto každý 
dá iný výraz i smysel tomuže pôvodniemu 
ta. y Anamitskej reči hlavní úkoii má prízvuk; 
na pr. ba ba 6| ba znamená : tri panie ("daly) 
zaucho miláčkovi vladára. 

2. Agglutinujúce čili prilepovacie reči 
ku koreňom predkladajú a prilepujú, ba často i 
do nich vsúvajú isté partikuly, nimiž vyrá- 
žajú sa rozličné pochopy toho istého ko- 
reňa. Takéto reči sú: Tatárska, Mongolská, 
Finnská, Maďarská, Turecká, Iberská, Čer- 
kesaká atď. Na pr. v maďarčine smr: zna* 
mená cievu ^ sísarv roh, sgarvus jeleňa; far 
značí zadok, fark chvost, farkas vlka. Po 



č. 1. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



27 



tnrecky milovat ^ev^ milujúci sev-er; z toho 
spraví si turčina konjugáciu takto: milujúci 
ja t j. ja milujem, milujúci ty t. j. ty mi- 
miluješ atd., milujúci oni: sev-er-ler. Ostatne 
je machrčina, dla môjho náhladu, tiež dcérou 
Hvalskej prareči, ktorá ale svoju mat už 
opustila, keď i Hvalská prareč ešte len ag- 
glutinujúcou rečou bola; len že maďarčina 
nerozvinula sa — po svojom odtrhnutí od 
Hvalskej čelade — v reč flektujúcu, ale v ag- 
glutinácii zakrnela. Čelad, ktorá touto rečou 
hovorila, iste nepohybovala sa od rieky Oxusa 
k juhu, lež prejdúc cez Oxus, k severu tiahla, 
kde potom asoad i klimatické pomery pri- 
spdy k zakrnutiu rečí, z tiýto čelade poslýcb 
čudských plemiea« Možno, že podobne bude 
sa vec maC i s oatatními aggiutinujúcimi 
rečaim. 

3. Flektujúee reči sú, ktoré kotreň slova, 
až na jeho poslední prvok, tak rô^e pozo- 
hybiyú, žeby človek teraz už — po mnohých 
Usíročiach tohto ohybavacieho processu — 
casta i pochyboval, že tak rosličného smyslu 
äová z jednoho a toho istého kereäa poist 
iMhly ; na pr. myt^ more^ mosty mokrým mydlo, 
madidus^ mundus^ mos (mrav, čistota) atd., 
alebo vií, voj\ venecy záooj^ spqjit^ spievat, 
Vajan^ vqjna, víttiz^ viat^ vev^ vek, svák, 
(sú-vek), vlietaí (volare, vlíegen; u nás na- 
predku zahynulo v) vlna, vetor atd. 

Flektujúee reä sú, SeiniUcké a tak zvané 
IndO'Evropejské, ktoré tuftá Hvalskými me- 
novat budem. 

Poznamenat ešte musím, áe dla úsudku 
mnohých vedomcov, ako vôbec všetko hyne 
na svete, čo je času podrobené, tak derie sa 
vraj i reč, menovite, k^d ona alebo aaskrse 
žiadQiej literatúry nemá, abo keď jej litera- 
túra nevšíma si správneho, od plebejného vy- 
slovovania neodvislého spôsobu písania. I flek- 
tujúee reči podrobené sú vraj tomuto osudu, 
jehožto pôaobaOilie v Evrópe dosial vraj naj- 
väčémej na angličtine pozaat, poneváč ju li- 
teratúra len vtedy ustálila, keď boly na nej 
už patrtté znaky časovej ogurndosti. Ba čo 
viac, jesú jazykozpytei^ ktorí domnievajú sa, 
že precessom zodratia sa, i na najvyššom 
stupni rozvoju stojacie flektujúee reči, klesnúc 
môžu do primitivaého roavojového stavu; 



tak vraj vierepodobne kytajčina, ktorá je 
teraz už len koreňovou rečou, pred mnoho 
stotisícami rokov bola vraj flektujúcou rečou; 
poneváč ale vraj iste za ^Uhé veky nemala 
písma, zodratím sa klesla opät na prvý stupeň 
rečového rozvoju, t j. z flektujúcej reči, zo- 
dratím, stala sa vraj nemotornou koreňovou 
rečou. 

Ľuďom', ktorí neveria v prenesmiernú 
starobylost Ii^dského plemena, zdaC sa bude 
táto hypotéza vedomcov ovšem nadmier viere- 
nepodobnou; a predsa je ona možnou! — 

No akokolvek je, nech si to každý, kto 
svoju reč miluje a v nej piäe, za popredniu 
národniu povinnost pokladá, správne a ety- 
mologickým pravidlám primerane písat, aby 
— uenasledajúc i v písme plebejný spôsob 
vyslovovania — neprispieval ku draniu sa 
najsvätejšieho pokladu národa t j. reči. 



O Hvalskej prareéi. 

Úščep 9, 

Korene Hvalskej rečí. 

Korene každej reči vôbec siahajú do 
hmlistej doby drievného praveku, a v jejich 
jakovosti, prirodzenosti a rozvoji zobrazuje 
sa duch a pôvodnia osobnost pranároda ; na- 
sledovne — jako E. Vocel povedal — reč ná- 
roda je nit Ariadny, po nejžto v predhisto- 
rickom labyrinte domakat sa možno vážnych 
výsledkov, akých ináč nelzä dosiahnút. Boz- 
víjanie sa jazyka v jedno splýva s rozvojom 
vzdelanosti samého národa; nasledovne zpy- 
tovanie reči, vede nielen k vedomosti o po- 
krokoch, aké rôzne plemená učinily boly na 
dráhe vzdelanosti, ale vede ono i k vedo- 
mosti o tyčh predmetoch, ktorýchžto známosf 
národy zo spoločnej pravlasti priniesly boly 
do svojich pozdejších sidlovísk. 

Všetko toto stojí aj o prareči Hvalov, 
čelade to zä drievného praveku, dla môjho 
presvedčenia, sídlivšej na južnom pobreží 
Chvalinského mora. A keď sobereme početná 
slová, ktoré sú i dnes ešte bežnými aspoň 
len ú 3—4, často ale aj u 6—9 dcier a vtin- 
čiek Hvalskej prareči, máme bohatá látku 
k aostaveniu Hvalských koreňov, z nichžto 
tieto slová povstal musely: aké sú na pr« 

4* 



28 



Orol, obráskový časopis. 



[6. 1. 1676. 



oi (diminitiv otec\ vU^ (piťer, páter, Vater), 
mat, syn, deéra^ sestra, oko, ucho, nos, brada, 
deii, noc^ slnce, mesiac^ vetor^ sňah, voda^ 
more, iur^ vék^ ovca, vepar^ myš, mucha^ 0ver, 



(S'tver^ Tier, fera), videi, sedet^ stáť, pH, jest^ 
miešai, saí, viezt, stonaí, skala, mlieko^ mäd^ 
pást, skot, luh^ 0mOf konope a sto iných. 

Viliam Pauliny-Tóth. 



-íOÄS^ 



FEUILLETON. 



Päť v jednom struku* 

Prostonárodnia poresf od J. Ch, Andersena, 



Pat hráškov bolo v jednom struku. Všetci 
boli zelení, i struk bol zelený, a preto na- 
zdávali sa hraákovía, že celý svet je zelený — 
fi boli spokojní I 

Struk dorastal, i hrášky rástli, i roz- 
ložili sa dla okolností v ňom, zasadli pekne 
rúče do radu jedon vedia druhého. 

Slnko svietďo z vonku a zohrievalo struk, 
dážď ho umýval od prachu,, že bol prie- 
zračný, a bolo v iiom milo a krásne pre- 
bývaC, poneváč mal svetlo vo dne a tmu 
v nocí, jako byt má, a hraškovia, ktorí tu 
tak pekne sedeli, boli zo dňa na deň vätšími, 
ale i zamyslenejsími , lebo nemali inakšej 
roboty. 

„Či musíme tu naveky ostát?'' hovoril 
jedon z nich. „Len keby sme tým ustavič- 
ným sedením neztvrdli! Mne sa zdá, že je 
vonku celkom inakšie; mám o tom jakési 
tušenie.^ 

A nekolko týždňov minulo; hraškovia 
ožltli. 

„Celý svet je žltý I" hovorili a dla svojho 
rozumu mali pravdu. 

Zrazu zacítili zatrasenie struku; tento 
bol odtrhnutý, prišiel do ľudských rúk a zo- 
šuchol sa do vrecúška v kabanke, a sice 
spoločne 8 inými plnými strukmi I 

„Teraz sa dvere skorej otvoria!^ hovo- 
rili a na to práve čakali. 

i,Rád bych znal, ktorý z nás najdálej 
to privedie 1^ hovoril najvätší z nich. „Ano, 
teraz sa to už čo najskôr ukáže. ^ 

„Stane sa, čo sa má staf," riekol naj- 
menší. 



Lup! . ... a struk pukol a všetkých pät 
hráškov vykúlalo sa na Božie svetlo. Tu le- 
žali teraz v rúčke dietafa: malý chlapček 
držal jich na dlani a hovoril, že sa dobre 
hodia do jeho drevenej flintičky a hnédf po« 
lozil jedon do nej a vystrelil. 

„Teraz letím do širokého sveta! Chytte 
ma, ked môžete V^ volní prvý vystrelený hrá- 
šok a už ho nebolo vídat. 

„Ja," hovoril druhý, „ja poletím rovno 
do slnka, tam to bude iste krásnejšie vy- 
zeral, lež vo struku, to bude miestočko pre 
mňal^ 

A už ho tu nebolo. 

„My sa podložíme a pôjdeme kam- 
kolvek," hovorili oba najbližší, „a preca bu- 
deme sa kotúlat ku preduť' 

A kotúlali sa po dlážke, kým dostali sa 
do flintičky, ale prišli ta preca. 

.My to najďalej privedieme!" 

„Stane sa, čo sa má statí" hovoril pt)- 
slední, keď vyletel z flintičky, i letel až hore 
na zrub pod oknom malej komôrky; tam 
padol do škáry, ktorá bola mochom a mäk* 
kou zemou vystlaná; a moch ho objal — 
a tu ležal teraz hrášok, pravda že v zajatí, 
ale nie zapomenutý od svojho Tvorca. 

„Stane sa, čo má byt!" myslel hrášok. 

V komôrke bývala chudobná ženička, 
a tá vo dne odchádzala, aby kadile vymazú- 
vala a čistila, drevo na malé polienka štie- 
pala a inú tažkú prácu konala, lebo bola 
mocná a usilovná ; preto ale bola preca chu- 
dobná. A doma v komôrke ležala jej jediná 
dcérka, ktorá už celý rok bola ehorá a zdalo 
sa, že nemôže ani ožit, ani umret. 






č. 1. 18T6.] 



Orol, obrázkový časopis. 



29 



B Pôjde za svojim bračokom/ hovorie- 
vala jej matička. „Mala som dve dietky 
a bolo mi tažko o obe sa starat. Pán Boh 
rozdelil sa so mnou a jedno vzal k sebe. 
Teraz bych si rada jedno odchovala, veď ho 
mám veľmi rada ; ale On snáď chce mat obe 
a vezne mi i to druhé. ^ 

Xemocné dievčatko nezomrelo ; trpezlivé 
a tíäko ležalo cez colý d^ii^ kým matka von 
z domu pracovala. 

Prišlo jaro, a časne ráno, keď matička 
chcela ísC po práci, svietilo slniečko tak roz* 
koine de okienka a upieralo avoje lúče až 
na podlaha , a choré dievčatko pozeralo na 
nízonké ekienko. 

„Čo je to tam to zelené, čo cez okienko 
sem nakuká) vetterkom sa pohybuje?^ 

A matička pristúpila k oknu a otvorila 
ho trochu. 

„Ach,^ hovorila, „to je útly hrášok, 
ktorj sa tu vykloval a zelené lístočky vy- 
pnäK Jako ale sa dostal do tejto škáry? 
To je malá zahradôčka, a tou sa môžeš po- 
^esit!- 

A postielka chorého dievčatka bola bliž- 
šie k oknu pristavená, aby rastúci hrášok 
mohlo videt. A matka išla po svojej práci. 

„Mamušenka, ja budem zase zdraváJ"^. 
hovorilo večer malé dievčatko. „Slniečko 
dnes k nám tak krásne a teplo svietilo, 
a malý hrašek tak utešene raste, a tak i ja 
zase budem rast a stanem, abych na Božie 
slniečko mohla vyjst.^ 

„Keď Pán Boh dá!^ vzdychala matka, 
ale neverila tomu, že sa tak stane. I podo- 
prela drievkom vyrastajúcu rastlinu, ktorá 
v dietatku tieto myšlienky bola vzbudila, 
pripevnila nitku hore na okne, aby hrášok 
na nečom mohol sa zadržat, by ho vetor 
nezloBiil; a keď to všetko urobila, videt 
bolo, jako sa hrášok čo deĎ zmáha. 



„Skutočne, hrášok bude kvitnút!" ho- 
vorila matka jednoho rána, a teraz prebudila 
sa í v nej nádej , ano viera , že jej bolavá 
dcéruška zase sa uzdraví. I badala, že v po- 
slednom čase milé jej diéta lepšie vyzerá, 
že je o mnoho silnejšie, čulejšie^ ano že od 
nekolko dní samo z rána na lôžku si sadá, 
a jasnejším očkom pozerá na svoju zahrá- 
dôčku, v ktorej rástol jediný hrášok. O týž- 
deň vydržalo choré dievča už celú hodinu 
mimo lôžka, a celé natešené sedelo na teplom 
slniečku. Okno bolo otvorené a prjpd nim 
vonku stála v plnom kvete bielo - červená 
hrachová kvetinka. Dievča zohlo sa k nej 
a nežne polúbilo útle lístočky. Tento deň 
bol dievčatku i matičke opravdivým svíatoč^ 
ným dôom. 

„Milostivý Boh zasadil ten kvietok a dal 
ho tebe vyrást, požehnané diefa moje i ale 
i mne k novej nádeji a radosti!" hovorila 
natešená matka a usmiala sa na kvietočok, 
jakoby bol dobrým anjelom z neba poslaným. 

Ale čo sa stalo z ostatných štýr hráškov, 
čo boli v tom struku? 

Ten, ktorý letel do ďalekého sveta, ten 
čo volal: „ChyCte ma, keď móžtel" padol 
do žliabku pod strechou a dostal sa do ža- 
lúdku holubovho. Dvaja druhí lenosi nepri- 
viedli to ďalej, i tých holubi zjiedli, a tak 
bolí preca nekomu osožní. Štvrtý, čo chcel 
rovno do slnka letet — ten padol pod od- 
kvap, a tam ležal v hnijúcej vode nekolko 
týždňov, kym hodne nenapúcbol. 

„Teraz budem hodne tučný !^ hovoril 
sám sebe hraáok; „pototti sa rospučim, 
a ďalej, myslím, nepriviedol to ešte žiaden' 
z mojich bratov. Ja som najznannenitq'ší z pat 
hráškov v jednom struku.^ 

Ale dievčatko z podstrechovej komôrky 
vyšlo 8 matičkou ku svätému obrazu, vzdá* 
valo dieky Pánovi za dobrý hrášok, lebo 
veď ružový kvet zdravoty l^ol sa opät na 
okrúhlej tváričke. 

Preložil Sytnianshy. 



-"ríVjr^s-^ 



90 



Orol, obrázkový časopi-s. 



[C. 1. 1876. 



Eudevít Štúr. 

(Vyobrazenie na strane 1.) 



iNa záhlaví čísla tohto podávame podo- 
bizňu muža, ktorý z mnohých tisícov po- 
volaný bol, aby pre večné časy žil v srdci 
národa bohaté obdarený večnými vavrínami. 
Oj, ved od osudných tisíc rokov, čo národ 
náš robotuje jakoby cudzinec vo svojej pra- 
vekej nekdy slávnej vlasti, velrai skrovný 
počeC zaznačil nám neprajný dejepis na 
dasky svoje mužov velikánov, — a k tým 
málo vyvoleným patrí náš nezaporaeuutelný — 
Ludevít Štúr! 

A kto by počujúc meno to nezachvel sa 
úctou a súcitom, kto by si nepripomnel 
véetky tie útrapy, ktoré musel zakúsit?! 
„My chytili sme sa do služby ducha a preto 
preísf musíme cestu života tŕnistú,** bolo 
heslom zriedkavého, najnadanejšieho, naj- 
neobroženejšiehu tohto muža a bojovníka kul- 
túry a slovenského života. A pamiatka jeho 
čo muža rovnako nadaného a činného, jednako 
poctivého a j)renasledovaného , pamiatka tak 



slavná nikdy nezahyne, jestli nechce národy 
za ktorý bojoval , samovolne .položif sa do 
hrobu. Ved on bol Prometheom našim, ktorý 
bez strachu zasiahnúc v kolo osudu nový 
nám vybojovať snažil sa život, i bol on bo- 
jovníkom za pravdu a právo a mučenníkom 
svojich veľkých snáh. Čo meteor zablyskla 
sa činnost jeho na obsere naseho národnieho 
života, no nezhasol plameň jeho myšlienok 
s telesnou schránkou; Zaívčasu umrel on 
svojmu národu a jeho budúcnosti, privcas 
vyrvala bo nemilosrdná Morena t horúceho 
náručia nesčislných priatelov slovanských. 
Štúr bol nám to, čo Horvatom L. Gaj, čo 
Srbom Vuk Štefanovič Karadžic, čo Čechom 
Dobrovský a Havlíček, čo Irčanoiii O'Con- 
nell. A národ náš nosí ho v srdci srdca 
svojho a kráča i kráčal bude cestou, ktorú 
mu ukízal veľký génius Ludevít, kým ne- 
dostane sa na úslnie kultúry a svobody ná- 
rodnej. 



-'^ — r^tOO»1rr>^-^ 



Homér. 

(Vyobrazenie na strane 17.) 



Komu by neznáme bdy daookxásne hr- 
dinské spevy ,^Ilia8*^ a „Odyssea""? A kto 
složil spevy tie, ktoré z hmlistých dôb pra* 
ytkiBL hellenskélM) zachovalý sa ui na naše 
čaay? Hom^os. A kto bol Homéros? Do 
nedávna ešte básnik, o ktorého sa hádalo 
najprv sedem, neskôr dvanást gréckych miest, 
chcejúc ho mat svojim rodákom. Dnes do- 
kázaná je v slepom pevcovi osoba hromadná. 
Nesmrteľné básne tieto nepatria jednomu 
pevcovi; sú ony majetkom celého hellen*' 
ského národa, fiesne Homérove spieval celý 
národ sebe, piesne tie sú plody prosto- 
národnieho básnictva, ktoré len v II. storočí 
pred K. P. na rozkaz athenského vladára 
Peisistrata od štýr znalcov boly sobrané, 
usporiadané. Stalo sa s nimi to isté, čo uro- 



bil slavný Vuk Štefanovič Karadžié s ju- 
náckymi spevy srbskými, oslavujúcimi veliké 
skutky bohatierov, jako bol na pr. kráľovič 
Marko, car Lazár atď. Pieseň zachovala sa, 
pevcom je celý národ, najvernejší prechová- 
vatelia jej sú slepci (sljepac) — Homérovia. 

Hellenská myseľ túžila po vtelení sa 
všetkých prostonárodních básnikov v jednoho 
veleducha — tak povstal Homér. 

Dla bájeslovia bol Homér slepý starec, 
ktorý stratil zrak, keď uzrd od Hefaista 
zhotovený štít bohatierskeho Achillea. Táto 
slepota je podobenstvom. Epický (vypravu- 
júci) básnik musí, keď má byt dielo jeho 
dokonalé, zabudnút na seba i čo okolo neho 
sa deje, a výhradne, slepé sledoval dej, 
ktorý má ospievat. 



Ô.l. 1870.] 



Orol, obráskový éasopis. 



81 



Tisíce rriioY sa pominú a vznesenosf 
poesie i prísna objektívnosC spevov Ho- 
ménMrých bade vždy vo vážooatil ,Kedy že 
i nám zrodí sa takýto Homór? pýtaš sa 
snatf i ty brat slovenský? 



„Počuješ? sjMÍeva stoveaské pole, 

Spievaiky zrodia Homérov; 

Len ľúbosť áthi spievi^é holev 

Ko, badú i bohatierov !<" (814dk0vté;) ' 



/ v 



JONAS ZAB0R8KY, 

slovatBý dramatický poet slovenský, 

zomrel Ma 23. janoára v 64. roku veku svojho v Zubčanoch. 

r 

Pekej prachu jeho a večná fi^láva i ydJaéná 

mu pauiä€ v národe! 



-— -Tr<V<3"5>a'>r>^-<- 



Drobnosti. 



Morena. Dna 28. jan. usnul v Pánu 
Vendelín Bruck, správca pozetnoknižnébo 
úrada v Dol. Kubíne, rodolub to neúnavný 
a príkladne obetovavý. — Toho istého dňa 
o %11. v noci zomrel chýrny štitnik uhor- 
ský Fr. Ľeék. Pokoj prachu jejich ! ! 

Visiace záhrady v Babylone počitované 
boly k sedmoro divom praveku. R. 1863 na- 
ftiel J. Oppert jich stopy v Tel Amran Ibu 
Ali zdvíhajúce sa v mohutných terassách 
s tmavými jaskyňami , vodopádmi, skalami, 
trávniky, stromy a kvetinami, tvorily tak- 
rečeno malebné pohorie na nízkom brehu 
EuphratUf ba Diodor rozpráva, že boly preto 
založené, aby boly jakosi obrazom a napo- 
debnením perských hôr, ktoré bývalý stup- 
ňovitými záhradami okrásleaé. Nebukadne- 
zarova manželka Amyitis prinútila vraj, tú- 
žiac po lúčnatých horách svojej otčiny, man- 
žela svojho, by vystavil divokráme tie sady. 



Drastická kritika. K Rossinimu prišiel 
raz mladík a zaspievajúc mu na zkúäku ne- 
koľko piesni, žiadal majstra o radu, jakému 
oboru by sa s takým hlasom venovat mal. 
„Staňte sa vyvolávačom pri licitáciách !" od- 
povedal mu Rossini. — Ku Gôthe-ovi prišiel 
nádejný syn Mús, ktorý mu podal rukopi^ 
svojich básni s prosbou o láskavé posúdenie. 
Gôthe prijal rukopisy a medzi čítaním zní- 
mal často svoju domácu čiapočku a ukláňal 
hlavu. Mladý veršovec opýtal sa ho, prečo 
to robí. „Mám ▼ obyčaji starých dobrých 
známych,^ odpovedal Gôthe prívetivé. 

Most z Francie do Anglie. Zamýšľaná 
stavba jaskú podmorského z Francie do An- 
glie neprekáža anglickým a francúzskym meŕ- 
nikom myslet na zriadenie velkého mostu 
ponad more, ktorý by spojoval Angliu a Fran- 
ciu. Prvé návrhy k plánom velkého tohto 
moattt aú už hotové. 



32 



Oroly obrázkový časopis. 



[Č. 1. t87e. 



Dva ndUadff o ienácK La Roche- 
foucauld hovorí: ^ Peklo ženy je staroba.^ 
Naproti tomu hovorí Hoimes: „Dobrá, verná 
žeiub je podobná hiisliam kr^monkám; sta- 
roba zvyšuje jich cenu a robí jich zvuk 
sladáím.'^ 

Ukrutník Caligula, cisár rímsky, dal 
sa pä'jdhiéf hdMliie 4q MafflElie stttedMt 

Radcovia pýtali sa ho, prečo by sa smial? 
„Netreba len pokynúc a hlavy vaše padnú 
z krku,** odpovedal. Radcom nebolo dtí 
smiechu. 

Prémiou českej Uméledkej hésedjf prt 
r. 1876, ktorú sme i my |>o tieto dni dostali. 
Je skvostné vydanie staro - československých 
milostných piesni : „Zbyhoň, Zezhulice, Škri- 
ľánek, Opuäčená,** illustroyaných zvečnelým 
geniálnym Mánesom. 

Kráľovský pohráb. ]ied umre král v U- 
nyoro (vo Vníulornej Afrike), rozpráva sír 
Samuel Baker, kladie sa mrtvab .jeho aa 
veľký rošt z čerstvého dreva a vysušuje sa 
nad slabým ohňom na dokonalú múmiu. Túto 
•dewí v onŠSm ' ^KfneaUjf B~Mry 6t»H»ove}, 
ukladajú v dóme zvlášte k tomu cielu vysta- 



venom. Tu drží sa mŕtvola Aepochovaná tak 
dlho, kým sa nedokončí boj o trón medzi 
synmi kráľovými , ktorý trvá častoiáz sa ne- 
koľko rokov. Vífaz smie mŕtvolu poehovaĹ 
K účelu tomu vykopá sa ohroamá jama, do 
ktorej sa nekoľko sto ľudí vmestiC môže, 
a obloží sa vniutri čerstvou kôrou. Na dne 

mŕtvolu jeho na kolenách. V noci predtým 
obklopí telesná stráž kniežatá nekoľko domov 
lebo dediny a pochytá ráno každého bez 
rozdielu veku a pohlavia, kto z domu vy- 
chádza. Palicami ppprerážajú jim nohy a ruky 
a hádití jich^ jako snopy na mŕtvolu kráľovu 
a ženy ho držiace do jamy, pri čom zvuky 
bubnov, trúb a písCal a krik rozčulenôio 
ľudu, bedákanie úbohých obetí prehlušíme- 
Keď jtcb je už dosf . do j^v^j nahádzano, 
sypajú na nich hlinu, ľud ju pevne ušliape 
a nad hrobom kráľovým nakopí sa vysoký 
umelý vršok. Zdá sa. že v dobe najnovejšej 
baxban^ý tento obyčaj trochu sa umenšuje; 
pri smrti kráľa Kamrasia nebol totiž hárem 

C za živa pochovaný, no syn jeho EaU>a 
, íloéia? panii^éci, xdedil všetky v<)ovy 
otcove — vyjmúc pravda vlastniu matku. 



Listáreň redakcie a administrácie. 



{jíslotA týmto nastúpené „Orol'' riedmu púf svoja 
ft osvieženými silami. Celých sest rokov konal ča- 
sopis náá vytknutú sebe úlohu vždy verne a statočne, 
'aékorvek ssapasiC mii príebádsalo s nemalými UtSi' 
kofíami. Mi^uloBt naja je nelepšou zárukou, že 
í v tomto roku vytrváme na svoiom stanovisku, že 
iieohrožene a vytrvale pracovať budeme na šírení sa 
:9ároďnieäo upovedomenia a kultúry prosriedkom 
prirodzeným : od srdca k mysli. Na. žiadosť mnohých 
ozdóbtgeme ,,Oria' illustraciami v^dor tomu, £e slifbo 
ame dosiaľ hmotne podporovaní; no dévenijúc v o)>e- 
tovavosť slovenského národa činíme to ochotne. Kra- 
jania! bnďte neunavenf v éfrení a podporovaní nd- 
rodníeh časopisov, veď literatúra je srkadlom života 
národnieho. Nech každý dosavádny čitateľ „Orla'' 
predplatí sa naň i nech všemožne odporúča ho každej 
E^roane upovedomenej šľachetnej rodinke slovenskej. 
Číslo toto posielame skoro všetkým minuloročním 
odberateľom; hto „Orla'' nemieni odberať, nech nám 
Jined kore$p, Ustkom únMfseľ 8vqj addit nepremešká. 
Priateľov slovenského života prosíme, by nám čo 
najskôr predplaiky svoje zaslať ráôilL Na zdarí — 
P. jB. v 01om. Vašich statných spolubratov počtom 



35 preznačili sme. Sláva stadenatvu Moravskému f — 
p. D, Itt. v L. a P. Nezab» Básne Vaše všetky 
uverejníme. — P, P. B. vo V. Hist. povesť „Jáno- 
šíka** čítame. Majte poshovenia! ^ P. T. K. v K. 
Povesť zo srbsk. života čakáme. — P. Skafsaský. 
Podobizne vodcov povstaleckých objednali sme jako 
i obrazy z výstavy Filadeliickej. — P. Petrafikhi. 
Cestopis k moru Baltickému bude nám vítaný. „Kaú- 
kas. ruža'' vyjde svojim časom; „Pltníka*' pošlite; 
Slováckeho prekladajte. Na zdarí — Dôst. pán J. 
K. v D. K. Za skvelé Vaše podporovanie časopisu 
nášho prijmite naše najsrdečneisie diekytf — P. 
D. v B. B. Dieky t Oznámiť Vam môžeme, že slov. 
Qaša mládež v B., Budap.^ Keš., Ostr, PoŽ., Preš. 
Štiav. atď. študujúca valnejsie hlási sa k „O.** jako 
predošlé roky. Na zdar! — P. M. D. v B. Ráole 
pokračovať. — P. Dr. S. IVl. vo Z. Otázne básne 
f Janka pošlite; čo bude možno, uverejní sa s ma- 
lými premenami: každej veci spôsobí äkúaku som 
obstál, i myslite, že ju za tie „prášky" budem muaeť 
opakovať? Oprava tlače. Na str. 2. r. 8. od zpodku 
má stáť: „trinum," nie „trínom.'^ 



Predpláca 8a u redakcie a administrácie v Prievidzi (Privig^e): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla" 

za 2 zl. r. č. Roč. H., IIL. IV., V. a VI. „Orla" možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol" vychádza vo 12 soši- 

tocfa, 3Vt— i nárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na veľkej štvorke. 



Miýiter a vydávatel Andrej Xmehlý-Sytnlansky. — Kníbtla^úôast. apok>lc v T. Bv. Martine. 



OBEÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUCENIB. 

Zodpovedný red&ktor: 
ANDBEJ TRUCHLÝ-SrnílAirSKlí. 



Tort. St. MutiD, 29. Febnun 1876. 



Čislo 2. 



K U r n C i. 

Historická povesi od Sam. TomáSika. 



II. 



^ozkoäná rovina rozprestiera sa na juž- 
nej strane staroslavskej Viedne, ne- 

• kdajäej to osady Vendovi). Na zipade 
a jnhu objímajú rovinu túto vysočizné 
Alpy; k východu spoji^je sa 8 pláni- 1 blížime. 
I uhorskou, na kto- 



(Pokcaiovmaie.) 

Kedf zaletí oko naie od Badenn, ataro- 
rimskýcb to kúpelov, ponad rovinu k^nebo- 
tyČnémn Sbažii^u, zjavia sa nám t sredku 
nej \tíe Viedenského Nového Mesta, ktoré 
čo uteiená dekorácia roviny tej jakob; zo 
zeme vystupovala, Hm viacej sa k nemu 



Viedenské Nové Mesto 
leží v Dolných Rakúsach 
na riečke Rohrbachu vte- 
kajúcej do Lutavy, ktorá 
tvorí hranicu medd U- 
borskom a Bakúaami. Za 
našich časov je ono me- 
stom dost velkým, po- 
Čituje okolo 16.000 oby- 
vatelov, a posial je pevno 
ohradené. MinulosC jeho 
je chyrná. 

V XVUI. storočí, do 
ktorého padá naía po- 
vest, bolo Nové Mesto 
silne opevnené. Hlboké 
priekopy vtnuly ea okolo 
Deho. Vysoké hradby, pevné brány a baÉte, 
ovenčené delami diráníly meeta oproti ná- 

pádom nepriateTským. 

i V prosred mesta stojí zimok, v ktorom 
OSamiesto kdeterajäiecis. *ldelnémeBto|3^ narodili Fridrich IV. a Maximilian I. 
Viedeň ieíl, nacliád/^la sn už za Časov Krislai,,, , . , , ,,,,,.,, 
Pána Tcndická, t. j. slovanská osada. RimaniaP^^^^'y "^^ zámocké okráilené SÚ aj po 
vjstavili nedlho po narodení Kŕ. P. pri nej pev- ! <loM h'Btorickými pamiltnosíami. Podzámkom 
nosC na Dunaji a nazvaU ju Viadobona. Red. nachodia ta mnofaé podzendié chodby. 

6 



rej T dialke äerejú sa 
pahorky malomartinské. 
Vintáený obraz posky- 
tujú na bigných nivách, 
sred vinohradov a sadov 
rozložené malebné osady, 
mestečká a mestá. Zdá 
ra. že stniečko zalúbilo 
sa do šumiacich hájov 
na upätí vrchov sa roz- 
kladajúcich a tftm v hmli- 
stej dialke na ozoroých 
Styrskýcb Alpách večný 
sa leskne Búah! Na ro- 
vine panike jarý bujný 
život, na Alpách dríema 
ladová smrf. Jaká rozmanitost Božpj prírody 
Jaký to vesmír sriedajúcich sa dojmov! 



Hikuláí, kúaz Cernohorský. 



34 



Orol, obrázkový éasopis. 



rČ.2. 1876. 



■ ^ ■* x _ " 



■ w * .^ * ^' '%.»• -• -^ • 



Jednoho letnieho dňa r. 1701 bolo živo 
v meste i v zánjku. Po všetkých chodbách 
zámockých, jako i vo dvore a samom meste 
boly početné vojanské stráže rozostavené. 
Celé mesto bolo od nekolko dní na nohách. 
Prišly chýry, že uhorský vodca povstalcov 
BcrcsQiiy^QQptdaút aatiý^a nie8t(/. 

Na predsieni, z ktorej dvere viedly do 
zámockého väzenia, stojf silná stráž. 

Vo väzení tom nachodí sa knleifa Fran- 
tišek'- ítarkócí^IL, irtorého rni jnr sthié vo- 
janské oddňenie z Veľkého Šariša sem bolo 
doviedlo. Žalár jeho je dosC priestranný, ale 
tmavý. V prosred izby stojí dlhočizný stôl, 
na ktorom rozhádzané ležia rozličné písma, 
kalamár a perá. V pozadí vídat starosvetsku 
postel s podnebím, bez záclon. 

Na dubovej stoličke s vysokým opie- 
radlom se/lí mladý, asi dvadsatpäC-roční muž. 
Hlava jeho zpočíva pa dlani pravej ruky, 
ktorej lokťom o stôl sa opiera. Postava jeho 
je srednía; tvár má okrúhlu, fúzy husté, 
vlasy čierne, až dolu na plecia visiace, nos 
orlici,, oči traavé^ plné ohňa a života.' Oiev 
jeho jednoduchý' pozostáva z krátkeho ka- 
bátá s vystrihnutými rukávy a z úzkych no- 
havíc tmavej barvy. 

Mladík ten zadumený je František Ra- 
kóci. Dumá snad teraz, že i starý otec jeho 
po matke, Peter Zríň^ky, bán chorvátsky 
a velmožný Frankopáa r. 1671 v žalári tomto 
väzqení boli i rv, lež pod rukou katovou vy- 
krvácali. 

Zrazu povstal, oči jeho zablyskly sa 
divým ohňom i búrnym krokom chodil sem 
tam svetlicou. 

. „Tak marné sú moje listy, ktoré svedčia 
o mojej nevine ?** zahučal mladík a hrúd 
jeho sa- dniula jakoby Vesuv. keď má vy- 
búšit divým plameňom. „Alebo nepriíly snad 
ani (ío rúk cisárovi Leopoldovi? Ha, blesky 
nebesky í Kebych bol volným jako orol tatran- 
ský, znal bych pokorit svojich nepriatelov!" 

I qdrel pastou o stôl, len tak zpraétaL 

I Tri listy písal Rakóci zo svojho žaláru 
L^^poldovi ku svojej obrane; no u dvora 
braly sa ony za dôkaz nezkroteoej náruži- 
vosti, a oie za znaky pokory & poddaností. 



Niet divu, že nedostal odpovede, že nemal 
uádej na svoje vysvobodenie. . 

I sadol si hnevom rozpálený Rakóci na 
stoličku i zamyslťl sa znovu. Oko jeho ohnivé 
zavlhlo slzami. Vrd spomnol si ni svoju mi- 
lovanú manželku Ilťl nu, kcíf sa mu pred- 
stavila ha myslí krvou pds^riekáui' postava 
starého otca Zriňského, ktorého odtatá hlava 
v prachu sa váfala. I bolo mu tak okolo 
srdca bôlno, žeby sá bol rozplakal jako malé 
decko. Zmuiil.&a, veď počul na chodbe po- 
četné kroky ozbrojencov. Vstal ä pokojným 
Irokom meral väzenie. 

Vo dverách zaškrypel ohromný klúč, dnu 
vstúpili dvaja od päty do hlavy ozbrojení 
vojaci, i zvestovali mu, že môže za nekolko 
hodín v záhrade sa poprechádzaf. 

Zámocká záhrada , ' do ktorej ho ozbro- 
jenci dvaráz do týždňa na čerstvé povetrie 
vodievali, obohnaná bola vysokými hradbami. 
Do tejto záhrady zaviedli i teraz dvaja dra- 
goni Rakóciho, keď jim ho stiá^^ zámocká 
odovzdala. Za nimi kráčal dôstojník, ^'s kto- 
rým jediným smel ša Rakóci shovárať á ktorý 
každé slovíčko väzňovo plukovníkovi svojmu 
sdeloval. 

Slnko zachádzalo za štyrské Alpy, keď 
Rakóci vrátit sa chcel z prechádzky do svojho 
väzenia. 

V meste nastal hluk, zadychčaný stráž- 
nik pribehol k dôstojníkovi, ktorý väzňa do- 
prevádzal, i pošopol mu nekolko slov. Väzôovi 
rozkázané bolo, aby chytrejšie kráčal. Asi- 
dvesto dragonov doprevádzalo ho do väzenia. 

„Čo sa deje?" pýtal sa väzeň sám beha, 
keď počul hrmenie diel zo všetkých hradieb 
mestských. „Či asnad cisár Leopold pri- 
chádza, aby zajtrajšieho dňa vyriekol súd 
smrti nado mnou?** 

I zadumal sa hladiac meravo pred seba. 

„Ale čo to? N<rnie to rachotenie vý- 
strelov z ručníc?" 

I vyskočil a oko jeho zablysklo sa ju- 
náckym ohňom. 

„Priatelia moji žijú i nezabudli na mňa," 
riekol vo vytržení. „Poznám cvendžanie me- 
čov a rachotenie karabínov husárskych I*' 

A nemýlil sa. 



č. 2. 1876.] 



Orol, obr&skevý Časopig. 



a& 



>-y-\y^^ ^•■w'v • 1-^* "-ŕ-^.'^ -.-— ^ v>fc.->-^ 



Bercséo;, Oc$kay a Alapy pxga^ili s vel- 
kjm záfitupom os^bffj^jiýcii busárav ,k brifie 
Nového Mesu, aby sa. do vuiiiĹra dostaC 



Wké pohroiiu', .že «i. dosabujA tei^pr-iirýéKu 
ofisicb ofbotycuýcb Tati^c * ^IWÚ.úpffRiiyo 
k mbu, za ten lud dobrý, života Mjbopný, 



Bakócibo éablami qa 6vo)>pdtt xypuatiť | statočný botový som bara i pm ohnivú f ieku 



mohli. PrepadautíB, nevydarilo ^»! It'bo ve^ 
liteí P9$4dby dozvedel sa q nora po predkovi. 
Ked sa j^úa uhprski ,k mesíu priblížila, 
bol most vytiaboutv", brána.. a^vcQi^á a del^ 
zabučaly 2.1)faditíb do radov sioe^ýcii jazitcov, 
z ktorýjch aejedou bol jerooeoý. 1 otvoiiU sa 
brána ;a po zpusteoooi mpt&te bnali s« drar 
goni sa unikajúcimi busárnii; titq la^dy tedy 
zastavili sa, vjstfelili z )(|^ra]^mo{V, pridržali 
britkými niečami diagouov, kym sa v dialke 
aeztrjUiU. - 

Priatelia Rakócibo neprestali ai^i po ne- 
zdarenej tťjio výprave premýslaf^ jako\>y bo 
Tysvobodili ; no všetko uoovanie zdalo sa jim 
byt márnym. 

I Helena, manželka I^akócibo, ustavične 
myslela na prosriedky. jakými by možno bolo 
jnilo^anébo jnanžela z istej z/thuby vysvobo* 
diC I shvomaždovala peniaze, bo uj istená 
bola, že Istou a peniazmi i tie najmocnejšie 
pevnosti možno vydobyť; o cestácb, ktoré 
bf viedly k tomu cielu, radila sa tajne s na- 
šimi známymi mladíkmi Jurkom Lipovian- 



&i prťbrodit, abych mu k voloosti .doi/on^P^^ 
.moUoK ,. A- v časit*(^ týchto/ ^uLrpd^. n4š d^ 
sl^usenos^i . Qas<g ;len qd kn ežaCa lUkqQJho 
iÁk\j .ocakivva^ A^ôiq. }» pdjdm ia J^^ifi 
brat môj Jui;ko, i p/dporovať ía budem verue, 
bezžistne, obetovave, jáko mi biidQ pomáhaí 
Bôhl-* //'''."' ] ' ■' 

.A mňa mate trx}tieho, čo tuším dost 
yyskúseného súdruha,^**, podával Janko Pi- 
voda obom mladíkom ruký svoje. .Za'ce^C 
a svobodu svojej krve, svojho národa, ktorá 
je terftz do prachu hodeuá^ k šliapaná', ho- 
tový som obetovaf kedykolvek ' žlvol ' ávdj. 
Vidím v duchu, že sa už brieždi a utíai^tijá 
sa zore lepSej nádeji, keď vyskytUjíl sk po- 
dajedni mužovia, ktorí znsjú si vážK dioteká 
každého, ktorí vedia, že svoboda je dar i>rt 
ka/débo človeka, pre ka^dý rod dattý' oä 
Uot>a. A keď i ja nečo vykonám k d(^ťéfiid 
a sláve národa, bude mi lo povedomia naj- 
slads u odmenou!*^ .i 

„Bph vidí naše čisté úmysli,"^ piekol 
slavno.^ne Jurko ; „i pozdvihnime ru^y.'k u^w 



akym« Aadrejpm Raslayickým a Jankom ťi- besam i prisahajme Bohu, ^e.za veo svätú 
vodom. svorne žii i mret budeme, že Itakóciho »)0- 

Helena vyjasnila čelo; hodina vysvobo- ločiiu vysvobodíme!*' 



denia n^uzovbo blížila sa. 

Jcdnobo pekného dna, sotva že slniečko 
vyskočilo zpoza hory, kráčajú popri brehu 
Xorisy traja mladí šuhaji, i sbovárajú sa 
tajomstvenne. Zastali i poobzerali sa na 
vžetkj strany. 

Sú to JDaši známi z Yeikého Šariša. 

„Bratia moji,'' hovoril Jurko Upovian- 
aky nadéene, „osvedčujem sa tu pred vami 
slávnostne, že v , službe khainy Heleny 
a v službe milej vlasti všetko podniknút som 
odhodlaný a že mňa od toho podujatia ne- 
odstsaií ani oheň,, ani voda, ani žalár, ani 
múky a mxt: ved milo je slúžit vlasti,^ 
sladko za rod zomievat!" 

^ratift,^ prejal slovo Andrej Raslavický^ 
„za ten nás ubiedený lud, ktorý tolké útrapy 
^ná^ q4 bezisirdcej il^cht^ a surového vojska 
B^me^kého , na, ,kt9rý .navalily sa od rolcov 



Všetci traja mladíci pozdvihli prayko 

a jedným hlasom riekli : 

„Tak nám Páu Boh pomáhaj!-* , 
I sadli si na pažiC a dlho shpvárali sa 

tíško medzi sebou. Po dlhej chyiU vstaji 

i lúčili sa. 

„S Bohom, bratia,'' podával Jurko sú- 
druhom svojim pravicu^ i^do. skorého v^|j{))a 
na. brehu Lutayyl** ' // 

'A. priatelia rozišli Sfl M 



I • íí 



• *r * 



'J 



Krásna je to krajiuka, v ktorej íeži 
mesto Šopron^ Brdo srastlýgh výbežkový hor-' 
stva pplitavského rozkladá ša z južnQ-západ- 
nej strany až ku mestu; z druhej strany 
vystupiýú malebné vysočiny Malomartinské. 
hrdý hrad Frákno , nádherné sídlo Ester- 
b/izoycoV| strmí na úbočí strmých SKál. Keď 

5* 



36 



Orol, obráikoYý časopis. 



[0.9. lS7é. 



vy&tipime na nedáleki od mesta výiinu, 
vidíme až k Semerínku, k lesu bakoĎskéma 
a k šíremu jazeru Neziderskému, ktoré však 
za naiich časov skoro už celkom vyschlo. 
Za časov rimaoských býval Ďoproň sídlom 
XV. legíe rimskej« i menoval sa Sempronium 
lebo Boprooium, dla iných Scrabantta. Vo 
vojttich tureckých trpel Šoproíí velmi mnoho. 

V čase, do ktorého naša povesí zasa- 
hige, stál Šoproik pri samom jazere Nezider- 
skom, ktoré bolo sedem míl dlhé a pol tretej 
míle široké. Bozsiabla táto hladina jazerná 
poskytovala nqmä z návršia od šoproĎských 
hájov obraz vďmi prekvapiyúci. 

Utešené je to mesto ; len škoda , Bože, 
že v okolí jeho krev slovenská skoro celkom 
vyhynula I 

Letní večer rozhostil sa nad švárnou 
krajinkou ; poslednie lúče slniečka odbleskijgú 
SA na priezračných vlnách blízkeho jazera. 
V Šoprone je živo , bo práve dokonäeva sa 
výroční trh. 

Mladý muž poberá sa od voza k vozu 
i dopytuje sa na nečo. 

Mladík ten je náš známy — Jurko Li- 
poviansky. 

„Pane, keď sa smiem zpýtaC, či ste 
z Nového Mesta?* oslovil Jurko jednoho 
kupca, ktorý šopro&ské víno na vozy na- 
kladal. 

„Čo by ste rád, mladý človeče?" pýtal 
sa tento. 

„Idem do Nového Mesta, abych si tam 
vyhladal miesto čo hostinský pomocník. Ne- 
vzali by ste ma sebou?" 

„Vdáčne, a keď vám lúbo, môžete u mňa 
zamesknanie obdržat.^ 

„Velmi budem vám povďačným , pane ! 
Menujem sa Vilém Sonnenstein. Ráčte pre- 
zret moje svedectvá. Bol som v Olomúci, 
Brne a vo Viedni a všade boli so mnou spo- 
kojní.« 

V hostinci Viedeiiského Nového Mesta 
bolo velmi hlučne, keď náš Jurko so svojim 
predstaveným do neho vstúpil. Nachodili sa 
v ňom skoro všetci dôstojníci posádky novo- 
mestskej ; lebo tu dostali tie najlepšie uhor- 
ské vína, ktoré všetky iné, ba i cbymé 



vdslauské, ktoré sa tu neďaleko rodí, dobrotou 
svojou prevyšovaly. Jarko potešil sa vefani. 

Povinnosti svoje plnil svedomité; i usi- 
loval sa nakloniC si dôstojníkov, ktorí do 
hostinca každodenne chodievali. Aby sa o po- 
meroch a ráze jednotlivých dôstojníkov do^ 
zvedel, obznámil sa s jich sluhami a týdito 
často štedré uhostil. Medzi inými dôstojníkmi 
padli mu do očí najmá bratia Lebmannovri, 
rodení Prusí, z nichž starší Gottfried bol 
stotníkom, mladší Ján poručníkom vo vojsku 
Montecucculiho. Bratia títo boli chudobní. 
Gottfríed Lehmann mal v meste milenku, 
ktorú rodičia za manželka pre jeho chudobu 
da( mu nechceli, ačkolvek znaJi, že dcérka 
švárneho stotníka náramne milcge. Sluha 
stotníkov Miško naznačil i dom, kde milenka 
Gottfŕiedova žije, i zjavil mu spolu, že on 
listy slečne od svojho pána tajne donáša. 
Jurko Lipoviaasky písal hneď kĎažnej He- 
lene, že našiel cestu k vysvobodeniu jej mi- 
lovaného manžela. I prosil ju, aby mu An- 
dreja Raslavického , Janka Pivodu a dôver- 
nicu svoju komornú Julku Okruckých s pe- 
niazmi na pomoc poslala. 

A žiadosf jeho sa vyplnila. 

O nedlho prišli všetci traja zaopatrení 
peniazmi do Viedenského Nového Mesta. 
Pomocou Miška dostala sa Julka do služby 
k rodičom milenky stotníkovej. Za krátky 
čas stala sa najvernejšou dôvemicou slečny 
a ona prosriedkovala tajné dopisovanie a schô- 
dzky milencov. Ona to bola, ktorá radila 
slečne, aby nahovorila stotníka k vysvobo- 
deniu Rakóciho. Keď stetník Lehmann po- 
čul, že osvobodením Rakóciho bohatým sa 
stane a vyvolenú srdca svojho za manželku 
pojaC bude môcf , stal sa zádumčivým a pre- 
mýšľal ustavične o tom. O krátky čas riekol 
milenke svojej, že je uzrozumený s ňou, že 
osvobodí Rakóciho a ujde s ňou do Uhíer, 
kde sa sosobášiC dajú a štastne žiC budú. 
Keď sa o tom Jurko dozvedel, navštívil tajne 
stotníka, odovzdal mu list kňažnej Heleny, 
v ktorom stálo, že mu dá ^.000 zl. a pekné 
statky v Uhorsku, jestli jej drahého manžela 
vysvobodí. 

Stotník Lehmann povolal k sebe brata 
poručíka a keď tohoto za vec získal , riekol 



č. t. 1W6.1 



Orol, obrázkový Časopis. 



37 



Jtirkovi, aby jeho list knažúej poslal. Janko 
FlTOda Tratil sa do Vefkého Šariša. Helena 
bola celi bez seba od radosti, a hneď po- 
slala po ioni množstvo peňazí Lefamannovcom. 

Po návrate Jankovom sišli sa vietci ku 
stotnfkovi Lehmannovi a keď dôstojníci pri- 
sahali, že Rakóciho osvobodia, obdržali 
80.000 zl.; ostatnie peniaze a statky mali 
po zdarnom prevedení veci v Uhorsku ob 
držal Sprísahanci radili sa dlho; i uzavrelo 
sa, že i Jurko, Andrej a Janko medzi dra* 
gooov vstúpia a na prfležitostný čas s pre- 
Yedením podolkn sv<ýho čakat bu4á« 

Bakóci za4ivil sa, keď jednobo ráne ce9 
otYOxené okno do v&a^ia jeho tri orecby 
padlý. Zodvihol jich, i rozlúpUy sa mu saiqy 
Y rukách a v škrupinách naäel Usty od iie- 
leay:, Alapyho a Gottfrieda Lebmanaa. Tvár 
jeho vyjasnila sa. Na chodbe počoí bolo 
kroky. Väzeň zničil listy i vyhodil jich von 
okaoBi. DAstcýník oznáail mu, aby za nim 



• • .• • 



y zámku Novomestskom prepamätná je 
tak rečená „čierna sieň^. Bola to izba celá 
äernym súknom obtiahnutá. V nej odsúdení 
froli na smr( r. 1671 bán Peter Zriňský 
a František Frankopán, ktorých náhrobok 
nachádza sa posiaľ pri vchode do baziliky. 

V sieni tejto zasedá súd. 

Ka prosred čiernym súknom pofaženého 
stolu postavený je velký čierny kríž, po oboch 
jeho stranách dva srieborné kandelabry, na 
kaidom z nich horia tri voskové ^iece, 
ktoré priestraoBÚ ^čiernu siei*' velmi slabo 
08vetlf(ju, tak že v štyroch kútoQh teremu 
rozostavené biele sochy, predstavujúce štjry 
hlavnie cnosti, vynímaj sa v tom pološere 
sta dáke nočnie príšery. 

Okolo dlhočizného stolu sedí SesC sud^ 
cov. Na hlave majú velké parochne, čierne 
rúcho zplýva jim až k pätám. Za vrch sto- 
lom na povýšenej stoliďce sedí Sriebrovlasj^ 
starec v červenom odeve ; na prsách visí mu 
tažká zlatá retaz s ligotavým krížom. Líca 
jeho sú bladé, vpadnuté, čelo vráskovité, oči 
neobyčajno živé. Je to kardinál arcibiskup 
KoUonič, nekd^jší Rakóciho vychovávate!. 
Na pravej jeho strane stojí mladý, štíhleho 
nasta muž, dvorský tajomník Bazzelini 



Do tejto siene viedli vojaci pod holými 
Sablami Rakóciho. 

Pevným krokom, s klobúkom na hlave, 
vstúpil pyšný väzeň do „čieniej siene", i sa- 
dol si, nečakajúc na dovolenie, na stoličku 
oproti sudc<»m. 

Vyslanci Anglický, Pruský, z Braunäveign; 
Mnebur^; z Hési^enska a Mainzu prosiK 
cisára Leopoldb, aby Rakóciho na svobodu 
prepustil; no cisár osvedčil sa, že on starej 
rodine Rakócovskej bol vždy miloativfe na- 
kloneným, medzitým že musí necbaC volný 
priechod spravedlivosti, že však nariadi, aby 
sa s nim vždy čo s osobou kuiežatskou za- 
chádzalo. Znala to dvprská súdua stolica, 
i pretrpela toto chovanie sa Rakóciho po-' 
kojne. 

Začalo sa prelíčenie. 

r 

Knieža neodpovedal na žiadnu predlo- 
ženú mu otázjku. 

Stotník z Longtteyalu, rodom Francúz, 
predvolaný bol čo svedok. I svedtil, že od 
Rakóciho dostával z Veľkého Šariša listy na 
krála Francúzskeho Ludvika XIV. a jeho 
fMttistťa Barbesieuxa písané, v ktorých vy- 
zýval FVancúžov, aby Uhorsko od Rakúskeho 
dvoťn osvobodili. 

Tu povstat pyšný vtzeft i riekol:- 
„Svedok je podlý a nevďáčaý Francúz, 
ktorého slová nezasluhujú žiadnej viefy< 

r 

Písmo je moje; no mne náleží práv<>, aby eh 
pre vlasf svYijn nešfastná pomoc a ochránH 
hladal trebárs vo Francúzsku. Predstavte ma 
pred súd uhorský, tam vydám poéeC z kro*^ 
kov svojich, ktoré len k blaha vlasti smere- 
valy. Vás , • páni moji , nikdy neuznám aa 
upravnených, aby ste ma súdilif^ 

I sadol si a mlčal, kým neboli' všetcf 
svedkovia predvolaní. 

Predseda pokynul a Rakóci zavedenf 
bol do vedľajšej izby; ked sa väzeň odstrá- 
nil, prečítané liolý ešte raz pfsma i pýtal sa 
sudcov Kollonič: 

„Jaký trest zaslúži obžalovaný?^ 

„Smrt!^ vypoviedol rad radom každý 
temným, zdĺhavým hlasom. 

Tajomník napísal výrok smrti a ked ho 
sudcovia podpísali, zavolaný bol dnu v&zeä. 



88 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 8. 107^ 



I prečítaná bola Rakócimu listioa. Pri 
slove „smrť* zbladol knieža, no vstýčenou 
hrdou hlavou opustil bez slova osudnú „čiernu 



Sien. 



Výr k sfnrti predostrený bol vo Viedni 
cisárovi ku potvrdeniu. Cisárovná, prosená 
jelenou o milosC, primlávala sa za Rakóciho 
a Leopold premenil výrok smrti na doživotný 
žalár. Bakóci zavedený mal byt na j^u&tein 
do Tyrolska. 

Bolo to siedmeho novembra 1701. 

Vo Viedenskom Novom treste bolo velmi 
živo, keď zpráva o omilostení kniežatá ta 
doletela V ^ámku robily sa prípravy k od- 
vedeniu Rakóciho do doživotného toho ža- 
láru. V mŕste viedol sa o tom živý rozhovor 
medzi meätanmi. . 

Zámocký veliteľ, ktorý opatroval klúče 
od väzenia Rakóciho, radoval sa veľmi, keď 
sa okolo deviatej večer poberal do svojej 
izby, že mu od zajtraSku odpadnú tie naj- 
vätáie starosti a dosiahne žiaduceho pokoje. 

Vstúpil do izby i zapaľoval svetlo. 

Vo dverách objavil sa stotník Lehmann 
80 svojim bratom poručíkom a dvoma vo- 
jakmi. I priskočili k nemu, vyhasili svetlo, 
zapchali mu ústa, poviazali ho, vystreli ho 
na postel i priviazali ho o ňu^ aby sa ani 
hnút nemohol. Stotník Lehmann vzal kluíe 
od žalára, i poberal sa so súdruhmi preč, 
lupi izbu veliteľovu zamkli a kľúč od izby 
k sebe vzali. Poručík Lehmann išiel pokojne 
ua 4vor a tam prechodil sa s inými dôstoj- 
níkmi ; Jurko Lipoviansky a jeho sluha boli 
«iu pri boku. Stotník Lehmann prišiel s Jan- 
kom Pivodom pred dvere žaláru Rakóciho, 
kde Andrej Raslavický stráž držal. Otvoril 
dvere, prehodil Rakócimu biely dragonský 
pláít a vtisol mu na hlavu dôstojnický šišak. 
Poručík Lehmann vytlkol okno, pripevnil nan 
dlhý pevný provaz a zpustil ho dolu do zá- 
hrady. Činom týmto chceli odvrátiť od seba 



pozornost Rakóci do plá&ta až po uái z^- 
haleoý kráčal vedia štátnika Lebmaana dolu 
schodmi ua dvor ku bráne zámockej po*- 
medzi mnohých dôstojníkov a stráže, ked si 
medzi tým brat jeho poručík s nimi. ahová- 
ral. Jaknáhle preáiol Rakóci cez tStráže, vrá- 
til sa poručík k väzeniu, postavil na n\\^pío 
Andreja Raslavickébo ii;ú stráž ^ i odiáiiíl 
s týmto a Jankom Pivodom za utek^úcimi. 
Pľi samej bráne mestskej dohonili Itakóciboí 
stotníka Lebmanna a Jurka Lipovian^keho. 

Stotník Goftfried Lehman odprevadil jich 
za mestská bránu, kiorá bola ešte olvo^éná, 
i vrátil sa zpit do mesta, aby svoju milenku 
sebou pojal Jeho brat, poruŕfk vo vojsku 
Montecuccnliho , očakával ho pri bráne; ketf 
medzitým Rakóci s naäimi mladíkmi Jurkom, 
Andrejom a Jankom k jednomu osamriému 
domčoku pospiéchali , kde jich Adam Berz^«> 
vici 8 bujnými koňami očakával. Ihned dali 
sa na pochod v smere ku Uhorským Starým 
Hradom, zanechajúc tu sluhu s koňmi pre 
zao'4alých sprisahancov. 

Gottfried Lehmann ponáhľal sa s mi- 
lenkou svojou ku bráne mestskej, pred kto- 
rou ho brat netrpezlivé očakával. V meste 
nastal lomoz, dragoni prícválali k bráne, 
zastavili stotníka, most bol vytiahnutý, brána 
zavrená — stotník Lehmann bol zajatý. Keď 
to videl jeho brat poručík, utekal k domku 
i uháňal za Rakócim. 

Mame bránil sa Oottfried Lehmann. Vo- 
janský súd odsúdil ho ku hroznej smrti. Kat 
zlomil mu na popravisku nad hlavou meč, 
ztrhal mu dôstojnícke odznaky, priviazal ha 
k stĺpu, bil he so svojmi pomocníkmi, obe* 
sil ho a mrtvé telo jeho rozštvrtil. NeéCastAá 
milenka jeho zbláznila sa. ' 

Na hranicach Uhorska očakávali Ra- 
kóciho Bercsényi a Ocskay s početnou jaz- 
dou. A šfaslne dostali sa cez Prešporok, 
Trenčín do Krakova. 



(Pokračovanie nasledaje). 



(O^^- 



č. 2, 1S76.] 



Orol, obrázkový fasopís. 



S9 



On riekol — a stalo sa! 



lak Hospodin, keď stvoril sveta kolo: 
On riekol — a stalo sa, 
On rozkázal — a postavilo sa, 
On poručil: „buď svetlo ľ^ — a bolo. 

Tam, kde ničota vládala, 

PoTBtaly svety slavné, stkvúce, 

Kde večná noc sa rozkladala — 
Zásvitly blesky nehynúce! 



A a nás? Ach! kam to tt nás zašlo? 
On riekol — a stalo sa, 
On rozkázal — a zrútilo sa, 
Ofi tH)ručit: „zhyň svetlo !**.— a zhaslo! 

TaoH kde sa život prúdil rezký, 

Zas zavládala ničota, 
Tam, kde svietily svetla blesky, 

Zas DOC tmavá a pustota! 

Svetlá naše povjhášané — 

Tisfcov nič neplatí žiaľ, 
Svätyne naše rozbúrané, 

Tu i tam len — hromada skál! 



Tri stĺpy dymu k nebu čnejú, 
Pod nimi pahrab horúca. 

Tam nádeje Slováka tlejú: 
Kláštor, Martin a Revúca! 



Tak, bratia drahí, čo nám dala 
Božia milost a naša cnosf. 

To nám vrahov našich odjala 
Divá závisí a svereposf. 

Ale nezúfaj, junač Tatry, 
Slej sa v nezlomné retazy, 

Zažíhaj svetla nové vatry: 
Vola nezdolná vítazí. 

Keď nám zhasili slnká naše. 

Hviezd zažíhajme tisíce, 
Nimi sa budú jasaf zase, 

Šíre Slovenska hranice. 

Roznášajme v zápale mladom 

Rumy sväté po otčine: 
KaUý hameň nech je eákhdom -^ 

Nov^ národne} svätice! 

D. Mi»rif(ky. 



•^.''-▼^^•^"©•^f^w 



* 



Zo Slovenska do Východnej Indie. 

Cestopisné li&ty Odorika Sillassyho písané Syinianshemu, 



II. 

Y predošlom liste svojom spomnel som, 
že Vám opíšem Terst a svoju cestu do več- 
ného mesta Rímu. 

Terst, italsky Trieste, je mesto prastaré, 
lebo okolo r. 130 pred Kristom Pánom patrilo 
už k rfii rímskej; keď sa táto rozpadla, pre- 
chádzalo mesto z jednoho panstva do drn 
hého, až konečne r. 1382 dobrovoľne uznalo 
vojvodu rakúskeho Leopolda IIL za svojho 
pána, ktorý práva a svobody jeho potvrdil. 
Roku 1719 vyhlásený bol prístav za svo- 
bodný, a n 1849 stalo sa mesto spola s úze* 
mím samostatným a ríši bezprosredne pod- 
riadeným. 



Mesto toto vriadit možno medzi naj- 
vätšie obchodnie mestá na europejskej pev- 
nine. Leží ono v polokruhu na zátoke tohože 
mena. PohTad na mesto z Krasu je veľko- 
lepý, tak i zo strany mora, najmä večer, 
keď je celé plynom osvetlené. Pozostáva zo 
Starého a Nového Mesta, a toto zase z Te- 
rezovbo. Jozefovho a Františkovho námestia. 
Staré Mesto leží na úbočí zámockého vrcha 
a tiahne sa hore až ku pevnosti, ktorá na 
mieste bývalého Kapitolu rímskeho založená 
bola. Ulice v tejto časti sú krivé, špinavé 
a tak úzke, že len vo troch môže sa s vo- 
zom preísĹ Starý chrám byzantský sv. Justa 
čnie až po samú pevnosti ktorého väža Čia^ 



40 



Oľol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1876. 



b 

stočne na rumoch rímskeho chráipu je zbu- 
dovaná. Na druhej strane zámockého vrchu 
rozkladajú sa cintory terstské. 

„Corso", najhlavnejšia trieda terstská, 
oddelujb Staré Mesto od Nového. Toto je 
velmi pravidelne stavané, má rovné a široké 
ulice, ktoré sa pravým uhlom križujú. Ta 
bývajú bohatí kupci vo výstavných domoch, 
v ktorých dolejších častacb sú velké mága- 
činy a sklady. Dlažba je výborná, jakou sa 
málo ktoré mesto pochválit môže. Biroké 
chodby dlážené sú ^amýn^i kvádrami, skoro 
dva metre dlhými, po ktorých sa velmi po- 
hodlne a príjemne ehodí. 

Terezovské námestie tvorí najkrajšiu čast 
mesta; do tohto námestia vniká prieplav, 
Canale Grande zvaný.' Na bursovom námestí, 
okrášlenom sochami Neptnna a Leopolda I., 
je Tergesteum, zaroveu s bursou ohnisko 
terstského obchodu. V tejto yelkolepej. bu- 
dove nachádzajú sa kanceláre, čítame a kníh- 
tlačiareň rak. Lloydu a mnoho iných závodov. 
Všetky siene a chodby preplnené sú )ad- 
stvom , ktoré sa tU' od rána az do samého 
večera zdržirji^. Bursa jestaivisko veIJ^r nád- 
herné, s velkými 80cban>i*nli hlavnom vchode. 
I tu býv& mnobo ludstva, ktorí sa po zisku 
a peĎazoch hltave sháňajú. V predsieni je 
poludník a 12 nebeských znamení označeno 
barevnou mosaikou na dlažbe. Na poludnia 
zasvieti sem slnko xitiit^doofa]. ' Vo teHcÁtíi te* 
reme naznačili Tersjtania malbou ten moment, 
keď Karol VI. jich prístav za svobodný vy- 
hlasuje. 

NajziveJBia čast mesta je Jozefovo, kde 
sa nachádzajú prístavné úrady, množstvo 
skladov, kúpele, lazaret, zbrojnica atd. 

Prístav zajímal ma najviac. Tu sme sa 
i najviac zdržovali a bavili pohľadom na toto 
neobyčajné divadlo, i nezunovali sme sa 
dlhým dívaním, lebo vždy nečo nového, už 
na mori, už na nábreží zjavilo sa oku na- 
šemu. Možno tu videt skoro všetky národy, 
pri morí bývajúce, a to nielen z Európy, ale 
i z Ázie a Afriky, ba i z ďalekej Ameriky 
a Austrálie, a to v jich národnícb krojoch 
a ^láštoos(aeb, i jich rozmi^nité reči počni 
Pestro baireviré vlajky, horq vztýčené, veselé 



sem tam sa preháňajú a oznamujú nám bar- 
vou svojou domovinu svoju dialnu. Malé ry- 
bárske loďky pohybujú sa tu medzi velikánmi, 
a ľahunké bárky lákígú nás k zábavnej jazde 
po nestálych, samopašných, tmavomodrých 
vlnách. I zajímala nás najmä jedna velká 
loď, i vystúpili sme na jej palubu. Nik si 
nás nevšímal, keď sme všetko dôkladne pre- 
zerali. Na jednej strane odpočívali lodníci, 
ktorí bolí od uhlia čierni jako muríni, na 
druhej strane nahromadené boly potraviny, 
opodial stály klietky s drúbežou a chlieviky, 
kde svine krochkaly a ovce bľačaly. V ka- 
jutách hoveli si cestovatdia pri víoka« 

Prístav terstský je pre kupeeké lode 
dosf hlboký,, no radové lode, ktoré potrebujú 
velikú hĺbku, trvajú pred príatevom za- 
kotvené. Medzi loďmi pozorovat možno mor- 
ské znaky, ták zvané boje. Sú to duté ná- 
doby, ktoré sú kotvami na dne morskom pri- 
pevnené, následkom dutosti svojej vždy v jed- 
nom mieste nad vodou sa ndržnjd, a korá- 
bom naznačujú, kade sa majú plaviC, aby 
vyhly všelijakým prekážkam. Kotvy sú dla 
velikosti lodi rozličné. 

Na nábreží vídaf najviacej cudzincov 
v tých naj malebnej ších krojoch a nik si jich 
nevšíma. Nábrežie samo pri prístave veľmi 
je pekné ; z noho vychádzajú do mora hrádze, 
„molo'^ menované, ktorých je nekoľko; naj- 
vätsie sú mólo §t Carlo, práve prosred 
mesta, Terdinandeo a Sta Teresa. Z týchto 
hrádzi m&že sa po lavičke na loď vstúpiť. 
Keď kráčame okolo morských kúpelov k molu 
Sta Teresa, vidíme na jeho konci maják či 
svetlárhu. Je to väža asi 40 metrov vysoká, 
na ktorej vrcholci nachádza sa nekolko svie* 
telien do kola sostavených, okolo ktorých 
ustavične točí sa stienidlo, ktoré hneď svetlo 
zastienuje, hneď zase odkrýva. To sa stáva 
pre tú príčinu, aby mohli plavci už z ďaldca 
svtetelne na majáku rozoznať od iuýtítí lámp 
nepofanutých a nimi svoju cestu riadiĹ Na 
konci Františkovho námestia leží nový laza- 
ret so zvláštnym prístavom, v ktorom 70 lodí 
pre vyéeti*enie zdravia v stávke dxf ané byt 
môže. Tu leží i rozsiahle nádťažie južnej 
dfíáhy, ku ktoréam samému môžu lode sa* 
priplavit a náklad prevzat. 



č. t. t8T6.] 



Orol, obráekový čaiopis. 



41 



Tflnt má ráz verkého mesta prímorského I tu celkom prebáda, lebo zriedka počuli sme 
a čo obdiodnie mesto prevýéil svoju starú j slovinský hovoril. To je kliatba SlovaoBtva! 
nqtriatetku v Ipguoích — Veneciu (Benátky), ]UteäcQý je pohíad z terasy pod citadellou, 



apa prekoponf vodovodu suezského stňi sa na Terst a jeho rejdu. More bolo tiché 
tenz pre Európu ešte dôleeitpjšfni. Obýva- a hladké jako zrkadlo; nesčislné lode pla- 
teloT má okolo 70.000, z ktorých Vi bú Ita-jvily sa na ňom majestátne jako obroTské 
liaoi, Vt Sioňnci. No reč a vAbec rás itaUký i labute a vzdialené koráby zdaly sa nám byt 



42 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1876. 



bieloskvácimi bodami. Okolie terstské je roz- 
košné. Viade vídaf možno záhrady, v kto- 
rých réva, olivy, fiky, kaátany atd. pod ital- 
ským už slnkom bujne rastú. Plavba po mori 
na lahkej bárke popri pobrežia terstského 
je velmi príjemná. 

Vo Viedni bolo nám hovorené, aby sme 
z Terstu po morí cestovali do Arkony a ztade 
po železnici do Rímu. Loď do Arkony íst 
mala len o nekolko dní. I sobraii sme ba- 
tožinu svoju, a okolo šiestej večer poberali 
sme sa železnicou nazpät na Nabrezinu. 
I uzreli sme opät krásny kaätiel Miramar, 
ktorý leží pri samom mori vyše Terstu, 
jakoby z vody vystupoval. Y paláci tomto 
má byC tá najvätšia nádhera; predsiene, 
schody a svetlice sú vraj drahocennými ko- 
bercami pokryté, steny a stropy malebne 
okrášlené. Má tu byt nahromadene množstvo 
obrazov, sôch, drahých kovov a mnoho vecí 
umeleckých. Zajímavá má byt najmä izba, 
v ktorej neštastný mexikánsky cisár Maxi- 
milian niekdy pracovával. 

Italské slnko je celkom iné čo naše. 
Ačkolvek je apríl, skveje sa ono na tmavo- 
modrom blankyte, a žiadne mračno, žiadna 
hmla nezadržuje jeho skoro kolmo padajúce 
lúče. Od mora povieva milý vetrík, ktoiý si 
8 vlnami pohráva. Sme na Nabrezine. Nocou 
leteli sme poprí Gorici, Udine, Trevise a ráno 
30. apr. okolo ôsmej hodiny dorazili sme 
do Mestre, ktoré mesto za Benátkami na 
pevnine italskej leží. Zašli sme si kus cesty. 
Mohli sme z Terstu íst po morí do Benátok 
a ztade po železnici do Mestre, i boli by 
sme sa aspoň pri východe slnkax pokochať 
mohli neobyčajným pohľadom na z mora vy- 
stupujúce čarokrásne mesto Benátky. Darmo, 
kapucíni v Terste neznali krom italsky žiadnej 
inej reči. i nepoučili nás, kade cestovat 
máme. V Mestre raňajkovali sme. Celá prí- 
roda stála kvetným rúchom odiata pred za- 
diveným okom našim. Dorazili sme do Pá- 
dový. Vítaj nám krajinka prekrásna I zvolali 
Mie vo vytržení. Vlak sa pohol. Popri trati 
železničnej vidíme vinič skoro na meter vy- 
soký. Celá rovina medzi Mestrom a Pádavou, 
kam sme sa poberali, velmi úrodná. Kra- 
jinka podla riečok Brenty^ a Baccbiglione 



podobá sa rozkošnej záhrade, ktorú množstvo 
nádherných letohrádkov, benátdcym šlachti- 
com (nobili) patriacich, okrašli^e. Okolo 
stromov . vinú sa révy , ktoré na vrcholce 
stromov dosahujú, tak že máme pred sebou 
nepretržené stromoradia moru^ové s révo- 
vými vencami. Prosred týchto stromoradí sú 
lúčiny a kukuričniská. Lúky kosievajú šesC- 
ráz do roka. V záhradách vídat mnoho bro- 
skví, marhuliek, kaštanov, fikov, mandlí, 
ďalej zádumčivé cypreše, vavriny a myrty, 
ktoré 80 vždy zelenou olivou dodávajú rast- 
linstvu tejto rozkošnej krajiny zvláštny ráz 
horúceho juhu. 

Takouto ustavične krásnou záhradou le- 
teli sme z Mestre do Padovy, kam sme asi 
za poldruhej hodiny dorazili. Mesto toto bolo 
nekdy sídlom Venetov, národa to slovan- 
ského. R. 1406 pripojené bolo i so svojim 
územím k republike benátskej. Za našich 
časov je velmi zanedbané, i má okolo 50.000 
obyvateľov. Chrámov má mnoho, medzi nimi 
najmä vyniká chrám gotický sv. Antona Pa- 
duvanského, mestského patróna, ktorý tu 
r. 1231 zomrel. Telo jeho odpočíva v ser- 
pentinovej rakvi, a na jeho hrobke sú krásne 
relify od Sansovina a iných umelcov. Vniutri 
oplýva kostol zlatom a sriebrom a je ozdo- 
bený obrazmi majstrov benátskych. Staro- 
slávna universita padovanská bola r. 1228 
od cisára Fridricha II. založená, ktorý ju 
sem z Bolone preložil. Radnica je stavba 
prekrásna a má jedon z najvätších teremov 
na svete. Ozdobená je pomníkom slávneho 
dejepisca Tita Livia, ktorý tu r. 59. pred 
Kristom Pánom sa narodil. 

Okolo dvanástej dorazili sme do Bo- 
lone. Mesto toto, jedno z najstarších a naj- 
dôležitejších v Itálii, leží na úrodnej rovine, 
v tak zvanej Romagni alebo Aemilii na 
úpätí Apennínov, i má 109.000 obyvateľov, 
130 kostolov a slavnú universitu, r. 1119 
založenú. Tu odokryl r. 1789 Jozef Gal vani 
silu mlunnú, galvanismus menovanú. Podivné 
je, že na tejto universite i ženské pred- 
nášaly. Tak v XIV. storočí Novella ď Andrea, 
ktorá, poneváč bola veľmi krásna, za záclo- 
nou ukrytá prdnášala, neskôr Laura Bassi 
prednášaUi mathematiku a physiku* Manzolina 



č. s. 1876.] 



Orol, obráBkoyý časopis. 



48 



ale anatómia a za novších časov Clotilda 
Tambroni greckú reč. Mesto toto má dlhé, 
široké ulice, mnoho palácov a podivné väze. 

Tu sišli sme sa s nektorými kftazmi 
a biskupmi z Uhorska. Pýtali sa nás, kam 
ideme. Nepoznali sme ani jednoho. 

Z Bolone pohli sme sa okolo 3. hodiny 
po obede. Železničná trat vbieha medzi vrchy 
Appenniny. Okolo štvrtej počali nám zažíh^f 
lanopy vo vozňoch. Čo to? Vbehli sme do 
jaskú, z tohoto do druhého atď., jako skoro 
na Semerinku, až sme dorazili na vrch, i ob 
javilo sa nám v údolí hlboko krásne mesto 
Pistoja, pri ktorom r. 62. pred Kristom Pá- 
nom Catilina bol zbitý a i padol. Mesto po- 
číta asi 12.000 obyvatelov, má mnohé dielne, 
najviac na zbroje, v mesto tomto vyrábaly 
sa vraj prvé pištole. V blízkosti Pistoje na- 
chádzajú sa vrchy Monteferrato , a v nich 
serpentínové kameňolomy. Okolo pol ôsmej 
boli sme vo Florencii. 

Florencia, italsky Firenze, „la bella^ 
(prekrásna) menovaná, leží v utešenom údolí 
aa rieke Ärno, ktorá povyše Livoma do 
sredozemného mora vteká. V XV. storočí 
ďíala Florencia 90.000, dnes «ta 143.000 
obyvatetov. Mesto toto založené bolo Ri- 
manmi najskôr pod Sullom, t. j. v I. storočí 
pred K. P. Tu žili slavný poet Dante Al- 
lighieri, ktorý sa tu r. 1265 narodil, slávni 
maliari Leonardo da Vinei (1519), Michel 
Angelo de Bnonarroti (1474 — 1563) a mnohí 
iní. Mesto má 87 kostolov, mnoho staro- 
bylých veľkolepých palácov. 

Vstúpili sme do reštavracie blízo sta- 
nice ležiacej. Pýtali sme si večeru. Nik nás 
nerozumel. Posluhujúci sklepník rozhadzoval 
sa dost, švandrkujúc anglicky, francúzsky 
a italsky. 

„Noi siamo Tedeschi,''') riekol som; bo 
chcel som, aby nám nejakého Nemca k po- 
sluhe zaopatril. 

Nebolo nikoho v hostinci, kto by bol 
znal nemecky; i pochytím milého hostin* 



^) My sme Nemci. 



ského slnhn za plece a nkazigem mu posun- 
kami, čo si želáme. Dostali sme dobrú ve- 
čeru za piC frankov. Okolo deviatej mali 
sme sa hýbaC k Rímu. Hostinský zaopatril 
nám povoznie lístky. Boli sme mu za to 
velmi povdnčnými. Viezli sme sa na druhej 
triede. Poneváč bolo málo cestovateľov, po- 
líhali sme si na mäkké pohovky i spali sme 
až do rána. Prebudím sa, pozrem von oknom — 
všetko sa zelená. Leteli sme čarokrásnym 
údolím rieky Tiberu. Tam vidím Taliana, 
jako sa nesie na mulici, za nim na tom 
istom sedle sedí jeho žena i dr^.í jednou ru- 
kou vťľký dáždnik nad blavami, druhou ale 
koš s ovocím. Idú na trh, aby nekoľko sol- 
dov utŕžili, lebo i v požehnanej Itálii sú 
ludia biedni. Okolo pol jedonástej dorazili 
sme na stanicu večného mesta, ktoré sa pred 
nami jako čarokrásne panoráma rozprestie- 
ralo. Zostúpili sme z voziia. 

„Dove, dove! Ai CapuMni, piazza Bar- 
berini!^ kričali na nás zo všetkých strán 
pohoniči. 

„Ai Capučini!^ riekli sme i vysadli do 
kočiaru, odhodíme svoje klobúky, bo tak 
nám písali z Rímu, aby sme bez širákov 
došli do kláštora. Kočiar zastal na námestí, 
Baiberini zvanom, kde sa nachádza „Coeno* 
bium Gapucinorum'', v ktorom nachádzalo sa 
300 mníchov. Vystupujeme asi po 50 scho- 
doch hore i zastaneme pred bránkou. Na 
zacenganie otvorily sa dvere a starý fráter 
pustil nás dnu. 

„Austria,^ riekli sme. 

I zaviedol nás k otcovi Al. Strebickémiif 
generálnemu definitorovi z našej provincie. 
Tento privítal nás vlúdne i predstavil gene- 
rálovi Mikulášovi A. S. Joanne, ktorý nás 
láskavé prijal. V izbe otca Alfonsa p<riiostili 
nás polievkou, mäsom a vínom, čo nám po 
tolkom unovaní velmi chutnalo najmä preto, 
že sme počnúc od Terstu až sem okrem ma- 
karonov a šalátu skoro nič iného k jiedenin 
nedostali. 

O Ríme budúcne. S Bohom! 



-orC^'^rw- 



6» 



u 



Orol, obrázkový óasopis. 



[Č. S. isté. 



*«,..r^-^-^ ^- 



Vodnárka. 

Obrázok z veľkomestského života. 

Od MiL Ľumného. 



III. 

Bol utešený večer. 

Cestou od Švábskeho vrchu poberaly sa 
tri rôzne postavy popri mestskom majeri ku 
Budínu. Bol to bystrý šuhaj s utešenou de- 
vou a stará ženička. Išli zvoľna. Starenka 
nevládala a vždy dva tri kroky zaostala za 
mladými ľudmi. Šuhaj i deva dôverne viedli 
sa ruka v ruke a bez pochyby sladko si 
besedovali, lebo sa jim líčka v tej žiare me- 
siačka práve tak usmievaly, jako tá jeho 
plná tvár. I zdalo sa, jako by starenka na- 
schvál bola za nimi opozdievala sa. Priala 
jim ľúbeho rozhovoru. 

Nuž hádajte, kto boli ti traja? 

Prizrite sa jim a uhádnete. Tá švamá 
deva s tými dlhými vrkočmi, belasými očima 
je naša známa vodnárka Elenka. I starenku 
by ste poznali, keby ste sa jej lepšie pri- 
zreli. Hej , mnoho búrok už nad jej šedivou 
hlavou preletelo ! Po ťahoch tých uvädnutých 
ešte voždy poznať, že je to matka hodnej 
dcéry, matka Eleokina. Ona už dva mesiace 
býva s dcérou svojou a Elenka od toho času 
celkom v tej Pešti privykla. Privykla veru 
a jako by i nie? Matička je pri nej a Mar- 
tin je tiež tu. To je ten Martin, čo si pri 
nej kráča a ruku jej drží. Sirota sta ona 
prišiel sem z rodiska, dopre vadil jej matku, 
prišiel na vandrovku a našiel si tu svoju 
Eknko. Jako spolu do školy chodili, ne- 
vyšla mu ona z pamäti; pozdejšie ešte viac 
zatúžil po n^ a teraz je šťastným, že ju 
často vídať môže. 

Bol to veselý život u vodnára Jura 
Adámka! 

Starý brat tešil sa veľmi, že mohol sestre 
svojej, matke Elenkinej, na staré dní poho- 
dlnejšie živobytie zaopatriť, lež by bola mat 
mohla na Horniakoch. Ačpráve si starenka 
vždy priala, by nekdy pri svojom drahom 
manželovi v milej domovine odpočívať mohla, 
preca bola rada, že i v cudzine dobré srdce 
bratovo našla, ktoré jej prialo tak veľmi, že 



jak sama tak i jej dcérka v dome šľachetného 
pokrevného blažené chvílky života žily. 

Mladík nám už známy Martin bol reme- 
selníckym pomocníkom, usilovným a mravným 
šuhajom. A jako Elenka bola utešeným hôľ- 
nym kvietkom, tak bol i Martin driečnym 
mládencom. Nie tak priam našiel bys jemu 
rovného I V domovine nejedno dievča túžobne 
za nim pozeralo, n^edna matka nádej si ro- 
bila, že jej bohatú jedináčku k oltáru po- 
vedel Marné súženie, mame nádeje II Veď 
komu raz Elenka počarila, ten nevládal svo- 
jim srdcom, tomu mame núkali bohatstvá 
s dcérami svojmi. Tak pochodil Martinko 
náš! A že Elenka bola bájnou vilou sloven- 
skou, ktorá každé srdce ovládať v stave 
bola, skúsili sme na Aladárovi a Árpádovi. 
Jako náhle ju zhliadli, zaľúbila sa jim, chvá- 
lili ju, išli za ňou, áno nasledovali ju až 
k domu. A čo ozaj zamýšlali ti panskí ju- 
náci s tou devou chudobnou, čo chceli ? Yeď 
sa jim dvere palácov otváraly, za nimi dámy 
kukaly. Hja, krása je krásou i v chatmom 
rúchu. A ti ju poznali! Martin k tomu po- 
znal i jej anjelské srdce ! ! 

A zkade putujú naši traja známi? Boli 
navštíviť dobrú rodinku, ktorá v čarovnom 
kúte, Auwinckel zvanom, na majeri býva. 
Už desať rokov staričká matka svoju tam 
na majeri vydatú sesternicu Žofku nevidela. 
Preto , ač jej to ťažko padne , častejšie ju 
s Elenkou navštívi. Na celý celučičký deä 
často k nej sa vyberú a Martinko oďiotne 
odprevádza jich ta, keď slabý. na nohy Adá- 
mok službu túto ochranca plniť nemôže. 

I teraz sa vracajú z takej výpravy. 

Už došli k Budínu. Niže cisárskeho kú- 
peľa zastali pri Dunaji. Utešený je ten Du- 
naj večer, ked sa mesiačik don nazerá 
a hviezdičky v ňom odzrkadlujú. Sotva naši 
známi zastali, pridružili sa k nim dvaja prí- 
vetiví tudia a vyzývajú jich , by sa jim ľú- 
bilo vstúpiť do člnov , že jich darmo zavezú 
dolu až ku mostu, bo že i tak cestu ta 



a 2. i87é.] 



Oro,ly obrá£korý éasopis. 



45 



konat zamý&bjú. Martioko mal vôIu, starenka 
bála sa, Elenka by rada ila, keby mati chcela. 
Ale ti rybári tak pekae nahovárajú, že jini 
bude ireseliie, že by sa j im lúbilo, že fkú- 
sia, jaká to rozkoš plavit sa po Dunaji večer 
a že pre tento mladý párik to bude nezapo- 
menutelnou zábavou. 

Sadli si do člnkov. Boli dva na brehu. 
Do jedttoho sadla si starenka s Martinom — 
a ten hnetf sa pobral; £lenka musela do 
drahého vstúpiť , v ktorom dviýa mladí páni 
sedeli. Martinka to hneď znepokojilo i prosil 
rybárov, že by Elenku tiež na svoj čln vzali ; 
ale ti sa stavali hluchými. Matka sa náramne 
nalákala. Čo tu vidí Martin ? Čln, na ktorom 
Elenka sedela, šiel v inú stranu. Z člna bolo 
pocat úpenlivé volanie Elenkino. Matka za- 
lamovala rukama. Martin prosil, hrozil ry- 
bárov, aby ten čln prenasledovali: rybári sa 
stav&li hluchými. 

Elenka zmizla a čln unášal matku čím 
viacej tým ďalej ku mostu. 

Bol to stav zúfalstva. Martin chcel sko- 
ä( do Dunaja a plávaf Elenke ku pomoci, 
ktorú zlí ľudia Bôh vie kam odvážali, — 
a/e rybári ho držali a on sa ani hnút ne* 
mohol. 

„Ľudia, smilujte sa! Povedzte mi, čo sa 
to stalo s mojou dcérou?^ 

Rybári stískali plecami a mlčali. 
Lež, kam že to letí ten čln od jednoho 
brehu Dunaja k druhému, v ktorom sa Eleuka 
nachodí ? 

Dvaja chlapi silno veslujú a dvaja ele- 
gantní mladí pánkovia majú sa okolo Elenky. 
Ona najprv plakala, kričala; keď to nespo- 
mohlo, chcela sa hodif taktiež do DuDRJa — 
ale jedon pánik chytil ju silno cez poly 
a pritisol ku sebe. 

Elenka sa borila s divochom, ale tu 
prišiel druhý ku pomoci, dievča silne držali 
a neocate ju objímali. Elenka bránila sa zo 
všetkých síl až temer premožená bez seba 
klesala. Ale zrazu vytrhla sa, — jedon 
z mladých pánov padol do Dunaja a Elenku 
sotva druhý zachytil. Rybári skočili za to- 
Búäm, Elenka i druhého z člna vyhodila, 
trasúcou sa rukou doveslovala ku brehu 
a tam jedon dívajúci sa na toto všetko ná* 



doi^ník vysvobodil ju a domov zaviedol. Mladí 
páni neutopili sa, ale náležité okúpali. 

Krásna bola tá naša Elenka, utešená; 
ale keby ste ju dnes videli, to by sa vám 
istotne zase krajšou zdala, lež bola prv. 
Však viete, že i ruža najkrajšou býva vtedy, 
ked sa úplne rozvije, ked sa na jej lístkach 
kapky rannej rosy sta perly legocú, ked lúč 
slnka zlatá jej kalíšok hreje. Pekná, utešená 
je ruža i v puku svojom; ale dokonale 
krásnou je ona len úplne rozvitá. Tak je to 
i s devou. Pekná je deva útla v tom útlom 
mladosti veku, kde ju s pukom ruže porov- 
návat možno ; ale ked jej oči slzy, rosoperly 
to duše, blaženosti vy ronia, ked lúč ľúbosti 
zlatej jej srdiečko zohriala; — vtedy po- 
dívajte sa na &u, podívajte na prekrásnu 
pannu a budete v blízkosti aigela. Jako mža 
rozvitá krášli celú záhradu a lubou vôňou 
ju naplňuje; tak panna nevinná ozdobuje 
dom a blaží celé svoje okolie. 

Taká bola naša Elenka! 

Starý Adámok zo dňa na deň vždy via- 
cej klesal a slabol, choroba priviazala ho 
k chyžke. Málo kedy i to po biede sa pre- 
šiel po dvore. Clivý mu bol život sklúče* 
nemu. Ale ked na Elenku svoju milú sa po* 
díval, tu okrialo srdce jeho, zabudol na svoj 
smutný lós a bôľ. Stará matička Elenkina 
taktiež zo dňa na deň viac upadovala. ^ja| 
staroba choroba I Trpela na dýchavicu a celé 
noci na lóži svojom len presedela , ležat jej 
nedalo a spaC tiež nemohla; ale pri vernej 
opatere lubej dcéry svojej i u prosred bo* 
lastí preca lepšie sa cítila. To dievča, tá 
Elenka, každému vedela počarit! Starý pri 
nej na svoj bôl zabúdal a mladému srdce 
prudkejšie v jej prítomnosti zazvonilo, ožilo. 

Ale tej utešene rozvitej ružičke naj viacej 
sa raduje vôkol nej poletujúci, k nej sa blí- 
žiaci pestrý motýlok. On sa s ňou zabáva, 
priletí, odletí a zase sa vráti a nevie sa celý 
deň jej krásy nasýtil. Prizerá sa jej z blíza 
i z daleka, pohladí — a nikdy nemá doaĹ 
Taký je Ma šuhaj vôkol krásnej devy: taký 
je náš Martin vôkol šumnej Elenky 1 

Prizrime sa jim v blízkosti. Ktože by 
sa nerád podíval na motýlka pestrého ružu 
obletujúceho ? Ktože by radost nemal v dvoch 



46 



Orol, obrázkový časopis. 



[Ô. t. 1876. 



duáach mladistvých, v dvoch srdcach spani- 
lých, čo sa radi vidia, čo len sebe žijú? I 

So smutnou novinou poberala sa Elenka 
8 Martinom do čarovného kúta ku rodine, 
aby jej oznámila, že dobrý ujko Adámok už 
blízky je hrobu, že dni života jeho už mnrhé 
nebudú. Žiadost jeho bola, aby drahých ro- 
dinných ešte raz videl v živote a v prí- 
tomnosti jich so svojim imaním poriadok 
urobil. Starká matka Elenkina zostala pri 
nemocnom a vypraviac deti, naložila jim, aby 
ešte za vidna so Žufkou sa navrátily. 

Ide Elenka s Martinkom. Ona ujčeka 
dobrého z celého srdca milovala; ved jej on 
sirote bol opravdovým otcom a k tomu celý 
svet hovorí, že jej šťastlivú pripraví bu- 
dúcnosť. Martin ho tiež velmi ctí, lebo mnohé 
dobré rady, mnohé múdre naučenia do ži- 
vota počul on z úst jeho. Adámok bol člo- 
vek jednoduchý, ale tou životnou zkúseno- 
sCou, ktorou on srdce svoje v živote obohatil, 
ani bársktorý učenec cblúbit sa nemohol. 
Starci ľudu nášho, starci jednoduchí, sú vám 
učinení proroci! 

„Je čosi divné v tom ludu !^ spieval náš 
nežný Čaj ak a má pravdu. 

Martinko s Elenkou mlčky išli po pri 
sebe len tam na tom mieste, kde to na tých 
člnoch tak prevezení boli, rozviazaly sa jim 
jazyky. 

„Ale si mi len prišiel na pomoc, Mar- 
tinko! Zkúsila som, jako ma lúbiš. Ja som 
zbadala, že ma rytieri odvážajú do Dunaja, 
i chcela som skočiť pre teba, iba čo ma za- 
držali — a ty si sa ani len nepohol,^ žar- 
tovalo dievča i zanôtilo: 

Martinko lílartiko, ty duša spanilá, 
Veru bych za tebou Dunaj preskočila; 
Nie Dumg, nie Duni^', lež široké more: 
Pre teba šuhajik, potešenie moje! 

„To si iba panenky tak spievajú, môj 
zlatý ; vy tvrdosrdci chlapi nerozumiete tomu ľ* 

Neprekáraj ma, duša moja, neraň srdce 
moje! Svedok mi je drahá mati tvoja, že 
ma iba rybári násilne zdržali. Priam, jako 
som zbadal, čo sa s tebou robí, chcel som sa 
vrhnúť do vln a plávať za tebou. Čo sme 
my vtedy s matkou pre teba vytrpeli, pred- 
staviť si neznáš P 



„Chudera, mať moja^ neverila nikdy, že 
sú tudia tak planí na svete; ale Pán Boh 
sám ostriehá nevinnosť! Čo by si bol robil, 
Martinko, keby som ti bola tak odrazu zmi- 
zela?-* 

„Divná otázka, Elenka! Jako sa ma tak 
len pýtať môžeš? Čo robí hviezdička, keď 
jej družka padne dolu na zem z neba, či 
neletí za ňou?^ 

„A kam bys bol letel, ked by s nebol 
vedel, kde som sa podela?'' 

„Či tá hviezdička vie, kam jej družka 
zHetla a či sa nepustí za ňou? Bol by som 
jako to ptáča nevoľné, keď mu samičku zia- 
pali. Ono poletuje smutné šírym svetom, 
hľadá, až zahynie. Tak bych ja bol blúdil 
týmto biednym svetom, kým by som nebol 
niekde zahynul." 

„Ha ba ha! Veru si ti mne za pekné 
ptáča, Martinko. Bol by si sa túlal týmto 
šírym svetom, kým bys bol nenašiel druhú 
Elenku. To ptáča len do tedy sa túla, kým 
si družku nenájde." 

„No, nech že len bude tvoje na vrchu! 
Bôh vidí moje srdce, jakoby som bol urobil! 
Oj, nechcem na to ani pomyslet viacej. Čo 
že by som len bol, Elenka, bez teba? Vidíš, 
keď pracujem a myslím na teba, práca sa 
mi darí; keď idem večer do večernej školy, 
len preto sa tak usilujem a tak ochotne 
učím, žeby som teba hodným bol. Ver mi, 
že za tie dva roky jako som v Pešti, len 
preto tak veliké pokroky i v rečach i v kre- 
slení som urobil, že som sa teba chcel hod- 
ným štát." 

„No veiím ti Martinko. Tu máš ruku na 
smierenie. Nehnevám sa už na teba, žes ma 
z vod} neratoval. Ale si aspoň tým mladým 
pánom mohol prísť k pomoci, čo sa v tom 
Dunaji tak pekne rúče bohokúpalil No, tým 
to bude istotne na veky pamätné." 

„Bôhdaj sa potopili, lotri! zvolal som 
hneď vtedy. Čo len chceli ti dravci s nevin- 
ným dievčaťom?'' 

„Pýtaj sa jastraba, čo chce, ked nevinní 
holubicu zo strechy uchytí; pýtaj sa vlka, 
čo chce, ked odvlečie od stáda pokorní 
ovečku?" 



č. 3. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



47 



x ^ ^ ^^ w 



^ -^ ^ ^ '\^ ^ k^*^** w- •N^**"'^ •"•-' "^^^".^ -* ^* -^ *~.^ ■• , - - * •" A-^ 



_ %>* fc ,'*•■> 



A tak šli pospolu, až ani nezbadali, iba 
keď v čarovnom kúte pred majerom zastali. 

Psík strážny vybehol jim v úsrety a za 
ním dvoje detureniec vítalo príchodzích, jako 
najvďačnejšie. Deti boly samy doma a čakaly 
s bolasfou srdca matku i mysleli, keď psík 
zabrechal, že je to už ona. Ale nezarmútily 
sa nad tým, bárs i ona nebola, bo boli známi. 

Keď ružička kvitne, vtedy ju trhajú. 
I naša Elenka už sa rozvila, rozkvitla. Mar- 
tinko je na to, aby si ju odtrhol a k srdiečku 
pripäl. Veď ma je už i čas, aby sa s Elenkou 
náležité dorozumel! Dosial sa len prekárali, 
žartúvali; ale slova vážneho si riect nesta- 
čili. On je vo svojom remesle šuhaj do- 
konalý. V obchode páoa svojho stal sa už 
obchodvedúcim. Má pod sebou dvanást do 
dvacaí tovaryšov. A pán jeho by zveril naňho 
i celé svoje imanie. Zná ho, že je ochotný, 
pilný, poctivý a verný. Martinko má také 
postavenie, že ženičku si svoju vychová. 
A pre Elenku myslel si on, pre tú je tiež 
eas ta! Hla, ujček sa dnes zajtra ku otcom 
poberie a staričká matka Elenkina ho veru 

úá o nedlho nasledoval bude čo by si 

počala tá deva samotná?! 

Kým sa Žofka vráti, išli naši do sadu. 
Detičky bavily sa na dvore so psíkom a náš 
párik mladý prechodil sa sadom. 

„Elenka moja! Ja bych ti mal riect 
múdre slovo." 

„To som ešte ani od teba nepočula. 
Vari sa mi chceš nečím sdôverit?" 

„Temer to tak vyzerá, duša moja I" 

„No, tak v tom sotva bude mnoho 
múdrosti." 

Ty budeš štát dnes zajtra samotná na 

SVvlC • • . • 

„Načo ma zarmucuješ? Keď ujko raz 

zomrie, ešte mi Pán Bôh nechá mamku." 
„Nechcem ta zarmútiť ... ale ale 

i mamka je stará, skoro pomiň ú( sa môže.** 
„A po tom? Čo 8 tým chceš?" 
„Ja bych (a rád ostriehat, Elenka." 
„Tak, Martinko? Či by to nebolo capa 

záhradníkom urobit?" 

„Ale keď by som si ta vzal." 

„Nerob to Martinko. Vieš, že kto chce 

hodnú žena mat, musí na ňu nakladal. Potom 



by si si vyspevoval celý neštastlivý: „ne- 
oklamal som sa jako na žene. To by nebolo 
dobre." 

j,To vopred viem, že nebudem tak spievaC." 

„Nuž, ale kto vie, či bych ja neobano* 
vala. Vydat, Bože vydať, ale vedieť jako; 
nezaviazať sebe srdiečko hodsjako." 

„Nuž, či som ja hodsjaký, Elenka? 

„Neratoval si ma, keďby som ti bola 
ženou, nedbal by si, čo by ti ma i ukradli." 

„Či to naozaj myslíš, duša moja, a moje 
nevolné srdce tak zkormucuješ?" 

„Ach chúďatko moje, srdiečko nevoľné, 
vari ti už puká?" 

I položila mu svoju rúčku na srdce, 
pohladila jeho vlasy, nazrela sa svojimi mo- 
drými očkami do jeho čiernych očí — až 
Martinkovi prešiel zrak, takže na chvíľku 
stál jako skamenelý, potom ale sťaby opo- 
jený privinul k sebe postavu anjelskú . . . . 

Elenka zpamätajúc sa studom nevinnosti 
sa zapálila a nechajúc Marti nka v sade sa- 
mého, zabehla ku deťom na dvor. 

Divno bolo obom okolo srdca, keď zase 
sa potkali. Oba klopily zraky svoje pred 
sebou, jedon druhého sa hanbil , jedon dru- 
hému vyhýbal a za ten celý svet neboli by 
si smelo pozreli do oč(. 

Žofka pobrala sa s nimi. Cestou velmi 
málo hovorili. Žofke to bolo zvlááte pri 
Elenke, znajúc jej štebotnost, vefmi nápadné ; 
ale myslela si, že nemoc ujková tak ju roz* 
ľútostila a v tuhom mlčaní udržiavala. Že 
neuhádla príčinu mlčania jej , to my vieme. 

Starký chudáčik Adámok, nezostal dlho 
medzi živými. 

Sotva stihol s majetkom svojim poriadok 
urobiť, sotva mohol sňatku manželskému dvoch 
zasnúbencov Martina a Elenky, ktorú nni- 
versálnou dedičkou svojho nekolko tisícového 
imania urobil, požehnať: odobral sa k otcom. 

Starká matka Elenkina oplakala v nom 
dobrého brata, s ktorým sa ustavične od 
mladosti dobre ráčila a vo svornosti si na- 
žívala ; ktorý jej pokojnú starobu a jej dcére 
blaženú budúcnosť zabezpečil, — slúbila mu, 
že ho nezadlho nasledovať bude* 

Martin a Elenka oplakali v ňom evojho 
otca, jemuž všetko šťastie ďakovať majú a na 



48 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. S. 1876. 






hrobe jeho sľúbili si, že pamiatku mena jeho 
večne drahú a svätú zadržia v srdciach svojich 
a usiloval sa budú tak spolu nažívať, tak 
ho^dárit, aby ho to eáte, zakladateľa jicb 
blaha i po smrti ctilo. 

Martioko bol najšfastnejším človekom 
na svete. Dostal žie&a také, ktoré mu celý 
svet závidel. Za krátky čas ostal ešte pri 
svojom majstrovi, o nedlho ale založil si 
obchod samostatný a otvoril v hatvanskej 
ulici skliepok z počiatku menší, potom, ktorý 
sa z roka na rok zveličoval, zdokonaloval. 

Jaký závod otvoril Martinko, to sme ne- 
spomenuli. Ač nepatrí k veci, ale stoj to tu 
preca, že to bol závod kožušnícky. Solíd- 
nosCou a čistotou práce svojej v krátkom 
čase znal si získat veľkopanské domy za 
odberateľov, tak že sa mu obcliod dobre daríl, 
a zo dna na den lepšie sa mu viedlo. 

Elenka často sedávala vo sklepe a mimo 
idúci prekvapene dívali sa na to utešené 
žieäa. Mnohí vošli dosklepulen, aby ju, tú 
krásku, videli. 

Jednoho dňa dve nóbl dámy zavítaly do 
sklepu i s dvoma gavaliermi. Kupovaly búdky 
zimné a mufy. Staršia si prezerala tovar, 
mladšia peknú paniu v sklepe vidiac, celkom 
sa zarazila. Sprievodčí ako ju poznali, po- 
zreli na seba a chceli cúvaf ku dverom; ale 
Martinko ponúkol jich zdvorilé stoličkami; 
oni teda voľky, nevoľky sadli si. 

Mladšia dáma nemohla sa zdržaf, aby 
nevykríkla : 



„Si to ty Elenka, či sa mýlim? Snad 
tu slúžíš? Vidíš, či som ti vždy dobre ne- 
radila, aby si starého draka opustila? Teší 
ma, žes' radu moju použila, driečna si na 
môj veru." 

Elenka sa usmiala. 

Martin vidiac, že je tu nejaký omyl, 
predstavil panslvám svoju žienku. 

Amálka, bo čitateľ už iste uhádol, že 
ona to bola, — dobre z nôh nezpadla! 

„Tak tebe dobre môj otec hovoril, Elenka, 
že budeš v Pešti štastlivou. Jako vidím, ty 
si to daleko priviedla." 

Staršia pani zadivená pýtala sa Amálky, 
že či sa poznajú? Amálka rozpoviedala vec 
svojej tetuške Klementíne. 

„Jestli sa nemýlim," riekla Elenka 
v čistej maďarčine k mladým pánom obrá- 
tená, „mali by sme sa tiež poznaC?^ 

Mladí páni boli jako na tmí. 

„Aladár?" oslovila Klementína tohoto. 

„Árpád?" zvolala tázavým pohladom 
Amálka. 

Medzi tým časom pošopla čosi Elenka 
svojmu mužovi. 

Tento vyskočil k nim, ale tam ti, jako 
strela utiekli. 

Klementína a Amálka počúvaly zdesené, 
jako sa ti mladí páni v Dunaji pekne rúče 
kúpali. 

Elenka a Martin vyrozprávali jim všetko. 
(Pokračovanie nasleduje.) 



-«<3Ä©^ 



Pravda víťazí. 



Zotri slzu slovenská brat! 

K nebu hore jasné čelo! 
Svet nám vzal, čo mohol nám vziat; 

Majstra chváli vlastné dielo. 

Každý vek mal svoju chasu: 
Krivda pravdu dlho bila, 

Lenže tamtá, stvora času. 
Túto večnú neprežila. 



Svet na dobrých ľuďoch stojí, 

Za to pravda i vífazí: 
Do ľudských si v čestnom boji 

Duší ona cestu razí. 

Kľivodník rád v mútnom loví, 
V kalnom živie zdar mu rastie: 

No prúd rieky čistý, nový 
Na zmar nesie jeho šfaatie. 



č. *. 1S76.] 



Orol, obráskový ítsopii. 



EriTda na čas: Heroettati 
Zahynali abo shTiiťi; 

Maienňíci pravdy bv&U 
S pravdou Žijú, nepomioú. 



Čo vrab divý Svätokríia? 

Slnko pravdy eäte svieti: 
Pohonné ui dni sa blíža, 

Berla krivdy z rúk ti letí I 



Buka krivdon zmeravela, 
Národy už a nôh nezrazí; 

V trapiech pravda zmohútnck - 
Tá QeklesDfl, tá zYÍÍszV. 



Na Blatone. 

Pravdivo nd^ost zo života telop. ťiiad«iln. 
Od M. Skačanského. 



Prijemný je Život letnidio času v kú- 
pdocb, jakými sú vo vlasti naíej Sliač, Ko> 
rytaica, Pieätany, Mehadia a Blatoňský Tu- 
ná, — lež nie pre každého smrtelnflul Kto 
sem prichádza s plnou tobolkou, aby ta po 
aimahavej celoročnej práci na tele i duäi 
akrial, aby sa tu do 
réle zabavil, pre toho 
niet krajáieho života. Kto 
navštevige kúpele z ú- 
radnej povinnosti, alebo 
aby z tažkej nunoce 
svojej sa vyhojit, tomu 
neposkytujú vždy kúpele 
chvflky blažené života. 
I ja navátívíl som Bla- 
toúský Fflred — z úrad- 
ufý povinnosti. Keď vám 
poviem, Že som tam 
sedával každodenne od 
deviatej raĎajéej až do 
dvanástej a od druhej 
popoludbajäej až do siedmej hodiny veóer pri 
ďalekopisnom stroji, uznáte, že Blato&ský 
FQred nebol mi rajom. Postavenie mtije 
slepMIo sa, keď mi daný bol k boku iný 
úradník, s ktorým sme si službu podelili. 

Itk chutno mi to padlo, ked som sa 
prechádzaf mohol po ftsmohodinovej práci 
na brehoch damného jazera Blatoňal Niií 
a kto je tak náruživým jdavcom , jako som 



ja, ii mu zazliel môžte, ked sa vrtine do 
búrnych vlo Blatoňa, ktoré ilovdn v čas 
sparného dna tak neodolatelne k sebe vábia?! 
Bolo to koncom júla rokn 18 . . . Bola 
nfdela. Odbila práve drahá hodina odpoludnia. 
Slnko neobyčajne pálilo, človeku boik> do za- 
dusenia. Celépredebedie 
sedel som sa <blekapifi- 
ným strojom, depeSu za 
depežou odosieliyúcom 
blaženým hostom Ftired- 
ským, kttsf sa tu pre 
zábavu zdržovali. VyJtd 
som k dreveným dom- 
kom na breh jazera. Ne- 
početné množstvo lodf 
plaboČito sa v priezrač- 
ných vlnách BlatoĎa. Vy- 
pil som pohár čerstvého 
piva, odovzdal äaty svoje 
strážnikovi k opatere 
Mira tubibratií. i „hol som sa do vlo 

jazera. Spomniet mi nádobno, že je plávaaie 
moje pravidelné, i mftiera v jednom kuse 
i dv&— tri hodiny plávat bez tobo, žebyeb 
ustal. — 

Bol som dobrého rozmaru, kect chladné 
vlny zaobalily telo moje. Nektorí známi hostia 
závodili so mnou v plávaní. No, veľmi skoro 
ustával jedon za druhým a sotva minulo žtvrf 
hodiny, plával som samobiý do sredn jazera. 
7 



50 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1«76. 



Z brehu dívalo sa za mnou na stá ludí. Po- 
stal som cbuf, že tak ďaleko plávaC budem, 
až sa jim z očú ztratfm. Plávanie moje bolo 
obyčajné, neskôr šliapal som vodu alebo plá- 
val som na chrbte, abych si odpočinul. Cesta 
mi ubývala. 

Obzrel som sa ku západu. 

Na oblohe valil sa velký oblak barvy 
olovenej. Povetrie začalo rýchle chladnút. 
Obrátil som sa nazpät, bol som asi hodinu 
cesty od brehu; i zrýchlil som veslovanie 
rukami. Za desat minút rozprestrela sa po 
celom jazere hustá hmla, že som asi na de- 
sat krokov pred seba videt nemohol. Víchor 
zúril hrozne. Hrom hrmel v oblakoch, ktoré 
zdaly sa jazera sa dotýkat. Víchor začal hroz- 
nejšie zúrit. Rozdráždené vlny sfaby pekel- 
ným vztekom braly ma medzi seba, i metaly 
mnou t boka na bok jakoby lahkým pier- 
kom; sotva že som sa obránit mohol jednej, 
úž druhá celou silou na mžui sa rútila. 

V tom zmätku ztratíl som smer zpia* 
točnej cesty. 

I, Kam sa vrhnút?^ pýtam sa sáip seba, 
i zápasil som s vlnami o život a o smrt. 
Jakási teaklivosl sklúčila dušu moju. City 
svoje opisu ( mi nemožno. 

Zvedavé obrCfrUstvo na brehu vícbrom 
rozvzteklenétio jazera, v ktorom s vlnami 
som sa boicoval, ukrylo sa pred hroznou 
búrkou do drevených kúpeľných domkuv; 
nektorí však nedbajúc na zúnace živly tesk* 
livo chodili po brehu, i napínali zrak svoj 
v tá stranu, kam som bol odplával. Nektorí 
slubovali značnú odmeiiu strá/nikovi Kúpe- 
lov, aby sa vyhnal na člnku a mňa zachránil. 
Steážca, známy čo dobrý veslár, riekol, že 
to aemožaosĹ A tak, ked sa moji priatelia 
presvedčili y že mi pomôct nemôžu, že iste 
zahyniem, lutovali ma srdečne i odobrali sa 

d<MMV. 

Kalich môjho utrpenia nebol ešte vy- 
prázdnený. Dost žie ma morily z jednej strany 
vlny, z druhej ale fujak, ktorý bol dvoj- 
násobne ostrý na moje už bez toho zimou 
zkrahnuté údy; no pridružil sa k tomu ešte 
i tuhý kamenec, jakého oči moje nikdy ne- 
videly. Zrn4 ladové, velké jakp hodné lies- 
kovce, padalj t^k husto na. moju hlavu, že 



mi skoro hlavu roztríeskaly; V hĺbke jazar- 
nej nastalo také jačanie, áoštanie a dunenie, 
jakoby sa podo mnou nejaké sopečné žriedlo 
otváralo bolo. I zdalo sa mi, že sa celý svet 
protivným smerom točí. Napial som posledníe 
svoje sily, plávajúc napred i ukrýval som 
čas po čase hlavu svoju pod vodu. Pohružo- 
vanie oslabilo ma velmi. Sotva som už hýbal 
údami. Oítíl som svoj blízky koniec. Po- 
myslel som si na svojich drahých tam pod 
dialnymi Tatrami, ktorí za svobodu a kul- 
túru národa nášho usilovne a vytrvale pra- 
cujú, ked ja tak nemilo Bohu hyniem — 
i Odovzdal som sa do vôle Božej .... 

Zrazu prekvapila ma smrtonosná nehoda, 
zrazu i — zmizla! 

Ľadovec prestal, zatíchol i víchor, s nim 
i hučanie a vrenie jazera. Čierňavy zmizly 
a slniečko ukázalo svoju usmievavú ^tvár. 
Rozhľadel som sa okolo ^ nachádzal som sa- 
na nekolko krokov vzdialený od brehu. Bol 
som zachránený! Vrúci V'zďych vďaky letel 
k nebesam, keď som na suchú zem vykroiíl. 

Bežím do dreveného domku. Dvere ná- 
jdem zamknuté, v okolí ani človiečka. Bol 
som- takmer nahý, zima údami lomcovala. 
čo tu robit? Márne natriasam dverami, ne- 
otvorily sa. Čo tu počaf, jako k odevu príjst? 
Napadla mi múdra myšlienka. Na blízkej 
lúke stál domec železničného strážcu, mohol 
byt tisíc metrov odo mňa vzdialený. Roz- 
behnem sa k nemu Vstúpim do chyže. Hfa- 
dám, volám. Nik sa nehlási. Údy boly mi 
premrznuté, i hodím sa do postele, prikryjem 
perinou — zaspal som sladko. Jak dlho som 
spal, n^'znám. Prebudil som sa. I/betkou roz- 
liehal sa neptíjemný krik. Pri mne stála asi. 
päCdesiaťľOónia ženština, i trhala ma za ra- 
meuo, pri tom prúdily sa jej z úst tie naj- 
vyberanejšie nadávky. 

„Pozri len mužu,^ volala celá bez sebft 
od zlosti, „jaký to zlodej v naéej posteli 
chrápe, a to ešte — ** 

Muž, obrovskej postavy, uchopil v kúte 
sekeru, a pristúpil k posteli. 

yjLudia, pomoc! Zlodeji, zlodeji!^ vretCala 
žena priskočiac k otvorenému oknu. 

Muž držal v jednej rulse sekera, druhou 
zatriasol mnou^ i zahrmel; 



č. 2. 1876.] 



Orol, obrázkový éasopis. 



61 



„Hej, kto ste?" 

Tahým spánkom premožený, fažko som 
sa spamätoval. Myskl som, že snívam. Keď 
obor mnou drubýraz zatriasol, prišiel som 
k sdbe. 

„Odpustte, príatehí, poviem vám vietko," 
riekol aom miernjmi hlasom. „Podajte mi 
kus papieru a černidla. 'Zanesiete lístok 
svojoiu páan šéfovi, môjmu priat^vi; od 
neho donesiete mi oblek. Unovanie vade za* 
platím.'' 

Stráica zarazil sa, zkrotol, sekera vy- 
padla ma z raky. Jeho žena hanbila sa* Oba 
chápali, kto wm. 

ifProsím, pane," pýtal sa; ^oi® ste vy 
úradník telegcafiäiý?'' 

„Som." 

,Ten, čo sa dnes zatopil?^ ozvala sa 
žena. — 

pTen — nie." 

„Nuž ?" 

„Ved žijem." 

Strážnik a jeho rebrínka rozosmiali sa. 

,,Paoe," oslovila ma teraz velmi úctivá 
iaiička, ked jej muž s listom ku predstave- 



nému stanice pdiáiel, „pane, či smiem sláiiC 
pohárom prevareného vína? Zmorený,, pre- 
chladnutý ste: to vám nezaškodí! Smiem?' 

Prisvedčil 00m. 

,, Dobre," usmiala sa lurívetive, „b kým 
sa víno uvarí a môj muž prijde, ráčte si 
podríemat." 

Vyšla do kuchyne. 

Nemohol som zaspat. 

Asi o hodinu vrátil sa strážnik s oblé* 
kom. O chvííu dohrnula sa sila hostí, na jich 
čele predstavený stanice. Ked ma uzrel, chy- 
til sa za brucho i smial sa, len sa tak barak 
triasol. 

y,Prekli4ta to bola búrka," riekol soin 
nevediac, či sa mám hnevat a či smiat. , 

„A či vieš, čo nového?" pýtal sa ma 
náčelník vážne. 

„Nuž?^ 

„Zaviedli sme sbierku na relkolepý po* 
hrab — pre teba. Čo s ňou teraz?* 

^Budeme slávit moje znovuzrodenie!* 
riekol som vážne. 

„Živio!" volali prítomní. 

A stalo sa. 



Sliiž národu! 



hlúž národu tým, čo ti Boh dal. 
Čím vládneš z jt'ho milnsti, 

Nevymlúvaj sa v sväti^j práci 
Na odpory tažkostí. 

Podliak každý, kto nepôsobí 
Spolu za blaho rodiny; 

Zlodej každý, kto nevenuje 
Dar svoj na oltár otčiny! 

Nemluv, ie si ty len mizerný, 
Že to nie v tvojej možnosti, 

Pomknút národ na stupeň vyšší 
Osvety a vzdelanosti. 



„Bibka k babke — ramä v rameno!* 
To bud heslom našim, bratia: 

Tak sa zastkvie n^bo nad nami, 
Tak sa mraky z neho ztratia. 

Nuž, slúž rodu tým, čo ti Bôh dal. 

Velký, malý, silný, slabý, 
Niet chalupy, ^0 slávu rodu 

Napred pomknúC nemohla by. 

Len nech je, bratia, medzi nami 
Jedna mysel, bratská shoda 

A jedna svätá túžba duší: 
Blaho a sláva národa! 

Daniel Maróthy. 



»*mmm«a>'mmf^ 



'^yC^&o^'^c^^ 



7* 



52 



Orol, obrázkový časopis. 



[Ô. S. 1876. 



Slovenské bájeslovie. 



Úsiq^ 10. 

Prvé počiatky re5i. 

x očetní vedomci BOvSieho veku za to 
majú, že to Božie, na stromoch 8i hniezda 
robiace vtáctvo, bolo prvým nčitelom be2- 
zbranného človeka pri zaopatrovaní si bez- 
pečných úkrytov pred divokon zveron pra- 
lesov; a možno, že op&C vtáctvo to bolo, 
ktoré svojim dojímavým spevom upozorňo- 
valo a primalo človeka k pokusom sdokona- 
Tovania jeho, zpočiatku možno že len inarti- 
kulovaného hlasu, čo zárodku Bohom, stvo- 
riteloni človeka, vo fyziologickom útvare jeho 
orgánov mluvy udeleného mu naj vznešenej- 
iiéhú daru — reči. Jestli by táto, zdanlivé 
ovšem velmi smelá, pri tom všetkom ale 
predsa i možná hypothéza obstála, tak by 
prvým hlasom, ktorý človek pri pokuse na- 
podobňovania hvizdu vtákov vydal, bola samo- 
hláska y (il i), z ktorej asi nasledovne roz- 
vinúc sa mohly ostatnie: 



U 

o 



1 
e 

•* 

a 



a 

Dla tohto by teda vierepodobným bolo, 
že prvé mtiSské zárodky reči záležaly len 
zo samých samohláskových výkrikníkov, spre- 
vádzaných — samo sebou rozumie sa — pri- 
meranými posunkami tváre a údov tela. Sú 
i dnes ešte reči, oplývajúce nápadným, kon- 
sonami len kde tu chudobne popretkávaným 
nakopením vokálov, ktoré zdajú sa byt za- 
kmelou upomienkou na tento naj primitívnejší 
útvar ludskej mluvy. 

No pri dialšom napodobňovaní rôznych 
hlasov živoästva neomylne dost skoro vznik- 
núť musely v mluve človeka aj dajedny spolu- 
hlásky, prvé to ienské eároáhy reči, na je- 
jichžto genealogický rozvoj ale už ani len 
hypothetične poukázat nemožno. Isté je len 
to, že ženských prvkov reči, äli spoluhlások, 
nebolo tolko hneď na počiatku tvorenia lud- 
skej mluvy, kolko jich je teraz; možno, že 
jich bolo pôvodne len 5—7, z ktorých potom 
pomaly, s potrebou rozširovania objemu reči, 



rozvinutý sa ostatnie konsony ; na pr. seo spolu- 
hlásky v rozvinulo sa 6, z tejto časom p 
pak f\ podobne zo spoluhlásky h len časom 
povstaly : eA a i, ít a «, pak if a ^; asi takto 
rozpadly sa: m na m a n, d na d a ŕ, 2 na 
I a r a t. <f . 

Ostatne je to i vedlajšou otázkou, sdálíž 
prvou, človekom vyslovovanou spoluhláskou 
bolo b abo n, a či bolo d abo 1; uváženia 
hodné je tuná len to, ako prví India tieto 
šenské prvky reči (konsony) spojoval počali 
s muishými prvkami (vokátani), a čo Mo 
jejich smerodajným vodítkom pri tomto spo- 
jovaní, z nehož povstal prvý foetus rečL 
A na to odpovedám, že — dla baôjIio do- 
myslu — pri prvom spojovaní ženských zá- 
rodkov reči (konsonantov) s mužskými (vo- 
kálmi) vodítkom človeka bola sama Božia 
priroda, ten velký nesmierny Boží svet s jeho 
nesčislnými krásami a hrúzami. 

Keď totiž drievný, trebárs na jak nízkom 
stupni kultúry stojací človek^ bedlivejšie po- 
zoroval beh slnca. Božím darom svojho roz- 
umu predsa presvedčil sa, že ono kriesi 
život, roznecuje prírodu s jej krásami a do- 
brými darmi, že dáva svetlo i teplo, súc 
takto pôvodom a žriedlom veskerého blaha 
človeka na zemi ; — avšak nepochybne spo- 
zoroval človek i to, že ono skryje sa za hory 
a doly, alebo že ponorí sa do vín mora, za- 
príčiňujúc tým na svete neblahú tmu, a že 
sú isté, riadne obnovujúce sa doby, v kto- 
rých, trebárs i ukíaže sa ono, predsa nedá 
tepla, a trebárs i svieti ono, predsa nedá 
prírode života. L to isté spozoroval človek 
nielen pri slnci, ale pri každom jednotlivom 
predmete Božej prírody, či to bolo pole, ä 
luh, či strom, či kvet, Či bylina; ba to isté 
spozoroval on i sám pri sebe, keď sa rodil, 
riastol, žil, mohutnel, a keď zas stámul, 
choravel, zomieral. Videl teda z toho istého 
prameňa prýštiC sa dary dobra i zla, blaha 
i neresti, života i smrti; a preto tušil, že 
vysoká a veliká je tá nepoznaná moc, ktorá 
v Božej prírode raz tvorí a zase ničí , . raz 
blaží a zase kára. Tento nepochopitelný zjav 
vyššej moci v prírode naučil sa človek i vo 



č. 9. 1S7«.] 



Orol, obrázkový časopis. 



58 



■▼ojej inlaT«, lineď pri jej prvom vtmkv^ 
označoyat dvoma mušskými^ čili duáevnimi 
pirkami reči, a síce samohláskami B a í; 
tak že ked šenský čili hmotný prvok reči 
(koBSona) celky trpne poukazoval len na pced- 
met: pripojený k nemá mužský prvok (vo- 
kile • abo í) jakoby činne roshodnul jeho 
dobrú abo alú prirodzenoaC, vMtaham na 

Že tuiím asi toto mysleľ a vyslovil 
akcel už i slavný V. Humboldt, vysvitá vary 
z jeho charakterizovania Semitických rečí, 
keď o týchto, vo spise ,^inleitnng zur Kawi- 
spraehe" povedal : Consonant nnd Voeal ent- 
haltea nicht zusammen die Bedeutung der 
WSrter, sondem Bedeutung und Beziehung 
aind aosaehliesslich , jene den Gonsooanten, 
dieee den Yocalen zugetheilt 

Dla vyšeuvedecého teda mušskými čili 
daievnými prvkami Hvalskej reči boly samo- 
hlásky u a ť, šenakými čili hmotnými ale 
spoluhlásky: 6, v, p, I, r, w, n, A, 0, s, *, 
c, ď, ^ a t. d., z jíchžto spojenia povstaly 
korene bu ^ bi, vi t^ vu, U sl Ui a t. d., 
kiaré potom, v dialšom rozvoji týchto rečo- 
vých embryov, preály na e, á\ o, ô, w, a, 
tak ale, že vo všetkých týchto priechodoch 
potom už dôsledne podržaly svoju, pridru- 
žením mužského prvku raz už prijatú, vgta- 
kom na človdca prajnú abo neprajnú pri- 
rodzenosĹ 

Ohladom tejto prirodzenosti aváak, pri 
spojovaní mužských prvkov so ženskými, 
zvláštne je to, že f( a t často zamieňajú 
svoju úlohu pri rozhodovaní prajnej abo ne- 
pngnej prirodzenosti koreiov, t. j. nie žeby 
na pr. u dávalo voždy pngné (belbožeské) 
a f neprajné (čemobožeské) korene, alebo 
naopak: lež i jeden i druhý mužský prvok 
(« a f), keď pridruží sa ku ženskému, tvorí 
raz belbožeské raz čemobožeské korene. Na 
prímer: 

a) belbožeské korene sú: <I», Air, &u, 
K, túj Hl, rť, ki, viy pi^ mp 9í t d. 

b) čemobožeské korene sú: dH, Ať, &i, 
{í, <í, nit, rä, kAj va, jpft, mi a t. ď. 

Všetky tuná uvedené korene Hvalskej 
prareä %& jednoduché^ z ktorých časom po- 
YStaly zase i 8loiené\ takéto sú: 



aa) belbožeské: mm, Arí, Mu, ml>, 
hr% a j. 

bb) čemobožeské: mri^ Am, Mi, mM, 
Am a t. ď. 

Všetky slová, ktoré z týchto korehov 
požly, voždy začínaly sa prvou hláskou sa- 
mého koreňa, čo hmotným základom reči, 
na ktorom si druhá hláska (mužský prvok), 
čo hmotu obživiigúci duch, pomocou flexte, 
tie najrozmanitejšie budovy stav&la. Preto 
žiadne slovo nikdy nezačínalo sa so samo- 
hláskou; samohlásky, pred koreň slova, kde 
tu postavila len pozdejšie túžba po ľubo- 
zvučnosti u dder a vnučiek Hvalskej matky ; 
tak na pn hebrejské slovo adamé nemôže 
pochodit z iného, jako z Hvalského kore^ 
di (tvoríC), a značit musí stvorenú vec, čili 
našu zem; odtial i meno Adam stvorenec 
čili človek, Adon stvoritel äli Bôh; tu je 
teda hláska a len k vôli ľubozvučnosti pred- 
ložená pred uvedené flexie koreňa di, z ne- 
hož u Germánov, takže pomocou flexie, vy- 
riastlo sloveso ihun, u Slavénov diaf a t. ď. 

Ú$č^ 11, 
Význam koreňov. 

Zo všetkých belbože&kých koreňbv roz* 
vinuly sa kliky slov, nimiž označované boly 
predmety životu, zvelatku a blahu človeka 
prajné a dobré ; a preto k vlastnostam týchto 
predmetov patrily: svetlo, teplo, vlaha, tvo- 
renie, kriesba, rodenie, zúrodňujúce dažde 
a vetierky, chova, zrast, čistota, zdravie, 
život, blaho a t d ; — zo všetkých ale 
černobožeských koreňov rozvinuly sa kliky 
slov, nimiž označované boly predmety životu, 
zveľatku a blahu človeka neprajné a zlé; 
a preto k vlastnostam týchto predmetov 
patrily: tma, zima, šuchotá, víchre a búrky» 
hubenie, skrtba, hlad, hniloba, choroby, smrC, 
nerest a t. ď. 

Tak na pr. vyše pripomenutý koreň di 
— ako už rečeno — značí tvorenie a udr- 
žovanie prírody, človeka a vôbec všetkých 
dobrých vecí ; čo dokazujú i početné, z tohto 
koreiia pošle slová, vo všetkých rečacb, ktoré 
sú, či dcérami a ä vnučkami Hvalsk^ pra- 
matky. Uvedem aspoň dajedny príklady ; tak 
v gräčtine Dzevs, devó, dais, dosis, diké. 



54 



Orol, obr&zkový časopis. 



[Č. 2. 1876. 



doylos, damar, demó, démos, Džin, dynatos, 
dranoB, dóreó, duité, diaitaó aj., v gótčine: 
deda, dtigan, dtanrp, dtag a j., v slavian- 
čine: Odin, deĎ, ded, dojka, diéta a t. df. 
Naproti tomu koreň du označuje hubenie 
a nivočenie prfrody, člov^a, dobra, čo tiež 
početné slová týchže rečí dokazujú; tak 
v gräčtine: daios, deioó, dyé, dais, dikein, 
dolioa, deima, deinos, dennos, dratos, déris, 
dory, drakón, drepó, deidó a j.; t gótčine: 
dandts, divan, ďtaho, dtairko, dtauraan, 
títiuba aj.; vslavianäne: Dav, dyvel, duait, 
das, dlávit a t. ď. 

Alebo koreň m označuje v Hvalskej pra« 
reči : život roznecigúco svetlo, vlahu, teplo ; 
to dokazqjú v gräčtine slová: ainé, anax, 
anér, anemos, antbos, nama, neauis, nearos, 
nektár, nemos, nomas, neos, nikao, nymfe, 
nyos a j. ; v gótčine : anan , ans , ansts , na- 
kads, nithon, nitbjis, niujis, nisan a j. ; v sla- 
viančine: nietit, nian (otec), niena, znoj, 
nebo a t. ď. Naproti tomu koreň nu ozna- 
čuje skazonosné dejstvovanie tmy a ^imy; 
to dokazujú v gräčtine slová: Enyo, ainos, 
endeia, eneos, nekas, nekros, nefos, noseó, 
nosos, nyx, nyssó, onyx aj.; v gótčine: 
nadrs, nahts, naitjan, nauds, naus, navis, 
navistr, nidva, nipjan a j.; v slaviandine: 
navit, nuda, nólza, nič, noc a t. d. 

A takýchto príkladov dalt) by sa na stá 
a stá uviest zo vietkych reč(, ktoré sú vlast- 
níctvom dcier abo vnučiek Hvalskej čťlade, 
a ktoré jfdine sú v stave vysvetlil n^ipadné 
rozdiely medzi početnými, tdánlive z jednoho 
koreňa pochodiacimi , no mužským prvkom 
tohože koreňa celky rozlúčenými a preto 
úplne odchodnými slovami, ako sú na pr 
Germánske Halle (od Mu) a HôUe (od hli). 
Latinské creatar (od krí) a crucMis (od kru)^ 
Slavianské rá$u> (od n) a rana (od ly) a j. 

Úsčep 12. 

Kerene matfarčiQy. 

Tento predmet vlastne ani nepatrí do 
oboru týchto úvah, — ale ked som v 8. úsčepe 
pripomenul, že maďarčina je tiež jednou, asi 
v druhom stupni rečovÁo rozvoju, čili 



v agglutinácii zakmelou a neomylne len po- 
zdejéie istý nadmier primitívny stupeii flexie 
dosiahnuväou dcérou Hvalskej prarečt : k po* 
dopreniu tohto môjho náhladu tiež d&koflco 
príkladov uvedem, a síce preto radäie s ma- 
dárčiny nežli z finčiny abo tatárčmy, pone- 
váč sú tieto reči Slovenskému obecenstvu 
vôbec celky neznáme, kdežto maďaränu 
predsa mnohí vzdelanci i dôkladne zuájú. 

Pri uvádzaní tých dako?ko príkladov 
schválne podržím tiež len tie v predo61i»m 
úsčepe už spomenuté korene di ek du, ni 
a nä^ aepráve sú mnohé iné (na pr. U a lU, 
ki 9L hli, ri a ru)^ kteréby ešte o veTa iiapd- 
sobenejšími boly k nadrečenému d^kazn. 

Z belbožeského koreňa di poSly : dí, día, 
du, dajna, gytyt, gynjt, gyáva (baba), gyap, 
gyapor, gyep, gyepfl, gyepló, dózs, dús, gyóa, 
disz, disznó, ducz, gyôk, gyakni, deli, dél, 
dolog (diek), gyolcs, gyúl, gyfll, domb {ávM 
sa), gyám, gyttm, gyôoyôr, derú, gyár (diať), 
gyarap, gyarmat, gyerek (diéta), déd (dedo) a j. 

Z černobožeského koreňa dii pošly : dévaj, 
dôf, debrd, dob, dôbben. dag, dUh, d6g, 
duga, dal (dotie), dol, dul, dfil, gyaiáz, 
gyilok, gyuiôl, gyom, ddnt, dér, darázs, 
gyarió, dermed, gyász (desit), dôrg, durran, 
durva (dravý), gyatra, gyúr, gyur, gyňrň, 
gyôtor, diderg, dudva a j. 

Z belbožeského koreňa ni pošly: nô, 
anya, aoyó (anuä), eue, únô, in, iny, inni, 
enni, in-nep (dies iibationis), nyáj, nôvel, 
nevťt, nôvény, nap, oapa, nép, anyag, enyhf, 
nyihog, nyog, néz, nász, naszád, nôstény, 
oyás (nahý), nyak, ének, nyekeg, nyak, 
nyekô, enyťl, anyalgán, nyal, nyál, nyel, 
nyelv, nyihk, nem (pokolenie), nemes, nem** 
zet, néne, nyár, nyer, nyerit, nyarg, nyerg^ 
ángy, inda, ondó (sperma), nedv, nagy, ont, 
ônt a j. 

Z černobožeského koreňa nô požly: úa, 
nyti, nyávog, nyefeg, nyôvés, nyúvad, ingat; 
nehéz, nyôg, nytig, nyúz, nynzga, enyéss, 
nesz, nyesni, ins^, únás, incs, lyiydl, nyél, 
nyil, nyilal, nyellik, ne, nem (nie), nyom, 
nyomor, nyárs, nyers, nyimi, nyurga, anda 
(nuda), undok, Undor, uniat a t d. 

Viliam Rndim-TM* 



•^HH 9 ^ 



Č.!í. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



56 



' y^ď's^ >^ ^^\^ 



'X^Vy •N-' '•t^'' 



FEUILLETON. 



Výprava do hôr. 

Od L. N. Tolstova. 



Dvanáctebo júla vstúpil stotník Cblo- 
po v, ozdobený aáramkami a čeikeským me 
čom — Y ktorej ozdobe som bo od svojho 
príchoda na Kavkaz eite nevidel — nízkymi 
dvermi do mojej chalupy. 

^Prichodím rovno od plukovníka,*' od- 
povedal na môj zpytujúei sa pohlad, ktorým 
som ho privítal, „zajtra vydá sa náá broj na 
pochod.'' 

nKam?'' pýtam sa. 

y, Do N. N. Má sa tam vcýsko ahro* 
maždit'' 

, A 2tade podnikne iéte nejakú výpravu?'' 

^Najskôr.** 

i,Kam asi? Čo myslíte?" 

„Načo mysletV Viem véetko. Včera ve- 
čer priáiel od velitela Tatár — doniesol rož- 
ku » aby sa broj vydal na pochod a vaal 
so sebou na dva dni suchárov; ale kam, 
prečo, na jak dlho ? o tom, priatelu, nebýva 
a nás reči : rozkáže sa : ,ua pochod ľ a — 
dosf.** 

„Ked sa vezne sochárov len na dva dui, 
nepobaví sa ani v(<j»ko tfaiej/ 

„No, na tom nezáleží "^ 

„Jdko to?" pýtam sa so zadivením. 

.A takt Vydali sme sa do Daigy, vzali 
so sebou suchárov na týždeň a boli sme tam 
skoro za mt^siac!" 

„Budem môcC íst s vami?^ pýtam sa 
po krátkom mlčaní. 

rMozno, ale radím vám, aby ste radnej 
nešli. Čo vás tam bude zajímaC?** — 

„Dovolte, abych neposlúchol vaáu radu: 
celý mesiac vyčkávam tu len príležitosť, 
abych neco videl — a vy chcete, abych ju 
premeškal." 

„Pre mua môžete íst; myslím len, žeby 
bolo lepšie tu zosUť. Tu by ste nás mohli 
očakávat, chodit pekne na poľovačku — bol 
by to život krásny I** doložil prízvukom tak 
ptesvedčiyúcimi že sa mi v prvom okamžení 



zdalo, žeby to bol život veľmi krásny; no» 
odpovedal som celkom rozhodne, že na žia- 
doa spôsob nezostanem. 

„A čo ste tam posial nevideli?^ pokra- 
čoval stotník vo svojom prehováraní. „Chcete 
videt, jako sa vojsko srazí? Prečítiýte si 
Micbailovského ,opis vojny' — krásna to 
kniha : všetko tam podrobne opísané — i kde 
ktorý voj stál i jak srážka sa diala. ^ 

i,Na opak, to nut nebaví," odpovedal som. 

„Nuž, čo teda? Snad chcete len videt, 
jako sa ľudia vraždia? — Y tridsiatom dru- 
hom roku tuším bol tu nejaký Španiel; pod- 
nikol 8 nami dva pochody v tmavomodrom 
jakomsi plášti — i jemu tam odspievali. Tu, 
priateľu, neuvidíš nič." 

Mrzelo ma veľmi, že stotník tak ne- 
uspokojivé o mojom úmysle sa vyjadruje. 

„Bol smelým?" pýtam sa znovu. 

„Bôh sám vie ; vždy jazdieval na predku ; 
kde jaká srážka, bol pri nej." 

i,To bol teda udatný junák I" 

„Nie; ten neukazuje udatnost, kto si 
spôsobuje zbytočné starosti, keď toho niet 
potreby." 

„Koho teda menujete udatným?" 

nUdatným? — zmuáiilým?" opätoval 
stotník a tváril sa pri tom jako človek, kto- 
rému prvýraz klade sa podobná otázkn: — 
„udatným je, kto tak robí, jako mu pri- 
slúcha," hovoril po krátkom rozmyslení. 

Spomnel som si, že Plato definiye udat- 
nost čo ,znalos(, čoho treba, a čoho netreba 
sa bác,' a nehľadiac ku všeobecnosti a ne- 
jasnosti výmeru stotníkovho, pomyslel som 
si, že základnia myšlienka oboch neliší sa 
tak, jako by sa zdat mohlo, ba že výmer 
stotníkov je správnejší, lež výmer gréckeho 
mudrca. Lebo, keby sa ten znal tak presne 
vyjadrit jako Plato , iste riekol by , že zmu- 
žilým je ten, kto bojí sa len toho, čoho 
sluší sa bát, a nebojí sa toho, čoho sa báC 
netreba. 



56 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1876. 



Chcel som stotníkovi sdeliC svoj vlastný 
náhlad o tom. 

„Dobre, ^ hovoril som, „zdá sa mi, že 
v každom nebezpečenstve možno volit: vofba 
ale spôsobená vlivom na príklad citu, po* 
vionosti atď., že je zmužilosf, volba ale spô- 
sobená vlivom nižšieho citu — zbabelost: 
preto nemožno človeka, ktorý zo ctižiadosti 
lebo zo zvedavosti alebo zo chtivosti obetuje 
svoj život, menovat zmužilým a naopak ne- 
možno človeka, ktorý vlivom citu vyäšieho, 
pre záväzok rodinný alebo z presvedčenia 
vzďalnje sa nebezpečenstvu, nazvaf zbabelým." 

Btotník divne jakosi na mňa pozeral, 
kým som hovoril. 

„V tom sa nevyznám,'' hovoril napchá- 
vajúc si dýmku, „ale máme tu jednoho mla- 
dého pánka, ktorý si rád zafilosofnje. Pre- 
hovorte 8 nim; skladá i verše. 

Obznámil som sa so stotníkom len na 
Kavkaze, ale dla mena znali sme sa už 
v Rusku. Matka jeho Maria Ivanovna Ghlo- 
pova, zemanka, žije na svojom malom statku 
asi dve versty^) od mojich statkov. Lež som 
odišiel na Kavkaz, navštívil som ju: sta- 
renka zaradovala sa velmi, že uvidím jej 
Pálka (tak menovala starého, šedivého stot- 
nfka), môžem vraj jemu — živý list — o jej 
živobytí vziaf a odovzdat mu balíčok. Eed ma 
vyčastovala dobrými pirohy a polovicou upe- 
čeného ptáka, odišla Maria Ivanovna do svo- 
jej ložnice a vrátila sa ztade s čiernou dost 
velkou skrinkou, ku ktorej bola pripevnená 
hodbavná stužka tej istej barvy. 

„Tu mám z nespalného kokoríku našu 
Matičku Orodovnicu,^ hovorila starecká, i po- 
bozkala krížom obraz Matky Božej a podala 
mi ho, „nefažkajte si, drahý priatelu, a od- 
dajte mu ju. Vedzte : ketf odišiel na Kavkaz, 
vykonala som v kostole verejnú modlitbu 
a sľub, jestli bude živý a zdravý, že dám 
obrázok tento čo obetu Matke Božej, keď 
sa vráti môj Palko živý a zdravý. Už je 
tomu osemnást rokov, čo ho Ochranitefka 
a Sv&tí milujú : ani raz nebol poranený a — 

v jakých už bol srážkachl Michal, ktorý 

8 nim slúžil, rozprával mi o ňom veci, až 



^) Ruská míla asi 500 siah. 



mi vlasy vstávaly na hlave. Všetko, čo viem 
o ňom, dozvedávam sa len od cudzích: môj 
drahunký nepíše mi nič o svojich výpravách — 
nechce ma nastrašiť!^ 

Len na Eavkaze dozvedel som sa, a to 
nie od stotníka, že bol štyriráz tažko ra- 
nený. Jako sa samo sebou rozumie, nepísal 
o tom matke ani slova. 

y^Nech teraz obraz tento pri sebe nosí,^ 
pokračovala starenka; ^požehnávam bo nim. 
Svätá Božia Rodička zakryje ho svojim ští- 
tom ! Do bitiek nech ho nosí vždy so sebou. 
Vyriadte mu tiež, milý priatelu, že mu to 
ja po vás odkaz^jem.^ 

Slúbil som, že správne vyplním jej 
rozkaz. 

„Viem iste, že si zaMbite môjho Pálka," 
pokračovala starenka; ,Je tak poriadny I A či 
veríte, že mi rok čo rok posiela peniaze 
a i Aničke, mojej dcére, pomáha ; a to všetko 
len zo svojho platu. Velebím Pána,'' končila 
80 slzami v očach, „že mi dal také diéta.* 

„Píše vám Často ?*' opýtal som sa jej. 

„Zriedka; sotva raz za rok a to len, 
ked posiela peniaze, pripíše nejaké slovíčko, 
často ani to nie. Keď vám nepíšem, matička, 
hovorieva, znamená to, že som živý a zdravý ; 
jestli sa mi prihodí nečo, čo Bôh nedopust, 
napíšu to i bezo mňa.' 

Ked som stotníkovi odovzdal matkin 
darčok (bolo to v mojom obydlí), požiadal 
ma o papier, zaobalil darčok starostlivé 
a schoval ho. Rozprával som mu mnohé po- 
drobnosti zo života jeho matky : stotník ml- 
čal. Ked som dokončil, odišiel stranou do 
kúta a trochu velmi dlho napchával ai dýmku. 

„Hodná to starenka!^ prehodil v kúte 
hlasom trochu priduseným. „Či nám dopraje 
Pán, aby sme sa ešte nekdy uzreli ?<* 

V jednoduchých týchto slovách spočívalo 
velmi mnoho lásky a zármutku. 

„A prečo tu slúžite?*' hovoril som. 

„Ntttno tu slúžit,^ odpovedal v plnom 
presvedčení. „Lebo dvojnásobný plat nenie 
pre chudobného našinca bez významu.*' 

Stotník žil jednoducho : na karty nehral, 
rozveselil sa málokedy a kúril sprostý tabak, 
ktorý, neviem prečo, nemenoval sprostým, 
ale sambrotálskym. Stotník lúbil aa mi oi 



ČL2. 1S76.] 



Orol, obrázkový časopis. 



57 



driev : mal prostú, úprimnú ruskú tvár, kto- 
ng pozeraC rovno do oka býva milo a pr(- 
jemno; no po tomto rozhovore choval som 
sa k íkemu zvláštnou úeton. 

II. 

Druhého dna okolo štvrtej hodiny z rána 
prišiel stotQÍk pre mna. Mal na sebe starý, 
obnosený kabát bez náramkov, národoie ši- 
roké nohavice, bielu äapku, ovrdbenú oa- 
žltkavou barančiuou a asijskú tažku zave- 
senú prez plece. Bielunká kobola, na ktorej 
jazdil, mala drobný krok, zvesenú hlavu 
a siahala ustavičae dlhým chvostom. 

Ačkoľvek bola postava dobrého stotníka 
málo vojanská a ešte menej krásna, zračila 
sa v nej preca taká spokojnost a lahostaj- 
nosC k celému okoliu, že vzbudzovala mimo- 
votne úctu. 

Ani minutú nenechal som ho cakaf; 
hneď sadol som na koňa i vyšli sme spolu 
z pevnosti. 

Broj bol už dvesto siah pred nami a po- 
dobal sa nejakej čiernej, pohybujúcej sa 
hmote. Že je to pechota, snadiio bolo možno 
nhádnuč; lebo jej bodáky vyčnievaly jako 
husté, dlhé ihlice a časom doletúvaiy k uchu 
zvnky vojanskej piesne, bubnu a utešeného 
tenora šiestej stotiny, ktoiý ma bol už neraz 
rozjaril. Cesta viedla hlbokou, širokou úžla- 
binou popri brehu neveľkej rieky, ktorá v tú 
istú dobu „hrala"^, t. j. vystúpila z koryta. 
Húfy divých holubov krúžily okolo nej: tu 
sadaly na skalnatý breh, tu prehadzujúc sa 
v povetrí mizly očam v rýchlych kruhoch. 
Slnko nebolo ^sl ešte ukázalo, no nad vrchom, 
nachádzajúcim sa na pravej s^trane úžlabiny, 
začínalo sa brieždíť. Šedivé a pobelavé bralá, 
žltozelený moch, pokrytý rosou, kroviny čaš- 
níku, drieňu a nízkej jalšiny vyznačovaly sa 
zvláštnou jasnosťou a vypuklostou v žiaracom 
svetle východu, ale za to boly druhá strana 
a úžlabina, pokryté súc hustou hmlou, ktorá 
sem a tam v rozmanitých kotúčoch sa ko- 
túľala a vo vrstvách nerovných vystupovala, 
zachmúrené a predstavovaly nepochopiteľnú 
miešaninu bariev; bladb-lalijovej, skoro čier- 
nej, temno-zelenej a bielej. 



Rovno pred nami objavovaly sa na tma- 
vom blankyte jasno -biele mdlé massy hór 
sňahovych s bájočnými, až do najmenších 
podrobnosti krásnymi stieny a obrysy. Gvrcky 
a tisíce iného hmyzu precítiy vo vysokej 
tráve a naplňovaly vozduch svojmi jasnými, 
nepretržitými zvukami; zdalo sa mi, jakoby 
nesčislné množstvo malinkých zvoncov vy- 
zváňalo v našich ušach. Vozduch naplnený 
bol vôňou kvetín, vody a hmly — slovom, 
bolo prekrásne ráno. Stotník rozkresal oheň 
a zapálil si dýmku ; zápach sambrotálskeho 
tabaku a trúdu zdal sa mi by€ velmi prí- 
jemným. K 

Jazdili sme chodníčkom, aby sme skôr 
dohonili pechotu. Stotník bol neobyčajne zá- 
dumčivý; nepúštal ani z úst dagestanskú 
dýmku a pri každom kroku popoháňal svojho 
koňa ostrohami, ktorý zo strany na stranu 
sa kolísajúc, zanechával po sebe ledva pa- 
trnú tmavozelenú cestičku vo vysokej, mokrej 
tráve. Práve zpod jeho kopýt vyletel s kri- 
kom a šumotom krýdel, pri ktorom sa mimo- 
voľne strelec zachveje, bažant a vznášal sa 
voľne do výšky. Stotník nevenoval mu ani 
najmen-iu pozornosť. 

Dohonili sme skorj už broj, keď sme 
za sebou začuli dupot cválajúceho koňa; 
v tom uháňal už vedľa nás veľmi krásny 
mladík v dôstojníckom obleku s vysokou 
bielou čiapkou. Jazdiac vedľa nás, usmial sa, 
pozdravil stotníka pohybom hlavy a švihol 
bíčikom .... Povšimol som si len, že jakosi 
graciosne sedel v sedle a držal uzdu, že mal 
krásne čierne oči, malý nošfok a ledva vi- 
diteľné teraz len dorastajúce fúzy. Lúbilo sa 
mi pri ňom zvlášte to, že sa nemohol ubrá- 
niť ú:>mevu, ked zbadal, že nás zajíma. 
Z úsmevu toho mohol človek súdiť, že bol 
ešte veľmi mladý. 

„Kam .to cvála?" zabručal nespokojne 
stotník, nepúšťajúc čibuk z úst. 

„Kto je to?" pýtam sa stotníka. 

„Zástavník Alanin, dôstojnícky ašpirant 
pri niojej s'otine .... V minulom mesiaci 
prišiel sem od pluku/' 

„Najskôr ide prvýraz do boja?'' hovoril 
som. — 



M 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1876. 



„A 8 jakou radostou!" odpovedal stot- 
i^k zamyslene, kývajúc blavou. — „Mladosf !^^ 

9,Jakoby sa neradoval? Myslím, že to 
musí mladého dôstojm'ka velmi zajímať.^ 

Stotník zamyslel sa asi na dve minutý. 

„Hovorím: mladost!^ pokračoval hlbo- 
kým basom. „Z čoho sa má radovat kto nič 



nevidel 1 A keď bol človek viacráz v boji, 
ne aduje sa viacej. Jdenás dvad^aC dáBtoj^ 
níkov : že nekto bude ranený alebo zabitýi — 
to je isto. Dnes mne, zajtra tebe, pozajtra 
tretiemu: prečo sa teda radoval?" 

(Pokračovanie nasledm'e.) 



-o"0'>r^w- 



Mikuláš, kňaz Černohorský. 

(Vyobrazenie na strane 33.) 



Divotvorná je to krajinka tá — Čierna 
Hota! Po nešťastnej bitke na Košovom poli 
vyleteli na ďu srbskí orli, aby boli postra- 
chom sverepému Turčínu. Behom štýr sto- 
ročí mame dobýva orličie hniezdo toto fana- 
tický dušman — Hora stojí pevne jako tie 
jej žulové bralá. 

„Crna Goro ponosi to stenje, 
Krune srpske ty drago kanienje" — 
peje srbský pevec a pravdivý bol dosial ten 
obraz a dá Bôh i na ďalej bude! Medzi 
tými bralami odohraly sa od r. 1389 mnohé 
dramata » ktoré nie sú všeobecne známe. 
A bolo treba mnoho namáhania, abv sa ti 
početní kmeňoví pohlavári spojili v jedon 
celok, aby utvorili skutočný štát. Vladyka 
Peter Petrovič Njeguš snažil sa prvý, aby 
nielen proti Turkom ustavičný boj bol ve- 
dený, ale by sa i starší jednotlivých kme- 
ňov podrobili pevnej štátnej úsrednej vláde: 
a Čierna Hora začala vstupovať do radu eu- 
ropejských štátov. No dôstojné a úplné pre- 
vedenie velkolepej myšlienky lej zachovano 
je terajšiemu kňazovi Mikulášovi (Nikicovi) 
/. Petrovičovi Njcfjušovi. 

Zriedkavý muž tento, ktorého podarenú 
podobizňu na záhlaví čísla tohto podávame, 
narodil sa r. 18il dňa 6. októbra. Rodičia 
jeho boli veľkovojvoda Mirko a Stana. Za- 
čiatok vzdelania svojho obdržal na Cetyni 
pod dozorom kňaza Danila; neskôr poslaný 
bol do Terstu; r. 1855 odišiel do Paríža, 
a tu doštudoval v lyceume Ludovila Veľ- 
kého. Na jar 1860 vrátil sa na Cetyuu a keď 
kňaz Danilo 13. augusta zavraždený bol 
úkladné v Kotore , bol kňaz Nikica dla po- 
slednej vôle zvečnelého kňaza od kňažny 
Darinky a senátu za nástupcu vo vláde vy- 
hlásený. Dňa 8. novembra pojal za manželku 
Milenu Petrovnu Vukotičovu, dcéru senátora 
vojvody a náčelníka telesnej stráže kniežacej 
(perjanikov) , Petra Vukotiča. Manželstvo to 



„Vtedy pokoj nájde moja duša, 
KeJ otrokom viacej nebude Srb!** 
Mikuláš I. Petrovič Njejjfas. 

bolo požehnané, mimo šes( dcér má Nikica 
i nástupníka trónui ktorý sa narodil r. 1871 
dňa 29. júna. 

R. 1861 chopili sa Hercegovinci zbrane 
proti sverepym Turkom, Čierna Hora pomá- 
hala jim. Kňaz Mikuláš objavil sa tu čo bo- 
hatier a obetovavý vlastenec. Čierna Hora 
držala sn, statočne: keď ale nedostávalo sa 
streliva a Turci zo všetkých stráa dorážali 
na ňu, uzavrel kňaz pokoj s Omer- basom. 
Od tohto času hľadel Mikuláš sosilit a uspo- 
riadat svoju milú vlast. Vojsko sriadil čo 
najlepšie, zaopatril novú zbraň; na Cetyni 
založil dielňu na nábitky a na Ŕijeke zbro- 
járeň. Zaviedol poštu i telegraf, opravoval 
cesty a postaral sa o hradskú cestu od Ro- 
tora do Cetyne a dalej do Danllgrad u. Štátnu 
správu celkom novú ustrojil. Miesto senátu 
zaviedol ústavniu vládu s ministerstvom; 
senát ostal čo najvyšší súd a do života vstú- 
pily nové súdy prvej a druhej stolice. Svoju 
tlačiareň daroval Mikuláš národu, i začal 
vydávaf prvý časopis na Cetyni, „Crnogorac** 
zvaný. Založil učiteľskú školu a krom toho 
70 národních škôl. Cirkevnie záležitosti odo- 
vzdal duchovoiemu konsistoriumu pod pred- 
sedníctvom cetynského vladyky. 
! Kňaz Mikuláš nielen že je dobrým vla- 
stencom, lež i vzdelancom: a tak možno si 
vysvetliť, jako možno mu bolo previesť toľko 
opráv v zemi tej, ktorá vyše 4ÍX) rokov bez- 
prestajne s mečom v ruke bráni život svo- 
Ijich orlov. Z cudzích rečí hovorí Nikica 
francúzsky, nemecky, italsky a rusky. A jako 
jeho predkovia vyznamenávali sa na literár- 
nom poli, ani Mikuláš nezostal za nimi. 
Úryvky z jeho smutnohry „Kráľ Vukašin" 
vyšlý v černohorskom almanachu ,,Orrici" 
a v novosadskej „Matici" z r. 1867. Najzname- 
nitejšie z jeho lit. plodov je báseň „Onamo, 
onamo", — do ktorej vlial tolko vlaste- 
neckého citu, že sa stala národnou hymnou. 



č. 2. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



59 



. -s^- •• x^- 



,-S^-V -s. >Ljí- v^-S/' 



Mikulášova duša nebude mat pokoja, 
kým neosvobodí' bratov svojich zpod kr- 
vavého jarma tureckého a najvätším jeho 



štastím a odplatou bude požehnaná chvíl- 
ka tá: 

„Ked otrokom viacej nebude Srb!" 



-orC«G*í>>'>r>w 



Trebinje. 



(Vyobrazenie 

Y onom kúte medzi Dalmáciou a Čiernou 
Horou, blízko rieky Trebišnice pod vrchom 
Glivou v Hercegovine leží mesto Trebinje. 
Záleží ono z vlastníeho mesta (grádu), pod 
ktorým je tržisko (čaršija) s asi 70 krá- 
mami, a nekolko iných stavísk. Obyvateľov 
má okolo 3000; vätáina je mahomedánov, 
menšina pravoslávnych. Trebinje je staré 
mesto nekdajšieho srbského územia Travunie. 
Neďaleko Trebinje leží kláštor Duži, pri kto- 
rom svedená bola nedávna krvavá bitka medzi 



na 6trane 41.) 

povstalcami a Turkami; neďaleko tohto sú, 
rozvaliny kláštora Tvrdoše. Okres Trebinjský 
počituje okolo 31.000 obyvateľov, z vätšej 
časti pravoslávnych, z menšej mahomedan- 
ských, a 6000 katolických. Mesto toto hrá 
veľký zástoj v terajšom povstaní. Bože daj, 
aby veľké to dráma čo skôr odohralo sa pri 
osudnom* meste tomto šfastne v prospech na- 
šich neštastných bratov Hercegovinských ! 

Na zdar!! 



Miča Ljubibratič. 



(Vyobrazenie 

Jjohatiersky vodca povstalcov Hercego- 
vinských Miča Ljubibratič pochádza zo slo- 
vatnej srbskej rodiny, ktorá v posledních 
troch storočiach dala srbskému národu ne- 
Mko hrdinov a dvoch vladykov (biskupov): 
&ivatija Ljubibratiča , ktorý bol napred vla^ 
dykom hercegovským a potom dalmátskym, 
a Petra Ljubibratiča, ktorého cisár Leopold L 
r. 1694 menoval vladykom Pakrackým. 

Vodca Miča Ljubibratič narodil sa v Šume 
v Hercegovine. Keď sa naučil čítať a písaf, 
poslal ho otec na dubrovnické gymnasium. 
Roku 1857 vypuklo v Hercegovine povstanie 
a Ljubobratič navrátil sa do vlasti. Keď 
prišiel do Šumu zapálil svoj rodný dom, a na 
otázku otcovu, prečo to urobil, odpoveflal: 
„Nech vidí národ, jako mienim bojovat s Tur- 
kami!^ I odišiel do kláštora dužského a tu 
našiel Luku Vukaloviča, ktorý ho srdečne 
privítal. Netrvalo dlho, i stal sa pravou ru- 
kou Vukaloviča, a to nielen v záležitosfach 
písemných , ale i v boji. V šťastí i v ne- 
šťastí stál Miča po boku Vukalovičovi a tým 
vydobyl si neobmedzenú dôveru slávneho voj- 
vody. Keď r. 1863 prinútený bol Vukalovič 
do Buska. sa utiahnuť, sprevádzal ho ta 
i Ljubibratič; nezadlho vrátil sa s nektorými 
súdruhmi do Belehradu, kde sa i oženil. 
V tomto zátiší študoval usilovne, najme vo- 
janské vedy. Pracoval i literárne. Pred troma 
roky vydal preklad francúzskeho diela „Život 
Suvaróva." Hneď na začiatku terajšieho po- 
vtania vrátil sa do svojej biednej vlasti a ná- 



na strane 49.) 

rod vyvolil si ho za vodca. Co tento jeho 
stručný životopis píšeme, zdržuje sa v Bosne 
i velie povstalcom bosenským. 

Ljubibratič vážený je všeobecne pre svoje 
hrdinstvo, obetovavosť, úprimnosť a dobrotu; 
on sám radšej biedu trpí lež by dopustil 
aby jeho spolubojvníci vnečom ukrátení boli. 
On je i najvzdelanejší zo všetkých vodcov 
povstaleckých, mimo materčiny hovorí italsky, 
francúzsky, grécky, nemecky a rusky. Posiaľ 
je ešte mladý, no povedomý svojej hodnosti. 
Čo sa osoby jeho tyče, je on vysoká mo- 
hutná postava. Zdá sa, že jedným úderom 
porazí desať Turkov. Nosí sa po cernohorsky, 
čo mu velmi krásne sluší. Zovňajšok jeho 
imponuje. 

Dlhý čas trvá krvavá borba našich ne- 
šťastných bratov v Bosne a Hercegovine. Čo 
den donášajú noviny správy o víťazstvách 
bohatierských Srbov, o ukrutnosťach fana- 
tických Turkov, Celý vzdelaný svet so sú- 
citom díva sa na toto krvavé dráma, na sve- 
reposť divokých Bisurmanov, na nevinu a bo- 
hatierskosť našich nešťastných kresťanských 
bratov; ale vzdelaná Európa lutuje Srbov, 
zatracuje Turkov a — nechá potokami tiecť 
nevinnú krev kresťanskú! No, nezúfa náš 
bohatiersky Hercegovec a Bosnan, zná on 
trpeť, mreť a víťaziť. A kýmkoľvek hrmieť 
bude zo žulových bŕd Hercegoviny a Bosny 
veliteľský hlas Petkovičov, Zimoničov a Iju- 
bibratičov — nezahyne pobratimný srbský 
národ ! 



60 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 2. 1S76. 



Literatúra a umenie. 



Nitra. Tento, z dávnejšej doby po- 
chvalne známy A Im a n ah obnoví zase puf 
života, a sice vedením jeho zakladateľa, D r a 
Jozefa M. Hurbana v Hlbokom. Nitra 
vjfjde v apríli s predplatnou cenou 1 zl. 50 kr. 
Ctené obecenstvo vyzýva sa k hojným prí- 
hlasom (predbežne bez posielania pred piat- 
kov a ct. pp. spisovatelia k doposielaniu 
primeraných prác, Jakékofvek prihlasy po- 
sielajú sa na p. vydavateľa do Hlbokého 
(o. p. Szenicz, via Gôding). Čo najsnažnejšie 
odporúčame krásny tento lit. podnik slávneho 
poety a romanopisca nášho láskavej pozor- 
nosti ct. obecenstva nášho. 

Hájiček menovať sa bude versovný 
spis pre mládež, ktorý p. A. P. Záturecký, 
učitel v Brezne (Breznobánya) , vo sväzoč- 
kách vydávať zamýšla. Cena I. sväzočku 
bude asi 15 kr. Páni sberatelia predplatkov 
dostanú každý desiaty sväzočok nádavkom. 
Podpisy odberateľov prijíma do 1. apríFa p. 
vydavateľ. Spisok tento odporúčame snažne 
všetkým priateľom našej mládeže. 

Slovenský Letopͧ pre históriu, topo- 
grafiu, arcbaeoiogiu a ethnografiu, vydávať 
bude náš historik František V. 3&sinek 
v Skalici (Szakolcza, via Gôding) v 8-ke vo 
stvrfroôních 6 hárkových sošitoch. Predplatná 
cena na celý rok obnáša 3 zl. , pre chu> 
dobných učiteľov a žiakov 2 zl. Prvé číslo 
vyjde 31. marca. Jaký význam má u nás 
historické nestranné bádanie vôbec a jaký 



vplyv má ono na politicko- národní a kul- 
túrni náš rozvoj zvlášte, vidíme to každo- 
denne; no znajú dosah toho náležité oceniť 
i naši závistliví nepriatelia, ktorí pri vyjdení 
každej i tej najmenšej historickej knižočke 
strachom sa trasú, ktorí i na „Maticu^ naša 
najvätšie útoky preto podujímali, že vydá- 
vala hist. listiny vo svojich „Letopisoch/ 
V Češku prebudil sa národní génius histo- 
rickým bádaním našeho veľkého Šafárika 
a Palackého, jako i historickými povesťami 
Tyla a iných šťastných spisovateľov : a touto 
cestou dostaneme sa i my k cieľu. A preto, 
či potrebuje životný tento podnik odporú- 
čania?! Na zdar!! 

Pútnik svätovojtesský , kalendár pre 
kat. Slovákov v Uhorsku, vydauý od spolku 
SV. Vojtecha na prestupný rok 1876. Red- 
aktor J. Slot ta. Č. 9. kníh spolkových; 
cena 30 kr. V Trnave 1875. Tlačou Ž. 
Wintera VIII. ; str. 96. 

Zrkadlo uéenia katolíckeho vo sv. 

obradoch, ktorých užíva sv. cirkev katolícka 
pri verejných službách Božích. Spísal aui 
Reh. Rippel Henrik Himioben; preložil Fr. 
R, Osvald. Diel II. CeTía viazau^tr-v^^tieka- 
60 kr.; VIII.; str. 175. Tlačou „Minervy^ 
v Pešti. 1875. 

Oba tieto spisy vyšlý nákladom spolku 
SV. Vojtecha v Trnave, i odporúčame jich 
snažne tým slov. katolíkom, ktorí neboli by 
ešte člcnami tohoto lit. spolku. Na zdar! 



Listáreň redakcie a afiministrácíe. 



Na „Slovesnosť^ neprihlásil sa dosiaľ dostatočný 
počet odberatelov, i nemôžme č. 1. ešte vydat. Jestli 
do konca marca nebudeme mat 300 — 400 príhlasov 
a predplatkov, podávat bude v „O." slovesuostné 
články. Priate lom ^Orla'' oznamujeme, že máme ešte 
č. 1. a 2. na sklade, tak že každý, kto sa predplatí, 
dostane jich obe. Tým študentom, ktorí nám 6 no- 
vých odberatefov zaopatria, dáme jedon výtisk ná- 
davkom. Pánov, ktorí nám na ročník V. a VI. dlhujú, 
prosíme o čím skoršie doposlanie svojich doplatkov. 
— P.- R. U. v L. Sv. M. Povesť „Dve sestry" 
čítam. Trochu je pre „Orla" priveľká, nodá sa tomu 
odpomôcC. Ked nie tohto roku, nuž vyjde na rok. — 
P. J. K. v B. „Dve noci nad Baltom" uverejníme. 
Cestopis píšte. Práce Vaše sú nám všetky milé. — 



P. F. K. v S. Povesť „Lazár" dobre sa číta. Uve- 
rejníme. A nejaký obraz z terajšieho povstania ne- 
napíšete? — P. M. D. v Bnd. Obraí II. budem 
čakať i Gyôriho povesť. — P, Ad. Sv. Os. v Budap. 
Hercgovinské obrazy čakám. Ohlás sa! — P. J. 
Škult. v Bud. Povesť ráčte dokončiť, uverejní sa. 
Kde bývate? — P. P. Or. v N. Otáznu báseň ne- 
dostali sme; listovne viac. — P. D. Sttstek v Cl- 
kágu. Zprávy Vaše o výstave Filadeliickej budú nám 
milé. Obrazy sme objednali. Miaulé ročníky „Orla" 
pošleme Vám. Na zdar! — P. J B. v PeeSove. 
PreznaMH sme Vás všetkých, — P. Cyr. y Pribore. 
Zaslané Vám 4. výt. „O." prišly nazp&t. Že Vás tam 
niet? — P. H. B. v „O." Listovne. Dieky! 



Predpláca sa u redjEikcie a administrácie v Prievidzi (Privigye^ : 

Celoročne 4 2I., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia ob Iržia „Orla** 
za 2 zl. r. č. Roč. II., Hl., IV., V. a VI. „Orla" možno dostať po 2 zl r. č. — „Orol" vycJiádza vo 12 soši- 
toch, 3 Vi —4 hárkov silných, dňa poslednieho kaž dého mesiaca na velkej štvorke. 

Majiter a vydávate! Andrej Truchlý-Sytniansky. — Kníhtlač.-účast. spolok v T. Sv. Martine. 



OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE.' 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRV0HLÝ-SYTNIAN8KT. 



Túre. Sv. MartiD, 31. Huca 1876. 



Číslo 3. 



III. 

^a zaäatku XVIII. storočia dvuja pa- 
DOvnici čo hviezdy prvej velikoBti na 
obzora politickom obracali d& seba 

')Ô oči celej Európy. 

tadvib XIV. posdvi- 
M svoj A^noúzskj oár 
rod na vysoký stupeň 
slávy, ao stal sa í naj- 
uocnejdim a najviac 
ivelebovaným paBovnf- 

kom evropejakým. 
Stastný bol vo vofbe 
svojich ministrov a ge- 
nerálov, ktorí vynikali 
ornom, politickým roz- 
hľadom a zvlášUiou 0- 
IwzretQostou. Reč fran- 
eňzako povýšil za reč 
diplomatickú medzi 
krajinami a národami. 

Toho Času primtil Lud- g^g^^n Zimonič. 

vík Karola II., krála 
spanielflkého, posledniebo to Habsburgovca, 
by tento za dediča trónu svojho vyhlásil 
jeho VDuka Filipa. To sa i stalo. '/. toho 
itrhla sa vojna, ktorú jemu vypoviedal ra- 
kúsky cisár Leopold so svojimi sipojencatni 
Nemeckom, Anglickom, Portugalskom a Sa- 
vojskoo). AČkoIvek bol silný, prsca v oči 
brikým fiepriatetom obzeral sa po spojencoch. 



K U r U C i. 

Uistorícká povesí od i^om. Tomáäika. 
(Pokračovanie.) 

Chcel predne oslabit Leopolda tým, ked 
v Uhordíu povBtaté nepokoje poduecov«l. 
Vysvobodenie Rakóciho z Viedeúakébo No- 
vého Hesta hodilo aa velmi k jeho zámerom ; 
ved i tak predtým s fiakócim si dopisoval. 
Druhý preslávený panovník tdho čaad 
bol v severnej Európe 



Peter Ve&ý, cár nekýi 
Od bd prvý davaaský 
poDDVBflí, ktorý a^ 
blladol BÚrnu potMtm 
doroaumeoň & apriate^ 
lenia sa kihenov "kto- 
vanských; í vyufcsna- 
íoval aa., by Uelo pri 
svojich dotenjAfch u- 
stavičných' pótkacb a 
bojoch medti sebou ve- 
dených, pri svojej ro^ 
zorvaUosti a rozoapar- 
tenosti nepadly jedon 
za dvuhým za vítanú 
korieC svogim ■epriat** 
Tom , ktorými btoôivý 
hol jedon kajdý zpomedzi aicb. I uzavrel 
smluvu a potakým králom Augustom oproti 
évedskému Karolovi XIL Roka 1700 zvíEaxil 
sfce krá! Karol nad Petrom pri Narve; bo 
vífazstvo toto B«na]o ;ilé následky pra Buako- 
Jakoáhle sa Karol obrátil oproti PotskO, 
použil Uňto času smialný Peter . výdatoe, 
lebo pokrači^úo so svojim odudevoonýai'i'vQ}- 



62 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 3. 1876. 



* ^ .•^ — _«^» N •- -*^ y" 



skom v boji vítazne v Livonii a Ingrii, po- 
ložil tam n ťJ03 základ nielen mestu dla 
neho Petrohrad nazvanému, no i ohromnej 
ríši, ktorú potom jeho nástupníoi wm vy- 
tknutým smerom a duchom ^ná obdiv a zá- ^irasimi bratami aŕ-vyhnancami, pohostíme j icb 



vist sveta ďalej 8ta\äli. 

Takéto bolo rozpoloženie Europy'v čase, 
v ktorom dej povesti* našej sa rozvinoval. 

Po úteku Rakóciho z Viedenského No- 
vého Mesta vypísala vláda viedenská 10.000 zl. 
odmenu tomu, kto by Rakóciho živého do 
jej Tik odovzdal a 6000 zl. tomu, kto by 
aq>oA hlavu jeho doniesol. 

Medzitým poberal sa Rakóci s Bercsé- 
nyim, Ocskaym, Lipovianskym, Raslavickým, 
Pivodom atd. i s malým zástupom husárov, 
horami a bočnými cestami, dňom i nocou 
ku hranicam Polska. A štastne dorazili po 
mnohom nebezpečenstve do staroslávneho 
mesta Krakova. Neočakávaní hostia prijatí 
boli velkolepe. Šľachtici, meštania i uuiver* 
sitní študenti obklopili jich hnetf na ulicach. 
Každý chcel jim ruku podaC, každý vítal jich 
mrdecDými sdovy, každý prosil jich, aby mu 
preukázali tú čest a prijali za vdak v jeho 
dooM i byt i stravu. Rakóci pozvaný bol do 
domu palatínovbo, Bercsényi a Ucskay s inými 
oeinfjiíroi mužamí ku prednejším veľmožom 
a tfachticom; o ostatných jednoduchých vo- 
jakov trhali sa élachtici a meštania. 

I udaiy sa tu opravdu krásne výjavy 
slovanskej pohostinnosti. 

y,Pane môj ľúbezný,^ oslovila stará že- 
nička blatom umazaného, a prachom pokry- 
tého Janka Pivodu, „budete iste hladný; 
prosím vyberte si z môjho koša biely chle- 
bík a prijmite ho čo srdečný darčok odo 
mňa.^ 

„Milá matička," riekol Pivoda, „jako že 
mAžem od vás neco prijaC, keď vidím, že ste 
sama chudobná/ 

„Ach,'' vzdychla si starenka pozdvihnúc 
oči k nabu, „ach, veď sa tam hore nebeskí 
aujeli radujú, keď chudobný núdznemu dobre 
robí." 

Janko prijal chlieb i poďakoval sa dobrej 
slovanskej starenke. 

„Hla, milá dcérka, ** poučoval jedon 
štaehtíc ftvamú dcéru svoju ukazujúc na An* 



dreja Raslavtckého, Lipovianskeho. a Pivodu, 
„toto sú.äaši bratia Slováci, vyhnátT z milej 
otčiny. Čí jich nepohostíme ?" . ^ 

„Utče môj." riekla tíško devi^, „keď sú 



božími darmi - chlebom i solou. Zavolajme 
jich, maminka tešit sa bude, ked uvidí svo- 
jich krajanov." 

Šlachtic prosil Raslavického, aby neopo- 
vrhol jeho pohostinným domom. A Andrej 
touto slovanskou pohostinnosťou až k slzam 
pohnutý prijal pozvanie i menom svojich sú- 
druhov. 

„Kto zná," hovoril cestou šlachtic ku 
Raslavickému , Lipovianskemu a Pivodovi, 
,čo nám Poliakom v budúcnosti usúdil Ho- 
spodin? Možno, že i my nekdy pohostinnost 
u pobratimných národov hľadaf budeme." 

„Tak je, dnes mne, zajtra tebe!" pri- 
svedčil Jurko Lipoviansky. .Lebo jako sa 
o každom i najbohatšom jednotlivcovi ríect 
môže, že pred smrťou nenie blahoslaveným, 
lak i žiadon národ, trebas by stál na naj- 
vyššom vrcholci slávy a moci, nemôže si po- 
myslel, že to navždy trvat bude. Oj, bárs 
by na to pamätaly všetky šťastné národy 
a nekrivdily slabším od seba!" 

Rakóci prosil krála Augusta o ochranu 
pre seba a svojich súdruhov. A král poľský 
ujistoval ho kroz palatína, že sa môže bez- 
pečne na pôde poľskej zdržovať, že ho vláde 
viedenskej nikdy nevydá. 

Francúzsky kráľ Ludvik XIV., s ktorým 
Rakóci ustavične si dopisoval, posielal mu 
ročifú peňažnú podporu; no žiadal od neho, 
aby do Uhorska vtrhol a Leopolda znepoko- 
joval. K tomu nemal Rakóci ani vojska, aai 
potrebných peňazí. 

I obrátil sa k ruskému cárovi Petrovi 
Veľkému. Ruská vláda sľubovala mu vše- 
možnú podporu a on chystal sa k rozhod* 
nemu kroku. I vyslal vyzvedačov do nešťast- 
nej vlasti svojej, aby sa o smýšľaní veľmi 
utlačovaného ľadu presvedčil a predbežné 
kroky porobiť mohol. 

Avšak nadeje jeho malý skoro vyjsť 
na zmar. 

Jednoho dňa jazdil so svoj mi priateľmi 
vedľa brehu rieky Visly. Zrazu obklopili ho 



č. 3. 1876.] 



Orol, obrázkorý čfttopis. 



63 



zalraklenf asbrojend. Nastala Šarvátka. Ne 
priate? bol početDejši. Rýchlonohý vraník 
a obetOTavost priateľov vysvobodili ho z ne- 
bespečeDstva. I presťahoval sa do ďalekého 
Minska. Ani Bercsényi nebol istý pred zrad- 
cami. Ked raz viezol sa k jednomu šlach- 
ticoyi, prepadli ho traja neznámi ozbrojenci. 
Pohonič jeho klesol nirtvý, Bercsény so sú- 
drahom zmizol v búst ve, zkade dostanúc sa 
do najbližšej osady, pospiecbal preoblečený 
do Varšavy a osadil sa tam. 



Y pôvabnej krajine leží staroslávne sídlo 
polských kráfov, svobodné driev mesto Kra- 
kov. S národĎon hrdosťoa a s úctou pozerá 
každý Poliak na starobylé skvostné chrámy 
a kláštory, na tie mnohé rozmanitej výšky 
a podoby väze, ktoré so svojimi slnkom ožia- 
renými a blyátiacimi sa kupolami a krízami 
ku blankytu nebeskému sa vypínajú. Pohlad 
na královské toto mesto budí v srdci kaž- 
dého Slovana nábožnú a posvätnú úctu. Pre- 
pamätný, od celého národu s nábožnosťou 
i pýchou draho vážený, je prepevný hrad, 
ktorý na vrchu Vavelu pri rieke Visle nad 
Bcfttom sa vypína. V hrade tomto bývali 
driev kiáii volného Poľska, tu vo velebnom 
stolnom chráme práchnivejú i kosti jejich. 
Velkolepý chrám tento má krém hlavnieho 
vetkébo i dvadsatpät menších oltárov a osem- 
nást kaplíc, v ktorých telesné pozostatky 
19 králov, 9 panovníc a mnohých polských 
hrdinov odpočívajú. Okolo chrámu sú všetky 
steny marmorovými pomníkami a nápisy 
okráslené. 

Je krásne letnie ráno. 

Pri chráme na zámku sedia na inarmo- 
rovej lavičke dvaja mladíci. Oba zadumali sa 
hlboko, len kedy tedy prehovorí nektorý 
z nich nekoflco slov. Kroj i reč jich svedčí, 
že niesu Poliakmi; no i cudzinec by pri- 
svedčil, že sú synami príbudzného Poliakom 
národu. Túžobne, meravo hladia oba v tú 
stranu ku poludho - východu , jakoby nekoho 
netrpedii^ očakávali. 

,Pozri, Janko,*' vzdychol si jedon z mla- 
díkov po dlhom hlbokom mlčaní, „pozri na 
tie čierne chmáry, jako od juhu na obzore 
tiahnú ponad ho y do tohto pohostinného 



kraja. Ony iste priehodia t naŠicÉ mllýeh 
rodních strán, keď tam pokrc^ily žížoivé 
polia a spevavé lúčiny obživujúeim a zArod- 
Dujúcim dáždikom.^ 

„Možno, možno, Andrej môj f odpovedal 
Janko Pivoda súdruhovi svojmu Andrejovi 
Raslavíckému. „Čo nás po nich, ked nám 
nedonášajú žiadnu radostnú novinku z na&ich 
bôľnych rodních krajov, do ktorých noha 
vyhnancova kročít nesmie.** 

„Pravda," bránil sa Raslavický, „ten 
oblak je nemý, no preca mi je milý preto, 
že ho vetrík z mojej drahej otčiny seih pri* 
nása. Všetko mi drahé, ču ma na dialne 
rodnie kraje upomína. Ked oko moje tú- 
žobné uzre krála ptákov, mohutného orla, 
jako silnými perutami rozráža povetrie i oblaky 
svobodné si preletujúc ponad vrcholce ozor- 
ných Tatier, a hneď zase zamieri ponad jich 
poludňajšie stráne a zavesloje si ta do tej 
švárnej našej vlasti, kde ten náš dobrý ľud 
žije a hneď zase obkolesiai; na áiroko tie 
južné končiare rýchlosťou blesku prelotnje 
hranicami a brdo poietúva ai nad pofskými 
Beskydami: brat môj lúbezoý, ver, že ni 
srdce poskacuje od radosti a dula moja túži 
závodie v letu s tým královakým ptákom 
ponad tie naše milé Tatry. Brat môj, milá 
mi je i tá štebotná lastovička, ktorá putuje 
z ďalekého juhu ponad milé Slovensko sea 
do Polska, ver! Veď na svojeg dobrodražnej 
púti nie v jednej dedinôčke slovenskej S4 
zastaví, i obletujdc kríž na kríž a koldo 
kola do nejednoho dvorca nakukne, jako by 
zvedet chcela, či ten lud dobrý slovenský 
šfastne si žije ; i sadne si na väzu chrámovú^ 
na strechu pokoj milujúceho dôiuku sloven- 
ského, i vyšteboce družkám svojim : toto som 
videla, toto počula! Ach, Janko môj! Tak 
i duša moja túži zaleteC si do rodnej de^ 
dinky, do rodinného kruhu drahých ^ojÍ€h; 
i prehovorit s nimi, čo len na okamaenifo 
Ver mi, jakokolvek nás bratia Poliaci mí 
dva roky v svojom kruhu radi majú, jak^ 
kolvek sa vynasnažujú, by sne čo vyhnaqci 
na otčina svoju zabudli, pneca. srdcia nate 
cítia biedu svoju i túžia po drahej otčine.^ 

,»Aodrej môj,^ riekol usn»ievave Janko, 
„znám si vysvetlil túžbu tvoju. Tam v tej 

9« 



64 



Oral, obrázkový ČAsopis. 



[Ô. 8. 1S76. 



díala«) 0täB« podtatmaskej žije okrem ro- 
diny in& bytnosC, ktorá ti draíiá. NezúCaj, 
tvoja ävarná Anička neeabttdne na teba. 
Pravdu hovorí národnia naáa pieseňka: 

Kukala kukučka na kosodrevine, 
Čo ti Bôb usúdil, veru ta uemine. 

JAaí poahoyenie, brat môj, vyplní sa túžba 

fATOja,. Nezapomínaj, jak nešťastne zahynul 

Lehma^n, ked pri naáom (ažkom podujatí 

dal sa zachvátiť citami nežnejšími a sebou 

pojat qhcel i milenku svoju! Ďakuj Bohu, 

že ta posial nevydal do rúk zradcov, ktorí 

náa obklopujú. Ver mi, že keby s odvážil sa 

do nešťastnej vlasti, nebolo by ti dlho po- 

priato dívať sa , na peruťami volno povetrie 

prerážigúcich orlov, ani naslúchať átebotanie 

švitomých lastovičiek, no nebolo by ti po- 

pria^o, ani za Aničkou tak túžobne vzdychat 

Upokoj sa, prijde čas, v ktorom i my čo 

voln^ orlí preletíme chmúrnymi oblakami 

ponad. Tatry do náručia naáeho národu.'^ 

„Prenasledovaní sme, i mnoho trpíme, 
Janko moji Či sa len splnia i naše nádeje? 
Či smn mame nenastavili svoje životy, keď 
Stte Bakóciho vysvobodili?^ 

^I ja som o tom nž premý&Ial, brat môj 
■Andrej Či my Slováci sami nezadávame sa 
často io slepý nástroj pre cudzie ciele? Či 
nsvyberáme často z horúcej pahraby pre dru- 
hých kaštany? Či to vždy tak trvať má? Či 
anaď náš národ odsúdený je k tomu, by dru- 
hým 2ň nástroj slúžil a za svoje obete krvi 
i majetku nepožil sám ani za mak slávy 
a 'úžitku? Brat môj, toto i mfta vefmi su- 
žiije a preto tak túžim po svojom drahom 
národe !<< 

<' „Slabi^ nám všetko, kým nás potre- 
bujú, ale čo potom, keď príde ku deleniu 
koristi? Či sánesphif i teraz na nás to prí- 
slovie: Ste vos non vobis mellificatis apes^). 
Metiem^ neviem, £i nás i Rakóci neoklame!^ 
Hovoril éo tfalom Raslavický i zamlčal sa. 
Po 'Ohvflke riekol: „Nechajme to, hráčok. 
Mia ešte vätšmej iné omína. Náš brat Jurko 
LipoViansky dlho nechodí. Či ho asnaď za- 
stihla zradná ruka v biednej otčine? Beda mu!** 



^) Tak ani vy včielky pre seba m&d neshro- 
maždi^etCé 



„Chráň ho sám milý Pán Boh ľ" vzdy- 
chol si Janko. 

„Poďme, brat môj, pomodlime sa aspoň 
zaňho, keď mu iuáč pomáhať nemôžeme,^ 
povstal Raslavický. 

Oba mladíci vstúpili do chrámu, padli 
na kolená a dlho, dlho modlili sa skrúšene 
za svoju domovinu, za svoj ubiedený národ, 
i za drahého príatela svojho Jurka Lipovian- 
skeho, ktorý sa čo vyzvedač v Uhorsku zdiv 
žoval. 

Posilniac sa na duchu, kráčali naši mladí 
priatelia dolu do mesta. 

Sotva urobili nekolko krokov, pred nimi 
zastal žid v dlhom obnosenom kaftaoe, 
s dlhou hustou bradou ; jeho dlhé pokrútené 
vlasy visely mu až na plecia. 

„Nemáte kožušiny, velkomožní páni?" 
oslovil jich polsko-židovským nárečím. 

„Nemáme," odsekol mrzuté Raslavický, 
„okrem vlastných koží, a tie nie bú dsk 
predaj, žide!" 

A žid zaspieval: 

„Ja jsem šlcgfir ze Šllska, 
Ja élajfigu želízka.^ 

I napodobňoval rukami i nohami, jakoby 
ostril nože. 

„Čo to má byť, žide?" pýtal sa zadivený 
Janko. 

„Dajce hrince drotovac!" vyvolal po- 
divný žid trenčan^ým nárečím. 

„Kto si, hovor človeče!*' rozmrzol sa 
Andrej. 

A žid riekol turčianskym náreefm: 

„Kúpte pánkovia čipky, nožíky, iefran, 
olejčoky na všetky nemoce!^ 

„Teraz povedz, žide, kto si,*^ pochytil 
ho Janko, „lebo hneď dušu z teba vytra* 
siem!** 

Domnelý žid zial náUčnici a pred za* 
divenými mladíkami stál — Jurko Lipo* 
viansky. 

„Jnrko nái drahý 1' vykríkli oba pmn 
telia a objímali ho. 

„Hahaha,^ smial sa Jurko, keď ho pría« 
telia olgímali, „bračekovoí, vý máte belmo 
na očach. Vám nespomôžu moje olejčoky. 
Nože ma nezadrhnite*^ 

I vyvinul sa z jich objatia. 



c. 8. 1876] 



Orol, obráskorý 6as6pitr. 



66 



„Čo Bového doma?^ pýtal sa Janko. 

y^Či si videl moju rodinu a moju Aničku?^ 
doliélial Andrq. 

„No, komu skôr odpovedať?^ riekol 
Jurko. ^Čo novéfao v milom rodisku? Zle, 
nedobre; rozpoviem vám vietko doma. Brat 
môj Andrej , tvoja rodina je ssdravá ; Anička 
je pravá verná Slovenka; pozdravuje fa, žé 
keďby Ca mala utratif, umre od žiaľu." 

„Dobrá verná duša slovenská!*' vzdychol 
si Raslavický. 

„Odveďte ma ku Bercsényimu ,** žiadal 
Jurko. 

„Niet hp tu, odišiel do Varšavy,^ riekli 
naraz oba priatelia. 

„Hneď zajtra pQJdem za nim. Poďme na 
vašu bospodu.^ 

I vyprával priatelom svojim do podrobná 
všetky svoje dobrodružstvá, jako chodil zo 
stolice do stolice, jako premieňal svoje obleky 
a náličnice, jako štastne vyviazol z mnohého 
nebezpečenstva, jako utlačený je biedny lud 
slovenský, jako chystá sa velbé všeobecné 
(ovstanie ludu. 

„Veru, bratia,* končil vyprávku svoju, 
„zle , nedobre je s našim národom ; no Bôh 
dá, že mu preca raz zasvitne slniečko voľ- 
nosti, čo sa mĎa týka, ja len samému Bohu 
ďakovaC môžem, že ma živého máte medzi 
sebou." 

Druhého dba ráno putovali naši mladí 
vysťahovalci za Bercsényinu a Rakócim. — 

Y ľudnatom bieloruskom meste Minsku, 
ktoié nekdy i s Litvou ku korune polskej 
prináležalo, hodovalo jednoho dna u boha- 
tého jednoho veímoža mnoho ruských veľ- 
možov a poľských šľachticov. Tokajčina, ktorá 
toho času v Poľsku a Rusku veľmi obľúbená 
bola, rozohnila krev stolujúcich. 

Na čestnom mieste, vedia kyjevského 
palatína, sedí Rakóci. 

Domáet pán GtigopieviČ: pozdvihol* pohár 
i riekol: 

„Páni moji! Pripíjam na úprimnú shodu 
a večne trvajúce priateľstvo dvoch mohut- 
ných pobratimných národov — Poliakov 
a Bmov. Milujme sa, nedajme sa, bojujme 
spoločne proti vrahom!'' 



„PiAi bratia!^ povstal' P^ii^ Lnbien- 
ský. „Od vekov rvalí sme sa medzi sebou 
zúrivejšie, lež najlutqší divochovia, a to ku 
nesmiernej radosti cudzincov, našich večných 
nepriateľov, ktorí nás brata proti bratovi 
ustavične štvali, by nás oboch oslabených 
pokoriC si mohli. Vďaka bnď cárovi Petrovi 
Veľkému- a náému kráľovi Augustoví, ktiNrí 
nahliadnuc veľké výhody spoločného pria- 
teľstva uzavreli sv&zok medzi sebou a svojmi 
národami oproti zovňajiím nepriateľom. Neoh 
žijú Buši i Poliaci čo krevní bratia, čo verní 
priatelia \^ 

„Na večné časyl^ volali všietci, štmkali 
pohárami i objímali sa. Nejednomu starcovi 
sriebrovlasémn zarosily sa očí slzou radostí<. 

„Srdečne sa radujem, páni moji,^ po- 
chytiac Rakóci pohte hovoril slávnostným > 
hlasom, „keď vidím, že dva najmohútnijšie 
kmeny slovanstva, ktorým je už samou pň^ 
rodou vykázaný deľ, aby ruka v ruke spolu 
kráčaly k oslave rodu svojho a ku zálitite 
slabších rozdrobených súkmeňovcov, shodlý 
sa spolu, smierily a sbfatrily. Bôh požehnaj 
sväzku tomuto! I pokladám si za česť i ja 
čo representant Maďarov, že mi jé prisoa 
do bližšieho priateľského sväzku véšhó vstú- 
piť a spolu ujistujem jak bratov Poliakov 
tak i bratov Rusov, že maďarský národ i so 
svojmi spoluobyvatefmi slovanskými, ktorí 
rovnako nenávidenými Nemcami utlačovaní 
sú, hotový je vstúpiť do bratského slovan- 
ského sväzku. Ostatne, pánovia moji, myslot 
mi treba prv, jako vyženem tých tytan^ch 
Nemcov z Uhorska. A k tomu potrebujem 
vašej podpory I A keď prevedom úlohu svoj^i^ 
presvedčí sa SloVansl;vo, jak úprimných a spo- 
ľahlivých spojencov získalo na mojich kra- 
janoch, menovite na MadEaroch, Tomuto no« 
vému bratstva na zdar dvíham svoj pohár!^ 

Jak Rusi , tak i Poliaci podávali' Rakó- 
dmu svoje< pravice. Jednomysľne mu sľúbili, 
že mu dajú i peniate t Tejsko, ahy Neai^cotr 
z Uhier výpiMit mohol. 

A Bakéci nadšený tou najlepdoií náde- 
jou a skvelými Týhladami do budúcnosti 
rozlúčil sa srdečne s novými spojencami 
i iwberal sa do Varíavy, aby* s Bercséoyim 
ku rozhodnému kroku poradiť sa mohol. 



66 



Orol, obrázkoTý časopis. 



[Ô, 8. 1870. 



Vo Yarfiave prijal Bercsényi Jurka Li- 
povianskeho a jeho súdruhov svojim obyčaj- 
Djín hrdým a panovitým spó^sobom. 

t,či ste vykonali svojn úlohu, ktorú som 
vám naložil?^ pýtal sa Jurka, čo vodcu vy* 
prgvy. 

„Vykonal som so súdruhami, čo bolo 
možno/ odpovedal Lipoviansky skromne. 

„Ktoré stolice ste pochodili?^ 

„lili sme od Spiäa po naôich prívržen- 
coch, ktorých menoslov ste mi sdelili, dolu 
na Miškovec, Ji^er, Debrecín, do Veľkého 
Varadina, Kološváru, Enedu, ztade naľ^pät 
na Satmár, Hajducké mestá, Tokaj, Munkáč, 
Uogvár, Huoienovo, Prešov, Bardiov. Všade 
nás s otvoreným náručím prijali.^ 

„Spokojný som. Prešli ste jadrom Uhor- 
ri «ka. Od Tisy čakám prvý výbuch dútnajúcej 
sopky, ktorý, keď vybúši, plameňom zachváti 
oelú krajinu, jako za časov Boékaya, Beth- 
léna a prvého Rakócibo. A čože Nemci? Či 
vebni utláčajú ľud? Či netušia nastávajúcu 
búrku?' 

„Veľmi bezohľadne si počínajú, najmä 
vojsko, ktoré úbohý ľud veľmi trízni. Cisár 
žiada od stolíc 12.000 vojakov."" 

„A to bez snemu? Hrom a peklo! No 
dobre, to bude voda na nás mlyn. ^lice 
soprú sa proti tomuto násilenstvu jako jedon 
muž a každý zeman pripááe si šabľu na 
obranu našeô zlatfý svobody.'' 

„Lapačky dejú sa na .všetky strany. 
V každej <^ci richtári a prfsažní s ozbroje- 
nými vidlami a sekerami sedliakmi a ne- 
meckými vojakmi chytajú v noci chudobných 
paholkov a synkov domkárskych." 

„To je hafrba, posmech 1*^ 

„A stáva sa, že keď ti nemčúrski ná- 
hončí obklopia stodolu, kam sa ukryli ozbro- 
jení mladíci, nastáva krvavá bitka." 

„A to trpia stolice? To trpí zemänstvo?'' 

„Zdá sa, že je tomu tak, lebo slapa* 
TkýAj často dokrvavenýeh mladíkov dovážajú 
v putách jako zločincov do stotienébo mesta." 

„Nediápem," prechodil sa Bercsényi 
prudkým krokom svetlicou, „nechi4>em, jako 
náš národ takúto hanbu trpeC môže. No 
prqde čas pomsty! I pevne verím, že keď 
rozvineme pri Tise Rakóciho záatavu svo* 



body, že ten ujarmený ľud pôjde za nami 
až pod brány Viedne.** 

„A dôstojníci Tôkôlyho ešte posial po- 
tuligú sa s ozbrojenými čatami po horách 
a mnohý synčok sedliacky pridal sa už k nim. 
I prepadajú nielen zenMinské kurie, ale 
i sedliacke domy, ano celé dediny a páchajú 

* 

tie najvätšie ukrutenstvá. Nemeckí vojaci 
nasledujú jich v lúpení a zdieraní úbohého 
ľudu, ktorému je do zúfania. Dane sú 
ohromné, lebo nemecká vláda potrebuje moc 
peňazí k dlhotrvanlivej vojne s Francúzskom; 
cena potravných článkov a soli je zvýšená, 
bo všetko odváža sa do Viedne. A takto tý- 
raný ľud vzdychá po voľnosti, obzerá sa po 
vysvoboditeľovi." 

„A či ste odali tomu rozhorčenému ľudu 
zástavy Rakóciho? A n shromaždí sa okolo 
nich? Či hntový je ten ujarmený ľud bojovat 
i mref za zlatú svobodu, jako jeho slávni 
predkovia ?" 

„Zástavy Rakóciho lozchytaly sa, i shrkly 
sa okolo nich ozbrojené čaty. Lud kosami, 
cepami, sekerami ozbrojený napísal na tie 
zástavy pod veľký červený kríž: ,Chleba, 
soli a svobodu!^ Na svoje haleny prišili 
si ozbrojenci tiež veľké červené kríže. Ze- 
mania i pokojní niešCania menujú rozhorčené 
tieto sedliacke čaty Kurucami. Kamkoľvek 
prijdú Kuruci, ničia'všetko. Zemänské kurie, 
kostoly, bohatšie mestečká plieňa a nivočia. 
Tôkôlyovci pridávajú sa k nim zo všetkých 
strán. Prvú bitku vyhrali pri Satmáre, kde 
ozbrojených zemanov a mešCanov, ano i ne- 
mecké posádkové vojsko zbili a rozprášili. 
I vrhli sa na okolité zemänské domy, kaštiele 
a majere, pustošili, nivočili a vraždili všetko, 
čo jim do rúk padlo, či to patrilo zemanom, 
ktorí s cisárom držia, alebo nie.^ 

„To sú hrozné zprávy! A či ten ľud 
o rozum prišiel?'' 

„Kurud žiadajú, aby podanstvo a moc 
kráľovská boly zrušené.^ 

„Ešte čo. hrom a peklo!" 

^Aby všetci učení sudcovia boli od- 
stránení.'' 

„By snáď čikóši íokoiami prisluhovali 
spravedlivost, či nie?" 



Ď. s. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



67 



v# ^.y^^" 



• W ^- ^ wŕ s^^ •■V^'*^^ -^- 



„Aby irietky 'iiajeŕky boiy rovnako roz- 
delené. * 

„A páni aby sedliakom robotovali?^ 
^ 1^ Aby daĎ od chleba , 9oli a mýta bola 
rmáeoá." 

„DosC už!"" dupol BeresényU bMiídu. 
,A stoličné vrcbnosti neznajú tento zoláznený 
lad priviest k zosumu?" 

„Stoličné vrcbnosti nemajú moci. Ze- 
mänstvo uteká na pevné brady. Meštanstvo 
opevj^uje mestské hradby. Strach pred Ku- 
racmi je všeobecný. Mesto Jáger oblahli 
nedávno Kuruci a jich vodca vnišiel s ne- 
kolkými ozbrojencami dnu, i žiadal od ka- 
pituly ÍK) bočiek dobrého vína a 40 volov. 



A m(*^o neopovážilo sa ho daí chytit, i po- 
slalo vietko, čo Kuruci žiadali, dío jich^A^ 
boro." ^ 

Si 

„Hrozné veci mi sdelujete ; no spokojný 
som s vami. O oekolko dní shromaždímb sa 
k spoločnej porade. Rakóci príjde dnes zajtra 
k nám. Ďakujem vám, mladý človeče. Od- 
dajte mi listy." ' 

Jurko Lipoviansky vzdialil sa. 

„Teraz alebo nikdy!" riekol zamyslený 
Bercsényi búrnym krokom merajúc svetlicu. 
„Zmätok tento dobre použijeme. Lipoviansky 
dobre sa držal. Škoda, večná škoda, že je 
Slovák; keby bol Maďarom, zaopatril bycb 
mu grófstvo !" (Pokračovanie Dasleduje.) 



Hi 



Chudobná matička. 



PÍestyď sa za matku chudobnú. 
Čo (a pod srdcom nosila, 

Čo Ca na prsach svojich verných 
Pred nedostatkom chránila. 

Priviň ju, synu Tatier milý, 
Priviň k srdcu svojmu vrelo, 

Polúb jej drahé, bľadé líce, 
Polúb utrápené čelo! 

Chudobná mat často velikých 
Synov človečenstvu dala — 

Chudobná mat Spasenie sveta 
Na lone svojom schovala! 



A nie je mat tvoja od vekov 
Dcérou biedy a chudoby, 

Královna je — len ju svet zlúpil 
Z jej pokladov a ozdoby. 

Ale má ešte zdroj bohatstva, 
Živých pokladov studnice: 

Dcér úprimných a synov verných 
Húfy, zástupy — tisíce! 

A keď ti vôkol nej sa spoja 
A k srdcu si ju privinú. 

Zas sa na jej velebnej tvári 
Bužičky jará rozvinú. 



A to jej skromné, tmavé rúcho. 
Po krátičkom utrpení, 

Zas sa k úžasu zlého sveta 
V královský šarlát premení! 



D. Maróth^. 



Nad Baltom« 

Cestopisné obrazy z Rujany, 
Podáva Juraj J, Kello, 



I. 



StnpeA -> kameu* 

Kto z Vás, Bratia Slováci, pozná StupeĎ* 
kameň ? Nevelký poéet je tých rodákov, kto- 



rým popriato bolo dívaf sa z prekrásnej Ru* 
jany na búrne vlny Baltul A z dnešnieho 
neprirodzeného „Stubbenkammer^, ktorý pri- 
pomínigú nektoré nemecké cestopisy ^ velmi 



68 



Orol, obrázkový' časopis. 



[Ô. 3. 1«76. 



'— -.^-•'^y^—'s,- , 



(ažko vyčítaC možao jeho pôvodnie prírodze- 
nej|ie siaviaDské meno. A preca tomn tak! 
Nie služba bohyne Herty či Nerthy na rá- 
klade sem vztiahnutej mylne výpovedi Ta- 
cita (Germánia c. 40), ktorému bol Balt 
a jeho ostrovy „krajom neznámym'' (terra 
incognita), no služba štvortvárnebo Svätovita 
a bleskookého Rujavita dala meno tomuto 
najrozkošnejšiemu bodu staroslavskej Bujany, 
ktorá úzunkým pruhom zeme spojená je 
s polostrovom Jasmundom. 

Jako zapadlé a zpustnuté hroby i po 
tisícročiach hlásajú len o pohrobišti, tak čo 
i >potvorťné, no nestranne skúmajúcemu člo- 
veku dos( jasné, mená riek, bôr^ miest, poIa 
átď. svedčia vždy len o prvotnom pri nich 
'•. ^a v nich meškajúcom národe. A keď fabrikát 
histórie postaví sa na čas i do monopolnej 
služby schválne vo svoj prospech ^ta. pre- 
krúcajúceho náhľadu jednotlivcov, preca ne- 
môže tak lahkomysJne preletef ponad tieto 
mrtvé a preca živé pomníky dávnej hmlistej 
predošlosti, aby práve nimi nevzbudil podo- 
zrenie proti sebe a pochybnosť o zásadne 
pomýlených kompillatorských pravdách. Mená 
Rujanských osád i v germánskej forme zo- 
stanú len slavianskymi. a dá Boh dožijú ča- 
som ethnograíického vskriesenia. 

Ostrov Rujana záleží zo dvoch úzkou 
úžinou, pStep** (Schmale Haide) zvanou, na 
sebe visiacich polostrovov, z nichžto S'*verno- 
východní opät len nekolko sto krokov širo- 
kou úžinou, „Žižava" (Schaabe) menovanou, 
spojený je. Prvý pohlad na zemovid ukáže 
nám tri podstatné časti tohoto malého kon- 
tinentu. NajseverĎajšia čast Vittov objaví sa 
s mestečkom Staroch rámom a predhorím Ar- 
koncu, východnia za starodávna Rujov, dnes 
Jasmuud nazvaná, s mestečkom Zágrad a pred- 
horím Stupeň - kameň , južnia v užšom slova 
smysle Rujana s hlavními mestami: Breha, 
Radgast (dnes Gingst), Putbus a Haťc. Za 
starodávnych historicko-tmavých, pohanských 
časov Slavianstva bol Vittov alebo Vidov 
vlastnosfou slávneho niekdy v Arkone chrámu 
Svätovita a jeho 300 bielych. koni opatrujú* 
cich žrecov ; Rujov ale so svätohájom, »Stop- 
nica" zvaným, a otáčajúcimi ho posvätnými 
mohylami národních hrdinov nedotknuteľným 



majetkom na vysokom brale Stupeň- kameňa 
postavenej modly Rujevita, Ruja alebo Da- 
vora , boha to vojny a jeho 500 červených 
žrebcov opatrujúcich kňazov; — ^^ a od tejto 
časti, a nie jako sa vôbec hovorí, od Rngov, 
dostal i ^ celok svoje meno Rujana. Vôbec 
nemôžein smierit sa s myďienkou. žeby Ru- 
govia boli bývali cudzí, samostatný nealavian* 
sky národ, no všetko zdá sa mi, že sú to 
v službe svojho boha meč a túl do rúk 
lapiváie rady sevemích Vendov., ktorých 
z čiastky sami, z čiastky blízki Pomoranci 
jako vojovníkov „P^^ excellence" tak meno- 
vali. Ostatne tak mnoho tajností jest v tomto 
ohľade, ktoré s rozlúštením čakajú na blbku 
slavianského bádania. „Čo sto vekov bludných 
hodlalo/ zvrtne doba!'' 

Desat hodín bolo, keď vystúpili sme 
z člna, plaviacisho nás z Poľovohradu (Jagd- 
schloss) na pobrežie Krampasské. Moji spolu- 
cestova telia volili únavnú, zanímavú cestu 
cez Stupnicu do Stupeň - kameňa^ ja ale sám 
cez Lakňu do Zágradu. Skoro obanpval som 
to. Nudnejscii cesty človek sotva predstavlt 
si môže. Na nebi ani obláčka a slnko pieklo 
jakoby bolo chcelo dokázaf, že ono i na se- 
vere, keď chce, človeka ku potu doniest zná. 
Povetrie bolo tiché a jasné, len rozsiahle, 
ale už doznievajúce hučanie rozkolísaných 
vln Baltu a divý škrek v hajnách ponad 
hlavu točiacich, alebo v rovnej čiare predo 
mnou letiacich a okamyhom zpät sa vraca- 
júcich reCazí plujiek (Mówe) prelrhovaly tú 
odpornú monotounost. O hodinku bol som 
v Lakne, a to nastala mi nová neresC. Moja 
i tak dosť mizerná dráha zkrútiia sa na juh 
do Mokraňu (Mucran) a mne nezbývalo in- 
šieho, alebo pustit sa za ňou až k Novo- 
Mokraňu, kde spojí sa s hradskou, vedúcou 
z Putbusu do Zágradu a Starochrámu, alebo 
nastúpit rovnú čiaru piesočnatým , niekde 
kažáej stopy postrádajúcim chodníkom. Vy- 
volil som poslednie. Pravda, že do Zágradu 
nenie tak ďaleko, no planou cestou kráčaf 
i hodina zdá sa byt nekonečnostou a desaC- 
ráz v nej prestane trpezlivosf. Slnko žiarilo 
jako z povinnosti a tvár moja podobala sa 
vymastenému pred zánetom • koláču. Na mne 
nebolo suchej nitky. A ešte k tomu* jaká 



^ 



t. s. 1876.] 



Or«l, obriskový fasopi*. 



09 



obida! Na miesto, abych pomáhal viaznacim 
4o BBÍDBfnroDého drobo^o pieska DOhám, ná- 
dobno mi bolo chrbát avoj chriDÍt. Jako 
o závod letel za mnou celý roj múch, ko- 
márov a ovadoT, ktoré ibúrené z piesku 



A preca to oproti Ĺjrato, čo som ja pretrpel, 
len smeC Pravda, že tam roje pisútích sa 
a cestovatelom zplaäených včiel na úteku 
i oči chcú človekovi vypichaC, ale tie Člo- 
veku dajú pokoj, keď jich nedráíi-, to ale 



aMra z chatniej krovinky sa vyrojíli a sa- 1 od lačných ovsdov obohnaf sa afmóžeä. Pre- 



Dvor v budove okresného úradu v DubrovDÍkn. 



dili na mdj zpoteDý chrbát, a nqdúc na ňom 
kaňtt pre svoje krvelačoé žalúdky, Etávali 
u mi svojim bzučaofm a tu i tu i dost cit- 
livým šteklením nesnesiteJnými. Tvár zakryl 
MHD ročníkom a chrbát obtíial palicou. Kto 
z Vis cestoval cez tak zvanú „Luneburger 
Hiide", zakúsil iste dosC nepríjemnoatf. 



milé U rozkoäe cestovania! Chceá dačo vi- 
diet a tu nadobno ti maC zakryté oä jako 
neprirovoávaj k6Ď v „mangli". Chceš po- 
spieíit, tu viaznes do piesku po kolená. 
A eáte potom cbce dakto OBlavova( zanfma- 
voBt „Dúnov". Ked červ zažere sa v chrene, 
myslí, že lepéty lakôtky na svete niet Do 
10 



70 



Orol, obráskový éasopis. 



[Č. 8. 1876. 



Úplného nešťastia nechyboval mi len vietor. 
Pomysli U9k diabla a zastane ti pred nosom. 
Tak zviedlo sa i mne. Od Rujovskej, ináč 
Jasmundskej zátoky začal viat lavný západní 
vetrík. Každá vec má svoju dobrú i zlú 
stranu. S drobným pieskom ihrajúci sa vetrík 
zahnal síce mojich odporníkov, no pred jeho 
obsýpaním neochránila ma viac ani palica 
ani ručník. Nebolo možno oči otvoriC, a štek- 
lenie, zapríčinené bezočivým hmyzom, na- 
hradil na zapotené telo lipnúci piesok. Asi 
v polovici cesty do Zágradu na pravej strane, 
nekolko krokov od chodníka, stojí nízky, ale 
hrubý a košatý dub, ten použil som na 
krátku chvíľu za asyl. Kto zná povahu po- 
vetrnosti morských pobreží a ostrovov, tomu 
nepadne (ažko uveriť, že za hodinu často 
nastúpi štyri- až pätuásobná zmena počasia, 
a nebude mu velkou hádkou moje tvrdenie, 
že po chatrnej polhodinke môjho oddychu 
nastúpila opät predošlá tichá zparnosf. Leží 
to vo fyzickej povahe piesočnatej pevniny 
a otáčajúcich ju rozsiahlych zo všetkých strán 
vôd, že bezprosredne na nich ležiace vrstvy 
povetria svojou temperaturnou rôznostou 
rovnováhu v okamžení opustia a zase v oka- 
mžení nastúpia. Ale ani to nech nenie ni- 
komu podivným, že v okamžení povstávajú- 
ceho hvetríka zmiznú roje hmyzu, jako pred 
zárazou. Kto má oblúbenie a príležitosf obrátit 
i na tieto nepatrné tvoiy svoju pozornost, 
zadiví sa nad jich praktickým pudom. Úhrn- 
kom letia proti smeru stávajúceho vetra a kto 
pri zavdanej mu podobnej príležitosti na tom 
brehu, kde vetor vystupuje, zohne sa k do- 
stupnej mu rašeline, šasine, skale, alebo 
jakejkolvek 4'd vôd svobodnej a bezpečnej 
veci, vidí ju často obsadnutú mrákavou všeli- 
jakého hmyzu. Pýtate sa po pri ine tohoto 
nepatrného a preca nápadného zjavu? Ona 
leží na dlani. Úbohý tvor cíti, že letiac za 
smerom pieskového vetra nájde tu, ah bo na 
vetrozostupnom brehu, odkiaľ ďalej nemôže, 
svoj hrob; cíti ale i to, že na vetrovýstup- 
nom mieste zachránený je pred zasypaním. 
Pravda, deje sa to len v neďalekej blízkosti 
mora a priam pri vzniku vetra, lebo ďalej 
na pevnine, a vo vätšom rozvíchrení, hľadá 
útulok kde čfm skorej môže, a použijúc ho, 



očakáva svoj osud. Takto na prirodzený spô- 
sob bol som i ja osvobodený od nemilých mi 
spolucestovatelov a jich sprevádzajúcej ma 
hudby. 

O jednej hodine došiel som btedne do 
Zágradu. Rozumie sa samo sebou, že hladal 
som najprv ústrešie, kde bych hlad i smäd 
zahasit mohol. Vstúpil som do nepatrného 
domčeku. Celé mestečko neposkytuje nič 
zvláštneho. A keby nebolo jeho povestného 
okolia, preň iste neodhodlá sa touri^ta uro- 
bit odchýlok od mnoho zanímavejšej pobrežnej 
cesty do Stupeň- kameňa. Malé, lovením rýb 
živiace sa mestečko neposkytuje ani zvlášt- 
ností, ani krásy. 

Za osem groM nemohol som ani žiadať 
lepšieho obedu. Tanier podivnej polievky, 
dve májovky (MaischoUe) a pol taniera rokvíc 
(Krabben) bolo dost pre mňa preíst metamor- 
fózu z lačného na sýteho, a dva poháre piva 
dost ku plávaniu slaných rokvíc. 

Upozornený na sbierku pána Scheplera, 
neopovrhol som príležitostou. Nenie to síce 
veliká, no to zkamenelin, zvlášte ale staro- 
žitností dost pekné prímerky obsahujúca 
sbierka. Nekolko hláv, nôh a rúk z rozlič- 
ných pohanských modiel, nekoľko starých 
mečov, neforebnej starobylej rezby, sú veci, 
ktoré pre bádateľa starožitností malý by 
zvláštnu cenu tým viac, že pochodia všetky 
z podivného Zágradského okolia. Moju po- 
zornost pútala zvlášte ohromná rukovät meča, 
ležiaca pri dierkavej kosti spodnej rúry, nie 
síce zo stanoviska archeologického, ale preto, 
že pri pohľade na podivné tieto zlomky za- 
viedol ma majiteľ ku blízkemu oknu a po- 
ukážuc na neďaleký od mesta breh, hovoril: 

„Pane, to nájdené je tamto v tom ná- 
hrobku Hunov.** 

„A ostatnie veci odkiaľ pochodia?" pýtal 
som sa. 

,,Zvätša z brehov, ktoré (ahajú sa od 
južného konca Štepnice sem, a odtiaľto na 
sever ku Kôltici a Obetnému kameňa (Opfer- 
stein),** vy svetlo val p. Schepler. 

Jeho naivná a ľahostajná odpoveď na* 
pnula moju zvedavosť. Po odporu čenf sa na- 
mieril som zrovna kroky svoje ku zpomenu* 
tému náhrobku. Náhrobok tento nachodí sa 



č. s. 187«.] 



Orol, obráskoTý časopis. 



71 



aa roviBe, má asi 7 — 8 metrov Týiiiiy a 170 
krokov v objeme, tu i tu značne je po- 
rúchaný, i podobá sa násypu, ktorý drží sa 
za mohylu „Hänov^ alebo ináče germánskych 
obrov. Menuje ho hid i Dubberort alebo 
Dubbervorth. Mienka tamejsieho podania 
a na nej zbudovaná historická hypothesa 
zdala sa mi byt prirodzenou a nepochybnou. 
Avšak, prízrem sa lepáie na meno, nemohol 
aom sa vzdat tej pochybnosti, že ono ne- 
ukazuje pražiadnu prvotnogermánsku formu. 
Neskoršie z poznania celého okolia a kolkej 
tolk^ kombinácie staroslavianských staro- 
zitDoatí vše viac a viac presviedčal som sa, 
že hypothesa tá je len oktrojovaná; dnes 
ale som toho istý, že v tom mene kryje sa 
v prvotnom smysle forma slavianska, jako 
to dolu nižej dokážem. 

Opustiac Zágrad stúpal som ďalej. Za 
mestom vedie z riadnej cesty na pravo pol- 
nia popri Obetnom kameni cez severniu čast 
Stopnice a popri maličkom Herthajazere do 
VeL Stupen-kameĎa. Šiel som hradskou do 
Bobbina. Kraj je to zanímavý, pekný. Medzi- 
tjia nenie cietom mojim, bych opisoval ro- 
jDantickým a vysokovzletným slohom a po- 
dával báje kraja, jakých konečne vo svojom 
anaysle má viac menej každé okolie a každý 
kraj. Veď každý kútik sveta má svoju krásu, 
a chybuje len smysel a srdce, ktoré to po- 
cftiC a uhodnit zná. I ten najpustejší step 
urobí na mnohé srdce príjemný dojem a pod 
jeho potom oslavujúcim perom zdá sa byt 
každému čarokrásnym, a i najpôvabnejšie 
na prvý poblad partie sú mnohému srdcu 
nudnými a jeho z tejto strany ničiace pero 
odstraší nás od nich. Keď pridáme ku tomu 
YO vätčej menšej dóse v každom človeku na- 
chodiacej sa tuhy povýšit svojet na úkor 
cudziny, pochopíme, prečo často i tie zdan- 
livé najvernejšie cestopisy vzbudia v nás 
pocit, ktorý skutočným videním opísaného 
zmenší alebo zvätší sa. 

Na pravej strane v severnom smere ku 
Kôltici ležia vo vätšom menšom záhybe 
pieskové, viac menej krovinou a rozličného 
druhu trávou porastlé brehy, nad ktorými 
kde tu vynikajú nad iné vyššie a svojou 
okrúhlastou podobou do očí padajúce te- 



mená. Pri blízkosti Bobína zahne sa táto 
reCaz na východ až k Obetnému kameiiu, 
na západ ale až ku pobrežiu Jasmundskcj) 
zátoky, tiahnuc sa popri divotvornom hrade 
Spifcer, ktorý po tridsaCročnej vojne velitel 
Vrangel so značnými nakládkami vo zvlášt- 
nej zanímavej forme vystavil dal, severne 
ponad Bobín tvorí temer pravidelný kruh. 
Bobín je mestečko podobné chatrnej dedine, 
z ktorého na sever vedie ďalej hradská cez 
úžinu Žižava ku Starochrámu, na západ ku 
Spikeru a na východ cez potok Kôltica 
ku cbci tohože mena. Okolie Kôltice je až 
ku háju Štepnica velmi piesočnaté; na se- 
vernom pobreží ostrova nachádzajú sa dlho- 
siahle do značnej výšky vystupujúce pieskové 
zápole (DUnen). Na južnej strane obce, po- 
kraj zpomenutého potoka, nachodia sa mnohé 
(dajedny ešte v úplnej celosti) velké ka- 
menné mohyly. Sú to na spôsob okrúhlej 
vysokej pinvice bez spojiva navrstvené hladké 
i okrúhlasté kamene. Vrch, na mnohých 
oblučnatosti sklepenia podobný, z vniutra 
je kresaný, na mnohých ale len drsnatý, 
surový, prirodzený. Nápadné je, že povál 
každého hrobu tvorí jediný kus, z vonku, 
jako z qinohých, keď už i zubom času značne 
porúchaných, čo na kupolnatú formu kresa- 
ného žulového brala poukazuje. Už z tohoto 
možno zatvárať, že to boly hroby ctenejších 
osôb a vážnejších nad pospolitost povýšených 
ludí, snáď v službe Ruja stojacích bohatie- 
rov, alebo jeho a Svätovitových žrecov. Lebo 
keď na celej Rujane dnes nenachodí sa ni- 
kde ani len znaku takzvaných túlavcov 
(Irrb'.ôcke), ba ani len žulového pohoria, 
musely byt alebo z blízkeho pomoria, alebo 
z blízkych škandinávskych ostrovov sem do- 
pravené, čo značí z čiastky jich velikú bo- 
hatost, z čiastky jich výšku v námorníctve 
a z čiastky i jich krásnu úctu naproti boha- 
tierom svojho národa. Mnohé z mohýl migú 
priemer 4—6, výšku 3—4 metrov ešte dnes, 
najviac ale sú 2—3 a 3—4 priemerne vy- 
soké, bez všetkého výklenku alebo oblôčku 
8 jedným úzkym otvorom. 

Na východnej strane od Kôltice, na 
konci týchto podobu vysokého brehu majú- 
cich mohýl, a na severnom konci od Zágradu 

10* 



Ýá 



Orol, obráskový časopis. 



[Ô. 8. 1876. 



tíalinacfch a tu končiacich sa brehov, na 
lávom breha Kôltice leží takzvaný KÔItícký 
vrch, pod jehož severo-východňou pStou po- 
čína sa posvätný bukový a lipový háj — 
Stopnica, ktorý bezmála dve míle severo- 
južnej zdlžiny celé východnie pobrežie Jas- 
munda v rovnej temer čiare od Lômu (Lohme) 
až po Lakňu zavgíma. Na vrchu tomto na- 
chodí sa veliký surový žuloklát, ktorý cesto- 
vatelom známy je pod menom Obetný kameň 
(Opferstein) KMtíčania hovoria, že volal sa 
ten kameň za starších Čias Schrekum, ba 
pole vôkol neho nosí až podnes meno Schrek- 
fieldas, na ktorom poznat ešte prípravu ku 
zápalným i krvavým obetiam. Jeho podoba 
a vonkajšia (ačpráve časom zpotvorená, ale 
v základných čiaroch površia a príbočných 
prístrojov predca jej prvotnost aspoň tušit 
sa diýúca) forma rovná sa na vlas skale, 
nachodiacej sa tiež pod menom Opferstein 
vo Vitovej jaskyne (Witzelshôhle) povyše 
Mukavy vo Švajcsku, jejžto opis podal som 
svojim časom v „N. Novinách". To nenie 
náhoda, ale jednota zásady slovansko-pohan- 
ských obetoíc, ktorých všeobecná forma po- 
sla zo všeobecného všade rovného národ- 
nieho kultu. 

Zidúc odtialto do hája Štepnice, za pár 
menšín našiel som sa na ceste, vedúcej zo 
Zágradu do Stupeň - kameňa. 

Tichý šíry háji Posvätná predsieň nie- 
kdy strašnej modly vysokého Stupeň-kameňa, 
ale i posvätná skrýš duchov, jejichž bojovné 
telá spočívaly v tvojich mohylách! Na zá- 
pade zpočívali bohatieri hmlistej slávnej pre- 
šlosti, lebo na východe strážil siedmohlavý 
bôh s osem mečami jich neporušený pokoji 
Nepočetné tvoje rozsadliny a priepasti znajú 
predošIosC, ale hnevajúc sa na nezdamú prí- 
tomnosC, ktorej nič nenie svätého, mlčia za- 
novité, — stromy tvoje síce hovoria taju- 
plným šumom, ale posvätným v neposvätnom 
veku kto porozumie?! . . . . 

Medzi krížnymi cestami, vedúcimi do 
Bisdamitze a Zágradu, prvými to v háji na 
západo- východnom smere, stoja podobne tri 
žulokláty, menované takže Obetnými kame- 
ňami, na ktorých síce prístroje ku krvavým 
obetiam dost sú zrejmé, no prístroje ku zá- 



palným obetám celkom chybujú. Na západ- 
nom brehu takzvaného Herthajazera nachádsa 
sa v polkruhu 15 metrov vysoký násyp, 
zretelný to veku dnešniemu pomník, že tu 
vykonávaly sa hlavnie služby bohu vojnjr, 
ktorá krvou svojich obetí polievala pevnina 
i more. Hýlna domnienka Nemcov, žeby boly 
dialy sa služby ku pocte Herthy, ukaziqe 
už tým nesm3rsIom svoju bezzákladnost , že 
služby bohyne zeme a pevnosti nerozmyslne 
kladie na brehy vôd a jazier slovanskýnri 
menami posiate. Malé, lesné Nerthajazero, 
asi 250 krokov v priemere, neurobí na člo- 
veka, ktorý má pred očami imposantné vlny 
Baltu, žiaden dojem. 

Slnko dosf dobre ponížilo sa bolo k zá- 
padu, keď dorazil som ku Stupeň - kameňu. 

Rozsadlinavé, roztrhané, divé a meravé 

• 

steny predhoria padnú najprv do očú cesto- 
vateľovi. A kto videl raz, keď lampa ne- 
beská ukladá pri jasnom obzore svoje ru- 
žové lúče do sriebrístých vln rozsiahlych 
belavých vôd mora, tomu nebude nápadným, 
že i ja predovšetkým náhlil som na temeno 
čnejúcej steny. Bralo toto, jako z mora bez- 
prosredne vystrelené, je 133 métry nad hla- 
dinou čnejúci vápenák, ktorý vo vždy nižia- 
cej, ale všade strašne rozcapartenej retazi 
tahá sa pobrežím až k Tipperu a Sasnici. 
Na jeho najvyššom, teraz Carozorom (Eônigs- 
stuhľ) menovanom, ohradenom temeni stála 
niekdy strašná a veliká, z dreva kresaná 
sedem-hlavová , siedmymi mečmi opásaná 
a ôsmy v ruke držiaca, divého pozoru modla 
Rujevita alebo Davora, slovanského to boha 
vojny. Ku nemu v kameni kresané boly 
stupne, čo ešte i dnes na mnohých miestach 
dobre poznat sa dá, zvlášte na strmine juho- 
západnej poniže na hor vedúceho chodníka. 
Rozumie sa samo sebou, že na tak ozrutnú 
výšku muselo byt i drahne mnoho stupňov, 
od ktorých i celé predhorie, dnešňajšie me- 
stečko, ano i sám háj svoje meno obdržal. 
Pohodlným pomedzi stromy chodníkom vyjde 
sa asi za 16 minút na temeno. 



^) Meno toto dostalo temeno od Karola XIL, 
kráľa Švédskeho, ktorý z tejto výšky díval sa 
na divý zápas loďstva svojho s Dánskym. Pôv. 



6.8. 1S76.] 



Orol, obráKkoyý éasopls. 



73 



ImposantDý to Týhlad! Nepriehladni dial- 
ka kolisigúeich sa vín b jednej, a čarokrásne 
panoráma eelého ostrova s jeho nesčislnými 
záhybami a zátokami z drahej strany — ležf 
človeka pred očami. More bolo tiché, nebo 
jasné, a len kde tu zasríenila vlna svojou 
sriebrovlasou hlavou , a ďaleko na severnom 
obzore vystupoval malý obláčok, ukazujúc sa 
váe na inom a inom mieste smerom východ- 
irfra, znak to tiché vody krájajúceho par- 
nika a kde tu ku ostrovu do jednej lebo 
drahej zátoky náhliaceho čhia rybárov. To 
Tielko nič proti západu! Tam ružové nebo 
spi^a sa s plameftným morom a ohromný 
iiaňcí kruh slnka kladie sa v jeho fókuse 

na odpoänok. Ešte mu vidno pol tvári a 

člap, hodilo sa do vln zanechajúc po sebe 
krvavú lávu, v ktorej, čo more a čo nebo, 
nedá sa viac rozoznat. Yoda s oblohou tvorí 
jedoa veliký červený polokruh. Yelkolepá 
hra prírody! Podivom žasne smrtelník nad 
týmto pohľadom 1 Dlho, dlho dívali sme sa 
ešte na jasné pruhy západu, až všetko zmizlo, 
i nastúpil sviatočný mrak. S Bohom slniečko, 
k zajtrajšieho svitania! 

Prv však, lež opustím toto najkrajšie 
miesto výhľadu na celej Rujane, obzrime sa 
ešte na pod nohami nám ležiaci Rujov alebo 
Jasmnnd. Odtiaľto je najlepší rozhľad zpo- 
menutých už vecí, i^ preto i najurčitejšie 
poukázanie polohy, potrebnej k podpore mojej 
domnienky. 

Bezprosredne pod nohami začína sa les 
Stopnica. Na západe a juhu tvoria jeho obm- 
bok zpomenuté brehy, a za nimi ležia mestá. 
Na najjužnejšom konci lesa neďaleko od 
Krampasa dvíha sa kopolnatý nad iné vyšší 
násyp; od neho v rovnej čiare na západ 
beží breh až ku zpomenutej mohyle Dobber- 
vorth, ktorá čo do formy nič nezdá sa byt 
odchodnejšou od tej na konci lesa. Od Dub- 
bervorthu tahajú sa násypy zase temer v rov- 
nej čiare na sever až ku Eôltici, kde kon- 
čia sa opát so zpomenutými už mohylami 
a Schrekumom. Práve na protivnej strane 
malej polhodinky od mohýl na západ leží 
medzi dvoma pieskovými brehami Bobín. 
Toto položenie vnucuje mi myšlienku, uznat 
brehy tie schádzajúce sa pri Dubbervorthe 



vo forme pravihlana za vekami deformované 
mohyly Rqjov. Sú to rozbúrané a pozasýpané 
katakomby R^jevitových služobníkov. U mo- 
hýl pri Dubbervorthe stála takže socha 
Rqa, alebo ináče Davora, odtíiď nemedié 
Davor =z Duvor = Dubbor = ort — Dubber- 
vorŕh. Pri Kôltici, na konci mohýl a začiatku 
sv&tohája, na brehu Schrekeafield, ktorý dnes 
síce tvorí role, no pred časami musel byt 
takže lesom, stála nmžno druhá socha a pri 
ncg obetiáca, lebo čo iného značit miôže 
Schrekum, jako kameň iertvy ? (Žrec = ka- 
meii = žrekam = Schrekum.) Ked by takto 
vec bola sa mala, a vchod do svätohája bol 
býval len pri Žrekame, t j. keby zpomenuté 
katakomby boly tvorily jakoby ohradenie 
Štepnice (Zágrad?), vtedy si vysvetlíme 
i ostatnie na tejto ceste alebo aspoň jej 
smere cez Štepnicu ku Stupeň - kameňu na- 
chádzajúce sa obetnice, ba vysvetlime i to, 
prečo práve pred Kôltickými mohylami na 
odpornej strane mohla štát socha Bobová, 
jako boha strachu, ktorá dala dnešniemu 
Bobbina jeho meno. 

Slaviansko - pohanský princip nábožen- 
stva, z nebo pošlá forma kultu a podivné 
predstavenie záhrobnosti i nesmrteľnosti duše 
nuiselo mat za následok, že svätoháj s po- 
hrobištom má byt v bezprosredňom spojení, 
a tak a nie ináč bolo to i tu. To dosvedčuje 
Kr. Rukopis: 

„Aj a vyjde duŠe z rvúcej huby, 
Výlete na drvo, a po drvach 
Semo, tamo, do niž mrtev nazžen.'' 

Čestmir a Ylaslav. 

Pravda, pravda, že i moje reflexie sú 
len domnienky, ale preca pravdepodobnejšie, 
lež pusté domnienky o tunajšom kulte Her- 
thy predslavianských Rugov. Tou istou for- 
mou, jako vo Švajcsku, urobila sa z rieky 
Vitanova = Vitana , Wiesenrr Wiesent, — 
tak tu z ostrova Rujaneva = Rujana , Rie- 
gen =: Rúgen. 

Površie Baltu zatiahol už bol závoj vý- 
parov a hmly, a mesiačik zaligotal sa nad 
ňou, ked po vôli zišli sme do mesta. Ja 
i niekoľko neznámych, podivnou mi rečou 
hovoriacich osôb vošli sme do blízkeho ho- 
stinca. Moji spolucestovatelia , študiosi to 



74 



Oroly obráikový ^aaopii. 



[6.8. 187(L 



Z OrmfiiYaldu , ku ktorým pridružil som sa 
bol ▼ Harci, eite pred hodinou na vozíku 
odiáli boli do Bisdamice. Ľutoval aom síce, 
ale pre nastávajúcu noc a nedostatok zá- 
prahu nemohol som za nimi. Môj úmysel 
bol, najaf za rána čln a predísC jich do 
Jnliusnihe. 

Žiadam si večeru a postel, no k môjmu 
nemalému zarazeniu dostanem na posledniu 
žiadosC odpoveď, že všetito je obsadené. Zo- 
beriem sa teda, i kráčam hladaf šfastie inde, 
ale už na štvrtom mieste dostal som stereo- 
typnú odvetu: 

.Väetko obsadené.^ 

Mrzel i hneval som sa, trpelivost ma 
nechávala, ale to všetko nepomáhalo. Zídem 
na samý dolní koniec a vojdem do nepatrnej 
hospôdky .zumKrug". I tu darmo. V mojej 
nesuádzi ukojil som sa tým, že vyhľadám si 
úložisko v svobodnom. Zjiem porciu „zrázov*', 
polské to národoie jiedlo , ktoré nie len tu, 
no vôbec na Pomorí všade je známe , zále- 
žajúce z drobao posekaného a v jednu hrču 
spraženého mäsa, vypijem dva poháre piva 
a sberám sa uskutočnit svoj úmysel. Môj 
zrak padne na protivnú stenu, kde visela 
celá skupeoina rozličnej formy a obsahu 
obrazov, a medzi nimi i podobizeň Langie- 
viczova. Bolo mi to nápadné, no moja omrz- 
lost pohrobila všetku zvedavost. 

„Kam zberáte sa, pane?** oslovil ma 
hostinský. 

„Neznám." 

^Postele nikde nedostanete ! Od nekolko 
dní všetko je obsadene." 

.Znám."" 

„Čo si teda počnete?^ 

„Noc je krátka, jasná a teplá " 

.Máte úmysel dnes ešte dalej cestoval?^' 

iiNie, len ziýtrá ráno." 

,Kam?« 
„Do Arkony." 

„Mal bych ešte jednu postel, jak vám 
mebude nepr^emnou/ 
„Jako to myslíte?" 



„y záhrade, tu priam pri dome, mám 
chatrný letohrádok a v ňom polniu postel; 
na tej, jak lúbo, môžem da( postlat" 

„Preca lepšie," myslím si, „jako v svo- 
bodnom." 

„Prijímam!" 

I kázal svojej polovičke, aby dala pre 
mňa tam postlaf. 

štvrt hodiny bolo všetko hotové. 
„Bude-li sa lúbiC?" volal ma hostinský 

do letohrádku. 

Záhrada bola malá, no vkusne pristro- 
jena, múrom obohnaná. Jej koniec opieral sa 
na bezprosredne za ňou začínajúci sa báj. 
V lavom boku bola malá zvyšina, obsadeaá 
smrčinou a borovičinou. Na kopci záhrady 
stál okrúhly s velkými sklenými dvenni, 
s výhladom na záhradu a bralá predhoria, 
letohrádok. Vstúpil som doňho. Dva velké 
obloky, zatiahnuté malebnými oponami, po- 
skytovaly výhľad do blízkeho hája, na ne«> 
daleké Herthajazero, druhý ale južním sme- 
rom cez širokú rozsadlinu predhoria na otvo- 
rené more. Stolík, nekolko stoličiek a službu 
pohovky zastupujúca vkusná poloia postel, 
jedno zrkadlo a visiaca lampa, bolo náradie 
vkusného pavillonu. 

Hostinský, malá územčistá i>ostava, tvári 
bezvýznamnej, viac starej, lež mladej, do- 
provadil ma až sem. Ylastnostou jeho po- 
vahy bola zvláštna, temer nápadná, až s do- 
tieravostou hraničiaca zvedavost a z tejto 
pochodiaca nekonečná shovorčivosf. Vzdor 
obsluhy svojich viacej hláv počitujúcich hostí, 
ktorú ponechal svojej kus pohodlnej polo- 
vičke, trápil ma ešte za malú polhodinku 
všelijakými bezvýznamnými otázkami. Z jeho 
rozpravy, ktorá ma pre jej odporno^C nudila, 
doznal som sa len to, že je polský vysteho- 
valec, ktorý od päC rokov po túlavom živote 
tu sa priženil. Odišiel konečne. 

1 položil som sa na túžobný odpočinok. 
Bol to sladký pokoj, pochodiaci z nejakého 
neznámeho mi blaženého pocitu. 

Tichý šum blízkeho hája a mohutný 
zvuk kolísajúcich sa vln Baltu ukolíbaly ma 
v krátkom čase do sladkého spánku. 



r 



6. K. Ig76.] 



Orol, obráskoTý éasopÍB. 

Chlapec a éerviak. 

(Krylov.) 



75 



^ever^ že ku štastiu pomôže ti zrada 1 
Zradca je i v očach toho Vóždy nfzky, 
Za hriech, použit ho, kto si nepokladá; 
A zradca naveky záhube je blízky. 



Červiak hospodára za prístup unoval 
Do sadu, cez leto kde by sa prechoval. 
Slubil, že sa bude spravovat poriadne, 
Že na ovocinu ani nepohliadue, 
Bade iba drobné lístočky objiedat, 
I to už len také, čo začnú uvädat. 
Hospodár si myslí: nech že si tam žije; 
Tesno nám nebude, veď sad priestorný je; 
Ani značnú škodu urobif nemô/e. 
Čo hneď i sto listov po strome ch ohlože. 
Dovolil: a červiak hneď sa na strom vije, 
Pod listnatý konár pred slotou sa kryje; 
Žije 8i bez núdze, čo priam i nie pyšno, 
Tak, že o ňom dlho takmer nič neslyšno. 
Medzitým ovocie zláti slnečná žiar. 
Tu v tom samom sade priezračné sta jantár 
Jablko na chvojke od slnca dozrieva, 
A do chlapca krásoi;, jak vábec dodieva. 



Zprosried druhých tisíc do očú bije mu, 
Lenže je pre chlapca tažký prístup k nemu. 
Na jabloň sa driapat prísne zabránili, 
Potriast ju, v chlapcovi k tomu nieto sily, 
Slovom dat si nevie rady: čo tu a jak? 
Ktože mu dal pomoc pri krádeži ? — Červiak. 
„Slyš! dnes zajtra budú jablká oberat; 
Keď sa len nemáme jabíčku prizerat, 
Treba sa nám skoro lapi£ do niečoho. 
Vieš, že som prislúbil netknúť sa ničoho: 
Pokúsim sa ja oň preca tebe k vôli, 
Len sa podel so mnou, hoci nie napoly; 
Bezpečne mi môžeš čast len desiatu daC, 
Veď i na tej čo jiesf budem do smrti mat." 
Tak hovoril červiak. Chlapec prisvedčoval. 
Na jabloň tu červiak vylezúc, pracoval; 
Podtočil jablko zraló v okamžení; — 
Jakej sa mu ale dostalo odmeny? 
Len čo čuplo na zem jablko sríed sadu, 
Už ho chlapec zjiedol so všetkým od hladu, 
A keď zradný červiak zliezol k deľbe dolu. 
Nuž ho chlapec nohou rozmiaždil pospolu! 
Životom tak svoju zapUUil on zradu. 

Negabudov. 



'CO^'^ 



Vodnárka. 

Obrázok z velkomestského života. 

Od MU, Dumného, 

(Pokračovanie.) 



IV. 

A zase sedela Klementína s Aroálkou 
jednoho rána v utešenom tereme. Obe na- 
cfaádzaly sa v nedbalkách, obe boly zlej, 
deápeiátnej vôle. Divno to vera I Ženské 
tieto oplývaly všetkým pohodlím života; ku 
jich úplnému áfastíu nezdalo sa jim nič in- 
iie chýbat, len ptáčie mlieko: a preca boly 
neifastné. Prečo? Pozrite do života. Keď 
človek z jednej rozkoše k druhej beží, keď 
drahý čas len na zábavu vynakladá: hriešne 
to pohodlie stane sa chytro tažkým breme- 
aom. Čisté a nevinné srdce nachádza i v tej 



najvätšej biede pokoja; hriešne, bezbožné 
srdce i v tej najvätšej hojnosti, bohatstve, 
rozkoši — krváca. V takom položení na* 
cbádzame dnes dve družky hriechu — Kle- 
mentínu a Amálku. 

„Mne sa už aai žít nesladí, Málika moja. 
Všetko ma nehanebne sklamalo, všetko omr- 
zelo! Ten Aladár, ten Aladár!'' 

„Nebol by hoden, aby s' preňho život si 
ztrpčovala. Ten podliak ničomný i s mojim 
Árpádom! Takí sú to teda motýli! Poletujú 
všade, miliskujú sa s každou ružou.*' 

„A každú oklamú a každú opustia." 



76 



Orol, obrázkový časopis* 



[Č. S. 1876. 



„Ale teraz je až koniec navždy s nimi." 

„Daj si mi Bože ! Ľahko sa to povie 

ale uskatočnit!" 

„Dos( jest jim podobných. I ruža kaž- 
dého motýlka privinie. Urobme i my tak.'' 

„Veď sme to robily, ale preca jesto 
medzi nimi jedon najmilší l'^ 

„Pomstime sa, drahá! Pomstime sa na 
falošníkoch, ale pomstime sa i na tej huse 
dedinskej, ktorá tak mnoho šfastia tu do- 
siahla.^ 

„Pravdu máš, ten párik zdá sa byt ozaj 
šťastlivým." 

„To je do porazenia, taká hlúpa hus 
prijde tak ďaleko. Keby si ju bola znala tak 
jako ja, zahorela by si večnou pomstou proti 
osudu slepému, ktorý takéto daromniny na 
vrchol blaha privodí. Len pred nekolko ro- 
kami to dievča na somárikovi vodu dunajskú 
načieralo a teraz sa ti rovná náml Tá sed- 
liacka sprostá hus miecha sa medzi nás. 
Naši galáni dávigú jej prednost pred nami. 
To je do porazenia!" 

„No , darmo Málika , krásna je tá po- 
tvora, veľmi krásna." 

„Taká je príroda nerozumná ! Rozdáva 
často dary svoje, tie najvzácnejšie dary svoje 
na nepravom mieste. Ja prisahám pomstu 
tej husičke hlúpej. Netrpím jej štastie, mu- 
sím jej ho zkazit!" 

„Nuž a čo urobíš, prosím ta?" 

„Odlúdim jej muža, aby i ona pocítila 
bôI lásky, jestli je vôbec taká ničomnica 
v stave to pocítit!" 

„Hm, výborná myšlienka! Ale či sa 
zdarí? Jej muž je iste do nej smrteľne za- 
ľúbený, ona je krásna!" 

„Chceš povedaC, krajšia nado mňa? 
Možno! Ale hlúpa. Krásu prirodzenú moja 
strojená istotne premôže. Verím, že toho 
dovediem. Tak bych sa pomstila i na podlom 
Árpádovi i na pr^iatej huse dedinskej. '^ 

„Nevískaj, Málika, nepreskočilas' eéte. 
Muž bude jej verným/ 

„Hm, to je nž tažšia prekážka, Tínka 
moja, ale ženská lesC i vätšfch mužov už 
raiámila, lež je jednoduchý pán majster 
kušnierský. Plán je hotový, k prevedeniu 
jeho mám dos( rozumu." 



Do chyži^ vstúpila rozumná Katinka 
a podrobné ustálenie svodlivého plánu ustá- 
lilo sa s touto tajomníčkou domu. 

Pekný je t# trojlístok! Nikdy by sa ne* 
boly mohly družky hriechu krajšie síst! 

„Mám štastie panstvu oznámil, že som 
prísny rozkaz vyplnila a našich každode&ných 
pánov hostov dnu nevpustila. Nech pokutujú 
sa za nevernost svoju." 

„A boli tu?" 

„Boli a všelijako ma prehovárali, aby 
som sa len nad nimi smilovala, aby som jim 
vstúpenie nebránila. Ba áno i podkúpit ma 
zamýšľali." 

„A tys' sa nedala, verim. Tys' dobrá 
služobná." 

„Ej, čo služobná, Málika moja! Ja ju 
za viacej, ja ju za priateľku považujem." 

„Ďakujem úctivé, pani veľkomožná, bu- 
dem sa usiloval tej velikej priazne vždy 
hodnou sa stat. Presvedčená som, že sa mi 
dľa zásluhy mojej vodí; lebo vyznat môžem, 
že som za vzáctne panstvo hotová i život 
položit." 

„Verim ti, verím, duša dobrá ! Poď sem, 
Eatinko, že ta pobozkám. Urob to i ty, 
Málika.'' 

„Ach ďakujem peKne za toľkú lásku ^ 
Veru môžem vyznat, že mi ani bozk môjho 
milého tak sladko nepadol." 

„No a verný ti je?" 

„Jako všetci chlapi !** dodala Amálka. 

„Veru, slečinka, ráčite mat svätú pravdu ! 
Mám už druhého. Ja si to ráznejšie počínam 
lež panstvá. Prosím ponižene za odpustenie; 
ale ja ledačiny netrpím, trpiet nemôžem!" 

„Vidíš, Klementínka, naučme sa od nej. 
Nesmútme viacej. Zame&me si neverných 
milánkov s vernejšími. Tak sa pomstíme na 
nich najlepšie. A ty, Katinka, buď mi na 
pomoci k prevedeniu pomsty na tej sprostej 
slovenskej hnae." 

„Tú my obriadime, slečinka: Nebola tá 
ešte nikdy v tak dobrých rukách ! Ale skoro 
bych bola zabudla ešte jednu «nutnú novinu 
oznámit pani veľkomožnej. Ti dvaja iidia, 
ktori sem často chodievajú , riekli , že jestli 
jicb nepustím k pani velkonožnej, že to len 
jej a nie jim ákodiC bude. Ja som aa 



č. 3. 18T«.] 



Orol, obrftzhový iftaapii. 



77 



piÍBue držala dfa rozkazn a parchov som 
oépráiila.*' 

„Dobre ai urobila, Katinka. Sú to úžer- 
nfdl Na sto odstoviek požičiýú peaíaze a eéte 
človeka sni^ú. Nech Čaki^jú, majú dobrý 
rabach, l^iB sa mi podarí pána las oňvábiĹ 



„Na to Bi ty Búca, Eatinka. Vymysli 
zas niečo, lebo mi ti žídáct snadoo nAiu 
nesnádky príiuravit.^ 

„OdpuBt, Tíaka, Ja sa ti do peitaži^ob 
vecf ani málo Daroatimiem.' 

,^a bych znala nečo, pani relkomožná. 



Lea keby som saala oajsC díärn aimianku. 
pod ktorou bysme od nebo peniase dostaly? 
Ponulte neČo!" 

,Môj roNim, paoi Telkomožná, teraz 
lera tiež <ri štát ostáva; Ted sma až víetky 
pramene Isti vyíerpaly. Ale pán veHcornoiDý 
je dobrá daäa. on sa lahko dá naklonif. Lea' 
to treba obratne navlieuf." 



RiČte sa urobil nemacDoa , ráčCe odfsC na 
celé leto na Hai^t ostrov i so siečiakeu. 
bývaí. Domový pán lekár to na páau velko- 
moJiUMn vyprosredkiúe — konto sa potoui 
nž starostlivé sostsví a špóres padne nená- 
sytným židom do vrecka." 

.Bravo, Katinka moja, bued od ziýtrá 
po£aem polihovat." 

11 



78 



Orol, obrázkový éasopis. 



[Č. S. 1S76. 



i,Á ja p^d^n po pána lekára,^ slovila 
Katínka. 

„A ja nastraším domového pána. Bude 
že ea ten bát a staral," tvrdila Araálka. 

Margytský ostrov na Dnnaji je pravý 
div sveta. ](to sa pamätá nan predtým, kým 
ešte býval zapustený, nesriadený a porovná 
ho s dnešním nádherným stavom jeho, veru 
sa mu neprizná^). Predtým vyzeral podobne 
mestskému lesíku, aby sme sa tak vyslovili, 
mal taký jakýsi meštanský ráz a náter ; dnes 
vo velkolepý anglický park premenený, vy- 
zerá po kniežatsky. Majetníkom jeho je arci- 
knieža Jozef. Slovenské noviny písaly minu- 
lého roku, jaký populárny je muž arciknieža, 
jako sa objavil v čas trhový na — Hrone. 
Takým populárnym skrz na skrz demokra- 
tickým mužom je on všade. Na Margytskom 
ostrove často sa prechádza i so svetlou man- 
želkou svojou a dietkami. Vystupovanie je- 
jich tam je docela rázu mešfanského, takže 
všeobecný podiv vzbudzige. Arciknieža rád 
sa prizerá praciqúcim robotníkom a zabáva 
sa 8 nimi, ba i sám berie nástroj do ruky 
a pracuje. Minulého leta prechodila sa šumná 
jedna deva s matkou po parku ostrova. Pod 
pokutou desat zlatých nesvobodno na ostrove 
kvietok odtrhnú! Blízo matky a dcéry tej 
prechodil sa i arciknieža, ktorého ony ne- 
znalý. Dcérka sloví túžobne k materi: 

gAch mamka moja, len jednu z týchto 
ružičiek keby som doatat mohla!" 

A arciknieža počujúc to, odtrhol a dal 
dcére dve z najkrajších ruží." 

Mesto Pešt s Budínom hádalo sa pred 
nekolkými rokami, ked nebolo ešte spojené, 
o ten Margyt ostrov. I jedno i druhé si ho 
osobovalo. Pravota vypadla v prospech mesta 
Budína. Ale čo malo mesto s nim robit? 

A mesto Budín dlho sa nerozmýšTalo, 
i darovalo ostrov arcikniežaCu Jozefovi. A jaká 
štestni myšife&ka to bola, každý uzná, každý 
mesto Budín za ňu pochváli, kto sa na 
krásu ostrova, v skvostný paric premeneného, 
podíva. Jozef sriadíl s nÄladkom millioňov 



^) Upozorňigeme ct čitateľov, že pán pôvodca 
povesť svoju toho času písal, keď o strašnej 
povodni, ktorá celý ten utešený ostrov pokryla 
a zohavila, nigmenej tu&il. Bed. 



ostrov, poskytnul v Aotn to najutešéiiqUe 
miesto zábavy velkomešfanom , ba i cudzin-' 
com, hlodajúcim v kúpeli jeho (ostrov naá 
prameň vrelej liečivej vody) uzdra^^enie.. Terae, 
kde sa už druhá artézska studňa kope 
a skoro dokončiC má, ide ostrov tento ešte 
krajšej budúcnosti v úsrety. 

Y utešenom velikom hoteli ostrova bý- 
vala chorá pani Klementína s družkou svo- 
jou. Starý pán manžel ju dva-, triráz v týždni 
navštevoval. Smutný prichodil, smutnejší od- 
chádzal. Stav Klementínky jeho drahej sa 
nelepšil. Pýtal sa lekárov — a ti všeličo 
mu radili, Máriin Eúpel i Karlove Vary. 

Ale divno to, že v tých dňoch, v kto- 
rých starostlivý pán manžel nedochádzal, cí- 
tily sa naše pacientky dost dobre. Prechá- 
dzavaly sa po celom ostrove, ba i večier- 
kami v spoločnosti nám neznámych pánov 
dobre sa ba vily. Ono to tie nemoce bývajú 
rozličné, jedon deň pochytia chorého, v druhý 
zas popustia. Dost na tom, Klementínka 
s Amálkou dosiahly, čo chcely. Eatinka ne- 
bývala s nimi, ona riadila domácnosC pánovu 
a obstarávala všetky potreby navštevujúc 
paniu často na ostrove. Oj velké veci sa tu 
prevádzaly! Trojlístok náš ženský chytré si 
to navliekal a nástroj vtipný Eatinka šikovne 
to všetko uskutočňovala. 

Podľa nasnovaných plánov mala Eatinka 
tú úlohu, by pod zámienkou objednania 
kušnierskej roboty Martinka z Hatvanskej 
ulice privolala na ostrov. Ona i dostála svo- 
jej úlohe. Martin slúbil sa, určiac deň i ho- 
dinu, v ktorú bude môct k službám byC 
panstvám. Amálka pripravovala sa na veliký 
manéver. 

V dome Martinkovom začaly sa mráčky 
objavovat na oblohe tak jasnej a dosial ne- 
zkalenej manželského jejich života. Elena 
dostávala bezmenné listy a to temer každučký 
deň čo deň. Boly to lubolisty. Martin lúbil 
celým srdcom svoju milú Elenku, ale ktoby 
nebol na svete na peknú ženu žiarlivým? 
Z tých listov vysvitalo, že Elena má za 
chrbtom muža svojho tajnú známost, že pe- 
stuje lásku žene vydatej k druhému mužovi 
nedovolenú. Elena zúfeíla si temer v povedomí 
svojej nevinnosti, i neinala, čo sa to a ňoa 



č. s. 1S76.] 



Orol, obrázkový časopis. 



79 



robĹ Martin nuil ju vždy pkolo »eba. Ale 
podozrenie yo srdci žiarlivom tak hhko je 
ibadit ! On býval často i vzdialený od domu, 
na cestách. Čo, keby bola prfležitosf, činiaca 
ílodejov, i jeho o ten najvätäí poklad, o srdce 
jeho ženy, pripravila? Vo velkom meste je 
(o tak soadná vec ! Pred Elenkou svojou bol 
Martinko docela spokojný. On sám eéte jej 
?8etko vykovaní, ja uspokojoval ; ale v noci 
celkom apivat nemohol ; (ažké myšlienky mu 
búríly srdce. Elenka vyzerala velmi biedna 
a Martinkov pokoj — ten bol preč na veky I 

Štastnejsieho muža, jakým sa on z po- 
čiatku cítil v manželstve svojom, nebolo na 
svete a . . . . teraz I Oj , kto to siahol krad- 
mou rukou ha poklad srdca jeho?! 

Spomínali sme už v tejto povesti, že 
fA na krásnu Elenu všetko šlo dívat v tom 
sklepe na Hatvanskej ulici. Teraz Martinovi 
tak sa zdalo, že pred tým sklepom jeho ne- 
prechodia sa mnohí mladí páni bez všetkej 
príčiny. Ale, kto by bol v stave opísaC tie 
hrôzy, čo sa na žiarlivého Martinka valily? 
Niet fažšej a trápliv^šej nemoce, jako je 
airliyosC. Kto to zkúsil, uverí; kto ju po- 
dta, pochopí. 

Martinko slúbil sa, že na ostrov jednoho 
popoludnia prijde. No žiarlivost zase nedala 
mu pokoja. On má ísC na ostrov a ženu ne- 
dtaC doma? To mu je preca nemožným. 
I napadla mu dobrá myšlienka Ženu pojal 
seboa. 

Bol utešený letní deň. 

Od farského kostola Tniatomého mesta 
odvižaU loď „Labut" každú hodinu s inými 
kidkami sa 8ried«íúc (tak že každú štvrt- 
hodinu išla jedna lod), početné obecenstvo 
na palube svojej nesúc, na Margytin ostrov. 

Medzi obecenstvom bol i náš Martin 
B Elenou. Dójduc na Margytu, išla sa Elenka 
okápaf, Martinko si ale vybhdal panstvo 
f b6teU dla udaného čísla. 

íí^aklopal a vstúpil. 

Na mäkkej pohovke' sedela Amálka 
čarovno - svodlive vystrojená. Veru by bol 
musel byt žulového srdca muž, koho by ne- 
bola okúzlila. 

Prívetivo privítala ho a blahosklonne 
ku sebe posadila. Začal sa rozhovor. 



.Mala ^m už tú čest, videli sme sa, 
pane P 

,,Prosím, milostsleänka , i ja mal som 
štastie .... práve v mojom sklepe.^ 

„Áno. Váš sklep sa mi nesmierne za- 
lúbíl. Šikovný ste majster. Osmelujem sa 
z Yašeho výrobku zase nečo si objednat.^ 

„Stojím pokorne k službám. Teší ma, 
že získam času a do jasene k spokojnosti 
slečinkyncg všetko objednané vyhotovím. Čím 
že môžem slúžit?'' 

„No, o tom pozdejšie. Nechajme ob- 
chodné veci naposledy, milý pane! Hovorme 
najprv o neéen dôleSit^šdm.^ 

A tu ho dôverne chytila za n^u a bliž- 
šie sa pomkla ku nemu. 

„Čo by to mohlo byt, milostslečinka ?^ 

„Ľutujem vás, milý pane! Tak kráiay 
mladý muž a tak zpôsobný má — za ženu — 
sprostú vodnárku." 

„Slečinka I To moja vee. I ja som z rodu 
nízkeho a nehanbím sa za to. ^ 

.Viem, ale vy by ste mali vyššie zraky 
povzniesĹ" 

„Prosím, čo to za rada?'' 

„Nuž neroziHniete? Nepočujete tu v blíz- 
kosti vašej, jak mi srdce bije? Ty si môj 
ideál t*" 

I objala säcamenel^o muža a opojeným 
lúbostou hlasom zvolala: 

„Oj, daj mi nádeju, že v mamých túž- 
bach nezahyniem ľ< 

Ťažko sa vyvinul ohromený Martin e ná- 
ručia Sirény, no vyvinul sa a zvoW: 

„NazpAt, pokušitelka, ja mám ženu I* 

„Nevernú I" 

„Jako to? Kto vám to povedal, slečna?^ 

„A listy lúbostné, kto dostáva? zasle- 
pený mužu!^ 

„ Vdaka Bohu ! Nie som zaslepený . . . 
Už sa mi oä otvorily!*' 

I odkvapil prei. 

Na Margjriínom ostrove nebolo v ten 
večer blaženejších dvoch sŕdc, lež mali Mar- 
tin s Elenkou. Martinovi svitlo v hlave. Eed 
vyrozprával v^av s Amálkou ^azoanej Elenke, 
prišli lahko na to, že to ona všetko s tými 
lubolístkami k prevedeniu ľahšiemu svojich 
cielov nastrojila. Martin s Elenkou zase ožili, 

U* 



80 



Orol, obrázkový časopis. 



tÔ.S. 1876. 



predošlý pokoj do domu sa opät navrátil, 
a ráj mali zase a mali ho stály na veky. 

Tak zle podarily sa Amálkine nástrahy I 

V byte pána Hortobágyiho bola milá 
a vďačná návšteva. 

Pán Yári prikvitol do Pešte a to síce 
na vždy* Pán Hortobágyi dla žiadosti jeho 
vynašiel mu obstojný úrad, mal sa teda i on 
stat obyvatelom velme^ta. Túžby jeho sa 
splnily. 

Starí páni bláhali si oba^ jako si spolu 
vo velmeste. blažené žit a čas krátit budú. 

Práve vyberali sa na Margytský ostrov, 
by navštívili dámy. 

,^ Eatinka po odchode pánov zostala sama 
doma. Panstvo odobralo sa na ostrov a ostalo 
tam celý ^ždeíi< Pán Hortobágyi vzal si po 
prvýraz v svojom živote na átrnást dní do- 
volenia 

Len čo sa páni vzdialili, nebola Eatinka 
priam sama. Prišiel jej miláčok, holi&ký 
pomocník, švihlý, hodný junák. Bolo jpj 
veselo. 

Spomenuli sme už boli, že Katinka v pan- 
skom dome Hortobágyiho bola všemohúcou. 
Jako taká požívala neobmedzenú dôveru pan- 
stva svojho. Panstvo na týždeň vzdialílo sa 
z domu a všetky chyže, jako obye^ine, jej 
nechalo otvorené. 

Na m&kkom divane hovel si Xaver, ho- 
ličský pomocník. RozftAoval údy svoje veľko- 
panský, probojúc, jako by z neho ozaj vy- 
stal v tom okamžení i ten najnóblejší pán* 
Katinka nm podala z &ják pánových tú naj- 
krajšiu z morskej peny. Nakládla ju dobrým 
domorodým, i zapálila — a Xaver si od- 
fnkoval, len sa tak kúrilo. 

Zakryl sa stôl a čo bolo výbomélio na 
jiedle a pití v dome, z toho požíval blažený 
Xaver, a tak si tam volkal s fábeznon Ka* 
tinkou, že nič nezostalo v dome nedotknu- 
tého a nepoužitého. Malý myši hody, keď 
mačiek doma nebolo! A to jaké hody! t 

V nočnom župane, v čiapočke, s fajkou 
v ruke prechodil sa Xaver po chyži. 

Eatinka v nedbalkách paniných, v celú 
dámu pretvorená obsluhovala ho a hovela si 



8 mm. 



I 



„Asnaď už bude Čas, by sme usporiadali 
veci naše, Katinka.^ 

„Urobme najpotrebnejšie napred, drahý. 
I ja som tej mienky a potom si pohovieme. 
Poď popozerajme koríst svoju.* 

yjNajprv chcem sa ja oddat do peňazí, 
bo to je najhlavnejšie. Tie ostatnie handry 
málo ma zanímajú.** 

„Prezrime teda kasne. Tu sú klúče od 
vertheimky. Tie som šikovne prekryla a zase 
jich Y pravé miesto položím do vaku pánovho, 
keď pôjdem na Margytu.^ 

„Múdry si ty holúbok !« 

„Musíme byt opatrnými.* Dnes zajtra 
toto i tak tu do vetra poletí, užime čas, 
obohaCme sa my a pripravme si bezstarostnú 
budúcnost.** 

„Bude že to za život, bude že to svet! 
Na pozajtra som i s pokladmi v Sedmo- 
hradsku; nech ma potom hladá, kto chce.'' 

„Buďme bez starosti. V dome nik ne- 
vie, že si mojim milým. £šte (a málo tu vi- 
deli. Panstvo ani najmenej. Budeš doceh 
bezpečným, a keď sa všetko zabudne, ja vy- 
stúpim zo služby. Sídeme sa potom a ne- 
rozlúčime nikdy!" 

„Nikdy !'' zvolal Xaver a zpečatil bozkom 
slovo to Eatinke. 

Tak nastalo plienenie. Yertheimka vy- 
dala svoj obsah, v pánovom stolíku tiež boIe 
pár papierov a banknôt S knižočkou spori- 
telnou šiel náš Xaver do sporítelne a pa- 
piere predal, jako mohoL 

8 velikou opatmostou po tri dni bral 
Xaver rozličné veci a odnášal z panského 
domu. Na zobrazenie násilného vlámania sa 
do doma vybili od ulice jedon oblok a v chy- 
žach potrepali, pobili sošky, lampy a mnohé 
iné veci. Po troch dňach navštívila Katinka 
panstvo na Margyte a tak to navliect znala, 
že i cez noc tam ostala. Pod tým časom 
vedela klúče od Vertheimky zase nazp&t 
do vaku pánovho položit 

Jedno ráno vrátila sa Katinka do mesta 
z Margyty len preto, aby po obede zase 
priam ta nazpät bežala. Hroznú novinu pri- 
niesla panstvu svojmu. Preklínala neopatr- 
nost svoju, že nešla včera z ostrova na noc 



6.8. 1876.] 



Orol, obráskoYý éasopit. 



81 



domov. Tá noc slodcgi použili k velikému 
oákodenin panstva. 

Noviua táto mocne zatríasla celou ro- 
dinou. Pán Hortobágyí bol celkom zronený. 
Toho roku už neznal, kde mu od výdavkov 
Uava stojí — a teraz takáto ikoda! A to 
všetko eite nič nebolo I Nežtastíe vraj ne- 
ekodí samo, ale (ahá jich hŕbu za sebou. 
Tak stalo sa i tu. 

Pted krátkym časom V3rpukol ten veľký 
viedenský „krach" a následkom tohto padlý 
mnohé domy. 



Práve dnes dostal pán Hortobágyi smutnú 
zprávu z Viedne, že dom, s ktwrfm bol 
v spojení, padol a i jdio potiahol za sebou. 

To boly hrozné údery f 

Židia oborili sa jako veritelia veľko- 
možnej panej ečte i na zbytky majetku — 
a Hortobágyibo dom prišiel na mizinu. 

Katinka bola zachovaná. Zo služby skoro 
odišla a Pešt ju viac nevidela. 

(Dokončenie nasleduje.) 



-'OrO^'ÍTr***^ 



Zo Slovenska do Východnej Indie. 

Cestcqpisné listy Odorika Sillassffho pisané Sytnianshemu. 



IIL 

Boku 1870 dha í. mája prišiel som do 
Rfmu^ jako som Vám to v predošlom svojom 
liste sdeliL Hned po obede vykázané mi bolo 
miesto, kde ku svojmu povolaniu vzdelávať 
81 mám. 

Jedon fráter odprevádzal ma i súdruha 
môjho Helíodora do Propagandy sv. Fidela, 
ktorá leží medzi svetochýmymi staviskami 
Colosseumom a basilikami S. Pietro in Vin- 
coli, Di S. Maria Haggiore a Di 8. Giovanni 
in Laterano, v ulici Yia delle Sette Sále. 
Každá reh(^ má tu svoju Propagandu alebo 
vyššiu školu, kde pripravujú sa kňazi za 
missionárov, štndujúc pilno bidioslovie, an- 
gličtina a reči pohanských národov v Asii, 
Amerike, Afrike a Austrálii bývajúcich. V jed- 
nej takejto Propagande či CoUegiume našiel 
som i dvoch svetských kfiazov z Uhorska, 
ktorí ale po skúškach domov sa chystali. 
V našej Propagande sv. Fidela prijali nás 
velmi vlúdne. Našli sme tam mnoho missio- 
nárov, najviac z Itálie a Švajcska podiádza* 
júcich. K obydliu dostali sme s Heliodorom 
bibliotheku, lebo iné izby boly obsadnuté. 

Večer 1. mája osvetlená bola kupola na 
basilike sv. Petra na vrchu Yaticane, ktorý 
leží na dniherj strane Tiberu. Na velkolepú 
túto illuminacio díval som sa z našeho Col- 
legiuma. 



Neskôr odišli 16 missionári doBtazilie, 
kam jich cisár na svoje útraty povolal V Bra^ 
zilii kapudnov velmi si lud váži. Dostali sme 
pohodlnejšiu izbu a pilne sme študovat začali 
anglickú a indickú reč. 

Bol som tu až do 25. septembra, teda 
skoro za 4 mesiace; i poobzeral som si dô- 
kladne v svobodnom čase všetky pamätností 
večného mesta. 

Prv lež bych sa prichytil k opisovaniu 
jednotlivých častí Rímu, sdelím Vám nečo 
z jeho dejepisu. 

Hmlistá záclona šerej dávnominulosti zar 
haluje založenie a drievnost klassiekého Rímu. 
V pomerne pozdejšom čase vybájilo si ústne 
podanie známu legendu o Romulovi a Re- 
movi i ustálilo založenia prvých základov 
mesta na rok 7Ď3 pred Kr. P. Pravdepodoh- 
nejšie je, že Rím v driovnejšej o moho dobe 
povstal. Na toto poukazujú nielen premnohé 
povesti, no i tie nálezky^ ktoré vposledních 
rokoch v Latimne, z kamennej pradoby po- 
chádzajúce, vykopané boly. Za jadro celého 
Rímu, ku ktorému sa behom storočí nové 
časté mesta pristavovaly, považovali starí Ri- 
mania kopec Palatin. Na kopci tomto založil 
vraj RomuhiB štvorhranné mesto svoje, ktoré 
sa menovalo i preto „Róma quadrata.^ Na 
neďalekom kopci, Quirinal menovanom, usa-* 
dili sa Sabinania. 



8S 



Orol, obráskový časopis. 



[Ô. 8. 1876. 



Servitts Tulios král ro^íril mesto tak, 
že sa rosUadat začalo i po kopcacb, Esqui- 
lia a Gaelius meoovaBýcb, v údoliach medzi 
týmito kopcami až po samú rieku Tiber. Pod 
králami zrástlo mesto tak, že opevnené hradby 
objímaly vŕšky Aventin, Caelius, Esquilin, 
Yiminal, Quirinal, Capitol a Palatin. Do tohto 
času padá založenie Cirkusu v údolí medzi 
Pálatinom a Aventinom. Ked r. 609 pred Kr. 
poslední král Tarqoiniiis Soperbus do vy- 
hnanstva išiel, zápasila mladá republika s ne- 
priatelmi, kým nezklesla moc Etruskov a so- 
kyňa jej Yeji (r. 396 pred Kr.) nebola za- 
qjatá a zničená. R. 390 vrhli sa Galii na 
Rím i zaujali a zničili ho skoro celý, len 
Capitol bol zachránený. Roku 812 zaviedol 
Appius Ciaudius v Ríme prvý vodovod „Aqoa** 
a „Yia Appia** menovaný. Po zničení Kar- 
thaga začalo sa mesto velmi rozširovat. 

V I. storočí pred Kr. prikročené bolo 
k okrašlovania mesta; toho času dláždené 
boly ulice massivnou lávovou dlažbou, ktorú 
ešte dnes v ulici Yia Appia obdivoval možno. 
Mnohé veíkolepé budovy povstaly v tomto 
čase, jako Basilica Porcia na Forume a iné. 

Pod Caesarmi staväly sa ešte veľko 
lepejšie paláce. Za Augusta, ktorý panoval 
za času narodenia Krista Pána, vystaviiy sa 
Pántheon na Maťsovom poli, kúpele Agrip- 
pove, divadlo Marcellovo, Mausoleum, Basi- 
lica Júlia, Fórum Augustinum s chrámom 
Marsovým ; — ano za panovania tohto cisára 
vystavene bolo 82 velkolepých chrámov a to 
všetko z Camrského mramoru. R. 64 po 
Kr. P. dal ukrutník Nero mesto na všetkých 
stranách zapálit; po tejto hroznej katastrofe 
prestavoval sa Rím vo vkusnejšom moder* 
nejšom slohu. Za panovania flavovskfý dy- 
nastie povstalo Colosseum, tento symbol mod 
a velikostí Rímu, ktorá za času cisára Tra- 
jaaa (r. 98—117) najvyššieho stupia do* 
siahbu Na začiatku IL storočia čítal Rím 
IVi milliona obyvatelov. 

Ked Constantin r. 330 sídlo svoje do 
By2an(» preložil, začal Rím velmi klesaC. 
Toho času mal Rím 87 brán, 28 hradských 
dest, ktoré z tých brán na všetky strany 
vybiehaly; 19 vodovodov, obe časté mesta 
na brehoch Tiberu spojené boly 8 mostami; 



počet ulíc vystúpil na 4S3; velkolepýdi pa- 
lácov mal 1790 a 46.608 domov, 423 kosto- 
lov, 36 triumfálnych brán, U kúpelov a 1352 
verejných studien. GotU a Yandali, Itália 
plienivší, narušili vefmi dobrobyt mesta. Keď 
sa kreslanstvo v Ríme upevnilo, rúcaly sa 
pohanské chrámy a na jích miestach povstaly 
z jich zrúcanín nové veľkolepé krestanské 
basiliky a chrámy; tak basilika Yatíkánska 
a Lateránska atď. Za panovaoia pápeža 
Leva lY. opevnené bolo mesto a zadiráaené 
pred častými vpádami Gothov, Saracenov a 
iných divokých národov, ktoré za dlhé časy 
mesto toto napádaly a v rumy obracaly. Ked 
v XIII. storočí ustavičné vojny Rím znepo- 
kojovaly, preložil pápež Glemens Y. (r. 1309) 
svoje sídlo do Avignonn vo Francúzska. 
Medzitým trvalý ďal^ kruté občianske vojny 
a Rím vždy viac a viac upadal tak, že roku 
1447 už len 20.000 obyvatelov počitoval. 
Pápež Gregor IX. roku 1377 preložil opät 
do Rímu sídlo svoje, i začalo mesto znova 
prekvitat; za panovania velkých pápežov, jako 
Mikuláš Y., Július II., Lev X., prichádzal 
mesto velmi k sebe, obyvatelstvo sa mno* 
žilo, nové velkolepé paláce sa stavjály, driev- 
nejší dobrobyt rástol. R. 1798 stal sa Rín 
na krátky čas r^ublikou, od r. 1809—1814 
pripojil ho Napoleon I. ku Francúzsku; i 
revolučné pohyby r. 1848 utvorily tu na krátky 
čas republiku, kým r. 1860 d&a 12. apríla 
francúzske pluky Pia IX, na trôa neposadily* 
Od toho času strážila trte pápežský 15.000 
mužov počítajúca francúzska posádka, ktorá 
sa tam do ffancússko - pruskej vojny (1870) 
zdržovala. Dňa SO. sept. r. 1870 vtrbly ital- 
ské voje po p&t hodín trvavšom bombardo- 
vaní do mesta, ktoré sa stalo sídlom a sre- 
dom spojenej Itálie. 

Toľko chcel som povedat o dríevnosti 
Rímu. Teraz už prikročím k opisovania jedno- 
tlivýdb pamStností moderného večného mesta. 

Rím rozkladá sa na oboch brehoch rieky 
Tiberu vo velmi utešenej kn^inke. Mesto 
ohradzujú bašty, asi 2Vt mfl^ dlhé, ktoré sú 
z vonku skoro 50' vysoké. Pochádzi^á z r, 
271—274 po Kr. P. StaväC jich začal cisár 
Aurelian, dohotovili a opravili jich pápeži. 
Premávku usnadAuje 12 brán, z ktorých niy^ 



r 



6. s. 1876.] 



Orol, obráikoTý časopis. 



83 



je Poita del Pi^lo. Na pntvom 
brrim Tiberu roskUdá sa menčia a oajnoviia 
€88C mesta so svetoobýrnym Vatikánom ; star- 
šia ale a rozsidilejiia čast leíí na b?om 
brebQ. Modenr^ Bim roeprestiera sa najviac 
Ba rovine, kdežto vräy, ktoré starobylý Rím 
nekdy y slive avoje) predslarovaly , teníz 
dMMTO seobydlené sú; ani baátami ohradená 
vátňia čast Arealn, ktorá v dobe "caesarismu 
do 2,000.000 obyvatelov poätovala, nenie 
obydleal Na Palatíne, Avenine, Gaeliu, Es- 
quilinu rozkladiQú sa imesto dríevnej&ích 
koBto obydlesých uUe tahrady a clivé nimy 
vignien. Bim počitige za naiicb časov dh 
kaSendám Amiario pontificio (z r. 1867) asi 
215^70 dagĹ 

Od serem, neďaleko Tibora, na jeho h- 
vom brehu, vedie cesta bráMn Porta del 
Popolo (r. 1661 vystavenou) do mesta. Pri 
sain^ bráne nachádza sa utešené námestie 
Píasza del Popole, na prosred neho strmi 
medzi 4 vodu z pažerákov vymetujúcimi le- 
vami prastarý obelisk, ktoi^ Angustus po 
preDioženi Antónia z Heliopolu doviesť dal 
1 na námesti, Cirkus maximus zvanom, slnku 
éo bohovi zasvaiil; pápež Sixtus V. dal ho 
to postavit. Na pravej strane brány nachádza 
sa kostol S. Maria del Popolo, ktorý r. 1099 
Paachalis II. na hroboch Domiciovských vy- 
staviť dal. EostAl tento má dsmihrannú ku- 
pola a ozdobený je krásnymi náhrobnými 
pomnikami z XV. storočia, jako i obrazmi 
od Bafaela, Lorenzetta, Sansovino a iných 
slávnych maliarov. V augustinskom kláštore, 
ktorý je s týmto utešeným kostolom spojený, 
býval Lutber, ketl sa v Bime bavil. Na západ 
uzaviera námestie ovalný múr, okrášleoý so- 
chami Neptuna a Tritonov, oproti tomuto je 
zase ovalný múr okrášlený sochami Atbeny 
a bohami riek a tak má námestie Piazza del 
Popolo podobu amfiteatrálnu. Nad námestím 
k východu vypina sa vršok Pincio. K juhu 
bežia z námestia tri cesty: ná pravo Via di 
Ripetta rovnobežne s lavým brehom Tiberu; 
v prosriedku Gorso; tretia cesta, v lavo od 
Corsa, Via del Babuino vedie na námestie 
Piazza di Spagna. Medzi touto cestou a Cor- 
som nacbá^to sa chrám S. Maiia in Monte 
SantO) medzi Corsom a Yia Ripetta leží chrám 



S. Mária de MiracoH. Pred bránou Perta del 
Popolo na pravo leži velkolepá Villa Borghese. 
Yystúpil som popri bráne del P(q[iolo na 
vršok Pincio. I objavila sa mi rotunda, na 
ktorej nachádzajú sa dva sUipy (coliimnae 
rostratae) okráámié loďnimi zobákmi, po- 
hládzajúce z nekdajšieho chrámu Venuše a 
Bomy; v priehH^inách sú mramorové sochy^ 
na vrchu rotundy zajati Dáci a za týmito 
velký relif. Utešený je poklad z terras^ na 
moderný Bim. Pcmad námeatim Piazaa del 
PopoUo vypína sa v šerej dialke na dnriug 
strane Tibora obrovská, na svete najviAšiá 
basilika sv. Petra na obvyšnom vrchu Vatí* 
kanú. Na hvo od sv. Petra pri samom Tibere 
leží okrúhly Anjelský hvad, tak nazvaný od 
kovovýcä anjelov, ktorí na kupole do neba 
sa vypíolrjú. Na tejto strane Tibera rozkladá 
sa pestré množstvo staví sk a chrámov. Vršok 
Pincio, od starých „coIIíb hortorom^ zvaný, 
dostal meno svoje v dobe cisárov, v ktorej 
PiDcii tu svoje majetky a záhrady mali. Tu 
naehádzaly sa nekdy svetochýme záhrady 
LucuUove, neskôr slavievala Messalina, žena 
Claudiova, tu svoje orgie. Teraz rozvetvuje 
sa tu pekné prechádzky, pod večer v nedeľu 
a vo itrrtok hráva vojaaská hudba a vtedy 
celé zástupy ludu prechádzavajú sa týmito 
utešenými sadami. Na hradskej ceste stojí 
obdisk, ktorý Hadrian v Egypte na paaaiatka 
Antinou-a vystavil ; r. 1882 bol dó Bimu do^ 
nesený a sem postavený. Hneď pri týchto 
prechádzkach leži Villa Medici, teraz sídlo 
„Akadtoie fran^ise", ktorá bola r. 1540 pre 
kardinála Bicci da Montepufciano vystavená, 
neskôr dostala sa do rúk kardinála Alessandra 
de Medici, konečne r. 1801 preložili sem 
Francúzi svoju maliarsku akadémiu, ktorú 
Ludvik XIV. založil. Z terrassy je utešený 
výhlad na okolie. Idem dolu stromoradím, 
i zastavil som sa na námestí Piazza Trinita; 
v lavo stojí kostol SS. Trinite de Monti. 
Z dialky už objavuje sa pred chrámom po- 
stavený obelisk, ktorý dla toho na námestí 
del Popolo shotovený je a nekdy v záhradách 
Salustových sa nachádzal. Chrám tento vy- 
stevil r. 1495 francúzsky král Karol Vm., 
v úom možno videt vdtni pekné sadrové 
sochy, obrazy, fresky od aalepších mqstrov* 



84 



Orol, obráikový časopis. 



[C. 8. 1876. 



Otvorený býva v nedelu rána a popoludní, 
v ten čas mníšky pri organe velmi krásne 
spievajé ; Mendete&ohn složil jim viacej kusov 
k tomu cielo. Mníšky vyckovávajú dievčence. 

Z námestia vedie dolu široká ulica, Yia 
Siatina alebo Via delle quattro Fontáne zvaná, 
na námestie Barberini, kde sa náš kláštor 
nachádza, ďal^ prez vrš<^ Quirinal a Vimi- 
nal ku velkolepej basilike S. Maria Maggiore, 
ktorá leží na vršku Esquiline a neakôr ju 
opíšem* Od chrámu 8. Trinita zchádzam po 
125 zcbodoch na utešené námestie Piazzadi 
äpagna* Námestie toto má najelegantnejšie 
hdtely, paláce a sklepy ; ona je srdcom štvrte 
tej, ktorú obyčiyne cudzinci obývajú. Na 
pFOsriedktt stojí vodomet, la Barcaccia zvaný ; 
v lavo pomník, ktorý Pápež Pius IX. na pa- 
miatJni r. 1854 vyhláseného dogmata o ne- 
poškvrnenom počatí Pani Márie vystavil dal 
Na vrchu slúpu je bronzová eocha P. Marie» 
dolu stoja do okola sochy Mojžiša, Dávida, 
Jesaiaša a Ezediiela. 

Za touto sochou nachádza sa ustav Gol- 
legio dl Propaganda Fide, ktoré kollegium 
Gregor XV. r. 1622 založil, aby tu mladí 
kňazi z celého kresťanského sveta za missio- 
nárov vychovávaní boli. Tu som bol i ja 
zkúéaoý. Tlačiareň obstaráva spisy vo všet- 
kých možDých rečiach. Po novom roku od- 
býva sa tu zvláštna slavnost, pri ktorq pri- 
letžitosti chovanci vo všetkých svetových ja- 
zykoch prednášky držia. 

Zo španielskeho námestia vedie k severu 
ulica Via del Babuino, a síce na námestie 
Piazza del Popolo; oproti tejto na juh tiahne 
sa ulica Via dď due Macelli, ktorá vedie ku 
chrámu S. Andrea delle Fratte. Chrám tento 
vystavil Lev X., má krásnu kupolu, väzu a 
fagadu; malba vniutorná pochádza zo XVII. 



storočia. Na konici tqto ulice vedie v lavo 
úzka ulička Via di Nazareno; tu vystavil 
kardinál Fonti r. 1682 ústav k výchove din- 
dobnýcb chlapcov, Cíollegio di Nazareno; 
v lavo vedie uliďía Via delí Angello Custode, 
pri ktorej stojí v pravo koatolík SS. Angdi 
Gustodi, rovno na námestie Barberini. Od 
ústavu Gollegio di Nazareno vedie dolu pod 
vršok Quirinal na pravo ulica Via delia Stam- 
peria ku vodom^u, Fontána di Trevi meno«- 
vanému, ktorý je popri Acqua Paola naj- 
velkolepejší v Ríme. Drievny vodovod Aqua 
virgo, teraz Acqna Vergine vteká do tejto 
fontáne ; M. Agrippa z r. 87 pred Er. P. za- 
ložil vodovod, aby nim z neďalekej (14 mij^fe 
vzdialenej Campagne do svojich kúpelov, 
ktoré pri Pantheone ležaly) vodu narážaC 
mohol. Fontána Tťevi opiera sa o palác Poli. 
V prosrednej vypukline stojí Neptún, ktorého 
Hetro Bracci vykotovil, na pravej jeho strane 
socha bohyne úrody, na lavej bohyne zdravia, 
pred týmito velký kamenný bassin. Ulica 
Via di S. Vincenzio spojuje sa s Via delia , 
Dattaria, ktorá hore na vršok Quirinal vedie, 
kde driev pápeži vo velkolepom piďáci svo- 
jom, Palaezo Apostolico al Qnirinale, v lete 
bývali; no od r. 1870 20. aept králi italskí 
residujú. V tomto paláci vydržiavané boly 
poslednie kardinálske porady v tak zvanom 
Conclave, a novo vyvolený pápež z balkóna 
na fa^de oproti Monte Cavallo osnamovaný. 
R. 1823 zomrel tu Pius VII. Velkolepý tento 
palác založený bol r. Iô74 ; v jeho izbách 
a chodbách nachádzajú sa tie najkrajšie 
obrazy z XV., XVL a XVII storočia od naj- 
výtečnejších majstrov pochádzajúce. Z ute« 
šenej záhrady je velkolepý pohlad na okolité 
ulice a Corso. 

Bndúcne viac. S Bohom I 



• ^ > > , | n ^ 



Slovenské bájeslovie. 



o Slovenskej reči. 

Úsiep 13, 

Prvky Slovenskej reči. 

Korene Slovenskej reči — najmladšej 
to dcéry Hvalskcg čďade — záležia tiež 



z muéských čili duáevných a zo éenských čili 
hmotnýdi prvkov. 

Hmotnými (ženskými) prvkami Sloven- 
skej reči sú spoluhlásky : v, b, p^ f. A, gy if 
^1 ^1 ch^ ^7 h h ^i «*i ^9 ^ *i duševnými 



č. 9. It7<.] 



Oroli obráskoTý časopis. 



86 



(MdMrfmi) ptikum álo tá samolilásky f a y^ 
ktoré ▼ ditUom roeiretvcnt koreĎor precbócila 
m e^ ä^ o, ôf n^ a. Nasledavtie korekami 
slOT násko jazyka %A aloženó prvky ; t;* a i^, 
a % bjf^ pi SL pjfy hi ^ hjf g t d. 

Ostatne í glovenčina mi aložt^né korene, 
ktoré avaak čaaom^ pri iiriom rozvoji reči, 
tiež len z vyseuvedených jednoduchých ko« 
re&OT povstaly, ako to dolu nižšie u^díme. 

Úsčep 14. 
Vlastnosti koreňav. 

a I 

Z. dosial povedaného samo sebou roz- 
umie sa , že i v Slovenskej rečí najvážnejší 
sistoj mi duševný (mužský) prvok koreAa, 
t. j. samohláska í a y, lebo i tu pridruženie 
tohto vokálu ku hmotnému (ženskému) pvt^ 
rozhoduje nad prirodzenostou , z ťóhto kó- 
re&a pošlébo slova a jeho beaprosíredních 
vetiev čili odrodov ; či toti^ naäiai prameňom 
označovat prišlo ním pochopy vzCahom na 
doveka prajné (belbožeské) a či nq^ajné 
(čemobožeské). 

Vezmime na pr. hmotný (ženský) prvok b\ 
" polkoreft slova je tu ; ale môže z neho 
esU voždy byt i boh i bes (čert), dokial- 
kolvek nepridá sa mu dttševný (mužský) prvok 
ť alebo y; teprv tohto pridruženie určí pri- 
rodzenosť koreňa, vzťahom na človeka « bel* 
božeskú abo černobož€skú. — Pridružme 
tomuže hmotnému (ženskému) prvku duševný 
(mužský) prvok u: máme — vzťahom na 
človeka — čemoboieský koreň bi^ peň biť, 
vetvy: bqj, bič, bôl^ be$y bieda^ betiar^ blen 
a i. d. ; pridružme mu avšak duševný prvok y: 
pak máme belbožeský koreň by^ peň byí^ 
vetvy : bam(^ boh, bača, bán^ býk, buk, by- 
lina a j« 

Takto má sa vec so všetkými koreňami 
našej reči; a zvláštne je i vo slovenčine to, 
že y a i ustavične premieňajú túto svoju — 
belbožeskó a čemobožeskú — vlastnosť ; t. j. 
nie žeby na pr. y voždy označovalo pochopy, 
vztabom na človeka prajné, a naproti tomu i 
voždy ien neprajné : lež ony, pridružené ku 
hmotným prvkom, ustavične zamieňajú túto 
svoju úTobu. Nasledovne v dialšom, na týchto 
hmotných prvkoch osnovanom rozvoji kore- 
ňov, nezakladá sa význam, čiže duch na tom. 



laká je jeho hmatm stvánka^ alebo jakú 
sj^aUásku má v koreni, lei zakladá sa na 
tom, jaká duša je v tej bmatn; iiU jaký ja 
sám duch, alebo jaká samohláska (í či y) 
pridružená je ku hmotnému prvku korei^ 

Korene našej reči sú na pr. 

1. jedBoducbé 



a) belbožeské: 

by (byť, boh, býk) 
U (liať, lub, íud) 
ty (tyť, tuk, Tur) 
di (diať, doj, deň) 
m (nit, nebo, vznik) 
ri (roj, rod, ráno) 
a t. ď. 



b) čemobožeské : 

bi (blí, bes, boj) 
ty (láť, lož, les) 
ti (ťať, tik, tísk) 
dy (dav, duť, ďas) 
ny (nyt, nič, noc) 
ry (rov, roh, rana) 
a t ď. 



2. složené 



kri (krv, krm, kriet) 
kly (hlava, slovo, zlato) 
mlí (milý, mU.eké) 
pri (priaí, Preja) 
a t ď. 



kry (krivda, krč, škrt) 
hli (zlý, hlad, blen) 
mly (mlet, malý, moľ) 
pry (prat, prak) 
a t. ď. 



Úsčep 15, 

V duchu reči: viera t nesmrternosf duie. 

Z tohto vysvitá, že dla filesaie našich 
najdrievnejších pradtdov, teda dla jích po- 
nímania, mlaveaia a hájenia: je hmotm Sama 
v sebe a pre seba fnr^on; ako ju duch ob^ 
živí, takou je a zostáva. 

On je jediný tsoritel i pretvoritel; oa 
tú istú hmotu pretvorí na dobré i na zlé^ 
pekné i Žpatnó, oaeižaé i škodné, — tak to%* 
manite a rôzne ju pretvorí, ako len sám 
ekce. Takto hla teaže duch, t j. duševný 
iili mažský prvok koreňa (i a y) utvoril 
a pretvoril slová pverozmanítého, až rôzneho 
výzaama, ba niekedy aj slová taknaer vcelé 
rovného zvuko a predsa úplne rozéielneke 
významu^ jako sú na pr. Imh (die Laiigie) od 
U, a hA (hicds, lea) od ly ; nebeská bdú od 
hy (byf), a bctňa od hi (biť); táno od rí 
(riat) a ranu od ry (ryť) ; t^t (kúrit) oé 
ty, a topii sa od ti ; hon (pole, zem, živište) 
od hy (^iť) a hon (lov) od hi (ziat); ľud 
(die Leute, Voík) od U (liať) a lud (blázon) 
od ly (láť^ lož) a t. ď. Tu príležitostne po- 
znamenávam, že to Maďarské: luMá tenni 
neznamená „husou spraviť", ale Znamená 

12 



86 



Orol, obráxkOTý časopis. 



[Ô. S. 1876. 



ludom t. j. bláznon^ spravit dakoho. Nate 
složené slovo ob-lud užíva sa teraz xkráten^ 
Uud, hláSii, UádBnU 93. 

Ten istý ženský čili hmotný prvok ko- 
re&a poskytige teda Skvian-človekiŕlmétu 
jak ku vyjadreniu pochopa 'ierlai tak i ku vy- 
jadreniu pochopu éábra; no a z tohto spô- 
sobu ponímania sveta a ducha už potom 
samovolne vyplýva i to, že jedno a to isté 
božstvo je v našom bigesloví raz belbožestvom, 
druhý raz čemobožestvom t j. bohom i besom^ 
dla toho, aký je v jeho hmote duch, čili, že 



ten istý boh je i beKi äBnariiohom Shvíatt- 
skej čelade, kttfrý raz kritMi a život dáva, 
dnibý raz Álrtí a dlávi prírodu i človeka. 

* 

Ba to'ho som presvedčenia, že tento du- 
ševný prvok (y a ť) v reči našich najdriey- 
nejších pradedov, jako bol základom ducha 
reči, a súčasne i základom jejich prvých 
bájeslovttých pochopov: tak velnri zavä^u 
stat sa musel on i zárodkom národnq viery 
v nesmrtelnost človeka a viery vo večný H- 
votf čo na svojom mieste ešte zovrubnejšie 
pripomenem. (Úsčep 46.) 

Viliam PatOiny-Tôih. 



■«Q^^9»- 



FEUILLETON, 



Výprava da hôr. 

Od L. N. Tólstova. 
(Pokračovanie). 



m. 



Sotva že žiaracie slnko vyšlo nad hory 
a osvietilo dolinu, ktorou sme tiahli, roz- 
trhol sa vlniaci hmlový oblak a vozduch sa 
oteplil. Vojaci s puškami a torbami na ple- 
cach kráčali zvolna po zaprášenej hradskej; 
v radách počuls' časom maloruský shovor 
a smiech. Nekolko starýdi vojakov, v bie* 
lych nohavicadi, zvätša poddôstojníci, kráčali 
8 dýmkami podh hradskej, zahrúžení vo 
vážny shovor. Nákladom prephiené trojky 
(vozy) pohybovaly sa volne krok za krokom 
a zdvihovaly husté kotúče prachu. Dôstojníci 
jazdili na predku: nektorí džigitovali, jako 
sa hovorí na Kavkaze, to jest, pošlahali bi* 
ten ko&a, nechali ho poskočii štyri skdiy, 
zastali i obrátili sa, druhí bavili sa spe- 
vákami, ktorí nedbajúc na lúče slnečnie 
a homčosC dusnú ustavične spievali pieseäku 
za pieseňkou. 

Asi na sto siah pred pechotou jazdil 
na velkom sivkovi s jazdcami tatárskymi 
v pluku povestný, velmi udatný, vysoký 
a švamý dôstojník v asiatskom obleka, člo- 
vek to, ktorý každému hovoril pravdu do 



očí. Oblečený mal čierny tatársky kaftan 
s prámom, mal nohavice tohože drnhn, nové 
tesne priliehajúce čižmy s prámom, žltú čer- 
kesku a vysokú nazad ohnutú čiapku. Na 
prsach a chrbte visely mu sriebomé pásy, 
ktorými na plecach pripevnené boly pra- 
chovka a pištole; vätŠia pištol a dýka srie- 
brom vykladaná trčaly za pásom. Okrem 
toho mal pri boku šabľu v krásnej safianovej 
pošve tresňami ozdobenú a prez plece visela 
mu vintovka (fažená ručoica) v čiernom 
kosmatom puzdre. Z jeho odevu, spôsobu 
držania sa a zo všetkých pohybov tela bolo 
vidno, že sa snaží napodobnit Tatára. Ho- 
voril v jazyku mne neznámom nečo s Tatármi, 
ktorí s nim jazdili; no z jejich rozpakov 
a z usmievavých pohladov, ktorými sa druh 
k druhovi obracali, súdil som, že ho nepo- 
rozumeli. Bol to jedon z našich mladých 
dôstojníkov, chvastajúcich sa hrdinov, ktorí 
napodob&ovaf chcejú Marlinského a Lermon- 
tova. Takíto ludia pozerajú na Kavkaz vý- 
hradne okom bohatierov našeho veku, Mulla- 
Nurov a podobných, a vo všetkom jednaní 
svojom neriaďa sa vlastnými náklonnostami, 
ale týmito vzormi. 



ČL 3. 1876.] 



Orol, obráikoYý časepifi. 



87 



Pmmcflí tento na príklad obluboval bes 
pochyby spoločnosC poriadnyeh ienakých a 
vážnyck ladí : generálov^ plukovníkov, poboč* 
nfkoY — ano presvedčený som, že takú apo- 
locaost velmi miloval, lebo bol ctižiadostivý 
v najvyášrai stupni — a preca považoval 
la SYOja povinnosC urizat všetkých vážnych 
lodí, čoby urážal i veUni mierne. Eedykolvek 
cbjavila sa v jusvíMti .nqaká cudsyui dáma, 
diodil dozajiata v eerve^j ndmíke (labkej 
dúmáMj halene) a v malých čižmižkách na 
boaá nohu obutých s priatelmi okolo j^ 
okna, hnlák^úe a éohadajúc sa z plných 
plác — no nie 8 úmýalcan, aby ju ncazili 
no aby ukázal , jaké pďmi mk ndácy a jak 
snadno by bolo doňho sa zalúbit, keby sa 
i jemu ráčilo. 

Chodieval často v noci s dvoma lebo 
trimi Tatármi do hôr, aby stáli na stráži pri 
ceste a zabíjali odbojných Tatárov v horách 
sa nkrývajácich , ačkolvek mu srdce nerasr 
hovorilo, že počínanie si také nenie hrdin- 
ským ; no držal si preca za povinnosC tríznit 
ladí, ktorými sa snažil opovrhovať a ktorí 
ho preca zvláštnym jakýmsi kúzlom k sebe 
jNítali. Nenávidel jich preto. Kikdy neznímal 
zo seba dve veci: obrázok na krku a dýku, 
s ktorou sa i na lôžko ukladal. Veril sväto- 
svate, že má nepriatelov. Najviac blažilo ho 
presvedčenie, že je pomsta potrebná, že každá 
uráika krvou zmyť sa musí. Bol pevne pre- 
svedčený, že city nenávisti, pomsty a opo- 
vrženia boly voždy nft j poetickejšími pocitami 
hidstva. No milenka jeho Čerkešenka, s kto- 
rou sóm sa pozdejšie sretol, tvrdila, že je 
poručík najlepším a najmiemejším Človekom 
na svete, že každý večer písaval u nej svoje 
hmlisté zápisky, sostavoval účty na linova- 
nom papieri a na kolenách sa modlieval. 
POneváč sa velnrí namáhal, aby jedine pred 
sebou samým objavoval sa tým , čím byt 
chcel, nemohli ho súdruhovia ani vojaci po- 
chôpíf tak, Jako si to prial. 

Na jednej nočnej výprave s priatelmi 
poranil odbojného Čečenca^) a zajal ho. Če- 
čenec žil potom sedem týždňov u poručíka 
a tento Hečil a ošetroval ho jako brata 



^).äerkaB, E^w^ 



a prepustil ho, ked sa bol uzdravil, s boha* 
tými darmi na svobodu. Ked pozdejiie v jed- 
n^ výprave poručík so šíkom vojaicov ustu- 
poval, prenasledovaný súc palbou nepriatel- 
skou, počul z radov nepriateľských svoje 
vlastné meno a po chvíli vyšiel ranený jeho 
priatel na predok a dával poručíkovi zna- 
menie, aby to samé urobil. Poručík vystúpiť 
k nemu a stiskol mu ruku.l Horali stáli opo- 
dial a nestríelali, no v okamžení, ked obrár 
tii poručík koia, padlo nekolko výstrelov, 
a jedna kula ranila ho, na štastie len slabo, 
do bokUt Iný podobný príbeh videl som na 
vlastné oä. V pevnoati vypukol v noci oheň 
a dve stotniny vojakov hasily. Prosred tliq^y 
ožiarenej plameňom požiaru, objavila sa zrazu 
vysoká mužská postava na čiernom koni. 
Postava rozdelila tlupu a došla až k samému 
ohňu; tam zoskočila z koňa a vbehla do 
horiaceho dpmu. Po päC minútach vyšiel 
z hefao pori^ík s popálenými vlasmi a spá- 
leu]^ rukávom, za niadrami nesúc — dvoch 
holúbkov, ktoré bol vyrval z plameňa. 

Menoval sa Rozenkranc; navzdor tomu 
odvodzoval pôvod svoj od Vaijagov a doka- 
zoval opravdivé, že on jako i predkovia jeho 
boH rodom Rusi. 

IV. 

Slnko prebehlo polovicu svojej dráhy 
a metalo horúcim vozduchom ohnivé lúče 
na suchú zem. Tmavo-modré nebo bolo úplne 
čisté: len p&ty sňahových hôr začaly sa 
halit do bielo - lalijových obláčkov. Yozduch 
zdal sa byt naplnený priezračným práškom: 
horučost bola nesnesitelná. Vojsko dorazilo 
k nevelkej bystrine,' ktorá asi v polovici 
cesty tiekla, i zastavilo sa k oddychu. Vo* 
jaci odložili zbraň a ponáhľali sa k riave; 
velitel broja sadol si v stiene na bubeň, 
dodávajúc obličaju svojmu výraz stupňu svo^ 
jej hodnosti primeraný a hotovil sa s nekto- 
rými dôstojníkmi k obedu; stotník lahol si 
do trávy pod voz; udatný poručík Rozen^ 
kranc a ešte nekolko mladých dôstojníkov 
rozložili sa na rozostrených hurkách^) a za* 
čali statne hodovať, jako to bolo vidno 



1) Buka, plstený plášť. 



12» 



88 



Orol, obráxkoTý časopis. 



[Ô. 8. 1S75. 



K foflostavných do kola skleníc a zo zvlášt- 
lujj veselosti spevákov, ktorí stojac v polo* 
krsha pred nimi kvízdali a spievali tanečniu 
kavkazBkú pieseň dla nápevu národnej piesne: 

Samil zmužlle bojoval 

y dobe minnlej .... 

Tng — raj, ra — ra — taj . . . 

Y dobe minal^. 

Medzi týmito dôstojnfkami bol i velmi 
mladý zástavník, ktorý nás bol ráno pred- 
behol. Zabával sa dobre; oči mu len ihraly 
a jazyk sa tro€hu plietol; chcel každého 

bozkávaC a vyznat mu svoju lásku 

Úbohý mladík! Nevedel eite, že v takom 
prípade stáva sa äovek smiešnym ^ že jeho 
otvoreiesC a nežnosC budí len výsmech. — 



Keď v nadéiní svojom vrhol sa keneéie na 
hurku a lakfom sa opierajúc, na zadok od« 
hodil bohaté čierne vlasy, nevedel ani, jak 
svarný je a krásny. 

Dvaja dôstojníci sedeli pod vozom a hrali 
sa na kufríku na karty. So zaHbeoím po- 
čúval som rozhovory vojakov a dôstojníkov 
a dobre prizrel som sa na výrazy jfch ebli* 
čajov; no v žiadnom nepozoroval som ani 
stien nepokoja, jaký som sám pocitoval: 
žarty, smiech, shovovy svedäly o všoobemiej 
bezstarosti a lahoetajoosti k nastávajúoemtl 
nebezpečenstvu. Jakoby nebolo možno ai 
0red8tavif , že nehtorým po tejto ceste ne* 
bude viacej návrat sMenýl 

(Fókrad^anle nasledtýeí) 



Bogdan Zimonič. 

(Yfobviaeeie n» almiie at.) 



xosial rozlieha sa zúrivý pokrik krva- 
vého bpja bolavými stranami Balkánu. Boha- 
tiersky nás pobratim Hercegovec vytrvale 
bojuje za „krest časný a avobodu zlatnú^; 
i volí mriet, lež byt otrokom zhovädilého 
Turčína. Ztratila Hercegovina na čas vodcu 
svojho Lubibratiča; no nctratí nádeju: veď 
má ešte celý rad hrdinských vodcov. A jeJon 
z najinteligentnejších ^ ntýbohacierskejších 
vojvodov víťazných bratov našich vyplňuje 
posial dôstojne úlohu svoju: muž tento ne- 
ohrožený je pop Bogdan ZimotUč. 

Rodina Zimoníčov požíva v Hercegovine 
od dávnych časov vefkej oblúbenosti. Meno 
Bogdanovo zná už dávno každé diéta v ne* 
slastnej Hercegovine. Už v mladom veku 
vynil^al udatnostou a učenostou, tak že si 
vydobyl úctu u samého tureckého basu AU- 
Bizvana. Rottu 1862 zomre) mu otec, pravo- 
slávny farár v Gackove, a za jeho nástupca 
bol xyvoleoý a od basu Rizvana potvrdený 
uáä Bogdan. Kfid v rokoch 1851—1853 súčast- 
nili .sa farníci jeho na boji čemohorskom 
oproti Turkom, vymohol Bogdan ráznosfou 
svojou amnestiu svojim farníkom; no bol 
sám r. 1859 od Turkov chytený a uvlznený. 



Danilo, kňaz černohorský, vysvobodil ho zo 
žalára. A nedlho trvala svoboda Zimonicovaí 
lebo bol zase nezadlbo od basu Derviša chy- 
tený a v Mostare uväznený. Terajší k6az 
černohorský Mikuláä a ruský konsul ujali sa 
ho a vysvoboJili z v&zby. Roku 1861—1868 
vztýčil Luka Vukalovič zástavu svobody v Her- 
cegovine. Turci znali velký vliv Zimoničov, 
i chceli sa ho smocniC. Bohatier nás očaká- 
val už tureckých lapajov so svojmí ozt^ro- 
jenými Gačancí. Po nezdarenom povHtanŕ 
uchýlil sa Zimonič do Čiernej Hory, kde iko 
kňaz Mikuláš vojvodom menoval v gracbov- 
skom okolí. Tu žil Bogdan v kruhu svojej 
rodinky až do terajšieho hercegovioskéhe 
povstania. Na prvý výstrel,, ktorý zavznel 
z brd ujarmenej Hercegoviny, aK)stúpil Bogdan 
zo svobodnýťh hôr, svolal svojich známych 
do zbrane a hneď na to zaujal MetocbiOi 
Gacko, pevnôstku Erstač a nekolko srubov 
(strážnych, opevnených stavísk) tureekých. 
Y shromaždení pri Kosírejeve vyvolaný bol 
za vodcu povstalcov. 

Udatná 4ata; Ziimoničova nachá^zat s^ 
teraz v prosriedku Hercegoviny a chráni celé 
územie pred vpádom tured^qv z.fitfidjr.'Po- 



č. 3. 1876.] 



Orol, obráakový éasopit; 



80 



tU^ im^ čo toto píšeme, naivreté jo prí- 
■ Ntm , ^ ie pó¥0t«m€ nexadibo bmle po- 
tbčttné, že Turci zavedtí opravu a na rovný 
stapdi práva postavia krestanov s niahome^ 
dámni: no Bogdan neustúpi, bo zná viero** 
lomnost fanatických Turkov, — i bojovat 
bade neohrožené dálej ; jeho heslom je : žít 
jako človek, alebo mriet! 

Bogdam Zimonič má teraz asi 56 rokov, 
a preca vyzerá velmi mladý, junácky ; zovhaj- 
tok jeho je prívetivý; postava jahojétm^^ 



bilná. V boji je vzorom jnnáha, ktorý sá 
nelaká iiadaeho nebezpečmtta a preca vedie 
svoju čatu s takou obozretnosfou a obretno- 
stou, jaká prezradzuje nemalý talent vojaoský. 
Ked napadá z brd Turč(na, preiebaá sa vždy 
svätým kiižom, i volá hromovým hla30m: 
„Sviata Božija Porodica, bráni ime (meno) 
i svobodu 1 bráni pravú vieru Chrísta !^ I po- 
vzbudzuje junákov svojich letiac na čele jich 
dolu z brd s handžarom v ruke: nBratjo, 
bŕa^DKpplI za handžare!!'' A vždy vítazí. 



t • 



Dvor v budove okresného úradu v Dubrovníku. 



Od času, čo na Balkáôe oďobrávat sa 
začalo krvavé drima povstania bercegovin- 
skéb<>, vebni často spomína sa daUpatinské 
námorské mesto Dubrovník (italsky Ragusa). 
Mesto toto má slávnu slovanská mioulost 
Boku 656 po Kristu Pánu založené malo 
mesto grecko - slovanstve oby vatelatvo ; v IX. 
s^ročí považovali ho Gréci za najpredoejšie 
mesto v Dalmácii; v X. storočí dorážali naii 
Benátčania, lebo vvleli v ňom mocného soka 
na adríatiťkom mori. Okolo r. 1040 pripojilo 
sa k Dubrovníku i okolie, jako údolie Bran- 
aké, zátoky Umblská, Gružská a Zátočská 
a celým pomerím až k Orjaáici a Dubrovník 
stal sa záaiožnou a mocnou republikou. 
K 1169 premohli Dubrovničauia báoa bo- 
aeaského Bori:^ pri terajšej Trebinji. Benat- 
čanom podarilo sa r. 1203 v spojení s kri- 
žiakmi zmocnit sa ríáe Byzantinskej i po- 
korili si äastočne i republiku Dubrovnícku. 
R. 1252 obliehal srbiiký král Štefan Uroi 
Dubrovník a prinútil bo k poplatku 2000 du- 
kátov. B. 1358 os.vobodili sa Dubrovníčania 
zpod nadvlády Benátčanov i odovzdali sa 
pod ochranu vlády . uhorskej ^a panovania 
krála Ludvika L V XV., XVI. a XVII. sto- 
ročí dosiahla republika Dubrovnícka najvyšší 
stupeň slávy svojej, kedy mesto Dubrovník 
vySe 30.0^X) obyvateľov počitovalo. Od roku 
1121 sídlil tu arcibiskup. R. 1806 obsadili 
Francúzi Dubrovník a Napoleon L zruiil 



aa itrima oa) 

samostatnost republiky Dubrovníckej; r. 1814 
preiiel Dubrovník do rúk Kakúáanov. 

Jako malá republika Dubrovnícka bo* 
hatstvom, vlivom svpjim a slávou všetky 
pobrežnie dalmat^^ké mestá ďaleko prevýšilSi 
l^la ona i slavná osyejtou a oaukami; ve<) 
ona stala sa ohniskom celqj dúáevnf j čin- 
nosti na slovanskom juhu. tu pestova}y sa 
všetky odvetvia vedy a umenia^ zvláäte oá- 
rodnia literatúra. Ni^ptsríie pamiatky um&: 
leekého básnictva pochádzajú z XV. storočia; 
mývyššieho ale rozkvetu dosiahlo básnictvq 
za času Ivana Gunduliča (1558—1638), sláv- 
neho pevca epop^e Osmana i mnohých dra- 
matických kusov, a Palmotiča (1606— 1657)| 
básnika Kriatiady. Duchaplnými plody svojm^ 
povzniesli básnici ti to jazyk národní pa vy- 
soký stupeň dokonalosti, tak že i v litera^ 
túre národnej jediné toto mesto na slovan-* 
skom juhu taký znamenitý úkaz poskytiýe^ 
jakého sa u žiadneho iného národa nena- 
chádza. Básnictvo dramatické povznieslo sa 
tu na taký stupeň dokonalosti, jaký u Ita- 
lianoy za času Žena a Metastasia, u Nem- 
cov za Lessiaga a Schillera dosiahlo. A tak 
väetkym právom možno Dubrovník menovat 
juhoslovanskými — áthenamí. 

Terajáie mesto Dubrovník nemôže sa 
prirovnať k dríevnejäiemu. Prosriedkom mesta 
beží v údolí rovná ulica, Corso zvaná ; ostat- 
nie ulice sú úzke; prístav má bezpečný, 



90 



Orol, obráskoTý éASopíi. 



[&S. 1876. 



hrádmni (mólo) opatrený, ale velmi malý. 
Má asi 1474 domy s l&OOO obyvatelmi 

Z verejných stavísk mestských vyniká 
zvláite starobylostou svojou nekdajší palác 
správy Dnbrovnickfj republiky; je on teraz 
sídlom krajinského a okresného úrada. 



Dvor velkolepého tohto pononíka slávy 
DabrovBtckej republiky predataviqe nám ^btm^ 
zec. Starobylé toto stavanie pochádea z roku 
1888 a vyvedené je v oadobMm alohu staro*- 
floreatinskom. 



■^^yO*" 



Lnka Vukalovié. 

(Vyobrazenie na strane 77.) 



O pôvode a mladosti tohto slávneho 
vojvodcu y poče^ýcb b<|jocb oproti Turkom 
nevie sa skoro ničoho. Nektorf hovoria, že 
učil sa vo Viedni remeslu puškárskenm. Zdá 
sa, že Vukalovič úmyslne tajil svoju minú- 
losC, aby tým vätšej vážnosti dodal svoj^ 
osobe. Roku 1861 bolo to prvýraz, ío meno 
Vukalovičovo objavilo sa v Časopisoch celého 
sveta. S povstalými Žúpljanmi, Rudnjanmi, 
Lukovcanmi a Banjanmi obliehal pevnost 
Niksič i odkázal tureckej posádke v Kule 
na Sutorine, aby pevndst opustila. Mušír 
tsmajl poslal proti nemu basu Derviša do 
Zubcov, sídla to Yukalovičovho, a Mehmeda 
do Sutoriny ; Uo niČ nemohli výkonat oproti 
oduševneným povstalcom, áno zbití boli oba 
pri Bileči a Blatovcl. Prosredníctvom černo- 
horským upustené bolo na krátky čas od 
nepríatelistva Miesto MuSíra Ismajla prišiel 
Omer basa do Mostaro, i poslal v máji 
k povstalcom proklamáciu , v ktorej samo- 
správu obce a cirkve a usporiadanie pozem* 
kového majetku (dosial boli len Turci stat- 
kármi, krestania jich robotníkmi) jim sľu- 
boval. Konsulovia evropejskí chceli, aby pod- 
mienky tieto povstalci prijali. No všetko vy- 
jednávaoie ostalo bez výsledku pre nedôveru 
na sfuby turecké a Vukalovič šíril povstanie 
medzi Šumljanmi, Pivanmi, na Popovom Poli 
a inde. Bitky pri Duge, Bileči, Taslidži 
a Gacka neboly síce rozhodné, no nimi pri- 



nútil Vukalovič Omera baíu ku povolaniu 
,40.000 vojska do Hercegoviny, Kef. Omer 
videl, že Vukalovič so svojmi bohatíerakymi 
Hem«ovinaami i Čemohorcami je podporo- 
vaný, vypoviedal vojnu Čiernej Hore. I^ pre- 
ložil tábor svoj na podzim r. 1861 do Skadru 
a Derviš basa, ktorého v Hercegovine nechal, 
nemal chulj s Vukalovičom sa bit Zdrílá 
vojna 8 Horou a Vukalovič pomáhal bratoni 
Černohorcom. Po uzavrení pokoja Hory s Tu- 
reckom nedala sa Vukalovičovi predvfdat 
velká nádej, najmä keď i Srbsko s Tureckom 
pokojne sa bolo vyrovnalo. Vukalovič prijal 
v septembri r. 1862 vyrovnanie s vládou 
tureckou, ktorá povstalým krajom úplná 
amnestiu a samosprávu v záležítosCach obec- 
ných sľúbila a Vukalovíča bimbašom (plu- 
kovníkom) kresfanského vojska v povstalých 
krajoch menovala, dajúc mu úkol, aby sľú- 
bené opravy tam previedol. Jako sverepý 
Turek zná držaf slovo, poučuje nás príčina 
terajšieho povstania. Roku 1865 musel Vu- 
kalovič opustit rodisko svoje, i usadil sa 
v Odese, kde hb ruská vláda pbdporovala. 
Pred vypuknutím terajšieho povstania zomrel 
Vukalovič, tento postrach divokých, vierô- 
lomných Osmanov. Čítať a písat Luka Vu- 
kalovič neznal; no vynikal nevšednou ostro- 
vtipnosfou. Bratia naši Juhoslovania nikdy 
nezabudnú na ideál národniebo bohatiera! 



r 



6. Sw 1876.] 



Orol, obráskorý ^Atopis. 



Liters^túra a umenie. 



»i 



Orytaeus i&em^mil-folyoirat, uverejňvge 
v 2. 5. ,^ociuma^ zo slovenských u&r. ni- 
perov pre fortepiano od Ignáca Boldis. 
NftpeTT sú z piesni : „Dobrt noc,** — „Vy- 
soko neta sláviíok" a „Ja som baCa". — 
^Koctomu" túto možno i osobytne dostať 
sa 60 kr. --^ Dozvedáme sa, Že p. Boldis 
i ďalej pracuje na tomto poli a že má via- 
cej skladieb notových, ktoré vyjdú v „Or- 
pkeuse", ktoiý vychodi v BudapeSti (U. ke- 
iQlel, fô-atca 20 ss.) vždy 1. a 15. každého 
mesiaca. Predplatná cena na celý rok (800 
strán) je 4 zl. 50 kr. 

ZáOMik Lykftva, historické dielo Šte£ 
N. Hyrožai ktoré „Slovenská Matiea^ bola 
k vydania prijala^ v nove prepracované 
a roshojnenéy — « a ktoré následkom satvo< 
renia ^Matice Sfevonskej^ odhodlal sa pán 
pftTodca vydat svojim vlastnim nákladom, 
n2 sa dalo do tlaSe, následkom Soho me- 
nom pána pôvodcQvým pristavujú sa ďalšie 
podpiiqr. — Krámska cena diela ustanoví sa 
až po vytlaSenĹ 

Agenda pro uffitele. V Frase 1876. 
Kakladatel F r. A. Urbánek, knéhkupec. 
Obsahuje: Čásf kalendí^í. Rozvrhy hodín, 
jj&ena žákflv a výkaz jejich pilnosti a pro- 
•péchuy poznámky; oznámeoi. XII. 

Bibliotiiek alaviseher Poesien in 

deotscher Úbertragung. Redaktor Josef 
Wenzig. Bánd L Auswahl aus Jos. Wen- 
sig's tľbertragungen slavischer Volkslieder. 
Prag. Verk« von Fr. A. Urbánek. 1876. 
Sväzbk I. obsahuje českej sv. II. moravské 
a slovenské a sv. III. dalmatinské^ ruské 
a bulharské prostonárodnie piesne. Každý 
sviisok je v malej VIII. 86 strán silný; 
oeaa 60 kr. r. é. 

Detské nemoci. Prostonárodni poučení 
o vychovaní a ošetŕováni áéH zdravých i ne- 
mocných. K prospechu rodin naSích sepsal 
Med. et Chir. Dr. Vil ém Šel, prakt léW 
a smsovatel ^Úplného domáciho lékaŕstvi". 
(Pokra&vánim „Mladé matky"" od MDra 
Jana Jandy.) V Praze. Nakladatel F r. A. 
Urbánek, knghkupec 1875. Vm.; str. 
216; cena 1 zl. r. č. 

Divadelní ochotniéek pro mládež. 

Rediguje Frant. Rôíický. Srazeček XV.: 
JDráUnfd. Púvodní dinohra se spevy ve 
3 jednáni(di. Sepsal Jos. B. Rebec, ŕfdlcl 
učitel v FiNNicich. Hudba a nápšvy od 



Adolfa MUllera, učit. tamže. V Praze. 
Nakladatel Fr. A. Urbánek. 1875. XIL; 
ste 146 ; oeoa 48 kr. 

Druhé desatoro bájok J. A. Bury- 

lOTa. S deským prekladom, výkladom a s roz* 
mluvami. Pro začátedniky v ruském dtení 
upravil 3, Kolár, docent slovanských ja- 
zyku na polytecl^ice Pražské, V Praze. 
Nakladatel knébkupectvi i L L. E obe r. 
1872. VIIL; str. 30; eeoa 84 kr. 

rpáMHáTina pyccwro sbueL CocTaBun 

8. Bam. Mluvnice jazyka roskéhoi Sestavil 
J. Vá8a, profesor na Sesko - slovanské ob-^ 
chodni akadémii a ve yýr. spolku {íeskéái, 
V Praae. 1876. Nakladatel Fn ▲. Urbá- 
nek, knéhkupec pre paedagog. líteraturuy 
uSebné pomAcKy a npisy pro mládež. Velká 
Vni. ; str. 128 ; cena 1 d. 

Kazimíra Brodziftského Téslar. Se- 
lanka z okolí Krakovského v péti zpSvech. 
Preložil Jan Soukop. V Brne, 1875. Ti* 
skem J. Hnili&y. Nákladom vlastaim. XII. ; 

str. 88. 

Kytice. Sbirka zábavného i poučného 
éteni pro mládež. Svazek IV.: Macecha, 
Dcéra vdovcova, Mladá vesniôanka. Povidky 
ro mládež dospélejSí od Frant. Pravdy. 
Praze^ 1875. Nákladom kaShkupectvi : 
I. L. Kober. VIIL; str. 116; oena 40 kr. 

Nová knihovňa pro mládež. Poŕá- 

daji M. Weinfurt a Fr. A. Zeman. 

Ročniku V. sv. 5.: Ctnosf Slechtí, Povidky. 
Sepsal a vzdélal JanP. Pŕibík, ŕíd. uči^ 
tel ve Vysočanech u Prahy. V Praze. Na^ 
kladatel Fr. A. Urbánek. 1«76. VIII.; 
str. 68; cena 24 kr. 

Nový divadelný reperloir. Svaaek 
VII.: Rabagas. Veselohra v 5 jednáuíéh, 

t)rosou od Victoriena Sardoou-a. Plŕe- 
ožil J. P e šek, (ďen ŠvaiMlavy div. spo* 
lednosti. V Praze. Nakladatel F r. A. Ur> 
bán e k, kníhkupec 1875. VIIL; str. 134; 
cena 50 kr. 

Osveta* Listy pro rožhled v umení, 
védé a politíce. Réd^tpr a vydavatel Váo- 
sláv VI 8e k. Ročníku VL — Dílu L í. 1., 
2., 3. a 4. V Praze. 1876. Redakce, admi- 
iMstraoe i expedice v Oatrovni ulici č. 6 n. 
(1508-IL), Predplatná c^na 6 zL . 

Vietky tieto spisy a diela odporúdama 
ot. obecenstvu svc^mu. 



^ 



■^-^>ív>r^^ 



9t 



Orol, obráikový iasopia 



[ČLS^ 1S7«. 



Lidáreň redftkďe á adttitiťstfáéie. 



Čislora lÝmto končí sa prvé štvrtrocie taho- 
roéflieho „Ona*'. Vel^tenÝch pánoť odberat«ľoT, 
ktorých predplatenie vyprialo» maiie ifadanie> iJt^ 
ho CO pigskôr obnovili. Vyšlé čísla -Orla** dosvedčujú, 
ie my pliffme potinnosf 9vojn a že náklad časopisu 
naidio T^fiadi^é v&lákh obetí, Ifiž predošlého roka: 
kio ichces, aby ^^oľ^ v tomto emere i dálej výdatne 
d^tv^valf vyplň i ty podmienka životnú. V budúcom 
čísle rozposleme upomínijúce Ifotky patričným, aby 
vedeli, na čom sú. ,,Slove8n08t nebnae osooytne vy- 
chodiC; pánom, ktorí na ňa predplatili, presnaMme 
1 xl. na MOria'', r ktorom m možnoitL i čliuk^ 
slovesnostné uverejňovat budeme. — Pani A. M. K. 
vo T. T. ÍMeký sa Vié twMpý »«klas^ Bože dfu 
náiodu náiail mnoho takýeh vlanteniek, jakot j0 
YasnosCl — Ot redv uSTétosoni'', „Luminť' a 
.Cesk. Bod.^ v Pr. Časopisy Vale nedochodía nám. 
Zabodli áte na náp? — P. Duft. Pepkln. Prečo 
nepožlete ^bené háene? -*- P, 8« B. U. v S. Básne 
nnily; Nirodnie hry čakáme. Líitovne .viac* ^ 
P. .f nvodca^l bá^ne „K plaidu**. BAanfi Yase čí- 
tame. Mnoho v nich poesie; no nemoino ani jednu 
v tengfiej podobe nverejnif. Nehnevajte sa na imin 
aprimnost Nadanie nite; ale Yáá biuarv Pegasus 
netrpí opraty, dostilináť snaží sa svevornéno Pegasa 
Petôfiho. divoko lietigAceho púštami dolňozemsli^mi. 
Forma dat euo rei a v báeíiaah Vaáíeh táto forma 
vehní poki2bá?ít V {irostonárodnioh piesikack na- 
kladáme správny rythmický rozmer, no od poetu ča* 
kárne, by šetril pravidlá prosodie. by správne rýmo- 
val; snáď — vMkC, dU — láč, äaľ -- apúital, vy- 
siate -^ odlúčiC ^ nie sú lýmy. Čítali ete naáu ^Slo- 
vesnoat"? NigvAtBta chyba Vaia je » že spesne na* 
písané práce nepodrobí^ ete autokrítike. Sladko vič, 
Chalúpka a iní naši vyteční básnici roky a roky 
opravovali práce svoje. Chymý Baifen píeaval na 
papieri na.eeaf stlpoov rocdeleoom. Do prvého stĺpca 
napísal prvé svoje myšlienky, do druhého vpisoval 
tie isté, ale vž opi^vené, a len v iieetom stĺpci 
stála veta takt jako si ju prial. Často nektorú vetu 
i dvadsafráx prepísal a raa venoval jednej perióde 
úplných 14 hodín. Tejto úzkostlivosti nesmieme sa 
dfvlt, jestli si spomneme, ie Buífen je pôvodcom 
cnáonebo porekadla: „Ie styl o'est ľhonune.'' Jan 
Jaknb Kousvean prepracoval nektoré knihy i pilráa 
a niektoré výpovede stály ho viaenocí vážneho pre- 
mýšľania. Balzac dal nárys svojho 40 — 50 strán po- 
ätniúodio romásin do tlače |> pvefracoval hai li zase 
did ho tlačíf atd. až bol úplne hotový. Xektoré jdio 
romány tlačily sa i stmásf ráz , tak že stál tlač 
o múoho viacej lež honoráru obdržal. Nonum pre-^ 
matar in annum je sásada výt. spisovateľov. Toto 
naaledi^lte i Vy; menej pfite, avšak dobre; pilno 
čítajte národnie piesne, poetov, jakí sú: Hollý, Kol* 
lár, Sládkovič, Čelakovský, Hálek, Puskin, Chomja- 
kov, Mickiewicz, Slowacki atd. — a nebudete ver- 
žoveom, slovenským Stachom, lež obľúbei^m pletom. 
Novelku čakáme. — P. A. P. 2. v B. Dieky; kri- 
tiku uverejnime. — Pp. Br. K* v L., J. Ryb. 



v Bp., BI. tŕsi v ir. á P. E. P. V lí. B. Cvičte 
sa, čítajte návod k básflfctvu a slov. poetov -^ biidé 
neAo B Vás. Psáce nemožno eite •veN^nlC. -^ P« £• 0« 
v H. BáseJMcy Vaáe zdajú sa nám. N^iiUuue mU^ter. 
Nečo ponapravené uverejníme. Rovesníci VaHi, pp. 
Dobručký, Dérer a Eoričanský, neposlali nám po- 
kusy svoje. Mýlite si^ keď tvrdító, f e práce lUladmek 
spisovateľov neuverc^Aujeine.'\'Ci' O^aldv Katlšk^ 
IĹello , Skačaoský ^ Škultety » ;B^iaa, ^lovtaaký , Pe«r 
truskiuy Beblavý, Lauček atď, nepatria k apiaovateľ- 
skej mládeži^ Z beli. čatopisu, íaký je „O.**, môže 
ml£iež čerpať návod k odbornému spisovateľetva 
kiisonmnénMi; prete podávali me prakladjr claMýiii 
spisovateľov. Keby ^6,*^ i neamié^ práoe ,uveir<Áô«val| 
tym by sa mládež literárne neodchovala^ „Orol*' bj 
sa neudržal; na to je kalendár. Smutno to n nás, 
že mnokí. ae stád. mládeže edfaimilie ^4KP fSi toho 
aéiviislým r obia* či jic^ básnidcé pokusv t áovu vjridt^ 
lebo nie. Z Moravy a Čiech mwne okolo 100 o.dbe-' 
rateľov zo aredu stud. mládeže, no iibezpeČiďc™^ 
Vás, že am jedon z tých'áS OíomáčanoY, ÉO fň^ 
boininov atď; aám nepísal: nS^tití: moj^ oágeä w^ 
uver^nlte, prestanem -byt odberatelem.** Nikdy ne- 
hľadi redakcia na. osobu, no v^dy na vec samu. 
A dobré práce z pera mTadfiích spisovateľov sÚ nám 
veľtaii mifé, verte! I adeHf Vám mAžeaitf «o, #e sa 
tohto rokn mládež ituéi^ kála^^e má ekoto „0.«« 
lež prv, posiaľ je 50 odberateľov s }^ aredn. Kto 
chce pre iných písaf, musí sám byt pnnierane vzde- 
laným; tým, .že sa jeho nezmlé {uedy n^nq j iáa , ne- 
stane sa mladý spisovateľ slovným básnikom. Mládzi 
naša studulúca nech si utvorí ut. spolky., tam ned^ 
sa prvosenky vzájomne krítisujú. Táka bohi PoŽoň- 
ská lit ákola za časov nesmrteľného Luéovita, takú 
Levočská peé spcávou Rimavského a ^hnAnyhoy 
taká v novších časiech Bystrická za Časov Čulenových. 
Chyba je* i te, ie sa mládež nafta aevyčviéí prv 
v prosaickom slokn, lež sa prkdiytí do veržo^ania, 
ktoré už presný, plastický sloh vyža^e. Prgmite 
týchto nekoľko slov tak láskavé, z jakého úprimného 
slovenského Srdca ony vyplývigú. — P. D. iSlnstek 
v Cfkáini* Báčte nám vyproeredkavar Čikáir^ka 
„Svornosť* na výmenu. Listovne viae. -^ P. Hl. H., 
pref. v P. Dieky I A môžem a^akú pnicicku oča- 
kávat? Vera Bože, íilolog. ^ríečica^ nezasko«yia by 
nám; „O.** obzerá sa po nei dávno. Na srdarl — 
P. A. S. O. v Bp, Cestopis do ffercegovsiy cakáA 
Fotografie vodcov povstaleckých s vlaAiiomčnévi 
podpisami rád bych videl. Petkpviča nemôžem nikde 
dostat pre „O." PtosU mi jieh. ŽMtá m^ živ««opis? 
Nač to? Mám Ti na pr. pfsac, žo mám^ na krkn 
ipicU, ktorý, keď raz za mesiac nfi zdravé^ povetrie 
vyjdem, alebo v prospech svojich 3por. úeastin hla- 
sujem, hneď ma čo pansl. agitátora ndáva? Pri čítaní 
môjho životopísti nezabavil by? sa, ver! Sdel mi ui«* 
cite svoje bydHsko. — P. £L IL v H. Bo( to M* 
expedičný. -* P. M. B. na Al. Pn^oslé rovníky -0/ 
poslali sme Vám. — Pp. J, B«tto a 3, Gnijek* 
manii. msíme o odvetnt 



-fc.- 



PredpNtea sa ii redakele a aOnfeinistracie t PrUTidzi (Privigye) ; 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zT. r. č. ätuďufiSca a i^metelníeka ndáddl, L tbwlbbní mdMía bbdriHia«Orla^ 

M &aL r4 & Roe. IL, III., IV., V. a VI. „Orla' možno dostaC podal n č. ^ „Orol* vyekádfli to iú eosl* 

toch, 372—4 hárkov silných, dna poslednidio každáka mesiacana. veľkcf} itsorioe. 



Migiteľ a vydavateľ Andrej Traehlý-8ytnian§ky. — Kníhtlač.-úča8t spolok v T. Sv. Martine. 



OBEÄZKOVÝ ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRVCHLÝ-STTNIAMSKT. 



TurC. St. MartiD, 30. Aprila 1876. 



Číslo 4. 



IV. 



^crvemie Uhorsko, dvarnú naSn sloven- 

A6 dedovÍKeň, obtáčajá požaéc od 

BntitlAvy ai po Sedmohrulsko, jiko- 

by fao do Tenet zavíjtly, Bežou prí- 

1 položené netiobytoé bntdby, mobutné 

Mi Karpa^, knrých 

idaäaie a osorné ža- 

loTi balvany miestami 

Iirdo s vysoko vypfai^ú 

u do oblokov. Medlí 

Haličou R bereg-mariDa- 

roáskou stolicou rozvet- 

nijú aa nebotyčné naáe 

Kupaty äiroko ďaleko 

u jnb do Uhier. Na 

jich BtráAacb rozhladi^ú 

sa hnsté báje a lasy, 

x ktorých vytekajú pra- 

mese Tisy, Latorca a 

Laborca. Na polaoc do 

HaUče rozkladajú sa KarolÍDS 

obrovské Beskydy, okolo 

ktorých vysoČfn plazí aa ostíchavo po zemi 

len kosodrevina. Stráne Beskydov pokryté sú 

bnjnynú voftavými travinami, ktoré dobytka 

najmä ovciam záživnú, chutnú pašu po- 

skytojú. 

V Haliči. sred Beskydov, po stráňach, 
nbotiach a údoliach rozkladajú sa popri ria- 
vach a potokoch pohorské osady, sem tam 



K U r U C i. 

Historická pove«l od 8am. TtmáHka. 
(Pokračonnio.) 

roztratené drevené domky a salaáe. UteSonú 
pohoTskú krajinku túto obýva slovanský kmeň 
maloroský. Lnd tento, nazvaný Huculmi, je 
vermi pracovitý. Obyvatelia tito lúčsatých 
Beskydov sú opravdivými synami prírody; 
mužovia silní, svalovití, udatní, smeli; pri 
tom ale ludia velmi p(rfios(inní, úprimní 
a skromní. Široké noha- 



vice z hrubého súkna, 
krátky koinch, na hlave 
vysoký klobúk , na no- 
hách opanky či krpce — 
to jejich obyčajný oblek. 
Pokrm svoj prípravigú 
z kukurice, ovsa, sym, 
brindse a žinčice. Každá 
osada má svojho ata- 
mana či pohlavára. 

Od Dorobiču hadí sa 
úbočamí a dolinami ku 
Beskydom úzka skalnatá 
cesta; íím dalej, tým je 
SvStlá. obtažnejšia, až sa ko- 

nečne Etratf a v nesči- 
slné pyrte, po ktorých len peMak kráčat 
môže a v ktorých sa len domorodní oby- 
vatelia vynajst zoajú, sa premení i zakončí. 

Bolo to roku 1703. 
Bol krásny letný deň. 
Slnko jtálo už temer zrovna nad hla- 
Toa človeka a žiaracie jeho lúče pripekaly 
13 



94 



Orol, obrázkový čftsopis. 



[Č. 4. 1S76. 



^ u 



mocné šedé balváay skál, rozmetané po str- ( 
mých stranách Beskydov, 

V pohorskej tej čarokrásnej krajinke je 
živo. Stranami ozýva sa zádumčivý hlas fu- 
jary, alebo dojímavá dumka maloruská. Va- 
lasi pohvizdujúc sháňajú ovečky do čriedy, 
by jich do salašov viedli. Hla tam z tej prie- 
strannej polany kráča si dolu do údolia 
švarný valach, opravdivý to král volných hôr; 
za nim tiahnú pri lúbeznom hU^e početných 
zvoncov jeho verné ovečky ; za stádom idú 
vážne strážili belkovia, a keď nektorá ovečka 
za chutnou trávou sa zohfie a pezadu ostane, 
hneď ju strážni psi za druhými poháňajú 
a celé stádo bere sa dolu ku košiaru v tom 
najlepšom poriadku. Len šelmovské kozičky 
ihrajú sa, poskakujú si vždy veselo, pred- 
behujú i samého pasáka, ktorý rozmrzený 
nad tým n^poďiadkom nejedna začiahnut sa 
usiluje dlhým prútom, a potrestá) by ju dô- 
kladne, keby čiperná bradatá jaatrena vždy 
obratne na bok neodakočíK 

Pasák zastal pred kolibou^ kedf napasené 
stádo svoje do košíara :ta tvoril. Psi krútiac 
chvoatami lic&otia sa bačovi, ktorý pred ko- 
libu vystúpil) aby švárneho pasáka privítal. 
Obc^ diyatali sa, že budú dojiť ovečky. 

Strážpi belkovia začali dačo vetrit. Zrazu 
zastekali i pustili sa skokom oproti ne- 
ďalekej pyrti. Z koliby vystúpili iní dvaja 
valasi, i hladeli tázavo v tú stranu, kam psi 
odbehli. I všetci ztrpli. Z hušťavy zavznie- 
vafy k nim početné cudzie hlasy. Zrazu vy- 
stúpi z húštavy jedoa ozbrojenec, za nim 
druhý, tretí a celý voj dobre ozbrojených 
cudzincov kráčal v dlhom rade hore pyrtou 
ku salasu. 

„Oo to má byt?" zpytujú sa zadivení 
pasáci i jaksi podivne pozerajú na svoje na 
kolibe zavesené valašky. 

„Veď uvidíme, či prichodia jako pria- 
telia alebo nepriatelia," riekol bača podopiúc 
si boky silnými rukami, n^eby dačo zlého 
obmýšiali, zabehne Janko do osady a oznámi 
to atamanovi, a nech som dobrý, namastíme 
jim plecia. Teraz ticho, chlapci!" 

Pasáci zatíchli. 

Medzi ozbrojencami st^ps^ú nektorí Hu- 
culi po boku horských koníkov, na ktorých 



batožina a potrava naložená bola. Huculi sú 
chlapi vysokí jako jedle, v svojom národnom 
kroji a každý z nich nesie na mohutných 
plecach všelijakú batožinu. 

„To sú naši!^ zvolal jedon valach. 

„To naša krev a Hucul nezradí svojef," 
prisvedčoval druhý radostne. 

Huculi, ktorí niesli ozbrojencom bato- 
žinu, zahvizdli, až sa to stranami ozývalo. 

Bača porozumel tomu znaku. I zahvizdol 
na svojich velmi štekajúcich psov, ktorí hneď 
dobehli a pred kolibou si ulahli. 

Čaty ozbrojencov sa pribifžily; i po- 
sadali si ustatí bojovníci po mäkkej pažiti. 

„Daj Bôb štastia, chlapci 1" riekol mladý 
dôstojník rýdzou slovenčinou. 

„Bože daj!" odpovedal bača nárečím 
maloruským, lebo dobre porozumel, čo .mla- 
dík slovenský riekol; i podával mu ^veju 
pravicu. 

Mladík ten bol náä Jurko Lipoiviansky. 

I jeden z* Hnculov pribMitt sa, zložil 
svoju batožinu na pažiC i riekol ku bačovi : 

„Bratku, vedieme, jako vidiCe, mnoho 
dobrých priatelov cez naše Beskydy ta tlo 
Uhorska. Sú to naši bratia Rusi, Petiad^ 
Slováci a nektorí Maďari.^ 

„A nezľakli ste sa nás?"^ pytai sa po- 
černý dôstojník podivným nárečím, ktorý 
práve 8 jedným mladým, krásn^o pohfadu 
mužom, ku kolibe pristúpil. 

„Inakších chlapcov, lež ste vy dvaja; 
búšil som na jedno zvrtnutie o zem,^ riekol 
pokojne bača premerajúc očima od pä^ty d* 
hlavy oboch. 

Bol to Ocskay s Rakócim. 

„No no, veď my to tak zle nemysKme^^ 
riekol Ocskay. „Prichodíme k vám čo dcAtrí'- 
priatelia.** 

„A keď nám dáte nečo na zjiedenie, 
statočne zaplatíme," dodal Rakóci 

„Čo n)áme. to vám dáme jako pocest- 
ným zadarmo; no váétkycfa naaýtiC nenôžem 
i pri najlepšej vôli,^ hovoril bača obserajdc 
sa na vojsko, ktoré poskladajúc zbraň, ódy 
svoje na pažiti rozCahovalo. „Vy všetci po* 
jiedli by ste celý môj krdel oviec*" 

„Bože chráň," potlapkal Andrej Raria-^. 
vický baču po pleci. „No, nemohli by 9(e 



č. 4. 187$.] 



Orol, obráskoTý éaťopis. 



95 



daktorá jalorlm t kyslq žinäcí uvarit a da« 
ktorú na ražni upiecť. Vojsku ostatniemu 
pMtačia 40 kiiay na dobrá polievku. Keď 
▼y tolk^ na predaj nemáta, p(ňiite dakoho 
ko 9osedoou PaGíive saplatíme za väetko.^ 

„Nech som dobr^, méže sa to staC. 
K vMi dobrým ludom a bladoým pocestným 
aareteni i tie najlepiie knsy ,^ hoToril bača. 
Vysakoval mkáiry , vzal nôž ^ vybral štyri 
toéné jalovky a narezal yíek. Valachov poslal 
■i susedný saláš pre ivekolko kasev; tíaa 
MbH zo svojiio stáda, ío mohol. 

Vojaci navatrill |>ri kolibe , kde si dô- 
stojníci hovdi, ohňa, zavesili nad ohnište 
veKkáĎsky kotol, naliali doft kyslg žinéice, 
nasekali doň m&sa, že v iiem velká varecha 
kolmo stala; nastrčili veliké kusy misa na 
drevené račne i kŕdtili jich nad inými prá- 
akajátíttii vatranii. 

Vojsku rozdávaný bol chlieb, sýr, a čo 
len sebou na koňoch Huculami vedených 
doniesf mohli. Vojsko horelo si pri zapále- 
ných vatrách, nad ktorými sa v kotloch kasa 
8 mäsom varila a piesňami vojanskými ozý- 
idy sa tiché stráne ozornvch Beskydov. Dô- 
jíogníci zasadli si okolo ohňa a jarí valasy 
podávali si gajdy z ruky do ruky. 

Kaši slovensky mládenci Raslavický, Li- 
povianaky a Pivoda vyšli ua najbližáí vysoký 
končiar, i obdivovali ozorné výšiny Beskydov, 
jakým je vrch Pietro, Jasená ^ iné; i tú- 
žobne hladeli v tu slovenskú otčinu, ktorá 
sa jim na dmMj sírane vrchov pod nohami 
sireke ďaleko preatierala. 

Šuhajci dlho dumali, slzy iskríly sa 
v junáckyjcb očacb jich. 

;,Andrej bnat môj ľ' pretrhol Jurko Li- 
poviansky sviatočné ticho. „Zotri slzu z oka, 
blížime sa ktt dtabénra Slovensku, k nášmu 
ludu, k našim milým, drahým rodinám. Po- 
teš sa, nezadlho nzreš svoju Aničku. Poteš 
sa i ty, brat Janko ^ hodina Volnosti ľudu 
nášmu ujarmenému bije. Bratia, obnovme tu 
dané slovo evo|e^ ie za národ náš íiC, bojo- 
vat i mvet budeme 1^ 

A. všetci traja píovstali, podvihli dva 
prsty 1c net)ii. i riekli: 

„Tak náňi Pán Boh pomáhaj i"" 



A priatel ležal dlho v priatelovom ob- 
jatí A slzy radosti, nadšenia zablyštaly sa 
v očacb mládencov slovenských. 

Zvolaa zostupovali dolu kn kolibe, kde 
Rakóci 8 dôstojníkmi svojmi už hodovat za- 
čali. Horská kodiyňa Mbila sa všetkým. 

ŕo nekofko hodinovom oddychu dal Ra- 
kóci rozkaz k pochodu. Jurko Lipoviansky 
rozvinul zástavu, ozbrojenci stali si do ra- 
dov. Huculi nakladali batožinu na vrchové 
koníky a na svoje plecia a celá čata dala sa 
na pochod. 

Ďakujem vám, dobrí ludia, za pohostia- 
nost," hovoril Rakóci ku bačovi a valachom, 
ked jim za jalovky zaplatil. „Keď nektorý 
z vás prijde do Uhier^ nech m^ navštívi na 
Mukaeove a po kniežatsky ho učasttýeDk'*. 

„Ďakujeme i my« pane knieža/ hovoril 
bača. „Ale pozvanie vaše . nemôžeme prija{: 
nám milé su len naše hole. Ony sú našimi 
zámkami a palácanú, tie zelené pažite ko- 
bercami, náš ovsený chlebík, sýr a žinčica 
našimi lakotami. A tento náš život nedáme 
za všetku vašu pozemskú nádheru. Čo ste 
u nás požili, daj vám to Bóh všetkým na 
zdravie. Putujte s Bohom !^ 

I podal Rakócimu svoju mohutnú pra- 
vicu. A Rakúci neznal, čo n^á viac obdivovaC, 
či prostotu srdca, éi apokojnosC ludu tohto, či 
hrdé sebapovedomie tohto opravdivého syna 
prírody. 

„S Bohom!" riekol pohnutý Rakóci.- 

„S Bohom ľ" volali za nim valasi. 

Čata stúpala veselé napred pyrtami, ktoré 
sa sem a tam vinuly, prez úbočia, skalnaté 
a zrázne stráne, úzke doliny a bystré riavy 
a potoky. Dumkami maloruskými a krako- 
viakmi ohlasovaly sa zadivené stráne a šedivé 
bralá. Čím viac bUžili sa ku bráni cam Uhor- 
ska, tým boli veselší. Na súmraku dorazili 
medzi roztratené domky jednej na úbočí Kar- 
patov ležiacej dedinôčky. Ataman prijal jich 
priateľsky. Unavené vojsko ubytované bolo 
po domoch a štedré uhostené. 

S východom slnka boli. liž všetai na no- 
hách a shromaždili sa v plnej sbroji okolo 
zástavy, ktorú rozvinul Jurko Lipovjansiky 
a príjemný ranní vetrík rozochvievial ju po- 
vetrím. — 

13* 



96 



Oro*], obráskoTý časopis. 



[6.4. 1876. 



Čata stúpala vždy vyššie a vyššie, eesta jakoby srieborná stužka hadiaca sa ifiymi 
stávala sa každým krokom obťažnejšia až sa) rovinami — valná to rieka Tisa. 



konečne unavení bojovníci z úbočia hore str- 
minou štvornožky driapat museli až na samý 
hrebeň Earpatov, prirodzenú to pohraničnú 
čiaru medzi Haličou a Uhorskom. A celá 
čata napredovala rýchlo jakoby a závod, lebo 
na vrcholci mali dosiahnut vysťahovalci uhor- 
skí pôdu milovanej vlasti. Pot cedil sa kaž- 
dému z čela dolu po tvári a nejedon udatný 
vojak zastat musel, aby si oddýchol. 

Huculi navyknutí na takéto cestovanie 
kráčali rezko napred a preca pri samom kon- 
äari predbehol jich Pivoda s Baslavickým. 

Mládenci títo slovenskí zastali si prví 
na temeni vrchu i prekročili čiaru pohraničnú. 
Pred očima jich odhalilo sa veľkolepé d;vadlo, 
najprv celý rad široko ďaleko rozvetvených 
vrchov a hustých lesov, potom vždy širšie 
a širšie doliny a pomedzi ne vinúce sa po- 
toky a rieky, vedia nich ludnaté obce a mestá, 
a v dialke jasala sa zraku jich túžobnému 



Mládenci slovenskí zhali z hlavy kto* 
buky, vyhodili jieh do povetria a zvolali : 

„Živ buď, drahá otčina I Tu sú tvoji bo- 
jovníci a osvoboditelial^ 

I Rakód e&al klobúk a jako vo vytržení 
pozeral do dialky a snažil sa očima pr^neimC 
vzdialenost Sihoty, Beregsaau a Mukačora. 

Ruskí a potekí ozbrojená hladeli zve- 
davo na tie malebné, pred nimi čarotarásiie 
sa rozkladajúce žime knqe Uhorska. A te- 
mer nevolky obrátili očima naqAt i dumali, 
v ktorú stranu ležia jich dialne rodnie kraje, 
brehy úrodonosné Visly a mohutného Daiefra, 
kde svoje domy, rodiny, priatelov, milenky, 
slovom všetko, čo je človeku milé a drahé 
zanechali, aby tiahli do susednej kn^ny na 
pomoc ujarmeným bratom, kde nejedon z nich 
zloží kosti za blaho bratov a zlatú svobodianku. 

„Jako Boh dá, tak bude!^ riekol ne- 
jedon z pobratiných bojovníkov. 



(Pokračovanie nasleduje.) 



Mladým poetom. 

Go tak zanovito mlčíte 

Vy, ktorých génius hravý 
Hneď na života úsvite — 
Ešte v kolíske — polúbiac v jasné čelo 
Dychom svojim iskrenne, vrelo — 

Posvätil vás za spevcov Slávy? 

Áno, čo tak mlčíte 
Vy, ktorých spev len tot nedávno 
Ozýval sa hlasne a jávno 

Cez širokú slovenskú dial — 

Odrážajúc sa od nebotyčných skál, 
Slovenské kriýe, mestá, dediny, 
Slovenských duší a sŕdc hlbiny. 

Za dlhé časy — blahé časy 
Kriesil, živil a napájal 

Ľúbeznými, čarovnými hlasy? 

Či vás sdesila sunna a hrana 

Ktorou sa na nás vrhajú 

Ti, čo života nám neprajú? 
či to, že padá na našu hlavu 

Ubiedenú, za ranou, rana — 
Zapúdilo pieseňku hravú? 

Ach, nemlčte 1 Teraz spievajte náml 



Teraz nám dajte čut ľúbezných spevov znenie, 

V piesňach nám lejte na rany balzam, 
Z nich nám dajte pif nové oduševnenie! 

Či nevidíte, jako rodní bratia 

Hlasom piesne a vrelej lúbavy 
Ponáhlajú sa ulavit náš kríž? 

Či nečujete ston mútnej Vttavy: 
„Ach, Slovensko^ ty ješté spíš?" . . . • 
A naše piesne? — v nemote sa tratia 1 
A naši spevci — varytá si pokryli! — 
Ach, nečujú hlas posvätnej mohyly, 
Ktorý vetierkom tichým ku nim letí: 
„Beda nám v hrobe^ otcom nemých deti!" 



Nuž spevci mladí, hor sa, horí 
Spojte sa v ľubozvučný chér. 
Veď mladi patrí struna, harfa do rúk. 
Veď z jará je svet samý spev a zvukl 
Dajte nám spevov svojich harmónie, 
Ved Slovák v piesni umiera i žije! 
Nech zas oživne iírá slovenská dial. 
Nech sa odráža od nebotyčných skÁ 
Zas pieseň vaša zvučná, prenikavé. 
Vrahom k postrachu — národu k oslave! 

D. Maróthjf. 



6. 4.. isTej 



Orol, •brádtko'vý éAstf ifk 



97 



Vodnái^ka. 

Obrázok z velkomestakého Života. 

Od MU. Dmmého. 
(Do)tončeue.) 



I I 



V. 

Pán Hoitobigyi sedel jedBoho áiä io 
svolim yerným i nerozlúčitelnýiii priatelon 
Yárim ? izbe svojej. Oba mladi, hlboko du- 
mali, emútíli. Sedeli tekí samotní a zadnmení 
ráme, sedéU na obed pri jieAe, ktorého sa 
žiaden nedotkol, sedeli aaehm<ren( i pri po- 
hároch i žiadnemu nenapadlo dla starého 
obyéajn na slávu nnlovancg vh«ti a na séar 
rytierskeho maďarského národa si zaštmkaf. 

Príčinu toho už známe. 

Ťažká pohroma preletela nad jicfa hla- 
vami, i ohromila oboch. 

Hortobágyi bol zničený. 

Miýetok jeho minul sa a žena zmizla 
8 nim. 

Yári mal skromnú službičku, mohol da- 
Jsk po biede živoríC ; no život jeho bol otrá- 
i«ný. Jediná jeho dcéra, najdrahší jeho po- 
iiad, zmizla s Klementinou. 

uNehorekiu, priatelu!^ počal konečne 
Vari teiit priatela; „ked niet majetku, bu- 
deme pracovat, obmedzíme sa na skromné 
živobytie, zapreme seba samých: vecí sme 
možovia a Bôb nám pomôže! Ja sa ti obe- 
tujem, brat mdjl Nalož se mnou dla vôle 
a lábosti ; čo v mojich chatrných silách stojí, 
to som vietko hotový vynaložiC k ulaveniu 
loan tvojho.^ 

,Daj mi pokoj s potechou! Pracovaf, 
obmedsiC a zaprieť sa, to dovediem i ja. Ale 
srdce moje, to má vätifu ranu« NeUastia 
mojeho je žena pričineu — a teraz ma ne- 
chá, opustí. Jakou láskou obetívou objímal 
som ja táto fUoäná ženu, a v tomto táikcm 
položení, kde by bda mala poteíovat smutné 
siéce mo|e, teraz utečie s druhým <*-- uteäe 
viem, lem preto, že jdj u neho kynie po- 
hodlie.'' 

„Pravdu mái, priateta, svätú pravdu! 
Beda nám nestastnýml Či tak neurobila 
i jediná dcéra moja? Či neopustila neverné 



svojho otca V Hfa, ja som «• Jej obetoval, 
ja som jej k vôli rodisko zaiiechal, sem do 
hlavnieho mesta som sa presídlil a' — óna 
▼ tom okamžení "zmizne a zmizne s jakýmsi 
milencom, Bôb vie, jak podlého rázií? Tak 
sa mi zdarila, tak sa tu na hodnú dcéru 
vlasti vychovala! Béda, beda mnel Čo bude 
z nej v tom zlom svete ? Ach , ja to dobre 
viem, že ona ittoje šediny zneuctí, že ona 
na moju hlavu hanbu, velikú hanbu uvaYí!^ 

gHrozné položenie je to, v ktorotn sa, 
príatelu môj, oba nachodíme. Ale, vyznajme 
si, že sme si toho sami nigvätäou príčinou. 
Ja som bol zaslepený proti väetkemu držaniu 
sa Klementíny, ja aom bol slepým a nevidel 
som, jako ona lahkomyslným životom i moju 
domácnosť i tvoju dcéru kazí. Ó, či jest 
hroznejšieho zjavenia nad túto pod niaskou 
krásy zovniutomej ukrytú vniutomiu ohávu?.. . 
Ale naža vina, nafia vlastná vina ľ' ' 

.Pravdu máš , priatel môj 1 Naša je to 
vina. I ja som držal dcéru svoju za dokona- 
losf samú, všetko som jej povolil; v ničom 

som nikdy jej vôli sa neprotivil tu hla 

sú následky! Ale len i (ažko to otcovi, by 
bez matky dcéru zdarné vychovávat mohol.^ 

„A (ažko slabého rázu a dobrého., srdca 
manželovi zlú ženu zachovat na ceste cnosti, 
na ceste pq^tivej. Mňa Klemen/ina nikdy x^^ 
milovala! Mohol som tomu sväzku i dat po- 
koj. Yeiký rozdiel bol vo veku medzi nami. 
Ale, kohože by žena svodlivá, Istivá íiéokla- 
malal Ona mi dokazovala tú najútlejsiu'láäkíi, 
čo , ' tak sopi sa presvedčil už teraz , mohlo 
platit len môjmu majetícu, z ktorého ona 
pohodlne a skvele žif chcela i vedela ; aíe 
nie mojej osobe.* ' '; 

„Nešfastná Klementínal Ja by ch bol 
hlavu položil za nu ; ja bych ból vďačne 
umrel za to , že je ženičkou vzornou , ' prí- 
kladnou. Ona mi zahubila i dcéru i teraz ty 
na ženu^ ja na dcéru bex zardenia sa mysliet 
nemôžeme*.'^ m 



98 



Ortl^ •bliáakový £«E#9Í6t 



[Č.4. 167K. 



.Najmúdrejšie bude, ked opu8t^f| ^e|Ct< 
toto miesto shonu a hriechu i utiahneme sa 
do tichej samoty kdekólvek ba vidieku.^ 

< 

„Dáme sa vymenovat za úradníkov tam. 
Hurrahl Dobrá myšlienka! Tá mi, bratre, 
ratoyaU ^iyot, lebo ja 90m už ^0 samo- 
vražedlníckymi inyslienl^ámi, sa zaoberal. AÍe 
nie! Pre zlú ženu obétovac iiiyot, ten život, 
ktorého tak mnohé roky je^' k vôli x^e^milo- 
bohu i tak už som ^zmrhal ? Nie,, to neurobím. 
Či by hodná bolá^?... Ťažká ranu srdcu 
xi^dala pna na život celý, ale i s tou f ažkou 
ranou ^šte sa žit môže, tou ranou život za- 
bit : to ní neurobím ... .. nie som mladík 
nofkokrevný, muž sQm usadlý, oklamaný síce, 
ale preto nie nepotrebný v ludskej spoloč- 
nosti. Btárý priate! môj, zostaňme si my dva 
vernými. •^ Uzavrime od dnes šmluvu priatel- 
ôtva na* živôt á na smrt. Nahraďme si láskou 
priatelskou ztratu žeby i dcéry. Žubadpime 
na dosavádne pohromy ! Daj mi ruku, bratre, 
a podnie životom stále rdka v ruke!** 

Vari obj^l priatela a pf is,ahal mu na 
rumoch: svojho i jeho áfostia vecou verno^t 
večnú lásku priaiebkú na ^1^0% i na smrt^'' 



fií.t^iljT, že ved je už stará, už zaaluhiqe 
odpočinku, už je i zraku pozbavená; to 
v.^étko ňeušpokojifd 'jej dušu žialiacu. Ale 
jej- úprimne - srdečný žial nemohol zadržaC 
iiýchle sa blíženie poslednej pre matičku lubú 
hodiny života. Ona sa blížila a tu bol ten 
hrozný okamyh , kde 4a dcéra s matkou po- 
aleáníras. aaiívai toriúčit, p#aléAnfi«2i objat 
malý. Nemohli dottu od niatli^ asŕ oácrvaíC 
U]iAck*c|j<ica poieHaalft.vnkaT^. požehnala 
d€ét«' ľ zafovi — a )pokiqneý tíjäco n ^tômi 
j s t^iDlQ ä^'clíMíi ráslúétia. Dvfia 8 uteáiM- 
Dého tela vohiá vyletela a ota tvári z^mtél^ 
aasadel tí ústúér Mbeského^ráso, jaký mfiie 
teénit len ml tŕári božích tyvniei^eh 



fimrtL 



Maitínkovi uáámu s milenou Elenkou 
v tom skvelom Velmeste žehnalo samo nebo. 
Obchod šiel mu dobre , známost jeho' sa ší- 
rUa, priatelia množili a domácnost jeho bola 
mu rajom. Už ho oblažovalo pár spanilých 
kvietkov , utešenýcb dietok. Jaké bľaho mu 
ony v dome pôáobily, sta ťie vôňne kvety, 
éó ho úapttujú lubou vôňoa cefý. » 

Staričká temná matička £lenkina mala 
8 nimi radost a zábavy mnohé. Ona a^ cel- 
kom už upadla v sile, ona sa už k posled- 
niemu kíonila okamyhu. Trudno bolo vidiet, 
jako si narieka j^ dcéra spanilá^ lúb^stná 
iClenkai v smutnom predtuáení^ že, utratí 
matku. Ona má síce muža dobrého a. dra- 
čieho « j9 v^ položení dobrom, závideúia hod- 
nom; núž, ale srdce dcéry vernej bije najdo 
všetko srdcu matky lubej^ ba .ved je ono 
vlastne y živote. len ohlasopi jého^ 

.1^6 netaiaQu£l«ikii .04 taiho ič«0tt, jakp 
jej lubá mat k jistej smrti stenakk: Darmo 



♦ ' < 



Bol smutný ^l^^b atiirwti}!i iW^tičky 
£l^nkinej|. Dcéru, nevedeli i^ak usjijokojiC, 
ustavične sa na truhlu jtaadufitt .vrhala; 
neprestajne rukama zalamovala spomínajúc 
z čiastky, že je už sirotou a že matke dra- 
hej 2a jej vetné rodičovské opatrovanie ešte 
ani nemala dostatočného času náležité sa od- 
meniť v živote; z čiastky zase nad týťn naj- 
väfšml botasťilá a lutovnia, žé jej máti lAílá 
ž domova vzdialená bude ležaC i cudzej zemi, 
bude ležaf sama , nie pri bokfi toaúžela', Jéj 
otťa drahého.: A vi: teŕHz manželéTi nakla- 
dala, aby ja ked zomre poehoval ka boku 
matkinmu.' Mnohé srdcia, tie citlivejším sBleá- 
k<m súcitUy*, tie chladnejšie, po takt6 nbbto- 
vej odmeraností vencbme^tskej- Mjóoe, t^ 
hlboký jej iM pochopit néved^ly. MaitifiMD 
iiOflUčbým spôsobom tisíloval sa potéšovM 
drahú žienku svcfja smMIaeu, ale ni<f« ne- 
doviedol ju tak uspokojit, jaKo tým jedíi^ 
kým dôvodbm: ie mati ni^ná aebude ležat 
décela meid cncfaínd , bo bárs i v cadaiúe, 
to pveca bude ležat po Ideu. vlastného bháa 
•vojfiho, ttho neaapiHMDÉt^Iiiébú i^okít,. n- 
kladatela jich áCastiav Jehož.kroUeM'každb- 
locne boli zvyUi v tiefa. vemýdl dušimk 
osdobit a ovenči t To Ju preca -lén : nspcfeq* 
jilo. Na to mitato v tom peknoo^ kereiM- 
skiom ciAtoii, kamiprv na.hivb; ujka s wá^ 
kou a 8 mužom chodievala, bude terat nk 
hdŕoby dva v spoU^čnoalji muža adíeMk pre- 
,ittilý€hiešt«,4astejšie,< 0. mnDhí» čaatqšie. dd- 



č. 4. 1876.] 



Orol, obrázkový éatopis. 



9» 



r x^-^gŕ-v,^ *.•■,.>-» ^y-y>^ %• s 



Fobi»b stai'kej mtfli y £l«ririnej ndál sa 
▼jpkoiiáfial na dvwe ojiitcratj lekitskej 
Y novotíreUkej ulki.. 

V do]D«, kdellartia a^ ElenkM bývali 
a a|dép STa| maU, Qfbolo dvara^ a poneviič 
aniversita bola v susedstve, tam sa nalo 
bttsdttSiié tek) jej saaáehBaf do krobn. 

Tak dobre v Bochuskeji ohbociiící, jako 
i v Universite býva ebycajae riac pohrabov 
joilno (k|p<dud|úai a truhly s nMrtvjmi telami 
SH v ki^plpke. Tjložieoé. 

Tak to kejie i teraz. 

Záat^iix ^ve^yých pQ dvore s{^ tjwolilf 
a o mŕtvych si vyprávaly. 

Boly tam dve truhly, ktoré obzvláštne 
velmi zaujfmaf sa zdaly zástupy. 

V oboch lež&ly osoby* SmA^J Y jednejr 
mladá pani, v druhej dievča mladé. Obe ná- 
silnou smrťou ziäly z toho sveta. Obe boly 
od svojich milencov zavraždené. 

Tá pani bola s jakýmsi grófom utiekla 
do Viedne, i za čas dobre si vraj žili. Utiekla 1 

bola 8 nim z Pešti od muža. O krátky čas ^ ^^^ ^^ ^^ H<irt<*ágyi a Vari? 

pobádal pán gróf, ž^ je i druhým zas nie r^^^^ito nešťastie, jako ave wdlfli.* ttto • 
lAostÄJnou. Dozvediac sa vraj o tom, že celkom bea jajt A vlastný vi«y . na Uiehpfi- 
jKedoilý muž vekroplašnej panej iéiel na vi- p^^j^^ ^ j.,^1 a na smrf sft^o. . Í^ú ú 
diek bývaí z Ppéti, opttstii Viede* a vrátil ^^ ^.^.^^^ ^ ^^^t skrômnýek VMwmdi, tW 
sa s ňou do ?e*ti zpät. Tu vraj predféeram p^ pokoju Ani jich nič mimo ryla a wtyky/ 
sa stalo, že tá pani, orab^óc gróífe, cbeelaf^i^^j nerozdvojL Na wnoloat ^o^ ajeípo- 



Jednota) čan pteily 'klebetaé arfko- 
mestské noviny o' dvoch mladých ludadi, 
ktorí vo vebncBte mudhé, avlááte ieuské 
srdcia zaníneli. 

Jedon z nich otrávil sa v cMárskyrb 
kúpeľoch, ked v úrade svejom mnobo peňazí 
zpreneverH; drnhý sCa spisováítel d»8t na- 
daný, po rcMiakciach knihy kradol a predával 
za viacej rokov, až sa tanáu fcMaCiie aa 
stopu prišlo. Oba tieto pády ^elmi podrálMRly 
obecenstvo velkômestské. 

Ten prvý mladik raMbýfii bol peblamal, 
tento poslední ale sta apiMvalil 'vyvieíM-. 
takú podlost, nad ktorou sa každý človek 
škandalizoval. 

Prvému zlorečili do hrobu, druhému do- 
žičili pa&Uta súdam' ^yreknutú — tríročnú 
dabn žalára. 

Ten prvý sa menoval Aladár a ten dnihý^. 
Arpád — my lOM jíeh tiel pocMli v: života.* 



s iným utieet od nebo. Ghróf namrzemý stre* 
lil jej do čeia, tam Ma y čeloi má ranu ve- 
likú. On sám aiiel do Ameriky. 

O dmfaej neštastaioi to sa hovorilo . že 
ona bola deva služobná, ktorá s miláčkom 
svojich .pánov ozbíjala. Miiáčok stal sa jej 
neverným a Aechcel ja viac poznal I postila 
sa za ním a vyhladiila ho On ja znat ne« 
chcel. Ke< mu vyzmdenlm Kločiiltt hrozila, 
on haličaJBý pomocník podrezal jíej krdlo; 

S takými: neäfaatnivami ' bola vyložená 
v truhle náboíaá a šľachetná matička Elenkina. 

A kto tie; dve boly? 

Prvá bola Kiementína a lá drqhá Ka- 
tiaka, býivalá jaj slúžka. 

Ľudia, ktorí jich vyložené videU, aapla* 



míňajú ^- jedon o žene, druhý zaa <o deére; 
nikdy, ale nikdy ani sp^ltty ani pced dra* 
hými sa nezmienige. 



Na skvostnom a ntešenom prechodiäti' 
Franc - Jozefovom , na lavom brehu Dmaja, 
tmolily sa v čas prekrásneho letni^hd večera 
nepriehľadné zástupy hrdého velfco-méstského 
obecenstva. 

y tom aástupe prechAdiáMdi aa íe t aáž 
Martinko so svojou ftleakoib Pred nidii iéa/^ 
dvoje za lúčky sa vedácick idi^ítok : MartÍA^ . 

čok a Elenôčka. . ! 

Blažene si žíjá a dobre sa majú, ale 



kali nad ninú^ vidiac jedaej raatt v Me, i jiným ľuďom dobra robia. Mnohú pamtotku 
druhej podrezaný ktfk. urobili už i daáia «rojim fddál^nn, ale nie 

A či zaslúžilý slzy dobrýcb Itadí ??.... j menej dobre robia tej alownshej chadote 

vo velmeste; Všetko jicb požaknáVa. 



IGO 



Orol, abriEkový éásopit. 



[0.4. 1876. 



_^ ^%_^^ -^^^^ ^X ^S^-^ 



pl"^.^^ *^ - 



' Bo 8p«nioin dni prechodia sa ts i s diét- 
kaioi. -^ 

Jako sa tak preekodia, zbadajú, že dolu 
na nábreží Dunaja sbehcgú sa buiia. 

Čo to tam nového? 

Nepatrná to vec 

Jedna opila épatoého ▼lozrema žena 
tloie Bomáriha avcijebo, čo karičku, putíiaHÚ 
naidneaú, (aká, takže sa už i strážca pokoja 
do toho aamieýal. 

Kto je to tá hnusia žena? 

VidieC jtt, poflBaC a omdlieC -^ to bolo 
jadayn okamžMím u Etenky^. 



Martin priam uhádol oadletía pdänu. 

Tá opila žMa nik vám nebola iná, jako 
nám známa, niekdy tak hrdá — Amálka. 

Klesnúc v spoločenskom živote na to 
nqbortte, octla sa nfposled pri takqto 
výžive. 

Detičky Elenkine nabkaly sa. Martin 
odvážal už posnli k sebe prichodiviiu že- 
ničku svoja na koči domov. 

Na nábreží Dunajskom bolo vidno, jako 
hŕba detí obskakovala a dražila opilú žena 
a jako sa ona proti samopainým uličníkom 
8 hroznými kliatbami bičom bránila a oháhaU. 



•'•^^íV^rs^ 



Otec útrapov y El-Arisch. 

Od Shwackého. 



Triráfl už sktý mesiac sa pominul, 
. Čo na tom piesku stan som svoj rozvinul. 
Bfaličké diéta kojila mi žena — 
Krom toho mal som tri dcéry, troch synov. 
Celá rodina, teraz pohrobená, 
Sem priila se mnou. DevftC dromedárov 
Išlo de& po deA tej púňte rovinou 
Žtvit sa krmom nadmorských ajarov; 
A večer véetci lahli si pred stanom. 
Tu, kde oheb sa už dávno napáli. 
Dcérky po vodu chodily so džbánomj 
Synovia moji oheft rozkladali, 
Žena, s dcérečkou pri prsách, varila. 
Všetko teraz tam, — tam, kde tá mohyla. 
Nad ňouž pomníkom suchá trčí viecha, 
Všetko tam leží pod tým kopcom Šecha! 
Sám sa navraciam, samotný zostal som! 
Trikrát $trnásC už slnkov prekonal som, 
Jako do môjho pláteného dvora 
V tej quarantaine vletela pomora. 

Ach, nevedomá tá bolast nikomu. 
Ktorá hlboko srdce mi rozrýva! 
Idem do svojho na Libane domu — 
Divá v záhrade zpýta sa oliva, 
Starče, o starče, kde sú tvoje dietky? 
A pestované rúčkami dcér kvietky 
Zvekjú: doéry kdos' nechal ihravé? 
A Libanona chmáričky sinavé 
Pýtat sa budú po sy^ch, po žene. 



deti moje! — všetky pohrobené — 
Tam pod ukrutným pieskohrobom Šecha. 
A všetky na mfta volat budú echa, 

1 všetci fudia: Či vraciam sa zdravým? 
Čože odpoviem, jako jich odpravím? 

Prišiel som. — Stánok rozbijem ai povsý. 
Tíško pekládli velbludy sa mcje; 
Diéta sfa anjel obrázka maldbný 
Kŕmilo vrabee, a ptáčiny roje 
Na hlávku, plecia, sadaly detinné. ^^ 
Vidíš maličký ten jarčok v doline? 
Odtial najmladšia bežala dievčina 
S džbánom na hlave priama sfa trstina 
Prišla ku ohňu, i vodou z potoka, 
Smejúc sa, z lahka prskala na bratov. 
S ohňom n^starší rozpáleným oka 
Skočil, — a ruky džbán jej z hlavy vzaly, 
I riekol: „Hojnou Bôh buď ti odpktou — 
Pekelný smád mám -* tu strašne ma páli! ^ 
Riekol i vodu vypyúc zo džbána 
Zrúti sa na zem sta palma zlámani. 
Priskočím razom — pomoci nebolo! 
Na telo padlý sestry bratovo .... 
Ja zkríknem vztekle: ^^Nech sa nik neváži f*' 
Schytím mŕtvolu i vyhodím stráži. 
By na železné vidliská ju vzala, 
I v zarazencov hrobe pochovala. 
A od tej noci bolastí otcových 
Vyznačené mi štyridsat dní nových. 



6. 4. tsi«.] 



Orol, obráikoTý SASopit. 



Tej samej noci EtSae i Amina 
Ns jedno léiko k spii^ u pebraly; 
A tak tichučko obe uaienly, 
Že bán po tmrtí najmladšieho syna 
Oä sa moje spánkom pezavrely, 



Dve mcýe dcérky saruoa zronenél 
VyTllecf kázal som strážnikom z iibice. 
Železné vatrkli háky i vidlice. 
Dcérky ata stmi&n pri&lnäf díOTČeDcan, 
Izbu Tlasauii zamietly rodičom. 



Ja nepočul som, keď obe nrarely — 
I vlastná matka sama neslySala 
Bárc znám, že takže t^ noci nespala. 
Ráno obedve, äenie — zdrerraieaé — 



Beží to slnko nebom lasúrovým, 
Vždy za t^ lesran vyctaodí palmOTjm, 
Vždy tam zapadá do piesku hlboko, 
Vždy je oUtďia jasná jako oko: 

14 



1001 



Orol, obrázkový časop-is. 



[Č. 4.- 18W. 



A mne zdaílos.sa t tom äia6 tnidiiostí', 
Že slnkoik-sinlni nemá podobnosti, 
Že tvároost nemá, jakú včera mah), 
Lež že^sa v kire horúcej zkúpak . . .'. 
A nebo jasné, pri straénej záfaabe 
Mojeho plodu, trojky mojich detí, 
Zdávalo sa mi, že je hmlisté, hrubé 
Zemi úžasom, i slnka purpurou, — 
A prosba moja, že viac nedoletí 
Eu Pánu Bohu, keď zakryl sa chmúrou. 

Tak — tak — doí desať prešlo, bárz nie 

skoro — 
A zbytok detí žilo — všetkých štvoro. 
Moja ženička nariekat prestala 
V najmladšej dcére celá sa kochala, — 
Že zdravá, čerstvá je malá nemyja, 
Ukojenejším cítil som sa i ja, — 
Bo neveril som, žeby vezmúc troje 
Chcel mi Bôh zabraf, všetky deti moje! 

Bola to teda pekelná hodina, 
Ked hladiac na tvár najmladšieho syna 
Smrt som v nej poznal I Ja ho tak pestoval 1 
Najpru na tvári znak vystúpil drobný — 
Nik ho nevidel — ja ho spozorovali 
Znakom predošlým na vlas bol podobný. 
S(a môj stával sa syn prvorodzený 
Z jasného bladý, z bladého červený. 
Železné škvrny na líc oboch strane, 
Zkríknem zúfale: „Zas' smrt v našom stane !** 
I schytím syna a plný obavy 
Vynesiem na step, hodím medzi (avy, 
Aby tam ho smrt zhrýzla do ostatka, 
I žeby na to nehladela matka. 

Pri konajúcom tam načúvali sme 
Já h velbludami, — všetci klačali sme — 
I^ámal som ruky, krík môj ozýval sa: 
„O by nC*zomrel! — načo som ta zplodil?" 
A nelútostn/ mesiačik díval sa — 
Ked môj syn kjkonal, on práve vychodil, 
Chvílu tých trapo v musel si vyberat, 
Počut ston otca, a s7°* umierať. 
Vidieť postavu trápnu .Laokona 
Otca, štvrté ked dieťa pri' ^^^ •'on*- 
Ked zkonal r mojom otcov8J^<>>» ústisku, 
Chcel MäĹ w pop6l apáMt ha v ohnisku. 
Sotva zatlelB fahká na ftom šats. 

Schytím mŕtvoľtr, vyHtUa hrob&rQ«< 

u 



Na Šecha meste složiK ju starom. 
Lepšie pri boku nm aestár i brata I 
A od tej noci bolastf oÉcorýoh, 
Vyznačené mi, štyridsať dní nových. 

Pod kruhom slnka, jako krev červeným, 

V stane zárazou tou zapovetreným, 
Žili sme, slova nedajúc zo seba, 

I smrt pred samou smrťou sme ztvárali; 
Mysliac, že Boha dovoláme z neba, 
I že ten balvan zárazy prevalí. 

Vrátil — vrátil sa! — anjel vrátil s* zhubca 1 
Ale mäa našiel bez slz i bez srdca. 
Ja otec bôlov i utrpenia muž. 
Nedbal som viacej, nech berie všetko uži 
Mal som za syna tretieho trápenia 
Zrenice bez slz i srdce z kameňa. 
Bolasť mi bola jako chlieb povšední. 
I pod očami zkonal mi môj srední, 

V rodinnom kruhu najmieh milovaný, 
I od najmenej detí oplakaný. 

No, dal mu za to Bôh náhradu hojnú 

Moru smrt tichú, krátku i pokojnú 

Bez všetkých bôtov, morom zlým omámen — 

Zkonal i zkostnel, i ztvrdnul na kameň. 

A tak ukrutným po smrti vyhliadal, 

Jakoby ani našich slz nežiadal, 

Ale chcel aspoň tvár meravú vraziť 

V srdce nečulé, oči nám preraziť, 
I večne volať v rodičov pamäti: 
„Otče, ó otče, vidíš svoje detil" 

Skonal. — Myslel som .... Lež dosť ne- 
chajte ma — . 
Že sám Pán Boh už viac lutosti nemá. 
Že anjel zhubca zase sa doženie 
Vezme mi dieťa — ženu — a — po žene 
Mňa nešťastného so sebou zaberie. 
Dcérkol — Ja myslieť nesmel viac o dcére! 
I rozpač o ňu nehrýzla ma žiadna. 
Ach, ona bola tak mladá, tak ladná! 
Taká veselá! Hneď hlavu úbohú 
Do bielych chladiť brávala mi rúček — 
Hneď zase zrobiac z hodbávu osnovu 
Okolo cedru behala po tráve 
Sťa pracovitý snujúc ju patiúček. 
Hlad i ten pás môj, čo blyští isknave. 
Ona robila — i tie sknutoé oiči 
j Ona rúbkami zlatistých vrkoči 



r 



ČL4. 1876.] 



Orol, obráskoTý cntopis. 



{1j03 



Tak zaeMiáh, se hláM smn na h% 
Jako na iliee i póčok mžofý. 
My y nej ctia tme doma aááho {)4iiitt« 
Ona sCa aiyel strážca opravdový, 
Najmenšie díeta v kolisôčke striehla, 
Keď vzdych počula, pomáhať pobehla, — 
I všetky ztráty naše oplakala, 
I naše slzy na vlasy pobrala. 
Desat dní prešlo i nocí, tak dlhých, 
Že snul zájsf mohla na dno pekla žhavé. 
Desat dní prešlo, desat nocí druhých — 
Blesky nádeje míhaly iskravé. 
Konečne pamät zmizla mi i moci. 
Uložil som sa i zadriemal v noci. 
A vo sne, každý snadno mi uverí, 
29iliadol som svoje zomrelé dve dcéry. 
Priély tahuČkým zastreté závojom, 
I pozdraviac ma hrobovým pokojom, 
Poély tichými očami blyštiace, 
Navádzat iné v tichých stánach spiace. 
Šly ticho, zvolna, zchýlily sa nízko 
Nad matky lôžkom, dietata kolískou. 
Potom po mojej najmladšej dievčine 
Obydve ruky vystíeralý siné. 
Zbadím sa, zkríknem i umrelé deti 
Ikjem volajúc: n^vetj^ moja Kréty !^ 
Prišla sta ptáSik tíško po koberci, 
Objala otca, i dotkla sa šije, 
I bol som istý, že Kréta mi žije, — 
Cítiac jej srdce bijúce na serci. — 
Ale pozajtra zaplakal môj stan — 
Dcérka ! I — lež, načo bolasti šírit mám ? - 
I to mi diéta krutá smrt vydrela 
I ta mi dcérka na rukách umrela! 
Bola to jedna z najstrašnejších chvíla, 
Ked Ju bôľami smrt v článkoch trhala, — 
„Poniáhaj otčel — spomáhajlP — volala. 
I mala vtedy červené ústočká 
Sta lístky ruže, ked sa kus rozchýla. 
A 8 tým mi krásna umrela devočka. 
Myslel som, že žiaT srdce ml rozštvrtí. 
Pekná sta anj6l bola i — po smrti. 

Prišli nado mnou plakat neborákom 
Strážnici, prišli — vydriet mi to telo — 
I tttoatBfci BadtayiU Uiknn -- 
Hák na pn^nrte zarffflal na bielo 
I tu -^ bohdajby, jak >a, aemateli «- 
Tu pred otami pMe jq 



I zošpatili p^Qii j<g podobu. 

Vzal som jU| i sám noúol^l ku lu-obu^: 

S založenýma Ha prsách mkfami • '• 

Sedela matka pod stanu placMami. • 

Sedela v kúte celkom ožlknntá — - 

Dcérka pri prsách celkom uvädnutá, 
Bo mlieko matke začalo vysíchat, ' ' 
Deň po dni bolo plač v kolfeke slýehaC ^ 
A tá púština — niet detí — v mohyle f ' 
Ona ináče vyhliada dost míle, 
Dakomn zlatou, jasnou i prQemnon — 
Pre mia je ona — rovinou pekelnou I 
Cez tie roviny cez piedtu vrcholy 
K hrobu mi vliekli dietočiek mŕtvoly. 
Tam na tom kopci, kade more Mje — ' ■' 
Tebe len iumí, no mne sftraSne vyje, ^ 
A ked s víchricou na tie brehy skáče, . 
Tebe len šomre, mne žalostne plače — ,^ 
Čo deň, keď prišla večernia ho^na, . ' ' 
Spievajúceho čul som muezina, . ; 

Staby môj biedny osud bol futovaí,^ ." ' ] 
Smutnejším zavše hlasom vyspevoval, 
Kričiac zo svojho pieskového ,Stoha 
Preň ešfast nemu otcu velkost Boia; . V 
„O, budže mi ty pochválený Allah t , , 

ŠI É í ' 
umom požiarov, ktoré mestá pála, ' ' j 

Zemetrasením, ktoré hrady borí, 

Zárazou, ktorá tvorstvo, tudstvo morf , ' . 



/).! I 



I berie deti z lona roditelky, — 

O Akbar AUah! -^ ADah ty ši vehcý!^ 



I I 



I) 



r • 



Všetko, čo malo podobu človeka, 
Začalo bočit odo mia z^ dht^A.; '^ 
A stanu môjho — dcérky lio iil»Qid% ~ ^ 
Plachty na rose, počemety, feiflďiý/ - ; i 
I podraly sa, i tahko toffpiáté ' '^ 

Boly sta práchno z hrobovýdi 'mál: tsatl • 
Zárazu bolo znaf na státtO sáíôoni * » ' ľ/ 
A čuj! — tie vrabce, iO'Uu ptMnMvniúi 
Pri každom elufta ttletúviúl htádMi, > ' > I 
Sbierat mrvinky i kúpaf sa v, piesku, 
Jako mi deti moje pochovali^ ' ' * 

Schodit sa pred stan ns^otom ^rái^tt.'' ; 
Či odstrašilo jich plátno otupAô* ' "' '/ '• "^J 
Stanu mojeho? — či tvár mojÍi'blédááí> ' 
Neprišla viacej z ptáčin ani j'edria," '*'\[ 
I zbadal som to — i bolo ml ' SíiÄtíto'. . 

Pat dní po dcéťke -^ Bqžj^i^o^ ^nbs^ 

Zhučaly večer hroj^né mora jj^yí;*; .\h ..,í 

14* 



104 



Orol, obráskorý é&sopfB. 



[Č. 4. I87«. 



I slnka pnipur vjatte šatopily. 
Na nebi AMae ekmáry sa skopily, 
Priala noCi dosial pamäti ohydná, 
Temná, od hromov červeností vidni. 
Eite &es dtim, vidím tie zápusty, 
Čiqem, i«ko stan dážd mi älahá hustý, 
On praská, ioSií, vetrom sa koKše, 
Koly rúiqú i celý sa knído. 
Plachta od blesku celá je červená 
Podobná hrobom satanským z plameňa. 
Tak sa ml zdalo, že v tom víchre tmavom 
Poiul som mrtvé dietocky za stanom 
VzdychaC a plakat dojímavé, hlucho, 
Nadstrčfm lepáie zrak, srdce i ucho: 
To stenal víchor — i myslím sám v sebe 
Jak to tým deCom v takúto noc v hrobe! 

Čo tú stravnú smrt zradne všantročilo 
Pod môjho stanu plachty už deravé? 
Hrom bije hromom, blýska sa jasavé — 
V kolíske diefa z ticha zakvílilo, 
A plač ten musel strašným byt výrazom, 
Bo matka i ja, jedným oba razom 
Kde spal, stáli sme, ten chrobáčik lichý — 
A bárz dietafa plač bol temný, tichý, 
Nám zdal sa obom žalostne krikľavým, 
I tak dôrazným, i tak dojímavým, 
I tak zo srca hlbiny vyliatym, 
I tak rozumným, i takým prekliatym, 
Že sme zostali jako zarazení, 

nádej, pamät i um pripravení 1 

Bôle znaC iiadnou nedalo žalobou. 
Zomrelo takou, čo tamtie chorobou, 

1 poilo bh&út medzi trupy bratnie — 
Moje najmilšie, i moje ostatnie! 
SnurC mi ho vsala čierna i úžasná, 
Ylac sa nevráti, moja duda krásna! 
Nie dooC otoovi iestorakej ztraty? 

I siedme potto, viac sa mi nevriiti! 

Noc prišla druhá, blyštiaca hviezdami. 
My si^ni s nmtkou — a v stánku pred nami 
Ležalo diéta na stole neživé. 
Na tele znaky mŕtviny strašlivé. 
Brce divnými vrelo mi citami, 
Že keby mohlo bárz tak zostat s nami, — 
Čo len hladiet naň! V našej samotnosti 
Ubudlo by nám z srdca pol žalosti. 
Toto už ani zárazy strážnid 



Ni ja neniesol do äedia kaplki, — 
Ede mojich detí hrobu stojí biéM, 
Ale ho matka ta zaniesla sama. 

y tom stane pustom sám bol som so ženou. 
Či mi uveríš? — miesto, by spojila 
Nás bolast, — žalost, dušou rozžialenou 
Neznámou dosial otravou víchrila, 
Ktorú len sám Boh z nej v raji vyčistí. 
Žial ten podobným stal sa nenávisti, 
I v tej podobe zastal medzi nami. 
Tak rozlúčení boli sme a sami. 
Jedon k drubému neriekli sme slova, 
Jaká rozmluva, jaká tu byt mohla 
y tom pustom stane, medzi mnou a ženoo, 
Medzi mnou otcom a matkou tých detí? 
Slnko vzchádzalo purpurou červenou, 
yarom žiarilo tam, kde teraz svieti, 
Jako požiaru iskravá pochodeň. 
Tichost hrobová stan opanovala. 
Len keď dakedy myš ju porúšala, 
Žiadneho ináč nič zvuku iného. 
Tak dočkali sme dňa štyridsiateho. 
I Quarantainy prišli k nám lekári 
Hlboko hladiac v naše smutné tván. 
Každý z nich veľmi na nás sa zadivil. 
Bo vlas môj zbelel, ja som sa nakrívil 
A žena moja, pred tým driečna hodná, 
yiacej jantáru i voslcu podobná. 
Na hlave mala vlasov sivých veniec, 
Na tvári strašný tehlový rumenec, 
A očí, predtým žiar a blyskavice, 
Teraz jako tých, čo výjdu z temnice. 
Lekár nám kázal nad srdce uderit, 
Tam, kde mor strašný prvý znak hádzaval — 
Ja bol som zdravý, — či budete verit, 
Mňa, čo som všetky mŕtvoly bozkával, 
y tej Quarantaine, mňa našli zdravého! 
Žena, čo netkla ani sa jedného. 
Tá nad prsami uderená zbladla, 
I zachvela sa, i s krikom upadla. 
Mŕtvolu ženy vezmem do rúk svojich, 
ynesiem do stanu i položím na zem, 
Žiaľom zmorený sta mŕtvy k nej padnem, 
I na štyridsat precitnem dní nových. 

Pred samou smrCou vyzvala mi matka, 
Že chcela z hrobu svoidio dietetka 
Dákej pamiatky z hrobu, či z kameňa, 
Či vlásku v zlatých na hkve obrúčkach 



f 



6.4. 1876.] 



H Orol, obtiikoTý čatopia 



106 



Ka y aamotBOsti aspoft poteienia. 
Posii oblátok, čo áržaki v rúčkach, 
Tie zlaté vláaky — i tak terax sväté — 
S6 T brobe z hlávky maličkého vzaté. 
Tá biedna matka tolko mala motí, 
Že vykopaki diéta o polnoci, 
Naáhi ho ešte nerosené celé, 
I pobozkala ústočiek korale, 
I sas vložila medzi hrobo steny, 
ne apomieid^y i ten bozk poslední 
Z tižasncg zeme ^cha ukradený — 
Zabily matku, zbavily ma ženy. 

Z novu tú bránu Šecha otvárali. 
Kde matku mŕtvych, mrtvú podiovali. 
Do pláteného priäiel som zpät dvora, 
SchovaC sa v tieni sta nočnia potvora. 
Ani ja slnko na nebeskom sklepe. 
Ani mňa ludia nezrelí na stepe. 
Stal som sa jako zdetinelý, starý — 
y pamfiti mojej žiadny živej tvári! 
Samé tie bladé i ukrutné líca. 
Ktoré mi zkradla zárazy mŕtvica. 
I každého dňa, každej noci temnej, 
Bfvaly so mnou v tej izbe plátenej. 
iOávil som s nimi i rozmyšloval som 
D reči, ktorú s nimi rozmlúval som. 
Hlas napodobnil i dakedy časom 
.Trafil hlas, čo bol mojich detí hlasom. 
Zo šialeného budilo ma spania 
Strašlivých hyen divé zavýjania 
Nad mojich hrobom — i načúvam bhdý, 
Ked nad mŕtvymi plačú mŕtvojedi. 
Bol som jako had, ked tcq[)lota zmizne — 
Míňaly sa dni i letely týždne. 
Bez všetkých bôlov, pamiatok, omámen. 



Stal som sa tvrdým, studeným sta kameň. 
I raz — Bôh hladel na mňa samotného — 
Hladím do dvier — i voľakto pribúda — 
Ach, nebola tvár človeka živého. 
Lež hlava môjho starého velbluda. 
Pozrel i hladel — a to tak milo8tne« 
Že som sťa diéte zaplakal žalostne .... 

I tak minulo trápnych štyridsaC dní — 
Lekár zátvoru riekol, že a^n volný I 
O horká voľnost — horká mne svoboda. 
Keď všetko ztratíš, — volní (a náhoda! 
Jako budete, ó, oči slzavé, 
Sbeiat tie koly i plachty d^avél 
Ktoré« o Bože — Bože večný, svieť mi — 
Do toho piesku zabQal som s deťmi. 
Pomoc ty sobrat. Bože, som sám a sám — 
Jak ja zamlčím, volať bude ten stan. 
Tie plátna všetky bolasti povedia, 
Všetko videly ony, všetko vedia I 
Či jim nepoznať, že sa múk obrazy ? 
Hlad, dotkni sa jich, neboj sa zárazy! 
Neboj sa smrti, prizri sa tým stínoml 
Ved ty človeče nie si mojim synom! 
Lež nie, utekaj, ja viem, že tie plátna 
Hrozne sa musia človekovi zdávať. — 
Zomrieť zárazou, ach to je smrť strašná! 
Začínaš vlastných bratov nepoznávať, 
Potom ta oheň páli, prse horia. 
Ach, tak skonali i moji osmorial 
A ja hladel som na jejieh neresti. 
Za tri mesiace, ja otec bolastíl 
Teraz, hla! deväť velbludov podražných — 
A na nich — pozri — osem jukov práznýcl^. 
Nezbudlo mi nič, okrem Boha Pána, — 
Tam ten mtj cmiter — i tá cesta žialnal 

Petruikin. 



Lazár. 

Povesí z Hercegovinskóho života. 

Podáva Fdix KiM(k. 



Spev ptáctva, radosť šťastných ludí 
a okrasa diev pominie sa; pár divých hrdli- 
čiek, dve srdcia milencov a láska materina 
sa rozdvojí. Všetko drahé a milé sa míňa, 
všetko na tomto svete je nestále : okrem boja 



Slovanov, ktorý vedú od storočí za život svoj 
s nepočetnými priateľmi. 

Viem, že sa Vám lúbia kvetnaté vršky, 
spevavé hory a v nich roztratené malé domce 
slovanské. Jakoby nie, ved v dedinôčke taká 



106 



Orol, obráskoTý časopis. ^ 



[6.4. ItTd. 



bývft otec, matka, brat, milenka a Iná dobrý, 
verný Bohu, verný rodu! 

TakoQ milou slovanskou dedinkou je 
Y Hercegovine i Nové Belo, bydlisko verných 
otcov a matiek, verných Bohu a rodu, ticbé 
milé miestoŕko, kde každý mlndík zaslúži 
meno junáka a kde každá deva v slovanskej 
nevinnosti odrastá. Nevedie do Sela tá zu- 
novaná hradská, k nemu veáú len eestičky 
a chodníčky , ono je skryté za horami a le- 
sami; ovinuté potóékami, ono sa skrýva pretl 
svetom. 

Za dávnych éasov ležala dedinka Nové 
Selo pri hradskej. Agovia, begovia, spahovia, 
subaSi, ttizami a pandúri harall trfenili, usta- 
vične ukrivdovali občanov na majetku, devy 
na cti. Na náradu starého Nikolu rozlúčili 
sa Selania s dedŕnou, i preložili ju medzi 
hory a lesy, aby Turkovi v ceste nestála. 
Rozlúčit sa s dedinkou, kde si sa narodil, 
žil, hrával čo dieCa a stal sa človekom, je 
(ažká vec; no opustíš všetko, keď tí tak, 
jako to starý Nikola Selanom vyprával, opíén : 
že v novej domovine zachránia si všetko to, 
čo ti je sväté a drahé. 

„Deti," vravieval v radách Nikola Sela- 
nom, „neprejde dňa, kdeby dáky náhončí 
toho diabla v Carihrade v dedine našej nás 
netrápil. Žijem tu sedemdesiat rokov, ale 
neprežil som v Sele našom sedemdesiat spo- 
kojných dní. Len si to dobre povážte, čo mi 
matka hovorila. Práve vtedy som sa vraj na- 
rodil, keď kadil) vrútil sa do domu nášho, 
i odvliekol za mňa desat piastrov. To som 
už i sám zažil, že mnohých z vás, keď ste 
pr^ímall sv. krst, s v. telo Spasiteľa, keď ste 
boli pri službách Božích, napadli Turci, a len 
poplatkami bolo vám možné stat sa účast- 
nými darov chrámových." 

„Tak je, pravdu hovorí otec Nikola!" 
zvolali voždy na reči jeho utrápení Selania. 

„A kolkí stratili ste,^ vravieval Nikola, 
„keď si aga u vás zuby zabrízgal^) , najkraj* 
šiu jahničku, kozičku atď., a že ste ho na- 
chovali, museli ste mu i za to platít.^ 

1) Sudca. 

') Keď sa Turek u kresCana hostí, dá si za 
to platiť; veď si — vraj — zuby kresťanským 
jiédlôm pošpiuil. 



Podobné reči Nikotove k- tona priviedli 
občanov, že dedinôčku opustili a odatehoTiäfl i 
sa medzi hory a lesy, kde vfttif poksý mali^ 
jako v starom Sele. Jako vrabec za bos|K>- 
dárom, koza sa trávou a kriaókami : tak Turek 
túžieva za dediaami bresCanov^ aby sa zmo- 
cnil majetku a stal sa prznitelom etí iLte- 
sfanskej. 

Nikola bol veAni cteným od svojich spolu- 
občanov. Jeho vlastnosti každému milým bo 
učinily. Znal deje a povesti národnie, poznal 
otcov a dedov, vedel vyprávaC o bojoch a ví- 
ťazstvách; preto obyčajne každý chodieval 
k nemu na besedy, najme v zime ea dlhých 
večierkov. Hostia chceli poznať dávne a stave 
deje, ktoré on vdáčoe vyprával; veď tými 
uduševnení uchránili si Hercegovci rei, viem 
a život. A keď mládeži vyprával pád avójieh 
troch synov, mali ste len videC ten vtlÁaý 
oheň na tvárí starcovej! 

„Padli moji synovia, ** vravel Nikola, „veď 
Hercegovec v dome nesmie umref, ale na 
mejdanu^). Daj jim, Bože, večnú slávu a všet- 
kým veriacimi*^ 

To boly reči NikoIo\e. 

„A či si pomstil svojich synov, otce 
Nikola P"" spytovali sa starca mládenci. 

„Pomstil jích národ, no i ja som bol 
v boji s národom,'' odpovedal Nikola. 

„A kedy pr^de den svobody naši^? Kedy 
Hercegovina bude svobodná?"* 

„Deti,'^ vravel vážnym hlasom NikalA, 
„na tieto otázky vám odpovedaC nevien, veď 
nesedím v rade Bož^ ! Že On, ten Všemokdä 
vzkriesi a osvobodí nás, to verím, to viem 
a to vám i ja vravievam. Ale deti, ešte mnohí 
zhynú z národa nášho v jarme tureckom, ale 
nech váS; tak jako mňa, to teší, že deti naše 
hudi svobodnými. Aby sa to stálo: držte sa 
Boha, ctite rodičov a starcov , nech vám je 
svätá vaša a bližných nevinnosť: potom len 
premôžete zlostného Turka. Eolkoráz už de& 
svobody našej svitnul, no vždy ho zahnala 
nevera, podlosť, zradenie mužov a vodcov 
a my sme tak v jarme vyrástli, ale i v jarmii 
naučili sme sa etit svobodu.* 



1) Mcidanznbojiite. 



í 



a 4. 1816.} 



Orol, abrázJíový časopis. 



107 



V krsha zoámom, roditmom milo sa sedí 
a beseduje, zvlááte Hercegovec je povestí 
nárediifefa tzorným miláékoffi. V Hercogovine 
točia 8a besedy okolo takýeh rozličností, 
ktoré sú nám Sloivákom ani dla mien nie 
známe. Tu sa vraví o únose dier, o tríznení 
kresfajMY, ú ?ýpiaváah bajdúkov, ojednotli- 
výdi jitnékoch ; potom zase spievajú sa ju- 
nácka a milostné, bôlu^-plné {Hesie. Starí 
mladým vyprávajú a opisujú vojny, pomsty, 
SDHt a fivot junákov, památností o skalách, 
lesoch a rumoch. Besedy arožbovery také 
vykuzlujú prešlosC, za ktofú sa Slovan len 
prelo stydit má, že pomáhal nepiiatelovi 
seba samého zničiC. 

Nikola šedi v domci svojom otočený 
znreda^ými junákmi, ktorí prišli k nemn na 
besedu. 

Šedivý vlas zdobí hlavu jeho, oči jeho 
neztratily blesk, ktorý je milo-strašný oheň, 
ktorý mládež miluje, veď tej budúcnost ná- 
roda veští, hromy hádže s nimi na zkazo- 
noanú rôznosf, na zlosf nepriateľa. Usmievavo 
hladia mládenci na Nikolu, jakoby mu vravili : 
„My sme dosial boli vernými viere a ná- 
nniu, veď tvoje reči nás za ne oduševnily.** 
Krásny veniec junákov je dnes u Nikolu. 
V jich očiach zjavuje sa žialna, túžbou pre- 
niknuá spokojnosf, v jfch srdci je živá slavná 
minulosť, ale dnes jich len biedna prítomnost 
zamestknáva. Jedon z junákov pri guslach 
oapcviijc vlasf slavnú, ktorá sa má utvoriť, 
druhí načúvajú jeho spev. Najvznešenejšia 
v piesni vyslovená túžba bola tá, kde spevec 
nechá padať v boji junákov, kde spieva, že 
matky a milenky hanbia sa v boji padlých 
synov a milencov oplakať. Spevec pieseň do- 
spieval a poslucháči v tichosti premyšľujú 
o obsahu ílospievanej piesni. 

„Deti," hovorí Nikola, „pekné je obe- 
továC sa za vlasť a v boji smrtnom účasť 
brat Hej, Ireď si pomyslím na ten milý mlá- 
denecký nepokoj, keď hnali sme sa na zlost- 
ného Turka, keď nám háral česť a majetky, 
keď sme zastali nevinnosť, keď sme odpadlí- 
kov trestali, ked šme súd vydržiavali: deti, 
ja vtedy omladnem a myslím, že tie staré 
časy sa len včera minulý, že som sa z boja 
len včera vrátil, abyeh si v kruhu domácom 



o<lpečinuI. Ale ked som sa zamyslel na tie 
staré, tfúdno-slastné časy, budeme sa dnes 
8. nimi zabávať, dnes staré hroby oživíme. 
Otvorím vám hrob, na ktorom čierny kríž 
stojí, v ktorom spočíva mladík, junák smelý 
a verný viere a domovine našej. Ešte nikdy 
neotvoril som v rozpravách svojich hrob ten, 
veď duša ma zabolí pri rozpomienke na ju- 
náka Lazára, ktorý v äom odpočíva, ked si 
pomyslím, že bratská ruka vyhasila jehe milý 
a náé^eplný živet, z pomsty pre domnelú 
urážku cti a pobostianosti. Počúviýte !"* 



Ešte v starom Sele našom, začal starý 
Nikola povesť o Lazárovi, stál domec, patriaci 
vdove Jelene. V ňom bývala ona s dvanásť 
ročním synom Lazárom. Láska jej k synovi 
bola opravdivá, bola materinská. On bol jej 
potešením, radosťou, životom; o hqm snilai 
nad ním bdela, o ňom myslela. Muž Jefrem 
slávne zkončil život svoj na bojiéti. Prepadol 
basu, ktorý z okolia nášho vliekol chlapcov 
za Janičárov. V boji tom osvobodil chlapcov, 
ubil basu, ale i on sám padol. Jeleňa malého 
Lazára v dobrom cvičila, atárež, uctiť prika- 
zovala a diich^ junáckeho v Lazovi vyvinúť 
sa vynasnažovala. Jako orol mladé pod oblakmi 
lietat učiť a na jich královský rod upamätá- 
vať nepotrebuje, tak nebolo treba Jelene uiH 
Lazu o slávnom živote, keď bol synom Jefre- 
movým. No Hercegovka telesne porodí a du- 
ševne zrodí deti svoje. 

Deti, poznáte hamč, zulum^), poanáte 
basov pekelnú zlosť? To všetko viddy uá 
oči vaše! Ja všetko to nenávidím, čo z dru- 
hého žije, no nenávidím tisícnásobne Turka, 
ktorý nás za stádo hoviad považutje, ktoré 
ubíja vtedy, keď sa mu ľúbi. á či poznáte 
harač^) detí? Či neodoberajú divokí Turci 
matkám našim dietky? Veď i vás skrývali 
pred begmi, ktorí násilne brali chlapcov 
a vďačili sa nimi basom, títo ale tomu pe- 
kelnému zradcovi v Carihrade, ktorý si z nich 
utvoril nepremožitelné vqje Janičárov, našich 
naJYätších nepriatelov. 



^) Zulnmrrnásilenstvo. 
^) Haračrzdaô, 



108 



Orol, obráskový čASopis. 



[Č. 4. 1876. 



I naše Selo navštevoval ten zlostný Ajdar- 
beg, aby chytal naSich synkov a vdáčil sa 
nimi sultánovi. Dobre vedel, že jeho otca, 
ked chlapcov v Sele našom sobral, otec Lazov 
Jefŕem zničil ; i to dobre vedel, že po Jefŕe- 
movi zostal syn Lazo, ktorého teraz zajat si 
umienil, aby tak otcovu smrt pomstil. 

Ked sa Ajdar k domu Jeleny priblížil, 
privítala ho slušne, ale nie služobne. 

„Kde ti je syn Lazár ?^ spýtal sa raz 
Ajdar Jeleny, keď ju zase navštWil , „prečo 
ma pred koňakom^) tvojim mkdy nepri víta?*' 

„V horách pasie stádo,'' odpovedala Je- 
leňa. „Čo máš s nim? Ked mi to povedat 
nechceš, nuž choď za nim a tam s nim ho- 
vorit môžeš.' 

Bohre vedel Ajdar, že v horách sú i p&t* 
nást roční chlapci nebezpečnými bojovníky, 
že tam každý kriak prechováva smrt. Jako 
by sa bol opovážil v hore Lazu vyhladat? 
Ajdar čakal na dobrá príležítosf a príhodný 
čas, kde by bez nebezpečenstva Lazu zajat 
mohol. 

Všetci čobani*) boli pred Vstúpením 
Božím so stádom na horách, len jediný Lazo 
sedel doma pri nemocnej, umienyúcej matke 
svojej. On, ktorý od detinstva neplakal, dnes 
slzí roní, keď vidí, že mu matka umiera. 

Jeleňa ešte raz zmužila sa a vrúcne 
obejmúc syna, šeptala: 

„Chráň sa Ajdara, ktorý ta chce zajat, 
ktorý chce (a dat za Janičara. Pomodli sa 
za matku a buď verným viere a Hercegovine. 
Nikola bude tvojím otcom, toho ti nechávam 
na ochranu.'' 

V poslediom zápase smrtelňom nachá- 
dzala sa Jeleňa, keď Ajdar so subašmi') ob- 
klopil dom jej. 

Vyzvedači boli zaniesli Ajdarovi zvest, 
že matka Lazová umiera, pri ktorej on zro* 
nený sedí. Ajdar chtiac použiť priležitosf, 
vybral sa do Sela, aby zajal Ivíča, ktoré pri 
mŕtvej matke zronené sedí. 

Čo i veľká bola bolast Ijazova, čo lúčenie 
s matkou bolo preňho velmi tažkým, omra- 



^) Koňak 
^ Čoban: 
') Snbaši 



:dom. 
pastier, 
čatníci, stráž. 



čujúcim, preca zbadal, keď Ajdar so Bubašmi 
obkolesil dom jeho. 

Lazo sa ani oehol, ba keď ho beg von 
vyvolával, ešte vfttšmi pritúlil sa k matke, 
aby nemohla počaC známy hlas Ajdarov, ktorý 
ju mohol usmrtit. 

V takomto položení nnurela Jelena. 

Lazo pristúpil ku oknu a spýtal sa Ajdara: 

„Čo chceš, begu? Čo (a práve dnes do 
Sela priviedlo ?<' 

„Nevolal nás dnes tolkoráz muezin^) 
k modlitbe, kolkoráz ja volal na teba a ty 
neozval si sa pánovi svojmu." 

„Nemohol som čut volanie tvoje, keď 
som poslednie reči matkine počúval, frosím 
ta, netráp ma dnes žiadosfami, ani nechcem 
vedet, čo chceš. Nechaj ma dnes, abych mrtvú 
matku do zeme uložil, i slubujem tí, iepri"* 
jdem sám k tebe, bych vôIu tvoju počni." 

A nečakajúc ani Ajdarovu odpoveď, od- 
stúpil od okna. 

„Subaši/ zvolal Ajdar, „podpálte na ko- 
ňaku strechu; nech zhori tá zlostnica a nech 
oheň vyženie von momka^) , aby tak stal sa 
našou korisťou !^ 

„Nerob to, begu," vybehne von a zvolá 
na Ajdara Lazo, ktorý v izbe rozkaz begov 
počul. „Pozri, hneď si asraelom^) poIúbenýP 

A Lazo držal namierený dieferdan^) na 
bega. 

„Dnes nikoho usmrtit nechcem, keď moja 
porodica^) mrtvá leží; no ty ma donútíš 
k tomu. Nemáš a neznáš ludskosti, lásku 
syna, úctu, ktorú chováme ku mrtvým, že 
ma trápiš dnes, že matku spáliť chceš. Vzdial 
sa, žiadosť tvoju vyplním, len teraz vzdial sa!" 

Lazár prestal bega prosiť, keď zbadal, 
že strecha horí. Pribehol ku matke, vzal ju 
na ramená, vybehol s ňou cez oheň pred 
dom, šaty zapálené na mŕtvej uhasil, matku 
si k nohám zložil a za okamyh díval sa na 
dom otcovský. I obrátil sa k zarazenému 
begovi : 



^) Muezin= hlásnik na minarete. 

^ Momak = mladík, čeľadnik. 

^ Asrael =: anjel smrti. 

^) Dieferdánrz puška. 

^) Porodica =: matka, rodič. 



č. 4. J876.J 



Orol, obrázkoTý íaaopia. 



„Zapsmittij 6i deá tento, bega, sapitiiiä- 
tq si bo; veď prevÍDii si sa da mŕtvej, Čo 
ti snad i tTOj prorok zakazuje. Či fa oeza- 
belelo srdce, keď Bi ma videl s mŕtvou cez 
oheň voa z domu fst a jej áaty hasif ? Begu, 
čoby Laza Jeleniu mal moc a čoby tú moc 
za mŕtve telo toto kúpit si mohol : ja bycb 
vis Irh zničil, vás Zulumtarov') Hercegovin- 



straáné divadlo. Keď reČmt Laaovými roz- 
hnevaný Ajdar náa k miestu blížit sa videl, 
haed bral ea k odchodu: Naäi sbadali, Že 
dom Jeleniu len sabaäi begovi podpálíf mohli, 
preto uháňfýúcich a rachotom kúI ríedili a von 
zo Sela vyhnali. Ja zadržal som na Ajdara 
svoj dieferdan, ale nepálil som, nechal som 
ho živého Lazovi. 



Srbkyňa, idúca na trh. 



ských 1 ZtraC sa, v hneve sa topf srdce moje 
a oči plačú. Idz begu, d«j mi dnes pokoj, 
ja sám prydem k tebe! Príjdem chytro, po- 
čet vydáš Lazovi!" 

Keď takto Lazo hrozil sa begovi, dobehli 
sme na miesto žialuplné, aby sme videli 



') Tyran. 



Mrtvú matku Lazovú odniesli sme do 
môjho domu, pozdejäie oddali sme jej telo 
nagej zemi posvätený. Pri zpúšfanf mŕtvej 
do hrobu, Lazo zvolal: 

„Mati, tys mi v srdci živá!" 

I založil si fez na oči, aby sme nevideli 
jeho lútostivý plač. 

15 



no 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 4. 1876. 



-y --*-,--^'^.^'^ 



' Lazo nemal nikoho v Hercegovine, i stal 
sa mojim synom, býval u mňa. 

„Otče,** hovoril raz ku mne, „čo si za 
človeka, keď mňa nechávaš u seba hlivief? 
Čo mi nevypovieš z domu a nepošleš ma za 
hajdúka?** 

Videl som, že Lazo choval v duši svojej 
nádeje vážne, túžby junácke, odhodlanosť 
mužskú a skutky smelé i odvážne. 

„Synku môj," odpoviem ja Lazovi, „tys 
mojim bosfom; teba nikdy z domu svojho 
nevypoviem. Sám sa chováš, mojich lúbiš, 
mňa si ctíš: prečo teda nemohol bys u mňa 
bývaf?" 

„Chybí mi niečo, tlačí dákasi túžba srdce 
moje, ktorú neznám, ktorá ma vždy vätšmi 
trápi. Eeď ešte za dva týždne trápit ma bude 
tento nepokoj, potom pre život okrejem i pô- 
jdem k Ajdarovi, aby mi počet z ukrutnosti 
svojej vydal." 

„Lazo, srdce sirotínské," hovorím ja, 
;^pravdu máš, večnú pravdu. Ja ta nevytváram 
z domu svojho, ty si synom mojim, a všetko 
to je tvoje, čo mne prináleží: preto prijmi 
radu moju, ktorá ti jedine pokoj do srdca 
prinavráti. Vidíš, tvoje ovce na planinách 
cudzí čobani pasú, ty ale nikdy nejdeš si jicb 
pozreť, nejdeš popásf a možno, že Ca už ani 
tikavac^) tvoj nepozná. Jedine zo stáda 
svojho vybudovať si môžeš dom, kúpiš si 
náradie a tak staneš sa občanom. Potom, 
i čas je tu, abys jednu z diev našich vybral 
za ženu, ktorá by ta opatrovala a odchová- 
vala ochrancov viery našej svätej. Prílišný 
smútok nectí nás, nectí umretých. Vieš, že 
som troch synov ztratil, koľko túžob zničili 
mi Turci, kolko bolastí premohla duša moja, 
a preca nezúfal som; tu som ja starec i te- 
ším sa tím, že ma Bôh zachránil, zachránil 
i druhých a tak všetky kríže nepremohly 
mňa biedneho starca. Vedz teda, že slávni 
v zemi odpočívajúci predkovia naši len hod- 
ných súdruhov v hroboch svojich očakávajú." 



„Otče, ja sa mám porostif na Ajdarovi: 
on musí shynút! Tu mi daj radu, tu mi ukáž, 
že ma v nešťastí miluješ a neojMlitaš.^ 

„Lazo môj, my za živých spravodlivé 
pomstiť sa máme; mrtví prináležia Bohu, 
preto Ajdara On súdiť bude." 

„Otče," zvolal prudko Lazo hlasom mne 
neznámym, „my sme Božie nástroje, my plňme 
teda povinnosti naše. Potom, keď Ajdar na 
zem sa zrúti, nech sa stane, čo Bôh chce 
so mnou." 

Onemel som. Nerád hasím oheň mláde- 
necký, ba keď je možno oživujem ho. Takto 
hla Lazo navždy sa pripútal k srdcu môjmu 1 

Lazo ovce svoje rozdal našim Selanom. 
Keď i ku mne dohnal nektoré, hovoril mi: 

„Otče, ty prijmeš tento dar odo mňa. 
Ovečky ti dávam, že si ma choval, i abys 
mal z čoho uhostiť hajdúka, keď prijde k tebel 
To je vôIa moja, ktorú udobríš." 

Na spálenisku rodičovského domu po- 
stavil Lazo kríž. Keď som sa ho spýtal, prečo 
to urobil, odpovedal: 

„Nech každý vie, že je to miesto žiaľno- 
významné, že tam podpálil strechu kresťan- 
skú Turek nad mŕtvou matkou srbského syna. 
Povesť táto v národe našom nikdy nevyhasne ; 
kríž na spálenisku bude hlásať boj proti di- 
vému Turkovi." 

V krajoch našich sberali sa begovia 
a spahovia^) k ťáve^), aby v hrobe ležiacemu 
zvodníkovi úctu vzdali. Nie je to pravá úcta, 
je to slepota, ktorú begovia k tomu použí- 
vajú, by od národa za polosvätých považovaní 
boli. Medzi tými, ktorí navštíviť chceli ťavu, 
bol i Ajdar. 

„Nedoprajem ti tú radosť, nie," zvolal 
Lazo, keď počul, že Ajdar stať sa chce pút- 
nikom, „musíš zhynúť!" 

Ajdar išiel na návštevu k Selimovi, ktorý 
v Dobroči bvval, aby sa s nim pred odcho- 
dom k hrobu prorokovmu poshováral. Cestou, 
sediac na koni, obracal v ruke tesbetbu*), 
aby svet videl, že i on je z tých, ktorí ku 



^) Baran, ktorý vodi ovce. Keď sa nepriateľ 
bliži ku stádu, valach hodí pušku na plece a preč 
uteká; keď to lákavac vidí, uteká za valachom 
a za tikavcom všetky ovce. 



*) Spahoviazľpotorčený šfacbtic. 
^) Ťava zi sväté miesto, Mekka. 
3) Tesbetha=ľpátriky. 



č. 4. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



111 



Knbe^) s obnovením 8a mesiaca odcestujú. 
Nia tejto ceste Lazo pristavil Ajdara. 

„Znáš HM?^ zvolal sa A}4ara Lazo. ^Nie 
si»B k^sedžija^), ja som Lazo, ktorý fa pred 
rok<Hn prosil, abys nedal zapilif strecha nad 
mŕtvou matkou. A či pohly prosby moje srdce 
tvoje k Iíto^tí? či Bi sa zhrozil nad divadlom, 
keď si videl horef šaty na matke? Či nie 
si synom toho^ pre ktorého zahynul môj ju- 
nácky otec? či si !sa mohol vätšmi previniC 
OA mne? Neznáma tí krvina? Čo bladneá 
deli') begn? Vedz teda, že dnes večne 
sbľadnesl Bráň sa!ľ< 

Ajdar pohol svoju bedeviju^), ktorá le- 
tela 8 nim napred. Lazár, ktorý nemo díval 
aa na Ajdaca , prisadil dieferdan k Ifcu, za- 
držal ho na Ajdara, vypálil a beg zrútil sa 
na zem • . . • • 

i,Otce, vravel mi Lazo^ ktorý po výjave 
tomto vozochvený a zbúrený ku mne prišiel, 
A)dar je mrtvý! Pomstený je otec, pomstená 
je matka I ľ" 

Lazo bol polo živý, polo mrtvý. 



Starec zamlčal sa na chvílu; i po- 
kračoval : 

Mŕtvo ticho bolo v našej Hercegovine. 
V jarme tureckom hynuli sme. Nikde nebolo 
počut spievaf naše piesne. Mládež žila, rástla 
a umierala doma. Matky rodily Turkovi pod- 
daných sluliov a úslužných duchov. Náš národ 
vymieral, nás národ nežil. 

y tom čase biednom povstal Lazár a Her- 
cegovina zase ožívat začala. Po horách a lú- 
kách ozývaly sa spevy, mládež tančila kolo, 
kde tu ponachádzali Turci mŕtvych pandú- 
rov^), po horách videli sme s večerom oheň, 
harač so strachom vydieral Turek, Hercegovci 
zase ožili. A to všetko bolo dielom urazeného 
junáka Lazára. Bojazlivci predpovedali Lazovi 
pád ; ale oheň junácky y Lazovi nik uhasif 
nemohol, veď ho začala svereposf turecká, 
a ten uhasit sa nedá. 



^) Kaabantak volajú Turci hrob Mohamedov. 

^ KesedžUa = turecký zbojník. 

*) Deli rr smelý, viťazný. 

^) Bedev^atnarabská kobola. 

^) Tnŕedrý čatnik, ktorý prenasledúva hi^dúkov. 



Lazár opustil domovinu svoju, keď videl, 
že národ s vytrvalostou nebojuje. A preéo 
to urobil? On dychtil za bQJon[i krutejlím, 
on chcel s Turkom viesf boj ustavičný a to 
na život a na smrt Bože moji Keď si (a 
predstavím, Lazo. môj, jako ty mladík vrstov- 
i^ov v túžbach si predletel, jako duch tvoj 
plameňom svobody siahal a pálil^ jako si mi 
vyprával slávu otcov, ktorí nám zanechali 
deje sväté a vážne, jako si žii^lil nad zniče- 
ným Turkami otcovským duchom: ja i dnes 
zafeesklÍB si za tebou, že sme (a:ztrattli, veď 
si sa mal stat vodcom nového pokolenia, po-* 
strachom vrahov našich, a to všetko nestalo 
sa, stat sa nemohlo 1 Ale neztratili sme oel^ 
kom teba, veď v pokolení tomto vídavam 
ducha tvojho. 

Pekoé sú tie obrázky* deti, ktoré ne- 
ákvmí zrada, ale zdobí vernosf k vodu a viere. 
Ja v nich hlädám potešenie v starobe svojej 
a to v hojnej miere požívam. Už som Bobw 
dušu pripravil a v živote dlhom o> tom sa 
presvedčil, že len vtedy bode v jarme teraz 
hynutí Slovan svobodný, keď si slúžobníotvo 
zoskliví. A keď sretnem sa vo vodností s La- 
zom,, tomu B mdosfou tú pravdu poviem: 
Lazo, Hercegovina Je ešte nie, no bode 
svobodná! 

Kdeže teda mohol najsC Lazo žhrot sebe 
lahodiaci, keď u nás žit nevedel ? Viete, kde 
je Čierna Hora? I to vic^e, že tam kaedý 
brat náä bohatierom, viete, že bratia tí usta- 
vičný boj s Turkom vedú. Ta, na Horu 
odišiel Lazo. 

Na Cetini u sv. vlády ku ^) hlásil sa Lazo, 
i oznámil mu ciel príchodu svojho. 

^ Svätý otce,^ hovoril k vlády ko vi, »keď 
tys otcom Černohorcov, keď sa ku všetkým 
s láskou chováš: snáď bych sa i ja mohol, 
ja biedny Hercegovec, úžastným stat lásky 
tvojq otcov^fj! Nič si neprosím od teba, 
len tvoje sv. požehnanie a prijatie, nás Her* 
cegovcov medzi tvojich bojovníkov.^ 

Bol práve deň sv. Iliu. Nh Getini v chráme 
slúžil vladyka sám pred oltárom. Lud v celej 
pokore prijímal požehnanie sv. Otca, ktoré 
ho bezpečným činí pred každým nebezpečen- 



^) Biskup, považovaný je od národa za svätého. 

15* 



112 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 4. 1S76. 



stvom. Medzi prítomnými v chráme bol i La- 
zár 8 nektorými Hercegovcami. Pri požehnaní 
na prsiach prekrfžlil si ruky a pritískal si 
jieh k hrttdif aby rozochvené srdce utíšil. 
To krásne možstvo junáckych horcov, ten 
lesk zbrane, tá pokora a tichosť pri složbe, 
prítomnost dwžĎovaného vladyky: všetko to 
tak pôsobilo na Lazára, že preátastným sa 
cítíL — 

Vladyka po skončených službách Božích 
prihovoril sa k nábožnému ludu: 

„Deti mojel Pri slávnosti dnešnej máme 
i hosfov prítomných, rodákov dla krvi, viery 
a neštastia. Oni prišli k nám zo susednej 
Hercegoviny, by sa aáčastnif mohli s nami 
v ničení duámanína; vraha viery a života 
nášho. Jako by sme vďačne neuvítali hosta 
tak vzácneho , jakým je Lazár , ktorý chce 
i 8 prišlými k nám Hercegovincami s oarai 
strasti a slasti života delit? Jako by sme 
nemali jich prijat za bojovníkov kríža Kri- 
stovho, ktorému úctu vydobyť chceme pomo- 
cou Spasiteľa ? Buďte teda pozdravení v mene 
národa odo mha, Lazare, i so s vojmi bratmi 1^ 

Vhdykovi pokrevní Joko a Stovan pred- 
viedli Lazára pred svätinu, pred samého vla- 
dyku. Lazo vyzeral jako deva, keď prvýraz 
povie mládencovi, že ho večne lúbi ; na tvári 
jeho zjavily sa fiďiy, ktoré vznešenost duše 
prezradzujú, v očiach pokora, ktorá muža 
zdobí a ktorá každému je milá. 

Žiadna tvár neprezradzovala , že s pri- 
jatím Lazára a jeho druhov za Čemohorcov, 
nie je spokojná, a to snáď i preto, že je to 
v6Ia vladykova, zvlá&te ale preto, že každý 
sa tešil druhoví Lazovi. Matky si myslely 
na svatby, otcovia, že jich synovia nedajú sa 
Lazovi v boji zahaibit, junáci ale, že ukážu 
Lazovi, jako sa to na Hore bojuje. Len Lazo 
mal oči k zemi upreté. 

„Vidím,^ riekol vladyka, keď Lazo pred 
neho bol predvedený, „že všetci ste s pri- 
jatím junáka tohto a jdio bratov za bojov- 
níkov Hory spokqjnĹ Spytojem sa ta Lazo 
tu vercgne jako muža Slovana, úprimného 
a prostorečného : miluješ*!! so svojmi bratmi 
Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého?'' 

„Míli^em!" odpovedal jadrne a vážne 
Lazár. 



„Verím ti to,^ riekol vladyka, „chcem 
to preto zvedef, bo v radách našich len 
krestania bojujú, a jich poraocníky druhí 
byt nemôžu. Či 8í odhodlaný i s bratmi 
svojmi verne zastávat každú piaď zeiAe pred 
Turkom, nepriatelom našim?*' 

„% pomocou Božou, áno 1^ bola Lazarová 
odpoveď. 

,My pomstíme každú zradu smrfou, 
preto zDiy zákony naše! Či si odhodlaný 
s bratmi svojmi uctiC si stárež, matky, bra- 
tov a sestry naše! Či nepreviníi sa na cti 
našej ?« 

„Nepoznám žiadne zneuctenie stáreži, 
matiek, bratov a sestár. Česf svoju nikomu 
nedám, od nikoho cudziu nežiadam, tak 
i bratia moji." 

„Jestli sa previníte na domovine tejto, 
ktorá sa vašou teraz stáva, nad vami je už 
súd napred vynesený: smrti Bojíte sa smrtí?* 

„Smrti zradcovskej každý Hercegovec 
sa bojí, tú u vás nedožijeme; od smrti v bojí 
sa nebojíme, veď kto tam padne, má život 
večný." 

Lazár a bratia Hercegovci kľakli si po 
vyznaní tomto pred vladyku. 

„Vyhlasujem vás teda,^ položil vladyka 
ruku na hlavu Lazárovu, „za hostov Čiernej 
Hory a požehnávam vás v mene Boha Troj- 
jediného. Nik vás nenútil stal sa Čemo- 
horcami, svobodne ste jednali, prijali ste 
naše zákony a tak stali ste sa bratami na- 
šimi!" 

Vladyka dal Lazárovi a jeho Hercego- 
vincom pobozkat križ, aby prgatie jich kre- 
sťansky potvrdené bolo. 

Lazár vstal hore i s bratmi. 

„Lazo,^ hovoril vladyka, „viem, že každý 
Čemohorec by ta vďačne za hosťa prijal, no 
ty si hostom mojich bratrancov,** 

Že Lazo ešte vždy pred oltárom stál, 
preto ľud z chrámu nevystupoval. Lazo takto 
prihovoril sa ešte k vladykovi: 

„Svätý otče, nech ta Bôh i s národom 
tvojim požehnáva a v bojoch víťazstvom 
sprevádza! Viem, čo si žiadal od nás, i ne- 
zabudnem na sluby svoje, veď prísaha je 
svätá. Neprišli sme k vám dívat aa na vašu 
domovinu, nie využívat hostovBké právo, nie 



č. 4. 1876.] 



Orol, obrftskoT^ časopis. 



113 



BneackiC sa: ja prišiel som s bratmi bojovat, 
vojna viest s národom tvojim proti Tnrkovi. 
Ale ked svitne ten dei, že i v mojej nbie^ 
denej domovine jnnácstvo povstane , že bra- 
tia moji v boji s Turkom vilčiC budú: ja 
by som bol podliakom, jestli by som neodi- 
šiel 8 bratmi na pomoc rod&kom svojim. 
Len dotial budeme vašimi, pokial nás doma 
netreba!* 



„Sláva Božia a vfCazstvo Slovanov nech 
sa šíri éi ta v Hore, či tam dolu v Herce- 
govine," hovoril vladyka. „Výminku tvojn 
prijímam a ešte to dokladám, že keď teboo 
pripomínaná hodina ndre, i my pôjdeme 
s tebou deň sada do Hercegoviny vydržiaval* 

Deti, riekol Nikola, taký Ma bol Laxar 
Jefŕemov ! 

(Dokončenie naslediýe.) 



raéi>^»- 



Kuku č k a. 



Zalostivá kukulienka 

Zasmej sa, 
Mrákavou krytá zorenka 

Zardej sa! 
Odhučte vy vody chladné, 
Nech sa v rose slnko zhliadne 
Po tých lúkách kvetistých, 
Po tých listoch sríebristých! 

Zahnal vetrík daždné mraky 
Z modriny, 



Odtiekly už kalné mláky 

V doliny; 
Rosnou horou volne túlam. 
Volám k kvietkom, kriačkom, žulám — 
Vítaj svet môj — jasota. 
Vítaj život — krásota! 
Kuku, kakú — 
Evoe svetlo, evoe Vil! 
Kuku, kukukú!! 

Vajansk^. 



•«Q^£>9- 



FEUILLETON. 



Podivná udalosť. 

Od Ivana Turgenieva. 



Pred pätnást rokami, začal vypravoval 
pán Ch . . ., musel som zo služobnej povin- 
nosti prežit nekoľko dní v okresnom meste 

T Býval som v poriadnom hostinci, 

ktorý si bol asi pred pol rokom vystavil ja- 
kýsi krajčír, zbohatlý žid. Hostinec vraj dlho 
neprekvital, jako to už u nás obyčajne býva, 
no ja som ho zastihol ešte v plnom lesku: 
nové náradie strielalo nočnieho času ja- 
ko z piitolí,' postelnie prádlo, prestieradlá 
a obrúsky páchly mydlom a z natrených po- 
dláh čpelo fermežie, čo ostatne, jako mienil 
riílepník, člo viečok to velmi poriadny, ale 
náh^ astý, vadilo hmyzu rozfahovat sa. 
Tenlo sUepQík, bývalý komorník kniežatá 
G., vynikal nenútenostou spôsobov a samo* 



dôverou; chodil vždy vo fraku 8 ovdzfm 
krydlami a vo vykrívaných bôtkach, nosil 
pod pazuchou obrúsok a množstvo prílepkov 
na tvárí, a rozhadzujúc volne upotenými ru- 
kami hovoril krátke, no jadrne a dojímavé 
reči Mne preukazoval jakúsi ochrana jako 
človekovi, ktorý je schopný ocenitjefao vzde- 
lanost a znalosC sveta; ale na vlastní osud 
pozeral okom velmi striezlivým. 

^Známo je," hovoril mi raz, ;,jaký náä 
teraz stav? Za limec a von!" 

Menovali ho Ardalion. 



Nadobno m! bolo ponavitevovat nekolké 
úradnie osobnosti mestské. Ardalion zaopatril 



114 



f Oro], obrftskový časopis. 



[6.4. i87S. 



■li koiiarik a lokaja, rovnako rozáraubova- 
nýeh a obáúdianých , ale lokaj mal livrej — 
a kočiar ozdoboval zemaiiBký zaak. Dokon- 
čiac všetky povinné návätevy išiel som k jed- 
Bomu atatkárovi, starému to priatelovi môjho 
otca^ ktorý z dávnych už rokov usadil sa 
v meste T. Asi dvadsat rokov sme sa ne- 
videli; on sa oženil, vychoval poriadnu ro- 
dinu, ovdovel a zbohatol. Zaoberal sa pre- 
nájmom, t. j. požičiaval prenájomníkom zá- 
lohy za hodné úroky 

^Odvaha — vec statočná!" ostatne t od- 
vahy bolo málo. 

Medzi shovorom vstúpila do izby ne- 
pevným ale lahkým krokom, zrovna jako na 
palcoch, deva asi sedemnást-ročnia, stihla 
a útla. 

„Toto je,'' riekol mi môj priateľ, n^tAť 
šia dcéra moja, Žofia, ktorú vám odporúčam; 
nahradila mi nebožkú, hospodári mi v do- 
mácnosti, bratov a sestry opatnge.^ 

Po druhýraz poklonil som sa vstúpivšej 
dievčine (ona medzitým mlčky sa posadila), 
i pomyslel som si, že sa za hospodárku, vy- 
chovavatelku velmi nehodí. 

Lfca mala celkom detské, okrúhle, s ry- 
sami drobnými, príjemnými ale nepohybnými ; 
očká modré pod vysokými, tiež nepohybtiými, 
nerovnými obrvami, hľadela pozorne, skoro 
úžasne, jakoby badala nečo neočakávaného, 
naduté ustičká s povysutou hor&ou pernou 
nielen sa neusmievaly, ale jako sa zdalo, 
vôbec toho zvyku nemalý: na tvárí tkvela 
nežnými, podlblými škvmami, nešíriac sa ani 
neúžiac, ružová krev pod tenkou pletou. VI- 
nisté rusé vlasy viaely ľahkými pramienkami 
z^ oboch strán neveľkej hlavičky. Hrúd dý- 
chala ticho a ruky jakosi nevolne a prísne 
tiskly aa k úzkej postave. Modré šaty pa- 
daly bez záhybov — po detsky — na ma- 
linké nôžky. Dojem, spôsobený devou tou, 
bol, keď nepoviem chorobný, ale záhadný. 

Videl som pred sebou dedinskú devu, 
nie celkom bojazlivú, ale bytnost so zvlášt- 
nym, mne nejasným výrazom; nevábila ma, 
ani neodrážala; nepochopoval som ju úplne, 
ale citil len, že sa mi ešte nepodarilo sret- 
núC sa a dušou úprimnejšou. Lútosf .... ano ! 
IfitosC budila vo mne tá mladá, vážna, napjata 



osoba — Bôh vie prečo! „Nenie z tohoto 
sveta,^ šlo mi hlavou, aékoľvek vlastne -z to« 
hov oblička nehovorilo nič „ideálneho,'' 
a ačkolvek slečna Žofia prišla Ao izby len 
preto, jako videt bok), aby konala úlohu 
hospodárky, na čo i otec narážal. 






Začal hovorif o mestskom živote^ o spo- 
ločenských zábavách a pohodliach, ktoré 
mesto T . . . poskytuje. 

„U nás je ticho a krotko,^ podotkol t 
gubernátor je melancholik, maréálok (pred- 
seda okresného snemu) — starý mládenec. 
Ale ostatne, pozajtra máme v šľachtickej 
besede veľký bál; nie sme tu bez krásavíc. 
No i celú intelligenciu uvidíte." 

Priateľ môj, jako človek, ktorý kedysi 
bol na vysokých školách, rád užíval vý- 
razov učených; prednášal jich s iróniou, no 
i s vážnosťou. 

Známo je i, zaneprázdnenie s preni^jmom, 
zároveň riadnosC a správnosť privádza ľudí 
na jakýsi stupeň hlbokomyslnosti. 

;,Dovolte sa mi zpýtaf, slečna: či pô- 
jdete na ten bál?" obrátil som sa k dcére 
priateľovej. Chcel som počuť zvuk jej hlasu. 

„Otec chce ta pozret," odpovedala, „pô- 
jdem s nim." 

Hlas jej znel ticho a zvolna, a každé 
slovo vyslovovala jako by sa rozpakovala- 

„Keď tomu tak, dovolte, abych si za- 
bezpečil u vás prvú štvorilku." 

Zklonila hlavu na znamenie súhlaski — 
ale i tu sa neusmiala. 

O chvíľu vzdialil som sa, a pohľad jej 
očí, pevne na mňa uprených, tak tuším bol 
podivným, že mimovoľne pozrel som si po- 
nad plece, či nevidí snáď nekoho lebo nečo 
za mojim chrbtom. 



4k 



Vrátiac sa do hostinca a poobedojuc po- 
lievku, kotletky s hráškom a kuroptu do 
čierna vysušenú, sadol som si na pohovku 
a oddal sa myšlienkam. 

Predmetom jieh bola Žofia, tá zahédna 
dcéra môjho známeho; ale Ardalion zbeta- 
júci zo stolu vykladal si po svofom zadHorn 
čivosf moju: súdil, že sa núdim. 



r 



é. 4 1676.] 



Orol, obrázkoTý časopis. 



UB 



-fc >-' ^ ^^ ^ í-~^> 



M ^~-^y ^ .^-^y ^ . 



nlJ aás v meste je veľmi málo vyraze- 
nia pre pánov cestujúcich,'' začal s obyčajnou 
nenúteBOu prívetivosťou, poklepávajúc usta- 
vične umaisaným obrúskom po opieradlacb 
stoličiek; to poklepávaníe je, jako známo, 
ivykom len sluhov vzdelaných. „Velmi málo!^ 
On sa zamlčal a hmotné stenné hodiny, 
s fialovou ružou na bielom číslovníku^ svojim 
jednotvárnym a sipavým tikaním j akoby tiež 
potvrdzovaly jeho slová: „veľ— mi! veľ — mi I** 
šramotily. „Ani koncertov žiadnych, ani di- 
vadla," pokračoval Ardalíon (on jazdieval 
8 pánom za hranice, a skoro bol v Paríži; 
•on vedel dobre, že len mužíci hovoria: tyáter), 
„ani na príklad tancov lebo večernfch zá]bav 
medzi pánmi šľachticmi , ničoho tu niet . .^ 
(Zarazil sa na chvíľku, nepochybne len preto, 
abych mohol poznaf výbomosC jeho slohu.) 
,,Ba i jedoo druhého zriedka vidí. Sedí každý 
doma, jako kvočka na vajcach. Tak sa stáva, 
n ettdzím navStevovatelom nemožno sa vr- 
bnút — -veru nikam.^ 

Ardalion pozrel na mna z boku. 

„Leda tohľa," pokračoval po prestávke. 
sKeby snad vám bolo po chuti ^ 

Druhýraz pozrel na mňa i usmial sa, no 
zajiste patričnej náklonnosti a chuti k zve- 
davosti u mňa nepozoroval. 

Výborný sluha zašiel ku dverom, po- 
myslel, obrátil sa a trochu na mieste poäla- 
púvajúc nahol sa k môjmu uchu a prehovoril 
8 hravvm úsmevom: 

„Nenie vám ľúbo uzreť mŕtvych?" 



4c « 

« 



Prekvapený pozrel som na neho. 

„Ano,'' pokračoval uč šepotom; Je tu 
taký človek. Je jednoduchý mešťan, nezná 
čitaC ani písaC, ale koná skutky zázračné, 
beštii, na príklad, k nemu zajdete a zachce 
9a vám uzreC ktoréhokoľvek nebožtíka z va- 
šich známych, on vám ho dozajinta ukáže.^ 

p Jaký m spôsobom?" 

„To je už jeho tajomstvom. Ačkolvek 
je človek jednoduchý, môžem povedat i ne- 
vzdelaný, preca v náboženstve vyzná sa vý- 
borne. Kupci naši vážia si ho yelmi.'' 

n A je to po celom meste známo?" 



„Komu treba — zná to, pane ; no a pred 
políciou treba sa mat na pozore. Lebo ho- 
vor, čo chceš, sú to preca veci zakázané, 
a pre sprostý ľud — pohoršením; sprostý 
ľud — hovorím: luza, známe to: hned na 
päste!" 

„Vám už ukázal mŕtvych?" pýtal som 
sa Ardaliona. Takému vzdelanému smrteľ- 
níkovi neopovážil som sa tykat. 

Ardalion kýval hlavou. „Ukázal, pane! 
otca jako živého mi predstavil/ 

Ja som sa zahľadel naňho. On sa usmial 
a obrúskom pohrával — a zdvorilé, ale pevne 
na mňa pozeral. 

„No, to je veľmi zajímavé?" zkrikol som 
konečne. „Či sa môžem s tým méšfanom ob- 
známif?" 

„S nim rovno nijako nemožno, pane; 
ale skrze jeho matku treba jednal 9e to 
počestná starenka: na moste jablká predáva." 

„Keď vám ľúbo, pane, opýtam sa jej.'* 

„Buďte tak láskavý !« 

Ardalion zakašľal do rúk. 

„A odmenu, jakú ustanovíte, pravda nie 
veľkú, tiež jej, tej starúške, doručit treba. 
Ja jej zo svojej strany poviem, že sa vás 
netreba báf, jakožto pocestného pána, šľach- 
tica ~ konečne i uznáte, že je to tajom- 
stvom a žiadne nepríjemnosti jej ngak ne-n 
zapríčinite. 

Ardalion vzal tácku do jednej ruky, 
a krútiac vďakuplne jak vlastním telom tak 
i táckou, zamieril k dverám. 

^Môžem teda spoliehaf sa na vás?" vy- 
krikol som za nim. 

„O, buďte bezpečnými" rozliehal sa hlas 
jeho sebedôveroý. „Prehovoríme so starenkou 
a odpoveď vám hned prinesiem." 

Nebudeme reč šíriC o tom, jaké myšlieaky 
vo mne zbudil neobyčajný návrh, sdelený mi 
Ardalionom; no ochotne priznávam sa, že 
netrpezlivé čakal som sľúbenú odpoveď. Pozde 
večer prišiel ku mne Ardalion a prejavil 
svoju zlosf: nemohol najst starenu. Ja ale 
chcel som ho potešit i doručil som mu tri- 
rublovú bankovku. Druhého dňa ráno opát 
a s tvárou radostnou prišiel do mojej izby: 
starena privolila sís( sa so mnou. 



116 



Orol, obráxkoYý časopis. 



[Č. i. t87«. 



lyHej, chlapče!^ skríkol Ardalion do 
chodby; „šovčíkul pod sem.^ 

I vstúpil chlapec asi áestroční, celý uma- 
zaný sadzou jako mača, s ostrihanou, mie- 
stanii až holou hlavou, v roztrhanej pruho- 
vanej kazajke, a v skromných čižmách. 

^Zavedieš tohto pána, jak už vieš,'' pre- 
hovoril Ardalion, obracajúc sa k „šovčíkovi,^ 
a ukazujúc na mAa. ;,A vy, pane, jak pri- 
jdete, dopytojte sa na Mastridiju Earpovnu."* 

Chlapec zasípnul, a vypravili sme sa von. 






Išli sme dos( dlho po nedláždených uli- 
cach mesta T., v jednej z nich, skoro naj- 
pustejšej, zastal môj sprievodca pred starým 
jednopatrovým dreveným domkom, a utrúc si 
nos celým rukávom kazajky, riekol: 

„Tu je to, pane: iďte na pravo." 

Vstúpil som po schôdkach do siene, 
obrátil sa na pravo; nízunké 4ivere zavrzly 
na hrdzavých pántoch a uzrel som pred se- 
bou tučnú starenu v škoricovej zajačinou 
podšitej kacabajke a v pestrom ručníku na 
hlave. 

f,Ste vy Mastridija Karpovna?" pýtal 
som sa* 

nTá sama, ano,^ odpovedala starena 
pískavým hláskom. „Báčte ďalej. Nenie vám 
lúbo, posadit sa?^ 

Izba, do ktorej ho zaviedla starenka, 
bola tak zavalená všelijakými haraburdami, 
handrami, poduškami, perinami, vrecami, že 
nebolo skoro možno v nej sa obrátiť. Slneč- 
nie svetlo sotva prenikalo dvoma zaprášenými 
oknami, v jednom kúte, za hromadou košíkov 

vzdychal slabo a nariekal neviem kto : 

snad nemocné diefa, lebo snad — šteňa. 
Sadol som si na stoličku a starenka zastala 
si rovno predo mňa. Tvár jej bola žltá, na^ 
polo priezračná jako vosková; perný tak 
vpadly, že medzi množstvom vráziek pred- 
stavovaly jednu, rovnú; chomáč bielych vla- 
sov trčal zpod ručníku na hlave, ale zapálené 
tmavé očká smelé a múdre vyzeraly zpod 
navislej lebkovej kostí; a zaostrený nošCok 
tak vyčnieval jako šidlo, tak voňal vzduch: 
oj, ty líška, pomyslol som si, no. ty babsko 



I nedáš sa napálif — pri tom od nej zapá* 
chala pálenka. 

Objasnil som príčinu svojq návitevy, 
ktorá ostatne, jako som badal, bola jej iste 
známa. Vypočula ma, ocima bystro žmurka- 
júc, a len ešte ostrejšie vystrčila nos, jakoby 
nim zapidinúC chcela. 

„Tak, tak, pane,^ prehovorila srdečne; 
^Ardaleon Matejič nám povedal, aao, ano; 
potrebiqete umelosC mAjho synka, Vasilka . . • 
len sa bojíme, milý pan« • . . .^ 

„A prečo ?^ pretrhol som ju. i,Zo strany 

moj^ môžete by< úplne pokojní Nie 

som vyzvedačom.'^ 

«Och, môj starký, '^ doložila chytro sta- 
rena; „a jako by ste vy? kto by si to trúfal 
o va&om blafaorodí mysled A prečo i u nás 
vyzvedat? Či varí robíme nečo zlého? Ne- 
nie takým môj synáčok, milý pane, aby do 
nečoho špatného , nečistého sa pustil «... 
lebo nejaké čary robil .... Pán Boh zachráá 
a presvätá Matička Bohorodička (starena trí- 
ráz sa prežebnala). Po celom kraji prvý pôst- 
nik a modlič; prvý, môj drahunký, vaše 
blahorodiel Ale — miloef, pane, velká naň 
vstúpila. Čože? To nenie dielo rúk jebo. 
To prichádza z hora, môj holúbok; ano 
z hora." 

„Tak súhlasíte?^ pýtal som sa; „kedy 
sa môžem síst s vašim synom ?^ 

Starena zase zažmurkala očima a dva- 
ráz, triráz prestrčila složený ručník t ru- 
kávu do rukávu. 

Och. pane môj, pane môj, bojíme sa ^ 

„Tu veznite, Mastridija Earpovna, čo 
vám patrí," nedal som jej dohovorit a podal 
desatrublovú bankovku. 

Hned pocbytila ju starena svojmi na- 
puchlými, širokými prstami, ktoré pripomí* 
naly drápy sovie, obratne zastrčila ju do 
rukáva, rozmýšlala trochu a jako zrazu bola 
by sa rozhodla, pleskla sa oboma mkam^ 
po bedrách. 

„Prijd sem dnes z večera, okolo ôsmej," 
ozvala sa neobyčajným, divným, vážnejším 
zvukom; „ale nie do tejto izby, ale rovno 
vystúp do prvého pátra; tam sú dvere na 
lavo, a tie dvere otvor a vojdi, vaše blaho- 
rodie do prázdnej izby, a v tej izbe uzrieš 



č. 4. late.] 



Orol, obriirkoYý časopis. 



117 



. ^^ •,• ^' V^'t- 



stirfičlni. Sadni ^ na tt stoHAia a éakaj i í hlíadoSte si syo)ieh zomrelých, a ktorého si 
a éo by si čokcdMek vldél, nehovor a ťiič ne- vyberete, toho už potom držte na mytdi, 
rob; sé synhom níojitt tiež neráč boverft; perné držte, kým prijde synáčok môj P 



preto že je on eite mladý a má zŕádnih. Po^' 
lakáfC ho je velmi shadno : zatrepotá s(á , za^ 
trepotá sa, jako nejaké kuriatko .\ .. . a beda, 
beda!<' 

Pozrel Bom na MástriSyti. 

„Hovoríte, že je mladý, ale ci je vašim 
synom ** 

„Po duchu, starký, po duchu! Mnoho 
mám sirôt,** doIožUa obr&tiac hlavu smerom 
do kúta, zkad^ žalostný vresk sa rozliehal 
„O, — och I Pane Bože na nebesiach, svätá 
Panna nepoškvrnená f A vy, starký môj, vaše 
blahorodi^, driev lež sem vstúpite, róčte si 
dobre rozmyslel, koho by ste si zo svojich 
príbttdzných lebo známych zomrelých, daj 
jim Pán Boh večnú slávu! videt priali. Pre- 



„Ale, či bych nemal povedat vášmu sy- 
novi, koho vlastne....^ 

,Nie, nie, starký, ani jediného slova. 
On sám v myšlienkach vašich uhádne, koho 
treba. Ale vy len svojho známeho dobre, 
predo . . . . bre držte v mysli ; pri obede si vy- 
pite vína — dve, tri skleničky; víno nikdy 
neškodí. 

Starena sa rozosmiala, oblizla, prešla 
rukou ústa a vzdychla. 

„Teda o pol ôsmej ?^ pýtal som sa 
vstávajúc zo ätoliéky. 

„O pol ôsmej, starký, vaše blahorodie, 
o pol ôsmej," uspokojivé odpovedala Mastri- 
dija Karpovna. 

(Dokončenie nasledi^je). 



■*e^^Q^ 



Karolína Svetlá. 

(Vyobrazenie na strane 93.) 



Málokto z krásneho pohlavia v národe 
nadoffi slovanskom stal sa duševnfmi vyplo*- 
dami svojmi sa tak krátky čas miláäíom 
obecenstva, lako éeeká spisovateSra KaroUoa 
Svetlá. Ale málahto posvfttíl i pero svo^ 
kresleniu života ludu , jeho strastí a slastí, 
málokto poznal národ vo vnintorhom jeho 
živote, v oeloiB jete léze a väetíry jeho pred* 
neati a vady íäk^ jako SvétUL 

Karolína Svetlá, rodená Bottova, na- 
rodila sa v Prahe dňa 24. febr. roku 1680 
a je staršou sestrou na slovo vzatej spiso- 
valelky Žofie Podlipskej. Výchovu svoju ob- 
držala v nemecho - francúzskom ústave, kde 
sa tak odnárodnila, že v šesnástom roku ani 
jednu súvislú vetu vyslovit neznala. No, iný 
duch panoval v rodinnom kruhu. Tu pripo- 
mínaný býval rýdzo český "pôvod rodiny 
a v posvätnej úcte prechovávané podanie 
o bývalých osudoch mnohých predkov rodiny. 
Tieto uponrienky položila Svetlá na papier 
vo svojieft prácáeh: „Kekc^Iko hárkdv z ro^ 
diaoej kroniky,^ „Na úsvite*" atd. Otec bol 
vrelým milovníkom hároda svojho ; nó hemal 



ani tušenia o tom, že zápal jeho plápolá 
i v srdcach mnohých tisíeov a považuj úc 
snahy noktorýeh známych vlastencov za mame, 
vodieval dietky svoje po Prahe, ktorú do 
podrobná znal a ktorej každý kútik objasňo- 
val vždy nejakým zvláštnym príbehom lebo 
osobnostou. Práce Svetlej: „První Češka,** 
„Jitítenka," ;,Drama zboreného domu,^ „Po- 
slední pani Hlohovská** a „Ôemý Petilček'' 
sú ozvenami týchto prechádzok a vernými 
obrazmi svojej doby. 

Roku 1852 vydala sa za Petra Mužáka, 
i cestovala v prázdninách do hôr k jeho ro- 
dine. I poznala Ještéd, jeden z najrýdzejších 
krajov Čiech. Tu naučila sa dokonale česky; 
tu zajasal sa prvýraz snivému oku jej bás- 
nickému diamant ducha narodnieho v celej 
úžasnej svojej bohatosti. Škoda, že Svetlá 
hned vtedy nevedela, že bude spisovateľkou : 
veď mnohá vzácna perla zo života rýdzo- 
narodnieho upadla neskôr v duchu jej do za- 
pomenutia ! 

Na literámie pole dostala sa Karolína' 
Svetlá náhodou. R. 1858 vyzvali ju redaktori 

16 



118 



Orol, obrázkový čnsopia. 



[Č. A. 1876. 



'■s^ •'v^ V^ ~ -* 



almanabu ^Mája" k spolupracovnictvii. Svetlá 
podala, novellu ^Dvoji probuzeníi^ v ktorej 
rozhoda; talent oovellistícký osvedčila. V bu- 
dúcom ročníku. nMáju'' podala opät novellu 
>yššej pripomenutú ^Nekolko b^rkov z rodin* 
nej kroniky,'' v ktorej jednoduchým a preca 
úchvatným kreslením a vypravovtoim velmi 
obecenstvo prekvapila* Ale najsmelejäie nár 
deje vzbudila Svetlá, r. 1861, ked vydala 
novellu, „První Čedka^ nadpísanú, toto do- 
jímavé epos národnieho znovuzrodenia. Ta* 
len t našej spispvatelky jayil sa čím. ďalej 
tým skvelejšie, najvrelejšie ale tam, kde za^. 
siahla beziMrosredne do vždy sviežeho žriedla 
života, medzi lud; tieto jej poviestky aú 
opravdivými perlami a pojistia Svetlej meno 
neamrtelné. Prvé miesto medzi týmjito prá- 
cami patrí nVesnickému románu," ktorý me- 
novat môžme nielen najpôvabnejšou snáď 
poviestkou literatúry českej, no i jednu z naj- 



krásnejšíph ,p^ poj^ellj^cifí^ej f literatúry vô- 
bec. Okrem týcb^ , nepovfnýAh uverejnila 
Svetlá i^n(^p ii^ýcb.prác; j^o; Lá^ka k báa- 
níkoivi, — Na úayité, .-^ QazceatÍ4 — Zvo- 
nečková královna, — ' Krí^ jii potoka, — Fraa- 
tina, -- Eauturäce, — Nemodlenec a eáte 
asi 30 menších noviell a povestí. 

Pobratimný č^ký nérod pozerá ku Ka- 
.roline Svetlej čo k. jednej z n^lepšícji síl 
na bohatom svojom poli literárnom. Neobj- 
čigne bohatá obrazotvornosti ktorá sprevádza 
nás udalostami tými najsmelšími , psycholo- 
gická hlbka, ktorá nekdy i, úžasom nás na- 
plňuje — to sú vzácne prednosti slávnej 
českej spisovatelky , ktor^ podarenú podo- 
bizeň na záhlaví tohto, Čísla podávame. Bože 
daj, aby i národu našemu Čo skôr odchovala 
sa spisovatelka , ktorá by sa nám stala tak 
drahou, jakou je českému národu — Karo- 
lina Svetlá f 



• . . y. 



Sibenik. 

(Vyobrazenie na strane 101.) 



Gar< 



rokrásny je poblad na dibeník zo 
strany morskej* Šibeník, italsky S^enleo, 
patprí k n^jkráanejším mestám Dalmácie ; leží 
ono pri samom zálive a rozkladá sa amfi* 
theatralne nad morom. Plaviaci sa po|Nri po- 
breží dalmátskom býva milo prekvapený. Celé 
meato rozložené je na skale; má len dve 
rovné ulice, ostatnie uličky sú skoro všetky 
spojené schodamí. Na strane ku p^vnjej zemi 
obrátenej sú posial staré hradby a väže< ^i-* 
beník má dve predmestia, pajkr^ší gotický 
kostol v Dalmácii, celý z mramoru vybudo- 
vaný, 121 stôp dlhý, 46 široký a 61 stôp 



vysoký. Mesto má i a predmestaflii okolo 
13.000 Qbyvatelov, ktorí iú skoro Tšatei pft- 
vodil atovan8ktíi& Obyvatebtvo toto vyniká 
čuloafou a veseloa alovanakoa mjralou, ob- 
chod jeho je rozsíaUy. . 

Z dejepíBu meata udávame, že r. 008 
po Krístu Pánu malo vlastnú avi^n - správu ; 
r 1205 prišlo do motí.idiofdcéma královi 
Eolomanovi; r. 1U6 vydobyl ho benátsky 
dože, no Uhria odňali jim ))o ešte. tobože 
roku; v XV. storočí dostalo aa zaae do rúk 
Benátčanom i trpelo nm<^o od sverapých 
Turkov, ktorí ho triráz obliehiiU a dobývali. 



' i ^mJf ^i ff' 



Srbkyňa^ idúca na trh. 

(Vyobtazeníe a a strane 109^) 



Na Balkáne zúri boj, boj na život a na 
smrt Bohatiersky Hercegovec opustil svoju 
rodniu kttču, i strašným handžarom a dlho- 
čiznou puškou v ruke bojuje vytrvale na 



úbočiach ipatno- krásnych žulových brd vol- 
ného Balkánu za avobodienloA zlativ^. Kto 
videl raz Srba hercegovinského , zalúbil aa 
do nc^ho a s nadšením ho vyjchyi^tye. Yysolcý 



č. 4. 1876.] 



Orol» obriftkoTý ča«opis. 



119 



znst, fiuitastícký'a skutočne T|uv$qý ohlek;, 
lesklá zbraň, odmerané, jakosi arístokraticky- 
DfiviíiBaYé driaaie aa^ priaáti kiUdébo ku 
skúmum niiíža , ktocéln má pveá sebou ; 
i fidf ^žitú jeho postaTU, obdivuje uiliach* 
lilé fahy, tmavý vlas, tmavé oko i fáae 
a charakteristický orlici lebo jastrabí nos. 

Kým si Hercegovec ^Hňae žije te boha- 
tier « Bádobno žene o domáenosf sa staraf, 
fažko rúbit Na obraze našom vidíme Srb- 
kyňa, jako Cažké bremeno na trh nesie. Ani 
koá na chrbte nestačí jq k naloženiu viet* 
kaho toho, čo dice v blízkom meateokn pre- 
áaty a preto ožíva s^áitny druh nositolk 
Srbkyne vObec nosievajú na bedráčh farchy, 
žeby sa nad tým naše dedinské gazdinky 
zadivily. Sú ony úbohé opravdiyými fabáai^i 
pri hospodántve; preto aú i ženy zhrublýdi 
rýaoT, ďiytro aa o«tarávajú a obyčajne umie- 
rajú driev, lež mužovta, ktorí dlho ostávajú 



pribilo a sv^OBti. Nesmieme ale neblahý 
pomer tento pripisovat povahe srbského ná- 
roda — Bie, viu t#l|o nesiaf áml Mdzí, 
vštepený orimtom. Juhoslovania vAbeo mnoho 
a mnoho utrfieK na čistote mravov svojich 
snsedpím Tureckom, týmto vredom Európy. 
Mužia sú preto ušlacbtilejšie, utvorení, l$ž 
ženyv PríiiMu toha Je pomer jej k »užovi 
a rodise. Žena južná je vlastne mužov ma* 
jetok; oúa požíva vť^žnostf viacej snatf lež 
nekde u nás, no nemá vôTe, nemá vliv: je 
autoniatom. Manželstvá uzavierajú aa dla ma- 
jetku. V . rodina je Hera^ovee týn istým 
človekom , • cd iný EKOl>éaii. íMíMc j^ho je 
drahokamom, ktorú tíercegovec, ochraňuje. 
Matka v kuči (v chyži) je králóvnou 4—5 
dietkam. Neblahý poQseŕ ženy kmužpvi pre- 
stane i u Juhoslovana, jaknáhle ztimsie to 
seba utrfzoený' národ krvavé jarmo turecké. 



TOMÁŠ CEEYEN 



í 



verprepošt vikár a kanonik biskupstva 

baňsko- bystrického, 

bývalý pokladnik „Mat. Slovenskej*' atď. atď. 

najpredDejší mec^én a míláčok národa slovenského, 

narodený dňa 20. jan. 1793 v Chyžnom v Orave, 
zomrel v BaAskej Bystrici dta 27. apríla po siedmej hod. večernej. 

Večná a vďačná mu pamäf i sláva v národe! 



t ' • 



16^ 



ISO 



Orol, obráLckOTý éasopls. 



[6.4. Í876. 



Litenatúra a umenie. 



HoTcnský letO]ito fre históriu , topo* 
grafici iwdieoiogiu « ethiogrdbi. Redaktor 
avydavatel; Fjranko V. Sasiuek. V Ska- 
lici tlačou Joz. Škarnicla. 1876. Votká Vlll ; 
str. 88. Ročníku L aoSit 1. : Slovo k ct. Obe- 
censtvu, Uhorsko-kráfovské drafaotínj a pa- 
xnätnosti, Tureo, Hecpalská staroiäiiosl, Sta- 
vitefeké Skply <a spolky ^ OeoboTé ai^ule 
z T, lôbSy Ceska-sloveiuské listín;, Dejepisné 
hlasv o Slovanocli v Uhorsku, Knihozor, 
VSefičo, NekdajSié slovenské časopisy, SIo- 
vensW časopisy r. 1876.' Vehlásný nií hi- 
storik plie v svojom proslox^ medci iným 
toto: Z poisvitteého Olympu (^Mat. Slov."") 
vyplaieni bola i Klio, ktorá usilovpým 
a svedomitým perom objasňovala minulé 
doby vlasti a národa, aby od zlomyslných 
a nepravdivých príveskov prečistený dejepis 
stal sa apoštolom pravdy. No, ale eakúsila, 
že prtLvm oÍi kole. Zdáliž necháme t& Músu 
bez útulku a prístrešia? Oj nie! Náš „Slov. 
letopis^ bude jej útulkom, aby pod jeho 
prístreším vyprávala nám o minulých dejoch 
našej vlasti, našich miest a osád, j ako 
o BiiiTOii mBBftmQBíífíKfiBL a o uiieyiiyeu 



obyčajoch našich slávnych predkov. Nebude 
nás ona vodif po mutnjýcn zriedlách, hIo 
pravdou z Čistých, najmä domácich, žríedal 
čerpanou občerství ducha nášho a oduševni 
hrdosfou národnou. Do práce teda i na poli 
histórie, topografie, archeQJU>9Íe a etbivo|prafie! 
Do práce každý, buď visiic bmí menej učený; 



lebo na ^ofí tomto jednotlivec nifl alebo leň 
málo vyKoaá, a* častokiát. ten msoaei otaiý. 
prichodí na poU tomto k takým, pokia^finy 
k jakým učený prístupu nemá. ^Šlov, leto- 
pis'' dotyčné starých písemnosti ovšem bude 
klásť zvláštnu váhu na star^ slovenské li- 
stiny , aápisy a v^isky ; kde to však^ 'slo- 
venskej bisterii a topografii potrebné a» pro- 
spešné bude, neodmietne ani pisnao ino- 
jazyčné. Upotrebi-li sa kde poleraia, bude 
ona dôstojná, zdravá á mierna, ktorá ne- 
rozhorčuje, lež privádza k odloženiu bludn 
a k poznaniu ptaváv*^ — Výborný £asg|As 
tento vychodi v , Skalici . (via QiS4¥ig) vo 
štvrtročních 6-hárkových sošiek; pred^ 
platná, na redakciu zašiel af sa majúca, cena 
obnáša na celý rok 3 z1., pre chudobných 
uéffeFov a Žiakov 2 zl. Odporúčame ho 
opitne ct. obecenstvu čo iia}snaža<^jfie. 

Poetteká čítanka. SUrka básni pAr 
vodnich i jpŕeložených , iiž. dle básnickýck 
druhú k tisku upravil Vácslav Petrú^ 
ŕeditel reálneho gymnasia v Pelhfímové. 
SoŠit 10, 1 1 a 12. Nakladatel knéhkupectví : 
I. L. Kober. V Praze 1«7& VJOL; atr. 191; 
cena sošitu 30 kr. 

Struiný \í^i.liccu'^' slovuik '^ŕcľiý. 

(Malý slovník náučný.) Redaktor Jak u d 
Malý, mimoŕ. člen král. české spoločnosti 
náuk. Dílu III. sešit 3. V Praze. Nakladá- 
tel knShkupeotFÍ ; L L.. Kober. 1875. VIII,; 
slŕ. 6i; ceba 36: kŕ. ^ 



-^•^vJ.^>V.^JL^-v 



Listáreň redakcie a administrácie. 



s čislom týmto rozposielame p^. t pp. odbe- 
rattfom „O.", ktorí nám posiaľ svoje t. ročnie pred- 
platky neposIáM» uposotf(^úeeJ<8lôdky$ i pvosíme 
lieh, by pOTÍnnosti svojej čo ni^Bkôr zadost urobili, 
lebo ináč hatení budeme v lit. účinkovaní svojom. 
Spolu žiadasne ť^ttve lÝch pánov, ktorí nám za xai-* 
nuiá ročníky dlhí^á , aby až raz <fih^ 8v<^ vyrovnaf 
^neobmeskali. Smutno to u nás, Že mnohí nenahliadnu, 
jak obCažné je postavenie slovenského redaktora 
a oa to sa spoliehajú, že však, keď oni nífi, mi tá* 
beiatelia správne platia. — P. F. J. v Ko§f . Dohná- 
nihe elégiu jurijal som, vyjde budúcne*- Dieky ^a jej- 
doposlanié) obohatí taoju sbierku aatografo^ sloven-' 
skych. Prial bych si, keby príklad Vás našiel mnoho 
naálsdovníkov. Sbierajme všetko, čo má potah na 



nás kultúrny vývoj: zavdlsčíme sa tým reľmi potom- 
stvu. Každý nech pracuje dľa svojich scJiopností na 
^vaní chránu aársAu;} ot? efy. -^ P. F. Civ na St. T. 
Číslo Vám posielame. Divne to, že tohto roka po 
expedícii jednotlivých Čisiel i 20 rekliunáck nám do- 
ŕhodí. Naia e^edicia Je v tom ni^kaplom pcnrladku. 
^ R 1. J. f'Fož. Bofie di^ Vára zdmvia^ by Vaia 
tklivá pieseň a národnia povesC dlhé roky ešte liala 
balzam do raneného srdca- sloyenského! Prácičku 
^kára: preklady tie sotva badé potrebné, bo vec 
zdá sa uspávaC: zdá sa mi. že sme mame pracovali. 
— P. ,)^. R< v~l. gv.MĹ Brtt ipdj, ifpeolivosf. 
„Povesti^ sa chystajú; možno, že'sv. 1. ešte koncom 
mája vyjde. Predplatky prijímam. Pracuj ďalej; uve- 
rejní sa časom. 



I I » m 



~*t- 



.Xl. 



i<* ■ > I 



tV 



Predpláea sa u redakcie a administrácie v Prievidzi (Privigye) : 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl, r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla*' 

za 2 z1. r. č. RoČ. II., III., IV., V. a VI. -Orla" mpžno dostaC po 2 zl f. č. — aOroJ** vycb4^ YO ^ *ílÄi" 

toch, a^— 4 h^lMTttbýoh,dia poáMnialia -kašlať 




Majiteľ a vydavateľ Andrej Trnchlý-Sytniansky. — Kníhtlač.-účaBt spolok v T. Sv. Martine. 



OBBÁZKOVt ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUCENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
AADRE4 TRUCHLÝ - SITNIANSKY. 



TurÉ. Sv. Martin, 31. Mája 1876. 



Číslo 5. 



Lazár. 

PovesC z Hercegovinsktího Života. 

Podáva Fdix Kuäih. 

(Dokončenie.) 



Jl^2, az^r b^al na Cetini u bratrancov 
fä vladjkových, roeprával dalej Nikola. 
1^, I túžil po boji so sverepým Tarčí- 

j'^' nom. Bývaf chcel na hranici, by 

každý deň bojovať mohol. To sa 
Jueď nestalo. Dákysi nepokoj zmocnil sa 
jeho búrlivej duše a dá- 
kaBt nová túžba zro- 
dila sa v ítom, ktorá 
celkom zatýala jeho 
srdce a mladistvú tvár 
smútkom odiala. Pria- 
telia mame dopytovali 
sa po príčine tejto pre- 
meny. 

„Pobratinie,'' riekol 
jednobo dňa Stevan 
k Lazovi, „dívam sa 
na teba jako zalúbená 
deva na miláčka svojho, 
jako mat na milé diéta 
svoje: a zármutok tvoj 
ma sužuje. Už v chráme 
Božom , keď (a vladyka požehnával , bol si 
smutný ; ale teraz zdá sa, jakoby nekto otrá- 
vil bol dusil tvoju. Prečo sa trudíš, prečo 
hjniešV Zmuž sa, vyjasni čelo, i vyžaluj 
bôI svoj priateľovi svojmu! Alebo snad Ste- 
vanovi nedôveruješ?" 



l^raDti^k Palacky. 



Bol že vám to za junáka — ten Stevan 1 
Jasná jeho tvár závodí s ružou , výäka jeho 
závodí a mladou jedUcou, dve ruky jeho sú 
jako rozpiate krydlá orla , krok bysb^ jako 
krok leva, reč jasná a zvučná jako potôčik 
černohoraký. Ač je ešte mladý , no videt na 
ňom, žé z orlíčatka 
toho vyrastie orol. 

„Stevane," ohlásil sa 
Joko, „či oziy neznáš, 
prečo náä Lazo smúti? 
Ci nevieš, že Lazo vi- 
del Jelenu Kovačičovu? 
Od toho okamženia on 
smúti , túži a sužuje 
srdce svoje." 

Joko a Stevan za- 
smiali sa chutne a tak 
Lazov smútok zabnaC 
sa domnievali. 

Lazo sa pousmial, ale 
len tak, jako keď slnko 
na chvílku z pomedzi 
oblakov vykukne a potom zase sa ztratí. 

„Videl som Jelenu," riekol smutne pred 
seba hladiac, „ale ona je dcérou sardara'), 
a ja som biednym a chudoboýqi junákom!" 



1) Sardar = okresný htýtman. 



122 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 5. 1876. 



S..^ ^ ■%. -^ ^^ W^,. 



- N.y-.y^-^'^ ^ -- 



„Čo biednym?" zvolal Joko. „Tys po- 
bratimom našim, i máš právo ku každej 
Černohorke ! Naše sestry nehladia na hodno- 
sti , hladia ale na junáctvo a tým sa ty po- 
chlúbit môžeš!" 

„Nesmiem sa priblížiC k jej srdcu; veď 
som len za kxátky čas hosťom Hory a ne- 
mám ešte junácke zásluhy." 

;,Ked chceš Jelenu dostaf," riekol vážne 
Joko, nja sám pôjdem na námluvy do Ko- 
vačičov. Keď by som nemal Angelu, iste 
bych Jelenu miloval, veď je ona druhou krá- 
savicou na Hore. Či pravdu hovorím, Stc- 
varie?" 

„Pravdu! Ona je okrasou našej Hory. 
To všetci vieme. A že je milá a že vernou 
bude mužovi svojma, o tom nepochybujeme. 
Veď i jej brat Sava, náš pobratim, je hodný 
junák, ktorý sa nezahanbí v boji, no po- 
chlúbif sa môže víťazstvami a Jeleňa je jeho 
sestrou! Nechajme to, bratia. Druhú, pre 
nás teraz zvláštnu zprávu, mám vám obom 
y známost uviest. Včera bol som v Z&horách 
na Neguši; i dozvedel som sa, že na Gra- 
hove Ali basa s vojskom svojim leží. Do 
sto hromov, na Grahove Turek 1 Junáci na 

m 

Záhorí ma vyzvali, aby sme Aliho tam pre- 
padli a zničili. Privolil a prislúbil som, že 
zajtra medzi nich sa navrátim. Nuž a vy 
dvaja pôjdete s nami?* 

„Pôjdem," riekol prudko Lazár a smú- 
tok zrazu ztratil sa z tvári jeho. 

„Nie som proti tomu," doložil Joko, 
„čo ale povie brat môj vladyka?** 

„Keď zbijeme Turka, prijdeme mu po- 
vedat, čo sme vykonali," odpovedal Stevan. 
„Y boji tom súčastní sa len mládež. Otco- 
via naši tiež tak bojovali a my sme jich deti. 
Bude to nevýslovná radost na Hore, keď 
otcovia za nami na Grahovo prijdú a tam 
zničených Turkov najdú a nás čo vífazov 
pozdravia!" 

Vyše tristo mládencov pod vodcovstvom 
Stevana vybralo sa na Grahovo. Keď Smail- 
aga videl blížit sa Čeinohorcov , ustupoval, 
a to preto, aby zmámil mladíkov, ktorí bez 
rozvahy hnali' sa za nim. Pozde zbadali, že 
jich Smail zo všetkých strán otočil; no ani 



jedon nemyslel na onvobodenie, ale len na 
slavnú a junácku smr(. 

Nastal boj ukrutný. Smail namáhal sa 
prvýraz na lov vyletevsích orlov pokorit. Bol 
to boj zvláštny, ktorý ešte i dnes mládencov 
Hory oduševňuje^). 

^S Bohom Hera.^'' zvolal Stevan a qhaa- 
džarom v ruke víedd mužov svojich do kr- 
vavej seče. 

„S Bohom Hora!" odpovedali mladíci 
i vrhali sá do radov tureckých. 

^Umet i Muamed!"*) zkrikli Turci i valili 
sa zo všetkých strán na junákov. 

„Za mnou, bratia!" volá Stevan a smelo 
doráiajú na fanatických Turkov. 

Boj zúril všeobecne. Len vtedy han- 
džare mladých junákov prestaly obete kosiC^ 
keď v hŕstku ztisknutí mladíci nemohli sa 
pohybovat. I vyrúti sa z kruhu Lazo i zvo- 
lal: „Hurrah, bij a tie, za slávu Horyl" 

I prekliestil nsi noivo k boju ceatu, ktorá 
ale po ehvílke zase sa zavrela. Zchytil 
Lazár barjak^) a hodil ho medzi Turkov 
a zvolal: 

„Bratia, svttý barjak náš Turci šliapu 1" 

Kolo junákov sa rozšírilo, barjak bol 
vyzdvihnutý, no zrazu množstvo Turkov udu- 
silo kruh junákov a oai ^ hynuli. Turci 
sekali junákom hlavy, aby tak defr na Gra* 
hove oslávený byt mohol. 

Smail -aga pohliadol oa hrba zničených 
mládencov. Jeho srdce pohlo sa citom diabla. 
Keď videl, že jeho vojaci jujnákom hlavy od- 
rezujú, zvolal: 

„Dost je hláv pre vás, tie niekoiké, čo 
sú tým štencom na väzách, sú moje a ja 
jich sokolom za pokrm nechávam.** 

Medzi tými, ktorým hlavy odťaté neboly, 
ležal Lazo a brat Jelenin Sava. 

Turecké vojsko vzdialílo sa z bojišfa. 

Mrak začal sa vláčit po zemi, keď Lazo 
precftil. 

„Joko, Stevane," volal tichým hlasom 
i díval sa do kola, ale odpoveď žiadnu ne- 



*) Boj na Grahove je historický a pravdivý. 
^ Umet i Muamed n: Lad Mohameda; tak 
kričia v boji Tnrci. 

') Baijak, prápor, zástava. 



r 



č. 5. 1876.] 



Orol, obrázkoyý 6abo|^íb. 



12S 



dostal. Len v dialke počul výkriky: n^Uah, 
AUab!" 

VíCazstvom opojené vojsko SomíIqvo 
tiablo dUej. 

„Moji bratia $u v boji/ v^jdycbol ai 
Lazár, „a ja tu ležím, ja som tu zaostal. 
Jako aa ale zhrozil, keď vstávajúc videl pri 
sebe zohyj^e^é telo Jožovo a Steva^ovo! 

,,Tak v4s zohyádili/ bovoril bolne La^a 
a díval sa na zničených sádrohov svojich. 
„Len tento pii mne ležiaci má hlavu. Či 
žjges, pobritime?'' 

Bol to Sava. 

„Lazare,'' ohlásil sa tíško precítivsí sa 
Savft, „ešte žijem; rana ma páli, daj mi 
vod v. " 

Lazára premohol závrat, i zvalil sa 
na zem. 

I ty umieraš," vzdychol si Sava, „ty 
miláéku sestry mojej a len ja biedny žit zo- 
stávam !" 

3Ava naklojiil sa k Lazovi a do ucha 
mu šopkal: 

„Pozdrav všetkých junákov, ktorf za 
5fobodu padli !^ 

Sava biedne f^bal sa po zemi, bladajúc 
irie^lo občers|tvuj.úoej vody. Všade v ceste 
ležali mu mrtví jeho súdruhovia, ktorých po 
zbrani a šatoch poznával. 

,^1 ¥y ste mrtví I^ zvolal S&va, keď do- 
tiahol sa k Jokavi a Stevaaovi. „Turek besný 
odsekol váw hjlavy, aby od basu dostal če^ 
lenky^). Odveta z^ váp bude ukrutná!^ 

I premoUa ho lumovi zimnica, i sklonil 
hlavu svoju na zomdlenébo Lazu* 

Všade je brobotvé ticlio, všade pusto 
a lan dve srdcia na boyíití bijá, jako by vva« 
vely, že ešte žiC budú. Hviezdičky svietUy 
na yojk krvavého boja a chladný večierik ob- 
živoval Savn a Lazára. 

Tak bla bola udusená čata n^ládencov 
na Grahove. Zatesklili rodičia nad padlými 
mládeixcami, qo neplakali ;s^úfale; veď v po- 
svetnom boji za vjicvru Kristovu a ^vobodienku 



zlatú padlého syna rodičia, bratov sestry a 
milencov i^iUenky požehnávigú. 



1) Čelenka =: sriebomé p?rá , ktoré sa za 
hlavy krQsfapské dostávajú; j o t^ ,»Q9&dQbný 
znak". 



Na druhý deň po boji shromaždili sa 
nekoľkí mužovia z okolia a poniektorí po- 
hraniční Černohorci. Sobrali mŕtvych a po- 
chovali j ich v dedine svojej. Savu a Lazára 
odniesli ku Kovačičovi, kde sa oba vyliečili. 

V chráme Božom na Cetini slúži vladyka 
SV. omšu i modlí sa s národom za junákov, 
ktorí na Graheve padli. AČ je na Hore plač 
za padlými v boji potupnými, preca dnes kde 
tu ronia pokrevní slzu bôlu, ktorá v srdci 
ľudskom zatajit sa nedá. Ba i vätší bôI zja- 
vil sa na tvárach prítomných, keď vladykov 
hlas pri modlitbe triasol sa a oči zalialy knihu 
slzami. 

Sava a Lazár neboli prítomní pri zá- 
dušnicach. Oba sedia doma, dumajúc o Gra- 
hove a o bratoch, ktorých tak chytro utratili. 

Práve ohlášal zvonček na kláštore, že 
zádušnioe sú ukončené. Hlas zvona prebudil 
Savu a Lazára z dumania. 

„Pobratime," riekol Lazár, ^i nám tento 
zvon mal vyzváňal tak, jako zvoní mrtvým 
už súdruhom našim. My biedne žijeme!" 

„My žijeme," odpovedal Sava, „ale kto 
pochopí vôIu Svätého? My žijeínc, žiť budeme 
k pomste, ktorá sa nám dostala za podiel. 
I ja bych bol vďačne život skončil na Gra- 
hove, veď v takom boji padnút, je túžbou 
srdca môjho. Ale či to nenie hanba pre nás, 
že takto biedne žit máme?" 

„Videli naši mŕtvych okolo nás ležať, 
i nemáme sa čo hanbiť. Môžu videť rany 
tvoje, ktoré svedčia, Že bil si sa s nepria- 
teľom. Ale ja som nešťastnejší. Mňa Turci 
len udusili, rany na tele nemám : preto han- 
bím sa, že žijem." 

Lazár sklopil hlavu svoju k zemi, jakoby 
sa hanbil^ že nenie ranený. 

Do siene vstúpila Jeleňa, sestry Savova. 

Tvár ružová, oči velké, čierne, biyné vr- 
koče hlavu otáčajúce, biely svetlými kvety 
vyšívaný plást, postava útla, ženská — , to 
bola Jeleňa. 

^Pri kláštore hrajú kolo," ri^klt^ fsvuč- 
ným hlasom ku bratovi a íi|izovi|. p94 ^tro- 

17* 



124 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6. 1876. 



mami ospevige spevec boj na Grahove : slošná 
vec je, aby ste sa národa ukázali." 

„Nuž pravda, pôjdeme," prisvedčil Ste- 
van; „idem si pre zbroj." 

I odišiel. 

„A ty Lazare Čo smútiš? čis nemocný, 
že tvár tvoja bladne? Pod i ty s nami, i okrej eš 
na tele i duši." 

„Mám ísC a tam stydet sa pred náro- 
dom?" spýtal sa Lazár a pozrel prosebným 
pohladom na Jelenu, ktorá v pohlade tom sa 
kochala, ale i bned oči na druhé miesto 
uprela. 

„Prečo by s sa stydel?" usmiala sa Jeleňa. 
„Ktorý junák bol na Grahove, ten je pred 
Horou, i pred Jelenou vífazom. Poď len 
8 nami, počigeš junácku pieseň, úcta národa 
je tvojou odmenou." 

„Ty si to žiadaš, abych išiel; nuž pôj- 
dem," riekol Lazár a Jelenine reči stály sa 
jeho útechou. 

Sava, Lazár a Jeleňa odišli spolu ku 
kláštoru. 

Bolože to krásne ludstvo shromaždené 
pri kláštore! Mladí tančili kolo, starí načú- 
vali spev slepca, ktorý vážnym hlasom ospe- 
voval víťazstvá v boji vyznačivších sa junákov. 
Keď zabávajúci sa zbadali, že sa blížia k nim 
Sava, Lazár a Jeleňa, opúštali hry a besedy, 
i poberali sa za nimi ku slepcovi. 

Sava je bladý, rany ho utrápily. Smelost 
tvár bladú jeho časom zažiarovala. Lazár hneď 
pozrel na lud, hneď ale i zklopil oči k zemi, 
jakoby sa ludu ha&bil. Jeleňa dívala sa smelé 
na všetky strany, jakoby povedat chcela: 

„Sava je mojim bratom a Lazár je mi- 
láčkom duše mojej." 

Slepec začal ospevovat boj na Grahove, 
lud umikol a šepotu nebolo. Ospieval Joku 
a Stevana, ospieval oduševnenú mládež a lásku 
k rodu a vlasti. Spomínal junáka Hercegovca, 
jako rozlomil bojovný kruh Turkov, jako han- 
džarom, ktorý sa v krvi zohnal, rany delil, 
jako bariak oslobodil. Naposledy zaspieval, 
že Smail-aga nechal dvoch junákov za pokrm 
sokolom, ktorí teraz stanú sa pomstitelmi na 
Grahove padlých bohatierov. 

Tvár Lazarová sa vyjasnila. Porozumel, 
že si hanbu na Grahove nevyzískal. 



Dospieval spevec. 

„Laza je pržibabou^) a nie junákom!^ 
zavolal nekto zo zástupu. 

Sava sa rozlútil, hladal bezočivca, i vzal 
do ruky handžar, aby ho potrestal. 

„Nie," riekol Sava, keď poznal przni tela 
slávnosti a dobrého mena; „deň tento vraž- 
dou nepoškvrním. Simeone, tys hosta Hory 
a pobratima môjho zneuc£il. Vieš, kde bývam, 
vieš zákonv našel" 

•r 

„Hanbu som si na Grahove vydobyl," 
riekol smutne Lazár. „Sava môj, nie som 
viacej hostom Čiernej Horyl" 

Škoda, že Lazár nepozrel na Jelenu! 
V jej očiach bol by našiel zadosfučinenie. 
Jelenine oči hovorily: 

„Ijazare, kto bol na Grahove, ten nenie 
pred Horou a Jelenou pržibaboul" 

Veniec diev otočil s Jelenou Lazára 
a Savu, i so spevom odprevádzaly jich do 
domu Kovačičovho. 

„Deti," vraví Nikola, „kedyže tá pre- 
kliata závist a nesvornost vyhynie medxi 
Slovanmi?" 



Lud na Záhorí žiadal si Savu a Lazára 
videt. Úcta, ktorá sa pri takej príležitosti 
miláčkom národa preukáže, je krásna a do- 
jímavá; ona hojí všetky rany a vzdáva ví- 
(azstvu úctu. Len takýto život utvoril Horu, 
ktorú až do dnes stráži a zdržuje. 

„Vojvoda Vuketič," hovoril Sava k La- 
zoví, „povoláva nás na Záliorie a my sme 
jeho hostmi. Prijal som pozvanie; myslím, 
že ho i ty s radosCou pr^meš." 

„Sava môj," prosil Lazár, „žiadaj, abych 
s tebou Smaila v jeho koňaku navštívil, žia- 
daj srdce moje, žiadaj, čo chceš: všetko ti 
vyplním; len nežiadaj, abych s tebou išiel 
na Záhorie." 

„A prečo. Lazár môj? Či haňbíš sa so 
mnou ta íst?" 

„Či nevieš, čo mi Simeon nedávno pri- 
volal? A teraz mám íst na Záhorie, abych 



*) Pržibaba = kto staré ženy olúpi, volá sa 
pržibabou; koho tým menom pomenujú, cíti sa 
byt nešťastným. 



r 



6. 6. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



125 



noTý posmech a výsmech počul? Žil som 
junictvn, posmechu sa vystaviť neviem." 

„Simeon z pomsty ta pržibabou nazval, 
aby fa z Hory vyhnal, a — " 

Sava prestal ďalej hovorit; Lazár lú- 
tostne pozrel na milého priatela svojho. 

„Či som snáď zradcom, že ma Simeon 
z Hory vyhoat chce?" 

„Nie.« 

„Či som sa previnil proti cti Simeonovej, 
alebo snáď jeho brata abo pobratima?^ 

jHovorí, žes ho obrazil na cti." 

„Tak? Čest priniesol som medzi vás, 
nezneuctil som nikoho; bez cti nevrátim sa 
ani do svojho Sela. Dobre je, že som na 
tvoju žiadost ešte za čas na Hore zostal: 
jestli bych sa bol prv vzdialil, Simeon by 
bol myslil, že som pred nim zutekal. Do- 
kážem to Simeonovi, že som nevinný, no 
dokážem mu i to, že sa báf neznám a že 
ten, ktorý je denne prichystaný k smrti, že 
si ten dusn hriechami nepošpiní a čo oprav- 
divý junák žije i mre!" 

„Mýliš sa, pobratime môj drahý. Chcem 
ti to objasnit! Pri rozličných zábavách a tan- 
coch sestra moja najčastejšie so Simeonom 
sa zabávala. Zábavy tie boly nevinné. A Je- 
leňa čo i vedela, že Simeon láskou ku nej 
zahorel, nikdy mu žiadon slub neučinila Čos 
ty na Hore a čo k nám chodievaš, necho- 
dieva ona ku zábavám; preto Simeon myslí, 
žes mu srdce Jelenino odcudzil, že pre teba 
nim pohrdá.^ 

„Pobratime, vieš, že som nevinný; i to 
vieš, že som Jelenu od Simeona neodviedol. 
Keď som videl sestru tvoju, vyznám, že ne- 
jaký cit neznámy zrodil sa v duši mojej, 
ktorý vždy ma trápil, ktorý ma naučil o Je- 
lene vždy myslet. Možno, že cit ten bol by 
ma prevládal, jestli by som bol smel myslet, 
že čo jednoduchý junák môžem dcéru sar- 
darovu za ženu dostat. I nebohý Joko a Ste- 
van znepokojili ma, keď hovorily, že smiem 
mysliet na Jelenu. Jestli v tom nepríde výpad 
na Grahovo, neviem, čo by sa bolo so mnou 
stalo. Spýtaj sa Jeleny, veď si jej bratom, 
či som sa osmelil jej srdce túžbami srdca 
svojho omámit? Ale, nech dnes chladná my- 



sel rozkazuje rozmaznanému srdcu : ja sestru 
tvoju zo srdca svojho vyháňam!* 

Poslednie slová predniesol Lazár velmi 
lútostne. 

„Nie, pobratime, nie. Nesmieš svoje a 
srdce sestrino, ktorá fa vrúcne miluje, zničit. 
Ona mi čo bratovi povedala, žes jej srdca 
miláčkom. Chceš zničit srdce milé, ktoré 
v srdci tvojom zemský pokoj nachádza? Dáš 
si zničit Simeonovi šťastie svoje? Nebuď cit- 
livým! Vy sa milujete a ja spokojný som 
s láskou vašou. Že je sestra moja serdarova 
dcéra, nech fa to nemýli ; veď junák, ktorý 
bol na Grahove, nad každú hodnosf je vyvý- 
šený. Nezarmucig ma tedy rečmi svojmi, po- 
bratime drahý I Hneď idem ku sestre, neskôr 
pôjdem sám na Záhorie. Keď sa vrátim, vy- 
pýtam ti sám Jelenu od rodičov. 

Sava odišiel k sestre. Lazár opustil dom 
Kovačičov. 

„Jeleňa moja. Jeleňa drahá, '^ a pobozkal 
Sava sestru svoju. „Možno, že už zajtra ne- 
budem fa bozkávaf. Šťastná si, že sa Lazár 
stane tvojim mužom; štastný i on, že f a 
dostane." 

Sava povyprával všetko sestre, čo La- 
zoví povedal; len nie to, že ju Laza zo srdca 
svojho vytvoriť chce. Dobre to i urobil; veď 
by bol zničil srdce láskou rozžaté, srdce 
citlivé. 

„Sava môj,'' riekla Jeleňa,*' tak ozaj 
chceš, aby sa Lazár stal mojim mužom? 
Snáď so mnou len žarty vystrájaš?" 

„Nie sú to žarty, je to holá pravda," 
odpovedal Sava. „Jestli by srdce tvoje dru- 
hého, a nie Lazu, chcelo, ja bych sa stal 
nešťastným 1" 

Jeleňa zakryla si rozplamenenú tvár. 
I položiac ruku na zbúrené srdce, hľadela 
ho utíšiť. Sava odišiel uspokojený. 



Lazár opustil dom Kovačičov, i poberal 
sa do domu Simeonovho. A jaký bol zmenený! 
Nevidí nič cestou, nemyslí o ničom, len snáď 
o tom, že jeho život novú dráhu žitia nastúpi. 

„Tak je," vraví si cestou zadumený Lazár, 
„to urobím!" 

A ďalej stúpal k domu Simeonovmu. 



1S6 



Orol, obrázkový časopis* 



[Ô. ft. li^H. 



"^^"^ \^ ^ '^ 



-w^ "^r^ 



-V,j» _ŕ _* ^'V^-^.," _*•*!' V^ ■^^ ^ 



Škoda, že cesty junákov Qaáich sú klzké, 
škoda, že junáci naši nehladajú radu u star* 
šidbi, škoda, že duch junácky ne^^zaá a ne- 
stavia si hrádze: preto práve mnohí v sá* 
]bojoich zhynuli, mnohí sami si odoherajú život 
a mnohí odbehli k Turkom! 

^Pochválen buď Boh Otec, Boh Syn a 
Boh Duch Svätý !^ poklonil sa La74arj keď 
vkročil do domu Simeonovbo. 

Simeona doma nebolp. 

Jefrem, brat Simeonov, neprijal poz^dra- 
venie, jeho zrak Lazárovi inšie zvestoval. 

„Krestanom som, i myslím* že sa v dome 
kresCanskom nachádzam,^ riekol urazený La- 
zár; „divím sa ale, že ma jako takého po- 
zdravením krestanským nevítaš.^ 

^Kresfouom som i ja,^ riekol uštepacne 
Jefrem, „ale babám neďakúv^^n/ 

„Babám?!" zvolal hnevom Lazár, i pre- 
meral Jefrema. „Jestli bych bol babou, bol 
by ch sa bál ku vám prísC, ku junákom to. 
ktorí od pece dívali sa na Grahovo." 

„Hladáš rozoprú ?'' zvolal Jefrem. 

„Nebojím sa vyhrážky, no vraždy na cti 
a junáctve sa bojím. Snáď í ty, brat Simeo- 
nov, schopný si takej vraždy?" 

„Nehádam sa s tebou, ale sa ta spy- 
tujem, čo chceš v dome tomto?" 

„Hladám tvojho brata. Chcem sa s ním 
rozlúčit." 

„Na ceste do domoviny tvojej už dávno 
(a očakáva. I on chce sa s tebou rozlúčif 

„Idem, poznám zákony slušnosti, preto 
mi jich vykladal nemusíš. I ty chceš mat 
prácu SQ mnou? Dobre, nelákam sa Jefrema. 
Bývam v Sele, tam dolu v Hercegovine, kde 
(a očakávaC budem." 

Lazo vystúpil z domu Simeonovho, kde 
jeho citlivé srdce zase pohanenie utrpelo. 
I zaumienil si Cetinnu a Horu opustit. 

Lazár zastal nad Cetiíiou a dlho nemo 
díval sa na ňu. V meste tomto bol šťastnými 
no ztmtil v žom všetko, čo mu bolo drahé 
a milél 

„S Bohom slavná Hora!" vzdychol Si 
Lazár. „Jnaácke nádeje doviedly ma k tebe, 
a ty si videla, že som fa nezneuctil. Želám 
ti rozkvet a slavné vždy vítazstvá nad Tur- 
kom ; želám ti synov taký<ch^ jakých si v boji 



na Grahove ztra^ila- I ty Jeleňa 4rahá, ktprá 
si našla útechu v srdci mojom, ^ij šfa^nei 
Ja som fa mtfoval, no bola to láslm nevinná 
a krátka, ktorá vždy blažiC bude dušu moju." 

Lasar nezbadal, že ho len na niekoľko 
krokov vzdialený Simeon počúva. 

„A ty drahý pobratime, Savo," vravel 
ďalej Lazár a zperlily sa mu oči, „žij tiež 
blažené a šfastne! Odpusť, že bee tvojho 
znaiua opustil som vás dom a teba, ie som 
fa neprivioul k prsam svojim prí&telským. 
Zadrž si sestru, život môj odnesiem Herce* 
govine, ktorej posvätím dni žitia môjho. Ne- 
sretneme sa viacej v živote časnom! Ne- 
mysli si, že som tvojou sestrou opovrhol, 
nie; ja vzďaľujem sa od prameňa šfastia 
svojho, aby som sa hodil do náručia žitia 
hajdúckeho. Snáď sa tam všetky moje bo- 
lasti minú!^ 

„Tak dlho sa lúčiš s Horou?" zahrmel 
Simeon na Lazára. 

Lazár pozrel na dotieravca, ktorébo hneď 
poznal. 

„Dlho sa lúčim,'' riekol pokojne Lazár, 
„veď prežil som v nej dni mijié a d)*ahé; 
preto neutekám bezcitne z nej, veď l^aka 
ma ku nej viaže. Hľadal som ta v dome tvo- 
jom, kde počul som od Jefrema, že ipa na 
ceste očakávaš. Čo d^ceš? Tu som! Hovor 
chytro !" 

Simeon pristúpil k Lazárovi a prísna sa 
díval na soka svojho. I vytialiol pištoľ a 
riekol k Lazárovi: 

„Hotový si k sápasu? Jedon z nás padnúc 
musí ľ" 

Lazár pobtadom nevinnosti ale i zmnži* 
ksti pozrel na vzteklého Simeona, a poUad 
ten aspoň na ehvflu utíšil zúrivca. 

„Mám sa k boju pripraviť? Myslím, že 
mi udáš príčina, prečo sa hneváš a jako som 
sa proti tebe previnil?** 

„A kde sú pištole tvoje?* spýtal sa 
rozhorčene Simeon. 

„Pištole? V srdd Hory cestigem bez 
nich a v Hercegovine i päste sú dobré a do- 
statočné proti nepriateľovi. Ale hovor, čo 
chceš odo mna?"* 



č. 5. 1876.} 



Orol, obrázkový časopis. 



121 



^ . ■N.-'- 



\ •* ■\^ V^ *•- '^ ^ -^ 



^ Dobre to vieá, čo mám od teba po- 
žadoval Žes mi odvábil milenku, preto ta 
chcem potrestaf. Nie je to veliká vína?'' 

„Jestli by som ti bol odvábil milenku 
nečestne, nuž tvoj hnev som si zaslúžil. Ale 
ta ľutujem, že milenka ta sama o|mstila." 

„Tak hovoríš o Jelene? Jestli tak, nuž 
je ničomnicou, tvojou neviestkou!" 

„Simeone, nehovor tak biedne! Lúpež- 
níka cti svojej a Jeleninej smrtou trescem. 
Pravda je, že oči moje videly rady Jelenu; 
no m prsačh týchto nikdy nespočívala, jej 
ústa nikdy sa nedotkly úst mojich: ja som 
len dnes zvedel, že ma milovala, ale i to 
zvedel sora od jej brata. Že srdce moje 
o nej shilo, to neiie vinou, to nenie hrie- 
chotn. A keď ohoeš mat Jeieno , vieá , kde 
býfa, idz k Bq a predqes jej žiadost svoju. 
Odo mňa ai jii nepýtaj; nevzal som ti ju, 
vedT ani tvojou nikdy nebola! Ale to ti ho* 
vorím^ neurážaj mal** 

Simeon atál nepohnutír; len jeho tvár pre- 
zradzovada, že v jeho srdei veliký nepokoj búri. 
Cítil, že bo Lazár duševtie prevyšuje; cítiL 
žftoiravnia moc Lazarová je skala nezvratná. 

„Len vtedy sa presvedčím," hovoril Si- 
meon, „že si pravdu hovoril, keď sa v pH* 
tomnosti mojej pred Jelenou, tak jako predo 
mnou osvedčíš a zaprisaháš.^ 

„Ja ta nerozumiem." 

„Nerozumieš? Nuž pôjdeš so mnou do 
Kovačičov — " 

„To sa nestane! Mám právo ta odíst, 
každý by ma tam vďačne uvítal, ale do Ko- 
vačičov sa nevrátim a tak vôIu tvoju nevy- 
plním. Mňa Hora nikdy viacej nevidí!" 

„Teda bys ti vždy chcel kalit štastie 
moje? Veď povedomia, že na Horu vrátiť sa 
mdžes, díčíIo by moje štastie a Jeleňa by ma 
nikdy nelúbila! Ty íst musíš!'' 

Lazár prísna i)0zrel na Simeona. 

„Otvoreikú más cestu do Kovačičov, ja 
ti v c«8t6 nestojíiBw Jesťli bys bol junákom, 
nuž nepredstavoval bys ma, je&tli bys mal 
čisté srdce, nehladal bya mileoku u rana : ty 
si nakaz ^), ty si balija^). Ty nie si oprav- 



^) Nakaz =: Potvora. 

^ BaKjasstoľko čo Xnrek. 



ditým synom Hory 1 A čo chceš s tou pišto- 
ľou V Jeden výstreľ je tvoj, potom budeš mo- 
jim a ja s tebou, jako s babOu zachádzat 
budem. Či vieš, žes smrteľne urazil čest moju, 
keď si ma pred národom pržibabou nazval? 
Kde si ale bol ty, keď sme boli na Grahove ? 
Viem, že si medzi zajacmi prvým junákom ! 
Prichystaný som k boju a smrti, ale k po* 
smechu blížnych žit neviem. Prvá rana je 
tvoja, druhá ale moja. Poď za mnou!^ 

Lazár odchádzal z územia Čiernej Hory, 
a Simeon nasledoval ho nemo. Na planine 
na^j na Gacku, ktorá je ešte i dnes našou, 
zastal 80 sokom svojim Lazár. 

„Simeone," vravel Lazár, „ta sa riedi 
sporná záležitost naša. Nechcel sora sa bit 
s tebou na Hore, veď sdm bol jej hostom 
a krvou ju zkropit, je predo mnou večný 
hriech. Tvoja pištol obom nám dnes slúžit 
musí; že je tvojou, nuž nech je tvoJA: pf^á 
rana. Ja chcem sa s tebou, keď náš život 
nenie istým, smierit. Tu más ruku moju! 
Boh nech ti odpustí viny! Jestli ja v boji 
padnem, ubitie moje ti odpúšťam." 

„Ja sa mám smierit s tebou? Nie! — 
Odčítaj kroky a zastaň si k cielu!" 

„Simeone, ja ta želiem, žes sa na Hore 
zrodil, veď ty si obyčajným vražedlníkom. 
Nuž ale ja reč nemením: ja ti odpústam 
viny, ja som s tebou smierený. — Som dvad- 
sat roční, nuž na dvadsat krokov budeš na 
mna pálit. Maj sa na pozore, ja na pätdesiat 
krokov jablko zrazím zo stromu; preto si 
žiadat nebudeš, abych ti to skutkom do- 
svedčil." 

Lazár odčítal kroky. Namieste, kde za- 
stal, pi'ežehnal sa. 

„Pál!" zvolal na Simeona. 

Simeon vypálil Lazára zvalila rana 

na zem. 

Deti, vravel Nikola smutno, tak hla za- 
hynul Lazár! 

A dobrý starký zaplakal. 

Práve pred svojim domcom som stál, 
keď raoa ozvala sa na planine. Odiáiel som 
ta, abfeh videl, čo sa stalo, £o ten výstref 
zoamená. Tam naiéiel sora Lazára v krvi sa 
valiaeeho, ale ešte živého. Rana bola smt- 
telná. Po dvoch tažkých dňoch umrel I^atír 



128 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6. 1876. 



■s-^ .^ -^ ^ -/•-*■* 



a bol na tom mieste pochovaný, kde som ho 
naišiel, kde i dnes jeho kríž stojí. 

„A čo ti vyprával Lazár V^ spytujú sa 
starca mladíci. „Či preklínal Simeona?" 

„Mnohé veci mi Lazár vyprával, všetko 
to, čo ste dnes odo mňa počuli. Simeona 
nepreklínal, len toto povedal: 

„Len to želiem, že Čemohorec stal sa 
mojim ubijcom; ja mu ale vinu každú od- 
púšťam 1^ 

Plač našich, ked sme Lazára pochová- 
vali, nebudem vám opisovať; veď city tie, 
ktoré vtedy srdcom mojim vládly, ešte i dnes 
vo mne žijú. Bol to bol podivný, no — ne- 
chcem vám ho opisovaĹ Ani vám nebudem 
poslednie hodiny Lazárove opisovaC. Načo 
bych jich pamiatku v duši svojej dnes ob- 
živoval. O tých najradšej vtedy myslím, ked 
si spomniém na víťazstvá otcov našich. Možno, 
že vám raz umierajúceho Lazára opíšem, ved 
žiadam si, aby jeho pamiatka so mnou do 
hrobu nevstúpila. 

Želajúc vyplniť posledniu túžbu Lazá- 
rovu, odišiel som na €etinie. Tam ma pri- 
vítal Sava a starý Kovačič. Moja zvesť o smrti 
Lazovej predesila priateľov jeho. Oj, tie bôle 
naše, kedyže raz prestanú? Kedy nám deň 
spásy našej zasvitne? 

Po zavraždení Lazára Simeon prišiel do 
Kovačičov, aby si Jelenu vypýtal. Kovačič 
nechtiac zahanbiť pýtača, neodbyl ho, ale ho 
poslal k Jelene. 

Keď Simeon predstúpil pred devu , bol 
chladne ale úctivé privítaný. 

„Ďakujem ti, Simeone," riekla Jeleňa, 
keď jej žiadosť jeho známou sa stala, „že 
srdce tvoje mňa si za zornicu života vybralo. 
Ver mi, že ťa neopovrhujem, ale srdce moje 
nenie už moje, a tak teda tebe ho už dať 
nemôžem.'' 

„Tvoje srdce je zadané? A komu si ho 
zadala?*" 

„Nie si spokojný s mojou odpoveďou? 
Maj tú úctu ku mne a nevdieraj sa do taj- 
ností nevesty, veď sa ťa netýkajú ! Preto od- 
daj srdce svoje druhej deve a mne daj slušný 
pokoj P 



„Jeleňa!" zvolal hnevom Simeon, jakoby 
ho jej reči boly ranily; „tys ukrutná, ked 
tak zachádzaš s dávnym priatelom svojim. 
Či je snáď Lazárovou nevestou Jeleňa?^ 

„A ked j e Lazárovou, nuž čože potom?" 

„Ja som Čemohorec, ty mnou opovrhnúc 
nesmieš," povie zpúrno Simeon a plameň 
zlosti v očiach jeho zjavil sa. 

„Ale srdce moje, ktoré ty chceš, je moje," 
povie Jeleňa. ^Ved teda, že som nevestou 
junáka Lazára. A teraz vzdial sa odo mňa.*' 

„A kde je ten tvoj junák, ktorý ta tu 
zanechal?" spytuje sa zlostným úsmechom 
Simeon. 

„Kde je Lazár? On vie, kde býva Je- 
leňa a v Hore sa neztratí. A čo to hovoríš, 
čo obrážaš posvätné city naše? Nepovedala 
som mu, že ho milujem ; ani on, že ma lúbi : 
neviem, čo chceš urážlivými rečmi svojimi 
povedať." 

„Vedz, že nikdy nespočinú ústa tvoje na 
ústach jeho," posmešne zasmial sa Simeon. 
„Neteš sa šťastiu ; keď ja nie, ani ty šťast- 
nou byť nesmieš! Že sme ta dvaja mat ne- 
mohli, jednomu bolo nadobno ustúpiť z de- 
jišťa a ten, ktorý na večné časy odstúpil, 
bol Lazár." 

„Čo hovoríš? Čos vykonal Lazárovi? 
Hovor." 

„Chceš to zvedeť? Moja kula neletela 
darmo, zrazila i usmrtila Lazára." 

Jasný blesk omráči, nepredvídaná zpráva 
zarazí , neočakávaná smrť ohromí človeka. 
Pred Jelenou stál ubijca Lazárov, rušítel ^ej 
šťastia a pokoja. Jeleňa plakať nemohla pred 
Simeonom. 

„Pravda to, čo hovoríš?" 

„Povedal som, načo bych to opakoval? 
Lazarová smrt je mojim víťazstvom." 

„Víťazstvom? Jakým? Áno, nad tebou 
zvíťazilo peklo! Myslíš, že môžem vražedlníka 
milovať? Klameš sa! Počuj ma. Tys záker- 
nícky ubil hosťa Čiernej Hory, ktorý bojoval 
na Grahove, keď si sa ty niekde v kúte po- 
vaľoval; tys ubil človeka, ktorého sv. vla- 
dyka požehnal ; tys ubil milenca duše mojej : 
idz a strať sa! Ja menom vlády ky vypovedám 
ta z Hory. Ináč pomsta brata môjho bude ťa 



c. 5. 1876.] 



Orol, obrázkový čaiopia. 



prenasMonC ai k smrti , )akoo vrahovia I v boji, za vieru a rod, ale krvine abo b 
omier^úl" Inemilobobu zhynie. 



I 



Simeon vzdialil sa. Pred jaj rečini zklo- 
DÍt sa iDDSel, ved pravdu hovorila. 

Len teraz Jeleňa borko zaplakala. I Čer- 
Qohorka zaplače za niilencom, ked jej on nie 



Red počul Savo odo mňa, čo sa a La- 
zárom stalo, odišiel k Jelene, ktorú v naj- 
vätšom žiale postavenú naéiel. Zklonila hláv- 
ku svoju na prsia bratove a v bôloch daäev- 
18 



130 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6 1876. 



*'j^ ^^^^ -^.■ 



. ■•^íŕ'^íi^-^^ 



DÍch tonula. Mame tešil Sava sestru. Pod- 
ťatá ruža vždycky zvädue. 

Bolo to len za srdce, to srdce Jelenino ! 
podobalo sa rannej rose, nevykvitnutej ruže 
a to srdce teraz krvácalo, vädlo; hynulo. 

„Vzkries Lazára!" prosila Jeleňa brata. 
„Keď to urobíš, len potom životu tešiť sa 
budem. Neteš ma márnymi rečmi; bez La- 
zára umrem, umret si žiadam. "^ 

„Jeleňa," prosil Sava, „pod k Nikolovi, 
ktorý ti o Lazárovi vest priniesol, istotne sa 
potešíš." 

„A kde je Nikola?" 

„Jeleňa, srdce drahé," vravím ja kročiac 
s Kovačičom do izby, „nesmút za junákom, 
veJ si dcéra Čiernej Hory!" 

„Umrel Lazár?" oborila sa m&a Jeleňa. 
Moje oči daly Jelene odpoveď. I zľúbala ru- 
ky moje, ktoré Lazára doopatrovaly. 

„Tak ma požehnával? A ty prišiel si 
pre mna, aby si ma k Lazovi uložil? 



Tešil som Jelenu, jako som mohol. 

I vrátil som sa do nášho Sela, keď som 
ju utíšil. 

Jeleňa nevydala sa nikdy. Keď bratia 
černohorci bojovali so sverepým Turčínom, 
ošetrovala ranených; teraz zaväzuje čo sta- 
renka rany bohatierskych Hercegovincov. — 
Luka Yukalovič menuje ju anjelom strážcom 
padlých bojovníkov svojich. 

Simeon poturčil sa v Hercegovine. 

Deti, riekol Nikola, tak som Vám o 
Lazovi dorozprával všetko, čo som vedel. 
Chráňte sa bratovraždy i premáhajte city srdca 
svojho a náruživosti, keď sa jedná o vydo- 
bytie svobody pre vieru Kristovu a nás ujar- 
mený národ. Pracujme, milujme sa a vytr- 
vajme v krvavom jarme tureckom : poslednia 
hodina prekliatemu polmesiacu^ Boh dá, ne- 
zadlho odbije! 



.'Vä>H.fi«<ef- 



Potecha. 



rovedzže duša, citná duša moja. 

Prečo pred tebou smútok sa nekorí? 

Prečo obetou si ty nepokoja. 

Či sa noc stele, či deíi slnkom horí? 

Zdá sa nevhodnou byt tebe cudzina, 

Juž ti za prítul ibravý osud dal; 

Či snad v jej slade cit tvoj zapomína 

— Na národ, ktorý Bôh ti pripovedal? — 

Ona si žiali, že tá vlast — cudzina, 
Po jejžto hrudách len vo tiene chodí; 
Pre krajších Tatier ubitého syna 
Žiadané palmy života nerodí. 
Preň palmy holé, i slovo nesvoje — 
On slávik v klietke, ach, tak osamelý! 
Márne sú jeho spevov sväté boje — 
Nevolno krydlam, čoby lietať chcely. — 

Truchlí, že vlasť jej prešla na cudzinu, 
V nej opak behu — miesto dna noc svitá ; 
Zabudla toho, čo pustil hodinu 
Tatier vskriesenia — svojho Ľudovíta. 



\ 



Bo, kde nedávno hlasy jeho znely 
Ku detve jarej v ohnivej ozvene, 
Teraz nemota sviazala kraj celý 
A detva hynie na duchu i mene. 

Či loď ma nesie ku rumom Devína, 
Či krok po brehách Dunaja plavého — 
Všade svet cudzí! Ach, kto toho vina, 
Že s okom zhasol tvorivý duch jeho? 
Veď z neho láska, nadšenie, svoboda 
Niesla sa v mladi ta pod Tatry milé. 
Teraz všetko to myje mutná voda. 
Keď on tichuje hlboko v mohyle. 

Bože náš. Bože! skrehly Tatier sily, 
Oni tak ticho proti zlobe sveta; 
Nečujú, že jich ludia pohanily, 
Že mať jich svetla pod strážou zavretá. 
Nuž dobre i tak, ale naša viera — 
Tá sa sťa požiar veličí a množí. 
Že sobec, Tatrám čo život upiera, 
Víťazstvom pravdy sám v hrob sa uloží! 

Jozef Jančo. 



■pCÄ^>3- 



č. 5. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



131 



' í^ • ^ ^^^ • .•"_<' • \^ ' 



' \^ \^ ■^\^ V^* w^ .•^— ' 



Slúékove nehody. 

Hamoreska od G. K. Laskamerského. 



x án Šlúček, polesný z Parnice, je níz- 
kym, ale širokého objemu chlapíkom. Šesf 
rokov je tomu, čo si bôty sám obzret ne- 
môže ; od štýr rokov nevidel si už nohy svoje. 
Bruško tak sa mu zvýšilo, jako Tatry medzi 
Uhorskom a Galliciou. Ked mu slniečko na 
poludnie nad temänom stáva, odráža sa mu 
pod nohami okrúhly stien v priemere jed- 
noho metra. 

Trioást rokov úraduje na jednej a tej 
istej stanici a v utešenom údolí, v ktorom 
jeho obydlie stojí, prúdi sa všade voda čistá, 
lahká, chladná, na pitie znamenitá, ale náš milý 
Slúček neokúsil z nej za tých trinást rokov. 
Voda je vr^j dobrá na plavačku dreva a pre 
telce, on s pletkami sa nezapodieval. Vodu 
ani v bôtach mat nechcel, tým menej v hrdle. 
Choroby sa bál, ale jedine vodnatielky. A tak 
keď človek už konečne preca pit musí, pil 
víno a borovičku. Možno teda, že dačo i to 
fcispelo k tomu, že sa mu nos pýril, jako 
Me vo večernej žiare. Mal ho veru zdravej 
barvyl A ked pán Slúček stál v otvorenom 
okne, chodili sa ludia dívaf a nazdávali sa, 
že u polesných kvitne krásny kvet — Cactus 
speciosus — v obloku. 

Ku tomu všetkému Slúček pokulhával 
značne na pravú nohu, kedykoľvek kus pod- 
behol — čo sa pravda zriedka stávalo, a tak 
sa klonil jedným bokom, jako by bol sečku 
rezal. I nebola to pletka, jako sa to stalo. 
Poviem vám o tom , i prisvedčíte mi, že to 
bola dost smutno-smiešna príhoda. 

Slúček bol jako praktikant stihlým šu- 
hajom, že bys ho bol cez ucho šivačky pre- 
tiahol. I vybral sa jednoho rána na kuropty. 
Sadne pod boka, vábi, vábi ; kuropty ohluchly a 
neprišli. Slúček sberá sa domov, tu zrazu stojí 
pred nim ohromný medveď. Strpol. čo robit ? 
Puška drobným brokom nabitá, medveď velký, 
oznUný. Nemal času na rozmýšianie : alebo — 
alebo 1 Pritiskne pušku k lícu, skúri sa, pác, 
a — medveď leží na pisku vystretí, jako by 
ho vymaloval. No, to veru neočakával I Blízo 
mtt bol a tak mu celý nábitok, ešte neroz- 



nesený, vpálil do komory srdcovej. Keď sa 
Slúčekové po lese rozleznuté myšlienky po- 
malí zase pod širákom usalašily, nastalo velké 
plesanie. Slúček dostával vysoký pochop 
o svojej udatnosti. Nezmgúc medze slušnosti 
a hranice radosti v oči vystretého majestát- 
neho medveďa, vykonal nesmysel. Obkročil 
macka, a začal ho mikaf nečestne za uši. 
Na to neslušné mikanie začaly sa i medve- 
ďovi vypáchnuté myšlienky do „gigane" vra- 
cať. Vyplašený zo sna „macko** vydvihne sa 
hore i poberá sa trulkavým krokom ďalej. 
A pán Slúček prelaknutý do špiku sedí na 
medveďovi a nohy sa mu holengajú. V strachu 
postavený nezná, čo robit, i drží sa ho za 
škundry nadurenej hrivy a volky nevolky 
jazdí asi na dvadsat krokov na milom „ma- 
ckovi." Tu sa už potom chudákovi medve- 
ďovi ďalej nechcelo, i hodil sa kŕčovite o zem, 
i vypustil s obligátnym ručaním ostatniu paru. 
Slúček bol pri tomto pomikove tak špatné 
zložený, že dlho hustou bundou „macka^ 
prikrytý ani sa len pohnút nemohol. Keď sa 
konečne von vytiahol, bola mu noha v hru- 
bom mase prelomená. Biedne vliekol sa na 
rukách a nohách ku neďalekým uhliarom, 
z kade ho potom domov odniesli. Následkom 
polámanej kosti, a následkom toho, že mu 
srdce za sáru zletelo, upadol do horúčky a 
ležal úplné tri mesiace chorý. 

Od tých čias kulhal i choval sa oproti 
medveďom so zvláštnou úctou a na polo- 
vačkách jakéhokolvek druhu týkigúcicb sa 
medveďov, nikdy účast viac nebral. 



Navštívme pána Slúčeka v jeho domác- 
nosti. 

íe pekný zimní deň. Slnko neprestúpilo 
ešte poludnie. 

Slúček kníše sa s čistoúradíiou tvárou 
otvorenými dvermi do kuchyne, jako káčer, 
ked sa k Hronu poberá. V ruke drží otvo- 
rený list. Nemými, ale vážnymi, posunkami 
odáva list svojej manželke, ktorá tvárou i te- 
lesnou hmotou jemu úplne sa podobala* 

18* 



m 



Oroly obrázkový ftaaopis. 



[Ô. 6. 1876. 



Družka táto jeho života bývala mu v krašaých 
úradních problémoch vzáctDou radkyiou ; ona 
pomáhala mu vždy pri štvrfročnídi účtoch 
hárky rastrirovaf. 

Kým pani list čítala, knísal sa pán Slúček 
sem tam po izbe, držiac prsty v náprsníku 
zastrčené. 

„No, vidíä!" zakončila so sladkým úsme- 
chom Bózka, bo tak sa volala manželka Slu- 
čekova, čítanie listu. 

Bol to Hst od panef veľkomožnej, man- 
želky pána lesného radcu. Vo forme obežníka 
upravený bol on na všetkých lesných úrad- 
níkov. Obsah listu tvorila úctivá prosba, by 
každý ráčil príspiet jednou kožušinou z líšky 
na bundu pani velkomožnej. Žiadost vysoko- 
mysehiej panej bolti hneď i rozkazom. Ne- 
splnenie žiadosti, bolo by hotovú nemilosC 
zapríčinilo, a to so všetkými nepríjemnými 
následky. Koniec listu, ktorý bol upravený 
na rodinu Slúčekovskú, nadmier bol licho- 
tivý, s vrúcnym bozkom panej polesnej a 
s tým priateľským dodatkom, že dávnej túžbe, 
by paniu polesnú videt mohla, čím najskôr 
návštevou vyhovie. 

Priazeň táto natobila mnoho hluku v Par- 
uici. Slúbená návšteva vysoko postavenej pa- 
nej urobila náramný dojem na dve sokyne, 
panej polesnej na pani rechtorku a mlynárku. 

„Ba, čo tie povedia,^ šúchala si radostne 
ruky v myšlienkach pohrúžená Rózka. 

Slúček výstroji! sa hneď večer na po- 
striežkn. Zima je ostrá. 

Z lava visí Slúčekovi dvojka a torba, 
z ptava mohutný kulač na remteňnom motúze, 
okolo krku na takomže motúze kožené ru- 
kavice. Pri nábitkoch v kapse uložený má 
chlieb a výborne údené klobásy. Tak ho vy- 
strojila opaterná Rózka, že keby ho líšky na 
posťriežky cez dva týždne boly obHehaly, 
pred smrtou od hladu a smädu bol zachránený. 

Asi na štvrt hodiny povyšeobce na brehu 
Hrona vystavenú mal postriežku. Za Hronom 
féžftl zabitý pinčo, na ujiezdy prichystaný. 

Netrvalo dlho, padne rana — a pán 
SláČek blýskavým ladom vlečie líšku do po- 
8triežky, i zavesí ju na klin. Na tolkú štra- 
paclu a dobrej veci na zdar napil sa z mo- 
hutného kulača, k tomu odpratal polovicu 



klobásky a primeraný kus chleba. Za tonto 
namáhavou prácou natiahol rukavice, oprel 
sa cbrbtom do kúta, striehol a — zaspal. 

Sen je vraj pokoj. A to veru u Slúčeka 
neplatilo? Sen jeho bol, aspoň pre drtihých, 
nepokojom. Yed tak ditápal, jako keď man- 
glujú. Pri tomto chrápaní nebol by sa opo- 
vážil ani ten najlacnejší vlk alebo najdivo- 
kejšia hyena príst na ujiezd. 

Jako sa takto náš Slúček na postriežke 
trápi, ide chodníkom domov z leda popň nej 
nadpolesný Búchay. Pán Búchay je snúben- 
com Elotildy, dcéry panej radcovej, ktorej 
práve na bundu líšky malý sa strielat. Nad- 
polesný býval na boku v susednej obci. 

Keď Búchay začul chrápanie , foUžil sa 
tichým krokom ku postriežke. 

„Ha, to je Slúček. Poznám ho. Tak ne- 
chrápe nikto iný v celom iesníckodi úrade. On je 
pravý „tambour-majorom,'' medzi chráposmi P 

Keď sa mesiac vyškeril na to, vliezol 
pozorne do postriežky. 

Slóček bude dálej sladko svoju nôtu. 

Búchay poobzeral všetko, k čomu žiuľ 
menite pomáhal mu mesiačik ; no bez pomeô 
mesiaca dal sa do kulača a nacengal sa ná- 
ležité. Čo mu nestačilo do hrdla, prelial do 
svojej prázdnej láhvice. Chlieb strčil do kapsy 
i klobásu, ktorej ale najprv zvliefcol kožu. 
A kožku tú zavesil mu s Veľkou pozotnosMi 
na nos. Keď to všetko pekne rďče vybavil, 
chcel sa pobrat ďalej. 

„Hop! Kým mesiac mne poslúži, pofiM- 
žim ešte i ja Slúčekovi. ** 

I pobere sa za Hron, pochytí pinča, za- 
vlečie ho do postriežky, zavesí miesto líšky 
na klin ; líšku ale prehodí cez plece, a bere 
sa domov. 

Slúček ešte za ch vilku píli; i začne zb 
sna rozprávat : 

„He, hé, pane bunda, zastnAil soii taďcUi 
to bifde pre líšku.^ 

Vystiera sa, preberá, otvorí oči, siahne 
rukou za črevom na nose.^ 

„Aha, '60 to za struk, jiiho z agálal" 

Kukne na mesiac a podá sazakidaAmi. 

„Kých jazarnýdi bohov! Ede že sa po- 
delo? Veď ho bolo ešte do poKnríce. Ale ft 
fa strela pobila! Veď 6om vo spaní liepil?'' 



Ó.6l 1871] 



Orol, obráek4>irý 6t80pifl. 



133 



Ghináoe sa UoMsm. 
„Aeh zuááoSk U metal. Nuž koža tu — 
a klobása v čerti 1^ 
Hladá &lej. 

j^Hrmien-medeii okoyaBýth striel, chlieb 
tiež fačl<< 

Vyzerá von okienkom a vytiera si oči. 

bNo, nech tu skameniem, ale už raz ne- 
znám, či mám hlavu a či tekvicu medzi ple- 
cami!" 

Zaiiel na miesto ujiezdu a tam zase ani 
stopgr, ani bilky, ani mrvy, ani koštialika 
z mrcioy. Plesne sa po bruchu! 

yyPetre, Petre ! Tys vo spaníjiedol a preca 
si lačný! A tu ti za ten čas líšky ujiest 
amidttyw Ďasa zmietly, odniesly ja yo vetre !" 

Obzerá po zemi. 

„Petre! Na moju viem, jak to bol — 
zlý dnch? Bože odpusf mcje hriechy f" 

Prestrašený beží, jakoby ho hnalo, do 
postriežky, pochytí zvera z klinca, prehodí 
naponáhlo cez plece a fujazdí, čo len stačí, 
domov. 

Ponáhla cestou. 

lyČmk, črnk, črnk; i dohonia ho sánky 
pána lesného spi^vcove. Slúček privíta pána 
správcu a prosí ho, poneváč je už pozde a 
do mesta ďaleko, aby ráčil prenocovať u neho. 
Správca pre súrne práce neprijal, dakujúc 
nabídnutie. Keď po krátkej zástavke mali sa 
láčiC, požiadal úctivé správcu, aby pred chvíl- 
kou na postriežke zabitú Iíäku sebou vzal 
a ju panej radcovej odovzdal. Správca prí- 
slúbil to ydačne vykonaf, a Sluček položil 
ju kočiáovi pod sedlisko. Boziäli sa a Slúček 
kynul správcovi klobúkom, kýmkolvek sánky 
za jalie nezaály. 

Slúček zamyslel sa, a o víne a o klo- 
báskach nezmieiiil sa nikomu. 

Domov prijdúc sprf^ca, poslal domnelú 
ifHdi, ktorú atm nevidel, skrz kočite dúškom 
panej velkomožnej. Eočiš nebárs sa .stailal, 
to Msla, i zavesil zv^ra v pitvora na rám 
a oflBámU kochávke, že pán aprávoa pesída 
véflcú líika panej velkomožnej. Kuchárka 
-urnz oteiámila heslo svojerj pantj a kočié 
priepitným obdarený vrátil sa do atáje. 



Dobrému podiatka zdiemnía koM, tešik 
n pani radcová pri večere. Na ostatní fáiank 
mala mat Kietfailda sobáš a na sobáši riú- 
bcoú bnndn. Táto prvá torásna líška nrieaá 
bola ea prára na krk. 

Klothilde snívalo sa o mladom zatovi a 
o krásnej bunde. 

Za rána kýchlo sa pani Telkomožnej tri- 
ráz jedno po druhmn. Pán radca pokýval 
jej z postele i rozprával jej o vzáctnom dani. 

Radca stane konečne hore. Pokým sa 
bolí, pani radcová prehodiac rannú labkú 
šatku prez seba, poberá sa na pitvor, aby 
dar obzrela ; ale so škrekom vraaí po krátkig 
obvili naaad. 

„Impertinentný posmech,^ škadlí roato** 
bená pani; i^pozri si tú líšku P 

A poehytiac pok>oholeného manžela za 
raku, (ahá bo za sebou. 

Zarazený radca hladi na zaveseného na 
kline psa. 

Všetečná kuchárka vytrčí hlavu z kn* 
chyne, a dlaňami do vedná plasknúc, cituje 
známu pohádku „Vo mlyne, na kline, čer- 
vavý pes." 

Pán radca považoval tento dej, jako 
schválne nastrojenú prostitúciu, čo pre pa- 
tričných nemilé následky doniest malo. 

Pán lesný radca, od toho času správcovi 
vyhyboval jako mohol, a v úradních, nah 
upravených dopisoch, býval nadmier ušti- 
pačným. Keď nad týmto pokračovaním pre- 
divený a urazený správca na príčinu toho ne- 
hodného zachádzania osobne doliehal a pán 
radca nra s velkou tfevoVou urážku poslaním 
psa miesto líšky, na oči vyhodil -^ zmrzol 
správca na solný stip a dokaztgúc svoju ne* 
vinnost, zvalil prirodzeným spOsobom všeflca 
vinu na chudáka, nič zláko notaflaceho 
Slúčeka. 

Na tobo už potom, nevolnóho polesnibo 
zahrmela celá, na čas u tafirávca pristavený 
lavína úradníoh nemiloetí, úvadných omrzloati 
Všetky jeho zprá;vy, úcty, návrl^ jako ohybná, 
jako nespôsobné padaly pod karhajúcu kri- 
tiku predstavených. Pichali ho ihlami a ští- 
poli klíeštihami, jaké len v ,»bQreanvach'* pod 
menom sekatúr naehodit sa méžu. Náš prch 
stosrdečný, pokojamiiovný Slúček bol 1^ aa 



134 



Orol, obráskOTý éasopis. 



[Č.& t87<. 



* • ^ ^^,>^w 



^^x ^^^y-s. 



UŽ Tsdor 8y€j)tio obrovského bruika radšej 
4o myiacej dierky vopchal. Dost mal už na 
avojom nehygroskopíckom nose, a ešte do- 
stával z kancellarie i nové a nové nosy a no- 
síky a doposlané dekréty s názvom: nespô- 
sobný, nedbanlivý, nespoľahlivý a tomu po- 
dobné titulatúry. Tento stav n^mu Slúče- 
kovi začínal byt už neznesiteľným, i vláčil 
88 okolo potratený jako zmok, kým sa preca 
raz náhodou celá vec vysvetlila, a tak tram- 
potám koniec učinený bol. 

Jako nám známo, mladý Búchay preho- 
diac ukradnutá líšku cez plece, pádil speš- 
ným krokom domov. Neprešiel ani na dve 
strelenia, uhryzne ho čosi. Preľaknutý vy- 
kríkne, pustí líšku dolu a tá cítiac sa byt 
svobodnou s kusom nohavíc, víťaznou to ko- 
ristou v pisku, išla, išla, kade ľahšie. Zata- 
jená beštia prebrala sa a zanechajúc navští- 
venku nadlesnému v zadiech, vrátila sa nazad 
k domácemu krbu. A tak, čo súdené bolo 
älúčekovi, dostalo sa Báchayovi. 

Búchay nepochválil sa s výsledkom svojho 
vtipu na postriežke prevedeného, pred nikým. 

Čušal i vtedy, keď známi naň dotierali, 
čo mu chybí, prečo len od poli na stolci 
sedáva. 

Keď Búchay videl, jako sa neprQemnosti 
a služobné omzrlosti Slúčekové kopia a v roz- 
meroch rastú, nepremeškal príležitostne pri 
rozmarnej večeri u svojho nádejného svokra 
dobrodružstvo na postriežke i s jeho násled- 
kami vyrozprávať. 

Vec bola vysvetlená i vzala iný, veselý 
obrat. Pri poháre vína a veselých rozpráv- 
kach dal sa kroz svojch súdruhov konečne 
i Slúček ukojiĹ 

Pokoj je nadovšetko! 

Aby sa všetky Slúčekom pretrpené ne- 
resti maslom a mädom zatreli, ohlásila sa na 
piqdňce Turice celá radeová rodina, so všet- 
kým lesným sborom a k tomu s celým ro- 
dinným prídavkom na návštevu do Pamice. 



V dome Slúčekovskom nastal veľký shon 
s nepokoj. Steny sa mazali, dlážky sa šú- 
chaly, náradia sa prášilo. 



Vráta pred dvorom oedobovaly sa ze- 
lenou čačinou a v nedostatku ružičiek vple- 
tali do nej červenú cviklu. 

V turíčnu nedeľu, všetko stálo pripra- 
vené. Po službách Božich všetko, čo mohlo, 
pospiechalo pred byt polesného. 

Slúček oblečený bol v zelenej, krátkej 
žubke, klobúk mal podperený, nohy v liska- 
vých sárach, na rukách známe nám z po- 
striežky rukavice. Jako vidno, skvel sa 
v úplnej paráde. 

Jeho pani v modrých hodbavných šatách, 
zelenej šatke s červeným limcom a žltými 
stužkami vyfintenom, v čepci sťa sýto širo- 
kom — podobala sa na oko šefVahíckemu 
krámu. 

Pri tejto príležitosti pripomnief nadobno 
i osobytnú vzáctnosĹ 

Pred dakolko týždňami naprával istý no- 
mádi cký maliar kostolné malby vo fare Par- 
nickej. Pod tým časom býval u Slúčeka ho* 
spodou. Na znak vďaky za prívetivú opateru, 
jako i na pamiatku zamaľoval jim pred svo- 
jim odchodom lavicu a síce na plavo, a na 
to vymaľoval podobizeň manželov, pána Slú- 
čeka i s paňou. Ona držala v rukách čo sta- 
rostlivá gazdiná košíčok s kurencami, on ale 
srňacie rožky. Podpis bol nasledujúci: 

To je pani a pán Slúček 

To mi verte isten atčekl 

1866. 

Umelecky vystrojená lavica spôsobila 
mnoho radostí a bola predmetom stáleho ob- 
divovania. Jako taká, rozumie sa, nesmela 
chybet pri nastávajúcej slávnosti; i vyniesli 
ju ku slávnej bráne. Ked už čas príchodu 
čakaných hostí došiel, sadol si velevážný 
párik s veľkým pathosom na opísanú lavicu. 

Slnko pripekalo afiikánsky; chudiatko 
mastný pár manželský ztdoil jaliio sviece a 
vylučoval toľkú silu snoja, že sa už už ku 
dáždnikom utiekaf mal. 

Diváci slnkom škvarení otvárali zobáky 
jako vrany. 

No preca raz t Pred „Suchou BoUftOu^ 
zahrmí mažiar, za tým druhý, tretí, áíesty« 

„Prisahám hore dolinou^ hrach so ala^ 
ninou, ale sa už sipú,^ zavolá iidiaj v si* 
rokom klobúku. 



6.6. 1876.] 



Orol, obrázkový črasopis. 



136 



Čo chvíla dobrkotaly a pred bránou zft- 
staly kočiare. Slúček pokývne rukou, lesný 
šubaj yystreU pušku a brm( zase éest ma- 
žiarov za príbytkom polesnébo. 

Ale čert ani tu nechybel. Jako pani 
velkomožná z koča zostupuje, zanesie vetor 
vystrelený fujtáš na jej hlavu a chignon vy- 
strojený všakovými robenými kvetinami, zá- 
vojom obalený a asi na meter vysoký, chytí 
sa a začne blčat jako cárach vo vyrúbanisku. 

Slúček s manželkou zazrú požiar, sko- 
čit zamýšľajú z lavice — márne namáhanie! 
Firoajs horúčosťou roztopený prilepil jich 
o lavicu, i lipeli na nej, jako by sa s ňou 
boli srástli. Dos{ kopali nohami, holengali 
rukami , mikali sem tam , ale odtrhnúť sa 
z lavice nijak nemohli. 

No, jasná strela! 

Pani veľkomožná blčí pred nimi jako 
rižda! 

Dostali sa jakosi na nohy, ale lavica 
len vše prilepená rokovala s nimi jako škru- 
pina za slimákom ; konečne sa osvobodili, do 
tých čias ale kým sa to stalo, bola by pani 
ndcová na uhel shorela. 

Panej horela hlava a pán stratil hlavu. 
Ka šťastie sa chytil kočiš rozumu. Pochytil 
ponáble vreco na ovos a ztiahol ho , kým 
druhí priskočili, panej cez hlavu. Požiar bol 
udusený, len uhlíky padaly radcovej z hlavy ; 
tvár ale a plecia elegantnej panej boly za- 
pudrované ovseným prachom. Mimo sblknu- 
tébo chignónu a strachu neutrpela pani rad- 
cová žiadnu škodu na tele. 

Medzitým dohrnuli sa všetci hostia i z 



tých pozdnejiích kočíkov, a teraz stal sa 
náš verný a stály v zlom i dobrom stav 
manželský predmetom všeobecného obdivania 
a smiechu. Netrval ani tento výjav dlho. 

Yítanka.bola krátka — konfúsna. Tri 
dni rozmýšial Slúček nad tou vítankoa. Čo 
teraz povedal, tomu nerozumel nikto, ani on 
sám. Všetky jeho pekné koncepty rozišly sa 
mu po lavici. 

Pán radca ďakoval mu nekolko slovmi. 
I ponúkol rameno domovej panej , Slúček 
ale pani radcovej a tak stúpali hrdým kro- 
kom popod slávnostnú bránu do domu a 
ostatní hostia radom za nimi. 

Razom strhne sa homerický smiech. A 
čo bolo príčinou smiechu? Pani Slúčková 
mala Slúčekov, pán Slúček svojej panej 
„portťait" odtlačený. Ani podpis nechybel. 
Pohľad bol to tak originálno-smiešny , že sa 
hostia takmer po zemi váľali. Na dreve, 
plátne, porcellane, skle atď. podobizne už 
videli, ale na takom materiále a na tom 
mieste ešte sotva kto videl portraity vytla- 
čené. 

Nevinní SlúČekovci zazerali na svojich 
hostí celkom seriosne, čo sa s nimi deje. 
Ktosi poukázal prstom na príčinu rehotania 
sa. SlúČekovci potom ešte len jedon druhého 
sriedave obzerali a v rozpakoch faýkali. 

Konečne uspokojili i udobrili sa neho- 
dou stíhaní manželia, keď videli dobrý roz- 
mar zriedkavých hostí svojich. 

I nastala zábava a veselosť neviazaná. 

Od toho času žije pán Slúčok so svo- 
jou manželkou veľmi blažené. 



wnr^VÄ99<>r-^- 



NAD HROBOM 

JANKA KUČERY. 

(f ma á, nov. 1849.) 



Ešte jedno síl napnutie. 

Ešte jedno vydýchnutie — 

A on ležal jako ľad studený! 

Niet slova, niet tak hrozného výrazu, 

Ktorým by boľasť srdca vyslovil, — 
Nuž či i taký človek bere skazu, 

Ktorého duch za miláčka zvolil? 



Hoj, viete bratia, že mocný bol, zmužilý, 
Našou nádejou, hrdosťou a pýchou, 

Mládenec krásny, plný jarej sily, 
Ktorý životom a čerstvosťou dýchal. 

Medzi mládenci v peknom gréckom svete 
Bol by on prvý pri hrách Olympie, 

On by o závod v tom najtuhšom lete 



186 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č.«. 187«. 



Sokolov prevýáil ; — trebas syn Slávie — 
Váetci na ďávu jemu by tlapkali, 
Ovenčeného domov sprevádzali I 
I do tak mocného, tak krásneho mládenca 

Smr( sa chytí za pasy? 
A on bez vífazstva, bez slávy venca 

Poddat sa jej nrasi? 
Hrôza, hrôza zaujme srdce človeka, 
Duch sa búri, mysel jak orkán sa vzteká. 

Niet ho! a či v boji zahynul? 

Tam, kde rachocú delá, 

Mrtvé padajú telá, 

Kde brinkot mečov, trúby vresk, 

Fičanie kuliek, strelby tresk — 
I on tu padol, a slávne pominul 

Niel a to je žial, to len du&ou zmieta, 
Nedopríala mu tej smrti náhoda! 
Netrpel mnoho, stál pred súdom sveta, 
Bol mučeníkom biedneho národa! 
On duchom mocným zapovrhol sveta zlost, 
Žil medzi ludmi, ale ho neznali, 
Syn budúcnosti, nedbal o prítomnost, 
]Uidia bezdušní si ho nevšímali: 
Bo s nízkym svetom nemal nič rovného. 
Lež v duchu vrúcne národ svoj objímal, 
S podliakom nemal on nič obecného, 

Y ohni a búrach zmužile sa trímal. 
A taký človek v mladostí zomiera? 
Oj, to je hrozno, tu sa klátí viera! 

On letom orla nad svetom sa plavil, 
Nad blankyt jeho túžby sa vznááaly. 
Let ducha mocný nikde sa nestavil 
A v duši tajné myšlienky dríemaly! 
Načo tíe sily a tá krása tela, 
Vznešenosť ducha, nač tolké zápasy? 
Nač namáhania, — duša odletela, 
A všetko zmizlo, jako zory kťásy! 

Bol on muž smelý, muž života plný, 
Lež prúd žitia sa v žilách už nevalí, 
Zhasly myšlienky, čo sta morské vlny 

V búrnej sa duši sem tam prelievaly; 
Všetko už zmizlo, i tá Božská sila, 
Ktorá vždy nové myšlienky tvorila. 



Ked sa na novú mužne ehyslal cestu, 
Novú započal mal života dobu, 
Ked búrky sveta objal sta nevestu, 
Hlá, do tmavého musí vstúpiC hrobu. 



Duchovia! Snáď ste vládca si zhodili 
A na trón nášho Janka si zvolili? 
Snáď bol stvorený duchom rozkazoval 
A vo večností duchov má spravoval? 
Ty Vekovečný, ked si chcel obete. 
Mohol si volit v tom mládeži kvete: 
Hŕstka je nás len« ale sa desiati 
Zaiiho jak obet smrtí tu posvätia, 
Skries nám ho Bože a v jeho objatí 
Nech naše duše do neba zaletia. 
Tichost hrobová! 

On spí tuhý, hrozný sen? 

Ach, v ktorý že vstane deň? — 
Keď ho skriesi trúba archaojelova. 
Mohyla jeho — turčianska záhradka 
A hrob — Tatier skaliská ozrutné. 
Pomník — večná rodákov pamiatka, 
Slzy budú — vody Váhu mutné, 
Pieseň pohrabnia — hromu rachoteníe 
A tiché žalmy — vetierka šumenie. 

Bôle to velké, keď rodičia ztratia 
Syna hodného, mládenca, junáka; 
Lež kto pocíti naše žiale, bratia? 
My sme ztratili brata a — Slováka, 
I ztratili sme muža železného. 
Génia, ducha jak orkán mocného. 
Ktorý po sláve v šlachetnom zápale 
Túžil a vzdychal, skutky ho lákaly, 
Chcel si on získat Kničanina slávu, 
Žil jako slavný dunajský Kirdžali! 

S Bohom, brat drahý, ked sa máme lúčiť, 
Viem, že zostaneš duchom večne s nami, 
A ked nás budú nepriatelia mučit, 
Budeš jich strašit peklom a búrami: 
Až sa pokoja palma rozzelená. 
Slávne zvíCazia slovanské plemená! 

Z pozostalých rukopisov Mík, Doknániho. 



č. &. 1B7S.] 



Orol, obr&ikoTý tteopiB. 

Cestopisné úryrky. 

Od Peiruikma. 



I. OraTA. 

' Prístel nifij drahý! Vďačne plním svoj 
slub, 00 obávam sa, že Tvojej žiadosti vge- 
stnume nevyboviem. Tys prísny historik, hla- 



nost, Ja zase lepäť žiak ženských povedalíek, 
lež kostnatého arístotelismu. Ty kladieš všetko 
na vihu, na briis, ja ale beriem všetko za 
hotový peniaz ... nie nie, nežiadaj odo mňa 



"Hrs.^.* 



Detvania. 



dä hlboko, kombimýed ostré, súdiô nestranne, I náčrtky pamUnosti, to presahuje moju silu 
a ja labký pobehaj, povrchný diletant, neBú- i tichopnosti* Pfoat Ti budem, kde dobré 
viglej myélienky í bezsamoBtatného úsudku | pivo, výborný befľteak, chutný cottelet, čerstvé 
plytkár, alebo keď tak chceš vetmý fdetkár. losoBy, pertavé v(ao, pekné herečky a spe- 
Ty aacfai. meravá It^a, neustapaá dOeled- 1 váčky , kde velkolepé kaviarne s promtnou 

19 



138 



Oroly obrázkový časopis. 



[Č, b. 1876. 



Ženskou obsluhou, všetko to Ti verne nakres- 
lím: len nežiadaj vedu. Dobre Tebe hovoriť, 
že veda je požitok, ked máš molavú náturu 
a hryžieš tú psú kožu i vŕtaš v zaprášených 
bachantoch deň po dni jako črviak v chrene > 
pri všetkom Tvojom požitku si ale suchý jako 
Cicerova pargamiena a vyziablý jako mako- 
vica. Nech diabol berie taký požitok, čo 
nemá záživnosti, to nie pre každého a naj- 
menej pre mňa. Cestovat, študovat sú dve 
pekné nerozlučné sestry; dopúšťam, ale do- 
kladám i ten epitheton že „péčeplné^S a Phi- 
lander zo Sittenvaldu hovorí: 

„Kto chodíš cestami, 
Jazyk za zubami! 
Rovným sa krokom ber, 
So sebou moc neber; 
Včasie ráno stávaj, 
Péče doma nechig!^ 

Čo odo mňa možno, podám ti, urob s tým, 
čo chceš , upotreb to , jako vieš : len ma — 
nesúď. 

Dobre je cestovat, komu nie nohy, lež 
tobola zpuchla tak, že palicu v čas potreby 
zameniť môže s dvojspražníkom, aby bo po 
uhorských a katexochen po liptovských ce- 
stách vevyštrkalo. No, „pod plachtou", kde 
sa za pät dní vystriet nemôžeš, hádže fa 
jako prázdne vrece z boka na bok a všeli- 
jaké „parhámy^ ti nohy do klady dajú, tak 
že nevieš, či jich vôbec máš, či nie ; ku tomu 
cedí sa ti voda z „plachtovej oblohy" za go- 
lier jako pod mlynským žlabom, kolesá viaznu 
po osy, a ked chceš pobehnúf, poháňať musíš 
nie bičom, ale hrubším koncom bičiska: to 
je hrubé prozaické, verí 

„Ked sme sa lúčili, oba sme ..." nie! — 
my sme neplakali, ale „plakalo nebe" a my 
ťažko niesli sme slzy jeho až do Kubína. 
Tu, jako vieš z našich mladších časov, jest 
dosť ústrešia vyhnúť nariekajúcej oblohe a dosť 
obratných potešitelov, ktorí i nám vdačne za- 
menili „slzu neba" s „lacrimou Christi." Aut 
Caesar aut nihil," lebo králom lebo metlárom, 
keď už moknúC, teda moknúť z oboch strán! 
Náš Tyroler — statná chlapina, „ten to umie!" 
Má i kus „prorockého ducha," lebo sotva že 
na prahu premeria človeka od hlavy do päty, 



už víq, čo mu treba a zná spolu i, kolko 
bilo. — Nie div. Jeho antikephalou je Musa 
a antipodom Bachus. Nad hlavou mu „biblio- 
theka Csaplovicsiana" a pod nohami „skio- 
theka Bachusiana." Tu dá sa na obe Btrany 
študovať! Začali sme i my a Gegomosč pán 
domový nastolil nám zavše „ex inferriis" 
nové obsahuplné thema najviac vinologického 
a „syrografického" obsahu. Vôbec „točilo" 
sa vše v prírodopisnom svete, prevahu ale 
mala vše botanika s jej „rydzologickou" častou 
v poznávaní dobrého „koreňa." Lež, čo potom? 
Štúdium jedno jako druhé, v každom môže 
človek prísť na „fachmanstvo," a stať sa vý- 
tečným. 

Nižní Kubín leží na lavom brehu Oravy, 
je sídlom stoličnej vrchnosti, má poštovú 
i dalekopisnú stanicu, i je mestečkom v po- 
mere k svojej velikosti a slabej transeny 
dosť živé, veselé, a veľmi priatelské. Jeho 
poloha prekáža postupnému rozvoju a prie- 
myslu. Námestie nemá vlastne žiadne, len 
širokú ulicu, ktorá sa na východ a západ 
značne zúži. Na jej srede leží hostinec zpo- 
menutého „Tyrolera" ; na poschodí jeho ale 
vyššie zmienená „Čaplovičovská" do 14.000 
(?) zväzkov čítajúca knihoveň, v ktorej ale 
rukopisná celkom nie a novšia literatúra 
zvlášte slovenská veľmi skúpe je zastúpená. 
Je to síce poklad po našich slovenských me- 
stečkách neslýchaný, veliký, a nejedno iné 
mestečko vedelo by ho značnejšie vykoristiť, 
no na kultúru Kubína a jeho okolia oplýva 
veľmi slabé. Najzastúpenejšia je theologia, 
filozofia a história, menej filológia, právo, 
najmenej ale belletristika. Vôbec, dobrú službu 
by vykonalo riaditeľstvo, keby soznam aspoň 
zvláštnejších diel tlačou i širšiemu obecenstvu 
podalo, výpožičku pod kauciou i na iné sto- 
lice rozšírilo, lebo vôbec v čas potreby je- 
dnoho druhého diela ťažko na Slovensku do- 
máhať sa a bez knihovne nerastú spisova- 
telia. A keď i kto cíti k tomu vlohy, bez 
príručných prameňov živorí len jako povrchní 
plitkár. Y hlave nosiť všetko, môže len no- 
vellista a poviedkár, ktorý to, čo potrebuje, 
sám ze seba rodí; polovica odbortiej vzdela- 
nosti ale záleží v tom, že si patričný to, čo 
k základoosti svojej práce potrebuje, zná 



č. 6. 1876.] 



Oroly obrázkový časopis. 



139 



ai^Bf y kBjttiovDi. Kniky: ^ zavreoé medzi ste- 
nmi, alotN) QbmedzQoé tta édcy prie&tor, sá 
pokla^Joia inrtvým 9^ mw sa ciela , ku kto- 
Tému i plBaaé i shroouigdené sú. Tidcto na- 
pomáhala knijboveň vedu, a udvihla i »vaj 
dôchodok a tým uflaadnila i avqje obohatenie 
8a plodami x^re) Uteratiiiy. ICu tomu pravda 
treba by bolp i. kaa zruču^jäe rozostavenie 
knfli i evideutjoe^iu regeatratúru , aby sa 
Uadaný zväeok nebJEadal týždne či už v sa- 
mej dvorane, či medzi čitateľstvom , ktoré, 
db soznamu afidiac, je birs chatrné. MéŽem 
Ťa ubespečiC, že svojím časom dosiahol som 
rovnejiou a rýchtejäou cestou „Sakuatalu^ 
z Mníchova, l^ž z Kubíoa, kde zostala mi 
jako neoribvcovi nedostupnou. Národní život 
kristalluje aa vôkol nášho svojou priatel- 
skosCou povestného senioi:a Nováka Jestvi^e 
i dost dobre zriadená beseda, a pekná sná- 
sanlivQSt jej rozličného národnieho néhladu 
údov je skutočne nasledovania a chvály hodná, 
aspoň prezradzuje kus vätíiu vzdelanost, tiež 
po iných mestečkách na hlúpej pýche zalo- 
žený nepriatelský separatismus. Ináče javí 
ä v celom inestečku tuhá nápodobitovania 
Fátšíeh miest a táto doviedla aspoň ku čistote. 

Na západnom konci mestečka delí sa 
ceata vo dve ramená. Jedna beží mohutným 
moaton oez Oravu na juhozápad ku Tur č. 
Sv. Martinu a. dotkne najbližšiu (iň hodiny 
od Kabína) železničnú stanicu v Kralovanoch. 
V Parnici vybehne na sever, jedno jej rameno 
a vedie po pod Rázsutec cez chýrnu na 
oátiepiky Zázrivú do Žiliny. Trojrečový staro- 
dávny n^is: „Trencsiniút, Trenchiner Weg, — 
Treocínská c^ta^^ — je z blahých časov rovno- 
právneho absolutiamu, a dost, že to to ešte 
dnesnia absolutistická rovnoprávnost nezba- 
dala. Druhá cesta točí sa lavým brehom Oravy 
na sever ku Podzámku. V Mokradi bol niekdy 
pekoý na oporu samých oblúkov odkázaný 
drevený most, ktorý r. 1869 Orava násled- 
kom rozvodnenia rozbárak. Od tých čias 
preváža sa len na kompe. 

Podzámok je dedina, obsahujúca najviac 
úhladné byty služobníkov a úradníkov panstva 
oravského, i dostala meno od dakedy sláv- 
neho, teraz výzor zrúcanín poskytujúceho 
hradu. Západnia strana, ešte dost zachovaná. 



je i dnes obydlená. Najkrajší výhlad je z vý« 
chodho-južn^o násypu na hadiacu sa rieku 
Oravu, mohutné na vôkol lesy a na vážne 
hrebene liptovskej Tatry. Grófske byty majú 
obsahovat predmety starožitnej ceny, ktoré 
ale mne pre neprítomnosC kastellana a na< 
staJý večer ostaly nedostupnými. 

Od Podzámku vystupuje cesta vše vyššie ; 
je síce zdĺhavá, ale zanímavá a vrcholí na 
hore Prislop zvanej. Na jej temeni je po- 
mník Sv. Trojice s nápisom: „In Glóriám 
sacro - sanctae Trinitatis Stephanus atque 
Sopbia Kludik erexit 1833." 

Odtiaľto otvára sa široká dolina, ktorej 
površie podobá sa viac menej pahrbkovatej 
rovine, až ztiesní sa v Rapči a Polhore na 
úzky priesmyk Babiagury. 

Hruštín, Babín a samé mestečko Náme- 
stovo poskytujú obraz roztiahnutých, nudných, 
nečistých obcí. Slanica, Zubrohlava, Rapča 
a Polhora (poslednie ostatnia obec Oravy), 
sú dediny, kde na jednom konci ra&ajkovat, 
na druhom obedovať treba, roztiahnuté a blat- 
navé až do zúfania. Majitelia domov majú 
celý svoj majetok vôkol domu a jích najbližší 
sused je — statok, ktorý alebo spolu s nimi 
alebo v bezprosrednej pri izbe stajni prebýva. 
Krajobraz počnúc od Rapče je divý a drs- 
natý, ktorý človeku viac imponige a strachu 
naháňa, lež bo zaníma. Pralesom podobné 
háje svojim mohutným šumom budia v člo- 
veku pocit úžasu a podivu nad mohutnostou 
neobmedzených síl prírody. Je to báj prírody, 
ktorého sa človek bojí a v ňom preca dobre, 
milé sa cíti. Dnu v divine polhorskej majú 
byt zdravé kúpele, ktoré ale od rokov ne- 
môžu príst k žiadnej zvláštnejšej významnosti ; 
jích z oboch strán velmi od sveta vzdialená 
poloha a z toho pochodiaca nepromptná ob- 
sluha i zariadenosf hostí, je n^jvätšou prí- 
činou jích ťažkého rozkvetu. 

Cesta od Polhory značne sa výši, i pre- 
chádza do obfažnej výšavy. Na strmom vrchu 
Babiagory stojí obraz Umučenia, trefný to 
symbol ludu, čo pod nim z oboch strán býva; 
ale spolu i nádej jeho budúcej oslavy: lebo 
„po umučení býva vzkriesenie." Tu koniec 
stolice i dvoch krajín ! To rozhrania Uhorska 

19* 



140 



Orol, obrázkový éaaopift. 



[Ô. 6 1»76. 



a HaHie, jako to i po vyie neho knijinsko-* 
bareyný stĺp svojím nápisom : „Magyarország 
hatala, Hranica uhorskej krajiny*^ odáva. 

Orava čo do povedomia národnieho, cir- 
kevníeho, knltúraeho stapňa, ba i samej tvár- 
nosti a arastu lodského^ mala by vlastne tvoriC 
dve stolice. Skutočne do podiva je ten ohromný 
rozdiel jednoho a t^ho istého telesa ! Hranica 
tohoto rozdielu beží asi od západu od Zá- 
zrivej na východ cez Príslop ku MaJatínUy. 
Truchlý, v sebe zavretý, život hornej, ku 
ktorej v tomto oblade prislúchajú i k Lip- 
tovu počitujúce sa obc^ Borové a Huty, tvorí 
formálnu paroxiu. rezkého, otvoreného života 
dolnej Oravy. Spomenutá čiara dáva spolu 
hranicu zrastu, tvárnosti a kroju oravských 
obyvateľov. Dolnia Orava rodí osoby stihlé, 
smelé, viac vätéie lež menšie, tváre podlfao- 
tatej, živej, jasnej, kroju vkusne priliehajú- 
ceho, ktorého ideál vzal náä umelec Bohuň, 
z Veľkej Vse a Podzámku ; hornia ale osoby 
zakrpatelé, malé, utiahnuté, tváre ohrúhlastej, 
bľadej, bez výrazu, hlavy k symetrii ostat- 
nieho tela vätáej, kroju nedbalého a bez 
všetkej ustálenej formy. 

Nie, nerobí to výlučne vzdialenost kraja, 
ale nedostatok výchovy, ktorej na závade je 
i samá aepraktičnosf spoločenského a obec- 
ného sostavenia. Tu sotva zná sused suseda 
a sfde sa s ním snáď len v krčme, ba pri 
zimných závejoch každý osihotený je na sroju 
chalupu. Kde obec sama v sebe svojím po- 
ložením tvorí celú krajinu a jednotlivé domy 
pre jich vzdialenosť — obce, tam nemožno 
blahodarne účinkoval jednej škole, jak len 
nebude maf v každom dome svoju dobre sria- 
denú filiálku. Ba kolko ozaj bude treba za- 
ložit pánu ministrovi „ osvety *" obecných škôl 
v Rapči, Slanici a Polhore? Moja skromná 
nárada by bola, založit jednu maďarskú a je 
vdetkemu odpomoženo! 

Opravdivé systema emanationis! čím 
dial od úsredia stoličnej intelligencie, tým 
nedokonalej§ie aeony. Jich demiurg zná síce 



Boha, Mdí T togialaltnej sMttatnt, ale 
o ok<^« jeho sdiodí ma len raz sa tri mky 
na um, i aestvára v ftom svet nový, B?et 
vadeknosti a priemyahi. Daomio ta hkéáš 
postavu a tvár, jakými honosí sa pred 9f«tMi 
národ nái; upsHllé, vyMedmé, vydvené^ vy^ 
stamuté vSeiko, mladé i staréi, íéiiské i molsM 
a rovná sa na vlas obyvatelbm BeSčaAov. — 
A môže-li to i ináče byC v bytách málo sveAlfií, 
menej čistoty majúcich, spoločných s damáeiia 
dobytkom? Ver mi, priatel môj, niet díra, 
že htd taký dá sa viesC komokolrek a kiun* 
kofvek, vž či hrozbou či sHibom. Kie na ion^ 
ale na tých leží vina, ktor^ mali by byt jehO' 
apoštohní; lež na míoBlo dvihajáeej misaie 
koristia z jeho xrfzkosti a nevtNl^anosti. Cfc 
div, keď eudainec dotknúc sa hranice- ti^, 
urobí n mylný pochop o Uhorskm vdbeo, 
o Slovenska zvlášte? Hladaf tu povedomie 
národníe, kde sotva i len povedomie ékn 
veka jako človeka jestvige? Národnieho po- 
vedomia danno hladáš i v mestečkách. Slo- 
venského nápisa nevidíš. Keštastná v tomto 
ohlade chyba i vzdelanejších národovcov vôheel 
Európa nezná v Uhorsku len priemysel ne« 
meckäio a maďarského národa, lebo tento 
pod záclonou nemeeko- maďarských nápisov 
koristí slávu našej usilovnosti, našieh iiio>- 
zofov a našimi rukami i zmčnostoa éáva si' 
vpletat kvety do vlastnieho venca; To vý^- 
rastok egoismul Slovenskí príemyselirfci I 
Preč s cudserečfmi nápisamlt Nech vniu^ 
tomé presvedčenie naše je sveta nápisom 
i na čele naäom odznaceňé. To nemá byt* 
vecou indiferentnou^ to tak žiada reálnoet, 
to tak chce mať národ jako narodí Svet 
nezná nás. A my z pýďiy alebo z niálo^ 
mysMosti atajiq^Be sa za chrbtom in§íeh ,' 
nustifikoje nás svet, lebo nekonsolfdigeme 
sa ; zaznáva^ nás, lebo netísneme sa dirďrtno' 
a neohrožené do popredia! Neilastné noSe 
uťahovanie sa f 

„Orava, Orava^ cdá m boIáváP 

S Bohom! 



6. s. 19f«.] 



Orol, •bŕáckavý éi9opls. 



Výlet do Romanie. 

€estot>iaió náirtltr Od •/. M. SUvemOcOko. 

(Dokcmč^nie.} 



Od BäMimda bere tňxAM aaia čaro- 
krisfttt podota tia seba. Pekným tXv<míWtm 
Iiokrytý pnnrý breh patrí ku Srbsku; Imf 
ale t n^ebliadiiyeh rovín po(K08tává|dei 
k Uhorsku. Zastali sme oproti trocha od 
D«uijs oddialenému mesta Pančove, popri 
ktorom rieka Temeš tečie. Mesto toto poči- 
tiqé vyie 10000 srbských obyvatdov. Niže 
PtaČovy dosakaje Dunaj prítok&mt Drávy, 
Ttoy, Sávy, T^nttiu a meniíeh potokov už 
takej áirslMisti, fe miestami 800 siah pre- 
vyjnjje. Zanechajúc prístav „Kubin,* dovasili 

okolo 11. hodine do Baeiato, kde náS 

ý spolucestovatet svc^im hiojoým sprie* 
Yodom obtodený vystúpil To bene poéiatok 
ou povestná, 17 mfl dihi skalnatá dohna^ 
ktovou Dunaj až k Oriove tečie a ktorá čo 
do roamanitosti vdelgakýGk prfrodoícb úkazov 
vietky posavádne vidieky ďaleko prevyáuja 
To opustili sme naiu dobré sprievodkyňu 
.HUdegardu^ i presadli ame na meažiu lod 
„Anoiria** menovanú, lebo tu je Dunaj tak 
studmutý medzi skalnaté brehy, že ledva i táto 
anačne meniäa lod me«at mohla kdbku Du- 
uýa. Po 3 hodinovom hadení sa lode do^ 
nahli mne prfstsnr „Drienkova.'' 

Od Drienkova poskytuje Duni^ cestova- 
tiAovi svoj čarokriQ* Tu sa točí nái velikán 
neslýchané malou úžinou medsi vysokými 
fekalinami, preto je i to tvrdenie, že vraj 
Tnyaa, etoán rímsky, most prez Dunaj AA 
tu apravit Stopami toko mostu majú byt 
diery na každej stmne v skalinách tých vy*- 
(ttabmé, ktoré ovšem poehybnost u eeslo* 
vateloT nevzbodia. Na lavej strane Dunsja 
po viacerých rozpuklinách v balvanoch týchto^ 
oaorsýck upoaomení sme boli na jednu ob- 
sviáátne,. o ktorej zneje to podanie, že sa tam 
neslýclané davy kobylidc zdržigú a keď sa 
jiffi teplý jarní vioCor prsjným^ ukáže, vtedy 
M^ okolia* tamcjSie fl|>usteši(. Pokúsili sa 
vii| viaeráe jasiqňe sa podobajúcu diera zi^ 
msiovel, tei diek) to vÄdjr sa^ neožitoúným 
dokázalo. V úžiaie tefto zvíjajú a krútia sa 



sekoli^ jakoby eheeti pravdivooC dokáaat nalej 
prekiásnej národat^ piesne. „Nad nami sa 
krútia sokoli, nie jim je už Dunaj po v6H' atď. 

Po žtýr hodinovej tejto púti doaiaMi ame 
„Orifovuy'' prístav to ostatní v naic;} vlasti. 
Tu sme presadli zase na inú loď so štývmi 
kolesami, ktoiú tak bola plitká jako* koryto 
a to preto, by sme no dáku dkaln noMuraziliv 
Tu som uzrel stromovím posiata eeetu, ari 
ua pol hodiny od prístavu veďúoi ku ka- 
pinke, kde posvätná koruna vlasti naécg v ka^ 
tastrofe nignovšie sa odohranej nezbednými 
rukami skiytá bola. Večeraie čerstvé povetrie 
pohrávalo sa nezbedné vksami pKtkého tam 
Dunaja, keď sme v najvatiom kolimbaní lode 
dosiahli prvý turecký prístav „Viddio," kto- 
réma oproti nás jasno osvi^ené romanriiíé 
mesto na nodah ládilo. 

Vietor utíšil sa a äerý Dunaj sfoboval 
nám pokojnú noc, i keď ho dálej meraC bo- 
dáme. Presadli sme zase na vätžiu loď menom 
i,Franc Josef,^ ktorá nás vzletom ďalej uná-- 
iala. Smútočný obraz vzal na seba DMaj, 
sfaby chcel oplakávat tyranské s nim zadbá^ 
dzanie. Okrem holých brehov a pustých okU' 
ceslovatelovmu žiadneho drahého pohľadu ae- 
poskytovaL Vatry blinkotaly na turedcej 
strane, staby boly ehcely odstraM ešte i nočnie 
ptáctvo, by nezanedbné pobrežie nepoäkvír-' 
nilo. Keď sme sa pri viac prístavoch i na 
románskej i na tureckej stiane pobavili, 
uzreli sme na tretí deú asi o 10. hod. rána 
turecké mesto Rusčuk. 

Je to pevnost tutecká. Okrem pto ožav^ 
paných vojakov, niekolko zachuchmaaýoh žtev 
nevidel som nič ioäio v prístave, jabe množstvo 
židov. Z demkov^ ktoré sa kolibám naiich 
cigákov rovnajú) Iro sa tak dým valil, *-« 
tenkých vysol^oh väžičiek,^ bo veď sa iMdli'-* 
tebniee tutecké len tým od drahých stavíA 
rozoznávqd, je tu sila veitká ^ ktorých kon« 
čiare polmesiac otuf^fo. 

3 polotovaním obdivov ai aouDtunsctoáženy, 
ktoré tiež na loď vysadly.- Nevedel som, čo 



142 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6* 1876. 



mám obdivovať vätámi, či tie zvyky a či je- 
dnoduchosf jejicb? Každá žena sprévádzaĎá 
bola chlapcom, bo žena turecká dla koránu 
nesmie sama cestu nastúpit. Ledva že vysadly 
na loď, už si batožinu rozložily, aby si kúštik 
pohodiao&tí neutrhly. Ivytiahou si svoje bar 
tôžky tabakom naäpikované^ aby vraj takce- 
stovatelOY tubým kúrením odstránily. Neradi 
vrttf vidia obdivovateľov. Turkyne barvia si 
obočia čiernou barvou, perný buď červenou 
alebo žltou, podobne i nechty a dlane. Tu 
som porovnával vznefienost a to pyšné seba- 
povedomie našich severných žien s tou seba- 
aiibudlivostou a zoižovanim sa týchto. 

Na štvrtý den sblížil som aa koncu svojej 
cesty. Okolo firailova vidím turecké parníky 
V€|i$kom preplnené, ktoié striehli, by sa pre- 
siíedčili, či voláku zbrai a mužstvo Herce- 
govincom neprinášame. Darmo čakali, žízeň 
svoju koristou zahasit nemohlL 

Okolo Brailova tiaha sa na brehu dlhý 
rad chudobných kolibôk, ktoré sa „mahale^ 
volajú, tam bývajú robotnici, pristahovavéí sa 
zo Sedmohradska a z Moldavy , tak zvaní 
Sékeli a Čangó-Madarí. 

Lad románsky je veľmi zanedbaný v kul- 
túrnom a sociálnom ohľade. Jestli o daktorom 
národe platí, tak o tomto najviac, že sa zaň 
hanbí šľachta. Táto zdiera a vyažitkiue ľud 
ubobý. Šľachta nedbá, keď hladom a nevy* 
cvičeaostou zahynie národ, len nech ona 
svojim chútkam a vysokomyselnosfam vyho- 
vieť môže. Biqarí len peniaze a majetky prídu 
sobrat do Romanie. Zimu trávia obyčajne buď 
v Taliansku, alebo v Dolnom Fraiícúzsku, 
Niže atd. ; koncom jará nakuknú domov, by 
videli, jako sa úroda ukazuje, a ledvaže do* 
máce ohnisko obzreli, už poberajú sa do 
kúpeľov, aby tak v hojnej miere požitky 
sveta tohoto zažili. 

Všetka kultúru hľadajú šľachtici v re* 
čiačh. Kto zná mnoho rečí, ten je vzdelaným 
a dobre vychovaným. Priemysel v Romanii 
udomácnit ani v najmenšej miere sa nevy- 
nasnažnjú. Priemyselní ľudia v Románu sú 
jedine vysCahovalciv Slovád z Tarca^ tak 
zvaní „Šefraníci,^ Bulhari, Gréci a Židia. 
O demortíisacii nechcem sa rozpisovať; je- 
dine aech to postačí, že keď večierkom krajšie 



oblečeného čle^^ka olúpia, nenie to tam žiadnou 
novinou. Lupič vyhráža sa oškodenému, že ho 
sabije, jeatliby ho udal u súdu. Príčinu toho 
hladať treba v tom, že luxus v takej miere 
panige tam, v jakej snáď nikde, potom po- 
tulujú sa v Romanii zo všetkých krijfti Eu- 
rópy sobrani postavaä, ktorí dobre žiť a nič 
nerobiť za cieľ tu zemského povolania si 
vytkli. Najhoršie ponosi^ú ssr na 6réko?« 
ktorí v lúpení skladov takú obratnosť pre- 
zradzujú, jako keďby boli školy lúpežaícke 
vychodili. Udaly sa pády, že nie len ozb^ali 
ľudí, lež i surové tyranstva previedli. Tak 
dostaeí jedon príklad z auguata nt r. Jed- 
ného boháča v Brailove večierkom nie len 
olúpili, lež mu i brucho za odmenu svojej 
úprimnosti prerezali, ktorú jim v nezatajení 
svojho imania pc^ukázaL Toto. je hla vzde-^ 
lanosť a bezpečnosť v kr«^i tomto. 

Románsky národ baží, ačkoľvek šľaohtar 
je nečinná, vyšším jzletom po svobode a vzde* 
lanosti. Michal Chrabrý vymanil národ zpod 
tureckého jarma. Rudolf IL, cisár rakúsky 
a kráľ uhorský bol prinútený Sedmohradsko 
mu popustil. Vniutornia ariadenoBt Romanie 
bola od najstaršcg doby pehlaYái:om pone- 
chávaná, lebo ľud plebesať bol anámym už 
bojarom čo otrok podrobený. Bojari s kňazmi 
volili hospodára, t. j. tertyšiemu kniežaťu 
podobného panovníka. Nový štát tetto mé 
len 4,605.510 obyvateľov, kdezto plocha jeho 
obsahuje 2204 O ^íl- Obyvatelia zo všetkých 
národností europejskýcfa posbieraní , sú ná« 
boženstva: katolíckeho, neqednotení Gréci, 
Židia, protestanti a koránu slúžiaci. Ns^jvátšia 
časť priznáva sa k východnej cirkvi. Nenie 
teda divu, že reč románska obsahiýe tretinu 
slovančiny a dve tretiny latínčiny. Károdnia 
poesia bola už dávno i tu pestovaná. Neskôr 
počali jej pestovatelia Francúzov napodob*- 
ňovať. Tak i známy j^ostagi Negri, pôvodca 
rom. hymny, bol naj vätším milovníkom a na- 
podobnovatelom francúzskej Uteratúry. Lud, 
jako to i v Uhorsku bol predt^ od elvi- 
lisacie odtiskaný a len aa metiku a pluh 
odkázaný. Aby mu bojar bácskde navykiMl. 
štyriadvadsat, zanedbal a prepustil indšistriiť 
cudzinoom; preto zaidavená; je krajinka táto 
cudzincami* Erc^na táto je ešte vždy pne^ 



č. 6. 1876.] 



Orol, obrázkový éasopis. 



148 



úrodná a sbožfm oplývajúca. Dobytok taký 
pe8toJ€, že ho sotva kde inde vídaC; preto 
tvoria tieto n^jvätsie články kvetúeej tam 
indastrie. O vysvobodenie ladu zpod jarma 
bojarského vydobyl si Ján Alexander Kusa 
najvätsie zásluhy, následkom čoho si i istý 
pád bol pripravil, lebo panovanie jeho len 
krátke bolo, a sice od r. 1859, 24. januára 
po 24. február 1866. Nástupcom jeho je Karol, 
knieža hobenzoUemské. Tento stavia základy 
pravej civilisacie; jemu ďakujú dve univer- 
sity, 13 gynmasia a 209 elementárnych škôl 
svoje jestvovanie. Nariadil prísne navstivo* 
vanie škôl i na vonkove. I nenie potom divu 
pri takom maee^našovi, že je teraz tam vyáse 
50 politických a belletrístických časopisov, 
v národnej reči. vychodiacicb. 

Pobavil som sa v Brailove za nekolko 
dní. Brailov je mesto po Bukareätí v Ro- 
Bianii najkrajšie; leží ono na lavom brehu 
Dunaja, i počíta e si 30.000 obyvatelov. Je 
srediáfom priemyslu už polohou svojou. Na 
jar a pod jaseň vždy pár sto tisíc meríc 
zbožia na loďach čiernemu moru úrody svojej 
bohatej posiela. VätSia čast obyvatelstva po* 
zostáva z Bulharov, Grékov a Židov a len 
z nekolko rodín románskych. Má pekný chrám 
v gothickom slohu stavaný. 

Na poldruhej míle vyššie leží tiež véiké 
bohaté mesto poddunajské Galac, ktoré tiež 
v kupectve prekvitá a tiež na favom brehu 
Dunaja leží. Má do 90.000 t)byvaterov, po- 
neváč ale mesto toto bližšie Bazarabie, Rusku 
prislúchajúcej, leží, počituje preto obyvatelov 
skoro polovicu, tak zvaných Lipovänov. Baz- 
arabia prislúchala niekdy k Komanii, čo pre- 
zradzuje i meno velkého muža, Mateja Baz- 
araba, ktorý reč národniu k službám Božím 
uriedol (r. 1658). Turecko, jako opravdivý 
vladár krajín týchto, prepustilo krajinku spo- 
menutú Rusovi, na základe prímeria v Adri- 
napoli r; 1829 potvrdeného. 

I Bukareif, čo sídelné mesto kniežfrfa 
Karola obhliadol som si tiež. Je to krásne 
mesto, itaby o závod hralo s našim velmeatom 
Budapedtou. Obyvateľov má asi 230.000, a je 
šlachttm románskou najsilnejšie obývané; 
preto nenie divu, že tito dla orientálneho 
vknsti' mesto okrášiujú. Na hodiny okolo 



mesta rozsiate záhrady skrývku naíkrajiie 
domy kvetúceho stavitelstva. Má meato tote 
nniv^situ, vojsmskú škdlu a tri gymnasia. 
Prmtaré mesto toto bolo od N^ro Woda 
r. 1290 založené, od Mahomeda III. r. 1595 
na popol obrátené a síce pre vypovedanie 
porte poddanstva. Od r. 1771 bolo brlohom 
ustaričného skrývania, raz ho mali Tarci> 
raz Rusi, kým ho Rakúsko r. 1864 nevy^ 
dobylo a r. 1857 Romanii neodevzdalo. 

Keď som takto i svoj ciel, ačpráve ne* 
dosiahnutý, bol aspoň prehliadol, myslel son 
už i na návrat. Išiel som teda 9. októbra 
dráhou železničnou z Bcailova po Plajed^ 
kde som asi 7 hodín na týehlovos* čakal, 
ktorý sa lea asi o 11. v noci pohol. Keď som 
i toto mesto dobre poobzeral, ktoré yeTmi je 
kupecké a priemyselné, uzťel som románsky 
pcdirab; išiel som sa teda podívať na zvyky 
tam panujúce. I zbadal som ten orientálny 
zvyk, ktorý Židom bol vítaným, a síce, že 
zosnulého sprevádzala kopa žobrákov, ktorf 
za rakvou kráčajúc slzami odpočinok zosnu- 
lého osladif sa usilovali. Po pohrabe prišli 
všetci do kostola, kde kar slávili, bo na 
velkých misách sladkastú kašu adamovými 
vidličkami chránili. Náhrobky v hrobitove 
okolo kostola rozloženom sú zvyčajne takéto : 
J S E r; alebo N J C A, za čím buď nič 
nenasleduje, alebo len samé meno tam ležia- 
ceho. Jedon nápis som i takýto uzrel: 

I ^ 1 

IC xc 

Hl KA 

Náš rýchlovoz opatrený sprevádzajúcim 
nás vojakom a šestorkou fahaný ubiehal dosC 
dobre. Tichunkú do spánku už dobre zano- 
renú prírodu prebúdzaly koníkov zvonce a 
tak sme menej zanímavý kus cesty našej 
po tme prekonali, šfastlive doraziac do mesta 
Kimpina, odkial počnúc začína sa zanímavý 
pohlad pre cestovateľa. Kimpinská dolina 
prevyšuje čarokrásnou prírodou ozdobená 
i tie najutešenejšie partie v romantickom 
Švajcsku. Ťahá sa ona asi tri dobré hodiny, 
križiujúc sem i tam vysokým bokom hrebeňa 
„Buceš" zvatiého, ktorý vystupuje na 8000'. 
Hrebeň tento je jedoa z aajivyáších vrchov 



146 



Orol, obráckový óasopÍB. 



[Č. ». 1S76. 



yami k podioda, zostal som na ulici, pri- 
viazal koňa ku plotu i sadol som si na la- 
vičku 8 úmyslom, že budem čakaC tu, kým 
generál nevyjde, i poberaC sa potom sa nim. 

Slnečná žiara i lesk zame&ovala sa 
s chladnou nocou a slabým svetlom nového 
mesiaca, ktorý sa ukrýval za mračná, tvoriac 
okolo seba na tmavo-modrej hviezdnatej ne- 
beskej oblohe blado žiarací polokroh; v oknách 
domkov a škárach sedliackych barakov za- 
žiarily sveUá. 

Dlhé stieny domov, stromov, plotov 
tiahly sa pekne rúče po svetlej, zaprášenej 
hradskej .... Y rieke ustavične kuňkaly žaby, 
na ulici rozliehaly sa hneď chytré kroky, 
shovor, hneď dupot koňský: z predmestia 
zalietaly časom k môjmu sluchu zvuky 
verklíku. 

Nepoviem, o čom som rozmýšial; z čiastky 
preto, žeby mi krušné bolo vyznat krušné 
myšlienky, ktoré napläovaly dušu moju v dobe, 
kde vôkol seba videl som len radosC a ve- 
selosť, z čiastky i preto, že to nepatri k mo- 
jej rozprávke. Zadumal som sa tak, že som 
ani nezbadal, keď hodiny bily jedonástu 
a generál s družinou svojou uháňal popri mne. 

Zadnia čata bola ešte v pevnostnej bráne. 
S tažkosCou predral som sa na moste medzi 
nakopenými delami, povozmi s batožinou, 
vozmi cestovnými a hrmotiacim dôstojníctvom. 
Za bránou predbehol som vojsko tmou noč- 
nou mlčky tiahnúce a skoro na verstu cesty 
sa prestierajúce , i dohonil som generála. 
Keď som uháňal okolo oddelenia delostrdcov 
a dôstojníkov na koňoch, zarazil ma ne- 
mecký výkrik — urážajúci dissonanciou pro- 
sred tichej slávnostnej harmónie: /^Pod^j 



záaapalkn I* za ktorým nasledovalo zavoláme 
vojakovo: „Ševčenkol poručík pýta ohfta.^ 

Yätšia čiastka neba zahalila sa dlhými, 
tmavými mrákavami; len tu a tam blyštaly 
sa bladé hviezdy. Mesiačik schoval sa ui n 
blízkym obzorom čiernych hôr, ktoré na 
pravo strmely, a metal na jich vrebolefe 
slabú a trasavú položiam. Vo vozduchu bolo 
teplo a ticho, ani lístok sa nepohol. Spolu 
bola taká tma, žes ani rngUižšie predmety 
rozoznal nemohol; po oboch stranách cesty 
javily sa mi tu skaly, tu zvieratá, tu nejakí 
podivní ludia — a len vtedy poznal som, že sú 
to kriačky, keď som počul jejieh šušfanie a 
dtil sviežost rosy, ktorou boly zaperlené. 

Pred sebou videl som tmavú, kolísi^úca 
sa stenu, za ktorou pohybovalo sa ne]a>Iko 
tmavých bodov: bol to prední vo> jazdy 
a generál s družinou. Asi v prosriedku hý- 
bala sa podobná čierna hmota, trochu nižšie 
prvá: pechota. Vo všetkých šíkoch panovalo 
také ticho, žes mohol jasne počuť všetky 
tajomne spojujúce sa zvuky nočnie: vdialke 
smutné vytie šakalov, podobajúce sa tu zú- 
falému plaču, tu chechtotu, — zvučné, jedno- 
tvárne piesne cvrčka, žaby, prepelice, nejaký 
blížiaci sa hukot, ktorého príčinu nemohol 
som si vysvetlil, a všetko toto sotva sly- 
šitelné hnutie prírody splývalo v jediný, 
plný, prekrásny súzvuk, ktorý menigeme ti- 
sinou nočnou, y tisine tejto počul si šucho- 
tanie vysokej trávy a temný dupot kopýt, ktorý 
zapríčinil rezko pohybujúci sa predvoj vojska. 

Zriedka ozýval sa v čatách šramot (až- 
kej zbrane, cinkot náhodou vypadnutäio bo- 
dáku, pritlumený rozhovor a fŕkanie koni. 

Príroda dýchala rannou sviežosfon a krásou. 



(Pokračovanie nasledr^je.) 



t FRANTIŠEK PALACKÝ. 



Pobratimný národ český odprevadil dňa 
31. mája ku hrobu milovaného svojho — 
Otca. Širým Slovanstvom rozlietla sa rý- 
chlosťou blesku smutná, ohromcyúca zvesť: 



Františka Palackého niet viac! I zažialilo 
celé Slovanstvo: veď zašiel k Otcom slavný 
dejepisec, prední velikán českej literatúry, 
výtečný štátnik a politik, spolahlivý vodca 



& 6. i87a] 



Orol, obráskorý ialopis. 



145 



okoia afclnififl Tduí Mkolko pisáiot^ ktorí 
papirosy fajčili- Ppčol som , jako hOYoríl 
jodon k.drabénitt: 

,D<Hrolte.| proflítn ..... Maria Grigo- 
revna je naiou pámadonnott.^ 

Sbrt>ený žid v obnosených áalácb, s utrá- 
penou tvái;ou .vliekol vrieskavý, poláoutný 
verkUk a po celojsi prednesti rosliehaly sa 
zvuky finala s „Lucie/ 

Dv^ šea^ké v šuštiackh tetách, v bod- 
bavnýcb.. mantillách, s Icvetovanými slueč- 
Dikami, kráčaly chytrým krokom po úhbdnej 
dlažbe. Dve dievčence, jedna v ružovom, 
druhá v jaano^ modrom obleku, s rozpuste- 
nýnp vlasami, stály na. dverách nízkeho 
dcNDko a nntily sa k smiechu, len aby obra- 
caly na . seba pozornoat okolo idúcich dô- 
stojníkov. Dôstojníci v npvých kabátoch, 
bielych rukavičkách a lesknúcícb sa náramr 
kách vykračovali si pyšne po ulicach a bou- 
levarde* Známeho svojho našiel som v prvom 
poschodí domu generálovho. Sotva som mu 
sdelil svoju žiadosC a dostal ujistenie, že 
môže byt vyplnená, zarachotil pod oknom, 
fri ktorom S9ie sedeli, krásny kočiar i za- 
stal pred bránou. Z kočiaru vystúpil vysoký, 
krásny muž v odeve, jaký nosí pechota, 
a majerskými náramky a kráčal po schodoch 
ku generálovi. 

,,A€h odpustte, prosím," hovoril mi po- 
bočník vstávajúc; y^nadobno mi to hneď ozná- 
mit generálovi. "* 

. j^Kto prišiel ?^ pýtam sa pobočníka. 
ijGróíka,^ odpovedal tento, a zapínajúc 
sirovnoíatu, ponáhlal sa hore ku. generálovi. 
Po chvílké vyšiel z domu nevelký « ale 
velmi krásny muž vo vojanskom kabáte bez 
náramkov, s bielym krížom na stužke. Za 
nim vyšiel major, pobočník a ešte asi dvaja 
dôstojníci. 

V chôdzi, v hlase, v každom pohybe 
generálovom zrači^^aa main ktorý si je úplne 
povedomý svojej •vysoké) tlôstojnosti. 

i,JBon aoir, madame la comtesse (Dobrý 
večer, pani grófka)," hovoril, podávajúc 

(tenkom, rukxx do kočiaru. 

• . • ' • 

Búčka v peknej rukavičke tiskla jeho 
pravicu 1^ krásna, usmievajúca sa tvár v žltom 
kloj9^čku tOibjavila sa v okne kpčiaru. 



Z odéto roriiovoni, ktorý trval nekolko 
minút, počul som len, jako genorál s úsme- 
vom hovoril: 

„ Votts savez, que j' ai fait voeu de com- 
hattre les infidéles;. prenez donc garde de 
le venir. (Viete, že som prislúbil, že pokorím 
odbogníkov ; uvidíte, že sa to stane.)" 

V kočiare rodiehal sa smiech. 

„Adieu donc, cb^ général. (S Bohom 
teda, milý generálul)^ 

„Non, á revoir," hovoril generál, stú- 
pajúc po schodoch hore, „n' oubliez pas, que 
je m' invile pour la soirée de demain. (Nie, 
na uvidenie ; nezapomeňte, že som sa pozval 
ku zajtngsej večernej zábave.)" 

A kočiar poberal sa dálej. 

„Jaký to človdc," hovoril som sám 
k sebe na zpiatočnej ceste k môjmu obydliu, 
„má všetko, po čom len Rus túžif môže: 
úrad, bohatstvo, slávu — a muž tento žar- 
ti^Úe pred bojom , ktorý, Bôh vie, jako sa 
zkončí, s krásnou dámou a slubuje, že bude 
u n^ budúceho dia pif čaj, práve, jako by 
sa s ňou bol sišiel dakde na tanečnej zá- 
bave!" 

U pobočníka sretol som sa s ďovekom, 
ktorý ma ešte viac zajímal: bol to mladý 
poručík K., ktorý sa vyznačoval skoro žen- 
skou nežnosfou a bojazlivostou. A preca pri- 
šiel k pobočníkovi preto, aby si vylial- svoja 
zlost a nelúbosC na luďoch, ktorí vraj svojmi 
pletichami ziq^íčiiiili, že nebol pridaný k na- 
stávajúcej výprave. Hovoril, že také pokra- 
čovanie je hanebné, nekamarátske, že si to 
zapamätá at£ 

Eedykolvek som pozrel na výraz jeho 
tvári a začul zvuk jeho hlasu, nemohol som 
si nikdy prisvedčit, žeby sa pretvaroval ; veď 
bol velmi zarmútený a rozhorčený, že mu 
nedovolili ísf na čerkesov a prechádzal sa 
dažďom jich kúl; bol rozhorčený jako chlap*- 
čok, ktorého nespravodlivé prútami vyšibali. 

Nepochopoval som niČ z toho všetkého. 

VI. 

O desiatej hodine večer malo sa vojsko 

pohnúf na pochod* 

O pol deviatej sadol som na koha a po- 
beral sa ku generálovi; no v domnienke, že 
on s pobočníkom zaneprázdnení sú prípra^ 

20 



148 



Oŕ^li obŕáikoirý éft«0]|»ia 



[Či ^, 1876. 



maža yrele vo STOJóm dome, i zalúbil sa mu 
medzi novými priatebni literirnimi tak, že 
už viacej Čeeko neopustiL Dobrovský uviedol 
lio do vlaateneekóho domu grófa Frantiáka 
Šternberka, aby napísal monograiiu tejto ro* 
diny. Úlohe tejto dostál Palacký behom je* 
dnobo roku k úplnému uspokojeniu svojho 
priaznivca a bol od toho éasu milým a ví- 
taným spoločníkom v salónoch Štemberk* 
akých, kde vtedy sredisko vdetkej vzdelanej 
élachty českej bolo. Aby Palackého k Prahe 
a českú pripútal, menoval ho Šternberk 
svojim archivárom a k tomu doviedol y,kr. 
českú vedeckú spoločnosC," že Palnckému 
sverila sostavenie rStarých letoinsov če* 
ských.^ Týmto umožnený mu bol prístup do 
rozličných archívov, v ktorých sbieral látku 
ku svojim digepisným dielam. Boku 1826 
stal ta redaktorom časopisu „Musea českého,'' 
ktorý v nemeckej a českej reči vydával. Roku 
1827 oženil sa s Thereziou, dcérou advokáta 
dra Jana Mechúra. Vo vzdelanej a spanilo* 
myslnej dáme dostal Palacký manželku vzornú 
a žil s ňou ôfastlive za 33 rokov. V ten istý 
rok dostal od krajinského výboru českého 
poverenie, aby pokračoval, v ^chronologickom 
dejepise Češka, ktorý bol Pubička započal. 
R. 1838 osvedčil sa, že je hotový vypracoval 
zvláštny dejepis Češka, Uzavretím krajin- 
ského výboru od 13. aprila 1829 vymeno* 
vaoý bol za krajinského historiografa, ale 
toto uzavretie nedošlo schválenia cisára Fran* 
tiška ; vzdor tomu daný bol Palackému roční 
honorár 1000 zl. sriebra za vypracovanie deje- 
pisu Čiech ; konečne cisár Ferdinand menoval 
bo r. 1839 krajinským historiografom. Od tohto 
času žil Palacký úplne svojmu povolaniu. 

„Matica česká^ založená bola hlavním 
pričinením sa Palackého. časopisy musejné 
a spisy ,)Maticou^ vydávané stály sa vzormi, 
ktorými spisovatelia sa riadili a tak jazyk 
český sa vytriebil a ustálil po mnohých bo- 
joch, ktoré zvestovatelia starého jazyka driev- 
nc^ších časov a reformátori nového veku boli 
viedli. Prvé vojfté dielo, ktoré pomocou „Ma* 
tiee'' vyálo, bol slovník českej reči Jungman^ 
nom spísaný. 

Zprávy české o Čechách vydid Palacký 
Y 6 dieloch „Archívu českého'^ až do roku 



1596 a poneváč mu zvlááte pri vypísaní dqín 
husitského hntttía potrebuj známosti mieat 
v Čedbách už aaniklýcdi treba bolo, prebral 
celé daaky aemské a zbytky jich i zpsávy 
v urbárooh jednotlivých miest a paaství za^* 
chované a podal „Popis Čiech ,^ v ktorom 
víetky terajéie i niekdigäie mestá sú opísaná. 
Až do r. 18!K) písal „D^iny^ tvsija memofiky, 
potovi už len česky a preklad jich nemecký 
sám opravoval. Ale aenstal patriareba český 
i v prvých práoacb pri mnohonásirtmiô čin- 
nosti svojej historíoktii. Za U rokov redi<- 
goval „Mus^ník^ až do r. 1838, od „král. 
Spoločnosti Náuk"" bol r. Í98» vyvolMý za 
tajomníka! t kfeon>m 4rade d^ r. i8áá sor 
trval ; od r 1841*--18d8 bol >odnataIom vý- 
boru mua<(jnébo. 

Sok 1848 vyrui^il Palackéko z pokoj** 
nebo sveta literániiobo a vrhol bo do života 
politického* Zpomenntie ^a0labi|J9 odpovtéT 
jeho na pozvanie, aby sa sáčastml na poca^ 
dách vo Frankfurte. Následkom tqj odpovfd^ 
ponúknuté mu bolo Pillersdorffom minister- 
stvo kultu a osvety. Neprijal bo, I dia 
2. sept ponúknutá mu bola torba ministi^rská, 
ani vtedy ju neprial. Na ríéskom sneme 
v Kromeríži zaoberal sa vypracovaním návrhu 
ústavy pre Rakásko. Po oastilpení reakcia 
vrátil sa zpftt k svojim historickým itudiam, 
sklamaný v nád^ách svojich a raoaný v mg^r 
hlbších útrobách. Rok 1861 povolal bo znova 
k politickej činnosti, ktorá až do smrti jaha 
trvala; o účinkovaní jeho politickom Qopo- 
trebujeme podrobnéfao opomínania: zná hp 
každý upovedomelý Slovák. PripomenáC imtno, 
že bo r. 1861 menoval cisár doživotným člo«> 
nom panskítj snemovne* I v tomto ča^e vyšlý 
historické práce, ktoré zovruhne vytf číl iedno-* 
tlivé stránky Dejin českých atd. Staršie jeho 
drobné spisy qemecké vyšlý r. 1874 nu^úo 
název „Qedeukblätter,^ české drobné spi^ 
v sbierke „lUdhosť^ rečonej. 

Dňa 23. apríla tohto roku svfttil $aský 
národ slavojú pamiatku toho, la Palsí&ký m- 
končil „Dejioy národa českého,^ na ktorých 
sa 40 rokov pracoval Majstrovské toto dialo 
je najvätáím a najkráaaciším poničwatvom, 
jaké Otec národa zaneobaC mobo) potpmatva. 
„Hla národe, vidz, jidcým si býval velikým 



6.i« ivt] 



Orol, obfásliový 6aí|0f ifl. 



149 



A sIavi^I^ iepee to z každého riadku } 
nDcJiQ.^ A oelý národ náoval sa eite pred 
Wfisi^OMB nad aakODoenífli ^brasu dritvnriio 
aveiiha alavnéko žíYota i moliiill, jak skoro 
knáf au ho oäa^va. Niet ho už medai 
Hwfw^i. YjfcDnal vmeieDý del svojho äirota, 
keď dokonal ovcgo nosartelaó dialo. Ociborel 
dAa 7. mája a o 19 dní ho nebolo: aomrel 
d&a 26. mija o 4Vs hod. odpoludnia v elatcj 
Frabe. Jakaáhle sa po Pmiie voanieola raiatni 
správa o umretí dn Fr. Palací^ého, počala 
aa kned královaká Praha odiovat v rúcho 
aioát^né. Z budov aavialy iiema zástavy a 
dUako^s roanáäal na všotísy atrany ialoaáná 
sveaC: že ot^ páioda niet viacl Na rar 
kev jeho p^ožeao bdo vyée 900 veneov^ 
Bfidsi nimi i od „Tatranďrých filotákov.^ 
Pobrab jeho započal aa. v Prabe 31. mája 
o lA hodiM, asi 600 povoaov odprevádzalo 
pozostatky Palackého z Prahy. Český národ 
pochoval si ho tak slávne jako svojho sláv- 
neho krála Karola lY. Kosti najvM6lsbO 
Čecha XIX. storočia odpočívajú v lipbkQ- 
vicach pri boku jeho milej manželky, jako 

ú to vždy prial. 

Palaeký bol velkým priatetom a pod- 
poravatelom naSích ústavov, naíebo äivota. 
Písatel riadkov týchto navštívi^ Palackého 
r. Ij673 dna 81, m^a; i našiel ho pri pí^ 
aaooro atoUku ; kcict zvedel, že jná pred sebou 
Slováka, vyjasniia aa jeho hlboko vadumená 
niU tvár, a otázkam, ktoré sa týkaly naiebo 
fivota, aebolQ konca. Cíi» dialf týui stával 
aa aat^áwQjáím; i bovorii takým zápalom 
o naá^ bttdáeiiosti jako nejaký ďvadsat roční 
iubiÔ^ JMijg^ a praciqte vytrvale^ d<^ete 
i vy Slováci ciela> Jako nás po celá storo4ia 
witíní N^otec nedoviedol poi/fmqit, tým 



menej Wúi až Madiri pohltia: nánsdy teraz 
nevymierajú. Pred 50 rokmi bolo náa len 
nekolko mužov, ktorí amo lEačali kriasit národ, 
o ktorého znovuzrodení i sám Dobrovaký po<- 
chyboval. Jungzmnn, vaii velU rodáci Ča^ 
fárik a KoUár, Presl, ja a aite nektorí 
aifžovia tvorili sme iBl;eHigenciu návodniu. 
Smutné to boly časy. A vidíte teraz Prahu?! 
Verte, kto siaha po vaMob národních právach, 
ten vihá nám mkavka: piy ame jodoa tir 
rodl^ Tak a podobne a nadienosfou hovoril 
medei iaňím voQiý Balacký o naiam bc^i za 
kultúru a národní žívaá. Na pamiatku obdržal 
aom od neho výtiak .Badhoafu^ ^ vlastne- 
nifiným podpisom. 

Palaoký bol členom temtr viotkych néč^ 
•ých spoločností v Európe jestvijúdch, žeatr 
ným mpštanstvom asi 1000 mestami a ob* 
cami vyznačwý, premohýpi radami azdo«- 
beaý, ktoré však nikdy nenosil. Palacký bol 
naskrze povahy šlachetnej. Yáetko nízke, 
sprosté bolo mu cudzím. Yedomec neurobil 
nikdy krivdu. Ideálna snaha, ktorej život 
svoj venoval, naplňovala ho úplne. Y poli- 
táekpm b^ji naschTaloval nikdy proariedky 
nekalé. Život jeho rodinný bol krámiy a sr- 
dečný; jeho syn, dcéra a zaf dr. L* Bieger 
chovali pre^ najvrúcnqiiu úctu a lásku. 

Roku 1848 umienuúd velikán Josef von 
Gorres, pozerajúc do budúcnosti, povedal: 
„Slovania vítazial^ Na tomto vítaastva bude 
mal československý národ nemalý podiel: 
a k tomuto vskrieail bo I^cký: preto On 
večne ostane v pamäti národu slovarnduého, 
ba v srdci srdca jehol 

Pokoj olHPQVskéam duchu Jéio a večná 
i sbvná panAt Mu v Slovanstve I i 



" 1 1 9 



•*-*1f^^Q<>w»- 



Zvolenský zámok. 

(Tyobrace^ aa strane 1^9.) 



Mesto Zv^eu (dla starodávQyeh lístia 
.Zolum viUa^) a jeho atoak hraly i&Mtitf 
aáatoj v wudjDcb bomieiio Uhorska. Kedy ja 
tQto jRieato i so zámkom vystavené, neaná » ; 
ľ» 1S44 za panovania Bely staílo sa avobod- 
ným a kváfovakým mastoip. Už za časov slo-^ 



venakého krála Mojn^ra vystavený Inň hrad 
blízko Zvolena aa vrchu, pod ktorým riečka 
Slatina do Hrona vteká. Z tohto itarosIav«* 
ského hradu, ktorý nái lud » Prstým hradwi" 
volá, pozostalý ešte do naéej dk^by nektoré 
sráaaniny, v ne^etraenoatí po hnebeiioch bár 



160 



Orol, obŕáikový časoplt. 



[6.6. 1S76. 



mestskýeh v podobe mesiaca na nove roz- 
tožené. Ked hrad tento t rumy klesol, vy* 
stavený bol nový pri samom meste, ktorého 
vyobifloenie nám český amelec V* Mdka 
v čísle. tomto podáya. V XIV. storočí vládol 
hradom týmto „pán Váhu a Tatier^ — Matúš 
z Trenčína^ R. 1440 vladáril tu so STOJoo 
posádkou Jiekra z Brandýsa. Uzavretím po* 
hoja Alžbety s Vladislavon^ (r. 1442) zdal sä 
l^ statný Jiskra pánom zhytočným, a preto 
boli by sa ho radi zbavili, len že mu ďú- 
beni odmenu zaplatiC nemohli* I zdráhal sa 
český vodca svqje stanovisko opustit a držal 
sa tu i potom, ked sám Vladisláv brannou 
mocou vytlačiť ho chcel. Zámok bol n^olko- 
fáz obliehaný, no voždy bez výsledku. I Huňad 
poktiäal sa r 1451 o vytlačenie pomocného 
českého vojska z tohto zámka a pochodil 
piáve íMk, jako jeho predchodcovia. Konečne 



naliehal Vladisláv, že s Jiskrom po zlom nič 
nevyvedie i rozkázal Hnhadovi, aby po do*- 
brotky s nim vyjednával. Jiskra opustil pevný 
hrad len r. 1462, ked mu krá! za jeho verné 
služby 26.000 dukátov vyplatil. Anna, man* 
želka yiadislavova, utiekla sa často v peftap- 
žitých záležitostach k bohatým Tlinrzovcom ; 
i dala Jánovi Thurzo roku 1606 do sálohtt 
ba&ské mestá a hrad mesta Zvolena. V tu- 
reckých vojnách bol hnd (i s mestom) silne 
opevnený i poskytoval velkému krajinskéma 
majetku a mnohým hidom ochranný prítolok. 
I krajinská koruna bola tu viacráz opatro- 
vaná. R 1706 d&a 26. okt. dal mesto Ber- 
osényi z dom do domu podpálit, ked oi 
predtým Levice a Krupina p<^lom lahly^ 
aby vraj tak cisárskym strachu nahnal. Okolie 
Zvolena je čarokrásne. Nie div, že líatiaá 
král na zvolenskom zámku tak sa rád bavieval ! 



— ^-lrí>e©0»Orv-^ 



Detvania. 

(Vyobrazenie na strane 137.) 



„Kto Ste videli, slovenskí bratia, tej 
zbojníckej Poľany Stft ? Skaliská, čo sa v ohla- 
kodi tratia, jakoby nebo chcely schy tit : okolo 
bralírir bujné trávičky a hadie pirte, oviec 
chodníčky, a výhlad čarovnej hory; pod ňou 
sto dolín, sto dedín leží, jak by kráf ovna 
z vysokej väzí prezerala svoje dvory. ^ 
A v tých dolinkách a v tých dedinôčkach, 
ktoré tvoria vospolne matičku Detvu, žije 
si lud nái slovenský, lud dobrý, Ind špatno- 
krásny, lud [svieži, silný; — lebo „či tých 
iarvancov Detvy ozrutných Polana na tých 
prsách mohutných nenosí a nenad^ja? alebo 
aspoň na tie výšiny nehladí dcéra tejto ro- 
diny, keď má porodit šuhaja? Jakoby Detva 
obrov nemala! — Mat zrodila v poli syna, 
trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk 
ju pripína; prvýraz oči šuhaj roztvorí, čo 
vidí? — výsost Polany hory a opachy ne- 
zvratných skál ; a zpustí zraky prvé v doliny, 
čo vidí ? — hory zázračnej stíny a prekrásnu 
sloteoskd dial. Mat žne, a kto to diéta ä- 
číka ? Ôum lista storočních dubov ; a k jakej 
piesni chlapča privyká? Vetor duje horou 
hrubou ; a pekná pieseň äunmq materi mla- 



duškú dušu len s krásou mieri, aby celkom 
syn nezdivel: a preto potom rád on počúva, 
i ked Poľanou víchor predáva i mládniky 
slovenskq spev.*' I syn Detvy rád si zaspieva, 
rád zafujaruje, aby zahnal žiale svoje. „V ši- 
rokých prsách posbiera paru a vydúchne si 
smutnú figaru, prsty na dierky položí: — 
zaplače hora, háje zastená a žiaľ za žialom 
z pŕs tých sa žena, v ktorých smútok ne» 
brloží. Lebo to má ten ľud špatnokrásny, že 
radosti v žialoch spieva. Cudzí mu je strach -^ 
cudzie nádeje, čo ten svet náš previevajú.^ 
Oblek Detvana je astý, úhľadný. „Čierna 
kabanka, plecom visiaca, širák (pri mláden^ 
coch) kvietim operený, červená stužka kvie- 
tim letiaca a. obličaj ozorený, a mladý fúzik 
a bradka mladá a sokolieho oka lampada a 
vrkočov havraných pár a na opasku ligot 
storaký a ľahkých krpcov dlhé návlaky^ a 
obrovská postava — imponuje každému. Pán 
V. Melka podáva nám obraz , Istoty zdanie 
znázorňuje typ ľudu DetvanskéhO) ktorý i nás 
mädoustý Sládkovič vo svojom „Detvanovi^ 
tak migstrovsky opísal. Poznat tu ráz čisto 
slovanský uŽ z úprimného zovňajttu tých 



č. 6. 1876.] 



Orol, obrázkový óasopit. 



151 



-^^•v^ w » 



troch mužských postav. Ti dviga v kabapkách 
▼racajú sa snad z výročnieho trhu zvolen- 
ského doiDOv i poDosiýú sa na zlé časy tre* 
ttemu, ktorý pri blízkej železničnej trati 
v potu tvárí chlieb svoj vyhladáva, lebo ma-^ 
tička Detva tolko už má detureniec^ že jej 
polia nestačia jich všetky vychoyaĹ Podivný 
je ten slovenský svet! Čím viacej mu umie- 
cackom zvonia, tým viacej mladne a rozhoj- 
ikiýe sa. Okolo roku 1638 usadil Ladislav 



Čáky pod Poľanou nekolko rodín z Tren- 
čianska, Oravy a Liptova: sama Detva má 
teraz do 14.000 obyvatelov! HIa» končím 
zase 80 Sládkovičom: 

„Z nizkosti takto tvorí duch večný 
Trón, kde si sláva sedáva: 
Rod môj, ty lúb si svojho Detvana, 
Y ňom duša tvoja je zmalovaná, 
Zbrej obrazom tým, čo schladlo!^ 



Kukučka. 



Zalostivá kukulienka 

Zasm^ sa. 
Mrákavou krytá zorenka 

Zardcii sal 
Odhučte vy vody chladné, 
Nech sa v rose slnko zhliadne 
Fó tých lúkách kvetistých, 
Po tých listoch sriebrístých! 

Zahnal vetrík daždné mraky 
Z modriny, 



Odtiekly už kalné mláky 

V doliny: 
Bosnou horou volne túkm, 
Volám k kvietkom, kríačkom, žulám *— 
Vitaj Rvet môj — jasota, 
Vítaj život -r- kiásotal 
Kuku, kuku —r 
Evoe svetlo! evoe Vití 
Kuku, kukukúll 

Vajansky, 



JANKO KRÁĽ, 

slayný, doma i v Slovanstve oblábený spevec slovenský, 

narodený dAa 24. aprfla roicu 1822 v Lipt. Sv. Mikuláii, 

zomrel v tichom úkryte čo advokát v Zl. Moravcaoh dAa 23. mája 

o 7. hodine ráno po krátkej horúčke a bol tamte dAa 25. mája 

o 2. hodine po poludní pochovaný. 

Pok«J prachu jeho a slayná mu pamHf t národe ! 



152 



Orol, obráskorý oMopit. 



[6.6. 1876. 



Drobnosti. 



Moičkiin vyfmercgú. Na geografickej vý- 
staTe, ktorá sa lanského roku V ParfŽi Od-* 
bývala, Tystavené boly i mapy štatistické 
idiorskej kancelárie, t ktorých ide na javo, 
že v uhorských krajoch, t ktorých pretláda 
maďarská národnosť, roční počet zomrelých 
je vätší, lež počet narodenýcli. Na základe 
toho napísal parížsky professor dejepisu 
Drapeyron článok v jednom parížskom časo- 
pise, v ktorom tvrdí, že Maďari vymierajú 
a že jich za 2—3 sto rokov viac nebude. 
Pán dr. Veselovský môže byt pyšným ná 
svoje proroctvo, keď ho i francúzski učenci 
za nim opakujú. 

NeodvisU Poľsko. Poztkánský Poliak 
Korčka uverejnil nedávno ottoi^ený Uat^ aby 
Poliaci saložili v Oceanii neodvi6lú ktfloniu 
a ponúka k tcMm cielu B30XKX) frankov. 
Navrhuje k tomu jedob ostrov v Oceanii, 
ktorý nenie posial žiadnou europejskoti vládou 
opanovaný. Ta majú sa Poliaci sCahovat 
a síce preto, aby poľskí emigranti mali bez- 
pečný útulok^ a založila sa nová svobodná 
Polska. 

Preleteli z Ameriky do Evropy. Noviny 
uverejňujú zprávu o udalosti, ktorá, jestli sa 
diutočDft lik mé^ Mumoi% aeaníeniy pokrok 
v užívaní balónov k praktickým účelom. Vec 
má samaC nasledovne. Vetroplavec Gašpar Fla- 
ittrin a s ním jedon mašinista, jedon matróz, 
j^Aon meteorológ a jedon člen porotného súdu 



vo Filadelfii, všetci pätoria Francúzi, vybrali sft 
dfta 8. t m. zavčas rána t FIkdeMe na CéMu 
do Etropy a síce v balóne a vykonali téío 
oestu za 60 hodín. Balón Flamarlnov má 
dve kolesá, ktoťé pohybuje mašina v sile 15 
koni a priaznivý prúd vzdušný dobre môže 
použit. Flamarin je presvedčený, že protí 
vetru nemožno balón spravoval, ale treba 
v rozličných vrstvách vzdušných potrebný 
prúd vyhladaf a s ním potom ďalej isC. Prí- 
hodný prúd našli vo výške 8000 stôp, a 
potom s úžasnou rychlosCou pohybovali sa 
nad oceánom. Viac lodí jich spozorovalo a 
výstrelami pozdravilo. Celý áeň sa jiiki hodilo 
dobre, ale na druhý deň povstal vídior, ktorÝ 
jich hnal k severu a len po dvoch hodinách 
našli vhodný prúd. More hádzalo atŕašné vlny, 
a tu zrazu roztrhla sa bodbabná, plyftom na- 
plnená goia. Strašné okamženie. Balón začal 
padaf; burácajúce more IhtObíIo svoju obeC 
pohltit Roztrhlina obnášala hž tri stopy. Ta, 
hla, vyliezol hore matróz po povrazoch a za- 
plácal dieru. Boly zachránení. Všetko to stalo 
sa za 10 minút. Okolo poludnia vypuklo sl- 
niečko, a oni zazreli pod sebou pustú zem 
s čiernymi vrchami. Bol to ostrov Island. 
Okolo Ď., hod* popoludní objavilo sa andiom 
povetrných cestovateľov Francúzsko, ciel to 
jejich cestovania; o 7. hod. zostúpili v Bre* 
tagni, poldruhej míle od mesta Rennes. 



—^jt^^O'*-'''^ 



Uatártfik N4ak6ie h Adi^fnisiaráMei 



Čislo toto neskoršie dostalo sa do rúk ct. obe- 
dÉlstva preto, že redaktor provážaaiii^ sa do D^fv 
mnohými súkroitinými príležitostami v lit. prácach 
stojich hatený bol. Pousilujjeme sa sameškané do- 
honif i presvedčení sme, Že je ct. obecenstvo s nami 
mrozumenói k»i povieme: ÚovenskÝ redaktor mieni 
fi<~dannojeI — Mnohým pi. t. pánom. Odpusťte, 
la sme posiaľ na Vaše listy neodpoTeáaii ; stane sa 
áoni^skôr. — x+y+z. Čo nepídei ? Cak^ túžobne 



Tvoj dopis. Alebo, si snáď môj list nedostal ? — ŕ« 
Laskofliersliý. Ôi mám valaika? Zabudli ste, le 
mám tvrdú hlavu a silné „p&ste?*^ Vodí sa mi skofo 
jako y^ma Slúokovi. len že sa ja svetu smejem. -^ 
P. D. Snstek v Cikágn. „Svornost" pána F. B. 
Zdrúbekova prišla i Vaáe milé listy. V budúcom 
čísle začneme podávať dopisy o výstave vo Filadelfii. 
Na adarl — P. Ht. H. v Sk. Poshovenie, bračokl 
Poshovárame sa listovne. „Žalmy'' prísly. Živio I 



Pťedpíácá sa n redakcie a administrácie x Detve (Zólyom megyo): 

dsloročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „OrU* 
^ a al, r. é. haé, IL, HL. IV., V. a VI. „Oria«* možno dostať po 8 zl r. t — „Orol" vyehádaa w 1% seii- 

toch, ^Vj— 4 tárkov silných, dňa poslédnieho každého ínesiacä na verkej ôtvorke. 

31igitel a vydávatel Andrej Truehlý«Syti||ai|sk7, — Knihtiač.-úča8t spolok v T. Sv. Martine. 



6. 5. ÍBU.] 



Orol, obráskoTý éasopis. 



151 



trodi mužských postav. Ti dviga v kabankách 
nacajd sa snad z Týroínieho trhá svolen- 
ského domoT i ponosujú sa na 2I6 Časy tre- 
liana, ktorý pri bllskej železničnej tratí 
t potu tvári chlieb stoj vyhiadáva, lebo ma- 
tiéka I>etva tolko ttž má deCoreniec^ že jej 
poMa iWBtaAa jich Yfietiqr yjrchovaf. Podivný 
je ten aloveasl^ wei\ Č(m viacej mu mnie- 
rackom svonia, tým viacej mladne a roahoj- 
ftqe aa. Okolo roku 16S8 usadil Ladislav 



Čáky pod Polanou nekolko rodfn a Tnh- 
čianska, Oravy a Liptova: sama Detva má 
teraz do 14.000 obyvatelovi Hla, konifm 
zase 80 Sládkovičom: 

ffZ niskosti takto tvorí duch večný 
Trón, kde si sláva sedáva: 
Rod môj, ty lúb si svojho Detvana, 
y ňom duia tfoja je zmaľovaná, 
^rej obrazom tým, čo sdiladio !^ 



JANKO KRÁĽ, 

slAvný, doma i t Slovanstre obHibený sperec slovenský, 

I " 

■aradmý Ma 24. aprUa roku 1822 v Lipt 8v. MikMláii, 

zomrel v tichom fikryte čo advokát v Zl. Moravcach dAa 23. mája 

o 7. hodine ráno po krátkej horúčke a boi tamže dňa 25. mája 

o 2. hodine po poludní poohovaný. 

Pokej pmeha jeho a slATuá mn pamúii v národe ! 



■N-^-TP^Vjrf^v-í* 



Drobnosti. 



Maétari vymierajú. Na geografickej vý- 
stave, ktorá sa lanského roku v Paríži od- 
liývala, vystavené boly i mapy štatistické 
tihorskej kancelárie, z ktorých ide na javo, 
^ v ahorskýcb krajoch, v ktorých prevláda 
nuidárská národnosť, roční počet zomrelých 
}s yltiít 1^2 počet narodených. Na základe 
toho napísal parížsky professor dejepisu 
I)npeyron článok v jednom parížskom časo- 
pise, v ktorom tndf, 2e Madari vymien^á 
^ že jich za 2—9 sto rokov viac nebude. 
Hu dr. Teselovský môže byt pyšným na 
*^^ proioetvo, ked ho i franeÚBski učenci 
^ nim opakiqú. 



Neodvislé Poľsko. Pozilanský Poliak 
Eorčka uverejnil nedávno otvorený list, aby 
Poliaci založili v Oceanii neodvislá kolóniu 
a ponúka k tomu cielu 230.000 frankov. 
Navrhuje k tomu jedon ostrov v Oceanii, 
ktorý nenie posial žiadnou europejskou vládou 
opanovaný. Ta majú sa Poliaci stahovaf 
a síce preto, aby polskí emigranti mali bez- 
pečný útulok, a založila sa nová svobodná 
Polska. 

Brdeteli AsHeriky do í^nropy. Neviny 
uverejňujú zprávu o udalosti, ktorá, jestli sa 
skutočne tak ma, dokazilo nesmierny pMirok 
v užívaní balónov k praktickým účelom. Vec 



162 



Orolyt obráskov^ éasoi^is. 



{iiM 1676. 



n^samat aaaledoTiie. Veti^avec Oašpar Flar 
.nmria i^ 9 nim jedon madlnista, jadon niAtróz, 
j6don meteorológ a jedon člea porotoého súdu 
vo Filadelfii, všetci pätoría Franoáxiv vybrali aa 
dňa 8, t m* zavčas rána z Filadelfie aa cestu 
do Evropy a. síce v balóne a vjrkoaati túto 
cestu za 60 hodia. Balóu > Flaroariaov má 
dve ko)eaá, ktafé pohybuje flnaáina y 9ile 15 
koni a priawivý prúd vsduäný dobre môže 
použit. Flamaŕin je presvedčený, že proti 
vetru nemožno balón spravovat, ale treba 
v rozličných vrstvách vzdušných potrebný 
prúd vyhľadať a s ním potom dalej isf. Prí- 
hodný prúd ttnšlí TO výške 8000 stôp, a 
potom s úžasnou rychlostou pohybovali sa 
'nad oceánom. Viac lodí jich spozorovalo a 
;?ýstrelami pozdravilo. Celý deň sa jim vodilo 
rdobre, ale na druhý deň povstal víchor, k^orÝ 
jich hnal k severu a len po.^yoth hodiiiách 
našli vhodný prúd. Móre hádzalo strašné vlny, 
a tu aräzu rozlrhla' sa kedbabná, plynom na- 
plnená gula. Strašné okamženie. Balón začal 
^ada(; burácajúce Bkore hrozila svoju obeC 
pohltit . Ro2trhIina obnášala už tri stopy. Ta, 
Wa, vyliezol hore matróz po povrazoch a za- 
plácal dieru. Boly zachránení. Všetko to stalo 
aa za 10 minút. Okolo polodnia. vypuklo sl- 
niečko, a oni zazreli pod sebou pustú zem 
8 čieraymi vrohimi. Bal to ostrov lalaad. 
Okolo 5. hod. popoludní objavilo sa zrakom 
povetr^ý^ cestovatelov FraacúaakOi cid to 
jejich cestovania; o 7. hod. zostúpili v Bre- 
tagni, poldruhpj míle od mesta Rennes. 



O k4n04 Na isaiíatktt XV. storačia aii 
v Arabii o káve ešte nič nevedeli. B». 1430 
cestoval Mijifti Aden perakou ríšou a pil vtedy 
prvýraz kávu. Vrac^fic sa do Arabie ^aal 
nečo kávy a od toho času. :a&ai«U v Arabii 
rastlinu tú pe^tovat Meio stoje /doat^la káva 
q4 kr^ji^y mfy . v Hateiši f a východný atiMhe 
Afriky*: Kedjr sa Eunopéania o káve dozve- 
deli, pepie dostatočne zi^ác^o. Benátkyi tafc 
sa zdá» bolo prvé eur^pajské iaosto» kde ít- 
1613 už káva sa pila. Roku 1644 zavedená 
je káva v Paríži a r. 1652 v Londj'ne. Do 
Viedne dostala sa káva len r. 1683 počas 
obliehania mesta od Turkov. Na 7.ačiatku 
predošlého storočia počala sa káva pestovaC 
na pôde amerikánskej a ztade, menovite 
z Brazilie, teraz najviac kávy k nám sa dováža. 

Turci nikdy nad zomrelým neplačú, -^ 
korán jjcb.učíi. že sa s nim opäC uvidia. 
Pred pohrabom sa jednoducho shromaždlja 
pred méiítou a po odbavených, ttioillitbách 
odprevadia telo ku hrobu v tichosti. Ani zo- 
mrel&o fieobIieki9& v nádkeraé äaty, ale za- 
obalia ho jednoducho df bifl«í plachty a 
zabrabú. 

Pouličné lokomotivy v Parííú Od me- 
kolkýeh diov vozia sa Parížania na pouličnýdi 
dráhach vo štvrti na lavom brehu Sekvany 
pomocou parných strijav. Siroj ja od vozu, 
v ktorom ludia sedia, oddelený sklenenou 
stenou a dým vny tém tcávi. Za ttoJ i^B.iy db 
stroj ten 12 kilometrov. S vätšou rychlostou 
ubiehat nedovolila parížska policia. 



Listáreii redakcie a administrácie. 



Dtílo toto neskoršie doslaAo sa do rúk ct obd- 
censtva proto^ iSe. redaktor preTážanim sa do Detvy 
maohými súkromnými záležitosfami v H t. prácach 
mrofif^ hatený bol. Bontili^jenie sa cameékaaé do- 
hooiC i presvedčení sme, 2e Je ot obecenstvo s nami 
ii6rozumené. keď povieme: slovenský redaktor mieni 
a ~* äanno jel -^ Jllniiliýni pi. t pánom. OdpfosCte, 
že sme posial na Yaáe listy neodpovedali; stane sa 
CO níijskôr. — x+ý+z. Čo nepfseá? Čakám túžobne 



Iľvoj dopis. Alebo, si snaft oiôj ll9t aodostal T '— F. 
Laskomeraký. Ci mám valasl^u?. Zabudli ate, a^ 
mám tvrdú hlavu a silné „pSste?*' Yodí'sa'mi skoro 
jako Vásuu Slúčkofvi, len le sa ja svetu sucfem. ^ 
P. D. äustek T Cikádu. „Svornost"' g&na F. SL 
Zdrftbekova prišla i Vaše inilé listy, v budúcom 
&Ule aačneme podávač dopisy o výstave vo Filadelfii, 
Na zdarí -— P. S v. H. v Sk, Posbovonia^ bračok^ 
Poshovárame sa lístovne. „Žalmy'' prísly. Živio f 



■>< )i > «< >. t » «» 



-u»^ 



I I 



I *« ■ ' I 



Predpláca sa u redakcie a administrácie ▼ Oeáve (Zdlyoín nMgy«,) 




jmm*m 



•^f-P 



*«i 



^fe»i 



i*»*p«**ii^i^»*»»^4^*^ 



«9Mi 



«a^i^«Mi 



<^ 



iíS'ik^t a vydavateľ An^r^ Irueiilý-Sjrtniaiisky. — Kníhtlač.-účast spolok v T. Sy. Martúa. 



OBEÁZKOVÝ ČASOPIS PBE ZÁBAVU A POUCENIB. 

Zodpovedný redAktor: 
ANDREJ TRUCHLÝ-STTNUNSKY. 



Turč. Sv. Vartin, 30. Júds 1876. 



Čislo 



K U r U C í. 

Historická povesí od Satn. TomáHka. 
(Fokračovuiie.} 



I o spevom a veselou myaloa kráčaly 
čaty Bskóciho do ubiedeného Uhorska. 
Viacej madarských úskokov pňdniiilo 
sa k nim. 
\ Pred Rakóciho predstúpil Ladislav 

Bige, poslanec Euru- 
coT, a hlboko sa pred 
aóB pokkmiac vftal ho 
nenom týchto na po- 
svittoejzemi Árpidovej. 
.Ujisfujetn vás, vzne- 
fieaýknieía" pokračoval 
dalej, nie v^tko ze- 
mianstvo i obecný lud 
v HaroHireŠi, UgoČi a 
Sabolči príchod váé tá- 
žobne očakáva ; ba celý 
národ z tohoto okolia 
Btojf dobre ozbrojený 
pod vašimi záHtavami." 
„Moe je dobre zná- 
mo," prejal slovo Sze- 
rčayi, druhý poslanec 
Karucov, „že naéc udabié kurucké vojská 
stoja v opevnenom tábore pod vodcovstvom 
dobrého velitota. Nemci roztratení sú po 
záoikoch a neopovážia sa Kurucom ani oproti 
pDStavit A tak na uhorsky pôde nepotre- 
biyeme žiadnej cadzej pomoci. í radfm, aby ste 
týchto Poliakov a Rusov, ktorí ä vami priali, 



domov prepusili; lebo nám budú na lávade." 
Rakóci čelo sa zaniTačilo. 

„Ja som síce tej oajlepäej nádcgi," riekol 

po chvflke, „veď dobre poznám nadáeDostza 

svobodu a hrdinskosf v boji môjho národu ; 

no preca nedržím za radno, pred dobytým 

víťazstvom prepustil! 

pobratimnú pomoc, 

ktorú nám poskytiýú 

Poliaci a Rusi. Ked 

uvidíme, že sme už dost 

silní, že sami zaiČíme 

nepriateľa, prepustíme 

pomocné čaty." 

„Tak je slavoý knie- 
ža," prisvedčil Jurko 
Lipoviansky, „pomocné 
vojská môžeme velmi 
dobre ešte použif. Kto 
zná, jako sa veci vy- 
vinú í"* 
Prvá osada v Uhor- 
Pr. Ladislav iUeger. ^^^ ^o ktorpj dorazila 

výprava Bakócibo, me- 
novala sa Klinec. Celé dva dni oddyctaovaly 
bí tu čaty Rakóciho a očakávaly príchod Ku- 
nicov. Maroá nádeja. Tomáš Esze prišiel 
konečne s čatou, asi z 200 ozbrojených se- 
dliakov z panstva Rakóciho pozostávajúcou, 
ku ktorej sa i zlopovestný Albert Kiss s &0 
jazdcami bol prípojil. 

21 



154 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 6. 1876. 



„A toto má byt ten celý kurucký tábor?" 
vyvolal rozhorčený Rakóci. „Kde sú moje 
zástavy ?" 

Prítomní Poliaci a Rusi usmievali sa. 

„Jel sa odvážim so svojmi udatnými hu- 
sármi prebil ce^ všetky stolice pred i za 
Tisou," hovoril pyšne Kiss. „I poplaším všetky 
nemecké posádky a Lapancom narobíme škody, 
že sa pominú od zlosti a strachu.^ 

„Tak je, odvážime sa i do pekla!" od- 
povedali husári. 

Rakóci odvrátil sa od nich s nevolou. 

„S takými luďmi neradno je nečo zapo- 
čat," pošepol Baslavický Pivodovi. 

;,yyjdeme s nimi na posmech,^ odpo- 
vedal tento. 

„Povedzte mi starce na svoje svedomie,'* 
hovoril Rakóci so zachmúreným čelom ku 
Tomášovi Esze, a jako že stoja veci? Od 
vás chcem počuť holú čistú pravdu!" 

„Knieža môj slavný," odpovedal starec 
v rozpakoch, nič nezamlčím, verte! Kurucké 
vojská, ktoré pod vašimi zástavami na váš 
príchod čakaly, napadol Károlyi, župan Sat- 
marsky i žial Bohu úplne jich porazil. Voje 
kurucké rozprchly sa na všetky strany. Zá- 
stavy naše, ktoré padly Károlyimu do ruky, 
poslal do Viedne." 

„Pravda je to, pravda," dosviedčal Kiss, 
„no veliké množstvo Kurucov potuluje sa po 
horách a tých by sme lahko mohli shro- 
maždit pod naše zástavy." 

Rakóci zamyslel sa. Nevedel, čo má 
v tom okamžení podniknúf; nevedel, či sa 
má s hanbou do Polska vrátit alebo s tou 
hŕstkou do nebezpečenstva sa vrhnút. I dal 
pred seba zavolat jednoho dôstojníka z po- 
mocného vojska i riekol k nemu: 

' „Iďte ku Kamenskému a proste ho mojim 
menom, by nám poslal výdatnú pomoc z Polska 
i Ruska," 

Vyslanec vrátil sa hneď cez hranicu 
nazpät*^ 

„Vy páni," obrátil sa Rakóci k vodcom 
zbytkov Kuruckých, ktorí znáte hid tohto 
okolia, iďte a svolávajte všetko do zbrane 
schopné mužstvo do boja a priveďte ho pod 
moje zástavy. Keď uvidím, že nás je dosta- 



točný počet ^ dám rozkaz k pochodu do kr- 
vavej seče!" 

Za krátky čas hrnul sa kosami ozbro- 
jený lud z okolia MukaČova húfami ku Ra- 
kócimu. 

Pekné je to mestečko to Mukačovo! 
Jednoho odpoludnia bolo velmi živo v jeho 
ulicach. Mešťanstvo viedlo živé rozhovory 
medzi sebou; veď dochodily tie najrozmani- 
tejšie chýry zo všetkých strán. Jedni hovo- 
rili o strašnej porážke, ktorú utrpeli nedávno 
Kuruci; druhí pošuškávali si, že sa Rakóci 
blíži ku hranicam Uhorska s veľkou ozbro- 
jenou mocou; iní ujistovali, že i nemecké 
vojsko v značnom počte v neďalekom Ung- 
váre číha na príchod Rakóci atď. Mienky 
boly rozdielne. Všetci shodovali sa v tom, 
že nepokojom ešte nebttde konca kraja. A ne- 
mýlili sa. 

Zrazu počuC k Mukačovu blížiaci sa dupot 
jazdy. MešCanstvo bolo zarazené. Každý po- 
beral sa domov. I obživily sa ulice Muka- 
Čova ešte vätšmej. čata husárov pod zá- 
stavou Rakóciho obsadia mesto. Bol to Kiss 
so svojimi Kurucmi. 

„Sláva, sláva Rakócimu!" votalo osbro- 
jené jeho mužstvo. 

Meštania častovali vínom tento amelý 
predvoj čaty Rakóciho. 

I zavznel hlas trúby vojanskej . Do mesta 
jazdili na malých koníkoch statní Rusíni a 
Kozáci, za nimi Rakóci na hrdom vranfkovi, 
vedia neho Očkay a inf priatelia, potom na- 
sledoval dlhý rad pechoty rasko-poľskej, se- 
dliactva kosami ozbrojeného. Predstavený 
mesta ubytoval, jako mohol, vojsko Rakóŕiho, 
po domoch; ostatnie broje ostaly pod holým 
nebom prosred mesta. 

Meštanstvo častovalo Kurucov, jako 
mohlo. Keď sa Kissovi husári podnapili, vrú- 
tili sa do pivníc a násilne vyvalovali sudy 
na námestie. Rakóci nebol v stave udržat 
poriadok. Kuruci pili jako dúhy i nedbali na 
jeho rozkazy ; len pomocné rusko-poľské čaty 
chovaly sa mierne. Medzi meStanstvom a opi- 
tými Kurucami nastaly šarvátky. V Mukačove 
bolo jako na súdny deň. Kriku, spevu a lo« 
mozu nebolo ni konca, ni kraja. 



Č.«. 1876.] 



Orol, obrizkoyý časopis. 



155 



Domky a stodoly na loraji mesta vybú- 
sily plameňom. 

Zrazu zamlklo bulikanie. 
„Čo ta, GO to?'' pýtalo sa opité vojsko 
kuracké. 

Bakóci shronazdil okolo seba z prvého 
spánku prebudivšie sa voje rusko - polské. 
Me^to hoielo nia väetkych stranách. Čata 
dragóQOY Montecuculiho napadla opitých Eu- 
ruGOv. Hjusári Eissovi začali ustupoval, ko- 
sami Qzbnýepí sedliaci padaly jako muchy 
pod ostrím mečov dragónskych. Všetko vojsko 
Bakóciho utekalo k rieke Latorcu. Bakóci s brst- 
kou rusko^polskéhd mužstva svojho ustupoval 
t kroka na krok presile nemeckej, preäiel 
šťastlivé cez Latorcu a nočnou tmou krytý 
utiahol ša šťastlivé za hranice Uhorska do 
blízkej pohraničnej osady Závodky. Všetka 
batožina Bakóciho padla do rúk nemeckého 
vo}ds:a, Euruci poodhadzi^ác zbroj, ro2prchly 
sa na všetky strany, po horách. O Eissovi 
nebolo chyrovať. 

Oaada Závodka leží uprosred vysokých 
vrchov, . hustými lesami pokrytých. Ohromné 
žulové skaliská a bralá čnejú kde tu ponad 
pralesy k nebesiam. V bralách týchto sú ne- 
početné jaskyne, ktoré slúžia divokým íverpm 
za útulok. Medvedi, vlci a líšky opustili teraz 
tieto svoje brlohy, lebo šramot zbrane čaty 
RakéCiho vypudil jich z nich. 

Z čiastky v osade, z čiastky po jaský- 
ňách hôrnych usalašili aa ozbrojenci Rakó- 
ciho. Hŕstku túto verných bojovníkov tvorili 
Rvfii, Poliaci a nektári Slováci, na ktorých 
ieb BtéU naä traja priatelia. 

T14 v tomto xátiší cítili sa byt bezpeč- 
nými' pred nápadraú mocného nepriatela. 
Obyvatelia týchto hôr, statoční Rusíni, ne- 
prezradili útulok Rakóeibo. Po(}tlvé tieto duše 
a upiim&é éietky matky -piíisody cítili oprav- 
divé polutovanie s Bakócifao smutným stavom, 
i podporovali bojovníkov jeho všemožne. Keď 
vyzvedači Montecuculiho až k samej dedine 
sa bdvážiliy ukrylo sa celé vojsko Bakóciho 
de skalnatých hôr. Sám Bakóci obával sa 
velmi zrady a ps^ kačdý deň presueňtil 
ftvcij. útulok, z íedJMg -jaskyne prechodil do 
diuhej a staval, stráže í i^a. všetky, strany a 
psitom všetkom neuhal pokoja, nemal ani dna 



ani noci. I nastaly jemu i jeho družine smutné 
časy, lebo velkú biedu trpelL Naši traja pria- 
telia odvážili sa každého dna do niektorej 
dedinky s malými zástupan;^i ozbrojexicov slo- 
venských a šlachetní Busíny a Busínky do- 
nášali jim potrebnú potravu. 

Položenie Eakocibo bolo do zúfania a 
jedinú nádej skladal v tom, že ma prijde na 
pomoc zaslúbené vojsko rusko-polské. Jomoc 
tá neprichádzala i poslal nazpät do Haliče 
nášho Pivodu, aby sa presvedčil, či nádej 
jeho v pomoc rusko-pQlskú nenie mama. 

I Lipoviansky s Basiavickým vybrali sa 
preoblečení do okolitých obcí, aby bodiých 
Busínov vyzvali do boja. 

„Bratia," hovoril Jurko Lipoviansky, 
„znáte, jako nivočia nemecké vojská milú 
našu vlasť, jako ju utláčajú, jako dane a ná- 
tisky, krivdy a utrpenia uyalujú na nás. A toto 
všetko len vtedy prestane, keď si neodvislost 
nadobudneme. Potom len pocítia všetky ná- 
rody Uhorska sladkosť milej svobodienky. 
No, svoboda nám nespadne sama od seba 
z neba; tú si musíme sami mečom vydobyť: 
nech teda puška a šabla za nás hovorí, i za 
naše práva a svobodu!" 

„Rusínsky národ je velmi potlačený a zotro- 
čený,^ hovoril 8 nadšením Baslavicď^ý, kam- 
kplvek prišiel. „Prišiel uJi čas, aby sa i,on po- 
zdvihol zo svojej ničoty, aby sa ka^dý Buaín 
hrdým čelom a smelým sebapo vedomím postavil 
do radu svobodných národov. Bratia Madari 
podávajú vám všetko, čo si vaše srdce žiada 
i podelia sa s nami jako bratia s bratami so všet- 
kými svobodami. A vy Busíny budete prví medfsi 
bojovníkami svobody^ vaše bude prvé miesto, 
prvá česť a sláva; lel>o vy prví poi^dvihnete zá- 
stavu svobody, vy prví budete bojovať za pnáva 
a svobody národov. A jaké to skvelé povedomie 
pre vás, že Bakóci bez vás nič vykonať nemôže, 
že keď sa vy teraz prví nepostavíte smelými 
prsami do šiku jeho bojovnflcov, koruna uhor- 
ská utratí všetko a zUesM na rovný stupeii 
8 dedičnými zemami Brúska. ** 

Medzi strachom a nádejou trval Bakóci 
so svojmi vernými dlhý čas vo svojoti hôrnom 
úkryte. Jeho zádumčivej obraasotvornoisti.adalo 
sa, že stojí nad prepas(ou,.z ktorej niet vy- 
viaznutía, niet vysvofoodenia. Vyzvedaii do- 

21* 



156 



Orol, obráEkotý čftsopfs. 



ŕÔ.«. I8T6. 



niesli mn síce správa, že prenasledujúd Ku- 
rucov MoQtecuculi nikde jich napadnúť ne- 
mohol a že Jeho vojsko tiahne ku Viedni; 
ale Rákóci preca chýrom tým nedôveroval a 
20 dňa na deň v nádeji svojej klesal. 

Keď raz racDl sa so svojimi vernými, čo 
počat v trápnom tomto a beznádejnom po- 
stavení, dolietal k sluchu Rakóciho horami 
sa rozliehajúci vojanský spev. Čata veselých 
ozbrojencov blížila sa a zretedelne počut bolo 
vojanskú pieseňkn: 

Na dabrave kuvičí 
Prežalostae vyjú, 
Azda sa to Kunuu 
S nepriateľom bijú, 
S nepriateľom, So naše, 
Chce drancovať sálaše? 

Chlapci dúškom sadtgme 
Na bystrých koníkov, 
KŕBi ú hubiť nedivme 
Kroz takýdi zbojníkov, 
čo nám lecjak krev pgú 
A s jich pánom z nej tyjú. 

Za mnou chlapci, len za mnou, 
Tam sú pri Bodroku. 
S povíchrícou náramnou 
Leťme jim do boka, 
Aby sme jich pobiM 
A na kusy zdrobili! 

Rakóciho srdce okrialo. 

„Či to nenie Pivodov hlas?^ zvolal ra* 
dostne. „On to, on, Janko Pivoda!^ 

„Oznamujem úctivé, slavný náš knieža,^ 
predstúpil Pivoda pred Rakóci, „že pán Ber- 
csényi ide s pomocným vojskom, ktoré ho- 
tové je s nami bojovat až do poslednieho 
muža.^ 

Radostné výkriky rozliehaly sa zástupom 
bojovníkov. Rakóci vyobjímal Bercsényiho 
i odiili stranou, aby sa poradili. Starí bo- 
jovníci Rakóciho vítajú srdečne príchodzíeh 
bratov. 

I daný bol znak, aby pomocné vojrico 
rozostavilo sa na äirokej lúke. Rakóci s po- 
tešením hladel m pekné rady bojovníkov. 
Boly to nekolké peiiacke stotiny Rusov, 
ktorých poslal kyjovský palatín Rakócimu na 
pomoc, i s nekdirýffli stotinami Poliakov, po- 
slanými Vii&oveckým. 

Bercsényi doručil kniežatu i peniaze, 
ktoré dostal od kráta Francie. 



S týmto malým ale spolahlivým vojskom 
obsadil Rakóci Závodku a nektoré obce na 
hranicach Uhorska. Obyvatelia prijali Kumcov 
s obyčajnou priateľskou pohostínnostou. Ra- 
kóci s Bercsényim bývali v Závodke i oča- 
kávali daläiu pomoc a spoľahlivé zprávy o po- 
hybe vojska nemeckého. 

Jednoho dňa rozliehal sa hore dolinou 
ku Závodke mohutný spev jakoby vlnobitie. 
Vyše 3000 Rusínov a Slovákov pod vodcov- 
stvom Jurka a Andreja vchádzalo do osady 
spievajúc : 

Čvirikali vrabci, nebojte sa chlapci, 

Keď sa Slovák zvrtne, desať Nemcov afrkne. 

Nemci rozkazujú, z náa sa vysmieviuú, 

V našej vlastný krížne za nič nás nemigú, 

Cbcejú nás obliekať na silu do plundier, 

Chcejú nás i vyhnať na silu von z Uhier. 

Čvirikali vrabci, nebojte sa chlapci. 

Keď sa Slovák zvrtne, desať Nemcov zfrkne ! 

Nad pokladom týmto zaplesalo srdce 
Rakóciho. Rusi a Poliaci stískali ruky pri- 
šlým bratom a jasali od radosti. 

Rakóci viacej neváhal. I vyplatíac vojsko 
svoje na jedon mesiac po predku, tiahol ku 
Beregsásu. 

Pred Beregsásom postavilo sa Rakócimu 
oproti ozbrojené zemanstvo s malým oddielmi 
Hontecuculiho dragonov i chcelo mu pre- 
kaziť priechod cez Tisu. A tu sa skvele 
osvedčila malá síce, no v zbroji dobre vy- 
cvičená čata rusko-polská. V pevných iikoch, 
pod udatnými vodcami vrhla sa s neodolá- 
telnou silou do sredu zemianskeho vojaka a 
jej príkladom oduševnení Rusíni a Slováci 
hnali sa za ňou. Nastal krutý boj. Zemianske 
vojsko rozrazené bolo na nerovné polovice. 
Mame namáhali sa áragóni MontecuoaMho 
rozšliapat slabo ozlnrojenú sediac, lebo oproti 
postavila sa jim sriadená čata rusko^pohká, 
i s krvavými hlavami upustif museli bctjište. 
Zemianstvo utrpelo hrozné ztraty. 

Toto bolo prvé víťazstvo Kurucov. Ra- 
kóci preíiel bez dálsej ncrjakej šarvátky cez 
Tisu i zaujal mnohé opevnené miesta. I dal 
rozfalásit, že mu ide na pomoc eite 40.000 
Ruiov, Poliakov a Švédov. Chýry tieto tak 
učinkovaly na okolité zemianstvo, ie sa hneď 
húfne k Rakócimu pridávalo. I vfCaznt poafaipe- 
val dalej zaujmúc H^jdiické mestá a Debrecín. 



6.4. 187«.] 



Oroly obráskoYý éasoi^lg. 



197 



Blísbo V. Varadína leží mesto Olaay. 
Meste toto obydleaé bolo Srbami, Indom to 
bejovBým a smužilým. Na celej iiare pozdĺž 
branie Uhorska stál národ tento jakoby na 
stráii i odrážal všetky átoky sverepých Tur- 
kov. Král Leopold dal týmto SMbOm sa to 
zoameHité výsady, ktorých sa oni kŕčovite 
pridržiavali, lebo si jich vydobyli krvon svojou. 

Na týchto Srbov oboril sa Rakóci s veflioa 
presiliMi. Zmožile bránili sa v opevnenom 
meste svojom. Keď ale hladom mnoho trpeli, 



vy2val jich Rakóci, aby sa na mMcisf i ne- 
milost vsdsli. Mesto Ulasy padlo do rák Ba- 
kidho. I dal ho vypáliť a obyvafetfov jeho 
nemilosrdne pobit, áno eahroztl, že všetkých 
Srbov do poslednieho vykjmoží. 

Tento ukrutný čin takou nevoleu na- 
plnil slovanriíých jeho bojovníkov, že hneď 
mnohí x nich, medzi nimi naži priatelia Janko 
a Andrej pod vodcovstvom Očkaybo obrátili 
sa na Slovenska Jurko Ltpoviansky ostal 
sám u Rakódho. 



(Pokraôovanie nssledoje.) 



Od srdca ku srdcu. 



Zialime slušne, že nám moc sveta 
Odjala všetko, čo milé; 
A túžba naša smútkom odetá 
Letí k nebu v čerstvej sile. 
Či jej prírečie Bdh stania mieru, 
(ji len tak zájde bez ceoy: 
My, bratia, p'eto netrafme vieru, 
Že sme sláve posvätení. 

Horlíme právom, že nám ti naši, - 
Tučiaci sa našim menom. 
Žitia neprajú v rodnom salaši. 
Pohŕdajú bratstva venom. 
Na Boha slovo, na vôIu jeho, 
Tatry sú nám a Tatrám my: 
Čoby sa lakat sveta zlostného. 
Keď sme sebe v dobrom známi! 



'^Tr«<je*Qf^^ 



Bráňme ozretne svätosti naše 

Silou umu, mocou reči: 

Duch náš smelosfou nech sa opáše 

I v nerovnej borbe, seči. 

Hla I Tatier orol — biedny tvor 3eme,. 

A za nebom preca túži: 

I nám, keď duchom povzniest sa chceme, 

Tŕň nesmie lást miesto ruží. 

Načo že povstal v Tatrách horosvet. 

Alebo jedla spanilá? 

Tamten — by žitia svojho krásny kvet. 

Táto ~ mohutnosť vy vila. — 

Nuž pokoj rodu i snahám jeho. 

Vy, čo uznat nechcete nás: 

Nám život dala láska Večného 

A nie krátky ubijcov čas! 

Jozef Jančo. 



Nad Baltom* 

Gestopisnd obrazy z Rujany. 
Podáva Juraj J, Kello. 



n. 

Goora; Titanová; Arkona; na palnbe 

,,Delphina.'' 

Bela nedeb. Slniečko práve vystrklo bolo 
Bvojn éervenú, budatú, ľahkými razovými 
chmúrkami zatiahnutú tvár z tidiých vôd 
nepriezménéko východu, keď v prístave od- 
M^idi neveOní dvojstažňovú loď ^^Lastovičku* 
^nú. Veträásrtdniezadiostažnevých rázsoch 



I (Baa) už sa nadúvaly, no vehnl slabo. Birio 
úplné ticho. Príbočné plachty prvého i dru- 
hého stažňa boly ešte zrútené, ale k roz- 
tiahnutiu všetko pripravené. Práve strojiH sa 
odoberaf lavičku, vedúca z brehu na loď, keď 
dobehol som hore nevelkým prístavom, jakie 
ho takým a nie radšej príbehom menovat 
možno, ku odíst sa strojácej lodi. Bola to 
loď švédska, plaviaca sa zo Stetfina do Tstatu, 
majúc v Goore nakladal ešto čerstvé slan- 



186 



Orol, obrágkOTý časopis. 



[0.6. 1876. 



čoky, (Hirioge). J^ spriervodsík, rodom Bra- 
moYčan (BramoYO, dedioka to od Boztoka na 
Beyer asi pol hodinky ležiaca), keď v tfaláej 
rotmluve vyŕozumd, že som roztoeký sta- 
diosus, prijal ma milerád, ardiac mi povozné 
^einett Ôstereicher,'^ jaké meno TÔbec ra- 
Úuike zlatníky požívaly do tých čias, kým 
i^markova" z behu jich vytisnuviia aera roku 
1873 nepokrstila j(ch drastickým menom: 
nôsterreichisohe weiese Zigeuner." Bol som 
síce rád, že tak lacno prídem do Goory 
(obyčajná taksa člnov zo Stupeň*kameäa do 
Goory je 2 Vtt do Arkony 3 toliare) ; no lúto 
mi bolo, že miniem Juliusruhe, odkial mal 
som úmysel ís( pešky do Starochiánitt a Star- 
yice, odtial ale po poludní cez Nanivicu 
(Nonnevitz) sevemíin pobrežím na noc do 
Arkony. Komu zavdala by sa prfležitosf 
ostrov tento zo Stralsundu navitíviC, naj- 
lepšiu cestu vezme zrovna do Brehov (Bergen) ; 
Rugard nech neobíde, lebo to mojim zdaním 
nigčarovnejší bod Rujany — a cez prievoz 
Vikyv do Arkony; zpät ale cez Zižavu, alebo 
ešte lepšie na člne Trompským vikom do 
Stupeň-kame&a , odtial cez Zágrad do Gra- 
nice, Putbusu, Harcu, na Stahlbrodský prievoz 
do Reinbergu, Strahlsundu : tak prejde v pra- 
vom smysle celú Bujanu i pekné pobrežie 
Strela-Sundu. 

Naša „Lastovička" vytmolila sa z prí- 
boju na otvorené more. Rozopla všetky krydla, 
ale veru o lastovičom letku ani chýru ani 
slychu! Bolo temer paf hodín, ale pobrežie, 
ktoré sme pred trištvrfami opustili, málo sa 
alebo nič nevzdialilo. Naprávali, natahovali 
tie plachty z boka na bok, ale nec^j Bože, 
prirýchlit jej let. I kolembali sme sa jako 
pinquinka až toho bolo dost. Šfastie, že tak 
zvanú morskú nemoc prekonal som bol dva- 
krát z Vamovtoku db Labcku a nazpät, 
ináče by prítonmá kolíska dušu z tela bola 
vyhnala; no vzdor tomu zmáral ma nemilý 
pocit závratu a ja obával sa i tretíraz ešte 
musiet zakúaif rozkoš i študovat smer rjh 
nahnutou ponad stenu hlavou. 

Panovalo úplné ticho. Jednoavočné loč- 
kanie vin a živý rozhovor lodníkov miešal 
sa do delakého šumenia v6d. 8merodajca 
pohvizdoval nábožnú pieseň. Ešte vše velmi 



blízko za nami černelo sa predhotíe Stupeň- 
kam^to, na západe ale malá lomska vežiika 
stála v našom zrakojeme. Začínalo Ji)yt citlivé 
chladno, z č(Ao náš sprievodník zatváral, že 
budeme maC príhodný vetr&r 'Slniečko už 
dost dobre bolo po vyšilo hlavičku,, keď na,pa- 
lube zavznel škrieklávý zvuk zvonca. Z vnÍMtra 
lode vyšlo mužstvo v pocte asi devat hláv 
na palubu, i s odkrytými hlavami ahromaž- 
dilo sa vôkol hlavni^o šfažna. Len sám 
smerodajca (kormidelník) zostal na svojom 
mieste, položiac širák na blízku lavičku. Za- 
čínaly sa služby Božie, ktorý zvyk (ku po- 
chvale hodného švédskeho národa buď spo- 
menutý) zachováva sa u nich na každej temer 
lodi a to každodenne, i mal som príležitosť 
svojím časom v hamburgskom prístave večer 
byt toho svedkom, že keď z inorodých lodí 
ozývaly sa zvuky kliafa, zlorečenia, oplzlého 
spevu, vady, zpitých námorníkov, zo švédskej 
lodi zavznievala melódia nábožnej piesne; 
vôbec lud tento v pomere k inorodému zvlášte 
ruskému a anglickému, drží sa v prístavných 
mestách nie len za najtríezvejší, ale i za naj- 
statočnejší. Má on tiež svoje zvláštne osobné 
tiene, no tieto v pomere k jeho dobrým 
stránkam sú nepatrné. Jeho ku pr. naivná 
chvastavost nepreváži anglickú meravú drzost 
a jeho často do pajácovstva prechodiaca oká- 
zalost neprevyšuje nemeckú dotieravost; je 
plitký, lahký, ale nie v smysle anglického 
lachtikárstva a lahkomyslnosti. Jebomravme 
tiene nie sú tak do očí bijúce a škodné jako 
iných národov. Nelíčená otvorenosf bye zvlášte 
Severonemcom vlastnost túto celkom postrá- 
dajúcim do očí, ktorí ju často a to velmi 
dobre využitkovat vedia. 

Nastal nábožný spev rannej piesne : „Bože 
nebies.'' Ozaj posvätné okamženie, uchvacu- 
júce citom nábožnosti, jaký nestvorí v srdci 
ludskom žiadon chrám rukou ľudskou robei^. 
Predstav si, luby čitatelú, šíre nepríezračné 
površie rúšajúcej sa vody, ktorej tichý síce, 
ale preca mocný šum naplnil posvetvié, nad 
ktorým jasné nebe so zrkadliacim sa v hhi- 
dine ranním slniečkom spočívalo, da tidiáko 
sumu mieša sa mužský sbor náÍM)žneJ nielo- 
die a rozliehftjác sa zaniká tam niekde pod 
vysokým sklepením širokej oUohy^ I máš 



č. 6. 1876.} 



Orol, obrázkový časopis. 



159 



■ s^-^^ ^ -X-^.^-é 



' ^^^^^ >w*'V^> 



pred B^ou ten oajvelebnejii chrám prírody! 
Po skončenej piesni kľakli všetci a jedon 
z nich stojačky prečítal 66. žalm. Na to od^ 
riekali Tsetci hlafiite „otče náá,^ zaspievali 
poslední verí piesne, a bolo -^ po službách. 
Naďedovaly skrovné raňajky. 

Medsi tým časom začal sa dvíhat teplý 
juifú vetrík, plachty sa vypučily a loď naša 
krájala čerstvejšie zavádzajúce jej v ceste 
Yody. Okolo šiestej zmizlo nám z očú po- 
brežie a tichý vetrík zmenil sa na juho- 
východní víchor. Jako sňahom pokryté vyze- 
ralo površie, tidiý šum zmenil sa na íičanie 
a aiie&ové hlavy vín rozrážaly sa o pevnú 
stena lode, ba niektoré zastrekly až na pa- 
lubu v svojej neočatOBti. Na rázsochách slaá&u 
zúril silný vietor, babnnjúc v nadutých plaďi-* 
tách. SLnííuc a hadiac, sspínajúc sa i padajúc 
at^tala loď jako strela, smerodajca potil sa, 
mužstvo stôjác na svojom stanovisku pohviz** 
dcnralo i tešilo sa prajnému vetru. O pol 
ôsmej začernela sa nám pred očami väia 
goorská. O ôsmej zrinčala refaz kotvová. 
Boli sme v Goorskom prístave. 

Y ehatrnej, začadenej prístavnej ka- 
viarne — „City of London^ — vypil som 
£a pol druha groša pohár zlej kávy i poberal 
aom sa do blízkej, malú hodinku vzdialenej, 
úhladnej a majetnej Vitane vej (Witte). Gesta 
vedie po, samom pobreží morskom krížom 
caK pusté piedíohroble a nepodáva nič zaní- 
ma^o. Na lavom boku leží Nobbín. z kto- 
rého len stromovie vidno. 

Práve zvooilo ^a do kostola, keď som 
dorazil do Vitanóvej. Idem zrovna ku úhliad- 
nemu chrámu, ležiacemu Ha peknom briežku ; 
ale jako som sa zadivil, dvere jeho sú za- 
vreté a vôkol neho ani živej duše. Počul 
som spev, — a chrám pustý ! To len nápadné. 
To už i najlahostajnejší proti takým vecam 
cestovatel musí sa dopýtat, čo to za zvlášt- 
nosC? Popri mne ubieral sa práve . zhrbený 
Btarčok; i požiadal som ho o vysvetlenie. 

„Už druhú nedelu konajú sa služby Božie 
na brehu,'' bola jeho krátka odpoveď. 
Šiel som 8 nim. 
Boh) taft* 

Podiiäié služby Božie I Mužstvo v každo- 
dei^nom obleku sedí na člnkoch na morí popri 



brehu zi^otvených; ženské a deti z čiastky 
stojac, z čiastky sediac na brehu a medzi 
nimii nachádza sa na nevelkej tvárou k muž* 
stvu obrátenej tribúne jich äemodatý a srie- 
brovlasý duchovní pastier. Spev ozýval sa 
pevninou i morom. Po jeho zatíchautí zdvihla 
sa neveľká, no velebná postava starkého pa- 
stiera. Duchovní otec prečítal slova z ev« sv. 
Jána 15, 5 : „Bezo mňa nič nemôžete učinif,'' 
i držal trasayým síce, ale plnozvučným hlasom 
výbornú na lovenie rýb vzCahujúcu sa reč. 
Celý obraz poskytoval opravdivú miniatúru 
Kristovej kázne na brehu morskom ; a pohkd 
jeho tým bol veIkoIepejším» čím dôstojnejší 
obrúb jeho tvoríly. v popredí rozkaísané, n&« 
prebliadne morské vody* Po skončenýeh 
službách rozoply sa plachty sCa v^eniíky 
mnobočetných člnov i uháňaly ao sietemi 
na otvorené more. Ženy a deili vramly sa 
v peknom poriadku pri čerstvom rozhovore 
domov. 

Poneváč mluve tamojšieho lada príatojoe 
som nerozumel, umienil som si, že navštívim 
starkého kňaza, a poprosím ho o vysvetlenie 
tohoto zvyku. Vošiel som do neďalekého fa)o<- 
stinc^, abych sa kus pristrojil a nasadaný 
na mňa prach aspoň zv&tša odstránil. 

Pán farár, osobnost vlúdna, zdvorilá, prí- 
jemného držania sa, prijal ma vďačne. Zve- 
davá jeho bratovkyňa, dievča mil^ povahy, 
pekného zrastu a plnej tvárí, ušmiklo na po- 
kynutie jeho von, hneď ale za tým vrátilo sa 
so syrom a vínom. Prisadli sme k stolu a 
rozmluva točila sa najviac o Uhorsku a jeho 
pomeroch. Moje jednoduché vyprávanie zaní- 
malo ho a i sama modroočká deva dala svo- 
jimi otázkami znaf , že vec tá ju zaníma. Lež 
načo šírit i tak málo zanímavé formality naše. 
Dost na tom, že starý pán zdržal ma na 
obed, po poludní dal zapriahnut i vybral sa 
so mnou do Arkony. Bozumie sa samo sebou, 
že som bol tomu rád a to tým viac, že po- 
poludňajšia „iotertencia^ netýkala sa môjho 
i tak zcvrkmitého vrecka. Pri obede rozprával 
mi dve zanímavé vecí; prvá týkala sa spo- 
menutého zvyku, druhá archeológie mestečka. 

Vitanovčania živia sa lovením rýb ; zvlášte 
čas lovenia slančokov donáša jiqoi značný dô- 
chodok. Lovenie toto trvá za &— 10 týždňov 



IGO 



Orol, obrázkový časopis. 



[6.6. 1876. 



a TýBOS za ten čaa urobí na 15—36 tiaíc 
toliaroY. Niet teda divu, že tamojší obyva- 
telia ?ýdatný tento prameň značného dôchodku 
v príhodnú príležitosC jako najlepšie vyko- 
rifitit chtejúc^ nešetria ni dňa ni noci, ni ne^ 
dele a sviatku. Za tieto týždne odbývajú sa 
služby Božie nedelnie v celej krátkosti na 
brehu a po nich s Božím požehnaním roz- 
(ahujú sa siete na všetky strany širého Baltu. 

Vitanová je jedno z najstarších mestečiek 
Rnjany. Žijúce jej ludu podanie je pekné, 
zanímavé. Povedomí sú Vitanci sebe toho, že 
pockodia pôvodne z rodu slavianského ; ved 
už priemená upozorňujú jích na to, spolu 
ale sú i toho nepocbybným znidcom, že sú 
pr«obyv»teImi3rilova, Jich predkovia, tak ho- 
vorí podanie^ boli rezbármi, ktorí veíký obchod 
vie<Ui s malýéi, vätšími, zo skaly alebo dreva 
rezanými modlami zvlášte ale s podobami tej 
medly, ktorá 6tála „in dem reicben Tempel zu 
Arkona," (v bohatom chráme Arkonskom), 
z ktorého bezpochyby i mestečko svoje meno 
dostalo. Krátke, ale prirodzené a bezobalné 
soznaníe ! A čuj terajší Slaviane : oni i v cu- 
dzom živle 8 hrdosťou spomínajú svoj slaviansky 
pôvod, 8 hrdosťou vravím « k tvojmu zahan- 
beniu! Podanie to ospravedlňujú a pravým 
dokazujú : 

1. že ešte i dnes po mnohých domoch 
najdú sa, ked nie zlomky starovekej skulp- 
túry slavianskej, teda aspoň jej novoveké 
napodobniny, alebo obrazy Svätovita; 

2. že zlomky starobylej rezby modiel po- 
hanských najst v chotáre vitanovskom, nenie 
ani dnes nič zvláštneho, a nekolko ešte za- 
chovalejš(cb prímerkov odtiaľto, nacbodí sa 
i v Sjtettinskom brade, sídlovisku to pomo- 
ranských vojvodov, ktorí s IJogislavom XIV. 
1673 vymreli, podobne i v Šverinskom anti- 
quariume, a inde; 

3. že na zvečnelú pamiatku toho, na 
lavej strane chrámu vitanovského zamúraná 
je dost podarená skulptúra predstavujúca 
Svätovita, o ktorej pospplitý ľud hovorí, že to : 
„hadnischer dunrgatt^ (heidnischer Donner- 
Gott = pohaneký bôb hromobitia, či Parom). 

O druhej hodine po poludní sedeli sme 
vietci traja na vozíku. Gesta z Yitaiiovej za- 



íáča sa za mestečkom dau na západ a spája 
v polovici s cestou, vedúoou z Putgartenu 
do Aikony. 

O tretej boli sme v Arkone. 

Predhorie Ark^na je najseTemejší bod 
nemeckého mocnárstva. Jej steny nepodávajú 
tú divú velkoleposC jakú Stupeň-kameň, a to 
pre živší a príjemnejší dojem oboch, lepáie 
by bolO) navštívil najprv Arkonu a potom 
Stupeň kameň. Výhlad je tu síce impozant- 
nejší , a celé panoráma ostrova i Baltu stojí 
pred očami, ba ano zrak podkýna sa až bar 
ostrov Hiddensoe a Môen; no samé pred** 
horie neurobí na člov^a veliký dojem. Výska, 
jeho obnáša 59 metrov nad hladinou m^vskott. 
Vencolepá svetielňa (Leuchtthurm) je spola 
mestom občerstvenia a nodažAoa pre počet- 
ných cestovatelov. Svetietta je 25 metrov 
vysoká, a jej velké svetlo hád^ svoje blesky 
na objem 10 — 12 míl priemerného kruhu. 
Stavba počala sa rohu 1827; jej plán vyvie>- 
dol Schinkel. 

Snad žiadon kus pevniny nenie pre SIo^ 
vaňa v cudzích teraz mu krajoch tak pa* 
matným, jako práve tento. Nejaký podivný 
cit zmocnil sa i mňa, ked zastal som na 
meste, kde, jako silná Vedetta deverozápad- 
ních krajov Slavianstva stála pevnosC starých 
Vendov, z ktorej zlostný čas nenechal ani 
najmenáej pamiatky. Okrúhlodaleký a roiz- 
siahly, 10—15 metrov vysoký násyp s bráiioa 
oproti severozápadu, v jehožto srede vypioal 
sa veľkolepý chrám stvorhlavého Sv&tovita oa 
srieboruých stípach, demoloval aepriatel i čas, 
a posiednie znaky jeho rozaôsil vietor , po- 
hltly vody a zasypal piesok. Pokladucbtivá 
ruka dánskeho Valdemára I. zruntujúc násypy, 
zborila i arcidielo slavianskfg náboženskej 
horlivosti r. 1 168 a 14 chrámov krestanských 
dakovalo svoj vznik bohatému Svátovitovi. 
V pravom slova smysle krvou a ohňom krstení 
boli Slaviaoi zvlášte tu, a zle pochopená kre* 
stanská missia aktom znovuzrodenia hrdasila 
jich pri prepôrode. Za to Bamberčan je 
cteným mučedlníkom a nad vami, čo pod 
kresfanením duchovného i svetského Otta 
utratili ste všetko, ani kukučka nesakuká. 
To vašou bolo vinou, načo spierali ste sa 
dat — znivočiC?! 



č. 6. ■ 1878.1 



Orol, vbrázkový čagopÍB 



161 



„Tipét tvti oiud, ubsliá SláTÍe, 
Pokud neŕekoe: Bdostit" histórie!" 
Môj dneáňajéí dobrodíaec strávil v ofišej 
spoločoosti (lebo bž tu zastihol som svojich 
predeäodíových spolofutkov) príjemné divíle 
v roipomienke na jeho zašlé ätudentaké časy 
a vyteäený vrátil sa okola siedmej do Vila- 
Bovej. My zabáTili sme sa eát« dlho tidelne, 
až bostinský, úprimná a dobrá cblapinn, vy- 
kázal každému pOBtél. Moji súdruhovia kázali 
bostíDskému, by jich v čas ráno zobudil, aby 
tak zažili ešte na Arkonskom predhorf východ 
slDca. Rozlúčiac sa so mnou tak zvaným, 



div, kupci n« ceste postavení sú obyč^ne vny- 
álieukach zahrúžení. Okolo poljedoná«tej vylial, 
som zo Bvietelne na bUzke pobrežie. Sadol som 
si na laviáku, i dal volný let myšlienkam a 
obrasc^voroosti. Čotováetko neprebebto my- 
slon ? Jaké to rozličné obrasy, bez siíčasia, bez 
spojitosti? A či to nie volné? Ba volnii, 
lebo mysel sa nemonopoliiuje , — a beda 
tomu domu, t ktorom i na myslenie, emý- 
šlaaie prevádza sa dozor iinaneiami I Dlbo 
I dumal som, o čom, — ktože to počul? Ani 
ja sám nie! Bola to príjemná hra myšlienok, 
ktorá neviazla sa na Čas, nie na priestor, 



Tatranský pasák. 



.trením salamandra" (študentský to výraz, 
pod ktorým roKunúe sa trenie pohdrov o stô) 
s klapkftoie pokrievok na isté kommando na 
zdravie jednej lebo dritltej osoby spoločoo- 
atí) Éli spaf; ja ale čakal som spolu s jed- 
ným Dánčanom, ktorý krom materčiny roz- 
prával len nisky, na parník „Delphin," ktorý 
DUl veslovaC do Kodanu. Čas bol nudný, 
zdĺhavý; lebo môj Dán nebol shovorčivý, a 
hovoril Im tam, kde mlčat nemobol. Nie 



a to tak milé, lelw tn cíti žJovek sa byt — 

svobodným. 

V dialke začfrve&aly sa oči čakaného 

„Delphina." Blíži sa. Čut už i krocbkanie 

Tu je! 

Mój tučný Dán vyteperil sa Uež. Asi 

šiesti zamenili sme površie Rujany s clurbtotA 

„Delphina." Cestovatelov bolo drahne; všetko 
I to zvätáa spalo , driemalo. nDelphin" la- 
Ihvyzdne, pokrúti chvostom, poiiaie sa kus 



162 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 5. t8T6. 



•" •"^-^^ v /^^í^^^.^*^,*^ 



k. .^ ^-N,' -^^ •" ,^ 



* ^ ^^. ^*w^N y^ ^-^y-^ 



nazpät, a — uteká po ceste bez všetkého 
pred- i £a sebou älaku. Kejon, ten nečakal 
na vietor, ale i bez neho krájal vody až milo. 
Jaktí ďaleký svetlonos zdala sa lampa Arkon- 
skej svetlelne, až sfa bezživotná iskra za- 
nikla T hustej šerine. O tretej ráno zabelely 
sa steny kriedových brál ostrova Moen a 
pobrežie Själlandn, a o pol hodinky na to, 
obleslo nás svetlo Svetlane §vedského ostrova 
Falsterbo. MalmO, Saitholm, a — blýskavé 



väze Kodanské, pomedzi ktoré koliáu sa ti- 
síce sCažnov, poskytujú krásny obraz, ktorý 
rozostre sa pred zrakom okolo šiestej hodiny 
z rána. Po obidetí dvoch opevnenýeb vatri<«tt 
Lúnetty a troch korún (Tre KrooerX ktorýeh 
záhubné pažeráky zakúsila anglická flotta 
2. apríla 1801 a po prebehnutí cez prísta- 
V 'vý, jediný citadellou FVederikshavn bránený 
vchod, nachádzame sa v najkrajšom, naj- 
vätšom a najbezpečnejšom prístave Baltil 



-v.-'-rí^eGV&Of^v-/- 



Orol. 

(Trávnica.) 

Mat moja, mat milá! Prenešfastná chvíla: 
Lapili ma páni, sedím doputaný. 
Eriela mi obtali, a oči vyklali, 
Nôžky moje buré na krátkej sú sňúre: 
Sedím neboráčik jak slepý žobráčik* 
Ktože mi spomôže? Milý, mocný Božel 



Ej, narastú kríela i zrenica skvelá, — 
Tie od rosy z hory, tá od zlatej zory. 
Yleje do mňa sily spev slovanskej Víly; 
Puknú tuhé putá jak struna napnutá. 
Vyletím ja zase k nebu v novej kráse! 

Nezábudov. 



Brnova Rozálka. 

Povesť z tureckých časov. 
Podáva Anton Em, Timho. 

Medzi južními výhonkami novohradských 
vrchov „Ostrôžky* menovaných, v romantickej, 
na vôkol neveľkými , tu i tam holými , mo- 
hutnou bučinou a za kmelou dubinou po- 
rastlými vrškami obklopenej dubinke, uprosred 
planiny, na homolovitom kopci leží zrúcanisko 
„Divínskeho zámku," rumy to dávne; i stoja 
ony tu čo svedkovia mnohých dobrých a 
zlatých, ale i zlých a porobných nevoľných 
časov. 

U päty pahrbka zo severnej strany briežka, 
na ktorom ešte podnes príšerám podobajúce sa 
bašte a steny porúchaného zámku do výšky 
nemalej sa vypínajú, leží neveliké slovenské 
mestečko Divín,' so zámockým starým ko- 
st<dom, s panským, podobu tvŕdze majúcim 
kaštielom, a s mnohými vy vnikajúcimi bu- 
dovami. 

Počiatok hradu Divínskeho padá do 
doby relmi dávnej, rúškou temnosti zakrytej ; 
o ktorom len to s istotou sa vie^ že v po^ 



zdnejších dobách od neho mnohé nepriatelské 
útoky s premocnou silou a všetky pokusy 
Tatárov a Turkov, ktorí zámok tento doby t 
sa namáhali, zostávaly bez výsledku. Divínsky 
zámok stál v dobe šerej minulosti čo mocný 
štít slovenských krajov v svojej úplnej kráse, 
celosti a velebe. 

Vladárom jeho v čase, do ktorého padá 
povest táto, bol chýrečný po celom hornom 
vidieku muž, ktorého hrozné meno krooiky 
a povesti okolitého ludu podnes spomínajú. 
Muž ten bol Imro Balaša. 

Uhorský tento šľachtic čínieval s čatami 
svojimi mnohé výpady zo zámku svojbo na 
vôkol Ostrožiek a Pofany pelešiaceko a ko- 
ristiaceho Turka, i mnoho slastných výbojov 
a šarvátok zviedol s týmto nepriatelbm vlasti. 
I hrdinské jeho výboje boly by Imra Balaiu 
istotne postavily do radu iných vlasC brt* 
niacich velikášov a boly by mu v dejepise 
zachovalý blahej pamäti slavné meno; ale 



6. e. 1876,] 



Oroly obrázkoTý ČMopia. 



168 



teire Balftia aíe Im slonia to sfdjoni okoU, 
lež i v sasedAýí^h stalieftch na áč«t Tucka 
ft^reiMEal hnusné v ten čas y knýine udo- 
mácnené a obvyklé remeslo zbQania, Aw 
banské mestá nemalý od nájezdnikov jeho 
pokiQj. ÁnOi čeUiadka Imra Baladu korístie* 
▼ala nie l«n d^itok po pastvácb, ona úskočné 
« Istive, často i s preliattm krve o(lo)>erala 
atatok pcdkoničon), {Hredstavovala ji^močníkov, 
▼dierak sa domov pokojných pbyvat^ov, 
strehúvala na odvádzané poplatky z bornícb 
Btolfc Torkovi do Filakova, a všetku korist 
ukladala v roeaiaUých pivnicach podzemskýjcb 
svojho hjMuesda. Ku zvláštnostiam reoiesla Imra 
Balaáu patrilo i to, že sádrvhovia jebo na 
Týbojaých fazeniach po akoliciach zajímali 
a odvádzali sebou i mnohé krásou telesnou 
nad iné vynikajike panny a nevesty, ktoré 
bad Istou lebo aásilenstvom z kruhov rodío 
jejkb vytrhovali a v hniezde svojom smutný 
omd jim pripravovali. 

Menie tada čudo, že Imra Balašu, na 
vrchole svej^g moci stojaceho, bál sa celý 
YMiiek ano i okolité stolice, kam o činoch 
jeliD chýr zaletel. 

Moc svoju zakladal na množstve a mužnej 
oébodlanosti svojich bojovníkov, s ktorými 
bol by sa odvážil potýkati s plukom diablov. 

Balasa nebál sa na svete nikoho. 

Nadarmo d^chodily mu vyhražujúce a na- 
pomínajúce* ho listy a posolstvá. Ano, ked 
atalíca náhly súd naňho a bojovníkov jeho 
i križiacke (aženie proti Divinu nariadila, 
2 tobo ani aigmenej strachu a obavy robit 
li neadal a svoje remeslo neohrozene a smelé 
4 sa dalej provozoval. 

Takto stály veci, takéto ^iQčij^y konaly 
aa na Díttoskom zámku, keď vladárom jeho 
bol Imro Balaia^ 

II. 

Veselo žUankotá malý, u päty devínskeho 
Jairoria pnameň svoj majúci, potdčok dolu 
dolinkou pomedzi zakrpatelým bučiakom po* 
lastlé atjráae, tu i tam v bebu svojom robiac 
malé zákruty, Z oboch atrán potóčka vypí- 
juýtl sa bwté porasty a nejedna srnka dýcha 
T nich* Jayorie je oblAbenou horou na po- 
lovačku. 



Je krásne poi^asei^é rá^o. T^aP^ blíz- 
keho vrchu je mhlou potiahnuté. Ves(i^)o QjČw^ 
hlásenie kopovov v bore, bcmiacicjti bystro- 
nobú zv^r. 

Imro Balaša je na polovačkei IsXori je 
najmilším jebo vyra^^l^^ Bez koristí ne- 
zvykol sa zámocký pán nikdy navrAcaC do- 
mov. To by jeho meno nectilo, to by sa s jehf» 
náruživostott nesrovpalp. Dnes stoj čo stoj 
ulovit musí srnku a čoby úboža popod oblaky 
lietala. 

Na zákrute potôčka v iumnej dolinke 
}e brod, kde pastieri statok napájiýú ; na tom 
mieste, kade sa cez potok prechádza, leží 
sírol^ý ploskatý kameň; slúžiaci práčkam za 
podložku. 

Včasné ráno toho samého d|a» keď Imro 
Balaša hovel v hore svojq loveoikcj náruži- 
vosti , vídat u ploskatébo kasaena M brode 
devu, ktorá pere šaty. 

Keby sme sa dievčiiie tq do tvári dotahe 
prizreli, riekli by sme, že je veru šumná, a 
pozorujúc dlhšie tvár a súmemost telesnef 
postavy, mohli by sme p^vrdit; že devica táto 
je riedky krásy, ačkolvek je len rolnička 
dcéra. 

V nepokazenej prírode len nájdeš, brat 
môj slovenäký, opravdivú krásu, vniad plni 
podobu, ktorými mat príroda diela svoje 
okrášfuje. 

Dievčina zručne mácha piestom na blelý 
sat, usilujúc sa prácu Čím skôr dokončit. Vy- 
stiera bielo, červenými okrasami pretkávané 
plátence, oplecká a kynteše po Čistom tráv- 
niku, aby mokré šatočky čím skôr teplé sl- 
niečko vysušilo. Okolitá hora odráža ozvenn 
jej prostej piesne. Spieva a v piesni svojej 
spomína niečo o svojom milencovi, -^ ale 
dosf, asnaď soni už pri mnoho vyzradil. 

Zo strmej stráni lesnej zrútilo sa do po- 
tôčka niekolko kamienkov. Tento nenazdajný 
pohyb upozornil dievku. Obozrela sa, i ne- 
málo preľaknutá ostala štát* čo kameĎ, na 
ktorom prala. Piest jej vypadol skoro z ruky. 
Čoho nalákala si sa šumná práčka? 

Rovinkou podla potôčka ute|cal ryichlými 
skoky krásny srnec ,, prenasledovaný kojpo- 
vami., i Uadal spá^u svoj^'v h^i^tej leitine. 

22* 



l&l 



Orol, obrázkový časopis. 



[0.6. I8?ô; 



Nlékolko krokov pred dievkou zastal 
pofovQík. 

Nežná práčka stála čo zakliata skala, 
i nemohla oči hore pozdvyhnút. PoTovníka 
éštc Ďikdy nevidela. Bez slova stál oproti 
'dievke i náš lovec Imro Balaša. Zahladel sa 
do šumnej práčky, ved táto bola opravdu 
krásna. 

„Čia si, dievka moja?" vypustil Balaša 
slabú otázku z úst a neprestal sa dívat na 
tento ideál lesnej krásky. 

„Brnova Rozála, lazníkova dcéra," od- 
povedala po druhej otázke ostíchavá panna. 

„Lazníkova, Martinova dievka?" s vý- 
razom najvätáieho podivenia pýtal sa ďalej 
lovec, jastrabie svoje oči pasúc na nevinnej 
h6mej holubici. 

„Kde býva tvoj otec 9" 

„Tu hned za touto lestinou; tam je 
náä dom I" odpovedala Rozálka smelšie a po- 
skočila za dolu vodou plávajúcim pDestom. 

„Poznáš mai Rozálka?" pýtal sa mladý 
lovec 

„Na môj pravdu nikdy som vás nevidela ! 
To vy naháňate tie chudiatka srnky v tom 
našom Javorí ? Lala, jedna vám tamto bežala !" 

I ukázala prstom v tej domnienke , že 
9a osvobodí od nemilého dotieravca. 

„Viem, viem, že tade bežala. Nechže si 
tam beží," i pristupoval bližšie ku dievke; 
táto ale preskočiac potok počala sberaf do 
hromady svoje plátence. 

„Neutekaj, neboj sa ma, Rozálka! Počig, 
čo ti chcem povedat. Keď prídeš domov, riekni 
svojmu otcovi, že ho pán divínskeho zámku 
k sebe volá. Vykonaj mi to, dievka moja, 
aby prišiel čo najskôr." 

„To môj otec vďačne vykoná!" 

Ešte jedon potutelný a prenikajúci po- 
hľad vrhol na driečnu dievku a chytrými kro- 
kami vzdialoval sa Balaša tým smerom, v kto- 
rom, zutekala srna. 

Divné myšjienky vžbudily sa v útrobách 
Rozálinych. Objavenie sa tohoto lovca a roz- 
právka s nim vlialy do srdca jej jakési pred- 
tuchy a nemilý dojem. 

^Kto to bol tento lovec?" pýtala sa sama 
seba. Jeho divý pozor a usmáhla tvár ne- 
/daly sa byt Rozálke poctivýnii. Oko je do 



duše oknom; ona z poAMhi polo^wiká ^rfO- 
lala i vniutorné vlastnosti jéltó. - 

Trasúc sa pospiechaia s prádlom 'k« 
domku rodinnému. 

m. 

Keď Imro Balaša nezdarom tova na^mky 
rozmrzený večer navrátil sa domov, bolo pocoC 
medzi nim a kapitánom zámockým dlhý roa^ 
hovor. Boly to výbuchy zlostí BalaMvej, pr«d 
ktorými sa oddanec jeho kapitán Toldy ne- 
málo triasol. 

„Pista, nuž jako že otváraš svoje sovie 
okále ? Či znáš, že hniezdo bystrých sokolo^v 
balašovských obletúva šumná holubica, jakej 
oko moje len málo posial videlo ? : 

„Pán môj prichádza z rannieho výletu, 
kde sa iste nečo zajftamvého a príjemnébe 
očiam jeho predstaviť mohlo. Prečo taký roap- 
durdený? Ja príčinou toho?" 

„Ty, i nie, i ano! Nebudem dlbo okoii- 
kovaf. Pišta môj milý, znáš, že Martin Brno, 
lazník z pod Javoria má čarokrásnu dievku 
Rozálu? Prečos' mi o nej nerozprával?" 

„Videl som ju raz, pamätám-li sa dobre:" 

„Tú dievku chcem mat v zámku. Čk) my- 
slíš, jako by sme }u dostali?" 

„Počkajme na dáku štastlivú príhodv." 

„Toldy, kapitán Balašov, ide čakat na 
štastnú prípadnost, kedy by uniesol poriadnu 
nevestu? Čo to tláchaš? Či si dáka stará 
baba?^ dupol nohou Balaša. 

Toldy sklonil hlavu a ani slova ntpovedäL 

„Klúď sa mi z očú, ty zbabekcl Čo že 
máme čakat na dobrú príležitosť! Nui, 6i 
neznáš, že sa Balaša a jeho bojovníkov eelá 
uhorská krajina bojí, stolica trasie jako tr^ 
stína, a lud pred nim zalieza do hôr? Prečo 
čakat? Balaša nezná čakaC; naňho čak^^ú 
mnohí, či j im skoro prijde na krk !" 

„Mám ten kúsok ja vyviest?" 

Balaša prechádzal sa dlhými kroky po 
svetíici, krotiac takto svoj hnev a rogatrenie. 
Toldy stál bez slova, cítiac sa byt házňoli 
Balašovou obrazený. 

Balaša zastavil sa pred kapitánom a po* 
tľapkajúc ho po pleci, riekol mierne: 

„No, no, neber si to k srdcu, Pišta/. Vieé^ 
čo je moja vôľa. Brnova Rozála nech mi' 
je tu čím najskôr." 



č. s. 1876.] 



Orol, obrázkoTý oasopia 



105 



„Jaw, famii^ dosvojho remesla dobre 
rozumiem ; avšak spýtal sa rnuBím, ä v páde 
Jej odpom a Depodareného wosu aiaiem vy- 
lievat krev tak, jako som to pri ohraní by*- 
strickÝcli ^l^jiikov v ptíansk^ doHae «robii ? 

„Pre takú pletku ineaimQ sa kre? vy- 
lievaf.^ • 

^Neznáš, že sú Brnoví synovia jako šípy 
do bitky!" 

„Navlečieme to ináč. Lazníka Martina 
Brnu zavolal som k sebe ; ked prijde, pošlem 
ho s listom do Rimavskej Soboty. A kolkých 
in& synov?" 

„Dvoch, Ondreja a Števu, chlapíkov to 
ani tie dobce na Javorí." 

„Tých vyžeoie hajdúch na Rusniaky, kde 
budú pást dobytok náš ; a tak v neprítomnosti 
otea a bratov zmocníš sa Rozály. Bez všet- 
kého kriku a podozrenia dovedieš tú hrdlieku 
aeoik, rozumieš?" 

Toldy- kývol hlavou na znak toho, že 
porozumel prímy rozkaz pána svojho. 

IV. 

Krásno Božie slniečko osvecovalo posled- 
níni zlatými lúčami temäoo holého Javoria, 
ktoré brdo t výšky na Divínsky zámok a 
celé okolie pozi^rat sa zdalo. Z temäna vrchu 
tohoto je milopríjemný výhlad. Na východe 
rozprestierajú sa lesnaté vrchy Rymavské, 
aa západe oproti Javoriu strmí do výšky 
Turopolské bralo, na juhu trblietajú sa bane 
Haličského zámku, v diaľke vídaf smutné pod 
porcbOtt sverepébo Turka stonajúci Fitakovský 
hradí a.Ipd, tá mutná voda, tahá sa sta had 
po rovine lučeňskej. 

Na Javorí je veselo. 

Pod stáročním dopoli opáleným dubiskom, 
plápolá vatra* Okojo nej ležia laznÍQki šu- 
hiýci. Sú to voliari, ktorí stadá svoj^ po biý- 
ných trávnikoch pasú. Pozrime n9 jich ve- 
čemiu zábavu. Yätšia čiastka šuhajcov shrk- 
nutá je okolo vatry, pri ktorej z pomedzi 
nich vynikajú Ondrej a Števo Brna. Ondrej 
je tohoročním richtárom voliarskym, pokoj 
a shodu medai pastýrmi tulržujúci ; Števo sedí 
Mízho vatty a na dlhom lieskovom ražni 
e^ká rebrá z Ovce; iní* súdruhovia pripe<- 
kajú si slaninku, iní fajčia po stranách, jé4ni 



obháäajú stttok a druhí éaoMleaf v dlhé 
hune vyvaľujú sa popod Btromy ; Jano Mrváft 
vyberá z nikáva . píštalu , i má vôIu ^anôtíf 
svoju oblábenú dumku; Maco Drugáň ot>retý 
o peň dnbiska , priberá sa chlapcom zaiíuja^ 
rovaf, Kubo Blčiak napráva nohy ku hájda^ 
chovaniu; Matúš Lačný milosrdne hfadf na 
dopekajúeu sa baramnu. . 

„Ej, nedostaneš e nej ani za mak !^ žar- 
tuje Štefan Brna s hladným Matúšom, ani 
raz pod zub, kým nezahajduchuješ a neza^ 
spievaš tamto na samom kopci !^ 

Medzi pasákmi bývalo to starou oby- 
čajou, že večierkami všeíijaké kunôty vystiá- 
jali, a skôr nedostal žiaden zo spoločnej ve* 
čeri, kým nezaspieval a nezakrepčil. 

„Po jednom chlapci!" hovoril Ondrej, 
„ukážte každý, ktorý ío viete ; potom sa budú 
rebrá deliť!" 

Jano Mrváň vyskočil prvý spomedzi nich 
na čistinu. 

„No fujaruj mi, 'Maco!-* rozkazoval si 
šuhaj. 

„Ktorú že?" 

„Od kraja l« i 

„Zaspievaj si, tak ti zafujanijem I" 

„Hor sa chlapci, sljuha remeň. 
Nech sme všetQi jako jeden! 
Kým je valach ešte mladý, 
Čo mu jarky, čo mu klady?" 

Takto spieval i hajduchoval Janko, svižský 
chlapík, a dokonávajúc tanec, povyskočil, vy- 
hodil valašku vysoko do povetria, až sa vr- 
tela, a keď k zemi dopadnút mala^ zručne 
chytil ju za porisko. 

„Kubo, Matúš do kolesa, za mnou sa 
majte!" 

Kubo nedal si dvakrát ŕiect, pokrčil sa, 
ľahol na zem, chytil sa palcami za krpce, 
i začal po zemi chytro vahany válat. Matáš 
postavil si šibenice do pása a tie rovtiýfni 
nohami sedem ráz jedno za druhým preskočil ; 
potom si stal na ruky, nohy do neba, a chodil 
za dakolko otčenášov takto po paírli. 

Z húštiny prederie sa Filip Čiaéura. nesúc 
na hlave otiepku suchého borovčiaka, 1 mh 
valí bo na vatru a ked sa borovea zažalo, 
preskacoval sem i tam* ponad jiajv^í pla^ 
men, jakoby nič. ; . \^, 



166 



Orol, obrázkový časopis. 



[Ô. 6. 1876. 



Maoo Drugiň b Ďurom Maríiom po* 
<ebytt)i 8a za pasy a poBmelovaní dívákami, 
pasujú sa ZB, hodnú ch vílu, až kosti v nich 
praštia, oba spadnú na hrbu a op&C sú ka- 
marátmi jako predtým. Jedon z voliarov po- 
chytí horiacu hlaveň a vyhodí ju vysoko 
kolmým smerom do povetria, tak že ani ra^ 
kétla také pekné podívaaie očiam nepripraví. 
Mladý chasník vytiahol zpoza opaska v lie- 
skovej kvacke zapravený dierkovatý klúČ, na- 
bije ho pušným prachom a prípáiiac uhlíkom, 
bombarduje do sveta. 

Huk, spev a streľba panuje tu na vr- 
cboli Javoria, jako keby Turek dobýjal mocný 
hrad. A to sú väetko len ihry laznických pa- 
robcov, týchto bystrých sokolov Novohrad- 
ských vrchov. 

Tak to trvá deň po deň prez celé leto. 
A ktoby vypočítal všetky tie krkolomné kúsky 
bujarej mládeže, s ktorými ona y milej svo- 
bode vyrastá? 

;,A či je vážené toto mäso?" usmial sa 
Maco na Štefana. 

„Nuž, vari som ho ukradol, kamarát? 
Či nevieš, že máme tristo dojiek a že kedy- 
koľvek si zarežeme tučnú jalovku?^ 

„Nei^iecte chlapci 1" žartoval Činčura, „veď 
je to mäso zo zdochnutej ovce!" 

„Pravda, že musela zdochnúť, ked som 
jej nôž do hrtáňa vrazil!'' odpovedal Štefan 
a delil súdruhom mäso a slaninu. 

V. 

Súhvezdie, v reči ľudu „kosami" zvané, 
svažovalo sa už hodjae za Turopolské bralo. 
Dľa jeho behu pasák pod holým nebom stádo 
pasúci poznáva, kedy je polnoc a či skoro 
bude dníčok svital. 

Od p^udňajšej strany dobehne na vrch 
Javoria zadychčaný strunistý, šumný, jako 
krýdla sokolie ľahký šuhaj Ondrej Syroň, 
s valaškou v pästi. 

„Ihob, hob!" hlásil príchodzí predierajúc 
«a húštinami, až prišiel na miesto, kde okolo 
vatry mbiO^^ ^ prvom sne pohrúžení ležali 

„Hore «a, bysfu prabohu 1 Ondrej Števo ! 
Spíle jako žäWilrtit Praberie« vám drienaoty 
dákym kyjačkom !^ 



„Nuž a io ge je7^ pýtali m ho Oba, vy- 
skočia Ba rovné nohy. 

„y«ru čo že je? IVistobohov^á mat sa 
mu tanr do dnáet* začal Syroň rozprával 
„Vy t« drycfamete jako kláty a nefiete, čo 
sa vám v dome kuti?^ 

„Asnaď nám cfialupa zblkla?^ pýtal sa 
Števo. 

„Horkáže chalupa. Sestru viac nemáte. 
Rozála je už tam!" 

„Yed že hovor, čo sa stalo?" zúril bra^ 
Ondrej. 

„Nuž veď ti hovorím, sostru vám z ve- 
čera odviedli, tritisíc . . !" 
„Turtí?^ 

„Išiel som večer, jako obyčajne k ván^ 
vlastne ku Rozálke,^ na večierky. Otca nieto 
doma, bratov tiež nie, nuž cbud«re bolo divo 
samotnej. Shovárali sme sa o budúcom natom 
veselí na Eatrenu. Na mraku razom otvoria 
sa dvere a do chyže vstúpi zámocký kapitiA, 
ten červeno - vlasatý Toldy i s hajdúchami. 
A ty vraj, povie Toldy ku mne, čo tu ňucháš ? 
Klúd sa domov, Iťbo ti ponaprávam chrb- 
tovú kosť. Vyšiel som von, aby«h ni^akýck 
kamarátov na pomoc si povolal a početných 
ozbrojencov z 4omu vyhodil. Mama bola moja 
snaha. Ked som sa k stavaniu vrátil, počni 
som sestru vašu božekat. Skoäl som do 
chyže s valaškou v ruke, ale v okamžení prl<- 
nútený som bol ustúptt. Rozálku vyviedli 
s rukami na chrbát sviazanými, do dvora; 
i stúpali 8 ňou dolu ku potoku. Ja obéelač, 
kráčal som sa uhni až koMčne vniili s ie« 
do Divínskeho zámku. Bránu za aobou za* 
vreli a tak už terais viete, Čo je, jáko je 
s vašou sestrou Bozálou. 

„Ondrej *a Štefan Brno zamlčali sa, ne- 
skôr ale strašná kliatba vyšla z jich úst Bolo 
videt, jako zatínali pastami. 

„No počkaj, ty zbojník, tam hore na tom 
zámku!" bôľne vyrazil so seba Ondrej BmOj 
driečny Bozálkin brat 

V nekďko (^amženiach pobúroQÍ bolí 
zo sna váetci voliairi äa Javori. Ondrej kái^l 
jim stat do kolesa, aby potiúvalii čo jim 
coakáže. 



c. 6. 1876.) 



Orol, obrázkový časopis. 



167 



KekoHco slovami oboanámil SyroA všet- 
kých suhajcov 9 oaudom svojej vereniee Ro- 
zálky. 

Ondrej Brno, trepol kyjakom na zem. 
„Bračekovci ľ* zaČal skoro prosebným 
hlasom, „nuž ä máme nechat naiu sestru 
v pazúroch toho lúpežníka Imra Balašu, čo 
mu stolica už dávno šibenicu postavit dala? 
Či ju tam máme nechat zhanobil? ol toho 
z pekla vyhnatého lotra, pred ktorým ani 
hodinu naše domy, naše stáda nie sú bez- 
pečné? Bračekovci drahí, pomôžte nám Ko- 
rálku vyavobodiC z jeho pazúrov, kým nenie 
ette neskoro!'' 

„Či máte vôIu a tolko smelofiti?^ pýtal 
sa Bftladší brat Štefan. 

^Staňte M ku mnel^ hovoril ddmzne 
Ondrej Syron. 

Do jedaoho aastali si šukajci ka Syro- 
teYi, i boli hotoví obetoval sa za Boeále, 
ktorú všetci čo sestru radi mali. 

„No tak, bračekovei drahí 1^ podával 
ruku každému zo súdruhov, nektorej noci 
uderíme na Divínsky zámok a budeme hladeC 
osYobodit Bozálu." 

YI. 

Tieho, desné ticho panuje na Divínskom 
zámku, jako by v hrobe! Neslyšal rynčanie 
zbrane paholkov Balašových, nepočnt žiadon 
apev a hulákanie. 

Čo že je za príäna tejto tichosti a po* 
kludu na zámku? Snad zanechala lúpežnícka 
chasa Balaao^ svoje hniezdo, apiesCahovala 
8^ inam? 

V zámku nevidel ani kapitána Toldyho, 
ani najatcov jeho. Balaša vystrojil bojovníkov 
svojich na novú lúpež. Vyzvedači jeho do- 
niesli vest, že po tieto dni prevážal budú 
sriebornú túru z Kremnice do Filakova, čo 
poplatok, ktorý banské mestá na Filakovskom 
hrade sídliacemu Hussein bašovi dávaly. 

TťUto nemalý poklad na zlate a sriebre 
Turkovi zpred nosa ukoristil, bola túžba Ba- 
lašova. Preto pod vodcovstvom svojho kapi- 
tána poslal šesdesiat chlapov na pílanskú do- 
linu a síce na vrch „Mních,'' kade za tých časov 
horami hradská cesta viedla. Balašoví lúpež- 
níci v zálohe počkal mali na sprievod srie- 
bomej fúry, potom ale zmocnil sa sprievod- 



nfkov a nepôjde-lí to po dobrom, násilne a 
s prelievaním krvi. V zámku zdržoval sa na 
tento čas Balaša len s niekolkými najpotreb- 
nejšími sluhami. Tu v zajatí nachádzala sa 
i Brnova Rozálka, v jednej odlahlej svetlici, 
s maličkým okienkom, dobre uzatvorená, aby 
žiadnym pádom ujst nemohla. 

Sedela tu Rozálka, smutne zo zaslzenými 
očami sla holubica v klietke. Dumala o svojom 
krušnom osude. Nemala žiadnej nádeje na 
vysvobodenie ajakožeju imatmohla? Ktože 
ju mal vysvobodif, kto odvážil svoj slabý 
život oproti tak mocnému zámku, jeho pi-^ 
novi a tolkým súdruhom jeho? 

Balaša navrátil sa bol z izby, v ktorej 
Rozálka sta väzeň úpela, do svc^ej komnaty, 
rozbúrený tým najvitSím jedom a zlostou, 
že sa mu pokus náruživosti jeho nezviedol 
a nepodaril. Burácigúc ste orkán povetmý 
dupal nohami, zatínal päste, šlorípal sbesile 
zubami a z úst jeho ozývaly sa strašné hrozby 
a kliatby. 

Prímuc mocný nápoj, vyvalil sa tento 
rozhnevaný lev na pohovku a zaspal. 

S nastávajúcou nocou, neporušená tichosC 
panovala v zámku. 

Zo sna Balašovi zdalo sa, že čuje silné 
údery na zámockú bránu. Skočil jak spla- 
šený jeleň z lôžka, a prvá vec v ruke bola 
mu ostrý jeho paloš. Pospiechal na nádvorie 
a tu ku svojmu nemalému predíveniu vidí 
stál vysokú, od hlavy do pä'y obrnenú po- 
stavu, s mečom vytaseným v ruke. 

Bol to železný odenec, ktorého Bala$a 
nikdy ešte nevidel a s ním sa teraz potýkal 
mal. Sla z retaze pustený lev rútil sa zá- 
mocký pán 8 cudzincom do 4ioja. Zasadil mu 
mocnú ranu mečom a tal do neho s celou 
svojou silu; lež daromné, všetky údere od- 
rážaly sa od železoodenca, jakoby do skaly 
zatínal. Po okovaných úderoch zlomil sa Ba- 
lašov meč. Stál tu pred nim odzbrojený. 
Kričal na sluhov, pýtal druhý meč, kopiju, 
budzogáň ; no zo sluhov jeho neukazoval sa 
žiadon, meča, zbrane mu nikto nepodával. 
Teraz vystúpila zlost Balašova na najvyšší 
stupeň. S rozcuchanýmí vlasy stál tu nespô- 
sobný do boja čo pravý rozvsteklený diabol. 



168 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 6. 1876. 



-v*.^-^./-..^,, 



-n/ 



,BalašaI" ozval sa chraptivým blaBom 
cudzinec, ntjs svoju vec už vykonal, teraz 
je rad na mne I" 

Balaša pozrel lepšie na cudzinca a shlia- 
dol, že v železnom tom brnení, väzí kostra 
Indská; videl holé hnáty a v lepke ohnivé 
oči. Kostlivec napriahol svoj meč, chtiac hlavo 

Baliišovu rozpôltit v tom sa Balaša 

prebudil zo svojho strašného sna ; lež v jakom 
hrôzy plnom stave I Z lôžka viac. povstat ne- 
mohol, oči stály mu dúpkom, z úst tiekla 
mu pena, celým telom jeho lomcovala padúca 
nemoc, zubami sekal sta rozdráždený kanec . . . 
hrozne, hrozne, strašný to obraz! Kričali 
volal o pomoc, hulákal nesrozumitelué slová ; 
lež darmo : zo sluhov jeho sa žiadon neukázal. 

Čo sa toto v zámku s Balašom dialo, 
qčut bolo pred zámkom mpcné údere sekier 
a čakanov na bránu. 

A čo nevládala ruka, to pomáhal oh^Ď. 

DvadsaC statočných šuhajcov pod ve- 
dením Ondreja Syroňa dobfja sa do Divín-^ 
akdio zámkiL Šuhajci pretínali bránu seke- 
rami a podložili pod ňu i oheA Po mnohej 
a namáhavej.práci poätastilo sa šuhajoom pre- 
raziť na bráne aspoň takú dieru, ktorou do 
vniutra zánsku prevliecť sa mohli. A tam 
dnu žiadna živá duša nestavia sa jim na proti. 

Štefan a Ondrej Brno so zapálenými lú- 
čami dali sa hneď do prehladávania zámku. 
I hladali Rozálku* 

Ôufaajci nadišli do komnaty, v ktorej 
Balaša na lôžku svojom, padacou nemocou 
zastihnutý sta vôl ryčal. 

^Zabite ho!" zvolal Syroň. 

„Nieže tak bratku!^ ohlásil sa Ondrej 
Brno, „či nevidíte, že súdi ho Bôh! Hneď 
je po Aomľ* 

V najtuhšom sne pohrúžené slúžobnfctvo 
bolo na spánku poviazano a do pivníc za- 
tvoreno. 

Po mnohom hladaní, dostali sa výboj- 
níci do tmavej komory, v ktorej našli bladú, 
uplakanú, do poli umučenú dievku. 



RozáU nemyslela na inäie, lež že aajej 
poslednia hodina . blíži ; i zakryjúc svoju tvár, 
klakla a šeptom sa modlila. 

Ale jaké bolo jej zdesenie, keď zrak 
hore pozdvihnúc, milenca Syroňa a bratov 
svojich videla. Bol to najvyšší čas jej po- 
moci, ináč by bola zahynula od strachu. 

„Rozálka moja!-* zvolal Syroň, dvíhajúc 
ju zo zeme. 

„Sestra naša!"* jasali bratia. Teda tu 
zavrel ťa ten lotor?-* 

Všetci nemálo radovali sa nad zdarílým 
vynájdením a vysvobodením Rozálky 8 pa- 
zúrov Balašpvý<;h. 

Keď zo zámku odchádzali, napriek pre* 
mlúvaniu hratov Brnovcov^ podloäl Syroň 
oheň do koníc ; o malú dobu vyzdvihol sa stĺp 
plameňa k oblohe nebeskej a osvecoval áu- 
hajcom cestu na la^, sprevádzajúcich R»- 
zálku ku jej domu rodičovskému. ^ 

PotešitelnA bola pre celé okolie i tá 
zpráva, že v zálohe na ;,Mníchu* merajúci 
Balašoví lúpežníci od sprievodnífcov „srie- 
bornej fúry" boli premožení. Toldy padol 
medzí druhými a jeho hlavu vztýčil filakovský 
Hussein basa na žrď pred svojim zámkom. 

A kde je teraz pyšný výbojník Imro 
Balaša, kde sú jeho krvou chudoby namá- 
čané poklady, kde je jeho neobmedzená moc 
a sláva? Zmizlo to všetko jako mhla pred 
slnkom. Mocný jeho zámok leží v rumoch, 
v ňom si nočnie sovy a nedopieri svoj pri-- 
bytok vyvolili. 

Keď po stroskotaní moci Imra Balasu 
a po vyvrátení jeho peleše v okolí Divín- 
skeho zámku pokojné časy nastaly, slávil 
Ondrej Syroň svoju svatbu s Brnovou Rô- 
zálkou. 

Lud si o železoodencovi , s ktorým sa 
Balaša potýkal mnoho báji. Videli vraj, železo- 
odenča toho i neskôr, keď následkom ude- 
renia hromu po druhýkrát Divínsky zámok 
shorel a v rumy sa rozpadol 



6.6. 1876.] 



Orol, obráskoTý daiopíB. 



169 



Cestopisné úryyky. 

Od Petruškina, 



U. Halič. 

Od rozhrania Uhorska a Haliče vedie 
strmá cesta hustým lesom dolu do doliny. 
Bolo sa už značne zmrklo, tak že len pri 
zažnutej slame čítal som na obec označu- 
júcom stipe nápis: „Gmina Korbetov, pachat 
Živiec.*' Sme teda v Sliezsku. Rozpomienka 
na Korbetov zostane mi pamätnou. Hostinský, 
ku ktorému sme vtiahli na noc, bol úslužná, 
zdvorilá a chvastavá chlapina. E večeri po- 
núkol nám paprikáš, jakého vraj v Európe 
nedostaneme ; lebo že za jeho umenia v tomto 
ohlade vyslovil mu sám minister John, ktorý 
cestujúc do Hrádku, u neho spomenuté jiedlo 
so zvláštnou úlubou jiedol. Rozumie sa, že 
ministerské jiedlo rozkázali sme si my ne- 
ministry. Krčmár mal pravdu. Paprikášu ta- 
kého veru sotva Európa zná; lebo pár kú- 
skami boli sme všetci nasýtení, a máličko 
chybelo, že lekár nemal s nami do roboty. 
Celý nasledujúci den boli sme jako potrávení 
i krčili sme sa na voze jako od tríchynov. 
Darmo, každý stav musí maf zvláštny ža- 
lúdok. Bol by si mal v nás radost, ked my 
štyria ozaj po ministersky zasadli sme k stolu 
a každý jako mu stačilo začal hrat ministra, 
ale vo voze 1 Bol by si sa rozplakal nad našou 
ministerskou krízou! 

Nasledujú obce : Lesné, Križová, Jelešnia, 
Svinna, všetky sú oravským na vlns podobné, 
roztiahnuté a dlhé. Lud je biedny. Kroj 
ženských obstojný, mužských je celkom 
nevkusný. 

Živiec je mestečko úhladné a priemy- 
selné ; jeho výborné pivo ďaleko známe. Roku 
1866 zaskočili si od Sadovej i pruskí ^pikel- 
habneri^ naň ; mali v nom vraj zvláštna po- 
techa, i vyprázdnili značné zásoby piva. Ná- 
mestie tvorí pravidelný štvorhran s vkus- 
nými staviskami. Nápisy sú zvätša polaké a 
národnie povedomie v mešfanstve je rozvinuté. 

Biala a Bielsko sú dve sestrinské mestá 
dvoch mocnárov, medzi ktorými tvorí hra- 
nica potok Biala. Priemysel zvlášte platňový, 
postavný a železný je vehni rozvinutý, čoho 



svedkom sú mnohé velkolepé dielne. Pot- 
ského národnieho života vídat málo. Tešil 
som sa večer na polské predstavenie, no 
musel som sa i s nemeckým uspokojif, lebo 
prvé vraj zriedka i to z vätša prázdne býva. 
Dávali Schillerových „Lúpežníkov.*^ Malá, ale 
prakticne stavaná dvorana dopúšta zo vSetkych 
strán čistý a jadrný pohlad na javisko. Obe- 
censtva vídat velmi málo. 

Tu býva náš drahý rodák, povestný ma- 
liar Bohúň. Náš I — a v cudzom kraji I Jaký 
to kontrast I Málo máme na tomto poli vý- 
tečníkov a trojmillionový národ nezná jich 
udržat vo svojom lone, lež práce jich musia 
slúžit cudzincom ku ozdobe. Tak hynú naše 
perly I Nezaslúženým často dáva sa oslava 
verejná v časopisoch, listoch, brošúrach atď. 
a zplašení nad tým umelci, čo v stave sú 
zvelebit deje národa pred nim a svetom, uCa- 
hiy'ú sa k cadzincom. Ó tá naša nevšímavosti 
No, náš slavný Bohúi i tu verným je rodu 
svojmu. 

Strastiplný náš „podplachták" zamenili 

sme so sedliskom „voza bez oja*^ a o pol 

hodinky v Dziedzici presadli sme na sev. 

Ferdinandovu železnica. Odtialto počnúc 

otvára sa kraj polský malebný. Šíra nepre- 

hliadna rovina prestiera sa tu popretkávaná 

tichými potokami, pomedzi ktoré raka ludská 

a ruka prírody poprepletala romantické lesy. 

Na juhu sta starcova biela hlava vypína sa 

v hmle zatúlenom obzore sĎahom pokrytý 

hrebeň Babiagory. Tatry vystúpia len po- 

zdejšie na juho - východnej strane obzoru. 

Na severe splýva jovina s belavinoa obzoru, 

v jejžto šedivom zrkadle černejú sa tu i tu 

pruhy lesov. B^'uplný to kraj, nevyčerpatelný 

zdroj povestí dávnej slávy! 

Nasledujú stanice Javiszovicze a Osvi^- 

cim. Tu končí sa sev. Ferdinandova trat a po- 
čína sa železnica výcbodnia štátna O nekolko 
menšín za Oévi^cimom prejde sa cez mohutnú 
Visia do Chelmeku. Stanica Chizanov leží pri 
oddialnej nečistej obci tohoie mena, obydlenej 
samými židmi, nasleduje Trzebinia, kde spája 
sa Varšavské- Sliezska železnica s rak. štátnou, 

23 



170 



Orol, obráskový éasopit. 



[Ô. 6. 1B7«. 



Krzeczovicze a Zabierzov. Medzi poslednými 
dyoma obcami leží rozsiahle, utešene sria- 
dené, vzorné hospodárstvo grófa Potockého 
8 pekným kaätielom. 

O desiatej ráno zastal vlak v krásnom 
nádraží Krakovskom. Sotva, že zišli sme dolu, 
otočil nás vo vchode zástup potomkov Abra* 
hámových rozličného ^stavu, veku a lósu.^ 
Jich impertinentná dotieravosC a neočatost je 
odporná. Nápisy po rozličných kútoch ná- 
dražia, ktoré znejú: „Vor Tasehendieben wird 
gewamt,^ — sú touto dotieravostou celkom 
ospravedlnené. Jak, kde, teda iste tu treba 
dat zvláštny pozor na svoje veci, a nedat sa 
zmýlit na oko velmi úprimne znejúcim na- 
bídnutiam. Kto dôveríve dáä si skryf a so 
sebou do mesta niesC nepríhodné veci, sú 
skryté tak — že jich viac nenájdeš. Ten núka 
sa ti ;,gšeítom,'' tento chce ti zmeniC pe- 
niaze, jedon vozíček ti ponúka hovoriac: 
^Eine spottbillige Fahrt,^ tamten starým 
„Funkelnagelneu^ tovarom ta znepokojuje, 
za čo všetko, keď komu niečo potrebné, (lebo 
i dobré veci sa tu lacno kúpit dajú) len Vs 
žiadanej ceny dat treba. Nech nikoho ne- 
odstraší, že po obecaní žid od neho odíde, 
dá on dobrý pozor na svojho „kunta^ a pre- 
nasledoval ta bude až do samého mesta, — 
až sa konečne prijedná na tvoju pätinu s trpkým 
doložením, že strašne na veci tratí, ale len 
preto ti žičí, že zvláštne zalúbenie socítil 
v tebe priam, jako ta zhliadol. Vozík židovský 
na žiaden pád, zvlášte večer alebo v noci, 
nenie ríadno n^jat, bárs núka sa len v V4 ceny 
poriadnej drošky alebo omnibusa. K odpo- 
rúčaniu je hostinec „Zlotá kotvica^ s čistými 
izbami, poriadnou obsluhou, dobrým a miernej 
ceny jiedlom i nápojom alebo „Hotel de Russie.^ 
Na každý pád je lepšie prvému dat prednosf , 
zvlášte pre jeho blízkost ku nádražiu. Pre 
vyhnutie škodného nedorozumenia spomínam, 
že mnohý človek y Krakove, zvlášte ale židia, 
rátajú na polské zlaté, ktorého cena je 25 kr. r. č. 

Krakov niekdy hlavnie, do roku 1764 
i korunovácie mesto polských králov, od roku 
1846 ale pod berlu Habsburgov patriace, 
stalo sa od tých čias jednou z najvätších 
pevností Rakúska. Jeho položenie na krásnej 
ďalekej rovine; pri stoku Rudovej s Vislou, 



je velkolepé a prekvapujúce, jeho vôkol vnia- 
torného mesta roztiahnuté utešené stromo* 
rady dávajú mu zvláštnu, v iných velmestách 
pocítiC nemohúcu pôvabnost. Jeho široké, či- 
stotné ulice, (krom židovskej štvrti), jeho 37 
chrámy s mnohými rozličnej podoby väžanai, 
medzi ktorými sta jich panovník čnie na hrade 
sám dóm; jeho utešené stavby, ktoré svojou 
krásou a súmernostou i v samých pred- 
mestiach vynikajú, poskytujú obrazy nád- 
herného mesta, ktoré obsahuje svojich 41.000 
obyvateľov, medzi nimiž 12.000 židov. Pred- 
mestá sú : Piasek, Kleparz, Vesota, Kazimirz 
a za Vislou Podgorze s velikými na pravo 
kasárňami a na ľavo s povestnými ľudskými 
rukami k pocte Krakusa, ktorý dľa povestí 
zabijúc ohromného terrain, na ktorom mesto 
leží, strážiaceho a mnoho obetí ľudských po- 
žadujúceho draka zabil a Krakov mesto za- 
ložil, nanoseným vrchom, na ktorom stojí 
trigonometrický znakozrub, Smolensko a Czar- 
navies. 

Najutešenejší pohľad na mesto a ďaleké 
okolie je neomylne asi hodinu severne od 
mesta vzdialený, 100 metrov vysoký, k po- 
cte Koszčiuszka umele zhotovený násyp. Tu 
rozostre sa pred okom malebný obraz dkle- 
kého kraja, jehožto obrúb tvoria na juhu 
sňažné Karpaty, na západe Beskydy s Babia* 
gorou, na severe mramorové stavisko kláštora 
Kamaldulencov Bielany. Pri Koszčiuszkovom 
násype stojí pekná káplica s v. Bronislavy. 

Od nádražia máličko na juh reže želez- 
nica ulicu lubiczskú, vezoldskú a pri židov- 
skom cintorine cez Visí u spiecha do Vieliczky 
a Lvova. Z ulice lubiczskej vyráža na sever 
ulica bavidelná ku amphitheatrálne stavanému 
letniemu divadlu Ale podme pravidelnejšie. 
Lubiczská ulica vedie na východ ku colnému 
úradu popri velikej a krásnej strelnej zá- 
hrade. Záhrada tvorí pravidelný trojhnm. 
Odtiaľto zíde sa kus na juh na ulicu ve- 
zoldskú, ktorá spája vnutria mesta s colným 
úradom. V tejto leží dobre sriadená hvezdáreň, 
pamätná tým, že v svojom veku mladostí 
prvé počiatky vedy hvezdárskej sa krátky 
čas čerpal tu svetochyrný Kopemik, jehožto 
pekný pomník stojí v chráme sv. Anny. Pri 
samej hvezdárni je veliká botanická záhrada. 



c. 6. 1876.] 



Orolp obrázkový časopis. 



171 



^ X*.^'^^'N-'-X^'**< 



Oboje je vlastnosfou slávnej dakedy r. 1349 
Kazimierom velkým založenej university. Y juž- 
nom kúte, kde železnica yezoldskú ulicu reže, 
stojí chrám sv. Nikolaja s dobrými novšími 
malbami. Za týmto prejde ulica cez stromo- 
radie a ústi neďaleko pri velkolepoj budove 
policajného ríaditelstva na pekné hlavnie, 
podobu štvorhrana majúce námestie. Krom 
nej bežia zo severnej strany na námestie 
äpitálna, Floríanská, Svätojánska a Slav- 
kovská ulica. 

Hneď z kraja stojí chrám Sv. Barbary^ 
oproti nemu na námestí osamote stojaci, roku 
1276 v peknom gothickom slohu stavaný chrám 
ST. Mane, jehožto sklopenie hlavnej lodivy- 
stnpige na 28 metrov výšky. Po stenách a 
mohutných stĺpoch sú mnohé epitafie. Ute- 
šený hlavní oltár je umeleckou prácou Víta 
Stossa. 

Oproti tomuto chrámu na sried námestí 
stojí ohromné v XIV. století na arsenal vy- 
vedené, teraz za meský sklad slúžiace stavanie. 
Z hlavnieho námestia vedie popri nád- 
hernom stavaní krajinského praesidiumu ulica 
na Szczepanské uámestie, kde v rade prvnie 
stavanie tvori nové meské divadlo. Dvoranu 
má velkú; javisko rozsiahle; no dekorácia 
mohla by byt i dôstojnejšia. Dnes dávali 
„Othela." Následkom onemocnenia osoby, 
ktorá mala zástoj Desdemony, nevypadol kus 
tak, jakoby sa to snad pri tak zdarných vlo- 
hách krakovskej spoločnosti krom tej nehody 
iiadaC malo. Zajtra príde na javisko Slová- 
ckeho klassický kus „Lila Veneda.^ Polské 
predstavenie by som ti žičil videf, mal by si 
v ňom radost Tá plnozvučná reč človeka 
unáša a zvlášte pre Slováka a Rusa má ona 
zvláštnu pôvabnost pre jej, jak možno tak 
vyslovit ^oblučnatú mäkkost,'' resonantivnú 
hĺbku a eolickú šušotavost. 

V ulici Svätojánskej v spomenutej uni- 
versite je museum s dvoma oddielami, „starou 
•a novou** sálou menovanými, na 80.000 sväzkov 
a niekolko drahocenných rukopisov čítajúcimi 
knihov&ami a nevelkou obrazárňou s niekol- 
kými geografickými nástroj ami. Y tereme starej 
knihovni umiestené sú mnohé a veliké, ume- 
leckej ceny, freskomalby od národnieho poľ- 
ského maliara Stachovicza. Naproti universite 



stojí chrám sv. Anny s pomníkom Koper- 
níkovým. 

Z hlavnieho námestia na juh vedie naj- 
krajšia ulica krakovská, grodzskou zvaná, do 
prímestía Stradomského a do hradu. Prvá 
priečna ulica honosí sa na lavom konci s do- 
minikánskym, na pravom s františkánskym 
kostolom. Posledniemu oproti stojí nádherný, 
celú stranu jednej ulice zaujímajúci kaštiel 
biskupský. Pred chrámom sv. Petra stoja zo 
skaly v prirodzenej veľkosti kresaní apošto- 
lovia. Na protivnej strane zatáča sa juho- 
západne temer až k samej Yisle a vôkol 
hradu ulica „Podzamcze.*' 

Hrad, alebo lepšie ohradená pevnost na 
brehu Vavel vyníma sa imposantne so svojimi 
stavbami, na ktorých každý kráľ poľský menšiu 
vätšiu čiastku budoval, zvlášte z blízkej väze 
chrámu Petrovho. „Grod^ tento, od ktorého 
svoje meno dostala i ulica „grodská,"* nosí 
v obyvateľstve obyčajné meno „Eastel" a 
obohnaný je 7 metrov hlbokou a 10 — 12 
metrov na površí širokou priekopou. Vniu- 
tomá od hradu stena, ktorá zovniutomú od 
mesta o nekoľko metrov prevyšuje, stavaná 
je z pravohranov v polohe ku hradu u päty 
do tupého, 135 stupňov činiaceho uhla, na- 
chýlenej. Zo západnej strany sú dva úpusty, 
ktorými možno priekopu napustil vislanskou 
vodou. Pôvod hradu padá do XIV. stoletia 
a síce do panovania Eazimiera Veľkého; no, 
len malá čast starobylého stavania zachovala 
sa, menovite len hradní chrám a okolo neho 
ležiace múry. Chrám ten roku 1359 dokonaný 
a posvätený slúžil spolu za pohrobište kráľov 
a hrdinov poľských. Ostatnie velkolepé stavby 
sú vätším dielom z časov Augusta II. 

Až do roku 1610, v ktorom Žigmond 
III. preniesol dvor svoj do Varšavy, bol hrad 
sídliskom kráľov poľských a jich rodín ; ne- 
skoršie ubytovaná bola tu na čas najvyššia 
krajinská správa, až r. 1846, keď Krakov 
rakúskym vojskom dobytý, prišiel pod ko- 
runu dvora rakúskeho, premenený bol na ve- 
liké vojanské kasárne a nemocnicu. 

Najpamätnejšie a už pre umeleckú prácu 
zvätša Stossa a Thorvaldsena , už pre pozo- 
statky poľských bohatierov, ktoré kryje, i naj- 
drahocenejšie stavisko, je spomenutý hradní 

23* 



172 O'Ol. Dbrizkový eiBopiS. [C.6. 18Í8. 



chrám alebo dóm. Jebo Čistý, nádherný, pri 
tom ale jednoduchý gothický sloh, jeho hrobka 
(krypta) a jeho zlava i zprava rozostavené 
káplice suchými pamätníkamí slávneho pot- 
skébo dejepisu sú, 
čo na prvý pohlid 
svojim dávnovekým 
hlasom volajú k na- 
vätívitelovi ; „Stäj 
noho, posvátná mfsta 
jsou, kamkoli krá- 
čfš." Hlavní oltár je 
umelecké dielo Stos* 
sovo, ktorý on pred 
odchodom svojim do 
Norimberku súčasne 
s oltárom Marián- 
skym, nákladom Ka- 
zimiera Jagellončíka 
opravil a vkusne do- 
vŕšil, a potom, keď 
r. 1492 Kazímier, 

ctitel Stossov zo- 
mrel, vyrezal tento 
jeho životnej veľkosti 

obraz v porfyre, 
ktorý spolu 8 relié- 
fom roku 1434 zo- 
mrelého Vladislava 

Jagetlončfka ulo- 
žený je na pravo 
vchodu jestvujúcej 
káplice, na jednej 

strane ; na druhej 
ale pomník známeho 
z roka 1867 oppo- 
sícionalistu biskupa 

Soltika , ktorého 
potom Rusi zajali 
a do Petrohradu od- 
viedli, Podobne St09- 
sova práca je pomník 
Kazi miera Velkého 

z červeného mra- 
moru pod skvostným 
poilnebím; tomuto 
oproti leží červeno- 

mramorový sarko- 



phag krála Jána Alberta, zomrel roku 1501 ; 
za touto nasleduje tretia, ktorá tvorí s hra- 
dom a krátovskými komnatami spojené krá- 
lovské oratórium, ozdobené červeno -mra- 



dskéhonmulca; u hlkv- 
plief kráh Jána lU. So- 
lavné pozostatky ' spotí- 

N^jknjdia káplioft 
je v sríed ohrdron. 
8ríebOToý anjel dosía 
na náračf sríeboniii 
trublUjTfctorejodpo- 

počfv^ú kosti ta 
pred blťzkým oHá- 

rotn zákernlckoa ' 
rukou krála Bôle* 
sláva pod sv. omäoui 

r. 1079 lavražda- i 
neho, [Mskofile mI 
Svätého a«a palrolnt 

potského vyhláse- m 

' ndho, krakovskAhv ' 

biskupa Stanlslan. i 

~ VostatnfchiDDOhýob' 

káplicach lú práca: 

zvätia nbvrjšieho 
umenia, najviac lo^ 
ThorvaldBpna. Hicď 
T drahej odvcbodn. 
je oď DCdio kráMa; 
iDramoFovál)ielá po- 
stava žebnajácehó i 
Krista s lak . átfí" 
mavýn annámácini' 

VýraEom r tvári, 
jakého w äovék pri' 
" podobnýdt aaítie- 

ckých výtvoroch r 

zriedka dovidí ; 
j«inn oproti tdde< 
od neho poprsie Ar^ 

tura Potockáho a 
jeho matky lo iedi- 
viho mramoru, áapoiť 
tak hovoril rooj vo-- 
dič, mae ale vitŔko 
tak sa tdá, íe sS 
kovové. Nafiladvjtf 
káiplica, ktor*j[:kn>4 
pofa je z posláteá^ 
medi uipele zheton 



174 



Orol, obrázkový čaflopis. 



[Č. 6. 1876 



vená. Je to maueoleom králov Žigmunda (zomr. 
1648) a Žigmunda Augusta (zomrel 1572), 
oboch Jagellon^ov. Jich ležiace postavy sú 
podarené rezané z červeného mramoru. Oproti 
nim stojí v 'životnej velkosti Tfaorvaldsenom 
rezaný obraz roku 1812 pri Moskve padnu- 
tého grófii Vladimíra Potockého. 

Pamätná je i na hvo hl. oltára ležiaca 
zpovednica, rezba Stossova, ktorú mal vyho- 
tovil roka 1495 súčasne s dvoma radami se- 
dadiel v Mariánskom kostole; pamätná ho- 
vorím preto, že to poslednia práca jeho vo 
svojom rodisku. V nasledovnom na todesaC- 
ročí prestehoval sa do pantheonu tehd^jáích 
umelcov — do Norimberku a prvé výtečné 
dielo jeho ta je malba Márie Panny s die- 
(atkom, roku 1504 vyhotovená. Neudorfer, 
norimberský dejopisec, píše o ňom medzi 

isým: „oženil sa tu s pannou Bar- 

barou Herzin, — v jeho zošlosti oslepol — 
dožil veku svojho 95. rok. Zdržiaval sa vína 
a žil vebni mierne. Jeho práce nachodia sa 
zvätia v Poľsku. Tu robil portugalskému 
kiálovi v životnej velkosti Adama a Evu 
v takej barve, jakoby len živí boli. Divno, 
že Krakov do dnes nepoctil svojho výtečného 
rodáka žiadnym pomníkom! 

Na lavo od spomenutej zpovednice je 
úzky, tmavý vchod na väzu. Tu je troje po- 
schodie. V spodních dvoch nachodia sa po 
dva, v tretom jedon 307 ct. vážiaci zvon, 
(ahaný silou 7 chlapov. Odtialto je pekný 
výhlad na mesto, ktoré sta malebné pano- 
ráma leží pod nohami, na Koszéziuszkov kopec, 
a na žíro hladinu na sever badiacej sa Visly. 

Pri východe z chrámu tázal sa vodič, či 
nemienime obzrief hrobku. My prívolili. 
Vstupné platí sa zosobna 25 kr. r. č., alebo 
„polský zlatý:'' Vodič zodvihol (ažké železné 
dvere nedáleko chrámového vchodu a my 
kráčali aso stupňa na stupeň do peknej, ale 
neveBc€9 hrobky. Tu spočívajú kosti boha- 
tiera, ktorého s dtom vďaky spomína veselá 
Viedeň. Je to sarkophag Jána Sobieskeho, 
ktorý 80 svojimi chrabrými Poliakmi osvo- 
bodil Kára Možtaíom od 14. júla do 12. sept- 
obhhnatú Viedeň. Pri jeho boku odpočíva 
neMiPtný spojeneo Napoleona, ktorého dľa 
istého ifCigánskeho*' horoskopu zadusila roku 



1813 19. okt pri boku Macdonalda „Straka'' 
s jej krvou národov smieáanými kalnými 
vlnami. Na štvrtý deň rybármi nájdená mŕt- 
vola poslednieho výstrelku králov polských 
Joze£s Poňatovského, do Krakova dopravená, 
uložená bola medzi troch mychrabrejšídi 
bohatierov neštastnej Polskej. Kráľovská ko- 
runa, meč a iné insígnie umele zhotovené 
z pozláteného sriebra, značia na sarkophagu 
jeho hodnost. Pri ňom leží roku 1817 jako 
vyhnanec v Solothume zomrelý chrabrý Thad. 
Koszcziuszko. Krom týchto ležia tu pozo- 
statky krála Vladislava IV., jeho manželky 
a diefaCa, všetko v drahocenných truhlách 
kovu alebo kameňa. Jaký pocit zaujme člo- 
veka v tejto tisine, v ktorej jedno pri druhom 
tíško odpočívajú slávni niekdy tvorcovia hi- 
stórie, to nedá sa opísaf. Polská sláva za- 
padla a jej, nesvomosCou rozpadnutej, nezo- 
stály len drahé pozostatky tých, čo drahú 
.ojcziznu^ vyniesli na stupeň svetovej glórie ! 
Tým, čo Európa pri úzka bola, dostatočná 
dnes malého objemu hrobka! 

Nádvorie hradu je veliké a priestranné* 
určené pre cvičbu vojska. Na južnej strane 
vytiahnuté je 42 rozdielnej velkosti diel a 
hromady rozličných kúľ. Opravdivé nádvorie 
hradné v samom sriedku, je pravidelný štvor- 
hran s dvoma bránami. V prvom predhradí 
na lavej strane vchodu, nachodí sa hlboká 
studňa, ktorá má byt vo spojení s neďalekou 
Vislou; po vyše nej je pomník nad hrobom 
tu padlýďi 1846. roku vojínov, pri ňom ale 
šest hromád vo spôsobe dlbých mohýl po- 
ukladaných rozličnej formy a kalibru de- 
lových kúl. 

V stradómskom predmestí končí sa ulica 
grodská a začína stradomská ; prvé veľkolepé 
na ľavej ruke ležiace stavanie je seminár, za 
nim poniže pošta, meské a pevnostné veli- 
telstvo, na pravo ale chrám a kláštor Bem- 
hardinov. 

Prejdúc Vislové neveľké rameno, zíde sa 
na krakovskú ulicu. Je to predmestie „Kazi- 
mierz^ rečené, obydlené zvätša židami. Jich ne- 
očatostje do zunovania. Staré, mladé, ženské; 
mužské vyvoláva na mimoidúceho, ba temer 
trhajúc ho núti do svojho, brlohu podobného 
sklepíku, spomínajúc a recitujúc celý register 



ô. é. 1876.] 



Oroly obr&xkoTý éai»pi& 



176 



v iom y oeporíftdktt porodiadsovaných starých 
„parbámov." Prísny pohlad, hrooiženie ne- 
pomáha, ale najlepší prosriedok proti dotie- 
ravostí je: vysmiat sa. 

Židovskoa ulicou príjde sa ku skvost- 
nému chrámu ^Božieho tela^ a na nevelké, 
ale pekné, námestie „Yolnica.'^ Synagóga 
slohu maurského zaslúži obzreC. Z Volnice 
Yedie ulica rovno cez mohutný Vislanský 
most, odkial pekný výhlad na železničný most 
refazový, do predmestia ^Podgorze^ vedúci. 

Pamätihodná je i florianská brána, vy- 
stavená r. 1498 skrze Jána Alberta (?), jako 
obrana proti až do Polska vítazne postupu- 
júcim Turkom. Čudesne yyníma sa toto staré 
staviako svojou podivnou podobou v sriedku 
utešených stromov krásneho meského stromo- 
radia. O bráne tejto kolujú podivné povesti 
medzi obecným, Krakov v čas trhov a veľ- 
trhov navštevujúcim ludom, ktorý ale ne- 
predstavuj si podobným tomu, ktorý my často 
na oči dostávame z blízkeho pohraničia; je 
to lud pekný, štihlý, zdravý, smelý, vzdelaný 
a bohatý, kroju i zvykov podarených. 



Predmestie Klaparz pamliná je tým, že 
v jeho chráme „U Sv. kríža,** čo ale ne- 
treba mýliC, jako sa to čaafto stáva s chrámom 
tohože mena v Smolenskom predmestí, vy- 
držiavali sa služby Božie dľa obradu českých 
bratov, ktorým tenže chrám sám Vladisláv 
Jagellončík daroval, ktorý potom, keď ,po 
ksigdza evangelickiego sobe do Czech poslal 
z nim sif na pokoju zamykal, od nieho po- 
cíeeh ttžyval, i sam do konfessyji Husitov 
przyst^pil v r. 1424" ^) ; ba ano tu v tom 
chráme odbývaly sa oní od r. 1394, v kto- 
rom Jadviga královná si z Čiech zavolala 
istého kňaza obradu slavianskeho, až do ne- 
dávnych čias predošlého stoletia^. Za to 
Martin V. pápež pohrozil mu krížovou vojnou. 
,)Jesli te napomnienia moje žadnogo neofl- 
bior% skutku donosz^ Vassiý Królovakiq 
Mosci, iž po uplynieniu dvoch miesi^y ne- 
odzovnie Cif ogtosz^ jako obroňcf kaoerzóvi 
i przymuszonym b^Q, pomimo chf tí pca^ 

civko Tobie chor%giev krzyža sv. vy- 

viesic" '). 

S Bohom i 



Za Jankom Kráľom. 



„Ani zima, ani leto, 
Pusto tebe slovenčina," 
Z tvojich junákov rad radom, 
Jedon za druhým sa míňa. 

Ti, čo žijú, ti sú chladní. 
Už za mladi sú v jaseni: 
„Keby jaseň, jako jaseň; 
Ale zima, mráz studený I*' 

Junáci, spevci sú v hrobe. 

Sužuje (a doba clivá; 

Mati naša ubiedená: 

„Na horách býva, jako tá hmla sivá I** 

„Vetrom sa češe, čas jej šaty nesel*' 
Kedyže j^ šat svobody priuese? 
Divný jej život, uspatý 
Len sa v sveta púšti tratí! — 



Kde si bol podivný Janko? 
— Chumelice ťa zavialy? 
Nevedeli sme, či žiješ, 
Storáz sme ta oplakali! 

A ty si žil skryto, tajne; 
Nebolo ta počut, vídal; 
Bol si orlom v bralách skrytým, 
Nechcel si viac hl^u vydat 

Ty si mlčal ... ale tvoje 
Spevy v Tatrách znely, žily, — 
Y mŕtvej dobe život nový 
Život slávy v nich kfiesily. 

< 

„Ani zima, ani leto, 
Pusto tebe slovenčina I" 
Jak tvoj . . # tak divný život j^ 
Vždy hynie • . . vždy sa ^ína» 



O Viff Teofil TurnoTski a Jozef Lakaszevicz : „O koáciolach braci Czeskicb v davnéj YieHkiej 
Polsce.** Str. 9—10. — *) Tamže. — ») Zbiór pam^nikó? hisztoriczných pree J. V. Niem- 
cevicza, v Lipsko 1838. L str. 238— éO. 



176 



Orol, obrázkový (asópis. 



[Č. 6. t876 



Svet sa leU, že sme inrt?( — 
Že 8me dá?iio onemeli . . . 

Nevidí nás, nepočnje 

A my ta bystrí a smelí! 

Hej nezomrels\ spevče rodní 1 
Trebárs (a mohyla kryje: 



-<OAOo- 



PieseA tvoja, tvoje meno 
Večne v naíicb Tatráeh žije! 

A keď svitne deň vzkriesenia. 
Deň oslavy Sloven-Iudu, 
Vtedy mu tie piesne tvoje 
Ku zmŕtvychvstaniu zniet budú. 

Miloslav Dumný. 



I I 



FEUILLETON. 

Pomsta. 

z rukopisu n. „Kroniky" svojej podáva Ján Kutlík st 



Latinák Quintilian pravdivé povedal, 
že urazenému nič sladäie nepadne, jako 
keď príležitost nájde, aby sa vypomstit 
mohol. 

Z jednej v Anglicku vyšlej knihy, ktorá 
rozKčné pamätnosti zo švédskeho dvorského ži- 
vota obsahuje, vybraný máme tento nástin. 

Gustáv III., král švédsky, bol náruživým 
milovníkom divokých zverov. V malom dvorci 
paloty v Štokholme držal v šiestich železných 
klietkach krásnych levov, tygrov a leopardov, 
pri ktorých každý deň obdivujúc jicb, viac hodín 
ztrávil. Opatrovníkom zveiov bol Grék sred- 
nieho veku, menom Tripolos, rodený z Athén. 
Prežil viac rokov v Afrike, a požíval priazeň 
kráľovu. Bol on silný počerný muž s malými 
čiernymi očami a moróznym divým pobladom. 
U dvorských ludí a úradníkov paláca zo- 
iklivený bol tento menažerista, lebo si naproti 
nim moc dovoloval a nikoho nešetril; pre 
čo ho i n krála neraz zažalovali ; ten ho ale 
vždy vyhovorit vedel. 

„Pahl" vravieval král obyčajne, ** Tripolos 
má k tomu prirodzené právo, aby trochu pri- 
ohnivým bol. Veď v jeho žilách koluje roz- 
topená láva a vy máta studenú rybacú krev.** 

Jednoho dňa vzdialený bol král zo Štok- 
holmu. Na dvore žil mladý gróf N., velký to 
frčkár a vyženštený sveták. Medzi slečnami, 
na ktoré gróf svoje oko hodil, bola jedna 
Parižianka. Táto asi SO-ročnia, šumná osoba 
okúzlila celkom jemným držaním sa milého 
gr^Ca. 1 Tripolos zamiloval si ju, ano i o jej 
ruku sa uchádzal. Ona vždy mu vyhýbavú 



odvetu dávala, dovolila mu ale, aby jej draho- 
cenné darv dával. 

» 

Keď i urastlý, krásny gróf počal jej svoju 
pozorno€;{ venovať, zmútilo to hlavu márno- 
myslnej dáme celkom, a ona mi s týmto ko- 
ketovala. 

Ostražitv Grék zbadal to. a keď sa ti 
dvaja láskali, otvoril potichu dvere, hodil divý 
pozor rozbesneného týgra na vinníkov, rútil 
sa na nich a fažkými päsťami mlátil, kým 
oboch neomráčil. Rozdriapal niekoľko servít- 
kov, pokrútil zdrapy apoviazal j ich na rukách 
i nohách tak, že sa ani hnúť nemohli. Gróf 
namáhal sa dosť prácne, aby svorky potrhal, 
no napínanie sily bolo daromné a Grék ho 
ešte tuhšie po viazal. Len keď tíe žalosti vé 
očká Flajnety, tak sa volala, s jeho zúrivým 
zrakom sa potkaly, tu sa obmäkčil a zatkáč 
jej z úst vybraL 

„Nebe I ^ zvolala polohlasom, prečo za- 
chodíte so mnou tak ukrutne, pane Tripolos ? 
Nože osvoboďte neboráka grófa, veď ho 
usmrtíte." 

„Práve to chcem," šepotal Grék; y^ale sa 
to nemá tak lahko odbaviť, ty nešťastnica!" 

„A čože chcete s nim?" bedákala nastra- 
šená. „Poviem ti to — na svojich ramenách 
odvlečiem ho do menažerie. Vypustím naňho 
zverov." 

Hrozná a strašlivá táto hrozba vynútila 
zúfalý výkrik z úst krásnej Francúzky a gróf 
smrteľne zbládnutý pokúsil aa ešte raz sily 
napnúť a z väzby sa vymôcť. 



č. 6. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



177 



„Nieže tak, ty bedár, ty mladý blázon!'' 
hovoril Tripolos 8 divým úsmechom. ^Veď 
som Qž nejednobo týgra zputnal a okoval a 
viem, jako i takéto dilapčisko mám poviazat. 

„Ach, TripoloBl môj drahý Tripolosľ* 
volala dana, „nevykon^jže takýto zločin ; ešte 
tejto nod, jestli tak chceš, s tebou aa sobo- 
bááim, len nianuj život grófa. ^ 

„ESte tejto noci ao mnon sa so soba- 
iiä? Dobre, ale nie skorej, len keď grófa 
moje levi a tygri na kusy roztrhajú." Ešte raz 
prosila za mtlosf, ale Tripolos zahrmel divo, 
aby mlčala. — „Tvoj zločin bude agavený, 
bil aa rozlobí a ty pôjdeš na popravisko." 

„Jako, kto ma zradí?" pýtal sa, kto 
bode na mňa svedčit? 

i,Ja 1a zradím" zkríčala v zúfanlivosti. 

Tripolos sa potupne usmial. 

„či nevieš, že v tomto požehnanom krá- 
lovstve švédskom žiadna žraa proti svojmu 
mažon sTodčit nesmie? Kadenáhle ti jeho 
hlavu ukážem, povediem ta ku kňazovi, dám 
mu dakolko dukátov a osobáM nás. Za nia- 
iiami budem mat pištol a keď sa mi naj- 
isenej prieäf budeš, zeatrelim ta." 

Užasla a nič neodpovedala. 

Tripolos opustil izbu na dakolko oka- 
mihov. Eed sa vrátil, mal y ruke sklenicu 
a lievik , vytiahol zatkáč a vôňa silnej pá- 
lenky naplďla izbu. Oba obrátili pozor v smr- 
telnýeh strachoch na neho. Vytrhol náhubok 
z úst grófových, vopchal mu spodok lievika 
medzi zuby a lial mu do úst mocnú tekutinu. 

Gróf upadol do mdloby smrteloej. 

Grék hodil napojeného na mohutné ple- 
ciská svoje, odniesol na dvorec menažerie, 
otvoril klietka a ponáhľal sa ku svojej mi- 
lenke. 

„či je až mrtvý?" zvolala táto so stra- 
chom. 

„No,' nebude dlho živý medzi mojimi 
miláiky," odsekol jej Grék so škodoprajným 
cheehotom ; ľudské mäso zavoňajú v jednom 
okamžení." 

Obkč sa teraz a poď so mnou, moja 
milá mláducha, riekol po chvíli. I rozviazal 
ju. Keď sa zodvihla, padla do kŕčovitého 
plaČQ. Ukázal jej pištolu a riekol, aby sa 
ponáhUa. 



Mlčanlivé kráčala hriešnica do bytu 
dvorského kaplána, a Tripolos naliehal naňho, 
aby jich hneď a hneď sosobášil 

Kaplánovi bolo nápadné, no i omrzlé 
toto nočnie dotieranie. 

„Čo, v noci? Riedka to sobášu hodina 1" 
váhavé oslovil novomanželov. 

Tripolos vtisol mu do ruky šest du- 
kátov a o desat minút boli Tripolos s Flaj- 
netou sosobášení. Ostatní raz bo prosila, že 
jestli je gróf ešte živý, aby zachránil jeho 
život Pokrútil hlavou a poltloniac sa s po- 
smešnou zdvorilostou svojej žene, opustil izbu 
a zamkol dvere za sebou. 

Vo dvorci menažerie diala sa neobyčajná 
scéna. Noc bola tmavá a búrlivá. Zveri po- 
spali, okrem jednej mladej Ivice ; tá z klietky 
do dvora vybehnúc, pomaličky prikradla sa 
k dýchajúcemu opilému grófovi, a keby bola 
lačoá bývala, neomylne by ho bola rozttrhala ; 
ona sa ale popri grófovi jako mačka pre- 
vliekla, poňuchala ho, a zavoňajúc pálenku, 
utiahla sa do svojej klietky. 

Zrazu prebudila vystretého grófa chlad- 
nosCnočnia a studená kamenná dlážka. Nevtedel, 
kde sa tu vzal, a ten neobyčajný zápach zverov 
nahnal mu nemálo strachu. Vytreštenými 
očami pozeral na otvorené klietky. Každé 
pohnutie zverov vylúdilo mu smrteľný strach, 
i myslel si, že mu prišla ostatnia hodina. 

Otvorily sa dvere, ktoré do dvorca vledly 
a Tripolos s horiacim svetlom v ruke vstúpil 
dnu. „Človeče, vyviedol ste svoju pomstu. 
Divé zveri boli milostivejšie od vás. Oni sa 
mňa ani teraz nedotknú a vy ma nesmiete 
palošom, abo pištolou úšmrtíf," riekol gróf 
pokojne. 

„Nesmiem?" opakoval posmešne Tripolos. 

„Nie," vy to nesmiete I Vás by ráno vy- 
pátrali a váš los bol by hroznejším od môjho. 
Či viete, že súdny dvor odsúdil by vás, aby 
ste za toto ničomnícke mordárstvo žeravými 
kliešCami boli trhaný? A za čo to robíte? 
Za jednu ženu, ktorá už predomnou viac mu- 
žov milovala! 

„Lužete!" zaškripel tento zubami." 

Ja to môžem dokázat. Mladý barón N. 
upozornil ma na ňu." Tripolos ztrhol sa, 
toho baróna videl častejšie s ňou hovoril. 

24 



178 



Orbly obrázkový časopis. 



[Ó. e. 1876. 



/-..-,-» »» - 



^A N. ešte viac o ítej povie. ^ 
Tripolos len do zeme pozerai, a položiac 
dolu sviečku, šiel ztícha ku grófovi, zodvihol 
ho a na stranu odniesol. Vrátil sa ku kliet- 
kam, pozatváral a grófa osvobodeného z väzby 
prepustil. y,Pŕosím vás za odpustenie/ riekol 
pokorne. 

„Jestli nie ste najnehaneblivejším opla- 
nom, jakého som v živote videl, nech nie 
som Valdemáromt Sám to viem, čo je rov- 
ni vost: zadržte si svoju milenku; budem 
mlčať o tom, čo ste mi urobili." 



„Len túto noc to orobte,*' povedal za- 
chmúrene Tripolos, potom váé jazyk roz- 
viažem. 

Rozišli sa a gróf myslel, že Grók zkla* 
maný zuteká. Inšie sa ale stalo! Tripolos 
šiel k svojej mladej manželke. Ráno našli 
ho mŕtveho s prerezaným hrdlom. Jeho žena 
so šiestimi ranami ležala bez povedomia pri 
jeho boku. Vyzdravela časom a celá vec 
vyšla na svetlo. 

Tak hla, neslušná pomsta, čo by jakú- 
kolvek pohnútku nuda, sama seba nief. 



-^^Ä-O*- 



Fr. Ladislav Rieger. 

(Vyobrazenie na strane 153.) 



Veliký , ba obromný je pokrok , ktorý 
pobratímný národ český v poslednom čase 
urobil. Česi bohatierskou vytrvalostou auče- 
nostou pokorili nepriateľov svojich, ktorí jim 
ni národniehp života, ni osvety nežičili. Pred 
aai dvadsaC rokmi vrhli sa do politického boja 
pod zástavou, na ktorej ^a pýšnilo hrdé 
heslo :. „Nedajme sal^ A beslo toto, oprav- 
divý to výraz snaženia celého národa shro- 
maždilo všetkých synov českých jako bá- 
jočnou silou v jedon mohutný šik. A muž, 
ktorý túto zástavu vstýčil, ktorý vedený súc 
týmto heslom vykázal politickým snahám če- 
ského národa určitý smer a naznaiäl mu tú 
cestu,' na ktorej výlučne domôcf sa môže ciefa, 
je dr. František Ladislae Bieger. 

Miláčok tento českého národa narodil sa 
roku 1818 dňa 10. dec. v Semiloch. Otec 
jdio bol mlynárom a prial si, aby jediný syn 
stal sa nástupcom jeho. V šiestom roku pri- 
šiel Rieger do blízkeho mesta Vysokého, kde 
navstevovat začal školu. Aby sa nančil „samo- 
spasiteľnú^ nemčinu, poslaný bol do Šum- 
burka, kde bývajúc u vzorného učitela Ka- 
ráska, známeho to po celom okolí výtečného 
pedagóga, také pokroky robil, že sa reč tú 
za rok naučil. V desiatom roku vstúpil na 
gymnasium v Jičíne. Nnjvätšiu oblúbenost 
mal v historických spisoch, najmä o vlasti 
jednajúcich. Poslednie <lva roky studií gym- 
nasialných strávil Riegor na staromestskom 
gymnaslume pražskom podnesmrtďným Jung- 
mannom. V Prahe spriatelil sa so štu- 



dentami, terazuž preslávenými raužami, jako 
sú : dr. Tomíček, Ritter z SittersheimQ, Ôtulc, 
Žigmund, Picbl, Tomek, Vrtátko, Rwbeá, Tro- 
jan^ Tupý (Jablonský), Mácha aErben. Jako 
muselo priatdstvo toto na mladého, vníma- 
vého juDOša pôsobiC! V prániDináoh podnikol 
rozličné cesty po svojej vlastí a cudzózemskii ; 
roku. 1836 navštívil i naše Slovendoo i ob- 
známil sa s KolUrom, Ľudovítom Ďtúŕom, 
Tomášikom a iuými. Vrátiac sá z ciest, nrosel 
na určitú žiadosCotcovUr ktorý chradnúc počal, 
doma ostat Navštevoval okolie a Prahni vý- 
datne pôsobil na prebúdzaní národnieho upo- 
vedomenia ; ku koncu roku ukázal otcovi vy- 
svedčenie z prvého roku práv, i poznal otec, 
že z Františka nikdy mlynár nebude. V štú- 
diách právnických pokračoval Rieger vo Viedni, 
kde poznal širší svet slovanský, soznámiac 
sa s Poliakmi, Rusínmi a Juhoslovanmi. Aby 
bol bližšie k ruohu vlasteneckému, vrátil sa 
do Prahy. Roku 1841 dňa 16. apríla zomrel 
mu otec, ustanoviac ho dedičom Semilského 
mlyna, ktorý už na 100 rokov v tejže rodine 
sa nachádzal. 

Po dokončených štúdiách počal S ne- 
kolkými priateľmi staraC sa o prebudenie 
v hlbokom spánku pohrúženého obyvatetstvá 
Prahy. Baly a besedy to boly, ktoré pre ná-) 
rodnost českú v tridsiatych rókoeh najhlav- 
nejšiu propagandu robily. Čulý a neohtxizený 
Rieger stal sa i^rediskom všetkého tehdajtteho 
vlasteneckého rndiu, podpoŕovainý súc hlavne 
Tylom, Pichlom, Trojanom a Frantom S«- 



Č.€. 18T6.] 



Oŕol, obráek<>vý éirsopid. 



179' 



^-/"•w^^-^«^ 



• \/-^-,.y~\gŕ - 



■,<' - • «'-,- >/ . 



mtvBkým. Y byte Riegrovotn uniesteDa 
bola mali čftaren. Roku 1842 bol Rieger 
jednoho krásneho rána v obydlí svojom za* 
jalý, papiere jeho skoníiškovaiié , za 17 dni 
na policajnej direkcii väznený a vyšetrovaný, ko- 
nečne za nevinbého vyhlásený. Tak 8tal saRie- 
ger prvým politickým väzňom v Prahe. Vystúpil 
zo štátnej slnžby i venoval sa vedia prác literár- 
nich výhradne len príprave k doktorátu. Márne 
domáhal sa založit časopis pre ľud, polícia česká 
netrpela ani český plakát. I počal robit prvé 
kroky k založeniu českého divadla, ktoré malo 
byC postavené na účastiny. Ani to sa nm ne- 
darila Ale boje tieto neboly* bez úžitkn: národní 
dvcli a sebapovedomie sa väade šfrilo — úrady 
privykly poču( svobodné slovo. ' 

Roku 1847 bol Rieger za doktora práv 
promovovaný. Ku zotaveniu porúcbanébo 
zdravia vydal ^a opäC na cesty, na ktorýish 
navštívil Belehrad, Vojanskú Hranicu, Sla* 
vonaka, Chorvátsko, : Triest a Rím. V Neapoli 
bavil sa celý mesiac, kde bí>l svedkom rez- 
kého ruchu politického. Roku 1848 vrátil sa 
do Prahy i bol úprimne čo nový zastávate! 
svobodjŕ privítaný y i vstúpil do národnieho 
výboru, Naataly trenke medzi Nemcami a 
Čechmi pričinením viedenského výboru. Odpor 
Cechov proti snahám frankfurtským bol zprvu 
mierny. Frankfurtský snem vyslal do Prahy 
kancelára v. Wächtera a Kurandu. A keď 
títo ohlásili v sneme, že Česi do neho ne- 
vstúpia, volal Schilling k Čechom: „Vynú- 
time ostrím meča vaše pripojenie!*' Rieger, 
predčí tavajúc 11. mája v národnom výbore 
zápisnicu frankfurtského pokračovania, do- 
ložil k tým slovám povýšeným hlasom* „Na 
také argumenty odpovieme repami!" Z pre- 
plnených galérií zahrmel obromný potlesk a 
rozčúlenie bdlo tak veTké, že sa nemohlo 
ďalej ookovaC Dna 29. nája bol vyvolený do 
sboru dočasnej českej vlády. Vyvolený do 
ríšskeho snemu v 7 okresoch prijal mandát 
za okres železnobrodský a započal už 18. júla 
vo Viedni činnost svoju. Dna G. októbra, 
v den smrti Latourovej, vypukla revolúcia a 
Rieger s K. Havlíčkom odobrali sa do Prahy. 
V sn^ne, avolanom do Kromeríža, vynikal 
Rieger nad vSetkych R. 1849 dfta 9. apríli 
vyvolený bol do: výboru „SlovAn»kej Lipy," 



kde na to Mliebal márne, aby obce Madaly 
za udelenie ústavy, snemom vypracovanej. 
I odišiel do Paríža, kde až do konca r. 1850 
sa zdržoval. Na štedrý deň bol nvezneoý, ž6 
vraj s Pulszkym a Telekym uzavrel konfe** 
deraciu Slovanov s Madarmi. Na svobodu 
prepustený odcestoval do Belgie, Hollandska 
a do ApgÚe. Obdržiac ujistenie od min. Bacha, 
že prenasledovaný nebude, vrátil sa do Prahy, 
kde trvalé sa usadil, pojmúc za manželku dcéru 
dávneho priateľa svojho Palackého. Od toho času. 
súsrednila sa celá činnost jeho výhradne v li-^ 
teratúre. „Slovtiík Náučný "^ je, okr^m mviňir^ 
hých lit. prác, z vätéej časti dielom jekd. 

R. 1860 bojoval Rieger v „K. Listoch^;; 
udatné. Nastaly volby do snemuj ktorých ria- 
denie prevzali Palacký, Rieger a Brauner; 
skoro všetky ^ me^ tá a obce české, ^enovaly 
týchto troch nároäních dôverníkov čestnými 
občanmi. V sneme r. 1861 zaujímal Rieger^prvé 
miesto. Čo platná bola všetka výmltfvnost 
Riegrova, čo aíápal- jeho v hájení priv zemí 
svätováclavských ! Jaký teda div, že dňa 25. ' 
júna 186ä opustili českí vyslanci aneoL. 

Do tohto čaau padá i založenie samostatného \ 
stánku českej Thaiie. Dávna túžba jeho sa plnila. 

Nastal rok 1866. Pred vypuknutím vojny "" 
vyslaný bol Rieger do Viedne, aby menom 
Prahy a královstva českého cisárovi oddanost 
národa prejavil. A keď Prusi ku Prahe sa 
blížili, uloženo bolo Riegrovi, aby so zems}cou 
pokladnicou do Plzne, neskôr do Lincu aa 
odobral; sebou vzal i majetok Svatobora a 
Matice.* Snem zahájený bol 18. febr. 1867 
a hlavnia jeho práca mala byt volba do 
ríšskej rady, éo ale, vďaka buď BeustovS, 
snem český odmietol. Reč Riegrova pre ná- 
vrh potažnej adresy je v každom ohľade pa-* 
matná. Beust rozpustil snem. Rieger vidiac' 
šafárenie Beustovo, podal so svojmi roves** 
níkami dňa 13. apríla 1867 známy protest, 
proti volbám do ríšskej rady, i opnstil, keď 
pri hluku Nemcov mocným hlasom zvolal: 
„Nemohúc sa zúčastniť v jednaní nezákonnom, 
nehodláme ďalej tu ostať! Sláva našej drahej 
vlasti,' sláva královi!" .. so svojmi súdruhami. 
snemovňu Tak to trvá podnes. 

Riegerova činnosť uznaná je všestranne^ 
0« je čestným ohé9B<itn< temer m väefkycta če- 

24* 



180 



Orol, obrásJí0vý časopis. 



[C. 6. 1876. 



Afdx mestách i obcach. B. 1863 udelil mu eár 
Alexander IL komandérsky kríž sv. Anny ; r. 
1868 vyvolila ho král. česk. spoločnost náuk 
za svojho munoriadneho člena, i charkovská 
universita menovala ho čestným členom svojim. 
Rieger je maž postavy siln^, oblič^ jeho 



je prQeoHiý, rydse slovanský, ? chodení je 
elegantný, plastický, jdio hlas je zvučný ba- 
rytón, jeho reč obratná, vzletná. On je z&ar 
menitý rečník a výtečný štátnik. Hieger má 
pri novom obrate vecí v Rakúsku velikú bu- 
duenost. Na zdar činnosti jeho I 



Tatranský pasák. 

(Vyobrazenie na strane 161.) 



Oeský umelec Fr. ZvčHna nakreslil už 
mnohé obrázky z našich slovenských Alp, 
z Tatier. Najviac zaujímajú ho typy ludu 
liptovského* Tu podávame jeho tatranského 
pasáka. ;,Dolce far niente,*' oblubuje si Ital 
a náá pasák zase „zlatú svobodu^ na nebo- 
tyčných Tatrách. Vyhnal si svoje kozičky a 
ovce na žírnu pofankU; zavracal j ich usilovne, 



až prišlo poludnie. Z väžičky, tam na druhom 
kopci stojacej kaplnky, za vznieva prenikavý hlas 
zvonu. Črieda prestala sa pásC. Pasák pomodliac 
sa, usalaäil sa do bujného mocha «— a teraz dumá 
sladko. Ôfastný to človek ! Tú i^okojoost, kCorá 
žiari z jeho tvári, zaplatil by mnohiý vetký páa 
celými tisícami, ano snad i svojmi milliony, Su 
ešte ätastní ludia na svete, verte! 



Obrázky z Itálie: Vchod do modrej jaskyne. 



(Yyobraienie 

^Nemecká firma nakladatelská v Stott* 
garte, J. Engelhorň, vydala práve skvostné 
dielo o Itálii, obsahujúce vedľa elegantne pí- 
saných opisov miest i umele prevedené obrazy 
zo života italského. Zmieňujeme sa o diele 
tomto len preto, aby sme ct obecenstvo naň 
upozornili. Tu podávame z neho prvý obrázok 
z Itálie, predstavujúci nám vchod do prí- 
morskej jaskyne. 

Zapadá slniečko a rybárska rodina pe- 



na strane 17S.} 

berá sa domov — do jaBkjoe, ku ktorej niet 
inak prístupu, leda pomocou člnu. Sta^ pri 
vesle spieva monotónnym hlasom nejakú bar- 
carolu, medzi čím syn jeho na druhej strane 
lodlcy rozplýva sa nežnosfou ku svojej žienke. 
Iný mladík opiera sa tu o skalinu, aby 61b 
o ňtt nenarazil a tak aa nepoikodil. LenpOp 
mali bere sa člnok ku predu, konečne ale 
preca dorazí k jaskyni, kde oddajú sa po 
Cažkej práci sladkému pokoju večemiemu. 



Listáreň redakeie a administrácie. 



Týmto Číslom končí sa prvé polročie Vil. roč 
nflm nOria.** I upoaorňigeme úctivé t^h pi. t pánov, 
ktoiým doba predplatku vypršala, j ako i týck, ktorí 
nám na minulý ročník dlnujú, aby nám svoju po- 
dlfoosf £o najsk6r láskavé xaslac ráčili. 8 budúcim 
číslom rozposleme tým, ktorí spredplatkom zaostali, 
upozorňujúce lístoky, aby vedeli, na Čom sú. Pria- 
teFov slovensky piesne a povesti prosíme, aby náá 
jediný krásoumný časopis všestranne odporúčať rá- 
čili. Páni, ktorí nektoré čísla reklamovallí, uspoko- 
jeai budú po tieto dni. — P. O 8. v P. Prosíme 
o pokračovanie cestopisu. — P. F. F. P. v Gj. 
„Besiedku" Vašu nemožno nverejnit. Čítajte slovan- 
ské vzory. Názory YaŠe o živote, o dobrom a krás- 
nom — nie sú zralé. Cvičte sa, ku Parnassu máte 
ešte ďalekú cestu. — P. J. K. v M. Ďakujem 
úttive za doposlané mi príspevky ku životopisu f 
Janka Krála. Jestli ešte nečo znáte, sdelte mi. — , 
Mnohým zvedavým. Prečo somjprešiel do Detvy? 
TipealivosC, objasní sa všetko svojim časom: a ne- 



ktorým nebude to milé. Duch (?} času pohráva si 
s nami. Dobre: my chytili ame sa do služby doeha. 
a preto preísf musíme cestu života tmistúl** — P, 
S. B. H. v S. nNárodnie hry príily; uverejnia sa 
sa svojim časom. Možno, Že sa v aog. vidíme. — P. 
K. R. v M. Neznáš, brat m6j« moje položenie. Kebych 
mal štyri ruky a 100.000 roč. dôchodku, videl bys, 
čo bych všetko vydal a previedol. Dielko je v tlači 
Rob, jakouznáš za dobré. Prácička prišla. Píšdalcj.— 
x — ŕ-. NeodbovieŠ na môj list? Zabudols na svoj 
sľubt - P. Ď. M. B. v B. „Obrázok^" čakám ( pre- 
klady vyjdú svojim časom. — P. J. K. v B. Dieky. 
Prácičky uverejníme. Ráčte poslaf nečo zo srbského 
života. — P. Iiaskomer. Čo robia: Treačíh a effypaké 
púšte? Upozornenie. V č. 6. stala aa prehliadnutím 
sadzačovým a korrek'torovým značná chyba, a síce na 
str. 161 ; celý ten pothárok dali sme znovu vyhotovil 
i rozposlielame ho ct obecenstvu svojmu, aby chybný 
sa oastránil a tento na patričné miesto položil. 



Predpláca aa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye) ; 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i cbudobní učitelia obdržia „Orla*^ 

za 8 zl. r. č. Roč. IL, ill.. iV., V. a VI. „Orla'' možno dostaC po 2 zl r. č. — „Orol*' vyohádaa vo tťaoši- 

toch, 3 Vi —4 nárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na velkej štvorke. 

Ml^ital a vydavateľ Andrei} Tmehlý-Sytnlanaky. — Kníhila«.*úča8t spolok ? T. 8v. ICartlne. 



OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PRE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedaj redaktor: 
ANDREJ TRrCHLÝ-SfTNlAN8K¥. 



Ro«. ni. 



luit. St. HartiD, M. iéH 1876. 



Čislo 7. 



'jsw-'^-Ľiii^o: 



. Kuruci. 

Historická povesí od Sam. TomáSika. 



VI. 



lj|S'yine vypfDBstt kublaalcytti acbeslcérav 
•■yf^ Králová Holá. A má na ŕo pySiJou byí t 
-'ii Ma jej velebnom temeni obedoval Da 
f o úteku svojom pred Tatami po neStast- 
aq, krutej bitke u Ďajavy — král Belo IV. 
Na jej lesnatých úbo- 
äach poIuvávsIsaBrnky 
kráTMatiaä.Zjejúp&tia 
pramenia 83 tri hlavnie 
rieky fivaťného Sloven- 
ska: tam na severo- 
západ beží mohutiiý 
Váh, na východ äunúaci 
Homát a na poludňaj- 
šiu stranu bystrý Hron. 

StráĎHtni Královej 
Holý ozjvajú sa veselé 
spevy. 

Od Šiuriiaca, tejto 

najvyššie pod Kráľovu 

H'ilu ležiacej Indnáti'j 

osady, ' poberá sa'dolu ... , , ,, . .. x . . 

u \ n ' . Midial Oregorieviť. Ccniaji 

KťODOm ku Iíreí-nu csta ' 

ozbrbjeBeov, 8ií to 'í*l»í(i vysokiého sttastu, 

ani tie jedle, plecnatf, svalovití, silní, hotoví 

sa meraf kedykolvek s prc'tivnflcotit' či 7.ivpasy, 

či B valaškou v ruke a či a piStoloti. F>akton' 

z nich neíú (aSké dlhé mangaléty na mo- 

hatsýtb. plécítdi. 



chToýbi la klobúkmn. Vodeon jiA j« udatný 
mladft Traočauký. 

Ďaia úzbn^iencov stfipa pri speve veselo 

napred. : Kieď vchádzali do firteiiia bránou, na 

ktorej sa veHkáaekE ááatava Rakóoiho pyäno 

poYofa^m rozchvi^Mlb, vgetci s|^evali ja< 

boby jednýn hlasom : 



Knruclul, konchd. JomckA, 
PHpUtm it n* tt<rt bok 
' Suin^.'taUiaa, MbÚtta. 



Kei sa rozostavita 
'£aita ne 6tTorhrannom 
velkom fiámeMf, vSetci 
obyraCelia, velk( i mali, 
chlapi, ženy i deti ví- 
tali smelých bojovníkov 
slasotom. O chvira pri- 
pojila sa k nim n3vá 
čfttfl bojachtivých ju- 
náka* B^ezAanskýoh. ' 
Po h«jnom občerstvťní 
hnaly sa ku dolnej 
bráne spojené čaty, vo- 
pred Brezňania pod zá- 
stATOu kurtickno adiváci, ktorí stáli po uli- 
ciach, spievali jim jukoby na poctu: 
'To /e aivot, to je svet : 
To sa cliUpti, Jakó kvetí 
tím dalej Btäpala čata Kurucov doln ku 
Každý z Dícfa má zelenú] BAfiflk«!J Bystrici, tým viac sprídružovalo sa 

25 



182 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 7. 1876. 



k nej verbovancov z okolitýdi dedín. I bo 
spevom a so strelbou hrnula sa Kuruci Dtvo- 
renou bránou do mesta. 

Bystrica, toto brdé mesto Qlov^Bka, 
ktorého obyvatelia zvykli hovorievať : „zaživa 
v Bystrici a po smrti v nebi,' preplnené bolo 
Eurucami. Veliteľom jich bol Očkay, ktorého 
Kuruci pre jeho odvfi^u, rozl|o^nos;C a časté 
potyky s Lapancami, t. j. cisárskymi, meno- 
vali „bleskom Rakóciho." Očkay pochodil so 
svojmi čatami v malom it49 (fvner celé 81o« 
vensko, prepadal z nenazdanin j ppréždl ivepdi e 
zástQpy I^pancov, i vytiskol jioh za famnice. 
y Bystrici sfaromaždil všetko svoje vojsko, 
lebo vatšia sila nepriateľov postupovala proti 
nemu. Jedon z jeho pobočníkov bol Raslavidcý; 
Pi voda ale vodcom jednoho pddejfmifk, Jrtpré 
rozostavilo svoje predstráže od Kremničky po 
Rybáry. 

Zvolenský sámok, na ktosom n^dy 
slávnej pamäti král MatiaS rád aa bavieval 
a zkade evoje do^no^bmžné výlety do hňt vo- 
biev^l, naďiedil sa teraz v moci Lapaiioov. 
V meste Zvolene a v jeho diolí Bhmaaídil 
chýreäiý vodea dsánky fialjan vojsko dsárovi 
verné i zamýjllal Očkayho napadnúť. 

Bolo to v polovici novembra, ked títo 
dvaja horkokrevní a na svoja válečnú skú- 
senoat a ätastie hrdí vodcovia srazili sa na 
rovine pri Hrone so svojmi čatami. 

Dlho záril krutý boj. Yífazstvo nekleailo 
sa na žiadaq stranu. 

,Eto z váa Kunicov odváži sa so mnou 
svoje sily merat, nech predstúpi!' zahrmel 
silným hlasom vodca Lapancov Botjan, oble- 
čený v (ažkom panetoi na hrdej paripe v čele 
čaty svojcý si zastanue. 

,»Prijímam vyzvanie!^ hodil Ladislav OČ- 
kay rukavicu Botjanovi. 

Vojská nepríatelské ustávaly v krvavom 
boji i rozstúpíly sa na dve strany. Prestala 
strelba, utíchol brinkot mečov, surma bojovná 
zatíchla. 

Oči dvoch táborov nopriatelakých uprené 
boly na rozhodný, veíadôležitý súboj. 

Vodcovia nepriatelských vojsk pochytili 
do silných rúk dlhé ostré kópie, rozstúpili 
sa na dvesto krokov, pobodnúc ostrohami 
svojich bujných koníkov, aiyprudkejším cvalom 



l^di ^>don ppoti drspii^u. Kppie ačkolvek 
dobre namierené na prsia nepriatela, minulý 
84 preea ciela svojho, lebo jedon i druhý 
z rytierov obnstne sa vyhol bodnutiu. I vy- 
tasili meče a sMa^ údery namerané proti sebe 
rovnakou zručnosfou jedon i druhý mečom 
odrážal. Meče dávaly iskry, cvendžaly i vy- 
dtrbily sa ti po rukovjlt, no súbajníci ne- 
doviedli povážlivé ranit jedon druhého. I vy- 
tiahli karabiny. Prvý strelil Botjan. Eulka 
udr^fi Očkaymu do prsú, i tak bola silni, 
že sa pancier prehol. Očkay sa klátil na koni, 
krev tiekla mu ústama. Pritom všetkom ati^Ul 
i on na Botjana, kulka vryla samudobokn. 
Botjan zklesol z koĎa. Husári obstúpili ho, 
i odviesli raneného na Zvolenský zámok. 

Očkay zvítazil. Vojsko jeho tiahlo ku 
Bystrici, aby si odpoMnulo. Berčéni so svojou 
čerstvou Čatou prenasledoval Lapancov až pod 
samé hradby Zvolenu, ktorí utrpiac velké 
ztraty, obrátili sa pod vodcom Ôlikom ku 
Eremnlci. 

Eeď vífazní Euruci vchádzali do By- 
strice, spievali si: 

Medzi dvoma vrchy, medzi dolinami 
Kruté bitky stoji medzi táboruni, 
Hore dolinami čierňava sa valí. 
Nie je to cierňava t-t ^nx^ci huBári. 

V Bystrici sišiel sa Janko Pivoda s Tren- 
čanským, s ktorým sa pd stiideiUsva svojho 
nebol videl. 

„Čis' to ty, Janko m6}9<' 

,Ja, hráčok Trenčanský. A od kedy 2es 
ty v našom tábore?*' 

„Od krátkeho času. Edekolvek sa na- 
chodí mrchiL, tam sa shromažďi^ú i orlice, 
hovorieval nám nebožtík' professor v Šajo* 
Gemeri, Pán Bôh mu daj slávu večnú ľ' 

,Amen!^ doložil Janko Pivoda. 

,Ale, povedz že mi, Janko môj, kam že 
nás teraz povedie veliteľ, či hore, či dolu?^ 

„Čo ti na tom záleží ?** 
„Bád bych Rakócimu dobrú službu pre- 
ukázal 

„Či tak? Poč^C, že do BpjM.*' 
„Dobre; predstav ma veliteľovi. ^ 
A Janko Pivoda zaviedol Trenčan^ého 
ku Očki^yovi, s ktorým w Troačaaský medzi 



& 7. 1876.] 



Orol, obráskoTý časopis. 



188 



Štyrmi ^émú <lbo diovánd. Na án/hf deĎ 
iwlúiil M 8 Pifodoni i odišM á» SpíSa. 

j^hMime," riekdl jédBi^ko rtea jedon ze 
trock Koruoot, ktoHi ku Pif od^vi pnOi^ .ričte 
nte 4o«Qlif> akj ame niéUt M na avatlm do 
Sv. Ondreja.' 

^Gioile/ tiekol Pi«oda; ^lajtrá ale 
TtčOT datanoTte eai n mim^ 

Ka dmhý deft lána doatatiU úi aa divQa 
2 nich o Pivodtt a aka Janloa Dúbrava a 
Mttto Havran. 

i^Prače pred teéai?'' pýtal M jid 
Fivada. 

^Onamolett^ latlve, pane kíapiláá, zle 
aa náÉi vodilo na téj ktmckej avalbe,^ ho- 
voril Dúbrava, pozerajúc k zemi. 

„Nuž toie? 

„Ja aom, kladte že pane kapitift, p«výtt 
Uttieätfkoia v aaáej obd. To doaredč^Jiá väetky 
dievky. Na aviatbe chcel aom aa poddapit 
I vyakalnijeni pred eigáňmi v pravo v lávo, že 
aa, hladtežev všetci ludia čudovali. Nestaataý 
cigáň zadriemal i poiakd nroja ozrutod bar- 
boru blízko k mojimi nohám^ Ja vyakoéím a 
jtko aa stálo tak aa aeodatane, ďcočil aom 
lovnými úohama na barborn/ 

i,Ha ha ha/ amial sa Pivoda. „A čo aa 
iík^ atalo?** 

„Baaa roztríeskala sa na samé Iťiesočky. 
Svátobnfcj sa amiali, cigáň odriekal, jako 
čoby ma ^daatná matt bola uaarela. I chodil 
za mnou, abych mu za barboru zaplatil.^ 

9»Nni U je alé, t# čo aa vám pnbddilo ?<< 
Bztíal aa Pitioda« 

«Nie, pane kapitáá,'' ohláail aa Miike 
Havran; Keď hadba prebtela^ poftndzo^ali su- 
riadia za ftôkn síkok môjho priáCela. Pred 
nami mal skákal a nie tam pred cigáimi, 
otvÉl sa štarelif. Núát ked tak chcete, ozval 
aom aa, výakočíní tám já m tento Ml I j^o- 
čali ma hanif, že čo bych ja vyskočil. A te 
ma tak dopálilo, že aoal áa roobehól a na 
atôl vyrieotiL Pravá nohi te mi vyidda a ja 
OfáM aom padkovicoit stav^jMdio j^o ústach, 
ie aimr ma haod iietký imdilie ziby vyražU/* 

^A kam Sa irám podel tratí 8|xiloiaik 
Maco Hronec ?*< pýtal sa PHoda^ 

f^Ten tameoval m únlor^ vykkdál Dú- 
bnmu „Mal tsžké Wtf. I dostal edtlak ne 



inaidm phld^ IFa; ceate pobotídvak bo- noha^ 
že mu nebolo na tyckržonia Prídeme <s Lapče 
a ta niAj nfilý Hdanec vysni si hneď v kraj-^ 
iera dsfme bCtn t pýtal sdieni , poloSl nohu 
na klát a caeúBi^ odM patecL Krét sa mU 
cedila« i neckáU sme ha taos « fwkým by sa 
vylitedn.'' 

yKOf fe kola ozaj kÉruoUásvatbas'' smial 
sá Piveda i poáhd Jichl dó tibovuŕ. 

V Spili hemiUe skpviáiyabétojska j^ko 
mesMs na ssBaniéoifiä^ Sikid posAdky La* 
pancov držaly v moci opevnené s^ďtá* Pbd- 
hvad, KeMárok a Lersčáu Eunickó vojsko 
vniklo do Spite, i obliehalo Kešmasok a Le- 
voču, i rosoMavilo dtiáie lak; aby boio v spoi- 
jení 80 susednými atoiacaási. Vo isté ob* 
aiýiUi i Lápáúci; prelo v každ^ tretej de- 
dine nadhodala sa kMcT jedným knedí drahým 
patriaca stráž. Lad bol v^i trýžnený, i jedni 
i drahá átnras ho týrala. 

Z Levoče cestoval chudobný sedliaäk 
do Pop radui. 

i^čoB^ íj Lapaaee či Kamc?^ okvíkla ho 
strii pri dtvrtku. 

ýfUni LopaneCf prosím pekne." 

«Ta má& za «\'Oje Lspeoctvo !^ bili bo 
neMilosrdne Kuruci. 

Ked piiiiel ku Sobote^ zéstavtte^bo stMeSc 

„Čos' ty V" 

,KnrueP tevolal siteým hlasom biedny 
sedUačik. 

A v fom okamieai mlátiK Loipttjnei pét* 
oaini jeho ubôhý chrbát.' 

Sedliak krútil hlavon a [poberal sa dMi|}. 
Priífd kn PópradiL 

JjO ú ty j či Kuvue a Či Ls^nec?* 
okríkla ho stráž. 

i,Aaí sa ma nepýtajte, len bitéi," riekol 
pokorne utrápený sedliačik á- nastrtil jim 
ckrbát 

Spiiakf hrad attjí na osamelom y sah 
elúrúbhmoiÉ kopcL Y čase; do' ktériko padá 
naia poveaCf inal hrad tento pevné himd^ 
& baéte , bol dsbte zaopatrený atreUrPOm a 
potravou a silná posádka, oisáijakelie vo^k* 
bols/ v stave odtant véetky itdky Kilrucov. 

Kedí Kurací teil^att XainlaioAD i LevočOi, 
QbkMfili i SffiiL Márne bolo vietksí dobýi 
janie. Kuruci ustúpit už chceli. Yelitel dostal 

26* 



184 



Orol, obráskorý časopis. 



[6. T. l«7.é: 



•"X," _^ s. ^ x . .• s.^ -*,-/ \,^ . 



jedaoho. dia Ufilok) ktorý stráž pod laradbaimi 
n&ábi.: Tvár jdio sa vyjasnila^ Na hrade na* 
cbádzal sa Tráiianský i .slúlil^iže tejto Bod 
vpustí tajnou podeminou chodbou Kurocov 
do hjpadn. O dvanáistc} v noci nastal hluk oa 
brade, mame brámla sa posádka, márne ree* 
dával rozkazy velitel. Kuruci obsadili hrad 
a celé hrby bolo vtdat po zemi ležat La- 
pancov. PiToda objal pnatďa Trenčatiského 
a Očkay obsypal ho/ chválou za jdio hrdinský 
di^atok. Do rúk vfbzných Kunicov padol ne- 
zadlho i Muráä. 

Smutne žblunkoee inutná Torisa popod 
Šarišským aámkom, ale smut&ejšie anejá tie 
piesenky diev slovenskýtoh, kto^ sa tam pre* 
chádzajú, lebo úé sú to časyl 

I teraz vidíme dve mladé devy, Šumné 
jako rozviBHté rutei popri brehu Terisy sa 
precbádzat Smútok zastiera ruže jejich lía 
Trhajú kvietky a bôľliplne pozerajú jedna na 
druhú a nejeden bôby vzdych vyvinige sa 
z jich pŕs. Sadly si do tieňu pod kotetý strom 
vedia rieky i pliefiy vence z nezabudftk. 

„Anna moja drahá ,^ hovorila Julka 
Okrucká, bo ona to bola, „nevýslovné sa 
tráplm trudnými myálienkami kedy sa. už raz 
táto krutá vojna skončí. Hneď jedna, hneď 
druhá strana vftazí a boj pretabuj^ sa z roka 
na rok." 

n Veru, dttäa mo|a, tá biedúa. zem. môže 
už byt sytá vyliatej krvi. To pustošenia ^edín, 
ladenie nevinných občanov, ten plač a ktílenie 
úbohých matiek , ktoré ztratUy : milovaných 
aynov^ ~ váetko to hlbokým žihlám naplňuje 
každé citlivé srdce. A ked tfdc'pevažujetii, 
príateflca mqja, naáe pioloženier slzy ma za- 
lievajú." 

.A deva zakryla si oboma rukama oči 
a tíško plidrala. 

;,Pravdu máš, Anička moja. My sme snad 
tie QiýneidaBtliv^äe tvory na:zeini. Veď ani 
jedna matka nestratila toQro^ jako my dve 
opustené devy. Srdoe naše tkrv&ca pri po* 
myslení, že sme snad stnatíly to, čo nám 
bolo najdraháie na stéle.'* 

.„Krušné je to) pestavedie, keď élavek 
dň<Hn i noGOn slnclioni dmet sa miisí,. že do- 
letí srdco prerývajúca avést: tvoj najduahší 
nežije I" / . 



„Preto, hla, drahá, nvily sme .tieto ttiM», 
aby, keď padaú našii najdrahší^ položili > sme 
jich ňa prevčasoé jidi hvoby, ale, BoJte môj, 
ktože nám ukáie ten . bôlny kraj , v ktorom 
vykrvácali oni' pctd kopytami kokí aepria«- 
telských ?" 

^Priatelka lobái ja poletím lift krýdlach 
vernej lásky trebára oa kcaj sveta/ abyoh'Sa 
aspcm vyplakal mohla na milencovej mohyle, 
a ovenčit týntovenean éreivený^trížnanej.^ŕ 

Y blízkej krovine zapraštady ancliét hfek- 
Inzy. Devy predeaeaé obliadly ea v tu stranu, 
i ostaly jak skaly nepohnute stáC, lebo z^liúifi 
vystúpil mladík ' — Andr^ Raslavichý; Vence 
vypadjy devám z rúk akotólalyaa doUízk^ 
Torisy. 

„Andrej môj!" vykríkla jedna z diev, 
letela mladémn švárnemu Enťácosi do objatia. 

„Anna moja drahá 1^ objal Bablavidcý 
vyvolenú a vernú družku srdca svojho^ 

, „Bože môj ! vykdkla drujiá: deva^ „tam 
naše vence, voda jich unáša: to zlé znamenie 1^ 

I pustí sa do plaču. 

Obe devy bežaly k Torísé i chcely za<- 
chránič odznaky svoj^ vernej lásky. • 

„Nelákajte sa ý duše nwjel To je len 
náhoda. Všetko bude dobre." - 

„A kdeje Lipoviansky?" pýtala sa drába 
deva mladíka. 

„ Jurko Lipofviaasky bojuje na dolnq Tise. 
Ôisto vás spomína, v«rte, priatolka moja 
Julka;" 

„Desné chýry vidú,*" hovorila JnRa, „že 
Rakóci prehral hlavniu bitkur. Ríeknite nám 
pravdu, jaká vieci ^tojá.*! 

„Rakóci prehral síce veľké bitky - pli 
Trnave a Trenčíne , no diSí fmáiid v rukách 
premnohé záipky^ počnúc od >Tokaja až pft 
P^porok hore a na dol pa Segedio: Bočel 
jeho vojska vystupuje na 75^00&; i nepretand 
posial nič." . ' 

. .„Ale vraj zlých velifelov má," 

„"Má OD i dobrých vodcov; takými je 
Forgáo, Esterbizy, Kávoly, Pdróci, Očkaf 
a 3«t}án i ' ktocý nedávno k : nemu - prsstipiL 
Kemeck^vodtovia Beíston Emkläoder á Schlik 
nie sú nepremožiteľnými.^ * . ' 

' „Ale prosím vásv" pretrhla Aniäkaisucho- 
parný reehovoť, !„dajtoi si poUeJ's vqiBoai 



é.1. 1B76J 



Oroly obráakový Č«s6pi6i 



185 



-w * - ^•■S^V.•"\_* ^•■w •^■»>' *• >■/ X^ .'- 



ktorá i teii tolke Mfu nám spddobik^ i pojďme 

„Vem dobro bude/ riekol vážM Andrej. 

i*Za krátky čas pcd^adiutm tu medsi vi^ml, 
drahé ntoje Zi^^ péjdem dá)*, táboru.^ 

„liž gajtoá?'' pýtaU sa oUadii AQÍcka. 

„ÁaO| dlaha, ŕotei sa^ niazadlha sa m^ 
vrátim a piatom, budeme navždy avoji."^ 



Tvár Aoičkiáa- sa vjúaanilá. ^ . : í 

„A kde je teraz Bakódčka?'' pýtala sb 
cestou. Julka. 

„Prepuatili ju z ViB4Qe nemocné de Kaťr 
lových Varov. Z tade ušla do Saska; ueskAr 
dostala sa do> Poľska, kde sa pofiísi bavi'^ 

„Polutovania hodná panil^ vzdychla si 
Julka. •• • 



(D^kon6eiiie nasleduje:)* 

Traja bratia. 

(PonáSka na maloruskú duinu.> 



/ 



i. I I • 



. • 



♦ .. 



Z pohanov mesta, z pastlýiih ohrád jeho 

Ženie sa čosi po stkčMcrl nive 

Prúdom, hneď Výdirov^ hned Deau tíohého ^— 

Jakby hmla sivá, či orlatá divé. 

Ni jedno z tohto, lež to bratia traja 

Ubití duchom, ale krvou svieži 

Z rabstva pohanov útekom sa taja: 

Na vrankoch dvsJA> tretí pešky beží. 

Dobre na vrankoch jazdiC čulých, bratom, 

Ale na nohách oslablých tretiemu 

Po skalách ostrých na poli iblatom — 

Útek nemožný bez bôloy dojemu. 

Žialom mu tvár je blboko pokrytá, 

Ked z doráňaných nph krv s^ mu valí, 

Úboža nikto nevíta, nevolá — 

A bratské srdcia skalami zostaly. 

I hne poslednou ešte silou v tele 

A slovom v hlase usedá vom volá: 

„Hej, bratia, mne smrt do hrobu ustele, 
Ked cit váš prosbe mojej neodolám 
Dajte že i mne miesta na vrankoví, 
Nech i mna nesie do ätobody lona -^ 
Ked nie, zas rabstva hnusného okovy 
Na miia zahodí pohanov pohona.*' 
BÓIay Btoal'-Stan .tan dopočul brat druhý 
A oko jeho v>>8laáeh sa sperlilo, 
No brať BajlBtaŕáí ( vaal. aton m žarfe pubý, 
Nal trpnotat'dajue odvetu nemilo: 
: ' t»i^'' — zdá :8a ^-jnevzal znáäho utrpenia 
Živé obrazy .pohanskej poroby,' . 
Ked • áaiqolásku t vx)j u ' v . nihy . menia. , i 
Bratovo stoajt zimnionej choroby. r 

Lea lo(iti$ ihlfJT, ved.sme na útdcu -^ 
Ubiljei. oaši aú qám za patani -r- 



i i 



Ked nie, nemožno vlhnúť jejich vztekij, 
Pod jejich všetci skonáme strelami." 

A mladoch v žiale opäť bratov prosí: . 
„Keď mi daf miesta na vrankoch nechcete. 
Aspoň zostúpte na zem do slz rosy, 
A, jako ludiá po tom našom svete, 
Vykopte ticho hrob bratovi milý ;' 
Zahrabte doňho biedne jeho telo, 
By ho za ujiesť dravci nezvolily. 
Keď živé s vami utekať nesmelo." 

Na to lepší brat svojich citov chvenie 

V objatí s útlym výrazom ďorečie : 
„Ubitie brata u nás zvykom nenie, 
Čo hneď ho pohan do poroby ženie!" 

A biedny síoví: 

^Keď nie ste srečení, 

By takto smrt ma s vami rozlúčila, ' 

Vyslyšte návrh z nádeje tečený — 

Ten snáď nezazná rodolubstva sila. 

Uho^e okom na to šíre pole, 

'Kde" vám na vrankoch domov cestn blíska : 

Tam bujaé íípov klonia sa vrchole 

A na n^ch lístok svoju ružu stíska. 

Trhajte bladé ruže s lístočkami 

A hádžte na krok yašich vrankov holý: 

Po tomto znaku pôjdem ja za vami, 

Ktorý mi zaznaí* stopu 'tteáovolí." ; 

Skúpané v obni poakocift koníky 

A cvalom na ai^h jazdia . dviga bratia, 

Z ikiebž tot mladšieho žial morí v^ký,, . 

2e ostalého. m večnost «itra(áa.. . > 

A V: jeho, žiale 9 koníka a« kl0Bil^ . 

A keď lomené ratoliestky; ruží,. / 

Prežehaal križom a $Uaa porooU -« r 



J 



186 



Oroly •briskový ^asof^iit 



[é. T. lS7é 



Ružami krehkí stópm vraskov tcíií. 
UtíML sa v letÉ pniiiié orliat pefá -^ 
Trudno j im niesf sa po duánomf obäore, 
Keá «ene Mmlni. p6áf na ne pozéri — 
Step bes života sta to mŕtve move. 
Bo v äídie orMat vietko roEmaoitá^ 
Či v toÉina ttod^ či pri slniw \úiA: 
Sídlo orliat je ? Živenu zaryté 
A step, ten plače v Moreny náručí. 

Bratia na vrankoch okom zarosili, 

Že kraj, nimž dálej útek konat bolo, 

Utratil zeleĎ i ker ruže milý, 

Stanúc sa pňšCou dáleko — okolo, 

Desnota púšte, meravých ktfhlží 

Zatriasla brata srdcom skamenelým, 

A on zchápe sa a k činu pridruží 

y obrane brata pred vrahom sbesnélým. 

I s každým siedmym svojho vranka skokom 

Odtrhne malok z červenej haleny, 

Pustiac ho z ruky pred bratovým okom, 

Čo tam z dáleka vietilo iía zmeny. — 

Razom nevídat ruže ratolesti 

Na stopu vrankov znakom pohodené, 

A na osudnom úteku rozcestí 

Ležaly zdrapy haleny červené. 

Ktoré ked biedne stúpajúci zočil, 

Zmizla mu vôIá k chôdzi í myšlienke, 

Od laku kolo sa s nim svet zatočil 

Pri bleskom chytrej na bratov pomnienke. 

Až mu dopriano hovoriC ku sebe: 

„Ach Bože, Božel čo že sa tu staío? 



Iste že dobré trofk* hä^n néfé 
Za chtadnost k brati bratov palŕeatatof - 
Ten červmý zaak neposMnej diváky 
Výprava neao udaloflC krvavú, 
Že zloaya, pohan pre íaáttoHf neMlalrf, 
Pťoli bezbruným zbnA pOttM žvavA . . . 
Ked tak 9 Hej, tak ja nílolfeítka strému 
Zostal som sveton sf* afiota^ m!Má\ 
Nemám už bôle vypovedat komu -^ 
Bez bratov túžba voInosC darmo hladá. 
Pohliadni na mňa slabého. Ty Božel 
A kedže bratia mečom zahynuli, 
Mecb mi moc tvoja aspoA v tom pomôže. 
,By som mŕtvole jích naéiel v pritúli. 
Slza nad nimi dá mi v mdlobe silu — 
Vyhrabem hrob >imí a ticho iriažím «— 
Prežehná jejieh pam&lná mohylu^ 
Aby v nc] spolu žiM nňerMi Božínt.'* — 
Ty syn 'najmladší múohodetie| matil 

Bolia ta sťdcid bratov skameneYé — 

A preca túliš sa ku rodnej bratí 

Sta včela úlo jednofao ku včeľe. 

Či cítia hrôzu i tebe v zapätí, 

Ktorá za níč má tvoju svätú i^nabu? 

Nevidíš, jaká obrdrná letí, 

Ahy i tebe zahatila dtláhu? 

Na púšti hlad, smäd panuje moravý — 

Za nim krvolak — pohan s veTkou silou: 

A sever, kraj tvoj v chladnom vetre vraví. 

Že voľnost nesmie bráúit pred mohylou. 

(Dotottienié tiaälednje.} 



** * « <*■* ><>nrf>BOOOf**^' 



Nad Baltom. 

Cei^toplsné obrazy z Rujany. 
Fodáva Juraj J. K0UO. 



m. 

£iid na Ri^aae. 

Co sa Itidtt ItqjanBkéhlo tyče, je postavy 
viac YlUMé lež malej, tv^i oknihtastej s tuč- 
nými, VOK vylmtitýmt pemami, výrazu ÉkÚdhú^ 
pohladu dobrotiívéké, oii prevažne sivých 
alebo bela^ýth. Barva vlasom j« temno-kaita* 
nová; v niektorých obciach nosia Sa vlasy 
dlhé, na tylo aečesiuié, tu i tnv bvebe&otti 



stiahmitéy po nábreií na krátko striiiánéL 
Povaha ľudu je tiéhí a vátavá , vAbec fcrofi- 
kosC a úMapMet vyraseiá ja IMa tomoM 
už na tvári , vyfímajúe okolia Brehov ^ Mte 
viac iiajdet smeloatí; a okamžitého voehod- 
nutia. Zvláfiteou jeho snAmkou ja tedôve- 
rivost a utiahMtosf. Hovod nápa&kO velmi 
málo , tým bedliyejáie ale aačAva na ctadzý 
rozWror. Čiatota' nanle práM jaho caoafou ; 
no v izbách paattwvaC istý poriadékya v iátatve, 



č. T. 1ST6.] 



Orol, obrázkový éasopis. 



187 



wiááte a iewkýnb , Mbi jarabá kriida?ast 
Fomia ode¥« nwie odehe^iiijlia od odtra 
Pomorancov. Dnu m pievoiiie noain 9a dlhé 
kabáty a r^stribimtýiiii oa ^adku krýdbtmi ; 
n^bavica, na j>9br«ioícb ncdctorýab mtestaeb 
Iw 4P iBfďeaa 8jMw!Íúce, taaá wpvité, k toma 
patria dlbé „ätrí«iA^ a papuče ^ ioAe 9»*e 
al do člaiik^v $ UMilýqi a apodku na vm- 
kigšej gtEane raa^epoia. Ž^eiskó nosiv^ po^ 
dobá sa najviac oosivu hambnrgakýeh »Vi«r^ 
Itoderi^k,'' s tým rozdicďoio, že slajiieaé klo- 
húkf a Iffiiwé veliké vodarovne z týla aa 
obe atraay jako soby tfiíU0 sluky a dy^ na 
dpi visiace z vfttda tie^ koj^ené stoiky nie 
sú y lUitka^ al^ hlavu pofcrývajA divným 
sppM^om obvia^apw iatkoia, alebo, ked aosia 
klabúiky. teda sd 01^ forn^y dtáaafeej. Sukne 
sý zvfttia temnej barvy a nápadae — krátke* 
V noaiv^ vôbec aeliäí sa lud tento y jMiiom, 
alebo aspoň v cbatmej lea mfiliďcoati, od se< 
vs^nicb Namoov. Dve vlastnosti ale si, ktoré 
v catom Nemecku od Raku až k Alpám, 
a Odry k útíi Polabi« darmo bladái ! A to ; 
]e spev v slobodnom a veliká sdielooaf i po- 
boatíMosĹ y Nemecku v polí q^evat iiepo- 
oyei, považuje sa to za bubu a zdielným 
byl vyáe meravej povinoos|;i je márnotratAÍ- 
ctvcmi a lahkomysloostou. A ob<^e toto ja, 
zvlište v okolí Nuvoehráma (Neuepkirchm) 
a ^pi^ína, cestovatelom veľmi nápadné. V kra- 
joch tichto pozofovat sfa^py živlu slovanského, 
V melódiách , ktoré mal 90m prfležitost tu 
i tu po(of , panuje náter trdcblivosti a jemného 
žialochodu. Rythmus je volný, hlboký, dumný. 
LfOd Rujanskú poznái po -^ speve. Odtial po^ 
r^kadk : ,8pievajá Sqjanci, naboj sa bárky 1^ 
alebo; y^Spevu Rujancov načúva i mere.^ 

Berúc vec z psychologického stenovtska, 
tak je aúcit , ktorý pohybuje celú súatevu 
daševních vlastností Bajanca. Na tomto za- 
kladá sa luda na Rujane padivná dobročin- 
noat, predchádzavost (ZuvorkommeD) , tícbá 
kontemplatívnosf, ale i z sej pôchodiaca lah- 
kov^nost n pôvrrcivost. Tu má svoj pévod 
i jeho od prapre'kov dediéným spôsobom 
naň prešli spevavost a pohosti uaost , tieto 
dve sestry srdca a citu, ktoró i p^) storo- 
äach zjavnou sú známkou a živým v lude 
Bvedkovn jebo slaviansk^ pôvodnosti , lebo 



pahoatínnoat nenie icnaafeu, ktorá by y 4riev« 
nom ilaae spoločnou bola bjvala celému lad* 
stvu, a jeteotlivé národy aa len vplyiom 
čaša a okoSnesití z naj vyzaly^ slaváattske ju 
yetíí podnes zachovalý ; ale je ^[Mcifičná, pri*- 
radveaá vlaataasf jednoho bMí0 druhého ná* 
rada, ;calQŽaiiá na pe-evabo ia<^ch tomnže ná* 
rodd kareKocben vrodených, aby som tak po* 
vedal, národnodadičných dnievních aod. Ná- 
rod, ktorý dnes pohostínnosti nemá, nemal 
j€g nikdy, asp^^n v tom stupni nío, v ktoiMli 
ona v národe naSom jestvovala a do dáta 
jestviqe. Ona patrí a palifia od čaan , na 
ktorý aa dejepis pamätíi k návadiiq lotorey 
nfeti, iOiosti , ktorých matkou opU je srdoe 
a nie mí« Jíako Slavian Slaviasom sa rodil, 
jajflo Slavian Slavianskf^ matky mlisko saal, 
tak ssal s nim i slavianskú paliaatínnosf^ 
ktoná, ked pôvpdí a {S'iort, nenie toa^ ale 
len istou vyrátanoo sluteosfou a kultúre aoé-* 
povedsjúcou zdvorilosCou. Hovorím zúmyalno 
„rodil a ssal,^ lebo mám pred oéami doby' 
predkresCanské. Kresfanstvo, zvláíte v prvých 
jebo stolotiach , posv&ŕilo pOhostinaost nio 
tak theoretiekým, jako viac praktickým spô-* 
sobom, tak že prvé a druhé stoietie kreatuH 
stva je jedon vtliký stôl, na Ktorom. každý 
lačný a smädný našiel hotový nie len chlieb 
a nápoj večný, ale i chlieb a nápoj časnému 
telu potrebný. Posv&tíac presadilo krestan- 
stvo cnost pohostinnosti i na pôdu tých ná** 
rodov, ktoré dosial o naj neznalý a rojsáírilo* 
ju i na nepriatelov. Takýmto spďaobom stali 
aa jedni z pnbej napodobnosti^ že to držali 
za vec peknú a slušnú, dobročinnými a po- 
hostinými, no, hovorím len z náp )dobnosti, 
a preto coosC táto nie lea že neprenikla do 
všetkých vrstiev, ale ani do srdca, tým me- 
nej stala sa národním obyčajom. Len uvádiC 
treba, jakú silu a činnosť rozviedol Julias> 
aby obliekol túto cnoaC i na pohanských 
Grékov a Rimanov. I zomrel i nevidel ju 
pri nich v takom rozmere, jako tam, odkial 
ju vsal Žiadna mylfaologia nezosobnila po- 
h^)Stinnosf skrze zvláštnu osubu predstavený 
Božej bytnosti, a slovo „hosC, gos(, gaat^ 
je rýdze slovenského pôvodu. Iné národy 
s obrátením sa ku kresfanstvu braly s ním 
všetky cnosti aa aeba a tak i 



188 



Orol, obrAííkový časopis. 



[Č 7. 18^6. 



\- ■>.y'-w •-■ y 



v •^■V"»>'V' v-'" 



•^ ■ >-'V' > 



BO oi^ravdive pohostnHiyini zostaly len na 
tolko, aa koQco opravdivé krestanskými. Ani 
to ioáce byt nemôže ; lebo pohostinnosf za- 
kladá aa na čistej láeke ; a čistej lásky zdroj 
J6 iisté nezkálené srdce. Národy , čo znalý 
otrfictvO) barbarstvo, znalý lásku egoismn, 
Hialy srdce sebecké : a to nenie pôda pre do- 
bročinnosf, tým menej pre pohostinnôst. Sta- 
roslavíaaoina nemá pre tieto výrazy, ani len 
slova, lebo „rab otrok^ je o mnoho neskôr^ 
&íeko pôvodiL Celk^n prirodzene, lebo Sla*- 
mu bel ad jakživa človekom , u ktorého 
prevažoval cit, láska, srdce. Slaviansky národ 
> nánodom srdca. On cíti^ preto miluje. bez 
rozdielu; on cíti, preto spieva v každom 
stave o položení. Jaký cit, taká pieseA, taký 
spev. Tu pôvod svetoznámej slavianskej In- 
dovej básirickosti, ktorá ač nekultívirevaná, 
zaaianá, vše predrala sa na javo zvláštnou 
farmou i obtahom. Jeho spev je výraz cíto« 
vého roavlasenia, je jeho vonkajším srdcom, 
ktorého prototyp spotíva v niutrobe ; alebo 
Mini aa volným tokom tažkomyslnýeh , blbo- 
kosti plných « praných, ale presných pocitov, 
v prirodzene a preca umele a dôrazne' 7S(h 
swvwtom velebnom celku mysUenok; alebo 
iskrí príjemným > pocitom kypiareho srdca 
T fýtehloskoGBoni takte roztrhaných my^e- 
nok. To dve krajnosti, v ktorýcb hýbe sa 
celý jeho dnáevní život. On cíti a citu výraz' 
dáva v príkodneí piesni. /V' píesĎach znázor- 
nený }Q celý život Slaviana; preto , často 
k jeho velkéj škode a zábube nemá tajností, 
ale* je úprimný, otvorený. Y pieste ch uložené 
je alavíanske duseslovie. Kerozumuje nikdy, 
všade eíti. Slavian je synom citu; Žiadna rí-* 
dasa oávodaía pieseň nezná pomsty, v žiadnej 
neveje nenávisť, nikde nevytŕča rožky zánst — 
neberiem do ohládu zábavnožartovné, lebo 
tie, jako inde, povodia najviac z náporieb- 
nenía, tak majú i inú tendenciu — alťb j la* 
kcŕmosC, utrpenú >krivdn prebolí, ustúpi po** 
rúiii()ttc kára tlie Bohu. Siavian koná -- mi- 
liýe; trpí, -^ miluje. BUviaastvu vrodená je len 
jedna náŕoživoät, a to je náruživosť -- lásky. 
Siavian je synom čistého citu láftky. Menujte 
ten národ holubičím alebo slávičím: to je 
v základe .jedno ; tamtým zaázoi^ntte jeho 
viátemý < iiv^ť, iýmto tomuto datý zevbú* 



torný výraz; -^ ale kuvičím je on ten na 
tolko, na kolko ho práve pre túto holubicu 
slávičost kuvici nenávidia. 

Z tejto rodu nášmu prevažtfe vrodenej 
duševnej vlastnosti vykľula sa i jemu špeci* 
flčne vlastná dobrota a prdstosrd^nosC, ktorá 
ztelesnila sa v pohostinstve. Odtiaľto sa 
snadno pochopí i ^o, že shivianska pohostin* 
nosť práve pre tento svoj pôvod je od po- 
hostinnosti iných národov celkom rozdielna ; 
lebo pri jej pojme a realizovaní neberie sft 
do povahy kolikosf toho, čo poskytne, v tom 
ovsem môže ho bárktorý národ prevýšiC, ale 
jakovost motívov, ktoré ju zplodily a tu stôjf 
„syn citu" vysoko nad „synom rozumu.* 

Odtialto ďalej vysvetlí sa i to, prečo 
tieto dve vlastnosti zachovajú sa po tisícročí 
a to i v zbastardených zo SlavianStva ná- 
rodoch, jakó zachovalý sa do dnes v teraz 
už Slavianstvu cudzých Rujancoch. 

Židovstvo znalo síce i zná, konalo i koná 
kráantr pohostinnosf, ale len medzi svojeCou 
a i tá je následkom len zákonného nariadmia, 
ne SlaViattstvo nemajúc zákofta, bolo ši i :pred 
n(m samo ním a ukaa^ald v temto ohľade 
dielo zákona napísané vo svojom srdci a kre- 
stanstvo našlo túto vlastnosC už v slavianskej 
podstate. A keď ono iné národy o nej učit 
muselo, tu ju jestvnjécu l<»n zoélachtilo a po- 
svätilo. Preto Slavianstvu vlastná je zvláštna 
nábožnost, ale i pravá hutnaaitnoist. Praváa, 
že jako v inýeh národoch naučená, t^k i v na-^ 
som vrodená pohostinnosf sa žiäl bohuv pli- 
vem modernosti zoslabila , no rozdiel medzi 
oboma je až* do dnes ten istý. ' 

" Angličan je pohostlmiý a dobročinný zo' 
slávobažfiosti. Prosiaceniu a núdsoiemu i>o- 
skytnje pomoc a síce číra vo vfttsom kruhu 
prítomných, tým výdatnejsiu a s vMšou oká- 
zalostou. Pri dai-e hrá lahkomyšlného, usmieva 
sa a hovorí e inom, jakoby chdel ukízat, že 
mu lieide o pár í^ntov št^rlingov, nech sa 
i chudoba požije. Pri tom ale počtuje, pád 
značí priam do tobole, a bol by najrad-ej, 
keby na každý groš mohol na^iísat, že ho on 
vtedy a vtedy tomu daroval, ba obdarova- 
nému á^\ by vďačne dobrý prídavok , keby 
tento hneď bežal do i^íakcie a dal Ji*ho 
skutok veľkými písmenami oznámia 9fa ed- 



č. 7. 1816.] 



Or«t, obráskoTý íksopls. 



■MDU leiáta, kladie ale vihu na oaobil a jej 
postavenie. 

FraoDÚE je dobroälnný z noblitj, alebo, 
fcnl tak ťhesŕe, podlá mádneho fagonu. Ne* 
opnstf Bíce nikoho, ale kolikoBt daru závisí 
od rozmani a od zadržanej skrze prosiaceho 
formality. V dobrej vfili, ktorá ale dlbo ne- 
trvá, je ätedrý až do márniTOSti, v zlej äký- 
vntií až po DutnoaC etiqaetty. Odmenu sfce 
nežiada, ponúknutú mu, na oko prijat nechce, 
ináíe ale je jeg vdmi vďačný; len nech 
o tAm nik nevie. Hoata prijme s vďačnou 
úslužnostou, ale o hodinku by mu bol v stave 
dvere ukázat ; návgtevy n neho sú bezvýznamné 
formality. ,Hoat a ryba na tretf deň smrdia" 



K seberovoéraa hosCovi je prívetivý, k vyd- 
Memu od seba milopočestný , k niždiemn 
chladný. V čas hojnosti je radod^ný, až 
do lahkomyslnosti ; tajný motív ale vde žia- 
do8t oslavy alebo pochvaly; preto ráta ná 
vďaku ; v čas oúdzeje k prosiacemu nevrlý — 
grobian. 

Nemec ráta. Dar ma pdžička , ktorej 
úroky v príhodný čas svoja vyrátanoston 
všestranne vykorístit zná. Nakolikost nehladf, 
ani na vďaku; ale prindp sporivosti obtal 
krýdla jeho dobročianosti na motív: „do ut 
des." Podporu dáva zdanlivé s vAičnoa pob- 
ženia núdzneho lutujúcou , zdanlivé súcitnou 
tvárou ; toho ale, kto od oeho dar vzal a sprotiv^ 



Kajetarif kostol v Smedereve. 



je ratllioa vypestovaná francúzskym „ean de 
cologoe-oiB." 

Dán váha. tažko je prosbe dostupným, 
ale potom neráta. Dáva vážnou tvárou; je 
pri tom chladný. Urobí dojem nevďaky; cíti 
ale inak. Okáialosti nezná; tým menej módy; 
že dal dar, o tom znat nechce. Má hosCa 
vďačne, zabávat ho ale nezná, a jeho chlad- 
nost zdá sa brauiéit s nevlúdnosfou. Pod- 
porou ráta na zaviazanost. 

U Maďara rozhoduje kolikoef. On hrá 
velkodušnoBt , a chce dobročinostou impo- 
novaC; prfto malý dar považuje za hanbu. 
On, jak má duC, málo nedá, radäej nič ; ale 
i, jak má brat málo, nevezme, radíej nič. 



sa darcovej vôli, menuje „nevďačníkom" a dá 
ma citlivé pocítif, že bol mu „dobrodincom." 
Nemeckej dobročinnosti a pohostinnosti motív 
je náročnost a humánne otroctvo , ba i jeho 
8 vetkou ináče obetovavostou konané nábo- 
ženské missie majú in ultima analysi svoj 
jemný ciel — germanismn. 

Švéda a s malou odchýlkou i FiĎana 
pohostinná dobročinnosC je vecou svedomia, 
ktorá nemá síce nič s rozumom, ale ani so 
srdcom: a poneváč svedomie je velmi zá- 
vislé od výchovy, je i jeho pohostinoost velmi 
relativoá. Pri dare síce neráta na nič, ale 
ani, že dáva dar, necíti. K bostovi je vcbčný, 
I nie impODi^úci, nie okázalý, zdiela sa velmi 
26 



190 



Orol, obrázkový časopis. 



[&7; 1876- 



rád, ale kto s jeho maličkosCou spokojný ne- 
nie, robí si nad tým škrupul, ktorý potom 
často prechodí do nenávisti. Švédsky národ 
je takže spevavý, útuloý a pokorný. S jeho 
povahou a týmito vlastnosCmi vlivnul najviac 
na Rujanca tak, že tento je v pravom slova 
smysle odbleskom spojeného Slavianismu so 
Švédskym živlom v rúchu nemeckom. 

Z krátkych slov môjho poslednieho ná- 
črtku vidno, že Slavian sác synom citu, že 
človekom praktickosti, povolaným teda de- 
dičom uviest to , čo um europejských ná- 
rodov natheoretizoval, do života. On všetko 



ctí, ale považuje i všetko zo svojho stano- 
viska. Preto velikú pravdu majú ti, čo ťmávi^ 
že slavianská veda a kultúca vo vietkycb zá- 
hyboch musí sa r6zBiC od dotAcajiej cudzej 
a právom zatracujú všetko opieovské .aáiKH 
debnenie, lebo to nie pôžitkom pre Slovana ; 
on v svojom cite spájat musí dva extrémne 
póly; totiž v povetrí visiaci nashromaždený 
materiál tbeorctickosti samorodoým spôsobom 
postaviC na pôdu praktického iivota , a toto 
jeho povolanie najvätšou je z4rukau jebo 
budúcnosti šCastnejšej. 



•''•"^•KyO*"^-^ 



M i 1 i C a. 

Skizza z černohorského života. 
Podáva Anton E. Timko, 



-.• 



Máš li odvahy a smelosti, milý čitatelu, 
poď, urobíme výlet — ta na holé, strmo do 
výšky vypínajúce sa skalnaté černohorské 
bralá ! Odvážiš-li sa na tú ďalekú cestu, budeš 
videt obraz pomerov, v jakých smelí čemo- 
horskí sokoli s úhlavním nepriateľom svojim, 
Turkom, od staliet nažívajú ; budeš mať pochop 
o tých bystrých junákoch, jejichž hrdinstvo 
celý slovanský svet obdivuje. Nestrachuj sa 
pred handžarmi tureckých bašibozukov, veď 
my ten výlet len v duchu ta urobíme. Duch 
má volnú cestu, on svobodne môže poletovať 
po výšinách černohorských , on vzniest sa 
môže i do nadpozemských svetov. 

Na úpätí „Bitovnej Planiny" v Herce- 
govine, u brehu veselo hrčiacej rieky Neretvy 
(Narenty), obklopené malým lesíkom, leží 
/bydlisko Ibrahim-bega, jednoho z najzatoiej- 
. ších nepriatelov junáckych Čeraohorcov. Palác 
jeh6 podobá sa z blíza i z ďaleká malej pev* 
nôstke; qn je do Jcola vysokým múrom ohra- 
dený, čo dodáva mu odstraši^úceho vzozrenia, 
jakoby podobal sa temniciam. Čierna barva 
múrov svodčí, ie pevnôstka táto už viac sto- 
ročí stojí. Aj kto že to vypočíta, koiko her- 
cegovinských duší dotrpelo v nej. Sotva že 
sa človek prederie cez úzku bránu, už vy- 
nachádza sa Y širokom nádvorí, do okola ale 
tiahnú sa chodby, na nich rozoznat viacero 
dverí, do vniutra palácu vedúcich. Čo deje 



sa v týchto tajných zkrýšach? Nakukneme 
do nektorých dvoran Ibrahim beja 

Zo Siim<'j prvej siene doletúva k sluchu 
nášmu hladný shovor a kedy tedy i divé vý- 
kriky. Dvorana je plná dymu z čibukov tak, 
že preň čudné postavy do kolesa na zemi 
sediacich mužov sotva rozoznáme. Keď sa 
dým otvorom dverí stratil, vidíme, že sú to 
vojaci, od hlavy do päty ozbrojení, najatí 
bašibozukovia Ibrahimoví. Hrajú sa na kôstky. 
Vše sa strhne nemalá škriepka o výhru a vše 
povstane medzi nimi divý hluk, jakoby sa 
sami medzi sebou pomárnit išlju Mladší chasník 
donáša j im z času na čas čaše s kávou, to 
už prisluhuje j im s plným zapáleným či- 
buHom. VidňOi, žo-najatci' mocného beja držia 
hody, a domysleC sa môžme, že len nedáv o» 
navrátil] sa zlúpeže z heroégoviilských' dedín. 
Všetkých je asi desat ehlaj^ov, >a mnoho viac 
ale súdruhov jejich ešt^ aenavrátilo aa z vý- 
pcavy, ktorá odohnanie jednaj čriedy atatku 
z černohorských bŕd za čiel mala. -Nechajme 
jich zabávat sa, až kym. prtmožéní snom no- 
povŔlajú sa na svoje lôžka. 

Poďme o ni6koIko dveri ďalej. 

Vstúpime do 84eiii jasným avtetlam osvet- 
lenej. — 

V nej n^demq dvoch mužov vtajnýros^ 
hovor zahrúžených: Jedoa z nioh je vysoký 
bradatý s dlhými íúaami) pekaébo tzofirenia 



ô. 7. 18Í6.1 



Orol, obrázkový časopis. 



191 



Tarek; bovié si- na drahoceiroom koberci, 
i kári z MiťgiHy. Za«detý je do tatárskeho 
kraja,* aa hlave má malú iertenú Čapicu aa 
zlatou kyckoQ* Drahocenný hodbavný pás ob* 
T^a sa iniDOkolo bedier t xpoza neho yy osievajú 
rokoväte kindžala a pištole, drahokamy vykla- 
daaeg.'.Teate muž je sto ^Ibmliim-bej. . 

Drohá^eášt s káron v ruke držiaca osob*^ 
noBf je' Hadiíd s -begov naj ddvera^í súdruh 
a MlUekí 

„Nože teda rozpovedz mi, milý Had6ide.|^ 
pvebOToril Ibnkbim^ „jako podarila sa ti sve- 
rená stálažtost, štŕaay výkupného Čeruéhopky 
MMce Q jej otca Michala?^ 

„Nepodarila sal' odpovedal Hadšid, ott- 
h>eiaečibttk. ,iZná§v mocný pane môj^ že som 
taenohorský úskok, chlapík na čertovom kolese 
vjli^ftttf , v (hétutj Hore a v Hercegovine 
lÄte donal aikýflt neprevýiený podvodník: 
méšs^ že 64a&tne vracal som sa vždy z výprav 
a nBJadnu modrookú éernohorskú devn do* 
viedcd som do tvojho harému; avšak tento- 

král mal som zostaf o hlavu kratéím ej, 

šteklivý a pritažký bol to pre múa kúsok 
k vjvedanial^ 

^Nedonieso^ si: peniaze?^ 

„Ani babky. Sotva že uiiel som s holým 
životom I' rozprával dalq Hadíid. „Prestnn 
jeny ta kupca ovčích a hovädzých koží, itastoc 
dostal som sa k Michalovi, otcovi tvojej Mi* 
lice. Po návrate Čeťnohorca z poIa, uzavreli 
sme kqpa ifastue. I predniesol som Micha- 
lovi tvoj návrh', môj pane. Čemohorec, pre- 
merajúc ma od hlavý do päti, riekol: ,Teda 
u Ibrahim*<bfja y^ zajatí nachádza sa moje 
milé diéta, moja Milica? Tvoj hej pýta za 
&a tak . vysoké výkupné ? PäCsto dukátov ? 
Hah! Jakým že by ch ja bol otcom, ä by sa 
to sirovnávato. so ctou Černohorca, aby si 
svi^ mileité diéta.' z pazúrov Tarka nevy- 
kúpil, neosvobodil '^ Michal má ešte tolko pe* 
Ďazí ľ riekol á povstal. ' Poodišiel ku skrini, 
Mqff lá 'žiadaný počet snad výlcupného vy- 
čítal? ... Nie I Na náesto toholkj, vjstiáhol dvoj* 
cievovú pistol a sotva , že som sa zpamätat 
mohdl.iiceletehLiedqHikufa, cez moje Faié ucho 
a dnihá' guli tiDpla dtí steny. ,Tu más vý- 
kttpn^« piidlý p'^e/ hrmel čelqobfMreQ, ^a tvojti^u 
bejovi vyplatím desatnásobne ľ l^srae 'vytrhol 



sain svoju zbroj a namieril na £elo toho džádra. 
^Len jedno pohnatie, len jedon výkrik, a si 
synom smrti, zbesilý psel klial som, majét 
v úmysle rozkaz tvoj, mocný bfju, sám vy- 
konaf ; ale v tom očul som pohyb v celom 
domis. Níesúc ani na okamženio života istý, 
prehovoril som zno ve k Michalovi : Jestli do^ 
prianý mi bude svobodný odchod z tvcôbo. 
domu, nemá sa ti nič zlého stat ; nev$ndem-li 
však z tadeto živý^ sljioríte tu, všetoi i s dpmpm I 
Dvacaf |)asibozukov Ibrahim-beja stojí na por 
hotové za tvojou stodolou. Na ,dané z^amenie^ 
všetci ste v plameni ! To prestrašilo Michala. 
Bohatý Čemohorec sklesol na pohoykii. Toto 
okamženie použil som k môjmu oddialeniu. sa*'' 

Ibrahim udobril počínanie Hadšidov. 

Tvoj život mi je veru milším, a tvoja 
chytrácka hlava potrebnejšou^ lež tie peniaze ; 
ked to ale neišlo tou častou, pôjde to ináč! 
O nekolko dní vydám ti rozkaz, čo sa bude 
maC robit. Teraz na vyvedenie môjho plánu 
nemám času. Musím prebehnúc do Mqstaru 
k bašĎvi a pozpytaf sa, jako stoja moje zá- 
ležitosti v Istambule?" 

„Basom nezadlho budeš, pane môj 1^ tešil 
Hadšid svojho pána. „Džaurských hláv si už 
hodné množstvo poslal do Serajlu a tých pár 
tisíc dukátov už voljako si soženieme! Pa- 
mätaj potom, prosím ta, na svojho verného 
„Hadšida!^ 

„Zakúr si Hadšide z môjho čibuka. Taký 
dohán ani sám sultán v Stambule nekúri!^ 

Ibrahim- bej vystrel sa na koberec, od*^ 
lozil čutoru nargilly a počal dricmaC 

Hadšid prajúc odpočinutie bejovi, opusti) 
sieň a podajúc sa do dvorany f ojakov; zaba- 
voval sa s nimi. 

Nechajme Ibrahima spaf, súdruhov jeho 
hulákat, nakuknime do pozadia bejovho paTácií. 

„V druhom oddelení palácu Ibrshim-beja 
vynachádzal sa harém, naplnený žen§tioámi, 
ktorých si on tu do tridsat choval. Y oso- 
by tnej, žaláru podobnej stvetlice^ vnejž ala- 
bastrová lampa svieti, nájdeme sedeC v hl- 
bokom smútku pohrúžená devu. Je to* mladá, 
sta rozvQajúci sa púčok hôlnej ruže svobodni 
orlica bŕd čiernohorských --- Milica. Sedí 
ha zemi, na holé bralá rodného kraja s upre- 
tým zrakom, jakoby z tých strán osvoboditelá 

26* 



m 



Orol, obrázkový Časopis. 



[Č. 7. me. 



očakávala. Kcto ie je teraz jej milenec, kde 
milý bfat, kde otec, že ncq^richidzijú osto- 
bddit zaj^ holubica? 

MiHca, po vätšej čiastky čiernej Hory 
čo rdzchýrená krásavica, bcria pred mesiacom 
pri výlete na „Bitovnú planina^ od Turkov, 
vojakov Ibrahim-bejových prepadnutá a do 
jeho barémn odvedená. 

Ibrahím nemálo zaradoval sa tejto deve, 
lebo bola tak uchvacujúcej krásy, že všetky 
hurisky jeho harému krásou svojou prevy- 
šovala. Bej hodlal ju učinit svojou kadunou, 
ačkolvek Hadáid presvedčoval pána svojho, 
že jesťli krásavicu túto pošle darom Velve- 
zírovi, už za cenu jej baSovstto obdrží. Táto 
krásna ružu vrchov čemohorských Ibrahim-bej 
ustanovil podržat pre seba. 

Bolo potrebné, aby sa Milica po samom 
predu zriekla kresťanstva a pristúpila k islamu, 
aby sa odriekla svojho národa a stala sa ne- 
priatelkou jeho. 

y tom sa Ibrahim hrozne zmýlil a pre- 
rátal ! Ktorá deva svobodnej Čiernej Hory by 
zamenila svobodu s temným háremom, ktorá 
zapovrhla by vieru a Krista a oblúbila si 
hnusný, fanatický blud? Také devy Čierna Hora 
nevychováva ! Už mesiac úpela Milica v tomto 
žalári, súc každodenne návrhami Ibrahim- 
bejovými obťažovaná a mučená. Všetko mame 1 

Milica, slnečná perla P ozval sa chryp- 
lavý hlas starej Turkyne, otrokyne domášnost 
bejovú spraviýúcej , „prečo neodhodláš sa 
k činu, prečo nechceš oblažiC pána nášho? 
Či nebudeš banovat? Ibrahim-bej, čo nevidel 
mocDý mostarský basa, je ti v stave so 
svojimi pokladmi o mnoho zkvelcýšie pošta* 
venie a budúcnost zabezpečif, lež synovia 
Čiernej Hory. Podaj mu ruku a srdce a si 
blaženým tvorom na zemi!'' 

„Podlá otroky&oP odpovedala smutno 
Milica, „to sa nikdy nestane i Choď a nemuč 
ma daromnými návrhami. Vedz, že som za- 
snúbená 8 bystrým a neohroženým sokolom 
čemohorským Milošom, i miliyem len jeho t 
Lásky jeho sa nevzdám, vemost svoju ne- 
zlomím. Nech sa so mnou dcge, čokoľvek. 
A ked ma bej i života pozbavi, klesnem do 
hroba čo verôá slúbenica Čemoborcovaľ' 



„Ôkoda tvojej krásy, škoda mladosti," 
vzdychla starena, „známe všetci dobre čano- 
horca Miloša, tvojho milenca. Jakú ie ti len 
budúcnost zabezpečí? Má deaat ehndýah 
kozí, to je všetko! Akftaz na Cetini ho M* 
návidf.'' 

„To je hnusná pomlava^ ktoiá len a úst 
otrockej Turkyne vylďznut sa môže. Otrokovi 
je otroctvo rajom. Nie tak dcéiam čierny 
Hory !^ odpovedala Milica a viacej oeilidmlft 
starenu. 

Po odchode stareny nevdojak aložily sa 
ruky Milidne na kríž, zrak jej uprel aa k mo* 
drému blankytu, rty zdaly sapohyboiaĹ Mi^ 
lica trvala na modlitbe ..... » . 

Spiaceho Ibrahim -bqa zbudtty zo sna 
dva výstrely a puiidL S(á zdurmý jdea 
skočil z pohovky a pospiechal do ďvocany 
čeladnq. Čeliadka jeho bola nž na nohách 
a rútila sa do dvora. Stráže pred pevnôstkoa 
strelily na priblíživšieho sa v noci cudzinca* 
Cudzinec ten bol slabo ranený, krvácal na 
ramene a takého doviedli ho stráže do dvo* 
ranv. Ta predstavily ho pred Ibrahim-berla. 
Poraneného nikto nepoznal, tak aspoň sa 
zdalo. Hadšid a starena na pdkynutie bejovo 
obväzovaly ranu jeho. Teraz prišiel porane- 
nec k smyslom a bej zavdal ho hneď na výsluch. 

„Kto si, odvážlivý džaure!^ hrmel beji 
majúc ruku na handžare. 

Černohorský úskok!'' 

„Džaur!'' prehodil bej a klepol porane* 
neho rukoväCou handžara po čele. „Čo (a 
viedlo, do blízkostí môjho bydla ?"" 

„Zúíalost a strach pred pomston syna 
Čemohorca Michala!'^ 

„A. príäna pomsty, ktorá je?** pýtal aa 
Ibrahim-bej. 

„Odviedol som mu milenka a vrazil aom 
mu handžar medzi rebiál^ odpovedal slabo 
poranený. 

„Smrtelne? Padol dzaur?<' 

„Nezabryzol do zeme. Rana nebola doeC 
hlboká. Prisahal im pomstu i^ 

„Jako <a volajú ?<" 

„Juzuf!*' odpovedal poranený, „preto vy^* 
hladal som tvoje bydlo, chtiac tebe iMiit 
Ty znáš, pane, jakí tíá roda svojmu zprane* 
verili Čeraohorcil* 



ó. 1. me-l 



Orol, obráikový éalopis. 



19B 



,,CMlMdla&qfi( ste, jako ^vbl^ Turci ť« 
odadcol Ibrabttu ^ bej a pokytaul na Hadiida. 

»Opatni}te poianeniba, acchaačímBk&r 
TylNvf; yatiMii urobte s ofm akúiku, či je 
stily ▼ alttboohl'' 

Po tejto nočnej prípadftosti včasné rána 
vybral sa Ibrahim^bcg k baiovi do Mostaru 
a pobavil sa tam viac tjržd&ov. 

Poraneného úskoka opatroval pečUve 
Hadiid 80 starenoui že rany jeho celetpočinaly. 
V neprítomnosti Ibrahimovej bol Hadäid ná- 
mestníkom jeho y pevnôstke a za ten čas 
postaral sa o blahobyt svojich súdruhov. Už 
po niekoľko dňoch obcoval Hadäid s úskokom 
Juzttfom Telmi dôverne. Hadäid dával úsko- 
kov! tím ni^snadnejšiu alužbu a pozvolil mu 
v petnOatky úplnej svobody. Domnelý Jnzuf 
bol Hadiídov nekdajftí pobratlm. Známe, jak 
svtté je pobratimstvo I 

Juzuf stál jednoho dňa na stráži u bránky, 
lode prechádsalo sa do bejovho harému. Stál 
éo kamenná socha sadumeéý do myšlienok. 
Stará otrokyňa vyšla z^ komnaty, v ktorej uvftz- 
nená Čemohorka úpela. Niesla čáiu, y ktorej 
XíUd čaj pripravit mala. Ticho panovalo 
T celom, haréme, bo ženštiny beijove spokojne 
v celách svojich spaly, len z cely Čemohorky 
vychádzaly vzdychy. 

Úskok na stráži stojaci nemôže odolat 
tuhe , on síce dobre zná, že jestli nahliadne 
de komôrky bejového harému, a starena to 
zbadá, o hlavu kratäím zostane. 

Skok, jedon, dva — a úskok nachádza 
sa u Ifilica. 

„Milica moja drahá \^ šeptom vetí Miloš. 

A deva vrhá sa mu nemo do náručia. 
,il^s tu, milý mOj!" vy riekla konečne; 
objtoajúe ho ^šiei si mavysvobodif?*^ 

„Ticho, drahá!" prosil šeptom tifloš, 
^asnatf lo Bôk dá ! Yyslobodím ta a ked by 
ma to ilvot stálo. Tu máš pre svoju istotu t^ 
1 podal ostrú dýku dievke, 
^lii^o sa na pozore pred vyzradeaím. 
Uäň, drahá, jakobys' ma nikdy nepoenala, 
á é mojej prítosÉnosly nié naveida. Príde 
tu fyifäbodeniaP 

iedon honid baak vtiskiiAe na btadá 
Jfee HilidM ^ á ÚBkak opát stál |ah ptí- 
Porazený na svojom mieste. 



Starena práve niesla čášu, vojak si ju 
asi neifUmoU 

Ibrahim-bej navrátil sa z Mostaru. JTakrf 
bol preiMMilý?! 

^Zlý dnoh vstúpil do neho," hovoria 
meisi sebou v^aei. „Kechce nikoho 'VideC, 
nejie, nepije nič a nMíúrll Md<e irmaiFioat^ 

Hadšid domýílal sa , fa z bi^o«4io ba- 
áoipslvä nébode nM. A-skiMotoe ô tmi^ 
i dozvedel. S pánom menia sa 1 shfko^É. ' 

trvalo to dffk dni, čo Ibrabim^bej nečo 
varil v sebe. Druhého dňa večer dal bfj- d»h 
?etet k sebe Hadšida. 

),Mój najremejif sddruhu^ moja pravá 
ruka Hadtidal Na teba som sa vždy so všetkyM 
zpolahnúf raoból a ^s bol mi verthýiň pria- 
telom a radcom. Všetky moje zámery dostaC 
bašovstvo u „Vysokej porty'' rozplýnuly sa 
v nivoč. Tiež i nezdaril sa nám zámer s Mi-' 
Iícou. Michal Čemohorec výkupné neposiela. 
Slyš ma^ čo ti poviem. Urobím Michalovi 
pekný večer. Pošlem mu tejto nocí hlavu, jeho 
dcéry Milice! Keď ju mat nesmiem, nebude 
ju maC ani vezír, ani jej milenec ~ Miloš. 
Otec jej zaslúži pokutu.'' 

Hadšid ustrnul nad reČou svojho pána. 

„Tvoja vdfa, riekol pokorne, „moený beju, 
je mi vždy zákonom I^ 

„Pred polnocou sotnem Mttici hlavu; a 
tú ty s Juzuf om zanesiete jej otcovi. Vydaj 
teéa rozkaz pahrolkom, aby osedlali dva kone, 
ktoré vás Michalovi zanesú. StráScom ňňj 
odkázat, ked V noci dve rany z piSlole očujú, 
Af sa ani jedon z miesta tféhnul. Vaše nočnie 
heslo bude : „zotatá hlava.^ Vonkajšie pred^ 
stráže heslo to znajú.^ 

HsKlšfd sa uklonil, na znak zrozumenia 
rozkazu. 

„Otrokyni povedz,^ volal Ibrahim^bej za 
odchádzaiAdm, „aby tni pťinlesla čášn kávy !« 

„HadMd opuslil dvoranu bejovo jakýM 
samysleaýi 

Na chodbe sretol Jnzufii. Obifr nl ^sf 
tajnis íoptali a stisli 6i ruky. 

Juzuf kývnul uspokojlive hlavou. 

RozišH •» t 



• . • « 



Večer prešiel v pevnôstke tif^o^. 
Starena doniesla pánovi kávv a h^ užil 



ju dhvatave* 



194 



Orol, obráikoTý éasopie. 



[Ô..?; i«7^ 



Bolo posde v aocit k«ď ni eriý terém 
i posádka bejova v tuhom sni zfthfÚKená 
apftla. , 

Do komôrky Milicinej k veH&éoiii i^J j^ 
4í'veQttt a stlafdiu ! vstúpili Mfloíí a* Hadšid. 
Milipft bdelm jej.dttda.ísapodíe?Alft sBsoBladkM 
rosiionioBkotf M ^\9tm : A)m, 

^Milíim!!''.v 08lovU^ MaIoí 4évu, i»b#dina 
oavQliiodeiiiaifMi blIiL.čí aarodbodláí k aittž^ 
nemu äift^?^ , 

„Odbodbaáfiom i smrtpodstápitP if ekla, 
p^ystaiito hoiO)^ ;, t 

,Nie tak , ty máá iiC a opät svobodaM 
byt, alo ton, htotý tqto noei tvoja hlavu 
otoovi tvojmu poaiaC €fac0, teaneoh.zahyme!^ 

„A kto čiaba na moýu ^blara?* pýtala 
sa dychtivo, 

„Ibrahim-bej, zbavitol tv/Ďjeý svoboéy!^ 
odpovedal Miloô* 

„Milica!*' oslovil ja znove Hadšid, máá 
zmnžilotti, abys zofak Turkovi hlavu eéte 
v tqjto hodine? Jedine tento čin (a oavo* 
bodí od istej smrti ľ' 

Miloš obejnuil najprv Milieu, potom 
Hadšida. 

ifJefreme,^ bo tak sa volal tento na 
Čiernej H(Hre, hovoril pohratim Miloš:, „po- 
darí-li sa nám s pomocou tv^ijott o8vohodenÍ!e.Mit 
Uce, . -r budeš š(a3ti^m človekoia. Prí&ahám 
ti ešte raz I'' * . 

uChceš byt mojím os^oboditeloia?^ .pf^ 
tala ^ potarčenca dievka, ' 

„Chcem sa odmenu, svobody \ Ď&tttíij 
Horel Zunovalo sa. mi ul toto bnosié ce* 
meaio,^ odpovedal Jefrem. 

„Odhodlala si sa ibmhá. moja T^ pýtal, da 
Miloš MiUce, n^ékw U to doluje a iďtráže 
ta k bejovi prepustia." 

«Z nás jedWi^ dodal Jf f témy j, viazaný 
prísajbpu n^^mie ruku vloliC uab^a^ty.fúe 
to bez obraj(?nia fljiredonila uänilCjmžää, lebo 
on ta chcel zabiĹ Za ten čin blabOftUrvii la 
l^udo celá čierm fi<>ral^ . 

„Odhodlaná 'f^mJ^. rieUai: rosčuterkó 
dievka. - 

„Teda k činu!^ ríekli r^ba- miéovia 
a vyšli 9. MiliooQ.z fcomnatdr^ 

Ihrabip^bq le^ yobrášený v iahom sni, 
lebo do kávy primiešal mu Jefrem.c^um. 



Beg fipbl itufacb btzäjtne.. Jrfren de^Vádzal 
Mllieti k jeho idvtfnoeR, i otvwil jéj ' d^erí^ 
S ížasuoiid rukami: blfiikitsa dte^rtai, .pomsti- 
telka mnohých I oMpenýehw jtertMdorahýiQb 
rodín, k spiacemu bejovi. 'BoekJ^ihi 'palaš, 
ktorý Iftžal -na- aMe. . - ! ( : -u • • > < '1 

Deva Qpiŕe)a zŕaft k nebesiam . . . . 

Jedon, dva mocné '$éky ' do týlábésiovhó 
postaeily, krev týstAékla ha podlahu, a hlavi^ 
jeho zkotálalá sa na kot)eréc. * ' 

S bielou placbtoú priskoal-Jefrein, vy- 
sťrelíac von oknom ijia chpdbé z jnátole^ 
a zahalil do nej hlavu bejóvu. 

, „Pospiešf9e JMt kone I^.. iop^U Jefrcan 
a zahodiac na Milieu b^^ov^plášÍMa, tqrbájp^ 
a yezmúc sebou hlava Turkovu,i vyviedol Mi^ 
licu « pevoôstky. Ta stály osedkaé. ikoŔe^ 
ktoré v pár okamžéoiach ubiehaU .hustou 
horou k, černohorským bralám.. 

Stráže, pO: očutí dvoch výstrelov . úľiákf 
sa prísne dla btýovko rozkaeiiv^ Každá t^^aata- 
vila jazdeoir, .ale po danom heäd,.liaBd[í jich 
i prepustila* ^ • 

Badúceho dňa prišiel Jefrem s Miliboá 
k zarmútenému jef otcovi Michalovi. 






Čo ž^.aa zi( ten čaa dialo v.povaftstke 
Ibrahifli-VejQvej ? 

Včasné ^no^ pohania aiam ; otrokyňa 

celý dom. . . •. 

. „IbKa^m-bej, leží y avo^ ^;^ol^Mte bez 
hlavy — mrtvý, Milica a Hadáid. au^zU 
z bifé|Ba !" 

„'^o j^ robota HfMlš)4oi^l^ hovoril samý 
pryý J^^uf .a.a<iiiil najviac ^pon^zi vojakov. 
„Za ni^i sa súdruhovia i pompjlinio ' Aáštaa 

Kam Itf 

«*w*.v ... 

■ 

,.■ Boz/Sujifni Tur4 zvoHJí.Ivieif Mzu& aa 
vô4fia) & ttstano.Yili biad^cu^nw^ vy4a{>ioafM 
cestu ku statkv. MicbAla. d# Č«f&^[ Šory; 
lebo luí^uf uji«(<}val ji^ zo sa Mil««A«U Had- 
šj^oiB ion u .aviiiho ;4»tca adTEpvtf . bvde. i. . i 

. BtraAié pomste prisukail' Totti >Milícl 
a Hadšidovi, zpreneveriléAu aa^sédrahMi 
jiQiáh. Kanechqfáo pÉnMUstkn^ pbšto'idvadsaf 
ožbro^ýbb Tarkov tanstatku MichidáiáremH 
horca. Juzuf viedoiijidbi .« . i r* > f i 



ô. T. 1876.] 



Or»l) abriiktfyý éasopia. 



195 



YefiíBrkem ÉmaTým >ddäli Tord na WíAó 
ka Michalovho statku. Celkom nezpozoro<* 
vane anúestil jicb Jiuuf do odlahlq jaakyte. 
Výsledok vx]gaQ8kej porady bol^ aby o pravej 
polnoeifihorel statok MichaJa? 1 sludmi v iom. 
Juzuf Yybr;^ sa driev na ápi^by a navráttec sa, 
vyjavil spoločníkom svojim, že MUica s Ha* 
dädom doma u svojho otca sa vynacbádza^ 

„Posilnime sa súdruhovia!^ hovoril ]í^ 
nim, „driev, lež začneme dielo pomsty nad 
týmito Černohorskýml psami!" pp«[iielujú« 
Turkov, ktarým malo obšerstvenie dobc^ {uif 
dlo. A po tom Qpät poodisiel Juzuf, .priká<» 
zajúc súdruhom držat sa ti^o , ajbjy preziat 
dení neboli. 

„y tureckých šatoch vstúpil Miloš do 

siene , kde Milica ' otec a Hadšíd fnéškkli. 

' • •• * 

Milica vrhla ^a mu do náručia/ Otec a Jefrem 
podali mu ruky. 

„Plán sa dobré darí!" riekol ŕadostqe 
Miloš. „Dvadsat Turkov leží umie^tenO v jaS; 
kyne. reraz majme sa k činu! Všetky po.- 
vrazy nech snešie družina doveána, o hodint) 
môžme jich bezpečne viazat; budú spatjakó 
zabití; vypiji ópium v káve/ 

Vrúcnym pohladbm do neba^ dakovaíi| 
Milica Bohu za osvobodenie. 

Družina Čeŕnohíoŕcova vyrojila sa s po- 
vrazami ku jaskyne; na dané znamenie od 
Miloša, poviazení bMi Tnroi. 

A keď ráno Boilie slniečko svoje prvé 
papt^ieky na „Bitovnú plaftiam^' isaslelalo, 
precítiH sa Turci, ale jak v smuthom pirioienfl 

Bystťý ič^vnohorský sokol Miloš, dal 
jich pmiasf pred dom' svoj Éft paiH* ' Twcl 
škrýpali -zubami , vidiac - sa < byC" ssradenýih'S. 
iVéklýaali Miloša, ^ 

„Vy besné oha^y a piotapa Človečenstva 1^ 
hovoril • Miloš. ^Bozríle! Blahoslátiŕ bude 



celá Čierna Hora meéo tej odvážlivej devy 
Milice, ktorá zbavila rodisko naše od tej 
krvežižnivej hyeny -— vášho pána Ibrahima- 
bejä! Vidíte tá srdnatú devu? Poenite adha 
Čenohorca Miloša? 

Vaše životy prepadly smrti I Vidíte tieto 
stĺpy — ? To sú . koruny • vašich barbárákych 
činov I Bratía, zvolal na prístojícich^ vezmite 
vaše obete! 

O malú dobu, postnelaní^ boli všetci. 

Po tejto adaloflti vybnúa sa Milica s Mi* 
losom do CetíniSk O jej brdiarirani äsut áO" 
zvadeb san kiabf&a, ona>ebeek- túto.hnttn- 
skú devtt >poaaC. MiUca ivyprošilan knMata 
onilDstfioie . Je^om ,. pottof ftu jehoi sa zú 

OmilÉttiftý Jafrftt Vybral aa.' s Mibšom 
a pežetnM; dfušioBiiifšte .raz do. pevnósÉky 
ttfffthim^bfgovej^ , . ( 

Ifilos .if dobil ju a vqalky pokíbdy bo- 
jové pobtaV zhMcých bqpiáiiiaattai otadriial 
Jefrem, atistá^čiftutkiir sšaril QtrokyiftSft «1<^ 
menu, že Mflaša. postrnkoého pečUvi opatroť 
vala. 

Na Statku Michalovom rosdával Milol 
ozbíjaným Ôsisokorom Zrpokladoiv faejdvýdv, 
on a Milica nepodritaU'pffeAšbanič^ iha.oneti 
paloš, ktoryvi Miliea begovi hUuru inUak^ na 
pamiatkou. 

Jefrem, opäC čo^ navráteiLá blúdna ovca, 
žil na statku Mädmlovoniy až konečne vytía^ 
hnul do boja proti (Turkom.. 

O pár šaaoT slávil Miloš bvo|u svaÉbu 
B Milicou. Žnú. si medzi bviatrým nárséom 

O Milidnmn kfriíqskom éine vie roz- 
právat i 'malé čemohorskó.dieCa. Pieseň ná- 
rodnia ju zvečnila. 



L 



No^Bia výprava* . 

Odkryjem praiAei* knihovne saistrptý, 
Žriedb ftdhatatva v zaprášenom ráme. 
Ôäam.'>-*.-^ Jak divo ten jasykuniretý 



Ján.^ielecký. 

P.olí^kát.a4rpdnia:po've©t 
Od Sk>vackého. 

Perom v peetavy 



( 1 



sa lane! - 
Jazyk i myaď céUy izákoeíka 
Hrdzavá s^na do knihy zámiká. 
Či tu vyhrabeš diela OodymfnefT? 
Či htan Žigmundov 6(a e^o dkldíý? 



196 



Orol| obráskoTý éasopifi. 



[Ô. 7. 1«7«. 



8á to jak sfiiixy tie iibdiló reky, 
MluTia pohádka tomnú dD6& pre synov. 
Nachodím tlová : ^loraj nái došiel štítu — 
Ghýiitsa imseL^ Preč e myatou sata&al 
PamäC v ďalekých vekoch zatiraoá 
Nech zdremde. — Okno otvorím v kláštore — 

jak pokojný to povev blankytu ! 
Tam v dialke vlni s' klasov zlaté more 
A tu kláštora šumia temné lipy! 
Mysel sa teší švmom losov vftadných, 

Keď pohrôbila pamW čaaov dávnych 

Tak Mm vwolý sta besednäc apitý. 

Snom^ je ten obeax. ^ Ufiel sa ihiiva 
8 neltostim, hróroo, bo2fládiia> l^ea smem. 
Kde som? .; . Aj, to sú méry VestmiMtenil 
Tam izba párov, — a tu Tomia hmlavá 
Pohŕda slnbcRn. ^ Po|mlHeha» chméniy 
Tén palác mŕtvych s prestracha podtom, 
Ja sám sta mrtvý dnu bol som v hrobe tom. 
A oni ittĹ 1— nepozrel' som v omy -^ 
Vybehnem ^ viacq ncp^dem v tie steny ! 
Alt saiMtoý vraciam sa dei po dni^ 
Tlačím kra{ i^álim hrobovým dláide&ý* 
Ktoré zatláča pútnik nesmysloý. 
Ti, čo pohhli v tých hťobďcb do kola, 
Válčili aúdzni s nezdolnoatt vnhom; 
Chodili spešne kn prahom kostola, 

1 umianýác kládli sa pred prahom. — 
S divou rozkošou, nápis málo znaný 

Ntstím do konca aôh mojich í|topami; 
I rítim zoakoš, ked tieh môj ztrhaaý 
Hrobovým sieňom nedopustí tieňa, 
äiaiooý! túiiC pod svätostropami 
Neauijúe v dnsi teplého plameňa! 
Ztáraný — sadnem na odlome 'skaly, 
Smutná sa pevesf v pamiti roiví}a! 
Čítal som v knihách, obrazy tie malý 
Motto: „vlast zradil, a zrada zab^a*^ 

V kronikách nájdeš povesC zastaralú, 
Z kronik čerpané Cahy i kolory. 
Už Žigmund August v hrobe zložil hlavu, 
Na tróne sedel kráľ Štefan Báthory. 
Cudzinci kradli šlachty poľskej sláva! 
Vonkovské táto obsadila dvory. 
Čo bolo kršjAe? — aezkreslím od nízu. 
Aspoň jedon tieilk naUčim obrazu. 

Pán Brezan v krásňq mešká okolicil 
Vo dvore ramená rieka hrad objala ; 
Nad bránou kláštor^ v múrach zákonícL 



Ďalej — káplica bladikrovom Uyšfala. 

V jeho nenájdeš rôznosti svetlici 

Od zlatých komnát, kde Bona meškala 
Pán Brezan ľúbi po kráľovský bývaf; 
Čo kráľ má poľský, môže i šľachtic mat. 

Podlahy vzorom vlaským mramoťové. 
Na stenách sríebrom tkané adamasky; 
Lampy strielajú jas alabastrové. 
Zo zlatých rúček, len tak pre ibračky 
Trieska von voda milou vôňou ruží, 
I nazpät dažďom briliantovým padá. 
Fár bláznov verne na mihnutie sMIi, 
Rozkaz na tvári p<na svojho hľadá, 
loáé nerušia pána dnmu dluhú: 
Zpodleným tvorom Bôh odoprel mlnvol 

Pán Brezan hlučné držia va besedy, 
Šedí za stolom skôstne oblaženým; 

V zlatistej šate ale stenobladý. 
Nevôľa lieta čelom zachmúreným. 
Možno, beseda trpenie ukojí! 

Vetf už od týždňa šľachtu kŕmi, pojí. 
Teraz na Čele pozbyl zvyklej dumy. 
pesiatyraz už zhrmely vivaty, 
Veselej šlachty ozvaly sa tlumy, 
Smiechom, rozmluvou, zavznely komnaty. 
Úž víno slabšie premáha rozumy 
Jednej dost iskry a oheň vypáli. 
Brezan hovorí — šľachtici povstali. 

„Bratia! na chvíľku ztíste hluk veselý — 
Slúch^jte pilne a ja v krátkom slove, 
Vyjadrím vám vec, predaesiero kam cieli; 
Nech potom každý svoje sdanie povie. 

PoČojtel šľachtic obrazil ma podlý. 
Pred kráľa som šielf uo aebláhal lásky — 
Aktá proeesau na krátko ro^odly: 
Ja som bol vinným ! — vinným bol Sie&avský 1 
A z oči v oči tam ^ed kráľom 2javne 
Videl som vraha, -- nie darmo pred nim stáli 
Prijal odmenu — pochválil ho náš kráľ. 
Na mňa pepozrel, i odpravil chladne. 

Štefan — kráľovi čože to napadá? 
PanovaC chce snad sta nemecké knieža? 
Z tisícich stĺpov vidže sa i skladá 
To panstvo naše sta gothická váza; 
Jedon sa uhn^ a odý zletí strop, 
Stavisko spadne, celé sa rozkmší. 
Ja sa uchýlim I Nech ma hrom tahhiší, 
Stavanie pádne — mne to len bude htob 



č. 7. lÔTéJ 



Orol, obrázkový Časopis. 



19í 



Hej , šlachta I — znáte fiieleckého Jána ? 
Dávnej v nevôli hnil u Bísnrmana, 
A dnes ^ s pánmi v jednom stavia rade. 
Sta král údelny v darovanom hrade! 
A ked sa zámky válajú pod hromom 
On podprel domn padajúce steny. 
I tak spokojný medzi nimi žge, 
I tak štastlivý, že nad jeho domom 
Čo jar to bocian nové hniezdo vije. 
Lež teraz z hniezda vyplaším ptáčinu, 
Rikom i dymom, iskrami v plameni! 
Bratia, noc vidná! — Svolajme družinnt 
Čujem, Bielecký dneska že sa žení. 
Dokial sa vráti — prísahou dopoviem. 
Dom zborím, spálim, gmnt domu zaoriem! 

Mädom i vínom, úctou rozihraný 
Tlum šlachty povstal s prisviedčavým vreskom. 
Bol by si videl, jakým čudným bleskom 
Mihaly v tlume drahé aksamity, 
Zlatisté pásy i jasné župany ; 
Jak povievaly briliantové kyty, 
I tmily oko rôznymi krásami. 
Blesk tomu rovný, keď deň súdny slávu 
Yíchrom roznesie nad sveta Časami; . 
Stromovie lesov k zemi zchýli hlavu, 
Víchrov, tisíce rastlín smieSa, vitia 
Kvetov a listu poplynú potoky; 
Hry baríev čudné ludský zrak zachytia. 
Šum milý, čudný, strašný i hlboký! 

Šlachta sa rúti — jačí rehot koni, 
Peším pán Brezan porozdáva faky; 
Most zámku pevný pod kopytom zvoní. 
Ďalej cez polia, cez ubité šľaky! 
Víno zahrieva, pomsta pospech radí. 
Poodchádzali. Nech jich Bôh sprevadí! 

n. 

Veselie. 

Y Brezan-mestečku v kostole pri fare 
Blyští sa obraz. — Mohutné organy 
Stríasigú plné hrobovcov piliare. 
Po stolcach jasné mihajú župany; 
Tam zožlknutý, kníh, pergament starý, 
Tuto sanktuar zlatom malovaný. 
Oltár, zdobený kvetmi voskovými 
Sluha čalúnmi kryje bohatými. 

Svat i družbovia vystúpili strojne, 
Prísaha zneje z mladého úst páru. 
S odkrytým čelom, Ján Bielecký zbrojno, 



y husárskej šate, v ocelovom lesku, 
Jako do bitvy klakol ku oltáru. 
Hladí na mladú okom plným blesku. 
Na mužských prsách, kde železo jasá. 
Od lubej v milú dané upomienku 
Trasie sa pierko z ruže i barvienku ^) 

I tre lístkami; bo srdce zatríasa 

Silným úderom klenbu pŕs mohutných. 

A dálej ! — svatov, družbov rad slovutných — 

A ^ej! — bratia husára, junáci — 

A ďalej! služba v velkom stojí kole — 

A dalej 1 — ludu zvedaví diváci ! 

Pekný to vidok, keď pred vrahov tlumom. 

Rozvinú s' krýdla na bárkach sokolie 

I jako ptáci hlušia krýdel šumom. 

Ale mladucha jako je ubraná? 
Trudno opísaf nádheru sobášu! 
Jej šata mala dvojbarevnú krásu: 
Blankytnou jedna jasala sa strana. 
Bo také muža pole herbu bolo; 
A na hodbávu tom blankyte skvelom 
Lesklos srieborné mesiaca polkolo — 
Hviezda a šišak so pštrosovým perom. 
A druhá strana sukne šarlátová, 
I herb mladuchy šitý na šarláte: 
Sriebristý strmeň i zlatá podkova. 
Pekná to šata k takej svečí šate, 
Keď stud devinu tváričku poleje! 
Jej oči slzia, jej rúčka sa chveje, 
Celá postava trasie sa, pochvieva, 
Bielušké lono vzdychami odpiera 
Mladistvú ružu neviny záruku, 
Keď vychýlená tkla sa pŕs oblúku. 

Prečo je smutná? Hlaď, na vôd lazúre 
Kvet sa v zrkale hladiny nazerá; 
Sta oko žiaria nebies belaviny: 
Kvet túli hlávku do vín si jazera — 
Chúďa lalija vodnia tuší búre — 
Kvet cíti — ona — má pocit kvetiny. 

Z chrámu veselné tlumy sa vrátily, 
Hudci zahrali, zhrmely výstrely, 
I pochodiiami Kozáci svietili. 
Noc je mesačná, vidná sta deň biely. 
„Stojte!'' zavolal prvý svat, pred nami. 
Nevidím domu. Veď cesta tadeto 

^) Barvienok=barvinek, nie len v polštine, 
ale i v šárištíne a spištine príchodiaci výraz 
pre zimzelie, v liptovskom nárečí „bmiSfok" 
zvané. 

27 



198 



Oroly obrázkový iasopis. 



[Ô.1 i9fľé. 



^'~ ^-^-'^.>-v>--<^- 



-^ ^y ,^\^ ■ 



Eu tebe Jane! Pre Boha^ čo je to? 
Či dom tvoj zmizol? Čí ma to sen márni? 
Ale nie — vidím — tamto oné pluhy, 
Sedliak ostatnin medzu dooráva — 
Sotva vyri^ol, beží jedon, druhý. 
Hladí — neverí. Sám Ján stane, si ucha, 
Zbladne — skrutí sa i hostov necháva ; 

Y tlume nastala tichosť desná, hluchá! 

Ján sa navrátil. Sta prudký blesk taroma 
Šaty sú na ňom krvou dostriekané. 
Bladý a strašný pred ženou zastane. 
„Anna, ó Anna, vrát sa! Nemám domu! 
Nemôžem s tebou — lest strašná, deslivá^ 
Znesiem neštastie, no nie Isti pohromu 1 
Mňa viac domáce štastie neomámi! 
Yráf sa, ó Anna, ty budeš šťastlivá — 

Y tvojom objatí zmŕtvel bych slzami. 

Ja nemám domu! . . . Zachvel i spial koňa, 
I pláň široká kopytom zastená. 

Pozajtra ráno, kiarástlä mohyla 
Nad strarcom, ktorý grunt medze dooral. 

Bíeledcý zmizol — kam ? — nik sa nedoznal. 
A za ním žena pokdni nosila. 

Y jej srdci žialu rozjiedla sa rana. 

Po sne veselia nastúpil — plač vd«fty. 

Ked prvá rosa zletela ^ rána. 
Kde stál dom Jána, škovránok včasdňový, 
Yzletel nad brázdy preorati£^ roK, 
Nôtiac pieseňku smútku i nevôli. 

m. 

maškarný ples. 

Úbohé sú to šľachtické komnaty. 
Skromné jak niekdy predkov našich žitie; 
Steny drevené, po stenách obitie, 

Y rôznych podobách na chinskó formáty; 
Strašné sťa máry kvetami pokryté, 
Zčemelé z rámov hladia antenaty, — 

A pred obrazom zkúpych lám plamene, 
Kde Matka Božia V hviezdnom diadéme. 

Noc nadchodila, mrak zapadal šarý; 
Len tíše budí večernej hodiny 
Svojim vahadlom stroj hodín prastarý. 
A na dedine, lipy, topoliny 
Šumely smutne — a pomedzi špáry 
Svŕcok si svŕkal — i pes stráž rodiny 
Pri vrátoch dvora chríplave zabrechá, 
Keď vetrom zašumí blízkych stodôl strecha. 



Anna sedeU — pri n^ otec starý 
Otvára Svätých potažaé žítotgr, 
Číta — i viera rofd^e pd tvéri 
Spokojnosť, sta dážď jaseňný na loivy; 
Trudnost zamieňa s pocitom tesknoty. 
Slzy sa zmenia na plai neškodlivý 
Na plač deťa.ta, ked tak rozkvík»Lé> 
Beží za matkou — za kraj ch^Ú šaty. 

Y tom zaštekali dirtani zbuďeaé, 
Rýchle sa dvere otvoria komMty — 
I vskočí šaško ~ na hlave éia^a mal 
Zo samých zvonk<^v obáitú v galôny, 
I riekol : ^Niech b^dzie cbrystuB pochválený !" 

— „Na vieki viekov/ starec e^vedal. 
A šaško zrobiac komplem^nt zas nový, 
Rečie: „Sieniavsky, pán môj aa Bressanodi 
Dnes ma posiela po paniach i pánoch: 
Zajtra vás prosí na svoj ples maskový. 
Zajtra sa všetico do zámku prirefí. 

A všetci v divné ubraní maškary I ** 

— „Ha, preč mi z oči !" zkrfkne Čašník starý. 
„Pred! — pán z našich sĺz tvoj si posmech stroji? 

Preč, lebo prisám ^ zasekol i padal 

Na blízke kreslo zmožený nemocou, 

I hnevu blesky odstríelat nevládal. 

Strašná to bola chvíla, pred polnooott 
Okolo počuť kohútov vreštanie^ 
Štekot chrtanov, čo pri bráne strieUi. 
Izbou zavznelo mohutné klopame, 
Z novu sa dvere v závesách rozbefaiy, 
Y nich bladý človek, lež na privítanie 
Ježiša meno, jako zvyk, necfaválil. 
Baliček husto pečadmi viazaný 
Položiac na stôl, rýchlo sa oddialil. 

„Doérko! v pečadi Jána herb rezaný!" 
Yykríkol starec, pečade rozrazí, 
I nájde slová! „Buď na plese Anna!'' 
Pod kartou šata, drah« vyšívaná. 
Pod ňou 20 zlata pretažké retazy, 
Brilianty s jasom sťa shiko iskravým, 
Perly v Basore dálekom lapané. 
Anna pozrela, zUadla: „Bože panel 
Smiluj sa, smiluj, nado mnou i nad nim!" 

Podivný obraz pred ocami stáva. — 
Či Žigmund z hrobu vBtal a na trón sadá? 
Či Yenecia, čo po mori {dáva. 
Do Polska nesie karnevalu zjavy? 
Jako Báthory slávnou PolBkou vláda, 
Poliak sa bije, nepozná zábavy. 



č. 7. 1,876,] 



Oro>y obrázkový ČASopis. 



199 



Snom sa mu zdajú rozkošné Brezany 
Aj, to sú zlaté Krakovské komnaty. 
S pozlátenými bohaté stenami, 
Kryté atlasom, drahými blavaty. 

Služba královská! — na vlas jako ona 

Šaty má čudné, pristroj ené tváre. 
Vošli do sály. Ale kde je Bona? 
Možno otravu podáva Barbare! 

Hostia 3a snujú pomedzi kolumny. 
Uzreš tu všetky zvyky i národy. 
Hlaď, tamto perom blýska Hišpán dumný, 
Vážne i pyšne kráča syn svobody, 
S krížom na prsách, staby križiak starý, 
Prstom preberá po strunách gitary. 

Tam zase v čiernom závoji devica 
S ružovým vencom, — a pri nej mládenec. 
Oboch obličaj kryje nátvarnica, 
Oba sú, poznat, z vysokého stavu; 



Ona sbierala v Neapoli veniec, 
On sa narodil v Ríme oceánu^). 
Piesne tichých vín ho ukoHsaly 
I zámer v jeho srdci mladorodý, 
I hodil slubný prstienok do vody, 
Zasnúbil more, i jak Tasso žiali. 

V jednu sa stranu sbehne tlum plesový; 
Divná tam maska, divné jej úbory ! 
Kašmírska šata v čudné šitá vzory; 
Od šaty bije jasot diamantový, 

Vo vlasách tonu prepasky s koraly 

Šum sa veliký rozlahne po sali. — 
Kto je tá maska? — Sám krá! náš Báthory 
Nemá tak velkých briliantov v Krakove 
V pokladách dvomích — ! Kto je tá devica^ 
Mama zvedavost, pod maskou jej líca, 
A ona — nemá slovička nepovie. 

(Dokončenie nasleduje). 



<<iÄ^>>- 



FEUILLETON. 



Výprava do hôr. 

Od L. N. Tolstova. 



VIL 



Jazdili sme už vyše dvoch hodín. Za- 
čala ma zima triast a mihalnice zklaňaly sa 
k spánku. Z tmavého šera vyzeraly tie isté 
nejasné predmety: v nevelkej vzdialenosti 
äema stena a pohybujúce sa škvrny; práve 
vedia mňa ubiehal sivko, ktorý, oháňajúc sa 
chvostom na všetky strany, rozťahoval velmi 
zadnie nohy. Na sivkovi sedel muž v bielom 
čerkeskom odeve, na chrbte majúc pušku 
v čiernom plstenom puzdre; z iného puzdra 
vyčnievala biela hlaveň pištole. Horiaca pa- 
pirosa ožiarovala mohutné fúzy, bobrový limec 
a ruku v rukavičke. Nahol som sa k hlave 
koňovej, zavrel oči a zadumal sa na nekolko 
minút; známy dupot a šumenie zrazu ma 
opät vyrušily: obzerám sa — i zdá sa mi, 
že stojím na tom istom mieste, ale čierna 
stena, ktorá bola predo mnou, že sa chýli 
na mňa, lebQ ip stena tá stojí a ja že wč- 
zadlho na ňu narazím. V tej chvlíi zarazil 



(Pokračovanie). 

ma ešte silnejší, blížiaci sa hukot, ktorého 
príčinu nemohol som driev uhádnut: bolo to 
hučanie vody. 

Prišli sme do hlbokej kotliny a. priblížili 
sa k horskej riečke, ktorá bola práve rozvod- 
nená^). Hluk stával sa silnejší, porosená tráva 
hustejšia a vyššia, krovie nasledovalo za kro- 
vím a obzor velmi sa užil. Časom vyšlahly 
na zamračenom hrebene hôr na rôznych mie- 
stach jasné vatry a ihneď zase zmizly. 

„Prosím vás, jaké sú to ohne?" šoptám 
do ucha Tatárovi; ktorý vedia mňa jazdil 

„To nevieš?" odpovedal. 

„Neviem." 

„To je na týke priviazaná slama, z ktorej 
skoro vyšľahne plameň.** 

„A prečo?" 



^) Benátky. 

?) Na Kaukaze vystupujú rieky zo svojich 
brehov v júli. 

27* 



. I 



Oiol, obriikový £aBopi«. [Č.T..18T6. 



„Aby každý vedel, 
že prišli Rusi. Sotva 
rozžiaria sa tie 
ohne," doložil so 
smiechom, „roz- 
liabne sa po dedi- 
nách: — ai — ai, 
nepriatel ide! A 
kazdýpoTleČie,Čoiiiá 
najlepšieho do hôr." 
„Ci snad už ve- 
dia v horách o naSej 
výprave ?" pýtal 
som sa. 

gJakby nevedeli ! 
Veď to vedia: náš 
ľud je už taký!" 

„Teraz pôjde í 
Šamil do poIa?" 
pýtam sa znovu. 

„Nie," odpove- 
dal Tatár, krútiac 
hlavou. „Šamil do 
boja nepôjde: Šamil 
pošle svojich nai- 
bov') a sám jako 
komfn pozerat bude 
zbora na boj." 

„Býva ďaleko z ta- 
deto?" 

„Nechleko. Tam, 
hla, na lavo asi desaí 
verst." 

„Jako to môžeš 
všetko vedeí?" 
pýtam sa ho, „Či 
si tam asnaď bol?" 
„Bol; všetci na- 
šinci boli v horách." 
„A videli ste Ša- 
mila?" 

„Nevideli. Šamila 
našinec oeuzre. Sto, 
tristo, tisíc strážcov 
rozostaveno je okolo 
a Šamil je v prosriedku!" doložil, tváriac sa pritom velmi potmeMšsky*). 



>) Naibom menuje sa každý, komu vodca kav azských povstalcov Šamil nejakú záležitosC k pre- 
vedenia Everil. 



Orol, obriikový íasopia. 



Pozrúc bora, zpo- 
loroval som, že sa 
n^ na v^ode 

jasDí apožiurnttU; 
ale T tižlabiite, kto- 
ron sme tiiUi, b(do 
tmavo a chladno. I 
Tyitahto t noín^i 
tni« oe&ldEO pred 
nami bekolko ka- 
meňov; zaroreft la- 
fičaly knk a veleb- 
•ým tichom dilekô 
rosUehal; laTýitreljr 
a hlnäiý pnnikafý 
knk. 

Bola to Depria* 
tefoká plketa. 

Tatári Arikli,Yr- 
■trelili Da zdarboh 
a rozprebli sa. 

Yäetko zamlklo. 

General zavolal 
tlnmočníka. 

TatárvodeTBéer- 
kesfcom prijazdil i 
hovorili spoln po 
tichu a polohlasite 
dost dlho. 

.Plnkovníkn Cba- 
sanov I RoKkižte, aby 
S8 otvorila refaz," 
hovoril generál ti- 
cbým, tiahlym, ale 
srozumiteln^m hla- 
som. 

Vojsko pritiahlo 
k rieke. Čierne bory 
ostaly nazad ; svitalo. 
Blankyt nebeský, na 
ktorom sotva pozo- 
roTat možDobolo bTa- 
dé hviezdičky, zdal 
ieDte." sa vyáäf, lež inokedy; 

jutreoka zažiarila 
jasne na východnom nebi ; svieži chladný vetričok povieval od z&padu a belaví hmla jako 
para vznáSala sa nad šumiacou riekou. 
') Dlho vzdoroval Kavkaz Rasom ; po celý rad rokov nádobno bolo týmto povstanie za povstaním 



209 



Orol, obráekový časopis. 



[Č. 7. 18T6. 



vm. 



Vodi6 nkásal nim brod; predvoj jazdy 
a M nim generál 8 družinou prechodil na 
dtubý ItfA. V^da sieihala koňom až po hruď, 
neobyčajnou prudkoatou valila sa medzi bie- 
lymi skalami, ktoré z vody kde tu vyčnievaly 
a okolo nAh koni tvorila penivý vír. Kone 
InkaB ta iumn voify, zdvíhali hlavy, strihali 
uKni, no tvoln a opatrne stúpali proti prúdu 
po leroTOom dne. Vojaci, ktorí na vozoch 
sedoli, advflialy noky i zbraň. 

Ytáj asi dvadsat peších, v košeli, chy- 
tilo aa za roku a držiac nad vodou pušku, 
n| ktoiaj ii|toaený bol uzel so šatami, s pa- 
trným nmaábaiiím vipierali sa prúdu. 

Delostrelci na koňoch s velkým krikom 
vUA^ svqjioh koníkov do vody. Delá a ze- 
lené vozy, ktoré éaiom unášala voda, racho- 
tily po kaaienitom koryte; no dobré černo- 
maAy tiablj svq) oéklad, penily vodu a s mo- 
krým obvoittm i hrivou vystupovaly na pro- 
U^i brrt. 

Keď bola i»«prava dokončená, zamyslel 
sa generál a (ela jiobo pokryly chmáry; po 
cbvíH obrátil kopa a uháňal s družinou ši- 
T^kqm rovinou, oMd<í|enou lesom, ktorá tiahla 
sa pred nami. 

Kozia na byatrých koníkoch utvorili 
reťaz pozdĺž lo^a, 

y lese ?íavil sa pešiak v odeve čerkez- 
sl^Qp a v čiapka) druhý tretí 

;,ma Tatári 1 hovoril jedon z dôstojníkov. 

3a ^omom vystúpil kúr .'. . . rana, 
dxfibá .... Naše easté výstrely prehlušigú 
n^rjat^ské. 

Len zriedka dokazuje kula zvukom po- 
divným, letu vQoly podobným, okolo nás le- 
tiaca^ že neptrielaoio sami. Pechota rýchlym 
pochodom a delá v cvale vriadily sa do re- 
(a^: už Qtriasigu vozduchom hrubšie rany 
z diel, kovový zvuk dopadajúcej kartáčovej 
ki|líO» hvísídanio ral^^t, treskot zbraní. 

Jazdftt pochota a delostrelectvo ukazuje 
sa w všetkých stranách dosC rozsiahlej ro- 



viny. Kúr z diel, raket a pušiek spojuje sa 
8 hmlou a rosou i tvorí zelenkavé chmáry. 

Plukovník Ghasanov pricválal ku gene- 
rálovi, i zastavil zrazu koňa. 

gVaša excellencia !^ hovoril, vzdávajúc 
rukou poctu, „či má hnaf jazda útokom? 
Ukazujú sa zástavky.^ 

I 'ukazoval bičíkom na jazdcov tatárskych, 
pred ktorými uháňali dvaja na sivkoch s čer- 
venými a modrými zástavkami. 

„S Pánom Bohom, Ivane Michailiču!" 
odpovedal generál. 

Plukovník obrátil koňa, znal čiapku a 
zvolal : 

„UrráP 

,Urrá, urrá, urrá!** rozlieha sa v radách 
a jazda valí sa za nim. 

Všetko pozerá napnuté v tú stranu : zá- 
stavka, druhá, tretia, štvrtá zmizla .... 

Nepriatel nevy čkajúc útok, skryl sa v lese 
a začína ztade strelbu z pušiek. Eule hvíz- 
dajú častejšie. 

„Quel charmant coup ďoeil! (Jak roz- 
košné to divadlo!)^ hovoril generál, i poska- 
koval zľahka po anglicky na svojom útlo- 
nohom vraníkovi. 

„Charmant!^ odpovedal major a švihol 
koňa bičíkom, pribehnúc generálovi. 

„G'est un verai plaisier, que la querre 
dans un aussi beau pays. (Vojna v zemi tak 
krásnej je opravdivou rozkošou.) Et surtout 
en bonne compagnie. (Obzvlášte v dobrej 
spoločnosti),^ dodal generál, prívetivé sa 
usmievajúc. 

Major sa poklonil. 

V tom okamžení zafičala okolo nás ne- 
priatelská kula. Na zadku ozvalo sa stonanie 
raneného. 

Toto stonanie dojalo ma tak podivne, že 
obraz bitky zrazu ztratil pre mňa všetku 
vnadu; no okrem mňa nik si to ani nepo- 
všimol. Major smeje sa z chuti ; iný dôstojník 
opakuje celkom pokojne slová začatého roz- 
hovoru; generál pozerá v opačnú stranu a 



uduBOvat. Eed r. 1834 vodca odbojných kmeňov kavkazských Gamzat-bek úkladné bol za- 
vraždený, vystúpil na javisko podvodca jeho Šamil. Roka 1840 usadil sa v čerl^eskom meste 
Dargi : ta začína skvelá doba odbojnej jeho činnosti, o ktorej dočítať sa možno podrobnejších 
apráv T Sovrememiikí* roi. 1860. 



č. 7. 1»7«J 



Orol» obrizkový čn^sopia 



208 



siiokcjne sa usmieYajic, tovorí volaio fraa*' 
GÚBsky. 

Či máme odpavedat na jioh Týatrely?^ 
pýta ia velitel deloštrelG4)Vi j^cváJmúc na kwi« 

gNastraáte jieh trechu,^ edpo?edal labo^ 
atflône geaeral i aapaloval si olganL 

Vati^^a sa ariadúa i započala strelba* 

Zem dume, plamienl^ vyslabigá iista* 
viene a ílúf, v ktorom dažko rozoznat možao 
bejevnikov) okok) Tatrany sa pobybtt|úeiebf 
zfdcaloiie oči. 

Dedina nacbidaa sa v krížovom ohni^ 

(DokoBČeti 



Plukovník Cbasanov pric?0a} ghU a iia 
roskaa generálov pobená sa do dediny* 

Hluk bejovný roriieba sa znovu a^zda 
ztratilasa v obkďcooh j^i^bu. 

YeOcolepé to divadlo! 

Jedinkí vec kazih mí^ istoi^ soni 9a 
v boji nesúcastnil 1 všeobeoný dojem. Zdalo 
sa mi, že sa boj vedie ýkoai na dep9i ^ 
mamy v^tok ten rnob, ten kríki to nadienie^ 
Mimovolne tMulo mi uk miiii porpvnaniOi ie 
to vietko vyzerá) jakoby oekto setoerou m^ 
piázdao rábal vo vfdncbu. 
6 a^Bieďuje,) 



'■■ » ^'^si^xyfv*../*— L 



Hŕobitovy Parsov. 



ParscMas potomci to Perčaiiov, äjú roe- 
traítení v prednej IndM v Aeii, pAčtote adi 
70.000. Najviac nachodí sa jieh v (d:olí a 
meste Bombay; tu jich je aái Ô04XX) po- 
hromade. Národ tenfto pridŕža sá v nábožen- 
skom oklade tičéitia Zoroastra, ktoré obsa* 
žene je v svfttýck knibách Zend-Avesta. Majú 
jedaobežslvo, vzývajúc vfiak i oheň a ostatnte 
živly sveta , jako zesk a vodu, ktotfé äá jim 
tiež ayBibolkmi božstva. Co do vzdelanosti, 
stoja medzi všetkými indickými národami Eu- 
ropejčanom najbližšie. Hovoria zvätša i an- 
glicky a pestujú túto reč i v školádh pD pl^i 
svojej materinskej, ktorúžt6 tifOMéätíú nftd6- 
všetky si obzvlášte vážia a milujú. V prítotnnýeh 
riadkoch vzali sme si za úlohu, opísať spôsob a 
obyiaj, jako Parsa svojicb milých pochováva; 
robíme to preto , že táto oby čaj sa len u Par^^ 
sov nalesfiá a už od viac stoliet udržiava. 

Na utešenma nábreží zátoky Bombay^ 
Obydtenom zvatša len Europcgčany a zánož- 
nými tamorodei, leží v úzadí vrštok Midi^ar, 
na jehožto vrcholci, u prosred g^rekrásaej zá- 
hrady pozorovot väžam podobné budovy, tak 
zvané dakmy čili väze mlčanlivosti. Sá to 
hrobitovy ParsoVi ku ktorým prístup je Ne- 
parsom celkom zavretý, Uik že len veltaii 
zriedka podarí sa cudzincovi nazriet do týcbto 
sv&tín pokoja, posadených najro^nanitcgiím 
krovím, palmami a cyprusami. Ponad spome- 
nuté väze mlčanlivosti dvíhajú sa do bora 
ešte i tri modlitebnice , či tak zvané sagry. 



V ňajvätáéj z t|chio modBtebnk iMrí štitý 
oheh, ktorý vb flne v nofci ttstaviéBe ndilinfúi 
kladúc naĎ véine drefo a vfiUie kididM. 
Odtíalto je najkrqší výhiad na mehto Bombay^ 
ktoré knedri kokoslevými .palmami je jakoby 
ukryté, potOm íia {Pristav a nä zátoku, pri 
svetle Slidía ste ohnivá žkusa to ligota^iea. 

Spomieinité tSženlManlivostíi, počtom pit^ 
nie sá v naáom zmysle áloV4 väžami, ak leil 
také massivné múry, také valce (cylindre), 
robené z čiemg tvrdej žuly a obtiahnuté 
bielou •skalittou, pevné na tolko, že vydržia 

VI pťečkajň ttoletia. Najvätšia je asi 25 stôp 
Vy^kií á '40 sŕtdp široká. Najstaršia má už 
vyíé 200 rokov. V prosred každého tohoto 
valca, nachádza m asi 6 stôp vdfeý btvor, 
ktorý vedie na dol do pddzenmej, fiiiáá p#* 
dobneg, dutiny, Ictoiá ea pod mtiami lutollôdíé 
Z tejto dutiny vedú na von S^ kanále, (pň 
výtoku dreven^ýia uhlím naplobnék Pri vrifliti 
väze kolo otvora., M<^á kolkolom "vo troch 
rado<^ korytám podobné, kameiné a oeHioln 
otvorené nádoby, opatrené rynkami do otMtu 
väze obrátenými , poetom 72. Sú 4o tiruhly 
pre mŕtvoly. Miesto toto Uiavreté je lokiíi 
Ittdskému celkom, len hrobári či nosläa, teijá 
prístíip ku vamam a nádobám. Kto ale tä 
tieto väze svoj ssrak ^t^^ tedy kolom hitíh; 
pri vrchu, už z daleka potwt^^ «čiemy, stidliy 
zkamenelýck ptákov sa shlaídiôúei vetliec. 8ú 
to opra^du supí na tarasy väze kolom do 
kola nepohnute sediaci, avšak ale zkameneU| 



S04 



Orol, obráfkový časopis. 



ÍÔ. T. 187Ô. 



ite oprardtt živf. (Supi, jako známo patria 
medzi dravých ptákov, dúvdmi velkí a živia 
sa mrcinou. Všetci obrátení sú tvárou k ná- 
dobám, jakoby nad nimi stráž držali. 

Práve približuje sa pohräbný pochod. Ro- 
dina a známi zomrelého ož asi v SO •^kro- 
kovej dialke zanechali mŕtvolu a utiahli sa 
do modlitebnice ku poslednej nábožnosti za 
zomrelého. Hrobári ale vezmúe mŕtvolu do 
väze, uložili ju do nádoby, jednoho alebo dru- 
hého radu, dla toho, či bol zomrelý mladý 
alebo starý a či bol mužského alebo ženského 
pohlavia. Sotva sa vzdialili nosičia már i s rú- 
chom, čierny veniec väze začne sa hýbat, 
hltaví supi zdvihli sa do hora a vrhli na 
mŕtvolu, z ktorej v nekolko okamženiach ne- 
ostala len kostra. Nažratá háved zaujme pre- 
došlé miesto, sedí zas a čaká nepohnute jako 
predtým na novú korist. Nekolko týždňov 
neskoršie, hodia hrobári pozostalú kostru do 
vižovej hĺbky ku predošlým a po zomrelom 
niet viac stopy, len tam dolu y kostnici. 

Pýtame -li sa vzdelaného Pársa, prečo 
svofich milých takto a nie inak pochováva, 
udá sám za príčinu jeho náboženskú zásadu, 
ktorá prísne nakladá: aby porušenie berúce 



telo človeka neprišlo do styknutia so zemou, 
vodou alebo ohňom, symbolami to božstva a 
jich nepoškvrnilo. Nahí prichádzame na svet 
a nahí musíme ho i zanechat. Pre túto prí- 
činu, ano i zo zdravotných ohladov, vysta- 
vujeme mŕtvoly zomrelých na nadzemské oby- 
dlia na vršky a väze a kladieme do otvorených 
nádob, nie preto, aby jich supi sožrali, ale aby 
čo skôr porušenie vzaly a žiadneho živého tvora 
nepoškvmily. Supov posiela božstvo a tito mŕt- 
volu istotne prv strovia, lež milliony červíkov, 
jestli by sme ju do zeme boli pochovali. Zo 
zdravotných ohladov naplňujeme i odtoky kaná- 
lov drevenným uhlím, aby očistilo vodu, ktorá 
naše kostry vo väžovej hĺbke umýva a na to von 
odteká. Jako za živa žiijeme pospolu, tak 
chceme i po smrti spoločne ležat, starý s mla- 
dým, chudobný s bohatom. Kosti všetkých 
dosial v Bombay zomrelých Paisov sú v týchto 
väžach pohromade. 

Tolkoto Parsa. 

Naše oko, pri všetkej tejto zdravotnej 
výhode, obráti sa od neludského tohoto spô- 
sobu pochovávania. Áno, pri pomysle na 
supov, nažratých ludským telom, telom našich 
najmilších, zmocní sa nás hnusoba a oäclivosf. 

Moffurský. 



-*'^Jt^A>l-' 



Podivná udalosť. 

Povesť od Ivana Turgenieva. 

(Pokračovanie.) 



fiodúčil som sa so starenou a vrátil sa 
dn hostinca. Nepochyboval som, že ma za- 
mýih oklamal, za blázna mat, ale jakým spô- 
sobom? .... to budilo moju zvedavost. S Ar- 
dalionom prehovoril som len dve tri slová. 

,,Pripu8tíla?^ pýtal sa ma, stiahnuc 
obofie, a na moju prisvedčivú odpoveď skrikol : 
i,Baba — minister P 

I začal som db rady „ministra" vyberat 
ti medzi zomrelými. Po dost dlhom váhaní 
a kolísaní, ustálil som sa konečne na jednom 
dávno zosnulom starčoku, Francúzovi, ktorý 
býval mojim náčelníkom. Nevybral som ho 
preto, žebycfa býval k nemu zvláštnu náklon- 
nost dtil ; no celá jeho postava bola tak ori- 
ginálna, tak proti všetkým súčasným figúram, 
že napodobniC ju bolo úplne nemožno. Mal 



ohromnú hlavu, nazad česané husté vlnité 
biele vlasy, husté čierne obočie, zahnutý háč- 
kovitý nos a dve velké bradovice barvy fial- 
kovej v prosriedku čela^ nosil zelený frak 
s kovovými hladkými gombíky, pásikovanú 
vestu so stojacim golierom, pod ňou äpkastú 
bielizeň a na rukách manžetky. 

„Jestli mi on ukáže môjho starého Des- 
séra," pomyslel som si, „nuž, tak nádobno 
mi bude uznat, ie je čarodejník I" 

Pri obede vypil som dla rady stareny 
sklienku vína, najlepšieho druhu dla udania 
Ardaliono vho , ale s najsilnejšou chutou pá- 
leného korku a s. hustou usadlinou sandálu 
(lignum sandalum) na dne každého po- 
hárku. 



ô. 7. 1S76.] 



Orol, obrátkoTý časopis. 



205 



Práve o pol dsmej zastal Bom pred do- 
mom, v ktorom som bol hovoril s Mastridioa 
KarpovQoa. Väetky okenice boli zavrené, no 
dvere boly otvorené. Vstúpil som do domu, 
i poberal som sa po schodoch do prvého po- 
sdiodia, a otvoriac dvere na lavo, nachádzal 
som sa, jako mi bola hovorila starenka, v izbe 
celkom prázdnej, dosC priestrannej; lojová 
sviečka, na podokenici postavená, mdlo ju 
osvetlovala; pri stene, naproti dverám, stála 
pletená stolička. Utrel som sviečku, ktorá 
poriadne oborievala, zasadol na stoličku a 
čakal som. Prvých desaf minút prešlo dost 
skoro ; v samej izbe nemohlo nič pňtaf moju 
pozomosC; ale ja počul som každý šumot, 

pozorne hladel som na zavrené dvere 

srdce mi bilo. Po prvých desat prišlo iných 
desat minút, pol hodiny, trištvrte hodiny — 
ale keby sa len neoo bolo pohlo I Nekolkoráz 
zakašľal som, abych dal vedet o svojej prí- 
tomnosti ; začínal som sa núdit, zlobif : takto 
byt napálený, prevýšilo všetok môj dômysel. 
Už chcel som povstat zo stoličky, a vezmúc 
sviečku z okna dolu stúpat . . . Pozrel som 
na ňu; knôt opät velký nahorel; ale odvá- 
dzajúc svoje zraky od okna ku dverom mimo- 
volne som sa zachvel: opierajúc sa o tie isté 
dvere, stál človek. Tak čerstvo^ obratne a bez 
sumu dnu vstúpil, že som nič nepočul. 



Mal jednoduchú modrú kajdu; zrastu 
bol srednieho a dost hmotného tela. Za- 
strčiac ruky nazad a zklopiac hlavu, zahladel 
sa na mňa. Pri tmavom trblietaní sa sviečky 
nemohl som dobre rozoznat jeho tahy; videl 
som len kosmatú hrivu spletených vlasov, 
shrnutých na čelo a hrubé zlahka zkrivené 
rty a cmarové oči. Chcel som s nim pre- 
hovoriť, ale pripomnel som si napomenutie 
Mastridie a zahryzol som si rty. Dnu vstú- 
pivší človek hladel na mňa ustavične, i ja 
hladel som na neho. Apodivnoi V tom istom 
okamžení pocítil som jakoby strach a jako 
na rozkaz začal som hneď mysief na svojho 
starého náčelníka. Neznámy stál pri dverách 
a dýchal násilne, jakoby sa na nejaký vrch 
škriabal alebo farchu dvíhal, a oči jeho jakoby 
sa rozširovaly, jakoby sa ku mne blížily — 
a pod jich odporným , (ažkým , hrozným po- 



hladom bolo mi nevolno; po chvílkach oči 
tie zaháraly zlovestným vniutomým ohňom; 
taký oheň pozoroval som u chrta, kedsaza* 
hladí na zajaca, a tak jako chrt, i ten lipel 
všetok svojim pohľadom na mna a za mnou, 
keď som sa uhýbal, t. j. usiloval odvrátit 
zraky na stranu. 



Tak prešlo času ani neviem kolko , snáď 
minutá, snad štvrt hodiny. On hladel na 
mňa ; ja ustavične pocitoval som jakúsi ne- 
pohodlnosť, nevolnost a strach a myi$lel len 
na svojho náčelníka. Už nekoľkoráz premáhal 
som sa povedať sebe silnému: To sú hlú- 
posti ! jaká to komédia ! chcel som sa usmiať, 
pokrčiť ramenami .... Mame ! Každé rozhod- 
nutie hneď vo mne „stydlo;^ iného výrazu 
k tomu neznám. Zmocnilo sa ma nejaké ztrp- 
nutie. Zrazu zpozoroval som, že ten pohol 
sa od dverí a stál asi na krok, na dva bližšie 
ku mne ! I poskočil zrazu oboma nohama ešte 

bližšie ku mne ešte .... ešte; a hrozné jeho 

oči len len sa zabodaly do celej mojej tvári, a 
ruky ostávaly na zadku a široké prsia dýchaly 
ustavične namáhavé. Tie skoky zdaly sa 
smiešnymi, ale iskry robily sa mi v očach a 
čo som nyako pochopiť nemohol, zachvátila 
ma ospalosť. Mihalnice sa slepovaly .... Po- 
divná postava s belavými vlasami v modrej 
kajde zdvoj násobnila sa predo mnou, a zrazu 

úplne zmizla ! Ja som sa otriasol : on 

stál opät medzi dvermi a mnou, ale už o mnoho 
bližšie .... A zase zmizol — jakoby hmla ho 
obklopila : opät sa zjavil .... zmizol opät .... 

zjavil sa a ustavične bližie, bližie .... 

jeho ťažké, skoro chraplavé dýchanie dobie- 
halo až ku mne .... Opät nadvihla sa mhla, 
a zrazu z hmly tej, počínajúc bielymi, hore 
vyhrnutými vlasy začala sa zjavne vytvárať 
hlava starca Desséra. Ano! to sú jeho bra- 
dovice, jeho čierne obočia, jeho nos — háčik. 
Hla i 7elený frak s medenými gombikami a 
pruhovaná vesta, všetko Ja som vý- 
krik ol, ja povstal .... Starec zmizol a miesto 
neho uzrel som človeka v modrej kajde. On 
popošiel, potácajúc sa ku stene, oprel sa o ňu 
hlavou a oboma nikama, a odfrkujúc jako za- 
dychčaný kôň, prehovoril chraplavým hlasom: 

.Čaj!-* 

28 



206 



Orol, ^brátkový časopis. 



[Č. 7. 1876. 



Mftstridia, neviem zkade sa tu vzala, 
priakočila k nemu a prehovoriac: „Vasilko, 
YaBilko môj P začala mo starostlivé utierat 
pot, ktorý sa lial z jeho vlasov a tvári. Ja 
sa tu blížim k nej — ale ona dôrazne i pre- 
nikavým hladom vykríkla: 

„Vaše blahorodie! Milostivý otče, ne- 
mučte, ujdite, pre Krista P 

I poslúchol som ju. 

^Dietatko moje, holúbok môj,^ obrátila 
sa znovu k svojmu synkovi a tíäila ho. „Hned 
dostaneš čaj, hneď! I vy, pane môj,^ kričala 

za mnou, ^vypite doma caSu čaju!" 



Keď som prišiel domov, poslúchol som 
Mastrídia, i kázal som si naliaf čaju; cítil 
som unavenost — ano slabosti — 

„No, jakože pane?* pýtal sa ma Arda- 
lion; boli ste tam, videli ste? 



„On mne veru čosi ukázal « čo som, 

priznávam sa, neočakával,^ oépovodal son. 

„0^ je to človek relkq mfidrosti!^ po» 
dotkol Ardalion, vynášajúc saMovar! ^vaM 
kupci si ho — velmi vážia !^ 

Odložiac sa na lôžko a premýilajúc o tq 
udalosti, tušil som konečtte, že Mm sa do* 
vtipil jej výkladu. Človek tento vládal ne* 
pochybne značnou magaetickou silou; i pô- 
sobil, pravda spôsobom mne nepochoj^Inýia, 
na moje cuvy tak jasne, tak určite vzbudil 
vo mne obraz starcov, ktorý m tanul na 
mysli, že sa mi pozdejšie zdalo, že bo 

vidím pred očima Veda zná také, «m»- 

tastasy** predstavy pocitov. Dobre; ale sila, 
súc spôsobilá prevádzač také úäaky, preca 
len zostávala čímsi podivuhodným a tajomným* 

Hovor si, čo chceš,^ myslel som, ,ja som vi- 
del na vlastnieo či svojho nebohého náčelníka.^ 



(Dokončenie nasleduje.) 



Michal Gregorievič Černajev. 

(Vyobrazenie na strane 181.) 



JN^áčelní tento vojvodca víťazných vojsk 
srbských pochádza zo staroslávnej ruskej 
šlachtickej rodioy. Narodil sa r. 1828 v Rusku 
a obdržiac znamenité vojanské vychovanie, 
vstúpil v dvadsiatom roku veku svojho čo 
poddôstojník do Pavlovskej telesnej stráže. 
Jako taký navštevoval vojanská akadémiu a 
po odbavených akademických štúdiách slúžil 
čo poručík pri jazde, pozdejšie pri delostre- 
lectve, neskôr preložený ku štvrtému pešiemu 
pluku. Od roku 1853 až do roku 1866 ne- 
vyšiel viac z hluku válečného. Pri armáde 
dunajskej bol dôstojníkom v generálnom štábe, 
neskôr pri armáde, ktorá hájila Sebastopol; 
i súčastnil sa tu 23. na Kaukaze v 24 vät* 
ších menších bitkách. Roku 1864 viedol čo 
plukovník ruské vojsko proti Chokancom 
v Asi i; zvítaziac nad nimi vnekoľko bitkách, 
vydobyl r. 1865 Taškend. Všade vyznačil sa 
zmužilosfou a zručnosfou. A jako chytro po- 
stupoval v hodnostach, tak i vo vyzname- 
naniach. Za svoje vítazstvá vyznamenaný bol 
mečom s brilliantami, krížom sv. Jura III. 
triedy, rádom Stanislavovým II. a I. triedy, 



Vladimírovým IV. a II. triedy, sv. Anny III. 
triedy. Z Turkestanu odvolaný, vzdal sa vo- 
jánskej služby, poneváč sa na neho krivým 
okom pozeralo pre jeho všeslovanské smý- 
šlanie. I redigoval časopis „Ruskij Mir,^ orgán 
to oáreviča nasledovníka trónu. Pred vypuk- 
nutím vojny srbsko-tureckej vstúpil do armády 
srbskej. 

Černajev je neobyčajne vysokej postavy 
a pohladu opravdivé vojanského. K vojsku 
je velmi vlúdny a priateľský, v boji neoby- 
čajne udatný. 

Srbská armáda vtrhla na štyroch stranách 
na turecké územie ; na západe a síce na rieke 
Drine pod generálom Rankom Alimpičom, na 
juho-západe, t. j. na rieke Ibare, pod gene- 
rálom Zachom, na juhu, t. j. na rieke Mo- 
rave, pod generálom Čeräajevom a na východe, 
t. j. na rieke Timoku pod plukovníkom Le- 
šianinom. Černajev vydobyl hneď v prvých 
dňoch značné vítazstvá nad sverepými Tur* 
kami na Bábinej Glave a pri Bielej Palánky. 
Turci ustúpili pred nim so s vojmi zdivoči- 
1ými hordami Čerkosov a bašibozukov. I oča- 



č. 7. 1876.] 



Orol, obráflkoTý časopis. 



207 



kával, že Bulhari, jako slúbili, povstanú, ale 
sluby jich nezplnily sa. Z Bulharsto yricho- 
dili k nemu dobrovolníci; ktorí mali celkom 
iné 2ámery, lež slúžit svobode. Čerňajev pri- 
nňtený bol zdržovat sa na hranicach, ne- 
iBobúc sa odvážiť hlbile do Bulharska, kde 
tým najbarbarskejším spôsobom divokí Čer^ 
kesi a bašibozukovia po tiaícooh nerozhodných 
Balharov, a síce starcov, ženy i malé deti 
vraždili. Medzitým vynasnažovali sa Turci 
poéetným vojskom prékrečiC srbskú hranicu 
na Timoku. Ačkolvek boli od Lešianina ne- 
kolkoriz krvavé odrazení, preca podarilo sa 
jim to konečne. Srbské armády na Drine a 
Ibare, ačkolvek s najvätsím hrdinstvom bo- 



jcyú proti presile nepriateľskej, preca nemohly 
previest (Uobu svoju, aby totiž vyčistily Bosnu 
od Turkov. I zmeniť musel Čerňajev plán 
svoj a odstúpit s hlavňou svoju silon ku Ti- 
moku. Turci vnikli až ku Kňaževacu, ktorý 
zapálili, ale netrúfajú si uderil na Černajeva, 
ktorý vo výtečnom postavení Turkov očakáva. 
Skvelá minulost slávneho Čerňajeva nim 
ručí za to, že i tu dostojí úlohe svojej a 
skvelým vítazstvom nad sverepým Bisnrmanom 
osvobodí s bohatierskymi orlami Čiernej Hory 
našich neáfastných bratov v Bosne, Herce- 
govine a Bulharsku z pod krvavého jarma 
osudného polmesiaca. Bože, otče národov, 
daj to čo najskôr! 



.-nr^V^nr^^ 



*i*A^i^M^Mk^ 



Najstarší kostol v Smedereve. 

(Vyobrazenie na strane 189.) 



bmederevo (Semendria) prináleží k naj- 
starším mestám v terajšom kniežatstve Srb- 
skom. Leží ono na pravom brehu Dunaja ne- 
ďaleko ústia rieky Moravy, vtekajúcej do Du- 
naja, juhovýchodne od Belehradu. Roku 1440 
porazil tu Ján Hunad tureckého basu Izáka ; 
r. 1454 oblahol opevnené toto mesto Maho- 
med n., ktoré i r. 1459 zaujal; r. 1688 vy- 
dabyl ho Maximilian, bavorský knieža, no r. 
1690 zaujali ho opät Turci; r. 1789 dňa 13. 
októbra vydobyli ho nazpät Rakúšania. Od 
roku 1867 prináleží Smederevo i s pevnostou 
Srbsku. Mesto má do 7000 obyvateľov. 

Blízko pevnosti, ktorá r. 1432 Jurom 
Brankovičom vystavená bola, stojí na malom 
kopci velmi starý kostolíčok. Malá budova 



táto prináleží bez odporu k najstarším pa- 
miatkam v slohu bÍ8;antínskom , ktoré sa 
v Srbsku zachovalý. Kostol je dost neporu- 
šený, ačkolvek jedon nápis na stene ukazuje, 
že vystavený bol roku 1010. Len sem tam 
pozoroval novoveké opravy, ktoré svedčia 
o špatnom vkuse tých, ktorí jich podujali. 
Početné malby, veľmi vzácne, poškodené sú 
od Turkov. Hlavy Svätých sú na nepoznania, 
ano miestami i zločinnou rukou zohavené. 
Okolitý lud si rozpráva, že kostolík tento po 
mnoho storočí vo vrchu bol ukrytý a že len 
neskôr sa objavil. 

Neďaleko neho je cintor, na ktorom od- 
počíva slavný dejepisec srbský Davidovič. 



Obrázky z Itálie: ^ Dolce far niente. 



Vyobrazenie na strane 200 — 201.) 



Iretí náš obraz predstavuje scénu na 
pobreží prekrásnej Itálie tú najobyčajnejšiu. 
Je to rodina rybárová, ktorá hovie si tu 
v sladkom odpočinku, Ital menuje to: „Dolce 
far niente." Dla výrazu tvári všetkých osôb 



možno snadno uhádnut, že opravdivé je to 
sladké odpočívanie, zahálanie, leňošenie, keď 
človek ani o pokrm, ani o príkrov a šatstvo 
velmi mnoho staraf sa nemusí! 



28^ 



208 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 7. 1876. 



Literatúra a umenie. 



Poesie DuSana Savy Pepkina. 
Sväzok I. Turč. Sv. Martin. Tlačou kníhtUÔ.- 
účast. spolku. 1876. Malá VIIL; strán 254. 
Cena 1 zl. r. 6. 

Žalmy z hôr. Báseň Jozefa Viktora 
Scheffela, poslovenčil Vajanský, V Ska 
lici f tlačou Jozefa Škamicla. 1876. VIII. ; 
str. 66; cena 50 kr. 

Slovenský letopis pre históriu, topo- 
grafiu, archeológiu a ethnografiu. Redaktor 
a vydavateľ: Frank o V. S asi ne k. Ročník 
L Bošit 2.: O strigách na Slovensku; Úhor 
a Maďar; Codex Cremniciensis ; Budkovanská 
a Radimovská starožitnosť ; Zvolenská župa ; 
Cechovnie artikule hrnčiarov v Brezanoch; 
Listiny Révayovské; Dejepisné zápisky; Vše- 
ličo ; Nekdajšie slovenské časopisy ; Kníh- 
oznam. 

Kvety Tatranské. Štvorylka (Quadrille). 
Z národnich slovenských piesni složil Ignác 
Bol d i S. Op. 13. Lith. dr. Ivan Zo ch. 
Cena 60 kr. R dostaniu v Krupine u dra 
Zocha, v Turč. Sv. Martine v kníhtlačiami 
a v B. Bystrici u kníhkupca E. Krčméryho. 

Česká Yčela. Obrázkový časopis k zá- 
bave a poučení naleho lidu. Vychází drakrát 
za mčsíc. Redaktor a vydavatel B o h u s 1 a v 
Pichl. Praha (Zlatnícka ulice č. 13. n.) 
1876. Roč. I. : Číslo 1., 2. a 3. Predplatná 
cena 5 zl. r. č. 

Koleda, ctení pro nás lid. Redaktor 
a vydavatel I g. Hoaan. V Olomouci (Ka- 
terinská ulice č. 86.) 1876. Roč. L: seSit 1., 
2., 3., 4., 5., 6. a 7. Predpl. cena 4 zl. r. č. 



Osveta. Listy pro rozhled v umčni, vČdS 
a politice. Red. a vyd. Vácslav Vlček. 
Roč. VL — Díl IL č. 8. Praha (Ostrovní 
ulice č. 6. n 1508—11) 1876. Predplatná 
cena 6 zl. 

Písné Hercegovské. Plŕeložil Joseŕ 
H o 1 e č e k. V Praze. Nákladem knčhkupeotvf 
L L. Kober. VIIL; str. 116; cena 60 kr. 

Hatéje Josefa Sychry život a spisy 

vybrané. Učitelúm a vychovavatel&m poaává 
Voitčch Kryspín. V Praze 1877. Na- 
kladatel F r. A. Urbánek, knéhkupec. 
Velká VIIL; str. 144; cena 1 zl. .SO kr. 

Poetická čítanka. Sbírka básní pú- 
vodnich i preložených, již dle básnických 
druhú k tiskú- upravil Vácslav Petrú. 
V Praze. Nákladem knéhkupectví L L. 
Kober. 1876. Sešit 13; cena 30 kr. 

Stručný všeobecný slovník vecný. 

(Malý slovník náučný.) Redaktor Jakub 
Malý. DíluIII. seSit 8. V Praze. Nákladem 
knéhkupectví : I. L. Kober. 1876. Cena 36 kr. 

Yoc^e i juuaei iz nstanka u Bosni 
i Hercegovini. Utešený obraz tento vySiel 
nákladom redakcie časopisu menovaného ,,Sr* 
badija" vo Viedni (Wien, VIIL Piaristen- 
Gasse, Nr* 49.) i obsahuje podobizne vodcov 
a junákov z povstania v Bosne a Hercego- 
vine vzniklého ; sú to : Luka PetkovíČ, Mičo 
Ljubibratic, Bogdan Zimonič, Milovan Bos* 
kovič, Peko Pavlovic, Lazár Sočica, Melen- 
tije Perovič, Petor (Pecija) Petrovic a Stojan 
Kovačevic. Cena veľkého a umelecky zho- 
toveného obrazu tohto obnáša len 1 zl. 
20 kr. 



Listáreň redakcie a administrácie. 



P. D. Š. v €iká^. Dieky za milé riadky Vaše. 
Časopis prichodí. Článok o výstave podáme s obra- 
zami, ktoré sme posiaľ, ačkoľvek dávno sľúbené, ne- 
dostali. I číslo toto neskôr vvchodí, že sa nám obrazy 
neskoro hotovia. Novo-Yorské „Listy" čakáme; „Svor- 
nosť* prichodí riadne. Na zdarí — F. A. P. v Z. B. 
Stane sal — P. J. J. vo V. Z. R. N. dlhuje 8 zl. 
Orla** Ti pošlem. Zdravstviyl — x+y. Dieky. 



Netraf ducha. Kto zotrvá neohrozene na svojej po- 
statí, dojde cieľa I — P. M. D. v Bp. Povesť vyjde 
vo Feuillctone ; pôvodniu čakám. — ť. J. Skult. v ? 
Prečo sa neozvete? Kde je zakončenie novelly? — 
P. Kycerský. Báscňka Vaša „bez mena" svedčí, že 
máte Vlohy; uverejnit ju avšak nemožno: nenie ona, 
jako Nemec hovorí, „von einem Gusz." Zaopatríte 
si „Poet. Čítanku" od Y. Petrft. Na sdarl 



Predpláea sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye) : 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia „Orla„ 

za 2 zl. r. č. Roč. H., III,, IV., V. a VI. „Orla" možno dostat po 2 zl r. Č. — „Orol" vychádza vo 12 soši- 

toch, 3V2— 4 hárkov silných, dna poslednieho každého mesiaca na veľkej štvorke. 



Majiteľ a vydavateľ Andrej Truchlý-Sytniansky. — Kníhtlač.-účast. spolok ▼ T. Sv. Martine. 



obbAzkový časopis pee zábavu a poučenie. 

Zodpovedný redaktor: 
ASDBEJ TBCCHLÝ-SIIHUNSKI. 



Turč. St. Maftú, 31. AugusU 1876. 



Čialo 8. 



Na Lupčianskom zámku. 

Povesf od Antona E. Timio. 



'lí>^ 



I čarokrásnom Pohroní, povyge Bab- 
ský Bystrice vypína sa k polaočaej 
strane na Bkalnatom strmom zo zá- 
pádnej strany holom, od poIud&ajSej 

stňnjr lesnatom kopci mocný lupčiansky zá- 
mok. Pod oim polobusvo- 

jn zaigfma mestečko Slo- 
venská Lnpča. Z hradieb 

zámku jo čarokrásny vý- 

htnrl dolu Hronom a na 

kremnický vrch Velestúr, 

hore Hronom ale údolím 

■ž po samá Čertovicu. 

LupČanský zámok patril 
T BtarÉích dobách do 

počtu tých málo zámkov 
hornieho Uhorska, od 

ktorých hradieb nepria- 

tetské búre vždy so srď 

natostoo posádky a oby- 

vatďov odbíjané bývalý, 

alebo pod nimi ztrosko- 

tané repríatelia svoj hrob FraotiSe 

nachádzali. Dnešnieho 

dňa sámok Lupčaneký slabo je obydlený, 

i podobá Ba z vätša viac zrúcanisku, lež tak 

mocnej » skvelej niekdy pevností pohronskej. 
Na začiatku XVI. stoleliastál Lupčanský 

xámok v úplnej svojej kráse sfa jasavá hviezda 

na áumnom Pohroní. Do zámku viedly dve 



cesty z protívných strán, obe pred zámockou 
bránou spolu sa scbádzajúee. Hlavoia brána 
viedla do rozsiahleho dvoru a do nižáích ba- 
dovfsk. V spodnom tomto stavaní nachádzala 
sa arytierska dvorana," v ktorej zámockí pá- 
novia hostí svojich prijímali. Pred bránou, 
ohromne mocnými mrežami opatrenou stávalo 
viacej menej zbrojnošov 
pána zo zámku. Druhý 
dvor nadiádzal sa na 
samom kopci s druhým 
oddelením zámku. Z dol- 
nieho dvoru chodilo sa 
doĎ po schodoch. V hor- 
nom oddiele zámku bolo 
viacej rozsiahlych izieb, 
kaplnka, obrazáreä a 
hlboká v skale vykre- 
saná studňa. Pri studni 
bola velká dvorana, pod 
menom „míDciarňa" 
známa, lebo v dvorane 
tejto za Času Rubigalla 
peniaze razily. 
i Zach. Pod zámkom krížlovaly 

sa na v6etky strany roz- 
siahle pivnice, podzemné chodby, žaláre a tem' 
nice. Bol tu i suchý, koňom Cahaný mlyn, ktorý 
v čas obleženia nepriateľského obyvateľom 
zámku dobrú službu preukazoval. Okolo zámku 
rozkladala sa po jednej strane kopca lesnatá 
záhrada a zverienec s obydlenými paroháčmí' 



210 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. 8. 1876. 



v/"* ^^ — --^ ■^*.^" 



/•XV^/ 



v tom čase, do ktorého táto povest padá, 
obýval Lupčanský zámok šlachtic Ján Lup- 
čanský *), šlachetný to sriebrovlasý posial muž, 
jako neobmezený pán na Pohroní; žil si on 
tu y utiahnutosti od velkomestského hlučného 
života, súc ctený, milovaný od poddanej sebe 
vidieckej Slovače, Rok za rokom plynul ze- 
manovi nášmu v úplnej spokojnosti. Jeho celá 
rodina obmezená bola iba na syna Mikuláša, 
na jediného to miláčka a otcovskú nádej. Zá- 
mocký pán bol vždy v týchto búrlivých ča- 
siech verným oddancom uhorského krála, od 
jehožto milosti s panstvom svojim závisel. 
Ján Lupčanský zostal až do smrti svojej ver- 
ným prívržencom krála Ľudovíta n. 

Mladý sta z vody vyrastajúci kvet rodu 
Lupčanských, syn Mikuláš rástol na hodného 
junáka, k velkej radosti a zemianskej pýche 
otcovej, z nehož hodlal otec vychovať chlubu 
rodu svojho. Za pestúna, vodiča a vychová- 
vateľa syna svojho ustanovil zámocký pán, 
zkúseného a verného oddanca svojho Martina 
Blažku, zámockého kastelána. 

Blažko cvičieval Mikuláša v rozličných 
pre zemianskeho synka potrebných umeniach, 
v strelbe , v šermovaní , v honbe , v jazde a 
v mravodržaní. Syn nadaný prírodou, lahko 
vnímajúcim umom, robil výborné pokroky. 

Na spodnom dvore vystavil Blažko sve- 
rencovi svojmu Mikulášovi vysokú drevenú 
rázsochu, na ktorú pripevniac vypchatého ja- 
straba, cvičil učenca svojho v strelbe. Mladý 
Mikuláš chytil sa s úplnou dychtivosťou do 
umenia toho; nezadlho odletela jastrabovi 
hlava, potom krýdlo, až konečne celý jastrab 
skrz voskrz prestrielaný padol dolu z rázsochy. 
Otec často prizeral sa na počínanie synovo 
z okna vyššieho oddielu, a nad pokrokom jeho 
mával zalúbenie a potechu. 

„Ba hej, bude z teba Mikloško, dakedy 
hodný driečny chlap !^ ozval sa z nenazdajky 
cudzí hlas za strielajúcim mladíkom. 

• Mikuláš a učitel jeho Blažko obhliadli 
sa a 8 podivením zhliadli troch do dvora 
vstupujúcich jazdcov. 



*) V archi\Tiých listinách menuje sa : Joannes 
Liptschey de Liptsch. 



Blažko počal čosi hovoriť, ale zahryzol 
si radšej jazyk medzi zuby. 

Mikuláš díval sa na neznámych hostí, 
žiadnej odpovedi nedajúc. 

„Pán z Velkej Lúče!** predstavoval po 
chvíli kastelán Blažko. 

„Ten soml^ odpovedal čudného pozoru, 
hrdzavej tvárnosti jazdec. „Kasteláne, ešte 
ste nezabudli na moju tvár. Sme zriedkaví 
hostia v Lupči!*' hovoril ďalej, zkočiac dolu 
z koňa a spoločníkov svojich k zosadnutiu 
ponúkajúc „Či je doma nás pán brat ?^ pýtal 
sa, odovzdávajúc koňa sluhom k opatere. 

Kastelán pokynutím hlavy prisvedčil bez 
ohlásenia sa. 

„Máme trochu na spech, páni bratia!^ 
prehodil prvý rečník a postupoval so súdru- 
hami svojimi do malej bráničky, cez ktorú 
viedly schody na hor. 

Kastelán Martin Blažko hodil zkúma- 
júcim pozorom po príchozích a dalo sa na 
obličaju jeho zpozorovat, že mu je príchod 
jazdcov týchto nemilý. 

„Kto sú tito páni, prečo a z kade prišli ? 
dorážal Mikuláš otázkami na svojho učitela. 

„Nič dobrého jich do zámku nedonieslo !^ 
odpovedal Martin a pospiešil s Mikulášom 
do dvorany. 

Krásna bola rytierska dvorana v Lupčan- 
skom zámku. Hodbavné čalúny a opony po 
oknách rozvešané dodávaly jej krásy, a krásu 
tú doplňovaly ešte rady vs^cnych obrazov, 
členov rodiny, bohatierov a králov uhorských 
predstavujúce. V zlatom obraze visela na stene 
podobizňa pozoru hodná. Plešivý starec s mo- 
hutnou bielou bradou a dlhými hustými fúzy, 
s holou šablou v jednej a s odťatou volovoa 
hlavou v druhej ruke, predstavoval staršieho 
maj i tela a pána zámku, výhlasného to Bubi- 
galla, tiež i Kothalla zvaného. Obraz pred- 
stavoval ten pamätný dej, jako bohatier tento 
jednou ranou odťal zdivočilému volovi hlavu 
palošom, keď sa zviera pri bráne záhrady 
naňho oborilo. Pred obrazom týmto s upretým 
naň zrakom stál zámocký pán Ján Lupčanský, 
čakajúc na príchodzích hosťov. Do dvorany 
vstúpili traja mužovia. 

„Haj, pán brat môj zlatý!* jasal predný 
hosť, jako sa nevýslovné tešíme, že vás, pán 



č. 8. 18Í6.) 



Orol, obrázkový časopis. 



211 



brat náš zlatý, nachádzame takéhoto čulého 
a zdravého." 

„Vitajte," prehodil zámocký pán. „Nuž, 
jaká že vás štastná náhoda doniesla na Hron? 

^Prichádzame jako poslovia královí!" 
riekol Dóci z Velkej Lúče vážnym hlasom, 
jako sa na poslanca kráľovho svedčilo. „A do- 
nášame vám listinní" 

Ján Lupčanský vzal podávaný mu Dócim 
list do ruky, pečať praskla, a on oboznamoval 
sa s obsahom jeho. 

Hostí pozorovali dychtivé na zámockého 
pána , ale ani najmenšiu priemenu v tahoch 
tvárnosti jeho nepohádali. Lupčanský prijal 
vesC chladnokrevne. 

„Nech bude tak P vyriekol Lupčanský 
po prečítaní listiny. Ďakujem vám, páni bratia, 
za službu posolskú ; vôľa kráľova mi bola vždy, 
tak i teraz mi je svätým zákonom. Bárs, 
páni bratia moji zlatí, šest krížikov letopočet 
môj už presahuje, bárs staroba kľúči slabé 
telo: avSak, ďakujem Bohu, že vládzem ešte 
vysadnúc na koiía, a vládat dovediem narábať 
80 šabľou, keď to požaduje odo mňa môj 
jasný kráľ!" 

„Smutné chýry idú pre nás!" začal jedon 
z hostí vyprávať. „Turek s ohromnou silou 
má úmyseľ tiahnuť hore ku srdcu krajiny; 
a ja len ľakám sa pred presilou zdivočelých 
hôrd Solimanovvch !" 

„Hej, nech že počkajú tipsohlavei, pán 
brat!" odvetil mu Dóci, veď mi Uhria tiež 
nebudeme zahálať!" 

„A my Slováci," pretrhol reč Lupčanský, 
„sme 60 zajacami v žiadnej rodine! Pôjdeme, 
páni bratia, pôjdeme i my na Turka!" 

Význam radosti a uspokojenia hral na 
tvárach cudzích hostí. 

„Presvedčený ste pán brat," hovoril Dóci 
Lupčianskemu, „že vás jeho milosť pán kráľ 
rád má ! On dojista pozná vašu moc na Hrone, 
a odhodlanosť vašich chrabrých a statočných 
vidiečanov, ktorú ste už v bitke neraz pre- 
ukázali. Na takých vodcov a vojakov môže 
byt kráľ hrdým 1" 

„Slováci boli od jakživa najlepšou pod- 
porou trónu 1" dodal Lupčanský s povedomím 
svojej zemianskej hrdosti. 



„Môže sa smele kráľ Ludko pustiť do 
boja so Solimanom I" 

„Veru sa nezľakneme jeho janičárov!" 

„Ale bojme sa falošných zradcov !" dodal 
Lupčanský a viedol hosťov svojich do ve- 
dligších komnát zámockých. 

O malú chvíľu na to stál pred Lupčan- 
ským kastelán filažko. Prišiel pre rozkazy. 

„Martine, vieš, prečo prišli títo traja 
zemani?" 

„Jako bych tomal vedeť? No, domýšľam 
sa, že pre nič dobrého !" 

„Čo si myslíš?" 

„Kedykoľvek vidím u nás Dóciho, pána 
z Veľkej Lúče ^), vždy sa mi žič po žalúdku 
rozleje." 

„Čo hovoríš! Veď je Dóci od dávnych 
dôb môj verný priateľ!" 

„Červení ľudia nezvykli nikdy byť opravdu 
vernými. Mám dosť zkúsenosti." 

„Mám kráľov list v ruke. Volá ma k ťa- 
ženiu proti Turkom do krajiny sa ženúcim. 
A musím ísť narábať so šabľou na moje staré 
dni. Preto počiy môj rozkaz. Pošli priam be- 
húňov na Horehronie až hore na ,Handle/ 
Každá vätšia dedina môjho panstva nech behom 
sedem dní vystanoví desať chlapov na ko- 
ňoch, menšie ale dedinky po päť. Za jedon 
týždeň odídeme do Budína. Všetkých mojich 
do boja súcich chlapov nech bude okolo 
dvesto. Potom, Martinko môj, prichystaj do- 
dostatočné množstvo potravy a vína pre bo- 
jovníkov. Andrejovi Výhoňovi , kapitánovi 
z Lupče, povedz o mojom rozkaze, i prikáž 
mu, aby hneď dal brúsiť šable a moju zá- 
mockú zbrojnicu do dobrého stavu uviedol.^ 

Kastelán Blažko stál tu ticho so skľú- 
čenou hlavou do zeme, tak jako by rozkazy 
pánove ani nebol počul. 

„Čo si taký zadumený?" tázal sa Lup- 
čanský kastelána. 

„Ozaj, pane môj," odpovedal so skor- 
múceným hlasom Blažko, „ozaj, počúvate 
tých zradcov vašej krvi?" 

Neubližuj statočným zemanom! Vari by 
sa ti to páčilo, žebych zostal doma sedeť, 



í) V listinách archÍMiých stojí: Dóczy comes 
de Nagy Luche. 

29* 



212 



Orol, obrázkový čaeopíB. 



[Ď.$. 1876. 



■v/" ^•\^'\<- 



keď druhí velikáái uhorskí krev a životy svoje 
obetovat idú za blaho vlasti, za trón krála 
a viem svoju? Ty by s to chytro vykázal! Čože 
by na to povedali zemania ? Že som dáka bo- 
jazlivá baba, alebo tajný nepriatel královl^ 

„Hoj, tuším zlé príhody! Bože odvrát 
jicfaľ' vzdychal kastelán. 

„Naposledok sa zblázniš, Martin môj!^ 
dodal Ján Lupčanský a pospiešil za svojimi 
hostmi. 

„Buď si teda!^ mrzel sa samotný ka- 
stelán Blažko, „keď pôjde môj pán, pôjdem 
i ja. A všetku moju silu a obozretnost vy- 
naložím, aby sa nechytil do pasce, ktorú mu 
chystá ten červeno - bradáč. Ha! Dóci, ten, 
ten ... . zrada blyští sa mu v očiach. Nie 
ja, lež môj pán potratil rozum, keď verí tým 
zemančokom. Či je pochod do Budína nie 
pasca preĎ ? Ja to aspoň šfpim ! A mladé 
nezkúsené decko Mikuláš, čo si potom počne ?*' 

So smutným a starosti plným obličajom 
opustil starý kastelán Martin dvoranu lup- 
čanských pánov, aby vydal sverené mu roz- 
kazy. 

Ďaleko do noci trvala na to na lupčan- 
skom zámku hlučná hostina. 

n. 

Svitol krásny, jasný deň. 

Na Iiupčianskom zámku pohybovalo sa 
všetko jako pred nastávajúcim, sviatkom. Na 
krajných baštách vyložená zástava svedčila 
o nejakom mimoriadnom stave; ona bola 
znakom, že zámocký páo potiahne do boja. 
K pochodu do boja za vlast, národ a vieru 
robily sa v zámku dostatočné prípravy. Ce- 
stami do zámku vedúcimi bolo vídat vspeš- 
nom behu tlupy jazdcov. Otvorenou bránou 
do q[>odnieho oddelenia zámku samí prví vo- 
valili sa najbližší poddaní zámockého pána 
Selčaniho pod vedením desiatnika Martina 
Kunovie. Bola to radost podívat sa na šu- 
hajcov týchto, vystrojených, jako na svatbu. 
Nevelký klobúčik, podporený jedlinou z „Dú- 
bravy,^ biela jako sňah kabanica s červe- 
nými ciframi, súkenné nohavice, opasok so 
štyrmi prackami, krpce nové a v ruke ostré 
Äible. 



Kapitán Ondr^ Výhoň očakával prí- 
chodzícb. 

„Eolko že vás je?** pýtal sa desiatnika. 

„Všetci sme ľ* odpovedal Euoo a počal 
chlapov svojich menovať: „Chýrečný, Caban, 
Puškár, Vajda, Žitko, Krahulec, Higko, Petko, 
Výštrk atď. 

Za nimi vchádzali do brány statní vi- 
diečania Predajňanci. Na čele jazdcov jazdil 
na peknom vranom žrebcovi mladý Pejko. 
Jakonáhle zočil kapitán tohoto mladého šu- 
hajca, zavolal naňho. 

„Jožko, krstný môj \** nuž a či i ty idea 
s nami? 

„Veru idem, na miesto staručkého otca. 
Otec môj posiela ma s vani a pri odchode 
riekol mi: Syn môj, dones z tej vojny da« 
kolko tureckých hláv na ukážka a neprídz 
mi domov iba jako zeman." 

O malú chvílu dohnali sa od hora opát 
zruční Valaštania. Jano Korunka postavil ai 
svojich ludí do radu a čakal na kapitána. 
Tento dal sa nezadtho videt pri nícfi. 

,No, či ste i vy už tu?" položil otázku 
na plecnatých Horehroncov. 

„Tu smc; pán Andrej!" hlásil Trangoš, 
„a veru sme zaslúžili po poháriku ; z Valaskej 
ideme o smäde!" 

Konečne v najvätsej tlupe dorazili do 
zámku Handelci z Čierneho Hronca. 

„Pomali chlapi, nepretekajte sa!" volal 
na nich desiatnik Matej Medveď od Medveďov. 

Handelci boli jadrom celej tlupy Jána 
Lupčanského, chlapi mohutnejší j edon od dru- 
hého; štíhli, jako tie veporské jedlice, v ma- 
lebnom svojom kroji so širokými šir^mi. 

„Audek!" oslovil Maco Medveď kaste- 
lána zámockého, „ta že nám už ukážte toho 
Turka, čo sa máme s nim pasovaf, kým sme 
pri chuti, a bohu prisahám, do večera rozmlá- 
tíme ho na kašu!" 

Všetci vidiečania na koňoch, ktorí mali 
s Jánom Lupeanským tiahnuť dolu ku Bu- 
dínu a potom proti Turkovi, rozostavení boli 
na spodnom dvore do kolesa, a medzi nimi 
ukázal sa o nedlho zámocký pán so šabloa 
pri boku a perom podpereným kalpakom! 

„Pozor!" zvolal Kuno, vidiac pána svojho 
prichádzat. 



č. 9. 1876.] 




časopis. 



213 



Ján Lapčaoský vstúpil do prosred ko- 
lesa a počal po utíšení sa jazdcov nasle- 
dovne hovoriC: 

i^Ťažké a búrlivé mračná počínajú sa za- 
fahovat nad naäou milou vlasCou, Uhorskou 
krajinou. Z mračien býva búrka a často bijú 
hromy. Pod mračnami tými rozumiem divo- 
kého a krvežížuivého , blavnieho nepriatela 
naäebo Turka, ktorý, jako nám chýry idú, 
postupuje už hore od Belehradu a tiahne ku 
ardcu knyiny staroslávnemu Budínu. Vlast je 
v nebezpečenstve podmanenia a Ind je v ne- 
jistote svojho, imania a životov! Nád jasný 
kril, Iiudpvít n., vyzýva véetkych obyvatelov 
svojej krajiny ku obrane pie len svcgho trónu 
a vlasti, ide i krestanských národov. Vyzýva 
i nás Horehroncov. Nuž a my pohronská 
Slovač či počúvneme hlasu kráľovho ? Oj áno ! 
Vedf Slováci boli vždy ochotní brániC svoju 
vlas( a krála pred kadejakými nepriatelmi! 
Bratia moji, povolal som vás k sebe, abych 
vás viedol, ku královil Bratia moji, ideme 
do sv&tého boja proti psohlavcovi Turkovi, 
ideme bojovat za vlasf, národ a vieru! A dá 
Bôb, že vrátime sa domov čo vítazil Ja vás 
povediem, ačkolvek som starec nevládny ; no 
eite viem narábat s rukoviltou mojej iable. 
Rozlúčime sa s našim milým Pohroním, aby 
alebo zvtta^ili sme nad nepriatelom, alebo 
aby sme krev našu vyliali za to najsvätejšie, čo 
na zemi máme. Pán Boh nám pomáhaj! 
V Božom mene, chystajte sa k pochodu!^ 

Pri týchto slovách Jána Lupčanského 
iakrily sa oči Handelčanov, hotových bárs* 
kedy do potýkania. Vedeli to všetci okolití 
susedia, čo to znamená upadnút do ruky 
obrovského Handelčana, a že kto mu raz pod 
päst príde, odíde len s rozmrvenými kosfami. 

„Kastelán!^ zvolal zámocký pán na ob- 
delač stojaceho Martina Blažku, „opatri mojich 
ludí, nech sa rozveselia, Bôh zná, či nie po- 
slední raz na Pohroní!^ 

Potom utiiďiol sa Lupčanský do vniutra 
8 nektorými zemanmi. 

Medzi jazdcov vstúpil územčistý chlapík 
Priechodian Ďuro Blcha, umelý gajdoš a bača 
z panského salaša. Vzal pískor gajdí do úst, 
zpustil huk a počal tak majstrovne preberá t 



na svojom dúchacom nástroji, že to bolo až 
k podiveniu. 

, Blcha, zahraj nám valaštíansku,^ volali 
šuhajci skákigúci dolu z koni. Na preteky 
rozkazovali si; no gajdoš bol taký umelec, 
že zo všetkých piesni vedel uliat jednu a tak 
každému vyhovel. Erepčili, vyskakovali, haj- 
duchovali tu Horehronci jako posadli. Z piv- 
nice dal vyvalit kastelán sudy a za celé kotly 
mäsa rozdelit medzi hladnú čeliadku. A ešte 
len potom, keď nápoj rozihral žilky Hore- 
hroncov, bolo na dvore Lupčanského zámku 
veselo. 

Noc prešla chytro pri tejto veselosti. 

Včaane ráno, vyrútilo sa z brány Lup- 
čanského zámku vyše dvesto vidieckych šu- 
hajov na koňoch, majúc v čele zemana Jána 
Lupčanského, smerom ku Bystrici. Šuhajci 
spievali veselú pieseň a keď dojazdili na 
vršok niže Lupče, obrátiac kone svoje, postali 
na chvílku, dajúc s Bobom drahému domovu. 

„Napred, do Budínal" riekol kapitán a 
popustil kohovi uzdu ku spešoému behu. 

m. 

Zem triasla sa v starom Budíne, sídle 
to uhorských králov, pod kopytami kopí bo- 
drých jazdcov, ktorí zo dňa na deň viac a 
viac dochádzali zo severních strán Uhorska 
Dupotali vrané koníky ozbrojencov Jána Lup- 
čanského a iskry frkaly zpod jich podkov. 
Doraziac po dvojtýždňovej chôdzi pán Lup- 
čanského zámku do blavnieho mesta, v kto- 
rom sa cielom držania snemu i sám mladistvý 
král Ľudovít zdržoval, pobral sa hneď po 
svojom príchode do palácu královského, aby 
učinil panovníkovi slušnú poklonu. Šedivý 
starec Ján z Lupče s výrazom bujarosti mla- 
distvej na obličaji vstúpil do komnaty, v ktorej 
král obklopený kvetom zemianstva uhorského 
výsluchy dával. Starec poklonil sa hlboko 
pred svojim kráľom. 

„Pánovia!^ zvolal král trochu podivený, 
či „vidíte tu pred sebou Jána Lupčanského ? 
Domnievame sa, že ho pozdravil môžme, jako 
svojho spojenca a verného prívrženca I" 

„Milost královská asnaď pochybovala 
o mojej verností?^ pýtal sa zadivený starec. 



214 



ôroly obrázkový časopis. 



[Č. 8. 1Ô76 



„Pán brat, boli ste nám v inom svetle pred- 
stavený," 

„Či sa mám ospravedlnovat z nevernosti 
oproti jasnosti kráľovskej?" 

„My sme o vašej vernosti," hovoril král, 
„boli vždy úplne presvedčení a hla nekla- 
mali sme sa, vidiac i v tento čas pohronského 
šľachtica na našej strane. Pomlúvači vaši 
dostanú zaslúžený trest!" 

Eľál kývol rukou a iný zeman, na ktorom 
bol rad, predstavil sa krtovi. 

Keď sa Blažko o tomto rozhovore do- 
zvedel, predstúpil pred Lupčanského a pustil 
sa s nim do reči. 

„Či viete, pane môj, kto vás pred krá- 
lom z nevernosti očemil?" 

„Dáky podlizačský zeman 1*^ odpovedal 
Lupčanský. 

„Či vám mám vyzradif jeho meno? Ani 
do malého prsta sa neuhryznem, keď poviem, 
že to nikto inší nebol, jako ..." 

„Presvedčený si Martine? Chráň sa ublí- 
žit zemanovi na jeho dobrom mene!" 

„Dóci z Velkej Lúče! Vášho rodu úhlavní 
nepriatel!" zvolal Blažko. 

Otvorily sa dvere a spomínaný vstúpil 
do svetlice. i 

„Spomínate ma, pán brat," usmieval sa 
Dóci, opovržlivý zrak na kastelána hodiac. 
„Vlkzadvermi a o ňom reč!" rehotal sa čer- 
vený bradáč, úlisné tisnúc ruku Eupčanskému. 

Martin opustil dvoranu. Medzi Lupčan- 
ským a Dócim vyvinula sa bez všetkých 
svedkov vyše hodiny trvajúca rozhovorka; 
o obsahu jej nedozvedel sa ani bystrozraký 
kastelán. 

Tajná predtucha a obáva pred osudom 
svojeho panstva zdala sa pri vernom kaste- 
lánovi zo dňa na deň rast a nie miznút; a 
to bolo príčinou, že Blažko stopoval každý 
krok, každé jednanie svojho pána a zdan- 
livého nepríatela jeho Dóciho. 

Hlučný velkomestský život pretrhol ruch 
a hluk válečný. Náhly chýr, že Turci hrnú 
sa do kriýiny, zbúril mysel starého i mla- 
dého, Turci vybojujúc poznovu Belehrad pre- 
stúpili cez Dunaj a uhorský král nemohol 
ďalej sedet pokojne v Budíne. Hlavní voj- 



vodca Štefan Báthory sriaďoval broje a po- 
stavil sa do hotovizne. 

Istého dňa oslovil Ján Lupčanský svojho 
kastelána Blažka: 

„Martin, verný priateľ môj! O nekolko 
dní potiahnem u boku kráľovho do boja proti 
Turkovi; ty s Mikloškom, synom mojim od- 
tiahneš opät domov do Lupče. Decko ne- 
môžem sebou brat do ohňa! Moje panstvo 
budeš spravovať. Zariaď si dobrý poriadok, 
aby, dá-li Bôh, že sa šťastne navrátim, všetko 
v poriadku som našiel.' 

„A jestli že padnete v boji?" 

„Martin môj!^ dohováral mu šľachtic, 
„neboj že sa, neboj o mňa viacej jako treba ! 
Bôh bude so mnou!" 

„A čo počnem s vašim neplnoletým 
synom ?" 

„Môjho Mikloška vychovávaj za drieč- 
neho zemana, aby bol hoden otcovho mena! 
Odídeš z Budína s dvoma sluhami. Ostatní 
zostanú u mňa. V čas mojej neprítomnosti 
dobre stráž zámok a s poddanými nakladaj 
mierne a spravodlivo! Pozdrav Lupčanov!' 

„Viacej snad nevidíte Lupču!" zašeptal 
starý verný sluha pánov z Lupče. ■ 

V určitý deň stúpal Blažko s Mikulášom 
opät do svojej domoviny a nezastali nikde, 
až kým nezatvorila sa za nimi brána Lup- 
čanského zámku. 

Semeno nepokoja a búrok ešte pod Vla- 
dislavom kráľom po krajine roztrúsené po- 
čalo teraz ohromnou silou pučiC a vyrastať 
v mohutný strom. Turci časť po časti, sto- 
licu za stolicou zaujímali do svojej moci. 
Sultán Sulejman, najmocnejší to panovník 
svojho času na východe, zajmúc Belehrad a 
viacej mocných zámkov ua Dunaji, postu- 
poval hore ku srdcu krajiny, k starosláv- 
nemu Budínu. 

I Uhria stáli v šikoch a nezaháľali prie* 
trž urobiť postupom divokého Turka. Verní 
oddanci kráľovi, medzi ktorými zeman Lup- 
čanský nie poslednie miesto zaujímal, shukli 
sa vôkol kráľa, na čelo vojska jazdiaceho 
a hnuli sa oproti nepriateľovi. 

Dňa 29. augusta 1526 s vedená bola ne- 
nešťastná bitka u Moháča. Bola to hrozná 
katastrofa pre zbraň uhorskú .... 



č. 8. 1876 J 



Orol, obrázkoTý Časopis. 



215 



Načo opisovat tento smutný dej histórie 
uhorskej, v ktorom zhynul kvet zemianstva 
a ludu?! 

Len málo obrancov krála pod vedením 
Bátboryho ušli záhube; ostatní našli hrob 
svoj na brehoch Dunaja. I sám kráf dal sa 
na útek, obranci jeho tureckej presile odolat 
nemohli 

Na rozsiahlej rovine, zároveň s vetrom 
uháňali tri vranné kone so svojima jazdcami. 
Tlupa tureckých jazdcov naháňala jich v za- 
pätí. — 

„Môj vraník oslabuje!^ preriekol naj- 
mladší z nich a dal koňovi ostrohu. 

„Aby len za hodinu vytrval a sme za- 
chránení!" odpovedal starší jazdec. 

Vyzdvihol sa náramne tuhý vetor, be- 
rúci sebou prach a piesok, podkovami koň- 
skými rozmrvený. I tento živel prírodný búril 
nad uhorskou vlastou. Hatení, rozbúreným 
orkánom povetmým ani pred seba zieraC ne- 
mohúci jazdci popustili uzdy svojim koníkom 
k voľnému behu. A bujné koníky zunované 
dlhým namáhavým pochodom kráčali vol- 
nejšie. Niejedonkráte prišlo jazdcom prebro- 
dit kaluže a bahná na pobreží Dunaja sa vy- 
skytujúce. No prekonali doposial šfastlive 
nehody v cestu sa jim kladúce. 

Tu z nenadala, ani nemožno bolo uriif 
z ktorej strany padla rana z pušky i zahr- 
mela povetrím. 

Jedon z jazdcov prestrelený kuľousvalil 
sa z koňa na piesočnatú zem. Horúca krev 
kypela z rany na prsach. 

Z hrudi mladého súdruha vydral sa zú- 
fanlivý vzdych a z oka jeho vyronila sa perla 
nad stratou verného svojho oddanca — Jána 
Lupčanského .... 

„Pravdu si mal Martin môj I" šopkal 
starý zeman lúčiaci sa so životom. I bolo 
po ňom. 

Mladý jazdec obrátil koňa svojho v ľavo, 
aby aspoň živý nepadol prenasledujúcim ho 
Turkom do moci a popichnul koníka. 

Nekoľko tureckých jazdcov pribehlo na 
dejisko toto. Ihneď zhliadli obetu strelnej 
rany, ležiacu na zemi. 

Červený bradatý jazdec skočil z koňa, 
i prezeral padlého. 



„To je on !" vyriekol radostne, „za kto- 
rým sme pásli! Kto bol však jeho súdruhom 
a kam sa obrátil, neznáme!'' 

Turci prestali prenasledovať uprchlého. 
Celkom vysilený koník mladého jazdca do- 
behol, ztratiac smer, do sredu morastí na 
brehu Dunaja. Vidiac nebezpečnú hlbku mo- 
čiara, cúfnul koňa svojho a povzbudzoval 
ho ku skoku, ponad močarinu. 

Vysilený vraDÍk ostatniu silu zoberúc do 
vedná bodnutý ostrohou skočil neštastlive. 

Klesol do sredu hlbokej morasti a strhol 
i jazdca pod seba. 

Kalná voda zavrela sa nad oboma .... 

Ozbrojenci Štefana Báthoryho hľadali 
z boja bez stopy zmiznuvšieho kráľa Ľu- 
dovíta n. 

Daromné bolo jich namáhanie. 

O dva mesiace neskôr loviaci rybári 
našli v jednom z moháčskych bahien mŕtvolu 
a podľa odznakov kráľovských poznalo sa, že 
bezdušné toto telo bolo Ludevíta II., kráľa 
uhorského, padnuvšieho v bahno na úteku 
pred vítaziacimi Turkami 

IV. 

Z ozbrojencov pri Moháči zpadnuvšieho 
Pána Lupčanského vrátili sa na Pohronie 
len nepatrné zbytky. 

Šuhajci navracali sa bosí, otrhaní a vy- 
hladovelí, aby smutnú vesf o zahynutí zá- 
mockého pána doniesli jeho dedičovi. Na 
Lupčanskora zámku panoval veliký a hlboký 
žiaľ a smútok za dobrým pánom. Martin 
Blažko bol zadumený a syn nad stratou mi- 
lého otca zdal sa nebyt k uspokojeniu. Šest- 
násť roční syn Mikuláš stal sa teraz dedičom 
zámku. Jako obráni dedičstvo svoje slabé 
decko pred vyhladovelými vlkmi, ktoré mocný 
otec jeho zfažka udržať nu>hol?I 

Smrt a zahynutie Jána Lupčanského 
chytro rozniesla sa po Horehroní. Táto vest 
postavila i pána Dóciho na nohy. Nezadlho 
dal sa videf na zámku a presvedčoval syna 
o zármutku a bôle srdca, ktorý nad stratou 
priateľa cítil. No, pretvaroval sa! Kastelán 
Martin boľastne trpel tieto pretvárky a tým 
viac kormútilo to vedomie, že nezkúsený Mi- 
kuláš dáva sluchu jalovým rečiam Dóciho. 



216 



Orol, obrázkový Časopis. 



[C. 8. 187«. 



Kastelán nedomnieval sa na darmo , on 
Dócimu neubližoval bez príčiny. Pohlaďme na 
plán, ktorý rozvinul si Dóci, k snadnejšiemu 
obdržaniu Lupčanského zámku a k nemu pa- 
triaceho panstva. 

Krásno a rozsiahlo bolo v ten čas Lup- 
ŕanské panstvo na Pohroní! Rozprestieralo 
sa od B. Bystrice až po samé Brezno z oboch 
strán Hrona. Šíre hory, lúky, polany, úrodné 
polia, dediny, boly jeho majetkom. Za pan- 
stvom týmto bažil Dóci, i ustanovil jakým- 
kolvek spôsobom vyhubiť pravých jeho ma- 
jitelov. I bral pri tom zástoj priateľa Lupčan- 
ského. K dosaženiu cielu použil viacej pro- 
sriedkov. Predne očemil z nevernosti Jána 
Lupčanského u krála, aby tým spôsobom vy- 
lákal ho zo zámku a zaplietol do boja, v kto- 
rom o jeho bezživobytie sa tiež postaral. Te- 
raz so slabým synom nastávala mu iba hračka. 
Jediný v ceste stojaci kameň bol ma kaste- 
lán Blažko, vychovávatel Mikulášov. 

Návštevy Dóciho opakovaly sa častejšie 
na zámku a i sám Mikuláš odchádzaval zhusta 
8 cudzími zemanmi na dlhší čas z domova. 
Martin povážlivé krútieval hlavou nad počí- 
naním mladého zemana. 

I podarilo sa Blažkovi presvedčit Miku- 
láša a zlom úmysle pána z Y. Lúče, a to 
poviedlo sa mu len preto, že medzi dedičom 
a Dócim strhla sa nemalá hádka. 

Dóci upamätal Mikuláša na tú okolnost, 
jako jeho nebožský otec kulou tureckou zro- 
nený v okamžení blížiacej sa smrti odporučil 
syna svojho Dócimu do opatery. Martin pro- 
ti vil sa tomu dodávajúc, že pri Učení sa so 
starým pánom pred bitkou v Budíne jemu 
pod ochranu a spravovanie syna a podanstvo 
odporučil. Tu mal Mikuláš dost príležitosti 
nahliadnuť do čiernych plánov Dóciho, ktorý 
8 ním nič dobrého nesmýslal. Mikuláš posta- 
vil sa Dócimu na odpor i neuznával ho za 
svojho ochranca. A to bola príčina rozdvo- 
jenia sa s Dócim, ktorý teraz verejným ne- 
priatelom Mikulášovi zostal. Martin radoval 
sa v duchti, že náhoda dala podnet k roz- 
kmotreniu sa dediča zámku s ohavným Dó- 
cim. Tento nedal sa viac videt na zámku, 
a pokoj panoval v Lupči skoro za úplný rok. 



Po neštastnej bitke u Moháča zaujal 
sultán Sulejman vätšiu čast Uhorska. Plienil 
mestá, pálil dediny a mnoho tisíce ludu od- 
vádzal do zajatia. Čaty Turkov robily časté 
výlety i na hornie kraje Slovenska, drancu- 
júc a odvádzajúc mnohých do otroctva. Turd 
pokročili až na Pohronie, od jich nápadov 
ohrožené boly i mestečká Pojniky a Lubie- 
tová. 

Bola jasná jasehná noc. 

Na Lupčanskom zámku panuje ticho 
jako v hrobe. Radovánky a plesy dávno z n^ho 
pominuly sa. Kastelán Blažko, teraz už 
dôverník Mikulášov, nemohol spaf. Sediac 
u okna južnej bašty, díval sa dolu Bronom do 
dialky. Zo spodnieho oddelenia zámku daly 
sa oču( veselé piesne zámockej čeliadky, me- 
škajúcerj pri krbkách mädoviny. Kastelánove 
bystré udio zpozorovalo odrazu jakýsi temný 
podzemný ruch, jakoby od kopýt koni pochá- 
dzajúci dupot Zkúmal a slúchal bystrejšie. 
A hluk ten zdal sa vždy viac blížit kii zámka. 

I zjavila sa horou jasná žiara na oblohe 
a sdp ten jasný osvietil celé nebesia. Zámok 
žiaril sa v tom svetle. Horely blízske Poj* 
niky, drancované hordou tureckou. Pri žiare 
výdatnejšej nad svetlo mesačné bolo terai 
videt, že hore oboma cestami na zámok 
ženu 8a tlupy ozbrojencov a dla obleku zre- 
telne videt sa dalo, že sú to hordy turecké. 
O malú chvílku prebudil obyvateľov zámku 
z nočnieho sna, divý krík zo všetkých strán, 
rana padala za ranou , paloše Turkov blý- 
skaly sa prí svetle mesačnom, a Turkov vždy 
viac pribývalo. Y zámku nebolo v tento čas 
ani pomyslenie na odboj. Olovený dážď za- 
hrmel na krov Lupčanského zámku, pod se- 
kerami pukaly mocné zámocské brány a divý 
hluk dobývatelov rozliehal sa v pustote noč- 
nej strašne, hrozne! 

Pred zámockou bránou zavznel známy 
kastelánovi hlas. 

„Dóci z Velkej Lúče i"" zkríkol kastelán, 
zalomiac rukami a odstránil sa od okna. 
Voišiel do ložnlce Mikulášovej. Dedič Lupče 
už vtedy dávno nespal, keď Martin vstúpil 
do jeho ložnice. 

„Turci pod vodcovstvom Dóciho dobývňjú 
hrad!^ oznamoval verný sluha Lupčianskych 



Íi%. 1S76.] 



Orol, Qbrázkt>Tý časopis. 



817 



pinoy. ,,S nami nedobre! Ujilme!" Bráňme 
2áiiu))(! riekol rozospalý mladík. » Brány d 
bašty zámku sú prepcvné!^ 

Brány sú už von z čapov !^ oznamoval 
kastelán. 

I zaslúchli 6ba rinkot zbroje v dolnom 
dvore. 

„Ujdimel Na odpor nieto myšlienky! 
Za mnou Miklosľ* riekol kastelán, (ahajúc 
mládenca za sebou. 

Oba zmyzli z dvorany pri studni. 

Brána lež^a von z čapov, čata Turkov 
v divom neporiadku hrnula sa do zámku 
Červený bradáč, náčelník hordy, behal jak 
sdivočilý po dvoranách. Hladal kohosi. Zá- 
mockí vQjdci ležali poviazaní na dvore ane- 
jedon z nich zaplatil odpor životom. 

Po daromnom hladaní dediča zámku a 
komorníka jeho škrípal vodca hordy zubami, 
ale žiadna živá du§a v zámku neznala mu 
dat vývod o náhlom zmiznutí jejicb. 

Náčelník divočizny tejto bol sám Dóci, 
ktoi7 8 pomocou tureckou dobyl tej noci 
lámok Lupčanský a tým činom stal sa ne- 
obmozeným pánom jeho. 

Tej istej noci k ránu stúpaly dve osoby 
cez hoIu „Prašivú" na tú stranu do Liptova. 
Mladší cestovatel išiel vopred, za nim o su^ 
kovitú palicu podopieral sa kráčajúc shrbený 
Rtarec. 

„Eam obrátime teraz naše kroky ?'^ pýtal 
sa Mikuláš kastelána, keď práve vynaehádzaly 
sa na hranioi liptovskej. 

„Na Lykavul" odpovedal Blažko. „Ma- 
jitel Lykavskéko zámku, Horvát Ľudovít Pekry, 
bol vždy úprimným priateľom vášho domu. 
Ten nás prijme vďačne.^ 

Ku tomuto vzal Mikuláš Lupčanský svoje 
útočište a nezadlho bol mladík od starého 
priateľa vľúdne a pohostnine prijatý. 

Napriek všetkému kutaniu po zmiznutom 
Mikulášovi, jakožto zákonitom dedičovi zámku 
Lupčanského nepošfastilo sa Dócimu stopu 
jeho odokryt. Nezadlho vyhlásil Mikuláša za 
mŕtveho a usadil sa čo pán na Lupčanskom 
zámku. 

Milo plynulý dni mladému Lupčanskčmu 
na Lykave. 



Ku Pekrymu schádzalo sa zemanstvo 
z celého Liptova. Páni bratia zabávali sa 
veselo, jako sa na uhorských zemanov svedčí. 
Mikuláš bral podiel pri všetkých hlučných 
radovánkach, plesoch, polovačkách: ale be- 
dlivý pozorovateľ badal, že veselosC tá hlučná 
nezajíma jeho srdce. Kedykoľvek vzdialiC sa 
mohol Mikuláš z dvorany zámockej, vždypo- 
spiechal do blízkej, pod hradbami ležiacej 
záhrady, v ktorej to najkrajšie kviefa pre- 
kvitalo. 

Tam na lavičke medzi ružami sedávala 
Ludmilka , švarná dcérka Pekryho. Hôrna 
táto Vila Tatranská celkom okúzlila krásou 
duše i tela nášho Mikuláša. 

Lykavský zámok bol mu drahým, milým 
úkrytom 1 

V. 

Na úpati Lupčanského zámku ležala toho 
času drevená chalupa. Vyvesená na nej chvojka 
svedčila, že je to krčma. 

Za dlhým dreveným stolom sedel starý 
pocestný muž; na lavici pri ňom stála malá 
čierna truhielka, sukovitá palica a zaprášená 
barančia čiapka ležala na stole. 

Pocestný občerstvoval sa, čo medzitým 
pristúpiac ku nemu hostinský, opytoval sa ho : 

„Vy ste olejkár, starý otec?** 

„Zo Slovian z Turčanskqj stolicQ!^ od- 
povedal starec, 

„Dobre, že ste sa tu nadarili ; dáme vám 
zarobit. Máte mnoho liekov? Viete lieči t 
kone?" 

„Jakoby nie,^ odpovedal olejkár, „od 
pädesiat rokov zprevádzam toto remeslo.^ 

„Nášmu pánovi zo zámku prechorel tej 
noci najparádnejsí kôň, ktorého vmj dostal 
do daru od cisára; parom vie, čo sa mu 
mohlo stať?" 

„A koho že tu máte v zámku teraz za 
pána?" opytoval sa olejkár. 

„Neznáte? Jaj, pravda, veď ste vy cudzí 
človek," prehodil pološeptom krčmár. „Máme 
tu od jednoho času nového pána v zámku ....*' 

„Dávnp je tu ?" 

„Asi od roku, môj zlatý starý otec f 
A škoda na stokrát nášho starého pána, pán 
Bôh daj mu radost večnú ; to nám bol všetkým 
dobrý otec ... ale môj bože . . . tento ....!" 

30 



m 



Orol, ot)rázkoTý časopis. 



[C. 8. isté. 



Krčmár prestal rozprávaf, lebo práve 
Y ten čas vchádzali dt) krčmy panskí paholci. 

;,Tu si Mišo!" obrátil sa ku kočišovi 
zámockému krčmár. „Dobre že si príáiel; či 
vám je tomu koňovi už lepšie?'' 

„Paroma! Bude mu lepšie, keď ho cigáni 
vykurujú. Škoda koňa! Čert vie, či má koliku, 
či sa zmyšil! Smädný som jako pes ; nalejte mi !" 

„Tento starý otec, od remesla olejkár, 
▼ylieča vám toho tátoša," povedal krčmár, 
ukazujúc na olejkára za stolom. 

„Ba čo? Tak môžte ísf rovno so mnou 
do zámku.^ 

Krčmár nalial nápoj a postavil krčah 
pred pohoniča. 

„Nuž a kade po jazamých čertoch cválal 
si Miško na tých tátošoch?" 

„ Aby to už ani sám rohatý čert z pekla 
vydržal pri našom pánovi," odpovedal tento 
upíjajúc predložené vínko; ani pol hodinu a 
to ani v noci ani vo dne nemáme oddychu 1 
A potom, keď sa nám dačo pritapí, nabijú 
ta jako psa!" 

I ukazoval belasé krvou podbehnuté sinky 
po rukách a na chrbte. 

„Či sám antikrist, ani nie dobro, vie, 
čo tolko behá náš pán. do tej Bystrice? Ale, 
jako som počul, kluje sa to vraj čosi s nim ľ' 

„A kde si utŕžil tie klbásy, Miško?" 

„Predošlý týždeň," rozpií&val zámocký 
sluha, potúžil som sa na tej korunácii krá- 
ľovej v Bystrici ^). Idúc v noci domov zadrie- 
mal som, a skoro by bol pána na tom moste 
proti Istebníku do potoka vyvrátil. Za to ma^ 
vidíte, môj pán palicou pokorunoval I" 

„Nuž a čo si počul o tvojom pánovi 
v meste?" pýtal sa znove krčmár. „La, už 
vy chcete, Jožko, všetko vedet. Nalejte mi ešte !" 

Krčmár nalial a pohonič polsračoval v roz- 
právke : 

„Zvolenského hradu kapitánov husár po- 
vedal mi včera v meste, že vraj všetkých 
tých pánov, čo toho nového krála u Szent- 
iványich v meste korunovali, dajú povešaf. 
A nášmu pánovi vraj odoberú i zámok na 
kráľovskú stranu. Viete, Jožko, jako prišlo, 
tak i odíde !" 

^) Pri korunovaní: Betlen Gábora za nhor. 
kráľa. 



Zámocký sluha vypil a sberal sa k od- 
chodu. Olejkárovi prisľúbil, že ho ohlási 
u pána a doložil, že ho za vyliečenie toho 
koňa pán obdaruje. Za nim opustil krčmu 
i olejkár 

Minulo nekolko týždňov. 

Temná noc rozprestiera sa nad údolím 
Pohronia. 

Strmý skalnatý briežok vypína sa na 
brehu, kde tečie dumný Hron. Na jeho brehu 
stojí shrbená osoba, a dá sa rozoznať, že je 
to známy nám olejkár. V ruke drží zapálenú 
pochodeň; a opásaný bol šablou. Zmizol vo 
tme, jakoby skočil do Hrona 

y Lupčanskom zámku nachádzala sa hl- 
boká studňa, z ktorej žriedlo siahalo až do 
samého Hrona. Zo studni tejto viedla bočná 
chodba až do dvorany. V stene dvorany na- 
chádzaly sa tajné dvere. Týmito zachránil 
Blažko Mikuláša a seba v onu neštastnú noc 
zo zámku. 

I teraz zmizol olejkár v otvore tejto 
chodby, ktorá na brehu hroRskom tmím a 
chmeľom zarastená bola. Olejkár najprv dobre 
sa krčil, až dostal sa chodbou ku kamenným 
do hora vedúcim schodom. 

Schody tieto vynachádzaly sa už pod 
samým zámkom. 

Pochodňa dobre mu slúžila, ked dorazil 
ku mrežovým dverám, ktoré od posiedniebo 
úteku Mikulášovho otvorené stály. Ešte jednou 
chodbou prešiel, zhasil pochodeň a zastal si 
za tajnými dverami. Tu čakal, kým svitol 
nový deň. Konečne zaslúchol z dvorany vy- 
chádzajúci známy hlas. 

„Kam sa podel ten olejkár?" pýtal sa 
kastelána svojho Dóci. „Yed sa ani dobre 
neodobral. Čakám netrpezlivé na jeho prí- 
chod." 

„Nehal tu truhielku s liekami, ked odi- 
šiel, snad prijde si pre ňu!" znela odpoveď. 

„Aha prijde! Čertovu mater, nie, prijde!" 
hrmel Dóci. „Mne sa ten chlap zdá byf po- 
dozrelým. Kdekoľvek, ale preca videl som ho 
kdesi. Zanáša sa celkom na Martina Blažku, 
predošlého kastelána u pánov Lupčanských, 

len keby nemal tak mohutnú bradu 

Hm ! . . . . Jedna novinka za druhou ! Azda 
sa peklo, jak ho kdesi jesto, proti mne sbúrilo ?" 



č. 8. 18T6.] 



Oro], obrázkový časopis. 



219 



"^ '.y .^j-^ 



A na malú chvíľu panovala v dvorane 
tichost hrobová. 

Z rázu poznovc napadla zúrivost Dóciho. 

„Zvolenský králov kapitán skorej padne, 
lež ja odrieknem sa tohoto zámku. Sú to 
siete, nastrojené s Ferdinandom. Ej, či je 
to za krála! Zemanom zámky odberat, to 
vie; ale proti Turkovi (st, to mu smrdí! Ha, 
pod týmto Bohom to tak nebude!" hulákal 
Dóci, strmými krokami merajúc dvoranu. 

Asi za hodinu trvalo ticho. I vstúpil do 
dvorany cudzí host. Bol to kapitán krála Fer* 
dinanda Krištof Turánskv zo Zvolena. Prícbo- 
dzí podal Dócimu listinu pod kráľovou peiatou. 

Bolo to upomenutie kráľovo na Dóciho, 
aby vzdal sa nepravým spôsobom nadobud- 
nutého zámku po sbyntttí zákonitých dedičov 
panstva Lupčanského. 

Na stole ležaly dve pištole. 

„Myslím, že nahliadnete vašu chybu," 
chytil sa slova posel kráľov, „a napravíte 
neprávost na dedičovi tohoto zámku Miku- 
lášovi Lupčanskôm učinenú. So mnou, jakožto 
vyslancom kráľovým, máte čas sa napraviť." 

,Ja? Ja sa mám s vami naprávaC. Ne- 
poznám vás. Dedič zámku shynul v tej noci, 
keď Turci dobyli zámok. Ja som nebohým 
Jánom učinen dedičom tohoto zámku!" 

ňS krúľom Ferdinandom tiež sa nechcete 
porovnať?" pýtal sa znovu zvolenský kapitán. 

„Ja neuznávam Ferdinanda za kráľa! 
S vami ale porovnám sa, chcete -li!" zúril 
Dóci, poukazujúc na pištole ležiace na stole. 

„Ja som sa neprišiel s vami strielaf, 
Dóci I" hovoril dôrazne Krištof, „ale odobrat 
vám zámok, tak jako som to už urobil so 
zámkom Yéghlešským a Dobronivským. Yy 



teda nepovoľujete na ^ávnej tejto ceste? 
Zná kráľ vaše chodníky! Zná zločin na ro- 
dine Lupčanských zpáchaný. Vaše panstvo 
tu prestalo. Vaše hrdlo prepadlo zákonu ! Ne- 
podvoľujete po dobrôtky, Dóci V pýtal sa po- 
sledne Turánsky. 

„Prisahal som zkazu Lupčanskému, pri- 
sahám i Vám!" hrmel Dóci a ruka jeho sia- 
hala po pištole na stole. 

„Stoj, lotre!" ozval sa znenazdajky známy 
Dócimu hlas. 

. „Hodina tvoja odbyla! zkríkol kastelán 
Blažko." 

Jakoby z neba spadol, stál pred nim 
s napriahnutým mečom starý sluha Lupčan- 
ských pánov: Martin Blažko. 

„Dóci natiahnutú pištol kládol na prse 
Martinove, lež skorej jako zbroj pálila, padla 
(ažká ocel a ruka Dóciho i spištdou mečom 
kastelánovým odCatá, ležala na zemi. 

„Pomsta," kričal Martin, mečnadhlavon 
Dóciho držiac. „Žije dedič tohoto zámku, žge 
Mikuláš Lupčanský — ty ale musíš zhynút!^ 

Len na domluvu Turánskeho, nevtasil 
Martin ostrý meč do podlého srdca Dóciho. 

O niekoľko týždňov pozdejšie pristehoval 
sa na Lupčanský zámok pravý dedič jeho 
Mikuláš i s verenicou svojou Ľudmilou, dcé<- 
rou pána Lykavského hradu Pekry. Ľudmila 
stala sa manželkou Mikulášovou. Kastelán 
Martin Blažko uspokojený s obratom osudu 
svojho sverenca, žil na zámku čo milovaný 
priateľ. 

Nemálo potešili sa obyvatelia Lupčan* 
ského zámku o nedlho tou vestou, • že úhlavný 
rodu jejich nepriateľ Dóqí, obesený je v Žar- 
novici čo zradca vlasti. 



Kameň a červiak. 

(Krylov.) 



„Jaký sa ti pustil, 
Hlupák lecijaký!" 

Hovoril o daždi 

Y poli kameh dúky. 

„Všetko mu je rado, 
Prosím ťa, len pozri! 

A nepršal, kcd by 
Za hodinky dve-tri. 



Nech sa ale o mne 
Pýta svet ten tichý: 

Nuž ja som od vekov 
Skromný tu a tichý. 

Pokorne si ležím, 

Kamkoľvek ma hodia : 
Ľudské chvály preca 

Ku mne nedochodia. 

30* 



Orol, obrizkofý jasopis. 



[Č. 8. 1ST6. 



Zlý je svet jak iste, 
Nemá vďaky za mak. 

— „Čuš!" naň oboril sa 
Z tmavej diery červiak: 

„Navétívíl na krátko 
Dáždik tieto kraje: 



Ovlažil nám preca 
Nivy, lúky, hŕye. 

Rolnfkovi nádej 
Oživil na roli, 

No ty, diroraná len 
Ťaž 8Í tu na poli ! 



Tak sa chváli mnohý, Čo slúži miera liet, 
A užitica z neho jako z kameňa niet. 



NetabudoB. 



K U r U C i. 

Historická povesí od Sam. Tomášika. 
(Dokoníenic.) 
VII. Rakúd stál na vrcholci svojho stastia. 

Či ono dlho trvaC malo? 

Pri Leopoldove nezadlho bití bola kr< 

vavá bitka. Ciaársky vodca Herbeville, ktorý 

posial len obranne bol si 



Dolo to roku 1705. Rakócy svolal kra- 
jinský snem do Satmáru, na ktorom sa zjavil 
v celej svojej sláve; jeho telesná stráž pozo- 
stávala z tak rečených 
PalotáSov '). Soem vyvolil 
Rakócibo ta vojvodu kon- 
federatných stavov Uhor- 
ska a ku jeho boka vy- 
Hienovfll S4 senátorov. 
Rakóci zložil prlsahn, 
ktorú mu predriekal Já- 
gerský biskup. Snem vy- 
stavil listinu vo troch od- 
pisoch, ktorú vôetci prí- 
tomní podpísali ; jedon 
odpis doručili Rakócimu, 
druhý poFskčmu primaäovi 
a tretí Hanoveránskemu 
volencovi, potomnémo krá- 
íovi anglickému, Jurajovi I. 
- Snemovni vyslanci oa- 
vrátiac sa domov vysla- 
novili v každej stolici zá- ^^.^ - 
pisnice, do ktorých vpi- ,ŕ:^-*^=í: 

saná bola - konfederačná 
listina stavov uhorských 
a každý zeman povinný bol ju podpfsat a 
pečaťou svojou potvrdit. I v Sedmohradsku 
bol Rakóci za stavovné knieža installovaný 
a zemanstvo húfne poberalo sa pod jeho 
zástavy. 
') Boli to chlipci udatní, Itnsini, ?;braiif zpomedii 
Bakóciho Mnkáfskf di poddaných. 



Obrázky z Prímoria: Rybár. 



choval oproti Kurucom, 
obdržiac na pomoc z Dán- 
ska äesttisíc dobre vyeri- 
čených vojakov, napadol 
voje Itakóciho pri tejto 
pevnosti, leiiacpj na dol- 
nom Považí i porazil jich 
úplne. 

Zbytky Kurucov u- 
stupovaly k ochrane báb- 
ských miest. Medzi rane- 
nými , ktorých na počet- 
ných vozoch Kunict sebon 
viezli, nachodili sa i Ra- 
slavický a Pivoda. Lipo- 
viansky jich zachránil a 
teraz jich do Štiavnice 
odprevádza. 

„Jako že stoja veci na 
dolnej Tise a za Duna- 
jom?" pýtal sa na hlave 
ranerý Pivoda Lipomn- 

skeho, ktorý za dva roky tam bojoval. 

nMohlyhy lepÉie stáť," odpovedal Jurko 

Lipoviansky, „keby Rakdci a jeho velikáši 

neboli takou slepou nenávisfou rozpálení 

oproti Srbom a Horvátom." 

„A veru si mal Rakóci i junáckych Srbov 

a Horvátov zfftkat na svoju stranu," ohlásil 



č. 8. 18T6.] 



Orol, obritksTý íasopie. 



231 



Ba Andrq Baslavid^ý. „Ved Uhorsko len 
vtedy môže odolat zovA^ším nepňatelom, 
ked TŠetky tu bývajúce národy bratský svä- 
zok tvoriC bndú. laáč marné bú všetky naše 
aniby, i beda nám váetkym, no storáz beda 
tomu kmenn, ktorý si výločne osobuje panstvo 
nad druhými a pod záBtavou svobody chcel 
by drubé otročíC-" 

„To, jtko ja to tuéfm, naznačf dejepis 
planreänými písmenami na vecnú pamiatku 
a ku poučenia o tqjto kuruckj vojne," vzdy- 
chol si Pívoda. 

,Dos( lahko," dosvedčil Jurko. gNe- 
m6iem pochopit, jako mohol Rakóci na svoje 
slaby zabudnúf. Pred započatím vojny alu- 
boval sláv- 
nostne i v 
Poishu i v Ru- 
sku , že jemu 
na priatelstve 

Slovanstva 
velmi záleží. 
Jích pomocou 
preDikol až za 
Tisu. Ale Uk 
je ta. Po do- 
bytých vítaz- 
stvách, ku kto- 
rým mu najviac 
Rusini dopo- 
mohli, zpyénel 
Vítazstvom o- 
pojený vrhol 
ss na Srbov 
páliac a ničiac 
jich osady, chcejúc jich celkom aí do po- 
alednieho muža vykynožiť* 

nNnž a Či 9rbi nehTadBli priatetMrVO 
s Kunicami?" divil sa Andrej. 

„Ba ano; veď ku Károlymu priÉly po- 
četné vyslaQBtvá, aby uzavrely s nim pria- 
tefskú smluvu. S uspokojením vriitily sa 
domov i ubezpečily svojich, že teraz \d národ 
srbský v príatelakom pomere s Kurucmi štát 
bude. 

„Kto bol teda, ktorý zrušil danŕ slovo? 
pýta! sa tlvoda mrzuté. 

„Kurud najmä I rodu maďarského. Opo- 
jení Vít«zstv«ai, vydobytým nad cisárskym 



Obrázky k Prímoria: Ťahúň. 



generálom Krentzom, oborili sa na victky 

mestá a osady srbské páliac a pastočiacjícta 
3 divokou vsteklosCou rad radom. Srbský 
národ do poslednleho muža povstal oproti 
Kunicom od hraníc SednaoiwadBka až pO Hor- 
vátsko. I Horváti, ktorých kurucký vod«a 
Botian ukrutnostami svojmi popudil, chytili 
sa zbrane a na život i na smrt boria sa 
B Kurucami." 

„Táto ztreštená pýcha a národnia nczná- 
äaDlivost maďarských Kurucov bude nám všet- 
kým osudnou," riekol slabým hlasom Pivoda. 
„A veni počuC, že i medzi Slovákmi a 
Rusínmi rozmáha Ba nespokojnost," riekol 
Andrej. 

„No, tak 
skoro budfrfo 
nás t" zvolal 
Jurko. 

„Naši sú- 
kmeňovci a 
Rusini žalujú 
sa, že (archu 
tejto vojny oni 
hlavne zná- 
šajú. Na Slo- 
vensko vyho- 
dená je daň 
vyše dvoch 
millionov. Lud 
bedáka, že pe- 
niaze, ktoré 
dal Rakóci ra- 
ziť, 8Ó bez 
väetkej ceny ; 
a podpalujú pokojné 



Kuruci Že dranci 

slovenské a rusínske osady, Že pred nimi 
ani zemania ani sedliaci nie sú istí, že ni 
kwtoly nešetria.' 

„Bož« naprav to!" vzdychol si Jurko. 
„Bratia nezúfajme I Len jednu rozhodnú bitku 
ešte vyhrať a Kuruci osvobodia vlasť nivo- 
čenú nesvedomitými Nemcami. I my Slováci 
dožijeme sa potom milej, zlatej svobody. Od- 
chádzam do Gwnera, kam ma vypravil Oč- 
kay, a ztade do Spiša a Sáriša. Všade budem 
sa osilovat shodu medzi Kurucami zaviesf 
a opevnie Maďari utnat mtieia, že bez nás 
Slovanov neobstoja' 



2ii 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 8. 1876. 



■ ^ - •<•-*■* 



-^ ^^ ., • 



Náš lós je pripútaný ku Kurucom,^ riekol 
vižne Pivoda. „Slováci Jak Maďari rovnako 
sme tlačení Nemcami. S vítozstvora Kurucov 
svitne i nám slnko svobody.^ 

„Tak je," dodal Andrej, „jakokolvek 
bude, my vytrváme až do konca." 

„Teší ma to, bratia," podával ruky Jurko 
priateľom svojim. „S uspokojenou mysľou od- 
chádzam od vás. Navštívim i naše drahé sve- 
renice, abych úbohé potešil. S Bohom bratia!" 

„S Bohom!" 

V meste gemerskom Rožňave vydržiaval 
vojvoda Rakóci so svojim senátom porady 
o krajinských záležitostach. I doručený mu bol 
francúzskym kráľom Ludvikom XIV. vlastno- 
ručne písaný list, v ktorom Rakóciho uji- 
stoval, že sa s nim čo vojvodom Sedmo- 
bradska i napozatým priatelit chce, jeho ale 
čo panovníka Uhorska uznat nemôže, lebo 
že Uhria vždy ešte cisára Rakúskeho za svojho 
kráľa uznávajú. Senát bol hotový následkom 
tohto osvedčenia Uhorsko za svobodné a ne- 
odvíslé vyhlásif; Rakóci ale za lepšie uznal 
strany toho svolaf krajinský snem do Onodu. 

V Gemeri bol veliteľom vojska Kuruckého 
gróf Forgáč , ktorý v moci držal všetky na 
Rymave a Šajave ležiace zámky. Jurko Li- 
poviansky pospiechal k nemu s dopisami, 
ktoré mu Očkay doručil. Forgáč považovaný 
bol za najoddanejšieho prívrženca Rakóciho. 
A jak veľmi sa svet mýlil I 

„Tak ste pri Leopoldove zase dostali 
výprask," usmial sa Forgáč, ked mu Lipo- 
viansky svoje listiny odovzdal. 

„Dánske, dobre cvičené vojsko rozhodlo 
vífazstvo na stránku Lapancov,'' odpovedal 
až po uši zacervenajúci sa Lipoviansky. 

^Tak je to," rozhorlil sa Forgáč, „ked 
medzi Kurucami sú samí advokáti vyššími 
dôstojníkami!" 

Lipoviansky neodpovedal. 

„A to naše vojsko," vtipkoval Forgáč, 
„je bez obavy, bez riadneho platu, čí to nenie 
radost, ošarpané a bosé mužstvo viest do 
boja?" 

„Srdnatost a zaujatosť za svobodu»" 
osmelil sa namietnut Lipoviansky, „nahradí 
to všetko. ** 



„Daj mi Bože, zaujatostí Nádq na lú- 
peže a zbojstvá drží to naše vojsko pohro- 
made. A tí milí Tôkôlovskí vojaci, to sú mi 
za hrdinovia! Ked sa pridali ku nám, roz- 
právali o samých hrdinstvách a teraz len 
pijú, kradnú a zbíjajú. Či div, že v boji 
hneď ustupujú. Či ste to i vy nezkúsili pri 
Leopoldove?" 

„Žiaľ Bohu,** odvetil smutno Lipovian- 
sky; „žiaľ Bohu, že zemanstvo, z ktorého 
prevažne záleží naša jazda ^ nedokazuje po- 
trebnú vytrvalosť v rozhodnom okamžení." 

„A chvastá sa, že každý zeman je ro- 
deným vojakom na koni. I jako zeman ha&bí 
sa pešky bojovaf hovoriac, že len psi a ho-- 
vädá pešky chodia, ha ha ha!" smial sa 
Forgáč. 

„Vyznat musím, že u nás pomerne mnoho 
jazdy a málo pechoty, ktorá je preca len 
jadrom vojska." 

„A tá naša pechota roztratená je zvätša 
po zámkoch a pevnosfach. A, Bože môj, jaké 
sú to pevnosti; najmä okolo Tisy! Či ste 
jich videli?" 

„Bojoval som na tých stranách." 

„Nuž znáte, čo sú to za pevnosti, z dreva 
a z blata pevne stavané, hahaha! Dubové 
koly zabité do zeme, vŕbovým dvojistým plo- 
tom poprepletané, blatom so sečkou rozro- 
beným obmazané tieto pevnosti majú odolaf 
delovým kuľam Lapancov?" 

„Tieto posmešky Forgáčove veľmi ne- 
milý dojem urobily na Lipovianskeho. 

Jak náhle Jurko do Šariša doäel, do- 
letel chýr, že Rakóci dal Forgáéa chytiť a 
na Krásnu Hôrku odviesť, lebo vraj dostaly 
sa mu k rukám dostatočné dôkazy jeho ne- 
vernosti. Keď bol neskôr Forgáč na Spišskom 
zámku väznený, pošfastilo sa mu zo zámo- 
ckých hradieb zpustiC, avšak vytknúc si nohu 
bol lapený a v pevnej väzbe držaný. Podobný 
osud zastihol i iných neverných vodcov Ku- 
ruckých. 

V Šariši našiel Lipoviansky budúcu družku 
života svojho Julku v smutnom postavení, 
jako i jej priateľku Aničku, snúbenicu Ra- 
slavického. Obe devy počujúc smutné chýry 
o porážkach Kurucov trápily sa tak, že ne- 
bezpečne odiorely. Anička ešte posial pú- 



ô. é. iWé.l 



orol, otirázkový iasopis. 



m 



taná bola k lôžku^ kdežto Julka nebezpečnú 
horúčku už prestala. Obe priateľky shová- 
raly sa o milencoch srojich, o ktorých chýr 
išiel, že pri Leopoldove padli. 

n Ach, Juliška moja,^ vzdychala si na 
lôžku ležiaca Anička, „ja to nepreiijero. Znáš, 
drahá, čo sme ztratily. Celý život náš je otrá- 
vený. Oj neštastná vojna, kto napraví, čos 
zničila?!^ 

„Netral ducha, ľubá Anička. Boh je do- 
brotivý, zhynúc nám nedá, keď sme už tolko 
pretrpely. Naši drahí žijú, to mi hovorí srdce 
moje." 

„A neklame ta, drahá,'' zvolal na dve- 
rách zjavivší sa Lipoviansky. 

Devy zkamenely od radosti 

Aničkine bladé líca polial nádych ru- 
mencu. Julka skočila Lipovianskemu v úsrety. 

„Bože môj, vyslyšals' ma!" volala bez 
seba a slza radosti perlila sa v jej krásnych 
očach. 

Lipoviansky pristúpil bližšie, i pojal tra- 
súcu sa radosťou devu za útlu bielu rúčku. 

„Bôh vás poteš, drahé, žijú vaši pria- 
telia!" 

„Ale teraz už, Jurko môj," chytila ho 
deva za obe ruky, „neopustíš svoju Julku, 
ktorá ta toTkoráz oplakávala, ktorej duch čo 
strážny aojel nad tebou sa vždy vznášal, keď 
v divokom boji smrt ti zo všetkých strán 
hrozila. Však ver, drahý, viac mi už neod- 
ídeš. Dosť si už slúžil vlasti a ver mi, škoda 
ta medzi' Kurucmi !" 

„Duša moja," riekol nežne Lipoviansky, 
„môj život náleží národu, vlasti a tebe, vy- 
volená môjho srdca! No, ačkolvek si mi 
drahá, tak'žebych bez teba žit nemohol, po- 
vinnost oproti národu a vlasti mi je svätá a to 
najmä teraz, keď národ a vlast potrebujú svojich 
synov. I znám, že uznáš, duša moja, jakou 
zradou by to bolo, kebych sa ja v rozhodnom 
okamžení od svojej povinnosti utiahol. Ano 
viera, žebys ani ty takého muža nikdy ne- 
mohla si vážit, ktorý by bol zradcom, po- 
dliakom !" 

I pohladil jej vysoké, vyjasnené čelo. 

I obrátil sa k nemocnej Aničke i roz- 
prával jej obšírne , kde a jako bol jéj milý 
B priateľom ranený, jako oboch odprevadil 



až do Štiavnice, jako ju milý srdečne po- 
zdravuje, jako ho nezadlho uvidí. 

„Zlé mám tušenie," vzdychla si smutne 
Anička, „a moje srdce hovorí mi, že ho viac 
neuvidím, bársby, o čo Boha prosím, sa i vy- 
liečil. Tušenie moje ma neklame, verte P 

A slzy ju zalialy. 

Darmo chlácholil, darmo tešil Jurko. 
Obe devy boly dákousi predtuchou zronené. 
A keď prišla hodina jeho odchodu, bolo to 
lúčenie i preňho samého i pre slziace devy 
velmi bolastné. 

„S Bohoip, drahé mojel" riekol trochu 
trasúcim sa hlasom, podávajúc obom devám 
ruku. „Na skoré videnie. Bôh vás poteš 
i opatruj!" 

Obe priatelky ležaly si v náručí a use- 
davo plakaly, keď Jurko neistým krokom von 
dvermi vyšiel. Vysadol na koňa a bôlny 
vzdych vydral sa mu z mohutných pŕs, keď 
ho koník preč unášal. 

Prišiel do Onodu. Tu zasedal pod pred- 
sedníctvom Rakóciho krajinský snem. Shro- 
maždení boli na ňom poslanci zo všetkých 
stolíc a královských miest, i mnohí veľmo- 
žovia. Rakóci vítal krátkymi, srdečnými slovy 
shromaždené stavy. Rokovanie sa započalo. 
Medzi snemovníkami nachádzali sa i poslanci 
stolice Turčanskej, a síce podžupan Rakovský 
a stoličný zapisovateľ Okoličáni, na ktorých 
Rakóci zrak svoj pátravé obracal. I žiadal 
knieža, aby tito dvaja bližšie k nemu pri* 
stupili. 

„Slavné stavy !" začal Rakóci povýšeným 
hlasom, ktorý jeho hnev a náruživosť pre- 
zradzoval. „Oznamujem vám veľmi nemilú 
udalosť. Slavná Turčanská stolica, ktorej po- 
slancovia nachádzajú sa medzi nami, vypo- 
vedala nám priateľstvo. Rozposlala, jako vám 
to snáď všetkým známo, na všetky stolice a 
právomocnosti prípisy, v ktorých žaluje na 
naše vojsko a jeho veliteľov veci nepravdivé 
roztrusujúc; i spolu jich vyzýva, aby toto zlo 
odstránit hľadely, ktoré vraj len jednotlivcom 
ku prospechu slúži. Pánovia, či to nenie 
obrazenie snemu?" 

V shromaždení nastal pohyb a krik. 

„Nech to zodpovedia pred snemom po- 
slanci Turčanskí!^ volali mnohí. 



Orol, obrisko?ý ca^opia. 



[Č« d« 1874. 



„Osyif^ei^ý I^nieža, slavné stavy P začal 
Rakovský. „Tur^naká stolica neobrazila sneiq, 
ked dla starodávnej obyčaje r^p^slala svoje 
uzavretie a poi^osy priYoaiocQoaCain.*' 

Sakóci vyskočil eo svajho predsedníckeho 
kresla, oči jeho iskrily sa hnevom i hovoril 
trasavým hlasom : 

„Uhorské stavy vyvolily ma za svojho 
vladára. Mne mali ste zasiať svoje žaloby. 
No, vy ste i mňa i snem obrazili, keď ste 
stolice poburovali a mňa očerňovali, jakoby 
mne len o môj prospech išlo a nie o blaho 
vlasti. I žiadam od slávnych stavov v sneme 
tomto sfaromaždených verejné zadosťučinenie, 
lebo moja česť, ba čo viac čest Uhorska, je 
tu urazená. Radäej zkladám hned zo seba 
hodnost kniežaciu, lež bych mal tak velkú 
urážku proti mojej cti a blahu vlasti name- 
renň pretrpeť!" 

„Nech zomrú ničoínní utrhači!** zvolal 
BerčéQi a uderil Rakovského mečom po pleci. 
Károly zaťal mu do hlavy a Jtakovský padol 
mrtvý. I Okoličániho dorúbali privrženci Ra- 
kóclho tak, že krvácajúc z premnphých rán 
klesol k zemi. 03tatD( zemani TurČanskí za- 
chránili náhlym útekom zo snemovne, v ktorej 
vefké zdesenie panovalo, životy svoje. Nad 
Okolíčáuim, ktorý ešte žil, držaný bol súd 
a nasledujúceho dňa zfal mu kat ranenú 
hlavu. Mŕtvoly oboch pochoval kat pod ši- 
benicami. Snem Onodský vyniesol výrok, dTa 
ktorého stoličná Turčanská zástava má sa 
roztrhať a pečať zlomiť. 

Chýr Q j^rvavých týchto výstupoch na 
sneme Onodskom rozletel sa náhle po celom 
hornom Uhorsku, i odcudzil Rakócimu mnohé 
srdcia u zemanstvaí meátanstva a pospolitého 
ludu. I rozširovala sa medzi Slovákmi tá 
mienka, že Rakóciho zástava svobody je 
y pravde zástavou rabstva a poroby. 

Lipovjaasky bol ešte v Onode, keď snem 
alavMstne vypovedal, že dom rakúsky zba- 
vený je koruny Sv. Štefana. Toto uzavretie, 
ktoré 9a Stalo &a radu a úsilné naliehanie 
Rakóciho a Berčéniho, jako i predošlé hrôzy 
plné výjavy na sneme, zi^epokojily mysel Li- 
poviaaskeho a naplnilo srdce jeho obavou, 
že tá hrôzyvláda zlý koniec vezme a trpké 



ovocie donese nielen p^atel<^m týchto vý- 
tržností, ale i všetkým národom Uhorska. 

.Teraz znám si vysvetliť predtuchu tých 
úbohých diev," vzdyebol si Lipoviansky, po- 
berajúc sa preč e tohto miesta bnôzy, „Pravdu 
majá. Sotva bodeme avoji t* 

Keď Lipoviansky cestoval stolicami Ge- 
merom, Spisom, Liptovom a Turcom, zarazil 
sa nad tým, keď videl a zkúsil, jako predošlý 
zápal a oduševnenosť, s ktorou predtým slo- 
venský národ vinul sa okolo aástavy Rakó- 
ciho, terás povážlivé hasla a mizla. 

„Počkigte Kurací, keď budete v Turci, 
Veru vás nabijú torčanflki paholci! 
Radi sme H% mali, jieaC a pif dávali, 
A vy 8ta nAs lotrí e v4etkébo obndi.** 

Tak počul Lipoviansky spievať, keď dolu 
Tnrcom cestoval. 

Cisárski vodcovia Heister a Viar postu- 
povali z dvoch strán ku Trenčínu, kde sa 
shromažďovaly vojská Kurucov. 

Sem pospiechal i Lipoviansky. Odo- 
vzdajúc Očkaymu listiny, v ktorých Rakócl 
oznamoval svoj blízky príchod a zabraňoval 
svojmu vodcovi púštaC sa v rozhodnú bitku, 
kým by on neprišiel, dopytoval sa Lipoviansky 
na svojich priateľov. K velkej svojej radosti 
našiel jich zdravých v tábore. Pivodove celo 
zdobila, jako to on sám hovorieval, hlboká 
jazva; Raslavickému bola síce chôdza ob- 
tažná, no na koni držal sa pevne. Lipoviansky 
rozprával priatelom svojim o svojich príhodách 
a návšteve v Šariši, čo jich veľmi zajímalo, 
rozhorčilo, dojalo. 

„Brat môj," riekol k Raslavickému, „zlé 
časy žijeme. Nádeje naše ná^ klamú. No, 
darmo je. My zotrvaf musíme na nastúpenej 
ceste. Žiada to naša čest. Možno, možno, že 
sa to všetko ešte k dobrému nášho národa 
obráti. Keď mu je ale usúdeno trpet, dobre, 
trpme i my, ZQmrime. Bôľno to povedomie I 
Lebo ver, že s nami zahynú i tie drahé duše 
tam v rodnom Ôáríši, ktoré jakési zlé tušenie 
majú. So slzami v oč^ch lúčil som sa s nimi.'' 

„Šľachetné to duše!" vzdychol si Basla- 
vický. „Žijú i mrú s nami a pre nás. Bôh 
jich opatnýl" 

„^men," dodal vážne Pivoda. 



6. s. 1876.] 



Oral, obráskOFý Časopis. 



SB5 



Rakóci s BerčéDim priili do táboru. 
NasUI hlvLlmý ittTot. Nepríatel blížil mu Knieža 
prehliadal plaky svoje i teáil sa tým, že jeho 
Tojsko prevyšovalo počtom svojim éaty La- 
pancov. Nastala bitka krutá, krvavá, roz- 
hodsá. Cisárske vojsko, na éele majúc do- 
brých vodcov, riadilo delami svojmi hrosne 
v radách Knroioov, ktorým Berčéni velel. Pe« 
Qkota Knrucká privedená bola do nnatku. 
Rakóei, ktorý z povýieaáho miesta prlebdi 
Intky pokoroval f zAfal. Berčéni prebehoval 
od jednobo krýdla ku druhému. Zmätok vždy 
Tfttáí a vätif nastával. Ked cisársky vodca 
pozorvval, že sa Eurncl počali klátU, dal na 
nich dorážat s tým vätším úsilím. Rakód 
vidiac zvrchované nebespečenstvo, ehoel da( 
ustepnjúce svoje čaty zastavtt. I spadol z ko&a 
v tom návale utekajúcej jazdy a priatelia jeho 
aotva bo zachránil mohli. 

„81ovád, nedajte sa ďalej klamatt^ zvolal 
Očkay, ktorý od istého času oproti Rakócimu 
a Berčénimu pre jich ultrutnosti na Slovensku 
páchaných zášt prechovával. „Svobodu a spra- 
vedlivosf nečakajte len od cisára. Nech žije 
daár, vlasť a Slováci 1 Za mnou bratia!^ 

I napadol Eumcov, svojich to do tohto 
okamženia priatelov, s takou prudkosťou, že 
zem sa triasla pod kopytami jeho jazdy. 

^Httcrah, bratia, na Eumcov!^ volal 
Trenčaaský nasledujúc príklad Očkayov. „Ne- 
budffle slepými nástrojmi tyrana Rakódho. 
V Božom mene za mnoul^ 

„Pre Boha, Treočanský, čo to robíš ?^ 
zastavil mu Raslavický cestu. „Beda nám, 
ked v tomto rozhodnom okamžení zrady sa 
dopustíme. Pre Slovákov nič neníe eite ztra- 
tené. Vynútime u Rakóciho uznanie našich 
práv čo i ostrím meča, ale len po ví(azstve« 
Pre Boha, nebuďme zradcami I Nemcovi ne- 
verme! !** 

^Zradca je ten, kto národ slovenský po* 
máhft otročiť, jako ty Bakócimul^ zahrmel 
TreaéaaBký. 

„Dolu 80 zradcom!^ zahrmel hlas zo 
záatiqni Trenčanakého. 

A. Baalavieký dorábaný mečami klesol 
k zemi. 

„Beda pám bratia, ked sa sami ničíme," 
volal Baslavický slabým hlasom. * „Celý život 



obetoval som svojmu národu a teraz ma moji 
rovesníd, zaslepení zdanlivými nádejami na 
slovenskú svobodu, zničili. S Bohém btatía, 
vlasť moja, národ môj; s Bohoia ...... 

Anička ľ< 

I vyptttil dttcha. 

Cisárski slávili skvelé víťazstvo. 

Bakódho hviezda bbďla. 

Heister s Očkay^m postupovali doltt Po- 
važím ku Novým Zámkom, aby kurucké toto 
mesto oblahli. Tu zaligotalo sa Bakodmu ešte 
raz šťastie. Posádka Kurucká vyrútila sa 
jedng búrlivej aoci z mesta i napadla vojsko 
cisárske poraziac ho na hlavu. Očkay, ktorý 
na čele Lapancov bojoval, bol chytený a čo 
zradca v Nových Zámkoch obesený. Vítazstvo 
toto nmialo velkého významu, lebo Lapaaci 
vydobyli vždy nové a nové úspechy ^ nehoda 
za nehodou valila sa na Kurucov. 

Francúzsky král Ľudovít, v ktorom Ra- 
kóci najvätiie svoje nádeje zkladal, uzavrel 
zrazu pokoj s cisárom Rakúskym, i pone- 
chal Rakóciho svojmu osudu. 

Cisársky vojvodca Heister postupoval ví- 
ťazne vždy ďalej, tlačiac pred sebon Kurucov. 
8 týmito spriatelené zemianstvo severozápad- 
ných stolíc Uhorska úhrnkom tiahlo za Ra- 
kócim hladajúc u neho ochranu. 

Lipoviausky, ktorý s oddielom jazdy vy- 
slaný bol na výzvedy od Štiavnice ku Lé- 
vicam, kam asi zamýšia generál Heister sa 
obrátiť s hlavnou silou svojou, prekvapený 
bol v Tekove a Honte veľmi, ked všade javil 
slovenský íud nenávisť oproti' Kurucom. 

« 

„Ide Kunic pri Dunaji, Šabľa sa mu blýska, 
Ide Nemec tieho za ofm, len plecami stíska, 
Ide liadár Tédfa n^o, yytieea si fáisy. 
Ide Slovik jHrbti nemá, ^ Kiuuc uti$ct mu^i.^ 

Fieseä táto ozývala s^ všade . stranami 
Bytna» údoliami Hrona. 

Obrat tento v smýélaní u Slovákov znal 
Heister velmi dobre použiť. I vysielal poslov 
svojich na vietky strany Slovenska, aby ai 
Ind slovenský celkom naklonil. Veď znal, že 
ked Blpvákov po svojej strane mat bude. že 
sa Rak6ci ani na Dunaji, ani pri Tise ne- 
udrží. Poslovia Heisteroví ujistovali zemanov 
slovenských, že váetky pekné stnby Rakóciho 
sú klam a mámenie a že pod zástavou svo- 

31 



296 



Orol, obrázkový časopis. 



[0.8. 1876. 



body prinááa Siovákom potupné rabstvo a 
znivočenie ; zvláátne poukazovali na úkladné 
zavraždenie poslancov Turčanských na krva- 
vom sneme v Onode. 

Počas treskúcej zemi roku 1709 zaujal 
Heister banské mestá, Turec, Liptov a Oravu. 
Lud ho prijal všade jako svojho osvobodi- 
tela, lebo zunoval hrôzovládu Kuruckú ; i ze- 
manstvo pridávalo sa k nemu. 

Keď už Slovensko bolo v moci Lapan- 
cov, vytiskol Heister Antola Esterházyho 
i zpoza Dunaja. 

Jako blesk prelietla toho istého času 
Európou zpráva o hroznej katastrofe, ktorá 
zastihla bohatierskeho krála Švédov Karola 
XU. Hrdinsl^ý král tento čítajúc za detinstva 
svojho o živote a skutkoch Alexandra Yel- 
kého vzal si velikáäa tohto za vzor svojho 
života a jeho královanie bolo, jakoby jedna 
refaz ustavičných bojov. Štastena bola mu 
prajná. N^prv premohol Dánov, neskôr 
Rusov u Narvy, i oboril sa na Polsko, ktoré 
si podmanil, vyženúc krála Augusta do Saska 
a ustanoviac na jeho miesto Leščinského. 
Keď videl, že sa Rusi zotaviyú, vypovedal 
jim opät vojnu, nakloniac si hejtmana Ukra- 
jinských Kozákov Mazepu. I vrhol sa s ví- 
(azným vojskom svojim do Ukrajiny. Cár 
Petor zničil armádu jeho pri Poltave. Karol 
sotva zachránif sa mohol s Mazepom a malým 
oddelením svojho vojska a nekolkými kúre- 
niami Kozákov na turecké územie do Ben- 
deru. A jako pád tohto pyšného krála bol 
neočakávaný a hrozný, tak sa povzniesla a 
a rozšírila sláva Petrova. 

Z tejto katastrofy vyplynul pre Rakó- 
ciho velký prospech. Kyjovský palatín Po- 
tocký prišiel s 2000 dobre ozbrojenými mužmi 
Kuracom na pomoc. Ale výhlad tento na 
možné vítazstvo Kurucov zmaril 'sa. Jako ti 
prví Rusi a Poliaci, ktorí pri vpáde Rakó- 
ciho do Uhorska dopomohli mu pri Bereg- 
sase k vífazstvu a doprevádzali ho vítazne 
za Tisu, nevydržali dlho pod jeho zástavou 
pre nesnášanlivost a pýchu maďarských Ku- 
rucov; podobne i palatin Potocký s pomoc- 
ným vojskom svojim nemohol dlho znášat 
urážlivé sa chovanie nektorých vodcov a bo- 
jovníkov Kuruckých ajejicfa hlúpe posmešky 



na Slovanov a chvastavé sa vypínanie a vy- 
statovanie svojou domnelou hrdinskosfou. 
I opustil po mnohých trpkých zkúsenostach 
tábor Rakóciho. 

Nemedcé vojská tlačily Kurucov vždy 
dial a dial ku Tise. Károly, najvýtečnejší 
vojvodca Rakóciho, vynasnažoval sa všemožne, 
aby sa na žírnych nivách ryboplodng Tiae 
udržal. I dal kopat priekopy a robiC násypy 
popri brehu rieky, aby prechod vojska ne- 
meckého na lavý breh Tisy zamedzil, alebo 
aspoii oblažil. 

Lipoviansky s Pivodom ležali s brojami 
svojmi pri Polgáre. Vyzvedači donie^ zprávu, 
že sa od Jágru blížia Nemci. 

„Nech len prijdu,^ riekol Lipoviansky 
ku Pivodovi, „my jich náležité privítame P 

„Škoda, ^ vzdychol si Janko Pivoda, „že 
niet viac Raslavického medzi nami. Dokázali 
by sme tým odvekým nepriatelom Slovanstva, 
čo sú pomstivé päste slovenské!^ 

„Mama túžba,'' zamračil sa Lipoviansky. 
aPadol rukou slovenskou čo bojovník slo- 
venský! Jaká to krutá hra osudu! Čo bude 
z nás ? I my s Madármi, i Očkay a Trenčanský 
s Nemcami proti nám vydobyt chceme svo- 
bodu a Ittdské práva národu našemu. Roz- 
dielne cesty to ! Bože daj, aby viedly k jed- 
nému cielu! Nás osud viaže k Bakócimu, 
lebo známe, že nás Nemec už mnohoráz 
oklamal. Prijd čo prijd, my sme tu, čo po- 
mstitelia národa nášho!'' 

„Tak je, brat môj I My Slovania tvoríme 
vätšinu obyvateľstva Uhorska. Keď sa vyma- 
níme zpod jarma nemeckého, lahko porátame 
sa s takými ludrni, jakými sú Rakóci aBerčéni.^ 

„I ja som toho presvedčenia. Yytrvigme, 
ačkolvek nám tu clivo, nevolno. Pozri, brat 
môj, na tento divo-pustý kr^j, na tú holú 
piesočnatú rovinu I všade nemo, pusto, hlucho, 
smutno, kam nazre oko tvoje. Nevidíš tu 
bystré potôčky, obrúbené stromovím, ne- 
nájdeš tu čerstvého prameňa, pri ktorom by 
sa občerstvil unavený pocestný, nenájdeš ko- 
šatého stromu, v jehož stínu by sa ochladil ! 
tu vidíš len osamelé, semi i tam roztratené 
vŕby , rákosie a močariny, a tá mutná Tisa 
tak sa lenivo vlečie, jako čo by jej vody boly 
z olova. To je život náš terajší, brat môj 



' 



č. 8. 1876.] 



Orol, obr&z kovy časopis. 



227 



■'N^'w"' '"vX 



■ y^" • r^^ .^^y 



Ale keď raz yymaní sa rod náä z otroctva 
nevolaého, podobný bude život náä čaro* 
krásnym krajom švárneho Slovenska ľ' 

„Pravdu máš, brat môj! Ale i národ, 
ktorý kraje tieto obýva, je celkom jim podobný. 
I ďakujme Bohu, že on prstom všemohúcnosti 
svojej tie naše mohutné vrchy, krásne lesy, 
milé dolinôčky vyznačil za obydlie sloven- 
skému národu, lebo tam on jakoby Božou 
prírodou chránený medzi žulovými hradbami 
na úbočiach a dolinkách bezpečným ostane, 
čoby jaké búrky a povíchrice prišly ; kde na- 
proti tomu tieto piesky roznáša víchor šírym 
svetom. Len to nedaj, Bože, aby moje kosti 
v tomto piesku práchníveC malý!** 

„Ver bych ani ja nechcel tu svoje kosti 
zložití'' 

2aču( bolo zrazu v díalke hrmenie dela. 

„Nemec nás pozdravuje,^ riekol Pivoda 
s iskriacimi sa očima. 

„Do zbroje!" zahrmel Lipoviansky. 

A Kuruci utvorili bojovný šik. 

Na pravom brehu Tisy objavila sa jazda 
nemecká, za ňou pechota a delostrelectvo. 
Delá zahrmely z oboch strán. I pechota striela. 
Károly prišiel s hlavním vojom Eurucom na 
pomoc. Lapanci hotovili mosty, smelá jazda 
nemecká začala sa riekou plavif pod záštitou 
diel svojich. Lipoviansky s Pivodom držia sa 
na svojich stanoviskách. 

„S Bohom národ môj ! Brat môj ; pozdrav 
mi rodinu!^ zvolal Pivoda rútiac sa k zemi. 
Z mohutných pŕs vyrazila mu prúdom boha- 
tierska krev. 

Lipoviansky priskočil k nemu. 

Janko Pivoda dobojoval .... 

Károly nemohol odolat presile cisárskeho 
vojska, i utiahol sa k Užhorodu, kam sa 
i množstvo okolitého zemanstva nahrnulo. 

Y tomto beznádejnom polození hladal 
Rakóci spásu svoju opät u Kusoch. I vy- 
pravil Berčéniho ku kniežaťu Dolgorukému, 
aby o pomoc prosil a uzavrel scáromsvazok 
pod jakýmikolvek výminkami. Berčéni dlho 
neprichádzal. I odhodlal sa Rakóci v zúfan- 
livosti svojej, že sa výbere sám ku cárovi, 
aby ponúkol Uhorsko jeho mocnej ochrane. 



Krok tento, celej Európe tak nápadný, pod- 
ujal Rakóci v porozumení so svojim senátom 
a s mnohými velikášmi. Najvyššie vodcovstvo 
nad všetkým vojskom svojim sveríl Káro- 
lymu. Rakóci odprevádzal oddiel jazdy. Medzi 
dôstojníkmi nachádzal sa i Jurko Lipoviansky. 
Ked Károly nemeckým vojskom velkú 
porážku utrpel a Rakóci s pomocným vojskom 
ruskopolským neprichádzal, vyjednával s ci- 
sárskym plnomocníkom P^fym o prímerie. 
Ked boly podpísané podmienky, svolaný bol 
snem do Veľkého Károlu. Rakóci dozvediac 
sa o tom protestoval proti každému uza- 
vretiu. Ked ale nikde pomoc nenašiel, pobral 
sa so svojmi najvemejšín^i priateľmi do 
Gdanská, tam sadol na loď i odplavil sa do 
Francúzska. Neďaleko Paríža nachádzala sa 
pustovňa Trappistov. Y tomto kláštore, v kto- 
rom zbožní reholníci nikdy jedon k druhému 
slovíčka neprehovoria, vyjmúc pozdravu „me- 
mento mori,^ žil Rakóci za dva roky. Ztade 
prešiel cez Španielsko do Turecka, Isderoku 
1735, d&a 8. apríla pút života tŕnistú dokonal. 

• 

„Julka moja drahá," riekol jednoho krás- 
neho májového odpoludnia roku 1712 mladý 
zeman ku svojej ženičke. „Dnes je výroční 
deň smrti Aničkinej. Podtne na jej predčasnú 
mohylu i ovenčime kvietim kríž tej trpitelky, 
ktorú žial za junáckym Andrejom jako mráz 
útlu laliju zlomil. Poďme ta, i pomodlime sa 
za nich i za tretieho nášho zomrelého pria- 
teľa Janka. ^ 

„Ďakujem ti srdečne, milý Jurko, že pa- 
mätáš na drahých zomrelých našich. Hľa, 
dnes ráno uplietla som k tomu cieľu veniec 
z nezabúdok.^ 

A štastní manželia opustili svoju zeman- 
skú kuriu i poberali sa trochu smutní, hore 
dedinou ku blízkemu hrobitovu. 

Láskavý čitateľ pozná v nich Jurka Lipo- 
vianskeho s jeho ľúbou družkou života, Julkou. 

Z Parížu dostal sa do vlasti, vyhľadal 
sverenicu svoju a teraz žil od krátkeho Času 
v rodisku svojom ctený, milovaný, štastný. 
Nik nezná, kde sa za toľké roky bavil. Lud 
s hrôzou spomína vojny kurucké. 



-^-OL^>V>C-'-v- 



31* 



228 



Orol, obrázkový čaBopi8« 



[Č. 8. 1876. 



X^-*j^ ^•"fc. 



Traja bratia. 

(Ponášlia na maloruskú dumu.") 

' (Dokončenie.) 



Pozastal mladoch bez dychu a ú\y 

Nad pred nim dmúcou sa puste podmolou, 

Aby ho do uej vetry nesotily, 

Zem objal holú — svoj hrob rukou holou. 

V tom zašušfaly skŕdlené havrany, 
Černejšie od šiat zamračenej noci, 

A letkom šibú doňho z každej strany 
Tito v posolstve nešťastia proroci. 
Mladoch pohliadol na havranov shony. 
Ticho načúval jich zlovestným škrekom; 

V sriadenej duši zaviazly mu stony, 

Bo sa nadzemským kráélila oblekom. — 
Až uveličený havranom privolá: 

„Uavrani čierni, ptáci smutnoperí! 
Že smrC s hníeteným človekom do kola 
Yolne pohráva, on to rád uveri . . . 
Aj, tak, nechajte, aby moje oko 
Raz ešte zrelo na svet plný strasti I 
Potom sa duch môj vyšinie vysoko 
Ta — do blaženstva nekonečnej vlasti. 
Keď to, zalette ku chladnému telu — 
A ked vám vôIa strovte ho docela; 
Majte si na ňom hostinu veselá — 
Mne už hodina zo sveta udrela !** 

Po slovách týchto širý svet premeria. 
Okom túžbenným po skorom skončení, 
Hej, i on veru, čo nešfastní veria, 
Že len sama smrt z bôlov ho vymení. — 
Už mu poslední zrak z oka sa klúdil, 
Jako ked slnko v lono noci padá: 
Už duch mu večnou jasnotou sa budil, 
Jako ked z noci zora slnko hladá ... 
Umreli — Bezcitní sedali bavrani 
Na zem okolo mŕtveho mladíka, 
Jich zobák ostrím sekavým nadaný 
Z oka do čela a tela zaniká. 
A ked do vôle telom naplnili 
LftČBé si telo — po nich sila dravcov 
Inoplemenných ide na kar milý 

V sprievode lahkom pažravých krkavcov. 
Neskorí postia! Nevidiac žír pléna 
Vrhli sa divo na mladušké kosti; 
Háveď, na púšti ničím nedesená 



Hlobala tieto v svojej zúrivosti, 

I vlci diví kradmo sa zblížili 

A vyrvúc korist — kosti to mladodia 

V hustú trstinu dobre uložili. 

Na ktorých ostrý jich zub tam sa kochá. 
Keď už do vzniku korist roztočenú 
Pod kloňbou trstín trasavých strovili, 
Na trudncj púšti vetrami ozvenu — 
Pieseň na pohrab mŕtvemu zavyli .... 
Na zemi hrobu ticho tichom lkalo, 
Nesytých dravcov háveď odletela, 
Ni vlkov svetlo sveta nevídalo 
Stížnost lacno ty ďaleko odznela. 
Len kukulienka časom blízo hrobu 
Pretrhla skryte v útrobách dojatá 
Žialnym volaním smútok a žalobu 

Jakoby sestra po stratení brata. 

Tu medza púšte a tam krásna hora 
S lesami v jarnom kvete sa honosí, 

V lese na hore matičky pokora 

Pod svätým krížom synom pomoc prosí. 
Ona sklúčená na pahrbku zeme 
Vlastnej vyzerá príchod synov skorý — , 
I zalká bôlne v tušenia dojeme, 
Že slabých synov pohan-vrah umorí. — 
Už dokonával deň na lone noci 
A hviezdy tichým svetlom mihotaly, 
Keď dvaja bratia na vrankoch bez moci 
Krokom opodial otčiny stúpali, 
Nehralo srdce mladochom v radosti, 
Že sa jim milá usmiala otčina — 
Strach tajno-krytý jich prenikal kosti, 
Bo jim svedomie brata pripomína. 
Nad tými bratmi z oblakov vysoko 
Prísna postava výrok vyniest letí, 
A hrozbou ruka, i hrozbou jej oko 
Na bratov heslo urečené vetí! 

„Kto ku svojeti nemá srdca, citu, 
Keď táto v fitrastacb do prachu sa kloní: 
Ten myde cestu pred sebou zabitú — 
Keď sa ukrytý vrah naňho vyroní!* 

Pod líp košavou pri plavom potoku 
Jazdci zastali na vrankoch bez sily 



č. 8. ia760 



Oroly obrizkéTý fiasopis. 



229 



A hladodi treoí bez oUebai obroktt, 
V^OH i žfieĎ i hlad Bvoj hasili, — 
V tom sa vyrúti edivelost poba&a 



Na bnrf bláhavú po tn4>iiom áteku, 
A táto v nové otroctvo vohnaná — 
Na darno liladá voloost tisícvdcn! 

Jozef Janio, 



■^-^Mjy^^ 



^^*A*«__^^M 



Cestopisné úryvky. 

Od Petrushina. 



III. Olorava. 

Krakov urobil na mňa hlboký dojem, 
a vo svojich reflexiách nemohol som sa dlho 
z neho vymotat, až keď zase zastaH sme 
v Dziedzid. Spolucestovatelia moji boli zv&tia 
Poliatí a -- Židia; prví zadomení, druhí 
v ustavičnom mnohokrát až odporne Živom 
rozhovore zahrúžení. My nsmievaf sa museli 
na tej živ^ a bezohľadnej rečnivosti spre- 
vádzanej ešte a divnejším posúnkovaním a 
výrazanň tvári, pri ktorých orientálny oblek 
prišiel často do nebárs ^^eomplaisantivného^ 
položenia. Vôbec náš voaoň bol nimi tak 
pr^lnený, že len rýchlosC pohybu dávala 
znati že nie sme v synagóge. Stanica Chyby 
bola naša nádeja na osvobodenie ; no mama, 
lebo na miesto pretiedenia^ pribudlo jich 
8 rozličnými batôžkami ešte asi po] tucta 
s kartami zvfttša do Prachna anejúcimi. To 
je rozkoš! Po pachu súdiac myslel by si, že 
si v pivnici cesnakom a eibulou preplnenej, 
a po sluchu, že pri slávnosti korybantov. 

V Prufihne preriedili sa skutočne kus, 
a aspoň v našom „eoupé*' zostali sme s nsojim 
priatelom len sami dvaja* Na stanici Seiber- 
dcMrfiskej dostali sme site spoločdoif, ale nie 
viac Palestíttcov, lež Turčanov. Boli to piati 
veselí olejkári, ktorí usmiati a veselí vracali 
sa beapochyby s naplnenými vreckami a Je- 
katerinogradu. iitíá nepretržený spev ohlušil 
desavádne núdny rozhovor „Jeruzalemčíkov,^ 
až hvíagot rušňa oznámil, že sme v Petro* 
viek Naši ijJekaterinogradci*' boli ddverni 
a následok bol ten, že poznajúc i nás po 
reči, otvorili zátkavky a postili do kolobehu 
„verešdfár pokoja,'' naplnený varšavskou y^kon- 
tuszovkou.^ V Petrovici zmeuil sa náš dosial 
„paoheberský'^ vozon na ^panslávskym a zostal 
takým f až do Bofaumína. Pohko, Morava, 
Sliesska, Česko, Slovenke, Ruska, ba anO 



ešte i chrabrá Čierna Hora, bola svojim vy- 
slancom, (ktorý, jako tvťdil, šiel z ruskej 
služby a síce zo Pskova do radov Garíbal- 
dovských vo Francii proti „Pikelhaubnerora"), 
na tomto panslávskom lokomobíhiom kon- 
gresse zastúpená. TurČania a Černohorec nd^ 
tili ustavične a nepopustili ruské piesne, a£ 
žiarlivé Česko podporené harmonikou jed- 
ného Prerovčana dostalo prevahu a podržalo 
ju až do Bohumína. 

Kraj je pekný a úrodnia rovina trvá až 
po Bohumín. 

Bohnmíti je uzlom troch žeiezničaých 
čiar: Ferdinandovej, horňosliezskej do Vráti- 
slávy vedúcej a koéicko^bobumínskq. Samé 
mestečko lefií asi trištvrte hodiny od pekných 
a rozsiahlych stavísk stanice, na brehu ešte 
tu nezplavnej Odry, do ktorého mestečka 
pre obzretie p6vabno6ti kraja a pilnostou 
sliezriceho rolníka na stupeň krásy a hohatej 
úrodnosti doneseného poIa vyplatí sa preíst, 
zvlášte eez krásny les od stanice vedúcim 
chodníčkom. Utešené nádražie, ktorého jednu 
polovicu árenduje železnica Sliezska^ je ma-* 
jetkom Ferdinandovej dráhy, oproti ale na 
druhej strane vkusné stavisko košicko^bohu- 
mfnskeho nádražia. V prvom nádraží nachádza 
sa ootní úrad a v novšom čase velikému zá- 
vratníctvu, pochodiacemu zo zmieňaniá pe- 
ňazí koniec robiaca úradnia smenkáreň. 
V páde potreby možno na stanici dostat lac- 
nejšie i pohodlnejšie ubytovanie a postele, 
lež v meste. Cena bytu na jednu noc Obnáša 
60^75 kn, alebo pol druhej marky. V ča- 
kálňaeh obyč^ne vídat velikú rôznost v no- 
sivé i počut reči na často smieňajúce sa 
vlaky čakajúcich cestovatelov. Komu záleží 
posúdit držanie sa železničných sprievodníkov 
oproti cestovatelom, ten nech neobmešká po- 
teorovat uhorských a rakúskych, avlášte ale 



230 



Orol, obrázkový časopis. 



[C. s: 1876. 






pruských; posledaí sú samá zdvorílosf, úsluž** 
Dost; tvár jich je veselá, ktorá sa nezná- 



meho zplašene sem tam sa ohliadajúceho^ vysadené role pominúc na lavej rnke ležiaci 



sama vlúdne opýta: „Welche Koute wird 
gefállig?" V šatách pozorovaf čistotu, úhlad- 
nost. Prví, ktorým, držanie sa i odev, totiž 
oná nevkusná kabaňa, dala obyčajné meno 
„uDgarische Bären^ sú samá neslušná pohŕ~ 
davost, nadutosť, pochodiaca alebo z nevzde- 
lanosti alebo z povedomia, že tu on je pánom- 
Páni tito otázku cestovatela alebo pyšne igno- 
rujú, alebo ho oknknu; vôbec sú to Tudia 
naproti sebe vyšším nešetrní, nezdvorílí, na- 
proti sebe rovným nevrlí, naproti sebe nižším 
ale úplne — suroví, ktorí ani držaním, ani 
odevom neurobia na človeka dojem civili- 
zovanej krajiny. 

Od Bohumína krája železničná dráha te- 
mer na samej pruskej hranici rozsiahla, stro- 
mami posiatu rovinu. Celý sliezsky a mo- 
ravský kraj nesie na sebe znak pilnej a prie- 
myselnej raky. Pri stanici Schônbrunn vrazí 
rušeň do tichej peknej, úikej dolinky odran- 
skej. Samá rieka ligoce sa na lavej ruke 
pomedzi husté stromy a kroviny. Za ňou vídaf 
zelené roztiahlé lúčiny, pretrhnuté tu i tu 
lesnatými pahrbkami, ktorých ďaleký obrúb 
tvoria malé Karpaty. Kraj je to, ktorý urobí 
na človeka dojem pekného panorámu. Kam 
dial tým viac je kmj ten vrškovatejší a tu 
začínajú sa hlboké mohutné železničné zá- 
seky, početné mosty a priemostiny, až vyjde 
sa u Beloveže (Wdsskirchen) na vrchol hy- 
drografického položenia a spolu i na čiaru 
rozhrania hydratickej oblasti medzi Baltom 
a Čiernym Morom, ktoré tvorí spolu i pri- 
rodzenú hranicu medzi Moravou a Rakúsko- 
Sliezskom. 

Lipník je síce malé, ale úhľadné a prie- 
myselné mestečko s mnohými dielňami, pra- 
starými strážnicami a múrami, ktoré nosia 
až do dnes znaky husitskej „bloquady.''. Na 
lavo vypínajú sa: mohutné a smelé bašty Die- 
trichsteinového hradu Helfensteinu ; za týmto 
vojde sa do úrodnej a krásnej dolinky Bečvy, 
kde hate, hrádze, mosty, prieseky, priemo- 
stiny, jaský zamieňajú sa v každom okamžení. 
Celou dolinou vedie dráha po vysokom ústraní 
pohoria a oko eestovatela má volný, krásny 



výhlfid zvlášte na obrúb Malých Karpatov, 
až zijdúc na lúky a ovocnými stromami krásne 



krásny zámok grófa Potockého, uteká vlak 
ku Prerovu. 

Prerov patri medzi najstaršie mestá Mo- 
ravy, pamätný zvlášte tým, že, jako sa zdá, 
prvé líternie umenie dosiahol tu svetoznámy 
paedagog Komenský, pre nás ale v novšej 
dobe pre jeho gymnasium a seminár, ktoré 
stalo sa pre slovenskú, z vlastnieho vyhnanú, 
mládež asylom ; ale nie len preto, lež vôbec, 
pre všestrannú, temer áplnú a dostatočnú 
sriadenosC, ktorou vyniká a všetky uhorské 
ďaleko za sebou necháva, je toto gymnasium 
k vrelému odporúčania! „Svúj k svémul^ 

Tu presadne sa na železnicu Olomuc- 
Pardubickú. Na peknom a velikom nádraží 
býva pri tejto príležitosti velký nával cesto- 
vateľov, preto zvláštnu pozornosť treba dat, 
aby vzdor všetkému dobrému sriadeniu ne- 
zostal človek tu sedef, alebo práve nemnsel 
odcestovať, kam nechcel. Nával fudstva i vla- 
kov zapríčiňuje zvlášte živá transena Ferdi- 
nandovej železnice, kde na dvojnásobných ko- 
lajnicach sriedajú sa vlaky rozličného druhu. 
Dráha železničná vedie po lavotn brehu Mo- 
ravy severozápadne ku stanici Brodek. Za 
touto reže roztiahlú rovinu Hany, rodište to 
rečou i nosivom od Moravanov sa líšiacich 
Hanákov. 

Olomuc, druhé hlavnie mesto okolia a 
okresu moravského má s jeho p&t pred- 
mestami a garnizonom 13.000 obyvateľov a 
leží asi pol hodiny od nádherného železnič- 
ného nádražia. Jeho tvŕdze sii jedny z naj- 
pevnejších rakúskych pevností, ktoré hrajú 
nie poslední zástoj v dejepise rakúskych vojen 
a zastavily neraz pochod nepriateľskej moci. 
Dávnoveké pruské, švédske i poľské vojská 
znalý by opísat tvrdost hrádz, a neústupnosť 
rakúskych posádokTv nicbJOkolie olomucké 
posiate je'*hrobamirtridsať^a- sedemročnej 
vojny. Vlnenie opätovných r. 1619 povstanie 
v Čechách a na Morave zachytilo i Okmnc. 
Roku 1641 blížili ea k jeho múrom víťaz- 
stvami opojené 'rady Banérové, s ktorými po 
jeho smrti smelý Torstensohn r. 1642 zaujal 
Olomuc a majúc túto pevnú zálohu vo svojich 



č. 8. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



231 



>-^fS^sy^. 



nikich, di»rá0 pred Viedňou sa tiborMu po- 
ložiL Yrangel a Tureniie, ked Maximilian, 
aby cisárovi Ferdinandovi UL pomohol, pred 
tým separátne prímerie so Švédanmi urobené 
zlomil, zpustpáili i Olomuc a vojanskej pu- 
stošiacej presile padla v obe( i slavná sla- 
vianská olomucká knihoveň, ktorej drahoeen- 
nejšie poklady preložené boly síce do Štral- 
sundu, no tu v rozličných prevratoch bez 
stopy zmizly. Len vo Vestfálskom prímerí 
musel Yrangel vydat i zqatú Olomuc a vojská 
svoje odtial vypratat Roka 1741 dobyli mesto 
Prusi, ale už v apríli nasledovného roku museli 
sa z neho vyklúdit, ale roku 1758 zase ob- 
lahli a za 7 týždňov darmo dobývali. Velitel 
Marschall a meáfanstvo bránilo mesto srd* 
nate a odrážalo štastne, ked i s velikou na- 
pnutostott, časté útoky pruského vojska, až 
odmenil jich vífaaný Daun. Túto nezlomnú 
a až do krajností dokázanú, s obetovavostou 
majetku i života spojenú vernosf meštanstva 
naproti trónu, odmenila Maria Theresia tým, 
že mestský herb bobkovým vencom a vlastno- 
ručným podpisom svojho mena ozdobila, rad- 
ních pánov do šľachtického stavu povýšila, 
mnoho mešfanor pamätníkami a retazami ob- 
darila, utrpenú ale škodu všetkým bohaté 
nahradila. Krvavé vojny národov oproti Na- 
poleonovi postriekaly krvou i hradby Olo- 
mucké, a jidi hradby stály sa r. 1794 štát- 
nim väzením náčelníka Feitillantov, alebo kon- 
stitutiellnej stránky, Laíayetta. Víchor revo- 
lúcie, ktorý roku 1848 zachvátil Evropu, za- 
triasol i Olcmiucou, a 2. dec. tohože roku 
bolo mesto svedkom zreknutia sa cisára Fer- 
dinanda Dobrotivého prestolu, ku prospechu 
svojho synovca, slávne až do dnes panujú- 
ceho naieho zemepána Františka Joze£a I. 
Roku 1860 dňa 28. a 29. nov. stály tu kon- 
ferencie medzi pruským a rakúskym ministrom 
Manteufflom a Schwarzenbergom a ruským 
pň rak. dvore poslancom grf. Meye&dorffom, 
ktoré malý za následok pamätnú a významnú 
Olomuckú pnnktaciu. Roku 1866 navštívili 
Prusi na sv<^om vítaznom postupe k Viedni 
i Olomuc, no marif čas s dobývaním ne- 
držali za cieľuprimerané. 

Samé mesto s čistými ulicami a vkus- 
nými domami stavané je na ostrove rieky 



Moravy 9 ktorá sa skrze úpusrky, do priekop, 
mesto viacráz otáčajúcich, napustiť a tak roz- 
vodnil dá. Pevnostné vedetty posádky a forse 
sú vôkol mesta od priekop asi štvrt hodiny 
vzdialené, v zemi stavané a násypami brá- 
nené. Hlavnie námestie okrášlené je 114' vy- 
sokou štátnou S v. Trojice, ktorá sa drží za 
najkrajší a za najvydarenejší kus umeleckej 
ruky v celej monarchii a dva vodomety od 
Jur. Rafaela Donnera. 

Pamätihodnejšie staviská sú: dóm, arci- 
biskupské kathedrále, stará smelá to gothi- 
ckého slohu stavba. V chráme tomto zavraž- 
dený bol r. 1306 král Yenceslav III. a jeho 
pozostatky ^očívaýú tu v drahom sargophugu. 
Chrám Sv. Mórica dostavený r. 1412 je pa- 
mätný v celej dŕžave jediným organom, ktorý 
záleží zo 48 registrov a 2382 píšfal. Byt ar- 
cibiskupa a kapitulský okrašliiye mesto nie- 
ktorými málo povážnými umeleckými sbíer- 
kami. Radní dom je stavisko utešené, jehož 
vyvedenie padá pred Venceslava UL, s 246' 
vysokou väžou a umeleckým do roku 1574 
padajúcim, na spôsob Liibekského shoto- 
veným, strojom hodín. Zbrojáreň je pre na- 
vštevovatelov nedostupná. Universita r. 1581 
založená, 1778 vyzdvihnutá a 1827 zase ob- 
novená, máva priemerne 450 poslucháčov. Na 
miesto starej pamätnej, Vranglom znivočenej 
knihovne, založená je nová, na rukopisy síce 
velmi chudobná, no dobre sriadená 50.000 
sväzkov čítajúca; nachádza sa pri n^j i prí- 
rodopisné a obzvlášte prírodozpytné musenm ; 
všetky sú majetkom university. Krom týchto 
budov sú úhladnostou svojou nad iné vyni- 
kajúce: budova gymnasialná, arcibiskupský 
seminár, akadémia, škola vojanská, nomiálka 
divadlo, všeobecná nemocnica, blázinec, vše- 
obecný sirotinec a vdovský ústav. Mesto urobí 
na človeka príjemný dojem; no chudoba na 
verejné bavidlá, stromorady cítedhiá, poneváč 
ešte i súkromné záhrady na 1000^ od pev- 
nosti vzdialené byt musia. Asi štvrC hodiny 
od Olomuce leží na peknom brehu r. 1074 
založený a r. 1846 obnovaiý . kláštor Prae- 
monstratov, pod menom Hradiš, odkial je ma- 
lebný výhlad na mesto i celé okolie. 

Olomuc bola za dávna sí<Hom biskupie, 
ktorej prvými administrátormi boli sv. Cyrill 



Orol, obráiíkový óaiopie. 



[Č, 8. 1876 



a Method. Boku 1588 daná jej bola bodnost 
riéskeho kniežatstva a r 1777 povýšená bola 
na areibíflkapstTO. Až do roku 1640 bola 
Obmuc sídlom krajinskej moravskej vlády, 



Y tom ale roku preložená bola ont do Brna, 
čún mesto nesmierne mnobo na politickej 
vážností ntmtilo. 



Ján Bielecký. 

Poľská národnia povesť. 
Od Slováckeho. 



IV. 

Pomsta. 

Hlukom i Treskom ubtmaj steny. 
BadosC radoatou ale nevyzerá; 
Počut smiech ! — ale — smiech ten vynútený 
Na bladýcb lícach, nikdy neumiera. 
Smiech ten sa jasá jako kv^ty z plátna, 
Ktorými blýska hlava všel^aká. 
Jkh postat večae a veéne jednaká, 
Večne bez citu, pekná, preca špatná; 
Nikdy nežily a v neba blankyte 
8a nerosBvijác -* nikdy neuvädnú- 
Kto žeby zniesol takých kvetov žitie, 
Bárs i na jedna len chvilócku mamu? 

Pán Brezan smutný dumavý i nemý 
Z hlokuplnóho vyšiel vonka balu. 
Sadol do chyže, v ktorej mramor temný 
I vodomety vychládzaly sálu* 
Okien gothiekých sloh smelý, foremný; 
Cez okná mesiac plným bleskom padá. 
Tisne jasminu vetva sa spletená ; ' 
Vôkol stien stoly z mramorokameňa, 
Z rámov zlátených nejedna tvár bladá, 
Ktorej vdcami ztemnely kobry, 
Prapredkov hladí, smutná, nerušiaca. 
Starosta chodil -^ krok nepevný, skorý — 
Za. nim sa tiene kládly od mesiaca; 
A ked do neba namieril očami, 
Hry^ota triasla bbdými lícami 

Po komnatách sa nový vresk roavláča; 
Starosta zbehne do sálu besedy. 
Zavolá páza, roztržitý bladý. 
-^ f,Pážu môjy pážu, čo tie masky značia, 
Čo polovicu zastaly kommity? 
Čelá zakryté i tatárske šaty . . . .'^ 
— „To neznamená, paie môj, tak vefa, 
Len šlai^hta stojí v tmn rade velikom.^ 



(Dokončenie), 

— „Nio sú to, pážu, nie sú to priatelia! 
Šlachta by razom vpadla s hlukom, krikom, 
Zaraz by plné obsadia sklenieei 

A oni mlčia — kryjú tajomnice 

Bočnými, pážu, von dvormi vybehni, 

Nech rýchlo vrátny . , . . lež, čo to? — ó. Bože ! 

Hradná mi väža i zámok v plameni I 

zrada! zrada! kto mi dopomôže? 
Meč môj sem! — rušaj, pážu mladorodýP 

Neskoro .... Pohan pretína si dráhy, 
Letí cez velké mramorové schody; 
Tmpami, sálu aavaloval prahy, 
Ohne požiarov osvetlily hody! 
Lež, kto roznieca obeh medzi vrahy? 
Kto podpaluje velením do boja? 
Kto je jieh vodcom? basom? atanmnom? 
Dáky mládenec, tatárskeho kr(>|a, 
Čelo zlatistým pddonil turbanom, 
A vieru zlatým mesiacom naznačil. 
Letí na čele, no mečom nezvQa, 
Nikoho dosial uderK neráčil. 
Meč jeho v pošve -^ on zrakom zabíja* 
Vrazil do sálu a v zapätí za nim 
Víchor zašumel po stenách zámkovýeh, 
Svetlá zachvely, zhasly a len tmavým 
Bleskom knôt mihal v lámp alabastrových 
Skrytý oblukách. Jako blesku žiara 

Vrazil a vchod avoj, strážou zabezpieca 

Pán Brezan a mečom stál v oči Tatára. 

V rukách Tatára blyslo ostrie meča; 
liOŽ Uad ! — ó hrôza ! *-* to meč dobre známy ! 
Nad emajlijou tahom huúrovým 
Obraz je Panny Svätej malovaný. 

1 obraz kríža -^ a po niže neho 
Herb, mesiaäka polkruh sriebomého, 
Hviezda a nad ňou, helm s perom pátrosovým. — 

Zablyskly fiabiel obrazy svätené — 
Starosta padol na mramor studený. 



Č.ft/lS7«.] 



Orol, obrázkový čaiopifl. 



Tatár sa škerdil — smiechom zdbud€&é 
Zavznelo echo — bol to výkrik ieny^- 

Bola to nuiaka nezii&ni« irikomu, 
Ktorú bríttantov hronada pokrýra; 
Smiech ten počula i sCaby ort hmaiu 
Zachvela -- zkrikla — i fMidte neživá. -^ 
Tatár prískoiKl, padol na irolenÁ) 
Tí6i ju, spony ztiesMiié rozrýva — 
Tvár jeho bola úžasná, Ualená ~ 
Vzal ju i niesol ceakleiiby ehodbové. 
Ona zmŕtvená v náriičí leiala, 
Z biavy jej vODce, odpadly ružové. 
Vlas sa rozovial, vMa sa roelíala, ' 
Rozvianý zplával kn alopám Tatára* 
I strašBo-bladé boly devy líca. - 

Budí sa. ^ Kde j^? — Zánková kápliea! 
Pred úou postava, stračlivá sta mára; 
Káplica bola straínou jej i temnou 
A desná luny \út na mAr letela. 
„Tys' to, môj Idby ? — Ty tuná si so mnou? 
Netráp ma, odstiáA ten závoj perlový; 
Nech pozrem na tvár — fahy tvojho čela!* 
I zĎal Bielecký turban mušlinový — 
Anna pozrela — i padla omdlená. 
Znovu sa žitia ukázaly znaky, 
Znovu po (ažkej chvíli prebudená 
Povie: „Luby ty strašný, bladý taký'" 
„Ha, bladý !" s divým pretrhne ju smiechom ; 
„Veď zrádzam I*' — ticho — lež ostatnie slová 
Trírazy hlasným zachvely sa echom, 
I nastúpila zas' tichosť hrobová. 
Bielecký rečie: „Takí — tvár moja bladá! 
S inakšou som (a ▼ čas Mástlivý vítal — 
Zrádzam I — a ktože pri zrade rozkvital? 
Na čele mojom napísané: zrada t 
Kraj celý v krvi! — kraj ten zradený je! 
Pozri na okien tých sklomalovidlá, 
Ked blysne slnko anjel ten rozvije 
Ružové líca i sriebristé krýdla; 
Ale ked mesiac prebíja oblokom, 
Celý ten obraz jako vidmy larva 
Temnejším hľadí, i nepevným okom, 
Smutnú má postat, obomreté barvy! 
Iní šA India, keď šfastím snívajú, 
Iní, ked (ahy tvár jicb rubíaove 
Osvieti lampa bôľot -^ ta bývajú 
Veselšie od nich cipresý hrobové. — 
O Jnbá moja, načo tíe rozpravy ? 
Lubá, poď so mnou viest život túlačel 



1. 



Poď za vyhnancom potupenej blaVy! - 
Na tvojom lone dožiíem šediny, .. • 
Šediny bôlu, zrady i opaéel ) 

,;M6j otec — !"* „Otec? ^ Otac la pieklivai! 
Ľakáš sa toh^? < — Preklaje! — čo mači. i 
Kliatba otcova, bratov, 6i iDdiny? . 
Poď y kraj ďalekýi tam lén mmé raje . 
Najdešr i lúky — tam krásne, voselo .— • 
V ludoch rodinu, priaiel.stvo najdnme — •. 
Jest všetko 1 Lubá, čo by tam diýbahk? •/ 
Tam — <• tam jest všetko — všetko koon ^- 

tej zeme I^ 

V. 



koatoL 

Kostol nevelký — zpráchnivelŔ steny 
Opierajú sa na stlpnč potipory. 
Lúčami slnka b^šCal krov bľa^tíný: 
A slnko hľadiac cez okná chvejúce 
Rozličné na nich tvorilo kolory. 
Pri chráme rastú tri brezy plačúce, 
Kríž objímajúc svojimi štítami. 
Žobráka v dverách prosby znejú slová. 
Okolo cmiter, posiaty kvetami, 
Tiché mohyly v prosried hrobitova. 

Zavznely zvuky zvonov neveselé — 
Umíkly — ľudstvo hrnie aa cez pole; 
Bol den nábožným deň svätq nedele. — 
Pluh odpočíva, zelenia sa role. 
Dievčatá oltár zkráslily kvetami. 
Mládež spievala, do spevu hotová; 
Vyšiel kňaz s omšou zcbýlený letamáf 
Niknáca pieseň, volným tíši tokom — 
Umlkne — a len kňaza počut slová, 
I list breziny zašnmie oblokom. 
Niekedy zvonca hlaa kostolom beží. 
Niekedy starec kňazovi odvetí, 
Čavkajú vrabce a pod štítom važí 
Šuchne jašterica, do diery zaletĹ 

Omša skooaoá. — V tom cez nízke imhy, 
Dvaja pocestní vnišli do kostola. 
Jedon z nich tvarov bozkával podlahy, 
Druhého priama, postat sa nezohla, 
Keď sa náhodou, plást odkryl, ^roj dcahý 
Blyskol zpod plášta ~ no tvár smutná bola. 
Do stolíc nešU. Či sadnút sa báli? 
Oba pokorne pri prahu zastali* ^^ 
Kňaz omšu zkončil, šat bohatý zloííi, 
Reč započína pomazanou vravon: 

32 



Orol, obriskavý čMopis. 



-'Vi^ ,^ .^ ^'^^ 



[Č. «.'l«7d 



;,0, bratia I deti I óobo som 8a dožil, . 
Ja starým vekom 8 poliielenou hlavou ! * 
O, ja, Go tíšil rany vášho bôIa, 
IlÉíďiká žW iieBtem v Boéom ku vám alofire. 
Tuná. sedával — dnes stolica fostá -^ 
Náš pán Bieleieký, pán toho okolia. » 
VlasC, vieru aradil ! .-« Náá primáS v Krakove 
Preklial ho, kliatbu . hlássa moje ústa. — 
Raz hO'OeCatíd bex kkwtiby sfpotmínatn. 
ModHté s' <a ja budem sa > tiež 6 vami ..4*1 
A t«nu^ bflitia, — detí — ja preklínam!^ ~^ 
Zachvel sa starec i rozlial slzami. 
Zavznelo: „amen^ staii^učkej osoby — 
„Amen!" lud rečie s výrazom neživým, 
Slovo dokončí '^0 vfedý^om Msklivým, 
Staby deň súdu eCvoríi bol hroby. 

Sotva na n^n^i^^ zaáumelo Ikanie^ 
Sotva sa bolné vzdychy dokonalý. 
Pri prahu šramot i zaiätok sa stane. -^ 
Jedon z pocestných, čo n prahu stáli, 
Zachvel sa — padol — bez dtu na skaly. — 
Druhý sa trasie — tvár bladá — atrailivá — 
Klakne, povráva, k prvému pomali, 
I pečlive mu tvár jeho zakrýva. 

Kňaz od oltára k pomoci zaberá. 
Na blízky cmiter pocestný nesený, 
I tam na chladnom mohyly kameni, 
Zložia mitvého v sríed kvetov cmiteca. -« 
Tieňom ho blŕzke krylo božodrievä, 
Tieňom ho hroby kvitnúce pokryiy, 
Vietor ho ehladil, čo hrobom povieva; 
S pomocou pastier ponáhla peélivý. ^ 
Pozrel — sadfvel sa — staby bleaky hromov •— 
Mŕtvej ho (váry tahy xapazity, 
Zkrikne : „ Vyktiaty ! — bmtia podime domonr !* 
Tlum sa odstránil církve ľútostivý, 
I kňaz za staroov vycbedil hromadou, 
I v bráne tváťoui popokrúcal bladou, 
I riekol vážae: „Bôh je milostivý I 
A lúftosC jeho ne^čerpateľná > . 

Nebo, zem, plní, vládne ohmotíami —I" 

Jedon v i^ocestaýeh spal moAzi: hrobami, 
Z druhého pri ňom äata opadla čiemi, 
r*l«ár odlnytá. -^ Bože í to devite^ 
To Aanal -^ ilsta vehovom slova — ^ 
Či chybí žltie?*-- bo auchá žranica, ^ 
Tvár zmeravená^ jako mramoírová, 
A v očadi oheň 'horúčky sa páli. 



Na čele eíte zwUDé kvety m«lt< - 

I brillaataini iata jej blýskala. 

Vo vlasoch jaaaé pdnepaaky a, koraU. -~ 

„O, môj aajmil^íl* liekte^H^ -MSj draliýf 
Tu sme \m sami ^-^ «ž . sme tu let sami I 
Tys' na mohyle, > ii3iiul, a; y tie ^ prahy, 
Umrlci chodia i ^ia pod brobeMii. 
Tu mlčíš luhý? ^pnehitvor sUsami!'' 
Pozrela i zvuk vyéala výktiku, . 
I obložila mŕtvola kveCaaii# . 

„Nesmieš spočiiŕat pri kníánom chodníku, 

V svätený zemi, bttded pQohovaný !"* . 
Riekla. — Kríz jedM vytrliia z mohyly, 

I kope hrobook v sríed Miqž^ dŕniny; 
Lež, čoraz slabnú, čoraz tadlejú sily,, 
I tiohOir fimuttte, plynaiy hodiny. — 
Západ pozlátil siaha bksk iskravý, 
Brezy po hroboch dlhékládly tieae; 
Žialne súmraku oaatalo. äumtute, 
Šuitely suché po mohylách trávy. — 
Kam dial to viaccg temnejú nebesá, 
I mesiac plný, cez brezín oi>ony 

V rôzne podoby v hmlách hastých láme sa, 
Posríebril líca — a nočoie xáclony, 
Zakryly kostol i hroby emitera i ... , 

Tma. — Z pŕs Aaniných v pcosried tichej 

noci 
Do dvier koetola vzdychanie vyviera, — 
Neátasliná Božskej parosila pomočil 
Možno ju vidieť pri Ueeku mesiaca^ 
Sta v šerobielej 'hmle 4»brazov zdanie 
Kiope aa vráta ^- čoraz .slabšie dlaňou 

SmOftttó sa Boho od hrobov . navrada, 
I vše, vdé slabšie donáša klopanie ; 
I slabé nikae v obzore ztenio^ŕnom. 

Sta prosby v Bohu, jako spev daleký 

Devica mladái, sa prabu kamennom 
Usnula — možno, nspala -? iia veky ^—1 
Ticho. — Pieseňko atíá i tvoje, tóny, 
Neruš tichoaf vo ^tečemej tiodinei 
Celého svetM^ 4i ď sa odhlás splytiie, 
Tvorí tie tíšie večerná vábivý; 
Lež, mysel v 'hĺbke zadumaná sly$i, - 
Jak niekdy z díalky saejú brobné zvooy, 
Kriky zúfania, i vrava veaelái • 
I plač boľasti -*- í smieehy bláznivé, 
I všetko možno rozoznat v Itý tíéi : 
Sluchom acjda i oifsloa f^. anjela I — 



-^-0^.í<5^v5' 



č. 8. It76.] 



Orol, obráskový časopis. 



835 



^' ^ .r- 



> ^ *^ N ^ ^ 



-.^ X> ,^ - •» ^x •■ ^•'^-*'\<'»<^^\ 



František Zaeh. 

(Týobra^enie* na 8tŕan« 209). 



V^edf bodrý srbský národ ehj9taf ea 
ku bojo so Bvepépýtn Tttriíaoni^ aby 
spod jeho krvtv4bo javma vysvobodil bnrtx)f 
8Yop<^ v BosDe a;HeroegoviQey. pripoiaäiai 
sa často SKiž, ktorého podebizen na xáhlfvi 
čMa tohto podávaaio. Maž teato po dlhýoh 
a faikých prácach v}'ddb]rl si meno, ktoré 
každý Srbiia s úetitofifou opomína. Je to 
generál Zaoh. 

František Zaoh narodil sa v OIokmicí na 
Btstrenakej Morave djla 1. mája 1807, štu^ 
éoval v Bcoe a to Viedni, kde od r« 1824-^1828 
práva absolvoval Do r. 1838 praco vai čo 
avskaitant pri brnenskom magiBtratd, po* 
zdejsie vo Znojme Pokká revolúcia* prern- 
&íla úradnícku činnost jeho, i chcel bojovaC 
za svobodu Poliakov. Dostal sa ätestne do 
Krakova, ale revolúcia bola už skončená. 
Poneváč nemal príležitosC súčastnif sa činne 
v boji, nechcel sa pripojiC kn emigradj i vrátil 
sa na Moravu. Tu sa dozvedel hneď, že má 
byt ku vojsku odvedený, čo mu nebolo velmi 
milé, i ušiel do Francie Tam zaoberal sa 
najviac štúdiami vojanskýmí. Roku 1845 od* 
plavil sp do Carihradu a ztade dostal sa do 
Belehradu. Roku 1848 bol v Prahe z naj- 
činnejsích údov schôdzky slovanskej. Z Prahy 
odcestoval do Horvitska a ztade prišiel s Blu* 
dekom na Slovensko. Jakú činnosť tu vyvinul 
v búrlivých tých časoch, známo je povšedne. 
Navrátiac sa do Belehradu, sriadil tu dTa 
žiadosti kňaza Alexandra vojanskú akadémiu, 
ktorej ríaditelom sa stal, obdržiac i hodnost 
stotníka v srbskom vojsku. Zach prednášal 
na prvom tomto srbskom vojanskom ústave 
vojanský zemepis a štatistiku, v druhom od- 
delení dejiny válečného umenia, pozd^šie 
prednášal taktiku. V jaseni roku 1858 do* 
prevádzal konsula Hahna až do Solunu. Jeho 
kartografické nákresy dobre upotrebil ne- 
mecký kartograf Kiepert^ no odmenil sa mu 
za ten vvborný materiál skutočne po nemecky. 
Nekiorí ministri a senátori nespokojní boli 
zrazu s vládou khaza Alexandra Karadjor- 
djeviča. Kňaz donútený bol svolat sknpštinu, 



ktorá sa dňa 80. nov. r. IBôS v Belehrade 
siíla a kasza k odstúpenia vyzvala. Kedf 
kňaz Alexander v Md do pevnosti ku Tur- 
kom oáieL, ku ktiirému nerozvážnemu kroku 
ho íediile nníster Garaianiii. nahovoril, vy- 
hlásila * ho . skiipttina za. tc6ou pozbaveného. 
Zach vracajúc sa 20 Sohmsde Srbska, nemnl 
ani najmenšieho tušecria o tom, čo sa mu 
pripravuje. Vo svojom SS. zasadaní dňa 12. 
januára 1859 nzavrúla. národnia skupština: 
„Národnis skupština verný ohlas utrpenia a 
túžob národa, vidí v nektorýdh úradníkoch 
krvolačnýdi ntčomníke^^ ktorí pri premenách 
kňazov a vlád svoje nekalé povahy nemenily. 
Takými sú v prvom rade Atanasije NikoHč, 
Jakov Živanevič, Timotije Kneževič a Franjo 
Zach. Za skuiky týchto ludf národ sa hanbí, 
a preto i skupština žiada, aby sa menované 
štyri osoby hned zo zeme vysfahovaly a prístup 
do našej čistej a nevinnej zeme nech jim je 
navždy zakázaný.'' Zach stal sa takto obetou 
osobnej zi&šti nektorého srbského velikáša. 
Národ nevedel o tom všetkom ničoho a nemal 
ani najmenšej príčiny na Zacha sa stažovaf. 

Zach opustil Srbsko a žil najprv v Brne, 
zkade svojim Qepriatelom okorenené pravdy 
do očú metal. Nástupcom nachovým v aka* 
demii >stal sa Raako Alimpič. Po krátkom 
experimentovaní zbadala srb^á vláda, že 
jestli má akadémia vyhovef účelu, pre ktorý 
založená bola, nádobno je, aby Zach bol jej 
ríaditelom. I vyzývaný bol Zach novinami, 
aby sa vrátil do Srbska. Pohaneuie, ktoré 
Zach nevinne pretrpel, nedovolovalo mu z po- 
čiatku » aby ponúkané mu miesto riaditela 
v akadémii prijal; no povedomie, že srbský 
národ bez dôstojníkov dôkladne vzdelaných 
svoju nússiu- na východe nikdy uskutočnif 
nebude môct — á j)ravý patriotismus pre- 
mohly konečne neohul Zachovu, že sa zase 
stal riaditeTom školy, ktorú bol. založil. I vy- 
menovaný bol za majora. 

Ked r. 1862 baaa turecký z pevnosti 
mesto Belehrad bombardovať začal, naliehal 
Zach, Aby sa toto k započatiu boja s Turkom 

32* 



286 



Orol, obrázkový jasopic. 



' ^ ^x> *■ -^ ^ -/—^ 



•^ ^^-^ ' ^ »■ ^y^ ^ 



[Č. 8. 1876* 



náležíte vykoristilo. I dal v opustenej tu- 
recká*] ŕasti mesta, ktorá sa pri saaéj pevnosti 
nachádzala, stavfit vatreny i robif prípravy 
k dobývania pevnosti. A iste by nestrašila Eu- 
rópy východnia otáxka, keby bol Zach svojim 
náhladom pôdu vydobyf bol mohol naproti Mon- 
deoovi, Francúapvi a tehdajdienan srbskému 
ministrovi vojanatTa* To nahliadol i sám kňaa 
Michal, aväak poade; i vymenoval Zacbt za 
podplukovníka, ktoiý n 186i stal sa i ría* 
dit^Iom delostrdeccvá v Kragujevaei. 

Vojanská akadémia nemohla dlbo udržaC 
sa bez Zacha. A preto povolaný bol Zach 
r. 1868 zase za riaditeľa akadémie do Bele- 
hradu. R. 1869 povýiený bol za plukovníka delo- 
strelectva a tak dosiahol najvyšší stupeň vojan* 
skej hodorsti v srbskom kniežatstve. Smelé 
môžeme tvrdit^ že niet mnoho tých, ktorí by 
kpšie znali tureckú zem a turecké záleži^ 
tosti vôbec ; éo do znalosti strategickej knie- 
žatstva srbského nemá sebe rovného; veď 



mal príležitosf po tolko rokov, vždy v prázd- 
Hitáakv s clovanci vojenskej akadémie Srbsko 
krížom precestovať. 

Zach je členom srbskej učenej spoloč- 
aesti, predsedom oddie&i prírode- vedeckého 
a matematiekábo tagie apotočností. Dôkladné 
a fšestranné vojanaké vedomosti, spojené 
s ttiekažéodeňnou vcdelanes&Mi a opravdivou 
diplonmtickon byatrozrakosfon , robia Zacha 
vojakom v pravom smyile slova. Ohováhid 
akadémie ho zbož6iQÍ a ctia čo otca; všetko 
mladšie dôstojníctvo arbaké nadobodlo yzde*' 
lania svojho pod jeho dozorstvom. 

Na začiatku terajšej vojny vtrhol generál 
Zach čo veliteľ armády Ibarskej na juho* 
západe vífazne na územie tnrecké; ranený 
na nohe musel vzdaf sa velitetetva. Prajeme 
zo srdca bodrému junákovi tomuto, by čo 
skôr vyzdiavel* a čo skôr začul hlas trúby, 
ktorá národu srbského slavné vífázstvo nad 
votrelými Asiatmi svetom hlásaC bu4e! 



Obrázky z Prímoria: Eybár a ťahún« 

(Vyobnsenie na strane 220*-82i.) 



ťrekrásne južné podnebie zdá sa sku- 
točne 8tvoi*eno byt pre ľud bezstarostný — 
pre ľud, žijúci „z ru^y do úst,^ jak hovo- 
rievajú u nás. A nielen ľudia, ale i zvieratá 
vynikajú tu zvláštnou ľahostajnosfou k útra- 
pám pozemského života. Hľaďte, stojí tu osel 
8ám a sám. Pán jeho bol si odišiel, oprel 
bič o krk ušatého filosoia súc presvedčený, 
že tento nepohne sa z miesta, kedby trebas 
do súdneho dna čakaC musel. Ani hlad nim 
nepohne — len asnaď keby objavila sa na 
blízku nejaká kamarádka, tu zabudne v oka- 
mženf na všetku filosofiu, zrúti bič, a z leni- 
vého pred tým oslíka stane sa čiperný seladon. 



Ale ani pán jeho, statný to rybár, nenie 
o mnoho lepším. Lenivo ôpiem sa o roh, 
pri ktorom má na zemi svoj tovar vyložený ; 
keď ale ide nejaká švarná Milica okolo, ihneď 
sa narovná a lahodnými slovami ponúka ryby 
ku kúpe, vychvaluje jich dobré mäso. roz- 
práva, že jich chytal v najvätšej búre na 
blízkom adriatickom mori. Z dlhej chvíle 
zanôti si niekedy dáku dalmatinskú pieseĎ. 

Fr. Zverina nakreslil nám tu opravdivú 
idyllu z juhoslovanského života, s jakou sa 
na Prímorí dalmátskom každý deň sretnút 
môžme. 



Listáreň redakcie a administrácie. 



p. M. B. v Bp. Dieky. Praciyte len ďalej. — 
P. P, K. v K. Povesti vaie prejímajú z „O.** i české 
časopisy. Prečo nepisete viac? <- Vajanský. Slúbeaé 
práce čakám. — P. 8. B. v H. Básenky prišli, čo 
bude možno, uverejním. P. Laskom. Ci ste zamrzli 
vtomTreačanskn? — P. J. A. Kov. Báseňka vyjde. 



A viac nič? — X. J. Kráľove básne chystám k vy" 
daniu; dáta k životopisu jeho sbieram; podobizne 
neostalo po ňom. — P. Nezab. Zabúdsatena „Orla!'' 
>- P. J. J. v P. Napíá svojo rozpomienky, bude sa 
to dobre čítat. I básne budú mi milé. Na zdar! 



Predpláca sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. Č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní učitelia obdržia nOrla,* 

saS zl. r, é. Roé. n., III.. IV., V. a VI. „Orla** možno dostaf po 2 si r. č. — „Orol* vycfaáiksa vo It soiC 

toch, H Vi — i aárkov silných, dia poslednieho každého obesiaca aa veľkej stvovke^ 



-— — — — .. _^, , , .._.. ^ ^^^^^^^^p^^^^_>— — ■- ■ '- — — ^-^— — ■ ■■ — - — ^ — ^— — — 

Majiteľ a vydavateľ Andrej Trachlý-Sytniaasky. -*- Knihikč.<Aéa8t. spolok y T. Sv. Martine. 



OBBAZKOVÝ ČASOPIS PEB ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRVCHLÝ- SITNIANSKY. 



íuri Sv. Martin, iO. Septembra 1876. 



ČiBlo 9. 



Hasič. 

Obrázok z velkomestského života. 
Od Milosl. Dmnného. 



(^^£L to by nepoznal fahavý ivuk hasičskej 
^í^ trúbky? JalfA' noci, tak vo dne strachu- 
^( plae ona vždy zn«>je a jari baaičskf 
"'i" flokoH jak« if^iy letiA na miesto ne- 
'- štastu. Ruch* tomuto rystupnjť z ce- 
sty vo Telmest« všetk«. 
Inakšie je to na vidieku ! 
Keď záhubného živlu ne- 
hoda zasiahne obc« a me- 
stečká, zaplačú zvony i 
vyburcujú v tuhý spások 
pohrúžených smrternlkov 
ku chráneoiu rodnfcb kr- 
bov. A. je to i velký roz- 
diel medzi hasentni ohňa 
vo Telmesle, ustrojeným 
obratnými údami hasič- 
sk^o spolku, & na dedine 
alebo mesteíku, kde ne- 
vycvičené v tomto ohlade 
obecenstvo velmi nezručne 
si počína ; keí tu obecen- p^j^^, p 

stvo behá bez riadu a 
skladu sem a tam, vgade pomáhat chcejúca> 
preca nikde výdatnej pomoci nepodajúc, tu 
opravdový vycvičený hasič na hlas velitelov 
chápe sa práce pri ohni jemn vymeranej a 
každý stojí na svojom mieste a všetci Spolu 
pôsobia výdatne, tnk že mnohé äkody a ne- 
ätastie odstraňujú. Uznaly to i vidieky naše a 



a preto všade, kde meStanstvo naše trodio k po- 
vedomiu prišlo, pozskladaly sa p(^n iaých uži* 
točných i hasičské spolky. A bodaj by sa množili 
každodenne ! Možno, i.e i táto poviestka vzbudí 
v nidítorom srdci túžbu po nnožení sa jich. 

I. 
Pamitný Rákoá, aa 
ktorom sa otcovia vlasti 
k BDemovaniu sa sehodili, 
dávno vypadol z chýru 
svojho. Teraz je on zase 
len ton púšťou a rorinon 
nevýEnamnou, na ktorej 
rolník bez spominaaia uda- 
lostí bistoňckýeh chladno- 
krevne preoráva rolička 
svoju, na ktorej len hajná 
vrán vydržiavajú snemy 
svoje, priletujňc a odletu- 
júc, jakoby ukázat chcely, 

ivioviŕ. ^^ * ^''^y ^'*^y "* ''*^'' 

jednej sa ukažú na čas a 
zase zmiznú, a ked sa skryjú, tak sa po- 
zdáva slávnych dedov neslatným potomkom, 
jakoby nikdy prijal viacej nemalý, ba jakoby. 
ani nikdy neboly bývalý. 

Na tomto Rákoši, asi oa pol cesty medzi 
PešCou a po veľkej holbe pamätnou Cinkotou 
stojí krčma. Vidoo hneď na prvý pohlad, Že 
33 



238 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1876. 



to majetok pansky. Ohradená je na vôkol, 
a do dvora priestranného, na ktorom sieň 
pre koče a kone hostí práve na prosriedku je 
umiestená, vedie priestranná brána. Z jednej 
strany krčmy vedie cesta hradská do Cinkoty, 
z druhej strany rozprestiera sa na široko a 
ďaleko park, v ktorom kolkáreň, hintačky, 
jako i utešené prechádzky pre obecenstvo sa 
nachádzajú. Všetko toto je v tej dobe, do 
ktorej deje povesti našej padajú, vlastnosťou 
bohatého Seltenreicha, Nemca z Pruská do 
velmesta privaodrovavšieho, a teraz v Budín- 
skom vodnom meste v utešenom vlastnom 
dome obydleného. Rozsiahle pole, vinica, 
krčma, majer s parkovou záhradou prešlo na 
neho kúpnopredajným spôsobom od grófa, 
tuším Wenckheima. Majítel trávil leto s ma- 
ličkou dcérečkou svojou, jedinným to pokla- 
dom a potechou jeho smutného vdovstva, 
v letohrádku avojom každoročne na Rákoši. 

Krému arendoval svetoznámy, chýrečný 
mäsiar Jurko Podhradský. 

Tento Ďurko bol znamenitá, výborná 
cUapioa. Telesne bol oborom, duševne rázu 
poctivého, slovenského. V dome jeho pano- 
vala štedrost a poriadok. Chudoba ho nazý- 
vala svojim otcom a okolití dedinci práve 
tak jako i panstvo rado sa zastavovalo v krčme 
Rákošskej na nepokrstené vínko čerstvé, chu- 
tné klbásky, šunky a údeninu. A nie len 
v jeho vlastnej, ale i v krčmách a hostincoch 
blízkej Pešti mínaly sa jeho potravné články. 
Ďurko bol na slovo vzatý mäsiar i hostinský. 
A bol mu svet na tom Rákoši! Ovce a ba- 
rance, opáípané a kravy jeho pásly sa po 
rozsiahlom Rákoši. V šenkovni v stolíku le- 
žala kopa sriebomých peňazí, bo vtedy sa 
tie tŕžily a v izbičke pod postelou v tej 
truhle železnej boly plné vrecia so žltákami. 
Nebol to ten svet taký, jako dnes, kde sriebra 
a zlata nevídat. Vtedy sa ľudia za štastoých 
pokladali, keď mohli za sriebro a zlato ban- 
knoty zameniť a mnohý, keď sa na cestu 
ubieraf mal, už dva týždne napred staral sa 
o to, jakoby sriebro a zlato na banknoty 
zamenit mohol. Obchod Ďurkov bol rozsiahly. 
Čelade a tovarišov mal mnoho. A všetko toto 
vedela riadiC a zaopatrovaf jeho driečna spo- 
ločnica života Magdaléna, ktorá ráno pŕvá na 



hlas kohúta vstávala a čelaď budila a, keď 
sa náležité osobne o tom presvedčila, či je 
všetko dobre zavreté a uzamykané, poslednia 
na odpočinok sa kládla. Tak sa jim všetko 
darilo a oni si žili spokojne, pre spolublíž- 
nych svojich, pre cirkev a národ požehnane. 
Cirkvi boli manželia tito veľkodušnými pa- 
trónmi a Ďurko čítal vždy slovenské noviny,* 
podporoval mládež, a keď sa supplikant ku 
nemu nadaril, viem, že ho nikdy nezabudol; 
lebo za dva týždne dr/al ho u seba a trak- 
toval deň po deň, tak že chudák vyhladovelý 
alumnista domnieval sa byt v siednom nebi, 
a keď odchodil, napísal mu Ďurko pár srie- 
bomých do knižky a zo pár padlo i do jeho 
vrecka. Odijdúc nevedel sa chudák celou ce- 
stou až po Cinkotn dost nadívať na tie ute- 
šené jako srieň biele šupáky a, páčte, div 
to divúci, keď si kapselku svoju otvoril, to 
našiel ešte v nej pekný kus bieleho chleba 
a ešte krajší kus klbásy, čo mu štedrá ruka 
Ďurkovej panej , tej rozšafnej Magdalény, 
ukradomky ta vložila. Ej, ale ho i požehná- 
vali , toho Ďurka s jeho Magdalénou všet- 
kých škôl šuhaj ci a už vopred upozorňovali 
sa supplikanti na tú milú oasu svojho ob- 
ťažného putovania. 

V tejto krčme Rákošskej u Durka býval 
Branko, učiac sa poctivému remeslu mäsiar* 
skemu a posluhujúc tu i tu hosťom. Otec 
jeho, vlastný brat Durkov nechal ho ešte 
v druhom roku života osiroteného i s matkou 
vo veľkej chudobe. Ku komu že by teda boli 
bežali oba v tomto smutnom opustenom stave, 
nie-li k Podhradskému na Rákoš? Aon j ich 
vďačne pritúlil. Bránka vzal na učenstvo a 
matku osadil do majera, aby tam hospodá- 
rila a pozor dávala na čeladi i na statok. 
Tak jim bolo dobre a náš Ďurko to neoľu- 
toval. Matka Baranková bola opaterná a ro- 
botná žena a Branko vedel rátať a hostí ob- 
sluhovať, tak že až srdce rástlo jeho dobro- 
dincovi, keď ho videl vo dvore, okolo vo- 
ziarov a v sieni vôkol hostí sa otáčať. Branko 
mal ešte len štrnásť rokov a už sveril mu 
Ďurko kľúče od pivnice a peňazí. 

Branko cítil sa byť šťastným na Rákoši 
a jako by i nie? Nechýbalo mu nič, veď 
mal tam tri svety. V čas ráno bol pri zabi- 



č. 9. 1876.] 



Orol, obrázkový časopis. 



239 



janí statku, cez obed šiel si ho pozríetjako 
sa pasie po lúke a po obede a večer poslu- 
hoval hosCom. Do káštiela nosieval každo- 
denne mäso i víno a malá Klára sa muzat^ 
vždy pekne poďakovala a s touto deväť ročnou 
dcérečkou veľmožného pána Seltenreicha každý 
každučičký deň sa zabával. Čosi tiabalo ho 
k tomu dievčatku a ono sa tiež rado vôkol 
neho otáčalo. Ked Brauko na lúke stádo strý- 
kovo muštroval, kde sa vzala tu sa vzala, 
už ona musela byť voždy vôkol neho. Neraz 
vychovávateľka za nou pribehla a ju vyhre- 
šila, neraz ju prísny otec pokarhal, ale to 
všetko nič nepomáhalo. Klára vedela sa voždy 
vykĺznuť a s hovorným Brankom v tráve si 
posedieť — to bola jej najlepšia zábava. 

A o čom si asi vyprávajú? 

Tam sedia pri potoku Rákošskom, pod 
velkým topolom. Klára má polné kvietky na 
lone a Branko hrá sa s velikým psiskom 
Dunčom. Dunčo mal rád Bránka i Kláru, 
lebo veJ vždy býval v j'ejich spoločnosti. 
Jestli sa Branko s Klárou niektorý den ne- 
videli, nemali pokoja; a neuspokojili sa, kým 
aspoň cez šramky, ktoré park od záhrady 
krčmy delily, pozdravenie, alebo ruky nedali. 
A ked sa sišli, to sa hrával s nimi Dunčo, 
hned jednomu, hneď druhému hlavu do lona 
kládol a tak pozorne načúval slovám a ho- 
voru jejicb, tak na nich' upreným zrakom po- 
zeral, jakoby bol to, čo vraveli, rozumel. 
Branko vedel utešené povesti vyprávať, ktoré 
od matky bol sa naučil a Klárka sa v nich 
tak tešila a kochala ; Klárka zase všetko roz- 
povedala Brankovi, čo sa každý deň učila a 
on, ač tiež chodil nekolko rokov do školy, 
nepočul o tom, čo sa Klárka všetko naučiť 
musela, dosiaľ nič, aspoň nič tak zretedlne 
a jasne, jako mu to ona rozložila. Pravda, 
že ani sám Branko nepočúval svoju matku 
tak ochotne, jako ho počúvala povesti vy- 
pravujúceho Klárka, a ani by nebolo toho 
učiteľa na svete bývalo, ktorému by bol 
Branko tú pozornosť venoval, čo Kiárke. 
Blahé detské časy, ktoby j ich neľúbil, kto 
by si jich nespomínal , kto by jich na veky 
nemiloval I 

Jednoho dňa bol Branko veľmi smutným. 
Klárka nie len že ho nevedela potešiť, ale 



ač nikdy žiadnej tajnosti pred ňou nemal, 
ani len to sa od neho nebola v stave dlho 
dozvedieť, čo ho trápi, čo sužuje. I Dunčo 
darmo bladel zvedavým zrakom na smutnú 
tvár Brankovú. 

„Spád ta Ďurko vyhrešil?^ pýtala sa 
Klárka. 

7, Oj nie, ten je dobrý proti mne; ale 
práve to ma bolí, že jeho dobroty nezaslu- 
hujeml" 

„Snáď sa mamka na teba nahnevala?'' 
vypytovala sa Klárka ďalej. 

„Ani to nie, tá ma voždy rovnako ľúbi, 
ale keby príčinu môjho smútku vedela, iste 
by sa ma odriekla.^ 

„Pre Boha, Branko, čo to za hrozné veci 
hovoríš. Čo si to porobil?" 

„Branko smutno zklooil hlavu, plakal, 
mlčal a nedal sa uspokojiť. 

Konečne bo Klárka tým vyslovením, že 
sa srdcu uľaví, ked sa vyžaluje, k tomu do- 
viedla, že sa jej sdôveril a srdce svoje pred 
ňou otvoril. 

Neodsudzuj, nezavrhuj ma, Klárka," za- 
počal Branko zpoved svoju; „ja som zlý, 
bezbožný človek. Mňa tak rád má strýk Ďurko 
i tetka Magdaléna sťaby svoje vlastné dieťa, 
a moja matka hovorieva voždy: syn môj, tys' 
jediná moja potecha, jediná moja nádeja, len 
tebe žijem, len tebe sa ufám ! Klárka moja ne- 
odsudzuj ma, nezavrhuj ma, ja som všetkej 
tejto lásky nehoden. Môj strýk na n hodného 
sa stará, moja matka darmo sa mi ufál Oj, 
ja som zlostný a bezbožný šuhaj, nezdarené 
dieťa. Naša čelaď je zlá. Ďurko o tom nevie 
a ja sa bojím poviedať, lebo som i ja nie 
lepším, i ja som trestu hoden. Naši tovarišia 
a valasi často sa večer zahrajú na karty. 
Mňa tiež vtiahli do toho. I hrali sa na pe- 
niaze. Ked ma volali, abych s nimi držal, 
voždy som sa tým vyhovoril, že peňazí nemám. 
Ty blázon! hovorili mi oni, veď máš peniaze 
pod rukou; vezni si z nich; strýk Ďurko 
i tak nemá detí. Bôb zná, kto to všetko imanie 
po jeho smrti dostane? Čo bys sa s nami 
nezabral? Reči tejto naľakal som sa, utiekol 
som od zlých tovarišov a nemohol som ani 
spávať, vždy sa mi len s toliarami plietlo, 
vždy som len na karty hral a keď som vo 

33* 



240 



Oŕo), obrázkový éafiopifi. 



[Č. •. 1876. 



. *- N.>*-^^^N -^ ■> 



äne peniaze brával, vždy ma) mt strýk Ďurko 
alebo Magdaléna dópádnút Tak sa tni snívalo. 
Jednofao dĎa povedal mi tovariš Peter, čo sa 
ňeprijdem zahraí, že či som taký mamlas, že 
sa bojím troška tých šupákov vziat a že či 
chcem vec majstrovi prezradiť? V prvom 
páde, že by som šiel za svätého do kláštora, 
V drahom, že ma oni pošlú na drahý svet 
barany pásf. To ma ešte viac znepokojilo. 
Vyjaviť vec strýkovi bál som sa, lebo som 
vedel, žeby mi tovaríšia v spojení s čeladoa 
ublížili. To pohŕdavé vyslovené slovo Pe- 
tťovo, že som mamlas, keď si pár peniažkov 
vziať neviera, pobúrilo moju pýchu, tak že 
som uzavrel v sebe vykonať to a tak tova- 
rišov o hrdinstve svojom presvedčiť. I tak 
som zo stolíka triráz po viac srieborných 
äesiatničkov vzal, a vždy na kartách tovarišom 
prehral. Oni sa s týmito neuspokojili a tu 
som sa presvedčil, že ma len k tomu po- 
tižiť chcú, abych peniaze kradol a prehrával. 
To som skoro potom zanechal a pred tova- 
rišmi sa vyhováral, že mi nenie možno viacej 
bťat, že stolík zapierajú. Ale hriech ma držal 
Vo svojom osýdle. Nedalo mi to pokoja, kým 
som i zo železnej pod postelou stojacej truhly 
Viacráz po štyri, po šesť toliarov neodcudzil. 
Tieto som pod lipou do zeme zakopal. My- 
slel som si, že si to budem odkladať a keď 
narastiem, že budem mať hotovú istinu. Tu mi 
včera napadlo, čo som videl napísané u vás 
na tabulke, keď som nosil víno, čo si sa ty, 
iClárka, učila: „Krivé nábytky zriedka uží- 
vajú dietkyl!! a tu ma to bodlo, jako meč 
do srdca. Idem s tým predsavzatím, že pe- 
niažky vykopem a nazpät na miesto to vrá- 
tim, zkial som jich vzal. A tu peniaze ktosi 
už bol vykopal; neboly tie viacej tam! — 
Pán Boh mi ukázal, jaká kliatba leží na 
ukradnutých peniazoch a ja zasluhujem, aby 
ma celý svet zapovrhol. Klárka, viem, že 
som nehoden viacej s tebou sa shovárať.^ 
Klárka zarmútila sa a slovila: 
„Branko, to si zle urobil, že si mi 
o všetkom tomto ani slova nepoviedal. Ja 
by som ti bola siedme Božie prikázanie tak 
vyložila, jako mne vychovávateľka. Keby si 
sa o tom predo mnou bol zmienil, veru bys' 
sa toho nebol dopustil" 



„Už je darmo. To sa napraviť nedá, lem 
to mi slúb, Klárka, že ma celkom nezavrhneš." 

Klárka rozplakala sa a sľubovala Bran- 
kovi, že sa každý dcn ráno i večer bude 
záĎho modliť, aby mu Pán Bôb veliké hriechy 
odpustil, potom ale mu i to dotušila, aby 
pred ňo& viacej nič netajil, lebo jaknáhle by 
sa toho ešte raz dopustil, ona sama ho ža- 
luje Ďurkovi a nikdy, nikdy viacej s ním 
hrať sa nebude. —Divné to bolo dievča I 

Na pekný teplý deft nasledovala príjemná 
jasná, mesačná noc. Ticho bolo po šírom Rá- 
koši, len cenganie čriedy zavznievalo rovinou, 
ktorému cenganie koni v sieni krčmy Rákoš- 
skej nocujúcich sfa ozvenou odpovedaly. — 
Všetko spalo pokojne, len Branko zlým sve- 
domím znepokojený a zvlášte, keď mu tá an- 
jelská postava nevinnej Klárky na um zišla, 
nemohol oka zažmúriť. Povedomie viny jeho 
dávno trápilo ho, ale keď o tom i Klárke sa 
zjavil, tu dvojnásobný cit opanoval stisnuté 
srdce jeho. Bolo nm ľahšie okolo srdca, keď 
sa vyzpovedal a ten sTub jej, že sa ráno i ve- 
čer za jeho hriech modliť bude, tak mu dobre 
padol, jako by sa ten ťažký kameft z pŕs jeho 
toal odvaliť. Ale zase z druhej strany opa- 
noval ho stud pred ňou a ošklivosť pred sa- 
mým hriechom, pred ním samým, tak že seba 
samého sa hrozil a vo snách nepokojných 
stála Klárka nad ním hneď jako sudca prísny 
privolávajúci mu: prečo si to predo mnou 
tajil, ja by som ti bola vyložila siedmo pri- 
kázanie! .... hneď zas jako anjel na mod- 
litbe kľačiaci za cudzie hriechy sa k Bohu 
modliaca Tak bojoval ustavične a trpel. 

Keď sa tak nepokojne svíjal vo svojej 
postieľke, počul dvanásť hodín biť v susednej 
izbe. Jasná žiara osvietila okno. Najprv my- 
slel, že to mesiac do okna zasvietil, ale v krát- 
kom čase bolo počuť vo dvore hrmot a krik, 
že horí! V okamžení obliekol sa, pobudil 
celý dom a bežal von. Tu videl strašné di- 
vadlo! Letohrádok Seltenreichov stál v ohni. 
Keď ku nemu dobehol, videl práve domového 
pána zúfale von vybehnúť. 

„Klára, Klára! Ratujte ľudia, moje dieťa 
je v plameňoch!^ 

Branko v okamžení bol pri pánovi i spy- 
toval sa ho, v ktorej chyži by bola! Pán 



č. 9. 1876.] 



Orol, obrázkový Časopis. 



241 



označil cbyžu a Branko zmizol v blčiacom 
dome. Medzitým dobehlo väetko na miesto 
neäfastia. Oheň musel z vníutrd domu vyjsť, 
lebo všetko dna stálo v plameni a krov ešte 
len na jednej polovici domu horel. 

Klára spala s vychovávateľkou svojou. — 
V prvom tuhom sne musel zast&hnút jich oheň, 
lebo keď sa prebraly, s hrôzou zbadali, že 
sa pfameĎ už oknami dnu tisne a schody, 
ktoré viedly z jich chyžky dolu, už stály 
v plameni. Kričaly, počuť nebolo — i zúfale 
hladely obe istej smrti v úsrety. Poyal pra- 
skala nad nima. I zjavil sa Janko na okne 
cez plameň preskočiac, a vodou, ktorú našiel 
v chyži, pomočil šaty Elárkine, a v náručí 
ju držiac po rebríku pristavenom chytro zišiel 
dolu, ač šaty na ňom horely. Za nimi sotva 
stačila vybehnúť vychovávateľka. Povala sa 
tamdnu hneď zosypala. 

Pán Seltenreich objímal uradostoený svoje 
diéta a s Brankom mal strýk Ďurko robotu, 
aby šaty horiace na ňom uhasil a rany na 
tele jeho opátral. Ale Branko ani aaajmieň 
neľútal tvrdiac, že ho nič nebolí — a Ävlášte, 
keď sám otec EJárkin za ratovanie dcéry mu 
vrúcne ďakoval a táto sama mu rúčku po- 
dávajúc, dieky vyslovovala a ľúbo naňho po- 
zerala, zabudol blažený na všetko, zabudol 
na 8v>oj hriech, zabudol na tú vo ^nách sa 
mu zjavujúcu prísnu postavu. Klárka stála 
pred ním, stála, jako anjel žehnajúci mu . . . 
a on cítil , jako mu srdce skáče a jako mu 
kameň tažký padá zo srdca .... 

Dom horel ďalej a okolostojaci nič po- 
pomôcf nemohli. Tu pánovi prišlo na um, že 
tá strana, kde kuchyňa aa nachádzala, ešte 
nehorí, ale vôkol plameň šľahajúci nedovolí 
ratovat sa, tam nachádzajúcej sa kuchárke 
a čeľadi. V kuchyni tej nocuvala i matka 
Brankova. V letohrádku mali druhého dňa 
včas ráno prat a tu ona vždy pomáhala a 
chodila k vôli tomu, aby ráno včasné ráno 
vstaC mohla, ku práci ta na noc. Tu bolo 
nové nebezpečie. Ďurko a Branko zúfali si, 
tento poslední chcel sa sám zase hodit do 
plameňov, aby drahú matku ratoval, to mu 
ale nedovolili ; lež iní dvaja smelí chlapi dali 
sa s ním do toho, aby tamdnu prestrašené 
ženštiny ratovali. S odvážťuím svojho vlaat- 



nieho života podarilo sa jim ženská rato«aĹ 
Matka Brankovu napokon vyniesli z pla- 
meňov. Žila, ale jak hrozné potkalo ju ne- 
štdstie! Plameň jej vypiekol obe oči — * zostala 
slepou. 

Smutné to bolo na druhý dm ráno po- 
dívanie na ten shorený a sboreuý letohrádok 
pána Seltenreicha; ale storáz horšie bolo ne- 
štastie, ktoré potkalo matka Brankovu! ^^ 
A všetko toto hrozné nešCastie najvätšmi dúl 
ubobý Branko. S Klárkou sa musel ro2lúčif, 
bo tá za včas rána odcestvvala do Pesti i 
s otcom. Smutné bolo jich lúčenie. Klárka 
bola jediuá duša tu na púšti, ktorá mu ros- 
umelá. Teraz kto vie, či sa kedy vidia ešte 
a bez nej s nešCastnou temnou matkou v po* 
vedomí svojej viny ani žit mu viac možno 
nebude. Dosf ho Klárka tešila, že sa otec 
o vyliečenie úbohej matky postará^ že ju hneď 
sebou ve/.me do Pešti a lekárom k ošetro* 
vaniu oddá a že na rok zase nový, ešte krajší 
letohrádok vystavia a zase ta bývat prijmú. 

Jako vidíme, výdatná bola to potecha; 
ale u Bránka málo mala výsledku. Žalúsť 
jeho bola nevýslovné veliká a uznáme mu, 
keď prameň jej uvážime. On si to tak v ob- 
(ažnom svedomí svojom predstavoval, že všet- 
kého tohoto nešťastia len on je pníčsnov. 
Dopustil sa velkébo hriechu a to je trest 
Boží, pri ktorom i nevinní Seltenreicbov^i 
ztratou letohrádku a náradia, matiia j«ho 
ztratou zraku trpeli a zastihnutí boli ; ale 
najvätšmi je pokutovaný on, lebo je sesfastia 
matkinho, svojich dobrodincov príčinou a te- 
raz mu nastáva život púšte «nutný. Bôh odo- 
bral zrak matkin a bere mu zretelnicu oI|a 
jeho Kláru .... onjeztratenýnaoelýživot. 
Oheň nešťastný pripravil ho o všetko blabo 
života a storáz horší oheň viny pálil ho na 
duši a na svedomí jeho. 

Klárka s plačom sa s ním rozlúčila. ' 

Kto by i nezaplakal nad nešťastným 
Brankom? .... 

II. 

Utešené je sriadené hasičstvo vo veľmoa|e 
pod vedením grófa Edmunda Szécbényho. 

Hasiči sú všetko do nohy vyberaní chla- 
píci, jako to najvyberanejMe vojsko. Stroje 



242 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1876. 



'~^N ^ S. • .. ■ , 



majú drahocenné a výborné, ktorým treba 
páru hladaf. Menšie i vätšie umele ustrojené 
i parné sikačky, divotvorné rebríky, ktoré sa 
z dreveného prístroja vytočia tak, že i na 
tretie, štvrté poschodie dosahujú, pytle na 
ratovanie ludí z domov, plachty, do níchž ba- 
sičia sami z plameňov z väžovej vý'šky bez 
úrazu sa hádžu. A ktoby vyrátal všptko? 
Oni majú letom strely behajúce kone, tých 
najspôsobnejších a najšikovnejších kočišov, 
jejichž obratnosť obdivovať načim. Po celom 
priestranstve velmesta rozložené sú jich sta- 
nice, ktoré s hlavňou stanicou vniutomého 
mesta pri Dunaji vo farskej ulici telegraficky 
spojené sú; ano telegrafične spojene je s nimi 
celé velmesto Budapešť, tak že kdekoľvek 
by vypukol oheň, ielegrafične o ňom poučení, 
za niekoľko menšín sú na mieste nešťastia. 

Nič nenie krajšieho, jako keď hasičia 
výjdu ku cvičbám svojím, čo sa obyčajne tri- 
ráz týždenne stáva. I liahnu v svojej utešenej 
rovnošate tou, teraz už boulevarrlu podobnou, 
Kerepešskou cestou von do Rottenbillérovskej 
ulice, kde nachádza sa jich ohradené cvi- 
čcbné miesto, na ktorom na tri poschodie 
z dreva vystavený dom sa nachodí. Tu spô- 
sobní hasičia probujú svoje umenie. Pri kaž- 
dom cvičení býva veliký zástup divákov prí- 
tomný. A nielen mužovia, tešiaci sa v muž- 
skej obratnosti hasičov, i dámy obdivujúce 
krásu mužskú, rady sa ustanovujú na to miesto 
cvičby. Ved gymnastika je obľúbenou, nie 
len u mužov, ale i u dám a je učebným pred- 
metom v školách dietok obojeho pohlavia. 
A krajšej gymnastiky nenačím nad tú, ktorú 
provodzujú hasičia. 

Toho času, v ktorom povesť naša jedná, 
všetko obdivovalo zvlášť zo strany dám jed- 
ného pekného štihlého junáka, hasiča. Kam- 
koľvek sa len obrátil, mal obdivovateľov. Ale 
bol to i krásny šuhaj! Mladý, sotva ešte 
osemnásťroční, štihlý a pritom preca mohutný 
mladík mal havranno-čierný kučeravý vlas, 
orlici nos, bystré jako trnky čierne milé oči; a 
tá rovnošata tak mu prisvedčila a tak stála na 
ňom, jako by ju boli naň uliali. Mladého šu- 
haja s úlubou všetky zraky sprevádzaly. Celé 
mesto hovorilo o ňom, že je nie len najkrajší, 
ale aj najobratnejší a najodvážlivejší hasič 



medzi všetkými. Preto, kde sa len ukázal, 
potkával sa s nelíčenou sympatiou obecenstva. 
Vieme, že hasičia mávajú i po divadlách stráž, 
kde deň i noc trávia. Ked prišiel rad na pek- 
ného šuhaja, aby strážil v divadle, bolo celé 
divadelné osobníctvo pobláznené. Od príma- 
donny až po najposlednejšiu baletovú taneč- 
nicu všetko sa k nemu tislo, tak že keď jako 
hasič žiadnej roboty nemal okolo budovy di- 
vadla, bol by mal dosť ohňa hasiť, čo plá- 
polal jemu k vôli v srdiečkach dám, keby 
k tomu vôľu bol mal. A on šuhaj mladý, ne- 
zkúsený, nevinný, nič alebo veľmi málo tušil 
o tom. 

V Rottenbillérovskej ulici v dome cvičby 
hasičov býval na stráži starý vyslúžilý vojak 
Rudnický, ešte i teraz jarý hasič, s Rozien- 
kou, dcérou svojou. Jeho povinnosťou holo, 
miestnosť a dom v čistote držať a strážiť a 
na nástroje ku telocviku patriace pozor dávať. 
Pekná Rozienka v úzadí priestoru evičebného 
opatrovala peknú záhradku a pestovala v nej 
utešené kvietky, tak že hasičia v lete povždy 
podperení sa z cvičby domov vracali; ale 
najkrajšie vedela Rozif^na sama podperiť toho 
utešeného hasiča, ktorý krásou n^d všetkých 
vynikal. Roziena bolo šumné a veľmi prí- 
jemné dievčatko. Sám Széchényi ju bol po- 
chválil. Mnohý rezký hasič sa s úľubou ua 
ňu zahľadel, ale ona sa ku všetkým chladno 
držala, výjmuc toho spomínaného pekného 
mladíka. Za týra neraz i mimovoľne zaleto- 
valy si oči jej; tomu sama ponúkala kytky, 
kdežto iní si jich od nej veľmi pekne prosiť 
museli. I bystré oči hasičov to už boly zpo- 
zorovaly , že je Rozienka k jich súdruhovi 
nie ľahostajnou ; ale že jich súdruh je jakoby 
z dreva a ku každej kráske ľahostajne sa 
chová, to tiež tajiť a ani svoje podivenie nad 
tým ukryť nemohli .... Mladý hasič bol 
raz taký šuhaj , tvrdý jako z ocele a neprí- 
stupný jako z mramoru. Naň nemalo nič 
dojmu, on si žil len svojmu povolaniu a ne- 
dbal o ten svet. 

« 

Nuže jakože — šumný ten podivný hasič 
bol náš Branko Podhradský — sa dostal náš 
Branko z Rákoša do Pcšti za hasiča? 

Po osudnom ohni, keď mu matku od- 
viezli do nemocnice Peštianskej a Klárka 



č. 9. 1876.] 



Orol, obráskový časopis. 



243 



s otcom odišla do Budína, nebolo pre& sta- 
nice na Kákoši. K tomu povstala v ňom ne- 
odolateľná túžba — byt hasičom. Neáfastie 
ohňa predchodilo mladému jeho srdcu jako 
to najvátšie ueštastie a preto, jako i z druhej 
strany, aby svoju vinu dľa možnosti dobrými 
skutkami napraviť mohol, stal sa hasičom; 
opustil drahého strýka Ďurka a to nie bez 
toho, aby ho z ďaleká nebol upozornil na 
nevernú čelad jeho , i odišiel do Pešti. Tu 
bol blízko matky svojej temnej, ktorá v ústave 
slepých trávila smutné dni svojej staroby; 
tu bol blízko i Klárky, ktorú smel v Budíne 
tu i tu navštíviť. Sám starý Seltenreich rád 
sa s ním shováral. Branko bol šuhaj čítaný 
a vzdelaný. Sám najhlavnejší velitel gróf £d- 
mund Széchény ho obľuboval a ked sa pri- 
hodilo, že šiel niekde na vidiek hasičské 

(Pokračovan 



spolky organisovat, to nikdy nevydal sa na 
cestu bez nášho Bránka. 

Branko bol mladík vážny a v svojom 
povolaní svedomitý, jemu docela zasvIUený. 
Ale i pekne avanžiroval, tak že z toho trochu 
i omr/losti mal; lebo mu starší od neho zá- 
videli. Márne sa ale závistlivá vztekali, lebo 
tej odvahy a šikovnosti, čo Branko, nevyvi- 
nul z nich žiadon. Koľko životov ľudských 
on už oratoval, koľko záhubných požiarov 
odvahou svojou udusil a koľké škody od spolu- 
bližných svojich odvrátil! Slovom, Branko bol 
na svojom mieste. I u strýka Ďurka videli sme, 
že bol užitočným a prospešným ; ale odtiaľ zlé 
tovarišstvo ku zlému ho svodiace vyhnalo ho. 

Ešte šíp nepokojného svedomia vždy 
bodal dušu jeho, ale teraz sa už úfal, že sa 
boj ukončí, že dojde milosti, 
ie nasleduje.) 



Búrka na Dunaji. 



iam na Dunaji na sivej skaHne 
Zosadol sokol z ďalekej výpravy. 
Žiaľ sa zo srdca jeho ťažký vine 
A z oka pohľad na Dunaj boľavý. 
Zásne nad bitím potajomnej vlny, 
Ze tak zóráva Dunaja hladinu, 
Lutujúc plné junačou tri člny, 
Čo sta labute na Dunaji plynú. 
A na vysosťach neba v nočnom tichu, 
Posvieti hviezda a zas otemneje, 
I kosák — mesiac v perinôčku lichú 
Zavitý silou kradmo svetlo leje. 

Hoj, smutný sokol, či nešťastie tušíš ? 
Nad Dunaj z neba púšťa sa čierĎava, 
Jakoby hviezdy s mesiacom padaly 
A víchor v desnom huku neustáva, 
Len bije vlny o pobrežné skaly. 
Jako obličaj srdom peknej panny, 
Tak sa stratila Dunaja hladina — 
On hromu silou víchrom rozviklaný 

Svoje hranice zaznávať počína 

V sokola smútku javené tušenia 
Prešly do dejov desnej skutočnosti: 
Člny Dunajom bez smeru sa menia, 
A na nich junač zdesená žalostí. 



f 



jJedoD sa trasie pred skalou pobrežia 
I A druhý cíti staroby štrbinu, — 
' No, oba člny v náruč smrti bežia, 
I Až v surme živlov bez stopy zahynú. 

Na člne treťom pri bodnej junači 
I Vodca nadšený šetrne sa chová. 

Bohu na nebi modlitbou sa vdfačí 

A ku junači tieto rečie slová: 

„Bratia! na našom člne vina leží, 
Že ho tak vlna rozjedená metá, 
My v ňom, on s nami k svojmu koncu beží 
Bez žertvy darmo volá pomoc sveta, 
Aj tak, junáci ! obnažte že hlavy 
A nech pokľakne vaša zpurná noha, 
Nás Dunaj skoro vlnami zaplaví — 
Volajme vrúcne v spovedi na Boha. 
Sem sa do kruhu; soznajme prečiny. 
Pre ktoré jiste všetci padnúť máme, 
No, nie nevinných, lež toho, čo vinný. 
Na žertvu za mier smrťou zájsť necháme." 

Nastalo tich^, ticho jako v hrobe, 
Keď sa naň kameň poslední zavalí, 
Až jedon z junače v spovednej dobe 
Vodcovi prečin a hriech svoj odhalí: 



244 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1876. 



• • , • ^ y 



„Vztiahntte na mĎa, bratia, ruky svoje, 
Čiernym ničiiíčkoni zastrite mi oči, 
Dajte na hrdlo kamenné oboje — 
A keď sa hlava závratom potočí. 
Hoďte mňa, hoďte do búrlivej vody, 
Abych v nej zašiel čo hriechov obota, 
A vám nevinným vykvitne z nehody 
Zdar bojov svätých za svobodu sveta." 

Všetci druhovia mu protirečili: 

„Ty si pre známosť kníh svätých vážený, 
Šťastný, kto vzorom tvojho žitia žije, — 
Nie ty, lež my sme hriechom obťažení, 
Ktorý svedomie naše trápi, bije. 
A keď sa reči, tvoja ľudskosť pravá, 
Nezbasný oheň za svobodu vlasti 
V povestach fudu s nadšením výprava — 
Nepadneš v obeť za spoločné strasti l*^ 

Junák ten ešte ďalej sa spovedá: 

„Ja znám, že v dejoch otcov a prírody 
Nemáte zručnosC tú, čo mne je daná: 
Znám. že dobyť vám zlatuškej svobody 
Možnosť a vola na mňa odkázaná; 
I to znám, že som vždy s nadšením učil: 
Hému vyhýbať a len dobre robiť — 
Preca mňa dávny hriech s vami rozlúčil, 
Pre ktorý nutno žertve sa podrobiť .... 



A jaký je hriech môj a (á vinná kliatby? - 
Zaznal som svojich a hial sa s otčinou, 
Odkopnul otca, matičky žehnanie, 
Brata pri bosku pohanil som slinou 
A zhabal kradmo sestrine imanie, 
I letel vo svet sťa obluda divá. 
Plač m ma nehla detvn podlávená, 
Skľopená potom zakúsila niva. 
Čo zlostný človek v otčine znamená. 
A tie kostoly a ponmíky sväté. 
Ktoré syn viery uctí v mene v Boha, 
Smútily mojou zpupnosťou dojaté — 
Lkala nadomnou nebeská obloha; — 
Vidíte Dunaj v jeho desnom brodu 
Jako ťažkými lomcuje vlnami, 
Jako sa vždy viac pajedí od spodu, 
Rúšajúc na dne pieskom a skalami? 
To kliatba ťažká matkou vyvolaná, 
Za prečin ťažký synom vykonaný! — 
Ach, ja sa kájam, želiem, prosím Pána, 
By zaň som slušne ja bol potrestaný." 
A čo kajúci po vrúcej spovedi 
Za blaho tudstva žiť i mrieť prisahá, 
Utíchla búrka, čierňava sa riedi — 
Čln bez úrazov do prístavu ťabá. 

Jozef Jančo, 



— <«G^^)^ 



Nad Baltom. 

Cestopisné obrazy. 
Podáva Juraj L, Kéllo, 



IV. 



Kodaň. 

(jielom mojej cesty nebol vlastne Kodaň ; 
lebo k tomu nemal som ani času ani dosta- 
točných peňazí. A už kto chce velmesto 
s opravdivým prospechom navštíviť, musí 
s jedným i s druhým môcť disponovať, ináče 
vidí pekné ulice i domy, i môže sa vrátiť 
zpät s uspokojenou mysľou, jako onen Maďar 
od Sv. Štefanskej váze so svojou lahostajnou 
výpoveďou: „No márláttam." Navštíviť chcel 
som Helsingborg, bo tam býval môj priateľ, 
statný Švéd dr, Bjork. Colnej formalite musel 
podľahnúť i môj príručný kufríčok, i>oneváč 
náš „Delphia'' zostal na južnej strane Fre- 



derikshavna, besprosredne pri sam^j temer 
„bariérrc,'* ktorá tento od vojanského prístavu 
Orlogshavna delí; ôajky ale do Hdsingôru 
poťažne Helsingborgu, stávajú obyčajne v tak 
zvanom Novom prístave vis á vis námestiu 
8v. Anny; dostúp teda k' nim po prístavnom 
nábreží je o mnoho skorší a prífaodnojšt 

Colná formalita bola v oKamžení odba- 
vená, lebo veru nekolko bielych šiat neza- 
vdalo príčinu k my Mienke podludníctva. Po 
prestfllej „quarantaine", vystúpim do portálu, 
cieľom pokývnufia na blízkeho nosiča, aby 
bral moje „batožiny^ a niesol na spomenuté 
miesto prístavu. I zaklope mi niekto na plece. 
Obzrem sa, kto to? A hľa môj milý dr. Bjôrk 
stál za mnou s flegm tickým výrazom tvárí. 



c. 9. 1896.] 



Orol, obrázkový óaaopis. 



345 



ľ 



Nesíi stál eite predo moM, keď dr. Bjôric 
poukázal mu pistom oa hlíiky hotel. Šli &me 
za akn, i vošli do elegantuäio hostinca Told- 
boéraDlHísa (ZoHbudeweinhaus). Bozmuie sa 
samo Mbott, že som bol od teraz parasitom 
doktorovej tobole. Nekolko makreliek a dva 
poháre kávy s rumom bolo našim lacným a 
chatným sniedai^lm. Ghdva v Kodani je po- 
merne k europ^dsým velmestám velmi laená. 
Obed v bôtele ďAngleterre pozostávaj áci» 
z polievky, mäsa, rýb^ divným pre nás spôso* 
bom [nripravmiých zemiakov, pečífdnky, 8tr4»vy 
a jednej skleniee piva, stojí čtyri dánske 
mairky (72 kr. r. L) Výhlad z blidtebo pa* 
vUlonn Toldbodvfktthttsu na prístav Kodanský 
je malebný a zvláite osz tu, cielom pozoro- 
vania pri^ a vychodiacieh lodí stojaci i cesto* 
vatelom dostapný dalekohlad — uckvacojici. 
Nemohol som sa dlho s ním rozlúčiť. Nenie 
div^ ptvýraz bladel som velikánricym ďaleko* 
hladom, a obrazom veľkého morského pano^ 
láma, s jeho ostrovami, škandinávskym po- 
brežím, a zpenénievlny krájajúcimi blízkymi 
i ďalekými, vätšfmi i menšími loďami, nasýtit 
mm aa nemohol. Konečne pretrhol moje po- 
aororonie dozorca, upozorniac ma, že otvára 
aa baiiérra^ vcjanafcého príÉtavu. Dnes po* 
čínali sa manévtie štátnq tunajšej kralov^ej 
flotiUy. Boznmie sa, že nechcel som sa z to- 
hoto k posorovaniu najpríhodDejšieho miesta 
raiiC; no môj príatel upozornil ma, že dopo* 
ludnia^ ba vôbec v prvé dni nenie v tom nič 
zanimavébo^ poneváč trávi sa čas samým len 
raaofitavovanim a zaujimaním stanovísk. Na 
tretí deň pri mojom návrate mal som príle- 
žitost pozotovat za dlhší čas túto divú a 
preca vážnu i peknú hru námorného váleč- 
níctva. Nebolo mi to síee nové, lebo ešte 
predošlej jaseni díval som sa z Doberan- 
ského prístavu na námorné manévre neme- 
ckého loďstva; no bola to pre dialku a menší 
počet loďstva » holému oku len miniatúra 
predo mnou ležiaceho obrazu. Dojem, ktorý 
mrobila na mňa jeho imposantnost, opí- 
saC sa nedá. tie vyrátané pohyby, to pre- 
háňanie, to napádanie hneď jednotlivých lodí, 
hneď celých coUôn, tá rýchlosť v dostihoch, 
tá obratnost v skrúcaní, tie zručná prepad- 
nutia A odzbrojovanie podlahnutej lodi, to 



v istom poriadku sa hamžeoit vojaka poi 
palubách \ ten dýoi z parníkov i skrelby, to 
povíevanie zástav, to premieáanftn jioh ba« 
riev lodnie telegnifovanie a kommando, pri 
čom pre dialku n^poči^Ješ kriku a hrmotu; 
slovom, všetko robí na porarovatela dojem 
povetmého zrkadlenia, alebo obrazu blízkeij 
a preca dlatekcj, mŕtvej, a preca rušiaccg aa^ 
pohybom impcuugúcej faty moi^^y, alebo- 
zúpasiadoh so sebou nemých duofa^v a tAft 
zakliateho kraja čarovnýrii povestí. Fťe nás 
laikov je to aen skutočnosti! 

Však prv, lež by sa postil do podrob^ 
neho opisu jednotiiových skúseností, nftcb 
mi je dovolené podal malý historici^* sta^* 
tistický prehbd samého mesta vébeo. 

Kodafc, Kopenhága^ Kjobenbavn, dnes 
hkvnie a sídelné mesto dánskeho krélev^vny 
bolo v sriedku XII. stoletia ešte nepatrnou 
dedinkou rybárskou, pozoatávajéoou z nízkych 
učadenýoh chatrč a malóhi> člnhovéko príboja^ 
neďaleko ktorcg biskup Absoloa, aby ¥0 mo*- 
j ich misssionáisbyob prácach proti nápadoHL 
divých pohanských Severáneov mal pevná cáF 
lohu a úkryt, dal vystavif so znaäiým ná* 
hladom pevný hraé Axelhuusi ktorý potam. 
daroval biskupskej kapitule v Boaafcilde. De- 
dinka táto, ktorú Saxo Grammatkiis volá 
„urba Absoteaica^ a ktorá naskoi šie pod men 
nom „Foitus mereatommii^ alebo i t^Castrum 
de Ha&ia/ potom vôbec pod zkráteným 
„Ihavn^ prichodí, stala sa v drahej potevici|, 
jako už zo samého jej mena vidao, prístavom 
i vätších kupeckých lodi; a poneváč tohoto* 
z prvú chatrného priboju, položenie nie len 
bezpečné, ale i prepotrebné bolo, stal aa 
z neho v krátkom čase, následkom velikej 
kupeck«ý premávky, významný pre kupeotvo 
prístav, ktorý kam dial viac rozširoval, opra* 
voval a okrašloval aa. Už r. 1254 povýšená 
bola dedinka táto na naesteeko a obdržala 
prvé výsady, a sto rokov neskoršie na kr. 
mesto, ktorého rozkvet zmáhal sa tak ra- 
pídne, že už roku 1443 vyvolil si ho král 
Krištof za kr. sídelné mesto, ktorým až do 
dnes zostalo; a ač rozložené na pekneg^ 
úzkeý rovine ostrovu Seelaodo, bezpnoaredne 
na brehu 4 mfle širokej úžiny (Sund) a na 
.úzbc}^ prísCev s KalhAÍo brcbem spojt^ácej^ 

34 



846 



Orol, obrázkový ôssopis. 



[Č. 0. 1876 



mesto od ostrova Amager deliacej zátoky, je 
prteca pred rozvodnením pevnými násypami 
tak bránené, že i to najvyššie pamätané vy- 
stúpenie Baltu, nemalo pre mesto žiadnych 
škodných následkov. Rozpadá sa na tri časti, 
totiž: staré mesto s královským hradom, 
Fridrichovo s prístavom a Ghristianovo na 
Amager. V kommunálnom oblade rozdelené 
je na 12 Qnartierov, v cirkevnom na 9 diocesii. 
Má 2Ô6 vätáích menších ulíc, z ktorých naj- 
äväa je ulica Ôster, najkrajšie s palácami 
kniežat, konsulátov a vysokej šlachty sa ho- 
nosiace, sú : ulica Amálie a široká. Poslednia 
vedie na najkrajšie námestie mesta Kongens 
Nf torov (Nové kráL námestie). Má 16 námestí. 
Z ohladu strategického je mesto nie len pri- 
rodzenou polohou, ale i umele značne opev- 
nené, násypami, múrami a priekopami oto- 
čené, ktorých veniec končí sa krásnou i pevnou 
citadeliou Friderikbavn, a ktorých údolia po^ 
akytujú utešené a pôvabné prechádzky. Cez 
tieto vedú len štyri brány do mesta, výcbodnia, 
sevemia^ západnía a amagerská. Vnútorné 
meato počituje 4800 domov, 162.635 obyva- 
telOY, medzi nimi 2800 Židov, 600 katolíkov 
a 200 evanj h. v. Okolie mesta z čiastky veľmi 
pekné, z čiastky ale marasnaté a pusto-piesoč- 
nate, žiadnej pôvaby neposkytujúce. . Vyššie 
brehy a výšiny sú posiate letohfadmi, medzi 
ktorými zaujímajú prednie miesta : Frideriks- 
bei^^ na pol hodinky od mesta ležiacom, celé 
okolie prevyšajúcom, chopci, od Fridrícha IV. 
(t 1730) vo vláskom slohu vystavený. V hrad- 
nom parku je vodojem pre Kodanské vodovody ; 
pri vchode stojaca socha Fridrícha VI. od Bis- 
sena. Fredensborg (Hrad pokoja) vystavený je 
na pamiaticu medzi Dánskom a Švédskom roku 
1720 uzavretého pokoja. Frederiksborg je 
milá a obyčajná residencia Friedricha VIL, 
r. 18Ď9 požiarom zachvátená, teraz v nove 
88 stavia ; Jägerspriis s nádhernou strelnicou 
a polovnfckon záhradou. 

Každý národ s istou pýchou a z nej po- 
ckodiacou prehnatostou zpomína svoje kra- 
jinské hl. mesto a myslí, že krajšieho viac 
na zeoEÚ niet, ani byt nemôže, jako to, kto- 
räio en je meštanom. Takým je i Dán. 
On síce nenie tak exklusivný jako mnohý 
z ^giMdo natíone,^ alebo ^ieaô nemzetu,'' 



lebo svojim až do nižších vrstiev presiak- 
nutým porekadlom „len jedon je cisár, a to 
je Franc, len jedno je carské mesto a to je 
Viedeň,^ dopúšfa prednosť Rakúsku, ktorému 
vôbec dal epitheton „ pekné, ^ ale spolu hned 
dokladá : „a len jedno je kľásne meatOo a to 
je Kjobenhavn.^ V mnohom ohlade má pravdu. 
Aspoň potahom na Kodanský na Balte naj- 
vätší, najkrajší, najbezpečnejší prístav % v kto- 
rom obráti sa rocite priemerne 11.000 lodĹ 
Samé Kodanské zádlnbníctvo má vyše 300 
s nákladom 16.000 kupeckých tiarch \ z kto- 
rých 120— 140 je v ústavnom spojení so Záp. 
Indiou, Islandom y Farôermi a Gronlandom, 
a obnáša asi 4000 kupeckých tiarch. Roční 
výkaz príchodu cudzích lodí dosahuje čisto 
5600, medzi nimi priemerne nemeckých 600,. 
anglických 2ôO, ruských 180 ^ finských 115, 
švédskych 170, norvégskych 120, hoUand- 
ských 60, francúzskyďi 40, portugalských 
28 a t. d. 

V Ihanseatských vojnách utrpelo mesto 
od r. 1428 značné škody. V XVIL století 
bolo švédskym vojskom obTahnuté a bom- 
bardované. Pripojenie sa Dánaka k aUiancti 
Švédsko*ru8kej zavdalo príänn vojny meda 
Angliou a Dánskom, v ktorej r. 1801 di^ 
2. apríla slavný Nelson a Parger (tam ten 
obíduc ostrov Amar hnal útokom na dánsku 
flottu od juhu, tento od severa) zlomili úplne 
moc válečnéko dánskeho lodstva, i dobyli 



^) Prístav je meno všeobecné, a v každom tri 
miesta rozoznať nádobno. U samého breha 
je príboj (Landungsplatz), kn ktorému lode 
vyše 9' hĺbkochodu nepristúpia; zádluba 
(Rhede), miesto za príbojom, bližšie otvore- 
ného mora, kde vyše 9' hĺbkochodu, alebo 
80 zápaléivými látkami, prachom, dynamitom, 
petroleom naplnené lode čakajúc na vy- 
prázdnenie alebo odchod, zakotvené stoja ;^ 
odtiaľ zadlubnik zz der Rheder (msgiteľ vftt- 
ších lodí, zádlnbníctvo :z: Rhederei (zamestkná- 
vanie sa s námorným knpectvom); a lodia- 
reň bezprosredne n príboju, kde stavivá sa 
lode ; podkladky ale, na ktorých sa slavšjá 
a dostavené z nich na vodu púšC^jú, volá 
sa: zvržeň (Verfte), odkiaľ i celá lodiareä 
na krátko len = Verft. 

^) Jedna kupecká ťarcha (Commerzlast) = dve 
lodnie tonny =r 4000 bambnrgských fantov. 

POv. 



ô. 9. 1876.] 



Ofol, obráikový Saiopts. 



S47 



nad nim úplného vffezstva. Rokn 1807, od 
2 — 6. sept. hnali opäC Angličania útokoih na 
mesto. IVojdňová strelba zniitila mesto temer 
úplne. Vyše 400 najprednejäích stavísk (medzi 
nimi i pekný metropolitánsky chrám ríše) 
bolo na ntmy a popol odrátené; 2000 domov 
značne porúcbané a vyše 2000 obyvatelov 
našlo z vätäej čiastky v jich ssutinách svoj 
hrob. Prístav bol znivočený , dánske lodstvo 
zlomené a 18 radových, 16 fregatt a na vyše 
60 menších lodí stalo sa korisfon Anglie. 

Bolo sedem hodín, ked sadli sme do ča- 
kigúceho na nás kabsu , lahkého to vozíka 
pre dve osoby. 

„Hotel d'Angleterre," rečie môj priatel 
vozkovi a o chvílku boli sme v jeho hospode. 
Prehodiac šaty, odišli sme využitkovaC, na 
kolko možno, krátky čas nášho zabavenia. 

Čo centrum dánskej, ba vôbec severnej 
vedeckosti a umelectva, je Kodaň bohaté 
mesto na sbierky, no tieto zvätša otvorené 
sú len medzi 11.— 3. hodinou. Do tých teda 
čias ponevierali sme sa sem a tam po ulicach 
mesta. Nebolo ani to bez úžitku. Predo- 
všetkým šli sme do botanickej, výborne sria- 
denej, äle nie velkej, záhrady, ktorá otvorená 
býva od 8.-2. a 4. — 7. hodiny. Zastúpená 
je tu najbohatšia flóra severních krajín. Krásne 
vodojemy s jich bralnatými ostrovkami vôkol, 
na ktorých rozkladajú sa skupeniny vodních 
bylín, od morskej obyčajnej trávy a mochu 
počnúc až po dlhočizný Fucus giganteus, roz- 
siahlu plovku, Sargassum bacciferum a roz- 
manité ruže, po medzi ktoré trčia tu i tu 
konáre vsadených Polypitov a korallov; pom- 
pósne stavané budovy pre palmy a Orchi- 
deeny sú pre oko najvábivejšie a najzaní- 
mavejšie. Exotické rastlinstvo je slabo zastú- 
pené. Máličko severozápadne od záhrady, 
temer v sried mesta, ležf nepravidelné síce, 
ale najkrajšie námestie Kongens Nytorv — 
královské nové námestie, do ktorého ústia 
najkrajšie a najživšie ulice. Na sriedku vy- 
pína sa olovená socha Chrístiana V. 

Z král. nového námestia, smerom severo- 
západnfm ku citadelle, vedie „široká ulica," 
v ktorej prosriedkn zahli sme na východ, 
i octu sme sa na velikom, v podobe osmo- 
hranu stavanom, Fridrichovom námestí, vje- 



htótú srede nachodí sa veliká kovová aocba 
Fridricha V., ktorú ku pocte rokn 1766 zo- 
mrelému maecenovi vied a umenia asiataká 
kupecká spoločnosf r. 1771 postaviC dala s ná- 
pisom: pGlementi pacifice artimn tútori." 
Na okolo sú byty královskej matky vdovy a 
princov, hrad „Amália" rečený, záležajúci zo 
štyroch vo francúzskom slohu odčasia Lud- 
vika XV. stavaný, v ktorom sa majú nachodit 
dve prvé práce Thorvaldsenove a numit^ 
matičke i starožitné sbierky Ghristiana VIII. 
Z tejže n^ii'okej ulice" na západ vedie krí- 
žom cez „meštiansku, šfachttekú aprincezny 
ulicu, „priečna ulica králeny" do krásneho 
a velikého, obyvateľstvom, zvlášte ale pe- 
stúnkami navštivovaného parku Bužohradn 
(Rosenborg-have) a k samému, v slohu trí- 
ničnom roku 1604 od Innigo Jonnesa vy- 
vedenému, velikými kasárňami a cvičebným 
vojenským námestím otočenému Ružohradn. 
Odtialto na juh, priek cez Gothsku ulicu 
zastali sme pred chrámom Sv. Trojice, ktorý 
krom niektorých epithaphij a nepatrných 
frescomalieb nemá nič zvláštneho. Tjm ale 
viac pamätná je jeho 115 stôp vysoká, okrúhla 
hvezdáreň, na ktorú počas svobodného vchodu 
od 12 — 1. hodiny úhrnom hrnú sa návšte- 
ve vatelia, pre najkrajšiu odtial perspecttvu 
na mesto i okolie. Na vrchu vystavená je 
veliká zástava, ktorej spustenie v sredn a 
v sobotu o 12. hod. na poludnie je znakom 
pre upravidelnenie všetkých verejných hodín 
mesta. 

Poďme len rovno universitnou ulicou, 
i zastaneme pred utešeným stavaním, Chri- 
stianom I. r. 1478 založenej, r. 1788 ohrom- 
nými fundáciami obdarenej, r. 1807 bombar- 
dovaním mesta porúchanej, r. 1810 reštau- 
rovanej, roku ale 1836 slávnym architektom 
Mallingom v dnešňajšej krásnej forme vyve- 
denej university, na ktorej účinkuje prítomné 
56 učbárskych síl, medzi ktorými boly a sú 
mená, čo si v svojom obore europejský chýr 
vydobyly, jako ku pr. theologovia Clausen 
a Martensen, historik Engelstoff, právnik 
Kolderup-Rosenvinge , mineralóg Forchhain- 
mer, filológ a kritik Madvig, orientalist 
Vestergaard, a nadovšetko i v slavistike sb^lý 
nestranný jazykozpytatd Petersen, ktorého 

34* 






Jhroif ^hrÍ9k<ívý itkn^ft^. 



(é. 9. I8V6. 



« ShoíMBiiov^ z^riáélnym i aeumvaýBi p^ 
jd>«ttŕfit, péYstaki roku ISSU dntt tak vel^o- 
lepú čiimoi< rozvíja^áca spolocaosf j^vernfu 
nchoológié^^ kt$TÁ svojim nei^redpojatým bá- 
daatei ronrietíla nejednu iskr«, a zažla svie- 
telka i v tmavej siovanskej starožitností. J^ 
ilenavi sú mnoké kapacity ávédakyoliy ni- 
sfcýtli a mneckýdi nniversít Číalo podu- 
chádav dosak^e läOa Fasáda budovy 820 
fllAp dlhá ekréilená je sknlptúnuni od 
Béseia, Hausana Bifilkera. Predsieň ozdih 
beaá je podarenými freskaBd od Hauseaa, 
pri schodoch stor^ ApoUo a Minerva z mra- 
mora od Bissena. Osvetlenie aaditorov skrze 
plynové ^okoramenaté histre je pompósne. 
Gnimrsitná knihoveň, z ktorej pokladov vtižas- 
nom r. 1738 túto čiastku mesta zachvátivšom 
požiare málo čo ratované, zrástla do dnes na 
t68.000 sv&zkiyv. Bohatá diierka staroper- 
lÉiých rukopisov je opravdivým pokladom kni- 
hovne. Amenagnianidcá sbierka obsahiqe vyše 
9000 starosevemfek rukopisov, medai nimi 
i niekolko staroalavisinskych a ntskýdi, a nie- 
ktoré fmgmenta kodiciUu Pavlových listov, od- 
pisy padajúce do VI. a VII. stoletia; 

Voči university na pravej ruke je ne- 
mecký jednoduchý chrám sv. Petra, na lavíg 
ruke ale pam&tný Vor Fniekirche (pannenský 
chrám) metropola to mesta i ríäe. Terajáie 
stavanie v uilaebtilom slohu renaissantnom 
bez obrazov a bariev vyviedol na mieste sta- 
váho r. 1807 rozstriclaného, umelec Hansen. 
Na pravo pri vchode stojf Mojžiš s do- 
skami zákona, pekná to rezba od Bissena. 
Cyklus gypsových alebo z pálenej hliny (terra 
cotta) vonkajších reliéfov z dejopisu evan- 
jdňunov. začína sa Jánom Krslátelom, ká- 
iúcim slová: „Čiňte pokánie , M)0 priblí- 
žilo sa kráľovstvo nebeské^ a končí sa na 
drahej strane Kristovým vzkriesením; nad 
hlavným portálom ale slávnostný akt Kii- 
atovho vehodtt do Jeruzalema, vtetko od Thor- 
valdseaa. V samom chráme spomenutia za- 
dakojá resUof z mramoru v nadprirodzenej 
Vifkoati, vyvedené dláthom ThorvaUseaovýoh 
tičodkiíiBOv dla náatiau jich majstra. Krstedel- 
nica je utešená: Uačiad anjel uckvacujúcq 
krásy dri< v ruke valikú muälu, sLážíacn za 
fTOdojom. VAkd oltáru nachádza sa vzkrie- 



sený Kristus s 12 apoštolmi, z ktorý^di Rivol 
je opravdivou dokomahmtou iimeleckcj rezby ; 
diek) to ruky samého majstra, ostatnie len 
jeho dohladtt. Nad oltárom sú brásna reUej^ : 
nesenie kríža, krst a večera FáMi. — Celá 
voiatornosl znázorúiqe človeku id^u nadzeas- 
skej svStej tisiny a robí uchvacujúci dojma, 
jak možno tak vyslevit, velikolepcjj jedaodu- 
chosti i }ednoduch€á krásy apodponqe plat- 
nosC Heglovej aestetick^ zásady: .EinSsch- 
heit ist die erhabenste Schôaheit^ 

M4j priatel u^zorail ma, že je pol je- 
donástej; jak teda chcem král. knihoveä a 
Thorvaldsenové museum aspoA s jakým ta- 
kým prospechom vidiet, aby som náfaMl. Nuž 
ale ved moje dttišie v chráme sa pobavenie 
nemalo zdanlivé ani základu, lebo jednodocká 
krása prezre sa odrazu a dojem jej celku i razom 
pocíti. Medzitým to len zdanlivá pravda lebo . 
jednoduchá velikoleposC pôsobí na duievnie 
smysly a unáša viac, lež velkokipá jarabatoaC, 
ktorá púta viac len smysly tela. Tam nájde sa 
duch u ciela veleby, kde rozplynie sa v jej več- 
Bovekej harmónii, tu ale razit si mMí ^ám cestu, 
i stúpaf, podliehat, i zas sa dvíbaC po stup- 
ňových predsieĎaeh ku ne}, až zronený ustane, 
stratí sa v predaieňach, aniž dorazí k oprav^ 
dovému pôžitku veleby. Nuž ale dobre, poAne; 
ved to prirodzenost života, aby otvoril ti na 
chvifku pohlad na to, o čom len únosná dcéra 
obraznosti, poesia, zaaoívat je v stave a po- 
tom zastrel obraz záclonou i zbil ta meravou 
pvosou skutočností. 

Dobre, poďme! 

Máličko na lavo popri Christianom IV. 
vyvedenom peknom vodoskoku pr^de sa na 
6ammel-og Nytorv (starý a nový trh) a popri 
radnom dome, na jebožto prúčelí skv^u sa 
zlaté písmeny začiatočných slov Jttflandskébo 
zákoonílut z r. 1240: ^Med Lov skál man 
Land bygge" (zákonom sa má zpravovaC kia- 
jina) pr^Modejiepisnom museume ku kráľ. 
Chrislianohradu otoäenému vôkol Friedricfao- 
vým priete vom. Stavanie toto, jedno z niýh 
krajškh v Európe, v jeho terajšej forme vy- 
vedené priam po ukrutnom požiare 1794 
skree riaditela stavítelstva v itak^fiBancúzskom 
^Mbu, má v eontre&cade na hradnom ná- 
mestí zdĺžiou 360 st^ a krásny od Thor- 



C9. l^TS.] OciU,obrA»k«'#'^B»ť*^- 



Solbaräkf poTCtatoJ. 



S50 



Orol, obrázkový 2aiop!l 



[t 1 IŠTá. 



valdsena a Bissena s koTOvými sochami, per- 
BODÍficatiami to: múdrosti, moci, spravedlnosti, 
zdravia a zamúranými, týmže zosobnenostam 
zodpovedajúcimi mytbologických osôb, relie- 
fami : Minerva a Prometheus, Hercules a Hebe, 
Jupiter a Nemesis, Aeskulap a Hygiea, ozdo* 
bený portál. Peneváč dovolenie do hradu a 
s irfm spojenej malbosbierky (Maleríesamling) 
8p6jené je s istými i:a krátko sa oddialit 
nedajúcimi tažkostami, menavite ale s tou 
ustanoyizäou, že povolenie treba si vykonat 
dĎQm vopred 9 síce u celkom na odpornej 
strane mesta bývajúceho dozorcu, ponechal 
som si obzrenie jeho na ceste spiatočnej . 
Aby ale láskavého čitatela nenudil som s opät- 
ným sa tu pobavením, nech mi dovolené v sú- 
vise podaf tu nachodiace sa veci, jako možno 
mi bolo v opravdivom slova smysle len ;,pré- 
hnatí^ cez dvorany poznačif. Je to vôbec 
chyba všetkých spríevodníkov po Kodanských 
sbierkach, že človeku nedigú oddychu, aby 
sa o veci z príručného opisu poučil a ob- 
známih Ale chyba tohoto preháňania leží i 
v tej nestastnej ustanovizni, že žiadna temer 
sbierka Kodanská nenie denne vyäe dvoch 
hodin otvorená. 

Z hradných dvorán zasluhuje zpomenutia 
zvlááte tak zvaná rytierska, ktorú zdobí 
Freundov a Bissenov 160 stôp dlhý reliéf 
y,Raagnarôk,^ (Mrak bohov), mytbologickej 
mytby sevemích národov o zahynutí sveta, 
v ktorej vyrazený je, boj bohov, jako svet 
spraviyúcich moci, s obrami, jako pramocami 
prírody, v ktorom ale tieto potvory roztrie- 
skajúc hamujúce jich väzby zmenia sa na vlkov, 
prenasledujú slnko i mesiac, prehltnú všetky 
svetlá nebeské, zapríčinia ale tým tak úžasné 
zemetrasenie, že puknú všetky retazy a väzby 
všemiera, i pohrobia seba i všetko v straš- 
nom chaose ^) a dvorana štátnej rady s Thor* 



^) Časom nastupujúce zatmenia slnka a me- 
siaca predstavíme si sevemia mythología, 
jakoby slnko a mesiac prenasledované boly 
tVlkamL Ten, ktorý prenasledoje slnko, volá 
sa dkOli ; a ten^ Ío mesiac, Hati, a je sy- 
nom Hrodvitnirí. Týchto vlkov porodila 
stará žena obrov, ktorá býva v železnom 
h^ji Jamvidr, na východnej strane hradu 
Midgard. Pôv. 



valdsenovým svetoznámym basreliefom : vchod 
Alexandra do Babilona, podobne podobizne 
mnohých dánskych králov, takže basrelief 
v dreve lipovom. 

Sbierka umeleckých prímerkov malby ulo- 
žená je v 13 veľkých dvoranách, no stojí ďa- 
leko za iných miest tohoto druhu sbierkami. 
Sú to zv&tja kópie drážďanskej a mníchov- 
skej pinakotheky ; pôvodín je alebo velmi 
málo, alebo len nepatrných. Najzastúpenejšia 
je škola nizozemská, a má osobitný oddiel pre 
prímerky dánskych umelcov. 

Kráľovská hradná knihoveĎ, založená od 
Christiana III. , obsahuje 461.000 sväzkov a 
18.000 zvätSa pamätných rukopisov, medzi 
ktorými zvláštnu pozornost zasluhuje takzvaná 
Raskská sbierka sanskritských manuskriptov. 
Museum sevemích starožitností, toto svojho 
spôdobu unicum, nemohol som žiaľbohu do- 
stihnút otvorené. Má to byt sbierka pre hi- 
stóriu Škandinávie, ba vôbec pre sevemie 
kraje najdôležitejšia. 

Jako je Thorvaldsen, ktorého najsláv- 
nejších diel je Kodaň valhallou, najkrajšou 
okrasou umeleckého sveta, nie len Kodan- 
ského ale vôbec dánskeho ; tak jeho 1846 r. 
otvorené museum je nepochybne korunou všet- 
kých sbierok mesta. Jeho stavba začala sa 
vedením architekta Bindesbôlla r. 1837. Sloh 
z polovice egyptský, z polovice grécko-pom- 
pejanský dáva mu už z vonku výzor maje- 
státnej vážnosti. Celá budova je na jedno 
poschodie stavaný, 220" dlhý, 120" široký a 
45' vysoký, vôkol štvorhranného obdlžného 
dvora sa otáčajúci parallelogramm. V sried 
dvora, ktorého steny sú živými, rôznymi 
fŕeskomaľbami pokryté, nachodí sa hrob, roku 
1844 24. marca zosnulého majstra a zakla- 
dateľa, maľovaný barvou bľadomodrou, na kto- 
rej utešene vyberajú sa ozdoby bielych lalií 
a ruží. Nad portálom s piatimi vchodami, ku 
ktorým vedie šest velikých stupňov, je ute- 
šene sa vynímajúca, v štvorspražnom koči 
sediaca Viktória z broncu. Symbolicky volené 
barvy staviska z vonku i odo dvora, žltá a 
čierna, sú herkulánskym slohom na veľké 
polia podelené, obe bočnie steny na vôkol 
vedúcich korridorov, krášlia zanímavé obrazy 
etrurským spôsobom v čistých barvách na 



6. 9. 18760 



Orol,.obr&skoTý 6a8npi8. 



851 



čiernu podlobu vkladané. Všetko je sklepené, 
bezpečné, krov medený. — Krom tak zvanej 
velikej Kristovej dvorany, kde uložené sú 
modeUy reliéfov a sôch pannenskäio kostola, 
má celé stavanie 42 dvorán, v prízemí 21, 
i v poschodí 21 a v týchto uložené sú 648 
vlastnoručných diel Thorvaldsenových a jeho 
bohatých sbierok umeleckých a starožitných, 
ktoré štátu poručil. V predsieni nachodí sa 
medzi inäím : Poniatowský na koni, Gutenberg, 
Vchod Alexandra do Babilonu. 

Na korridore pri predsieni sú karyatidy 
(zomierajúci lev), na lävom korridore Ján a 
Evanjelistovia, na pravom rozličné poprsiny 
a reliéfy. Nasledujú izby v území, v ktorých 
každej uložené je jedno z vätSích diel Thor- 
valdsenových, z čiastky v mramore, z čiastky 
v sádrovine. Rozumie sa samo sebou, že krom 
týchto jest v každej dvorane viac menej pri- 
merkoY od iných umelcov. Vo vyšnom po- 
schodí sú zvätša obrszy a náčrtky « jako i 
zlomky a počiatky nedokonaných diel jeho a 
jiných, zvlášte novších umelcov. Zo všetkých 
ate najzanímavejšia je dvorana 35 s egypt- 



skými, 36 s gréckymi, etrurakými a rímakynii^ 
starožitnosfami , medzi ktorými pár múmií, 
zbroje a rozličné náčinie; 40 grédie a etrnr^ 
ské vášne, počnúc od vodového pohára až 
do najbrillantnejáq' kvetovej zahrfkdnej vášne, 
z čiastky v pôvodine « z čiastky v kópiách 
bohaté zastúpené. V 41. dvorane je knihoveň, 
ktorá ale nepodáva žiadnej zvláštnosti, leba 
zastúpená je v nej zvfttša len novMa litera- 
túra. E dokonalému, pôžítkuplnému a osož-^ 
nemu preštudovaniu potrebné by bolo naj- 
menej týždefi, aby človek každý deň niečo 
dôkladne ulovif a tak i opis jednotlivých 
vecí podat mohol, čo veru zvlášte pre našui 
ešte v puku trvajúcu vedu iste by nezaško- 
dilo. Vôbec 8 opisami takýchto vecí by sa 
iDdi tí, ktorí ku tomu v jednom, lebo druhom 
meste príležitost majú, prísnejšie zaneprazd- 
ĎovaĹ Nezostáva to, ked by sa i tak zdalo, 
v šírom obecenstve aspoň kde tu bez praj- 
ného výsledku. — No, kto ideš do podobných 
sbierok, nechod bez otvorenej' v ruke knihe 
opisov; lebo ináče na chvílku poteší sa síce 
oko, úžitku z toho však niet žiadne^ko.; 



■'-^*WS£K>**'^ 



Srboslav. 



Krii a polmesiac v borbe sú tuhej, 

v divom o panstvo zápase; — 

Allah a Ježiš I zatriasa nebom, 

Zemou v tisícom ohlase* 

Pravda s nepravdou, súmrak so svetlom! 

Či zlo či dobro zvíťazí? 

Pravda nezhynie, čo hned okujú 

Do otrockých ju retazíl — 

EiH k nebu pne sa — chvosty sa túfa — 

Znak zvieratstva dolu k zemi; 

Mesiac dol letí — hoj ale zrada 

Vztýä zase chvost zronený. 

Lev je ranený a sila jeho 

Sožená drakom stohlavým; 
A kliatba zrady tažká závisia 
Nad krížom Slávy blýskavým. 
Srboslav — otrok; zberba ho divá 
Vedie na dol ku Cárhradu; 
Okovy rynčia, — no hrdo otrok 
Vznáša do vyše tvár Uadú .... 



„Kedy-že hrdosC tá sa pokorí V.'^ 

Tak reäe Štambnla kráaa. 

„Kedy zabudne domov, lubicu, 

A vnadám mojim poddá sa?" 

„Hoj, kňažno avetat darmo pluh (ahá, 

Darmo ho mučia žaláre, 

Brdý Srboslav pyšný na putá — 

Kríž sa mu skvie v ptnej žiurer 

Hrdinu múky len zocelujú. 

No krása často ukrotí. 

^Doveďte sem mi raba srbského. 

Nech pozná moc mojich ocí! — 

Pred trónom kňažnej Srbín zastane; 

Blesk a krása ho zarazí; 

No tým mocnejšie v duši ož^ú 

Domova, lúbky obrazy. 

Mame sú strely tých tmavých očí. 

Daromný reči sriebrozvuk, 

Daromný niader säab b^ny, zvodný, 

Mámá retoa pôvabných núk ! 



252 



Orol, obrázkový časopis. 



rČ.9. 18T6. 



'.^"•'■-^ /" " .^'^f ^.^\^ ./-.y-^^w- v^ /-...~./- ,-v' 



DttitMiné vfiAdy boJiMj kitabyiié — 
ZM[ Brbteá — studeaý máz; 
Oisotí dem, io sovríeC ebcela 
y bQjBé ho putá STOjích kráf«. 
Odsotí úefn draným raraenom 
rtPtefií* — „Ha, dŽÄur, pySný, prckMaty! 
Pt»i»8tii vyoftdf planá kre v tvoja; 
Nespoméže kríž ti syMýľ" 
I rúti mA sa sberba Bajalá, 
Attafa! rozllelui sa sieňou, 
Vychytí Srbín ostrý jatagán, 
Zvŕlde sa — pác jich pod stenou ! 



Zavúbe, sekne — oí je- von dvermi, 

Letí do svobodnej hory; 

A brítký handžár tlnpy najaté 

Tríznrtelov bije, mori. 

Oblapí stipy Samson sl^van^ý - 

Vehlasnej Turka dŕžavy, 

Štyrísto-rotnia rúca mečeta 

MuzulmanoiB' sa na hlavy. 

Zaak pravdy hore k nebu sa vztýči: 

Pomdž «lev z rodu Jôdova;" 

Pomôž, nad klamstvom nech že zablysne 

Moc a pravda tvojho Stovat — 

Janko A. F: 



--"OÄO» 



FEUILLETON. 



Podivná udalosť. 

Povesí od Ivana Turgonieva. 

I 

(Dokončenie.) 



Bizédeeho dfta vydriSf aval sa ples v Mach*- 
tíckej besede. Otec Žofiin prišiel ku mne 
a pripomnel mi pozvanie, jaké som urobil 
jeho dcére. O desiatej večernej hodine stál 
som už v rade s ňou prosred teremu, osvie 
teného množstvom medených svietnikov a ho- 
tovil sa prevádtsat labanké kroky francúzskej 
átvorílky dla hroBMfblasnýoh zvukov vojan- 
ského orchestra. Ladu sMla sa ohromná aila, 
najmä bolo mnoho dám a to prekrásaydi; 
no palma prvenstva meáíi nimi bola by bez 
všetkého svedčila mojej dáme, keby nebolo 
trochu toho po^Aivnéko , torocbu i divého jej 
pohladu. Zpoaorotnt) sem, že vekní zrieÁa 
mihala ; zretelný výraz úprimnosti v jej očoch 
nezastieňoval to, čo ▼ nldi bolo neobyčajného. 
No pôvabne pristrojená pohybovala sa vďaku- 
plne, čo i bojazlivé. Keď tasiéila valčik, a 
trochu nazad prehnúc svoju postavu, zklá- 
ňala tenkú šiju k pravému pleca, jakofoy sa 
chcela od svojho tanečníka oddialiť, veru nič 
vábne — mladšieho a člslejšidio nebolo možno 
si predstavif. Bola celá biele oblečená, s tur- 
kusovým krížikomf na čiernej stužke. 

Poprosil som ju na mazúrku a sfiaiil sa 
ju rozhovorít; é!e nu odpovo»iria mAfo a 



neochotne, no, počúvala pozorne, s tým 'Mfik 
výrazom zádumčivého prekvapenia, ktoré ma 
pri prvom sretnutí sa s ňou zarazilo. Asi 
stÍDU koketérie pri jej mladosti, na jej zo- 
Yí^fl^äkii , ani úsmevu , a tie oči ustavične a 
meravé uprené do očí spolubesedníka — tie 
oči, ktoré v tom ísIoul čase jakoby vidislý 
nečo iného, čímsi iným sa zabávaly .... Jaká 
to podivná bytnoat! Nevedel som konečne^ 
čím by ch ju z dumania prebudil, rozochvel, 
i napadlo mi, rozprávat jej avqju včtt^iin 
príhodu. 

Vypočula ma do kooca s patrným úč** 
stenstvom, ale čoho som sa ttikdy nenazéair 
nedivila sa nad mojou rozprávkou a len sá 
pýtala, či sa nevolá Vasil? Pripomnel s^m 
si, že ho starena pri mojej prítomnosti me« 
novala Vasilkom.^ 

,,Ano, menuje sa Vasil,^ odpovedal som ; 
„snáď ho znáte ?^ 

„Žije tu jeden boholubý človeb, korého 
volajú Vasil,^ riekla; „pomyslela som si, ä 
to neoie on?" 

„Tu bohoIúbosC nepomôže,^ pozmamenal 
.som; „to je. jedmidiaGhý ptosriedok magae^ 



[č. 9. 1876. 



Orol, obr&zkový časopis. 



253 



tísmu — skutok, velmi zajímavý pre lekára 
a prírodospytea.^ 

I začal som vykkdat svoje názory o tej 
obzYláátnej sile, ktorá menqje sa magne- 
tismom, o možnosti podrobenia sa vôle jednoho 
človeka druhému atď. ; no moje pravda trocha 
zmätené výklady, sdalo sa, že nespôsobilý 
dojem na moju spoločnicu. Žofia počúvaia 
zpnatiac na kolená skrížené ruky s vejárom 
nehybne v nich ležiacim; neihrala sa nim, 
ona vôbec nehýbala prstami, i cítil som, že 
všetky moje slová odskakovaly od nej jako 
od kamennej sochy. Ona jich rozumela, ale 
mala svoje nepodiybné a nevyvratné pre- 
svedčenie. 

„Činepripúštate zázraky?^ zkríkol som. 

;,Zaji8te, pripúitam,^ pokojne odpove- 
dala. „A jako by jich i nepripustit ? Činenie 
rečeno v evanjeliume, že kto má vieru jako 
jedno zrnko horčičné, ten môže hory pre- 
nášal? Treba mat len vieru a zázraky budd.^ 

„Yidef je, že je málo viery za naieho 
času ,^ nadhodil som ; „nenie počut mnoho 
o zázrakoch. ** 

„A preca bývjyú; vy sami ste videli. 
Kle, nevyhynula viera v našom čase, ale 
základ viery " 

„Základ múdrosti je strach Boží,-* pre- 
trhol som ju v reči. 

„Základ viery," pokračovala Žofia, ne- 
dajúc sa mýlit, „sebazaprenie pokora, 

zníženie sa!" 

„I zníženie?^ pýtal som sa. 

„Ano. Hrdosť ľudská, pýcha, vysoko- 
myslnosf, to treba vykoreniť do základov. 

Vy ste sa práve zmienili o vôli tú práve 

je treba zlomit." 

Premeral som zrakom celú postavu mla- 
duSkej devy , ktorá také slová hovorila .... 
Aj, veď to detsko nežarti^e! napadlo mi. 
Pozrel som na našich susedov v mazúrke; 
i oni pozreli na mňa a zdalo sajakobymoje 
zadivenie jich bavilo : jedon z nich sa i sú- 
citne na mňa usmial, jakoby chcel povedat: 
»No? Čo? to je slečna — podivná? Tu 
všetci ju za takú považuj ú. ** 

„Či ste sa pokúsili zlomit svoju vôIu?" 
obrátil som sa opát ku Žofii. 



„Každý je povinnen robit to, čo sa mu 
pravdou byt vidí,^ odpovedala jakýmsi dogma- 
tickým tónom. 

„Dovolte, abych sa vás opýtal,^ začal 
som po dlhom mlčaní, „či veríte v možnost 
vyvolávať mŕtvych?" 

„Niet mŕtvych^" zavrtela Žofia ticho 
hlavou. 

„Jakože? Niet?" 

„Niet duší mŕtvych; ony sú bezsmrtné 

a môžu vždy sa zjaviť, kedy sa jim zachce 

Ony vždy nás obkľučujú." 

„Jako? Vy tvrdíte, že na príklad podla 
tam, hľa, toho zástavníka posádky s červeným 
nosom môže v túto minutú prebývať bez- 
smrtná duša?" 

„Prečo nie? Slnečné svetlo osvecuje ho 
i jeho nos — a či slnečné svetlo nenie od 
Boha? A čo je zovňajšok? Čistému nenie nič 
nečistého! Len naisť si učitela, naist vy- 
chovavatela i" 

„Ale dovolte, dovolte," vpadol som do 
reči, priznám sa, trochu schytrale. „Vy si 
prajete, učitela a načo je váš duchovní?" 

Žofia pozrela na mňa chladne. 

„Zdá sa, že sa mi chcete vysmievať. Môj 
duchovní otec hovorí mi, čo mi robiť treba; 
mne potrebne avšak takého učitela, ktorý by 
mi sám skutkom dokázal, jako sa má človek 
obetovať !" 

Pozdvihla hlavu ku povalí. Svojimi det- 
skými lícami a tým výrazom meravej zádum- 
čivosti, tajného, ustavičného žasoutia pripo- 
mínala mi madonu predrafaelskej doby 

Ja prednosť dávam madonám pozdejším. 

„Čítala som kdesi," pokračovala neobra- 
cajúc sa ku mne a sotva rtami hýbajúc, že 
jakýsi veľmož kázal sa pochovať pod pred- 
sieňu chrámovú preto, aby všetci tade idúci 
nohama ho šliapali, po ňom stúpali .... To, 
hľa, treba robit už za živa . . . / 

„Bum ! bum I tra ra-rach !" hrmely z chóru 
bubny a trúby .... Veru taký rozhovor na 
bale prichodil mi veľmi výsredním ; on mimo- 
voľne budil vo mne myšlienky povahy 

náboženstva úplne odponýúcej; Užil som rád 
pozvanie mojej dámy na jednu figúru ma- 
zúrky, abych už neobnovoval naše quasi -*- 
bohoslovecké hádky. 

35 



S54 



Orol, obrázkový Sasopig. 



[Č. 9. 1876. 



Po StvrC hodinke priviedol som ďeČQu 
Žofiu k otcovi a asi o dva dni opustil som 
mesto T., a obraz devy s detskými lícami a 
nepreniknutelnou, ba kamennou dušou, chytro 
emizol z mojej pamäti. 



Minulý dva roky a obraz ten opiC vzni- 
kol predo mnou. Rozprával som sa so sú- 
druhom, ktorý sa navrátil práve z cesty po 
južnom Rusku. Prežil nejaký čas v meste^ T. 
a rozprával mi vdelijaké zprávy o tamojšej 
spoločnosti. 

„A I Práve mi napadá," skríkol, „veď si 
ty tuším dobre známy s V. G. B. 'í^ 

„Ano, známy.'' 

„A dcéru jeho, Žofiu znáš?'' 

„Videl som ju dvaráz." 

„Pomysli si: utiekla 1" 

„Jako?" 

„Nuž tak. Už je tomu tri mesiace , čo 
bez šlaku zmizla. A podivne to, že nemôže 
nik povedat, s kým utiekla. Pomysli si, žiad- 
neho dômyslu, žiadneho podozrenia 1 Všetkým 
pytačom vypovedala a držania bola najskrov- 
nejšieho. Oj sú mi to tie tiché, tie pobožné ! 
Pravda, tiché vody brehy podmývajú. Je to 
hrozný škandál pre vidiek a mesto! B. si 
ZÚ& • • . • A načo jej bolo treba utiect?" 

„Otec povoloval jej vo všetkom." 

„A posial ju nenašli?" 

„Hovorím ti, jakoby do vody zpadlal 
O jednu bohatú nevestu na svete je menej, 
to je práve najoškllvejšie." 

Zpráva ta velmi ma prekvapila. Nesho- 
dovala sa nijako s tou rozpomienkou, ktorú 
som si o Žofii B. zachoval. No, čo všetko sa 
na svete teraz nestane! 



V jaseni tohože roku, zase v služobnej 
záležitosti, vrhol ma osud do kraja S. . . ského, 
ktorý, jako známo, hraničí s krajom T. . . ským. 
Počasie bolo daždivé a chladné; vymorené 
poštovné koníky sotva že vliekli môj ľahunký 
vozík po blatná vej ceste. Jednoho dňa, pa- 
m&tujem sa, zvlášte zle sa mi vodilo: asi 
triráz uviazli sme v blate až po osy; môj 
pohonič každú chvílku opúštal jednu kolaj 
a äomrajúc preháial kone do drubq ; ale ani 
v tejto nešlo to lahšie. Slovom, do večera 



tak som ea umoril, že pryáác na staniea, 
rozhodol som sa, že prenocujem v hostíiicL 
Vykázali mi izbu s drevenou porúchanou po- 
hovkou, nakrívenou podlahou a oborvenými 
papierikami po stenách ; zapádialo v nej kva^ 
som '), rohožou, cesnakom, ba i terpmtinom 
a muchy jako roje sedely všade; no možno 
bolo aspoii úkryt sa pred slotoii; rozpršalo 
sa asi na štrnást dní. Rozkázal som pottaviC 
samovar, a sadnúc na pohovku, oddal aem 
sa tým cestovným neradostnýip dnmám, ktoré 
cestovatelom po Rusku tak vebni dobro 
známe sú. 

Zadumenie moje prerušené bolo faikýn 
hrmotom, ktorý sa rozliehal v spoločnej lď)o, 
od ktorej m«rja izba delila ^a drevenou. 
Hrmot tento sprevádzaný bo pretržitým hluč- 
ným racbotením, podobným vleku retazí a 
zrazu zavznd hrubý mužský hlas : 

„Požehnaj Boh všetkých obyvatelov tohto 
domu. Požehnaj Bôb, požehnaj Bôh! Amm« 
amen, rozprchni sa!" opakoval hlas dákosi 
mimoriadne a divoko pretabi^úc poslednia 
slabiku každého slova .... 

Počul som šumné vzdychnutie a tažké 
telo s tým istým rachotením zpustilo sa na 
lavicu. 

„Akulina! Dievčatko Božie, pod sem!" 
prehovoril opät hlas. „Pozri, jaký som nahý, 
jaký úbohý .... Cha — cha — cha pfuj ! 
Pane Bože môj, pane Bože môj!" zaspieval 
hlas jako by pochádzal od speváka na chóre. 
„Pane Bože môj, vladár života môjho, pozri 
na moje zatracenie . . . . O cho — cho! 
Cha — cha! pfuj! Ale domu tomuto pože- 
hnanie v siedmu hodinu!" 

„Kto je to?" pýtal som sa štedrej me- 
štanky, hostinskej, ktorá vstúpila ku mne so 
samovarom. 

„To je, môj starký," odpovedala mi 
chytrým šepotom, „bláznivý, Boží človek! 
Nedávno ukázal sa na našich stranách, i nás 
tu ráčil navátívif . V takej slote ! Len sa z neho, 
holúbka, leje. I železá by ste na ňom videli 
a jaké hrozné!'' 

„Požehnaj Bôh, požehnaj Bôh!" ozval 
sa znovu hlas. „Akulina, ale Akulina! Aku- 



^) Nápoj podobný nášmu pi?n. 



Bed. 



[C. 9. 1876. 



Oro], obrázkový Čftsopis. 



25d 



^■'N,^ -^ ^ y * ..'"S, ^ -/* -/N ,^*« 



X -^^ 'V^>w^N. •^ > 



linka — pŕemilá! Edé je náš raj? Raj náš 
krásny? Y pustatine je náš raj ... . raj . . . 
A domu tomuto, na počiatku veku tohoto . . . 
radostí veliké ... o . . . o . • . ol" 

Hlas zabnlčal čosi nezrozumiteTného a 
zrazu, hneď za zdĺhavým sívnutín^ opfit roz- 
Ueiuil sa aipavý cheehtot, ktorý dral sa vždy 
jako nevolne a počuC bolo po ňom omrzlé 
odplutie. 

^Och }sj ! Štefanoviča niet ! To je naše 
neátastie !^ jako pre seba prehovorila hostin- 
ská, žastanúc pri dverách 90 všetkými znám- 
kami najhlbšej, nqucttvŕjiej pozornosti. „Povie 
nejaké spaaitelné slovíčko, a ja hlúpa žena 
nedovtij^im sa!^ 

I vyila chytro von. 

Y pridirade bola škára; nahol som sa 
k nq okom. BMaon sedel na lavici chrbtom 
ku mne: usrel som len jeho ohromnú jako 
pivný kotol kosmiU;ú hlavu a široký shrbený 
dirbát pod zapláiianými mokrými handrami 
Pod nim^ na hlinenej podlahe, klačala chor- 
ľavá žeúská v starej, tiež mokrej mešCanskej 
jupbe s tmavou šatkou, vystrčenou po samé 
aä Namáhala sa ztíahnut bdty t nôh blázno- 
vých, jej prsty zklzidy sa po zablatenej klzkej 
koži. Hostinská stála vedia nej s rukama na 
prsach složenými fk zbožne pozerala na „bo- 
žieho človeka.^ On, jako driev, šomral jakési 
n^ochopitelné slová. 

Konečne podarilo sa ženskej v jupke 
ztiahnuf bóty, a div ze nazad neupadla; no 
zpamatovala sa i začala onuce bláznove roz* 
motávaf . Na nohe ukázala sa rana .... Od- 
Ttátíl som sa. 

„Či by sa ti nelúbilo trochu čaju, sy- 
náčok?^ ozval sa úslužný hlások hostinskej. 

i^Ďo myalíši'^ odpovedal blázon. ^^Hrieš- 
ntanu telu lahodit .... ocho — cbol Yšetky 
kosti mu roztríeskaf .... ale ona mu — čaj ! 
Och, och, starenka poctivá, diabol je v nás 
moený I Naňho hlad, naňho hlad, naňho pre- 
pästi nebeské, dažde, letjáky, ale on nič, on 
žqúci ! Pamätaj na deň Pannenky Mane Spo- 
moonice, a budeš mat mnoho, mnoho! 

Hostinská vzdychla si až lahunko od 
zadivaúa. 

„Len ma počuj 1 Yšetko daj, hlavu daj, 
košelo daj I Nebudem (a o ňu prosit, ale ty 



daj, daj 1 Preto, že Bdh vidí 1 Či strechu dlho 
rozmetat? Dal on tebe milosrdný chleba — ^ 
no, sádzaj do pece! Ale on všetko vidí I 
Yi ... i ... dí ... í I To oko v trojuhelníku 
či? povedz či?** 

Hostinská prežehnala sa tajno pod šiatkou 
košickou. 

„Starý nepriate! I Di— a— mant! Di — a~ 
mantľ* opakoval nekolkoráz blázon, škrípajúc 
zubami. „Starý had! Ale povstane Boh! Po- 
vstane Bdh a rozprchnú sa vrahovia jeho! 
Ja všetkých mŕtvych privolám 1 Na j^o vra- 
hov pôjdem Cha— cha — cha! PfujI^ 

„Či nemáte trochu olejčeka?^ ozval sa 
iný, sotva slyšitelný hlas; „dajte iHriložif na 
ranu .... handričku mám čistú. ^ 

Znovu pozrel som škárou : ženská v jupke 
vždy ešte sa zaoberala belavou nohou blázna . » . 

„Magdaléna !'' pomyslel som si* 

„Hneď, hneď, holubiatko," riekla hostin* 
ská, a vojdúc do mojej izbetky, načrela li-* 
žicou oleja z lampy pred obrazom. 

„Kto ho to obsluhuje?^ opýtal som sa. 

„I neviem, starký m6j, kto je to; tiež 
sa kája, snad za hriechy sa karhá. No, je 
on už ver svätým človekom!" 

„Akulinuška, dieťatko moje milé, dcé- 
ruška moja premilá," opakoval ustavične 
medzitým blázon i zaplakal. 

Ženská pred nim kľačiaca pozdvihla k nemu 
oči svoje . . . Bože môj, kde som tie oči videl? 

Hostinská prišla k nej s ližičkou oleja. 
Ona dokončila svoju operáciu a vztýčiac ^a 
z podlahy pýtala sa, či nemi^^ čistú komôrku 
a trochu sena .... 

;)Yasilij Nikytič rád na sene odpočíva,^ 
hovorila. 

„Jakoby sme nemali^ len rozkážte," od- 
povedala hostinská; ;,pod len, pod, synáčok 
môj," obrátila sa k bláznovi, ^obsuš sa^ od* 
dýchni si." 

On zavzdychol, pomaličky zošuchol sa 
z lavice — železá jeho zarinčaly a obrátiac 
sa ku mne tvárou avyhladajúc sväté obrazy 
očima, začal sa prežehnávat velkým krížom 
obrátenou rukou. 

Poznal som ho hneď. Bol to ten istý 
Yasilij , ktorý mi kedysi bol ukázal môjho 
nebožkého náčelníka. 

86* 



256 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 187«. 



' -^ ■^'\^ ^^ 



Ťahy jeho obličaja málo sa premenily; 
len výraz jich ešte viacej zpodivnel,'zprotivel... 
Dolnia časf opachlého obličaja obrástla je- 
žatou bradou. Otrhaný, špinavý, zdivočilý 
ešte viac ošklivosti mi budil lež zadivenia. 
Prestal sa prežehnávaf, no ustavične blúdil 
podivným zrakom svojim po kútoch, po po- 
dlahe, jakoby kohosi čakal .... 

„Vasile Nikytiču, ráčte," prehovorila 
klaniac sa ženská v jupke. 

On naraz pohodil hlavou a obrátil sa, 
no zaplietol sa nohama a potočil sa. Súdružka 
priskočila hneď k nemu a zadržala ho pod 
pazuchou. Po hlase, po postave — zdala sa 
ešte byt mladou ženskou .... jej tvár temer 
nebolo možno videf. 

,Drahá Akulinuška!^ riekol ešte raz 
blázon jakýmsi potriasavým hlasom, a roz- 
tvoriac na široko ústa a uderiac sa päsťou 
do pŕs, zastenal hlbokým, zo dna duše vy- 
tiahlym slovom. Oba vyšli z izby za hostinskou. 

Ľahol som si na hrubú pohovku a dlho 
premýšľal som o tom, čo som videl. Môj 
magnetizér zbláznil sa úplne. Hľa, kam ho 
až ztiahla tá sila, ktorú nebolo možno v ňom 
neuznať. 



Nasledujúceho rana chystal som sa na 
cestu. Dážď sa len lial jako včera; no ne- 
mohol som sa dlhšie tu bavif . Na tvári môjho 
sluhu, ktorý mi podával vodu k umývaniu, 
pohrával si zvláštny , zdržanlivo - posmešný 
úéklabok. Dobre porozumel som tomu úšklabku: 
on zvestoval, že môj sluha dozvedel sa nečo 
neobyčajného lebo i neslušného na stav pan- 
ský. Videl som, že horí netrpezlivosťou, aby 
mi to sdelil. 

„No, čo je?" pýtal som sa konečne. 

„Včerajšieho blázna ráčili ste videť?" 
začal chytro sluha. 

„Videl som ho. A čo dalej?* 

„I jeho družku?** 

„Videl som ju." 

„Ona je slečna zemanského pôvodu.*' 

„Jako?** 

„Nuž, pravdu vám hovorím. Dnes išli 
tadeto kupci z T., poznaK ju ; menovali i ro- 
dinu; len že som si nepamätoval, pane.** 

Jako bleskom rozjasnilo sa mi. | 



^Či je tu ešte blázon, či ož odišiel?^ 
pýtam sa. 

„Neodišiel ešte, myslím. — Nedávno se- 
del pod bránou a robil nečo podivného, že 
nebolo možno pochopiť. Pochodí z rozumu; 
bodaj ho, vidí v tom svoj úžitok.** 

Môj sluha patril do toho ist^o rada 
vzdelaných sluhov, do ktorého Ardalion. 

„A slečna je s nim ?** 

„S nim, pane; i ona zahála.^ 



Vyšiel som na prischodie a uzrel bláziuL 
Sedel na lavici pred bránou, a podoprúc sa 
oboma dlaňami, klátil sa na pravo, na lovo 
so zvesenou hlavou, opravdivý divoký zver 
v klietke. Husté kosmy rozčechraných vlasov 
zahalovaly mu oči a motaly sa zo strany na 
stranu . . . čudesné, skoro neľudské rarmlaníe 
vyrývalo sa z otvorených perní. Spolupút- 
nička jeho umyla sa práve zo žbánku, ktorý 
visel na žrdke a neprehodiac si šatku na 
hlavu, poberala sa k bráne po úzunkej daske, 
ktorá bola položená ponad hnojntcu hnojom 
pokrytého dvoru. Pozrel som na tú hlavu, 
teraz zo všetkých strán odkrytú a mimovolne 
zalomil som rukami od úžasu . . . Predo mnou 
stála Žofia B. 

Obrátila sa chytro a uprela na mika svoje 
modré, jako driev nepohnute, oči. Vetmi 
zchudla, pleť zhrabla a vzala na seba žlto-* 
červený odstieň osmahlosti, nos zaostril sa 
a perný ostrejšie sa vyznačily. No neoépat* 
nela; len k drievnemu zádumčivo-ívyjavenému 
výrazu pripojilo sa iné, rozhodné, skoro su- 
rové, sosrednené vytrženie. V tvári nebolo 
badať už ani znaku detskostí. 

Priblížil som sa k nej. 

„Žofia Vladimírovna," zkríkol som, „či 
ste to vy opravdivé? Vtomrúdiu.... v tejto 
spoločnosti ....*' • 

Ona sa zachvela, ešte meravejšie na mia 
pozrela, jako by chcela zvedet, kto s ňou 
rozpráva, a neprehovoriac ani slova, vrhla sa 
k svojmu súdruhovi. 

„Akulinuška,** zajachtal on, ťažko si 
vzdychnúc, „hriechy naše, hriechy ....** 

• „Vasilu Nikytiču, poďme'.hneď. Počujete, 
hneď, hneď,** hovorila ona,** jednou rukou za- 
tahujúc šatku na čelo, a druhou pochytiac 



[č. 9. 1876. 



Orol, obráikový časopis. 



357 



blázna pod {Musuchu, aPoAae, Vasile. Niky- 
úin. Tu je nebespečno," 

„Idem oiatíčka, idem,^ pokorne odpove- 
dal blázon a nahnúc sa celým telom napred, 
vstal z lavice. i,Ta len tú retiazku pod- 
viazat . . . «^ 

Ešte raz priblížil som sa ku Žofii, po- 
menoval som sa a začal ju prosí t, aby ma 
vyslyšala, aby riekla len jedno slovíčko; 
npamätoval som ju na dážď, ktorý sa lial 
j9Íko z vreca, poprosil som ju, aby šetrila 
svoje zdravie, zdravie súdruhai smienil som 
sa o joj otcovi .... No, jej zmocnilo sa ja- 
kési zlé, jakési nemilosrdné odusevaenie. 
Nevenovala mi žiadnej posomosti, stiskla 
zuby a pretržene dýchiyúc, polohlasom, krát- 
kymi, rozkazigúcimi slovami ponúkala strnu- 
lého blázna, podpásala ho, podviazala jeho 
retaze, položila mu na hlavu súkennú detskú 
äapkn s polámaným štítom, strčila mu palicu 
do ruky, prehodila si na plece batoh a vyšla 
s nim za bránu, na ulicu .... Zastavit ju 
nemal 8om práva, a nič by to nebojo i oso- 
žilo; ba na poslední môj zúfalý hlas ani sa 
neobrátila. Držala „Božieho človeka" pod 
pazuchou i chytro kráčala po čiernom ulič- 
nom blate a za nekolko okamihov skrze 
kalnú hmlu sivého rána, skrze hustú siet 
padigúceho daždá, naostatok mihly sa. predo 
mnou obe postavy blázna a Žofie .... Oni 
zašli za roh von z radu vystupujúcej chatrče 
a zmizli na vždy. 



Vrátil som sa do izby. Trapná pochyb- 
nosf, nqtstota ma opanovala. Nechápal som. 



jako mohla tak dobre vychovaná, mladá, bor 
hatá deva opovrhnút všetkým, rodnän domom, 
rodinou, známymi, opovrhnút všetkými zvy- 
kami, všetkým pohodlím života, a pre čo? 
Preto, aby mohla nasledovaC pološialenébo. 
pobehlíka, aby stat sa mohla jeho slúžkou 
a opatrovkyňou ? Ani na jedno okamženie 
nebolo možno ustálil ea na myšlieidce, že 
pôvodom takého rozhodnutia bola srdečná, 
čo i prevrátená náklonnosC, láska lebo ná- 
ruživost .... Len pozref na ošklivú postavu 
„Božieho človeka*^ a hneď vyhodíš si podobnú 
myšlienku z hlavy! Nie, Žofia ostala čistou, 
a jako mi raz sama riekla, pre iu nebolo 
nič nečistého.^ Nechápal som počínanie Žo- 
fiino ; no ja som ju neodsudzoval, jako ne- 
odsudzoval som budúcne žiadne devy, ktoré 
tiež obetovaly všetko tomu^ Čo ony za pravdu 
držajy^ v čom ony videly svoje povolanie. 
Pravda, nemohol som nelutovat, že Žofia šla 
práve touto cestou, ale odopríet jej podi- 
venie, rieknem skôr vážnosf, nemohol soul 
Nie na darmo hovorila mi o sebezaprení| 
znížení seba . . * . jej slová nerôznily sa 
so skutkom. Ona bladala učitela a vodca, a 
našla ho ... • v kom? Bože na nebi! Ano^ 
ona prinútila šliapaf seba nohama .... Ne- 
skôr dozvedel som sa, že sa konečne podarilo 
rodine postihnúc zablúdilú dcéru a, vrátít ju 
domov. No nežila doma dlho i umrehí, ne- 
prehovoriac slovka s nikým. 

Pokoj srdcu tvojmu, úbohá, záhadná 
by tnost I 

Vasil Nikytič podnes asnad ešte baluší ; 
železné zdravie takých hidí prekvapuje. Snatf 
ho padúca nmnoc zklátila. 



Popelka. 



Novella od Viliama Oyôryho, 



Urodzený pán Michal Rozložný vykúril 
už za tretiu fjGgoŕku, čo pred svojim domom 
na mal^ lavičke nepohnute sedel. A n^lo 
to nič neobyčajného, lebo by urodzený pán 
Rozložný v stave bol býval i trinásf faják na 
jednom posedení vypukat, poneváé ona oá 
rána do večera obyi^jne len vtedy vyšla z úst 



jeho, ked jiedol, pil a zíval, z ktorého troj- 
násobného zvláštneho zamestknama prvé nie- 
kdy, to druhé už častejšie, to tretie ale naj- 
častejšie sa zvyklo opätovaf u pána urodze- 
ntto Rozložného. Už jako išpán nerád pra- 
covával, odkedy ale nevediet z jakej príčiny^ 
z úradu vypadol, odtedy práve n^atríl medzi 



2ôd 



ÓroY, obrázkový éá8ot>Í8. 



[fi.O. 1876. 



tých ľudí, ČO si deň tak rozdelit zvykli, Že 
zá 6seíĎ bodťrt ý ňom pracujú, za druhých 
oďem hodín ale v srdce zošlachtujúcich tá- 
bavách vyrazenie hladajú; tretích osem ho- 
dín ale k zasldženému odpočinku k nasbie^ 
mniu sily k prácam zajtrajším upotrebujú. 

Prečo vypadol zo služby a od malostat- 
kára, pána dvojho, bol náhlo odstránený: na 
tdto Otázku svet to slovil, že pán išpán veru 
čosi hodne preríedil; lebo sa zo skladu, opa- 
tere jeho svereného. Často mnoho pšenice 
i jačmeňa tratit zvyklo. Sám tak svedčil 
o sebe: človek má velmi mnoho závistníkov, 
a keď je panstvo naklpnené k tomu, že na 
zlé, utrfaačné jazyky očúva, tam úradníka, 
čoby priam takým poctivým bol jako tá lúč 
dlnka, čo vždy rovnou cestou ktiča, a čoby 
svedomité plnil svoje povinnosti, preca vy^ 
žena. Takto docela protivné v oči ^vetu sa 
i^vedčoval náš pán urodzený. Iba sám Pán 
Boh vie, kto mal tn z tých dvoch pravdu. 
Nad všetku pochybnost stálo to jedno, že 
pán urodzený vypadol z úradu, jaký alebo 
Mpŕijäl, alebo nedostal viac od toho času. 
Tu žil si v svojom dosť ošumelom domčoku 
2 aŕendy a z kupčenia i s početnou svojou 
rodinou, 8 ktorou tiež onedlho budeme mat 
štestie MižSie sa soznámic. 

Vď tretej fajke už i štvrtá ku kond sa 
chýlila, keď pán urodzený stiahnúc husté 
obočia na protejšej strane ležiacu hradskú 
pozeral, na ktorej jednom ííiiestočku v tom 
okamžení voz pod rohožou sa objavil. 

„I^o; konečne!"* riekol sám v sebe pán 
drodžeiiý Michal Rózložný dosf zasmnšlle, 
„ale dali dlho čakal na sebá*^ K hodnému 
približi^gúcich sa hostí prijatiu, vytriasol štvrtú 
a napchal si piatu fiBýku. Iné prípravy ne- 
porobil. 

Voz, ktorý dva velmi pochybnej barvy a 
len so zvláštnej milosti Božej pohyboval sa 
znajúce kone (ahali, doredikal sa asi o desať 
menšín pred osamelý dom. 

Voz, 80 zaprášenou, zodranou rohdáeii, 
8 obtduLBýrai bokami a kolomažoo zamaste- 
nými kolesami slnial celkom k tomu ošume- 
lémn éomn, k jeho roztrhanému slamennému 
pokrovu a opršaným stenám, k zamastenému 
obletai fpáiMi Rozloinéfao a k jeho od napchá* 



vania u^vičnébo fajky začietnenémn prstu; 
takže by človek v prvom okamžení bol hotový 
býval na to prilahat, že ten voz k tomuto 
domu prislúcha. 

A tomu nebolo tak! 

Voz ani nevtiahol do dvora, len tam von 
zaslal pred domom a hneď sa t neho stará 
pani vytiahla, ktorej najprv sivé šaty, potom 
jakúsi čiemú mantiUu a potom Velmi nepri' 
jemnú tvár zbadal bolo, na ktorú tvár široký, 
slamenný klobúk tieň hádzal a na äomž na- 
zad visiaci, časom vyžlklý zelený závoj visel. 

Pán Rózložný na tofto bol zdvorilým, 
že jej pomohol dolu z voza. 

„Prišly ste? No pekne vítam, pekne 
vítam! Tuje i maličká ?<" 

Tú opravdu bolo treba vyfaladat, tak bola 
v zadnom sedliaka voza pod rohožou zabm- 
baná. Jaknáhle stará pani zosadla^ prišiel 
rad na ňu; taká bola ešte maličká, fie jtt 
museli zložil. Mohla mat svojich pät r6kov. 
V jednoduchých šatočkácb, v ošumelej velkej 
šatke bola zabalená. Na hlave mala tiež 6i^ 
roky slamenný klobúčik, z pod n^ož dvoj^ 
belAsýoh očí vykukávalo; tieto dve oči boly 
jediným predmetom svojimi vlastnosCmi, 
barvou, leskom, hlbokostou, jemnosCou ^ 
na nebe poukazujúcimi. Pravou rúčkou pď* 
držlavala si šatku, v favej mala jakýsl kúsok 
ocukrovaného koláča, čo jej bezpochyby prel» 
dali, aby sa po ceste nim bavila, lebo z tvári 
starej panej bolo možno čítal, žeby nebola 
spôsobná bývala k tomu, aby úlohu baví- 
telky so zvláštnou radostou bola vzala na 
seba. — 

Kedf už í malé dievča e voza zišlot stará 
pani čiahla tučnou rukou pod sedlidlo vozíka 
a malú príručnú tašku z neho vytiahla. 

„Batožina Betkina,^ riekla a rozkazu- 
júdm pohľadom odovzdala ju Rozložnému, 
aby ju do domu odniesol. 

Sama potom malú Betku za ruku ucho- 
pila a išli dnu všetci traja. 

Pod bránou povstal medzi tým velký 
dupot a kriklavé detoké hlasy Ozývaly sa. 

„Došlo, prišlo malé nemecké dievča!^ 

Bolo to pokolenie Rozložného, podla 
počtu štvoro: traja synkovia a jedna dcérka^ 
čo prí<shadzíiB v usrety letdo. Piate, to im|- 



č.«. W7e.j 



Orol, obrA^koyý íaaQpif. 



'PI" 



MMéle, týmto sAiDftKfiftýHi; ba i iie^äptému 
aovňajiku tatkovmu úaceh podolmé, qpíft^nQé 
dievčatko toká tl«tó puni viedld 2it Qim|^ j^ 
ktorej kreiwmi ceU sem m tríMl^i i Q* n^ sfi 
txiMlo¥6#ko, ed top«ApočQiíeiiž po j^ y^iípy 
driek. Táto pui bola onuma, ktQ^I^ n» počutie 
hrkotu Yom a krikfi d«t( so iiv(t)im miUčk^m, 
a masUäkoio to celej rodiny, s úplufi roz- 
maweQoa Marienkou iryila pod biAnp, 

V ton okamžoaí pobeial aa 4o domu 
pin Iio3lofoý a oud90o pafton a a ptíäiýiaíi 
dievčafoín, jako i a j^ batožinou. Srotli aa 
v bráae a pani Ito^ložai vládno afeq, ale 
preca doa( bídým yýrazom pozdravila priAlýob. 
i^Pekae vitsm u aia!^ riekla* 
Doapdejéie deti hovoroxa a poklonami 
aa poadrafOTaly^ menšie dMy aa len nemo 
na seba, mali Betka bogaalive» domáca ale 
xTedavo a a podíTením, Mlčanie toto rnedjii 
detmi malá Maridka najakorfj pretrblai ktQxi^ 
aotra že videla ocukrovao^ koláč v ruke ma- 
lého aemčata, a(a mladá jaatrabica na kU" 
riatko^ tak aa nab rútila- 

y^Pás to seml^ vykríklo diéta a vytrhlo 
Betke z raky amajoý koláč a sačalo bo hl- 
tave jieat. 

Kapadn^té malé dievča nápad tento tak 
ohromil, že sa ani brániť nevedelo, ani pla- 
kat nesmelo, ani k prítomnom o pomoc sa 
utiekať neopovážilo : ale len stálo nepohnute, 
ml&y ameiraveno, zrak na malého vítala upie- 
rajúc, ktorý velikou phutou si koláčik ulo- 
vený ojieM 

Mama nemohla nei^bat bez alova Imto 
nový skutok miláčka svi^ebo* 

„Ale, alo Marienka!" riekla hlavou krú- 
tiao ftifce, no nie bez álnbnóbo pohladu na 
miláčka Rvojbo, ,ty malá prostopasoíca 1 Vi 
to je avätá pravda, ie je toto diéta samý 
oheň, aemý íivot" 

Z tejto pochvaly záležalo teda prisluho- 
vanie spravedlnoBti materinej* 

Po tomto malom intermezzo boli príchozi 
do volkej chyže vovedení , kam sa pravda i 
vôetky dietky vrútily. Stará pani, majúca 
istotne i niečo tajnejäieho k sdeleniu, zaze- 
mk na ne bnevlive z pod širokého klobúka, 
ha ked z pohodlného usadenia $a detí uza* 
vierat mohla, že aa tie veru sotva dobrovolne 



odatránia: ppôeptala domácej panej, i» \>f 
noakodilo difAky p/^4 nqakou aáminkou od- 
pratal, lebo by ona rada na^ krátko med^ 
šiestimi očami o niektorých vecacb zmienkn 
mrobit chcela i nestačí dlho ti; me§]lca(, po- 
Aováč je i vo;ska tak najatý, že sa okamžite 
vráti — 

Pani Rozložná takto oslovila deti svoje : 

„Pozrite detičky, tátp maličká bude od 
dnea vašou sestričkou. Tu zostane n nás, ab]^ 
sa naučila madar9ky." 

„ Ano, aby sa naučila po maďarsky," riekla 
príchodzia pani^ kjtorej sa táto myšlienka, jako 
fa zdalo, velml zahĺbila, lebo sa j usmiovala 
k tomu, ,aby aa naučila po maďarsky.^ 

„Vy sa 8 ^ou hrajte, shovárajte a tak 
ju pekne učte, Betkou ju zovú.; rozumiete 
maličké mojo, Betkou ! Tera? ju vyveďte pekniO 
a ukážte záhradu a kvety malej Betke," 

Yätšie deti pozrely jedno na druhé a 
veľmi nechutne a nevolne hotovaly sa k od- 
chodu; maličká Marienka vyslovila sa ale do 
prostá. 

„Ja nepôjdem !" postavila sa maličká tak 
vzdorovité, že by človek už len za to bbl 
mal vôIu ju z chyže von vystrčiť. 

Matka to neurobila. Oh ona by to ani 
za celý zlatý svet nebola urobila! Ale na 
miesto toho popošla tam ku „šublodne,'' na 
jejž povrchu náradie maličkej patriace bolp 
vyložené, šáločky, z níchž jednej druhej uško 
veru už chýbalo, kávové a mliečne mystičky, 
ač i nie úplne sebe rovbé, ale v tom vfietky 
sa srovnávajúce, že zo všetkých pozlátka už 
poriadne bola odpršala. Medzi týmito na 
hlavhom mieste bol postavený -- pohár po- 
koja: veliké jablko, alebo kto v ňom diíu 
videl, maličkú diňu predstavujúcu drevenú 
cukorničku, na čierno-zeleno zabarvenú, je^ž 
povrch nie len že nazad nachýfený bol , ak 
i tak zkazený, že už deťmi poráchaný sde, 
ani viac napraviť sa neéal. Z tohoto velikélvo 
jablka a či z mal^j dine vyňala matka kúsok 
cukru a týmto pohla svoju rozmaznanú dcá- 
niiku, aby matku poalúcUa a sklosmá bola 
8 druhými dietkami do zahraný vyjsť a kvietky 
poobzerať. 

Do záhrady a kvietky poobeenrtl Táto 
záhrada nič nebola iného, jako zo dvora od- 



2^ 



Orol, obr&ckový časopis. 



[C. 9. 1876. 



trhnutý a doskami opravený kúsok dvora; 
v &om nekolko úzkych, chamradím zarastlých 
chodníčkov; popri chodníčkoch skalotvrdých 
niekolko hriadok, na ktorých tu i tu na cel* 
kom uvädlých a soschnutých^teblácfa niekolko 
uhoriek, bezpochyby na semä pozostalých na 
slnku sa opdcalo ; na inej hriadke na miesto 
hrachových podpierok bolo nekolko trstených 
paličiek do zeme stýčeno, ktoré v drieku zvätša 
boly zlomené, na tretej bolo niekolko kapust- 
ných hláv, jejíchž v suchotách hyhúce stopky 
pri všetkom svojom namáhaní nemohly do 
riedkych listov tolko naliať sily, aby sa tieže 
určeniu svojmu primerane v peknú, vypuklú 
hlávku složily, v ktorej by si potom hniezdo 
bol rozložil niektorý zúfalý pavúk, odtial la- 
šujúc, či sa nechytí do jeho prachom zapad- 
nutého osídla nejaká malá muška. 

Toto bola tá záhrada, do ktorej pani 
Bozložná deti poslala, aby sa bavily. Kvetnou 
záhradou bola ostatne tiež len natolko, na 
kolko sa dla opísaného záhradou zvykla me- 
novaC. Pri stene, asi na dva kroky v šírke 
a na tri kroky v dĺžke, bolo na kvety ne- 
chané miesto a podelené na srdco-hviezdnato- 
rožkovú podobu, Peknou mohla byt na jar, 
ale teraz veru všetku svoju ozdobu úplne už 
ztratila. Život hriadočky obrubujúcej klincovej 
pdäti smutno klonil sa prachom zapadnutými 
lístkami svojimi ku tvrdej zemi, sem tam 
dve tri prázdne lalije radili sa o tom^ že nie- 
kedy preca už raz kvietly ; na tretej hriadke 
suché stebla fijalky zohýnal dovedna šucho- 
tiaci vetrík — a tak to šlo ďalej. 

Toto boli tie kvetiny, ktoré domáce de- 
tičky ptícbodziemu hostovi, došlej sestričke 
nkiizovaf malý. Y týchto ony veru nijaké 
zvláštne potešenie najst nemoblyi a keď sme 
jich sami m svoje očí videji , nemôžme jim 
zazlit, že kvóty tie obzerat s nejakou zvlášt- 
nou chofou sa nehnaly. 

Dietky bavily sa koneäie i tu; máli&ý 
host nie velmi, no domáce áno. Sšte sa ani 
do záhrady neboly dostaly, už jedon z chlapcov 
vynašiel, že m^o Betti naAže sa prevrátil na 
beci, bod, jako sa telce volať zvyklý. Ani 
nepovolal malé dievčatko viac ináč, jako: 

„Na, boci, na!'' 



Cudzie dievčatko rozumelo len velmi mále 
po maďarsky, a ani si nebolo v stave pred- 
staviť, na čom sa tie tak chutno smialy, ešte 
i to najmenšie. Tieto ale sa smialy i na tom, 
i na inom všetkom, čo ona chybne vyslovovala. 
Hneď za ďou to hovorily práve tak chybne 
a potom sa zase všôtky z nej Vfsmievaly. 

Ale na tom sa saaď ešte najchutnejšie 
smialy, keď najstarší Miško najdúc jedon 
uschlý kvietok a odtrhnúc bo oproti malému 
cudziemu dievčatku šiel a mrmlajúc strašil ho : 

„Juj, boci, sgíe ta, zjie täl^ 

Zostrašené dievča bálo sa, odCahevalosa 
od neho, ostatnie tým chutnejšie sa smialy I 

Táto zábava, ktorá síce len dráždiacim, 
nie ále i dráždenej samej bola po v6fi, na 
šCastie netrvala dlho, lebo rozmluva tamdnu 
v chyži držaná dosť skoro sa skončila, jako 
to prichodzia pani po predka bola oznámila. 
Predmetom tejto rozmluvy — povedzme ju 
i my niekolko slovmi, v krátkostí — bolo 
ustanovenie tých podmienok, pod ktorými 
Rozložného rodina k zaopatreniu so všetkým 
malej Betty naklonená byť chcela. Ohľadom 
predmetu tohoto už vopred mohly byť stránky 
náležité usrozumené, lebo prichodzia pani 
behom prítomného rozhovoru Často užívala 
tieto slová: 

„Jako som to už v liste svojom spome- 
nula bola:^ 

Bezpochyby sa už prvq prosriedkom 
dopisovania dorozumeli. 

Pán Rozložný len jednu jedinú námietka 
urobil na konci rozmluvy: 

„A keby maličká zomrela?" 

Všético zdalo sa tak, jakoby na tomto 
slove zvláštny dôraz bol býval, aspoň pri- 
chodzia pani ostrým zrakom premerala ná» 
mietku robiaceho, potom ale sudio odvetila : 

„Vtedy, prirodzene, opatera prestane." 

„A nebude žiadna vynáhrada?** pýtal sa 
pán Rozložný op&t dôrazne. 

„Žiadna!" znela zase snchá odpoveď. 

„Len preto pýtal som sa," zakončil ľaho- 
stajne réč pán Rozložný; ale to nevyriekol, 
prečo. 

Stará pani chystala sa na zpiatočnú cestu. 
Neprijala nič a domová pani by ju preca 
tak rada bola trochu kávičkou počastovala. 



č. 9. 1876.] 



Orol, obráskový časopis. 



261 



Pocestná ikmUcovaU, ale neprijala. To 
odvetila:, že má velmi náhle. A skutočne 
priam 3a pobrala. — Prv ale, lež by opäC do 
koča sadla bola, zavolali dnu deti a s nimi 
i malú Qetku; Nebozkala ju na rozlučné, len 
tolko jej riekla po nemecky: Betka, pozrii 
od teraz ti táto bude matkou na miesto m&a, 
tento apkom a tito bratmi a sestrami. Buď 
dobrá, poslniná, poriadna. Boh s tebou !^ 

Toto už z voza volala, zelený fátel na 
tvár si zatahujúc. Odišla. Malé dievča ne- 
velmi pozeralo, a plakat? neplakalo za ňou. 
Keby i len polo vie tak starou bola bývala, 
i vtedy by sa bolo dalo zavierat: že jej ne- 
bola matkou. 

Keď sa starý koč odredikal, dietky si 
vyšlý do záhrady; pán Rozložný vysadol si 
pred dom na lavičku a napchal si tam i fajčil 
vari už siedmu až do deviatej fajočky. Pani 
Rozložná, jako dobrá hospodárka, išla zase 
do chyže, kde prväou jej prácou bolo, že 
maličkú batožinu prfchodzieho dievčatka po- 
prezerala, kus po kuse popretriasala a potom 
do jednej, nakoľko sa z povrchného nakuk- 
nútia polootvorenými dvierkami súdit dalo, 
dost neporiadneho vniotrajšku almarie po- 
ukladala. 

Pomali sa zotmelo, stieny vždy viacej 
rástly, dietky zavolaly sa dnu na večeru; 
i malá Betka dostala na hlinený tanier trochu 
kyslého mlieka bez smotany, lebo tá sa medzi 
domáce deti rozdelila. Po večeri postlali jej 
na maličkej perinke na prípecku, tak že o ne- 
dlho, keď si všetci ulahli, ľúby sen jich 
všetkých ukolísal. 

Malá Betka sotva znala to poverčivé 
príslovie, že by človek v tom dome, v ktorom 
po prvýraz spí, ešte pred usnutím počítal 
hrady na povale, dal pozor po tom, čo sa 
mu prisnije; lebo sa mu to splní, čo sa mu 
v tom dome prisnilo. Útle jej údy cesta a 
trasenie na voze o vela vätšmi zmorilo, ležby 
sen dlho bol mohol vystát a potom bola 
i o vela menšia, ležby v takýchto poverkách 
bola sbehlou bývala. Zaspala skoro, jako to 
zdravé deti zvyklý. Či sa jej snívalo niečo 
lebo nie, o to sa nik nestaral, ani ona sama 
to nespomenula. Isté je len to, že sa na 
také videnie prebudila, na ktoré istotne pri- 



pravenou nebola. NechaU ju spa(» dokial 
chcela, a to snad i naschvál. Aspoň, ked sa 
prebudila, už vtedy boly všetky dietky oble- 
čené, ba už i raňajkovaly. Boly áno už po- 
obliekané, a čo viac, — s nou temer rovného 
veku maličká Marienka, mazlíčok a zretel* 
nica oka celej rodiny, ktorá i zrastu rovného 
s nou bola — táto malá Marienka bola ne- 
obyčajne vystrojená — v Bctltiných sviatoč- 
ných šatách. 

„To sú moje šaty ! Daj sem moje šaty !^ 

Napadnuté diéta zlaklo sa, zkričalo a 
s plačom volalo v chyži neprítomnú matku 
svoju. 

„Maminka, Betka ma bije!^ 

Matka počula výkrik svojho mazlíčka, 
vbehla do chyže — a hla videla celý výjav ! 
Videla, že jej miláčok, ktorého sa nikdy ni- 
kto ani len maličkým prstom dotknú t nesmel, 
že jej miláčok tam sa trasie na prosred 
chyže a cudzie dievča oboma nikama chce 
mu nasilu zdriapat všetky šaty z tela. Ani 
matke nebolo treba viac nad toto! 

„Fagan !^' ohríakla cudzie diefa, „ty sa 
opovážiš ublížit môjmu dietafu?" I celou 
silou tak postrčila bezbranné diéta na postel, 
že celou dĺžkou svojou na nej sa prestrelo. 
„Nezdarené, zlostné, naničhodné diéta, ty!^ 
pokračovala pani Rozložná v hrozbách, pra- 
vicou cudziemu diefatu vyhrážajúc, ľavicou 
svoje k sebe túliac; „hoeď ta naučím, na čiu 
dcéru opovažuješ sa ruku vstahovaf! Žiadne 
šaty nebudú od dnes tvojimi f Všetky dobrá 
Marienka, moje drahé diéta, bude nosif. Ty 
budeš chodit v deravých, starých, uvláčených, 
jako Popelka!" 

Oj, jaký víťazoslávny zrak hodila na 
ohroženú tá devočka, čo sa k matke túliac 
tejto objímajúce rameno cítila, jej káravé 
slová počula. A v jaký horký plač vypukla 
druhá, ktorej sa v tomto smutnom položení 
na tom celom šírom svete nik, zhola nik 
v jej nevinnosti nezaujal. Smutno ovesila 
hlávku a žialila žalostne, a len tu i tu, ked 
jej nariekanie dovolilo, tieto slová opätovala : 

„Dajte mi zpät moje šaty, moje pekné 
sviatočné šaty*^ 

Ale veru nedali jej jich nikdy viac obliect, 
a skutočne tak sa stalO; jako to pani Roz- 

36 



see 



Orol, obrázkový časopis. 



[Ó. 9. 187«. 



loiteá Yyveitila: cboáila y ziiplátaiiýeh, t de» 
Mvých, 0á Ma vy do^pftty žo Bajlnednejáteh, 
roztrhaných šatách, (hodila v tom, čo druhé 
deti odhodiiy, chodila tak sanedbaao, jatco 
opravdová — popelka. Toto moDO ostalo jej 
na v^y! 

Z tých niekolko výýavov, ktoré sme zo 
dfML príchodu Popelky do doma tohoto a od 
tých dní poznačili, takrečeno iste náeledko- 
va( možno, že lós úbohého dievčatá y tomto 
dome nemohol byt nejaký radostný. Keď 



dietky donáine ne|airý káMk vy^edly (a to 
sa yera dosf častio stáyalo), to yoSdy na 
Popelku zložtly a za to ona bda pokutovni. 
Ľahko jim bolo to urobit, veď jii nezastal, 
nebránil žiadon. Poederjäe, ked okolo donui 
i nejakú prácu konaC mohla, dali j^ imAK 
často i tak tažké práce, že to hot y skutku 
div Bož(, že to slabé £eCa pod nimi ne- 
kleslo. I toto mohli trnka, bo vedT ani terás 
neprišiel nik, ktoby jich za táto neladskosč 
na otázku bol potiahol. 



(Pokračovanie nasledvije.) 



Peko Pavlovié. 

(Vyobrazenie na strane 237.) 

\ septembri minulého roku vitazne bojo- 
vali junácki Hercegovinci pod svojmi boha- 
tierskymi vojvodcami, jakými sú Luka Petko- 
vič, Bogdau Zimonič, Miča Ljubibratič. No 
s tým vätším zápalom ostrili svoje strašné 
handžare k novým vítazstvám, keď po za- 
ujatí Turkami monastíru Dužského prišiel 
ku povstalcom Černohorec, „strašný delia" — 
Peko Pavlovič. Čas pomsty nastal. Sverepí 
Turci sa triasli. 

Peko Pavlovič je vysoký, silný muž; 
môže byt štyridsat rokov starý. Pestrý čemo- 
horský kroj dosahuje uňho vätšej pôvabnosti 
lesklými, sriebornými „tokami,^ ktoré sa mu 
na prsach jako oružie sviefa. Tvár jeho je 
ozdobená mohutnými čiernymi bajúzami. Pod 
zpurným, zamračeným čelom rozosielajú na 
všetky strany hromové blesky iskriace, pre- 
nikavé oči. Na celej postave nebadat útlosti, 
mäkkosti, lež len odvahu mužskú, silu obrovu. 



Peko Pavlovič je žulová skala, ktorú len naj- 
vätšia búrka zatrase. Y slovách je stručný, 
no každé slovo má váhu posekaná Eráloyiča 
Marka. On je opraydivým „deliom" — po- 
strachom fanatických Turkov. Paylovič bojuje 
čemohorským spôsobom, viac handžarom lež 
puškou. Ked napadne Bisurmana, káže vy- 
strelit raz z pušiek, i hromovitým hlasom 
zvolá: „Za handžare!^ A handžar neživí, ne- 
ušetrí: hlavy turecké padajú pod nim, jako 
makovice. A s Turkami nemožno inak bojo- 
vať; oni sú ukrutní jak hyeny na púšťach 
Sahary, a požadujú ukrutnosť i od nepriateľa. 
Skutok pomsty začal Peko Pavlovič na Zub- 
coch, na .Glavskej a pokračuje v nom až po dnes. 
Čo tieto riadky píšeme, je Peko Pavlo- 
vič hlavním vodcom povstalcov Hercegovin- 
ských a stojí so 4(XX) mužmi pri Bileku, 
i zamedzuje Muktar-basovi, zpiatočnú cestu 
z hraníc Čierneg Hoiy ku Trebinie. 



-'^OlOv^*-^ 



Bulharskí povstalci 

(Vyobrazenie na strane 249.) 

ría Stranách a nivách Balkánu tečú po- 
toky slovanskej krve. Statní orli balkánski 
napfoajú všetky sily svoje, aby rozlámali 
krvavé putá ätyristoročnieho vraha svojho. 
Najvätšou temer obetou krvežižnivosti divo- 
kých hôrd bisurmanských bol a je tichý ná* 



rod Bulharský. Slovanský tento národ po- 
cituje okolo 6,000.000 duší, i zaujíma turecké 
vilajety: Dunajský, DrinopoMký, Solunský a 
Bitolský, mimo toho čast Bessarabie; ba 
i y joŽDom Rusku, y Humunsku, Srbsku a 
Rakúsku žijú Bulhari. Meno svoje prevzali 



(5.9. 1«76.] 



Orol, obrázkový £a«opis. 



263 



í^-/^ •" jT .^ ^*v^_/*.>^,r- ^ ^ \.^ -" ^ .^ 



od Bv^jich podmaBÍteloT, čudského kmeBa 
Bulharov, ktorí behom VIL Btoročia cez Dunaj 
do ceaM poiMiIkáuskq vtrhli a tam sa po- 
slovančili. Y VIU. a IX. boli efite pohanmi, 
í napádali pod svojmi kňazmi (rozumej po- 
blavárjni) Kormisoéom, Toktom a Krnmorn 
rfiu ByzaDtÍDsk&. R. 864 boli bv. CjTilloma 
Metbodom pod earom Borisom pokresfanenf ; 
pod jeho synom, earom Symeonom, dosiahli 
najvyššieho rozkvetu. Po smrti Jána Vladi- 
slava, poslednieho to cára z rodu Omortagov, 
podmanil jieh r. 1018 grecký cisár Vasil, 
B«lharobijca menovaný. B. 1196 osvobodili 
sa pod vedením Petra a Jána Asiena, za- 
kladateFov to novej dynastie Äsienovcov, od 
nadvlády gréckej, i dlho bojovali proti latin- 
skému cisárstvu s takým prospechom, že za 
cára Asiena 11. dosiahli velkú moc, no zklesli 
hlboko pod jeho nástupcami. Pod silnou 
vládou cára Tetereja L, zakladateľa dynastie 
teterejskej, zotavili sa trochu, no ztratili pod 
jebo nasledovníkom Teterejom IL veDtú čast 
zeme v boji s Andronikom Mladším. Za cára 
vyvolený bol Michail, despota Bdynskýzrodu 
Sišmanovcov. Bojovný Michail \ y hnal Grékov 
zo zeme i chystal sa k dobývaniu Carihradu, 
zapletený av§ak do vojny so srbským cárom 
Štefanom Urošom III., zahynul v bitke pri 
Velbudži ; bulharskí bojari poddali sa Srbom, 
ale Štefan posadil na carský prestol Siš- 
mana n. Za jeho časov a srbského cára 
Dušana zdalo sa, že Slovania na Balkáne 
sami panovaf budú. Ale Štefan Dušan nena- 
dále zomrel a Srbom a Bulharom zjavili sa 
noví, Grekami privolaní, nepriatelia — Turci. 
V Bulharsku nastaly po smrti Sišmana II. 
domáce rozopry medzi bratmi Jánom Sraci- 
mirom a Jánom Sišmanom III. Turci zaujali 
medzitým Driuopol a Plovdivo. Sišmao do- 



náteiý bol po nešfastnom boji k poplatfcn; 
to isté stálo sa ! s p^bežným earom srbským 
Lazárom. R. 1387 podarilo sa Bulharom a 
Srbom v bitke nad TopUcou Turkov na hlavu 
poraziC, no r. 1389 zapadly obom nidqe 
v nešfastn^ bitke na Košovom Poli. R. 1398 
vydobyli Turci hlavnie meste bulharské, 
Tmovo, kde i car Sišraan padol. Od toho 
éasu nebolo možno mysleC na odpor, čo deň 
vzrastala moc turecká na poloostrove Bal- 
kánskom, a keď r. 14&3 i Carihrad padol, 
bola moc votrelých Asiatov v Európe utvrdeoi. 
Popratali z času na Čas hrdinovia i u Bulha- 
rov, ktorí ujdúc do hôr Čo hajdud s Turkami 
vojnu viedli. Tak stenal národ bulharský ^koro 
štyristo rokov pod Carchou jarma tureckého. 

Predošlého roku vypuklo povstanie v Her- 
cegovine, i zatríaslo myslou a srdcom všet- 
kých tureckých Slovanov. Keď tohto roku na 
jar i Bosna povstala a Srbsko s Čiernou 
Horou Turkom vojnu vypoviedalo, počal i bul- 
harský revolučný výbor pripravovať výbuch 
medzi Bulharmi. Ano prv, lež Srbsko vojnu 
vypovedalo, zbúrili sa Bulhari v okolí Tatár 
Pazardžiku, v Panaďurišti, Grabovom Trnove, 
Rakovd, Samokove^ na Strumne a inde. 

Obrázok náš predstavuje boj povstalcov 
bulharských s Turkami na skalnatých stranách 
Balkánu. 

Úbohí Bulhari márne vylievali krev svoju! 
Abdul Kerim, Šefket a Fazly basa so svojmi 
hordami Nizamov (radové vojsko), Bašibozu- 
kov (zemská obrana) a krvolačných Čerkesov 
povraždili okolo 20.000 Bulharov. Počet zni- 
čených miest a dedín nemožno posial udať. 
Krev starcov, panien a detí, ktorí padli čo 
obet tureckého sverepého fanatismu, volá 
o pomstu k nebies Pánovi : a národ Bulhar- 
ský bude volný! 



-^f^tíS&ir^Ft^s.^ 



Drobnosti. 



Kolko slov vffslovi zMsený rečník ea äo- 
dinu ? Angličan Gibbon dozvedel sa od pisá- 
rov v parlamente londýnskonpt, že chytro bo- 
nľmťi rečník za hodinu 7000—7600 slov 
QDiôle vyslovil. Priemerne, pripadá teda na 
jednu minutú 120 slov. 



NajvySSia väSa na svete. Na pamiatku 
storočného trvania veľkej severoamerikánskej 
republiky má byt postavená vo Filadelfii väža, 
ktorej výška všetky posial známe stavby pre- 
výšiť má. Táto tak zvaná centennialná väža 
bude celkom zo železa vybudovaná a 1000 

36* 



2G4 



Orol, obrázkový časopis. 



[Č. 9. 1S76. 



anglických stôp vysoká. Najvyššia bola posial 
y&za chrámu v KoU&e oad Rýnom, 501 stôp 
vysoká. 

Vetký ňápas hráčom na iaeh usporiadaný 
má byt po čas terajšej svetovej výstavy vo 
Filadelfii. TrvaC má jsa celé tri mesiace a naj- 
vätáia výhra ustanovená je na 100.000^ írankov. 

Činska encyklopédia, Yeiké dielo, pre- 
vyšujúce ostatnie diela moderních štátov, je 
čínsky „See-Thwen-Hoe,^ dielo literárne, ktoré 
bude po svojom zakončení obsahoval 160.000 
sväzkov. Je to encyklopédia (náučný slovník), 
ktorej plán ustanovený bol v polovici XVIII. 
storočia od cisára Eien-Longs a jeho: pre- 



vedenie r. 1773 bolo svereno kpmissii učen- 
cov. V minulom storočí uverejnene bolo 78.716 
sväzkov, z ktorých patrí 7353 theologii, 2121 
jednajú o klassických dieloch Čfny a o hudbe, 
21.626 je obsahu historického a ostataích 604 
pojednáva o filosofii a vede. Gisárovia) ktorí 
jedon za druhým v „nebeskej krajne^ pano- 
vali, nuili -vždy okolo seba množdtvo učencdv 
a literátov. Terajší cisár má knižnica 400.000 
aväzkov silnú, a rozkázal aby všetky za času 
nektorej dynastie písané knihy boly sobrané 
a v 200 sväzkach vydané. Knihy sú veľmi 
lacné, tak na pr. stojí historické dielo, ob- 
sahujúce 24 sväzkov, len 24 kr. našich peňazí. 



Literatúra a umenie. 



Slovenský obrázkový kalendár pre 

katolíkov, evanjelikov a starovercov na oDy- 
čajný rok 1877. Vydal knihtlačiarsko-účasti- 
nársky spolok v T. Sv. Martitie. 8®, str. 80, 
cena 20 kr. 

Slovenský letopis pre históriu, topo- 
grafia, archeológiu a ethnografiu. Redaktor 
a vydavateľ: F ránko V. Sasinek. Ročník 
L, 808Ít 3.: Rákóciho zbúra na Slovensku 
1703—1710; Ruský pomník v Holiči; Zvo- 
lenská župa (dokončenie); Pokonanie Strá- 



ňovskýchr. 1669; Slovenské listiny, vzťahu- 
júce sa na Oravu; Denník Jezuitov na Sta- 
rých Horách 1677—1762; Dejepisné zápisky ; 
Knihoznam. 

„Nitra." Dar dcerám a synúm Sloven- 
ska, Moravy, Cech a Slezska občtovauý. 
Vydávaná od Miloslava Jo s. Lud. Hur- 
bana. Ročník VI. Cena 2 zl. V Skalici, 
1876. Tiskem Josefa Skamicla, Venovaná je 
„Nitra" „Památce nezapomenutehiého otce ná- 
rodu československého, Františka Palackého. 



Listáreň redakcie a administrácie. 



Týmto číslom zakončujeme tretie štvrtročie VII. 
roč. n Orla." I prosíme o skoré odosielanie nám pa- 
tričných pred- a doplatkov. Velactené obecenstvo 
presvedčiť sa mohlo, že zdáme pracujeme k zdoko- 
nalenia krisoumnej spisby slovenskej, ktorá ešte ne- 
dávno už už zaspávaf sa zdala a že nešetríme ani 
hmotných prosriedkov, by sa „Orol" čo do úpravy 
inojsusykovým tohto drnhu časopisom úplne vyrovnal. 
Pri tom je ale predplatuia cena tak nízka a nevšíma- 
vosf mnohých odberateTov tak veľká, Že sa obávame, 
či i pri dosC obstojnom počte odberateľov vo vydá- 
vaní hatení nebudeme. I myslíme, že sa každý priateľ 
života slovenského vynasnaží, by sa tomuto jedinému 
krásoumnémn slovenskému časopisu do každého prí- 
bytku šľachetných duší slovenských prístup poprial 
a náš y^OToV^ dôstojne si lietal nad našimi Tatrami 
i bndil k životu národniemu i knltúmemu^duše ospalé, 
plesnivé. Na zdar! — P. A. S. v R. Časopis Vám 
posielame. — Pp. J. v S. a A. L. v Ž. Stane sa. — 
r. J. Y. vo y. Na nás niet viny v tom ohľade. Keď 



ste zmenili obydlie, mali ste nám to hneď udal Lí- 
stok Váš sme nedostali. — P. M. H. v T. Prácička 
sa upotrebí svojim časom. Pracujte samostatne. — 
y + z. Dopis Tvoj dakám z V. a kde nič tu nič. Vý- 
hovorku neprijímam! <- P. F. Kut. v K. Dlhomájn 
čakaí na Váš príspevok? — P. Laskomerský. „Veľká 
moja túžba, mame volanie!^ zvolaf musím s ne- 
smrteľným pevcom n^^JA** pri Vašej mlčanlivosti. 
„Orol** obzerá sa po Egypte a Trenčansku — a Vás 
nikde niet. „Sto bohoV, prabohov, či to vždy tak 
bude?"" Na zdar ďalším prácam í >- P. H. B. v Prahe. 
Dieky za milý dopis Vás. Všetko stane sa dľa Vašej 
vôle. Odporúčajte „O.** studentstvu česko-moravskému. 
Listovne viac. — P. C. G. v 6. Poslané prvotiny 
ľúbily by sa nám, keby nemalý veľkú vadu. Forma 
dat esse rei! Nepridržiavate sa prosodje ani staro- 
klassickej ani modernej, prízvučnej. Či máte naša 
„Slovesnost?" Odporúčame Vám ju jako i prísna 
autokritiku a usilovné čítanie vzorov slovanských: 
i bude z Vás pevec. Na zdar! 



Predpláea sa u redakcie a administrácie v Detve (Zólyom megye): 

Celoročne 4 zl., polročne 2 zl. r. č. Študujúca a remeselnícka mládež, i chudobní nčitelia obdržia „Oria„ 

M 2 zl. r. č. Rod. II., IIL, IV., V. a VI. „Orla'' možno dostaC po 2 zl r, č, — „Orol'' vycfaádea vo 12 soíi* 

toch, '6^i2 — 4 hárkov silných, dňa poslednieho každého mesiaca na veľkej štvorke. 



Mojiteľ 8 vydárateľ Andrej Trnd&Iý-Sytniansky. — Knihtlač.-úča8t spolok t T. St. Kartine. 



OBRÁZKOVÝ ČASOPIS PEE ZÁBAVU A POUČENIE. 

Zodpovedný redaktor: 
ANDREJ TRVCHLÝ-STTNIANSKY. 



Titrč. Sv. Hartio, 31. Oklobra 1876. 



Čtelo 10. 



III. 
.ol hasičský ples. , 

Prekrásne teremj velraestskej re- 
y; doaty jasaly sa Deobyč^ným leskom, 
{^\ jakoto pri ple- 



i 



Hasič. 

Obrázok z velkomestského Života. 
Od Mäosl. Dumného. 

[Pokrttč ovanie.} 

Nachádzame sa i my na hasičskom plese' 
Vidfme ta i našich