(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Sborník československý"

This is a digital copy of a book that was preserved f or generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project 
to make the worlďs books discoverable online. 

It has survived long enough f or the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book' s long journey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commercial use of the filé s We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
any where in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs Information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 



at |http : //books . google . com/ 



jSartoari erollrgr ILibrarg 




THE SLOVÁK COLLECTION 

íiIFT OF 

ArchibaUl Čary Cnolídire, Ph.D. 

ASSliiTANT PkDFESSOa OF UrsTORY 
tOIJ.KCTKD IN TIIH SUMMKR OF 1901 BY 

ASSlSTiWT PKOFKISSOR (\^ SLAVIC IJTKRATURE 

Riicdvtrfl Scptcnilrtľr 23, r 901 





^ 




J 



!"^^\v' 



w 



SBORNlK ČESKOSLOVENSKÍ : 



^ d Šumavy k "Pátram. 



%L 



VYDALI 



K. SALVA K. KÁLAL. 






k: 




V RUŽOMBERKU. 

TLAČOU KNÍHTLAČIARNE KARLA SALVU, 
1898. 



i 

I 



> 



Hj -. j CoUege Libraiy, 

Gift of 

^ r ' olidg:, 



^ ^ 



fefe á 



mf 




\ 



w 



VoľMe. 



6 / 

A. 



T 
B, 



%. 



Svitaj, Bože . . . 

Nipev a slová od Karola Salvu-Cebratskéhg, 



Iíarm. Btíifa. 






Svi'taj, Bo ie, svi- taj, za- pát zla- té zo- re, po fiad si-vé Ta-try, 









po nad si-vé Tatry, na Si-rom obzo- re. 



k P 



Svitaj, Bože, svitaj, 
daj nám rána skorej, 
slniečkom nás svojim 
precíť, osvieť, ohrej. 



m\ 



Svitaj, Bože, svitaj, 
popraj nám deň dobrý, 
milostivým okom 
na Slovensko pozri. 







i 



^ 




w 



Svitaj, Bože . , . 

Nápev a slová od Karola Salvu-Cebratského. 



//atm, Bitž/ít. 



Vorue. 



S. 
A. 



T. 
B. 










Svi-taj, Bo že, svi- taj, za- pál zla- té zo- re, po nad si-vé Ta-try, 






\^m^^^^ 



c 



r 



po nad si-vé Tatry, na Si-rom obzo- re. 



m 



hijj 



K=5¥5= 



J i J i J 



^^^^^npj 



Svitaj, Bože, svitaj, 
daj nám rána skorej, 
slniečkom nás svojim 
precíť, osvieť, ohrej. 



Svitaj, Bože, svitaj, 
popraj nám deň dobrý, 
milostivým okom 
na Slovensko pozri. 




c f 



r 



Pamiatke Daxnerovej, 

Kto ste znali otca Marka, 
poslúchali Jeho hlas: 
Junáci ste s peonou hrudou, 
a nie nízky zemeplaz. 

Kto ste znali otca Marka, 
Jeho oka Jasnú žiar : 
soetlom, teplom oka toho 
o srdciach rozžatá oám Jar. 

Kto ste znali otca Marka, 
Jeho ruky orelý stisk: 
cítiť budete ho zaoždy, 
on Je pre oás žitia zisk. 

Kto ste znali otca Marka, 
otcovský bozk z Jeho úst: 
poslanie ste Jeho ozali, 
previesf národ sooj cez púšť. 

Čebratský. 



Sk 



Štép Slovanstva. 



|í| Slovanstvo, Ty šlépe rozložil^, 

když dumám o Tobé, tu žal i hnéVj 

'® jak vichor mofe zvlní duše cily 

a v tesknÝ výkrik mení hlásny zpév; 
pésf rozbouŕená ňadra mocné stiská, 
a srdce chveje se a oko blýska. 



Co boufí nad Tvým temenem již táhlo, 

CO toporu v Tvou zarylo se hruď, 

CO svatokrádcú po Tvych plodech sáhlo^ 

CO ukrutnikú delo: »Souzen buď 

a povalen, bys nevstal večné vékúvU 

a pfece rosteš, sily pln i vdékňv. 

Ty haluze, jež zutínala zloba 

kdys veškerému lidstvu na úžas, 

vSe omládly a netušená zdoba 

je svéžím listem pfiódila zas 

a na nich hnfzdo na hnízdé se tisni 

a z každého z nich zvučí more pi sni. 

Nechť jejim hlaholem se neprobudi 

voj reku léch, jež zbožná skryla zves t 

v hor rozložitých kamenitá hrudi, 

by pomohli nám z žalil rúznych cest 

v chrám lidskych práv; my silnejší jsme sborä 

téch zahálčivych v lese na Záboru, 



A bdélejší téch, v Blaníku již lení 
a v Čantoriji*) mnohý s rokem rok; 
od Svätopluka pomoci j už není - — , 
ni od Ječmínka; jiny času lok 
chce bohaiyry z železa a krve 
ne duchy jen, jak toužili jsme prvé. 

Mdlá Zásmuckého Zdenka chasa spici 
nás nespasí; ať v pohádce sní dál, 
ti zotročili panští pavezníci, 
čas káže nám, by bratr k bratrii stál 
a chránil vlasť, jak božäký slrážce raje 
CO s klímavymi Ihostejniky báje? 

Nám tfeba bdít a bojovali všady 

všem svätou my sienkou, jež nad ocel, 

a potírati nástrah lestné hady 

a kancúm zrady urážeti kel; 

nám treba jarých bojovníka práva — 

CO s tím, kdo spát a lenit neustáva [ 

My toužíme, by slovanského stromu 

zvlášť každá čarné rozkvelala snét, 

my nechcem otročiti pranikomu 

a cizí mluvou stahovati ret, 

my chcem žít své púdé a své práci 

a vyS se vznes t, jak k slunci lelí ptácl 

Však dosti dlouho hynuli jsme všude, 
tu lest nás týrala, tam rval nás vzdor, 
a našich utrpení mofe rudé 
dál stále šírilo se po kraj hor, 
a všude srdce hynula a chladla, 
a sila šlépu slovanského chfadla. 

Leč pučí zas, nechť vetve byly holý, 
Búh hynoucímu f ekl : »Dost juž, dosl, 
stúj silnejším než ondy v sveta poli 
a k nebi tyč svĎj hojný letorost 
a jará mladistvého milým sletem 
jak čarná kytice se obal kvétem. 



*) SájtičDá hora v SLo^sku, v nií aedí vojsko na koaíah pripraveno k boji 
za práva lidu. 



10 



% 



i 



m. 



Juž nedám Tebe lupem dravé kani, 
a zachovám Ti chvéjící se list, 
aľ odkudkoli bouŕe, vztek se shání, 
ať odkudkoli spéchá jej í chvist, 
vše vetve svéží na ňadra Ti shrnu 
a zlámu zloby zbraň, jak oslen trnu. 

Já kmeň Ti zachovám i vélve stromu 
a zmením v jasot povzdechň Tvych tlum, 
sv6 moci štílem chytím rany hromu 
a spoutám krídla mraznym severom; 
já v dfeň Ti dám i cevy svéžest novou 
a zmarím, topor na Tebe kdo kovou ! 

Já kvet Tvúj rozmnožím jak písek v mori, 
a zlatf plod Tvúj bude bezčeten, 
decb jeho vúné hradby vrahň sboŕí, 
kdo hubit by Té chtél, buď smrti v plen; 
v äíŕ rozkládej se na poušlé i stepy, 
a mohutní, múj š tepe velkolepy! 

Puč, rosti, kvet a zlatými zrej plody, 
o štépe slovansky, vždy víc a víc, 
z Tvé Štedrosti af cely svet má hody 
a k vySím blaha tyč se hrdé vstŕíc, 
af všecko lidstvo z podarú Tvych mladne 
a navždy údélem má raje ladné !c 

Adolf Hejduk. 







11 



Štefan Marko Daxner 

a jeho doba. 



N n písal 

Miloslav Bohutiensky. 



Qu^equo ipsc miserrima vidi 
et quorum pars magna fui. 
Virgil. 



Nehafitc ľud môj, slepí sudcovia! 
Že fud môj je len ľud sprostý ; 
Často sú múdri hlúpi Tudkovia 
Dfa súdu svetskej múdrosti: 
Počuješ? spieva slovenské pole, 
Spievanky zrodia Homérov; 
Len rúbosť útlu spievajú hole, 
No budú aj bohatierov. 

Sládkovič, 

!no budú! a že neospevujú ich dnes, toho príčinou je nie, 
Žeby ich nebolo, ale že Ind ten je ako dieťa, nerozoznávajťici 
pravých od nepravých priateľov, zavádzaný, klamaný. — Ten Ind, ktorý 
odpustil Jánošíkovi jeho zbojstvá a pripomína si s povďaČnosťou tú jeho 
zásluhu, že bohatým bral a chudobným dával, pozná si časom tých, ktorí 
cele sa jemu oddali, zaň pracovali, trpeli. K bohatierstvu pravda potrebné 
je dfa nášho pochopu bojovanie mečom, zrúbanie mnohých nepriateľov, 
a potom alebo slavné víťazstvo, alebo hrdinská smrť. Ja myslím, že má 
pravdu maďarský štátnik a spisovateľ Szemere, ked hovorí: »za vlasť 
zomreť "" je nie ťažká vec, lebo ved raz aj tak zomreť treba, ale 
za vlasť žiť je zo všetkých tou najťažšou vecou«. V okamženiach odušev- 
nenia hodiť sa do húfu nepriateľov s heslom: zbiť alebo mrieť! v časoch 
všeobecného rozochvenia chopiť sa meča a bojovať v prvých radoch, alebo 
s inými spoločne trpeť žalárovanie, múky, vyhnanstvo, smrť, toto je nie 
nič neobyčajného; — ale celý život žiť jednej vznešenej myšlienke, žiť jej 
cele, neoddialiť sa od vytknutého cieľa ani na piad, ani na okamženie, 
vždy a všade byť hotovým vydať svedectvo pravde, trpeť, opustiť výhody 
svetského pohodlia, vystaviť seba aj rodinu nedostatku, znášať potupu, 
posmech od nehodných, byť hotovým podstúpiť aj smrť a nikdy ani na 
okamženie sa neklátiť, nerozmýšlať, nevyjednávaC, v ničom nepopustiť — 
toto je pravé bohatierstvo, hrdinstvo! 

Takýmto bohatierom, hrdinom bol Štefan Marko Daxner, ktorého 
Život a pôsobenie chcem podať. Pravda, vopred musím vysloviť to isté, 
čo pri krátkom nástine životopisu tohoto muža povedal náA básnik 



12 



Vajanský: »rrí spisovateľovi udáš cenu jeho diel a dostál si úlohe, pH 
generálovi podotkneš jeho úspechy alebo neťispechy á máš o ňom istý 
pochop, pri učencovi udáš jeho výzkumy a systémy a znáš to, Čo váži, 
— no, jesto nÍĽČo ťažšieho na znázornenie, a to je sila osobnosti a cha- 
rakter!* — Jedno postačí pripomenúť: že v Tisovci zachoval sa čistý, ná- 
rodní duch bez nebezpečného klátenia sa, jednania a obzerania sa po 
osobnom zisku, čo všetko menuje sa o'pportunismom, to je dielo čistého, 
pevného, ideálneho ducha a pôsobenia IDaxnerovho. 



Boly to za časy len pred 60 rokmi, nie svetlo, nie cele tma, ale 
brieždilo sa. Francúzska revolúcia, podobná ostrému blesku v tmavej noci, 
osvietila bola na čas nesrovnalosti ludsHé, ale neukázala jasne všetky biedy 
Tudskej spoločnosti, oslepila zrak a nasledovaly v mene svobody žaláre ^ 
v mene ďobrobytu tisíce gillotinou nakopených hláv. Zlo nedá sa odstrániť 
zlým, z nádejnélio stromu svobody vyrástlo napoleonské tyranstvo, horšie 
od Bourbonského panstva, všetko sožierajúci militarismus, horší od Bour* 
bonských dedičných vojen. Po krátkom, opojnom sne svobody nastalo 
trapné prebudenie nového otroctva, týra hroznejšieho, že tí prebudení zažili 
boli už aj trochu voftiosti. Ale to trebárs ostré a pomíjajúce svetlo hodilo 
svoj odblesk na široké strany sveta: vo Francúzsku zrušené bolo pod- 
danstvo, v Uhorsku pred desiatkami liet Máriou Thereziou uvedený urbár 
— ked fudomilné snahy Jozefa II. nevydarily sa — uvedený bol do článkov 
zákona z roku 1790-91, sľúbené boly tamže aj rozsiahlejšie reformy, ale 
napoleonské vojny, potom obava pred každým svobodnejším pohybom, 
zastavily další rozvoj. Každý cítil, že to dlho tak nemôže ostať, no nikto 
neopovážil sa začať. V takýchto zdanlivé a zovnútorne tichých, v skutoč- 
nostij vnútri pohyblivých časoch narodil sa dňa 23. decembra 1822 SUfaii 
Matka Daxner. Rodičia jeho boli Ján Daxner, matka Maria, rodz. Banková. 
Rodina Daxnerovská, pôvodne Taxner, pochodila z Brezna; koncom minu- 
lého storočia prišla do Tisovca, bola nit^kdy v príbuzenstve s palatínom 
Turzom. Štefan dostal do križmy (krstového daru) od materinej tetky, 
Szontágoyej, Slovenský Zabar a ztade meno zemanské Daxner zo Slov. 
Zabaru. Že Ján Daxner nebol len zeman, t. j. vládatel zemí a pán svojich 
poddaných, ale opravdový šľachtic, ktorý poznal nielen práva, . ale aj po- 
vinnosti svojho stavu, o tom svedčia jeho činy a zásluhy, ktoré si či 
o mesto Tisovec, či o tamejšiu ev. cirkev vydobyl. Ako stoličný assesor 
a povereník, dal robiť cesty v tom čase, kde na mnohých miestach chodilo 
sa ríečiáťom potokov; ako dozorca a patrón cirkve, staral sa o zveľadenie 
majetku ; krásny ^ na celom okolí rovne nemajúci chrám je z veľkej Čiastky 
jeho zásluhou. Divíme sa tom<i, ako po vstávajú, rastú veľkí Tudia, pevnej 
nezlomné charaktery. Nič sa nedeje náhodou, a ked aj vídavame mnohá 
výnimky, stálym, večne pravdivým pravidlom býva, že čo deti a vôbec 
mladí ľudia vidia pri svojich najbližších, to si osvoja. Kde vidia sebaobe- 
tovavú lásku, silný cit povinnosti, idú za tým, kde ale vidia sebectvo, 
podľahnú mu, uí či ono potom javí sa v skyvraživostí a či vo volkanísi. 
Štefan od matička mohol videť príklad lásky a obetovavosti. Otec jeho 
nezhŕdal tým fudom, z ktorého pošiel, práve naopak, on mal už v tom 
čase národnie povedomie, súcitil so slovenským ľudom, nakladal s ním 
otcovsky, ako priateľ a ochranca a r ž viac rokov pred osvobodcním pod- 



J3 



w 



danstva sám dobrovoľne zrušil robotu a zriekol sa dôchodku, pochádza- 
jťiceho z roboty. Matka bola tiež zo zemanského rodu a národne smýšia- 
júca. Bolo v tom šFachtictve niečo, čo pri ináč dobrom a šľachetnom 
námere ducha budilo v človeku sebavedomie spojené s prirodzeným citom 
chrániť slabšieho, nezatvárať srdce pred pomoce potrebujúcim, prispievať 
radou, kde treba, slovom byť rodeným zákonodarcom, pomocníkom, vodcom. 
Že všetko toto zrodilo a zpotvorilo sa pri ľudoch sebeckých, lenivých, toho 
príkladov dosť, z ochrancu stal sa potlačovatél, z radcu zvoditel: tým 
väčšej chvály zaslúžia tí, ktorí videli pred sebou príklady nadužívania sve- 
renej moci, ale považovali to za zhanobenie zemanskej cti. Zpomedzi 6 
detí, 4 synov a 2 dcier, ostali na žive, t. j. dosiahli dospelý vek len dvaja : 
Juro a Štefan. 

Ktože by mohol vypočítať všetky dojmy a vlivy, ktorými naplnené 
býva srdce mladé a ktoré dávajú smer celému životu? 

Bol to následok láskavého, opravdu otcovského pomeru medzi do- 
mácim pánom a Čeliadkou, že » mladý pán« nepozeral >s vršku « na 
domácich sluhov, ale vďačne shováral sa s nimi, menovite celé hodiny 
načúval umným slovám starého valacha, Poliaka, ktorý rozprával pekné, 
zajímavé povesti slovenské ; nimi vedená bola mladá duša do bájnych časov 
starobylosti, nimi zapaľoval sa bystrý duch k zmužitým činom budúcim, 
nimi naplňovalo sa vnímavé srdce láskou k tej milozvučnej reČi, ktorou 
boly vypravované. Že tieto dojmy neztratily sa, toho sú svedkom nie len 
pozdejšie časy mladosti, kde mladý, zápalistý junák nepovažoval to za 
malichernú vec, sbierať slovenské povesti a iné staré pamiatky slovenského 
ducha, ale sprevádzaly ho ony aj do staroby: sám som ho slyšal, ako 
vážneho, starosťami života, neprajnosťou sveta, prenasledovaním nepriateľským 
moreného starca v súkromnom, priateľskom kruhu, v jasnom okamžení 
prednášať Chalupkovho > Valibuka*, ako zjemnela tá prísna tvár, ako 
smialy sa tie bystro-ostré oči, z celého zjavu len kypela láska k tomu 
slovenskému » Valibukovi*, ktorý hovoriac slovenskou rečou, premohol 
napadajúcu ho potvoru. 

Isté je, že na Štefana Daxnera pôsobilo účinkovanie dra Pavla 
Jozeffyho, farára a superintendenta potisského. Veď vnímavá duša mladá 
vidí a počuje viac, akoby sa starším zdalo, ba ako by jim milým bolo. 
Videl, počul skutky, slová vážnej práce, mohutných činov, zaujímanie sa za 
všeobecné dobro, podríadovanie sa všeobecným záujmom i vtedy, keď je 
to spojené s osobnou škodou, upodozrievaním, nevďakom. Slabé duše ute- 
kajú od takéhoto, silné práve priťahované bývajú. Ako chlapec ukazoval 
smelého, zmužilého ducha : s obloka veže tisovskej pustil sa dolu na hrebeň 
chrámu, ale nazpät nevedel sa vyškriabať, kým ho zbadali a osvobodili, 
od dlhého státia celý zdrevenel. Už vtedy v dobre sriadených školách 
tisovských započal prvé učenie sa pod učiteľom Kováčom, ktorého chýr, 
ako dobrého učiteľa, žije podnes. Potom navštevoval gymnásia v Ožďanoch, 
Rožňave a Prešporku. Z rožňavského života vzpomínal tiež už v Pánu 
zomrelý Ludevít Gál, vrstovník, spolužiak a až do smrti osobný priateľ 
Daxnerov jeden výstup, ktorý svedčí o bezuzdnej nenávisti maďarských 
žiakov proti Slovákom, ale aj o osobnej smelosti Daxnerovej a jeho spolu- 
žiakov. Iste počas nejakého cvičenia rečníckeho Daxner vystúpil na ka- 
thedru a rečnil Kollárove znelky. Maďari mu to chceli prekaziť a sypali 
sa na rečnište ako roj, aby ho strhli s kathedry a zbili, ale iní Slováci, 
menovite Gál a niektorí, postavili sa na obranu, strhla sa ruvačka, Slováci 






v, -7 






U 



zvíťasiU a zatlačili Maďarov do lavíc Tam jich držali zatisnutých, kým 
Daxner V3rrečnil. Samé ale reäienie končilo sa takto: 

Daxner rečnil: Co z nás SlávA bude o sto rokft, co že bude z celé 
Evropy? 

Gál (obrátený k Maďarom): Halljátok-e, pimaszok (či počujete, 
cblapčiská) } 

Daxner: Slávské plémé na vzor potopy 
rozšíri svých všudy meze krokfi. 

Gál: Látjátok ti t k (vidíte, vy s ci)! 

a Maďari museli počúvať až do konca. 

Slovenskému mladíkovi aj vtedy bolo treba prejsť trapmi školu du- 
chovného mučenia sa, kým sa prebil k pramienku vedy: latinská, ne- 
mecká, maďarská reč stály ako pevné hrádze, cez ktoré bolo treba prebiť 
sa do hradu umien, a mnohí zavrzli v tých hrádzach, ďalej ani krok, celé 
ich učenie bolo učením sa rečiam, len u nás mohlo povstať porekadlo: 
koTko rečí hovoríš, za toľko ludi platíš ! Veď Tudí, ale akých I Takých, ako 
ich vzpomfna to druhé známe i)orekadlo: zo všetkého dačo a z celého 
ničí Museli to byť zvláštne nadaní mladí ludia, ktorí v stave boli povýšiť 
sa nad ^akrnelosť duchovniu, alebo detinské hračky mluvnično-ŕilologické 
a vyniesli niečo zo školy pre život. 

Tým väčším obdivom vzpomínať si musíme tie bájočno-hrdinské časy 
velikých myšlienok, vznešených činov v staroslávnej Bretislave. Bola by to 
odpoveď, hodná velikej odmeny, ktorá by nám rozlúštita tú otázku: či 
vefkí ÍLidia tvoria veľké časy? či veľké časy veľkých ľudí? I jedno i druhé 
má svoju oprávnenosť. Na brehoch dunajských vidíme nový svet, do 
určitých, \\z skamenelých foriem vmiestnený duch ľudský už začal prebíjať 
tieto skameneliny a rozširovať sa v prirodzenom priestore. Junák Stilr so 
svojou družinou prihlásia sa zrazu — tak by sme povedali — k sebe 
samým, boía to tá najjednoduchejšia, najprirodzenejšia cesta, že sa nám to 
zdá divným, ako by sa bolo mohlo ináčej stať, a predsa dnes po 50 rokoch 
sme zase ďalej odhodení od toho prirodzeného vývinu. Naši synovia sú 
až podnes vtisnutí dô tých najneprirodzenejších foriem a kdeže je výhľad 
na to, že sa to skoro premení? Každý rozumný, zdravým vkusom obda- 
rený človek odsudzuje sťahovanie tela do takrečených mídrov, ako zdraviu 
škodlivých, nevkusných, a predsa, koľko čias pomine, kým zbaví sa ľudstvo 
tejto nekľudnej ozdoby? Tak je to aj s duchovnými mídrami: kedyže sa 
z nich vysvobodíme? 

Koľkú mieru národnieho povedomia Daxner priniesol do PreŠporku, 
nakoľko bolo treba ju tam zveľaďovať, to sa nedá určiť, trebárs z do- 
mácej výchovy a rožňavského výstupu možno zatvárať, že prišiel do Preš- 
porku čo upovedomelý Slovák. Jedno je isté, že Štúrovská škola nemala 
mnoho učenníkov, ktorí by jej ideám až do konca tak vernými boli zo- 
stali, jako on — trebárs nesúhlasil vo všetkom so Štúrom, menovite v tom 
nie, že chcel v prvom rade zametať pred vlastnými dvermi, dvíhať a na- 
pomáhať svoj slovenský ľud a jako zeman a — pri všetkom svojom demo- 
kratickom smýšľaní — prirodzený obhajca starých zákonov vlasteneckých, 
nakoľko mohly sa srovnať s požiadavkami všeobecného práva, nebol 
v stave hneď držať rovný krok so smerom novým, dosavádne spoločenské 
vrstvy horiacim. 

Ale ten v Prešporku strávený rok bol pre junáckeho mládenca časom 
vnútorného preporodenia, čo tušil v tých bájnych povesťach, to dostalo 






15 



tu svoju pevniíj určitú podobu. Iste dfa svojej mužnej postavy, osobnej 
neohrozenosti, ked iní mladíci pridávali si ku svojim krstným iné, schop- 
nosfam, rázu, náklonnosti primerané mená, on privzal si, alebo od iných 
dostal meno srbského bájočnébo hrdinu — Marka. 

Ako mladík z rodu žemanského a pravotárov syn, šiel aj on učiť sa 
za pravotára do Prešova. Prázdniny školské trávieval budto cestujúc krfžom- 
krážom po Slovensku, alebo doma v Tisovci v spoločnosti priatelov svojich, 
Aug H. äkultétyho, kaplána pri boku slávneho Jozeffyho, Ľudovíta Gala, 
Daniela Loj ku ^ na t č. učiteľa v Tisovci, a iných, národne prebudených 
alebo prebúdzajúcich sa mešťanov. S týmito, pri pomoci a rade dra 
Jozefíyho, pri spoluúčinkovaní brata Jura, založili cirkevnú knižnicu, uspo- 
riadí»li nedtírnú školu pre dospelejšiu mládež; nedeľné školy boly matkou 
dnešnfch, nevďačné vedených, nevďačnejšie navštevovaných, na trpeli vom 
papieri sa nachádzajúcich opakovacích škôl, založili pomocnú pokladnicu, 
matku terajšej kvetúcej » vzájomnej pomocnice* a spolok miernosti, vtedy 
eäte vláda nezakazovala podobné spolky. Posledný spolok, bohužiaľ, ako 
všetky jemu podobné na Slovensku, zanikol v búrlivých časoch r. 1848-49 
a od tých čias nikto nepokúsil sa vzkriesiť ho. Dnes podobné veci pova- 
žujú sa za prílišný idealismus, ačpráve len takéto smýšľanie pripraví pôdu 
nášmu znovuzrodeniu. 

V týchto časoch roku 1842 šlo pod vodcovstvom dra P. Jozeffyho 
vyslanstvo slovenské do Viedne k cisárovi a kráľovi Ferdinandovi, vyžalovať 
všetky krivdy, ktoré trpeli v tom čase zvlášte ev. Slováci od fanatických 
madarských spolu vlastencov, vedených »svobodomyslným« Kossuthom. Že 
všetko toto vždy viac a viac oduševňovalo Daxnera, rozumie sa samo 
&ebou. 

Po skončených právnických štúdiách nasledovala takrečená patvaria. 
IVIladf čakatelia pravotárstva šli pomocníčíť a pri tom doúčať sa ku starším 
pravotáľom. Meno otcovo otvorilo synovi prístup do domu hlavného fiškusa 
stoličného v Gemeri, Pavla Csáka, potom 1845 ale cieľom nadobudnutia 
SI daläfch známostí šiel za notára ku kráľovskej tabuli a pozdejšie za kon- 
cipistu do slávnej toho času kancellárie Alex. Boleslavína Vrchovshého, 
vrstovníka a niekdajšieho spoludruha Štúrovho, nadaného a zápalistého 
Slováka a znateľa západných rečí, menovite anglickej a francúzskej, v ktorých 
niekdy cvičieval slovenskú mládež v Prešporku. Daxner sblížil sa v Pešti 
so všetkými priateľmi slovenského rodu, musel sa tedy sblížiť aj s Kollárom, 
ktorému sa zaľúbil mladý, ohnivý šuhaja čoho dôkazom bolo, že ho dal 
vyvoliť za notára evanj. cirkve slovenskej. Roku 1846 vyšiel tretí ročník 
Hurbanom vydávanej » Nitry* a v nej na konci krátka poviedka: »Sta- 
točný valach, obraz z valaskieho života* od Štefana Daxnera. 
Dej rozprávočky je jednoduchý, ale spôsob písania tak prostý, zvláštny, 
že Svetozár Hurban Vajanský vriaduje Daxnera medzi prvých belletristov 
slovenských a hovorí: »V tejto kráťkej rozprávke je mnoho poesie a ori- 
ginality, je ona pravým klenotom v literatúre slovenskej; ked čítame »Sta- 
točného valacha*, zarmútime sa, že Daxner viac nepracoval na tomto poli.< 

Divné je, že akoby do zapomenutia prichádza obsahom i formou 
pekná báseň jeho: »Poklad Jánošíkov*; bystrý zrak professora Emila 
Cerného vypátral ju a šťastne vniesol do I. gymn. čítanky. Ktože z bý- 
valých žiakov, študujúcich na slov. gymnásiach, nepamätá sa na tie živé, 
krásne veršíky: 



16 



Hoj, vy hory, hoj, vy skaly, 
Hoj, vy Tatier milé kraje! 
Kedyže tie časy boly, 
Keď cez vaše tmavé háje 
Dvanástoria si po vôli 
Dobrí chlapci dupčievalil? 
Dvanástoria, akým v svete 
Viacej rovných nenájdete, 
Ktorým roveň nevychová 
Žiadna matka, žiadna vdova, 
Žiaden otec starostlivý, 
Kým stáť bude Kriváň sivý ! 

Takto spoločne s naším prostonárodním poviedkárom A. H. Škultétym 
básnievali a skladali malé, chutné báseňky, ktoré pozdejšie vyšlý pod 
menom »Rečňovanky« ; mnohé z nich složil Daxner, ako na príkl. 
•Mladý pánik* a iné. Skladali spolu aj hádky, na pr. tú: 
Vlasy nemá, hrebeň nosí, 
Ostrôžky má, chodí bosý! 
složil Daxner a Škultéty dodal: 

Ostrôžky má, neštrngá si, 
Miesto toho zaspieva si ! 
Ten dodatok ale nepáčil sa Daxnerovi: Nech sa — vraj — trápi, kto 
chce hádať! 

Prišla pravotárska zkúška a po nej skutočné vstúpenie do života. 
Koľkí mladíci so školskými knihami zahadzujú do kúta aj ideále a úmysly 
mladosti a pozdejšie usmeškujú sa nad tým, ako výplodom nezralého 
veku. Daxner, vstúpiac do života, >nezmúdrel« a nezostarel. Započal 
svoju pravotársku prax tým, že zastával svojich klientov bezplatne. 
Vieme, že z ideálov telo sa nenasýti, nepriodeje, ale aj to vieme, že tie 
rozličné potreby tela rozmnožujeme si sami ; nieto tak mnoho, aby sa ne- 
strovilo, a tak málo, aby dosť nebolo! Žalujeme sa, že lud náš nerozumie 
nás, nejde za nami, nedôveruje nám: možno, že slovám nie, ale skutkom, 
tým lepšie porozumie, viac sebazaprenia, menej pohodlia-milovnosti sa od 
nás vyžaduje. 

Tá z časov študentských pozostalá náklonnosť, poznať fud a jeho 
priateľov, viedla Daxnera k tomu, aby — kedy len bolo možno — ce- 
stoval, pravda nie ako dnes, po železnici, kde človek za niekoľko hodín 
prebehne aj tri stolice, mnoho vidí, nič nezkúsi, mnoho počuje, nič sa ne- 
poučí. So spomenutým už A. H. Škultétym, a o pol roka starším priateľom, 
pozdejším spolutrpiteľom, Jankom Franciscim Rimavským, chodievali nielen 
do okolitých mestečiek, dedín, stolíc, ale kamkoľvek siahaly hranice milo- 
vanej Slovače, čo sa nedalo peši, tu pomohol slovenský Váh, na slovenskej 
pltíj medzi slovenskými pltníkmi plavili sa i cez Besnú a Margitu. Tam 
bol, keď na jednej plti viezlo sa celé Slovensko, t. j. s malými výnim- 
kami všetci priatelia nového ruchu slovenského, s novou spisovnou rečou, 
so spolkom Tatrínom. Práve tu ukázala sa junácka sila a smelosť Markova: 
plť už bola >odbitá«, Daxnera ešte nebolo, vzďalovala sa od brehu, priletí 
ako tatranský orol; » vtedy videli sme — rozprával mi očitý svedok Škultéty 
— opravdový Horymírov skok. Plť si už plávala po Váhu, tu mimo nadania 
Daxner rozbehne sa k brehu a jedným nevídaným skokom zaskočil až 



%. 



17 









na plť,« Takto si zachádzali medzi rovnosmýšrajúcich priatelov, tu vážne 
ädufujúc si myšlienky, zkúsenosti svoje, rozpalujúc sa na spoločnom ohni 
lásky k svojmu ludu, tu v nevinných žartoch a zábavách zjavoval sa 
priateľský duch a bratský pomer druha k druhu. KoTko žartovných piesní 
povstalo pri schôdzkach takýchto, ale kolko zdravých, života schopných 
myšlienok skrslo tu I Hasne uhel 'odervaný ode druha svého! 



Naši priatelia slovenskí stáli na prahu veľkých dejov. Na mnohých 
vyplnily sa slová Gogolove v Taras Buľbovi: »Budilcnosť nie je známa 
a stojí pred človekom, ako jasenná hmla, dvíhajúca sa zo zeme; voslep 
líetajií v nej, hore i dolu švihajúc krýdlami vtáci, nepoznajúc druh druha, 
holub nevidiac jastraba, jastrab nevidiac holuba a nikto nezná, ak ďaleko 
lieta od svojej záhuby.* V 7. sošite ročník XIV. »Slov. Pohľadov* uve- 
rejnená kronika lipt.-sv.-mikulášska z rokov 1848-49 znamenite označuje 
pestrosť pohybov, dejov týchto večne pamätných dvoch rokov. 

Že všetci, rod a ľud svoj úprimne milujúci Slováci so srdečnou ra- 
dosťou vítali časy nastávajúcej svobody, to môže tajiť len zlostná klebeta. 
Tribún slovenského ľudu — ako ho dobre pomenoval Hurban — Ludevít 
Štúr 5 celým zápaľom svojej duše žiadal na sneme svobodu pre všetkých, 
pravda tak, ako to vyslovil sladký Sládkovič: » voľnosť má byť správe- 
dlivál* »Či je — vraj — svoboda len na to daná, aby ju ľudia mohli 
len z daleka videť a nie aj požívať?* hovorí slávny historik Mommsen. 
Kým Kossuth špekuloval, kde, na ktorej strane dalo by sa vydobyť viac 
vlivu a moci, kým tento démon modernej, t. j. stranníckej svobody dráždil 
smysly a mysle ukazovaním moci, založenej na utiskovaní, slávy, založenej 
na potupovaní, svobody, ktorá priniesla mnohým reťaze. Štúr na základe 
tej pravdy Božej : »Čo chcete, aby vám iní činili, to i vy čiňtejimU bránil 
právo všetkých. Kým Kossuth v stave bol hovoriť o osude, že niektorí 
musia byť pánmi a druhí poddanými a len ked videl, že je to prospešné 
osobnej ctižiadosti, strmhlav, bez rozmyslu vynútil zrušenie panštiny: Štúr 
á |eho priatelia od počiatku do konca vrelé a striezlivé, bez výhľadu na 
odmenu, moc a slávu hájili ľudské, prirodzené práva. Že mnohí zemani so 
svojou škodou odhlasovali zrušenie panštiny, to je úctyhpdné, ale nemyslím, 
žeby dajeden zeman s úprimnejšou radosťou bol chcel mať osvobodenie 
sedliactva, ako Štefan Marko Daxner. Celé jeho dosavádne účinkovanie 
ta smerovalo, aby pripravil sa čas osvobodenia 

Pod všeobecnou svobodou a rovnosťou rozumie sa ten stav, kde 
každý môže spokojne a bezpečne požívať ovocie svobody, tak ako Písmo 
sväté opisuje ten blažený stav (Izaiáš 2, 4.) : »Skujú meče svoje v motyky 
a oštepy svoje v srpy, nepozdvihne národ proti národu meča a nebudú sa 
viac učiť boju.< U nás to bolo práve naopak; s vyhlásením svobody začali 
kovať z kosí a srpov meče, z motýk kopije, zo zvonov delá, že — vraj — 
na ochranu svobody. A kto ohrozoval tú svobodu? Panovník potvrdil 
všetky zákony, ktorými zabezpečená bola osobná svoboda jednotlivcov 
a samospráva krajiny, ale zbúrili sa — vraj — proti svobode Horvati, 
Srbt, Slováci a Rumuni ! Divná svoboda, proti ktorej sa búria celé národy I 
Nebol y to — vraj — národy, ale podkúpcní jednotlivci! A v čom bola 
tá zbúra? Horvati si žiadali tú samosprávu, ktorú po 20 rokoch, trebárs 






18 



^^ 






nie cde, dostali; Srbi žiadali zabezpečiť svoje, královským slovom im dané 
a zaručené práva ; Rumuni chceli byť svobodní aj v skutku, nielen na papieri, 
a Slováci chceli žiť ako Slováci, t. j. žiadali, aby každý Slovák mohol 
Boha oslavovať, učiť sa, vypočutým byť, súdeným byť, brániť sa, vzde- 
lávať sa v svojej materinskej reči. Takto to uzavrené bolo na národnom 
slovenskom shromaždení v Lipt. Sv. Mikuláši dňa ii. mája 184S, kde 
v 12, bodoch boly obsažené žiadosti Slovákov, ktoré sa malý predložiť 
budúcemu snemu. Na tomto shromaždení prítomný bol aj Daxner a bral 
Činnú účasť na poradách. Toto boly tie priestupky, ktoré bolo treba po- 
tlačiť aj zbraňou a občianskou válkou, pre toto naplnená bola krajina 
vojnou, Šibenicami, podpalačstvom, pre toto proti Horvatom a Srbom vy- 
hlásená vojna, preto náčelníci a vodcovia slovenského pohybu vyhlásení za 
zradcov vlasti, vyhlásená odmena na ich hlavy a stavané boly vopred šibenice. 

V Tisovci pozdravená bola svoboda s hlučnou radosťou a poneváč 
bolo naložené sriadiť mestskú gardu, táto sriadila sa a proti vôli stoličných 
pánov vyvolený bol za kapitána Št. Daxner. Toto bolo prvou urážkou ^ 
lebo takrečeni svobodomyslní páni to menujú svobodou, keď sa všetko 
deje dfa ich vôle. Prišla prvá volba vyslanca, organisátorský talent Daxnerov 
ukájal sa skvele, za vyslanca vyvolený bol kandidát ludu, Eugen Kubíny, 
ktorý sľúbil síce všetko možné, ale ako to často býva, potom sa pocigánil. 
Tu z čista-jasna príde stoličný rozkaz, aby aj garda tisovská tiahla proti 
Horvatom a Srbom ; poneváč garda prislúchala královi a nie stolici, velitel 
Daxner žiadal královský rozkaz a keď ho nedostal, garda odoprela tiahnuť 
do boja, podobne sprotivilo sa aj viac obcí, medzi inými aj maďarské 
JánoSovce. Následkom toho podžupan Fáy zbavil Daxnera veliteľstva, proti 
čomu garda protestovala, za čo mnohí uväznení boli. 

Keď Kossuth vynútil na sneme odhlasovanie 200.000 vojakov proti 
• ňepriaterom vlasti «, major gemerskej gardy, Gŕedeon, príduc do Tisovca, 
rozkázal, aby gardisti ťahali si žrebíky, ktorí pôjdu proti Horvatom a Srbon* 
a vlastne proti zákonitému panovníkovi. Gardisti nechceli ťahať, hned 
mnohí boli odsúdení na žalár a proti celej garde zavedené bolo vyšetrovanie. 
Tisovania bránili sa tým, že nie sú povinní poslušní byť zákonom, ktoré 
panovník nepotvrdil. Táto rozhodnosť účinkovala aj na okolité obce, nikde 
nechceli ťahať žrebíky. Toto bolo viac, ako mohli zniesť tí noví apoštolovia 
svobody, poslali tisíc vojakov na exekúciu a súčasne na hlavu udajných 
vodcov *zbury*, Št. Daxnera, Franc^sciho a kokavského učiteľa Michala 
Bakulfnyho, vystavená bola odmena 100 zl. Zpomedzi Tisovanov asi 20 
boli chytení, uväznení a potom na žalár odsúdení: Ján Hudec na 2 roky ; 
Kováč, Šmyk na i r., Štefan Čech (kand. theol., potom správca grunt. 
knihy v Rimavskej Sobote, f i. marca 1894) preto, že písal Bakulínymu 
list, Ján Zvára, Lad. Rosjar, Lud. Slabej, J. Struhár po pol roku; D. Lojko, 
na tri mesiace, S. Brvot, L. Čipka, J. Dianiška a S. Medzihradský po 
mesiaci tszkého žalára v železách a verejnej práci. Vo februári ^849 
vypustil ich Schlick, ale po odtiahnutí vojska zase boli väznení, až strach 
pred Rusmi osvobodil ich z väzenia. 

Spolu s Tisovanmi sedeli aj Hnúšťania a Jánošovania, ktorí odohnali 
slúžneho a majora gardy a nedali ani chlapa proti Jelačičovi. AJ týchto 
osvobodil Schlick, ale vó febr. 1850, tedy po revolúcii zasadli páni ge- 
merskí »táblabirovi«, dali si predvolať Jánošovčanov a more patrio odsúdili 
ich na palico vanie, ale vojenský veliteľ, kapitán Feldek, pokazil pánom 
zábavu, súd rozohnal a obžalovaných prepustil. 



19 



>^^ 



Djxiicr s Franciscim na vyzvanie komissára Hudobu napriek tomu, 
že ich Tisovania nechceli pustiť, v povedomí svojej nevinnosti sami šli do 
Plesivca, kde, akonáhle ta prišli, chytení a spolu s Michalom Bakulínym 
pred štatariálny súd postavení boli. Na šťastie všetkých troch, štatariálny 
súd nťdráal sa štatariálnych pravidiel, samé vyšetrovanie trvalo od 27. 
okt do 2. nov. a sám súd len 7. vynesený bol. Daxnerove odpovede 
pred súdom a písomná obrana svedčia o mužnej odvahe, ráznej opatrnosti, 
dospelosti úsudku, ktoré prekvapujú, ked človek vie, že tak hovoril 26- 
ročný mladý muž v predvečer smrti. Hovorí tu nie nejaký so životom 
svojím Tahko zahrávajúci mladík, ale muž, ktorý si pevne vyznačil ciele 
svojho života, od týchto cielov odstúpiť nemožno a keď je potreba, hotový 
je za ne aj život položiť. Tento svoj ciel života vyslovuje ako obranu na 
tú námietku a obžalobu, že sa spojil s nepriateľmi vlasti :* »0d detinstva 
ustavične cítil som nezavinené utrpenia Slovákov a od toho času vystavil 
som si za ciel života dvíhať povedomie hodnosti pri tom biednom, za- 
nedbanom lude slovenskom, zlepšiť jeho položenie a nebol som nepriatefom 
Madarov vtedy, keď som účinkoval v prospech svojich slovenských bratov*. 
Ďalej hovorí : »Svoboda vždy bola mojou hlavnou zásadou až do najmenších 
častí f Chcel som vždy dobre, bol som agitátorom medzi ludom, ale nie 
buričom, neobetoval som sa zo sebectva, ale k vôli pozdviženiu záujmov 
svojich slovenských spoluobčanov*. Konečne prosí, že ak treba zomreť, 
aby ho radšej zastrelili. 

Svoju obranu započína: *Je to strašné položenie! mladý, na prahu 
života stojaci muž následkom smutného pádu nútený je prosebné obrátiť 
sa k sudcom, ktorí majú vyriecť nad životom a smrťou jeho rozhodujúci 
súd, a toto je terajšie moje položenie, vyznám úprimne, že by som nemal 
dosť sily zniesť toto všetko pokojným duchom, keby nežilo vo mne to 
povedomie, že dosavádne moje zásady a úmysly boly v úplnom súhlase 
so svobodou vlasti a šťastím mojich spoluobčanov* a končí »staň sa vôIa 
Tvoja*] -- Daxner, Francisci a Bakulíny boli odsúdení na šibenicu. Na 
druhý deň po vynesení súdu mali byť obesení. Šibenice boly na dvore 
plesivského väzenia postavené, kat už bol došiel. Naši odsúdenci boli 
pripravení na to najhoršie. Francisci bol složil ako pohrabné verše báseňku : 

Hoj, traja sokoli! či vám žial za svetom? 
Za svetom nie, ale za svobôdným letom. 

Hoj, traja sokoli! či vás smrť nedesí? 
Nedesí, nedesí, ale sa nám hnusí. 

Hoj, traja sokoli! ktože oplače vás? 
Príval sa zacedí, ten bude plakať nás. 

Hoj, traja sokoli! kto pomstí smrť vašu? 
Svedomie a Pán Boh, čo zná krivdu našu. 

Brat Št. Daxnerov Juro hotovil sa k tomu, že ako by mal dopustiť 
na brata smrť potupnú šibenice, radšej ho sám zastrelí, ale vyzvedelo sa 
to dáko, odobraná mu bola pištol; sám ale Štefan mal pri sebe skrytý 
nôž, hotový súc pred vyvedením do seba ho vraziť. Svitlo osudné ráno, 
tu dozvedeli sa naši odsúdenci, že výrok smrti premenený^ bol na 3-ročný 
žalár. Zachránenie života mali čo ďakovať, že v bitke pri Švechate Jelačié 
xbil madarské vojská a tak opadly krýdla, Karol Szentiványi, ako komissár 



20 



■^ 



bezpečnosti prekazil prevedenie výroku s tým dôvodením, že Itatarlátny 
síld má sa vyniesť a previesť pod 24 hodinami; poneváč sa to nestalo, 
musela sa vec preniesť na cestu riadneho súdu. Že nespravodlivý a ukrutný 
súd nebol prevedený, zásluhu má v tom šľachetný kňaz kalvínsky Szent- 
pétery, ktorý vedený citom ľudskosti a kresťanskej lásky, orodoval za 
odsúdencov a vplývanfm svojím na sudcov i samého konássára prostredkoval, 
aby prevedenie výroku bolo odročené a potom aj sám výrok zmenený. 

Pozatváraní Tisovanía s Francisciho mladším bratom Karolom ostali 
v Plešivci aj vtedy, ked cisárske vojská shrnuly sa do krajiny so všetkých 
strán, tam boli aj ostatní národovci gemerskí väznení pre vernosť k svojmu 
rodu. Daxner, Francisci, Bakulíny ako hlavní »vinníci* vedení bolí cez 
Rimavskú Sobotu, Lučenec a Vacov do Pešte, kde zatvorení boli v tak- 
rečenej >Neu-Gebäude« budove, do ktorej boli pozdejšie zatváraní rozliční 
maďarskí náčelníci, medzi inými tu bol zastrelený gróf Lud, Batthyányi, 
prvý uhorský ministerpredseda. Naši väzňovia našli tu viac spoluväzňov, 
medzi inými aj básnika Janka Kráľa, prostredníctvom Žalár nika, rodom 
Rumuna, dozvedovali sa o svete. Až konečne 5.jan. 1849 počuli na dvore 
budovy neobyčajný pohyb, pomocou k obloku pristaveného stola a stolca, 
videli na dvore zmätok, vojsko rozličného druhu na úteku. Tu vnišiel 
žalárnik a oznámil, že maďarské vojsko ustupuje pred cisárskym pod ve- 
dením kn. Windischgrätza. Zpráva sa potvrdila. Po zaujatí l^este vojskom 
cisárskym, poprezerané boly väzenia, zajatci predvolaní, vy[jočuti a obete 
maďarskej hrúzovlády prepustené boly ; medzi týmito boli aj naši väzňovia. 
Kam sa obrátiť? ísť domov nebolo radno, tam čakal nový žalár alebo 
šibenice a aj Daxner — napriek svojmu prísnemu, zákonnému smýšFaniu 
— musel sa presvedčiť, že zákon platí len v riadnych pomeroch aj to len 
medzi spravodlivé smýšľajúcimi ľuďmi a keď predtým nebol cele usrozumený 
5 tým, že Štúr, Hurban a iní náčelníci slovenskí začali obrannú válku 
proti svevoľným násilníkom, teraz aj sám videl, že jediné bezpečné miesto 
vo vlasti je vojenský tábor. Ku tým bojovníkom za svobodu, ktorí jemu 
bojovníkovi za svobodu pripravili šibenice, nemohol isť, šiel ta^ kde boli 
bojovníci za opra vdovu rovnosť a voľnosť, medzi slovenských dobrovoľníkov 
ku Leopoldovu. 

Nemožno tu vypravovať deje povstania slovenského, veď to i tak 
vypravili iní, očití svedkovia. Tu len toľko pripomenúť nutno, že ak vôbec 
možno a svoboduo riecť o dajednej válke, že bola oprávntiná, iste možno 
to riecť o povstaní slovenskom. Bolo ono výplyvom sebaobrany a bránenie 
všeobecných záujmov, ktoré boly vyslovené v tom hesle: vernosť k pa- 
novníkovi ! O tom možno sa hádať, ktorá forma vlády je lepšia, republika, 
či monarchia, ale to každý uzná, že prechod z jednej formy vládnej do 
druhej spôsobí viac otrasenia a zkazy, ako tá najhoršia vláda. A práve 
počnúc od panovania Ferdinanda V., zvlášť, keď monarchia osvobodila 
sa od tradicionálnych pút zhubnej Metternichovskej politiky, ktorá ale 
zase bola len výplyvom nadužívania takzvanej svobody, nebolo žiadnej 
príčiny žiadať si premenu vlády a o všeobecné dobro starajúci sa ľudia 
vo vernosti k panovníkovi videli záruku vlastnej svobody a dobrobytu. 
Fre túto vernosť odsúdený bol Daxner a teraz obdržiac svobodu z rúk 
vojska panovníkovho, tým viac cítil sa byť viazaným ; vytriezvel z opojenia 
maďarskej svobody a splnil slová, ktorými zakončieva obranu svoju pred 
štatariálnym súdom: >Chybiť je prirodzenosťou ľudskou, ale zmúdreť 
z vlastných chýb a tie napraviť, je vlastnosťou lepších sŕdc U 



21 



m 



1 






>7X 



^ 



že tak zmužilý junák bol medzi dobrovoľníkov vdačne prijatý a vy- 
ztiačovaný, to sa rozumie. Vstúpil ta 25. jan. 1849 a bol tam až do roz- 
pustenia dobrovoľníckeho sboru v Štiavnici dňa 12. nov. 1849, ako kapitán 
a pozdejšie veliteľ broja (Battaillons-Commandant). O nedlho mal príležitosť 
ukázať spôsobnosť svoju na hor i na dol. Počas celej revolúcie Slováci 
veme stáli pod zástavami cisárskymi a predsa boli upodozrievaní, potlačovaní, 
odstrkovaní; nielen vojenskí dôstojníci pozerali cez plece na > novopečených, 
— z theologov, právnikov, pravotárov« na dôstojníkov popremieftaných — 
kollegov, ale ani viedenskí štátnici nedôverovali Slovákom a obviňovali 
ich tu z protimonarchistických, tu z kommunistických a kto vie akých 
úmyslov. Nebolo triezvo smýšľajúceho človeka, ktorý by bol v stave býval 
pochopiť a použiť známu, vyzkúsenú vernosť a zmužilosť slovenskú, ináč 
by boly veci stály vtedy, aj dnes. O nedlho po vstúpení Daxnerovom do 
sboru dobrovoľníckeho bola bitá bitka pri Acsí, kde naši dobrovoľníci 
vyznačilit sa, ale odstrkovaní boli od hl. veliteľa cisárskeho vojska^ gen. 
Šimoniča, vlastne jeho adlátusa, kapitána Adlerberga, ktorý nenávidel 
slovenských dobrovoľníkov a považoval za »kanónfutter«. Aby pomer 
dobrovoľníkov k cisárskemu vojsku nejak upravený bol, dôstojnícky sbor 
dobrovoľnícky vyslal Daxnera do Viedne ku a kr. ministerstvu vojenskému 
prosiť, aby za veliteľa dobrovoľníkov vymenovaný bol rázny a obľúbený 
kapitán Feldek, ako národne smýšľajúci Čech. Ale práve preto nebol vy- 
menovaný, ale poslaný bol barón Levartovský, ktorý mal byť viac hamovkou, 
ako ostrohou. Pri tejto príležitosti bol volaný Daxner aj k povestnému 
ministrovi Bachovi, ktorému podal zprávu o priebehu bitky pri Acsi 
a ustúpení cisárskeho vojska k Rábu a Prešporku. 

Keď poslanie Daxnerovo nezdarilo sa vinou krátkozrakosti viedenských, 
klátivých diplomatov, tým zdarilejšie dokázal sa ako udatný bojovník pri 
Komárne a sriaďujúci duch pri shromaždení, cvičení a vedení nových dobro- 
voľníkov. V Liptove za dva týždne sosbieral a vycvičil 800 dobrovoľníkov, 
doviedol ich do Brezna a pripojil k ostatnému sboru. Po príchode Rusov 
dobrovoľnícky sbor pod vedením b. Levartovského pohol sa zase sloven- 
skými stranami. 30. aug. doviedol Daxner 100 dobrovoľníkov do L. Sv. 
Mikuláša, ktorí 5. sept ďalej išli. Konečne prišiel aj do svojho rodiska. 
Dľa vyššieho rozkazu b. Levartovského s osem stotinami dobrovoľníkov 
prišiel do Gemera, aby očistil túto stolicu od maďarskej guerílly. Sám 
Levartovský obsadil so štyrmi R. Sobotu, Daxner ale s ostatnými štyrmi 
Tisovec, majúc na starosti horný Gemer; ani vtedy ešte neprestávaly 
intrigy zemanské; títo nahovorili c. kr. kapitána Cecco-Pierského pluku, 
aby z Tornali šiel do Soboty osvobodiť loyálnych občanov od dobrovoľníkov. 
Prišiel, ale keď videl, v čom je vec, vrátil sa a následok bol, že Levartovský 
dal odviesť podžupana do Košíc. Daxner by bol mal príležitosť pomstiť 
sa nad tými, ktorí ho chceli videť viseť na šibenici; pomstiť sa, ale ako? 
Jeden z najprednejších ľudí z gemerských zemanov, člen najprednejšej 
rodiny ako kompromittovaný dostal sa do moci jeho; moc svoju použil 
k tomu, že vyprostredkoval mu amnestiu! Takto pomstil sa ten, ktorý 
učilludí: dobre čiňte nenávidiacim vás! Mnohí gemerskí páni mali 
čo ďakovať jemu, že zachránili si svobodu, majetky, život. Ešte len nedávno, 
ale po smrti Daxnerovej, ďakoval jeden zememerač synovi Daxnerovmu, 
že jeho otec zachránil 1849. r. svobodu a život jeho otcovi. 

Revolúcia bola premožená pomocou ruskou a pri spolupôsobení pod 
menom svobody potlačených, žalárovaných, mučených. Všeobecne očakávalo 



•ť' t: 



22 



./V 



\1^ 



sa, Že svoju vernosť k trónu dokázavší budú odmenení, ale tu zase tá 
krátkozraká nedôvera. Čo sa dialo inde, to nemožno pripomínať, lebo 
nám nutno ostať pri predmete. Prímluvou Št. Daxnera, ktorého slovo 
mnoho platilo u Levartovského a iných slovenských národovcov, vymenovaní 
boli za sliižnych v gemersko- malohontskej stolici národovci slovenskí: 
Juro Daxner, Michal Bakulíny, Peter Kellner, Pavel Lovčáni, za hlavného 
notára stolice a tajomníka c. kr. komissára Ján Moravčík, ale za c. kŕ. 
komissára vymenovaný bol Ján Szilárdy predtým Mumhardt napriek tomu, 
že bol členom toho štatariálneho súdu stoličného, ktorý Daxnera, Francisciho 
a BakuUnyho a ešte asi 20 súdruhov súdil ako politických previnilcov 
pre vernosť k trónu Jeho Veličenstva — na toto sa zabudlo pri tej zá- 
sluhe, ze bol blízkou rodinou rožňavského biskupa. Intrigy a žaloby proti 
našim mužom malý svobodný priechod, Daxner žalovaný bol grófovi 
Ant. Forgáchovi, civil-dištr. komissárovi, že je demagóg a pansláv. Jemu 
bolo ľahko podvrátiť Iže, ked práve pre vernosť ku panovníkovi súdený 
bol a krém toho celý rok dobrovoľníčil. Po rozpustení dobrovoľníckeho 
sboni osadil sa zase vo svojom rodisku ako pravotár. Začiatkom roku 
1 85 1 vymenovaný bol za námestného štátneho zástupcu, čo bolo vtedy 
významné postavenie a znakom dôvery so strany vlády, ale dosť skoro 
zvrtla sa kocka. Vtedy, ked by vláda bola mala dokazovať pevnosť, ráznosť^ 
všade javila sa nestálosť, klátivosť. Kromerížska ústava zo dňa 4. marca 
1 S49 sľubovala v rámci jednoty ríše svobodomyslné ustanovizne, osobnú 
R národnú rovnoprávnosť, zrazu počalo sa koketovanie s uhorskými pánmi 

— starokonservatívcami, ktorí nenávideli síce Kossutha s jeho prílišnými 
novotami, ale žiadali samosprávu Uhorska, pravda tak, ako to oni rozumeli : 
Slovákom nič, sebe všetko; a vskutku poprichádzali do vplyvných úradov 
a prenasledovali roduverných Slovákov o závod. To všetko zase po chvfli 
premenilo sa; tuzemskí úradníci boli vytískaní, za úradníkov prišli Nemci 
alebo Česi (Bach-husári), začal sa centralismus spojený s ponemčujúcimi 
snahami, t. j. s nemeckou správou. Daxner mysliac, že vláda vážne smýáľa 
so svobodomyslnými úmyslami, vyslovenými v kromerfžskej ústave, hľadal 
spôsob, ako by sa dalo dosť urobiť požiadavkám národnostným, menovite 
pri správe a súdobníctve. Rozdeliť gemerskú stolicu na dva správne a sú- 
dobné okresy a vec bude vybavená, pre vyšný slovenský okres bol už 
vyzrel sídlo V. Revúcu, ktoré mesto hotové bolo prepustiť svoj mestský 
dom k cieľom správnym a súdobným. Nový centralisačný smer pretrhol 
tieto úmysly, ostalo ale jedno pole, kde sa dalo účinkovať pre ľud, a síce 
osvecovanfm ho v školách. Minister osvety gr. Thun prajný Slavianstvu 
a Slovákom zvlášte, čo dokázal aj brošúrou svojou: Ober die Stellung 
der Slovakén in Ungarn, vydal nariadenie ohľadom školstva, kde vyslovené 
boly aj nasledujúce zásady: ohľadom naukosdelnej reči školy tak majú 
byť usporiadané, aby vyučovanie dialo sa v materinskej reči žiactva 
a natískanie rečí musí byť odstránené zo všetkých vzdelávacích 
ústavov, Daxner chopil sa tohoto, a ked cirkevné vrchnosti nechcely zadosť 
robiť týmto požiadavkám v školách koníessionálnych aj slovenskými grogmi 
vydržiavaných a ked prosba, aby v Tisovci utvorená bola štátna reálka 
slovenská, pr^ peňažité prekážky vyplnená byť nemohla, obrátil sa k Re- 
vúčanom, menovite Matejovi Nandrássymu a Martinovi Štefančokovi, aby 

— kecf zo sídelného mesta správy a súdobníctva nič, — založili v Revúci 
slov, reálku. Po dlhšom vyjednávaní — zvlášť pričinením vznešeného muža 
Sam, Reussa^ farára a super, administrátora, — mesto Revúca obetovala 



23 



^4 



základina 24.000 zl. v str. a cirkev plat jednoho učbára. Celá vec rozbila 
sa na tom, že konkordátom s pápežom učineným tiesnená vláda Žiadala, 
aby právo vymenovania direktora patrilo rožňavskému biskupovi. Rozbitie 
sa tejto veci malo ešte aj iný následok: niekto obžaloval, že Daxner pri- 
viedol Revúčanov na to, aby nepristali na podmienky vlády, následkom 
čoho cele neočakávane 12. febr. 1853 preložili ho v »záujme služby* ku 
Štátnemu zastupiteľstvu do Košíc. Pravda, že ho preložili v sprievode po- 
chvalného prípisu, kde vychvaľovali jeho ráznosť, vedomosť a svedomitosť. 
Takýchto prípisov dostal kolkokolvek pri každom presadení a prepustení, 
ale tým sa mu kaša nepomastila, súcosť uznali, ale vec slovenskej reálky 
bola tým pochovaná a to tým viacej, že ked r. 1853 vypukla východná 
válka medzi Ruskom a Tureckom a Rakúsko zamiešalo sa, aby vyplnilo 
slová min. Schwarzenberga : »Ich werde die Welt durch meinen Undank 
in Erstaunen setzen«, začalo vojnu proti Rusku, k tomu l)oly potrebné 
peniaze, vláda rozhodla sa vyzdvihnúť takzvanú dobrovoľnú pôžičku, a mesto V. 
Revúca chcej-nechcej muselo požičať 40.000 zl. a tak základina školská šla 
na také diela, kde vláda mravne aj finančne utŕžila si náležitú porážku. 

Koncom marca 1854 poslaný bol Daxner ako dočasný štátny zástupca 
do Rim. Soboty a v ten istý rok vymenovaný bol za štátneho zástupcu 
do Šátoralja-Ujhelyu v Zemplíne a nie ako on sa pýtal, do Rim. Soboty. 
Povedali zase, že v »záujme služby*, lebo že to bola stanica v celom 
dištrikte správnom najdôležitejšia, ale v skutku stála vláda pod vplyvom 
ľudí, ktoH krivo hľadeli na jeho národné účinkovanie. 2^mplín bol rodisko 
KossiUhovo a sídlo opposicionálnej šľachty maďarskej; poslali ta Slováka, 
aby ju krotil a držal na uzde dľa toho porekadla: divide et impera! Ale 
cieF bol pochybený. Daxner nebol súci za delátora a maďarskí zemani 
i mešťania ostali, čím boli, ako ich označuje Genserich: iugi inpatientes, 
libertatis incapaces! Nového štátneho zástupcu prijali s oprávnenou nedôverou, 
ale upadovali z divu do divu, keď videli, že mnohým kompromittovaným 
zaopatril advokatúru, keď dozvedeli sa o jeho dobrovoľníctve, keď poznali 
jeho bezžistné milovanie svojho ľudu a svojej materinskej reči, nechápali 
to, lebo nevideli ešte intelligentného, k svojej národnosti smelo a otvorene 
hlásiaceho sa Slováka, nazvali ho Hurbanom. 

Z jeho pobytu v Šátoralja-Ujhelyi poznamenať nutno dve veci : jeho 
ženbu a poznanie maďarského ľudu. Pri ženbe svojej označil sa ako silný, 
nezlomný charakter. Vzal si zo slovenského zemanského rodu pochodiacu, 
ale v jnadarsky smýšľajúcom Farkašovskom dome vychovanú Pavlínu 
Štepánovd, ale svojím vlivom, silou čistého presvedčenia priviedol ju ta. 
Že jej duša splynula v každom ohľade s jeho dušou, naplnil sa tu ten 
poriadok Boží v manželstve: Tvoj Boh, môj Boh, tvoj ľud, môj ľud. Dľa 
smutnej zkúsenosti naši národovci dali sa skriatnuť alebo aspoň nakloniť 
ženou na rozcestie. Koľko žien slov. národovcov stály sa Delilami svojím, 
predtým zmužilým Samsonom! Pri všetkom lichotení do očí, hľadaní jeho 
priazne, záštity, Daxner mohol poznať charakter maďarstva, vyšších i nižších, 
ne&dielnosť, nespratnosť, oddialenosť od tej pravdy Spasiteľovej : čo chcete, 
aby vám tadía činili, to aj vy čiňte im! A nielen tu zažil trpké zkúsenosti 
priateľstva a pohostinstva » rytierskeho* maďarského národa. On, ktorý 
velkú čiastku života strávil medzi Maďarmi a svojou mravnou pre- 
vahou a vzdelanosťou vydobyl si všeobecnej úcty, musel vyznať, že 
v svojom živote našiel len dvoch spravodlivé smýšľajúcich Maďarov. Boli 
to jeho kmotrovia: Lôrinczy a Papp. 



^ 



2é 



Nevďak rakúskej vlády dožil sa dosť skoro zaslúženého ovocia, pri- 
pravila sa o jediného priatefa a postaviac sa za obrancu legálnych práv 
Turecka, sama pritiahla sa do toho položenia, že jej »spojenci« hovorili 
o nej, ako o nelegálnej. Účasťou na krímskej válke vydobylo si malé 
Sardinsko miesto pri diplomatickom stole kongressu parížskeho a jeho 
zástupca geniálny Cavour vedel medzi pojednávaním upozorniť na nezákonné 
obsadenie italských zemí Rakúskom : liberálna Anglia nemala záujem brániť 
Rakúsko, Napoleonovi záležalo na tom, aby ukázal sa zastupitelom pokroku 
a svobody, Prusko krivo hľadelo na zmáhajúci sa vliv a teraz tešilo sa 
rorpakom svojho súpera v Nemeckej ríši a Rusko v tiesňach nevďačného 
suseda videlo pomstu Božiu. Nikto ale netešil sa tomu viac, ak z práv 
svojich vytisnutí Maďari. Emigrácia na čele s Kossuthom pracovala verejne 
v Sardfnskti a Francúzsku na vojne proti Rakúsku a v krajine pozostalí 
zrejme ukazovali, ako sa tešia z nepriateľstva cudzích vlád proti nenávidenej 
vláde, pravda dľa toho, ako viac alebo menej ^nožily sa jej rozpaky, aj 
oni viac alebo menej zjavne hlásali svoje presvedčenie. Vládni úradníci 
najlepšie pocítili túto premenu nie v smýšľaní ale v prejavovaní jeho. 
Ž jari 1857 preložený bol Daxner do Veľ. Kállóva v sabolčskej stolici 
za radca Ku stoličnému a za predstatu okresného súdu. Tam mal častú 
príležitosť pri riadení záležitostí urbariálnych obcovať s vyššou i nižšou 
šfacKtOLi a poznať jej smýšľania a výhľady do budúcnosti. Ako hľadaný 
sudca v urbariálnych pravotách, lebo krém neho pri celom súde nikto 
nevyznal sa v tom, prišiel do styku s tamejšou aristokraciou, menovite 
s barónmi Vayovcami, ktorým dokazoval, že sú slovenského pôvodu, lebo 
pochodia od Tomáša Voju alebo vojvodu a s Kállayovcami, zvlášte s Ed- 
mundom Kállayom, potomným opposicionálnym vyslancom, s týmto viedol 
časté rozhovory o budúcom sriadení krajiny a z týchto rozhovorov takrečeno 
povstalo Memorandum sv.-martinské, lebo na základe ich rozmýšľal o bu- 
dúcom sriadení pomeru medzi Slovákmi a Maďarmi. Kállay bol prvý, 
ktorý čítal obsah Memoranduma v krátkej punktácii maďarskej a vyslovil 
sa o flom, ie na tom základe možno pokonávať vec na sneme, ak — 
vraj — bude dostatočná stránka a hovoril o tom aj s inými prednejšími 
politikmi maďarskými, raz doniesol chýr z Pešte, že tento programm nájde 
silného podporovateľa v grófovi Lad. Telekimu. 

Z časov pobytu Daxnerovho v Kállóve poznamenávame, že keď 
predseda stoličného súdu, rodom Sikuľ zo Sedmohradska následkom 
vyššieho rozkazu nariadil, aby súdne výroky boly vydávané stránkam po 
nemecky, Daxner raisonoval proti tomu a nariadenie bolo vyzdvihnuté, 
mnohí ďakovali mu za obranu práva. Nech že to preukáže dnes dajeden 
okresný sudca. 



Ovocie nevďaku dozrievalo. Boly to bitky bité r. 1859 medzi Vik- 
torom Em., sardinským kráľom a Napoleonom, francúzskym cisárom 
z jednej a osihoteným Rakúskom z druhej strany. Ztrata Lombardie bolo 
len menšie nešťastie pre panujúci systém. Horšie bolo to, že väčšia čiastka 
obyvateľstva tešila sa porážke, takto sa pomstila nevďačná vonkajšia 
a vnútorná nepravá, úzkostlivá, neúprimná politika. Ale najhoršie bolo to, 
že tá vláda, ktorá drzo vyvolala nebezpečenstvo, zpätila sa pred ním, 
a keď bolo zle, ukázala zase slabosť. Ii. júla bolo uzavrené prímerie vo 
Villafranke a už 12. vyšiel cisársky manifest sľubujúci národom reformy 



^ 



25 



v zákonodarstve a administrácii. »A ved Uhorsko malo svoju ilstavu, jemu 
len to treba prinavrátiť, čo malo« ! — odpovedali uhorskí páni, ktorí už 
boli čakali légie Kossuthovské a mrzeli sa na Napoleona, že napochytre 
uzavrel pokoj. Nič neosožilo odstúpenie ministra Bacha, rozdráždenosť vždy 
vzmáhala sa, úradníkom cisárskym vybíjané boly obloky, čoho dostalo sa — 
napriek obecenstvu preukázaným službám — aj Daxnerovi a aby zmätok bol 
úplný, v tomto najnepríhodnejšom čase vydaný bol dňa i. sept. 1 859 
cisársky patent, vzťahujúci sa na sriadenie ev. cirkve, toto bol olej na 
oheň náruživostí. Vláda použila prísnosť. Eduard Zsedényi a K. Máday 
pre svoje vystúpenie proti patentu zatvorení, Tancsics pre politické agitácie 
na 10 rokov väzby odsúdený, ale táto prísnosť netrvala dlho. Na najvyšší 
rozkaz Zsedényi a Máday prepustení, prvší vymenovaný bol za vicekancellára 
a dvorného radcu, druhý vyvolený za superintendenta. Civilný a vojenský 
guvernér arciknieža Albrecht držal mocne správu v rukách, zamedzil 
demonštrácie i 6. okt. 185D, i 15. marca 1860, keď ináč nešlo, aj vojenskou 
mocou, tiekla aj krv, ale takáto prísnosť nehodila sa politiku vedúcim 
kruhom, bol odvolaný a na jeho miesto prišiel generál Benedek, za vojaka 
dobrý, ale za správcu krajiny v tak ťažkých pomeroch nespôsobný. Celá 
jeho missia vyšla na smiech. Akú smiešnu úlohu hral v krajine, o tom 
vývod podáva Daxner vo svojich rozpomienkach »Po roku 1849*. (Vid 
Slov. Pohľady z r. 1892 č. 7.). Priatelia starej samosprávy uhorskej, kfed 
videli toto hapkanie vlády, tým smelšie vystupovali so svojimi požia- 
davkami. Z panského kassína peštianskeho vyšlo heslo: Restitutio in in- 
tegrum I t. j. prinavrátenie úplnej samosprávy, *sl vláda vždy ďalej a ďalej 
ustupovala, keď nevydaril sa ríšsky snem, započala s uvádzaním staro- 
municipiáinej správy stoličnej. Vymenovaní boli noví župani, sriadené 
a Či novovy volané stoličné výbory z r. 1848/9, z ktorých ale vylúčení 
boli priatelia viedenskej vlády pod heslom »meghalt€ ! Na 2. aprfl 1861 
povolaný bol snem kr. do Pešte a v tom istom mesiaci vyšlo panovnícke 
nariadenie, aby doterajšie c. kr. súdy boly rozpustené a zákonné súdy 
v život uvedené. Týmto skončilo sa Daxnerovo úradovanie vo V. Kállc^e 
a on vrátil sa počiatkom mája 1861 do Tisovca. Prepustený bol zase 
s tou najväčšou pochvalou. 

Bo! to pri jedných z politických dejateľov vážny úmysel, pri druhých 
dočasná opportunita neupadnúť do predošlej chyby odstrkovaním odcudziť 
si väčšinu obyvateľstva krajiny tvoriace národnosti. Maďarské noviny boly 
plné svobody, bratstva a slubov, hovorily napospol: » Všetky Žiadosti ne- 
maďarských národov vlasti našej považujeme za slušné a splniteľné, ktoré 
nenarušujú celistvosť spoločnej vlasti a nečelia utvoriť štát v Státe«. 

Spomenuli sme už rozhovory Kállayove s Daxnerom. Tento rozviňdýal 
svoje myšlienky vzhľadom uspokojenia Slovákov, v »Pešťbudínskych Vte- 
domosťach* vyslovil všetky zásady vyrovnania a konečne vyzval Jána 
Jesenského, na t. č. hlavného slúžneho v Turč. Sv. Martine, aby postaral 
sa o svolanie národného shromaždenia, kde by sa ustálily požiadavky 
národa slovenského pred krajinský snem. Stalo sa, predstavenstvo mesta 
Turč. Sv. Martina povolalo na deň 6. júna 1861 všetkých národovcov 
slovenských k schôdzke, aby tam na základe svornosti všetkých 
národností a na základe jednoty Uhorska usporiadali 
žiaodsti Slovákov pred krajinský snem k zabezpečeniu 
B zveľadeniu národnosti slovenskej. 



"sr 



IM 



Dni 6. a 7. jún 1861 aú zvláštnymi dňami v živote slovenského 
národa. V politike pravda rozhoduje skvelý výsledok, tomuto sa koría 
ludia. Keby sv.-martinské shromaždenie bolo malo okamžitý výsledok, 
dnes všetci pozerali by naň s iSctou. Kdežto pri doterajšom nezdare mnohí 
t priatelia naši krčia plecia a jeho neuskutočnené uzavretia považujú za 
zastaralé veci, s ktorými dnes zapodievať sa niet príčiny. Nech kto súdi, 
ako chce, to je neodškriepiteľná skutočnosť, že až podnes my nemáme 
iného programmu, ako sú tieto uzavretia, a 30 ročné utrpenia a mnohé 
trpké zkúsenosti, sklamané nádeje presvedčujú nás o tom, že jedine na 
základe týchže uzavretí možno zabezpečiť slovenskú národnosť a reč na 
území spoločnej vlasti, o tom presvedčiť sa môže každý, nielen príatel 
slovenskej národnosti a reči, ale aj každý slušne a spravodlivé smýšiajúci 
človek, keď prečíta si toto pod menom » Memorandum národa slovenského* 
uh. kraj. snemu podané uzavretie. 

Pôvodcom tohoto Memorandumu je Št. M. Daxner, lebo s malými 
výnimkami a premenami prijaté boly jeho, od rokov pečlive sberané, 
s politikmi maďarskými popreberané myšlienky. Hlavní účastníci shro- 
maždenia označení boli nasledujúcimi krátkymi slovmi: Francisci (ako 
predseda) bol srdcom, Hurban (akô rečník) dušou a Daxner rozumom 
shromaždenia. 

Tam prítomní zemani: župani Révay a Szentiványi a kr. vyslanec 
Just žasli tu nad výrečnosťou, tu nad štátnickou rozumnosťou svojich za- 
znaných spolurodákov, a ked po vrelej, hlavne na nich upravenej reči 
Hurbanovej vyznali, že proti takej reči nemožno sa brániť, nie menej pre- 
možení boli silou logiky Daxnerovej, a ked aj vyslovili svoje obavy ohlaďom 
» Okolia*, že sa to považovať bude ako trhanie krajiny, pripojili sa predsa 
k vývodom jeho a Révay prijal tam na seba vodcovstvo vyslanstva slov. 
na snem, ale či nebolo úprimnosti, či sa zlakol, či ho odhovorili, keď bolo 
treba ísť, vzdal sa vodcovstva. Je to smutná známka našej slov. šlachty, 
že bažila vždy za mocou, panstvom a cudzinou, až dosial to cítime, že naši 
vlastní sú nám najväčšími škodcami, a títo, aby vynikli, dostali úrady, 
prišli k bohatstvu, k pohodliu, zapredávajú svoju krv, žijú z utrhačstva, 
udavačstva ; celým právom mohol odseknúť prostoreký Hurban po 20 rokoch 
Szentiványimu v PreSporku, keď tento v oči Hurbanovi tvrdil, že^veď oni 
obidvaja dobre vedia slovensky, čo sa aj neučili vo školách: »AnOj ale 
ja (Hurban) zachoval som lásku k tej reči a Vy (Szentiványi) Ste ju za- 
predal za judášsky peniaz!* Naši zemani tak potrebujú slovenskú reč, ako 
židia, t. j. nakolko majú z nej úžitok, židia pri kupectve a krčmárení, 
páni pri úradoch a keď sa dajú voliť za vyslancov. 

V samom shromaždení povstala otázka: kam predostreť Memorandum? 
Jedni chceli ho podať len panovníkovi, dajedni, s Palárikom na čele, zvedení 
príateTskou tvárou maďarských politikov, chceli ísť len na snem s úplným 
obfdením panovníka; túto mienku zastávali aj prítomní zemani. Daxner 
bol od počiatku tejže mienky, a síce preto, aby krajinský snem vyslovil 
z chladu uznania osobnosti národa slovenského svoje áno alebo nie; 
i jedno i druhé bolo by prispelo k pomknutí otázky tejto napred. Mnohí 
vytýkali mu toto ako chybu, ale čo dosiahli Srbi svojimi uzavretiami karlo- 
vického kongressu dňa 6. apríla 1861? A predsa títo predložili svoje uza- 
vretia 8. apríla tohože roku Jeho Veličenstvu, a keď slov. vyslanstvo pod 
vedením biskupa Moyzesa dňa 12. dtcembra 1861 podalo Memorandum 
Jeho Veličenstvu, Jeho Veličenstvo prijal tože vyslanstvo tými slovami: 



-O) 



— </^ 



27 



•Teší ma, že Vás vidím ako zastupicelov môjho loyálneho slovenského 
národa I' Ale pre samú vec nevykonalo sa nič, a po rocpustení snemu> 
za čas takrečeného provisoriuma, s výnimkou dajedných menškh úradov 
za úradníkov, menovite hlavných županov vymenovaní boli samí nepriatelia 
slov. národa. Keby viedenská vláda úprimne bola smýšFala so Slovákmi 
a bola vymenovala za županov do slov. stolíc Slovákom priaznivých mužov, 
pri nasledujúcich voľbách do snemu Slováci mohli mať svojich 6o vyslancov 
a pri vyrovnaní boly by veci naše ináč stály. Ale aj tam hore straiil 
a strasf vždy bobo panslavismu. vlastne zlé svedomie, že akoby vždy od- 
strkovaný národ mohol vinúť sa verno&ťSou k svojim odstrkovatelom, ktorí 
znajú ho len vtedy, keď ich ženie potreba. 

Vymenované bolo vyslanstvo pred snem, ktoré 27. júna podak> 
Memorandum podpredsedovi snemovne, Kok)manovt Tiszovi, pózdejšiemu 
ministrovi a známemu potlačovateľovi Nemadarov, so svojím povestným 
»ôsszetiporom« (zdrúzgam!) Členovia vyslanstva • — keď Révay odskočil — 
pod vedením Jána Francisciho boli tí istí^ ktorí podpísaní sú na Memo- 
randume samom. 

Ešte slov. vyslanstvo nedošlo pred snem, už začalo sa robiť proti 
uzavretiam martinským. Myšlienka vyšla od naik:h slovenských pomaďar- 
čených zemanov, ktorí v panskom kassíne peštianskom ponúkli sa, že budú 
sbieniť protesty medzi Slovákmi proti slov. Memorandum. Boli to zväčša 
bývalí zemskí páni, vyslanci, stoliční úradníci, ktorí sbierali [Mrotesty. Pa^- 
miatka panštiny, derešov a vôbec prisluhovania panskej spravedlnosti bola 
ešte živá u ludu. a čo pán prosí, to byť musí I Krém toho nebolo tq 
Iže, toho podvodu, ktorý by páni neboli použili. Slov^ lud je zväčša upria* 
meny a nútený na priemysel a kupectvo, a to sa najlepšie darí na žírn3^h 
rovinách dolnej zeme, medzi pohodlnými Maďarmi. Tu navraveii našim 
Slovákom, že vtedy toto prestane^ lebo Madari dajú sa daskami obiť 
a nikoho z Okolia zo Slovákov nepripustia medzi seba. Takýmto spôsobom 
povstaly protesty proti Memorandumu a maďarskí politikovia prijali to s viac- 
menej utajenou radosťou. Sám Kállay, stretnúc sa s Daxnerom, oslovil ho 
5 tým, že Slováci silne protestujú proti uzavretiam sv.-martinským, a keď 
mu Daxner povedal: ^» Darmo protestujú, to je už ukončený historický 
fakt I* — odvetil: »Ano, ale historický fakt je i to, že lud nemáte pri 
sebe a to mnoho značí. « 

Akoby odpoveď na Memorandum a žiadosti iných národností, spolu 
tiež akoby odpoveď na tú panovnícku proposfeiu zo dňa 21. júla 1861: 
aby právo národností nemaďarských určilo sa i ohladom objemu i ohladom 
reči a národnosti, ako i poťahom na ich pomery ku verejnej správe, bolo 
uzavretie snemu zo dňa 21. aug 1 861, kde na návrh Tiszov uzavrelo sa: 
»snem medzi prvé a najvážnejšie úlohy počituje uspokojenie 
všetkých nárokov v krajine bývajúcich národností, ktoré 
nestoja v protimluve s territoriálnou a politickou celistvo- 
sťou vlasti« Dobre pomenoval Daxner toto uzavretie » strakou na kole« 
nielen preto, že snem bol na druhý deň rozpustený a tak uzavieral, aby 
preťahoval medové motúzky tým, ktorých >páni< budú ešte potrebovať 
k boji proti vláde a potom už teraz vieme, aký to široký pochop: terri- 
torjálna a politická celistvosť vlasti, keď každé slovensky povedané iilebo 
napísané slovo považuje sa za nápad proti víasti. Týmto uzavretím sn«aiu 
bola otázka Memoranduma na vonok vybavená, ale medzi Slovákmi pô- 
sobilo ono veľké oduševnenie a ružové nádeje. Všetko, čo cítili v ten čas 



^ 



2S 



Sluváci a fakod vcfnkou vinuli sa k pôvodcovi Memoranduma, vyslovil 
osobný priateí Daxnerov, Samud Ormis, vo svojom venovaní mu činohry 
^Matijat^ Venovanie onie takto: 

>Štefanovi Daxnerovi, horlivému Slovákovi, venuje spisovatel. 

Milý Priatelí 

Ple$iv6ký siíd a národnie shromaždenie v Svätom Martine zfskaly 
Tí u fudu meno horH\ého Slováka. Odpornfci strachom, my, Tvoji 
priatelia, radostne príjaK sme toto pomenovanie. Tebe samému ne- 
bude milé, lebo Ty neciiceš svoju chválu, len blaho národa. Podobáš 
sa hrdinovi v slovenských povesťach, čo sa neobzre ani na pravo, 
ani na Ťavo, ale prosto ide k cielu a odklaje zakliate zámky. Boh 
Ti pomáhaj celkom odkliať tisíc rokov spiaceho Slováka! 

Prvý pokus, povesti naše obliecť v nícho divadelné, venujem 
Tebe, ako zosobnenej povesti národnej. Súd ho so stanoviska ná- 
rodnieho, a ked sa neočakávané veci dej d, ja očakávam aj to, že 
mladý náš nátx)d si aj divadlo stvorí, na ktorom » Mátaj c dôstojné 
predstavenie dosiahne. Čítaj ho, a potom sa staraj, že ked ja divadlá 
píšem, Ty divadlá buduj, na ktorých aj moje hry predstavovať budiS. 
Boh Ti v krásnych činoch pomáhaj! t 



Bezprostf>edným ovocím shromaždeaia sv. -martinského bolo zak>ženie 
Slovenskej Matbe, na ktord tam hned ^ooozl podpísané bolo ; na sbierke 
stáčastnili sa aj bratia Daxnerovci s 500 zl. podpisom, osobný priateľ 
Daxnerov, Ján ôpkay z Brezna, obetoval 1000 zl. Matica bola 21. marca 
1862 potvrdená, vo valnom shromaždení 3. augusta 1863 sriadená. Tam 
pontíknuté bolo Daxnerovi prvé podpredsednfctvo, čo on neprijal, s tým 
odôvodnením, že necíti sa byť vniStorne povolaným ku správe spolku lite- 
rárneho a ponechal si pracovať za blaho národa na inom poli. — Matica 
vzrastala, požehnane Účinkovala, kým »svobodomyslný« navrhovateľ uzavretia 
odo dna 2i.aug. 1861 neuspokojil nároky slov. národnosti rozpustením 
Matice Slovenskej a shabaním jej majetku pre vládou založený Uh. 
kr. slov. vzdelávací spolok. 



Vyrovnanie medzi panovníkom a snemom nevydarilo sa. Snem t}ol 
rozpustený, vymenovaná bola dočasná (provisorná) vláda. Prišlo k platnosti 
Schmerlingovo : »wir kônnen warten!« Ale čože, ako sa už pripomenulo, 
vláda neukázala žiadnej úprimnosti k »loyálnym< Slovákom. Stak> sa to 
len výnimečne a kde sa nedalo ináč pomôcť, že prišiel do úradu sloven- 
skému rodu verný syn. Z ntadarskej aristokracie vyšlo heslo: neprijať 
žiaden úrad! Ostali pre vládu len bývalí Bach-husári; tak sa stalo, že 
Štefan Daxner vymenovaný bol za podžupana gemerskej stolice 24. dec. 
f 86 r. Takto by sa bola vyplnila jeho dávn^šia túžba^ môcť účinkovať 
medzi svojimi a pracovať na uskutočnení svojho životného dela: dvíhať 
všemožne slovenský živel. Pokusy na politk^kom poli ncvydarily sa: prí- 
čina toho bola z veScej čiastky neuvedomelosť ludu a nedostatok vzde- 
laných, slovensky smýšiajúcrch ludí. Tomuto malý odpomôcť školy. V Me- 
morandunie vyslovené bolo, že slov. reč má byť jediným žriedlom vyučovania 



3lx 



29 



a vzdt^ianosti vôbec na dzemí slovenskom. Ale od vyslovenia zásady k jej 
uskutočneniu ďaleká cesta. Vláda bola síce založila dve školy, udajne pre 
Slovákov, v B. Bystrici a v Levoči, prvé malo byť viac pre katolíkov, 
druhé pre evanjelikov. B.-bystrické viac zodpovedalo svojmu cielu, levočské 
lined v počiatkoch bolo ponemčené. Ináč hľadala sa pomoc. Evanjelici 
malí svoje, jednotlivými cirkevnými sbormi vydržiavané školy, a poneváč 
evanjelici sú väčšinou Slováci, právom sa mohlo žiadať, aby v týchto 
školách bral sa ohlad na slovenskú reč, ale toto nestávalo sa, a keď aj, 
tedy v tak malej miere, akoby ho ani nebolo. Preto Slováci, zvlášte v po- 
tisskom dištrikte, čas po čase žiadali si odpomoženie v tomto ohlade; 
tak roku 1858 cirkev ratkovská, vedená svojím ráznym farárom Šulekom, 
žiadala, aby dištrikt, konvent potisský naložil, žeby na každom gymnásiume, 
potom učit. semenisku a theol. ústave vyučovaná bola slov. reč ako riadny 
predmet a tiež aby aspoň jeden predmet vyučovaný bol po slovensky. 
Dištrikt nemal vôle do toho zahryznúť, ale medzi tým vyšiel cisársky 
patent, a maďarskí páni, aby Slovákov od seba neodpúdili, na proti- 
patentálnom konvente kežmarskom 28. septembra 1859 sľúbili všetko, 
ale len sľúbili a nič nesplnili, a keď naši mužovia súrili túto vec, odpo- 
vedali, že je to nepríhodné, aby na tom istom ústave učebnom boly dve, 
vyučovacie reči, ale aby Slováci založili si osobitné gymnásia, že oni to 
budú podporovať. 

Zbytočné je pripomenúť, že Daxner, ktorý už r. 1850 spolupôsobil, 
aby v Revúci založená bola slovenská reálka, bral veľkú účasť v týchto 
námahách svojich spolurodákov. Keď videl, že nemožno čakať na tejto 
ceste vyplnenie spravodlitrých požiadavôk slovenských, chytil sa do toho 
druhého: vymôcť osobitnú slovenskú školu. Ako podžupan mával dosť 
príležitosti, sísť sa s gemerskými aristokratmi, zvlášť pri kommasacionálnych 
porovnávaniach. Raz po vybavení povinností dna, pri spoločnej večeri prcáiel • 
rozhovor aj na vtedajší spor, vedený medzi patentálnymi a autonómnymi 
cirkvami. Prítomní evanjelickí páni z Gemera tešili sa, že podarilo sa im 
zamedziť prihlásenie sa celého seniorátu k patentu, ba i sriadené už dľa 
neho cirkve znovu na cestu autonómnu priviesť, a že z ohľadu tohoto 
u nás pokoj. 

• Áno, páni moji, — ozval sa Daxner — lenže v inom ohľade zo 
dňa na deň vzmáha sa nepokoj v cirkvách slovenských. A síce preto, že 
slovenské cirkve musia platiť takmer nesnesiteľné dane na vydržiavame 
vyšiích škôl v tomto dištrikte, kdežto predsa nevyhovieva sa tej ich vý- 
slovnej a oprávnenej žiadosti, aby na týchže školách aj slovenská reč pri- 
jatá bola za naukosdelnú.< »Je to na najvýš nepraktické — znela odpoveď 
jednoho z prítomných — aby na jednom a tomže ústave viac nauko- 
sdelných rečí bolo. Nech by si slovenské cirkve, ktoré to žiadajú, založily 
osobitnú školu s naukôsdelnou rečou slovenskou.* »To by sa mohlo stať 
^ odvetil Daxner — ale vám, páni moji, práve toto nebude ľúbiť sa, 
a nazdávam sa, že založeniu takejto školy na seniorálnom a dištríktuálnom 
konvente vzpierať sa budete. A predsa v tejto záležitosti musí byť nájdený 
istý ťxpedient, aby rozhorčenosť v cirkvách slovenských z medzí nevystúpila. « 

> Nebudeme tomu prekážať— ujisťovali prítomní — ba práve budeme 
to napomáhať pod tou výnimkou, že to bude autonómna evanjelická škola. « 

* Dobre, páni moji, — zakončil Daxner — beriem vás za slovo. Aj 
ja žiadam si len autonómnu, na základe 26. či. zákona z r. 1790-91 utvo- 
renú školu. Sme tedy v tomto ohlade jednej mysle.* 









30 



Pô večeri trval rozliovor po jednotlivých krúžkoch spoločnosti. V jednom 
takomto krúžku spokojilt sa s tým, že je to bláznivosť, zakladať chceť 
školu s holou dlaňou; dajme im — vraj — pokoj, nechže probujiS, ne- 
bude z toho nič. 

Takáto vypočítavá politika smerodajných kruhov, neustálené politické 
pomery, v ktorých maďarskí páni potrebovali hladkať Slovákov, veliká 
obetivosť a zaujatosť slovenských národovcov, hýbaly mocne založenie slo- 
venského gymnásia. Po dlhších poradách dňa 2. marca 1862 uzavrela cirkev 
ev. velko-revťicka nasledovne: Cirkev ev. velko-revúcka otvára 
s pomocou Božou slov. ev. gymnásium vo V. Revúci, dáva 
k tomu cielu jednoho učitela a poisťuje mu náležitý, plat. 
Spolu oddáva túto veladôležitú záležitosť cirkevno-národniu výboru už vy- 
menovanému. Výbor tento sostavený bol z mešťanov v.-revúckych a blízkych 
priatelov slovenskej osvety. Prespolní boli v ňom: Št. Daxner, S. Tomášik, 
Št Homola, Aug. Šulek, S. Ormis, A. H. Škultéty, mesto a cirkev Ratková 
a obec Kameňany. 

Nemožno tu opisovať ďalší vývoj založenia a pôsobenia prvého gym- 
násia slovenského. Kto chce o tomto viac vedeť, nech si to vyčíta z knihy: 
» Pamäti slov. ev. a. v. gymnásia vo V. Revúci «, sostavil a vydal A, H, 
Škultéty, dostať v Ružomberku u Karia Salvu. My tu pripomínať budeme 
len to, čo sa týka osoby Daxnerovej. Gymnásium bolo^ otvorené dňa 
16. septembra 1862, za hlavného dozorcu vyvolený bol Štefan Daxner, 
ktorý obetoval naň 500 zl. základinu a po celý čas trvania gymnásia tak- 
rečeno srástol s ním: či z blízka; či z ďaleká považoval ho za svojho 
najbližšieho miláčkä, — videl v ňom prvý krok ku kultúrnej a potom 
politickej svobode Slováka. 

V úrade svojom podžupanskom počínal si s nevšednou spravodli- 
vosťou a nestrannosťou; dosial rozpomínajú sa starší, ako prisluhoval 
pravdu bez ohfadu na osoby: chudobný človek našiel u neho vždy záštitu 
proti útiskom panským. Jeden dosiaf žijúci majetný roTník, ktorý zbohatol 
z árendy panskej a tak držal vždy s pánmi, ako nestranný rozprával mi, 
ako páni chceli zakázať jednu cestu; prišla vec pred Daxnera, tento ochránil 
staré právo; teraz po 30 rokoch znovu zakázali páni cestu, darmo sa Tudia 
sťažovali: však — reku — už je Daxner nie vicišpánom! — Vyhlasovali 
a žalovali na nebo, že je demagóg. O tomto dozvedel som sa peknú 
zprávu od jeho kmotra, rodeného Maďara: V čas zrušenia poddanstva 
a desiatkov nehola zrušená aj dežma viníc, ale ludia si to tak predstavo- 
vali a navedení lživými zprávami, zopreli sa dávať dežmy pánom; tak 
sa stalo aj v Putnoku. Daxner ako podžupan šiel ta, aby vyrovnal nejako 
tú vec. Na dvor grófa Serényiho, hlavného vládatela, shromaždilo sa vyše 
400 putnockých sedliakov s hrozivými tvárami, výkriky nevôle rozliehaly 
sa, shromaždení páni tŕpli, tu Daxner ide rovno medzi rozbúrených a pri- 
volá jim: »Neúfajte sa tomu, že vás je tu mnoho a nás len málo, ak sa 
nám tu len vlas na hlave zkrívi, zajtra tu máte vojsko a vtedy vám beda 
bude!« Lud ustrnul a zatíchol, iste prekvapený toľkou neohrozenosťou 
a Daxner dal rozkaz svojim štyrom žandárom, aby tam na mieste pochy- 
tali hlavných vodcov zbury a potom v noci dal jich odviesť do Rimavskej 
Soboty. Zbúra bola utíšená osobnou smelosťou » demagogického* podžupana. 

Nebolo tej potreby, toho bôľu, tej krivdy, ktoré by Daxner nebol 
cítil so svojimi spolurodákmi. V časoch týchto vyvolení ev. superintendenti 
dostali ako úpravu od diStriktuálnych konventov, vlastne konventy tieto 



^ 



-w 



^ 



E 



opanujúcich svetských pánov, aby pracovali na spojení evanjelikov s kal- 
vínmi a tíže superíntendenti neskladali kresťanskí!! prísahu na meno svätej 
Trojice. Všetko toto boľastne cítili ev. Slováci a o^ýwsM sa proti tomu ; 
krém toho v potisskom dištrikte urážalo ich to, že nový super intendent 
Máday vyvolený bol proti takrečenej Dobšinskej smluve, v smysle ktorej 
mali byť volení superíntendenti raz zpomedzt nemeckých a raz zpomedzi 
slov.-maď. slova B. kazatelov. Proti týmto krivdám ozvali sa ev. Slováci 
v takrečenom Memorandume cirkve ratkovskej, kde toho času bol dozorcom 
cirkve Daxner. Následkom tohoto vystúpenia cirkve ratkovskej superintendent 
Máday znovu složil prísahu ná sv. Trojicu. Daxner bol žalovaný pri ná- 
mestnej rade, táto odpovedala, že Daxner, ak sa previnil, neprevinil sa ako 
podžupan, ale ako dozorca cirkve a tak námestná rada, ako politická 
vrchnosť, necíti potrebu toho zakročiť. Ale toto bola voda na mlyn ne* 
prajníkom slovenským, ktorí zase tým smelšie vystrkovali hlavy, čím 
stabšou ukazovala sa viedenská vláda. Táto bola si dôslednou jedine v klá- 
tívosti a nedôvere proti všetkým, ved neverila ani tým, ktorí boli u nej 
ako »gut gesinnt« zaznačení. — Toto dosvedčilo sa aj pri Daxnerovi. 
Koncom roku 1863 vyzvaný bol dôvernou cestou od vlády, aby podal 
svoju mienku o budúcom spravovaní Uhorska, menovite o uspokojení ne- 
madfarských národností. V porozumení s Franciscim, Dobrzanskym a iste 
aj inými prednejšími Slovákmi sostavil Memorandum, t. j. pamätný spis 
pred vládu, prípoji! ako prílohu aj ethnograíickú čiaru jednotlivých národ- 
ností ; rozumie sa, že prízvukoval tam žiadosti Slovákov, zvlášte prevedenie 
sv,-niartinského Memoranduma. Sám šiel do Viedne, bavil sa tam dlhší 
čas, radil sa s vysokopostavenými, k panovníkovi blízko stojacimi osobami, 
ktoré schvalovaly jeho myšlienky, bol vypracovaný plán, akoby sa daly 
uviesť do života a aby sa vec táto postupne pripravovala, z prednejších 
mužov slovenských mali byť vymenovaní za županov Francisci, Daxner 
a Ján Moravčík ; tento posledný, rodák z Klenovca, v tom čase podžupan 
šarišský, znamenitý znatel práv, po svojom pensionovaní (r. 1864) žil na 
Ktenovci z pravotárstva. Zomrel r. 1878, ale dosial žije vo vďačnej pamäti 
svojich rodákov klcnovských. Vymenovacie listiny boly — vraj — už vy- 
hotovené, ale zase vtisli sa medzi to drom Hurbanom vzpomfnaní »Metter- 
nichovi kočišia«, t. j. maďarskí aristokrati, prekazili vyplnenie žiadostí slo* 
venských a vymenovanie slovenských županov, výjmuc Jána Francisciho, 
ktorý vymenovaný bol za župana do Liptova. Daxner ako »nebezpečný« 
človek bol teraz tým väčšmi strežený a hľadaná bola príležitosť, urobiť 
ho neškodným. Táto príšla, lebo v stoličnej správe v Gemeri stala sa 
velká premena. Na miesto dosávadneho stoličného kommissára, naskrze 
»schwarzgelba€, Jozefa Koresku, rodáka zo Skalice, prímluvou prímasa 
Scitovského vymenovaný bol za župana gemerského gemerský aristokrat, 
Rudolf Kubínyi, človek vzdelaný — jeho knižnica bola povestná — ale 
zarytý nepriate! Slovákov. Tento po porade so svojimi, príateľmi prijal 
úrad; ale s tou tajnou úpravou priateľov, aby Štefan Daxner, ako rozhodný 
odporca maďarónskych snáh a zástupca slovenských záujmov, bol odstrá* 
nený z úradu podžupanského a aby slovenské gymnásium vo V. Revúci 
bolo zrušené. 

To prvšie skoro sa podarilo. Už 24. februára 1864 vymohol Kubínyi 
presadenie Daxnerovo z podžupanstva za sudcu ku zmenkovému súdu do 
Debrecína. Vymenovanie toto bolo síce čiastočným vyznačením, lebo 
uznaním skvelých darov presadeného, keď z úradníka, ktorý dosiaľ za- 



32 



oberal sa viac s trestno-občianskymi vecmi, chceli mať hotového zmenko- 
vého sudcu, potom, že na jeho osobu dali mu vyše 200-zIatovií prirážku, 
ale námer bol jasný, zase po tretí raz presadiť ho z jeho prirodzeného 
kruhu ilčinkovania ta, kde bol úplne neškodný. Daxner vykonal všemožné, 
aby prekazil svoje presadenie, prosily za neho aj. mnohé obce gemerskej 
stolice; v skutku presadenie umíklo. Tu zase prišla nenadala udalosť, ktorá 
pri zdanlivom víťazstve zapríčinila vláde citKvd porážku. Bola to takzvaná 
šleswig-holštajnská válka proti malému Dánsku roku 1864, z ktorej 
Rakúsko ako odplatu za svoje víťazstvá prinieslo si nové dlžoby a zápletky. 
Pruskú nové provincie a príčinu k vytisnutiu z Nemecka a ktorá oslabila 
moc celému vSsrakúskemu vládnemu systému. Vláda začala zase volkať 
Maďarom, po štyrročnom » čakaní* Scbmerlingovskom (wir kônnen warten) 
vypísané boly nové voľby do krajinského snemu. — Slovenskí národovci 
a prebudený lud malohontský chceli voliť Daxnera za vyslanca na snem. 
Tomuto sa muselo rýchlo odpomôcť, na siirenie župana Kubínyiho zasta- 
vené presadenie Daxnerovo do Debrecína bolo znovu obnovené, on sám 
ale na opätovné naliehanie županovo musel ta na náhle odísť (2$. sept. 1864). 
Spomenutia zasluhuje, že volenie Daxnerovo za vyslanca napomáhali nielen 
osvedčení národovci slovenskí, ale aj ludia odchodného smýšfania, ktorí 
poznali ho ako vysokovzdelaného, rázneho a spravodlivé smýšTajdceho člo- 
veka a sami mešťania sobotskí boli mu naklonení; bolo treba postaviť 
kandidáta zo Soboty, aby udržali si Sobotu, krém toho ale pre vidiek vy- 
stúpili dvaja kandidáti velkého vplyvu a širokého vrecka. Takto robilo sa 
násilím, vplyvom, peniazom a predsa pri samej voľbe jeden protikandidát, 
bývalý potomný septemvir, rodák Soboťan, chcel sa zaviazať slávnostnou 
prísahou, že bude sa držať Daxnerovho programu. Odstránením Daxne- 
rovým z Rimavskej Soboty dosiahnuté bolo troje: prekazené bolo jeho 
vyvolenie za vyslanca, lebo nebolo jeho osoby, ktorá by bola svojím vplyvom 
zamedzila hnusné zakupovanie duší; vytrhnutý bol zase z kruhu svojich 
a gymnásium veľko-revúcke ztratilo svoju hlavnú oporu; darmo primlúvala 
sa správa gymnasiálna u Jeho Veličenstva, aby preloženie odvolané bolo : 
časy sa zmenily v neprospech náš, obranca musel ísť a o 10 rokov padol 
aj sám hrad slovenskej osvety. 



Ako Ján apoštol na ostrove Patmos nezabudol na svoje povolanie, 
ktoré mal od Pána, tak ani posvätenec národa nášho, Daxner, vo svojom 
vyhnanstve — tak možno menovať jeho v Debrecíne strávený čas — nežil 
nečinne. Orlím zrakom hľadel na veci, ktoré sa dialy. Na poliach českých, 
menovite dňa 3. júla 1866 pri Kráľovom Hradci zaplatilo Rakúsko svoju 
nedôveru k priateľom a dôveru k nepriateľom. Aby nestalo sa dejiskom 
vnútornej války, k čomu légia Klapkovská hotová bola a mnohí to túžobne 
čakali — uzavrelo napochytre pokoj so svojím vonkajším nepriateľom 
a chcelo si zabezpečiť pokoj aj vnútri. Daxner v tom domnení, že každý, 
keď nie z cudzej, tedy z vlastnej škody zmúdrie, očakával skoré rie- 
šenie všetkých spravodlivých požiadavôk číchkoľvek, vo svojom dňa 8. aug. 
1866 na gemerských priateľov poslanom prihlase, ktorým súril uskutočnenie 
Memoranduma, shrnul všetky požiadavky Slovákov do tých troch krátkych 
bodov; národnia cirkev, národnia škola, národnia samospráva I Tieto tri 
krátke body zahrňovaly a zahrňujú všetky požiadavky na^e : národnia cirkev 



H3 



?' 



íf>^ 



^ 



osvobodiia by z cudzieho otroctva ducha, národnia škola rozum a národnia 
samospráva celého človeka s jeho majetkom. Až dodnes cítime, aké tri 
ťažké bremená väzia na nás: ubíjajú nás v cirkvi vytískaním našej reči 
a násilným nanucovaním takých predstavených, ktorí sú zjavní naši ne- 
priatelia ; v škole násilným vtĺskaním cudzieho jazyka ; v správe, kde obrana 
majetku, osobnej cti, ba života je obťažená cudzími, ktorí nerozumejú ob- 
žalovaného a odsúdia často nevinného z nedorozumenia, alebo koikú škodu 
má z toho Slovák, že dostáva úradné písma v reči jemu cudzej. Kto od- 
pomôže týmto trom biedam našim, ten stane sa vysvoboditelom národa 
nášho, takto to cítili priatelia aj nepriatelia. City priateľov vyslovil Miloslav 
D umný, kým sa ešte nebolo naplnilo na ňom: 

Dumné péče zvládnu hlavou, 
oheň očí vyhasne 
a hrúd, čo sa dme za slávou: 
v nájomníctve oplasnel 

V básničke svojej, nadpísanej »K brati mojej « hovorí: 

Nezúfaj, rode slovenský. 
Žije ti k sláve verný syn. 

Keď Tatier orol tuho spí 

Život tvoj budí — Debrecín. 

Tri punkty spásy svojej znaj, 
Donesú len tie ti slávu! 

Národniu cirkev a školu 

A národniu želaj správu! 

Aj nepriatelia sa ozvali, pravda tak, ako vystalo z nich — nepriatelsky. 
Ešte trvalo provisorium, ešte vždy rozkazy vychádzaly z Viedne, len že 
skutočná moc bola v rukách maďarských pánov a títo svobodomyslní, 
sladkí, usmievaví, dokial sami boli v ponížení, naťahovali iné struny, keď 
tušili, že oni prijdu k moci. Na body Daxnarove odpovedali inkvisíciou, 
inkvirovali nielen jeho, ale aj gemerských priateľov, menovite farárov, 
Andreja Krnu a Pavla Markoviča, ale toto vyšetrovanie stálo v spojení 
5 voľbou Daxnerovou za vyslanca, kde boli potýčení aj sobotskí páni, ako 
sme to už vypravovali, a preto záležalo patričným na tom, aby boli 
umlčané a zatreté. V spojení s týmto bola aj takrečená inkvisícia Létás- 
sovská. Létássy bol štátnym zástupcom v R. Sobote a chcel si za každú 
cenu vydobyť zásluhy. Zádrapka k tomuto našla sa tak, keď učbár velko-re- 
vúcky, dr. Zoch s Kariom Štefančokom, na t. č. notárom mestským 
a gymn. pokladníkom a Gustávom Nandrássym šli i. jan. 1867 do Jelšavy 
sánkovať sa a tam medzi pohármi pohádali sa s dajednými Jelšavanmi, 
a iste medzi pohármi boly vypustené nejaké lahkomyslné slová. O mesiac 
na to slúžny Lovcsányi na rozkaz Létássyho prekutával byt Zochov 
a Štefančokov — u oboch hľadal ruské ruble — a dal oboch týchto 
odviesť do Jelšavy, kde pri neslušnom nakladaní vyšetroval ich Létássy, 
ktorý domnieval sa, že odokryl nejaké sprisahanie, súčasne dal chytiť aj 
slúžneho Bakulínyho, ktorý ale na druhý deň bol prepustený a Gallaya, 
notára v Ratkovej, u ktorého prekutával dom od 8Va večer do 6. hodiny 
ráno. Hľadal tam Daxnerov prihlás a iné »k zbúreniu Slovákov* smerujúce 
listiny. Oboch vypytoval sa o Daxnerovi, ako účinkuje na ľud ; vidno bolo. 



3t 



w 



^'t\i' 






že tohoto chceli zapliesť do nejakej vlastizfadnej pravdy Zocha vySetroval: 
aby zradil všetky pohyby, ktoré čelia k osamostatneniu Slovenska pod 
ruskou vládou ; Stefančoka sa spytoval, že koho drží za vodcu gemerských 
Síovákov, na čo tento odvetil, že gemerskí Slováci nepotrebujú vodcu, ked 
by ale potrebu toho cítili, ohTadom na rozum a zásluhy za najsúcejšieho 
z gemerských národovcov drží Štefana Daxnera. Ďalej : že ku ktorej ná- 
rodnosti prisliicha Štefančok? odpovedal, že jeho nebohý otec bol Slovák, 
žijiica matka že je Slovenka, on teda ako statočný syn statočných rodičov 
nemô/tí náležať inde, než k slovenskému národu. 

Prostredníctvom super. Mádayho a dištr. dozorcu Zsedényiho hlavný 
Štátny ňäkus Kossalko vydal telegraficky rozkaz, aby všetky aktá boly 
jemu poslané. Stalo sa tak. Z nich presvedčil sa o ničote obžaloby a Zoch 
so Štefančokom a Gallayom boli prepustení 7. marca po vyše mesačnom 
väznení. Počas inkvisície Létíssy hľadajúc široko rozvetrené panslavistické 
špik nude proti krajine a korune, požiadal debrecínsky súd, aby Št. Daxnera 
uväznil, byt jeho prekutal, všetky jeho písma shabal a Létássymu odoslal, 
taktiež i po pošte príchodiace mu listy pristavil a jemu doposielaL Súdna 
stolica debrecínska odoprela uväznenie Daxnera z tej príčiny, poneváč on 
ako sudca krajinského zmenkového súdu len na základe riadneho sudcov- 
ského výroku mohol byť pozbavený svojej osobnej svobody, v ostatných 
otázkach ale zadosť urobil požiadavke Létássyho. Daxner hned vtedy 
zadal prosbu k riadnemu súdu stolice gemerskej, žiadajúc vyšetrovanie 
proti sebe a v páde tom, že by obžaloby Létássyho falošné boly, potrestanie 
cMočovatelov, ale na prosbu svoju dostal záporný výrok, poneváč vraj 
celé vyšetrovanie bolo pristavené a tak stalo sa bezpredmetným. Zhabané 
listiny dostal zpät len na opätovné súrenie pri vláde, menovite u samého 
ministrapredsedu gr. Júliusa Andrássyho. 

Létássovská inkvisícia bola namerená rovnak proti Daxnerovi^ ako 
proti v.-revúckemu gymnásiumu, prebehla síce bez škody, ale pobúrila 
mysle, rozdelila ešte väčšmi tú prepásť, ktorá vznikala medzi synmi jednej 
vlasti nasíatŕm vzájomnej nedôvery. Jeden, trebárs nie bezprostredný ná- 
sledok toho bol, že 4. febr. 1867 Daxner podakoval sa z úradu hlavného 
dozorcu gymnásia, že vzdialenému nebolo možno tak, ako by chel vplývať 
do záležitostí ústavu. 

Jťdna z najhorších a najškodnejších vlastností Slovákových je, že 
všade príjme sa ako vŕba, t. j. vie prispôsobniť sa pomerom a ludom; 
z toho povstáva to, že opúšťa svoju reč, zvyky, ba aj meno, k čomu 
dopomáha velká schopnosť učiť sa cudzím rečiam. Skoda, že nemáme tej 
tvrdej zatupelosti toho Maďara; ktorý sa divil, že už 20 rokov býva medzi 
Slovákmi a tí sprostáci ešte nenaučili sa od neho po maďarsky. My 
Slováci sme samá ústupčivosť, desiati Slováci vďačne hovoria maďarsky 
k vôli jednomu Maďarovi, ktorý aj rozumie slovensky. Daxner bol zried- 
kavou výnimkou ; 7-ročný jeho pobyt v Debrecíne nepremenil bo, ale 
čo je viac a zriedkavejšie, nezanechal stopy na jeho rodine. Konečne byť 
Slovákom medzi Slovákmi, nehovoriť len po slovensky v dome v čisto- 
slovenskom meste, nehovoriť cudzou rečou preto, že tá druhá nejde hladko, 
k tomu je nie potrebná veľká tvrdosť a stálosť v presvedčení, ale byť 
Slovákom, kde každé slovenské slovo budí nemilý obdiv, shovárať sa doma 
slovensky, kde cudzota tisne sa ti dnu oblokmi a dvermi. Hovor svojou 
rečou, kde ti to všetci považujú za tvrdohlavosť, lebo vedia, že si aj v iných 
dokonale zbehlý, k tomuto je potrebný hrdinský, zmužilý duch ; koľkých 



presvedčenie, láska k rodu roztróskotaly sa na tomto liskalf. Daxner vyšiel 
z tejto zkilšky čistý, pevný, ako vybrúsený diamant. Práve pre tiito svoju 
pevnosť nehľadal |>ríliš priateľstvo vo svojom vyhnanstve debrecínskom. 
Krém úradných stykov málo s kým sa schádzal, krém finančného úradníka 
Sziitza, s ktorým bol známy z Rím. Soboty a statkára Hunyadyho. Ináč 
žil svojej rodine a svojmu vzdialenému rodisku. 

V týchto časoch stály sa v politike veliké zmeny, nešťastná politika 
vonkajšia aj vnútorná dožila sa svojho smutného konca. Ked absolutistický 
s klátivým lichotením spojený systém padol, po prepustení hlavných radcov 
sám panovník vyslovil heslo : uspokojenie národov 1 2^čaly sa vyjednávačky, 
prvé bolo prinavrátiť Uhorsku staré práva, jeho samosprávu, pravda za 
cenu prevzatia dlžôb ríšskych. To by bolo sem tam, ale ani noví ludiá, 
povolaní k veslu vlády, nevedeli sa naučiť tomu, že » voľnosť má byť spra- 
vodlivá« ! Zo saského ministra na ríšskeho kancellára povýšený barón 
Beust oddal v zemiach Uhorskej koruny vládu maďarským pánom, aby 
v takrečených dedičných zemiach mohli panovať Nemci: na Slovanov, 
ktorí tvoria väčšinu obyvateľstva a Rumunov zabudlo sa, ba nie, nezabudlo, 
tí mali byť dľa Beustovej výpovede pritisnutí o stenu. Bez nás, o nás 
vyrovnávalo sa, Slovákov neopýtal sa nikto, či aj oni dačo potrebujú, tak 
ako ked macocha vyberá sa do jarmoku, povypytuje sa svojich miláčkov : 
ä a čoby chceli mať za jarmočné a úbohé pastorčatá musia mlčať, ale 
veď nemuseli mlčať, boly voľby do snemu, mohli sa ozvať, voliť si zástupcov I 
Mohli-nemohli, čo sa stalo pri voľbe Daxnerovej, to sme videli, a inde 
práve tak, alebo horšie, vyšlo heslo: minden áron megbuktatni! (každým 
možným spôsobom dať prapadnúť), a čo znamená v Uhorsku: každý, 
možný spôsob, o tom daly by sa písať celé kapitole, každá voľba, no^ 
krivda, alebo vierolomstvo! Predsa nezabudli ani na Slovákov: vyhlásili, 
že všetci občania vlasti sú rovnoprávni a tvoria spolu jeden nerozlučiteľný 
maďarský a či uhorský národ, práve tak o lo rokov turecký vezír, 
Mithad basa dal svolať tureck]^ snem, vyhlásil rovnoprávnosť bez rozdielu 
reči a náboženstva a nazval všetkých obyvateľov Turecka — Ottomanmi. 
Celý svet smial sa tomu a on sám v kúte najväčšmi, ale tam komédia 
neostala dlho komédiou, vážny, zasmužilý Turek nerád má komédie: 
> parlament « bol rozpustený a stará vláda, ani za Muhameda II., ostrihá 
staré výsady mahomedánske. U nás započala sa ústavná komédia so svo- 
bodnými voľbami, snemom, ministeriumom, novými zákonmi, financmi 
a slúžnovcami. Na úr^dy a trafiky miesto orlíkov prišla uhorská koruna, 
v úradoch miesto handrkovania mondokuje sa, miesto štajeramtov máme 
adóhivataly a ostatnie? načo hovoriť? lepšie mlčať. 

Naši páni nenadarmo prechádzali sa po Anglii, Francúzsku, Taliansku, 
naučili sa metať prach do očú, napísali svobodomyslné zákony, papier 
je trpelivý, ale nikto, nikde, nemyslel vážne na to, že by ten zákon mal 
sa aj plniť a čo by sa bol aj plnil.' svobody nebude pre nás bez národnej 
cirkve, národnej Školy, národnej samosprávy! 

Niet sa tomu čo diviť, že Slováci po toľkých trpkých zkúsenosťach 
neoduševňovali sa veľmi za samostatnosť krajiny, za osobitné uhorské 
miiíisterium: či Schmerliňg, či Andrássy, pre nich všetko jedno, ba nie 
jedno, Schmerliňg aspoň dakedy ukázal usmievavú tvár, Andrássy s Deákom 
ukázali straku na kole v podobe národnostného zákona, ale nech ukáže 
niekto: kedy, ako a ktorý paragraf zákona tohoto by sa bol aj previedol? 
Vyjmúc toho jednoho, že maďarská reč ustanovená za štátnu, nuž a to 



36 



veru nebolo urobené k vôli Slovákom. Nová svoboda priniesla aj iné 
ovocie, eSte boli kde-tu národovci slovenskí v úradoch, maďarská vláda 
postarala sa o to, aby očistila úradnícky sbor od tohto pozostatku 
» nemeckého absolutismu«; dajedni odstránení boli hned, dafedni neškodní, 
ktorí sa vedeli akkomodovať, alebo takí, čo vynikali svojimi duševnými 
schopnosťami, nechanf naďalej čo len do času. K posledným patril aj 
Daxner, bol príliš potrebný a vynikajúci, než aby bol mohol byť hneď 
nahradený iný^m a potom sudcovstvo pri zmenkovom súde v maďarsko- 
kalvínskom Ríme nemohlo škodiť ani novému systému vládnemu. 

Prišlo nové sriadenie súdov. Zmenkový súd debrecínsky bol vy- 
zdvihnutý; predseda súdu oznamujúc to Daxnerovi, nepremeškal tým 
najlichotivejším spôsobom vysloviť svoju pochvalu a vďaku. Všetci z do- 
savádnych úradov prepustení úradníci zadali znovu prosby o úrady, roz- 
umie sa každý čakal povýšenie. Sotva dajeden mal k tomu väčšie právo, 
ako Daxner, ktorý mal za sebou 20-ročnú, verne vykonanú štátnu službu, 
ako bývalý predseda stoličného súdu, lebo druhé podžupanstvo bolo 5 tým 
spojené, pýtal sudcovstvo pri krátoVskej tabuli, — nedali mu ho, potom 
predsedníctvo súdu v R. Sobote — nedostal, keď darmo sa uchádzal do 
Štiavnice k vôli tomu, aby mohol byť v Gemeri, žiadal s ponechaním 
dosavádneho platu a hodnosti úrad okresného sudcu vo Verkej Revúci 
— odopreli aj to a vymenovali ho za sudcu pri súdnej stolici v Debrecíne, 
jeho, bývalého predsedu takého súdu! Toto neprijal a zadal za pensiu^ 
keď mu ani toto nechceli dať a nútili ho ďalej slúžiť, 2. mája 1872 odišiel 
z Debrecína a prišiel nazpäť do svojho rodiska — Tisovca. Po siednjycli 
mesiacoch povolená mu bola 750-zlatová pensía, keď mnohoráz obráiil 
sa na ministerium, dokázal lekárskymi svedoctvami svoju čiastočnú ne- 
schopnosť ku službe. 

Takto rozlúčil sa so štátnou službou tento muž, ktorému ani naj- 
zaťatejší protivníci nemohli odškriepiť, že bol príkladom svedomitého 
úradníka. Bol prenasledovaný, preháňaný, preto že pomáhal zachrániť trón. 
miloval svoj lud a svojím spravodlivým, priateľským konaním svojich po- 
vinností upokojoval mysle a kliesnil cestu smiereniu sa panovníka s národom. 

Protivníkom Daxnerovým bola taká hodina s ním, ako Oedipoví 
s orakulumom, čím väčšmi sa mu vyhýbali a chceli ho urobiť neškodným, 
tým viac dávali mu zbraň do ruky, bojovať na pozdvižení svojho ludu, 
čo mu oni prekážať chceli. Složiac úrad, šiel bývať zpäť do Tisovca, vzdia- 
lenosťou prekážaný kruh účinkovania obnovil sa. Dosavádny hlavný dozorca 
gymnásia v.-revúckeho, Ján Francisci, odsťahoval sa z V. Revúce a poďakoval 
zo svojho úradu; znovu vyvolený bol 2. sept. 1872 Daxner, práve v tom 
čase bola najvyššia potreba na blízkeho, rozhodného obrancu, ochrancu, 
podporovateľa. Čo ďalej, to viac dorážali nepriatelia na tento slovenský 
vzdelávací ústav, ale s utrpením rástla aj odhodlanosť priateľov. Začali 
stavať novú budovu gymnasiálnu takmer bez groša, tak ako povestný 
Franke v Halle sirotinec so 7 nem. toliarmi počal a do 200.000 vbudoval 
Vo Veľkej Revúci započalo sa stavať so 120 zl. a vydalo sa na budovu 
20.000 zl. Nový dozorca obetoval 100 zl., ale to bola obeť verejná na 
povzbudenie iných, čo dialo sa súkromne, o tom zná len Hospodin. Jedno 
pripomenúť musíme: na návrh učbára dra Zocha zariadená bola bazárová 
lutria v prospech gymnasiálnej budovy, vo výbore gymnasiálnom, kde sa 
pojednávalo o tejto veci, predseda výboru Daxner odopne zlatú retiazku, 



Sk 



_Js 



87 



1 



■li 



vytiahne zlaté hodinky svoje, položí všetko na stôl s tými slovami: »Tu 
máte odo mňa tento skromný dar k Iutrii« I Ani jedno oko neostalo suché. 

Bolo treba aj brániť. Noví svobodomyslnf, rytiersky smýšiajúci vlastníci 
štátnej moci dali si záležať na tom, aby — ako náš básnik Botto vyslovil 
— zdroj za zdrojom zatlkli. Použili všetko, čo použiť mohli. Daxner dobre 
vedel, že tie prípravy: vyvolenie Czékusovo za súperi nt^ndenta, odoprenie 
700 zl. ročnej podpory zo strany mesta V. Revúce, ktorá už raz na pod- 
hucká vanie R. Kubínyiho odopretá ale rozhodnutím Senný eyh^o gymnásiumu 
prisúdená bola, teraz pod ústavnou vládou i stolicou i ministeriumom dané 
bolo najatej a nahuckanej väčšine výboru mesta V. Revúce za pravdu, 
ustavičné upodozrievanie, vysielanie seniorálnych povereníctví, nedovolenie 
krajinskej sbierky v prospech gymn. budovy, naloženie, aby svedoctvá 
gymn. boly vydávané aj po maďarsky, sú všetko ohnivá tej istej reťaze: 
spútať, osihotiť a akokoľvek znivočiť. Svoje obavy a nádeje, vyslovil pťed 
ustavične napádanými učbármi nasledovne: »To vidíte, páni moji, že bez- 
ohľadný národný intoUerantismus maďarský je pánom situácie a Že má všetku 
legálnu moc vo svojich rukách, môžete byť istí v tom, že nastávajú nám ťažké 
doby, lebo to znáte, že pre naše cirke vno-národnie záujmy niet 
milosti u fanatismu. Budeme tedytrpeť za vec našu, k čomu pokojnou 
mysľou musíme byť odhodlaní! V jednej okolnosti mám malú nádeju 
a to je : že najvyššie cirkevné a svetské právomocnosti v konkrétnych pádoch 
prenasledovania nášho nespustia sa celkom pôdy zákonitej, nie snáď z osob- 
ných, šľachetných motívov, ktoré v politike nemajú rozhodujúci zástoj, ale 
z vyšších záujmov vlasteneckých a národních a z opatrnosti, ktorá to radí. 
Madarstvo len tým získalo si sympatie vzdelaných národov, že vedelo 
zdanlivé identifikovať sa so snahami ľudskej a občianskej svobody, len 
pri pomoci prajných, hotových udalostí podarilo sa mu vydobyť uznanie 
svojmu historickému právu a konštitucionalismu, ono aj teraz vypočítavé 
vystatuje sa programmom právneho štátu, nasledovne neprichodí mu tieto 
vyššie a velikú cenu majúce záujmy kompromittovať k vôli podvráteniu 
jedného slovenského gymnásia. Či snáď jeden z prvých štátnikov maďar- 
ských, barón Sennyey, z lásky k nám, ktorých ani nezná, kassíroval výrok 
Rudolfa Kubínyiho, zrušujúci gymnasiálnu fundáciu. Doista nie, ale kassíroval 
ho, ako muž spravodlivý a štátnik ďalej hľadiaci k vôli spomenutým vyšším 
záujmom vlastaneckým a maďarským. A preto nezriekneme sa nádeje, že 
na základe positívneho zákona budeme sa môcť brániť proti útokom na 
nás a ústav náš robeným. Prosím vás, držte čím prísnejšiu disciplínu medzi 
vami a žiactvom, aby sme nič takého nezavinili, čo by nepriatelia naši 
vykoristiť mohli ku škode gymnásia nášho«. 

Mohla by časom povstať otázka: kto bol hlavným vinníkom pri 
nivočení slov. vzdelávacích ústavov? Od počiatku počuť mená Grunwald, 
Czékus, Trefoit. Ale toto je práve taká otázka, ako keby sa kto opytoval: 
kto bol hlavným vinníkom ukrižovania Spasiteľa? Kaifáš, Annáš, Pilát? 
Ak vôbec možno odpove dať na túto otázku, odpovedať možno po ľudsky : 
duch času I Dľa zákona Božieho: zatvrdilá nevera ľudu izraelského. Pri 
ústavoch našich tiež povieme, duch času, t. j. naša slabosť a ma- 
ďarská nespratnosť. Vypovedali to tí čo úprimnejší hneď pri za- 
kladaní v.-revúckeho gymnásia: Magyarországon tót iskola! hiszen az agyrém! 
(V Uhorsku slovenská škola je nesmysel!) A dľa toho sa aj konalo. Mohli 
bezpečne vykonať tak, ako vypovedal jeden z nich cele otvorene, že on 
považoval celé vyšetrovanie za zbytočné, gymnásium je slovenské, treba 






;-5S 






~% 



ho zatvoriť. Proti takejto mienke slabá bola nádeja, ktorú vyslovil Daxner, 
že Maďari k vôli opatrnosti nebudú chceť spáchať nezákonitosť, ale už 
boli príliš mocní, než aby boli potrebovali masku, preto pustili sa dôslt:dne 
za vyznačeným cieľom a nástroje našly sa vždy. 

Inkvisícia. bola prevedená. Opätujem ešte raz: tu nemožno vyprávať 
obSíme tie deje, ktoré sú už aj tak vypísané inde. Pripomeneme len to, 
čo sa týka osoby Daxnerovej. K inkvisícii prišlého biskupa Czékusa pri- 
vítal tými slovami: máme nádeju, že Vaša Dôstojnosť prichádza k nám 
nielen ako vyslanec vysokého ministerstva, ale i ako hlava a predstavený 
evanj. autonómneho dištriktu ku autonómnemu evanj. ústavu! — Pravda 
na takéto >fajnové< rozdiele Czékus mal príliš hrubú kožu. Pred celou 
vyšetrujúcou komissiou vyslovil Daxner lútosť a zhrozenie nad tým, že 
minister vo svojom prípise odsudzuje gymnásium pred vyšetrením a žiadal, 
aby pri vyšetrovaní aj údovia patronátu prítomní byť mohli, čo ale nebolo 
dovolené. Keď inkvisícia bola prevedená a podžupan Szontagh ozval sa, 
odporúčajúc, aby nad mládežou držaná bola prísna disciplína, Daxner 
ohradil sa proti tomuto ozvaniu sa, lebo disciplína patrí medzi práva 
autonómne. Keď dištriktuálne povereníctvo rozposlalo svoj návrh na zrušenie 
gymnásia na senioráty potisského dištriktu, Daxner vo svojom menom 
cirkve tisovskej malohontskému seniorátu podanom spise podvrátil lživé 
tvrdenia škôldozorcov. Dňa 30. júla 1874 na potisskom dištr. konvente 
v Miškovci napriek kriku a hulákaniu miškovskej luzy mužne bránil gym- 
násium i v appelláte i živým slovom. Všetko darmo; na dištrikte vyslovené 
bolo uzavretie, že gymnásium v.-revúcke neuznáva sa za školu dištriktu 
a odoberá mu právo jestvovania. Sišiel sa posledný patronátsky konvent, 
tento poveril Daxnera s vypracovaním appelláty na gen. konvent. Daxner 
prijal túto úlohu, ale videl, že všetko darmo, rozlúčil sa teda s údami 
patronátu s týmito slovami: »Pánovia moji, sme extra legem (mimo zákona), 
keď protivníci dopustili sa tolkej nezákonitosti a nespravodlivosti naproti 
cirkevnému ústavu nášmu, môžete si domysleť, že dopustia sa aj iných 
neprávostí, dla toho, ako ich cieľ sebou donesie ; pri tom všetkom usta- 
novme sa na gener. konvente a konajme povinnosť našu bez ohľadu na 
výsledok, ktorý beztak nie je v moci našej «. 

Tak sa aj stalo. Protivníci gymnásia nečakali ani na generálny konvent. 
Na predostrenie ministra Treforta Jeho Veličenstvo rozpustil v.-revúcke 
gymnásium najvyšším nariadením vydaným v Mníchove dňa 20. aug. 1 874. 
Daromná tedy bola appelláta, daromná mužná obrana slovenských náro- 
dovcov. Daxner započal svoju obrannú reč tým vyznaním, že ako vídi, 
všetko hovorenie je marné, lebo nebude mať vplyvu na osud ústavu — 
a končí: »My osvedčujeme sa raz navždy, že neštítime sa žiadneho práv- 
neho a spravodlivého vyšetrenia. Ale keď dôvody nič neplatia, načo tu 
hovoriť? Ja odkazujem našu vec na súd čistého svedomia a spravodlivého 
Boha« I Ale hlas svedomia mlčal pri tých, kde by bol mal volať, veď 
náruživosť a nenávisť sú zlí radcovia. 

Gymnásium bolo rozpustené, ale tu bol majetok, budovy, základiny, 
knihovne, učebné prostriedky atď. Kráľovské nariadenie ponechalo právo 
naloženia s majetkom zakladateľom, minister Trefort ale zabránil sfsť sa 
patronátu, aby tenže mohol naložiť dla vôle so svojím majetkom a oddal 
všetku správu majetku do rúk stolice gemerskej. 

Na základe 26. či. z. 1791 § 10.: základiny evanj. nesmejú byť 
odobraté, alebo vyňaté z ich správy, jednotliví patróni poverili Daxnera 



M 



39 



f 



w 



r 



ŕ 



vyinihať majetok gymnasiálny z nik nezákonitých. Sdd odmrštil požia<lavku, 
lebo — vraj — patronátu už niet, na čo Daxner dôvodil, že patronát y^ 
vyzdvihnutý len ako školská vrchnosť, ale nie ako vlastník majetku a to 
dokázal výťahom gruntovnej knihy, kde patronát bol zapísaný ako majiteľ 
gymnasiálnych nepohnutelností; ani tento každému spravodlivému človeku 
jasný, právny dôkaz nič neplatil. Majetok nevydali, ale doberali cestou 
administratívnych vrchností požiadavky gymnásia, vyplácali dlžoby, previedli 
bazárovú lutriu, — či správne, to sa nedalo ukázať; predali za 7000 
gymnasiálnu budovu, shabali knižnice, rozdali rozličným školám učebné 
prostriedky a na radosť urobili si v dvorane gymnaisiálnej budovy ta- 
nečnú zábavu. 

Najkrikravejšie ale pri celej tej veci bolo, že Daxner bol na zodpo- 
vednosť ťahaný, ako smel menom takého telesa, ktoré lx)lo rozpustené, 
pozdvihnúť pravotu! Ba zahrozené mu bolo odňatím pensie, jestli ju ne- 
zastaví? »Nech si ju majú« ! riekol v svätom rozochvení a .pravotil dalej; 
vtedy bol otcom štyroch neodchovaných dietok a majetok otcovský ne- 
stačil aj na živnosť aj na výchovu dvoch synov a dvoch dcér. Toto bola 
tá najväčšia obeť, ktorú priniesol právu a pravde a že hrozba nepriateľov 
nenaplnila sa, toho príčinou nebola snád nejaká, čo aj okamžitá dobro- 
prajnosť^ vo. výbore gemerskej stolice cele vážne pojednávaná bola nárada 
Mariássyho,' vykonať pri vláde, aby Daxnerovi odňatá bola pensia, ale 
iste nahliadly rozhodujúce kruhy hnusobu tejto pomsty nad smelým ob- 
rancom ubitej pravdy a preto pensia ostala. 



Po toľkých bezvýsledných bojoch, trpkých zkúsenosťäch nebolo by 
divu, keby Daxner bol cele odtiahol sa od verejného života, ale s ním 
bolo tak, ako s prorokmi Hospodinovými, nebolo možno odstúpiť od po- 
znatej pravdy a dívať sa na prznenie dedictva Božieho. Čím ťažšie rany 
padá ty na' ten úbohý, pomoce, svetla zbavený fud, tým väčšmi rozpalovala 
sa láska šľachetného srdca k nemu. On sám skormútený, krivdou zbitý, 
nad zbbou rozžalostený musel sa premáhať, aby tešil, pomáhal tým, ktorí 
stali sa zrazu vyhnancami prostred svojej vlasti. Boli to chleba zbavení 
nčbári, tu pomáhal, kde sa dalo, menovite jeho osobný priateľ Aug. H. 
Škultéty našiel u neho otvorené srdce, dokiaľ r. 1875. nebol vyvolený za 
farára na Kraskovo, a tak aspoň — čo aj chudobne — opatrený. Musel 
mysleť aj na seba a na svojich, vzdialenosťou z Tisovca majetok a dô- 
chodok z neho nerozmáhaly sa; ako v úrade postavený nenahromaždil za 
príkladom mnohých bohatstva, to mu bránily jeho česť a svedomie; často 
zriekol sa aj tých výhod, ktoré by bol mohol použiť. Ako sme na počiatku 
spomenuli, od tetky matkinej a spolu krstnej matky dostal do križmy ze- 
manský majetok Slovenský Zabar; otcovský majetok mali spoločný s bratom, 
ale on neosoboval si ani tento, jemu patriaci, ale bratsky rozdelili sa 
s celým. Bolo treba vychovávať dietky, čo väčšie, to väčšia starosť. Pri 
tom ale nezapomínal na veci, ktorým posvätil sa od mladi. Po smrti brata 
svojho Jura vyvolený bol za dozorcu cirkve, videl, že mnohí nepovažujú si 
za vec svedomia ničím neprispievať na cirkev a bolo treba na všetky 
strany; veža chrámu chýlila sa bokom ku chrámu, bolo treba povolať 
tretieho učiteľa. Celým svojím vlivom staral sa o to, aby spravodlivým 
rozvrhnutím cirkevnej dane bolo možno udržiavať cirkev so všetkým, ale 



ítO 



I 

i 



äk 



najmilší ciel jeho bol — bezplatná výchova! Čo on započal, to pod jeho 
vedením dokonali iní, ako dedičia ducha, iba ten posledný ciel, ako 
dôkaz lásky k maličkým, dosial neuskutočnil sa, vinou tých, ktorí by mali 
takéto ciele všemožne napomáhať; lebo chcú sa menovať nasledovníkmi 
toho, ktorý volal dietky k sebe. Vypovedzme doprosta farár tisovský so 
svojimi náhončími v porozumení s predstavenstvom seniorálnym malohont- 
ským, tedy cirkevnou vrchnosťou, robia prekážky tomu, aby v tisovských 
evanj. školách mohla byť zavedená bezplatná výučba. Prečo? Lebo tak by 
sa umenšil počet žiakov v štátnej maďarskej a zväčšil v evanj. slovenskej 
škole. Takto sa plní u nás príkaz Boží: Učte všetky národy í 

Nepriatelia nášho slovenského žitia starali sa všemožne o to, aby 
Daxner mal čo brániť a ochraňovať. Na blízkej dedine Píle bol vyše 50 
rokov farárom učený priateľ Jozeífyho Emerich Lauček, tohoto túžbou bolo, 
aby jeho syn Daniel bol jeho nástupcom v úrade, ten aj dokončil theo- 
logické štúdia, složil zkúšku, ale pri posviackovej zkúške nepáčilo sa su- 
perintendentovi Qékusovi jeho kázanie a nevysvätil ho; mladý Lauček šiel 
žatým študovať ešte do Nemecka na universitu roztockú a ako sa ztade 
vrátil, povolaný bol za kaplána ku boku dra Hurbana do Hlbokého a na 
základe predbežnej zkúšky vtedajší superíntendent preddunajský, Ludvik 
Geduly, vysvätil ho za kňaza. 1 u superíntendent Qékus vydal obežník, 
v ktorom vyhlásil posviacku svojho spolusuperintendenta za neplatnú pre 
potisský dištrikt, trebárs dla učenia cirkve evanj. posviacka kňaza je platná 
po celom okršleku zemskom. Potisský dištriktuálny a potom aj generálny 
konvent daly za pravdu Czékusovi, ale Daniel Lauček medzi tým časom 
prišiel k svojmu otcovi za kaplána a prostred bezvýsledných námah Czé- 
kusových odstrániť ho ztade, vypomáhal ho až do tohože smrti. Tu po 
smrti otca Laučeka žiadala si cirkev pílanská jednomyslne syna za svojho 
farára, po darobnom srážaní a odrádzaní cirkve, keď za predstavených 
malohontského seniorátu vyvolené boly verné nástroje Czékusove, poslané 
bolo na Pílu vojsko, ktoré vyviedlo Laučeka z fary. Tento ostal bez prí- 
strešia, bez domu, bez výživy. V takýto čas Fudia zvykli ľutovať ukriv- 
deného a nadávať krivditeľovi, ale ukrivdenému tým nepomôže sa a krívdi- 
tefovi aspoň na čas neuškodí, lebo Božie hodiny^ trebárs iste, ale pomaly 
bijú! Daxner neľutoval slovom, ale nenadával. Čo vykonal, to vypravuje 
sám Lauček vo venovaní svojej málo známej a bohužiaľ menej čítanej 
knihy: » Ľudské povedomie « takto: 

» Posvätenej pamäti Veľkomožného Pána Pána Štefana M. Daxnera, 
svojho dobrodincu a ochrancu. 

Jeho posvätenej pamäti venujem tieto ríadky; boly ony i tak Jeho. 
Až na maličkosti pri vypracovaní napísané sú |X)d Jeho krovom v Tisovci 
a v Suchých doloch. On to tiež bol, ktorý ma oslovil, aby som výsledky dlho- 
íetého bádania na týchto poliach života ľudského napísal i pre druhých. 
A v aký čas On ma o to oslovil? V ten čas, kde som úradu a živnosti 
bol cele zbavený — od leta 1 881 do 1885 — pokiaľ som von z národa 
a vlasti nenašiel postavenie. Opätujem v čas, kde On mi bol všetko, On 
to oslovenie na mňa upravil, k tomu smeru On mňa nielen svojím imaním 
od hladovej smrti zachránil a svojho vysokocteného domu cťou odial, ale 
bol tiež tešiteľom v mojom bezvýhľadnom položení, do ktorého som bol 
prišiel: ôsmymi rokmi najťažšej a aajvernejšej bohosloveckej služby. Od 
r. 1 88 1 do r. 1885 On a Jeho šľachetnoduchý dom vynahradil posvätným 
priateľstvom a pohostinstvom nielen môj ztratený, ale i najskvelejší úrad. 



41 



^^^ 



f 



^ 5 



}:i som Jemu nebol hoden ani remienky na obuvi rozviazať : a On — muž 
toľkej vernosti k panovníkovi, národu a vlasti — muž tolkej slávy — On 
ml za to, že som nevinne zbavenie úradu trpel, dal viac, než som utratil: 
Svoje a svojho domu priateľstvo v posvätnom pohostinstve. Velká časť 
Jeho útechy záležala v tej slávnej rade: >preč žiaľ nad utrpenými kriv- 
dami; zažeňte ho dielom; píšte, čo bude národu i ľudstvu osožiť; crescit 
£ub pondere p?lmal (palma rastie pod bremenom.) 

Z vyhnanstva roku 1892. Dan. Zab Lauček.« 

Tieto z vďačného srdca prýštiace sa slová sú najskvelejším svedectvom 
smýšľania kresťanského, lásky plného dľa toho slova apoštolského : Jedni 
druhých bremená neste a tak plňte zákon Kristov! 

Počas svojho nepokojného odpočinku Daxner bystrým pozorom 
sprevádzal všetky pohyby nášho života, aká myšlienka zkrsla, tam bol 
svojím duchom, umom, kde potreba telom. Zakladala sa peňažná banka 
» Tatra «, vláda stavala podmienky, Daxner stál na svojom starom stano- 
visku nepopustiť a vážnym svojím vystúpením postavil sa proti tým 
opatrným ľudkom, ktorí tým chceli zabezpečiť založenie a trvanie slovenskej 
banky, že v shromaždenf účastinárov, slovenských národovcov začali rečniť 
po maďarsky, privolal im: »NemýIte sa, neklamte seba a iných, spolok, 
v ktorom je Mudroň a Daxner, už je tým samým označený 1« Nuž pravda, 
Daxner ostal Daxnerom, ale národnia opatrnosť doviedla ku vysoko- 
vlasteneckým osvedčeniam v čas odhalovania honvédskeho pomníku v jed- 
nom čistoslovenskom mestečku: či my na takéto veci nemáme ani poznámky? 
Inde to menujú zradou. 

Kto len raz shováral sa s Daxnerom alebo bol v jeho dome, iste 
ne^apomene na to nikdy; bol on duch, ktorý priťahuje. Shromažcfoval 
vôkol seba všetkých so Slovákmi úprimne smýšfajúcich ľudí z celého okolia, 
vôkol neho vyrástlo mladé odhodlané pokolenie krém jeho synov, Ivana 
a Štefana^ bratových synov: všeobecne známeho dra Sama Daxnera 
a nedávno nešťastným koncom zo sveta zišlého Jána, pripomeneme len 
obetovavého, v tichosti požehnane účinkovavšieho, privčas pre nás zosnulého 
Jána Zvaru, rázneho Emerícha Manicu a zápalistého Jána Zajaca. Ale krom 
týchto chvalabohu ich je mnoho, ktorých spdu so staršími priťahoval tu 
kúzlom svojho presvedčenia a čistého rázu, tu nevyrovnaným spôsobom 
obcovania sostaršími, mladšími, vyššími, nižšími. V jeho spoločnosti necítil 
sa nikto byť stiesneným. Sám v spôsoboch, obyčajoch, šľachtic v každom 
pohybe, posunku, slove, vďačne prispôsobňoval sa a snižoval k nižším; on 
náčelník, vodca dľa rodu i vlastností ochotne vypočúval mienku iných, ba 
často v súkromných poradách vyzýval každého z prítomných k pred- 
neseniu mienky. Svoju mienku nikdy nenatískal nikomu, pravda, obyčajne 
prijatá bola jeho, nie že bola jeho, ale že bola najlepšia. Radosť bola 
s ním obcovať, rozkoš baviť sa v jeho pohostinnom dome, rozhovor v jeho 
prítomnosti, i keď — čo často bolo — bol žartovný, nikdy neprekročil 
medze najprísnejšej slušnosti, v jeho blízkosti každý by sa bol ostýchal 
vypustiť z úst, čo ak málo ľahkomyslné slovo. 

Keď v mladom veku vynikal ako spisovateľ menších belletristických 
prác, pozdejšie ako prísne logický pisateľ politických listín, v posledných 
časoch žijúc rozpomienkam pozostavil nám dôkazy svojho živého, ostro- 
vtipného talentu spisovateľského. Jétíb obrany seba i iných vynikajú ne- 
premožiteľnou silou jasných dôvodov a budú na dlhé časy užívané pramene 
u terajších i budúcich cirkevno-politických sporov. D. vniesol do nich 



^2 



?JF 



W 



^ 



odvolávanie sa na vicrovyznanské knihy cirkve evanjelickej, neuprositeFrícni 
logikou postavil hrádzu moci a vláde cirkevnej, ktorú prekročiť znamená 
pritiahnuť si nebezpečie zamiešania sa štátnej moci do samosprávy cirkve. 
Iste už najbližší vek dá mu smutné zadosťučinenie. Hotovily sa »Famäti 
v.- revúckeho gymnasia«, on dozeral celú prácu a pod skrovným názvom 
•Poznámky « objasnil v krátkosti celú politiku maďarských pánov. Jesto 
sa z toho čo učiť! Ako bystrý pozorovateľ a spolučinitel politického života 
poznačil a potom obšírnejšie vypísal politické deje v Uhorsku od revolúcie 
do vyrovnania, ostrým svetlom posvietil na politiku viedenskej vlády, 
a objasnil mnohé záhady. Škoda, že nedokončil. Velý poklad známostí 
historicko-politických nechal nám vo svojom vypravovaní >Po roku 1849' 
v Slov. Pohľadoch z r. 1892 č. 5 — 8. Prosili sme ho, aby pokračoval 
v započatom diele, ale prišly nenadále udalosti, ktoré pripravily ho o čas, 
dobrú vôIu, zdravie, život. 



Prichodíme k poslednému odseku života Daxnerovho. Slovákovi ne- 
možno dnes umierať prirodzenou smrťou, nevešajú, nestrieľajú, nestínajú 
ho, ale srdce musí znášať múky, ktoré vyrovnajú sa zdeseniu pred šibe- 
nicou, guľkou, mečom. Naši najprednejší mužovia umierajú v mladom veku, 
a keď v staršom, vtedy ako vysilení, zmorení, uštvaní; čo ich živí, teéí, 
obživuje, je nádeja lepšej budúcnosti. Psi neodvážia sa zaraz do šľachetného, 
bystronohého jeleňa, ale plašia ho štekotom, množstvom svojím, naháňajú, 
umoreného prenasledujú, čím viac ubýva sily, tým sú smelší, vždy bližšie 
dobehujú, dohrýzajú, až podľahne nie ich zmužilosti, ale únave, smädu a 
oni potom besom vrhnú sa na neho, zvlášte keď čujú za sebou dupot 
koni, ktoré nesú jazdcov, poľovníkov so smrťonosnou zbraňou. O veľkých, 
strašných morských mäkýšoch hovoria prírodozpytci, že majú tri srdcia, 
zilly by sa veru aspoň po dve každému, svoj rod verne milujúcemu Slo* 
vákovi: jedno, aby napomáhalo život telesný snadným prepúšťaním krve, 
druhé, aby vpíjalo do seba všetky tie krivdy a bôle, ktoré musí prežiť, 
pr«:ítiť, pretrpeť každý, kto je schopný po slovensky cítiť, žiť, trpeť. 

Daxner na oko zdravý, silný umieral za celé štyri roky. Ťažkým 
srdcom píšem riadky tieto a cítim pravdu slov Salustových : arduum est 
res gestas scribere (obťažná vec je vypisovať deje, ktoré sa stály). Napriek 
vSetkým osočovaniam, klebetám, v podobe lží nahádzaného blata, napriek 
hrozbám, strašeniu a odpudzovaniu náš ľud pozná a uctí si svojich ludí, 
priateľov, dobrodincov. Cirkev klenovská po dva razy vyvolila Daxnera za 
dozorcu cirkve. Prišla raz voľba učiteľa, za učiteľa vyvolený bol výborný 
učiteľ a spisovateľ Karol Salva. Ešte ani tam nebol, už robily sa prípravy 
k jeho odstráneniu a to tým viac, ked protivníci videli jeho veľký vplyv 
na ľud kienovský. Kto sa chce biť aj na prielohu nájde palicu. Záperka sa 
našla. Na rok 1887 Salvom vydaný »Domový Kalendáre poštípal gemer- 
ských pánov do živého, nastal hurhaj, potom porady, konečne suspen- 
dovanie Salvovo z učiteľstva a postavenie pred cirkevný súd, napriek tomiK 
že ak bol priestupok, bol to tlačový a krajinský súd nestíhal Salvu. Cirkev 
zaujala sa za svojho učiteľa, Daxner, ako prirodzený obhajca práv cirkve 
a ochranca učiteľov, prispieval pomocou a radou, aby sa krivda nestala. 
Nič neosožilo, všetky tri cirkevné súdy odsúdily Salvu na ztratu úradu. 
Vyzývavé ťarbáctvo bývalého seniorálneho dozorcu Ruthényiho pri čítani 



—^ 



43 



výiôku rozhorčilo lud, výtržnosť sa síce nestala, ale celé prítomné vy- 
slanstvo vďačne odišlo, akoby niČ nevykonalo, aby potom mohlo žalovať 
na násilie. Kúsok sa vydaril, deviati zpomedzi najprednejších občanov 
klenovských boli žalovaní ako pôvodcovia zbury a odsúdení na žalár; ale 
dávna nenávisť pochytila toto za záminku vypomstiť sa na Daxnerovi, 
ktorý vôbec tam nebol prítomný. Najprv mu vytýkali, že mal tam byť 
ako dozorca cirkve, keď ich s týmto odbyl, postavili falošných svedkov, 
že búril; zo s^niorálneho konventu malohontského Ruthényi zutekal, aby 
nemusel počuť súd nad svojím zbabelým počínaním, ale na dištriktuálnom 
našiel otvorené uši, následkom rozličného Ihárstva vymohol telegrafičné 
suspendovanie Daxnerovo z úradu cirkevného dozorcu a vymenované bolo 
vyšetrujúce povereníctvo, údovia jeho boli najväčší zúrivci: Szentiványi 
Árpád, Terray a Kubínyi Géza. Skrivodlivé svedoctvo z krivej prísahy ob- 
vinenej smilnice prijaté bolo za právoplatný dôkaz a odôvodnenie neslý- 
chaného výroku: bezúhonný, všeobecne ctený, aj u protivníkov úctu vzbu- 
dzujúci muž zbavený bol úradu cirkevného dozorcu na Klenovci a Pondelku, 
lebo aj tam bol dozorcom cirkve, a vyhlásený za neschopného 
k akémukoľvek cirkevnému úradu! a tento do neba volajúci 
výrok potvrdený bol aj súdami vyšších cirkevných vrchností. Ako sú 
vôbec takéto výroky možné ? ako možno odsúdiť človeka nevinného 
k mravnej smrti? na jednej strane neskrotiteľná nenávisť vynáša a na 
druhej strane zloprajná nevedomosť potvrdzuje ich pod nátlakom takrečenej 
verejnej mienky, ktorá je ničím inším ako surovým násilím niekoľkých 
dobrodruhov prevedeným na ľahkovernej mienke celého množstva. 

Čo nepreviedol plešivský súd štatariálny roku 1848, to vykonaly 
po 40 rokoch cirkevné, pod heslom náboženstva lásky súdiace súdy, — 
tam zasiahlo to prostriedkom ľudí riadenie Božie, tu daný bol voľný 
prúd zlosti, aby doplnená bola neprávosť. Dokonať časný život je vecou 
prirodzenou každému človeku, to je ale isté, že smrť Daxnerovu prískorila 
krivda a potupa, ktorú mu urobili. Viac ráz mal nával krve na mozok 
a srdce, nemoc tela premáhal silou ducha, až šľachetné srdce vypovedalo 
službu a za svobodu dietok Božích zaujatý duch rozlúčil sa so schránkou 
tela II. apríla 1892. Boli sme všetci na to pripravení a predsa prišlo 
nenazdajky ako žravý bôľ, nekonečný smútok prítomného množstva a ne- 
prítomných tisícov vyjadrili slovmi v chráme oba kazatelia Ján Vansa, 
pílanský a Michal Bodický, pondelský, nad hrobom v mene národa Pavel 
Mudroň, v mene obyvateľstva tisovskébo Emerich Manica, množstvo vencov 
na rakvi bol slabý dôkaz neskonalej vďaky, tri výstrely pri kladení do 
hrobu označovaly lúčenie sa s mužom, ktorý i uprostred hrmotu diel, 
hurhaju nepriateľov z oči v oči smrti nezaprel ani jedno jota zo svojho 
presvedčenia — muž, bohatier. 

Jeho život a smrť privádza nám na pamäť slová nemeckého básnika 
Uhlanda : 

»To je kliatba tejto nešťastnej zeme, kde svoboda a zákon Boží ležia 
povalené, že najlepSf a najšľachetnejší mužovia označení sú čo vlastizradcovia 
a tí, čo nedávno zachránili vlasť idú do vyhnanstva. A medzitým, čo takto 
hynú najlepšie sily, kvitne požehnanie pekelné: násilie, prepych, chabosť 
a otrocká úslužnosť«. 



44 



w 



Nékolik slov o škole. 



ení mým itmyslem mluviti o škole vôbec, chci pronésti jen nékolik slov 
.^^^ o tom, čím je škola národu nesamostatnému, nesvobodnému, potia- 
£enému> Pred válkou tŕicítiletou byl národ Český na vysokém stupni vzde- 
laní. Nejen že vedcove jeho ovládali obor vedomostí téch, kterých do té 
doby domohli se učencove zemí cizích, ale vrstvy lidové byly u nás stravou 
duševnf prosycenéjší než jinde. Zvlášté biblický svet byl jim bližšf a zná* 
méjší než kdy po tom. 

Když po bitvé bélohorské vzatá byla národu Českému samostatnosti 
svoboda a hmotné jeho jméní; když od národního kmene odťatá byla 
šiechta, íntelligence, méšťanstvo, duchovenstvo: tu pro dovŕšení té národní 
zbédovanosti učinén útok i na duševní majetek lidu poddaného. G> kdo 
védél, to se mu ovšem nemohlo vzíti, za to však tím více pečováno bylo 
o to, aby národní dorost nenabyl takového vzdelaní, které by mu bylo 
dodalo posily proti jeho utiskovatelôm. 

V nie otĎrátily se u nás zásady velikého našeho reformátora škoIstv( 
Jana Amosa Komenského. Koniašové pálili v knihách starého českého 
ducha a desili potomky bojovníkfl za pravdu boží mukami pekelnými. 
Samsíonova sila xáležela ve vlasech, sila národu Českého v jeho myslení. 
Tou ve srtfedovčku vyvrátil panství tmáŕä. Proto ono úsilí, když opét moci 
nabyli, aby fe) učinili slabým na mysli. Bohužel, podarilo se jim to do 
velké míry. Národ Český prestal býti Vídni pŕedmétem závisti a obavy, 
stal se jí pŕedmétem posmechu. Vždyť byl tak zvráceným na rozumu 
i v povaze, že žehnal tém, ktei^ jej zotročili a klnul tém, kteŕí se proň 
obetovali. Ale nebyl to národ Český, bylo to jen nékolik Ŕímem hypno- 
tisovaných jeho pokolení, pokleslých snad proto tak hluboko, aby pokolení 
pŕíštf méla nezvratný dôkaz, jaký jest rozdíl mezi národem osvíceným 
a zatemnélým, 

Teprve cisárovná Márie Terézie nabyla presvedčení, že vzdelaní lidu 
má dôležitosť i pro panovníky, a že jim tedy vlastní užitek ukladá za 
povinnosť, aby se o né starali. Na počátku panovaní této císafovny bylo 
v celých Čechách asi looo škôl, do kterých chodilo asi 30.000 detí. Zá- 
konem nikdo k chození do školy pŕidržován. Posílal deti do školy, kdo 
chtél a jak chtél. Na venkovských školách učilo se jen náboženství a ctení, 
na mestských také psaní a počítaní. Učitel zastával zároveň službu kostelni 



45 









a často i nejaké remeslo. Škola sama ho neživila. Podlé toho pak vétšinou 
dopadalo i učení. O paedagogické vzdelaní učitelä nebylo postaráno. Cisá- 
rovná Márie Terézie umínila si, že ve školstvf učiní nápravu. K tomu 
konci povolala do Vídné z pruského Slezska opáta Jana Ig. Felbingra, 
který ve Slezsku velikých zásluh o zvelebení škôl si získal a též se zásadami 
Komenského seznámen byl. Tak slavný exulant český oklikou pŕes Slezsko 
pŕipuštén byl do zemí habsburských. 

Avšak jen částečqé, nikoli iSplné. Co Komenskému v oprave škoktví 
tanulo na mysli, toho Feibingrem ani z daleka dosaženo nebylo. Zvláštč 
pak hŕešilo se proti pŕednímu požadavku našeho veleducha, učiti mládež, 
aby všemu dokonale rozuméti mohla« jazykem materským. Školy triviálni 
o jedné neb dvou ti^dách, zŕfzené piS každém famfm kostele, byly sice 
v krajinách českých české, ale ód škôl hlavních v krajských méstech všecko 
vyšší vzdelaní dostupno bylo jen jazykem nemeckým, tak že v tčch dobách 
žádný Čech v rodném svém jazycc nemohl se dodélati takového vzdelaní, 
jakého bylo treba ve kterémkoli úŕadé veŕejném. 

Teprve od r. 1848 začala si čeština klestiti prôchod do hlavních škôl, 
které již hojnéji i po jiných méstech kromé krajských zŕizovány byly, ač 
nejpŕednčjším požadavkem na nich zostávala pŕece jen nemčina, zvlášté za 
úradovaní školního rady Mareše, povestného svými snahami pončmčova- 
cími, jakož i nástupce jeho Pátka. 

Fonémčovací snahy vládních kruhu diouho bránily zásadám Komen- 
ského vniknouti do škôl, a to i když učitelstvo české vydaním Didaktiky 
jeho plné je bylo seznalo. Co mezi lety 50. a 60. učitelstvo české pro 
uskutečnéní zásad téch činilo, podnikalo více o své vlastní ujme, namnoze 
proti väli strážcu škôl. Môže se ŕíci právem, že, nestala- li se tehdáž škola 
hlavní ve méstech českých ústrojím na prosto germanisačnim, zásluhu o to 
mélo tehdejší v národním smeru valné probuzené učitelstvo. Nékolik muža, 
odchovancô Amerlingových, udržovalo v téch smutných pro nás letech 
učitelstvo v nadšení pro zájmy národní. 

Rok 60. pŕinesl ťistavu, a tu škole české ponékud se uvolnilo, ne 
hned najednou, neboť ješté nepŕátelé českého ducha méli v ní velké slovo, 
ale národ Český š nastalým ruchem politickým počal horlivéji než dotud 
pŕihlédati ke své škole, aby byla česká, ač to, v čem byla celá pokolení 
odchovaná, mínéní o dôležitosti jazyka nemeckého, houžévnatč se udržovalo. 

V roce 1868 vydány byly nové školní zákony, mající stav školství 
rázem pŕeméniti. Jakkoli bylo patrno, že zmena ta v nejednom ohledu 
piHnáší zlepšení, však národ Český právem obával se ducha centralisačního, 
který z nových téch zákonô zavíval. Nicméné vida nezbytí, po nedlouhém 
odporu, piHstoupil na né a jal se die nich školy opravovati. Do obecné 
školy zavedený reálie, telocvik a zpév, a povinnosť choditi do školy roz- 
šírená na 8 let. V krátkém čase jevily se toho blahodarné účinky. Vedo- 
mosti rýchle pronikaly do širších vrstev lidu a nabyté vzdelaní základní 
budilo chuť po vzdelaní vyšším. Když v letech 80. podal kníže Lichtenstein 
na ríšske radé návrh na zmenu školních zákonô ve smyslu zpátečnickém, 
ukázalo se, že národ Český zlepšené učení na školách obecných již dobre 
postihi a že si ho váži. Stal se nejhorlivéjším obranoem nové školy, ač 
ovšém neprestal domáhati se v ni vétší míry samosprávy. 

Dôležitosť školy obecné pochopil i v jiném ohledu. Nemci na od- 
národňovaní mládeže české založili Šulfrajn, spolek za uspoŕádaných ná- 
rodnich pomérô zhola nemožný a toliko o tom svédčíci, že touha po 



40 



znémčení Českého národu ve vládních kruzích neustala, ale dosud v staré 
site trvá. Šulfrajn, vládna hojnými prostŕedky hmotnými, nadélal nám škôd 
ne^nírných; nicméné narazil pŕece na odpor zŕízené proti nemu Ústrední 
Matice školské, již národ Český na uhájení své mládeže v pohraničných 
valné ponémčených méstech s uznaní hodnou obétovností udržuje. 

Národ Český stará se o zvelebení svých škôl obecných, jak mu toho 
okolnosti jeho dovolují, veda dobije, jakou silu poskytuje vyšší vzdélanost 
národu nesamostatnému. Vždyť židé po svém rozmetení do širého sveta, 
které se podobalo národnímu zničení, udrželi se ano i velké moci nabyli 
tím, že si mezi národy nevyvinuté a ve stavu nevyvinutosti úmyslné držené 
pŕinesli vyšší vzdélanost. 

Jest síce u nás téžko školstvím vyniknouti nad Nemce, kteH v každém 
ohtedu jsou mnohem více podporovaní vládou než my, ale o to stati 
musíme, abychom se jim aspoň vyrovnali. 

Že pri hojnejším počtu dobre roztŕídéných škôl učení lépe prospívá, 
jest na bílém dni, ale vzdélanost pravá ŕídí se více duchem škôl než 
počtem jejich. Národu potlačenému však je treba též takových vedomostí, 
které by jej sílily proti pokusom odnárodňovacím. Škole české, má-li býti 
opravdovou školou národní, treba je, aby pokolení jí svéŕené smela bez 
prekážky seznamovati s velikou, významnou národa Českého minulostí. 
Který Čech proniknut jest duchem svých déjin, zejména déjin husitských, 
nemaže se odnárodniti. 

Ve smeru tomto déjí se české škole prekážky jak se strany vládni 
tak se strany katolického duchovenstva, které si v ní svoj dávny vliv téméŕ 
nezkrácený udržeti dovedlo. 

Nemá-li národ školy své vlastní jak po jazyku tak po duchu, upadá 
v nebezpečenství odnárodnení. V národe takovém je odpadlictví nerestí 
všední a nákazou bujné se šíŕící. Kde vláda tak daleko proti národu po- 
stoupila, že mládeži jeho uzavrela školu základní, anebo kde školy té užíva 
proti nemu, aby jej rozežrala a rozdrobila, tam nastáva svätá povinnost 
všem, kteifí se národu dosud uchovali, aby zhoubnému vlivu školy ze všech 
si) se opírali. Môže pak se to stati jednak rodinou, která zkouší a opra- 
vuje názory škodné, školou šírené, jednak pečlivé pestovanou detskou 
literatúrou. Ale má-li rodina veíkému tomii úkolu dostáti, treba jest jí 
vyššfho stupne vzdelaní i knih pomocných. Kde tedy škola pôsobí ve 
smeru protinárodním, tam treba je obrátiti zŕetel k literatúre. Ve mládeži 
nech ať se budí láska ke ctení a nech ať se jí poskytuje duševní stravy 
vybrané, hojné. 

Kde místo národní školy zaujala škola odnárodňovací, tam v plném 
slova smyslu platí to, nač žaluje tklivá píseň našeho lidu: 

Osirelo díté 
o päl druhém lété. 
Národ však nesmi dopustiti, aby mu všecky deti osirelý. Na nás jest, po- 
stafati se o to, aby deti naše za školu národní dostaly náhradu, jak jen 
se to dá délati. Pŕihlédáme-li nečinné, jak se nám mládež školou odná- 
rodňuje, uvalujeme na se téžkou vinu národní netečnosti a zbabelosti. Co 
o nás napíší dejiny ? >Ješte na samém konci století XIX. byla jedna vétev 
slovanského velestromu tak zchátralá, že si dala odníti všechen svoj dorost.c 
— I ti zpévní ptáčkové starají se o sväj dorost; jakým bychom to byli 
pokolením, neehtéjíce se odvážiti všeho, abychom si svou mládež zachovali? 
Budoucnost národu v dorostu jeho ! 

^w-*— ^ yť>5. Sokol 



in 




Za ideálom. 

Poviedka. Od Ľudmily Podjavorinskej. 

I. 

ilB^alko, pod sem !«* netrpezlivé zavznelo z pitvora. 
|l[v^ »Ke<J ja nemám chvíľky pokojnej!* zašomral Palko, pomaly dví- 
hajúc sa s násypa, kde sa bol pred chvífou usadil, aby si — ako v nedeľu 
— trochu odpočinul. Po hlase poznal, že ho to gazdiná volá a preto ani 
nespechá veľmi. Keby gazda — to skočil by ako oparený. >Čo tá zase 
chcťi?« myslí si, pomaly a vážne, ako to už jeho zvykom, kráčajdc po 
násype. »Zaiste chcú, aby som išiel pozreť na kapustu, či dosť vodou 
podišla. Keby som čakal na ich rozkaz!* On bol tam skoro ráno, ešte 
v dome všetci spali. Ale nepriznal sa s tým. Vie, že gazdiná začala by 
ho chváliť do omrzenia — no a tá jašterica, Eva, potom posmeškovala by 
celý deň. 

»Však som tam už bol<, vraví akoby namrzeno, stanúc si do pi- 
tvorných dverí a oprúc sa o vereje: » kapusta podišla všetka, ba i do repy 
natieklo. Jak stihneme napustiť ju tak ešte so dva razy, budeme mať ka- 
pusty až dosť!* 

Z vedľajšej komory zavznel rozpustilý smiech. Hneď na to vbehlo 
do pitvora mladé, sviatočne vyobliekané dievča s voňaďcou v ruke a ešte 
vždy sa smejúc, zastala pred Palkom. 

»Vecľ som ťa ja za to nevolala, aby si mi rozkladal o kapuste, ale 
aby si sa pozrel na mňa, či som pekná?!* 

»Keby si ty už raz mala rozum!* odsekol Palko nahnevaný, že ho 
Eva tak pekne previedla. Napodobnila hlas gazdinej, aby ho privábila 
Dobre vie, že ináče nešiel by, ani čo by bola v samom zlate. 

»No, už sa len nehnevaj, Paluško«, vraví Eva, pozerajúc naňho tak 
šelmovsky, že keby bol iba trochu menej vážny, usmial by sa na ňu. 
Stojí pred ním usmiata s dvoma jamočkama na ružových lícach a jej 
biele, trochu riedke zúbky belejú sa pri tom. Jej veľké modré oči zdajú 
sa ešte väčšie a v každom sťaby sa jagala hviezda: toľko v nich lesku — 
tak zvláštneho, tak zvláštneho! 

Ale Palko neusmeje sa. Díva sa prísne, ako sudca na dajakého pre- 
vinilca, a nie ako šuhaj päťadvadsaťročný na devu mladú, polodecko temer, 
s ňouž asi rok žije pod jednou strechou. Od vtedy, čo Eva prišla ku Ráz- 
vo rovom za slúžku. A od vtedy je Palko usužovaný: Eva prekáža mu na 



48 



%1 



každom kroku, robf daromnice a smiechoty, že mu je neraz naozaj do 
hnevu, 

> Nehnevaj sa!« odvráva i teraz. Vidno na ňom, že násilne chce 
zdať sa hodne nadureným, ale nedarí sa mu to. »Ty vždy iba nazlostiť 
a potom: » nehnevaj sa I « Ja viem, tebe je nič, ale mne nechce sa žartov. 
Mám ja iné starosti 1 A ty iba blázna robiť zo mňa. No ale veď mi už 
len Pán Boh pomôže, od Všechsvätých rob si tu čo chceš I « 

Vo dverách na pravo, do izby vedúcich, zastala gazdiná Rázvorová, 
patrne privolaná hlučným rozhovorom. Je ešte dosť čerstvá, ač nenie už 
práve mladá. Rázvorovci žijú samotní, bez detí, a preto Pálka a Evu majú 
sťa svojich schovancov. Palko je u nich už na siedmy rok, preto aj gazdiná 
viacej lahodí jemu ako Eve. Tá prišla iba na Všechsvätých. 

»Keby ste sa len vždy nedohováraliU vraví, prívetivé usmievajúc sa 
na oboch. »HíaI vlani Palo ako dobre vychádzal s Annou a ty vždy máš 
akési pletky a daromnice. Radšej by ste sa pomerili a po Všechsvätých 
spravíme svatbu,* 

Eva už-už mala na jazyku akúsi poznámku, no pozrúc na Pálka 
a vidiac kyslý výraz jeho tváre rozosmiala sa. To ho už naozaj dohnevalo. 

t Ale by ma Pán Boh riedkou plachtou priodeli « vraví, ani nepozrúc 
na ňu. >Ja by som takú nechcel, čo iba smiechy a daromnice . . .« 

»A ja i tak už mám ,svojho', prerušila ho, a postaviac sa pred 
zrkadlo, visiace na priečnej stene, počala shliadať sa v ňom, koketné uchy- 
fujdc hlavu so strany na stranu. Ružová šatka vefmi dobre pristane k jej 
slnkom osmahlej tvári a sňahobielym rukávcom. Palko dobre vie, že iba 
preto nastrojiia sa tak, keďže ,na muzike' bude i Jano Kulichovie — 
a predsa zvťta sa tu pred ním, aby videl, ako sa k vôli inému vyíintila . . . 

» Jašterica!* vyletelo mu z úst temer nenáročky a mrzuté poberá sa 
ďalej do dvora, sprevádzaný zase tým rozpustilým smiechom, ktorý ho vie 
tak dohnevať. I Eva vyšla a zamierila ku bráne. Palkove oči — snáď ná- 
hodou — zabttidily práve v tú stranu a utkvelý na jej nízkej, málo štíhlej 
postave. Jej malé kordovánky sotva dotýkajú sa zeme a biele, naškrobené, 
v nesčfselné záhyby poskladané sukničky šustiac rozhťňajú sa pri každom 
jej pohybe. Celý jej zjav dýcha zdravou sviežosťou, je milý a vábny, robiac 
dojem decka roztomilého, ktoré pri prvom pohľade naň zachcelo by sa 
sovreť do náručia . . . 

Eva obrátila sa — a Palko rýchle sklopil oči k zemi. Mrzí sa, že ho 
Eva pristihla, ako díval sa po nej. 

>Kecf to človeka tak dohnevá!* myslí si, sadajúc na násyp a berúc 
do ruky knihu ^ z ktorej pred chvíľou čítal. Je to kalendár asi trojročný, 
ktorý kúpil už na konci roku za tretinu krámskej ceny. Takýchto kalen- 
dárov mal celú hťbu, všetko staré, dávne, poskupované u knihárov za pár 
krajciarov. Kupoval ich k vôli rozprávkam a bavil sa nimi vždy, keď mal 
chviľu svobodného času. Vrstovníci vysmievali ho síce preto, ale bola to 
už jeho záľuba. A túto svoju primitívnu knižnicu chránil si na zvláštnej, 
k tomu cieľu zhotovenej poličke v stajni. 

Ale teraz čítanie nechutilo mu tak ako inokedy. Bola to rozprávka 
o bohatom skupáňovi a jeho dcére, ktorá — ako to už v takých pádoch 
býva — proti vôli otcovej ľúbila chudobného šuhaja. Práve dospel ku 
sentimentálnemu opisu schôdzky zaľúbencov, ktorý znal už temer zpamäti. 
> Mesiačik jasne svietil, hviezdičky sa utešene ligotaly a celý svet zdal sa 
jakoby striebrom poliaty. Z hája ozýval sa k láske povzbudzujúci spuv 



ik. 






49 



slávička, zo záhradky zaváňalo ružami. Anička, vyvábená tilhou a krásou 
večera, vyšla si do záhradky — hned na to kýsi stín kradol sa ku plotu 
tejže záhrady. Mesiačik svietil ešte krajšie, hviezdičky ligotaly sa ešte 
skvelejšie, spev slávika znel ešte sladšie ako pred chvífou a od záhradky 
niesol sa tichý šepot dvoch zaldbencov . . .« 

Palko mrzuté zaklopil knihu. >To priam ako naša £val< blyslo mu 
hlavou a on akosi polomrzute, polozlostne usmial sa. On vždy hnevával 
sa na Evu, že večer postáva s Janom Kulichovie. Divné mu bolo, čo tí 
dvaja vedia rozprávať, keďže často i hodinu stáli spolu na dvore. Nebolo 
ho síce nič po nich, ale ich tlumený smiech a šepot dráždil ho a on ani 
raz nemohol zaspať, ako domnieval sa, preto, že brána do dvora stála 
nezapretá . . .< 

Zdvihol sa a zanesúc knihu do stajne, po záhumní zamieril na vyšný 
konec dediny. V nedelu popoludní vždy zašiel si do Strnádkov na po- 
sedky. Strnádka bol mu ujcom v druhom kolene a súc sirotným otcom, 
i tútorom. K tomu bol Strnádka človek vážny a prísny a takmer prvý 
biblista v dedine, nuž preto Palko rád posedel si s ním. No i ta chodieval 
po záhumní preto, že tade nikoho nestretol a že ulicou bol by musel ísť 
popred krčmu, kde vtedy obyčajne dievčatá postávaly, čakajúc, až ich 
daktorú pozvú dnu do tancu. On odjakživa medzi mládež nechodil, pova- 
žujúc ich zábavy za Bohu nemilé mrhanie času a peňazí. 

»Keby každý radšej doma sedel a vzal knihu do ruky!« rozväzuje 
i teraz, počujúc hudbu, smiech a výskot mládencov. Nechtiac spomína si 
Evu a jasne predstavuje si, ako zvŕta sa v tom hluku, šustiac bielymi 
sukničkami a s uzardelou tvárou a svieťacima očima pri tanci, poddáva sa 
objatiu rozjareného šuhaja . . . 

»Hej^ Palo, Palko 1< započul volať svoje meno. Pozrel stranou a videl 
hŕbu šuhajov, hrajúcich sa za dvorom krčmy v kolky. Zbadali ho a po- 
volávajú naňho posmešne. Nerozumel síce, čo vravia, ale vedel, že on je 
terčom ich vtipu a vtiahnuc hlavu medzi plecia, takmer ubiehal ďalej. 

Nezastavil sa až na Strnádkovie dvore. V celom dome bolo ticho 
— len z izby až von počuť bolo hlas Strnádkov, monotónne predčitujúceho 
z biblie. Palko ešte v pitvore . sňal klobúk, vošiel dnu a tichým hlasom 
zaželal dobrý deň. Strnádka položil prst na miesto, kde práve čítal, obzrel 
sa kto to prišiel, odkašfal a nerieknuc ani slova, počal čítať ďalej. Palko 
znal, že v čítaní nedá sa vyrušovať, preto bez ponuku sadol na lavicu. 
V chyži panovala ozaj nedefnia nálada. Steny a lavice okolo stola skvelý 
sa belosťou, stôl pokrytý bol plachtou s červenou partou v prostriedku 
a na rohu stola položený bol chlieb, zakrytý »podchlebákom<, šatkou to 
s dlhými strapci. A za stolom sedel Strnádka s obnaženou hlavou, s oku- 
liarmi na očiach, s tvárou prísnou a zachmúrenou, že v takúto chvíľu vždy 
vzbudzoval u Pálka úctu — k čomu nemálo prispievala i rozsiahla lysina 
na jeho hlave, ktorú ani nepokúsil sa zakryť zbytkom šedivých vlasov, 
visiacich mu v tyle, až na golier starosvetskeho kabáta. 

Ale dnes Palko neznal vmysleť sa do nálady, do akej ho čítanie 
Strnádkovo obyčajne priviedlo. Inokedy naslúchal pozorne a vnímavé a od- 
chádzal spokojený sám so sebou i s celým svetom — dnes roztržité po- 
čúval kapitolu o Sodome a Gomore, ale jeho mysel blúdila cele inými 
cestami a proti jeho vôli točila sa okolo vecí cele svetských. »Čo len má 
na tom Janovi?* dumá, mysliac na Evu a upreno pozorujúc muchu, ktorá 
narážajúc hlavou do skla na obloku, bručaním sprevádza jednotvárny tón 



XÍS. 



Xx? 



50 



Slrnádkovho hlasu a tak ruší tn panujúcu chrámovú náladu. >Fajčí ani 
Turek — a na muzike vždy pobije sa s dakým . . . taký vetroplach ! Ale 
veď aj Eva je taká ... i všetky ženy sú také . . . Iba moja mamička — 
tá nie I Ä keď sa kedysi ožením, nuž moja žena tiež nesmie byť ako Eva, 
ale ako mamička. I ona bude taká tichá a dobrá . . .« 

A v duchu predstavuje si vyziablu a pritom shrbenú postavu svojej 
ué dávno zomrelej matky, s jej ustaranou, vráskavou tvárou a v nej s týma 
OČI ma svetlej, nebeskej barvy, ktoré hladievaly naňho tak láskyplne ale 
spolu tak smutne, že vždy bôI stisne mu srdce, ked spomene si na ten 
pohľad. 

»Chudera mamička! Čo nastarávali sa o mňa, jako žiadali od Boha, 
aby som bol kedysi šťastný . . .« — »Ale ak budeš taký, ako tvoj otec, 
v lom hrobe nebudem mať pokoja!* riekli mu, súc už na smrteľnej po- 
steli A tá výstraha vplývala na celý doterajší život. »Nie, ja nikdy ne- 
budem taký , . . .« dumá ďalej a sťa jasná protiva pošmúrnych obrazov 
z minulosti, z rodinného života blysne mu myslou jeho budúcnosť tak, ako 
si JU v ÚKichu predstavuje. A predstavuje si svoj malý, za groše vlastnými 
mozoTmi vyrobené kúpený domčok, s nízkou, slamenou strechou, vybielený, 
čisrunký. I tam vypadať to bude tak ako tu: na stole biela plachta a na 
nej chlieb a biblia. I kalendár nový kúpi si a zavesí na »fogaš< a tie 
staié uloží pekne za »rošt«. A v nedeľu odpoludnia čítať bude z knihy 
alťbo z biblie, kým jeho žena — tichá, nežná a dobrá — sedeť bude pri 
ňom, pozorne naslúchajúc .... Bola to zamilovaná myšlienka Palkova 
v tomto obrázku, sosústrednené spatrovať šťastie, ktoré ho očakáva pri boku 
tej tichej a dobrej bytnosti, o nejž však chybovala mu ešte určitá predstava. 

» Prečo je len tá Eva taká posmešná?!* napadlo mu zrazu a táto 
spomienka prerušila spletivo jeho milých snov. *Keby sa len vždy nešia- 
Ula, ešte by ona bola obstojné dievča ... ale i takto škoda jej bude tomu 
Janovi » ved má také pekné svetlé oči!« 

Palko začervenal sa a vstal. Sám pred sebou zastydel sa, že pri- 
stihnitl sa pri takýchto myšlienkach, miesto toho, aby poslúchal slovo 
Božte. I Strnádka prestal v čítaní; opatrne založil sponku biblie a pošinúc 
okuliare na čelo, pozrel na Palka. 

* A čo ty — už domov?* spýtal sa ho. 

■ Idem .na Sklady*, pozreť či sa dá orať«, odvetil Palko, »gazda 
dovolili mi, že si môžem strnisko poorať, keďže už roľu nedám do árendy. 
Ale nebodaj to bude mäkko . . .« 

íHľa, jaký si ty už gazda!* usmial sa Strnádka, t len pred nedávnom 
sobral si koľkú árendu a teraz už i sám chceš hospodáriť. Lenže takto 
by ti to ťažko šlo. Keby si už mal s tou vojenčinou pokoj, že by si sa 
mohol oženiť . . . Však chalupu máš ako patrí.* 

»Cože ani bez toho nebude*, riekol Palko, spokojene sa usmievajúc. 
Spomienka o jeho » majetku*, ktorý shťňal a chránil si ako úžerník svoje 
poklady, vždy vylúdila úsmev spokojnosti na jeho tvár. A zvlášte rád bol, 
keď Strnádka, ktorého najviac vážil si, ocenil jeho pilnosť a snahu, založiť 
si svoje vlastné hniezdo. — »S tou vojenčinou je to dosť zle*, pokračuje, 
tváriac sa už cele vážne, » teraz čo by som si mal doslúžiť a začať dačo 
iné, musím ísť na dva mesiace a ešte i strovím vari do päť zlatých . . . 
No ale však potom sa už len dajako zariadim. Hofier nezašanuje, naj- 
lepšie keď ochrániš si sám. A i tak: dosť som sa už cudzích ľudí na- 
poslúchaL* 



%. 






iix 



51 



1 



w 



»Len sa už obzri po dajakej gazdinej*, vraví Strnádka, s úsmevom 
dívajtíc sa mu do sdervenelej tváre, »ked vrátiš sa nazpät, do fašiangov 
môžeš naposledy aj u nás byť, kedže už nemíeniš slúžiť, ale potom už 
aby si sa oženil < 

»Na to mám ešte dosť času. Však viete, Že nikde nechodím . . . 
No ale, ak sa mi dajaké dievča zapáči, poviem jej slovo a — bude. To 
dlhé zachádzanie i tak za nič nestojí , . ,* 

Nevdojak spomenul si Evu tak, ako videl ju dnes, vyťintend, roz- 
tomilú, smejúcu sa veselé, bezstarostne svojím klokotavým smiechom, ktorý 
vždy dve malé jamočky vytvorí na jej lícach. Kýsi prijemný nepokoj 
zmocnil sa ho — ale hneď zachmúril sa a na dôraz svojej poslednej vety 
hlasne dokladá: 

» Však ver, mám pravdu ?* 

í Veru tak, veru tak!< prisviedča Strnádka a začal o inom. 

Palko sobral sa — ale z tiásypa vrátil sa ešte a spechá do komory. 
Má tam složené zbožie — vý piatok od árendátorov, majúcich jeho role 
v úžitku. Sú to síce iba Štyri níe práve najlepSej rolky, ale predsa má tu 
složené desať vriec čistej raži. Tú predá a peniaze požičia na mastné úroky. 
Hja ! musí gazdovať í 

Pozerá velmi pozorne, či daktoré vreco nenie prežraté m y ši a m i, ba 

— aČ presvedčený je, Že Strnádkovci nesiahnu mu ani za jedným zrnkom, 
i na uzle pozerá, či vrecia neboly hýbatjé. No sú v poriadku. Jedno zdvíha 
pred sebou oboma rukama a poťažkáva ho. »No, dá h*án Bob, bude mať 
iest^štyridsaťl* myslí si uspokojený a veselou mysľou berie sa z komory 
a poberá sa do pofa. Nie po záhumnf, ale rovno, dedinou. Už nevy hýbu je 
íudom. Plány do budúcnosti, starosti o ich prevedenie a nado všetko pove- 
domie, že i on má svoje povinnosti, dodávajú mu samodôvery a robia ho 
hrdým a smelým- 

Vyšiel do poľa, už dosť pustého, ktoré však predsa ešte nepostrádalo 
pôvabov jasene. Strniská boly síce už pusté, bez obilia i kvetov, z čiastky 
i pozorávané, ale pomedzi ne kde-tu zelroal sa pruh repy na krm alebo 
inej sadeniny. Okolité, bučinou porastené vŕšky neboly síce už tej sviežo- 
zelenej barvy ako na počiatku leta, ale vyzeraly ešte dosť pekne. Temä 
Javoriny zdalo sa na belasom dzadí neba sťa za bar vene do modravá. Palko 
uspokojené rozhliada sa dookola a pocit okamžitého šťastia a či skorej 
predtucha budúceho Šťastia vkráda sa mu do duše. Predstavuje si, ako 
bude to, až sám bude , gazdom' a bude chodiť do poTa z vlastnej v61e 
a nie za rozkazom iných Zo svojho síce predbežne nevyžije, ale ved jemu 
nebude sa leníť ani do cudzej práce, ^o zarobí, to iste bude im dosť i so 
ženou, a Čo urodí sa mu na jeho, to odloží si Časom prikúpi sa rola, 
potom druhá, tretia — a potom kúpia sa volky pekné, sivé . . . 

»Atebo aspoň kravička«, zháčkoval sa, zrazu zpamätajúc sa, Že príliš 
ďaleko zašiel v svojich predstavách, »I tak bude lepšie; kravka v dome 

— polovíc Živobytia . . .* 

1 Nebojte sa, mamičko!^ povráva si mäkko a nežne^ sťa vravel by 
ku živej bytnosti a nie ku pamiatke drahej zosnulej^ »dá [*án Boh, že ešte 
aj mne dobre bude!* 

A kráčajúc sám polom, tým chrámom prírody, ktorý citom prístupnú 
dušu robí e&te nežnejšou, pripomína si svoje detské roky, ktoré neboly 
síce bezúhonné radostné, v nichž však predsa bdela nad ním láska matkina 

— ten n e vy čer pat e tný zdroj obctovavosti 






M 



52 



Boly to smutné, veľmi smutné rozpomienky, sviazané s jeho detstvom 
— napriek tomu, že nenarodil sa v chudobe, ale čo syn gazdu, rátajúceho 
sa medzi bohatších v dedine. 

Jeho otec, Martin Kresák, zdedil pekný majetok po svojich rodičoch. 
Starý Kresák mal v dedine chýr, keď ai nie úžerníka, ale iste chýr ČIo- 
veUa lakomého za bohatstvom, napriek tomu, že mal iba tohoto jednoho 
syna, Martina. A práve touto svojou starostlivosťou, ktorou mienil zabezpečiť 
jeho budiicnosť, najviac previnil sa na synovom blahu. On mylne dom nie val 
sa, že blaho a šťastie spočíva v statkoch pozemských, a preto ešte za- 
umienil si, oženiť ho bohaté. Martin, otec Palkov, už za mladi bol roz- 
pustilej, ľahtikárskej povahy, ale nemal zlé srdce, a že bol pekného, prí- 
jemného zovňajšku, každý ho rád videl a nejedna mamička rada by bola 
dala svoju dcéru za nevestu do Kresákov. No Martinovi páčila se iba 
jedna: driečna Katka, dcéra po chudobnom želiarovi, ktorý na nešťastie 
ešie i zlú povesť zanechal po sebe. Katke síce nedalo sa nič vytýkať — 
iba snácf chudoba — ale rodičia Martinovi rozhodne opreli sa tomu kroku. 
Bolo to práve tak, ako stáva sa to častejšie: oni vyhľadali mu za nevestu 
inú, o nejž známo bolo, že donesie hneď i veno. Bola to sirota, len pred 
nedávnom zdedivšia pár kúskov rolí po svojej tetke. Martin zprvu ani 
počuť nechcel — pozdejšie ale dal sa nakloniť a vzal si ju bez toho, aby 
cítil ku nej dačo viac ako ľahostajnosť. Bolo to dievča už staršie, ktoré 
ani v svojom šesťíiástom roku nehonosilo sa povahami a teraz, blížiac sa 
k tridsiatke, u Martina — značne mladšieho — skorej mohla vzbudiť 
útrpnosť, ako dajaké nežné city. Napriek tomu, že jej zvláštna dobrota a prí- 
vetivosť zahladzovala nedostatky krásy a že ľúbila ho vrelou, oddanou 
ľúbosťou, obapolná láska nedala sa predpokladať medzi nimi. Martin bol 
o veľa povrchnejší a málo citlivý, aby oceniť znal tieto prednosti u ženy, 
a jeho ľahostajnosť už v prvé časy zmenila sa v nenávisť. Prísaha, ktorá 
pojiť mala ich, nepreklenula priepasť medzi nimi — a nepodarilo sa to 
ani jednostrannej láske. Bol to krušný život . . . Martin už teraz videl, že 
chybil; zprvu stal sa z toho zádumčivým a zachmúreným, no pozdejšie, 
ked i Katka vydala sa a to dosť šťastne, to spravilo ho dokonca hrubcom 
v oči svojej, v celku nevinnej žene. Počal zanedbávať hospodárstvo, hľadal 
zábavy a oddával sa pijatike vždy viac a viac. Kým rodičia žili, nebolo 
to ešte tak zle s ním, ale keď konečne stal sa vlastníkom dosť pekného 
majetku, už nestál viacej o nič, len aby mohol veselé, bezstarostne žiť, 
V tom čase predal Šmúľovi prvý kúsok role — a to bol základ lavíny, 
ktorá potom za pár rokov so sebou strhla takmer celý jeho majetok. 

A pri tom najväčšmi trpela jeho žena. Daromná bola jej snaha : na- 
praviť muža na dobrú cestu, keďže jej starostlivosť bola mu iba na ťarchu. 
A ťarchou bola mu i jej láska, ňouž oplácala jeho nenávisť. Tu dokázala 
sa pravdivosť a velikosť ženskej lásky, ktorá pri vzniku obvije si svoj 
ideál gloriolou možného i nemožného, a keď pozdejšie rozpŕchna sa illúsie 
a on zjaví sa v svojej pravej podobe — ani vtedy neklesá, neochabuje, 
ale prehliada, odpúšťa, snaží sa znovu povzniesť si ho do svetla, ktoré si 
preňho vybájila — a konečne zamiluje si ho i s jeho chybami. A takouto 
láskou — láskou naskrze ideálnou — milovala i Kresáková svojho muža. 
Nie v tichu a pokojnom zátiší rodinného života, ale v jeho nelade a roz- 
lade — sťa zlato v ohni — zkúša sa pravosť citu a povahy. Kresáková 
i po desiatich rokoch, strávených pri boku muža surovca, temer zostala 
tou tichou, dobrou a oddanou ženou, akou bola vtedy, keď s tými, v pravde 



3;4 



53 



-A 



n 






"^T^^ 



ntľvzal. Nevie sa rozhodnilť . . . Síce, neváhal by ani najmenej a zase vzal 
by si závdavok u Rázvorov, ale — keby len tej Evy nebolo! Tá iste zase 
zostane — a on zaveril sa koľkoráz, že to dalej trpeť nebude . . . 

Dakedy síce zdá sa mu, že to už ani ináč nemôže byť, ako aby 
oni obidvaja boli u Rázvorov. Zvykol už na jej žarty. Ved by ona ani 
taká protivná nebola, keby bola len ako mak vážnejšia a nehnevala ho 
ustavične. On síce — darmo by sa tváril — hnevať sa na ňu nemôže, 
ba často, potajomne i usmievať sa musí, ale to iba preto, že považuje ju 
za decko. Pre nič iné. Od prvú nepomenuje ju v mysli ináč ako ,decko' 
a v poslednú dobu i dôraz kladie na to slovo. A predsa gazdíná nemá 
milšieho, ako prekárať ich jednoho s druhým. Vraj »čo sa dráždi, to sa 
ráči* — ale jeho to vždy dohnevá, ked riekne to v jej, Evinej prítomnosti. 
Ale ked spomenieme si o samote, že mal by mať Evu rád — to zasmeje 
sa tomu tak útrpne, že už to vytvára lásku medzi nimi. 

Ale predsa nemôže Evu nenávideť, bárs ako by sa pretvaroval. 
Možno za to, že majú temer jednaký osud: i ona je sirota. Matku vlastne 
má, ale čože, ked nemajú nič iba tie ruky. Tá chalupa, vystrčená na zá- 
hu mní, takmer za nič nestojí. Je tak malá, striežka nízka, spráchnivelá, 
machom pokrytá. Vyzerá smutne a trúchle sťa prináležala by k cintorínu, 
od nehož delí ju iba potôčik a neveľká vŕbová húštinka. No a Eva predsa 
nerobí si z ničoho nič: je veselá, sťa prináležalo by jej pol dediny. 

»A čo, také decko « ! hodil Palko rukou, na svojej nedeľnej prechádzke 
dospejúc k tomuto bodu svojich myšlienok, ktoré v posledný čas — ku 
podivu — vždy končia sa týmto istým bodom 

Zastal u strniska, ku ktorému sa bol vybral. Je to roľa jeho, ktorú 
doteraz dával do prenájmu, ale budúcne sám chce si ju obrábať. Gazda 
dovolil by mu to, keby aj dalej slúžil. Takto vyniesla by raz toľký úžitok. 

Obišiel ju celú a že našiel ju v najlepšom oraní, uspokojený vrátil 
sa do dediny. Chce ešte — ako na hospodára sluší — i dom obzreť, ä 
nachodí sa v poriadku. I tak príjde mu isť okolo, stojí hneď pri ceste. 
Kedykoľvek pozre naň vždy tak mu je, sťa bol by nesmiernym boháčom. 
Snáď ani ten irždy neteší sa tak svojim kaštieľom ako Palko tej malej 
chalupe s nízkou strechou a dvoma malými oblôčkami v prúčelnej stene. 
Celý dom pozostáva iba z chyže, pitvora a neveľkej komory — ale k lej 
lahko dala by sa pristaviť maštalka a on už i plánom zaoberá sa. Pred- 
bežne síce bola by zbytočnou, ale pozdejšie . . . 

Vážne kráča pod stenou a pozerá hore na povalu či dakde cez 
strechu nesvieti sa. No nie — všetko je v poriadku. I vonkajšie steny 
čisto vybielené, ba i svetlá »obrovnávka< sťa stuha vinie sa popod ne. 
Pretiahla ju na jeho výslovnú žiadosť, hofierka, stará Straková. Tak bývalo 
to i u mamičky . . . 

Dvor je hodne rozsiahly, zarastený sporíčkom a trávou, rozprestiera 
sa až na cestu. Niet tu ani brány ani ohrady, ale predsa tak milo padne 
posedeť si na násype a zadumať sa . . . Palko obzvlášte vtedy rád spechá 
sem, keď mládež baví sa pri muzike. Kým je u Rázvorov a sedí tak 
osamelý v pustom dome, pomýšľajúc, že za ten čas iní bavia sa, užívajú 
mladosť s jej radosťami — tu neraz je mu tak divne, tak clivo a zavše 
namanie sa mu myšlienka, aby shodil tú vážnosť a pretvárku staroby, 
ktorá nedovoľuje srdcu zabúchať tak, ako by si želalo a ako mu, dľa 
večného zákona prírody patrí. Trvá to síce len chvíľu, ale vtedy tak rád 
vrhol by sa do toho prúdu veseliacich sa a čo hriešny ale slastný pôžitok 









56 






predstavuje si rozkoš, za zvukov hudby, v príjemnom rozčúlení točiť sa 
v tom hluku a šumu s dievčinou v náručí . . . 

A tu náhle vzchopí sa a sťa prchal by pred čímsi, ubieha sem na 
pustý dvor svojej chalúpky. Chvíľku cíti ešte osamelosť celou ťarchou, na 
duši leží mu akýsi neznámy a neodôvoditelný žiaľ — ale o chvíľu už 
upokojí sa a pod večer vracia sa domov uspokojený ba — svojím spôsobom 
— takmer šťastný. 

Z pitvora vyšla Strakôvá — spechá vítať ^azdu*. Je to stará, 
chorľavá žena, trpiaca na záduch. Pracovať nemôže, žije iba z tohe, čo 
pošle jej dcéra. Tá chodí i so svojím mužom ,do sveta*. Predáva riad 
a výšivky a len zriedka kedy zájde domov. Tu i tu pošle matke pár 
gro^í na výživu. Ona za to ošetruje jej dvoje detí, ač dosť jej to ťažko 
padne. Dvojročnú Aničku ešte opatrila by ako-tak, ale väčší kríž má 
s päťročným Jankom. Ten malý neposeda často pôsobí jej veľa zlosti, 
ale predsa rada ho má, sťa kus zlata. 

Strakôvá posadila sa na násyp a rozpráva jedno-dróhé. Palko oprel 
sa o vereje a, načúvajúc len z polovice, s úsmevom pozoruje Aničku, 
batoliacu sa okolo. On rád deti — ač zprvu bolo mu to nemilé, že bude 
ich mať v dome, v hofierstve. To nič nezašanuje, tu vyrúti kus zo steny 
alebo doreziká, čo sa len dá . . . 

I teraz zrazu až striasol sa, jeho tvár zamračila sa hrozivo, že Stra- 
kôvá až zľakla sa jeho výzoru. Prestrašená sleduje jeho pohľad a — sama 
zhrozila sa, vediac o Palkovej nedotklivosti. Janko našiel kdesi klinec 
a, malý kazisvet, už čiara ním po dverách, tešiac sa, že hlboké pruhy 
zostávajú v mäkkom dreve. Palko priskočil a nie veľmi nežne odtiahol 
ho odo dverí — no vzpamätal sa hned a už v nasledujúcom okamihu 
bráni previnilca pred babičkiným prútom. 

> Nechajte ho<, vraví a už i usmieva sa tomu »je ešte malý, nezná, 
čo je zlé alebo dobré ... A vy sa nehnevajte* ! obrátil sa k Strakovej, 
ktorú z toho vzchopil prudký kašeľ. »Hnev škodí vám; zase nebudete 
môcť dýchať«. 

>Ach, ja i tak nemôžem*, posteskla si Strakôvá »sotva chýli sa 
k jaseni, už vzchopí ma to a nepopustí až k jari. Ani zapracovať si ne- 
môžem : i kúdeľ ma dusí . . . Ale i tak ďakujem Pánu Bohu, že mám aspoň 
ten chlebíček a teplú zaodev«. 

Palko začervenal sa do tmavá a rýchle sklonil sa k Aničke. Pri 
spomienke o teplom odeve napadlo mu dačo, pri čom vždy zastydf sa 
sám pred sebou: 

Ked pred troma rokmi dával dom do prenájmu, dlho nemohol sa 
so Strakovou dohodnúť o nájomné. Palko žiadal 12 zlatých, ona dávala 
osem, až konečne shodli sa na desať. On bol spokojný, až kým nestretol 
sa s jedným, čo tiež bol by chcel isť do hofierstva. Ten spýtal sa ho, čo 
dostane nájomného. *No, vidíš, ja by som bol dal jedenásť*! Palkovi 
nebolo viac treba. Takto sa oklamať! Výčitkami svedomia hnaný zrovna 
bežal ku Strakovej, povedať jej, že smluva nenie platná, že on seba ubiediť 
nemôže a nemôže ponechať lacnejšie ako za jedenásť zlatých. Strakôvá 
vyhovárala, prosila — no Palko nič. »Druhý by bol dal jedenásť — ja 
som tiež chudobný*. Nato Strakôvá šla ku starej škryni a trasúcou rukou 
počala prehadzovať háby až vytiahla uzlíčôk s peniazmi. > Dobre, Palko, 
tu máš ten zlatý, keďže ináč nechceš. Dala mi ho dcéra, aby som si kúpila 
teplú šatku — ale však sa len akosi obídem aj pri starej . . .* 



57 



J 



>-{ 



"7-P^|M 



'Nechajte si, nechajte « ! zvolal Palko, zapálený v tvárí, oboma, 
rukama odstrkujúc podávanú zlatku a zmätený vybehol z chalupy. 

Ešte v ten večer zašiel si ku čižmárovi, u ktorého mu bol gazda 
čižmy rozkázal. Rozpačité rozložil mu, aby nešil mu čižmy novomódne, 
so shťňanými sárami, ale iba s jednoduchými, rovnými. On i tak nikdy 
nemal také švihácke — ani teraz nemusí mať. » Čižma ako čižma — nech 
je len dobre pevná a hodne veliká. Čo tam po cifre « I 

Majster vysmial ho síce, ale ušil mu čižmy, aké si žiadal: jednoduché, 
o zlatku kícnejšie. Gazda síce vyplatil cenu, ako za parádne, ale Palko 
schoval si zlatku do vrecka, ku tým desiatim, ktoré dostal od Strakovej. 

Ale odtedy vždy zapáli sa, ked spomenie si túto, jeho tak dobre 
charakterisujúcu episodku. 

II. 

Ked Eva podvečer prišla od muziky, Palko už dávno bol doma. 
V každodennom odeve preoblečený, chodil okolo statku, ticho pospevujúc 
si ktorúsi večernú pieseň. Bol dobrej vôle a — proti zvyku — ani ne- 
hneval sa, že Eva tak pozde prišla k dojeniu. I kravkám pohodil k pôdoju, 
čo zriedka kedy urobil. Nuž, i tak dlho nebudú s Evou: sotva uplynú 
tri týždne, jeho privrú do prešporskej kasárne. Asnád už nikdy nebudú 
bývať pod jednou strechou ako teraz . . . 

Po večeri Palko hned sobral sa a vyšiel von. Rázvorová dostala 
návštevu, tretiu susedu, nuž sadly si v izbe trochu poklebetiť si. A Rázvora 
zase zašiel kdesi, nuž preto Palko nezdržal sa v izbe. Prešiel dvorom, 
polaskal sa trochu á Pozorom a potom zašiel zapreť kôlňu, v ktorej býval 
gazdovský riad. Ked vracal sa nazpät, Eva práve vyšla z pitvora a sadla 
na Aásyp. Bol pekný, teplý večer a cele jasno, ač mesiac len čo zdvíhal 
sa ako ohromná, zarudlá gula. Mliečna cesta, preklenutá sťaby práve nado 
dvorom, belela sa na nebi ako stuha, posiata drobulinkými bladými iskier- 
kami. Palko v nedelu obyčajne hned po večeri vytiahne sa na svoje, 
v stajni uchystané lôžko — ale dnes nechce sa mu spať. Teší sa na 
zajtrajšiu prácu a rád by si ešte pohovoril. Zamieril k EJye. 

»A čo ty — koho čakáš* ? spýtal sa jej, oprúc sa o lipu, vyrastenú 
nedaleko pitvornych dverí. Svetlo mesiaca padá práve na Evu. Sedí si cele 
nedbalé, složenými rukami objímajúc kolená a díva sa hore na hviezdnaté 
nebo. Jej veľké modré oči zdajú sa čiernymi a ešte väčšími ako sú. Pri 
ústach pohráva jej úsmev : iste vytancovala sa hodne, nuž je dobrej vôle. 

> Čakám . . .« preriekla ťahavé, ešte vždy pozerajúc ku hviezdam, ale 
v tvári už hralo jej to k roztopašnému smiechu. » Čakám Janíčka* ! doložila 
takou strojenou nežnosťou, že Palko rozosmial sa. 

•Darmo čakáš, i tak ti nepríde*, domťza ju. »Má ten iné starosti! 
Sem i tak nemá prečo chodiť*. 

»Čo by nemal?! Ked nie pre iné nuž: 

Pre tú našu lásku tuhú . . .« zanôtila Eva. 

»Veru, pekná láska«! zase usmial sa Palko, ale jeho smiech už neznel 
tak pravdivé, ako pred chvíľou. » Myslíš, že ťa má ozaj rád? Nikdy ťä ten 
nevezme! Odoberú ho — a ty čakaj tri roky«! 

t Čo bych nečakala?! Aj štyri. Ženská vernosť — tá dotrvá dokial 
chceš. Priam ako zlato: hrdza nesožerie, moľ nepokazí. — — Ak sa len 
totiž za ten čas nevydám . . . 



58 



Vraví to cele vážne a poícrá mu do tváre uprene a pokojne — ale 
jefao, sám nezná prečo, rozrušil ten pohfad. I kýsi žial zašiel ho pri ňom, 

í Treba tebe pomýšľať na také veci« ! utieka sa k tútorskému tónu, 
ktorý tak často používa voči Eve čo zbraň, ňouž odráža jej šelmovské 
nápady. Katechismus do ruky — katechismus a Nový zákon! Prídeš »na 
učenie* — stojíš ako silp. Pravda: tanec, smiechoty, to siS iné veci! Aj 
vydávať by sa vydávalo. Ale nepomyslí, že jej miesto za pecou . . ,* 

»Co chceš? o Michaie bude mi sedemnásť rokov* bráni sa Eva, ale 
z jej hlasu poznať, že Palko zaťal do živého. Jej hlas zneje zvlneno a kdby 
pozrel do jej tváre, videl by, že začervenala sa. »}a nie som už >malá« 
3 ke<f chcem, môžem sa vydať bárs aj tejto jasene*, pokračuje s dečkou 
vaxlorovaosťou, čo Pálka veľmi baví. 

»Co by nie* M dotvťdza, keby sa len dakto našiel, čo by ťa vzal 
Ale sa môže dobre prežehnať, nech je to bárs aj toť Jano. Mysifš, že je 
to len tak: zo žartu isť a šialiť sa po celý život?! Tam treba naozaj, ale 
naozaj rád mať — nech ti je dobre alebo zle. Príde súženie, nevieš, kde 
sa podeť, čo vtedy? Vtedy so smiechom neodbavíš. A ty iba tak . ,-* 

*To nenie pravda*! prerušila ho Eva pevným hlasom. I viacej chcela 
by preriecť k svojej obrane — no zatíchla, len sopiate ruky položila na 
lono a dýcha rýchle, sťa po prudkej chôdzi. Celá premenená je akási — 
ale Palko nepozoruje to. Vyriekol, nad čím neraz veľa rozmýšľal — a teraz 
zase napáda mu iné, ďaleko zajímavejšie. 

■ Počkaj len, uvidíš akd si ja vyhľadám«! vraví s patrnou radosťou 
v hlase. » Vezmem si dievčatko tiché a dobré — také, ako boli moja 
mamička. A tá ma bude rada mať! . . . Lebo ináč by som si ju nevzal. 
Tá nebude sa šialiť za muzikou ako iné, ale bude pekne doma sedet 
A budem si ju mať ako to vtáča — — a budeme si žiť až nám budú 
ľudia závideť. , .« 

Palko rozhovoril sa Že ani sám nezná ako. S Evou nikdy ešte ne- 
prehovoril vážne a hľal teraz odkrýva jej svoje najtajnejšie sny a nenie 
mu pri tom nič stydno; sťa bolo by to cele prirodzené, že zdôveruje sa 
jej s tým J čo ho už v púhej predstave blaží. Ona ticho nasliicha, ale už 
nepozerá naňho. Zahľadela sa kdesi stranou a díva sa, díva uprene. No 
aspoň nevadí mu jej pohľad; snád preto plynú jeho slová tak ľahko! 
Rozjaril sa cele a ani nezbadal, až sedel pri nej. Sám nevie ako dostal 
sa ta ^ ale je mu veselo a milo. Nebeské svetlá tamto hore žiaria tak 
prelestne, striebristé svetlo mesiaca oboch objíma svetlou, jasavou Žiarou 
a zkadiaľsi znej i í zvuky piesne dojemne, sladko a nežne . . . 

»A čo by sme nežili* ?! pokračuje Palko, nevšímajúc si, že Eva sedí 
tichá, so sklonenou hlavou^ sťa pod vplyvom smutného, skrušujúceho dojmu. 
>Mám domj rolky a zdravé ruky: psotu nedám jej trpeť. Dačo vyrobíme, 
dačo vymodlíme a ostatné už Pán Boh požehná. Keď sa len budeme radi 
mať, budeme šťastní, šťastní . , .« 

Prekvapený zatfchol: vedia neho ozval sa — tlumený plač alebo 
smiech ? — sám nezná, čo to bolo. Ustrnutý pozrel na Evu — no tá 
rýchle vstala a bez slova zmizla v pitvore. 

*Co je to*?! myslí si zarazený, »čo sa tej stalo? Smiala sa, či čo«?í 
Krv vbehla mu pri tej myšlienke do tváre. Kým hovoril bolo mu tak 
sladko, tak milo. . . tera^. odram sťa oblial by ho ktosi chladnou vodou. 
V mysli ešte raz zopätoval si^ čo pohovoril, bolo to všetko tak pravdivé 



59 



>JX 






z opravdivého citu vyplývajúce, že uráža ho myšlienka na výsmech. -To 
nenie možné! — A predsa ... čo sa jej stalo « í 

No darmo hľadal vývod a odvetu na túto pálčivú otázku. Konečne 
omrzelo ho to. »0, tie ženy! tie ženy«! vzdychá a pomaly zaberá do 
stajne J až dobre vie, že spať nedá sa. Z dediny zavznel spev pri sprievode 
harmoniky. Jasavé tóny piesne, ktoré len pred chvítou boly nm tak milé, 
dorážajú mu k sluchu veľmi nepríjemne. Spev blížil sa — až prestal 
u samej brány. Počuť rozhovor — a zase spev, ale už vzdialujúci sa. Hned 
nato vrzíy vráta, na dvore objasil sa žeravý bod: horiaca cigara. Pozor 
zaštekal, ale hneď zmĺkol a zase radostne zaskučal V tom okamihu malým 
oblôčkom komory preblesklo svetlo a slabým pruhom padlo na dvor, práve 
na to miesto, kde pred chvíľou s Evou sedeli . . . 

>Oh, bodaj ma . . .« I zaželal si Palko a mrzuté vtiahol do stajne. 

Potme sobliekol kabát i čižmy a pokľaknúc na zvlhlú zem, počal sa 
modliť. Spomína si slová obvyklej modlitby vrúcne, no, krém obyčaje, 
každú chvíľu hlboký vzdych vyroní sa mu zo stiesnenej hrudi a preruší 
pásmo myšlienok, násilne k modlitbe upiatych. Zrazu prestal sa modliť; 
klačiac, pozorne naslúcha . . . Dvere sú pootvorené a z vonku počuť tlu- 
mené hlasy, sťa hádal by sa ktosi vo dvore. Vstal a opatrne ako had 
plúži sa popri stene. Mesiac už vrhá svetlo na temäno strechy — dvor 
je v tieni. A skutočne, od pitvora znejú hlasy raz ticho a zase ostrejšie. 
Palko tuší, že to Jano Kulich rozpráva s Evou, ale nemôže porozumeť, čo 
asi vravia. Teraz hovorí ona — ticho ale neobyčajne prísne a dôrazne. 
Už i smysel rozumie: 

>Načo sa máš vláčiť?! Ty ma i tak nemáš naozaj rád — ty len 
zo Žartu a na daromnicu — a ja. . .< 

vDopovedz, dopovedz«! doráža on zlostne. 

>Nuž — ja tiež iba tak« ! vytiekla ona a hlas jej zneje tak pevne 
a opravdivé, že Palko celý zachvel sa akýmsi príjemným teplom. V polotme 
vidí ju, ako stojí proti Tankovi hrdo vztýčená. 

>Hahaha«! zachechtal sa Jano surovo, »to je tá tvoja verná láska!! 
Nebodaj, zachcelo sa ti iného...? No, vtieraj sa len, vtieraj sa tomu 
vydrígrošovi . . .« 

Palkovi zatemnelo pred očima. Sám neznal ako stalo sa — už držal 
Jana za golier a otriasal ho ako mačku. »Tu máš vydrigroša« 1 riekol, 
poéindc ho k bráne. Ten jedným skokom zmizol zo dvora a Palko, roz- 
rušený, nie síce nepríjemne, pomaly poberá sa do stajne. Ale odo dverí 
vrátil sa a prechádza po dvore. Pomaly utíšil sa — len kási radosť rastie 
a rastie v jeho duši, ač sám nezná prečo a kde jej pôvod. Snád preto 
teší sa, že Jano dostal ,výpovedné', Eva už nebude s ním postávať a on 
môže pokojne spať — totiž nemusí báť sa, že je brána nezapretá ... »Co 
sa tej len stalo «? dumá, opatrne kradnúc sa okolo komory. Počul, že 
zaprela na závoru — no okience osvetlené je ako pred chvíľou. Palko 
sám neznal, prečo zastal pri ňom. >Ved zastreté je bielou záclonkoud 
uspokojuje sa. Tá však odkrytá je napolo a on nechtiac jedným pohľadom 
prezrel celú chyžu. Srdce prestalo mu biť — a hneď zase prudko zabúchalo. 

Pri svojej tulipánmi pomaľovanej truhle kľačí Eva, hlavu položenú 
majúc na rozpiatych rukách. Do tváre nevidí jej. Modrý kamizolek od- 
hodený je na truhle a sňahobiele rukávce dvíhajú sa a padajú na uvoľnenú 
hrúd. Šatôčka, tá ružová, ktorú viazala si samoľúbe ,aby sa ľúbila^ po- 
žuvala pohodená je na zenii a jej uvoľnené vlasy vo dvoch krásnych. 










60 



nE 



tíažkých vrkočoch padajú až k zemi. A celá zachvieva sa plačom, kŕčo- 
vitým vzlykotom . . . 

Palko dfva sa, díva a razom sťa bolo by sa mu rozjasnilo pred 
očíma , . , Hladiac na ňu, jeho srdce zrazu stisol akýsi divný cit: útrpnosť? 
slasťf túžba? žial? Sám neznal, čo to bolo. On cítil iba kúsi divnú nežnosť 
— nežnosť, pre ktorú neznal mena, ktorá však zaplavovala celé Jtího srdce^ 
celú bytnosť . . . 

Žiera na Evu uprene a v tej chvílke zdá n^ mn, akoby nebola to tá, 
ktorú vídal doteraz — : nenie to už to ,decko\ nenie -— je to bytnosť 
ináf je to dospelá panna, deva, ktorá mohla by milovať a mohla by 
byť milovanou . . . 

Eva poševelila sa a on, sťa pristihnutý pri sväto krádeží, začervenalý 
odskočil od obloka. 



III. 

Krásne je ráno jamie uprostred prebúdzajúcej sa prŕrody, s jej sterými 
krásami, teplými lúčami slnka a spevom škovránčim No sotva menej 
pekné je i ráno jasenné, kým ešte príroda stojf v bohatosti plodov, v skvoste 
kvetov záhradných a kým ešte pablesky slnka teplom žiaria s oblohy. 
Slniečko síce nevstáva už také čerstvé, ako stávalo z lôika nižozlatej zory 
na jar: tichučko, sťaby ešte v poiosne, zdvíha sa nad modrastú hmlu, 
ktorá hatí nebosklon na východe, lúčami strelí na končiare vrchov, pozláti 
ich tmavozelenavý háv a potom už pomaly dvíha sa na oblohe, aby svojím 
blahodarným teplom oživilo už-už zamierajúcu prírodu. Jeho mocou hmla 
pomaly rozplýva sa, biele obláčky plávajúce vysoko pod klenbou neba, 
zmiznú z obzoru a nebe javí sa v svojej najkrajšej, azúrovej barve. Tichá, 
poetická nálada, ktorá v bezoblačné jasenné dni vládne poFom^ tak blaho- 
darne vplýva na dušu! Kým vesna budí v srdci túlby a žiadosti často 
poäetilé, vlažná jaseň ukája ich, tíši príboj citov a vkladá v duši tiché 
uspokojenie. 

Pekné septembrové ráno i na Pálka urobilo ten istý dojem. Rezko 
kráča po pluhu, tu i tu rozhliadne sa dookola a pri tom pohvizduje si — 
čo ostatne nebýva jeho zvykom. Sám nezná prečo, ale je mu tak voFno, 
tak veselo, ako by ho bolb potkalo dačo vtFmi, veTmi radostného. Tak 
mu je, sťa dakomu, ktorému po dlhom namáhaní podarilo sa rozlúštiť 
niečo, čo dlhú dobu nepokojilo ho, ujímalo mu na dobrej vôli. Ráno síce 
nebol v takej dobrej nálade; v noci dlho premetával sa na lôžku, rozčú- 
lený dojmom rôznych citov, ktoré zaujaly ho tam pod obločkom. A vôbec 
všetky tie divné myšlienky, ktoré striedavé preháňaly sa v jeho mysli, 
točily sa iba okolo nej. Spomínal si ich rozhovor, jej divné chovanie sa^ 
a zase a zase kúzlil si ju v duchu tak, ako videl ju kľačiacu so sopia- 
tyma rukama, s prameňmi vlasov, padajúcich aŽ k zemi a zachvievajúcu 
sa kŕčovitým fikaním . . . 

Ale teraz spomína si na to ako vo sne a ani nenapadne mu hfadať 
vo svojich včera zažitých citoch dačo iného, ako prchavé dojmy, vzniknuvšie 
náhodou, z chvíľkového rozpoloženia mysle. Nepridáva im žiadnej váhy. 
Čo včera tešilo ho, to pripadá mu lahostejné, rozlad medzi Janom a Evou , 
Ba skoro íutuje, že zamiešal sa medzi nich. Boh zná, čo mali medzi sebou 
— nuž škoda bolo prsty páliť. I v tom pozná Evu, že je len — decko 



61 






neznajiSce, čo je hlbší cit a jednajiSce dľa okamžitých vrtochov, rojacich sa 
v jej prostopašnej mysli. 

•Chudák Jano!« smeje sa a veselé pokrikuje na volky, povzbudzujúc 
ich k pilnejšej chôdzi. Oranie ide veľmi dobre. Pluh zlahka zarýva sa do 
mastnej pôdy, prehadzuje ju vlnovitými kruhy a leskne sa medzi nimi sťa 
zo striebra. Otka pokojne spočíva na hriadli v kramličke založená. Brázdy 
vinú sa rovno sťa po šnúre — iba na konci každá bočí trochu ,od seba*. 
Na konci role i>očínajdci sa záhon posiaty je zelenou krmou a volky vždy 
rady by zakärovaly k nemu. Palkô vždy priskočiť musí k nim a dôkladným 
trhnutím napraviť ich k novej brázde. 

Ani nenazdal sa, jako prišlo poludnie. Že deň bol už hodne kratší, 
no a že v tom istom ,stávaní* mal orať ešte i gazdovu roľu, nešiel domov. 
Gazdiná sľúbila mu poslať obed a volkom kúsok sená. A skutočne, sotva 
odzvonili na poludnie, už videl kráčať Evu s noškou na chrbte. 

Zazrúc ju, v prvom okamihu zmocnil sa ho istý nepokoj. Od večera 
nevideli sa: Eva schválne konala práce svoje tak, že nestretli sa. » Hanbí 
sa, že som počul ako jej vytýkal . . .«, myslí si, a preto zdá sa mu, že 
najlepšie bude hovoriť s ňou obyčajným, prekáravým a pri tom žartovným 
tónom. 

Složila seno pred volky a už kladie pred Pálka dvojité ,nosáčky' 
s jedlom. V jednom je íizolová kyslá polievka, v druhom hrachová kaša 

— oboje zamilované jedlá Palkove. I lyžicu vykrúca z bielej šatky a po- 
dáva mu ju ; ale nepozrela naň. Palko ukradomky pozoruje jej tvár: chôdzou 
zružovela a je nanajvýš rozpačitá. Vyridzuje mu i tak zbytočný odkaz 
gazdov, aby volky nepreháňal veľmi, no bez toho, aby pozrela, v jeho 
stranu. >Aká je smutná I « myslí si Palko, »ľúto jej, že Jana len tak leda- 
bolo odpravila.* A je mu akosi do smiechu pri tom. 

Rozprávajú málo a i to ona odpovedá len tak na pol slova a sotva 
položil lyžicu, už sberá sa. Dnes po prvý raz rozišli sa bez svady a jeho 
škrie to akosi. Jej zronenosť baví ho: ona dosť nadomťzala ho s Janom 
teraz bude on ju. 

>Banuješ?< spytuje sa jej s komickou vážnosťou a pozerá jej rovno 
do tváre svojima svetlýma očima, v nichž dnes po prvý raz mihá sa čosi 
teplého a nežného a jasá v nich snáď bez jeho vedomia a vôle. No Eva 
nemôže spozorovať to; hľadí úporné k zemi. 

>Čo bych banovala ?!« vraví pokojne a' vážne, čo u nej pred tým 
nikdy nebývalo. 

»Ale predsa «, dopaluje on, » škoda bolo tej vernej, úprimnej lásky. 
Mohla vám ešte potrvať za čas a takto . . .« 

Ona zbadala jeho posmešný tón a darmo bráni sa, aby sa neusmiala. 
Vidno, jej vážnosť ešte nezapustila korene. 

»Ja som si myslel, že to už na veky — »do mojej a tvojej smrti « 

— a hľa, jaká si ty! Jako vo všetkom, len dotiaľ, kým neomrzí a i to 
iba zo žartu. Ba či máš srdce ?« odvážil sa v žarte ku chúlostivej otázke. 
» Druhá na tvojom mieste plakala by, omdlievala . . .« 

»Jako naša Beta«, preriekla Eva zádumčivé, ako sama pre seba. 

»A čo tá?« spytuje sa Palko zvedavé. 

»Nuž tá tak ako hovoríš. Mali sa radi s Martinom Javorov ie — sme 
akosi v rodine, ale oni bývajú v Lučivnej, tam kde aj Beta. Nuž boli už 
ako ,v oddanství*, keď tu zrazu prišla naňho horúčka — : do týždňa bol 
v zemi. No a Beta, chudera, div o rozum neprišla z toho — taký žiaľ ju 



62 



zašiel! A bárs je už odtedy vari pol roka, vždy len naňho myslí a ani 
počuť nechce o inom. Tak velice ho rada mala . . .« 

Eva zatfchla i Palko mlčí. Obidvaja zabudli sa v myšlienkach a oba 
zostali pod vplyvom akejsi elegickej nálady. Palko znal Betu iba podla 
mena a nakolko pamätal sa na ňu z detstva, ale v posledné roky nevidel 
ju. Beta od malička bývala v Lučivnej u akejsi príbuznej, krajčírky. Tá 
mala ju ako svoju, nuž Beta len velmi zriedka chodila domov a i to iba 
na chvíľu. On teraz po prvý raz počul tiSto históriu a, sám nezná prečo, 
dojala ho, 

>Tá ho mala rada opravdivé a bola by ho rada mala vždy, až na 
veky — tak ako si to ja myslím . . .«, dumá, skoro zabudnúc na Evu. 
Zbadal íu až keď poševelila sa. Zpamätal sa, a jakoby mu bolo napadlo 
dačo veľmi dôležitého, vraví: 

» Vidíš, keby si ty bola taká jako tvoja sestra, i medzi nami to mohlo 
byť inakšie . . .< Takto ale radi budeme, ked sa viac nespatríme . . .< 

Evu patrne prekvapil tento divný prechod, z nehož zrejme vyznievala, 
zlosť. Palko skutočne zrazu pocítil hnev proti Eve bez toho, aby znal 
prečo ^ Zažiadalo sa mu uraziť ju a len preto isté, že Beta bola taká, jako 
si on už od dávna v mysli predstavuje. Eva udivene vzhliadla naňho: 
vidno na nej, že nevie či slová jeho brať vážne a či iba za žart. 

■ A to len preto, že si ty taká . . . taká . . .« 

>Ja nemôžem za to, že som ti protivná «, vyletelo jej z úst a v jej 
hlase poznať, že iba násilne zadržuje plač. On zbadal to — ale nezdá sa 
mu ustúpiť. Čosi dráždi ho, Evu hodne poškádliť. 

*No to sa už nedá zmeniť«, pokračuje, neznajúc ako drsne vyznieva 
to teraz po ich včerajšom rozhovore. »Ešte týždeň — dva to len dajako 
pretrpíme a potom — pôjdeme každý svojou stranou. Ja ,na vojnu' a ty 
kde chceS . . .< 

Palko medzi rečou zamestnaný bol pri jarme, z nehož pri oraní vy- 
tratil sa klinec. Teraz zrazu pozrel na Evu a hneď zamrzel sa za svoje slová. 
Pozerala naňho tak smutne a v jej modrých očiach bolo toľko nežnej vý- 
čitky a eSte čohosi zvláštneho, nikdy nevídaného, že pohľad ten prenikol 
mu až do duše. Trvalo to iba okamih, čo ich zraky postretly sa. Eva 
rýchle odvrátila sa a začervenala rýchlym krokom posla po brázde. Pálka 
zarazil jej náhly odchod a v prvom okamihu nevie si ho ináče vysvetliť, 
ako že nahnevala sa. » Predsa som ju nemal dohnevať*, myslí si a všetka 
radosť^ predpoludňajšia milá nálada vytratila sa z jeho duše. Aby zahnal 
nepríjemný [locit, mrzuté pošiel zapriahať. 

Večer podivil sa nemálo, keď do stajne vošla gazdiná so žochtárom 
v ruke, >Eva nám čosi ochorela*, oznamovala Palkovi mrzuté. Jeho pre- 
kvapenie vzrástlo. Už mal na jazyku otázku, čo sa jej stalo, ale neriekol 
nič, len sohol sa popraviť Stračene retiazku, čo zamotala sa jej na rohy. 

lOd rána bola akási premenená «, pokračuje gazdiná, > nebodaj včera 
pri tanci vyhriala sa a napila sa vody. A keď prišla podvečer s nošou ďa- 
teliny, už bola celá preč . . .« 

Palko snažil sa byť čo najviac ľahostajný, ale predsa spýtal sa, čo 
jej chybí. 

>A iba na hlavu sa žaluje a zima ju drobí. Nebodaj bude mať ho- 
donku. A to teraz, keď je toľko roboty I « 

*A, veď to prejde !« prehovoril Palko a schválne začal o inom. 



63 



^ 



Ale neprešlo. Už tretí deň uplynul od toho času a Eva ešte neuka- 
zovala sa. Gazdiná lamentovala, že má vela práce a čo jako usiluje sa, 
predsa nestačí. 

»Mne čosi napadá*, ohlásil sa pri večeri Rázvora, ktorého tiež mrzelo, 
že práca neide ako treba, »či by Evina sestra, čo je kdesi v Lučivnej, 
nemohla prísť zastať ju za čas? Šitie jej neutečie a nám by veru dobre 
pomohla. « 

Pálka potešil tento návrh; ač sám neznal, prečo v posledné tri dni 
zavše zamyslel sa o Bete a jej zomrelom milencovi. Ač nezná ju, tak Mto 
mu, že je taká nešťastná v láske. Ako nie zriedka stáva sa, že sympati- 
sujeme s osobami, v nichž tušíme istú duševniu spriaznenosť, tak i Palko, 
ač neznal o nej viac iba to, čo mu Eva pri oračke o nej rozprávala, sú- 
citil s ňou a zvedavý bol poznať ju. 

»Čo myslíš, Palko ?« obrátila sa gazdiná o mienku k nemu, bo ona 
zavše sa ho radila. 

»Ako chcete«, vraví, sám neznajúc, prečo chce zdať sa hodne faho- 
stajný, »ale Boh zná, dokial tá choroba potrvá . . .* 

A na druhý deň už Beta bola u Rázvorov. 

Ked Palko večer prichádzal z oračky vážny a zachmúrený — taký, 
akým býval po celý rok — zastal ju vo vrátach s putnami v rukách. 
Prešla okolo neho, sotva hodiac naňho bežný pohlad, ale jemu okamih 
ten dostačil, aby vzbudil ten najprajnejší dojem. Poznal ju hneď a bol by 
ju poznal i medzi desiatimi. Vecf bola práve taká, ako si ju predstavoval : 
vysoká, štihlá, pravá protiva svojej sestry. Iba v tvárí bola trochu inakšia. 
On predstavoval si ju bfadú, so zrejmým výrazom žialu na vpadnutých 
lícach a zčervenaiých očiach — a tu prekvapila ho svojím výrazom, ktorý 
docela nič spoločného nemal s jeho predstavou Bfadá bola síce, ale nebola 
to tá chorobná bladosť, ktorá na prvý pohľad vzbudzuje útrpnosť: bola to 
bladosť, akou vyznačuje sa jemná pleť. Ba dokonca spozoroval i ružový 
nádych rumencu na jej lícach. Trochu ostré nakreslená črta pri jemne 
krojených, súmerných ústach a fialové známky pod očima dodávaly jej síce 
výraz strádania, tichého bôlu, melanchólie — ale zieralo z tej tváre i du- 
ševné uspokojenie, mier, aký zračí sa iba v tvárí človeka, jemuž prišlo 
pretrpeť veľký žiaľ, ktorý však už dospel v kraj nových citov a nachádza 
sa v blahodarnom štádiume novej viery v život, dobro a šťastie. 

Palko síce nečítal toto z tváre Betinej, ale okamih prvého síjdenia sa 
dostačil, aby dovŕšil prajnú mienku a zachytil milý, trvalý dojem. 



IV. 

Dni míňaly sa rýchle jeden za druhým. Už dva týždne uplynulý 
od toho času, čo Beta prišla k Rázvorovom na miesto svojej ešte vždy 
chorej sestry — ale všetkým zdá sa jako by to bolo len dva-tri dnu 
I jej samej vraj pripadá to tak; už vraj ona cele zvykla u Rázvorov. 
Tichá, ale nie zachmúrená, koná prácu zručne a dobre, že gazdiná nevie 
si ju prenachváiiť. Sotva ona chopí sa do dačoho už pribehne Betka a 
berie jej prácu z ruky. Eva tiež nebola lenivá, ale Betka číta gazdinej 
s tváre a sotva táto pomyslí si, už je práca vykonaná. 

»Hodila by si sa do nášho domu* vraví jej, s úľubou pozorujúc ju 
ako zručne otáča sa so štetkou v ruke. »Eva i tak sotva bude chceť ísť 



S^k 



64 



nazpät a 2a čas bude aj slabá do ťažšej práce. Nuž, mohla by si od 
Vlechsvätých u nás zostať*. Potom snád i Palko zostal by na starom,.-* 

Tvár Betkina začervenala sa a jej pekné zádumčivé oči rýchle po- 
kryiy sa dlhými riasami. 

>Mne k vôli by iste nezostaN! vraví tichým hlasom. 

»Čoby nie?! Ja viem, že vdačne*, dotvŕdza gazdiná, s ilľubou dívajúc 
sa na Betku. Pekná je takto, začervenala, celým svojím zjavom vyrážajúca 
skromnosť a panenskú stydlivosť. » Dobre ja vidím ako zmenil sa od toho 
času, čo si u nás. S Evou boli ustavičná svada — s tebou ako med. 
Nech ťa len zazre, hneď je dobrej vôle a veru stavila by som sa, že ťa 
má naozaj rád«. 

Betka neríekla ani slova len usmiala sa akýmsi záhadným ilsmevom. 
No videť, Ž3 sdelenie gazdinino nenie jej proti vôli. 

» A nebolo by to zle« ! s radosťou rozkladá Rázvorová, ktorá len 
včťra to isté vravela Palkovi. Ako temer všetky vydaté ženy, nemala by 
väčšej radosti ako dvoch zaľúbencov vyprevadiť k oltáru. — > Palko nenie 
dajaký jedakto^ ani žiaden márnotratník. Má chalupu í ktjsky zeme a 
keď chce, môže sa ženiť i budúce fašiangy. — A ty by si sa práve 
k nemu hodila. Si tichá, poriadna — nuž a jemu iba taká. Preto aj ne- 
mohol Evu vystáť, že bola vždy ako do vetra*. 

»Tá je odjakživa taká*, vraví Betka neprestávajúc v práci, >mne 
sa tiež iba zato nelúbi. Smeje sa na všetko, no a s mládencami je tiež 
ako kamarátka . . .« 

iNo, to je už ona taká úprimná* 1 smeje sa Rázvorová, > Ale dievča 
nemá byť také, keď sa mu aj dakto páči, nesmie sa naňho usmievať, — 
To už ty — ty si ako by ste ani sestry neboly. A snáď preto si sa 
mu zalúbila . . .« 

• Veď to ešte nepovedal*, bráni sa Betka a ol)e pustily sa do smiechu. 

Na dvore ozvalo sa vyspe vo vanie plužných koliesok a Beta rýchle 
vzchopila sa a vbehla do stajne. 

Palko dnes prv ide z polnej práce ako po iné dni: je sobota, treba 
portadíť tu vo dvore, tu v stajni, čo nestihlo sa v týždni. Má ešte aj zaisť 
na rolu pre kŕm. Zajtra už bude tu druhý: Juro Skalných ponúkol sa 
gazdovi, Že zastane Pálka, kým tento bude v kasárni; ba ak by už nemal 
vôIu slúžiť — i od Všechsvätých by zostal. Nuž Palko dnes naposledy 
chce ešte všetko usporiadať. 

Keď vošiel do stajne, Beta práve núkala teliatka vodou. Sú tri, 
peknej tučné — miláčky to Palkove. Červené, s bielou lysinkou^ načiahlo 
sa a chytilo ju za rukáv. Eva iste skríkla by naň, ale Beta klonf sa 
k nemu, berie jeho hlavu do oboch rúk a mazlí a laská sa 5 ním 
ako 5 deckom. 

Palko díva sa, díva — akýsi teplý cit vzniká v jeho srdci a rastie, 
šfrt sa . . . 

> Betka* I zavolal tichým, priduseným hlasom. 

Tá prestrašeno zdvihla strojnú hlávku — patrne až teraz lio spozo- 
rovala. Díva sa naňho placho a nevinne — ale jemu preniká ten pohtad 
až do srdca. 

>Aká si dobrá, Betka* 1 povzdychol si a vyšiel von, aby prepriahol 
do drábi no\^ca. 

Gazdiná nepreháňala celkom, keď vravela, že Palko celý premenený 
je od istého času. On sám bol si toho vedomý. Vídal Betu lichú a snivú — 






65 



'G\ 



práve takú akou predstavoval si tiS, čo kedysi mohla by byť jeho ženou — 
a razom sťa by sa bol dostal do čarovného krážu, z nehož nebolo východu. 
Čo prv len v neistom tušení driemalo v jeho mysli — jeho túžba po 
šťastí stála tu zosobnelá, živá a svieža^ a snáď dostačilo by ruku vystreť, 
aby sovrel do náručia blaho, o ňomž blúznieval v tichých chvílach samoty. 

Ale on bál sa čiahnuť po onom blphu. V jej tvári, ktorú neraz zkú- 
mave pozoroval, keď tichá a vážna zabudla sa v myšlienkach, čítal ešte 
vždy velký žial za zomrelým milencom a vernú lásku k tomuže. Táto láska 
vlastne v jeho očiach objímala, ju žiarou pôvabu a nedotknuteľnosti a 
Tobila mu ju tak drahou, tak zajímavou, že z toho upadal až v akúsi 
chorobnú beznádejnosť. A čím viac poznával v nej tú, ktorá mohla by 
ho urobiť šťastným, tým zdala sa mu nedostižitelnejšou a tým viac po- 
znával márnosť svojej tuhy. 

Bolo mu päťadvadsať rokov a dosial ešte nebol zamilovaný. Bol vo 
veku, kde konečne marno vzpierať sa túžbe po láske, ktorá túžba od prí- 
rody vložená je v srdce každého, bez výnimky. Dakedy síce napadlo mu, 
že i pre Evu cítil dačo divného, zvláštneho, čo zradilo sa zvlášte tam pod 
oblôčkom komôrky, ked po prvý raz videl ju inakšou ako videl ju 
povšedne. Ale všetky jeho city, počnúc od toho času až poteraz boly 
tak záhadné, spolu splývajúce, že sám neznal si dať vývod z toho. 
A zase — hneď potom ráno — uznal tú myšlienku za tak pošetilú, že oka- 
mžite zaprel vtedy precítené dojmy. Teraz ale ani nenapadá mu zapierať — 
ba práve ešte namlúva si a za pravé uznáva city, ktoré v ňom Beta 
vzbudila. 

No táto sotva tuší, čo odohráva sa v jeho srdci. Veď chodí okolo 
neho taká tichá a pokojná 1 Jeho pozornosť a nežnosť musela síce zbadať, 
ale možno nerozumela — a nerozumela ani tomu svitu v jeho očiach, 
ktorý nesmelé síce ale oddane a nežne žiaril jej v ústretí. 

A v takéto chvíľky takmer proti vôli zjavila sa mu v mysli tá druhá, 
s tými zružovelými lícami, šelmovskými očami a prípomnel si ten jej ve- 
selý klokotavý smiech, ktorý ho vždy tak vedel dohnevať!.. 

Už dva týždne, čo sa s Evou nevideli — odtedy ako ochorela — 
ale Beta každodenne sdelovala mu o nej jedno-druhé. Teraz už zotavo- 
vala sa, ale v prvé dni bola dosť ťažko chorá. Palko vždy striasol sa 
kýmsi divným svierajúcim pocitom, ked pomyslel si, že na cintoríne zdvihla 
by sa mohyla a tá ukryla by ju na veky I na veky! 

V takéto chvíle — obyčajne pozde večer — kradol sa k malej cha- 
lupe na záhumní — ač Beta vtedy ešte bola u Rázvorov (tá chodila na 
noc domov, ošetrovať sestru). Ale sotva spatril malé, osvetlené oblôčky, 
ktoré sťa dve ohnivé oči žiarily v blízkosti cintorína, tu divnou úzkosťou 
hnaný, už utekal ztadiaľ a potom prudko vrhal sa na svoje lôžko, na ňomž 
v poslednej dobe prebdel nejednu hodinu, premetávajúc sa pod tlakom 
čohosi žiafneho i sladkého zároveň, čomu tak bál sa dať určitého mena. 

A deň I. októbra — deň jeho odchodu — blížil sa rýchle, tým 
rýchlejšie, čím väčšmi bál sa ho. Bál sa ho zato, že odísť mal z tohoto 
kraja, odísť práve teraz! >Už zajtra « I napadlo mu, ked videl Betu láskať 
sa s jeho milými tvory. 

Myšlienka, že už nebude ju vídať denne, ale že vzdialený bude od 
nej ďaleko, ďaleko — urýchlovala process odohrávajúci sa v jeho duši a on 
rozhodol sa, že neodíde bez toho, aby neodniesol si rozhodujúce slovo . . . 



m 






w 



o chvíľu už ubieral sa so záprahom na nedalekiS rofu pre datelinn, 
ktorá podriastla ešte natoľko, že kosili ju na krm. I Beta šla, aby rýchlejšie 
nabrali toľko, koľko bude na nedeľu treba. Palko inokedy vysadol na v6z 
ale dnes, ked sedela tam ona, pokojne, s rukama na lone sopiatyma, 
šiel povedľa. Sediac pri nej, bol by musel preriecť slovo-dve a jemu tak 
divno bolo na srdci, že nebol schopný rozhovoriť sa, ale jedine dumať — 
dumať o tom, čo vrelo v jeho duši — napriek jeho rozhodnutiu ešte vždy 
hmlisté a neurčite. 

Už boli hodmi chvíľu na roli, aj odkosil už kus datelíny a oni ešte 
vždy mlčali. Ako sa pozdejšie rozpomínal, pre Pálka bola to chvíľa na- 
najvýš trápna. Jak chce tak rozhodne, teraz musí prehovoriť. Ale ako? 
Keby aspoň podala príležitosť, čo len slovom . . . No, ved ona sotva tuší 
dačo, pokojná, s jemným nádychom rumenca v tvári a zase s tým vý- 
razom melanchólie v zraku, shrabuje datelinu na hromadu. 

Zrazu Palko zastal v práci, oprel sa o kosu a nedívajúc sa na ňu 
riekol: 

»Čo si dnes taká srnutná« ? 

>Ja som vždy taká«, odvetila ona a slabý vzdych vydrel sa jej z hrudi. 
»Snád už nikdy nebudem inakšia « ... 

• Prečo by si nebola «! rýchle zahovoril Pálko. Sám upadajúc pod 
dojem žiaľu, nímž v tejto chvíľke dýchal celý jej zjav milý a vábny. »Keby 
si len chcela — ešte dnes mohla by si sa rozveseliť. Keby si len chcela 
zabudnúť* ... 

Beta vzhliadla k nemu a on zarazene zastal v prostred vety. Na jej 
bielom čele preletelo to ako stín a on zľakol sa, vidiac, že dotýka sa bo- 
ľavého miesta v jej srdci. 

»Na čo zabudnúťc ? spytuje sa, ale jej hlas pripadá Palkovi zvlneným : 
vidno, že porozumela a že je dojatá. Ale to už nesmie bo odstrašiť. 

»Však vieš c . . . vraví sotva slyšateľne. »Mrtví k mrtvým a živí so 
živými. Preto ty nesmieš zahadzovať svoje šťastie. Si ešte mladá a — 
(chcel rieknuť pekná, ale to slovo primrelo mu na ústach) a ešte len 
počneš žiť. Príde ti druhý, čo bude ťa práve tak rád mať« . . . 

Záporne zavrtila hlavou a smutne zadívala sa ponad modravé vrchy 
na biele, drobné obláčky, čo skupily sa na východe a obliate lúčami za- 
padajúceho slnca, pohrávajú do ružová. Ked obrátila k nemu svoju tvár, 
zdalo sa mu, že má oči zvlhnuté. 

>Tak ma už nikdy nikto nebude rád mať ako Martin* vraví zá- 
dumčivé, ako by sama pre seba. Jeho meno ešte doteraz nebolo vyslovené 
medzi nimi a Palkovi teraz zdá sa, akoby tým menom preklenula sa medzi 
nimi priepasť — priepasť široká, hlboká . . . Tak radí mu čosi zastať, ne- 
prehovoriť — ale už nedá sa, rozčúlenie ťahá ho dalej a dalej. 

>To ty nemôžeš vedeť«, vraví, rýchle mihajúc ocieľkou po kose. Zvuk 
brúsením pôsobený rytmicky odráža sa v ozvene. »Ty to nemôžeš vedeť, 
ale jedine on, ten druhý, že ťa rád, tak naozaj. Zapáčila si sa mu a keby 
si chcela, mohli by ste byť šťastní . . . Keby si ho len trošíčku rada mala . . .< 

Konečne vyslovil to, ked aj nie priamo. Akosi ľahšie padne mu 
hovoriť o sebe ako o tretej osobe. Ale nemožno, aby nebola rozumela . . . 
A predsa mlčí — mlčí úporno až triaška prechvieva ním z toho mlčania, 
ako zimomríavka. Divnou mocou nútený vzhliadol na ňu a — podivil sa, 
Čo sa tej robí, že tak divne premenila sa? I Ziera naňho uprene — ale 
pohľadom tak zvláštnym! tak zvláštnym! Nenie to tá nežná Betka s tým 



,5J 



SáK 



67 



snivým, žialnym výrazom v tvári, ktorý ho tak okiSzlil. Je v tom jej po- 
hľade tolko posmechu, samolúbosti a triumfálnej hrdosti nad novým 
úspechom, že i sám jednoduchý, prostý Palko musí spozorovať to a za- 
raziť sa. 

> Myslíš, že to bude pekne*? zahovorila konečne, so zvláštnym dô- 
razom v hlase a zase smeje sa, smeje — až Palkovi akosi dzko je pri tom. 
Zrazu akoby ochladol. 

»Čo by nebolo«?I vraví, ale hlas jeho i jemu samému pripadá takým 
drsným, t Však snád len nechceš zostať sterou dievkouc?! 

»A, to už nie — ; ale tvoja rada prišla neskoro: o Všechsvätých 
budeme mať prvú ohlášku toť s Kostrbom. Je síce vdovec a nenie ani 
velmi mladý — ale takto ináč dosť dobrý gazda*. 

»Ách« ! zastenal Palko polohlasite. Stud, urazená hrdosť, zavrhnutá 
láska — to všetko bleskorýchle mihlo sa v jeho duši, preplnenej bolastným 
úžasom. Stojí proti nej nie súc schopný slova, len rukou siaha k čelu, 
k očiam, kde mihá a tmí sa mu sťa po ťažkej chorobe. Nenie možno, 
aby netušila, ako zasiahla do jeho srdca — a predsa hfadí naňho uprene, 
pohladom tak nesnesitelne výsmešným a veselé vraví: 

>Ten síce sotva bude ma tak rád mať ako ty hovoríš, ale — z lásky 
i tak ešte nikto nevyžil, ani nevyžije*. 

Palko neverí svojmu sluchu: To hovorí tá, o nejž myslel, že schopná 
je, aby rada mala verne a opravdivé, po celý život — až po hrob?! 

» A ty si si to mal prv smysleť«, pokračuje nemilosrdne, vidiac, že 
on mlčí a neodvetuje na jej slová. »To si si mal smysleť. . .« 

»Ja som si nič nesmysleU ! za lkal zvýšeným, ale chvejúcim sa hlasom 
a silne rozháňajúc sa kosou doložil: »Ja som si nič nesmyslel, ale ty 
smyslela si si klamať Boha i svet, keď robíš sa ako by si bola svätá...* 

Hlas zlyhal mu ; rozčúlením nemohol ďalej. A zase zavznel ten smiech 
ošklivý a diabolský — storáz ošklivejší ako ten Evin. Reže sa mu do 
srdca, sťa brítká ocel a raní, kmáše, ničí všetko, čo bolo v ňom vypučalo 
nežného a radostného . . . 

Beta nečaká ďalej; sobrala sa a rýchle zaberá dolu brázdou. Len 
tak mihá sa po ceste a o chvílu už zmizla na zákrute cesty, vedúcej 
k dedine. 

Och, Bože môj!* znovu zalkal Palko. Až teraz, súc o samote, napadá 
mu, čo všetko ztratil v tejto chvílke. V prvom okamihu cítil iba stud pre 
odvrhnutú lásku — teraz sovrel ho žial sklamania. Len pred chvíľou krv 
prudko prúdila mu — teraz cíti sa, ako keby ho bola so silou duševnou 
opustila i sila telesná. I slzy — vraj známka slabosti — tisnú sa mu do 
očí. >Čo som jej urobil? Prečo takto so mnou zachodila«? Veď vidno 
bolo na nej, ako tešila^ sa, že mohla zavrhnúť tú jeho vernú lásku 1 > Lásku* ? 
pozastavil sa Palko. Cí bola to skutočná láska? »Mal som ju naozaj rád*? 
spytuje sa. sám seba až ku podivu pokojne. No, nemôže si dať určitú 
odvetu. Veď, predsa, pripadá si ako človek, ktorý len včera bol boháčom 
a dnes stojí nad troskami svojho bohatstva. I on tak pochodil. Včera 
ešte domnieval sa, že jeho šťastie zkvitne, postaví a upevní sa nezvratné 
— dnes zrútilo sa mu cele a strhlo so sebou i to, čo ho doteraz tešievalo. 
Čo ho teraz po tej chalupe, na ktorú toFko staral sa a nedoprial si ani 
toho najlacnajšieho pôžitku?! Načo je — k čomu? Snád aby zasadol do 
nej a dívajúc sa na štyri pusté kúty, ešte ťažšie, ešte bofastnejšie pocítil 
ťarchu osamelosti . . . ? 






-w 



^- 



Slnko už chvíľu spočívalo za vťškom, nebosklon tamto na západe 
i^ardcl sa do ružová, Javorina zdala sa ako obrovská roztiahnutá škvrna 
na zbelasenom obzore a on ešte vždy stál na tom istom mieste, kde vy- 
počul jej smiech, pri ňomž krv búri sa mu, keď len spomenie si naň. 
Zpamätal sa až ked už volky stávaly sa nepokojnými. Rýchle pohádzal 
nakosenú ďatelinu do voza a odhodlane pustil sa k domovu. Nič iné ne- 
žiadal si, ako to, aby dnes nič nedal na sebe znať, zajtra i tak zájde 
ďaleko, ďaleko . . . 

Keď prechádzal okolo pitvora, zarazila ho vôňa čerstvých koláčov, 
to gazdina chystala mu na cestu. V stajni našiel už svojho následníka, 
Jura Zase zašiel ho ten istý žial a krušný pocit osamelosti, čo tam na 
roli. Hla, ako ho vystrájajú ! Všetci radi budú, keď odíde : i gazdina i Juro 
i Beta. Nič neurobil zlého ani jednomu z nich a predsa vystrkujú ho do 
cudziny, sťa dajakého zločinca. Pravda, i druhí idú — ale tým je to cele 

ináč. Za tými aspoň zasmúti dakto: rodina, mať, sestra alebo milá 

a on nikoho nemá, za ním nikto nepožiali . . . Jeho nikto nemá rád na 
tom äírom svete . . . 

»Eva«! ozvalo sa zrazu v jeho srdci zúfale i radostne. Sám nezná, 
kde vzalo sa tam to meno teraz, ale sťa by sa kási sladkosť bola rozliala 
po f^om. Razom pripadá mu tak milá a blízka, sťa sestra a zdá sa mu, 
žt; odfahlo by mu okamžite, keby mohol sa jej zdôveriť, vyžalovať. Hfal 
o čo pravdivejšia je Eva od tej druhej I Aspoň nepretvaruje sa, nehrá na 
SV äi uška, ale zostáva takou, ako ju Boh stvoril. Vzpomína si ju tak, ako 
videl ju posledne, keď zachytil ten jej divný pohlad, ktorému nemôže 
porozumeť. Sám nezná, čo to má značiť, ale chápe sa toho pohľadu, sťa 
by mu mal byť kotvou, o ktorú pripevnil by svoje už-už tonúce šťastie. 
Ako zúfalec posledným zásvitom zdravej mysle hľadá čo len bľadú iskierkiŕ 
nádeje, z nejž mohol by si vytvoriť nové svetlo viery v život a dobro — 
tak hľadá on v tom pohľade obľahčujúce vedomie, že snáď nenie ešte tak 
ztratený, ako zdá sa — — 

Pri večeri ani neodvážil sa hlavy pozdvihnúť, aby dajako nezavadil 
pohľadom o Betu. No predsa zazrel ju, keď kládla misu na stôl. Jej tvár 
bola práve tak jemne zbarvená, ako inokedy. Biely ručníčok strojne, ako 
rámec obopínal jej tvár, v nejž práve tak, ako inokedy spočívalo čosi ako 
nádych žiaľu a v očiach tá hĺbka hlboká, nad ňouž len včera ešte točila 
sa mu hlava . . . 

Idúc okolo Jura, ktorý pozerá na ňu nesmelé a zbožne, tíško vzdychla. 



V. 

Svitá októbrové ráno. Tma nočnia ustúpila pološeru ; ale slniečko ešte 
hovie si v oblakoch, ako keby lenilo sa mu k dennej púti. Vŕšky zahalené 
sú riedkou hmlou, ktorá nad plochým temänom Javoriny preháňa sa 
v dlhých radoch ako stíny lesných duchov. Chladný vietor podúva od vý- 
chodu a ševeliac v zrednutých korunách stromov, striasa zarudlé lístie na 
vysilenú zem. 

Palko zadumený skláňa sa nad potôčkom, plynúcim na záhumní a 
a uprene pozoruje drobné vlnky ako skackajú s kamienka na kamienok, 
štveračive bublajúc si v svojej tajomnej mUive. Tu i tu sietí polozvädlý, 
zaáUlý lístok s daktorej z vťb, skláňajúcich sa nad potôčkom, zatočí sa 






■ä 
■k 

1 



í 



69 



v letku, no sotva dopadne na hladinu už bystré vlnky schytia ho a hádžu, 
zmietajú ním až ztratí sa v prúde velkého potoka. 

Pri silnejšom náraze vetra Palko strhol sa a rozhliada sa dookola. 
Na pravo, v rannom šere zrie nevelkú planinu, posiatu drobnými kopci, 
nad nimiž kde-tu čnie jednoduchý drevený kríž alebo len stĺp na čierno 
zabarvený. Medzi nimi ako mátoha učupená je podivná budova s rozcú- 
chanou, rozvláčenou strechou. Nízke, takmer štvorhranné dvere zapreté sú 
na závoru, ale prúčelnia stena, dopoly svalená, dovoľuje zreť do neveľkej 
miestnosti, kde väčšie-menšie lebky válajú sa v svornej blízkosti polosprách- 
nivelých koštialov. A lebky tie sú nie bez výrazu : na každej stá šklebil by 
sa výsmech — výsmech nad pozemským životom, v ňomž všetko iba: 
márnosť nad márnosť! 

»Čo tu hľadám ?« spytuje sa Palko samého seba, otriasajúc sa ranným 
chladom. A sťa na odvetu zadíva sa na ľavo, kde v sádku v malej húšťave 
stromov túli sa 'malá chalupa, so strieškou málo lepšou ako táto tu na 
cintoríne. 

Na jeho tvári poznať stopy prebdelej noci. On skutočne nespal takmer 
nič, premetávajúc sa na lôžku a tiápený rôznymi, skrušujúcimi myšlien- 
kami. Nad ránom usnul trochu a sen, ač krátky, tak dobre účinkoval na 
jeho myseľ. Už uspokojil sa trochu. Včerajší Betín vzdych, už na iného 
nalíčený, bol mu keď aj nie liekom, ale aspoň protijedom na prvé bôle. 
Ako milujeme kvietok pre jeho vôňu a nežný pel, tak zaľúbil si Betu pre 
jej domnelú nežnosť a jemnosť citov. Včerajšie pozorovanie presvedčilo ho 
o klame: pel sotrel sa a zo všetkých tých sladkostí a nežností, čo nako- 
pily sa v jeho srdci, zostala iba stydná upomienka. 

A je to už milosťou, nám samým nebom udielanou, že práve v takej 
chvíľke, v nejž zrútilo sa nám všetko, na čom zakladali sme svoje šťastie, 
zo zborenia toho vyrastá túžba nová, cieľ nový, k nemuž zase pripútame 
naše už-už tonúce nádeje. — I Palko zachytil záblesk akejsi nádeje — 
nádeje, ktorú neznal ešte nazvať menom, ani neznal ako vznikla v jeho 
duši. No pravdepodobne vytryskla v nej vtedy, ked tak zúfale a spolu 
radostne privolal si meno Evino. 

A teraz stojí tu, neznajúc prečo sem prišiel a čo tu hľadá. Ešte ho- 
dinka — dve a on odísť musí ďaleko, za povinnosťou. Nuž aspoň napo- 
sledy podíva sa na domčok, ku ktorému viazané sú jeho milé ale i bo- 
ľastné upomienky . . . 

Z polootvorených dverí chalupy zavznel tichý spev. Po hlase poznal, 
že spieva to stará Slávikova, matka Evina, a síce obvyklú nedeľniu. »Bože, 
veľký od večnosti* . . . Spieva ťahavé, hlasom nie veľmi zvučným, ale jemu 
zneje spev ten milo a dojímavo. Mechanicky spravil krok ku predu a potom 
vzpamätal sa, až keď stál pri zvalenej ohrade, ktorá prv tvorila plot pred-^ 
domovej záhradky. Pred oblokmi, dotýkajúc sa rozvetvenými konárami 
strechy, bola mohutná hrušeň a snáď ona bola na príčine, že v záhradke 
ani v lete nič nenariastlo. Teraz v jednom kúte pestrelo sa zopár nechtíkov. 
Palko zadíval sa na ne — keď zdvihol zrak, ulaknul sa jako pristihnutý 
pri zakázanom. 

Stála pred ním Eva, bladnúc a zase sa červeňajúc — patrne pre- 
kvapená nenadalým stretnutím. Palkovi srdce prudko zabúchalo. I on za- 
razil sa — ale zvlášte premenou Evinou, patrnou na prvý pohľad. Nenie to 
tá Eva, ktorá často ho hnevala svojimi žartami. stojí pred ním dievča ďaleko 






^ 



70 



štíhlejšie a vari aj vyššie. Jej líca pokryté sú chorobnou bfadosťait a oČi, 
dopoly okriSžené fialovou známkou, pozerajú vážne a z hlboká. 

»Čo tu híadáš, Palko?* vraví k nemu tichýnij chvejúcim sa hlasom 
a keby on sám nebol rozrušený, mohol by spozorovať, le celá zachvieva 
sa akoby zimničnou triaškou. No Palko, nepozoruje to, Evina otázka pri- 
viedía ho do rozpakov. Sám nezná, čo tu hfadá, ale teraz napadá mu, že 
mal by ju poprosiť — poprosiť, aby sa nehnevala. Ako namanula sa mu 
tá myšlienka^ alebo za čo by sa mala hnevať — sám nezná, ale zdá sa 
mu, žu jej odpustením vyrovnalo by sa všetko a on odišiel by uspokojený, 

»Ako dobre, že som ťa našieU, vraví pritlumene, berúc ju za obe 
ruky. Zase ovládla ho myšlienka, že ona jediná mohla by porozumeť, keby 
vyžaloval sa . . , i Odchádzam ,aa vojnu' a nemohol som odísť bez toho, 
aby som ešte raz sem neprišiel. Vidíš, ja som ťa tofko hnevávalj kým si 
bola u Rázvorov, nuž — chcem ťa poprosiť, aby si sa preto nehnevala 
na mňa.« 

Vyriekol to tak nežne a díva sa na ňu tak úprimne, že ona pod 
vplyvom toho pchladu prižmúrila oči a jej ruky slabúnko zachvely sa. 

» Nemáš si čo vyčítať'^ vraví ticho, nevysíobodzujúc svoje biele, chudé 
ruky z jeho, >ved som sa ja preto nikdy na teba nehnevala* . . , 

Palko náhodou zachytil jej pohlad a — razom pustil jej ruky zo 
svojich. Jeho radosť nad nenadalým stretnutím už ustúpila pocitom iným, 
v Evinom pohľade zbadal velkii podobnosť s tou druhou a pohVad ten 
razom vyvolal v jeho duSi všetky včera prežité, bofastné dojmy, 

» Počuj, Eva, ja som velmi, ale velmi nešťastný <j preriekol zrazu, 
nedívajúc sa na ňu. Jeho tvár zbládla a zase zmraštila sa, jako keby zrazu 
pocítil bol fysickú bolasť, že Eva zlakla sa jeho výzoru. 

>Fre Boha, čo sa ti stalo ?« spytuje sa ho, sama smrteľne zbfadnutá. 
Stojí pred ním strápená — zosobnelá sústrasť a Falkovi dodáva to novej 
odvahy. 

»Keby si vedela!* povzdychol smutne, >nuž, ved ty iste už o tom 
vie£; vaša Beta mi velmi ublíŽila« . . . 

»A čo ti urobila?* spytuje sa ona, ale akési túženie prechodí ju jako 
zimomriavka. 

» Vieš, raz bol som ti rozkladal, ako to bude aŽ sa ozením a myslel 
som si, Že to ozaj tak bude, ako si ja myslím . . , A už je tomu konec 
naveky, na veky I* zahovoril zrazu, ale divno, ani z ďaleká necíti pri tom 
takú fútosť ako myslel. Zdá sa mu, ako keby rozprával o dačom, čo stalo 
sa dávno, velmi dávno. A dosť ľahostajne doložil. *Nuž darmo je, jasom 
ju mal veľmi rád, ale ked ona* . . . 

Zrazu zastal, doplniac vetu úsmevom, akým uzdravujúci sa vraví 
o svojej nemoci, ktorú nedávno bolo mu pretrpeť. Pozrel na Evu a zadivil 
sa, stála pred nfm ticho, vzpriamená a pri tom bladá v tvári, ruky majúc 
k hrudi pritisnuté — ale zrazu jej hlava naklonila sa, dotkla sa jeho ra- 
mena a počala klesať ako podťatý kvet. 

Sotva uspel zachytiť ju do náručia, sám súc preľaknutý, polomŕtvy 
úžasom. Čo sa jej stalo? Co sa s ňou rohí? Bezvládne, celou ťarchou spo- 
číva mu v náručí, bľadá, s očima zavretý ma a niet v nej ani znaku po 
živote. Chcel skríknuť, ale hrdlo sťa svierala by mu kási železná ruka — 
len oči jeho sťa kúzlom pripiate spočívajú na jej tvári, ktorá aČ so sovre- 
nými per nami a s výrazom bôru, predsa je taká krásna, taká krásna ! 






71 



A podržujúc ju v náručí a upreno pozerajúc do tej bielej tváre, ktorá 
skorej podobná je tvári mŕtvoly ako žijúcej bytnosti — v jednom oka- 
mihu zvírilo mu dušou všetko to, čo zacítil v posledniu dobu: neisté túžby, 
nádeje, žial, poryvy posledných hodín — to všetko splynulo v chaos a zo 
všetkého vyznelo iba jedno vedomie a šialená tuha: pomenovať ju 
svojou I 

Z pitvora ozvaly sa hlasy a on v náhlosti neznal iné ako složiť svoje 
bremä na podstenu a jedným skokom vyleteť zo záhradky. Počul ešte 
výkrik, ktorý prenikol mu až k srdcu a hrozná tiaž zavalila sa mu na 
dušu. »Co som urobil ?1 Čo som urobil ?!« spytuje sa, vytrešteným 
zrakom hľadiac pred seba a siahajúc si k hlave. Nenie schopný súvislej 
myšlienky, len zdá sa mu, že už teraz rúcajú sa všetky jeho sny a nádeje . . . 

Počul ešte vravu, ženský plač, a potom všetko ztíchlo. 

Jeho strach a nevysvetliteľná úzkosť dostúpila vrcholu. Ako šialený 
dal sa do behu a nezastal až na dvore Rázvorovie. 



VI. 

» Lúčenie, lúčenie, vecf je to ťažká vec« . . . zneje dedinkou spev na 
cestu sa chystajúcich rekrútov. Spievajú si, ale každému tá ťažkosť vyra- 
zená je na tvári. Nenie medzi nimi ani jedného, čo šiel by vďačne. Kaž- 
dého viaže dačo k rodnej dedine: láska k domovu, k matke, sestre — 
a temer všetkých k milej. Nuž nie div, že im to lúčenie naozaj ťažko 
padne. 

Snáď jediný Palko medzi nimi odchádza vďačne. I tak ide iba na 
dva mesiace a k tomu nezanecháva nikoho, čo by za ním banoval. Pri 
takejto veci zdá sa to skoro výhodou — ale iba Palko vie, ako ťažko je 
odchodiť, čo aj na krátku dobu, keď vie, že nikomu nebude chybovať, že 
nikto za ním nezaplače . . . 

Už dva razy vzal do ruky batôžik, čo mu gazdiná naviazala a zase 
len položil ho na lavicu a pozerá do obloka, sťa čakal by dakoho. Gazdiná 
vybehla kdesi — v celom dome panuje ticho. Gazda sedí za roh stola 
a britvou preťahuje po remeni. Robí to už hodnú chvílu, sťa bola by 
bohvie jaká zatupená, ale to len preto, aby ukryl svoje rozčúlenie. Avšak 
vidno na ňom, že je dojatý. Palo už sedem rokov čo slúžil u nich, mali 
ho ako svojho a teraz odchádza a nechce si vziať závdavok na rok bu- 
dúci. Vie, že takého paholka viacej nedostane; nuž nie div, že Túto mu 
za ním. No i Palovi je lúto. Sedí na lavici so sklonenou hlavou, sostár- 
nutý o päť rokov. Nevraví ani slova, len pozerá do obloka a pri každom 
Šuchnutí strhne sa jako zločinec, očakávajúci, kedy stihne ho zaslúžený trest. 

Na podstene ozvaly sa kroky a on vstal a pozerá ku dverám. Nimi 
vošla dnu Rázvorová, smutná, uplakaná. Na prvý pohlad vidno, že prináša 
dôležitú a smutnú zvesť. 

>Ludia boží, už sme si Evu dovydávaliN vraví a slzy zalialy ju pri 
tých slovách. 

» Zomrela ?« zvolal Palo s úžasom. 

t Ešte nie, ešte nie, ale sotva tá kedy bude chodiť! Ešte ráno vyšla 
si von a už potom len čo ju vniesli dnu. Našli ju na záhradke omdletú, 
tľOchu prebrala sa, ale leží neživá- nemťiva . . . Ach, dievka moja, nikdy 
mi ty už viac vody nedonesieš!« . . . 






.0} 



w 



•Tak, s Bohom tu bývajte*, vraví Palo a poberá sa ku dvťrám. 
Celý je premenený, tvár bfadá jako stena a ústa zachvievajú sa mu 
kŕčovite. Gazda pozerá naň udivene, i gazdiná prestala plakať* 

»A čo nám ani ruky nepodáš « ? preriekol gazda, urazený takýmto 
lúčením. »To už ako naposledy, ked už viacej u nás nebudeš^?! 

Palo vrátil sa odo dverí a podajúc ruku obom, vyšiel von. Dedinou 
spechá ako zlodej — ostatní rekrúti už predišli ho — a ani neide hradskou, 
ale odrazil sa poTnou cestou. Pôda páli ho pod nohama, v hlave víri a 
hučí mu a porád znie mu ako výčitka za spáchaný zločin. 

Vydýchol si až ked bol v šírom poli. Tá tichosť a veleba iímiera- 
júcel prírody blahodarne účinkovala na jeho mysel, až chorobne rozrušenú 
príhodami posledných hodín. Zastal na vŕšku, deliacom chotáre dvocli su- 
sediacich dedín, a rozhliada sa dookola. Celý kraj obliaty je svetlou, slnečnou 
žiarou, obloha klenie sa jasná, belasá a zelené pruhy oziminy tak ptikne 
vynímajú sa pomedzi oráčinou. A tamto v dolinke rozprestiera sa dedinka ; 
pomedzi koruny stromov v rôznych odstínoch barvy červenkavej, žltej a 
ešte svieže zelenej, vykukujú bielunké domčoky, malé a skromné i veža 
vnove zbarvená, s vrcholcom lesklým, ako zo zlata. A nad všetkým týin 
panuje tichá jasenná nálada — celá krajinka sťa by dýchala súladom 
pokoja a šťastia . . . 

»A ona umiera «! zvolal Palko, s úžasom prenikajúcim celú jeho 
bytnosť. »Pane Bože! ona umiera « I Až teraz pozná celú ťarchu osame- 
losti a žialu. Kási tiaž zavalila sa mu do srdca, sviera ho, šíri sa. ^z slzy 
tisnú sa mu do očí. 

>A ja ju milujem! Mílujem«l zavolal, slziac i usmievajúc sa ^ároveft 
a hodiac sa na zem, zaplakal vrelými slzami. 



VII. 

»Ja ti rozprávam a ty nepočúvaš*, vraví Marka Beňovie svojej ka- 
marátke vyčítave. » Hovorím už vari pol hodinu, ale stavím sa, že ty 
nevieš z toho ani slova «. 

Táto usmiala sa nútene a nízko skláňa sa nad vyšívanie. Mar kine 
slová vyrušily ju z myšlienok a teraz mrzí ju, že táto spozorovala jej 
zadumenosť. 

Padol prvý sniažik, pole pokryl belostnou rúškou a celej dolinke 
dodal zimného vzozrenia. Na večer vyjasnilo sa, chladný vietor podúva 
od severa a preto tak milo padne sedeť v teplej chyži a besedovanim 
krátiť si už hodne dlhý večer. 

Na priastkach je už veselo; pri hrčaní kolovratov žartom a veselosram 
nieto konca-kraja. Marka spomína si, ako veselo je teraz v iných domoch 
a takmer lúto jej je, že ona sedí tu tak sama a keby to nebolo k vôli 
kamarátke, neudržala by sa tu ani za pol hodinu. 

»Vlani to bolo veselšie«, vraví, keďže jej spoločnica zase letí mlčky 
bodá ihlou do plátna, ktoré pod jej zručnými prstami pokrýva sa pestrou, 
hodbabnou výšivkou. »Vieš, vtedy chodily sme na priastku ku Krajíčkom — 
ty od Rázvorov. Tam bývalo veselo! Chasy vždy plno — a ešte keď 
prišiel Jano Kulichovie, to bolo nezbedy! Či pamätáš, ako vyrážal tí vre- 
teno z ruky a to len aby si si ho musela vymieňať*. 



I- 



^^ 



73 



Deva s výšivkou v ruke usmiala sa — ale iba na okamih. Už zase 
pozerá vážne a smutne. 

»Ó, to je už dávno, velmi dávno I Bolo to síce iba pred rokom, ale 
mne zdá sa, že odtedy zostarla som o desať rokov. Vtedy bola som len 
taký Jaso* a dnes« . . . 

» . . . Stará panna< 1 so smiechom dopĺňa Marka nedokončenú vetu. 
»Kto by neznal, že ti je sedemnásť rokov, hádal by ti najmenej päťá- 
dvadsať. Nuž — nie si ty už tá, čo si bola predtým* . . . 

Marka prestala točiť kolovrátkom a spustiac ruky na lono, zahľadela 
sa na kamarátku zkiSmave i siistrastne. Svetlo malej, olejovej lampky padá 
na jej tvár žltkavou žiarou a dodáva jej ešte biednejšieho výzoru. A keď 
zahladí sa svojima modrýma zádumčivýma očima, v nfchž plno akéhosi 
tajného žialu — nenie možno, aby pohlad ten nedojal a nevzbudil tajnú 
sústrasť. 

Nikto nepoznal by v tej bľadej, štíhlej deve nekdajšiu rozmarnú Evu. 
Nuž, mnoho trpela v poslednej dobe. Vznášala sa medzi životom a smrťou 
a to pretvorilo ju telesne i duševne. Teraz síce už vraví, že jej nič ne- 
chybí, ale duševné strádanie zrejme vidno na jej tvári. 

>Ale i Beta zmenila sa«, vraví Marka po ch vilke. » Každý vraví, že 
je už celá inkšia ako bola prv. Kým bola slobodná, bola ako muška — 
odkedy zaslúbili sa s Kostrbom, je práve tak ,do sveta* ako iné. Nebodaj 
rada je, že vydala sa tak dobre . . . Ale vidíš, to už musí byť na šťastí ; 
je od teba sotva o dva roky staršia a už mohla sa vydať tolko razy. Tá 
nebodaj^ nosí pri sebe prútik z vody, že je taká vzácna.. . 

»Co je to«? spytuje sa Eva, urazená domnenkou, že by jej sestra 
vábila si milencov čarami. 

»Nuž, hovoria, že keď dievča nosí pri sebe, na srdci halúzku, ktorú, 
kým rástla, voda obmývala, nuž musí ju zalúbiť každý, koho si len zažiada. 

Evine oči zažiarily — ale hneď zase ako stín preletelo to jej pekným 
bielym čelom a ona tíško vzdychla. 

t Keby to bola pravda! To by nebolo na svete tak zle a tolko 
nešťastných . . .« 

Eva zrazu umíkla a sklonila hlávku — ale Marka predsa pozoruje, 
že len násilne zadržuje slzy. 

»Nuž, to sú si iba sami na príčine, že sú nešťastní «, vraví s dôrazom. 
>Ja neviem pochopiť, ako môže dakto byť nešťastným preto, že ho ten, 
ktorého si práve zažiadal, nemá rád! Keby si tak Juro čosi smyslel a 
zanechal ma — ja by som preto ani jednej slzy nevyronila. Chceš ma — 
dobre. — Nechceš i tak. Ako ty mne, tak ja tebe. — Čo je z toho, 
mysleť si na dakoho, sužovať sa, keďže on o to nestojí?! 2^budni a 
a máš pokoj < ! 

»Keby to bolo tak Iahko< ! zase povzdychla Eva, ktorá tento výklad 
počula od nej už velaráz. »Ty si istá, že Juro na inú ani nepo- 
myslí, a preto lahko ti hovoriť. — Ale to sa nedá zabudnúť! Zabudni, 
keď máš toho plné srdce, plnú hlavu, keď myslíš na to vo dne, v noci a 
ani vo sne nedá pokoja! . .« 

>Ó, to musí byť hrozné*! trpne Marka, ale nemôže sa zdržať, aby 
sa tomu nezasmiala. >Tak teraz ti už verím, že z toho môže b3rť naozaj, 
ale naozaj nešťastný . . .« 

>No, nie celkom « I vraví Eva a kýsi živý záblesk vzňal sa v jej 
očiach a zkrášlil jej v tom okamihu zčervenelú tvár. > Nenie to také ža- 



^^ 






7* 



^ 



k 



lostné, lebo vtd vŠĽtko to týka sa jeho a uŽ preto je to veselé a milé. 
Ba skorej šťastím je to« ... 

>Čo je po takom ,šťastí* keďže z toho i tak nikdy nič nenie?! 
Pováž len sama seba*, pokračuje, silou*mocou snažiac sa priviesť Evu na 
iné myšlienky, >čo máš z toho, že sužuješ sa — keďže Palo i tak nestojí 
o to ŕ I On, možno, ešte vysmeje sa ti — ; lebo ako mládenec, tomu váetko 
iba daromnica< . . , 

Eva začervenala sa; Markine slová tirazíly jej panenskú hrdosť. Rada 
by chcela dačo preriecť na obranu Pala alebo **eba, ale práve nenachádza 
slov ku podvráteniu tejto možnosti. 

1 Uvidia, nebude dlho, čo i ty tak budeš hovoriť ako ja «, vraví Marka, 
»nech len prijde ti na oči druhý, čo pozdá sa tí ešte lepšie. Potom vy- 
smeješ ^a, jako mohla si sa siižiť pre takd pletku . . .« 

»To nenie pletkal* rázne prerušila ju Eva, vztýčiac strojmi hlávku 
a dívajúc sa na Marku priamo, s urazenou hrdosťou v zraku. *To nenie 
pletka, darmo mi ty hovoríš! Nie som už decko — a napremýšiala som 
sa o tom dosť a dosť. Vieš« . . . pokračuje už tichšie, nežne prituíujdc sa 
k Marke, zarazenej tou náhlou prudkosťou, »keď ležala som tu tak osa- 
melá, chorá a slabá, celý svet bol mi ničím, všetko, čo ma kedy tešilo, 
zošklívilo sa mi — a predsa on bol mi vždy jednakým, vždy milým , » . 
A bola by som snáď i umrela, keby ma nebola udržovala myšlienka, že 
ho ešte musím videť — aspoň raz jeden jediný raz< . . , 

Eva sklonila hlavu na plece Markino a zaplakala. 

Marka je premožená. Nežne objala ju a hladká jej ubíadlé, slzami 
zmočené líce, SiSc o vela povrchnejšia, nerozumie úplne tej velikej, ne- 
šťastnej láske Evinejj ale tuší, že je to čosi ďaleko hlbšie, ďaleko oprav- 
divejšie, ako to ona pochopuje. 

Eva zodvihla hlávku a stiera slzy zásterkou. Plačom uľavila si — 
teraz už pokojnejšie i veselšie hladí na kamarátku a vraví : 

>Nuž vidíš, aká som ja! Palo je už týždeň doma a mňa nebolí to ani 
najmenej, že nepríde.* 

■Ale predsa nezasluhuje ten, aby si ho tak rada mala, I tak chodí 
vraj kdesi na vyšný konec a bude sa vraj ženiť.* 

Marku bolí to, že musí Evu zarmtitiť a tisknúc jej ruku vo svojej, 
sustrastne pozerá jej do tváre. Pred chvíľou bola začervenala rozčúlením, 
teraz obľadla trochu. 

*To nenie pravda !« vraví zvýšeným hlasom, ale poznať v ňom bo- 
lastné chvenie. 

>Co by nebola? í Hovorili to tetka Strnádkovie a tá vari len musia 
vedeťj keďže Palo je u nich.« 

Eva neriekla nič. Po chvíli so zbytkom nekdajšej svojej rozmarnosti 
potriasla hlávkou a vraví: 

»Nechj keby mu len Pán Boh dal takii, akii si on žiada — potom 
už vďačne zabudnem. < 

Vyslobodiac sa Marke z náručia a zdanlivé pokojná, vzala vyšívanie do 
ruky, V nastalom tichu počuť iba vrčanie pera na kolovrate Markinom. 
Slávikova odišla k mladej žene, Bete, a to na celý večer. Sú samotné 
v celom dome. 

Marka bystré točí kolesom a krdti niť v ohebných prstoch, Eva sedí 
na pohľad pokojná a to uspokojuje i Marku* Suc živej povahy, v myšlienkach 
prešla uz k veselejším predmetom, a keď zase na[>adly jej reči, ktoré pred 






75 



chvíľou s Evou viedly, pozerá na vec menej vážne, ba zachcelo sa jej i za- 
žartovať. 

>Počuj, keby som tak bola na tvojom mieste, to by som si lahko 
pomohla, aby som nemusela mysleť na Pala«, vraví po chvíli a veselé 
chechce sa pri tom. 

»A jako?« spytuje sa Eva zvedavé. 

t Nuž velmi lahko I To treba len začreť vody do hrotka, po tri razy 
dolu vodou, potom tú vodu vyliať a čo zostane v hrotku, tie kvapky vypiť 

— ale držať hrotok zpak ruky. Sotva to urobíš, zabudneš akoby amen 
riekol a nikdy ti ten viac na um neprijde.* 

Eva zdá sa rozmýláať. »A bola by to pravda ?« spytuje sa živo. 

»Coby nebola?! Vraveli to tetka Bobulková a tá to sami zkúsili. 
Ako dievke veľmi sa im bol ktorýsi ,zočil* — ale rodičia ich nechceli za 
neho dať. Ale bárs im aj dosť zakazovali a bárs aj sami chceli, predsa 
naňho zabudnúť nemohli, boli ako očarovaná. Až potom napili sa vody 
tak ako ti hovorím a o štyri týždne boli oddánkou . . .« 

»S tým istým ?« 

>Čoby, so šmatlavým Zemanom !< 

Marka veselé chechce sa, jako keby bola riekla dačo vtipného. Ale 
Eva sedí tichá, zadumená. Výšivku upustila na lono a snivé díva sa pred 
seba. Markín smiech pripomenul jej tú dobu, kde i ona bola taká veselá, 
bezstarostná a pritom šťastná. A bola ňou až dotiaľ, kým nezačala mysleť 
si na Pala. Ale od toho času počalo sa jej súženie . . . 

Markina rozprávka vzbudila u nej mnohé myšlienky a spomienky. Spo- 
mína si, ako hnevával sa Palo na jej žarty a jako ju to predsa k nemu 
ťahalo. K vôli nemu ro/jšia sa s Janom, a ten ju predsa musel rád mať, 
kedže i potom ešte pokúsil sa srnieriť sa s ňou. Ale jej nič^ nebolo po 
všetkom, keď Palo — ako sa domnievala — nenávidel ju. Čo naplakala 
sa v tom čase! Celý svet zdal sa jej pustým a neraz žiadala si zapome- 
nutie a večný pokoj. A tak bola by dožičila tomu svojmu vzdornému, 
neposlušnému srdcu, aby ztíchlo na veky, na veky ! . . . A kým ona trpela 

— trpela preňho — on nadchádzal si Betu! 

Evá začervenala sa pri tých spomienkach, ale proti vôli spomína 
si dalej. 

Ked priznal sa jej z lásky k inej, to len-len že nei)odkopalo jej život. 
Z onej mdloby upadla do dlhej choroby. Vznášala sa medzi životom a 
smrťou — ale i vtedy, v horúčke, iba o ňom blúznila. 

A teraz . . . 

Teraz on zachádza ku inej 1 

Eva vzchopila sa a prudko kráča ku dverám. Bez slova vyšla do 
pitvora a potme hľadá čosi na polici. Otvorila dvere. Mrazný vietor zavial 
jej do tváre, ale ona nedbá na to a podstenou spechá ku potôčku. Mesiac 
je v splne, noc je jasná a krásna. Tamto na nebi samá, samučičká hviezda 

— tu dolu belostná, sňahová rúška, baliaca kraj v barvu nevinnosti. A všade 
tak ticho, tak milo. I tamto na cintoríne. Ten taktiež zastretý je sňahom, 
sťa fáťolom zapomenutia — iba náhrobníky čnejú z neho vážne a smutne. 
Tam spočinúť bolo by tak dobre, tak milo, tak sladko — všetko bolo by 
zapomenuté, sťá sotreté jedným ťahom . . . 

Eva zastala nad potôčkom. I ten potiahnutý je ľadom a zaviaty 
sňahom, ale tn dolu na pár krokov voda plynie si voľno, v nerovnom 
koryte svojom. Drobné vlnky žblnkot ajú si tajomne a veselé jako z jará 






3}\ 



76 



a hviezdy odbleskujú a trblietajú sa na hladine. V Evinej ruke objavil sa 
hrotok^ doteraz zásterkou ukrytý. Začrela doň vody, dolu pnldom po tri 
razy, vyliala ju a trasúcou rukou podnáša ho k ústam. 

V tom zrak jej padol ku brehu po točka, kde v striebristom svetle 
mesiacaj vlnkami znepokojovaný, trepoce sa akýsi malý predmet. 

Odhodila hrotok ďaleko od seba a kraknúc do snahu, už odlamuje 
halúzku ako by náhodou tu vyrastajúceho jelšového kra, halúzku, ktorú 
obmývaly a objímaly vlnky potôčka. 

»Pane Ježiši Kriste, pomáhaj mi!« šepce a náruživé pritisnúc ju 
k ústam, schováva ju na rozbúrené ňadra. 

Na cintoríne čosi zapraskalo a ona rýchle vstala. Zrazu zmocnil sa 
jej poverčivý strach. Inokedy nebála sa, veď zvyknutá bola v blízkosti cín- 
torfna^ ale teraz celá je prestrašená. Až teraz napadá jej, že to hriech, 
domáhať sa dačoho cestou nadprirodzenou. Je to pokúšaním Boha a k takým 
ludom vraj majú prístup mocnosti zlé — 

To prasknutie zase opätovalo sa, ale už kdesi bližšie. Prestrašená 
ohliada sa dookola. Jej zrak zastavil sa na rozválanej kostnici. S nízkou, 
rozvláčenou strechou vyzerá ako mátoha a dlhý rad vťb pri potôčku tit*ž 
vyzerá ako šeré stíny duchov. V matnom svetle mesiaca zdá sa, jako keby 
pohybovalo sa dačo v ich rade, vystupovalo z neho . . . 

Krv zastydla jej hrôzou, skutočne od cintorína pohybovala sa postava 
a poberá sa rovno k nej, sťa chcela by ju uchvátiť. Chcela skríknuf, ánt 
sa na útek — ale mlčí a stojí ešte vždy na tom istom mieste, ač oná 
postava blíži sa viac a viac. Už je cele blízko, chápe ju za obe ruky a tiskne 
ich silne, vrúcne . . . 

»Palkol« zvolala a slzy vytryskly jej z očí. 

On nepozdravil ju, ona nevíta ho. Ani nevysvetluje jej, ako a prečo 
prišiel — len svíja ruku okolo jej drieku a sladko šepce: 

tEvuska, duša moja!« 

»ChocI, Palo, chod — « bráni sa ona, nežne odstrkujúc ho od seba, 

»Ach, Evka, keby si vedela . . . keby si vedela . . .« 



Vravia, že ideále sú nedostižiteľné. 

Keby rozumel tomu, čo len trochu Pavel Kresák, prisvedčil by 
z hĺbky srdca. 

Sedf si v chalupe vybielenej, čisťunkej a útulnej, na ktorú žena každú 
chvfiu vybabre za päťatridsať krajciarov vápna. Stôl zakr)rtý je bielou 
plachtou, s červenou partou v prostriedku — ač nenie ani nedela. V chyži 
panuje zvláštna, sviatočná nálada. Chlieb nenie síce na stole, ale miesto 
neho vykukuje zpod obrusa ohromná ,baba', v svornej blízkosti pokrmu 
duševného : Tranosciusa. Všetko je tu práve tak — ba skoro krajšie, ako 
si to vtedajší idealista, Palo, predstavoval a predsa teraz hnevivo roz- 
hadzuje sa: 

>Aby ťa i s takým poriadkom! Len predvčerom mal som vo vrecku 
desiatku a dnes ani krajciara! A k tomu, hfal práve teraz privlečie mi 
daňové knižky! Len platiť a zase platiť! Raz porciu, prirážku a štrkovku — 
a zase za mäso, múku, korenie a čo ja viem čo! Na môj pravdu, na mi- 
zinu vyjdeme ak to tak ďalej pôjde* ! 



-TT 



3-.A 



'% 



»Ale, Palko«, krotí ho jeho žena, nežne usmievajúc sa naňho »ved 
to Pán Boh všetko pomôže « I 

• Pomôže, pomôže*! odvráva on už tichšie, mäknúc pod Vplyvom 
jej láskyplného pohladu. »Ved ja viem, že pomôže, ale ak sa len sám 
nepričinfm, ani On mi nepomôže*. 

»Už zase«l vyčíta mu ona. Je už zvyklá na takéto reči a zavše musí 
miemiť jeho prílišnú starostlivosť o živobytie. » Ďakuj Bohu i za to, čo 
ti dáva< ! 

>No ved — « dotvťdza on rýchle, ale predsa nezdrží sa, aby ne- 
doložil: »Hejl nebolo to len za slobodná !..« 

»Tak — mal si sa neženiť«, vraví ona a po jej hlase poznať, že jej 
je do plaču. Pavel zbadal to a rýchle pokúsil sa zatočiť do žartu. 

»A kto by ťa bol vzal, ked ťá nikto nechcel*? I 

• Nech; bola by som starou dievkou, ale aspoň ty bol by si šťastný.. .« 
»Ženo, nehnevaj ma« ! 

» Mohol si vziať bohatú a teraz nemusel by s* lamentovať. . .< 
»ya mam všetkého dosť a tebe tiež nedám psotu tríeť«. 
» Mohlo ti byť ani v raji . . .« 

• Mne je i takto — keby si mi len vždy nehúdia za ušima. Už si 
nesmiem ani slovom polahčiť?! Naposledy vyhlásiš ma za skupáňa a nezna- 
boha — iba zato, že groše nevyhadzujem nemilobohu. Žena nevie, čo sa 
muž natrápi — : len daj! len daj! I ty si taká: » Treba mi na soI, na 
bobky do koláčov, na cukor do hriateho — « a zase na stužtičky a čepčok 
i na kabátik ako pavučina, aby vyzeralo po pansky . . .« 

»Je prvý, Paluško, prvý . . .c 

V izbe ozvalo sa jemné, ale bofastné zaplakanie a oba už spechajú 
ku kolíske, kde v malej perinke vidno čosi malého, ružového ... Je to 
hlavička, drobná, malá hlavička so sotva znatelnými ústočkami a očkama, 
ktoré už teraz sú také svetlo-modré ako oči otcove. 

Pavel schytil perinku do náručia a točí sa s ňou po izbe. Keby mu 
žena nezbránila, i do skoku dal by sa s ňou. 

>Ale chod, ty jašo«, vyčíta mu ona, >za slobodná si sa tolko ne- 
našialil ako za tento týždeň.* 

»To od toho veľkého šťastia, duša moja* ! odvetil on už cele vážne. 

Zasadli za stôl pokrytý bielou plachtou. Celá chyža dýcha súladom 
a šťastím. Je tu práve tak ako si to on kedysi predstavoval. 

Teraz spýtajte sa ho, či sú ideále ozaj nedostižitelné. Viem síce, že 
vám neporozumie; ale ak mu to dôkladne vysvetlíte, iste nedôverive 
potrasie hlavou, až jeho dlhé, za uši sčesané vlasy rozletia sa a riekne : 

»Ja tomu síce predsa nerozumiem, ale tuším by ani lepšie nemohlo 
byť ako je*. 

»Bóh dal nám všetko, čo sme si od Neho žiadali*, doloží jeho bladá 
ale pekná žienka, tisnúc perinku v náručí. 



78 



Poslaní na Slovensko. 



|ako starší bratr praví k sestfe mladší: 
Rád mám tebe, díté, mél by ch j ešte radši, 
kdyby, kdyby, kdyby rozumét mi chléla 
dúška tvoje sladká, písní rozšumélä ! 

Jsi tak malá, milá v hor sv^ch pestrém venci, 
jsi tak sladká, xpévná jak tví jarní ptenci, 
jsi tak plná nehy v kolébce své zlaté . . . 
nevím, nevina^ nevím, co nás to jen mate! — 

Jako švarný šohaj praví k svému dčcku: 
Rád mám tebe, díté, máš mou lásku všecku, 
ale mél by ch radá í duši tvou i télo^ 
kdyby, kdyby, kdyby chápal jsi mne chtélo ! 

Jsi tak snivá, tklivá, tisíc bájí v oku, 
tisíc zvestí na rtech, jež se lkaj í v sloku, 
tisíc vdékú každým údem. Ivým zfím hrá ti * . • 
nevím, nevím, nevím, jak té milovati ! — 

Jako šedý dédouš praví k vnučce svoji, 

s vínkem modré chrpy, která pred ním s loj f, 

dékuji ti, díté, jsi tak dobrá, milá, 

kdybys, kdybys, kdybys jen mne pochopila! 

Vidíš, Je to lehké, jak je rybka v ŕece, 
vidíš^ je to sladké, vždy f jsme svoji pfece, 
vidíš, — snad to päjde, chtéjme oba pouze! 
Nevím, nevím, nevím — ale hynú v touze . . , 

Jaroslav Vrchlický. 



79 









o nárečí skalickém. 

Napsal 
Frant Pastrnek. 

[láŕečí, která leží na rozhranf dvou príbuzných národa, poskytují vždy 
lll mnoho zajímavých poznatkfi. Mimodôk tane nám na mysli otázka, 
jak tento styk v lidové reči se obráží, jaké promény na obou stranách 
mél v zápétí. 

Pfíčiny takového sousedství mohou býti dvojí. Budto drží oba sousedé 
sídla svá od nepamčti lidské vedie sebe, anebo pozdéjšími proménami, 
stéhováním rozličného smeru, blízko sebe se dostali. Která z obou možností 
na jednotlivé národy slovanské se hodí, to na ten čas tuším jediné z ja- 
zykového srovnání ustanoviti Ize. V prvním prípade neméli bychom pô- 
vodné zadných hranie, nýbrž nenáhlý prechod z jednoho slovanského nárečí 
do druhého, jak to bez odporu dosud pozorovati Ize ku príkladu mezi 
ruskou a polskou, mezi polskou a českou, mezi jihoslovanskými ŕečmi. 
Druhý prípad, totiž nynéjší sousedství následkem pŕistéhování z rfizných 
končin, nejvíce potahují na pomer česko-slovinský, jelikož se predpokladá, 
že Jihoslované dunajskou bránou do nynčjších sídel svých pfíbyli a teprve 
pozdéji, na púdé pannonské, na kmeň československý narazili. ÁvSak proti 
této hypothesi je mnoho námítek^ a dosud zdá se pravde nejvíce podobným, 
že Slované byli v souvislém drženf celé východní časti evropské a teprve 
pozdéji dvéma kliny, od západu nemeckým, od východu maďarským, 
rozdéleni. 

Východní vétev národu československého stýkala se kdysi, bezpo- 
chyby ješté v devátém století, nejen jako nyní s polským a ruským ja- 
zykem, nýbrž i s jazyky jihoslovanskými, se slovinským, chrvatsko-srbským 
a snad i bulharským. 

Jaká byla povaha oné dávne slovenstiny ? Odpoveď na tuto dňležitou 
a vážnou otázku je nad míru nesnadna, v mnohých kusech snad i nemožná. 
Písemné památky slovenské nepŕesahují pokud vidím patnáctého století, 
nabývajíce vlastné teprve v šestnáctém veku vétších rozmérä. Do starších 
dob touto cestou bezpečné proniknouti nelze. Máme však hojnost rozma- 
nitých nárečí, jejichž podrobný popis a náležité štúdium mnohé výsledky 
na jevo vynese. Mňj všeobecný podnik bohužel vážne v samých počátcích. 



80 



^ 



Možná dost, že vp. Fr. Šujanský má dobre, podotýkaje (v červnovém se- 
lité »Pohľadfl« 1894), že snad nyní již je na takovou myslénkii pozde . . . 

Áčkoliv tedy s jistotou pŕedpokládati mažeme, že slovenšttna kdysi 
odevšad slovanskými sousedy obklopená byla, nyní již sotva částečné jsme 
s to, vzájemné pomery ustanoviti. 

Rozhraní polsko-slovenské leží celé na pfldé uherské. Severní časti 
stolic Trenčanské, Oravské, SpiSské dosud obýva lid pôvodu polského, 

O téchto stycích máme ne sice dostatečných, avšak pŕece mnohých 
a cenných zpráv a dokladä. 

Velmi smutný je stav našich vedomostí o náŕečích slovenských, které 
leží na rozhraní rusko-slovenském, ačkoliv i tato hranice neopouStf nikde 
domáci pfldy. Než bohužel, do onéch temných krajft východnfch nelze 
proniknouti. Mnohý dôležitý pŕíspévek poskytuje nedávno vydaná »chre- 
stomatia ugroruská« od prof. Eug. Sabova. 

Tolik však již nyní je jisto, že pomer nárečí slovenských k sousednfm 
nárečím polským a maloruským je docela jiného rázu, neži i pomer nárečí 
slovenských k náfečím moravským. Česko-moravsko-slovenská nárečí tvoŕf, 
ze stanoviska vedeckého jazykozpytu, jeden celek, který celou radou spo- 
lečných vlastností se odlišuje. Slovenská nárečí sahají hluboko do Moravy, 
ba nelze snad ani určití, kde pfestávají, postupujíce místo svým nejbližÄím 
príbuzným. Starodávna hranice politická méla ovšem své účinky, z nichž 
nejvíce snad do očí bije, že Slováci moravští nyní vesmés vyslovujf ŕ, kdežto 
na uherské strane panuje výlučné r. Není pochybnosti, že tento rozdíl vznikl 
pozdéji. Podlé mého presvedčení proniklo ^ vlivem spisovné čeÄtmy, v kteréž 
ostatné teprve béhem tfináctého století vrch obdrželo. Jiných rozdííô je po- 
skrovné. Vysvitne to jasné z podrobnéjšího rozboru náfečf skalického, jež 
podávam na základe vlastního pozorovaní a ukázek, kterých mi poskytli 
rodáci tamnéjší: vp. farár pernecký Jan Novák, vp. P. Kap. Jos. Pospéch 
a med. cand. p. Pavel Blaho. Môj materiál však není nikterak úplným. 
Doufám, že pi'ítomný rozbor podá pŕedevším témto tŕem horlivým podporo- 
vatel&m mého podniku, pak i všem ostatním znalc&m tohoto dôležitého 
nárečí pohraničného pfíležitost k dalším zprávám a ukážkam. 

I. Samohlásky. 

1. Délkou pôvodního e jest é: né len, ale aj, esli né, néni, večer, po 
méné (po jméné); part. nésel^ pékél^ rékél^ zapléskál\ inf. ///í/, vést. Vše, 
jako U sousedô moravských. 

2. Za pä vodní b je všeobecné e\ deň, demin. starehk^ plur genit, 
kruíek^ ovec^ vajec, Délkou je é\ part. iiéL 

3. Za pfivodní nosovku e objevují se v nárečí skalickém tyto stŕídnice : 
a)y<f: húvjezi^ pjet^ vjec^ najvječi^ spomjel^ pjekni\ 

b) V, €\ ďekuju^ hledáS, polehli^ lehli zrne si^ SČesti, pašéesiiiú sa nám, 
sedel si, dvacet\ 

c) V: zhlédél\ 

d) /: mjesíc, zajic peňíz^ vie (viz nahoŕe vjec\ virid (v lidové písni, 
české vyHdJ\ 

g) ja: vjadnúy hribja^ akkus. mja a podlé toho i tebja\ 
í) já: 3. osoba množného počtu robjá, trápjá\ 



Á 



81 






g) *a, a : íaíko^ akk. mňa, jačmeň, zeáaté, nevzala^ tela, prasatá, akk. 

sa, preca ; 
h) 'á, á\ 3. os. množ. jedá, chodá, leM, boja sa, visá, navará\ part. 

začal, leMcej\ pak v kmeni : nazpáíek, váSú, sporádaní, pretáhne sa, 

Rozmanitost stŕídnic za pôvodní nosovku q v skalickém náfečí není 
vétší jako v sousední moravské slovenštiné. Na základe popisu nárečí zlin- 
ského v Bartošove Dialektologii, na str. 7., 25., 26., pak ukážky na str. 
340 — 343., objevují se tam následující stŕídnice za nosovku q\ 

a) /: mékký, pht, parné t, hovézí, pH, pekné, véc, véHm (instr.) 

b) 'e, e: tHký, kUdet, lekat, teleci, kuŕe, kuMe (v mésté, v okoličných 
dedinách vyslovuje se: kura, kuŕate, kuraii), knízecí, sedni\ podobné 
v ukázce : podekcvala, peňezama, iíesti, slehJta, leklu, lekľi, dvacet, 
hyrycet ; 

c) V: stŕídnice tato v popise doložená není, avšak objevuje se v ukázce 
na str. 340. a násl. : spomél, htédát, vyhlédál, uhlédla\ 

d) /: vsiknút, dosihat, zapHhat, uzibnút, ozlbe mne, vzít, dvacítka, dva- 
cíti a pe^ze, jež vzniklo z peňize\ 

e) 'a, a: pŕaza, pf-azka. Maz, ta, devaierý; 3. os. množ. umija, hoHja, 
kleČíja, prosíja, bbjija sa, smija\ inf. pat, šat, začat, tat, jat\ partie, 
praes. veda, seda, mláta, ne sa atd., obzvlášté pozoruhodné nechca, 
snéza; partie, praeter. act. vzato, vzala, vzali; partie, praeter. pass. 
najat, kat, utat\ 

C) *ä, ä: pMdlo, poMd, vtáhJta, vzácne, inf. ti^ást, mňáct; partie, vzát, 
napáZ, tMsto, 

Ostatní slovenština moravská zachovala ješté více hlásku a\ taiký, 
mäkký, lakat, pást, pamat, ko{}azi (Bartoš, Dial 7., bez presného udaní 
místa); tetací, kníéací ibidem; hHb'a, hŕíb'ate, hHb'ati (v okolí Zlinském). 

O Slovácích na Uherskobrodsku Bartoš v Dial. (str. 27. a násl.) nie 
nepodotýká, co by se na stŕídnice za nosovku q vztahovalo: následovné 
mažeme pŕedpokladati, že tam odchylek od slovenštiny zlinské není. 

V nejjižnéjším cípe Moravy prevláda stŕídnice 'a, a : tnakký, pást, 
po pamäti, pamatlivý, lahký, tašky, lakat, záblo ma, dita, knišací, telací, 
zapŕahl, pMst, pMdía (Bartoš 29.), 3. plur. leiá, béšá, chodá atd., jinde 
leii, béši, chodí atd., jinde opét analogické tvary leiija, béäíja, ckodíja 
a lezijú, bžzijú, chodijú (str. 32.); dále nacházím hlásku e\ iperat. sednéte 
a sednite, kUknéte a kUknite (str. 32. a 33.). 

Z toho srovnání vysvitá, že pokud se tyče stŕídnic za nosové e mezi 
nárečím skalickým a sousední slovenštinou moravskou zrovna zadného 
podstatného rozdílu není. Skalice radí se k méstftm moravsko-slovenským, 
v nichž pŕehláska ponékud více pronikla, než na dedinách, které vfikol leží. 

4. Stŕídnice za pflvodní í jsou : 

a) je\ pribjehél, obje d, na svaďbje\ pjesňički, povjedet, povjez\ mjesic, 
mjech, nemjeli zrne, za mjestem, slamjenéj (dat.); svjet, zavjesil, 
v dávnovjekosti, Výjimkou je na veši; odchýlka tato je známa i na 
sousední Morave, ba i v Čechách, a objevuje se i v starých památkách 
českých. Gcbauer, Hist. mluv. jaz. českého. I., 200—201. 



82 



b) V: delat^ nevidel a videl^ na ceste ^ časfejH^ pjekňejH^ vlastné^ kňez\ 
Jedál, Jako v sousední Morave vyslovuje se též v Skalici: nekúltk^ 

nekerí^ neco^ negde, deideš, Srovn. Bartošovu Dial. str. 14. 

c) 7, /: chléb, poléfka, oblékél, viezli \ réka (feka); 

d) {'. bili^ spivá^ piseíné jazero^ kviti^ svíčka^ nevim a nevim^ povim^ 
povidál, óípovidäí^ povidajú — krátke i vzniklo tu všude z dlouhého 
— smich a stnit sa^ dita (s krátkym i\ neíte (ne jete), ritkí (rédiikx), 

fstribre^ sífatna. 

Stŕídnice za pôvodní é v skalickém náfečí jsou tytéž, jako na Morave 
a v české feči spisovné: v krátke slabice mékké 'e, v délce i, až na sku- 
piny //a snad i r é, Z dfouhého / vzniklo nékdy krátke i, 

5. Pôvodní / zachovalo se verné. Pozoruhodno je zvlášté, že t ne- 
zmení 00 v participiích /-kmenô: trápilo^ chodilo, obudili, nesadli s atd.; 
dále ie verba iterativa zastala pri starém /: zbitali^ umírá, tiká. 

6. Za dloubé o objevuje se v úplné shodé s moravštinou a češtinou 
dlouhé u: múj, o púlnoci, vúz, súl^ v lúňi, koinpar. skúr, neporušila, dtí- 
kazem; nékdy, jaíco pri diouhém /, nastoupila slabika krátka: buch, dum, 
nepujdeí, Pozdéji, když tento vývin dávno byl ukončen, nastoupilo nové 
prodlužování hlásky o, ale kvalitatívni zmeny nezpftsobilo: reč začala 
process jakoby znova. Máme tedy: moMe^ zvóňi^ stóji^ bojíme sa, boja sa. 
Podobné na sousední Morave: hóňit, strójií atd. Bartoš, Dial. 8, dój'ii 29, 
siójija 32. atd. 

7. Za nosovku q nastoupilo, jako vôbec v českoslovenštiné, krátke a 
diouhé «.• 3. plur. chrchlú. Pozoruhodný je tu instrumental sing. dohnú, 
nad vúšú, s tebú, za ňu; tak vyslovuje se i na sousední Morave, 

8. Dvojhlásky y<2 a aj nepodléhají pfehlásce: jazero, čaja (didnek), 
plur. gen. vajec, gen. sing. diía^ do jedená^ z kúpaňá^ verba iter. ^váňat, 
ponáhíali znie sa, zapíjali zme^ zakričal, stavjajú\ dále zajtra, imperat, 
netrhaj, počkajte, též grajcarú gen. plur. 

Sloveso čekat není odchýlka, nýbrž kvantitatívne rozdflná tvorba 
vedie čakat, viz Gebauer, Hist. mluv. 148. 

9. Za pôvodní 'b máme, tak jako v sousední moravštiné a dále 
i v češtine, tvrdé e: posel, ven, ten, teda\ popoledňe, dem. kúsck, domck, 
ya7iek, ntlineček; v predložkách semnú, odemňa, odehnal; inslrum. sing. 
mlékem, tnedem, déSČem; konečné sem (jsem); sedem {%^dxti), olieň ; partie. 
rekéi, stretél, sedel si, kdež t = ^ napodobením pozdéji vniklo a pro- 
diouženo bylo, jako v slove réi (rtŽB). Též v slove hneí (ze starého (in-hed) 
je tvrdé e pôvodem 1.: in-g%di.. 

10. Dvojhláska ju se nepŕehlasuje : nemozu, k jedenú, dúrka. Nčkteré 
odchýlky vysvétlují se vlivem českým : tag zrne sa cítili; snad i /HL 
Vp, far. Novák ' píše taková participia: následujícé sing., naUzajicé sa 
lastúry, padajicé odtisky, rovnajicé sa vody, Vliv spisovné če&tíny je na 
takových knižných formách obzvlášté patrný. 

11. Od samohláskových r a / jen málo je odchylek: dlúki,^ jabeh 
ptur. gen., uSičku (li»žiČBka). Dlouhé r též nacházím : vytŕČáL Na konci slov 
r též zostáva : vjetr. 



iSL 



3*x 



83 



'^'^^ 



12. Skalické nárečí zachováva délky po sobé jdoucf: napádaj natrápi^ 
delnikú. Rozličnosti pozórovati Ize ve slovích : no viďiS^ nemoiu^ pomoäe, 
fčíty neňi í pomoci^ eSČe né^ ná (pri odpovedi)/ partie, nebíl^ ozval sa atd. 

II. Souhlásky. 

1. ^ není známo: starenka^ viríd (vyŕíd), tak rlkajúc. Jen ve dvou 
slovech: horSki a ur^knút (tak se vyslovuje) = horkým ufknúť, pronikla 
tato Slovákovi velmi nesympatická hláska, ovšem u výslovnosti trochu 
pozmenené. Dále vyslovují takoika (české takoŕka). 

2. Mékké souhlásky r, d, ň vznikají jen následujícími souhláskami 
p, /, í, pak dvojhláskami y>, /ä, y?^: faíko^ íastejii, na ceste ^ pustili; ne- 
ďelali, podívať, vlastne, kodňí plur.; omasfeňí, chudera, na lodách^ od je- 
dená^ nemu, zaháňal atd. Též pred pflvodním jb: naň, 

Jelikož máme tvrdé souhlásky pred e z3l i> v slovích: deň (dBnt), 
ode dneika, tma (ttma), v číslovkách pjet, dvacet, v iníin. podhat, ít, bit 
atd.: zdáse, že i mékké ň v slovích: deň, oheň, kázeň, mékké t v slovích: 
svatba (s\aďba), radost, äalost, ňit, sit nevznikla pôsobením hlásky b, 
nýbrž celé mékké sklonby téchto slov. Tak vysvétluje véc též Gebauer, 
Hist. mluvn. 371. 386. 403. 

Pred pflvodním e zflstávají tyto souhlásky nezmékčeny: neite, ne- 
pujdei, nevezne. Skalické nárečí shoduje se v mékčení souhlásek /, d, n 
úplné s moravštinou a češtinou, i v nékterých odchýlkach, jako de (krBdé). 
Nápadná odchýlka je dicki = vždycky, neboť jinak i za pôvodní 
^ nemékčí. 

3. Vsuté ň pozórovati Ize v slovese íw//í: w^/í(méli), mňej s^ dobre. 
Tvrdé n vsuto v slovese pritti: pnndúc, donde. 

4. »Obalování« tvrdého i v Skalici samé se nevysk)rtuje, ale v sou- 
sedních obcích, jako v Radimové, Uníné, Lekničím, Petrove vsi, Gbelách, 
Brodském, Kútech atd. Tam vyslovují suatki atd. Z toho okolí pocházf 
svrchu uvedené sIqvo uiica (= ížica), uUika, 

5. Starobylého dz v nárečí skalickém není: hovjezí, cuzí, mezi^ im- 
perat. povjes (povez), infin. házat^ procházali sme sa. Myslím, že dz vy- 
puzeno bylo rečí českou. Záhodno vystopovati, jak daleko oblast takových 
nárečí sahá, v nichž starobylé dz zaniklo. Nemám dosud dostatečných 
ukázek, abych o veci spolehlivých zpráv podal. V Holíči a ve Vrbovcích 
vyslovují též spoza mezi a tak i predložku mezi s pouhým z. 

6. Jako na sousední Morave a dále v Čechách mení se i v Skalici 
ch v nominativu množ. na S\ lenoii, valaSi. 

7. V Skalici panuje H: eiče, do Uepňice, SHpat, na píiielku, Siekat, 
Šiesti, preneUasná, deSčem. 

8. Často pozórovati Ize odsouvání souhlásky j na začátku slov: 
enem (jenom), esli (jestli), in^i, idu, zaiste, neite (nejíte), ked ich bilo dost, 
neňi í pomoci, Se on i pomoäe, ^'(jdi), výde {vy]d^, menuje sa (jmenuje se). 

9. Zmeny souhláskových skupín jsou dosti skrovné, aspoň pokud mé 
zprávy sahají. Všeobecná je spodoba : zváSat (srB-važati), zeiaté, fSecko, 
na manébre atd. Nčkdy se výslovnost usnadňuje odsouváním: dicki 
(vždycky), de (k-Bdé), Pámbo, Sak (však), Sťuftá a podobné snad i v zájmené 
kerí (který). Jiná zmena objevuje se v slove fták (pták). 



%. 



8t 



m. Skloňovaní. 

1. Povšimnutí zasluhují následující jmenné tvary: Sing. nom. maíi; 
potileňi^ avšak eelé a ovocé; gen. dňa^ skúpaM (z\ioyx^ixi^\ dat. gjeďeňú; 
lok. na vozi^ na nosi, pri stali, na Podkori, na lúce^ v ruce^ adv. velice^ 
na pítct. Dual : do uM, z oiú^ rukama, pred očama, Plur. nom ludé, súsedé^ 
Túdičé; dvera (dvéŕe); gen. chlapú^ toku; s krátkou koncovkou pH žen- 
ských; kridek^ ovec ; analogický tw^x do svojich budí {bo\id)\ dat. uHtelom^ 
rodičom; lok. f potokoch, v ribňikoch, v balvanoch, f kameňoch f peňezoch ; 
instrum. timato slavma, pred dvacet roktna^ z mrtvýma^ sítama^ udicama^ 
horama vrchama^ mezi ludma^ z mlínečkama^ s chlapcama^ ale též 
J chlapci, 

2. V skloňovaní zájmenném vytknouti treba: akkus. miía^ dat. mje: 
odpusť mje. Zájmeno ten skloňuje se : teho^ tému, po tem^ avšak tej a tichto^ 
podlé skloňovaní složeného. Dále skrácené zaňho, 

3. Složené skloňovaní zní : dobrého, dobrému^ v dobrém^ cuziho^ cuzímu, 
fcuzim a podlé toho X,éí jedného^ jednému, jedném a^ také naSého, naíému^ 
itaíém, po fteckém; gen. dat. lok. ženského rodu vyznívá na -ej, -éj: 
z celej dedini^ do búdki pokritej, jednej; v množném počtu má nominattv 
dlouhé -ŕ; /iŕtó a akkus. všeobecné dloubé -/; velké vodi^ tvorifšé sa vodi. 



IV. časovaní 

V K osobe jedn. jsou koncovky jako na Morave a v Čechách, 
nebudú^ nedondu^ slezu^ chcu^ su^ avšak sem (jsem), musím a mosím, vidím 
bjeiim, uHm, prosím. Z ostatních osôb vynímam: 3. sing. nevezne^ i. plur 
abisme^ 3, plur. sú; dále imperat. pod^ nech^ di; infínit. //, bit (býti) 
pofnoLt (pomoci). 

Partie, na -/ má v jedn. počtu mužského rodu dlouhou samohlásku 
pred -/: nebil (nebyl), ozval sa, vidél^ pribjehél^ rekél^ neprihorál (hoŕeti) 
Slovesa í'-kmenová zachovávají tuto hlásku: zabavil, vihlásíl, nesadíls'^ 
trápilo, chodilo^ obuďili. Vedie chceli a nechcel nacházím též scelo, 

V participiu na -en zanikl prechod zubných v sykavky: opustením 
omasfeni^ subst. jedení^ chodení. 



V. Skladba. 

Se jménem otce a matky spojuje se množný počet: taftček chrchlú, 
mamička uM málo jedá, bár nejsú (mamička) aj tak stará. Predložka do ' 
s genítivem: iUi zme do súsedú; pak od s genitivem: vartéri od súsedú 
(sousedovi), še nejzme pjekňejíí od nich (než oni). 

Spojka CO v otázne vété znamená »jak« nebo »kde pak« : co bi ti 
bil doma t, jindy uvozuje vetu časovou : uS pjet tídňú co leiá (od té doby, 
coležf); spojka ^ť?/é ve vété ^ioámivko^é: jak je to pravda (je-li to pravda). 
Adjectivum rád se spojuje s partie: to bich rád videl. 



%. 



o 



v? 4 



8Ô 



r 



VI. Slova a rčení, pro nárečí skalické významná: 

aj: také, též. 

akknrát fčil: pravé nyní; pofiil: dosud. 

bár nej sú: ač nejsou, bár zrne vedeli: ač jsme védéli. 

biafkat: pes blafká. 

brečka: » stala sa s teho taká rídká brečka*. 

(igáTÍit: Iháti: » cigániť sem nechcel, poveďél sem pravdu «. 

cintér; hi'bitov ; hrobári: hrobári. 

čaja^ iajka^ čajovat jä; čliínek, na člúnku jezditi. 

číičl: ticho I »čuč, ty si mrtvý, tebja pochováme*. 

dom: musím ít dom, ked nedondu dom, večer dôjdeme dom. 

drak s ohnivým ocasem lítá v noci. 

duchna: velká perina. 

erieple: zemáky. 

fagan: nadávka détem: »ty fagan, darebák atd«. 

fajčíte fajčení: kouŕiti z dýmky. 

jirhanek: záclona. 

friško : rýchlo ; kompar. friičí, 

fúkai: jinde na Slovensku dúchať. 

gúmbik: knoílík. 

habán: míč. 

hajtman: hejtman, setník. 

hasačert: zlý duch. 

hastnnan: vodní muž. 

koienky: jinde na Slovensku »sáry« (na čižmách). 

húlaplú^ča : škriatok, malé, zle operené čierne kura ; » zabite ho, lebo neni 

po dobrém«. 
hrubým veliký: »potreba byla hrubá «. 

hubová poléfka: »že na sňídaňí dostaneme hubovej poléfky«. 
chalan: »nekerí z nich už byli hodní chalani* (velicí hoši). 
kabela: »zavjesil sem jemu kabelu na krk«. 
keby: »keby byli bývali doma* (= kdyby). 
kcd; »ked zme sa približovali, ked ich bylo dost«. 
kmin: zlodej. »Kmíňi ich vykradli*. 
komín: jinde na Slovensku »koch*. 
kutáč: »s kutáčem zme rozhrabovali (oheň)«. 
kvelb: krám. 

klwar vafit: povidle (z trnek) vaŕiti. 
mága: » neboj sa, šak ťa mága nevezne** 
majáles: »tak zme sa cítili jako na majálesi*. 
majir: dvor. 

meiat: >pes ocasem metál od radosti*. 
ná: >Ančo, des byla? Ná, u strýca*. 

nástraha (tak se nadáva): >ty nástraha, co vozy prekacuješ*. 
m enom féil, ale i; ale né do kostela. 
nu^\ »nuž ale nebýl g jeďeňií*. 
akoUovat: okusiti. 

omáčka: »až ťa krvavá omáčka obleje*. 

prodovat: »tam sem aj ja zaňho orodoval, enom aby ho pusťili* — prosil. 
pakla tureckého tabaku. 



Sfe. 



86 



^ 



palach, šáätna, šáSf^ šachovina. 

papula: > plesknú ťa po papuli* (po ústech). 

pekdko : pekelec- 

pĽTÚtka: husí krídlo; »daj periítku za pekélko«. 

pj^ry iektutrové: kysané knedle, povidlemi (lekvarem) nadívané. 

pkvajs', tužka. 

poíedňica : polednice. 

pústriška: lovct, strelci chodá na čekanú, na postrižku. 

prčka: žabí zárodek. 

praj: prý. 

preš: *prez mej milej sad«. 

préé: pryč. 

pudmistr\ starosta, >pulmistr«. 

puir\ maslo* 

rarach. zlý duch^ čert. 

rárúhyi >dum chcú prodat a rárohy také prodám« (harabouzí, val BartoS 

Dial f 59,). 
ratu^\ radnice: »keby enom teho ratúza nebylo«. 
rás\ druhý ráz, treťí ráz atd. 
rováš: ^už niám na rováši«. 
sak: sít 

spravit akeň: udélati oheň. 
i//: lod 

škanípky: skoŕápky, 

Škvarminai * navarili zrne si trochu äkvareniny (z vajec)«. 
ipadrovat: procházeti se; Spacirka, 
špitál \ nemocnice. 
Urajhikh ; zápalky. 
stránky \ provaze. 

lúíai\ »uld]aU zme si cigaretle do kiiska papfru«. 
taUrek: Ulíŕek. 

tolkú\ »já f tolci peňezoch bývat nechcú*. 
topánky, druh obuvi. 
trajfiis s kastrôhm^ s randlikem. 
trnky; >karlátky a durancie«. 
tuším: »najvjetáí z\é je tuším kolera«, »bylo to tuším v roku 1830* 

^mamička tuäfm už pi!ijdú«. 
varajka: varecha. 

vnfíovat: htídat, var tér: hlídač ovoce. 

vjerimbú/ia: »enem tak na vjerímboha pustili zme sa na vodu*. 
virgas: »ked nedondu skoro dom, dostanú virgas* (výprask). 
vypystvat: vypytvati, 
mbáklo sa i: zachtélo se jí. 
zakái byli u nás\ dokud; zakál: »zakál sa ovocé neobralo*; zaiál 

(mezitím): >zatál zme sa my išli podívat*. 
Z€ srpem zai^ s kutáčem rozhrabovat, 
ádúrat sa: »co sa ŽdúráS« = strkáš, štucháš. 
igúlek: oklasek z kukurice. 

Jako na sousední Morave, tak i ve Skalici delajú a mluvjá^ pre- 
mlúvajú^ d(>mhivajú\ tážou se kam idei a odpovídají kambich š/l; chodí 






87 



pro drevo^ pro vodu ; ukazujíce prstem užívají pŕíslovce hen; mají iiieii. 
Takových shod se nájde mnohem více. 



Je-li nárečí toto na mesto Skalici obmezeno? 

V nepatrných jednotlivostech ovšem, ale v celé podstate nikoli. 
V mésté Holíči mluví se, jak nyní z vlastního pozorovaní z ukážky rolníka 
Michala Ružičky mladého vidím, tak, jako ve^Skalici, až na zvláštni zpôsob 
»obalování«, kterému podlehlo /. Dále snad nékterá slova jsou v Holíči 
více oblíbena. V sousedních dedinách: v Kopčanech, v Kátové, v Trnovci 
a ve Vrádišti není jiného rozdílu, než opét znamé též z moravského Slo- 
venska »obalování« tvrdého L V Kátové vyslovují: sútiko svitíuo^ nat 
huavú^ vouau (vola<t), dívau sa atd. Podobné v ostatních jmenovaných 
dedinách. 

Á nemýlím-li se, náleží i celá »Chvojnica« do oblasti téhož nárečí* 
»Chvojnica« nazýva se celý kraj okolo prítoku moravského Chvojnice, do 
néhož se počítají obce : Popudiny, Močidlany, Vlčkovany, Vidovany, Véska, 
Radošovce (lid vyslovuje Radočovce), Malý Koválov čili Koválovec, Chropov, 
I^pašov, Oreské. >Chvojnicí« oblasť toho nárečí se neuzavírá. Panujeť 
zajisté i ve Vrbovcích, jaíc z krátke ukážky p. med. cand. Ivana Slobody 
doložili mohu. Ve Vrbovcích též obalují tvrdé i: v huavje (v hlavé), za- 
spivau (zaspívai), súnko svífiuo (slúnko svítiío), též chuebem (chlebem), 
ačkoliv zde jé / púvodné mékké, atd. 

Postúpme ješté o krok dále na východ a všimneme si Myjavy. Spo- 
lečných vlastností ješté vždy je mnoho. Spomenú jen takové výslovnosti, 
jako zatáhel s pltkú do SáSiniy naspátek^ eíče atd. Na Kopanicách též 
obalují : zapuaieu (zapíatil). Ale celkem pfevládají rázne rozdíly. Na Myjave 
není více / za />, nýbrž vyslovuje se djefča^ v genitivujplur. je ôv: bratov 
atd. V Myjave máme tedy už prechod k jinému nárečí. A podobné 
v Brezové. 

Mnohem více shody jeví senajihu. Nárečí, /panující na území [stolice 
Nitranské i ve Gbelách, v Brockém, v KiStech, v Čárech, zajisté též 
v Stráži, v Šaštíné, dále v Dojčím, v Čáčové, v Senici,v^v Sobotišti, nehledé 
na nékolik méné dôležitých odchylek,j;.ukazuje;všechny podstatné známky 
reči skalicko-holícko-vrbovčanské, též obalování, jediné ie i z d pred pô- 
vodními í, $*, é atd, mení sq v c z ds : dzifča^ hledzá^ s velikú radoscú^ 
chodziua atd. Nárečí toto sahá hluboko do stolice Prešporské. 



Naskytuje se ješté jedna dôležitá otázka. Jak daleko do minulosti 
sahají doklady pro nárečí skalické? 

V Sasinkové Slovenském Letopise máme nékolik písemných památek 
z obou mést. Skalické jsou: i. Cechovní artikule mistrô ševčovských 
z r. 1615. (Sas. Slov. Let. U. 310—314). 2. Kus inventáru kostelního 
z let 1623 a 1663. (II. 83—84). 3. Účty mestské od S. Filipa a Jakuba 
r. 1632 až do téhož dne r. 1633, jež složil zvolený toho času komorአ



%. 



88 



Gergel Temetveni. (IV. 139— i6i; 235—246 a 319—334). 4. List sester 
Vyšňovských z n 1760. (IV. 164). 5. Cechovní artikule tovaryšfi levčov- 
ských: a) starší z r. 1 637, v opise z r. 1798; b) novéjSÍ, vydané r. 1798, 
(IIL 41 — 47). 6. Cechovní artikule misträ ševčovských, od cfs, a král 
Márie Terézie potvrzené, z r. 1777. (V. 141 — 146). V Holíči dán je: 
I, Mlynársky výučný list z r. 1699. (III. 224—225). 2. Artikule remesla 
blanárského z r. 1723. (IV. 134—139). 

Ne všechny tyto památky podávají nám stopy místních náifečf. Ar- 
tikule z r. 16 r 5 jsou ješté čisté české, s patrnými stopami nárečí českých. 
MistH byli bucf rození Cechové, anebo aspoň cechovní artikule verné podlé 
českých opsali. Ctemeť tam: weyhost (výhost), weysady (výsady), iveytok 
(výrok); ve skloňovaní objevují se takové tvary: dwa zlatý ^ kaádymu, 
chudymu^ dobrymu, častéji pfzijpowiedniho^ dále do kaznie richtársky (do 
kázne rychtárské), bez slússníj präičzyny (bez slušné pHčiny) atd. 

V kostelnfm inventáru z r. 1623 a 1663 domáci nái'ečí už proniká. 
Máme častéji r za i^: predné, kryz (Jkfiž), strybmy (stfíbrný); U: neUasnem^ 
hzedrosti. Pozoruhodná je výslovnost : v kralovsivy Uhrskem (místo Uher- 
ském). Vyslovuje se tak dosud ve Skalici? 

Obecní účty voleného komoráše skalického, Gergela Temetveniho, 
*za jeden rok porád pi'ebéhlý* od Filipa ajakuba 1632 až zase do téhož 
svatku r, 1655, jsou památka nejen obsahem, nýbrž i rečí velmi zajímavá. 
Spisovný jazyk český ustupuje pred nárečím domácim úplné do pozadí^ 
aČ snaha, pŕidržeti se jazyka spisovného, ješté dosti je patrná. Nikdá ne- 
objevuje se sa na místo se^ a ^ ješté též nepodlehlo úplné svému soupeŕi 
r. Jinak ale prevláda, naprotiv ŕídkému au^ všeobecné ú: múky surziczneg 
(múky súržiČnej)^ pod Przitrzsku horu (pod PHtržskú horu) atd.; vyniká 
lé: nebpšiík, ľ LÚéích hor^ v HradiiČi^ do Šaščina atd. Obzvlášté pak 
jadrne znéjf takové tvary, jako lokály: v tom čaši, na rathúzi, v iesi, na 
úbecnim vozi; dativy : pani Palfičce, staré KopHvce, Mydlái^ce atd.; genitivy : 
od masara^ od Pavla Letovanca^ ječmeňa ; dativy množné: dvom obecnitn 
pasiýŕom^ koňom^ husárom^ sluäebnikom; instrumentály : spolu (sj svýma 
pHsaňnýma^ smetačkama; iníin.: hledat, ktipovat^ nemH odkud dat^ mira 
atd. Na téchto ukážkach prestávam, ačkoliv by též rázovitá fraseologie 
zasluhovala povšimnutí. 

Nepatrné jsou stopy náŕeční v listé Vyšňovských z roku 1760; 
z velikú ntmocú navičivený, našima jmény, ^echovní artikule podlé staré 
predlohy z r. 1657 Jsou skoro čisté české; novéjší však, z r. 1777 a 1798, 
oplývají tvary domácimi. V téchto nacházím: (z r. 1777) obyčejné r: ve- 
refnéy napred, treti; akkusativy uČňa^ tovaryia; mSu; instrum. moci iiaM, 
Pečťti 7taM; dat piur. majstrom^ handlérom; v časovaní: 3. osoba jed- 
nôt néhe počtu zvádá, dopú^tá^ kaňa; 3. os. množného čísla zloiá^ musá^ 
paífá; partie. nemUal^ katíal atd.; (z r. 1 798): pravidelné již sa na mfsto 
se; psaní takové: k sluäbje, k správje^ vjeci; pak tvary: ze šédnýma 
lidma neporádnýma^ v mnohých vjecách; prindúce ; tlúct; mosel atd, 
V obou téchto artikulích objevují se dále mOe na místo m]e: v mnhti, 
mn^ítanú, mniitansívi^ mnžsic^ mnét^ nemnU, mnél. Taková výslovnost, 
v Čechách a na Morave velmi oblíbená, panuje dosud ve Skalici 

Z obou památek holických je list výučný z r. 1699 skoro úplné 
Český, za to však jsou artikule ifemesla blanárského z r. 1723 psány pre 



Sl. 






89 



vážne nárečím dooiácíoi. Čteme zde : mnský kohuh, podlé slobody^ jedného 
púl groia^ za prácu^ u sebja, na jamtakoch^ z dlúkýma rukávy, mohel^ 
nemohel^ privédél, bjehajú, mnit atd. 

Pisemné památky nárečí skalického nejsou tedy, pokud jich dosud 
známe, velmi staré. Tolik však je jisto, že asi na počátku XVII. století 
ve Skalici mluvili bezmála tak, jako nyní. Účty obecní z r. 1632 — 1633 
nepodávají nám sice dokladô pro všechny znaky dneSnfho nárečí, avšak 
z podstatných vlastností málo pohi^ešujem. Mažeme tedy souditi, že béhem 
posledních asi tŕí sta let obecná i^eč slovenská ve Skalici, a be^ pochyby 
na celém svém území, podstatných promén nevzala. 



Á 



90 



z polních vycházek. 

Drobné obrázky. 



Obiličko. 



/ozralé už obiličko 
zaplavuje úzkou mez, 
v rozpálené sluncem líčko 
pochlad dtäe bujnf les, 
letní vánek rozčechrává 
zlaté jeho kučery — 
hospodár již naklepává 
kosu plný dúvéry. 

Vlní se jak zlaté more, 
samé steblo, samy klas, 
príboj vln až tamo k hore 
vrhajíc jak zlatý pás; 
šumí, jako by se z neho 
noril Búh, chléb živý sám 
plný klidu velebného — 
pohnut na zem poklesám. 



^■'■^ 



,^ 



91 



Zlaté kvety. 

ilatouch, mochna, pampelišky: 
samy zlatý jarní kvet — 
na prah vyjdu-li své chyžky, 
sta jich mohu uvidét; 
a pak pry jsem básnik chudý! 
Jako knfže bohat jsem: 
kam jen hlednu zlato všudy 
z nitra svití kvítkúm všem. 

V príbytku mém zlaté kytky 
vúni dysf z koutú všech, 
a byť byl i bez omftky, 
vykouzlí ráj v jeho zdech; 
dcérka jimi vyzdobená 
je jak víla z pohádky, 
zlatý vénec nosí žena: . 
pŕijďte ke mné do chatky. 



Včely. 

am spéchále, zlaté včely? 
Domú v malovany úl, 
či v háj jste se rozletély 
med pro cizí hledat stúl? 
Pracovnice neúnavné, 
jak se obdivuji vám, 
jak jste bedlivé a správne, 
a CO lásky máte k nám! 

Od rána až do večera 
na jiné jen myslíte — 
CO je spor, zášť, nedúvéra, 
pán neb otrok — nevite, 
divých vášní u vás npni — 
úl váš — tiché shody chrám; 
celé lidstvo do učení 
mélo by jít, včelky, k vám! 

4t 



w~ 



ť^ička. 

^ozpénéná horská ŕíčka 
s cílem, hle, se minula — : 
krovinami — jasná líčka — 
hrdé k mojň plynula, — 
čisté jako rosa proudy — 
snila jenom o rúži, 
pstruh v ní svlažoval své oudy 
v tom se octla v kaluži. 

Do svého ji odved dvora 
penéz lačnt koželuh — 
nezrcadlí se v nl hora, 
nehrá svétlem zlalfch duh, 
jak žebračka ochuzena 
zapadnula v bahno, kal, 
jako zpustlá, padlá žena, 
jak kdo ztratil ideál. 



Sasanka a petrklič. 

Jítají mne u breziny 
sasanka a petrklič, 
jak bych patril do rodiny: 
»Jaro bude brzy pryč, 
a ty nejdeš na besedy: 
kde pak s dcérkou prodlíváä? 
Churaví snad? — Jsi tak bledf, 
tak se smutné usmíváš. 

Slávime dnes svatbu svoji . . . 
Neskočíš si? — Hvízda drozd. c 
A sasanka pfed mnou stojí 
odéna v bél, perel skvost, 
petrklič je vystrojený 
jako statkái*, nejinak — 
Líbám párek zasnoubenf, 
jdu dál, v dnši divné tak. 



9a 






Smrti 

luško, nebojíš se smrti, 
broučku, nemáš pred ní strach ? 
nežli tušíš, tebe zdrtí, 
mrtev ležíš na marách. 
Ptáku, není úzko tobé, 
nedesí té její zjev; 
nerozjímáš, co je v hrobe, 
CO je smrť, co život, krev? 

Šťastní! vy jste ušetrení 
lidskÝch snň a domnének, 
pro vás vlastné smrti není — 
kvet vám stačí, pramének, 
rosou, vúní opojeni 
pro dnešek jen žijete: 
šťastní, pro vás zítŕkem není 
nejistoty prokleté. 



Réva. 

éva ruce lomí v muce: 
»Vizte, vizte otroka — 
svazují mi nohy, ruce, 
fežou trikrát do roka, 
kruté pŕitahují oudy 
na drevenou suchou tyč, 
nedbají slz horkých proudy 
Vratte volnost, k raji klíč!« 

Nenaŕíkej, révo sirá, 
ustaň ve své žalobe, 
človek též jak otrok zmfrá, 
otrok v boží podobe: 
otrokem je rádu sveta, 
otrokem je bolú svych, 
dútky na sebe sám spletá 
z nadéji svfch zklamaných. 



d( 



Konec žatvy. 

\i pole ženci jdou a žnečky, 
skončená je žatva dnes, 
v kytkách jdou a pod vénečky, 
samé stuhy, samy ples; 
vozy snopy píeplnéné 
zvolna jedou dolinou, 
hospodár u ovenčené 
brány čeká s rodinou. 

Jaká radost, do bílého 
dvorka s plným vozem vjet — 
Stydno mi, že z pole svého 
jenom chudý nesú kvet, 
hŕstku nedozralych klásku 
jak vyrostly podlé cest . . . 
prosím o soucit a lásku: 
nenesú vám rúži, hvézd. 

KaUus. 




^ 



96 



Materinská reč v cudzine. 

Text od Honia. HápoT od Štef. Fqjnora. 



SpoY 



i 



AndanU 



S: 



úrod MrŤr"T~f-^ 



Piano 



í^ 






^ 



f ^ r f ^ I F 



ť/^ - - - - - rr«- 



p 



^ 



^^ 



Í21 



piu accelerando it 



=k 



^^^ 



cen ' ' ' " ' do 



-#- 



-iUJ J_«i 



i^ 



r f f 



i 



ŕfiŕJ - - cen ' ' do 



é=j=ď:a 



r^^ — r 



áÉE 



É 



íé 



Jg 



9B 



Ti 



Piano 



^^^^^m 



ľ- 0* é- 



Ma - te - rín - ská mo -ja red 



^3 



q_ 



^^ 



ta - ká si mi 



<t ľ r r r r p 



-•i^ 



r 



^^^T^FN-^g^ 



fe^EE.^ 



í 



h=M^.=M=^^ 



p-=d^zz=^ 



í 



mi - lá. 



ja - ko by ma mo - ja mať 



i 



^^==*p¥ 



^ 



i^ 



=1= 



■^- 



^^^ 



me ' nom 



slo 



VI 



la. 



m 



a.i^5^-=j= 



Soprani 



Altt 



*^ 



J i. 



^1 



^-- 



Ja - ko by ma 



lú - ba - júc 



^=^f -f—j- 



3^m 



i — J — J— n^. 



f=tf 



^5^g 



É 



q?=fcF^g ^%^^^ 



i 



^fŕ 






-^ 



1:=tr 



97 



^m>f= f^ f=w^^ ^ljir^ ^^ m 



^^'^^^ t^^^^^^^f^ 



-a' 

3JX 



^m 



3E 



k srd - cu pri 



vi - ňa ' la 



N 



r 



i 



s 



r 



sfe^ 



EElSEÍfŠE?-; 



Pi 







í 



Tenori 



Bassi 



mf 



^?=a-^ 



i^=t^ 



i 



Ja - ko by ma 



a 



PEBÍ^^ 



Že - hna - júc 



r 



r 



m 



^^^^ ^^ ^^. 



m 



^^^^^ 



Bo 



t 



f- 



?ž 



^ 



hu po - rú - ča 



^ 



Bo 



f 



ä^ 



5ÉEi^^ 



hu po 



"f~5" 1^ í f 

hu po - rú - ča - la 



á^ 



rú - ča 



r 



^^É=^ 



m 



r 



C 



r 



t_r r 



Eifei^ 



í 



^n 



i^^É 



poco riUirdando H decrescetuio 



S:-^ 



ŕi^ 



^^^^ 



d= 



ja - ko by ma že - hna - júc 



Bo - hu po • rú - ča 



la. 



fep^^i^ 



»LlU^ ŕ 






i 



Sí^ 



£B"T 



P^^^y^^^ 



i 



Závierka 



i 



I 



i 






iŕ^S EE^ď 



^ 






i 



ďSrg-^dA^M 



^^-^^^^ ^^ ^^ g^flS^ 



J J i 



^ 



^^^^^ 



It 



i 



p accelerando et crescendo 



Í^# 



ňl^^ 



^^^^^Í^Í==EÍ^ 



I J 



:^£=is 



J_^i»L 



i 



J^j \-^^^lA± 



í^M^I 



f 



-«3i- 



sfe. 



«9 



7* 



^^*Bi-»"*%—r" 



Ach, nehaňte . . . 



^ch, nehaňte mi moju slovenčinu; 
ach, nehaĎte mi rodnej mluvy zvuk! 
Veď nad tej mluvy sladké, drahé znenie 
mne v šírom svete krajšej hudby nenie 
a vaša hana — pre mňa peklo múk! 
Veď ľúbim si ju od útleho decka, 
veď Ďou mi rástla radosť moja všecka, 
Ďou piesne moje vyrážajú, plynú . . . 
Ach, nehaňte mi moju slovenčinu! 

A nehaňte mi ani fud môj drahý, 

ten holubičí, tichf, dobrý fud; 

veď neznáte ho, neznáte ho ani 

a valíte naň zlostné staré hany — 

jak vlastnej káže svevole vám blud. 

Vraj chudý je — a srdce necenlte! 

vraj slabý — nie! on silný v zbožnom cite, 

vo viere jeho sila, jeho túžby, snahy . . . 

Ach, nehaňte mi fud môj, fud môj drahý! 

A nehaňte mi ni Slovensko moje 

a chalupočiek rodných chudobnosf! 

Že chatky sú to prosté, bezo ceny? 

Mne láska k rodu chalúpky tie mení 

v rad palácov, v níchž všetko samý skvost: 



100 



w 



tu diamant viery, perly: čisté mravy, 
tu piesne — každá drahokam je pravý 
a všetky ducha bohatstva sú zdroje. 
Ach, nehaňte mi to Slovensko moje! 

Nuž, nehaňte nám drahé naše skvosty, 

reč, fud môj zlaty ani rodný kraj. 

Vy máte moc — ač zbabelí ste v činu — 

my iba sladkú našu slovenčinu 

a s Ďou v chalúpkach rodných — cely ráj ! 

Vy máte moc — nás nádej silní iba, 

že žije Boh, že vidí, čo nám chyba; 

vy máte zbraň — my odpúšťanie zlostí . . . 

Ach, nehaňte nám drahé naše skvosty! 

Ľudmila Podjavorinskd 



101 






1 



sa viac. Neostanem viac tu, siahol som často do osieho hniezda. Ťažké 
dni, bratia, nastávajú nám. Celé kŕdle lačných havranov obletujú nivy naše. 
Nastáva nám borba, ťažká borba! Snáď neprekvapí vás neprichystaných. 
Čo škola zameškala, hFadel som nahradzovať ja, ale ak sami ešte neprilo- 
žite ruky ku zavŕšeniu diela, ku zdokonaleniu seba, moje dielo nedostačf. 
Bratia moji i Slovač moja I otužujte sa v zápale svätom zá vec našu! Tvoj 
zápal, Branko náš, bud vytrvalý a dôsledný! Nedaj sa zachvátiť ctižia- 
dosti, sláva sveta nesved ťa z pravej cesty k cielu. Dokáž nášmu Dá- 
novi, ktorému ste pre jeho vešťby dali iheno ,proroka*, že zle veští o tebe, 
ked pochybuje o tvojej stálosti! ,Mor ho* nech zazvučí v duši tvojej vtedy, 
keď lákavé výhody verejného žitia pred tebou povstávať budú. ,IVfor ho 
detvo môjho rodu* zvolaj aj vtedy, kecT borba bude tuhá !« 

Štefan urobil malú prestávku, šuhajci použijúc ju, zvolali: 

» Živio! Sláva Prelockému! Živio, Branko náš!< 

»A ty Pavel môj, bud stúpencom pravdy a hlásateľom náuk Kri- 
stových. Bud apoštolom medzi svojimi. V krušných okolnosťach vyviňovala 
sa duša tvoja, ty zavčasu naučil si sa zápasiť s biedou, so spojencom 
to krutým našich nepriateľov. Núdza bolí, ale uzretý duch v takýchto 
pomeroch je tým trvalejší. Tebe nastáva čas činu a práce, požehnajž ti ju 
Boh a korunuj ju zdarom!< 

»Živili!« skríkli zase študenti a shlukli sa okolo milého professora. 

»Ludevít môj! brat môj! Tebe dal Boh silného ducha v pomerne 
slabom tele! Ty obdarený všetkými darmi ducha, bud zástancom ľudu 
zúboženého v právach jeho často ukráteného. Nedaj sa sviesť sľubom vy- 
sokopostavených, zpytuj svedomie svoje vypestované pod dozorom nežnej 
matky. Znám tvoju rodinu, žes* nežný syn a brat, znám tvoju matku — 
spytuj sa vždy jej — ona vždy dobre poradí ti, ona k zrade svojho 
domu svolenia nedá, i obrátila by sa v hrobe, keď by počula, že odrodil si sal « 

» Nikdy !« zvolal Ludevít tichým ale pevným hlasom. 

»Neodrodíme sa! Nikdy! Nebudeme zradcovia !« volali mladíci so 
zápaľom v očiach i na zohriatých tvárach. 

Štefan Prelocký s úľubou hľadel na týchto stúpencov ideí svojich. 

>A tak na zdar, bračekovciI« 

»Na zdar<, volali šuhajci. 

»Ešte, ty Daniel môj, ty Kliment, náš mudrlant a filozof, ty Janko 
Lós, a ty najmladší, ale silák nášho kruhu, Víťazoslav Rapká, s prímením 
Bombura, prijmite na rozlúčku tieto slová úprimnej lásky rodného brata*. 

»Ty Dano náš, nastúpils' taktiež cestu služobníka božieho. Nepre- 
stávaj nikdy byť ním. Si horlivý ale prudký. Si ako Peter, ktorému Pán 
povedal: ,Šchovaj meč svoj do pošvy, lebo kto s mečom bojuje, od 
meča zahynieS Pravdu zastávať, áno, to povinnosť naša, ale čelom preraziť 
múr nemožno. Tvoja pravdomluvnosť nestaň sa sverepou, úprimnosť nebud 
hrubianstvom, lebo tým neposlúžiš dobrej veci našej. Bud opatrnejším, 
lebo často pre neopatrnosť bol si tŕňom v oku I« 

» Opatrnosť*, riekol Daniel, >je dla mojej mienky bojazlivosť, je 
zbabelosť. Súc presvedčený o dobrej veci, zbabelým nebudem nikdy « I 

»Niet reči o zbabelosti*, hovoril dalej Prelocký s vážnosťou neoby- 
čajnou, » neradím ti k tomu; — avšak — život ťa naučí a sbrúsi hrany 
ostré. Nebojím sa, že sa odrodíš, ale že trpeť budeš, to viem!« 

»A ked prijde utrpenie, vtedy nájde ma na mieste*, hrdo po- 
vedal Daniel. 






á 



104 



Prelocký oprel na neho svoj prenikavý pohlad. Potom obrátil sa ku 
Klimentovi. 

»Kliment, náS mudrlant a zkúmatel rečí, ty sleduješ miernu po- 
litiku, tys pravá protiva Danielova, bud mierny a ústupný, ale brat 
môj, nie všade 1 Prijdú zvraty v živote, kde ustúpiť, čo len na šírku vlasa, 
je zradou. ,Slovan cudzie nežiada, reční náš Branko — a ,oni čelom nebijú, 
do nôh nepadajú* ... a voľ nebyť, ako byť otrokom. « 

»To platí, Kliroent môj, tebe. Nie sú to prázdne slová, ale verná 
rada brata srdečného.* 

Kliment poslúchal a pozrúc priamo do očú professorovi milému, 
povedal : 

» Budem pevný, verte tomu, neodrodím sal* 

Ale Daniel zvolal: 

»Ty snáď nie, ale žena tvoja alebo deti tvoje, neodoláš im, ak ne- 
dostaneš ženu Slovenku «. 

• Prorok, prorok*, skríkol Víťazoslav Rapká. 

»Už zase, Dano náš!< karhal prísno učbár, »pochybuie8 o dmhých 
a ty si tiež tak podrobený zmene. — Avšak pripozdieva sa — ešte 
niekoľko slov k tebe, Janko Lós, pilný, vytrvalý medik náš. Ľúbim ťa, 
brat môj, avšak jedno pri tebe sa mi nepáči: si neznaboh! Avšak kto 
chce pokoja dôjsť so svetom a sám so sebou, ten musí mať základ zo 
základu toho, ktorý je Kristus. Ver, že ani národ ani jednotlivec neobstojí, 
ked zrúca oltáre svoje, alebo postaví na ne sochy rozumu. Viera, brat 
môj, viera nás spasí. Nemôže slepý slepého viesť, ani vodca národa nesmie 
byť bohaprázdny, neveriaci. Pravda Bohom vydaná budiž i tebe heslom,* 

>A ty Bombura nášho malého krúžku, využi silu svoju v prospech 
dobra pre slávu božiu a národa svojho. Nepostav ju do služby nízkych 
náruživostí, neoddávaj sa náklonnosťám telesným, ale ži duchu a pravde. 
Hlas tvoj mohutný, ako dunenie hromu, nech zasadí sa za práva ludu 
ujarmeného. Pokračuj vo vedách, si hlava dobrá, ale vytrvalosti ti schádza.* 

»A budte vždy na stráži. Chráňte sa zrady, čokoľvek, či zlé, ä 
dobré potká vás, zradcovia nebuďte! Zrada je to najhnusnejšie na svete. 
Nemôže byť požehnaný ten, kto zapre mať svoju, ani kto nadužije dôveru 
príatela!« 

» Kliatba zradcom!* zvolali mladíci oduševnene. 

» Nebojím sa o vás o nikoho tak, ako o teba Branko*, začal 
zase Daniel. 

Brankova tvár vzplanula hnevom a chcel ostro odpovedať, ale sú- 
druzi vpadli do toho: 

»Stará pieseň, Dano, stará pieseň, ty všade čuješ zradu, veštíš zlo, 
ako kuvik!* 

»Nehorši sa, Branko*, tíšil Ludevít, » ale životom svojím dokáž, že čo 
veštil, zle veštil*. 

»Bračekovci*, začal zase Dano, »Branko náš hnevá sa snáď na mňa, 
ked hovorím, že nebude stály. Ľúto mi je, lebo ho mám rád, druha môjho 
milého — i modliť sa budem za neho, — ale bojím sa, že okolnosti 
urobia z Vojtecha to, čo budú chceť. Pre slávu a chlúbu vysokých, za- 
pomne na nás — a na všetko*. 

>To sa nestane*, bránil sa zase Vojtech a druhí zvolali: »tp sa 
stať nesmie!* 

Ale Štefan Prelocký a Pavel vymenili pohľad vážny a nepovedali slova. 



105 



^'■^^ 






w 



»Nože, ty prorok náš«, ozval sa Bombura posmeSne, » povedz nám, 
čo bude ešte s nami Ostatnými? Tu vezmi si Ludevfta na mušku I « 

»Ludevít je rýdzi charakter. Duša zbožná^ duch pilný, vytrvalý. 
S Ludevítom je Boh I* 

»A Pavel ?« 

» Pavel bude verný až do smrti, lenže « zamlkol — lebo hlboko 

vpadlé, dumné oči Pavlove vnorily sa v jeho prenikavé zraky s otázkou 
a očakávaním. Chcel povedať: > lenže — žial — smrť jeho je nie dáleká«. — 
Priateľstvo, súcit zavrely mu ústa, aby nepovedal tú krutú » pravdu* tak 
neobalene. 

» Lenže?* tázal sa Pavel. 

»A o mne, čo povieš «, kričal Víťazoslav Bombura a prekričal Pavla 
i všetkých, čo by sa boli hlásili k slovu. 

>Ty si daj pozor, aby si nezabťdol dO lumpáctva«. 

>Oho!« zahriakol ho zase mladý silák » a už to je pravda, že si 
velmi prostoreký I « 

>Á Lós?< spytovali sa ešte súdruzi, na polo smejúc sa, na polo 
v nedôvere. 

»Lós bude tak zvaným normálnym človekom, nezastaví beh sveta 
ani nevyšinie ho z koIajníc«. 

»Eäte o sebe, ty veštec, povedz, ale pravdu !« kričal Bombura, kto- 
rému víno už do hlavy udrelo. 

» Poviem !« odpovedal chladno Daniel. 

>Pre moju prostorekosť nebudem mať mnoho priateľov, tým menej 
priaznivcov medzi vyššími, tak kto zná, či neskloním hlavu svoju v cudzine*. 

»Vari v Amerike l« smiali sa mladí šuhajci«. 

> Možno i tam«, zavťšil Pavel. 

»Bračekovci! Kdekoľvek a čokoľvek budete, slúžte Bohu a pravde! 
Národ a česť! Nech vás dar nesvedie, hrozba neskloní«. 

Šuhajci poskákali ku stolu a berúc poháriky do rúk začali spievať: 

»Kto za pravdu horí!« 

Vyspievali ju s oduševnením a zápalom. Potom objímali sa, aj Branko 
zabudol na pochybnosti Daňové — srdcia mladé prekypovaly citom. 

Pavel utrel si zvlhlé oči, i tým druhým zperlily sa slzy v jasných 
očiach, a Branko znovu začal rečniť: »Mor ho«. 

»Mor ho, mor ho, hoj detvo môjho rodu!* ozvalo sa zo siedmych 
hrdiel odrazu. 

>Bračekovci, ja už musím odísť. Mňa čaká chorá žena a dieťa. 
S Bohom i mladí sokoli, rozletíte sa každý svojou stranou, no s Bohom, 
s Bohom!* 

Učbár a študenti pobozkali sa. 

»Odprevadíme vás*, navrhol Ľudevít. 

♦ Podte, ale potom bračekovci domov!* 

> Domov, domov, kdeže by, je i tak pozde*, prízvukovali štu- 
denti radom. 

Odišli, Pavel ostal sám. Zvesil hlavu, založil ruky nazad a chodil 
po izbe. 

. Prišla gazdiná upratať, Pavel poslal ju preč, aby išla spať. 

Vzduch izbičky bol presýtený dymom a zápachom vína. Pavel otvoril 
oblok. Dnu prúdil sa čerstvý vzduch, lampa zblkotala. Pavel postavil ju 






s^ 



106 



do kúta a nahnilc sa oblokom von, dychtivé vdychoval noční vzduch do 
seba. Potom lahol si a bdiac ležal dlho, dlho. 

Medzitým odprevadili študenti Prelockého až po bránu domu, kde 
býval Tam rozlúčili sa: Štefan vošiel dnu, junáci ale nazpät pobrali sa. 

Na rohu ulice zastane Víťazoslav Bombura a rečie: 

»Chlapci, poviem vám volaco, ja som smädný! Poďme ku pánu 
Zboraymu!< 

•Hovoríš čosi«, povie — Branko — Vojtech Perac. 

> Zabudli ste už, čo ste sMbili PrelockémuN tázal sa s výčitkou Daniel. 

*ZabudIi-nezabudli, ale ked som, na moj' dušu, smädný. Poďme !« 

>Nepôjdeme«, zoprel sa Ludo. 

»No, veď ty, panenka, kdeže by si ty šiel — maminej zástere sa 
držať«, vysmieval Víťazoslav — Bombura. 

>Ej, chlapci, svedčí sa odobrať sa aj od pána Zborayho«, začal 
zase Branko. 

>Ä od Jožka prímasa a jeho bandy «, narážal Lós. 

»Ako vidím^ už sme podali čertovi palec, a hneď budeme jeho<, 
dovŕšil Daniel. 

>Ja ešte mám tu zopár ,hákovS zamiešal sa aj Kliment. 

»No tak poďme, ktože by teraz spal, vyspať môžeme sa aj doma« . . . 
mudroval Rapká a zameril ulicou ku známej krčme. 

A oni šli za. ním. 



U. 

Na prítockej fare bolo veselo. Tam dnu zakrývali stoly, snášali pe- 
čivo, koláče, víno, kuchárky zvťtaly sa okolo sporáka, piekly husy — 
smažily pečienky. 

»0 šiestej môžu tu byť*, hovorí jedna. 

» Skorej, len či už tí chlapi idú«. 

»Idú« — poďme ich videť. 

Na dvore stála hromada žien, dievok a detí. Pred otvorenými vrátami 
vidno bolo asi 30 koníkov a na nich chlapi — cirkevníci — všetci v svia- 
točnom rúchu. 

Je to banderium, oni idú v ústrety pani farárke. 

Áno, dnes dovedie si pred dvoma rokami zvolený farár, Štefan Pre- 
locký, manželku — už druhú. Prvá, nežná lúbosť jeho, ideál jeho mladosti 
leží už v hrobe. 

Po nej ostala mu jediná pamiatka, malý 3-ročný synčok. 

Ku druhému sňatku neviedla ho už tá prvá, zápalistá láska mladosti. 
Volil viac rozumom, než srdcom, ačkolvek sympatická osobnosť jeho mla- 
duchy vzbudila v ňom priatelskú náklonnosť. 

Jeho vážne predsavzatie, konať všetko to, čo by manželke zabezpe- 
čilo život príjemný, nakolko možno bezstarostný, podávalo záruku budú- 
ceho šťastia. Z jej strany úfal sa, že podávaná mu bude nežná láska a 
starostlivá, verná péč o blaho rodiny. 

Jeho mladá nevesta bola Slovenka, dcéra slovenského národovca 
a odchovaná v duchu národnom. Bola sestra Ludevítova. Ona vstúpila v sňatok 
s mužom o mnoho starším, ačkolvek vycítila, že je ona nie predmetom 
onej lásky tohoto muža, ktorú radi menujeme tou — jedinou, tou > pravou*. 



107 



íO 



Ako chladné zavanutie vetríka uprostred letnieho dňa, tak ovialo ju to 
dakedy z listov a zo slov Štefanových. 

A jej srdce? Nik nespýtal sa o ňom. Videla, že to prajú si rodičia, že 
ešte hromada malých detí za ňou ; videla, že nemá čo čakať» cítila, že 
možno vyžiť s ním, nuž svolila . . . 

Na koníkoch svojich vybehli cirkevnfci v ústrety mladej panej. 

Neďaleko chotára, na jednej zákrute zastali, kým z daleíca nerozoznali 
rad vozíkov, blížiacich sa planou cestou len poznenáhla k cielu. 

Spievajúc nábožné piesne tiahli ešte bližšej k svadobnému sprievodu 
a potom zastavili koníky, načo zastaly i vozy. 

Najstarší, striebrovlasý starec, pozdravil ,vzneSenú milosťpani farárku' 
jadrnou rečou, ktorá dialektom svojím trošku cudzia prichodila mladej žene. 

Prekvapená nad týmto uvítaním vstala Ilona v koči a ďakovala. 
Slová, aké jej napovedalo srdce. Hlasom jej chvely sa slzy. 

Pri nej sedela tetka — sestra matkina — oproti nej muž a brat Ludo. 

Ludo je hrdý na nové švagrovstvo. Jeho milovaný, bývalý professor 
a teraz švagor I Aké to rídenie božie! 

Ludevít má už doktorát za sebou. Teraz ešte patvaria a potom ešte 
posledné zkúšky. Pred ním život mnohoslubný. Nemá ešte tých trpkých 
zkúseností, ktoré už prekonal švagor jeho — a jeho nežná matka tak 
dúfa, tak modlí sa, že mu budú usporené, avšak život je raz taký : kto 
zasadí sa za právo ludu, musí potknúť sa o kameň zrady a útržok. 

Po zaďakovaní Iloninom, tiahol svadobný sprievod cestou cez dedinu 
k fare. Všetko bolo na nohách. Mládež i stárež ponáhlala sa videť pani 
farárku. Či je pekná, červená, či je mladá a či vie slovensky? Či im bude 
dobrá, prívetivá matka a radkyňa vo všakových veciach, to všetko vo 
všeliakých variáciách prechádzalo z úst do úst. 

Málo kto povšimnul si inšieho, ako mladú paniu. Jej hodbabné šaty, 
jej retiazka na hrdle, klobúk s perami, to všetko prešlo kritikou, ako 
skorej už jej výbava. 

Na prahu farského príbytku stála pestúnka a držala na rukách ma- 
lého chlapca. Dieťa bolo bladé, ako by nadúchané. Hlávka bola velká na 
bok naklonená — bruško napuchnuté a nožičky tenké. Všetci prorokujú 
dieťaťu smrť nenáhlu ale istú: dedictvo matky suchotinárky. 

Štefan skočil s koča a pozdravil všetkých prítomných — i pomáhal 
paniam s koča. 

>Otec, otec« volalo dieťa a vystieralo rúčku. 

Otec vzal pestúnke dieťa z rúk, pobozkal ho a položil na ruky 
mladej ženy. 

>Toto, Ivan môj, je tvoja mama! Ona ťa bude vždy rada mať a 
pekné rozprávky rozprávať!* 

S mladou ,mamou' krútil sa svet. Totko očí upretých na ňu a ešte 
ten prenikavý zrak decka v chorobách dozretého. Sama splašená bližšie 
plaču ako smiechu, povedala len: 

> Neplač !« a privinula ho k sebe. 

Dieťa neprestalo pozerať na ňu, a vykríklo raz, keď otec ho podal 
mladej panej — ale zatíchlo. Ona odniesla ho dnu prívetivé usmievajúc 
sa okolo stojacim. Čudno, akonáhle dieťa túliť sa počalo k nej, opustila 
ju tá desná tesknota, temer zúfalosť, ktorá zmocňovala sa chvílami jej 
duše odtedy, čo opustila matku. 



108 



Teraz už nevidí sa jej všetko tak cudzie, ako dosiaf. Dieťa chce 
bežkať, ona položí ho pozorne na zem, zase chce na ruky, i vezme ho na 
ruky. Ono pobaviť sa chce retiazkou — i siaha malinkou rúčkou na hrdlo, 
zťahuje retiazku a šteklí novú mamu — ona vdačne to trpí, ved dieťa 
sa smeje! 

Všetci tunajší i príchodzí svadobníci už obznámili sa. Družbovia, 
medzi nimi Ludevít a družičky už utvorili krúžok a žartovali, smiali sa 
vo veselej nálade svadobnej. 

Mladá žena ostávala často samotná, pri večeri dieťa jej vzali, čo jak 
bránilo sa; sedel síce muž pri nej, ale bol velmi zaujatý. Každú chvílu 
chodili sa ho niečo spytovať, radiť. 

Hostia besedovali veselo, mladá nevesta len poslúchala, aj to len 
z polovice. Pocítila to bôlne, že mládež od nej utiahla sa, ie teraz tie 
belavé, počerné, hladké i kaderavé hlávky stúlily sa dovedna a šepkajú 
čosi, v prostredku Ludevít a že len kedy-tedy plachý pohlad preletí k nej, 
aby rýdilo vrátil sa k seberovným. Ona je viac nie ich, nechcú ju medzi 
seba! A on, jej muž nevie, ako jej je okolo srdca, nerozumie jej, preto 
nepoteší ! 

Každý vedel xa myslel, že mládež stroji akési prekvapenie a v skutku, 
po večeri postavily sa všetky tie mladé postavy ku dverom bočnej izby, 
kde bolo složené rúcho (výbava) mladej nevesty, a Ludevít začal spev 
a za ním všetci ostatní: 

Mne cbyženka úbohá 
s tebou mi bude chrám, 
. ja v nej prosím od Boha 
jedinkô zdravie nám! 

Štefan sám prekvapený nežnosťou mladého švagra svojho, sadol si 
ku žene a objal i bozkal ju prvý raz odkedy boli zasnúbení. Hostia všetci 
dojatí naslúchali, i tí nepovolaní tam v predsieni, tisnúci sa do dvier a popod 
obloky, po skončení ale zase začalo ševelenie tam von a hlučný potlesk 
tu dnu i prípíjanie. 

Starík učitel, sediaci zo skromnosti neďaleko pece, s furtáckym úsmevom 
zašiel ku klavíru a — majster — zahral im tuš! 

A potom prišla tá prekrásna pieseň ,Hojže Bože^ ktorú tak vdačne, 
tak s citom spievanie radi, keď sídeme sa traja, štyria . . . 

A bolo by ich viac bývalo, ale mládež neposedná obstála veterána 
a modlikala, prosila také do skoku! 

A on nedal sa prosiť a hral im, aké mu prišly do umu, najviac také 
,grošovky', no i mazúr i ceperlu a — furták — aj javorové koryto* — 
načo tí mladí v tanci zastali a zvolali: 

»Nóóó! Akáže to, báči — akože na tú budeme tančiť?« 

> Trebárs hopkajte ako kozičky!« znela krátka odpoveď. A hneď im 
zase — ,hoj, gajdujte gajdičky, hoj, z tej mojej kozičky, čo sa utopila, 
hoj, keď vodičku pila*. 

Na tú im Ludevít zahajduchoval až milá vec I 

Jedným slovom zabavili sa všetci velmi znamenite, lebo nielen na 
počiatku na svadbe je dobre, ale aj pri konci. 

To doista neviem, či z tých mladých duší neztratilo dajedno srdiečko, 
len to viem, že cítili sa všetci velmi dobre. 

Aj malý Ivan bol spokojný s novou mamou, lebo ho sama uložila 
a pobozkali. 



109 






'v^-. 









Ked hudba i spev zatfchol, keď tance a íbry prestaly, keď každé už 
odobralo sa na odpočinok, stála liona na pavlači pekne budovanej fary 
a dívala sa dolu do dialky. 

Na nevysokom kopci stála fara, kostol a za nimi cintorín. Fara, so 
troch strán v záhrade, bola jakoby skrytá v stínu vysokých, starých stromov. 
Okolo pavlače vinul sa vinič, s hroznom už dozierajúcim. Pod pavlačom 
kvetná a ďalej záhradka na zeleniny. Vôňa rezedy a fialiek naplňovala 
vzduch jasennej noci. 

Mesiac už zašiel, ale noc bola priezračná. S pavlače vidno dolu do 
dediny a ďalej poza sady, lúky ku nízkym brehom bystrého potoka, 
od ktorého má dolinka meno svoje — až ku hore hustej, krásnej, ale 
nevysokej. 

2^ševelí vetrík, otriasa konáriky viniča a ligotné kvapky rosy ronia 
sa dolu. Ticho je i dumno, i tej mladej žene clivo, clivo. Tento obzor, 
to celý jej svet, táto fara, tento kiitik od sveta vzdialený jej ríša. Nikdy 
viac nesmie zaleteť túžba ďalej za tú horu, ani domov, ani nikam, nikam. 
Všetko, svoboda, radovánky mládeže, ostáva za ňou ; pred ňou prísne po- 
vinnosti, často zapieranie samej seba, skromnosť a pokora. 

Neviem, či mnohá tak ťažko, tak bôlno lúči sa so svojou mladosťou 
— či zná, že je vydať sa nie premeniť šaty a názov — no, mnohá vediac, 
že aké ťažké povinnosti berie na seba, necítiac sa silnou dosť — vrátila 
by sa radšej nazpät . . . 

Ilona, opretá o stĺp, složila ruky, vzdychla. Bola to nemá — a predsa 
výmluvná modlitba ... 

Potom sklonila hlavu, skryjúc tvár do šatočky a zaplakala bolastne. 

Oplakávala svoju mladosť, svobodu, svoje ideály a svoju prvú, ne- 
zjavenú lásku, ktorú včera pochovala — áno pochovala, tak ako jej muž 
pochoval prvú ženu svoju. 



IIL 

Po chodníku lúčinami kráčal Štefan Prelocký so svojimi deťmi. 

Vracali sa z výletu domov. 

Zredly vlasy Štefanove nad vysokým čelom, sklonila sa hrdá hlava 
hlbšie na prsia. Tu i tu vidno strieborný vlások medzi kaštanovými, od 
prírody vlniacimi sa vlasmi. Krok jeho je nie viac ten pružný, mladistvý 
a z očí vyzerá často starosť a smútok. 

Mal prečo obávať, starať sa, veď po tieto dni mala sa riešiť otázka 
gymnásia revúckeho, prvého, jediného to ústavu tohoto druhu. 

Snáď doma už nájde dáku zvesť, preto volá na deti: »Hoť sa, deti, 
napred, ponáhIajtel« 

Detí je hromádka. Jeho vlastné troje. Potom tu je dievčatko, sestrička 
Hony, tu je zase chlapček . sestry Štefanovej, Maďarča — a tu je mendík 

— tento nesmie pri výletoch chybovať nikdy. Mendíčok sirota, ale v dome 
tomto necíti sirobu, je veselý ako druhé deti, učí sa s domácimi detmi 
a behá bosý, ako behajú chlapci domáci tak radi. 

Ivan je vytiahnutý a ešte bledý, ale poznať mu, že je životaschopný. 
Teraz vedie predok, stružliká a hvízda si. Ceruzky a nožíky majú velkú 
príťažlivosť pre neho. Nech si to nikto v blízkosti jeho nenechá. Gombíky 

— jáj — neviem, či má dakedy nohavičky so všetkými gombfkami. 



..')) 



3^^š 



110 



i 



— S7X 



len jeden, dva, tu všetky 
hre na gombíky prehraté 



— ale necíti, žeby bola ne- 
vie si zachovať istú autoritu 



Mamička večer poprišfva a už na druhý večer 
vandrovaly za výmenu do rúk cudzích, lebo v 
bývalý. 

On nailuje mamku svoju — nevlastnú 
vlastná, miluje bratov i sestričku svoju, ale 
a nadvládu nad nimi. 

Že si hvízda, je veliká zriedkavosť. On si najradšej zasadne do kúta 
a číta, čo pochytí. Či to cirkevný dejepis, či ,o Kartigame, slávnej panne- 
kišasonke', to je jedno, menovite táto poslednia mala velký pôvab pre 
neho. Ved tam i morskí i horskí lúpežníci i ostrovy a na nich skaly, 
na skale napísaná pieseň: ,Uprostred morských hlubokostí'. Stará tetka 
Pantnerka ju vie nazpamäť, aj spievala ju deťom raz, keď dážď padal a deti 
posadaly na pavlač a kričaly, aby jim tetička rozprávala. 

Rady chodievaly deti s otcom na výlety. Vzali si |ft) kúsku slaninky 
a chleba a hajde s veselou myslou do hory. Blízko pramienka dobrej vody 
rozbili šiator, t. j. posadali si a rozložili ohník. Mendíčok nastrúhal rož- 
níkov a potom každý piekol si slaninku sám a kvapkajúc masť na chlebík 
harkali sa: »Ty pečieš slaninku, ja pečiem žabu, mne bude slaninka, tebe 
bude žaba I « Ako v tej povesti o zakliatej hore striga robila mladému 
kralevičovi. 

Otec — duch básnický — často deťom rozprával, ale najviac pri 
takých výletoch. Povedal Branko: » Rozprávaj nám, otecko, o kohútikovi I « 
a otecko hneď improvizoval o kohútikovi, o žabke, o jašteričke, všetko vy- 
užitkoval a vedel im o všetkom povesť povedať. 

Mnoho je básnikov takých, čo nenapísali veršov, ale ich duch je 
vnímavý a vie sa vyšvihnúť nad úroveň všedností. Preto taký je tak málo 
šťastný. 

Často zakabonilo sa čelo Štefanovo. Deti, mamkou upozornené, ne- 
smelý ho rušiť, lebo pôsobilo mu to velkú omrzlosť. Veď on nosí na srdci 
celú biedu svojho Indu, cirkve, národa, a žijúc život viac vnútorný, ťažko, 
velmi ťažko nesie krivdy páchané. 

Teraz, hFa, Ivan mal ísť na jaseň do Revúci. Kam už teraz s ním, 
s prvoklasníkom ? Jestli skutočne, ako bolo sa čoho obávať, odzvonia do 
hrobu gymnásiu, hía, včera mali rozhodnúť cirkevní i svetskí hodnostári 
nad jeho osudom. Štefan, ktorý pomáhal tvoriť, zakladať a díval sa s po- 
tešením na rozvoj svojeti, on má teraz hladeť na to, ako rozpadáva sa 
budova, postavená krvavým grošom, horko-ťažko mozofmi zbudovaná. 

A k tomu domáce i cirkevné starosti. 

Učitel, staričký veterán, zomrel — a na jeho miesto vyvolila si cirkev 
väčšinou hlasov učiteľa, schovanca velko-revúckeho. Avšak on nepáčil sa 
ani panstvu, ani seniorálnemu dozorstvu, i voFba zrušená — príčinu si našli 
— a potom sám ľud, zastrašený panstvom, uskočil a volil toho, koho páni 
chceli, človeka, hlásajúceho, že on musí pod rokom pomaďarčiť deti — 
ináče ale neznajúceho organovať — bez diplomu . . . 

Doma naši výletníci našli hostí. Na pavlači sedel neznámy farár 
a shováral sa s pani farárkou, ktorá z kuchyne vybehla na pavlač vy- 
zerať svojich. Oba mali tváre plné smútku. Ilonine oči boly vyplakané. 

Mladý ešte farár vstal, keď počul deti volať a išiel príchodzím v ústrety. 
U vchodu do záhrady sišli sa starí známi. 

> Daniel — Vy ste to?« zvolal Prelocký a objal príchodzieho. 

»Ja, báťá môj, ako vidíte. « 






111 



y>f 



» Odkiaľ idete ?« 

»Z Miákovca, z dištríktuálneho konventu, t 

»Konec?« spýtal sa zamračene Štefan. 

»Konecl« riekol Daniel. » Revúckeho gymnásia niet« .. . 

Štefan zbladol, ale nepovedal nič — i vošli do izby; vtedy vzdychol 
hlboko. 

»DokiaI, ó Pane?!« — umdlený sadol si na pohovku. Hosť sadol 
si k nemu. 

» Rozprávajte, ako to tam bolo v tom Miškovci.* 

»Zle — báťa — živo ale smutno. Víťazstvo majú oni, ale môžu sa 
hanbiť zaň!« 

A Daniel rozprával všetko, ako dialo sa tam. 

»A ten kontrast 1 Vo vetkej sieni na stene ukrižovaný Spasiteľ, hlá- 
sajúci pravdy s\^té a u nôh jeho zasadli hodnostári jeho ku súdu. Duch 
ukrižovaného neslietnul na nich ... On žehnal, oni klnú — On staval — 
oni rúcajú « . . . 

»Dalo sa to predvídať, braček, u nich milosti niet.« 

»Čo teraz ?« 

>Čo — nič — vziať v známosť — appeláty niet. ,A zabijí pastýfe 
a rozprchnou se ovce jeho.' — Čo učbári — kam sa podejú?« 

>Pán Boh postará sa o nich, nedáme im zahynúť.* 

Pozde večer doniesli ešte listy z pošty, jeden bol od Ludevíta. Píše 
medzi iným: 

» Zaplakal som, švagre môj, ked došiel mi telegram, že revúckeho 
gymnásia niet. Zaplakal ako za otcom, matkou, a zaplakali mnohí. 
Hoj, dokedyže to bude ešte takto? Dokedy bude sadať krivda za 
stôl a pravda žobrať u dverí? Na to nám odpovie len budúcnosť. 
Zaplakal mnohý, ale kolkí ostali pri tom nedotknutí, nevyronili slzu 
účasti? Sčíta ich Boh! 

A ešte jedno smutné posolstvo viac: 

Náš Pavel viac nežije! 

Opatrovaný nežnou péčou, mysleli jeho bližší i ďalší priatelia, že 
predsa vybťdne, ked dovŕši 30. rok. No on odobral sa v lepší svet. 
Jeho zlaté srdce, bijúce za celý ubiedený rod svoj, prestalo cítiť. Jeho 
šľachetná duša odletela do krajín nadzemských. 

Jeho smrť ako jeho život bola dôstojná. 2^mrel ako kresťan a 
Slovan. Tu pripojene posielam Ti posledniu báseň jeho, ktorú mi na- 
písal ceruzkou na smrteľnej posteli. 

Rednú rady naše — práve teraz, ked borba stáva sa pálčivou, 
berie nám ich smrť a odskakujú i sami. 

Aj Vojtech, je už nie náš Branko. Danielovo proroctvo vyplnilo sa. 
Pamätáš sa na neho? Na jeho ohnivé ,Mor ho*? Odznel tento bojovný 
výkrik, a či ešte vzchopí sa k činu?« 

Štefan podal list Danielovi k prečítaniu. 

»Véšťba — žiaľ — vyplnila sa na oboch !« 

> Bodaj by som bol zle veštil !« vzdychol Daniel. 

»A o týdi, o Losovi, Klimentovi, Rapkovi neviete ničoho ?« 

>Kliment je učbárom v N. Je ženatý, ale dalej neviem nič o ňom 
Lós je lekárom kdesi v Prešove, a že je rozpadnutý so sebou a so svetom 
— a Rapká — to viem, že neskončil, ale kde je, čo je, neviem ničoho. « 



112 



Dlho do noci besedovali priatelia vážne pospolu. Danielove slová boly 
často pádne ako kladivo, ale nebolo radno sdeliť ich ďalej. Štefan ponímal 
veci tichšie, vážnejšie. 

Na druhý deň odobral sa Daniel ďalej. Štefan odprevadil ho až na 
susednú dedinu k bratovi a kmotrovi duchovnému. Vrátil sa popoludní 
zamyslený a málomluvný. 

Deti už postrádaly otca — ale baly sa vyrušovať ho — konečne 
osmeliac sa prišiel Branko a volá: 

»Otec, poďme sa kúpať I « 

A otec pozrel bokom na synáčka, úsmev preletel mu tvárou sdu- 
chovnelou — a potom vstal od stolíka a riekol: 

»Poďme, deti — chlapci, kdeže je mendíčok?« 

Chlapci zvýskli radosťou a čosi-kamsi opustila malá karavána faru 
a brala sa ,ku spustu^ 

Deti spievaly, hvízdaly — čože ony vedely, čo ztratily po tieto dni!? 



IV. 



V bočnej izbe horí lampa a niekolko sviec. Na stolíku na bielych 
poduškách malá mŕtvola — zakrytá presvitavým prikryvadlom. Na tváričke 
pokoj a mier smrti; čakal bys', že pohne sa sval tváre a dieťa zaplače 
alebo zasmeje sa, že oči otvoria sa a prezradia účasť na predmetoch zo- 
vňajších — no darmo čakáš — smrť korisť svoju nevydá! 

V druhej izbe ležala Ilona nemocná — bez vedomia, bez vlády — 
od štyroch dní len na okamihy vracia sa jej pamäť. Deti a muž ako osi- 
relí chodia po dome. 

Pri malej mŕtvole sedí sám Štefan. Opretý o stolík díva sa na ma- 
linkú tváričku najmladšieho dieťaťa svojho. 

»ZomreloI Žije — plačeme za ním a ono veselí sa« tak asi 

tešil sa sám. 

A od stolíka s malou mŕtvolou putoval k lôžku ženinmu. Zase blú- 
znila: »Idem, idem, idem aj ja, vedže ma čakaj! Jaj, nevládzem, privia- 
zané sň mi nohy na zem — nemôžem, nemôžem* 

A ďalej len blúznila a chcela utekať. Strápený muž sedel celú noc 
u nej. Nad ránom aj on sdriemal trošku, ale starosti mu nedaly spať. 

»HIa, povedal lekár, jestli že žena ozdravie, neomylne musí ísť do 
kúpeIov.« 

Vďačne, vďačne by ju vypravil, ale kde vziať k tomu groše? Idú 
prázdniny, Ivan a Branko prídu domov a potom zase treba ich vyprávať 
ďalej — každý rok viac tých potrieb a menej dôchodku. 

A životných síl ubýva denne, i radosť tvorenia i mužná odvaha 
ochabieva v každodennej borbe. 

Opretý o stolík, hlavu majúc v dlaňach zahrabanú, dumal Štefan 
o veciach prítomných i budúcich. 

Pred ním list otvorený — list Daniela. On píše: 

»Drahý báťa môj! 

Odchodiac z vlasti, beriem sa za šíry oceán. 

Lúčiac sa s rodnou zemou, nemôžem nepovedať aj Vám aspoň 
s Bohom! 



Vil 



i 



i,. 

x '' 7 



113 



'% 



Ako viete, vzali mi faru; pozbavili mňa a moju rodinu chleba — 
a prečo? — pre panslavismus ! 

Pravotu moju znáte, zná ju každý rodolub — a znáte katanský 
výrok : » felfiiggesztetik I « 

Nuž idem. Idem hľadať novil vlasť pre seba, ženu a nevolné deti. 

Idem, ale nie skrúšený, nie ponížený, nie slabý duchom, ale tej 
pevnej nádeji, že » príde rátanie!* 

Nebolel ma výrok, nehnusila sa mi krivda páchaná, ako hnusila sa 
mi tá okolnosť, že medzi katanmi svojimi našiel som rodného, ale zhavra- 
nelého brata Vojtecha, teraz Peréczy Bela. 

On, nateraz dištriktuálny fíškál, napísal famóznu obžalobu pred dištr. 
konvent. Svoju výmluvnosť, svojho skvelého ducha postavil do služby naj- 
zúrivejšieho chauvinismu. Poslednia iskierka zápalu vyhasla v srdci jeho; 
on zaprel mať svoju, zradil brata — , on odpadlík, apostata, poturčenecl 

A pozrel som mu tvárou v tvár; naše oči stretly sa — on svoje 
hned uprel na tváre vysokých cirkevných a svetských hodnostárov, hľa- 
dajúc tam súhlas, pochvalu! 

Ako mu to šlo hladko! Čo som to všetko zhrešil proti tej »állam- 
eszme«. Aký som ja hriešnik! 

Neklniem mu, ale pevne verím, že trest Boží ho neminie. Božie 
súdy sú nie naše súdy. 

Aj lud opustil ma už. Kázal som mu čisté slovo Božie, napomínal, 
karhal — no i fúbil som ten uhnetený- lud môj a on — necháva ma — 
neplače za mnou. Taký je beh sveta. 

Nil miraril 

Či vidíme sa ešte? Pochybujem — ačkolvek všetko u Boha! 

Na rozlúčku prijmite môj iskrenný pozdrav. 

My zahynieme, prúd žitia zmietne nás, ale vec naša, tá svätá, žiť 
bude i dalej 

» Pravda, hoj pravda, tá predsa zvíťazí «. 

O mesiac odchodíme do Brém. 

Nuž s Bohom, s Bohom! Váš ctitel Daniel NetkaU. 

Dlho do noci bdel Štefan Prelocký, to prechodiac sa po izbe, to 
načúvajúc blúzneniu úbohej chorej ženy, to sadnúc si ku stolíku, rozmýšial 
Duch jeho pracoval, srdce cítilo bolasť a hnev — až do krajností. 

Nemocná chvílami blúznila — nesúvislé slová rýchle prednesené a 
trhane povedané, desne vyznievaly v príšernej noci. A chvíľami, akoby 
osobe len jej samej viditeľnej rozprávala, začala mudrovať. 

Načo, Bože, je láska? Načo, spytujem sa? K čomu tie nežné sväzky 
sťdc ludských, že ich. Pane Bože, trháš? Milujeme — muža — prvý raz, 
oni ti ho nedovolia lúbiť . . . vpravíš sa, odriekaš sa — a po čase miluješ 

druhého dovolia ti ho, ale on ťa nerozumie, nie je spokojný — 

jeho milenka, beztelesný, vysoký, nedostižný ideál a ty, biedna 

žena nes osteň trpkosti aj dalej v srdci svojom . . . Miluješ dieťa — urve 
ti ho smrť — hrob nad ním zavre sa — a náruč prázdna — túžba ne- 
ukojená. Miluješ otca, matku — oni — umierajú tiež a nechávajú ťa trápiť 
sa dalej — sestra, bratia odcudzia sa ti v tom labyrinte — nemáš — 
nemáš nikoho — — ach. Bože! ako ťažko je žiť — aký je ten svet 
zmotaný «. . . 

A potom zase zaspala. 



JU 



Štefan načúval. Kus výčitky znelo z tých slov ženiných. Ale vecf ju 
on nEiiloval. Akoby nie, miloval ju, pravda svojím prísnym spôsobom. 
On chcel mať ženu dokonalú podfa ideálu svojho, a ona ten ideál do- 
siahnuť nevládala, lebo to máloktorá by bola v stave ... A teraz všetky 
tie utajovapé súžby srdca vind sa z jej úst ako obžaloba . . . 

Štefan sadol si ku spiacej, hladkal jej prácou strhané ruky i šeptal: 
> Odpusť, duša drahá, odpusť!* 

Na pohreb malého decka prišiel aj Ludevít so ženou, krstnou matkou 
dieťatka. Malú mŕtvolu uložili tam za kostolom do toho cintorína, v ktorom 
farské deti tak rady ihraly sa — na hroboch. V blízkosti smrti a po- 
rušenia pučiaci život a vznikajúce nádeje ... 

Po pohrabe zabavil sa Ludevít ešte cez večer. Jeho žena sedela 
u nemocnej švagrinej i s inými príšiými ženami a švagrovia ostanúc sami, 
ako vždy i teraz shovárali sa o veciach vážnych. 

Spomneli aj Daniela — jeho list čítal Ludevít 

• Vojtecha ospravedlniť nemožno*, povedal Ludevít skoro smutne, 
»ale počuj, čo myslím o ňom ja, nepredpojate . . . Bol som ho navštíviť, 
keď mal som v tom meste prácu. On ma nepustil preč, musel som ostať 
na večeru a na noc. Jeho radosť bola nelíčená. Poznal som síce so žialom, 
že domácnosť jeho je maďarská, jeho deti nevedia po slovenský ani slova, 
ale ked ma pozde večer zaviedol do svojej pracovne, .kde som mal spať, 
svrhol so seba náličnicu a bol ten starý kamarátsky Branko. A pili sme . . . 
on nosil víno z pivnice dávajúc pozor, aby krokami svojimi nezobudil ženu 
a deti — a pil ... a vtedy brat môj, nazrel som mu do duše . . . 

A zase dišputovali sme sa. Ale aj cez najtuhšiu dišputu zavznieval 
ten istý srdečný tón. Prízvukoval som mu napovedané nesmysle, ako: »Dnes, 
braček, môže sa kradnúť, zbíjať, vraždiť — všetko dá sa z právneho sta- 
noviska ospravedlniť — len toto nie«. 

»Čo rozumieš pod tým: ,toto^?< opýtal som sa ho, ačkolvek tušil 
som, čo povie. A on povedal: 

»Panslavísmus« . . . 

A ďalej pokračoval: 

»Mne to tak prichodí, ako ked malý pes šteká na velkého*. 

>No, reku, túto psiarku, nechaj pre seba a tých, ktorí ťa tomu na- 
učili« ... A ked sme prišli na revúcke gymnásium, odsúdil priamo po- 
kračovanie professorov! 

»On!?« zvolal prudko Prelocký a vstal od stola. *On! No — ne- 
divím sa mu už — ale že ho ešte ty zastávaš, tomu sa čudujem i « 

•Nezastávam, ale ľutujem ho« — doložil Ludo s príznakom smútku. 

•Nemožno ho lutovať, on je zradca !« znela prísna odpoveď Prelockého. 

•Tvrdé to slovo* — riekol Ludevít oprúc hlavu do dlani. » Avšak — 
dfa všetkého, zaslúžil to menoU 

•On prelomil mosty za sebou, on odvrhnul sa a zhavranel!« 

A predsa miloval bys* ho ešte i takého — a ľutoval bys' ho — 
neklnul bys' mu*. 

•To, hľa, je naša bieda! To je ten boľavý bod nášho žitia. Oni nás 
tepu a my bozkávame palicu — oni nás oberajú o všetko a my neklnieme 
im, ba milujeme ich, túlime ich k sebe, nachováme, napojíme ich pri stole 
našom — veď tak stalo sa i mne nedávno s Bomburom!* 

•S Bomburom I Ty si ho videl? Kde? Čo je s ním?« opytoval sa 
Ludevít a zodvihol hlavu. 



lln 



'^ 



\-o^ 



^ffí 



^;; 



t' 



r 



^- 



!ŕ 



[i 



» počkaj, rozpoviem ti«. S náterom dakedajšieho humoru hovoril 
Prelocký. 

>Jednoho dňa prišiel boženík s ^huslom^ aby sa mi páčik) prísť 
k p. rychtárovi. To stáva sa častejšie, že notár nevyzná sa ešte vo všetkom 
a poprosí o vývod, lebo obecné svedectvá podpísať a iné. Nuž šiel som«. 

» Blížiac sa k príbytku rychtára, začul som hlas akýsi, hlas ako du- 
nenie hromu* ... Prelocký usmial sa a Ľudevít povedal: >Po tom hlase 
by som ho poznal*. 

Idiic popod obloky rozoznal som, že to hromží akýsi cudzí muž 
na rychtárov — a teraz mi tento mohutný — no vypitý hlas prichodil 
veľmi známym — kde som ja ho počul? Pravda, že od vtedy muselo velké 
množstvo piva a vína preliať sa tým gágorom, ktorý tieto ohromné tóny 
vydáva ... Vo dverách stretol som rychtárku. Ona, jakosi polakaná po- 
kloní sa, ja dakujem a spytujem sa, kto je to tam dnu? A ona, že je to 
pána slúžneho pán pisár I Tak I Pána slúžneho pán pisár ! Teraz rozumiem 1 
Od toho si dá môj ináč intelligentný rychtár i vicerychtár brízgať — ani 
nemukne, ale ked ho ja, to zachodím s ním, ako s priateľom, s bratom, 
poprosím o niečo — on napriek zopre sa — brojí — ale pisár — to je 
iné! Tak tomuto k vôli dali ma sem citovať — no vidme — čo to 
za duchovia!* 

Vošiel som dnu. Za stolom videl som sedeť chlapa s ohromnými 
fúziskami, hlavou strapatou, tvárou červenou a nosom hrajúcim do fíjal- 
kovej barvy. Kričal na rychtárov pre akési reštancie a hľadel do opačného 
kúta — a celý slavný obecný úrad stál tu ako rad mendíkov . . . 

Ked som vkročil, chlapisko pozrelo na mňa a oči naše stretly sa. 
Poznal som ho, poznal aj on mňa. Vedje to Bombura — Víťazoslav Rapká, 
teraz — vraj — Répay Gyôzô. 

Možno, že už aj skorej vedel o mne, ale do známosti nechcel sa 
dať, kým nemusel ... Aj mne toto shľadanie, v takýchto okolnosťach ne- 
bolo milé. Takto sísť sa s mojím Bomburom predsa nemyslel som I . . . 

Zatíchol, ked sa so mnou shováral a bol počas môjho pobytu v rych- 
tárovom dome krotký, ako baránok. Rychtári vyvaľovali oči, videl som to 
na nich. Ten silák stál predo mnou, ako malý žiačik . . . 

Nebolo mnoho lichotivého v mojom chovaní sa k nemu, ale biedny 
tento človek zachytil aj ten stín bývalej priazne a raz aj navštívil ma — 
i pozval som ho k obedu . . . Zohnal sa u môjho krbu a rozprával mi 
čudné svoje príbehy a karriéru ... 

Ani by si neveril, čím už bol tento človek! Že neskončil, to vieš, 
spomínali sme ho už, ale potom ztratiac ho s očú nevedeli sme ničoho 
o ňom. Opustiac štúdia stal sa vojakom, potom hercom, žatým bol uči- 
teľom, potom agentom, žandárom — a dnes je pána slúžneho pánom 
pisárom — ak je totiž ešte ním, lebo od viac mesiacov nepočul som 
ničoho o ňom. 

A takíto biedni ľudia chcú viesť môj ľud a terrorizujú hol Oj, tých 
je už legia! A oni vyhovárajú sa na »tie pomery*. 

»Hej, tie pomery!* prehovoril HiUdevít, »tie vychovaly Klimentovu 
najstaršiu dcérku*, tak že povedala, »čo je môj tatík, do toho mňa na 
ostatok nič, ale ja som dušou i telom Maďarka, lebo Slováci sú biedni, 
oni nemajú ani dejiny, ani literatúru*. 

»A odkiaľ to vieš?* 

• Naša Anna bola, žiaľbohu, niekoľko mesiacov v tom istom ústave*. 



M 



U6 



•Povedz, v tej ,duchamorni*.« 

»A soznámtia sa s dcérami Klimentovými, mladšia ale, v súkromnosti 
tvrdila medzi dievčatkami, že niet Boha — pomysli, dieťa !« 

»Hja, to je systém!* 

»Anna prišla celkom splašená na Vianoce domov. Dlho nepovedala' 
nič, len predsa raz začala matke vyprávať, a či to možné, žeby Boha nebolo, 
a žeby Písmo sväté bola len báseň, vymyslenina!* 

»A vy?« 

»My sme ju vzali domov. Moja žena zhrozená plakala, že jej dieťa 
otrávili, ale zdravý duch našej Aničky vypudil jed zo seba, ona je dnes 
zase taká zdravá na duši i na tele ako bola predtým «. 

>Ano, Svagríic, mal by si ju videť! prisvedčila k ním pristúpivšia 
Pavla, žena Eudevítova. 

»Ani nemožno ináč pod tvojím okom, pod tvojou rukou«, povedal 
Prelocký s opravdivou úctou a láskou. >Ja, viete, Aničku zvlášte rád mám 
a teším sa, že ste zavčasu vytrhli to čisté dieťa zo záhubného vlivu tohoto !« 

»Ale, kde sme sa my dostali, z Bomburu prišli sme k Anne* To 
,tie pomery*, alebo, vraj, to Klimentova výpoved« . . . 

»Na pomery vyhovárať sa môže každý slabúch«. 

»Ale, páni, viete koľko je hodia ?« opýtala sa Pavla pristúpiac ku mu- 
žovi, ktorý ju za ruku chytil a posadil vedia seba. Ona so šťastným 
úsmevom sadla si a pokračovala: » Nemyslíte, že je už Čas na spania? 
Ilonka tiež zaspala; je o vela lepšie, a ja pevne verím, že skoro ozdravie!* 

»Dal by Pán Boh«, vzdychnul si Prelocký. 

Ešte chvíTku shovárali sa a potom odobrali sa na odpočinok. 



Pred bránou domu advokáta Cudevíta . . . zastal unavený, patrne 
velmi nemocný muž. Opieral sa o lahkú paličku a zadíval sa na milé mu 
bydlisko. 

Ponad bránu dolu vinuly sa vetve viniča. Do ruda zbarvené lístie 
jeho ševelilo vo vetre jasennom. Biele, lesklé nitky babského leta kolimbaly 
sa V9 vzduchu. Bzučanie osí a múch paškrtiacich bobufky zapomenu- 
tého hrozna, nieslo sa vzduchom. 

Zvláštny úsmev poihral príchodiacemu po tvári. Milý mu tento dom, 
toto mesto, okolie, vršky a doliny . . . Preto rád si ich obzeral, chodiac 
najradšej peší s paličkou a študentskou kapsičkou v ruke, ako ,kompan^ 

Z obloka domu zazrely ho deti. Hnedľ oživnul celý dvor — mladé 
hlásky volaly: »Mama, mama, kde si? Báťa Štefan ide, báťa Štefan, 
mamička I « 

Mamička pribehla zo záhrady, kde kvety presádzala. 

» Vitaj «, volala z daleka, » vitaj nečakaný, zriedkavý a milý hosť I « 
Ale — zazrúc ho — zlakla sa ho a slová temer zaviazly v hrdle; ved to 
nebol ten Prelocký; čo tu pred ňou stojí, je len stín jeho, je ustatý, života 
nasýtený muž! 






117 



'% 



On zbadal jej nesnádze a trpký úsmev preletel tvárou bladou. Temer 
šeptom, lebo hrdlo nedalo mu ináč — prehovoril: 

» Prišiel som ešte raz k vám« . . . 

»Ej, ešte raz, dá Boh, ešte vefarázic odvetila švagriná, ačkolvek 
teraz sama neverila slovám svojim. Videla, počula, že je nemocný, ale že 
by takto vyzeral, nemyslela. Chcela ho pobozkať, on ako by ju chcel 
ušetriť, odvrátil hlavu na bok, tak že jej svieže pemy dotkly sa jeho brady . . . 
Slzy ju zalialy, i ťažko jej bofo povedať slovo. Ale statne premáhajúc sa, 
oslovila deti: 

»No, deti, pozdravily ste báťu — Anna, Štefanko a Olga? Ale, ne- 
vešajte sa na neho, lebo to nerád má«. 

Deti aj bez napomenutia nevešaly sa . . . Čosi im šeptalo, že je to 
nie ten istý báťa, ktorý hral sa s nimi a rozprával im pekné prípoviedky. 
Čože sa mu stalo? 

Za ruku viedla Pavla hosťa svojho do domu. On bol tak slabý, že 
tri schodíky kročiť mu bolo ťažko. Jej bolo do plaču. Začala tedy zase 
rozprávať. 

»Eudo je nie doma, ale príde pred večerom. Keby bol vedel, že 
prídeš, nebol by odišiel*. 

»Ach, čoby nešiel I Ked ho povinnosť volá. Ostatne viem, že je nie 
doma, povedali mi to na stanici «. 

»Hľa, prečo ste nepísali, že prídeš, boli by sme poslali pre teba 
na stanicu*. 

»Ale, ale, ja radšej chodím peší — vieš, navyknutý som od mladi, 
tešilo ma to dosial, kým som vládaU, doložil s povzdychom. 

» A Ilonka, čo ŕ Je zdravá? Necíti následky predlanskej nemoce?< 

»Chvála Bohu je zdravá, zamestnaná a posiela vám svoj srdečný 
pozdrav, vám i deťom ♦. 

A Ivan? Píše? či len vtedy, ked potrebuje groše?* 

»Píše, i doniesol som posledný jeho list, ale o tom potom*, vyhý- 
bavé riekol Prelocký . . . 

V izbe ešte raz privítala ho švagrová a ponúkla odpočinúť si. Žatým 
odbehla a hned doniesla víno, sódovú vodu i poháre. 

♦ Niečo pre občerstvenie mysle*, ako ty hovorievaš, »ked my k vám 
prídeme, či vieš ešte?* 

Prelocký kývnul rukou a zakašľal. V hrdle cítil pálčivý bôľ . . . Sadol 
si do hlbokej lenošky, dedictva po rodičoch Ľudevítových . . . 

»Deti, nezavádzajte báťovi, radšej podte so mnou*, zahovorila Pavla 
a odviedla menšie deti von. 

Ale Anička, pätnásťročná devuška, mala to povedomie, že ona už 
nezavadzia. Preto sadla si blízko báťu a vzala ručnú prácu do rúk. So 
zvedavým a hlbokým pohľadom dívala sa na neho. Milovala ho, lebo ju 
poučoval, lebo ju naučil ľúbiť tú sladkú, rodnú reč, lebo poukazoval jej 
na krásy tej reči . . . lebo ho rozumela, nakoľko to vôbec decku, čo aj ta- 
kému prebudenému, ako bola ona, je možné. 

A snažila sa lásku svoju dokazovať i skutkom, ked horlivosťou, 
hodnou nasledovania, snažila sa byť osožnou vo veciach národních — 
predplácajúc Hlásnika pre ľudí, k jej oteckovi dochodiacich — predávajúc 
kalendáre a iné knihy; a vo všetkom vzbudzovala nádej, že stane sa 
vzornou slovenskou ženou. 






_^ 



118 



r 



Prelocký nevelmi súhlasil s tak zvanbu emancipáciou žien, ako vôbec 
naši čelnejší mužovia sťí toho náhľadu, že ženám netreba mnoho vzdelanosti. 

Avšak Anne rozprávať, s Annou shovárať sa, bolo pre Štefana Pre- 
lockého milým vyrazením. 

Pri nej, keď bavila sa občas u nich, zabúdal, že je nie študent. Ten 
záujem pre vedu, menovite čo sa rečí týkalo, ho prekvapoval, ho potešil 
a pobádal k rozpravám nie každodenným. Tak tríbil sa vnímavý duch 
dievčaťa i potom, ked doma pod dozorom matky čítala slovenské a české 
plody ducha. 

Ale teraz unavený nevládal mnoho ku nej hovoriť. Preto ona vstala, 
pristúpila ku pianu a začala hrať ,Trávnice^ Tie tak rád počúval. A ďalej 
,Hej Slováci* a ,Všeslovania*. Pri sloke: 

,Hej, píše nám to Kollár, Šafárik i Mladen, 
hej, Slovanstvo nezničí na tom svete žiaden!' 

nadišla Prelockého nálada oduševnenia. Vstal, a pristúpiac k dievčatku, 
pobozkal ju na čelo. 

»Áno» to môžeš veriť, dievčatko*, riekol, »že žiaden! A — nech nás 
učia — a čo aj mučia, ,predsa bude naše srdce len slovensky hústi*.« 

Anička, pyšná týmto vyznačením, vyspievala potom celú pieseň. 

Ked Ludevít prišiel, zastavila ho Pavla v kuchyni. 

»PočuJ, muž môj«, povedala mu, »ten švagor je velmi chorý — čo 
myslíš, nemáme zavolať doktora? Nemyslela som, že je tak zle.< 

» Naozaj? Ako myslíš, duša moja, ale vieš, ako nedôverivý je proti 
doktorom a doktorskú vedu nemá za nič.« 

• Pripravme ho k tomu!« Ludevít pristal. 
Počas večere prišla reč na synov Štefanových. 

> Braňo, ten je dosť spokojný, ale Ivan, ako píše, nemá postlato na 
ružiach. Zdá sa, že nad ním sťahujú sa mrákavy, hroziace stiahnuť sa 
v inkvizície ... To je najnovšie — ač nič istého, čo viem. Preto prišiel 
som k tebe, poradiť sa, čo robiť, či písať professorom, či ísť — ale písať 
— viem, že bez výsledku by som písal — a ísť, k tomu niet groša — 
a nevládzem. Trapná je neistota. Nerád by vidcť toho šuhaja v škripcoch 
vyšetrovania. « 

Ludevít zamyslel sa. »Mali spolok ?« 

»Majú spolok , Vesna*. Vzdelávali sa, cvičili, učili sa a držali časopisy 
slovenské a — « 

»Zradili ich, však, báťä?« zamiešala sa Anna. »Oj, ak je tak, nech 
Pán Boh tresce toho zradcu!* zvolalo dievča horlivé. 

»No — no — no, ved ešte nič nevieme istého, len čo písal Ivan, 
možno, že nebude to tak zlé. Pôjdem sám í Na theologickej fakulte nemám 
známych professorov, ale vyhľadám ich, poshováram sa, vyšetrím, čo je 
vo veci. A tam je aj Kliment, ktorý k vôli dcerám presídlil sa do P. 
Navštívim ho.« 

• Ako hovorím, šiel bych sám, keby som vládal a keby mi nechy- 
belo groša — ale čože?« 

*Veru, zdravia si šetriť musíš ponajprve — ale mne sa zdá, ty za- 
nedbal si sa<, rýchlo riekol Ludevít, použijúc príležitosť, aby mohol pre- 
hovoriť o nemoci Štefanovej. »Ty staráš sa o všetkých a nemyslíš na seba.* 



— ^> Ja 



11« 



'.o 



cí^>^ 



^Myslím, myslím a čo vymyslím? Radia mi ísť do Rožňova, do 
Gleichenbergu ! A keď ti to radia, brat môj, vtedy už hlad sriadiť dom 
svoj, lebo hodinka poslednia je nie daleko ! — Ze aby som sa šetril, ne- 
pracoval, netrudil sa, pil dobré víno, žil veselo a bezstarostne! Ľahko to 
pánom doktorom predpísať, ale prítockému farárovi previesť ťažko !« Po 
prestávke pokračoval: 

» Preto rád by som bol videť aspoň Ivana už .opatreného', len ešte 
dva, tri roky, kým by bol kaplánom ! Avšak všetko do vôle Božej : ak má 
ešte i táto pohroma prísť na mňa, prenesiem to ako dobrý kresťan; — 
nebolí ma- osteň smrti — ale siroba detí uprostred zloby ľudskej — to 
je trapné, desivé I Zastaň, Ludo, sa ich ty, ked mňa nebude I « 

»Brat môj!« zvolal Ludevít, »čo hovoríš? Nemysli na smrť U 
»Na smrť mysleť musím a hovorím, že nedesí ma, ale poriadky po- 
robiť je mojou povinnosťou; slúb mi, že budeš zástancom mojich: mojej 
ženy a detí!« 

>To sa rozumie !« sfúbil bolastne dojatý Ludevft a podal Svagrovi 
pravicu. 

»A jestli ti okolnosti dovoľujú -^ chod, prosím ťa, presvedči sa sám 
a ked nie ináč, aspoň píšl« 

» Pôjdem sám«, rozhodol Ludevít, ked nazrel do denníka, či a kedy 
má niekoľko svobodných dní. 

Prelocký, uspokojený týmto sľubom, vstal od stola. Zase začal kašľať; 
v hrdle pichalo ho: hovoril primnoho. Pavla odviedla ho do hosťovskej 
izby na odpočinok. 

Koncom októbra šiel Ludevít do P. 

Na stanici čakali ho študenti s Ivanom Prelockým. Z bezstarostného 
šuhaja stal sa zádumčivý, akoby v utrpeniu dospelý mladý muž. 

A čo bolo vo veci? Z čoho obžalovali týchto mladých ľudí? 

Nevinné piesne, niekoľko básnických pokusov a čítanie slovenských 
časopisov, to bola tá veľká vina, v tom velezrada, trhanie krajiny! 

Smutná skutočnosť a predsa — žiaľ — často opakuje sa, že brat 
brata zradí a nad ním súdia tí, ktOrí majú viesť duše mladé k žriedlam 
právd božích a lásky Kristovej. 

Ale miesto toho sejú oni nenávisť, a semeno, padnuvšíe v dušu 
zradcovu, vyklíči, rastie a pestované nesnášanlivosťou donáša ovocie, ktoré 
nemôže byť iné než zrada. 

Ked Ludevít prišiel, vyšetrovanie už započalo sa. Za šuhajov nič ne- 
dalo sa vykonať. Ba dalo by sa bolo všetko vykonať, keby tí ľudia boli 
znali, čo je láska. 

Ludevít znechutený chodiac od jedného professora k druhému, mal 
už odísť domov, ale Klimenta navštíviť ešte predsa nemohol premeškať. 

Starodávne priateľstvo tiahlo ho k druhovi veselých, študentských 
časov. 

Dňom pred odchodom navštívil Klimenta. 
Privítala ho pani Klimentová po nemecky: 

»Mein Mann ist nicht zu Hause — ale jestli sa páči počkať. « I otvo- 
rila dvere do pracovne mužovej. 



120 



n 



Tam octnul sa Ludevft uprostred samých kníh, rukopisov ^ časo- 
pisov na poličkách, v kasňách, na stole í stolcoch porozkladaných. 

> Počkáme, riekol Ludevít, keď predstavil sa. 

»Ach«, zvolala pani lámanou slovenčinou, »m6j muž bude sa tešiť, 
starí známi, však veť zo študentských časov ?« 

»Ano, my sme boli velmi dobrí kamarádil« 

»To ma velmi teší — a máte famíliu?* 

Ludevít jej rozprával o svojich, ona mu zase, že majú dve dcéry, 
ktoré navštevujú präparandiu a jednoho chlapčeka. K vôli deťom že prišli 
bývať do P., ačpráve im lepšie bolo tam, kde boli dosial, tu že je všetko 
drahšie. 

»Aha«, myslel si Ludevít, »to sií tie mladé nestvory, o ktorých roz- 
právala naša Anna.« Nahlas nezmienil sa o nich ďalej ani slovom. Skoro 
prišly spomínané slečinky domov a maminka ku dvom rečiam priložila 
i maďarčinu a lámala i tú ,dla možnosti*. 

» Čudné, čudné, ako vyplnilo sa proroctvo Danielovo na všetkých 
nás^ len o Losovi neviem temer nič<, podumal Ludevít, kým pani a dcérky 
rozprávaly si o dnešních udalosťach. 

Ludevít by sa bol rád ešte dozvedel, či je to pravda, čo o nich ho- 
vorila Anna, ale to nebolo na čase a k tomu prišiel domov i Kliment sám. 

Postava Klimentova behom tých dvadsiatich rokov tiež nahrbila sa, 
vlasy zredly nad čelom, ale tvár bola hustou bradou a fúzami zarastená. 
Na modrých, malých očiach nosil okuliare, býval aj pred tým krátkozraký, 
teraz dokonca nepoznal Ludevfta, kým sa mu nepredstavil a potom, keď 
ho pozdravil, zachvelo sa v jeho pozdrave niečo nesnádze . . . 

Ludevít nemohol dlho ostať, vidiac, že svojou prítomnosťou uvádza 
domácu paňu do hesnádzí i navrhol, aby Kliment prišiel k nemu večer 
do kaviarne ,StrausovejS 

»Ja do kaviarne nemôžem, braček, nezvykol som chodiť, ja človek 
s rodinou* . . . 

» Nemôžem, ráz len môžeš« — 

»A k tomu je to tam, kde schodia sa mladí panslávi! Nie, nie, to 
nemožno — tá blamáža !« I poškriabal sa za uchom. » Avšak keby to bolo 
aspoň v osobitnej izbe?I« 

Ludevít usmial sa a oni rozišli sa. 

Večer skutočne sišli sa v kaviarni. Klimentovt bolo znať, že bojí sa 
tých ,mladých panslávov*, a keď títo spievali, sadol si k druhému stolu, 
aby nebol držaný za patriaceho k nim. 

» Pamätáš, keď sme my takto spolu bývali ?« spytoval sa Ludevít. 
»A na Danielove slová v posledný večer povedané? Dnes napadlo mi, ako 
ten človek ostro vnikal do bytností všetkých nás — jeho proroctvá všetky 
splnily sa, len o Losovi neviem ničoho I < 

>Lós? Ten je tuším ešte vždy v svojom rodnom mestečku. Dlho 
neskončil štúdia, po promodi svojej nemohol hneď dostať stanicu dlajeho 
vôle a osadil sa doma; stal sa podivínom, ba, ako počujem, najnovšie 
Tolstojistom. Rozdal, čo zdedil po rodičoch medzi chudobných a obstaráva 
svoje potreby sám.« Tak rozprával Kliment o Losovi. 

Ludevít si vzdychol z hlboká. »Nuž tak«, rečie po chvíli, »v osa- 
melých sa havranov zmenil kŕdel sokolov.* 



121 



Kliment nepokojne zhniezdíl sa na svojom mieste. 

»Hja, braček, nie každému je možné, tak samostatne vystupovať ako 
tebe. Ked je človek v štátnej službe, tu platí tiež: »Wessen Brod ich 
esse« . . . 

>A musel si vstúpiť do štátnej služby ?« 

»A? — Čo robiť? Žiť sa chce — kam, ked nemáme vlastných škôl?« 

»A potom domácnosť! Mať nemeckú domácnosť I^^ 

» Odpusť*, odhťňal sa Kliment, »to je privátna vec« — . 

»Však ti ja nezazlievam, že si si vzal za ženu Nemku, ked ťa ná- 
klonnosť k tomu doviedla, ale že nepreviedol sí to, aby sa v tvojom dome 
hovorilo po slovensky, to ti zazlievam, tebe, odchovancovi Prelockého !« 

> Braček, dosť mňa to stálo obetí a bojov, ale — pre pckoj domáci 
a tie pomery* — 

»A k tomu, ako som počul, dcéra tvoja, temer ešte dieťa, hanu kydá 
na tvoju reč a rod tvoj, hovoriac, že Slováci nemajú ani literatúry, ani 
dejín — čo ju o lepšom nepoučíš, ty, učenec, filológ U 

» Klebety, brat môj, detinské reči I A naučili ju tomu a snáď, ja neviem 
o tom I Ja som aj dnes ešte Slovákom, ale, ver mi, že neodobrujem poli- 
tiku vašu, my by sme mali čakať* — 

» Čakať! Ako barani, ked ich majú na jatku zaviezť !« 

»A k tomu ustavične len kričíte a ponosujete sa a krivdy naše vy- 
volávate — čože vám to pomôže?* 

»Ba vyvolávať, písať, hovoriť o tom vždy a všade! Lebo o dvadsať 
rokov naši synovia nebudú vedeť, že sme my mali gymnásia, Maticu, ak 
nebudeme im to pripomínať, ich budiť, obodrovať!* 

>Ale pomery sú raz také, snáď nepôjdeš hlavou do múru?* 

»No, nech čert vezme i také pomery!* zvolal ináče trpezlivý, sho- 
vievavý a tichý Ludevít, > verím, že skôr-neskôr vezníe s pomerami celý 
tento systém a vás s nimi* 

Kliment nečakal druhý tomu podobný výbuch. Triezvy, celkom triezvy 
šiel domov. Ale cítil sa špatné, špatnejšie od takého, čo má hodnú — 
kočku. Čo to bolo, čo ho v hrudi tak znepokojovalo? Čo odobralo mu 
spánok tejto noci a ešte druhých? 

Ludevít s ťažkým srdcom odcestoval domov, a ešte s ťažším šiel 
ku Prelockému, aby mu všetko sdelil a vyprával ... 

Ale nad prítockou farou už rozťahoval anjel smrti kráže svoje. 

Zalahly hmly nad krásnou dolinkou, zahalily vršky a temená hôr 
hustých závojov. Neprenikly viac papršleky slnečné cez vrstvy mračien, 
nevnikalo svetlo do izieb farských. 

Okolo pavlače dozrelo hrozno, lístie zbarvilo sa i oprchávalo; všetko 
klonilo sa k spánku zimy . . . 

I život Prelockého dohorieval ... 

Vedel on dobre, čo je s ním, na naivné ubezpečovanie, že mu nič 
nebude, čím ho navštevovatelia tešiť chceli, za odpoveď dostalo sa im 
charakteristického úsmevu. 

V nemoci svojej často bol netrpezlivý i nervózny a trápil ženu, je- 
dinú to bytnosť, ktorú vždy chcel mať okolo seba. A ona s nadludskou 
trpezlivosťou — lebo v takých ťažkých chvíľach dáva Boh netušenej du- 
ševnej i telesnej sily — obchádzala okolo neho, neposťážovala si, nepo- 
nosovala sa, len ked ju nikto nevidel, zaplakala horko a bolastne . . . 






122 






Raz poznal ju, že plakala. 

»Však trápim ťá?« riekol šeptom, »ty plačeš, ty moja svätica ?« 

Za ruku pritiahol ju k sebe a ona sklonila hlavu, aby ho počuť mohla. 

» Netrápiš, ale trápiš seba podobnými myšlienkami, nemysli na to !« 
prosila ona. 

»Ty, moja žena! Prečo, prečo nemôžem ti tvoju lásku odmeniť krá- 
ľovským spôsobom ŕ 1< 

'Odmeňuješ ju hojne, keď si spokojný so mnou I < 

»Čo je naša láska proti vašej ŕ Je sebectvo proti vašej nekonečnej 
ľúbosti, shovievavosti. Nikdy v láske nedosiahn me vás!« 

•Žena moja«, šeptal ďalej ako v rozochvení, >tys' bola jasné svetlo 
na ťažkej púti môjho žitia. Však nevedela si to, lebo ústa moje to more 
ľúbosti nemohly vyčerpať, slová moje sú nedostatočné toho — avšak ty 
musela si tušiť, že som tä ľúbil! « 

» Všetko opustilo ma, nádeje uvädly, iskrenné túžby zhasly, mnoho 
sklamania potkalo ma, len ty v svojej prostote vždy tá istá, nezmenená, 
neskonalé dobrá!* 

» Myslela si si snáď, že som nespokojný s tebou! Oh, odpusť! Ved 
práve ty si bola mojím anjelom strážcom! S tebou je požehnanie, ty aj 
ďalej (K>nesieš ho, kamkoľvek obrátiš sa žitím, ja ale niesol som celú biedu 
a utrpenia národa môjho v srdci mojom a preto ono umiera pred časom 
ale « 

» Nehovor, vidíš, napína ťa ku kašľu, čelo ti je spotené, unavíš sa, 
nehovor!* napomínala úbohá žena. 

»ó, nechaj, nechaj hovoriť! Slovanu slovo! Dosť mlčaly ústa, keď 
malý hovoriť a mlčať budú v hrobe, ale^príde ten, kto zahovorí hromom. 
Umierame, ale neumiera svätá vec naša. Žije a žiť bude, lebo je ona božia. 
Práva božie nedajú sa šliapať, božie zákony nedajú sa prekrúcať!* 

»My umierame, ale vstaneme z mŕtvych. Pribili na kríž pravdu večnú, 
jasnú, že ju pochovajú, zapečatia kameň a postavia stráž, ale prijde doba, 
odpadajú pečate, stocentový balvan odletí od vchodu hrobky a pravda 
víťazne povznesie sa k žitiu*. 

>Ako to ovocie, keď dozrieva, padá k zemi, i my padáme, ale s nami 
je zárodok budúceho života*. 

» Umierame, ale oni žiť budú, čo prídu za nami. A žehnať budú 
nám i blahoslaviť našu pamiatku*. 

»Ó, ust?ň«, šeptala žena, »unavíš sa!* 

» Umierame, ale nie večne . . . príde doba, príde* . . . 

Zatíchol . . . žena s úžasom a divnou bázňou načúvala bitie jeho 
srdca . . . neprerušila tichosť, ktorá zavládla izbou, len monotónne ťukanie 
hodín na stene bolo počuť ... 

Zrazu zase začal hovoriť . . . Ilona naklonila sa k nemu. 

»Ztmieva sa«, šeptal. 

Ilona vstala, aby zapálila lampu. 

Tam von bolo počuť kroky a hovor na chodbe. 

»To je pošta*, zašeptal nemocný nepokojne, »dnes majú prísť no- 
viny. Čo je nového, čoho dočítam sa ešte? — Pane, deti moje 
neopúšťaj ! < 

Ilona doniesla dnu noviny a listy ... i chcela mu odopreť čítať 
zprávy v nich obsažené . . . 






^'^li^ Jx 



123 






?^J^ 



>Daj sem, chcem vedeť, vietko vedeť!« Ona podala mu noviny, 
i lampou posvietila. Triasla sa chudinka, ale poslúdila. 

S velkým namáhaním držal v ruke číslo a naiiei, čo hladal . . . 

» Odsúdení « — zašeptal — ruka s novinami padla z tažka na pri- 
krývku . . . Zavrel oči, stisol pemy. 

>Oj, vlci hltaví, kedy príde kára božia na vás«, šeptal po chvíli, 
veFmi nesrozumiteľne. » Vy tni, Pane I < Zbsg po chvíli: 

» A deti nevinné, blúdiť majú svetom. Ako zodpoviete sa pred Bohom 
za tie duše?! Ó, Panel* 

Složil ruky, šeptal, ale žena už viac nerozumela mu . . . 

Naplnila sa izba ludmi, on ich viac nepočul, nevidel; zaSevelil farou 
triichlospev cirkevníkov a úprimný plač žien. 

Nad bezdušnou mŕtvolou muža klačala žena; v ušiach ešte znely 
jej slová manželove: 

»My umierame, ale vstaneme z mrtvých«. 



"^ 



yJ-\ 



124 



■- / 



Vianoce. 



a bethlehemských poliach 
zavládlo ticho pusté; 
noc, ako z čiernej vlny 
by šiator poutkalý, 
veliká, pokonná 
široko spustila sa 
a na nevidných stĺpoch — 
či vrakoch okolitých 
venčených hájmi paliem, 
či hradbách Siona? 
či ďalej: Garízimu 
v átft, na Karmelské srazy, 
jimž more do lona 
sa spína Sárou vlnou? 
či vyššej: na Hermone 
až snežnom, na Libánu 
košatých, silných cedroch? - 
prípiatá obklopila 
ich s všetkých sveta strán. 
A klenbou šiatra šírou, 
nehybným príkryvadlom 
niet bodu jedinkého, 
od mačka drobnejšieho, 
niet jedinkého vlákna, 
čo prez ten temná lán 
zbleskotalo by lúčom, 
bárs tenučkým jak vlások: 
kde oko smrtelhíka, 
posaváď bludný vtáčik 
v nesmiernom tmavom lese, 
by raz už utkvieť mohlo, 
tým lúčkom sfaby kKčkom 
v hrdzavej zvrtlo zámke, 
a vyletieť môcť na vzduch, 






125 



mmim 






vzduch čistý, na výšine 
jagotné, rozčaplo by 
žalárnych krýdla brán. 
Niet nikde jednej hviezdky, 
plamienka, zaplanutia 
božieho pableskii; 
niet svetielka, Čo žmurknúc, 
by ostrím zraku svojho 
prebodlo noci ňadra, 
a z týchto vyrazilo 
by vo tvár nebeskú 
prúd krve, rudú dúhu 
na mračná v oblúk skvúci 
či Oriona pásom, 
či vencom diadému : 
už aspoň žiarou zorl 
posvietif na stezku . . . 

A po podlahe v sieni 

tej noci neprebranej 

jak v rakvi váFajú sa. 

lenivé, bujné telá, 

sfa v podzim omarené 

v prlstenkoch kŕdle múch; 

kde vylihujú: brloh, 

podušky zaäpinené, 

oplzlá veteš, kasno; 

a čím sa kŕmia: plieseň, 

skysnuté babrotiny, 

kerine smudky, kosti 

či paznechtov brud vlastných 

čo chlepcú, kaluž hnusná, 

a dýšu čo, je puch. 

V ich dutých hruďach síce 

jim srdcia ešte tlčú: 

no kladivá to hluché, 

to klopot podmohylný, 

as' črvotoče fukot 

v umrlčej doskách truhly, 

bez iskry každý vzruch; 

či hrkocú sfa mlynce 

na prázdno zubrujúce : 

bo vymleli už úrod 

zásoby, nosí stohy, 

století bezdné sýpky: 

či príroda čo skytla, 

tá v práci neúnavná, 

či známostí a umien 

čo pripravili žreci 

tak posmeSní jak chmúrni, 

kuchári výmysehií; 






^ 



120 



s^4 



čo žiadosf neukrotná, 

čo chútka ulovila 

v sebectva v búrnom hone, 

v rozmaru pôtkach tržných, 

lesť uchvatla Isti, sile 

surovej v cirku sila 

uspela vyrvať z pysku, 

čo odobral hriech hriechu 

na zákernícky dluh, 

vrah vyssal z rán, z čriev vraha 

vysnoval, hlava spitá 

rozkošou ešte v koniec 

Cažobne vyhútala: 

to vSelko utrovili, 

požili, zpremrhali . . . 

a jako schradlo telo, 

vyčivel v ňom i duch. 

Lukullské zprevŕhané 

kol tably hodokvasu, 

kratochvíF nekonečných 

oltáre Epikura: 

v jich damask ligotavý 

sa vpily falernského 

lunivó pláchy rmutné 

jak nebies po blankyte 

by chmáry, ve^ny nivou 

zátoky prívalové, 

pomedzi ne však šmuhy 

hustnúce na tuhšie, 

sihote-Skvrny — lipkó 

od gambí poutretých, 

a hŕdzo-rudé, najskôr 

s leftošiek purpurových 

pokleslým labužníkom 

a zhýralcom to z nosov 

rozbitých kvapky krve, 

jak ovoc moruše . . . 

Kdekoľvek popod nohy 

pokále zašmierené, 

kryštárnych fiol kŕčky 

labutie v prachu vlnách, 

skvost vyprázdnených čaši 

po dlažbe, kotúTanim 

zvoniaci teskným tónom, 

i amfor zdobných črepy, 

náčinia zlomky skvúce, 

jak kedys' pri osudnej 

hostine v Babylone — 

tam potrieskané hudby 

nástroje jemnostrunné, 

nástroje kovozvuké, 



0} 



127 



i 1 

i slávičích, sladkých piesní i 

j a fanfár, luSov hlučných, j 

ovité eäte ruží 

uvädajúcim kvietim, I 

z nichž lupeň za lupienkom ! 

sa sypko vyruSe: f 

tu klenoty zas, pásy, 

náramky čaroprácne, 

čo sklzly 8 kyprých bokov 

a s úbelových ramien 

diev poumdlených v smiechu, 

frjn, thyád nestydatých, j 

i perly osypané 

jim s kadier planým bôbom, [ 

šperk s šiji, s ňádier sponky ... 

Inode sochy v troskách, 

a zneSváreni bozi: 

tof Bachkus pozbyl thyrsa! 

svoj' berly oróvenej, 

bez parožkov Faun chlipný, 

Pan bez dáčele svodnej, 

i Amor bez kuše; ' 

a po schýlených sviecňoch, 

po kýpfoch pochodňových, í 

z jichž dlani pestré ohne | 

sálaly k radovánkam, 

v big bleskotaly plesu, i 

kadidla dymiac vonné, i 

až potuchly i shaaly, — ■ 

prez parute jich visia 

na polo ztleté strapy 

závoja Venuše ... 

Dohodovali zplna 

a dohýrili dúäkom, 

k síl všetkých vyčerpaniu, 

až k vyhoreniu modzgu, 

až smyslom holé na dno, ' 

k zabitiu povedomia; 

i drychmú, mámorom 

zmámení, ohluSenl — 

pozemím válajú sa 

jich popletené telá, 

sputnané medzi sebou, 

hotové jedným hnutím 

čo malíčka len šmykom j 

sa shrnôC do priepasti — i 

nad nimi hrubá rúska ; 

tmy, sCaby vrcheô rakve, j 

krov skydlý večeradla; ! 

no víchor zfuôal, ifuní 

kdeakým otvorom: 



128 



r 






M 



i melie nečin, smeti, 
podnáša spáleniska 
netrebný popol, sadze 
a ztrúchnatelé svleky, 
roznáša — trusom mrví 
nad starým úhorom. 

Sám césar svetovládny 
a spupný samodržec 
dvorany strmým štítom 
na tróne, hlavu v dlani, 
zadriemnul — zemský bôh; 
kol tlupa jatých králoi^ 
dvoranstva skvelé húfy, 
otrokov davy mračné 
v hlbokom pred ním sklonku, 
bez ruchu, v dume nemej, 
a trofeje, zboj válok, 
poklady mnohých krajín 
do jarma navlečených, 
výrobky potu, krve, 
z Ofiru, z Thuie korisC 
mu v hŕbach blízo nôh; 
i miláček, hfa, jeho 
mladistvý, svieži, švarný 
mu o koleno suché, 
nart vetchý zobjav ľavou, 
s pravicou v plášCa riase 
si oprel žhavé líce, 
skráň príclonenú vienkom, 
jak keď sa k šedej skale, 
k balvanu studenému 
pritúli vzkvetlý lôh, — 
a za kreslom sCa v sochy 
stĺp skrahlý druhý Zenón 
posupnou vzpial sa strážou, 
nehybne strmie, stojí 
tam, oči vyplašlené 
s príšerným bielkov leskom, 
prez čelo brázdy vrások, 
brvami sivý moch: — 
no žiadno nemá ceny, 
nie pôvabu, nie kúzla, 
zanímavosti vábnej 
pred smysly panovníka; 
krv sadlú nerozprúdi 
v ňom v jasný, živý pocit, 
um neosvieti mračný, 
do zúfajúcej rady, 
neplodnej, pustej dumy 
myšlienkou nezablyskne, 



129 



~^1^ 

^ 



na srdca spráhly šlroch 
nekvapne trebár slzou 
mu spásy . . . 

Zváednel triumf, 
nach zplavel, zbledla sláva, 
plft moci prekypela — 
Pochvala pochlebníkov 
a zemeplazov liškot 
sa zbridily mu; múdrych 
reč v tláchot prešla bláznov, 
pôžitky v hnusu prtkrosf, 
v mok blenu sladká rozkoS — 
i zasial ukonaný, 
poklúcnul zemský bôh: 
omarel presýtením 
a predsa nespokojný, 
otupel rozmrzelý, 
je zmalátnelý, chorý, 
nu, smrtelnlk tiež biedny — 
Huk mora neprerazí 
viac mdloby jeho, mlku 
nie Jovišov hrom, spánku 
nie povoz Phoeba — Sumotn 
poletu mohutného 
ho nepreberú orli: 
tof, legiony pyšné 
bez kázne, bez paväzf, 
bez chuti k lupu, chabé 
po orgíj pretrávení 
spadaly tobôž, hynú 
kdes' v zradných úvaloch. 
Spí Herkul, titan Ríma, 
spí pod perufou smrti 
či Fatum nezvratného — 
I Olymp priklopený 
či zakovaný navždy 
Vulkána samou pastou, 
až roztrieskal sa blankyt 
a svetlá dažďom spŕchly; 
len škripot časom desný 
čuC velkou zchripief nocou, 
vrzg tiahly, prenikavý 
a osrk, otras zápät: 
var' Orku vereje 
to v ruchu otvárania? 
a v priepasť sosýp sveta? 
snáď . . . 

Tuho odpočíva 
kol človečenstvo celé, 
spí v kalnom bezvedomí, 
v záhyboch duše všetkých. 



130 



C; 



x 



""^X^ 
^ 



bez ideálov zory, 
bez tuehy, tepla túžby, 
bez citu nádeje; 
len víchor funí-buní, 
vše lemom skubne noci, 
tmy pozatrasie knfdlom 
a zkvíli — či to démon, 
ten, ktorý pred človekom, 
pohnaným z raja jasu 
v pá$f, v nehôd záveje, 
čo poámurný stín bzikol 
a od tých čias ho verne 
sprevádza, sóži — zloduch 
sa to vše nad všeľudskou 
neresfou, nad úpadkom 
i rozdvojením s Bohom 
odporno-výskolave 
do prázdna zasmeje? — 

A Slon? — Biedny Sion! 
Kôaz jeho, spupný biskup 
jak vlákna pavučiny, 
jak liché vlásenie, jak 
motúzy nepotrebné, 
roztrhal sväzky s rodom, 
tie spony večne-krásne; 
do jarma násilníka 
sa vpriahol zotročilý 
a býkom tiaha kiaru, 
nástrojov plnú súžby, 
tých, ktoré vypomôžu, 
kde zlihá lož a svod; 
zneSváril sväté rúcho, 
čelenku v bahno šmaril — 
roh zvalil oltárový, 
i na úmluvy truhle 
zapálil tučnú obef 
krivo- pyskému Baalu, 
a tomu k pocte tančí, 
hymn reve lícomerný, 
a medzi plesom-besom 
z chrámových nádob chváce 
a dúškom strebe, loká 
zradenej krve hod . . . 
Synovia shavraneli, 
protivným prchli smerom, 
do cudzích hniezdiť hájov — 
i navrátia sa neraz, 
zakrúžia hustým kŕdľom 
i zlostne zakrókoria, 
keď obadali korisf — ; 



í/b 



131 



9* 



yz<(^ 






a dcéry: nečakajú 

ženícha, o polnoci 

čo prijsf má — lampky studu 

zafúkly dávno, cnot 

a krásot perly drahé 

otríasly do kaluží, 

v medzierkach, skrýšach tmavých 

si rozpletajú vienky, 

s žoldniermi milkujú sa . . . 

S cimburia hrdých veží 

a so striech zlatoskvúcich 

viac nezatrúbi hlásnik, 

až v Ebalu to zavznie 

a zčerí duby v Bázan, 

v rum klesne Astaroth: 

tiež svojmu povolaniu 

sa zprene veril, zaspal, 

aj niet mu nad čím strážiť — 

noc smilstva, nevernosti 

je tupá, slepá, hluchá; 

len cisterien dplkcht teskný, 

cyprisí trúchlivý švist, 

ponočných vtákov tepot 

uhly prudkým krielom, 
hrk kamienka, jak schodmi 
sa valká odrypnutý — 

a črvotoče hlód: 

to život na Sione. 

Prorokov vznešený sbor, 

sfa hviezdy nebosklonom, 

odtiahol nevšímaný 

a zhasnú] v nepamäti: 

jich heslá, veštby, výtky, 

žehrania, hrozby hnevu 

i pomsty odšumely, 

jak jordánskych hron vôd 

v zmar — do Mŕtveho mora . . . 

1 nie div, odvrátil tvár, 
i nie div, zachmúril sa, 
najtmavší odel oblak, 
riasnaté rúcho smútku, 
plášf bezstarosti chladnej 
hviezd vodca — Zebaoth. 



— Pred stanom desnej noci, 

priam u pustého prahu, 

kde pýcha vchádzigúca 

uvykla zablatenú 

si zavše obtrieC obuv, 

kde bedač líhava, 

lud, sprostač zpovŕhaná: 



132 



3;x 



|fW.-' i^*- 









tam skrovnej na pažiti, 

tam na pastierni sveta 

preds' ký to ruchot zrazu? 

Ký pohyb, rozmach žitia, 

chyev stínov, jarky zásvit? 

Ci, jako z hlbín zvyknul 

zdroj zvierif najčistejší 

k obžive puti^úcich 

už takmer umorených, 

už takmer uvädených: 

i tu sa pridáva 

ten príklad, príčina tá, 

obnovy mocný podnet, 

kvas prírobku a tuhy 

vzruch, kriesite&ký zázrak, 

vzlet dosiaľ pridŕžaných 

sprúh: kedäe na výšinách 

vo hlavách vyvetrelých, 

vo vyhorených hruďach 

pňšt zaje, nemôž' porast 

ni planá otava? 

Do tejto studne bol by 

kýs' neba posol siahol 

a začrel do vín živých, 

i vyvážil hoj prúdu 

a vedro ponachýlil: 

že šuští po pastvinách, 

od pastvísk na prielohy, 

s prielohov v spráhle nivy, 

ztiaď eSte vždycky valom 

k miest uzavreným bránam, 

ba prelomiac i tieto, 

prez rynky, — rujnej viery 

zas voda prezdravá? 

Tak útočiSta v lude 

by tajilo sa nízkom? 

On citom pravým žije, 

on neutráca tuchy 

a kliky prechováva, 

i jasno patrí k ciefu, 

bár vôkol mrákava? 

— Hej, pastieri len skromní, 

bdejúci nado statky 

(nie tedy strážci ľudstva: 

ku tomu chatrní sú — ), 

to schytili sa zo sna, 

na nohy vstali hupkom. 

Obehli letmo kŕdle, 

ovečiek kol košiarov, 

varujúc ostražité, 

by z krotkých, pekných bydliat 






■■W 



^ '-m 



133 



1 



7.;»ľ*» ~' v'*-<''r^T».--T' ' 






im ktoré neuchvátil 
tam šakal, onde vlk; 
po priezore väak každý 
sa zusiloval priniesC 
za náruč suchých snietok. — 
Složili takoj ohník, 
(noc, ach, to trápna, mrazná . . ); 
i lenže vatra vzplála, 
jej plamienky sa spletly 
v jagotný, žarký blk: 
už jeden vyňal knihu 
z obdratej tanistierky, 
odkriačil zápinky jej, 
v jej listoch skornatelých 
zprehŕnal hrubým prstom, 
i kde mu utkvel práve, 
z pŕs po vzdychnú v si hlbky, 
odhrnuv šticu s čela, 
čítaním pretŕhaným 
tak nočný prerval mlk: 
,Rozpomeň sa, Hospodine, čo sa nám deje; popatri a vidz poha- 
nenie naše. 

Dedictvo naše obráteno je k cudzím . . . Sirotci sme a bez otca, 
matky naše sú ako vdovy ; vody svojej za peniaze pijeme . . . ; na hrdle 
svojom protivenstvo znášame, pracujeme, nedopústa sa nám odpočinúc . . . 
Otcovia naši hrešili, a už ich nieto; my však vždy ešte trest po nich 
nesieme. Služobnici panujú nad nami . . . Prestala radosC srdca nášho, 
obrátilo sa v kvílenie plesanie naše. Spadla koruna s hlavy našej . . . 
PretoC je mdlé srdce naše ... a pre horu Sion, že spustošená je, tak že 
len líšky chodia po nej . . . 

Prečo sa zapomínaš na veky na nás, a opúšCaš nájs za tak dlhé 
časy? — ObráC nás, 6, Hospodine! k sebe . . .' 

Tu slzy zašlý oči 

i umdlel hlas mu citný, 

utenul v duši žialnej, 

a kniha poklesla 

mu s kolien — Ale druhý 

v tom popadnul ju, podňal 

mohutnou dlaňou, znova 

roztvoril rozochvený, 

až žiaril obličaj mu: 

i neviditedeM 

a prudká peruf vánku 

čo v letku podnesla, 

tú príhladil hneď stránku, 

ku vatre naklonil sa, 

i silným čítal hlasom: 
,Hradajte Hospodina, pokiaľ môže nalezený by C; vzývajte ho, pokiaF 
blízko je . . . Nie sú zaiste myšlienky moje, ako myšlienky vaše; ani cesty 
vaše, ako cesty moje, hovorí Hospodin; ale ako vyššie sú nebesá než 






3.K 



134 



r 






zem, tak prevyšujú cesty moje cesty vaSe, a myšlienky moje myšlienky 
vaše. Lebo ako prší dážď alebo sneh s neba, a zase sa tam nenavracuje ; 
ale napája zem, a činí ju plodistvou a úrodnou, tak že vydáva semä roz- 
sievajúcemu, a chlieb jediacemu: tak bude slovo moje, ktoré vyjde z úst 
mojich ; nenavráti sa ku mne prázdne ... A prelož s veselím vyjdite, 
a v pokoji sprevádzaní budete. Hory i vršky zvučne naproti vám pre- 
spevovať budú, a všetko drievä polné rukama plesaf bude. Miesto chra- 
stiny vzíde jedličie, miesto lôhu vyrastie myrtus — ' 

Vraz prestal Vzozrel palným 

nad seba zrakom — Však že 

tma vfšou, v diaTach tobôž: ' 

obživit kázal vatru, 

nadelif lepšie (>Stachu, 

hej! prilož, naloží — « súriac), 

ba čím bol prepásaný, 

pás strhol povriesla 

si a to do nej metnul, 

bičisko strojné zápät, 

i umne rezaný kyj, 

lykové črievice — A 

len vzňalo všetko v plam sa, 

do knihy opät vnoril 

zor hĺbavý a lačný, 

a v túžbe o hesla 

zvuk nový, mannu zvesti 

pospešne hriebol v listoch, 

až zšumely sta kriela 

by holubice plachej 

či jak keď prsty búrky 

ískajú v lesa štici 

alebo do vesla 

vše s pleskom vrazí vlna — 

»Hoj !« vzkríknul ošetriter 

v tom, krbu opatrovník, 

»tá môže potuchnúf už! 

môž' zhasnúc pahreb biedna, 

uľahnúc pod popol, 

môž' . . . lebo, laď-ľaď! páčte 

hen! nebom zažihá sa 

nám vatra vela krajšia, 

nádherný, skvúci ohník, 

až rozkoš! — Kto ho složil 

a noci na vrchol 

vysadil takmer? drievim 

ho krmí akým? — iste 

on lepší, väčší pastier! 

než Slach tu, Vavro, Tomo — 

Jak šibú zlaté lúče, 

jajajaj! biče v šmihu, 

a iskry ako sršia! 



!^ 



^?; 



136 







v^ 



í: 



>ýt. 



í- 



a pršia zpíatky vdol, 
vencami na pahorky . . .< 
Hladeli pastňchovia; 
a onen, čo prv znemel 
žalosfou ovládaný, 
na vídkach rosu ešte, 
to poznamenal tíško: 
»vať požiar niekde — zhuba, 
dážď simý — Môž' byf, mesiac 
len, teoba slabá — Ábo 
zas trudný svitá deĎ, 
• ach, ôíry obrat noci — * 
»Deň, áno!« zistil chvatom 
držitel knihy bodrý, 
na tvári žiare odblesk, 
»lež zvláštny to svit, verte! 
svit, cítim, božej lásky, 
svit, badám, smilovania, 
sklon nebies k zemi hrieänej 
zriem, Hospodinov úsmev, 
čo plaší nížin tieň 
i na orloji hnevu 
hor' k smieru značí obrat 
vždy zreteľnejším lúčom, 
svit na deň spásy, slávy! 
Ó ! . . . (vzprev sa na kolená, 
zajásal tiahle) bratia 1 . . . 

.Povstaň, zaskvej sa! poneváČ prišlo svetlo tvoje, a sláva Hospodi- 
nova vzošla nad tebou — ' 

Povstaňme tedy, chytro! 

Dňu tomu poďme v stretky, 

za Jordán, na hrebeň 

bár dialny Abarimu, 

bár na chmúrny až Néboh . . .« 

Poslúchli. Rozbehli sa — 

Na ležoviskách čriedy 

sa zdurily tiež, nastal 

dus, hrkot — hneď i zdúply 

však, divom skrahly čajsi. 

Bo vskutku: pochodeň 

jak obrovskú by rozžal 

nad sveta polovicou, 

krvavých prúdov tryskot, 

striel jarabých pŕsk krížom, 

rad ohňo- stĺpov zápät, 

nesúcich sfaby sieň 

slávnostnú Sion-hradu 

s purpumým baldachýnom; 

včur iskrot drahokamov, 

s rubínom v ihrách topaz 



136 



^.. 



v,^"^ 



a onyx s amethystom 

v Saloma klenotnici; 

hneď tichá zorf postat, 

snop tu-tam hviezdnej riasy, 

i srpy ligotavé, 

saflrnej kosy mihot; 

zas rozbresk aureoly 

a prez trpytný srieĎ 

i skvelý pel jej šípov 

ruženca kolot vlúdny — 

kyn révy zlatoakvúcej 

v tom, palmy žbavo^listej, 

hneď milý Jeskot olív, 

hneď laltí jakby rozkvet 

belostný: — na východe 

tak vzplálo a čo chvira 

sa prečaralo svetlo, 

i staby ručajami 

prez mračien šedé srazy 

padalo v priehlbeň 

tmy, v bleskotné ju vlny 

a luny podhodené 

na obluč meniac dúh. 

Kol zažiarily brehy 

jak z jaspisu, a vršky 

zbronely obetné jak 

oltáre s dymom svetlým 

a sýtym kadidlami, 

sblankytel celý vidiek. 

Len stínov včude pruh 

sa mihnul prchajúci:' 

to pastieri — Lež skoro 

krok pridržali prudký, 

zastali v užasnutí, 

švih Oätrý čujňc krýdiel 

jak harfy otras vetrom, 

a oslep blesku v očiach, 

zmät smyslov, mráz i sparu, 

v svedomí trpký ruch — 

strach zajal ich» i sklesli 

sCä podkosení razom 

na obličaje k zemi. 

No anjel sletevší v tom 

na blízku, zdrcý kde práve 

si bublal, priclonený 

krom myrty, už sa ozval 

k ním dôverne a nežne, 

i ohlásil im prvým 

smier Boha s padlým ľudstvom, 

všemocný Jeho výrok 

o sveta obrodení, 



137 









evanjelium spasné, 

spln v prostých ludu myšiach 

schovaných túch a túh: 

,Nebojte sa! lebo aj, zvestujem vám radosf velikú, ktorá bude všet- 
kému fudu; lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán, 
v Betléme v meste Dávidovom. 

A toto vám bude za znamenie: naleznetc nemluvniatko plienkami 
obvinuté, ležiace v jaslách — * 

I zdvihli, posmelení 

tým heslom prerozkoáným, 

z otroctva šge, hlesli 

divňcim divom: »nám — a 

v Betléme skromnom ?- v jaslách ?- « 

no hlavy sklonili hneď 

zas k hrude chladnej, lebo 

jas väčäí nad slneôný, 

nad všetek hviezdny luh 

v tom rozlial sa, im Šibko 

smrtelhé zafal zraky; 

hmyr, hukot zvíril vzduchom, 

natoľko rozkolembal, 

až podvihovaf zdal sa 

na stuhách jakby z lúčov 

zem kamsi — v lono nebies, 

a zvonný hymn sa vaUl 

priestranstvom všehomíra, 

od sveta uhla k uhlu: 

jSláva na výsosťach Bohu ! a na zemi pokoj, a v hiďoch zaľúbenie . . / 

Len keď už vo výšinách, 

vždy užší tvoriac kruh 

(jak húfy nebeského 

rytierstva vracaly sa 

zpät), spev ten utichoval; 

sa odvážili povstať 

z pokory poníženia 

pastieri vyteáení, 

na nohy hupli mužne; 

v shovore pretekavom 

nad všetky pochybnosti 

radostne zistili si, 

že pravdou vid a sluch 

ich — zaplesali: »nám! — a 

v Betléme skromnom ! v jaslách . . .< 

Tu vospolok si rekli: 

»hej, poďme do Betléma, 

jest, medzitým kto prizre 

i uháji nám .**tatky, 

keď jasle vo vážnosti! — 

PospeSme: čímskôr zvedief, 



J'^. 



i:tô 




f 



čo slalo sa tam — spafrif, 
jak medzi nízkym Fadom 
sa zjavil z Boha podlý 
rek, radca, pokoja kňaz, 
Spasiteľ človečenstva — 
uvidieť decko slávy 
to, uctif, a jak možno 
— matička azda zvolil — 
i zobjaf, k srdcu primknúf 
spln našich túh a túch . . . < 

A jak stúpali čerstvé, 
nad nimi z jasných výšin 
znel samomoci prívet: 
Tí na vrcholi slepej 
náhody Sfastia štítoch, 
na stolcoch márnej pýchy, 
tí sebci, kalých vášní 
nádoby, bujci, zlobci 
a strojci protivenství, 
pekelní sluzi vôbec, 
tí v svevolení vše si 
trôfajú tvorstvo zhubiC, 
doň hniloby vniest puch, 
človeka zhyzdif obraz; 
no víchrom v tom ich sfúkne 
jak penu s čaše plnej, 
jak šmúhu s tváre svetla, 
do hlbín siahne ľudských, 
i rodu najmenšieho, 
a z horčičného zrnka 
bár vzbudí velejaro, 
stvorenia vesnu čistá, 
nad hrobmi Iže a zášte 
svet pravdy, krásy, dobra 
obnoví — neskonalý 
i v láske — Boží duchí 



Učiteľ (v Škole, otočený žiactvom). 

Už súmrak sadá tichý, 
a onedlho hviezda 
tá svätá, nad Betlémom 
čo kedys' slávne svitla, 

grebleskne nočný šer. 
li hotové ste všetky, 
detičky? pripravené, 
ják náleží sa, hodné, 
uvítaC božské dieCa? 



139 









Či jasné máte očká, 
či tvárky vaše milé 
a nezkrivené ústka, 
či srdiečka dosf vdáčné? 
A spievaf pekne viete? 

Deti (razom). 
Väe-v8etko . . . vieme veť I 

Učiteľ. 

No zkúsme predsa eäle, 

či ozaj rázovité 

vám utkvel nápev v mysli? 

S tej table vnímavej tak 

i hhko sa to stiera, 

čo pfSem na ňu denne, 

uniká nad páper; 

i bolo by to Spätné, 

ej, Spätné 1 ja sám bych sa 

zapýrif musel, starý 

váá učitell nech by ste 

tón pomýlily — Nuže 

,Na-ro-dil . . . ' pokračujte. 

Deti (vpadnú do spevu) 

, ... sa Kristus Pán : 

veselme sa, 
z ruže kvet vykvitnul nám, 

radujme sa! 
Z života čistého — ' 



Učiteľ, 

Dosf! — pôjde. Krásna pieseň, 
ač dávna, dietky, dávna! 
Snáď anjeli ju v ten čas, 
jak vzkvitnul ružoker 
ten božský v sade rajskom, 
složili — Teraz ale 
vitanku zopakovať 
tiež nezaškodí. Cvičba 
je vSetkých umien matkou; 
bez cviku nikam — Nuž kto 
z vás bez chyby ju povie, 
bez nápovede, šeptu? 

Deti (zdvihnúc razom rúčky) 
Ja — ja — ja . . . 



140 



r 



uateľ. 

Ako vidim, 
i verím — Tedy každé 
má v pamäti ju. Dobre; 
to teší učiteEa. 
Sám Ježiško nech volí 
8i, kto mu má ju predniesť; 
len potom — pozor! čisto 
a zvučne nech znie z ústok, 
jak jarček dolu žliebkom, 
jak Skorvánočka švehol — 
A teraz — svatvečer 
už rozhostil sa zemou, 
i hviezda, vidíte ju, 
jak kuká na vájs oknom? 
jak trbliece, sa rúži, 
by nad Betlémom rovno 
a prosto nad stajenkou, 
nad jasličkami práve 
zastala, bleskotala 
v znak, v pozyv, kde si hovie 
syn Boží — tenhfa smer 
i vašich dušiek oči 
nech stále zachovsgúl 
vo zmenách, búrach žitia 
tam spustia zavše kotvu, 
stred pohbdojú spásy, 
to slnce bez západu, 
i vystihnú ho Stastne! — 
nuž, včul už podtoe — 

Deti (ztlapkajú dlánkami) 

Podtae! 
ó, podfme bežkom, bmkom . . . 

Žiačik, 

I s knižtičkami, prosím, 
pá' rechtor? 

Učiteľ. 

Opatrne, 
Janíčko! Múdry nápad, 
až skoro medzi vekom 
a duchom nepomer. 
Veď môže vás i zkúSafl 
a prísno zkúSaf môže, 
prísnejšie než pán íarár — 
no, žiadne strachy I Fúbi 
on nado všetko dietky — 



ui 



■ :V 



Á 



^ 



W"l».. I r 



'if i"." 



xrs" 






lež zkúSaf najskôr bude: 

čo a jak učíte sa? 

Či poznáte už Boha, 

jeho to Otca v nebi, 

i modlíte sa k Nemu, 

jak on sa modlif kázal, 

za vozdajší chlieb, zvláät však 

za svätý duše mier, 

to krälovstvo — by prišlo . . .? 

Či rodičov si ctíte 

a miligete láskou 

srdečnou, nehasnúcou, 

ich ruku, i keď stresce, 

či pobozkáte rady? 

z ich oka, i keď mrkne, 

svit vyvábiť či znáte? 

a za mnohú ich péč 

a starosť o váš prospech, 

o zdravie, pokrm, šatstvo, 

o vychovanie zdarné, 

i o tie knižočky, hlá! 
či odsluhigete sa 

im poslušnosťou, vďakou 

a mravy šľachetnými? 

tak zahládzate vrásky 

im s čela krielcom techy, 

za krôpky krvo-potu 

v hruď kvapkáte im radosť 

a nie — Bôh aj chráň tohol - 

blen zármutku, a bôhi 

ta zarážate meč? 

Či vôbec prikázania, 

tie svetu s hory Sinaj 

Mojžišom oznámené 

ste vštiepily si v srdcia 

a dna nich obcujete? 

Či pilní v učení ste 

a školskej vo štepnici 

sa ujímate ztuha 

i za nedele v chráme 

vše rozkvitnete v zápal 

a vôňu bohumilú; 

tak prospievate vekom 

i múdrosťou — čo človek 

a opravdový kresťan? 

(pohladí k nemu sa túliace) 

On s vamil a zlé preč — 

To všetko môž' sa pýtať — 

Deŕi (udivene) 
On? ale! — a tak malý? 



TiT 






"^í; 

''6^ 



Učiteľ. 

I v kolíske už veFký: 

nad bohatierov sveta, 

nad prorokov i veštcov, 

nad myslitelov vSetkých, 

nad vladárov a králov! 

tak veFkf — lebo rovný 

samému Bohu! Áno, 

už v kolíske ... v tej? Horký: 

v chatrných, biednych jaslách 

lení — Poznáte ich, váak ver'? 

Deti (pretekom) 
My tiež ich máme! my tiež . . . 

VHieľ. 

Viem, každý riadny gazda 

ich potrebuje — Riadkom 

štebllčky na poprieč 

vpravené do válovka, 

sCa vráka ... šak? Z nich mládzu 

jahniatka skubkajú si — 

No vidzme bethlehemské ! 

Nebodaj tá len sprava: 

váak strava v nich, oj, iná! 

kvet rajský, med i manna, 

slasC, rudským duSiam mliefi . . . 

yedno 

(z detí hrnúcich sa zo fikoly) 

A prečo ležká v jaslách? 

Učiteľ. 

Hja, diefä moje — lebo 

z chudoby, z biedy poáiel: 

nie purpur, patelaty, 

len obderočky-plienky 

mu mohly vystlaf lôžko; 

i narodil sa v ceste 

čo pútnik, nemajúci 

kam uchýlil by hlavu. 

To preto, že ač na svet 

ten prišiel, predsa svetských 

on necenl si vecí, 

ved márnych beztak, klamných 

i porušitedelných; 

čím dokazuje jasne : 

nie bohatstvo, skvos, rozkoš, 

zisk hmoty, sveta sláva 

je želatelnym dobrom; 






nr 






lež čo náä život tuná 

obsahom nadá vzácnym, 

odvráti nebezpeč 

zlých pokušení od nás, 

je služba pravdy — čo vSak 

nás pripraví aj k spáse, 

pre večné blaha stánky: 

sú perly srdca iba, 

kment duäe bez poškvrny . . . 

Sám povie vám to ináč, 

osvieti umy vaše, 

že pochopíte — hej, sám . . . 

Žiačka. 

A porozumie nám on? 

Učiteľ. 

A ako snadno, milé 
kuriatka, Yétmí snadno I 
Bo zná on všetky mluvy 
a všetky bez rozdielu 
si oblúbuje. Žiadna 
prednosti nemá pred nim 
(nech so svojou sa chvastá, 
jak stačí, hubomlečl 
ten kazič poSetilý 
prírody harmónie — ). 
On považuje každú 
za hodnú nádobu, z nejž 
jiesC pokrm možno pravdy, 
pif možno krásy nápoj. 
I preto zakazuje 
povŕhaC nádobou tou, 
už do kolísky decku 
za najvlastnejšie veno 
vloženou Bohom samým; 
a prikazige prísne, 
si vážit, ctiC a KsXňt 
jak matku roditelku 
a kojitelku tela, 
i ten jej božský prsník, 
nímž cit a ducha vssal si, 
jej sladko-sladkú reči 



HtneMdosléw, 



AP^ 



144 



__. 



Národopisná výstava československá 
v Praze r. 1895. 



|(ž je po výstave, ale nebude na škodu, když se jeSté jednou po ní 
rozhledneme, když í do této knihy napíšeme pro trvalou památku 
krátky o ní list — vždyť i ona byla dilem československým. 

Skromná, pôvabná > česká chalupa « na jubilejní výstave v Praze 
r. 1891 zaujala mysli všech návštevníka, zvlášté hostí slovanských, z nichž 
nejeden pravil: »Vy, Cechové, vysoko jste pokročili ve všech oborech vedy 
a práce, ale co vidíme na Vaši výstave, vídame také všude jinde ; za to 
ta Vaše ,česká chalupa* nás mile prekvapuje — ta jest jen a jenom Vaše, 
kus Vašeho národního života. « 

Obliba ta vzbudila šťastnou myšlenku u ŕediteie Národního divadla 
Fr. Ad. Šubrta, který navrhnul, abychom poŕádaH výstavu celého národa 
československého, abychom snesli, co máme porôznu v krajinských museích, 
ve chrámech, v palácích šiechtických a domech meštianskych, zvlášté ale 
ve prostých vesnických chaloupká'ch cenného, památného, zajímavého; 
abychom prostudovali di^ívéjší i nynéjší zpäsob života našeho lidu ; abychom 
si obrazem, modelem, mapou znázornili jednotlivé kraje i celé území naším 
národem obydlené a takto názorné se poučili o své sile a mohutnosti. 

Po čtyfi leta pracováho s píli neochablou*) a když konečné výstava 
dne 15. kvčtna byla otevi^ena, sami poŕadatelé byli pŕekvapeni celkovou, 
krásou, malebností, ba nádherou díla, o jiémž mnohé naše »veličiny« po- 
chybovaly, jemuž tehdejší mistodržitel v Čechách hr. Frant. Thun všemožné 
činil prekážky, jemuž neposkytnuta ani nejmenši podpora statní! >Lid 
český uzdvihl sám hajednou bŕimé tak veliké, že nad velikostí jeho 
sám se podivil — a velikostí jeho teprvé zvédél, jak velká jest jeho sila 
vlastní* . . . (Šubrt). A proto starosta královské Prahy jako protektor vý- 
stavy piH zahájení tomu lidu, který bez záštity, bez pomoci a pŕi> 
spéní jiných, ba proti vôli jejich, dílo skvele dokončil, tomu 
dobrému lidu českému provolal slávul 

Vraťtne se v myšlenkách v onu čarovnou pohádku. Všedše nádhernou 
branou se znaky čelných mést českých, spatiili jsme Jermáŕovu obrovskou 

») V Čechách 154, na MoravS G a ve Slezsku 4 místní odbory, které provedly 
260 sbéracích výstavek. Na Slovensku nemohly b^ti zfízcny z poliiických dävodä. 



H5 



10 



ze živých kvéttn provedenou českou královskou korunu a kolem 
kvetinové záhony se vzory z lidových výšivek. Po pravé strane museum 
královské Prahy, po levé spolkový oddíl, v zadu Šnirchova z medi 
tepaná jezdecká socha krále-bohatýra Jiŕíka z Podébrad a za ní velko- 
lepý palác výstavní, zbudovaný k jubilejní výstave nákladem pŕes pôl 
miliónu zlatých, téméŕ jenom ze železa a skla die planú Čecha Bedŕicha 
Mílnzbergra. Vejdéme veň. S kôru zaznívá velebný chorál z mohutných 
varhan. Pred sebou zrime v úhledném stanu belostnou sochu ochránce 
českých zemí sv. Václava^), pred ním soch>^ apoštola slovanských Cyrila 
a Methodéje. V zadu ve výši umístén ŽeníSkäv obraz »Genius ná- 
roda českého«, nad Chittusiho »Prahou«, pred kterou rozložená 
Maŕátkova obrovská vypuklá mapa Cech, Moravy, Slezska a Slo- 
venska. Vosmíkäv »Sedlák z Pošumaví««), Hergesela a Procházky 
>Sedlák z Krkonoš«*), poklad manželky Karia IV. královny Elišky 
a výhry výstavní vyplňují bočná prostranství, kolem stén rozestaveny četné 
modely lidových staveb z rúzných krajin. 

Levé krídlo paláce vénováno krajinským skupinám, z nichž na prvém 
místé nalezli jsme uherské Slovensko, zastoupené zvlášté četnými 
malebnými jo-oji; k nemu druží se Slovensko moravské (skupina 
v zahrádce a na pouti), ValaSsko vzdávající hold svému krájanú, otci 
národa Frant. Palackému, Lašsko-Téšínsko, Hanácko, Horácko 
a jednotlivé kraje z Čech. Skupinami témi byly obstoupeny dva čtverce, 
z nichž v jednom nedocenené bohatství výšivek dle kraja srovnaných, 
ve druhém malebné skupiny figurin (honení krále na mor. Slovensku, 
pŕástky na Domažlicku, ostatkové právo na Hane, »žívý oheň« na Va- 
lašsku, Švanda dudák, pastuškové na Brumovsku, vynáSení » Marený «, kroje 
z uherského Slovenska a j.), hudba, písemnictví lidové, velkonoční 
kraslice, detský vék a p. Pŕecházejíce do pravého ki^dla navštívili jsme 
oddíl > písemnictví* s četnými práčovňami našich pŕedákfi^) a vedie 
útulné zafízenou čítárnu. Minú vše svétničky Jos. Kaj. Tyla a Vád. KÍ. 
Elicpery vcházíme do divadelního skúpení, v nčmž arciť vévodí naše 
Národní divadlo, zasahujíc mocné také do sousedního oddílu: >Hudba<. 

České strední a vysoké školy nesmelý se výstavy súčastniti, po- 
staraly se tedy akademické spolky študentské o pekné upravený 
a dejinné poučný oddíl. Právnická skupina zajímala i laika mnohá pred- 
mety z doby samostatnosti českého království, télovédná poučovala 
o pravidelných i odchylných pomérech telesných v našem národé^^, o vzrňstu, 
•vývinu, pohyblivosti obyvatelstva a p. V oddílu obchodním znázoméno 
na mape, jaký majetek nashromáždén v penčžních listavech, které má náš 
národ sám ve své správe^). Cirkevní oddíl katolický byl pravou 
klenotnici, vzbuzující obdiv nádherou i vzácnym vékem (ku pŕ. ze svato- 
vítského pokladu památky po sv. Vojtčchu). Také v sousedních oddílech 
cechovnfm a nábytkovém videli jsme mnohé skvosty domácího umení. 
Velmi bedlivé pozornosti zasluhoval oddíl »Česká žena«. 



«) Od Stan. Suchardy. 

•) Orající nákolesDÍkem. 

*) Orající se ženami hákem. 

>) Mezi nimi pracovná J. Kotlára, Pav. Jos. Šafárika. 

*) Figurína obra Jos. Drásala v kroji hanáckém, 230 cm. vysoká. 

') Za 80 let úhraem 46é miliónu zlatých. 



146 



r^^Tj 



ňyi 



Vyiedše na terasu ža hlavním^ palácem, byli jsme uchváceni dojmem 
nikdy nepocítčným. V pozadí zrime rozsáhlý palác moderního prňmyslu 
v levo rozložitou dedinu, sestávající ze 14 chalúp a statku z ražných 
kraju®), s dreveným kostelíkem, mlýnem, kovárnou a rybárnou a v každém 
»čísle« vnitŕnf zaŕízení die zvyku dcmácího — nejkrásnčjší dílo výstavy, 
jež bude pro budoucnosť zachováno i s malebné roztroušenou »valašskou 
osadou*. V pravo trčí štíty »Staré Prahy«, znázorňující malé námestí 
staromestské pred tŕemi sty lety i s napodobením tehdejSího zpňsobu ži- 
vota (lékárna, alchymistova dílna, mincovna, divadlo). Hned za palácem 
velkolepá svetelná fontána oslňovala za večera báječným svým zjevem 
zraky nesčetných divákft. Vystupujíce po svahu vzhúru kolem vétrného 
mlynu, došli jsme ku hradu Kokoŕínu (u Mélníka), v némž znázornený 
dejiny českého válečnictví, hladomorna, m^učírna a katovna. Skromný pa- 
vilón české evangelické církve choval vzácnou kralickou bibli^ spisy 

Husovy, Chelčického, Blahoslava, Komenského aj Kolik myšlenek 

proletlo hlavou téch, kdož znajíce aspoň stručné dejiny našeho národa, 
prohlfželi prosté kalichy českobratrské a meč Jana Mydláŕe z roku 1621!? 

V oddílu Skolství obecného vzdána pocta Komenskému, Husovi, 
M. Bacháčkovi, dr. Lindnerovi, Fr. Zoubkovi a j. V sousedním pavilónu 
»SokoIstvo« poprvé seznala česká veŕejnost velký rozsah vykonané 
práce sokolské*). Také hasičstvo mélo zvláštni úhlednou budovu, po- 
učujíc, jak šíri se v národe lidumilnost ve smeru jeho činnosti. 

K nejzajímavéjším částem výstavy pati^ila »Americká osada*, 
zbudovaná krájaný zámorskými. Život pi^istéhovalce znázornčn pekné a po- 
učné — jenom nedovedú pochopiti oblibu v rôznych *fádech« s pestrými 
uniformami. 

Jaký byl život ná výstave ŕ Český! — To slovo zde v plném obsahu 
i rozsahu stalo se skutkem. Lidová hudba (Slovák Piťo, Valasi, Cbodové 
a j.) zaznívala z ražných strán, hudba pražského Sokola a symfonická 
koncertní kapela okouzlovaly. Loutkáŕ Matej Kopecký usadil se na návsi, 
Stará Praha méla denné odpolední hry staročeské a český chantan Švábov 
obveseloval dIe prítomné módy. Krásna budova, zbudovaná pävodné prô 
divadlo, byla vhodnou místností koncertní a prostranný amfiteátr stŕediskem 
velkolepých slávností a zábav. 

Počet hromadných návštev a slávností nevím, snad ani výstavnímu 
výboru nebylo vše oznámeno. NejdojemnéjSí byly zajisté společné návštevy 
dčtí, studujících, délníkú a služek. Národopisné nejcennéjší byly 
výpravy zvykoslovné (svatba z Plzeňská, obžinky z Hradecka, vinári 
z Mélnicka, chmelaŕi z Rakovnicka, moravské dny v srpnu^^^) a slovenské 
v záŕí^i). Mohutný dojem vzbudil III. všesokolský slet^^) s verejným 
cvičením, jemuž dosud nebylo ani počtem cvičících nikde rovného (ani 
ve Francii ani v Nemecku); sjezdu učitelskému konány prekážky ; dále 
byl sjezd mestských zastupitelstev, divadelních ochotníka, hasičský, národo- 
hospodársky, národopisný a m. j. Každý stav, každý kraj vysílal četné 
hosty na výstavu, jedinou výminku činila »naše< šlechta (mimo nékolik 

>) Mezi nimi Čičmanská zádruba, chalupa oravská a kopaničárská. 
^) Úkol Sokolstva: Telesné i duševní povznesení našeho lidu. 
^^) Skupiny pévcÄ a tanečníka, slovenských, valašských a hanilckých. 
11) DuSan Jurkovič ze Vsetina získal pévce i tanečníky z rúzných krajín uher- 
ského Slovenska. 

*«) Pfes 7000 v prävodu, 4200 cvičících borcú a pfes 700 hochô 10-171etých I 



^ 



U7 



TÔír 



^ 

M 



:^"«S5 



čestných výminek), která výstavč se vyhýbala, objeviväi se teprvé poslední 
den, kdy výstavu navštívU bratr panovníkov . . .i>). 



V poslední den výstavy dovrSen druhý milión návStévníkä a číslo 
vystoupilo ješté o 65.285 platících osôb ! Bylo to dne 24. iíjna. O čtvrté 
hodine odpolední zakončená výstava vzletnou rečí obetavého pfedsedy 
hrabéte Vlád. Lažanského. Uvádím záverečná slova: »... atak 
dékuji jménem výkonného výboru Tobé, jednotný, v té práci svorný, velký, 
silný a nadšený lide český ... za tuto Tvoji svépomoc! Ty, lide český, 
který jsi pi'i tomto díle osvedčil takovou silu a vytrvalost, dobudeš si jistč 
uskutečnéní všech idealnfch cílä^svých, ač-li sám sebe neopustfi 
a k témto cílúm svorné a rozhodné budeš postupovati v duchu práce té, 
kterou jsi stvoi41 svou národopisnou výstavou. Šťastné budoucnosti Tvé 
a budoucnosti celého národa našeho ,Sláva' a ,ZdarI^« 

Ale vždy nové proudy návštevníka pi4cházely, až dosaženo toho dne 

číslo 82.699 platících osôb! V sedm hodin zavŕeny byly pokladny 

a všechny vchody bezplatné otevŕeny. Za šera rozvlnila se celá výstava 
mohutným, svorným hlaholem národních písní, jak tomu ve sklíčených 
pomérech výminečného stavu nikdy nebylo a zpévy ty rostly do íífe, na- 
bývaly velkoleposti a nadšené veleby .... Nad baní hlavního paláce záŕila 
obrovská koruna česká »jako čaroskvoucí kvet našich vzletných snô, 
jako plamenný protest proti všem, kdož usilují vyrvati ze srdci a myslí 
našich tento posvátný klenot, který nám není pouhým odznakem moci 
královské, ale symbolem národní jednoty* ... (Sv. Čech). 



Výstava zdarila se také hmotné — zbylo čistých asi dvacet tisic 
zlatých, mimo to dedina a predmety získané pro národopisné museum 
v cene asi osmdesáti tisíc zlatých. 

Nesmime také zapdmenouti, že vznikla a vzniknou krajinská a místní 
musea. Nasbíraná látka ŕádné prostudována bude neobyčejné pro nás po- 
učnou, jak vidíme už z díla, které vychází redakcí tvôrce výstavy pod 
titulem: » Národopisná výstava československá*. 

Svoji k svému, paže k paži 
od Šumavy za Pováži, 
svorná vôle, svorný duch 
divy činí jako búh 1 



JuT Félix, 






^>) Okolnost tato je tím smutnejší, anif pfijeli na výstavu hosté ze všech 
slovanských národa, krájané naši vážili cestu aŽ z Ameriky, prišli hosté 
z Francie, Anglie, ba i z Nemecka a Maďari 1 



148 



Á 



'^ . ' 



'% 



:S 



Ó, nežiadajže . . . 

/, nežiadajže pieseň z mojich rtov! 
Veď žijem si tak tíško, osamelé, 
len svojim snom a svojmu šťastiu cele, 
a piesne — zabudla som náhodou. 
Hfa, škovránkovi prvé vesny lúče 
jakoby k piesňam boly čarné kfúče: — 
mne do srdienka vpadla iskra skvelá, 
a pieseň moja — razom onemela. 

Ó, nežiadajže pieseň, nežiadaj; 

veď milo to: žiť slasťou iba hravou. 

Nie vynášať ju k svetlu piesne dráhou, 

lež žiarlivé ju ukryť v duše taj. 

Hfa, slávik vtedy pieseň k piesni druží, 

keď svitne máj, tá doba vonných ruží: — 

mne zkvitla duša sterfm kvetom vesny, 

však darmo hľadám vhodný tónik k piesni. 

Nuž, nežiadajže hravý piesne tón — 

veď dosť už, dosť už hudby v duši jasá, 

z nej v rajských tónoch v srdce prelieva sa, 

až v pieseň tajnú splynie napokon. 

Hľa, dúha v barvách sedmorakej krásy 

po daždi zavše nebies kruhom zhrá si: — 

mne slzy šťastia v zraku tryskly znova, 

však pieseň, pieseň — ach, k tej nemám slova. 

Ľudmila Podjavorinská, 



'i 



^4 



^ 



^ 



M 



í 



149 



Dŕžava veľkomoravská. 



Ekolvek cisársky dejepisec, Konštantín Porphyrogenit, názov » Veľká 
Morava* prikladá Fannonii,^) rozoznávajúc ju od malej čili dolnej 
Moravy (v Srbsku), predsa dejiny králov moravských v 9. storoči opráv- 
ňujú nás k tomu, aby sme dŕžavu, nad ktorou vládli, pre jej rozsiahlosť 
nazývali > dŕžavou veDcomorav$kou;« jako sa o tom v prítomnom článku 
presvedčíme. 

Aby sme — dla možnosti — všestranne predstavili si slávu dŕžavy 
veľkomoravskej, musíme obrátiť zretel na jej dejiny politické a cirkevné, 
nakoTko to hodnovernými -zprávami objasniť a zastať sa dá. 



Dejiny politické. 

Keď s počiatkom 9. stoletia vzniklo cisárstvo západné, Karol I. 
ktorému Nemci prikladajú názov »vefkého« áno i »svatého«, vzal si do 
hlavy, že jeho úlohou čo cisára je podrobiť si národy a čo ochranca cirkve 
primať národy k latinskej liturgii. K prevedeniu tejto úlohy používal meča 
a rozličných prostriedkov, kryjúc to zásterou rozširovania » pravého kre* 
sťanstva«. V tom ho napomáhala sjednotenosť frankonemeckej dŕžavy, 
ktorej nevládli odolať Slovania susední, na krajiny, kniežatstvá a župy 
rozptýlení. Karol pracoval s úspechom, tak že podmanil si obe Pannonie 
a Potisie, Istriu, Liburniu a Dalmáciu, krém miest námorských ; poplatných 
si ale učinil Veletov, Srbov, Obodricov a Čechov*). Za doby Karola 

^) Pons Trajani imperatoris ad initía Turciae et Belegrada . . ., et rursus ad 
cursuui fluminis exstat Sirmium, quod Belegrada abest duorum dierutn itinere; inde 
magna Moravia. Const. Porph. de adm. imp. c. 40. 

') Utramque Pannoniam et oppositam in altera Danubii rípa Daciám ; Histriam 
quoque et Liburniam atque Dalmatiam, exceptis maritímis civitatibus . . .; deinde 
omnes barbaras ac feras nationes, quae inter Renum ac Visulacn fluvios, oceanumque 
ac Danubium positae, lingua quidem pacne similes, moribus vero atque habitu valde 
dissimiles, Germaniam incolunt, ita perdomuit, ut eas tríbutarias efíiceret. Inter quas 
fere praecipuae sunt: Weletabi, Sorabi, Abodriti, Boemani (cum his namque bello 
conflíxit); caeteras, quarum mutto major est numerus, in deditionem suscepit. £in- 
hardi: Vitá Caroli magni. 



jä 



150 



teda ani Morava ani Slovensko nebolo dotknuto výbojom franko-nemeckým. 

Po smrti Karola (28. jan. 814) jeho syn Ludvik r. 817 syna svojho 
Lothara dal korunovať za cisára, ostatních synov menoval králami; a síce 
Pipina aquintanským, Ludvika ale bavorským. K tomuto kráľovstvu ná- 
ležali aj Gorutanci, Česi, Avari a Slovania v poddunajskej Pannonii.'^) Ale 
r. 822 priali k cisárovi Ludvikovi do Frankobrodu už i Moravania s po- 
platkami;^) čo je dôkazom, že už vtedy stáli pod smluvou s cisárom zá- 
padným. Dlho v tom poplatnom stave nezostali, lebo Mojmír I. uzavrel 
smluvu s Tutundom, kniežaťom avarským a svrhol so seba jho franko- 
nemecké,'') použiv k tomu nepokoje, ktoré pozdvihli Srbi na Labi a Bulhari 
pod Dravou; ale Pannonia už r. 829 bola opäť pokorená, a Rathbod 
ustanovený bol za strážcu hranice pannonskej. Že sa Nemci vrhnú i na 
Mojmíra, o tom tento nepochyboval a chystal sa k obrane. Majúc Privinú, 
vojvodu Slovenska, v podozrení, že sa kloní k Nemcom, vypudil ho 
z kniežatstva nitrianskeho.^) Nebezpečenstvo, ktorého sa obával Mojmír, 
vystalo pre roztržky medzi cisárom Ludvikom a jeho synmi; až v polovici 
augusta r. 846. Ludvik oboril sa na Mojmíra, sosadil ho s kniežatského 
stolca a posadil jeho vnuka, Rastislava, na trón moravský J) 

Král Ludvik darmo sa kochal nádejou na vernosť a oddanosť Rasti- 
slavovu ; bol-li mu Mojmír, tým viac mu bol Rastislav nebezpečným. Jediná 
túžba jeho, dobyť Morave neodvislosti, stala sa mu najvyššou úlohou života. 
V tom ho napomáhala tá okolnosť, že Ludvik, do vojny s Čechami 
a Srbmi polabskými zapletený, prinútený bol odvrátiť pozornosť svoju od 
Moravy. Za ten čas hladel Rastislav opreť sa na východ: vošiel v priateľ- 
stvo s Bulharmi a Carihradom, a opatril svoju zem niekolko pevnosťami, 
na ten čas nedobytnými. Král Ludvik, vidiac, kam asi jeho snahy smerujú, 
r. 855 s veľkým vojskom vtrhol do Moravy; vrátil sa ale bez víťazstva, 
ba so škodou, nemohúc dobyť pevnej hradby protivníkovej.®) Rastislav, 
vytiahnuv z hradby, prenasledoval ho, áno obľahol tábor jeho ; ale Ludvik 
vyviazol z nebezpečenstva a domov neslávne sa navrátil.®) Rastislav, sobrav 

*) Bajoaríam, Carentanos, Beheimios, Avaros atque Sclavos, qui ab oríentali 
parte Bajoaríae sunt. Charta divisionis ap. Baluz. I, 671. 

^) Omnium orientalium Sclavorum, hoc est Abotrítorum, Sorabonim, Wilsonim, 
Behemanorum, Marvanorum, Fraedicentorum et in Pannonia residentium Avarum 
legationes cum muneribus ad se missis excapit. Eginhardus. 

^) Tutundo nec non Moymaro, ducibus, et optimatibus, exercitibusque plebis 
Hunniae, quae et Avaría didtur, et Moraviae . . . Hunniae, quae et Avaría apellatur, 
sed et Moraviae, provinciarum quoque Pannoniae sivé Moesiae. Bulla papae Eagenis 
(824-827). 

*) Ĺi cuius spatio temporís quidam Prinnina, exulatus a Moymaro, duce Mora- 
vorum supra Danubium, venit ad Rathboduín . . . Cui quondam Adalrammus Archi- 
episcopus ultra Danubium in sua proprietate, loco vocato Nitra va; consecravit ec- 
clesiam. Anonymus Salisburgensis. 

^) Ludovicus circa médium mensem Augustum cum exerdtu, ad Slavos Mar- 
genses, defectionem molientes, profectus est. Ubi ordinatis et juxta libitum suum 
compositis rébus, ducem eis constituit Rasticen, nepotem Moymarí. Inde per Boe- 
manos cum magna difficultate et grandi damno exercitus sui reversus est. Annal. 
Francoful d. ad an. 846. 

B) Rex quoque Hludovictis in Sclavos Margenses contra Rasticen, ducem eorum, 
8ibi rebeilantem, parum prospere dueto exercitu sine victoria rediit, malens adver- 
sarium, fírmissimo — ut fertur — vallo munitum, ad tempus dimittere, quam militum 
suorum, perículose pugnando, damna sustinere. Magnam tamen provinciae partem 
praedis et incendiis vastavit exercitus. Ib. ad an. 856. 

>) Nec parvam multitudinem hostium, castra Regis invadere cupientium, usque 
ad interaacionem delcvit, sed non impune. Ib. 



151 



3M 



novú silu, uderil za Dunaj do Pannonie a ohi^om i mečom ju popUeniK^^^) 
Zdá sa, že ho v tom buď podporoval alebo aspoň nebatil Rathbod; lebo 
král Ludvik pozbavil ho majetku tulnanského za trest, pre zradu v«aslú- 
žený.^^) Od tej doby niektoré pramene prikladajú Rastislavovi názov krála, 
čo a) zaslúžil, vydobyv si svobodu a nepodľahlosť, tak že Ludvik cez 
niekoľko rokov nič proti nemu nepodujímal; áno dŕžava Rastislavova bola 
útočišťom všetkých od Ludvika utiskovaných. Tak Slavitah, knieža české, 
bavorským vojskom z Vitorázu vyhnaný, už r. 857 utiekal sa k Rastislavovi. 

Ačkplvek neodvislosť Moravy už skutočne jestvovala, predsa od 
Ludvika výslovne uznaná nebola; áno Ludvik už r. 858 zamýšľal válku 
proti Rastislavovi, a to pod velením syna svojho Karlmanna;^^) ale válka 
táto uskutočnená nebola. Ludvik mal inde práce plné ruky. Čo viac; 
i sám Karlmann, ktorý mal nedávno bojovať proti Rastislavovi, vyhnav 
strážcov hraníc, ktorých bol ustanovil otec v Pannonii a Gorutansku, 
uzavrel smluvu s Rastislavom a r. 861 s jeho pomocou odňal otcovi územie 
až po rieku In.^") Ludvik síce vytiahnul proti Karlmannovi, ale k srážke 
to neprišlo; lebo ponechal mu zaujaté územie, Vilhelma však a Engel- 
šalka, ktorých bol pozbavil strážcovstva hraníc v Pannonii a Gorutansku, 
nazpak uviedol do predošlej hodnosti. Neposedný Karlmann r. 863 opäť 
uchopil zbraň proti otcovi; ale Od Gundachara zradený a od Rastislava 
opustený, dal sa na útek,^^) tak že horko-ťažko s otcom opäť smierený bol. 

Medzi tým časom Rastislav, aby i cirkevne oslosodil Moravu od 
Nemcov, žiadal cisára a patriarchu carihradského o slovanských kňazov 
a r. 863 obdržal aj dvoch bratov solunských, Konstantina (pozdejšie me- 
novaného Cyrilla) a Methoda. Toto asi tým viac rozhorčilo krála Ludvika 
a popudilo proti Rastislavovi. 

Ludvik r. 864 dal sa na pochod proti Bulharom, a tak Rastislav 
netušil nič zlého; avšak Ludvik nenadále z Pannonie vtrhol cez Dunaj 
a oblahol Rastislava v Devíne,**') hrade to nad ústim Moravy do Dunaja, 
ktorý náležal do územia moravského.") Prekvapený Rastislav prinútený 
bol učiniť smluvu a potvrdiť ju prísahou i so svojimi pohlavármi. Ačkolvek 
smluva táto bola neprajnými okolnosťami vynútená, Rastislav zostal jej 



^0) Post reditum regis Rastices, cum suis insecutus, pluríme trans Danubium 
flnitiroorum loca praedando vastavit. Ib. 

") Nos cuidam ex prímatibus, nomine Radpotto, medietatem unius Fisci, qui 
vocatur TuUina, situs in regióne Pannonia . . . contulimus, ea ratione, si ňdem suam 
erga nos inviolatam servasset; sed quia ipse a nobis tolis viribus se alienavit at 
ňdem atque jusjurandum omni infídelitate fraudavit, etc Dobner : Annales II. 18, 

") Unum quidem (exercitum) per Carlmannum, filium suum seniorem in Sclavos 
Margenses contra Rasticen. Ann. Francofuld. ad an. 858. Quoniam nuncias, quod 
ňdelis Rex dispositum habeat venire Tullinam et deinde pacem cum rege Vulgarorum 
confírmare, et Rastitium aut volendo aut nolendo sibi obedientiam facere. Epist. Ni- 
colai papae ad legationem Salomonis episcopi ap. Baluz. 1. 5. Miscall. p. 4SL 

^") Carolomannus cum Restitio, Vinidorum regulu foederatur, a [>atre deficit 
et Restitii auxilio magnam sibi partem, usque ad Hin (In) íiuvium, paterni regni 
praesumit. Ann. Bertiniani ad an. 861. 

^*) Alium missum fratris (sui Ludovicí), nomine Bitgarium, accipit (Carolus. 
Franciae rex), petentem, ut Carlomannum, fllium eius, a Rastitio, Winidorum (duce), 
desertum et a se fugatum, si ad illum venerit, non rccipiat. Ann. Bertiniani ad an. 863. 

^<) Ludovicus rex, in mense Augusto ultra Danubium cum manu valida pro- 
fectus, Rasticen in quadam Civitate, que lingua gentis illius Do vina, i d est Puella 
dicitur, obsedit. Annal. Francofuld. ad an. 864. 

^*j Regióne Moravia usque ad fluvium, cui nomen est Wag. Prameny déjin 
čebkých. II., 116. 



^ 



152 



verným i vtedy, keď ho Ludvik, syn kráľa Ludvika, r. 866 vyzval na 
pomoc proti otcovi, od ktorého pri podelení dŕžavy frankonemeckej 
ukrivdeným, byť sa cítil. Rastislav totižto mal vtrhnúť do Pannonie a Ba* 
vorska, aby Karlmann, ktorý bol obdržal Bavorsko a susedné východné 
krajiny, Rastislavom zaneprázdnený, nemohol ísť brániť otca, krála Ludvika, 
proti odbojnému synovi, Ludvikovi. Napriek tomu, krá! Ludvik, smierív 
sa so synom, spechal do podielu Karlmannovho, aby ho bránil proti 
Rastislavovi. Kde a prečo bojoval proti Rastislavovi r. 867 a 868, nevedomo ; 
lebo to nemecké letopisy, čo vec pre kráľa Ludvika neslávnu, zamlčujú, ^^j 
Osudnejšia vojna nastala r. 869, v ktorej po boku Rastislava bral účasť 
aj Svätopluk, vnuk Rastislavov a kráľ Slovenska medzi Váhom a Potisím.'^) 

Za to mám, že, keď cisár Ludvik r. 846 Mojmíra I. sosadil s trónu 
moravského a slovenského, Rastislava ustanovil nad Moravou, Svätopluka 
ale nad Slovenskom^^): teda Svätopluk, r. 869 nejednal čo podriadený 
Rastislavovi, ale čo samostatný spojenec Rastislava. 

R. 869 rozšírilo sa divadlo válečné na ten spôsob, že Česi a Srbi 
polabskí, nepochybne Rastislavom pobídnutí, do Bavor a Durínska činili 
záhubné vpády, Rastislav a Svätopluk ale ohrozovali Pannoniu. Kráľ Ludvik 
tedy vypravil tri veľké vojská : jedno z Durinska a Saska vys-lal so synom 
svojím Ludvikom proti Čechom a Srbom ; druhé z Bavor so synom svojím 
Karlmannom proti Svätoplukovi ; s tretím, vo Francii a Švábsku sobraným, 
chcel sám osobne tiahnuť proti Rastislavovi, ale onemocnev, musel sveriť 
ho najmladšiemu synovi svojmu Karolovi. Tento z Rakúska vtrhol do 
Moravy, Karlmann ale z Pannonie do Slovenska. Oba, poplieniac a vy- 
drancujúc moravské a slovenské územie, odtiahli, na vzájom sa chvastajúc 
s víťazstvom. Osudnejšie veci nastaly po válke, r. 870. Svätopluk, hľadajúc 
osobný svoj zisk, potajomne vyjednával s Karlmannom (o svržení kráľa 
Rastislava): o^čom keď sa dozvedel Rastislav, zaumienil si ho dať zavraždiť 
pri hostine. Úmysel Rastislavov zradený bol Svätoplukovi, tak že tento 
vstav od stola, vzdialil sa. Rastislav vyslal za ním vojakov, aby ho polapili ; 
ale stal sa opak toho. Svätopluk skrze vojakov svojich dal ho chytiť, sviazať, 
a odviesť ku Karlmannovi. Tento pod vojenskou strážou poslal ho do 
Bavorska, kde potom v Rezne uväznený bol. Medzitým Karlmann vrazil 
doosirotenej Moravy; osadil mestá a hrady ludmi svojimi, ustanovil Engel- 
šalka a Vilhelma za zemských správcov a so sebou odniesol poklady Ra- 
stislavove do Gorutanska. 

Král Ludvik, vrátiv sa z Porynia do Rezná v novembri, rozkázal 
predviesť Rastislava, ťažkými reťazami spútaného pred seba a dal ho súdiť 
Frankom, Bavorom a náhodou prítomným Slovanom. Rastislav odsúdený 



^') Ludovicus, rex Gennaniae, ab expeditione hostili de Wenedis, cum quibus 
praesenti (868) et praeterito anno sacpe cominus sui congredientes, aut ríihil aut 
parum utilitatis egerunt, sed maximum damnum rctulcrunt. Ann. Bertiniani ad an. 868. 

^>) Ad orícntem nos íluvios habet terminos: Bug scilicet et Ztir cum Cracoua 
dvitate, provinciaque, cui Wag nomen est . . . Inde Ungarotum limitibus additis usque 
ad montes, quibus nomen est Tritri (Tatry). Prameny déjin českých. U., 116. Termini 
ťolonorum (an. 1000) ad htus Danubii ad civitatem Sttigoniensetu terminabantur, dein 
in Agriensem civitatem_ibant, demum in fluvium, qui fizia nominatur cedentes re- 
gyrabant juxta fluvium,'qui Cepla (Topia) nuncupatur, usque ad castrum Galis (Salis, 
iSóvár), ibique inter Ungaros, Ruthenes et Polonos ňneiu dabant. Bielowski : Mon. 
Pol. Hist L, 605. 

^9) Carlmannus regnum Zuetibaldi, nepotis Rastici, igne et gladio depopulatur. 
Ann. Fracofuld. ad an. 869. 



%. 



15a 



bol na smrť; ale král Ludvik kázal mu vyldpiť oči a strčiť ho do jakéhosi 
kláštora nemeckého. Od tej doby nemáme ďalšej známosti o Rastislavovi, 
ktorý lepšieho osudu hoden bol. 

Svätopluk sa bezpochyby nazdával, že po zradení Rastislava rozšíri 
moc svoju i na Moravu; ale sklamaný bol. Zastihla ho pomsta. Vladári, 
Karlmannom na Morave ustanovení, obžalovali ho u neho z nevernosti 
a snáď i zo snahy po naby tí Moravy ; bol podobne lapený, pred Karlmanna 
odvedený a uväznený. Mal nad čím pokánie činiť vo väzení I 

Slováci, rozhorčení nad osudom Svätoplukovým, aby nepodstiSpili 
osud Moravanov, Nemcami hnetených, vyvolili si Slavomíra, kňaza, prí- 
buzného Svätoplukovho, za vojvodu a, chopiac sa zbrane, oborili sa na 
Nemcov, vyháňajúc ich z miest a hradov, ktoré boli obsadili *<>). 

Karlmann Svätopluka, poneváč žalobníd nedokázali jeho vinu, nielen 
prepustil z väzby a obdaroval, ale r. 87 1 vyslal ho i s vojskom, aby za- 
pudiv Slavomíra, ujal sa, opäť vlády nad slovenským kráľovstvom svojím. 
Tiahli Pannoniou a pri Dunaji položili sa táborom. Svätopluk prekročil 
Dunaj, vošiel do Devína, kde ho s radosťou prijali, a sobrav Slovákov, 
vrátil sa s nimi za Dunaj, nenazdajky oboriac sa na nepripravených Karl- 
mancov ; jedných povraždil, druhých zajal, a len málo zachránilo sa útekom. 
Karlmann, aby vyhol ďalšej jeho pomste, dal sa- s ním do vyjednávania 
a navrátil mu zasta vencov, kdežto od neho obdržal len jednoho položivého 
muža, menom Rothoda. Tak Svätopluk Isťou dosiahol, po čom túžil ; lebo 
vyhnav Nemcov z Moravy, túto so Slovenskom spojil v jednu dŕžavu 
moravskú. 

Svätopluk po tom víťazstve bol si dobre toho povedomý, že Nemci 
nenechajú ho v pokoji, a z tej príčiny hladel si získať českého kniežaťa 
Boi^ivoja, k spoluf>ôsobeniu. Smiuva s ním potvrdená bola tým, že ešte 
toho roku vzal si Češku, bezpochyby dcéru Boi^ivojovu, menom Sventoziznu, 
za manželku'^). Keď však nevesta na jaseň so vzácnym prôvodom vezená 
bola do Moravy, vojsko nemecké, ktoré pod velením Arna, biskupa wirc- 
burgskéhó, a hr. Rudolfa vyslané bolo k ostríhaniu hraníc naproti Čechám, 
vrhlo sa na svadobný prôvod u jakejsi úzkej zákopy. Prenasledovaní, aby 
snadnejšie uniknúť mohli, zanechajúc tam 664 koni stíhatelom v korisť, 
vyviazli aspoň so životom z nebezpečenstva. 

Jako sa dalo tušiť, stalo sa. Nemci r. 872 vystúpili válečne jak 
proti Svätoplukovi, tak i proti jeho spojencovi, Boŕivojovi. Jedno vojsko, 
vedené Liutbrechtom, arcibiskupom mohučským, vpadlo do Čiech, kde 
päť lechov (Svatoslav, Vitislav, Heriman, Spytimír a Mojslav) pod velením 
Boŕivoja (Gŕoriwei) proti nemu sa postavilo. Títo boli porazení a až k Vltave 
prenasledovaní. Mnoho Čechov zahynulo i v nej, iní ale utiekli do hra- 
dených miest. Nemci tieto nedobývali však, ale popleniac kus zeme, 
sami nazpäť spechali. Druhé vojsko viedol Karlmann, majúc na pomoc 
od otca poslaného Arna, biskupa wircburgského, a Siegharda, opáta ful- 
denského, proti Svätoplukovi ; však ale, keď Karlmann vtrhol do západnej 
Moravy, Svätopluk v južnej Morave uderil na Nemcov, ktorí boli nechaní 



"m 



'0) Qui eisdem, necessitate coactus, assensum praebens contra Eugiscalcum et 
Wiilihelmum, duces Carlmanni, praelia movere et eos ex obsessis civitatibus expel- 
lere nititur. Ann. Francici ad an. 871. 

'^) Sclavi Marahcnses nuptias faciunt, ducentes cuiusdam ducis filiam de Be- 
hemis. Annales Francofuld. an. 871. Slovenský Letopis. 



164 



k ochrane lodí na Dunaji, jedných pobil, druhých vohnal do Dunaja 
a iných zajal, tak že len Embrík, biskup rezenský, s niekoľkými útekom 
sa spasil. Tak pochodili Nemci aj v západnej Morave, kde dajúc sa na 
útek i od moravských žien kyjmi pobití boli. 

Medzi zajatými bol aj jeden Nemec, menom Berthramm. Tohoto 
r. 873 Svätopluk vyslal do Frankobrodu, kde sa král Ludvik na Velkú 
noc bavil, s poslaním, ku ktorému ho prísahou bol zaviazal. Poslanie toto 
muselo byť nemilé a neprijaté; lebo Svätopluk vpadol do Pannonie a tak 
do úzka vohnal Karlmanna, že utiahnuv sa do Rezná, vypravil poslov 
svojich k vodcom Svätoplukovým, aby ich ukrotil. Následkom toho Svä- 
topluk r. 874 vypravil posolstvo, na čele ktorého bol Ján, kňaz z Benátok, 
do Forhaimu ku kráľovi Ludvikovi, aby potvrdená bola smluva, lanského 
roku s Karlmannom uzavrená. Svätopluk zasľúbil, že mu bude verný až 
do svojej smrti a bude mu každoročne odvádzať poplatok, nechá- H ho 
v pokoji. Z toho sa dá vysvetliť, prečo medzi zemami, ktoré Karlmann 
po smrti otca svojho Ludvika (f 875) obdržal, spomínajú sa i kráľovstvá 
české a moravské^*), totižto čo kráľovstvá síce poplatné, ale samostatné. 
Od tej doby Svätopluk venoval sa vnútornému sriadeniu a povzneseniu 
dŕžavy moravskej, tak že až r. 882 opäť chopil sa zbrane, a to dosť 
z nepatrnej príčiny. 

V dnešnom Rakúsku synovia Engelšalkovi a Vilémovi, osobujúc 
si právo dedičné k dôstojenstvu hrabäciemu, hľadeli s pomocou Bavorov 
vypudiť odtiaľ Ariba, ktorého nebohý kráľ Ludvik bol ustanovil za hrabäta, 
ale kráľovičia, Karlmann a Ludvik, po smrti otca svojho bez podpory 
zanechali. Aribo utiekal sa k Svätoplukovi o pomoc, ale tamtí vyhnaní 
hrabid podrobili sa Arnulfovi, vojvodovi korutánskemu a pannonskému. 
Ačkoľvek Arnulf do tejto doby v tak veľkej priazni živ bol so Svatoplukom, 
že i prvorodzeného syna svojho po mene jeho, čo kmotra, pokrstiť dal,^«) 
teraz medzi ním a Svatoplukom povstala nevôľa. K tomu pridalo sa, že 
ked r. 882 Bulhari boli vpadli do zeme Svätoplukovej, spojili sa s nimi aj 
niektorí ľudia Arnulfovi a súčastnili sa jakýchsi úkladov proti životu jeho. 
Svätopluk teda žiadal na Arnulfovi, aby odpudil od seba synov Engl- 
äalkových a Vilémových; spolu ale očistil sa, že nemal vplyvu na úklady 
proti jeho životu strojené. Arnulf bol hluchý: teda Svätopluk ujal sa Ar- 
bona a po severnom brehu Dunaja tiahol proti synom Engelšalkovým, 
potom ale prekročiac Dunaj, vtrhol do Pannonie, plieniac zeme, ktoré i tam 
mali synovia Engelšalka a Viléma**). Válka trvala aj roku nasledujúceho, 
a roku 884 Svätopluk toľkým vojskom zaplavil Pannoniu, že na jednom 
mieste videli rady vojska jeho míjať sa jedno po druhom od rána až do 
večera, bez toho že by bolo narazilo na odpor. Až ked nazpäť tiahol, 
strhla sa bitka, v ktorej zvíťazil. Dvaja hrabici utekajúci utonuli v rieke 
Rábe, a mnoho Nemcov dostalo sa mu do zajatia. Cisár Karol tlstý, do- 
zvedev sa o tom, prichvátal do Rakúska a svolal do Kônígstättenu sjazd, 
ku ktorému aj Svätopluk so županmi svojimi sa dostavil. Tu Aribo po- 



*■) Carolomannus sortitus est Bajoariam, PaDnoniam et Camutum, quod corrupte 
Carentanum dicitur, nec non et regna Slavorum Behemansium et Marahensium. Ann. 
Metensas ad an. 876. 

■») PozdejŠie bol kráfom lotharingským a r. 900 v zbure proti kr. Ludvikovi 
zahynul. 

**) Isto continuato teitio anno dimidio instanti Pannonia de Hraba íiuminc ad 
oiientcm tota dclela cst. Anna). Francofuld. ad an. 88-^. 



a> 



*^i 



165 



yn 



tvrdený bol v držaní hrabatstva rakúskeho, Svätopluk ale obdržal Pannoniu 
v léno. Od tej doby názov Moravy prenesený bol i na Pannoniu. Amulf 
až r. 885 pristal k tomu, ačkolvek tým vďmi ukráteným bol. Spriatelil 
sa s tým ešte viac, keď r. 887 stal sa králom a mal mnoho starosti, aby 
sa na tróne upevnil, Svatoplukom neznepokojovaný, áno napomáhaný. 

Pokoj medzi Svatoplukom a Amulfom trval i r. 890; áno i sám 
pápež Formosus, slyšav, že sa má Svätopluk sísť s Amulfom v Omunters- 
bergu, v Pannonii, požiadal ho, aby primal Arnulfa k tomu, že by oslobodil 
Itáliu od tyranov (Berengara a Vidona). Svätopluk síce to u Arnulfa ne- 
dodelil, ale docielil to, že po smrti Bofívoja s privolením Amulfovým 
obdržal vojvodstvo české^^), áno s ním i Srbsko polabské'*). Je pravde- 
podobné, že Svätopluk aj povislanské Polsko pripojil k svojej dŕžave'^) 
a tak skutočne vládol nad »državou veľkomoravskou «, obsahujúcou v sebe 
slovanské zeme: Lužice, Česko, Moravu, Polsko, Slovensko s Predtisím 
a Pannoniu, kdežto Arnulf panoval len nad ponemčeným Bavorskom, 
Švábskom, Frankoniou, Lotharíngiou a Saskom'^). 

Ačkolvek Arnulf ešte i r. 891 vypravil poslov svojich k Svätoplukovi 
k obnoveniu mieru, predsa vzrastajúca moc tohoto znepokojovala ho, a to 
tým viac, že keď Arnulf na začiatku roku 892 z Ulmy äiel k pannonským 
hraniciam, Svätopluk sa ta nedostavil; lebo nepokladal sa za vasalla, aby 
Arnulfovi poklony činil. Arnulf nad tým nahnevaný odišiel do Hengistfeldu, 
ta povolal Bracslava, knieža horvatského, a Arpáda, velvojvodu Turkov 
(Bulharov) a Kozarov, ktorý práve v Zátiší a Srieme bol sa osadil**), aby 
sa s nimi o výprave proti Svätoplukovi poradil. 

Dla plánu v Hengstfelde ustáleného mal byť Svätopluk napadnutý 
so troch strán: Arnulf mal tiahnuť po severnom brehu homieho Dunaja, 
Brecslav mal prevaliť sa cez Drávu, Arpád ale cez Tisu. Tento síce učinil 
tak; ale Svätopluk v avarskom násype zamedzil im ďalší pochod do Slo- 
venska '<^). Šťastnejší nebol ani Arnulf a Arnt, biskup wircburgský, ktorý 
súčasne mal vtrhnúť do Lužíc. Arnulf popiienil a opanoval len zeme 



») Araulfus rex concessit Zuentibolh, Marahensium Sdavorum regi, ducatum 
Behemensium, qui bactenus principem suae cognationis ac gentis super se habuerunt 
Franconimque regibus fídelitatem promissam inviolato foedere conservaverant ; eo 
quod illi, antequam in regni fastigio sublimaretur, familiaritatis gratia fucrat connexus. 
Regiao ad an. 890. 

*«j Boemi, regnante Zuetepulco duce, quondam fuere príncipes nostri. Huic 
a noslris parentibus quotannis solvitur census ; et episcopos in sua regióne, Maríerun 
(Moravia) dicta, habuit. Ditraar ap. Bielowski: Mon. Pol. Hist. L, 294. 

>7J Pohanský kníže mocný velmi, sede na Vislc, posmíval se kŕesCanúm a prí- 
korí činil. (Method; poslav k nômu ŕekl: > Dobre by bylo, abys se pokŕtil, synu, s své 
vúli ve své zemi, abys nebyl zajat a nucene kften v cizí zemi, a zpomnčl si na mne*. 
Což se i stalo. Legenda pann. Prameny déjin českých. L, 48. Srov. Bielowski: Mon. 
Pol. Hist. I., 37. n. 3. 118. n. 10, 

'B) Principabatur autem jam dictus Amulfus^rex Bajoariis^ Suevis,;'^Francis 
orientalibus (Francis Teutonicis ap. Luitpraudum) et post mortem Caroli calvi Lotha- 
ríngiis,^audacibusque Saxonibus. Chron. baxo ap. Dobner: Annal, II., 238. 

»»; Nestor a Konstantin Porph. u Bielowského: Mon. Pol. Hist. L, 4S. 

*^) Victi autem (Avari) a Magno Carolo et trans Danubium pulsi ac, ingenti 
vallo circumfusi, prohibiti sunt a consueta gentium depopulatione. Imperante autem 
Amulto destructum est opus, et via eis (Ungaris) nocendi patefacta est. Witichindi 
Annales 1. L, 685. Amulfas . . . quum Zuentibaldum . . . debellare nequiret, depulsis 
his {pToh dolor) munitissimis interpositionibus, quas vulgo clussas nominari diximus, 
Hungarorum gentem . . . rapinarum solummodo avidam in auxilium convocat Luit- 
prandus 1. L, c. ô. 



166 



M 



Engelscalca a Viléma, ktorí sa boli poddali Svätoplukovi, a utiahol sa 
nazpät do Rezna>^), Amt ale v Miäni podskočený a zabitý bol. O pochode 
Bracslava nenié žiadnej zmienky, bezpochyby neosmelil sa uderiť na Svä- 
topluka. 

Amulf, chystajúc sa k novej válke a nerátajúc viac na pomoc Ar- 
pádovu'*), v septembri vypravil poslov ku Simeonovi Vladimírovičovi, 
královi bulharskému, s bohatými darmi a žiadosťou, aby Moravanom 
odoprel soľ**). 

Nasledujúceho roku 893 Arnulf opäť dal sa na výpravu proti Svä- 
toplukovi; ale, obávajúc sa — vraj — úkladov, s velkou nesnádzou na- 
vrátU sa do Otingy a vidiac, že nevládze podrobiť si Svätopluka, dal sa 
s ním do vyjednávania, ktoré na jaseň r. 894 viedlo k uzavreniu mieru'*). 
Svätopluk dlho nepožíval toho pokoja, lebo ešte tohože roku umrel'^). 

Cisár Konštantín Porph. výprava, že Svätopluk, rozdeliv dŕžavu svoju 
medzi troch synov, najstaršiemu z nich sveril spolu vrchniu moc nad 
mladšími bratmi. Na smrteľnom lúžku povolav ich pred seba, podal im 
a zlomiť kázal sviazané tri prúty; keď ich nemohli zlámať, rozviazav ich, 
podal každému jeden z nich, tak že každý bez nesnádze zlomil prút svoj. 
Užil — vraj — toho príkladu starého, ale vždy významného, aby im žive 
pred oči predostrel potrebu svornosti vôbec, mladším ale príklad posluš- 
nosti naproti najstaršiemu. 

AčkoFvek pramene západné spomínajú len dvoch synov jeho, Moj- 
míra a Svätopluka, predsa nemožno len tak na lahko odmrštiť zprávu 
Konštantína Porph., ktorý bol temer súčasný znateľ dejín moravských, 
písav svoje dielo okolo r. 949. Že západné pramene spomínajú len dvoch 
synov, príčinou je, že nemalý úmysel vypočitovať synov Svatoplakových, 
ale len vyprávať roztržky, ktoré vypuklý r. 896 medzi Mojmírom II. 
a Svatoplukom II. Záhadu o troch synoch Svätoplukových asi objasňuje 
súčasný rukopis cividalský, ktorý po Svätoplukovi I. a jeho manželke 
uvádza meno Predslava. Porovnanie s inými miestami tohož rukopisu činí 
pravdepodobným, ba zaisteným, že najstarší syn Svätoplukov bol Predslav'^). 

Nie menej záhadným je, kde ležaly podielne kniežatstvá synov Svä- 
toplukových. Za to mám, že Predslav, čo najstarší a prvorodzený, obdržal 
Moravu, Čechy a Lužice, jakožto kmeň dŕžavy veľkomoravskej. V tom 
ma utvrdzuje i meno mesta ponemčené Presburg, ktoré bezpochyby po- 



*0 V darovacej listine kláStora kremifanského praví: >Quidquid VUhelmus et 
Engilscalchus, germani fiatres, Comites videlicet quondem strenui terminales, tam ad 
Eborespurch, ad Cambe sivé ad Persiniacham, quainque in aliis, Wajoariae scilicet 
atque Sclaviniae, locis vel terminis habuerunt. Dobner: Annales II., 271 et 277. 

**) Amolfas centra Moravenses pergebat, et Agarenos, ubi redusi erant, dimisit. 
Ann. San^. ad an. 893. 

'^ Missi autesn propter insidias Zuenttbaldi ducis terrastre iter non valentes 
habere, de regno Brazlavonis per fluvium Odogra usque ad Gulpam, dein per flaentes 
Save fluminis navigio in Balgaria perducti. Ann. Francofuld. ad an. 892. Omne sal 
enim ex montanis Transilvaniae, sále fertilibus, tum petendum fuit, nam in vicina 
Biorayiae Polonia tum adhuc salis fodinae non íuerunt. Ekart. Rer. Franc 1. 31. p. 727. 

**) Pax tempore autumni inter Bojoaríos et Maravos compacta est. Ann. Fran- 
cofuld. ad an. 894 in Supplem. 

>>) Zundebolch, rex Marahensium Sclavorum, vir inter suos prudentissimus et 
ingekiio calidissimus, diem clausit extremum. Regine. 

><) Qui venerunt in iste monasterio . . . Szuentiepulc. szuentezizna. predezlaus. 
Sk>v«nský lelopis. 111, 178. 



157 



vstalo z mena Pred-slava (Preds-burg) a ležalo na Morave ^7). Mojmír 11. 
vládol nad Fannoniou, lebo tam bolo dejište jeho válčenia. Svätopluk 
obdržal Slovensko medzi Váhom a Tisou, lebo utrativ trón, tam — dla 
povesti — stal sa pustovníkom*®). Len majúc toto pred očima, budeme 
môcť rozumeť dejom, ktoré po smrti Svätopluka I. nasledovaiy v dŕžave 
veľkomoravskej. 

R. 895 od Moravy odpadly Lužičania a Česi, pristúpiac k Arnul- 
fovi**). Darmo Predslav vypravil poslov k Arnulfovi, aby ho požiadali 
o zachovanie pokoja a o to, by netrpel u seba odpadlíkov (Čechov a Lu- 
žičanov); on odpravil ich a nad Dunajom postavil vojsko svoje, aby bolo 
pohotové na pomoc Čechom, budú-li od Moravanov napadnutí. Krém toho 
Arnulf pobádal Bracslava a Arpáda, aby uderili na dolniu Fannoniu. To 
učinili síce spoločne, ale Arnulf ju opanovanú sveril Bracslavovi, nie Ar- 
pádovi. Podobný osud hrozil aj Morave. Česi už r. 897 prosili Amulfa 
o pomoc proti Moravanom. Za tej doby zomrel Predslav, a o osirotenú 
i osamotenú Moravu pozostalí bratia už r. 898 dali sa do vlasov. Z prí- 
činy tej Arnulf uložil pohraničným grófom, Luitpoldc vi a Arbovi, aby 
tomu boli na pomoc, ktorý o to žiadať bude. O pomoc žiadal Svätopluk, 
a tak Luitpold a Arbo vtrhli do Pannonie na Mojmíra, ale bez značného 
úspechu; áno Arbo i so synom svojím Isanrikom potajomne huckali 
Mojmíra proti Svätoplukovi. Následkom toho v zime nové bavorské vojsko 
dalo sa na pochod ; najprv proti Arbovi, ktorého hodnosti pozbavili, potom 
ale do Pannonie proti Mojmírovi, ale opät bez značného úspechu, uspo- 
kojac sa s korisťou, ktorú odvliekli. 

Nasledujúceho roku 899 Bavori opät vtrhli do dŕžavy moravskej, ale 
vysvobodiac Svätopluka z jakéhosi hradu, i s korisťou so sebou hó od- 
vliekli*®). Z toho poznať, že Mojmír ešte dosť mocným bol odolať Nemcom. 
Čo viac ešte aj Isanrik, ktorý nazpäť uvedený bol do hodnosti otcovej, 
s ním držal a, keď bol od Arnulfa lapený a uväznený, z väzenia utiekol 
k Mojmírovi. Tento ho nazpäť uviedol dO predošlého územia a toto 
k svojej dŕžave pripojil. 

Medzi tým časom Arpádovci činili lúpežné výlety nielen do Pannonie 
dolnej, ktorú spravoval Bracslav, ale i do Itálie**). Pri tej príležitosti ob- 



%. 



") Regióne Moravia usque ad fluvium, cui nomen est Wag. Cosmas. 

<^) Povesf tá nemôže sa týkať Svätopluka L ale Svätopluka II. Prameny déjin 
českých. II„ 27. 

••) Legáti Obodritorum curte regia Salz munera secum deferentes ad regem 
pacifica optantes pervenerunt. Quos rex ut audivit, sine mora postulata annúens; 
eos abire permisit . . . Mediante mense Julio habitam est in urbe Radisbona generale 
conventum. Ibi de Sclavonia omnes duces Boemanicorum, quos Zuentibaldus dax 
a consortio et potestate Bajoaricae gentis per vim dudum (a. 890) divellendo de- 
traxerat, quonim primores erant Spitignevo et Vintizia (Vratislaus) ad regem venientes 
et honorince ab eo receptos, per manus, prout mos est regiae potestati, reconciliatos 
se subdiderunt. Suppl. Annal. Francofuld. ad an. 895. 

*^) Zuentobolchum puerum ňlium ducis Zuentobolchi, suumque populum de 
ergastulo civitatis, in quo inclusi morabantur, erípuenint, ipsamque civitatem igni 
succenderunt, atque in fines patriae suae pro miserícordia secum abduxerunt. Annal. 
Francofuld ad an. 899. 

^^) Quod nos praefati Schla vi críminabantur, cum Ungaris ňdem catholicam 
violasse et per canem seu lupura, aliasque nefandissimas et ethnicas res sacramenta 
et pacem egisse, atque, ut in Itáliám transirent, pecuniam dedisse . . . Quia enim 
Chrístianis nostrís (in Pannonia) longe a nobis positis semper imminebant et (eos) 
persecutione nimia afligebant; donavimus illis nullius pretiosac pecuniam substantiac 



168 



známili sa s pomerami Slovanov v Pannonii, s nemeckou nadvládou ne- 
spokojnými ; vôbec zanevreli na Nemcov a vstúpili do smluvy s Moravanmi**), 
očakávajúc príležitosť vyvŕšiť sa nad Nemcami. 

Keď Arnulf dňa 8. dec. umrel, Árpádovci, jaknáhle dozvedeli sa 
o jeho smrti, vrhli sa na dolniu Pannoniu, ktorú r. 896 dobytú Arnulf 
bol sveril Bracslavovi*^), a ju zaujali, vyženúc z nej Nemcov; potom ale, 
ked Bavori s Cechmi spojení uderili na Moravu**), i ostatniu čili horniu 
Pannoniu, od Ráby až k Enži, sebe podmanili*^). Tak Mojmír zostal 
panovníkom len nad pôvodnou dŕžavou otcovou, nad Moravou a Sloven- 
skom, a uzavrel mier s kr. Ludvikom*«), aby aspoň ten driek dŕžavy 
veľkomoravskej zachránil*^). 

Dokial Mojmír panoval a kedy i jako zahynul, pre nedostatok viery- 
hodných prameňov nemožno dokázať. Že by bol zahynul pri Prešporku 
r. 907, to nemá ani toho najmenšieho základu a protiví sa i samému 
tomu tlčhubovi Aventinovi (f 1534), na ktorého Šafarík tú svoju bludnú 
domnienku postavil. Majúc na to ohlad, že Moravania (pod Mojmírom) 
ešte r. 906 porazili Arpádovcov*®), a že Regino, ktorý svoju kroniku písal 
až do r. 907, ku smrti Svätopluka L (r. 894) už pripomenul zaniknutie 
dŕžavy veľkomoravskej*®), nutno položiť jeho smrť do r. 906. Na tento 
rok myslel aj Cosmas, keď, slová Reglnove použiv a doplniv, napísal, že 
dŕžavu veľkomoravskú rozchytali Česi, Poliaci, Nemci a Arpádovci.*®) 



et tantum nostra linea vestimenta, quatenus aliquatenus eorum feritatem molliremus. 
Epist. cpiscoporum Bavariae an. 900. Anne 999 venere Ungari in Itáliám in mense 
Augusti Ind. III. Octavo Kal. Octobris junxerunt se Christiani cum eis in bello ad 
fluvium Brentam. Chron. Nonantul. Dobner: Annal. 11. , 83i. 

^') Ipsi (Schlavi) Ungarorum non roodicam multitudinem ad se sumpsernnt et 
more eorum capita suorum pseudo-christianorum penitus detonderunt et super 
nos Christianos immiserunt Epist. episc Bavariae an. 900. 

*•) Amulfus imperátor obiit, moxque eo anno Hungari, morte ilHus audita, 
coUecto permagno exercitu, Maranianorium gentem, quam illorum auxilio Arnulfus 
imperátor sibi (a. 896j subdiderat, inuadunt sibique vindicant. Abbas Ursp. ad an. 
899. — Ipsi (Ungarii) supervenerunt et alios captivos duxerunt, alios occiderunt, alios 
ferína carcerum fáme et siti perdiderunt, innumeros vero exilio dcputavenint et no- 
biles Yíros ac honesias mulieres in servitlum redegerunt, ecclesias Dei incenderunt 
et omnia aedificia deleverunt, ita ut in tota Pannonia, nostra maxima provincia, 
tantum una non appareat ecclesia. Epist episc. Bavariae an. 900. 

^^) Bájoarii per Bohemanos transeuntcs, ipsis secum assumptis, Marahensem 
item devastant re^onem. Herm. Contr. ad an. 900. 

*5) (Hungari), Myšia eversa, Marahensiumque, licet gentilium, convulsis taber- 
naculis, suam olim Pannoniam irruperunt. Pertz: Monum. Germ. SS. IV., 517. Gentilis, 
id est homo de eadem gente. Lex. Ducangii. Myšia, Moesia, teraz comitatus Moso- 
niensis fWieselburg). 

*^ Eodem anno Mormarus, dux Marahensis, et Isanricus, Noricus comes, qui 
ad ipsum transfugerat, cum Ludovico rege paciíicati sunt. Herm. Contr. ad an. 901. 
Dobner: Annal II., 362. 

*'J Ungarii Marahenses petunt, pugnaque victi terga vertenint Ib. 

^^) Ungarii a Moravis ceduntur. Ann. Saxo ap. Ec. L, 238. Annal. Hild. Grád. 
Abbatis Ursperg. ad an. 906. 

*•) Cuius (Svatopluci) regnum filii eius pauco tempore ínfeliciter tenuerunt, 
Ungaris oinnia usque ad soíum depopulantibus. Regino ad an. 89é. 

^) Cuius regnum ňlii eius parvo tempore, sed minus feliciter tenuerunt, partim 
Ungaris illud diripientibus, partim Teutonicis orientalibus, partim Poloniensibus sólo- 
tenus hostiliter depopulantibus. Cosmas Pragensis. 



159 



II. 

Dejiny cirkevné. 

Nielen ruský dejepisec Nestor (f okolo r. 1116), ale i pápež Ján X. 
a to v liste svojom k Tomislavovi, královi Dalmácie, z r. 925 píše, že 
krajiny Slovanské už v dobe sv. apoštolov prijaly kresťanstvo*^). Z tohoto 
svedoctva nasleduje teda, že za doby narodenia Ježiša. Krista už boli Slovania 
v strednej Európe a stali sa údami cirkve kresťanskej. Nenie pochybnosti, 
že kresťanstvo už v dobe apoštolskej dostalo sa i k Dunaju a nad Dunaj**), 
kde Slovania, keď nie pod menom Germánov, iste pod menom Sarmatov, 
Scythov a Dakov čili Getov prebývali ; lebo Theophylakt (r. 629) a Fodus 
(f 891) zreteľne svedčia, že Slovania predtým menovali sa Getes (r^jTijí, 
Rolníci); Procopius Caesariensis (r. 552) ale podobne dokladá, že sa predtým 
menovali Sporoi (Sjcopot, Rozsievači, Rolníci). 

Terajšia Morava za doby klassikov náležala z väčšej čiastky do Ger- 
mánie*'), Slovensko ale od rieky Moravy alebo Odry až k Tise, za ktorou 
bývali Jazygskí Sarmatovia**). 

Možno, že pôvodne s kresťänstvoni šírila sa i liturgia latinská, po- 
neváč ťíradnia reč v zemiach Rimanmi opanovaných bola latinská; však 
ale, keď Ulíilas, biskup balkánskych Getov, aby snadnejšie rozširoval arian- 
stvo medzi Getami, okolo r. 380 uviedol liturgiu getskú (glagolskú, bludné 
gótskou zvanú), dostala sa getská čili slovanská (glagolská) liturgia, spolu 
aj s arianstvom ku Getom (Slovanom) naddunajským. Sv. Ján zlatoústy 
a SV. Hieronym (f 421) očistili liturgiu getskú od arianismu; a preto tiež 
ona opravená getská čili glagolská liturgia menuje sa liturgiou sv. Hiero- 
nyma, mnísi ale, ktorí sa tejže pridŕžali^ mníchami čiernymi (m o n ach i 
nigri.) 

Keď Rimania na konci 5. stoletia zapudení boli z Pannonie, pápež 
Simmachus (f 514) na miesto liturgie a hierarchie latinskej uviedol hier- 
archiu slovansko-glagolskú, spolu ale uviedol čili ponechal liturgiu slovansko- 
glagolskú, ktorá tam bývala vedľa latinskej. 

• Ačkolvek Longobard! v Čechách a Markomani na Morave odstúpili 
ód arianismu a prijali vieru katolícku, Slováci (R u g i) prinútení boli k tomu, 
až ked pod vládu Longobardov (okolo r. 500) sa dostali. 

Ked Longobardi (okolo r. 527) opanovali aj Pannoniu, a sríadená bola 
slovansko-glagolská hierarchia v ich rozsiahlej dŕžave: pod arcibiskupstvo 
Laureacké náležaly aj biskupstvá v Trnave, Nitre, Jehlave, Kúrime a Vy- 
šehrade. Až na konci 8. stoletia Nemci založili latinské biskupstvo 
v Solnohrade a Pasave k potlačeniu hierarchie a liturgie slovansko-gla- 



^^) Qais enim ambigit, Sclavinorum regna in prímitiis Apostolonim ,et univer- 
salis EU:clesiae esse commemorata, cum a cunabuHs escam praedicationis Apostolicae 
Ecciesiae percepenint. 

**; Christo, vero Deo subdita, et Sarmatarum et Dacorum et G«rmanorum et 
Scytharum, Tertullianus centra Judaeos c. 7. 

'^) Vlastne Gomianie čili zeme gor maných, hôr menäích, Opxuviot, Hôrky. 

M) Superiora autem inter Danubium et Hercyoium saltum (Opxuvto^ SpufiO^) 
usque ad Pannonica hybema Carnunti (naproti Prešporku a Devínu), Germanorumque 
ibi coufmium, campos et piana Jazyges Sarmatae, montes vero et saltus pulsi ab his 
Daci, ad Patissum omnem a Maro, sivé is Duria est, a Svevis regnoque Vanniano 
(Marcomanico, Maromanico) dirímens eos. Plinius. • 



fk. 



á 



160 



^í?? 



golskej. Činil to solnohradský v dolnej, pasovský v hornej Pannonii ; áno 
solnohradský zasiahol už i na Slovensko, kde Privinovi, kniežatfu sloven- 
skému, posvätil chrám nemeckého svätca, sv. Emeráma. 

Mojmír I, knieža Moravy, aby sa osvobodil od hltavých Nemcov, 
zahnal Privinú a Slovensko spojil s Moravou ; potom spojiv sa s Tutundom, 
kniežaťom pannonským, zahnal i nemeckých kňazo/, žiadajúc od pápeža 
obnovenie hierarchie slovansko-glagolskej. Pápež Eugen II. r. 826 ustanovil 
Urolfa arcibiskupom laureackým, podriadiv mu i biskupstvá nitrianske 
a tie, ktoré na príhodnom mieste na Morave a Slovensku sriadené alebo 
obnovené budú. 

Po svrhnutí Mojmíra L s trónu, cisár Ludvik ustanovil Rastislava 
nad Moravou, Svätopluka ale nad Slovenskom. 

Rastislav nasledoval šlapaje Mojmíra L, odstúpil od cisárstva západ- 
ného a od arcibiskupstva mohúckeho, vyhnal pre úmysly svoje nespola- 
hlivých nemeckých kňazov a požiadal východného cisára Michala i patriarchu 
carihradského Ignáca o missionárov grécko-slovanských. Práve vtedy meškali 
v Carihrade pápežskí legáti, a je pravdepodobné, že na dvore cisárskom 
u ich prítomnosti prišli do reči i cirkevné veci na Morave, a vypracovaný 
bol plán pre samostatnú cirkev slovanskú, na ktorú by sa opierať mohla 
stolica apoštolská proti už nesnesiteľnému jhu cisárstva západného. Ná- 
sledkom toho r. 863 vyslaní boli na Moravu dvaja bratia, Konštantín 
a Method^^), rodení Slovania solunskí, ktorí podobnú missionársku prácu 
boli vykonali v nadčiernomorskom Bulharsku a Kozarsku. 

Ačkolvek i za času Nemcov vedia latinskej liturgie bola i slovansko- 
glagolská, predsa Konštantín a Method, navykli liturgii gréckej a gréckemu 
písmu, snažili sa uviesť to i na Morave ; grécke písmo doplniac potrebnými 
literami, sostavili grécko-slovanské písmo (cyrillicu) a grécko-slovanskú 
liturgiu; zakladali školy, aby slovanskými kňazmi zaopatrili cirkey mo- 
ravskú. Nezdá sa, že ich účinkovanie zasiahlo už vtedy do Slovenska, 
ktoré tvorilo osobitné královstvo Svätopluka a malo slovansko-glagolskú 
liturgiu*'). 

Netrpí zaiste pochybnosti, že pápež Mikuláš I, ktorý o poslaní 
Konštantína a Methoda mal vedomosť od legátov svojich, z Carihradu sa 
navrátivších, vyjednával ďalej s Rastislavom o sriadení samostatnej slo- 
vanskej hierarchie na Morave; a, aby sa dovŕšilo dielo skrze vysvätenie 
potrebných k tomu biskupv a kňazov, r. 867 povolal Konštantína a Methoda 
do Ríma. » Poslal pre nich — praví legenda — , žiadajúc si videť ich čo 
anjelov Božích «, Očakával ich tým túžobnejšie, keď vedel, že so sebou 
prinesú i ostatky sv. Klementa, pápeža a mučeníka, ktoré boli našli 
v Chersone. 

Tak sa zdá, že cestu konali cez Pannoniu, kde sa s Kocelom, slo- 
vanským kniežaťom obznámiii. Odtial tiahli do Benátok, kde priatelia 
latinskej liturgie za zlé mali im pestovanie slovanskej liturgie, keďže sú 
— vraj — len tri jazyky (hebrejský, grécky a latinský), ktorými sluší 
v liturgii oslavovať Boha. Konštantín však medzi iným odvetil im toto: 

<s) Konštantín až pozdejšie (r. 869) v Ríme, keď pred smrťou vstúpil do klá- 
štora, dostal meno Cyrill. 

M) Zuentibald, nepos Rastizi, propriis utilitatibus consulens, se Carlmanno 
unacum regno. quod tenebat, tradidit . . . Quendam presbyterum, eias ducis 
(Svatopluci) propinguum, nomine Sclagamarum (Slavomirum) ; sibi in principem con- 
stituunt Ann. Francofuld. Meno Slavomfr poukazuje na kňaza slovansko-glagolského. 



5ÍE.. 



J6l 



11 



»Ked Arméni, PerSania, Ábazgovia, Iberovia, Arabi, Egyptčania (Koptovia) 
Syrovía a iní mnohí svojím jazykom vzdávajú chválu Bohu, prečo by sa 
to nemalo dopriať Slovanom*? 

Medzitým došľa ich tá smutná zpráva, že pápež Mikuláš I. dňa 13. 
nov. 867 umrel; ale nedlho potom dozvedeli sa, že už 24. dec. vyvolený 
je nový pápež, Adrián II., ktorý, podobne predchodcovi svojmu, prahne 
po ich príchode. 

Jaknáhle s počiatkom roku 868 rozniesla sa povesť, že Konštantín 
a Method s ostatkami sv. Klementa približujú sa, celé mesto bolo na 
nohách; sám pápež s veľkým prôvodom biskupov, kňazov a mešťanov 
vyšiel im v ústrety. Srdcia celého zástupu plesaly, keď pri zvuku zvonov, 
pri žiarení nesčíslných sviec a pri radostnom speve tiahli ku velikánskemu 
>CoIosseumu<, do chrámu s v. Klementa. Po slávnostnom uložení ostatkov 
SV. Klementa tamže a po náležitom oddychu, prikročilo sa k vybaveniu 
žiadosti Rastislavovej. Jednalo sa o preskúmanie grécko-slovanskej boho* 
služby a o sriadení slovanskej hierarchie pre Moravu: grécko-slovanská 
liturgia bola schválená, učenníci Konštantína a Methoda boli, jedni za 
kňazov, druhí za jahnov (diakonov) vysvätení; asi dňa 6. marca za bi- 
skupov vysvätení boli Konštantín a Method skrze samého pápeža^^), a síce 
Konštantín za arcibiskupa pre Moravu a Pannoniu, so sídlom v Ostrihome; 
Method ale za arcibiskupa pre Sriem so sídlom v Báčt<^B). Method odišiel 
z Ríma a zaujal svoje arcibiskupské sídlo, ale Konštantín prinútený bol 
zostať tam, poneváč práve toho roku Nemci zdvihli hroznú válku proti 
českému Boŕivojovi, moravskému Rastislavovi a slovenskému Svätoplukovi, 
a v nej i r. 869 pokračovali. 

Medzi tým časom, čo vojna stála na Labí a Dunaji, Konštantín 
ochorel, zriekol sa biskupstva a 5. jan. 869 vstúpil do kláštora, dostav 
meno CyrílI; kde ale už 14. febr. umrel. 

Arcibiskupovi sriemskemu Methodovi otvorilo sa dosť skoro nové pole 
účinkovania, ale s ním aj osudné nebezpečenstvo. Kocel, knieža pannonský, 
žiadal pápeža, aby Methodovi podriadil aj slovanských veriacich v Pannonii, 
kde už od ďalšieho času nemali svojho slovansko-glagolského biskupa^*). 
Pápež vyslyšal jeho prosbu a podriadil mu nielen Pannoniu ale i susedné 
zeme slovanského). 

Je pravda, že pápež, keď sa utíšila válka na Dunaji, v liste svojom 
doporúčal Methoda Rastislavovi a Kocelovi; ale účinkovanie jeho uderilo 
na velkú prekážku. Sotva že započal svoju apoštolskú prácu a kriesil 
slovanskú liturgiu, slovanský ľud opustil kňazov, ktorí liturgiu konávali 
po latinsky; čo velmi rozhorčilo biskupov nemeckých. Práve toho času 
Nemci r. 870 odvliekli nielen Rastislava z Moravy, ale i Svätopluka zo 



«») Consecraverunt ipsum (Constantinum) et Methodium in Episcopos. Prameny 
déjin českých. L, 98. 

") Prameny déjin českých. I, 69. srov. 4(5. Sriemsko bolo pred i zadunajské 
(Sirmia citerior et ulterior), a sídlo biskupské bolo v Báči (in civitate Bacensi) ... 
Medzi arcibiskupstvami Carihradu podriadenými v 10. století boly: 2!up|il0V, 
13 vuv Ouyypta, xat Jkpiis>\iOq = Syrmium, teraz Uhorsko a Ostrihom. Migne: 
Patrôl, graecolatinae tomo CVn. pag. 896. CXIII. pag. 82. 

^ Post hunc (Osbaldum) interiecto aliquo tempore supervenit quidam Sclauus 
ab Hystrie et Dalmatie partibus, nomine Methodius. Excerptum e lib. de conv. 
Garant, ap. Ginzel: Geschichtc der Slavenapostel. Leitmeritz. 1867. Anhang S. 68. 

^) Dixit Apostolicus: Non tibi tantum, sed omnibus partibus iliis Slovcnicis 
mitto illum magistrum a Deo. Ib. p. 26. 



^^r 



1C2 



■fsrvF-' 



Slovenska, a Method tiež podobný osud podstúpil. Adalvin, arcibiskup 
solnohradský, dal ho lapiť a odviesť k Annonovi, biskupovi frisinskému, 
čo legátovi pápežskému. Tento, zneužijúc svojho úradu a nevšímajúc si 
ani rady svojho duchovenstva ani odvolávania sa Methoda na súd apo- 
štolskej stolice, dal ho uväznit. Zo žalára frisinského vlečený bol do Rezná, 
kam sa v októbri r. 871 dostavil král nemecký Ludvik s Adalvinom 
a jeho suffraganmi. Method i tu týraný a uväznený bol. 

Jestli Svätopluk dosavád dôveroval Nemcom a nemeckým kňazom, 
z tej slepej dôvery vyliečený bol vo väzení, do ktorého bol zavlečený. 
Bezpoohyby on bol, ktorý poučil nového pápeža, Jána VIII. o útrapách 
Methoda^ tak že na začiatku mája r. 873 vyslal Pavla, biskupa ankon- 
ského do Bavorska, a vysvobodil a uviedol nazpäť Methoda do Pannonie. 
Krém toho pápež r. 874 písal cisárovi Ludvikovi a jeho synovi Karl- 
mannovi, kráľovi bavorskému, ktorému podriadená bola i Pannonia, aby 
nekládli prekážky biskupovaniu Methoda^'i); Muntimíra ale, knieža srbského 
(sriemskeho ?) napomenul, aby nasledujúc príklad svojich predchodcov, 
navrátil sa pod arcibiskupskú právomocnosť Methodovu^^). 

Ačkolvek Method chránený bol auktoritou pápežovou, predsa biskupi 
bavorskí neprestali ho znepokojovať, a vyhrážali sa Kocelovi, podrží-li ho 
u seba«8); ^no vzbudili v ňom nedôveru oproti praxe východnej cirkve, 
týkajúcej sa prepustenia manželky z príéiny cudzoložstva, tak že pápež 
r. 877 upozornil ho na prax západnej cirkve v tomto ohľade^*). Tak sa 
zdá, že po smrti Kocela zhoršil sa pobyt Methoda v Pannonii, a bolo mu 
vhod, keď Svätopluk požiadal pápeža, aby poslal Methoda za arcibiskupa 
na Moravu'*^). Odchod Methodov z Pannonie nepriaznivci jeho vykričali 
za jeho zapudenie z Pannonie*'^). 

Pravdepodobné je, že keď Method ustanovený bol za arcibiskupa 
moravo-pannonského, Gorazd, jeden z jeho učenníkov vymenovaný bol 
za jeho nástupcu v Srieme, so sídlom v Báči*^). 

Method, zaujav arcibiskupské sídlo vo Velehrade, vyviňoval svoju 
činnosť na Morave a Slovensku; ale poneváč uvádzal do chrámov liturgiu 
grécko-slovanskú (cyrillskú), zakúsil nepríjemnosti Na dvore Svätoplukovom 
bol kňaz Ján, ktorého Svätopluk upotrebúval k diplomatickým posolstvám. 
Pochádzal z Benátok, kde neboli priatelia slovanskej liturgie. Spoločníkom 
jeho bol iný tiež kňaz, menom Viching, ktorý bezpochyby bol kancellárom 
Svätoplukovým. Oba za chrbtom Methoda kuli zradu k svrženiu jeho 

•*) Liceat frátri nostro Methodio, qui illic a sede Apostolica est ordinatus, 
secundum priscam consuetudinem Hbere, quae sunt episcopi, gerere. Dissertationes. 
G. Fejér. Budae. 1837. p. 95. 

**) Progenitorum tuorum secutus more m, quantum poteš, ad Pannoniesium 
reverti studeas dioecesim. Ib. p. 96. 

") Si hunc retines apud te, tc a nobis haud facile absolves. Legen. pannonica. 

•*) De his, qui uxores suas dimiserint, vel ad alios, illis viventibus, 
migraverint. Ginzel : Geschichte der Slavenapostel. Anhang, S. 67, 

«*) Moravi, postquam cognoverunt presbyteros Germanicos, qui apud se vivebant, 
non favere sibi, sed insidias struere, omnes expellerent. Ad Apostolicum autem 
nuntium miserunl: >Quoniam antea patres nostň baptisma a sancto Petro jam acce- 
perunt, da nobis Methodium archiepiscopum etdoctorem. lllicoroisiteum Apostolicus, 
et Swiatopolk princeps cum omnibus Moravis accipiens illum, commendavit illi omnes 
ecclesias et clericos in omnibus oppidis. Legenda pannon. 

w) Tandem fugatus a Carentanis partibus intravit Moraviam, ibique quiescit. 
Excerptum ap. GinzeT. Anhang, S. 68. 

«') Srov. vySšej pozn, 68. a nižej pozn. 80. 



IG'^ 



11* 



^2- 






z arcibiskupského stolca. Prišlo to tak ďaleko, že Svätopluk skrze tamtoho 
Jána sdelil pápežovi svoje pochybnosti vzhladom na pravoverné učenie 
a bohoslúženie Methodovo; ale Ján VIII. nebol človekom lahkoverným, 
aby odsúdil Methoda nevyslyšaného. Povolal r. 879 teda Methoda, čo 
arcibiskupa, pred súd apoštolskej stolice do Ríma, a uvedomil o tom 
i kráľa Svätopluka. Tento, bezpochyby Methodom na pletichy Jána a Vi- 
chinga upozornený, vyslal s nimi i svojho dôverníka, menom Zemezizna. 
Method bol súdom apoštolskej stolice uznaný za pravoverného, a užívanie 
slovanského jazyka holo potvrdené s tým dodatkom, aby pri sv. mši 
evanjelium spievané bolo i po latinsky na dôkaz spojenia s latinskou 
cirkvou; jestli by ale Svätopluk a pohlavári jeho žiadali si to, aby im sv. 
mša slúžená bola po latinsky. Krém toho pápež Vichinga, za biskupa 
nitrianskeho menovaného, vysvätil za biskupa nitrianskeho, a naložil Svä- 
toplukovi, aby poslal do Ríma ešte jednoho kňaza, ktorého by za biskupa 
vysvätil, aby Method, majúc po boku dvoch biskupov, ako to cirkevný 
zákon predpisuje, mohol svätiť biskupov pre také mestá, kde by založenie 
biskupstva bolo potrebné. 

Nenie pochybnosti, že Method navrátiv sa do Velehradu, aby vyplnil 
žiadosť Jána VIII. a túžbu svoju, pokladal si za povinnosť, dorozumeť sa 
so Svatoplukom vzhladom na založenie nových biskupství a vyslanie jednoho 
kňaza do Ríma, aby bol tam vysvätený za biskupa; čo keď sa stalo, po- 
ložený bol základ samostatnej slovanskej hierarchie v dŕžave moravskej <'^). 

Kde za doby sv. Methoda založené boly nové biskupstvá, pre nedo- 
statok historických prameňov, nemožno udať; len tó je naznačeno, že 
v Polsku a Uhorsku bolo sedem biskupství, arcibiskupovi (velehradskému) 
podriadených «»). 

Právomoc Methodova tým sa rozšírila, keď sa jej podrobil i český 
knieža Borivoj^®), Že sa to stalo okolo r. 880, na to poukazujú i vtedajšie 
okolnosti i legendy. Sv. Method mohol obrátiť svoju pozornosť na Čechov 
až vtedy, keď bol menovaný, keď sídlil vo Velehrade a sriadil hierarchiu 
na Morave. Krém toho Borivoj, keď r. 890 umrel, počítal 35 rokov: teda 
sa narodil r. 855. Keď sa vo Velehrade podriadil sv. Methodovi, bol 
v kvete výbornej mladosti (egregie iuventutis flóre): teda asi 25-ročný; 
čo padá na (855+25 =) 880. rok"). 

Nie s tak šťastným výsledkom stretlo sa posolstvo Methoda ku knie- 
žaťu nadvislanskému (velkopolskému), aby sa pripojil k cirkvi veľkomo- 
ravskej; čo keď učiniť nechcel, predpovedal mu, že pozbavený bude zeme 
svojej a bude vyhnancom v cudzine'^). 



*^} Et episcopos in sua regióne, Moríerum dicta, (Zuentopulcus) habuit. Ditmar 
ap. Bielowski: Mon. Pol. Hist. L, 29é. 

^) Qui Swatopluk rex procuravit pro agnito fídei chrístiane (lumine), quod 
sedes archiepiscopaHs in Weldegrad (costitueretur ad) ecciesiam, quam idem fieri 
ordinauit, et sedes ubi regni sui erat, et VIL episcopi suffraganei erant sub ipsa sede 
(archiepiscopali) ordinati. (Hi) in Polenia et Ungaria fuere. Lectiones de s. Cyriilo et 
Methodio. Slovenský Letopis. I, 118. 

*o) Pozdejši legendári pomenovali to >pokrstením< Bofivoja, Tento však jako 
predtým, tak i potom nosil meno Borivoj, kdežto, keby bol prijal skutočný krst od 
sv. Methoda, bol by pri krste dostal iné meno. Jeho >krst« záležal v tom, že predtým 
náležal k západnej glagolsko-slovanskej, potom ale k východnej cyriilo- slovanskej liturgii. 

»0 Prameny déjin českých. L, 144 a 202. 

") Bielowski: Mon. Pol. Hist. L, 37, 88, 118. 



y.^ 



104 



Asi za tej doby, čo Method zašiel do Čiech a bavil sa tam so sria- 
dením cirkve grécko-slovanskej, Viching nielen že si nevšímal kanonickej 
poslušností, ku ktorej ho Ján VIII. v Ríme oprotí Methodovi ešte i zvlášte 
bol zaviazal, ale i miesto listu, ktorý bol poslaný na Svätopluka od pápeža, 
podstrčil iný, padelaný, v ktorom stálo ,že Method mal byť zahnaný, Viching 
ale na stolec arcibiskupský povýšený; že pápež dal Vichingovi iný návod, 
odchodný od návodu daného Methodovi; že k uskutočneniu toho návodu 
musel sa zaviazať pápežovi i prísahou. Method siic presvedčený, že Ján 
VIII. nemohol tak jednať,, jako šibal Viching predstieral, sdelil celú vec 
pápežovi, osvedčujúc, že je hotový opäť dostaviť sa do Ríma k ospra- 
vedlneniu seba. Zprávou jeho prekvapený pápež svojím nežným listom 
od 23. marca 881 vyslovil sústrasť Methodovi a dal mu na vedomie, že 
mimo jednoho listu, v ktorom podal Svätoplukovi zprávu o jeho pravo- 
vemosti, neposlal žiadneho iného ; že Vichingovi nedal žiadneho osobitného 
návodu, neprijal od neho žiadnej prísahy, ba že s ním ani o podobnej 
záležitosti nemluviL Konečne povzbudzuje Methoda k trpezlivostí, dokladajúc, 
že ked s Vichingom dostaví sa snáď do Ríma, ten nezbedný suíTragán 
neujde prísnemu potrestaniu. Keď došiel tento list na Moravu a čítaný 
bol verejne, fud dôrazne si žiadal, aby aj ten prvší a Vichingom zlomysclne 
potlačený pravý list pápežov čítaný bol. Môžeme si mysleť, jako listom 
týmto oparení boli Vichingovci, plesali verní sv. Methodovi. 

Povesť o velikánskom diele sv. Methoda dostala sa i do Carihradu, 
kde vtedy na prestole východného cisárstva sedel Slovan, dsár Basil 
(867 — 886). Z počiatku, dokiaf držal s nezákonitým a Rímu protivným 
patriarchom Fociom, hneval sa na Methoda, že držal s Rímom, tak že'^ 
i samému Methodovi dostala sa do uší tá zvesť z Carihradu, že sa cisár 
hnevá na neho; ale medzitým okolnosti sa zmenily: Basil sám pracoval 
na shode medzi Carihradom a Rímom. Hneval-li sa predtým na Methoda, 
odložil svoj hnev a písal mu : » Ctihodný otče, velmi si žiadame teba videť; 
aby si sa nám zavďačil, pospieš k nám prísť, aby sme ťa uzreli, dokiaľ si 
ešte na žive, a tvoje požehnanie obsiahli «. Je pravdepodobné, že ten list 
cisárov doručený bol Methodovi vtedy, keď konal apoštolskú cestu nad 
čiernym morom, a on bezodkladne dal sa na cestu do Carihradu, kde ho 
cisár prijal s velkou radosťou a poctou, a pochváiiv jeho učenie, zadržal 
kňaza a jahňa z učennikov jeho u seba s (liturgickými) knihami slovanskými. 
Sv. Method navrátiv sa na Velehrad, dal sa do prekladu sv. Písma. 
Sotva že s tou prácou bol hotový až na knihy Machabejské, dostal od 
Arpáda, velvojvcŇdu, ktorý okolo r. 884 s ludom svojím presťahoval sa 
bol nad ústie Dunaja, pozvanie, že by ho rád ešte vidd^'). Ačkofvek 
niektorí vystríhali ho pred ním, šiel predsa k nemu. Arpád prijal ho 
s radosťou a, pobesedovav s ním, zlúbal ho a prepustil ho s tými slovami : 
»Ctihodný otče, pamätaj na mňa vždycky vo svätých modlitbách svojich* ! 
Rozmluva bola ovšem bulharsko-slovanská, lebo tú, nie ale maďarskú 
mluvil Arpád a Tud jeho. 

Medzi tým časom Svätopluk r. 884 podrobil si Pannoniu ; čo zavdalo 
príčinu Vichingovi k novým pleti chám. Nemohúc pod vrátiť pannonsko- 
moravský arcibiskupský stolec sv. Methoda, chcel ho rozdeliť na dvoje 

") Poznal ho od tej doby, čo sa s nim (okolo r. 855) obznámil bol nad Čiernym 
morom. Prameny déjin českých. I., 13. V L<^ende stojí >Uhri« a »uhorský krár< per 
anticipationem. Legendár pozdejšie geografické meno >Ugor< preniesol do 9. stoletia 
na Turkov (Bulharov) a Kozarov Arpádových. 



I 



166 



a založiť, vlastne obnoviť drievne glagolsko-slovanské arcibiskupstvo laureacké 
v Pannonii^*;. 

Posledný ťíkon sv. Methoda bolo posviacanie chrámu sv. Petra 
v Brne^'*). Práve vtedy chystal sa Svätopluk k druhej výprave proti kniežaťu 
nadvislanskému, a Method, keď sa mala konať bohoslužba, poslal k nemu, 
rieknuc: »SIi!íbiš-li mi, že svätý deň Petrov stráviš u mňa s vojami svojimi, 
dôverujem v Boha, že vydá ti ich (Vislanov) v brzku«. Čo sa i stalo, tak 
že Svätopluk i Vislanov (Velko-Poliakov) pripojil k dŕžave veľkomoravskej. 

Konečne, ked už klesaly sily jeho od staroby, nastaly porady o jeho 
nástupcovi Viching robil si síce nádej na nástupníctvo, ale Method, do- 
zvedev sa, jaké pletichy snuval so Svatoplukom, aby mu odňal Pannoniu, 
prekazil jeho ťimysly^ vyslovil nad ním vyobcovanie z cirkve a za nástupcu 
svojho odporúčal Gorazda, arcibiskupa báčskeho. 

Rozsrdený Viching myslel na pomstu; sobral sa do Ríma, aby 
u pápeža osočil Methoda. Štefan VI., ktorý v septemdri r. 885 zasadol 
na pápežský stolec, uveril mu a poslal ho nazpäť ku Svätoplukovi s listom, 
v ktorom, jestli sú tie veci, ktoré mu sdelil Viching, prav- 
divé, tú kliatbu, ktorú bol vyslovil Method na neho, vrhá ua hlavu Me- 
thoda. Krém toho zakazuje užívanie slovanského jazyka prj liturgii a diví 
sa, jako mohol to činiť Method, ktorý na hrobe sv. Petra zaviazal 
sa, že to viac činiť nebude. Konečne prikazuje, aby nepokojných, 
vlastne nepriaznivcov Vichingových, jestli sa nepolepšia, nielen z lona cirkve, 
ale i z dŕžavy velko moravskej vyhnah^*). Zo všetkého vidno, že je v tom 
liste elaborát Vichinga, podobný listu, ktorý bol r. 880 podstrčil Sväto- 
plukovi, a obsahuje patrnú lož, že Method prísahou sa zaviazal Jánovi 
VIL, že nebude viac konať liturgiu po slovensky^^). 



w) Hic (Wichíngus) Laureacensem ecciesiam pressit, volens provinciám dividere 
et auxilio Suentebaldi, regis Moravorum, in Seclavia metropolim suscitare. Catologus 
CremifaDensis. Na tom pracoval potom i čo biskup pasovský. 

") Anno ab incamatione domini nostri Jesu Christi 884. consecrata est haec 
(Brunensis). ecclesia in honorem beatorum Petrí et Pauli, principum apostolorum Dei, 
per reverendissimum in Quisto patrem Metodium, archiepiscopum Moravensem, ipso 
eorumdem festi die (29. Júlii) dicato, ac príma eius dos in Brne et Luze conňrmabatur 
scripti tenore coram Zuatopolch, duce gloríoso, et populo illegibili. Boczek: Cod. 
dipl. Mor. L, 64; 70. 

^•) In qua (fide) et Wichingum, venerandum episcopum et carissimum con- 
fratrem, ecclesiastica doctrína eruditum reperimus, et ideo eum vobis ad regendam 
sibi commissam a Deo ecciesiam remisimus . . . Methodium namque superstitioni, 
non edificationi, contentioni, non paci insistentem audientes, plurímum mirati sumus, 
et si ita est, u t a udiv im u s, superstitionem eius penitus abdicamus. Anathema 
vero pro contemnenda catholica fide qui indixit, in caput redundabit eius . . . Divina 
autem officia et sacra mystéria ac missarum solemnia, que idem Methodius Sclavorum 
lingua celebrare presumpsit, quod ne ulterius facere, supra sacratissimum 
bcati Petri corpus iuramento firmaverat, sui periurii reatum perhorres- 
centes, nullo modo deinceps a quo libet presumatur . . . excepto, quod ad simplicis 
populi et non intelligentis aedificationem attinct, si evangelii vel apostoli expositio 
ab erudilis eadem liogua annuncietur • . . Contumaces autem et inobedientes, con- 
tentioni et scandalo insistentes, post prímam et secundam admonitionem si se mi* 
nime correxerint, quasi zizaniorum seminatores, ab ecciesiae premio abiici sancimus 
et, ne una ovis morbida totum gregem contaminet, nostro vigore refrenarí et a vestris 
ňnibus procul excludi precipimus. Ginzel: Geschichte der Slavenapostel. Anhang 
S. 63—67. 

'V Srov. listy Jána VIII. r. 880 a 881. Legenda pannonica ap. Ginzel pag. 
29. n. 12. 



166 



n 



Medzi tým časom, čo Vichtng túlal sa v Ríme. už Method bol 
v hrobe. Umrel 6. apr. 885. Pri pohrabe jeho konala sa bohoslužba latinsky, 
kyríllsky a glagolsky^^). 

Smrť zachránila sv. Methoda pred ponížením, ktoré mu nastrojila 
zlomyseľnosť Vichingova; list pápeža prišiel opozdené a zostal bez následku; 
naskytly sa iné okolnosti, ktoré ohrožovaly dielo jeho. Medzi prívržencami 
Gorazda a Vichinga nastaly rozbroje, ktoré týkaly sa kresťanskej náuky 
a liturgie, hlavne ale nástupníctva v arcibiskupstve pannonsko-velehradskom. 
O tom, ked sa dostala zpráva čili žaloba do Ríma, pápež vyslal Dominika, 
biskupa, Jána a Štefana, kňazov, k Svätoplukovi na Moravu, aby s veDcou 
obozretnosťou vyšetrili vec a Gorazdovi, ktorého sv. Method odporúčal 
za nástupcu, zabránili vykonávať úrad arcibiskupský v dŕžave veľko- 
moravskej, kým sa nedostaví pred apoštolskú stolicu, aby živým slovom 
vec svoju zastal^^). 

Prv, než pápežskí vyslanci dorazili do dŕžavy, Viching navrátil sa 
z Ríma do Nitry a s privolením oklamaného Svätopluka, v smysle vy- 
Ihaného listu pápežovho, vzav so sebou vojakov, uderil na arcibiskupa 
sriemskeho, Gorazda, a dal ho i s inými pohlavármi (Kliment, Vavrinec, 
Naum, Angelár a Sava) uväzniť, týrať a odvliecť z Baču za Dunaj do 
bulharského Sriemu^<^). Podobnú ukrutnosť páchal i na kňazoch a jahnoch, 
arcibiskupstvu sriemsko-báčskemu podriadených: > jedných nútili, aby sa 
pridali k bludnému učeniu (Nemcov), druhí vieru otcov na zreteli mali; 
jedni pripravení boli všetko učiniť, (čo chceli Nemci), druhí váetko trpeť; 
jedných neľudsky mučili, druhých obydlie drancovali, iných nahých po tŕní 
vláčili, a to mužov starých a takých, ktorí medze Davidovského veku boli 
prekročili (Žalm 89, 10.); ktorí ale z kňazov a jahnov boli mladší tých 
židom predávali. A nebolo ich niktorak málo, ale do 200 kňazov «, — 
hovorí legendami). 

Zapudenie Gorazda, jeho spoločníkov, kňazov a jahnov, ktoré sa 
netýkalo ostatných zemí dŕžavy veľkomoravskej, malo zlé ná- 
sledky : rozhorčenie proti Vichingovi a jeho prívržencov, tak že i sám Viching 
musel sa dať na útek k Arnulfovi^^), dokázav tým, komu vlastne slúžil. 

Legáti, ktorých bol vyslal pápež do dŕžavy veľkomoravskej, buď ani 
neprišli ta, alebo navrátili sa nazpäť do Ríma bez vyplnenia poslania, ktoré 
pred ich príchodom zmaril ošemetený Viching. Zdá sa, že prívrženci Go- 
razda zanevreli nielen na Vichingovcov, ale i na západnú cirkev^*). Až 
ked v júni r. 898 vyvolený bol pápež Ján DC., Mojmír II. učinil pokus 

VB) Oíflcium ecclesiasticum latine, graece et slovenice instituenint, et sacrííicium 
peregerunt, et collocavenint (eum) in synodali ecclesia. Legenda pann. 

^•) Successorem, quem Methodius sibimet centra omnium sanctorum patrum 
statuta constituere presumpsit, ne ministret, nostra apostolica auctorítate interdicite, 
donec suam nobis praesentiam exhibeat et causam suam viva voce exponát. Časopis 
českého mesea kráľ. 1881 str. 297. Gorazd len čo arcibiskup náležal pred súd apo- 
štolskej stolice. 

^) Tak skrze t^chže vyhnancov kyríliské písmo a kyríllská liturgia dostala sa 
do Bulharska a potom i do Ruska 

®^) Prameny dôjin českých. I 

••) Už 2. sept. 893 bol kancellárom Arnulfa. Mon. Baica XI. 436. 

«•} Incessante corda eorum diabolo christianitatera (= latinám hierarchiám) 
abhorrere . . . coeperunt adeo, ut via episcopo (Pataviensi) et praedicatoribus illuc 
non esset . . . Ipsi Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt et more 
eorum capita suorum p s e u d o-ch r i s ti a n o rum penitus detonderunt et super nos 
Christianos immiserunt. Epist. epp. Bavariae an. 900. 



167 






k napraveniu veci^^). Pápež vyslal Jána, arcibiskupa a Benedikta i Daniela, 
biskupa, aby čo potrební k tomu traja konsekrátori, vysvätili pre Mora<- 
vanov jednoho arcibiskupa a troch sufTraganov jeho.^*) 

Záhadnou otázkou je: kde boly sídla toho arcibiskupa a tých bi- 
skupov? Boly na území, ktoré si osoboval latinský biskup pasovský, nie 
ale na území arcibiskupa solnohradského (v dolnej Pannonii) a mohúčskebo 
(v Morave), totižto v hornej Pannonii a na Slovensku^*); na území, nad 
ktorým od r. 896 panoval Mojmír II., totižto v hornej Pannonii a na 
Slovensku. 

Je pravda síce, že Arpádovci, spojení so Slovanmi pannonskými 
r, 899 odňali Mojmírovi II. aj homiu Pannoniu ; avšak to Jánom IX. sria- 
dené arcibiskupstvo s troma suífraganmi nezaniklo, ale trvalo i ďalej ^^). 
Uvážime-li všetky vtedajšie i pozdejšie okolnosti, správne domýSIať sa 
môžeme, že Ján IX. obnovil tú istú slovansko-glagolskú hierarchiu, ktorú 
predtým pod Mojmírom I. bol r. 826 sriadil pápež Eugen II., ustanoviv 
arcibiskupa v Laureacum, biskupov, totižto vo Starých Hradoch, Nitre 
a snád i v Rábe®®). 



^^ 



") Jactilant se magnitudine pecaniae id egisse . . ., ut tantum schisma una 
pateretur ecclesia. Est enim unus episcopatus (Pataviensis) in quinque divisus. Ib. 

•*) Venerunt ... de latere vestro tres episcopi, vidclicet Joannes, archicpiscopus, 
Benedictus ct Danie), episcopi, in terram Slavinorum, qui Moravi diciintur . . ^ ordi- 
naverunt in uno eodemquc epíscopatu (Patavicnsi) unum archiepiscopum . . . et tres 
suífraganeos eius episcopos absquc scientia archiepiscopi (Salisburgensis) et consensu 
episcopi (Pataviensis), in cuius fuerunt dioecesi 

««j Antecessor vester (Joannes VUL), Zuentibaldo duce impetrante, Wichingum 
consecravit episcopum, et nequaquam in illum antiquum (latinum) Pataviensem episco- 
patum eum transmisit, sed in quandam neophytam gentera. Ib. 

"7) Quorum (episcoporum) etiam quatuor, usque dum Ungarí regnum Bava- 
riorum (a. 902) invaserunt, sicut praesenti cognitum est aetati^ in Moravia mansenint. 
Piligrinus ap. Boczek: Cod. dip. Mor. L, 90. an. 974. — Est enim unus episcopatus 
(Pataviensis) in quinque divisus. Epist. epp. Bavariae an. 900. — Moravenses populi^ 
Francorum potestati rebelles, iactent se ab illorum (episcoporum archiepiscopatus 
Salisburgensis) consortio esse divisos, et seorsum Metropolitano gloriantur, a vestra 
conceasione esse sublimatos. Epist Hathonis archiep. Moguntini ad P. Joannem IX. 
an. 900. 

^) Qui (Astrícus) postea archiepiscopus ad Sobôt t in consecratus est. Bielo wski: 
Mon. Pol. Hist. L, 154. Sobottin je bezpochyby Szabathegy (Sobot-gora), Goréhegy, 
Gora u mesta Rábu. Odliar rábske biskupstvu menované bolo : episcopatus Goríensis, 
Guriensis teraz Jauriensis. Srov. Slovesnost V Skalici, 1866 str. 149—166- 






168 



í 



Piesne z cudziny. 



Napísal T. Horal. 



--V-V- 



Materinská reč v cudzine. 



Laterinská moja reč! 

taká si mi milá, 
jako by ma moja mat 

menom oslovila, 
jako by ma Pdbajác 

k srdcu privíňala, 
jako by ma žehnajúc 

Bohu porúčala. 

Materinská moja reô, 

ty mat ubolená I 
Keď to ôiyem, voliJ bych 

padnuC na kolená 
a modliC sa zo srdca 

modlitbu skrúšenú: 
Aby fa Bôh potešil 

v žiali postavenú 

Materinská moja reč, 

poklad môj v cudzine! 
Keď zaspievam pieseňku 

v sladkej materčine: 
oči sa mi zalejú 

horkými slzami 
a srdce sa poteší : 

že je Bôh nad nami! 



169 



jg 



Materin»ká moja reč, 

ty maC látostiva! 
Keď mi y noci nedá spaC 

starosť trápenlivá, 
len sa s tebou pomodlím, 

ach, tak usnem sladko, 
jako keď maC ukojí 

v kolíske diefatko. 

Materinská moja reč, 

reč mojej otčiny! 
V tebe cítim milotu 

rodnej mi doliny; 
čujem horu zelenú 

jako spevom hučí, 
čujem si mat milenú 

jak ma modliť učí. 

Materinská moja reč, 

ty reč otcov mojich! 
Tys ten svätý majetok 

čo som zdedil po nich: 
ty si mojim domovom 

y ďalekej cudzine ; 
dušu nesieš túžbami 

k nebeskej otčine. 



Utratená mladosť, 






Rozpomienka. 



i javora na hore listy keď padajú : 
»Škoda, Bože, leta!« ludía povedajú; 
a ja zas, — keď vidím sivie moje vlasy : 
» Škoda vás na stokrát, — moje mladie časy!« 

Moje mladie časy, kam ste sa podely? 
Jako hmly na horách ste sa rozletely; 
jako divie husy na tichej doline 
svetom sa rozpŕchnu, keď strelí medzi ne. 



170 



rr^r^'-'j'^f^r *^ 



Moje mladie letá, vy môj menistý kvet, 
kde vás hlkdaC budem, keď vás už nikde niet? 
läíel bych za vami sveta končinami: 
vyhriebsf vás zo skaly holými prstami. 

MladosC moja, mladosf, tak si mi zapadla, 
jako by tá hviezda s neba do tmy spadla; 
jako by €a nikdy nebolo bývalo, 
jak by sa mi s tebou len bolo snívalo. 

Moje mladie časy, — a predscy ste boly! 
keď na vás pomyslím, hlava ma zabolí, 
hlava ma zabolí a srdce mi stisne, 
jako keď sa v noci nad horou zablisne. 

Keď na vás pomyslím, ach, tak divno mi je, 

jako bych počúval sladké melodije, 

čo si Ich pastúdik píska na píšťale 

pod hviezdnatým nebom, na vysokej skale. 

Keď na vás pomyslím, slzy sa mi ronia, 
zdá sa mi že v diaFke zvony smutno zvonia; 
ruky sa nevdojak k modlitbe zdvíhajú, 
jako keď v kostole organy zahrajú. 

Jako za oblakom, čo Aebom zaberá, 

v ďalekej cudzine, putovník pozerá; 

jako vták ku vatre, čo svieti na Talre, 

duch môj ku vám letí, — moje mladie svety !1 



n. 



Sfe. 



žiar. 



[^ahučaly brody, zahučaly vody, 

od skaly do skaly, jak by zaplakaly, 
jak by zaplakaly, že im plynút nutno... 
— Za mladými časmi, ach, tak duši smutno; 

Moje mladie časy: zvädlý kvet na poli; 
moje mladie letá: letní sneh na holi; 
mladý svet milený: jako vták v jaseni, 
čo svetom uletí, keď sa čas premení. 



171 



í 



Eäte sa to pole každú jar rozvije, 
ale môj mladý svet viacej neožije; 
ešte sňah na hoFu každý rok napadne, 
ale môj smutný svet viacej neomladne. 

Aj to vtáôa z jará príjde do chotára, 

ale mladé äasy zase sa nevrátia, 

nevrátia, — nevrátia, — veď to byt nemôže!. 

VráC mi mladé časy, milý, mocný Bože! 



HL 



Potecha. 

^ejú žitko, sejú za tvrdej jaseni, 
^ dá to dobrý pán Boh, že sa zakorení, 
že sa zakorení v tej studenej hrude: 
len že sám pán Boh zná, — kto ho žati bude? 

Sejú žitko sejú, — chladný víchor vstáva.... 
žiaden človek nevie čo ho očakáva! 
Neraz bielo ráno na búrku zasvitne, 
nejedna nádeja na prázdno zakvitne! 

A nejedno zrnko, sotva na zem padne, 
už ho víchor schytí a odnesie zradne; 
medzi pustým skallm tam zhynie od mrazu. 
Hej! nejedna nádej tak vynde na zkazu! 

A predsaj, nie vždy tak, jako človek dumá ! 
Pán Boh milostivý lepšú poradu má, 
lepäú poradu má, zavSe potechu dá, 
poteší z tej strany, zkiaď sa nik cenazdá. 

A on aj to zrnko od zkazy zachráni, 
do mäkučkej brázdy sám 8i ho pribráni, 
isám si ho poleje, sám si ho ohreje, 
svojho požehnania chúďatku dopraje. 



I moja mladosť je slrhnutý víchrom kvet, 
ale v srdci mojom zostal mi mladý svet, 
— čo mi ho zachránil dobrý pán Boh s hora, 
tam leží, — jak perla drahá na dne mora. 



^^^^ 



172 



Pieseň o sokolovi. 



iapili na horách sokola mladého, 
vzali ho so sebou ďo sveta cudzieho; 
so sebou ho vzali, do klietky ho dali: 
mladému sokolu volnosC odobrali. 

Hocaj on sedával na královom dvore, 
predsaj mu nebolo jak na Lysej hore; 
hocaj ho najlepším kŕmili jedivom, 
predsaj mu nebolo jak na grúni sivom. 

Hocaj ho zo zlatej misky napájali, 
predsaj to nebola studnička z pod skaly; 

— studnička z pod skaly čo hrkom sa valí: 
jak by sa tie vlnky s tebou shováraly. 

Ani to nebola voda z toho plesa, 

— čo sa v ňom nazerá zelený kraj lesa, 

z ktorého pijaval, v ktorom kúpal kriedla: 
nebola to voda z tatranského žriedla! 



Tej vody na Tatre kto sa raz napije, 
čo by jak smutným bol, osvežie, ožije ; 
klo sa pri nej zrodil, kto pri nej pobudne, 
na ten kraj Tábezný, nikdá nezabudne. 

A čo by hneď zašiel na sveta končiny, 

vždy ho tiahnuť bude do svojej otčiny; 

a čo by hneď zašiel k tým najďalším moráro, 

vždy ho tiahnuť bude — ku tatranským horám. 



II. 



Svoboda, svoboda, svobodienka zlatá, 
vtedy fa svet zpozná, keď si mu odňatá; 
svoboda, svoboda, sladké potešenie, 
vtedy fa svet Mbi, — keď ta viacej nenie. 



178 



^m 



Ja. 



Svoboda — dobrota, veFká ti hodnota, 
dal by som za teba vďačne pol života; 
nie len pol života ale hocaj celý, 
kebych fa aspoň mal — na smrtnej posteli. 

Dlho bol sokolík, dlho bol väzeným, 
uvädlo mu srdce za hájom zeleným, 
za hájom zeleným, za tými horami, 
čo ich Boh celuje zlatými zorami. 

Uvädlo mu srdce za milou svobodou, 
za božím slniečkom, za tou dobrou vodou, 
za tou dobrou vodou, tými bystrinami, 
čo sa klukom valia dolu dolinami. 

A tie oči jasnie jako dve hviezdičky, 
oblädly jak vyschlie od slnca studničky; 
a tie kriedla prudkie jako božie strely, 
v tej tvrdej porobe skoro ostarely. 

Ostarel i strážnik, čo vtedy mladým bol, 
keď v horách sokolík do sídla upadol; 
starec ten zvädnutý, starobou nahnutý, 
otvoril mu klietku, íôtosfou pohnutý: 

»Starý môj sokole, púäCäm fa z nevôle, 
dvere ti otváram, — svobodu ti dávam. 
Spolu sme tu boli v tej tvrdej nevôli, 
ty si už svobodným, — urob si po vôli.« — 

Ztriasol sa sokolík, jako keď sa lúdia 
od blesku slniečka zo spania prebudia; 
zakvílil radosfóu a vyletel hore, 
jako ten škovránok za rána ku zore. 

Vesloval kriedlami vo velkej výšine, 
kým našiel chodníček ku svojej otčine, 
kým zazrel tie kraje hornie, prívetivie, 
tie hory vysokie, — Tatry svoje sivie. 

Ach, tak letel prudko do tej domoviny, 
jak po búrke potok s grúňa do doliny; 
ach, tak letel plný slasti a dôvery, 
jako letí dieťa v náručie materi. 

Spustil sa na Tatru, na horu zelenú, 
sadol tam na kameň, na skalu studenú; 
zraku si neveril, radosCou sa lakal, 
radosCou sa Ilakal, — srdečne zaplakal: 



174 



pi^.O. . . Hi.'^-<^, 



~% 



»0 jak si mi krásna, ty rodná zem moja! 
krásne i tie hory čo kol teba stoja, 
krásno i to nebo nad tými horami: 
žehnám €a, vítam fä vďačnými slzami. 

Ty pieseň tajomná, ktorou hora šumie 
a ktorej mi srdce tak dobre rozumie; 
ty úboč zakvitla divými ružami: 
žehnám fa, vítam fa, vďačnými slzami. 

A ty Váh, biely Váh, potoku môj horný, 
čo sa tak ligotáS jako pás strieborný; 
vy brehy porastlie bielymi brezami: 
žehnám Vás, vítam vás vďačnými slzami. 

Ty dolina nízka, srdcu môjmu blízka, 
ty moja i rodu mojeho kolíska, 
dolina posiata drobnými mestami: 
žehnám fa, vítam fá vďačnými slzami. 

A vy hidia dobrí, čo oriete v stráni, 
nech mozole vaše, ruka božia chráni 
a nech vás poteší lepšími časami: 
žehnám vás na stokrát mojimi slzami I « 



Slniečko zachodf, zlatom hory krási; 
pastúch ovce vodí, na píšťalke hrá si ; 
dolu siatinami, žnice so žencami 
s poEa domov idú s núlými spevami. 



Tichý večer padá, pokoj na svet sadá, 
mesiačik s hviezdami nebom sa rozkladá.... 
>Ach, tak ležíš, kraj môj, pod tými horami 
jak by fa Boh prikryl svojimi rukami !« — 



Z doliny zvonu hlas, grúňom sa ozýva, 

k modlitbe večernej veriacich pozýva. 

I ja k nebu dvihám zrak svoj uslzený: 

»Pán Boh Ca požehnaj — Ľubtov môj milený !« 



>c 






176 



::^:í^ 



Pieseň o jedličke. 



I. 



^yrástla jedlička na grúni zelenom, 

vytrhli ju Ridia zo zeme s koreňom, 
z tej Tatry zelenej, kde tie hory hučia, 
vytrhli, — jak diefa materi z náručia. 

Vytrhli z hlboká, tam zponad potoka, 
preniesli na roveň, — dali do homoka, 
dali do homoka, do panskej záhrady: 
ostala jedlička sirotou zu mladi. 

Bo hoc aj tam bola medzi kvetinami, 
nebola to hora medzi skalinami; 
hocaj ju každý deň polievali páni, — 
nebola to rosa na zelenej stráni. 

Hoc ju polievali, hoc ju radi mali, 
len sa jej halúzky nebárs zelenaly, 
nebárs zelenaly, nebárs rozvíjaly: 
veď sa v cudzej zemi fažko prijímalyl 



n. 



Xažko tej jedličke v piesku na rovine, 
jako tej sirote v neprsgnej cudzine, 
nik ju nehituje, nik jej nerozumie: 
potok nezahučí, hora nezaSumíe. 

Za rána za svitu eäte sa jej sladi, 
hejl veď to slniečko i na Tatry hbdf; 
keď duje z večera, vetrík od severa, 
jakoby jej niesol pozdrav od matera. 



A keď vtáčik sadne, pieseň zaáteboce, 
jedlička sa nahne, tífiko zaSvehoce, 
jakoby vravela: Vtáôku môj maličkf, 
nevidel si dakde tej mojej mamičky? 

Nevidel si letiac, tie vysokie hory, 
na Širokých stranách tie zelené bory, 
pod tými borami kvetnatú dolinu? 
Nevidel si Tatry — tú moju otčinu? 



176 



ľ 



m. 



Xatry, moje Tatry, vy moja otCina, 

že za vami túžim, čo je za príčina? 
Čo je za príčina, že teba, rodná zem, 
v tomto cudzom svete zabudnúc nemôžem? 

Veď sa s tým teäievam v túžob mojich múke: 
že človek, kdekoľvek, všade v božej ruke, 
všade božie nebo, všade je božia zem . . . 
Predsa ta, domov môj, zabudnúc nemôžem 

Otec môj, ma€ moja y hrobe spočívajú, 
vrstovníci ma už sotva spomínajú, 
jedni z nich pomreli, druhí svetom išli . . . 
Predsa s' mi, rodná zem, každý deň na mysli I 

Vo dnes' mi na mysli, v noci zase snívam: 
že moje mladé dni v rodisku prežívam, 
že pod jasným nebom pole svoje plúžim, 
pieseĎku si spievam, Pánu Bohu slúžim. 

A keď sa prebudím, zas len mám tušenia, 
že tej mojej túžbe nebude skončenia, 
do mojej poslednej na svete hodiny . . . 
Je to snáď, predtucha — nebeskej otčiny? 



177 



18 



žena v národe. 

|I|^aždý národ uvedomelý snaží se ze všech sil, aby si pojístil nejen 
7£s^ budoucnost, ale také čestné místo mezi ostatními národy. Jaký úkol 
v ton)to snažení pripadá ženám, které jsou z pravidla polovici každého 
národu ? 

Národ jako celek má své zvláštni potreby, na jejichž ukojení záleží 
jeho jsoucnosť, rozkvet, sila. Tyto potreby náležité vystihovati a ukájeti 
jest to, CO jmenujeme službou národní. 

O tuto vážnou a čestnou práci pečují pŕedevším ti vyvolenci národa, 
kteŕí vynikají hlubokým dämyslem, velikým vzdelaním a širokým rozhledem. 

Ale i každý jednotlivec maže sloužiti svému národu, a to pHmo, 
vykonávaje služby národní a nepi^ímo životem svým soukromým jak v ro- 
dine tak v povolaní svém. 

V rodine udelila sama príroda žene dästojný úkol tím, že ji učinila 
matkou. 

Plní-li matka své povinnosti tak, že není jen rodičkou svých detí, 
ale že jest spolu též buditelkou, pčstitelkou a vôdkyní jejich duší, tudíž 
matkou v tom nejkrásnéjším významu slova, plní tím nejen úkol sväj v ro- 
dine, ale zároveň pŕispívá podstatné k zdarnému vývoji národa. 

Neboť rodiny jsou základem národa. Čím dfikladnčji jsou zbu- 
dovaný základy, tím mocnejší mohou nésti budovu. Čím hloubéji tkví 
v rodine zásady cností občanských, čím hlubší jest v ní smysl pro pravdu 
a právo, čím otevŕenéjší srdce lásce k bližnímu, čím rozvinutejší touha po 
pokroku, tím mocnejší je i národ, jenž v téchto rodinách kotví. 

A kdo má nejvétší možnost, učiniti rodinu duchem zdravou, silnou, 
ušlechtilou? Kdo má nejvétší možnost upevňovati tím základ k zdravému, 
silnému, ušlechtilému vzrňstu národa? — Matka. Neboť ona to jest, 
v jejímž náručí se díté probudí k životu a jíž pro kolík let jest potom 
svéŕeno. Pod jejím dohledem a vlivem zastáva i dále, často až do let 
úplné dospelosti. A tak jest jí svéŕena možnost i povinnost, dáti dítéti 
nejen telo, ale zušlechtiti v ném i duši na mravní karakter, plný lásky 
a snažení. Ale jen ten, kdo má, múze rôzdávati. 

Jest tudíž nevyhnutelné potŕebí, mají-li deti na platné a uvedomelé 
členy národa býti vychovávaný, aby matky jejich mély vzdelaní a čím 



178 



lepší a dôkladnejší búdou míti samy, tím lepší dajf opét svým détem a tím 
dražší, cennejší dar dají détmi svými národu. 

U národô utlačovaných, o svou existenci zápasících, jest tím vétší 
potreba matek vzdelaných a povinností k národu si vedomých. Nebo v ná- 
rode svobodném a ve své bytnosti upevnéném má rodina pri výchove 
výdatného pomocníka ve školství, u národa utlačovaných býva škola 
pomocníkem utiskovatelú. Závisí potom vedomí národní a — ŕeknéme 
sméle — i mravní karakter jediné na rodinné výchove, tedy i na matce. 

Z toho vidéti, jakým požehnaním mohou býti národu vzdelané a ná- 
rodné uvedomelé matky. Mohou zajisté národu prokázati nej vétší dobro- 
diní, jakož zase matky surové, nevzdelané, pokleslé, národné neprobudilé 
nebo odrodilé mohou býti národu nejvétší neštéstí. 

Myslím, kdyby nékterý národ stál již na pokraji záhuby a dostal 
jednu generaci národné uvedomelých, vzdelaných matek, byl by zachránén 
k dalšímu životu. Nemá-li i žena pfímého pôsobení na život verejný 
v národe, nepŕímá päsobnost její, totiž veliký úkol matky, jest pro národ 
dalekosáhlá a veledfiležitá. 

Však ani ona nepŕímá púsobnost její na život verejný jako manželky 
není bezvýznamná. Čím spokojenéji, čím šťastnéji se cíti muž v rodine, 
tím svéžejší jsou jeho sily, které mají býti venovaný jeho povolaní a službe 
národní. 

Andélem pak míru a spokojenosti rodinné je pŕedem manželka ; proto 
také její dlaň co den podávati maže choti svému podnet i silu k práci 
národní a k práci v povolaní. 

Hrozný, desivý je pohled do rodiny, v níž je žena odrodilá, jakož 
pfihází se často v národech utiskovaných. Muž všemi prostŕedky slouží 
národu, neznaje vyšší touhy než jemu prospéti, co zatím žena, jsouc vSemu 
tomu jeho ideálnímu snažení nepŕátelská, muže svého jizlivostí týra a ve- 
domé odcizuje vlastní jeho deti národu, že nikdy se neujmou kvétem 
a plodem na rodném štépu ! 

Souzvučné vzdelaní ducha i srdce a totožné smýšlení národní jest 
tudíž nezbytné potŕebí žene, aby dkol manželky a matky v rodine platné 
zastávala a tím zároveň, byť i nepŕímo, účastná byla v práci národní vôbec. 

S povolaním ženy v rodine tesné souvisí povolaní její jako hospo- 
d y n é. I ono není tak malé a podf Izené, jak by se zdalo. Zámožnost dáva 
národu pevný základ k jeho existenci a spokojenosti ; ona je též stupném, 
po némž národ stoupá ke kultúrni výši, k duševní velikosti, t. j. k umení 
a vymoženostem véd a prômyslu. 

Však národ je rodinou rodin, a zámožnost jeho staví se na spoŕá- 
danosti a zámožnosti téchto. Hospodárskou úlohu v rodine zastáva vétšinou 
žena. Na ní jest, aby rozeznávala potrebné od zbytečného, aby dovedla 
na pravém místé šetfiti, by opét na pravém mohla radostné a štédfe dáti. 
Neboť hospodárnost není nikterak totožná se skoupostí nebo lakotou, na- 
opak pravá hospodárnost býva často prôvodkyni pravé štedrosti a obé 
náleží k pekným vlastnostem občanským. 

Tato hospodyňská pôsobnosť ženy jest častí úkolu i manželky i matky. 

Tyto dva úkoly, matky a manželky, jsou žene samou prírodou dány, 
ale jak štatistika učí, též pravé touže prírodou premnohým odepŕeny. Jest 
totiž žen u vétšiny národô více než mužô, i nemohou býti všechny man- 
želkami a matkami. Jaký úkol v žití jim tedy zbývá ? — Jsou s to národu 



179 12* 



svému také jináče prospéti než rodinným žitím? -^ Ci jsou pro národ 
iSplné bezvýznamný a bezúčelný? 

Nynéjší hospodárna doba naučila se všeho využitkovati. I tčch nej- 
poslednéjších odhazkú dovede lučba upotŕebiti k prospechu hospodáŕství. 
Nie nezastáva promarnčno, nepoužito u rozumného hospodáŕe. Co na pohled 
zdá se neschopným sloužiti .nejakému účelu, pretvorí se, aby bylo k úžitku. 

A v národním živote by mohlo býti tisíce lidských tvora? Tisíce 
lidských tvora bez povolaní? To pH prozŕetelné organisaci národu, stály 
a veliký boj za existenci vedoucího, nelze si mysliti. Snad jeSté veliký 
národ mohl by býti márnotratný a nechati ladem živoucí silu duší i rukou 
žen, jako maže rozhazovati ze svého jmční boháč; ale malý národ, dokonce 
ujaŕmený, ten pri dobrém počtu a rozmyslu nemaže nechati velkou část 
svého kapitálu — své živoucí sily — bezúročné stati. 

Ku podivu, že pravé ve velikých, zabezpečených, svobodné se vyví- 
jejících národech, čím dále tím více dostáva se ženám platných úkolä 
i mimo rodinu. Jejich schopností a sil se všemožné využitkuje a jest 
vždy víc a více téch oborä pôsobnosti, kterým se mohou ženy vénovati 
a tím platné sloužiti svému národu. 

Zakorenené predsudky, že ženy patrí toliko domácnosti, že nemají 
schopností k jinému, jsou i nejvétšími filosofy nového veku na pŕ. Johnem 
Stuartem Millem vyvráceny.*) A jako na severu Evropy Anglte promluvila 
svým velkým synem, tak jih Evropy, Itálie, učencem svým Lombrosem 
spečeťuje v nejnovéjší dobé výpovedi Stuarta Milla doklady lékai^kými 
a psychologickými, že ženám neschází schopností, aby mohly räzná povo- 
laní, k nimž treba i vedeckých studií, zdarné zastávati. 

Amerika, Švýcarsko, Rusko, Anglie, Francie, Nórsko a Švédsko, Itálie, 
Španélsko a konečné i v této stránce pokrokové se opozdivší Nemecko 
a Rakousko mohou se vykázati tu vétším, tu menším počtem žen, jež 
päsobí ve verejnosti jako učitelky, professorky i advokátky a lékaŕky 
a velikým počtem jiných, které ŕemeslem, obchodem a prômyslem se za- 
bývají.**) 

R&zné pi'edsudky padlý a žena tam již prijatá v premnohých oborech 
za spolupracovníka muže. Ze zahalečú, darmojedä ženských, jež byly jiným 
i sobé na obtíž, učinéni užiteční členové národa. 

Zel, že ve všech národech stejné se nepokračuje. Zvlášté národové 
utlačovaní, kteŕí by méli kde jakou silu sbírati, účastenství žen v zápase 
národním nedostatečné oceňují. 

Oč i > proletariát* — jak bývalo nazýváno často s pátra délnictvo 
— pro ženu se zasazuje, o stejné totiž právo žen s muži pri stejných po- 
vinnostech, to dosud intelligenci mnohého národa je cizíl 

Ba netoliko rovné právo upírají ženám mužove začasto osvícení, ale 
odmítají pomoc žen v práci verejné a národní — ku škode národu, pro 
néjž sami nadšené pracují. 

Ovšem jen žena vzdelaná a národné uvedomelá veliké služby národu 
môže prokázati. Vzdelaní tedy a zušlechténí povahy je prv n í, co ženám 

*) Víz »Poddanství žen«, vydávané ve Vzdelávací bibliotéce v Praze. 

**) V Americe ku pf. pňsobí ve Spojených Státech: 110 advokátek, 2131 archi- 
tektek, 2438 lékaŕek a ranhojiček, 21.071 sekrctáŕek a účotních, 14.403 samostatných 
obchodnic, 165.000 učitelek, 13.182 hudebnic, 320 spisovatelek, 580 žurnalistek atd. 
Na Rusku 537 lékaŕek, z nichž 245 je ve službách státnfch. V Anglii 150 lékaŕek; 
i v Ja panskú již r. 1684 skladalo «)6 žen zkoušky z medicíny. 



180 



naíim prejeme a takové ženy pak i svého práva ve společnosli si samy 
dobudou, dilem svým oči otevrouce tvrdým pŕedpojatcäm. 

Jsme na dobré ceste. Vyše jmenované zeme jsou däkazem, že se 
žena osvedčuje v rôznych povoláních a že se naleznou na ceste pokroku 
ještč nová, o tom není pochyby. 

A tak opakujeme na konec, národ ať dá ženám obecné i odborné 
vzdelaní, ženy pak mu s liroky vráti, co vzdelaním od neho pŕijaly: 
dají národu vzdelané matky, verné ženy, strážkyne rodinného majetku, 
pracovnice ve mnohých oborech vedy, umení, prômyslu a obchodu i orga- 
nisace společenské — pomohou národu výdatné pojistiti budoucnost a čestné 
místo mezi ostatnfmi. 

Vilma Sokolova. 




181 



Quodlibet 

zo slovenských národních piesní. 



Harm. Karol Ruppeidt 



S. 
A. 



T. 
B. 



Zvoľna. 



P^^3 



EEEÍ 



m 



1. Ej, že-ny, 



I I 

že - ny, 



I v 

po-rad-te 



r=ff 



že mi, 

--I 1_ 



EE 



i^^5^^:f^{^^^-^^^#; 



2. Chod ty do 



po - la, 



na - Ir - haj 



ze - lia 




-ŕsáHÍHéiEÍď 



fc 



fÍ^-=e=^t^'= 



^^m^ 



Hŕf 



ved ja mr - cha mu - ža 



mám! Aj v no-ci 

L Irau-ža mám! ^ l j A. 



vSa-ko-vé - ho ko - re - nia, ko-re-nia. Ked to o- 



182 



^^^^^^m^ 



m 



ne - spi, 



é 



na dru - hé 



I 
my - slí, 



* 



N^^g^ 



r=r 



ČO Že mu ja 



kú - si, zmok ho vziat mu - si, 



a ty bu - deS 



^^ 



[mo 



TO - biť 



1 



S: 



hdo 



3q==ŕ 



^ 



mám? 



mr- 



s^^^^^. 






í^ 



slo - bod- 



li. 



A. 



i 



Ildo 



Mierne rýchle 



^ 



1. Na -do ie 

2. Je - den van 

3. A tre-tí 

4. Rád by u 



sa mi 

dru - je, 

cho - dí 

krad - núf 



tra - ja ko 
dru-hý mi 
o - ko - lo 
kú - štik že 



i 



í 



-f- 



1. Na - čo že 

2. Je • den van 

3. A tre-tí 
^. Rád by u 



sa mi 

dru - je, 

cho - dí 

krad - núf 



tra - ja ko 
dru- hý mi 
o - ko - lo 
kú - Stik že 



^ 



í-==É==^=P&f=£ 



1. Na -ČO že sa mi 

2. Je - den van - dru - je, 

3. A tre-tí cho - dí 

4. Rád by u - krad - nút 



SI 



=l:=i?;=tJ= 



te^ 



Liptov. 



EEEfei 



vá-ča 
lu - je 
vo - za 
le - za 



E^fe^^^^ 



vá ča 
lu - je 
vo - za 
le - za 



tra - ja ko - vá • ča 

dru- hý mi - lu - je 

o - ko - lo vo - za 

kú - štik že - le - za 



^Ä 



1. Na -čo Že na -čo sa mi tra - ja ko - vá-ča 

2. Je -den, je - den van-dru-je, dru-hý mi - lu-je 

3. A tre-ti, tre-tí cho-dí o -ko-lo vo - za 

4. Rád by, rád by u - kradnúť kú - štik že - le - za 



183 



^ 



g 



^^^ 



1. na 

2. eaz 
8. Jak 
4. na 



zi 
di 

zboj 
svor 



mu, 
nú, 
nik, 
nik, 



na 
gaz 
Jak 
na 



zi - mu, na zi-mu, 

di - nú, ^z-di-nú, 

zboj - nik, jak zboj-ník, 

svor - nik, na svor-nik, 



i= 



3^^= 



^ 



- J^'-^Q: 



1. na 

2. gaz 
ä. jak 
4. na 



zi 
di 

zboj 
svor 



mu, zi-mu, 
nú, di-QÚ, 
nik, zboJDik, 
nik, svorník. 



^^^ — f=f g i-t^-CJg-H^-^ 



na zi - mu, na zi - mu, 

gaz - di - nú, gaz-di-nú, 

jak zboj - nik, jak zbojník, 

na svor - nik, na svorník. 



=12= 



1. na 

2. gaz 

3. jak 

4. na 



zi 
di 

zboj 
svor 



mu, 
nú, 
nik, 
nik. 



na tú zi - mu, na tú zi - mu, 

tú gaz-di • nú. tú gaz-di - nú, 

ja - ko zbojník, ja - ko zbojník, 

na ten svorník, na ten svorník, 



^^ F^^FP'^^ ^ 



IS 



1. na tú zi • mu, 

2. tú gaz-di - nú, 
8. ja • ko zbojník, 
4. na ten svorník, 



na tú zi - mu, 
tú gaz-di - nú, 
ja - ko zbojník, 
na ten svorník. 



na zi - mu 

gaz - di - nú 

jak zboj - nik 

na svor - nik 



Imo prvé 3 verše 



^m 



1. na 

2. gaz 

3. Jak 

4. na 



zi 
di 

zboj 
svor 



mu, 
nú, 
nik, 
nik, 



na 
^az 
jak 
na 



zi - mu. 
di - nú. 
zboj - nik. 
svor 




1. na tú zi 

2. tú gaz-di 

3. ja - ko zboj 

4. na ten svor 




^ 



:^ 



mu, 
nú, 
nik, 
nik. 



na 
(az 
jak 
na 



zi - mu. 

dl - nú. 

zboj - nik. 

svor - nik. 



^^m 



1. na 

2. gaz 

3. jak 

4. na 



zi 

di . 
zboj • 
Bvor- 



mu, 
nú, 
nik, 
nik, 



na 
gaz 
jak 
na 



zi - mu. 

di - nú. 

zboj - nik. 

svor - nik. 



m 



^^ 



^ 



i^ 



1. 


na 


zi 


2. 


gaz . 


- di 


3. 


jak 


zboj 


4. 


na 


svor 



mu, na zi - mu, na tú zi 

nú, gaz-di - nú, tú gaz • di 

nik, jak zbojník, ja - ko zboj 

nik, na svorník, na ten svor 



184 



^ 



mu. 
nú. 
nik. 



m. 



s. 



[po^ Solo rýchle 



ta - ha 



'ľtiUi rýchle 



Drieňová. 

ťahavo 



-w-P- 



V-w-i 



^^m 



1. Vata-lo diev 

2. Zo - re mo 
8. Kým si ja 

rýchle 



ča ho 
je, zo 
na-sy 



re, 
re, 
pem, 



vsta-lo diev-ôa 
zo - re mo -je, 
kým si ja na 



ho - re, 
zo - re, 
sy -pem 



rýchle fahavo rýchle tahavo 



Imo prvé 2 verôe 



1. po - zre - lo na zo - re, 

2. ne - svi - taj - te ho - re, 

3. pe - ri - nô - ôky mo- je, 



po - zre - lo na zo 
ne -svi -taj - te ho 
pe-ri -nô - čky mo 



re. 
ľe. 



S. 
i. 



T. 
B. 



^^m^^^^^ 



g^^ 



J 



=Si 



Brufiivé hlasy (zatvorené ústa). 



í: 



é 



^^m 



í 



J3;J-, 



i 



IV. 



Zvoľna, 



TrenSín. 



Tenor, 
solo W^ 



S. 
A. 



^E 






1. Du-ho-poF, Du-ho-poľ, Du-ho-poľ - ská rie - ka, 

2. Du-ho-pof, Du-ho-pol, Du-ho-poľ - ské po - le, 




185 



^ 



Í!=Ž^^^^S=S5lí^Í 



w- 



Imo 



^ 



1. nie jedno dzievčatko 

2. ke-dy to dzievčatko 



PP 
za te-bou Su-haj-ko Da-rie - ka! 

budze už raz moje, raz mo - je? 



i 



t^ 



r^ 



^- 



e 



^ 



m 



PP 



Bručivé hlasy. 



m 



^l: 



3t 



-É: 



rJ. 



m 



na-rie 
raz mo 

AJ. 



-^ 



r 

ka! 
je? 



— S . T 



V. 



lldo ] ^^''''"> ""<■'"• 



B. 




gE^^gEJ^zEgE ^Ť-Ť-rn ^^^g^ 



mái ty o - čká 



i 



I: 



2. Hej ! A - nič - ka rych • tá - ro - vie, kto o tom vie 



^ 






Tm;"^"f"^^^ 



1. a - ko SO - va, a no - Žič - ky a - ko med - ved : 






2. nech ne - po - vie, 



že máš hlá-sok a - ko vrá - na 



m 



:Í!o=ii-- 



W 



3E 



1. ne-mu-8Í to 



=i r-t-i — h— h : 



-+» H 



1^ I 
ni-kto ve 



r^= 



^-=t^ 



. ; / i- ^ _ i^ ^ J 



^ 



f^"^ 



r 

def! 

-J. 



iiii 



2. a ií - stoč-ká 



a - ko brá - na. 



TST 



Slováckovi v kolémbačce. 



[a. tri hole zavesila 
mamička ti stánek v nive 
a ta plachta hrubá, bílá 
kolísa té chlácholivo: 
Hahej, nynej, kvílku sladký, 
dfimej jako v loktech matky, 
v sen šum Tater konejší té, 
drahé díté! 

A já zŕím v kolísce prosté 
život tvúj se všemi trudy . . . 
Až tvé lílko bujné vzroste, 
v její tkaĎ zahalíš údy. 
Hahej, nynej, synku mal^, 
skvostný šat nás v duši páli, 
Inem tvé role odéjí té, 
drahé díté! 

Až té zláka zeme širá 
hledat chléb tvé chatce chudé, 
häl ta, jež té podepírá, 
vernou družkou tobé bude. 
Hahej, nynej, duško zlatá, 
všude hruda Páné svätá, 
andél strážny provodí té, 
drahé díté! 



187 



Vôle Boží pouť tvou zkula 

z mnohá béd, a mala šléslí — . 

Buď jen pevný jako žula, 

stúj jak balvan v temném klesli. 

Hahej, rohé milované, 

též ti jednou slunko vstane, 

teplem, svétlem ozáŕí té, 

drahé díté! 



LudiSe. 



Josua. 



Sel Josua — zrak touhou znícenf — 
a v duši sladký oheň — ke Krislu. 
»Ó Pane* — pravil — >vdéčny učeň tvúj 
jde ze svfch činúv tobé počet klásL 
Buď príchod Ivôj k nám stokrát požehnaní 
Tvá slova padla v lačnou moji hruď 
jak zrno v tučnou prsť, — a horlivost 
z nich svätá zklíčila a ruku mou 
jen vedia konat, čemu učíš nás. 
Vi Hospodin, že každý z rozkazu, 
jež na Sinaji v mračnech otcúm dal, 
jsem verné zachoval; a podlé vúle tvé 
já naučil se také milovat 
své blizni ze srdce. Rci, Pane múj, 
bych lepším byl, co více činit mám?« 

A Kristus obrátiv se vlídné zrel 
v tu krásnou tvár a pravil láskavé: 
>Ne rozkaz vi c, jen radu mohu dát, 
Jdi, synu môj, a zapri, kým jsi byl, 
tož sebe sama i svou rodinu, 
a chudým rozdej všecko zboží své. 
Pak vráť se zase a míne nasleduj ! 



188 



Kdo pro mne ztralí vše, čím poutá svet, 
ten dokonalým v pravde bude slout 
a na večnosti nájde odmenu. c 



Vstal Josua jak jeleň žíznivy, 

kdy prameň z dali zalehne mu v sluch, 

a v pokore lem roucha Kristova 

na rty své pfitiskl. Pak v rodný dúm 

si pospíšil a dvéŕe otevfel 

všem potrebným, již mimo brali se. 

Sám v sypkú zaveď je a poručil, 

by každý vzal, co plece unesou, 

a z chlévú pustil tučný brav i skot 

i stádo tichých, šerých velbloudú, 

již bohatstvi mu velká snášeli 

ze žírnych kraju pŕes poušf vypráhlou. 

Pak truhly zotvíral a vyndal vše, 

CO skryto v nich: poklady ve zlaté, 

nádherná roucha, šály z Indie, 

kment z Mosulu a perské koberce. 

Cím chudším byl, tím zdal se šťastnejším. 

A když juž sám jen v prosté suknici 

stál v prostred holých stén dél vítézné: 

>Teď, Pane, pŕičli k dokonalým mne! c 

Však náhle zhasla oči jeho žáf. 
Hle, tamo ŕezbou v dfevé cedrovém 
byl ztajen vyklenek, jenž ukrýval, 
CO nejdražší mu bylo ve svété, 
A silný Josua šel j ako stín 
a srdce chvelo se mu výčitkou. 
Dlaň tŕesoucí se vnofil v šerý kout 
a vyňal berlu z kosti slonové, 
o kterou drahý otec podpíral 
své vetché telo, když je stížil vék, — 
pak závoj, tkaný jako z nočních chmur, 
v néjž matka balila svou sladkou tváf 
a ktery zvlhl proudem jeji slz, — 
a posléz prsteň s velkym smaragdem 
od té, jež andélem mu méla byt 
a která svadla jako véčny kvet. 



189 



Sloupské jeskyné a propast Macocha 



na Morave. 

Popisuje Matouš Václavek 



Já syn jsem krásne Moravy! 

ta vlasť má, plná oslavy ! 

. . . Znáš, ty svete, ony vábné kraje, 

kdežto znéjí staré slávy báje, 

Velchrad kde nékdy stál, 

Svätopluk král panoval, 

znáš tu zem? Tof má je 

slavná druhdy vlasf ! Bakárek, 

iáo navštívi královské hlavní mesto Brno a rád cestuje, tomu radíme, 
aby se podíval také do moravského »Švýcarska<, jakž sluje pro své 
krásy prírodní krajina kolem Blanska a Sloupu a nebude toho včru litovati. 
Zvlášté mu odporu čujeme, aby shlédl sloupské jeskyné a propast Macochu 
a uzri divy, jež se mu do smrti nevytratí z paméti. 

Byl krásny den srpnový, kdy jsem sedal s nékolika pfátely v brnén- 
ském nádraží na vlak, který nás rnél složiti v Blansku, abychom splnili 
touhu srdci svých a shlédli zajíma vá a památná místa našeho »Švýcarska«. 
Vlak se hnul a uhánél s nami k našemu cíli. Tu hovor a zpév, tu opét 
vyhlídka na krajinu zkracovala nám cestu. Ŕeka Svitava, jež se uzounkým 
údolím vine jako stŕibrolesklý pás, v pravo i v levo čerstvá zeleň štíhlych 
smrkôv, jedlí a buka milé dojímaly zraky naše. Projíždíme nékolika tunely, 
než zahlédneme červený kostelik a proslulé hamry adamovské. Ješté nékolik 
tunelov (bylo jich z Brna celkem šest) a jsme v Blansku. 

V Klepáčové, nádražním to hostinci, se občerstvime, naj merne povoz 
a ujíždime ke Sloupu. Uvelebilo se nás sedm na dosti prostranný vozík 
a konč jako draci uhánéli s nami čarokrásnym údolím podel divuplné 
Punkvy, která tolik vody v sobé shromažduje, že žene mlyny, píly a hamry 
blanenské. Cesta vede od Klepáčova údolím až do Sloupu u vzdálenosti 
asi tri hodin. Jelikož byla místy nové šutrovaná a vňz nebyl pravé nejlehčí, 
pociťovali jsme následky toho co nejživéji. Jako ryby skákali jsme do vyše 
a jazyk i zuby musili jsme opatrovati, abychom o né neprišli. 



192 



Cesta mljela nám rýchle. Lesnaté stráne v pravo i v levo milé do- 
jfmaly naše oko, šťavnaté lučiny vábily nás k sobé, úbledné domky dél- 
nické kynuly nám pozdravy, četní operenci šviiHnkali své písné, šplounánf 
Punkvino a príjemný chlad, pôsobený stínem lesních stromô, skrze néž 
jen tu a tam paprsky sluneční se prokrádaly: vše to mysl naši zajímalo 
a ducha našeho osvéžovalo. U Skalní ho mlýna odbočuje jedno krídlo 
cesty na východ k Ostrovu do tak ŕečeného^ Suchého žlebu, my 
však se drželi rovné čary k severu, ke Sloupu. Údolí, kterým nyní pro- 
jíždíme, sluje » pustým*. Sotva jedeme nékolik minút, žasneme nad zvláštním 
zjevem. Spatfíme totiž najednou, kterak se žene mocný proud vody zpod 
skál ze zeme; jsme u východu Punkvy, vycházející z Macochy. Po malé 
zastávce, v níž jsme se podivovali prfrodnímu tomu úkazu, ubíráme se 
dále » pustým € žiebem, mineme východ k Macoše, zanechajíce si ji ke zpá- 
teční ceste. 

Pojednou se obraz naši cesty nápadné zmenil. Údolí se stalo užším, 
o potoku néjakém ani slechu ani vidu, ale za to nevycházíme z prekva- 
pení. Po pravé i po levé strane tesné cesty naši trčí do závratné vyše 
ohromná skaliska, barvy belavé, která místy jako steny nebo hradby ne- 
dobytné pevnosti nejaké vyhlížejí. Vyšinouti se v duchu na cimbuŕí tako- 
veto hradby a dívati se dolň, máme pak samé Macochy pred zrakoma 
svýma, jejichž dnem se pravé projíždíme. Skaliska tato, čnéjíce nékde až 
140 metro do vyše, jsou tak pfíkrá, že jen výjimkou nejaký chrást nebo 
bŕíza zachytily se ve štérbinách jejich. Čím dále jedeme, tím více úžas 
náš se stupňuje. Fohlížíme-li však zároveň na patu téchto velikána, spa- 
tŕíme, kterak voda rušivým vlivem svým na né účinkuje. Neboť za silného 
dešté naplňuje se celé údolí toto vodou a voda pak podemílá nebo vy- 
hlodává gigantské ty skaliny. Na mnohá místech vidéti mohutné díry do 
vnitŕ, na nichž voda po tisíce a tisíce let neustále pracuje. 

Pŕijíždfme ke Sloupu. Tu opouštf zrak náš poznenáWa ŕcčená ska- 
liska, údolí se šíri, konečné vyjedeme z lesa na dosti prostrannou rovinu 
a máme Sloup pred sebou. 

Okolí sloupské náleží k vysočine Drahanské a svými podzemními 
vodami a rozmanitými jeskynémi je nejzajímavéjším po vší Morave. Slo- 
ženo jsouc z tak ŕečeného devónskeho vápence jeskyňového, činí možným, 
že voda prohlubuje na více místech zemi prorývá se vrstvami vápennými, 
vybl^dávajíc je a zpäsobujíc vétší menší propasti, až opét na nékterém 
míste prodere se na svetlo boží, tvoŕíc bystriny a potoky, Tisíciletým hlo- 
dáním voda vytvorila jeskyné Sloupské, jeskyné Holštýnské, Kŕtinské (Býčí 
škálu, Výpustek) a j. Tisíciletým prosakováním svrchní vrstvy pozemské 
vytvorila v jeskyních krásne a mnohdy roztodivné skupeniny krápníkové 
(stalagmity a stalaktity) a konečné svým ustavičným rušivým pôsobením 
vytvorila béhem tisíca let rozličné propasti, z nichž je Macocha nejvétší 
a nejvelikolepéjší, a tak ŕečené zá vrtký, t. j. prohlubeniny, do nichž se 
svrchní voda ztrácí, jako na pŕ. vidéti jest v okolí Ostrova. 

Avšak nebudeme do podrobná popisovati zajímavou v pŕírodním 
ohledu krajinu sloupskou. Naším účelem toliko jest, upozorniti krájaný své 
na prírodní krásy našeho »Švýcarska«, aby zatoužili aspoň jedenkráte v ži- 
vote svém seznati z vlastního názoru všeliké ty zajímavosti krajiny zdejší, 
neboť pero, ať je kohokoli, pŕece ješté je nedostatečným u vylíčení všeho, 
CO se zde oku vnímavého pozorovatele naskytá. Bohužel, že mnoho Čecha 
vyprávéti umí o krajinách alpských, o jejich ledovcích, o jejich jezerech, 



jáK 



198 



IB 



o jeskynfch Postojenských a o jiném, ale krajiny sloupské a památnosti 
jejf ani okem ješté nespatŕili. Kéž se stane v tom náprava, kéž každý 
Vlastimil obéŕe si za heslo svého cestovaní: Napred vlast a teprve 
cizinal 

Pŕicbázejíce ke Sioupu spatŕujeme v pravo vyhloubeninu ohromnou 
v šíŕce, délce i výšce své, tak ŕečenou Kolnu, do nlž nékolik tisíc lidí 
se vejde. Odtud o nékolik kroku dále trčí do výáe asi 20 metrfi ve tvaru 
jeblancovém ohromný balvan vápencový, tak ŕečený Hrebená č, najehož 
vrcholu postaven je kríž a poblíž nčho podstavec, na némž kdysi stála 
socha SV. Šimona Stylity. Za nékolik krejcarä nabízí se jeden človek vy- 
lézti (bosou nohou) na Hŕebenáč a opét slézti. Dívati se na neho, nenf 
ovšem velmi pŕíjemno, nebo myslíš, že každou chvíli maže slctéti a zabiti 
se do smrti; ale človek onen má v tom už svou »praxi«, cvičiť se v le- 
zení tom, jak nám pravil, od svého détství. Leze používa skulin nebo 
hrbolkäv a slézaj^^ rovnéž, tak že »hrdinství« to vykonávati nepŕíchází mu 
nyní už za tčžko. 

Na blízku Hŕebenáče spatŕíme potok sloupský ztráceti se do zeme; 
týž jako jiné okolní bystriny pod zemí cestu si razí, jeskyné prohlubuje 
a k Macoše píli, z ní pak v spojení s ŕečenými bystrinami jako jediná 
bystrina, totiž Punkva, na svetlo boží vychází. Popojdouce nékolik krokäv 
jsme u otvoru » starých c jeskyň sloupských. 

Po krátkém odpočinku v hostinci Bŕouškové, který nejnovéjšího času 
tam postaven, vydáme se na cestu do podsvetí. Vfidce náš a pomocníci 
jeho rozžehnou nékolik smolnic a loučíme se na nékolik minút s denním 
svétiem. Kdo ješté nebyl v místech téch, toho se jme úžas pŕemocný nad 
velkolepými výtvory sil pi^rodních. Kráčíme mlčky za sebou, až pŕijdeme 
na povýšené místo do prostranné síné asi 15 metra vysoké, odkud spa- 
tŕíme na vše strany rozbíhati se chodby tu úzke tam širší. Obdivem uvolní 
se jazyk a velebí Tvärce všemocného. Odtud nedaleko je propast asi 
70 metrft hluboká, do níž vržený kámen temné rachotí jako dunení vzdá- 
lené bouŕe. Vypálená bambitka zdá se mnohonásobnou ozvenou a rachotem 
otŕásati základy téchto kamenných zdĺ. 

Dajíce se pak k severovýchodu pŕicházíme do chodby, kdež dämyslný 
Dr. J. Wankel, prozkoumávaje jeskyné tyto, nalezl kosti pŕedpotopních 
zvíŕat. Vykopal totiž bud celé lebky neb i celé kostry jeskynního Iva, 
medvéda, hyeny, kočky a j. Z toho se dá souditi, že títo dravci za pra- 
dávna v našich krajinách žili a že pred všeobecnou záplavou sem se utekli 
a že, když i sem vody vnikly, zde zahynuli. Podobné kostry zvíŕecí našly 
se i v jeskyních vrchu Kotouče u Štramberka a jinde, což svedčí o rozší- 
rení ŕečených zvífat po celé Morave. 

Kromé tohoto homího oddílu mají jeskyné sloupské ješté oddelení 
dolní, jež Dr. Wankel hned roku 1856 prozkoumal, a které se vyznačují 
četnými vodopády, nesčetnými chodbami a prekrásnymi krápníky, ježto 
horní oddíl je dilem otlučen, dílem častými návštevami silné očazen. 

Vedie » starých* jeskyň je vchod do »nových« jeskyň, r. 1880 ce- 
stáŕem slôupským objevených. Do téchto jeskyň rozžehují se svíce, aby se 
jeskyné čmoudem nezačazovala. Brali jsme se napred úzkou chodbou velmi 
pracné vydlabanou, až pak vstoupilí jsme do prostoru, který vzbudil v nás 
radostné prekvapení. Steny a visící s nich krápníky rozmanité podoby byly 
čistý jako padlý sníh. Podivovali jsme se krápníkovému »vodopádu<, kráp- 
níkové » kapii*, » záclone* a jiným rozkošným útvar&m kamenným. Kráp- 






194 



níky z této jeskyné nesméjí se ulamovati, jest pNsný proti tomu zákaz. 
A dobfe tak ! Tlni búdou zajímavé výtvory krápníkové i pozdéjiím dobám 
zachovaný. 

Avšak ješté jeskyné, a to »nejnovéjší<, objevená r. 1890, láka nás, 
abychom i její krásy shlédli. Nalézá se blíže starých jeskyň a pojmenovalt 
ji jeskyné »Sošävská«. Žasli-U jsme v jeskyních nových nad krásou a ve- 
lebností útvaru krápníkových, v jeskyni >nejnovéjš(« nevycházfme z údivu. 
Nezadať co do krásy a rozmanitosti útvarúv v ničem ani proslulým jeskynfm 
Postojenským. Kéž by byla rovnéž pečlivé chránená pred škfidci, aby její 
panenskosť zachovaná byla i pozdéjším potomkom. 

Na nejvýä potéSeni a uspokojení krásnymi pohlady vycházíme z jeskyň, 
koupíme si nékolik krápníkúv a vyobrazení zdejších jeskyň na památku 
a prohlédneme si také SI o u p, který jen na nékolik krokúv odtud je 
vzdálen. 

Sloup je poutnické místo daleko široko, zvláSté na jihu Moravy známe, 
kamž každoročné, na tisíce zbožných kŕesťanft k Panne Márii putuje. Sloup 
je pekná, úhledná vesnice a má 425 obyvatelä. Nejpamátnéjší jezdeovšem 
poutnický chrám dvouvéžový, jenž mezi lety 1751 — 1754 nákladem hrabénky 
Karolíny z Roggendorfu vystavén byl. Poutníci začali sem choditi po roce 
1728, když Karel hrabe z Roggendorfu z kláštera minoritského v Bmé 
sochu P. Márie do Sloupa pŕenésti dal, která z počátku u taméjšího mly- 
náŕe Severy, pak ve zvláštni k tomu účelu vystavené kapii drevené cho- 
vaná byla, načež krásny kostel zbudován a fara založená jest. Na hŕbitové 
zdejším odpočívají členové rodiny Salmovské, jíž náleží panství Rajecké. 
Nejznáméjší je Mikuláš hrabe Salm, slavný obhájce Vídné proti Turkftm 
r. 1529 a Hugo František Salm-Reifferscheid, který se pokouSel první 
na Morave o vyrábéní cukru z buráku a jenž také jest zakladatelem musea 
Františkova v Brne r. 181 5. Zemŕel r. 1836. 

Rozloučili jsme se s útulnou vesničkou, obklopenou lesnatými strá- 
némi, ješté jedenkráte popatŕili jsme na chrám Páné, na obloukovité otvory 
jeskyň, na trčícího Hŕebenáče a na tmavý prostor Kolny, jíž prý processí 
slovácka každého roku z jakési pobožnosti procházejí, a uhánéli jsme opét 
pustým žlebem vedie kyklopských, vežovitých stén kamenných, až jsme 
zara>;ili u stezky, po níž se vychází k Macoše. 

Stoupáme po svahu lesnatém téšíce se, že uzrime za nékolik minút 
nejpamátnéjší zjev moravského >Švýcarska«. A už stojíme u neho, už jsme 
v gloríetu ! Z prsou se nám vývine mocné ach I a prekvapení, užasli zíráme 
pŕes zábradlí do nesmime hlubiny, kterouž Dr. Wankl odhadl na 138 m^ 
v níž by tedy véž svatoštépánská ve Vídni pohodlné se uschovati mohla. 
Trpíme-Ii závratí, nevydržíme diouho pozírati do propasti. Denní svetlo 
vniká až na dno, na némž roste tráva a kdež podzemní vodstvo okolni 
sbihá se ve dvé jezirka, z nichž pak voda pod skalou odteká, dž po čtvrt- 
hodinném toku podzemnim u tak ŕečeného » Východu « jako mocný ručej 
Punkvy vycházi a prekrásnym údolím ku Blansku a do Svitavy spéchá. 
Jezírko jedno je na strane západní, méi4c 32 m délky, 9 m šírky a 6 f» 
hloubky, druhé je na strane východní, majíc 28 m délky, ľj m šírky 
2i 6 m hloubky. Obé jezirka spojuje potfiček 3 m široký a i m hluboký. 
Teplota vzduchu na dné Macochy je ve dne !!• R., v noci 8® R., voda 
ve dne 8<> R., v noci $<> R. Ze dna propasti vystupuje ráznymi smery 
nékolik chodeb od 14 — 75 m diouhých a krásnymi krápníky zdobených. 
Veškera propast má podobu kotliny ľjo m dlouhé a 74 »i široké. Na 



I 



195 



13» 



'% 



sténé skalní zacbycují se rozličné traviny a zakrnélé jedličí. Kámen do hlu- 
biny hozený potrebuje 7 — 8 vteŕin, než dopadne dna; potreba však silné 
ruky, aby premohla silný proud vzduchu, jenž nad kotlinou v ustavičném 
je divéní. 

Nasytivše se pohledem s vyše, kráčíme oklikou k dolejSímu môstku, 
který asi ve druhé tretine vyše celé je ze dreva sruben, Pohled odtud do 



S^ô 




Propast Macocha. 

výše ke glorietu a dolä na dno jest nad míru pŕekvapující. Do vyše asi 
60 noeträ pne se nad nami šedé skalisko, místy prorvané, štérbinaté, nékde 
zase hladké, jinde zase trochu vystouplé, na némž, jak podotčeno, rozličné 
rostlinstvo bují. Pohlédni opét dolä, a zdá se ti, žeť hloubka odtud ne- 
maže býti už veliká, sotva 20 metrň, ona je však odtud ješté na 80 metro. 
MysHš, že kamenem dohodíš do jezfrka, ale chyba lávky ! spadne ti mimo 
né; jen ruka cvičená, jako je našich vňdcň, dokáže to! 



Sk. 



Já 



196 



r^ 



o vzniku jména > Macochy* koluje mezi lidem okolním následujfci 
povést: V blízkych Vilémovicfch žil sedlák vdovec, kterýž mél synka po 
první žene. Oženil se po druhej vzav si rovnéž vdovu, která mčla též 
chlapče svého. Macecha nemilovala pastorka a všelijak mu ubližovala ; 
hnétlo ji, že pastorek jednou bude dčditi značné jméní. Ona by je rada 
svému synu popŕála. Čím více však macecha pastorka odstrkovala a jemu 
vSecko na ph'ko? činila, tím více miloval jej vlastní otec jeho. I pojala 
kdysi zlá žena lotrovský zámer, aby se nenávideného chlapče zbavila. Jednou, 
když nebylo doma otce, vyzvala macecha pastorka, že pôjdou spolu do 
lesa na hŕiby. Ale hledali dlouho, hledali, avšak ničeho nenašli, až tam na 
príkre skalní sténé nad strašlivou propastí uvideli pekný fádeček hub. 
Matka ukázavši na hŕiby, poroučela hochovi, aby je šel sesbírat. Ale hoch 
udivené divá se na matku, strachy pozírá na houby. Marná je prosba 
chlapcova, marný jeho pláč. Požehnav se kŕížem leze hoch pro osudné 
hŕiby, dosahuje jich. V tom zlotŕilá matka strčí jím do propasti. Desný 
výkrik rozlehl se lesinou a bylo ticho. 

Matka pi^išla bez syna domft. Otec, jenž se mezi tím byl vrátil, táže 
se po synu, žena mu však dáva divné zmätené odpovedi. Ihned v ném 
vznikla myälénka, že se hochovi néco zlého návodem matčiným prihodilo. 
I nemeškal, ačkoli se už pŕipozdívalo, vzal s sebou provazy, poprosil né- 
kolik sousedfiv a šel s nimi do lesa. Celou noc hledali marné, až k ránu 
pŕišedše na blízko propasti zaslechli pridusený nárek a ston. Pŕichvátali 
k místu a ejhle! chlapec posledními silami drží se keŕe líškového, vise 
nad strašnou propasti. Ihned spustili otce po provazech dolä, který pak 
synáčka svého zachránil. Rozzúrený lid pŕivlekl na to macechu ku propasti 
a za trest jejího skutku ohavného shodil ji do ní. Odtud má jméno propast 
ta Macocha. — Tak povést. 

Než i skutečné prípady tragické se u Macochy odehrály. Roku 1831 
vrhl se do Macochy hledaje smrti kontrolór Pfaundler z Brna, roku 1845 
zastrelil se na »môstku< jistý učitel nemaje odvahy vrhnouti se dolfi. A od 
té doby jiní a jiní, o nichž se nezvédélo, hledali v zoufalství hrob svfij na 
dné Macochy, naposled r. 1894 jistý mladík, nešťastný v lásce. 

Človek by ani neuveril, že by se kdo byl býval již odvážil do zející 
propasti se pustiti. Avšak nicméné jsou lidé, ktefí védé se zasvétivše i ži- 
vota se odvažují, aby tajnosti matičky prírody odkryli. První, jenž se od- 
vážil na výpravu do Macochy, byl r. 1728 brnenský minorita P. Lazár 
E r ker, jenž však za to, že svého predstaveného o dovolení k tomu ne- 
zadal, k večnému mlčení byl odsouzen. Výpravy další byly podnikaný 
koncem minulého veku, zvlášté roku 1776, kdy kníže Karel Josef 
z e Salmu pomoci lana do propasti se dal spustiti, pak začátkem tohoto 
veku, kdy r. 1804 setník Peške a 1808 starohrabé Antonín ze Salmu 
až na dno Macochy se odvážili. Avšak výpravy ty neposkytly svetu zadných 
vérohodných a zajímavých zpráv, až r. 1856 v rnésíci srpnu Dr. J. Wankel 
se starohrabétem Erichem ze Salmu propast tu náležité ohledali 
a známost o dnu Macošiné, jakou nyní máme, rozšírili. Výprava se déla 
z »mfistku« pomoci rumpálu a lan. Roku 1864 sestoupil do Macochy 
Dr. Martin Kríž, notár ve Ždánicích a konečné roku 1889 dva lesní 
pfíručí Otmar Škála a Vilém Preissler. 

Zajíma vo zvédéti, že r. 1797 navštívil Macochu prosia vený Alexandr 
Humboldt, jenž pŕekvapen hrozným ale i krásnym pohledem prý zvolal: 
»Néco velkolepéjšího jsem posud nespatfíll« 



.^ 



197 



Ij 



Podívame se na konec ješté jednou do hroznokrásné hlubiny, pfí- 
pomeneme sobé všech, kteŕf s »mästku« odvážili se dolfi, aby prozkoumali 
záhadné dno propasti, venujeme posléze i výäe dótčeným neSťástník&m 
trúchlivou vzpomínku a opouštíme mocné vzruSeni nejpamátnéjší mfsto 
našeho »Švýcarska«. Údolím podel šumivé Punkvy ocitneme se záhy 
u hamer blanských, u Klepáčova, odkudž jsme byli z rána vyjeli. Jedouce 
pak vlakem k Brnu uvažujeme, čeho jsme byli na ceste své videli a zku- 
sili a dáme úplné za pravdu krásnym slovúm našeho nejpfednéjSího pévce 
vlasteneckého, Svätopluka Čecha: 

Nechť nádheru a pfivab jiných zemí 

vynáSí k nebi pévcäv oslava — 

nám nejdražSí je perlou mezi všemi 

ta naše krásna, zlatá Moraval 



Posnámka. Podrobnejší popisy mor. »Švýcarska« nájde lask. čtenáŕ 
ve Wanklové: Bilder aus der mährischen Schweiz, v Márt. 
Ki^ížové: O nékterých jeskyních na Morave a jej ich pod- 
zemních vodách, v téhož: Prôvódčí do mor. jeskyň, Kôlňa 
a Kostelík a v Soukopové: Macocha a okolí. 






198 




Starodávne vrchnostenské boje 

proti pálenke. 

9tva popísalo sa viac o ktoromkolvek ludskom nápoji, ako o pálenke 

_, a obzvlášte o jej škodlivosti. Takmer v každej reči tvoria spisy 

o tomto predmete celé väčáie-menšie písomníctvo. Že rozmnožujem spisbu 
o pálenke ešte i ja prítomným článkom, to robím preto, aby som pred- 
stavil čítajúcemu obecenstvu na základe spolahlivých prameňov, kedy naši 
predkovia započali páliť pálenku vo väčších rozmeroch a ako vrchnosti 
i z akých príčin oproti tomu vystupovaly a brojiť sa snažily, i dúfam, že 
snád i táto ináče suchopárnou byť zdajúca sa rozprava nebude celkom 
neužitočnou, poneváč tiež prispeje ku objasneniu počiatkov jednoho z te- 
rajších väčších priemyselných odvetví a prispeje tiež ku osvetleniu dávno 
zašlých časov. 

Naši predkovia znali okrem vody stá nápoj iba víno a pivo za dlhé, 
vefmi dlhé veky, totiž až takmer do konca šestnásteho storočia. Veľmoži, 
zemania a mešťania požívali najviac a najčastejšie víno, za jehožto najlepší 
a najvzáctnejší druh platila malvázia. Na ich hostinách malo pivo vždy 
iba vefmi podriadený zástoj. Tomu nasvedčujú všetky účty z pätnásteho 
a šestnásteho veku. Obecný ľud naproti tomu kochal sa a napájal pivom, 
následkom čoho povstaly časom pivovare takmer v každej tretej-štvrtej 
dedine a im k vôli boly sriadené a pilno opatrované chmelnice i v takých 
krajoch a stranách, kde teraz už dávno neslýchať o tom, že by tam boli 
ludia voľakedy chmel pestovávali, a len tu i tam pozostalá a udržala sa 
v názvoch pojedinných bonov pamiatka na túto vetev poľného hospodárstva. 
Avšak v prvých desaťročiach zo šestnásteho storočia stretáme sa 
v účtoch kremnického mesta už s novým a ešte i nad chýrnu malváziu 
vzáctnejším a drahším nápojom, ale iba vo veľmi zriedkavých prípadoch 
a len vtedy, ked mala Kremnica obzvláštnych hostí a tých chcela učastovať 
čo najnápadnejším a najvyberanejším spôsobom. Nový ten nápoj označený 
je tam názvom »aquavit« = voda životná a na niektorých málo miestach 
je názov jeho vysvetlený slovom »pranttwein€ = pálenka. Za čo platila 
mestská pokladnica kúpnu cenu vždy lekárnikovi, z čoho vídať, že pálenku 
v tých časoch ešte nepredávali v hostincoch, kde bolo možno kúpiť len 
víno a pivo, ale v lekárňach, teda užívala sa vtedy nie sťa nápoj, lež sťä 



J 



199 



liek. A že ju v tých časoch obecný lud ešte neznal a snáď o jej názve 
neslýchal, ba ani zámožnejší mešťania a zemania že ju riadne stá nápoj 
ešte neužívali, kto že by o tom mohol pochybovať, keďže o tom iíplne 
mlčia onodobné pramene. 

No nielen o pití, lež i o dorábaní tohoto nápoja niet v listinách 
a písemnosťach z tej doby okrem spomenutých pokladničných zápiskov 
ani najmenšej zprávy alebo zmienky. Len pozdejšie, keď sa kliati Turci 
i pohraničných slovenských žúp čiastočne zmocnili a v južných stranách 
z Tekova, Hontu a Novohradu na dlhšiu dobu usalašili, prišiel lud náš 
slovenský s nimi i do užšieho styku a naučil sa bezpochyby od Turkov 
i sám dorábať a páliť zo zbožia pálenku a síce nie tak sebe k vôli, lebo 
píjaval ešte i potom za dlhé časy pivo, lež k vôli hmotnému zisku, pre- 
dávajúc Turkom napálenú pálenku, keďže im ich zákon — korán — víno 
piť zakazuje a v pive nemali nikdy a nemajú zvláštnej úluby. 

Počiatky takéhoto pálenia pálenky vo väčšom množstve možno hľadať 
asi v tretej štvrtine zo šestnásteho storočia, rozšírilo sa však dorábanie 
tohoto nápoja vo väčšej miere až v rokoch sedemdesiatych tohože veku. 
A poneváč kraje, ležiace okolo Kremnice, Štiavnice, Banskej Bystrice 
a iných banských miest neoplývajú ani teraz roľami, tým menej oplývaly 
nimi pred troma storočiami, a i na tých málo roľach neurodí sa nikdy 
toľko zbožia, koľko potrebuje ľud tie kraje obývajúci ku svojej živnosti, 
teda bolo vecou celkom prirodzenou, že sa banské mestá oproti prerábaniu 
na chlieb potrebného zbožia v pálenku dosť skoro ozvaly a v odpor po- 
stavily, keďže pálenčiari práve prepotrebné zbožie ku svojmu remeslu po- 
trebovali a obracajúc ho v nápoj, nie svojmu ľudu, ale úhlavnému nepria- 
teľovi Turkovi predávali. 

Banské a v ich susedstve ležiace iné slobodné, kráľovské mestá ovšem 
že netrpely na svojich územiach a u svojich poddaných dorábanie pálenky, 
no daktorí okolití zemania, bývajúci bližšie ku Turkom^ hľadiac iba na 
hmotný zisk, hľadeli ľahostsjne, ako pália a Turkom predávajú ich poddaní 
pálenku. Prosby a napomínania banských miest pustili tí páni mimo uší. 

Avšak banským mestám nebolo a nemohlo byť ľahostajným také 
šafárenie so zbožím, keďže pre jeho nedostatok panovala v nich a v ich 
okolí s roka na rok väčšia drahota a bieda, preto hľadaly cesty a pro- 
striedky, ako by mohly zamedziť pálenie pálenky. A poneváč okolití ze- 
mania na ich prosby nedbali a banské mestá patričným zemanom v žiadnom 
ohľade rozkazovať nemohly a tak ani prerábanie zbožia v pálenku na ich 
statkoch prekaziť v stave neboly, preto sa usniesly vo svojom shromaždení, 
odbývanom v Kremnici dňa 27. decembra 1580, že požiadajú samého 
kráľa alebo krajinský snem, aby vydal zákaz oproti páleniu nápoja pá- 
lenčeného. 

Ku tomu cieľu vpísaly do úpravy pre svojich snemových vyslancov 
sťa šiesty bod i toto: » Poneváč v okolitom kraji býva poddaným daktorých 
zemanov milé zbožie samopašne kazené a z neho pálenka dorábaná, ktorú 
potom dostávajú Turci, má byť vykonaný ohľadom toho všeobecný rozkaz 
a zákaz «. 

Baňskomestskí vyslanci vykonali verne svoju úlohu. Pálenie pálenky 
bolo na čas prekazené, aspoň prestal y v tomto ohľade všetky žaloby. Avšak 
zisk je ziskom a čo taký, mocným lákadlom pre ľudí i pobáda ich hľadať 
všetky možné ku nemu vedúce cesty. I našich predkov pobádal, aby svoje 
poľné úrody čím výhodnejšie zpeňažili a keď im zakázali páliť zo zbožia 



SOO 



JS 



pálenku, začali varievať zo pšenice pivo. Ono naalo byť Turkom a bolo za 
čas i skutočne náhradou za pálenku, ktorej nemohli dostať v dostatočnom 
množstve. A ked prv dorábali pálenku so zbožia len v dolnom Tekove 
a v severných čiastkach z Hontu a Novohradu, rozšírilo sa varenie piva 
s pšenice nielen v tých istých stranách, ale i v hornom Tekove a síce obzvlášte 
v svätokrížskom, vtedy ostrihomskému arcibiskupstvu patriacom panstve 
a vo Zvolene nado všetko po dedinách, ležiacich okolo Banskej Bystrice. 

Banské mestá a ich obyvateľstvo dostaly sa teda z dážda pod odkvap. 
Sotvaže jeden rok malý pokoja od pálenčiarov, už zase cítily súrnu 
potrebu zakročiť oproti pivovarčím, totiž oproti sedliakom pšenicu nie 
v osobitných 'pivovaroch, lež každý vo svojom vlastnom dome v pivo 
prerábajúcim. 

O tejto veci pojednávaly banské mestá vo svojom shromaždení, vy- 
držiavanom v Kremnici dňa 28. mája 1582 a tretí bod v ich tehdajšej 
zápisnici zneje doslovne takto: »Škodlivé varenie piva po dedinách, z čoho 
najväčšie zdraženie zbožia pochádza, má sa čo najskorej u dvoru oznámiť 
a žiadať o zastavenie tejto veci*. ' 

Dla tohoto uzavretia namáhali sa potom ich vyslanci, aby vymohli 
zákaz, že neslobodno variť pivo z pšenice. Poneváč však pivo bolo už 
starodávnym a všeobecne rozšíreným a známym nápojom, nešlo im tak 
snadno a hladko vykonať žiadúci zákaz, ako prv pri pálenke. No neustali 
v práci, kým konečne taký zákaz predsa nevymohli. Hlavne dve okolnosti 
im boly pri tom na dobrej pomoci. Jedna z nich bola, že král obdržal 
prostredkovaním dolnorakúskej komory spolahlivé zprávy, že pšeničné pivo 
predáva sa hlavne Turkom, ačpráve ho vidí i obecný lud radšej, ako pivo 
z jačmeňa varené, a druhá, že v banských mestách skutočne panovala už 
od dlhších čias velká drahota a núdza, pochodiaca z nedostatku sem do- 
vážaných potravných článkov. Tento nedostatok bol nad to značne roz- 
množený i tým, že pojedinní priekupci skupovali rozličné obilné druhy 
práve i v tých stranách, z ktorých dostávalo tieto veci i baňskomestské 
obyvateľstvo a vyvážali ich potom k v61i zisku do ďalekých krajov a do 
cudzozemská. A to isté robievali i s lojom, ktorý bol pre banícke kahance 
vtedy nezbytne potrebným, tak že ked ho nebolo v dostatočnom množstve 
na porúdzi, museli sviatkovať banské práce, z čoho cítila i krajinská po- 
kladnica nemalú škodu. 

Týmito zprávami presvedčený a okolnosťami nútený vydal konečne 
kráľ Rudolf vo Viedni dňa 19. mája 1583 i všeobecný zákaz, ktorý je teraz 
uložený v kremnickom mestskom archíve pod L, 33, 2, 182, znejúci ku 
všetkým vrchnosťam, mýtnikom a tridsiatnikom, i osobitné nariadenia, 
upravené ku predstavenstvám tekovskej, hontianskej a zvolenskej stolice, ako 
i svätokrížskeho panstva, v ktorom zabránil variť pivo zo pšenice, ako 
i skupovať loj, rozličné druhy obilia a iné potravné články a vyvážať ich 
do iných krajov sťa obchodné predmety i naložil županom, podžupanom, 
slúžnovcom, mýtnikom a tridsiatnikom, aby prestupníkov tohoto zákazu 
čo najprísnejšie trestali a na varenie piva určenú pšenicu, alebo pre vývoz 
poskupované zbožie, potravné články a loj aby im bez všetkého milo- 
srdenstva habali a odnímali. 

Rozumie sa samo sebou, že sa banské mestá potom už postaraly 
o náležité rozhlásenie takého kráľovského zákazu, kadenáhle ho obdržaly. 

Ohľadom toho podáva nám svetlo ich zápisnica so dňa 17. júna 1583, 
znejúca nasledovne: » Predne ohľadom skupovania loja a prekupovania 



801 




potravfn, podobne ohľadom varenia piva po dedinách okolo Banskej Bystrice 
a vo svätokrižkom vidieku bol prečítaný zákaz, donesený nedávno z (krá- 
lovského) dvora i bolo pojednávané, ako by mal byť čo najpríhodnejšie 
vyhlásený na tých miestach, pre ktoré je vydaný a na to sa uzavrelo, aby 
bol preukázaný všade v okolitých krajoch tridsiatnikom, mýtnikom, stoliciam, 
mestám a mestečkám; tí z Banskej Bystrice, Štiavnice a Novej Bane od- 
dajú ho stoliciam, do ktorých i sami patria, to isté urobia Kremničania 
i vo svätokrížskom vidieku á potom i u tridsiatnikov v Trenčíne a v Žiline, 
podobne i v mestečkách Prievidzi, Bojniciach a v Nemeckom Právne, ako 
i v turčianskej stolici dfa ich príležitosti*. 

V smysle tohoto uzavretia bol teda kráľovský zákaz vyhlásený 
v piatich stoliciach a poneváč bdelý nad jeho vyplnením i patričné vrchnosti 
i mýtnici i tridsiatnici, dobre vediac, že banské mestá v tomto ohľade na 
na nich pilný pozor dávajú, teda prestalo i varenie pšeničného piva úplne, 
i o pálení pálenky zo zbožia nebolo viac za dlhý čas ani chýru ani slychu. 
A tak sa skončil prvý vrchnostenský boj oproti pálenke úplným víťazstvom 
a bol korunovaný na celej čiare žiadúcnym zdarom. 

No Turci zostali ešte i potom pánmi nad zaujatým územím a tak 
i susedmi a pokušiteľmi okolitého ľudu. 

Začiatkom sedemnásteho storočia spomína sa zase a síce z počiatku 
iba zriedka, pozdejŠie však tým častejšie pálenie razovej pálenky a následkom 
toho i obnovené vrchnostenské zákazy a pokuty. 

Ale všetky úsilia v tomto ohľade dokázaly sa byť márnymi, keďže 
turecký príklad navykli sa už nasledovať i mnohí kresťania, považujúci 
>aquavit€ (okovit) tiež za zvláštnu lahôdku. A poneváč sa tomuto požitku 
radi oddávali i sami zemskí páni, teda pálenčiarov nielen že viac netrestávali, 
ale ich i ochraňovali pred trestom, kde len znali a ako najlepšie mohli. 

I samy banské mestá boly konečne prinútené poddať sa všeobecnému 
prúdu a trpeť i v dedinách ich panstvu poddaných pálenie razovej pálenky, 
ba konečne osvojili si túto obyčaj i sami mešťania tieto mestá obývajúci 
i dospelý veci tak dáleko, že nebolo takmer ani domu, v ktorom by ne- 
bolo bývalo pálenečného kotlíka. 

Zemskí páni mali z toho nový dôchodkový prameň, lebo vyrubili 
daň na pálenečné kotlíky a vyberali ju stále až do pamätného roku 1848. 

V takýchto okolnosťach už zanemely starodávne dôvody a utíchly 
hlasy karhajúc to, že sa množstvo zbožia obracia na pálenloi miesto toho, 
aby mohlo slúžiť ku pečeniu chleba; pocítilo to však samé obyvateľstvo, 
ked zastihla podaktoré kraje neúroda a dostavil sa hlad, poneváč bolo 
treba dovážať obilie z daleka a zlé, začasto i neschodné cesty ho nielen 
v náramnej miere zdražovaly, ale často jeho dovoz i celkom nemožným 
robievaly. Preto začali ľudia pomaly hľadať iné látky ku dorábaniu pálenky 
a našli miesto raže viacktoré surrogáty. 

Tým však odzvonili kotlíkom a miesto tých vidíme dnes hotoviť 
pálenčené nápoje vo veľkých páleniciach a boj oproti pálenke, započatý 
pred troma storočiami, je ešte ani za našej doby nie dobojovaný. 

Pavel Kriiko. 



^ 



1 



Žif chceme 1 



ám treba silných, strastných potrasení, 
bo míkvosf v nás a netrebnosf a liefi, 
bo môžme zaspaf v apatickom snení 
a y pokon smrtný pozastre nás tieň 
a prislec spupný krbom naSfm zvládne, 
i stopa zmizne po nás v dejinách — 
Nám potrebná je strasf i rany pádne 
i bôle žravé v duäí hlbinách. 

To prehlbokým našim presvedčením 
a stále pevne trvaf chceme v ňom — 
Sme palmou — 6 jak vysoko ju cením 1 — 
tú obfažovaf treba bremenom: 
tak neskrpatie — mohutnejšie rastie . . . 
Nám nebezpeč len kynie z pokoja, 
no postrádame ho na svoje Sfastie, 
sme v smesi strastí, rán a rozbroja. 

Len z bojov, bôtov, silných potrasení 
sa rodí život, sláva, veleba, 
len z ohiia múk sa národ prečistený 
vzniesf môže stezkou slávy do neba. 
A potrasenia tu sú — Bohu chvála -— : 
dážď rán a príval strastí, nerestí, 
bôr gigantický v dušiach, trýzeň stála, 
ó, mnoho, — tuším viac sa nesmestíl 

I muôenníkov treba . , , Bohu chvála: 
sú tu . . . Z nás bez nich nič by nebolo, 
nám k úteche ich ruka Božia dala 
i k posilneniu slabých okolo. 
Jas žertvy ich nás mocne zo sna budí 
a plam jej skrahló srdcia sohrieva 
i stápa kôru hdu s hidských hrudi 
a zmizlý zo žíl život dolíeva. 



203 



~% 



Taí chceme I — Koho dosial nevzkriesila 
už drievnej slávy hviezda jasavá 
a prorokov hlas, v ktorom prelest, sila 
i žiara rodolásky žeravá 
i nádej pevná vo víťazstvo práva — : 
nuž, nechže krivda, trýzeň kriesi ich, — 
i vzkriesi iste — stáva sa to, stáva, 
a jestli nie... ôi škoda — červivých? 

Ó krivditelia spupní! Bite, tnite; 
my aspoň v zradný nepadneme sen — 
Sme palmou, Čujte! azda neveríte? 
Sme palmou, palmou: tlačte, tlačte len! 
Veď známo nám, že čim nás väčšmi tnete, 
tým väčší strach váš — pravdy teskný cit? 
My hodní boja — nepochybujete : — 
to dôvod, že nám súdeno je žif. 

Hej, treba je nám silných potrasení, 
a treba tlaku k zrastu strojných palm . . . 
No veríme, že strasf sa v slávu zmení 
a v triumf zvučný kvilebný náš žalm, 
že Tatrou zjagá časom spása, sláva, 
zvznie svetom naším slávospevov hlas — 
A čaSu blenu, ktorú vrah nám dáva, 
vyprázdni on sám v príležitý čas. 

Martin Sládkovičov, 



Prikázanie. 



I. 

a doskách kamenných, čo Mojžiš, Boží sluha 

bol sniesol so Sinai, kým blýskalo sa ztuha, 

hrom strašne dunel, svet jak lístoček sa triasol 

a zunel ozón trúb až chvel sa, tŕpnul, žasol 

pod horou Izrael — , na doskách to tých — reku - 

kde vrytú literou Boh vôhi praodvekú 

nám zjavil presvätú — sľub kliatby, požehnania — : 

tam síce doslovne niet tohto prikázania, — 

no tam je, nevidí zrak ho len slabší, krátky, 

však oko ostrejšie ho číta medzi riadky. 

A spásonosné, dobré to veť prikázanie 

a národom vždy nosí hojné požehnanie. 



204 



_j^ 



A ono znelo, zneje, bude zneC i za tým 

z úst verných prorokov, sohriaiych plamom svätým, 

z úst učitelov Tudstva, vznetných apoštolov, 

z ást strážcov Siona i rodných krbov, stolov, 

z úst žrecov národov, z úst priamych ludomilov, 

oj, znelo, znie, zneC bude nezomdlenou silou, 

bo požehnanie v ňom, v ňom sila, nerozbornosf, 

oj, znelo, znie, znef bude: svornosf, svornosf, svornosti 



^ 



FI. 



Bol velký, slavný krá! za dávna. 

Kde domov náš^: po lúôinách, 

kde hukot vôd; kde — báj čo slavná — 

znie borov äum po skalinách; 

kde Nitra, Váh i Hron sa pení; 

kde Kriváň svojim končiarom 

čnie v modro nebies zadumenf; 

kde Dunaj dumá s Devínom; 

kde sestra sestre: Moravienka 

Sie vrúci pozdrav Vltave; 

kde sladký spev čuC z devíc vienka; 

kde báje žijú dumavé; 

kde mnohý hrad sa zrakom núka 

na chrbtoch pravekových skál — : 

tam jeho mocná vládla ruka, 

tam králil onen slavný kráf. 

A národ vďačný berlu krála 
vždy s úctou, láskou Túbaval. 
Keď vôFa kráía v boje zvala, 
vždy národ chrabro v boji stál. 
S modlitbou svätou pluky svoje 
kráF vodil boj za domov bit — 
svet diaTny bál sa jeho zbroje — 
a bola sláva, dobrobyt. 

KráT slavný v mnohých bojoch, Irudoch 

i vekom soäiel napokon. 

Vlas zbelel, oko haslo, — v údoch 

už starých slabosC cítil on. 

I vedel, že, čo poSlo z prachu, 

raz navrátit sa musí v prach, 

i čakd pokojne, bez strachu 

skon žitia časov vo vlnách. 



205 



XJL( 



Vo skvostnom kresle, kmeC už pravý, 
vo svojej sieni sedel krát 
Korunu sňal so fiedej hlavy, 
ju nosit snáď už poustal, 
na stole ona nepohnutou, 
lúč slnka ihrá v skvostoch jej, — 
a miesto berly — sväzok prútov 
krá! drží v ruke sostárlej. 

A pred nim králevičia traja 
mladiství stáli v tenže čas, 
a v fahoch otca obličaja 
plál lásky nežnoprísnej jas. 
I vravel kráF: »Sem, synia moji, ■ 
sem bližäie, mám k vám vážnu reč, 
m&a starosť velká nepokoji: 
koruna, berla, vlasf i meč<. 

»Co teraz po tom: odkiaf-pokiaT 

budete ktorý kraTovaf, 

keď dopijem ja žitia pokál 

a k cieFii dospie moja traf — 

Ja inäie chcem: toC, sväzok prútov — 

tu máä ho, synak, äarvanec, 

a mladou, silnou, vyvinutou 

ho rukou zlom, ak možná vec«. 

Vzal, trápi sa, až zrudlo líce 
i zperlil znoj mu na čele, — 
no darmo; poprehýnal síce, 
no zlomiť — nie: sta z ocele — 
»No, nechaj, synku; vidím: omyl! 
da{ bratú, predsa starSÍ on«. — 
Vzal druhý: lámal — nerozlomil, — 
a tretí takže napokon. 

A s dumným úsmevom na líci 
— po márnej synov snahe — krá! 
tri vyňal prúty z viazanici 
a synom z nich po jednom dal — 
»No zlomte* — rečie. Rozlomili, — 
v tvár otca hbdia s úsmevom — 
»Nuž, viďte, synáčkovia milí: 
žart — ale velká pravda v ňom«. 

*V. ňom pravda velká, poučenie: 

Jak prúty tieto, tak i vy: 

V pojedinných vás sily nenie, 

ste slabí, krehkí, zlomiví, 

a prvý väčáí nápad vrahov 

vás porozmetá zaiste, 

no svornou myslou, svornou snahou 

nezmožitelhí, silní ste<. 



206 



»A preto svornosť, svornosf, svornosť! 

To závetný hlas otca k vám: 

v nej sila, zdar a nerozbornosť 

a stezka k slávy výšinám. 

Nuž jeden cief a jedna snaha 

a plece k plecu v každý časí — 

a prekvitať vlasť bude drahá 

a Hospod žehnať bude vás*. — — 

Kráľ slavný zomrel, — závet jeho 
na púšti odznel, bohužiar . . . 
Nezkvitlo požehnanie z neho 
a sláva prchla v dialnu diaf . . . 
No závet, príkaz kráEa vážne 
k nám volá z jeho mohyly : 
O, napravme si, detvo, snažne, 
čo bratia dávni zkazili ! . . . 



III. 



Vec ovšem nenová, a predsa stále platná, 

bo pravda väzí v nej vždy nová, nepodvratná, 

Či prikázanie spásonosné v každom diele, 

a bohužiar ! vždy ešte nesplnené cele. 

»Len silou spojenou!* — tak ešte hromu hlasom 

vždy volať treba našim rozorvaným časom. — 

Plemeno Slovanov! buď viazanicou kráFa — 

a žiadna sveta moc ťa neztne, nerozvála . . . 

Veď koľko, koFko nás! Co hviezd na nebosklone, 

čo piesku v prehlbokom okeánu lone — 

Čo po tom: odkiaF — pokiaF — , tu, tam, všade, všade: 

kde slnko vychodí, kde schodí na západe, 

od juhu k severu — toť silná viazanica! — 

Nuž preč, ty sváru zhubná šiarkanica! — 

Prút ja, prút ty, prút on: ach, snadno vrah ich zláme, — 

no viazanicu — nikdy : všetko pretrváme . . . 

Zni, prikázanie veFké! — Viazanica prútov 

nám heslom, symbolom, zárukou nepohnutou — 

Hor! plece k plecu s hora, s dola, s pravá, s Fava — : 

prút zpučí Áronov — a drievna zkvitne sláva! . .. 

Martin Sládkovičov, 



M 



207 



Sonety. 

(Dla žalmu XLIV.). 



k 



iak slavné boly časy otcov dávne! 

^My vlastným o tom slýchavali sluchom 
z úst otcov svojich s povzneseným duchom 
Boh ôinil s nimi činy veleslavné. 

Ó, hnutia lásky Jeho boly zjavné: 
pohanov vyhnal; modly padlý buchom; 
a potom vštepil kmeň náá jarým ruchom 
v zem prisúdenú mu od vekov právne. 

A jako Boh sám dal mu zem tú v láske: 

i boje bíjal On zaň rukou silnou 

a víťazil nad vrahom v každej čiastke. 

A hymnou za to zvučnou, snažnou, pilnou 

rod zveleboval Boha Spasiteľa: 

buď zvelebený až na veky! Sélah. — 



Lež prítomnosC . . . ach, smutná, prebolavá! 
Vrah skrušil nás — Boh na nás pozabudol — , 
nad hlavou našou víri strasti kúdol 
až puká srdce, treští biedna hlava. 

Vrah odberá, čo naSe, s pravá, s fava, 

i posledný kus kradne, čo nám zbudol; 

nôž jeho krvou oviec — našou — zrudol, 

a v kvíFbach našich triumf spupných vstáva . . . 

Ach, vydal si nás, Bože, v pohanenie . . . 
A prečo? Snáď sme smluvu narušily? 
Veď dúfame len v Teba nezomdlene 
len k Tebe Ineme z celej duší sily. 

Snáď preto práve súžby plamenisté 
nás svierajô? — Ó, iste zkúška, iste . . . 



No práve preto pravá naša viera, 
že spravíš, Bože, prietrž zkúšok dobe, 
že obtneS rohy plesajúcej zlobe, 
že krátkou už len múkou srdce zmiera. 

Keď doplní sa zkúšok krutých miera: 
tvár zbitú zjasníš v slávy novej zdobe 
a k našej schráne vyslreš ruky obe. 
V tej viere srdce vôelkou techu sbiera. 



208 



n 



W 



í?x 



%, 



v tej viere lkáme k Tebe, Hospodine: 
Ó, nespi, nespi, precít, precíC, Panel 
Ston clivý dávno z nadich sŕdc sa rinie, 
Ipia duSe naäe k prachu zbedované. — 

O, povstaň, povstaň, ukonč fažké boje, 
a vykúp nás pre milosrdie svoje I 

Martin Sládkovičov. 



Fabula. 

y&vno slýcham £abulu; zábavná je dosti; 
porúčam ju presnažno vaiSej pozornosti: 

Bol raz jeden slavný král. Fáma o Ďom letí, 
preslavná a velebná cez tie naäe svety. 

Raz do jeho kráľovstva priäiel vítaz hrdý 
s budzogáňom v pravici, udatný a tvrdý. 

Na komoni spotenom, jako mlieko bielom 

k hradu krab pricválal v cvale chvatnom, smelom. 

Mal i sprievod jasavý zbrojnošov a verných, 
množstvo vojska po poliach, sCaby mrákav čiernych. 

Poslal poslov s odkazom: ^Kráhi, poddaj sa nám, 
darmo by si bojoval proti pekla bránam, 

proti našej armáde . . . Hotový som predči 
pokojne sa pojednaC s tebou v tejto veci: 

Daj mi svoje kráfovstvo — dám ti koňa za to, — 
je to za kôň: žiadne ho nezaplatí zlato; 

je to za kôň: padlý sňah, ale oheň číry. — 
Vale! čakám odpoveď za minutý štyri*. 

Prišiel kráT na poklonu krotký, holohlavý: 
» Vítam vrelo rytierov svetochýmej slávy — 

Podaj mužnú pravicu: kráfovstvo je tvoje, 
nechaj si i komoňa, — zdar na tvoje boje I « — 

Na tom istom komoni — akže dobre vieme — 
dvesto hidí vcválalo neskôr do tej zeme. 






Dosial žije komoň ten v nesmrtelhej 
Žije, žije v nejednej Eahkovernej hlave. 

Martin Sládkovičov. 



CJ 






S09 



14 








^ 



m 



^ 



Palatín 
gróf Ďuro Thurzo z Betlenoviec. 

Životopisný a vekový obrázok. 

Napfsal 
Alexander Lombardini. 

lurzovci z Betlenoviec sú dejepisné velmi známy vymretý rod. Spener 
a niektorí iní tento rod podla obyčaja po romanticisme chmáta- 
jdcebo z tatárskej krajiny odvodzoval a udáva, že z Poľska do Uhorska 
prišiel. Udanie toto nemá viac hodnovernosti jako to, že jedna vetva 
Thurzovcov z Uhorska do Augsburgu a odtiaľ navrátená, do Rakúska — 
kúpením Grafenecku — prišla. Jaké chybné je udanie Spenerovo, už Matej 
Bel poznamenal, ked zo Steyererových dejín rakúskeho Albrechta U. uvádza 
jedného Jána Thurs z Rauhenecku (1363.) a jeden náhrobný kameň Ottu 
Thursa (1320.), bárs aj ohľadom poslednieho s tou ľútosťou, že sa mu vzdor 
všetkému hľadaniu nepoSťastilo, ten udanlive vo Viedni vo voľaktorom 
kláštore sa nachádzajúci pomník vynájsť a sa o istote nápisu presvedčiť. 
Barón Alojs Medňanský tento náhrobný kameň v kostole kláštora sväto- 
krížskeho (Heiligen-Kreuz) našiel; nápis znie: ANNO. DNI. M. CCC. 
TRICESIMO. PRIMO. SEXTO. NONAS. MAIL OBIIT. OTrO. TVRSO. 
DE. RAVHENEKK. Bel chybil teda jak ohľadom miesta, Uk letočetu. 
Celkom nové, neočakávané svetlo o najstarších pôvodných miestach Thur- 
zovcov, alebo jako ich v Rakúsku volali Tursov, ďakujeme neunaveným 
bádaniam zvetlskéko kapitulníka, Jána Frasta, z ktorých vysvitá, že pevnosť 
Lichtenfels (jako rumy ešte jestvujúca na 2 hodiny od kláštora Zwetl) už 
v druhej polovici XIII. storočia vlastnosťou Tursov bola. Prvý, čo meno 
od tejto pevnosti nosil, bol Hugo Turs, jako to jedna darujúca listina 
dokazuje, ktorú Jutta z Ottensteinu r. 1257. kláštoru Zwetl dala, kde 
medzi svedkami Bi^g^o Ivrso de Uchienfels uvedený je. Ďalej hovorí Frast, 
či Thurzovci pôvodne Rakúšania boli, alebo kedy a odkiaľ prívandrovali, je 
mu neznáme. Že sa ich rod na viac vetví delil, je isté, jako to jestvujúce 
listiny dostatočne dokazujú. Iní s viac pravde podobnosťou držia ho za 
rakúsky pôvod. Mienku túto uznáva aj Wagner, ktorý o rode tomto po- 



210 



m 



jednával^). Isté je, že v Rakdsku už v XII. storočí rod Thurzovcov užíval 
viac predikátov, jako de Lichtenfels^ de Rauhenstein^ de Rauhenek^ zas 
druhý de Tursenreit^ iný de limstein, iný de Aspem^ iný de Sonnberg, 
Jeho meno aj v podobe Turse a Turso prichádza. Ešte staršia je jedna 
druhá listina, v ktorej Otto Turso z Rauhensteinu jako svedok prichádza ; 
skrz Herrgotta udaná donácia Leopolda VII. pre kláštor Heiligen-Kreutz 
z r. 1203. A to Hanthalerom spomenuté nadanie kostola Zwetl skrz Had- 
mara z Chauenringu r. 1208., v ktorej Otto Turse prichádza medzi svedkami 
Najstaršie, za času pekného Fridricha, písané pozemné knihy viedeň- 
skáio školského kláštora, poukazujú na Tursov z Rauhenecku a Lichten- 
felsu, medzi najstaršími viedenskými domovými pánmi. Heleneuthal pri 
Badene, kde ich zámky dolu do doliny mocne sa hrozily, o nich mnohé 
romantické povesti roztrúsila. 

Tá ratolesť Thurzovského rodu, ktorého potomok stal sa Uhrom 
a hral historický zástoj, v XIV. storočí pod králom Žigmundom preukázal 
svojich pňových predkov. 

R. 1430. Bartolomeja syn /. Martin, kastellán Ujváru a jeho prí- 
buzného Jána z Betlenoviec syn /. íhiro Turzo, ktorí bojovali pri Nikápoli 
a tam dva jich príbuzní aj padli, ďalej menovaný Martin, ktorý z králov- 
ského dvora zmiznutého Lajku, syna Mirčeho valašského vajdu chytil a aj 
chodil k yiadislavovi, poľskému ícrálovi vo vyslanstve, pre tieto ich zásluhy 
od krála Žigmunda donáciu dostali. Martinových potomkov neznáme, pravde- 
podobné je, že mužských potomkov nemali. 

/. Ľuro bydlil v meste Levoči, tam zastupoval mestský úrad a jako 
predný človek bol aj na kraj. snem za vyslanca poslaný, ba r. 1452. aj 
smluvu s cisárom Fridrichom stravniva Ladislava pohrobka so stránky 
mesta Levoče podpísal. R. 1457. ale palatínskym rozkazom už jako 
užívajúci meno Thurzo de Bethlenfalva, so svojimi synmi do svojho záloho- 
právneho majetku v obci Pongrácz vo Spiši, štatuovaný bol. Ináčej on, 
tak aj po ňom velmi dlho jeho potomci podobného ducha, aj kupectvo 
sprevádzal, a už ako levočský obyvateľ alebío prv v Krakove a vo Sliezsku 
obchodné posádky mal. R. 1460. už nežil. Od jeho manželky Kataríny 
zostali po ňom traja synovia: //. Martin^ IL Ján a TheofiL 

Syn I. Ďura //. Martin bol veliteľom spišského zámku a ten proti 
Husitom vzdor všetkým úkladom aj obránil, túto jeho vernosť kráľ I. 
Matej r. 1465. donáciou obce Vôrôsvágásu, v šarišskej stolici, odmenil. 
2k)stalo po ňom šesť synov: i. //. Ďuro\ r. 1543. bol opátom. 2. ///. Ján; 
ešte pred r. 1503. zomrel bez potomkov. \ Žigmund; vstúpil na kňažstvo, 
r. 1501. sriemsky volený biskup, neskôr belehradský prepošt a kráľ. ta- 
jomník, r. 1504. už nitriansky, r. 1505. sedmohradský, r. 1506. už váradský 
biskup; 4. Peter; x, 1496. kaiočským arcibiskupom do Rímu do vyslanstva 
poslaný, r. 1505. bol vyslancom abaujskej stolice, zomrel okolo r. 1 513. 
zanechajúc po sebe vdovu bez detí Dorotu Rákóczy. 5. ///. Martin \ žil 
r. 1503., ked sa staral s jeho bratmi a pokrevnými o vymenenie jednej 
kurie v Betlenovcach. 6. Gašpar; bol spišský kanonik. V týchto vymrela 
ratolesť II. Martina. 

II. Ján a jeho brat Theofíl založili dve ratolesti ; obe kvitly do stredku 
XVIL storočia. 



») Analecta Scepusii IV. p. 46—154. 



íl. 



^ 



811 



14* 






^ 



II. Ján následkom toho svojho obchodného ducha, ktorým jeho rod 
vládal, položil základ bohatstvu a budúcnosti svojho rodu. Jako krakovský 
mešťanosta so svojím synom ///. Ďurom r. 1490. dňa 9. októbra zaopatril 
od Jána Corvina tohoto bane a majere v banských .mestách. Majetok 
tento bol základom neskoršieho bohatstva a mod Thurzovského rodu. 
Spôsobný Ján Thurzo a ešte spôsob nejší jeho syn nie menej v obrábaní baní, 
jako v baňsko-bystrických prenajatých baňach a obchode za krátky čas 
veftni velký prospech učinil, zvlášte ked od Vladislava r. 1496. obdržal 
dovolenie rozpúšťajúce dielne postaviť, ktoré poteraz v krajine nejestvovaly. 
On takto so synom Ďurom tak velké poklady nashromaždil, že krála II. 
Vladislava a jeho manželku kráfovnu Annu najviac on vypomohol z čas- 
tého peňažného zmätku. 

Kráľovná Anna a ňou vedený manžel, král, pre tieto služby milo- 
sťami obsypali týchto dvoch Thurzovcov. Ale zpomedzi všetkých milostí 
najužitočnejšia bola ohladom týchto tá, že ich kráľovná v banských me- 
stách za komorských grófov vymenovala; a ešte viac tá, že za pôžičky 
vždy sa množiace, banské mestá a zvoknský zámok im a jich dedičom, 
do vyplatenia požičaných súhrnov, r. 1505. do zálohu dala. Koľkým pro- 
spechom účinkovali Thurzovci okolo baníctva s rodom Fuggerovcov 
a koľko osožnej šialby spáchali s medeným obchodom v cudzozemskú 
sprevádzaným, nepatrí sem v3rpovedat To stojí nad všetkou pochybnosťou, 
že velikánsky osoh padal každoročne do ich mešcov. S Fuggerovcami do 
prenájmu vzaté uhorské bane, obsiahly zvlášte skrz neho tú neskoršiu veľkú 
významnosť, ked sa jeho synovi Ďurovi s obetovaním svojej osoby a vy- 
stavením svobody a života pošťästik), len výlučne v Benádcach drakovou 
žiarlivosťou chránené tajomstvo, lúčenie šľachetných kovov vyzkúmať. II. 
Ján zomrel r. 1508. Mal dve manželky, od prvej, ktorej meno sa nevie, 
bol IX, Ján a Stanislav^ tamten breclavský, tento olomúcky biskup, 
ktorý zomrel 7. apríla 1 540. Od jeho druhej manželky Magdalény Beckovej 
sa narodili: ///. Ďuro^ L Alex,^ V. ^än, Katarína (f 1535.) manželka 
Rajmunda Fuggera, Magdaléna^ manželka Ciriaka Popsta, a Margita man- 
želka Petra Perényiho. Z týchto 

///. Ďuro už za času svojho otca v obrábaní baníctva vyučený, 
a ešte za živobytia jeho pojmúc si za manželku Annu Fuggerovú, sošvagrený 
do rodu podobného rázu a ducha, po smrti svojho otca stal sa banským 
a komorským grófom a rodné majetky podobne množil. Ale včas ochorejúc, 
utiahnul sa do Augsburgu a tam zomrel 19. marca 1521. Vedel po latinsky, 
slovensky, poľsky a maďarsky. Od manželky svojej Anny Fuggerovej mal päť 
detí: /. Bernard^ MikuláS (ktorý zomrel bez potomkov), Veronika^ man- 
želka Jána Schaada z Warthausenu,il/^7rf ď, manželka Jána Gebharda a Krištof, 
O prvom a poslednom sa nižej zmienime. 

/. Alex, kráčajúc v šľapajach svojich predkov bol tiež priateľom 
obrábania baní, r. 1 521. už bol kremnickým komorským grófom a kráľ. 
hlavným komorníkom, neskôr sa stal kráľ. pokladníkom, r. 1525. už ta- 
vemicus, konečne ale judex curíae. Bárs neskôr bane do rúk Jána Emustha 
z Csáktornyi prišly právom donácie a zálohu, predsa ich rod Tnurzovský 
s Fuggerovcami v prenájme držali v starom hospodárskom systéme, až 
kým konečne tomuto sebeckému a osožnému monopolu trošku hlbšie 
vhliadnutie a energia konec neučinily. Alex (I.) Thurzo r. 1523. dostal od 
kráľovnej Márie zámok Červený Kameň v prešporskej stolici, ktorý ale 
Fuggerovcom predal. Po moháčskej bitke obíduc kráľa Jána, určite stal 



2ifi 






ku I. Ferdinandovi, a od tohoto 1527. dostal z majetkov Zápolovských 
spišský zámok s viac inými Zomrel 25. januára 1543. Pochovaný bol 
v Levoči, od prvej manželky Anny Zathmáryho nemal detí, od druhej Mag- 
dalény Székelyho z Ormosdu zostaly len dve dcéry: Anna^ manželka Ondreja 
Báthoryho, judexa curíae, a Alibeia^ manželka najprv Jaroslava Pernsteina, 
potom Adama Ungnada, potom grófa Júliusa Salmisa. 

V, Ján (syn II. Jána) najviac bydlel v Sliezsku, až ho jeho brat I. 
Alex zpät povolal, ktorý ho testamentáme na zámky Spiš a Bojnice de- 
dičom spravil, ale sa so ženskými dedičami do zdĺhavého pravotenia po- 
pustil, až konečne po 6 rokoch 1 549. sa pri novej donácii v majetku mohol 
potvrdiť; po ktorej Bojnice, pri istých podmienkach, prepustil Frankovi 
Thurzovi nitrianskemu biskupovi a jeho bratovi IV. Ďurovi ; on v spišskom 
zámku žil. Bol hlavným županom spišskej stolice. 2k)mrel neženatý 29. 
marca 1558. v 66. roku veku svojho. 

/. Bernard (syn III. Ďura) najviac v cudzozemskú, v Augsburgu, 
alebo v Rakúsku býval. Od rodiny grófov Hard^govských kúpiac panstvo 
Graweneck, aj od tohoto písal svoj predikát. Aj tam zomrel 4. dec 1556. 
Od jeho manželky, Kataríny Neydeckovej zostaly deti : VIL Ján, IL Krtítof^ 
VII L Ján, I L Bernard, Bor a, Maria, Felicitas a Alibeta; len Felicitas 
sa vydala, za Gabriela Dóczyho, ostutnie sa nevydaly. Jediný syn //. Bernard 
po svojich zomrelých sestrách vonkajšie majetky dostal do rúk, pritom sa 
ale pravotil aj pre uhorské, a 1588. ^svojho pokrevného, Stanislava, do- 
citujúc, sa súčastnil aj v Bojniciach. Žil ešte aj 1594. Od jeho manželky 
Heleny Saurovej zostala jedna dcéra: Benigna, najprv manželka Jána Lem- 
bacha, potom Jána Stahremberga, v ktorej ratolesť I. Bernarda vymrela. 

I. Krištof (syn III. Ďura) najviac bydlel v Augsburgu, kde mal okrem 
krásneho domu, ktorý ešte jeho otec zaopatril, druhý velký majetok; ináč 
ako chorlavý človek krátko žil. Jeho prvá manželka bola Zuza Erdôdyho, 
druhá Magdaléna Rhelingerová z Horgau, po tejto zostalo 6 detí: l. //. Sta- 
nislav, o ktorom nižej; 2. Jarolim, ktorý vládnul Ščiavnikom, písal sa 
bojnickým barónom; r. 1564. robil testament a 1576. zomrel. 3.//. Alex, 
o ktorom nižej; 4. Anna, najprv manželka Krištofa Welza, neskôr Ďura 
Khevenhfillera. 5. Magdaléna, manželka Razmana Degera a 6. //. KriStof^ 
ktorý zomrel bez potomkov za mladý. Z týchto 

//. Stanislav bol hlavným županom stolice spišskej 1559 — 1583. 
Pestoval učenie Lutherovo vo Spiši. Neskôr šiel do Augsburgu, tam zomrel 
6. júla 1586., v 55. roku veku svojho. Prvá jeho manželka — jak sa 
Wagner nemýli — bola z ratolestí rimaséčskych Széchyovcov. Druhá — 
a to je isté — bola Katarína, dcéra Jána Chorona z Devečeru, kaboldského 
baróna, s ktorou r. 1563. vo Viedni držal veselie. Ale deti nezostaly^ 
Jeho brat 

//. AUx bol po jeho bratovi od 1584. hlavným županom stolice spiš- 
skej a r. 1788. bol už správcom spišskej komory. On sa už písal de- 
dičným hlavným županom stolice spišskej a spišskej zeme a spišským ba- 
rónom. Zomrel 5. marca 1594. Pochovaný bol v Levoči. 1569. si pojal za man- 
želku Barboru, dcéru Mikuláša Zrínyiho, sigetvárskeho bohatiera, s ktorou 
splodiac II detí, štvoro za mladý zomrelo, ostatnie sú: i. IIL Sta- 
nislav, o ktorom nižej; 2. //. USkulái, o ktorom nižej; 3. ///. Kriitof, 
o ktorom nižej; 4. ///. Alex, ktorý 1597, v 13. roku veku svojho zomrel 
a pochovaný bol vo Fraštáku. 5. Magdaléna, manželka Franka Dersífyho 
z Nitr. Stredy, šarišského hláv. župana. 6. Maria, najprv manželka Ga- 



XílL 



318 






briela Dóczyho, potom Jána Rottala. 7. Zusa^ od r. 1 598. manželka Žigmunda 
Forgácha, neskôr palatína. Z chlapcov ten III. Stanislav rozšíril dalej svoj 
rod; vidme teda najprv jeho bezpotomkových bratov a potom jeho. 

//. MikuláS študoval v cudzozemskú. Príjduc domov dostal za podiel 
bojnické a fraštacké panstvo, v týchto žil do smrti. 1608. na korunovaní 
II. Mateja niesol zástavu Kumánie. Zomrel 27. dec. 1609. vo Fraätáku, 
kde 2. febr. nasledujúceho roku pochovaný bol. Manželka jeho bola Anna 
Maria 2^ranová alebo Saurová, po ktorej deti nezostaly, a ktorá sa ne- 
skôr vydala za Stegfrida Kolonidia. 

///. KriHof dedičný pán spišskej zeme, barón, víťaz zlatej ostrohy 
a král. komorník, r. 1603. bol hláv. županom stolice spišskej a šarišskej. 
Prívrženec Bocskayho. Z učenia Lutherovho prešiel do katolíckej cirkve, 
ale konečne zas sa stal veriacim evanj. cirkve aug. vyznania a dal držať 
synodu v Spišskom Podhradí. Zomrel 7. apríla 16 14. v 31. roku veku 
svojho. Pochovali ho v Levoči. Manželka jeho Zuza Erdôdy, vrúcna ve- 
riaca a patrónka katolíckej cirkve, za 1 1 rokov smútila jako vdova svojho 
manžela, s ktorým deti nesplodila; zomrela 1633. 

///. Stanislav narodený v Bojniciach 24. júla 1576. Učil sa v cudzo- 
zemskú, vedel — jako skoro každý Thurzo — madarsky, latinsky, ne- 
mecky a česky. V mladšom veku bral účasť aj na vojenskej dráhe. Po smrti 
svojho brata III. Krištofa r. 161 4. sa stal hláv. županom spišskej stolice, 
neskôr bol hláv. pohámikom. Proti Bethlenovi aj prí viazaní nikolsburg- 
ského mieru hral zástoj. 1622. na kraj. sneme v Soproni bol za palatína 
vyvolený. Zomrel i. mája 1625. v 49. roku veku svojho a v Levoči ho 
pochovali. Dla niektorých sa tri razy ženil, isté je ale len to, že jeho man- 
želka bola Anna Lisztiová, baronessa z Kôpcséna, ktorá sa jako vdova 
druhý raz za Ďura Pogrányiho, volakedajšieho úradníka Thurzovského vydala, 
s ktorou splodil: Pavla Thurzo^ Alžbetu a Štefana^ ktorí ked za mladý 
pomreli, len IV, Stanislav^ Adam^ Michala £va{'f 1627.), manželka Štefana 
Pogrányiho, zostali. 

IV, Stanislav po smrti svojho otca Od 1625. hláv. župan stolice 
spišskej. Zomrel v Bojniciach 14. dec. 1627. Od manželky Anny Czoborovej, 
zostal jeden syn: V. Stanislav^ ktorý prv než otec zomrel. 

Adam od 1628. bol tiež hláv. županom stolice spišskej. Poneváč cho- 
dieval do dvora palatína Eszterházyho, s bratom Michalom prestúpil do 
katolíckej cirkve, a stal sa jej horlivým veriacim. Zomrel bez potomkov 
16. nov. 1635. — ^* 1627. 21. júna si zasnúbil za manželku Barboru, 
dcéru Ďura Széchyho, s ktorou 17. jan. 1629. držal veselie, s ktorou deti 
nesplodiac, vdova Bora Széchyho neskôr sa vydala za grófa Adama Forgácha. 

Michaly posledný odrostok tejto ratolesti Thurzovskej, od r. 1635. 
bol hláv. županom stolice spišskej. Chorlavý človek súc a neúfajúc po- 
tomkov, počal svoje majetky zakladať a iným prepisovať, ale počiatkom r. 
1636. zomrel, svoju lineu pojmúc do hrobu. Vdova jeho Helena Horváthova, 
z V^li do 1600. nosila vdovské rúcho, kedy zomrela; v Trnave pocho- 
vaná bola. 

Druhú ratolesť Thurzovcov, ktorá sa oravskou lineou menuje, založil 
syn I. Ďura, Theofil. 

Theofil sa súčastnil 1479. v tej král. donácii, v ktorej král Matej to- 
hoto rodu niektoré majetky v šarišskej stolici potvrdil. Mal dve manželky ; 
prvá Barbora r. 1489., druhá Anna pred 1493. sa stály jeho manželkami. 
Z týchto jedna bola dcéra Blažeja Magyara z Košíc, sedmohradského voj- 



814 



^' 



vodu. Od tejto poslednej mal dcéru Katarínu^ manželku Franka Berthóti. 
Mal aj jednoho syna 

VL yána^ ktor^o krivým volali a ktorý pred 1534. zomrel, lebo 
vtedy jeho manželku Annu už ako vdovu čítame. Po tejto zostalo 5 detí: 
I. Katarína^ manželka najprv Franka Farkasa z Besse, potom Uríela Maj- 
thényich z Nováku. 2. Anna^ manželka najprv Gabriela Cheha z Levíc (f 1 542.) 
potom Melichera Balassa. 3. IV. Ďuro^ ktorý 1549. na Rychnov vo Spiši 
niesol donáciu a zomrel bez potomkov. 4. Žofia^ manželka Blažeja Nagya. 
5. Konečne Fratiko, 

Teraz menovaný Franko najprv nastúpil cirkevnú dráhu a v Taliansku 
dokončiac Štúdia, r. 1534. zvláštnou milosťou Ferdinanda L zostal nitrianskym 
biskupom*) a pri tom bol predsedom prešporskej komory. Skvelé vlastnosti 
tohoto mladého muža, ktoré sa hned pri nastúpení tejto hodnosti v po- 
jednávaniach s Valentínom Tôrôkom ukázaly, pritiahly pozornosť kráľovu na 
neho. Tôrôk v čas nekonečného dohadovania sa o korunu medzi Ferdi- 
nandom a Zápotom, majetky nitrianskeho biskupstva k sebe pritiahnul, 
a nemohol byť ku vydaniu bohatých majetkov nútený, lebo by bolo ne- 
bezpečné bývalo tohoto mocného, len namáhaním od protikrála odňatého 
muža uraziť a skrz to jeho odpadok zapríčiniť. Thurzo sa videl byť pri- 
núteným, ked nechcel byť len čistým titulom biskupa spokojný, vyjednávania 
zaviesť, ktoré taktične vedené, konečne ked aj nie bez obetí, predsa 
k žiadúcnemu cielu viedly. Podelený majetok ríäe, stále vojenie panovníkov 
a ich prívržencov, Turkov každodenné zboje a pustošenia, konečne pokrytstvo 
a nevernosť niektorých úradníkov v správe kráľovských dôchodkov, vohnaly 
král. komoru do ustavičných rozpakov, ktoré boly tým trápnejSie, čím 
súmejšie požiadavky pomery zapríčinily. Král Ferdinand myslel tomuto 
stavu aspoň čiastočne odpomôcť, k^ silného, prísnosť s rozhľadom a sta- 
točnosťou sjednocujúceho muža vedenie tejto vážnej administratívnej vetve 
poverí a postavil r. 1549. Franka Thurzu na čelo svojej úhor. komory. 
Cez osem rokov zastupoval tento biskup medzi ťažkými, ducha a činnosť 
ustavične nárokujúcimi okolnosťami, tento vážny úrad, vždy požívajúc lásku 
svojho kráľa. Ale počnúc jeho linea vymierať, dla iných ale, aby mohol 
jeho i2-ročné biskupské Sôchodky a poklad sosbieraný z riaditeľstva ko- 
morského požívať, r. 1557. zanechal biskupstvo, prestúpil na lut. vieru 
a pojal si za manželku dcéru Mikuláša Kôstku zo Sedlíc, Barboru, ktorá 
mu nielen krásu ale aj zámky Strečno a Lietavu priniesla a ktorá ale bez 
potomkov zomrela, zas sa druhý raz oženil, pojmúc si za manželku dcéru 
bohatiera Mikuláša Zrínyiho, Katarfnu. S prvou svojou manželkou sa ešte 
do majetku lietavského a oravského zámku položil, a neskôr sa stal kráľ. 
hlavným dvorným majstrom. Zomrel 1576. dla niektorých následkom rán 
uštipnutia skrz hada. Vdova jeho sa neskôr vydala za Imricha Forgácha. 
Z druhého manželstva Franka Thurzu sa narodilo odetí, a síce: i, Agneša^ 
manželka Franka Kis-Szerényiho, 2. V. Duro, o ňomž nižej. 3. // Franko^ 
ktorý 1574- sa súčastnil s otcom donácie zámku a panstva hričovského 
a bytčianskeho v trenčianskej župe a za mladý zomrel 4. An?ta^ manželka 
Ďura Perényiho. 5. Kaiarina^ manželka Gabriela Révaya. 6. Urhila^ 
manželka najprv Štefana Gyulaífyho z Ráthotu, neskôr Franka Ghyczyho 
z AblauczkQtthu. 



>Í'k<Í 



*) Dľa iných bol len samozvanec a mal len štyri nižšie kňazské rády. 



aiĎ 



Á 




&' 






'P. f 



V, Duro narodený v Lietave 2. sept. 1567. V mladšom veku získal 
zásluhy na vojenskej dráhe, z ohladu týchto 1596. už král. radca, neskôr 
hláv. pohárnik a neskôr hlav. stolný majster. 1606. na svoj rod dostal 
dedičné hlavné županstvo stolice oravskej. 1607. dostal rozsiahnutie rodného 
odznaku. 7. dec. 1609. bol za palatína vyvolený. Zomrel 24. dec. 16 16. 
v 49. roku veku svojho. Za zanímavé držím sem vpísať názov tej pohrabnej 
reči, ktorú nad ním bojnický ev. kňaz Izák Hrochot Abrahamides držal, 
a ktorá venovaná jeho synovi Imrichovi sa vytlačila pod týmto názvom: 
»Oratio Exequialis Illustrissimo p. m. Comiti ac Domino D. Georgio 
Thurzoni de Bethlenfalva, Comiti de Arva, ejusdemq. Cottus Arven. per- 
petuo Comiti, Regni Hungariae Palatino, Judici Cumanorum, Sac. Caes. 
Regiaeq. Mattis intimo Consiliario et per Hung. Locumtenenti etc. In publico 
luctu, cum mortales mae Cels. exuriae funeratione solenni, undecimo Caleod 
Martii h. e. 19. febr. Anno 1617. Monumento Maiorum in Templo Byt- 
schensi conderentur, dicta et recitata ab Isaco Abrahamide Hrochotis 
Ecclae Baymocen. Pastore et Praeposito et earum, quae per Cottum Po- 
sonien. Nitrien. Barsien. Augustanam Coníessionem amplectuntur, Super- 
attendente. Leutschoviae excudebat Daniel Schultz, Anno Dni i6i7«. — 
Prvá jeho manželka bola Žoíia Forgáchová z Ghymešu, ktorá v čas pôrodu 
zomrela 1590.; od tejto mal dcéry: a) Zuzu, najprv manželku Štefana 
Perényiho, potom Michala Czobora, potom Štefana Amadea, potom Frid- 
richa Veysku. b) Juditu, od 1607., manželka Ondreja Jakussicha a c) Franka^ 
ktorý včas zomrel; druhá jeho manželka bola Alžbeta Czoborová, ktorú 
1592. vzal za manželku, z ktorej mal deti: ď) Jána, včas zomrel; e) Bar- 
boru, manželku prv Krištofa Erdôdyho, potom Jána Draskovicha f) Helenu 
(t 1648.), manželka grófa Gašpara Illésházyho. g) Imricha, o ňomž nižej. 
h) Máriu od r. 161 8., manželka Michala Vizkeletyho zo Szeptencz-Ujfalu. 
i) Katarínu, od 1620., manželku Štefana Tôkôlyho. k) Annu^ od 1622. 
druhá manželka baróna Jána Szunyc^ha; 1) Alibetu a m) Žofiu, v parte 
zomrelý. 

/iwríV/í narodený II. sept. 1689. učilsa vo Vittenbergu, 1617. odobra! 
hlavné županstvo stolice oravskej, 16 18. si pojal za manželku Kristinu 
Nyáryho z Bedeghu, s ktorou 15. nov. 1 KiráJy Helmeczi držal veselie. 
1 62 1, jeho povereník Bethlena bral účasť vo viazaní mieru v Mikulove. 
Tam zomrel 19. okt. 162 1. v 24. roku veku svojho. Pochovaný v oravskom 
zámku v kaplnke. V ňom, lebo syn nezostal, vymrela aj linea oravských 
Thurzovcov, a tak oravsko-lietavské panstvá nepodelené, ženskými po- 
tomkami od neho a jeho sestár pochádzajúcimi, vladárené sú podnes. Od 
jeho manželky Kristíny Nyáry z Bedeghu (ktorá neskôr 1624 sa za Mi- 
kuláša Eszterházyho, neskôr za chýrneho palatína vydala) zostaly dve dcéry; 
mladšia Kristina (pohrobok), narodená 25. apr. 1622. zomrela 22. marca 
1632.; staršia Alibeta, narodená 20. febr. 162 1., sa vydala 26. sept. 1638. 
zá grófa Štefana Eszterházyho, ktorý ju 164 1, vdovou nechal; ona, Alžbeta, 
zomrela 4 júla 1642. 

Odznak rodu je na štvoro podelený štít, ktorého prostriedok menší 
štít zaujíma a v zlatom dvore dvojhlavého, korunovaného čierneho orla 
ukazuje; v i. a 4. červenom dvore štítu korunovaný lev sa vypína, v 2. 
a 3. belasom dvore na zadných nohách biely jednoroh sa pozdvihuje. Nad 
štítom dvojkorunný šišak vidno, z toho s pravej strany korunovaný lev, 
s lávej biely jednoroh sa vypína. Zdrapy, s pravá zlatočervené, s lava 
striebor no* belasé. 



»16 



ryk 



1 






Z tohoto vysvitá, že Frankom Thurzom s Katarínou Zrfnyiho splo- 
dený, dňa 2. sept. r. 1567. na zámku Lietave narodený Ďuro, neskorší 
palatin kráľovstva uhorského, nosil piaty meno, ktoré štyria jeho predkovia 
nosili a ho chvalitebným spravili, ktoré týmto chlapčokom určené bolo 
ku najvyišej skvelostí prísť. 

Sotva deväťročný, ztratil Ďuro svojho otca, nezostal ale prozreteľnosťou 
skrz túto boľastnú smrť celkom opustenou sirotou, lebo na svojom otčimovi, 
Imrichovi Forgáchovi, našiel väčšiu náhradu ztrateného, ako by si to on 
bol smel úfat Aj ho vďačná pamiatka, tohoto svojho druhého milujúceho 
a milovaného otca, nikdy neopustila. Aj v neskorších rokoch, ked mladík 
už dávno na muža dozrel, ked bol najväčšou hodnosťou ríše, česťou 
a chýrom ozdobený, často spomínal, ako si Forgách pestovanie jeho ducha 
a rázu pokladal, ako lio učením a príkladom na ceste statočnosti a práva 
viedol a mu svietil, tak že on mu to, čo dobrého na duši má, ďakovať musí. 

Keď Ďurovo domáce vychovávame dokončené bolo a pribývanie te- 
lesných síl, cvičenie v obracaní zbroja každému mladíkovi jedine potrebnom 
sa zdalo žiadať, Forgách hladal miesto, kde by sa to na spôsob pomerom 
jeho syna zodpovedajúcim stať mohlo. Jeho zrak padol na dvor arcikniežaťa 
Ernesta z Rakús, ktorý v čas neprítomnosti cisára Rudolfa pri českom 
sneme vládu rakúskych krajín ako miestodržiteľ svojho brata prevzal a svoje 
ložisko vo Viedni postavil. Ernest, priateľ všetkých rjrtierskych cvičieb, držal 
skvelý dvor, ktorý mladíkmi z najšľachetnejších rodov, ktorí službu u jeho 
osoby konali, zvelebený bol. Do ich počtu (1584.) prijatý a nezadlho k tým 
najvyznačenejSím pripočítaný bol mladý Thurzó, k jeho najväčšej ľútosti 
za krátky čas prinútený bol túto dobrú školu rytierstva a jemnejších 
mravov, ktoré by bol darmo vnútri ťahajúcich mostov našich samotných 
skalných zámkov hľadal zanechať, lebo ešte v tom roku nastatá smrť jeho 
matky požadovala čím skorší návrat dediča majetku, ktorého súhrnná ob- 
saienosť, štáty niektorého, teraz medzi souverenov Európy vriadeného 
domu prevyšovala. 

Ešte primladý, že by bral účasť vo verejných záležitosfach otčiny, 
venoval sa Iľhurzo celkom zamestnaniam, ktoré sú neodlučiteľné od spra- 
vovania rozsiahleho majetku, súčasne priatebni a pokrevnými obliehaný, 
aby ich straniva ďalej trvania na jeho hlave spojenej mladšej vetvy Thur- 
zovcov uspokojil, sosobášil sa Ďuro r. 1585. so Žofiou Forgáchovou, dcérou, 
Turkom siko ríšsky kapitán potisského vidieku dobre známeho Šimona 
Forgácha, jednoho brata jeho milovaného otčima, ktorý krátko predtým 
svoj skvelý, viacerými korunovanými hlavami poslanstvami vyznačený sňatok 
s Katarínou, princeznou zo Sasko-Lauenburgu slávil. Nie je nepodobné 
šľachetnému rázu Thurzovmu, že ho opravdu detinská láska k tomuto jeho 
druhému otcovi, pri volení svojej manželky viedla; lebo ako mohol tomu 
svoj vďak mocnejšie a vnútomejšie preukázať, ako keď všetko, čo svojím 
menoval, ba seba samého tej dal, ktorá najbližšej spojila krv s otcovským 
priateľom a učiteľom? Keď je život, ako jeden duchaplný spisovateľ vraví, 
sladkou obyčajou bytnosti, tak menujme vďak sladkou obyčajou ľúbosti. 
Ona prejíma celkom šľachetného ducha, stane sa s ním jedným a chová 
sa aj bez jasného vedomia z obyčaje a potreby lásky a jej zjavov proti 
milovanému predmetu. Je jemná a krotká, krotí aj divé prírody, ktoré sú 
samy so sebou a so všetkým, čo ich obkľučuje v svade, keď sa jej nebeský 
Uas ozve, a spôsobuje všetky tie zázraky, ktoré v sprievode všenaobúcej 
lásky ťahajú. 



m 



B17 



ÍK 



Milé vlastnosti Thurzom vyvolenej nevesty, odmenily ho dostatočne 
za všetky ohľady, ktoré ho ^čomu tak aj bolo) pri vyvolení zpomedzi 
dcier krajiny viedly. Ale bárs aj tak prajné boly výhľady, pod ktorými 
tento pekný sväzok uzavretý bol, a aj vo vzájomnej spokojností vyplňovať 
sa počaly, krutý osud sa nechcel dať uprosiť vnútorne spojených Šťastiu, 
trvanlivosť povoliť. 

Príčinou chytrej a neočakávanej smrtí Žofiinej bol prvý rytiersky 
jázd jej manžela, ktorého výsledok bol najvýš nešťastlivý a by bol smelosť 
počiatočníka obyčajného spôsobu, keď aj nie navždy, aspoň na dlhý čas 
zronil. Ďuro totižto r. 1590. vstúpil do 25. roku a myslel, že má teraz 
ramená svojej vlastí v moci svojho dedičného nepriateľa vzdychajúcej ve- 
novať; keď sťa onoho strašného, ale silných mužov plodiaceho času, každý 
mladík, jaknáhle sa v sedle držať a meč obracať mohol, von ťahal, proti ne- 
veriacim potlačiteľom bojovať. Aby ale nebol bláznivo smelý výraz prvého 
ohňa, sbierali sa mladí bojovníci pod prápor voľaktorého známeho, dobre 
vyskúseného vodcu, ktorý to krvavé remeslo dobre znal, aby ich viedol 
na chýrečnej niti čestí. Tak aj Thurzo. Ako veliteľ Turkom sa nikdy ne- 
skloneného Komárna, si Mikuláš Pálífy, bárs mladý a k tomuto stavu 
z dvorskej cisárskej služby vjrvýšený, meno jednoho šťastlivého a obo- 
zretného vojína vydobyl. Jemu boly r. 1585. vážne Nové Zámky sverené, 
a len divadlo bolo týmto zmenené, na ktorom mal vavríny žať, lebo že 
ich mal mať, bolo isté jeho duši. K nemu pospiechal Ďuro a dostal rozkaz 
nad 400 koníkmi, s ktorými ťahal proti Ostrihomu, sprevádzaný Ondrejom 
a Vavrincom Zayom, Imrichom Jakušičom, Žigmundom Pesthim a inými 
mladými ľudmi prvších rodín, ktorí ako on prvý jázd ešte nikto neopro- 
bovali. S hromádkou vyskúsených opovážencov bol Matej Huszár vopred 
poslaný, aby Turkov z opevneného Párkáňu vyvábil, medzi čím sa Thurzo 
do pozadia položil. Nepriateľ sa nedal dlho vyvolávať boj prijať^ vyšiel ale 
s tak veľkou mocou a tak chytro rozšírený, že Huszárovi bolo nemožno 
sa na ushovorené miesto zpät dostať, miesto toho sa ale Thurzo videl 
zrazu byť obkľúčeným a napadnutým. Bárs nerovnými silami, ale bol boj 
predsa za čas vedený, až najviac koňov poranených alebo pobitých, svojich 
rytierov smrti alebo uväzneniu vystavili, tak že Thurzo, aby v daromnom 
protivení ten istý osud neokúsil, konečne chrbát ukázať musel 

Upovedomenie tohoto zbitia, jak ľahko sa dá mysleť, zväčšeného 
a strašno vyobrazeného, sa dostalo priskoro do uší Durovej manželky, 
ktorá toť dcéru porodila. Lak na ňu smrteľne pôsobil, a posol, ktorý ju 
mal o nešťastí milovaného manžela upokojiť, sa sotva na pol ceste sišiel 
s tým, ktorý smutné posolstvo o Žofiinej smrti manželovi níesoL 

Bárs tento ztratou hlboko zronený a starajúc sa o osud len niekoľko 
týždňov poätujúcej dcérky, pospiechal Thurzo, jaknáhle proti Žofii ostatniu 
povinnosť vyplnil, a ohľadom opatery dieťaťa potrebné nariadil, hneď zp^t 
na svoju stanicu. S dovolením Pálífyho ťahal Thurzo na čele 20CX) mužov 
(neskoro vjaseni 1591) zas proti Ostrihomu. Tento raz sa zdalo, že Turci 
majú menej náchylnosti popustiť, ako predošlého roku. Ked ale Thurzo až 
celkom ku bránam mesta prišiel a ztadiaľ veľké stádo hoviad odviedol, 
popustila ich trpelivosť, vyšli kresťanom korisť odobrať. Mladý vodca všetko 
cieľu primerane usporiadal, s významnou ztratou prinútil nepriateľa k behu 
a preto požil tú radosť, že sa mohol s jeho chmatom a pri tom s viac 
prápormi víťazstva do Nových Zámkov navrátiť, kde poteraz v cite ne- 
vypomsteného zbitia nesmelé sa zdržoval. 






816 






Všetky tieto ťaženia boly ešte za času mieru medzi portou a cisárom 
trvajúceho podujaté k odplateniu zbojníckeho vpádu Hassanom pasom do 
Horvatska učineného, a zapodievaly len posádky pevných miest, lebo žiadna 
čiastka nepostavila vojsko na otvorenom poli. Zima a medzi dvormi za- 
počaté vyjednávania tejto malej vojne konec urobily a malý aj Thurzu 
k tomu, aby čas pokoja na svojich majetkoch trávil. Samota na jeho 
rozsiahlom trojnásobne jeden nad druhým sa vyvyšujúcom zámku Orave, 
pohhd na nedospelé dieťa, ktoré osamotené stálo a pri tom len dievča 
bolo a jeho citlivosť za domáce šťastie, o ktorej by sme mohli mnohé 
dôkazy uviesť, určily ho, aby sa druhý raz oženil. Už vo februári naj- 
bližšieho roku (1592.) slávil Thurzo veselie s Alžbetou Czoborovou, ktorá 
mužského ducha — po smrti svojho manžela viedla ako hlavný župan 
záležitosti oravskej stolice, dokiaľ ich jej syn prevziať mohol; príklad, kto- 
rému jeden druhý ani z prvnejších ani z neskorších časov protipostavený 
byť nemôže — s útlou ženskosťou v zriedkavom sväzku spojujúc, hodná 
bola, miesto na strane Durovej, tak aj v jeho srdci prívčas zomrelej 
Žofíi zaujat 

V ramenách lásky mocne objímajúcich, ktorá je podobná všetko 
osvetlujúcej zore, nad jeho životom znovu sa zjavila, natrafilo ho pozvanie 
vojenskej trúby. Mnohý bohatier, ktorého v kriku lezenia tichý hlas zobudil, 
prečul hlas trúby, láska ho držala. Nie je div I Láska je med života, ktorý 
sladkou chuťou kalich zabudnutia naplňuje. Ten vypiť je najväčšia pochúťka 
a žiaden smrtelník by sa jej neprotivil, keby v živote nebolo volaco vyššieho, 
čo jedine silu a smelosť dodáva — povinnosť. Jej tvár je síce vážna 
a prísna, neučila sa ani jednať ani očerňovať a často sú bôI tvrdí vykonavači 
jej železnej výpovede. Predsa jej stojí u boku jej neodlučiteľná sestra — 
povedomie — a dvíha zo starších k nej prídiádzajúceho nad zem ku 
hviezdam, predsiene jej lepšej nepredvídanej vlasti. 

Sotva prišla zvesť znovu vypuknúť majúcej sa vojny ku Thurzovi, 
keď sa svojim milým vydrapil a pospiechal k svojmu bohatierovi PálfTymu. 
Vojo- a koristichtivému veľvezírovi Sinauovi sa konečne po mnohých ustá- 
vaniach pošťastilo Amuratha k tomu mať, aby s cisárom uzavretý mier 
nezadržal a so zástupmi z Perska navrátenými vojnu v Uhrách počal. 
Všetko umenie už od troch rokov ustavične nútiaceho veľvezíra, a ním 
prevedené otrávenie vždy mier odporúčajúceho Mufliho, by sa bolo na 
mäkkom, pokoju všetkým zemským majetkom prednosť dávajúcom duchu 
sultána zlomilo, keby mu neboly žaloby jeho sestry za syna s Hassanom 
pasom pri Siseku skrz Tomáša ErdSdyho a Eggenberga zabitého, povolenie 
s Sinauovým návrhom vytrhnuly. 

Chytro ako blesk prišiel veľvezír na čele mocného zástupu (1593.) ku 
Belehradu, nie menej sa ponáhľal Vesprím napadnúť, ktorý ako Palota, 
posádkou zanechaná, do jeho rúk padnul Nie tak chytro bolo možno 
vojsko z cisárskej strany sobrať a strávil celé leto, kým sa 40.000 mužov 
pri Komárne shromaždilo. Pálífy, Zrínyi, Nádasdy a Thurzo sa delili vo 
velení nad uhorskými zástupmi, a Hardegg velil nemeckých a moravských 
koníkov. Na návrh, skrz posledného zatvrdlive bránený, uzavreli vojínovia, 
Stolný Belehrad chytro napadnúť, prv než by posádka bola mala čas seba 
k protiobrane chystať. Vonkajšie mesto chytro nastúpili, ale vnútorné bránil 
Izák paša tak smelé, že sa muselo k obleženiu kročit 

Medzitým Hassan, veliteľ Budína, sa dozvedel o úzkosťach svojich 
spoluveriacich, a dorazil s 20.000 mužami. Na toto vodcovia zmenili ich 



819 



'% 



plán, nechali malú hromádku pred Stolným Belehradom a sa postavili ne- 
priatelovi do cesty. Pálffy a Thurzo veleli ľavému, Hardeck pravému krýdlu, 
prostriedok bol Zrínyimu a Nádasdymu sverený. Konfci sa hodili na naj- 
bližších janičiarov, smelé nasledovala pechota a bitka bola ch3rtro na vSetkých 
bodoch v polmesiaci postaveného tureckého vojska počatá. Bojovalo sa 
s najväčším napnutím a rozhorčenosťóu na oboch stranách, po 5 hodinách 
konečne sa vydobylo najväčšie víťazstvo. 10.000 neveriacich krylo zem, dvaja 
agovia a viac veliteľov sa utopilo v Šárvizi, sám Hassan ušiel ťažko ranený 
so ztratou svojho zlomeného meča, všetkého sebou vedeného strelectva a 49 
práporov, ktoré boly ardkniežaťu Ernestovi do Viedne poslané. Ale nebola 
zašanpvaná ani kresťanská krv ani život šľachetných vodcov, lebo platilo, 
slová bitka a víťaz^vo k jednomu významu pozdvihnúť. Ukrutný buch na 
Pálíľyho šišak, tohoto bohatiera omráčil na krátky čas a pichnutie pikou 
zabilo Thurzovho koňa a jeho pod ťarchou padajúceho zvera pochovalo. 
Rýchla pomoc zachránila viac guľkami cez celkom roztrhané šaty padlého, 
tak aj Hardecka, ktorý hlbokú ranu na stehne dostal, zo zahynutia, ktoré 
aj Zrínyiho ohrozovalo. Zo vSetkých vodcov teda len Nádasdy zostal ne- 
ublížený, bez toho, žeby bol mal menej nároku na víťazné meno, jako tí, 
ktorí by tu skoro konec svojej dráhy boli našlL S touto bitkou bola 
vojna skončená a šlo sa do zimných hospôd, do ktorých Pálffy a Thurzo 
v pevných Nových Zámkoch vtiahli. 

Najbližšie roky boly bohaté na vojenské udalosti rozličného druhu, 
lebo obe dohadujúce mocností najväčšie namáhanie konaly, aby rozhodné 
výsledky vyviedly. Nepriateľ mohol byť na otvorenom poli, lebo za zdami 
ukrytý, trafený, napadnutý lebo odstránený; Mikuláš Pálffy bol medzi 
najprednejšími bohatiermi. Nerozlučný od neho Ďuro Thurzo, jako najvyšší 
koníkov, na poli svojmu majstrovi a predstavenému poslušný; ked krvavá 
práca sa dokončila, jako priateľ a brat celým srdcom sa k rovnosmýšla- 
júcemu pridružujúci. Nebolo neobyčajnou vecou kedysi v uhorskej vlasti, 
ten opravdu homérsky bratský sväzok medzi mužami, ktorí v rovnakom 
smýšianí, sami seba jeden v druhom jako v čas vzretia do zrkadla čistého 
krištálu, znovu naišli. Srdce proti srdcu, krv proti krvi, život proti životu 
boly postavené; lebo rovné len môže rovnému vážkovú misku držať a s celou 
svojou osobnosťou musí platiť ten muž, ktorý chce byť kupcom priateľa. 
Obkľúčený každodenne sa navracajúcimi nebezpečenstvami, vznikla každo- 
denne príležitosť; drahé nároky robiť alebo splácať; nároky na krv a život, 
ktorý bol ohrozovaný alebo zachráneniu vystavený. Toto užšie priťahovalo 
sväzky, jako jich pokrevnost; služby a spoločenské pomery v neskorších 
časoch priťahovať mohly, kde sa miera pre velikosť týchto obetí ztratila 
a blud obsiahol výšinu, všetko, ba aj najšľachetnejšia srdcová krv priateľa, 
by mohla byť zlatom vážená. 

Pálffyho súdruh v najviac šťastlivých ťaženiach bol Thurzo, on bol aj 
svedkom smrti tohoto, a síce jednoho z najväčších bohatierov, ktorých 
Uhorsko splodilo, ked on priam arcikniežaťom Matejom (1600.) za veliteľa 
Sedmóhradska určený, na túto vážnu stanicu odísť mal. Na Ďura bolo 
skoro hlavné velenie Nových Zámkov a okolia skrz cisára prenesené, a tak 
sa našiel na tom istom mieste postavený, na ktorom svojho priateľa a uči- 
teľa našiel a ztratil. 

Vojna najbližšieho roku (1606.) začala sa napadnutím Stolného Bele- 
hradUf bárs trošku neskoro; lebo Turd skrz podujaté vyjednávania mieru 
v Ostrihome a Peští, čas k ozbrojeniu vyhrali. Knieža z Mercoeuru prevzal 



"m 



^ 



220 






1 



hlavné velenie cisárskych zástupov, ku ktorým sa Uhri pod Thurzom, 
Forgáchom a Nádasdym prídru£li a viedol ich rovno na Stolný Belehrad, 
ktoi^ na II. deň zaujali. Hassan, paša z Budína, nad týmto rozčúlený, 
priSiel s 50.000 mužmi, aby lebo mesto zas odňal alebo kresťanským zá- 
stupcom velkú škodu narobil. Knieža na počet o mnoho slabší, pristal na 
po^k, v ktorom sa aj arciknieža Matej súčastnil. Už mali Turci zvíťaziť, 
keď Thurzovi koníd hlasom ich vodcu a príkladom s krížom sa do 
prostriedka nepriateľov hodíaceho kapudna Vavrinca osmdení, napredovali 
a ostatné záfitupy sebou zdrapili, tak že sa Stiastie zas k cisárskym 
obrátilo a týchto viac ani nezanechalo. Dva bašovia s 5.000 mužmi, ktorí 
padli, pri tom velké množstvo práporov a drahocenných zbrojov, boly uda- 
losti tohoto dňa, ktorý by sviazaným zástupom dráhu k dalSím vítSazstvám 
urovňoval, keby mimoriadna zima sozdvihnutie Kaniže a s týmto konec 
všetkých operácií nebola zapríčinila. 

Najbližšia jar (1602.) zas povolala vojínov do poIa, keď sa velvezír, 
aby ztratu predošlej vojny pomstil, na čele všetkej disponujúcej sily do 
pohybu dal. Neskoro k zachráneniu Stolného Belehradu zradou na Hassana 
prešlého povstanúc, prišiel Roszwurm, ku ktorému sa Nádasdy a Thurzo 
pridružili, pred Pešť, zaujal ju a napadol Budín. Pokud daromné obliehal, 
zaujal Thurzo Adoň a Fôldvár a Nádasdy očistil pole od nepriateľa. Hassan 
starajúd sa o Budín a o posilnenie velitelom požiadaný, prišiel rýchlo, 
porazil na Rákoši Roszwurma, hodil 2.000 skúsených janičiarov do pevnosti, 
učinil niekolko nápadov na Pešt, a ked ju nemohol zaujať, výsledkom 
svojej prítomnosti uspokojený, sa navrátil do Srbska. Medzitým turecké 
posádky stolno-belehradské a szigetské nápad na ležisko ushovoríly, ktorý 
mal súčasne výjazd ich zatvorených spoluveriacich podporiť. Vec bola 
tak tajomne držaná, že by skoro všetd vodcovia aj ardknieža Matej na- 
padnutí boli bývali. Roszwurm pri hre zapodievaný, mal čas priam len 
karty odhodiť a meča sa chytiť, aby sa už do lezenia vtretým janičiarom 
proti postavil, medzitým sa Nádasdy a Thurzo chytro na kone hodili 
a Herbersteinom s jeho lilýrčanmi podporovaní, nápad zvonku bránili. Ked 
bol nepriatel k vyhnutiu privedený, prenasledovali ho lahkí koníd ďaleko 
na viac hodín a sa navrátili až neskoro večer s 200 väziiamL 

Verejne dakóval arciknieža tým trom vodcom za svoje a lezenia za- 
chránenie, ktoré sa má len ich duchaprítomnosti, ich smelosti a chytrosti, 
ktorou nápad bránili, pripísať a ktoré tým vážnejšie bolo, keď už ku kond 
obleženia bolo. Zúfanlivý odpor Turkov znemožnil všetky nápady a oble- 
ženie sa pretíahlo až hlboko do novembra, keď vlhkosť, zima a nemoce 
za čas zmužile znášané, konečne arciknieža prinútily nevykonané odtiahnuť. 

Nezadlho po novom roku (1604.) dostihnutá smrť Mohomeda učinila 
Turkov náchylných k pojednávaniu mieru, ktorý síce uzavrený nebol, predsa 
ale zbrojný pokoj povolili. Pod týmto ardknieža Matej povolal rády do 
PreSporku na snem, lebo na horných Uhrách hrozilo kysnutie vypuknúť 
a bola potrebná rýchla pomoc. Thurzo pravdepodobne v preddte toho, 
čo sa na to skoro stalo, a obávajúc sa, že ho povinnosť nútiť bude občiansku 
krv vylievať, složil priam na tomto sneme svoje novozámske velitelské 
a generálno-kapitáňske postavenie a odporúčal Siegfrieda Kolonicha za 
svojho nástupcu, bárs tento nebol rodený, ale len qaturalisovaný Úhor 
a mnohí bolí tej mienky, že také vážne miesto nesmie byť nikdy Aiz 
takého nie vnútri zrodeného spravované. 






éi 



381 



ý 



Týmto krokom bola ukončená vojenská dráha Ďura Thurzu, ktorá 
síce nebola bez veleby, ale by meno jeho tak skvelými papršlekmi osvietené 
na potomstvo nebola priviedla jako tá, ktorú teraz jako hlavný pohámik 
koruny svoje sedenie medzi ríSskymi barónmi zaujmúc, počal Vymenovanie 
na túto jednu z tých najvyšších ríšskych hodností už päť rokov prv (1599.) 
ale s obranou na neho sverenej východnej hranice ríše ustavične zaneprázd- 
nený, nezostalo Thurzovi z jeho úradu nič, jako tá česť, že mohol k jeho 
titulom aj titul ríšskeho pána priložiť. Teraz ale toto aj skutočne na- 
stúpil, zamenil to ale skoro s úradom korunného kuchyňového majstra, 
ktorý sa uprázdnil skrz pozdvihnutie Tomáša Erdôdyho na bána pobočnej ríše. 

Tento snem vedený arcikniežaťom Matejom, priniesol do reči množstvo 
z čiastky základných z čiastky ale nezákladných sťažností protestantov, ktoré 
ardknieža k cisárovi uviedol. Rudolf odhodil všetky požiadavky a protí 
ním vydal nariadenie, ktorého prísnosť city do najväčšieho rozčúlenia pri- 
viedla a dala očakávať vážne následky. A opravdu tomuto nešťastlivénriu 
pravidlu bolo pripísať ten chytrý výsledok na to vypuknutej Bocskayovskej 
vojny; lebo jako osvododitel a ochranca všetkých už nastalých a nastať 
majúcich úzkostí, bol ňa kniežatstvo Sedmohradska tureckou pomocou 
vyšvihnutý Bocskay považovaný a otvorenými ramenami prijatý. Nič ne- 
pomohly víťazstvá Baštové. Vždy bolo väčšie prívrženstvo Sedmohradska, 
vždy významnejšie jeho podujatie skrz vážnosť tých mužov a vysokých 
štátnych úradníkov, ktorí do jeho služieb prestúpili. Aj vojenské šťastie sa 
skoro na jeho dobré obrátilo. Uhorska najvýbomejšie mestá z čiastky 
mocou nútené z čiastky dobrovoľne otváraly brány svojmu vodcovi a neskoro 
v jaseni 1605. nezostalo cisárskemu vodcovi skoro nič, jako PreSporok 
brániť. 

Predsa cisár Rudolf nechcel ani krok od toho prísneho nariadenia 
vyhnúť alebo vypočuť nejaký návrh popustenia. Thurzo svojej viere oddaný 
preto aj už všetkým nepiíjemnosťam jako velitel Nových Zámkov (jednoho 
pevného miesta, ostrihomskému arcibiskupovi náležiaceho) vystavený pri 
tom svojej vlasti celou dušou oddaný a úzkosti občianskej vojny hlboko 
a bolastne cítiac, hladal odpomoc, kde ona k nájdeniu bola. Nešťastlivý 
východ Rudolfa II. je zo všetkých letopisov oných tmavých časov známy, 
v ktorých Rakúsko mimo tak mnohých iných nehôd, ešte aj sprostosťou 
a takou protiludskou utiahlosťou svojho panovníka navštívené bolo, že lud 
dlhý čas myslel, že ozaj zomrel a milosť požívajúci len utajovali jeho smrť, 
aby nepokutovaní mohli začas šafáriť. Medzi bratmi Rudolfom a Matejom 
zakorenená bola nevernosť, posledný bol nemúdre do pozadia daný, navrhnuté 
bolo Mateja celkom vytvoriť z dedičného práva a trónneho sledovania k do- 
brému ardkniežaťa Ferdinanda zo Štýrska, bola všeobecná núdza a kým 
celý protestantský svet ťahal proti Rakúsku s nepríatelskými návrhami pano- 
vala chladnosť a rozchodnosť medzí oboma vetvami arcidomu v Madride 
avo Viedni, konečne vytisnuté boly sjednocujúce skutky všetkých arcikniežat 
pri prikročení sv. stolice a kat. kráľa od 25. apríla au. novembra 1606., 
následkom ktorých Rudolf jedno za druhým, Uhorsko, potom Rakúsko, 
potom Česko Matejovi odstúpil a len neoplakávanou smrťou ušiel tej ža- 
lostnej hre, že voliad kniežaťa, jako návrh znel, druhého a hadám po prvý 
raz protestantského cisára vyvolili I — Takto potom ďaleko hladiacemu 
plánu IV. Heinrícha nestálo mnoho viac v ceste, ktorý pod tým známym 
vývesom europejsko-kresťanskej republiky na nič inšie nehladel, jako 
čím skôr obe habsburské vetve z Európy celkom vyhnat Španielska vetev 



V" 



mala svoj hrozitánsky majetok, za morom, v oboch Indiách s nemeckou 
vetvou deliť! 

Ardknieža Matej poznal Ďura Thurzu v leženf a si ho aj vážiL Thurzo 
sa mohol viac znakmi zvláštnej milosti tohoto kniežaťa honosiť, jemu bol 
preto osobne srdcom oddaný, na neho sa obrátila teraz jeho pozornosť. 
Aby Uhorsko cisárskemu domu udržané bolo, aby pre pokoj a rovnováhu 
Európy tak potrebná Štátna jednota Rakúska do svojich počiatočných 
tvorivýph čiastok nerozpadla, nebolo ani okamženia ztratiť. 

Matej mal mocnou rukou vedenie záležitostí nenávideným Talianom 
vytrhnúť, cirkevným sťažnosťam ch}rtro odpomôcť, skrz to pobúrené city 
smieriť, skrz to súčasne Bocskayho k mieru náchylnejším spraviť a prí- 
vržencov, ktorých len titul ochrancu cirkevnej svobody k Bocskaymu príviedol, 
zas k sebe prítiahnuť. 

Matej sa nalákal tých tmavých neurčitých čťt velkej nehody a pro- 
striedkov. Ešte k žiadnemu verejnému kroku neodhodlaný, poveril arci- 
knieža svojho tajného radcu Thurzu, aby šiel k Bocskaymu do Košíc, 
a aby mu návrhy k mieru robil. 

Cesta táto rozhodne účinkovala na uhorské a ardkniežaťove záležitosti : 
nie preto, že Thurzo niektoré prälimináme články Bócskayovských mierových 
požiadavôk ku koncu priniesol; ale preto, lebo tu najvýbomejšieho hlas 
vedúceho Bocskayho, Štefana íliésházyho k svojím dvojnásobným plánom 
vyzískal. Vyjednávanie mieru v mene cisára bolo vzdorne vedené, medzitým 
Bocskayho zbroje Turkami podporované vždy väčšie pokroky robily. Konečne 
namáhaním Thurzovým s jednej a lUés bázovým s druhej stránky 9. febr. 
1606. sa mier vo Viedni šťastlivé uzavrel. Protestantom sa v ňom všelijaké 
polahčenia pozvolily ; 11. článok vymenoval arciknieža Mateja za gubernátora 
už jako utrateného Uhorska s úplnou mocou. 

Pre túto jemu konanú vážnu službu, vykonal Matej pre Thurzu dedičnú 
donáciu (7. marca 1606.) velkého poteraz len záložným právom vládnuceho 
panstva oravského s titulom dedičného grófa zámku a župy podobného 
mena; titul, ktorý s hodnosťou predtým a potom na nechýrovaný spôsob, 
po smrti Ďura na jeho vdovu prešiel. 

Ešte zbývalo jedno, aby bol pokoj v krajine, mier s Turkami. Bocskay 
Illésházym nadchnutý, urobil prvé kroky k priblíženiu a tak pri Zsitva- 
Toroku medzi cisárďcymi, (Ďuro Thurzo ten najvýbornejší medzi pritiahnu- 
tými Uhrami) Bocskayovskými a tureckými plnomocníkmi, zbrojný pokoj 
na 20 rokov uzavretý bol, ktorý by bol konečne pre ríšu dobročinný býval, 
keby teraz vždy výbuchu sa blížiace rozopry Mateja s cisárom, všetko 
neboly pokolomútily a jedno proti druhému naštvaly. 

Koncom roka Bocskay v Košiciach zomrel, bez toho, žeby táto udalosť 
na výkon mieru s ním uzavretého vplyv bola mala. Ďuro Thurzo a Žigo 
Forgách skrz arciknieža gubernátora za prevezmúcich komissárov krajinskej 
časti skrz Bocskayho odstúpenej vymenovaní, našli Ondreja Dóczyho v ma- 
jetku Košíc, ktoré ale hned v čas ich príchodu oddal. Viac ťažkosti bolo 
Mikuláša Bocskayho (vnuka kniežaťa) a Valentína Homonnayho k odo-' 
vzdaniu Satmára a k podloženiu sa pod cisárske rozkazy pohnúť. Ked 
prehováranie nič neúčinkovalo, povolali komissári hornouhorské zemanstvo 
k shromaždeniu (marec 1607.), na ktorom výkon ostatných mierových bodov 
navlečený bol. 

Qsár meškal proti tomu so svojej stránky s vyplnením jeho po- 
vinovatosti z tejto dvojnásobnej smluvy vyplývajúcich a toto hatilo komis- 



K^ 



m 



% 



^é 



sárov v chode jicb záležitostí. Thurzo pospiecbal preto, kým Forgách zostal 
v Košiciach, s oznamom statého a so sťírn3rmi prosbami rádov o snem, 
k cisárovi do I*rahy, a bol tam velmi vlúdne prijatý. Aby jeho služby od- 
menil a aby pravdepodobne tohoto jednoho z najvážnejších prívržencov 
jeho brata pre seba získal, dal mu Rudolf poistenie na 70.000 toliarov, 
za ktoré mesto, zámok a územie Tokaja ho majú jako pána uznávať, kým 
sa táto summa nevyplatí. Súčasne obdržal jako odznak velmi čestné roz- 
množenie, dvojakým orlom, ktorý mal budúcne sťá srdcový štít v ňom skviet 

Táto cesta nemala len tento a len pre neho užitočný následok. Pošťa- 
stilo sa mu od cisára povolenie od dávna žiadaného snemu uprostred 
všeobecného zmätku a toto priniesol Thurzo arcikniežaťovi a vebni nate- 
šeným rádom, ktorí sa porád v Prešporku shromažďovali. Qsár ale svoje 
rozhodnutie na to skoro ožialil. Darmo sa čakalo 5 — 6—8 týždňov na otvo- 
renie snemu skrz Mateja, najsúrnejšie opätne žiadaného, až konečne stavy 
daromné čakanie zunujúc a zvesťou toho povstania, ktoré sa týkalo Haj- 
dúchov nad nezadržanfm viedenského mieru rozhorčených, sa rozišli. Každý 
sa ponáhľal svoje brániť a Thurzo konal tým viac, aby proti týmto neza- 
uzdeným hordám se postaviť mohol, ked toť jemu daný Tokaj a súčasne 
jeho súdruh Žigo Forgách v odobratých Košiciach úzko zatvorený bol. 
Na čele chytro sobranej hromady hodil sa zas vojakom statý štátnik na 
Hajdúchov pred Košicami stojacich a zbil ich tak, it boli náchylní 50-dňový 
zbrojný pokoj učiniť a sa podrobiť. 

Stav veci v Uhrách sa konečne viac trpeť nemohol, Matej povolal 
uhorslcých radcov do Viedne, aby sa rozhodnul. lUésházy, Thurzo a Istvánify 
boli tí, ktorí mali Mateja k tomu, aby sa otvorene vysk>vil. Následkom tohoto 
arciknieža jako gubernátor vypísal snem do Prešporku (január 1608.). Jeho 
výsledkom bolo to uzavretie, že stavy sú odhodlané viedenský a zsttva- 
torokský mier udržať a pri tom arciknieža s ozbrojenou rukou podporovať. 
Na tento prípad bolo hneď nariadené všeobecné krajinské ozbrojenie, ku 
ktorému Duro Thurzo a Peter Révay za hlavných kapitánov preddunajského 
dištriktu vyvolení boli. Súčasne mal ten prvý s lUésházym Hajdúchov, ktorých 
zbrojný pokoj zanedlho uplynúť mal, k pokoju priviesť a preto s potreb- 
nými pinomocenstvami skrz arciknieža gubernátora opatrený byt Priam 
tak majú byť vyslancom uhodnoverňujúce písma vystavené, ktorí do Viedne 
k rakúskym a do Slavkova k moravským stavom, aby ich k uzavretiu 
a prístupu konfoederácie pohli, čím skôr odísť mali. Sotva sa toto uzavrelo 
a snem sa zakončil, zdráhal sa každý svoje poverenie vykonať. 

niésházy a Thurzo, duše všetkého toho, čo sa stalo, šli do Košíc, 
dali Hajdúchom amnestiu, a vzali ich do žoldu. Nato šli s Breunerom, 
Puchheimom a Kolonichom do Nových Zámkov a uzavreli s pasom smluvu, 
ktorá mier potvrdila a predišla všetkým nepriatelstvám, tak že teraz z vnútra 
žiadneho mýlenia sa nebolo treba obávať. 

Cisár Rudolf skrz všetko toto najvýš rozhnevaný, vyhlásil všetky 
vyjednávania tohoto snemu, tak aj tento samý, za neplatné a hrozil všetkým 
tým, ktorí by sa odhodlali vybaviť tam vyrobené výroky, pokutou never- 
nosti. Aj táto protimluva všetkému tomu, čo sa predtým udalo, táto náhla 
rozhorčenosť po mnohoročnej nečinnosti a odlúčenosti, bola najlepšou 
skúškou jeho nešťastlivého duševného stavu. Matej tähal cez Moravu proti 
Prahe. Pre vládu Uhorska vymenoval gubernátor senát, na jehož čele stál 
lUésházy, pre jeho vojsko troch vodcov, Ďura Thurzu, Mikuláša Zríhyiho 
a Štefana Pálffyho, na jehož čelo seba posadil. 






^ 



:Í)X 



c;: 



224 



W^L 



Pochod proti Morave bol nezadlho (15. apríla 1608.) nastdpený a po- 
neváč všetko pristúpilo k sväzku, bez prekážky až po Česko pokračovaný. 
Rudolf síce niekolko zástupov stiabnut, ako keby bol chcel k najkrajnejSiemu 
priviesť, ukázal sa ale aj náchylným k vyjednávaniu, a bol konečne pro- 
stredkovaním pápežského nunciusa ta privedený, že Uhorsko, Moravu a Ra- 
kúsko formálne Matejovi odstúpil a ho za designovaného krála českého 
uznal Poneváč s touto smluvou aj prinavrátenie uhorskej ríšskej koruny 
spojené bolo, poslal arciknieža, Ďura Thurzu, s 300 koníkmi, najkrásnejšie 
ošatených do Prahy, kde mu tento národu svätý klenot skrz kardinála 
Dietrichsteina odovzdaný, a potom medzi opísať nemožnou radosťou do 
lezenia arcikniežaťa prenesený bol. 

Ked tento vSetko, čo žiadal, dosiahnul, navrátil sa do Viedne a vy- 
písal korunujúci snem do Prešporku na 29. septembra 1608. lUésházy 
a Thurzo, ako slovovedúci protestantov, upotrebili teraz túto príležitosť, 
ovocie svojho mnohonásobného namáhania pre pozdvihnutie arcikniežaťa, 
požívať. Doniesli to ta, že Matejovi ešte pred korunovaním zvláštne články 
k podpisu predostreli, ktoré vyslovovaly úplnú cirkevnú svobodu a že ich 
on, nalákaný hroziacim postavením v Horne shromaždených rakúskych 
protestantov, ešte ale viac zpäť stiahnutím abdikácie cisára, podpísal, keď 
aj nie bez hlbokého bôlu, čo má vlastne pod takzvanou cirkevnou svobodou 
ukryté ležať a jakou cenou on korunu vydobyl? Teraz prejal Thurzo vy- 
slanstvo ku arcikniežaťu Maximilianovi do Viedne a k evanjelickým stavom 
Rakúska, aby medzi nimi pokonanie uskutočnil, a nebol v jeho namáhaní 
celkom nešťastný. 

Ešte pred korunovaním bolo prikročeno k voleniu palatína zpomedzi 
kandidátov Matejom predostretých : Erdôdy a Forgách z katolíckej, 
Illésházy a Thurzo z evanjelickej strany. S velkou väčšinou hlasov dali 
poznať stavy svoju závislosť na oboch priateľoch, z ktorých prvý obdržal 
hodnosť palatína medzi ohromnou radosťou. Po korunovaní nasledovalo 
vymenovanie ostatných ríšskych pánov, pri čom mal Thurzo za korunného 
pokladníka povýšený byť, ale sa to zdráhal prijať, spokojný výsledkom 
svojho čiahania. 

S Illésházym rakúsko-evanjelikými stavmi požiadaní, aby sa u krála 
o rozšírenie im prisľúbených milostí zaujali, ponáhlali oba do Viedne, a mali 
nemalú účasť na kapitulačnej resolúcii Matejom (19. marca 1609.) vystavenej, 
následkom nejž rakúske stavy královi sa sklonily. 

Krátko na to zomrel Illésházy vo Viedni a Matej, ktorému na tom 
velmi mnoho záležalo, takého palatína udržať, na jehož mocnú podporu 
on, pri tajných ale nie dosť utajených zámysloch cisárových, ho z Rakúska 
vypudiť, počítať mohol ; vypísal ku voleniu potrebný snem, a mal tú radosť, 
že osobne jemu celkom oddaný Ďuro Thurzo (7, dec. 1609.) za palatína 
vyvolený bol. Tento hned prevzal vedenie pojednávať majúcich sa záleži- 
tostí. Keď tieto zakončené boly, šiel do rakúskeho subsidálneho snemu, 
a pojednával prostredkovanie medzi arcikniežaťom, ktorý sa držal kapi- 
tulačnej resolúcie, a evanjelickými stavmi, ktoré sa s ňou nechcely uspokojiť. 
Jak múdre a všetky záujmy spojujúcou obozretnosťou Thurzo (ktorý bol 
už prv ako krajinský stav v Rakúsku prijatý) sa medzi týmito zlosťou, 
vzdorom a zátvrdlivosťou obťaženými, pre neho, ako horlivého protestanta, 
pomysleť majúcimi okolnosťami držal, vidno z toho, že evanjelické stavy 
sa jeho slubami uspokojily a len písomné poistenie prijatia ich požiadavôk 
a na to nasledujúceho rozhodnutia arcikniežaťovho požadovaly, ktoré im 



^A 



225 



16 



äš 



^ 



palatín aj skutočne vystavil. S týmto východom bolo obom stránkam 
pomoženo. 

Uhorskými protestantmi vyzvaný, aby im dobročinnosť zákona, ktorý 
slobodné yolenie ich duchovných predstavených vyslovil, obsiahli, Ďuro 
Thurzo, r. 1 609. na deň 15. júla svolal do Žiliny synodu, povolal mnohých 
z nižších kňazov. Thurzo bol ale do Viedne povolaný, kam 9. júla prišiel 
a 26. odišiel a tak pri schôdzke prítomný byť nemohol ; sišlo sa ich vtedy 
málo; cez Trenčín prešiel len bánovský farár s rektorom a žabokrekský 
farár, ktorí sa domov 18. júla navrátili; preto Thurzo shrbraaždil lO pred- 
dunajských s Rakúskom, Moravou a Potskom hraničiacich žúp r. 1660. 
k synode do Žiliny, ktorá sa dňa 28., 29. a 30. marca pod jeho pred- 
sedníctvom vo farskom kostole vydržiavala. Z príležitosti tejto z B3rtče dňa 
13. marca 1610. prešporskému magistrátu písaný list Ďura Thurzu znie*): 



»Generosi, Prudentes ac cir- 
cumspecti Domini, amici observandi. 
Salutem cum nostri commendatione. 
Recenti tenent memoria, Generosae, 
Prudentes ac Circumspectae Domi- 
nationes vestrae, qualiter hiscé su- 
perioribus temporibus, per Dominos 
regnicolas Confessioni Augustanae 
addictos, laboratum eíTectumque, et 
publicis regni constitutionibus, per 
suam Regiam Maiestatem, Domi- 
num nostrum Clementissimum, so- 
lemniter confírmatis, signatum, san- 
citum et stabilitum sit, ut videlicet, 
ad praecavenda inter Status et 
Ordines regni aliqua odia et dis- 
sensiones, quaelibet religio, suae prof- 
fessionis Superiores et Superinten- 
dentes habeat. Quem articulum 
tamquam suum necessarium, cum 
ex officio et authoritate Palatinali, 
ad effectum deducere, et manudu- 
cere velimus, generalem synodum, 
Reverendis Dominis Ministris, in vi- 
cinis hisce decem Comitatibus cis 
danubianis commorantíbus, in op-, 
pido Solna, ubi nimirum et nos 
ipsi commode praesentes esse pos- 
simus, ad 28. huius mensis Martii 
diem, ante nostrum videlicet in 
superiores huius regni partes, quem 
iam apparamus, discessum, iudi- 
candam et promulgandam esse 
duximus. Quocirca Generosas, Pru- 
dentes et Circumspectas Domina- 



Urodzení, múdri a obozretní Páni, 
ctení priatelia. Pozdravenie s naším 
odporúčaním. Len nedávno uro- 
dzení, múdri a obozretní Páni, jako 
za predošlých časov, skrz pánov 
krajinských vyslancov, augsburg- 
ského vyznania sa pridŕžajúcich 
učinené a uskutočnené a verejnými 
ustanovizňami krajiny, skrz jeho 
Jasnosť kráľovskú, naším najmilo- 
stivejším Pánom, slávne potvrde- 
nými označené, nariadené a usta- 
novené je, aby straniva odstránenia 
niektorej nenávisti a rôzneho smý- 
šlania medzi Stavmi a Radami každé 
náboženstvo malo predstavených a 
superintendentov svojho vyznania. 
Ktorý článok, velmi potrebný, 
úradne a palatínskou vážnosťou ku 
skutku priviesť a viesť chcejúc, sme 
všeobecnú synodu s velactenými 
pánmi služobníkmi, byvšími tu 
v susedných desať stoliciach pred- 
dunajských do mesta Žiliny, kde 
aspoň pohodlne prítomní byť mô- 
žeme, na 28. deň tohoto mesiaca 
marca, predtým nežli by sme sa 
do horných čiastok tejto krajiny 
vzdialili, vypovedali a vyhlásili. Preto 
Vaše urodzené, múdre a obozretné 
Panstvo priateľsky prosíme a žia- 
dame, aby na ten deň jednobo z p. 
kazateľov a druhého zpomedzi svo- 
jich mešťanov, jak sa im bude Júbiť, 
do predmenovaného mesta Žiliny 



*) K snadnejšiemu porozumeniu vedľa latinského textu podávame i slovenský. 



ŠL. 



vyslať chceli, ktorí by tam s nami 
o vyvoliť a takto utvoriť majúcich 
superintendentoch, pod božskou 
ochranou, pojednávali a istí, aby 
niečo pevné a odhodlané, od kaž- 
dého, tejže augsburgskej viery sa 
pridržiavajúceho zadržať majúce, 
konečne previesť mohli a vedeli. 
Učinia urodzené, múdre a obozretné 
Panstvá Vaše vec pobožnú, Pánu 
Bohu a nám najmilejšiu, večnou 
pamiatkou sláviť sa majúcu. Ostatne 
žiadame, aby šťastlivé boly. Dano 
v našom zámku Bytči, 13. marca 
roku 1 6 10. 

Vašich urodzených, múdrych a 
obozretných Panstiev dobreprajúci 
príatel 

Gróf Ďuro Thurzo. 



tiones Vestras amice rpgamus et 
requirimus, velint ad eundem diem, 
unum ex D. Contionatoríbus, et 
alterum ex concivibus suis, si eisdem 
placuerit, in praedictum oppidum 
Solna emittere, qui ibidem una 
nobiscum de eligendis et creandís 
huiusmodi Superintendentibus, Deo 
auspice, tractare, ac čerti aliquid, 
quod pro ňrmo et rato habeatur 
ab omnibusque, eandem confessio- 
nem August, amplectentibus, obser- 
vetur, finaliter concludere possint 
et sciant. Facturae Generosae, pru- 
dentes ac circumspectae Domina- 
tiones Vestrae rem piam, Domino 
Deo et nobis gratissimam, perpe- 
tuaque memoria celebrandam. In 
reliquo easdem felicissime valere 
optamus. Dátum in Arce nostra 
Bitscha, 13. Martii. Anno 1610. 

Generos. Prudent. ac Circumspec- 
tarum Dominationum Vestrarum 

Amicus benevolentissimus 

G)mes Gŕeorgius Thurzo*. 

Bolo na nej prítomných 6 kňazov z Briegu, 5 z Vittenbergu, jeden 
kazatel z Viedne a 26 z Uhorska, ktorí rozličné cirkevné ustanovizne vy- 
niesli a troch superintendentov : Eliáša Lányho, bytčianskeho kňaza pre 
župu oravskú, liptovskú a trenčiansku ; Samuela Melikia, breznianskeho kňaza 
pre župu turčiansku, novohradskú, zvolenskú a hontiansku a Izáka Abra- 
hamidesa, bojnického prepošta pre župu tekovskú, nitriansku a prešporskú 
vyvolili. 

Poneváč títo traja superintendenti boli Slováci, synoda za^ dobré 
uznala nemeckým cirkvám, ktoré boly v okrese Abrabamidesovom, Šimona 
Heuchelina, prešporského, a maďarským, Štefana Ktlrtiho, stredanského kňaza 
za predstaveného dať, pri ktorej príležitosti banské mestá odovzdané boly 
starosti Pavla Lentziusa, štiavnického kňaza a títo traja seniori ^oným su- 
perintendentom podriadení boli. Žilinské články boly tlačené v Žiline v 4^ 
r. 1708. Viliamom Kanderom. Články tejto synody znejú: 



Acta et Conclusiones Conventus 
seu Synodi Certorum Inclyti Hun- 
gariae Regni Baronum, Magnatum 
et Nobilium, nec non Legatorum 
et Ministrorum Augustanae Con- 
fessionis et Decem Cis-Danubianis 
Comitatibus Solnae congregatorum 
Anno Domini 1610 diebus 28, 29 
et 30 Martii: 



Deje a ustanovizne schôdzky 
čili synody istých slávnej uhor- 
skej krajiny barónov, veľmožov a 
zemanov, tak tiež vyslancov a slu- 
žobníkov augsburgského vyznania 
a desať preddunajských stolíc v Ži- 
line shromaždených roku Pána 1610. 
v dňoch 28., 29, a 30. marca. I. Kor. 
XIV. : V cirkvi nech sa všetko deje 
obyčajne a slušne. Žalm 68, 29.: 
Posilni to, Bože, čo si v nás učinil. 



227 16* 



Nos Comes Georgius Thurzó 
de Bethlenfalva, Regni Hungaríae 
Palatinus, Judex Cumatiorum, nec 
non de Arva, eíusdemque Comítatus 
Supremus et perpetuus Comes, 
Sacrae Regiae Maiestatis Consília- 
rius et per Hungaríam Locumte- 
nens etc. Petrus de Réva, Comes 
Comitatus Thurociensis, Magister 
Curiae et Consiliaríus Sacrae Re- 
giae Majestatis, ac Sacrae Regni 
Hungariae Coronae Conservator; 
Andreas Ostrosith de Ghiletincz et 
in Hlava; Moyses Szuniogh de Je- 
szenicze, et in Budethin; Andreas 
Jakusith de Orbova, et in Oroszlán- 
kô; Benedictus Pogrányi, Martinus 
Beniczky Vice-Palatinus Regni Hun- 
gariae, Theodosius Sirmiensis de 
Zulio, Tabulae Sacrae Regiae Maie- 
statis Assessor et Georgius Lehotzky 
Trenchiniensis, Hieroslaus Zmesskal, 
de Domanovvecz, et Caspar Ocskay 
Nitriensis, Joannes Maythenyi, et 
Martinus Bossányi Barsiensis, Jo- 
annes Rutkay, et Nicolaus Tarnov- 
szky, Thurociensis, Benedictus Gyur- 
ki, et Nicolaus Benkovith Zoliensis, 
Benedictus Pongrácz, et Michael 
Okolicsányi Liptoviensis, ac Joannes 
Dávid de Sz. Peter Arvensis, Co- 
mitatuum; ItemRudolphus Maurach, 
et Martinus Keszlerus Posoniensis, 
ac Joannes Sturmius Modrensis, 
Liberarum Civitatum Regiarum Le- 
gáti ; Nec non M. Šimon Heuchelin, 
Evangelicae Posoniensis Ecciesiae 
Pastor, Fiorianus Duchon, Spect. ac 
MagnificaeDominae CatharinaePálíľy 
Relictae Illustrissimi olim Domini 
Stephani Illiesházy Regni Hunga- 
riae Palatini etc. etc. Aulicus Con- 
cionator, ex Posoniensi Dominorum 
Ministrorum Submontanorum, Jo- 
annes Fabricius, Sz. Mihályi Galgo- 
cziensis, et Martinus Szkacsányi Pis- 
tiniensis, Balthazar Vetero*Zoliensis, 
Semptensis, Joannes Zubenitius Ze- 
lensis, Joannes Ponicenus Chaitensis, 
Berenesiensis quoque Contubernii, 
et Praepositi Ujhelyiensis, nominibus, 



My gróf Ďuro Thurzo z Beth- 
lenfalvy, palatfn krajiny uhorskej, 
sudca Klinov, taktiež oravský, tejže 
stolice hlavný a dedičný župan, 
radca Jeho Jasnosti královskej a 
miestodržitel v Uhorsku atd Peter 
z Révy, župan stolice turčianskej, 
majster kiirie a l'adca Jasnosti 
kráľovskej a strážca svätej koruny 
krajiny uhorskej, Andrej Ostrosith 
z Giletinca a v Itave, MojžiS Szu- 
niogh z Jesenice a v Budatíne, 
Andrej Jakusith z Orbovej a na 
Vršatci, Benedikt Pogrányi, Martin 
Beniczky, podpalatín krajiny uhor- 
skej, Theodos Sirmiensis zo Súlova, 
prisediaci tabule Jasnosti kráľov- 
skej, a Ďuro Lehotzky trenčianskej, 
Jaroslav Zmeškal z Domanovca, a 
GaSpar Ocskay nitrianskej, Ján 
Majrtbenyi, a Martin Bossányi te- 
kovskej, Ján Rutkay, a Mikuláš 
Tamovszky turčianskej, Benedik 
Gyurki, a Mikuláš Benkovith zvo- 
lenskej, Benedik Pongrácz, a Michal 
Okolicsányi liptovskej, tiež Ján 
Dávid zo Sv. Petra oravskej stolice ; 
potom Rudolf Maurach, a Martin 
Keszlerus prešporského, tiež Ján 
Sturmius modranského slobodného 
kráľovského mesta poslanci; tak 
tiež M. Šimon Heuchelin, evan- 
jelickej cirkve preSporskej kftaz, 
Florián Duchoň, blahorodej a veľko- 
možnej panej Kataríny Pálffy vdovy 
niekdy pána osvieteného Štefana 
Illésházy, palatína krajiny uhor- 
skej atd. atd. dvorný kazateľ z PreS- 
porskej v mene a v osobách pánov 
služobníkov Podhorských, Ján Fa- 
bricius Sz. Mihályi fraštackého, a 
Martin Szkacsányi piešt^anského, Bal- 
thazar staro-zvolenský, šintavského, 
Ján Zubenicius zelenického, Ján Po- 
nicenus čachtického a braneckého 
braterstva a prepošta novomest- 
ského, a Zacharíáš Gasparides Le- 
szeten ; podobne z Nitrianskej Ale- 
xander Sozovinus prievidzský, a 
Michal Petri chrenovský, potom 
z Nitrianskej Jonáš Černák soI- 






"^ 



et in personis, et 2^charías Caspa- 
rídesLeszeten;simiHter ex Nittríensi 
Alexander Sozouinus Prividiensís, 
et Michael Petrí Chrenouiensis, 
itidem ex Nittríensi Jonas Csernák 
Szolcsanensis ; Caspar Fabrícius 
Oszlanensis exBarsiensi; Elias Lá- 
ny Bitscbensis, ac superíorís Di- 
stríctus Trencbiniensis,SamueI Pau- 
linus Beszterczensis, et Stephanus 
Kruspier Ujhelyiensis, Joannes Lp- 
cítius inferioris Districtus Trenchi- 
niensis, Joannes Artopaeus Cassensis, 
Isaakus Hodiczkius Turnensis, Ge- 
oi^rius Piscator Gradnensis, Paulus 
Saladinus Banoviensis^ ex Tren- 
chiniensiySamuelMelikiusBreznensis, 
et Elias Tornaríus Lipschensis, ex 
2^1ien5i; Andreas Carbonaríus S. 
Martini et Georgius Smidelius S. 
Halenae ex Thurociensi, Christo- 
phorus MasurkiusTevto-Lipschensis, 
et Martinus Mokosinus Teplensis ex 
Liptoviensi, Nicolaus Baticius Weli- 
czanensis ex Arvensi Comitatibus, 
Ecciesiarum Seniores, ac Ministri, 
pléna cum inforniatione, et trac- 
tandi, ac condudendi authoritate, 
exmissi etc damus pro memoría 
significantes tenore praesentium, 
quibus expedit, Universis: Quod 
cum Nos ad instantiam, et Com- 
missionem eiusdem Illustrissimi 
Domini Palatini, in negotiis sub- 
notatís, ex parte videlicet Superíorum 
seu Superíntendentium, Legibus et 
Constitutionibus Regni id admitten- 
tibus, in decem hisce Comitatibus 
Cis-Ďanubianis in Ecclesiis Augus- 
tanam Confessionem amplectenti- 
bus, constituendorum, dievigesima 
nona mensis Martii, Ai. praesentis 
Millesimi Sexcentesimi Decimi, hic 
in oppido Zolna congregati, et con- 
stituti fuissemus; Eotum post mul- 
tas propositiones et allegationes, 
pie, frateme, ultro dtroque inter 
nos factas, considerantes td et al- 
tius expendentes, ad praecavenda, 
et evitanda publica dissidía, quanto- 
pere opus sit, ut nostra quoque 



čanský; Gašpar Fabrícius, oslanský 
z Tekovskej ; Eliáš Lány bytčiansky 
a homieho okresu trenčianskeho, 
Samuel Paulinus bystrický, a Štefan 
Kruspier novomestský, Ján Lazi- 
czius dolnieho okresu trenčianskeho, 
Ján Artopaeus košecký, Izák Ho- 
diczkius turňanský, Ďuro Piscator 
hradňanský, Pavel Saladinus bá- 
novský z Trenčianskej ; Samuel Me- 
likius brezňanský, a Eliáš Tornaríus, 
lupčiansky zo Zvolenskej; Andrej 
Carbonaríus sv. martinský a Ďuro 
Smidelius sv. helénsky z Turčian- 
skej ; Christofor Masurkius nemecko- 
lupčiansky, Márt. Mokosinus teplian- 
sky z Liptova, a Mikuláš Baticzius 
veličňanský z Oravskej stolice cir- 
kevní seniori a služobníd s úplným 
vyučením a vážnosťou vyjednávania 
a vyrečenia vyslaní atď. Dávame 
ku pamäti osnovou tejto listiny 
každému, ktorého sa týka : že keď 
sme sa na žiadosť a rozkaz tobože 
osvieteného pána palatína v zá- 
ležitosťach doluoznačenýcb, zčiastky 
predstavených alebožto superinten- 
dentov, zákonmi a ustavením kra- 
jiny dopustených, v desať stoliciach 
preddunajských v drkvácb augs- 
burgského vierovyznania sa pri- 
dŕžajúcich ustanoviť sa majúdch, 
dvadsiatehodeviateho dňa mesiaca 
marca, roku bežiaceho tisíceho šesť- 
stotého desiateho, tu v meste Žiline 
sišii a utvoríli; sme po mnohých 
prednáškach a návrhoch, nábožne, 
bratsky, sem-tam medzi nami uči- 
nených, rozmysliac a uvážiac to, 
že k odstráneniu rôznosti verejných, 
kolko je práce treba, aby naše ná- 
boženstvo svojich predstavených 
alebožto superintendentov malo, 
sme sa usniesli v túto jednotu 
svornosti a vzájomnej smluvy: 




religio suos Superiôres, seu Super- 
intendentes, babeat, in hanc con- 
cordiae, et Transactionis mutuae 
devenimus unionem: 

Ac primo quidem : Cum decem 
istorum Comitatuum tanta sit am- 
plitudo, ut unus Superintendens 
commode ipsis minime possit prae- 
esse: statuimus, ut iidem Decem 
Comitatus in tres dividantur partes, 
ac totidem suos habeant Superin- 
tendentes, hoc, ut sequitur ordine: 
Liptoviensis, Arvensis et Trenchi- 
niensis, Rever. Dn. Eliam Lány, 
Thurociensis, Neogradensis, Zoliensis 
et Hontensis, similiter Reverendum 
Dominum Samuelem Melikium; 
Barsiensis, Nitriensis et Posoniensis 
tertium, Reverendum utpote Dn. 
Isaacum Abrahamidem Praepositum 
Baymociensem. 

Cumq. in Regno hoc, non sal- 
tem Hungaricae, et Slavonicae, 
verum et Germanicae nationis Ec- 
clesiae habeantur: statuimus, ut et 
natio Germanica, similiter et Hun- 
garica, suos habeant Inspectores, 
qui mutuam cum antelatis Dominis 
Superintendentibus habebunt cor- 
respondentiam, et ab illis dependen- 
tiam: et quidem pro tali Inspectore 
Ecclesiarum Germanicarum, in Co- 
mitatu Posoniensi, Nittriensi, Bar- 
siensi, M. Šimon Heuchelin Poso- 
niensis, Pro Montanis Civitatibus 
Dn. M. Paulus Lentzius Schemni- 
ciensis, Pro Hungarís in Comitatibus 
Posoniensi, Nittriensi, Barsiensi, Ste- 
phanus Kílrti, Serediensis Ecclesia- 
rum Ministri dicuntur et eliguntur. 

Deinde, ut Seniores etiam et 
Decani in singulis Districtibus seu 
Dioecesibus, more antea solito, qui 
nobiscum in Confessione consen- 
tiunt maneant in suo oíľicio: qui 
vero certis et evidentibus de causis 
oíficio tali valedixerint, loco eorum 
alii eligantur et quidem personae 
ad id aptae et idoneae, doctrína, 
pietate, authoritate et vitá irrepre- 
hensibili valentes. 



Po prvé: Poneváč v tých desať 
stoliciach je taká hojnosť, že im 
jeden superintendent nemôže pred- 
staveným byť: sme ustanovili, aby 
tých desať stolfc na tri čiastky 
rozdelené boly, a aby každá mala 
svojho superintendenta, a síce týmto 
poriadkom : Liptovská, Oravská a 
Trenčianska velavážneho pána Eli- 
áša Lányho; Turčianska, Novohrad- 
ská, Zvolenská a Hontianska, po- 
dobne velavážneho pána Samuela 
Melikia; Tekovská, Nitrianska a 
Prešporská tretieho velavážneho a 
síce pána Tzáka Abrahamidesa, pre- 
pošta bojnického. 

Poneváč sa v tomto kraji cirkve 
nielen maďarskej a slovenskej, ale aj 
nemeckej národnosti nachádzajú, 
ustanovujeme, aby aj nemecká ná- 
rodnosť, podobne aj maďarská mala 
svojich inšpektorov, ktorí majú mať 
vzájomné dopisovanie s predmeno- 
vanými pánmi superíntendentmi, a 
majú od nich záviseť: a síce sa za 
takého inšpektora nemeckých cirkví 
v stolici prešporskej, nitrianskej, te- 
kovskej M. Šimon Heuchelin preS- 
porský; pre banské mestá pán M. 
Pavel Lentzius štiavnický ; pre Ma- 
ďarov v stoliciach prešporskej, ni- 
trianskej, tekovskej, Štefan Kiirti 
streďanský kňaz vyvolujú a vyme- 
núvajú. 

Potom, aby aj seniori a dekani 
v jednotlivých okresoch, alebožto 
dioecésach, podla predošlého oby- 
čaja, ktorí s nami vo vyznaní sú- 
myslia, zostali v svojom úrade, ktorí 
ale z istých a viditeľných príčin 
úrad zanechali, na miesto nich majú 
byť iní vyvolení: a síce osoby k tomu 
súce, učené, nábožné, vážené a ne- 
poškvrneného života. 



880 



Quoad punctum illud: si vi- 
delicet unus istorum Superinten- 
dentium (uti singuli mortales sumus), 
ex hac víta decederet, sivé in 
alium G>mitatum alteríus superin- 
tendentis inspectioni subiectum com- 
migraret: statuitnus etconclusimus, 
ut reliquiduoSuperintendentes, cum 
praescitu Comitatuum illorum, qui- 
bus talis Superintendens defunctus, 
vel alio avocatus preerat, praefí- 
xoque et publicato invicem com- 
muni consensu et suífragiis certo 
termino alium idoneum ad tale 
oíiicium eligere et constituere pos- 
sint Superintendentem. 

De Stipendiis eorumdem Super- 
intendentium, praeter censum Ca- 
thedraticum et Aedituorum con- 
tňbutiones, Contubernia etiam et 
Comitatus praenotati requirentur, 
quatenus ipsi ex quoque pio zelo 
et in Ecciesiam Domini, eiusque 
Ministros eíTectu et libertate, ali- 
quid čerti déterminent, et conclu- 
dant. 

iam quoad labores et oíTicia 
aliasque leges, tum ipsis Superinten- 
dentibus Inspectoríbus, quam Se- 
nioribus, et Dominis Ministrís latas, 
eas sic limitavimus. 

lo. Ipsimet Superintendentes, 
Inspectores et Seniores omnimode 
incumbant, quatenus pura et 
ortbodoxa doctrina vitaque ac 
morum innocentia ad Regulám per 
divum Paulum Apostolum (i. Ti- 
moth. 3.) Episcopis praescriptam, 
quam proxíme accedere, sicque re- 
iiquis Ministrís, et gregi lampadis 
instar praelucere possint, ne, si se- 
cus facerent, religio nostra malé 
audire cogatur, ansaque adversaríis 
calumniandi nos praebeatur. 

1(0. Visitent ecclesias quotan- 
nis, tum per se, quando facere 
poterunt, tum per suos Seniores, 
quando vel adversa valetudíne, vel 
aliis inevttabilibus malis probibiti 
fuerint. Quod si quando singulas 
ecclesias adire et invisere non po- 



Čo sa toho bodu dotýka : ked by 
jeden z tých superintendentov (lebo 
sme všetci smrteľní) z tohoto ži- 
vota pošiel alebo do druhej stolice, 
dozorstvu druhého superintendenta 
podrobený odišiel : ustanovujeme a 
vyriekame, aby ostatní dva super- 
intendenti s povedomím tých stolíc, 
ktorých taký superintendent zomrel, 
alebo inde povolaný bol ustáleným 
a oznámeným a všeobecným siS- 
myslom v istom termíne iného 
superintendenta súceho na taký 
úrad vy voliť a ustanoviť mohli. 



Straniva štipendií týchže super- 
intendentov, mimo censu ka- 
thedratického a dane kostolníkov, 
braterstvá tak aj predmenované 
stolice majú b3rť požiadané, aby 
oni z nejakej nábožnej horlivosti 
aj v cirkvi Pána, ohľadom jej slu- 
žobníkov, snažne a svobodne výrok 
vyniesli. 

Čo sa týka prác, povinností a 
iných zákonov na tých superinten- 
dentov, inšpektorov tak aj seniorov 
a pánov služobníkov vynesených, 
sme ich takto obmedzili: 

I. Superíntendenti, inšpektori a 
seniorí na všetek spôsob majú 
bedliť, aby čistým a orthodoxným 
učením, nevinnosťou života a mravov 
dla pravidla, skrz sv. Pavla apo- 
štola (L Timoth 3.) biskupom pred- 
písaného, čím bližšej prispeť, a tak 
ostatným služobníkom a stádu, sťa 
lampáš svietiť mohli. Keď by ináč 
robili, naše náboženstvo by bolo 
prinútené zle počuť a príčinu by 
dalo protivníkom k ohováraniu. 

II. Nech navštevujú cirkve kaž- 
doročne, ásíce skrz seba, ked to 
budú môcť urobiť, potom ale skrz 
svojich seniorov, ked by boli lebo 
nemocou alebo iným oddialiť ne- 
možným zlým prekazení do jednot- 
livých cirkví prísť a ich navštíviť 



281 



tuerínt, operám tamen dabunt, ut 
vel Universarías Domínorum Mini- 
strorum Congregationes in Januario 
et Februario celebrari solitas ita 
ordinent et disponant, quo singulis 
interesse queant. Ita enim fratrutn 
negotia iuvare, cásus illis oblatos 
dijudicare, statum etiam Ecclesiarum 
cognoscere, disciplinam tueri, et 
censum suum levare poterunt. 

III^í In visitatione inquirent, 
quid, quomodo, vel quam fideliter 
doceant Ministri. Inculcantne po- 
pulo preces et Catechesim í Satisne 
pie, sobrie, caste vivant? Vice verša, 
quam gratum ac morigerum se 
erga Pastorem praebeat populus? 
Penditne ea quae Parochiis sunt de- 
putata? Curatfie templorum, pa- 
rochiarum et scholarum aediňciaŕ 
Item inquirent, quales habeantur 
Rectores, quid et quomodo doceant 
juventutem? Ministros novitios in- 
genio tardiores examinabunt et 
urgebunt, ut in doctrina et moribus 
proficiant et commendabunt ipsos 
doctoríbus. Quae pro sua authoritate 
et prudentia corrígere et ordinare 
annitentur, auxiliante cuiusque Co- 
mitatus, et Fraternitatis Seniore. 

IVo. Superintendentis erit, om- 
nes proventus templorum paro- 
chiarum, scholarum, videlicet terras, 
prata, molendina et similes cum 
vestibus ecclesiasticis et Clenodiis 
fideliter consignatis, asservare, ac 
ne quid deperdatur, alieneatur, aut 
imminuatur, operám dare: ac, si 
quae tales terrae, prata, molendina 
possessiones occupatae fuerínt, de 
älis politicum magistratum requirere. 

V©: Ministros ecclesiarum scho- 
larumque Rectores, ab omnibus 
injuriis et contumeliis secundum 
leges defendere. Ideo enim censum 
ab eis accipient ; quam ad rem opus 
erit judiciis, et legitima cognitione. 

VIO: Conformitatem rituum et 
ceremoniarum, una Alba excepta 
(ad cuius usum, tamquam Adia- 
phorum Dominos Hungarícos Con- 



nemohli, nech ale účinkujú, aby 
alebo všeobecné shromaždenia pánov 
služobníkov v januári a februári 
vydržiavané tak zariadili, jako to 
záujem jednotlivých požaduje. Tak 
tedy záležitosti bratov naponriáhať, 
pády jim prednesené riešiť, stav 
cirkví znať, kázeň (disciplinu) držať 
a svoj cens pozdvihnúť môžu. 

III. Včas návštevy nech vy- 
šetrujú, čo, jako verne majú učiť 
služobníci. Natískajú-li ludu mod- 
litby a catechesis? Zijú-li dosť po- 
božné, striezlivé a panensky ? Naproti 
tomu jak milo a poslušne sa chová 
lud ku svojmu kňazovi ŕ Dáva-li to, 
čo patrí farárom í Stará-li sa o sta- 
vania kostolné, farské a školské? 
Potom nech vyšetrujú, jakých majú 
rektorov, čo a jako učia mládež? 
Nových služobníkov, menej rozum- 
ných, nech skusujú a nech sú na 
tom, aby v učení a v mravoch pro- 
spievali a nech ich odporúčajú 
múdrym. Ktorí sa k svojej váž- 
nosti a múdrosti napraviť nechceli, 
nech sa vezme na pomoc stolica 
a senior braterstva. 

IV. Superintendenta povinnosť 
bude všetky dôchodky kostolov, 
fár, škôl, a síce zeme, lúky, mlyny 
a podobné s cirkevným rúchom 
a klenotmi verne naznačenými 
chovať, aby sa niečo nedostrehlo, 
odcudzilo alebo umenšilo; a keď by 
také zeme, lúky, mlyny, majetky 
zaujaté boly, nech požiada politickú 
vrchnosť. 

V. Služobníkov cirkví, a rek- 
torov škôl od všetkých neprávostí 
podla zákonov brániť má: preto 
nech cens od nich dostávajú, ktorá 
vec bude prácou súdov. 

VI. Rovnakosť obradov, vyní- 
majúc jednu albu (jejž upotrebo- 
vanie, tak jako vrelé ani dobrej 
ani zlej veci, skrz pánov maďarských 






883 






cionátores, certas et evidentes ob 
causas compellere, non videretur 
consultum), in omnibus bisce con- 
junctis Ecclesiis instituant et con- 
servent, id quod non aliter con- 
sequentur, quam unius ejusdemque 
Agendae publicatione. De Dierum 
Festorum celebratione, quinam ob- 
servarí debeant, jam antea exstant 
constitutiones Contuberniorum. 

VIIo: Superintendentis erít, Can- 
didatos S. Theologiae, qui quidem 
ab aetate, et vitae integritate, ad 
id idonei et ex eius dioecesi fu- 
erint, aut in eam vocabuntur, aď 
hibitis cum proxtmo Inspectore, et 
Seniore aliquot vicinis Ministrís 
examinare, et ubi idonei comperti 
fuerint, ad Sacrum Ecclesiae Mini- 
sterium secundum ritum Ecclesiae 
Wittenbergensis, ordinare et tandem 
cumsuo,etcollegarumtestimonio di- 
mittere, quodque est maximum ad 
doctrinae purítatem est obedientiam 
legum obligare. Quod si quispiam 
uberiorís eruditionis assequendae, vel 
regionum videndarum, seu librorum 
comparandorum gratia, Wittenber- 
gam vel ad aliam quampiara Aca- 
demiam Augustanae Confessionis 
in Libro Concordiae declaratae, sa- 
lutare et pro Sacris ordinibus ex- 
currere voluerint^ id quoque liceat 
ipsis facere, dummodo id sine 
praejudicio, aut contemptu domes- 
tioorum Superintendentium ňat. 
Quin, ut legitima vocatione exami- 
neque praehabito, commendatoriis 
eorumdem Superintendentium, aut 
Inspectorum fulti et non sine illis, 
illuc abire possint Singuli autem 
Superintendentes deOrdinandis su- 
um habeant Protocollum, Ordinandi 
vero omnino Libro Concordiae sub- 
scribere teneantur, neque aliter ad 
Sacros ordines admittantur. 

VIIIo. In causis et casibus, ad 
revisionem Superintendentium legi- 
time spectantibus, ita exposcente 
necessitate, adjungantur Politicae 
Personae Jurisperitae, avocandae 



kazatetov, z istých a viditeľných 
príčin, sa nezdá byť radno) vo 
všetkých takto spojených cirkvách, 
nech ustanovia a udtiia, aby sa 
nie ináč nasledovalo, jako vy- 
hlásením jednej a tejže Agendy. 
Majú pozorovať na slávenie sviat- 
kových dňov, dla už predtým jest- 
vujúcich ustanovizní braterstiev. 

VII. Superintendent má kandi- 
dátov SV. bohoslovia, ktorí sú 
vekom a celosťou života k tomu 
súci, aby z jeho dioecesy boli, alebo 
do nej povolaní boli, vztiahnutím 
najbližšieho inšpektora a seniora, 
a niekoľko susedných služobníkov, 
skúšať, a ktorí za súcich uznatí by 
boli, na sväté kňažstvo cirkve podla 
obradu vittenberskej cirkve or- 
dinovať a len svojím a svojich sú- 
druhov vysvedčením prepustit; a čo 
je najväčšie, zaviazať ku čistote 
učenia a k poslušnosti zákonov. 
Ked by chceli z ohladu hojnej- 
šieho vyučenia v Knihe Svornosti 
osvedčeného, alebo videnia krajín 
lebo straniva vyhotovenia kníh, do 
Vittenbergu alebo na inú ktorú- 
koľvek akadémiu augsburgského 
vyznania prísť a pre sväté rády 
odísť chceli, to nech je im slobodno 
učiniť, to sa má teraz stať pred- 
sudkom, lebo pomyslením domácich 
superintendentov: aby zákonným 
povolaním a predbežnou skúškou, 
odporúčaním týchže superinten- 
dentov lebo inšpektorov podporo- 
vaní a aby bez nich ta odísť ne- 
mohli: každý ale superintendent 
aby mal zápisnicu ordinovať ma- 
júcich. Ordinovať majúci ale musia 
na každý pád Knihu Svornosti 
podpísať, lebo ináč ku svätým 
rádom pripustení byť nesmú. 

VIII. V záležitostách a pádoch 
k prehliadnutiu superintendentov 
zákonne patriacich, keď sa potreba ' 
poskytne, majú byť politické osoby, 
právo znajúce pripojené, povolané 



%) 



■^ 



per Dominos Superíntendentes, non 
tamen interessatae vel aíTinitate 
et consanguinitate junctae. 

IXo. Causae maioris momenti, 
utpote haereseos, adulterii et 
aliorum scelerum contra aliquem 
Ministrorum, Diaconorum et Rec- 
torum motae ad Superintendentes 
deferantur; qui convocatis ex qua- 
libet fraternitate ad inspectionem 
suam pertinente, viris praecipuis, 
imo etiam juris peritis politicis, 
causam diligenter cognoscent et 
convictum sceleris pro qualitate 
delicti, aut dignitate Pastorali exii- 
ent et exauctorabunt, beneňcioque 
privabunt et Magistrátu! politico pu- 
niendum committent,reliquaecausae 
minores Inspectoribus et Senioribus 
proponatur, in Fraternitatibusque 
dijudicentur, ne et Senioris digni- 
tati, quidquam derogetur, et Super- 
intendens negotiorum multitudine 
obruatur. 

Xo. Minister ad aliquam Paro- 
chiam vocatus, sistat se prius Su- 
perintendenti, Inspectori, vel certe 
Seniori ejusdem Comitatus, si lon- 
gius dissitus fuerit Superintendens, 
eam solum ob causam, ut ostendat 
suum consensum in vitá et doctrina, 
et an iegitimam habeat vocationem. 

Xlo; Si quis tamen vel Actor 
vel in causam attractus judicio et 
deliberatione Senioris ejusque De- 
canorum, in ea, ad quam pertinet 
Fraternitate, contentus esse nolu- 
erit, et ad Superintendentem appel- 
laverit, tum Superintendentis erit 
illius loci paria actorum et delí- 
berationis ab eodem Seniore pos- 
cere, et rectene an minus judicatum 
sit cognoscere: Si recte et juste 
deliberatum censuerit, confirmet ; 
sin aliquid desiderari viderit, denuo 
rem revideri, in eadem Fraternitate 
demandet adhibitis etiam, si opus 
sit, ex alia Fraternitate, viris judicio 
pollentibus, et minime suspectis. 
Ulteríus appellare non liceat, et 
expensas pars convicta refundat. 



skrz pánov superintendentov ; nie 
ale záujem majúce, alebo priateľ- 
stvom lebo pokrevnosťou spojené. 

IX. Väčšie záležitosti, a síce ka- 
círstvo, prznenie a iné zločiny proti 
niektorému služobníkovi, diakonovi 
a rektorovi pozdvihnuté patria k su- 
perintendentom ; ktorí so svolanými 
zvláštnymi mužmi, z ktoréhokoľvek 
braterstva k dohliadaniu svojmu 
náležiaceho, tak aj politickými právo- 
znajúcimi, majú záležitosť pilne po- 
znať a pre dokázaný zločin, dľa 
jakosti viny, kňazskej hodnosti po- 
zbaviť, odohnať, majetku pozbaviť 
a politickej vrchnosti k potrestaniu 
odovzdať. — Menšie záležitosti majú 
byť inšpektorom a seniorom pre- 
dostreté, v braterstvách majú byť 
súdené, aby ani hodnosti seniora 
nesvedčalo, ale ani aby superínten- 
denti množstvom záležitostí obsypaní 
boli. 

X. Služobník na niektorú faru 
povolaný, má prísť najprv k su- 
perintendentovi, inšpektorovi, alebo 
istotne k seniorovi tejže stolice, 
keď by bol superíntendent dlhší čas 
vzdialený, jedine z tej príčiny, aby 
ukázal svoje privolenie do žiVota 
a učenia, a či-li má zákonné po- 
volanie. 

XI. Kedby lebo žalobník, alebo 
posúdený s rozsudkom a výrokom 
seniora a jeho dekanov, v tom 
braterstve, ku ktorému prislúchajú, 
nechcel byť spokojný, aby sa na 
superintendenta odvolával, má su- 
perintendent toho miesta, parie 
píšem a výroku od toho seniora 
žiadať a uznať, zdáliž správne alebo 
nie súdeno-li bolo. Ked vidí, že 
správne a spravodlivé súdeno bolo, 
nech potvrdí; kedby ale niečo žiadal, 
má vec znovu dať vyzkúmať v tomže 
braterstve, pridajúc jak by bolo za 
potreby, z druhého braterstva mužov 
v posúdení silných a aspoň ctených. 
Ďalej sa odvolávať neni volno a 
útraty posúdená stránka znáša. 



284 



XIIo. Ministros ecclesiarum suae 
inspectioni commissos, non ex privato 
aífectu vel arbitrío, sed secundum, 
leges regát atque judicet Superin- 
tendens; contumaces, si post unam 
aut alteram admonitionem obedire 
pertinaciter noluerint, vel recussa- 
verint, communicato priuscum Ma- 
gistrátu loci politico Inspectoribus- 
que, etSenioribus consilio, excom- 
municet, et si in grádu aliquo ho- 
noríš fuerint, deponat. 

XIIIO; Si quis Ministrorum citan- 
dus erít ad instantiam cuiusquam 
Actoris, is ipse Actor acceptis a Su- 
períntendente Gtatoriis, deferet eas 
ad suum Senioreni,seuInspectorem, 
qui medio unius vel alterius Mini- 
stri citationem exequetur. 

XIVo. Quia saepe numero ac- 
cidit, quod Superíntendentes In- 
spectoresque etipsi Ministri inique 
per nonnuUos laesi, protectoríbus in- 
digeant: statuimus, ut Superínten- 
dens vel Inspector, sivé Ministri, 
per quemcunque tandem laesi, in 
Comitatibus politicum Magistratum, 
primum domesticum, tandem etiam, 
si necesse fuerít, Superíores requirant 
opemque ab ipsis implorent, qui 
alioquin protectionem suam illis de- 
negare non debent. 

XVo. Si quae contubernia ha- 
bent sua privata privilégia, seu 
quascunque praerogativas et liber- 
tates, si eae non pugnant cum vera 
religione et praesentibus hisce 
constitutionibus, conservari in eodem 
yjfiu per Superintendentes debeant. 

XVIO; Haec omnia praemissa, 
quo íirmius observentur, et in suo 
permaneant vigore, i idem Domini 
Superintendentes post solennem sui 
ad oíficium hoc inaugurationem, in 
Ecclesia hac Solnensi publice fac- 
tam Juramentum deposuerunt in 
hunc modum, futuris etiam tem- 
poribus, necessitate poscente, ser- 
vandum. 



XII. Služobníkov cirkví svojmu 
dozorstvu podriadených nech su- 
perintendent nie zo súkromného 
citu lebo Iilbosti, ale podla zákonov 
spravuje a súdi: zatvrdli vi, ked by 
po jednom lebo druhom napomenutí 
poslúchať nechceli, alebo sa zdráhali, 
najprv sdeliac politickej vrchnosti 
miestnej a inšpektorom, seniorom 
rádu, nech sú vyobcovaní; a keďby 
boli na stupni nejakej hodnosti, 
nech ich zhodí. 

XIIL Keď niektorý služobník 
má byť na prosbu volaktorého ža- 
lobníka predvolaný; žalobník ob- 
držiac od superintendenta predvo- 
lanie, toto prinese k svojmu seniorovi 
alebo inšpektorovi, títo s jedným 
druhým služobníkom predvolanie 
previesť majú. 

XIV. Poneváč sa často stane, 
že superintendenti a inšpektori, a 
tí služobníci skrz niekoho falošne 
obrazení, aby nemali rektorov, na- 
riaďujeme, aby superintendent, 
alebo inšpektor lebo služobníci 
bárs skrz koho obrazení, nech po- 
žiadajú v stoliciach politickú vrch- 
nosť najprv domajSiu, potom aj jak 
je za potreby, vrchnejšie, a týchže 
pomoc nech vyžiadajú, ktoré svoju 
ochranu zatajiť nesmejú. 

XV. Jak ktoré braterstvá majú 
svoje súkromné výsady alebo ne- 
jaké predpráva a slobody, ked tieto 
sa neprotivia pravému náboženstvu 
a týmto prítomným ustanovizňam, 
môžu si ich v tomže úžitku ochra- 
ňovať skrz superintendentov. 

XVI. Toto všetko prednesené, 
má byť čím silnejšej zadržané a 
v svojej sile ponechané, tíže páni 
superintendenti po slávnej inaugu- 
rácii k tomu úradu, v tomto žilin- 
skom kostole verejne učinenej, prí- 
sahu zložili na takýto spôsob, ktorá 
má slúžiť aj na budúce časy, ked 
to potreba žiadať bude. 



Tsr 



'E 



Juramentum, 

Ego N.Dotninorum Ministrorum 
in Comitatibus T. et T. dcgentium, 
Superintendens juro coram Deo vivo, 
Patre, Filio et Spiritu Sancto, et 
promitto, quod ego in vitá mea 
nullam aliam Doctrinam docebo, 
et promovebo, publice vel prívatim, 
praeter eam,quaescriptis Prophaeti- 
ds et Ápostolicis continetur : quaeve 
in Confessione Augustana Carolo 
V. Imperátori Augustae Vindelico- 
rum, An. 1530. exhibita tum in 
Formula Concordiae comprehensa 
habetur. Quam Confessionem, ut 
et Domini Seniores, et Domini 
Ministri, curae meae commissi, pro- 
íiteantur et doceant diligenter ac 
serio invigilabo et curabo. Domi- 
nis Mtnistris Ecclesiarum et toti 
gr^ a me dependenti, adjuvante 
me Spiriius Sancli gratia, sicprae- 
ease studebo, uti bonum ac íidelem 
animarum Pastorem et Divini Verbi 
Praeconem decet. Leges tam Con- 
tuberniorum singulorum Comita- 
tuum, et Distríctuum Dominis Mi- 
nistris, quam mihi in hoc ofticio 
Superíntendentis praescriptas, ob- 
servare et per cunctos et singulos, 
ad meam inspectionem pertinentes, 
observarí facere, easque manutenere 
annitar. Haec omnia, quod pro mea 
virili adimplere studebo, ita me 
Deus adjuvet, Páter, Fiiius et Spi- 
rítus Sanctus, et mea Christiana 
fides. Amen. 

In quorum ômnium íidem, et 
firmitatem perpetuam, praesentes 
literas nostras, sigillis usualibus, et 
cbirographis nostrís roboratas, erí- 
gendes dandasque esse duxtmus 
et concedendas. Actum et Dátum 
in Oppido praenotato Solna, die 
trígesima Martii Anno Domini, Mil- 
lesimo Sexcentessimo Decimo, su- 
prascripto. 

Taknáhle sa kardinál arcibiskup 
rozSfni jednu tlačenú protestáciu proti 



Prísaha. 

Ja N. superintetident pánov slu- 
žobníkov v stoliciach T. a T. byv- 
šfch, prisahám Bohu živému, Otcovi, 
Synovi a Duchu svätému a sfu- 
bujem, že ja v mojom živote žiadne 
iné učenie učiť a vyzdvihovať ve- 
rejne a súkromne nebudem, mimo 
to, ktoré je v písmach prorokov a 
apoštolov obsažené a ktoré v augs- 
burgskom vyznaní skrz Karola V. 
cisára vo Viedni, r. MDXXX. vy- 
dané potom vo Formule Concordiae 
obsažené sa nachádza. Ktoré viero- 
vyznanie, aby aj páni seniori a 
páni služobníci, mojej starosti po- 
drobení, vyznávali a pilne učili, 
budem vážne bedliť a sa starať. 
Pánom služobníkom cirkví a celému 
stádu, odo mňa závisiacemu, s po- 
mocou milosti Ducha svätého, takto 
na čele stať sa budem vynasnažovať, 
jako sa to svedčí na dobrého a 
verného pastiera duSí a kazatela 
slova Božieho. Zákony jak bra- 
terstiev, jednotlivých stolíc a okresov, 
pánom služobníkom a mne v tomto 
úrade superintendentovi predpísané 
zadržať a skrz všetkých a jedno- 
tlivých k môjmu dozorstvu patria- 
cich, nechať zadržať a také viesť 
mám. Toto všetko mužne vyplniť 
chcem, nech mi tak Boh pomáha, 
Otec, Syn a Duch svätý, a moja 
kresťänďcá viera. Amen. 



Pre vieru a večnú silu tohoto 
všetkého, túto našu listinu, oby- 
čajnými pečaťami a našimi ruko- 
podpismi potvrdenú, vydávame a 
privofujeme. Dano a diato v meste 
predmenovanom Žiline, dňa trid- 
siateho marca roku Pána tisíceho 
šestodesiateho, hore písaného. 



Forgách o tejto synode dozvedel, 
všetkým uzavretiam tejto synody 



a nanajyýS rozhorčil tým palatína, ktorý prevzal najvyššie vedenie evan- 



ák 



_if 



1 






jeKckých cirkevných záležitostí, poneváč Abrahamides a Hetichelin o tomto 
ho, v Sedmohradsku v královskej veci sa baviaceho, upovedomili a H tajúc 
Forgáchovu protimluvu, velmi duševne pohnutý, písal Abrahamidesovi list 
nasledujúceho obsahu: 



Reverendi ac doctissimi Domini 
Superíntendentes, Amid nobis ob- 
servandi. 

Salute et nostrí paratíssima 
commendatione praemissa. Et doctas 
et perpolitas Reverendi Domini Su- 
perintendentis, Domini Isaaci Abra- 
hamidis, una cum indusis Rev. D. 
Heuchlini Posoniensis Pastoris, et 
scrípto fulmine ilio bruto Ulustris- 
simi Domini Cardinalis Strígonien- 
sis, nuper typis mandato, et valvis 
templorum Posonii adfixo, contra 
pientissimam nostram congregatio- 
nem et tractationem Solnensem, 
accepimus literas, ad quas paucis 
respondemus. Perprobe Reverendae 
Dominationes Vestrae monent, quod 
canis ad latrandum natus: nibil 
aliud, quam latrare sdt, et una 
quaeque avis cantilenam secundum 
dispositionem nostri et Itnguae fíngit 
et narrat, ex qua etiam dignosdtur. 
Id quod simili modo adversarii 
nostri, canuum more, uti inquieti^ et 
communis pacis et tranquillitatis 
turbatores; contra publica statuta 
regni, et constitutiones diaetae, ante 
multos retrolapsos annos, modo 
quoque et in posterum observando, 
nos allatrare, et arrodere non ces- 
saverunt, nec cessabunt, et si po- 
tuissent vel possent fulmine suo 
bruto et diro pontifidali nos fun- 
ditus exstirpassent, et ad orcum 
quoquo modo detruderent. Verum 
sicut generosus equus non curat 
latratum canum : ita et nos illorum 
fulmina et excommunicationes, qui- 
bus nos singulis diebus ex com- 
munione íidelium Christi excludere 
solent, flocci fadmus, et nihil cu- 
ramus čerta fiduda freti, quemad- 
modum Deus nos hucusque, contra 
illorum insolentiam, arrogantiam, 
tyrannidem, et vafras rechnas et 



Velavážni a najučenejší Páni 
Superintendenti, Priatelia nám po- 
slušní. 

Najprv pozdravenie a naše naj- 
hotovšie odporúčanie. Jak učený, 
tak ozdobný list veľavážneho pána 
superintendenta, pána Izáka Abra- 
hamidesa s príponou velavážneho 
pána Heuchelina,prešporského kňaza 
a 5 tou písanou bláznivou kliatbou 
osvieteného pána kardinála ostri- 
homského, toť vytlačenou a na 
dvere kostolov v Prešporku pri- 
bitou, proti našemu najpobožnej- 
nejšiemu shromaždeniu a vyjedná- 
vaniu žilinskému, sme dostali, na 
ktorý niečo málo odpovedáme. 
Velmi múdre upomína Vaše vele- 
vážne Panstvo, že pes k štekaniu 
narodený, nič inšie nevie, jako 
štekať a jedenkaždý vták spieva 
podľa riadenia pysku a jazyka, 
z čoho sa aj pozná. Tak tiež na 
podobný spôsob naši protivníci, 
obyčajou psov, jako nespokojní a 
všeobecného pokoja a tichosti zne- 
pokojovatelia, proti verejným usta- 
novizňam krajinským a ústavom 
snemu, pred mnohými prebehnu- 
tými rokmi, teraz a napotom po- 
zorujúc, nás oštekávať a hrýzť ne- 
meškávali, a naeškať nebudú, a 
keď by mohli svojou bláznivou 
kliatbou a vel kňazskou ukrutnosťou 
by nás zo základu vyplienili a na 
každý spôsob do pekla sotili. Jako 
urodzený kôň sa nestará o štekanie 
psa: tak aj my týchže kliatby a 
vyobcovania, s ktorými nás za jed- 
notlivých dňov zo spoločnosti ve- 
riacich Krista vytvoriť zvyknutí sú, 
nedržme ^ za nič, a nič sa ne- 
starajme o istú ubezpečujúcu dô- 
veru, ked nás Boh poteraz proti 
jich pýche, rozhadzovaniu, tyran- 
stvu a falošnosti a účinkom zá- 






J' 



887 



practicas, mirabiliter custodivit et 
manutenuit, ac consilta omnia illo- 
rum annihilavit^ eundem cletnen- 
tissimum Deum, in posterum quoque 
non minus facturum, conatusque 
et consilia eorum maligna anniht- 
laturum et eversurum, nosque cle- 
menter tuiturum esse. Nos quidem 
buic inopinatae, nobis et omnibus 
nobiscum in religione consentien- 
tibus factae iniuriae et importuni- 
tati remederi et obviare facile pro 
autorítate nostra et sciremus et 
possemus: verum cum iam in re- 
motis et longiiiquis superioris Hun- 
gariae partibus, in arduis negotiis, 
suam IVIaiestatem Regem et Domi- 
num nostrum clementissimum, et 
totum regnum concernentibus ver- 
semur, altiores cogitationes super- 
inde instituendo deliberavimus, 
operae pretium esse, ut usque ad 
reditum nostrum negotium hoc dif- 
feratur, ubi nos Rev. Dominatio- 
nibus Vestris propius existentes, 
huic malo medelam quaeremus et 
inveniemus, et fulmini isti scabioso, 
bruto et scommatibus pleno, contra 
nostram christianam et piam sy- 
nodum evulgato, ita obviam ibimus, 
ut Rev. Dominus Cardinalis sentiat 
et animadvertat, nos nihil aliud in 
conventione istá quaesivisse, ettrac- 
tasse, quam illa, quae ad Dei ter 
optimi maximi glóriám et honorem, 
animae salutem, et conscientiarum 
defensionem, ecclesiarumque no- 
strarum evangelicarum orthodoxae 
Aug. Conf. unionem, optimám con- 
stitutionem, et ordinationem spec- 
tant et vergere possunt; ipsum vero 
Dominum Cardinalem, pro turbatore 
pacis et communis tranquillitatis, 
ac violatore statutorum regni ac 
constitutionum regiarum proclamari, 
promulgari et haberi posse. 

Ea propter Rev. Dopinationes 
Vestrae móram hancpatienti quo- 
que animo ferant, et in silentio 
nostrum adventum expectent, cu- 
pimus. Interim tamen si stet sen- 



zračne zachránil a viedol, a všetky 
jejich rady zničil, tenže najmilo- 
stivejší Boh, napotom niemenej 
ličinlivý, usilujúc sa aj ich zlostné 
rady zničiť a odstrániť, milostivé 
chrániť nás bude. My ale tejto ne- 
úfanej, nám a všetkým s nami v ná- 
boženstve spolu smýšiajúcim pá- 
chanej neprávosti a nepríležitosti 
obrániť a lahko do oči pozreť 
s našou vážnosťou by sme vedeli 
a mohli: keď ale už v ďalekých 
čiastkach hornieho Uhorska, v súr- 
nych záležitostiach, Jeho Jasnosť 
krála a nášho najmilostivejšieho 
pána a celej krajiny sa týkajúcich 
chodiť máme, vyššou myšlienkou 
sme ustanovili, aby až do nášho 
návratu záležitosť táto odročená 
bola, kedy my Vaším Velavážnym 
Panstvám bližšej jestvujúci, tomuto 
zlému liek hfadať budeme a náj- 
deme a tej kliatbe bláznivej, svrab- 
lavej a plnej posmechmi, proti našej 
kresťanskej a nábožnej synode roz- 
chýrenej, tak pôjdeme v ústrety, 
aby Velavážny pán kardinál vedel 
a cítil, že sme my nie iné na tej 
schôdzke hladali a pojednávali, jakp 
to, čo sa môže týkať najväčšej slávy 
a česti Boha tri razy najlepšieho, 
spasenia duše a ochrany svedomia, 
jednoty našich cirkví evanjelických 
orthodoxného augsb. vierovyznania, 
najlepšieho ústavu a vysvätenia ; že 
ale jeho pána kardinála za zne- 
pokojovatela pokoja a všeobecnej 
tichosti a za urážatela krajinských 
ustanovizní a královsk^^ch nariadení 
vyhlásiť, rozchýriť a držať možno. 



Preto žiadame, aby Vaše Vefa- 
vážne Panstvá toto opozdenie trpe- 
live znášaly a v tichosti náš príchod 
čakaly. Medzitým predsa, keď by 
Vaše Velactené Panstvá niečo od- 



238 



tentia, quod Rev. Dominatíones 
Vestrae aliquid respondere et im- 
pium hoc ac iniquum fulmen re- 
futare conantur, poterunt Rev. Su- 
períntendentes, adhibitis sibi doctis 
viris, ex Dominis Senioribus et 
Inspectoríbus, quos noverunt ad 
hoc opus seu negotium aptissime 
idoneos, consilium inire, et quae 
respondenda putaverint, concipere, 
ac eadem nobis, quantocius fieri 
poterit, transmittere, ut, si divul- 
ganda et typis illa digna censeamus, 
eadem subito prelo subjici, et isti 
fulmini opposita, in vulgus emitti 
curare possimus. Quo autem ap- 
pareat, omnium nostrum hanc eius- 
modi divulgati responsi esse volun- 
tatem et sententiam, sit titulus et 
inscriptio talis : Nos N. N. Dni Ba- 
rones et Magnates: Generosi, Eg- 
regii, Nobiles, Prudentes ac Circum- 
specti, Reverendissimi et Reverendi. 
Comitatuum et partium Regni 
Hungariae cis - danubianarum tam 
in personis, quam delegáti, et anno 
1610 Solnae in congregatione so- 
lénni constituti cet. 

Haec inter varia et ardua ne- 
gotia Dnis. Reverendis respondere 
voluimus, quos de caetero omnes 
et singulos, cum ovibus suis sibi 
commissis, divinae protectioni com- 
mendantes, quam diutissime feliciter 
valere optamus. Dátum ex arce 
Regál. Szathmar die 25. Maii an- 
no 1610. 

Vestrarum Reverentiarum 
Amícus semper benevolus 
Greorgius Thurzo. 



povedať a túto bezbožnú a ne- 
priatelskú kliatbu zavrátiť sa usi- 
lovaly, budú môcC Vefavážni super- 
intendenti s pritiahnutými k sebe 
učenými mužmi, z pánov seniorov 
a inšpektorov, ktorých znajú k tejto 
práci lebo záležitosti za najlepšej 
súcich, sa poradiť a čo by za zod- 
povedajúce mienili, osnovať, a to 
nám, kofkorazy sa stať môže, odoslať, 
aby sme to, ked by sme za vy- 
hlásiť a vytlačiť hodné držali, pred 
tlač dať a tej kliatbe protivné, medzi 
fud pustiť mohli. Z čoho potom vy- 
svitať má, že takej vyhlásenej od- 
povede názov a nadpis chceme mať 
takýto: My N.N. Páni Baróni a 
Veľmoži, Urodzení, Blahorodí, Šľa- 
chetní, Múdri a Obozretní, Najvefa- 
vážnejší a Velavážni stolíc a čiastok 
preddunajských krajiny uhorskej 
tak v osobách jak vyslaní a roku 
1 61 o. v Žiline na slávnostnom shro- 
maždenf utvorení atď. 



Toto sme chceli medzi rozličnými 
a súrnymi záležitosťami Pánom Vela- 
vážnym odpovedať, ďalej žiadajúc, 
aby všetci a jednotliví, s ovcami 
sebe podriadenými božskej ochrane 
odporúčaní, čím dlhšej blažené žili. 
Dano z kráľovského zámku Satmára 
dňa 25. mája roku 1610. 

Vašich Velavážností 

Priateľ vždy dobre prajúci 
Ďuro Thurzo. 



Evanjelici skutkom kardinála Forgácha veľmi rozhorčení, ťažko im 
padlo návrat palatína dočkať a tak obranu proti kardinálovi napísanú, 
chytro palatínovi zaslali, ktorý sa v liste superintendentovi Eliášovi Lánymu 
písanom o jeho duchu nasledovne vyslovil: 



Literae Reverend. Dominationis 
Vestrae una cum apológia et re- 
futatione fulmini illi bruto Reve- 
rendissimi Cardinalis opposita, recte 



List Vášho Veľavážneho Panstva 
s obranou a zavrátením postaveným 
proti tej bláznivej kliatbe najveľa- 
vážnejšieho kardinála je nám správne 



%. 



289 



^ví^ 



f6 



:P 






nobts reddiUe sunt. Perlecta apo- 
lógia placent nobis, et approbantes 
eatn volumus, ut quemadmodum 
priora illa, quae in nostra synodo 
pia Solnensi fuerunt acta et con- 
clusa, typis exprími curavimus, si- 
mili modo etiam baec apológia 
Reverentiarum Vestrarum, quam 
prímum prelo committatur, et in 
vulgus spargetur. Quam etiam ubi 
fuerit impressa, vel nobiscum ap- 
portabimus, vel Reverentiis Vestris 
príma occasione transmittamus, 
cum reliquis Dominis fratríbus 
communicandam et inter eos dis- 
tribuendam, ac eodem modo ubique 
templorum valvis affigendam, et 
publicandam, ut D. Cardinalis, et 
reliqua rasorum faex intelligant et 
videant, nos nuUo modo tacuisse 

sed latranti reclamare, et 

iustas partes, nostras defendere vo- 
luisse. Dátum ex Arce nostra To- 
kajensi die 20. junii an. 1610. 

Reverendae Dominationis Vestrae 
Filius et amicus benevolentissimus 

Comes Georgius Thurzo 
Regni Hung. Palatinus. 



odovzdaný. Ked sme prečítali obranu, 
sa nám Mbila a ju potvrdzujúc 
chceme, že aby sme na spôsob 
toho, čo sme prv na naiej pobožnej 
synode žilinskej diali a uzavreli, 
vytlačiť dali, rovným spôsobom aj 
táto obrana Vašich Velavážností, 
čím skôr pod tlač dala a medzi lud 
rozdelila. Ktorú tiež ked bude vy- 
tlačená, lebo so sebou prineseme 
alebo Vašim Velavážnostám s naj- 
prvšou príležitosťou odošleme, aby 
sa ostatným pánom bratom sdelila 
a medzi nich rozdala a na ten spôsob 
všade na dvere kostolov pribila a 
vyhlásila, aby p. kardinál a ostatní 
diví podliaci vedeli a rozumeli, že 
my na žiaden pád nebudeme mlčať, 
aľe sa štekajúcemu zpiatky ohlásime 
a naše spravodlivé dielybránitthceme. 
Dano z našeho zámku Tokajského 
dňa 20. júna r. 1610. 



Vašeho Velavážneho Panstva 
syn a príatel najlepšie Vám chtiaci 

Gróf Ďuro Thurzo, 
palatín krajiny uhorskej. 



Obrana táto našla uznanie palatína, tak že ju potvrdil a jak usta- 
novizne žilinskej synody tak aj tú vytlačiť, s kňazmi sdeliť, medzi lud 
rozšíriť a v kostoloch vyvesiť dal, aby kardinál videl, že evanjelici na 
žiaden spôsob mlčať nechcú, ale seba brániť odhodlaní sú.'*') 

Na to Heuchelin, prešporský kňaz, súhlasom Ábrahamidesa spísal 
zákony cirkví prešporskej stolice, ktoré palatín nasledujúcim diplomom 
potvrdil : 



Nos Georgius Thurzo de Be- 
thlenfalva, regni Hungaria Palatinus 
et Index Cumanorum, nec non de 
Arva perpetuus, eiusdem que Co- 
mitatus Arvensis supremus et per- 
petuus Comes et sacratissimi Prin- 
cipis ac Domini, Domhii Matthiae, 



My Ďuro Thurzo z Bethlemfalvy, 
palatín krajiny uhorskej a sudca 
Kúnov, taktiež z Oravy dedičný 
a tejže stolice oravskej hlavný a 
dedičný župan a najjasnejšieho knie- 
žaťa a pána, pána Mateja, z Božej 
milosti vyvoleného rímskeho cisára, 



*) Obrana táto vySla v KoSiciach r. 1610 tlačou Jána Fischera. Pripojil ju 
k svojej práci, skvelý pôvodca dipl. histórie, Ján Jenicz, farár $enkvický ; tejto obrane 
odpovedal »Peniculuni papporum apologiae Solnensis conciIiabuIi< v PreŠporku r. 1611, 
ktorý spis mnohí Fázmánovi jako pôvodcovi pripisujú. Odvetil utajenému pisatelovi 
Peter Petschius^ fryvaldský kAaz, alebo lepäie Eliáš Lány, bytfiansky superíntendent 
s »Malletts Penicuíi* v Košiciach r. 1612 vydanom. 






3JX 



840 



~^ 



Deigratia electi Rom. Imperatoris, 
semper Augusti, et Germaníae, 
Hungariae, bohemiae, Dalmatiae, 
Croatiae, Slavoniae, ect. Regis, 
Archi-Ducis Austriae, Ducis Bur- 
gundiae, Stiríae, Carinthiae, Carni- 
oliae, Comitis Tyrol et Habsburg 
ect. intimus Consiliarius et per Hun- 
gariam Locumtenens, memoríae 
commendamus, tenore praesentium, 
signíflcantis, quibus expedit, uni- 
versis, quod pro partibus et personis, 
admodum Reverendi, Reverendo- 
rum, Qarissimorum doctissimorum- 
que virorum, Isaci Abrahamidis 
Hrochotii, ecclesiae Bajmocensis 
Praeposití, nec non ecclesiarum, 
quae sunt in Nitriensi, Barsiensi, 
et Posoniensi Comitatibus, Super- 
intendentis, Mag. item Simonis 
Heucbelini, ecclesiae Posoniensis 
Evangelicae pastoris, et ecclesiarum 
Geraianicarum in iisdem Comitati- 
bus sitarum inspectoris, totius deni- 
que uni versitatis verbi divini ministro- 
rum, eiusdem districtus Posoniensis 
Augustanae ac Evangelicae confes- 
sioni addictoruoi, exbibitae sunt 
coram nobis, et presentatae certae 
quaedem leges, ab iisdem in libera 
regiaque civitate Posoniensi, una- 
nimi voto, et communibus suíiragiis, 
certis sub clausulis et conditionibus, 
infernis, in tenore eorundem legum, 
clarius contentis atque speciíicatis 
sancitae. Quorum nempe vigore a 
modo in postením bonus ordo 
ecdesiasticus observarí, scholae pie 
et utiliter moderari, ministri eccle- 
siarum, in oíf icio quisque suo, certis 
quasi cancellis inclusi, contineri 
possint ac valeant. Supplicatum 
itaque extitit nobis, pro partibus 
praedictarum ecclesiarum domino- 
rum ministrorum, debita cum in- 
stantia, ut eandem ordinationem 
et leges, ac omnia et singula, in 
eis contenta, rata, grata, et accepta 
babentes, praesentibusque literis 
nostrís de verbo ad verbum inseri 
et inscribi facientes, eadem plenaria 



vždy jasného a kráta Nemecka, 
Uhorska, Češka, Dalmátska, Hor- 
vatska, Slavonska atd. Arcikniežaťá 
rakúskeho, kniežaťa burgundského, 
štýrskebo, karintského, karniolskeho, 
grófa tyrolského a Habsburgského 
atd. vnútorný radca a v Uhorsku 
miestodržiteľ, pamäti odporúčame 
osnovou tejto listiny všetkým tým, 
ktorých sa týka, vôbec že pre čiastky 
a osoby vefavážnych, osvietených 
a najučenejších mužov, Izáka Abra- 
hamidesa hrochoťského, cirkvi boj- 
nickej prepošta, tak tiež cirkví, ktoré 
sú v stolici nitrianskej, tekovskej a 
prešporskej superintendenta, potom 
Mag. Šimona Heuchelina, cirkve 
Prešporskej evanjelickej kňaza a ne- 
meckých cirkví v týcbže stoliciach 
ležiacich inšpektora, konečne celej 
všeobecnosti služobníkov slova Bo- 
žieho, tohože okresu prešporského 
augsburskej a evanjelickej viery sa 
pridržujúceho, sú nám vydané a 
prednesené isté zákony, skrz nich 
v svobodnom a královskom meste 
Prešporku, jednohlasne a všeobecnou 
vôfou pod istými závierkami a pod- 
mienkami, nižej, v smysle týchže 
zákonov, zretefnejšie obsažených 
alebožto vypočítaných potvrdené. 
Ktoré mocou odteraz, napotom 
dobrý poriadok cirkevný sa má za- 
držať, školy sa majú zbožne a uži- 
točne viesť, služobníci cirkví, každý 
v svojom úrade, obmedzení, môžu 
a majú obsahovať. Prosba nám je 
prednesená teda taká, aby sme pre 
čiastky predmenovaných cirkví pánov 
služobníkov poníženou prosbou, 
tieže nariadenia a zákony, vôbec a 
jednotlivé v nich obsažené, pre- 
milé a prijaté, s touto vašou listinou 
od slova do slova vriadili a zapísali 
a tie úplnou našou palatínskou váž- 
nosťou, ktorou vládneme, prijali, 
odobrili a potvrdili. Ktorýchžto 'zá- 
konov a nariadení osnova nasle- 
duje týmto poriadkom: 



Sk. 



241 



16 



^^ 



Cl 



^ 



auctorítate nostra Palatínali, qua 
fungimur, acceptare, probare, et 
confírmare vellemus. Quarum qui- 
dem legum et ordinationis tenor 
sequitur isto modo: 

Leges ministrorum ecclestae 
Christi Aug. Confess. addictorum Co- 
mitatus Posoniensis. 

Lex I. Cum haec sít vitá aeterna, 
ut cognoscamus verum Deum, et 
quem is misit, Dominum nostrum 
Jesum Christum, cognítio autem haec 
non aliunde peti possit, neque de- 
beat, quam ex scriptis Prophetarum 
et Apostolorum : dabit operám íidus 
dispensator mysteriorum Dei, ut is 
totus addictus sit soli atque unico 
verbo Dei revelato, ut abborreat ab 
omnibus doctrinis huoianis atque 
tradidonibus, cum illo ipso verbo 
Dei pugnantibus. Post scripturam 
sacram, ex toto corde atque sine 
sophistica subscribat, sacro sancto 
concordiae libro, eumque ampiecta- 
tur, catechesimque Lutheri, et non 
aliam, quam diligentissime doceat. 

II. Quantum ad vitam et mores 
extemos attinet, cum pastor ani- 
marum debeat esse exemplár gre- 
gis, conversatio ipsius cum doctrina 
Pauli Apostoli conveniat, ut vide- 
Itcet sit irreprehensibilis unius uxoris 
maritus, vigilans, sobrius, compo- 
situs, hospitalis, atque ad docendum 
aptus, modestus, purae conscientiae, 
amans bonorum, iustus, pius, con- 
tinens, sanam doctrinam amplec- 
tens, qui domui suae bene praesit, 
liberosque contineat in doctrina 
atque castitate. Non sit sui ipsius 
amanS) vane gloriae cupidus, ebrío- 
8US, percussor, turpis lucri cupidus, 
pugnax, avarus, inflatus, biiingvis, 
iracundus, disdplinae contemtor, 
vaniloquus, seductor. 

III. Reverendum Dominum Se- 
niorem, quivis Dominorum fratrum, 
tamquam patríš loco habebit, su- 
spidet, et venerabitur, Dominis De- 
canis itidem debitum honorem de- 



Zákony služobníkov cirkve Kri- 
stovej, augsb. vierovyznania sa pri- 
dŕžajúdch stolice prešporskej. 

Zákon L Ked je tento život 
večný, aby sme poznali opravdivého 
Boha, a ktorého on poslal, . Pána 
našeho Ježiša Krista, toto poznanie 
ale od nikde inde pochodiť nemôže 
a nesmie, jako z pfsem prorokov 
a apoštolov: verný prozretetník 
božskýdi tajemství dá za potrebné, 
aby ozaj bol celým prívržencom 
samého a jediného slova Božieho 
osvedčeného, aby sa odstrašil od 
všetkého učenia ľudského alebo 
tradídí, tomuže slovu božskému sa 
protiviadch. Po písme svätom, z ce- 
lého srdca a bez mudrovania nech 
podpíše svätú Knihu Svornosti, 
túže nech obejme, a katechesismus 
Lutherov, a nie iný čím pilnejšie 
nech učí. 

II. Čo sa dotýka života a von- 
kajších mravov, poneváč má byť 
kňaz príkladom stáda, n^ch číta 
učenie Pavla apoštola, aby bol 
nevinný, manžel jednej manželky^ 
bedlivý, striedmy, vážny, poho- 
stinský a k učeniu .súci, mierny, 
čistého svedomia, milovník dobrého, 
spravodlivý, pobožný, spokojný, 
zdravé učenie milujúci, ktorý svoj 
dom dobre spravuje a deti nech 
udržuje v učení a v čistote. Nemá 
sám seba nulovať, nemá byť žiado- 
stivý márnej slávy, pijan, výstupník, 
žiadostivý špatného osohu, bijúd, 
skúpy, pyšný, dvojjazyčný, bnevlivý, 
kázňou spokojný, Ihavý, Istivý. 



III. Velavážneho pána seniora 
každý pán služobník má mať na 
miesto otca ; má ho obdivovať a 
ctiť,, pánom dekanom ale podlžnú 
česť nech dá, so svojimi drahými 






248 



"^ 



seret, cum paríbus, tamquam dilectis 
fratrÚ>uSy amore, ofíiäo, et summa, 
qua potest, hunianitate certabit. Se- 
niori, Decano, atque fratrum cuivis, 
neque coram, neque cUusuIum de- 
trahat, sed eorum honorí, tamquam 
proprio, semper et ubique pro vi- 
ríbus subserviat 

IV. Non mittet falcem in akeríus 
messem docendo, sacramenta ad- 
ministrando, vel quiduis muneris 
eoclesiastici faciendo, nisi rogatus 
et legitime requisitus, ex^ente sic 
probabili aliqua necessítate. Hono- 
raríum autem qualecunque in alterius 
ecdesia oblatum, pastori loci ordi- 
nario Ubenter restituat. 

V. Minister ad aliquam parochiam 
vocatus, sistat se prius Superinten- 
denti. Inspectori vel certe Seniori 
eiusdem contubernii, si longius dis- 
situs fuerit Superintendens, idque 
ab eam solam causam, ut ostendať 
suum cousensum in vitá et doctrina, 
et an legitimam habeat vocationem. 

VI. Minister, mintstrum ecdesiae 
alterius, sub certissima excommu- 
nicationis poena, qualibuscunque 
improbis ajrtibus» ne supplantato. 
Si pastorum aliquis, per suos pa- 
rochianos aliqua iniuria et contu- 
melia ailectus, et immerito eiectus 
fuerit, is rem deferat ad Seniorem, 
et per hunc, si sit opus, ad ipsum 
Superíntendentem, implorans de- 
fensionem, iuxta tenorem articuH 
sexti Solnensis. 

VII. Festa solemnia, utpote apo- 
stolica, et anniversariae solemnítates, 
sine superstitione observentur, pro 
more passim EccI. August. Confess. 
recepto atque usitato. 

VIIL Sacrum coniugium inituri, 
more ecclesiarum bene constituta- 
rum, bis vel etíam ter de suggestu 
promulgentur, et usu sacrae coenae 
dominicae coniugium auspicentur. 
Peregrini cuiusvis ordinis et natio- 
nis, praesertim suspectae personae 
non copulentur, sine luculentissimo 



spolubratmi v láske, ilrade a naj- 
vyŠSej ludskosti jako môže, nech 
žije, seniorovi, dekanovi a ktorému 
kolvek z bratov, ani do očú ani 
potajomne nech neohovára, ale nech 
slúži ku ich a k svojej cti, vždy 
a všade, jako sa to na muža slušf. 

IV. Nech neposiela kosu do 
žatvy druhého učiac, sviatosti ude- 
lujúc, alebo jakúkofvek prácu cir- 
kevnú činiac, alebo prosený a zá- 
konne požiadaný, ked by sa tak 
nejaká' potreba znikla. Mzdu ale 
jaicúkotvek v cirkvi drahého udelenf, 
riadnemu kňazovi miestnemu rád 
nech prinavrátL 

V. Služobník na volaktorii faru 
povolaný, nech príde najprv k su- 
perintendentovi, inšpektorovi alebo 
istotne k seniorovi tohože brater- 
stva ; keď by superintendent dlhšie 
vzdialený bol, a to len z tej je- 
dinej príčiny, aby ukázal svoj úmysel 
do života a učenia, a má-li zá- 
konné povolanie. 

VI. Služobník služobníka druhej 
cirkvi, pod najistejšou pokutou vy- 
obcovania, jakýmkolvek neumelým 
spôsobom, nechneuškoduje. Ked by 
niektorý kňaz bol skrz svojich far- 
níkov nejakými neprávostSami aje- 
dovaním podknutý a nezaslúžene 
odohnatý, nech vec prednese se- 
niorovi, a skrz tohoto, jak je treba 
samému superíntendentovi, prosiac 
ochranu, v smysle osnovy článku 
šiesteho žilinského. 

VIL Slávne sviatky menovite 
apoštolské, a výročité slávnosti nech 
sa bez povery zadržujú, pre obyčaj 
cirkve augsb. vyznania prijatej čili 
užívanej. 

VIII. Ktorí npstupujú sväté man- 
želstvo, dla obyčaje cirkví dobre 
utvorených, nech sú dva alebo tri 
razy ohlásení a nech manželstvo 
s užitím svätej večere Pána oállástia. 
Príchodci ktoréhokoľvek stavu, rádu 
a národnosti, napozatým podozrivé 
osoby nemajú byf sobášené, bez 



^i 



_sK 



848 



16» 



alibi actae vitae testimonto atque 
documento* Privatim non nullus mi- 
nistrorum de gradibus consangui- 
nitatis et afíinitatis decernat, nisi 
de his et similibus consulto prius 
et tempestive salutato D. Seniore. 

IX. Pro ratione rerum tractan- 
darum duplex videtur esse neces- 
saría convocatio fratrum. Generalis, 
quae omnium fratrum, specialis, 
qnae soltim Senioris, Decanorum 
et Notarii praesentiam requirit. 
Hane ex privato sanoque consilio, 
solus D. Senior convocabit; illam 
nonisi cum D. Decanis communi- 
cato consilio. Gŕenenali congrega- 
tioni festum Epiph. speciali quodvis 
tempus terminus esto. Congregationi 
autem generáli, sese sine ratione 
sufficiente subducens, multam ar- 
bitrio iudicum decretam subeat. 
Specialibus congregationibus occa- 
sionem praebentes partes, solvant 
expensas. 

X. Leguín anima est exsequutio. 
Decernimus itaque et concludímus, 
ut in delinquentes contra has leges, 
Dominus Senior, cum Decanis, sine 
respectu personarum, secundum qua- 
litatem delicti, sine tamen privato 
aiTectu, graviter et serio animadves- 
tat, neve conniventia intempestina, 
peccatis alienis communicet, con- 
sdentiamque propriam sanciet, ca- 
vebit diligentissime. 

XI. Ecclesiarum diaconi, quod 
ad rationem sui munerís, prorsus 
a praemissis legibus, et auctoritate 
pastorum suorum dependeant. Pa- 
storibus suis mutuae concordiae 
fovendae, vitandique scandali causa, 
libenter subjaceant, competentem 
exhibeant honorem, eundem vicis- 
sim a suis postosibus expectantes. 

XII. Rectores scholarnm summam 
adhibeant industriam in erudienda 
inventute, atque íidelitatem, ne im- 
prngant, in sententiam illius sancti 



najsvetlejšieho svedectva lebo vy- 
svedčenie inde tráveného života. 
Súkromne nech žiaden služobník 
o stupňoch pokrevnosti a rodiny 
výroky nevynáša, prv než by sa 
o nich lebo podobných s p. se- 
niorom v príhodnom čase pozdra- 
venom neporadil. 

IX. Z príčiny pojednávať sa ma- 
júcich vecí zdá sa byť dvojnásobne 
za potreby, aby boli bratia svolaní. 
Valné svolanie, ktoré požaduje prí- 
tomnosť všetkých bratov, a zvláštne, 
ktoré zas len seniora, dekanov a 
zápisníka. Toto zo súkromnej a 
zdravej žiadosti, sám p. senior svolá; 
tamto len na radu p. dekanom 
sdelenú. Termín valného shromaž- 
denia je sviatok Fpiphanie, zvlášt- 
neho ale ktorýkoľvek čas. Valnému 
shromaždeniu. seba bez dostatočnej 
príčiny podrobujúci, lúbosťou sudcov 
vyneseným výrokom sa pokladá. 
Zvláštnym shromaždeniam príležitosť 
dávajúce stránky, nech zaplatia 
útraty. 

X. Duša zákonov je výkon. Tak 
nariaďujeme a uzavierame, aby prie- 
stupníkov týchto zákonov pán 
senior s dekanmi bez ohladu na 
osoby, dla jakosti viny, ale bez 
súkromného citu, ťažko a vážne 
trestali, aby nepríležitým dovolením 
cudzie hriechy sdeliť, a svoje sve- 
domie obťažiť, pilne vyhýbal. 



XI. Diakoni cirkví aby z prí- 
činy svojej povinnosti úplne od 
prednesených zákonov a vážnosti 
svojich kňazov záviseli. Svojím 
kňazom, z ohladu zachránenia vzá- 
jomnej svornosti a odstránenia 
škandálu, nech sa radi podrobia, 
nech jim vzdávajú patriacu úctu, 
túže očakávajúc zas aj} od svojich 
kňazov. 

XII. Rektori škôl nech vynaložia 
najvyššiu usilovnosť vo vychovávaní 
mládeže a vernosť; nech sa neza- 
stavujú na prípovedi toho svätého 



244 



patríš: matus est peccatum negli- 
gere puerum, quam stuprare vir- 
ginem. Praeter scitum et voluntatecn 
pastorum ne evagentur longtus, 
neque diutius absint. Sint íiliali sub- 
iectione pastoríbus morem gerentes, 
illisque debitum honorem exhiben- 
tes, iuxta praeceptum quartum. 
Tabernas, domos suspectas, lusum 
chartarum et alearum vitent aliasque 
ineptias. Quodsi non faxint, ab of- 
ficío removeantur. Plura praescripta 
vim legum babentia, sunt compre- 
hensa articulis Solnensibus, quo non 
tantum ludi rectores, diaconi et 
promiscue omnes ministri, sed et 
Seniores, ipsi Superíntendesque ab- 
legantur. 

Articuli proprie Dominum Seni- 
orem spectantes. 

I. Ipse Senior omnimode incum- 
bat, quatenus pura et orthodoxa 
doctrína, vitaeque ac morum in- 
nocentia, ad regulám per Apostolum 
PauUum, Episcopis praescriptam, 
quam proxime accedat, sitque re- 
liquis ministrís lampadis instar, ne 
si secus faceret, religio nostra mala 
audire cogatur, causaque adversariis 
calumniandi praebeatur. Art. I. Soln. 

II. Quando Superintendes visitare 
ecciesias vel valetudine, vel aliis 
inevitabilibus malis prohibitus fuerit, 
faciet hoc Senior, visitabitque con- 
tubernii ecciesias iuxta Art. Soln. 
2. 3. seg. 

III. Conformitatem rituum et 
ceremoníarum diligenter urgebit 
Art. Soln. 6. 

IV. Arcessuus per Superinten- 
dentem ad examen et ritum ordi- 
nandorum administrandum, lubenter 
pereat Art. Soln. 7. 

V. Invigilabit, ne quis peregri- 
norum atque aliunde vocatorum 
ministronim, sine ipsius scitu et 
voluntate ecclesiam in suo contu* 
bernio gubemandam suscipiat, sed 
sese ipsi tamquam Seniori, primum 
omnium sistat. Art. Soln. 9. 



otca : je väčší hriech zanedbať chlapca, 
jako zaneästiť pannu. Bez vedomia 
a vôle kňazov nech dlhšie neblúdia 
a ani nech sú nie dlhšie vzdialení. 
Nech sú v synovskom podriadení 
kňazom nad mravy dozerajúcimaim 
preukazujú povinnú česť dla štvrtého 
prikázania. Krčmám, podozrivým 
domom, kartárskym a od šťastia 
závisiacim hrám nech ^vyhybujú a 
iným nepríležitosťám. Čo keby ne- 
robili, nech sú úradu pozbavení. 
Viac predpisov, moc zákonov ma- 
júcich, sú obsažené v článkoch ži- 
linských, kam sa nielen rektori 
hudby, diakoni a všetci služobníci, 
ale aj seniori a sami superinten- 
denti upravujú. 

äánky predovšetkým pána se- 
niora sa týkajúce. 

I. Sám senior na každý spôsob 
nech pozoruje, nakoľko čisté a 
orthodoxné učenie, nevinnosť života 
a mravov, dla pravidla skrz apo- 
štola Pavla, biskupom predpísaného, 
čím najbližšej prispieva, slúži-li ostat- 
ným služobníkom sťa lampáš, kedby 
ináč učinil, aby naše náboženstvo 
zle počuté nebolo a aby sa vyhlo 
pričine ohovárania protivníkov. Či. 
I. žil. 

II. Keďby bol superintendent 
prekazený lebo zdravím iným ne- 
vzdialeným zlým cirkve navštevovať, 
nech to učiní senior, a nech na- 
vštevuje cirkve braterstva dla či. 
žil. 2. 3. nasl. 

III. Nech je na tom, aby bola 
rovnakosť obradov. Či. žiL 6. 

IV. Pozvaný skrz superinten- 
denta k zkúške a správe obradov 
ordinovať majúcich, nech rád po- 
slúcha. ČI. žil. 7. 

V. Nech bedlí, aby žiaden prišlý 
alebo od inakde pozvaný služobník, 
bez jeho vedomia a vôle, cirkev 
v svojom braterstve spravovanú ne- 
obsiahnul, ale nech sa jemu jako 
seniorovi predovšetkým dostaví. 
ČI. žil. 9. 



2é6 



VI. Causas proprie ad suum tri- 
bunál spectantes, minores videlicet, 
tractabit in Fraternitate sua, cum 
suis Assessoribus, more antíquitus 
solito, ne et suae dígnitati desit, 
et Superintendens negotiorum mul- 
titudine gravetur, iuxta Art. Soln. lo. 

VIL Ministros ecclesiárum suae 
direcHoni oommissarum, non ex 
prívato aíľectu vel arbitrio, sed se- 
cundum Itges regni atque iudicet 
Senior^ contumaces, si post unam 
atque alteram admonitionem obe- 
dirc pertinacíter noluerint, vel re- 
cusaverint, communicato prius cum- 
magístratu loci politico, Inspecto- 
ibus et Senioribus consilio, excom- 
municet, et si in aliquo grádu ho- 
noris fuerint, deponat. Art. Soln. 12. 

Nos itaque praemissa supplica- 
tione annotatorum, Domini Super- 
intendentis, Inspectorum Seniorís, 
et totius universitatis Dominorum 
ministrorum, Aug. Confessioni et 
evangelicae doctrinae addictorum, 
supradicti districtus Posoniensis, 
modo quo supra, porrecta axaudita, 
atque admissa, praescriptas leges 
et ordinationem, ratas, gratas, et 
acceptás habentes, praesentibus li- 
terís nostris de verbo ad verbum 
inseri et inseribi facientes, auctori- 
tate nostra Palatinali, qua pleno 
iure fungimur, ratiíicamus, appro- 
bamus et confirmamus, imo rati- 
íicavimus, approbavimus et conňr- 
mavimus, harum nostrarum vigore 
et testimonio Hterarum mediante. 
Dátum in praeattacta libera ac regia 
dvitate Posoniensi die 22. Mensis 
Nov. anno 161 2. 

Comes Georgius Tburzó. 

Joannes Krausz. 



VI. Záležitosti vlastne k svojmtl 
súdu náležiace, totižto menite, nech 
pojednáva vo svojom braterstve, a 
svojimi prísediacim!, dla obyčaje 
dávnej, ani by jeho hodnosti ne- 
sluStlo, aby, superíntendent množ- 
stvom práce obťažený l>ol, dta 
ČI. žil. 10. 

VIL Služobníkov cirkví svojej 
správe daných, nie zo súkromného 
citu lebo Idbosti, ale podla zákonov 
nech riadi a súdi senior; zátvrd- 
livých, kedby po jednom Ipbo druhom 
napomenutí poslúchať stále nechceli 
lebo sa zdráhali, po sdelení najprv 
politickej vrchnosti miestnej, in- 
špektorom a seniorom rady, nech 
idi vyobcuje a ktď by mali nejaký 
stupeň hodnosti, nech ich zhodí. 
ČI. žil. 12. 

My tedy na základe predloženej 
prosby označených, pána super- 
intendenta, inSpektorov, seniora a 
celej všeobecnosti pánov služob- 
níkov augsb. vierovyznania a evan- 
jelického učenia sa pridŕžajúcich, 
hore spomenutého okresu preSpor- 
ského, teraz jako hore, odovzdanej, 
vypočutej a doposlanej, prepísané 
zákony a nariadenia prekonané, 
milé a prijaté, touto našou listinou 
od slova do slova vriadiť a vpísať 
dané, našou vážnosťou palatínskou, 
s ktorou úplným právom vládneme, 
sme odobrili, potvrdili mocou a 
svedoctvom tejto našej listiny. Dano 
v predmenovanom svobodnom a 
kráľovskom meste Prešporku, dňa 
22. mesiaca nov. roku 161 2. 

Gróf Ďuro Thurzo. 

Ján Krausz. 



V mesiaci januári r. 1614 v Spišskom Podhradí pod predsedníctvom 
grófa Krištofa Thurzu vydržiavanej synody ustanovizne palatín Ďuro Thurzo 
r. 1614 v deň sv. Matúša v Bytči nasledovným diplomom udobril a potvrdil: 



Nos G>mes Georgius Thurzo de 
Bethlenfalva, Regni Hungariae Pa- 
latinus, et ludex Cumanorum, nec 
non de Arva perpetuus, eiusdemque 



My Gróf Ďuro Thurzo z Beth- 
lenfalvy, palatín krajiny uhorskej, 
a sudca Kúnov, taktiež z Oravy 
dedičný gróf, a tejže stolice hlavný 



246 



b:F 



Comitatus supremus ac perpetuus 
Comes cet. memoriae commendá- 
mus tenore praesentium signiti- 
cantes, quibus expedit universis et 
singiilis. Quod convenerínt nos pru- 
dentes ac circumspecti viri, Job. 
Lang Cassoviensis, Matheus Kalr 
man. Leutschoviensii, et Caspar 
Scherer Bartphensis/ lurati cives 
ibtdem, nomine quinque liberarum 
civitatum Regiarum in Superíoris 
Hungariae partibus sitarum, vide- 
licet Cassoviensis, Leutschoviensis, 
Bartphensis, Eperiesiensis et Gbi- 
niensis, habitis secuín plenipoten- 
ttalibus ab iisdem civitatibus literís, 
supplicantes apud nos, debita cum 
instantia: siquidem Domino Deo 
auspice constitutionibus et legibus 
Regni huius Hungariae, per regni- 
colas, in publica diaeta, Posonii 
anno Domini 1608 in praesentia 
suae Maiestatis Donqini nostri cle- 
mentissimi celebrata, sandtis, ac 
per suam Matestatqm solenniter 
confirmatis, ad praecavenda inter 
Status et Ordines regni aliqua odia 
dissensionesque, ut qnaquaeque re- 
ligio, suae proíľessionis haberet Su- 
periores seu Superintendentes, ad- 
missum et concessum esset Ipsae 
quoque praenominatae liberae ci- 
vitates Regiae, acoppidum Saaros, 
pro tuttione et conservatione an- 
tiquae suae ea in parte libertatis, 
asserendaeque purae et orthodoxae 
Augustanae nimirum religionis gra- 
tia, consentientibus nobis, Praesiden- 
te spectabili ac magniíico Domino 
Christophoro Thurzo de Bethlenfal- 
va, Terrae Scepusiensis perpetuo, ac 
eiusdem, nec non Sarosiensis Co- 
mitatuum Supremo Comite, Equite. 
Aurato, Sacrae Caesaraee Regiaeque 
Maiestatis cubiculario cet. sacram sy- 
nodum in oppido Szepes-Varailya, 
in eodem Comitatu Scepusiensi 
existente, et habito, anno currenti 
1 614 níense Januario instituissent 
et celebrassent, certosque articulos, 
una cum electioni sui Superinten- 



a dedičný župan atd pamäti od- 
porťičame mocou tejto listiny ozna- 
čujúc tým, ktorých sa týka vôbec 
a jednotlivým, že prišli k nám 
múdri a obozretní mužovia, Ján 
Lang košický, Matúš Kalman le- 
vočský a KaSpar Scherer bardejov- 
ský, sprisahaní mešťania tamže, 
v mene piatich svobodných mest krá- 
ľovských v čiastkach hornieho Uhor- 
ska ležiacich, menovite Košíc, Le- 
voče, Bardejova, Prešova a Sabinova, 
majúc sebou od týchže mešťanov 
plnomocenstvo, prosiac nás s pa- 
tričnou prosbou, aby sme pod 
ochranou Pána Boha, ustanovizňami 
a zákonmi tejto krajiny Uhorskej, 
vyslancami krajinskými na verejnom 
sneme v Prešporku roku Pána 1608, 
v prítomnosti jeho Jasnosti Pána 
naSeho najmilostivejšieho vydržia- 
vanom, vynesenými a skrz jeho 
Jasnosť slávnostne potvrdenými, 
straniva odstránenia medzi stavmi 
a rádmi krajinskými niektorých 
nenávistí a rôzností, aby každé ná- 
boženstvo malo predstavených čili 
superiiitendentov svojho vyznania, 
dopustili a dovolili. Tieže predme- 
nované svobodné mestá kráľovské 
a mestečko Šariš, keď z ohľadu 
poistenia a udržania svojho starého, 
v tej čiastke svobody, posilnenia 
čistej a orthodoxnej augsb. viery 
duší, s nami súmysliac, pod pred- 
sedníctvom blahorodého a veľko- 
možného pána Kristofora Thurzu 
z Bethlenoviec spišskej zeme de- 
dičného grófa, a tejže taktiež ša- 
rišskej stolice hlavného župana, 
rytiera zlatej ostrohy, cisárskej a 
kráľovskej jasnosti chyžného atd. 
svätú synodu v mestečku Spišskom 
Podhradí, v tejže stolici spišskej 
bývavšom, roku bežiaceho 16 14. 
v mesiaci januári ustanovili a vy- 
držiavali a isté články spolu aj 
s voľbou svojho superintendenta 
veľavážneho a osvieteného muža, 
pána M. Petra Zablera, cirkve le- 
vočskej kňaza previedli, uzavreli a 









2é7 



^ 



dentis, Reverendi videlicet ac cla- 
ríssimi viri, Domini M. Petri 21ableri, 
ecclesiae Leutschoviensis pastoris 
sanxtssent, conclusissent, edidissent- 
que: ut nos eosdem Árticulos, et 
eorum contenta, in émnibus punctis 
et clausulis, autorítate nostra Pa- 
latínali, qua in Regno hoc pleno 
iure fungimur, confirmare et rati- 
íicare, diplomaque nostrum super- 
inde ipsis extradare et ratificare 
dignaremur, perpetuo duratura. Qua 
quidem praedictarum quinque Ci- 
vitatum liberarutn ac regiarum, nec 
non oppidi Saaros suplicatione, 
tanquam legibus constitutionibus- 
que regni huius, termino et loco 
suprascrípto solenniter sancitis, ac 
per suam Maiestatem Caesaream 
ac Regiam, Dominum nostrum cle- 
mentissimum, approbatis et confir- 
matis, congrua, humaniter accepta, 
intellecta et perpensa, ex ea, qua 
pleno iure in regno hoc fungimur, 
autoritate Palatinali, easdem leges 
et articulos, in eadem synodo, 
tempore praerecensito, in oppido 
Szépes-Varallya, in praesentia eo- 
rundem conscriptos et sancitos, in 
omnibus punctis et clausulis, electio- 
nem deniq. ípsam, et inaugurationem 
memorati Domini Superintendentis, 
qui iisdem legibus et articulis, in 
praescripta synodo sancitis subia- 
cere, eosque omnimodo observare 
debeat, adprobandam coníirman- 
damque esse duximus, perpetuo 
duratura. Hoc adiecto, ut idem 
Superíntendens quinque Regiarum 
liberarumque Civitatum antedicta- 
rum, cum suo presbyterio, tam in 
ordinandis et sacris initiandis novis 
ministrís, quam in aliis omnibus, 
una et eadem, qua duorum vicino- 
rum Comitatuum Szepes et Saaros 
Superintendens libertate et praero- 
gativa, uti frui et gaudere possit 
ac valeat. Sed nec hoc omisso, 
quodsi praenotatum hodierum 
Superintendentem, M. Petrum Za- 
blerum, uti mortalem, a vivis ex- 



vydali, aby sme tie články a ich 
obsah večne trvajúci vo všetkých 
bodoch a závierkach, našou pala- 
tínskou vážnosťou, ktorou v tejto 
krajine úplným právom vládneme, 
potvrdiť a odobriť a vyše toho našu 
diplomu im vydať a odobriť ráčili 
Na základe tých pre dmenovaných 
päťsvobodných a kráľovských miest, 
taktiež mestečka Šariša prosby, 
jako so zákonmi a ustanovizňami 
krajinskými, na Lehote a mieste 
horepísanom slávnostne vynesenými, 
a jeho jasnosťou cisárskou a krá- 
ľovskou, pánom našim najmilo- 
stivejším, udobrenými a potvrde- 
nými sa srovnávajúcej, tudsky 
prijatej, porozumenej a preskúmanej 
s tou palatínskou vážnosťou, ktorou 
v tejto krajine úplným právom 
vládneme, tid!e zákony a články, na 
tejže synode, v čase predrečenou, 
v mestečku Spišskom Podhradí, 
v prítomnosti týchže spísané a vy- 
nesené, vo všetkých bodoch a zá- 
vierkach, potom samú volbu a 
inauguráciu spomenutého pána su- 
períntendenta, ktorý sa má týmže 
zákonom a^číánkóm na predpísanej 
synode vyneseným podrobiť a má 
tieže na každý spôsob zadržať, 
udobrujeme a potvrďujeme pre 
večné trvanie. Pripiniac to, aby ten 
superintendent päť kráľovských a 
svobodnýdi miest predmenovaných, 
so svojím kňažstvom, ^, tak^ v ordi- 
novaní a v svätom nastúpení 
nových služobníkov, a vo všetkom 
inom len tie, jako superintendent 
dvoch susedných stolíc Spiša a 
Šariša,^ svobôd a predpráv užívať 
a vládnuť môže a má. Ale ani ne- 
spustiac s mysle to, keď by predzna- 
čený terajší superintendent M. Peter 
Zabler, jako ^^ smrteľný, zpomedzi 
živých odišiel: potom druhého do 
týchže päť miest, súceho týmže 
mešťanom na miesto neho vyvoliť 
úplnú moc dávame a dovoľujeme. 
Aby ale práva a svobody práva 
patronátskeho, pri týchže mestách 



248 



neurazené zostali. Odobrujeme, po- 
tvrdzujeme mocou a svedectvom 
tejto listiny našej, vlastnoručnými 
podpismi a visiacou a hodnovernou 
naSou pečaťou opatrenej. Dano 
v našom zámku bytčianskom dňa 
sviatku Mateja apoštola roku Pána 

1614. 

Gróf Duro Thurzo. 

Ďuro Závodský. 



cedere contigerit: et tum alium, 
in iisdem quinque Civitatibus, ido- 
neum eisdem Civitatensibus in lo- 
cum eius eligendi el inautorandi 
plenariam damus et concedimus 
potestatis facultatem. luribus quo- 
que et libertatibus iuris Pátronatus, 
penes easdem civitates salvis per- 
manentibus. Imo approbamus, con- 
íirmamus et ratiíicamus, harum 
nostrarum autographi pendentisque 
et authentici sigilli nostrí munimine 
roboratarum vigore et testimonio 
líterarum. Dátum in arce nostra 
Bitschensi die festo Maithiae Apo- 
stoli anno Domini 16 14. 
Comes Georgius Thurzo. 

Georgius Zavodszky. 
Vážnejšie záležitosti prelomily ináč iste silne vedenú slovnú vojnu a 
prinútily Thurzu hned do Košíc pospiechať, kde už vyslanci sedmohrad- 
ského kniežaťa Gabriela Bethlena boli prišli. S nimi uzavrel príatelský 
sväzok proti všetkým nepriatefom kráľovým, vynímajúc Turkov, a vykonal 
od dedičov Homonnayho, vydanie bocskayovskej koruny. V Prešporku 
očakávalo domov navráteného vyplnenie smutnej povinnosti. Totižto začal 
otvorenú palatínsku súdnu stolicu, ked Alžbeta Báthoryho, vdova grófa 
Franka Nádasdyho, vnučka velkého poľského krála, jedna z prvých pani 
krajiny, vraždou viac než 300 mladých dievčat obžalovaná bola, ktorá tieto, 
aby sa v krve nevinných k udržaniu svojej krásy kúpať mohla, v pivnici 
usmrtiť dala, Obžalovaná, najmocnejším rodinám krajiny jak rodom tak 
manželstvom prináležiaca, mala nepočetné prostriedky, aby trestnej 
spravedlnosti ušla, keby táto nebola chytro a neočakávane, sťa pomstiaci 
blesk boží, na ňu padla. Palatín sotva poučený o tomto neslýchanom zlo- 
čine, dal sa s veľkým sprievodom, totižto s oboma zaťtni tej tyranky, Mi- 
kulášom Zrínyim a Ďurom Drugethom z Homonny na cestu, napadnul 
vrahyňu v jej pevnom zámku čachtickom nepredvidene a prv než by bola 
mohla dúfať, že jej zločin odkrytý bude. Jedno pod najtrápnejším súžením, 
ktoré tej ukrutníci k paše očiam slúžilo, dušu priam vypúšťajúce dievča, 
hovorilo hlasnejšie než tisíc svedkov za pravdu nesmierneho obvinenia. 
Palatín hneď dal uväzniť tú ukrutnicu a jej pomáhačov a odsúdená bola 
k večnému väzeniu v Čachtíciach a títo na smrť skrz spálenie alebo me- 
če m. Tri roky na to (1614) pozval večný sudca krvou zašpinenú Alžbetu 
k ukrutnému súdu, ked sklonená pýcha, vnútorný bôľ nad tými mukami, 
ktoré jej každý deň priniesol, a postrádanie všetkých zvyklých pohodlností, jej 
vekom a náruživosťou zhnitú niť života celkom prekúsaly. 

Medzi tým, ked palatín konal povinnosti svojho úradu a na politickom 
horizonte tmavé oblaky sa nasbieraly, cisár Rudolf dal arcikniežaťu Leopoldovi 
s jeho passavským ľudom do Rakús a Čiech vraziť a aj hlavného mesta 
IVahy zmocniť sa. Matej, aby naraz konec učinil, sobral najviac uhorské vojsko, 
zanechal pod časom svojej neprítomnosti vládne záležitosti svojmu vernému 
Thurzo vi, a tiahol pred Prahu, ktorú arciknieža Leopold bez obrany za- 
nechal. Po druhý raz videl sa Rudolf prinúteným, vôli svojho víťazného 



2é9 



nf ™^^ 

brata popustiť. Teraz mu odstúpil (apríl 1611.) aj Česko, a Matej bol aj 
korunovaný tam. 

Skrz palatfna navedený, ale ked už bol počatý, najúčinlivejiie pod- 
porovaný projekt, Sedmohradsko do královej moci priniesť, bol na odpore 
kniežaťia Gabriela Báthorybo Turkami a Tatármi silne podporovaného a 
na nevernosti Hajdúchov celkom zlomený; krásne vojsko bolo zničené, 
samo Uhorsko ohrozované, z čiastky spustoSené. 

Matej uznal, že je potrebné dobre snáSať sa so Sedmobradskom. 
Svojho pri všetkých svojich vážnych záležitosťach upotrebeného Thurzu po- 
veril aj teraz, mier s Báthorym skoro a najlepSie uzavreť. V Tokaji prijal 
palatfn sedmohradských vyslancov, a vyjednával s nimi o zbrojný pokoj, 
ktorý sotva že bol kniežaťom potvrdený, ked už zvesť o smrti Rudolfovej 
v Prahe (20. jan. 161 2) priala, a nové záležitosti i nové pomery za- 
príčinila. Matej priniesol všetko do pohybu, aby mohol s nemeckou ci- 
sárskou korunou, s jedinou, ktorú ešte mohol obsiahnuť, svoju Mavu 
ozdobiť a videl túto žiadosť v júni toho istého roku vyplnenú. Nový cisár 
úfajúc podporu nemeckej ríše, zas sa chytil predošlého plánu pre Sedmo- 
hradsko; musel ho ale pre turecké hrozby skoro zanechat Tliurzo nera- 
diac každé znepokojovanie tejto susednej krajiny, konečne prerazil na 
sneme 16 14. K hlavnému kongressu do Lincu vyslaní uhorskí vyslanci, 
obdržali ten najurčitejší návod, aby na tom stáli, aby Bethlen (ktorý mal 
po zavraždení Báchoryho kniežatský prestol Sedmohradska nastúpiť) nebol 
znepokojovaný, aby každé .zapríčinenie k vojne s ním a s Turkami jeho 
chrániacfmi obídené bolo. Tento tými najhlbšími dôvodmi podporovaný 
náhTad, ku ktorému aj Španielsko a sám pápežský dvor pristúpil, roz- 
hodnul, a nevyjednávalo sa viac so sedmohradskými vyslancami v Trnave 
(máj 161 5) a s tureckými vo Viedni. Ale aj rozhodnul odchýlenie sa Ma- 
teja proti svojmu najstaršiemu a najlepšiemu príatelovi, palatínovi, ktorý 
tú milú ideu cisára, Sedmohradsko zpät zaujať, vždy križoval a výlučne 
len dobrobyt krajiny ohliadajúc, radil obete prv než by rýchly meč mal 
byt ťahaný. Už od dávna proti nemu jako hlave uhorských protestantov, 
verejne a tajne účinkovali kardináli Franko Forgách a Melchior Klesel. 
Ale bárs aj ich vplyv u cisára skoro obmedzený bol, nemohli predsa Thurzu, 
ktorému Matej toíko ďakovať mal, dlho celkom z jeho srdca vypudiť Ko- 
nečne vyhrali to pole, ked sa cisár osobne cítil byť urazeným ; a čo ne* 
slýchané bolo, ba sa neuveriteľným zdalo^ nebol palatín ani ku sedmohradským 
ani k tureckým vyjednávaniam pritiahnutý, ale vedenie prvšieho Forgáchovi 
a predsedníctvo posledného Kleselovi preneseno. 

Pridlho žil Thurzo pri dvore, nežH by nebol snáď zbadal, že nový 
systém nastal, ku ktorému on nepatrí. Bol vefký, než by sa bol do 
malých intríg pustil alebo vplyv chcel mať, ktorý mu sám od seba 
v dňoch nebezpečenstva, keď ho potrebovali, v ústrety prišiel; utiahnul sa 
od všetkých záležitostí, ktoré neboly s jeho úradom spojené a prežil skoro 
dva roky na jeho početných zámkoch, medzi ktorými bytčiansky (ktorý 
dal jeho otec Franko, na mieste starého, z radosti narodenia Ďurovho 
postaviť a ktorý teda nie sám Ďuro vystavil jako to chybne b. Alojz 
Med&anský udáva ; o mojom udaní svedčí nápis nad hlavnou bránou zámku**") 
bol jeho miestorp, kde sa rád zdržoval. 

*) Sub auspiciis pii invictique Caesarí Maximiliani clecti Romanorum Imperii ac 
Germaniae Hungariac Boemiaeque Regis Franciscus Thurzo de Bethlenfalva sumpti- 
buspropriis hoc opus a fundamente fierí curavit erexitque Anno Domini 1671. 

^^2 ^ SJíX 

260 



Teraz sa Gabriel Etethlen zas hniezdil v Sedmohradsku ; a dedičný 
sied v štátodi bezdetného Mateja prišiel do reči ; počaly sa strany utvoro- 
vat; a zpamätalo sa, že žije eSte jeden muž, ktorého zmužilosť a múdrosť 
už nejeden víchor vyriekol, aby nevypuknul a pri niektorom vypuknutom, 
sa sfa dobrý lodník preukázal; a že sa muž ten Thurzo menuje; a bárs 
bol hrdý a žiarlivý na slávu svojho mena, predsa Slachetnejší než 
by sa kedy na útraty svojej vlasti pomstiť mal. Na neho boly teda 
hodené zraky, keď bol plán dozretý, arcikniežaťu Ferdinandovi z Hradca 
dedičný sled zaopatriť; dobre vediac, že bez účinlivosti palatína ťažko, a 
keby bol proti tomu, podarenie toho v Uhorsku sa ani mysleť nedá. 
Thurzo dostal povolanie do Viedne, vyhováral sa ale chorlavosťou. 
Teraz prišiel (5. dec. 1616.) novovymenovaný ostiihomský arcibiskup Peter 
Pázn^án (kardinál Forgách v okt. 161 5. zomrel) s Petrom Balassom, Žigom 
Forgáchom a Žigom Rákóczym do Bytče, sa s palatínom poradiť, ako sa 
má táto vážna záležitosť zaviesť? Našli líiurzu velmi nemocného a v cite 
blízkej smrti. Predsa jim nezatajil svoju radu, rozložil sa svetlým zrakom 
a starou silou nad položením ríše, radil silné spojenie a končil, prorocký 
hliis mocne pozdvihnúc, s predpovedaním všetkých tých nehôd, ktoré by po 
niekolkých rokoch, najzúrivejšia občianska vojna v svojom sprievode viedla. 
Tri týždne sa protivilo jeho mocné telo ešte zničeniu, konečne zomrel 
24. decembra 16 16 v Bytči k nevýslovnému bôlu svojej početnej rodiny 
ale aj k vetkej, nenahraditelnej škode ríše. Jednoho syna a osem dcér za- 
nechal v 49. roku zomrelý a vdovu, ktorá nielen slzami, ale skutkami do- 
kázala, že bola hodná najvyššej lásky a úcty takého muža. 

Keď nasledujeme obrazy od Sadelera a Kiliana, zvlášte ale v archíve 
oravského zámku chovanú súčasnú podobizeň, ktorá palatína na parádnej 
posteli vystretého vyobrazuje, vidíme, že mal asi 6 strevíc v dĺžke, bol viac chudý 
než tlstý, mal velké výrečné oči, ktoré v ohni reči zápalisté blesky hádzaly a 
hustú, po prse visiacu bradu, ktorá nemálo prispievala k jeho vážnosti a 
ktorú asi pred sto rokmi celkom neporušenú našli, bárs všetko mimo kostí 
a kovu (aj vlasy z hlavy) zhnilo. 

Čo bol Thurzo vo verejnom živote, sme videli. O jeho súkromnom ráze 
mnohé listiny rodinného archívu oravského zanímavé vývody dávajú. Na 
svojej viere visel silne a staral sa o jej udržanie skrz školy a kostoly, 
ktoré on z čiastky znovu založil, z čiastky lepšie nadelil a zvláštnou 
láskou chránil. V svojom závete**") nariadil, že keby niektoré zpomedzijeho 
detí evanjelické učenie zanechalo, bude z dedictva vytvorené a pri tom 
otcom prekliate. Na vychovanie svojho jediného syna Imricha, ktorý neskôr 
v prvej bethlenovskej vojne vefký zástoj hral, vynaložil tú najväčšiu starosť 
poslal ho na universitu do Vittenbergu a odporúčal ho kuríirštovi 
Jánovi Ďurovi zo Saska, ktorý slúbil sa starať o nádejeplného mladíka. 
ZanímavejSí ale než to písmo, ktoré tento slub obsahuje a všetky my- 
šlienky toho šľachetného muža vyobrazuje, je ten list, ktorý Ďuro svojmu 
synovi do Vittenbergu o upotrebení času písal, ktorý nám vďačná starosť 
posledného zachovala. »Zemanská mládež našich časov (tak znie jedno 
miesto tohoto plamennými písmenami do duše každého mladíka vpísať sa 
majúceho napomenutia) nezvykla, lebo je zemanská a zámožná, žiadnej du- 
ševnej výchovy potrebovať, aby drahý čas sberania v prázdnych, ducha 

*) KráT Matej ho r. 1616. 19. januára do diplomu obsažil. V celom jeho obsahu 
som ho sdelil v >Slov. Pohbdochc roč. 1884. v článku Bytča str. 802—810. 



2Ô1 



ä telo zabíjajúcich zábavách tratila, lebo žiaden nemá od nej čo žiadať, 
a ona žiadnemu nie je ničím povinná. Nie tak ty, môj syn, Veď, že čo si 
priam zemanom a to bohatým, vlasť má na tebe mnohé požiadavky, 
ty, ktorý si človečenstvu veľkým dlhom zaviazaný, ten len s primeraným 
činom odmeniť môžeš €, 

Najútlejšia láska spojovala Ďura s jeho milou manželkou tak, že 
uprostred najvážnejších štátnych záležitostí našiel vždy čas, aby dôkazy 
jej milej pamiatky a najútlejšej pozornosti vzdával. Úplné, celkom dôverné 
odsluhovanie našiel u Alžbety, ktorá bárs aj dla obyčaje času, svojho man- 
žela i ako pána ctila, nedal jej to, čo by tento pomer bol obťažoval cítit Sotva 
je možné, útlejšie výrazy vymysleť a mieru medzi útlostbu a česťou správ- 
nejšie uhádnuť, jako sú tie sprievodné slová, s ktorými milujúca manželka 
jednu v marci v drsnej nehospodárskej Orave jako velkú zriedkavosť ná- 
jdenú a vlastnoručne trhanú fialkovú kytku, v Prešporku na sneme (1613.) 
prítomnému me^nželovi poslala. Nie len dôkaz jeho lásky, ale aj jeho dô- 
very, obsahuje v sebe závet Thurzu, ktorým svojej manželke ponecháva 
celý svoj zadovážený a zdedený majetok a aj svojho jediného syna a 
udržovateTa rodu, odkázal na milosť matky. Dobroprajúci, milý pán svojich 
poddaných, Thurzo vysluhoval prísne a nestranne právo a spravedlnosť a 
bol ctený aj od tých, ktorí ho nemali radi. 

Hotovente sa k pohrabu potrebovalo viac týždňov, tak že on až 
17. februára 161 7 v Bytči královskou pompou v prítomnosti cisárskeho 
královsko-polského námestníka a nepočetného sprievodu vydržiavaný byť 
mohol. Pochovaný bol v bytčianskom kostole, ktorý on vystaviť dal. Po šty- 
roch rokoch prenesená jeho mŕtvola do zámockého kostola oravského^ kde 
skvelý pamätník z bieleho mramora potomstvu pamiatku Ďura chová. Po- 
stavila mu ho smútiaca manželka; on sám sebe druhý v srdciach svojich 
spoluobčanov, ktoré nad každou nehodou časov a prvkov pozdvihnuté, 
v pôvocjnej kráse a sláve ďalej skvieť sa bude, keď tamten už dávno v rumy 
lahne; dobre vediac, že kto sa skutkami nestaral, aby jeho meno nezapome- 
nuté bolo, od kovu a mramoru darmo bude čakať ochranu z toku zapomenutia. 

Tento životný obrázok by nebol úplný, keby som tie slávnosti, ktoré 
Ďuro Thurzo z príležitostí sňatkov svojich dcér v Bytči vydržiaval a tú 
slávnosť, ktorá včas jeho pohrabu vybavená bola, dopodrobna neopísal 

Pred veselím najstaršej dcéry Zuzanny zakúpilo sa vystrojenie v Prahe 
a vo Viedni. V prvšom meste najviac šperku kúpili: jednu loi dukátov 
vážiacu zlatú reťaz, ktorej vyhotovenie 6 dukátov slálo, jednu drahokamovú 
malú nákrčnicu, na jeden kožúšok 20 kunových podšívok, dva páry za- 
ušníc, jednu nákrčnicu, jednu reťaz a 20 prsteňov, dohromady za 2413 
zlatých a 45 denárov. Vo Viedni jednu perlovú korunu s drahokamami za 
225 zlatých, striebornú šnúru (rýf po 8 zl), belasý, zlatistej barvy, čierny 
a zelenokvetnatý zamat (rýf po 5 zlatých), dohromady 60 rýfov, čierny, 
zlato-čierny. višňovej barvy, zlato-červený, modrý a zelený atlas (rýf po 
2 zl. 50 d.), červenú kamuku, striebornej barvy tafatu, červenú tafatu, dva 
konce bagazie, jeden konec telovej barvy bagazie (rýf po 2 zl. 50 d.), ťa- 
hané zlato (rýf 8 zl), dvojnásobnú tafatu, jeden konec miadofu (t. j. veľmi 
jemnej bavlny, za 16 zl), dva funty španielskeho a toíko »špnng< hod- 
bábu (48 zl), dva konce gallovej bavlny atd v cene 858 zl; 60 zlatých agraf 
(240 zl), dva zlaté pásy (320 zl), ťahané zlato, čierny priem, tri verdigale, 
kvastle na superlát, červený tabit, icx> zajačích kožiek, 40 rýfov belasého 



262 



zamatového priemu, čipky, črievice, 9 koncov knStikov na vlasy, 3 zrkadlá 
(7 zL 50 d.), jednu » vyťahujúcu truhlu € (16 zl), 383 olovených misí, 150 
tanierov, 25 misiek za 300 zlatých, pozlátené police, zátvorísté pracky, 
24 medených svietnikov (12 zl), 32 zlatých prsteňov, 40 granátkových 
agraf (120 zl.), rozličné klobúky, medzi nimi jeden zimný (tento za 100 zl), 
12 strieborných tanierov (169 zl;, 3 poháre (47 zl), jednu pozlátenú kon- 
vicu, 12 lyžíc, vidličiek, 2 solničky (97 zl), striebornú reťaz atď. Dohromady 
viac než 2800 zlatých. Tu zakúpili poživnosti a sladkosti: 100 funtov ko- 
renia, 50 funtov ďumbieru, 25 funtov hrebfčkov, 4 funty muríňových 
orechov, 80 funtov morských hrozien, 1000 citrónov, 6 tonien fikov, jeden 
cent malužových hrozien, tolko ryže, 80 funtov gaStanov, poldruha centa 
cukru f99 zl), 500 pomarančov (20 zl), kyslých kaperlín, medovníky, mandle, 
habarnicu, bobkový list, 10 funtov mechúru, 4 funty Safranu, cukerkandel, 
piškóty, parmazánsky syr, ranifolt, maložu, všetko toto vo velkej miere; 
krištálové sklo (25 zl), fakle 26 kusov a 48 funtov sviec, dohromady v cene 
asi 800 zlatých; tak že viedenská kúpa 4837 zlatých a obe (viedenská a 
pražská) 7220 zlatých obnášaly. Vo Viedni najali hudcov a týmto platili 
70 zlatých. 

Toto ale len jednu čiastku vena obnášalo, lebo o vela viac bolo toho, 
čo z domovej pokladnice stačilo: jedna nákrčnica a 20 ružiami a s 5 vel- 
kými diamantami, 3 páry zaušníc, z ktorých v jednej je história sťatie sv. 
Jána, v druhých biely holub, v tretích anjel preháňa šiarkana, 4 zlaté re- 
ťaze, 2 náramnice, i záponu na vlasy, 7 drahých prsteňov a jeden zlatý pás ; zo 
striebra: strieborný retiazkový pás, pozlátené umývadlá, misy, taniere atď; 
17 zamatových a atlasových sukieň, desať pozlátených pasomáňových za- 
matových lebo atlasových šúb, 8 zlatých, diamantami, perlami a agrafami 
vykladaných čepcov, 5 korún, 3 party so zlatými očkami, perlami a agrafami vy- 
kladané, 6 priam tak drahých klobúkov. V pomere s týmto stál počet 
bielizne: medzi touto zlatom, striebrom a hodbábom vyšívaných 6 párov 
závojov, 8 čepcov, turecky šité taclíky na ruky, atlasové vlasové pletenie, 
falty na hrdlo, nepočítajúc sem 40 plachiet, 8 spodných koSiel, 10 sovkov, 
33 kusov šiat, 45 kusov bielych šiat, 5 ručníkov na utieranie hlavy, 4 nočné 
čepce, 2 nočné košele, 14 ručníkov na hrdlo, 4 pletenia vlasov, 40 obru- 
sov, 100 stolových ručníkov. 

Taktiež v cudzozemskú nakúpené poživnosti a mlsaniny zaokryly len 
jednu čiastku hostiny veselia : najviac a hlavné dodalo sa z panstiev, ktoré 
počnúc od divočiny a rýb, až po ostatné vajce prinášaly potrebu, a síce 
v peniazoch 804 zlaté na kuchynské útrovy, potom 36 volov, 118 teliec, 
103 starých baranov, 58 mladých baranov, ii9prasiec, 33 srn, 185 zajacov, 
516 kusov cisárskych vtákov, 381 kapúňov, 785 sliepok, 420 husí, 130 
drobných vtákov, 5333 vajec, 70 hlavatiek, 1600 pstruhov, 240 drobných 
rýb, 200 mieňov, 238 kýl ovsa, 38 dobrých vozov sena. Počet veselníckeho 
ludu a hosťov možno posúdiť z poznamenania stroveného. Strovilo sa: 18 
funtov konfreitu, 125 kusov drobného marcipánu, 9^/3 funta muríňskeho kvetu, 
4 tonny flkov, 32 funtov tortového medu, 35 funtov morských hrozien, 
29 funtov ryže, 39 funtov gaštanov, 40 funtov korenia, 20 funtov ďum- 
bieru, 10 funtov hrebíčkov, 3 funty škorice, 400 kusov pomarančov, 27 
kusov suchých citrónov (Lemonia), 120 kusov medovníkov, 3 funty 12 
lotov viedenského šefranu, i funt 28 lotov muríňskych orechov, 3 funty 
červeného vosku, 5^/^ funta zeleného vosku, 6 funtov bieleho vosku, 24 
funtov loja, 350 kusov drobných citrónov, i funt 12 lotov uhorského še- 



253 



"^ 



fratiu. Hostinu v Bytči odbavovali v prítomnosti početných cudzfch a do- 
mácich hosťov a priateľov, uhorských, nemeckých, českých a poľských veľ- 
možov a na druhý deň, 21. aprfla, celé veno sa oddalo Štefanovi Perényimu 
v prítomnosti kanceliára a biskupa Fraňa Forgácha, Mikuliia Zrínyiho, 
Žigmunda Balassu, Žigmunda Forgácha, a Sebastiana Tôkôlyiho, ktorí od- 
danie svojimi podpismi a pečaťami dokazovali. 

Vesielie druhej dcéry Jura Thurzu, Judity, čo do skvosu a pompy 
rovnalo sa predošlému. Sám palatín ustanovil poriadok ku slávností sňatku, 
skrz sluhov nasledovať majúci. Podľa toho na prvých dverách stojaci s 12 
bytčianskymi pešími, na dverách pred palotou stojaci (oravský »porkoláb«) 
s 12 pešími prijímal hosťov; pri pohárovej kasni a pri prikrývaní stolov 
posluhovalo 7, pri naplňovaní vína 5, pri pousedaní pánov 5, pred jedlami 
2, v dome pánov, dvorského rychtára a mladíkov 8, štyria naplňovafi vína 
pre pánov, a 4 víno donášajúci drabanti, kolo paneniek traja dvorskí mi- 
strovia; v kuchyni 7; misonosičia 13, hospodu deliaci 3, seno a ovos de- 
liacich 6 gazdov. Protí hosťom išlo ku Hliníku 16 koníkov, ku Predmieru 
26, mimo toho 300 peších a 100 koníkov na miesta v zámku a toľko 
v meste; »porkolábt a »barki gazda* vždy bol ustavený pri bráne stáť. 
K veseliu dali b3rtčianski, lietavskí a oravskí poddaní 732 zl., potom 35 
volov, ii7teliec, 156 baranov, 116 prasiec. 27 sťn, 188 zajacov, 526 pre- 
pelíc a cisárskych vtákov, 414 kapúňov, 784 sliepok, 419 husí, 5365 vajec, 
86 hlavatiek, 2300 pstruhov, 200 kýl ovsa, 36 vozov sena. Hovorí sa, že 
veseKe dotial trvalo, kým sa dedič narodil, a teraz nasledovalo jeden rok 
trvajúce krstenie. 

R. 161 2. Thurzo vo Viedni dokončil ku tretiemu veseliu, Barborinmu, 
všetky potrebné kúpy; za šperk, tkaniny, šaty a šatne náradie vydali 8721 
zlatých, a na poživnosti 485 zlatých. Potom doma na panstvá vyhodili 
veselnícke útrovy. Mimo menších čiastočných majetkov mal tri veľké pan- 
stvá: oravské, Itetavské a bytčianske, na ktoré spolu aj s allodiatúrou vy- 
hodili 60 kráv, 40 volov, 140 teliec, 350 baranov, 200 sviň, 16 slanín^ 
1000 sliepok, 400 kapúAov, 400 husí, 6000 vajec, 600 prepelíc a cisárskych 
vtákov, 400 zajacov, 30 sťn, jeleňov a »divé svine — hovorí zápisnica — 
dá Pán Boh«. 2500 pstruhov, 100 hlavatiek, 400 mieňov, 1000 bielych 
rýb, 15 hromád potiek, 60 väčších a 120 menšfch šťuk, 15 moriek, 20 
anglických sliepok, 30 byvolov; na oravské panstvo: 20 pávov, 100 kýl 
žita, 400 kýl ovsa a 100 vozov sena; maslo, syr, med, 20 okovov octu, 
460 kýl ovsa, 20 kúr anglických sliepok, 6 pávov, 234 kýl múky, 650 
okovov vína, 295 okovov piva, 50 kýl čistého žita stačilo z vnútorného 
hospodárstva. Vyše tohoto vyhodené bolo na panstvá povinovatých 1500 
zlatých na veselnícke útrovy kuchynské a potravné. Hotovením jedál bolo 
20 kuchárov zamestnano a na kuchyňu 9 gazdov pozorovalo. 

Potom začali hosťov povolávat Len do cudzozemská bolo vyše pol 
sta listov rozposlané. Ku kráľovi Matejovi, arcikniežaťu Ferdinandovi, poľ- 
skému kráľovi a jeho synovi, saskému kniežaťu-volencovi, brandénburdcému 
markgrófovi, Jánovi Christtanovi sliezskemu a Karlovi, milnsterskému knie- 
žaťu, Dietrichsteinovi, Khleslovi, kardinálom, nižno- a vyšnorakúskym rádom, 
viedenskému a krakovskémiu magistrátu, gnezďanskému a krakovskému pa- 
btínovi, českým rádom, Žerotínom, MoUardovi, poľskému pokladníkovi, a 
viac iným veľmožom, od ktorých všetkých prišla odpoveď a z čiastky 
sľúbili poslanie vyslancov: Matej kráľ Fraňa Fogácha, kardinála; poľský 
kráľ Jána Plaza, jeho syn Veľpolského ; arciknieža Ferdinand Keglevicha ; 






854 



i 



^i^ 



Maximtlian Zrínytho; saský knieža-volenec Petra Révaya; brandenburský 
markgróf Jána Dóczyho; sliezske knieža Žigmunda Baiassu ; mOnsterburský 
markgróf Schellendorfa atď. vyslali. 

V deň veselia opravdivé celý kťdel hosťov sa siilo. Z Rakús 4, z Mo- 
ravy 7, z Polska 4, zo Sliezska 4, zo Sedmohradska vyslanec kniežaťa a 
inf kniežatskí vyslanci, ostrihomský a kaločský arcibiskup, Ondrej Ostro- 
sith, Michal Czobor, Ondrej Jakusith, Stanislav Thuno, Ján Pálfy, Peter 
,Révay, Tomáš a Pavel Nádašdy, Vfťazolsav KoHonich, Keglevich s man- 
želkou, dva Balassovd, traja Dóczovci (jeden s manželkou), dva Forgá- 
chovci, Benedik Pográni, Zay, Prínyi, Szunyogh a 4 vdovy; z veľkomož- 
ných: GaSpar lUésházy, Štefan VesseKnyi, Štefan Nyáry, Michal Lorántffy, 
Gašpar Horváth, a mimo tých ešte 81 domácich veímožov, tito z čiastky 
skrz svojich vyslancov, a 9 ženských notabilít; 8 kapitul a kon- 
ventov, 36. stolíc, 17 miest, 13 obcí, koncov, zámkov a jej ich kapitánov 
vysiahcovia, tak aj miest Briegu a Liegnitzu vyslancovia, súhrnom so 
4324 koňmi a 262 1 sluhmi a čeliadkou. Títo všetci boli v meste uhospo- 
denl, a len prední hostia a týchto hlavní navštevovatelia dostali v zámku 
príbytok. 

Možno si pomysleť, že ubytovanie a udržanie tolko ludu, jako aj 
obsluha mnoho práce dala. A skutočne na všetko boli osobitní dozorcovia 
vymenovaní. Prvý bol hlavný stôl; tu s dozeraním bolo 6 panákov povereno, 
ktorí sedačky, a 8 iných, ktorí stojačky gazdovali: okrem týchto ešte 13 
gazdov bolo k nim vymenovano z panákov (Pogrányi, Apponyi, Madochány) 
a 4 ku dievčaťom. Boli 4 dozorcovia na kuch3rňu, 5 deličov hospody, 10 
gazdov pre ubytovanie v meste, 6 sluhov ku škryni pohárovej, 10 ku 
meraniu vína, 3 vrátnici pri hornej a 3 pri dolnej palote. Dozeraním 
delostrelcov poverený bol lietavský temničiar a ku zámockej bráne po- 
staveno bolo 50 peších, všetci v lietavskej rovnošate; belasí peši postavení 
boli pred zámkom, ku ktorému cielu ku bytčianskemu vojsku prideleno 
bolo z Oravy a Lietavy po 200 peších. Krém týchto boli pomáhači klu- 
čiarov, dozord na misy; u pánov podávači jedál a nosiči vína vyvolení 
boli z menších zemanov okolia a z panských úradníkov a čelade v takom 
počte, aby v pomere stáli s hosťtni. 

Takáto velmi velká bola aj hostina, ktorú 21 kuchárov vyhotovilo. 
Dohromady sa strovilo: 234 kýl múky, 649 okovov vína, 295 okovov 
pálenky, 20 okovov octu, odovzdanej lichvy, drúbeže, rýb a divočiny naj- 
väčšia čistka sa spotrebovala, mimo toho spotrebovali: 38 funtov* korenia, 
12 funtov ďumbieru, 3Va funta muriftských orechov, 4 funty škorice, 48 
funtov ryže, 48 funtov mandlí, 4 tonny fikov, pol centa cukru, 8 funtov 
malužových hrozien atd, čo nebola maličkosť, ked pomyslíme, že cena 
jednoho funta korenia bola 70 denárov, jednoho funta ryže 14 den., jed- 
noho funta morských hrozien 14 den., jednoho funta mandlí 50 den., 
jednoho funta ďumbieru 30 den., jednoho funta cukru 65 den., jednoho 
funta maluž. hrozien 30 den., jednoho funta hrebičkov 3 zlaté, jednoho 
funta mur. orechov 2 zl. 50 den., jednoho funta mandlí 60 den. 

Po skončení veselia Ďuro Thurzo v prítomnosti 8 veímožov: Tomáša 
Bosňáka, Ondreja Ostrositha, Stanislava Thurzu, Gašpara Horvátha, 
Benedika Pogrányiho, S. Keglevicha, M. Zerdahelyiho, G. Ocskayho ešte 
v ten deň doručU veno svojej dcéry podla jednoho poznamenaniá, a síce 
z toho mnohého: 



266 



1. Jednu nákrčnicu so i6 ružami, z ktorých v ôsmych po 4 perlových 
očkách, I diamante ; v ruke každej i velký diamant, 4 malé diamanty ; 
v ôsmej ruži, na ktorej visí klinka (násfa) i velký diamant, 16 drobných 
diamantov. Na klinke 5 velkých diamantov, 16 malých diamantov, a na 
konci 3 velké perlové očká. 

2. Druhá klinka s Cupidom, 13 diamantami, 41 rubínami, 16 per- 
lovými očkami. 

3. Tretia klinka s jedným vtákom, 4 diamantami, u rubínami, 
4 perlovými očkamL 

4. Štvrtá klinka s jedným bielym, emailovaným vtákom, 5 diaman- 
tami, M rubínami, 3 perlovýnii očkami. 

5. Piata klinka s jedným velkým safyrom, jedným rodným rubínom, 
jedným perlovým miestom, a na konci s jedným velkým safyrom. 

6. Jedna zlatá reťaz so 40 krčahmi, v dĺžke po 2 rubíny, po 2 veľ- 
kými perlovými očkami; váži 63 dukátov 

7. Jedna zlatá retSaz s 32 smaragdami v pižmových krčahoch a s 256 
perlovými oČkami. Spolu váži 81 dukátov. 

8. Jedna zlatá reťaz s krčahami a pižmovými okami; má 6 velkých 
krčahov, v každom 3 velké a 8 malých perlových očtek, 12 menších 
krčahov, v každom 18 perlových očiek. Spolu váži 6g dukátov. 

9. Jedna krČiažková zlatá reťaz, miestami s drobnými retiazkami, 
v každom krčiažku po 5 perlových očiek. Spolu váži 84 dukátov. 

10. Jedna drobno-očková dvanástoraká zlatá reťaz. Váži 70 dukátov. 

11. Jedna zlatá Snúrová reťaz v 12 radoch. Váži 50 dukátov. « 

12. Jedna zlatá reťaz, španielske dielo, bieločierno emailovaná. Váži 
21 dukátov. 

13. Zlatá reťaz vo dvoje z čistého zlata. Váži 30 dukátov. 

14. Jeden zlatý pás, vážiaci icx> dukátov. 

15. 7 párov rukavičiek rozličnej formy. Vážia 31 dukátov. 

16. 13 prsteňov s rovnými a ostrými diamantami, rubínami, bielym 
a čiernym emailovaním. 

17. 3 strieborné masez-pásy. 

18. Strieborný reťazový pás. 

19. Jedno pozlátené umývadlo 

20. 9 pohárov. Jeden > pekne umelecky vyhotovený, ktorý bol Šte- 
fana krála, taký, v ktorom je solnička, v jedno všetko zhotovené, váži 
gír uro 6.« 

21. Jedna pozlátená vybíjaná konvica. 

22. Jedna pozlátená šialka. 

23. 10 strieborných mís a 2 chrenové misy. 

24. 12 strieborných tanierov. 

25. Tolko páskovano-pozlátených nožov a vidlíc. 

26. Jedno pozlátené umývadlo. 

27. Pozlátený pohár s vrchnákom. 

28. Pozlátená bitá kúpa. 

29. Pohár podoby hroznového strapca. 

30. Jedna zamatová sukňa, hladká, višňovej barvy, s bielym perlovým 
priemom, spodok s dvoma radami, predok so Styrma priemovaný. 

31. Jeden čierny jankel, dlhý, zamatový, kvetnatý; predok a rukáv 
s kvetnatým ťahaným striebrom podšívaný, s 84 agrafami, v každej 
agrafe I rubín a 2 perlové očká. 



já 



■^ 



32. Jedna žltá sukňa, kvetnatá ťahaným zlatom; dtbé rukávy vo 
dvoch radoch pasomáňom priemované. 

33. Jedna malinová sukňa, kvetnatá ťahaným zlatom; dlhé rukávy 
so zlatým tkanivom sobraté. 

34. Jedna ťähano-stríeborná sukňa, so zlatými kvetami, dlhými ru- 
kávami, zlatým pasomáňom priemovaná, a jedna koralovej barvy, kvetnatá, 
zamatová sukňa s dlhými rukávami a striebrom priemovaná. 

35. I čierna, kvetnatá, zamatová sukňa s dlhými rukávami a zlatým 
pasomáňom priemovaná. 

36. I červená, kvetnatá, zamatová sukňa, krátka; spodok átlasový, 
so zlatým pasomáňom priemovaný, spodok v 5, predok v 8 radoch. 

37. Jedna malinová, kvetnatá, zamatová sukňa, so zlatým pasomáňom, 
spodok v 7, predok v 10 radoch. 

, 38. Jedna krátka, morskej barvy, kvetnatá, zamatová sukňa so zlatým 
pasomáňom, spodok v 7, predek v 8 radoch. 

39. Jedna krátka, telovej barvy, hladká, zamatová sukňa, ihličkovaným 
priemom zatvorená, priemovaná. 

40. Jedna morskej barvy, hladká, ťahano-zlatá sukňa, s dlhými ru- 
kávami, so zlatým tkanivom sberaná. 

41. Jedna telovej barvy, krájaná, atlasová sukňa, s dlhými rukávami, 
so strieborným pasomáňom priemovaná. 

42. Jedna biela atalsová sukňa s dlhými rukávami, so zlatým paso- 
máňom priemovaná. 

43. Jedna vlasovej barvy krájaná atlasová sukňa, tureckým zlatom 
Sitá a Širokým priemom priemovaná. 

44. Jedna levandulovej barvy tlačená atlasová sukňa, zlatým paso- 
máňom priemovaná. 

45. Jedna belasá, atlasová, krájaná, krátka sukňa, strieborným paso- 
máňom priemovaná. 

46. Jedna červená, atlasová, krátka sukňa, strieborným pasomáňom 
priemovaná. 

47. Jedna telovej barvy atlasová sukňa, zlatým pasomáňom priemovaná. 

48. Jedna čierna kvetnatá taíTatová sukňa; v polovičke Serelový bomez. 

49. Jede^ čierny z dvojnásobnej taíľaty Serelový bomez nad sukňu. 

50. Jedna viSňovej barvy tlačená zamatová spodná sukňa, so zlatým 
viazaním priemovaná. 

51. Jedna spodná morskej barvy kamuková sukňa, s pasomáňom 
priemovaná. 

52. Jeden z ťahaného zlata, jeden čierny zamatový a jeden taíľatový 
čierny zamatový bomez. 

53. 7 zimných a 7 letných Súb, 3 Stucle, 9 perlových čepcov, 7 dia- 
démov, 6 klobúkov^ celý sklad bielizne, zlatom Šité hodbabné plachty, závoje, 
66 hodbabných kamukových obrusov, 190 stolových ručníkov atď. 

Po týchto troch veseliach Ďuro Thurzo dal popísať svoju bytčiansku 
pokladnicu, v ktorej ešte zostalo: 5 nákrčníc so zauSnicami; v najbohatSej 
bolo 91 rubínov, 62 diamantov a 48 perál; v najchudobnejších 4 diamanty, 
4 rubíny, 12 smaragdov a 32 perlových očiek. Osebe ešte 17 zauSníc 
s 10— 2 diamantami, 37— 6 rubínami, 52 — 8 perlovými očkami vyložených ; 
potom 2$ zlatých retiazok: medzi nimi jedna na Španielsky spôsob zho- 
tovená, agraíFami ozdobená, celými radmi perál, — v ktorých bolo 800—60 
menSích-väčSích očiek, — diamantami, rubínami, smaragdami vyložená; 



^ 



já 



257 



17 



ďalej, jedna z pohanského peniaza zhotovená; potom lo prsteňov mladej 
panej, 41 nibínami, diamantami, safyrami, smaragdami, túrkizami, chri- 
solitom vyložených, dva vyhotovené na podobu obruč, »v nich je liek 
zarobený;* 1 3 kusov náramníc, z nich viac párnych, v niektorých liekové 
kamene, jedna ale z pohanského peniaza vyhotovná ; 14' diamantami vy- 
ložených agraíT, z čiastky emailovaných ; 13 bielych a svetlých emailovaných 
pásov, s obrázkami anjelov, pri spone s baránkom, medzi nimi viac 100 
dukátov vážiacich; 14 diadémov, kameňami a diamantami vykladaných, 
8 klobťikov, diamantami, nibínami, agraíFami a zaušnicami vykladaných, 
54 dvojnásobných a 4 pol kúp, dohromady 281 gír a 20 lotov striebra 
váhy; 79 vybíjaných vrchnákových pohárov, 40 na spôsob zvona zhoto- 
vených pohárov, 1 3 na spôsob hrozna, 21 kvetnatých kúp, 12 strieborných 
koniev, 17 umyvadiel, 21 pozlátených šialok a pohárov, 5 pozlátených 
fliaš, I pivničný futrál, s 8 páskovano-pozlátenými ilašami, 10 solničiek 
18 páskovano-pozlátených a I ináč ozdobený svietnik, 93 strieborných 
z čiastky pozláteniach ližic, 75 z čiastky pozlátených vidlíc, 73 z čiastky 
pozlátených tanierov, 120 väčších-menších strieborných mís, — čo urobilo 
dohromady 141 5 gír striebra. Mimo toho boly okrasné poháre a kúpy, 
zhotovené na spôsob ryby, slimáka, jeleňa, vola, pelikána, sokola, cápa, 
ženy, jednorožca; strieborné kalamáre, kadidla atd na 195 gír. Potom vo- 
jenské nástroje: iable, meče, končité kocprdy, palice, koňské nástroje, 
šabraky, sedlá, koberce, divánové pokrovce, biele pokrovce, stolové po- 
krovce, zlaté, hodbabné a sedliacke paplóny, leopardové kože, superláty, 
olovené nástroje, medené diela. V tejto pokladnici bol bez striebra 2000 
mariek (looo centov) vážiaci poklad. Jednu marku striebra v tom čase po 
15 zlatých čítali; vezmúc teda toto za základ, cenu tejto pokladnice mô- 
žeme udať najmenej na jeden million. 

Táto pokladnica vo väčšej miere v živote palatína, ešte v čas jeho 
dcéry Heleny a syna Imricha veselia, bola obštípaná, oba razy v po- 
dobnom pomere ku predošlým. Jeho dcier každé veno môže sa oceniť na 
100—150000 zlatých. Podľa tohoto boly v bytčianskom zámku: bohatá 
pokladnica, zbrojnica, sbierky, medzi inými knižnica, ktorú r. 161 1 Samuel 
Hamel usporiada], záhrada, a na stupni zámku .rodinné barvy a odznaky 
nosiaci vojaci. 

K veseliu Heleny Thurzovej potrebné kúpy vo Viedni počaly už dňa 
3. jan. r. 1614, a 24. ešte nezakončilo sa strojenie. Veselie trvalo do 12. 
februára a strovilo sa: 31 volov, 80 teliec, 166 baranov, 44prasiec, 2 divé 
svine, 6 jeleňov, 30 sťn, 120 zajacov, 308 jarabíc a cisárskych vtákqv, 
434 husí, 1 165 kapúňov, 97 sliepok, 5840 vajec, Sópotiek, 460 pstruhov, 
235 mieňov, 308 bielych, 162 rozličných rýb, 32 pôltov slaniny, 129 kýl 
múky^ 279 okovov vína, 150 okovov piva, 15 okovov vínového: octu, 
10 okovov pivového octu, 304 kýl ovsa, 86 vozov sena, 27 funtov korenia, 
126 funtov dumbieru, 3 funty a 3 verdunky hrebíČkov, 2 funty škorice, 
23 funtov morských hrozien, 35 funtov ryže, 23 funtov mandiel, pol funta 
muriňských orechov, i funt a i verdung muríňského kvetu, I funt a 25 
lotov šefranu, 2 tonny fíkov. Len za drobotiny vydali 4332 zlatých. 

Jako som povedal, ešte za živobytia Ďura Thurzu veselie syna Imricha 
bolo držané, ktoré jeden mesiac trvalo. 

Ďuro Thurzo na vonkajšom dvore bytčianskeho zámku z príležitostí 
veselných slávností dal postaviť palotu, nad jejž vchodom čítať možno čas 
stavania a ciel tejto paloty zvečňujúci nápis: »Spectabilis ac Magnificus 



ä 



258 



Dominus Georgius Thuŕzo de Bethlenfalva Q)mes Comitatus Arvensis, 
Pincernaríum Regalium in Hungaría Magister ac Sacrae Caesareae Re« 
giaeque Majestatis Consiliarius ex Amore paterna pro sôlenitate Nuptiarum 
Charíssimarum íiliarum suarum Domino Deo sibi donatarum si Dominus 
Deus tam diveas superstites esse voluerit Palatinus hoc ňcň et exstrui 
Curavit anno Domini 1605. € 

Na súkno, potrebné ku pohrabu Ďura Thurzu, dňa 19. febr. r. 1617 
v Bytči konaného a na iné spotrebovalo sa 5000 zlatých. Jeho bytčiansky 
pohrab bol imposantný sprievod, na ktorom krajinskí prední mužovia, zá- 
stavníci, mestskí a cudzozemskí vyslanci a hodnostári vo veľkom počte sa 
súčastnili; len cez Trenčín išli: povážsko-novomestský prepošt s viac fa- 
rármi, Ján PálíTy, vyslanci Modry, Prešporka, Trnavy a Šopronu, ktorí dňa 
21. februára sa už domov na vrátili. Trenčianske počty o tomto pohrabe 
takto znejú: »i6i7 17. febr. poslani byli Pani na pohreb pána Palatinuša, 
Na 6 osôb a 4 kone utroveno 6 íl. d. 86 «. — Listinu, poriadok a spôsob 
tohoto pohrabu v sebe obsahujúcu, Szerémi (Odescalchy) sdeluje v »Szá- 
zadok«-u. PodTa tejže po predku išli rajeckí á bytčianski žiaci s praedi- 
katormi, k ním pridelenými, potom 20 do čierneho rúcha oblečených 
žobrákov, potom bytčianske a rajecké cechy s faklami, za tými 6 uhorských 
trubačov v čiernom rúchu a s trúbami, zastretými čiernym taíľatom, me- 
dený bubeník v čiernom a 3 bubnom čiemo zastretým, za tým krajinskú 
zástavu niesol Ladislav Horvát na koni, oblečenom stríeborno-zlatým ná- 
strojom a Illésházym danom; potom šiel koníčky zástup (icx> jazdcov) 
v štvorstupe v čiernom rúchu a s práporovou kópiou, äerno zastretou, 
ktorý, keď ku kostolu prišiel, z dvoch strán do radu stal a vyčkal konec 
processie. Potom nasledovali s horiacimi faklami: mestskí vyslanci, zemani, 
kapitáni jazdcov, iní žiaci žilinskí s praedikatormi, veľkomožní páni, stoliční 
hlavní župani, grófi, zástavníci v maďarskom rúchu a iných národov hod- 
nostári. Za týmito niesol Štefan Sybrik do pokory oblečenú zlatú, podkovu, 
zlatý meč ale istý Herman a palicu Pavel Farkas. Zlatý šišak s pštrosým 
perom niesol Franko Jani, z dreva vyrezaný, pozlátený, okrúhly odznak 
Gabriel Eszterházy a Melichar Szentiványi. Za týmito išiel železným bro- 
nením od«aty a zlatým nástrojom ozdobený Pavel Balogh, jako jazdec na 
starom koni, troma pérovými chocholmi opatrenom. Palatínovu čiernu zá- 
stavu zlatom písanú, niesol Franko Zoltán. Mikuláš Polyani, odiaty v po- 
kore, viedol sivého koňa, prikrytého äemym zamatom; na tomto koňovi 
boly štyri zlaté odznaky. Potom z Čiernej taíTaty zástavu pešo niesol Arm- 
pruster, a iného, čiernym súknom prikrytého a štyrmi odznakmi opatreného 
koňa peši viedol Franko Kis. Teraz niesli v čiernom rúchu oblečenú mŕtvolu, 
štyriadvadsiatí: Musinsky, Illay, Néki, Deseô, Kubínyi, Thediszigethi, Pon- 
grácz. Mariáši, Bácsmegyei, Andrej Szôcs, Pápai, Ikernari, Csepkonith, 
Verebélyi, Palásthy, Alapy, Szerémy, Ladislav Kewnir, Ján Illovay atď. 
Po obidvoch stranách rakve kráčala rodina a tejto vyslanci, z ktorých 
šestoria niesli horiace odznakové fakle. Pred rakvou kráčal palatínov syn, 
Imrich, s dvoma hlavnými rodinnými údami. Za rakvou viedli manželku 
Imricha Thurzu dvaja údpvia rodiny a síce: Batthyány a Stanislav Thurzo. 
Potom nasledovali : palatínova vdova, manželka Michala Czobora, Jakusithka, 
Erdôdyčka, lUésházyčka, grófka Maria Tburzová, grófka Katarína Thurzová, 
grófka Anna Thurzová, Ghyczyčka, a ostatné velkomožué zemanské panie 
z rodiny, palatínovi pešiaci v čiernom, s ozbrojenou rukou, po 8 v jednom 
rade, potom sluhovia pánov a vyslancov a celá obec Počas celého pohrabu 



269 



!?• 



w 



zvonili. V kostole rakev položili na prostred kňažiSťa; okolo nej horelo 
8 bielych fakicl. Velký oltár zastretý bol čiernym zamatom, na ktorom 
boly zlaté odznaky. Stolice a kňažište pokryté boly čiernym súknom, ka- 
zateľnica Čiernym zamatom. Zbroj, zástavy, odznak, šiSak, meč, palicu ostrohu 
držali okolo rakve dotial, kým dokončili kázeň a modlitbu. Najprv bola 
oratia, a potom jedna slovenská kázeň v kostole, a druhá, tiež slovensl^, 
v cmiterí okolo kostola; maďarsky kázal z okna školy Diósy. Po kázni 
rakev umiestnili do jednoho sklepenia. Manželku Imricha Thurzu patríčnf 
íudia odprevadili do zámku. 

Predtým, akoby boli mŕtvolu zo zámku pohli, tiež dve kázne držali; 
vo velkej palote po maďarsky kázal Boldizsár, a pod palotou po slovensky 
považsko*novomestský prepošt. Po pohrabe gazdovia povolali do paloty 
pánov a vyslancov. 

Pohrabný sprievod usporadovali : Jakusith, Trsztyánszky, Theodosius, 
Rymay, Csuthy, Ján Sándor; fakle rozdávali: Daniel Eôrdôgh, Juro Abaify, 
Martin Zsarnóczay, Martin Lipthay, Kerepács a Lúcsanszky. 

Pri jedných dverách kostola stál Csuthy a Fáncsy s jedným de- 
siatnikom a jeho podriadenými, pri druhých stáli Bori a Gašpar Keszy 
tiež s desiatnikom a tohoto podriadenými, a pri dverách cintorína Štefan 
Kalmár a Mikuláš Marsovszky. 

Gazdovia boli : Zerdahelyi, Trsztyánszky, Ján Sándor, Kôszeghy 
a Litassy. — Z Oravy a od inokade prinesenú potravu k rukám nosili: 
Krat>etius, Michal Nyizsnyánszky, Gyurcsánszky, Lithvay, rychtár a jeho 
syn Stanislav. — V kuchyni boli: Gyurcsánszky, Pozsghay, Marsovszky 
a Burian. — V pivnici: Kreszács, Martin Lypthay, Lúcsanszky, nálevník 
vína, dva víno nosiaci lokaji so štyrmi hajdúchmi. 

PodFa obyčaje predkov aj tento smutný akt dokončila skvelá hostina, 
na ktorej stroveno: lo volov, 43 teliec, 144 škopov, 341 husí, 691 sliepok, 
12 indiánov, I03jarabíc, 2 drozdy, 2 jelene, i srna, 27 zajacov, iSprasiec, 
55 šťuk, 169 kaprov, loo pstruhov, 750 bielych rýb, 350 mieňov, 600 
sledov (bäringov), 43 karasov, 1600 vajec, 6 centov syra, I cent soli, 
100 centov najfajnejšej múky, 7^/^ centa tortovej múky, 9 centov paštetovej 
múky, 8 pôltov slaniny, $4 holbí masti, 29 funtov masla, 28 holbí mädu, 
za 12 zl. lojových sviec, 103 funty fajnového oleja, 6V2 okova vínového 
octu, 2^/a centa pivového octu, 235 okovov vína, 114 okovov piva, 566 
kýl ovsa, 61 vozov sena, 100 vozov slamy. 




stk 



860 



Á 



■^ 



o vlivu slovenského dialektu na spisovný 
jazyk v Kollárových básních*). 

Podáva dr. Jan Jakubec, 

^\ studiu KoUárovy činnosti básnické protiikala mi víc a více ob- 

zvláštč jedna pfednost básnikova — jeho vynikaj ící tvfirčf 
sfla jazyková. Je to pŕednost u Kollára dosud málo ocenená. 

Známejší je u nás Kollár svým neblahým púsobením filologickým, 
kdy zejména v theorii má své choutky filologické, kdy upfedl si v hlavé 
podivný ideál české mluvy spisovné, který snažil se provádéti brzy 
í v praxi. Z této doby Kollárovy činnosti ustálil se vtipný ťisudek Fr. 
Čelakovského : » Kollárovi se také mätou koncepty — filologicky začína 
básnit a básnicky fílologisuje.* Ale zapomíná se, že Čelakovský pronáSí 
soud tento pouze o neštástném vydaní »Slávy Dcéry « z r. 1832. 

V tvorivosti mluvy u Kollára nutno rozeznávati — jako v celé jeho 
činnosti básnické — dvé fase: první spadá v počátek jeho pôsobení bás- 
nického, tedy asi v leta od r. 1 8 19 až do r. 1824; jeví se v samostatné 
sbírce > Básní € z r. 1821 a pak v prvním vydaní »SIávy Dcéry « z roku 
1824. V této dobé u našebo básnika proniká nejSťástnéjSÍ sila tvärčí. 

Mohutnost tvfirčí sily mažeme nejlépe posouditi z toho, že jeho verSe 
z této doby ukazuji po stránce jazykové i dnes ješté životní schopnost. 
Veräe jeho zní nám docela moderné; čteme-li je, nijak nemúžeme souhla- 
siti s myšlenkou neustále u nás opakovanou, jakoby teprve v moderní 
dobé ukazoval se u nás bfihví jaký rozvoj mluvy básnické. 

Študujeme- li naži moderní mluvu z této stránky blíže, vidíme, jak 
veliký vliv mél Kollár zrovna na naši básnickou mluvu. Z Kollára vy- 
cházejí vSichni naži básnici pozdéjši: z nadšení pro jeho poesii rodila se 
snaha českých básnika, aby jeho mluvu také co možná si osvojili; Kollár 
byl po této stránce studován od nékolika generací. A dnes ješté čelný 
náS básnik Svätopluk Čech, který též po stránce ideové stal se v mnohém 
ohledu dédioem snáh Kollárových, svým fondem jazykovým tkví úplné 
v Kollárovi. Mluvu Kollárovu patrné pilné študoval. Co u Kollára naSel 
života schopné, to z neho vybiral a v duchu jeho tvoi41 pak dále. Jeho po- 
klad jazykový je jako nové štépený strom, který zasadil Kollár. Tento po- 



*) Tato rozprava jest častí práce o jazyce v Kollárových básních. 



%. 



Á 



zdéjSí rozvoj naši mluvy básnické sám dal Kollárovi svédectví nejskvčlejší. 
Pronáším tento úsudek, který bude se snad zdáti názoru dosavadnfmu 
pŕekvapujícím, na základe zralé úvahy a na základe látky podrobné zpra- 
cované. V první dobé své tvôrčí činnosti KoUár co do rozhojňování čes- 
kého pokladu jazykového kromé J. Jungmanna nemá mezi svými pi^ed- 
chúdci rovné; ale nenaSel ho také mezi váemi následovnfky. 2^á se, jako 
by byl tušil svóu vlastní silu, když psal nápis » Básni vá ŕeč< : 

>Jednomu básnífi Sťastnč když proSla pŕes ústa 
reč, tu potom básní už z polovičky sama.* 

Obohacovaní pokladu jazykového u KoUára deje se — jako u jeho 
pfedchädcä a vrstevníkň — ze čtyf prameňu: I. pŕenáSejí v živou mluvu 
zanikla slova ze starých prameňu českých a tak je znovu oživují; 2. mnoho 
pŕenášejí do spisovné mluvy ze živých nái'ečí, jejichž jsou pi4slu8níky; 
3. nékterá slova vypfijčují si z príbuzných jazyka slovanských; 4. když 
ani t3^o zdroje nedostačují, tvorí, berouce za základ tyto zdroje, slova nová. 

Kollárovi kromé toho pripadá ješté jiná úloha : je zprostŕedkovatelem 
mezi svými nejbližSími pi^edchfidci a mezi generacemi budoucími. Kollár 
totiž byl nejen jako básnik slaven, nýbrž i pilné čítán, a tu rozhojnený 
poklad slovný, který by býval jinak snad u básnika menšího významu 
zastal zapomenut, uveden Kollárem v béh a život. NejšťastnéjSí Kollár byl 
ve tvorení nových slov. 

PH pŕejímání zásoby slovné ze svého dialektu nacházel pravou Šťast- 
nou míru v dobé svého prvního tvorení básnického. V básních, které se 
objevovaly od r. 1832., pŕejímal Kollár z nái'ečí s úmyslem hojnéjSí mérpu nežli 
dŕíve. Ale témto jeho výtvorúm básnickým vétSinou chybéla poetická 
živnost, žár a sila, kterou zapisovaly se v srdce čtenái^ jeho básne, které 
vytvoiHl v mladistvém svém zápalu a nadSení. Proto ani látka jejich, po- 
klad slovný, nenabývala schopnosti životní. 

V tomto obohacovaní českého spisovného jazyka ze slovenských ná- 
rečí Kollár u nás mél již své pŕedchädce: Tablic, Palkovič, Šafai^ík a jiní 
jsou toho zjevným dokladem. Básnici púvodu českého jejich základ jazy- 
kový pi'ejímali ochotné do svých básní*) ; vidéliť v tom oplodňujicí živel 
pro český jazyk spisovný. Básnici Slováci pomerné hojné tvoi'í též nových 
slov, již sirad proto, že museli se spisovnému jazyku českému více učiti, 
že pri ném se museli více vzdalovati od svého dialektu. 

Prítomný článek nechce býti potvrzenim úsudku, který jsem o Kol- 
lárove tvolHvosti jazykové v tomto úvode všeobecné pfedeslal: nespadá to 
v rozsah této stati. Zde se chci obirati výkladem o tom, kterak Kollár za 
svého filologického vzdelaní podléhá vlivu svého dialektu, jak tento ne- 
uvedomelé proniká v jeho reč spisovnou; jak básnik na základe svého 
dialektu sestrojuje si umelý jazyk spisovný a jak snaží se zavádéti jej 
v praxi Tím bude též bliže vysvétieno príčinné ;spojení mezi jeho theo- 
riemi i jeho názory a vlastní praxi. 

V tomto článku hledél jsem shrnouti co možná vSe, co se k nášemu 
thematu vztahuje : Kollár má se tu objeviti po určité stránce ve své podobe 
celé. Chtél jsem tím zároveň na konkretnim pi^adé ukázati, jak básnik 



•) Konkrétne ukázal jsem to ve svém spise >Ant Marek«, str. 148. a n. 



podléhá svému rodnému nárečí, nčkdy i proti své vúli. A jeden príklad, 
zejména tak význačný, }ako je Kollár, JQ zajisté psychologicky zajíma vý 
pro spisovatele vôbec. 

L 

Theoreticky Kollár filologu pestoval již od nejijtiejšího mladí. 
Vedlo jej k tomu jak vlastní jeho náklonnost, tak zejména též duch teh- 
dejiího školství, zvláStčjak vyvflel seza Kollárových studií v Uhrách. O tom 
Kollár zanechal nám zprávy jednak ve svých Pamčtech, jednak svedčí 
o tom skutečné štúdium jeho a jeho činnost literárni sama. 

Ve svých Pamétech (str. 104 — 106.) vypravuje, s jakým úsilím shánél 
se po slovenské grammatice, když dostalo se mu za chybu, jíž dopustil 
se v mateŕštiné, pokárání od učitele a od spolužákä výsmechu. Ješté 
žjevnéji Kollár charakterisuje svou schopnost a náklonnost filologickou na 
jiném místé svých Pamčtí. Vypravuje o sobé jako o studentu, který 
chystal se vstoupiti na další studie (asi nynčjší vyäší gymňasium), jež 
nucen byl násilné pi^erušiti. Cestou do Báňské Bystrice étymologisuje 
o pôvodu slov Hermanec, Ulmanka, Kostivár. Tu oviem promítá Kollár 
do svého mladí zpfisob i vedomosti z let daleko pozdejSích; ale charakte- 
ristické je, jak Kčí sám sebe z tčchto let mladších. >Prvá má péče«, svedčí 
již o svém mladí, »když jsem nékam pfíSel anebo néco slySel, byla na 
pôvod slova a na počátek vecí se tázat«. (Pam. str. 169.) 

I postup jeho studií, když hledél se blíže seznámiti s českou rečí, 
dál se lopotným zpôsobem filologickým. Vyličuje, jak po boku pŕftele 
svého Sam. Rožnayho v Bystfici (r. 1 8 16.) poznal mezery ve védomostech 
ze své matei^tiny. »Abych tuto Stčrbinu ve vzdelanosti své vyrovnal, vrhl 
jsem se hned po skon&ných školách s Jakýmsi nedočkavým chvatem na 
štúdium materčiny a sice nejprve na poznaní mluvnic a slov- 
níkov, pak prekladaní a posléze na. vlastní pokusy a plody* (Pam. str. 
224). Kollár tedy učí se mateiStiné pŕedevším z mluvnic a zeslovníkôvl 

Tento postup jeho vzdelávaní filologického vidčti je v jeho poznámkach 
z onéch let. Mezi jeho papíry, uloženými v Českém Museum v Praze, na- 
chází se nčkolik ' listô sešitých. V nich môžeme stopovati toto lexikálni 
učení se jednak mateŕStiné, jednak i nemčine. Zapisoval si tam vedie sebe 
význam nejobyčejnčjších jmen po nemeckú a po slovenskú; dále nčkolik 
konvencionálních frasí. Jinde zase jen slova, česká. Patrné jsou to slova, 
jež byla tehdy buď nová anebo byla nová aspoň pro Kollára; na pŕ. ženkýl, 
hejsek, ŕeditel=Director, správce, jednatel=Agent, dohlížitel= Aufscher, velitel, 
strojmistr, zástupce, jistina atd. 

U jiných slov bezdéky vtĺťal se Kollárovi hláskovný tvar dialektický ; 
na pf.: Sev^, prôm^, odpov^, obla/k, pfiezarovati, hniličky jed^l. 

Pri téchto slovech nešlo študentovi o výrazy nemecké, ty byly mu 
bčžné; chtél patrné rozSíŕiti svou znalost slov z češtiny. Mnohá z uvede- 
ných slov českých mají pri sobé totiž též význam latinský ; na pŕ. ústav = 
institutum, náŕečí=dialectus. PH tom češtiny byl ješté málo znalý. Dopouští 
se chyb: korítnačka, tu svádél jéj snad jeho slovenský dialekt, jako by 
slovo to po českú znelo kofítnačka), gich (Sildwind), teyni rada a j. Délku 
hlásek často neoznačuje. 

Rovnéž fraseologii venuje pozornost : Ich kann mich nicht drein finden= 
Nemohu se do toho hoditi; sidi uber etwas hinweg (hinaussetzen = 



268 



w 



nevifmati si ; einem Geld vorschtessen, vorstecken = poskytovati, Geld zu- 
sammenschiessen = složit, gewachsen sein einer Sache = dostatečnu býti; 
schlichten Haare, Streit = porovnati; Gängelband, Leitband = vodftka 
— plur. gángeln = na vodítkach voditi atd. 

Jinde vedl jej asi účel, naučiti se däkladnčji nemčine, jak svedčí vý- 
razy nčmecko-latinské i pouze nemecké. 

V jeho poznámkach vidíme úsilí, aby seznámil se se slovy vzatými ze živé 
mluvy. Za tou príčinou poŕádá si slovníček, do kterého zapisuje si slova, 
jako: kočkuj], brynda, býkohlavec, hryzikurka, kŕečkovatí, náhlfk, dra- 
houiek aj.; chladnoležák (Faulenzer). 

V pozdčjSích svých studiícb Kollár své filologické vedomostí doplňuje. 
Co začal v Preipurce u J. Palkovtče, to mérou daleko vétií dokonáva 
u svého pŕítele S. Rožnaye v B. Bysti^ici. Na universtté v Jene snaživý 
študent na své studie jazykové učí se dívati filosoficky ; zde sbírá si pilné 
zejména hojné pokyny pro básnické tvoi'ení jazykové. NejvétSÍ část 
jeho výpisku, týkajících se tohoto oboru, venovaná jest pravé reči bás- 
nické. Patrné pripravoval se náS básnik pro své poslaní básnické již v této 
dobé. Obzvlážté rád poučuje se o tom, jak básnik má si počínatí pri 
tvorení nových slov.*) Mezi jinými odnáSí z Jeny poučení o tom, jak bás- 
nik smi užívati svého dialektu ve své činnosti básnické. Spisovná i^eč má 
prý z nárečí čerpatí poetický vzlet a životní silu ; má se jimt omlazovatí 
a rozhojňovati — ale pi'ece tvoŕiti sväj vlastni obor. 

Když se Kollár vrátil z Jeny, obohacoval své vedomosti obzvláité 
v jazyce českém. Študoval bedlivé zejména nemeckou mluvnici J. Dobrov- 
ského. O tomto studiu máme vJce dokladu; uvedeme je na svém místé 
úhmem. 



Zajímavo je sledovatí, v jakém pomeru jsou tyto snahy a názory 
KoUárovy ke snahám a názorfim jeho vrstevnikfi. 

U mnohých spisovatelfi pävodu slovenského objevuje se úmyslná 
snaha, dobytí slovenitiné v české i^eči spisovné jisté platnostL V i8. veku 
na pŕ. Jos. Ig. Bajza obíral se zámérem sblížiti dialekt slovenský se spi- 
sovnou mluvou í^kou čili t počeštit slovenčinu a ^ poslovenStit češtinu ;« 
bylť v »tej snahe Kollár osmnástého storočia €**) Úmysl svúj provádf se 
svými prívrženci i prakticky ve svých spisech. — Nespadá v môj úkol 
blíže sledovati další vývoj této stránky. Zmĺnim se jen, jaká mínéní vyšlo- 
vují se o tom v dobé, kdy Kollár vstupuje na dráhu své činnosti spiso- 
vatelské. 

V této dobé dŕívéjší známe pokusy Bemolákovy, povýSiti slovenStínu 
na samostatnou reč spisovnou, otázku tu značné pi^iostŕily. Jedny pfívedly 
v tužií odpor, druhé pŕesvédčtly o tom, že slovenskému dialektu dlužno 
činití jisté ústupky a to, — jak byli pŕesvédčeni — na prospech reči 
spisovné. 

K prvním pati^ hlavné Slovák J. Palkovič a jeho stoupenci. 
Palkovič tou dobou (1820) vydal sv6j slovník česko-némecko-latínský. 
V slovníku tom pojal též hojnost slov a výrazu slovenských a moravských, 

*) Jak Kollár vzdelával se filologicky za svých studií akademických, psal jsem 
podrobnéji v Osvété, 1893 ve článku >Jan Kollár v Jené<, str. 779—709. 
**) Jar. Vlček >Dejiny literatúry slovenskej < str. 21. 



^ 



já 



SM 



w 



užfvaje k tomu též sbírky Rybayovy a Leškovy. K pŕedmluvé k sbomfku 
vykladá účel toho. Byl to účel praktidcý. Nedá prý se čekati tak hned 
slovenský nebo moravský idiaticon (slovník určitého nárečí). A pŕece znalost 
tčchto odchylek od čeStiny je užitečná, ba nutná premnohým lidem, jako 
vojsku, kupc&m, obchodníkom (III — IV.); z toho bude prý se tčšttí též 
literát ex professo, pŕíští lexikograf (str. VI.). 

Z tohoto dodatku, že hodí se též pro literáty ex professo, dalo by 
snad usuzovati, že PalkoviČ sám byl naklončn obohacovaní se české reči 
spisovné z dialektu slovenského. Aväak spisovatel docela zjevné vykladá 
sväj názor o tom na str. VIII.: »Než nemohu dosti dfirazné vytknouti, 
aby se ani tato zastaralá, ani slovenská a moravská slova beze víeho ne- 
prijímala v ŕéČ spisovnoa* K tomu prýjich nepŕibral do svého slovníka — 
nékterá, jako pleso prý by nebylo neradno pŕijmouti; než i to » si volet 
usuš — consensus eruditorum.« 

Stanovisko Palkovičovo v této otázce nejlépe vyplýva ze zpäsobu, 
jakým Palkovič mluví o svém dialektu slovenském. Ostatní čeätina (vyjma 
výrazy dialektické a cizí) je prý zároveň »das Hochsiovakische* s malými 
rozdíly (vytýka odchýlky hláskoslovné). »Das feinere slovakische, jest prý 
u kazatelä a slovenských vzdelanca, ktefí drží se české gramatiky (str. VIL) 
Jen velký dav (>der grosse Haufen«) mluví prý: bol, mal, duša, v zlom. 
V nékterých stolicích odchyluje prý se lusa (»der PôbeU) od jemné vzde- 
lané spisovné mluvy ješté více (VIII.). Takové výrazy nesvedčí ovSem 
o lásce k rodnému dialektu. 

Ale jiní — a právč spisovatelé nejvétšího vlivu, jsou o tom jinébo 
mínénf. Dobrovský ve svých spisech a zejména ve svém »Lehrgebäude 
der bôhm. Sprache« mluvnici českou zakladá na širokém podkladu česko- 
slovenském. Ukazuje zákony jazykové a mluvu českou zpytuje jednak 
po stránce historické, jednak podlé tehdejší spisovné i živé mluvy české; 
pri tom pŕibírá i dialekt slovenský. Častéji ukazuje na shody mezi staro- 
češtinou a slovenštinou, zvláité po stránce hláskoslovné. Z toho nepŕímo 
pi^iznává vétší zachovalost jazykovou u dialektu slovenského nežli v češtine 
(na pŕ. aj. m. ej: daj, volaj (str. 14.); á m. ou: búŕe (str. 14.), múka, lúpiti; 
ó m. ú: nóž, sól, kóň a j. v.) Hojné doklady slovenské, jako: zajac, (str. 
43.) vajce (str. 13.), čuji (str. 13.), čo; v pl^p. v lok. -ocA (rokoch, vekoch 175.) 
vidá za vidí (236.) a j. v. 

S Dobrovským v pojímání češtiny ve smyslu československém jde 
za jedno J. Jungmann. Názory jeho tlumočí hlavné Presl&v časopis 
Krok, pro který Jungmann vlastné redigoval čášt filologickou. V Kroku 
nacházíme na nékolika místr^h vyjadrené mínéní o dialektu slovenském. 
Tak v I. d., 4 SV. str. 10—19 uvei^ejnéna jest slovenská báseň J. Holého, 
psaná na počest Alex. Rudnaye. Této básni pŕedeslána je zajímavá »Pŕed- 
mluva o potŕebném skoumání jinoslovanských nárečí. « Je v ní vzácny 
pŕíspévek k histórii našeho jazyka; zejména k histórii dialektologie. Uvádím 
z ní zde myšlenky, týkající se slovenského dialektu. Spisovatel (J. Jung- 
mann?) praví tam: >Povédél jeden z grammatikfi našich (mínén asi Palkovič 
v uvedeném místé z pl^edmluvy ke slovníku), že slovenský (väbec podleji 
slovácky) dialekt jest toliko sprostý český. Tím ŕekl néco pravdivého, 
protože v našem sprostém nárečí mnoho nacházíme, co se s ním srovnává ; 
avšak to ani jednomu ani druhému z téch dvou nárečí na potupu býti 
nemaže. Ve sprosté mluvé každého slovanského národa zachovalý se po- 
savad mnohé slovce a mluvení zp&soby, kterých v písemném jazyku na- 



^ 



jS 



886 



"^ 



darmo hledáme. Možno-li také, aby viečko v knihách stálo, co se kde 
mluví?* (str. I o). 

O významu, jaký má štúdium nárečí, vykladá se tu dále zcela mo- 
derním názorem (str. 12): » Mnohé slovce obyčejem mfstným porušení 
vzala, a toliko z jiného nárečí vysvetlená býti mohoti, v nčmž pôvodné 
ráz sväj zachovala; na pŕ. kapradí v slov. slove paprtU a tak vidno, že 
kmeň jeho jest prut^ jakoby nedokonalý prút*) Ratolest zkaženo jest 
s letorasty kteréž jeité tam zde v Čechách se slýchá a polským laíorostka, 
latorost se potvrzuje.« 

»Každý dialekt jest obzvláátní forma lidského myäiení, a jako zvláštni 
prameň filosoíie, a již proto pravému libomudrci däležit. Každý má nejaké 
vady, ale i dokonalosti. Co o celém nárečí, to v částečných dobách jeho 
vzdčlání platí. Nejen to klassické, co toho neb onoho roku, od toho neb 
onoho človeka psáno jest; ale co jest v každém ohledu lidsky dokonalé, 
to klassické, nechť to kdykoli a od kohokoli psáno. 

»My tedy uznávajice užitečnost skoumání jiných nárečí, dle návrhu 
tohoto spisu (v Krok L str. 10.) ku vzdčlání slovozpytu nčco časem jino- 
slovanského zde umístíme, a počíname básní slovenskou, z nárečí^ od 
nihoi lesky jazyk podlé nejpodobnejSího domnhii pochodíš kterýž nám 
tedy jakožto nejbližší, nejd&ležitéjší býti musí (v Krok II. str. 59.) a kterýž 
dle Ďobrovského (Gescb. d. b. Sprache) za prechod českého a polského 
do chorvátskeho a.vindického nárečí považován býti môže.« 

»To ješté pripomíname, že protestanské církve slovenské v Uhŕích 
českého nárečí, katolíci pak tohoto zvláštního, o kterém zde reč jest, 
z obecné mluvy vzatého jazyka užívají, a kterýž proto nejeden, ale podlé 
kraja neb stolic rozdílný jest, rovné jako u nás jazyk k Bavoräm od jiného 
v okolí Pražském neb u Krkonošä v néčem vždy se rozeznávác(str. 12 — 13.) 

Co na tomto místč vyloženo jaksi theoreticky a soustavné, objevuje 
se ješté na nékterých místech jiných ojedinelé a v pfíkladech. Tak na pŕ. 
pi4 posudku o dvou knihách B. Tablice (Lidomil 181 3, a Kratičká Dietetika, 
Krok I. d., 4. SV., str. 120 — 127) referent vykladá o jejich stránce jazy- 
kové: »Když sobč povážime,^ že Panónsky Slovan, jaký jest p. sp. 
(t. j. Tablic) chtčje čisté česky psáti, bedlivéji musí nalilížeti do knéh nežii 
rozený Čech, jelikož ho materská domáci mluva často v pochybnosti opouští^ 
neznajíc zadného /, tedy ctíti musíme jeho nad nesnadností dobyté vítéz- 
ství« (str. 123). 

V dalším vytýka pak mnoho slov ptivodu slovenského. Nékterá do- 
cházejí jeho zalíbení; nyní všeobecné jsou bežná na pŕ. úsluní, hostec 
(Fluss), blabolení (fantazování), hrtan a j. Referent končí svou úvahu 
tímto zajímavým mínéním: »Zde pripomenutí toto konečným dôkladem 
stoj : že v mluv^ domáci Slávenú v UhHch jeité veliký poklad bohatstva 
a krásy jazyka naieho leii^ jehož by čestí spisovatelé pod Tatrami rodili, 
jakož toho príklad v této knize máme ve svých spisech s šetrnou stŕíd- 
mostí k obecn^Umu vdéku a upotMení na jevo vynáhti mohlL^ (str. 127). 

Z projevň pozdéjších zaznamenáv4m hlas Kašpara Feyérpatakyho, 
»tatranského Slovana, « který v Čechoslavu 1825. str. 90 — 91 pŕednesl »žá* 
dost k českým spisovateltim.« Vedie jiných požadavkú, zejména aby nová 
slova byla spisovatélem vysvétlována, pronáší i ten, aby spisovatelé »ne- 
jinačili jináče dobrá a od dávna väbec i mezi pannonskými Slovany v uží^ 
vaní jsoucí slova. Potrebné a pro českou literatúru velmi osožné (zištné) 

*) Pflvodní znení slova toho bylo však paprat^. 



á 



266 



by bylo^ kdyby vSichni páni spisovatelé, jako nékteH skutečnč již.činf, 
čeití, zvláSté pak básnici i na nárečí pannonských Slovana svou pozor- 
nost obraceli a slova, jichž tatranský Slovan čistéji, určitéji vyslovuje, pŕe- 
slovanStili (chce na pf. m. tŕtina, trstina, krstiti atd) Nékteré knihy, » s ne- 
vrlostí prý na stranu kladou, vidouce, an páni spisovatelé tak ieítí (slov. 
češtiti)Jakoby se schválne od nás oddalovati a odlučovati chtéli.c 

Mezi spisovateli, kteŕí chtéli češtinu spisovnou obohacovati z pokladu 
dialektu slovenského, prihlásil se i K o 11 á r. Prihlásil se theoreticky i prak- 
ticky. Učinil to hlavné v rozprave >Myšlénky o libozvučnosti ŕeči« (v Kroku 
I. d, 3. SV. str. 35). 

O jedné veci nem&že býti pochybnosti : Tato rozprava posílila snahy 
Slováka za samostatnou ŕeČ spisovnou. Pŕispíval-li i jinak Kollár, zejména 
svým sbíráním písní slovenských, zároveň se Šafaŕíkem neuvédomčie a 
proti své vôli k utužení kmeňového povedomí Slovákäv,*) zde pronáší 
své myšlenky, které musely míti pozdčji, když Kollár nabyl slávneho jména, 
svfij nepochybný vliv. Spisovatel odmítá sice od sebe podobný zámer: 
»Nechť nikdo nemní, že se tu snad radí, abychom bernolačili (str. 41). 
Ale proti čemu se zde theoreticky vzpíral, to prakticky skutečné zpôso- 
boval. Požaduje pŕímo na české reči spisovné, aby. učinila slovenskému 
dialektu nékteré ústupky. * Možná véc,« vykladá ve svých vývodech, »že 
by se to Čechovi za nčkterý čas snad i téžko i sméšno videlo mluviti: 
mladica, dobrodinca — ale naopak to pravé by i Slovák o sobl Hci tnohl^ 
$e mu je Uiko hovohti : mladice^ dobrodince a to tim vlce^ že Čech pi4 
tom prvním jenom svým rtäm, Slovák ale pH tomto posledním svém roz- 
umu násilí a kHvdu uHniti musU (str. 44). A podobné pri výprave 
proti českým dvojhláskám Kollár piHpomíná, že zvuk jejlch »uchu sloven- 
skému téméŕ nesnesitelný jest. A když Slováci Čechäm všecko obétovati 
chtčjí z ohledu na reč, proč pak by Cechové aspoň néco Slovákäm ne- 
občtovali« (str. 47). 

Pri požadavcích jednotlivých Kollár ukazuje opét a opét na pred- 
nosti slovenského dialektu naproti spisovné češtine. »Ne o slovenské, ale 
o české feči to však pŕece tajiti nelze, že se ^', /, y^ ý pfi ní príliš roz- 
hnízdilo* (str. 39.) Pŕimlouvaje se za tvary vedol, nesol a j., Kollár praví 
docela: * Aspoň tu Čechúm nebude hanba Bemoláka nasledovali* (Výkl. 
str. 368). A tak i pri jiných pi^ípadech čeština spisovná má si zavésti 
lepší včci, hlavné libozvučnéjší hlásky podlé slovenštiny, » nevinným zpä- 
sobem od Slovákô vypfljčeným.***) 

Z novôt svých slibuje si mezi »výplyvky,< že by to liternímu spo- 
jení Slováka s Čechy nevýmluvné napomohlo, c (str. 42) čili, jak se jiným 
obratem vyjadruje: »Tak se Čech se rečí více zeslovaní, a Slovan, obžvlášté 
Slovák, více zčeští (str. 41).***) 

Zvláštni náklonnost ke svému slovenskému dialektu Kollár dal na 
jevo ve svém Posudku Česko-némecko-latinského Slovníka od Jiŕího Palko- 



*) J. Viček : Dejiny literatúry slovenskej, str. 44. 

**) Více pfíklad& uvedene bude na svém místô. 

*>Hi) Tento zámčr Jungmana ohnivému reformátorovi schvali^e. Vyslovuje sou- 
hlas s Kollárovými MySlénkami o libozvuku, píše mu (14* dub. 1821): ^Stará íeHina 
celá jest skoro vaie slovenská, Polehku dálo by se to spojovaní zvláSté skrze básníky« 
Nebude to ovšem bez násilného hrmotu Gotšedft českých, zvláštč Nejedlého & Comp., 
ale nie na škodu, délejme co mflžeme, já iul dávno ielati osmelil se oživovati na 
m&té vinšovati nebo pŕepilovaného želeti< (CČM, 1880, str. 44). 



%m 



w 



^ 



vičec (Krok I. d., 4. sv., str. 128—141*). Vzdáva Palkovičovi zvláštni 
chválu za to, že » Čechy pozorné činí na ty poklady f eči, c které v Tatrách 
až posaváde skryté ležely, a obé stránky p. Vydateli za to vroucné dé- 
kovati búdou. Čech proto, že se mu tak mnohé nemčinou vyhnané slovo 
zase doma vrátilo, mnohé stámoud obnovilo, mnohé churavé a zpotvo- 
ŕené ozdravelo, mnohé zemŕelé zkŕísilo; Slovák proto, že ho p. Spisovatel 
zanedbaného nyní podlé Čecha s rovnou úctivostí usadil.**) 

Jak správne Kollár pohlfžel na úlohu dialektologa již v tehdejSÍ dobé, 
o tom svedčí nčkolik míst v jeho posudku. Vytýka napf. Palkovičovi, že 
mčl » slova slovácka psáti tak, jak je Slovák vyslovuje, a ne, jak by asi 
v českých oustech znčly.« 2^ásada to zajisté v moderní dobé vSeobecnč 
uznaná. A podobné prý i význam slovenských slov Palkovič nepodáva 
vž<^ správne, jak mu dokazuje na pfíkladech. 

Na jiném místč svého posudku Kollár ukazuje až pŕekvapující zna- 
lost svého dialektu. Praví totiž : »Jináče jest s tím článkem jeho díla, 
který nái^eH slovácke za dl má, tu i pK hojnosti studnic jednomu pra-^ 
covateli svrchované ouplností dosáhnouti nelze. Aspoň 50 let a 50 po- 
mocníkô a sbíračä se k tomu vyhlédává, aby se ona slovní roziičnost a 
mnohojazyčnost mezi Slováky v jedné knize sjednotila.« Moderní štúdium 
dialektä dosvedčuje, že Kollár v tomto úsudku príliš nenadsazuje. Z toho 
zajisté vidôti, jak pilné Kollár obíral se studiem svého dialektu, jak hledči 
také praktickým sbíráním pokud možná poklad jeho jazykový si osvojiti. 

O tomto praktickém sbírání slovenských slov a slovakismä zanechal 
nám Kollár zejména vesvékorrespondend s Jungmannem nčkolik svédectví. 
V ^dochovaných poznámkach Kollárových nalezáme stopy jeho studií gram- 
matických jeäté z let pozdčjSích. Nejvčtší péči venoval slovesu. Vétšinu 
téchto tvarú vypisoval si formami slovenskými. 

Pi^i svém návratu z Jeny do vlasti Kollár pobyl asi čtyH týdny v Praze; 
zde stýkal se nejvíce s Jungmannem. Jungmann jisté jej povzbuzoval jako 
mnohé své pŕátele, kteH žili mezi lidem, aby venoval zvláštni pozornost 
slov&m a úslovím v živé mluvč. Kollár hlasu tak vážneho uposlechl; chtčl 
se touto prací zavdéčiti Jungmannovi. 

Ze své užší vlasti posila mu sbírku za sbírkou slovenských slov a obratä 
pro jeho veliký slovník. Již 28. února 1820 píše mu Jungmann: »Sbírka 
Vaše slov mnč a všem Čechám i Moravanom a Slovákom vzácna bude, 
neboť pochybuji, aby p. Palkovič byl všeho vyvážil. « (»Čas. Čes. mus. 1880, 
str. 39). SÍib sväj Kollár záhy též vyplnil. Již 14. dub. 1821 dékuje mu 
Jungmann: »Za znamenitou sbírku Vaši k Slovníku mé upi^ímné díky; když 

*) O >Posudku< slovníka Palkovičova, jehož až dosud si v činnosti Kollárovč 
nikde nepovšiml, ač je velmi zajímavý pro jeho názor o jazyce, vykladá Jungmann 
v listé ke Kollárovi (ze dne 2. list. 1822.): >Vaše kritika Slovníka Palkovičova mne 
také doSla» a dal jsem ji juž i opsati* (str. 48 ) Pozdčjší jeden list Jungrnann&v ke 
Kollárovi (25. záŕí 1824*, ČČM. str. 54) vykladá o velikém roztrpčení Palkoviče nad 
úsudkem o jeho slovniku : >Právč včera prišla Antikrítika na Slovník jeho. On psan( 
nemecké učinil Krausovi, by Preslovi odevzdal ji dle recepisse a hrozil kanceláfí 
uherskou, jestli by se zpečoval ji vvtisknouti. Antikrítika sama plná jest hrubianství, 
a musilo se mu pénit okolo úst, když ji psaU (str. 54). 

Palkovič luičval se na tuto kntiku ne bez príčiny; tak ostrým zpiisobem ne- 
bylo jistč posouzeno iádné jeho dílo literárni. Ale ostrost ta týkala se více jen zásad, 
nUcoli vSak osoby PaUcovičovy. 

**) c. m. str. 129 — 130. Jaké bylo vfiak mínéní Palkovičovo o obecné mluvč 
slovenské a jaký mčl účel, když prijímal do svého slovníku slova z dialektu sloven- 
ského, ukázal jsem již vyše. 



S(k. 



Jr 



se náhodou jeSté naleznCi nadéji se, že mi to také poSlete. Slovník jest 
néco nekonečného I « (t, str. 44). 

KoUár skutečné nezapomínal na tento úkol, jak svedčí list Jungmannäv 
z 3. led. 1828: >Z poslaných slovakismti a vysvetlených slovcí vroucí díky. 
Jest ješté mnoho pokladu etymologických u Slovana Uherských a nesmírná 
dkoda byla by svetu Slovenskému, kdyby pojfti mély«. (S. str. 59). V jednom 
listé (z 28. dub. 1828) vyslovuje Jungmann i úmysl, že by chtél s Kol- 
lárem společné vydatí slovník (S, str. 200). Nabídku takovou Jungmann 
činil i jiným spisovatejäm, zvláätč Markovi. 

Ve slovníku Jungmannovč potkáváme se s jménem Kollárovým nejen 
v pŕedmluvé mezi pŕispívateli, nýbrž i pri slovích samých býva často uvádén 
jako jediný prameň; nékdy i etymológii od neho Jungmann pŕejímá. 

O této činnosti Kollárove máme však stopy i jinde, a to v uvedeném 
již ^Posudku Česko-nčmecko-latinského Slovníku od Jiŕího Palkoviče.c (Krok 
L d, 4. SV. str. 128 -141 j. V ném vedie jiných svých mínéní o jazyce 
pronáSÍ se též o dôležitosti dialektu na jazyk spisovný. Slovníku Palkovičovu 
obzvláŠté vytýka, že k jeho ouplnosti chybí mu mnoho slovakismô. Podáva 
toho doklady: Ku litere A (aneb u) slušné by se méla pŕidati ona téméŕ 
vôbec známa slova : auvliň (místo, kde vítr provívá,) auval^ autrova (Zehr- 
geld; nebo auttata Slovákom tolik co ztráta), achkati atd. K litei^e B\ 
bahf neb bahor (loukoť na kolese), baláchati (hŕmotiti), broniti (žloutnouti), 
blabolaii atd., jeSté vétší počet dokladô, o nidiž praví, že > dobrým rukoum 
k užití svéŕené jsou<t (t. j. Jungmannovi pro jeho slovník.) 

V pozostalosti Kollárove, uložené nyní v Českém Museu, zachoval se 
nám slovníček Kollárov, psaný asi na 30 hustých stránkach, s nazvem, 
Sammlung von Slavismen. V ném spisovatel sebral sbva slovenská od 
A až do Z, Slova vyše uvedená jsou vzatá z této sbírky. 

II. 

Vliv dialektu slovenského u Kollára pronikl značné též v jeho praxi 
spisovatelskou. Objevuje se u neho po stránce mluvnické. Povšimneme si 
napred, jak v básních Kollárových proniká hojná lexikálni zásoba slov 
slovenských. 

Kollárova reč materská poskytla mu hojnejší látky, nežii môžeme 
tuSiti, když čteme nyní jeho básne. Mnoho máme nyní v České reči spisovné 
ustálených slov, která jsou pôvodu slovenského. Zjev tento je z tehdejší 
součinnosti Slovákô a Cechô v literatúre české zcela pochopitelný ; vždyť 
v nékterých dobách mívalo stredisko literatúry české na Slovensku prevahu 
nad českým. 

Vlivu svého dialektu podléhá každý spisovatel, pokud mél pi^íležitost 
v nékterém nárečí žít a jím též cítit. Tyto dialektické živly objevují se 
zi^jméji zvlášté u téch príslušníka, jejichžto nárečí je reči spisovné vzdálenéjší. 

Zavedením spisovného jazyka slovenského odňat byl české reči spisovné 
jeden prameň dalšího obohacovaní a rozhojňování fondu slovného velmi 
výdatný. Pro nás Čechy jisté nejbližší nám slovenský jazyk nyní není 
pramenem bohatším, nežli jsou nám ostatní jazyky slovanské. Jeví se u nás 
bohužel v praktickém živote osvétovém mnoho nevzájemnosti. Čtenái^stvu 
jako spisovatelstvu samému vSechen literárni život slovenský je porád ješté 
príliš vzdálený. Na druhé strane nechci nijak popírati, že pŕejímání z bra- 
trského nárečí slovenského má dnes již své obtíže. Jinak pôsobí obohaco- 



äk. 



Á 



vaní pokladu jazykového od príslušníka spisovatele samého, jinak když deje 
se to s theoretickým povedomím o tomto pŕejfmání. Tomuto druhému pŕejímání 
chybí pravý cit jazykový a pravá míra. Co spisovatele slovenStí pŕinesli do 
českého jazyka jal»i neuvédoméle, jen že je k tomu popohánčlo vlastní 
povedomí jazykové, tomu snadno všeobecným užívaním dostávalo se sankce. 
Podporoval to též velice tehdejší rozvoj českého jazyka. 

U KoUára vliv slovenské i^eči objevuje se v rúznych dobách rfiznč. 
Z počátku pŕináší si zásobu dialektických slov více méné neuvčdomčle; 
ale záhy v^e jej k tomu živé povedomí theoretidcé. Povedomí to pomalú 
uzrává u Kollára v určitou ideu, v určitý zámer s českou rečí spisovnou 
v pozdéjších letech. Plán ten náš básnik hledél též s houževnatóu umínč- 
ností, která jej obzvláštč charakterisuje, také provádčti. 

Vydavatel Kollárových » Básní* z r. 1821 J. Jungmann uznal za nutné 
pro české čtenáfe pŕičiniti v zadu » Poznamenaní,* ve kterém vykladá 
nezvyklá slova a tvary v této sbírce se výskytu jící : ^Plápol znwti Sloventim 
tolik CO drobný ŕeŕavý popel,pýŕení=Loderasche (jinde KoUár užíva slova 
plápol v ňašem smyslu) ; báhský od báné t. rudné hory ; ta 
tolik CO tam ; sudno = lodička, čiun (tomuto slovu Jungmann neporozumel, 
je m. soudno = usouzeno). Labtit f. a m. Slavanúm, jako choť m. a f; 
járek = pottiček jarý; jarmo = jho; znoj = pot; oustMa = vstfíc, 
cf. stŕetitil* Vedie toho vykladá nékteré zvláštnosti hláskoslovné. >Touž, oudy, 
proudy a p. vyslovují Slavané i Moravané túže, údy, prúdy atd. odtud 
rýmy v znélce 12 a. j. 

Jak vidéti, KoUár projevil tu jíž v prvních svých básních znatelnô 
sväj pôvod slovenský. 

Avšak v prvních letech své činnosti básnické KoUár pro slova ke 
svému dialektu uchyluje se jen zŕídka. Bývají to z pravidla taková slova, 
která uvedená již krájaný jeho básníky v obeh, v mluvu spisovnou, anebo 
ta, která Kollárovi vžila se již z mladí. Zejména tyká se to slov z obyčej- 
ného života, pro která bud v mluvč spisovné nebylo významu anebo nebyla 
Kollárovi bežná a vžila. 

Z dialektu slovenského hlavné vlivem Kollárovým zavedená do spi- 
sovné mluvy mnohá slova, jichž nyní se obecné užíva a u kterých pôvodu 
toho nyní nejsme si nikterak včdomi; tak na pi^: stuika (dŕíve užívalo se 
»pentle,< jako v lidu dosud): dvé hrdličátek, o néž Milek stužky ovinul 
(III, 90, 21*); v úsiféiy (= v stŕíc): račte jí (vzdelanosti) jít v oustŕety 
(Dr. b. str. 89, 21), šla jsem jinochovi v ústrety (IV, 28, r.); já šla v ústrety 
(IV, 25); pospasy (Jg. vykladá ze slc. ; z lat. post pastum): Grero predložil 

♦ Doklady zkracuji: Ŕímská číslice I— Y značí číslo zpéva Slávy Dcéry ; arabská 
číslo znelky: Dr. b. = >Drobné básne* t. j. Sebrané drobné básnč od Jana Kollára, 
které vydal ve >Sbírce nejdúležitéjSích piodfl českých plodft básnických* dr. Fr. Bač- 
kovský. V Fráze 1887. Činíme pro stručnost dalSI zkratky z této sbírky, jež značí delší 
básne, (závoveĎ udán verš) : Pf. =- Pfedzpév k Slávy Dcefi) ; Poč. 1. = Počátek 
lásky): Náf= Náfck; Ccs. = Cesta; Rozp. = Rozpomínka; VI. = Vlastenec; Kr. r. 
= Královédvorský rukopis; vesmčs z r. i8ai. Jinde udávam stranu. Vedie toho po- 
kladal jsem za dflležité pro charakterisování Kollára označili zároveň dobu, kdy ta 
která báseh poprvé vySla. Označuji: 21 t j. r. 182 1; 24 t. j. r. 1824 atd. Znčlky zp. 
IV a V není treba označovati datem, pretože jsou skoro vesmés z r. 1832; kde bylo 
jiné vročení, označil jsem je zvláStč. Zkratka r. znamená = rým. Poučení, které slovo 
je pflvodu slovenského, bral jsem z Jungmannova slovníka, který je čerpal buď ze 
slovníku slovenských (Palkovičova, u Jungmanna, zkrácno Plk ; Bernolákova = Bm.) = 
z materíalií Rvbayho = Ryb.), nebo ze spisovatelfl slovenských ; na pŕ. Tablice (Tab.), 
Kollára (Koll.) a j. Slovenský pflvod slov Jungmann označuje zkratkou sU, 






270 



hlavy našich knfžat na pospasy (II, 13, 24); dHk: dfík pak byli by v ní 
(v soSe) Lechové(III, 7,32); sobsiví: zahyň, pýcha, sobství(III, 108, 32); 
mlaď {Ac = mladý kmeň; v tomto snaýsle: mlad a pHsadka od zeme se 
pnouti počínala (IV, 73); Kollár užil významu toho téžvesmyslu = mládež): 
srdce klade na.tvái' mladi plač (III, ii, 24, r.); že jsme mlad sebrsdi 
rozsypanou (Dr. b., str. 74, 32). Slova mlaď užfvá též ve smyslu = 
ženská mládež: mlád svou učily tkávati plátno ženy (proti: muž syny 
mčsta učil stavčti} Pŕedzp. v. 50). Slovo mládka =i mladice vedie KoUára 
u vadí Bernolák): ten jehož Musy mládky fecké pély (III, 93, 21); j^rmo 
pŕeneseno k nám i formou slovenskou vedie ]SíŤmo \ jartno již r. 1821 ; 
jarmo . manské *mé hnčte (III. 72 21); pod jarmo zemské (Rozp. 
v. 59), nešlo jarmo (II, 9, 32) ; vnada (vyskytuje se ve starších pramenech 
ve smyslu == nástraha na ptáky, dále naučení ale ve smyslu, jaký má 
v češtine moderní = pävab, kouzlo, je užíváno hlavné u slovenských spi- 
sovatelä): kýž vnád tvých (lásky) užit známe (II. 4, 21), nové vnady roz- 
vinú je (I. iq8, 32);jich vSecky ozdoby a vnady (IV, 1 26) ; ir«ťj; (ve starších 
pramenech = teplo; ve smyslu, jaký má v nynéjší poesii = pot, téžká 
práce, je ze slovenského dialektu): i mých znojô učijete (L 70, 21) a j. p. 

Jak básnik v první dobé podléhá vlivu svého dialektu, ani nejsa si 
toho plné védom, vidčti z tohoto príkladu (II, 128, 21): 

Jaro vzniká, mihu plaší slunce, 
zefyr loutky nese trávnikom, 
strom již stínem hoví poutnfkflm, 
slávik zpívá z kv^ového keŕe; 
tam laň plesá, onam kfepké junce^ 
zde se niva smeje rolníkúm, 
motýl k sadu, kachné k rybníkäm, 
zlatá sp/chá včela ku medunce, 

Kolik tu v jedné znélce zvláštností dialektických! 

V dalších ŕádcích rozbíráme soustavné vliv dialektu slovenského 
v Kollárových básních.*) 

Již v » Básních « objevild se i jiná substantiva, nežli výšeuvedená^napŕ.cizí 
p&vodem ^/^^ (= závoj) : Mína v bílém sláré (III, 88, 21,1 r.); vedie dialektu 
slovenského zároveň ve starých památkách českých vyskytují se slova Slák 
(= sled, stopa, III, 90, 21, r.); a rúétka (= letorost, proutek III, 88, 21). 

Pôvodu dialektického jsou též slova : rýl{s významem = rýč) : sem rýl 
(Kr. r, 21); pinka {= pénkava): hlas oné krásne Pinky (III, 13, 21, r.); 
louika \^ = snad stvol): zsfyr loutky nese trávnikom (II, iij ^ 2i)\ kviíntce 
(= záhradka; Dr. b. 92, 21); turák (= groš; Dr. b. 102, 21); ouSkleba 
{=. posmévač, Dr. b. 92, 21). 

Po skrovnu vyskytuje se dialektických slov i ve vydaní z r. 1824. 
Sem palH na pŕ. bo6an (i ve stč. = čáp): bočan spojil s ušlým od nás 
sluncem letice (III, 116, tak i V 36); hálka (= kukla, makovice na veži) : 
veže od veŕejí k hálce krytá brečtany (III, 8); hlavné (již hojné ve stč. 
= opálené poleno): házim hlavné na svou vlastní strechu (I, 97); kole 
(= holé hory): patri vôkol, jako žloutnou hole (lll, 116); lemei (část 
pluhu): zhoubný lemeš oráče láme články jejich (Pŕ. v. 96). 

•) Pfi této príležitosti dékuji svému pŕíteli, Jar. Vlčkovi, za mnohá vysvetlení, 
týkající se významu slovenských. 



Á 



971 



w 



Rovnéi mezi slovesy^ Kdlárem v obeh reči básnické uvedenými, jsou 
mnohá, která púvodem svým hlási se k slovenätiné; tak na pŕ.: zmiznouti 
(pozdéji zvláSté u Čelakovského) Jg. uvádí dokl. z Plk): zmizni, trude, 
z mé mysli (Rozp. v. 57); nám zmizly skutky (Kr. r.; si. 3.), zmizlo heslo 
(t.), zmiznou u oblohy (t.), pak yl^ zmtznou znaky (III, 90, 21), co jen 
zmiznou svodní snové o Ní (III, 46, 21); když zmiznou vlny mutné (III, 5, 32); 
sirádaíi (rus., u Jg. doloženo ve význ. trpčti jako slc. Tabl. ; od Kotlára 
Jungmann pi^ejal též etymologiij: srdce túžbou stráda (III, 50, 21, r.) Hčiti 
(={tfáti, z požitčtti = päjčiti) vedie sloven. spisovatelú u Bernol, Ryb. a KoU. ; 
Jg. uvádí Štítny rkp. i v poISt); velmi často: i vám tuto vlastnost žičím 
(III, 62, 32, r); hubinky, jakových zvyk bratrfim Rusäm žičil (I, 60, 32, r.). 
Vedie tohoto významu Kollár v prvních básních užíva v jiném smyslu 
(ž. se = kochati se,): ukojiv se v sladkých snách se žičím (III, 67, 22), 
ten se žičí jamím kvítím, jinému stín svíží lahodí (Dr. b. str. 44, 21); 
kvitnouii (ve smyslu = kvet vypouStčti též u Kocína, jinak doklady Musa 
moravská Ms. Ps): z ruky pilné nadeje kvitne (Pŕedzp. v. 107); podobné 
pHkvitnouti se (= neočekávané pŕijíti; kde se vzal, tu se vzal; pi4Sourati 
se) doloženo jako slc z Plk; Bern. Vi d. list. 18 16): prikvitne se k nám 
Radhost; ^/^ŕ/;2é'////=potkati ; doloženo u Jg. Doležalem a Koll.; u našich 
básnika = nepŕátelsky se sraziti): kde mne stretla (III, 41, 32); Lítvanú 
jsem stretla prSvody (IV, 107); Herkulesa dvé postŕetnuly osoby (u Jg. 
Stb. skl. a Koll. I, 8, 32); vymokati (= prýätiti, Tabl.): čistý med z ní 
vymoká (IV, 7, n). 

Pôvodu zjevné slovenského jsou na pŕ. tato denominativa : lakoiiti 
(Jg. uvádí je jako slc.;ač vyskytuje se i v jiných dialektech ; u nás na pŕ. 
*máme na to lakoty « = velikou chut; sla lakota = lahôdka, sladkost, tedy: 
lakotiti =žíti labužnicky): Nehýŕil jsem, nelakotil, nepil (I. 3, 32); ličiti 
(ve smyslu =barviti; v tomto širším smyslu jižvstč): Milka ruka prstem 
líčíc obrazy (I, 12 21); planiti (= plání učiniti, vyrovnali): vrchy planí 
čas (III, 84, 21); pravotiti (= práva dobývati, vésti pri; s tím souvisí 
slovo pravotár slc. = advokát): (kdyby proto naše kvílení) všetečné se 
s Bohém pravotilo (II, 84, 32, r.); uiouliii se\ utoulím se, vzdoru k bázni 
spáŕe (III, 85, 21. = uhnú se, pi^i krčím se); pfisesifit se = kde se krása 
pŕisestŕilacnostem(I.85, 21); t/^7/f{V^' (= zažíci svatojan (veliký oheňzroští) 
od vatra: Sláva vatŕí plameň (II, 137, 28): snivoiití (= zničiti, u Tabl.): 
jenž žádají, ať se rozsápeme, aby oni pák nás znivočili (Dr. b. str. 65, 45, r.). 

Ze svého dialektu Kollár zajisté čerpal i ta slova, která doložená jsou 
u Jungmanna jako »usus<; napi^.: blekotati (= bláboliti) hlahol germánsky 
(I, 114, 32); blyskotaH\ Aj, jak pyšné Kreml, Moskvo svätá, blyskoce (II, 
137, 28, r.); brknouH{= rýchle vyletéti;u nás zbrklý;slc. zbrzgat = sich 
aus dem Staube machen; vzít do zajeČích): tyto (holoubátka) zbrknou 
(Dr. b. str. 42, 21); vbrkna v jizbu (II, 73, 32) a j., která jsou rázu vše- 
obecnéjšího. Zvláštni obliby v naši moderní mluvé básnické došlo sloveso 
jihnouti, jež je pôvodu slovenského (= rozpouštčti se): kost v tele jihne 
nejzazší (II. 5, 21); únor jihne (II, 134, 32). 

Jiná alespoň co do významu kloní se ke slovenskému dialektu; tak 
na pŕ. sloveso bádati (ve smyslu = pátrali z polštiny vzaté, ale u slo- 
venských spisovatelô má význanci = cíti, zpozorovati, tuSiti; jako doklad 
Jg. uvádí Ryb. a Bm.): zbadali sme tam Tátoše (VI, 30/ Jinak bádati je 



ä^ 



272 



Á 



^^^mm 



u Kollára též jako sloveso nesložené (m. =: pobádati): vše mé srdce 
k bojfim badá chybným (I, 84, 21 j. Podobné užito ve smyslu dialektu 
slovenského snätí^ nesňatí (== vfm, umfm, dovedú): neznám, jak j{ ŕíkají 
(i, II, 21); Ted znám, proč jsi polem, moŕem toužil, Menelae, . . . jen to 
neznám (I, 37, 21); zdaliž neznáš, že se blížf ono pekné ráno (Dr. b. 71, 
24); pŕedevSfm, znám, toužíš, abych spíše o tom poučila jasné té (IV, 2); 
už znám, že to víry povedení dano jest i lásce za článek (I, m, 32) atd. 
velmi často. 

Sloveso iííi u Kollára má význam podlé sloveStiny (== znamenati, 
dtiti, jak je i ve staré češtine): na pŕ. : i mých znoja učijete (I, 70, 21); 
vSudy znfti ŕetézunoh čiji (III, 14. 24); potom zmizly, když m&j príchod 
čily (I, 117, 32, r.); já i Milek živé zmenu tu číl (II, 39, 32, r.); že se 
št^stným čije (III, 115, 32, r.) atď. často. 

Z bežné mluvy konservační vzato jest sloveso räiiii se: vidím čtyry 
slavské ženičky ráčiti se pri nebeské káve (IV, 47, pochutnávati si; ale 
též: mély se rády, libovaly si, dobre se snáSely navzájem). 

Takový byl asi vliv dialektu slovenského na Kollára z první dpby 
jeho činnosti básnické*). V pozdéjší dobé básnik s úroyslem venuje jeSté 
vfce místa vliv&m dialektickým. Snaha ta vyplýva z pozdéjšího názoru 
básnikova. Chce tímto zpňsobem zblížiti co možná slovenštinu s češtinou. 
Tímto ústupkem chtél si bezpochyby nakloniti pŕedevším zastance samo- 
statné slovenStiny spisovné, aby zabránil úplné roztržce. Proto pri básních 
z této doby užíva takovou mérou prísloví, obratň syntaktických a fraseo- 
logických, vzatých ze živé mluvy slovenské. 

V znelkách vydaných r. 1832 a pozdéji naskytá se nám již daleko 
vétSÍ počet čerpaných ze živé mluvy. Často deje se tak ovSem pro rým**). 
Ale vétSinou projevuje se v tom zjevný zámer básnik&v, dŕíve již uvedený. 
Pŕibírá hojnou mérou slova z obecného života, kterým básnici z pravidla 
se vyhýbali. Nékterá jsou bežná ve všech nebo vétšiné nái^ečí Česko- 
slovanských, odchylujice se tu í tam jen hláskoslovné; jiná jsou obmezena 
pouze na území slovenské. Dokladu pro slova všeobecné v dialektech česko- 
slovenských bežná netreba uvádéti. 

Hojné je však v pozdéjších básních Kollárových takových slov, která 
jsou bežná jen na území slovenském, nejsouce pl^íslušníkôm jiných dialektu 
dobre srozumitelná. Uvádíme více pŕíkladô: bachor {= Wicho vniti^ní): 
bachory leje z tela jejich (V, 58); bŤech (= štekot; k tomu sloveso bfe- 
chati: pes bŕeše, Dr. b., str. 112, 21): bŕechä téch se lekal (V, 108); 
bylka (== býlí, zde ratolest) : dub jen jednu má k ní vonnou bylku (I, 64, 
52); bzdocha (= druh komárti; bzdôch podlé Bernoláka : pedens, Farzer): 
bzdochy štípaly (V, 108); žad (= dýná též rus. a u Lindeho): v koŕist 
dány čadtim (V, 95); Hechlík {yíi s\l. — plachetka, košile, hazuka): cikánče 
jen v bídném čechlíku (IV, 130); Čiimy (= vysoké boty s holinkami 
V, 69); čiimár\ javše slovenského čižmára (V, 75); dereS (i= lavice k bití; 
Koll. vykladá od slovesa » derú c): teď stojí pro Slávy tam dereš (III, 
22, 32, r.); devlík (sIc. = devla podlé Bernoláka = starý kôň, mršina; 

*) Príklady z vydaní 18Bä a pozdéjších uvádčné v pfedch&zejíd časti mély jen 
doloiiti slova vzatá z dialektu z první doby. Dialektická slova z první doby básnik 
opakoval i pozdčji. 

^) Nčkde rým vleče takovfch slov radu za sebou; na pŕ. : kostlivec se k nám 
byl pHmotal — nemluvil nie aníz lalotal — (ivatlal, zmätené a nesrozumitelnč breptal) 
— z ticha za mnou kUpatal — za ním pak se Posmech Hhotal (V, .%) a j. 



273 



18 



kk 



v bežné mluvé = silné, bujné dévče): jaký podíl možno mfti tomu devlíku 
(IV, 130, ľ,)\ fuk (hnev, vrtoch, rozmaž, již v stč.; uPalk.): po milostném 
fuku pŕáno mi políbiti kytaru i ruku (I, 28, 32, r.); haraburda (= ne- 
patrná véc; již u Kom.): proti níž (žinčici) ta v Tatrách nenf nie než hara- 
burda (IV, 92, r.); homok (slc. a macfar. = drobný, létavý písek): potok 
raje tvorí v homoku (III, 5, 32, r.); chotár (= kraj, u sloven. spisovatelú) : 
zanechavších sotva Plonský chotár (II, 75, 32, r.); jelito (snad v jiném 
smysiu [vnitŕnosti] nežli u nás v bežné mluvé, nebo snad pro rým) : chytli 
čižmára) ŕežíc údy, hlavu, jelito (V, 75, r.); kazár (= Zuchtmeister) ; (V, 
34, r.); káseň (ukázaní;!, 72, 32); ^ä?^^* (= vločka, též u Hanky i Čel. 
Pan. jez.): Zefyr házel na Ni snéhem vonných kločkú s jablone (I, 28, 32); 
klouzky (u Koll ==klouzačka, jinak znamená houbu): príjemnejšou v zime 
sanice a klouzky u potokô (I, 15, 32); koÍ (= kočar): prišla sem v koči 
(V, 97, r.); koch (= komín) má službu kochä škrabáka (V, 63); krpci 
stŕásl (= našemu zaklepal bačkorama; Dr. b. str. 57, 45); ki^enec 
(= rampouch): palác z kŕencä ledových (V, 50); kutina (Koll. vykladá 
ve Výkladu str. 228.= »kout louky, který potok svým hadovitým vinutím 
a kroucením se zpúsobuje, jinde = zákruta c): pfírození luk i kutin trávnych 
rozšírilo (III, 15, 32); nákov (= kovadlina, již ve stč.): dvé tela na ná- 
kove kuli (V, 71); neplach (= človek neohrožený, drzý): než já neplach 
chci se držetobou (1,8, 32); ^^/^>& z mad.(=: okno): podala ven chudým pŕes 
obloky (I, 113, 32, r); obročnice (= pytel na obrok): vecpav hlavičky 
v obročnice jim (V, 100); choditi v ohledy (I, 73, 32); oponec (kvetina: 
glecoma hederacea; Jg. mor. et slc. pri oponka): hrad, po némž oponec 
pni do oblakfi (IV, 57); oslička (= brousek): brousím strelku jeho 
oslíčkou (I, 54, 32); páfta (= ozdoba dívek na hlavé; Dr. b., str. 6a, 
45); piroh (= jídlo z mouky, též rus.): ženy pŕipravují pirohy (IV, 1 1 6); 
planta (vypálené znamení): na čele má plamu (V, 88, r.); pokrovec (= 
houné, téžký koberec, téžuTabl.): pŕirození dalo pstré pokrovce (III, 15, 
i2)\ pňsadka (? ve slovnících se nevyskytuje): v zahrádce mlad i pŕísadka 
od zeme se pnouti počínala (IV, 93, r); purga (= hra »špaček«): hrá 
se v purgu(IV, 115); ryi (= pokrm asi naše »svarba< = hordeolum pisis 
vel lentibusmixtum« Brn.): jedli zde ryči z nemčiny a latiny varenou (V, 
20); rysa (= rez): ŕetézy ryžou téméŕ shnilé (II, 93, 32); salaS (= bouda 
pastýŕä): vesnička i sálaš hostinný (IV, 92); sbir: hl4za hoSíkä, drábô, 
sbirň (V, 68): sitno (= peklo V, i; Koll. vykladá ve Výkl. str. 378); 
svatka (= príbuzná manželstvím) : mužova sestra, též bratrova žena (Brn.), 
mého dítéte tchýné (Palk.): (vidím) víc jeSté sousedek a svatek (I, 117, 
32, r.) ; ialmaj (již u starších spisovatelä) : co zpfvá pastýŕ pfi šalmajech 
(IV, 112, r.); Serha (i stč.) (= hospodár vézňô, dále ras, tyran): ŕekiii 
šerhu jeho (V, 73); ikára (= skulina v jiném smysiu, nežli u nás; KoUár 
od vodí od slovesa íkeHii): pŕes ploty a škáry kukající (IV, 132); Splicka 
(špliha; šplecha = škvrna): jentuslunce bez šplichy a mraku (I, 106,32); 
ívafidrä (pfezdívka = otrhaná, potulná ženská, Koll.): tento Svaridra vy- 
hnízdil to lživé diploma (V, 36, 32, r); úskok (slc. = zbeh; též vlastní 
jméno Úskoci) : úskok ten a zrádce (V, 33); úskoci Madaŕi (II, no, 32, r.); 
ne láska hnala úskoky ty (IV, 104); ívihlička (= obratná ústa; podlé 
Jg. znamená ve sloven. = lepá ženština, švihácka, ale u Koll. = Svitomá 
mluva, pfezdívka o nemčine, slyším, ano hlasné švihličkou Nemec čosi 
švandŕikoval (V, 62, r.); ujHna (= »ujcova manželka; sestra matky mé«, 
Koll.): bylo zde bab, prabab, ujčin, matek (I, 117, 32); urda (= lepší 



274 



syrovátka ovčí, Palk.) a iinHce f= syfx>vátka z ovčflio mléka): strojíť se 
tu žinčice a urda(IV, 92, r.); vajánek (= hra svätojánska, s písní »Jano, 
Jano, Vajano«): aneb Vajánek si schystají (IV. 116); vonička (= kytka 
voňavá); voničky v rukách Iŕímajíce (IV, 93, r.); vi^ece (= pytel) koŕist 
nese ve vreci (V, 46); zbojník (= lupič): zbojníkti nás v bande devatero 
(V, 68). zbojstvi lotrovo (III, 98, 32); zpévanky (= pfsné, IV, Ii4. r.); 
iíhlavník (= tkanina, ozdoba zvlášté nevesty; Dr. b., str. 62, 45); éruta 
(= žrout; zde o potkanech a mySích: roje téch žrút (II, 48).*) 

Nékterá slova slovenská shodují se českými, ale mají zcela jiný význam ; 
na pi^. lavice (= lávka); zdrobnélé laviíka: pŕinucena bývala ke svým 
kvétäm pŕes lavici; a dále: pŕes onuno lavičku (I, 59, 32, r.); koítäl 
(podlé Rybaye slc. = hnát, kost): hlavu asnad z kŕemene, ne z koStáiu 
(V, 87» r.). 

Ze slovenského nárečí Kollár prijíma i nékterá adjektíva na pif.: 
lichý v nékolikerém významu, odchylném vSak od významu českého : ŕeka 
Ucho (= nerovné) pred človékem tekoud (II, 8; 22), lichý Milek lomí se 
mnou pi^méfí (= klamný III, 72, 21); mzdu lichou vezme (Dr. b. str. 24, 27): 
proti národu vedl on boj lichý (= marný, II, 14, 32, r.) ; osuhlý (též u Bratfí) ; 
city osuhlé (I, 21, 32). 

Tak i adjektíva pozdéji se vyskytující: piecky (u Jg. doloženo též 
z Bratl^í a z Rosy = hladký, nedrsnatý) : nešťastná a plechá mladice 
(IV, 54) ; pliký (u Jg. doloženo z Rosy a Koll. = fídký, špatný, mizerný) : 
Činí pokání za zločinstva nelidská 2iplihä (V, 41, r); Švábsky (= nemecký): 
ŕeknul švábsky (IV, 14); vdéčné (= rád, Brn.): já bych vdéčné zpátkem 
mu všecky jeho latinky dala IV, 74; slovensky: co znamená dobre slo- 
vensky Slovan (Dr. b. 104, 21), m. slovansky. Podobné má Kollár: Krok 
po slovansky velel (Pi^. v. 42, jen 1824).**) 

Jiná adjektíva uvádíme podlé jednotlivých prípon. Tak adjektíva tvo- 
rená príponou --ný — ní Adjektíva tato nejvíce ukazují tvorivou silu 
jazykovou, jakou vyznačuje se živá mluva vňbec. Z prvního období ma- 
žeme uvésti adjektíva, jež patrné jsou pôvodu slovenského: lédný (u Brn. 
= mohoucí býti léČen; u Koll. = léčivý, léčebný): výtoky léčných bylin 
(11, 51, 21): šťava v léčné varená dílné (Vulkanové); III, \o,2\)\ ztravný 
(vedie Brn. Plk): ztravnou daň nosí ŕeka hájkúm (Rozp. v. 18). Hojnejší 
jsou adjektíva tato v dobé pozdéjší; na pf. : boM: bočninti dvérci tlačil 
se sem (IV, 69, r.); kfíiný-.^lits ohyby cest a kfišných sttztk (II, 50, 32); 
rudní: kámen roztápí se v rudní huti (V, 7); často vyskytuje se slyhtý 
a vidný: není slyšno krásnéjší nemčiny (Dr. b., str. 96, 27); co slyáno 
na téch stranách (IV, 25): varhánky slyšné všudy (IV, 114); vidno celé 
národy cizoplemcú (IV, 107): vidno Madarkyni (V, 105); mezi stvoŕenostmi 
na nebesích okem vidnými (I, 80, 32, r.) a j. ; skladný (odstín významový 
podlé sloven.): píseň dosti skladnou (IV, 29, r); značný (= znatelný): 
tváre, zvyky . . . Mílek vypodnil značnéji (I, 53, 32, r.); Sruiný (od subst. 
žrúta čili žrút = našemu žerout): tato chasa žrutná (V, 75 r.). 

*) Nékde zvláStč hojné nakupeno ie takových jmen více vedie sebe. Býva to 
z pravidla u takových vécí» jejichž znafost básnik čerpal z lidu. Tak pri nékterých 
jménech býlí (V» 93): roste tráv a bylin, bodlákfl a kfikfl, rody . . . bolehlavft. bienú, 
lertkmií (i u Dobr. Gr. 64 (1), //Ätó, chrastavce, a zádtisň, hadoiistú, vHvcň^ krvavníkä, 

♦•) Jistou neurčitost v pojmenování Slovákfl jeví i vydavatel > Básni* Kollárových; 
pffieC v zadu v poznámkach jednou: »PIápol značí S\avenfím< , podruhé »SlA2/anam«, 
>S\avané* (str. 88). 



276 



18» 



Príponou --avý: kyptavý (= komolý, verstQmmel, tudíž nemotorný 
nékdy i: levák, krSák): v ruce kyptavé (V, 35, r.); meravý (= upreným 
strnulý) : já zŕím okem meravým (IV, 19) a rým k tomu: spolkem leskavým\ 
toto adj. i jínde: jména psaná leskavé — a zase rýmem: smáli se mu 
iehravé (V, 20; vyskýtá se i ve starších památkách); pihavý (u starších 
spisovatelĎ pihavý od píha): léto péhavé (= jež delá píhy — rým: jaro 
v jeho kráse straavé a v jeho veselosti spevavé (I, 15, 32). Jiné adj. 
zábudlivý (== kdo snadno zapomíná. zapoménlivý): Matko I ty jsi zábudlivá 
velice (Dr. b., str. 71, 24). 

Nčkterá z nezvyklých nám adverbiíu Kollára jsou ptivodu dialektického. 
Ve vydaní 1 82 1 vykladá se v zadu adv.: *ta tolik co tam<t. Toto pŕíslovce 
vyskytuje se v prvním vydaní velmi často, ale pozdéji Kollár od neho 
upustil, nahradiv je jinak. Zajisté hlavné z toho dôvodu, že pôsobila se tím 
často nejasnost; mohlo se snadno pojímati za náméstku »ta«. Nékteré do- 
klady: (krása) zpátkem ta zas, odkud prišla, letí (I, 87, 21); aby pobraly 
ta k Ní s sebou očí téchto ŕeky (II, 128, 21); tento ta vétrem letí (Dr. b. 
str. 92, 21); až ta na vrch (t. str. 102, 21). Na všech téchto místecii Kollár 
pozdéji za »ta< dosadil »tam«. Jinde zménéno jinak; na pŕ: a tají ňadér 
mých vzdechy zanes; pozdéji: a mojich ňader Jí . . . (Náf. v. 10); neste 
Jí ta tam žel môj (Ces. v. 39, p. jen tam); péjte ta náreky mé (p. »vy« ; 
t. v. 40); véjteta mé vzdechy (p. »kNí«; III, 9, 21); pŕíteli, ta tam poďme 
(p. tam se berme; Dr. b., str. 32). 

Pôvodu dialektického je též adverb. arnad: Asnad vy jste slyšeli 
(III, 13, 21); v ŕíSech asnad nemožných (I, 10, 24); jest to asnad Kfíván 
rohatý (III, 2, 28); (kvasnice), jenž tobé asnad chutné (III, 106, 32); kdo 
jste, asnad vyhnancove z Troje (II, 19, 32) a j. v. 

Z jiných adverbií dialektického pôvodu uvádíme: a teď, ouvél vše 
se opak deje (m. naopak, II. 41, 32); bodejž skoupost propadla se, 
najme v lásce (slc = jmenovité; I, 55, 32); My jsme o ném rozprávéli, 
v tom on tuliby (= rýchle, ecce, slc; IV, 19, r.); kde se ostatnikrát 
konati mají slavské božské služby (= naposledy; II, 35, 32). 

Významem dialektické je adverbium skoro (= brzy, záhy): prísaha 
mení se skoro (Náŕ. v. 16); neb skoro zostra bôsti búdou její žahadla 
(Dr. b., str. 90, 21); Nuže tedy, Slováci, již spite, skoroť bude vašem po 
kmeňu (III, 33, 32). Jindy má za to súr (~ spíš, dŕív): čím skôr odtud 
odletéti chtéje (III, 76, 32). 

Rovnéž mnohá ze sloves jsou tak jemného odslínu dialektického, že 
jim nelze na základe našich dialektô porozuméti. Vzniklať zajisté z podivu- 
hodné tvorivosti jazykové, jejž rôznymi kmeny, vétšinou onomatopoetickými, 
vystihuje jemné odstíny významu i deje Tu i tam ukazuje k príbuzným 
jazykom slovanským; na pŕ. : blčeti (ve vydá n ich pozdéjších ponechán 
Kollárov výtvor, blučeti = praskati, o ohni): v levo blčí vysoká jak veže 
z papírô a knížek hranice (V, 37) ; b lati (= blčeti, blkotati slc. = horeli 
plápolem, šlehati): nedlouho ten plameň vyblkoval (II, 91, 32, r.); čarbati 
{= škrábati, mazati): časopis začal čarbati (V, 81, r.); drúshati (slc = 
drúzgat = roztlouci, roztŕískati, drúzga, tŕíska): hrozil mesta zdrúzhati 
deštém strel svých (III, 22, 32, r.); hynouti (= hlasité se diviti citoslovcem 
»hý|€ Ryb., KolL): »Co to?« zhyknu »za divadlo nové?« (II, 136, 32); 
chlipnouti (= srkati): sotvy dvé tri kapky schlípne (I, 105, 32, r.); chlo- 
stati (= mrskati): syna prutem chlostal (V, 82, r.); chrumkati (= cbrou- 
stati): jejichž tlamy chrumkajíce kostí žerou (V, 44); kroutnouti (^ zVxoxxúHl, 



276 



obrátíti se): by locf zpátkem skroutnul ku prístavu (II, ii, 32); mávati^ 
(pŕecházeti, sem tam béhati, slc): dáma po nebi se premáva (IV, 108, r.); 
pníti se (= chlubiti se): každý se Slavomilem (Dt. b., str. 100, 21 ale 
jinak pnfti = pnouti u Dobr. Gn 102 (2.) = bängen: anlípapnf k nebi 
(Dr. b., str. 35, 21); hrad, po némž oponec pni do oblaka (IV, 57); roubaii 
(= sekati též u Kom« Lab.,uDobr.,Gr. 147 (i): ani hrozné meči ostrými 
roubaii se (V, 29); Sibati (= nabiti, napráskati, slc. dokl. ze sloven. spi- 
sovatelti): pŕece jedno Némče vyáibal (i já v ni) (II, 21, 32, r.); Upiti 
(= domysliti se, znamenati): a tu Sipím, že i^eč byla o mné (V, 16, 52^; 
íkauliti (= ätlhati): rychtáŕe oko zlostné na nás zaikoulilo (II, 23. 32); 
ikefäi (= ceniti): Milek ikei^il zoubky snehu bélSí (II, loi, 32). 

Z dialektu slovenského vzatá jsou mnohá slovesa, odvozená príponou 
— kati. Znamenajf mazlivé zdrobnéní ; napr.: »buvičká« (= spinká, haja). 
V prvnf dobé své činnosti Kollár užíva jich zŕídka, spíše neuvédoméle, 
protože mu vešia v krev, ňevéda, že nejsou ve spisovné mluvé; z » Básní* 
(z 1 82 i) jediné múžeme \xvé9tí.\achkati (t. j. vzdychati, »ach,c Ikáti): ticho 
achkati začne (Dr. b., str. 25). Pozdéji (32)jsou u neho častéjSÍ a Kollár užíva 
jich hojnejší mérou patrné s úmyslem: bozkati (= líbati); já je (deti) 
bozkám (IV, 89, 32); hnévižkati se: proto se už hnévičká (I, 57, 32, r.); 
iapkati\ lapkajíce za roucho mne plaše (tamže) ; pótepkati (popláskati) : po pleci 
pak ji jsem potepkala (IV, 25, 32, r); zdtávkaii {^ na zdraví píti): 
Ungnad sobé zdravká s Henningem (IV, 100, 32); ntodlikati (= do- 
proáovati se, naše = škemrati): tak diouho musím modlikati každičkou 
pi'ízeň (I, 54, 32). 

Pro nékterá slova, jež žtjí v dialektu slovenském, Kollár nachází do- 
doklady v jiných jazycích slovanských, ale ne ve spisovné mluvé české; 
tak na pŕ.: brat (slc a rus.): brat vlastní (Pŕ. v. 66.; ale 1824 je bratr); 
i brat jeho (IV, 39); hido (slc. a rus. = div): čudo nad čuda (IV, 3, r.); 
yÄ^Ä^/í(pol., rus., slc. mor.) (11,35, 32, x, )\ pleso (rus. a slc. ^ jazero) : jednu 
polku plesa (Dr. b., str. 40, 2 1, r); sama jsem se v plese koupávala (Dr. b., str. 
112, 21); pŕes plesa (III, 71, 21, r.); v túň plesa hlubokého (II, 48, 32); 
milo hledét na plesa (IV, 126). 

Kollárovi patrí zejména zásluha, že ze svého dialektu (též v pol. je) 
uvedl v naši mluvu básnickou sloveso tHmati (= držeti, míti, jímati), nyní 
tak bežné: ať sobé tŕíme, co má (Dr. b., str. 24, 27); dlaní tŕímá srp 
(III, 4o, 32); ona tŕímala loď (II, 45, 32); Boleslav si s Husem tŕímají 
ruku (IV, 8; 30); tŕímají voničky v rukách (IV, 94); hrob, jenž drahé 
kosti v sobé tŕímá (III, 17, 32, r.); za rozené Madary je tŕímám (V, 10), 
všecky matka tŕímá za své deti (IV, 80) a j. velmi často. 



Obmezil jsem se ve své rozprave je na stránku lexikálni. Ukazuje se 
zde vliv rodného nárečí básnikova jisté velikou mérou. Avšak též po 
stránce hláskoslovné, tvaroslovné a syntaktické podléhal básnik jednak 
uvedomelé, jednak neuvédoméle svému rodnému jazyku dosti silné. 
Ukázatí to zevrubnéji, ponechávam si na jinou pŕíležitost. 




277 



r 



Okolie ružomberské. 

í^aždý rok pribýva navStevovatelov českých a moravských do údolí 
=^w^ tatranských, čo je znakom, že nás bratia naši poznať chcejú bližšie. 
Tak je dobre; i my máme navštevovať, poznávať bližšie Čechy, Moravu 
a Sliezsko. Ruka božia postavila nás do týchto krajov obec k obci v ne- 
pretržitý celok, spája nás jedna krv, jedna reč : či nemáme byť jedna duša 
a jedno telo? Týmto vzájomným poznávaním zblížime sa najskorej. A veru 
i naše utešené kraje zaslúžia povšimnutia a poskytujú letním výletníkom 
mnohý pôžitok. 




Ružomberok. 

Myslím tedy, že aspoň čiastočne poslúžim vzájomnosti našej, ked 
nakrátce opíšem okolie ružomberské na tomto mieste; lebo ono je nielen 
z najkrajších na Slovensku, ale i svojou polohou je Ružomberok najprí- 
hodnejším pre turistov českých zvlášte preto, že tu rozchádzajú sa cesty 
vo všetky štyri strany podtatranských krajov. 



äk 



já 



278 




09 
U 

B 
o 

SJ 
u 



O 
JA 

O 



Ružomberok, po maďarsky: Rózsahegy (čftaj Róžahed), Rosenberg, 
leží v Lubtovskej župe u koäicko-bohumfnskej dráhy. Zdalo by sa, že dla 
mena je nemeckého pôvodu, ale to je nie tak. Ružomberok je už pred 
príchodom pár nemeckých rodín, po plene tatárskom, obydlených na 
zvláštnej ulici, slovenským mestečkom a dávam za pravdu drpvi Ivanovi 
Zochovi, ktorý tvrdí, že ani Ružobreh, ani Rosenberg, ale Rôzbreg (ako 
Roztok, Ráztoky), lebo v najstarších listinách mestských je zreteľne meno- 
vaný Ružomberok Rosbregom. Pravda, že Nemcom bolo z toho pohodlne 
spraviť Rosenberg a Slovákom z Rosenbergu Ružomberok. Takéto prelie- 
vanie mien dla zvuku je u nás obyčajné, na pr. jesto Vyšnie, Prostrednie 
a Nižnie Dvorniky. Prostrednie Dvorniky pri madarčení mien obcí r. 1848 
dostaly meno Kozép Varbók, (Kôzép = prostredný), lud ich potom volal 
Kozie Dvorniky; nedávno pri novej maďarizácii preložili doslovne a úradne 
Kozie Dvorniky na Kecske Varbók (kecske = koza). Že sa Ružomberok 
pôvodne mohol menovať Rôzbregom, dosvedčuje aj tá okohiosť, že posta- 
vený bol na rozbreží rieky Váhu a Revúcej. Nemýli nás ani najmenej pri 
tomto >ruža prestrelená šípom « na herbe ružomberskom. 

Ružomberok postavený bol najprv na vršku a len neskoršie rozširoval 
sa popod vršok. To dosvedčuje listina kráľovská, Ludvikova, ktorý r. 1376 
ustanovuje: aby v ružomberských majeroch, pod vrškom mesta sa nachádza- 
júcich, nepredávalo sa víno, pivo a iné nápoje, ale len hore, v meste. 

Ružomberok má polohu zriedkavé krásnu, leží akoby v stredu hviezdy, 
ktorej papršleky tvoria premávkové cesty dolinami: na východ Lubtovom 
ku Spíšu, na západ k Turcu, na poludnie k Zvolenu a na sever k Orave. 
A ačkolvek leží 450 m nad hladinou, predsa má povetrnosť nie tak ostrú 
ako kraje nižšie a na rovinách ležiace a to preto, že chránený je od severu 
vysokými horami. 

Najkrajší pohlad na okolie ružomberské je s Kalvárie. Pred nimi 
krásna dolina Lubtovská so striebornou stuhou Váhu, v úzadí Kriváň, 
v pravo Salatín, Magura, Ďumbier, Poludnica, v ľavo strmí Čebrat, na 
spôsob egyptských pyramíd. Veľký a Malý Choč, pod ním zámok Likava, 
Mních, za ním povznášajú hlavy svoje Prosečná, Ostro, Bánovky a Baranec. 
A tie dediny a mestečká s bielymi vežami a kostolami jakosi čušia, 
čakajúc v útulné, pohostinné domy svoje závan božieho pokoja a požehnania. 

Ružomberok má 6ocx) obyvateľov Slovákov a rozumie sa viac bo- 
hatých rodín židovských; sú tu aj dvaja- traja Madari, úradníci. 

Čo sa výstavnosti mestečka tohoto týka, tedy, pravdu rečeno, je to 
ešte všeliako. Hore na námestí, pri stotisícovom mestskom dome, jesto aj 
drevené chalúpky, na ktorých ešte niet komínov. Dolu pod vrškom stoja 
už pekné domy, zvláSte v Mostovej a Kráľovskej ulici. 

Je tu vyššie gymnásium, meštianska škola dievčenská, kde je náuko- 
sdeľnou reč maďarská; v elementárnych školách prostriedkom matersky 
reči učia sa deti najviac maďarčine. O tom, aby sa deti v svojom jazyku 
naučily mysleť, hovoriť, čítat a písať nieto tu ani chýru. Následok všetkej 
tejto ružomberskej kultúry (zabíjanie ducha cudzou rečou v najútlejšom 
veku) je ten, že z našich škôl vychádzajú hotoví blci. Ružomberskí synkovia, 
navštevujúci gymnásium, len v 10% preškrabú sa cez múry 6. triedy (tu 
stavajú sa klerikami;, maturu gymnasiálnu neprekoná ani 5*/,. Najšťastnejší 
sú židia, tým slúžia tieto školy. Majú dobre zariadené školy elementárne: 
deti naučia mysleť a rozvijú im ducha v matetskom (nemeckom) jazyku, 



%. 



280 



potom chytia sa maďarčiny a túto tiež osvoja si materčinou. Naši mudrci 
držia sa novej paedagogickej zásady, tej totiž, že k naučeniu cudzej reči 
materská reč je nie potrebná, ba je vraj škodná; lebo deti by vraj malý 
príležitosť poznať bližšie aj svoju reč a to by bolo na škodu maďarizácie. 
Nuž učia maďarčinu po maďarsky: deti pozerajú na nich s otvorenými 
ústami, nerozumejú ani slova — učia sa celé strany nazpamäť po maďarsky 
a keď sa nenaučia, drú ich do deviatej kože. Tak oblbení kresťania vy- 
chádzajú zo škôl a padajú v židovské otroctvo v Magyarországu, A naši 
slovenskí rodičia, zvlášte tí, ktorí majú z kade, aby vraj uchránili detif 
svoje pred školskou tortúrou, ku trojročným deťom berú madarčatí 
oblbujú ich sami. Veru vám môžem povedať, a vy to viete sami, že náš| 
slovenský šuhaj s rozvitým rozumom, hoc nevedel len po slovensky, prvýf 
a druhý rok preboril ťažkosti rečové na gymnásiume a bol potom chlap '^ 
a vy vychováte na tele i duši večných mrzákov. Nežičím vám to z úprimnej 
slovenskej duše I 



V^^^^HV ii 






^^SÍIBéJHE. ^' 'iL ^ 


i»^^%^ j^^^H| 



Sliačanská svatba. 

Meštianska trieda, ačkolvek mesto dáva ročite velké tisíce na túto 
pseudokultúru, v Ružomberku je bezvýznamná. Priemysel, kupectvo pred- 
stavujú tu ludia sem prišli; Ružomberčan od krajčfrstva a murárstva ďalej 
neide. Proletárov, zavoňavších gymnásium, ani nespomínam. Pre mesto toto 
malý by zvlášte význam veliký dobré priemyselné školy. Mesto nech vy- 
chováva sede triedu zdravú, silnú a nie mrzákov, ktorí ani čo učenci, ani 
čo priemyselníci a kupci, ani čo hospodári vyniknúť pri tomto stave vecí 
nemôžu. 

A Ružomberok je pri tom všetkom najživším obchodným bodom 
v Lubtove. Tu dom Makovických už od polstoročia bol strediskom obchodu 



^ 



281 



■^ 



slovenského. Obchod s lubtovskou bryndzou tohoto solidnosťou preslulého 
domu je svetoznámy. 

Sú tu ďalej továrne: na drevovd látku, papier, zápalky, textilný 
priemysel atd 

V Ružomberku je kráľovská súdna stolica pre Lubtov a Oravu v da- 
kedajSej pevn6itke sv. Žofie. Táto pevnôstka bola voľakedy samostanom 




Likavský hra^d. 

panien reholu sv. Dominika vzývajúcich. Ďalej je tu okresný súd, slúžnovský 
úrad, 15. prápor honvédov. 

Z budov najvýznamnejší a najstarší je katolícky chrám s vežou, 
v ktorom r. 17 10 vydržiavaná bola e v. synoda ; dalej už spomenutý mestský 
dom, pri ktorom sa tohoto roku (1897) 12. augusta, už dostavená veža 
zvalila a piatich ľudí zabila. 



Jäm 



282 



v najbližk)in okolí Ružomberka je krásne výletné miesto Likavský 
hrad Už so železného mostu nad Váhom belejú sa rumy jeho na zelenom 
úzadí Malého Choča. Sem každú nedelu po obede chodia mnohí pooJIcriať 
v kráse prírody a jej vnadách. 

Dľa mienky mnohých historikov založil Likavu majster Donč, kt<^ 
už pred tým bol županom Zvolena, dostanúc v Lubtove štedrotou králä 
Róberta značné majetky s hodnosťou župana tejže stolice, okolo r. 1325. 
Hýroš odvádza pôvod Likavy z dávnejších časov, a síce z časov krála 
slovenského, Mojmíra, r. 845. Roku 13 12 pánom Likavy pripomína sa 
Radmír. Potom za zásluhy v bitke u Rozhanoviec dostal Likavu Donč od 
Karola Róberta. Ked Dončovia vymreli, prešla Likava v majetok krála 
(Žigmonda). R. 1431 dobyli Likavu Husiti, potom daroval ju Žigmund 
Jánovi Huňadskému staršiemu, Korvínovi, otcovi Mateja, krála uhorského. 




Hudci sliačanskí. 

Ďalej prechádzal v majetok hrad rozličným pánom. Tak bol dlho v rukách 
Jiskrových, Komorovského, rodiny ZápoFských, Pekryho, Báthoryho, Krušiča, 
Illésházovcov, Tôkôlyovcov, král. komory, Fraňa Rákóczyho, komory. 
Dnes sú z neho už len rumy. O Likave zostaly v lude vefmi slabé povesti ; 
veď každý hrad bol len hrúzou preň. Na Likavke ešte dodnes spievajú 
dievčatá: 

Na Likavu cesta vykladaná, 

po nej ide milá vyplakaná, 

ide, ide, rúčky zalamuje, 

že jej milý na vojne bojuje. 

' Štefan Hýroš opísal Likavu v objemnom diele; škoda, že je to nie 
napísané prístupnejšie. Chalúpka a Vajanský ospievali tiež na Likave odo- 
bravšie sa jednotlivé deje. 



_ii 



Ďalej na sever za Likavou rozprestiera bedrá svoje Malý Choč, za 
ním Velký Choč; dolinou pomedzi Čebrat a Cboč vedie príjemAá cesta 
do Oravy. 

Na pravej strane Váhu, hneď v blízkosti Ružomberka je vrch Mnícb, 
známy z Kalinčákových povestí. Na vrchu tomto bol kláštor templárov, 
neďaleko kostol sv. Martina, postavený od Husitov. Tu pochovávali sa 
veľmoži z hradu Likavy. Pod Mníchom je veliká jaskyňa, ešte dosial nie 
dostatočne prezkúmaná. 

Cez Teplú vedie cesta na sever do Lúček, tu sú znamenité železné 
kúpele, zvlášte pre ženské. Príjemný, zdravý kraj, dobrá strava, výtečná 
lekárska pomoc vždy viac a viac rozmnožujú navštevovatelov tohoto liptov- 
ského Eldoráda. 




Lúčky. 

Cestou na Lúčky povšimnime si za Kalamenami na pravej strane vy- 
čnievajúci vrch Sesirč (pôvodne Cisterc) ; tu na tomto vrchu bol takzvaný 
Starý hrad, alebo Velehrad, Magnum castrum, ktorý v histórii Uhorska 
hral velkú rolu. Týmto Starým hradom, t. j. horami a lúkami vôkol neho 
vládne Sietnica, mestečko malé, dve hodiny chôdze vzdialené a tu v archíve 
složené sú pamätné listiny z tohoto hradu, tiež ešte len čiastočne prezreté. 
Matej Korvín odňal Starý hrad r. 1469 Husitom a vtedy bol vypálený 
a so zemou srovnaný. Že hrad bol obývaný mnfchami Ciscercitami, to 
svedčí meno vrchu, na ktorom bol vystavený, zo slova Cisterc, urobili 
Slováci Sestrč, 

V povesti ludu o Starom hrade idú tieto povesti: 

Po vypálení hradu zradou Mariše, dcéry pána hradu, ktorá dala ktúče 
nepriateľom, táto ostala zakliata v zámku a každý rok zjavuje sa preme- 
nená v divú sviňu s klúčami v pysku prosiac, aby jej tie kľúče vyrazili. 



^ 



284 



w 



Druhá poviestka je táto : 

Keď vladár Starého hradu videl, že je zradený, dal urobiť gulu velikd, 
ktorú akýmsi veľkolukom dal z hradu vyhodiť a oznámil, že v ktorom 
chotáre gula zastane, že hory, lúky, polia ku hradu patriace zostanú na 
veky majetkom tej obce. Gula^jzastala až v Síelnici, na Tomovis dome 
odvalila kus rohu; podnes ju tam ukazujú. 

Starhrad mal pevnôstku na chotári Nem. Lupče na povýšenom brehu 

nad Váhom. I dnes volá sa to miesto Hľadiskom, potom tam boly šibenice. 

Druhú pevnôstku mal na Čerenovej, vyčnievajúcom brale s vrchu 

Žipovského, tretiu na tmoveckom vrchu medzi Beňušovcami a Trnovcom, 

štvrtú nad Malatinou, so severnej strany Sestrče. 

Na tri hodiny 
cesty vozmo od 
Ružomberka je 
Oravský zámok, 
ešte dosť dobre 
zachovaný, ale ne- 
obývaný. Výlet 
k zámku tomuto 
je zvlášte v pekný 
čas na odporúča- 
nie, lebo nielen 
krásna poloha zám- 
» ku tohoto ale aj 
cesta k nemu je 
velmi zajfmavá. 

v 

» Železnom, 

liečebný kúpe! ne- 
mecko-lupčiansky, 
je najlepšie navští- 
viť z Ružomberka 
a tak i Korytnicu. 

V Železnom 
schádzajú sa naj- 
viac slovenskí ho- 
stia cez leto, a 
preto o ňom v krá t- 
t kosti toto: 

Gustáv Kordoš, 
professor na re- 
álke v Levoči, 
Sliačanky pri práci. má zásluhu o 

sriadenie Železného v kúpele a letnie byty. A iste každý, kto navštívil 
toto útulné miesto, skryté v šírodiaľnych horách lubtovsko-ľubčianskych 
(od dráhy z Ružomberka 4 hodiny vozmej cesty), velmi milo rozpomína sa 
na ztrávené tam chvíle. Železnô je hlboká kotlina, ačkolvek vyše lOOO m. 
nad hladinou, pod vysokými vrchami, Chabencom, Salatínom a Tlstou. 
Nikde čistejšieho, zdravšieho povetria nikto nedýchal ako v Železnom. Silná, 




285 



M 



aromatická vôňa na stá a stá kilometrov rozprestierajúcich sa ihličnatých 
lesov vôkol Železného, robia ho neoceniteľným. A čo by tu ani tej dobrej 
železitej vody nebolo, tedy povetrie, priaznivá poloha pred ostrými vetry 
a imponujúca výška tohoto miesta, je pre všetkých nemocných i zdravých 
neocenitelná. 

Len škoda, že naša milá Lubča velmi slabo stará sa o tento vzácny 
dar prírody, ktorý má v lone svojom. Keď by mešťania lubčianski poznali 
veliký význam Železného, nuž by aj cesty, aj byty, aj úprava parku nachádzaly 
sa v inom stave. A vtedy by vykonalo mesto najistejší krok k roz- 
množeniu svojich príjmov a dobrej povesti svojho mena. 

i^Oŕytniea má tiež utešenú polohu pod vrchom Prašivou; je to kúpel 
takmer výlučne vyvoleného národa. 

Cestujúc Lubtovom ku Sv. Mikulášu vidíme z Bešeňovej, pod Ma- 
garou, Nemeckú Lubču. Mestečko toto bolo niekdy vývodiacim majetkom 
v Lubtove. Za dávnych časov stála bližšie ku Sv. Michalu. Do Lubče i do 
Ružomberka, po odchode Tatárov, prišli Boleslavom králom povolaní NemcL 
Žigmund král v Ružomberku, v kaštieli sv. Žofie, vydal výsady Ľubtovskej 
Lubče; v tejto listine Lubču menuje po prvý raz theutonicalis. Až vtedy* 
počali múdri ludia chápať, že Lubtovská Lubča pre 14 asi nemeckých rodín 
po odchode Tatárov, odkial ruka odkiaľ noha prišlých, má byť nazvaná 
nemeckou. Nem. Lubča má od r. 1401 zápisnicu nemeckú až do r. 1560, 
potom latinskú do r. 1566 a r. 1605 začína sa zápisnica slovenská. 

Príduc ku Vlašianskemu mostu hore Váhom na lavej ruke vypína 
sa vrch Havránok.. Tu bol tiež niekdy samostan červených mníchov. Na 
vrchu tomto, vývodiacom hornému Lubtovu, roku 1391 bol spálený pod 
kráľovským sudcom kurie a županom ľubtovským, Bubekom, Ivan, literát 
z Madač (Kubinský), ktorý v mene kráľov podstrkoval podvodné darovacie 
listiny. 

Najvýznamnejšie priemyslom svojím na Slovensku je mesto Lubtovský 
Sv. Mikuláš, tu aj majetkom aj intelligenciou najmocnejšie stojíme. Mikuláš je 
Vzdialený od Ružomberku dráhou len na pol hodiny. Továrničke mesto toto 
vyvodí v Uhorsku svojimi koželužnickými výrobkami. Povestné firmy; 
Kováč a Stodola, Lacko, Hubka, Žufa, Pálka sú všetko domy slovenské. 
Pravda, v priaznivý čas slovenskému rodu rozvil by sa tu život o mnoho 
rezkejší; dnes musí sa i taký Mikuláš uspokojiť so svojím kassínom. Tu 
úradoval niekdy čo ev. kňaz Jur Tranovský, slavný cirkevný spevec 
a mučedlník Michal Miloslav Hodža. 

Ešte k jednému miestu v okolí ružomberskom chcem vás doprevadiť, 
tu zaiste budete sa cítiť najlepšie. Je to 

Štrbské pleso. Ráno o 6. hodine pohneme sa dráhou z Ružom- 
berka, o ^/sQ sme už tam. 

Štrbské pleso (jezero) v severovýchodnom uhle stolice (dve hodiny 
pešej cesty od štrbskej železničnej stanice na košicko-bohumínskej dráhe), 
na širokom svahu vrchu Soliska^ je vzácnou perlou nie len Lubtova, ale 
celého Uhorska. K plesu je pohodlná vozová cesta a od roka aj želez- 
ničná dráha. 

Pleso toto je najväčšie na južnej strane Tatier, zaujíma 19 hektárov 
a leží vo výške 1387 m. nad hladinou mora, tedy najnižšie medzi tatran- 
skými jazerami. 

Podoba jeho je zaujímavá. Ked pozreme naň s južnej strany, s miesta 
vyvýšeného, tedy ukáže sa nám ako veliká ľudská hlava, s veľkými obr- 



t% 



vami, končitým nosom a fúzatou bradou k západu. Kde na podobe tejto 
hlavy malo by padnúť oko, tam je jazero najhlbšie, a síce 20 m. Prítok 
vody do plesa je nie na povrchu, vodou zásobujú ho podzemné pramene. 
Odtok vody ide malou žilkou do štrbského potoka, s týmto do Popradu 
a tak Štrbské pleso patrí k vodstvu Baltického mora. 

Poloha Štrbského plesa, akoby na rozsiahlej terrasse Soliska, je velmi 
vďačná pre turistov; lebo s brehov plesa, ovrúbených vencom lesa ihlič- 
natého, je unášajúci pohľad na všetky strany. Od západo-severu, severu, severo- 
východu, a východu ponad čierny les, takmer v bezprostrednej blízkosti, vyra- 
stajú k vysokému obzoru vrcholce, štíty, rohy a väze Tatier, šedé, » ošarpané* 
steny dumných velikánov: Kriváňa, Soliska, Bašty, Ostrej a Tupej, Klina, 
Končistej a Gerlachu, k juhu Králová hoIa s reťazou liptovských vrchov, 
k západu široká dolina Lubtova so striebornou stuhou Váhu a strážcami: 
Salatínom, Šiprúnom (=Perúnov šíp), Krstou horou, Čebratom a Chočom, 
všetko vrchami šerajúcimi sa na obzore západnom. 

Pleso je obsta- 
vené krásnymi le- 
tohradmi, hostin- 
cami a kúpelami. 
Vôkol sú cesty, 
cestičky na všetky 
strany Tatier. Zta- 
deto konajú sa vý- 
lety k ostatným 
plesám, na Kriváň. 
do Smokovca atď. 
Je majetkom lub- 
tovského zemana 
Jozefa Szentivá- 
nyiho, ktorýozve- 
lebenie prírodnej 
tejto krásy zásluhy 
má veliké. 

Olude našom 
v Lubtove vo vše- 
obecnosti možno 
povedať,' že pri 
všetkej skúposti 
pôdy, pri ohrom- 
nom využívaní ži- 
dovských pijavíc, 
pri neobyčajne veľ- 
kej, najviac nájom- 
níckej práci, je te- 
lesne i mravne za- 
chovaný, krásny. 
Len tie obce, ktoré 
hrnú sa každo- Kmotor a kmotra v Sliači, 

ročne do Pešti na zárobky, ztratily pel čistoty mravov, kraja, obyčajov, 
áno i zručnosť hospodárskej práce. Najzachovalejšie obce sú najvzdialenejšie 



287 




'% 



od dráhy železničnej : Osada, Revúce a Lúžna. Tu zvlášte ženy čistotou 
bielu^ého kroju vynikajú. A jako je odznakom krásy jich čistota bieleho 
odevu, tak krásne sú i v ohľade mravnom. 

Rázovité obce sú zvlášte Tri Sliače a Važec. KecT vo zmienených 
obciach : Osade Revúcej a Lužnej je charakteristickou krotkosť a mäkosť 
povahy, v Sliači a Važci samá živosť a veselosť Keď sa Sliačana opýtate : 
»Ako že sa máte, Sliačania? to vám naiste odpovie so smiechom: A čo 
by nám bolo, nechybí nám nič iba vtáčie mlieko! 

Raz som sa spýtal jednej Važťanky: »Čo u vás nového, pan farár 
zdravý? Ona sa zvrtla na opätku a odpovedala: «Hoj, my a rxas pan 
far^^r, my sme n^^rod!* 

A keby lud náS mal vždy a všade 
dobrých, oddaných učiteľov a vodcov, nuž 
by sme smelo hľadeli v ústrety každé) 
budúcnosti. 

Tri Sliače sú chlúbou našou a vzorom 
celému Slovensku. Tu bol ľud zadĺžený, 
troma alebo štyrma krčmami židovskými 
hubený, ale poslal im Boh v osobe kňaza, 
Ondreja Hlinku, otca v tom najideálnejšom 
smysle slova: dnes — po pár rokoch — 
sú Sliače krásne ako panna. Tu dokázalo 
sa, že samá chrámová kázeň, a čo by ju 
hovoril Jan Zlatoústy, bez tej živej kázne, 
práce medzi ľuďom, nezmôže mnoho, takmer 
nič. Hlinka je v^ dome každého cirkevníka 
svojho ako doma, t^ j. ako by bol tam 
vyrasteným členom rodiny ; a cirkevníci jeho 
vo fare cítia sa tiež tak nenútene, tak úprimne, 
Važt^mka. ^^^ ^^ svojich chalupách. Tu niet hrádze ! 

Bol som raz s viacej hosťami u p. farára. Sliačanov a jich žien, 
panien a mládencov bol plný dvor. Pozoroval som zvlášte tento pomer 
medzi duchovným otcom a cirkevníkami. Označím ho len pár slovami : 
Na fare nebolo zatvorené jednej izby, ani komory, ani sypárne. Po izbách, 
komorách chodily ženy sliačanské a starší chlapi — už lebo pomáhajúc 
pri obsluhe, lebo súc tiež hosťami — tak voľno ale i slušne, ako by sa 
po svojich izbách prechádzali. Cttil som sa tak, ako by som bol hosťom 
nie pána farárovým, ale všetkých Troch Sliačov. Nielen preto to 
spomínam, že by som chcel tým vyzdvihnúť len vernosť a oddanosť jich 
k duchovnému otcovi, ale i preto, že poukázať chcem na jich pomer 
k nemu. Sliačania nepovedia, keď prídu na faru hostia: pán farár má 
hostí, ale: dostali sme hostí! Čébratský. 





já 



288 



Vzájemnosf československá. 



Napsal jsem už v jistém časopise českém, že by každý 
vzdelaný Cech mél míli vyvesenú národopisnou mapu strední 
Evropy. Učila by nás zajisté slovanské vzdjemnosti. 

Na severu, západe a jihu obklíčen je česky národ šedesáti 
milióny Némcô. A národ nemecky má v zivotním úkole, úzky 
poloostrov česky, sméle Irčlcí v obrovské telo nemecké, poném- 
čiti. Sila nemecká k východu se hrnoucí osvedčila se již na 
úkor Slovanstva: ponémčeny roviny poballické, i podlé Dunaje 
vnikli Nemci v kraj slovansky a velikou čásf ho zabrali. Ovšem 
i obranná sila českého národu prokázána je samou jeho existencí. 

Nicméné — nezastírejme si očí pred skulečnosfí — videli 
musíme, kterak more nemecké pfelilo se pŕes pevnou hráz, 
hory, a kterak se poloostrov česky — úži. Ani za dnešního 
nadšení národního nenavracují se nám druhdy české dediny 
a mestečka na rozhraní národnostním. 

V takovém leprv rozjímaní uvidíme, že je nám polŕebí 
nejen účelné práce vnitŕní, jakou koná zvláäté Úslŕední Matice 
školská a Národní jednoty, ale že je nám též polfebna pomoc 
osfatního Slovanstva. Sila proti sile. Západníma tlaku germanisace 
čeliti musí slovansky proud od východu. 

Kdykoli mluvíme o vzájemnosti slovanské, Nemci a Maďari 
bouŕí nejvášnivéji. Jsou pŕesvédčeni, že vedomá, zorganisovaná 
vzájemnosť slovanská učinila by cely kmeň slovansky nepŕe- 
možitelnym, nedotknúlelnym. Na Némcích rakouskych vidíme 
nejlépe, jaké prospechy jdou ze vzájemnosti; jejich sebevédomí, 
jejich úspechy osvetové i politické mají svoj pňvod a podporu 
hlavné v rodácích zahraničních Žádný z národu neobáva se ke 
svym se hlásit a my musíme rovnéž toto právo si vyhražovati 
sebe vedomé a bezohledné. 



289 



19 



My, Česi, musíme u vSeho Slovanstva pestovali smysl pro 
svoje krušné položení zemepisné a dovolávali se pomoci jeho. 
Nejzápadnčjši hranice slovanská musí být považovaná za zajem 
všech Slovanú. 

Stavíme zajisté vzájemnosf nejprvé na osvetu a humanitu. 

Co nejrozäfŕenéjSf znalosť slovanských jazyku, prekladaní 
každého däležitéjšího díla z oboru vedy i slovesnosti, poznávaní 
slovanských kraju, návšteva vysokých škôl, podpora kultumích 
podniku zvlášté na ohrožené hranici národnostní (Poznaň, Cechy, 
Slovensko^ Krajina) — to jsou první úkoly slovanské vzájem- 
nosti na poli osvétovém a humánním. 

Ale i v prúmyslu a obchodu chceme vzájemnosť. Chcem 
ji konečné i v politice; pŕátelsky pomer náš a celého mocnáfství 
s.e slovanskými ŕíšemi bude záštitou Slovanú rakousk^ch. 

Jen se tak dolknuv vzájemnosli všeho Slovanstva, obrácím 
se k vlastním u úkolu, vzájemnosti československé. 

Slovensko je mostem, kterf nás. Cechy, pŕímo spojuje 
s nejmohutnéjšími Slovany, Rusy. Pŕipustme v mysli, že by se 
Slovensko pomaďaŕilo; potom by nás s východními Slovany 
spojoval úzky jen pruh zeme od hory Kotouče k hojfe Smrku 
(v severových. cípu Moravy), od Štrainberka za Frenštát p. R., 
tedy pás zeme tfi čtyfi hodiny široký. 

A lak my, Ceši, musíme vidéti v Slovacích nejen rodné 
bratý, ale zároveň spojovací most s nejmocnéjšími Slovany. 
V jej ich existenci musíme vidéti též vlastní svuj zajem. Nám 
musí záležeti, aby Slováci nejen žili, ale žili osvetové a v po- 
mérném blahobytu, nebo most zvetšely, probourany je špatnfm 
pojidlem. 

Kdyby ze sousedství slovanského nie nám neplynulo, už 
to, že na jedné aspoň strane nemáme souseda nepŕitelc, souseda 
výbojníka, už to znamená mnoho pro existenci národa českého. 

Poukážme již, kterak múžeme my, Ceši, prakticky provádéli 
vzájemnosf československou. Uvádíme tu veci nejmožnéjSí 
a možné hned. 

Česká škola je povinná, učit o Slovensku jako zemi oby- 
dlené častí národa českého. Vždy f pŕece ŕíkáme, že jsou Slováci 
vlastné Ceši, že by méli psáti českom nárečím; nuže, buďme 
dúsledni a učme o nich ve svých školách jako o Ceších. Ze- 
mepis, dejepis, zpév a ruční práce ženské mohou zvlášté k Slo- 
vensku pf ihlédati. V knižnici žákú na školách obecných i slfedních 
buďtež i knihy slovenské, aby je žák četl s touže lehkostí jako 



Sk. 



Á 



290 



české. Na stfedních školách probírejlež se dejiny literatúry slo- 
venské pravé tak jako české; budiž tu nejen KoUár a Šafafík, 
ale též Holly, Štúr, Sládkovič, Chalupkove, Král, Žello, Väjanskt, 
Hviezdoslav a j. 

Kupujme slovensky časopis a knihu ; kdyby se u nás ode- 
bíralo dvé tri sta výlisku každého slovenského časopisu a každé 
slovenské knihy — a to je pfece maličkosť ! — byl by to pro 
literatúru slovenskou a tím i pro slovenské vzdelaní zisk veliký. 

Zakládejme na Slovensku knižnice. Nakladatelé, spolky 
i jednotlivci zasílejte na Slovensko časopisy zdarma; zvlášté 
preclený časopis premnoží snadno oželí. 

Z kapitálu, který vláda národu odňala zabavivší r. 187B. 
jméní Slovenské Matice, vydáva se laciny list (za 6 zl. roč.) 
> Slovenské Noviny*, vycházející trikrát do týdne; z téze zákla- 
diny vychází > Vlasť a SveU, illustrovany tydenník o dvou 
aräich za 1 zl. roč., k čemuž dostávají odbératelé ještč každo- 
ročné zdarma kalendáf. Oba časopisy jsou jazykem slovenské, 
ale duchem národu nepŕátelské, odrozujicí. A ponévadž jsou 
nejrozšífenéjál — jediný z nich má více odbératelô než všecky 
národní dohromady — jest i výboj jejich ohromný! Proti la- 
kovému činiteli potŕebí je postavili činitele rovnomocného : dá- 
vali lidu národní časopis pravé lak laciný. 

A tak jsme dôvodili, že je potŕebí kultúrni podniky slovenské 
podporovali též hmotné. 

Podporujme slovenské žáky u nás sludujíci; miním podporu 
výdatnou, co by se jich ujímalo obecní zastupilelstvo, spolky 
nebo zvláštni sdruženf. Na Slovensku je povesť, že štúdium na 
českých školách je tčžké a povesť ta vznikla nikoli bez príčiny. 
Slovenský žák, treba chodil do obecné školy slovenské, není 
nikdy do slfední školy tak dobre pŕipraven jako český. Vstu- 
pnje-li do výššího gymnasia českého nebo na obchodní akadémii 
z nižšího gymnasia maďarského, je tím húfe. I požadujeme po 
českém professoru, aby byl k slovenským žákňm shovívavý, 
jakož je shovívavosť v nezavinených pfípadech samozrejmým 
pHkazem paedagogickým. Žák slovenský se musí tčšit na českou 
školu a ne se jí désiti. 

Když sbíralo se na Slovensku na pomník Hurbanúv a po- 
zdéji na .nižší gymnasium, z Čech a Moravy pŕicházeto velmi 
málo. Zanikla tri gymnasia slovenská nedocházela — ovšem to 
bylo v čas roztrpčení — od nás podpory téméŕ žádné; na 
gymnasium revúcke daroval jistý Cech 6 zl. a zvéčnélý Palacky 
pújčil na né 2.000 zl. na 6Vo úroky. 



29 1 



Á 



Chceme vzájemnost v firúmyslu a obchodu, Slovensko má 
néklerý zvláštni prômysl národní, na pŕ. čipky, výšivky, brynzu, 
ošlépky; má dokonalé výrobky koželužské a kožeánické. Živnost- 
níci čestí a slovenšlí ani navzájera neinserují, zatím co cizí 
časopisy uvefejftuji hojnosť nabídek našich a naše kŕiklavou 
reklamu cizinskou. To je patrný doklad, že není žádné vymény 
výrobku a plodin. Vzájemnosti politické dosud není — udá-li 
se CO, jest náhodilé, bez organisace. Tak zvlášté nemají listy, 
politické navzájem stálych zpravodajô. 

Jedna večná, faktúplná reč českého poslance, kterou by se 
vylíčily politické, kultúrni a národní pomery, ulehčila by Slo- 
vákúm nad pomyslení. Tím více, že Maďari jsou úzkostlivé 
pečlivi o dobrou povesť v ciziné; uvnitf ať sedéje co deje, jen 
navenek aby zústali národem rytíŕskym. Ale i na snemu a ŕišské 
radé Ize pomery slovenské pripomínali. 



Ctenáfäm českým byl by článek môj neúplný, kdybych se 
v ném nezmĺnil o tak zv. odlržení Slovákú. 

Proč si Slováci založili samostatné náfeči spisovné? 

Po soudé mém proto, že neznali dokonale jazyka českého. 

A proč neznali? 

Neméli se mu kde naučit. Nebylo stŕednich škôl českých 
a škola obecná nenaučí nikdy tak dokonale, kolik je potŕebi 
spisovalelúm. Husilé a Čestí bralŕí dávno se potopili v nárečí 
slovenském ; v dobé odloučení neumél na Slovensku správne 
česky psáli nikdo, ani Štúr ani Hurban. Pfirozená snaha kaza- 
telú bytí lidu srozumilelnym uvádéla nárečí slovenské na kaza- 
telnu a odtud mélo už blízko do lileratury, beztoho nejvic 
náboženské. V odloučení literárním nebyla žádná vzdornosť, než 
následek pfíčin. 

Je potŕebí, abychom u nás, v národe českém, tehdejší po- 
mery slovenské lépe znali; potom vymizí chladnosť a výčitky. 

Nynéjší pomery nejsou pfiméfeny, aby se na véc rozpo- 
mínalo. Dne^ jen nechejme Slovákov Sto vaky. Ale vzájemnosť 
pestujme uvedomelé, -programové a jednota jazyková se múze 
vyvinouH. Vyvinouti^ pravíme a ne odhlasovali, poručili. Budou-li 
Slováci české knize rozuméti, budou-li ji čisti, bude-li vúbec 
Slovensko vzájemnostní dokorán otevŕeno české osvété, žádné 
nešféstí není, píší-li si Slováci svym nárečím. A to rozumím 
prvním úkolem vzájemnosti, aby nám osveta byla společná. Aby 
česká škola byla i slovenskému mladi ku prístupná a vlastní, 



292 



aby nám literatúra i česká i slovenská byla jednou literatúrou, 
aby slovenská kniha byla v Čechách tak vlastní jako česká na 
Slovensku, aby nebylo nie zvláštního, když pražský nakladatel 
vydá knihu slovenskou a slovensky českou, aby slovensky článek 
v českých časopisech a česky ve slovenských byl zjevem pfi- 
rozeným a p. 

Myšlenku jedné literatúry, byť ve dvau nárečíchy zlélesňu^ 
jeme Hmto sbomíkem. České a slovenské uvádíme pod jeden 
krov. Netoliko knihu, ale počátek organisace vizte ve sborníku 

našem. Kar. Kálal 





J 



w 



OBSAH: 



Svitaj, Bože * 7 

Pamiatke Daxnerovej 8 

Štép Slovanstva 9 

Štefan Marko Daxner a jeho doba 12 

Nékolik slov o ftkole 46 

Za ideálom 48 

Poslaní na Slovensko 79 

O nárečí skalickém 80 

Z polních vycházek 91 

Materinská reČ v cudzine ... 96 

Ach, nehaňte 100 

Hojže Boie! 102 

Vianoce 126 

Národopisná výstava českosloven- 
ská v Praze r. 1896 .... 146 

Ó, nežiadajte 149 

Dŕžava veľkomoravská .... 160 

Piesne z cudziny 169 

Žena v národe 178 



Quodlibet ze slovenských národ- 

ních piesní 182 

Slováčkovi v kolémbačce ... 187 

Josua 188 

Ó, pod^e s nami! 190 

Sloupské jeskvné a propast Ma- 
cocha na Morave . . . ' . 192 
Starodávne vrchnostenské . boje 

proti pálenke 199 

Žif chceme ! 208 

Prikázanie 204 

Sonety .208 

Fabula 209 

Palatín gróf Ďuro Thurzo z Betle- 

noviec 210 

O vlivu slovenského dialektu na 
spisovný jazyk v Kollárových 

básních 261 

Okolie ružomberské ...... 278 

Vzájemnosf československá . . . 289 



M 



i!\ ""iri",'!""-.^' 



1 



>..-^-.^ .'i \t 



n 



/^ 



•?>. 



''•.. 



j^ •■ •> 



l!3.'i- 



♦ •T 



L 



3 2044 051 739 399